text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
ÚvodZa celú ohromnú dobu tisícročného jarmenia Maďarmi nevzmohli sa Slováci skoro nikdy k
ráznejšiemu, organizovanejšiemu odporu proti svojim utláčateľom. Možno síce vidieť kus
snahy po neodvislosti Slovenska v odboji Matúša Čáka Trenčianskeho proti kráľovi Karlovi
Robertovi, začiatkom 14. storočia, bol to však viac odboj zpupného veľmoža proti ústrednej
moci kráľovskej, než boj národa o slobodu. Podobne zostaly ojedinelými a čoskoro boly úplne
potlačené prejavy slovenskej rozhorčenosti nad neznesiteľnými formami poddanstva v storočí
18. (Jánošík a jeho zbojnícki druhovia.) K väčšej národnej akcii slovenskej smerujúcej k
vydobytiu slobody došlo až v revolúčnych rokoch 1848 — 49.K povstaniu boli Slováci priamo dohnaní stupňujúcim sa úsilím maďarizačným, neštítiacim
sa v prvých desaťročiach 19. veku násilností, ničení existencií, ba r. 1848 ani žalárovania
a popráv.Počiatky moderného národnostného pohybu v bývalom Uhorsku siahaly do 18. storočia. Do
tých čias bola jazykom úradným a rečou vzdelancov latinčina. Za Márie Terézie počal sa
šíriť z Viedne germanizačný prúd, ktorému podliehala hlavne uhorská šľachta. Bola to
germanizácia dobrovoľná, ktorú nástupca Márie Terézie, Jozef II., vystupňoval ku
germanizácii násilnej. Uvádzal miesto latinčiny dôsledne nemčinu.S úradnou nemčinou šírila sa i nemecká kultúra, ktorá dusila klíčiace národnie snahy
slovenské, jako nevyvinutejšie, kdežto u Maďarov vyvolala protitlak: rýchly vývin
národnieho povedomia.Na prebudenie národov evropských však najmohutnejšie účinkovala francúzska revolúcia a
vyplinuvšie z nej napoleonské vojny.Najmohutnejšie vyšľahol oheň národnieho oduševnenia u Maďarov. Maďari počali zahadzovať
jak latinčinu, tak úradnú nemčinu. Na sneme roku 1790 — 91 boly vynesené aj prvé jazykové
zákony v prospech maďarčiny.Už r. 1825 žiadalo sa v osobitnej adrese, aby bola maďarčina povýšená na úradný, štátny
jazyk. R. 1830 vyriekol snem, že maďarsky je povinný vedieť každý, kto má verejný úrad
alebo advokátsky diplom.Maďarčila sa štátna administrácia, súdy, neskôr i školy. Ba maďarizácia počala tuho
zasahovať i do cirkve. Slovenským cirkvám vnucovali maďarských farárov, slovenské
bohoslužby v evanjelických cirkvách začínali nahrádzať maďarskými. Kto sa tomu vzpieral,
bol súdený, ba i bitý.Začala sa honba proti československým ústavom v Prešporku a v Levoči, ktorý sa skončil
ich zrušením. Slovanov, najmä však Slovákov, počali verejne upodozrievať z panslavizmu. V
Bratislave bol odstránený s katédry i Ľudevít Štúr, vodca slovenskej mládeže, jeden z
vtedajších najvýznamnejších slovenských spisovateľov.Vplivom parížskej revolúcie, ktorá sa skončila pádom monarchie, rástla odvaha Maďarov
ešte väčšmi. Kráľ poslal síce uhorskému snemu nejednu predlohu, obsahujúcu dôležité
ústupky, ale to všetko bolo Maďarom málo. Snem prijal návrh adresy Lajoša Kossutha, ktorý
žiadal pre Uhorsko zodpovedné ministerstvo a pre Rakúsko ústavu.V marci 1848, prijal uhorský snem plno nových zákonov. Najdôležitejším z nich bolo
zrušenie poddanstva. Súčasne smerovalo nové uhorské zákonodarstvo k centralizácii.Panovník zákony síce potvrdil, ale hneď po potvrdení počal dvor pomýšľať na odpor,
uvedomiac si, že nové zákony obstrihaly vlastne i moc panovnícku. Spojencami panovníkovými
staly na Horvati a Srbi, ktorí organizovali branný odpor proti Maďarom.Prední slovenskí mužovia videli čoskoro, že sa musia postaviť proti mohutnejúcemu
maďarizmu i s mečom v ruke. Štúr ako poslanec mesta Zvolena sa nemohol obstáť na sneme v
Prešporku. Zfanatizovaní maďarskí právnici boli hotoví spáchať naň atentát.A keď Slováci vyslovili svoje žiadosti v Lipt. Sv. Mikuláši, dala peštianska vláda
osnovateľov národnej manifestácie už lapať tak, že vodcovia museli utekať na Moravu.
Slováci sa museli brániť, veď šlo im o životy. Vodcov im lapali, iných prebudilejších
Slovákov kossuthisti žalárovali.
|
Kompis_Slovenske-povstanie-r-1848-49.html.txt
|
PředmluvaDeník St. K. Neumanna z půlletní cesty kolem republiky nebyl původně psán pro knižní
vydání. Vycházel ve formě reportáží v Lidových novinách od května do listopadu roku 1933 a
byla to více méně „dobrovolná“ nucená práce, k níž se St. K. Neumann musel uchýlit,
chtěl-li si na půl roku zajistit živobytí. Měl sice tenkrát v úmyslu napsat monografie o
Dantonovi a Maratovi, měl také v úmyslu napsat velký sexuologický slovník, měl v úmyslu
pokračovat v románové trilogii Zlatý oblak — ale nenašlo se ani jediné větší pražské
nakladatelství, které by spisovateli poskytlo finanční podklad na dobu, nutnou k práci. A z
honorářů za básně, které tehdy psal, také nemohl být živ. Vymyslel si tedy plán na cestu
kolem republiky, z níž by psal novinové reportáže, a byl to tehdejší šéfredaktor Lidových
novin Arnošt Heinrich, který plán přijal a finančně zabezpečil.St. K. Neumann chtěl tuto cestu vykonat autem a za tím účelem se naučil — téměř
šedesátiletý — auto řídit, složil také šoférskou zkoušku, ale když po menší automobilové
nehodě se tohoto způsobu cestování v malé aerovce vzdal, vykonal pak celou cestu místy
vlakem, místy pěšky s batohem na zádech. A ve chvílích odpočinku psal pro Lidové noviny
reportáže a psal je nerad, téměř s nenávistí, jak sám v knize říká. Teprve po svém návratu
z cesty, když tyto feuilletony přepracovával jak formou, tak rozsahem pro knižní vydání,
které vyšlo v letech 1934 a 1935, pracoval na nich s láskou, „s láskou matky k dítěti, s
láskou téměř nezištnou…“Nejdelší dobu na cestě kolem republiky strávil St. K. Neumann v nejvýchodnějšim koutu
republiky, který miloval pro jeho lid i pro jeho přírodu a který měl tenkrát oficiální
název Podkarpatská Rus. St. K. Neumann s tímto názvem nikdy nesouhlasil a nazýval už tehdy
toto území Zakarpatskou Ukrajinou. Ale každá zmínka o Zakarpatské Ukrajině byla za první
republiky konfiskovatelná a St. K. Neumann, aby zabránil konfiskaci jak feuilletonů, tak
později knihy, vymyslel si nový název, Karpatské Rusínsko, a úředního názvu Podkarpatská
Rus užíval jen v nejnutnějších případech.Než se vydal na cestu, napsal o svém plánu a o okolnostech, jež ho k cestě přiměly,
článek, který vyšel v Lidových novinách 26. 3. 1933 pod titulemO jednom
nápadu:Za kavárenským stolkem sedím náhodou chvilku s mužem avantgardním. Avantgardní lidé
obého pohlaví téchto let třicátých jsou více nebo méné mladí lidé, s nimiž jsem si přestal
do značné míry rozumět, třebaže in politicis jsou udánlivě, slovem i písmem, většinou na
tele třídní frontě jako já. Jsou to lidé dokonale domestikovaní a městští svým způsobem
života, svými zájmy i zálibami, lidé oslněni, nezřídka navzájem, bolestnými, ale nikoli
vždy pravými gloriolami vrcholků kultury skomírající ve slepých uličkách. O tom však tu
nechci psát.Sedím tedy náhodou s mužem avantgardním a poněvadž se mne táže ze zdvořilosti, co dělám,
odpovídám rovnéž ze zdvořilosti, že se chystám na cestu kolem republiky.„A nač to, prosím tě?“ zeptá se ta jedna hlava poetistického kartelu s úsměvem poněkud
impertinentním a s despektem již méně zdvořilým.Co mu mám odpovědět? Mám ke svému podniku několik důvodů soukromých, co je mu po nich.
Mám o svém podniku několik ilusí, vysmál by se jim bezpochyby. Mám o jeho účelnosti několik
představ, které skutečnost třeba zvrátí nebo změní. Lépe tedy o nich pomlčet. Tomuto muži
ostatně bylo by to všechno malicherné, neboť důležité a účelné je toliko konání, jemuž je
věnováno jeho avantgardní bytí.Ale čtenáři tohoto listu budou asi shovívavější, když jim povím něco o svém nápadu a
jeho genesi, poněvadž literární důsledky jeho budou tu čísti v podobě reportáže — především
vinou starého přátelství mezi mnou a šéfredaktorem tohoto listu. Jsem dokonce snad povinen
říci jim předem jakési podrobnosti o svém podniku, jejž si mnozí představují jako obvyklé
přednáškové turné: soudím to aspoň podle dopisů, jimiž se různá místa hlásí o přednášky.Vznikla — snad na popud Osvětového svazu — jakási móda přednášek, při nichž spisovatelé
vypravují o sobě. Popírám její účelnost a odmítám účastenství v této soutěži o přízeň
maloměšťáckého obecenstva, které se chce bavit, nikoli učit, které přichází očichat
spisovatele jako kuriositu, ale nedovede číst jeho knihy nebo je nechce vůbec číst.
Přednáška má poučit o ničem závažném: spisovatel může být nejzávažnější jen ve svých
knihách, nikoli v sousedském klábosení o své tvorbě nebo o svém způsobu života. Vedle toho
představuje tato móda nejčastěji zlo, poněvadž pro takový cyklus bývají sháněni spisovatelé
bez ladu a skladu velmi „liberálně“, takže — dejme tomu na příklad — hovoří před týmž
publikem jednoho týdne Bohumil Brodský a týden poté Josef Hora. Poněvadž však žijeme ve
šťastných vteřinách, kdy hierarchie hodnot je nohama vzhůru a kymácí se na všecky strany a
soudnost širších vrstev je tudíž pomatena a velmi pochybná, může takový osvětářský
liberalismus jen ještě více zkaliti vodu dnešní kulturní anarchie, ovšem především v zájmu
tich, kteří potřebují nejnižší úrovně obecné kultury šejdristické, mají-li dosíci moci, o
kterou usilují.Nehlásím se k žádnému cechu. Nejméně na přednáškách mohu zastupovat nijaký cech, nýbrž
vždy jen — dobře nebo špatně — svůj světový názor. Podaří-li se mi poněkud otřásti vědomím
a svědomím posluchačů, jsem spokojen. Kdybych věděl, že polovina nemohla po mé přednášce v
noci usnout, byl bych velmi šťasten.Přesto jsem se již dávno zřekl systematického přednášení, protože pokládám literární
činnost přece jen za lepší, důraznější, trvalejší prostředek, jejž také lépe ovládám než
mluvení: dělat obé mi pak již nedovoluji fysické síly. Ani tentokrát mi tudíž neběží o
nějaké přednáškové turné, přednášení zůstane za mé okružní cesty jen vedlejší možností.
Zabijeme přitom, snad nikoli neužitečně, několik večerů, které by jinak, aspoň v končinách
normální civilisovaných, nebyly třeba dosti zábavné.Tak tedy proč vlastně mi napadl tento půlletní výlet kolem republiky? Nebudu deklamovat
a klamat čtenáře o mravní velikosti a ušlechtilosti svých motivů — takové táčky přenechávám
rád křesťanským filosofům a estétům. Stručni řečeno: běželo mi především o živobytí.
Živí-li se spisovatel poněkud zatvrzelý, a nikoli osamělý, toliko literární prací a
nenáleží-li ani k oficiálním magnátům literárním, ani k módním miláčkům snobstva, musí psát
mnoho a ustavičně. Nastane-li pak tak zvaná obecná krise, která není dnes, žel, méně
pravdivá proto, že je už triviální dovolávat se jí, doléhá-li i na nakladatele a činí je
velmi opatrnými, počíná nesnáz. Nesnáz zvláště pro spisovatele, který i v době nejčernější
reakce setrvává docela nalevo, nedovede se ničím činiti příjemným a není spaktován v žádném
kartelu. Nenašel jsem pro letošek zkrátka nakladatele na žádné větší dílo z těch, jež mám
na mysli a v plánu, a byl jsem tudíž nucen jíti na věc s jiné strany — žurnalistické. Tak
se tedy stalo, že jsem nabídl příteli A. Heinrichovi reportáž z cesty kolem republiky.Žurnalisticky dalo by se ovšem i jinak vydělávat, aspoň po nějakou dobu. Zamyslíte-li se
však chvilku nad mým nápadem, zpozorujete, že jsem si vybral docela sobecky způsob pro sebe
nejvýhodnější. Spisovatelé rádi cestují a nebývá to vždy neužitečné pro jejich tvorbu.
Psáti stručné reportáže do novin je méně vysilující, než psáti romány nebo skládat tlustě
monografie. Vedle toho je člověk přitom duchovně svobodnější než při jiné práci
žurnalistické. Potulovat se venku mezi střídajícími se kulisami většinou zelenými je
zdravější, než sedět na hemoroidářské židli za psacím stolkem mezi papírovými balvany. A po
letech nekonečného a jednotvárného vyrábění popsaných stránek je věru také nejen příjemná,
ale i žádoucí delší změna. A tak dále.Tyto obecné výhody takové cesty, jakou chci podniknout, mají pro mne však ještě některé
speciální výhodné stránky. Žiji už zase delší dobu v pražské žumpě, a to by mne patrně
přivedlo do hrobu příliš rychle. Je to pro mne pravý mor na tělo i ducha. Že na tělo, to
netřeba, myslím, odůvodňovat; že i na ducha, toho příčinou je malá distanc od žurnalistické
laviny, literárních kaváren, katolické ofensivy, křesťanských utrhačů, poetistického
kartelu, dekadentních básníků, a podobných příjemných věcí. V Praze jsi uprostřed hemžení,
které tě přímo drtí velikostí svých občanských ctností, takže i takový starý optimista,
jako jsem já, je v nebezpečí, že se stane nakonec přece jen misantropem.Konečně, a to bych bezpochyby neprozradil, kdybych byl z rodu tichošlápků, dívá se vedle
mne pár tmavých očí na mapu světa a ty oči se kalí touhou po širém světě a pár rukou
radostně tleská, že cesta kolem republiky poskytne aspoň ilusi širého světa… Řekneme si
upřímně: ilusi nikoli docela chabou. Československé pohraničí má jistě své positivní krásy,
hodně nestejnorodé a různotvárné, není obydleno jen středočeským maloměšťákem, kterého
srdečně nenávidíme, a lze si tu opravdu místy opatřit cizí a nefalšované víno zážitků méně
obecných. Předpokladem jsou ovšem smysly, nesešněrované průměrnou tupostí nebo
avantgardními předsudky. A takové smysly, zdá se, ještě máme.Čtvero očí více vidí. Budeme dva jako jeden, budeme jeden s dvojitými smysly a smysly
sourodými, a přece různě odstíněnými. Čtenáři milý (z těch věrných ovšem), jsem věru sám
žádostiv, co z toho pojde.Je to bezpochyby zahanbující, zná-li básník, blížící se k šedesátce, svou tak zvanou
vlast z autopsie velmi nedokonale. Neznám takto na štěstí jiné světy lépe, takže to mohu
svést na vnější poměry, které mi nikdy nic lepšího nedovolovaly, třebaže kus viny vězí i v
mé povaze. Je známo, že jsem se dostal řádně za hranice teprve za války a ve vojenském
mundúru. Tedy na komando.Vedle toho nejsme zatíženi školometskou zálibou ve stopách slavných dějin a v
historických památkách, máme v úmyslu vyhnouti se tradičním zájezdům, poutím k posvátným
místům, cestám vyšlapaným normálními vlastenci a turisty. Dáváme se tedy na cestu v jistém
smyslu nazdařbůh, bez vlastivědné přítěže a zvídavosti. Vyjedeme skoro jako dobrodruzi za
náhodnými sensacemi.Ve dvou směrech budeme nicméně vedeni z vnitřku: jednak svou zálibou v jevech přírodních
a estetických, jednak svým zájmem o věci sociální. Konkrétněji řečeno: chceme v Karpatech,
Tatrách, Krkonoších, Rudohoří i na Šumavě naslouchat důvěrné řeči hor, lesů a vod, kterou
snad každý neslyší, chceme tu a tam bez vůle k úplnosti nebo systému zachytit estetický
dojem nebo předmět, který nás překvapí, a chceme konečně vidět hodné zblízka, jak pracující
lidé se dnes ohánějí a trpí. Nepochybujeme přitom, že po 40 km za Prahou najdeme všude už
dosti vlídných krajanů obého pohlaví a bez rozdílu národnosti, rasy a náboženství, kteří
nám tu a tam účelně poradí, kteří nás upozorní nikoli na věci, na které se chodí každý
dívat, nýbrž spíše na ty, které mají sami rádi, které sami vynašli pro svou zvláštní
radost. Budeme je potřebovat nejen pro rozhojnění svých poznatků, nýbrž i pro své
fotokamery. Což je zároveň jemný pokyn pro těch několik roztroušených lidí, kteří nás rádi
uvidí.Co z toho tedy pojde? Opakuji: nevíme. A přece béží o to, aby z toho něco pošlo, něco,
to jest nějaké zážitky, které by stály za vybrnkávání na lyrických strunách, nějaká
dobrodružstvíčka, stojící za vypravování, nějaké kontrasty, které by byly poučné. O lyriku
nebude bezpochyby nouze, máme lyrické oči; o kontrasty asi také nikoli: dnešní život se
jimi hemží a my nejsme z téch, kteří před nimi strkají hlavu do písku. Ale tyto věci budou
důležité především pro knihu; pro reportáž poběží spíše o charakteristické příhody, za
nimiž nelze jíti najisto. Tu spoléháme především na přízeň náhody a je s tím pro nás
spojena starost i rozkoš.Pojedeme autem po cestách nudných, v kedskách vyšlapeme krásné tury. Nadýcháme se ze
spousty nejlepšího vzduchu, osvěžíme si tělo i ducha, dokážeme snad pověděti vám o tom
příjemné s užitečným, ale vrátíme se, žel, vrátíme-li se, se stejným pocitem převahy nad
tupou hloupostí a žravou zlobou lidskou, která se dnes více než kdy jindy úporně snaží, aby
život byl co nejohyzdnější, i se stejným vědomím malomocnosti, přes srázy, po nichž je
lidstvo stále znova hnáno do katastrofálních situací, z nichž velicí vinníci, ba zločinci,
vycházejí jako vitězové nad davy nevinných. Získáme oddech, lépe řečeno snesitelnější
změnu, nic více. Jsme si příliš dobře vědomi toho, že každá chvilka pohody je dnes otrávena
spravedlivým všemi mocnostmi zla, jimž nevědomost a netečnost dopomohly k velkolepému žíru.St. K. Neumann.
|
KostkaNeumann_Ceskoslovenska-cesta.html.txt
|
1 — 25Obsah1. Peseň ranná2. Večerná3. Na cestu4. Po dokonanéj cesťe5. Pri práci6. Pred jédlom7. Po jédle8. Po práci9. V ňeďelu a ve svátek10. Pred kázňú11. Po kázňi12. Pri asperges me, neb pri pokropováňú svaťenú vodú13. Pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéj14. K požehnáňú z veľebnú svátosťú oltárnú15. Po požehnáňú16. Iná pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéj17. Iná pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéj18. Pri omši svatéj za mrtvích19. Adventná20. Iná adventná21. Iná k Panňe Marii pri rorátoch22. Na úterňu Božého naroďeňá23. Spev pastírov novonaroďenému Spasitelovi24. Iní spev pastírskí na božé naroďeňí25. Na slavnosť naroďeňá Krista Pána1. Peseň ranná1.K ťebe, Otče všemohúcí,Misel svú obracáme,Z nočného sna povstanúcí,Vrúcné ďéki vzdáváme,Že s’ nás hájil od zléhoA všeho škodľivého;Že zdraví si dal požívať,Novéj siľi nadobívať.2.I ďňešňí ďeň nás zachovajZdravích pri pracováňí,A z ňeba naň vždi vilévajSvé svaté požehnáňí.Uďeluj trpezľivosť,S povoláňím spokojnosť.Daj viplňiť povinnosťiS téj najvatšéj ochotnosťi.3.Svojú rukú nás ochraňujV prišlém ňebezpečenstve,Mocnú vládú nás posilňujV kríži a proťivenstve.Praj každú zlú náklonnosť,Každú zlú premocť žádosť,Zléj príľežitosťi vihnuť,A do hríchu ňeupadnuť.4.Uďeluj stálé vnuknuťíKe všeckému dobrému,I spolu napomenuťíŇech k uchu zňí našému,Bi sme naše mišľeňí,Reči, skutki, čiňeňíK ťebe samému ríďiliA ve všech sa ťi lúbili.2. Večerná1.Ďenné svetlo dokonává,Tmavá noc nám zas nastává,K odpočinku povolává;K odpočinku povolává.2.Ťebe, Bože na visosťi,Ďekujeme z uprímnosťi,Za vše dari tvéj ščedrosťi;Za vše dari tvéj ščedrosťi.3.Ti si nás ďňes opatroval,Pred zlím stáľe obhajoval,Všeckím dobrím naplňoval;Všeckím dobrím naplňoval.4.Buď nám i včil téjto nociObranú svú na pomociProťi ňepráťelskéj moci;Proťi ňepráťelskéj moci.5.Chráň nás pred ohňem, pred vodú,Pred ňepokojem, pred škodú,Pred smrťú a zlú príhodú;Pred smrťú a zlú príhodú.6.Daj bezpečňe odpočívať,Strašním snem sa ňeďešívať,A hríchem ňeobťažovať;A hríchem ňeobťažovať.7.Abi sme tak posilňení,K prácám schopní učiňení,V zdravú boli prebuďení;V zdravú boli prebuďení!3. Na cestu1.Na cestu, ó Bože, sa vistrojujem,Do opaternosťi sa ťi zverujem.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.2.Po draze príkazov tvojích mňa voďil,K večnému spaseňú každí krok ríďil.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.3.Vistríhal od pádu, od proťivenstvaA od všeľikého ňebezpečenstva.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.4.Na zemdleném ťeľe údi posilňil,Svatím poťešeňím ducha naplňil.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.5.Abich, kam sa berem, ščastňe dokročil,Prácu a jednáňí s prospechem skončil.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.6.Odtáď sa zdraví zas bez všeho smutkuV pokoji do mého vráťil príbitku.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.4. Po dokonanéj cesťe1.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že cestu svú dokonávám,Do domu sa už dostávám.2.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že s’ mňa na ňéj opatroval,A zdravého zachovával.3.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že si chráňil mňa od škodiA od každéj zléj príhodi.4.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že s’ od zlého i príbitekA celí mój hájil statek.5.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že s’ uďeľil požehnáňíNa pravé usilováňí.6.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že po časném putováňúPriveďeš mňa k radováňú.5. Pri práci1.Já človek stvorení ku pracováňú,Verní svojému chcem biť povoláňú.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.2.Ňech ruki v roboťe sú postavené,Srdce aľe k ťebe je obráťené.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.3.Uďel chuťi, vládi, trpezľivosťi;Ochráň od zléj misľi a mrzutosťi.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.4.Varuj od reptáňá, od zlorečeňá,Od hríchu a všeho ťa obrazeňá.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.5.Príjmi každú ťažkosť a unováňíZa dosťičiňeňí a za pokáňí.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.6.Abich sa ťi mohel tak zalubovať,A večné spaseňí si zasluhovať.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.6. Pred jédlomBože, všeho Stvoritelu,Všeho mocní živitelu,Požehnaj darov dáňí.Abi sme sa nasiťili,Ťela naše posilňiliK ďalšému pracováňí.7. Po jédleŤebe, Paňe, ďekujeme,Že sa včil nasicujemePokrmem tvéj ščedrosťi.Duše naše též obživujA ustavičňe občerstvujChľebem tvojéj milosťi.8. Po práci1.Prácu, kterú v méňe tvém sem začínal,V méňe tvém, ó Bože, sem aj dokonal.Buďiž za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.2.Ti si mňa zdravého pri ňéj zachoval,Ukonaním údom siľi dodával.Buďiž za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.3.Uďel na ňu svaté své požehnáňí,Bich potrebné mohel mať vichováňí.Buďe za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.4.Daj, abich dari tvé ňe na ňestrídmosť,Ňe na zlú obracal tu márnotratnosť.Buďe za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.5.Než radšej nakládal na chudobného,Bídú, núdzú, hladem utrápeného.Buďe za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.6.A keď všecki časné práce dokonám,Daj, ňech ščastnú smrťú z láski tvéj skonám.Buďe za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.7.Bich mzdu robotňíkom tvím prislúbenúV ňebeském královstve mal uďelenú.Budú za to, Paňe, česť, chvála, ďékiZdávané ode mňa po všecki veki.9. V ňeďelu a ve svátek1.Bože, dosťi sem pracoval,V potu tvári chléb dobíval,Živnosť ťela vihledával.2.Včil nastal ďeň zasvaťení,K pocťe tvojéj naríďení,A k práci o mé spaseňí.3.Daj slovo božé počúvať,Ziski hojné prinášávať,Pri službách tvích vrúcním bívať.4.Daj tento ďeň ve svatosťi,V skutkoch pravéj nábožnosťi,Ze všeckéj stráviť možnosťi.5.Daj zachovať v rečách mírnosť,V jeďeňú a piťú strídmosť,V obcováňú mém počestnosť.6.Daj sa vistríhať márnosťi,Zbitkov a roztopašnosťiI hríšnéj rozpusťilosťi.7.Daj sa ľen v ťebe radovať,V ťebe rozkoš vihľedávať,S ťebú večňe i prebívať.10. Pred kázňú1.Svatí Duchu ťešiťelu,Hojních darov ďeľiťelu,Priprav nás včil k počúváňúSlova božého kázaňú;Bi sme s chuťú ho sľišali,A radosť v ňom nachádzali.2.Odvráť všecku ňebedľivosť,Popraj misľi osvíťenosť;Abi sme ho pochopili,Do srdca si zaščepili.Okusili jeho sladkosťA opravďivú lúbežnosť.3.S tvojú učiň ho milosťú,Nezmernú dobroťivosťú,Bi sme podla ňeho žiliA ve všeckom sa ríďili;Duše privédli k spaseňúA večnému osláveňú.11. Po kázňi1.Bože Otče na visosťiĎekujeme ťi z vďačnosťi,Že si duše nám občerstvilA slovom tvím obživil.2.Daj naň vždicki pamatovaťA na misľi rozvažovať;Abi sme s ňím ozbrojení,Ňeboli premožení.3.Lásku s ňím k ťebe samémuA k našému zbuď blížnému.Uveď ke zlému oškľivosťA k dobrému ochotnosť.4.Bi sme kam ďál kvitli v čnosťáchA samích dokonálosťách.Tak si ňebo zaslúžili,A večňe sa ťešili.12. Pri asperges me, neb pri pokropováňú svaťenú vodúNakrop nás Paňe z visosťiRosú vodi posvatnéj,A od každéj nás očisťiŇeprávosťi spáchanéj.Bi sme zmitími srdcamiSlužbu ťebe konali;A, čo žádáme prosbami,Milosťivo získali!13. Pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéjPri začátku1.Ráč nás, Paňe zbaviť ňeprávosťí,Hríchov a všelikích naších zlosťí:Keď zešlí včil tu ve chrámeVeľebnosťi tvojéj sa klaňáme.2.Abi sme tak všecci z misľe čistéjKonali obetu omše svatéj;Kterú Sin tvój ustanovil,Bi památku smrťi svéj obnovil.Ke glorii3.Sláva Bohu v ňebi na visosťi,Pokoj luďom stálím v každéj čnosťi.Ti si Otče i ze Sinem,I ze Svatím Duchem všeho pánem.K evanďéľii4.Krisťe z ňeba dolu zestúpení,Človek pre človeka učiňení,Abi s’ luďí viučoval,A cestu k spaseňú ukazoval.5.Daj abi sme svaté to učeňíZachovali v každém okamžeňí;Podla ňeho sa ríďili,V dobrém vatší prospech vždi čiňili.Na credo6.Verím Boha Otca Stvoritela,Verím Boha Sina Spasitela,Verím Ducha též SvatéhoObom ve svém boztve jím rovného.7.Verím cirkev svatú všeobecnú,Človeka jeďiňe spasiť mocnú.Verím svatích obcováňí,A k životu ťela z mrtvích stáňí.K obetováňú8.Najsvaťejší Paňe na visosťi,Prijmi našu obeť z lúbežnosťi,Kterú ťi včil prednášáme,Spolu seba samích oddáváme.9.Prijmi ju za naše hríchi, zlosťi,Ňemajícé počtu ňeprávosťi,Kterích sme sa dopusťili,Tvú dobrotu hrozňe obrazili.10.Ňech nám a kresťanom všem verícím,I dušám v očistci sa trápícím.Prospešná je ke spaseňíA k večnému v ňebi osláveňí.K sanctus11.Svatí, svatí, svatí najsvaťejší,Náš, Paňe, zástupov najmocňejší.Plné je, tvé bidlo, ňebe,Plná zem patrícéj slávi ťebe.12.Požehnaní, kterí dolu schádzá,Ve méňe Pánovém k nám prichádzá;A tak veľmi sa zňižuje,Že pre luďí hríšních na zem zestupuje.Po pozdvihováňú13.Vitaj najsvaťejšé Krista ťelo,Které pre nás toľko si trpelo,S chľeba včil tu učiňené,K hlbokéj pokloňe predstavené.14.Vitaj krv z vína včil premeňená,Jak na kríži s’ bola viceďená.Obmi všecki naše zlosťiA spáchané každé ňeprávosťi.K prijímáňú15.Baránku boží, čo hríchi sňímáš,Na seba ňevinní vinni príjmáš,Zmiluj, zmiluj sa nad nami,Proťivními ťebe hríšňíkami.16.Uďeluj nám sláľe svatí pokoj,Ňepráťelstva luďom škodné ukoj,Bi sme v lásce, ve svornosťiA v saméj žiť mohli uprímnosťi.17.Než ti zestup do srdc očisťeních,Príbitek si v ňích zvol, bár ňehodních.Abi sme tak vždi spojeníZostávali s ťebú zjednoťení.Ke koncu18.Ňech je nám, ó Paňe, milosťiváTáto služba ťebe príveťivá,Daj nám svaté požehnáňí,A po smrťi večné radováňí.14. K požehnáňú z veľebnú svátosťú oltárnú1.Na koľena padáme,Hlboko sa klaňáme,Ťeba ve svátosťi živíKriste žádáme.2.Daj nám své požehnáňíPotrebné vichováňí,A po smrťi večné v sláveTvéj radováňí.15. Po požehnáňúÓ svaté požehnáňí!Buď s nami bez prestáňí.Ťela, duše posilňuj,A všem dobrím naplňuj.16. Iná pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéjPri začátku1.Ó Bože na visosťiZhľedňi na nás tu prítomních;Oďejmi ňeprávosťiZe srdc bídňe poškvrňeních,Keď službu ťi konámeA obeť prednášame.2.Uďel ju odbavovaťS tú najvatšú pobožnosťú,Tajemstva rozvažovaťZ najmožňejšú pozornosťú,Abi sa ťi lúbila,Nám k spaseňú slúžila.Ke glorii3.Sláva Bohu večnému,Kterí na ňebi panuje,Pokoj ludu zemskému,Kterí dobre vivoluje.Ťeba Otče chválímeŤebe dobrorečíme.4.Sláva ťi jeďinémuSinu Otca ňebeskéhoHrozňe umučenémuPre hríchi sveta celého.Sláva Duchu Svatému,Obom ve všem rovnému.K evanďéľii5.Sinu jednoroďeníKterí z ňeba si zestúpil,Abi s’ lud zatraťeníZ večného pekla vikúpil,Náboženstvo rozhlásil,A všech verících spasil.6.Daj nám to tvé učeňíVždicki verňe zachovávaťV každém našém čiňeňíPodla ňeho pokračovať,Krásívať ho čnosťamiA dobrími skutkami.Ke credo7.Verím Boha jednéhoVšeckích vecí Stvoriťela;Verím Sina božéhoKrista sveta Spasitela;Verím Ducha SvatéhoV podstaťe jím rovného.8.Verím každé učeňíCirkvi svatéj všeobecnéj,Ke dušnému spaseňíŇevihnutelňe potrebnéj.Verím, že mrtví stanúVečňe živí zostanú.K obetováňú9.Príjmi Otče ňebeskíTúto obeť ňekrvavú,Kterú ťi lud kresťanskíPrednášá z vrúcnosťú pravú.Ňech z vóňú lúbežnosťiStúpí k tvéj veľebnosťi.10.Príjmi ju z laskavosťúZa všeckích tuto prítomních,Ze slušnú pobožnosťúKe službám tvím zhromážďeních;Príjmi ju za zemrelíchV Kristu Pánu zesnulích.11.Abi všeckích krehkosťiPlatnosťú svojú sňímala,Hríchi a ňeprávosťiMilosťivo odjímala;Vimáhala spaseňíA večné osláveňí.K sanctus12.Hlas hore podvihujme,Svatí, svatí najsvaťejšíZ anďelí prospevujme,Boh zástupov najmocňejší.Plná zem, ňebo sláviJeho je múdréj správi.13.Požehnaní z visosťiKterí dolu už k nám schádzá,S trónu svéj veľebnosťiV méňe Pánovém prichádzá;A tak sa poňižuje,Že hríšních naščivuje.Po pozdvihováňú14.Ó Kriste, ťelu tvémuHlboko sa klaňáme,Pre nás umučenémuSrdečné ďéki zdáváme;S ňím nás vždicki posilňujVšeckím dobrím naplňuj.15.Krv s ťeba viceďená,Cenú svet previšujícá,Ňech nám je privlastňená,K spaseňú pomáhajícá;Hríchi naše obmíváA od novích hájívá.K prijímáňú16.Kriste, Baránku boží,Kterí sňímáš hríchi sveta,Ňech i s nás hríchi zložíTáto konaná obeta;Daj všeckím luďom svornosťPravú srdca spokojnosť.17.Uďel též z laskavosťi,Abi toto ťelo svatéVždi z najvatšéj hodnosťiOd nás bívalo prijaté;Duše občerstvovaloA pred zlím chráňívalo.18.Abi si v nás príbitekA mi v ťebe mohli mávaťVšech milosťí dostatekV každém časi obsahovať,Po ťebe ľen túžívať,A samému slúžívať.Ke koncu19.Ó Paňe dobroťiví,Ňech sa ťi ľúbí obeta,Kterú tvoj lud horľivíPrednášal za hríchi sveta.Daj, abi, čo prosíval,Skrze ňu obsahoval.17. Iná pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéjPri začátku1.Bože, plní laskavosťiZhlédňi na nás ňehodních,Z náľežitéj pobožnosťiK omši svatéj zejďeních.Príjmi ďéki ťi zdávanéZa všecko dobroďeňí;Visľiš prosbi predkládanéZa darov uďeľeňí.Ke glorii2.Sláva Bohu na visosťi,Pánu všemohúcému,Na zemi pokoj v stálosťiLudu bohabojnému.Buď česť Kristu, BaránkoviPre nás umučenému.Chvála uťešiteloviBuď též Duchu Svatému.K evanďéľii3.Kriste, kterí si z visosťiZestúpiť na svet ráčil,Abi s’ blúďící v ťemnosťiLud víru svú viučil.Daj nám to svaté učeňíVždi z radosťú počúvať,A každoďenné čiňeňíPodla ňeho ríďívať.Ke credo4.Verím Boha jeďinéhoNež tri bozké osobi,Bár sú počtu rozďílnéhoPredca rovnéj podobi.Verím cirkvi uložeňí,Ze svatími spoľečnosť.Verím ťel z mrtvích skríšeňí,A všech života večnosť.K obetováňú5.Príjmi Otče náš ňebeskíObetu ňekrvavú,Kterú ťebe lud kresťanskíZdává z vrúcnosťú pravú.Príjmi ju za všech verících,Uďel hojné milosťi;Príjmi ju též za trpícíchA viveď jích k radosťi.K sanctus6.Svatí, svatí, najsvaťejší,Hlas hore pozdvíhajme,Boh zástupov najmocňejšíNábožňe zaspívajme.Požehnaní, kterí z ňebaV méňe Pána stupujeA k zmernéj samého sebaObeťe predstavuje.Po pozdvihováňú7.Kriste ze srdca celéhoPoklonuťí čiňíme,Keď ťa už Boha živéhoPod spósobmi viďíme.To tvé ťelo a krv svatúDaj hodňe vždi požívať;A tvú lásku v nás zažatuRáč prudšej rozpalovať.K prijímáňú8.Ó Baránku opravďiví!Čo sňímáš hríchi sveta,Buď nám vždicki milosťivíPo všecki časné leta.I s nás pre tvé zmilováňíOďejmi ňeprávosťi,A daj stálé zetrváňíV každéj kresťanskéj čnosťi.Ke koncu9.Ňech je milá obeť, Paňe,Kterú sme ťi konali,Ňech každí skrz ňu dostaňeČo sme prosbú žádali,Daj, ňech všecko, čo čiňíme,Bívá ťi k zalúbeňú;A keď život dokončíme,Priveď nás k osláveňú.18. Pri omši svatéj za mrtvíchPri začátku1.Daj lahké odpočinuťí,Paňe dušám verícímBez všeckého odtuchnuťíV očistči sa trápícím,Abi skór visloboďenéS prehrozních muk ťemnosťiMohli patriť oslávenéTvojéj na tvár jasnosťi.Po epištoľe2.Ó súd hrozní a strašľiví,Na kterí sa dostaviťMosá i mrtví i živíZ hríchov počti vibaviť.Daj, ó Paňe, jích odvráťiťOpravďivím pokáňímA dlhi za ňe viplaťiťTu ešče pred skonáňím.K obetováňú3.Prijmi, Otče milosrdní,Túto obeť, žádáme,Kterú ťi včil mi ňehodníZa mrtvích prednášáme.Ňech skrze ňu sú zbavenéTrestáňá za krehkosťi,A ščastľivo preňesenéDo ňebeskéj radosťi.K sanctus4.Svatí, svati, najsvaťejší,Svatí Pán Boh zástupov,Ve sláve svéj najmocňejšíVeľeben od anďelov.Požehnaní, čo z visosťiV méňe Pána sa znášá,Nám a všem dušám v ťemnosťi,Polahčeňí prinášá.Po pozdvihováňú5.Ó Jéžišu milosťiví,Už si zestúpil z ňeba,A zostal Boh opravďivíTu pod spósobem chľeba.Ťelom tvojím náš žijícíchV lásce svéj zachovávaj,A v očistči sa trápícíchKrvú poškvrni zmívaj.K prijímaňú6.Baránku boží, čo sňímášHríchi sveta celého,A všech laskavo prijímášZ milosrdenstva svého.Zejmi trest za previňeňáZesnulích v tvéj milosťiVisloboď jích ze trápeňáA vezmi do radosťi!Ke koncu7.Buď ti, Paňe na visosťi,Milá obeta naša,Která sa v chráme z vrúcnosťiZa zemrelích prednášá.Ňech čo skóršej dotrápenéOčistčovích muk minú,A do ňeba uveďenéVe sláve odpočinú.19. Adventná1.Oťec ňebeskíS puhéj svéj láskiK najobzlášťňejšémuČloveka stvoril podobenstvu svému.2.V rozkošném rajiV tem ščastném kraji,K bíváňú postavil,A pána zemskích stvorov ustanovil.3.Abi však vďačnosťA svú poslušnosťBohu preukázal,Z jedného stromu ovocí zakázal.4.On proťi dáňúA prikázaňúZveďení previňil;A seba i svích ňeščastních učiňil.5.Boh sa zlutoval,Nad ňím zmiloval,Slúbil Spasitela,Od večnéj bídi visloboďitela.6.Jeho otcové,Svatí mužové,Túžebňe žádali,Abi skór prišel vikúpiť, zdichali.7.Už uloženi,K tomu zríďení,Žádúcí čas nastal,Sin boží človek s čistéj Panni zostal.8.Teda ďekujme,Chválu zdávajmeOtcu ňebeskému,Že poslal Sina ke ščasťú našému.9.Spolu žádajme,Prosbi skládajme,Abi to vťeľeníK večnému všeckích privédlo spaseňí.20. Iná adventná1.V ťemnosťi túžiť prestaňťe otcové,Ťešťe sa všecci zemskí národové;Nebo žádaní už ten čas nastává,V kterém Sin boží človekem zostává.2.Mocú svojého Otca ňebeskéhoĎivno počatí ze Ducha Svatého,V živoťe Panni Marie vťeľení,Dosť skoro na svet buďe naroďení.3.Zláme ďábelskú všecku moc a píchu,Luďí vikúpí od pekla a hríchu.Svoje králostvo bez konca založí,A ščasťí časné i večné rozmnoží.4.Než mi pripravme sa včil skrz pokáňí,Čnosťí a všeho dobrého konáňí,Bi sme na slavnosť jeho naroďeňáPlní sladkého boli poťešeňá.5.A prosme, keď zas podruhé z mocnosťúA z veľkú súďiť príjďe svet prísnosťú,Bi na pravici tenkrát nás postavil,A vzal do slávi, kterú svím pripravil.21. Iná k Panňe Marii pri rorátoch1.Anďel od Boha zvoľení,K poselstvu ustanovení,Z ňeba dolu zestupuje,A Mariu pozdravuje.2.Zdrava si plná milosťi,Požehnaná pre tvé čnosťi.Požehnaní panňenskéhoPlod života je tvojého.3.Neb poroďíš SpasitelaA sveta Vikupitela,Sina Boha najviššého,Duchem Svatím počatého.4.Ona k tomu privoľila,Pokorňe prehovorila:Ejhľe ďévka Pána mého,Staň sa podla slova tvého.5.I hňeď slovo je vťeľené,A človekem učiňené.Prebívalo medzi namiŇevolními hríšňíkami.6.Ó Maria, Matko božá!Ňech sa prosbi tvoje množá,Bi nás ten Sin po časnosťiDo večnéj prijal radosťi.22. Na úterňu Božého naroďeňá1.Ó najščastňejšá,Noc najradostňejšá,Ožárená bľeskami,Slávená andelskími spevami;2.V kteréj žádané,Toľkí čas čekanéSvetlo na svet prichádzá,Ze života Marie vichádzá.3.Abi mrákotu,Ťemnosťi sľepotu,Jasnosťú rozplašilo,A z blúdov luďí visloboďilo.4.Kriste, to večnéSvetlo ňekoňečné,Túto noc naroďení,Abi človek mohel biť spasení.5.Svíť nám v mrákotáchPo všech naších cestách,Abi sme ňeblúďili;Než rovno, jako ti chceš, choďili.6.A po prestáňúV časném putováňúDo ňeba vikročili,A v bľesku slávi tvéj sa ťešili.23. Spev pastírov novonaroďenému Spasitelovi1.Jak anďel pastírom oznámi novinu,Že sa v tú Spasitel naroďil hoďinu;Do Betléma pospíchajú,Do maštaľe povchádzajú,Ve dva radi staľiA takto spívaľi:2.Vitaj položené v jaslách pacholátko,Od dávna čekané božé ňemluvňátko,Vitaj prišlí Spasitelu,Vitaj blahoslavitelu.Už bída prestává,Ščastní vek nastává.3.Ňezoraná zem dá od seba úrodu,Strom sotva uňese ťerchu svého plodu,Mlékom budú ťécť potoki,Vínom sa peňívať stoki,Mad z dubov kapkávať,Milo rozvoňávať.4.Po úžitních pašách všecki zlé zeľiniA všecki vihinú škodľivé zrostľini.Ňemoc ňeublíží stádu,Ňeusľiší sa o pádu.Ďivoká zver skrotňe,Vlk sa ovce ňetkňe.5.Záhubné prestanú vojni a rozbroje,Ňechiťí bezbožnéj do ruk ňikdo zbroje.Ňebuďe žádnéj boľesťi,Žádnéj aňi vác žalosťi.Potrvá ľen radosťA večná veselosť.6.Tak pastíri jedni po druhích spívaľi,A pritom na hlasné fujare pískaľi;Až ďeňňica vichádzala,Nočné mraki rozháňala,Ke stádám náhľiľi,A Boha chváľiľi.24. Iní spev pastírskí na božé naroďeňíLubomír1.Staň hore Poľislave, mi včil bedlíme;Ťebe sa ňedbalému tak tuho dríme!Ňebojíš-ľi sa vlka, že ťa nastraší,Ovcu chiťí, a stádo sem tam rozplaší?Poľislav2.Veď pominulú celú sem ťi noc strážil,A včil mňa zmoreného na zem sen zložil.Než jakí po obloze bľesk sa mihotá,Jakí zňí hlas, jaká zbroj vojska ľigotá?Lubomír3.Prejasní anďel sa nám ľen včil ukázal,Do Betľehéma zrovna pospíchať kázal,Že sa tam už naroďil sveta Spasitel,Odedávna čekaní ten Vikupitel.Poľislav4.Aj, to je radosť nad vše iné radosťi!Takéj ňevídal ňikdo ešče slavnosťi.Tehdi sa chitrím krokem tam ponáhlajme,Poklonu, česť a chválu jemu zdávajme.Lubomír5.Vezmime však i dari, jaké tu máme,Neb chudí v pľenkách, v jaslách ľeží na sláme.Já sladkích dám jablček plnú kabelku,A túto vichváľenú veľmi píščálku.Poľislav6.Já tito ľen dva sírce včil mu priňesemKeď vác pri sebe najíť ve stave ňejsem,Zajtra které najľepšé mé barančátkoA vihráté ve stávce pošľem kozlátko.25. Na slavnosť naroďeňá Krista Pána1.Radostní čas už sa priblížil,Kterí veční Boh uložil,Bi Sin jeho jednoroďeníPre hríšní lud bol sploďení.Počatí z Ducha Svatého,Ze života panňenskéhoNaroďil sa ďňa ďňešného.2.Anďeľi z ňeba zestúpíce,V obloze sa vznášajíce,Slávu Stvorcoví prespevujú,Pokoj luďom oznamujú.Spolu pastírom hlásiľi,Bi do Betľéma náhľiľi,Spasitela tam spatriľi.3.Pastíri stáda zaňechajú,Do Betléma pospíchajú.V jaslách najdú božé ďéťátko,Zvité v pľenkách ňemluvňátko.Hlboko sa hňeď klaňaľi,Dari své obetovaľi,A pesňami ho vítaľi.4.I mi, Kriste, sa ťi klaňáme,Srdca za dar prednášáme.A pri téjto dňešnéj slavnosťiSkládáme prosbi z vrúcnosťi,Abi to tvé narodeňíPrivédlo nás ke spaseňíA večnému osláveňí.
|
Holly_Katolicki-spevnik-II.txt
|
Iskrám na cestu[1]Nepúšťam vás na trh, ani pod kritiku:Ste skromné, jak kvietok na poľnom chodníku:Ten, kto chce, nech si vás zdvihne a pritúli,a kto chce, nech na vás šliapne a zaškúli. —A vlastne ani sámja to iste neznám,čo vás tak ponúka z úkrytu dávneho,čo vábi vyletieť do sveta šíreho. —Vylietate len tak, ako vtáčky z hniezda,tak ako meteor, ako z neba hviezda;čo neznajú prečo, ani načo a kam,len letia a letia, až doletia dakam. —Veď ste tak vylietli z mojej duše sveta,ako vzdych, čo z prsú nevdojak vylieta. —Ba i sám sa tak zdám jak meteor, ktorýskrsne, vzlietne, svieti — zmizne, keď dohorí.[1]Iskrám na cestu— v knižnom vydaní 1889 je pod názvom uvedený
dátum (1. 6. 1889). V R1 báseň — ako jediná — chýba.
|
Francisci_Iskry-zo-zaviatej-pahreby.txt
|
Výhled s Kozího vrchuPostoj, mladíku, skloň koleno svoje,Svatém na místě stojíš otců vlastných,Zdeť požívali oni mír pokoje,Obětě kládli na oltářích jasných.Než tomu dávno! — Oh, zašlá století,Jak vás vyvábit do svého objetí!Daremná tužba, hlas můj se jen tratíPomezi stromky vršku zněmčilého,Co osud vyrval, již čas snád nevrátí,Padli sme, padli, do žití bídného.Kochat se nám jest jen v sladké náději:I sny jsou milé, krásně když se snějí.Aj, setři slzu — nezkaleným zrakemPopatři vůkol ještě na ty kraje,Jejichžto sláva čněla nad oblakem,Lidem tvořila nadpozemské ráje.Věrnému synu toto zpomenutíZ kalného oka proud slzí vynutí.Vidíš ten Dunaj? Patři na ty vlnky,Jak se stíhají zmútěné po vodě;Někdy zde hrály jen lehunké člnky,Teď pryč unáší již i parolodě.Nespěchej, řeko! Tam v dálce se ztratíšA v lůno svojich nikdy se nevrátíš.Ona jen spěchá, nedbá na má slova, —Mne nechá zírat na to smutné pole,Kde zradně zhasla sláva Slovákova,Synové padli do cizí nevole.Toť ten Slovenska hrbitov národní,Jehož zpomínkou zrak se rozpovodní.Bídný rolníku, či neznáš své hříchy,Když tu svatou zem pluhem přeoráváš?Zhroz se — ty boříš spánek otců tichýA svaté kosti z hrobky vyhrabáváš.Odlož ten lemeš a skloň hříšnou nohu,Za padlých otců pomodli se Bohu.Oko se kalí, bolné srdce stoná,Že dávných otců nelzeť zbudit k stráži,Že se zdlouhavě vyzdvíhá opona,Za níž den skvělý i náš věk oblaží.Kdy se zaskvěješ, žádaný dni zlatý,A dáš náhradu veličizné ztráty?Tam vidím Zobor. Tam se Nitra kryje.A toť slovenské vrchy jsou i háje.Za těmi vršky má rodinka žijeA sladký nektar z úst národa ssaje.Rodinko milá, slyšíš svého syna,Jak na tě vroucně k Bohu ruky spíná?Modlím se za vás, ubozí Slováci!Slzy krvavé z mutných očí stírám;Za rod, jenž cizím pod jarmem krvácí,Odtudto často v smutku s bratry zírám.Tu se siroty spolu scházívajíA zašlou slávu kradmo opěvají.
|
Matuska_Piesne-a-recnovanky.html.txt
|
Čí to tam…[1][2]Čí to tam v rumoch stojí dom?Čiaže to rakev leží v ňom?Čie sa to deti po dedine pletúna posmech celému svetu?To tvoj, národ môj, pustý dom,to rakev matky tvojej v ňom,to deti tvoje — tvoje potešenie —na smetisko vyhodené![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Podľa Bottovho rukopisu. Prepísal i Dobšinský a poslal do Slov. pohľadov III, 1883,
str. 459.
|
Botto_Ci-to-tam.html.txt
|
Predhistorický hrádok Skala v SučanochOpisuje Pavel B. SocháňNa severe Turčianskej stolice, na ľavom brehu Váhu, leží dosť významné niekdy mestečko
Sučany. V spojení s južným koncom tohoto mestečka na prvý pohľad nápadným sa javí mohutný
útvar vápencovýSkalazvaný. Od juhu a západu neprístupné skalné steny
čnejú do výše, len od východu súvisí Skala so stráňami temných hôr Fatry, avšak i tento
prístup na Skalu bol kedysi dvoma súbežnými umelými valmi a priekopami zamedzený. Dnes
ovšem sú tieto valy sosuté a tedy skorej schodné. Pod Skalou na sever a západ rozkladá sa
rozsiahla považská rovina. Cesta na Skalu viedla severnou stranou a tiahla sa stúpajúc do
výše smerom od západu na východ, juh v miernom oblúku. Teraz je vysadená severná strana
stromkami a spravený je na Skalu hadovitý chodník. Stopy starej cesty sú posiaľ dobre
znateľné. Povrch skaly je rovná, akoby úmyselne srezaná veľmi priestranná plocha, majúca
podobu ellipsy, ležiaca smerom od východu na západ, len na juho-východnej časti dvíha sa
hrbolovitý kopec, zarastené to rumy rozsiahlej budovy kláštornej.Na svojej vychádzke na Skalu našiel som na severo-západnej strane na povrchu zeme
množstvo čriepkov z nádob kružených, všetko voľnou rukou z tmavej alebo čiste bielej hliny;
tuhy nepozoroval som na žiadnom. Črepy tieto sú máloktoré ornamentované a i to zväčša
rovnobežnými pruhami. Bohužiaľ, bola pôda už kedysi rozrývaná a tedy i nádoby nepochybne
všetky rozdrvené. Iných predmetov pri povrchnom ohliadaní tom som nenašiel. Nič-menej črepy
tieto svedčia, že Skala v pradobe, keď i nebola snáď obydlená, ale slúžila za pohrobište,
žiarovište a útočište vtedajšiemu okolnému obyvateľstvu.Odkedy kláštor jestvoval na Skale, nie je mi známo. Ľud rozpráva si o „červených
mníchoch“, ktorí tam sídlili. Tamejší pán farár J. M. Hodža vyhľadal mi v cirkevnom archíve
objemnú knihu, rukopis: „Historia cirkve evanj. sučanské 1580 — 1783. Napísal Jiří Kuorka,
cirkve této Sl. Bož. Kaz. 1845“, z ktorej vybral som nasledujúce: „Král Matěj I. často
svojím navštívením poctil městečko Sučany, když se na hradě Sklabinském (neďaleko od
Sučian) bavíval a po sausedních horách se svau družinau lovíval. Tehdáž obyčejně v Sučanech
večeřel, ano i přenocoval. Sučany byly povinné v takovýchto případnostech kuchyni
královskau jedácimi věcmi zaopatřiti, pročež se i královskau kuchyní nazývaly. Byloť v tom
čase právě z této příčiny i to přísloví o zvědavých ženách v úžitku, „že vědí, i co Matiáš
král dnes večeřel“. Sučancův povinností bylo také i hrad Sklabinský svými prácemi v dobrom
stavě udržovati a opravovati — nepochybně místo jiných břemen, k nimž jiní bráni byli. Na
té pak Skale, která se na polední straně nad Sučany vyzdvihuje, stál před věky pěkný, ale
původu neznámeho hrádek, který Templářům čili červeným mnichům za obydlí slaužil. Jeden
starý latinský rukopis na r. 1728 praví o něm, že se z jeho sbořenin znáti dá, že byl
obšírný a podle statkův a jmění tohoto mnišského řádu dobře uspořádaný. Teď se z něho
žadného nenachází, vyjmauc jedné prostranné pivnice od půlnoci do Skály vedaucí, na vrchu
pak Skaly jest orácí zem. V něm bezpochyby Matěj nocovával, když ho v Sučanech noc
zachvátila. Z penízkův Ferdinanda II. a III. zavírati by se mohlo, že se v něm toho času
ještě bydliti dalo, a že tyto penízky od těch, jenž se tam zdržovali, ztratěné býti mohli.
Jaknáhle se pak raucati začal, v krátkém čase jeho skálí na jiná stavení rozebráno bylo,
nebo až posud Sučanci potřebný na murování materiál z této Skály lámají. Mohylky na té
lauce, kudy se do Štiavničky jde, jsau svědkem, že zde Templáři tito své rybníky míti
museli.“ — Sú to vlastne hate, ktoré sa dosiaľ zachovaly.Sučany obdržaly za služby kráľovi Matiašovi preukazované výsady svobod. kráľ. mesta,
ktoré až po Máriu Teresiu užívaly. „Červení mnísi“ boli však údajne pre razenie falošných
peňazí vyzdvihnutí. Povesť vypravuje, že keď mnísi ani na opätovné napomenutie kráľovské
nič nedbali, obľahol kráľ vojskom Skalu. Mnísi, v strachu pred trestom a v obave o poklady
svoje, zakopali kde čo mohli, najviac však pohádzali do hlbokej studne a kláštor vraj sami
zapálili. Studňa nachádzala sa na severnej strane od kláštora a bola do nedávna ešte
znateľná. Do severo-západného boku Skaly vytesaná je pivnica, ktorá však až v novšej dobe
má svoj pôvod. Ľud si rozpráva, že popod Skalu sú chodby a pivnice, kde sa skrývajú
nesmierne poklady. Našiel sa už aj odvážlivec, ktorý asi pred 50 rokami nočnou dobou vyšiel
na Skalu, tam na juho-východnej strane kopal a prišiel na kamenné schody, ktoré vraj viedly
smerom dolu do zeme, a na schodoch týchto spočívalo množstvo spáleného zbožia. Naraz
objavil sa mu však kocúr s ohnivýma očima a on nastrašený utiekol s toho miesta. Je tu
skutočne znateľná stopa, ktorá mala byť oným človekom vykopaná. Dľa povesti majú byť na
tomto mieste kláštorské pivnice, a ľud pevne verí v poklady tu zahrabané, avšak netrúfa si
kopať, lebo ich vraj strážia duchovia, ktorí nedopustia nikomu k nim vniknúť, a domnieva
sa, že by ho každý taký pokus stál život.Že na povesti jest niečo pravdivého, dá sa zatvárať z toho, že na Skale na povrchu alebo
i v malej hĺbke zeme vynoruje sa množstvo strieborných peňazí. Pán farár Hodža hovoril mi,
že on sám ako chlapec chodievaval so svojimi vrstovníkmi na Skalu vyhrabávať peniaze a
zakaždým že ich prinášali za priehrštie domov. Najviac ich vraj objavovali na západnej
strane; nachádzali však popri strieborných peniazoch aj mnoho olovených, ba i celé množstvo
olovených guliek. Peniaze, ktoré kedysi pán farár Hodža nachodil, maly vraj na sebe dvojitý
kríž a písmeny R. K., z nichž veľký počet má spočívať v museume zavrenej Matice Slovenskej,
a mnoho tiež šlo do Pešti, kam vraj všetky nálezy dnešný majiteľ Skaly zasiela, medzi nimi
tiež vraj peniaz s podobizňou Hadriana II.Dopytujúc sa, či niečo zo Skaly nenašlo by sa medzi obyvateľstvom tamejším, dozvedel som
sa, že jeden gazda má niekoľko tých „pliaškov“, ktoré bol v hlinenom hrnci vyoral
severo-východne od Skaly pri kolčovaní krov. Skutočne našiel som u onoho gazdu ešte 310
kusov strieborných peňazí, ktoré som hneď i odkúpil. Rozprával ten samý, že ich v hrnci
bolo raz toľko, ale že ich už rozdaroval svojim známym. Peniaze sú čisté a veľmi dobre
zachovalé, zväčša Matiaša II. a to 31 rozličných druhov z rokov 1612 — 1619; ďalej Rudolfa
II. 28 druhov z rokov 1594 — 1611; poľského Žigmunda III. 9 druhov z rokov 1614 — 1621;
Karlove (D. G. D. OPAVIAE; MVNSETOLIS) 5 druhov z rokov 1612 — 1620. Ostatné peniaze sú po
menej druhov alebo len jednotlivé rozličných potentátov.Peniaze tedy pochádzajú s konca XVI. a so začiatku XVII. storočia. Najväčší počet peňazí
je z rokov 1614 — 1620. Že letopočet na minciach nepresahuje rok 1621, zatvárať by sa mohlo
z toho, že peniaze najskôr roku toho mohly byť do zeme uložené. Nesúvisí rok ten asi tiež s
konečným zamknutím bydla na Skale? Povesť o obliehaní templárskeho kláštora, ak je ozaj z
ľudu a nie vymyslená takým, kto znal z histórie osud tohoto rádu, mohla by súviseť s
obžalobami, ktoré boly vedené proti templárom a pre ktoré ich rád na počiatku XIV. stoletia
bol i zrušený.Sučianska Skala je veľmi interessatný predmet pre archäologa i historika, a námahy na
preskúmanie tu vynaložené boly by zaiste zdarným a skvelým výsledkom korunované.
|
Sochan_Predhistoricky-hradok-Skala-v-Sucanoch.html.txt
|
I.Kamarátky volali ju Zuzkou, svetu bola Pastierčaťom. Tým aj skutočne naznačovali jej
rod, lebo otec jej bol dedinským pastierom a spolu aj hlásnikom. Slúžil verne vyše dvadsať
rokov a keď zomrel, pochovali ho na obecné trovy.Ako pastier mal nás chlapcov rád, keď sme mu šli kravy zavracať. Zato nám dovolil po
raze po dva jeho pastierskym korbáčom plesnúť, alebo sa aspoň cez oči švacnúť tomu, kto
neovládal náležite sa otočiť s dlhým a ťažkým korbáčom.Ako hlásnik večer po desiatej, najmä v lete, často nás z kŕdľa vyplašil a posielal spať.
Ale sme ho veľmi neposlúchali a že by nás voľaktorého vyšticoval, toho sme sa tiež nebáli,
lebo bol už dosť starý a k tomu krivý. Pre toto posledné bol vlastne prijal i to
pastierstvo. Boly ho totiž v hore sane pritisly, od čoho okrivel a nemohol po inej robote.Zuzka, jediné jeho dieťa, v tie časy, čo sa on odobral na večnosť, už dávno slúžila.
Bolo jej už šestnásť rokov. Na pohrebe plakala, že jej len tak ústami mykalo. Ale sotva kto
zdržal sa sĺz, keď pán rechtor čítali prenikavú odobierku len od nej — siroty, no a už ako
sa patrí ešte od slávnej obce, cteného výboru a menovite vážnej hlavy obce — pána richtára.
Pokrvnej rodiny pastier viac nemal a tá ďalšia nestála oň — keď nikomu nič neporučil.Mať Zuzkinu dosiaľ nespomínam, a ani už nebudem. Neznal som ju. Len čo od ľudí som počul
tak kde-tu, že keď si ju pastier, vtedy ešte uhliar, bral ako slúžku od voľaktorého gazdu,
že bola ešte veľmi pekná, ale bola mala už jedno dieťa s akýmsi mládencom, ktorý jej
nasľuboval hory-doly a potom tak nechal, lebo že to dieťa hneď zomrelo a šuhajovi
prestarala mati ľahkým svedomím inú.Ale aj ona (mati Zuzkina) že sa o tri roky potom vydala, dala život Pastierčaťu, ale
potom o pol roka zomrela. Od kohosi som počul, že si vraj aj rada vypila a že tak mala
urobiť aj na krstení svojho Pastierčaťa. Kmotra doniesla jej praženice, vypila voľačo viac
hriateho, tak ju to potom uložilo, že ležala, vstala, aj sa vláčila na nohách, ale zasa
obľahla, až kým jej to nedošlo.Koľko je v tom pravdy, neviem, ale všetko len aj nebude cigánstvo.Malú Zuzku že kojily podaktoré matky z dediny, kým sa otec k novej ženbe chystal. Ale
medzi to prišlo okrivenie a on ostal vdovcom. Lebo zpočiatku nemohol nájsť ženy a pozdejšie
nechcel sa už ani sám ženiť. Na Zuzku platil mesačne pol druhej zlatovky, hábočky daly jej
gazdiné a keď jej boly tri roky, to za mesiac-dva zmilovala sa jedna gazdiná nad chúďatkom,
potom zase druhá a cez leto brával si ju otec za kravami.Voľačo chodila, za dve či tri zimy, aj do školy a potom hybaj k deťom — kolísať a tak
pomaly do väčšej a lepšej služby, že keď otec zomrel, Zuzka už na štvrtý rok slúžila u
starej vdovy, žijúcej s mládencom, vnukom svojím a tiež sirotou.
|
Tajovsky_Pastierca.html.txt
|
I.Zaspievalo vtáča na kosodrevine:Čo komu súdené, veru ho neminie.Nad starou Nitrou dávno slnce zahaslo; svetlá po domoch pohasínajú, iba kde—tu sa ešte žiara z oblokov kyvoce a osvecuje tmavú noc.Na uhle ulíc pod zámkom stojí malý domec, v ňom si ešte traja veselí šuhajci pri pohárikoch sedia a v horlivom rozhovore si čas krátia, takže ani jednému z očí nevidno, že by sa mu chcelo ísť domov, ač práve hlásnik už jedenástu hodinu odhlásil.Odrazu všetci traja zatíchnu. – Každý pozerá dolu, každý sa stratí sám v sebe, ale ani jeden nespomína, že by už bolo treba ísť domov, lebo čo už má človek doma robiť o tak neskorom čase; a beztoho je sobota, kde treba, aby si človek troška odpočinul, keď sa celý týždeň v škole namoždí a natrápi.„No, čože tak mlčíte, chlapci?“ zavolá naostatok Janko, „veď sa hádam ešte na dobrú noc nemodlíte?“„Nuž a ty čo sám mlčíš? – Len by si ty, prosím ťa pekne, druhým radu nedával, ale sám dačo začínal,“ odpovie Ondrej.„Chlapci! Viete vy čo?“ povie na to Milko, „nezadierajte sa jeden do druhého – ja by som vám dobrú radu dal, keby ste ma chceli počúvať.“„Dobre, dobre,“ odvetia obidvaja – „a či ti ho vidíš, odkiaľ pravda vyšla.“„Teda dobre. Budeme každý po poriadku jednu rozprávku rozprávať, však beztoho už dnes nič robiť nebudeme. Začni od kraja, Janko!“„Nuž čože? Odkiaľže? – Ale veď som ich ja dakedy kopu vedel – a teraz mi ani jedna na um neschodí. Počkajte len troška.“ A tu si Janko čiapku málo za ucho pomykne, poškrabe sa za uchom, čelo zahŕždi, ako čo by pilne premyšľoval.„Ja! Čo by to tam toľko myslel,“ vypovie Ondrej, „len od kraja, napríklad: Bol raz jeden kráľ.“„Ja nedbám,“ odvetí Janko, „teda dobre: Bol raz jeden kráľ.“„Ale ten kráľ umrel,“ skočí Milko do reči.„Mlč mi, mlč,“ vyriekne Janko, „čo sa miešaš do reči? Keď na teba rad príde, potom sa ohlás. Teda: Bol raz jeden kráľ.“„A ten mal králika, či je nie pravda?“ zavolajú obaja so smiechom.„Aleže ma nehnevaj! Vidíte, chlapci, veru vám nebudem rozprávať, ak nebudete mlčať. No pst –: bol raz jeden kráľ.“Tu sa druhí dvaja dajú do smiechu a pozerajú naň šelmovským zrakom. „Janko, vieš ty čo? Daj ty tomu radšej pokoj; už vidíme, že ti to nejde – lebo vidíš! – Veru, veru, ten kráľ mal králika.“„Veď ja nedbám, robte si, čo chcete, ale ty, ty tuná, ty mi tiež povedz, čo chceš s tým tvojím králikom?“„Ale nelámže si, ty hriešna duša, na tom hlavu. Nuž či nevieš, že sme i my dakedy kráľa mali, a teraz máme zas len králika,“ odpovie so smiechom Ondrej.„Nerob posmech z nášho Matiáša,“ ohlási sa Milko. „Hoci je on mladý šuhaj, dočkaj, uvidíš, čo z neho bude. – To ti je chlap, a počkaj len, čo sa za jeho časov robiť bude. Jeho otec rúbal Turkov, ako nato treba, chytil zas v pokoji na uzdu sebevoľníkov, čo chceli krajinu na ruby obrátiť; a syn jeho, uvidíte, nebude horší. Čo? Veď keď sa ti taký šarvanec k dačomu priberie, nuž len dačo vykoná. A my, nech som dobrý, či my tiež, šable do ruky vezmúc, za takým ohnivým šuhajom radšej nepôjdeme ako za dákym, čo sa bojí ruku z vrecka vyňať? Hach, chlapci! Bude to svet! – Dočkajte len, veď sa už skoro pôjde na Turka; počul som, že už pápežskí vyslanci okolo chodia, povzbudzujúc ľud kresťanský k vojne oproti neverným. A Matiáš? – Ten sa ti nebojí ani čerta, veď ti to taký mladúch hoci do ohňa skočí. Komu lepšie ako nám, čo máme takého šuhaja na tróne?“„No len nepleť, prosím ťa pekne,“ ozve sa so smiechom Ondrej.„Veď ja viem, že sa tebe nič nepáči,“ horlivo odsekne Milko, „sedieť za pecou, kde ťa guľka nedôjde a šabľa nezačiahne – pritom pri mamičke sa láskať, to je pre teba. Ale čo? Nech som dobrý, chlapci, to vám povedám: Matiáš skoro dačo začne. Hach, budeže sa to rúbať!“„Dajže si ty pokoj, človeče,“ skočí mu do reči Ondrej, „keby to už dakto iný povedal, neriekol by som nič. Ale ty? – Eh, inde tebe myseľ chodí – veď ja viem.“„Nuž kdeže mi chodí?“ zvedavý prevetí Milko, „povedz. A čo sa ty nazdávaš o mne? – Ja ti síce nič nepoviem, ale uvidíš!“„Ani ti povedať netreba, však my to všetko známe.“„A čo znáte?“„Ľaľa ti ho! – To on nič inšieho nechce tým, len aby si mu ju pripomenul; veď ja to viem dobre.“„Koho pripomenul?“Tu sa zas obaja druhí dajú do smiechu a pozerajú jeden na druhého. Milko, či vie, či nevie, čo oni myslia, opytuje sa a na nich doráža, aby mu povedali, čo chcú a čo mienia – ale títo sa len usmievajú.„No,“ povie Janko, „veď ja viem, že to takí ľudia, ako si ty, radi majú, keď im človek len to meno povie, ktoré im je drahé.“„Ale veďže mi povedz, čo chceš, ja nerozumiem ani slova.“„Ach, veď ti na očiach vidím, že bys‘ už len rád počul od druhého, čo sám vysloviť nechceš. – Ty, počuješ, tie čierne oči, tie bledé líčka, tie vlásky ako havran – ty! – Kýmu čertu by sa to nepáčilo?“„Len si neder jazyk na daromnicu,“ odsekne Milko, „môže sa komukoľvek čokoľvek páčiť, ale ja nič nechcem.“„Aha, tu ho máte! Či nevie, o čom sa hovorí? – No, Milko! Už je to raz s tebou zle,“ prerečie Ondrej.„Len keby ste vy, chlapci, darmo netárali,“ Milko na to s polovičatým úsmechom odpovedá. A Janko, podoprúc si bradu oboma rukami, naňho potmehúdskym zrakom pozerá i vypovie: „Tárali, netárali! A čo mi dáš, keď ti ešte viac poviem? – Ondrej, ty!“ obrátiac sa k tomuto, pokračuje: „Či vieš, čo som ti včera zabudol povedať? Len si pomysli: tamto ten, čo sa takým svätým robí, ako čo by nevedel ani vody zamútiť, ide s nami ráno do kostola na modlitbu. Začne sa ti modliť. Pokiaľ sa ti Pater noster modlí, ešte to len potiaľ išlo – sklopil hlavu dolu a pokojne odriekal; ale keď ti mu už na Ave Maria prišlo, to si tak zo srdca vzdychol, akoby mu všetky ťažkosti zo svedomia bol zhodil. Zavzdychol z hlbokosti srdca svojho a začal sa obzerať sem—tam, či ozaj dačo dakto neuvidí.“Ondrej sa ohlási: „To si darmo tam hľadal, čo si hľadal – ale počkaj len troška, keď do Žiliny prídeme, tam sa môžeš poobzerať a bezpochyby viacej uvidíš ako včera.“„Ale, chlapci, mlčte, vravím vám,“ prehodí Milko, „lebo veru zle bude.“„Dajže si pokoj, synko! No len no, však si rád, že sme ti to nadštrkli. A čo sa stavíš, že by si to ani za groš nedal, že sa o tomto zhovárame?“„Ba dal by som ti groš, keby si sa len toľko ráz neopakúval; ale, Ondrej, Ondrej, veru ma v dobrej vôli nájdeš. Dajte teraz pokoj pletkám, keď o tom treba myslieť, ako si od Turkov spomôžeme.“„Ba dajme tomu pokoj, Milko, veď ja viem, ako ty Turkov premôžeš.“„Ale čo si myslíš, Ondrej,“ odpovie Milko,“ veď som sa s ňou nezhováral.“„Tu ho máš! My sa zhovárame o Turkoch, a on ti hneď zaskočí do Žiliny. Len už radšej mlč, lebo sa sám prezrádzaš, hoc nechceš.“„Ani sa mu prezradiť netreba, veď my to všetko vieme i beztoho,“ na reč Ondreja ozve sa Janko: „Ale, chlapci, čas je už, aby sme sa domov poberali.“„Dobre, dobre. Milko, dobrú noc; nech sa ti pekne sníva o voľakom,“ povedá Ondrej. A šuhajci sa roztratili po uliciach Nitry.
|
Kalinciak_Milkov-hrob.html.txt
|
Kraje a lesy ve Zvolensku(„Živa“ VII, 1859.)Stolice Zvolenská (maď. Zólyom) obnáší 50 6/10 mil a dělí se na horní a dolnívidiek.[1]Od stoličného města Bystrice k Breznu je horní, dolů k Zvolenu dolní vidiek. —
Na sever hraničí stolice Zvolenská přes Hermaněc s Turcem, od severu k východu táhnou se
vrchole vysokých hor a holí od Prašivé, Baby, Čertovice k vysokému (6240') Ďumbieru,[2]činíce hraniční čáru mezi Liptovskou a Zvolenskou stolicí. Na východ hraničí s
Gemerem a Královskou Holí, jihovýchodně pak obklíčena je vrchy 3000' vysokými, Fabovou,
Vysokým Dielem, Kýčernou, Veprem Klenovským. Jihozápadně k stolici Novohradské táhne se
hranice pod vysokou Poľanou v dolině Víglešské přes malý Kriváň, Ostrocký vrch, Javorinu a
Plešovské lazy ke Krupině. Od Krupiny zatáčí se přes nižší vrchy, výběžky to Fater, po
levé straně doliny Něresnice, kde hraničí se stolicí Honťanskou k Zvolenu a severozápadně
přes Kremnické vrchy, kde s Těkovskou stolicí hraničí, opět k severu. I v středu stolice je
samé horstvo, mezi nímž nad jiné vyniká Poľana a Vepor Ľubietovský. Vrchy ty nejvíce
porostlé jsou, jen některé z nich jsou holé. V dolejším vidieku porostlé jsou rozličným
stromovím, klenem, habrem, javorem, jasanem, břízou, pěknými jedlemi a smrkovím, zřídka
dubem; v horním vidieku nejvíce je buků, smrků a jedlí. Tam na hranici Gemerské jsou ještě
pralesy, tam samá jehorvať,[3]jak Slováci tamější říkají. Mezi horstvem tím viděti úzké doliny, svěží pažití
porostlé. Údolí Hronské a Víglešské zelenají se ještě, když hole[4]již sněhem obsypány jsou. Pole v horských těch údolích jsou obyčejně při svahu
vrchů. V Dětvanské a Víglešské dolině viděti tak zvanélazy,[5]místa na sklonu vrchu, vykolčená, zoraná; na každém lazu, obyčejně uprostřed
polí, jsou chyže, v nichž bydlí sedláci, každá rodina pro sebe. Roztroušená ta stavení
velmi pěkně vyhlížejí.Hron (maď. Garan) je hlavní řeka Zvolenské stolice ahlavíse — jak
Slovák říká — v Gemeru nedaleko Telgartu pod Kráľovou Holí. Po krátkém běhu vtéká do
Zvolenské stolice a ruče pospíchá k Breznu. Před Breznem vtéká do něho potok Rohožná, pod
Breznem Černý Hroněc, přitékající zpod Vepra Klenovského tajuplnými pralesy. U dědiny
Valaské vtéká do něho Bystrá. Potok ten přitékaje zpod Ďumbiera, náhle za Bysterskou
železodílnou pod vysoký vrch se ztrácí a na protější straně vrchu u dědiny Valaské dvěma
prameny tak silněvyviera, že mlýn u samého vrchu postavený žene. Od
mlýna vtéká přímo do Hronu. Voda jeho tak teplá jest, že Hron i v zimě na té straně, kde
potok do něho vtéká, nikdy nezamrzá. Od mlýna, kde pramen vyviera, až k trativodu je přes
vrch půldruhé hodiny chůze, ale potok na ten kus cesty celý den potřebuje, o čemž se mlynář
nesčíslněkráte přesvědčil. Když vodu na mlýn buď zahatit neb nahnat chce, musí vždy přes
vrch k trativodu; když ráno vodu zachytí, teče mu na mlýn ještě celý den, až večer náhle
téci přestane, a naopak, když ráno ji nažene, teprv večer s náramnou prudkostí na protější
straně vyvře. Pustili také již živou kačici i piliny do trativodu, což za stejnou dobu na
druhou stranu vyplynulo. Podobných trativodů je v slovenských horách mnoho; o některých
neví se ani, odkud přicházejí a kam se tratí.[6]Sesílen některými ještě horskými potoky pospíchá Hron dále okolo Lopeje, Sv.
Ondreje, Ľupče k Bystrici, kde pod horou Hrpínem[7]Bystrice do něho vtéká, s níž širokou krásnou dolinou k Zvolenu teče, kde
přijímá Něresnicu a Slatinu, která s Očovou zpod vysoké Poľany přitéká. Za Zvolenem zatočí
se náhle k Buči, k Sv. Kríži, a Těkovskou stolicí spěchá k Levicům a Ostřihomu, kde do
Dunaje padá. Tok Hronu obnáší 24 mil. Voda jeho, čistá jako krystal, má běh rychlý, proto
jmenují ho Slováci „bystrým šuhajem“. Mezi vysokými, rozličným stromovím obrostlými břehy
vrhá se ruče se skal, rezko plyne dolinami. Tu žene mlýn, tu pílu, tu hamry, onde zase
dílny na dráty, na klince (hřeby), tamto velké železodílny, kde se ohromné bľachy valcují,
a z pralesů Černohronských tisíce tisíců sáhů dřeva odnáší na svých plecech dolů k Bystrici
ten bystrý šuhaj s svým černým bratrem Hroncem; ale když se rozhněvá, nadělá velkých škod.
Líbilo se mi, co starý jeden Slovák na cestě ze Zvolena o Hronu mi povídal, že vraj (prej)
je v Hronu taková potvora a ta že má hlavu v Hronské studánce na Králové Holi a chvost v
Černém moři. Když jí prej tam cos o chvost zavadí, rozjedí se[8]a smyknedriekom, a tu že se vyvalí voda ven z koryta, až
všecko zatopí.Nejširší a nejpěknější dolina v celé stolici je dolina Hronská, od Bystrice ke Zvolenu
se táhnoucí, dobré dvě míle dlouhá. Jako zamodralý pás vine se Hron středem jejím mezi
polmi a svěžími lučinami, po nichž keře vrb jako kytice rozsázeny jsou okolo vesnic a
jednotlivých statků, hájemi zastíněných, až na konec doliny, kde se pod zámkem Zvolenským
stranou točí. Z pravé strany, severozápadně, ohražena je dolina vysokými vrchy Kremnickými,
mezi nimiž hole Krížna vyniká, jejížsochorec,[9]když sněhem se osype, bývá lidem jistým znakem brzké zimy. Jihovýchodně táhne
se od samé Bystrice od Hrpínu, hory to vápencové, v níž se pěkné otisky lastur nalézají, po
levém břehu Hronu řada nižších vrchů až ke Zvolenu, kde se dolina s obou stran úží a
vysokým, smrky a jedlemi obrostlým vrchem uzavřena je, výběžkem to hor Šťávnických. Tam v
nejužším konci údolí nad Hronem stojí na vrchu starý zámek Zvolenský, dosti ještě
zachovalý, oblíbené to sídlo krále Matyáše i mnohých velmožů, památné pro mnohé znamenité
děje i bitky, které se pode zdmi jeho vedly. Na protější straně údolí, na příkré skále,
viděti zbytky zbořenin; lid tam říká „na pustém hradu“. Za zámkem vede cesta do údolí
Něresnice, kde viděti podivného tvaru skaliska; je to prý tvar trachytského konglomerátu.
Na jednom z nižších vrchů na levém břehu Hronu, asi tři čtvrtě hodiny od Zvolena, viděti
Sliač, podivuhodnou to koupel, která od pradávna lidu známa byla, jíž se ale všeobecnější
známosti a povšimnutí teprv poslední léta dostává. Tři zřídla teplá jsou na samém vrchu, as
1200 stop nad mořskou hladinou, tři studenější jsou uprostřed vrchu na západní straně.
Horní tři zřídla slouží jen ke koupelím. Všechny tři jsou ve veliké síni, tři kroky jedno
od druhého vzdáleny, zábradlím ohraženy. První, nejmenší, ale nejsilnější, má 25° R tepla,
druhé, největší, jen 22°, třetí, menší o něco než prostřední, je nejchladnější. Když
vstoupíme do prvního zřídla, kterého se také nejvíce užívá, zdá se býti voda studená, ale
za malou chvíli se teplo zvyšuje, kůže víc a více červená, potí se, svědí, nic jinak, než
jako by žahavkami zažehána byla. Při tom ustavičně jako by elektrické proudy tělo
pronikaly, a když se postavíme na místo, kde voda velké bubliny hází a nejvíce se pění a
čpí, otřese to tělem, jako bychom se elektrického stroje dotkli, že to některý člověk ani
vydržet nemůže. Nachází se v této vodě veliké množství uhličnatky, která oddělujíc se od
kysličníku vápenitého, tento usazuje co koru vápenitou, sama pak co neviditelný plyn na
hladině vodní zůstává. Tím se dýchání koupajících velmi obtěžuje, a kdyby ho ustavičně
korouhvičkou nad hlavami koupajících se nerozháněli, snad by se zadusili. Nepotrvá se
dlouho v koupeli; jisté znamení k odchodu je lehké mrazení těla. V druhém zřídle netřeba
plyn rozháněti, necítí se také žádných elektrických proudů, ač tělo svědí a pálí; v třetím
pak zřídle ani toho není, ač i ta koupel velmi sílí a od obecného lidu nejvíce se jí užívá.
Prvního zřídla se užívá nejvíce při seslabnuti čiv, proti některým ženským chorobám azrádci(padoucí nemoci). Na západní straně, kudy voda do Hronu
vtéká, okazuje se žlutá kůra vápencová a potahuje trávu, listí, dříví a cokoliv k ní přijde
podobnou usedlinou, při čemž ale pouze obal je nerostní, vnitřek však, stéblo nebo dřevo,
zůstane neporušeno. Také šaty koupajících se, bavlněné neb plátěné, po druhé, třetí koupeli
zhnědnou, zkornatí a vyčistit se více nedají. Dolejší zřídla, Josefovo, Dorotino a Adamovo,
slouží jen k pití. První dvě jsou vlažná chuti jako železité, třetí ale, nejníže na vrchu
položené, je silná, studená, „kyslá voda“ čilišťavica, která lahodně
chutná. Obecný lid chodí pro ni s velikými dvouuchými džbány, které buď v plachtě zabalené
na hřbete nesou, aneb za popružku přivázanou na obou uchách. Jak vodu do džbánů nalijí,
hned je pevně zapchají.[10]Před třemi léty, když i v tamější krajině cholera zuřila, dával okolní lid
nemocným šťavici pít, poněvadž jediné ta žízeň jim hasila. Také k zakvašování těsta
upotřebují gazdiny šťavicu, aby rychleji kysalo. Proto snad nazývají vodu takovou nejenšťavicou, kyslou vodou, ale i vodoukvasnou. —
Jeť na Slovensku vůbec množství minerálních vod, kyselých, hořkých, slaných, iteplic, kde vře voda„živým ohňom“, jak lid
říká. Ve Zvolenské stolici je přes dvacet kyselek, mimo lázeň Sliačskou a Bystrickou, která
síru a magnesii v sobě obsahuje.Hory Zvolenské stolice bohaté jsou na rudy. Je přísloví: Baňská Bystrica že je měděnými,
Štiavnica stříbrnými a Kremnica zlatými zdmi ohraděna. V Panské dolině[11](Herrengrund) a Starých horách (Altgebirge) dobývá se ruda měděná, která
stříbro v sobě obsahuje. Ve dvou nejstarších dolech těží se tato ruda již po devět století.
V prvních dobách mnoho se jí vytěžilo a byla na stříbro bohatší, poslednější doby je
největší výtěžek 3000 ct. mědi a 2000 váhy stříbra. — V Bystrických a Jakubovských[12]hamrech dělá se z mědi, z níž stříbro již vyloučeno, plech i vyhloubený tovar
(vertiefte Waare, kotle a p.), jehož se mnoho do Slezska vyváží. Tamtéž je voda cementová a
štola ledová. Stojící v ní voda vždy z jara mrznout začne a do léta zmrzne v tuhý led,
který v zimě teprv zase roztaje. — V Potkanově (Ratzengrund)[13]je štola 2000 sáhů dlouhá, spojujíc doly Panské doliny se Starohorskými; v
Panské dolině znamenitý je vodovod, 21.000 sáhů dlouhý, který potřebnou hnací vodu pro
čerpadelní stroj rudní v Panské dolině, 2071' vysoko ležící, s hory Prašivé, 5114' vysoké,
přivádí. V Tajově je huta a vyrábí se tam též kamenka (auripigmentum). V Malachově a okolí
jeho je dvanáct stup na střelný prach. Čilejší život panuje ale v dolinách horního vidieku,
kde se mnoho železné rudy dobývá zvlášť na Hronci, Polhoře, Jasené, Bystré, Moštěnici,
Ľubietové, Vajskové, Pojníku a j. v., kde se také hned ruda čistí a ze železa tovar robí.
Tu jsou báně komorní (císařské), tugeverkské,[14]onde viděti stoupy, kde se ruda[15]tluče (Pochwerk) stúpním hamríkem, jejžbaníci[16]železemnazývají, a žerď, na které železo přiděláno,strela(Schieszer). Tu jsou ohromné pece, v nichžsurovina(surové železo) se roztápí, aby kovatelnosti nabyla, tu
hamry, kde se tlapky na plech dělají, který se potom v dílnách na válcech vyrábí. Tu
pilnikárny jsou, tu horskékuzně(kovárny), kde se rozličné potřebné
nářadí ková, tumaše[17]naklince(hřeby), jichž se do roka nakuje do třech
millionů kusů všeho druhu. Ze všech konců ozývá se klepot, bušení, a ve dne v nocijachtajípece od horoucnosti. Jsou ještě i staré pece (zvláště v
Gemeru), kde se ruda železná jen jednou pálila a tak čisté železo bylo, že se hned
zpracovati mohlo. Pece ty nazývají se podnes„slovenské pece“.
Povídají staří baníci, že byla tehdáž ruda mnohem čistší a doly že byly bohatší než nyní.
Stává se, že přicházejí havíři při kopání na zastaralé práce, čemuž říkají „prísť nastarca“.V lesích jsouuhliska, kde se vmíliách(milířích) uhlí pálí, jehož se náramné množství k topení pecí spotřebuje, a na Černém
Hronci jsou rozsáhlédrevorúbaniskačili tak zvanécísařské
handle(dřevařství), o nichž dále obšírně promluvím. — V Hrinové a Sihle jsou
sklenné hutě, odkudž se sklenné zboží na dolení zem a dále až do Turecka zaváží. — Kdysi
bývaly i zlatorýže ve Zvolenské stolici, což doposud nejen pověsti lidu v Hronských údolích
dokazují, ale i vysoké, rozsáhlé, starou horou (lesem) porostlé, opodál břehu Hronu, při
Predajné pod Jasenou, níže Brezna, potom výše Brezna po Bacúch až do Gemerské stolice
táhnoucí sehalně.[18]Snad nepřijdu nevhod, když se zmíním, co se mezi lidem o věci té rozpráví.
Bůžka vládnoucího zemskými poklady volají baníciKovlada paní nad
zemskými poklady jeRuna. V Dolní Lehotě ji nazývají„zemná
pani“, a povídá se o ní následující: Ve Vajskové, dolině pod holemi, bývaly
za předešlých časův bohaté báně na zlato, jež se z rudy dobývalo. Nalézají se tam až dosud
hluboko mezi holemi, na místech vozům nepřístupných, veliké hŕby[19]trosek a ukazují se tam i stupiště, v nichž lidé, podnes žijící, kusy železa
našli. — Pod velikým Gaplem, podle Ďumbiera, nad Horní Lehotou, jsou vskutku prastaré halně
černých trosek, ale nepovědomo, z jakých to dob a z jaké rudy. — Nyní pominulo tam všecko
bohatství. Příčinu toho zchudobení vykládá si lid následovně: Baníkům, kteří tam pracovali,
sjídal vždy kdosi potravu. Číhající na zloděje dostihli ženu, vysokou,dužú,[20]s tak velikými prsníky, že je dítěti, kteréna chrbtěnesla, přesplecehodila a tak je kojila. Vlasy měla zlaté. Rozpáleni
hněvem, svázali ji a hodili do Vajskové.[21]Kdyby byli znali kdo je, nebyli by tak učinili.Byla to
Runa. Vajsková nesla ji do Hronu a Hron až proti Kremnici (také Šťávnici
jmenují), kde ji na písek položil. Tam ji našliľútostivílidé, vazeb
sprostili, nachovali[22]a opatřenou propustili. Neřekla jim kdo je, ale od té doby zmizelo bohatství z
Vajskové, že se nelítostiví lidé naostatek[23]i vystěhovat musili, a Kremnice naopak zbohatla, neboť„čoho sa Runa
dotkně, to pozláti“. Po násilném jejím vyhnání z Vajskové bývalo prý slyšeli
po horách volání silným hlasem: „Runa, Runa, děti ti plačú!“ A to byl prý její muž, který
ji hledá. Totéž povídá se i v Horní Lehotě o Stupku, dolině od Ďumbiera k Bystré se
táhnoucí, a dokládá se, že bývala Runa vymalována nad Brezňanskou branou se strany Veňocia
(jméno předměstí). Když vítr silně duje, říkají tamější lidé: Runa pláče!,[24]a děvčata, když jdou do hor, volají po hoře: Runa, Runa, daj nám zlata plné suna![25]Nalézá se také vícero vzácných minerálií ve Zvolensku. Na Jamešné, Trivodách krásné
kapalinové chalcedony jsou na hnědé železné rudě (Brauneisenstein). Ruda ta dobývá se v
Gemeru nad Jelšavou ve vrchuKiaru. Tamější lid a baníci ji nazývajíkiarnica, a od toho má i vrch jméno Kiar. V okolí Španí doliny
nalézá se brochantit, erinit a euchroit, jakož i vyhraněný coelestin a aragonit. U
Ľubietové libethenit, a dřevěné opály šedé barvy na Čelíně, pod Veprem Ľubietovským. Lid je
nazýváduhová skala, slídu, které je mnoho v žule Ďumbiera,mica, blisk, a vápenec štěpný (Kalkspat), u Pojníkusvor. Žluté, prohledné topasy (křemeny), jež tu a tam se nacházejí
jmenují„Paromova skala“(takéhromová), a
povídají, že je v nich blesk zavřen, a kdo takový kámen u sebe nosí, že je chráněn před
zlými nemocemi. Také malachit nalézá se ve Zvolensku a u Hronce černý burel. Povšimnutí
hodna je i Tuffna, sluj vápencová v Hermanci, v níž se mnoho kostí z předpotopních zvířat
nachází, jakož i v jedné sluji na Hronci. Hory vulkanické zove Slovákskaly
žiarné, žďarné, břidličné hory nad Breznem, mezi Zvolenem a Gemerem,kýčerny, skály vysoké, rovně dolů běžící jako zdi,skaly
štítové, a veliké desky a tabule žulovébľachy. Skálu
mramorovou v Gemeru[26]za Revúcí„marvaň skala“. Také říká Slovák„živá
skala“, jako„živá voda“. Živá voda je, která teče a
nikde nestojí, živá skála ta,která má kořeny hluboko v zemi a roste.
„Hodně si narástla!“ pravil horák v H. Lehotě, přijda ke skále, kterou nebyl dlouho viděl.[27]Vysoká sedla mezi dvěma horama zovouprieslopy, priehyby.
Pod Prašivou za dědinou Hiadlou, když se k Liptovské Korytnici přichází, je prieslop, a
když se s Poľany dolů k Zvolenu jde, u Očové. Názvosloví pro přírodní útvary a vlastnosti,
jakož i pro všechna svá zaměstnání má Slovák bohaté a rozmanité, poněvadž každá stolice[28]své zvláštnosti má.Hospodářství vede se vůbec po celém Slovensku dle evropského, a nikoli dle asijského
způsobu jako mezi Maďary; také nejsou v horních stolicích tak úrodné půdy jako na dolení
zemi, obyvatelé tedy i potřebou nuceni lépe božích darů zužitkovati a s nimi hospodařiti,
což se také stává. Pole jsou lépe zorána, při staveních viděti stodoly s humnem, viděti i
chlívy pro dobytek. Obilí ukládá se do sypáren a komor, sláma do stodol, seno na povaly
(půdy) neb seníky. Krav drží se ve větších hospodářstvích více než v doleních krajích a
také se lépe chovají. Stavení jsou ve městech zděná z kamene, po dědinách a v horách
nejvíce dřevěná, doškami a šindelem krytá. Pěkně vyhlížejí stavení dřevěná selská na
lazech, stojíce osobitě uprostřed polí a malých hájů jedlových neb březových, jež schválně
na vykolčených těch čistinách státi se nechaly. Zhusta viděti v dolinách těch, obyčejně na
výšině, kostelíčky, nejvíce v slohu gotickém stavěné, z nichž nejeden velmi starý a
památný. Všude panuje větší pořádek, čistota větší živost a pracovitost nežli mezi Maďary,
jak ve městech, tak i v dědinách. I ty cestyhradské[29]lepší jsou o mnoho.Nejúrodnějšínivyjsou v Hronské dolině od Ľubietové k Zvolenu. Tu
rodí se pšenice i řež, pšeno(žltá kaša), čočka, hrách, bob, tu i
pěkná zelina i výborná ovocina, zvlášť vyhlášené slivky (švestky) Bystrické, s nimiž
Krupinčanky obchod vedouce, do krajů doleních jezdí a za obilí je vyměňují. Víno roste jen
v Krupině, ale „idě o ňom chýr,[30]že je kyslé ako štír“! Lenu se mnoho neseje, poněvadž na dolením vidieku
dobrého pole raději na obilí použijí a na horách na zeleninu a na krumple (brambory). Seje
se jen u Ľubietové, Zvolena a Garamsegu, kde ale tak pěkný se rodí, že se Spišskému
vyrovná. Za to seje se mnoho konopí, zvlášť na horách. Ženy samy si plátno tkají a nosí je
buď bílé neb na modro barvené. Tenší plátno kupuje se od Oravců. Tučná pastva po celém
poříčí Hronu a v lesích nahražujeďatělinu, které se málo seje. Na
salaších Plešovských, Dětvanských, Brezňanských robí se dobrá bryndza, která se daleko
zaváží pod chybným jménem „Primsenkäs“. Máslo z obou Revúc zaváží se s mědí, železem a
papírem do Pešti a dále. Obilí, kterého pole nedávají s potřebu, přiváží se z Těkovské
stolice a Lučence, kamž zase na trh vozí sedláci z Dětvy, Očové a Hrochoti šindele, latě i
potřebné ode dřeva náčiní k budování stavení. Za stržený peníz kupují si obilí. Na panství
Víglešském a Dobronivském drží se mnoho ovec,birek, jichž pěkná vlna
též na Lučenských trzích se prodává a daleko zaváží. Hrubá vlna spotřebuje se v domácnosti
na halenové sukno, jež se nasiahuměří. Obyvatelé pohronských dědin,
Kordičtí, Králičtí,[31]okolo Pojníku a Povrazníku, dělají rozličné věci ode dřeva,grädy(trámy na stropy), desky,mažiaky[32](moždíře), okříny, mísy, lžíce, i koše a košatiny. Zvolenští a Ľubietovští jsou
hrnčiarové, bečvárové, a prvnéjší i barvíři pláten na modro. V Radvani u Bystrice dělá se
mnoho klobouků hrubých pro sedláky. Ti jezdí s výrobky svými na dolení kraje, kde je buď za
peníze prodají, buď za obilí vymění. Surové kůže přivážejí se ze Spiše; v Bystrici je mnoho
koželuhů, kteří zase zboží svoje do Pešti zavážejí. I v domácnosti se mnoho spotřebuje, an
i ženské nosí boty z korduánu. Ženy baniarů a haviarů, jenž jsou nejvíce chudí, dělají
pěknéčipky(krajky), které Dolnolehoťané daleko do světa i s jiným
zbožím roznášejí. Med přiváží se z Gemeru, poněvadž ho není v stolici dostatek a žádná
domácnost bez něho býti nemůže, alespoň o hodech. „Po kaši, po mädě poznať Slováka všadě,“
je přísloví. Na horním vidieku, kde nemají včely při staveních dostatečnou a přiměřenou
pastvu, vynášejí je na jaro v úlech, buď dřevěných klátech neb slaměných koších, k lesu na
pastvu, kde je nechají v ohraděných včelínech do jeseni. Vidouc nízkou, chatrnou ohradu
včelína, divila jsem se, že se nebojí zlodějů, ale řeklo se mi, jednoho jen zloděje že se
je co báti, totižmacka(medvěda), který si rád na medu pochutná, když
může.*Obyvatelů má stolice Zvolenská 100 330 naskrze Slováky náboženství katolického a
evangelického; evangelíků je většina. Židé nesmějí se zdržovati ve Zvolenské ani v Těkovské
stolici, ani v Gemeru a Hontu. Divokých cikánů se ale mnoho potuluje po dědinách. — Baňská
Bystrica (něm. Neusohl, maď. Bestercebáňa), stoličné město, je velmi pěkné a živé, a Slovák
nepřeje si nic lepšího, než býti „za živa v Bystrici a po smrti v něbi“. Dolnovidiečané
jsou dílem havíři a baníci, dílem řemeslníci a dílem sedláci. Z obyvatelstva toho jsou
nejbídnější a nejchudší první, pracujíce po celé své živobytí v dolech a báních. Chlapci
osmi-, devítiletí musejí již s otcem do bání, aby pomáhajíce při prácech, několik krejcarů
denně vydělali a práci zvykali. Jsouť také všickni zsinalí a vychudlí. Ženy jejich jsou
známépletárkykrajek, pomáhajíce tím výrobkem rodinu živiti. — V
dědinách okolo Bystrice a v pohronském údolí dolů k Zvolenu viděti velmi krásné ženské,
zvláště děvčata, když jich jde v neděličata vycifrovaných[33]do kostela, v zelených sukních, černých čižmách, bílých fěrtuškách, červených
šněrovačkách modře lemovaných, majíce u košil široké bílé rukávy červeně vyšité, an od
ramenou a od party na hlavě[34]rozličnobarvé stužky jim vlají. Také ve všední den sukně bílé plátěné, modré
fěrtušky alelík[35]od týla dolů visící, stužkami propletený, pěkně jim sluší, neboť parta a sukně
zelená jen v neděli se nosí. Ženy chodí v bílých čepčokách, obšitých širokou krajkou, která
jim okolo čela a skrání tak pěkně leží, že by neměli hlav přikrývati bílýmručníkem,[36]an si beztoho každá pod paždí svinutou plenu nese, červenou přízi krásně
vyšitou. V zimě nosí každá žena modrý kožíšek, černým beránkem obšitý. Co je při nich
zvláště pěkné, jest jejich čistota.Nejkrásnější ráz mužů jsou Dětvané, Očované a Hrochotští[37]. Krásnějších vzoru pro rekovské postavy by malíř nikde nenašel. Těla mají jako
z ocele, obličeje výrazuplné, smědé a z pod hustých obrví, z černých očí září smělost a
odvaha. Zuby má každý jako zeď a vlasy dlouhé, husté, černé jakožúžol. Zpředu mají je zapletené v pletence(käčky), které jim od čela po obou stranách tváří dolů visí, což
sice na první pohled nápadné je, nicméně ale pěkně k tvářím těm sluší. Oděv jejich sestává
v letě ze širokých bílýchgätíz plátna konopného, nepříliš dlouhých,
dole bílými přeznými třísněmi lemovaných; na nohou nosí krpce neb čižmy. Košile je též z
takového plátna, s krátkým tílkem, ale velmi širokými otevřenými rukávci, červeně vyšitými.
Okolo nahéhodriekunosíopasokz hnědé neb
červené kůže na střevíc vysoký, na němž mají zpředu širokou mosaznoupracku(přezku), řetízky, gombíky[38]a podobné ligotky[39]navěšené. Když kam jdou, mají v něm peníze, nůž, vrecko s dohánem[40]a co potřebují. Okolo krku volně je položen černý šátek hedbávný, zpředu na
uzel uvázaný; konce visí dolů, jen tak pro parádu. V létě, když kam jdou, hodí přes ramena
kabanicu, bílou vyšívanou, z halenového sukna. V zimě nosí přiléhající nohavice vlněné,
krátký lajblík bez rukávů(oplecko)s kožešinou na vrch, a přes sebeširicu[41]hnědou neb bílou, také bohatě vyšívanou. Na hlavě nosí starší muži po domácku
nízké, bílé, beránkem obšité čepice, jinak širáky s neobyčejně širokou střechou, od
polovice nahoru vyhrnutou. Širák takový je velmi těžký a hodí se jen pro hlavu Dětvana. Na
cestu béře každý silnou valašku a po boku viseti má torbu. V ozorných[42]těch postavách zdálo se mi vždy, že vidím obrazy starých našich reků.Z těchto dědin, potom ze Slatiny a Muťové byla poľovní čeleď krále Matyáše, když za
svého pobytí na Zvolenském zámku poľovával[43]po lesích Zvolensko-Gemerských a horách Zvolensko-Liptovských na medvědy a
divoké kance. Od něho jmeno má od té doby Kráľova Hoľa, kde rád lovíval, a Kráľov Laz,
vysoký vrch mezi Peklem a Babou, kde lovíval černou zvěř. Ty, kteří s králem na poľovačky
chodili, obdařil listinami, jimiž osvobozeni byli ode vší roboty, pročež svobodáši se
zvali. Zůstali svobodni od roboty i za pozdějších králů, vyjma že museli, kdy bylo třeba,
donášeti dopisy od vrchností na stoliční úřad a hotovi býti k službě vrchního išpána.[44]Povídá se o Dětvanech, že jsou diví chlapi a že rádi kradou, zvláště koně, voly, ovce,
při čemž potřebí více odvahy než chytrosti. Dětvan když krade, nekrade z potřeby — jsou to
obyčejně synkové zámožných sedláků, kteří na takové lovy vyjíždějí — ani ze zlomyslnosti,
nýbrž z rozkoše, z překypující bujnosti. Neokrádá chudého, nedobývá se pod zámky, nedotýká
se zlata ani stříbra, ani drahých šperků, to měl by za špatné; ale koně neb vola s pastvy,
berana z košiaru ze salaše odvésti v noci, s nebezpečenstvím života, to zdá se mu věc
dovolená, a čím větší při tom nebezpečenství, tím větší jeho radost a chlouba, neboť jen o
tu jim je a nikoli o koně neb berana, což tam co do peněz velkou cenu nemá. Takové
dobrodružství nezdá se nikomu hříchem, ba Dětvanka nešla by ani za takového šuhaje, který
by se nemohl nějakým hrdinstvím proukázati, neboť vře posud i v žilách jejích, jako v
žilách bratra neb milence, nezkažená ještě krev smělých odvážných předků, kteří se v
domácích lesích s medvědy a kanci pasovali, kteří se s Turkem pohanem pod Bělehradem bili a
vítězili tu i tam. Jediné onou překypující silou a bujností, které někdy nedostačí tichý
život rolníka, mohou se násilné ty výstupky[45]omluviti. A nyní to také již přestává.O králi Matyáši ozývá se dosud z úst lidu, jmenovitě Zvolenského, nejedna pověst, zvlášť
o jeho lovech na krotké, plaché srnky a laně, které se mu prý mnohem lépe líbily než divoká
zvěř ve vysokých lesích. Slyšet o tom nejednu píseň, na př.:Ztratila som, ztratila,čo som rada nosila,ztratila som zlatý pásnašiel mi ho kráľ Maťáš.Maťáš králi, daj mi ho,dám ti turák[46]na pivo,zídě sa ti napiti,keď buděš zver loviti.Dětvané a Zvoleňané ho vděčně zpomínají, a povídá se vůbec o něm, že byl švarný šuhaj a
dobrý král.Zvláštní ráz lidu jsou dřevorubaři v pralesích na Černém Hronci. Než ale mluviti budu o
jich životu a zaměstnání, chci promluviti o Hronci samém.*Černý Hroněc vyvěrá v středu pralesů, pod Veprem Klenovským, a teče pod horu a dědinu
Dobroč. Od Dobroče teče k dědině Pusté okolo Látek, Korny, Fajty na Jánošovku a k Balogu. S
druhé strany Balogu je Vydrová a Závodie, mezi nimiž potůček Vydrový protéká a do Hronce se
vlévá. Od Balogu teče na Jergo, Krám,[47]pod nímž je horárna (myslivna). Výše Krámu je černá dolina a dědina Medveď, nad
níž vysoko na hoře druhá horárna v lukách, již zovou Zákľuky. Nížeji Zákľuk z pralesů
přitéká silný potok Kamenistá a okolo Krámu (koliby) teče dolů do Hronce a s ním spojena po
nedlouhém toku do Hronu. Nad vtokem Hronce je c. kr. železodílna Hroněc (Rohnitz), nížeji v
pěkném zákoutí je píla, obydlí polesného a myslivce; lid tam říká„na
Štiavničkách“. Vrch nad vtokem Hronce do Hronu nazývá se Chvatimech, naproti
je Hradisko a nížeji Brezová, kde je opět c. kr. železodílna. Okolo Brezové vede cesta k
Horní Lehotě a na Ďumbier, který témě své do oblaků vypíná, a podle něho k severu řadí se
velký a malý Gopel, hole Baba, Čertovica, Peklo, černá se dlouhý sochorec Kráľovho Lazu,
nejnížeji pod Ďumbierem zelenají se krásné vrchy Hrádek a Okošená nad Lehotou, a od nich
dolů běží Riavka, vtékajíc pod Brezovou do Hronu. Voda Hronce zdá se být černá, což někteří
od popele z uhlisk, splaveného z lesů do vody, odvozují, ale ona je černá i v pralesích,
kde nejsou žádná uhliska, kde ničehož není než stromy, rostlinstvo a voda. Netřeba tomu
dlouho zkoumati, proč voda Hronce černá vyhlíží, kdo se podívá na tučnou, černou prsť,
která všude po lesích, kudy Hronec teče, vysoko leží a též i jeho ložisko tvoří, a když si
vodynačrie[48]a vidí, že je čistá jakobožie slovo. — Z Brezna na Krám
počítá se 11 hodiny,[49]na Dobroč 3 1/2, na Sihlu pod Homolkou 6; a vede tam postranní cesta polná. Nad
vtokem Hronce do Hronu začínají pralesy a táhnou se po levém jeho břehu až přes Vepor
Klenovský. Dědiny od Hronce po Dobroč jsou bydliště dřevorubařů, v posledních letech
přidána k nim i Sihla, 3 1/2 hodiny od Balogu v hlubokých lesích ležící, a v lesích s obou
stran Hronce ležících jsou c. kr. dřevorubařské dílny Černohrončanské,[50]jak se všechny společným jmenem nazývají. Okres těchto Černohrončanských
rubanisk leží, krom Sihly, proti jihu, od východu na západ, a obnáší výše 40 000 jiter
lesa.Handělců, jak dřevorubary všeobecně jmenují, je 1500 chlapů. V
Balogu je kostel. Ještě jsou jedny c. kr. dřevorubařské dílny, totižBeňušské, nad pravým břehem Hronu, nad Breznem, severně pod
Zvolenskými Karpatami, bezprostředně pod Beňušskou hoľou 4000' vysokou, která přes
Čertovicu s Ďumbierem sousedí. Na jih sousedí s Polhorským hájemstvím (revírem) na Černém
vrchu, Zelenou a Fabovou hoľou, nížeji s městskými grunty a lesy; na východ s Gemerem při
Bacúchu, a na téže straně sousedí s Koburgovskými lesy, na sever se končí na chlumech hol a
hraničí s Liptovskými pány, na západ hraničí z části s městem Breznem, z části s hájemstvím
Šťávnickým (Jaraba). Lesa mají as o polovic méně než Černohrončanské dřevorubařské dílny.
Strminy má ale vyšší a doliny kratší než na Černém Hronci, a proto je plavačka dřeva do
Hronu snadnější.*Dle starých letopisů bylo hornictví v Báňské Bystrici již v 7. a 8. stoleti zavedeno pod
slovanskými králi Pannonie od Slovanů. Bystrica jmenovala se dříve Nová ves a později teprv
dostala jmeno od potoku Bystrice. Co se povídá o vynalezení rud, že v Šťávnici před 8.
stoletím svině kus stříbra vyryla, v Kremnici že proto báně založili, poněvadž ve volatech
zabitých slepic zlatá zrna nacházeli, a vynálezce měděné rudy v Panské dolině že byl
medvěd, je pouhá báje. Také se nemůže s jistotou říci, že by prastaré rudné doly a halně
trosek, porostlé starou horou,[51]od Kvadů pocházely, ač sídla jejich, než je Římané vytlačili, nejvíce na pravém
břehu Hronu a v Gemeru byla, a že byli znalí hornictví. Mohli by i od Slovanů pocházet,
jakoslovenskéstaré pece, o nichž jsem se již zmínila.Nejstarší doly v okresu Báňské Bystrice jsou vHaliaruna Starých
Horách. Původně jmenoval se vrch tenHolý vrch, když ale mnohem
později (r. 1200) Němci nové doly v Panské dolině vynalezli a dobrý z nich výtěžek měli,
jmenovali Haliarské Staré Hory (rozuměj doly), z čeho povstal název Staré Hory pro celé
pohoří. Z dolů těch se dosud těží a jsou již spojeny s Panskodolinskými.Když říše Slovanů klesla a Maďaři Uherskou zem opanovali, povolal nejdříve král Štěpán
Svatý Němcův do země, aby hory vzdělávali; po něm pak opět král Gejza II. V 11., 12. a 13.
století zkvetlo hornictví ve Zvolenské stolici u velikém stupni. Po vpádu Tatarů r. 1241,
kteří všecko poplenili a zhubili, povolal Béla IV., když se z Dalmácie byl vrátil, Němcův z
Míšně, Sas, od Rýna a z Durinska, které dílem v B. Bystrici, dílem v druhých báňských
městech osadil. Noví tito osadníci psali se v listinách „novi hospites de villa Bistricia“
a obdrželi od krále Bély IV. r. 1255 velikých svobod, které jim následující králové
potvrdili. Mezi jiným měli právo vlastní soudní moci, jsouce vyjmuti od soudní moci úřadu
stoličného; dále měli právo nejen ve vlastním okrsku, ale i v celém hájemství Zvolenské
stolice doly na zlato a stříbro a jiné kovy zakládati. Ode všech daní a kontribucí byli
osvobozeni, vyjma urbár z vydobytých kovů. Při kolbách a turnajích bylo jim dovoleno nositi
saský štít. V čas vojny byli povinni ozbrojeni krále do boje provázeti. Již za krále Bély
IV. bylo rýžování zlata a dobývání stříbra rozsáhlé; a jmenovitě v Báňské Bystrici pod
rychtářem Ondřejem (Ondráš) tak se hornictví zvelebovalo, že mu daroval král celé
prostranní, lesem porostlé, mezi Báňskou Bystricí, Ľupčí a Pojníkem. Za oněch dob byly
nejbohatší rýžovny v údolí Ľupčanském, Moštěnickém, Bukoveckém, Sobotnickém, Jasenovském,[52]Jarabickém[53]a Bockém. Tam nalézala se velká ložiska zlatého písku, který ale tak dočista je
vyryžován čili, jak tamější lid říká,vybašován(bašovať, bašoviar od
něm. waschen), že se v pozůstalých tam halněch málokdy zrnko najde. Až do časů krále
Sigmunda dobývali skoro výhradně jen zlato a stříbro, nevšímajíce si rudy měděné, až se
našli jednatelé, kteří tuto na stříbro bohatou rudu skoupili a do Krakova, Vratislavi a
Varšavy rozvezli, kde se stříbro z mědi vylučovalo. Jak veliká byla moc horníků a nájemníků
dolů, poznati z toho, že synové Jana Thurza, jakož i jejich švagři, bratří Fuggerové, od
krále Vladislava II. titul „camerarii regii“ (komorní královští) obdrželi.Hned s počátku, když Gejza král a potom Béla Němcův do země povolali, přišlo jich tolik
a ještě za těmi ustavičně přicházelo, že konečně práce v báních pro ně nedostačovala.
Ustanovilo se tedy, že jedni k zhotovování potřebného nářadí, druzí k stavění sléváren a
hamrů, jiní opět k pálení uhlí a rubáni dřeva ustanoveni budou. Tito poslední posláni jsou
výše Bystrice do lesů, „hore Hronom“, aby tam dřevo rubali a k Bystrici dolů spouštěli, tak
aby i z lesů osoh[54]byl a příležitost k badání po zlatě. Započali tedy drvoštěpové tuto jim
vykázanou práci v 13. století od místa, kde nyní most Lučatinský přes Hron vede a kde úzkým
prosmykem skrze Železnou bránu do Ľubietové viděti, „hore Hronom“. Zaopatřovali dřívím, a
uhlím jak Bystrici, tak Ľubietovou, královské to svobodné město, které svá práva od Ludvíka
I. obdrželo. Že první tito dřevorubaři v lesích Hronských a baníci Němci byli, dokazuje
dosud užívané názvosloví banické a dřevorubařské, ku př. hámrik, klufta, ding, šichta,
šlog, zinkholz, griecpal a j. Tak i některá ještě německá jmena rodinná, jako: Auxt,
Schwandtner, Taxner a j. Jmena vesnic jsou ale z většího dílu poslovenčena ku př. vesnice
při Bystrici ležící, odkudž se dřevorubařům a baníkům strava donášela, jmenovala se dle
starých listin Kostführerdorf, nyní se jmenuje Kostiviarska; Deutschdorf — Německá,
Eichdorf — Dubová, Granfurt — Medzibrod, Schleifdorf — Brusno (kde se nářadí brousilo),
Kaufdorf — Predajná (kde se trhy týdenní držívaly). Vrch jeden jmenujíKomov, a povídá se, že tam bydlel jistý Stuhlreiter, a když prý
zimního času, nebo za velkého sucha, od níže bydlících sousedů Fojtovců do Hronu pro vodu
chodili, volával prý na ně: „Kom of, Vetter Veit, kom of!“ — totiž aby k němu šli pro vodu.
Jiní ale název vrchu jinak vykládají, totiž od Husitů, kteří po vypovědění z Čech nejvíce v
Malém Hontu, Gemeru, Zvolensku se usadili. Ti dali prý jmeno vrchu tomuChomov, na památku podobného v jich domově.*Dlouho bránili se Němci proti poslovenčení, a zakladatelové baníctva i měšťané tak o
zachování sebe a své národnosti pečovali, že do 17. století žádného jiné národnosti člověka
mezi sebou trpěti ani řemeslům vyučovat nechtěli, což často k veřejným stížnostem, ano i k
bitkám příčiny zavdalo. Avšak daremné bylo toto namáháni; jakkoliv se jim poštěstilo až do
17. století národnost a přednost ve městech a dědinách horních udržeti, déle nemohli, a to
z následujících příčin. Když vojnami v předešlých stoletích zuřícími celé dědiny vypleněny
byly a obyvatelů prázdny zůstali, našlo se ihned Slováků, kteří na těch místech nové dědiny
stavěli, je osadili a zalidnili. Kde ještě pozůstalých Němců našli, těch nikoli násilím,
ale pěkným způsobem, davše jim poznat krásu jazyka a dobrotu srdce svého, na svou stranu
dostali, vzdorující tomu vymřít nechali. Tak stávalo se i s Maďary za prvních dob vlády
uherské. První králové uherští mnohým zasloužilým Maďarům ve slovenských krajích, jako v
Oravě, Turci, Liptově a j., statky darovali. Když potom na statcích těch bydleli mezi
poddanými, bylo jim potřebí naučiti se i jejich řeči; to stalo se, i naučili se jí tak
dokonale, že svou vlastní zanedbali i zapomněli a Slováky se stali. Proměna taková potkala
mnohem častěji Němce v báňských městech bydlící. Práce jejich v báních byly požehnány:
každý tedy, když bohatství svoje na tolik rozmnožil, že nemusil sám pracovat, přestal
pracovati a najal do práce cizích, jak do báni, tak pro dům. Tu usilovní[55]kolem bydlící Slováci nejprve co dělníci, sluhové, nosiči, pastýři do měst
báňských povolaní se osadili, napotom povolavše za sebou i rodiny, v krátkém čase se
rozmnožili, měšťany stali a časem i hodnosti dosáhli, k čemuž jim i zákony napomáhaly,
nařizující, že se musí každému bez rozdílu národnosti a řeči právo měšťanstva, mistrovství
a t. d. dáti. Protivili se tomu ovšem Němci, ale peněžitými pokutami bývali k plnění zákona
přinucováni. Tak r. 1608 Bystričtí nechtěli jednoho Slováka za měšťana přijmout,
odvolávajíce se na články svoje, dle nichž nejsou povinni jiného mimo Němce mezi sebou
trpěti, ale nic platno — museli 2000 zl. pokuty platit a prohráli. I osazovali se Slováci
pomalu mezi nimi a počet Němců se menšil, a městečka, dědiny, dříve jen Němci obydlené,
stávaly se slovenskými. To stalo se s celým téměř Malým Hontem, Zvolenskem, hoření částí
Gemeru, se všemi báňskými městy, Rožňavou, Ružomberkem, vyjma Kremnici, kde se ještě slabé
stopy němectva udržely. Osud ten potkal i dřevorubaře Černohrončanské, a snad nejdříve.
Nemohouce stačiti, aby dostatečnou potřebu dříví dodávali, nuceni byli jiných ku pomoci
volati. A kdo rychleji chápe se výrobku[56]nežli Slovák! Ihned byli hotovi vyměniti pluh za sekeru. Četným počtem se
přihrnuli a ukázali Němcům, seč jsou. Ku konci 16. století a na počátku 17. celé rodiny,
jako Belko, Berčík, Bukovec, Medveď, Ťažký, Muráňsky, Caboň, Javorčík, Zemko, Kováč a j.,
když založené od Němců dědiny nepostačovaly, nových si pozakládali. Tak založili pevně
Závodu, Medveďovu, Krškovu dolinu a j., a v krátkém čase tak se rozmnožili, že Němce počtem
dalece převyšovali, neboť ubývalo Němcův, takže v oné době jen deset rodin pozůstalo: Auxt,
Dekret, Gürtl, Kliment, Schön, Schwandtner, Taxner, Schwarzbacher, Stuhlreiter a Thurn, a
ti byli již poslovenčeni. Od té doby ještě i z těch několik vymřelo, takže jen pramálo
německých jmen slyšeti jest. Má tedy pravdu maďarský spisovatel Fejér, když při popisu
uherské země mluvě o Slovácích, na ně žaluje: „Weh’ dem ungrischen Dorfe, weh’ dem
deutschen, wo sich Slovaken einnisten, denn die würgen and’re Nationen rein heraus!“*Lesy od hamrů Černohrončanských po levém břehu Hronce přes Vepor Klenovský se táhnoucí a
část lesů vysoké Poľany jsou pralesy, jak Slovák říká,staré horytisícileté. Tam nikdy ještě se neozýval buchot seker, tam dosud nebylo dřevorubařství. Tam
kmeny stářím jen a bouřnými větry vyvrácené a polámané padají a ležeti zůstanou, ažzbútlejú(zpráchnivějí), jak to leckdes na vývratech a polomech[57]viděti.Vysoké tyto lesy sestávají nejvíce z jedlí, smrků, buků a částečně na jižních stranách
smíšeny jsou s javorem a jasanem. Místy je samá jehličina,[58]místy čistá bučina. Beňušský revír nemá pralesů a málo jasanů, ale má vícekosodřeviny[59]po holech, které na Černém Hronci není.Buk ve vysokých těch lesích vyrůstá vedle smrku a jedle do stejné s nimi výšky,[60]do 100 — 120 stop, v průřezu 5 — 6 stop. Stává se při nich i štíhlejším. Jako
nádherný sloup z kamene vykřesaný vypíná sehlaný(rovný) jeho kmen
vysoko do oblaků a nad ním rozprostírá se široká koruna, složená z mohutných, klikatých,
vzhůru se vypínajícíchkonárů(větví), ozářená paprsky slunečními,
pronikajícími lesklým, tuhým, krásně zeleným listem, z něhož hlavně sestává černá, vysoko
okolo kmene ležící prsť, neboť lístek bukový kde odpadne, tam zahyne. Kde jich více
pohromadě stojí, tvoří vysoké jeho kmeny ozorná[61]sloupořadí. — Někde, jako v lesích Vepra Klenovského, stojí osamělý na zápole
skály, upoután na tvrdý kámen mohutnými, jak z železa ulitými kořeny. Skalní orel staví své
hnízdo ve vrcholu jeho a rozličná dravá a bukvic milovnávtač,[62]kaňúr(káně), jastrab,kršiak(falco lagopus),
krahulec, sojka, oblétá jeho hlavu a odpočívá na širokých jeho ramenech. A pod ním v
zápolách skalních kotí se(kotia sa)azimujúmedvědi ijazvec. Když se mnoho bukvic urodí, medvědí to pastvy, těší
se myslivci, že bude i mnoho medvědů a že budou dobré poľovačky. Z jara, když vyhánějí bukybluosť,[63]zpívá si valach:Rozvíjaj sa, búčku, zhusta poľahúčku,až sa ty rozviješ, valachov prikryješ.Z dříví bukového dělají se kláty, též potřebuje se k vodním stavbám, ale nejvíc k topení
a pálení uhlí. Nejvíce je jak na Černém Hronci, tak v Beňušském revíru stromů jehličích,
jimiž porostlé jsou skoro celé Tatry. Jedle, kterou okolo Brezna a v Gemeru takéháštra[64]zovou, asmrekjedné jsourástvya
vyrůstají obyčejně do výšky 120 — 150 stop; našly se ale již jedle a smrky 160 a 186 stop
vysoké v objemu 6 až 7 stop, ovšem co vzácnost. — Když se přijde ze světlého lesa
javorového a jasanového, oživeného zpěvem ptactva, do lesa jedlového a smrkového, má všecko
jiný ráz. Tu vypínají se štíhlé kmeny s kůrou rozpukanou do náramné výše, a okolo nich
rozkládají se tuhouštětíporostlé větve, od dola až k vrchu, tvoříce
krásné pyramidy, v zimě v létě zelené. Silné kořeny na povrchu rozložené pokryty jsou
vysoko kluzkou štětí, po níž nechodí se tak měkce jako po pažitu mechem porostlém v lesích
listnatých. Někde jen při potůčkách amokradináchpokryto je kořání
mohutných těch stromů vysokým mechem a bujně rostoucípapraťou.[65]V temnu větví hnízdo má veverka, a v sousedství jejím, na větvičce,
zlatohlávek. Zpěv drozda plavého, na jmelí se popásajícího, jednotvárné tesání zobáků žlun
a datlů, hledajících podkorní hmyz, čvikot sýkor, krákáníhavranůa
chřest padajících šúlek(šišky)jedině přerušuje tichost zasmušilého
lesa. Tu a tam viděti zpráchnivělý kmen ležeti, porostlý mechem a houbou fialovou,[66]a kolem něho vyráží mladá sihlina. Na světlejších místech jsou polštáře hadího
mechu (lycopodium clavatum) a ploníku, a houby jedlé i nejedlé, hřib, ryzec, modrák, lišky,mlieče(agaricus lactifluus), smrž, kuřátka,sivienka(agar. violascens), hřib penčurák (boletus esculentus),
jelenice, fukavica, muchotravka a j. více, kysají pod jedlemi i bukem. Tu a tam viděti
vedle světlokoré jedle a tmavozeleného smrku starý strom s opršelou hlavou, s kůrou drsnou,
rozpukanou, na jehož uschlých větvech dlouhé svitky šedého mechu visí. V máji a červnu
prodchnuty jsou jehličí lesy silnou vůní pryskyřice, již lidživicanazývá. Na Ďumbieru vystupují smrk a jedle do 4500 stop, ve vyšším pásmu řidnou již,
zakrňují, a kde kosodrevina začíná, zcela přestávají.Kosodrevina(kleč) nalézá se tu i tam v podholních lesích na holých vrchách, také v Beňušském revíru.
Po vrchách Čemohrončanských jí nevidět. Na Vepru Klenovském, porostlém nejvíce jedlí a
smrkem, na samém vrchu je pěkná zelená louka.Sosna boroviceje
nejvíce po hranicích Liptova, asosna červenáv Gemeru a na Fatrách,
kde vystupuje do 3000 stop. Modřín (skverkv Gem.),červený
smrekje nejvíce v Gemeru, jakož itis, kterého není ve
Zvolenských lesích. U Tisovce — který zajisté jmeno má od tisu, jako Jelšava od jelše,
Klenovec od klenu, Jasenová od jasanu a p. více — bývala asi někdy tisina, jak o tom i lidé
povídají, ale nyní je tam jediný jen strom nedaleko města, u sklonu vysokého vrchu nad
minerální studánkou.„Ten pamätá istě starého Bebeka.“[67]Má asi 40 stop výšky, kůru rozsedalou, červenohnědou, opadající, větve velmi
stěsnané, jehliny velmi dlouhé, lesklé, tmavozelené, vezpod bělošedé. Ovoce jeho jsou
červené jahůdky, kvete v březnu a máji. Pěkné merhované[68]jeho dříví potřebují nejvíce soustružníci, i jest velmi vzácné. Domácí lid
šetří ho jako památky po pradědech zděděné, a někdy jen že si z něho vyřeže některý z gazdů pohárik,[69]když jde na poľovačku, aby se měl z čeho napit. —Jalovec
nízký(juniperus nana) nejvíce mezi kosodřevinou, alejalovec
obecný(borovčia) všude po suchých holech a vrchách hojně roste. Z bobulek
jeho dělají pálenku(borovička), a také je rády zobajíčvíkoty(kvíčaly)[70]. Z mladých výhonů kosodřeviny dělá se z jara olej, známý pod jmenem karpatského
balsámu, který se dříve i v lékárnách potřeboval a jejž olejkáři doposud po krajinách
roznášejí. Dříví jedlové a smrkové potřebuje se k budování (stavění), k topení, na prkna,
na šindel, latě, kláty, dužiny a rozličné jiné věci. Zmazoru[71]dělají si Handělčanépucky(klíny) na štípání dříví. U
Valachů moravských jemosoroblitina na jedli, která se stane
vytékáním mízy(miazgy), když se byla jedle nařízla. Nechá se potom
buď vyhníti nebo se vypálí, a z mosoru dělají si valaši rozličné nádobí k salašnictvi
potřebné, gelety, črpáky a p., které jmenujímosorky. Tam též mají pro
jedli čtvero pojmenování;mlátkaje tlustá jedle,mláčinaprostřední,krovaslabá alatanejslabší.Nižší lesy od Poľany a Vepra Ľubietovského a podél Hronu jsou více listnaté a smíšené z
rozličného stromoví. Jihovýchodně v rozsáhlých lesích Víglešských okolo Dětvy, Očové, staré
krásné jsou lesy dubové(dúbravy), smíšené s habrem(hrabem), klenem, jasanem, javorem; výše na Poľaně jsou buky a
stromy jehličnaté. Javorem porostlé jsou celé vrchy, jako Javorov na hranici Novohradu. Na
Fatře vystupuje javor do 3000 stop. Javor dosahuje 100 stop i více, jasan přes 100 stop v
objemu 5-6 stop, brest až do 90 stop, tak i habr. Dříví jasanové, javorové jakož i brestové
nazývajídrevo fládrovuoa rozeznávají dle tvaru žilek trojí druh:vlasáčje nejvzácnější,očkáčnejkrásnější,květáčnejobyčejnější. Dříví potřebují hlavně truhláři, ale domácí
lid bere je na rozličné věci: z jasanu a javoru mají obyčejně vozíky, domácí a kuchyňské
nářadí z buku, lípy, osiky. Zčernéhoklenu (babyky), který při svahu
nižších vrchů roste co nízký, ale košatý strom, dělají se rúry k dýmkám i dýmky. Slovák má
rád les javorový, a říká, že les bez javora jako děvče bez frajera; v jeseni, když lesožltněa listy padají, smutně se naň dívá, ptaje se ho: „Ej javor,
javor zelený, čo si tak smutný v jeseni?“ a javor mu odpovídá: „Jak že já němám smutný byť,
keď so mňa spadol kvet i list!“ — Podél Hronu a Hronce ve vlhčinách rostejelša[72]černá(alnus glutinosa), vysoko na vrchách družnájelša
bílá(al. incana), a v pásmu kosodřevinyjelša zelená(al. viridis). Břízou bílou i ovislou porostlé jsou některé nižší vrchy, ale viděti ji také
vysoko v lesích, kde mezi jedlemi rostouc, světlým svým kmenem, okolo něhož lístky na
hebkých větvičkách ustavičně pohrávají, dává pěkný pohled. Drobná, keřnatá, po zemi
rozvlečená bříza karpatská roste v pásmu kosodřeviny. Z břízy dělají si pastýři dlouhé
trouby, břízu staví chlapci prvního máje před okna svým děvčatům„k
poctivosti“,[73]brezovicuchasa ráda z jara pije a březovou húžvou prý čerta vážou.Osika obecná je v lesích i na podholech, a z dříví osikového dělají sevahančoky(okříny), koryta a podobný domácíriad.[74]Tu a tam po stráních polnáčerešeň, hruše, plánka, jejichž
ovoce děvčata sbírají a naposlinkuk zimním přástvám suší, nemajíce
nic lepšího. I břeků,oskoruchůa na skalinách podholníchmukyňje dosti, aoskoruškyi břekyně a mukyně
uleželé donášejí ženy do města na prodej. Z břekyň pálí ženy i pálenku, jakož i z trnek achabzdy; trnkovou užívají protimrchavé[75]kŕči(žaludeční křeči).Jarabina(jeřáb) roste
více na jižních stranách. Mnoho druhů je vrboví a bujného zrostu. Podél břehu Hronu a
Hronce nejvíce vrbaširoká(salix amygdalina),žltica(vitellina),červenica,kosárka,rakyta,zlatolýča(helix). V močarinách ažumpách[76]údolí podholníchvrba krehovka(fragilis),hluchá(triandra),hořká(pentandra) adievča, čili jak se také nazýváhyva(caprea),
na níž roste houba anisem vonící. Po suchých vrchách a úbočinách okolo lesů rozličných
křovin hojnostdrienu, jehož květ mají při sobě nositi děvčata, které
radydriemajú; trnoslivka,[77]z jejíhož dřeva si chlapci topořiska k valaškám robí, hloh, šípek, z něhož ženy
dobrý letkvar na prodej vaří. Líska, radost to chlapců, veverek a sojek, nejvíce v nižším
pásmu porubiskách[78]rostoucí, ale vystupuje až do 3400 stop, kde menší keř tvoří. Čtyrylieskovcepři sobě srostlé jmenují dětíhránočka, a nahvizdáky(vyškeřené oříšky)
chlapci hvízdají. Sousedkou její bývá na rubiskáchkalina, kterou lid
sbírá a suší pro zastavení krve. V světlých lesích na skaliskách a suchopárech keřebiriučiny(ptačí zob), svídy, drístělu(drakovo
jahodia), zimozelu(psie trpče), keříkyholního rybesu,[79]polského egreštu,[80]růže holní (rosa alba), a při potůčkách mezi křovímkorošina[81]bujně vyrůstá. U stavení všude viděti keře černého bezu(baza), z jehož dřeni děti skákavépikulíčkydělají a jehož léčivý květ v žádném domě chyběti nesmí.Jakmile zima pomine a jaro se probudí, objeví se s ním po lesích, holech, vrchách a
dolinách hojnost rozmanitého květenstva: čistiny, hole, louky pokrývá svěžíruič.[82]Tu v světlých lesích kvete jaterník,kľúčiky(primula
veris),krvavník,[83]lataj,[84]žlťucha, a na vlhčích skalách Ďumbiera žlutý a bílý pryskyřník,[85]koníklec alpinský, růžová sitná (primula minima), a ve výši 5000 stop drobounká
silenka (silene acaulis). V stínu listnatých lesů kvete vonná fialka, něžnýperlokvietok,[86]bibolenka,[87]kokorík,[88]medvedí cesnak,[89]hlaváček, a na travnatých čistinách fialovýperuník.[90]Vlčie lyko(daphne mezereum) roste až po kosodřevinu a tvoří pěkné
keře. Na Ďumbieru, v nižších údolích a podle potůčků kvetou šafrán, zvončok karpatský a
holní,medvedie uško,[91]mák žlutý, fiala žlutá, kyseláč,[92]vstavač,[93]dobronika, bezvršec, česnek planý,[94]a na skalinách holhydozel,[95]kamenná růže,[96]hrmotresk alupkameň;[97]na Kozím hřbetu Ďumbiera ve výši 4000 stoplenalpinský,
na holechklinčok(karafiát) holní, a na pažitnatých místech ve výši
4600 stop roste klinčok kartusiánský. Na pastvinách vysokých holplesnivec[98]akvet sv. Jána, biele králiky,[99]a ve výši 5000 stop nalézá se arnica doronicum. Na místech úslunníchkres,[100]harmún, kopretina bílá, a na pastvinách holníchturanka,[101]kterou pastevci při sobě nosí proti mátohám, kterou se vykropují znečištěná od mátoh[102]místa a kterou mají v Novohradsku gazdové ve všech čtyřech úhlech izby i nad
prahem zastrčenou, aby mátohy dovnitř nemohly. A po vrchách, lukách a lesích hol a podholpľúcnik, všivec,čistěcčervený, bílý a žlutý, šalvěj,[103]ambružka,krížový kvet(vítod.),dobrá
myseľ,[104]polní polej;[105]na suchých stráníchdiviznavelkokvětá,slamienka, ľubovník,[106]ve kterém matky dcery koupati mají, aby se chlapcúm líbily, a krásné trávy:perlička,[107]milota,[108]lipnica[109]a j. více. Ve tmavých lesích jehličích kapradiny bujní:rebrinie,[110]panrutka,[111]v zápolách skalníchosladiča na skaláchslezinnik. Tu a tam korytem Hronu leknín žlutý kvete mezi sítinou
aneb rákosím, a po močarinách amlákách[112]lesů podholních a holních je hojnost rozličných trav, trsť, bezkoleněc, ryznačka,[113]poháňka, suchopýr,ostrica, sítina, skrípina, na
pastvinách horních lesů bika obecná (maxima), spadicea a v lesech jedlových albida. V
zápolách Ďumbieru u holních potůčků a na pastvinách holních juncus trifidus, juncus
sylvaticus, agrostis alpina, phleum alpinum, festuca varia. Vrchol Ďumbiera pokryt jepľúcnikem(cetraria islandica). V močarinách obyčejnámočárná chvojka[114]a leckdes i vodní bolehlav a vodní opich se najde. V tmavých lesíchblyštěkkopytník, který až do 4500 stop vystupuje,krasavica(belladonna), na světlejších místech po stráních
náprstník žlutý,bramborík, okolo kmenů živých i po zetlelých kmenech
a po zemi vine sezízoleň,[115]a na pokrajích lesů vysoké keře větviny bílé;[116]na holech modrokvetoucí kručinka(pichlavá žltačka). Na
neúrodných nevzdělaných místechburana[117]se plemení avětrník,[118]a na rolích písčitých chundelesiroty dievky vlasy.[119]Místa rašelinná v lesích a na horách(traseniska)[120]porostlá jsou nejvíce vřesem(riasa), pastvou to včel. A v
jeseni viděti po zelených holech kvésti krásných hořců, žlutý, uherský, kropenatý, křížový,
zeměžluč(hlistník), na holních loukách v okolí kosodřeviny Swertia
perennis, tmavofialově kvetoucí, a v lesích malin, černic (ostružin),čučorietek(borůvek) a místy i jahodiček (brusnic) dost a dost
lidem, ptačině i medvědům, když nemají právě nic lepšího. V některých místech mají ženy a
děvčata na trhání jahod, borůvek, brusnic a jalovcových bobulekhrabky(malé hrábě), kterými je s keříků strhují, a dětem dělají z březové aneb jiné ohebné kůry
kapsičky(korčubky), do nichž si strhané jahody dávají. A když konečně
všude v pohronských dolinách i na vysokých holech na zelené pažitimrazová
sestrica[121]vykvitne, je čáka, že se za nedlouho i hole sněhem osypou, a Valaši moravští
říkají, že kážou naháčky děvčatům přásť.Krčiny(pařezy) na rubiskách se nevykolčují, ale vyhnít se nechají;
je tam dosud takový dostatek dříví, že se to považuje za zbytečnou práci.Divoké zvěřeje v lesích těch dosti, medvědi, vlci, lišky,jazevci,rys, který na dobytku velké škody
dělává,divoké mačky(kočky),ranostaje, kuny, lasice,
veverky, zajíci,a na vysokých vrchách a holech na Ďumbieru, na Prašivéhvizdáry(sviště, Murmeltiere). V Beňušském
revíru není tolik jezevců ani kun jako na Hronci, divokých maček ale stejně. Králem nade
všeckou tou čtvernohou zvěřinou je v lesích těch starýmacko, který má
svoji hlavní residencí v zápolách a jeskyních Vepra Klenovského a kuřeti neublíží, jen když
ho lidé nechají na pokoji. Ale Handělec jak ho potká, nemůže odolat, aby s ním nešel v
zápasy, a byť i napřed věděl, že se mu zle povede. Nejeden Handělec může se pochlubiti
jízvami od medvědích tlap, když se spolu potkali buď v lese, buď na ovsíku. Když je ale v
jeseni dosti bukvic, nevšímá si macko ani ovsíka ani volů, a v letě krmí se borůvkami,
malinami, jahodami, šípky, a když se mu poštěstí, medem. Jedenkráte přišel mědvěd v noci k
osamělé v lese kolibě. Valach, nevěda, co to venku šramotí, otevřel, ale jakmile vystrčil
hlavu, trkli s medvědem do sebe jako dva berani. Medvěd hned se obrátil a peloval do lesa,
valach zavřel kolibu a ošíval si hlavu. Takovýchto komických výjevů vypravuje se mezi lidem
mnoho.„Urobme si medvediu zábavku!“ navrhl přítel Samko, když jsme vešli na vrch vysoké strmé
zápoly a ohňanakládli, neboť Slovák jak kde chvilku postojí, již si
naklade oheň. „No urobme!“ zvolali druzí, a Samko hned odskočil, urval od země velikánský
kámen, zdvihl oběma rukama nad hlavu, a stoupna na samý kraj skály, dolů jej hodil. Po
chvíli slyšeli jsme temné zadunění a bylo ticho. „Dobre sadol!“ zvolali šuhajci, jdouce si
pro kameny. „Nuž hľa, taká je medvedia zábavka; a či sa vám ľúbi?“ ptal se mne Samko. Mně
se líbila, ale myslila jsem si, že by se nehodila pro vyškrobeného, slabonohého šviháka.Černé zvěře, divokých kanců,[122]na něž král Matyáš poľovával a jichž prý nejvíce okolo Vepra Klenovského bylo,
není již viděti. Před několika lety vidívali prý lidé ještě jednoho starého kance v lesích
Vepra Klenovského.Vlků je pro strach a škodu lidu až mnoho; při velkých zimách přejdou jich celá hejna z
Haliče přes hory, přepadají stáda, a strašné jejich vytí ozývá se v noci i po dědinách.
Běda člověku, který jim přijde do cesty, dokonce když jsou hladovi! Co nesmějí sedláci
zbraň míti, rozmnožili se, ač jich dosti potlukou klacky a sekerami. V doleních stolicích,
kde jich mnohem více je, drží sice páni hony na ně s velikými hostinami spojené, ale místo
vlků střílejí se obyčejně zajíci a srnci. Vysazen jest od ouřadů plat za kůži starého vlka
4 zl. stř., za kůži mladého 2 zl. stř., za medvědí kůži 8 zl. stř.; ale stává se někdy, že
je vlk ještě v lese a kůže už je propita. Nejlítější jejich nepřátelé jsou příbuzní jim psi
ovčáčtí, z nichž mnohý nosí na těle znaky krutých s nimi bojů při hájení stáda. Chytávají
se také do jam naújesť. Kde v lese mnoho vlků je, říká lid: tam jevlčno.Lišek je „jako plev“, a tamější lišáci jsou tací chytří ferinové jako u nás: „Každý
lišák nejprv na led klopká, potom teprv přeseň hopká,“ a proto nesnadno je chytiti. Ale
někdy dají se chtivostí oklamati a při vší chytrosti padnou do pasti.Vysoké zvěře, jelenů a srnců, je více v lesích listnatých světlých a v zahájených
panských oborách. Srnce jmenujíroháč, mladého srncekolúch, laňjelenica, mladoujelenča.Ptactvaje v lesích, po vrchách a vodách hojnost všeho druhu, od
malinkého střízlíčka, který si hnízdo na zemi dělá, až k orlu skalnímu, který k vrcholu
Ďumbiera zalétá a hnízdo svoje na nejvyšších stromech a skalách staví. Strach ptákůkurenec(kuřat), myší azemoryjů(krtků) je
káně, krahulec, jestřáb, ostříž akršiak(falco lagopus), na něhož,
když letí, děti pokřikují: „Něvieš koleso krútiť!“ Strašlivý, skuhravý hlas sov a pustovek
lekává tmavým lesem jdoucího pocestného, akuvika[123]když slyší matka, strážíc u lůžka chorého dítěte, strach ji pojímá a smutně na
ně se dívajíc, myslí: „Už mi ty zomreš, už saboží poselohlašuje.“Tetřevů(hlucháň, tětrov)je více v Beňušských lesích, tetřívků na
rovině mezi březovím, holubhrivniakv lesích hnízdí aprepelička[124]s koroptvičkou v polích. Po hájích a lesích hnízdí a živí sejarabica(jeřábek),[125]orešník(Nusshäher), sojky, žlny,krivonosky,drozdi, datlové, kukačky,glezg(dlask),hýli,blisky,[126]čížíci, sýkory, strnadi, pěnice, stehlíci, konopky, pipíšky. Na Ďumbieru spolu
s orlem skalnímškovránok holní,[127]v údolíchškovránok polní, a v lesíchkotvrlka.[128]Dažďovnica[129]hnízdí v skalách,lastovicapod střechami, a kdo by
lastovičí hnízdo pokazil, tohokarha[130]nemine. Cvíkoty[131]přilétají v jeseň; s nimi rády sdružují seprskotyčilitrskoty, které skoro tak vyhlížejí jako kvíčaly, jenže jsou
jarabější; bývají tam stálé. Volají: trrrrr, trrrrr, od čehož snad jméno trskoty dostaly.
Jedí se místo kvíčal alapajíse jako tyto do osidel. Okolo Bacúchu
jich v jeseni mnoho bývá. Straka když na dvoře rapoce, je to paním znamením, že dostanou
hosti. V močárech lesních, na bahnitých lukách, v rákosí při břehu Hronu zdržují se sluky,
vodnísliepky, divoké kačky, takéchrapačkyzvané, velcí a malírybári.[132]První je černý a má bílá prsa, druhý utěšených barev, kovové modré a zelené. Je
to pěkné podívání na ně, když se ponořují do vody a ryby loví. Na Hroně viděti také
bociaňa, černého čápa, a více ještě vodních ptáků.Ptáci chytají se navábec, navějice, doosidel, jako kvíčaly; aneb se střílejí, jako sluky, tetřevi a j.
Nebylo ale dovoleno všude je chytati, jen na jistých vrchách.Rybv horských potocích a v Hronu je hojnost, zvlášť v prvnějších
jsou pěkní a velicí pstruzi. V Hronu nacházejí se kapři,lipně,mreni,[133]bielačky(bělice),mieň.[134]Ostatní ryby v Hronu, Hronci a horských potocích známy jsou jen dle
prostonárodního pojmenování, totiž:jelce, plže, hláče, hruze, jelšovky a
ovsenisky.[135]Ve Váhu je rybahlavátka, podobná lososu, až 70 liber
těžká, kterou rybáři obyčejně z jara do Vídně zasílají. Má velmi chutné maso. Řeka Slaná je
bohatší na ryby než Hron, a o Tise říká se, že má více ryb než vody, ale ryby obou těch řek
nemají tak chutného masa jako ryby bystře tekoucího Hronu a Váhu.Tření se ryb jmenuje tamější lidtrelo (nerest, dibu); „ryby idú na
trelo“, když přicházejí z velkých vod do menších. Jako u nás, říká se i tam kapru samcimlieča samiciikriňa. Z jara, když sepotoky vytierajú, to jest, když se již trochu oteplilo a led
prostředkem taje a se trhá, puká(sa vytiera a diery robí), chytají se
dobře v místech takových ryby, zvláštěoštnom,[136]kterým, jak ryba na místě od ledu prostém (navytrenuomiesto) se ukáže, ji propíchnou. Tak chytají se také ryby z jara na Blatenském jezeře. Bílé
obláskové kameny v potocích jmenuje lidkačení mýdlo.Hadi, pokud mi známo, jsou v tamějších krajinách užovky hladká a
obecná a zmije obecná. Povídá se o hadech mnoho báječného mezi lidem. Jsou prý mezi hady
takoví, kteří na strom vylezou, jako valach pískají a pastýře i ovce zavádějí, a takový had
má prý zlatou korunu. Hadavinného, který člověka uštípne, země více
nepřijme, musí zahynout. Povídá se také, že se hadi časem schodídovedna,[137]a políhajíce okolo jednoho kamene, tak dlouho ten kámennadúvají,[138]až se celý jedem rozduje. Valach jeden našel prý takový kámen ještě celý
rozdutý, a ze samopaše píchaje do něhovatrálom, rozpučil ho a jed
zastříknul mu na prst. V okamžení byl celý prst nadutý[139]a valach by byl z toho snad smrt měl, kdyby si byl rychle prst neodťal. Kdo
taký kámen uschlý najde, je šťastný, neboť zůstává průzračný jako sklo, a kdo skrz něj
hledí, vidí, kde poklady v zemi ukryty jsou. „Kameň duť s niekym na niekoho“ je pořekadlo
národní a znamená zradu a zlé s někým na někoho obmýšleti. Slováci (i Čechové) věří, že kde
domovní had, tam i štěstí v domě, a kdyby takového hada zabil, že by vyhynul dobytek a
všecko štěstí z domu zmizelo. Děvčátko v dědině jedné dostávalo od matky každý den k
snídaní mléko s kroupami, i vzalo si vždy svou mističku a šlo jíst na zápraží; jinde jíst
nechtělo. Nevěděl otec, proč sedí děvče vždy na dvorku, a chtěje to vyzkoumat, zůstal
jednoho dne doma a dával pozor. A hle, viděl bílého hada zpod prahu vylézati, šmiknouti se
k děvčátku a s ním jísti, a slyšel, jak mu děvčátko povídá: „Jedz tiež krúpy, nie vždy
mlieko.“ Had se napil a vlezl zase pod práh. Druhý den dával otec pozor, a jak had vyšel,
vzal batyk a zabil ho — a hle — děvčátko umřelo s hadem. Podobný příběh vypravuje se i v
Čechách. — Jsou prý i hadi, kteří se kravám okolo nohy otočí a mléko jim cecají. Taková
kráva nedá prý se již doma podojiti, kdyby ji tloukl. V Povážské jedné dědině měl gazda
krávu, kterou cecal had; on to nevěděl, myslil jen, že je svéhlavá, že nechce dojit. Prodal
ji přes Váh do jiné dědiny. Ale když přišla hodina, kde k ní had chodíval, utekla s pastvy,
přeplavala Váh a v lesíku na staré pastvě čekala na hada; gazda ale šel za ní, a když
přilezl bílý, hrubý had ke krávě, zabil ho, „a včulka[140]i kráva skapala“, dodal starý pastýř, co mi to vypravoval. Lienisko[141]hadí, vařené v pálence, užívá se proti zimnici. Kůží ze zabitého hada hole a
dlouhé roury u dýmek se povlékají. O Brtomile (Bartoloměji) hledá si had zimovisko, říká
lid, a na to potahuje se i národní pořekadlo: „Premávaš sa ako had o Brtomile.“ Po
výslunních vrchách pestré viděti jaštěrice, čili, jak jim v Čechách také říkají, hadové
panenky, po květinách poletují pěkníletáčkové(motýli), boží
kravička; večír na pažiti meziiskierkami[142]svítílienka[143]jako hvězdička, v lesíchlapky[144]a vosy bzučí a po zemi běhají velicí mravúchové,[145]snášejíce si potravu do vysokých homolovitých obydlí, zbudovaných v lese z
jehlin, sparušin a země. Na kmenech lýkožrúti, drevovrty, roháči a rozličnáchrobačse živí, a ve vodě vodníšťúr[146]a vodní chrúst[147]se potápí ahadov sluha[148]houpá se nad vodou na lístku vrbovém.Jak jsem již v předešlém čísle [„Živy“] podotkla, patří k handlům Černohrončanským
čtrnácte dédin, totiž: Krám, Medveď, Dolina, Jergo, Balog, Vidrovo, Závodia, Jánošovka,
Fajto, Komo, Látke, Pusto, Dobroč a Sihla. K Beňušským handlům, které s Černohrončanskými
spojeny jsou a všecko s nimi společné mají, patří dědiny Bujakovo, asi hodinu za Breznem na
Hronu ležící, v dolince čtvrt hodiny od ní vzdálené Filipovo, povýše ní s druhé strany
Hrona Gašperovo. Za Gašperovem půl hodiny je Beňuš, naproti za Hronem Puobiš, od Beňuše v
levo naproti holi Bravačovo, výše Podholia a samou holí Srnko. Půl hodiny za Beňušem vede
cesta v levo přes vrchy, s nichž viděti vrchol Kráľovy hole do doliny, v níž leží Bacúch.
Naproti Bacúchu přes vrchy, vysoko na„Čertové svatbě“, v Liptově již
jeBoca, dědina to, kde prý ani vrabců není, protože se nemají čeho
nažrat — a kam, aby se vdaly, přeje se zlým děvčatům.[149]Čtvrt hodiny za Bacúchem, v úžině na rozhraní stolic Liptovské, Gemerské a
Zvolenské, u paty porostlé hory, jest kyselka a při ní koupel. Koupel je chatrná jen, ale
voda je velmi dobrá, studená jako led a tak silná, že se oči zalévají, jak ji pohárík
vypije, a člověk je potom v stavuklince(hřeby) strávit. V malém
dřevěném stavení jsou koupele pro dvě osoby a před stavením je zděné veliké ohnisko,
střechou přikryté, kde si mohou uvařiti hosté, co se jim líbí, třebas guľáš na kotlíku,
jestli si přinesli s sebou maso, slaninku a cibuli, neboť v dědince by nedostali kromě
černého chleba, soli, kyselého mléka a bramborů ničehož, a to by museli přijíti, když
nejsou ženy v poli, neboť v takový den je v dědině jako po vymření. O dříví na oheň není
nouze, starý Petráš, gazda koupelí, přinese celé jedliny a naklade je na oheň, aby hodně
vysoko hořel. Povýše koupele je kyselka. Když jsem tam byla, byl v studánce nový kadlub,[150]a starý kadlub,rzavouusedlinou pokrytý, místy vyštípený,
ležel nedaleko pohozen. Starý Petráš povídal nám, že to byl též smrekový kadlub, a že byla
dle svědectví starých lidí 130 roků takyslávoda ním zavroubena.Všickni vesměs dřevorubarové, jak Černohrončanští, tak Beňuští, nepodléhají žádné jiné
vrchnosti, ani stoliční, ani zemanské, jedině komoře; žádnému jinému úřadu, kromě c. kr.
hornicko-lesnickému. Zavázáni jsou smlouvou poslušnými býti komoře a po celý život obírati
se rubáním dřeva, potřebného k pálení uhlí, k zhotovování a prodeji šindelů adask(prken). Řemesla provozovati nesmějí Handělci, aniž
řemeslníkův mezi sebou trpěti, mimo ty, kterých jim nevyhnutelně třeba, jakokováče. S druhé strany ukládá smlouva komoře povinnost vykázati
Handělčanům půdu erariální na vystavění domků a na obsetí, platiti jim každoročně jistou
sumu peněz za práci přes určený úkol vykonanou, a dávati jim v čas potřeby obilí za laciný
peníz.Všickni drvoštěpové rozděleni jsou na osm tříd.Třídaprvnísestává z mužů přes 20 let starých, nejsilnějších, k
práci nejschopnějších; ti rozděleni jsou na osmimužové spolky.[151]Každý takový spolek má svého vůdce,[152]kterého si ze svého středu vyvolí. Obyčejně je to nejzkušenější. Ten je řídí,
když jsou potom v lese, toho musejí poslouchat, ale jinak pracuje zároveň s nimi na jednom
rúbanisku po celý rok. Každý takový spolek povinen jest každoročně nejméně 40 mil (milířů)
sáhového štěpného dřeva vyhotoviti. Každá taková mila obnáší deset sáhů.[153]Co výše 40 mil narubají, za to dostávají 2 zl. stř. od jedné mily; který spolek
by ale výše 64 mil dřeva vystavil, ten dostane 4 zl. stř. odměny. Mimo to je každý ten
spolek povinen do roka jeden pár koroptví Šťávnickému panu komornímu hraběti do kuchyně
donésti a šest dní do roka k jeho užitkupoľovati. Dozorci
Brezňanskému musí každá gazdina do roka jedno slepičí vejce odvésti.Kdruhétřídě náležejí muži, kteří sice mužům první třídy v práci
postačiti nemohou, ale ještě dosti silni jsou. K těm přidáni jsou mladíci od 15 — 20 let.
Povinnost jejich jest vystaviti za celý rok 65 sáh dříví.Třetítřída sestává z nastávajících invalidů a učňů, chlapců od 10
— 15 roků starých. Ti musejí do roka 30 sáh dříví narubati.Dočtvrtétřídy patří poloviční invalidé, k rubáni dřeva již
neschopní, a malí chlapci. Povinnost jejich jest při plavačce dřeva pomáhati a děláním
šindelů neb čeho jiného se zabývati.Kpátétřídě počítají se skuteční vysloužilci, muži těžší práce
zcela neschopní. Těm ponecháno ukrátiti si čas dle vlastní vůle.Šestátřída sestává z pastýřů v zimě svobodných. Z těchto musí
každý v šesti týdnech od listopadu do prosince 12, a během Velkého a MaléhoSečana[154]8 sáh dřeva narubati a od početí plavačky až do Jura po 20 dní při shánění
dřeva po vodě pomáhati.Sedmátřída jsou pastýři, kteří musejí i v zimě ovce na mraznicách
opatrovati; ti nepotřebují jen 6 sáh dříví do roka vystaviti, jež rubají okolo Martina. To
se jim jen proto ukládá, aby se zbůhdarma mezi Handělce něrátali (nepočítali).Osmátřída konečně sestává z žen, služebných a řemeslníků. Tito
zavázáni jsou též k obecní práci, a sice v čas shánění štěpného dřeva, když voda tak malá
je, že se musí polenagriecpalami[155]potiskovati, což jejich je prací.Mimo to je Handělcům od c. kr. komory zakázáno: 1. Statkem[156]bez ohlášení nekupčiti, anižčariti.[157]2. Statek koupený a dohnaný šest týdnů osobitě pásti a kontumaciu vydržeti. 3.
Kolčovati něslobodno. 4. Komorní grunty a užitky nezakládati.[158]5. Cizího člověka a zběha nepřitulovati. 6. Atestátův dokonale proukázati. 7.
Ohně klásti a statek pásti nazahájenýchbaněch se zakazuje. 8.
Nebrati ničeho nazáloh.[159]9. S fajkami a lúčemi pobudováchnechoditi. 10. Každý
čtvrtek komíny vymetati.Tresty za přestupky byly zavření doklady, již posměšně iKatrlazvali, a pověšeníhuslína hrdlo. (Viz
popis v Mus. číslo 4., ročník 1858.) Oba tyto nástroje stávaly až do r. 1848 před obydlím
polesného na výstrahu neposlušným Handělcům.Země mají Handělčané od komory 1695 jiter, polí a luk. Při dobré úrodě mají obilíraže a jarca[160]1140 měr, ovsa 6320 měr, sena 5525 ct.,mladze[161]284 ct., což na nynější počet obyvatelstva již nestačí. Proto dává jim erár od
dávných již časů žito a pšenici z určených k tomusypárenza cenu vždy
stejně levnou, nechť by zboží (obilí) na trzích o mnoho dražší bylo. Kdyby se ale státi
mělo, že by tržní cena menší byla než erární, je každému svobodno koupiti si obilí buď na
trhu, aneb je eráru tak zaplatiti, co trh platí. Dělníkům, zvláště usilovným, potom ženatým
a kteří mají mnoho dětí, dává se více obilí. Peníze za obilí srážejí se jim po částech z
platu za rubání. Je při tom pro ně ta výhoda, že mají i v čas drahoty laciný a dobrý chléb,
že nepadnouúžerníkům(lichvářům) do rukou, a kdyby i který peníze
promarnil za pálenku, že rodina přece chléb má.*Co se hospodářství týče, zůstává všecko při starém pořádku; kdyby se pole lépe
vzdělávala, snad by i úroda větší byla: ale muži jsou skoro po celý rok v lese a od žen
nemůže se to žádati, neboť leží na nich beztoho všecka starost o domácnost i vnitřní
hospodářství. Nejvíce seje se ovsa, který ale krásou a vydatností oves jižnějších krajin
převyšuje. Sejí ho tři druhy: rychlík, černý a obyčejný bílý. Rež daří se méně a ne tak
pěkná, jarec ale též je pěkný. Pšenici na Hronci nesejí, jen místy okolo Brezna. Také hrách
seje se, který, když zraje, mládež k přestoupení sedmého přikázání láká. Šošovice se seje
jen někde, pohanka jen pro včely, více aležlté kaše(prosa), kterou
každý Slovák i Handělec rád jí, jen že si nedá žádný rád od jiného do ní foukat. V
zahradách sází se fazol i bob, jakož ikapusta(zelí), již gazdiny
zakvašují jako u nás. Největší starost jsoukrumpachy(brambory), jak
jim Handělčané říkají, nejhlavnější část jejich výživy, kterou pekou i vaří a na rozličný
způsob připravují, které se kutálejí do žaludku Handělců ročních i storočních, do žaludku ošípaných[162]i do Brezňanských pálenic. — Ovocné zahrady pěstuje jen farář a představený, a
těm rodí se jen jablka, hrušek méně a švestky neuzrají. Smějí se Handělčanům, „že prý
pálívají pod stromy slámu, aby jim švestky uzrály.“ — Lenu seje se méně, ale konopí bujně
vyrůstá. — Ovce poskytují krombryndzy, oštiepků[163]ažinčicei vlnu, z které ženy sukno tkají mužům nakabanice, kološně,[164]huně na cedila a sobě nahuňačky,[165]jakož z lenu a konopí plátno na košile, gatě[166]i sukně předou, tkají a šijí.Domácí riad[167]dřevěný, okříny, koryta, mažiary a p. v. a nábytek v izbách robí si muži sami z
dřeva osikového, javorového, bukového, lípového a vozíky obyčejně z javorového neb
jasanového. — Hrnčoky přinesou jimhrnčiariz Českého Brezova (z
Novohradské), jehly a kalouny hadrár, kanafas Rusín, pláteník ze Šumiacka (v Gemeru)krajce,[168]pletárky z baní; krpce, klobúky a některou tu parádu koupí si na čtvrtročních
jarmokách v Brezně, což tvoří vždy velikou epochu v jejich živobytí.Domky mají dřevěné, ale viděti již i zděné tu a tam. V zimě bývá okolo těch domků někdy
se dvou, někdy i se tří stran široká zeď, vyrovnaná ze šindelů a dříví, že jen okna z toho
viděti. V Horní Lehotě mají na staveních pavláčky při vrchu hezky vyřezané; nazývají jetrnác.Co se stravy týče, žijío hrubej strove, a nemají v čem vybírati.
Ovsíkem se nejen koně ahyd(drůbež) chovají, nýbrž kde žitná mouka
nevystačí, peče se z něho chlebík, ipostruhně[169]se z něho dělají. Je to sice černé, drsné a mlandravé[170]pečivo, ale šuhajci při něm až milo rostou. Mimo ovesný peče se ječný a režný
chléb, obyčejná strava je hrách, bob, kapusta,fučka[171]z mouky černé neb krumple astrapačky.[172]O svatbách a svátcích bývákaša s mliekom, koláče, halušky
s bryndzou, národní to slovenské jídlo; klobásky ale,bravčovina,[173]slaninka, uděná baranina, bryndza a oštiepky jen co lahůdky,hockedy.[174]Handělec nehledí tak na jakost jídel, jako na mnohost; jakost nahradí mu
požehnaný apetit, a jakkoli„o hladu a smädu“[175]dlouho vydrží, když se potom k míse dostane, není konca kraja, a„akuo jest, takuo zjesť“.[176]Pálenku nepije často, neboť nemá k tomu příležitosti v lese, ale když se mu
příležitost nahodí a má peníze opije se „na matěru“.[177]Bohužel, že se jim mnohdy od ziskuchtivých lidí příležitost k propití peněz a
rozumu poskytuje; snadnoť nezkušeného lesního synka namluviti k vyvedení takového chlapstva.[178]Obyčejně se pije dobrá vodička, o niž tam nikde nouze není, a o svatbách a
křtinách „hriato“.[179]*Děvčata nosí světlobarevné sukně, ženy modré; v letě boty, v zimě kapce;[180]košile vystřihnuté, složené do pásku červeně vyšitého, rukávce pěkně vyšité,
oplecko, vlasy do vrkočů spletené, stuhami propletené; party nenosí. V zimě mají modré
krátké kožíšky. Ženy nosí bělavé kožichy, strakatě vyšité, černou kožešinou lemované a
delší než děvčata. Zpředu je mají zahrnuté dozadu, kožešinou ven, jako by měly frak.Kápky[181]mají plátěné s podbradkou; vzadu je do záhybků složena, širokou krajkou obšita,
která u uší v záhyby složena až pod bradu padá. Podpazuchou(paží)
nese si každá žena bílou plátěnou plachtu, uprostřed a po kraji červeně vyšitou, složenou
jako u nás kopa plátna — deštník to Handělčanek, bez něhož žádná nejde přes pole. Na
Beňušských handlech je tentýž kroj, jen Bacúšanky mají kápky, jakých nikde jinde nevidět.
Podobají se zcela čepci, v jakovém se obyčejně Maria Stuartka vyobrazuje. Muži nosí v letě
krpce a v zimě obouvají přes ně kapce jako ženy. Košile z hrubého konopného plátna, s
otevřenými rukávci, mají pod hrdlem mosaznouspinkouspiaty. Z téže
látky mají letní gatě; v zimě nosí přiléhající vlněné nohavice, kološně. Kabanici z bílého
sukna, černými šňůrkami vyšitou, viseti mají v letě přes plece. V zimě vezmou pod nikožušokpestře vyšitý, černou kožešinou lemovaný, krátký, bez
rukávů, jen pod krkem zapiatý. Pod otevřené rukávy košile navléknou v ziměrukávce, pletené z bílé vlny, černě vyšité, od ruky po loket
dlouhé. Okolo pasu mají širokýopasok, na němž zpředu čtyry mosazné pracky[182]jsou, jež oniobráňkanazývají. Na opasku viseti má každývrecko[183]s dohánem. Dlouhé černé vlasy mají nad čelem rozdělené a za uši sčesané, aneb s
obou stran hlavy do vrkočů spletené. Na hlavě široký plstěný klobúk, aneb nízkou čapicu s
okrajem nahoru vyhrnutým, buď z kožešiny, buď z vlny pletenou, buď ztrúdu.[184]Nejhlavnější díl oděvu Hronce jecedilo, hrubá bílá huně,
3 lokte dlouhá, 1 1/2 lokte široká. Na všech čtyrech rozích jsou přišity dlouhé, silné
šňůry z černé a bílé vlny (frumbiery). Takové též jsou dlouhé třísně při jednom konci; nad
nimi as tři čtvrtě lokte vysoko vyšity jsou černécifry.[185]Huni tu složí Hronec ve troje a udělá z ní širokou kapsu, kterou po straně tak
pevně šňůrami proplete, že je jako zašitá. Uvnitř má dvojí oddělení. Cifrovaný konec s
třísněmi přehodí se na vrch. Když jde Hronec do hory,[186]naklade si do cedila stravy na týden i na čtrnáct dní, i co mu koli jiného
třeba, potom přehodí si je přes plece a frumbierami pod hrdlem na pěkně vázaný uzel pevně
zaváže. V hoře slouží mu někdy zahlavnicu, v zimě zapokrovec. Poraní-li se který z Handělčanů aneb jinak ochorie,[187]svážou dvě cediladovedna,[188]chorého položí na ně a tak snesou ho chlapi s hory dolů. Huně na cedila i
třísne k nim dělají ženy, jakož skoro celý mužův oděv i čapicu i kapce i rukávce. Cifry
ale, jak na cedilách tak na rukávech, vyšívají si chlapci sami, nakreslivše si je dříve
uhlem. Některý šuhaj má pěkně vyšité cedilo a třísně visí mu do samé kyčle. V ruce nese si
každý sekeru (těžkou valašku), a krátkou dřevěnou fajku, nedrží-li ji v ústech, zastrčenou
má za kloboukem aneb čapicí. Hrdla mají v zimě v letě holá a prsa taktéž.*Chlapi jsou vesměs vysokorostlí, pět až šest střevíců vysocí; těla, kostí a svalů
zdravých, rázných tváří, přívětivého výrazu. Každý chodí trochurozkoleněný, čemuž navyknou při řezání dříví. Otuženi jsou od
nejútlejšího mládí. V nejtužších zimách viděti po dědinách malé děti sotva se vlekoucí, s
vyhrnutými košilkami, polonahé, bosé, sáňkovati se po ledě a v sněhu se batoliti, a je jim
při tom dobře, jako rybkám ve vodě. V robotě je Handělec usilovný a vytrvalý, v
nebezpečenstvích neohrožený, při poľovačkách smělý. V chůzi po lese nevyrovná se mu anipoľovný[189]pes. Zná dlouhostrážiť, dlouho i spát, neohližeje se po
tom, či tvrdě, či měkce léhá. Divý je, ale při tom poslušný, uctivý a hostinný; jen když se
opije, bývá odporný,srditý[190]abezočivý.[191]Druhý den neví nic o tom, co dělal, a tiše se ubírá zas do práce. Pobožný je,
ale rád si zakleje, tak že se již příslovím stalo říkati: „Němuož ten bez toho byť, jako
Hroněc bez čerta!“ Jakkoli neohrožen a smělý, bojí semátoh.[192]Umí je ale také klamati; když ho pronásledují,prekabáti[193]se, a tu ony myslí, že to není on a nechají ho. Slovák, zvlášť obyvatel hor,
oživuje rád celou přírodu vůkol sebe, a nemoha si přirozeným způsobem vysvětliti mnohé
neobyčejné, někdy i hrozné úkazy přírodní, přičítá je nadpřirozeným bytostem, zlým neb
dobrým. Poklady zemskými vládne Kovlad, Runa a permoničkové škádlí neb pomáhají horníkům;
ve vodách vodní muž vládne, a po lukách a hájích tancují v bílých plachtách víly abosorky, a běda chlapci, který by do jejich kola se přilákati dal,
tomu by nohy po kolena utancovaly, do smrti ho ulechtaly. Našarkana[194]věří Trenčínský horan a povídá, že obýváštítnéskály a
tam že za sedm let jedno veličizné vajce snese, z něhož za sedm let mladý šarkan se
vylíhne. Šarkana prý jen černokňažník opanovati může, který pod zemí bývá a jedno jen oko v
čele má. Ten že ho někdyvyčituje[195]ven, sedne na něho a v povětří s ním letí kraj světa, a to prý všecko na cestě
ničí a hubí; jak na to národní píseň[196]poukazuje:„Děti, ľa, ľa, děti!Černokňažník letív ohnivom oblaku,sediaci na draku;beda tomu lesu,kdě ho krídla něsú,beda tomu mestu,kadiaľ[197]vezme cestu,všecky vody zkalí,celuo pole spáli.“[198]V pověstech slovenských zpomíná se starý Ježibabel, jak letí na černém oblaku s búrkou aľadovcem, div že všecku pšenicuněvydrvil,[199]a podruhé na sivém oblaku se sněhem a zimou.O krádeži není mezi Handělci slyšeti, vyjma že si někdy trochu bramborů vykopají nebo
petrenec trávy nasekají, o čemž se nikdo nezmíní. Chorob je mezi nimi málo a naskrze žádné
syfilitické. V r. 1855 zuřila cholera(zlá choroba, úmornica)i mezi
nimi, a mnoho jich tehdáž umřelo, zvláště ženských. Bylo by jich bezpochyby ještě více
umřelo, kdyby neměli tak rozumného a ve svém povolání neunavného lékaře, a tak dobrého,
lidumilovného faráře, který dnem a nocí z domu do domu chodě, nemocné sám ošetřoval, čím
mohl jim pomáhal, dohlížeje, aby se nařízení lékařovo svědomitě plnilo. Někteří z chlapů,
když je bolest chytla, napili seděhtu, a někteří zase vypili plnou
láhev léků najednou, aby to prý skorej pomohlo. Obyčejně dočkají vysokého stáří 80 až 90 i
100 let.Co se vzdělání týče, to je chatrné; dílem mají daleko do školy, dílem bývá učení
plavačkami a pasenímhus a těľců(telat) přetrhováno. Číst umí každý,
neboť se modlí z knížek, ale psaním se neobírají, a jestli který jednou za čas jmeno svoje
podepsati musí, je vidět, že umí lépe sekerou než perem zacházeti.Ženy nejsou tak pěkny ani tak čistotny jako muži, což bezpochyby od toho pochází, že
musejí mnoho a tvrdo robiť. Ale silny jsou jako muži, a děvče naloží si na chrbát dvě kyly[200]krumplí a nese je přes vrchy pět hodin cesty do Brezňanských pálenic, a ještě
si cestou zpívá. Ale jakkoli těžce pracují po celý rok, přece když je nějaká svatba,
tancují tři dni a tři noci, aniž si která vzdechne, že ji nohy bolí. Děvčata velmi skorozakvítají, ale zřídka která seprespí,[201]což si za velikou hanbu pokládají. Co ženy jsou věrné, ale najde se i
lehkomyslných, jako všude jinde.Jako v celém tom okolí mnoho ještě starých zvyků a obyčejů se zachovalo mezi lidem, tak
i mezi nimi panují rozličné zvyky a pověry na jisté dny v roce, o některých svátcích a
slavnostech ročních, na př. na Vianoce, o Velkénoci, na Turíce (na Ducha), o Jáně, na
Jakuba, o fašangách, o svatbách, krštinách, pohrabech, po nichž sekaryslaví, a j. příležitostech. Hudba jejich jsou husle a gajdy
(jež také barbora jmenují a gajdoše barboráš), při nichž se do vůlevykrúcajú.Počátkem měsíce máje nastává Handělčanům nový rok roboty jejich v lese. V ten čas sejdou
se všecky osmimužové spolkydovedna[202]a spořádají se. Některý spolek volí si nového vůdce, některý přistane k tomu,[203]který mu vůdcoval v předešlém roku. Také si vyvolí každý svéhogazdu, který, když ostatní dnem i nocí robotí, o žaludky jejich
pečuje. Na místě nedostatečných robotníků volí se jiní z silnějších, mladších chlapů.Když se byli spořádali, jdou do kostela na mši(omšu); po mši,
přejíce domácím dobrého zdraví, ubírají se do lesů na rubaniska, vykázaná jim od c. k.
baňskolesnického úřadu Šťávnického. První jejich práce, když do hory přijdou, je naklásti
ohně(zavatriti). Dokud jsou v lesích, nenechají ohně vyhasnouti,
živíce jej stále velikými drúkami,[204]okleskami azvonovinou.[205]Potom vystaví si búdy z hrubých dřevců, ratolestí a kůry, podobné stanům;
uvnitř mají ložiska ze suché trávy a mechu, poživu a ostatní potřeby, co si byl každý v
cedile s sebou přinesl. Potom přistoupí spolky k obvyklé práci, počínajícestínati(porážeti) vysoké mohutné kmeny buků, jedlí a smrků, z
nichž skoro každý, jak ze zkušenosti vědí, 8 i 10 sáhů čtyrstřevíčného dřeva dá. Stromy
uvnitř rubaniska nejsou značeny, jen stromy hraničné, až pokud se rúbať má.Odznakyna stromy se dělají sekerou, na jejímžobuchuvyryt je úřední znak, totiž: B F[206]a S F,[207]a nad literami je buď koruna, buď písmeny k. k. Ostřím sekeryokrešese kůra do živého, a potom se na okřesané místo udeří
obuchem a vtlačí červenou hlinkou natřený znak. Kupci, když jich více koupilo stromy,
dělají si do nichzárezy, aby napotom každý svůj kmen poznal. — A
počne na rubaniskách veselý život; buchot seker, vrzání pil ozývá se lesem od svitu do
mraku. Tu jedni stínají stromy, druzí je oklesťují, opět jiníokleskydo kup,carajchyzvané, rovnají; podál rozřezují kmeny na kláty, dle
sáhovice dlouhé, někdy i delší, jichž všude jak snopů po rubanisku leží. S prací tou
obírají se Handělčané od počátku máje až do konce července —od Jakuba do
Jakuba. Po celý ten čas nejdou domů jen jednou za týden neb za čtrnácte dní,
když se jimstrovamine, aby si novou zásobu přinesli; jinak jsou dnem
a nocí v lese.Co se rozměru času týče, řídí se dle slunce a některých hvězd, jimž zvláštní jména
dávají. Že v nejkrásnějším jaru, od Jakuba do Jana, když v lese rubají, slnko v čas ráno po
čtvrté, aj o čtyř hodinách zpoza hory vyskakuje, a večer po sedmé teprvsedává, v jeseni pak a v zimě, když na mrazy ryznují, že skoro
zachází, a ráno dlouho spává, ví každý.Biele zorejim oznamují východ
slunce, ráno. Že je poludnie, vědí, když jimtuoňa(stín) slunce v
právo padá. Když slunce zajde avečernie zorezhasnou, zaligoce se na
nebivečerná zorničkaa s ní vyjdemesiačok.
Je-li v poslední čtvrti, říká se: je navotoch. „Jaký votoch, taký
nov“ (první čtvrt). Den před novým měsícemprednov děň.[208]Měsíc sezaobkrúžil, když je v úplňku. V polovici měsíce
je na„priesvitu“.[209]Jaknáhle zornička vyjde, vycházejí v právo nad níkuriatka[210]akosci.[211]Nebožiec[212]když přímo nad ně vyjde, je půlnoc. Po půlnocivykrútise
na vrchVelký a Malý vůz[213]v právo od nich.KuriatkaaKoscizapadají k ránu:„Vysoko stojí mesiačokchoď že už domov Janíčok,kosci zapadajú,ej, zore znamenajú,domov ťa, Janíčok,ej, domov ťa volajú —“zpívá děvče chlapcovi, posílajíc hoz ohľadu.[214]Raňajšia zornicaden zvěstuje. „Obsypalo sa nebo hviezdičkami“ říkají,
když je obloha hvězdami poseta. Když hvězdy padají, říkají: „Hviezda savysiakla“ (vysmrkla). Je ale také pověra, že když hvězdy padají,
lidé mrou, neboť prý má každý člověk svoji hvězdu, a když ta spadne a zhasne, i on umře.
Kometu jmenujíbožia metla, a jak ji kdo vzpomene, neopomine přidati: „Nach[215]Pánboh chráni“; když se někdy ukáže v jasné noci na severu jasná zář, říkají
Slováci v Gemeru a Zvoleně, že je nebe otevřené, a že kdo by v ten čas pod ním stál, vzhůru
by byl vytažen. Blesk jmenují„jasná strela“, což i často v řeči co
výraz podivení neb hřešení[216]se užívá:„Ej, jasná strela!“ „Bodaj ťa jasná strela
párala.“— Hrom jestuděný a horúci. Studený nezapálí, i
kdyby do slámy uhodil, horúci ale podpaluje. Rusíni okolo Miškovce říkají blesku „Paromova
strela“ a hromu „Parom“, a mají také „Paromasuchého“, který nezapálí,
a „Paroma ohňovitého“, který zapaluje.Kdyžna jar(z jara) hřmí, dokud se les nerozvil, je to prý zlý
znak zbojníkům. Povídá se: „Zahrmelo na suchú horu, něbudě chlapcom[217]štěstia slúžiť“; a junáci zpívají:„Oj, zahrmel Pánboh s něbana suchú, holú horu,nědaj sa, šuhaju, na zboj,najděš si tam pomoru.“O duze povídají, ževodu pije, a kdyby člověk na tom místě, kde
pije, stál, že by ho také vypila. Také prý mnoho žabiček vytáhne z vody, které potom s
deštěm dolů padají. Za pravdu podávají tamější lidé, že jednou, když duha svítila, množství
žabiček s deštěm dolů padalo. I jedna národní píseň začíná: „Hore Hronom, dolu Hronom dúha
vodu pije“ a korheľovi[218]vytýkají: „Piješ jako dúha.“*Také mají zvláštní některé přírodní průpovědi a pranostiky o povětrnosti, dle nichž se
někdy řídí. Oblaky od východu donášejí teplú chvíli[219]adážď. Od Tater (severu) přinášejí zimu a suchotu, od
západu pěknou chvíli, ale nezřídka i chladný déšť, od východu skoro vždy pěkný čas. Když
někdy na západ zasvitne, jakoby oblohu blesk přelítl, říkají: „Budě pekná chvíľa, něbo sa
mluní“ a beránky když po nebi běhají, praví: „Oblaky sasejú, ažda
něbudědlhopekná chvíľa.“ Obloha mrakami zatáhnutá je zaoblačena.Mahla[220]když hore Hronom běží a z dolin do vrchů, následuje déšť; když dolů dolinami,
pěkná chvíle. Totéž platí o zimě. „Ažda sa vyčasí, mahla padá s huoľ[221]do dolín,“ říká se. Když se páry dolinami gúľajú[222]a na hole vstupují — déšť. Když má hole Baba kápku,[223]nědaždí-li, alespoňporomoní.[224]Když hory (lesy) kúria aneb sa černia, buďodmäk[obleva]
buď déšť následuje. Laštovičkyvylietajúdéšť, když nízko lítají a
muchy lapají. Pinkavadéšť cvrká. Králík (Zaunkönig) když nízko v
carajchu (roští) zpívá, následuje špatná chvíle, ale když zpívaje výše vyletuje, pěkná
chvíle. Divoké kačice, když se hore Hronom ukazují, déšť přinášejí; ryby, když za muchami
vyskakují, pěknou chvíli; zvonů hlas, když se daleko nese, déšť a odmäk. Pastýři ovec a
statku vědí, když se ovcestriasajú, že nastanečluha(slota). Statek (voli a krávy) když se ježí, srst se muštiepa, že znamená popršku, a voli když večer vyskakují a chutě
žerou, následuje zima, ku př. o Janě na holách. „Vlk zimu nezje“ (přijde, třebas pozdě).
Každoročně okolo Doroty bývají chujavice, metelice, sloty. Není-li mráz na Petra stolování,
znamená to zimy trvání. Keď[225]se v únoru zima nevysílí, na velikú noc čekej zimnou chvíli. Na hromnice raději
vlka ve svém dvoře vidí gazda, jako[226]slunce na obzoře. Když pěkně jasno na Romana, vtedy žatva požehnána. Jak dlouhoškovránokpřed hromnicemi zpívá, tak dlouho po nich mlčívá. Je-li o
fašangách (masopustní dni) mnoho hvězd na nebi, budou sliepky mnoho vajec nésti, slunce-li
svítí — mnohoražese urodí. Na Gregora idě sňah do mora. Sněhy top,
zime hrob. Přijdeľadylom,[227]zabije zimu hrom. Prišol marec, poberaj sa starec (starý sněh). Brezňový prach
nad zlato. Kolik žab před Jurom vřeští, tolik jich po Jurovi mlčí. Na pravidlo ale: „Do
Ducha něspúšťaj sa kožucha, a po Duchu maj sa ku kožuchu“ Handělčané nanejméně dbají.*Jsouce s porážením a řezáním dříví hotovi, ku konci července jdou domů.Vatriska(ohniště), z nichž dnem i nocí modravé sloupy dýmu
vystupovaly, vyhasnou, a pusté zůstane rubanisko jako bojiště po bitvě. Těla velikánů,
jejichž temena hrdě do oblaků se vypínala, jimiž žádná bouře nepohnula, na jejichž ramenech
orlové a sokolové se houpali, ti sekerou sťatí po zemi leží, holé, mrtvé drúky,[228]a okolo nich zutínané jejich mohutné údy, zbaveny krásného zeleného roucha, jež
složené na hromadách ošumělo a vyrudlo.A když se neozývá po lese buchot seker a vrzání pil, přilétá z okolních lesů drobná
chasa opeřenců, sýkory, zlatohlávkové, pipíšky, uhelníček, čížíci, obveselujíce zpěvem
opuštěné rubisko, kde před tím od nepamětných dob rok co rok svoje hnízdečka stavívali pod
přístřeším padlých velikánů. Také datel černý, drozd plavý, křivka (křivonos),orešnica[229]přilétají někdy na bývalá bydliska; ale na oloupaných kmenech nemůže datel
drevovrty, červotoče a rozličný hmyz podkorní hledati; na okresané jehličce nevisíšúlky,[230]aby křivka semena vybírala; meliové jahůdky, na konárech smrkových, lahůdka to
drozda plavého, obrány jsou na lep, a není lísek ani lískovců, aby si orešnica na jádrech
pochutnala. A proto nepozdržují se dlouho v pustém rubanisku, odletujíce do okolních
vysokých lesů, kde mají všeho hojnost. A k nim se družívěšticakukačka, kukajíc děvčatům s vysokého bučka, když se jí ptají, za kolik let se vdají.Přes měsíc srpen a září zůstávají Handělci doma. Za ten čas sklidí si každý osení s
pole, pomalu si připravují zimní potřeby, obírajíce se mimo to domácí prací. Ku konci září
a v říjnu bývají medvědí poťovačky, nejmilejší to Handělčanů zábavka, vesměs dobrých a
jistých střelců. Mají obyčejně pušky dlouhé,jednačky[231]neb dvojky, někdy staré,motúzami[232]svázané, proto je ale přece silně nabijoutenkýmprachem abanštiakem.[233]„Ten vraj už potom horí, keď z rúry vyndě,“ říkají. Stává se ale, že jim tolik
prachu i pušku roztrhne, což se již nejednou stalo. Na důkaz, jaké nebezpečenství při
takových poľovačkách bývá a jak se Handělci při tom chovají, podávám následující doslovní
rozprávku Handělců a horárů při ohni na Kýčarňanskémgrúni[234]po medvědí poľovačce. — Na smrku visí zastřelený medvěd, okolo ohně sedí a
stojí patnácte střelců Handělčanů, polesný, dva horárové (myslivci) a honci.POLESNÝ: Dajže tú kapsu, Maco, už by sa veru aj zedlo!MACO: Ej, veď už od rána hen[235]! Já som už aj mohol za plnú kapsu naspať.HORÁR: Nuž a teraz by ťa bol medveď na spaní vzal.POLESNÝ: Už ten reku,[236]Maco, dojel (dojedl), keď stě mu taký olovený motúz cez zuby pretiahli.JANO KONCOŠOVIE[237](k polesnému):Eh, ale je to zahybel,[238]vaša milosť! Oh, len ma tak napínalo, ako som počul (slyšel): durk! durk! —
jedno za druhým. A veď to aj šlo, len tak vrely tie zápače.[239]POLESNÝ: Nuž akože preca bolo, Martin?MARTIN: Nuž akože bolo, vaša milosť! Já tam sedím koněc takýho klátu, popod takým
smrečkom, a už ma aj veru driemoty začaly preberať, čo to vše počujem honcov a vše zasa
nič.STEF. DANČIAROVIE: Ah, veď to aj dlho bolo, čím sme sa z tých srazov vykrútili.MARTIN: Hiba[240]ti raz počujem, ako keby voľačo zašušťalo; vytrčím sa ponad klát, auon(on) ti už míha popod takúvyskyď[241]proti mně. No len, reku, poď! Ale ma on hněď opáčil (spatřil), postál a ako by
sa mi bokom obrátil. No len, reku, počkaj, a tie časy pritisněm k lícu a na milého medveďa
— škrk!CIBRA: No veď stě mu kúpili krpčoke (krpce)! Aby zkameněl!MARTIN: Nědaj bože! Ako to škrknutie počul, vrhol sa odo mňa, ako by ho pľasol,[242]a tie časy Jano Koncošovie bác a starý Kondáš durk!MACO: Veď mu Jano zaprášil!POLESNÝ: Tak je, na prvom strelcovi všetko záleží; ak ho prvý dobre nětrafí, už mu druhý
málo urobí.HORÁR: Kděže si ho zadržal,[243]Jano?JANO: Rovno na komoru,[244]aj hněď tam na oba boke krú[245]vybryzgla.STARÝ KONDAŠOV: A toto je, ľa, muoj šúst, vaša milosť! Tu mu prešla guľa cez šiju.KUBA TOMAJOV: Ej, už je toto mamuna,[246]keď on taký dobitý eště mohol tak chlapovmiesiť.TAFIRA: Ej, veď sa mizavidělo(zdálo), vaša milosť, že ma títo
budú brániť, veď nás tam bolo päť či šesť na tej odrážke.[247]Tu sa ti medveď valí proti nám, a títo — poď preč! — Ani som nišť nevěděl,chymo[248]keď mňa mal, a to mi vertě, tak mi sekeru z hrstivylúčil,[249]len tak zahvižďala — a mňa v poly za pasy!HORÁR: A či stě někričali ako zajac, keď ho pes chytí?TAFIRA: Ba azdaj (snad) tí vo väčšom strachu boli, čo sa na nás dívali, ako[250]ja. Veď som ani němal času báť sa. Potom kedy tedy přiskočí aú[251]Maco švagor od zadku a medvěda obuchom bác poľadvoch(ledvinách)!MACO: Nuž já som sa veru osmelil. Majtě sa — reku — chlapi! Bystuže[252]bohu prabohu! Ľaľa — seděm ti bohov do matěri, či něcháme chlapa zahubiť —
ništ. Ako som sa ja ovalil tým obuchom, pustil švagra a mňa chvat za nohu. Tu zase švagor
mik ho po zadku, a vše,[253]čo jednýho popustil, druhý po zadku ho bil.JANO KONCOŠOVIE: Ej, bola to bursa[254]medvedia!CIBRA: Ani gajdoša vám treba něbolo; šak to boly hodnje gajdy, keď vám u ušímacko[255]reval!TOMÁŠ RYZÁNKOVIE: Viděl som ja tú miešaninu z ďaleka, ale som sa bál stiahnuť, že z
týchto dakotryho[256]dokaličím.[257]Tak ja k nim, a tu som aú rúrou do boku zaprel a hneď bolo po ňom.POLESNÝ: A či vás pošpintal (poranil) voľaktorýho?TAFIRA: Mňa ništ, hiba aú obránku[258]odtrhol.MACO: A mňa hiba cez opasok jedným zubom štrajchol.PACERA: Eh, veď ani němalstihuhlbšiezačierať,[259]keď stě mu vše zo zadku voške[260]treli.KONDÁŠ: Na muoj’ dušu, by vás ten bol naučil po kostole hvízdať, nach by mu já něbol
moimicány klovy vyšparchal.[261]HORÁR: Nuž, Kuba, či stě vy boli voľakedy v takom páci?KUBA: Jaj, pán horár, keby vám chcel rozprávať, takto by vám vlasy hore dubkom vstávaly!HORÁR: Eh, čo tam po vašom cigánstve, veď vieme, že viac cigánitě, ako[262]pravdu hovorítě.POLESNÝ: No, už sme sa len dost nabesedovali. Bertě, chlapci, toho medveďa. Poďme.*Počátkem měsíce října jdou Handělčané zase do lesůna popravky; to
jest opravovat a vyčišťovat od kamení,ráždí,sucholistůa všelikýchsparušin(smetí)
brevnami vyložené žleby, flúdre,[263]po nichž se plaví dřevo štěpní (klufty) s vysokých dolin dolů do Hronce a
Hronu. Druhá robota je, obraceti na druhou stranu s polovice uschlé kláty, poházené sem tam
po rubisku, a ukládati na místa, odkudž by se v zimě potom nejpohodlněji do dolinryznovati[264]mohly. Potom chystají seryzny(suché žleby), po nichž se
kláty do dolin spouštějí. Kde mají vrchy příliš strmý svah, nevedou se ryzny prosto do
dolin, ale dva i třikráte se přetrhují, čemužzmetačkeříkají,
poněvadž se na místech těch dolů letící kláty zastavují a dále postrkovány čilizmetáványbýti musejí.S opravováním flúdrů a děláním ryzen ujde jim i celá jeseň, neboť za čas, co jich
neupotřebují, mnoho se jich nehodami počasí vyvrátí a rozmete. Když se již bylo na horáchsezimilo, hole sněhem se osypaly a země mrznouti počíná, tu nastává
Handělčanům nejtěžší a nejnebezpečnější práce, spoušténí totiž klátů do dolin.Na
mrazy ryznujú— jak oni říkají — v noci, při měsíčku, za nejužších mrazů. Ale
Handělčan od mládí otužen nedbá na zimu, a v největších těch mrazech, aby mohli pohodlněji
pracovati, posvlékají si kabaně, a tak poloošatrení[265]válejí kláty sněhem zaváté i ryznám, a buď celé, buď rozpilované dolů po
ryznách spouštějí, ustavičně jsouce v nebezpečenství, aby klát ze žlebu se vysmekna, údy
jim nepřivalil, což se snadno státi může.S náramnou rychlostí letí těžký klát po hladké ryzně, a letícfundžíjako těžká kule. A jakkoli práce ta těžká je a nebezpečná,
přece každý ten chlap pracuje neunaveně dnem i nocí, až muznoj(pot)
na čele vyvstává, jen aby čím skuor[266]dřevo s hor sválené v dolinách při potocích vhalně(stohy) složené spatřil. Ale navzdor usilovnosti jejich zřídka si práci tu do vánoc
odbývají; obyčejně okolo polovice měsíce ledna(velkého sečana), tedy
skoro „když se medvěd v zimním spánku svém na druhý bok obrací“ (v polovici zimy, 25. ledna
na Obrác. sv. Pavla). Někdy stýskají si dost na těžkou práci a malý zárobek.[267]Snad nebude zbytečné, když uvedu rozmluvu dvou Handělců stretnuvších se, která
je charakteristická a stav jejich objasňuje.MACO: Kdě ste sa rozohnali, kmotre?JANO: Tu len aú na krám do pánov!MACO: No, veď na muoj’ dušu trafítě; len choďte! Taký je nadrštěný, akodiviak.[268]JANO: Nuž čož, azdaj sa mu dačo něspáčilo?[269]MACO: Nuž přídě ti tam Ondro Momašovie, že mu vraj (prej) cusegr (Aufseher) málošichátpri frodloch[270]napísal. Nědaj bože, ako by si hohelpom[271]po nose zabil. Basoma těbe vraj zaňát[272]— či já vraj těbe mám viac veriť, ako specifikácii?JANO: Nuž to tak, hľa, dovedaj svoje,[273]eště ti dajú napokon[274]ublížit.MACO: No už je tak! A čo sme sa i mynakapali[275]cez všetku milú jeseň pri tých flúdroch!JANO: A my! Hľaďtěže, kmotre, děväť párov nových flúdrov sme robili, šesť ameru[276]starých sme poprávali[277]— vyše dve sto párov ryzien nám prichodilo správať,tri
skoke[278]na trizmetačke. A to eště ako to, ale čo sa pri tom
prekliatomzavlačovanínahrdluješ, že by si radšej pod dákou vatrou
(ohněm) hlady mrel, ako na taký zárobok[279]hľaděl.MACO: A znáš ho, Bruotovho, všetko, všetko do bidla zobralo, ako by si hu vymietol, od
Halniska až popred Bezle.[280]I len tiejoche[281]sme museli novéváľať. A vietě, čo to tam tie sparušiny
(smetí), musel byť ozaj[282]záhybel(hrůza)! Azokle?[283]Na muoj’ dušu by si jich ani děsať něbol obral, čo by sa na dačo boly hodily.
Všetko to bolo kotruo popriek[284], kotruo do zeme koncom zpratuo (zepřeto), kotruo na pazděr[285]spráskanuo. Bola to pomora,[286]čím (kým) sme my to slobodili a zasa do rovnosti spravili.JANO: Počul som ja, že by stě radšej boli všetke tiepolepške[287]prežiadali (oželeli), čo nám na túlaňajšú(lonskou)
instanciu přišly. Ale stě len preca aj zarobili dačo? Už akokoľvek?MACO: No, ver stě uhádli! Bohu prisám, krpce si zodral, huňu, kološně[288]si strhal,riad(nářadí) siznivočil.
Keď len ja sám, či by stě verili, kmotre, novučičký novýcapín[289]som zlomil, ako som jeden klátik vliekol. Sekeru som do tretieho razuvyštrbil.[290]A čo to tak nakameňmrzlo, vietě, ako už v agventě po
Ondrejskom jarmoku býva, čo si do kláta zaťal, ani sa ti sekera něstarela oňho, takuo to
zamrazenuo bolo.JANO: Všetko by to eště bolo, keby si sa mal ako vyprávať do tej roboty. Ale ako nám
toho roku zbylo, eh — veď sa ani druhému siaťa nevrátilo. To vertě, kmotríčku, muoj ovsík
na Loukove taký bol zametěný, ako by ho bol medveď zabil. A keď aj dáky turák[291]medzi palce zachytíš, tu ti Brezňan hněď na hrdle a dávaj na záložnice![292]Kdě ho vezněš, tu ho vezněš, len sa ty škrab, kdě ťa ani něsvrbí. Ži potom
bedák na světě!MACO: Ja — už je tak, dajedon si ajpuorčoviny[293]zaje, a druhý musí na krumpachoch (brambory) kapať,[294], keď mu němá stará doma čo do cedila dať.JANO: Veď som i ja preto sa ku pánovi rozohnal, či by ma němuohol s pár německýmazratovať.[295]Máme my už aj dačo vyrúbanuo, nuž ale keď ti něvyplácajú, ako ti prichodí, a to
aby bolo hněď. No veď uvidím, ako budě! Pozdravujtě sa, keď iděte domov.*Když kmeny s hor svaleny jsou a v halně srovnány, nastanekáľačka(štípání, rubáni), která jim asi do konce března trvá. Jaknáhle osmimužová některá
společnostkáľačkudokoná, dostaví se ustanovení od úřadu šacovníci,
kteří zavázáni jsou přísahou, že práci svědomitě ocení bez uškození či komory, či dělníků.
Ku konci března, když na horáchjihnoutia sněhytopitise počínají, opoví se jednoho rána plavačka, a hned také
shání se dříví po žlebích z pobočních dolin do Hronce a Hronu, tak že v poledne téhož dne
viděti již dříví dolů Hroncem plovati. Při plavačce zúčastňují se staří, mladí i ženské,
když třeba při menší vodě polena k rychlejšímu shánění griecpalami potiskovati. Stává se,
že veliká těžká polena, nemohouce přes některá mělčí místa přeplavati, uváznou a na dno se
ponoří(zanoria). Ty vytahují se v jeseni, když je nejmenší voda, a na
břehu doklietok[296]se skládají, aby vyschly. Nenajde-li se na ně kupec, vházejí se při druhé
plavačce, ku konci, když druhé dříví odplavalo, do vody. Jmenují taková polenazinkholc(něm. Senkholz). Z jara plaví se také mnohobudového(k stavění) dřeva, z Beňušského revíru, po Hronu dolů v pltěch.[297]Dělá se tam též mnoho šindelů a je tam i píla. Šindel a lehčí dřevěné věci
plaví se nadaštěnikách.[298]Několik pltídovednasvázaných nazývajísväzky.„Mali smo päť sväzák dolu Hronom.“Při
spouštění pltí na vodu, při plavení dříví musí Handělčan začasté i do vody; ale zvyklý od
mládí vedru, bouři i mrazu, nebojí se také ledové vody. Po páži (pazuchu) ponořuje se do
vody jako bobr — a nedostane ani kašel.Plavačka trvá skoro do konce dubna, a na počátku máje jdou zase do lesa na nová
rúbaniska. Tak stráví tři čtvrtiny svého živobytí v lese.[1]okres, takéochodzříkají v Liptově[2]Ďumbierříkají Slováci v některých stolicích zázvoru; tak i
Srbové říkajíďumbir.[3]samý les, hora — les[4][Hoľa — travnatý hřbet a úbočí hory][5]V Gemeru takéstoškyje jmenují. Srbové také majílaz, místo, kde je „mnogo šume isječeno a drveta popadala“.Carev laz. Ve Zvolensku jekrálův
laz[6]Srbové jmenují trativodponor.[7][obecně zvanouUrpín][8][rozzlobí se][9][i sokorec, vlastněkosorec] vrchol hory, lesa; takéšporecříkají Hronci[10][zacpou][11]Obecný lid neříká Špania dolina, ale Panská dolina, aneb jen krátcebaňa.[12]Jakubova osada nad Bystricí, od níž se vrch Pancier k Panské dolině táhne.[13]Podkánova, nyní malá vesnička, byla původně slovenská, a genealogie její jest
následující: Jistý Kán měl na tom místě níže Starých hor báně. Ti, jenž v báněch jeho
pracovali a níže dolů domky stavět si začali, říkávali: „My robíme pod Kánom!“ a jak
to již někdy bývá, říkalo se potom i vesnici Podkánova. Němci přeložili to nemotorně
„Ratzengrund“, jako by to pocházelo od potkanů (krys).[14]Poslední náležejí jednotlivcům, kteří dle kuksu (akcie) na to složeného větší neb
menší částku z celého důchodu přijímají a také útraty vyplácejí. Jeden Gewerk může
míti sto i více akcií, z nichž se opět každá na osminy děliti může, tak že na jeden
kuks i osm majetníků býti může.[15]Rudu, v níž je drahý kov, jmenujíkameň; kámen je
skalka.[16]Baniar, baník, kdo v báních pracuje;haviarkdo v dolech kope.[17]maša — veliký stroj na vodě, ku př. na klince, na dráty a p.[18]Hromady drobného nepotřebného kamení z dolův vyházeného, aneb písku od zlata
vypraného, aneb trosek z rudy vypálených.[19][hromady][20]pevného těla, silnou[21]potok pod dědinou[22][nakrmili][23][naposled][24]v Čechách Meluzina[25]Suno, sudno — almárka, police, skříně. (Též v Domažlicích se tak říká.)[26]Šedý mramor s červenými šlehy, ale není tvrdý.[27]I v jedné staré slovenské písni, kde se opěvá hrdinství slovenských vítězů při
dobývání hradu Děvína (v Novohradsku) proti Turkům, mluví se o živé skále:Děvín zámok něvezmetě,s hanbou od něho puojdětě,boživú skalustrieľatě.“Zříceniny Děvína posud viděti na skalnatém vrchu za Lučencem.[28][župa][29][silnice císařské][30]pověst[31][to jest z Kordík, Králík, Poník atd.][32][obvyklý tvarmažiar][33]zástup vystrojených[34]Náčelka tři palce vysoká, zlatem vyšitá, uvázaná dozadu, kde je veliká růže ze
stužek. Co nevěsty mají na ní věnec ještě zelený.[35]vrkoč[36]šátkem[37]Hrochoť leží vysoko na Poľaně, níže leží Očová, Želibuk a Očovskédúbravy, pod nimiž jsou Lazy Dětvanské.[38][knoflíky][39][lesklé drobnůstky][40][pytlík s tabákem][41]Delší a se širšími rukávy než kabanica.[42][ozorný, ozrutný — obrovský][43][poľovať — honiti][44][župana][45][výtržnosti][46]půl groše starého čili 1 1/2 krejcaru šajnového[47]Krámy jsou dva; tento je dědina, druhý jen koliba [bouda].[48][nabere si, načerpá][49]na vrchovom (koni) neb voze a uherské jízdy[50]k. k. Schwarzwasser-Holzhandlungen[51][lesem][52]Sobotnica, vrch mezi Lehotou a Magurkou nad Ľubietovou. Hora Jasenová nedaleko
Povrazníka.[53]pod Beňušskou hoľou[54]užitek[55][pilní][56][vlastnězárobku— výdělku][57]Vývrat, kde stromy od větru vyvrácené i s kořeny;polom, kde polámané.[58]Mladý les jedlový nebo smrk nazývajísihla,sihlina;sihliakje mladý smrk.[59][kleč][60]Roste s nimina přetek— o závod.[61][obrovská][62][ptactvo][63]puky na listnatých stromech[64]háštrovuo drevo, háštrina[65]peračinou= kapraď[66]Cantharellus clavatus[67]Jako u nás říkají „pamatuje Žižku“, tak v Gemeru na Bebeka pamatují, který byl
pánem na Štítníku (maď. Četnek) v 16. století.[68][rýhované][69][skleničku][70]také borovčák — Krammetsvogel[71]Hrča(boule), výrostek na jedlovém stromě. Také se říkákrkoška.[72]jelcha, olcha[73]někdy smrčky[74][nádobí][75][zlé][76]bahno — Sumpf[77]višeň horní[78]Mejtištích. [Obyčejněrúbanisko].[79]ribes alpinum(víno sv. Jana)[80]Zahradnímu angreštu říkajístrapuočky, takékosmačky.[81]Rhamnus frangula[82]mladá tráva i obilí[83]Ficaria ranunculoides[84]Caltha palustris[85]Ranunculus montanus alpinus[86]Convallaria majalis[87]Galanthus nivalis[88]Conv. multiflora[89]Allium ursinum[90]Iris germanica. Srbové ho jmenujíperunika.[91]Cortusa[92]Rumex alpina[93]Orchis globosa[94]Allium fallax[95]Arabis alpina[96]Sedum roseum. Netřesk.[97]Saxifraga aizoides, muscoides a v. j.[98]Gnaphalium supinum a leontopodium[99]Chrysanthemum segetum a alpinské[100]Anthemis tinctoria[101]Erigeron acris — alpinus[102][strašidel][103]bledožlutá, až na 3000 stop; salvia glutinosa — nemorosa[104]Origanum vulgare[105]Dictamnus fraxinella[106]Helianthemum[107]Melica nutans, altissima[108]Eragrostis poaeoides[109]Poa[110]Polypodium mas[111]Aspidium lonchitis[112]mokřiny, kaly stojaté[113]Dactylis glomerata[114]Euphorbia palustris[115]Také horní krušpán, hedera helix[116]Clematis[117]Ononis spinosa[118]Eryngium campestre[119]Chundelka, apera, že je rozcuchaná[120]Jsou to obyčejně louky podmoklémlákami, které když sa po
nich chodí, jako by se třásly[121]Colchicum, zimomravka, jasienka, holopanna, naháčik, bujakovo vajce[122]Vepor. diviak, kundras. I Srbové říkají divljak.[123]Strix noctua[124][křepelka][125][jarabica je vlastněkoroptev][126]Motacilla[127]Alauda alpina[128]Waldlerche, al. arborea[129]rorýs[130]trest, neštěstí[131]Kvíčaly[132]Kleine und grosze Fisher(?)[133]Mřena — barbus minor; taképodustvyjim říkají[134]Aalruppe[135]Gründlinge[136]Oštien, ostno; u Srbůostve, bodva. Na dlouhé žerdi trojzubá
železná vidlice. Dreizack[137][dohromady][138][nafukují][139][Zrozpustilostipíchaje do něhoklackem(šťáradlem),rozmačkalhada; ihned mu prstotekl.][140]ihned [vlastněnyní], trenč. výraz; moravskyvčil[141]Když se had z kůže svlékl,zlienil.[142]chudobičky, sedmikrásky[143]svatojanská muška[144]mušky lesní[145]mravúch, mravenec samec; mrávka, samice[146]Salamander[147]Gyrinus natator[148]Libellula. Říká se, že kde ona je, i had blízko.[149]Bodaj si sa na Bocu vydala![150]Kadlub je silný klát, as loket dlouhý, obyčejně smrkový, který se uvnitř vyhlobí a
potom okolo pramenu do země zakope, jakožto vroubení, aby se voda nerozbíhala, ale do
něho se všecka sbírala.[151]Ding, od něm. Geding[152]dingovníka — Vorgedinger[153]Báňské míry, která je větší než Vídeňská.[154]leden a únor[155]Železný hák na dlouhém topořišti, který má na vrchu menší háček, jímž se dřevo ve
vodě potiskuje; větším vytahuje se z vody.[156]dobytkem rožným[157]vyměňovati ho za jiný[158]nedávati je do zástavy[159]Nebrati na dluh; ale děje se dost.[160]žita a ječmene[161]otavy[162][vepřů][163]kulaté sýrce jak soudky, pěkně povrchu vytlačené[164]úzké zimní nohavice[165]Široké a dlouhé vlněné zástěry, které se nosí po domácku.[166][podvlékačky][167][nádobí][168]krajky, čipky[169]placky[170][mazavé][171]kocmoud, něm. Sterz[172]škubánky z mouky a bramborů[173]vepřové maso[174][kdykoli][175]žízni[176][Jaké jest, takové sníst.][177]na mol[178][junáctví][179]pálenka vařená s medem a kořením[180]vlněné tlusté punčochy, vysoké jako boty[181]čepce[182][přezky][183]pytlík[184]z houby bukové[185]ozdoby na něčem[186][lesa][187]roznemůže se[188]dohromady, v jedno[189]myslivecký[190]Lehko se rozzlobí.[191]Nemá studu.[192]Strašidel. — „Něchodztě hen toukružinkou, tammáce!“ varoval mne pastýř u Zvolena, když jsem se ho na cestu
ptala, ukazuje mně na cestu, která se do vrchu sem tam kroutila. [Kruh — také
křoví.][193]Obrátí kabát na rub.[194]křídlatý drak[195]vyvolá ven[196]viz Kollárovy Zpievanky, I., 13[197]kudy[198]Jako v Čechách o Krkonoši se povídá, když se stěhuje na Kačenčiny hory.[199]v slov. pověstech p. Dobšinského, I. sv.[200][měřice][201]podnese[202][dohromady][203][přijme toho][204][klacky][205]dlouhé uschlé bukové větve[206]Beňušer Försterei[207]Schwarzwasser Försterei[208]Na novém měsíci sbírá sezanovič(genista tinctoria), jíž se
vykuřují místaod mátohznečištěná. „Zdrav zdravljače, nov
novljače!“ pozdravuje Srb nový měsíc, a jak ho vidí, vytáhne měšec a zatřese ním
proti němu, aby ho měl plný až zase do nového. (Vuk, Slov.)[209]V Čechách říká lidsvětlost. V polovici dubna je májová
světlost, v máji červnová atd.[210]Plejady, i u Rusínů známé. „Už kuriatka hoře vyšly, keď moju Marku z úmoru
našly.“[211]Shvězdění v Orionu a Býčí hlavě. Říká se takékosy.[212]Sirius[213]Velký a Malý medvěd[214]Když jena volání, jak se u nás říká.[215][Nech, ať, kéž.][216][Klení][217]Chlap, chlapec, per excellentiam: chlap, jako u Srbů hajduk.[218]Pijákovi[219][Pohodu][220][Mlha][221][holých vrchů][222][kutálejí se][223]Když má Sněžka kukli, Říp když namáčí.[224]poprchne — pomrholí, drobný deštík[225][když][226][nežli][227][lámání ledů][228][zde — trupy][229]Nusshäher[230]jedlové šišky, v Gemerubucky[231]jednocevní[232]provázky[233]roztrhovací prach[234]lesnatá stráň[235][až, tamhle][236][jářku][237]Zvláštní tam skloňování jmen vlastních, jako u nás na ic. U ženských jmen
přivěšují koncovkuuľa:Katkuľa, Maruľa,
Zuzuľa.[238]Obluda. Výraz je tam známý.[239]Zápače, severní stráně vrchů. Tak ztuha se střílelo, jako by v zápačích
vřelo.[240][iba — jen][241]jámy po vykopaných pních[242][pleskl, uhodil][243]Na kterou část těla namířil.[244]Herzkammer[245][krev][246]něco hrozného, obluda, divota[247]Při medvědích poľovačkách postaví se několik střelců a chlapů s mažiarami na
počátku doliny až k stanicím střelců. Ti střelbou z pušek a moždířů, buchotem seker o
stromy, křikem a výskáním medvěda plaší aodrážejí.[248][hime, iba = jen][249]vzhůru vyhodil[250][nežli][251]Zvláštní to výraz u Handělců, znamená:tamto, onde, tuhle, tu
je. (Chorvatskyovde.)[252]Zvláštní to často užívaný výraz Handělčanů:Bystu bohu prabohu! Bystuže
svetě![253][pokaždé][254]V Brezně a okolí znamená hlučnou zábavu, téměř orgie, bursovať.[255]starý medvěd;mravučníkmladý medvěd[256]Na Hronci a v Gemeru říká se místo kterýkotry, kotra,
kotruo; jako Rusi.[257][zmrzačím; kalika — mrzák][258]pracka mosazná na opasku[259]hlouběji se zakousnouti;načrieťvody — nabrati[260][zvolensky; jinak vošky — všičky][261]Cánje podlouhlý kousek železa, z něho se v železodílnách
klince kují. Takový kus železa měl nejspíš Handělec nabitý a tím medvědu klovy
(Fangzähne) vyšparchal.Šparcháč— párátko na zuby.[262][než][263]fluder[264]Po ryznách (Holzriesel) dolů do dolin spustiti.[265]zaoděti; šiator — stan; zašatrili — šatem se zaopatřiti[266][dříve, spíš][267][výdělek][268]divoký vepř[269]znelíbilo[270]Schichterlohn; denní plat při popravkách[271]porisko u sekery[272]Je maď. klení. Baszom az anyát — jebem ti matěr.[273][Hlas se o své.][274][naposled][275][natrápili][276]Meru je počet 40; tedy 46. Meruročný chlap — čtyrycetiletý.[277][opravovali][278]Co dřevo dělá, když je dolů horou ryznují.[279][výdělek][280]Místní jmeno[281]Něm. Joch; příční dřeva, podpory žlebů (fludrů)[282][opravdu][283]Dřevaokřesaná, z kterých se žleby i ryzny skládají
(Sockeln).[284][napříč][285][padrť][286]trápení[287]zvýšení platů[288][přiléhající vlněné nohavice][289]Je nástroj podobný motyce, ale s delším a špičatým železem. Potřebují ho při
zavlačování klátů, zapnouce ho do dřeva (něm. Zapfen?).[290]Udělal zub. Taképlenudělati se říká.[291]1 1/2 krejcaru[292]Brávají od Brezňanů na dluh; když potom dlouho neplatí, bývají upomínáni. Na to
potahuje se i pořekadlo u nich známé: „Zedzme najprv mäso a potom polievku; prišli by
Brezňania, zedli by nám oni.“[293]Vepřové maso. Snad od lat. porcus? Není jinde v užívání. [Je; na př. v Oravě
rovněž lze slýchatipôrčovina, ovšem vedle obvyklejšíhobravčovina.][294][živořiti][295]Dáti na účet;rátať— počítat. [Zdezratovaťspíše — zachránit, vypomoci.][296]Do klece. Položí se dvě polena na dél, dvě na příč tak od sebe, aby mezi nimi
prázdný čtverhran zůstal. Tak se to naklade k vyschnutí.[297]prám, vory[298]pltě z desek (prken) složené
|
Nemcova_Kraje-a-lesy-ve-Zvolensku.html.txt
|
OsobyGEORG DÓŽA, ináč Sékeľ, vrchný vodca povstalých sedliakov[1]GECO (Gegor), jeho brat[2]LAVRINC MÉSÁROŠ, bývalý farár ceglédsky, teraz pri povstalcoch[3]ŠIMON TÁR, bývalý úradník biskupa čanadského Čáka, teraz vodca povstalcov[4]HELENA, jeho manželkaTOMÁŠ KEČKÉŠ, FRAŇO BAGOŠ, ANTON HOSÚ, dôstojníci vo vojsku sedliackom[5]JÁN ZÁPOĽA, vojvodca sedmohradský[6]PETER PETROVIČ, jeho švagor[7][8]ŠTEFAN VERBÖCI, protonotár krajinského sudcu[9]JAKUB BÁNFI, LUKÁŠ KIŠMARIAI, MIKLÚŠ GLÉŽA, dôstojníci Zápoľovi[10]ŠTEFAN BÁTORY, veliteľ temešvársky, kapitán dolnozemský[11]KRISTÍNA, jeho manželka[12]JAKŠIČ, SOKOL, dôstojníci BátoryhoGEORG DÓCI, PETER RAVAZDY, zemani v plene[13]KOTÁN, kováč Dóžov[14]MARGITA, jeho manželka[15]SÉL, sedliak[16]Vyše týchto traja muzikanti Cigáni.Povstalci, čiže kuruci (cruciati), majú všetci na rúchu prišité červené kríže.(Dej na dolných Uhrách r. 1514.)[1]Georg Dóža, ináč Sékeľ.Preto ho tak volali, lebo pochádzal
zo sedmohradského Dálnoku, zo sikulského kraja. Slúžil v srbskom Belehrade, vtedy
uhorskej pohraničnej pevnosti, a pri jednej príležitosti istému význačnejšiemu
Turkovi jediným rozmachom odťal pravú ruku. Za toto hrdinstvo ho kráľ Vladislav
povýšil do zemianskeho stavu a daroval mu i nejakú dedinu medzi Belehradom a
Temešvárom.[2]Geco (Gregor), Dóžov brat.Meno Geco má aj v historických
prameňoch. Bol predstaviteľom miernejšieho krídla sedliactva, shromaždeného v Dóžovom
tábore.[3]Lavrinc Mésároš, bývalý farár ceglédsky.Bol predstaviteľom
radikálnejšieho krídla v sedliackom tábore.[4]Šimún Tár,bývalý úradník čanádskeho biskupa Čáka,
neprichádza v historických prameňoch. Tým menej prichádza v nichHelena, jeho manželka.[5]Tomáš Kečkéš, Fraňo Bagoš, Anton Hosú,historické osoby. Boli
veliteľmi menších jednotiek v križiackom (Dóžovom) vojsku.[6]Ján Zápoľa, vojvodca sedmohradský(1487 alebo 1490 — 1540),
ustavičný gróf Spišskej krajiny, od r. 1510 sedmohradský vojvoda. Človek nesmierne
ctibažný, dlhé roky túžiaci po uhorskej korune. Získal ju po moháčskej katastrofe,
keď ho jeho strana 10. novembra 1526 vyvolila za uhorského kráľa v Stolnom Belehrade.
Bol protikráľom Ferdinanda I. Habsburského a spojencom Turkov, ktorí sa po Moháči na
stopäťdesiat rokov pevne usadili v strede Uhorska.[7]Petrus Petrovius, Joanni (regi) affinitate conjuctus. Píše Vrančič. Monum. Hung.
II. oszt. 2. köt. str. 195.[8]Peter Petrovič, Zápoľov švagor,alebo skôr len príbuzný,
chorvátsky veľmož.[9]Štefan Verböci(asi 1458 — 1541), uhorský právnik a politik.
R. 1502 ho vymenovali za protonotára krajinského sudcu, čo bol vysoký úrad. Nadobudol
veľký vplyv a čoskoro zaujal vedúce miesto v nižšej šľachte. R. 1525 ho na hatvanskom
sneme zvolili za palatína, ale už o rok ho na ďalšom sneme pozbavili tejto hodnosti
(palatín bol prvá osoba po kráľovi). Verböci bol v očiach feudálov veľký právnik (od
neho je Tripartitum = trojdielna kniha, sbierka uhorského súkromného práva z r.
1514), ale fakticky bol iba uskutočňovateľom reakcie v právnych formách.[10]Jakub Bánfi, Lukáš Kišmariai, Miklúš Gléža,Zápoľovi
dôstojníci, sú historické osoby. Prví dvaja boli veliteľmi pravého a ľavého krídla
Zápoľových vojsk v temešvárskej bitke, Gléža sa spomína ako jeden z veliteľov, ktorí
rozbili sedliacke šíky v okolí Veľkého Varadína.[11]Štefan Bátory(vlastne Báthory), veliteľ Temešváru, r. 1519
uhorský palatín, bol úhlavný odporca Jána Zápoľu. Bol prívržencom Ľudovíta II. a po
jeho smrti Ferdinanda I. Zomrel r. 1531.[12]Kristína,Báthoryho manželka, je historická osoba.[13]Georg Dóci a Peter Ravazdypodľa historických prameňov boli
medzi usmrtenými šľachticmi, nespomína sa však, že by ich sedliaci boli zajali vtedy,
keď išli ako Báthoryho poslovia z Temešváru pre pomoc.[14]Kotán, kováč Dóžov,nie je historická osoba. Dobre
informovaný Istvánffi spomína ako niekdajšieho Dóžovho kováča istého Vavrinca,
ktorého ako starca i sám videl.[15]Margita, Kotánova manželka,tiež je vybásnená osoba.[16]Sél, sedliak,podobne nie je historická osoba.
|
Zaborsky_Doza.html.txt
|
Krvavé sonetyAugust — september 1914Spev o krvi: — ký divý pomysel!? —A o akej? — Ak o tej, ktorá žiarisťa ruže kvet, pýr studu v dievčej tvári,či jejž crk u decka v smev zabronel,keď v snách ho láska anjel-pestiteľ;alebo o tej, čo sa s duchom spáriu veštca v zápal čela na oltári:tak nech by spev, nech plným dúškom znel!Ó, krv je vlaha divotvorná! — Skrytá,jak vzácny mušt, vrie v srdca pohári,až udrie v ústroj silou vlnobitia;s tým v tepnách v ruch sa, v mluno[1]prevaría vôľu tvorčiu, zajme kolo žitia…Či myslia na to kedy mäsiari?*Nie o tej plodnej spievať dnes je čas:o krvi, zo srdca čo šprihnúc v dlane,kamkoľvek čiahne, tvorí požehnane,i z mŕtvej skaly zlatý kúzli klas;o krvi, v tmu čo vnáša slnka jas,sťa olej vzplanúc — kahan pri kahane —duševným zrakom denné na svitanie:a takto chlebom-svetlom živí nás,a vtedy, štíti aj, kde nebezpeč je…Lež o krvi, čo vybúšila v hnev,i zúri-búri, ohňom páli, vlečiepovodňou, rozmetá svet hŕbou pliev,či odrážkou jak úpusty v zmar tečie…ach, o tej znie, kým nezalkne sa, spev!*Nad zemou v letku utkvel na krielachposupný démon, v pravej hlaveň vojny,z nejž, zmáchav ňou, plam šľahol dvojný, trojný…a k zemi vzal sa splývať v pramenách,iskriaci síru, meteorov prach —Rod ľudský dlho spal už nepokojný:i strhol sa! — ziv sudbinej vtom trojnyzrel, úžas v očiach, v údoch mrazný strach.Kam dieť sa, Bože!? (zúpel). K spáse vrátkakde? rokľa v bralách, zápač pralesači morská choboť, loďka čo jak vratkáza útočište?… Ale kryje sanadarmo v svete; všade ľudská jatka:či tvŕď či oceán či nebesá!*A národ oboril sa na národs úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá:zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,kde bleskom kmitla hrozná Astarot.[2]A jak v žne postať zbožia líha zrelápod kosou, radom váľajú sa telá;v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod…Tak vo víchrici totej ukrutenstva,nímž ani tiger dravšie nezúri,zapadá nie zvlek:[3]výkvet človečenstva,života radosť smrtnej do chmúry,v prach purpur všeľudského dôstojenstva,v sutiny jasný palác kultúry!…*Čo krvi stečie takto prívalom,jejž pôsoblivé v žilách, v svaloch prúdyskvost leta mohli vyviesť z každej hrudy,pokroku slynúť[4]rušňom-dvíhadlom,byť odčinom bied, bremien odvalom!Čo ducha, budúcna v ňomž svit sa budí,v nič rozplynie sa s bojišťa tam čmudy,pohasne navždy s božským zápalom!A nad tým v srdcelomnom bolesteníčo prelejú sĺz biedne matere,predčasné vdovy, siroty! mrk dennýim oviv novým flórom kadere —A čože ľudstva rozplakaný génij?ten do večnej sa tône uberie!*Hrúz všetkých odstavené príchlopy;od póla hajno fúrij[5]tiahne k pólu,studnica žiaľu, jazvy kľovúc bôľu;tvár zohavená sinie Európy…A ešte blud ten! krivé pochopy,čo ako rohy strkajú a kolú: —Čuls’, Bože? tvoju pokúšali vôľu!O triumf tlčú nebies na stropy,ťa vznešeného nad ich zmutky-chúťky,zvú v spor svoj: — Bojuj, vraj, ich na strane!…Či si ty Mars,[6]čo krvavé rád skutky?Baal?[7]Jahve?[8]— Neslýchane trôfané:tvoj vehlas miešať ľudskej do pohnútky!Súď: je to vzývanie, či rúhanie?*Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,z nejž potoky sa nevinná krv valí!divadla toho divákmi sa stali,ba účastníkmi do dna srdca tiež.zvieraní, zajarmení v trýzne spräž!Že octli sme sa sveta vo špitáli,na púšti jeho zrazu, nájduc — žiaľ ibôľ! — pompu rozvoja kol za padeš![9]Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,než v skazy tej sme maras vtenuli,na pokoj hoďas hnilý do mohyly!Ba šťastní, ichž čas hostí minulý,kde pred hrôzou sa rovy zaclonili —blahoslavení všetci zosnulí!*Ó, ľudstvo! ľudstvo! Tak si vzdialenénebolo nikdy od príkazu Krista:Blížneho miluj ako seba, sčistaa bez výhrady splna, iskrenne.Nač bolo jeho spásne učenie,stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:keď bratu brat zmar stonásobne chystá,preň zažíha hoc pekla plamene?Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,i pášeš potom ako divé zviera?A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,neujdeš poroku,[10]že dnes i včerasi v zlovesť spotvorilo blahovesť!*Kresťanstvo tvoje — lož je, faloš, mam!Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:čo Tatár, Vandal[11]raz, Hun,[12]hľa! to stváraš,sa v majstra vyučiac ich remeslám.K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;však modlu na srdci, v jej službe háraš:hej, o pokore, bázni leda táraš,si ošemetník pred Bohom i tam!Že vyslanec si svetla? Za misie!prírody deťom odurmaniť[13]uma s vierou vposled opantať im šije —Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,ich cvične núkaš začrieť do biblie:krvavé vážiť — evanjelium!…*— Nuž, človeče, tys’ pánom prírody?ty že máš právo rozhodovať nad ňou?Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:kto pán je nad sebou, ten vývodí,i hrdina je pravej slobody,bo s každým zdielny na nej mierou riadnou;ináč je otrok, čo rukou kradmoutak seba, ako iných oškodí.Och, plytkosť srdečná! Och, zmätok umov!I azúrove čistí duchoviapohrdli naraz veľkolepou dumouu dlátka, farieb, zvukov, u slova;šli v zmes… Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumovťa, človeče, ta vracia výchova!?*Ba pošpatil si iba krásnu zemtú, samozvanče, pošlú z Tvorcu ruky!Čo vývin na nej, priostril si v muky,v nástroje zhuby skul jej diadém;bič zo síl splietol, harmonický snemjej hlasov schlpil na svár mrchazvuký:to tvoje vodcovstvo, s bied zápäť pluky;ľaď! krvou kvapká i jej zôrny lem…Zíď z trónu! Lev nech napozatým králi,vrah z hladu len, nie pre slasť z úrazov;alebo zem nech vlasatica spáličo brloh tvoj i s tvojou nákazou,pre teba, tvor ty v zlobe neskonalý,ju do zbla vyžhnúc z hviezdnych obrazov!…*Ach, srdce moje čo už preniesloosudných úderov v tom dlhom žití!Jak struny prepiate, sa skubli cityv ňom; temer sa mi samo rozčeslo,i koleno mi ducha pokleslozúfaním: tak bol ráz ich presrditý!Som sýty všetkých útrap, nadmier sýty:a tu zas kríž ten sveta!… Čerieslotak nezakrojí v pôdu v orby spechu,jak on sa vryl mi rozdierave v hruď;i včuľ už strmie, predstavujúc viechu,na ktorej skvie sa lapidárny súd— stoletiu, pokoleniu na útechu —:Vzdelanstvo — cha-cha-cha! — jak ľudožrút!…*Kto zapríčinil tento úpadok,zosurovenie, zdivočenie mravov?Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou[14]vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,krvožíznivec s večnou záhou žhavou?Ech, sebectvo! to! — a niet nad ohavoutou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týrasvevoľne, kde len stihne, slabšieho;hoc zem je pre všetkých dosť šírošíra,chce, aby strela sa len pre neho;ba končiny si svojí všehomíra,kams’ v prázdeň vytískajúc iného —*To oná panovačnosť nadutá,čo pancier odela a číha v zbroji;čo na obzore ako mračno stojí,žlč v okáľoch a hrozbu pohnutia;nad zemou visí ako pokuta,opätok drzý držiac na pokoji;tá, dušiaca sa spupne, že sa bojílen Boha!… Ale zato nehúta,nerozvažuje veľa vo svedomío prísnom v desatoru: ,Nezabi!‘lež smelo blesky mece, húka hromy;sťa jahnence ľud ženie pochabýna bitúnok —; svet šatí do pohromy,obúva do spáleníšť pahraby…*I hučí válka — Ako krútňavasa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,plutvami trepe jakby leviatana[15]a v bezdný hrtan s chvatom strháva,požiera, nenásytná, hltavá,tak ľudské životy, jak ľudské mania,vždy tlamu dokorán ni sitna brána,a trosky sú, čo na breh vydáva…Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,kde kvitli mestá jak kry ružové;vzdor, nárek, kliatba divou harmónioupreletá nad ňou pozdĺž, krížove…— Pred spravodlivou kto raz históriou,kto pred Bohom to všetko zodpovie!?*Včuľ po mraku vše zvolá podstena,čo doma zbudli, všetkých dohromady.Prah ňaňo zaujal, kmeť vetchej vlády;u nôh mu čupí žena, starena,sťa kvočka, kol vnúčat pnúc ramená:a každé zosŕka, jak k hviezdam hľadí —V kuchynke nevesta; priam sprace riadya prisadne k nim, muka zrosená.Len dcéra umkla v sad, i s inou strelouv srdiečku, neboliacou ostatných:veď s bratom tiahol on tiež s mysľou smeloudo kosby, krv kde rosou, riasou vzdych…Kto odpovie i za tých trpiteľov?ich strasti, slzy, snáď i straty ich?*Ó, kde si, šľachtic srdca, gavalier,,stoj!‘ zaveliť tým sborom v borby prieku?Či múdrosť zobrals’ striebristého veku,čis’ v kvete muž, rec: ,dosť!‘ — i budeš ver’ten najslávnejší sveta bohatier.Pravicu podaj soku bratsky mäkkú,vztýč biely prápor rudú nad paseku!…A či sa schýliť musí na večer:po výčerp? Musí náporná prv silas tou odporu boj dobiť preťažký:až váhadiel zhrá pára rozpustilá,súc odhodené z cesty prekážky:tá s víťazstvom si pripne slávy krílaa v priepasť sfuní miska porážky…?*— A keď sa toto peklo vyvzteká,či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?Nenávisť ovládze-li sama seba,z nástrahy zrodí-li sa bezpekaa pravda sadne za stôl odveká?Bude-li právo všetkých právom? chlebahoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?Česť bude práci, tvári človeka?Ten kúpeľ krvi splynie očistením?Milosrdenstva znežnie obrazomsebeckosť? pýcha skrotne pokorením?trojica lásky svitne príkazom…?Alebo beda, beda — premoženým?a menom pomsty beda — víťazom?*A či tie hekatomby obetí,[16]tie rieky krvi v splave po údolí;ten bezpočet rán, z ktorých každá bolíviac, než čo osud v zdravie zavätí;[17]to spustošenie zásluh století;tie škody na chlebovom ľudstva poli,plen… všetko vpokon oným na vrcholisvedomím zachvie, sčernie v pamäti?I k srdcu pripustia si naučenie,že nad paloš jest nástroj hotovší,žľab vybrázdiť, nímž za zdarom zdar ženie;že človek nie hmyz pod šľap podošví;že niet cti v bitke, jak krv vodou nenie: —i naveky meč skryjú do pošvy?…*Veď keby, keby! — Vďačne oplakalby každý národ svoje straty, hroby,ichž množstvo mu zem Jozafatom[18]robí;to všetko povážil by za portál,[19]za stupne, po nichž, tvrdších bár i skál,do novej ľze vojsť, šťastnej, zlatej doby,bez dneška rmutu, nerestí i zloby;ba za dôpust by Bohu chválu vzdal,si istý súc, že železa i krviohromnú nošu navždy šmaril z pliec;nebude cudzej sláve za ostrvy;sám svoj vždy, snaživec i poctivec,pobeží s druhmi: lepší kto? kto prvý,kde cieľ…? — Ach, kiež to palmou nakoniec!…*Čo bude, ako bude? len ty znáš,ó, Vševedúci! — Ale nespytujemsa ťa; tak v mysli krehkej uvažujem,že bola by to decka samopaš:bo nač ty ako zdržovateľ dbáš,jak krátkym umom pozorujem,čnie nedostižne ľudský nad záujem!nad všetko, zem čo zmýšľa, prášok náš,čo na nej my, jej plemä, vystrájame.Tej úkol je, kým ináč naložíš,prísluha slncu vo svetovej dráme;nám ale — zvláštna milosť nanajvýš! —preds’ červom, voľnosti si udrel znamä,trvalé pokiaľ? Tobôž nezjavíš…*Že trest to, čo sa deje, od tebaza nadužitie slobodnej tej vôle,či skúška, podobná tej v ľudskej škole?Ach, pojem nízky! — hriešna pochleba;súc láskou, tebe toho netreba —Hoj! ako v mája kráse luh tu dole,za jasnej noci hore hviezdne pole:mne čisto svieti tvoja veleba,bez našskej vrásky hnevu, cnenia šmúhy…Ak pozeráš tak na ten mravčí boj,snáď mrkneš: zverské to v nich ešte túhydrgľujú — broj prv, teraz v práci zbroj —:Len tríbenie — cvik — vývoj ľudstva púhy,až ušľachtí sa šťastný pre pokoj…*Ó, vysoko dlieš, Pane! nad namis osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,skaď zámer svoj si v reťaz rozvil svetov…Meriame výšku orly, chmárami,hviezd sídlami; však dostup neznámy:pred nekonečnom jakby uzavretouzdúpnieme bránou, v hrudi popol vznetov,a naše zmysly závrat omámi.Bár v zenit pripneme aj ducha zreteľ,na uzol blesku, vidmo, dúhy most,by v tvoju šľapaj, k tvojej mysli vzletel,je slepcom preds’: — hja, bezočivý hosť —Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,hneď domýšľavosť, hnedky všetečnosť…*A predsa — dovoľ, Bože! — Pokojami nedá zvedavosť, jej ostré ostima omínajú: tisíc do úzkostíupadám za dňa, a tie neskojani noci, balzam ich, snov povoja;krváca srdce mi, môj duch sa postí: —och! dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti:jak z toho strašného vĺn príbojaSlavianstvo vyjde? loď jak statná, bdelá?To rád bych znal: ó, odcloň mi! a dajznak, má-li v tebe ochraňovateľa?Ha! vidím, zašlo bezdna na pokraj…Viem, hrešilo, ach, hrešilo tak veľa;však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj —*Či zázrak telom ten sa rozpadnena články, osobou z nichž pozostáva,do prachu sfrkne Goliáta hlava?…A či sa zviecha, vzchopí prípadnea života už plňou zavládne?i v službu vstúpi pravdy? vstane právaobhajcom? trafí, v čom tkvie cnosť, česť, sláva?orlicou žalmistovou omladne?Veď spravodlivosť tmel je, tuží páskynad oceľ, korbáč, žalár, zámky pút:a tej, ach! neznalo; i praskli zväzkyi pokrvné, že trnie, ha! ni prút:prút v potrest… Zľutuj sa však, Bože lásky!a nedaj mu v tej próbe podľahnúť —*Preds’ nemožno! že bytosť veľkých čŕtv ňom bol bys’ poslal na svet bez účelu:len iným tôniť — obťažiť zem celúsťa Himalaj, mráz družinou, hlad, smrť;a časom rozsypať sa na padrť.Čo dal si sklepeniu skryť, jeho čelu,raz musí slncom vzísť! vzpláť zlatom peľu —a po ňom zbudnúť nad pyramíd hrď…Či proroctvo má zlyhať Kollárovo? —Viem, mrhač-spustlec, bolo samý buj;však pre krv, Bože, v streku na olovoz rúk bratských… aspoň pre ňu nevstupujs ním v súd, lež daj mu žiť a tvoje slovozvestovať svetu — Tak, ó! pomiluj…*Pomiluj, Bože! Bože, pomiluj!…Ťa kolenačky prosí duša mojadňom-nocou, žertva muky, nepokoja —Veď hrozné i len pomyslieť si, juj!od čoho naveky ho zavaruj! —:by Slavianstvo len hŕbou bolo hnojana cudzie lány, po čom chudá sloja[20]ich tak mrie, rozďavujúc pysk ni sluj…Dosť zapadlo ho už tým podlým cieľom,zúrodniac, sšľachtiac drsné plemeno,dosť! — zaháj ho, ó, voči urvateľom!Nie trus je, lež dúm tvojich semeno:len vzísť mu dať, vzrásť, zrieť… a zlatým čelomsa nebies tkne… Buď, ó! buď spaseno…*(Nie, Puškine môj, mysľou vysoký,ty mýlil si sa,[21]podráždením chorý:Vraj, musejú sa stlieť-zliať v ruskom moritie naše bystré slavian-potoky,alebo ono — vyschne ráztoky.Už príroda, viď! sama s tebou sporí:má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;no trvá aj ich poťah hlboký…Ja myslím: duch sa rovná vode, horečo parou stúpa, prší návratom;tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom…Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,ni potoky zájsť ducha v mori tom!)*Cit! — vyčítať mi niet čo svedomiu,že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;som patriota,[22]bárs som Slavian pritom!Nežiadam zamak krivdy nikomu,a na vlasť mal bych zhŕňať pohromu?Lže, kto by tvrdil! — V slavian-duši bytomdlie dobrota, čo v korci okopitomsa zdieľa s blížnym z domu do domu…I Slovák objíma zem rodnú s všetkouľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;sťa pozostatky ctí si kosti predkov —Nemusím tedy pokrytcom sa kryť,keď, nezľakaný utŕhačstva pletkou,som v srdci zladil svätý dvojný cit.*Či moja Slovač, kŕdeľ sokolí,nepoletela tobôž pod zástavy?krv necedí? v plač svojich neodvravína ružu rany: oj, nie! nebolí…?Veď úfa: odzvonené svevoli!čo popečkovala[23]s jej žitia právy,jej jazyk vyhnala v hôr úval tmavý,jakby to ľudské zvuky neboli.Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podákaždému decku, prázdna vrtochov;len ktorí štedrú pravicu jej vodiasebecky, tí ju robia macochou;však s búrkou prejde i tá nepohoda:to posilou jej v boji! útechou…*— Ó, vráť sa skoro, mieru milený!zavítaj s ratolesťou olivovoua buď nám zdravím, veselím i chôvou,v snažení ostňom, kovom v rameni!Zášť — fakľu sváru — medzi plemenyzdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,sirôtky, s rodičmi, čo nad synovouoporou v hrobe kvília zlomení.Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý…Pod svoje nás zajm’, húfy vodcovstvo,veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí:to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!za zdatnosť v borbe — práce na postati…Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!*Nuž, iďte zbohom, piesne krvavé!odvité zo srdca mi dobou krutou,listiny s kresbou dojmov, odblesknutoupri požiarovej neba záplave,v striel hluku, prerývanom zdĺhavebojišťa stony, nárky z bydlíšť kútov;ku srdciam iďte s blankou rozvinutou:nech čítajú vás oči slzavé…Ja bojoval tiež vnútri ťažko-tvrdo,i ranený som, v srdce bodnutý —Raz aspoň chcel bych pozrieť na rod hrdo:s odplatou za strasť toľkých dotknutí;to ždám… Och, prac sa kams’ za pólu brdo,[24]redikaj[25]znad nás, mračno pokuty!…[1]mluno— elektrina[2]Astarot— bohyňa starovekých semitských národov, ktorú často uctievali aj obetovaním ľudí[3]zvlek— odpadok, nepodarok, mŕtvola[4]slynúť— honosiť sa hrdým názvom[5]fúria— Fúria bola v rímskej mytológii bohyňa pomsty[6]Mars— v starorímskej mytológii boh vojny[7]Baal— najvyšší boh starovekých Feničanov[8]Jahve— židovský boh[9]padeš— odpadok, čo padá nezrelé i trosky[10]neujdeš poroku— neujdeš kliatbe[11]Vandal— Vandali boli starogermánsky kmeň, ktorý r. 455 n. l. obsadil Rím a mnohé iné miesta, pričom všetko ničil.[12]Hun— kmeň Hunov pod Attilovým vedením barbarsky vyplienil mnohé kraje Európy v 5. stor. n. l.[13]odurmaniť— obrať niekoho o niečo[14]s ducha veličavou— s majestátom ducha[15]leviatan— v židovskom bájosloví morská obluda[16]hekatomby obetí— u starovekých Grékov hekatomba bola obeť sto býkov; veľká obeť; hromadná vražda[17]zavätiť— zaťať[18]Jozafat— starozákonný prorok Joel hovorí, že údolie Jozafat medzi Jeruzalemom a Olivetskou horou bude miestom posledného súdu. Hviezdoslav tu prirovnáva množstvo obetí, ktoré vo vojne stratil každý národ, k množstvu mŕtvych, ktorí budú do Jozafatu zhromaždení v súdny deň.[19]portál— čelná zdobená brána, priečelie[20]sloja— skalná jaskyňa alebo kamenná vrstva v pôde[21]Nie, Puškine môj, mysľou vysoký, ty mýlil si sa— Hviezdoslav tu má na mysli slová Alexandra Sergejeviča Puškina, ktoré napísal v básni „Ohováračom Ruska“. Predtým v básni venovanej Zawilińskému vyslovil nesúhlas s Puškinom. (Viď vysvetlivky k Dozvukom.)[22]patriota— vlastenec[23]popečkovať— zahrávať si, zneužívať[24]brdo— tu: skalnatý kopec[25]redikaj sa!— prac sa! redikať sa — prejsť (pomaly) na iné miesto
|
Orszagh-Hviezdoslav_Krvave-sonety.html.txt
|
Literárne rozpomienky[1]IMyslím, že nezaškodí, keď sa rozpomenieme na niektoré staršie práce slovenského
ducha, ktoré tak polozabudnuté ležia v knižniciach našich. A síce nie preto
polozabudnuté, že by im chýbalo na cene, ale preto, že u nás literárny ruch bije
mdlou tepnou. Nebolo takých časopisov, ktoré by boli v dobrých úvahách ocenili
jednotlivé tvorby našich starších spisovateľov. Celý rad výborných prác, ktorých
ohlas ešte žije v prsiach našincov, nenašiel kritika. V nasledujúcich riadkoch chcem
zobudiť rozpomienku na práce, ktoré sa mi pri hrabaní sa v bibliotéke nahodili. Keď
nerastú nové plody ducha, obzrime sa na staršie. Veď nielen prvotriedne tvorby majú
význam. Mnoho skvelých myšlienok väzí v dielach, ktoré sa síce neblýskajú v lúčoch
literárnej slávy, ale ktoré predsa sú naozajstnými pokladmi nášho duševného života.
Môžeme smelo riecť, že naši tvoriaci spisovatelia vylúdili síce ohlasy v srdciach,
roztratených po tichých dedinkách a skromných mestách slovenských, ale k výrazu
prišiel máloktorý cit. Obradovala sa duša osamotnelá na iskierke sršiacej tu i tu z
diela, ktoré pošlo zo slovenského ducha — obradovala sa srdečne a blažené myšlienky
zablysli pod lebkou samotára. Avšak nikde nenašla radosť čistej duše ozvenu, emanáciu
citu. My musíme hovoriť o samých sebe, upomínať nás i druhých na svoje jestvovanie!Priberám sa k sporadickým úvahám už i pre našu mládež, ktorej čochvíľa nedostupnými
budú všetky práce dvakrát nevydané, lebo staré vydania rednú a tratia sa, takže
málokto z našich mladých peknoduchých ľudí dostať sa môže k tomu alebo onomu vydaniu
staršej doby. Naši otcovia nevydávali vo veľkých tisícoch svoje almanachy. Sklady
nejestvujú a do kníhkupeckého obchodu sa máloktoré dielo dostalo. Aby teda mládež
naša posmelená bola k hľadaniu spisovných trudovín našich spisovateľov, spomeniem
niektoré práce len behom, nerobiac si hádam nároky na dajaké systematické pojednania.V Hurbanovej „Nitre“ IV. — ročníku 1847., nachádza sa báseň „Hrdoš, alebo Stratený
generál“, starodávna povesť od Ladislava Paulinyho. Podnet k tejto väčšej básni mal
byť lokálne-príležitostný. Ale nepredpojatý čitateľ márne by hľadal takéto vlastnosti
v „Hrdošovi“, je on samosebou niečo temnou, ale celkom samobytnou básňou, ktorá sa dá
porozumieť bez všetkých poťahov a podkladaní zmyslov. Ja dívam sa na túto zvláštnu
prácu okom nepredpojatým, a preto tvrdím, že sú v nej veľké krásy k nájdeniu. Hneď na
počiatku líči básnik prebudenie národov takto:Už bašty, múry, závozy a mosty
Na zámkoch hynú, v prach sa rozsýpajú,
Reťaz nebrinčí a netlačí kosti
Väzňov, čo slávne slobodu vítajú.Je to iste veľmi pekne líčené padanie stredoveku. Po tomto konštatovaní novej doby
príde básnik na slovenský národ, ktorý ešte necíti vanutie času nového:Tam ľud zakliaty, oči má, nevidí,
Má srdce, lež biedy svojej viac necíti!Tieto riadky upomínajú živo na Bottove pekné verše v „Jánošíkovi“, že ľud náš len to
vie, že ho bolí. Markantnejšie nemožno opísať biedu ľudu slovenského, ako to robí
Pauliny:Ničím nevládze, všetko si závidí,
Ten na ňom jazdí, kto prvý zachytí.Koľko tu pravdy, aká britká, trefná sada. Hodná by bola prejsť do príslovia, keby sa
našinci viacej starali o rozšírenie plodov literárnych medzi ľud. Vôbec predspev k
„Hrdošovi“, hovoriaci o ľude, až na formu, je báseň rozhodnej ceny! Vidno talent,
hlboký talent, ale málo — umenia! Pauliny je básnik, ale zabudol modliť sa v chráme
Múzy.V mnohých veršoch badať neskúseného, nezručného veršovníka, nemajúceho v moci ani
formu, ani reč (ani len slabiky nie sú všade rovno čítané), a tu nás zrazu prekvapí
sada pravého básnického vzletu, pravej sily. Napr. bitka čertov v pekle, povstalá
hnevom nad obrátenou Lipovou, je opravdu danteovskou vervou opísaná, bárs reč i verš
kríva.Lipová sa vymanila pomocou dobrého vodcu spod tyranstva hlúposti. To rozhnevalo
peklo. A preto vysiela satanáš, „richtár pekla“ svojich čertov na Lipovú, aby mesto
zasa pokazili. Hlavné komando sadne do zvonice, Asmodeus má zaujať krčmy, Zmok
strážiť bude humná a ulice, bedárom bude Škrátok zlato sľubovať. Sám Satanáš beží k
bosorkám, aby získal v nich pomoc. Opis bosoriek na cintori zase prejavuje silu
poetovu:Čo to ručí?
Vietor hučí.
Na cinteri
Kto neverí
Nájde baby
Jako žaby
Nafúkané
Rozjažené.Tak sa počína tretia, opravdu slovenskou poverou presiaknutá hlava. Ježibaba doletí
na vidlách s čarodejným:Hazú, fazu stranga bári
Astra mastra — cingilate
Tu som, povie Ježibaba,
Tu som k službám, čo žiadate?Bosorky i roháč Satanáš žiadajú varenie „besnej vôdky“, ktorej kvapky „ľud
roztrhajú“. Ježibaba teda počne variť pre Lipovanov nápoj. Nikdy nikde nebola
pálenka, tento jed, otravujúci náš národ, tak znázornená ako tu. Ježibaba „zotkne
bradu s ostrým nosom“ (jak plastický, verný to obraz!) a počne svoje čary, ktoré sú
také znamenité, že tvoria unikum nielen v slovenskej, ale slavianskej spisbe: pálenka
varí sa z rozličných prvkov, medzi mnohým inším:Jed moriaka, pot chrobáka,ďalej:Tri gomby černokňažníka,
Sto pavúkov, samých samcov,
Mastný kabát páleníka,
Vranie oká, peny z kancov.Alebo:Slimák ročný bez parožkov,
Dvestoročná ropuchnačka,
Provieslo zo starých doškov,
Blen, bolehlav, korytnačka.Lipová kvitne, iba z rozvalín starého hradu počuť nocou divné hlasy, volajúce na
ratu. Dobrý vodca Lipovej ide pomáhať neznámemu — a nájde saňu, ktorá panovala
predtým nad Lipovou. Strhne sa boj — trvá do rána. Ráno nájdu ľudia mŕtvu saňu a pri
nej mŕtveho vodcu. Už sme povedali, že je mnoho temného v básni tejto, keď ju
samostatne pochopujeme. A v tom väzí jej slabosť. Ale my nesmieme zato zabúdať na
pekné a silné stránky tohto jedináčka paulinyovskej umky. Ja aspoň neznám od
Ladislava Paulinyho ani jednej básne, okrem tejto. Škoda bolo, preškoda, jedným
pokusom dať poézii vale![2]Na opustené miesto vodcovské driape sa Hrdoš, vyťahuje „dáky nápoj“ a núka občanov.
Za nápojom ide „duch rozpadnutia“.Veľmi dobre líčené pijanstvo: „Mojžiš, pálenky daj — žide, holbu vína! Sem ešte
lavicu! Žide, žemle, soli.“ Škuľavé chlapčisko v pitvore pridáva do židových džbánov
bosorkinu mixtúru. Sám Satanáš kortešuje za Hrdoša. Hrdoš v noci pred voľbou váľa sa
v neistote výsledku po posteli — vo svojom strachu vyderú sa mu slová, že by tomu aj
„dušu“ dal, kto by mu zhodil z hlavy „trápne tušenie“.A sotva osudné to „dušu“ vypustí,
Dvanásta na zvone hodina uderí,
Krov v streche zapraští a vietor zašuští:
A dvere dokorán — a chlapča u dverí.Chlapec sa blíži k posteli, a rastie každým krokom. „Neboj sa, odpovie,už
z chlapca chlapisko.“ Diabol žiada od Hrdoša dušu, a tento privolí a
podpíše úpis krvou. Hneď ale obanuje a volá za odchádzajúcim s úpisom čertom. Ale
márne.Chrabrý Václav chytí sa do boja s čertom, ale podlieha. Hrdoš vyvolený pomocou pekla
zaujíma prestol lipovský a má prísahu zložiť v chráme pred oltárom. Keď chce vysloviť
slovo „svedomie“ a „duša“, zhasnú oltárne sviece a kríž padá.Hrdoš počne svoje panstvo nad Lipovou a bieda s neresťou tiahnu do nešťastného
mesta:A tam zas pod skalou štvoro sirôt sedí,
Nocľah im je skala a vietor perina,
Kahancom hviezdičky a mesiačik bledý,
A priateľ zhovorný: šumivá brezina.Čo chcete krajších, plastickejších obrazov? Takéto slohy nahradia človeku mnohé
hrbľovaté a naivné miesta, s ktorými sa žiaľbohu častejšie stretáme v básni! Ale
mnohý čitateľ dá sa odstrašiť nepodarenou stránkou a nevidí v škorupine schované
perly! Škoda, preškoda tých mnoho škorupín.Hrdoš, bez duše a svedomia, počína si ako opravdivý tyran. Prázdne miesta v útrobe
vyplňujú bolesti, ktoré zobrazuje básnik ako hadov. Opis týchto hadov je veľkolepý:
„za ním (za hadom) zas druhý z diery sa vyvlečie, zavesí na prse a v žlči sa mácha.“
Sú to silné výrazy, ktorým nemožno odoprieť obdivovanie. Bôle a útrapy tyrana nemožno
živšie maľovať:Tak hrozné hadisko ocasom zatočí,
A pleskot strašlivý kolom srdca stvára,
Druhý sa zas tiskne do hlavy, do očí —
A zizá do sveta, trápi hospodára.Diabol upomína Hrdoša na daný sľub, aby Lipovú vystavil zas na tom mieste, kde
predtým stála, čo toľko znamená, aby ľud sotil naspak do tmy a slepoty, v ktorej sa
váľal predtým. V čarovnej noci stríg a bosoriek vyberie sa utrápený Hrdoš hľadať rumy
bašty zváľanej zobudeným ľudom. Noc divá, pľuštivá, bosorky letia vetrom. Striga
Barbora letí na lopate ponad hlavu Hrdoša! Tuhým letom zlomí sa jej lopata napoly, a
striga padá „bez lopaty, nieto raty“. Jestli ju tu nájde ráno, ľud ju schytí a utopí.
Sestry bosorky letia strige na pomoc, bežia pre nového tátoša, nájdu týraného bôľmi
Hrdoša!„Duše“nemá, a tak majú nad ním bosorky úplné právo.
Hrdoš nesie prvú skalu k založeniu novej Lipovej na starom hriešnom mieste. „Úpis,
diable,“ volá vo svojej smrteľnej úzkosti. Ale na jeho volanie odpovedajú strigy
rehotom, lebo Hrdoš namiesto na hrad, zablúdil na krížne cesty. Striga zahodí
Hrdošovi na hrdlo ohlávku (kantár), pošibe ho prútom, on zmení sa na lopatu, na
ktorej striga veselo jazdí ďalej. Ľud nevie, kam sa Hrdoš podel, až povesť mu neskorá
vyzradila, „že Hrdoš miesto Lipovej, sebe zaťal driapy“.Z všetkého tohto vidno, že na diele pracoval živelne silný duch, nezriadený zákonmi
večnými krásy, ale duch tvorivý, smelý a nevšedný. Pri všetkej nejasnosti, vidíme
predsa istú niť, ktorá sa tiahne cez všetkých desať spevov tejto básne. Plná obrazov,
plná živej fantastickej povery, čerpanej z ľudu, robí na nás báseň táto dojem
slovenského „Fausta“, pravda, len in ovo.[3]Počúvame máchanie krídel, ale tuhý švist letu vystal, krídla neboli dosť
tuhé, aby uniesli orla do výše. Boj s rečou a formou je prividiteľný, neskúsenosť
prinápadná. A predsa nás prekvapuje básnik miestami zrelosťou, určitým výrazom,
peknými, zaokrúhlenými myšlienkami.„Poetam perdidi“[4]môže volať slovenský národ. Musíme do povahy vziať, že v tie časy ešte
nemal Pauliny sládkovičovské vzory, ani snáď príležitosti a času samoukov
zdokonalovať a vyvinovať veľké svoje dary. On zaspieval jednu báseň — a tá snáď
nenašla ocenenia, lebo práve našla odsúdenie. Snáď zúfal sám nad sebou a hodil
poetické pero naveky do kúta — k veľkej škode slovenskej spisby. A či sa asnáď
nachádzajú v pulpite[5]nášho veterána ním samým málo ocenené práce? Bolo by zásluhou vytiahnuť
ich z prachu.IIRozpomeňme sa na dielo, pomenované smutnohrou, ačkoľvek má do smutnohry tak ďaleko,
ako do veselohry alebo drámy. Je to „Holuby a Šulek“, smutnohra v 5 jednaniach od J.
Podhradského. Dielce toto povstalo r. 1850, teda pod bezprostrednými dojmami tých
dejov, o ktorých jedná. Samo sebou rozumie sa, že takáto bezprostrednosť, taký krátky
čas medzi faktickým životom a poéziou, nemôže mať dobrý vplyv na hodnotu poetickú.
„Was im Liede unsterblich soll leben, muss im Leben untergehen.“[6]Táto sada platí tuto v celom svojom znení. Žijúce ešte a účinkujúce osoby
nie sú dobré figúry pre drámu ani vtedy, keď jednajú a žijú v poézii pod cudzími
menami! Ešte viac to platí o všeznámych osobnostiach.Konečne vyznať nutno, že nemáme pred sebou drámu v pravom zmysle slova. Postrádame
všetko, čo prináleží k dramatickej stavbe, až na materiály. Ako ale hŕba tehly a jamy
s vápnom nerobia ešte stavisko, tak aj nesčíselné dramatické elementy, v diele tomto
nakopené, netvoria drámu. My teda už popredku uznávame všetky poklesky, ktoré trčia z
Podhradského diela. Nieto v ňom dej nesúcej osobnosti; sami titulní hrdinovia sú
práve tak podriadené figúry ako „traja chlapci pri Váhu s vtákom“. O jednotnom deji
nemôže byť ani reči. Jedna epizóda stíha druhú, nesúvisle hatí sa scéna za scénou,
prichádzajú výstupy, nemajúce žiadneho oprávnenia; prichádzajú osoby, nemajúce
pražiadneho miesta. Mnoho naivných výrazov, ba celé dialógy, držané v tóne vulgárnom
a cele nemožnom v pokročilej spisbe. Ruda, ruda a samá ruda, ale vo vnútri tej rudy
blýskajú zrnká rýdzeho zlata.Keď čítame kritickým duchom „Holubyho a Šuleka“, nemôžeme predpokladať, že by
pôvodca bol čítal dajakú drámu lepšieho ducha, a tým menej videl na prknách postup
dramatického deja. Tým menej môžeme predpokladať, že by bol študoval dramaturgiu,
alebo že by sa jej prakticky bol priučil. On iste ani len kordýny neťahal. Pri
najmenšom poznaní prkien divadelných, nebol by popísal nemožnosti, pri najmenšom a
povrchnom štúdiu pravidiel dramaturgie nebol by zablúdil do labyrintu nesúvislých
scén. A predsa väzí v ňom silný dramatický talent a prirodzené scénické tvorenie,
ktoré až úžas budí v človeku. Pár črtami a silnými obrazmi nakreslí výstup veľkej
dramatickej hodnoty.V prvej čiastke smutnohry (na jeho rozdelení dejstiev nemožno sa držať, i pri tom
pokračuje samovoľne, nepravidelne a bez odôvodnenej vnútornej pohnútky) vidímedar vynálezčí, rozbehnutie sa do dramatickej stavby,
snovanie uzlu, rozlúštiť sa majúceho. Trebárs sú aj tie prostriedky, uzol viazať
majúce chatrné, náhode ponechané, trebárs tu naháňa jedna nepravdepodobná náhoda
druhú, predsa vidíme pevnú dramatickú vôľu, veľkú dramatickú potenciu! Černobel je
výtečná figúra intriganta, a pravdu vyznajúc, jediný aspoň čiastočne dramaticky
prevedený charakter. To Černobelovo tiskanie sa dopredku pri podpise študentov,
zaviazavších sa odísť z Prešporka, je taký plastický ťah našich darebákov, že pri
väčšej literárnej vyvinutosti nášho národa, stať by sa musel Černobel typickou
figúrou a príslovím. Jak nenútený, môžem povedať, shakespearovský humor, aká hlboká
satira veje v druhom výjave, kde je zobrazený Kaifáš, prototyp renegátskeho kňaza
luteránskeho, pijavice a zradcu. A tu mi nutno urobiť poznámku, ktorá je nevyhnutná.
Najväčšia cnosť dramaturgie, ako každej poézie, je pravda. V dramaturgii táto pravda
musí byť bezohľadná, zrejmá, silná, ba keď sa aj preháňa v líčení, neškodí to tak,
ako zakrývanie holej pravdy. Dramaturg je ten najnemilosrdnejší sudca, on je totožný
s prísnosťou božieho súdu. Dramaturg, hoviaci teórii odpustenia a miernenia, nemá
žiadneho povolania! A to musíme vyznať, že v tomto bode je Podhradský príklad a
hviezda, ktorá by mala svietiť budúcim našim dramaturgom. On namaľoval Kaifáša
čierno, ale dokonale čierno, a mal pravdu.V treťom výjave je kreslená licitácia. Vec to každodenná, obyčajná. Ale i tu javí sa
silný dramatický talent, ktorý stvoril Betušku. Dve-tri črty, a pred vami stojí
postava, dýchajúca nehou. Tam nachádzame peknú vetu: „Ach ľud môj, ľud môj, úbohý ľud
môj, osud tvoj oceán ľadový roztopí.“ Nasleduje viazanie dramatického uzla, ratovanie
Klementíny, darovanie prsteňa, hrozná scéna nad umierajúcim kopaničiarom, z ktorého
úžerný žid kmáše halenu. „Prikry ma,“ volá k dcére zomierajúci. Šulek dá mu svoj
kabát za pokrývku. Tu sa zjavuje dar nálezu poetického. Pravda, že darovanie prsteňa
lamentujúcej dcére nenie odôvodnené, práve tak ako kúpenie licitovaného majetku za
suplikantské peniaze. Taký človek, čo také kúsky vyvádza, nemôže byť nosičom
dramatického deja. Ale i slabé tieto prostriedky neminú sa úspechu. Dej tento
čitateľa udržuje v napnutosti. Bez kabáta na Javorinu prišlý Šulek stal by sa ľahko
komickou figúrou pod rukami menej zručného spisovateľa. Holuby ukazuje sa všade ako
buršikózny, večne vtipkujúci mladík. Monológy Šulekove sú zväčša naivne primitívne,
ako aj jeho schôdzka s Klementínou, bárs ich dialóg pred obapolným vyznaním je
duchaplný a vtipný. V druhom jednaní prichádzajú výstupy, o ktorých nemožno písať —
sú ony pod tou čiarou, kde počína kritika svoju prácu. Černobelove plány sa
nevydarili. Sedliak z Považia razom rozotne uzol, rozlúšti dramatickú zamotaninu, keď
očistí celkom Šuleka, Černobelovou intrigou očierneného pred grófkou Vchinskou a jej
dcérou. Tu sa končí všetko, čo možno aspoň približne pomenovať dramatickým dejom. Od
tohto bodu počínajú sa nové zauzleniny, ale nešťastné! Černobel mal tu zhynúť, alebo
napraviť sa. On neurobí ani to, ani oné, ale vegetuje po svojej dramatickej smrti
ďalej. A predsa posaváď ešte hlavné osoby ani nejednali. Nasledujú nemožnosti (napr.
stratenie grófkou 80.000 dukátov! a nájdenie tejto sumy Šulekom). S tretím jednaním
počína sa revolucionálny ruch. Po scénach so sedliakmi prenesie sa dej na bojište, do
táborov, kde sa naivne opisujú boje. Ale i tu sa vystrkuje scénický talent
spisovateľa. Silné, pohnutlivé výstupy, pravda bez organického súvisu, rozjatrujú cit
čitateľa. I počne sa rad smrtí — (v polovičke drámy). Zase prevezme hlavný zástoj
slepá náhoda, tej za obeť padá grófka Vchinská rukou Šulekovou. Opravdivá melodráma.
Sama vskutku tragická smrť mučeníkov národných, Holubyho a Šuleka, príde v dráme
veľmi bezkoturnovým krokom. Šulek dá sa chytiť pre blbú zvadu s debrecínskym
fiškáľom. Tak asi chytia aj Holubyho. Slabosť tohto postupu cíti spisovateľ a chce
vdýchnuť tragiku do svojej drámy tým, že obidvaja chytení bojovníci odvrhnú pardon,
ponúkaný pod výnimkou odrieknutia sa od svojich zásad, ktoré im vtlačili zbroj do
rúk. Je to síce pekné, heroické, ale nie tragické. Bôľ Šuleka, jeho kolotanie sa
medzi sladkosťou života a hroznou smrťou má mnohé, opravdu dramatické efekty. Menej
dramatické je v diele tomto to zomieranie grófky a jej dcéry, a zase vstávanie z
mŕtvych, bárs sú pri tom pekné niektoré miesta. Zo všetkého vidno túžbu po deji — ale
dej nejde, musí byť nútený.Keď povážime vec vcelku, nemôžeme priznať smutnohre Podhradského absolútnu poetickú
cenu, lebo takúto majú len diela, tvoriace celok. O celku tu ani reči byť nemôže, ale
ešte menej o možnosti prevedenia na prknách, a to je konečne najvyššie kritérium
dramatickej práce. Ale uznať musíme, že napriek všetkým, niekedy až detinským
nejasnostiam, nachádzame v smutnohre tejto viac dramatických živlov, ako v mnohom
zručnom diele cudzích dramaturgov. V každej skoro scéne rozbehne sa spisovateľ na
koturnách — a potom zrazu obuje pantofle. Jak pekne dramaticky vyvedená je postava
Černobelova a Kaifášova — a jak triviálny je ich koniec: Kaifáša zabije hrom (na
rozkaz Klementíny), čo básnik naznačil ale so sto rrrrRRrrrr, a Černobela roztrhajú
psi, keď chcel zhodením lavičky prekaziť Klementíne cestu k odsúdeným.Ale pri tom sme ešte nespomenuli hlavnú zásluhu tejto knižky. Je ona jediným
pomníkom na neznámych a zabudnutých hroboch prvých mučeníkov, aspoň prvých povedomých
mučeníkov národa slovenského. Písaná je s rozpáleným srdcom, fantáziou živou a
nevšednou! A keď povážime, že reč slovenská v tých časoch nebola ešte ani tak
ustálená a vytríbená ako dnes, musíme i Podhradského dikcii priznať skvelé
vlastnosti, a čo je hlavné, originalitu a čerstvotu. O vrahoch našich hovorí: „… oni
sú smrť naša, čo smrť našu smrtí.“ Smelé slovo, ale javí ducha. Druhá zásluha knižky
tejto je, že účinkovala veľmi hlboko na čítajúcich ľudí našich a znám mnohých, ktorí
naspamäť vedeli niektoré dikcie. Nejedna panna a pani slovenská prelievala slzy nad
osudom tu Klementíny, tam grófky, tam zase nad mučeníckou smrťou mladých oduševnených
junákov. A to je veľká zásluha. Kniha sa na to píše, aby obživovala, rozprúdila mysle
a city. V tomto ohľade mnoho urobila práca Podhradského, a kde zostala neznámou,
nenie na príčine jej dramatická slabosť, ale naša netečnosť. Naše dnešné pokolenie
náklonné je ku kritike, a rado vešia sa na chyby a poklesky, nie aby sa z nich učilo
vystríhať sa slabostiam, ale aby celok odsúdilo. „Holuby a Šulek“ nedá sa odsúdiť,
bárs sa posudzovať dá z mnoho a mnoho strán. Podhradský patrí medzi silných
samorastlých duchov, ktorí bez prípravy, bez hlbšieho štúdia, bez znalosti pravidiel
dramatických, jedine podporovaní a nesení prirodzeným pudom a veľkým talentom
tvorili, naozaj tvorili. Škoda, preškoda bolo by odhodiť dobre kresané kamene,
pripravené k budúcemu chrámu slovenskej Tálie.[7]Z jeho diela môžeme učiť sa, ako máme i ako nemáme pokračovať na ceste k
dráme. Podhradský vládne satirou, vládne darom tvorenia figúr, živým slohom,
fantáziou — všetko to drahocenné vlastnosti. Že nedospel, že sa nevyvinul — božemôj —
to je naša škoda.Básnické zvraty boli mu poruke; on sypal perly s bezcenným pieskom pomiešané, ale
predsa to boli perly. V predmluve hovorí sám k sebe, vzhľadom k ťažkému predmetu
svojej práce:Nedohodíš na piaď — a chceš hviezdy ráňať!?
Biedny bez srdca zvon! Komu chceš vyzváňať!?A takýchto vzletných originálnych miest je plno — treba ich len vidieť a oceniť.Nezabúdajme, drahí bratia, ani na tohto literárneho borca, trebárs by inoplemenná
kritika mlčaním ho pominula pre niektoré do očú bijúce slabosti. Veď nik neberie
vence slávy našim predným, všade uznaným pracovníkom na literárnom poli — ale verte,
títo postranní, neuvážení, neocenení ľudia prispeli mnoho k nášmu vývinu a môžu ešte
prispieť, keď ich študovať budeme. Mohol bych hneď zhlavy uviesť mnohé slová a
myšlienky novších a uznanejších spisovateľov, ktoré sa veľmi nápadne zhodujú so
slovami dávno vytlačenými v skromnej trúchlohre Podhradského. Nuž zohrievajme sa na
dobrom, vystríhajme sa chýb, oboje pomocou starších prác našich, bárs nie celkom do
najvyššieho vývinu dospelých spisovateľov.Ja chodím po hroboch, Slávov vyhrabávam,
Plačem pri mohylách, živých požehnávam,tak počína Podhradský svoj predspev. Nuž vyhrabávajme i my z hrobov polozabudnutia
diela slovenského ducha, aby mali u nás „libelli sua fata“.[8]Neuvážená, neobjasnená kniha je mŕtvo narodené dieťa. U nás, chudobných
literárne, má mať každý lepším duchom nadchnutý zjav slovesný svoje fátum blahodarné.
Rozpomínajme sa na trudy prešlých dôb.IIIV každej spisbe hrajú romány veľký zástoj. Trebárs táto forma básnická nestojí na
úrovni s drámou alebo eposom, predsa je nevyhnutne potrebnou a čo do praktických
výsledkov znamenitým rozširovateľom ideí v národe. Najvyššie druhy básnictva majú
viac-menej ohraničený kruh čitateľov a pochopovateľov a preto ich vniknutie požaduje
veľký kruh vzdelanstva. Román je prístupnejší širšiemu obecenstvu, a trebárs by tu i
tu nebol celkom pochopovaný, zanecháva dojmy tam, kde epická báseň alebo dráma nemôže
preniknúť. Smelo môžeme tvrdiť, že Jókai viac vykonal pre vzbudenie maďarského a
maďarónskeho povedomia ako Vörösmarty — bárs ten prvý nenie pravý, čistý umelec, bárs
viac baví a dráždi, ako poučuje a uspokojuje, a v umeleckom ohľade ďaleko stojí za
týmto druhým. Vo francúzskej spisbe hrá román zástoj ľudového čítania skoro výlučne a
nový ruský román prekliesnil si skôr cestu do cudzozemska, ako epika Puškinova a
lyrika Lermontovova. Nechceme síce týmto snáď porovnávať Turgeneva alebo Gogoľa s
Jókaim, bolo by to veľmi smiešne. Avšak i títo veľduchovia volili formu románu a
prenikli do vlastného ľudu, zaujali čestnú, slávnu pozíciu vo svetovej literatúre.My Slováci ukázali sme vo svojej spisbe viac elementov k eposu a dráme (dôkazom
predošlé dve pojednania), ako k románu. A to je chyba. My sme nechali ľud náš čítať
„Genovefy“, „Bruncvikov“ a „Kartigamy“, a nehľadeli sme premôcť tieto cudzie výrastky
krvavej a nemravnej pseudopoézie dobrými románmi. Lebo čo sa dobrého stvorilo v
rozpravnom smere, patrí bez výnimky k novelistickým povestiam. V tomto druhu ďaleko
postúpil slávny Kalinčiak, urobil si zásluhy, a pekné zásluhy, Mladen,[9]Dumný, Záborský (upomínam na jeho skvelú prácu: „Panslavistický farár“);
v našich časopisoch zjavili sa pekné a duchaplné práce pod pseudonymami („Jedľovský učiteľ“);[10]ale rozbehnutie sa k románu nebadáme v týchto prácach.Leží predomnou práca, ktorú možno pomenovať prvým slovenským románom. Je to v treťom
ročníku „Nitry“ uverejnený „Olejkár, povesť z počiatku XIV. stoletia“ od M. J.
Hurbana. V trinástich malých hlavách vidíme pred sebou prácu, so všetkými
vlastnosťami opravdivého románu. Už sám vek, v ktorom táto povesť hrá, je veľmi
spôsobný k románovej tvorbe. Matúšovské časy, zakryté rúškom tajnosti a
neodolateľného pôvabu, sú pravou perlou pre bujnú romantickú fantáziu, ktorá má voľný
priestor rozletieť sa po tajuplných poliach dejov pošmúrnych a málo osvietených
reálnym svetlom pragmatickej histórie. Ale i inú, krásnu stránku má vhĺbenie sa a
poetická prechádzka po tejto pôde: pri historickom základe, bárs by on jak ľubovoľne
použitý bol, je tá výhoda, že básnik zobúdza zabudnuté rozpomienky na deje,
odohravšie sa v krajoch známych a milých čitateľom. On nevdojak, alebo naschvál, budí
povedomie národné, oblieka svoj ľud do krásnych šiat bohatej, trebárs i z väčšiny
namyslenej minulosti. A toto je vec veľkej zásluhy, lebo chýbanie národného povedomia
je tá slabá stránka nášho národa, ktorá nám robí každú kultúrnu prácu krušnou,
trápnou a nevďačnou. Román „Olejkár“ (bárs ho volá spisovateľ skromne povesťou,
predsa je to román) uderil na pravú strunu a divno prichodí nám, že nenašiel viacej
ohlasu a že na nastúpenej ceste nevidíme žiadnych nasledovníkov.Ten samý spisovateľ je pôvodcom ešte jedného románu, písaného nárečím českým, a tak
ho neberieme do úzkeho rámca špeciálnej spisby slovenskej. Je to „Gottšalk“.
Akokoľvek by sme sa ohliadali po treťom podobnom románe: nájsť ho nevieme.„Olejkár“ má veľmi skvelú vlastnosť, prísne umeleckého vzletu: tvorí on zaokrúhlený
celok! Jedným tónom zaznieva od počiatku až do konca. Fabula jeho je jednotná,
okrúhla, prepracovaná, popredku dobre premyslená. Čo by z tém tých narobil francúzsky
romansier! V koľkých kapitolách by bol jeho román, v koľkých dieloch. Mnoho deja,
mnoho jarého pohybu vidíme zúžene na týchto pár kartách. Plodnosť myšlienok —
žiaľbohu, v priúzkom rámci. Zle sa robí, keď na malom obraze vidíme nepomerne veľké a
početné grupy. Jedna figúra tiesni druhú, jedna zavadzia druhej, a tá pravá umelecká
harmónia nemôže sa vyvinúť pre malý priestor. To samé nachádzame pri tomto prvom a
posaváď nedosiahlom slovenskom románe. Tie jeho chatrné na priestor kapitolky stoja v
odpore s dejom, postavami, figúrami, ktoré majú opísať. Figúram visia takrečeno nohy
a ruky ponad a popod rámec. Tak nám to prichodí, akoby spisovateľ podával nám stručný
výťah z rozsiahleho a dejom primeraného diela. Nechválime dlhé opisy, priminucióznu maľbu[11]vedľajších osôb, ale zase keď sa tak málo opíše atmosféra, v ktorej
dýchajú osoby a postavy románu, ako sa to deje v „Olejkárovi“, tak to slúži na ujmu
hlbokého dojmu. Čitateľovi sa síce má nechať priestor k vlastnému fantazírovaniu, a
doplňovaniu čítaného — avšak prirýchle postupovanie, takrečeno hatenie sa deja, budí
v nás žiaľ! Pripísať nutno také náhle bežanie deja dopredku úzkemu priestoru, aký
dáva almanach jednej práci, aby nebral miesto druhým prácam.Počiatok románu padá na Silvestra roku 1299 — teda v noci, v ktorej sa stýkajú dve
storočia. Už sám tento pamätný čas naladí dušu čitateľa vážnosťou. Opis búrneho
večera silvestrovského, bárs stručný, vpraví nás celkom znamenite do romantickej,
temnej doby tehdajšej. Dvaja neznámi jazdci vtrhnú do Trenčína, napriek fujaku,
„ktorý núti jazdcov mocne sa do strmeňov zapierať“. Hrabovec a jeho veselý sluha Ďuro
dorazia k tajuplnému bytu zlatníka. Medzi posledným a prišlým hosťom vyvinie sa
dialóg, a tu poznávame hneď výtečnú zručnosť v rozprave — čo je najťažšou úlohou
poviestkára. Na dialógu najviac potýkajú sa neskúsení vypravovatelia. Nie tak náš
spisovateľ. Z krátkeho dialógu dvoch mužov bijú nám reliéfno do očú postavy dve,
veľký zástoj hrať majúce. V zlatníkovi poznávame vysokým umom obdareného zlatníka; z
jeho slov len tak piští jed, pomstychtivosť a zlatobažnosť. Olejkár Hrabovec, napriek
jeho telesným i duševným prednostiam, podlieha hneď vplyvu starého zlatníka. Spiera
sa, spiera Hrabovec, ukazuje pekné city, ale týmto sa iba smeje sarkastický
pokušiteľ. Vidíme sa hodenými byť do čarovného kola tajností, a preto je nám jednanie
týchto mužov temnisté ako ich slová. Táto tajomná temnosť pôsobí veľmi pútavo, najmä
na mladšie duše — ona núti nepúšťať knihu z rúk, až kým sa dozvie rozlúštenie hádky
nepochopiteľnej. K zavŕšeniu romantickej neistoty slúži ešte na konci druhej kapitoly
opísaná scéna, kde spomína sa osoba ženská — „ako uschlá ratolesť so zamknutými
ústami“. Vstup tento do románu je opravdu geniálny, čerstvou fantáziou vynájdený,
trefne, lahodným slohom vypracovaný.V úzadí románu stojí mohutná postava Matúša a rozvírené deje krajinské. Na tomto
úzadí maľovaná je majstrovskou rukou trúchlohra rodinná. Syn bohatej rodiny (olejkár
Hrabovec) zaľúbil si devu meštiansku a oba padli. Syna, plod zakázanej lásky, dal
otec vychovať, oženil sa s Miladou, s ktorou mal dcéru Ľudmilu. Brat nebohej Želmíry
(milenky Hrabovcovej) v jede nad hanbou rodinnou zanevrie na svet a žije jedine
pomste (str. 91.Kebych bol olejkárom, už by bolo málo ľudí na
svete). Diabolskou mocou panuje zlatník (brat Želmíry) nad Hrabovcom,
ktorý od prírody čestný, vohnaný je spoločníkom do víru pomsty. Počne sa hrozný rad
zločinov, trávenia, najviac proti Matúšovi a jeho priateľom namierených, ale Vítom,
nezákonným synom Hrabovcovým a dvoma mešťanmi (Važeckým a Zlatovským) zamedzených.
Hrabovský bojí sa totiž o svoju Miladu, ktorú miloval Felicián, pravá ruka Matúšova,
a večným rečiam zlatníka nie je vstave odolať. Vzburu mešťanov, nastrojenú zlatníkom,
premôže prítomnosť Matúšova, ktorý sa do rozjatreného mesta vrátil z Budína — odbojca
Čachtický, tajný prívrženec Karola Róberta padne jedom pre Matúša miešaným. Zločiny
sa odokryjú na Trenčíne. Vít a Ľudmila uspeli zahorieť obapolnou láskou, ktorá
zahynie rozlúštením tajomstva: že sú oni totiž brat a sestra. Hrabovec vyznal všetko
a vzal jed. Náruživou tragickou scénou končí sa román: všetko rozviklané, rozbúrané —
životy zlomené zločinmi, nešťastnou láskou a temnými náruživosťami. Jedine Matúš
stojí ako mohutná skala uprostred zbúreného mora, jehož sipľavé vlny darmo na žulovú
hruď jeho dobíjajú. „Ach divné — hrozné osudy človeka,“ povzdychne si Matúš, „divné,
hrozné cesty poblúdenia ľudského! Nevyspytovaná vláda nebeská!“ Obrazom hrdinského
pána Váhu a Tatier končí prvý slovenský román. V duši človeka blysnú nevdojak doby
prísť majúce, kde sa výpoveď Matúšova na ňom samom plní.Kresba osôb je v diele tomto majstrovská, kolorit slabý. Vidíme len črty ceruzky
alebo tušu, ale nie farby štetca. Tu i tu je hodené niekoľko štetcových ťahov, hlavná
a najväčšia čiastka zostala skicou, ale skicou mocnej, povedomej ruky. Sú maliari,
ktorých skicová téka omnoho viac umenia chová vo svojich došticiach, ako široké
plátno a olejová farba. V „Olejkárovi“ vidíme jedno i druhé, lenže to druhé nenie
prevedené. Temná postava Hrabovca je nakreslená tak živo, že oddeľuje sa mocne od
iných podobných snáď rázov. Hrabovec žije, dýcha, jedná dramaticky. Všetky jeho
postupy sú odôvodnené náruživosťou. V ňom je zosobnená náruživosť. „V južných som sa
narodil krajoch,“ hovorí sám o sebe vo svojom vyznaní a tak poskytuje na konci
povesti markantnú črtu potrebnú k poznaniu vulkanického svojho rázu. Obdarený mocnou
vôľou, impozantnou osobnosťou, chýba mu pevná pôda mravná. Príde víchor náruživosti a
povalí ho.Majstrovsky podaná je figúra intriganta zlatníka. Už celý jeho obkľučujúci kráž je
presýtený mystikou, démonskými výpary. V ňom máme zosobnené darebáctvo bez vysoko
šľahajúcich plameňov náruživosti vzletnej. Nízke sú jeho chtíče. So zlatom sa
zapodieva, a celá diabolská moc tohto kovu preliala sa do jeho suchej útroby. Zlatník
je prototyp jeho dnešných následníkov, ktorí lúpia náš ľud a spierajú sa jeho spáse.
Matúš je mocný dvíhateľ národa a teda hlavný vrah takýchto podzemných krtíc,
hlodajúcich na životodarných korienkoch ľudu. Teda musí zahynúť. Sám zlatník nemá
toľko smelosti, vlastnou rukou previesť svoje pekelné plány: on ako pravý intrigant
nadstaví Hrabovca, duševne mocnejšiu bytnosť. Pomer medzi týmito mužmi je divný, ale
odôvodnený. Zlatník má právo účet žiadať od olejkára za zmarený život sestry svojej.
On hneď na počiatku románu hovorí o svojej láske k nebohej. Jak vypočítane on tým
jedná! Takéto láskyplné vzdychy sú pravým tŕňom pre boľavú hruď Hrabovca. K utvrdeniu
Hrabovca na ceste zločinských pletích hádže zlatník do jeho duše hadov podozrenia
proti Vítovi a Ľudmile. Tak ho dostane do svojich sietí. Naozaj, tieto dve figúry sú
figúrami románu v tom pravdivom zmysle slova. Úzadie k zlým týmto princípom tvorí
podzámocká luza, hýriaca v zbojstve a nízkych bahnách hriechov. Ondrej predstavuje
takého mamľasa, akého rada používa zlosť v boji proti pravde. I to odpadlé
meštianstvo je pekný ťah k dokonalosti obrazu potrebný. On zúri a búri, zakiaľ nevidí
mohutnú postavu Matúša. Keď sa ukáže jeho prilba na obzore trenčianskeho chotára,
zalezie zloba do kúta, slabý a zvedený meštianok otvorí oči, i vidí, že blúdil. V
málo silných ťahoch máme verný obraz tehdajšieho meštianstva, ktoré sa ani dodnes
nepremenilo.Medzi týmito temnými podobami blúdi párik ľudských anjelov! Krásne, skoro idylické
postavy Víta a Ľudmily. Vít, mladík ideálny, nadaný, ale neošúchaný a nestvrdlý v
búrach života, vyhodený je zrazu zo svojich láskou okrášlených snov do hnusnej,
zločinmi preplnenej skutočnosti. On sa stane cez noc nástrojom dobrých princípov —
borcom proti svojmu dobrodincovi, proti otcovi svojej Ľudmily. Jeho vnútorný boj je
líčený už aj farbami. Celá úzkosť mladej, neskúsenej duše vyráža sa na jeho tvári —
on neverí, čo počul, drží to za sen! Ale skoro presvedčí sa o skutočnosti. A vtom
počne zasahovať do dejov ako mládenecký Patroklos,[12]chopiaci sa meča a mlata až potom, keď už nepriateľ dobýja prievaly
leženia. Mládenček stane sa hrdinom. Hrdinstvo jeho leží v zapretí samého seba v
pokladaní úlohy veľkej nad osobné šťastie. Jeho povedomie povinnosti oproti národu je
také živé, že utlmí v ňom cit detinskej vďačnosti a horúce plápolanie lásky. Ľudmila
je kreslená bez farieb, zase len tužkou, ale obrysy jej lahodnej postavy sú okrúhle,
pôvabné a určité. Zákonom jej je láska. A čože je konečne kritérium opravdivej
ženskosti? Ľudmila, romantická, mäkká, láskou zvírená, uchádza s milencom z domu
rodičovského, ale Ďuro, znamenitý chlapík, pravá zbrojnošská postava, lapí na
hraniciach ubehlíkov, aby ich doviedol k poslednému výstupu v peknej tejto tragédii.Tragický ráz, snáď ten najvýtečnejší v románe, je Milada, žena Hrabovcova. Ona je
obeťou lásky; nepriehľadná tajnosť veje temnými krídlami okolo ubolenej hlavy
pokojnej trpiteľkyne. Neporozumie svojmu manželovi, ktorý je jej večnou hádkou, a to
ju trápi v hlbine peknej duše. Nad to nad všetko obletuje ju stín opravdivej lásky,
pochovanej v mladosti. Felicián rozprúdil niekdy city v deve — a cez povinnosti
manželské a materinské, ktorým je verne oddaná, zablyskne sa časom lúč dávneho
šťastia, ktoré sa ukázalo na chvíľku a zmizlo na večnosť. Istá epizóda zostáva
zamlčanou. Je to epizóda Milady a Feliciána. Sám spisovateľ hovorí, že nechce sa
týkať tejto veci, tvoriacej osobitnú povesť. A v tom nemal pravdu. My pozdní
čitatelia cítime veľmi túto medzeru, tento skok, zanechávajúci za sebou prázdnotu.
Najtragickejšia postava povesti, Milada, vtisknutá je tým do tmy, do tieňa, takže
vidíme len kontúry vysokej, velebnej tragickej osobnosti, ale nevidíme jej plnosť,
jej pohyb, jej farby nadzemské. Ľudmila ľúbi, a lúčiť sa musí nielen s predmetom
lásky, ale so samou láskou, lebo láska tá bola chiméra, bol bezpredmetný cit bujarej
fantázie. Láska mení sa v sesterskú lásku, a v tom nevieme nájsť opravdivú tragiku.
Nasledovať môže iba vytriezvenie a dokonalá metamorfóza. Inšie je Milada. Ona nesie
najväčšiu ťarchu tragického deja a síce v trojakom ohľade: čo milenka, čo žena, čo
matka. Pri väčšej pozornosti k tejto krásnej postave bol by román vyšvihol sa na
najvyššie cimburie[13]svojho druhu. Kaločský Ilmur — je ideál slovenského veľkňaza, Metod
trinásteho stoletia, hotový obetovať seba — viac o ňom nevieme. I Matúš je vlastne
vedľajšou osobou, tvorí, ako sme už riekli, úzadie pre deje, odohrávajúce sa tam pod
múrmi jeho hradu. Nič menej ale sympatická jeho postava priťahuje, dvíha dej, dodáva
života a kŕmi celý dej dôležitosťou. Veď v ďalšej konzekvencii jedná sa o jeho osobu:
na jeho skaze pracuje zlatník i zradca Čachtický, ktorý posledný padne ako Polónius v
„Hamletovi“ smutným pádom všetečného človeka. Pobočné osoby sú dobre kreslené pár
výdatnými črtami. Tak Ondro (upozorňujeme na: „Ondro je zeman“), Uršuľa a Ďuro.
Postavy Važeckého a Zlatovského nemali času spevnieť. Sú to púhe typy dobrého,
statného meštianstva. Felicián je tvrdý politik: on žije celkom verejným prácam.
Pohľad na predmet svojej lásky nemýli ho v krutej povinnosti.Dojem „Olejkára“ je veľký. Román tento neodznel bez súcitu v Tatrách; čítali ho
dychtivo v slzách a roztúžení. Ročník tretí rozobral sa rapídne a v tom má levý
podiel „Olejkár“. Každý, kto odloží knižku, zamyslí sa a rozbúrené city menia sa v
tiché zadumanie. A to je najlepším svedectvom, že to bola pravá struna, na ktorú
uderila ruka spisovateľa. Ale struna tá odznela harmonicky, ľúbo, nevyvolajúc iné
ruky k bitiu do podobného nástroja. Nie snáď, že by blýskal sa román tento
dokonalosťou a bezvadnosťou, mal by on slúžiť za podnet k ďalšiemu napredovaniu na
tom poli, ale ten jeho zvláštny tón, ten tajný vonný vozduch, v akom dýchajú postavy
jeho, mal by bol pritiahnuť, ba vzkriesiť talenty. Škoda bolo nechať slovenský román
„Olejkár“ bez následníka tridsaťštyri rokov.IVŤažké vyvinovanie sa a zobúdzanie národa potrebuje rozličných bojovníkov. Jedni
stoja na výslní činnosti, každým spozorovaní, mnohými nenávidení i milovaní. Ich mená
sú heslami, ba celý program často vtesnaný je do zvuku jedného mena. Veľké utrpenie
ich beží paralelne s vehlasom, a keď národ príde k sebe i s odmenou.Popri týchto bojovníkoch, po strane, v stínu, robotia pilné včielky, neúnavným
bzučaním znášajú národu med náuky a boria sa s čmelami hlúposti a nedvižnosti
ľudskej. Mnohokrát práca skromného trudovníka takéhoto umožní smelé kroky oných
borcov. A v triede tichých kriesiteľov národa nenájdete plevy, ani márnych
nafúkancov; lebo ľahšie je blýskať sa frázou a šramotiť hrmotom, ako neúnavne bez
blesku a tresku, nepoznane stavať kamenček na kamenček.K týmto posledným znamenitým našim mužom patrí Ján Kadavý, ktorého dlhý život
posvätený bol od prvej útlej mladosti až do včera a dnes tichej neúnavnej práci k
blahu slovenského národa. Dôkladné uváženie jeho mnohostrannej činnosti nemôže byť
cieľom riadkov týchto, jak dá Boh zdravia, stane sa to na inom mieste. Teraz hodíme
bežný pohľad na jeho literárnu činnosť.Ján Kadavý narodil sa v Jestřabí v Čechách dňa 7. apríla roku 1810. Základ jeho
vzdelanosti položil Ján Molnár, farár v Križliciach. Ako mladý žiak dostal sa do
Modry, kde profesor Gottšaltovský utvrdzoval v ňom lásku k národu slavianskemu. Už
vtedy zahorel ohňom kollárovských myšlienok, ktoré sa zjavili boli v prvom malom
vydaní „Slávy dcéry“. Prejdúc do Čiech (Hermanseifen, Mydlice), našiel ďalšiu duševnú
oporu na katolíckom farárovi Jozefovi Mirovítovi Královi v Brannej. I schytila
mladíka túžba videť Jána Kollára. Túžba táto bola osudnou pre Kadavého: ona ho
vytrhla z rodnej zeme českej a presadila ho na pôdu slovenskú. V Pešti sa oboznámil s
Kollárom, a základom známosti tejto povolaný bol neskôr dňa 1. októbra 1839 do Pešti
za učiteľa pri slovenskej evanjelickej cirkvi. Toľkoto bolo treba pripomenúť zo
životopisu, aby sa mohlo pochopiť jeho spisovné dejstvo.Už roku 1843 vydal Kadavý knižku: „Přemyšlování o dokonalosti Křesťanské atď. od
Jána Amosa Komenského v Pešti s podobizňou Komenského.“ Pamätná je v spisku tomto
Kadavým písaná predmluva, javiaca čisté slavianske povedomie Kadavého. Na konci knihy
pripojený je životopis Komenského, spracovaný Kadavým rukovodstvom Palackého.Toho samého roku vydal Kadavý „Vzájemnost ve příkladech u Čechoslovanů. V Pešti tisk
a papír Jozefa Beimela.“ Opierajúc sa o Kollára a najmä o jeho svetochýrny spis:
„Über die literarische Wechselseitigkeit der Slawen“, vysvetľuje Kadavý pochop
slavianskej vzájomnosti proste, presne, slohom zrelým, ticho plynúcim ako rieka na
rovine. Uvádza v preklade známy Kollárov spis, a potom prechádza na svoju vlastnú
tému: dôkaz v príkladoch, že Česi na Morave a Slovensku, Slováci v Čechách a na
Morave, všetci traja v Sliezsku a Lužiciach, Lužičania a Slezania v Čechách a na
Slovensku účinkujúc, faktami dokazovali rodinnú spolupatričnosť týchto vetiev. Práca
táto je plodom veľkej pilnosti; v historickom postupe nachádzame tu vypísané body,
kde sa vetvy spomínané stretali. Dáta sú pozbierané s veľkou pozornosťou a
dôkladnosťou. Medzi poslednými dátami spomína českú pomoc, poskytnutú prešporskému
ústavu 1022 zl. vied. čísla a pre zaplavených Slovákov peštianskych 170 zl. striebra.
V kapitole, kde sa o slovenskej pomoci Čechom hovorí, spomínaný je i známy Pavel
Jesenský z Turca, jeden z prekladateľov biblie Kralickej a mnoho iných literátov.
Tiež konštatuje, že Slováci prispeli k zakladaniu Matice českej. Končí dosť objemný
spisok tento (94 strán) čerstvo písanou obranou vzájomnosti proti „přepiatým
vlastencům uherským“. Volá k prepiatcovi: „A která ze surovosti vyzutá krajina se
sausední neobcuje?“ Zakončená je knižka hladkými veršami. V „Dodatku“ láme kopiju
proti Bernolákovi a zavádzaniu slovenčiny za jazyk spisovný. Od tohto stanoviska ale
naskrze odstúpil, lebo dva roky na to vydal sám spis v slovenčine. Je to „Priateľ
ľudu. Knižka pre Slovenskich hospodárou a remeselníkou. V Budíne 1845 písmom J.
Gyuriana a M. Bagó“. Bohuš Nosák napísal na čelo knižky verše a predmluvu. Nasledujú
pekne písané články o hospodárstve a štepárstve, návod k zostavovaniu právnych
písomností. Spolupracovníka mal Jána Lacu, učiteľa gramatiky v Jelšave, ktorý píše o
štepárstve. Zábavnú čiastku vypĺňa zase Bohuš Nosák poviedkou: „Kdo je s Bohom, s tím
je aj Boh.“ Július Plošic[14]horlí v krátkom článku proti pijanstvu a za spolky miernosti. Zostavenie
knižočky je veľmi cieľuprimerané, sloh Kadavého jasný, praktický. Druhý zväzok
„Priateľa“ má zas Ondreja Lacu za spolupracovníka v štepárskom odbore, Peter
Hostinský píše proti trápeniu gazdovských hoviad, zdravovedu pestuje Dr. Karol Kiko.[15]Snáď bude zaujímať, že v tomto spise oznámené sú spisy, ktoré neskôr
urobili epochy v literatúre: Sládkovičova „Marína“, „Slovenské povesti“ J.
Rimavského, Škultétyho „Beda a Rata“ a Hurbanovo „Slovo o spolkách miernosti“.
Neprajné časy pretrhli ďalšie vydávanie „Priateľa“, kvôli ktorému Kadavý potom neskôr
zanechal istú stanicu a šiel do Pravonina pri Vlašime v Čechách, aby sa vzdelal v
agronómii, a tým lepšie a praktickejšie mohol písať pre slovenský roľnícky ľud. Plány
rozbili sa na neprajných okolnostiach. Až zase už v Martine pokračoval v užitočnom
tomto podujatí, žiaľbohu, nie trvácne, pre netečnosť a spozdilosť obecenstva. Predsa
vyšli dva ročníky, posledný neúplne. Výtečná, a v mnohom ohľade príkladná je jeho,
roku 1847 vydaná „Čítanka pre malje djetki“,[16]ktorá dožila dve vydania, a žiaľbohu, želendve. S
opraveným pravopisom bola by ona i dnes duševnou mannou detí slovenských. Nádych
sviežej detinnej poézie leží na skromnom tomto dielku. Čítajte len „Celí deň
porjadneho Janíka“. Je to naozaj práca dokonalá v slohu, ukazujúca na veľké
pedagogické dary a psychologickú znalosť detí. Kto by sa nepotešil nad básenkou:Starí Dunčo na reťazi,
Jazik na veki viplazí,
Rozleťí sa a zabreše,
A očami iskri kreše.To nie sú naplácané krivonohé veršotepaniny, aké sa tu i tu dávajú do rúk deťom a už
od počiatku hubia vkus a ucho neviniatok. Päť básničiek priložených k čítanke malo by
byť vzorom a nie kadejaké zlátaniny. V tomto ohľade môže sa jedine vyrovnať a k boku
postaviť Škultétyho „Rečňovanka“. Ostatné, čo vyšlo, stojí hlboko nižej. K druhému
vydaniu priložil Kadavý i „Maďarskú čítanku pre slovenskje djetki“, súc k tomu
donútený od maďarónov cirkvi. Búrky rokov 1848 a 1849 pretrhli jeho literárnu
činnosť. Keď ale búra vyhrmela, zas ho vidíme v činnosti spisovnej. Okrem menších
podujatí(vydanie písacích vzoriek)vydal roku 1853 spolu s
Augustom Krčmérymkalendár: „Živenu“ v Levoči u Jána
Werthmüllera a syna. Ako všetko, čo Kadavý do ruky chytil, tak i „Živena“ nosí pečať
praktičnosti, súcosti a pekného ducha. Nachádza sa tu Kadavého znamenitý článok o
„Lučbe; Zlomky zo silozpytu“. Krčméry podal „Národopis“, niekto (L. S.) článok o
Matúšovi Trenčianskom. Sládkovičova báseň: „Znovuzrodenec“ je tu (dľa môjho vedomia)
prvýkrát tlačená, práve ako Chalupkova „Zrada“. Nasleduje (aspoň dľa môjho vedomia)
desaťročná prestávka, odôvodnená trampotami života. Roku 1873 vydal spis „Malý
spevák, čili stručný návod ku spevu pre slovenské národnie školy, Turč. Sv. Martin“.
Knižka zostala väčším dielom ležiakom pre našu národnú neresť a pre všeobecnú
maďarizátorskú, nespevavú obdobu. V posledné dni rediguje Kadavý „Slovenské spevy“,[17]ktoré dosiaľ dospeli do druhého zväzku. Aj týmto dielom položí si pomník
aere perennius.[18]Kadavého umeleckú činnosť nie som kompetentný posúdiť, ale toľko vie aj laik, že je
ona ohromná, neúnavná a mnohé ovocie donášajúca. Kadavý, znateľ teórie hudby výtečný,
je spolu aj tvorcom a hudobným básnikom. Nejeden nápev, už všeobecne známy, pochádza
z jeho peknej duše. Jeho harmonizácia je dľa súdu znalcov bezúhonná a originálna.
Zvláštnu úľubu vzbudilo harmonizovanie piesne „Nitra, milá Nitra“.Spomienka jeho mimospisovateľskej činnosti viedla by nás ďaleko. Ale jednu nutno
pripomenúť. Je to činnosťnakladateľská. Tento jediný, chudobný
muž vydal na svoje útraty také diela, akými sa sotva pochlúbiť môže dajaký náš
spolok; Kadavého zásluhou vyšla Hurbanova „Únia“, ktorá urobila epochu v histórii
cirkvi evanjelickej slovenskej. On na svoje útraty vydal spis tento. Kadavý vydal
Sládkovičovu „Marínu“, novú to zorničku na nebi našej poézie; Kadavý vydal „Nitru“,
ročník tretí! On vydal Červenákove „Zrcadlo Slovenska“[19]a boril sa pritom s peštianskou surovou cenzúrou, ktorá nedala svoje „imprimatur“.[20]Ako si pomohol náš statný Janko? Poslal „Zrcadlo“ do Viedne, a tam
vyzískal to ťažké slovo „imprimatur“ a potom dal tlačiť knihu predsa v Pešti. Tak
dostal Kadavý peštianskych mudrcov na lep. Kadavý vydal na svoje útraty Žellove básne
ešte roku 1844. Ten samý Kadavý napomáhal vydanie Hurbanových „Slovenských pohľadov“;
on bol všade, kde bolo treba obetovať. Ochotnosť jeho k práci a obetiam nemala
hraníc. Jeho pilná ruka viedla korektúru Kollárovej „Slávy dcéry“, taktiež „Cesty do
Itálie“ nie menej jeho „Kázní“. Zachovanie Žellovho „Miliducha“ je Kadavého zásluhou,
ako vôbec čerpal Žello u Kadavého povzbudenie k činnosti. Dopisovanie jeho bolo
obšírne a dôležité. On bol vo večnom styku s prednými mužmi slovenskými a
slovanskými. Kde bolo treba dajakú ideu uskutočniť, tam vyhľadali Kadavého.Podotkli sme len povrchne, čo vieme o ňom, a ajhľa, jak veľký trud, jak veľká práca
leží za týmto mužom, ktorého vrelá starosť o národ nedopustila,aby sa
staral o seba!My nesmieme zabúdať na včielky naše pracovné, a aspoň
vďačne sa rozpomínať na ich utrpenie, práce, cesty a bolesti, ktoré znášali trpelivo
pre svätú našu pravdu. A práve tohto neúnavného pracovníka vidíme všade v boji s
prekážkami neodolateľnými. Už sa mala vyplniť jeho milá túžba,založenie
slovenského kníhkupectva v Pešti— keď do jeho rodomilých plánov
búšila divá revolúcia. Avšak on na zborených plánoch staval nové, ako pilný gazda dom
nový na smutnom pohorenisku. Krepkou pružnou silou svojou želal všade byť užitočným,
všade prospieť, všade tvoriť duševný i hmotný blahobyt. Môžeme byť z plného srdca
vďačnými bratom Čechom, ktorí nám urobili v Kadavom dar skvelý, neoceniteľný.VHumor nepatrí medzi silné slovenské stránky. Náš celý život plynie elegicky a tón
smutnej fujary lepšie znázorňuje naše cítenie ako radostný poskok piskora. Ubitý na
tele i na duši slovenský národ i v žarte žiali, ako sa vyslovuje Sládkovič. Človek
príde do rozpakov, keď chce voliť veselú, rozpustenú slovenskú melódiu, a obyčajne
príde opäť a opäť na známu „cic kozy, kozina“. Ale aj táto poskočná melódia má akýsi
melancholický nádych a ďaleko zrovnať nedá sa s ľahkomyseľnou nôtou nemeckých
valcerov alebo ohnivých poľských krakoviakov.Pri tom všetkom ale naša skrovná spisba nie je celkom bez diel, dobrým humorom,
ostrým sarkazmom, britkou satirou písaných. Komu tu nenapadne Ján Chalupka s jeho
nevyčerpateľným humorom a dobráckou nepichľavou satirou! On stvoril „Kocúrkovo“ — a
pri tomto slávnom mene preletí mysle naše nekonečný rad dobrých komických figúr.
Predstaví sa nám Tesnošil, dr. Lesebuch, Honzík a celá veľká zbierka postáv z nášho
malomestského života. Mnohé scény v jeho veselohrách kypia zdravým humorom, neškodným
a dobrosrdečným, tak sa i originály Chalupkovských kópií chutne smiavali a ešte dnes
smejú sa sami nad sebou a svojimi slabosťami, zabúdajúc na to, že „de te fabula narratur“.[21]Pred smutnými a nerestiplnými rokmi 1848 a 1849 zablysol sa veľmi okázale slovenský
humor, akoby zdvihnúť chcel protivu. V štvrtej „Nitre“[22]stretáme sa so všetkými druhmi a odtienkami humoru. Miloslav Selovský (J.
M. Hurban) satirizuje v „Korytnických pohárikoch“ tehdajšie literárne a spoločenské
pomery, čo bol vtedy dosť smelý čin pri úzkom kruhu obecenstva, ktoré sa takmer skrz
naskrz vzájomne osobne poznalo. Sarkastické vychádzky zakončuje spisovateľ fantáziou
„Divadlo duchov nad Tatrami“, kde nachodíme mnoho krásnych miest, plných
prekypujúceho rojčenia. Duch Tatier povolal všetkých svojich poddaných duchov v
nadzemský rákoš. Oni sa hrnú, na čele Duch Kriváňa. Nasleduje Demänovský, Vrátňanský
a chabý Duch Súľova, ktorý za svoju netečnosť dostáva od kráľa Duchov hodnú lekciu.
Duch Javoriny žaluje sa na biedy a protivenstvá, medzi inším, že v kasíne Fúkavickom
stojí napísané za sklom:Že kto vníde do Kassína,
Nesmie dnu s ním Slovenčina.Duch si žiada ľahšie miesto účinkovania. Ale Tatra mu volá: „Hanbi sa mi a zapáľ
sa.“ Dolnozemský Duch utratil na jazde koňa. Pekný je spev duchov:Duch Tatier že hore vstáva,
Dieru svoju zanecháva;
A že aj my žiť máme!Od toho samého spisovateľa pod menom Ludevít J. Trenčiansky umiestená je v tomže
ročníku „Nitry“, prvá asnáď slovenská humoreska „Od Silvestra do Troch kráľov“, od
počiatku do konca písaná čerstvým humorom, nútiacim čitateľa k smiechu. Šúplata,
starý skúpy mládenec, jeho krivá slúžka Ilona, furták Brožek a slávne mesto
Bruchoslavice — ktože by pri týchto menách nespomenul si na veselo prežitú hodinku?
Scény, kde zaľúbený Šúplata dvorí švárnej Ľudmilke, dosahujú vysoký stupeň
humoristickej dokonalosti. A tie milé dve tetky Hudrálková a Hovorková! To nie sú
namaľované tiene, to sú živé osôbky, majú krv i teplotu skutočného života. Niet
veselšieho opisu, ako keď sa líčia rozpaky panej Hovorkovej v kostole, kde sama na
svoje vlastné uši počuť musí ohlášky záletníka svojej vnučky. Tiež do rozpuku smiešna
vizita panej Hudrálkovej u starého Šúplatu je plná verností! Brožek má aj tu prsty v
hre, a poznajúc slabosti starého skupáňa, dá mu skrze Hudrálkovú uhlík do ucha.
Výborná táto humoreska končí sa tak okrúhlo, ako sa počala — zanechajúc človeku dobrý
pocit. Nuž a to je veru veľmi dobré svedectvo. Cena práce je zvýšená už aj tým, že je
to slovenská pôda, na ktorej sa poviestka odohráva, a síce tak číro čisto slovenská,
ako Bruchoslavice ležať musia na slovenskej pôde.Ale tu sme preskočili staršieho humoristu, ktorý, žiaľbohu, to samé urobil s
humorom, čo s poéziou! Vystrelil do povetria dve rakety svojho ducha, ktoré sa
skvelými zablýskali iskrami, a potom nechal ohňostroj potuchnúť. Pod pseudonymom
Branislav Podolinský vystúpil z „Hrdoša“ známy už Ladislav Pauliny po prvý raz na
verejné pole, a síce ako humorista. Stalo sa to v prvej „Nitre“[23]v článku „Výlet do Kocúrkova“. Nevyčerpateľná téma malomestských
šialeností a komika vtierajúceho sa maďarónstva je aj tuto v pekných variáciách
predstavená. Pán z Chudobíc stal sa príslovným. Opis kocúrkovského múzea,
astronomickej veže atď. veje zdravou, ostrou satirou. Pravda, že i pri práci tejto
nesmieme zabúdať na vek, v ktorom povstala: mnohé veci, ktoré pre nás potratili
smiešnosť, boli pravou paprikou pre súčasných čitateľov. V tomto ohľade je humor
veľmi podrobený času a okolnostiam. Len humoristicky na základe všeľudskom vyvedené
komické figúry prežijú svoj vek. Tak pán z Chudobíc je nesmrteľný, práve ako
nesmrteľný je Falstaff, bárs jednotlivým vtipným nápadom zožierajúci čas už dávno
otupil ostrie.A už teraz skočiť musíme do novších časov. Keď zamĺklo pozitívne tvorenie literárne,
zamĺkol aj slovenský humor. Medzi borcami novej doby zaujíma vyvýšené miesto náš
Pauliny-Tóth, ktorý založením prvého humoristického časopisu[24]zobudil veselú umku slovenskú z mnohoročného spánku. Pauliny vládol
humorom, vládol satirou, ba i sarkazmus stál v jeho službe. Pravda, že dľa potreby
búrnych časov, bol jeho humor vo veľkej čiastke príležitostný, humor militans:[25]ale on padal ako osviežujúca rosa na duše našich bojovníkov, a dával im
satisfakciu za hnusné útržky a zákernícke nápady zberby kadejakej. On humorizoval vo
všetkých len možných formách a nikdy neboli jeho východky bez soli. Žihadlo jeho
vtipu napustené bolo kúsavým jedom, ale ani na dobrodušnom humore nechýbalo jeho
prácam, ako vidíme v noveletke „Slovenský pravopis“ vo štvrtom zväzku „Besiedok“.Slovenský humor pomkol sa o čerstvý krok napred G. K. Laskomerským, ktorý spojuje
kypiaci humor so štýlom presným, znalosťou reči a ľudí našich. Kto u nás nepoznal by
Štefana Pinku,[26]tohto pilného a jediného snáď dopisovateľa slovenského z rozličných válok
a výprav. Sotva sa nájde čítania znalý človek na Slovensku, ktorému by neboli slzy
smiechu vrazili do očú pri čítaní jeho dopisov. Čo slovo, to vtip a čím sa viacej
privykáš na spôsoby a zvraty znamenitého virkli-kaprála, tým viac cítiš komickú silu.
Dobré a chválitebné dielo by bolo zobrať dopisy Pinkove v jeden veniec, lebo po
časopisoch roztratené ľahko môžu prísť v zabudnutie. Avšak Laskomerský je nielen
nevyrovnaný vtipkár, ale rozprávač opravdu milý a nadaný. Jeho rozpravný sloh je samá
presnosť, myšlienka stojí úzko vedľa myšlienky, niet medzi nimi prázdnoty. Najlepšie
dokazuje to povesť „Lipovianska maša“ a jeho „Zobrané žarty a rozmary“, ktoré,
žiaľbohu, vyšli len v jednom zošite. Tam nájdeme dôkaz, že je Laskomerský i majster
dialógu. Zvláštny ráz nesú na sebe Laskomerského cestopisy. To verné, objektívne
opisovanie, ostré pozorovanie, ten veselý tón, držia čitateľa mocne v klepetách.
Každá jeho práca ožiarená je slnečným teplým lúčom; i prísne vedecké miesta v dielach
jeho čítajú sa ľahko ako román, jeho náuka tlačí sa sama sebou človeku do hlavy.
Nevdojak mi prichádza na um Hyrtl[27]s jeho učebnou knihou o topografickej anatómii. Ako tento veľký majster
prednášky, tak i náš Laskomerský učí žartom a vie to najsuchšie spríjemniť svojím
chutným spôsobom prednášania. Iste nemýlim sa, keď poviem, že Laskomerský patrí medzi
prvých slovenských štylistov.Ján Kalinčiak stvoril len jedno humorom písané dielo a dosiahol tým najvyšší vrchol
v našej humoristickej spisbe. Je to jeho „Reštavrácia“, o ktorej netreba veľa písať,
lebo je ona všeobecne uznaná, čítaná a obdivovaná. Ďaleko za hranice prešiel jej
vehlas, Bronislaw Grabowski preložil ju na jazyk poľský[28]a vydal vo Varšave. Dľa môjho vedomia je toto, vyjmúc Ľ. Štúrovho spisu
politického, prvé slovenské samostatné dielo, ktoré bolo vydané v ruskej dŕžave.
„Reštavrácia“ vyniká v mnohom ohľade, čo sa humoru týče, je v nej plno postáv smelo
kreslených, verne kolorizovaných, hodných vyzdvihnutými byť na prkná.O satire Záborského prehovoríme pri pojednaní o jeho literárnej činnosti vôbec.V najnovšej dobe vyniká opravdivým humorom A. Černiansky.[29]Humor, čistý neskalený humor je jeho živlom, tam sa pohybuje ako doma.
Nehľadanosť a trefnosť jeho nápadov je obdivuhodná — z jeho riadkov veje všetko
humorom už zákonom prírody, ako vôňa sama sebou vychádza z kvetov. Takémuto prírodou
predestinovanému humoristovi škoda sa obmedzovať na príležitostné pole.Nuž z podotknutého iste vysvitá, že ani v tomto obore neschádzajú nám sily! Málo
pestovaný humor nevdojak a samorastom tlačí sa na povrch v smutných časoch
slovenského utrpenia. Keby sme trochu viacej zreteľu obracali na spisbu našu,
dosiahli by sme v každom obore chválitebných rezultátov.[1]„Národnie noviny“ 1880, č. 110 — 111, 113 — 114, 116.[2]dať poézii vale!— dať zbohom poézii, zanechať
poéziu[3]in ovo— (lat.) v zárodku[4]„Poetam perdidi“— (lat.) „Stratil som poetu“[5]v pulpite— pulpit, šikmý stôl na písanie[6]„Was im Liede unsterblich soll leben, muss im Leben
unter-gehen“— (nem.) Doslovný preklad: „Čo v piesni má
nesmrteľne žiť, musí v živote pominúť.“[7]k budúcemu chrámu slovenskej Tálie— Thália v
starogréckej mytológii jedna z deviatich múz, ochrankyňa komédie (všeobecne
divadla)[8]„libelli sua fata“— (lat.) „knihy majú svoje
osudy“[9]Mladen— pseudonym Mikuláša Štefana Ferienčíka (1825
— 1881)[10]duchaplné práce pod pseudonymami („Jedľovský učiteľ“)— poviedka „Jedľovský učiteľ“ od Mikuláša Štefana Ferienčíka vyšla pod jeho
pravým menom v „Sokole“ 1862, č. 8 — 11[11]priminucióznu maľbu— podrobnú, detailnú maľbu[12]Patroklos— postava udatného bojovníka z gréckej
mytológie[13]cimburie— zubovité ukončenie stavby[14]Július Plošic— (1819 — 1899), rím. kat. farár a
ľudovýchovný pracovník[15]Dr. Karol Kiko— lekár v Pešti, jeho článok v
„Priateľovi ľudu“ vyšiel pod názvom „Rady pre dom a hospodárstvo“[16]roku 1847 vydaná „Čítanka pre malje djetki“—
Vajanský udáva rok druhého jej vydania: prvé vydanie vyšlo v Budíne roku
1845.[17]V posledné dni rediguje Kadavý „Slovenské spevy“—
ich vydania sa už Kadavý nedožil (zomrel roku 1883). Roku 1892 vyšiel prvý
diel, druhý roku 1896.[18]aere perennius— (lat.) trvalejší ako kov[19]Kadavý vydal Sládkovičovu „Marínu“, novú to zorničku na nebi
našej poézie; Kadavý vydal „Nitru“, ročník tretí! On vydal Červenákove
„Zrcadlo Slovenska“— „Marínu“ vydal roku 1846, tretí
ročník almanachu „Nitra“ vyšiel taktiež roku 1846, „Zrcadlo Slovenska“, od
predčasne zomrelého Benjamina Pravoslava Červenáka vyšlo roku 1844 s
predslovom J. M. Hurbana.[20]„imprimatur“— (lat.) vo význame: schválenie pre
tlač[21]„de te fabula narratur“— (lat.) „o tebe hovorí
povesť“[22]V štvrtej „Nitre“— v štvrtom ročníku almanachu
„Nitra“, ktorý vyšiel roku 1847[23]v prvej „Nitre“— v prvom ročníku almanachu „Nitra“,
ktorý vyšiel roku 1842 ešte po česky[24]Pauliny-Tóth, ktorý založením prvého humoristického
časopisu— ide o časopis „Černokňažník“, vydávaný Viliamom
Paulinym-Tóthom (1860 — 1863)[25]humor militans— (lat.) bojovný humor[26]Štefana Pinku— Štefan Pinka je Zechenterov pseudonym
a zároveň žartovná postava zaslúžilého bojovníka, skrze ktorú Gustáv
Zechenter Laskomerský rozpráva rozličné veselé príhody.[27]Hyrtl— Jozef Hyrtl (1810 — 1894), nemecký anatóm,
vynikal ako všestranný učenec. Jeho kniha „Handbuch der topographische
Anatomie“ („Príručka topografickej anatómie“) bola hodne známa a dosiahla
mnoho vydaní.[28]Bronislav Grabowski preložil ju na jazyk poľský—
poľský preklad vyšiel roku 1874 vo Varšave[29]A. Černiansky— Andrej Černiansky (1841 — 1923),
prispievateľ a redaktor humoristických časopisov
|
Vajansky_Z-dejin-literatury-1.html.txt
|
Piesne1Starala sa moja mať,
či sa ja viem zhovárať
s mojím milým pod okienkom,
a ja to viem — naspamäť.
On mi pozrie do tvári,
mne sa líčko ožiari,
jak by boli moje líčko
maľovali maliari.
A ja jemu do očí,
svet sa so mnou zatočí;
nikdy neviem, jak sa stalo —
len keď som mu v náručí.
A potom — nuž, čo po tom?
zmlúvame sa šepotom,
o čom sa my zhovárame
nikto nevie nič o tom.2Kázala mi moja mati,
čierny úhor poorati,
a ja nemal ani biča,
ani otky, pohoniča.
A tie moje kone vrané,
celý týždeň nečesané,
uviazané pri rebrine,
a ja chodím po dedine.
Po dedine, po dedine,
za chodníčkom ku dievčine,
tým chodníčkom chodiť ani
celý svet mi nezabráni!
|
Kokes-Kycersky_Travnice.html.txt
|
Preč sťato![1][2]Ta ma nes, ta, koníček môj plavý,ta na druhý bájny svet — v svet srdca, dobrých duchov,kde nemožnosť hradbami stojí,kde čo dobré neumiera,kde čo pekné neošpatne,kde čo pravé neprepadne,kde čo slávne nezahasne;krása kvietkami prekvitá,dobré city rosou sa trblietajú,jedným slnkom hraje, ligotá sa všetko,jednou piesňou vtač i duša rozplýva sa v harmónii,kde dobré nad zlým víťazí — — —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Čitateľný Bottov rukopis. Dobšinského odpis na liste F. Uverejnený v Slov. pohľadoch
III, 1883, str. 459.
|
Botto_Prec-stato.txt
|
IAndrej Chodník je vám od milého božieho rána celý rozpaprčený. A jako by aj nebol, veď
či to len svet kedy dožíval, čo mu žena vyviedla? Ráno pekne rozbluštil oči, zasadol ku
stolu, zjedol jak sa patrí pri poriadku tanier huspeniny, zalial ho dobrým chlapským glgom
vína, natiahol úzke nohavice a keď sa vám do novučičkých nových kordovaniek obúval, tu sa
mu pustí žena do hlasitého smiechu vraj: „Andrej, si ty sprostý, že sa pri obúvaní takých
čižiem ohybáš; postav jich pod odkap, vylez na hôru, skoč dole a šup, — už si obutý!“„No čo ty kvacneš, to už má päty aj hlavu,“ horšil sa Andrej, už beztak dopálený na
veľmi voľnú obuv; „ale ja buda tebou nedral bych svoju múdru hlavu na každý deň, šanoval
bych si ju len na sviatky.“„Tak jak ty tvoje čižmy,“ odvrkla žena s posmechom. Len si daj pozor, keď pojdeš v nich
do kostola, by si si dakde milé svoje rebierka neofúľal.“ „No však uvidím, kto sa skôr
sosankuje,“ odtušil Andrej sebapovedome.„Ba veru neuvidíš,“ vetila Chodníková, podoprúc si päsťami boky. „Šak som ti hneď na
jarmoku hovorila: nekupuj tie budzogáne, bude ti to veľké. Vybrala som ti dobré pekné
čižmy, tie si nechcel, že vraj ti čižiem na frču netreba, no a keď si si tieto vzal, dobre,
len že sa pohrmluješ v nich sám do kostola. Ja nechcem, aby ľudia na ulicu vybiehali dívať
sa na celú kompaniu ťažkých furmanov a uvideli by miesto nich zarážať sa toťhľa kalávneho
Chodníka a podľa neho jeho ženu!“„No ale šak je zima,“ chlácholil si Chodník ženu skoro prosebne; „čo som si mal takú
obuv kúpiť, aby mi v nej na prvý raz malíčky odziably?!“„A dobrú, peknú obuv si si vybral! Nuž veď je teda zima, šmiklavôk po ulici dosť, nuž
len sa von, šťastlivé vykotenie prajem!“Hm hľa, to bol trumf! Keby to nebolo bývalo v nedelu a to ešte o prvom zvonení, keď už
ľudia do kostola išli, bol by jej za to poriadne odťal, no ale takto, čoby ľudia povedali,
keby ho očuli lom robiť?! I oprel hlavu o dlaň a dal sa rozmýšľať, či sa má zverbovať alebo
svetom ísť, kam ho dve oči povedú. No prišlo mu do pamäti, čo mu kamaráti boli rozprávali,
že ten vojanský chlieb není dáky vzácny chlieb. Slúžiť? — hm, napadlo mu! Sluha není pán a
tam musí koľkoráz človek ešte aj neonakvejšiu ženu poslúchať jako je jeho Beta; nuž čo si
teda počať ubohá duša?! — „Ej čo,“ rozhodol sa konečne, uhodiac pri tom päsťou o stôl,
„tata pán, mama pu: však uvidíme, kto bude poslúchať!“ O kontrovanie ženino, že ona veru
ani nebude, ďalej sa nestarajúc, dal sa ďalej pristrájať do kostola. Otvoril truhlu, nuž
ale kto vie, či snaď veko trochu silnejšie odchýlil, alebo snaď stena, na ktorú narazilo,
mala trochu slabšie svedomie, za dobré prihrstie vápna spŕchlo mu s nej do truhly a pekný
nový klobúk aj s čiernymi šatami zabarvilo mu na bielo. Beta, vidiac to, dala sa mu do
hlasitého rozmarného smiechu.Keby tie zamútené šaty neboly bývaly tie, v ktorých sa len toť pred malým, krátkym rokom
k sobášu niesol, veru neviem, jako by jich bol oprašoval, no takto už zo samej úcty pred
nimi, pekne tichúčko si jich vyňal, striasol vápno, ktoré sa dalo, zapopadol kefu, ktorou
bol len pred chvíľou nové čižmy oprašoval, a dal sa ňou do milých šiat. Privedúc si kabát
aj s vestou do poriadku jak sa patrí a prináleží, dal sa klobúk miksovať. I mikol ním
napred a to ešte tak dobre po chlapsky o truhlu, až sa vápno z neho po celej izbe
rozprášilo. Na to popadol kefu, a počal ho mydliť o milých päť. Ruky sa mu triasly a z očú
padaly mu slzy jako dobrý hrach; roztklivila ho chudiaka myšlienka, že vraj jak mu dobre
bolo, kým bol svobodný ešte jako pták a nemusel sa s nikým doprávať.Chodníková sa napred naňho len dívala a dívala, ale keď videla, jak mu slzy v očiach
hrajú, počalo jej srdce obmäkať. No nebola ona z takého mäkkého dreva, žeby sa len tak nič
po nič citlivosti poddala, preto dupla nohou a obrátila sa stranou, podoprúc si päste o
boky. Avšak nedalo jej to pokoja, obrátila sa zase a vidiac, jak z klobúka od ustavičného
drhnutia až chlpy lietajú a že muž od žalosti už skoro fňuká, preriekla skoro s plačom: „No
mohol bys už mať trochu rozumu; stroj sa skôr, veď príjdeme neskoro.“ Ale odvety nedostala.
Práve bol Fero Chodník, brat Andrejov vstrčil hlavu do okna, volajúc brata, by už šiel, veď
vraj už druhý raz zvonili.Ak sa dal Andrej na toto volanie s celou rýchlosťou do obliekania, robila to jeho žena
rýchlejšie, a sotva bys bol päť načítal, už sa aj sypal do dverí a jeho žena za ním. Ale
pred samým nosom prichlopil jej za sebou dvere, že vraj jej on nepotrebuje. Jako kamenný
stlp ostala Betka pred zavretými dvermi, veď kto by bol od jej Andreja toľko gurážu
očakával! Nuž ale čo si počať teraz, úbohá duša?! Ísť za ním jako ztratená ovca? Kto by to
kedy dožíval, to by ľudia hneď uhádli, koľko uderilo. Ísť vedľa neho, aby ani slova k nej
neprehovoril? Oj to už nie, ani za celý svet!I jak bola pekne ustrojená, sosliekla jednu hábočku po druhej, sadla do kúta a plakala.
No po chvíli utrela si slzy a dala sa plány kuť, jako potrestať muža pre jeho neslýchanú,
nevídanú tvrdohlavosť. Variť, to jej ovšem ani vo snách nenapadlo, to by si bola dala
radšie ruky po lakte odrezať, jako pre takého muža variť.Medzitým Andrej aj s bratom vykračoval si statne do kostola. Andrej, bárs aj o dobrých
desať rokov mladší, vystupoval vážnym, hrmotným krokom, kým starší jeho brat rezkým vrtkým
krokom krepčil podľa neho. Kto ho znal, že je raubšicom (pytlákom) a videl ho po ulici
drobčiť, ukazoval naňho: „hľa, myslí, že porád zajácov naháňa;“ no kto by o tejto jeho
peknej čnosti nebol vedel, mohol bezpečne z jeho kroku úsudok vyniesť o jeho povahe. Cestou
do kostola prišli pred krčmu. „Ale počuj ma, Andriš,“ riekol Fero, poskočiac naraz asi
štyry kroky v pred, „mne sa zdá, že kostol není zajac, že nám neuteče, zvonili ešte len
druhý raz a k tomu mal bych s tebou ešte dačo dôležitého vyprávať; poďme dnu na pol litra.“„A neide moja žena za mnou?“ obrátil sa Andrej bojazlivo na zad.„No keby aj išla, a bárs si aj pod pantoflou, neboj sa, nedá ťa za to pod stôl kľačať,“
uspokojoval ho starší brat. —„Nuž kľačať jako kľačať,“ krútil Andrej povážlivo hlavou, „ale čo na to ľudia povedia,
keď mladý gazda, majúc doma svojho dosť, o tomto čase po krčmách sa potĺka.„Jaj, všetkým ľuďom ani Pán Boh nevyhovie, čo ťa po nich, len poď!“ A tak nahováral
milého brata, až mu tento povolil a vnišiel s ním do krčmy. Krčmár postavil hneď pred
každého pollitra. Nalial každému do pohárika a keď si chlapci zunkli na dobré zdravie,
počal Fero so svojími dôležitými veciami, o ktorých mienil s bratom rokovať. I vystrčil mu
až pred samučký-samý nos pravú dlaň s otvorenými prsty, vraviac: „Hľa, hoľučký-holý jako
táto moja dlaň, majúc sotva dvaráz toľko rokov, koľko na nej prstov, zostal si po smrti
našeho otca, Pán Boh mu daj radosť večnú, na tom šírom božom svete. Ja som ťa prijal do
svojeho domu, bárs aj žena preto so mnou stále rumiu robila; ja som ťa učil vinohrady
rezať, kopať, viazať, pleť a nadto ešte, naučiac ťa po zajacoch prskať, urobil som z teba
človeka na miesto. No vyrástol si, oženil si sa, mne za moje dobrodenia to vďakou, že ma
tvoja žena ani len do tvojho domu pripustiť nechce. Ale nech, nedbám; ja ani svojmu
najväčšiemu nepriateľovi zle neprajem. Včul hľa vidíš treba z hája drevo doviezť, hnoje
vyvoziť, na jar kráčiny a rolice porozorávať, — tak brat môj volky, volky by nám boly
načim. Tebe a veru aj mne bolo by priťažko pres zimu, pár volov vydržiavať, ale keď chceš,
mám pár takých snadných volkov aj s vozom ohliadnutých, nuž môžeme sa spriahnuť a kúpiť
jich“!„Ale čo na to povie moja žena?“ ochúňal sa Andrej, bojazlivo sa obzerajúc na všetky
strany.„Čo povie, — nuž čo by ti mala povedať?! Či ťa nemá všetkým právom za takého truľu
považovať, za jakého pred ňou platíš, keď sa so všetkým len na jej rozum spoliehaš? Dokáž
párraz dačo múdreho a uvidíš, že nebudešľ museť podľa jej noty tancovať, ale ona podľa
tvojej. Vozík je dobrý, volky sú pekné, robotné, hodné otcu-materi dvesto zlatých, ale my
to všetko dostaneme za bagatel stodvadsať zlatých, poneváč sedliak peniaze potrebuje. U
koho budú volky práve na robote, ten jich bude chovať a keď sa nebude môcť robiť, budeme
jich chovať každý za deň u seba.“Andrej bol už dávno o tom so ženou rozprával, že by jim bolo dákej malej zápraže treba,
a mysliac si chudáčisko, že sa Boh vie jako s tým žene zavďačí a vážnosti si u nej
nadobudne, keď takto rozumom pohnúc, takým neobyčajným spôsobom k volom prijde, dal sa
naviesť a miesto do kostola poďho do susednej dediny ku gazdovi, kde boly voly na predaj.
Smluva sa uzavrela ľahko; za stodvadsať zlatých dostali voly aj s vozom.Bez prípovedného sa ovšem neobišlo a už sa dobre smrákalo, ked Andrej, sedliaka aj s
Ferom za sebou na voze majúc, ťahal do svojho dvora. Žena so založenýma rukama, s
vypleštenýma očima, celá jako vo zjavení, obdivovala jeho slávnostný vjazd, ani len
neodpovedajúc na sladkavý, ovšem trošku nemotorný pozdrav poturčených príchodzích. Až
kedysi čosi, keď už voz pred stajňou zastal, ozvala sa posmešne: „Andriš, tebe už tuším Pán
Boh z rozumu pomohol, k čomus tie kočky vohnal do môjho dvora?“„Hej, ba veru to nie sú kočky,“ kvákal urazený Andrej „malé sú, ale pevné a tie peniaze
stoja aj otcu materi.“I Fero ju chcel čímsi chlácholiť, no tomu odsekla z krátka, že ona s takými ľuďmi, jako
je on, nehovorí. Avšak Andrej, jako by bol onemel. Vypriahol voly, zaviedol jich do stajne,
privazal jich a predhodil jim kus krme a nestarajúc sa o krik ženin, vbehol do pivnice a
naberúc tam dobrý črpák vína, volal kamarátov, aby sa ľúbilo dnu na pohár vína. Žena celá
zarazená stúpala za nimi, rozumujúc, čo sa s jej mužom za premena stala, a jaká to smutná
vec bude, keď ju už muž nebude chceť poslúchať. No nezabudla zamknúť pivnicu, aby chlapci
nemohli zase pre víno, keď jim v črpáku vyschne. Však ale kto je raz šťastným, tomu už
potom všetko ide jako po masle. Žena Chodníkova zabudla kľúč od kasne, v ktorej boly
peniaze uschované na stole, teda si Andrej ani len ten od ženy pýtať nemusel. I vytiahol
peniaze a chcel sedliaka vyplatiť. Ale to už bolo primnoho, aby jej úsporu, ktorú sama po
zlatke do knižky poukladala, len tak nemilo Bohu dakto vyhodil. Priskočila tedy ku stolu a
chcela mužovi peniaze z ruky vytrhnúť, avšak nepoviedlo sa jej to. Andrej šupnul peniaze
rýchle stranou, pochytil žieňa kolo pásu a posadil pod kachle na lavičku, nerieknuc pritom
ani slovíčka, len jej pohroziac, by ho nebantovala. Na to roztvoril knižku a vyčítal z nej
60 zlatých z pekne poukladaných zlatovák, ktoré bola Betka nedávno aj vypiglovala, len aby
krajšie jedna k druhej priliehala a by si jich čím častejšie poprečitúvať a s nimi sa
tešievať mohla. No keď videla, jako jich jej muž ľahkovážne vyčituje a pri trinásť ani len;
„Pán Boh pri nás“ nepovedal, tu jej rozbolelo dobré srdce a s plačom vyšla von.Keby bol Andrej inokedy videl svoju žienku plakať, bolo by mu tuším od zármutku srdce
puklo, bol by šiel za ňou, bol by tuším na kolená pred ňou kľakol a prosil ju, aby len tvár
vyjasnila a smierila sa, no teraz by to neurobil ani za celý svet, po takých veciach, ktoré
sa mu dnes prihodily. Hneď z rána začala mu pod nos frčky hádzať, vysmiala ho, priala mu
šťastlivé prekotenie, keď klobúk trhal, neprišla k nemu: mužičku môj, nerob to, vidíš to je
škoda; keď on plakal, obrátila sa zdurne od neho, dupla nohou a až kedysi čosi počala mu
rozkazovať, vraj: stroj sa skôr, prijdeme neskoro. Do kostola neišla za ním. Brat mu
povedal, že je pod pantofľou, že ho dá žena pod stôl kľačať, nadal mu preto do truľov a
nadto ešte, keď chcel ukázať že aj on vie rozumom pohnúť a chcejúc sa jej zavďačiť, voly
kúpil — tu ti mu povie že za sto dvadsať zlatých kúpil kočky a začne pred ľuďmi po ňom
hubou vráziť! Nech si plače, nech si robí čo chce, on za ňou nepôjde a čoby hneď. —Keď žena vyšla, dali sa chlapi do voľnej zábavy. Pilo sa a jedlo sa, čo kde mohol Andrej
zapopadnúť a z reči v reči prišlo do reči tiež raubšictvo. Fero sa dal vychvaľovať, jak je
to zábavno predodňom na pokraji hája stáť a pásť po mucovi. A ešte vraj keď sa tak vyvalí
srnec, diviak abo do konca roháč! Človek sa stúli v jednom okamihu, hodí škrablicu o pleco
a opre o ňu líco pác! A zverina tancuje hore paprčkami! To stojí vraj viac nežli sto
dukátov. „A,“ dodal na konec, „ja som si už pekných pár sto zlatých dohnal poľovačkou,
ovšem ty Andriško môj, tys málo kedy videl, čo som ja zastrelil, lebo som sa bál, abys to
nevybubnoval.“Andrej počas rozprávky bratovej len tak slinky prehltal od samej chuti po zajacoch a keď
Fero dokončil, zaprisahal sa, že keby vedel, kto má na blízku flintu na predaj, že by ju
kúpil a čo len zo vzdoru oproti svojej žene, ktorá viac nenávidela pušku, nežli samého
Belzebuba bo veď aj jej otcovi bola kedysi jakási stará, zapučaná škrablica dlaň aj s prsty
rozstrapkala.No vola chytajú vraj za rohy a človeka za reči.Na slova Andrejove vzchopil sa Fero, že vraj donesie peniaze za vola, aj pušku pre
brata, keď vraj sa mu jej tak veľmi zažiadalo. Ale víno nepriam čistí zrak: Andrej vyhodil
za takú pušku pätnásť zlatých, ktorá sotva cigáňovi na klince stála pätnásť krajciarov. No
tu bolo načim dvojeho oldomášu a víno zo džbána bolo už na čisto vyschlo. Nuž poberal sa
Andrej nabrať čerstvého. Žena, vidiac muža so džbánom, vybehla na hôru, aby mu nemusela dať
kľúč od pivnice. I shľadával ju milý Andrej všade po celom dvore, ale keď ju len nájsť
nemohol, pobral sa pre kamarátov. Doniesol pre každého kôl zpod úkola a z chuti sa do
milých pivničných dverí. Dvere boly skoro vyvážené, však pri páde sniesly sa akosi
nešťastne na bok a zabily tri husy v kútiku, ktoré tam Betka v chovánku len tak z kolkov
spravenom chovala. Zámok na dverách sa pohúžval a ťažkým dverám pád z vyše skoro siahovej
tiež nebárs k dobrému poslúžil.Na pekelný hrmot, ktorý pád dverí zapríčinil, nezišla Betka dole, ale sa tým lepšie
zahrnula do sena a prúd horúcich, ťažkých slz smáčal jej tvár. Ubolená hlava padla jej v
dlane a počala premýšľať, koľko roboty ju to stálo, kým zo zlumpovaného Andreja
jakého-takého muža urobila. A dole zísť a videť ho naraz tak hlboko kleslého, — oj to nie,
to by ju bolo snáď usmrtilo! Kamaráti sa o ňu nestarali. Napijúc sa do vôle, pobral sa
každý po svojich, no Andrejovi tiež nenapadlo starať sa o ňu; klesol na postel, nevediac
ani sám o sebe, ani o celom svete. Až na druhý deň ráno, keď sa už dávno po svitaní
zobudil, napadlo mu konečne, že mu dakto v izbe chýba, že nieto v nej rozumnej hlavy a
starostlivých rúk jeho ženy. Nedbajúc o nič na šírom božom svete, bežal za ňou k jej
rodičom, — no tam jej nebolo; zabehol k susedom, tam jej tiež nebolo; konečne si vzpomenul,
že má hladné voly v stajni. Vybehol na hôru pre krmu a tam ju našiel — polozmrzlú.
Nekonečný strach a ľútosť podlomily mu nohy a on, ktorý si len včera bol umienil, že jej
stále a vo všetkom vzdorovať bude, jako decko bezvládne klesol podľa nej. Horko-ťažko
sniesol si ju dolu, klnúc tú hodinu, kedy bol na ňu dačo zlého pomyslel a kedy sa bol s
bratom svojim potkal. Ale to mu všetko nič nepomohlo; Betka onemocnela a to ťažko. Z
usporených zlatiek či na doktora či na lekárňu míňala sa jedna za druhou, nemocná by bola
potrebovala tiež dačo lepšieho zjiesť, nuž tak skoro ostala milá modlitebná knižka čistá,
jakoby ju bol vymietol, čo si mal počať ubohý muž? Z čiasti aby si trochu starosti z hlavy
vypudil a z čiasti z lásky k žene, aby jej dačo na pochúťku priniesol, počal sa púšťať s
bratom na postriežku, nechajúc starú, zkormútenú matku strážiť pri žene. Prvý a druhý raz
nezazrel ani len zajačieho chlpa, no po tretí raz zabil mladúcha, ktorý mu bol od rany
bratovej pod samý hlaveň pušky podbehol. Avšak nie veľmi zavďačil by sa s ním Betke.
Starosť o muža, či ho snáď na čakanej dakto nedolapí alebo či sa mu snáď pri strieľaní zo
starého črepa dačo neprihodí, nepriam jej napomáhala k uzdraveniu. No nevyčítala mu to,
vediac, že to len z lásky k nej robí, len tu a tam mu slovom nadrazila, že by bolo lepšie,
keby nočnou hodinou doma zostával a nevydával sa v nebezpečie. A muž ju aj za čas
poslúchol. Ale raz, keď už sa po dome tmoliť počala, nemohol odolať lákaniam bratovým a
vydal sa s ním na postriežku. Nadbehol mu síce zajac, no on s napuchlým lícom a s
rozdrapenou rukou vrátil sa domov. Úbohá žena, spatriac muža celého zraneného, div, že
znovu do nemoce neupadla. Len dobré jej vychováme, že nesmieme zúfať, keď na nás Pán Boh aj
kríže dopúšťa, dodalo jej sily, že neklesla opäť ta, zkadiaľ bola sotva povstala.Z vína, ktoré bolo pred jej nemocou v pivnici, vygúľala sa, kým ona bola nezdravá, dobra
polovica a mužova nemoc počala skoro súriť aj na ostatnie. No na voloch robil, ba aj
zarábal len Fero, u nej boly len vtedy, keď nebolo roboty a keď jim bolo načim dať žrať. I
rozmyslela si Betka, že by bolo lepšie predať voly, ktoré ju len tak nič ponič vyžierajú,
keď na nich nemá kto robiť. Ale Fero nechcel o predaji ani počuť. Tak sa vygúľal skoro aj
posledný súdok z pivnice a počalo sa aj jariť, kým sa mohol Andrej so svojou rukou dať do
práce. No za to potom chcel užívať voly jak sa patrí.Dal sa do vyvážania hnojov, rozorával kráčiny, nedbajúc na to, že mu brat porád na krky
lozí, aby mu jich už tiež raz popustil a odbavujúc ho tým, že vraj sa jich už dosť
naužíval. Ale raz sa ho predsa len nemohol striasť a prepustil mu jich na dva dni. Však keď
jich nazpäť dostal, boli prázdne jako duchništia, sotva nohami preplietajúc. Milý brat
vyrábal síce na nich za oba dni, však ale do hranta jim veľmi biedno podstielal. Robieval
on to síce tak aj prv, no keď on na nich hontáril a kým u brata len prežúvaly, nebolo to na
nich tak poznať, avšak teraz po tých dvoch dňoch boly chudiatka celé zmorené. Obzvláštne
Andrejov vôl bol načisto preč. Preto počal Andrej vyhrážať bratovi, aby lichvu lepšie
opatroval, lebo že bude jich spolkom konec. Ale voly boly predsa lepšie jako tedy, keď jich
boli od sedliaka kúpili, voz bol opravený, preto začal Fero figľovať, jako by mohol s
bratom zavrteť.Jednúc bol zase prevzal voly na tri dni. Dohnal jich však ešte viac zmorené nazpiatky.
Bolo to v sobotu. Na druhý deň večer prihnal sa poriadne očepený s veľkým hrmotom k
bratovi, že vraj s ním žiadnych spolkov nepotrebuje.„A čože chceš?“ vypytoval sa Andrej.„Daj mi tvojho vola aj s vozom, dám ti tvoje peniaze zpiatky.“„To neide, bratku môj,“ odpovedal mu Andrej zcela chladno.„Keď neide, ale musí ísť,“ stál Fero na svojom, a ja ti ukážem, že to musí ísť, mne sa
teraz trafuje voz aj s volom, prepusti mi môjho a ty si so svojim rob, čo sa ti ľúbi.“„Aha, bratku môj, teda ty si taký fiktus,“ posmeškoval Andrej, „to veru u nás neide.“„Ba musí,“ sápal sa naňho Fero, „a keď mi môjho neprepustíš, vezmem kôl a prepichnem ti
jich oba; rob si potom s omáčkou čo chceš.“I zapopadol kôl a poj ho do stajne, mysliac, že mu brat ustúpi, že si svojho vola vyvede
a urobí si čo bude chceť. Ale chyba lávky! Andrej si zastal pri stajni a nechcel ho živým
činom dnu vpustiť. Nuž povstaly tedy z toho nepekné veci. Súsedia, ktorí sa na krik sbehli,
ktorí priali Andrejovi, bránili Andreja, však aj Fero mal tam svojich, po predu objednaných
privržencov. I chlpila sa tam tedy skoro celá ulica, ba strhol sa taký šturhaj, že v
neďalekom františkánskom kostole dali sa na poplach zvoniť, mysliac že horí.
|
Matzenauer_Pokorena-muzska-pycha.html.txt
|
Oslavná báseňNajjasnejším a najvznešenejším pánom, pánom županom, urodzeným a udatným pánom rytierom,
veľkomožným a premúdrym pánom richtárom, pánom konšelom a prísažným, mešťanom a občanom
prekvitajúceho a slávneho kráľovstva Uhorského, najdobrotivejším to patrónom literatúry a
literátov venuje ako novoročný darAdam Trajan-Čech z Benešova, duchovný pastier cirkevnej obce v Drahovciach.Nemožno nikomu vyčítať, že čosi nezvládol, keď urobil všetko, čo bolo v jeho
silách.
|
Trajan-Benesovsky_Uzdravujuce-piestanske-kupele.html.txt
|
O pejskovi a kočičce, jak si myli podlahuTo bylo tenkrát, když pejsek a kočička ještě spolu hospodařili; měli u lesa svůj malý
domeček a tam spolu bydleli a chtěli všechno dělat tak, jak to dělají velcí lidé. Ale oni
to vždycky tak neuměli, protože mají malé a nešikovné tlapičky a na těch tlapičkách nemají
prsty, jako má člověk, jenom takové malé polštářky a na nich drápky. A tak nemohli dělat
všechno tak, jak to dělají lidé, a do školy nechodili, protože škola není pro zvířátka, ba
ne, to ne! Co myslíte? Ta je jen pro děti!A tak to u nich v tom jejich bytě vypadalo všelijak. Něco udělali dobře a něco zas ne, a
tak tam mívali někdy také trochu nepořádek. A tak jednoho dne viděli, že mají ve svém
domečku tuze špinavou podlahu.„Poslouchej, pejsku,“ povídá kočička, „máme tu nějak špinavou podlahu.“ — „Taky se mně
zdá, že už je nějak moc špinavá,“ povídá pejsek, „jenom se koukni, jak mám od té špinavé
podlahy umazané tlapky.“ — „Tuze špinavé je máš,“ povídala kočička, „fuj, to je hanba!
Musíme tu podlahu umýt. To přece lidé nemají takovou špinavou podlahu. Ti ji někdy myjí.“„Dobrá,“ řekl na to pejsek, „ale jak to uděláme?“ — „To je přece lehké,“ řekla kočička.
„Ty jdi pro vodu a já obstarám to ostatní.“ Pejsek šel s hrncem pro vodu a kočička vytáhla
ze svého kufříku kus mýdla a položila to mýdlo na stůl. Pak si šla pro něco do komory; měla
tam asi schovaný kousek uzené myši. Zatím přišel pejsek s vodou a vidí něco ležet na stole.
Rozbalí to a bylo to nějaké růžové. „Aha, to bude něco dobrého,“ povídá si pejsek, a jak
měl na to chuť, tak si celý ten kus strčil do huby a začal kousat.Ale chutnalo to nějak nedobře. Zatím přišla kočička a slyší, že pejsek nějak divně
prská. Podívá se na něj a vidí, že pejsek má plnou hubu pěny a z očí mu tekly slzy. „I
propána!“ křičela kočička, „co se to, pejsku, s tebou děje? Vždyť ty jsi nějaký nemocný?!
Vždyť ti kape z huby pěna! Co to s tebou je?“ — „Ale,“ povídá pejsek, „našel jsem tu něco
na stole a myslil jsem, že je to nějaký sýr nebo nějaké cukroví, tak jsem to sněd. Ale ono
to strašně štípe a dělá se mně z toho v hubě pěna.“„Ty jsi ale hloupý,“ zlobila se kočička, „vždyť to bylo mýdlo! A mýdlo je přece k mytí,
a ne k jídlu.“ —„Aha,“ řekl pejsek, „proto to tak štípalo. Au, au, to to štípe, to to štípe!“ — „Napij
se hodně vody,“ poradila mu kočička, „potom to přestane štípat.“ Pejsek se napil, až
vsechnu vodu vypil. I štípat to přestalo, ale pěny bylo moc. Tak si šel utřít čumák o trávu
a pak musel jít znova pro vodu, protože všechnu vypil a už žádnou neměli. Kočička měla
jednu korunu a šla koupit nové mýdlo.„Tohle už nesním,“ řekl pejsek, když kočička přinesla to nové mýdlo, „ale jakpak to
uděláme, když tu nemáme žádný kartáč!“ — „Na to jsem už myslila,“ povídá kočička, „však ty
máš na sobě takové hrubé a ježaté chlupy, jako jsou na kartáči, a tak můžeme tu podlahu
vydrhnout tebou.“„Dobrá,“ řekl pejsek a kočička vzala mýdlo a hrnec s vodou, klekla na zem, vzala pejska
jako kartáč a vydrhla pejskem celou podlahu. Podlaha byla celá mokrá a moc čistá také
nebyla. „Měli bychom ji ještě něčím suchým vytřít,“ povídá kočička. „Tak víš co,“ řekl
pejsek, „já už jsem docela mokrý, ale ty jsi suchá a máš takové pěkné měkké chloupky na
sobě, to je jako ten nejlepší ručník! Teď zas vezmu já tebe a vysuším tebou podlahu.“ Vzal
kočičku a vytřel celou podlahu kočičkou. Podlaha byla teď umytá a suchá, ale zato pejsek a
kočička byli mokří a strašně špinaví od toho, jak jeden druhým tu podlahu myli, jako kdyby
pejsek byl kartáč a kočička utěrka.„No, to vypadáme,“ řekli si oba, když se na sebe podívali; „podlahu teď máme čistou, ale
zato my jsme teď špinaví! Takhle přece nemůžeme být, to by se nám každý smál! Musíme se
vyprat!“„Vypereme se, jako se pere prádlo,“ řekl pejsek. „Ty, kočičko, vypereš mne, a až budu
vypraný, tak zas já vyperu tebe.“ — „Dobrá,“ řekla kočička. Nanosili si do necek vody a
vzali si na to valchu. Pejsek vlezl do vany a kočička ho vyprala. Drhla ho na té valše tak
silně, že ji pejsek prosil, ať tolik netlačí, že by se mu mohly do sebe zamotat nohy. Když
byl pejsek umytý, vlezla zas do necek kočička a pejsek ji vypral a tlačil tak silně, že ho
prosila, aby ji na té valše tolik nedřel, že jí vydře do kožichu díru. Potom jeden druhého
vyždímali. „A teď se usušíme,“ řekla kočička. Uchystali si šnůry na prádlo. „Nejdřív
pověsíš na šňůru ty mne, a až budu viset, tak slezu a pověsím zas tebe,“ řekla kočička
pejskovi. Pejsek vzal kočičku a pověsil ji na šňůru, jako se věší prádlo. Ani na to
nepotřebovali kolíčky, protože se na té šňůře mohli udržet drápky. Když kočička už visela,
slezla zase ze šňůry dolů a pověsila pejska.Tak tam viseli oba dva a sluníčko na ně pěkně svítilo. „Svítí na nás sluníčko,“ povídá
pejsek, „to brzo uschnem.“ Jen to řekl a začalo pršet. „Prší!“ křičeli pejsek a kočička,
„zmokne nám prádlo! Musíme je sundat!“ Honem skočili oba z té šňůry dolů a běželi domů
schovat se pod střechu. „Prší ještě?“ povídala kočička. „Už přestalo,“ řekl pejsek a
opravdu, už zase svítilo sluníčko. „Tak si zas pověsíme prádlo,“ povídala kočička. Tak šli
a pověsili se zase na šňůru; nejdřív pověsil pejsek kočičku, a když visela, tak zase slezla
a pověsila pejska. Tak tam oba na té šňůře viseli, jako visí prádlo, a libovali si, že zase
svítí sluníčko a že jim pěkně uschne prádlo! A zase začalo pršet. „Prší, zmokne nám
prádlo!“ volali pejsek s kočičkou a běželi se schovat. Pak zase svítilo sluníčko, tak se
zas na tu šňůru pověsili, pak zase pršelo, tak utekli, a pak zas bylo sluníčko, tak se zas
pověsili a tak to šlo až do večera. A to už byli oba docela suší. „Prádlo máme suché,“
řekli si, „tak je dáme do koše.“ Tak si vlezli do koše, ale pak už se jim chtělo spát, tak
tam usnuli a oba se v tom koši krásně vyspali až do rána.
|
Capek_Povidani-o-pejskovi-a-kocicce.html.txt
|
Genius Slovanstva[1]Kraj co poustevník samoten je v poušti.Noc a den bídní jsou druhové jeho,sen kolem bledý jako listí šuští —Hleď! a na kterou stranu se obrátíš,zhrozíš se a tvář krvavou odvrátíš.Těžko vyřeknout je, co oko vidí,co ruka maká a co srdce cítí;oko to nehne, jenž sem i tam slídí,srdce se nemůž nijak spokojiti,kolikrát pěvec na tě, kraji, hleděl,kolikrát v bolech pohroužený seděl.Vídával on tam, jak srny cupkalypřed chrty, vlky v oubočí zeleném,vídal, na oltář jak vrány sedaly,na místě božím, bohům zasvěceném.Slýchával větrů půlnočních foukáníi hromu divých do vrb, skal durkání.Srdce se dmulo co bouřlivé moře,nebylo mezí rostoucího hoře.Srdce se vzneslo v toužné nadšenosti,myšlénka ducha pudila bouřného,ten se povznese nad vše okresnosti.I kdož vypíše city, tužby jeho!Píseň na větrech, na chmárách se nese.Každý to čeká: což ona přinese?Píseň co pramen z ňader čistých plyne,plyne vyschnuté kraje ovlažiti.Než kraj svých bohů k srdci nepřivine,pouštine nechej s květmi se těšiti,neb vůkol dřímá ničemná prostota,čerost na křídlech tichučkých spočívá,písně nevšímá si nízká holota,klam ji ve lstivých sítích zadržívá.Holota v zlatých poutech si libuje,břinkot jí písní a bloud Bohem sluje.Píseň na větrech, na chmárách se nese,s chmárami zkape — a nic nepřinese.Oh! vstaňte živly, jestliže duch dřímá,jestli hlas usnul, nech hrom pravdu hřímá.Oželen pěvec plamenem zahořía v hluboký zpěv ještě se raz noří.Nebe mu harfou, hvězdy slují struny,slová jsou jeho nebeští kůrové,výrazy, střely, blesky a perúny,předmět! ten znají jen samí bohové.(Štyri verše prečiarnuté!)Zpěv to ohromný! hory zahučaly,po skalách divých ozvěna letěla.Větry je bouřné sem tam rozdouvaly,země svůj pohled od ní odvracela.Den se pošmouřil — nebe se bouřilo…Oh! již nám štěstí na věky vybilo! —Pohřební píseň již hyne a hyne,již čas do hrobu — na nás osud kyne.Nehyne píseň! než žije a žije!ač naproti ní tisíc živlů vyje.I kdože boží souhlasy zastaví!Třtinku vítr nikdá neunaví.Nehyne píseň! žije všem na ztrátu,jenž jí zvonili do hrobu tmavého;plesejte duchy z jejího návratu,v ní se dojdete života věčného.Nehyne píseň! ku horám se nesla,aby se odtud k nebesám povznesla.Zvuk její stele se v tiché dolině,hned se opírá v skalách, hned v houštině.Hnedky oubočí oblítá dokola,hnedky co matka na domácích volá:Vstávejte, dítky! už svítat počalo,už pastýř bude troubiti o málo!Řiďte se chytro — vráta otvírejte,stáda vyžeňte — dvory vymetejte,trhejte květy, růže, tulipány,neb host přichází nikdá nevídaný…Hlas se ozývá, hlas srdečný šumí,hlas ten tichučký i dítě rozumí.Kraj je co moře ve velkém pohnutía mnohá lodi je na zahynutí.Žoul se tatranský dechem pohybuje,hora povstáva a tajemně věje,kohout přede dnem na život zapěje,zakletý duch se ze sna probuzuje.Vstane, točí se, kolem se ohlédá,tvář jeho jestiť co příšery bledá,tělo vyzáblé, křídla vyprchaná,s nadějí vpadlých strast očí smíchaná.Tma sa vzdaluje co kraje záclona,nicota pouhá! v daleku se klátí,jitro se blíží, hvězdičky se tratí.I což by hvězda před sluncem dělala,hvězda zapadá, aby noc přestala.Jitro se směje — duch vlastí provívá,co střela letí — na zpupné napadá,zakleté vše na jeho hlas ožívá,a duchů chóry rozličné zakládá;zakládá chóry k svatému století…Hotuj se, světe veškerý, k oběti![1]R zachovaný vo dvoch konceptoch, na dvoch dvojlistoch formátu 20 x 26 a 18 x 22. Do súboru som pojal len druhý, čistejší a obšírnejší koncept. Prvý koncept má nadpisDuch Slowanský.Druhý má už len nadpisGenius Slovanstva.Čeština Kráľova je plná slovakizmov a pravopisných chýb. Píše napr.:w twoni — shrozíš se — nemuož — pohrížený — pred chrtmi — v oubočí — durkání — srdce se dmoulo — bourlivé more — poudila — na vetrách — deň se pošmouril — trtinka — žoul (žula)— a pod. Lexikálne slovakizmy som ponechal, tvarové slovakizmy a chyby som opravil podľa českého pravopisu, pokiaľ to nerušilo metrum a rým. Keby táto báseň bola bývala uverejnená, keď vznikla, bola by prešla náležitou korektúrou redakcie. Nemá teda ani vedeckého, tým menej iného významu uverejňovať text s pravopisnými chybami. Slovakizmov je pritom toľko, že i takto uverejnený text dostatočne charakterizuje slabú znalosť literárnej češtiny u Janka Kráľa. — Časť tejto básne použil K. po rokoch v Dume Kollárovej, ktorú napísal po česky do Lumíru II, roku 1852. Motív „slovanského génia“ je ústredný u J. K. Ním sa začína dialóg básnika s národom. Najvýraznejšie sa prejaví v Hlásnikovi národa. Text má prečiarknuté miesta a nečitateľné prípisy.
|
Kral_Prvotiny.html.txt
|
Barko MáriMala osemnásť rokov a líčka mala ako z ružového zamatu, keď ju nešťastie zastihlo. To
nešťastie sa volalo Pišta, ktorý slúžil ako sluha u grófa.Barko Mári — tak sa zdá — omámil lesk gombičiek, na nich grófska koruna. Pišta sa ani
nemusel veľmi namáhať, aby jej hlavu pomútil: gombičky maly ten istý účinok, ako lampa na
motýľa — pritiahnu ho a spália. Alebo to bolo predsa viac? Tak sa stalo i u Mári.Potom išlo tak, ako to obyčajne ide: do času slúžila, potom — na radu kamarátky, ktorá už
išla tou trpkou cestou — hlásila sa do porodínca, tam ju zapísali, smela drhnúť schody a
chodby, kade chodily také isté dievčatá, ako bola ona, kým jedného krásneho májového dňa, a to
ešte v nedeľu, neporodila svoje dieťa.Na štvrtý deň ju prepustili — ó, niektoré matky sú už na štvrtý deň „silné“! — a s
malilinkým batôžkom a ohromnou ťarchou na srdci išla domov, do svojej dediny.A vlastne len teraz sa začala jej kalvária. Otec, starý Barko, pľuval na decko, a keď mu
prišla Mári pred oči, kopal do nej; stará Barková bola lepšia, ale darmo, mala doma ešte sama
mnoho detí, a malý Tóni bol i jej v ceste. Doma Mári robila za troch — jednako toho nebolo
dosť. Schytila sa, išla znova slúžiť: len túžba za deckom ju trápila. S času na čas ušla zo
služby, aby si decko mohla vidieť, a platila naň, ako keby nebolo u starých rodičov, ale u
cudzích.Na chlapov viac nepomyslela.Keď kamarátky v nedeľu popoludní išly na tanec do „ružovej záhrady“, v ktorej síce ruží
nebolo, ala zato hodne frajtrov, ona sedela doma, obšívala starú sukňu a v modlitebnej knižke
obzerala kučeravé vlásky malého Tónenka…Decko jej vravelo „Mári“, ani nie mama; materou a otcom mu boli starí rodičia…Silnej kráse malého chlapčeka ani starý Barko nemohol odporovať; najmä preto nie, že mu
oba synovia padli na bojišti, nuž Tónenka pokladal za vynáhradu.Čas sa míňal; Tónenko mal už štyri roky. Mári robila naňho, zarábäla, a čím bol
rozumnejší, tým viac túžila za ním.Bol to len cit materinskej lásky, alebo milovala v ňom i prvú a poslednú lásku svojho
prostého srdca? Kto by to mohol povedať? Každej svobodnej chvíle použila vyjsť na dedinu a
pomazniť sa s ním.Divným spôsobom decko bolo ľahostajné oproti nej; len raz, keď ležalo choré, volalo za
ňou: že chce v noci pri nej ležať…Mári zasa opustila službu, aby ho mohla opatrovať, a Tónenko štyri týždne spával s „Mári“.V tento čas sa jej triafalo znova „šťastie“: Peter Kováč, kurič vo fabrike, vdovec, pýtal
ju za ženu.Mal dobré postavenie, i roľu a malý domček, ale k tomu troje sirôt…Pre ňu veľké šťastie, že si ju takýto poriadny človek chce vziať, hoci vie, že má malého
Tónenka…Dlho rozmýšľala, bojovala sama so sebou. Ale myšlienka, že by si po čase dieťa mohla vziať
k sebe, rozhodla: šla zaňho.Ó, Mári, Mári, ako ty nepoznáš chlapov!To jej síce odpustil, že mala decko, ale vidieť ho pred sebou, to už nie!A mladá macocha bezradne stála v novej domácnosti. Vydala sa preto, aby si splnila jedinú
túžbu života, a bola ďalej od toho, ako predtým.Keď krájala chlieb, myslela na Tónenka, a keď sa Kováčove deti hraly v záhrade, myslela
naňho tiež.Deti boly zlé, rozmaznané, najstarší jej kradol peniaze a fajčil ako Turek.Mladá macocha sa bála žalovať — veď sa muža vôbec bála…Dávno obanovala Mári, že sa vydala. Čo je ju po Kováčovi, čo po tých deťoch — ona nemá na
svete nikoho, len svojho Tónenka, oni dvaja patria spolu, a tí druhí sú im cudzí…Utajená, divá nenávisť počala rásť v jej srdci proti mužovi a jeho deťom, a myšlienka, že
sa nikdy viac nevysvobodí z toho jarma, bola jej desná.Darmo rozmýšľala, ako sa vysvobodiť — neprišlo jej na um nič. Vedela, že čo by i ušla,
Kováč ju vráti domov, lebo ju rád vidí, dobre mu varí a dom sa ligoce od čistoty.Pri gumovej fabrike, kde bol Kováč kuričom, stály vojenské baraky pre ranených vojakov.
Tadiaľ viedla cesta mladú ženu, keď s obedom išla za mužom. Pred bránou stál mladý vojak,
ľahkomyseľná mladá tvár, čiapka krivo na ucho, malé čierné fúziky vykrútené — gombičky na
montúre sa ligotaly.Mári zastala ako hromom omráčená.Tam, tam stál jej Tónenko — nie Tónenko, ale jeho otec!A toto skrz-naskrz prosté stvorenie, ktoré v decku milovalo otca a v otcovi decko, bolo po
druhý raz v živote ztratené.Gereš Pišta bol ako ranený práve taký, ako predtým: celý život bol preňho len
dobrodružstvo…„Serbus, Mári!“ oslovil ju „Na, ako sa máš?“Zabudnuté bolo všetko. Už mu visela na hrdle a džavotala o Tónenkovi, o sebe, o ňom — len
o Petrovi Kováčovi a jeho deťoch nič…Darmo ten čakal na svoj obed. Keď sa večer vrátil z fabriky, našiel dom prázdny.Kury, sliepky malý nasypané žrádlo, deti maly pripravené jedlo, všetko bolo v najkrajšom
poriadku; len na stole našiel záušnice, čo jej daroval. Ináče sobrala všetky svoje veci, i
služobnú knižočku…„Už zasa išla za tým deckom!“ šomral najedovane a šiel za ňou do Čuklóša.Ale tam jej nebolo.Sobrala so sebou Tónenka, akoby len na návštevu, a odišla preč.Ani dodnes nevedia, kde sa podela i s chlapcom. Ale ja viem: išla za ním, za Gerešom, do
Póly. Vie síce, že ju znova opustí, ale teraz môže mať pri sebe dieťa, a to je hlavná vec…Čo je ju po tom, že musí robiť v kuchyni garnizonšpitálu od svitu do mraku, že opustila
muža, domácnosť, možnosť byť samostatnou, peniaze, zlaté záušnice: čo je po všetkom, keď
nemôže byť s Tónenkom a s jeho otcom?Ó, láska, láska, aká si ty divná!Bola Barkó Mári vlastne nevernou?Ťažko na to odpovedať…
|
Ivankova_Barko-Mari.html.txt
|
I. Nad hrobomStarý je ten svet a biedne sa kýva,
Z tváre vyhaslej choroba sa díva;
Na chabô srdce pokazujú činy,
Jimiž sa svet náš sám hanobí, viní!
Jako sa zmladíš starčok uvädnutý,
Jako povstaneš goliaš padnutý?
Jako pivonka a ruža stolistá
Keď oprchala z kvetistého lísťa,
Tak je svet teraz pustý, ošumelý,
Bez vône, krásy, bez nádeje celý!
Jako zakvitne keď odkvitlo kvieťa?
Jak sa mládencom stane starec-dieta?
Napína sa svet a do šiat sa strojí,
Lež v zbrani starej, zrezavelej stojí;
Myšlienka nová nechce sa narodit,
Nechce starý vek vnov sa preporodit.
Nuž jak sa zmladí starec uvädnutý?
Jako povstane goliaš padnutý?
Staroba jeho sú jeho dny hriešne,
Hlupstvo, tyranstvo, alebo — sny smiešne;
Hračky v dňach prísnych nedaly sa učiť,
Prísnejšie doby — znajú už len mučiť:
Kdože ťa dvihne goliaš upadlý,
Kdože ťa zkriesi starigán uvädlý?
Chyba tu a tam a len chyba samá
Vlečie sa sveta našieho pásmama;
A ti, čo večne len chyby robili
Aj to, čo pevné bývalo drobili,
Ti teraz razom mudrejú v šedinách
Staväjúc zámky v svojích rozvalinách.
Desätletiami tremi, štyrmi, piati
Nejedon teraz chvílenku si kráti,
Slávne dny svojích ohníkov velebí
A myslí sa byť v tom deviatom nebi:
Ale to hroznô, to osúdno„Ale“Vytýka mnohým ích hriešne okále!
„Ale tuto sme, v tomto pochybili,
Tam skrivodlivo, tu hlúpo robili,
A zlatie našej pásma historie
Kalia zmatené phantasmagorie:“
A tito hriešni zástupci hynutia
Či môžu novô zkriesit sveta hnutia?
Či ten zapáli ohne ducha večné
Čo jako Vezuv vyhorel konečne?
Či tye zostárle klamstvami sotony
Sú v stave vydať nové žitia tóny?
A politika upadlých tyranov
Či ta zatrasie čiernou pekla bránou? —
Nad hrobom dvaja čo zastali bratia
Po pútí dlhej, nech otázky zkrátia:
Šedivec jedon: „Tam sa vlast prestiera,
Ktorú nám samá nadobudla viera!“
Druhý: „Neverím!“ volá a z cintera
Na svet sa vracia a — večne umiera!
Kroz sny a matné tône sa prebíjaš
Ku hrobu svojmu ty hriešny goliaš;
Beda ti, ak si nezmúdrel pokaním,
Nezotrel hriechy novým milovaním!
Nekop hriech na hriech tu v tej vlasti zemskej,
Bo tuto ztratíš — nenajdúc nebeskej.
|
Hurban_Piesne-na-teraz.html.txt
|
Kliatba a požehnaniePovesťKrásné to bolo gazdovstvo, ktoré zdedil Pavel Dúbrava po svojom otcovi.Veľký murovaný dom s rozsiahlymi gazdovskými staviskami stál v záhrade konca dejiny
pýšno ani dajaký kaštieľ. Okolo rozprestieraly sa k nemu patriace úrodné polia, lúčiny a
háje.Mladý Dúbrava bol najbohatším gazdom v Radovciach a že bol pri tom aj driečny, silný,
urastený sťa jedľa, statočný a dobrý, nuž všetky dievčatá z celého okolia staraly sa, žeby
sa mu zaľúbily a každá túžila, stať sa jeho ženou: Kmotry, tetky, šikovníčky maly pilno,
dobiehaly na statok Dúbravov a odporúčaly mladému gazdovi bohaté, všetkými päťmi „p“
obdarené dievčence, že ich už mal celý rad, ako dajaký mocnár, z ktorých každá bola
spôsobná zaujať miesto gazdiny v jeho sedliackom pánstve.On však, akoby na ženenie ani nemyslel, nevšímal si žiadneho vzkazu, žiadneho návrhu.
Oddával sa práci hospodárskej, staral sa o zveladenie svojho gazdovstva dľa novšieho
pokroku. Keď ho však starší nabierali, žeby sa mu bolo treba oženiť, odvetil: „Na čo sa
ženiť — ešte mám čas. Dobrá starostlivá matka vedie mi domácnosť, stará sa o všetko,
nevesta by jej iba v ceste bola.“Stará Dúbravová bola skutočne výbornou gazdinou, že v jej domácnosti bolo všetkého v
hojnosti, zbožia, múky, krúp, strovy, surového i sušeného ovocia, omasty, vajec, drúbeže a
všetkého, čo si len človek zmyslel. — Každá vec mala svoje určené miesto. V celom dome
panoval poriadok a čistota. Mladý Dúbrava bol úplne spokojný s hospodárením dobrej,
pečlivej matky a nie je div, že mu ani nenapadlo druhú gazdinú do domu uviesť. U Dúbravov
žili spokojne a šťastne. Sluhovia sa za šťastných považovali, keď sa mohli k Dúbravovi na
službu dostať a ktorým sa to raz podarilo, hľadeli si spokojnosť gazdovu i gazdinej získať,
aby tam roky a roky ostať mohli. Nádenníci sa chodievali núkať do práce, keď iní gazdovia
nemohli pracovníkov dostať. Tak to išlo celou radou rokov u starého Dúbravu a tak to ide aj
u mladého.Zrazu stal sa na statku u Dúbravov náhly obrat. Mladý gazda stával sa so dňa na deň
zasmušilejším, mlčanlivým, zamysleným. Každý deň odchádzaval z domu a až v noci sa obyčajne
vrátil. Nikomu, ani vlastnej matke neriekol, kam ide. To on predtým nikedy nerobieval.Týmto stalo sa i matke jeho chovanie nápadným. Častejšie sa ho spytovala, že čo mu je,
čo mu chýba, prečo sa tak zmenil. Paľko sa vyhováral na rozličné starosti, nahodivšie sa v
hospodárstve.No, oko matkino hľadí dieťati priamo do srdca. Stará Dúbravová vedela, že Paľko pred ňou
čosi tají a bolelo ju to, že nie je k nej úprimným. Tak dobre si ho vychovala, že jej ho
celé okolie závidelo a teraz by mal azda zablúdiť na nepravé chodníky? Ťažká starosť
zaľahla na šedivú hlavu dobrej matky, ktorá ju jako múra dlávila, a to láskyplné srdce
materské cítilo zrazu jakýsi tajný bôľ. Ustavične rozmýšľala nad neobyčajným počínaním
synovým, nad jeho každodenným odchodom z domu a zaumienila si, vysliediť, kam to Paľko
chodieva.Čo si predsavzala, to aj vykonala. Jakonáhle slnko za večerné mráčky zašlo a sa
zvečerilo, pobral sa Paľko z domu. Stará Dúbravová nikým nepozorovaná, išla cez ovocnú
zahradu, cez klasné pole za ním. Paľko sa ani len neobzrel a piadil rovno k lesu. „Kam to
ide? Azda zkrátenou cestou lesom do blízkeho mesta? Čo tam? Zvábili ho azda voľajakí
kamaráti do krčmy ku kartám alebo k inej veselej hriešnej zábave?“ V takýchto trápnych
myšlienkach zabraná mať pobierala sa ďalej za synom. Tento dojdúc pod les, zabočil na pravo
k hájovni. Bola to malá, úhľadná chalúpka, brečťanom úplne zarastlá, v ovocných stromoch
utopená. Žil v nej obecný hájnik Stránsky, vdovec, s jedinou svojou dcérou, peknou
Helenkou.Paľko otvoril dvierka na ohrade a dva polovní psi uvítali ho radostným brechotom, túlili
sa k nemu, skákali kolo neho jako okolo dobre známeho každodenného hosťa. Paľko ich
hladkal, až kým do domu nevkročil.Starej Dúbravovej padla hmla zpopred očú, už teraz vedela, že nie krčma, karty, zlé
kamarátstvo a hriešna zábava, ale driečna dcéra hájnikova vábi jej syna z domu.Uľavilo jej, bo veď neraz od robotníc očula, že dcéra hájnikova je dobré, bohabojné
vychované, pracovité dievča, ktoré svojho otca s najväčšmi láskou a svedomitosťou ošetruje,
čo je najlepším svedectvom dobroty jej srdca. „Prečo však Paľko tají svoj ľúbostný pomer k
dcére hájnikovej pred ňou? Jaká je toho príčina? Či azda preto, že je Helena chudobná,
obáva sa mi to povedať? Zbožná, ctnostná, pracovitá žena je pokladom do domu a čoby ani
haliera vena nedoniesla. Ja som bola chudobná sirota, keď ma nebohý muž za ženu pojal a on
prevzal zadlžený otcovský majetok a predsa nám Pán Boh pomohol, požehnal…“Tak premýšľala stará Dúbravová zpiatočnou cestou k domovu. Keď došla ku drevenému krížu
v pol ceste stojacemu, pomodlila sa za dobrý úmyseľ svojho jediného syna.Ticho bolo v krajine. Tu a tam cvrlikal ešte cvrček vo voňavej tráve a v zboží volala
podpoľka tichučko: „Poď požať“. Keď stará Dúbravová došla domov, uvedúc doma všetko do
poriadku, pomodlila sa a uložila sa do svojej postele a spala po dlhých, trápnych,
bezsenných nociach spokojne, že ani nevedela, kedy sa Paľko domov vrátil.*Týždeň ubiehal za týždňom. — Žatva chýlila sa ku koncu, stodoly plnily sa zlatoklasým
zbožím a na mnohých miestach mlátili, aby mali nový chlieb.U Dúbravov toho nebolo treba, veď oni ešte aj iným vypomáhavali obilím na priednoví. Tam
sa mlátievalo parným strojom až keď už všetko bolo posvážané. Mnohí gazdovci mladého
Dúbravu síce za to odsudzovali a vysmievali sa mu, že uvádza židovské novoty do dediny. No,
on si z toho nič nerobil a chladno odpovedal: „Kto chce v svete žiť, ten musí so svetom
kráčať. To je práve to naše nešťastie, že sa voždy len starých od otcov a dedov zdedených
zvykov a spôsobov pridŕžame, každej novoty sa bojíme a jej nedôverujeme, hoci by sme sa aj
o jej väčšom a lepšom výsledku presvedčili.“V tomto mal mladý Dúbrava pravdu. Keďby každý roľník tak, ako on, u seba začal
opravovať, tu opravil a povzniesol by sa v krátkom čase celý kraj, celý národ, celá vlasť.Ináč išlo u Dúbravov všetko svojím obvyklým spôsobom. Paľko odchádzal každým večerom z
domu a matka vediac už, kam chodieva, na jeho odchod z domu spokojne navykla.Jedine to ju bolelo, že Paľko nemá toľko odvahy, žeby sa jej s tajom srdca svojho
zdôveril. Nehovoril ani slova o svojej láske a matka tiež nič nespomenula. Za to však často
nadpriadala rozhovor s robotnicami o hájnikovej dcére a že samé pochvalné reči o nej očula,
už vopred akúsi pútavosť k nej cítila. Bola by si zo srdca žiadala Helenu bližšie poznať,
ale nemohla najsť vhodnú príležitosť, pri ktorej by sa s ňou bola mohla sísť, preto
hovorievala: „Čo nás mrzí, to sa nás drží a čo je milo nám, to nechce k nám.“No, došlo i na to.Na deň Matky Božej bývala púť do Šaštína, ktorej sa i stará Dúbravová každoročne
súčastnila.Išla i teraz. Bol utešený septembrový deň. Obloha bola čistá jako to Božie oko, tichý
vetrík podúval od hôr a miernil lahodive horúčosť dňa. Púť vypadla skvele. Počet pútnikov
bol ohromný.Koľko tu prosieb, vzdychov a sĺz posnášaných z blízka i z ďaleka k nohám premilej,
preláskavej matky nášho Spasiteľa, aby ich predkladala pred trón Najvyššieho a odporúčala
ich do Jeho milosti.Už sa deň chýlil ku koncu, keď vlak s pútnikmi dorazil na stanicu, z ktorej sa ráno bol
pohnul.Pútnici schádzali s vozňov, družili sa v skupiny a hromadne rozchádzali sa na rozličné
strany.Stará Dúbravová, aby stisku vyhla, trpelive čakala v kupé, kým iní poschádzajú a
sostúpila medzi poslednými.Sotva však bola na zemi a urobila dva-tri kroky, potknúla sa na koľajnicu vedľajšej
trati, padla a vstať nemohla, bo od boľasti zatmelo sa jej pred očami.„Čo robíš, babo sprostá? Ber sa v čerty, keď nechceš, aby ťa mašina roztrhala!“ zakričal
surový konduktér na úbohú.„Jaj, keď nemôžem,“ odvetila boľastne Dúbravová.„Nemôžem, nemôžem, čože si opitá?“ zreval znova surovec a zahrešil po maďarsky, že
Dúbravovej, hoci kliatbu nerozumela, v ušiach hučalo. Na to zavolal dvoch hordárov a kázal
Dúbravovú odpratať.Odviedli ju preč z peróna na bok čakálne tretej triedy.No, sotva odišli, ozval sa nežný milý hlas: „Čo sa vám stalo, tetka Dúbravová?“ a mladá,
sťa anjel krásna dievčina sklonila sa k úbohej.„Padla som, dievka moja, a nohu som si urazila, že sa mi bolesťou tmie pred očima.“„Ukážte, tetuška! Krvácate — dobre bude ranu umyť.“Obzrela nohu a videla, že koleno je odreté, koža na ňom akoby prekrojená. Bez
rozmýšľania složila batôžek s chrbta, vyňala z neho hrnčok a bežala pre vodu. Hneď sa však
s vodou vrátila, ranu bielou šatôčkou povymývala a obviazala. „No, dá Pán Boh, že sa vám to
skoro zahojí.“ Tešila dievčina Dúbravovú.„No, staré kosti ťažšie sa hoja jako mladé, ale ďakovať treba Najvyššiemu, že sa horšie
nestalo.“„Museli ste sa aj zľaknúť, tetuška, ste celá preblednutá. Bolo by dobre sa niečim
občerstviť.“„Trochu vody, prosím.“Dievčina odbehla a za pár okamihov už doniesla sódovku. „Voda tu nie je dobrá, ale
sódovka vám dobre urobí. Nech sa vám páči!“Stará Dúbravová s vďakou prijala srdečne núkané občerstvenie, ktoré ju úplne osviežilo.„Ako sa však domov dostanete? Či by som nemala ísť povoz hľadať? Alebo by ste tu
dočkali, kým by som k vám zabehla a kým by voz pre vás poslali?“ starala sa dievčina.„Nie, netreba, dievka moja. Už sa lepšie cítim, ani noha ma už tak nebolí, pôjdem pomaly
sama.“„Pôjdem s vami, tetuška, jak by ste niečo potrebovali, žeby som bola pri ruke. Pútnici
už poodchádzali.“ — Išly.Stará Dúbravová, opierajúc sa o dievčinu pokulhávala pomaly ďalej, konečne sa rozišla a
stúpala dosť statne vpred.Dievčina, keď cestou došli k vode, obnovila obväzok na nohe starej Dúbravovej, čo jej
veľmi dobre robilo. „Povedz mi, kto si ty, dievenka moja, že toľko lásky, toľko
milosrdenstva si vstave preukázať mne neznámej?“ spýtala sa cestou Dúbravová.„Nie ste mi neznámou, tetka Dúbravová, znám vás veľmi dobre, ale azda vy sa neviete na
mňa rozpamätať.“„A jako ťa volajú?“„Helenou.“„Helenou? Ty si azda Helena Stránskych, dcéra hájnikova?“ pýta sa prekvapená starká.„Ano,“ odvetila dievčina nesmele a tmavá rumeň prebehla jej tvárou.„Ach, poďže dcéra moja, nechže si ťa objímem a vybozkávam. Tak som si žiadala ťa poznať
odkedy viem, že môj syn k vám chodí a hľa, Boh mi aj tej milosti udelil. Buď mu za to česť
a chvála! Poznala som v tebe dobrosrdečného anjela, ktorý do nášho domu len šťastie a
požehnanie môže doniesť,“ po týchto slovách objala a srdečne bozkala, svoju sprievodkyňu.Rozhovor stal sa teraz dôvernejším a živším. Stará Dúbravová v ňom zabúdala, že ju noha
bolí.Došly konečne k statku Dúbravovmu. Gazdiná volala dievčinu do domu. „Ďakujem vám
tetuška, to nemôžem urobiť. Svet je zlý. Našli by sa ľudia, ktorí by povedali, že sa vám do
domu vtieram, že Paľkovi nadbieham. A potom i môj otecko budú ma netrpelive vyčkávať v
strachu, že sa mi čosi stalo, keď som sa tak opozdila.“ „Ty si dobré dieťa, máš dobrú
výchovu a to je poklad, ktorý sa zlatom nahradiť nedá. Pán Boh ti zaplať za lásku a
dobrodenie, ktoré si mi dnes preukázala. Až sa k nám raz dostaneš, odplatím ti to! S
Bohom!“„Ale počkaj, aspoň dačo na pamiatku dnešného dňa. Kúpila som dva stejné obrázky, jedon
pre Paľka a druhý pre teba. Tu más, bárs by ti šťastie doniesol!“ — pri tom podala jej
pekný obrázok Šaštínskej Panny Marie.Helena vzala obrázok, bozkala ho, privinula k srdcu a ďakujúc srdečne, pobozkala ruku
Dúbravovej.Táto ju vrelo objala, urobila jej krížik na čelo a rozlúčila sa s ňou.*U Dúbravov dožali a chystali sa na obžinky. Bývala to veľkolepá slávnosť, na ktorú sa
celá obec tešievala a o ktorej sa behom celého roku rozprávalo.Od svitu dňa behalo všetko v najživšom chvate za svojou povinnosťou. Varilo sa, pieklo
sa, vysmážalo sa celý deň ani pred hodmi. Gazdiná sa chcela pred svojmi ľuďmi ukázať, čo
vie, hoci každý vedel, že jej calty, jej makové podkovniaky, jej báleše páru nemajú na
celom okolí. Ako cez rok pri iných veciach šetrila, gazdovala, tak pri obžinkách nešetrila,
ani masti, ani cukru, ani potierky. „Zaslúžia si chudáci, narobili sa dosť, kým to všetko
pozbierali a skľudili. Nech užijú!“ hovorievala, jako by sa sama pred sebou omluviť chcela.Zakiaľ mala gazdiná v kuchyni plné ruky práce, zatiaľ sa Paľko staral o nápoj, vykladal
stoly a lavice na dvor pod košaté jablone, upevňoval ich a hľadel všetko do poriadku uviesť
k večernej slávnosti.Kačka a Dorka, mladé slúžky, tešiac sa na večerný tanec, lietaly ako pojašené od jednej
práce ku druhej: čistily, zametaly dvor a už o pol poludní začaly stoly pokrývať, aby mohly
ešte do poľa ísť pripojiť sa k slávnostnému prôvodu a zaspievať si od srdca.Keď sa slnko za vrchy schovalo a deň sa ku koncu klonil, boli u Dúbravov so všetkými
prípravami hotoví a čakali svojich hosťov. Najviac netrpelivou bola gazdiná. Ustavične
vybehúvala von, pozerať, či už idú a kde je Paľko, aby bol pri ruke, keď prídu.Už sa zvečerilo a ženci ešte nedošli. „Kde sú? Prečo už neidu?“ starala sa gazdiná, ba i
Paľko bol už namrzený.„Už idú! Už idú!“ — volajúc pribehol paholčok a hneď na to bolo čuť veselé vískanie a
spev.Hej, už sme my dožali,hraj hora — hraj hora!poviazali, svážali,hraj hora — hraj hora!Do dvora vošiel slávnostný zástup žencov, žníc, sluhov a služiek. V prvom rade išla
žnica, dievčina, sviatočne oblečená s bohatým zlatoklasným, kvetmi a stužkami krášleným
vencom na hlave, zpod ktorého jej tváre nebolo videť. Popri nej s každej strany išiel
podperený mládenec. Jedon mal kosu a na nej uviazaný ručník, druhý mal vidle na pleci a na
nich červený ručník čo zástavu pripravený. Za týmito išli v radoch ostatní ženci, žnice,
hrabáčky s kosami, kosákmi, hrabliami, ktoré mali svojím spôsobom kvetmi a stužkami
krášlené.Konečne dva silné kone ťahali plný voz zbožia, posledný zbytok úrody. Kone i voz boli
tiež vyzdobené kvietim a rozličnou okrasou.Celý sprievod obišiel kolom dvora popri viskaní a speve, ktorý starý bača Šimon
harmonikou sprevádzal. Pred domom zastali a zaspievali:Gazda náš, gazda náš,ej, dajže nám oldomáš,Dajže nám ho z láskyej, sbierali sme klásky.Klásky posbierali,ej, v snopy naviazali.Do tvojej stodôlkyej, stohov nasvážali,Na to všetci utíchli. Najstarší zo žencov, tak zvaný vyžinkársky gazda, pozdravil gazdu
a gazdinu so srdečným vinšom, žeby im Pán Boh poprial úrodu, ktorú mu s Jeho pomocou do
stodôl nashromažďovali, v zdraví šťastne zužitkovať. Na to sňal dievčine veniec s hlavy a
odovzdal mu ho, žeby požehnanie Božie sotrvalo v jeho dome.Mladý Dúbrava držal v ruke dva päťkorunáky, jedon dal žencovi za vinš a druhý chcel dať
žnici za veniec, ale, keď sa na túto pozrel, prekvapeno zkríkol: „Helenka!“ — a päťkorunák
vypadol mu z ruky. — Nevedel si to nijako vysvetliť, ako sa jeho milovaná Helenka dostala
medzi žnice? Zadiveno pozeral raz na matku, raz na Helenu a z ich tváre vyčítal, že to bolo
nastrojené preň prekvapenie so strany matky.Od samej radosti objal vrelo matku a bozkávajúc jej vráskovitú tvár, volal: „Vy dobrá,
zlatá mamičko! Ďakujem vám za milé prekvapenie a ďakujem i tebe, drahá Helenko!“ Radosť
jeho dosiahla ešte vyššieho stupňa, keď medzi hosťmi zbadal i otca Helenkinho.Stará Dúbravová sa usilovala pozvaných hosťov čo najokazalejšie obslúžiť a pohostiť k
vôli milovanému synovi.Celý večer plynul v srdečnej veselosti.Po večeri dala sa mládež pri speve a harmonike do skoku, aj sám gazda tancoval viac razy
s Helenkou. Natešená matka im prichvalovala, že im to spolu pristane, že jaký to pekný
párik.Bola skoro polnoc, keď sa Stránsky so svojou dcérou od Dúbravov odobral. Pri odchode
srdečne pozval hostiteľov do svojho horského zátišia. Títo sa mu na najbližšiu nedeľu
prisľúbili.„Každá pieseň musí mať svoj koniec,“ hovoril Paľko svojim robotníkom, keď ich posielal
na odpočinok.Konečne zostalo úplne ticho na dvore Dúbravovom a sladký sen opojil všetkých.*Prešlo viac týždňov bez toho, žeby sa dačo neobyčajného na statku Dúbravovom bolo
prihodilo.Pomer medzi domom Dúbravu a domom Stránskeho stával sa voždy priaznivejším a
úprimnejším. Obe rodiny sa navzájom často navštevovaly, pod košatými stromami besedujúc,
radily sa o nastávajúcom sobáši Paľka s Helenou, ktorý sa mal hneď po jasenných prácach
odbaviť.Prípravy robily sa pomály na oboch stranách a celé okolie už vedelo, že bohatý gazda
Dúbrava bude si brať chudobnú dievku, hájnikovu Helenu, za ženu.Jedni to schvalovali, iným sa to nepozdávalo, hovoriac, že nerovná zápraž rovno neťahá.
„On boháč, ona chudobná, to sa nesrovná, mal by si vziať sebe rovnú,“ bolo čuť často
opakovať.No, podobné reči na veci nič nemenily.Raz sa však stalo, že Paľko išiel do mesta na jarmek voly predávať. Voly poslal deň pred
jarmokom s paholkom vopred, sám išiel raňajším vlakom za ním.Voly síce veľmi dobre predal, ale kým sa dojednal, odbehol ho vlak a on musel pešmo
domov.Mrzelo ho to, uspokojil sa však, keď videl, že ich je viac z jeho dediny, ktorí vlak
zmeškali, že nemusí ísť sám.Dohovorili sa, že pôjdu kratšou cestou cez hory.Cesta medzi rozhovorom im dosť rýchlo ubývala, len to bolo nepríjemné, že ich prudký
dážď prekvapil. „Tu za vŕškom je Čertolie, zájdeme do krčmy a dočkáme, kým prestane pršať,“
navádzal jedon z nich. Ostatní súhlasili s jeho návrhom.Čertolím nazval ľud o samote stojacu krčmu v divej, skalnatej úžlabine hôr Malých
Karpátov. Je to staré murované stavisko s veľkými maštaliami, komorami do vrchu hôr, pod
ktorými stojí, vmurovanými.Pred krčmou rozbiehajú sa krížom skalnaté cesty na štyri strany medzi vrchy, ktoré sú
jedlinou a borinou porastené.Za cestou v pravo úpatie protistojaceho vrchu podmýva bystrý horský potok, jehož voda sa
zo skaly na skalu prelieva, čím taký hukot zapríčiňuje, jako by v blízkosti dva tri mlyny
mlely.Kedysi pred mnoho rokmi, keď naša drahá vlasť nebola ešte železnými tratiami tak
popredkávaná, keď sa tu v horách na všetkých stranách uhlie pálievalo, keď vyše stojace tri
pily dňom nocou neprestajne pracovaly a nahotovený materiál na všetky strany sa rozvážal,
bývalo tu veľmi živo.Ľud si o Čertolí rozpráva, že v blízkosti, kde teraz krčma stojí, stával kríž so
Spasiteľom, pred ktorým každý okoloidúci sa zbožne prežehnal a svoju krátku modlitbu
vybavil, Bohu sa do ochrany odporúčal.To sa čiernemu zloduchovi naskrze nepáčilo, cítil sa byť tu veľmi ukráteným, bezmocným.Premýšľal dlho, jako si tu odpomôcť. Konečne sa rozhodnul, že tu postaví krčmu, v ktorej
bude ľudí pálenčeným jedom do pekla vábiť.Plán svoj hneď previedol. Ľudia hrnuli sa do krčmy, z počiatku zo zvedavosti, neskôr zo
zvyku pili, a upadali voždy viac a viac do moci diablovej.Vraždy, krádeže, zbojstvá a smilstvá rozmáhaly sa na všetkýoh stranách a svätý kríž
pustnul, až celkom sa vyvrátil, padol na zem, bo nenašlo sa srdce oddané láskou k Bohu,
ktoré by bolo tú malú obeť k Jeho cti a sláve a k spáse ľudu donieslo, žeby bolo kríž
opravilo, obnovilo. Toto hovorí tradícia ľudu. No okrem tohoto vyprávajú sa hrozné povesti
o Čertolí a miesto toto považuje sa po dnes za miesto tmavých predsudkov, miesto čarov a
babon, miesto desov a zbojstva.Keď naši jarmečníci do Čertolia dorazili, bola v krčme muzika. Krčmár Hrál vydával
staršiu dcéru. Oni si sadli blízo dverí a rozkázali si po pollitre vína, popíjali si,
nestarajúc sa do svadovníkov.Zrazu došla mladšia dcéra Hrálova, krásna Katka, vyobliekaná ako dajaká princezna v
samom hodvábe a zlate, k Dúbravovi, udrela ho zľahka po pleci a riekla : „No, čo ty pyšný
magnát z Radoviec, neuponížiš sa medzi nás do kola?“„Ďakujem, nie som schystaný do tancu,“ odvetil Dúbrava bez toho, žeby sa bol pohnul s
miesta. „No len poď! Pánstva ti neubudne a rohy ti nespadnú, keď si trochu na Čertolí
zatancuješ. Neboj sa, tvoja princezna zpod hája sa to nedozvie a hoci by sa dozvedela, to
jej povedz, že tanec a bozk je slobodný!“ To bodlo Paľka. Upriamil sa, pozrel dôkladnejšie
dievčine do očú a — — — zmeravel. Toľkej krásy ešte nevidel. Čierne jej oči horely plamom
vášne a tvár žiarila úsmevom rozkoše. „No, čo?“ zvolá Kačka, zbadajúc rozruch u Dúbravu. —
„Ha — ha — ha, bojíš sa azda mojich očú? Neboj sa, čarovať nevedia ani urieknuť, bo nemám
obočie srastené. Už len poď!“ Vzala ho za ruku a jako nevolné dieťa viedla do kola medzi
tanečníkov.Hudba spustila skočnú a krčmou zavznelo: „Sólo! Hej, sólo!“Všetci tancujúci odstúpili stranou a Paľko s Kačkou točil a vznášal sa izbou, jako by ho
bol vietor unášal. Všetci diváci tlieskali a volali tancujúcemu páru na slávu.„No, vidíš, ako znamenite to išlo. Ani si nie takým nekaľavným, akým na oko vyzeráš,“
povedala Kačka Dúbravovi, keď dotancovali; pochvaľne ho na plece potlapkala a svojím
vyšívaným ručníčkom zapotené čelo mu utrela.Na to sa zvrtla, že ťažký hodváb žltastej sukne a svetlej záponky zašustel ako šum
lesnieho lístia a s myšlienkou: „to je šuhaj, ako by bol pre mňa stvorený,“ odišla medzi
ostatnú mládež.Mladý Dúbrava opojený rozkošou tanca hľadel za ňou jako na neobyčajný čarovný zjav, ku
ktorému ho jakási tajná príťažlivosť pútala. Čím viac sa za ňou pozeral, oči mu tým viac
horely túžbou ju videť a srdce búrilo sa nepokojom.Kačka bola veselá, smiala sa, žartovala, spievala so svadobnou družinou, bokom však
neprestajne hádzala milé pohľady na mladého Dúbravu.Pri najbližšom tanci vyhľadal Paľko sám Kačku a požiadal o tanec.„Vidíš,“ nadhodila Kačka, „treba sa len rozkývať, už to potom samo nohy ponúka.“Tancovali a zabávali sa spolu celú noc…Ostatní jarmočníci chceli viac raz bez Paľka odísť, ale on ich nepustil. Bol dobrej vôli
a platil im cech, len aby ho čakali.Už sa rozodnievalo, keď veselá Kačka Dúbravu odprevádzala. Dala mu na pamiatku tri
kvietky z venca, ktorý čo družica na veselí sestrinom mala, aby sa vedel rozpamätať na prvý
sólový tanec v Čertolí, na ktorý ani ona do smrti nezabudne.Dúbrava prišiel do rozpakov, nevedel, čím by sa mal zavďačiť za podaný mu dárčok. V tom
mu napadlo, že kúpil Helene v meste pekný hodvábny ručník jarmečného, siahol do vrecka a
oddal Kačke malý balíčok: „Tu máš, to tebe na rozpomienku nášho poznania sa!“Rozišli sa. Ešte dlho sa jedon na druhého pozerali, ešte dlho si rukami kývali, až sa
jedon druhému s vidu ztratili.Kačka, príduc domov, víťazoslávne ukazovala krásny, hodvábny ručník, ktorý od Dúbravu
dostala a sťa šialená volala: „Musí byť mojím, musí, čo by som si hneď samé peklo na pomoc
zavolať mala.“A Helena? — Morená ťažkým snom o Paľkovi, precítla z najväčšej hrôzy, keď sa jej
snívalo, že Paľka zbojníci v horách zabili. Schytila sa zo sna a kľakajúc pred obraz Matky
Božej, modlila sa za šťastný jeho návrat…*Ťažké hodiny prežila stará Dúbravová, kým sa jej syn z jarmeku vrátil. Mal prísť toho
istého dňa večer a on prišiel na druhý deň po poludní. Celú noc nespala, čo ho vyzerala a
vyčkávala. Mala oň strach, bo sa už viac razy stalo, že v Čertolí niekoho zabili a olúpili.Konečne došiel… Taký bol zmenený, že sa ho matka skoro zľakla. Sotva že dosť málo zjedol
a len v nesúvislých vetách matke sdelil, že voly predal, že vlak zmeškal, že išiel peši cez
hory, že ich dážď zastihol, že musel v Čertolí nocovať, bral sa do druhej izby spať.„V Čertolí si nocoval?“ zpytuje sa zdeseno matka, jako by nebola dobre počula.„Áno. A čo je na tom,“ odvrkol Paľko.„Veľa je na tom, syn môj! Pán Boh s nami a zlé preč!“ povedala matka a palcom urobila
krížik na čelo, ústa a prse. „V Čertolí! V tom haďom hniezde večnej zhuby, v tej peleši
všetkých hriechov! Ach, syn môj drahý, kam si to zablúdil?! Sama Bohorodička presvätá a
premilostivá ťa ochraňovať ráčila, že si sa mi predsa len šťastne navrátil.“„Chováte, mamička, strachy na ľachy. — V Čertolí je práve ten samý svet, tí samí ľudia,
čo u nás.“„Nie sú, môj syn, nie sú. My počíname s Pánom Bohom, oni tam s tým rohatým, nech sa
prepadne. Preto ani jednoho svätého obrázka nemajú tam na stene, lebo im ho ten priepadník
neztrpí. A čo z toho domu ide, je všetko hriešne a zlé.“„Nie, mamička, neni. Nepoznáte, možno, rodinu Hrálovu.“„Poznám, syn môj, poznám. Sú to ľudia bez Boha, bez viery, bez svedomia. Je to divý rod.
Starí, sami nevychovaní, nevedeli ani svoje deti vychovať. Najstaršieho syna majú v Ilave,
lebo pri kartách druhého nožom preklal, a čo dve dcéry majú, to sú vraj verejné hriešnice,
ľahký tovar, roby. Beda tomu, kto si vari jednu z nich na krky zavesí, hotovú kliatbu do
domu donesie. Preto vyhni ohňu, že by si sa nepopálil!“„Mamička, prosím vás, neodsudzujte dľa iných ľudí, skôr sa presvedčte! Ja som tam nič
podobného nezbadal.“„No, no, akosi ich veľmi zastávaš. Mám strach, že i teba tam ovial jedovatý vietor
svodných lesných víl Hrálových. Vyspi sa, syn môj drahý, z toho, lebo ženské svody diablu
hody,“ riekla významne matka a odišla von za svojou prácou.Táto matkina poznámka Paľka zamrzela, lebo si nebol istý, či sa matka už dačo bližšieho
o jeho chovaní sa v Čertolí nedozvedela. Zaiste paholok, ktorý s ním bol na jarmoku, všetko
vyblabotal. „Chlap sprostý, naničhodný!“ mrzel sa v duchu. „Ale čo, keď aj povedal. Či som
azda chlapec, žeby som nesmel robiť, čo sa mi páči?“ Upokojil sa a obrátiac sa na druhú
stranu, chcel spať.No, vzor tomu, že celú noc nespal, že bol chôdzou toľkej cesty unavený, zaspať nevedel.Kačka mu neišla s mysle. Ustavične ju videl pred sebou, ako jej oči — tie krásne čierne
oči! — plamom rozkoše horia, ako sa veselo smeje, spieva, milo šteboce. Je celý očarený,
omámený jej veselosťou, jej milosťou a krásou…Zrazu začal v mysli porovnávať Kačku s Helenou. „Ale čo — Helena sa musí pred Kačkou
schovať. Pri tej by mohol človek zaspať — ba zrovna zmrznúť, taká je tichá, svätá, studená;
zato táto samý život, smiech, veselosť, samý oheň… Taká má byť žena, že by sa človek po
práci a starostiach trochu rozobral, rozveselil. Kačka musí byť moja.“ Utíšil sa vo svojom
rojčení a zaspal.Nespal veľmi dlho. Obriadil sa a šiel si na dvor poriadky robiť, bo na druhý deň mali
ísť zemiaky vyorávať. Chodil rozšafne hore-dolu po dvore, poobzeral v maštaliach dobytok,
niektorému zo sluhov dajaký rozkaz udelil a tak sa mu deň minul.Zvonilo na večer.Matka dala chytro večeru, lebo si myslela, že Paľko pôjde do Stránskych.Paľko povečeral, ale do Stránskych nešiel.Matke to bolo nápadné, no myslela si, že je od toľkej cesty umorený, že pôjde zajtrá.
Nehovorila nič.Prešiel druhý deň a nastal zase večer, ale Paľko ostal zasa doma. Nešiel viac do
hájovne, kde toľko večerov v šťastí prežil. Nešiel do malej brečťanom zarostlej chalúpky,
kde sa mu predtým tak páčilo, kde riastla pod ovocnými stromami vonná tráva, kde pilné
včely bzučaly, kde bystré srnky poskakovaly, kde so spevom lesného vtáctva miešal sa hlas
Heleny, ktorá často piesne o ňom spievala. Ani mu toto všetko na um nezišlo, žeby bol
zatúžil po tých blahých chvíľach, ktoré tam trávieval.Úbohá Helena ho netrpezlive očakávala, trápila sa, že ho azda niečim nechtiac urazila,
nahnevala, že azda k vôli nej doma trpí a sa doma sužuje. Vyzerala ho, bežala mu naproti,
išla až ku krížu do poľa na pol cesty, ale zasa vrátila sa celá rozbolestnená domov. Celý
večer prežila v úzkostiach, že azda Paľko choravie doma, alebo dajaké nešťastie sa mu
prihodilo. Rozrušená kľakla pred obraz Panny Márie a vrúcne zaň sa modlila.Jej starostlivý otec ju tešil, že jestli Paľko ešte ani zajtrá nepríde, nuž pojde sa na
statok Dúbravov spýtať, čo je s ním, čo sa tam robí.A Paľko zasa neprišiel. Starý Stránsky, hoci bol dennou prácou unavený, pobral sa do
Dúbravov, aby sa poopytoval, prečo Paľko neprišiel a je-li zdravý?Paľka nenašiel doma. Stará Dúbravová sa mu žalovala, že od kedy Paľko z toho jarmeku
domov prišiel, je celý zmenený, že si v ňom svojho vlastného syna nepoznáva. Nechala
Helenku mnoho rázy pekne pozdravovať, žeby sa netrápila, že však ona s Paľkom sama v tejto
veci vážne prehovorí a potom jej výsledok odkáže.Stránsky poberal sa v tichosti domov. No pri kríži stretol starú Krútilku a tá ho
oslovila: „No čo súsedku, asnád nám to veselie zaspí? — Každý boháč svevoľný, tak aj
Dúbrava. Vláčil sa k vám toľké časy a zrazu dievča v hanbe nechá a vláči sa zasa do
Čertolia za bohatou Kačou Hrálovou. Ale to je tak: kto má mnoho, pýta viac a chudoba je
mizerná šata, o ktorú si každý boháč ruky utiera. Pozdravujte Helenku a povedzte jej, žeby
sa nesužovala pre ledakoho naničhodného, veď on každý hriech ma svoju pokutu. Ani Dúbrava
jej neujde. S Bohom!“Starý hájnik svesil svoju šedivú hlavu a v ťažkej starosti a bolesti poberal sa domov.Helena sa posiaľ modlila. Otec nemal odvahy ani sily, aby jej povedal, čo sa stalo, čo
od Krútilky očul.Helena vyčítala z jeho bolestnej tvári celé svoje nešťastie, hodila sa mu okolo krku a
žalostne sa rozplakala. Chudák otec nenašiel slova útechy pre svoje jediné nešťastné dieťa,
ktoré viac miloval ako tú zrenicu vo svojom oku. On pochopil nešťastie a bôl svojej
milovanej dcéry, cítil ho s ňou a — plakal s ňou.*V Čertolí bolo po veselí. Mladuchu i s perinami odviezli do domu jej muža až na tretiu
dedinu. Hostia sa porozchodili a nastal zasa ten tichý, obyčajný život s prácami okolo
hospodárstva a šenku, keď náhodou niekto zašiel do toho divopustého kraju nebotyčných hôr.Kačka mala byť teraz už jedinou radosťou starých Hrálovcov, ale odkedy mladého Dúbravu
poznala, mnoho veselých chvíl s ňou nemali. Dňom nocou myslela na mladého Dúbravu a hoci
vedela, že má dlhšiu známosť s Helenou, nádeje netratila. Nemohla to ani pochopiť, že by to
možno bolo, aby jej nedal prednosť pred Helenkou, ktorá sa jej ani v kráse, ani v múdrosti
ani v majetku vyrovnať nemôže. Bola si toho istá, že keď ju Paľko bližšie pozná, na Helenu
viac nepomyslí. „Ako ho len privábiť sem do Čertolia?“ Celé dni a celé noci rozmýšľala o
tom. Konečne sa rozhodnula lapiť sa cigánkinej pomoci, použiť čarov.Poslala pre chýrnu cigánku Borišu zo Šamoriny, ktorá o krátky čas došla.Bola to silná, zdravá žena s bronzovou tvárou, veľkýma čiernyma očima a bielymi zubami.
Zpod červenej šatky vybiehaly jej prúdy čiernych lesklých vlasov. Bola bosá a obnaženýma
rukama robila rozličné posunky.Kačka si ju zavolala do svojej komôrky.„Cigánko, prosím ťa, poznáš mladého Dúbravu z Radoviec?“„Akoby som ho nepoznala. Hm, to je pán — moja pekná — magnát, boháč, že páru nemá na
celom okolí. Hoj, poznám ho, poznám aj jeho mať.“„Nuž počuj, tomuto šuhajovi by som dala rada počarovať, žeby na mňa myslel, po mne
túžil, za mnou sem chodil a mňa za ženu pojal, či to možno?“„Všetko možno. Musíš mi ale povedať, moja pekná, všetko, čo o ňom vieš. Či a kedy si ho
poznala? Jako sa k tebe choval? Čo ste sa rozprávali?“Na toto Kačka porozprávala cigánke všetko, ako sa s Dúbravom stretla, ako sa s nim
zabávala, jako ho vyprevádzala a že jej dal ručník, ktorý svojej milej kúpil.Cigánka pozorne počúvala a konečne riekla: „Daj mi, moja pekná, so seba jedno celé
oblečenie, ktoré najradšej nosíš. Ale rozumej, celé svoje oblečenie od hlavy po päty, ako
ho na sebe máš v úplnom výstroji, potom tvoju postelnú plachtu aj hlavnicu a z každého
druhu strieborných peňazí po deväť kúskov, kúsok z toho venca, v ktorom ťa videl a svitek
tvojich vlasov. Keď mi to všetko poriadno dáš a keď sa mi podarí od neho čo len jedon kúsok
šaty dostať, nuž ho v sobotu večer môžeš na isto očakávať.“Kačka dala úlisnej cigánke všetko, čo žiadala, ba ešte jej aj chleba, syra, masla a kus
slaniny pridala, aby sa čary lepšie podarily.Cigánka si svoje ulovené poklady domov zaniesla a hneď sa vydala na cestu do Radoviec k
Dúbravovi.Tam sa jej však tak dobre nevodilo. Mladého Dúbravu doma nezastihla a s jeho matkou
nebolo reči. Tá jej zaraz povedala, že ona jej čarov a proroctiev, ani jej vykladov
nepotrebuje, lebo je to všetko len podvod, klamstvo a šiaľba. Na cigánske čary a proroctvá
veriť je ťažký, smrtelný hriech, ktorým ona Pána Boha urážať nechce.Dala cigánke almužnu a posiela ju preč. Keď táto však odísť nechcela a ešte voždy čary a
dobrú bohatú nevesta spomínala, nahnevala sa gazdiná natoľko, že vzala metlu a cigánku ňou
z domu vyhnala.Cigánka neustala kuť železo, kým bolo horúce. Od Dúbravov pobrala sa rovno do hájovne,
aby tam ľúbostný pomer medzi mladým Dúbravom a Helenou celkom prekazila — zničila.Helena bola síce sama doma, bo otec jej bol v lese, ale jej dva verní strážcovia, dva
silní poľovní psi, nepustili cigánku cez bránku ohrady. Cigánka len zpoza ohrady
vykrikovala na Helenu: „Pusti ma, moja pekná a ľúbezná, vyložím ti karty, poviem ti, čo ťa
čaká.“Keď Helena vyšla a povedala, že nechce nič vedieť, vyvolávala cigánka ďalej: „Nuž veď ja
viem aj z očú čítať. Veľký zármutok obkľučuje tvoje dobré srdce, lebo si milého ztratila.
Bohatstvo inej ti ho odlúdilo. Už v sobotu budú mať námluvy. Ale sa netráp, teba šťastie
jednako neminie. Vydáš sa, vydáš ešte tej jeseni, moja pekná, ale podaruj mi niečo!“Keď však Helena na reči cigánkine neočúvala, odišla táto s nadávaním a preklínaním z
hájovne a išla rovno za Paľkom na pole.Povedala mu, že ide z hájovne od Stránskych a jestli sa mu neťaží a chce sa o vernosti
svojej peknej milej presvedčiť, aby sa poponáhľal ku nej, že tam najde jakéhosi sokola v
jagerských šatách, ktorý bledé líčka jeho svätej Helenky bozkami na červeno maľuje.Paľkom to trhlo a u srdca pocítil akýsi krutý bôľ. Mal Helenu ešte predsa rád. — No v
tom mu napadla veselá Kačka a ľahostajne nadhodil: „A nech maľuje, čo ma po nej!“„To je múdra reč, gazdíčko. Za jednu holubienku sadne aj desať na Dúbravov dvor. Môj
Bože, na také pánstvo, do takého kaštieľa jedna druhá budú predbiehať. Čože by hen rychtár
nedal rád svoju jedinú dcéru i s celým svojím majetkom? A hen mlynár z Podhorčia dá s
každou dcérou jedon mlyn a sto honov zeme. No a o Čertolí ani nehovorím. Tam je bohatstva,
že peniaze štvrtákmi merajú. A tie poklady toho zlata a striebra v pivnici pozakopávaného.
O tom sa ani hovoriť nedá. A dievča k tomu ani krášlica, pekné, múdre a veselé ani tá
veverička. Hoj a čakajú gazdíčku, čakajú na sobotu doista.“„Netáraj a netrep! Choď po svojich a tu nepokúšaj!“ riekol mladý Dúbrava, siahol do
vrecka, hodil cigánke zlatník a šiel ďalej.„Pán Boh zaplať a požehnaj!“ volala cigánka, dýchajúc na peniaz a odchádzajúc hovorila
sama k sebe: „Už si ty náš, milý Paľko! Hahaha, už si ty náš!“*Prišla sobota. Paľko sa ponáhľal so všetkou svojou prácou a keď sa slnko k západu
klonilo, vyobliekal sa jako na hody a chystal sa von z domu.Matka myslela, že pojde k Helene, preto si pospíšila s večerou. No zadivila sa, že Paľko
sadol na osedlaného koňa a uháňal protivným smerom od hájovne.Zamrazila ju myšlienka, že Paľko ide zaiste do Čertolia. „Teda predsa ovial mi syna zlý
duch a ťahá ho k sebe do hriešnych osídiel? Bože, Bože, pomáhaj mi ho ratovať, kým je čas,
kým celkom neutone v kale nerestí!“Modlila sa za syna, modlila sa dlho do noci a pevne si predsavzala, že s Paľkom,
akonáhle sa vráti, porozpráva, že mu vec náležite rozloží, vysvetlí a ho pred záhubou
chrániť a vystríhať bude, jako sa len dá.Dlho jej bolo na Paľka čakať, bo tento došiel až v pondelok nad ránom.„Kde si bol, syn môj?“ privítala ho matka.„V Čertolí u Hrálov,“ odvetil Paľko.„Teda som sa nemýlila. Ó, môj Bože, prečo tento ťažký kríž kladieš na ramená moje?
Pomáhaj mi ho niesť. Ježiš, Maria, Jozef, prispejte mi na pomoc!“„Čo sa vám robí, mamičko, že všetky sväté mená na pomoc voláte?“„Zvykla som sa k nim utiekať v každom väčšom nešťastí.“„Nuž a teraz aké nešťastie vás zastihlo?“„To najväčšie nešťastie mi hrozí, že ztratím svojho jediného syna, svojho miláčka, svoju
nádejnú oporu na svoje staré dni.“„Nerozumiem vám, mamička.“Vošli do izby.„Že mi nerozumieš, Paľko? Mám strach, že si zablúdil s cesty pravej na cestu nepravú, na
cestu hriechu a zkazy. Prečo si, syn môj, zanechal Helenu a prečo chodíš do Čertolia za
bláznivou dievkou Hrálovou? Čo ťa ta ťahá?“„Láska. Mám Kačku radšej ako Helenu. Veselá žena osladzuje útrapy žitia, Helena s jej
večitou modlitbou by človeka vedela uspať na veky.“„No vedz, syn môj, že na končiari príkrej skaly stojíš a v tvojej moci leží neísť ďalej,
bo urobíš-li krok, padneš do priepasti zahynutia!“ riekla významne matka.„Mamička, prosím Vás, netrápte ma svojmi rečami. Neviem, prečo máte taký odpor proti
Hrálovcom?“„Prečo? Pre tvoje šťastie, syn môj, ktoré mi je práve tak drahé, jako drahý mi je aj
tvoj život a ty sám. Počujže Paľko, keď sa chceš ženiť, nuž buď opatrný a žeň sa s rozumom.
Žena a žena je veľký rozdiel. Žena dobre vychovaná, žena pobožná, ctnostná, tichá,
pracovitá, je vznešená a okrašluje dom ako slnko nebe. Žena táto donáša pravé požehnanie
Božie do domu i do rodiny. — Žena zle vychovaná, hnevivá, lstivá, lenivá, smilná, je veľké
zlo, zožiera muža, ničí šťastie, ruší pokoj a je kliatbou domu a nešťastím rodiny.Tu stojíš Teraz na rozcestí medzi Helenou a Kačou, medzi dňom a nocou. Voľ opatrne, aby
si nevolil kliatbu, ale požehnanie do domu!“ — riekla významne matka.„Ja badám z rečí vašich, že ste Helene väčšou priazňou naklonená ako Kačke, žeby ste si
žiadali mať Helenu za nevestu a ja sa bojím, že pri nej otupiem, zmeraviem, zamrznem, lebo
je taká tichá, svätá a chladná. Veselosť Kačkina ma ohrieva, oživuje a ťahá ma k nej čosi
ako mesiac ťahá namesiačnika na strechy, a neviem si rady. Ja bez nej nemôžem žiť, mamička.
Až ju poznáte bližšie i vám sa zapáči.“„To už nikedy, syn môj. No ťažké srdce ti nechcem robiť a ponechám ti vo voľbe ženy
úplnú slobodu, žeby si mi raz výčitky nerobil a na mňa nenariekal. Voľ dľa srdca svojho a
dľa rozumu. Jestli však nevestu z Čertolia do domu dovedieš, s tou neostanem pod jednou
strechou, ale pripravíš mi výmenok a ja utiahnem sa na pokoj,“ riekla matka utierajúc si
zvlhlé oči a odišla z izby.„Mamičko!“ zvolal Paľko, ale matka sa neobzrela. Paľko sadol za stôl, oprel hlavu o ruky
a premýšľal o všetkom tom, čo mu matka povedala. Mal v hlave akoby mlynské kolo, srdce ako
v kliešťach a na prsiach ležala mu neslýchaná ťarcha. „Čo robiť?“ predkladal si otázku, ale
vhodnú odpoveď nevedel si dať. „Aký to bude život? Tú, ktorú ja milujem, matka nenávidí.
Prečo? — Pre jakési namyslené predsudky, pre jakési staré hriechy, ktoré dajaké staré baby
sklepaly.“ Vedel, že matku ťažko presvedčiť o nevine Kačkinej a čo si raz do hlavy vezme,
to aj vykoná. „Pôjde na výmenok a mňa svet prekľaje, že dobrú matku zaháňam k vôli žene. A
nevziať Kačku? Musím. Včera som jej to prisľúbil.“ Chytil zúfale svoju rozpálenú hlavu
medzi dlane a cítil sa prvý raz v živote úplne nešťastným.*Jaseň sa blížila. Dni stávaly sa voždy kratšími, ale naproti tomu starosti na statku
Dúbravovom riastly a stávaly sa deň so dňa väčšími.Syn s matkou, ktorí v tak krásnom pomere cez toľké roky žili, nevedeli sa teraz nijako
dohodnúť.Matka tušila v známosti syna s dcerou Hrálovou jeho nešťastie a pohromu celého domu. On
zasa bol náruživou láskou k veselej Kačke natoľko zaslepený, že všetky dôvody matkine
namierené proti Katke, srdnato odrážal, vyhováral.Jako to pri takýchto pádoch býva, i matka i syn mal svojich prívržencov, ktorí s jednej
i s druhej strany len olej liali do ohňa, takže celá záležitosť stávala sa vždy
zamotanejšou. Celá vec zhoršila sa tým, že mladý Dúbrava pri všetkom svojom veľkom
bohatstve ostal zrazu ziskuchtivým, lakomým. Čím viac mal, tým viac žiadal. Chytrácky Hrál
to vycítil a žeby si Paľka pre dcéru Kačku zabezpečil, kúpil chytro Krošniakov majetok,
ktorý s Dúbravovým statkom súsedil, a ten dával Kačke čo veno. Hrálova špekulácia sa
vydarila. V lesku striebra a zlata, v pýche bohatstva, ktoré mu Kačka donesie, utopil mladý
Dúbrava svoju opravdivú čistú lásku ku ctnostnej, ale chudobnej Helene, dcére hájnikovej.
Ktože sa dnešnieho dňa dopytuje na ctnosti, ako kedysi pred dávnymi časy? Také ťalafatky
vyšly z módy. Teraz platí majetok. Kto ho má, zadováži si aj ctnosti, slávu a všetko. Teraz
chce každý dobre jesť, pekne sa šatiť, dobre sa mať a vykračovať si jako pán pyšno po zemi.
Každý chce byť radšej žobrákom citu a svedomia, ako žobrákom majetku a vezdajších statkov.„Bohatstvo je teraz každému nadovšetko a každý stáva sa jeho otrokom. Bohatstvo pribýva
a ctnosti ubýva,“ hovorila stará Dúbravová, keď jej niekto spomenul, že dostane bohatú
nevestu do domu. A ľudia to toľko spomínali, až kým sa nestalo.Zrazu sa len rozniesol chýr, že mladý Dúbrava bol v Čertolí namlúvať.Stará Dúbravová na synových námluvách nebola. Celý deň chudera preplakala.„Už budem na svete sama — opustená — syna, môjho dobrého jediného syna mi odlúdili,
bohatstvom zvábili, ukradli,“ ľútala si rozžialená mať. Rozmýšľala neprestajne, jakoby si
miláčka svojho pred tušeným nešťastím chránila, ale nemohla nič vymysleť. Nedalo sa nič
robiť. Paľko bol plnoletý, majetok bol na jeho meno prepísaný, matka mala iba doživotné
zaopatrenie na ňom zabezpečené. Vedela, že syn s vyvolenou ženou spokojný nebude a byť
nemôže, že kedysi nahliadne, jaký blud vykonal, obanuje; ale bude už pozde banovať. Už sa z
jej prekliatych sietí nevyslobodí.Stará Dúbravová bola pobožná a rozumná žena, na babony a čary neverila, ba vyhrešila
starú Krútilku, keď jej doniesla novinu, že v Čertolí u Hrálov dali od cigánky Paľkovi
čarovať, ale keď uvážila, jako razom jej syn začal za dcérou Hrálovou lipnúť, ako na ňu
dňom nocou myslel, ako musel každú robotu stáť nechať a za ňou do Čertolia bežať, keď mu na
um zišla, keď toto všetko uvážila, bola by bezmála prišla do pokušenia veriť, že tu akási
tajná moc musí svoje kúsky vystrájať. „To od Pána Boha nemôže byť, lebo kto cigánku na
pomoc volá, ten v Boha neverí. Pán Boh vidí, kto ho šudí, tomu aj odplatí.“V takýchto myšlienkach prežila matka deň námluv synových. Modlila sa zaň ako za
poblúdilého s cesty pravej na cestu nepravú a jedine tá tichá skrúšená modlitba vedela jej
stiesnenej duši, jej ubolenému srdcu koľkosi úľavu podať.Keď sa už k večeru chýlilo, išla stará Dúbravová na cintor a tam na hrobe svojho
milovaného muža vyžalovala sa, čo ju bolelo, čo ju pálilo na jej materskom srdci. Srdečne
si tam poplakala, no konečne ani plakať nevedela, bo veď sú v živote bôle, ktoré slzy
zapudzujú. Sú to bôle kruté, ťažké a hlboké.*„Čo je v piesni, nuž sa kliesni,“ hovorí porekadlo. Aj u Dúbravov stará nôta o Paľkovom
veselí, o ktorom sa už toľko rečí nahovorilo, konečne sa prekliesnila.Nadišiel deň sobášu. Celé Radovce boli na nohách. Ačpráve sa hlavné veselie v Čertolí
odbavovalo, predsa i v Radovciach robili sa veľké prípravy na okázalé privítanie
mladoženíchov. Na Dúbravovom statku sa všetko krútilo, točilo a vrtelo ako na drôtikoch. A
hoci stará Dúbravová všetkého vopred navarila a napiekla, žeby sa bolo mohlo troje veselie
odbaviť, predsa našlo sa tej roboty ešte voždy dosť.Radovčianska mládež stavala veľkú parádnu bránu z dvoch vysokých májov jedlových
chvojok, kvietim, stužkami a farbistými ručníkmi krášlenú, hneď pri vchode do dediny, aby
mohli mladému páru a svadobníkom cestu zatiahnuť, žeby sa im bohato vymenili.Nad touto bránou vyšej chystali druhú bránu robotníci, ktorí robievali na Dúbravovom
statku a pred vjazdom do dvora postavili tretiu bránu sluhovia.Každý oddiel ľudí chcel mať svoju bránu najväčšmi vyzdobenú, najkrajšiu. No mládež v
tomto zvíťazila.Už pred večerom bolo u prvej brány plno ľudí, azda pol obyvateľstva dediny tam čakalo.
Zvedavosť, videť bohatú mladuchu, ich ta zvábila. Bavili sa čulým rozhovorom, veselými
žarty.Zrazu bolo očuť: „Už idú! Už idú!“ Hneď na to zahučal dva razy výstreľ z pištole a
veselý ohlas spevu kliesnil si hájom cestu. Všetko sa postavilo na svoje určené miesto,
zkadiaľ by najlepšie videlo, a v tichom očakávaní pozeralo v stranu, z ktorej dojsť mali.Nečakali dlho. Prvý a druhý družba na vyparádených koňoch viedli predok. Za nimi na
chvojím, stužkami a kvetmi vyzdobenom vozi sedel mladoženích Pavel Dúbrava s mladuchou,
ktorá bola v hodvábe, v zlate a striebre vyparádená, ako dajaká princezna. Za nimi išiel
voz so spievajúcimi družicami a mládencami, za týmito išiel starý svat so širokou, konečne
muzikanti a ostatní svadobníci. Všetko spolu išlo desať vozov jeden za druhým. Takého
parádneho veselia v Radovciach ešte nebolo.Keď svadobníci k ozdobenej bráne prichádzali, zatiahli mládenci cez bránu reťaz a
pristavili pochod, až kým ho mladý zať nevymenil, pri čom, ako obyčajne, pár veselých
žartov padlo.Kým Dúbrava peniaze vyberal, vystúpila z pomedzi davu ľudu Helena do popredia na úvršie.
S výrazom hnevu, ľútosti a nenávisti oslovila Dúbravu: „Boh ti daj šťastia, pyšný boháču.
Boh ti daj takého šťastia, jaké si mi ty pripravil tvojimi falošnými a zradnými sľuby.
Biedniku, luhal si podle a hanebne. Boh ťa ztrestaj! Ži si vo svojom bohatstve, pre ktoré
si ma opustil a zradil, ako magnát, oplývaj peňazmi a majetkom, maj všetko, čo ti srdce a
žalúdok ráči, len rodinného šťastia nemaj nikedy! Boh daj sa v dome tvojom jakživ detský
hlas neozval! To moja kliatba za tvoju nevernosť, biedniku!“Všetko ustrnulo a zmeravelo týmto dojímavým výstupom oklamanej milenky Dubravovej, ktorá
tu stála bledá rozčúlením, so vztýčenou hlavou, s planúcimi očami hrdinsky jako bohyňa
pomsty…Nikto neosmelil sa jej protirečiť a rušiť trapnú chvíľu mlčania. Všetko stálo nepohnuto
ako kliatbou prikuté.„Tu máš, na, najedz sa a neplač!“ zvolala zrazu posmešne mladá nevesta a hodila Helene
veľký makovník.Toto pohanenie popudilo natoľko urazenú devu, že dvihla koláč a takou silou hodila do
mladuchy, že jej ním partu srazila s hlavy.„Tak, tak. Tej treba slamený vecheť, ale nie parta!“ ozval sa mužský hlas zo zástupu.„Nie som hladná chleba, ďakovať Pánu Bohu, mám ho a keby som ho nemala, zarobím si ho.
Zecte si sami vaše koláče a potrite si ich vašim podliactvom!“ volala rozsrdená Helena.„Helena, Helenka, pre Boha, čo robíš,“ volal starý Stránsky a kliesnil si cestu pomedzi
zástup k dcére, a príduc k nej, vrele ju objal.„Nič, otecko, nič. Podliak,“ ukazovala na mladého Dúbravu, „nevernosťou svojou zabil vo
mne vieru, lásku i nádej, nech zabije i telo moje, keď umoril mi srdce, pod ktorým plod
jeho zradnej lásky nosím.“„Utíš sa, dcérka moja, nechaj krivdu ti učinenú na Boha. On neni náhly, ale je
pamätlivý,“ tíšil Stránsky svoje dieťa.„No Boh mu odplať! Kto prísahu vernosti zruší, trest Boží ho neminie. No, Bože
spravodlivý, súď že sám biednika a ztrestaj ho, ztrestaj, splň kliatbu moju!“ zvolala
namáhavo a vysilená rozčúlením sklesla do náručia otcovho na smrť bledá — zmretá.„Helenka! Anjel môj, pamätaj sa! Kristove rany, ona mi umiera! Pomáhajte, ľudia! Vody!“
kričal prenikavým hlasom nešťastný otec kladúc zamdletú dcéru na pažiť.Mladý Dúbrava, ktorý dosiaľ so sklopeným zrakom, s ovisnutou hlavou počúval ako
zamrazený, na krik Stránskeho o pomoc, jedným šmahom vyskočil s voza a chcel bežať k
Helene, ale jeho mladá žena ho náhle za ruku zachytila a spurným hlasom velila: „Tu ostaň!
Čo ťa po nej!“Paľko oprel o rebrinu hlavu, ktorá mu nešťastím horela a u srdca ho bodlo zúfalým bôľom,
že div nevykrikol. Zrazu, ako zelektrizovaný, vyskočil na voz a zvolal: „Vio!“Kone sa spjali a bežali ďalej, družice zasa spievaly, muzikanti zasa hrali, ale Paľkovi
to všetko znelo smutno, jako by ho do čiernej zeme doprevádzali.Cez celý večer nebolo úsmevu badať na jeho vážnej tvári. Až teraz pochopoval celé svoje
nešťastie a vedel, že neni mu viac pomoci. Uznával, že chybil, že Helene ukrivdil, ale
krivdu tú odvolať, chybu napraviť nebolo viac možno. Zúfalstvo nešťastnej Heleny ho pálilo
na duši a uľahčiť si nevedel. Usiloval sa zapudiť každú myšlienku na svoju prvú lásku, ale
nemohol.Stará Dúbravová cítila synovo nešťastie a s hrôzou pomýšľala, čo bude ďalej, veď toto je
ešte len začiatok.O pol noci začepili Kačku do zlatého čepčoka. Všetci ju obdivovali, jako jej čepiec
pekne pristane, jaká driečna žena je z nej, len Paľko ostával chladný a nevedel pochopiť,
načo toľko chvály.Celá veselosť už teraz podkurážených svadobníkov začínala mu byť protivnou a čím
veselšou bola jeho žena, tým odpornejšou sa mu stávala a srdečne sa tešil, keď na svite
začali svadobní hostia sa rozchádzať.Keď matke dával dobrú noc, šopnul jej do ucha: „Bol to hrozný deň, Bože nedaj, žeby sa
mi ešte raz v živote opakoval!“Starostlivá matka so súcitom pozrela na nešťastného syna a priala mu dobrú noc, tiché,
spokojné sny.*Po každých námluvách, po každom veselí a po každom krstení býva mnoho rečí, pomlúv,
ohovárania, ale ešte azda pri žiadnej takejto príležitosti sa v Radovciach toľko
nepohovorilo, nepotáralo, jako po Dúbravovom veselí.Nie je však ani pamätníka na celom okolí, ktorý by sa rozpamätať vedel na také bohaté a
parádne veselie, ktoré by bolo tri týždne trvalo, jako u Dúbravov. Tam ho až na troje
odbavovali. Najprv odbavili všeobecné veselie, potom pre rodinu a konečne pre chudobu.Za každým bolo plno nespokojností, pomlúv, ohovárania, pohoršenia, zlosti i preklínania.
No najviac takýchto nemilých dozvukov bolo čuť po veselí pre chudobu.Za jedno chcela byť zrazu celá dedina chudobnou, aby mohol každý účasť brať na hostine,
na ktorú cez celý týždeň chystali, piekli a varili; za druhé po odbavení dvoch bohatých
hostín robili si hostia tejto tretej hostiny najväčšie nároky.Nespokojnosť svoju dávali najpohoršlivejším spôsobom na javo, bo veď chudoba nevoľná,
lež často svevoľná.V Radovciach bolo po Dúbravovom veselí toľko pohoršenia, toľko zlosti, že i miestny kňaz
vložil sa do toho a výčitku urobil Dúbravovi, že prečo taký zbytok v hodovaní robil, prečo
radšej peniaze, ktoré na hostiny minul, na voľajaký dobrý a šľachetný cieľ neobrátil. Aký
vznešený a pre ľudstvo spasonosný skutok bol by tým vykonal. Takto len pohoršeniu, zlosti a
hriechu poslúžil.Ľudia boli zvedaví, čo bude u Dúbravov ďalej nasledovať, aký poriadok si zavedú. Každý
bol tej mienky, že stará Dúbravová nesnesie sa so svojou nevestou, že tam bude viac hriechu
jako modlitby, keď nepôjde stará na výmenok do odpočinku. A iste pôjde, veď načo by boli v
záhrade druhý drevený domek, ktorý už od rokov prázdny stával, opraviť nechali.Stará Dúbravová zamýšľala skutočne utiahnuť sa na odpočinok a žiť o samote, pripravovať
sa na život večný, ale Paľko ju pre Boha prosil, aby mu to neurobila.„Vy ste naším dobrým anjelom a musíte ním i naďalej ostať! Vy vašou dobrotou,
láskavosťou a múdrym zaobchádzaním spravíte ešte aj z Kačky dobrú, poriadnu ženu a rozumnú
gazdinú. Len ostaňte s nami a my si vás stále ctiť, vážiť budeme. Vy ostanete i ďalej prvou
osobou na našom statku.“ — Prosil tak dlho, až matku uprosil a ona ostala v dome.Všetko išlo svojím poriadkom na statku Dúbravovom. Mladí sa snášali a stará s nevestou
nedali si tiež zlého slova. Stará Dúbravová bola rozumná a pobožná žena, hriechu vyhýbala.
A Kačka vidiac, jako Paľko na svoju matku drží, jako si ju ctí a váži, jako jej rady
poslúcha, vynasnažovala sa ho v tomto napodobniť, žeby si jeho priazeň a lásku tým získala.A bolo by dobre bývalo, i bolo dobre za dlhší čas, keby u Kačky neboli zbadali ošklivú
náruživosť, ktorá jak mladého gazdu, tak starú gazdinú hrôzou naplnila. Zbadali oba, že
mladá gazdiná pije. Vedeli to obidvaja, jak syn, tak aj matka, a dlho to jedon pred druhým
tajili, bo nechcel jedon druhého zarmútiť. Keď to však išlo do tuhého, že to aj sluhovia
museli badať a badali; keď mladú gazdinu vídali v neobyčajne dobrej nálade a nachádzali ju
všelikde, na miestach jej stavu nedôstojných ležať, keď si už v celej dedine pošepkávali:
„Vešlo jej z ruky do hlavy“ — „Už je zasa otrančená“, nedalo sa toto zlo viac tajiť.„Ach mamičko drahá, k môjmu nešťastiu ešte to chýbalo, žeby som dostal ženu korhelkyňu,
veď Kača pije,“ nariekal Paľko pred matkou.„Viem to už dávno, syn môj, ale nechcela som ti ťažké srdce robiť, čušala som s tým. To
je tak: „jaký rod, taký plod“ a čo je z krčmy, trunku nevyleje. Bála som sa nevesty z
Čertolia, posiaľ ani jedna dobrá žena ztadiaľ nevyšla. Je to pekelné hniezdo všetkých
hriechov. Opitá žena storáz väčšie nešťastie než opitý muž“.„Je, je veru. Ale čo robiť? Mamička, poraďte, čo urobiť? Či biť čerta, kým nesľúbi, že
viac piť nebude a či ju naložiť na voz i so všetkým, čo doniesla a zaviesť ju jej rodičom
akú si ju vychovali, takú nech si ju majú?“„Zaslúžili by toto pokáranie, lebo povinnosťou rodičov je: nie len dietky plodiť, ale
ich aj vodiť, no urobiť to predsa len nemôžeš, bo tým by škandál vzriastol.“„Čo však urobím? Čo si počnem, veď tak to ostať nemôže,“ riekol Paľko a sťa zúfalec
chytil si hlavu.„Mne je Kačky ľúto. Ona azda ani nemôže za svoju hroznú vadu. Možno, že už s materinským
mliekom nabrala sa jedom špiritusovým, ssala do seba náklonnosť ku pijatike. Má to po
rodičoch — zdedila to po matke,“ odvetila stará Dúbravová.„A toto je ešte len začiatok. Čo bude ďalej? Môj Bože, či nie je pomoci v tomto hroznom
nešťastí? Veď žena ako manželka, ako matka má byť anjelom strážnym celého domu, ktorý ho v
príjemný a sladký príbytok, v svätyni blaha a šťastia pretvoriť má. A či je to vstave
učiniť žena korhelkyňa? Náš dom bol dosiaľ svätyňou pokoja, ale pri nej stane sa pelešou
lotrovskou.“„Nezúfaj! Boh je mocný a dobrotivý. On, keď aj uloží kríž na ramená človeka, podloží
podeň svoju láskavú ruku pomoci, obľahčí ho, žeby pod ním človek neklesnul. S Kačkou musíme
tak zachádzať, ako s ťažko nemocnou: láskave, trpelive. Musíme v nej ošklivosť proti
korheľstvu vzbudiť, musíme ju na hrozné následky, ktoré vzniknú, keď žena gazdiná doma
pije, upozorniť.“„A či to pomôže?“„Možno, že sa s počiatku stretneme s nezdarom, ale ustavičným napomínaním, prehováraním,
upozorňovaním na strašné následky sa nám predsa len podarí, úbohú ratovať,“ tešila
nešťastného syna dobrá starostlivá matka.„Boh nám pomáhaj, moja dobrá mamička, robte, ako za dobré uznáte! Ja k tomu trpelivosti
ani spôsobu nemám. To môžte len vy, dobrá, dobrá mamičko, s bezmiernou láskavosťou Vášho
zlatého srdca,“ riekol Paľko, bozkávajúc vyrobené ruky a vráskovitú tvár svojej matky.„Upokoj sa, syn môj, čo sa dá, urobím všetko, aby šťastie tvoje prekvitalo, veď ono je
aj mojím šťastím, tak ako tvoje nešťastie je mojím nešťastím,“ dovŕšila matka a slzy
zaskvely sa v jej oku.*Prešiel rok. Rozličné zmeny nastaly na okolí i v Radovciach, iba na statku u Dúbravov
ostalo všetko pri starom.Mladá gazdiná pila liehoviny práve tou mierou, ako pred rokom, hoci jej testiná všemožne
sa namáhala, aby ju pred pálenčeným jedom, pred touto morovou ranou chránila; aby jej telo
i dušu pred záhubou, ktorá na každého korheľa čaká, ratovala. Darmo jej ona predkladala, že
hrozné nešťastie je pre rodinu a pre celý dom, keď muž pije, ale o veľa hroznejšie
nešťastie, boľastnejšia rana je, keď žena pije. Darmo ju prosila, žeby sa zdržovala
liehovín, žeby diabla opilstva od seba odháňala a muža i celý dom do záhuby neuvaľovala, to
nič neosožilo. Márne jej vyprávala, že Pán Boh poveril ženu s krásnou, ale i vážnou úlohou
matky, deti rodiť, vlastným mliekom živiť, vychovávať za poriadnych občanov, žena však,
ktorá pije — matka korheľkyňa — nemôže plodiť zdravé, podarené deti, lebo ich ešte v zárode
jedom korheľstva otravuje. Jej deti sú choré, zakrpatelé, sprosté, ba často blbé — žobráci.
Ani to nepomáhalo.Keď stará Dúbravová zbadala, že Kačka v uzlíkoch vajcia, maslo, syr, strovu i zbožie z
domu vynáša a židovi za pálenku, za slivovicu i borovičku dáva, napomínala ju láskave:
„Vidíš, vidíš, Katka, na čo ťa ten diabol v pálenčenom truňku skrytý navádza, aby si bola
zlodejom domu a okrádala svojho vlastného muža.Tebe sa to ani nezdá, že koľko to do roka urobí, čo ty po uzlíkoch povyvlačuješ z domu.
Ale uver, že viacej vynesie žena v zásterke z domu, nežli muž v rebrinách dovezie do domu.
Hoj, niet horšieho trápenia, niet väčšej pliagy, nad domáceho zlodeja, kmína. Kam to
zajdeš, dievka moja, nebudeš li diablovi korheľstva odporovať? Videla som ťa včera, aké
smiechy a samopašné trhoviská si vyčíňala na dvore s chlapmi. Chcela som ťa okriknúť, ale
sama pred sebou som sa hanbila. No pomyslila som si, nadarmo sa nehovorí, že opitá žena
nepozná švagra od muža, bo pálenka hrob kope mravnosti. Ty dnes už ani nevieš, čo si včera
páchala. Čo by sa ale mohlo stať, keby to bol tvoj muž videl? To najväčšie nešťastie, že
hrôza naň pomyslieť. Preto chráň sa, dievka moja, pre Boha ťa prosím, chráň a varuj sa tej
prekliatej pijatiky, nechceš-li seba i nás do záhuby vrútiť!“ Na to jej dávala múdre rady,
ako vyviaznuť z tejto hroznej náruživosti.Kačka vyočula bez protireči každé slovo, uznala svoju strašnú chybu, plakala, sľubovala
sväto-sväte, že sa polepší, že už piť nebude, ale sľub svoj nezadržala, bo nemala toľko
mravnej sily, žeby mohla nad diablom korheľstva víťaziť.Mladý Dúbrava chodil zamyslený, zamračený, nič ho netešilo, ani krásne hospodárstvo, ani
nové výskumy v ňom. Ľuďom vyhýbal, bo sa hanbil za ženu korheľkyňu. Oproti domácim býval
ohurným, nevrlým. Trápny život panoval na Dúbravovom statku úplné tri roky.Ľudia sa divili, že u Dúbravov po troch rokoch manželstva ešte dieťa nezaplakalo. Robili
rozličné posmešné poznámky, snovali o tom porekadlá, ba aj samého Pavla prekárali,
kedykoľvek sa im príležitosť naskytnula.To ho mrzelo, trápilo a vtedy si spomínal na Helenu a jej kliatbu: „Oplývaj peniazmi a
majetkom, maj všetko, čo ti srdce a žalúdok ráči, len rodinného šťastia nemaj nikedy! Boh
daj sa v dome tvojom jakživ detský hlas neozval!“Ustavične mu to v ušiach zunelo a ubolenou dušou tiahla žalostná kvíľba: „Plní sa jej
hrozná klatba, ach, plní na vlas!“A vnútorný hlas, hlas svedomia, mu prísno dosviedčal, že to zaslúžený trest za
nešľachetnú nevernosť, ktorou Helenu potupil, urazil; že to pokuta za zrušenie jej daných
sľubov, ktorú čo krivoprísažník znášať musí.Mnoho trpel, dňom, nocou pokoja nemal, bo výčitky zlého svedomia podobajú sa hadovi,
ktorý svojím jedovatým žihadlom ešte aj v noci budí hriešnika.Stará Dúbravová videla, jako jej syn trpí, jako sa zožiera vnútorným nepokojom,
rozruchom, a bolelo ju to citeľne.Rozmýšľala, ako mu pomôcť, ako ho upokojiť. Sama sa tiež obávala, že sú to následky
kliatby Heleninej. Ustanovila, že najlepšie bude, keď ju Paľko poprosí, žeby kliatbu v
rozčúlení vyslovenú odvolala a mu odpustila.Paľko uposluchol rady matkinej a vybral sa k Helene.No v hájovni našiel iného hájnika, mladého muža z driečnou ženou a s dvoma malými deťmi.Na otázku, kde je bývalý hájnik Stránsky so svojou dcérou Helenou, mu nevedeli iného
povedať, ako že Stránsky k vôli svojej dcére, ktorá po porode svojho nemanželského dieťaťa,
ktoré jej len dva dni žilo, dlho choravela, že deň so dňa viac a viac chradnúla, poďakoval
za službu a odišiel kamsi na jakési panstvie. Kam? To mu ani v hájovni, ani v dedine, ani
na okolici povedať nevedeli, keď Stránsky s tým, kam odchádza, nezdôveril sa nikomu.
Odišiel za krátky čas po Dúbravovom veselí.Toto všetko ešte väčšmi obťažilo dušu mladého Dúbravu.„Helena choravela, trápila sa akiste nad tým, že som ju oklamal, zanechal, potupil —
možno sa už aj utrápila — možno už aj zomrela a odišla na druhý svet so žalobou na mňa,
ktorú predloží pred trón Najvyššieho sudcu, aby sa ospravedlnila z kliatby, ktorú nado mnou
vyriekla a ktorú mi čo hrozná poručenstvo zanechala,“ rozmýšľal mladý Dúbrava a žaloval sa
v tomto smysle i matke.Oba chodili jako omámení. Paľko cítil, ako naň vlastné srdce žaluje Bohu, čo raz
zmnožovalo jeho nešťastie, a matka trápila sa nad synom.Konečne uznali, že tu len Pán Boh môže pomôcť, len On môže Kačku napraviť, z hrtana
korheľstva vytrhnúť a dediča mu dopriať. Veď na čo gazdovať, majetky shromažďovať, keď po
jeho smrti nebude riadneho dediča, ktorý by na statku ďalej pracoval?Načo sa trápiť, prácou moriť, načo šetriť, či azda pre cudzích ľudí?Takýmito myšlienkami pobádaný vzýval Boha o pomoc. Chodil z kostola do kostola, z pútu
na pút, nosil sväté obrazy, sošky do domu, že to u Dúbravov vyzeralo jako v kostole. Steny
v izbe plné svätých obrazov, obrázkov, sošiek a lampičiek.Radovčania to s obdivom pozorovali. Mnohí sa tomu smiali, iní povážlive súdili, že u
Dúbravov sa to dobre neskončí, bo nerovno ťahajú. Gazda chodí z kostola do kostola, gazdiná
z krčmy do krčmy; gazda slúži Bohu, gazdiná diablu. Zlý poriadok. Celé hospodárstvo je na
sluhov znechané a títo robia, čo sami chcú, keď stará Dúbravová dozreť nestačí a pre
neduživosť dozerať nemôže.U Dúbravov začalo ísť celé gazdovstvo dolu brehom.*Ako keď hrom z čistého jasna udrie a podesí celý kraj, tak podesilo neočakávané
vypuknutie svetovej vojny celú krajinu.Všade i v Radovciach nastal čulý, nezvyčajný život. Žiaľ s jásaním, nárek s výskaním a
plač so spevom miešaly sa v divú, dojímavú skladbu. Jedna vojanská komissia chodila za
druhou, vydržiavaly odvody a braly všetkých chlapcov a chlapov, ktorí len rovné údy mali, k
vojsku. — Rekrúti spievali, matky nariekaly a dievčence plakaly.Zrazu v Radovciaoh nebolo poriadneho mládenca a zdravého mladého chlapa videť len tí
poostávali doma, čo boli neduživí a ktorí boli samí gazdami na hospodárstvach, ktoré nemali
komu sveriť.Medzi týmito bol aj mladý Dúbrava. Ostal doma, ale nerád. S ťažkým srdcom, ba, možno
povedať, so závisťou pozeral za svojmi vrstovníkmi, ktorí museli narukovať. Tak rád by s
nimi ta preč — preč — ďaleko za hranice mašíroval. Doma ho i tak nič netešilo a keďby mu
neišlo o to, že by svojím odchodom svojej dobrej mamičke krutý žiaľ spôsobil, bol by sa
isto dobrovoľne hlásil k vojsku. Sto chutí mal to urobiť, bo sa domnieval, že tam medzi
hvižďaním guliek a treskom kanónov by azda najskôr zabudol na svoje trápenie, na svoje
hrozné nešťastie, na strašnú kliatbu Heleninu… No, ale tá dobrá, láskavá matka by sa žiaľom
pominula.Neurobil to a ťahal ďalej bremä svojho nešťastia, modlil sa, chodil po významnejších
kostoloch, po pútoch zasa celý prvý i druhý rok, čo vojna trvala.Za ten čas sa v Radovciaoh mnoho zmenilo. Mnohí padli na bojištiach, mnohí došli chorí,
ranení, ožobráčení domov, iní zasa padli do zajatia. Občania boli rozrušení hrôzami vojny,
o ktorých tí, čo došli domov, rozprávali.Mladý Dúbrava neukazoval žiadon záujem ani žiadon strach, ktorý vojna u iných budila. On
chodil ako bez pamäti, ako vo snách i teraz. V duchu závidel tým, čo na bojištiach
hrdinskou smrťou dobojovali.„Smrť za dobro vlasti milá i pochvalná a život bez nádeje horší od smrti,“ premýšľal. „A
či ja môžem mať nádej, že hrozná kliatba Helenina, ktorá ako hromov plná mrákava visí nad
mojím domom, aby zhubné blesky nešťastia sypala doň, voľakedy pominie? Nie, nepomine, kým
ju Helena neodvolá, kým neodpustí mne, biednikovi, hanebnú zradu nevernosti. Prísahal som
jej, že ju za ženu pojmem, Boha som za svedka volal k daným jej sľubom, a pre peniaze, pre
majetok Katušin, zrušil som dané sľuby, učinenú prísahu a uvalil na seba trest hnevu
Božieho, ktorý ona svojou hroznou kliatbou vyvolala.Už toľké roky prosím Boha za odpuštenie svojho prečinu, za smierenie sa s Helenou, za
odvrátenie následkov jej kliatby, prosím však márne. Žena mi robí ďalej hanbu, lebo pije
ako predtým pila a na to, za čím duša moja mrie, na dieťa, pre ktoré by som žiť a pracovať
chcel, najmenšej nádeje nemám. Nuž či nie je príjemnejšia smrť, než takýto život?Ach, keďby som len Helenu odprosiť, s ňou sa smieriť mohol. Či ju najdem? Žije ešte? V
hájovni mi povedali, že ťažko choravela, akiste sa utrápila, zomrela a mne neodpustila…“Takýmito trudnými myšlienkami moril sa mladý Dúbrava a stával sa deň so dňa
zasmušilejším. Ku tomuto trápeniu družily sa rozličné nehody v hospodárstve, jedno
nešťastie stíhalo druhé.Poverčiví ľudia povrávali, že u Dúbravov musia mať porobené, že to tam neide už po
dobrom a vyhýbali statku, obchádzali ho na ďaleko a koho práve veľmi súrna potreba
neprinútila doň vkročiť, ten ta nešiel.Toto najväčšmi starú Dúbravovú bolelo, plakávala celé hodiny, keď ju syn nevidel. „Bože
môj, Bože, kam sme to zašli! Pri kom šťastie, pri tom i ľudia a kto je v nešťastí, toho i
najbližší opúšťajú. A čo bude ďalej? Hrôza pomysleť. Úbohý Paľko zmárni sa trápením, Kača
korheľstvom a ja biedna stvora kráčam cestou krížovou ku hrobu…“Práve v takýchto myšlienkach bola stará Dúbravová pohrúžená, keď na dvore strhol sa
prenikavý krik.„Čo je, pre Boha? Čo sa robí? Či azda horíme?“ zvolala a ponáhľala sa na dvor.„Doniesli mladú gazdinú, našli ju zamretú pod mostom,“ oznamovala služka prestrašenej
Dúbravovej.„Azda len nie utopenú?“„Neviem. Je bez vedomia, krísia ju,“ odvetila služka a odskočila medzi ostatných.Stará Dúbravová pospiešila si, aby tiež pomocou alebo radou prispela. Keď však ku
nešťastnej Kači došla, oslovila ju suseda Krútilka: „Darmo je, proti smrti nie je lieku, už
len pošlite na faru, žeby jej umrláčikom odcengali a verše odzvonili. Bože, buď jej duši
milostivý; čo hľadala, to našla.“Mladá Dúbravová ležala nepohnute na zemi osinelá, omráčená, nedávajúc ani najmenšieho
znaku života, že všetci, ktorí okolo nej stáli, mysleli, že je mrtvá.No, stará Dúbravová nádeje netratila, bo veď Kaču už viac razy takúto doniesli a
mysleli, že je po nej. Ona sa však vyspala a pila zasa. Kázala ju na posteľ odniesť, a do
suchých hábov prevliecť. Práve boli v najlepšej práci okolo bezvedomej, keď Paľko dobehol
ako bez duše. Už cestou očul o tejto nehode. Povedali mu, že mu doniesli ženu domov, ktorú
pod mostom utopenú našli.Paľko obzrel ženu, bola ako mrtvá. Strhol so steny zrkadlo a položil jej ho na tvár.Ľudia, ktorí v izbe boli a to videli, nazdávali sa, že Dúbrava v nešťastí o rozum
prišiel, že šalie. Významne pozerali jedon na druhého.Dúbrava za pár okamihov vzal s tvári Kačinej zrkadlo a vidiac na ňom usadnutú paru dychu
zvolal: „Ona žije! Dýcha! Nech Juro rýchlo zapriahne do vozíka a beží cvalom pre doktora!“Na to dal zamretej studený obklad na srdce a octom kázal treť celé telo, žeby krv prišla
do prúdu.Po dlhej námahe dala Katuša prvý znak znovuožitia a kým lekár z mesta došiel, bola už z
mrákoty prebraná, ale ešte voždy nie úplne pri sebe.Lekár ju náležíte prezrel a vyslovil obavu pred ťažkou chorobou, ktorá sa však predbežne
určiť nedá. Nariadil, ako majú nemocnú ošetrovať a keďby videli, že by sa jej stav do
najbližšieho dňa nezlepšil, musia preň znova poslať.A poslali, bo chorobný stav Katušín nie len že sa nezlepšil, ba práve zhoršil.Lekár chodil každý deň do Dúbravov a soznal, že nemocná má dve ťažké choroby a síce
zápaľ pľúc a zápaľ modzgovej blany. Na šťastie posledný zápaľ je dosť slabý a tak je nádej,
že nemocná toto oboje šťastne prekoná, že pri dobrom, svedomitom ošetrovaní vyzdravie. Len
toho sa obával, že lieky nebudú účinkovať, keď čuvy (nervy) Katkine sú jedom liehovým,
ktorý v tak veľkej miere užívala, otupené, krv na polo otrovená a vnútorné ústroje
zažívacieho organizmu spálené. „Ľudí, ktorí liehové nápoje v hojnej miere užívajú, opilcov,
je veľmi ťažko liečiť, bo u nich lieky buď veľmi málo účinkujú, buď úplne žiadneho účinku
nemajú.“ No, pri tom predsa nádej netratil a domácich tešil.*Nešťastie nechodí samo, ale jedno stíha druhé.U Dúbravov už piaty týždeň v samom strachu a rozčúlení žili nad Kačkou, ktorá vzdor tej
najlepšej opatere, jakou ju muž a testiná ošetrovali, ešte voždy nebola z nebezpečenstva
vonku. Jedon deň sa jej neduh zlepšil, druhý deň pohoršil. Tak to išlo celých päť týždňov.„Ešte týždeň musíme vyčkať. Dá Boh, že keď už toľký čas nemoc vydržala, vydrží a prekoná
ju šťastne celú,“ riekol lekár a vyzýval svedomitých ošetrovateľov k ďalšej vytrvalosti.„Ja, nešťastie prichádza na koni ale odchádza pomaly pešmo,“ dodala stará Dúbravová. „A
čo Pán Boh na nás doložil, musíme trpelive znášať. Ešte nikedy nebolo tak zle, žeby aj
horšie nemohlo byť. Preto trpme a znášajme kríž svoj bez reptania.“A došlo i horšie.Po šiestom týždni sa Katkin stav značne zlepšil, deň so dňa prichádzala viac k sebe. Keď
bola úplne pri pamäti, ďakovala mužovi i testinej za láskavé ošetrovanie a sväto sľubovala,
že trúnku viac okúsiť, ba ani videť nechce.„Bárs by si len pri tomto svojom dobrom predsavzatí aj vytrvala,“ zavzdychol Paľko.„Vytrvám, Paľko môj, uvidíš, že vytrvám. Akonáhle vstanem s postele a budem môcť chodiť
von, pôjdem do kostola, vyspovedám sa z predošlých svojich nerestí a pri sv. prijímaní
urobím svätý sľub Bohu i vám, že viac nikedy žiadneho opojného nápoja piť nebudem. Ťažká
nemoc moja ma nie len telesne, ale i duševne vyliečila. Odteraz, Paľko môj, začneme žiť
nový, krásny, Bohu i svetu milý život.“Mladý Dúbrava mal veľkú radosť zo ženinho sľubu a len myšlienka na kliatbu Heleninu mu
túto radosť rušila.To svedomie, to svedomie nezaspí ani na chvíľu a výčitky jeho sú ostré ani trnie.Stará Dúbravová dosviedčala láskave Katke, chválila ju za jej dobrý úmysel a dodala:
„Ja, Pán Boh má mnoho prostriedkov, ktorými hriešnikov na pravú cestu uvádza, i tvoja ťažká
nemoc bola jedným z nich. Nech je jeho sväté meno pochváleno.“Lekár s radosťou teraz už tvrdil, že nebezpečenstvo choroby Katkinej je celkom
odstránené, že nemocná behom krátkeho času zotaví sa úplne.U Dúbravov po prestátej ťažkej pohrome, po chmúrnych dňoch prežitého trápenia začalo
nové šťastie svitať.No, úsvit jeho zatiahla mrákava nového nešťastia v rodine.Hrálova krčma v Čertolí zhorela do základov, len holé múry ostaly. Ohňom zahynuli aj
rodičia Katkini. Otca našli v pivnici zaduseného, kam sa, akiste pred plameňmi ukryl a
matku z pola zhorenú našli pri dverách, ktorými chcela akiste uniknúť, tieto však boly z
vonku zapreté, nemohla. Ľudia si zvesť túto s hrôzou jedon druhému rozprávali. Málo však
bolo tých, ktorí by boli nešťastníkov poľutovali.„Aký život, taká smrť,“ bola všeobecná mienka.U Dúbravov sa všemožne starali, žeby Katka túto strašnú zvesť, kým úplne zdravá nebude,
neočula. Obávali sa, žeby jej toto rozčulenie znova poškodilo.A podarilo sa im to. Mnohé týždne uplynuly, čo Katka o rodinnom nešťastí nevedela.Bolo jej to síce nápadným, že ju matka nepríde pozreť, navštíviť, ale nahovorili jej, že
je matka sama nezdravistá, že veď vie, ako silno máva nohy opuchnuté, aby to od nej
nežiadala. Katka sa uspokojila.Konečne nadišla doba, v ktorej Katka chcela svojmu sľubu zadosťučiniť, ísť k spovedi a
pri sv. prijímaní zriecť sa užívania opojných nápojov.Pred týmto posvätným výkonom chcela okrem muža a testinej, ktorým svojou ošklivou
náruživosťou najviac žiaľu a trápenia spôsobila, i svojich rodičov odpýtať, chcela zaísť do
Čertolia.Paľko jej to vyhováral, strašil ju, že jej cesta zaškodí a ona znova onezdravie.
Konečne, keď sa od svojho zámeru odhovoriť nedala, bol prinútený jej pravdu sdeliť. Urobil
to veľmi šetrným spôsobom, žeby ju rana táto čo najmenej bolela.Kačka niesla svoj hlboký zármutok nad očakávanie ticho, pokojne, s úplným odovzdaním sa
do vôle Božej.Paľko teraz s obdivom pozoroval, že Kačka, sa skutočne nápadne zmenila. Z tej búrlivej,
samopašnej, divej, šialenej hriešnice ostala tichá, mierna, pokorná a pobožná žena.U Dúbravov nastal teraz už zcela iný život. Tak voľno sa tam všetci cítili, žijúc vo
vzájomnej láske a úprimnosti jedon s druhým.Katka krútila sa hbite po dome okolo domácnosti, dozerala na dvor, do maštáľ, s chuťou
pracovala celý deň a stala sa pravou rukou starej Dúbravovej, ktorú čo vlastnú matku ctila,
milovala a poslúchala.Až teraz s hrôzou chápala, koľko ona, svojím hriešnym prečinom zmarila času, zanedbala
práce, škody porobila na majetku, keď čo mohla z domu uchytiť, zaniesla židovi za sladšené
nápoje, rum, varené víno a tak ďalej.Zaumienila si, že pilnosťou, sporivosťou a šetrnosťou to mužovi všetko vynahradí. Darilo
sa jej to. Stovku za stovkou odovzdávala mužovi, ktoré peniaze za mlieko, syr, maslo,
vajcia a hydinu utŕžila.Zúriaca svetová vojna povýšila cenu potravných článkov na neuverenie vysoký stupeň, že
Katke bolo ľahko stovky mužovi z mesta nosiť.Paľko s radosťou sledoval pričinlivosť a sporivosť svojej ženy, keď však stovky ku
stovkám, tisícky k tisíckam do skrine ukladal, s bôľnym povzdychom riekol: „Majetok
vzrastá, čo však s ním? Pre koho gazdujeme, pre koho šetríme?“Katka preľaknuto pozrela na muža a odvetila: „Bože môj, pre koho žeby sme šetrili, nuž
pre nás.“„Pre nás? My pre seba už dosť máme. Keďby sme mali deti, bola by radosť pre ne gazdovať
i šetriť. Takto —“ nedohovoril, zamlčal sa, vzdychol si a oko sa mu zakalilo slzou.„Čo takto? Dohovor!“ prosebne predniesla žena.„Takto neni pravého požehnania, neni pravej radosti. Najmilšie je človekovi dieťa. Ono
sa po dome šmatle, plače, smeje sa, spieva, kričí a obveseluje celý dom. Kde sú deti, je
živo a milo, len u nás je smutno, pusto, ba mrtvo…“„Čo neni, môže byť. Pán Boh je mocný a milosrdný,“ odvetila Katka a hlboko si vzdychla.Mladý Dúbrava zavrtel záporne hlavou, ale neriekol viac ani slova. Svedomie sa znova v
ňom ozvalo s výčitkou zrušenej vernosti a danej prísahy. Kliatba Helenina zunela mu v duši.
Odkopnul matku svojho dieťaťa, zriekol sa vlastného dieťaťa… Boh ho tresce a nedá mu viac
pocítiť radosť otcovskú, kým kliatba Helenina trvá…Jediné upokojenie nachádzal v práci a jedinú radosť hľadal v uvádzaní rozličných
pokrokových výskumov vo svojom hospodárstve.Práve čítal v novinách, že na neďalekom pánstve grófa S… je viac starších, ale ešte v
dobrom stave sa nachádzajúcich hospodárskych strojov na predaj za báječne ľavné ceny.Nedalo mu to pokoja, o pár dní vybral sa z domu a šiel na menovaný pánsky majer, kde
označené stroje boly na sklade.Cesta mu dosť rýchlo prešla. Dve hodiny cestoval dráhou a malú hodinku išiel pešmo
žírnym pánskym poľom, kým došiel do pánskeho majera, ktorý ľud i „Ružovým majerom“ nazýval.
Meno toto pošlo akiste z toho, že celý majer bol živým plotom zo šípových ruží obohnatý.Mladý Dúbrava hneď pri bráne stretol staršieho sluhu a predniesol mu účeľ svojho
príchodu.„To musíte ísť tam ďalej do toho pekného domu, kde správca býva. Pán síce nie je doma,
pred pár dňami narukoval, za to však pani vám nechá stroje ukázať a ktorý si vyberete, ten
vám predá. Nech sa vám páči!“ riekol a doprevadil ho do správcovho bytu.Cestou pýtal sa Dúbrava, či pani správcová rozumie sa do odpredaju strojov.„Pán a pani sú jedna myseľ, jedna ruka.Ona pri hospodárstve všetkému azda lepšie rozumie, než správcov nadutý príručí, ktorý je
tiež na fronte. Takú rozumnú, statočnú, pracovitú ženu a dobrú matku treba dnes zlatým
lampášom hľadať. Za tie úbohé deti po prvej panej by hádam život obetovala, tak ich má
rada,“ rozprával cestou sluha.Keď došli k bytu správcovmu, žiadal Dúbrava sluhu, žeby ho pani správcovej oznámil a
prosbu jeho predložil.„To netreba,“ odvetil sluha. „Choďte len rovno hen do kancellárie a pani hneď dojde,
jestli tam nie je.“Dúbrava zaklopal na označené dvere a na ohlas z izby otvoril a vstúpil. Pri písacom
stolíku sedela pani správcová zamestnaná písaním a s jednej strany dve deti, s druhej
strany tretie túlilo sa k nej.„Pochválen,“ riekol a viac nemohol vysloviť…Pani správcová sa obzrela a on poznal v nej Helenu Stránskych, svoju prvú lásku.Oba ostali jako ohromení náhlym prekvapením.„Paľko!“ zkríkla správcová po trápnej chvíľke.Najmenšie dieťa začalo nepokojne volať: „Mama hole, mama hole!“ Vzťahovalo pri tom
ručičky k matke, zaiste bálo sa neznámeho.Matka vzala ho na ruky a pritúlila k sebe.Dúbrava pozeral na ňu s obdivom a shľadal, že čo žena a matka je sto ráz krajšia než za
slobodna bola. Akýsi závistlivý pocit ozval sa v ňom povedomím, že ona má deti a on nie.Helena dívala sa na Dúbravu okom ľútostivým, zbadajúc ako zle, utrápeno vyzerá, jako
ostarel za ten krátky čas, ako sa opustil.„Kde si sa tu vzal, Paľko? Nech sa ti páči, sadni si,“ núkala milou laskavosťou
správcová Dúbravu, keď sa z prekvapenia prebrala.„Ďakujem,“ odvetil zticha a sadol si, vlastne sklesol na núkanú stolicu a kajúcno
sklonil hlavu.„Čo robia mamička? Ešte dobre behajú?“ pýtala sa Helena, aby trápne mlčanie prerušila.„Ďakujem za opýtanie. Chvála Pánu Bohu sú zdravá a často ťa spomínajú,“ odvetil Paľko,
bôľne pozrúc na ňu a hneď na deti.Helena to zbadala i riekla deťom, položiac i najmenšie na zem: „Choďte, detičky moje k
Dorke! Ona vám namaže chlebík s mädom a dá vám oriešky, môžte si kotúlať. Buďte však
poriadne, kriky nerobte, žeby ste malého Paľka nezobudili!“ Na to pobozkala deti a pustila
do bočnej izby.„Čo si praješ, Paľko?“ spýtala sa Helena, keď ostali sami.„Čo si prajem? Odpustenie svojho veľkého previnenia. Stojím tu pred tebou čo kajúci
hriešnik, ľutujem z celého srdca a z celej duše, že som ti ublížil. Ja som vtedy neznal a
nechápal cenu ženy. Zloduch sviedol ma lakomstvom za majetkom na cestu klamu a zrady. Ale
obanoval som svoj prechmat, bo on je pôvodom mojej nespokojnosti, môjho nešťastia. Vieš,
láska sa nedá zavraždiť, ona sa nedá zlatom, striebrom a nakopením majetkov udusiť, ona
žije v nás, v našom srdci. Pre túto lásku, ktorá v nás žije, ťa prosím, odpusti mi a
stiahni svoju ťažkú kliatbu zpäť, odvolaj ju! Nešťastie za nešťastím ma stíha a viem, že
nebude ináč, kým kliatbu tvoju neodvoláš.“ Na to vyrozprával jej v krátkosti všetky nehody,
trápenia, ktoré prežil, odkedy sa oženil.„Odpúšťam ti všetko, Paľko. Zo srdca rada ti odpúšťam a ľúto mi je, že som v ukrutnej
boľasti polozúfalá vyslovila kliatbu, ktorá ti toľké trápenie doniesla. Ale súď, keď uvážiš
jako mi bolo, keď si ma opustil, oklamal, odkopnul znešťastenú… Či som mohla ináč jednať?
Ja som ťa, Paľko, veľmi rada mala a verila som tvojím sľubom a prísahám. No, čím väčšia
bola moja láska k tebe, tým bolo väčšie sklamanie, tým hroznejší bôľ. Kým som sa nevydala a
nemala znova deti, nevedela, ba nemohla som ti odpustiť; teraz však, keď mám muža dobrého a
šľachetného, ktorý by ma z lásky na rukách nosil, keď mám jeho tri milé dietky a svoje
štvrté na starosti, prišla som na iné myšlienky. V rodinnom šťastí, v láske k mužovi a k
deťom zabudla som na hanbu, na boľasť srdca, ktorú si mi neverou a zradou svojou spôsobil a
odpúšťam ti rada. Áno, budem sa skrúšene modliť k Bohu, aby aj tebe ráčil dať deti pre
radosť,a potechu.“„Bože, vyslyš modlitbu tvoju! Ja som celým bláznom v túžbe svojej po decku. Už tri roky
chodím z kostola do kostola, z pútu na pút, prosím Boha o dediča, ale márne prosím, On moju
prosbu vyslyšať nechce… A čo s tým majetkom, pre ktorý som vernú lásku zašliapal, pre ktorý
som teba, Helenka, oklamal a podlo zradil? Pre koho mám gazdovať, pre koho šetriť? — Nemám
radosti v živote, nemám žiadneho potešenia. Život bez detí — nemá púšť bez ozveny lásky.
Kde lásky nie je, tam pusto a mrtvo…“ Svesil hlavu a oči zakalily sa mu slzou.S citom útrpnosti pozerala Helena na muža, ktorého raz milovala a neskôr preklínala. Po
malej prestávke povie: „Paľko, nuž a či by si neprijal cudzé dieťa za vlastné? Či by si
nepritúlil na srdce svoje úbohú sirotu, ktorá otca ani matky nemá? Možno, že by ono
donieslo rodinné šťastie do tvojho domu. Urobíš tým skutok milosrdenstva a smieriš Boha…“„Helenka, kde je to dieťa, ja ho vďačne prijmem za svoje vlastné. Je to chlapec?“„Je. Veľmi driečny, milý chlapček. Chúďa, sotva že uzrelo svet boží, došiel chýr, že
ztratilo otca, padol na ruskom bojišti a o tri týždne po tej smutnej zvesti odomrela ho
matka. Utrápila sa chudera. Čo šestinedieľka dostala triašku a o pár dní bolo po nej.
Milovala svojho muža celým srdcom a náhly chýr o jeho smrti ju dorazil. Ja som práve v tom
čase kojila svojho Paľka a prikladala som i úbohú sirôtku ku svojim prsiam, bo mi úbožaťa
ľúto bolo. Ujmi sa tej nevoľnej siroty, Paľko, a radosť zavíta do tvojho domu.“„To dieťa bude mi drahým, Helenka, keď viem, že si ho ty kojila. Chcem sa oň starať ako
o svoje vlastné. Kde je to dieťa?“„U nášho starého gazdu, tu vo dvore, zavediem ťa k nemu.“U Šípkov sa zadivili, keď pani správcová s neznámym človekom vošla do ich skromného, ale
čistého bytu a ostali jako zmeravení, keď žiadosť Dúbravovú predniesla.„Ach Božíčku, tohoto malého červíčka by som si mala preč dať!“ zvolala stará Šípková a
pritúlila dieťa, ktoré práve na rukách mala, nežno k sebe. Správcová im celú vec
vysvetlila, že za dobré uznali dieťa sveriť mužovi mladému a zámožnému, ktorý bude môcť
dieťaťu lepšiu budúcnosť zabezpečiť, ako oni, chudobní a starí ľudia.Dúbrava hľadel s radosťou na pekné zdravé dieťa, ktoré, keď sa k nemu naklonil, milo sa
mu usmievalo.Tento anjelský úsmev nevinného dieťaťa vzbudil v útrobách nešťastného muža neobyčajne
blažený pocit. Vzal dieťa na ruky, bozkal ho a hlasom šťastia zvolal: „Budeš mojím anjelom
útechy a radosti! Akože ho voláte?“„Paľko, ako i ja svojho,“ odvetila Helena a významne pozrela na Dúbravu.On pohľadu tomu porozumel a riekol k dieťaťu: „Máš moje krstné meno, budeš mať i moje
priezvisko. Bože, jaký si dobrý, že si mi konečne dediča dopriať ráčil. Už sa mám na koho
starať, už mám pre koho šetriť!“Srdečne ďakoval Helene za túto dobrú radu a hneď si porobil poriadky v majeri i u
obecného predstavenstva. Po zariadení tejto záležitosti, keď sa mal Dúbrava s dieťaťom
domov poberať, spýtal sa konečne Heleny, jako sa stala ženou správcovou, ako sa s ním
obznámila?Helena odvetila: „Vieš, pobyt v hájovni radovskej na mieste, na ktorom som ťa poznala a
milovala, na ktorom som bola tak podlo zklamaná, stal sa mi trápnym, nesnesiteľným. Prosila
som otca, žeby sme sa ztadial odstehovali.Otec vidiac, že deň so dňa chradnem, povolil mojej prosbe, prevzal miesto hájnika tu v
Ružovom majeri. Keď sme sem došli, bola správcova žena ťažko chorá, a jako to u nezdravých
ľudí býva, bola v nemoci svojej veľmi mrzutá, sekantná. Žiadna slúžka nemohla u nej
vydržať. Utrápený muž prosil môjho otca, žeby ma prepustil ju opatrovať, že stravu mu
vďačne zo svojej kuchyne dávať bude, keď mu nebudem môcť variť. Otec privolil.Päť mesiacov som ju i deti svedomite s láskou a nežnosťou opatrovala. Ona si ma natoľko
obľúbila, že umierajúc, prosila svojho muža, aby ma zvolil za matku svojich detí a mňa
žiadala, žeby som jej sirôtkam bola láskavou matkou.Prisľúbili sme jej to a o hodinu spokojne skonala.“„A máš muža svojho rada? Miluješ ho?“ pýtal sa Dúbrava.„Ako statočnej žene náleží manžela svojho milovať.“„A on teba?“„Môj muž vidí, že jeho deti milujem ako svoje vlastné, že plním manželské i materské
povinnosti s úplnou svedomitosťou, nuž vďačí sa mi úprimnou láskou a nežnosťou. Miluje ma
viac než svoj život.“„Kde je láska, tam je blaženosť, tam je šťastie. U nás jej niet!“ zavzdychol Dúbrava.„Prajem ti Paľko, žeby aj u vás pravá láska a s ňou blaženosť i šťastie prekvitalo.
Prajem ti to z celého srdca a modliť sa budem za spokojnosť a šťastie tvoje k Bohu. Choď s
Bohom, Paľko, a buď dobrým otcom dieťaťu!“„S Bohom! To dieťa mi bude drahým pokladom, ktorý som z rúk tvojich dostal, budem si ho
opatrovať ako oko v hlave. Ono je mi zárukou tvojho odpustenia a nášho zmierenia. S Bohom!“
Objímal a bozkával dieťa a zdalo sa mu, akoby anjelika s neba vinul k sebe.Rozlúčili sa s citom hlbokým a clivým, ako by sa nikdy viac v živote sísť nemali.*Radosť, ktorú mala mladá i stará gazdiná u Dúbravov nad dieťaťom, nedá sa opísať.
Opatrovaly ho jako kus zlata. Keď dieťa začalo plakať, behali všetci, snášali hračky a
lakoty, aby ho utíšili, a keď sa smialo, smial sa celý dom.Deň so dňa bývalo teraz živšie a veselšie vo statku Dúbravovom. Nebolo viac kliatby na
ňom, bo detský plač i smiech rozliehal sa po ňom.Zvedaví súsedi vypytovali sa, čie je to dieťa a kde ho vzali? Dobre vedeli, že Helenino
dieťa zomrelo.Dúbrava pyšno odpovedal: „Moje. Pán Boh mi ho požehnal.“Ľudia si však povrávali: „Nemá svoje vlastné, musí sa s cudzím tešiť.“No, Dúbrava si z podobných poznámok nič nerobil, ani jeho žena, ani matka a opatrovali
malého Paľka jako svoje vlastné dieťa.Netrvalo dlho a svieži chlapčok vesele volal na Dúbravu: „tata“, na Kačku „mama“ a na
starú Dúbravovú „talá mama“, nad čím mala celá rodina neslýchanú radosť.Za to prvé slovíčko „tata“ dal Dúbrava malému Paľkovi hneď tisíc korún do sporiteľne a
radostne riekol matke i žene: „Už padla kliatba s môjho domu, bo mám syna, ktorý ma tatom
volá.“Kliatbu Helenina skrúšená modlitba ako by skutočne bola odvolala, lebo po roku
odpustenia zavítalo pravé požehnanie do domu Dúbravovho, keď mu manželka, z ktorej sa tá
najstatočnejšia žena stala, povila a do rúk vložila vlastnú dcerušku, ktorú na žiadosť
matky Helenkou pokrstili a za kmotru pani správcovú z Ružového majera pozvali.Krstenie, na ktoré sa pani kmotra i so svojím mužom dostavila, bolo nádherné a radostné.„Paľko má sestričku!“ tešila sa stará Dúbravová.A malý Paľko smial sa na malé babiatko, tešil sa mu a bozkával ho srdečne.Zatiaľ, kým vonku na bojištiach svetovej vojny zúrila hrôza smrti, zármutku a žiaľu, kým
po domácnostiach rodín pol sveta vylievali ľudia slzy a bojovali s biedou, u Dúbravov žili
v radostiach rodinného šťastia.Staručká Dúbravová žehnala synovi, neveste i vnúčaťom a napomínala rodičov, žeby zdarne
s láskou, v pokore a v bázni Božej vychovali deti svoje, lebo dobrá výchova je základom
všetkej múdrosti; žeby deti svoje kŕmili pravdami, ktoré Boh učí, lebo v nich spočíva ich
spása! Deti sú zárod budúcnosti, nádej národa, vychovajte ich príkladom čistým, žeby
nepoznaly srdcia ich nákazu zlých mravov, ktorú svetová vojna na všetky strany stele, a
ktorou ľudstvo padá v hrob zahynutia.
|
Urbanek_Kliatba-a-pozehnanie.html.txt
|
1. BohyněA.Kdo by už nebyl slyšel, nebo četl o žítkovských bohyních!? Vždyť je to taková zvláštnosť
tohoto koutku mé farnosti, že se už o tom po deset let píše v různých časopisech,
kalendářích, brožurkách; tak že, kam ústní pověst o jedné nebo druhé bohyni nevnikla,
proniklo tam aspoň něco tištěného. Ovšem, že málo si toho svět povšiml. Přečte, zasměje se,
a — — — konec. Lépe si lid všímá pověsti, čehož důkazem jsou stálé a stálé návštěvy bohyň
na Žítkové.Kde však je ta Žítková?Z Uh. Brodu se jede přímo poštou na Starý Hrozenkov, nebo vlakem do Bojkovic, a odtud
pěšky nebo povozem přes Starý Hrozenkov. Za dvě hodiny je zvědavec u té které bohyně.Nebo z uherské strany se dostaneme na Žítkovou takto: Mezi Trenčínem a Novým Městem n.
Váhem, je malá železniční zastávka: „Kostolná-Zárječ“. Pardon, byla, byla, ale už není.
Maďarsko hacafírský duch toho nestrpěl, toto slovenské pojmenování čistě slovenských obcí
setřel, a teď se jmenuje: „Vágegyháza-Alsózáros“.Je to malé hnízdečko ta Žítková, vlastně jsou to jen kopanice, ale široko daleko známé.
Vždyť zde bydlejí — jako kdysi v Boršicích — „bohyně“, jež nejen umějí „léčit“, nýbrž i
vynajíti ukradené, začarované a nevyzpytatelné věci; dovedou vyrovnávati spory a sváry, po
případě je ale též dovedou způsobiti a rozdmýchati; dovedou vypomáhat milencům neb
zamilovaným ve všech jejich tužbách, ale dovedou je též i rozlučovat. Zkrátka a dobře, ony
dovedou vše, všecinko, ony objasní vše.A že tento „kšeft“ jde velmi dobře, toho důkazem je, že máme teď na Žítkové pět „bohyň“.
Ještě před třemi roky, byly pouze tři, ale dnes je jich pět.Všechny tyto bohyně hrají velmi důležitou úlohu a jsou daleko široko rozhlášené.
„Bohyně“, vlastně „bohyňování“, je na Žítkové prastaré. Obyčejně je to v jistých rodinách
dědičným privilegiem. Matka vyučila dceru, tato opět svou dceru a tak to jde až na naše
časy.Nejvyhlášenějšími byly stará „Pagáčena“ a stará „Belohlavá“, ale obě dvě již zemřely.
Nebyly nikterak pokrevně spřízněny. Pagáčena měla čtyry dcery, ale jen dvě vyučila; druhé
dvě snad neměly k tomu patřičného nadání a proto jsou jen kopaničářkami. Belohlavá
zanechala jen jednu vyučenou dceru. Byly tedy jen tři. Před dvěma lety se však do toho
řemesla dala i jedna vdova, podruhyně. Do práce je lehtivou, tož se chytla lehčího a
výnosnějšího. Co však ďas nechtěl! Domácí „paní“ této poslední „bohyně“ pozorovala
závistivě, jak její podruhyni-bohyni tekou peníze, vykázala milou bohyni ze svého baráku a
začala i ona „bohyňovati“. Je jich tedy pět.Samo sebou se rozumí, že jedna druhé závidí i oči v hlavě, a každá si hledí získati co
nejvíce klientův; jest tedy konkurence veliká. Všem se ale daří velmi dobře, za čež mohou
děkovati lidské hlouposti.Nejprohlášenější je teď „starší Anča Pagáčena“, známá pod jménem „Fuksena“. Je z bohyň
nejstarší a nejpraskanější. — Dívati se do kuchyně každé bohyni zvlášť, není třeba, ježto
je to s nepatrnými obměnami při „zažehnávání a zaklínání“ jen poněkud odchýlné, jinak však
úplně stejné.Říkává se, že kominářské řemeslo je nejlacinějším. Kominář si koupí do řemesla: metlu,
kartáč, a už je hotov. Žebřík si může vypůjčit. Než to sedere, vydělá dosť a dosť. Já však
tvrdím, že „bohyňování“ je ještě lacinějším řemeslem. Co k tomu potřebuje? Kus vosku, asi
za korunu, hrnec, v němž taví vosk, a konečně hrnec neb hrotek se studenou vodou. A věru,
kominář sedere dříve metlu i kartáč, než „bohyně“ hrotek a než se jí mine vosk.Nynější bohyně jsou již přestrašené, ježto byly již pronásledovány lékaři a soudy. Ba
stará (matka) Pagáčena má prý jen lékařům co děkovat, že se už dostala na druhý svět. Byla
prý totiž zavřena, potom předstírajíc choromyslnosť, byla prý v nemocnici, kde prý ji tak
dlouho kurírovali, až ji odkurírovali. Ba dokonce prý zčernala po smrti jako uhel.Nesmíme se tedy diviti, jsou-li nynější bohyně velmi opatrné. Zvětří-li nějakého
podezřelého pana, raději se vytratí, by nemusely „bohyňovat“. Dobře ony vědí, že nejen
lékaři nýbrž i četnictvo po nich pase; zvláště však lékaři, vždyť jim bohyně lezou nejvíce
do zelí. Bohyně nepřestávají jen na léčení, nýbrž ony též zažehnávají, zaklínají,
vyhledávají věci ukradené, ztracené atd., a v tomto oboru se lékaři nevyznají, kde by k
tomu též přišli? Což tedy divu, že mají bohyně více „pacientů“ než kterýkoli městský lékař!
Je to opravdovým štěstím, že matky než zemřely, své dcery do všech tajů svého umění a divů
zasvětily a tak pokolení lidskému (vlastně hloupému) ohromnou službu prokázaly. Co by si
jen počalo lidstvo, kdyby nebylo našich bohyň?!Duševědu (psychologii) arčiť ani jedna, ani druhá nestudovala, ale na první pohled
dovede vyčísti z tváře bolest, nemoc, sklíčenost, ba i přetvářku. Sezná-li tuto, je už zle
— nadobro. Nedá se tak snadno někým obalamutit.Velmi dovedně se dovedou všechny otazovat, výtečně kombinovat a zvláště na to dbají, aby
svou vševědoucností dovedly své klienty překvapit. Ke své vševědoucnosti užívají
všelijakých pomůcek a úskoků, o nichž cizinec nemá ani nejmenšího tušení.Jakmile se jim podaří svého klienta překvapit, skutečnost mu před oči postavit, o čemž
se domnívá klient, že o tom nikdo vůbec neví, takový klient bude přísahati na vševědoucnosť
bohyně a její moudrosť, a bude šířiti její věhlas, kam jen přijde. Nesmíme se tedy diviti,
že jdou na Žítkovou lidé jako na pouť. Žítkovou zná nejen prostý lid, nýbrž i inteligence.
Zná ji celá Morava, Uhry, ba i Vídeň, Praha a Varšava. Denně, prosím denně, se u bohyň
vystřídá i 50 osob, hledajících pomoc v různých záležitostech. K nim se utíkají bídáci v
halenách, páni se zlatými řetězi, dámy v hedvábí se závoji na tváři. K nim putují lidé z
daleka pěšky; k nim jedou páni a dámy v kočárech.Vypoví-li milenec milence lásku, jde tato k „bohyni“, by ho k němu nějakým čařiskem opět
připoutala.Ztratí-li se někomu peníze, jde k bohyni, by mu svými čary oznámila, kdo je vzal.Je-li kdo nemocen, jde k bohyni, by mu pomohla.Nedojí-li někomu kráva, jde se „bohyně“ otázat, která „potvora“ krávě učarovala.Onemocní-li někomu dobytek, putuje k bohyni, by dobytku „odčarovala“ a pomohla.Má-li jíti někdo na soud, jde k bohyni, by svými čary začarovala soudce tak, aby on
vyhrál.Vede-li se někomu špatně, jde se bohyně otázat, jak dlouho se mu ještě zle povede, nebo
co by měl učiniti, nebo kam se odstěhovati, aby se mu dařilo dobře, anebo aby byl šťastným.A naše „cituplné“ bohyně mají pro každého vlídné slovo, „dobrou“ radu, „prospěšný“ lék.
Bohyně otvírají dvéře minulosti, odhrnují temný závoj budoucnosti, volají za svědky mrtvé z
temných hrobů. Zkrátka a dobře, ony za peníze „všechno“ vědí a za peníze „všemu“ rozumějí.
No, však darmo je lid nejmenuje „bohyněmi“. A tyto nádoby moudrosti, tyto praprosté ženy,
vydělají svým „bohyňováním“ tolik, jako leckterý úředník v VIII. hodnostní třídě, a dle
toho též i žijí.Ale k tak choulostivým věcem, jež všech pět bohyň provozuje, je zapotřebí mimo vosk,
hrotek, zeliny, vodu, též zláštního nadání a bystrozraku, zvláštních vloh ke lži a ke
klamání. Vždyť bohyně musí nejen zažehnati, ale ona musí svému klientovi vpadnout i pěkně
do noty, ona ho musí i úplně uspokojit; a co nejhlavnějšího, nesmi si pošramotiti svůj
věhlas.Domácí lidé k nim nejdou o žádnou radu, o žádnou pomoc, ježto vědí, že celé to
„bohyňování“ je čiročirý podvod, a říkají jim i čarodějnice neb bosorky; ale když vidí, že
pošetilí, cizí lidé táhnou po kopanicích a táží se na bohyně, tož je beze všeho zavedou k
některé z těch pěti čarodějnic. Bohyně jim pak za dovedení takového ťulpasa zaplatí. Vůdce
čeká přede dveřmi, až je bohyně s „bohyňováním“ hotova, a pak si jde k ní pro záplatu.
Bohyně mu dá za dovedení korunu, dvě, někdy i pět, dle toho, kolik sama dostala. No, a
klient zaplatí též „od cesty“.Každá „bohyně“ má své náhončí, jak na Žítkové, tak na Hrozenkově; jak v Drietomé, tak v
Kostelné, všude při silnici a stezkách, které vedou na Žítkovou. Tito náhončí dávají pozor
na každého cizince, by jim žádný neušel. Jsou již tak vycvičeni, že na první pohled
poznají, jde-li cizinec k bohyni, či jde-li snad za jiným zaměstnáním. Na kom poznají, že
jde k bohyni, toho se přidrží a vedou ho. Cestou snaží se, pokud možno vyzvědět, za jakou
záležitostí jde cizinec k „bohyni“, by jí to mohli před „bohyňováním“ pošeptati. Nepodaří
se to však vždy. Některý klient mlčí jako ryba. A tu si „bohyně“ již pomůže.Nejdříve pěkně cizince přivítá, prohlédne si ho od hlavy až k patě, poprosí ho, by si
sednul, a podotýká: „Němajce mi za zlé, já musím esče trochu statky (t. j. dobytek)
opatric. Za chvílu budzem tój (t. j. tady).“ Nenechá však příchozího ve světnici nikdy
samotného. Vždy je s ním někdo z domácích, jenž se ho ve světnici na všelico dotazuje.
Nemyslete si však, že jde „bohyně“ do chléva poklízeti dobytek. To to! Ta jde rovnou cestou
po žebříku na půdu čili poval a postaví se k otvoru komínu. Kdo zná kopaničářské komíny,
ten ví, že se u otvoru komínu dá všechno, všecinko vyslechnout, co se ve světnici povídá;
ježto kopaničářské komíny nejsou nad střechou nýbrž pod střechou. Takový komín je jen asi 1
m nad povalem a končí širokým zděným kolenem, takže když se ve světnici na ohnisku topí,
láme se kouř v koleně, šíří se po celé hůře a prochází celou slaměnou střechou. Vypadá to
pak tak, jako kdyby celá střecha hořela.Muž neb někdo z domácích se ve světnici vyptává, zkoumá, klade otázky a „bohyně“ u
komína poslouchá. Vyzvěděla-li již dosti, sejde dolů, vejde do světnice, oprašuje se sebe
seno neb slámu, aby cizinec viděl, že byla ve chlévě a prohodí:„Teda, tój som, ludkovja! Oj, viem já, viem, čo vás sem priviedlo. Stalo sa vám, veru,
neščestie a přicházíce hladac pomoc. No, len si sednice, s pomoců Božjů aj vám pomóžem, keď
som bohyňa.“Teď vypoví udivenému cizincovi, co ho sem přivedlo, tak jak to byla vyslechla,
vyzkoumala a si skombinovala. A uhodne vždy. Kdyby si nebyla jistá, raději neřekne nic, a
dá si celou věc vyložit.Tímto způsobem se už dá „bohyňovat“. Není-liž pravda?
|
Hofer_Bohyne-na-Zitkove.html.txt
|
Jaríkovský kostolKráľ Matej[1]bol i múdry i spravodlivý, a jednako sa dosť nezdoby narobilo i pod jeho vládou.
Po prvé, mal i on dosť starosti so sebou. Veru sa pre svoju druhú, pyšnú ženu, ktorú si až hen
z Talianska doviedol, neraz škrabal za ušami a myslel na porekadlo, ktoré už i v jeho časy
svätú pravdu hovorilo: Zďaleka kradni a zblízka sa žeň! Po druhé, viac chytal, ako mohol
udržať. Mal na krku Turkov, a jednako naťahoval sa i so susedmi. Tu naháňal rakúskeho Fridricha,[2]tu zasa zapáral, celkom podaromnici, i do svojho bývalého tesťa Jura Poděbrada,[3]ktorý sa mu verabože nedal.Kdeže by bol mal kedy starať sa o to, čo sa deje v oravskej dedine, blízko poľskej
hranice, keď ani oravský župan nemal o tom poňatia?A tak sa stalo, že si Jaríkovčania postavili kostol bez jeho vedomia, i že si ho, ako sa
patrí, zariadili oltármi, obrazmi a sochami. Každý povie, že je to chvályhodný skutok.
Pravdaže je, len v tom chyba: ako to urobili? Obávam sa, že keď to videl najoboznámenejší
apoštol na zemi, svätý Peter, dosť sa nahmkal a natriasol hlavou. Nuž ale čo má vo svojej
biede urobiť chudobný človek? Keď ťa bieda dotíska, pomáhaš si, ako vieš. A Jaríkovčanov okrem
biedy dotískala aj ich vlastná nátura. Ktorýsi gróf kedysi osadil svojich zbytočných a
pokaličených zbrojnošov tamhore, pánubohu za chrbtom, medzi horami, pri bystrom potoku, aby sa
ich striasol, lebo mu prerastali nad hlavu. Tak vznikli Jaríkovce. Nuž nemohla to byť nejaká
tichá a pokojamilovná čeliadka a ich potomci tiež nechodievali mnoho po súdoch a po prosení,
keď sa im marilo, že si môžu i sami pomôcť.Jaríkovčania sú i dnes urastení chlapi a ich ženy a dievky, ej, nežiaľ pozrieť! Keď idú vo
sviatok vycifrované do kostola v drobných čižmičkách, kolíšu sa v bedrách a šibú ohnivými
okáľmi, veru by si nespustil z nich očí, a čo by šiel tadiaľ i sám pán prezident.Pravda, teraz im je hej, ale veru za čias kráľa Mateja nebolo. Čože ti pomôže i najkrajšia
žena, keď nemáš čo do úst hodiť? Prišli neúrody, búrky, kamenec, choroby na dobytok, prasce,
kapalo to všetko, ani čo by zmetal. A k tomu iné nezdoby: čary, kúzla všelijaké. Nebolo hodno
človeku ani žiť na svete. I tak sa stalo, ako je to všetko opísané v kronike, ktorú opatrovali
sťa sviatosť v sakristii jaríkovského kostola a ktorú teraz chráni ani oči v hlave tamojší pán
farár, že vtedajší richtár Kuzma Matuščák zvolal jedného dňa radu, keď sa už najprv poradil —
múdro! — so svojou ženou. Bolo sa uzniesť občanom o tom, ako by si mohli v tejto biede pomôcť.
Sám Kuzma váhal medzi dvoma spôsobmi pomoci. Prvý, ktorý sa mu pozdával lepší a istejší, bol
ten, aby sa chlapi zobrali so záprahmi a udreli na ktorúsi naporúdzi ležiacu poľskú obec a aby
si odtiaľ doviezli, čo treba. Ak sa budú Poliaci brániť, nech potom sebe pripíšu, čo sa im
stane. Druhý spôsob bol ten, aby si postavili kostol a vyprosili od pána boha všetko, čo im
chýba. Veď ani ten spôsob nebol zlý, ale — Kuzma sa škrabal za ušami — vyžaduje viac času, a
nech psom tráva rastie, keď kone podochnú!Rada sa zišla v richtárovom dome, lavice okolo stien obsadili múdre hlavy obce. (Kto bol
vo výbore, každý bol múdry, či chcel, či nechcel, lebo tak to žiada zákon a starodávny zvyk.)Radu otvorila richtárka, lebo ani richtár nemá vo svojom dome prvé slovo. Kuzmová vyčítala
slávnemu zboru všetky hriechy, ktoré nielen on popáchal, ale i jeho predkovia, a popášu
potomci. Ona, pravda, tiež nebola lepšia ako ostatní ľudia, ale ono je to také milé hľadať
smeť v cudzích očiach, keď má človek na to boží dar reči!— Chorú Maru ste nechali pred samou kaplicou na ceste skapať, preto vás pán boh tresce;
našu kravu ste nešli hľadať, takže ju v Lieskach vlci zožrali, našli sa z nej iba rohy a kus
chvosta. Za to vás tiež musí pán boh trestať, ináč by musel o službu prísť, — pokračovala
nezastrašene a pri hnevnom hundraní prítomných. — Do kostola nechodíte, pred kaplicou sa
nemodlievate, nie div, že i náš svätý patrón krivým okom hľadí na vás… Keď ste prišli minule z
trhu z mesta, drábi vás až do dediny hnali, čo ste tam toľko tovaru pobrali.— No, do dediny nie, — zvolal Ondro Duda, — to už nie! Len do Jarkov išli za nami.— Hej, lebo by ste im boli kosti polámali.— A to sa im veru mohlo stať, a stane sa i tebe, ak tu budeš ďalej pyskovať, — skríkol na
ňu starý bradatý Záklčiar. — Čo ty, baba, melieš toľké reči medzi nami? Richtár, vyhoď ju von!Celé zhromaždenie začalo kričať: „Baba, von! Baba, von! Nepatríš medzi nás. Vezmi kúdeľ
pod zadok! Sadni na omelo a choď do pekla!“ Richtárka, vidiac všeobecnú nevôľu, bila si päsťou
do dlane, vyčitovala im s obdivuhodnou zručnosťou všetky nadávky, čo vedela — a bolo toho
hodne — obrátila sa a zohnúc sa vo dverách s viditeľnou schválnosťou, uvrzla von tak šikovne,
že Záklčiarova noha už len do dverí buchla.— No, tak, — povedal richtár Kuzma a pošúchal si spokojne čelo.— No, tak, — povedali za ním i niektorí prísediaci, — čo teraz?— Teraz sa poradíme, čo urobíme proti biede. Či postavíme kostol, či pôjdeme na Poliakov?
— zvolal Kuzma.Bohabojné zhromaždenie zvolalo ako jeden muž: „Na Poliakov, na Poliakov!“ Len jediný hlas
z kúta pri peci zvrieskol tenko a prenikavo: „Postavme si kostol!“Nastala vrava, v ktorej sa ozývalo:— Niet živnosti ani pre ľudí, ani pre dobytok. Poliaci nám kravy odháňajú. Barboru
Uliakovú odvliekli. V mlyne nám zbožie pobrali a mlynára nám skoro zabili. Na Poliakov!Keď nastalo malé utíšenie, zvolal hlas spoza pece:— Kostol musíme mať, lebo nám kamenec všetko vybil, a len nám. Choroby idú na nás, dobytok
kape. Mudrasa v hore zabilo. Musíme mať kostol, všetko nešťastie ide na nás, lebo nás boh
opustil, keď nemá u nás stánok, v ktorom by prebýval.Zasa nastala vrava, lenže sa už miešali v nej i hlasy za kostol a za výpravu na Poliakov.
Kostol sa zdal niektorým potrebný i preto, lebo priveľa mátalo. Nebol nikto istý ani v hore,
ani v poli pred kadejakým pokúšaním. Ľudia videli čiernych capov, mačky, čuli neobyčajné hlasy
a ukazovali sa im dávno pomretí. Júda Mrňasová nemohla v noci spávať, lebo ju vždy cicalo
dieťa pred rokom umreté. Darmo ju zariekala stará Mahútka.Toto boli vážne veci, ale jednako Jaríkovčanov povaha väčšmi ťahala ísť na Poliakov, už i
preto, lebo ich pobádala pomstychtivosť a nielen túžba za korisťou, a tak bol koniec porady
skoro všeobecný výkrik: „Ideme na Poliakov!“Za ním nastalo na chvíľku ticho, a tu sa prihodilo niečo neslýchané!Obloky na izbe boli otvorené, na stene oproti nim visel ukrutne zlý obraz svätého
Silvestra, pápeža, patróna obce Jaríkoviec. Pápež mal na hlave tiaru, dlhá brada mu splývala
na prsia, nad fúzmi tmavočervená škvrna značila nos a načernastá čiara popri tvári zaznamenala
prst, na napomenutie pozdvihnutý. Obraz bol namaľovaný na pergamene a obrúbený ľahučkým
dreveným rámom. Tu naraz zadul oblokom tichý vetrík a div-divúci: pápežova prísna tvár sa
pohla, jeho pozdvihnutý prst sa hrozivo zakýval a jeho ústa vyriekli tieto slová:— Jaríkovčania, vy ste naničhodná zberba; dajte Poliakom pokoj, vy ste im pobrali oveľa
viac ako oni vám; postavte si kostol!Oproti obrazu sediaci chlapi rozjavili od údivu oči — ústa a pod ním sediaci vyskočili
naraz na rovné nohy, ani keby ich vzpruha bola vyhodila, a obrátili sa k obrazu. V izbe zaznel
všeobecný výkrik údesu!Pápež zasa pohol prstom a zvolal:— Na kolená, vydriduchovia, a pomodlite sa skrúšene!Do jedného rútili sa všetci naraz na kolená a najväčší lotor zo všetkých, starý Záklčiar,
začal svojím hrubým hlasom skrúšene: „Otče náš, ktorý si na nebesiach…“ Ostatné hlasy jeho
druhov duneli za ním.Pomodlili sa i „zdravas“ a „verímboha“ a zaspievali si i pesničku, ktorú znali ešte z
detstva, úfajúc, že svätému zaslepia ňou oči.Potom povstávali, neškriepili sa ďalej a začali rokovať o stavbe kostola. Na Poliakov
predbežne nemyslel nik; len keď sa rozchádzali, dumal jeden-druhý, že keď už stavajú kostol,
mohli by ísť i na Poliakov. Najlepšie by sa taká výprava práve teraz vydarila, lebo by im
svätý Silvester[4]musel pomáhať, hoci by sa i trochu mrzel.Muž, ktorý bol spoza pece vykrikoval, aby postavili kostol, bol Roman Burda, a jeho
spoluobčania ho pokladali za čudáka. Bol ešte len asi tridsaťpäťročný, a už nemal ženu ani
deti, lebo mu všetko bolo vymrelo pred niekoľkými rokmi na mor, keď z dediny zostalo, iba čo
do hôr utieklo. Chcel sa druhý raz oženiť, ale mu nedalo. Vždy, keď mu nahovárali nejakú
osobu, alebo keď si sám pomyslel, že ho nemá kto opierať a mu variť, zišla mu na um nebohá
Cila a prešla mu vôľa od druhej ženy. Zdalo sa mu, že keby si i inú vzal, že by Cila len
jednako bola s ním, a ako by mohol mať inú rád, keby sa Cila naňho dívala? Hodil rukou a
nechal všetko tak.Ale aby nebol celkom sám v dome, kde všetky kúty naňho vrčali, nachytal si kadejaké
zverstvo a s tým sa bavil. Mal stehlíky, drozdy, veverice a dvoch psov. So svojimi zvieratami
sa spriatelil a zhováral sa ako s ľuďmi. Držal im reč a predspevoval im. Nie div, že susedia
hľadeli naňho s úžasom, keď počuli z jeho izby vyznievať rozličné hlasy, reči, a nebolo tam
okrem neho nikoho. Roman zverom kvôli všelijako menil hlas a naučil sa nevdojak i „z brucha“
hovoriť. To sa mu zvidelo i zdokonalil sa v tom umení tak, že vedel napodobniť akúkoľvek reč,
čo pochádzala z akejkoľvek strany alebo diaľky, a keďže mu jeho zvery boli milšie ako ľudia,
nechodil ani medzi svojich susedov, a tak o jeho umení nevedel nikto.Na zhromaždení on bol povedal tie slová, ktoré chlapi privlastňovali pápežovi.Jaríkovčania sa uzniesli, že keď už musia postaviť kostol, že postavia taký, ako sa patrí
na obec, ako je ich obec, a mysleli pritom, že im ho musí postaviť vrchnosť, ku ktorej pošlú
posolstvo, a oni len tak trochu budú pritom pomáhať.I vybrali štyroch chlapov s richtárom a poslali ich do zámku s poníženou prosbou o kostol.
Ale nepochodili. Boli zlé časy. Gróf ani nebol doma; bohviekde sa so svojimi ľuďmi po Morave
tĺkol, a či už jeho tĺkli. Bola vojna; groše, ktoré i tak vždy chýbali, bolo treba na iné
veci, nie na kadejaké kostoly. V zámku im poradili, že keď chcú mať kostol, nech si postavia
taký krásny, aký im len duša zažiada, ale nech si ho postavia sami, panstvu nech dajú pokoj.
Potom ich poslali v čerty a zatrepli za nimi bránu, že sa v zámku len tak ozývalo.Cesta zo zámku do Jaríkoviec je dlhá, nuž poslovia mali kedy spomínať grófa, sv. Silvestra
i Poliakov. O grófovi mysleli, že keď je grófom, nech trčí doma a nech sa nespolieha so svojím
remeslom na kadejakých potrimiskárov; o svätom pápežovi, že by lepšie urobil, keby sa nemiešal
do cudzích vecí; má v Ríme kostolov dosť, čo ho do jaríkovského. A o Poliakoch sa ustálili, že
keď i nie hneď a nie všetci naraz, ale zakrátko a po dvadsiati-tridsiati už len ich „pozrú“.Keď potom v rade rozprávali, ako sa im povodilo, Jaríkovčania sa rozhnevali a ustálili:
Keď tak, nuž tak. Oni si dajú rady i bez pánov a postavia si kostol sami, a to krásny,
nevídaný — z dreva. Dreva bolo v panských horách dosť, rátané nebolo; chlapov, sekier,
majstrov v Jaríkovciach nechýbalo, nuž postavia.I postavili, a veru pekný, i so zvonicou, že bolo nežiaľ na ňu pozrieť. Taká strecha bola
na nej, že z jej vrchu bolo vidieť až ďaleko do Poľska, ani zo Salatína nie lepšie.Ale jednako bola vo veci chyba, a to veľká: peňazí bolo u Jaríkovčanov veľmi poriedku, a
do kostola bolo treba obloky, kadejaké železné kotvy, zvony, o obrazoch a sochách ani
nehovoriac. Tá vec robila hodne starostí nateraz pobožným Jaríkovčanom. Keby im pápež nebol
zakázal chodiť do Poľska, boli by si vedeli rady. Ale takto? A ísť ta pre kostol? Ešte sa
ktorési to vrece obilia alebo jedna-druhá krava len vychytila odtiaľ. Ale zvony, obrazy? To by
bol sv. Silvester hneď zbadal, a čo by na to povedal?Medzitým, čo dostavovali kostol, Romanovi pridalo sa vojsť včasráno do Kudejov, i zazrel
tam len v košeli a v sukni oblečenú Faustu Kudejovú. Umývala sa v škopku. Keď počula jeho
kroky, zdvihla hlavu a pozrela naňho. Blysli mu jej čierne oči a biele zuby z červenej,
zdravej tváre. Zazrel jej nahé, okrúhle plecia a ramená a videl vysokú, súmernú postavu,
ktorej boky kryla, ale nezatajovala ľahká suknica.— Koho hľadáš, Roman? — spýtala sa Fausta.— Tvojho otca.— Išiel do obce, — povedala Fausta, pozrela naňho ešte raz a umývala sa ďalej.Romanovi muselo nebyť nahlo zísť sa s Kudejom, lebo ho zabudol hľadať. Namiesto Kudeja
motali sa mu v hlave tie čierne oči a Faustine okrúhle boky. Veď je to čudné, ako príde od
niektorého pohľadu človeku „z očí“. Roman chodil ako očarovaný. Nevdojak zabudol i na Cilu.O tri dni neskoršie, zohnutý nad klátom, kálal vo dvore drevo. Udrelo ho čosi po chrbte, i
obzrel sa, a zablysli mu zasa tie čierne oči a biele zuby v červenej tvári. Vystrel sa ani
struna.— No, čo je, Fausta?Bohvie, prečo sa Fausta usmievala, keď pýtala od neho požičať vozovú reťaz? Čo je na
reťazi smiešne? Chlapi chcú ísť do hory a ich reťaz je u kováča.Roman nepožičiaval ľahko svoje veci, ale jednako teraz Fauste dal vďačne, čo pýtala.
Pritom bolo od takého pustovníka, akým bol on, podivné, že ju, keď odchádzala, ťapol i tri
razy po okrúhlom pleci.V ktorýsi deň neskoršie sa zdalo Romanovi, že by i on mal ísť po drevo do hory, hoci ho
mal dosť. Ale keď ostatní chlapi idú? I zašiel si do Kudejov po reťaz. Už sa večerilo a divným
spôsobom nenašiel v izbe nikoho, iba Faustu, ako chystala skromnú večeru pri ohnisku kozuba.Romana ani keby niečo do pŕs buchlo, keď zazrel dievča samo, a Fausta tiež si zhlboka
vydýchla a zastala s triesočkami v rukách, keď spoznala Romana. Možno sa zľakla, že ju ide
kliať, keď mu reťaz ešte nevrátila.Roman zostal obďaleč pred ňou a povedal čudne stiesneným hlasom:— Sama si, Fausta?— Varím kašu pre chlapov, — odpovedala a priložila triesky na oheň.Boli ticho; Roman nespustil oka z Faustinej peknej postavy, ktorá sa pred ním obracala a
vše hodila naňho pohľad, ktorý mu tak prechádzal dušou, že sa začal triasť na celom tele.Fausta stála teraz nehybne pred kozubom a dívala sa do ohňa, ktorý osvetľoval polovicu jej
tváre a pŕs.Roman sám nevedel, ako sa to stalo, ale zrazu objal Faustu okolo drieku a pritisol ju k
sebe. Fausta ho v prvom prekvapení odsotila, no potom mu ovinula okrúhle ramená okolo krku a
pritisla ho tak na svoje pevné prsia, že mu skoro dych zastal.Roman sa jej pomaly vymohol, držal ju oblapenú a hľadel jej do svietiacich očí a na biele
zuby, blýskajúce sa medzi pootvorenými perami. Zašepkal:— Fausta, budeš mojou gazdinou?— Budem, budem, budem, — odvetilo dievča so zaťatými zubmi a pritislo jeho hlavu na svoju
hruď.Dohovorili sa, že sa zosobášia, len čo bude kostol v poriadku, a to musí byť skoro, keď už
len obloky a obrazy chýbajú.Toto bola príčina, prečo Jaríkovčania kostol skorej dohotovili, ako by si boli mysleli.V najbližšej obecnej rade hovorili o tom, kde a ako vziať obloky a zvony, a tu im zasa sv.
pápež Silvester pokýval prstom a povedal, čo všetci do jedného videli a počuli:— Dostavte kostol! Obloky a zvony dovezte z Poľska!Jaríkovčanom to nebolo treba dva razy povedať. Mysleli, že sa pri oblokoch a zvonoch
zmestí na vozoch i trochu toho obilia a inej domácej potreby. Na tom si oni, bodrí chlapíci,
nelámali veľmi hlavu, ako rozumie dovezenie z Poľska svätý pápež, či za peniaze, či ako. No
pápež musel dobre vedieť, že peniaze nemajú, nuž iste rozumel, že „inakšie“. Jaríkovčania to
aspoň tak rozumeli a tentoraz ani Roman nič proti tomu nenamietal.Vypravili vozy, obložili ich na husitský spôsob hrubými doskami i povyše drabín, namiesto
peňazí vzali kuše, luky, meče a okuté cepy a šli v mene božom do Poľska.Boli to vtedy čudné časy, keď prekvital taký pohraničný „obchod“. No ani Poliaci našim
nezostávali dlžni. Lenže navštevovali radšej iné obce, nie Jaríkovce. Po prvé, viedol ta úzky
priesmyk, ktorý bolo ľahko brániť, a po druhé, Jaríkovce boli tvrdý orech, kde si nabral ľahko
viac rán, ako ti bolo milé, ale živnosti nie veľmi. Poliaci si mysleli: „Nech ich tam boh
opatrí, žobrákov akýchsi!“ a šli radšej inde.Na druhý deň po odchode prihrčali v nočnom čase vozy nazad. Dlho sa tam Jaríkovčania
nechceli baviť, lebo poznali nepríjemnú povahu Poliakov. Poliakov totiž bolo pre ich
ľahkomyseľnosť ľahko prekvapiť, ale keď im dali čas, aby sa zozbierali, robili ľuďom veľké
nepríjemnosti. Pre takú neopatrnosť bola často všetka práca daromná, lebo nielenže odobrali
človeku všetko, ale veru s nejedným i tak zaobchádzali, že nechal v poľskej zemi aj svoje
kosti.Doviezli všetko, čo im bolo treba. Obloky pripravili na kostol a pekný zvon jasného hlasu
vytiahli na zvonicu.Udreli i na kaštieľ akéhosi statkára a odtiaľ doviezli všetko, čo len hrdlo ráčilo, i dve
podobizne; na jednej bola pekná žena a na druhej fúzatý pán prísneho pohľadu so šabľou pri
boku. Tých dvoch hriešnikov, ktorí takú poctu veru nikdy nečakali, vyhlásili za svätých a
vyvesili v kostole. Na spiatočnej ceste im nadbehol mladý, hodný kapucín. Že nemali predbežne
kňaza, vzali ho, na Kuzmovu múdru radu, ktorý na všetko myslel, so sebou, aby im zastupoval
farára, kým nedostanú naozajstného. Darmo sa kapucín vyhováral, že je on len fráter, že ani
nevie, ani nesmie omšu slúžiť. Aby ho, preboha, pustili, lebo že ho budú ukrutne trestať, keď
príde neskoro do kláštora. Ale akí sú, hľa, ľudia podivní! Nebol kapucín v Jaríkovciach ani
tri dni, a už ho tamojšie nevesty nahovorili, aby len zostal u nich a aby len slúžil i omšu, i
odbavoval iné služby božie. A kapucín Nikázius, keď hľadel do očí jaríkovských neviest — je to
zázračná liturgia — vedel zrazu všetko, i krstiť, i sobášiť, i omšu slúžiť. A to pekne, lebo
mal hlas, že ho bolo až na Volovec počuť, keď ho popustil. Istá vec je, že by i pán dekan v
Kútoch, čo viac, i pán biskup bol hlavou krútil a rukami zalomil, keby bol videl, ako mníško s
omšou obskakoval. Ale čo robiť? Keď to bol i hriech, Jaríkovčania sa jednako skrúšene
pomodlili pri jeho „oremusoch“ a nevesty nestačili ani chodiť k nemu na spoveď. Či sa
spovedali skrúšene a či sa bili v prsia, že zhrešili? Ktože ho tam vie, aké boli nevesty za
kráľa Mateja?Romana s Faustou farár Nekaz, ako ho volali jeho veriaci, samých prvých sobášil. Naraz im
bolo obom veľmi pilno, aby sa zobrali. Roman nemohol byť bez gazdinej v dome, hoci sedem rokov
vydržal bez nej, a Fausta sa zrazu nemohla s bratom znášať. Zvery Roman vypustil, veď Fausta
doniesla do jeho domu viac života a spevu, ako bolo v celom háji, hoci v najkrajšiu jar.Minul sa rok, keď prišiel veľký príval a zobral Jaríkovčanom všetku úrodu zo svahov
Salatína. V noci bola prietrž oblakov a včasráno utekala celá dedina na polia, aby na svoje
oči videla, že ju čaká hlad a bieda, proti ktorej nemala inú pomoc, ako zasa len — hlad.Ľahká hmla sa rozvaľovala po medziach i nad hájmi a lúče slnca sa začali teplo opierať o
necitlivé polia a na hlboko rozrušený ľud, ktorý vybehol len spolovice oblečený podívať sa na
svoj osud. Obilie ležalo na dohľad v radoch na zemi, vtisnuté prívalom do hlinatého blata;
miestami bola celá prsť zobratá, že vytŕčala holá kamenná kostra zeme. Deti plačúc vyberali
steblá ovsa z blata a hľadeli ich vyrovnať, sťa keď probujú beznádejne chorého postaviť ešte
na nohy.Čo mohol taký násilný, disciplíne nezvyknutý tvor, ako bol Záklčiar, iné urobiť, ako
hroziť päsťou nebu a kričať:— Postavili sme ti kostol s trápením a hriechom, obetovali i spasenie duše, a ty nám, bože
ukrutný, ničíš i zrno, čo sme si odtrhli od úst svojich i od úst detí, aby sme ho tebe
zverili! Veď i najhorší pán, keď i odtiahne mzdu, ale žiť dá svojim sluhom, ale ty ani to!
Zašliapeš nás hladom do blata, ako si to urobil s našou úrodou! Ty si nie otec, ale kat!
Poďme, rozváľajme, spáľme kostol, čo sme postavili, aby sme dosiahli milosť od takého, ktorý
ju nepozná!Záklčiar kráčal veľkými krokmi napred a celý, ako vždy, bezmyšlienkovitý národ išiel, s
rozzúreným hromžením, za ním. Ale Roman ich predbehol niekoľkými krokmi, a zastaviac sa,
zvolal:— Stojte! Sami sme na vine, že nás boh tresce! My sme zhanobili meno jeho a jeho svätých
obrazmi, ktoré sme vniesli do jeho domu. Na oltár sme postavili vycifrovanú frajerku a ako ku
svätému sa modlíme ku zbojníkovi, ktorého ruky sú poškvrnené i krvou našich otcov. Boh nás
napomína, že čo robíme, zle robíme, ale nás neženie do biedy, lebo nám na iných poliach
požehnal viacnásobne, čo nám tu zobral.Starosta Kuzma dal Romanovi za pravdu a rozľútený ľud sa utíšil natoľko, že sa uspokojil
vyhodením obrazov, ktoré pred kostolom roztrhal na kusy. Dlhší čas sa okolo kostola medzi
skálím a trávou ukazovalo či oko, či ústa alebo biela ruka peknej ženy, ako i fúzy alebo brada
zbojníka, ani keby vyrastali zo zeme.Hriešnikov vyhodili Jaríkovčania z kostola; tým ho však pozbavili okrasy. Nemali svätých,
ku ktorým by boli mohli pripútať dušu pri modlení.Bez obrazov, bez sochy nemohol kostol obstáť.Roman mal okrem obecnej i svoju vlastnú vec s pánom bohom. Žil už rok s Faustou, a nemali
výhľad na potomstvo. Mali sa radi, ani nevedeli, že je to láska, ktorá ich ženie padať si do
náručia. Keď jeden z nich nebol doma, hľadali sa nepokojne ako zver, vyzerajúca svoj pár. Za
ten rok sa viac ráz povadili a dva razy sa i pobili. Ako nikým nevychované deti prírody,
popustili uzdu každému citu. Ale hneď po bitke sa i vždy pomerili. Obviňovali samých seba,
plakali a sa oblápali. Ale ani láska, ani prosby ku svätým nedoniesli im dieťa, bez ktorého sa
im život zdal pustý.Roman bol raz v Kútoch v kostole a videl tam okolo oltára rozostavené sochy dvanástich
apoštolov. Jedenásť sôch naskrze neúčinkovalo na jeho dušu. Mali len ako-tak ľudskú podobu;
kusy dreva so zloženými nohami, s rukami pritisnutými k telu alebo skríženými na prsiach, bez
života v tele a v tvári. Iba dvanásty — bol to svätý Ján — sa Romanovi pozdal. Díval sa hore
do neba s rukami prosebne zdvihnutými. Roman cítil, že sa musí stať, čo svätý Ján prosí. Keby
ho mohol dostať do jaríkovského kostola, pán boh by jeho prosbu vypočul. Vytušil, že by sa
darmo modlil k nemu, dokiaľ je v kútskom chráme, lebo tam je povinný pomáhať len Kúťanom.Na uspokojenie svojej duše pokladal Roman za potrebné vyškriabať sa v nočnom čase hore
rebríkom do obloka nad sochou svätého Jána, hodiť mu odtiaľ slučku na krk a vytiahnuť ho za ňu
dohora. Každý nahliadne, že Romanovo počínanie bolo vo zvrchovanej miere nesprávne, a za také
ho pokladali i vtedajší ľudia, ktorí by ho boli za to mučili a kolesom lámali, keby ho boli
lapili, aby si uspokojili svoju dušu a doniesli do poriadku svoj svetový poriadok.S Romanom však nerobili takú komplikovanú procedúru, a to nie preto, že by ho neboli mohli
chytiť. Bolo možné ho zajať. Kútski drábi dobehli Romana so svätým v predborskom háji, a
jednako ho nechytili. Čo viac, pomohli mu odniesť svätého Jána až do jaríkovského chotára, čo
je skoro poldňová chôdza od predborského hája.Myslíte, že ich Roman uprosil alebo podplatil? Veru ani jedno, ani druhé.Roman, potiac sa, vliekol svätého na chrbte, keď počul za sebou konský dupot. Chytro
postavil sochu naprostred chodníka a hodil sa do hustého krovia.— Aha, tu je náš svätý Janko! — zvolal jeden z troch, ktorí za chvíľu dobehli k soche, i
zastanúc zliezol z koňa, a za ním i jeho kamaráti.Obstali sochu, a poťapkávajúc i hladiac ju, obzerali si ju.— On je to, on! Ale kde je ten lotor, čo ho odvliekol? — zišlo na um druhému jazdcovi.Svätý Ján v tú chvíľu nepokladal za potrebné odpovedať na tú otázku, hoci len on vedel,
kde je Roman. On tu stál, díval sa oduševnene k nebu a dvíhal pritom i ruky dohora.— Nože, poprezerajte tie kríky, či sa zbojník tam neskrýva!Teraz už sv. Ján uznal za primerané preriecť; zrejme len preto, lebo chcel drábom usporiť
zbytočné hľadanie. I povedal jasne a zreteľne:— Mňa nikto neodvliekol. Ja sám idem na svätú misiu k veľkým hriešnikom do Jaríkoviec. Tu
oddychujem. Zaneste ma do jaríkovského chotára! Po Vianociach sa vrátim!Drábom vstali vlasy dupkom od neslýchaného zázraku, že by drevená socha hovorila, a to tak
jasne a ešte jaríkovským prízvukom — toho sa nikdy nenazdali! Drábi sa obzerali: široko-ďaleko
nebolo okrem nich živej duše, len vetrík podúval v jedliach a ďateľ ďobal obďaleč do smreka.Drábi nevedeli, čo urobiť, či sa hodiť pred svätým na kolená, či ho uchytiť a uniesť. Sv.
Jánovi to bolo akiste nemilé, že váhajú, preto hovoril ešte takto:— Naskutku ma odneste, ak sa nechcete v pekle naveky nosiť na žeravých koňoch!Drábom nebolo viac treba; chytili sochu, preložili ju cez jedného koňa a šli s ňou vážne
ani na procesii. Jednému zišla na um svätá pesnička, i zanôtil chrapľavým hlasom: „Pane bože z
vysokosti…“ a ostatní za ním s nikdy necítenou zbožnosťou, s čiapkami v rukách.Keď poodišli, Roman sa pustil už s ľahkým srdcom krížom cez horu na Jaríkovce. Celou
cestou sa smial a plieskal si rukami po stehnách. Len to ho mrzelo, že sa nemôže s tým fígľom
nikomu pochváliť. Najprv myslel, že to vyrozpráva Fauste, ale potom si pomyslel, že radšej
nie. Čo taká žena, to ti melie jazykom…Pomyslel i na to, či sa ozaj sv. Ján vráti do Kútov po Vianociach? Náhlo mu nebude. O tom
potom.Svätý Ján sa nevrátil. Lebo o dvesto rokov neskoršie darmo hľadal superintendent Kalinka[5]v kútskom, vtedy evanjelickom kostole dvanásteho apoštola, a hoci vtedy prísne
naložil, aby ho naspäť priniesli, nebol na svojom mieste ani o sto rokov neskoršie. A
neprišiel vôbec nikdy nazad. Lebo o sto rokov zatým zhorel jaríkovský kostol i so sochou
svätého Jána i s peknými obrazmi, ktoré tam boli. Len kroniku zachránili.Keď drábi, uznojení, utierajúc si pot rukávmi z červených, fúzatých tvárí, prišli so
sochou do jaríkovského chotára, už ich Roman čakal za jedným kríkom, i vyspal sa za ten čas,
lebo v noci ani oka nezažmúril.Drábi sochu rúče postavili na trávnik, a kľaknúc okolo nej, pomodlili sa, ako vedeli.
Svätý Ján bol vždy dobrého srdca, a tak ich na rozchodné i požehnal:— Božia milosť bude s vami. Doma nájdete odmenu za svoj dobrý skutok.Drábi uradostení bozkávali svätého, kde ho zachytili, a vysadnúc na kone, cválali veselo
domov. Akú odmenu našli doma, to kronika nespomína. Akí sú už raz ľudia, možno, že neborákov i
do temnice zavreli.Roman počkal, dokiaľ sa zotmie, potom vzal svätého na chrbát a poľahučky ho zaniesol predo
dvere jaríkovského kostola, kde ho postavil, a šiel spokojne domov. Nepotil sa pri nesení ako
vtedy, keď cítil na chrbte nielen sochu, ale i drábov. Privítať ho v dedine neprivítali, len
psi, štekajúc naň zo všetkých strán. Možno, že sa tešili, že nesie také paládium do rodnej
obce. Iste bol ich brechot Romanovi milší ako tichý pohľad i najlepšieho priateľa, ktorý ho
mohol doniesť prípadne na popravisko.Keď ráno Jaríkovčania zazreli svätého Jána, mali ukrutnú radosť. Ako ta prišiel, kto ho ta
doniesol? Fráter Nikázius, ako najučenejší medzi nimi, spomenul, že najskôr prišiel sám, keď
videl, akí sú opustení. Lebo Nikázius vraj čítal v jednej svätej knihe, že niektorí svätí išli
kázať ku kadejakým hriešnym ľuďom a uprávať ich na dobrú cestu. No, a Jaríkovčania sú veru
hriešni, a Jaríkovčianky nemenej, ak nie viac. Tento výrok mu niektoré nevesty mali veľmi za
zle; neviem, ako sa s nimi vyrovnal. Ktorási i zavolala, že ako ich bude sv. Ján naprávať, keď
nevie kázať. Fráter nezostal odpoveďou dlžen:— Robte, ako robí ten svätý. Vidíte, že sa modlí k pánu bohu. Modlite sa i vy a mlčte ako
on, tak nezhrešíte.Na to zasa mužovia prisvedčili, že fráter Nekaz hovorí pravdu.Dievčatá potom nazbierali kvieťa a ovenčili svätého Jána tak, že ho spomedzi kvetov ani
nebolo vidieť. Kostol tiež hojne zasypali kvetmi a okrášlili svrčinou.Keď bolo všetko pripravené, najpoprednejší gazdovia vzali sochu na ruky a pri speve a
vyzváňaní ju vniesli do chrámu a postavili na oltár.I tešili sa v ten deň veľmi a ustrojili i hostiny na počesť svätého, akoby on mal z toho
niečo, keď sa iní najedia a napijú a on na to hľadí o hlade a smäde. Dokiaľ v kostole nezvädli
kvety a svrčina, boli Jaríkovčania spokojní, ale keď povymetali mŕtve kvety, kostol im
spustol. Ani sv. Ján akosi nepristal na oltár, bol naň priveľký.Jednako sa len pýtali do kostola i nejaké obrazy. Či nebolo škoda vyhodiť tú peknú Poľku a
toho pána? Veď sa tak milo usmievala, veru bola radosť na ňu hľadieť. A teraz kde vziať iné?„Také obrazy, ako by potrebovali, sú len v kostoloch, a už je len akosi otupno orabovať
kostoly,“ hútali Jaríkovčania.V tej ťažkosti im pomohol fráter Nikázius. Rozpovedal im, že pred rokmi vojaci arcibiskupa
Rozgoňa vyplienili v Spiši Jiskrovi patriaci Červený Kláštor,[6]ale obrazy nechali v kostole. Načože sú takým ľuďom sväté obrazy? Len azda na to,
aby im vstupovali do svedomia? A on tak vie, dosiaľ tie obrazy nepobral nikto. Mnísi z
kláštora ušli a tie krásne veci tam len na skazu vyjdú. Bol by bohumilý skutok, keby ich
odtiaľ doviezli do iného kostola.V spomínanej kronike som čítal, že Jaríkovčania poslúchli jeho radu, lebo tam je pri roku
1486 zapísané toto: „Tohto roku zahynuli na výprave do Červeného Kláštora, kde šli po sväté
obrazy do kostola, títo spoluobčania: Bazil Koláčnik, Kuzma Matuščák, Medard Hrubec, Roman
Burda atď., dovedna šestnásti z päťdesiatich a jedného.“Keď išli nazad cez Poľsko s obrazmi, čo predstavovali štácie Spasiteľa na Kalvárii a s
krásnym obrazom Ukrižovaného, napadli ich zbrojnoši jordanowského starostu a obkľúčili ich zo
všetkých strán. Poliakov bolo vyše dvesto, ale Jaríkovčania sa nepoddali. Bránili sa na
svojich vozoch, ako im kázalo smelé srdce a pamiatka otcov. Šestnástoro z nich pojalo na druhý
svet so sebou štyridsiatich troch Poliakov, a tu poľský vodca ostatným dal voľný prechod,
zadržal len vozy, na ktorých boli pobití a pri nich niektoré obrazy zo štácií, preto Kalvária
v jaríkovskom kostole nebola úplná. Fráter Nikázius namiesto chýbajúcich obrazov povpisoval
krásnym písmom mená tých, ktorí na výprave zahynuli, lebo sa, podľa jeho mienky, dobre hodili
na také miesto, kde malo byť zvečnené utrpenie pre vykúpenie ľudstva z večnej biedy a z
pozemského žiaľu. Obraz Ukrižovaného priviezli a postavili na oltár a fráter Nikázius, keď naň
ukazoval, mal príležitosť vysvetliť svojmu skormútenému stádu, prečo zahynuli toľkí, a to
najlepší Jaríkovčania, pri konaní dobrého skutku.Na oltári visel ukrutne ukatovaný Spasiteľ na dreve kríža, napred padnuté vlasy skoro
celkom zakrývali jeho umučenú tvár, jeho kŕčovite pozatínané prsty na rukách a nohách
poukazovali ešte i po smrti na strašné muky, ktoré pretrpel. Na obraze bol celý obzor
zatemnený čiernymi oblakmi, len z ľavej strany padal na Spasiteľovu hlavu tenký-tenký svetelný
lúč, ktorý ju ožaroval svätým svetlom. Fráter rozprával, čo mu vnukol duch posvätnej chvíle:— Mnoho žiaľu musí byť tam, kde zablysne lúč božej milosti v ľudských srdciach. Nežijeme
na svete na radosť, ale na trápenie a starosti. Hľa, náš boh vytrpel najviac zo všetkých
tvorov. Stal sa človekom, aby mohol trpieť. Musíme znášať svoj kríž i my, lebo taká je vôľa
Najvyššieho, ktorý ani svojmu synovi neodpustil, a to muky najukrutnejšie. Kde trpí boh, je
radosť trpieť i jeho tvorovi. Najkrajšiu, najvznešenejšiu službu božiu konáme vtedy, keď
trpíme v mene a na slávu Krista Pána, ktorý zasa trpel za nás všetkých, nehodných a biednych.Takto v dojatosti a prostote duše svojej vyložil fráter Nikázius skromnými slovami svojim
poslucháčom jedno z najväčších tajomstiev ľudskej existencie, a pozdvihnúc ich dušu a svoju,
venoval ju ako najkrajšiu obeť večnému Otcovi.Teraz pochopili Jaríkovčania, na čo je chrám boží a prečo je malá každá obeť, čo slúži na
jeho povznesenie.Keď sa Jaríkovčania ticho a so zbožnou mysľou vzdialili z kostola, zostala tam jedna
kľačiaca postava s čelom schúleným na stupni oltára.Bola to Fausta.[1]kráľ Matej— Matej Korvín (1443 — 1490), uhorský kráľ od roku
1458, z rodu Huňadyovcov. Silný panovník, ktorý politicky zjednotil krajinu. S Jurajom
Poděbradským, svojím tesťom, viedol vojnu a roku 1469 sa dal korunovať za českého kráľa.
Podporoval vzdelanosť, založil Academiu Istropolitanu (roku 1467). V povedomí ľudu žil ako
spravodlivý panovník.[2]rakúsky Fridrich— ide o Fridricha III. Habsburského (1415 —
1493) od roku 1452 rímsko-nemeckého cisára. Politikou sobášov významne rozšíril moc
Habsburgovcov.[3]Juraj z Poděbrad(1420 — 1471), v rokoch 1458 — 71 český kráľ.
Pochádzal z husitskej šľachty. Jeho dcéru Kunhutu mal za ženu Matej Korvín. Dostal sa do
sporu s pápežom, ktorý vyhlásil proti nemu križiacke ťaženie. Na čele protičeskej koalície
stál práve Matej Korvín.[4]svätý Silvester— pápež (314 — 335), ktorý mal veľký vplyv na
cisára Konštantína. Traduje sa, že ho pokrstil a on mu zato venoval mesto Rím. Jeho
pamiatka sa oslavuje 31. decembra.[5]superitendent Kalinka— Joachim Kalinka (1602 — 1678), ev.
superitendent, tridsať rokov ilavský kazateľ, obvinený zo sprisahania musel odísť do
vyhnanstva. Umrel v Žitave.[6]Jiskrovi patriaci Červený Kláštor— Jan Jiskra z Brandýsa (zomr.
po r. 1468), český vojvodca a politik, ktorý sa so zvyškami husitských vojsk (bratríkov)
dostal na Slovensko, kde sa dal najímať rozličným pánom ako žoldnier. V polovici 15.
storočia mu patrilo skoro celé Slovensko. Zasahoval aj do sporov o uhorskú korunu.
|
Nadasi-Jege_Jarikovsky-kostol.html.txt
|
Kto mal pravdu?Inžinier Špavor sedel v hale hotela Paunhaus na Semmeringu.[1]Necítil sa dobre. Ako sa vôbec ťažko dobre cítiť v hale veľkého hotela, kde cudzí
ľudia hľadia na seba opovržlivo, posmešne, v najlepšom prípade ľahostajne alebo zvedavo.Špavor poskladal noviny, ktoré prezrel, a pozrel pred seba. Práve pred ním stála a dívala
sa na neho s usmievavou zvedavosťou, zdanlivo asi tridsaťročná vysoká dáma junónskej postavy.
Jej správanie prezrádzalo absolútnu istotu; oblečená bola s ladnou, jednoduchou eleganciou.Špavor sa chvíľku s trochu nahlúplou tvárou díval na ňu, potom rýchlo vyskočil a poklonil
sa jej.— Ruky bozkávam, — zvolal a potom, neistý, akou rečou má s ňou hovoriť, riekol: — Bonjour,
madame.— Vous nien vaulez tan jonos encore, — odvetila dáma tiež po francúzsky. — Ešte sa vždy na
mňa hneváte? — i podala mu ruku s milým úsmevom. — Som veľmi rada, že som sa s vami zišla.Špavor sa spamätal. — Nuž pravdaže sa hnevám, a neprestanem sa hnevať na vás do smrti,
milostivá pani, — riekol tiež s úsmevom.— Moje krstné meno je Mona, zabudli ste ho už?Vychádzali z hotela. V parku pozreli na seba.— Stali ste sa krásnou ženou. Čo ste sľubovali ako mladé dievča, vyplnilo sa plnou mierou,
— podotkol Špavor so vzdychom.Dáma sa trochu zapálila a odvetila s úsmevom:— No vy ste sa tiež nad očakávanie vyvinuli. Z trochu nešikovného mladíka aký svetobežník!
A kam cestujete? Alebo sa azda nudíte na Semmeringu?— Idem do Talianska za obchodom. A vy, Mona?— I ja idem do Talianska, ale len k jazerám, lebo dolu je už prihorúco.— To je skvelá vec. Môžeme ísť spolu?— Ale áno. Kedy idete?— Kedy sa vám páči. Dnes? Zajtra?— Poďme zajtra. Poviem svojej slečne, aby sa podľa toho zariadila.— Máte tu známych?— Neviem ešte. Isteže sa nájdu nejakí, čo by mi nebolo veľmi milé. Chcela by som ten
krátky čas, čo mám, stráviť s vami.— Urobíte ma veru blaženým! Venujte mi za celý život aspoň niekoľko dní!Slnce, prejdúc už poludním, osvetľovalo jednu čiastku v tôni. Špavor kráčal s Monou
tônistým chodníkom parku. Prišli k lavičke pod smrekmi.— Tu je príjemne. Sadnite si na chvíľku, — podotkla Mona.— Vďačne. Tieto smreky mi pripomínajú iné, kde bolo krajšie, kde som strávil kvet svojho
života. Božemôj! Ako krátko kvitol ten kvet môjho života! — vzdychol si Špavor.— Stávate sa sentimentálnym?— Myslím, že v mužoch je viac úprimného citu ako v ženách.— Možno. Hoci sú chvíle, na ktoré sa ani ja nemôžem rozpomínať bez dojatia.— Mona, pamätáte sa na ten jediný mesiac, ktorý som s vami strávil vo vašom parku? Pre vás
to bola iste len taká jarná idyla. Z dlhej chvíle ste sa zabávali s inžinierikom, ako by ste
sa azda boli zabavili na hračkách pašierov.[2]— Mýlite sa. Ja som vás vtedy z celého srdca milovala. Keby ste neboli tak náhle ušli,
bola by som vás nasledovala ako vaša verná žena.— Bože drahý, nôž mi vrážate do srdca! Nikdy nezabudnem na blažené chvíle, ktoré som
strávil vtedy s vami. Celá poézia môjho života je v nich. Vidím vás ešte trochu vetrom
rozstrapatenú sedieť v zelenej tráve medzi kvetinami a vidím vašu belavú, rozohriatu tvár a
bielu rúčku s ohybnými prstíkmi a žiadalo sa mi chytiť ich, hladiť a bozkať.— Pamätám sa, aká som bola prekvapená a strnulá, keď ste mi chytili ruku. Vôbec som
nemyslela, že by niečo také bolo možné. Nevedela som, čo robiť — a bolo mi to milé.— Pamätám sa, čítali sme a rozoberali ako deti Hugovu Marion Delorme,[3]a vy ste naraz zbledli a začali ste sa zajakať. Bez rozmýšľania, pudený bojom
prírody, chytil som tú drahú ruku a bozkával ju, vy ste mi ju nevytrhli, ale divne, prísne ste
sa dívali na mňa… Ani neviem ako, o chvíľku som už bozkával vaše, ach, aké ľúbezné ústa, oči.
Ó, Mona! Ako som vás ľúbil a aká krátka bola naša láska a aký je dlhý ostatný, pustý život!— I moja najkrajšia čiastka života trvala mesiac. Bol to jediný čas, v ktorom som bola
skutočne šťastná a v ktorom som poznala lásku čistú, neskalenú, lásku, dvíhajúcu ľudí nad
oblaky, často som na ňu myslela, a so žiaľom. Poznáte ten Danteho verš: „Nessun maggior
dolore, che ricordarsi del tempo felice nella miseria!“— Nepoznám, ale bolestne živo cítim jeho pravdivosť. A povedzte, ako sa vám vodilo, veď
nič neviem o vás.— Pamätám sa, na onom čaji, z ktorého ste od nás odišli, bol u nás aj dragúnsky rytmajster
barón Rautenauer.— Vidím ho aj dnes. Bol to človek veľmi distingvovane a inteligentne vyzerajúci, málo
hovoril, ale čo povedal, to bolo k veci.— Nuž ako neobyčajne distingvovane vyzeral, taký neobyčajný podliak to bol. Vydala som sa
za neho a žila som s ním celých dlhých päť rokov. Umrel na paralýzu, utopil sa v kúpeli. Taký
satanský cynik, taký úškľabník nad všetkým, čo môže byť človeku drahé a cenné, môže byť len
stelesnený diabol. Mal isté potrebné vzdelanie a vedel tú trochu, čo znal, znamenite použiť.
Ťažko si predstaviť krutejšieho tvora, ako bol ten človek. Jeho jediný pôžitok vari bol, koho
mohol, duševne, telesne mučiť. Čo som pri ňom vytrpela! — vzdychla si zhlboka. — Od tých čias
som sama.— Nuž a ako trávite život?— Skúšala som rôzne spoločnosti. Sprvu som bola v kruhoch, z ktorých som pochádzala, teda
v strednej šľachte.Ale i vysoká i stredná šľachta sa mi chytro zunovala. Možno, že som bola na vine ja, lebo
som v každom videla viac-menej podarených Rautenauerov. Hľadala som spoločnosť umelcov. Iste
pre zvláštne rozpoloženie duše som nemala ani s nimi šťastie. Nemala som medzi nimi takého
človeka, ktorý by bol ukojil môj duševný hlad. Všetci mi boli v osobných stykoch protivní. Ani
jeden z nich neštudoval život z vyšších stanovísk, všetci chceli svojimi dielami dosiahnuť len
efekt. Boli namyslení na svoju vyššiu inteligenciu a na svoje voľnejšie chápanie života a
opovrhovali ľuďmi z mojej triedy zo závisti, lebo cítili, že týchto v mnohom nikdy nedohonia a
ani nemôžu dohoniť, už aj pre nízky let duše, ktorá bola stáročia údelom ich rodu. Vedeli
podávať každodenné malicherné zápletôčky, ale vyšší vzlet, široký rozhľad im chýbal. Mysleli
si, že sú bohatieri ducha, ale ich život a ich ponímanie sveta… brrr.Jediného priateľa som našla, ktorý mi je aj dnes milý, ktorý kvôli nikomu nehrá komédiu,
ani kvôli svojmu bohu nie.— Kto je to?— Chudobný starý katolícky farár, ktorého duša sa zračí v ľahučkom posmešnom úsmeve a v
čistých, živých očiach, ktoré pozerajú na svet tak jasne a dobrotivo! Starou, jemnou rukou vie
prejsť ponad citlivé a slabé miestečká našej dušičky, a aký je nevinný jeho nikdy neraniaci
výsmech: Ani keby riekol: „Vidím ťa, vidím, hriešnička najmocnejšieho boha!“ Je to človek plný
poznania, porozumenia a odpustenia. Drahý môj padro[4]Arnolf!— Na mňa ste si nikdy nespomenuli? Kdeže by v tom roji, v ktorom ste stále boli, pomyslieť
na biedneho inžinierika, syna dedinského lekárika!— Mýlite sa! Neprešiel deň, aby som na vás nemyslela. Večer, keď som vše bola sama, túžila
som po vás. Po takom, akého som vás poznala, po človeku, keď aj naivnom, ale zaujatom pre
každú krásu a šľachetnosť na svete.— Pravda, pomysleli ste si, že sa človek mení.— Iste. Myslela som. Vedela som, že keby sme boli spolu žili, že ani náš život by nebol
jemnofarebný, čarovný gobelín, do ktorého je vtkaného tak mnoho šľachetného bôľu a skutočnej
lásky ako do oného starého francúzskeho, ktorý zobrazuje lásku Lancelota a Izoldy.[5]— Ktožehovie? Viete, že oheň lásky, ktorý ma pred dvadsiatimi rokmi zohrieval, aj dnes vo
mne tlie? Bez toho, že by som vás bol len raz videl za ten čas, opanoval som v sebe ten svätý
plameň. A keby som bol býval s vami?— Ktoževie? Keby sme boli bývali spolu, či by som vám bola taká milá, ako sa nazdávate, že
som vám dnes, — i pozrela so smutne milým úsmevom zrazu na neho.Špavor sa jej díval do očí. Koľko bolo v nich života a čo všetko mu tie oči rozprávali.
Chytil Moninu ruku a bozkal ju vrúcne trasúcimi sa perami. Potom ju ťahal za tú ruku k sebe.
Ona mu ruku vytiahla a riekla ticho: — Nie, drahý priateľ!Špavor sa obrátil, a skloniac hlavu, díval sa do zeme. Mona sa ľahučko usmiala a trhala
ružu, ktorú mala za pásom.O chvíľu zdvihol Špavor hlavu.— Nuž, podľa bežných pochopov filisterského sveta máte pravdu. A váš padro Arnolfo vás
tiež iste pochváli. Ja som totižto ženatý. Ušiel som od vás rovno do Ameriky. Príduc odtiaľ,
vzal som si dcéru bohatého kupca, lebo som potreboval na svoje podniky peniaze. Je to žena,
ktorá nosí každú zimu inú pásavú bundu a ktorá má v ušiach stále butóny,[6]ešte aj keď spí. Vozí sa len v aute. Žijem nie s ňou, ale vedľa nej. Môj život je
prázdny.— Ten prázdny život ste si práve tak zaslúžili ako ja svoj.— Nemohli by sme mu dať trochu obsahu?— Milý priateľ, ruža nájdená v knižke je milá rozpomienka, jej slabučká vôňa napĺňa dušu
drahými citmi, ale takú ružu viac nevzkriesiš, tú si za pás nevložím, — hovoriac to, zmietla
rukou potrhanú ružu z podolka.Chvíľku mlčali.— Mona, a prečo ste vy mnou vlastne v ten večer u vás tak opovrhli? Veď ste sa vôbec na
mňa neobzreli, skoro slovo som od vás nedostal, len s nenávisťou a s viditeľným opovrhnutím
ste hľadeli na mňa. Čo som vám urobil? Veď keď sme sa dve hodiny predtým rozišli, prisahali
sme si vernú lásku so zjednotenými dušami.— Poviem vám to. Hoci ste si to mohli neskoršie aj sám domyslieť. Bude sa vám to zdať
detské, a predsa som vtedy nebola schopná inakšie konať. Dnes by som to neurobila, ale vtedy!
Vtedy som mala osemnásť rokov!— Čo to bolo? Rozlúštite mi najtrápnejšiu záhadu môjho života.— Pamätáte sa, že vtedy bola u nás malá spoločnosť. Môj bratanec Guido, husársky
nadporučík so svojou sestrou, gróf Janky a nešťastný Rautenauer. No a boli ste i vy. Milý
priateľ, mali ste oblečený dlhý, šosatý, čierny salónový kabát! Vyzerali ste ako dedinský
rechtor na pohrebe. Pri tých gavalieroch ste boli úplne nemožný. Strašne som sa hanbila za
vás. Do Ameriky by som bola s vami utiekla, ale zaujať sa v tej spoločnosti za vás nebolo
možné.— Nešťastný čierny kabát. A bol som naň pyšný!— Keď ste zrazu bez odobierky odišli, videla som, že sa hneváte. Celú noc som preplakala.
Ráno ste už odcestovali. Písala som vám, ale vás už nebolo doma.— A tak sa musel roztrhnúť náš život navždy? Pre kabát! Mona, zmilujte sa i nad sebou, i
nado mnou!Mona sa vážne zadívala na neho. Bolo vidieť, že rozmýšľa a že chce čosi povedať. Premohla
sa, neriekla nič a vstala.— Poďme!Druhé ráno doniesol sluha Špavorovi list. Otvoril a prečítal jedným bleskom očí. Znel:
„Idem do Nórska. Aj dnes nosíte čierny kabát. Zbohom. Mona.“Špavor sa zahľadel na ďaleké vrchy. Odhodil list na stôl a šepol: — Duševná koketa.Kto mal pravdu?[1]Semmering— pohorie v Rakúsku[2]na hračkách pašierov— ľudové pašiové hry[3]Victor Hugo— (1802 — 1885) francúzsky básnik, prozaik, dramatik,
vodca romantického hnutia, politik, republikán a demokrat. Marion Delorme je jeho
historická dráma z čias Ľudovíta XIII. Hrdinkou je kurtizána, ktorá sa láskou vykupuje z
bývalého hriešneho života.[4]padro— kňaz[5]lásku Lancelota a Izoldy— Lancelot od Jazera, jeden z rytierov
Okrúhleho stola, z francúzsko-anglických legiend, ktorý sa zaľúbi do Ginervy, manželky
náčelníka rytierov Artuša a kvôli nej podniká rozličné dobrodružstvá. Izolda bola podľa
francúzskych a nemeckých legiend manželka krála Marka a milenka rytiera Tristana. Ide teda
o dva rozličné príbehy, ktoré sa tu spojili asi omylom.[6]butóny— briliantové náušnice
|
Nadasi-Jege_Kto-mal-pravdu.html.txt
|
Nad mohylouJanka Capkovou, † 18. aug. 1867.Mládenci sniví, spevavé naše devy!Tajnošumné, čierne Dŕžavia hory!Oči, v ktorých vídavaly sa ste vyŽiadna na svete ľúbosť neotvorí, —A mladistvých úst živé a čujé spevyZlato, ni prosba neoživotvorí:Mladý pevec váš v otčinách novej krásy —A, čo čujete, blahoslavia ohlasy.Bárs hádžete sa na mohylu studenú,Nemožno vám zhriať ju náručím vrelým,Cíčkom na hrob slza s slzou sa ženú,A niet zotaviť pažíťku nad zvečnelým,A darmo vám trápiť Znievhradu ozvenuVolajúc za ním hrdlom celým,A darmo lámať vzdychaniami nebesá: —Druh váš, mladík-pevec za svet vámneozve sa!Mladosť! snenie; živôt! to nič, len snenie;Smrť! snenie tiež; — hoj, Bože, Bože môj! —Ba, snenie len, nič viac nenie básnenie, —Od červia hmoty svätý pokojA —, že nikde spočinku nenie —Cheruba nebies neskonalý boj:A — kde hniloby mieru, kde biedy boja nietTo mlaď, to živôt, milý hrob i poet! —Zem, vraj, že vlasť, že krajna, že otčina!Čo to? pôda, čo chlieb a zlato dáva? —Nie, posvätný to prach a posvätná hlinaČo z otcov nám, čo z bratov pozostáva;A nebe, — hviezdna, modrá tá okruhlina —Svetlo, teplo odtial a odtial poprcháva? —Nie, — to vlasť nám, to krajna, náš to domA v dome tom — praotec s národom!Junač slovenská! spí, sní tvoj pevec mladý,Sníva o materi, po krvi i po sláve;Snom kvitnú divné dejín záhradyOvocie sľubujúc mädové a voňavé:Snívaj, junač! potomstvo sa nahľadí,Že, čo tušením zdalo sa mladej hlave,To vešťba v bráne stojacích rokov,To zrak za veky vidiacich prorokov!Veď, prijde doba slavného prebudenia,Trúba vzkriesenia zahrmí po nad lože,Roztrhnú sa hmly svätoblahého sneniaA nádeje naše — hoj, čím skôr daj to, Bože!Vešťby a sny v živôt, v pravdu sa zmenia! —Vy v šedinách v mohylách už — byť môže —V uveličení veriacich veselomSlovo Slovenstva slavným stane sa telom!A. Sládkovič.
|
Capko_Sirotky.html.txt
|
1. Pan Miguel a jeho dva přáteléSkončí-li pak se již jednou tento spor?“ řekl pan Miguel, snaže se býti prostředníkem
mezi oběma neústupnými protivníky.„Neskončí se,“ odpověděl pan Felipe, „aspoň ne tak, abych já se vzdal svého mínění ve
prospěch páně Varinasova!“„Ani tak, že bych já ustoupil tvrzení páně Felipovu!“ odtušil pan Varinas.Již dobré tři hodiny vedli neústupní tito dva učenci bez jakéhokoli výsledku spor o
otázce orinocké. Teče-li velkolepá tato řeka jihoamerická, hlavní to tepna Venezuely, ve
svém horním toku od východu k západu, jak jest to viděti na nejnovějších mapách, či béře-li
se tok její směrem jihozápadním, ve kterémžto případě Guaviare či Atabapo neprávem jsou
pokládány za přítoky?„Atabapo jest Orinokem,“ tvrdil rozhodně pan Felipe.„Guaviare jest to,“ stál s nemenším důrazem na svém pan Varinas.Pokud se týče pana Miguela, mínění jeho srovnávalo se s míněním moderních zeměpisců. Ti
soudí, že prameny Orinoka vznikají v části Venezuely, jež hraničí s Brasilií a britskou
Guyanou, takže řeka tato jest venezuelskou celým svým tokem. Marně však snažil se pan
Miguel přesvědčiti oba přátele, kteří ostatně rozcházeli se i v jiné, neméně důležité věci.„Nikoli,“ stál na svém jeden, „Orinoko vyvírá v Andách kolumbijských, a Guaviare, kterou
pokládáte za pobočku, jest vlastním Orinokem, kolumbijským v horním a venezuelským v dolním
toku.“„Chyba lávky,“ odpíral druhý, „Atabapo jest Orinokem a ne Guaviare.“„Přátelé,“ řekl pan Miguel, „oddávám se raději přesvědčení, že tato řeka, jedna z
nejkrásnějších řek amerických, neprotéká jiné země, kromě naší.“„Nejde tu o věc národní sebelibosti,“ namítl pan Varinas, „nýbrž o pravdu zeměpisnou.
Guaviare…“„Nikoli… Atabapo!“ zvolal pan Felipe.A oba protivníci, kteří živě povstali, zadívali se druh druhu upřeně do očí.„Pánové! Pánové!“ napomínal pan Miguel, znamenitý to muž povahy velice smířlivé.Byla tu mapa zavěšená na stěně síně, v níž došlo k tomuto sporu. Na této mapě prostírala
se ve velkém měřítku plocha španělsko-amerického státu Venezuelského, měřící devět set
sedmdesát dva tisíce čtverečních kilometrů. Kterak se změnila událostmi politickými ode
dne, kdy Hojeda, druh Florenčana Ameriga Vespucciho, r. 1499 přístav na pobřeží u zálivu
Maracaibského objevil městěčko zbudované na pilotách v lůně lagun, jež nazval Venezuelou,
čož znamená „Benátečky!“ Po válce za neodvislost, jejímžto hrdinou byl Simon Bolivar, po
zřízení úřadu místodržitelského v Caracasu, po rozluce unie kolumbijsko-venezuelské[1]provedené r. 1839, — kteroužto rozlukou stala se Venezuela neodvislou
republikou — jevila se na mapě tak, jak ji stanovil fundamentální statut. Barevné čáry
dělily kraj orinocký na tři provincie: Barinas, Guyanu, Apure. Horstvo i rozvětvení vod
jevilo se tu jasně četnými šrafy a sítí velkých i menších řek. Hranice přímořská táhla se
podél moře Antillského od provincie Maracaibské s hlavním městem téhož jména až k ústí
Orinoka, které je dělí od britské Guyany.Pan Miguel hleděl na tuto mapu, která patrně dávala mu za pravdu oproti míněním jeho
přátel Felipea a Varinasa. A vskutku, jen touto vlastí Bolivarovou rýsoval se v podrobném
provedení elegantní oblouk veliké řeky, a jak při prvním jejím ohybu, kde jedna z poboček,
Apure, se do ní vlévá, tak i při ohybu druhém, kde Guaviare a Atabapo jí přivádějí vody z
Cordiller Andských, byla označena po celém svém toku nádherným jménem Orinoka.Proč pak pánové Varinas a Felipe hledali stůj co stůj prameny hlavní řeky venezuelské v
horách Columbijských a nikoli v lůně Sierry Parimy, v sousedství pohoří Roraimy, obrovského
to mezníku strmícího do výše dvou tisíc tří set metrů, o nějž se opírají úhly tří států
jihoamerických: Venezuely, Brasilie a Britské Guyany?Ovšem třeba podotknouti, že tito dva zeměpisci, chovajíce toto přesvědčení, nebyli sami.
Přes všecka tvrzení odvážných badatelů, kteří pronikli téměř k samým pramenům Orinoka,
Diaza de la Fuente r. 1760, Bobadilly r. 1764, Roberta Schomburga r. 1840, přes výzkumy
učiněné Francouzem Chaffanjonem, odvážným cestovatelem, jenž vztyčil prapor francouzský na
svazích Parimy, lesknoucí se prvními krůpějemi vody orinocké, — přes všecky tyto zprávy,
jež zdají se rozhodujícími, neuznávali otázku tuto za rozřešenu někteří umíněnci, stoupenci
svatého Tomáše, kteří se těžko dávali přesvědčiti, jako onen starý patron nevěřících.Ovšem, kdybychom chtěli tvrditi, že obyvatelstvo venezuelské zaujímalo se nějak zvláště
horlivě o tuto otázku v době, o niž jde, r. 1893, sotva bychom ušli výtce, že přepínáme. Že
o dvě léta dříve budila zájem při vymezování hranic, kdy Španělsko, na něž vznesen byl úkol
rozhodčího soudce, stanovilo jednou pro vždy hranice mezi Columbií a Venezuelou, jest
pravda. Stejně by tomu bylo bývalo, kdyby bylo šlo o výzkum směřující k vymezení hranic
venezuelsko-brasilských. Ale není pochyby, že z úhrnné summy dvou millionů dvou set
padesáti tisíc obyvatel, ve kterémžto čísle jest zahrnut počet tří set dvaceti pěti tisíc
Indiánův, ať „ochočených“ či neodvislých, roztroušených po lesích a savanách, dále padesát
tisíc černochů, a kromě toho míšenci, mesticové, běloši, cizinci či farangové, Angličané,
Vlaši, Hollanďané, Francouzi a Němci, z úhrnné této summy našlo by se jen nemnoho těch,
kdož by se s opravdovým zájmem pustili do sporu v této otázce vodopisné. Každým způsobem
však bylo aspoň dvé Venezuelanů, zmíněný Varinas, jenž řece Guaviare, a zmíněný Felipe,
jenž řece Atabapu hájil práva nazývati se Orinokem; k nim lze ovšem připočítati několik
stoupenců té i oné strany, kteří by se k nim po případě přidali.Nedomnívejmež se však nikterak, že pan Miguel a jeho dva přátelé byli exempláři starých
učenců ustrnulých vědou, hololebých a bělovousých. Nikoli. Učenci ovšem byli, a všichni tři
těšili se zasloužené vážnosti nejen doma, ale i za hranicemi. Nejstaršímu z nich, panu
Miguelovi, bylo čtyřicet pět let, oba druhové jeho pak byli o několik let mladší. Byli to
lidé plní života, v jejichžto každém hnutí obráželo se jasně vše, co se dělo v jejich
nitru; to srovnávalo se úplně s baskickým jejich původem, kteréhožto původu jest také
slavný Bolivar a veliká většina bělochů jižní Ameriky, majících v žilách snad trochu krve
korsické a indiánské, ale ani kapky krve černošské.Tito tři zeměpisci setkávali se každého dne v universitní knihovně Ciudad-Bolivarské. A
tu pánové Varinas a Felipe, jakkoli si umínili, že se tak již nestane, pouštěli se vždy
znova do nekonečného sporu ve příčině Orinoka. Ani po tak závažných výzkumech francouzského
cestovatele neustávali obhájci řek Atabapa a Guaviare ve sporu. Viděli jsme to z několika
projevů uvedených na začátku našeho vypravování. A spor nejen neutichal, ale spíše se
přiostřoval, přes úsilí pana Miguela, jenž marně se snažil mírniti oba rozohněné přátele.A přece byla to osobnost, jež budila úctu vysokým vzrůstem, vznešeným aristokratickým
vzezřením, hnědými vousy, jimiž tu a tam prokmitala stříbrná nitka, vážností svého
postavení a nahoře širokým kloboukem, „bolivarem,“ který nosil po příkladu slavného
zakladatele neodvislosti španělsko-americké.Dnes opakoval pan Miguel hlasem zvučným, klidným a důrazným:„Mírněte se, přátelé! Ať teče Orinoko od východu či od západu, zůstává stále řekou
venezuelskou, matkou vod naší republiky…“„Nejde o to, čí jest matkou,“ odpovídal z horka nakvašený Varinas, „ale čí jest dcerou;
zrodila-li se v lůně Parimy či Columbijských And…“„And… And!“ odpovídal pan Felipe krče rameny.Bylo patrno, že ani ten ani onen nehodlá ustoupiti ve příčině křestního listu Orinoka, a
že neustanou přikládati mu každý jinou matku.„Poslechněte, milí přátelé,“ promluvil pan Miguel, jenž usiloval přiměti obě strany k
ústupkům; „jediný pohled na tuto mapu přesvědčí vás o tomto: nechť si přitéká odkudkoli, a
zejména přitéká-li z východu, tvoří Orinoko půvabnou křivku, oblouk daleko lépe rýsovaný,
než by byla neúhledná klikatina, jaké by mu dodávaly Atabapo či Guaviare…“„Eh, co na tom, jeví-li se v toku řeky souměrnost, či nic!“ zvolal pan Felipe.„Je-li rys přesný a shoduje-li se s přirozeností půdy!“ zvolal pan Varinas.A vskutku nezáleželo nikterak na tom, jsou-li či nejsou křivky rýsovány umělecky. Šlo o
otázku čistě zeměpisnou, nikterak umění se netýkající. Důvody páně Miguelovy, jak sám dobře
cítil, nebyly správné. Proto připadl na myšlenku zavésti do hovoru něco nového, co by mu
dodalo jiné tvářnosti. Shoda mezi protivníky tím ovšem nenastane. Ale dost možno, že jako
dva psi, kteří ztratili stopu, pustí se o překot za třetím kancem.„Dobrá!“ řekl pan Miguel. „Nehleďmež na věc takovýmto způsobem. Vy tvrdíte, Felipe, a to
se vší rozhodností, že Atabapo, nejsouc nikterak přítokem naší veliké řeky, jest
samostatnou řekou…“„Ovšem že to tvrdím.“„A vy stojíte na svém, Varinase, a to velice neústupně, že naopak Guaviare jest vlastním
Orinokem…“„Stojím na tom.“„Nuže,“ mluvil dále pan Miguel, jehožto prst sledoval na mapě tok řeky, o kterou šlo,
„proč pak by nebylo možno, abyste se mýlili oba…“„Oba!“ zvolal pan Felipe.„Jeden z nás se mýlí, a já to nejsem,“ prohlásil pan Varinas.„Dejte mi domluviti,“ řekl pan Miguel, „a neodpovídejte, dokud mne nevyslechnete. Jsou
ještě jiné přítoky, než Guaviare a Atabapo, jež se vlévají do Orinoka, významné a důležité
tokem i obsahem. Tak na příklad Caura na severu, Apure a Meta na západě, Cassiquiare a
Iquapo na jihu. Vidíte je tuto na mapě? Nuže, proč by některá z těchto řek nemohla býti
spíše Orinokem, než vaše Guaviare, milý Varinase, a než vaše Atabapo, milý Felipe?“Theorie tato objevila se té chvíle poprvé, i není divu, že oba protivníci oněměli v
první chvíli, když byla pronesena. Možno-li pak! Nejde tedy pouze o Atabapo a Guaviare?
Je-li pak možno, že slovy právě pronesenými hlásí se také jiné řeky o čest, kterou
přikládali dosud jen dvěma jmenovaným?“„Jděte k šípku!“ zvolal Varinas. „Není to vážně míněno, pane Miguele.“„Naopak, úplně vážně; a pokládám za zcela přirozenou, logickou a tedy i za přípustnou
domněnku, že i jiné řeky mohou se ucházeti o čest býti pravým Orinokem…“„Žertujete,“ řekl pan Felipe.„Nežertuji nikdy, jde-li o otázky zeměpisné,“ odpovídal vážně pan Miguel. Na pravém
břehu horního toku jest Padamo…“„Vaše Padamo jest pouhým potokem proti mé Guaviare!“ odsekl pan Varinas.„Potokem, kterému zeměpisci přikládají nemenší význam nežli Orinoku,“ odpověděl pan
Miguel. „Na levém břehu jest Cassiquiare…“„Vaše Cassiquiare jest potůčkem vedle mého Atabapa,“ zvolal pan Felipe.„Potůčkem, jenž spojuje úvodí venezuelské s amazonským. Na témž břehu jest Meta…“„Vaše Meta jest kohoutkem u fontány…“„Kohoutkem, z něhož tryská voda, kterou odborníci národohospodářští pokládají za budoucí
dráhu mezi Evropou a územím Columbijským.“Jak vidno, měl pan Miguel při neobyčejných svých vědomostech odpověď na vše. Pokračuje
pak, řekl:„Na témž břehu také jest Apure, řeka Ilan, po níž mohou lodi plouti proti proudu dále
než na pět set kilometrů.“Ani pan Felipe ani pan Varinas nenamítali ničeho proti tomuto tvrzení. Tak je zaráželo
neobyčejně vážné vzezření páně Miguelovo.„Posléze,“ dodal tento, „na pravém břehu jest Cuchivero, Caura, Caroni…“„Až to všecko vyjmenujete…“ řekl pan Felipe.„Pohovoříme si o tom,“ dodal pan Varinas, založiv si ruce.„Jsem hotov,“ odpověděl pan Miguel, „a chcete-li znáti mé vlastní přesvědčení…“„Stojí to za optání?“ řekl s tónem vyšší ironie pan Varinas.„Nezdá se!“ prohlásil pan Felipe.„Povím vám je přece, milí přátelé. Žádného z těchto přítoků nelze pokládati za hlavní
řeku, které náleží právem jméno Orinoka. Podle mého tedy nemůže se přikládati tento název
ani řece Atabapu, jak doporučuje přítel Felipe…“„Oho!“ ozval se tento.„Ani řece Guaviare, jak doporoučí přítel Varinas…“„Lež!“ ozval se právě jmenovaný.„A z toho soudím,“ dodal pan Miguel, „že jméno Orinoka třeba ponechati hořejší části
řeky, jejížto prameny jsou v horách Parimských. Protéká celá územím naší republiky a
nesvlažuje žádného jiného. Guaviare a Atabapo spokojí se dojista hodností řek vedlejších,
což jest, kolkolem vzato, dosti obstojné postavení zeměpisné…“„Kterého neuznávám…“ odvětil pan Felipe.„Které odmítám!“ odtušil pan Varinas.Výsledek zakročení páně Miguelova v tomto sporu zeměpisném byl pouze ten, že místo dvou
nyní tři lidé vedli boj o Guaviare, Orinoko a Atabapo. Spor trval ještě hodinu, a snad by
se byl ani neskončil, kdyby jednak pan Felipe, jednak pan Varinas nebyli zvolali:„Nuže… vydejme se na cestu!“„Na cestu?“ řekl pan Miguel, jenž nečekal tohoto vyzvání.„Ano!“ dodal pan Felipe. „Odeberme se do San Fernanda, a nedokáži-li vám tam nad slunce
jasněji, že Atabapo jest Orinokem…“„A já,“ ozval se pan Varinas, „nepřesvědčím-li vás tam co nejrozhodněji, že Orinokem
jest Guaviare…“„Já pak,“ řekl pan Miguel, „troufám si příměti vás, abyste uznali, že Orinokem jest
jediné Orinoko!“Za takovýchto okolností a následkem tohoto sporu odhodlali se tito tři lidé podniknouti
zmíněnou cestu. Možno, že nová tato výprava stanoví posléze tok řeky venezuelské, nebyl-li
dosud přesně stanoven výzkumy posledních badatelův.Ostatně nebylo třeba ničeho jiného, než bráti se proti proudu řeky až k městečku San
Fernando, k ohybu, kde Guaviare a Atabapo vlévají své vody do Orinoka ve vzdálí několika
kilometrů od sebe. Až bude stanoveno, že ta ani ona řeka není a nemůže býti ničím jiným,
než pouhým přítokem, nebude lze jinak, než dáti za pravdu panu Miguelovi a ponechati
Orinoku hodnost řeky hlavní, o kterou je hodlají připraviti řeky významu podřízeného.Nedivmež se, že záměr tento, jenž se zrodil za bouřlivého sporu, měl býti proveden bez
prodlení. Nedivme se také vzrušení, jaké vzbudil v učeném světě a ve vyšších vrstvách
obyvatelstva Ciudad-Bolivarského, a upoutal-li v brzku pozornost celé republiky
venezuelské.S jistými městy jest tomu právě tak, jako s jistými lidmi: trvá to dlouho, než se
nadobro usadí. Tak tomu bylo i s hlavním městem této provincie Guyanské, od doby, kdy r.
1576 vzniklo na pravém břehu Orinoka. Usídlivši se nejprve u ústí řeky Caroni pode jménem
San Tomé, bylo po deseti letech přeloženo o patnáct mil dále po proudu. Potom obráceno
byvši v popel Angličany pod velením proslulého Waltera Raleigha přeneslo r. 1764 své sídlo
o stopadesát kilometrů dále proti proudu, na místo, kde řeka jest zúžena na méně nežli
čtyři sta sáhův. Odtud původ jména „soutěska“, Angostura, jehož se městu tenkráte dostalo,
a jež ustoupilo posléze nadobro názvu Ciudad Bolivar.Toto hlavní město provincie leží asi sto mil vzdálí od delty orinocké, v nížto nejnižší
stav vody, označovány piedrou del Midio, skalou strmící uprostřed toku, značně se mění pod
vlivem období sucha, od ledna do května, a období dešťův.Toto město, v němž podle posledního sčítání lidu žije jedenáct až dvanácte tisíc
obyvatelů, doplňuje se od předměstí Soledadského na levém břehu. Táhne se od promenády
Alamedské až ke čtvrti zvané „Suchý pes“, kteréžto pojmenování zní prapodivně vzhledem k
tomu, že tato čtvrt více než která jiná trpí náhlými a častými záplavami rozvodněného
Orinoka. Hlavní třída s veřejnými budovami, její nádherné krámy a kryté galerie, řady domů
táhnoucí se stupňovitě po svahu břidličného pahorku, jenž strmí nad městem, tu a tam
roztroušená venkovská obydlí, tající se v úkrytu stromů, jezírka, která tvoří řeka, šíříc
se po proudu i proti proudu, ruch a šum v přístave, četné lodi plachtové i parolodi,
svědčící o čilém obchodě poříčním, za nímž nikterak nezůstává pozadu obchod na souši, — to
všecko poskytuje velkolepou podívanou zrakům divákovým. Soledadem, kam povede železnice,
bude Ciudad Bolivar co nejdříve spojen s Caracasem, hlavním městem venezuelským. Vývoz
hovězích a jeleních koží, kávy, bavlny, indiga, kakaa a tabáku povznese se tím nemálo, ač
dostoupil již značné výše dobýváním zlata ze zlatonosných ložisk objevených roku 1840 v
údolí Yuruauriském.Tedy zkrátka, zpráva, že tři učenci, členové Zeměpisné společnosti venezuelské, hodlají
se vydati na cestu, aby rozřešili otázku Orinoka a obou jeho přítoků s jihozápadu,
docházela živého ohlasu v zemi. Bolivarští jsou lidé ohniví, vášniví a netají se na venek
nikterak svými city. Také noviny zasáhly do věci, stavíce se po bok ty stoupencům Atabapa,
ony přívržencům Guaviare a jiné opět zastáncům Orinoka. Obecenstvo se rozohňovalo. Zdálo se
opravdu, jakoby řeky, o něžto šlo, hrozily, že změní řečiště, opustí území republiky a
přestěhují se do některého státu Nového světa, nestane-li se jim po právu a spravedlnosti.Byla tato cesta proti proudu řeky spojena s vážnými nebezpečenstvími? Ovšem, do jisté
míry, pro cestovatele, kteří by byli odkázáni na své vlastní prostředky. Ale nestála-liž
tato životní otázka za to, aby sama vláda přispěla některými obětmi k jejímu rozřešení?
Nebylo-li nyní vhodné příležitosti užiti vojska, jež mohlo čítati v šiku na dvakrát sto
padesát tisíc mužů, jehožto však nebylo nikdy pohromadě více, než desátá část tohoto počtu?
Proč by nebylo lze dáti k potřebám našich badatelů setninu stálého vojska, které čítá šest
tisíc mužův a jehožto generální štáb čítal až na sedm tisíc generálů, nemluvíc o vyšších
důstojnících, — jak zjistil Élisée Reclus,[2]jenž měl vždycky naprosto spolehlivé zprávy o těchto zvláštnostech
národopisných.Ale tolik pánové Miguel, Felipe a Varinas nežádali. Pocestují na vlastní náklad,
nemajíce jiného průvodu kromě peonů,[3]llanerů,[4]plavců a průvodčích, kteří obývají na březích řeky. Nepodniknou nic jiného, než
podniklo mnoho jiných průkopníků vědy před nimi. Ostatně nehodlali jíti dále za městečko
San Fernando, stojící na stoku řek Atabapa a Guaviare. A ne tak ani zde, jako především na
území protékaném horním tokem řeky jest se obávati útokův Indiánů, samostatných to,
nezkrotných kmenů, kterým se, ne bezdůvodně, přičítají vraždy a drancování, jež nemohou
překvapovati v končinách obývaných kdysi Caraiby.A opravdu, od San Fernanda dále po proudu řeky, směrem k ústí Mety, na území
rozkládajícím se na druhém břehu, není radno setkati se s jistými Guahiby, vzpírajícími se
stále zákonům společenským, a Quivy, kteří až příliš zasloužili si hrozné pověsti o své
divokosti útoky, jichž napáchali v Columbii, dokud se neusadili na březích orinockých.Proto také v Ciudad Bolivaru jevil se značný nepokoj ve příčině osudu dvou Francouzů,
kteří se asi před měsícem vydali tím směrem. Dostávše se směrem proti proudu řeky až k ústí
Mety, překročili je tito cestovatelé a odvážili se do kraje Quivů a Guahibů, od kteréžto
doby nebylo ani slechu o nich.Ovšem, že horní tok Orinoka, méně známý, vymykající se svou vzdáleností působnosti úřadů
venezuelských, nejevící ani nejmenšího ruchu obchodního a vydaný na pospas potulným rotám
domorodeckým, byl a posud jest daleko nebezpečnější. Jsou-li Indiáni, mající stálá sídla na
západ a na sever veliké řeky, lidé mírní a pokojní, hledíce si prací polních, nelze říci
totéž o Indiánech žijících v savanách na ohybu Orinoka. Drancujíce napořád ze záliby i z
nutnosti, nehrozí se zrady ani vraždy.Bude kdy lze ovládnouti nějak divoké a nezkrotné ty povahy? Podaří-li se to, co jest
nemožno se šelmami z llan, s divokými těmi syny Alta Orenoca?[5]Jest jisto, že odvážní missionáři pokusili se o to s nevelkým zdarem.Ba jeden z nich, Francouz, náležející k Missiím cizozemským, zdržoval se po několik let
v těchto končinách hornoorinockých. Došly-liž jeho odvaha a víra odměny? Podařilo-liž se mu
zcivilisovati divoké ty kmeny a získati je víře katolické? Bylo-liž možno domnívati se, že
odvážnému apoštolu Missie Santy Juany podaří se shromážditi kolem sebe tyto divochy,
vzpírající se až posud každému pokusu civilisace?…Ale v našem případě, abychom se vrátili k panu Miguelovi a jeho dvěma přátelům, nešlo o
to, aby se odvážili do vzdálených těch končin, nad nimiž strměla do výše mohutná Roraima.
Ovšem, kdyby toho byl žádal zájem vědy zeměpisné, nebyli by ani na chvíli váhali
proniknouti až k pramenům Orinoka právě tak, jako k pramenům Guaviare a Atabapa. Přátelé
jejich však, a to nikoli bezdůvodně, doufali, že tato otázka původu rozhodne se u stoků tří
řek. Ostatně připouštělo se vůbec, že se tak stane ve prospěch Orinoka, jež přijavši vodu
tří set řek na svém toku, měřícím dva tisíce pět set kilometrů, vlévá se rozvětvením
padesátiramenným do moře Atlantského.[1]Simon José Antonio Bolivar žil v létech 1783 — 1830. Osvobození Venezuely od
panství španělského provedeno r. 1821, kdy Bolivar byl zvolen předsedou republiky.
Unie kolumbijská povstala roku 1819 sloučením Nové Granady v jeden stát. Venezuela od
Unie odpadla.[2]Jacques Élisée Reclus(čti R’kly), slavný zeměpisec
francouzský (nar. 1830).[3]Peoni= pastýři původu španělského.[4]Llaneros= mesticové, míšenci z Indiánů a Spanělů, mající
jméno od llan (los llanos, čti ljanos), rovin poříčí orinockého. Lovci divokého skotu
a koní.[5]Alto Orenoco, španělsky = Horní Orinoko.
|
Verne_Na-vlnach-Orinoka-I.html.txt
|
Kristus[1]Pekné je nebo, čisté ako sklo,lahodné duši aj oku —s ránom ráničkom zvony začalirozlievať pieseň hlbokú.Ľudia sa tisnú z celého svetak jednej samotnej vežičke.Na poli stojí ak’ panna biela,kríž má na skvelej hlavičke.Kríž sa len blyští bleskom zorničky,ľudia za ním sa ťahajú, —pod vežou lúčka, na nej oltárik,zázraky tam sa stávajú.Na tom oltári svieti Spasiteľ,do neba zrak má uprený;nad ním anjeli v sláve nebeskej,pod ním sa čerti zdávení.Ľudia sem kŕdľom zďaleka chodia,by mohli stenčiť bolesti.Koľko o divoch a o zázrakochsa tu rozpráva povestí!Aj teraz práve, ľa! ľa! ak’ idú,ako v jeseni bociane,keď z polnoci zima odháňaa šibe vetrisko na ne.Každý má dáku na pleci ťarchu,že ledva vládze ju znášať:tomu umrela jeho milenka,tamtomu jeho drahá mať;ten zas chudáčik máva nedobrú,na svete biednučky žije,a hľa! tá starká, skrčená ak’ päsť,povedal by si, že hnije.Tam zas sirôtka s vybledlou tvárou,bosá — v šatôčkach ľahučkých, —tamtá zas, žena ešte dosť mladá,trpí potupu pre mužských —do krásy svojej dala si strieľať,partu panenskú zmrhala,teraz by pre ľud na ňu bočiacio hlade, smäde skapala.Bedár zmorený! Keď napoludnieuž ti slniečko zapadáa svet ten pustne, k Bohu sa obráť!Boh — slnce, život, náhrada.Nesvieti božie na nebi slnkotak na sniežok sa topiaci,ak’ láska božia na biedy ľudské.Ku nej sa majte, trpiaci.Ku nej sa máme! Ku nej sa máme!Oh, Bože, Kriste, počuj nás!My Tvoje tvory, my Tvoje dietky,skloň sa a prijmi biednych hlas!Skloň sa! Ak’ si sa dakedy sklonil,keď si pre ľudské spaseniezrodil sa v chatrnej kolibôčke —veď sme my Tvoje stvorenie.Skloň sa a počuj biedy ťažoby!Prosia Ťa pekne chudáci.My sme zhrešili, preto nás káraš —zmiluj sa, Kriste, jasiaci!Celý sbor tváre do zeme vryje,nesmie pozdvihnúť zrak hore,cíti sa nízkym pred božou tvárou,vzdychá a padá v pokore.Každého údmi dačo preberá,a hlbšie do vnútra bára,na duše šibe plameňom, a v týchsvetárstva špina vyhára.Duše napája rosou životaa z prachu výši a výši.Tie hore zdvihnú oči a vzdychnú:Zmiluj sa, Kriste Ježiši!Kriste Ježiši! Kriste Ježiši!Zvony pretrhnú vzdychaniea pomaličky so svätým ľudomkončia nábožné žehnanie.Zvony zatíchli. Kristus Spasiteľ,čo v nebo zrak mal uprený —silná je bieda, prejme ho ľútosť —raz pozrie na ľud strápený.Zrakom dôstojným, milým a svätým,prechádza všetky zástupy.Vtom „amen“ povie a medzi národsvetlý z oltára zostúpi:Ľudkovia dobrí, dušičky moje!Vstaňte horeká, pokoj vám!Viera prenáša hory a vrchy,od Boha k vám sem prichádzam.Hor’ vstaňte, chorí! Z dlhých nemocísmutní na nebo pozrite!Nebo milostné, Pán Boh váš priateľtu mňa pred sebou vidíte.Ľud sa naľakal, ale keď videlzlatý prúd lásky svietiti,žehnať sa začne, spievať si začnea Hospodina sláviti.Kristus, ten kryštál čistý, čistučký,prvší blesk z božej svetlosti,znamenie rukou dáva k mlčaniu…Všetko zatíchne v náhlosti.Ľudkovia dobrí, dary sú veľké,ktoré nám Pán Boh podáva.Len kde sa obzrieš, plno všetkého.On je, čo hody pripráva.Sto ráz je ale väčšia hostinaSlovo, tečúce do sveta,v ktorom je pokoj ako v semiačkua sláva božia zavretá.Poďme ho sláviť, poďme velebiť!ale tu — tu sme zavrení.Poďme ho sláviť, poďme velebiťtamto na vŕšek zelený.Výhľad tam pekný na veci božské,tôňa od slnka vriaceho…Poďte, ľudkovia, moje dušičky,do toho chrámu božieho.Ľud sa poberá. Kristus idúckyo veciach božských rozpráva.V rozprávke prídu k samému kopcu,už len húštinka zostáva.Popredku dievky, čo idú, vošliuž do zelenej húštinky…Ratujte, ľudia…! Medveď… ratujte!kričia o hrdlo chudinky.Tá od veľkého strachu sa oddádo behu a krky zlomí,tá zamdlie a zas druhé dievčencezrádnik nešťastný ochromí.Pokoj vám — pokoj! čo sa bojíte,neviete, že som ja s vami?A ty, človeče, vyjdi z húštiny,pakuj s tvojimi kúskami!Kristus zavolá hlasom pastierskym,keď vidí ovce kapati.A tá galiba vždy ešte strašía neprestáva mrmrati.Znám ťa, kto si! Znám ťa ja, vtáčik!Nerob zo seba posmechy,ale vyjď vonka, ešte raz vravím,a padni na zem za hriechy.Božia je milosť veľmi veliká,jej medze väčšie od mora;človeče, vstúpže už raz do sebaa nebuď besná potvora.Kristus zavolá hlasom pastierskym,hotovým milosť vyliati,a ten v húštine tým viacej strašía neprestáva mrmrati.Konáre láme, že len tak praští,by nahnal strachu väčšieho…Kristus dôstojne pozrie a týmtohrmením tresce zlostného:Človeče, biedny! Naozaj biedny!Keď sa ti medveďom páči,a Slovom božím, láskou pohŕdaš,nad tebou sa raz deň mračí.Od tohto času podobu strácaščlovečiu — medveď hotový —tak sa každému na svete robí,kto sa chce rovnať zverovi.Povedal a hneď všetko zatíchlo,iba ako pec horeká,strmým grúnikom pomedzi kriačky,hľa, medvedisko uteká.. . . . . . . . . . . . .Na samom vŕšku vatra je veľká,medzi peknými smrečkami,okolo ľudí, ak’ by spršalo,dym sa kotúľa stĺpami.Kristus na skale, svetlom pozlácen,belasým mráčkom odetý,sväto pozerá, milo pozerá,z pohľadu sláva mu svieti.V pravej ruke má ohnivú guľu,hľadiac hneď na ľud, hneď na svet,začína pravdy ľudu božiemu,akoby zvonil, tak vravieť.Slávu nebeskú, dôstojnosť božiuv hrmení, v bleskoch a v Slove,národ tak čaká, dobre nezájde,na všetky slová Kristove.Už ani nevie, kde sa nachádza,nevie, že hraničí ho svet.Pán „amen“ povie, „tak sa stane“.A kde je? Skapal — už ho niet.Ľud ak’ by dosiaľ divný sen bol mal,teraz sa len už spamätá:Sláva Ti, Kriste, Synáčik boží!Sláva Ti, Spasiteľ sveta!Sláva Ti, Bože, za Tvoje dary!Ľudia spievali pesničky…A povesť táto odtiaľ letelaaž hen na sveta krajíčky.[1]R — Prvý raz v Slov. pohľadoch 1915, str. 329, uverejnil z rukopisu J. Škultéty, druhý raz diplomatický J. Vlček v Sborníku MS, roč. VII, 1929, str. 78—80. Rukopis je malý zošit školského typu v modrej obálke, formátu 19 x 12, majúci len šesť listov. Na prvej vnútornej strane je nadpis „Powesť od Janka Kráľa“, na tretej je veľký krasopisný nadpis Kristus. Dolu iným rukopisom: „Poslal Š. Roháček z Modry“. Rukopis je čistopis Kráľov z roku 1843 — 4, podľa písma i písaniaw.Náš text prepisujeme priamo z rukopisu, ktorý je celkom zreteľný, takže niet rozdielu v čítaní.
|
Kral_Kristus.html.txt
|
Aadut— tromf v kartáchakomak— trošíčkaamika(lat.) — pokonávka
|
Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Slovnik.html.txt
|
Rodný domI.Ondrej Lipka za dvadsaťpäť rokov bol úradníkom v Pešti, a jednako neopustila ho prítulnosť
k rodnej dedine slovenskej, vytisnutej do úzkej doliny, v ktorej miesto ovocných stromov až do
potoka rástly buky, svrčiny a borievky.Po záhumniach, medzi zamachnateným slivčím a nejakou plánkou, ktoré raz za sedem rokov
rodily a nikdy nedozrely iba na mraze, bujnely jasene, bresty, javorce.S hôľ a hôr vialo dolinou i v lete chladom a na poli popod hory rodil sa riedky ovsík, na
brehoch studeného potoka jačmeň, sypké zemiaky, tuhá zelená kapusta, voňavé konope, a pred
rodným domcom Ondrejovým, ohradeným žrďami, zapletenými ostrvím, už zpod snehu tisla sa
pivónia, lipštiak, božie drievce, lístok panny Márie, krutá vňať, promincka a všelijaké iné
kvety a zeliny, pekné a užitočné — ľuďom i statku. Rástly tam od Ondrejovho detstva (a iste už
i driev) až dosiaľ. V záhrade každý rok tá istá burinovitá tráva, zelená, svieža, ktorá ani
skosená uschnúť nechcela na chladnej zemi a málo slnci a pre tôňu stromovia, ktoré neznámymi i
známymi rukami a konečne i Ondrejovou rukou preštepované šľachetnými druhmi rodilo — grmany,
trpké pieskovité, vŕbovej chuti jabĺčka i hrušky. Slivky sialy sa samy a o Demitre[1]mohol sa z nich i lekvár variť, také boly sladké a mrazom sošibané. A hrušky, keď
uhniličely — nebolo nad ne v dedine lepšieho ovocia! Dľa porekadla, že i tŕpky sú dobré, kto
ich môže užívať.Na hriadkách sievala Ondrejova stará mať i mať a potom bratova žena mrkvičku, petržlen,
ako myší chvostík, cvikľu, fazuľu — švábľovku — na paličkách, ktorá každú jar raz-dva mrazom
obškvŕkla, celé leto načerveno kvitla, rodila a nikdy nedozrela. No na Jána vše mali už aj
šalát svoj, hoci len o štyroch lístkoch, a niektorý rok vydarily sa i uhorky a narástla vyše
hnojiska i tekvica ako mliečnik… A pre to všetko čo bývalo kriku, hriechu so sliepkami,
kvočkami i kurencami, najmä s tým pľuhákom kohútom, ktorý plašený kríkal síce, ale nič sa
nebál sliepky po hriadkach prevádzať, na jedno zrnko alebo chrobáčika všetky svolávať, že
podjeseň bola záhrada, ako — holohumnica,[2]vravely ženy, a kohútovi tak sa neraz vypomstily, že ho — predaly. Ale dostalo sa
predsa pár zlatých za kurence, vajcia, najmä ak Ondrej sám a potom so ženou nemohol ich prísť
každé leto pojesť… a tak sa škoda nahrádzala…S kraja záhrady, v rade ostatných, záhradami, humiencami, stajňami oddelených domov,
zväčša drevených, s pekným, na spôsob vychádzajúceho slnca latkami obitým štítom, s dvoma
okiencami, z ktorých obyčajne trčaly kosy, s dvoma „veľkými“ oblokmi do ulice, nad hlbokou,
skalnatou, vždy vlhkou a zahnojenou cestou stál rodný dom Ondrejov. Drobný, ale milý, ako
klietočka. Drevený, ale na dve strany — na dvorec a do ulice — okovaný. Zalatkovať a obhodiť
ho dal nedávno Ondrejov otec, iste Ondrišovi či jeho žene hľadiac kvôli spraviť a trocha
„popanštiť“. Okná „do cesty“ zo štyroch na šesť očiek[3]už driev vypilovať pomáhal ešte starému otcovi Ondrejko ako deväť-desaťročný
chlapec, práve keď začal do mesta do školy chodiť. „Aby mu bolo vidnejšie sa učiť,“ vravel
starý otec. Vypílili po jednom brvne, a starý Kolenička, dedinský ich stolár i kresár i tokár,
„naturalista“ a Ondrejov krstný otec, spravil nové, mocné smrekové okná, na ktoré dosky pod
strechou schly čajsi za tri roky! Snôtili to znamenite, ibaže stará mať sa hnevala, že bude
cez zimu väčšmi duť a že pri robení okien u Koleničov, a potom zase doma, do týždňa sa
„babrili“ a slaninku piekli i pálenku pili, a Ondriš cválal po dohán, lebo majster Kolenička
kúril zo „štiavničianky“,[4]celého „mažiara“… Ale okná spravili i na nebovo — ako keď do vápna svetličky
naleješ — zafarbili a Ondriš dlho si pamätal, že ich boli i po rukách chľapli, keď firnajzové pľuzgiere[5]pod farbou s mladším bratom Jankom pučili a roztierali…Pitvor širokými hladkými žabicami vyložený; naprostriedku pred pekárskou pecou jama,
doskou prikrytá, a vždy luplo, keď kto na ňu stupil… Do jamy spúšťaly ženy nohy, keď piekly
chlieb, opekance, alebo pred sviatkami, keď boly plné ruky roboty, že i Ondriš s Jankom koláče
podávali, alebo ešte radšej odnášali a trčiace hrozienka z nich štibrali… Nad čeľustím
ohnisko, na ňom varievali, a chlapci povedľa sediac načúvali rozprávkam starých… Ondriš
podával do fajočky uhlík starému otcovi (a toho bratovi), lebo nezapekali, fajčili len
„naľahko“, strúhajúc, krešúc zvlášte v zime niečo z dreva, kým ženy uvarily zemiaky a zapálilo
sa v izbe svetlo. Kým sa zemiaky uvarily, nebolo slobodno zapáliť svetlo, a Ondriš rád odložil
učenie, radšej sa dal ráno „zduriť“ včašie, aby sa doučil.Srážok prudkých, hriechu, nikda u ohniska nebolo, skorej vtipy smiechy a — konečne… všetko
ušlo hor’ komínom, do ktorého každý rok zavesili z dvoch bravcov bôčky, klobásky i chýrny „švankés“,[6]ktorý načínali hneď, ako ho z komína sniesli… či sa nepokazil? S ohniska kúrilo sa
i do zelenej a lekvárom náležíte obmazanej popukanej pece v izbe. S dvoch strán bol múrik,
zakrytý širokou doskou, na ňu ukladávali tie báječné i pätorakou plnkou nadievané, sťa šafran
žlté koláče (zvlášte ak bolo mledziva!), a za pecou v zime spávali oni chlapci, Ondriš s
Jankom, v horúčosti, často pekelnej, ale milej na kĺzkach, v sankovici poziabnutým deťom… Odo
dvier pri peci kozúbok bol už zapchatý… Ondriš už nevidel z kozuba svietiť… Čo sa pamätá, s
hrady nad stolom vprostred izby visela lampa na dróte, v lete iste príjemné ihrisko múch,
veselých, brnčiacich čiernych múch… Na prostrednej hrade, keď nazrelo slnko do okien, ľahko sa
dal prečítať pekne rezaný československý nápis:S pomocí Boží vybudoval Gan Lipka —
1793.Ondrišov praded. Nevedno, kde sa už na cintoríne rozsýpa, ale mozole jeho
ešte trvajú a zábudlivé deti na nich žijú…O komore, stajničke a v nich o sušených plánkach, slivkách, páchnucich dymom a chutiacich
popolom („lepšie žalúdok vystrúhajú“) o Beľane — krave, ktorú Ondriš znal za dvadsať rokov,
lebo bola dobrá dojka, a ktorá ho raz za podávané hnilé hlúbie kapustné aj na rohy vzala a za
chvost prehodila, rozprávať — to by sme si museli zavolať Ondriša. Preňho to všetko malo
veľké, rozhodujúce kúzlo…Ja vám i toto dosavádne už i tak zdĺhave vykladám… Ale to len všetko preto, aby som vás
presvedčil, že Ondriš svoj rodný dom, svoju dedinu slovenskú ľúbil i vo veľkom meste, že na ňu
nezabúdal, za ňou sa ťahal a do nej azda i skutočne dôjde…Dedinka neveľká, asi štyristo duší; ale tým bližší, milší, známejší, v rodine s ním
všetci. A keď ich nezaprel ani v škole, ani po školách ako úradník pri pošte, ani nikdy — to v
lete šťastní boli môcť ho pozdraviť hoci s druhého grúňa… podať mu ruku… prichodiť k nemu na
posedenie… A on im rozprával, ako, čo vo svete, čítal im novinky slovenské, a že im je dobre,
že sú sebe pánmi… Že on medzi nich príde na penziu…Že by im „dobre“ bolo, to mu neverili, lebo že nemajú peňazí „ako vy v meste“, že len čo
vyžijú a trápia sa po biede…„Prídem vám pomáhať tú biedu zaháňať,“ ubezpečoval občanov a prezradil i jeden-druhý svoj
plán: budú sa učiť lepšie obrábať lúky, siať viac krmu, piť menej trúnku; čitáreň, družstvo,
divadlo spomenul… Ani to všetko všetci nerozumeli.„Budeme sa tešiť a ťa čakať, len aby to bolo isté,“ pochybovali mnohí a spytovali sa, čo
sa mu tak na dedine páči, keď im je celou panorámou mesto, kde vidíš a máš od boh-sveta
všetko… Vrstovníci Ondrišovi všetci, chcej-nechcej, museli mutykať. On
si ich dobre pamätal, a veď ich aj tak radom, skoro každé leto — na prekvapenie — v dome, v
poli navštevoval. Zábavné boly zvlášť ženy, ktoré mužom tajne i verejne za tykanie dohováraly,
že sa to len predsa nepatrí: „Teda oni aký pán, zlatý golier, hviezdy štyri, a ty čo…?“„Ale či tvoja žena privykne, keď je tej vraj len veľa smradu, hnoja a svinských chlievikov
v dedine… A my sme tomu najradšej: čo smrdí, to hnojí a kde kvik, tam šmyk…“„Daj sa mi bože, aká veľkomeštianka!… z Liptova,“ zľahčoval Ondrej pochyby dedincov, ktorí
veľmi dobre znali z letovísk Ondrejovu, že si nikdy nesadla v dome, ba často ani nevošla,
nikdy „chleba nekrájala“, no a váry, „ani len mäska“ do úst nevzala, a ulicou chodila upätá
„do kolien“, či bolo blato alebo prach, a na prechádzkach, proti kravám sa náhodou dostanúc
kričala, hrešila pastiera a driapala sa na plot, alebo sa nazlostená vrátila s pol cesty. Čo
bližší susedia, i psov priväzovali… Ondrejova iba v záhradke pred — alebo za — domom bývala
doma, i to len keď bolo sucho, teplo, slnečno. Ináče Ondrišov brat držal kone, mohla
kedykoľvek do mesta. S perovej bričky kočírovala si sama, ibaže chlapec musel ísť opatriť
hoviadka, kým obehla známe panie a sklepy, a vracala sa vše i o polnoci s návštev v meste
alebo so stanice, s návštev v mestách susedných. Ondriš sedel doma, to jest pomáhal v poli
seno zrábať, na huby, maliny chodil, sbíjal chlievce, klietky, na hole si vyšiel dva-tri razy
cez leto, ryby, hláče s chlapcami chytal, ako niekedy pred štyridsať rokmi…„On je náš,“ šepkali si sedliaci, „ale ona… Škoda, že sa bol oženil, keď za štyridsať
rokov mládenčil… Uvidíte, že sa nevráti…“„Vráti sa…“„Nevráti…“ hádali sa sedliaci.II.„Ešte päť rokov, a dám sa penzionovať,“ to mal Ondriš tak umienené, že nikdy nepochyboval
o tom; ale ani žena sa neopovážila, iba v duši úfala, že za päť rokov môže sa mu vôľa zmeniť a
zostanú v Pešti, kde ona za päť rokov tak privykla, že jej iba v letnej horúčosti schodily na
um liptovské rodné doliny. Peštianske ulice, lesík,[7]asfalt, móda, dostihy a všelijaké pohľady na športy, konečne divadlo a dve-tri
úradnícke kamarátky, vzájomné návštevy, klebety a kuchyňa — to bol Ondrišov svet, do ktorého
uvedená zpočiatku Ondrišom, „aby skorej privykla“, obľúbila si ho tak, že jej nevoľno bolo,
keď mala pomyslieť, že to všetko o pár rokov bude musieť zameniť za Ondrišovu zablatenú
dedinu. Keby mali deti, myslela si, ľahšie by ho bolo v Pešti udržať — školami. Takto si
nevedela nájsť dôvodu, s ktorým by obstála pred Ondrišom; lebo čím viac sa blížil tridsiaty
rok jeho služby, tým býval obavnejším, že ho ha penziu nepustia… Ondrišova líškave vyzvedala
sa v taký čas muža, koľko penzie by mal po tridsiatich, päťatridsiatich, a koľko celej po
štyridsiatich rokoch? Ale Ondriša to v duši popudzovalo, lebo mal pár tisíc korún
zgazdovaných, a pre dvoch ľudí, zvlášť na dedine, tak môže stačiť dvesto, ako dvesto štyridsať
korún mesačne.To žene dva-tri razy zopakoval, pripamätal a potom už dumal si každý svoje: Ondriš bol
stále doma mysľou, žena v Pešti.Kto a čo bola Ondrišova Emília a či Milka?V Tatrách, ktoré Ondriš temer každé leto krížom-krážom preliezol, padol medveď do jamy, a
už bol dosť starý, štyridsaťročný. Pamätá, ako dnes, šiel so Štrbského plesa na Popradské.
Sám, iba s valaškou v ruke (lebo kapsu nechal na plese). Dohonil spoločnosť. Jednu rodinu.
Slovensky sa shovárali a vlastne pišťaly tri dievčatá, a s nimi „teta“ a okrúhly pán.
Pozdravil, prihovoril sa, zastali. Predstavil sa a z nadšenia, že i druhí majú radi Tatry,
pomáhal cez skaly dievčencom i tete, nabídol chrbát na odnesenie ich kapsy a s plies vrátil sa
s rodinou, železnicou k nim do mestečka N.Už bol v jame, vlastne na hostinci. Okrúhly pán bol krčmár a mäsiar; doma vítala ich
vľúdne „oberučná“ mamka. Ondriša jej už predstavily dievčatá, a ešte lístie nežlklo pod
Kriváňom, na tretiu návštevu bol Ondriš ženatý s devätnásťročnou Milkou. Zaľúbil sa ako slepý,
vzal dievča do Pešti a sám mu smýšľal zábavky a bezstarostný život.Dievča, uvedené do toho života, čim ďalej, tým sa ho oddanejšie chytalo, a domov kuknúť,
písať — iba z povinnosti. Odrodilo sa cele kraju, rodine i ľuďom, žijúc si domácnosti a ulici.
Neplané žieňa, ale slobodné od starostí, od detí — spohodlnelo pri Ondrišovi, alebo už doma
bolo chované k ľahšiemu, nerobotnému, nemyšlienkovému životu. Rodičia mali sa dobre. Milka
mala výhľad na pár tisíc korún dedičstva.Tým viac „ideálčil“ Ondriš. Knižky, novinky, a v nich všelijaké kultúrne, sociálne návrhy,
zdary i nezdary slovenskej práce rozpaľovaly mu sluchy. Bol by chcel zatočiť kolesom času, aby
už tu bol ten tridsiaty služobný rok, a už sa videl doma, v skromnej drevenici: ale každý vie,
„kto“ v nej býva, každý ho „v srdci nosí“, ako on celú rodinu a celý svoj rod, — úfa sa s
básnikom.Rodičia sa pominuli; Ondriš pri delení s bratom prepustil mu všetko pole otcovské, a
nechal si iba rodný dom so záhradou. Janko rád pristal a pristavil na ženinom otcovskom.V to leto Ondriš zaviedol ženu domov, a on šiel usporiadať teraz už „svoj“ dom. Žena „po
pamäti“ mala námietky a žiadala reparácie; zpočiatku ozaj praktické. Zasypať hnojisko, bližšie
a skrytejšie prestaviť záchod, izbu vymaľovať, pitvorec rozdeliť na prednú izbu a kuchyňu,
miesto ohniska šparhert a zavretý komín; potom steny a hrady aspoň zafarbiť, keď už nie
štukatór spraviť atď. Slovom: „modernizovať“, ako mu to pod nos potrela, a hlavná vec dve izby
aby boly. Teda i komoru prerobiť na spálňu. „Ja sa inak nebudem dobre cítiť…“ vyhrážala sa so
smiechom, ale požadovačne, hladiac Ondrejovi bradu, že to Ondriša zlostilo i zmiatlo. Bol by
jej rád pripomenul ich dom, ale pomyslel si, že tam — darmo je — všetko majú zo skaly,
pivnice, bočné stavy, štyri izby… Darmo je, tak vychované neprebýva mi v drevenici a v jednej
izbe, hocakej priateľskej a slušnej…Šiel reparovať. Jedno leto „to“ druhé „inô“, tretie „inak“, Milka ho už iba navštíviť
prišla i s otcom svojím, a mali návrhov, že Ondriš zlosťou zuby zatínal… Ale robil s ľuďmi i
sám. Bratova žena musela mu dať otcovskú košeľu s tkaničkou pod hrdlom, vysúkal rukávy a čím
ďalej, tým viac staval, i zastavil vyše tisíc zlatých. Už bol ozaj neveľký, ale najkrajší
domček v dedine, lenže utratil na originále; bol už vilou, a Ondrišovi ľúto bolo za každým
vyhodeným brvnom, nálepkom, hriadkou, dverami, vybíjanými kovanými klincami s hlávkami ako
starý dvojgrošník.[8]I strechu spustil na jednom mieste a chystal zasklené podstenie, „besiedku“.„Ty sa budeš so sedliakmi zaoberať, aby mi aspoň blata nenavláčili do izby…“ podotkla
žena, keď jej „besiedka“ na um sišla.„To má z domu,“ pomyslel si Ondriš. „Od sedliaka iba peniaz dobrý… ináče nepusť ho do
izby, lebo ti blata donesie…“ a bol by dobrák zaplakal, že dievča tak prevrátene v dome
vychovali a on sa od desať rokov o iný smer a náhľad iba škriepil, ale múdrou výchovou
nepostaral.Teraz musí byť „besiedka“. „A iste i odtiaľ nás vytisne…“ trápil sa a bál sa pomyslieť, že
keď prídu a žena urazí jeho zemkov, čo on si počne…III.Ondriš slúži už vyše tridsať rokov. Nepýtal sa na penziu a i ďalej dochodia do rodnej
dedinky Ondrišovej len v lete na štyri-šesť týždňov.Ondriš navštevuje sedliakov i na poli, v hore sa s nimi schádza a s roka na rok ubezpečuje
ich, že už prídu; budúcim rokom sa už iste dá penzionovať a sa prenesú…„Nie tak ľahko sa odtrhnúť, kde si vyše tridsať rokov žil…“ dôvodí. Má si všeličo v Pešti
zariadiť, aby mal potom už pokoj…A neprenášajú sa.Na Ondriša hľadia dedinčania už len — ako predtým — ako na dobrého pána z ich rodu, ale
predsa len „na pána“. Už sa mu neúfajú. „Žena nechce,“ šepkajú a uspokojujú sa, a Ondriša — čo
iné — jedni ľutujú, druhí by mu poradili lieky, dobré, „ostré“ lieky, aby ženu, zvlášť keď
detí nemajú, odohnal. „Lenže, kdeže by, také dobrotisko!…“Ondriš sľubom už sám prestáva veriť; ale keď sa spamätá, hľadá a nachádza v duši
uspokojenie v tej tajnej svojej myšlienke, že aspoň príde umrieť do rodného kraja, a rodný dom
svoj poručí na letovisko slovenským spisovateľom, ktorí azda „a iste lepšie, ako ja“,
odtrhnutý vyše tridsať rokov od svojich, vykonajú i tú prácu v jeho dedine, na ktorú sa on tak
celý život strojil a tešil…[1]O Demitre, v deň 26. októbra. Pre dedinčanov bol to dôležitý deň,
lebo vtedy prichádzaly ovce so salašov domov. (Podľa Lichardovho kalendára: „Bačovi dnes
odľahne.“)[2]Ako — holohumnica, mlat, mlatoveň (miesto na vymlátenie obilia
cepmi). Prirovnanie znamená, že v záhrade nebolo v jeseň ani zrna, tak ako čo ho nieto na
prázdnej holohumnici.[3]Zo štyroch na šesť očiek, obločných tabúl[4]Kúril zo „štiavničianky“, fajky, vyrobenej v Banskej
Štiavnici.[5]Firnajzové pľuzgiere, lakové. Keď ich rozpučili, zostala nepekná
stopa, ktorá veľmi kazila výzor novonatretých okien.[6]I chýrny „švankés“(z nem.), tlačenka[7]Peštianske ulice, lesík, rozumie sa ním Városliget, veľký mestský
park budapeštiansky.[8]Ako starý dvojgrošník, veľký medený peniaz. Dva groše sú šesť
krajciarov (12 halierov)
|
Tajovsky_Rodny-dom.html.txt
|
On zadumán stojí…[1]On zadumán stojí u výhľadu,ako socha krásne kresaná,po myšlienok jeho skvelom ľadubožstva jedna žiar sa uháňa.No kto uhádne mysli stíhané,i kto uvidí duše tajnú búr —ó, jak je temné vĺn morských hučanie,tak žalostný náhon chmúr.Ó, nechaj, nechaj mu jeho žiale,neplaš krvavo duši vídanie,po ďalekom pohľaď svetov ideále,duša s horkosťou sladkou vanie.My ako pútnik spešný prejdeme,iba prach sa po nás zakúria nové svety i nové plemäz našich sa túžob vybúri.[1]On zadumán stojí…— celú kolekciu týchto básní Samo Vozár
vytvoril v marci a v apríli 1843, teda ešte pred známou hlbockou júlovou jazykovou
„trojdohodou“ Štúra, Hodžu a Hurbana. Ide teda o celkom najprvšie básne v štúrovskej
slovenčine a Vozár ich takto dôsledne začal tvoriť po prvej neoficiálnej dohode v
Bratislave 14. februára 1843 (tohto „dňa vzkriesenia slovenčiny“ sa autor veršov osobne
zúčastnil s Ľudovítom Štúrom, Jánom Franciscim, Jánom Kalinčiakom, Jánom Gáberom a
Samuelom Štúrom). Pri rukopise básne sa zachoval z pera Sama Vozára veľmi ťažko čitateľný
zápis: „Každému stačia pysky k spievaniu!“
|
Vozar_Lyricka-nota.html.txt
|
IRozprávka z najnovších udalostí v HercegovineNa úpätí Balkánu leží osada Liubuška. Možnože aj najpovestnejší zemepisci málo vedia o
nej. Nie div! Čože sú Hercegovina v oku „civilizovaného“ sveta? Nič iného, ako odbojníci,
ktorí rušia pokoj Ottomana, ktorí sa opovažujú svoju ľudskú hodnosť a povedomosť najavo
dať. Zakladajú sa spolky proti trýzneniu zvierat, ale Mosleminovi voľno Harcegovinca
zdierať, biť, mučiť, ako červa nohami šliapať. Humánny učiteľ trestá samopašné dieťa, ktoré
v prostopašnosti švihá prútom pôdu, hovoriac, že matka zem nás živí, chová, ale Turek
vyznávačov Krista môže prenasledovať do vôle, môže ich neľútostive palicovať. Osvietený
svet zrušil otroctvo, černochom zasvietila zora ľudskosti, ale v stredisku Európy má pohan
výsadné právo reťaze otroctva kuvať. Na obzore nebeskom polmesiaca niet, keď zjavia sa lúče
slnca, ale na politickom obzore, kumštovne a fígľami zatieňujú plášťom diplomacie jasné
slnce, aby zapadajúci polmesiac tmavú noc predstavoval.Liubuška stala sa povestnou osadou. Už od rokov ozýval sa spev pod Balkánom, v ktorom
Liubuška spomína sa. Junákom celého okolia zaplesalo srdce, keď na Liubušku pomysleli. A
chlipní Turci besným revom prejavovali svoje diabolské city, keď im kto Liubušku spomenul.
A teraz? Od východu až k západu roztrubujú noviny nepatrnú osadu.A čím sa stala tak povestnou? Či snáď tu porazila trýzniteľov svojich handžármi
ozbrojená hrdinská čata Juhoslovanov? Či tu zložila prísahu alebo umrieť vybojovať právo
slobodného života? Oj, nie! Liubuška stala sa povestnou, lebo tam kvitla ruža, ktorej krásu
neprevýšila žiadna iná na svete. Tu zrodila sa a rástla Drina Nikulina.Či ste videli obraz najvýtečnejších umelcov, ktorí ideál ženskej krásy na plátne
zvečnili? Ak áno, tak máte vedieť, že ten najdokonalejší obraz je len tôňa krásy Driny
Nikuliny, lebo keby umelec tejto skutočnosť bol chcel vylíčiť, triasla by sa mu ruka a
nebol by mohol dokončiť dielo svoje. Krásu Driny Nikuliny perom opísať nemožno, tá sa len
domyslieť dá. A vskutku v okolí Liubušky tá povesť kolovala, že neporodila ju matka, ale
Víla za vzor nie zemskej, ale nebeskej krásy. A tá poviedka tým viac udržala sa, že matku
svoju nepoznala, len kopec hrobový, pod ktorým spočívala. Akokoľvek bolo, ale dosť na tom,
že aj v jej srdci udomácnil sa ten cit, ktorý ľúbosťou menujeme. Nevinne, ale vrele ľúbila.Žiaden človek na svete nemal toľko závistníkov, ako Ivan Liubovič, lebo on bol ten
šťastný, komu prináležalo srdce Driny Nikuliny.Slniečko zapadalo, večerná zora bola ožiarená, sťaby hora ako jedna veliká vatra
plameňom blkotala. Staré babičky klonili sa po zem pred krížom Spasiteľa a stokrát
opakovali: „Gospodin pomiluj!“ lebo veď kedykoľvek vznikol boj proti Turkovi, nebo práve
tak bolo krvavé. Na celom vidieku panovala tichosť ako na mori pred nastávajúcou búrkou.
Stretajúci sa kresťania mlčky podávali si ruky s výrazom odhodlanosti, akoby prisviedčali
jeden druhému: pomsta, krvavá pomsta? Nápadné bolo, že kresťania rímskokatolíckej cirkvi
bratsky pozdravovali pravoslávnych, tak akoby v jednom dome Božom vzývali Krista, vzdor
tomu, že doposiaľ vždy v neprajnom pomere žili. Orol združil sa so sokolom, aby nad
Balkánom slobodne lietať mohli. Turci kazy zišli sa u mudíra a jeden každý rozprával čo
videl. Všetkým bolo nápadné, že raja[1]katolícka a pravoslávna podáva si ruky. Jeden z Turkov opovážil sa poznamenať:„Veľký Allah mi je svedkom, že tí neveriaci psi v zlom si hlavu lámu. Ako je to pravda,
že sto kresťanských psov poslal som už do pekla, tak je aj to pravda, že poznám, keď raja
nože brúsi proti nám.“Oj, ale hrdý mudír pustí spod hory bajúzov hustý dym výborného dohánu a s celou
nadutosťou odvetí:„Žije Allah a duch jeho veľkého proroka Muhameda! Čo sa nám môže stať? Či nadarmo nosíme
pištole a nože za pásom? Skoleme a postrieľame všetky deti a staré baby, devy a mladé ženy
padnú nám v korisť.“Na žltobledej tvári zjavila sa mu červenosť krvi, ktorú chlipná myšlienka vynútila. Ako
keď jastrab spod slnca zazrie holubicu a bystrým letom vrhne sa na ňu, tak túžba jeho
zaletela k ruži Liubušky. Jedom by sa všetko v ňom triaslo, keby bol očitým svedkom toho,
čo sa v dome Driny Nikuliny dialo.Bol to krásny večer. Červenosť neba tratila sa, keď mesiac sťa zlatý medalion ligotal sa
medzi hviezdami na prsiach nebeského obzoru. Ale ešte jasnejšie ligotali sa oči krásnej
devy, ktorá sedela pod ústreším jednoduchého, ale úhľadne a vkusne usporiadaného domčeku.
Dom ten nekrášlili mramorové stĺpy a nebol to palác krkolomej výšavy, umeleckým staviteľom
na poschodie stavaný. Oj, nie! Veď je to domček ubitej raje, ktorá celý svoj poklad v
svojom jedinom dieťati zakladala. Pritom šľachetný starčok pomocou svojej devušky snažil sa
svoj domček príjemným učiniť. Ohradený je záhradkou, v ktorej aj kvetiny vidno pestované,
polievané alabastrovou rukou Driny Nikuliny. No pravda, neriadil to umelý záhradník, ale
prirodzený krásocit bol predsa patrný. Fialky pomiešané s rezedou v nej hojne rástli, a na
úsvite, keď sa rosička na nich perlila, ľúbeznú vôňu vydávali. Tu aj tam stolistá biela a
červená ruža povznášala sa sťa kráľovná nad inými kvetinami. Neprostredne vôkol domčeka
zelenali sa révy, ktorými ako vencom bol ohradený skromný byt. Medzi révou a bytom, pod
ústreším bola lavička, na ktorej sedávala Drina zo dňa na deň po skončenej dennej práci.Tu bola aj v spomenutý večer. Večerná zora zrkadlila sa v jej čiernookých diamantoch.
Vše pozerala sa na lúče za Balkán skrývajúceho sa slnka, vše zasa, keď začula čo najmenší
šuchot, zablýskala okom sťa strela v ten smer, skade kohosi čakala. Pritom zadumaná
prštekmi pohrávala sa s vlasmi, čiernym a kaderavým to hodvábom, ktorý nezapletený pokrýval
krásne, sťa alabaster plece. Kedy tedy aj hlboko vzdychla, lebo veď ten nočný sen sa jej
celý deň pred očami plietol. V snách zdalo sa jej, že ich Turek napadol, otca zabil a ju
neľútostive chcel sebou pojať, lež vtom zjavila sa junač s Ivanom a na kusy posekali
Mosleminov. Mráz ju prešiel, keď na ten sen pomyslela. Clivo jej bolo, a už mienila otca
pohľadať, aby nesedela osamote. Vtom počuje ľubozvučným hlasom volať:„Drina!“Predesila sa, lebo veď zahrúžená v myšlienkach, nespozorovala blížiaceho sa junáka, ale
ako zazrela krásneho šuhaja, razom k nemu prišla a v ústrety mu idúc, tým najútlejším tónom
riekla:„Ivan!“V okamihu bola ruka v ruke, ktoré triasli sa obe. Možnože tajné city lietali po žilkách,
ale možnože aj iná príčina tvorila rozčúlenosť.„Ivane! Túžobne som ťa čakala, a ty na ťažkú skúšku kladieš trpezlivosť Driny Nikuliny.“„Odpusť, ľúba moja, ale nadmier vážne veci hatili môj včasnejší príchod.“„Ivane! Aké vážne veci? Ty sa mi dnes neľúbiš. Tvoja pevná ruka sťa oceľový handžar
trasie sa, tvoje oči, ktoré ináče usmievajú sa ako dobre vyspatého decka, teraz sú ako
krvou zaliate, tvoj hlas, ktorý rovná sa hlasom spevcov krásneho hája, teraz kypí vnútorným
nepokojom. Ivane! Povedz mi, čo ti je? Či si chorý? Či sa hneváš? Na koho? Na mňa? Prečo?“Takéto a podobné otázky hrnuli sa z medových úst Driny Nikuliny, ako včely z úľa, keď
nevolaný hosť k nim sa dotiera.„Pravdu máš, Drina, všetko ti prezradím. Lež kde je otec? Aj ten má vedieť o všetkom.“Obaja šli do izby. Ivan kráčal pevne. Mládenec to driečny. Postava ani osika. Pohyb
každého údu nie kumštovaný, ale tak obratný, akoby on bol majstrom telocviku. Vedľa neho
kráčala Drina ako srna na Balkáne, vzdor tomu, že ťažký kameň ležal jej na srdci: zvedavosť
združená s tušením básne. Izba osvetlená bola bledým plameňom kahančeka, v ktorom tlel
baraní loj. Na stene viseli sväté obrazy, medzi nimi matka Božia ako drží na rukách
Ježiška. Tam visí aj za pokolenie ľudské na kríž povesený Spasiteľ. Pred týmto kľačiac
modlil sa starček, otec Driny Nikuliny. Pekný to pohľad, ako osvietilo bledé svetlo poctivé
šediny jeho. Na čele a na tvári pluh mnohých starostí naoral brázdy, ktoré boli výrazom
pevného rázu a vytrvalosti. Pritom modré a hrubé žily, ktoré zvlášť na rukách vynikali,
svedčili, že muž ten vzdor veku nie mladého je celkom pri sile. Oči jeho, ktoré inak ešte
bystro hľadia, počas modlenia boli výrazom najskrúšenejšej nábožnosti. Modlil sa, za koho?
Za svoje spasenie a za svoju jedinú dcéru. Tíško, ako keď muška preletí, vkročili Ivan a
Drina. Nechceli búriť starčeka v modlitbe až konečne on po dokonalej súkromnej nábožnosti,
povstal a privítal ho:„Dobar večer, ľúbe deti.“„Dobar večer, tato,“ odvetili oba.„Otče!“ začal Ivan. Uderila hodina pomsty, nemožno nám ďalej trpieť. Statok nám odňali,
daň platiť nespôsobných pália, ženy a panny prznia. Slzy sme vylievali, ale pramene sĺz
vyschli, nepozostáva iného než krv cediť. Lepšia smrť, než biedny život. Tej noci postaví
sa junač na nohy s heslom: Smrť alebo sloboda!“Starčekove oči zaiskrili sa ako blesk prskavice, v žilách samu vzbúrila krv a kolovala v
nich ako magnetická sila. Jeho ruky kŕčovite pohybovali sa, akoby skúšali, či by vládal
handžárom zachodiť, až konečne nadšeným duchom sťa prorok Boží riekol:„Ten, ktorý za všetkých nás vylial krv svoju na dreve kríža, žehnaj dielo vaše. Oj, synu
môj, dal by Boh, aby som s tým povedomím ľahol do hrobu, že turecké jarmo stroskotané je na
veky.“A Drina? V jej vnútornostiach bol hrozný boj. Slová otcove a Ivanove oduševnili ju, lež
videla spolu na obzore dejov čierne mračno. A ten nočný sen tak živo predstavoval sa jej,
že triasla sa po celom tele a nebola v stave slovíčka z maluličkých rubínových úst
vypustiť. Ivan chopil ju za ruku, k sebe pritiahol, a tak predstavil sa starcovi.„Otče, čas uchádza, už súdruhovia schodia sa v mojom dome. Prišiel som prv zasnúbiť sa s
vašou dcérou a vaše požehnanie vypýtať.“„Staň sa vôľa Božia! Drina! Dieťa ľúbe, ty zdáš sa byť predesenou? Či snáď netečie v
žilách tvojich krv junáckych otcov a dedov? Či volíš v háreme sultánovom sťa otrokyňa za
živa pochovať sa dať?“„Oj nie, otče drahý! Ja Ivanova som a Ivanovou zostanem, ale hrozná predtucha trápi,
desí srdce moje.“„Kto proti Bohu? Staň sa vôľa jeho.“Starec požehnal Ivana a Drinu.„Ešte jedno!“ zahrmel Ivan. „Počul som, že mudír v hovadskej svojej chlipnosti
nešľachetným okom pozerá na Drinu. Možnože, keď my potiahneme do boja, on sťa pažravá líška
vybehne z diery, aby krásna holubica Liubušky padla mu v korisť, lebo veď hnusný Otoman aj
v pekle baží po chúťkach telesných. Kone vaše nech budú vždy osedlané, a vy, otče ľúby,
zachráňte posvätnú nevinnosť mojej verenice. Na prípad borby zaveďte ju do O., tam bude
bezpečná.“„Dobre, syn môj. Prisahám na moje šediny, že živá nepadne do náručia psohlavcov!“Všetci traja objali sa a za niekoľko okamihov tak trvali, až konečne Ivan opustil domček
a šiel svojou cestou.[1]raja— kresťanskí poddaní Turkov
|
Seberini_Drina-Nikulina.html.txt
|
Dunaju náš tichý…(Nápev: Koníčku môj vraný…)[1]Dunaju náš tichý,už ťa zanecháme,keď na tvojich brehochÚstavu nemáme.My preto budemeverné tvoje deti:nik ťa Slovákovinevytrie z pamäti.Hen sú naše Tatry,tam my poletíme,tam našich rodákovzo sna prebudíme.Bárs sa aj zatmiloslniečko nad nami,však nám ono svitne,veď je Pán Boh s nami.Nermúťte sa, bratia!Už nám skoro svitnea nad naším hrobomnová sláva skvitne.Zbohom, Srbi, Česi,Horvati, Poliaci!Zbohom, bratia naši,dunajskí Slováci!(1884)[1]V rukopisnom sborníku Jána Pravoslava Lešku, v archíve MS. Sborník má tento nadpis: „Národnje Slovenskje Pjesňe písau Janko Pravoslav Leška 1850.“ Báseň je zapísaná ako III. v oddelení s týmto nadpisom: „Pjesne Bretíslavskích žakov, ktorí sa po zakázaňú Ústavu Sloven. do Levoče odebrali.“ Je bez nadpisu. Pod číslicou III, je však táto poznámka:„Nápěv: Koničku moj vraní, od Krála.“ Po prvý raz bola zverejnená v Slov. pohľadoch, roč. LXXII, č. 1—2, str. 177, 1956, v prepise autora týchto poznámok.
|
Kral_Dunaju-nas-tichy.html.txt
|
Kraj ty môj zahodenýKraj ty môj zahodený,
pusté priestory,
senokos nekosený,
lesy, kláštory.
Domce sa nachýlily,
všetkých — päť je snáď!…
Ich strechy pozlátila
červánková hať,
pod slamou — riasou bledou
cifry rezané,
vetríček v pieseň šedú
slnce privanie.
A vrany v okenice
bijú krídlami,
hložie jak metelica
kýva rukávmi.
Nie bájka je to v kroví,
cesty života,
čo večer pútnikovi
tráva šepotá?(1914)
|
Jesensky_Vyber-z-poezie-Sergeja-Jesenina.html.txt
|
ValibukIšiel som raz cez horu,ubil som tam potvoru. —Ja len sám; — a dokolaako v rohu tma bolaa na hore zo skalysovy polnoc hlásali. —Idem, idem; — iba tipočnú skaly pukati,a priepasť sa otvára,a z nej oheň vyhára;a v tom ohni vykročípotvora mi pred oči;rastie, rastie do výše,a ko mne sa kolíše;cerí na mňa zubiskáa okáľmi zablýska. —„Čože si za mátoha?Ak si dobrô, chváľ Boha! —Pokoj boží pokojnýms požehnaním prehojným:lež ak neznáš pokoja,naučí ťa zbroj moja.A varuj sa mojich rúk:Ja som víťaz Valibuk.“ —Zadupala nohami;do mňa pošla rohami. —„Nuž tak? — tebe do duši!“Lapil som ju za uši,trepol som ju o bralo,len tak pod ňou zdundžalo. —Vyskočila potvora,a späla sa dohora;bryzgla na mňa plameňom,praskla do mňa kameňom. —Už ma bol jed dopálil;len ja buka vyvalil,a tú kliatu ohavutresk! tým bukom cez hlavu. —Bratu! Tak ti zrevala,až sa hora lámala. —Ešte že jej pár razídám tým bukom za väzy:ale ti mi utiekla,sám neviem kde do pekla.Iba keď mi zmizela,a priepasť sa zavrela,a zem búrkou ohromnouzatriasla sa podo mnou. —No tak! — Pokoj pokojným,s požehnaním prehojným. —Lež ak neznáš pokoja,naučí ťa zbroj moja.A varuj sa mojich rúk:ja som víťaz Valibuk.
|
Chalupka_Valibuk.txt
|
Emigrant1Žil si päť minút pred smrťou. Utiekol si ponad seba, nevisiaci ani na vlásku.Ustatý poležal si v poli na lúke. Tam ťa čakalo málo trávy, menej ako pod hlavu.Treba bolo zaťať do belasých svetov, začínať nový domov. Stvoriť pocestnú palicu a
oprieť sa.Niekam si putoval — a nedoputoval. Povedali o tebe: je stratený, na ňom nezáleží.Nezahyniem — súril si seba — moja smrť by zjatrila čiesi neporanenie: čo neostal, kde
bol!A ktosi bude, šepkáš, bude tu človekom, aj za hradbami, z ktorých strieľa. Aj pod ním
múry horia ako pod tebou.Ubehlík je vždy duša horúca. Milenec, ktorý sa bodaj len z ohňa a popálenia rodí.2Na medzi, ktorá delí lúče nebeské na tvoje a netvoje, sedíš a pýtaš sa: ktoré slnká
ktorým úbožiakom nepatria!Von za šiatrami je sloboda, vždy večer, keď výjdu hviezdy. Na tvojej oblohe.Naraz sa ozve zbor prírody. Cikády hudlikujú, kričia do neba, že sú tu všetky.Ukážeš svoj prsteň, pozlátený. Blyští sa, zasnúbený si s voľnosťou na zemi žiaľov.Bude tvojím stratený kľúč od spevu, ako si ho podávajú vtáčky z pesničky do pesničky.Je jeseň, niet bahniatok; ale rakyty bez nich tiež ťa môžu zohriať. Aj smútkom.Napiješ sa z klobúka vody. Potom si ľahneš, máš ho pod hlavou, aby ti ho — božechráň —
vietor nevzal, celý majetok.3Noc je naplno v rozbehu. Padá čierna láska rosy na zimu tvojho tela, na nahý kvietok.Vidiny zošaleli, nahrnuli sa do stohov na poli, ktosi ich podpáli malým škriabnutím na
tvári.Dymom sa vchádza i do pekla, ale ty neplačeš za tým, čo si dal napospas ďasnám noci.Odnášajú ťa na márach. V nepomenovateľom svete pochodujú s tebou, zabaleným v rajskom
liste.Zdá sa, skončil sa zápas o Vesmír. Polámané sú svitania, pomrznuté zory, nikdy neprídu.Iba ak znova Boh bleskom pokrája zem pustú na šesť dní stvoriteľských a stíchne na
siedmy deň.Na nebo neopovážiš sa skríknuť. Zložíš ruky a počúvaš, aký majú zvuk.4Prekročíš pošmúrnosti a väčšie vidíš. Nie sú tvoje, ale ani zeleň tráv nebude tá istá na
jeseň.Chodí svetom ponurý duch a povie: sprobujem tvoju silu, či dokvitneš na poli.To je ten hrozný osud, naveky utajený v knihe Jóba. Z temnôt príde anjel, pohladí, aby
ťa zradil.Teraz, na okraji vyhodenia z domu, niet lásky. Okolo teba vidia, že musíš trpieť.Ak priatelia vzĺknu ľútostivosťou, šľahajú tvoj pád, aj dlhým mlčaním, aj presedením pri
tvojej tvári.Ale ty si kniha všetkých, každému dáš slovo, i na popole sveta. Zhoreniskom bude aj ich
hlas.Nezaplačeš márnotratne, aby sa z tvojej ceny mohli smiať. Tak si a tak bývaš, navyknutý
na zvonenie každý večer.5Vesmíru by sa zišiel tvoj halier. Tí, čo ti ho nevedia dať, lebo nemajú, poznajú svoju
bolesť.Veď by sa ho zriekli a nemali by ustrachovaný výraz. Tak ako kľačali, keď ho dávali
pocestnému.To svoje ti povedia, ako sa žije. Z nažobraného ťa nasýtia. Ich ťažké črty neodmietneš.Vravia, že ste si anjelmi a každý jeden druhého tam priniesol kraj cesty.Keď vám hodí niekto ten žiadaný peniažtek, viete, že pri takom darčeku treba dlho ostať.A veríte v čisté dávanie seba, čo má byť od človeka, čo ešte je len v blankytoch.I teba možno novým stvoriť, i tvojich nerozlučných druhov, keby si tak spomenul svet, že
vám treba domov.6Na kus reči ste sa zišli. Povedali ste si hrôzy, máte ich v zimnom kabáte.Jeden druhého nevideli ste inakšie, iba v hľadaní, v neprestajných odchodoch.Ešte je nepokoj po stvorení, svet je nenájdený, na našej strane mu brány nenamaľovali.Je tisíc okien zatvorených a ľudia neodpočívajú po ťažkom dni, nikto nezdriemne.V očakávaní, že sa rozvidní, beriete svoj uzlík vandrovný na plece, na ktorom tiež
nesvitá.Čosi vás zatrasie nejemne. To nie je vaša zima, tá je z tých hluchých strání sveta.Na chlebe sirotskom je jedna jediná útecha, že nie je poslednou skyvou.7Niet lásky, vari sme jej unikli. Každý si zvyká, že ho príjmu, ako tam, kde nik
nevládne.Zdvihneš na poli kvietok, zahvízdaš mu, máš ho v ruke vysoko a kráčaš za ním naslepo.Pozrieš ešte tam, kde niet úsmevu. Ach, omrvinky včerajška, ich šramot sa nehlási.Ktorési mesto by si miloval, hádam Paríž alebo New York. A nevieš. Tí tiež nevedeli, čo
tam išli.Možnože by si bol osožný, uniesť ťarchu tých miest. Aj tí druhí mysleli, že unesú.Nejaký zvonček na jachte by ti povedal, že sa hodne ľudí rozváža. Všetkými smermi.A tak si iba sadneš nakraj chodníka a budeš hovoriť s bratom slnkom ako sv. František.
|
Dilong_Rozpravka-ma-kridla.html.txt
|
Hra pre túlavé princeznéKeď mala táto hra 26. novembra 2006 o 15. 00 hodine premiéru vo zvolenskom Divadle
Jozefa Gregora Tajovského, vyhovel som žiadosti pani riaditeľky divadla a pred predstavením
som prehovoril k publiku.Usúdil som však, že postačí prehovoriť iba k časti publika — poprosil som dievčatá v
hľadisku, aby každé zdvihlo ruku, a keď to urobili, vyzval som ich, aby všetky odrazu tri
razy zopakovali „sme túlavé princezné“. „Sme túlavé princezné, sme túlavé princezné, sme
túlavé princezné,“ zahlaholili zborovo, a za odmenu som im potom prezradil: „Aj keď ste sa
prišli pozrieť na rozprávku, budete sa dívať na život. Na svoj vlastný. Každá z vás sa
narodila ako túlavá princezná — každá z vás raz musí stretnúť svojho kráľoviča, ktorý ju
tri noci ustráži, až potom bude šťastná.“Túto rozprávku zo života potom hralo zvolenské Divadlo Jozefa Gregora Tajovského nielen
pre svoje domáce obecenstvo, ale putovalo s ňou aj po svete. Bol som si, napríklad, pozrieť
aj predstavenie vo Viedni — a potešila ma správa, že Zvolenčania mali s mojou hrou v roku
2007 úspech aj na Medzinárodnom divadelnom festivale v Banja Luke a Ondřej Daniš si odtiaľ
odniesol cenu za postavu Jana Kráľoviča.No rovnako ako na inscenáciu rád spomínam aj na chvíle, keď som hru ešte iba písal. Rád,
napríklad, rozprávam o tom, ako som nechal Jana Kráľoviča princeznú ustrážiť najprv silou,
potom láskou — a zrazu som stál pred otázkou, čo ešte viac môže môj bača urobiť do tretice.
Nemám radšej presunúť lásku na tretiu noc a na tú druhú si vymyslieť čosi iné? No vraví sa,
že divákov môže prekvapiť iba spisovateľ, ktorý vie prekvapiť aj sám seba — vyčkal som
teda, kým mi nezíde na um niečo, čo prekvapí aj mňa. A zišlo mi — zistil som, že môj
hrdina, čo úspešne ustrážil princeznú v prvú noc silou a v druhú noc láskou, tretí raz
nemusí už vôbec prísť, môže sa spokojne zabudnúť s kamarátmi v krčme — princezná sa v
tretiu noc ustráži aj sama.A vždy dodávam, že takéto riešenie mohlo zísť na um iba slovenskému spisovateľovi — je
to hra o láske na Slovensku.Tým sa dostávam k hudbe.Aj texty piesní, ktoré som vložil do úst svojim postavám, rátajú s tým, že sa na každú z
nich nájde slovenská ľudovú melódia. Touto cestou šiel vo zvolenskej inscenácii aj Michal
Bobáň, ktorý ich zhudonil s použitím folklórnych motívov. Nezaprel pritom v sebe Terchovca
a pridal aj pieseňVyletela holubička zo skália.K Terchovej sa hlásim aj ja — nielenže som autorom divadelnej hry o JánošíkoviZ dreva vyrezané, ale navyše ešte jedna oravská sesternica mojej
ženy sa vydala na Terchovú za mládenca z jánošíkovského rodu, ja a moja žena sme krstnými
rodičmi ich detí, nuž ochotne dávam súhlas, aby ten, komu to príde vhod, použil namiesto
piesneKysuca, Kysucatúto terchovskú:Viletela holubička ze skalja:Vileťela holubička ze skalja,ze ska, ze ska, ze skalja,ze ska, ze ska, ze skalja.Zebuďela moju milu ze spaňja,ze spa, ze spa, ze spaňja,ze spa, ze spa, ze spaňja.Ňebola to holubička, bol to ftak,bol to, bol to, bol to ftak,bol to, bol to, bol to ftak.Pomiloval švarne ďiefča, ňehal tak,ňehal, ňehal, ňehal tak,ňehal, ňehal, ňehal tak.Slovenská duša, ktorú sa usilujem vdychovať do svojich hier, sa však nevylučuje s tým,
že písať hry sa všetci učíme u Shakespeara.Na Shakespearovi ma vždy fascinovala jeho tvorivá sloboda. Kedy chce, vtedy strieda
žáner. Vždy musíme rátať s tým, že prejde z verša do prózy — a bádatelia často nevedia
určiť, čo je čo. Takisto vždy musíme čakať, že prestrieda tragédiu s komédiou. Klauni,
ktorým často vôbec nedáva mená a nazýva ich iba klaunami, uňho vstupujú do hry spravidla v
najsmutnejších okamihoch deja. Len si spomeňme — klauni kopú hrob Ofélii, klaun prináša
jedovaté hady Kleopatre, klauni sú aj tí žartujúci muzikanti na Júliinom pohrebe!Uveril som, skrátka, Williamovi Shakespearovi, že dobrá hra sa nezaobíde bez klaunov — a
pomohlo mi to nájsť odpoveď na otázku, kto vlastne sú tí traja pomocníci môjho hlavného
hrdinu. Dlhý, Široký a Bystrozraký — to sú predsa traja rodení shakespearovskí klauni!Ľubomír Feldek.
|
Feldek_Dlhy-Siroky-a-Bystrozraky-alebo-ked-ma-baca-stastie-na-zazraky.html.txt
|
1Kto milości nie zna, ten żyje szczęśliwy,i noc ma spokojną i dzień nietęskliwy.Adam M.[1]Po smrti Svätopluka Veľkého, roku 894, nastúpili na veľkomoravský trón jeho traja synovia:
Mojmír, Svätoboj a Svätopluk.[2]Hneď ako odzneli trúchlivé hlasy zvonov na brehoch Nitry, Moravy a Vltavy, čo sa
žalostne rozliehali nad Svätoplukovou smrťou, už sa po Nitre rozzvučali zvuky nové; neboli to
tóny smútku a žalosti, ale radosti a plesania. Ten hlboký žiaľ zatienili nové nádeje a nové
radosti. Kráľoviči, mladí Svätoplukovci, nastupovali do vlády a na trón svojho slávneho otca.
Na ohromnej slávnosti, akú Nitra ešte nevidela, prijímali sľub vernosti svojich národov a sami
skladali prísahu, že budú bdieť a starať sa o slobodu a šťastie zdedených krajín.Veľkoleposť a nádhera na tejto slávnosti boli nevídané a neslýchané. Na zvýšenie a
povznesenie lesku použili všetko. Všetci páni a bohatieri, všetka sláva a krása ich hradov a
dvorov zúčastnila sa v celej svojej nádhere na tejto prepamätnej slávnosti. Najkrajšie panie a
panny žiarili po boku svojich pánov, otcov, bratov alebo príbuzných a zvyšovali radosť
kráľovského dňa. Veľkomoravská ríša stála mocne ako velikánsky obor; hranice mala ohradené a
chránené; vnútri aj za hranicami blýskala sa mocou a slávou, bezpečnosťou a slobodou.
Nepriatelia sa desili, priaznivcov a priateľov veľmi tešila mohutnosť Slovanstva. V takomto
stave zanechal kráľovstvo svojim synom Svätopluk Veľký. Prekvitali v ňom remeslá, kupectvo,
obchody, umenie. Dobré mravy, náboženstvo, duchovná sila vyvíjali sa na vznešenú, radostnú,
slávnu blaženosť národa.Ale Svätoplukovým víťazom, čo zostarli pod koruhvami veľkého mocnára a zošediveli v
ťažkostiach a útrapách vojnovej statočnosti, stvrdli v hluku víťazoslávy, týmto víťazom zo
Svätoplukových časov sa nepáčila celá nádhera tejto slávnosti. Nebolo to podľa ich hrdinskej
mysle, tušili v tom prejemnelosť a zoženštenosť nedôstojnú synov otca vyskúšaného v bojoch.
Ich srdce bolo skľúčené očakávaním žalostných časov. Ich meče otupievali a hrdzaveli rozvešané
a poukrývané v pošvách a nové pokolenie nechcelo počuť ich hlas…O niekoľko týždňov po nitrianskej slávnosti sedela vo svojej sieni na velehradskom hrade
Drahomíra, jediná dcéra a jediné dieťa velehradského vladyku[3]a upokojovala si dušu srdcu blízkymi spomienkami; lebo aj ona sa s otcom
zúčastnila na kráľovskej slávnosti. Na celej slávnosti bola vari jediná, čo okom duševným
merala túto udalosť a všetko, čo videla a pozorovala, prirovnávala k vlasti a k jej sláve.
Sediac teraz pri obloku, zalietala havraním ohnivým okom do utešenej velehradskej doliny a
mysľou zotrvávala na výslní blaha a šťastia svojej vlasti. Pohľad na krajinu, čo sa
rozprestierala pred jej očami, na mútnu hladinu Moravy, na jej kvetnaté brehy, na lúky a polia
posiate kvetmi a bujnými klasmi, na tmavé hory a lesy, na pochmúrne hrady, čnejúce hore k nebu
z lona skál ako strážcovia hôr; už sám tento pohľad zmäkčoval dušu a podnecoval myseľ na
vyššie myšlienky. Na Drahomírinej tvári spočíval svätý pokoj, aký spôsobuje duch, keď sa
vznesie z končín každodenných starostí a pozemských vášní a splynie s myšlienkami svetov
vyšších, sveta duševného života. V jej prsiach nebúrila vášeň, jej srdce sa neutápalo v
zbytočne lákavých citoch. Jej gaštanové vlasy padali v prstencoch a lokniach po pleciach a
alabastrovom krku. Zdalo sa, že pekná tvár predstavuje krotký boj červených ruží s belobou
napadnutého snehu; jej pery boli krášliacimi rubínmi pod orlím nosom.„Vlasť, vlasť moja najdrahšia!“ začala v duchu rozjímať, „aká si šťastná, aké sme šťastné
my, tvoje dietky, že nad tebou vládol Svätopluk Veľký — mohutný, múdry, spravodlivý. Zanechal
ťa v plnej celistvosti a sviežu, mocnú a schopnú užívať ovocie, ktoré on štepil. Pokoj a večná
sláva duši jeho!“Skromné slzy ako najčistejšie perly zaleskli sa v očiach spanilej Drahomíry! Jej duša pri
každej spomienke na Svätopluka Veľkého pocítila bolesť a žiaľ nad jeho smrťou a zakaždým
zasvätila jeho pamiatke slzu žiaľu a vďačnosti. „Ach!“ rozmýšľala ďalej Drahomíra, „smutný
osud ti hrozí, vlasť moja! Toto trojenie jednej vlády ťažko prinesie niečo dobré a požehnané
kmeňom slovanským. Ctím si vôľu tvoju, ó, veľký panovník veľkomoravský, mocou ktorej si
obdaril svojich synov rovnakým právom na trón; ale duša moja nemôže sa zbaviť trápneho tušenia
o nešťastnej budúcnosti mojej vlasti. Jediné je slnko, čo zohrieva zem, jediný je stred, okolo
ktorého sa všetko krúti, jediné je srdce, ktorým sa do žíl prelieva čerstvá krv, jeden zo
Svätoplukových synov mal byť kráľom. V ňom by Veľkomoravská ríša mala slnce i srdce svojho
života. Ach a tá vážnosť, to správanie sa, to oko nahor hľadiace, to rameno mohutné, tá celkom
kráľovská povaha Mojmíra, najstaršieho tvojho syna, ó, Svätopluk — či to všetko nie je pravý
odraz teba? Ó, prečo si nezložil na jeho plecia ťažké bremeno, neľahkú vládu nad Slovanstvom!
Ach, že muselo otcovské srdce premôcť hlas kráľovskej opatrnosti!“Takto rozjímala Drahomíra o vznešenom predmete. Vlasť jej bola tým jasným svetlom, ktoré
najbezpečnejšie vedie človeka po cestách života, najistejšie ho chráni pred zablúdením na
nepravé rázcestie. Jedinou studnicou týchto vysokovzletných starostí a trápenia jej bola láska
k vlasti. Pri tomto svetle svojej lásky pozorovala celú kráľovskú slávnosť v Nitre a za pomoci
tejto duševnej pochodne prenikla do povahy dedičov veľkomoravského trónu. — Och, nie je — nie
je súci na trón takého veľkého kráľovstva ani smutný a zachmúrený Svätoboj, ani náruživý a
ľahkomyseľný Svätopluk! — zvolala hlasno Drahomíra a vstala od stola.Tu zrazu nečakaný výjav odvrátil jej myseľ od týchto vecí. Na predhradí a po chodbách
Velehradu strhol sa hrmot a behanie. Jej rozpačitosť však ešte vzrástla, keď velehradský
hradný strážca ohlásil príchod kráľovičov. Drahomíra sama spytovala svoju dušu zachvátenú a
preniknutú akousi bázňou, hoci by bola mala od radosti plesať. Mravy vznešeného veku tých čias
totiž vyžadovali, aby dcéry domáceho pána pripravovali hosťom a príchodzím pohodlie, dávajúc
dôkazy slovanskej pohostinnosti. Drahomíra sa triasla od rozochvenia, pretože mala teraz
splniť povinnosti mravov a vďačnosti a rozmýšľala, ako by najlepšie zachovala česť
velehradskej domácnosti.Kráľoviči Mojmír a Svätopluk, teraz už naozajstní vládcovia Veľkomoravskej ríše, prišli na
Velehrad. Čo bolo vlastne príčinou, že obaja Svätoplukovci prišli na Velehrad v takom
nezvyčajnom čase, nevedel ani vladyka s dcérou, ani samotné kniežatá. Po tej nitrianskej
slávnosti zmocnila sa najstaršieho a najmladšieho Svätoplukovho syna clivota a
trudnomyseľnosť. Nikdy necítená túžba opanovala ich srdcia. Predmet ich túžby bol obidvom
Svätoplukovcom neznámy, hoci ich obidvoch podvedome vábilo na Velehrad. Obraz Drahomíry,
krásnej velehradskej devy, hlboko sa vryl do duší obidvom kráľovským bratom, lebo ona bola
najjasnejšou hviezdou medzi všetkými, čo boli na poslednej slávnosti. Ale týmto tajomným
túžbam svojich sŕdc kráľoviči neporozumeli. Zamestnávali ich iné dôležité veci, než aby mohli
toto pohnutie nových citov skúmať a nazrieť do hĺbky svojho srdca. Aj času bolo málo, aby sa
bližšie zoznámili s Drahomírou a bez zábran prejavili svoje city. Navzájom si navrhli zájsť do
miest a na hrady v ríši, aby zapudili svoju úzkosť a trudnomyseľnosť a stali sa súcejšími na
vedenie svojich prác a povinností. Aký tajomný cit ich na Velehrad doviedol, poľahky sa dá
vysvetliť. Bola to trpká radosť a radostné útrapy prvej lásky, ktoré svojou čarovnou mocou
premôžu mladistvú dušu junáka a devy a ťahajú ich neodolateľnou prudkosťou k milému predmetu.
Šíp lásky k Drahomíre sa zapichol do sŕdc obidvom Svätoplukovcom; a ani jeden o tom nevedel. I
nevzdorovali si, keď sa spoločne uberali na Velehrad. Vladyka velehradský ich prijal s
nadšením a radosťou ako svojich vladárov.— Statný a slovutný vladyka velehradský, — hovoril rozmarne Svätopluk, vstupujúc do
hosťovskej siene, — nám poskytne pohostinstvo na slávnom Velehrade. Či je tak, vladyka?— Najjasnejšie Kráľovské Milosti, ráčte vstúpiť do svojich príbytkov a moja domácnosť vám
bude na služby kráľovské, — odpovedal vladyka, uvádzajúc obidvoch do siene.Rozhovor bol sprvu len útržkovitý, hovorilo sa hneď o tom, hneď o inom. Keď sa obrátil na
problémy vlastenecké, hneď nadobudol farbu a zaujímavosť. Vladyka velehradský bol skúseným
mužom, kedysi videl plnokvetú slávu Veľkomoravskej ríše. Lenže ich rozhovor sa pretrhol, prv
než sa väčšmi rozpriadol, keď sa zjavila Drahomíra. Otec uviedol svoju dcéru, ktorá práve
vstupovala do siene, ku kráľovičom. Drahomíra vítala kráľovských hostí, prejavila pritom
radosť Velehradu nad príchodom slávnych vládcov a zaželala, aby ich boh na slávu a blaho
vlasti dlho zachoval.City obidvoch Svätoplukovcov sa teraz vracali k svojmu právu. Ako blčiaci oheň hrozí
rozhodiť schránku, čo ho uzaviera, tak horúčosť, roznietená v ich prsiach anjelským hlasom a
bleskom Drahomírinej krásy, zmietala ich vnútrom a hrozila prelomiť hruď, v ktorej bola ukrytá
taká sila. Obaja teraz mysleli len na to, ako by sa mohli priblížiť k tejto bohyni. Lebo
podobala sa práve bohyni so sto plamennými mečmi obrátenými proti tomu, kto by sa odvážil k
nim priblížiť. Naproti tomu ich krok bol prikutý k dlážke olovenou ťarchou, jazyk prilepený o
podnebie, iba srdce viedlo svoj rozhovor prudkým a horúcim bitím. Vladyka zbadal ich ťažkosti
a myslel si, že im príde vhod, keď dcéru odvedie od ich vlasteneckého rozhovoru. No medzitým,
čo Drahomíra poslúchla otca a na jeho slová odchádzala, rozviazal sa jazyk vážnemu Mojmírovi a
prejavil sa v nasledujúcich slovách:— Nie tak, vladyka! Pre naše vlastenecké rozjímania neodďaľuj svoju dcéru z našej
spoločnosti. Vlasť je i jej matkou a ona bezpochyby vlasť svoju miluje. Však je pravda,
spanilá, že miluješ svoju vlasť?Drahomíra sa začervenala a slnce, čo práve vyšlo spoza oblakov, ožiarilo jej tvár
zanietenú plameňom krásy a sviežosti: a ona tu stála ani anjel z vyšších svetov, čo zletel,
aby oblažil zem. A keď sa zmohla na odpoveď, rubínovými perami prehovorila slová, ktoré
kráľovičov skrz-naskrz prenikli.— Mať moja, — hovorila strieborným hlasom, — daj jej nebo slávu večnú, vliala tento svätý
plameň lásky k vlasti do mojich pŕs a ten má rozohrievať moju dušu naveky.— Výborne! — povedal Mojmír, obrátil sa k vladykovi a pokračoval ďalej: — Krásna duša
prebýva v tvojej spanilej dcére, vladyka!— Moja jediná potecha, — odpovedal otec, — v dňoch blížiacej sa mojej staroby; naozajstný
odlesk mojej mŕtvej manželky!Svätopluk stál ako bez seba. Všetka hĺbka jeho ukrytej lásky sa teraz zrazu premenila na
divú búrku a triasla ním od základu. Oči mu blýskali hnevom, láskou a žiarlivosťou. Triasol sa
od zlosti na seba samého, že tých niekoľko slov nevedel povedať Drahomíre sám. Kypel závisťou
a žiarlivosťou voči bratovi, ktorý, tak sa mu zdalo, z jeho vlastného srdca vážil, z jeho
jazyka bral slová, ktorými sa obrátil na Drahomíru. Medzitým sa Mojmír približoval k
Drahomíre, aby s ňou znovu začal rozhovor; to však bolo pre Svätopluka smrteľným bodaním jeho
srdca.— Ustúp od anjela, diabolský brat! — rozkričal sa Svätopluk. — Velehrad sa rúti podo mnou
do hlbín Moravy, keď musím pozerať na tvoju zradu.Od tejto neočakávanej zmeny v Svätoplukovi všetci zmeraveli. Najmä však Drahomíra sa
chvela od bázne a hanby a chcela ujsť zo siene. Ale nový výbuch jeho náruživosti pričaroval ju
aj ostatných k miestu bázňou a začudovaním.— Preboha! — zvolal Svätopluk plný prudkej vášne, — stoj, krásavica, a prítomnosťou svojou
zadrž svet nerestí, čo sa na mňa valí, svet blažeností, rútiaci sa predo mnou do priepasti!
Otec nebeskej Drahomíry, Drahomíra, jediná okrasa ríše našej! Dívaj sa na mňa, pozri, ako sa
mi trasú žily a z hĺbky mojej duše sa dvíha búrka a plameň blčí v mojich prsiach. Tento divý
oheň nedovolil môjmu jazyku vysloviť to, čo ľahkoreký Mojmír tomuto anjelovi nahovoril. Ja —
ja milujem Drahomíru. Mojmír je falošník, oklamal aj mňa. Moja láska je nekonečná; ja neviem
predkladať lichôtky ohybným jazykom. Ale milujem Drahomíru z hlbín svojej duše. Oklamali ma!
Mojmír spoznal tajné hnutie môjho srdca lepšie než ja sám, on ma vyzval na Velehrad, aby som
tu bol svedkom zrady nad mojou láskou. Ja som lásku k Drahomíre ukrýval ako klenot, klenot,
ktorého sa nedotkol ani môj vlastný rozum v tajných skrýšach môjho srdca; ale brat môj
vyzvedel o ňom a chcel mňa a spolu i sviatosť lásky tejto pred tvárou tohto anjela zhanobiť.
Jeho vábila nádhera hradu a sláva sveta, mňa viedol na Velehrad iba blažený cit lásky k
Drahomíre, išiel som jedine pre to, aby som v hlbokom vzdychu vyjavil Drahomíre hĺbku svojej
lásky. Ó, never, Drahomíra, ó, never, vladyka velehradský, Mojmírovým slovám, ja jediný môžem
Drahomíru milovať!Odvrátený od Mojmíra a tvárou obrátený k Drahomíre celou náruživosťou svojej povahy hrmel
Svätopluk tieto slová. Kropaje potu vysadili mu na čelo, zrazu stíchol, iba jeho prsia, sotva
lapajúc dych, vlnili sa ako rozbúrené more.— Preboha, Svätopluk, čo sa to s tebou robí? — pýtal sa ho začudovaný Mojmír. — Čo je
príčinou tvojej podozrievavosti? Odkiaľ tá smelosť ubližovať nevinnému bratovi? Ak veríš v
boha, môžeš veriť aj to, že som ťa v ničom neoklamal, ani som oklamať nechcel. Pozri sa sem do
mojich nesklopených očí, do verného zrkadla mojej duše.— Ako? — začal znova prudký Svätopluk. — Tak som sa mýlil! Odpusť, Mojmír! — I pozeral do
Mojmírovej tváre a celá jeho tvár sa vyjasnila. — Ešte raz ťa prosím, odpusť, Mojmír, brat
môj! Odprosujem ťa, klaňať sa ti budem za moje prenáhlenie, ale ťa prosím, aby si ma o tom
uistil. Vyznaj tu pred tvárou tohto anjela, že ju nemiluješ, že tvoje srdce nehorí plameňom
lásky k Drahomíre!Z tichej blaženosti citu vytrhla Mojmíra Svätoplukova náruživosť a zdalo sa mu, že teraz
má byť odrazu zbavený toho blahoslaveného kvietka svojho vnútra. Láska k Drahomíre mu ešte ani
nepatrila, ešte ju sám nepoznal, a teraz požadoval od neho brat, aby ju zaprel. Jeho láska,
skrytá v nepovedomých hlbinách len ako slabá iskra, touto búrkou iba roznietená, začala sa mu
bližšie dotýkať jeho srdca. Preto ho zarazila bratova požiadavka, ale nechal jeho otázku bez
odpovede.Svätopluka toto mlčanie len o to väčšmi pobúrilo. Jeho žilami sa znovu preháňala horúčava
a slová mu tiekli z úst ako ohnivý prúd: — Pozri teraz do mojich očí — zradca, zakuklenec,
pokrytec! Teraz prenikám zrenicou tvojho oka a vidím tvoje vnútro. Ty Drahomíru miluješ! Vrav,
lebo ťa rozšliapem! Vrav — ale neklam! Lebo — och, láska moja, ochraňuj ma, aby som neklesol!Mojmíra, hoci bol mierny, takéto dobiedzanie roznietilo. Začal hovoriť dôrazne, hoci bez
náruživosti:— Svätopluk, pamätaj, že nemáš právo na moje tajomstvá, ako si ja neosobujem právo na
tvoje. Áno, povinný si mi úctou ako staršiemu.— Ha, mocnosti nebeské, pomáhajte mi! — rozbúril sa opäť Svätopluk, — zúfam si, alebo
rozšliapem tohto zradcu. Joj, pekelné brány! Ja som mu povinný úctou! A ja nemám právo na jeho
tajomstvá! Teda aj tajnosti — okrem toho všetkého, čo som videl, ešte i tajnosti! Tak teda
hovor o tých tajnostiach!— Si náruživý, — odpovedal Mojmír chladne, — tvoja krv horí, myseľ tvoja sa pení od vášní
a náruživostí. Keď tvoje žily ochladnú a rozum tvoj bude schopný uvažovať a rozmýšľať… až
potom sa budem s tebou zhovárať o týchto veciach.— Tak teda, tak! — povedal Svätopluk. — Myslíš si, Mojmír, že by si svojimi tajnosťami
ešte väčšmi rozdúchal oheň v mojich prsiach? Ó, ak treba, aj zamrznem pred tebou od chladu,
keď tak chceš, ale vrav, vrav… nebudeš?Medzitým však oznamoval velehradský hradný strážca príchod nových hostí a po chvíli
vstúpil do siene Aribo, rakúsky markgróf.[4][1]Kto milości nie zna…— (poľ.) Verše z Dziadov od A. Mickiewicza. Prvá časť vyšla vo Vilne roku 1825.[2]Mojmír, Svätoboj a Svätopluk— traja Svätoplukovi synovia. Po
Svätoplukovej smrti r. 894 mal Mojmír II. prevziať zvrchovanú moc nad celým územím Veľkej
Moravy, Svätopluk II. dostal ako údel územie Slovenska a Panónie, tretí syn Predslav (teda
nie Svätoboj!), najstarší, bol pravdepodobne kňazom; zostalo po ňom iba pomenovanie
Bratislavy Pressalauspruch (nem.).[3]Drahomíra, jediná dcéra a jediné dieťa velehradského vladyku…—
Velehrad nepatril medzi najdôležitejšie veľkomoravské sídla, a tak Hurban nespomína rod
velehradského vladyku. Prvá Drahomíra z českých dejín bola česká kňažná, manželka českého
kniežaťa Vratislava I. (10. stor.), matka Václava I. a Boleslava I.[4]Aribo, rakúsky markgróf…— V lete 882 Svätopluk prešiel cez Dunaj
a pomohol dostať sa na miesto správcu Východnej marky Aribovi, proti ktorému sa postavili
synovia už spomínaných grófov Viliama a Engelšalka. Markgróf Aribo dal svojho syna
pokrstiť podľa Svätopluka na Zwentibalda.
|
Hurban_Svatoplukovci.html.txt
|
Malé čižmičkyMalé, trhané obláčky vznášajú sa nad vidiekom. Tej noci musela byť veľká búrka s dažďom,
hromobitím a blýskaním sa. Stopy jej badať všade, konáre stromov sú obráňané, na listoch a
na tráve skvejú za kvapky dažďa a v jarku hučí voda. Pred vrátami Jána Vőnekiho stoja celé
mláky a v zahrade Michala Zákóva — práve teraz rozprával Magdalene Mihók — zápor sniesol
ešte len aj vtáčie hniezda so stromov.Nad blatom sa vznáša mhla, priezračná a biela, jako bicie muzlinové šaty, z komínov
vznáša sa dym do hora, všetko toto znaky toho, že už nebude pršať, ačkoľvek je nebo ešte
pochmúrné, oblačné, jako tvár strýca Biziho, ktorý išiel nahrbený, neistým krokom dolu
dlhou ulicou so Števom Sűčom murárom.Jako sa sostarnul strýc Bizi! A neni ani zázrak, však za sype naňho nešťastie. Dcéra mu
zomrela, voly sa mu zduly, stodola a stohy mu shorely, kone mu ukradli.Ale aj cíti tiažu „lavej“ ruky p. Boha, keď si nevedel uctiť „pravú“. Veru by sa teraz
už koril pred Všemohúcim; odkedy aj syn jeho zápasí so smrťou, prisľúbil, že majetok svoj
len k tomu upotrebí, aby dobre činil.Nebesá ho ale chladne prijímajú. Skutočný zázrak sa stal. Keď doviezli obraz
Preblahoslavenej Panny Márie, čo kúpil pre kostol, — most sa prelomil pod vozom, kone
zahynuly, obraz a voz sa dolámaly na drobné kúsky.Ľudia sa dívajú naňho zo dvorov a zpoza plotov, jako ide v dlhom kepeni a s hlavou do
pliec vtiahnutou.— Ale idete — začne Anna Böngér — aspoň mu už vy dajte pokoj. Dosť ho tresce pán Boh.
Duša moja nože polož jedon-dva kúsky pod kotál, pokiaľ pomiešam.— Jakési je mokré to drevo — pokračovala žena Mateja Čupora. - Za môjho času ešte len aj
drevo lepšie horelo. Ale čo je to s tým Bizim! Či vieš, čo sa stalo zase tejto noci?— Myslíš snáď ten kamenný kríž v cmiteri?— Duša moja, hrom udrel doňho. Zlomil ho. A len včera ho postavili a veru mnoho stál.— Óh, óh! — čuduje sa Anna Böngér. — Tí dozaista ta idú. Nože malý Ondriško, choďže za
nimi a pozri a dávaj pozor, kam pôjdu od studne?Malý Ondriško, tichého vzozrenia sirota bez otca a matky, tam kľačal na prostred dvora
pri kotáli, v ktorom varili lekvár; toto bol k zavideniu stav, lebo si pri ohni nielen bosé
nohy ohrieval (bolo trochu chladno), lež dobrosrdečná Anna Böngér dovolila mu aj koštovať.A teraz takto musí opustiť túto blaženosť pre starého Bizi.S nechuťou išiel za nimi. Skutočne išli do cmitera.Ženy pravdu hovorily, utešený kríž z červeného kameňa tam ležal vo dvoch kusoch na
žlknúcej pažiti. Nini a kam že sa podely zlaté litery: K oslave Božej dal postaviť Josef
Bizi? Práve kde boly litery, na prostriedku prelomil hrom kríž, jakoby pán Boh bol chcel
povedať: „Nepotrebujem tvoju oslavu Jozef Bizi, ani obraz Panny Marie som nepotreboval,
nechcem ani tento kríž.“Starý človek pozdvihol zrak so zeme, kde dar jeho prelomený ležal a nemal smelosti ani k
nebesiam uprieť zrak, kde sa tak veľmi hnevajú naňho. Blúdiaci pohľad jeho zastavil sa na
chlapcovi, jako keby jeho strapatá hlava bola práve medzi nebom a zemou.Ondriško oprel sa o vŕbu a zamieňave pozdvihujúc do premoknutej tučnej zeme cmitera
zaviaznuté bosé nožičky, udivene díval sa na Biziho a jeho sprievodčího Sűča murára.— Poďme preč — hovori Sűč.— Nuž a s krížom čo bude — spytuje se Bizi utlumeným hlasom. — Slepíš ho?— Nie veru! — odpovedal tupe Sűč. — Čo prst Boží rozdrtil, to ľudské prsty nesmú slepiť.
Vás veru pán Boh navštívil.Starcovi zuby drkotaly.— Veď keby ma len navštevoval! — zvolal trpko — pán Boh už u mňa býva; stále u mňa býva.— Trpeť musíme, strýčko Bizi!— A ver mi Štefan, nie som zlý človek.— Skúpy ste bol, tvrdosrdcí, pyšný. Držal ste sa za prvého na svete. A potom povedzme si
pravdu, úžerou ste si nadobudol majetok.— Nemám viac za nič celý majetok — hovoril tupe. — Zima mi je, trasiem sa. Mám zlé
tušenie. Jako čoby mi niekto v hrsti stískal srdce. Uvidíš, zase čaká nejaké nešťastie na
mňa… O nevyčerpateľný Bože, čím ťa mám smieriť?Opustili cmiter.— Nini! — zvolal Sűč — a toto chlapčisko nám je vždy za pätami! Jaké má červené nohy od
zimy! Ale sa praceš odtialto, ty naničhodník!— Nezaháňaj ho, Števo. Tak mi dobre padne, že ho tu vidím pri nás. Poď sem sem bližšie
syn môj!Starec si myslel, že z neba môže ešte jedon hrom udrieť, ale len vtedy, keď chlapec už
tu nebude.— No poďže bližšie!— Nech len ide domov — hovoril Števo Sűč, však mu nohy odmrznú od zimy!— No a prečože si si neobul čižmy — spytuje sa ho prívetive Bizi.— Nemám čižiem — odpovedal chlapec smutne.— Nuž a prečože ti otec nedá spraviť?— Nemám otca — odpovedal chlapec.Táto odpoveď sa dotkla Biziho. Jakože vyrastie toto chlapča, keď ani len lásku nepozná?Nič nehovoriac, za ruku chytil malého chlapca a sebou ho viedol cez dlhú ulicu až ta ku
kostolu.Tu ho voviedol do jednoho domu, na ktorom boly vymalované dve čižmy so zlatými rojtami a
kde bolo čítať nápis: „Štefan Filčík, čižmár“.— Pán majster, spravte tomuto chlapcovi čižmičky na moje konto! prehovoril k Filčíkovi
Bizi.Filčík si obzrel chlapca a hovorí:— Práve mám hotové jedny také malé čižmičky. Stavil bych sa o čokoľvek, že mu budú
dobré.Majster priniesol malé čižmičky, a boly dobré, ani čoby ich bol ulial.Chlapec sa im potešil, blažene sa usmieval a vesele išiel za starým do pitvora.Vonku sa medzitým oblaky rozišly. Keď Bizi vyšiel na dvor, slnečné papršleky ožiarily
jeho tvár, nebo sa usmievalo. Jako čoby bol iné povetrie dýchal, o moc lepšie sa cítil.— Daj sem ruku syn môj! Také chladné ruky máš. Či pôjdeš ku mne?Chlapec s radosťou díval sa na nové čižmy a hovoril:— Rád by som isť ta k lekváru!— Nie, so mnou pôjdeš. Vidíš už sme doma, tu bývame v tomto škridlicou pokrytom dome.V bráne ho čakal kočiš s tým chýrom, že sa kone našly a tu dnu prijal ho lekár s
uradostenou tvárou, že syn jeho je už von z nebezpečia smrti.Bizi vďakyplne pozrel k nebesiam.Jak ďaleko sú tie nebesá a predsa jak blízko…Pomocou jedných malých čižmičiek možno cestu k ním prekonať za hodinu…
|
Cecotka_Male-cizmicky.txt
|
Rozpomienka na rok 1866Prezerajúc svoje botanické zápisky, ktoré som viedol pravidelne od roku 1861 až do
nedávna, prišiel som na zápis o 24. apríli r. 1866, ktorý nasledovne znie:V noci taký silný mráz, že orechy, vinice, ovocie na slivách, čerešniach, broskyniach,
marhulách, hruškách, jabloniach, agáty, maliny, miestami v horách buky a duby, ba práve aj
mladé výhonky vŕb a olší, v poli a v záhradách fazule, zemiaky, kukurice pomrzly. Smutný to
bol deň! Mohutné orechy, šuštiace čiernym, ako obareným lístím, sú ako do smútočného rúcha
oblečené. Na lúkach pomrzly všetky vstavačovité (Orchidey) a množstvo iných rastlín.
Zvláštny to bol pohľad na orechové stromy; lebo keď sa na ne oprelo slnko, odlupovaly sa od
vetvičiek zmrznuté listy, a s príšerným šuchotom v hromadách padaly na zem, že na poludnie
všetky orechové stromy vyzeraly ako veľké rozcuchané metly medzi ostatným stromovím, ktoré
aspoň listy svoje zadržalo. S vŕšku človek mohol počítať všetky pomrznuté orechy, ktoré z
ďaleka sa vynímaly ako čierne fľaky v prostred zelených sadov. — Ďalej tam stojí zapísané:
Vietor sa obrátil od juhu, a predsa ma oziabalo v ruky, idúceho od salaša. Večer pred týmto
mrazivým ránom pálila mládež obvyklé Jurské ohne, na vyčnievajúcich kopcoch po oboch
stranách Bošáckej doliny, so spevom a s veselosťou, a po skončení starobylého obradu
vítania jara devy sa gúľaly po oziminách, aby tak vysoké narástly, aké sú ony, čo im
gazdovia nielen nezazlievali, ale sa ešte chválili: Ej, ale mi pogúľaly tú oziminu! a po
návrate domov poctila mládež daktorých Židov dostaveníčkom, zaspievajúc im so smiechom pár
veršíkov posmešných pesničiek. V najbližšie ráno premenila sa táto radosť v nevýslovný žiaľ
nad pomrznutými úrodami v poli a v sadoch! Kam sa človek obrátil, všade stretal ustarostené
tváre, akoby nosily napísané na čele: Čo bude s nami ďalej? Ako tento rok prežijeme? Hoci
ešte teraz nikto ani tušenia nemal o tom, že nám tento rok ešte aj ťažšie navštívenia
prinesie, vojnu, choleru, koncom leta ustavičné plúšte, tak že mnohé plodiny zeme a
množstvo sena pohnilo, a čo sa domov na úchvatky sviezlo, len na stelivo pod lichvu mohlo
byť potrebované.Taký záhubný mráz mali sme aj v roku 1863 dňa 6. júna. Práve vtedy chodil ev. biskup
Geduly po kanonickej vizitácii po cirkvách dolnotrenčianskych, a ja som mu bol pridelený
ako vizitačný notár. Na noc 5. júna prišli sme do Beckova, a ráno boli sme svedkami tej
spústy, ktorú v záhradách, na ovocných sadoch a na poli medzi siatinami a okopaninami
zapríčinil silný mráz. Raži boly práve v najlepšom kvete. V prvý deň mrazu ešte sa nevidelo
na ražiach, že sú pomrznuté, až na tretí deň sa ukázalo, že sú klasy biele a pomrznuté. V
celej doline na tisícich slivových stromoch ani jednej slivky nezostalo; v septembri
doniesol starý rechtor jednu peknú slivku zrelú, ktorú našiel na halúzke pod slamenou
strechou školského stavänia ukrytú a pred mrazom ochránenú. Keď sme sa tej slivky do chuti
naobdivovali, rozrezal ju na toľko kúskov, koľko nás pri tom bolo, aby sme aspoň ochutnali
ovocie. Keď povážime, že v dobrom ovocnom roku na tisíce centov suchých slív, množstvo
jabĺk a hrušiek, na stá centov orechov sa vyváža, mnoho slív na lekvár pre domácu potrebu a
na vývoz sa uvarí, a mnoho na slivovicu vypáli: môžeme si predstaviť, koľkú ujmu na
dôchodku zapríčinil jediný mráz len v samej Bošáckej doline!Krátka prusko-rakúska vojna sa len málo týkala našich krajov. Keď spústy vojska ťahaly
hore Považím na severné bojište, prišiel som do Štvrtku navštíviť jednu rodinu a našiel som
tam štyroch rakúskych dôstojníkov. Medzi nimi bol jeden veľmi mladý poručík, ktorý ukazoval
najviac kurážu do vojny, a hovoril: S Prušiakmi budeme skoro hotoví, tí nerozumejú vojne,
lebo dávno vojny nemali. Šuhaj tento tak rozprával, ako by bol ktovie v akých bojoch sa
vyznačil, a bagatelizoval pruských stratégov. Ostatní dôstojníci boli starší mužovia a reči
ich boly vážnejšie, nie tak do vetra trepané. Ale dosť skoro zkúsil aj náš hrdinný
poručíčok, že miesto toho, ako očakával, „že v Berlíne bude raňajkovať“, jestli v boji
nezahynul, musel sa dať aj on od Kráľ. Hradca na útek kade ľahšie tam, zkade bol prišiel.Viktor Janka, kyrysnícky nadporučík, výtečný botanik európskeho mena, tiahol so svojou
eskadronou cez Myjavu do Moravy, a bol ubytovaný na fare turolúckej, kam pred večerom
dorazil. Spýtal sa farára, jak ďaleko je Zemanské Podhradie? Že by ma rád navštívil. Ale
keď mu riekli, že je to na dobré 3 hodiny cesty, upustil od svojho úmyslu, lebo mu to bolo
príliš ďaleko, ale nechal mi na karotke pozdrav vo fare, aby mi ho príležitostne doručili —
a hneď na druhý deň odmašíroval ďalej. Tú karotku mi aj poslali. Keď po krátkom čase
Benedekova porazená armáda ustupovala v zrýchlených pochodoch dvoma prúdy, Moravou a
Považím k Bratislave, a množstvo vojska uberalo sa aj Lieskovskou dolinou k Novému Mestu,
stál som na hradskej medzi Lieskovím a Srním, striehnuc, či nezazrem nášho botanika Janku.
Ten ale mi potom z Pešti písal, že mašíroval cez Skalicu, ale že to bola hrozná trma-vrma
pri Kráľ. Hradci, kde rakúska pechota, kavaléria, delostrelectvo, vozatajstvo, rozkošne
pomiešané, hľadelo sa čím najďalej dosiať z dosahu pruských kanónov, a Janka v tom
najväčšom zmätku skočil s koňa vytrhol jeden exemplár plazivej ďateliny (Trifolium repens)
a na pamiatku si ho strčil pod kabát. Ani v najväčšom nebezpečenstve života nezaprel sa
horlivý botanik.Bol to dojímavý pohľad, ako naše ženičky vo Štvrtku špalierom stály vedľa hradskej, cez
dedinu ulicou „Kočíce“ zvanou tiahnucej — ktorá s pecňom chleba, z ktorého ukrajovala
krajec za krajcom a dávala vojakom; ktorá s putňou vody a s plecháčom, ponúkajúc
mašírujúcich smädných vojakov; ktorá s hodnou nádobou mlieka, z ktorej nalievala do pohára
a podávala ho mimoidúcim, a bežala vedľa nich, aby vzala prázdny pohár od jedného a znova
ho naplnený podala inému. A to tým milosrdným ženám nikto nerozkazoval, tak občerstvovať
dlhým maršom ukonaných, im celkom neznámych vojakov; samy od seba to konaly, a vojakom to
dobre padlo. Ale jeden židovský šuster v Bohuslaviciach zle pochodil. Kúpil od pekára plnú
krošnu žemlí po 2 krajciare a dal sa ich na hradskej utrmácaným vojakom po 10 krajciaroch
predávať, a tešil sa dobrému rebachu. Ale spozoroval ho jeden stotník, dal mu žemle z
krošne vysypať, aby si ich vojaci rozobrali. Keď na to prekvapený Žid počal veľký
„Geserres“ robiť a nadávať, nebral to stotník za žart, ale dal Židovi 12 palíc, ako honorár
za túto starostlivosť o vojsko, na plundry vypáliť. Žid sa potom nabehal a naprosil, a
nažaloval až po viedenskú kanceláriu, o zadosťučinenie a náhradu utrpenej škody pri tomto
„kšefte“, ale všetko nadarmo. Tých 12 palíc mu nikto neodfúkal, ešte sa mu aj ľudia do
chuti nasmiali, lebo kto má škodu, o posmech sa nepotrebuje starať. Tento Židák bol akosi
osudom predestinovaný na palicovanie, lebo keď podhradský slúžny Anton Piáček r. 1848
svojej gazdinej, rodenej Viedenčanke, s ktorou sa pozdejšie dal osobášiť, rozkázal uňho
nové topánky ušiť, nijako sa s prácou neponáhľal, hoci viac ráz k nemu posielali o tie nové
topánky. Ale keď raz šuster povedal Piáčkovej slúžke, že taká pani môže aj troška počkať:
viac k nemu nechodil nikto o tie topánky. Keď ich konečne ušil, zaniesol ich sám usmiaty k
Piáčkovi. Keď sa ho spýtali: čo mu príjde za topánky? povedal, že 3 zlatky. Dobre, riekol
Piáček, ale koľko ráz sme my o tie topánky museli posielať, na toľko ráz ti ich budem
vyplácať, a ty si pre plácu toľko ráz ku mne musíš chodiť. Žid bol aj s tým spokojný, a keď
sa s poklonami odoberal od „pána veľkomožného“, riekol tento: Neutekaj, ešte nie sme
vykoncovaní, ešte som ti dlžen za ten odkaz po slúžke: vyvez dereš na most, tam dostaneš 12
palíc. Žid myslel, že slúžny len žartuje; ale keď videl hajdúcha s lieskovicou v bráne
stáť, aby Žid neušiel, dal sa do plaču, do prosenia a odpytovania. Ale všetko nadarmo. S
chuťou alebo bez nej, musel vyviezť dereš na most, kde mu hajdúch spravedlivo nameral 12
palíc. Ešte za túto mimoriadnu plácu musel poďakovať a dereš zasa odviezť ta, zkadiaľ ho na
most vyviezol. Piáček riekol: Teraz sme už kvitt! a pre ostatné peniaze prichádzaj, dokiaľ
topánky nebudú celkom vyplatené. — Túto epizódu mi ten šuster sám rozprával, a keď som sa
ho spýtal, či ho to bolelo, odpovedal: Akoby nebolelo! keď ten hajdúch takou silou ťal, že
som myslel, že mi nohavice každou ranou presekne.Počas tej vojny prišiel nás navštíviť brat mojej ženy i s kamarátom svojim J. K., oba
revúcki študenti. Ktosi im pustil blchu do ucha, že Prušiaci, kam prídu, mladých ľudí nútia
vstúpiť do pruského vojska. Toho sa títo dvaja náramne naľakali, a švagor prosil sestru,
aby im prichystala peceň chleba a rezeň slaniny; lebo že náhle počujú, že sa Prusi blížia,
utečú do hôr, alebo do najďalších kopaníc. Ale aj s kopaniciami strašili ľudia, že sa tam
potulujú dezertéri; ale o takých úskokoch u nás nebolo ani reči, a ja, keď len pekný čas
dovolil, často som vychádzal do hôr a na kopanické lúky botanizovať, a ani jednoho
dezertéra som nevidel.Podivno, že hoci Rakúsko bojovalo i na severe s Nemcami, i na juhu s Talianmi, o týchto
posledných málo bolo rečí u nás, ani nejakého oduševnenia nad zbitím Talianov na suchu a na
mori; len Prusov mali ľudia plné ústa.Ako následok tejto vojny prišla cholera, ktorá bola po celej župe veľmi rozšírená. Prvý
umrel v Bošáci jeden starý kopaničiar, ktorý bol raneného zaťa na Morave navštíviť, a
doniesol si ztadiaľ choleru. Ležal na obecnom dome v prázdnej izbe na slame. Poslali pre
mňa, aby som mu prislúžil sviatosť večere Pánovej. Chorý ma poznal, ale hovoriť mohol len s
veľkým namáhaním, a v tvári bol očernetý. Že som nikdy na choleru nemocného človeka ešte
nebol videl, nevedel som, čo za nemoc ho schopila. Jeho rodina už čakala naňho s vozom, aby
si ho do kopaníc odviezli a tam opatrovali. Medzi dvermi som im tak ticho riekol, aby ma
chorý nepočul: Nechajte ho tu, lebo vám na ceste umrie! Vzali si ho domov a o niekoľko
hodín umrel.Farské úrady dostaly prípis slúžnovského úradu, aby na choleru umrevší boli hneď do
rakve uložení a do cintorínovej umrlčej búdy odvezení, a pohrebné obrady aby boly čo
najkratšie a aby sa nepochovávalo od domu s dlhými obradmi. Nebol som istý, či ten
spomenutý kopaničiar umrel na choleru, preto sme pochovávali od domu jeho rodiny v Bošáci s
obvyklými tu obradmi. Potom umrel na choleru jeden najmajetnejší môj farník. Jeho rodina
nechcela dopustiť, aby rakev jeho bola vynesená na cintorín, kde ešte umrlčej búdy nebolo,
a veľmi prosila, aby som ho len obvyklým spôsobom pochovával, čo som aj urobil. Potom umrel
jeden z najchudobnejších farníkov, ktorého rodine som si ani netrúfal povedať, že ho nemám,
podľa nariadenia vrchnostenského, zvyčajným tu spôsobom pochovávať, s kázňou, s
parentáciou, so žalmom a odspievaním dvoch piesní, lebo by boli mohli povedať: Vidíš,
bohatého pochovával tak, ako sa u nás pochováva, ale chudobného človeka už nechce tak
pochovať, ako sa patrí! A tak som aj toho, práve s tými obradmi, ako toho bohatého
pochoval. A tento spôsob pochovávania zachovával som po celý čas trvania cholery. Len keď
deň po dni 2 aj viac pohrebov bolo cez deň, často v rozličných obciach, a ja som nestačil
pri každom aj kázeň povedať a parentáciu čítať, tak potom, kde vystať musela kázeň a
parentácia, to som nahradil v najbližšiu nedeľu, že som tých umrevších v kázni spomenul a
parentáciu od oltára prečítal, niekedy aj 3-4 parentácie zkrátené. Každý deň o 8. hodine
ráno v kostole prisluhoval som sviatosť večere Pánovej. Chodili teda ľudia každý deň do
kostola k spovedi, a predsa som asi päťdesiatim, už na choleru nemocným, doma prislúžil
sviatosťou večere Pánovej. A nemal som nijakého strachu z cholery, ani som jej nedostal.
Len smrad cesnakový mi bol náramne odporný; lebo ľud ako liek proti cholere užíval cesnak v
octe rozmačkaný, ktorým treli kŕčami napadnuté údy chorých, a všetci prítomní tým zápachom
napáchali. Sotva vykročili takto napáchnutí ľudia z fary, hneď sme izbu a chodbu na fare
vykadili borkami a cukrom na žeravé uhlie nasypaným; tak bol ten smrad cesnakový aspoň
maskovaný.Len raz som mal cez jeden deň päť pohrebov a to jeden v Podhradí, dva v Bošáci, v
Haluziciach a vo Štvrtku po jednom, že som chodil z cintorína do cintorína, a posledný
pohreb musel som vykonať už pri svetle fakieľ.Spomenutia zasluhuje, že v Haluziciach, 210 duší počítajúcej, na úvršine ležiacej
dedinke, ani r. 1831-ho, ani 1849-ho a 1855-ho ani jeden človek neonemocnel na choleru,
hoci vo všetkých obciach ľudia mreli na túto nemoc. Tak sa zdalo, že Haluziciam sa cholera
vyhýba. Ale to sa len tak zdalo. Lebo keď začali ľudia mrieť na choleru v Haluziciach,
vymrelo ich za 4 týždne 70; teda tretina obyvateľov. A ja mám v mojom denníku zapísané, že,
keď som 20. októbra šiel popri cintoríne haluzickom, keď ešte umrlčej búdy tam nebolo,
načítal som 15 rakví s mŕtvolami zo Štvrtku a z Haluzíc, pod holým nebom, čakajúcich katol.
kňaza z Bošáce, aby ich prišiel pochovať. Niektoré domy v Haluziciach celkom vymrely. Ľud
bol tak prestrašený, že, keď som prišiel tam na pohreb, nechcel nikto mŕtveho vložiť do
rakve, ani rakev na márach odniesť k hrobu. Pomohol som si tak, že som ponúkol cigary tým,
ktorí mŕtveho vložili do rakve, a že som poprosil majiteľov koní, aby dovolili rakev
odviezť k hrobu, čo sa aj stalo. Obrad pri dome bol čo najkratší, ako aj u hrobu. Istý H.
prišiel ku mne a doniesol si obligácií na 500 zl., že keby tak on a jeho žena umreli, aby
to ich deťom niekto nevzal. A keď som riekol, že by lepšie urobil, keby si to uložil na
bezpečnejšie miesto, lebo že aj ja môžem umrieť, riekol: „Akoby sa to mohlo stať?“ Že abych
len vzal do opatery jeho obligácie, lebo že ja ostanem na žive. Vzal som ich. Neminul ani
týždeň, a on a jeho žena v jeden deň umreli. Po čase odovzdal som tie obligácie na
poistenku stoličnému sirotnému, ktorý ich sirotám, keď dospely, vydal.Rakúsko-pruská vojna sa teda skoro skončila, porážkou Rakúska; ale hoci na juhu proti
Talianom jak na suchu, tak na mori víťazne bojovali Rakúšania, predsa pri uzavretí pokoja
ztratilo Rakúsko Benátky. Veselí a vždy k žartu a fígľom naladení Viedenáci i po tejto
nešťastnej vojne si zavtipkovali tou hádkou „Čo smrdí najviac v Rakúsku?“ a rozlúštením
jej: „Retiráda na severe a ,Abtritt‘ na juhu“. (Die Retirad im Norden und der Abtritt im
Süden.) Tak po rakúsko-talianskej vojne, kde Napoleon III. pomáhal Taliansku, ešte roku
1860. vyspevoval po viedenských kaviarňach a hostincoch ľudový spevák Fürst:Die Soldaten, sagt er, ohne Knöpf, sagt er,D’Generäle, sagt er, ohne Köpf, sagt er,Und der Kaiser, sagt er, ohne Hirn, sagt er,Ja, so müssen, sagt er, wir verlieren!Keď ho pri takomto a podobnom speve prekvapila policia, musel to odpykať za mrežami.Vtedy, keď Benedekova armáda mašírovala dolu Považím, bola od Štvrtku do Bošáckej doliny
vystrojená stráž asi z 50 mužov záležajúca, striehnuť, či Prušiaci z Moravy Bošáckou
dolinou netiahnu do Považia. Slúžka pribehla, rieknuc: Mnoho vojska prišlo a rozložilo sa
na „Močiaroch“ medzi Bošácou a Podhradím.Šiel som sa hneď podívať, čo sa to tam robí? I videl som ten hlúčok vojakov; pár
kavaleristov, jágrov a infanteristov, ako si zakladajú ohne a stroja sa variť obed. Práve
vysielal dôstojník dvoch jágrov na vrch Lysicu, vyzerať, či nevidia Lieskovskou dolinou,
alebo Bošáckou dolinou ťahať Prušiakov. Keďže mrholilo, pozval som tých dôstojníkov do
blízkej fary do sucha a na šálku kávy. Zpočiatku sa vyhovárali, že nesmú svoje stanovisko
opustiť; ale keď som ich ubezpečoval, že Prušiaci po neschodných cestách Bošáckych kopaníc
nebudú sa driapať, keď majú Drietomskou dolinou a Stráňanským priesmykom cez Moravské
Lieskové dobrú a širokú hradskú do Považia, a že fara je len pár krokov, konečne sa vybrali
so mnou a vzali si jednoho infanteristu, ktorý ustavične behal medzi farou a ležením
vojakov, aby dôstojníkom zprávu dával, že sa tam nič nestalo.Boli veselí a dobrej vôle; len sa sťažovali, že nemajú mapy pohraničných žúp, a že ani
nevedia, kade chodia. Všetky mapky, ktoré som mal o trenčianskej, nitrianskej a
bratislavskej župe, ba aj moje hrubé výkresy okolia trenčianskeho a pohraničného územia od
Z. Podhradia po Skalicu, som im dal, čomu sa veľmi potešili. Nikdy som nemyslel, že moje
kartografické pokusy budú konať také výborné služby.Prušiaci tiahli údolím Moravy na Skalicu a poza Malé Karpaty k Bratislave, kde na
Gemsenbergu bola malá šarvátka, nato hneď prímerie a o krátky čas pokoj bol uzavretý. Starý
pán M. O. mi potom rozprával, že Prešporčania túžobne očakávali Prušiakov, a mnohí mali už
prichystané pruské zástavy k uvítaniu nepriateľského vojska.Aj na Starej Turej pustošila cholera. Tam sa stal jeden pád, že na choleru umrevšieho
človeka hneď vložili do rakve a odviezli do búdy na cintorín. Ten sa ale v noci zo mdloby
prebral a zbadal, čo sa s ním stalo. S veľkým namáhaním odrazil veko rakve a tak, ako bol
vystrojený k pohrebu, náhlil z cintorína v chladnej noci domov. Domáci sa ho veľmi naľakali
a s krikom ho privítali. Že bolo veľmi chladno, nastydol, a sotva dobehol domov, schytily
ho kŕče zas, proti ktorým sa chcel brániť tak, že zachytil rukami spružeľ na rebríku a celé
telo s veľkým namáhaním usiloval sa narovnať. Ale všetko namáhanie mu nepomohlo, a domáci
ho ledva od rebríka odtrhli a na posteľ uložili, kde do rána skonal; a zas musel byť
zavezený do umrlčej búdy, z ktorej sa viac nevrátil.Vtedy mali na St. Turej lekára, ktorý nebol doktorom medicíny, ale len magistrom
chirurgie, alebo ako sa hovorí, felčiarom, ktorý mal náramný strach pred cholerou. Turanci
sa mu posmievali, že keď ho volali k nemocnému na choleru, ani do izby sa neopovážil
vkročiť, ale z vonku cez okno paličkou proboval pacientovi puls. Bol aj prezeračom mŕtvych,
alebo ako sa tam hovorí, pokukáčom; nechodil však mŕtveho preskúmať, či je skutočne mrtvý a
môže byť pochovaný, ale napísal pokukáčsku ceduľu, bez ktorej kňaz nesmel nikoho pochovať,
strčil dva šestáky do vačku a oddal ceduľu ľuďom, aby ju odniesli na faru. Na posledné
fašiangy mu ale turanskí mládenci pripravili podarenú čertovinu. Vystreli ako mŕtvolu basu
v čepci a bielych šatách a dvaja zašli k doktorovi, s plačom mu oznamujúc, že im babička
tejto noci umrela, a že by chceli, aby zajtra o 3. hodine bola pochovaná. Doktor sa pýtal
na meno umrevšej, povedali mu, že sa menovala Kača Basa, že bola 60-ročná a stonala na
suchoty. Za ceduľu zaplatili dva šestáky, sadli na prichystaný voz a uháňali do Nového
Mesta k slúžnemu, kde vec rozpovedali. Slúžnemu sa tento špás veľmi ľúbil a riekol
mládencom: „Počkajte, aj ja pôjdem s vami.“ Dal zapriahnuť do vozíka a odišiel s nimi do
Turej. Tam videl vystretú basu. Poslal pre doktora, ktorého, keď prišiel, náležite vymydlil
a na 50 zlatých pokutoval. Zahanbený Židáček hneď na druhý deň ušiel k rodine na Moravu,
zkadiaľ sa až potom vrátil, keď myslel, že tá história s Kačou Basou je zabudnutá.Hovorí sa, že na choleru viac ľudí umre zo strachu, ako od choroby samej. V Bošáci si
urobil žart jeden furták, že poradil mládencovi, ktorý sa mu žaloval: „Jaj, ujčíčko, so
mnou je zle, ja dostávam choleru, lebo ma v bruchu velice reže.“ „Neboj sa, synku,“ —
riekol furták, — „len si natrhaj čerstvej horčice (Anthemia Colula) a priviaž si ju na holé
brucho, keď pôjdeš spať.“Urobil tak, a do rána mal na bruchu veľký pľuzgier, ako bubon, že si ani žínku okolo
pása nemohol uviazať.Keď maďarský generál z roku 1848/9, Klapka, bol s tlupou Maďarov zpomedzi zajatcov
pruských sobraných vtrhol do Turzovky v severnej Trenčianskej, s úmyslom, že zorganizuje
povstanie proti Rakúsku, ktorému po porážke pri Kráľ. Hradci už veľmi pripekalo za nechty:
vtedy sa gróf Forgách bol dal spýtať dr. Hurbana, či by bol náklonný zorganizovať
slovenských dobrovoľníkov na obranu proti Klapkovým bandám. Ale po zkúsenostiach, ktoré mal
r. 1849, nemal Hurban viac chuti siahať k meču na obranu Viedne, ale zostal vo svojej fare
hlbockej. O tom nám rozprával Hurban na Starej Turej, keď bol návštevou u môjho švagra a
náhodou aj ja som vtedy tam bol. Ale Viedeň sa poponáhľala s Prusmi pokoj uzavrieť, lebo
mala už pri Bratislave za pätami víťazné vojsko, ktorému by porazený Benedek nebol mohol
prekaziť zaujatie sídelného mesta, toho nenásytného žalúdka celej rakúskej monarchie.(1921)
|
Holuby_Rozpomienka-na-rok-1866.html.txt
|
Zmŕtvych„Darmo sa namáhaš, Zuzka Matúšovie nepôjde za teba,“ hovoril počerný šuhaj Ďuro Sára
svojmu priateľovi Paľkovi Slámkovie, opierajúc mu ruku dôverne na plece.„Prečo by nešla?“ spýtal sa Paľko a urazený vytiahol sa spod Ďurkovej dôvernej ruky.„Preto nepôjde, že sa vydá za vášho Martina; spytuješ sa, akoby si nevedel o ničom.“„Viem, že náš Martin za ňou pozerá.“„A ona za ním lepšie.“„O tom pochybujem.“„Budeš pochybovať, kým ich hudci nevyprevadia na sobáš. Či budeš aj ďalej?“„Nehovor také veci,“ vravel namrzený Paľko; „si mi dobrý priateľ, a predsa ma vždy
hneváš.“„Nehnevaj sa za pravdu a bude dobre. Nazdáš sa, že tvoj ostýchavý brat sa nevie okolo nej
krútiť?“„Horká jeho bryndza, bol dva roky na vojne a je taký, aký bol,“ hovoril Paľko, opovržlivo
mrdnúc spodnou perou.„Len sa ubezpečuj! A keď Zuzka má radšej ťarbavého Martina ako vrtkého Paľka?“ pozeral
Ďuro huncútsky na priateľa.„Hádam má oči,“ odpovedal s hrdým sebavedomím.„Presvedčím ťa, poď!“ ťahal Paľka za ruku, „viem, že je Martin pod Zuzkiným oblokom.
Pritiahneme sa blízko, aby sme počuli, čo si rozprávajú.“„Uvidíme.“Išli do Matúšov tíško z kroka na krok.„Počuješ?“ šepkal Ďurko opatrne kráčajúc.„Počujem šuchot, hlas nerozoznám.“„Sem sa, bližšie, nadstav ucho ku stene, takto!“ pritískal Ďurko Paľka. „Čuješ Martinov
hlas?“Paľko rozoznal, avšak neodpovedal Ďurkovi; žlč mu prekypovala. Martin stál pod oblokom a
šepkal Zuzke zaľúbeným hlasom:„Kedy už budeme svoji?“ spytoval sa Martin.„Neviem, ty musíš lepšie vedieť.“„Máš pravdu, musíme ťa vypýtať. Privolia tvoji rodičia?“„Hanbím sa im to povedať.“„Aj so mnou je tak; spytovali sa ma, koho si vezmem, nevládal som odpovedať.“„Vari sa za mňa hanbíš?“ dovrávala Zuzka huncútsky.„Nehanbím, Zuzka,“ vyhováral sa Martin, „ale bolo mi tak divno okolo srdca, horúčosť mi
bila do tváre a slova nedajbože.“„Tak bude naša svadba na svätého Vida,“ nadvrhla Zuzka žartovne.„Veru nie! Ukážem, že sa nebojím; zajtra poviem rodičom a na fašiangy, vieš čo?“ uchopil
mocne Zuzkinu ruku a takmer vykríkol od radosti nad svojím smelým úmyslom.„Ticho, Martinko!“ tíšila Zuzka, „aby nás nezbadali. A či to bude dobre?“„Akoby nebolo?“„Bojím sa tvojho brata.“„Neboj sa, on je, pravda, trochu so svetom, ale keď si tu i tu poskáče, vráti sa do dobrej
koľaje.“„To nespomínam, ale prenasleduje ma, odhovára ma od teba; nebudeme dobrí priatelia pod
jednou strechou.“„Všetko sa zmení, vtedy ťa uctí ako ženu svojho brata; nie je taký planý, neboj sa ho. A
teraz dobrú noc ti, Zuzka, zajtra neprídem sám.“„Pán boh daj aj tebe!“Martin odišiel, Zuzka tíško zatvorila okno; všade ticho, len v Paľkovom srdci búrilo. Ani
dobre nevedel, čo sa s ním robí.„Nepovedal som?“ vravel Ďurko s uspokojením.„Dobre si povedal; len ťa prosím, zadrž to u seba. Už je po všetkom, oni sa zoberú,“
vzdychal Paľko.„A budú pekný pár. Nič to zato, jest ešte hodných dievčeniec, môžeš si vyberať,“ tešil
Ďurko priateľa.Zuzkine slová Martina posmelili. Ťažko síce, ale predsa išlo. So zapálenou tvárou vyznal
rodičom, že Zuzka má byť jeho vyvolenou. Otec spokojne pokýval hlavou, matka svojho miláčika
vyobjímala a vyplakala sa na jeho hrudi. Nemali čo odkladať, dievča vypýtali a bola svadba.Ťažko bolo Paľkovi vžiť sa do nového života ešte aj vtedy, keď si mladí manželia už dávno
privykli. Uľahčoval si srdcu, keď videl, že Zuzkino túlenie privádza Martina do rozpakov,
šomraním pod nos: Máš ťarbáka, keď si ho chcela mať; ja som inakší šuhaj.Zuzka zaobchádzala s každým vľúdne, na Paľka konečne účinkovala, začal zabúdať.Bol by zabudol, ale do sveta pustený chýr: bude vojna! prerušil pokoj tichej domácnosti.
Dopytovali sa múdrych ľudí, veď ich v každej dedine dosť. Každý prisviedčal: až tam — vraj — v
nemeckej zemi majú naši chlapci vylievať krv. Dedinskí mudrci rozjímali o vojne pri plných
skleničkách; starý obšitoš Matej Skokan mal každý deň hŕbu pozorných poslucháčov. Nesporil
rozprávkami, veď ho vďačne počúvali, a keď sa mu pretrhla niť, našli sa mnohí, ktorí ho
pobádali ďalej novými otázkami.„Bol som ja tam,“ rozprával s ohňom, prekladajúc fajku z kútika do kútika, „tá krajina sa
volá talianska —“„Hádam nemecká,“ pretrhol ho niekto z poslucháčov.„Nehovor, keď nevieš,“ pozrel významne na pretrhovača, „hovorím o talianskej a nemecká je
hneď pri nej. V talianskej krajine bola vojna,“ zabočil Matej od predmetu, čo bolo jeho milou
obyčajou, „proti nášmu pánu cisárovi stáli dvaja: jeden cisár a jeden kráľ. Tí mali vojska ani
hmly, ale my sme boli smelí chlapci —“„Do sklenice,“ ozval sa jeden vtipkár z úzadia.„Rozprávaj, keď vieš lepšie, sto striel okovaných, ja viac nebudem!“ rozhorlil sa Matej,
hlboko nazrúc do sklenice, v čom dosvedčoval svoju zvláštnu výnimočnosť. Už jeho spôsob
vyprázdňovania skleníc bol zvláštny. Výraz celej tváre prezrádzal blažený pocit, obrvy sa mu
vyvýšili ku štici na spôsob ležiaceho S a to malo ukázať, že pôžitok, ktorý vtedy cítil, je
niečo vyššie.„Prosím vás, Matejko, nebuďteže taký,“ chlácholila ho dedinská starešina, „už nám len
dopovedzte!“„Dobre lebo nebárs,“ pokračoval Matej, „chceli sme ich biť, ale pán cisár nedali.“„Prečo to, Matejko?“ prezradil richtár svoju zvedavosť.„Aj to vám poviem,“ odpovedal Matej pozdvihnutým hlasom; cítil, že bude neobmedzeným
pánom. „Pán cisár rozprávali pred celým vojskom, že tí oplani talianski si nezaslúžia, aby sme
ich ďalej bránili. My prídeme do ich krajiny ako najlepší priatelia a oni na nás vyškierajú
zuby a hádžu kadejaké ošklivé veci do našich bielych kabátov. A pošpiniť vojakovi uniformu je
najväčší hriech, lebo čo stojí celý vojak bez peknej uniformy, sto hromov sa do nich!“„Či pán cisár tak hovorili?“ spytoval sa jeden neveriaci hlas.„Nie takto po slovensky, ale po nemecky,“ odvetil celkom pokojne Matej.V krčme tiekla pálenka do prázdnych hrdiel, u Slámkov tiekli slzy. Matka sa bála o svojho
syna, Zuzka o muža. Kto im to bude zazlievať? Odchod istý, návrat neistý. Jedna nádej ich
oživovala: že ten chýr nebude pravdivý. Aj tá zmizla ako mydlová bublina — Martin musel
stúpať. Ťažký bol odchod z domu, celá rodina sa zhrnula: sváčky, kmotričky, susedy, jedna zo
zvedavosti, druhá zo sústrasti obkľúčili odchádzajúceho Martina.Zuzka neplakala, kde mala brať slzy? Nemo hľadela pred seba, na Martina nesmela pozrieť,
bála sa, že jej srdce pukne. Keď niekedy zablúdil jej meravý pohľad zo zeme na Martinovu
postavu, hlasitý povzdych bol jeho sprievodcom.Všetko hotové na odchod. Ostatné objatie, usedavým plačom sprevádzaný odberal sa preč.
Zuzka šla s ním; chcela strážiť, kým možno, aby sa mu ani vlas na hlave nepohol. Ešte jedno
lúčenie a potom sa rozišli na dlhší čas, možno naveky. Dlho hľadela za odhrmeným vlakom, možno
sa vráti a Martin s ním, a ona bude prvá, aby ho pritisla do svojho mäkkého náručia. Dobehol
druhý vlak, Martin nechodí — ešte jeden zaslzený pohľad letel do diaľky.Listy lietali, každý z iného mesta, a v každom tisíce pozdravov: nepatrná náhrada za
vzdialeného milého, ale predsa liek na rozbolené srdce. Všetci priatelia a známi vedeli, čo
Martin píše. Zuzka roznášala chýry, s inými prežívanú radosť cítila mnohonásobne.Listy prestali, potešenie vystalo.U Slámkovcov panovala všeobecná zachmúrenosť, nádej stratila svoju silu; každý tušil, ale
bál sa vyjaviť svoje zlé tušenie. V matke vypuklo najskôr; prístupná ženským rečiam vyzvedela,
že nielen ona, aj iní držia za istú Martinovu smrť. Svoj žiaľ prelievala v hojných slzách.
Zuzka ju tešila, lebo vo svojich slovách hľadala útechu aj pre seba. Keby sa bola mohla
presvedčiť, že jej Martin ešte príde domov! Daromné tešenie, zlá predtucha dostala nadvládu.
Sám Paľko bol dosiaľ nedotknutý.„Nesieš list?“ spytovala sa Zuzka Paľka prichádzajúceho z mesta.„Veru nie!“ znela krátka, ale dostačujúca odpoveď, aby Zuzke vyhŕkli slzy z očí.„Čože si ja počnem?“ bedákala utrápená.„Netráp sa, Zuzka,“ tešil ju Paľko, „príde koniec aj tvojmu trápeniu.“„Príde Martin domov?“ vysvetľovala si Zuzka Paľkove slová svojím spôsobom, a oči sa jej
vyjasnili.„Sám pán boh vie,“ odvetil Paľko.„Ani ty ma netešíš — už ma nikto nepoteší,“ nariekala žalostivo, odvrátiac sa od Paľka.„Neodvracaj sa odo mňa,“ zdržiaval ju Paľko, „ešte môže byť dobre.“„Bez Martina nebude dobre,“ odpierala so sklopeným zrakom.„Ak mi dôveruješ, bude dobre,“ tvrdil pevným hlasom.„Ty máš list, daj ho sem!“ jasala Zuzka a vrhla sa Paľkovi okolo hrdla. Paľko ju k sebe
privinul, slova nemohol preriecť, triasol sa ako osika. „Daj list, daj list!“ bozkávala ho na
obe líca, dôverne prekutávajúc jeho vrecká. Konečne premohol slabosť: „List nemáš, ale máš
mňa, nebudem ti horším od Martina.“ Zuzka zbadala svoju prenáhlenosť, nie Paľkovi, ale
Martinovmu listu platilo jej objímanie a vrelé bozky. Ako hadom uštipnutá vytrhla sa z objatia
a voslep vletela do domu; od hanby a žiaľu ani nevidela. V izbe zastihla matku v rozhovore so
susedkou, ktorá zdala sa očakávať Zuzkin príchod, aby svoju vážnu novinku mohla predniesť.„Darmo mi neskákalo pravé oko,“ rozprávala žalostivým hlasom, potrhávajúc dvoma prstami
kraj svojej zásterky; „vedela som, že sa dožijeme smútku.“„Akýže smútok by vás mohol stretnúť?“ odvrávala Slámková; „ale my! Už som si oči
vyplakala.“„Veď vy!“ dotušovala suseda a zdvihnutou zásterkou si zakrývala oči.„Čo sa stalo, povedzte, preboha!“ pýtala sa nastrašená matka.„Nepoviem, nepoviem!“ vzpierala sa suseda.„Povedzte, čo je koľvek!“„Váš Martin zomrel,“ vymohla zo seba priduseným hlasom.Zuzka načúvala susedkiným rečiam len zboku; bála sa ukázať svoju rozpálenú tvár, a až
teraz, keď začula osudné slovo, jedným skokom bola pri ohnisku, uchopila susedku za pravú
ruku, kým matka ju už kŕčovite držala za ľavú, a nešťastné ženy volali jedným hlasom: „Kto to
povedal?“„Ondrej Paľúšovie sa vrátil z vojny, videl, keď Martina zabili; už vy toho viac nevidíte!“
nariekala suseda.Matka a Zuzka pustili susedkine ruky, každá sa vrhla do svojho kúta, v dome sa ozval
nárek; na krik pribehol Slámka s Paľkom, suseda znovu rozprávala, otec potriasal šedivou
hlavou, chcel tešiť nariekajúce ženy, slovo mu viazlo v hrdle, slza sa vykradla spod šedivého
obočia.Bola to pravda. Ondrej Paľúšovie sa vrátil a na veľkú radosť Skokanovej hneď po príchode
navštívil krčmu. Skokan mu vďačne prepustil svoje predné miesto. Tam sedel Ondrej s bronzovým
peniažkom na obšúchanom bielom kabáte, nechýbala porcelánka, do ktorej potískal prstom, keď ho
začal opúšťať prúd myšlienky, aby si za čas potískania rozmyslel novú látku. Vojna ho zmenila,
aspoň dnes vyzeral veľmi vážny, za celý svet sa nezasmial a táto vážnosť opanovala celú
spoločnosť.„Veru, chudák Martin,“ rozprával Ondrej, „odpočíva v nemeckej zemi, jo!“ posledné slovo
často opakoval, čo sa veľmi páčilo Skokanovi; predtým aj on tak robieval.„Spolu ste mašírovali?“ spytoval sa Skokan, aby ukázal, že nie je posledným v spoločnosti.„Všade spolu, až sme prišli do bitky. My, šarže,“ vytiahol porcelánku z úst, ale tak, aby
mohol čutorkou ukázať na svoju hviezdičku, — Skokan porozumel, — „komandírovali sme na pagnét,
náš Martin hneď za mnou, prišla guľa a chudák už bol bez hlavy.“„Ach, ach!“ ozvalo sa na všetky strany. Viacej sústrasti Martin nezaslúžil — nebol
kamarátom z mokrej štvrte.„Spomínal si šarže, čo je to za paroma?“ spytoval sa jeden z prísediacich. Skokan sa
sebavedome usmial; mohol odpovedať, ale nechcel. Dnes má Ondrej slovo.„Šarža?“ dával si Ondrej otázku, „nuž šarža je šarža, taký vojak, čo má hviezdičku!“„Pravda!“ prevzal Skokan slovo, „pán cisár má zlatú, kráľ striebornú, videl som v
talianskej, a tí druhí generáli pozlátené.“„A náš Ondrej?“ pretrhoval niekto.Ondrej pozrel na Skokana. Vlastná chvála smrdí — myslel si — nech odpovie ten jediný,
ktorý sa do veci rozumie.Skokan neváhal: „Náš Ondrej má súkenné; aj to je veľká chvála, musel verne slúžiť pánu
cisárovi.“„Takých si aj ja naprišívam, koľko len chcem,“ namietal jeden vtipkár.„Doma si môžeš,“ odsekol Skokan nevrlo, „trebárs aj na nos, ale vojak má inakšie regule.“„Súkenné ste nespomínali,“ chytal ho iný v reči.„Lebo ste mi nedali dopovedať. Vojaci majú aj také, ako vidíte na Ondrejovi. Krajšiu
nemohol dostať, tam je mnoho veľkých pánov, tí si rozoberú čo krajšie.“ Matej chcel pokračovať
vo svojej prednáške, keď pozornosť všetkých poslucháčov obrátilo na seba hrmotné otvorenie
dverí. Objavil sa starý Slámka, bez klobúka, a odhrnúc z očí šedivé, vetrom rozfúkané vlasy,
náhlivo sa poberal k stolu.„Je tu Ondrej Paľúšovie?“ spytoval sa trasúcim hlasom.„Tu je, čo chcete?“ odpovedal Skokan za Ondreja.Ondrej vstal s celou vážnosťou.„Pravda, že zabili môjho Martina?“ pätil Ondreja zronený otec.„I ja som tam byl, jo!“ odvetil Ondrej po vojensky.„Viem, že si tam bil, aj môj Martin bil, ale či mi syna zabili?“ kričal Slámka jedným
dúškom.„Pak ho zabili,“ dotvrdil Ondrej, nevychodiac z obľúbenej vojenskej reči.„Či je to pravda?“ doliehal otec neveriaci svojmu sluchu.„Všetko pravda!“ prisviedčal Ondrej.„Pravda!“ zastenal Slámka, zakryl si dlaňami oči a neistým krokom sa vytratil z dverí.Prišlo — vraj — písmo pod čiernou pečaťou. Čiernu pečať si pribásnila obrazotvornosť: bol
to jednoduchý úradný list, že Martina Slámku nemôžu nájsť. Však človek nie je ihla, ale živý
tvor, ktorý dá znak svojho života, také stratenie je istá smrť. Zvony tak žalostne zahučali,
že sa srdce triaslo v človeku. Ony majú svoju reč, ktorá vyjadruje aj cit radosti, aj cit
smútku. Dnes vyjadrovali žiaľ nad smrťou mladého muža. Pol dediny plakalo s nimi. A keď pán
farár vzletnou rečou prehovoril k zhromaždenému ľudu o nečakanej žalostnej prípadnosti, ktorá
ich zhromaždila do kostola, kostolom sa ozvalo ťažké vzdychanie, oči sa vlažili slzami.Aj smútočné služby došli ku koncu. Vytratený ľud povrával si o Martinovi ešte pár dní, až
žalostný predmet čím ďalej tým väčšmi sa uťahoval do úzkeho kruhu pokrvných. U Slámkov tvrdo
niesli Martinovu smrť, ale Zuzkina odobierka nepadla im ľahšie. Nechcela ostať u nových
rodičov. Ženičky rozprávali, jedna že v rodičovskom dome skôr dočká sa muža — a prižmúriac
huncútsky oči, doložila: viem, že nebude do smrti vdovicou; druhá vedela podrobnosti od
Slámkov, že Paľko pokukáva za Zuzkou a ona ho nemôže vystáť. Čo bolo na rečiach pravdivé,
nikto nevedel, dosť na tom, Zuzka odišla.Slámkovci nežalostili tak za Zuzkou, ako svet očakával, len Paľkovi zdal sa dom byť akýmsi
prázdnym, nemal doma pokoja, hľadal útechu u Ďurka Sárovie.„Nešli by sme Zuzke pod oblok?“ pokúšal ho Ďurko.„Nie, braček, ani za svet!“ odoprel Paľko neobyčajne vážne.„Vari sa na ňu hneváš?“„Nemám za čo.“„Nechala vás, a to nebolo pekné.“„Kto jej mohol rozkazovať.“„Nepáčila sa vám, bolo vidieť aj na tvojich rodičoch,“ zahol Ďurko do druhej koľaje.„To navraveli zlé jazyky,“ odpieral od zlosti rozpálený Paľko.Ďurko sa nedal mýliť. „Vari sa zasa vráti?“Paľkovi nebola po vôli táto prostá otázka; nevedel, čo odpovedať. Dlho stál na vážkach, až
konečne zavŕšil nevýznamnou odpoveďou: „Uvidíme!“ Bystrý Ďurko pochopil význam slova; nebolo
pre neho dostatočné, musel zvedieť viacej. „Vidíš, Paľko,“ začal vyčítavým hlasom, „nemáš ku
mne dôveru. Ja ťa držím za priateľa, aj ty mi to hovoríš, prečo mi teda nezveríš, čo máš na
srdci?“„Nehnevaj sa, Ďurko,“ vravel porazený Paľko, „rád by som ti zveril, ale nemôžem.“„Nepoviem nikomu!“„Sem ruku!“Podali si ruky, Paľko otvorene rozprával: „Vráti sa; na mnohé naliehanie mojich rodičov
prisľúbila, že bude mojou ženou, ale do roka ani slova o tom. Rada videla Martina, nech sa za
ním vyplače, a potom bude svadba.“Netrpezlivý Paľko počítal dni a nožíkom poznačil na drevený rovášik každý uplynulý deň. Už
ich bolo tridsať, ani desiata čiastka doby, keď sa raz zvečera vliekol do dediny fúzatý vojak.
Hľadel do zeme. „Nemusí mať dobré svedomie,“ vraveli si stretajúce ho ženičky. Šiel rovno do
Slámkov.„Dobrý večer!“ volal odmeraným hlasom, vkročiac do izby.„Bože daj aj vám!“ odvetil Slámka spoza stola. Slámková zadudrala niečo pomedzi zuby;
myslela, že zasa jeden z tých, ktorí mali vo zvyku rozprávať jej o Martinovej smrti. Už mala
toho dosť. Slámka nebol uzrozumený so svojou manželkou, rád pocestného pohostil; aj jeho
Martinovi dobre padlo, keď ho niekde srdečne privítali. „Sadnite si dolu,“ vítal vojaka, „však
ste ustali. Starká, zapáľ svetlo!“Žena poslúchla, postavila na stôl rozžatú sviecu, pozrúc bokom na vojaka: „Bože môj,
Martin môj!“ vykríkla a šťastná matka letela do synovho otvoreného náručia. Otec vstal spoza
stola a všetci traja v srdečnom objatí kropili líca slzami radosti.„Kde je Zuzka?“ spytoval sa Martin, vypustený z rodičovských rúk.„Príde, hneď príde, išla k rodičom!“ odpovedala matka trhavo.„Idem po ňu, dovediem si ju,“ vyskočil Martin a v okamihu letel dolu dedinou.Paľko jedným rezom zrezal rovášik.
|
Bodicky_Zmrtvych.html.txt
|
OsobyJANO VLČIAK, starý kopaničiarMARA, jeho ženaANČA, susedaAGNEŠKA, ZUZKA, ĎURKO, jej deti osem-päť-trojročnéNEMLUVŇAKŇAZ, starýDej odohráva sa v marci od poludnia do večera.(Javisko predstavuje chudobnú, dopoly začadenú izbu u Vlčiaka. V úzadí naľavo
(divákom) dvere nad vysokým prahom. Napravo kozub, ohnisko, nad ním drevený dymník. Nado
dvermi na žrdiach haluze na sušenie. V úzadí naľavo v kúte sud s kapustou. Pri ľavej
stene posteľ z kresaníc, na nej belasé periny. Vpravo podľa steny lavica od samého
ohniska. Na lavici dva-tri čierne hrnce, misky, ďalej žarnovník, nad ním — viac do
popredia — okienko. Vpredu, v pravom kúte stôl, pod ním štiepanicami zakrytá jama na
zemiaky, nad ním lampa na drôte, začadená, bez klobúčka; svieti ako kahanček. Nad stolom
na stenách sväté obrázky. Adama a Evu, idúcich z raja, rozoznať. Dva stolčeky,
prekladané podľa potreby, i klátik na sedenie. Nad sudom na kline pod haluzím píla,
pílka, halena, klobúk Janov. Od postele dopredku, na lavici, Marine i Janove šaty,
kabáty, kožuchy, obrúsky, plátno, kapce, handry v úplnom neporiadku. Lúče slnca padajú
kolmo do okienka a osvecujú Jana.)
|
Tajovsky_Tma.txt
|
Marino súženieMara Krahuľovie sedí zamyslená vo svojom dome. Chudé dlhé ruky, prácou ustaté, drží v
lone složené a tmavé oči, vždy pekné ešte, opiera na plameň pece pohrúženo. Pri stole sedí
jej muž, tučný, červený a veľký chlap, kus nahrbených širokých pliec a očú veľkých, ktoré,
i keď pekne chcel pozrieť, len gánily. No teraz ich drží dopoly privreté, lakeť vyložený na
stole a v dlani hlava strapatá. Pred chvíľou prišiel domov od richtára, kde bol zákaz a po
zákaze občerstvujúca zábava, je teda koštovaný akomak. I osprostel od toho tak, že sa mu
iba driemať žiada. Pri okne syn Paľo, ktorému Mara dala zo zlosti, ešte kým bol maličký, i
meno Kain.Mara inokedy bola by privítala opitého gazdu salvou rečí, majúc jazyk obratný, ale teraz
nevenuje mu ani pozornosti. Má iné trápenie. Totiž žení syna Paľa-Kaina, a ani jedna v
dedine nechce zaň ísť. Pýtali šesť dievčeniec, a každá odoprela. Vígľašovie dievka iba
perami frkla, keď sa o ňu hlásili; Gondúrovie Zuza vyhovorila sa, že ani skrine, ani
kožucha nemá ešte; Polienkovie vyhúknutá Anča, čo jej je i do rodiny, ktorá, keď chce ísť
do kostola, všetku rotu pobehá, aby si háby vypožičala, — nejde tiež. Ani farská slúžka,
Kata, sirota, ktorá sa tlčie po službách od malička, ani Plameníkovie sirota, a krstná
Marina odkázala, či majú voly, hoci sama je ako kostolná myš chudobná. A dnes, keď povolila
Mara pýtať takú dievku, ktorú nechcela naskrze, dostali kôš, ktorý ju pohoršil ešte
najväčšmi…Tak, ako teraz sedí tu ustarostená nad osudom syna, ktorého nik nechce, vzdychala i
ráno, a syn, prehodiac kabanicu s pleca na plece, riekol jej:„Ojoj, čože už toľko budete bedákať; inšieho ani nepočujem. Jesto dievok ešte dosť!“„Ktoré dosť?“ zadivila sa Mara. „Azda ti len nepôjdem boháčky pýtať? Iľu Štefúrovie
hlavnú chceš? Tú i tak pýta každý, čo sa žení, tak ju môžeme i my. Chudobnejšie sme už
všetky popýtali, a či chceš už i z najpodlejších? Shora Zuzu Gágorovie, kučeravú. Tú by ti
ta dal Ďuro, lebo neviem, koho si dochapí i tejto, keď zle vychoval siroty… Alebo starú Iľu
Mrhovie — lebo ja ver’ z druhej dediny nechcem!“„A Matúšovie Zuza?“„Tá?!“ Marine oči, i teraz ešte pekné, uprely sa dubkom na synovu červenú tvár a zavisly
tam. Ona vedela tiež, že u Matúšov jesto dievka, no ona tú vynechávala naveky, mysliac, že
tak robí i syn, a hľa, on hlási sa za ňu!„To je ani najbohatšia, ani najchudobnejšia, ale taká, ako aj my,“ riekol ešte Paľo.„Nuž ale veď tá kradne, Paľo môj!“ zavolala Mara.Syn Paľo, ktorého sama mať pomenovala Kainom, lebo bol planý za malička, iba pometal
stisnutými plecami.„Keď kradne — sebe ukradne, a môžeme ju od toho i odučiť.“Marine pekné oči rozišly sa ešte naširšie, zavisly na tvári Paľa-Kaina a pomaly prijaly
výraz zľahčovania. Matúšovie dievka, čo sa majetnosti týče, je, pravda, im rovná: ani
bohatá, ani chudobná, ale jej chýr je nie rovný s ich. Vie celý svet, že sa jej na prsty
lepí všetko, čo vidí, a mať jej je z druhej dediny rodom. Hadica, ktorá nemá páru v dedine.
So susedmi nie je na miere nikdy, s kmotrami sa vymetala a jej škrek počuje Mara i ku
svojmu domu každý deň. Cti nehľadí nikomu, kostolník alebo ktorýkoľvek z vrchnosti aby sa
neukázal v jej dvore. Onehda ešte i na pána rechtora vykrikovala zpoza komory všelijaké
veci, keď oznámil úradu, že jej chlapec do týždňa i štyri dni zamešká školu. Jablko nepadá
ďaleko od stromu — ani dievka nebude lepšia od matere. Pritom i Maru rátajú strmou: tak aký
by to bol mier v dome Krahuľovie?… Teraz je dievka Matúšovie v meste od mesiaca. Ona cez
zimu, keď je roboty málo v dome, ide slúžiť, a Mara počula o nej, že ju pani mieni odoslať;
lebo všetko v sklepe pobabre. A tá by mala vtiahnuť do Marinho príbytku, čistého od takej
škvrny?… Ale tuto Paľa, ako vidno, to nemýli: povedal, že keď kradne — sebe ukradne. Taká
je teraz mladá čeľaď, bez Boha, hľa! Starších rady neslúcha, ide podľa svojej hlavy a
hútok. Samopaš, pýcha a neúcta, to je, čo ich ozdobuje. Po nedeliach robia shon a spev i do
desiatej v noci, z kostola bežia ako stádo, a keď idú do mesta, uchytia, čo môžu, chváliac
sa tým ešte: veď pánom berú. Na to nepomyslí mládež, že ani nepriateľom netreba zle činiť.
Ba už i do krčmy idú vysedávať, čo by nebol spravil za jej mladých časov mládenec ani
jeden. Paľo jej nechodí za takými chúťkami, ale Mara vidí už ododnes po jeho rečiach, práve
povedaných, že nie jej výchova, ale len jeho nešikovnosť hatí ho v tom.„Tak Zuzu Matúšovie by si rád?“ vravela mu. „Lenže ja to, ľúby syn, nedopustím!“„Ba ver’ ja ešte jednu lepšiu viem pre nás!“ ozval sa v to starý, ktorý sa holil vtedy
pri okne. Do kostola sa sberal — ta chodieva — a pred večerom na zákaz k richtárovi. No
Mara na toho reči nikdy nepodbala, ani nepodbá, a aj na jeho tvári bolo badať, že nečaká
povšimnutia. Totiž Krahuľa vo svojom dome nebol gazdom, ale žena. Tak muselo byť, ak malo
byť dobre.„Čo by si sa ty starel?!“ zahriakla ho rozobratá i tak, a skrútnuc sa k synovi, povedala
mu rozhorčeno: „Tak dievku Matúšovie!“… i dochodí mu prstom k červenému čelu, hroziac sa.
„No, a ja ti to poviem, že tá mojou nevestou nebude nikdy; vieš, nikdy, kým som živá tu!“„Ale umrieš!“ ohlási sa zas starý, zagániac od zrkadielca. Ani ženy, ani syna nechcel,
lebo oba panovali nad ním. „Nebudeš naveky žiť. To nikto neobsiahne na tomto svete.“ I
otrčí hrubú peru opovržlivo: „A ty si hútaš, že ťa ani smrť nezdolie a že naveky budeš tu
panovať… čo chodíš iba o seba? So ženou on bude žiť — tak nech si vyberie, ktorú chce… Ale
ja by vedel jednu, najlepšiu pre Paľa; lenže vy oba nepodbáte na moje slovo.“Mara naozaj nezdá sa podbať na jeho reč — neodpovedala. No v duchu je trafená tým, že
nebude naveky žiť. Nielen naveky že nebude, ale ani nie dlho. Záduch jej vadí, a či čo je
to. Oproti srdcu tlačí ju, ako by tam veľkú skalu mala zatisnutú. Čas je naozaj syna do
človečenstva priviesť. Ak sa vyvalí ona, ostanú oba: otec i syn, bludári a tuláci. Bez
ženy, čo bude spravovať dom aj ich, z týchto oboch je nič. A Mare myseľ skrotla nečakane.
Už ani proti Matúšovie dievke sa nespiera, keď druhá nejde a syn, ktorý s ňou má žiť, hlási
sa o ňu. Radšej ešte tú ako z druhej dediny; ani tam by inakšej nedostala, len výmetok —
dobré i vo vlastnej dedine rozchytajú — a od onoho špatného zvyku jej dlhých prstov ju môžu
i odučiť, ako Paľo si trúfa. Mara, neotáľajúc veľa, poslala aj s plačom, na výzvedy dolnú
susedu Iľu, o ktorej vravia, že zle gazduje, čakajúc vždy len s plačom odpoveď.A teraz sedí tu pri večernom kozube rozhorčená. Ani Matúšovie dievky nedajú. Bez
odkladu, zrovna odkázali im, že nepôjde. Mare staré líca rozplamenily sa, oko, dosiaľ
pekné, zaiskrilo a ústa sypaly slová, plné nádaviek. Takýto posmech ešte i od tej! A oni
ani nie sú najostatnejší. Majú kone, kravu, dom, zeme — dlhu ani haliera. Prečo tak nechce
ani jedna za syna ísť? Hľa, Ondro Bučok, čo sa teraz žení — práve dnes je u Riazeľov na
pýtankách — nemá nič svojho. Voly kúpil na borg, na diele dlh v banke, a najhlavnejšia
dievka, Iľa Števúrovie, dobre neumrela, že ju nedali zaň. Ani Palackovie Jano nemá viac ako
oni. Ba menej: ten poľa málo má, a predsa za toho by šla ktorákoľvek.Mara už na všakovaké myšlienky musí prichodiť. Či azda preto, že ju rátajú za strmú a v
dome za gazdu? Ale ktože má dom viesť, keď je muž nijaký. A veď odkázala každej, ktorú
pýtali, že nebude dlho žiť. Tá skala v hrudi tlačí veľmi. Vše ju i kašeľ pochytí od toho a
nepopustí i za štvrť hodiny — i to je úmorné. Bár by sa už iba do hrobu pripravovala… Tak
prečo nechcú ísť za neho? Mara mimovoľne skrútla hlavu za synom, aby ho videla, aký je. Tu
jej je na očiach naveky, a nikdy nepozrela naň okom kritickým; teraz ide ho súdiť ako
cudzieho. A Mara vidí, že hoci je mohutný a červený, ale celý ovisnutý akýsi. Plecia
ovisnuté, i líca, ruky. Hlava naklonená nad prsia — nič v ňom ľahkosti, nič rezu. Oči akési
židovské, nadrapené, veľké, tvár dlhá a reč nezvučná, správanie nemilé — sama by nešla zaň,
keby bola dievčaťom. Hej, tento ver’ nie je starší syn Ondro okrúhlolíci, čo šiel za ženou
do Zúbeľov, ktorú nechcela Mara preto, že je i to z planého pokolenia, — ani Janko, čo
umrel!Mara mala totiž troch synov. Najstarší Ondro, ktorý ich opustil pre ženu, druhý s Paľom
rovnoročný Janko, ktorý umrel. Mare dosiaľ srdce neuspokojilo sa za tým, ani neuspokojí sa
nikdy, čo koľko bude ešte žiť, a i do hrobu složí sa s tým žiaľom, že ho stratila. Takého
chlapca krásneho, ako to bol, Mara ani nevidela, ani nevidí viac. Tvár mal okrúhlu, bielu,
vlásky žlté, líčka červené a dobrý bol ako kus chleba. Paľo opak toho: tento len bíjať
chcel sa naveky. Preto nazvala svojich synov: dobrého Ábelom, zlého Kainom, a hľa, Ábel
umrel (človeku naveky najmilšie býva odňaté?), Kain zostal a treba ho oženiť.„Čo si počnem, hriešna stvora!“ vzdychá opäť ako ráno. „Kde ja pôjdem už!“„Jedna by sa našla ešte pre nás!“ pokúša zas ako ráno, už teraz podnapitý muž, a otvorí
na chvíľku gániace oči, aby blysol nimi k Mare. „Ale ty nepočúvaš, ty si gazda v dome, nie
ja!“„Ktorúže hútate? Už povedzte, keď toľko opakujete!“ vraví syn, hoci, zdá sa, ľahostajné
mu je, či bude niektorá, či nie, či teraz, či niekedy, či nikdy. Sedí na lavici a opála
nohami, no zunovano mu je už to isté počúvať toľko ráz od otca.„Ja viem, ktorá; ale tu ti mater ani počúvať nechce, keď ja vravím. Ona je gazda, a nie
ja!“„Nuž veď musí byť niekto gazdom, keď si ty nijaký!“ zahriakne ho konečne Mara. „Bolo by
to tu pekne, keby si ty bol ním. Kone, krava, i všetko, ba i tento dom by zmizol!“„Sestrinu, mojej sestrinu ber!“ zatúka muž horlivo, aby pochopila už raz, i aby zavrátil
jej slová, nepohodlné mu počúvať.„Tvojej sestrinu?“ Mare i pera odvisla, tak sa zdesila. Staré líca sfarbila jej krv
nečakane a oči zavisly na červenej opitej tvári mužovej. Potom odvrátila sa ku kozubu zpät,
neobyčajne zamĺknutá, a sklonila zrak k zemi. Gazda-negazda popásol oči na nej chvíľku,
usmial sa samoľúbe, a vidiac ju zatíchnutú a neprotiviacu sa, zažmúril oči pokojne na
spanie. Ale syn Paľo nepovedal slova ani udivenia, ani súhlasu, ani nevole. Pomykal
kabanicou, s pleca visiacou, a vyšiel z izby hvízdajúc. Vonku zastal na uhle domu, pod
stenu, kde rád obstával i na deň, a majúc tvár nemilú, pozerá zunovano do dediny. Večer je
vidný od belejúceho sa snehu, dedina hlučná ako každú nedeľu. Vrava rozsamopašenej mládeže,
pískanie, spev mládencov i smiech ozýva sa večerným vzduchom. Od nového domu Borinkovie
zaznieva i hra na harmonike. Borinkovie syn, jedinák pätnásťročný, maznavý, hrá pod stenou.
Harmonika vrčí a robí chyby, do zlosti donášajúce — maznák len nedávno dostal ju od otca, i
nevie ešte dobre hrať — ale v dedine vravia všetci, že mu pekne ide. Shon je ešte väčší ako
po iné nedele — u Riazeľov sú pýtanky. Kata Riazeľka, postavy malej, ale veľkej uznalosti
požívajúca v dedine, pre dokonalú vec, obcovanie i pobožnosť — ani len večiereň nezameškáva
nikdy! — žena Paľa Riazeľa, trochu hluchého, ide vydávať dve dievky. Jednu, onakvejšiu,
chce Bučok, ktorý kúpil na úver voly, a predsa má platnosť pred dievkami; druhej, staršej,
berie prístavka, aby i tá nebola bez čepca, keď ho mladšia dostane. Do toho domu a z neho
behá mládež rozveselená i preto, že po pýtankách bude i svadba, kde sa zabaví každý dosýta.Paľo-Kain neberie sa, aby sa zamiešal medzi nich, hoci to dosiaľ nikdy nezameškal.
Mládencom, vedľa idúcim a volajúcim ho, iba odvrkuje, od uhla domu ani sa nehnúc. Rady
otcovej o Kukučkovie Anči nepovšimol si, ani nechodí o to, čo spraví mať. Ak chce, nech ide
po ňu, ak nie — nie. Ale odkaz Matúšovcov, že nedajú dievky, trčí mu v srdci ako tŕň
zapichnutý.„Paľo, čo nejdeš?!“ zavolá v tú chvíľu naň i Ďuro Plameník, jeden z hlavných mládencov,
čo sa samopašnosti týče, ale dievčencom sa nepáči, že má oči ako jablká. „Ver’ ty si blázon
— hybaj skoro!“Paľo plecom uhol nedbalo. Potom spravil krok od uhla, zatým druhý. Plameník, hoci jeho
sestra i nešla zaň, bo nemá volov, ostal mu kamarátom najlepším, i berie sa k nemu na
cestu. Veď ide pozrieť pýtanky, aspoň svet pokúšať bude tam, keď iné nie.Prebrala sa z myšlienok i Mara pri kozube, a nechajúc muža vyvaleného na lavici za
stolom, zamkla chyžu. Sišla na zmrznutú cestu a zabočila dolu dedinou k Riazeľovcom i ona.
Kráča rýchle, ako by pudom hnaná, a čierne oči ligocú sa jej v očakávaní, na tvári výraz
netrpezlivosti. Pod stenou domu pobožnej Katy, obkoleseného šantovnou mládežou, zastala a
pozrela do okna. Prišla pozrieť pýtanky tiež. Vie, že všetky dievčence z dediny budú tu
shromaždené — ak by nie, potupené by boly dievky Katine — teda i Anča Kukučkovie, a tú túži
Mara vidieť ešte dnes. Pytači sedia už za stolom, i obaja mladí zaťovia. Jeden vysoký,
belavý, druhý nižší, bledej tváre, neobyčajne pekný: Bučok, čo kúpil voly na úver. Nízka
Kata, ktorej obcovanie je dokonalé vo všetkom, nosí im jedlá dobrej vône a núka s tvárou
najvážnejšou, ako sa to vyžaduje od kaľavnej gazdinej. Dievčence stoja na jednej strane pri
lavici niže dverí a dve mladuchy, veľmi bledé, veľmi tenké, s útlučkými kožtičkami na
tvárach, zpod ktorých i najmenšiu žilôčku vidno, rozdávajú im orechy, jablká a koláče, ako
je to vo zvyku. Mladšia, onakvejšia, je veselá, veľké oči jastria jej ani veverici. Staršia
je málovravná naveky a dnes neobyčajne. Jej ženích nemôže sa ženiť ešte, i berú ho len tak
na slovo a sobáš bude kto zná kedy — to ju omína. Dosiaľ nezdalo sa jej to nič takého, keď
mať, dokonalá, chcela to tak mať; ale teraz, keď sa už ide začínať naozaj a ona nepôjde na
voze, ktorého kone budú ručníkmi ozdobené, k matrikárovi, ani pod vencom do kostola,
sprevádzaná spevom dievčeniec a hudbou, ale zavijú ju len tak bez všetkého — desí sa… Medzi
dievčencami, pekne odetými, zazrela Mara i dievku Kukučkovie, Eduškou prezývanú, ktorú
hľadala. Tú rozoznať medzi druhými hneď. Ani jedna je nie takej bielej tváre ako ona. Oči
jej sú maličké, sivé, ústa pekne stiahnuté. Hlavu dvíha hore, no nie od pýchy, ale že sa to
tak patrí, aby odrastená dievka hlavu hrdo držala. Je oblečená vyberane, hoci je
chudobnejších rodičov dcéra; no Mara vie, že dievka sama veľa zahľadá na háby. O jej
šikovnosti počula už od mnohých žien… Oči Marine vpily sa na jej tvár clivo a skúmave. V
srdci roja sa jej všelijaké city, ale dievka zapáči sa jej; tvár jej mäkne, hľadiac na ňu.
Táto by naozaj najlepšie bola pre Paľa. Sama sa diví, že to jej neprišlo na um, kým si ešte
muž na ňu nespomnel. Vskutku, dobrá bude pre syna, i pre ňu najlepšia. Počula o dievke raz
i to, že všade, kde sa ukáže vo svete, drží sa pekne, smierlivo. S touto by i ona vyšla a
bude mať aspoň jednu nevestu po vôli — dobrú… Mara začala hľadať zrakom i syna, ako by ich
chcela porovnať spolu. Nie je medzi druhými mládencami, ktorí usilujú sa zamiešať medzi
dievčence a žartmi smieša ich, ale stojí v pitvore medzi divákmi, zakuklený do kabanice, že
mu iba tenký červený nos a veľké napäté oči vidno. Ztade vykrikuje čosi na dievčence a Mara
vidí, že ani jedna neobzrie sa oň, ani neodpovie na jeho zádrapky. Paľo začne hádzať do
nich guľôčky, triafajúc im nosy, a chachoce sa srdečne, keď niektorú trafí. Dievčence potom
už sa obzrú, no nezasmejú, ako by sa čakalo, ale, uvidiac ho, nahnevajú sa, zahriaknu a
odvrátia sa s opovržením. Ver’ každá pozrie radšej na Jana Palackovie, štíhlej, peknej
postavy a nôh šikovne obutých, ľahkých. Držanie toho je také príjemné, ústa plné žartu, oči
ohňa mladosti. Keby jej Kain taký bol! Alebo ako tu Pecko! I to je gazdov syn, no teraz
slúži zo vzdoru. Mať jeho, keď akýsi priestupok spáchal — pri mládeži všeličo sa pridá —
pokarhala ho a riekla v rozhorčenosti svojej, aby šiel od nej, keď ju nechce slúchať. On
nahneval sa, vezmúc si to príliš k srdcu, a zjednal sa do Borinkov na tvrdú robotu. Darmo
plakala mať jeho, vábila zpät, nepodbal nič. Tento je nižší, ale hrdosti má ešte viac ako
Palackovie. Ani nevie, ako hlavu nosiť, tak pyšne si počína. Reč jeho je vyberaná — oko
vážne, plné sebavedomia. A teraz ešte, aby srdce Marino tým väčšmi krvácalo, vstupuje do
dverí Ondro, sluha z fary. Tento je ešte najinakší, čo sa krásy týka. Postava ako jedľa
vysoká, prevyšujúca každého, krk silný. Hľadí po všetkých dolu, ale tvár mu je usmiata, oko
príjemné. Obutý je v nových bagančiach, ktorých podošvy klincami povybíjal, aby hlasnejšie
buchotaly, a usiluje sa i on k dievčencom a do blízkosti Kukučkovie Anče, smejúce svoje oči
upierajúc vždy a vždy na jej bielu tvár.K Mare pod okno pristúpila žena, zakrútená v hrubom obruse, žmúriacich, krátkozrakých
očú — mať Jana Palackovie.„I vy ste tu, tetka?“ prihovorila sa Mare, zastanúc za ňu, a nakrivuje hlavu ponad plece
Marino, aby videla do izby Riazeľovie. I táto žení syna-jedináka a i táto má súženie, lenže
rozdielne od Marinho. Za jej syna šla by ktorákoľvek, ale ona chce dievča len s poľom a
peniazmi — syn inak. I chodí za ním ako tôňa, nemajúc pokoja ani vo dne, ani v noci,
strežie ho a špehuje každý jeho krok. Teraz počula práve, že oko vrhá na Katu okrúhlolícu,
slúžiacu na fare.„Prizerám sa na tie hrdé dievky, čo nás tak potupily,“ odpovedá Mara a otvorí výrečné
ústa svoje, aby vypovedala všetky krivdy a biedy, čo ju zašly. Bol jej zvyk od malička
taký. Včera i pred pánom farárom, s ktorým stretla sa na dedine, vyžalovala sa so všetkým,
čo jej srdce tlačilo, ohovoriac dievky, ktoré nechcely ísť za Paľa, vyrátajúc ich chyby a
nedostatky. Vígľašovie že sa nakrivo smeje, krstná má nos vyhrnutý a je ako kostolná myš, a
o Poliencovie vyhúknutej Anči vyzradila ešte i to, že bielizne čajsi nemá, lebo nedochodí
na toľkú rodinu. I teraz rozpovedala Mara všetko a odsúdila, ako vedela, každú.„Aj na druhej dedine nájdete!“ potešuje ju Palacková a škúli oknom, či nevidí Katu z
fary. I odľahlo jej, že ju nevidela. „Ver’ neviem, či aj my nemusíme na vidiek ísť; teraz v
našej dedine pre nás súcej nieto.“„Božechráň!“ zdesí sa Mara. „Všetky z vidieka prišlé ženy, okrem Katy Riazeľovie, sú
vyberané plaňuchy s jazyky ako meče; dobré i vo svojej dedine sa minie. Z toho je pokoj!
Ale starý mi povedal dnes, že túto jeho sestrinu aby sme vzali; tak ja neviem, čo už mám
robiť!“ vraví Mara, ktorej na jazyku nič sa neobstojí. Pritom i mienku Palackovky rada by
počuť.„A veď tú vari tuto farský sluha stavuje,“ rečie žena krátkozrakých očú, „Vraveli
bačiková Kropačka u Pechúrov — a tí neradi vymýšľajú — že jej na krížny jarmok kúpil od
medovnikára srdce ako tanier veľké, za korunu zrkadlo a za dve ručník na väzy. A bačiková
do sveta ver’ nebúchajú ako mnohá…“„Ojáj! No a ja som sa tej úfala!“ zhíkne Mara. „Teraz maj sa dobre, hriešna stvora!“„Nuž veď za to môžete oprobovať. Možno, že by i šla; lebo sa Ondro pozde bude ženiť, keď
mu rodičia na písma nemajú peňazí. Alebo choďte ver’ na vidiek…“ I berie sa zrazu dnu,
opustiac Maru a nedopovediac reč. Videla cez okno syna shovárať sa s dievčaťom ako kavka
čiernym. Síce tú by chcela i Palacková, už i bola o ňu, oznámiac jej rodičom, že zeme chce
hneď s nevestou, čo bola veľká chyba. Otec kavky nahneval sa — ináč bol by ju dal, a
riekol: „Dievčaťa ani s poľom, ani bez poľa ti nedám!“… A syn tu ešte bude sa jej
prihovárať! Toho Palacková nedopustí. Pritom popri nich prešuchla Kata z fary, s lícami ako
bochnice okrúhlymi, požívajúca veľkú priazeň u mužského pokolenia. I Mara odvrátila sa od
okna a ide domov. Na Anču Kukučkovie už nemôže hľadieť pre Ondra z fary, ten stojí pri nej
a zaclania. Ale i syn Paľo-Kain poberá sa preč zunovaný. Vystupujúc však z pitvorných
dverí, sišla i jemu na um rada otca-negazdu o Anči Kukučkovie a vrátil sa, aby pozrel k
nej, no nemôžuc ju vidieť tiež pre Ondra, opustil dom. Na dvore stretol otca dievky
Matúšovie, ktorá dnes odoprela ísť za neho. Paľo zakuklil sa do kabanice a zazrel naň zpod
klobúka, vykerujúc ho čo najďalej. Za nijaký kôš sa nenahneval, čo by ich bolo sto bývalo!
ale za tento bude sa hnevať naveky.„Bol si i ty tu, Paľko?“ prihovoril sa mu otec dievky Matúšovie, chlap bielej tváre a
čiernych ako žúžoľ očú, od ktorých zle prichodilo statku i ľuďom, ktorého Kekom prezývali.
Ide i on do Riazeľov, lebo i niektorí chlapi prídu sa podívať pod okno. I postojí, hľadiac
na Paľa prívetivo. Nepatrí sa opovrhovať čeľadníkom, čo mu i odopreli dať dcéru. On s
jednej strany by to ani nebol spravil s ním, ale žena, že keď každá ho odpravila, ako by aj
oni nie? I ľúto je Kekovi za ním; nevie, či i naveky nebude banovať. „No veď neškodí
niekedy pohrať sa mládeži,“ riekol mu ešte.Paľo zafľočil naň ešte nemilšie a nepovedal ani slova. Stlačil klobúk do očú a ešte i
líce skryl od Keku, do goliera kabanice zdúhliac hlavu.Keko zastal, uprúc ako žúžoľ oči svoje, od ktorých zle prichodilo, na Paľa a pozerá za
ním, ako odchodí. Pokrútil hlavou nespokojne, poškrabal čierne vlasy za uchom a riekol:„Ejeh!“*Mara dnes, hoci je nie ani nedeľa, strojí sa veľmi starostlivo. Prihládza vlasy na
sluchách, napráva čepiec biely i pôločku na hlave, natriasa oplecko a na tvári akási
rozpačitosť ani za mladi. Zabočí ku dverám, ale vracia sa zas a zas, ako by nevedela sa
odhodlať k niečomu, a čelo perlavé od potu.„Starý!“ rečie konečne mužovi, ktorý sedel pri peci, hlavu majúc v pleciach stiahnutú, a
bil krpce jeden o druhý, ako by ho oziabalo, „či mám ísť do tých Kukučkov o tú Aničku, či
nie?“Starý neodpovie nič — hnevá sa. Mlátil trošku na humne na jej rozkaz a nechcelo sa mu,
že je veľká zima. A vie i tak, že nespytuje sa preto, aby podľa jeho vôle konala, ako koná
vždy, ako sa jej páči.„Ak ma, reku, odpravia i tí. Dvadsaťdva roky, ako sa hneváme,“ rečie Mara.„Rob si, ako chceš!“ vetí on flegmatične. „Ty si gazda!“ Starému je už všetko jedno. S
jednej strany už i zunoval to ženenie. Dva mesiace, ako majú naveky robotu s ním, a svadby,
kde by sa do vôle napil, naostatok ešte ani nebude!„No už niekto musí byť gazdom v dome, keď ty nič nestojíš!“ odsekne mu ona napudeno, a
nedbajúc už oň, ide odhodlane von dverami. Na dvore stál Paľo. Ruky drží dolu, pred sebou
vedno chytené, plecia ovisnuté, i líca, i nos. Shovára sa so susedom horným, Ďurom
Gágorovie, ktorý chová dve siroty a je preto uctený v dedine i od pána farára: odpúšťajú mu
polovicu pláce; a chovajúc ich s veľkou ľútosťou, vychoval lenivice, že ich teraz nemôže
povydávať. I sháňa sa po všetkých stranách za prístavkami; jemu by dobrý bol i Paľo.Paľo videl mať odchodiť z domu, i vedel už ráno, kde pôjde, ale nepovedal ani slovom, či
súhlasí a či nemilé mu je jej konanie, ani teraz nepodbá nič.„Pri takýchto trúdoch maj sa dobre, hriešny človek!“ šomre Mara, idúc zo dvora. „Ak im
ja všetko nevykonám, tak je nič! Nohy si zoderiem, čo mu chodím za ženou — on sa neťuchne.
Do misy a ku skleničke sú hotoví oba; ale rozumom pohnúť, to sa ani jednému nechce.
Oplesneli by, ak by ja nie; a ešte že nemám byť v dome gazdom!“Mara diví sa i mužovi, ako sa mohol oženiť; no iste nebolo i to bez jej pomoci. Ani
nezbadala v rozhorčení, že prešla dedinu, len keď sa našla na druhom rade pri dome vdovy
Anče Terečkovie. Dom Anče Terečkovie bol na samom kraji dediny a nad ním, ako na záhumní,
vystrčená stála drevená chalupa Kukučkovie. Mara, uvidiac ju, zachvela sa ľakom. Musela
postáť pri Terečkovie, vdovici už trinásť rokov, ktorá sneh smetala zpod steny svojej, že
nachová sliepky jarcom. Mara podotazovala sa o zdravotnom stave tých tvorov, lebo nešikujú
sa tej zimy; rozpovedala o svojich, potom kde ide a načo do Kukučkov, i že dostal šesť
košov od hrdých dievok Podjavoria. Ohovorila každú náležite. Matúšovie má také prsty, čo sa
všetko lepí na ne; krstná nos vyhrnutý a Poliencovie, ktorá jej bola i do rodiny, že má
málo bielizne a ona jej sľubovala za hlavničište i jednu perinu. Napokon riekla:„A neviem, či i sem darmo sa nekonám. Dvadsaťdva roky, ako sa hneváme!“Rozhovorom trochu obodrená ide potom hore dvorom k záhumniu. Ale ako bližšie kráča k
drevenej chalupe, stiesnenosť jej zasa sa dostavila. Čím bližšie ide, tým väčšie ťažkosti,
a už len kus odo dverí malého domca. Tri kroky, a už bude tam… Marine pery zbledly a srdce
tlčie jej, ako by ju bil niekto do pŕs. Musela postáť zasa a nevie, či by sa nemala vrátiť
radšej.„Bože, pomáhajže!“ vzdychla skrúšeno a berie kľučku i vstupuje do chalupy. Izbica, do
ktorej vkročila, bola maličká a tmavá. Malé okienca ledva daly trochu svetla. Mara, ako
vstúpi, nevidí nič, len tmu, a nevie rozoznať, kto je v nej. Oči oslepil jej vonku skvejúci
sa v slnci sneh i musí privyknúť na šero izby, aby videla. Ale Maru, vstúpivšiu, vidia
tamdnu hneď a bledá, vyschnutá gazdiná, ktorú prezývali novou ženou, pri sporáku miešajúc
dovárajúce sa jedlo, dobre nespadla od ľaku. Novou ženou prezývali ju, lebo muž, keď si ju
vzal, po druhý raz sa ženiac, chválil sa, že má novú ženu. Ona už počula síce, čo vravela
Mara pod oknom pobožnej Katy na pýtankách — roznesie sa hneď za horúca, čo kto počuje — i
čakala, že sa budú hlásiť, a mala zápornú odpoveď prichystanú. Nie z pomsty; nová žena je
prostá takých citov; ale nezdalo sa jej to byť dobrou vecou. No že by Mara sama, svojou
hlavou prišla, na to nebola pripravená. I zmätie sa všetka, lyžica, ktorou miešala
dovárajúci sa hrach, vypadla jej z ruky a ona pozastala na chvíľku a hľadí na príchodziu,
ako by videla človeka zpod zeme prišlého. Pri okienci pod praslicou sedela dievka Anča
bielej tváre.„No, však sa čuduješ, Iľa, že ma tu vidíš?“ rečie po poklone Mara, ktorej ťažkosti
pomaly mizly, vidiac túto naľakanú. „A ani by si neuhádla, prečo som ja prekročila tvoj
prah, čo som za dvadsaťdva roky nespravila. Však by si neuhádla?“„Ver’ ja neviem…“ vypovie nová žena, horko-ťažko sa preberajúc, a odvráti sa a utrie
lavicu polkou, predpásanou pred sebou, aby si sadla príchodzia; no ruky chvejú sa jej
dosiaľ.„Sadnite si u nás!“ núka ju, ako ktorúkoľvek druhú by núkala, vykajúc jej — Mara bola
staršia oveľa — a nevie iné čo povedať i tak.Mara poobzerala sa prvej po izbe, nesadla si hneď, a vidiac Anču pri praslici, tvár jej
ožila. Naveky milé je, keď pri dvoch meriacich sa je i tretí — povetrie zdá sa voľnejším.„Ani som ťa hneď nevidela, Anička; čo pradieš?“ prihovorila sa jej prívetive a potom
hneď i rozpovie, že ona už popriadla, iba na cverny má ešte. Pradená bude zvárať ešte tento
týždeň — je pradiva málo teraz. Ani trnky neobrodily, aby bola šla k Maďarkám s nimi na
konope. „A Paľo ti je kde, chodí do hôr?“ obrátila sa k Ili, už vo svojej koľaji celkom.
Jazyk vrtí sa jej obratne ako inokedy.„Do hory chodí…“„Nuž ja som ver’ prišla o túto tvoju Aničku — ani sa ma nespýtaš, čo chodím… či by ste
ju nedali za môjho Paľa?“ Mara zamĺkne a pekné jej oči zavisnú na postave vyschnutej
švagrinej, ktorá kutí na sporáku čosi kutáčom, zaháňajúc ťažkosti. „Veď by jej u mňa zle
nebolo, a ja dlho žiť nebudem — ak by ste sa, reku, toho báli.“Nová žena mlčí, len kutiac, ale pehavá tvár poleje sa jej červenosťou vzrušenia. Srdce
búcha jej ako Marino, keď stála pri dverách ich chalupy, bijúc jej v prsia. Mara dvadsaťdva
roky nevravela s ňou, zle zachodila ešte i s jej matkou nebohou, zľahčovala, za nič nemala
ju, kým ešte, ako dievka, s materou bývala u Krahuľov — tupila… a v tejto chvíli, hoci
nechcela hýbať staré rany, miesto toho, aby odpovedala Mare za dcéru, vystúpily tieto časy
na povrch mysle čerstvo a nečakane. Všetky krivdy i útržky dotýkajú sa srdca a bijú ostrými
údermi, ako by teraz sa jej krivdilo. Nová žena zdvihne hlavu, vyzývavo skrútnuc sa proti
Mare, a hoci nemala úmyslu: použije čas pomsty, ktorý jej sám bez hľadania prišiel do
cesty, i ukáže Mare, kde sú dvere z jej domu. No pozrúc na Maru, ticho čakajúcu odpoveď,
skrotnutú, oči oddane upreté na nej, zamknú sa jej pery, srdce stíchne a nepovie slova
nejakého.„Veď by jej u mňa zle nebolo,“ opätuje Mara, darmo čakajúc odpoveď, „u mňa, chvalabohu,
jesto chleba naveky. Poživnosť máme, statok otobôž, dlhu ani krajciara — môžeš mi veriť ako
sebe. A že som s prvou nevestou nevyšla? Ale povedz mi, Iľa, kto s tou pochodí? Veď poznáme
rod zúbeľovský. Nuž a ja, ako vravím, Iľa naša, zaveľa žiť nebudem. Proti srdcu ma tlačí a
pichá ako nožmi… ani Paľo nie je najostatnejší. Nepije, neblúdi po nociach, nekradne, sedí
doma ešte i v nedeľu, modlíme sa z knižky — len nech ho vedie k dobrému…“Nová žena nepovie zasa nič! Myseľ jej vždy ešte mešká okolo domu Marinho, kde prežila i
ona mladosť svoju a trpela s matkou-vdovicou od nej. Súhlasiť s ňou spiera sa celá a srdce
jej má len jednu odpoveď: nie. Ale nevie to vysloviť, keď Mara prišla pokorená a, hľa, volá
ju: Iľa naša: Iľa pozrela si dievku, čo tá. Sedí tam pri okne dosiaľ pod praslicou a nič na
nej neobyčajného, len že jej je tvár červenšia a pradie strmšie ako dosiaľ. No nezastarie
sa ani slovom, ani by sa to nesvedčilo; no má nádej Iľa, že jej pôjde po vôli.„A že sú bratanci? zato je nič, Iľa naša,“ vraví Mara, no už nižším hlasom. „Takých je
dosť, čo sa tak sobrali. Aj Škríbeľovie Paľo s tou nebohou však boli bratanci, i terajší
kostolník má sesternicu, veď vieš i ty. Budeme konať, dovolia i týmto!“„Veď je tak,“ povie slovo konečne i Iľa. Už by i skrotla, rozpomienku na časy krívd
zaháňa, no to nie v srdci nedá víťaziť nad sebou. Pritom bez rady Iľa nekoná nič, a tu sú
ešte muž i dcéra, ktorej sa to týka. „Nám je nie do svadbenia teraz,“ rečie vyhýbavo.
„Ťažko je starosti robiť — žatva bola zlá…“„Veď ti ja pomôžem!“ povie Mara s chvatom. „Na písma ja dám, i pri svadbe ti budem na
pomoci. Na pálené alebo mäso ti dám, len privoľ… a svadbu veľkú ani robiť nemusíš!“„Neviem, ako povie Paľo, keď príde…“„Iľa naša, v šiestich domoch nás odpravili. Tamto Poliencovie, čo v požičaných hábach
chodí do kostola, čo bielizne nenosí, ma ohrdila; Matúšovie s dlhými prstami otobôž; i
Gondúrovie Zuza, a dobre by sa jej bolo stalo, lebo ju ver’ druhý gazdovský nevezme. Ak ma
i ty ohrdíš, tak neviem už, čo si počnem na svete!“ a Mare pošklbly sa kútiky úst, ako by
chcela plakať.Iľa neodpovedá zas, mlčí len, hoci srdce už i ľútosťou sa hýbe nad biedou Mary. Mara
vstáva. Tvár jej je bez nádeje a úfania. Teda darmo otĺka nohy i tu. Iľa nechce ukrotiť
srdce svoje — hľadí na minulosť. Jej teda neostáva, len vziať kučeravú sirotu, čo Ďuro
shora zle vychoval, alebo ísť na druhú dedinu.„Len sa namysli, Iľa!“ povie ešte predsa, nahovárajúc, „a potom mi odkáž. Poshovárajte
sa s mužom — však v sobotu chodieva? — aby som vedela, čoho sa mám chytiť. Bár by sme už
boli začali konať — čas krátky do fašiangov, a kým ešte písma prídu! Tak len privoľ… na
nedeľu šli by sme na faru pre výťahy… Ty, Anička, by si mala vôľu?“ obrátila sa k dievke,
pradúcej čím ďalej, tým strmšie a tým rozpálenejšie. Na otázku Marinu pohla plecom nežno.
Mara ani nečakala inej odpovede. Vôľa matiek naveky víťazí i tak a nepatrilo by sa dievke
ani áno, ani nie povedať jej do očú.Nová žena vyprevadila Maru do pitvora a ztade i na dvor. Mara tam obrátila sa ešte raz k
nej a riekla, ohovoriac sluhu z fary:„Ak ju za toho držíš, Iľa moja, tak sa oklameš, to mi ver! Čože ten má? Len telo a dušu.
Či má kone, kravu, ovcu alebo čo? Veď vieme, ako gazduje jeho otec: robiť sa mu nechce,
šiel za tesára, a žena len rezance vyvárať každý deň i trojaké. Diel jeho úhorom ležal,
zadĺžený, ani do árendy mu ho nebral nik pre zeme, zarastené tŕním. Ale my nemáme ani
jednej zeme nevyčistenej a dlhu ani haliera…“„Teraz im je vari u Števúrov v árende…“ rečie Iľa.„Že je tam teraz… ja ver’ neviem, Iľa moja. A syn nebude lepší od otca. Či by kaľavný
šiel slúžiť na faru, kde je práca ľahká? Len taký, ktorý rád dobre žije a málo robí,“
rozpráva Mara horlivo. „Aký je krásny, dopasený — nieto takého mládenca v celej dedine.
Tvár ani misa! Ver’ druhý gazdovský nemá takej tučnej šije a takých pliec ako ten!“Keď sa Iľa vrátila do izby, dievka jej už nesedela pod praslicou. Bola pri hrncoch,
miešajúc lyžicou jedlo, a keď vstúpila mať, skrútla sa prudko k nej, založila ruky na väzy,
a smejúcu tvár obrátiac k matke, prekvapeno ju pozorujúcej, riekla veselo:„Mamka, ja pôjdem do Krahuľov!“„Do Krahuľov… a ta by si šla?“ diví sa mať a tesné oči uprie na Anču udivene i s
výčitkou. Dievku to teda nemýli, že Mara dvadsaťdva roky nechodila k nim, vyhodila ich z
rodinstva, s ňou, matkou jej, i so starou matkou zle zachodila, vysmievala, tupila, i
vláčiac sa nezbedne jazykom po všetkom; nedbá, že sa jej matky duša spiera, aby boly nanovo
spojené. A Ili, hľadiacej na dcéru, srdce opäť ranilo sa od úderu.„A či ty nevieš, aká je Mara?“ spytuje sa dievky, len Marou pomenujúc švagrinú i pred
dcérou ako dosiaľ, kým sa hnevaly. „Zabudla si, čo som ti rozprávala, ako zachodila s nami;
nevieš, že sa pri nej ani prvá nevesta neobstála; že ani s vlastným mužom — mojím bratom —
nevyjde?“„So mnou vyjdú tetka!“,Tetka!‘ blysne hlavou Ili. Dosiaľ, kým sa hnevali, Anča volala Maru len: tí Krahuľovie.„Ty si ústupčivá, veď viem!“ vetí jej, a s výčitkou. Potom pozerá zamysleno po nej,
uvažujúc. „Tebe je dosť času vydať sa ešte, si iba 18-ročná. Môže ťa vziať i druhý. I sluha
farský darmo ti dary nekupuje…“„Ondra vezmú za vojaka. A či ja budem čakať, kým vyslúži? A potom, ktovie, ktorá sa mu
zapáči?! Dorastú druhé — mňa nechá!… Mamka, ja nechcem ostať starou dievkou ako Iľa
Mrhovie, čo preberala, a teraz ju už nechce nik!“Iľa sa zamyslela, nič neodpovediac. S jednej strany má Anča i pravdu. To všetko sa môže
stať, čo o sluhovi farskom povedala. Príde z vojenčiny s druhou mysľou a jej Anču nechá. A
Iľa vie, čo je to starou dievkou byť — sama to prežila. Ako chudobnú nebral ju nik. Darmo
rástla, kvitla, čakala. Ani nebola by sa vydala, keby nebolo múdrych žien. No tie jej
poradily, aby na Nový rok prvá ustanovila sa v kostole, že sa vydá do roka. To osožilo. O
mesiac umrela mužovi prvá žena a o tri už ona mala čepiec.„Ako chceš, tak si sprav!“ rečie rezignovane… Nech sa vydá teda, ak jej na to otec
pristane…*Dom Riazeľovie je opäť obkolesený veselým ľudom. Všetko, čo je mladé a vládze chodiť, je
na nohách a tej noci obyvatelia dediny iste nezažmúria oka ani na minútu. Jedni budú sa
zabávať, druhí by i spali, ale pre tých krik nemôžu. Keď je v niektorom dome svadba, to je
odjakživa celej dedine na zábavu. Ta prístup má každý, i právo zabaviť sa, kýmkoľvek svadba
trvá. I nieto mladého ani staršieho, ba ani starého, čo by sa nešiel podívať na svadbu
aspoň raz. Iba dievka Matúšovie sedí doma a plače. Pred Vianocami prišla zo služby, že budú
svadby v dedine, aby sa zabavila i ona, a doma dozvedela sa, že ju pýtal Paľo Krahuľovie. A
zvediac i to, že ho odpravili, hneď znechutil sa jej Kračún, svadby i celý svet. Teraz
miesto aby šla s druhými dievčenci veseliť sa, sedí doma a dohadzuje sa s materou.„Vy ste mali prísť ku mne a spýtať sa, či ja mám vôľu, či nie!“ vraví hlasom, plačlivým
a utiera šatkou peknú podlhovastú tvár, o ktorej jej otec vraví, že by bola i pre grófku.
„A vy ste len tak odpovedali. Či ste vy vedeli, aké je moje myslenie?… ja by bola šla!“„Aj mne sa páčil ten čeľadník naveky!“ povie otec Keko, pokýva černovlasou hlavou a
vrhne zrak k žene. „Preto, že cigár nefajčí, že s flautičkami nechodí po dedine, alebo s
harmonikou ako maznák Borinkovie — preto je nič! Banujem, na moj’ pravdu!… A nedávno mi ani
neodpovedal, keď som sa mu prihovoril,“ i pokrúca hlavou, nespokojný dosiaľ.Stará Matúšovie, ktorú i Mazankou prezývali, že čierna chodila, bola rodom z druhej
dediny, srditá sedela pri sporáku a varovala najmladšie dieťa. Mala ešte tri okrem Zuzy.
Jedného chlapca a dve dievčence, no tie už iba do čierneho obliekala, pretože ona, mať, je
už stará. Bola jazyčnica, protivná každému, ale teraz len mlčí. Myslela, že dobre spraví,
keď odpovie Krahuľovcom. Celý rad dievok odpovedal; tak by ich Zuza bola mala ísť, o ktorej
sám muž vravieva, že je inakšia ako hocktorá panská dcéra a že by pristala hocijakému
pánovi? No mlčí len Mazanka, ale húta v sebe, či by sa to nemohlo zmeniť ešte.„Mali ste prísť spýtať sa ku mne, ako ja chcem. Ktože ma lepší vezme? Majú kone, kravu,
zeme a starí nebudú žiť zaveľa… tak čože chcete viac? Ani my sa lepšie nemáme, a sme tri!“„Zídu sa i tie na svete komu-tomu!“ nahnevá sa stará Mazanka, že pripomenula svoje dve
sestry ako výčitku. „Zato je tebe nie krivda, že i tieto dve žijú. Máš toľko šiat ako
hociktorá v dedine!“„Vy ste mňa mali dať!“ vraví Zuza, nedajúc sa utíšiť. „Načože mu tá bude, čo si berie?
Nevie ani tkať, ani šiť, ani prať poriadne. Keď mu mať umrie — a tá nebude dlho žiť — tak
že si čo počne s ňou? Ja by mu dobrá bola, a i mne by bolo dobre s ním… Teraz napravte, čo
ste pohubili!“„Akože ti napravím, keď už i písma šly o nich!“ pohorší sa i Keko. „Ktože sa ti vráti s
takej cesty, keď si trov narobili. Z toho je už nič! Keby ja bol vedel, že sa i tebe pozdá…
Ale je už darmo. Počul som ešte v nedeľu od Ďura Gágorovie, že im mamy boly na fare pre
výťahy a popoludní potom apovia šli k notárovi. S tým pokoj…“ hodí rukou Keko odmietavo,
ale v mysli začne uvažovať i on, ako by dobre bolo dostať Paľa naozaj nazpät. Veď iste
pravda, že s jeho dievkou obišiel by najlepšie. Nieto takej dievky ani pod troma farami,
ako je Zuza. Ani do roboty, ani čo do spôsobu — oprobuje Keko sísť sa s ním…Zuza pustila sa do väčšieho plaču po reči otcovej. Opakovala s výčitkou, že sú tri a že
jej sami hubia šťastie a chcú, aby ostala starou dievkou, ako je Iľa Mrhovie. Keko namrzel
sa na to, vzal kabanicu, prehodil cez plece a vyšiel von. Na ulici poobzeral sa dookola,
koľko je ľudí tuvon, a zabočil vedľa Krahuľov. Mazanka vystúpila sa do susedov s deťmi.
Nechala plač i Zuza, keď ostala sama, a šla do komory, že sa oblečie. Najprv myslela, že
ani nepôjde medzi mládež, no rozmyslela si vec lepšie a vystrojila sa ani do kostola. Štyri
riadky ligotavých periel dala kolo krku, gombačky limbačkové a zrkadlové tri zapäla do
ručníka na väzoch. Celá sa blyští a je pekná tak Zuza. Oči čierne ako otcove a ligotavé
tiež. Okolo úst úsmev neobyčajný; pohŕdlivý i zvodný i plný hnevu zatajovaného. Nepovediac
materi nič, vyšla z domu a pobrala sa do Riazeľov, kde sú svadby. Tam postála najprv pri
oknách medzi starými ženami, potom šla do izby. No i tam zostala skôr len za chrbtami, aby
ju nevideli, kým sa rozhľadí. Izba bola plná národa. Vidieckych, ktorí sa dívať prišli,
bolo odo dverí do pol chyže. Za stolom hoveli si podpití svadobníci a pili pálené lenivo,
nalievané rukou tiež ustatého starejšieho. Spievali zachrípnutými hlasmi a dvíhali ruky
namáhavo, celkom inak nôtiac, ako hrala hudba; no oni mysleli, že s ňou rovno kričia. Hudci
boli z druhej dediny; miestni sú u Bučoka. Len barboráš, ktorému obrvy, drzo trčiace, skoro
celé oči zakrývaly, bol tu od Hrnkov. I ten olenivel už a drieme nad veľkou barborou; ale
dvaja z druhej dediny dali ešte dobrý pozor na seba. Ten, čo hral napredok, Bonco, ťahal
bičík ešte tak oduševnene, ako by len teraz bol vzal husle do ruky. Hrajúc šibal očima po
dievčencoch, preberajúc v nich a muštrujúc. Pred rokom umrela mu žena veľmi peknej tváre a
teraz hľadá ženu zas. No zaveril sa, že ak takej peknej nenájde, ako bola prvá, neožení sa
viac, hoci navnivoč vyjde.Mladej nevesty, krajšej, už nieto tu. Odviedol si ju Bučok. Staršia, ktorej vzali
prístavka, už zavitá, opiera sa o stenu blízko stola a široko roztvára veľké, sivé oči, ako
by sa divila všetkému tomuto, čo sa deje. I svojmu čepcu, ktorý jej hlavu sťahuje, od čoho
ju už i bolí, i že dostala muža len tak nič po nič, a hľadí dookola ako vo sne… Jej muž —
čo nie muž, ktorý prišiel len tak na slovo, sedí na lavici akosi stíchnutý tiež a darmo sa
usiluje byť nedojatým — nedarí sa mu.Tanec sa ešte iba začína. Mládenci len sami drobčia, obutí v bagančiach, pred
muzikantmi. Tľapkajú rukami, vše zavýsknu a v ústach každého cigara. Dievčence v rade stoja
popri jednej lavici a tu sú všetky. Ani Vígľašovie, čo sa krivo smeje, nechýba; ani sirota
kučeravá, ktorú Ďuro Gágorovie zle vychoval. Števúrovie hlavnú dievku, ktorú každý ženiaci
sa chce a ona za každého by šla, keby mohla, prišiel volať do tanca Jano Palackovie, pekne
obutý. Tu je dvadsaťpäťročná, stará dievka Iľa Mrhovie. Je oblečená veľmi skvostne a dobre
nepukne od tučnoty, z líc jej temer strieka krv. K tej približuje sa belavý mládenec
riedkych vlasov, zpod ktorých sa mu koža červenie na hlave; taký vysoký, že sa temer búši
pri každom rezkejšom podskočení do povaly nízkej izbice. Pred troma rokmi pýtal bol Iľu —
nešla; no už teraz pracuje na tom, aby ho prilákala zpät, i usmieva sa mu sladko a
prihovára ustavične.Pred samými muzikantmi pri stole v dlhej modrej sukni, široká ako v krinolíne, v
zakrochmelených bielych spodniciach, ktorých čipky pekne trčia zpod vrchnej, šuchotajúcich
pri každom pohybe, tancuje sama švagriná Katina, vydatá v meste za kočišom. Trasie hlavou
náruživo a dvíha ruku ako páni, zvŕtajúc ňou do taktu, a spieva pieseň, čo sama složila,
vidiac zamysleného mladého zaťa, prístavka:Vyhrali Riazeľovci, vyhrali,
že teba, Janíčko, si dostali.
Ver’ sa tí Hlavarovci chumaji:
keď si takého šuhaja dali!To čujúc ospievaný mladý zať, schytil sa s úsmevom, obodrený. Predstúpil pred Boncu, čo
strieľal po dievčencoch očima, potrepal nohami podľa hudby, vykríkol dve-tri slová jednej
pesničky, zavýskol a vzal dievča vysoké, belavé, s buclatými červenými lícami zpomedzi
dievok.„Čo som ja to len vykonal!“ začal šeptať tanečnici, ale už nie taký zronený, „čo som ja
to vykázal!“„Načože si?“ na to tá zľahka. Je to farská slúžka Kata, ktorá tiež nechcela ísť za Paľa
Krahuľovie. Je pekná, vysoká a chlapi vravia, že takto na pozor ani jedna dievka nevyrovná
sa jej v dedine. Mužskí sú očarení ňou do jedného, ale u žien je v neláske. I Bonco,
sotvaže prišla do chyže, zbadal ju hneď a už neodvracia zponad husieľ očú od nej, chutne sa
zvŕtajúcej a usmievajúcej na všetky strany.„Načo si vykonal; mohol si nie! Ale keď sa ti však Anča páči — žiadna z nás druhá!“
dráždi Kata mladého prístavka koketne.On sa usmial, a neodpovediac na dráždenie, riekol:„Dosť času by mi bolo o rok sa ženiť — ale svet navedie!“„Také niečo sa ešte v našej cirkvi nestalo!“ vravely si staré ženy, oblepené okolo pece;
„že to dovolia pán farár!“„Čo nevyhútala Kata!“„Ale, ženy, čože majú robiť i pán farár? Vari ste niektorá povedali, či to dovolia?“
zastarie sa vysoká mladá žena, ktorá mala častý prístup do fary — na krsty chodila s
kmotrami — a tak cítila sa povolaná odpovedať za faru. „Nemôžu sem prísť, vyhnať ho. Dosť
sa tí hnevajú.“„Také mohla i nevyhútať Kata, a taká pobožná!“„Hľa, ženy, dobre je to jedným pľasnutím dve muchy zabiť!“ smeje sa Anča Zúbeľka, mladá,
ale štrbavá nevesta, jazyka štipľavého, žena staršieho syna Mary Krahuľovie. „Veď by tetka
Kata radšej boli takého, čo by sa bol mohol osobášiť hneď, lebo tento vlastne môže ich i
nechať, kedykoľvek sa mu zapáči. Ale čože, keď takého nedostali. Hľa, tetka Vretenka nedali
si Ďura. A len nemôžu staršiu s vrkočom nechať, keď sa mladšia vydáva. Veďže uznajte!“„Dobre, že i tento šiel!“ povie na to Zuza Vreciarovie hlasom ako z duba. Pre ten hlas
vraveli o nej, že jej iba palica treba do ruky, a hneď by bol z nej valach.„Čušte, stvory!“ šepne tá, čo sa cítila povolanou zastať faru, tíšiac ženy. Popri nich
práve prešiel s krčahom v ruke nahluchlý muž Katin, Riazeľ.„A veď nepočuje!“ odvrkly jej mrzute.„Ó, i to sa stáva!“ ozve sa Zuza Volkovie, čo do mravov nie veľmi prísna, ale gazdiná
bohatá a obetivá, obzvlášte proti cirkvi — aby prišla duša do rovnováhy. „Na Mišovej je
dosť takých párov, čo sa po svadbe i o rok sosobášia!“ Ona tiež má úmysel do Palackov za
Jana dať sestrinu dcéru, sirotu, čo má i pole i peniaze, ale roky ešte nie; len by pristal
na to Jano. A čo by Zúbeľka posmechy robila? Nevie, či jedla tej zimy mäso v kapuste len
raz!„Tam je vraj tak!“ dosvedčí i Mara Kozírka, ktorá býva každú zimu chorá a každú zimu len
že neumrie; no sem nezdržala sa prísť ani ona, hoci jej zima dobre neroztrasie chudé kosti.
„A Kata je z tej dediny rodáčka!“„Čo to vravíte, vy staré kefy?“ zastarie sa v to mladý chlap krivých nôh, ktorého kolená
bily sa dovedna pri každom kroku, žartovník veľký a obľúbený. Bol i on svadobníkom.
„Spomínate mišovského pána farára? A či viete, ako tí kážu? Ak neviete, ja vám ukážem
hneď!“ I postaví sa pred smejúce sa ženy, sopäl krivé nohy tuho a prsia von. Potom napäl
oči a rozdel rukami. „Milí prátelkové! Vy sa domnívate, že jest tento dum, ako dumy
hociktoré,“ začal vravieť veľmi ohnive, namáhajúc sa napodobňovať pána farára mišovskej
cirkvi, neznajúceho po slovensky. „Domnívejtež sa, že ho postaveli Paľo Riazeľ?“…„Pán farár!“ zavolalo dievča, veľmi mladé ešte, majúce silu cifrovaných šiat na sebe, že
ich ledva uvládze jej útla postava, „a či aj ofera bude?“„No, hľa, už si ma pomýlila!“ škriabe si hlavu krivonohý svadobník.„Nemiešaj sa!“ pomyká tú, čo si nevládze háby nosiť, Zuza Matúšovie. „Či sa to svedčí
dievčencom starať sa do chlapov?“Útle dievča obzrelo sa zpät, kto ju to napomína, a vidiac Zuzu, prizrela sa jej
mimovoľne lepšie a skríkla:„Ľaľa, veď si ty v kostolnom rúchu!“Všetkých dievok oči na ten výkrik pozrely tiež k Zuze.„Ojej, naozaj!“ riekly, pohŕdlivo sa jej smejúc, a v očiach závisť: teraz ony pri nej už
budú zatienené. „Či sa ti to mama dali tak obliecť?“Zuza iba potrhla hlavou nedbalo. Je ešte zlostnejšia, ako keď prišla. Čierne oči,
zlovestno svietiace, hádže po Anči Kukučkovie a srdce prekypuje jej tajenou nenávisťou.
Kukučkovie Anča stojí odvrchu oblečená tiež sviatočne a vyniká svojou bielou tvárou medzi
druhými. Výraz jej tváre najväčšmi ešte hnevá Zuzu rozhnevanú. Je taký zmenený, ako by to
ona nebola hrdá a chladná dievka Kukučkovie. Líca jej krášli úsmev a zrak jej je plný
vnútorného ohňa a blaha. So záľubou sleduje ligotavú hlavu novozavitej nevesty, tancujúcej
pred ňou s mužom, prístavkom, vzatým na slovo, a iste myslí si, ako i ona dostane čochvíľa
takúto ozdobu, ktorá jasá pri každom skrútnutí sa nevesty, obdivovanej zvedavými ženami.
Vskutku, Anča Kukučkovie plesá v radosti. Vydá sa za Paľa: dovolili i otec i mať. Opustí
drevenú chalupu, vystrčenú medzi humnami, a bude bývať v rade, vprostred dediny, v dome,
kde i jej mať strávila mladosť svoju…,Čože sa táto tak vypína?‘ pomyslely si i ostatné dievčence a nepáčilo sa im to: zvlášte
tým, čo odoprely ruku Paľovi Krahuľovie. Ani čo by do raja mala ísť! Veď z nich ktorákoľvek
mohla byť za Paľom!V tú chvíľu vstupoval s veľkým hukom farský sluha Ondro s Plameníkom i Paľom Krahuľovie
a pozornosť dievčeniec obrátila sa ta. Dvaja: Paľo a Plameník, sotva pozreli po izbe, hneď
sadli za dvere, pozapaľujúc si cigary, hoci to Paľo dosiaľ nikdy nespravil. Daly hlavy
dovedna a začali polohlasne súdiť a chachotať sa z ľudí prítomných i dievok. Ale Ondro
farský prešiel, hrdo šliapajúc bagančami, ktorých podošvy klincami povybíjal, aby lepšie
hlásily, starým ženám na nohy, čo tam, oblepené, zavadzaly každému. Prešiel pyšno pred
muzikantov, ani si klobúka nesložiac, ale stiahol si ho nad samé oči a tak pozerá zpod neho
dookola. Oko padlo mu na bielu tvár Edušky, stojacej odvrchu, a zaostalo na nej mimovoľne
clivo upreté. Potom sa zvrtol rezko, vyňal šesták z kožúška a hodil ho pyšne i okázale
Krnkovi.„Hraj, muzika!“Ondro podoprel bok jednou rukou pyšne, druhou zahajdákal nad hlavou, spraviac niekoľko
rezkých tanečných pohybov. O chvíľu nechal, ako by sa mu bolo znechutilo, a vytrčiac klobúk
s čela, pozerá po dievčencoch, ako by si chcel vybrať z nich, no odvrátil sa a tancoval
ďalej.„Ľaľa, tvoj Ondro ako sa hrdí!“ šeply dievčence Kate z fary, ktorá, dokúrená, práve
prišla od tanečníka. Že slúžili vedno s Ondrom, jej vraveli: tvoj Ondro, jemu: tvoja Kata.
Ona, ovievajúc ručníkom vypotenú červenú tvár a opojenú od tanca, pozrela na Ondra a potom
sa zasmiala na ňom.„Veď je to už celkom z furmy vynesený!“ riekla; „oželel sa. Ani nejedol dnes; a bôb
varili, čo rád.“„A prečo?“ shŕkly dievčence zvedavo ku Kate.„Pre Edušku!“„Ah jaj, Kata, naozaj?“ divily sa a každá obracia hlavu ku dievke Kukučkovie, čo odvrchu
stála a tvárila sa, že nezbadá, o čom vravia, ani ich pohľady nechcela zbadať, na ňu upreté
a — závistlivé. Nie je na zavrhnutie, keď pre dievča niekto neje celý deň!„Čo je to?“ spytuje sa i Matúšovie Zuza. Nedopočula dobre, o čom je reč. Ako prišiel
Paľo s Plameníkom, ona usilovala sa dostať do blízkosti tých, s tvárou, ako bola v komore,
keď sa obliekala: na perách úsmev pohŕdlivý, v nebezpečných očiach vábny svit.„Pre Edušku nejedol farský sluha celý deň,“ odpovedaly jej šeptom a štoply ju lakťom,
aby pozrela k nej. Zuza to i urobila a jej oči zablysly vyhrážkou.„Ani ráno, ani napoludnie nejedol,“ rozpráva Kata; „ležal v konici ako kus polena; ani
nič nerobil celý deň. Darmo sme ho volali — jaj!“ skríkne, nečakane pretrhnúc reč. Ondro, o
ktorom vraví dievčencom, smejúc sa pritom, dotancoval k nej a šliapol jej na nohu podošvou,
klincami povybíjanou. „Ty faklen, prsty si mi poodtŕhal!“ a dvíha nohu, aby si omakala,
koľko jej chýba z nich.Ondro sa skrútol, ako by nič nezbadal, a tancuje, už pred Boncom vyskakujúc. Pravda je,
že nejedol dnes, že ani nerobil, nedbajúc na povinnosti, že zatvoril sa do stajne a ležal
tam ako zabitý; ale či musí Kata reči roznášať o ňom? Či on rozpráva o nej? A mohol by ju i
pred pánmi zažalovať, že je dvor každý večer, ako pohasnú okná fary, plný mládencov, za ňou
chodiacich a šantujúcich tam i do polnoci. On nepovie… a nedávno už i flintu chytal na
nich, že skazí dajedného, čo shon robili. Nemôže spať pre nich, i bojí sa, že pokutia niečo
vo dvore a potom je len sluha v klepci. Ondro zachytil sa drobčiť zasa naproti Kate, no
nedošiel. Skrútol sa od nej s opovržením — darmo sa skryla za druhé. Zakýval na Števúrovie
najhlavnejšiu dievku, volajúc ju do tanca:„Iľka, hybaj!“Zastal pred dievčencami, kým sa volaná zpomedzi druhých vymoce, a oko jeho zasa
zablúdilo napravo, kde stála Eduška bielej tváre. Oči sa im sišly. Dievka Kukučkovie akosi
zarazila sa a sňala rýchle zrak svoj s neho, i usiluje sa hľadieť ku stolu na hodujúcich
svadobníkov alebo na jagavý čepiec mladej nevesty, alebo na hudcov ospanlivých. O chvíľu
tvár jej bola už uspokojená, ako by neznámy človek bol sa podíval na ňu. Ondrove oči ešte
zaostaly chvíľku, clivo na ňu hľadiac, potom sa skrútol a žiaľ skrivil mu líce. Odviedol
dievku Števúrovie pred samých muzikantov a výskol dutým hlasom. Potom pojal i Poliencovie
vyhúknutú Anču, aby bol väčšmi zaujatý, a konečne i Matúšovie dievku.„Veď nás tri ani neuvládzeš!“ riekla mu táto s úsmevom, keď ju bral, a v duchu naozaj
nie je rada tomu. Stála tam v húfku dievok na kraji, v blízkosti Paľa Krahuľovie, ktorý za
dverami dosiaľ kúril cigaru s Plameníkom a robil smiechy. I zamiešala sa bola slovom medzi
nich, no, hoci len Plameník odpovedal, ale pozrel k nej pár ráz Paľo.Zuza vie tancovať pekne a ľahko, ani čo by kolieska mala na pätách; skrúca sa, že ani
grófka už inak sa nemôže: ale teraz nedá si záležať nič. Pozoruje i od tanca Paľa… O chvíľu
sobrala sa Eduška s kamarátkou preč. S tváre radosť jej zmizla, ako prišiel Ondro. Nevie
tam ostať už, kde on pyšne spieva, výska, vrtí tri hrdé dievky a oči jeho pritom zpod
striešky klobúka — neshodil ho dosiaľ — hľadajú ju prenikavo, lepiac sa jej v tvár. Za
Eduškou pobral sa i Paľo Krahuľovie a Zuza už nemá pomeškania. Srdce jej je ani v pahrebe.
Azda ani nevyčká konca tanca, tak ju pália podošvy. Ujde, a čo ju priam ohovoria všetky
staré baby zato.No tu roztrhla sa struna husieľ Boncovi — ruka jeho bola už zimnično chvejúca sa a hlava
plná plánov o Kate z fary. Ondro musel prepustiť tanečnice a Zuza chvatom pobrala sa von
dverami, tisnúc sa pomedzi národ. Zastavila sa iba pred domom a zrak jej prudko rozletel sa
dookola. Na dedine na moste videla hlúčok ľudí. Podišla bližšie akomak, zatajac dych, a
počúvala. Po hlase poznala Kukučkovie Anču s kamarátkou a dvoch mládencov: Plameníka a
Paľa. Po chvíli hlúčok na moste rozišiel sa. Traja šli dolu cestou do Bučkov svadbu pozrieť
a Paľo Krahuľovie skrútol sa hore po zamrznutej ceste sám. Zuzine oči zapálily sa a srdce
zabúchalo. Sišla na cestu i ona a zabrala sa rýchlym krokom, aby ho predišla.„A ty domov, Palíča?“ riekla, ako prišla k nemu, ľahkým, žartovným tónom. Ale prechodiac
popri ňom, pozrela mu do samej tváre, že on zacítil pohľad jej očú, čiernych ako otcových a
nebezpečných tiež, ani čo by ho bol pripálil oheň na líce. Paľo zastrel si tvár dopoly
kabanicou mimovoľne od jej strany a zamrmlal čosi. Keby to druhá z tých, čo ho odpravily,
ešte by pretrpel, ale tejto jednej nie!Zuza zdá sa veľmi náhliť, len tak svíja sukňami; ale že jej neodpovedal, pričkala ho,
stavajúc sa zadivenou veľmi.„Hneváš sa na mňa, že nevravíš?“„Choď do pekla!“ zašomral on a zrýchlil krok, aby sa jej zbavil, i klobúk do očú
natiahnuc. Ale Zuze je tiež na spech; ide i ona čo najrýchlejšie.„Ja som nie na vine, že ti odpovedali apa,“ vraví mu, rovno s ním kráčajúc a očima
nebezpečnými hádže po ňom ustavične; „nie na vine! Ja som ani nevedela, že si ma chcel. Na
mňa nemáš sa čo hnevať. Hnevaj sa na apu a mamu moju.“„Nevedela si?“ spytuje sa Paľo a odstrčí klobúk s čela, aby ju lepšie videl, vo svetle
mesiaca blyštiacu sa od periel a trasúľ. Potom rečie, odtrhnúc oči s nej, príkrym hlasom:
„Akože by si bola nevedela!“„Nevedela som, ver mi!“ tvrdí Zuza. „Keby bola vedela, bola by som —“ Umĺkne zrazu a
stavia sa, že unikne preč. Paľo dochytil ju za rameno a chvatom pozrel jej do tváre.„Bola by si šla?“ spýtal sa, vyvaliac oči na jej ligotavú postavu, a krv v nedbalom
srdci jeho začala vrieť ako voda pri plameni.Zuza sa zapálila radosťou, vidiac ho, i neodťahuje ruky svojej, v prstoch Paľa ako
kliešťami lapenej. No neodpovie hneď. Pokochá sa v jeho vzbúrenej tvári a dychu horúcom,
ktorým ju ovieva. Potom povie len slovo, od ktorého závisí jej bytie alebo nebytie u
Krahuľov. Umom blysla jej ešte biela tvár uveličenej Edušky, ktorej skazu chystá teraz.
Zuza pomykla hlavou nedbalo.„Bola by som šla…“ šepla, nakloniac sa k Paľovi blízo.Paľo ostal ako zatajený. Všetka vriaca krv vyliala sa mu zo srdca a udrela do hlavy, že
sa potočil. Ale v tú minútu blaha prišlo mu hneď i povedomie, že s Ančou Kukučkovie je už
spletený. Rozkoš nad Zuzinou odpoveďou zahlušil žiaľ. Pustil jej ruku a ovisol celý… radšej
by mu bola riekla, že pohŕdala ním naveky!„Všetko je už márno!“ riekol šeptom, bezvládne. „Šly písma so sesternicou,“ a potáča sa
od nej preč.„Nie je márno!“ na to Zuza a lapí ho teraz už ona. Čierne, nebezpečné oči vášnivo uprie
na jeho ovisnutú hlavu a temer s nenávisťou nad nezdarom. I skloní sa rýchle k jeho uchu a
šepne: „Ešte ste neboli pri oltári!“Paľo-Kain trhol a vesluje rukou, aby ju dochytil, no ona, zvrtnúc sa prudko, spechala
preč.*Minul týždeň, minuly sa i svadby v dedine, ale shoda minula sa v dome Mary Krahuľovie.
Rozličnosť citov nastala v ňom. Oba chlapi potratili hlavy, len čo Mara stojí pevná a
energičná ako prvej. Keko totiž nadchodí potajme každý deň do Krahuľov ku chlapom do konice
a núka dievku. Nadchodí i Gondúrovie Ďuro, ktorého dievka ešte nemá skrine, i Vígľašovci, i
Polienkovie gazdiná, čo im je trochu i do rodiny, i Plameník o sestru. Rozmyslely si mamy
vec lepšie, obzvlášte, ako videly uveličenú tvár Anče Kukučkovie a shon svadobný utíchol a
nastala triezva skutočnosť. V tej skutočnosti mamy videly, že Paľo-Kain nie je najhoršie
šťastie pre dievku. Má dom, statok, pole bez ťarchy a mať mu nebude dlho žiť, keď ju tlačí
záduch. Že je Paľo nie nejaký vynikajúci mládenec, to konečne nerobí nič… I odkazujú od
tetiek, kmotričiek do Krahuľov, že dievky dajú už vďačne za Paľa, aby prišiel. Ale Mara je
pevná ako múr: neodstúpi od Anče ani za jednu z nich, čo ju potupily prvej, ani za takú, čo
by ju i nebola potupila. Prilipla k nej s neobyčajnou vášňou, i k starej Ili, ako by všetky
krivdy, čo popáchala kedysi proti nim, chcela udobriť a všetku lásku vynahradiť, čo
zameškala za dvadsaťdva roky hnevu. Pritom poznáva, že je Anča kaľavná vo všetkom. Tká,
pradie a šije dokonale a je, akú Mara chce mať: ústupčivá a dobrá… Mara odkázala teda
všetkým, čo nadchodili, i Matúšovie dievke, že sa darmo navracajú, nechce ani jednej z
nich, pripojac k odkazu ešte každej, čo sa jej zišlo povedať. Mamy utíchly zahanbené,
dusiac hnev už iba v sebe. Len Keko sa nedá odbiť. Jeho ani posmešné odkazy Marine
neodstrašily. Chodí k starému do staje, nosí mu pálené, čo je samý med a škorica, mohol
bys’ ho strihať, tak sa ťahá. Vie totiž o slabosti Krahuľu, že sa rád napije z cudzieho,
keď zo svojho nemôže, lebo je žena gazdom. A dievka Kekova, ligotajúca sa od periel a
trasúľ, chodí usilovne hore-dolu po ceste popred dom Krahuľovie vytŕčať sa Paľovi. Keď tma
zaľahne však nad dedinu a zvedavé oko neprekáža, zvedie ho i k sebe na cestu, potom k ich
domu, zkade jej mať vovedie ho do komory k plnému stolu… A Mara Krahuľovie zrazu zbadala,
že oba jej chlapi bočia od pravej cesty a Anču z vŕšku ani nechcú, keď sa pripomne.„Nuž a to že je čo?“ osopila sa v jeden večer na nich, keď susedy prišly žalovať, že
starý pil s Kekom v krčme a bozkával sa a mladý každý večer miesto do Kukučkov ide záhumním
k Zuze Matúšovie. „Čože vy to stvárate, nehaneblivci?“„Čože ti je?“ zašomre starý zpoza pece, červený a omámený od požitého páleného, čo mu
dal Keko, a zagáni k žene. Už sa musela dozvedieť o tom! A jemu by sa najlepšie ľúbilo,
keby tie veci vždy ostaly v tajnosti a vždy trvaly.„Čo mi je?… Ešte sa ti on spýta! To mi je, že písma sú už vari tu, a vy s Kekom diablov
hútate!“„Ale negagoc, negagoc! To len staré baby vyhutujú; popriadly, tak nemajú už čo robiť
iné. Ja chcem len sestrinu, žiadnu druhú — už som sa zabožil koľko ráz!“ odpovie starý,
všetko tajac. On naveky tak si pomáha, keď presrstí a bojí sa ženy-gazdu.„To je to, mamo,“ ozve sa Paľo od stola, kde sedel od večere, ruky majúc pred sebou
spustené, a fučal, oddychujúc, „že Anča Kukučkovie nikdy žena moja nebude!“„Že nebude?!“ Mara temer zdrevenela od prekvapenia. Takého smelého vypovedania od
syna-nešikovníka nečakala nikdy. I hľadí rozšírenými očima naň; potom otvorí ústa dokonale
zavrátiť ho. „Že Anča Kukučkovie nebude, ty vravíš? A ja ti, tvoja mať, Mara Krahuľovie,
tu, pod touto starootcovskou strechou, v tento boží deň poviem, že len tá bude moja nevesta
a žiadna nehanblivá dievka Matúšovie, čo chodí za tebou!“Paľo sa zachichotal a pohodil plecom nedbale.„Vaša nevesta nemusí byť, ale moja žena bude!“Mare opäť rozšírily sa oči a na pery jej sadol cit zľahčovania, v oku iskra posmechu. Či
bláznive a hlúpe odpovedá tento Kain!„A to že je zas aké slovo?“ spytuje sa s opovržením. „Tvoja žena musí byť i mojou
nevestou… A či tak hútaš, že pôjdeš na prístavky ku Kekovi ako Ondro do Zúbeľov a tak ja
zas ostanem bez nevesty? Ak si takej mienky, choď s Bohom — ja sa ti prosiť nebudem. Prvý
syn opustil ma pre ženu, keby mi bol mal byť na pomoci — i ty môžeš! Pán Boh ma neopustia,
keď ma vy, synovia, i necháte… Ten syn, ktorý by mi bol verný naveky, umrel!“… a Mare ústa
našklbly sa, hotová bola pustiť sa do plaču. No nespraví. Má iné pred sebou: tuto Kaina
zavracať! „Pravda je, že človeku naveky to býva odtrhnuté, čo je najlepšie, a plané ostáva,
aby ťa sužovalo!… Tak Anča Kukučkovie nebude tvoja žena… a čože s ňou spravíš? Natrovili
sme sa, nachodili po notároch, doktoroch, po diabloch, a darmo. I na šnurovačku od čepca
dala som jej štyri koruny. Hádam ani nevieš, ako peniaze zarába chudobný človek!“„My sme sa nenatrovili tak veľa,“ odpovie syn fučiac. Veľa jedol zemiakov s kapustou, čo
rád. „A šnurovačku vyklamem od nich.“„Ale som sľúbila, že za písma všetko vyplatím ja!“„Nemusíte!“ odpovie Paľo a vstane s lavice, roztiahnuc ramená ako krídla, a zažíva
nahlas: „Há-á-ach!… reči sa vravia, chlieb sa je…“Mara pozrela na syna a v jej zraku zjavil sa zasa cit opovrhovania.„Čo vy tam robíte?“ zaznel v tú chvíľu hlas zpod okna a niekto poklepe paličkou na sklo
obločné. Mara prežrela odpoveď synovi chystanú a pristúpila k oknu, otvoriac ho. Na
podstení stál rečník, osinutý od zimy, ktorého psom prezývali.„Čože je, Janík?“ spýtala sa Mara. „Ani som ťa nepočula hneď — s týmto pekným synom sa
doháňam.“„Tu písma vám prišly o Paľa a Anču Kukučkovie,“ odpovie rečník nemotornou rečou; zima ho
len tak drobí — a kladie na okno list.„Veď som počula od hlásnika i ja, že dnes prišly, ľaľa, tuto môj Palík…“„Nedovolia sa im sobrať!“ preruší ju rečník, bojac sa obšírnej reči. Vie sa, že Mara,
koho dostane k sebe, toho len tak ľahko neprepustí. Pritom nie je ani zvedavý, čo húta
Palík, a oziaba ho veľmi.„Nedovolia?“ Mare rozšírily sa oči a myseľ zastala. Hľadí na osinuté pery rečníka,
nevediac ani slova viac povedať. A Paľo, ktorý, fučiac od veľa zjedených zemiakov, sberal
sa vyliezť na pec, skrútol sa vo chvíli a pozerá k oknu, počúvajúc dychtive ďalší rozhovor.„A prečo nedovolia?“ zvolala Mara s hrôzou.„Ja neviem… tam čítali u pána richtára hájnik a tí vedia po maďarsky. Všetko je červenou
ceruzou popreťahované, a to je vraj preto, že nedovolia.“„Ah, jáj!“ zalomí rukami Mara, „veď sa dali sobrať Škríbeľovie Paľovi s tou nebohou, i
terajší kostolník má sesternicu, i Kôrkovie Ondro, a len týmto by sa do cesty postavili?
Jaj, Bože môj!“„Ej, už je tak! Ako vravím, všetko je červenou ceruzou poprekrižované — do mindu!… Že
vraj prišly nové zákony.“„Ja nešťastná stvora… počkajže, Janík!“ bedáka Mara, druhú vetu plačlivým tónom
zatiahnuc, keď ten spravil pohyb, že odíde. „Prečože by práve len môjmu dieťaťu páni tak
podrážali nohy? Čože sme previnili?“„Dajte si prečítať ešte niekomu, ak mne neveríte! Ale že i na Babuľkovej dvom párom
takto prišlo… a to všetko narobila ľavá strana…“ i odvracia sa netrpezlivo. I zima mu je a
k tomu richtár dali naliať trochu posilnenia, musí ísť teda, aby sa jemu krivda nestala. I
tak z úradských on robí najviac. Rozháňajú ho ako psa so všetkými čertami po dedine, a oni
sedia v teplej chyži. I nedávno, keď bola exekúcia, práve na Dohviezdny deň — pán notár,
pán Špendlík, ktorí sú Žid, povedali, že budú i opekance brať ženám — celý deň vtedy behal,
snášal, odnášal, i prechladol a dosiaľ nezotavil sa od toho. Ani nezotaví sa nikdy, vie on,
iba v hrobe! V hlave ho štiepa a v boku kole; vše dobre nezamrzne; vše má sa ohňom chytiť.„Ah, jaj, ah, jaj!“ lká Mara, zatvárajúc okno, ako odišiel rečník, a obráti sa do izby s
nastráchanou tvárou už teraz. No z chlapov už tam len jeden bol, i to iba telesne. Ducha
odnieslo mu pálené Kekovo a sen. Paľo zas, nečakajúc ani, kým mať skončí vravu s rečníkom,
sobral sa von dverami a utekal s natešenou tvárou do Matúšov. Mara začala po izbe chodiť,
lomiac rukami. Vie už teraz, čo bude nasledovať. Kekova planá dievka z planej fajty vtiahne
do jej príbytku a ona ani jednu nevestu nebude mať po vôli. Ako na dlani vidí budúcnosť,
plnú odpornosti a nepokoja. A ona si bláhala, že dostane Ilinu ústupčivú Anču, túžila po
čase, v ktorom všetko vynahradí, čo zameškala. Udobrí krivdy, hriechy uhladí, a hľa, páni,
tí protivníci, zmarili všetko… Tu prišlo jej na um, či u richtára dobre vyčítali z písma?
Veď hájnik, ktorý vie po maďarsky, málokedy vyčíta to, čo stojí na papieri, ale celkom iné,
a naveky také, od čoho dubkom vlasy stoja človeku. Sama to skúsila, keď prišiel jej végzés
z grundbuchu, kde oznamovali jej, že otcovský diel prepísali na ňu, a hájnik vyčítal, že má
platiť akejsi pokuty sto korún… Mara schytila písma, zamkla dom a pobrala sa cestou do
fary. Večer, pravda, ani nesvedčí sa ísť ta, no ide, a potom pôjde i do školy, ztade do
krčmy. Ak na všetkých troch miestach to isté vyčítajú, tak presvedčí sa o pravde najlepšie.
Popri Matúšovcoch idúc, videla pod stenou dve postavy. Jedna je Zuza v červených sukniach a
pri nej Paľo. Stoja opretí o stenu a šepcú si, hlavy držiac spolu.„Bože, zmilujteže sa!“ zašeptaly osinuté pery Marine, keď ich videla a prešla bez slova
popri dome.O polhodinu vracala sa s písmami domov, trasúc sa na celom tele. Nedovolia páni. Tí
nepriatelia človeka, tak vyčítali všetci! A Mara, zatvoriac sa do tmavej izby domu, spustí
nárek a bedákanie.Na druhý deň, keď o tom sa dozvedela i nová žena v drevenej chalupe, na záhumní
vystrčenej, spravila krik, znepokojená, ako ešte nikdy.„Že nedovolia páni? To vyhútala Mara! A terajšiemu kostolníkovi že prečo dovolili, i
Kôrkovie Ondrovi, i Škríbeľovi?… To je nie pravda! To len ona vymyslela. Nikdy k nám nebola
dobrá, nikdy som jej neverila, ani teraz jej neverím! Chce si vziať Kekovu nafúkanú dievku
a mojej nevie, ako sa zbaviť!“ Krivdy, ktoré kryla minulosť, zasa vystúpily na povrch a
bijú na srdce Ile, zasa len krivdenej.O dva týždne, keď už odznely i ohlášky Paľa so Zuzou Matúšovie, nová žena bola už
utíšená. Konečne už ani nebanuje, že sa jej dievka nedostala k Mare. Paľo je mládenec len
zo stredných a Maru pozná, čo je za hábu. S mužovou mamou zle zachodila, tupila i ju, kým
vedno bývaly, s nevestou nevyšla a i muža svojho za nič nemá. I zíde sa Mare dievka Kekova:
to bude nástroj, ktorým vrátia sa jej krivdy, ktorými ona hrešila; ale ľúto je Ili trov,
ktoré mala, a ten posmech!„To ti je zato, že si chcela ísť proti mojej vôli!“ riekla už teraz, len na dievku sa
okríknuc, prišlú práve z kostola, kde odznely ohlášky Paľove.„Ľa, darmo je!“ zastane otec, majúci v obyčaji na všetko odpovedať tak ako teraz.
Prišiel z hôr i on, že je nedeľa, nemal vôľu ani on dať dcéru Mare, ale teraz predsa
nedopustí, aby dievku súžila. „Darmo je, ani nespomínaj už, Iľa. Veď vidíš, aká je
zmrznutá.“Vskutku bola ostala dievka Kukučkovie ešte belšia, ako bola. Hlava svesila sa jej a
prejde chvíľa, kým ju pozdvihne zas. Sedí na lavici a opiera sa na zem pred seba, ruky
držiac v lone opusteno. Ešte dodnes sa úfala vždy. Neverila ani ona, že páni nedovolia, keď
druhým dovolili; no dnes počula ohlášky Paľove. Všetka veselosť zmizla jej s tváre. Sedí
tam v kostolnom rúchu, ani sa nehnúc, hoci mať i napomína, aby sa preobliekala. Úfania v
dobré časy v dome, z ktorého pochodí jej mať, vyšly nazmar a mučí ju ešte i to, že Ondra,
sluhu z fary, utratila.
|
Slancikova-Timrava_Marino-suzenie.html.txt
|
Otcova kliatbaPoviedkaDobre vám mládencom po mestách, najmä keď nevyčerpané vrecko dovolí pustiť sa do hlučného
prúdu. My dedinskí či s plným, či s prázdnym vreckom, postavení na „chlebovej postati“,
poddaní sme často nemoci nazvanej „dlhá chvíľa“. „Dobrá bolesť, čo dá pojesť,“ odpoviete nám
príslovím, posmešne dvíhajúc plecia. „A predsa zlá,“ dupneme my nohou podľa Gallilea.
Najbezpečnejším liekom v tejto nemoci býva dobrý sused, ktorý nás prekvapuje svojím príchodom
vtedy, keď nás pri úplnom zdraví bolia všetky údy, pri zdravom rozume nevládzeme chopiť niť
riadnej myšlienky, ale presadúvame bez cieľa z kúta do kúta.Moja „dlhá chvíľa“ vďaka dobrému susedovi Knožkovi trvala krátko. Často ku mne zachodil, a
predsa jeho príchod mi bol vždy vítaný. Musím ho riadne predstaviť, z mojej strany zaslúži
všetku šetrnosť. Nízka, zhrbená postava, nerozlučiteľná s obšúchanou šubkou, už sedem krížikov
tlačilo jeho plecia; vždy hladko pričesané šedivé vlasy splývali až na plecia, modré oči
(lenže tú modrotu už trochu slnce vyťahalo), zakryté hustým obočím, bojazlivo vyzerali zo
svojho úkrytu, navrchu stlačený nos tvoril pri spodku svojou rozšírenosťou ústam ochrannú
strechu. A tie ústa bez zapekačky ani myslieť: vidieť, že si zaľúbila ľavý kútik, tam mala
svoje dobre utlačené miestečko.Do izby vchádzal s hlbokou poklonou. Keď som mu ponúkol stolec na sadnutie, šuchol po ňom
rukou, aby mi ukázal svoju čistotymilovnosť. Vpravde nie jeho šubka od stolca, ale môj stolec
od obšúchanej šubky bol v nebezpečenstve.Naše rozhovory začínali sa pri denných udalostiach a končili sa rozprávaním o jeho živote.
Posledné mi bolo najmilším, lebo naivnosť jeho rozprávania ma presviedčala o pravdivosti
rozprávaného. V taký čas mu oči svietili novou žiarou, zasmiať sa ani za svet, najsmiešnejšie
veci musel som počúvať s vážnou tvárou. Môj sused nepoznal žart. Kedykoľvek sa mi krivili ústa
na smiech, hotový na odchod, siahol po svojom klobúku, a stálo ma mnoho odhovárania, kým sa
dal udobriť. Konečne ostal, bedlivo pozorujúc, či na mojej tvári nezbadá nejaký posmešný
výraz. Bol žiarlivý na svoje dobré meno a vážnosť, ktorú požíval medzi spoluobčanmi; preto
„nikto si nebude robiť z neho posmechy“.„Čím dlhšie človek žije,“ rozkladal mi vážne, „tým viac skúsi, ale terajšia mládež sa
nerada učí zo skúseností starších, neuctí šediny.“ Knožko mal vo svojich šedinách zvláštne
zaľúbenie.„Pravdu máte, pán sused,“ potvrdil som jeho slová. Musel som mu nadať do „pánov“ kvôli
obšúchanej čiernej šubke; v tej požiadavke sú naši dedinskí čiernoodenci veľmi prísni. Knožko
uspokojivo pokýval hlavou.„Mnohí si myslia,“ pokračoval, „že skúsenosť je pečený holub, ktorý letí každému rovno do
úst. A predsa musí človek otvárať oči po svete, aby niečo skúsil, ba často i trpké pilulky
prežierať.“„Či sa vám mnoho zlého prihodilo?“ spytujem sa, stavajúc na odiv svoju sústrasť, i keď,
pravdu povediac, moje otázky chceli Knožku len povzbudzovať do ďalšieho rozprávania.„Čiže mnoho zlého? Od mladosti do starosti žil som v trápení, a to ani nemohlo byť ináč,“
doložil so vzdychom, „otec ma preklial!“„Váš otec? Vlastný otec?“„Môj vlastný otec. Už dávno hnije v zemi. Bol som šuhaj na ženenie, matka nedovládovala,
otec mi dával najavo, že je tu čas, aby ma oženili. Áno, mňa aby oženili. Mali hotovú nevestu,
susedovie Katku; jediná dcéra bola akoby stvorená pre mňa, ich dom susedil s naším, od malička
sme spolu rástli, ale práve preto som sa hrozil tej myšlienky. Neviem, prečo mi bola protivná.
Rodičom som odpieral pod zámienkou, že ešte dosť času; oni vraveli, že im je na spech,
smrteľný človek nepozná svoju hodinu. Nakoniec som vyslovil bez obalu svoju protiveň proti
zamýšľanej neveste. Neviete si predstaviť zhrozenie nad tým, že pri voľbe chcem ja
rozhodovať.“„Vy ste mali pravdu,“ skočil som mu do reči.„Mal a nemal,“ odvetil, „mňa sa to týkalo, mal som byť zviazaný na celý život, mne prišlo
rozhodovať. Ale čo môže rozhodnúť mladý chasník, ktorý ešte nevidel starosti. Tí v práci
ošedivení to lepšie poznajú.“Umĺkol som pred týmto dôvodením.„Nastali ťažké časy,“ natáčal s rozťažkaným srdcom, „za matkinými prosbami hrmeli otcove
hrozby, všetko bolo metaním hrachu na stenu, zatvrdený nemohol som popustiť. Otcovský dom
stával sa mi peklom na nevydržanie. Odhodlal som sa, že odídem na vandrovku. Matka plakala,
otec preklínal, a keď som si napriek všetkému pozbieral svoje veci, vyprevadil ma z domu s tým
slovom: ,Bodaj si nikdy nemal dobrej ženy!‘“Keď preriekol roztúženým hlasom posledné slová a oči mu zavlhli slzou, prichodí mi so
zahanbením vyznať, že mi bolo do smiechu, ale pohľad na zarmúteného a slzavým okom bedlivo
pozorujúceho starca zahnal mi všetok smiech.„Odchádzal som z domu otcom prekliaty, matkou oplakaný. Zátvrdlivosť nedovolila mojim
slzám voľne tiecť, ale bolo mi čudno okolo srdca. Zanechaný sám na seba mal som vstúpiť do
neznámeho sveta, medzi cudzích ľudí.“„Veru, krušná to práca,“ ubezpečoval som Knožku, že i ja viem oceniť vážnosť jeho podniku.„To ešte nebolo nič,“ odtušil mi povzbudený. „Teraz vandrovať a vtedy, je nebo a zem. Celý
deň brodiť po blatných cestách a večer vysilený ľahnúť na tvrdú lavicu.“„To sa i teraz prihodí,“ zmenšoval som jeho zásluhu.„Ľahko súdiť, kým nedopoviem,“ odsekol mi trochu namrzený, „na tej lavici, kde by si
ustatý lepšie pospal ako kráľ v hodvábnych perinách, musíš spať ako zajac; možno ľudia kujú
proti tebe zradu a zajtra ti oblečú vyšnurovaný kabát, opášu šabličku, pripnú ostrohy a tebe
ani dva životy nedostačia, aby si doslúžil vojenčinu.“„Pravda!“ prisviedčal som.„Tak vidíte, v ustavičnom strachu cestoval som do Miškovca. Prácu som našiel u nejakého
Kuruca Jánoša. On so svojou manželkou a jedinou dcérou Boriškou nažívali si veľmi pohodlne.
Majiteľ domu a vinice mal všetko, čo mu len srdce zažiadalo, chýbalo mu len vtáčie mlieko.“„To nepotreboval, miškovské víno mu bolo náhradou,“ zagustíroval som si na jeden pohárik.„Mali sme ho dosť, lebo mne sa dostávalo tej povinnosti s majiteľom ochutnávať v pivnici
vínko.“„Hádam ste niekedy i pod čiapkou doniesli domov?“ prehodím so smiechom.„Božechráň,“ odpovedal celkom vážne. „Poriadny človek sa nesmie spraviť opicou. Vždy
počestne, najmä v cudzom svete, bolo mojím pravidlom. A keby nie otcovej kliatby, mohlo mi byť
dobre.“„Čo nepoviete!“ stával som sa pozornejším.„Veru kliatba. Majster Kuruc miloval ma ako svojho syna; zo schválnych narážok som badal,
že by ma radi spárili s Boriškou.“„Páčila sa vám?“„Hm! Dievča ako kalina, čierne oči svietili ako dva žeravé uhlíky. Vyhýbala mi, nič
prirodzenejšieho, rodičia jej povedali, čo ju očakáva, a Boriška sa hanbila, myslel som si.
Niečo zadudrala pomedzi zuby, z čoho som vyrozumel len slovo ,tót‘. Aha! Už ma chce dráždiť;
sme blízko pri láske.“„Vy ste boli celý figliar, pán sused,“ pochválil som ho.„Mladá krv; za mladi sme všetci rovní. Porovnával som ju so všetkými známymi dievčatami;
nemala páru. Čožeby tie modroočky proti čiernookej? Modré oko je studená hlbina, do ktorej
radi pozeráme, čierne je horúci plameň, do ktorého stačí raz pozrieť, aby nám srdce stálo v
ohni.“ Posledné slová celkom takto nevypadli; dosť na tom, niečo bolo na veci.„Ona chce dráždiť, ja musím tiež. Keby tých čiernych očí nebolo! Tie ma udržali v
príslušnej vzdialenosti. Rodičia povzbudzovali, už som bol na skoku, že prenesiem všetko zo
srdca na jazyk — zasa tie čierne oči. Začal som rozmýšľať, či z toho pohľadu nehovorí nejaký
tajný milenec. Akokoľvek musím vyzvedieť. Za súmraku vyšuchla Boriška do záhrady, ja za ňou;
ukryla ma široká jabloň. Chodila ľahostajne medzi hriadkami, tu odtrhla kvietok, tam vyšklbla
burinu, ale čím ďalej, tým väčšmi vzďaľovala sa od domu rovným smerom k zadným dvierkam.
Dobehli sme takmer razom, ona k dvierkam a ja k blízkemu kroviu. Poklepala, zvonku zabrnkli
ostrohy, otvorila dvierka a v nich ako maľovaný obraz v ráme objavil sa vyšnurovaný husár.
Vídal som ho chodiť pod naše obloky. Boriška sedela ako na ihlách, keď začula ostrý zvuk
ostrôh, placho hľadela okolo seba a keď nikto nepozoroval, zvedavo vyzerala von oblokom.
Všetko viem. Keby som bol husárom!,Dávno som ťa nevidel, Boriška,‘ čujem vojenský hlas a vidím, ako jej husár poštipkáva
líčka.,Či je od nedele tak dávno?‘,Veru dávno, lebo neviem, čo sa u vás robí.‘,Nič sa nerobí, len mi dnes matka povedala, že by nebolo od veci prísť pod čepiec.‘,Dočkáš dva rôčky.‘,Nedovolia, otec veľmi náhli; má už mladého zaťa. Vieš, toho odkundesa.‘„Svrbela ma dlaň, pán môj; o mne bola reč, zo mňa si vystrája posmech.“,Vari toho skrčeného Slováka? Porúbem ho na paprikáš!‘„Už ma pálili podošvy, len že vyskočím a päsťou zatvorím tie bezbožné ústa, ale načo?
Kvôli bláznivému dievčaťu, ktoré oslepili blýskavé gombíky? Rozum dohromady…“V noci som nemohol spať. Otcova kliatba znela mi v ušiach. Ak si vezmem Borišku, tam moje
domáce šťastie. Boriška, husár a skrčený Slovák: opovrhnutý vlastnou ženou a nenávidený jej
milencom — utešené výhľady. Nesmie tak byť, otec ma preklial, ale jeho duch vystríha pred
nebezpečenstvom, otvoril mi oči, vidím pred sebou priepasť, vyhnem jej.Rozhodnuté; idem preč. Načo udávať príčinu? Som slobodný. Nechceli ma pustiť, odhovárali,
prosili, Boriška nikdy nebola ku mne taká láskavá. Odišiel som.Kam ísť? Do sveta nie, potrebujem svojich, srdce si nikde tak neoddýchne ako doma. Všetko
urobím, čo budú žiadať. Vezmem si susedovie Katku, ona je proti falošnej Boriške anjel.Otec mŕtvy, matka opustená vdova, Katka za mužom: to ma doma vítalo. Matke odľahčilo, a
keď spomínala, že otec túžil po mne na smrteľnej posteli, odľahčilo sa i mne. Chytil som sa do
práce, práca sa darila, veď som nechodil darmo po vandrovke. A tak som osviežený vkročil do
kruhu dedinskej mládeže.Oblečiem vyšnurovaný kabát, vo tri rady gomby, kordovánky len tak vržďali, nabok vtlačím
operený klobúk, dohánový vačok za pás. Takého ma dosiaľ nevideli. Bolo šepkania; dievčatá
zbíjali hlavy dovedna: „Šu-šu, tu-tu Janko Knožkovie“, a keď som jednu vyviedol do hry,
ostatné zeleneli od závisti.Prišiel čas pomýšľať na ženbu. Nič ľahšieho. Môžem si preberať ako v planých hruškách.
Preberal som, prebral som.„Váš otec odvolal kliatbu,“ preruším trápnu prestávku, „a to na smrteľnej posteli.“„Odvolal,“ prerečie s povzdychom. „Ľudské odvolanie je slabé, pán boh neodvolal. —
Zapáčila sa mi Dorka Matúšovie, do hry ako páper, do roboty ako oheň, všetci mládenci za ňou
pozerali. Ja som len bokom žmurkal, ona porozumela, zapálila sa ako fakľa.“„Strýko Ďurko,“ vravím ku strýcovi, „pôjdeme na pytačky, matka potrebuje pomoc.“„Vari hen do Miškovca?“ spytuje sa strýc.„Čo nás po Miškovci,“ vysvetľujem mu, „v dedine máme dosť hodných dievčeniec.“„Tak pôjdeme od domu do domu,“ prehodí v žarte.„Do domu, do Matúšov,“ odpoviem vážne.Strýc vyvalil oči. Rozhovor utíchol. Po malej prestávke preriekol: „Kam pôjdeme? Nepočul
som dobre.“„Do Matúšov, strýčko!“ odvetím zadivený.„Už prišiel rad na teba? Čímže ťa vábili?“„Mňa nevábili,“ odvrknem urazený. „Dievča sa mi páči.“„Dobre, syn môj, môžeme ísť,“ bral ľahostajne klobúk. Spočiatku tvrdý odpor, teraz
ľahostajnosť zrádzali ma od kroku. Musí byť niečo vo veci. Mňa vábili? Či sadnem na lep? Hádam
zasa nešťastná myšlienka, otcova kliatba.„Hýb sa, Janko!“ napomínal ma strýc, keď pohrúžený v myšlienkach zabudol som na jeho
vyzvanie.„Počkajte, strýčko; lepšie si rozmyslím,“ váham s odchodom.„Načo rozmýšľať? Páči sa ti!“ tvrdil urputne.„Mne sa páči, ale či to bude dobre? Poraďteže mi, vy ste skúsený človek; viem, že mi
nechcete zle.“„Pravdu máš, nechcem ti zle,“ sadol strýko, podoprúc bradu palicou, pohľadom ma vyzýval k
otázkam.„Prečo sa vám Dorka nepáči?“ spytujem sa.„Že je vetrom podšitá.“„Nikto ma ešte na to neupozornil, každý ju chváli.“„Neupozornil, lebo si ešte len nedávno prišiel. Spýtaj sa ktoréhokoľvek z mládencov, dá ti
vysvetlenie.“„Mládenci áno,“ zasmejem sa, „lebo ani jedného nechce.“„Už nechce, ale chcela každého. Matka vie naháňať ryby do siete, ale nevie ich udržať.“„Azda sú to len ženské povedačky.“„Vidím, že máš vôľu, nepotrebuješ cudziu radu; čo si vezmeš, to budeš mať.“ Strýc odtiahol
bradu z podopretej palice, dupol ňou na zem, hotovil sa na odchod.„Nepôjdeme, strýko,“ zľakol som sa. „Náhla práca nebýva dobrá.“Strýkova tvár sa vyjasnila, uspokojený šiel domov. Dorka sa mi páčila, tým tvrdšie mi
padlo moje rozhodnutie. Nesľúbil som jej manželstvo, ale ma pálili tie ohnivé pohľady, ktoré
som na ňu upieral a ona možno porozumela. Preč všetky hryzenia! Ja, prvý švihák v obci, mám
poberať, čo iní nechali? Nič z toho nebude. Obchádzal som ju, ona to cítila, lebo môj nevdojak
zablúdený pohľad videl smutné klopenie jej očí.“Starý Knožko vzdychal, mlčky dosvedčoval, že strýkova rada nebola dobrá. — Vo fajkách
vyhaslo, pripravili sme ich na nový pôžitok, a občerstvený prvým vypusteným dymom pokračoval:„Strýko dochádzal častejšie, tajne kuli s mojou matkou. Mne medzitým prešla všetka chuť na
ženbu, bolo mi hádam súdené ostať starým mládencom. Oznámil som matke bez obalu svoju mienku,
netušiac, že ju privediem do plaču.„Mala som nádeje,“ vravela pohnutá, „ale nádeje klamú.“„Či som vám zlým synom, matka moja?“„Zlým si nebol, keby si dobrým zostal.“„Ničím som vám neublížil.“„Keby si bol na mojom mieste,“ vzdychala, „uznal by si.“„Netrápte sa tak veľmi,“ tešil som ju. „Chcem vám poľahčiť nakoľko len možno.“ A vskutku s
dvojnásobnou pilnosťou krútil som sa okolo domácnosti.„V práci mi poľahčuješ, keby si i srdcu. Roky mi dochodia, smrť je istá, len hodina
neistá. Chcela som ťa ešte za života prikrášliť, aby mi ostatný okamih bol ľahším — a ty?
Nechceš mi to dopriať.“„Doprajem, matka moja. Netrápte sa, mám svoj rozum, nezahyniem vo svete.“„Ty nezahynieš, ale ja hyniem. Teraz na staré kolená, keď by som mala zažiť pokoj. Vieš,
koľko som pri tebe vystala, naplakala sa za tebou, a ty predsa neuznáš.“ Matka sa pustila do
plaču.Kto by odolal materinským slzám?Plakal som s ňou a prisľúbil som, že sa čoskoro ožením.Obdivujem mužov, ktorí sa nevedia oženiť. Vyhovárajú sa, že taký vážny krok potrebuje
vážneho rozmyslenia. Pravda, lenže keď človek pri ženbe najvážnejšie rozmýšľa, vtedy najľahšie
zabije capa. Tak som pochodil, vypočujúc náhodou matkin rozhovor so strýkom.„Janko mi prisľúbil,“ rozprávala matka, „Len koho teraz vybrať?“„Ľahká vec,“ prehodil strýko. „Strojný šuhaj si nájde ženu; i tá, i tá,“ nepamätám viacej
mená, „vďačne pôjde za neho.“„Ani jedna sa mi neľúbi,“ odporovala matka. „Ale, švagre, najlepšie bude tak po starej
známosti. Vaša Katka je hodné dievča.“„Nedbám, len dievčaťu nechávam slobodnú vôľu, a tá, neviem, ako povie.“Strýkova Katka by nešla za mňa? Poznám ju od malička, drobné stvorenie, jedna nemoc ju
podávala druhej, rodičia ju maznali a vychovali na svojvoľnú hlavičku. Teraz, pravda, vyrástla
zo všetkej nemoci, ale v dome držala rozhodné slovo. Jediným cieľom bolo získať túto svojhlavú
dievčicu pre seba.Predtým zriedkavé návštevy u strýkov stávali sa častejšími. Milá Katka na mňa ani dobre
nehľadela, pri mojom príchode sklopila oči a viac ich nepozdvihla. Rodičia radi by nás nechať
samotných, veď viete, mladí ľudia si majú pred svadbou niečo povedať, keby Katka nebola mala
už hotovú zámienku vzdialiť sa z izby. Jej spurnosť ma dráždila tým viac, keď sa po dedine
rozniesol chýr o mojich záletoch, k čomu mnohí dodávali, že veru z toho žita múky nebude.,Paroma nebude!‘ myslel som; uvidíme, kto zvíťazí. Návštevy vystali, tým horlivejšie som
sa oddal zábave a vykrúcal každú do radu, len Katku nie. Vedel som vám vykrúcať. Dedinskí
mládenci sa pri mne stratili, ani jeden z nich nebol v Miškovci. Mnohé srdiečko mrelo za mnou,
mnohé líčko horelo ako fakľa pri mojom pohľade, mnohá rúčka sa chvela v mojej ruke. Nápadné
bočenie od Katky vzbudilo u iných mnohé nádeje a tie im dávali smelosť dôvernejšie sa správať
ku mne. To ma tešilo. Chcel som Katku pohnevať, a ona sa hnevala.Strýko zbadal premenu, ale netratil nádej a svojím častým chodením k nám mal ma
presvedčiť, že staré priateľstvo ostáva nenarušené. Rozhovor narážal tak, aby v ňom Katka
zaujala hlavné miesto. Moja kyslá tvár ukazovala — vedel som sa pretvarovať — pretrhnutie
zamýšľaného manželstva. V domácnosti strýko zúril, dcérina tvrdohlavosť križovala jeho úmysly;
samovládna dcéra stratila svoju moc, stala sa popoluškou čakajúcou na vyslobodenie. Všetko
bolo pripravené: pomsta vyplnená, túžobne očakávajúci rodičia, túžobnejšia dcéra, len jeden
krok a Katka mi s radosťou vletí do náručia.Nešťastný krok. Bolo to v piatok, keď som Katku vypýtal. O dva týždne bola svadba.“Sused Knožko rozmýšľal, či rozprávať ďalej svoje príhody. Vedel som, že jeho manželstvo
nebolo šťastné, lebo pri manželkinej smrti mu žičil celý svet. Jedno mi bolo záhadné: ako sa
mohol ten vážny, statočný muž dostať do domácej škriepky?„Každý človek s radosťou spomína na svoju svadbu,“ začal som zďaleka, „len vy tak trpko
hovoríte o svojej.“„Má to svoju príčinu; svadba bola pekná, tichá. Ale po svadbe!“ zavzdychol môj sused.„Niet domu bez dymu,“ tešil som ho príslovím.„Ten dym rezal oči a ohňa sme si sami nakládli. Veď vám aj to rozpoviem. Môj klobúk
uchytila Katka, tá moja Eva. Podávala mi sladké jablko, zahryzol som do neho. Hladké reči,
horúce bozky omámili mi rozum.“Sused zmĺkol, azda sa hanbil za slabosť, ktorej tak mnohí podliehajú. Rukou pohladiac
šedivé vlasy, pokračoval: „Katke sa nepáčilo, že domácnosť riadila moja matka; najprv
prehovorila mňa a ja s celou svojou výrečnosťou oznamoval som Katkine dôvody nevoľnej matke.
Vedela tak krásne hovoriť. Matka urobila synovi kvôli. Ale viete, ktorá žena nestojí pred
ohniskom, stáva pri dverách. Moja matka, vlastná matka stávala pri dverách a zo dvier cez prah
je len jeden krok. Srdce mi pukalo, slova som nemohol preriecť, veď moje reči pomáhali
vytisnúť matku z jej práva. Tá dobrá duša nemohla vydržať; slabé telo popustilo. Vyčítal som
Katke. Bol čas, aby som preriekol slovo. Neočakávané vystúpenie proti svojvoľnej žene — keď
môj šľachetný strýko jej chytal stránku — malo za následok dočasné rozlúčenie manželov.
Nechala ma. Sám ako prst opatroval a doopatroval som matku do hrobu. To ma bolí,“ rozprával
trpkým hlasom. „Katke som nemohol zabudnúť ani vtedy, keď sa vrátila. Manželský pokoj bol
porušený, nebolo jednej mysle, jednej vôle a čo najväčšie, láska prestala. — Tá otcova
kliatba!“
|
Bodicky_Otcova-kliatba.html.txt
|
Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastíĎuro Koštiaľ z Horných Luhov, veľký, kostnatý sedliak, s červenou, pehavou tvárou,
belavým obočím a neoholenými lícami, vyšiel z banky. Hrmotne prichlopil dvere a len čo sa
zohol za končitým klobúkom, ktorý pohodil na zem, keď vchádzal, zamrmlal urazený:„Vietor vás knísal!“Hodil klobúk na hlavu ledabolo, šuchol z brucha na bok kapsou, ktorá sa mu pri zohýnaní
zošmykla a poobzeral sa, kde je východ. Potom pošiel kamennou dlažbou predsiene, búchajúc
veľkými zablatenými čižmami.„Ba, desať žír,“[1]pohundrával sám pre seba, „nech vás čert berie… Čierny Fojták si príde k vám
požičať, čo má osemdesiat meríc!… Bohatým netreba a chudobnejším nepožičajú… Takí sú to
páni… Áno, pre chudobu…[2]Veru pre chudobu…“A posmešne sa uškrnul.— Pol dediny aby sa ti podpísalo, — pokračoval v myšlienkach. — Aj to vezmú akúsi knihu,
pozerá do nej ten bruchatý s fúzmi, pozerá ten plešivý, čaptavý, pozerá mladý s červeným
podbradníkom, tresknú hlavy dovedna, šuškajú a počnú sa ťa vypytovať: „Aké máte numero
domu?“ Poviem. To je nie dosť. „Kto je vaším susedom?“ Poviem aj to. Zase len pozerajú v
tej knihe a spytujú sa: „Kto býva pri vás zhora, kto býva zdola?…“ Na fiškála cengajú, aby
pozrel grundbuch.[3]Čakáš aj hodinu. Nakoniec ti zvestujú: „Slabé. Ešte jedného žíranta…“
Nepohľadia ti do očí, či ich máš poctivé, ani na ruky, či si môžeš s nimi zarobiť… Keby si
im tak doniesol a nepýtal, nerobili by toľké komédie. Aj do remennej stolice by ťa
posadili…Vyšiel z predsiene do podbránia rozhorčený, ale akýsi veselší, ako keď vchádzal.
Neistota, ktorú pociťoval vtedy, stratila sa v tom okamžiku, ako mu povedali, že mu veru
ani sto zlatých nemôžu požičať.— Teraz je už všetkému koniec, — myslel si, idúc pomaly podbráním. — Môžem dostať aj
tisíc písem, neobzriem sa o nič. Nech chodia… Príde zelená koperda zo židovskej — do pece
hodím, príde biela zo starej šparkasy — na kúsky podriapem, príde červenkastá z tejto — na
fajku si s ňou pripálim…A už aj vytiahol spoza sáry krátku fajočku so začadeným kupakom. Otvoril ho. Popritláčal
palcom tabak, vyňal z vesty zápalku, nadvihol nohu, štrajchol po nohavici a priehrštím
chrániac jej oheň, čakal, kým sa rozhorí. Potom si pripálil, chytro jedno za druhým
pocmukal, prichlopil kupak a vypustil pár ráz riedky, biely dym. Odhodil zápalku a crkol
cez zuby za ňou.— Nemajú aj tak druhej roboty, nech vypisujú, — myslel ďalej vždy o tom istom. —
Neobzriem sa o nič… Keď na to príde, nech si predajú. Aspoň sa všetkého strasiem. Nebudem
potrebovať vždy myslieť: tam ti schádza dlžoba, tam ti schádza druhá, tam tretia… Pustím
všetko. Odľahne mi.Toto rozhodnutie bolo, čo ho troška rozveselilo. Bol by sa stal celkom veselým, keby bol
mal pár grajciarov na fruštik. Trápilo ho už len to, že musí ísť rovno domov — bez
fruštika. Žiadalo sa mu veľmi posedieť si na chvíľu a vypiť píšťalu-dve v niektorej krčme…
Ale, darmo je. Nedá sa. Peňazí niet. Zborgovať nezborgujú… Myslel si, že mu pomôžu. Bol by
vyplatil tým špatám, čo mu pred týždňom kravu a býčka zexekvovali a bolo by zostalo aj na
fruštik a aj krava s býčkom by boli bývali oslobodené… Ani z voza, ani na voz. Ani predať,
aby si si odplatil, ani požičať, aby si si kravu oslobodil.„Zamotali ma, prekliati!“ vykríkol nahlas a zahrozil päsťou, kráčajúc po hradskej z nohy
na nohu, akoby sa mu nechcelo.Deň bol novembrový. Čas hmlistý, mokrý a chladný. Medzi stromovím sedela sivá, nehustá
hmla. Hradská na sto krokov strácala sa v nej. Vrchov nebolo vidno. Polia boli pokryté
snehom, ktorý padal v chumáčoch miešane s dažďom a roztápal sa hneď v žltom, hlinastom
blate cesty s hlbokými povyrývanými koľajami, plnými vody. V prostriedku stálo rozriedené
blato. Ono cvrkalo pod ťažkými čižmami Ďura Koštiaľa. Očernetá halena na remennom kožuchu s
červeným golierom a koncami rukávov mokla. Červenkastý šál, čo mal okolo hrdla obviazaný,
vlažil mu krk, keď pohýbal hlavou. Na strieške končitého klobúka zhromažďovali sa kvapky a
tiekli zhrnutým krajom, kvapkajúc mu pred samým nosom čím ďalej tým častejšie.Vari od týchto kvapák prišla mu na um žena Verona.— Tá sa naplače, — pomyslel si, — a za ňou všetky deti. Bude to rumádzgania.A ako pred chvíľou sa mu zazdalo, že sa už rozhodol nestarať sa o nič, tak teraz odrazu
zase prišiel na to, že to nemôže byť a že sa musí starať. Hneď a zaraz treba by sa bolo
obrátiť a záležitosti usporiadať.Zase mu bolo smutno. Premýšľal, ako by to bolo, keby mu predali kone, kravu, býčka, roľu
pod Tŕním, za Salašom, lúku Záhumenicu, chalupu. Čo by robil? Na čo by bol potom na svete?…
Čo sa na tých roliach natrápil a teraz by ich mal popustiť. Medzi nimi sú aj otcovské. Ten
by sa aj v hrobe obrátil… Na čo by on potom vstával zavčasu… Ani koní by nebolo, ani kravy…
Čo napojiť, komu dať žrať, komu podstlať, čo čistiť? Ľúto by bolo…„Ach, bože, bože,“ zabožekal nahlas a zavzdychol zhlboka.— Kone predať? Zostane bez nich a treba sú. Býčka? Ten by šiel za facku, s tým by si
nepomohol a o krave ani nehovoriť. Bez kravy sa ani dýchať nedá sedliakovi… A aj tak mu
zakázal predávať ten krivonosý, keď ho exekvoval… Len sto zlatých keby bolo. Všetky diery
by zaplátal… Všade má síce nachytaných dlžôb, ale zaplátal by… Majetok zaintabulovaný.[4]Platiť nestačí… Ale stovku mať, všetko by prišlo do koľaje… Potom by stačil
popredať.Rozmýšľal, kto by mu dobre stál, na čí podpis by dali. Keby tak Fojták Čierny podpísal…
Rozloží mu veci, poprosí ho pre boha… Ale Fojták je lakomec, tvrdý, bez srdca človek. Ak sa
mu nevysmeje, vyhodí ho. Čo by taký boháč mal milosrdenstvo… Bohatí sú práve takí tupí, čo
sa srdca týka, ako tí po bankách. Udri sa po vrecku, keď sa chceš s nimi zhovárať. Hľadajú
statočnosť vo vrecku a nájdu ju v plnom. Prázdne vrecko — nestatočný človek… Čerta netratí
cti chudoba… Chudobný človek hotová opica…Voľakto mu za chrbtom zakričal:„Hohó!“Obzrel sa a ľakol. Šimle so zablatenými prsami, zapriahnuté v ľahkej žltej bričke,
leteli mu rovno na chrbát. Chcel napravo skočiť, ale pozrúc nazadok, zdalo sa mu, že tadiaľ
letí brička. Trhol sa a skočil naľavo s užaslou tvárou. Práve naopak. Oje ho už búšilo do
boka a spadol, zaryjúc nosom do rozvodneného blata. Klobúk mu odletel. Kone ho pošliapali a
dvoje kolies prešlo mu čosi vyše kolien. Zostal ležať na bruchu v úžase, kým pochopil, čo
sa s ním robí. Keď zvedel, že ho aj kone i vozík prešli, skúmal, kde ho bolí. Zavrtel krkom
— nič. Vtiahol brucho a nadul — nič. Vystrel jednu nohu, potom druhú — akoby sa celkom nič
nebolo stalo. Proboval si ruky pokrčiť a natiahnuť, prešiel dlaňou po tvári a pozeral, či
je nie zakrvavený — nič, nič. Celkom zdravý je… Len čo ho strhalo a strachu mu nahnali… To
by bolo dobre, — hútal, — ale sa mu predsa len mohlo niečo stať. Ako ľahko mu mohlo
napríklad ruku alebo nohu zlomiť, nedajbože brucho pritlačiť alebo tak pripučiť… Mihol okom
na bričku, ktorá zastala, a na pánov, čo z nej zoskočili. Stačil kuknúť aj na dva krásne,
rovnaké šimle a hneď ich aj odšacoval[5]na tisíc zlatých… Keď môžu mať také kone, tak sú to páni, a keď sú páni, nech
zaplatia za prekotenie, — uvažoval a obrátil sa na chrbát. Blato stekalo mu z tvári, kým si
ju rukávom nepoutieral. Zostal pritom všetkom zamazaný od hlavy do päty a nijako nedvíhal
sa z blata. Ba, čo viac, počal na ratu kričať. Vyvrátil ľavú nohu opätkom von a skrčil v
kolene. Potom sa zatrepal v bahne, ako ryba na suchu, oprel sa o lakeť a zas o druhý, akoby
chcel vstať, ale nemohol a zas sa len zvalil a bezvládne zostal ležať, nesiahnuc ani za
klobúkom, ktorý čupel hore strieškou na tri piade od neho.„Ježiš, Mária,“ volal v trapiech, „nohu mi zlomilo. Čo si ja počnem teraz? Ktože vás
vyživí, deti moje drobné?… Verona moja, čo si ty teraz počneš samotná?“Jeden pán v čiernej bunde s vyhrnutým golierom, v čiapke so šiltom, tučnej tvári s
hrdzavými, veľkými fúzmi, prvý zoskočil z bričky a utekal k povalenému Ďurovi, zdvihnúc si
šosy bundy, aby sa nezablatili. Druhý, mladý, v krátkom remennom kabáte s malým klobúčikom
s tetrovím perom, v žltých remenných gamašiach, držal staršieho za rameno, aby sa
nepokĺzol, a utekal zároveň s ním. Kočiš v gumovom plášti medzitým prekročil zo zadného
sedadla, kde predtým sedel, na predné a chytil pustené opraty.Ďuro sŕkal a zvíjal sa, majúc nohu skrivenú opätkom von a skrčenú v kolene.„Nohu mi zlomilo, nohu mi zlomilo,“ kričal plačlivo, hľadiac zúfanlivo na pánov.O chvíľku mu počal hlas slabnúť a zažmúril oči. Zdalo sa, že nedýcha.„Zamdlel,“ povedal mladý s tetrovím perom.„Nepríjemná vec, nepríjemná vec,“ hundral starší tiež plačlivo, hľadajúc ručník po
vreckách, aby si utrel zaslzené oči. „Bolo mi treba poháňať…“„Čo robiť?“ pýtal sa mladý, potichu, akoby samého seba a potiahol si v nesnádzach
klobúčik k nosu.„Bežte za doktorom, bežte za doktorom,“ rozkazoval starší, obchádzajúc Ďura a
rozkladajúc rukami. „Predám tie divé zvery… Bolo mi to treba… Bežte pre doktora… Takéto
nešťastie.“ Škrabal sa po sluche a utieral si oči ručníkom.„Takto ležať nemôže,“ odporoval mladý, „musíme sa najprv o neho postarať.“ Ukázal na
Ďura, ktorý sa nehýbal.Zavolali na kočiša a všetci traja vyložili zablateného Ďura na bričku. Cvalom prešli do
najbližšej dediny. Prvý dom bola krčma, ta vošli. Krčmár, chudý Žid s malou šedivou bradou,
zvráskavelej tvári s červenými, ustavične slziacimi, zakarpavenými očami, vidiac pánov,
pustil ich do svojej izbičky so zatiahnutými fotelmi a posteľou. V izbe bol suchý, horúci
vzduch od malej, železnej pece, v ktorej hučal oheň. Posteľ odokryli a položili do nej
Ďura, ktorý sa ešte vždy nehýbal a mal skrivenú nohu.„Pre doktora, pre doktora,“ kričal pán v bunde, zhodiac čapicu a utierajúc si teraz už
lysinu, ktorá sa mu v strachu zapotila. Plno drobných kropají vystupovalo mu na čelo,
záhyby nosa plnili sa mu potom neustále a celá tvár sa blyšťala. V povedomí, že zapríčinil
smrť, zmäteno chodil po izbe a súril doktora.Ďura trhlo. Už zo tretí raz počul spomenúť doktora a srdce mu zabúchalo.— Veď, ak doktor príde, nuž ho prezrie a všetko uvidí, — myslel si. — Lepšie bude, keď
sa zobudím a skočím z postele… Alebo, keď sa aj zobudím, a z postele jednako nezoskočím…
Vec na uváženie… Zostanem ležať, ale sa zobudím… Až pre doktora pošlú, času dosť.Zavzdychol a otvoril oči.„Vzdychá, žije,“ poznamenal mladý v gamašiach a prešiel ku posteli. Starší pobehol za
ním a sadol si na peľasť, nakloniac sa nad Ďura.„Čo vás bolí?“ spýtal sa.„Všetko,“ pošepol dokaličený, sťaby ani hovoriť nevedel od slabosti, „ale nohu, nohu
nemôžem vystrieť…“„Ktorú to?“„Túto,“ ukázal nosom a pohľadom na ľavú.„Teda ľavá.“„Ľavá, ľavá, bože môj… Moja žena… Zavezte ma domov.“Hlas mu znel trasľavo a plačlivo.„Ja sa už postarám o vás,“ uspokojoval tučný pán… „Doktora pošlem, ako prídem do mesta.“„Nie, nie, načo doktora platiť. Žena Verona napraví. Tá už nejednému napravila… Ak by tá
nie, potom.“„Odkiaľ ste?“ opýtal sa so sústrasťou.„Z Horných Luhov.“„A ako sa voláte?“„Ďuro Koštiaľ.“„Ďuro Koštiaľ?“„Áno.“„Z Horných Luhov?“„Odtiaľ prosím.“Pán v bunde vstal z peľasti a pošiel ku mladému. Vytiahol akési písma z vrecka, nastrčil
okuliare a pozeral do nich. Potriasol hlavou, čudujúc sa náhode. Mrkol na chorého a udrel
prstami po písmach.„Ten istý,“ pošepol mladšiemu.„Ale,“ začudoval sa aj mladší.„K nemu sme šli.“„Teraz ste vy jeho dlžníkom.“„Chudák.“Takto šepkali za chvíľu. Ďuro medzitým zase počal vzdychať čím ďalej tým častejšie.
Vzdychanie premenilo sa o chvíľu na fňukanie. Konečne, akosi divne, neprirodzene rozplakal
sa, vydávajúc zo seba zverské, divoké zvuky, podobné zavýjaniu. Do tohoto zavýjania plietol
meno ženy Verony a detí Jana, Zuzy a Barbory.Tučný pán zase zmäkol a chcejúc potlačiť pohnutie, zatrúbil do šatky, sťaby si nos
čistil. Prešiel zase ku posteli a sadol na peľasť.„Ja sa postarám, Ďurko. Nebanujte. Všetko bude v poriadku… A na apatieku tu máte.“Vytiahol dve banknóty a dal ich Ďurovi.„Tu máte, Ďurko. Ja som vina… Ak by nestačilo, len príďte ku mne do mesta… Ja už
pomôžem… Nohu vám napravia. Budete chlapom ako predtým.“Ďuro pozrel na banknóty. Svetlasté a väčšie… Stovky… Dve stovky. Práve toľko, koľko si
žiadal.Chytil pánovi ruku a bozkal ju.„Ďakujem pánu veľkomožnému.“Á v očiach zableskli sa mu úprimné slzy vďačnosti.Páni odišli s tým, aby sa krčmár postaral o prevezenie sedliaka do Horných Luhov.Koštiaľ sa skutočne v perinách odviezol domov. Žid mu privolal ešte na cestu:„Nedajte sa od tisícky.“* * *Ale na tisícku nevyšlo. Ďuro na druhý deň išiel do mesta aj s dvesto korunami, čo dostal
za zlomenú nohu. Hlásil sa v banke, že chce svoju dlžobu vyplatiť. Mladý s červeným
podbradníkom mu oznámil, že je jeho dlžoba už žalovaná, aby šiel ku advokátovi. Bankový
sluha ho zaviedol až ku dverám… Ďuro zaklopal, pritlačil kľučku a potichu vtiahol sa do
kancelárie. Pozrel a od ľaku ani dvere neprivrel. Zostal ako skamenelý stáť.Pri veľkom písacom stolíku sedel včerajší pán s hrdzavými fúzmi a hľadel na neho.[1]žíro(lat.) — záručný podpis na zmenke, ktorým sa ručilo, že
podpísaný prevezme dlh, ak nebude môcť zaplatiť ten, kto zmenku vystavil.Žírant— zmenkový ručiteľ.[2]áno, pre chudobu…— narážka na činnosť slovenských peňažných
ústavov, ktoré mali poskytovať lacný úver pre roľníkov, ale často iba roľníkov
zdierali.[3]grundbuch(nem.) — pozemková kniha, v ktorej bol zapísaný
každý pozemkový majetok a jeho vlastník.[4]majetok zaintabulovaný— majetok, na ktorý si veriteľ dal
uviesť dlh do pozemkovej knihy a zabezpečil si ho tým, že majiteľ nesmel pozemok
predať bez jeho privolenia.[5]odšacoval(nem.) — ocenil
|
Jesensky_Malomestske-rozpravky.html.txt
|
ChlapecDítě, které v zahradě sváží svůj pohled ze skvělosti letní země k jasu nebe a zase k
zemi, dovede opustit klín rodičů a poodběhnout od soudruhů v hrách, neboť jeho srdce je v
nepokoji a mysl zkouzlena.Obrázky v knize, ke které se stále vrací, vyvolávají v něm bludnou touhu a nestálost:
hory, zvířata a lidé, cizí lidé a cizí krajiny. Ačkoliv těší se ze všeho, co je důvěrně
obklopuje, miluje neznámé, divý a svůdný hlas.V třpytícím se písku, barevném oblázku a v lesku pozlátkovém, v matných hloubkách a
chudém světle křemenného krystalu vidí zázrak a mimosvětskou krásu; nikdy jí později
neuzří, ale nikdy na ni nezapomene.Nezná čarodějníků, ale svět je plný kouzelnictví: každá věc je zároveň něčím jiným a
téměř všechny věci horoucně touží po proměně. Kdo to umí, je mocný a šťastný, je více než
černokněžník.Rádo ztrácí se svým kamarádům, bloudí v zapomenutých koutech a často vrací se postát
před opuštěným oknem na půdě. Kalným sklem mdle prozařuje slunce a koruny stromů se tiše
kymácejí; svět se bezezvučně a bez barev zpropadá skoro do nekonečna a dítě, provázející
jeho zánik s němou bázní a lítostí, bezbranně nechává se pojmout v hypnotickou náruč
samoty.Jeho myšlenky nemají slov. Přicházejí jako nesmyslný zpěv z dálky, jako zjevující se
obraz, pták, který přeletěl, či smyk oblačného stínu a světla nad krajinou.V pavučinách a prachu opuštěného okna visí mrtvý motýl, paví očko se ztraceným křídlem,
a jeho mrtvola chrastí a rozpadá se v prstech chlapcových. A druhý motýl, živý ještě, s
tykadly v toužném úhlu vzpjatými ke slunci hasnoucímu v prachu skla, rozpíná úzkostná
křídla a bije jimi do tabule, vytrvale, poplašeně, bláznivě, jako sebevražedník tříštící si
hlavu v kamenech vězení. Hoch vztahuje zvábenou ruku ke škubající se bolesti, která
neustává bíti se tvrdošíjně v mušlích jeho hrstí, vzdutých jako klenba ochrany a
ukonejšení. Neboj se! Nezmítej sebou v takové ustrašenosti! Vždyť se ti už nic nestane,
jenom se na tebe podívám. Neboj se tolik, jen se na tebe trochu podívám a zanesu tě ven. —
Chlapec rozevírá pěst. Jeho prsty hledají křehkého zoufalce, usilují něžně vylovit
poplašenou změt, jež nepřestává lámat si křídla o nepravidelné stěny a červeně prokmitající
spáry žaláře. Bože, jak sebou tluče! Neboj se tolik, vždyť si ublížíš; jen se na tebe
trochu podívám a zanesu tě ven. Jen sebou tolik nebij, netrap se tak, ach, nebij sebou
tolik!Opatrnými, dychtivými prsty svírá chlapec motýlovo tělíčko a složená křídla. Utišil se!
Hoch rozevírá dlaň a jeho ustrnulé oči nalézají na ní nebohé trosky, kal setřeného pelu a
mroucí trup skoro všech údů zbavený. Jeho srdce se zastavilo v zmrazeném prázdnu a náhle
padla do něho úzkost a zdrcení jako nezměrné kamenné závaží: toto je smrt.Toto je smrt; přítomna v tichém koutě, v pavučinách a špíně okna, přítomná pod tonoucím
sluncem, v němž tančí prach, a na korunách kymácejících se stromů, když dole hrají si děti,
zasvěcená na plachém půvabu motýla a na vražedných neobratných prstech, jež nechtěly
ublížit. — A tvýma rukama, tvou vinou. Hoch ukládá motýla pokorně na okenní rám. — Křídla
sebou zaškubala v truchle křeči a jejich bída žaluje. Tvou rukou. Tvá vina, tvá vina to je.
— Tu dítě sbírá motýla, který zmítavými pohyby svých křídel přivolává pomstu a trest. Slzy
zastavily se mu v očích a jeho srdce palčivě kamení. Pouští motýla k zemi a dokonává zkázu,
zoufale doráží vzpírající se trosky, drtí je v atomy a rozšlapává, těžce, přetěžce odklízí
svou vinu z vyčítavě upřené tváře přítomného okamžiku.Jeho provinilé oči marně se dožadují útěchy a po druhé utkvívají na opředených rámech
okna; mapa pavučin, posetá mrtvými muškami a křídly bez těl, rozevírá se jako odkrytý
hřbitov či pusté skladiště věčného zániku a skryté, úlisné práce, které nikdo neviděl.
Přihlížel k ní jen průhledný pohled věčnosti, příliš pokojný ve dne a nepohnutý v noci,
bezcitné oko, nezměrně rozevřené, jež nevyvrhne se slzami nic, cokoliv do něho padá.S tesklivým údivem skládá dítě na dlaň něžné tělíčko jepice, bytost nesvětskou s
průsvitnými křídly, spanile duhovými a lehkými jako mlžné zdání. Tají dech, a přece křehký
půvab křídel se nepotlačitelně chvěje, jako by po nich bledě a růžově přebíhal div tajného
života. A tu táž duhová vibrace rozechvívá se v jeho sevřeném nitru a chlapec cele hrouží
se do své dlaně, divně zvábený a zkouzlený. Jeho myšlenky nemají slov a doznívají k němu
jako vzdálená hudba, jako vidění nebo let ptáka v oblacích. Zdá se mu, že tuto chvíli již
prožil. Po prvé a pro vždy přichází mu vzpomínka, že tak chvěti se viděl brvy ženských očí,
odpoutaný vlas a vlahý stín, že tak viděl růžověti tváře a blednout skloněný půvab, s
dechem ztajeným a srdcem sladce zmrazeným tichou bázní.Tento chlapec — nechť zrodil se v jakémkoliv znamení, — až vzroste, bude vždy
hypnotizován smrtí, osudně jat krásou, jež nepotrvá, a zazářením, jež hasne, a bude milovat
ženy v bázlivém zmatku a zakletí.
|
Capek_Chlapec.txt
|
VenovaniePretože moje pero nemalo doteraz nijakého mecenáša, lež skôr mnohých prenasledovateľov,
tebe, slávny slovenský národ, toto moje dielo ponížene dávam, darúvam, zasväcujem a
venujem. Pamätaj, že celému ľudskému pokoleniu je vrodený ten pud, že vždy ochraňuje a
obraňuje svoj rod. Tento pud teraz aj ty pociťuješ a prejavuješ navonok, keď si svoju
terajšiu dôstojnosť hrdo obraňuješ, usilujúc sa dosiahnuť vzory spisovateľov (ak sa tak
odvážim povedať) nie pod vedením môjho slabého pera, ale pod vedením pera A. R. D. Antona
Bernoláka. Tento, keď predpísal nášmu jazyku a písaniu múdre pravidlá, dal základ
vypestovanejšej literatúre, ktorú som ja svojím vidieckym potôčkom (hospodárskou knihou)
trochu zavlažil. Boh už dal začiatočný vzrast tomu, čo šťastne vzniklo: ostatné dodaj ty,
slávny národ, nakoľko len môžeš (veď je toho toľko, čo možno k tvojej sláve pridať), lebo
máš vrodenú lásku k literatúre, okrem základných pravidiel, ustálených spomenutým autorom.
Túto knihu horlive čítaj a chvályhodné činy tvojich predkov v nej opísané s horúcou láskou
obraňuj, ochraňuj a stráž a tvojim nástupcom, aby sa vzdelávali a vychovávali, dávaj čítať,
hovoriac s Horáciom:Potomkovia, tieto príklady majte pred očami vo dne i v
noci.Predovšetkým však vy, milovníci literatúry, sdružení už v našej vznikajúcej učenej
slovenskej spoločnosti, tovariši nad iných vzdelaní, ochotne venujte starostlivosť tak
tejto mojej práci, ako hrdinským činom predkov a zároveň aj obrane dôstojnosti vašej drahej
otčiny, pozorne uvážiac tento výrok veľkého Ciceróna (O povinnostiach,
kn. I.): „Nielen sebe sme zrodení, pretože časť nášho života si osobuje vlasť, časť
priatelia, ktorých dobrodeniam sme najviac zaviazaní, tak aj príkladom našich vznešených
predkov, ktorí pre veľkosť svojho nadania, vynikajúcu znalosť všetkých vied a slávu vo
vedení štátu našu otčinu vzdelávali rozličnými umeniami.“Vzdelávajte sa rozličnými chvályhodnými vedami, ktorých základom sú zákony prirodzené,
dané Bohom i zákony spoločenské; tieto všetky vám uvádzajú smernice na dobrý a blažený
život. Ale čítanie a poznávanie dejinných udalostí nech vo vás zapáli akoby fakle a
podnieti k činom hodným dlhej pamäti. História teda má vzdelávať ľudí ako zrkadlo toho, čo
bolo. Pre toto mnohí veľmi učení mužovia nazvali históriu rodičkou čností a učiteľkou
dobrého života. Veď zaiste takú silu má znalosť dávno vykonaných vecí, že čitatelia a
poslucháči dejín často napodobňujú najvznešenejších mužov. Ich pamiatka vytvára vo
verejnosti obdivuhodnú vážnosť, na dvore najvyššiu dôveru a v kráľovských snemoch podáva
priamu cestu k spravodlivosti, k vynášaniu zákonov, k horlivej obrane vlasti a ľudu.Hore srdcia teda, učení tovariši! Bude vám najväčšou chválou, ak budete vedieť pred
nevedomými i učenými múdro rozprávať o tom, ktorí pohanskí vodcovia vládli Slovákom pred
Kristovým narodením, ktorí a od kedy kresťansko-katolícki kráľovia panovali nad Slovákmi
pred uhorskými v terajšom Uhorsku. Veľký obdiv vám získa dejepisný výklad o týchto
predložených otázkach: Aké boly hranice starobylého kráľovstva Slovákov, ako vyzerá v tomto
veku, aký bol prvotný pôvod, aké nárečia, aké starobylé slovenské mená. Ako spasitelnejšie
je katolícke náboženstvo nad odsúdeniahodné pohanstvo, tak slávnejšie pre vás bude poznať
staré slovenské pohanstvo i terajšie kresťanstvo. A ako pamiatka slovenských kráľov
(predovšetkým slávneho Svätopluka) je u neskorých potomkov požehnaná, tak aj vaše dejepisné
znalosti po veky vo schvále zotrvajú u našich budúcich. Aby ste si ich čo najľahšie
získali, po základných štúdiách vášho stavu čítajte v dejepise o slávnych činoch vašich
predkov a čo dobré budete čítať, to aj napodobňujte. Z týchto dvoch príčin, totiž aby som
vám dal podnet k takému čítaniu i napodobňovaniu vašej pozornosti predovšetkým, vašej
bedlivosti a obrane s láskou toto dielo dávam, darúvam a venujem v roku, v ktorom vzniklo
učené slovenské tovarišstvo.O vaše dobro sa snažiacinajponíženejší služobníkJ. F.
|
Fandly_Compendiata-historia-gentis-Slavae.txt
|
„Kšo, kšo!“ alebo: „Kto má škodu, má aj posmech“(Skutočná udalosť)V Hladoviciach ochorel obecný kanec. Čo prihodilo sa mu na zdraví, dosiaľ nevedno, ač je
už sedem rokov, ako ho obec zjedla, vlastne len pol obec, lebo druhá polovička nechcela k mäsu
ani privoňať.Maško prechorel. Hlava obce, richtár, dal povolať slávny obecný výbor a sviniar vyviedol
kanca, aby sa presvedčil na vlastné oči, či je s ním ozaj tak zle. Boli by zavolali aj
zverolekára, ale to by stálo peniaze, a ak sa mu už nedá pomôcť — načo teda dvojaké výdavky?
Čo by dali zverolekárovi, to môžu obrátiť aj na inšie, ak slávny výbor odhlasuje, že Maško už
nemôže vyzdravieť.Boli by sa ešte poradili aj s lekárom, čo ľudí lieči, lebo pán notár tvrdil, že brav má
veľmi podobné vnútornosti človeku, ale lekára už na jedenásty rok nieto v obci, a to z tej
jednoduchej príčiny, že keď starý umrel, učil sa na doktora jeden ich synak už štvrtý rok, a
oni si umienili, že radšej počkajú na toho ich synka ešte rok-dva, ako by mali cudzieho
pripustiť do obce. Miešal sa do toho aj slúžny, aj vicišpán, ale obec odkázala, že radšej
vymrie na choleru, ako by sa dala liečiť cudziemu človeku! Oni majú všetko svojich: od farára,
rechtora až po toho sviniara. A oni by uvideli, kto by im rozkázal pustiť si cudzinca k chorej
žene.Maškovi pohodili kukurice a obzerali ho. Sišla sa celá dedina. Maško ovesil hlavu,
prižmúril oči ako opitý, a ani tá kukurica mu nechutila tak, ako voľakedy. Po chvíli si kľakol
a potom aj ľahol, a viac nežral.„Sviniar, hádam je tvrdá tá kukurica,“ poznamenal jeden pán výborník.„A či mu ju ja mám prežúvať?“ zlostne odvrkol sviniar.Maška začalo triasť a hlavou mu mykať. Jedni mienili, že má lámku.„Je prestydnutý, neprirovnávajúc, ako keď sa aj ty prechladíš,“ obrátil sa druhý výborník
k tretiemu.„A ja si ho nebudem na noc do postele brávať,“ začal reč sviniar a veľmi sa zlostil. Lebo
to ako keby prstom boli naň ukazovali, že je on vinný Maškovej lámke a prestydnutiu.Pán rechtor bol kdesi čosi čítal o novej chorobe a furtácky prehovoril, že Maško má influenziu,[1]keď je taký dolomený, na nohy vstať nevládze a slzy mu tečú, a ktovie, či ho aj
hlava nebolí. Niektorí sa zasmiali, ostatní tomu nerozumeli, ale zasmiali sa tiež.Notár prehodil zase, že či Maško nemá migrénu,[2]čo i je vraj dosť možné, lebo že býval veľmi kúsavý a zlostný.Občania medzitým obzerali, obťapkávali Maška, prihovárali sa mu, ale ten nič, len bol
zarmútený, očká mal prižmúrené a ako by slzy v nich. Ešte sviniarovi ohlásil sa koľko-toľko,
ale na ostatné obecenstvo, ba ani len na slávny výbor sa ani neobzrel. Ako by bol cítil, že v
hlavách tohoto rodí sa ukrutná myšlienka — sniesť ho s tohoto sveta.A skutočne: richtár, notár, rechtor a úradskí si čosi pošuškali, potom to povedali nahlas,
a tak čochvíľa pol obce s úradom bolo za to, aby sa Maško odpravil.„Ale neberte mu ten biedny život, nuž nech zdochne,“ zamiešala sa akási ľútostivá stará
ženička. Povedala to takým hlasom, že sa to mnohých dotklo a títo jej dali za pravdu: „Áno,
nech radšej zdochne, ako ho máme zabiť.“Obec sa roztrhla. Jedni kričali: zaklať ho a užiť, kým je ešte dačo z neho, druhí volali,
že treba ho nechať, či zdochne, lebo vyjde.„Probujme mu ešte mlieka a horkej soli…“„A studený obkladok na jazyk,“ ozval sa posmešne richtár.„Ten by sa zišiel vám, aby ste sa nelakomili na obecný majetok,“ ohlásil sa ktosi zo
zástupu. Richtárovi len tak trhlo bradou aj palicou, vyvalil oči, že kto sa to opovážil, ale
notár ho zadržal.„Poďte, páni, my sme hlava,“ volali úradskí okolo richtára a notára, „a urobíme, ako sa
nám páči.“Šli na obecný dom. Tam sa uradili, že Maška zakolú.Druhá strana rozišla sa ale s hlasným protestom a s hrozbou žaloby.Usnesené!Do večera Maška pred obecným domom zaklali a obriadili. Sviniar dostal všetky vnútornosti
a bol im rád ako Cigán dieťaťu. Slaniny súcej na odobratie nemal Maško na svojich starých
rebrách. Mäso z neho rozsekali, vykúrili obecnú pec, a na ťapšách dali sa piecť neboráka
Maška, dorezaného na nepoznanie.Notár napísal kartičku, pán richtár udrel na ňu obecnú pečať a dalo sa od žida doniesť pár
litrov vína aj špiritusu. Prišli aj dedinskí traja Cigáni, ktorí okrem kradnúť, klince kuvať,
vedeli aj hrať, a začalo sa dýnom-dánom. Maško v peci škvrčal ako Cigán na base a obecný sluha
prikladal zánet a svietil do pece, skúmajúc, ktorý kúštik je už upečený. Vytiahli dve ťapše,
zaniesli do izby a veselo začali koštovať, keď si už vínka pro apetitorium[3]boli povypíjali. Pán notár povedal pekný prípitok na nebohého Maška a Cigáni
spustili tuš.Druhá strana chodila hore-dolu dedinou, vykrikovala, búrila kdekoho, a čo zvedavší
nazerali do okien a postávali na dvore obecného domu.Kým obecný sluha s ťapšou meškal v izbe, potom rozrábal špiritus, po vodu chodil, otvoril
ktosi dvere na pitvore, šibol zánet do pece a bĺk, bĺk! — chytilo sa v nej biedne mäso
Maškovo. Ešte sa mu aj to muselo stať!Že to už bolo večer, chcel si obecný hlásnik čím včaššie odspievať deviatu, aby tiež mohol
medzi hodujúcich a keďže bol na veži a schválne tvárou obrátený k obecnému domu, zazrel hneď
vybúšiť plameň z komína, začal kričať „horí, horí!“ a pár ráz udrel na hranu zvona.Šťastie, že i tak bola celá dedina na nohách, voda tiež naporúdzi, nuž nestalo sa nič
horšieho, ako že Maško v peci zhorel, tí v izbe poprevŕhali si víno aj pálenku a Cigáni sa
rozleteli.„Či zhorel, či nie, dosť na tom, že ho o život pripravili,“ hovorili nespokojne a na druhý
deň šli k slúžnemu žalovať obecný úrad pre kanca aj pre neopatrnosť.Slúžny došiel, vyšetroval a posúdil žalobníkov — čert vie, na akom základe a paragrafe —
na dvadsať zlatých pokuty. Títo apelovali na vicišpána, ale ten bez všetkých dôvodov potvrdil
výrok slúžneho. Apelovali na stolicu. Tá vyslala toho istého slúžneho ešte raz vyšetrovať a
potom — potvrdila výrok prvý. Na to vzbúrila sa celá dedina, a že si ona musí pravdu nájsť,
apelovala rovno na ministra. Minister apelátu vrátil, že neprišla k nemu riadnou cestou.
Vyššej apeláty nebolo, iba ak ešte interpelácia na sneme,[4]ale o tom obec nevedela.„Pomstíme sa sami na úrade, keďže vrana vrane oko nevykole!“A od tých čias na tých, čo na Maškovom kare brali účasť, začali vykrikovať: „Kšo, kšo!“ a
tí sa na to veľmi hnevali. Okolití ale nevedeli, že kto drel kanca, kto nie, preto začali
volať na každého Hladovičana: „Kšo, kšo!“ a dnes, ak si kto chce dať chrbát namastiť, nech len
ide do Hladovíc a zavolá na dedine: „Kšo, kšo!“[1]Maško má influenziu,slabší stupeň chrípky[2]Či Maško nemá migrénu,druh bolenia hlavy (na migrénu trpievaly
najmä ženy)[3]Pro apetitorium (lat.),na povzbudenie chuti[4]Interpelácia na sneme,verejný dotaz na rezortného ministra,
upravený jedným alebo i viacerými poslancami
|
Tajovsky_Kso-kso-alebo-Kto-ma-skodu-ma-aj-posmech.html.txt
|
Anglie. První dojmy„Musí se začínat od začátku,“ radil mi kdysi mistr Chauliac;[1]ale jelikož jsem už deset dní na tomto babylónském ostrově, ztratil se mi
začátek. Čím mám nyní začít? Opečeným špekem nebo výstavou ve Wembley? Panem Shawem nebo
londýnskými strážníky? Vidím, že začínám velmi zmateně; ale co se týče těch strážníků,
musím říci, že jsou rekrutováni podle krásy a velikosti; jsou jako bohové, o hlavu větší
než lidé smrtelní, a jejich moc je neomezená; když takový dvoumetrový Bob na Piccadilly
zvedne ruku, zastaví se všechny vehikly, utkví Saturn a Uran stane na své nebeské dráze
čekaje, až Bob tu ruku spustí. Nikdy jsem neviděl něco tak nadlidského.Největší překvapení cestovatele je, najde-li v cizí zemi to, o čem stokrát četl nebo co
stokrát viděl na obrázku. Užasl jsem, když jsem v Miláně našel milánský dóm nebo Koloseum v
Římě. Je to poněkud příšerný dojem, protože člověk má pocit, že už tu někdy byl nebo že to
už jednou nějak zažil, snad ve snu nebo kdy. Zarazí tě, že v Holandsku jsou opravdu větrné
mlýny a kanály a že na londýnském Strandu je opravdu tolik lidí, že ti je z toho špatně.
Jsou dva zcela fantastické dojmy: nalézt něco neočekávaného a nalézt něco hodně známého.
Člověk se vždycky nahlas podiví, když zničehonic potká starého známého. Nuže, stejně jsem
se podivil, když jsem nad Temží našel Parliament, na ulicích gentlemany v šedivých
cylindrech, na křižovatkách dvoumetrové Boby a tak dále. Byl to překvapující objev, že
Anglie je opravdu anglická.Ale abych přece jen začal od začátku, tedy nakreslil jsem vám obrázek, jak vypadá
Anglie, když se k ní blížíte z Kanálu. To bílé jsou prostě skály a nahoře roste tráva; je
to sice stavěno dosti důkladně, tak říkajíc na skále, ale mít pod nohama kontinent, lidi,
to je přece jen solidnější pocit.Dále jsem vám nakreslil Folkestone, kde jsem přistál. V západu slunce to vypadalo jako
hrad a cimbuří; později se ukázalo, že to jsou komíny.Vystoupiv na zem shledal jsem s úžasem, že neumím a nerozumím ani slovo anglicky. Ukryl
jsem se tedy do nejbližšího vlaku; naštěstí se ukázalo, že jede do Londýna. Cestou
shledávám, že to, co jsem považoval za Anglii, je vlastně jenom velký anglický park: samé
louky a palouky, překrásné stromy, staleté aleje a sem tam ovce, tak jako v Hyde Parku,
patrně pro zvýšení dojmu. Ještě v Holandsku jsem viděl lidi zvedající zadky k nebi a
pracující rukama v hlíně. Tu a tam jsou červené vilky; děvče kývá přes živý plot, alejí
jede cyklista, jinak je tu kupodivu poskrovnu lidí; člověk od nás je zvyklý, že se na každé
pídi země někdo mrví v hlíně. Konečně se vlak zavrtává mezi jakési divné domky; je jich sto
docela stejných; pak zase celá ulice stejných; a zase; a zase. Dělá to dojem horečného
násobení. Vlak letí kolem celého města, na němž leží nějaká hrozná kletba; neboť každý
domek má u dveří z jakési zoufalé nutnosti dva sloupy. Další blok je zaklet k tomu, aby
nesl samé železné balkóny. Následující blok je navždy odsouzen k šedivým cihlám. Další
ulici je určen zádumčivý a neodvratný osud mít modré verandy. Pak je celá čtvrť, jíž je pro
nějakou neznámou vinu uloženo mít u každých dveří pět stupňů. Nesmírně by mi ulevilo, kdyby
některý domek měl jenom tři; ale není to z jakési příčiny možno. A další ulice je celá
červená.Potom tedy jsem vystoupil z vlaku, padl do náručí dobrého českého anděla strážce,[2]byl veden vpravo a vlevo, nahoru a dolů; říkám vám, je to děsné. Naložili mne
do vlaku a vyndali mne v Surbitonu, těšili, krmili a uložili mne do peřin; i byla tma jako
u nás, ticho jako u nás, a sny, které jsem měl, byly všelijaké, něco o lodi, něco o Praze a
něco divného, co jsem už zapomněl.Chvála bohu, že jsem neměl padesát stejných snů jeden za druhým. Buďte nebesa
pochválena, že se aspoň sny nevyrábějí en gros jako londýnské ulice.[1]mistr Chauliac— franc. malíř Leon Ch., známý bratrů Čapků z
jejich pobytu v Paříži r. 1911[2]do náručí dobrého českého anděla strážce— pražského anglisty
Otakara Vočadla (1895 — 1974), v l. 1922 — 1928 lektora univerzity v Londýně; bydlel
nedaleko Londýna v městečku Surbitonu, kde byl také Čapek jeho hostem a kde začal
psát Anglické listy
|
Capek_Anglicke-listy.txt
|
OsobyDR. DUŠAN JARSKÝ, pravotárMILINA, jeho ženaPAVEL LIPIAN, úradník, priateľ JarskéhoEVA, jeho snúbenicaDORKA, chyžná u JarskýchDOMOVNÍKRUDOLF KRÁTKYDej sa odohráva v dome Jarských.Javisko. Vkusne zariadená izba. Napravo písací stolík, na ňom listiny, niekoľko kníh,
popolníčky atď. — Pri ňom na boku od kulís predstena, naľavo pohovka, pred ňou stolík, na
ňom váza s kvetinami, okolo dve stoličky. V prostriedku zadnej steny hlavný vchod. Na
jednej strane vešiak na šaty, na druhej strane malý stolík, bielo pokrytý, na ňom na tácke
fľaša s vodou a dva pohárky. Zprava i zľava dvere.
|
Urbanek_Dobra-bolest-co-da-pojest.html.txt
|
1Pozorovali ste už niekedy jablko obrátené k slncu? Alebo videli ste už dyňu, ktorá zreje
len na jednej strane, lebo druhá je vždy v tieni?Hipolyt tam pri okne videl celý svet, tak ako sa krútil a letel. Je to pekný pohľad,
ktorý všetci dobre poznáme: ploty a ich tiene, biele a belasé domy, i dym, stromy s rôznymi
tvarmi korún, rieky, háje, pásy polí, kravy, kone, ovce a lúky.A všimli ste si pritom, aký podivný protiklad môže utvoriť zelená a červená farba? Alebo
žltá a zelená a zlatá a modrá?Hocikedy vlak vbehol do hlinitého zárezu, vo vozni sa stmilo, okná sa premenili na
pochmúrne zrkadlá a Hipolyt mohol na skle vidieť obraz svojho obličaja. V takýchto chvíľach
zrela v ňom akási myšlienka; bola to len jediná myšlienka, ale toto dozrievanie bolelo a v
tom bol práve protiklad, podobný protikladu dvoch farieb.Ukazovali na jazvy a brázdy v jeho tvári, spytovali sa ho a on len hodil rukou:— Kôň ma kopol, keď som bol ešte chlapcom.Žartoval:— Čo chcete, to sa stáva nezriedka samopašným deťom. Toho dňa som si zaslúžil vlastne
úplnú smrť, a to aj z hľadiska obyčajného koňa.Oni ho obdivovali; boli to robotníci a sedliaci:— Ah, pane…— Ostatne, verím, že kôň aspoň trochu rozumie žartom; pravda, v porovnaní s ľuďmi.
Šteklil som ho, chápete, celkom neznáme zviera z druhej dediny. Muselo ma kopnúť. Len to
uznajte.A Hipolyt sa láskavo usmial, lenže jeho dokaličenú tvár to nijako nezmenilo…O hodinu sa ho v autobuse pýtal tučný dedinský farár, chtiac nadviazať rozhovor:— Ste tunajší?— Narodil som sa tu, ale od času sem prichodím už len raz do roka.— Ako letný hosť?— Áno, ako letný hosť, a k tomu do svojho vlastného domu. Ale dom ma vábi oveľa menej
ako vrchy.— Má to nejakú príčinu?Hipolyt hovoril o vrchoch:— Neviem. Myslím, že len vrchy sú na príčine. Lebo tie, čo sú štíhle, sedia na širokých,
nuž vypínajú sa do dvojnásobnej výšky. A sivé čepce skál sa pokládli na zelené hlavy lesov,
čo je veľmi zaujímavé. Vy tu žijete celý rok, nepozorujete z toho nič, vysoké nazývate
nepatrným a sivé čepce nikdy nevidíte. Ale zaujímavé je i to, keď ostré zuby pohoria češú
rozťahané ranné pary; alebo keď sa bralá cez obed ligocú ako hrivny zlata a večer idú spať
s divou zverou.— A váš dom? — pýtal sa kňaz.— Je veľký a tmavý ako žalár.— Je veľmi starý?Hipolyt sa usmial a zas to jeho tvár nezmenilo:— Som zo zemianskeho rodu.Zjavila sa červená strecha pálenice a niekoľko chudých kráv.— Už som tu, — povedal Hypolit. — To bol koniec rozhovoru.Vo dverách sklepu stálo niekoľko ľudí, takže sa stískali ako vtáčence v tesnom hniezde.
Keď zazreli Hipolyta, ako vystupuje v žltkastých šatách z malého autobusu, hovorili drsným
hlasom:— Ľaľa, Hipolyt.Prišiel k nim. Vraveli:— Ste to naozaj vy, pán Hipolyt? (Akoby ho vôbec nepoznali.)A potom?— Vitajte. Ako sa máte?Priložil dva prsty k strieške slameného klobúka:— Dobre, ujde to. A vy? Žijete ešte?V autobuse niečo zahrčalo, blatníky sa triasli, šofér zatutúkal, deti sa rozutekali a na
ceste zostal len dym a krúžiace kužele prachu.Zvedavci vyšli na cementový schod a rad-radom podávali Hipolytovi ruku. Pokyvkávali
hlavami a rozprávali spevavým nárečím kraja. Jeden z nich hovoril o žatve, iný o ovciach a
iný o dažďoch; keď to všetko povedali, pospomínali ešte pohreby, sobáše a krštenia,
nazdávajúc sa, že Hipolyta to bude veľmi zaujímať.Nuž chcel sa ich zbaviť.— Prepáčte, ale som ustatý, — a pobral sa medzi záhrady, ktoré voňali a šumeli.Tí na schode len pokyvkávali hlavami a šuškali si:— Škaredý je ako čertov syn; a ohavný.Konáre sa mu skláňali ponad cestu. Išla z nich vždy nová vôňa a šum, donekonečna, akoby
to bolo more. Vo výške vtáci obletúvali slnečný kotúč, kĺzali sa po jeho lúčoch a krásne
spievali.Tam nižšie stál veľký dom a dvíhal nad stromy svoju strechu. Z komína uchodilo čosi
dymu, ktorý bol červenkastý. Chodník bol vychodený a posypaný kamienkami, nuž kroky na ňom
škripeli.Vtedy Paulína vyšla na verandu. Bola to dlhá drevená veranda a do dosák boli vpílené
srdcia. Keď sa starena oprela dlaňou o hranatý stĺp, dve z týchto sŕdc sa zaplnili bodkavou
látkou jej sukne.— Ah, Hipolyt! — zvolala trasľavým hlasom. — Hipolyt, veru už predvčerom som ťa čakala,
a keď si ani včera neprišiel, bála som sa, že sa ti niečo zlého prihodilo.Do kútika jeho úst zasadlo radostné sebavedomie, podobné sebavedomiu mladých dievčeniec,
ktoré vedia, že sú pekné. Bolo to neuveriteľné u tohto podivného človeka.Teta sa mu ponáhľala v ústrety; listy divého hrozna sa jej šuchli po vlasoch, a ako
stúpila na drevené schody, klince z nich vystrčili svoje hlávky a zavrešťali.— Ako je dnes teplo, — povedal, a mal pravdu, lebo bol nezvyčajne sparný deň. Pri zvuku
neznámeho hlasu v húštine za plotom naľakalo sa malé vtáča a — brnk! — už bolo preč.— Ako je dnes teplo, — opakoval Hipolyt, nevediac, čo iného by bolo povedať, aby to malo
zmysel. Objal Paulínu, ona ho bozkala na líce a na tom mieste, kde sa ho dotkli jej pery,
pocítil vlhkosť ako od dažďovej kvapky, keď sa vyparuje. Obzeral sa, zvŕtal hlavou, akoby
bol na celkom neznámom mieste. Vzala mu z ruky kufor, ale že bol priťažký, niesli ho na tom
kúsku cesty do domu obaja. Aj sa tomu smiali, aj boli v rozpakoch.Keď vošli, kamenná predsieň im vdýchla do tvárí chlad a vôňu čerstvo donesenej vody. Na
stene visela stará mosadzná trúba a ligotala sa v šere ako polmesiac.— Zatrúbim, dobre? — povedal Hipolyt radostne, lebo sa mu zažiadalo počuť jej hlas: či
je mladistvý a plný, a či starecký a dutý. Keď sa však dotkol nástroja, odporovala Paulína:— Ale, Hipolyt, inokedy. Poď len, necítiš vôňu jahôd?Trúba sa rozhojdala pod dotykom Hipolytovho prsta a z chvíle na chvíľu slabo udrela o
múr. Vydávalo to prázdny zvuk, podobný zvuku, ktorý vychádza zo starých pondusových hodín.— No dobre, tak inokedy, veď v tomto dome aj tak čas nehrá nijakú úlohu.Otvorili sa dvere veľkej izby a naozaj. Hipolyt hneď pocítil vôňu jahôd. Naraz mal
myšlienku, že celú miestnosť by preto bolo možno prirovnať k lúke, na ktorej nerastie nič,
len červené jahody.A jahody boli skutočne červené, červenšie ako krv.Vzal si jednu z maľovanej misy.— Ah, bože, v tom je celý háj, s ihličím i s veveričkami! — povedal.Medzi oknami stála pohovka, ošúchaná a celá vychudnutá. Spod čierneho voskovaného plátna
trčí morská tráva, čo by bolo veľmi smutné, keby sa klinčeky, ktorými je plátno popribíjané
k podstavcu, nepodobali ružičke. Hipolyt si sadol:— Ako dobre sa cítim! Som v nebi?Potom už nepovedal nič, len natiahol nohy.Ona sa ho pýta:— Cesta ťa unavila?Ružičky svietili, lebo slnko práve zapadalo, a keď slnko zapadá, dotýka sa všetkého.
Hipolyt mal privreté oči a aj tých sa slnce dotklo. Kabát sa mu na prsiach dvíhal i klesal,
pričom sa tieň pohyboval po látke, meniac každú chvíľu svoju podobu.A Paulína videla, že Hipolyt spí.*Hipolyt všetko dobre videl a počul. Oh, tá úbohá malá Viktória!Chodil toho dňa po izbe a zavše postál pred zrkadlom. Postál a očervenel, ako keď sa v
niekom pení krv. Keby ho neobklopovali štyri kamenné múry, stál by v samom strede ohňa a
videl by všetky biele oblaky. Takto videl len jeden, orámovaný tepanou mrežou: na jednom
okraji bol tento oblak ostrý ako obstrihaný list papiera, na druhom obstrapkaný ako hmla,
ktorú vietor roztrhol napoly.Nie, neboli to zlé dievčence, boli iba veľmi veselé. Prišli po vodu a stáli dolu okolo
studne. Obzerali si šaty, hovorili o pletkách a pritom ubližovali Viktórii. Ich mladé hlasy
sa niesli dohora a podobali sa minciam, strieborným minciam, ktoré hádžeme na stôl.Hipolyt prestal chodiť, pristúpil k oknu, a tak sa stalo, že všetko videl a počul.
Viktória, bojazlivá a žltá, sedela na drevenej lavičke, skláňajúc hlavu, akoby ničomu
nerozumela.Jedno z tých dievčeniec vraví:— Nedotýkajme sa Viktórie, je veľmi pyšná! — Nebola to pravda. Druhá zasa: — Chúďa, hľa,
ako sa ťa bojí, keď sa tak hlasne smeješ.Tretia povedá: — A predsa sme len krásne! No nie? Pretože je slnce nad nami, máme moc v
očiach. A ty, Viktória: aj ty máš moc vo svojich očiach?Keď Viktória nič nepovedala: — No, vidíte, mlčí.Tá, čo bola druhá, hovorí toto: — A nemá v sebe dosť sily, aby pred nami ušla. Viktória,
prečo je to?Predsa sú to len zlé dievčence, lebo sa chichocú a ich sukne lietajú ako sedadlá okolo
kolotoča.— Nie div, že sa páčime mužským. Či nie tak, Viktória? Veď je to celkom zrejmé: bolo tak
od nepamäti, od samého stvorenia sveta. Krása a krása! Ak sa náhodou svet prestane krútiť,
krása ho dá znova do pohybu. A keď za letných nocí padajú na nebi hviezdy, nuž je to pre
ňu, pre krásu.Jedna po druhej povedali: — Však, Viktória? — Tá, čo bola z nich najveselšia, zrazu
vykríkla: — Choď za Hipolytom, Viktória, a porozprávaj sa s ním o tom všetkom! Choď, choď!Ukázala prstom na veľký dom, ale neprišlo jej na um, že v tmavom okne, hlboko ako v
jaskyni, mohli by horieť dve ľadové oči.Hipolyt sa zrazu strhol ako chorý zo sna. A pretože pre veľkú bolesť nemohol vydržať pri
okne, ani v izbe, ani v dome a ani v dedine, ušiel, a ušiel, nikomu nepovediac ani slovo o
svojom úteku. Blúdil v diaľke, blúdil, až sa zastavil, lebo ho únava nepustila ešte ďalej.Všade boli kríky, nerovná zem a tráva, do ktorej si ľahol. Prepadla ho myšlienka o
prevrátenom kraji. Vskutku, kraj sa prevrátil a rozvlnil okolo neho ako oceán. Mŕtva pôda
začala žiť. Hocijako bláznivá bola táto myšlienka, nemohol sa jej zbaviť, zavrel oči a
všetkému uveril. Roviny sa prevrátili, hory sa dali do pohybu a prepadli sa. Stromy, ktoré
mali v zemi svoje pevné korene, nadniesli sa a plávali vzduchom, klesajúc a dvíhajúc sa ako
bóje na rozbúrenej hladine. Oblaky šumeli, lenže neboli to už oblaky, ale pena, ktorá sa
oddeľuje od hrebeňov jednotlivých vĺn. A potok, tečúci nadol, obrátil sa nahor, lebo už nič
nebolo na svojom mieste.„Aký bláznivý zmätok,“ pomyslel si a pokúšal sa vzdorovať a neveriť.No o chvíľu sa to vrátilo, videl vtákov letieť ponad zmätok a niesť v zobákoch zelené
ratolesti z plávajúcich stromov. Skaly, ktoré sa cez poludnie ligocú a večer idú spať,
padali do priepasti a mizli v nich; neboli to vlastne priepasti, ale strašne hlboké chodby,
vedúce až do samého stredu zeme. A najpodivnejším sa zdalo Hipolytovi, že nebolo počuť
nijakého rachotu a hromobitia a že všade vládlo ticho ako obyčajne.Otvoril zrazu oči, to zvláštne ticho mu ich otvorilo. Pri ňom sedela Viktória, trhala
steblá a lístky a čakala, kedy dá vedieť o sebe, že neumrel.— Pán Hipolyt, — povedala, — čo sa vám stalo?— Nič, Viktória. Ako si ma tu mohla nájsť?— Utekala som za vami. Nemyslite si, že neviem utekať.Jej hlava bola ako veľký lieskový orech. Mala tvrdé vlasy a nijakú tvár. Práve pri ich
nohách vytekal pramienok spod skaly a tvoril zelenkavé jazierko. Kamienky na jeho dne
svietili celkom ako smaragdy. Všetko videl vo vode: seba, nebo, trávu i stromy a ukázalo sa
to neuveriteľne milým.Tentoraz však smiech zmenil Hipolytovu tvár, pretože to nebol obyčajný smiech, ale
smiech hrozný, akým sa nik nesmeje.Ona totiž povedala:— Poslali ma za vami, aby sme sa porozprávali.— Viem.— Naozaj, viete to? Nuž to ma zaujíma. O čom sa teda rozprávať?— O kráse.A dal sa do toho hrozného smiechu.Hneď treba podotknúť jedno: akí sú si len obaja podobní! Oh, akí!Bol to výkrik úžasu a vliekol by azda za sebou aj štipku neskrývanej ľútosti. Ale
Viktória si to nepraje a už i tie nedobré spomienky, ktoré si zachovala na detstvo, ju
stačia robiť nešťastnou.A prečo teda nemá tváre? Otec vravel: choroba. Mať vravela: choroba; a susedia opakovali
to isté. Pravdaže, ona bola vtedy primalá na to, aby vedela posúdiť ľudské reči alebo aby
vedela niekoho robiť zodpovedným za svoju žltú tvár.Deťom z dediny povedala: choroba. Bolo to veľmi múdre slovo, ktoré každý za také
uznával. Deti však zvýskli a utekali sa hrať.Kričala za nimi: — Bojíte sa ma? — No ony neodvetili, lebo boli už preč.A zatiaľ, čo si (len tak sama pre seba a ticho) opakovala túto otázku, zrodil sa v nej
strach. Zrodil sa a rástol… Preto teda Viktória nemá tváre, lebo choroba jej ju ulúpila.Je žltá ako vosk — a nos, oči a ústa žiaria. Žiaria ako pohorie v púšti a tiež nemajú
inej podoby, len podobu pohoria v púšti. — (Paulína, tá dobrá duša, hovorila Hipolytovi:— Príde ku mne zavše, sadne si na lavicu, díva sa mi na ruky a vieme sa pritom o
všeličom porozprávať. Ty si chlap, Hipolyt, a veselý človek, inakšie sa ti žije. Ale ona sa
bojí. Keď si ty tu, nikdy nepríde. Vidíš, bojí sa ťa. Aj teba sa bojí!)Teraz sa jej teda opýtal: — Ozaj, ty sa ma bojíš?Ona stiahla kolená pod seba: — Myslíte, že sa vás nemám báť?— Ty to vari nevieš? — pokrčil plecom. — Ale je to naozaj nerozum… mňa sa báť! — Zasmial
sa, pekne, ako len vedel.— Predstav si, že si dieťa a ja že som tiež dieťa, a strach ťa prejde. A predstav si, že
ani had sa hada nebojí.Jej bolo nepochopiteľné, ako môže Hipolyt takto vravieť.— Vždy som sa nazdávala, že je to celkom v poriadku, keď sa všetkého bojím.— Všetkého! Aj detí vari?— Aj detí, aj celkom malých detí, ktoré ešte ani hovoriť nevedia.— Aj slnka na nebi, toho tiež?— Aj slnka a každého svetla.— Aj rána hádam?— Aj rána, aj večera. Veď vravím, že všetkého.— Ah, dievča, dievča… nesmieš sa báť, počuješ, ani trochu sa nesmieš báť!Ako to počula, zarazila sa a dala sa do plaču. Do usedavého plaču, ktorý ju zalial
slzami.— Oh, aký ste dobrý, pán Hipolyt, aký ste dobrý!*Hipolyt to nočné stretnutie so svojou matkou naozaj zažil a to, že o ňom Paulíne
rozprával ako o sne, bola len číra náhoda: Pretrel si oči, ktoré viseli vo veľkých mäsitých
jamách. Vonku bola noc, húkali sovy.— Čo je, Hipolyt? — spýtala sa Paulína, lebo stála pri ňom.Obzrel sa a sprvoti nevidel nič, iba tiene, po ktorých sa rozlievali žlté škvrny.— Ah, bol to iba sen, — povedal a spomínal si na niečo. Paulína držala v ruke sviecu,
ktorá bola celá žltá. Plamienok sa držal knôtika, triasol sa a pohyboval ako živý.— Koľko je hodín? — spýtal sa.— Ešte nebola polnoc.Nadvihol sa na lakti. Okná svietili fialovozelenou žiarou, ktorá sa rozrastala po izbe
ako závoj nadnášaný vetrom. Hore na oblohe stál mesiac a vo svojej veľkosti sa zdal slnkom
prefarbeným na modro. Hipolyt sa pýtal ďalej:— A ty si nespala?— Ja spávam málo. — Tichým hlasom hovorila o tom, ako ju bolí telo, keď si ľahne a má
zaspať. Opísala všetky bolesti kostí, svalov a duše, ktoré si zdravý človek tak ťažko vie
predstaviť, a jej hlas bol vždy len tichý ako šuchot hodvábneho papiera. Rozprávala:— Chodím po dome a načúvam to, čo nevydáva zvuk, načúvam naše ticho. Ticho, ktoré sedí v
každom kúte medzi stenami, pod nábytkom a za nevyhasnutou pecou. A hľa, to ticho je krásne,
priam ako hudba. Chvíľkami prerazí nocou bzukot, a to je mucha, ktorú nenazdajky vyruším.
Zabzučí a opäť zmĺkne. Vyjdem na prah a dívam sa do tmy. Hory sú veľmi veľké, ako medvede,
keď sa blížia a ježia srsť. Sú také veľké, že sa to dá ťažko predstaviť.No Hipolyt to vidí: jagajúce sa hviezdy, hrubé čiary nad domami a obrysy stromov. Cíti
nočný vzduch, v prievane ostrý ako potočná voda, v bezvetrí mäkký ako ovčia vlna. A chová v
sebe celú noc, temnú a ohromnú ako Vesmír, lebo Vesmír si vždy predstavíme len ako noc.Hovorí Paulíne:— Poď sem bližšie, sadni si ku mne; sviecu polož na stôl… vyrozprávam ti svoj sen.Keď Paulína položila sviečku na dosku stola a prisadla si k nemu na peľasť postele,
začal. Mal chrapľavý hlas a drkotal zubmi ako v zimnici.— Noc bola, ako je aj teraz. Kráčal som akýmsi hornatým krajom, podobným tomuto nášmu. V
povetrí a nad zemou sa mihotali svätojánske mušky a ukazovali mi cestu. Kôpky sena
rozvoniavali a potok šumel divo medzi skálím a koreňmi stromov. Bol som plný príjemných
pocitov, ktoré sa vo mne miešali, bojovali o prvenstvo. Pamätám sa dobre a ešte vždy to
cítim, ako sa mi pri chôdzi napínali svaly v lýtkach a ako sa pod kožou zhromažďovali a
tvrdli.V tej opustenosti sa naraz priblížili kroky. Bolo to divné a vzrušujúce; tráva skladala
šľapaje na mäkkú zem a zneli preto ticho ako hladkanie. Ale počul som to.Suchá halúzka, ležiaca na chodníčku, zaprašťala.Vravím si: „Ktosi ide,“ a obzriem sa. Videl som potok, v ktorom sa prevaľovali vlnky,
čľapotali a splývali jedna do druhej. A nad vodou som videl postavu, ktorá sa nedotýkala
nohami zeme. Ťahala za sebou podlhovastý tieň (alebo nebol to tieň, lež rubáš?) a jej biela
tvár bola ako maják.Ale akože mohla zaprašťať suchá halúzka, keď sa jej noha nedotkla? A ako vôbec mohli
znieť kroky? Veď postava sa vznášala vo vzduchu… Hm, to neviem, neviem.„Dobrý večer,“ pozdravil som sa, keď sa postava natoľko priblížila, že sa mi takmer
dotkla tela.„Hypolit,“ počujem známy hlas, „kde ideš? Pred tebou je noc.“ A keď som mlčal, nevediac
si pripamätať, prečo mi je tento hlas známy — a mal som dojem, že som ho už veľmi dávno
nepočul — ukázala sa mi biela tvár zblízka. Mala veľké oči a ohne v nich horeli. Zdalo sa
celkom, že blčia ako plamene vo vetre. Moja matka. „Domov idem, do tmy.“„Moja matka?“ pýtam sa. Moja matka? Ona, ktorá už roky leží v hrobe na našom dedinskom
cintoríniku?Kráčala vedľa mňa, bez slova a ľahká ako oblak.„Vstala si z hrobu, mati?“ pýtam sa.— Bol to len sen, Hipolyt! — riekla Paulína. — Počula som, ako si v spánku stenal; a
hádzal si sa, lebo na posteli vŕzgali nohy. Prišla som k tebe, a keď som sa nad tebou
sklonila, mal si otvorené oči ako ten, kto už dlho bdie.— Oh, čožeby! Snil som teda s otvorenými očami! Aj včera na prechádzke som snil; mám
neustále sny. Lebo sny sú ako opitosť alebo iný život. A keď stretnem svoju mať vo sne,
značí to, že ju stretnem v inom živote… Usmiala sa mojej otázke a dali sme sa do reči ako
dvaja ľudia, zabudnúc na smrť, ktorá nás delila.„Tam za jedľovou horou sú naše polia,“ ukázala rukou na východ, aby privábila staré
spomienky. Naozaj, bol to tento náš kraj a vrchy boli na ňom ako koruna alebo veniec. To
vábilo, oh, a ako! Rozprávali sme sa o slnečných dňoch, o fujaviciach, o rybačkách môjho
otca, o tomto veľkom dome, kde som sa narodil. Hovoril som jej o svojej práci v meste, o
ľuďoch vo svete, o svojich známych a ona mne o priateľkách, ktoré mala za mladi, i o
všeličom inšom. A potom ona: „Hipolyt, a tvoje šťastie?“ „Oh, nie, nie,“ odvetím, „nepýtaj
sa.“ „A prečo nie?“ „Pretože nepoznám šťastie.“ Bolo ticho. Ona ma pohladila po vlasoch,
ktoré sa krútili pod blízkosťou jej dlane „Tvoja tvár, synku?“ Zvesil som hlavu; veď to
bola moja mať, videla mi hlboko do duše. „Ona, tvoja tvár, ti bráni hovoriť o šťastí, úbohý
veselý Hipolyt?“ Jej prsty neboli studené ako prsty mŕtvoly, ani také kostnaté, ale boli
teplé a mäkké ako prsty živej matky. Dotkli sa mi čela, preseknutého jazvou napoly, dotkli
sa nosa, ktorý je oddelený od plochy čela sinavou priepasťou, a dotkli sa i očú, ktoré
visia v jamách, podbehnutých krvou, ako oči dokonávajúceho divého zvieraťa. Nuž naozaj, ja
takto vyzerám! A ona len vravela „Úbohý veselý Hipolyt…“ Keby to bol býval iný, nie ona,
nebol by som sa ubránil bláznivému smiechu obesenca, úbohý veselý Hipolyt!Ale vtedy som pocítil, že jazva na čele sa vyrovnala, že nos sa opäť spojil s plochou
čela a že krv, ktorá mi podlievala oči, rozprúdila sa po celom tele.— Sen, — šepkala Paulína.— Zázrak, zázrak! Do smiechu — bol som v tej chvíli pekný! Vedel som, že musím niečo
povedať. Povedal som: „Ďakujem ti, mama. Máš mäkkú ruku.“ Priložil som si obidve dlane na
obličaj, až som si ho celý prikryl a mohol som zázrak hmatať. Bolo to dosť detské,
nemyslíš? Hmatať zázrak! Vravím ešte raz, aby som sa nezdal smiešnym: „Ďakujem, mama.“
Vtedy sme práve prišli k prvým plotom dediny, ktorá spala. Strechy sedeli na staviskách ako
veľké klobúky. Kdesi na druhom konci spieval hlásnik. Jeho hlas sa roznášal doširoka, akoby
nemal prekážok a chcel obklopiť celý svet… Vravela, že musí odísť; a keď sme sa odoberali,
mala vlhké oči. Alebo nie: boli to moje oči, ktoré sa odrážali v jej zraku. Potom sa vo
chvíľočke vzniesla dohora, veď bola ľahká ako oblak, a premenila sa na prázdnotu, ktorá
leží okolo hviezd. A odraz mojich očú sa vzďaľoval a mizol, zostal malou iskrou a nebolo ho
viac.Hipolyt zložil hlavu na hlavnicu a zaspal.*Ráno nemal pokoja na posteli. Ako sa hýbal, steblá v slamníku pod ním šušťali a lámali
sa. Vlasy mal na vrchhlave uležané, takže sa podobali senu, na ktorom niekto cez poludnie
spal. Ruky si založil za väzy a kosti mu kdesi v pleci a na zápästí prašťali.Takto sa začínal deň. Ťažký nábytok bol celý nachový od svetla, ktoré sa točilo a
hmýrilo okolo ružových záclon. Odtiaľ padalo na zrkadlo a kĺzalo sa späť, pokrývajúc stenu
a obrazy na nej slniečkami. A hoci z kalichov, poukladaných na skrini, už dávno nik nepil,
teraz žiarili, akoby ich bol ktosi naplnil starým vínom.Hipolyt nadvihol obidve nohy ako ramená studne, predná doska postele vydala škrekľavý
zvuk, ktorý prenikol celým domom a skočil na dlážku. V kuchyni sa varilo mlieko a jeho
voňavá para sa vyvalila do predsiene, na dvor i do Hipolytovej izby.— Dobré ráno! — zavolal Paulíne.— Už si vstal? — pýtala sa ona a bolo počuť šuchot jej krokov a zvonenie hrnčekov.Pohvizdoval si, špúliac ústa do gombičky, a pokračoval v myšlienkach, ktoré ho od rána
zamestnávali. Napríklad, myslel si toto: Je predsa len hrozná vec, keď človek musí chodiť
na vychádzky do hôr s podobou diabla. I toto: No a ešte hroznejšie je vari to, že si tak
rád hľadím do vlastných očú. Do očú? Do priepastí bez dna! Do morských krútňav!Stál pred zrkadlom a pozoroval sa v ňom.Popod okná išli práve oholení sedliaci vo sviatočných šatách, lebo bola nedeľa.— Počujete, priatelia? — spýtal sa nijako nie vzrušeným hlasom, akoby sa s nimi chcel
dať do všednej reči.Nepočuli. Skálie štrkotalo pod ich podošvami a oni hútali o novom kňazovi a o tom, ako
bude kázať. Na dvore krákali sliepky, hašterili sa. Ponad zem preletel ľahký vetrík,
prehŕňal sa im v perí, čuchral ho a potriasal byľkou trávy.Prišla Paulína a sadla si. Mala žilnaté ruky, ktoré si založila do lona:— Však je dnes pekne?Neodpovedal a tiež jej položil otázku:— Nože mi povedz: kto si to tu podrezal hrdlo?Dívate sa tiež tak radi na prekvapených ľudí ako on, Hipolyt? A aj vás zachváti rozkoš
pri pohľade na bojazlivé oči? Lebo on bol zrazu plný rozkoše a nič v ňom nebolo, len samá
rozkoš.— Čo to vravíš! Kde?— Tu, pred zrkadlom.Sklo bolo posiate čiernymi a hrdzavými škvrnami ako všetky staré zrkadlá. Čierne škvrny
boli ako uhoľný prach a tie hrdzavé sa podobali usadenej krvi. Ozaj, usadenej krvi.Robila mu výčitky:— Som už stará žena, ako ti rozumieť? — v duchu vo výčitkách pokračovala: „Hipolyt…
Hipolyt… či som si to zaslúžila?“Všetko na nej videl a musel chvíľu mlčať, aby jej vrátil rozvahu. Stál pred ňou, akoby
sa chystal veliť celému svetu, živlom i ľuďom. Jeho hlas prichádzal z diaľavy, z hôr: —
Videla si už niekoho umierať?Do očú jej vstúpili slzy.— Umierať? Áno; áno, mnohých. Ale ako ti to mohlo prísť na um?Na čelo mu vyšli tri slniečka. Boli ako elektrické svetlá.— A nebála si sa? Ľudia sa smrti vždy boja.Hľa, toto bola zasa veľmi detská otázka, takže nútila Paulínu do smiechu.— Nie, nie, ani trocha. Veď my celkom nebadane posielame bohu svoje duše; tak ako aj
tvoj otec. Nik nevedel, kedy prestal žiť. Ležal na posteli, na tvári mal pokoj ako ten, čo
zaspal v šťastí v jarnom podvečere.— Bolo to strašné, však?— Oh, nie, strašné nie. Nazdávali sme sa, že naozaj len spí, ty si vtedy ani na chvíľu
nezabudol byť dieťaťom. Sedel si v kútiku pri kachliach a hladkal si kocúra. To bolo veľmi
smutné, vieš, Hipolyt? Zrazu ktosi nahlas zaplakal, chytil mŕtvolu za ruku. A kocúr
priadol, ty si sa mu prihováral a za tvojím chrbtom zažínali sviecu.Dívala sa akoby zdola na vysoký vrch, ktorý neustále rastie, podobný morskej vlne.
Cítila, že podľahne bezmocnosti, trápilo ju to. Strašné? Nie; len veľmi smutné. A on,
napodobňujúc jej reč i myslenie, povedal jediné slovo:— Strašné… — Slovo sa rozrástlo, až sa premenilo na nekonečne veľký priestor. Prešla si
dlaňou po čele.— Pozrela by si?— Na čo?— Nasvojusmrť.Odrazu kŕčovite vykríkla: — Hipolyt! — Nazdala sa, že blúzni.Doložil: — V zrkadle, myslím.A výsmech tým dokončil. Výsmech jej starej tváre, ktorej chýba podoba diabla. Hľadela
naň širokými očami ako bez života a nič nechápala. No predsa sa odvážila spýtať:— Mal si aj tejto noci nepríjemné sny? Zle si spal?— Nie. Cez noc mi je dobre.— Dobre?— Áno. Myslievam si často: „Nebolo by možné nerobiť nič iného, len spať?“ Ale nie z
lenivosti, z lenivosti si to nemyslím.— Prečo teda?— Pretože deň má dvadsaťštyri hodín.Pohrával sa s hodvábnou kravatou, ktorú mal položenú cez stoličku.— A preto, že sa musímdívať každý deň na svoju smrť.— Hipolyt: v zrkadle?Bolo ticho a potom ona zahundrala ustrašene, lebo nečakala takýto spôsob reči:— Čo sa ti stalo? Preboha, Hipolyt, prečo dnes tak zveličuješ?Vravela o živote, chtiac tak poraziť smrť, na ktorú Hipolyt nijako nemôže zabudnúť.
Vravela dlho o živote a nazdávala sa, že tak v ňom stvorí lásku k nemu.Mýlila sa však. Nazval všetko frázami. Pýtala sa ho:— Rozumieš mi? — A on:— Frázam rozumie každý, lebo sú na to stvorené, aby sme im rozumeli. Majú však veľkú
chybu, že im nik neverí.Keď ju už takto porazil, šuškala si sama sebe, ticho, tichučko, aby on ani slova
nepočul:— Nuž a či ja mám mäkkú dlaň ako jeho mať? Neviem mu pomôcť. Alebo som bosorka a varím v
čiernom kotlíku lieky zo zázračných bylín? Oh, Hipolyt, môj biedny Hipolyt, prečo si dnes
nie veselý a bezstarostný? Prečo?Myslela si, že bude hľadať príčinu a že ju nájde.A akoby zvonár bol vytušil jej zmätok, zatiahol za povraz a zvon hneď urobil bim, ešte
jedno bim a potom sa rozkolembal.— Pôjdeme do kostola, — povedala a uľahčilo sa jej, že takto mohla skončiť tento
nepríjemný rozhovor.Na omši sa nemodlil, nespieval a zdalo sa, že ani nemyslí. Bol ako mŕtvola, a keby nebol
stál a dýchal, nik by nebol vedel, že žije. Po bohoslužbách mu povedala Paulína: — Poďme. —
Namočila si prsty do svätenej vody, ale on to za ňou neurobil. Len keď vyšli pred kostol a
slnečná žiara ich oslepila, vtedy ožil. Povedal, že ešte vždy cíti kadidlo a že sa
rozťahovalo ako hmla.Na nebi boli biele oblaky, nakopené a trasľavé, práve také ako sneh z vaječného bielka.— Modlila som sa za teba, — povedala mu.— Pán Hipolyt… pán Hipolyt… — volal naňho ktosi. Bola to Viktória.— Ako dávno som vás už nevidela! — Pribehla celkom k nemu a svoju matku (s ňou išla)
nechala medzi ľuďmi. Nevideli sa od toho dňa, keď pred ním plakala, a to nebolo viacej ako
týždeň. (Videlo sa mu, že to nie je tak dávno.) Prosila:— Neprišli by ste k nám?— K vám?Nemohol rozumieť, ako jejtakátožiadosť prišla na um.— Áno, príďte niekedy! Bola by som vám veľmi vďačná! Však neodmietnete? Ukážem vám svoje
výšivky; nie ste zvedavý na ne?Paulína ju pochválila:— Viktória naozaj pekne vyšíva.— Teda môžem vás čakať?A Paulína sľúbila zaňho:— Príde. Pošlem ho.— Oh, ďakujem vám! — Odbehla ako dieťa.Stáli na kopci a mohli vidieť celú cestu vinúť sa okolo vrchov, mohli ju pozorovať, ako
stúpa, klesá a mizne za výbežkami skál. Všade bola samá zeleň, na niektorých miestach
bledšia a na iných tmavšia. Husto porastené úbočia sa zdali na veľkú diaľku celkom také ako
boky veľkého zvieraťa, ktoré odpočíva s hlavou položenou do chládku. Na západe sa vrchy
vzdúvajú a celý fialkový obzor naklonilo doľava, akoby mu hrozilo nešťastie, že sa
prevrhne.Vracali sa cez dedinu plnú dievčat a detí. Dievčence boli biele, a keď ich na niektorom
mieste bolo viac, boli ako rozkvitnutá jabloň. Deti sa naháňali, prebehúvali cez cestu a
skákali do potoka. Voda fŕkala a robila plno radosti.Hipolyt vravel nahlas, hoci to, čo prezrádzal, boli jeho najtajnejšie myšlienky. Musel
počuť, ako znejú. Ona ho však prekvapila:— O čom to hovoríš?— Ty si ma počula? — A rozveselil sa. No za minútu zabudol na ňu a myslel ďalej.— On povie: Potrebujeme lícnu kosť!— Ale, Hipolyt…— Dobre, odvetím, vyberte mi z holene.Paulína sa opýtala:— Z holene? Ako to myslíš?A potom jej už odpovedal:— Nuž tak, jednoducho. Vyberie z holene a priloží na tvár.— Na tvár? Kto?— Pravdaže, lekár. Na jeseň, keď sa vrátim do mesta, ho navštívim, aby mi napravil tvár.
Váhal som aj tak už dosť dlho.Zhrbila sa. Bola z nej pokorná starena, ako všetky ostatné stareny sveta. Pokračoval:— Pravdaže, to len chirurg vie, či to bude práve holenná kosť. Možno, že iná. Čo ja
viem? Ale na tom ani nezáleží. No, to bude najveselšie, keď nebude mať kožu a požičia si ju
z môjho chrbta alebo stehna. Alebo z iného miesta. Vieš si to predstaviť, tetka?Priznala sa, že nie. Vtedy znamenala menej ako závan južného vetríka.— A lekár mi spraví nový nos. Celkom ako keď anjelovi v kostole chýba a urobia mu ho z
gypsu. A nielen nos!— Nielen nos?— Aj ústa, bradu, čelo a oči, všetko!— Všetko, Hipolyt?Jeho vnútrom šumeli tieto slová. Bola to však hudba, nie slová…Keď prišli domov, zatrúbil na starej mosadznej trúbe; cítil sa víťazom. Vyšiel na
verandu s drevenými srdcami, odkiaľ bolo vidieť ovocné stromy, hory a oblohu. Trúba sa
ligotala, nie však ako polmesiac, veď všade bolo plno svetla, keďže bolo práve poludnie,
ale podobala sa dlhej štetine, odštiepenej zo samého povrchu slnečnej gule.Paulína pripravovala v kuchyni obed. Sem nikdy neprichádza slnečný svit. Videla cez
otvorené dvere Hipolyta, stál rovný ako zdravo narastený strom a priložil si nástroj k
ústam. Neodvážila sa namietať: „Ale prosím ťa, čo to robíš?“ Myslela si len: „Dozrelo to v
ňom.“ Z vysokých výklenkov padalo na ňu vlhké prítmie; on tam stál jasný a nadzemský.
|
Cerven_Zlomeny-kruh.txt
|
JanNad velikým rybníkem byla hustá doubravina a v té doubravině stála malá tvrz. V té tvrzi
bydlil rytíř s rytířkou, dlouho neměli žádných dětí. Až jednou se jim narodil synáček,
veliká radost byla. Okřtili ho v kapličce na ostrově, dali mu jméno Jan.Mnoho neměli, ale na synka milého se starali, aby ho jednou dobře do světa vypravili.
Když byl větší, vybral mu tatínek bílého hřebečka a silné štěně od bílé chrtice, aby si s
nimi hrál. Ti tři byli spolu velcí kamarádi, po hrázi se toulali, po lukách bloudili, a tak
rostli, až byl z Jana silný hoch, a z hřebečka těžký kůň do boje, ze štěněte vysoký kosmatý
chrt na lov.Tak tatínek dal vynést z komory svoji starou zbroj, v cizí zemi kovanou, dal ji kováři
do podhradí vycídit, sedláři nové přasky našít; vyndal z truhlice starý meč, široký na píď,
těžký jako sekyra, sám ho dobře vyčistil, kůží otřel, jelením lojem ostří namazal. Maminka,
ta už celou zimu chystala synkovi výbavu, prádlo, prošívané kazajky pod železné pláty,
rukavice a spodky ze srnčí kůže, vyšívala čabraku na koně. Sedlář zatím ušil pevné, široké
sedlo, lehkou uzdu z červené kůže, kovář okoval ostře koníka, zrobil chrtovi široký obojek
z ostrých ostnů. Všechno bylo hotovo včas, nezbylo, než se rozloučit a jet.Tak milý Jan se vystrojil a vypravil, stanul pod lipou u dolení branky, čeleď stála na
zápraží, oba mistři si libovali svou práci, ale maminka udělala Janovi křížek a pravila:„Nezapomeň na nás, synku milý, ve světě a vrať se mi zdráv do roka do dne.“A tatínek mu stiskl ruku, pravil:„S bohem, Jene, přečti si, co máš na meči psáno, to drž.“A na meči bylo psáno:„Slabé chraň,Silným se braň,Zbabělých se straň.Cti zbraň.“Tak milý Jan vyjel do světa, jezdil dlouho dalekými kraji, podivnými zeměmi, až přijel
do jedné země, tam vládl král a ten král byl velice bohatý. Hlavní město země té leželo v
horách, velice bylo veliké, mělo široké hradby, ale celé bylo modrým suknem obtažené — na
zármutek. Jan dojel k hospodě před branou, hospodský vyběhl naproti, vidí, rytíř ve zbroji
jede, krásný kůň, pes vzácný — smekl čepičku, zval dovnitř. Jan opatřil koně, chrta,
pojedl, popil, ptal se, co ten smutek znamená. Hostinský povídal:„Ach, vzácný pane, náš pan král je mocný král, nejmocnější na světě, chyba však, že je
mu velice zle. Přišel drak, hovado ozrutné, sedl si u cesty do skály, nikoho nepropouští a
takovým smradem dýše, že se celé město zalyká. Rytíři na něj jezdili, ale všech jich
požral, pak se mu panen líbezných navodili, sežral, ale ne a ne jít pryč a jen a jen chce
princeznu, sic zahubí město. Tak se lid bouří, princezna musí zítra k drakovi na snídani.“Na druhý den, sotva vyšlo slunce, Jan prohlédl hřebečkovi podkovy, utáhl popruh u sedla,
přes brnění oblékl si krásný sametový kabát, připjal chrtovi obojek a jel ke bráně. Brána
se otevřela, vyšel průvod, panny, rytíři, kněží, na konci starý král sám vedl svou bledou
dcerušku až ke kapličce v horách, tam se s ní rozloučili, s pláčem utíkali zpět, než drak
poleze. Jen jeden lokaj za drahé peníze tam zůstal, dostal kmentový šáteček, kostečky
posbírat, o všem zprávu podat — a ten vlezl do kapličky, strachem neživý.Jan dojel, vidí kolem poušť, kosti, a u kapličky sedí bílá dívka s korunkou na hlavě,
zimou se třese. Zajel ke skále, kůň zařičel, pes zavrčel, Jan zavolal:„Draku, lez ven, snídaně čeká na tebe!“Ale drak ve sluji zařval, až se hora třásla:„Nepůjdu, ještě není čas.“Tak se Jan vrátil ke kapličce, ostýchal se vzácné princezny. Ale princezna prosila, ať
odjede, ji ubohou zanechá, škoda jeho mladého života. Jan ji těšil, ptal se jí na domov, a
princezna vypravovala o svých palácích, o tatínkovi, jak je mocný a bohatý, o hostinách a
plesích, o vznešeném, veselém životě. Jan neměl než chleba a vína, tak se s ní rozdělil,
dal koni a chrtovi, a o polednách zas dojel ke skále, kůň zařičel, pes zavrčel, Jan
zavolal:„Draku, lez ven, oběd čeká na tebe!“Ale drak ve sluji zařval, až se hora třásla:„Nepůjdu, ještě není čas.“Tak se Jan vrátil ke kapličce, chrt dal princezně hlavu na klín, lízal ji ruce, a
princezna se ptala Jana, odkud přišel, kde je jeho domov. A Jan vypravoval o své rodné
zemi, o malé tvrzi u rybníka, o mamince, jak za večera přede s čeledí, a o tatínkovi, jak s
porybným ryby loví, tak se zabavovali, až slunce zapadalo. Pak Jan zase dojel ke skále, kůň
zařičel, pes zavrčel, Jan zavolal:„Draku, lez ven, večeře čeká na tebe!“A drak ve sluji zařval, až se hora otřásla, plazil se ven, sedmi hlavami plival oheň,
chňapal po Janovi. Jan hned do jedné zaťal meč až kost praskla, hřebeček bil po hlavách
kopyty, chrt je rval svými tesáky, tak toho draka umořili, až z něho jed s krví srčel. A
když ho umořili, k princezně se navrátili. Princezna radostí div nezemdlela, prosila Jana,
aby s ní domů šel, že její tatínek je bohatý, dobrou odměnu dá. Ale Jan pravil, že odměny
nechce, že musí domů jet, aby do roka do dne dojel. Tak princezna mu dala svůj prstýnek na
památku, prosila, aby do roka do dne zas přišel, na ni nezapomněl, a s tím se rozloučili.Jan odjel a lokaj vylezl z kapličky ven, vytáhl nůž a hrozil princezně, jak nepřisáhne,
že on je osvoboditel, umřít musí, nikdo o ní nezví, ve městě že už je za mrtvou. Princezna
zaplakala, ale přísahat musila, a lokaj hned vyhrnul rukávy, brodil se v tom jedu po
kotníky, sbíral hlavy, řezal řemeny z dračí kůže, svazoval, a pak se vydal na cestu do
města s hlavami a s princeznou. V městě už se modlili za mrtvou princeznu, že město od
draka vykoupila, se obětovala, ale když se zdráva navrátila, po celém městě celou noc
vyhrávali, lokaje slavili. A milý lokaj vypravoval, jak toho draka obojoval, všem hlavy
ukazoval, na konec žádal za odměnu princeznu za ženu. Princezna mlčela, vždyť přisahala,
ale prosila rok a den sečkat, že slib učinila.Ale pojďme zatím za milým Janem. Dlouho jel, než domů dojel, viděl zas domácí rybníky,
čapí hnízdo na věži, lípu u branky, tatínka, jak v rákosí slípky honí. Radostně se
přivítali, maminka hned zavedla Jana domů, rozepjala mu těžkou zbroj, ohřála vodu v lázni a
voňavého sena nastlala, pak se usadili pod lipou, povečeřeli, a všichni poslouchali, kde
byl, co vykonal. Tatínek byl pyšný na svého synka, pomýšlel, jak doma zůstane, po čase
svému králi sloužit půjde.Ale Jan se brzy roztesknil, chodil smutný, byl všecek nesvůj, vzpomínal na princeznu.
Maminka poznala, cosi je, tak se s ním kdysi posadila na lavičku, hladila ho po vlasech,
ptala se, co ho bolí, až jí všechno vypověděl, a že se slíbil vrátit do roka do dne, jen že
princezna je bohatá, mocného krále dcera, a on jen chudý rytíř. Maminka ho potěšila,
povídala:„Jdi, synáčku, vezmi kytaru, chrta, jdi jen tak jako chudý zpěvák. Však uvidíš, jak tě
přijmou, jak tě tvá princezna uvítá.“Jan mamince poděkoval, vzal kytaru, zavolal chrta a šel. Dlouho šel, rok se s rokem
sešel, až došel zas k hospodě před branou, před sebou vidí město, celé červeným suknem
ověšené. Hospodský běhal, měl plno práce, lidu se jen hemžilo, ani si nevšímal chudého
zpěváka, pěšky jde zaprášený, kusa kloudného šatu nemá. Jan si sedl, ptal se, co je nového.
Smáli se mu, že je odkudsi zdaleka, neví, že princezna má svatbu s tím, co draka zabil,
všechno panstvo už u hostiny sedí. Jan prosil jíst a pít, ale hostinský se utrhl, že nemá
času, vzácnější hosty musí hostit. Jan povídá:„Což je dělat, nezbude než dát se na svatbu pozvat.“ Hospodský se po něm podívá, povídá:„Hospodu bych za to dal, kdybych takového toulavce pozvat uviděl.“Jan se zasmál, pohladil chrta po hlavě, ukázal mu prstýnek, poslal ho hledat paní. Chrt
se rozběhl rovnou do brány a k paláci. Stráže vidí, vzácný pes běží do paláce, tak ho
propustily, vyběhl po schodech a rovnou ke stolu, princezně dal hlavu na klín. Ženich se
rozzlobil, kde se tu berou tací toulaví psi, ještě pokousat mohou, ale nevěsta pobledla,
povídá:„Tatínku, vzácný host přišel, třeba ho přivítat.“Tak hned kočár, šest koní, lokaje, jedou za chrtem až před hospodu, prosí zpěváka jet do
hradu. Hospodský div se nevyvrátil strachy o hospodu, sám přidržel dvířka od kočáru, ale
Jan na jeho hospodu nedbal, odejel. Přijede k paláci, vejde do síně, všichni vidí, chudý
zpěvák přišel s kytarou a se psem, ať si zazpívá. Zazpíval, a princezna hledí, zdali to on,
její rytíř drahý? Sama mu nese vína na tácu. Ale jak se napil, je v poháru princeznin
prstének. Hned vzala milého Jana za ruku, dovedla ho k tatínkovi, povídá:„Pánové drazí, povím pohádku. Měla jsem zlatý zámek, otvírala zlatým klíčem. Zlatý klíč
jsem ztratila, měděného nabyla. A nyní zlatý nalézám. Který z nich si nechat mám?“Ženich se smál, to prý je lehká věc, že zlatý, — kdo, prý by si měděný nechával? A
princezna ukázala na Jana, pravila k ženichovi:„Toto je můj klíč zlatý, rytíř pravý, draka zabil a tys v kapličce seděl, smrtí jsi mi
hrozil.“Ženich vyskočil na Jana, ale jak se hnul, chrt po něm a už na něm stál na zemi, vrčel mu
do tváře, až milý lokaj volal o milost. Jan se zasmál, povídá:„Toto je podivná věc, draka se nebál a psí tlamy se bojí.“Hvízdl, chrt pustil, lokaj klekl, všechno vypověděl, prosil za odpuštění. Král chtěl ho
hned oběsit, ale Jan prosil nechat ho tak, poslat ho domů se vzkázáním, jak pořídil. A že
už byly svatby nachystané, princezna, jak držela Jana za ruku, tak si ho hned vedla do
kostela a starý král mu dal své království.
|
Tille_Jan.html.txt
|
TrúchlopejVzdych:Dokonáno!… ach! to slovo Tvoje
Ježiši náš! bolne zneje nám,
Srdce naše kála sa na dvoje:
Ten, jehož znal tento boží chrám,
Nímž tu slovo Tvoje zvestováno
V cudzom svete slovil — dokonáno.
Dokonáno!… na to slovo Tvoje
Potoky nám plynú slzných vod;
Kriste! slzilo i oko Tvoje
Keď si videl izraëlský rod.
No, nám srdce puká, duch sa morí
Nad neresťou rodu biedneho,
Svet mu krivdí a hnev boží horí
Nad ním páliac nádeje jeho.
A vodcovia — ač neide ráno —
Míňajú sa, vravia dokonáno.
Dokonáno!… skončily sa boje
Vyhnanstvo prestalo v tú dobu!
Kriste! mocné spoj rameno Tvoje
Cirkev i rod mierom u hrobu
Verného vždy služobníka Tvojho
By čo nevidel On za živa,
To nám vykvítlo z tej mohyly
V ktorej telo jeho spočíva…
Daj mu dobrú noc, nám dobré ráno
Kriste! s ním našej neresti
Naším krivdám i neštästí
Nech že bude… dokonáno. Amen.*Jaký že Vás cit Bratia trúchliví,
Sestry žalostné pohýna?
Keď si tú zlovesť že nenie živý
Hodža náš dnes pripomína?
Že sa tá hlava zbitá sklonila,
Čo tak hlboko, múdre vietila
O dôstoje svojho rodu;
Ty tajnoľubé očis’ zavrely,
Bez toho, žeby boly videly
Svoju i svojích slobodu.
Mlčíte milí? Oželieť jeho
Ach! jak to trudná, ťažká vec,
Zneje to v srdci roda celého:
Zomrel náš vodca-vyhnanec.
Že žil svojeti v každej hodine
Za to umierá, leží v cudzine
A nekryje ho rodnia zem,
Za to, že ľud náš s jeho Tatrami
Oživil svetlom božstva žiarami
Ani po smrti nesmie sem!
Či vám otvoriť knihu života
Knihu jeho dejstvovania?
Ako na srdci Slovensirota
Bola mu, jej zmrtvýchvstania,
Ja som nie v stave sdeliť to s Vami
V krátkej hodinke, čítajte sami,
Počnúc od časov Tatrína;
Potom zaleťte — cez búrky, boje
Útrapy jeho a nepokoje
K hrobu jeho — do Tešína.
Čítajte všetci, duch Vám to radí:
Kde si mlaď ktorej žehnal On?
Kde ste veriací stari i mladí
Dokiaľ kvitnúl tento Sion?
Hovorte, či na svätom tu mieste
Kde učil pravde, spasenia ceste
Ste jak božieho aňjela,
Ho vo dny božie vždy nevídali,
Že duša k nebi ste nebadali
Vám v mysli zbožnej letela?
Poďte vedomoci nášho národa
Viem, že i vy lkáte: beda!
Znáte smrť jeho jaká nehoda,
Čo stratila na ňom veda?
On bol genius hlboký z ľudu
Veky tú krásu s úľubou budú,
Vzývať jeho Slovenslova!
Nauka reči, deje, výchova
Trvá v národe, tú hrob neschová,
V nej žije sláva Hodžová.
Ved „Dobruo slovo“ jeho vždy zneje
K tým čo sú súci na slovo,
A dielo veľké skončené nieje
Ešte „Epigenosovo.“
Neraz, niejeden verný rodu syn
Ten dômyslný obráti „Vetín?“
V ňom sa mu nový otvorí
Svet nevídaný — no, nie bez ceny
Sú, bár k lepšiemu staly sa zmeny
„Protestant i Dohovory.“
A rukopisy jeho, ten poklad
S ním porušenie neberú,
Viem, že zanehal jích celučký räd
A v ních novú „Slávy dcéru“[1]Pejmu hlbokú — mužom k úľave
Mlaď vzbudzujúcu k slávy výšave,
Kladúcu v svetlo slávy rod;
Aby syn slávy v neslave sveta
Nebol dľa módy, cudzých prípleta
Ale hrdý na svoj pôvod.
Aby ľud — ach, ľud to dieťa slabé,
S nímž kto chce, jak chce pohráva,
Ktorý sa kláti, kloní pochabe
Jako vetrom hnaná tráva,
Aby ľud ktorý On tak miloval
Za ktorý žil mrel — sa obetoval,
Prišiel — veď by bol čas — k sebe!
Aby ľud peklo sám si netvoril,
Svoje i svojích blaho neboril,
Tak prišiel v oslavy nebe.
Ku Vám dnes volám Vy Bratia v Kristu!
Služobníci Bohasyna;
Ktorí kážete osvetu čistú
By ľud jak božia rodina,
Cítil sa v svete — Apoštolovi
Svôjmu Bratovi, svôjmu Hodžovi,
Venujteže nezábudku! —
Spomnite čo vzor muža božieho,
Mučedlníka neohrož’eného
Mocného v slove i v skutku.
On znal moc slova, poznal moc kríža
On ho nie len slovom kázal,
Jak „učedníka“ k „majstrovi“ sblíža
Útrapy, skutkom dokiazal. —
„Vezmi kríž a mne nasleduj!“ Bože!
Kto ho tak verne z nás nosiť môže
Jak On — hľaďte — do Tešína!
Trpel a mlčal, mlčal a trpel
Povieme: Bôh to, Pán to sám tak chcel
A či: naša, naša vína?
Ruku na srdce a kríž do ruky
A kríž Kristov na ramená,
Boj v službe pravdy a v boji muky
V mukách pokoru — znamená
Byť služebníkom božím a kňazom
Nízkym pred Bohom - nie zemeplazom
Nízkym pred biednym človekom.
Len takto Bratia loďka Kristová
A zavrhnutá viera Petrová,
Zmôže nad bezbožným vekom.
Nás nemá priazeň, a ni nepriazeň
Odlúčiť od Krista Pána,
A naše heslo a naša kázeň:
„Príkrá cesta, úzká brána!“
Ani potupa a pohanenie;
Ani vyhnanstvo, ani väzenie,
Ani vražda a smrť sama;
My biedné smutné poklady večné
A blaho máme v tom nekonečné,
Čo svet zlý šliape nohama.
Nemýl sa, že svet smeje sa tebe
Vernému, v’ svojom pohodlí,
Po krátkom čase ukiaže nebe:„A uzříť v koho jsou bodli!“Ruku na srdce a kríž do ruky,
Sním cez zlosť sveta, cez pekla muky
K oslave sa prebijeme;
Boj v službe pravdy a cnosť pokory
Tak ku víťazstvu svetu na vzdory
Za Hodžom naším príjdeme.
Vychovatelia útlej mládeži
Učitelia nášho ľudu!
I vám dnes slza po tvári beží:
Ó nech vám v pamäti budú,
Osláveného k’ Vám povedané,
V poradách vaších opätované
Kým ho k ním tu niesla noha,
Slová, čo hviezdoleskom Vám svieťa,
Že kto prijíma k’ výchove dieťa:
Prijíma samého Boha!
Priatelia jeho ó reknite mi
Či Vás rajsky neblažilo,
To jeho srdce verné bez zmeny
Čo láskou žilo i bilo?
Nač Vám hovoriť? Cítite sami,
Cit Váš nemožno vyriecť slovami,
Ni líčiť strasť za ním mnohú;
Ó spomnite si v tej úprimnosti,
Na opuštenú vo vzdialenosti
Rodinku jeho ubohú.
I k nepriateľom jeho mám slovo.
Jaké? myseľ vaša vietí —
Nie nepriateľské — srdce hotovo
Je k’ mieru, bo mier mu svietí
Od Oslávenca našého hrobu,
Bo On sa modlil za Ních v tú dobu
Svätej, poslednej večeri;
Sem ruku tedy! Závoj zašlosti,
Napravte chybu, že vo večnosti
Bôh sám Vás slavne s Ním smierí.
Divná to súdba, truchliví mojí
Že spravedliví tak hynú,
Dnes, zajtrá všetkých zem si prisvojí
Vodcovia naši sa minú, —
Keď sme pamiatku Šafárikovú
Svätili a výrečnosť Hodžovú
Pri nej sme obdivovali;
Viete, koľkých On vtedy spomínal
Pod tou zástavou čierňou čo trímal
Mrtvých roda synov v žiali.
Ach! a odtedy koľkých Morena
Neuprosná zachvátila?
Nemožno spomnieť ty drahé mená
Žeby duša duša nežialila!Zoch i Kuzmány— tí výtečníci
Na roli roda i na vinnici
Božej, bohatieri ducha;Moyses i Tvrdýnie sú na žive.
Jaké to ztraty náhlé, citlivé
K ním zas Hodžová prisluchá.
Ach! hynú, hynú naše nadeje,
Klesajú naše podpory;
Nepriateľ človek škodne sa smeje
My slabí — mnohé odpory.
Na nás neštastný zvalil sa celý
Los, už sa všetko na nás chumelí,
Necelejú naše rany;
Nie dosť, že ruka božia nás bije,
I obeť vraždy včasná zem kryje
Tak zhynul poet — Kubány.
Ach! a tá trojka naša vzývaná
Jak divné osudy mala,
Štúra náhodná nehoda planá
Nenadále nám vyrvala.
Hodža vyhnanec v pustej cudzine
Darmo i v smrti po svej Otčine
Túžil — tam sú jeho máry;
A keď o jeho smrti zvest letí
Vtedy zostalý živý, ten tretí
Hurban náš sedí v žalári.
Heslu života verní zostali
A nikdy sa neklátili,
V sláve i hane, v slasti i žiali
Pravde oddaní vždy žili.
„My do služby sa ducha chytili
Preto musíme — slovil Štúr milý,
Prejsť cestu žitia trnistú;“
A Hurban zase nadšene vetí:
„Sláva národa hodná obetí!“
Ten väzeň pre pravdu čistú.
A náš Hodža mučedlník pravý
Jehož duch boží ovieval,
Veril že Bôh cnosť oblahoslaví
V „Zpěvníku“ nám takto spieval:
„Slavnáť cesta cnosti byť i těžká[2]Blaze tomu kdo na ní nemešká;
Oslava
Tam pravá
Se dáva,
Tomu kdo zde v boji neustáva.“
„Žádosť tedy má buď Bůh, cnost, věčnost,
Neb jen v tom mám bytu nekonečnost:
V tom áno
Žehnáno
I dáno,
Buď mi jednouc říci: dokonáno!“
A On tak konal, tak i dokonal
Viera, nádej — jeho lieky,
S tými choruval, s tými i skonal
Už je blažený na veky!
Blaženy ozaj, keď Cirkev svatú
Šarpú zo všetkých strán besy?
Pokojný ozaj, keď volnosť zlatú
Národa tyranstvo desí?
Jakže On môže spočívať v hrobe,
V takej neistej, nestálej dobe?
Jak chýbät vo verných rade?
A predc’ je ticho — niet Ho viac s nami,
Mrtvo, bolno nám žitia cestami,
Niet Ho ach, a chýbä všade!
Že niet Ho vravím? Lež, lež kričíte:
On je večne, večne s nami! —
Kde, kde? pýtam sa — Vy ho vidíte
Hýbať mládeže srdciami?
Žiješ mlaď naša, si zorou svetu
Splníš Hodžovho rady závetu,
Budeš takou jak tá bola
Čo Štúr veľumný rodu vychoval,
Či ti svet inej, svojej rady dal?
Či ťa kazínová škola. —
Rekni mlaď moja, ach, rekniže mi
Kto v chmárach búrneho času,
Kto vzkriesil ten ľud prikutý k zemi
Zobudil tú mrtvú massu?
Kto Tatrám nemým ústa rozviazal,
Kto žulám tvrdým hýbať sa kázal?
Kto vynašiel to: „effata?“
Kto tú čarovnú odoklial pannu,
Dal s ňou národu duchovniu mannu,
Reč ľudu drahšiu od zlata?
Vo svojom srdci odpoveď máte
Jak nám zkvitla Slovenčina,
Ó že to voždy si pamätáte
By tá Otcov dedičina.
Vo vaších rukách neumenšená
Ale zdobená a zveličená
Jak poklad otcovský bola;
Nezmrhajte to, čo Vám nehali
Otcovia rečou i duchom stáli;
To poslednia Hodžu vôľa!
Keď si k modlitbe k hrobu Hodžovmu
Kľakneš v duchu slovenský ľud,
Nech primerane k duchu Vodcovmu
Ten úmyseľ ti vznietí hruď:
Nažívaťsvorne!My nesvornosti
Obetí sme už dali v hojnosti,
Vždy nás hrýzla hydra táto;
Svorne, ach svorne! z hrobov volajú
Otcovia naši, nech ozývajú
Sa hlasy ty dnes i z ťato.
Po nesvornosti nevďačnosť chodí,
Slovák nevďačník — môž’ to byť?
On, čo v nerestiach samých sa brodí
Nemal by mať pre vďačnosť cit?
Bohužiaľ pravda je to, čo peje
Spevec dunajský — Slovenskom veje
Vetrík čo nevďakom sluje.
Lebo v otroctve náš pohrúžený
Národ, v duchovňom tom zúbožení
Spasiteľov si križuje.
Beda národu čo svojím synom
Dá nemilobohu hynúť,
Ten zakrpatie so všetkým činom
A nemôže sa vyvinúť,
Beda národu, na ktorý v pľači
Žalujú jeho vlastní, ten ztlačí
Ťažký kameň zmalátnenia;
Nuž tedy vďačne a svorne milí
Bratia! od tejto navždy mohyly
Choďme, v tom naše spasenia:
A On tiež ide k tým bytom slávy
Ide do pravej otčiny;
Ide a nik z nás Ho nezastaví,
Ani z milej mu rodiny.
Len jedno slovo ešte — tvár nemá,
Jedno kynutie — ruka síl nemá,
Jeden pohľäd — zhaslo oko;
Mrtvo i nemo, i temno všade;
Niet Ho, darmo ja pozeram z tade
Na ďaleko, na široko.
Duša jeho slov’mi vzdychá „slzorosná
Že nám Ho odňala súdba neuprosná
Ach ach! Slavoduch náš jasný, ach!
Zanechal nás v rozdolných bojach,
Ó za Ním, ó za Ním túžba mrie sponosná!
Za tebou ku tebe slávy božej Synu!
Rodocitou láskou duchovia sa vinú,
Ó, ó k sebe privíň, prími ho
Toho slavobrata, za neho
Vďaky, prosby naše k Otci Tvojmu linú."[3]A Bôh Ťa príme. Keď nesmel si tu
Až do konca slúžiť jemu,
Tam mu s aňjelmi v tom večnom bytu
Budeš na veky Svätému. —
Tam slavnostnejšú s vyvolenými
A s duchmi tebe už tu milými,
Hymnu zaspieváš zbožnosti;
Z tej bojujúcej Cirkvi z časnosti,
Príjdeš po mnohých bojach, žalosti
Vo víťaziacú večnosti.
Tam príjdeš blízko k božiemu trúnu
Dostaneš za plat milosti,
Tú neuvädlú verných korunu
Od kráľa slávy, večnosti,
On Ta pod berlu svojej pravici,
Keď si zlomenej odznak palici
Tu nosil, milo postaví.[4]Tak Ty z vyhnanstva k pravej Otčine,
Z cudziny pustej ku domovine
Poberáš sa večnej slávy.
Dokonáno!… skončily sa boje
Vyhnanstvo prestalo v tú dobu,
Kriste! mocné spoj rameno Tvoje
Cirkev i rod mierom u hrobu
Verného vždy služobníka Tvojho,
By čo nevidel On za živa
To nám vykvitlo z tej mohyly
V ktorej telo jeho spočíva,
Daj mu dobrú noc… nám dobré ráno,
Kriste! s Ním našej neresti,
Naším biedám i neštästí,
Nech že bude… dokonáno! Amen.[1]Rozumie sa pozostalá v rukopise báseň Hodžova pod názvom: Vieroslavín.[2]Pieseň v ,Zpěvníku Ev.‘ pod číslom 438 v. 5 — 7[3]Báseň Hodžová za Šafárikom v „Priateľovi Školy a Literatury“ ročník III-tí číslo: 30. —[4]Hodža je posledne odmalovaný výtečným Bohúňom s odznakom zlomenej palice v ruke, čo znamená jeho zlomenú pastierskú hôľ, odobratú mu kňažskú moc.
|
Bachat_Truchlopej.html.txt
|
Al. Jirásek: „Mária“[1]Alois Jirásek zaumienil si napísať tri románové rapsódie, odohrávajúce sa na Slovensku.
O prvej, „Bitka u Lučenca“, napísal nebohý Pavel Križko v „Národných novinách“ (ročník
XXXII, 1901, čísla 4 — 8)[2]obšírny referát. Kto sa naň pamätá, má pred očami celú hlavnú osnovu románu a
ľahko mu bude čítať „Máriu“, druhú rapsódiu, lebo stretne sa so všetkými osobami prvej, čo
je prednosťou a tiež tak slabinou každého „pokračujúceho“ románu. Druhý diel, druhá
rapsódia, je iba veľkým oddelením jedného, ešte nedokončeného diela.Deje sa všetko na Slovensku a mnohé figúry slovenských zemanov vystupujú činne, no sám
dej je zmelčená dohra velikého husitského pohybu, v ktorej bol hlavným činiteľom žižkovský
epigón Jiskra, kondotiér[3]kráľovnej Alžbety, dcéry cisára Žigmunda a matky Ladislava Pohrobka. Vo vernom
vazalstve kráľovskému decku väzí jediné mravné oprávnenie jiskrovského, vojensky veľmi
slávneho dejstvovania na Slovensku, lebo v histórii a ešte menej v Jiráskovom románe niet
už idey, ktorá hýbala žižkovským husitizmom. Z neho zostalo veľký kus vojenského umenia a
túžba za dobrodružstvom, zbrane, obyčaje, táborský život na vozoch, po hradoch a maršoch.
Jirásek pilne hrabal sa vo všetkých reáliách husitského pohybu, života, deja, študoval
nielen históriu onoho pohnutého času, ale i všetky arzenály jeho, všetky vecné pamiatky,
nakoľko nachádzajú sa v kronikách a po múzeách. Tak vystrojený šiel do opisu Jiskrových
epigónskych dejov a namaľoval dosiaľ dva obrazy.Prví ľudia Jiskrovi, Talafús a Aksamit, boli v skutočnosti iste veľkí junáci, pod ich
ťažkými krokmi otriasala sa slovenská zem, nesčíselné zámky, hrady, mestá padali do ich
mocných rúk. Jiskra ich pomocou stal sa naozaj pánom Tatier, Váhu, Hrona, Hornádu i Ipľa a
stál horou za práva Ladislava Pohrobka proti Jánovi Hunyadiovi, paladínovi poľského
Vladislava, vyvoleného kráľa uhorského. Hunyadi mal juh, Jiskra sever, u Lučenca bola prvá
veľká bitka, ktorá skončila sa víťazstvom československých zbraní. Hunyadi musel sa
utiahnuť na juh. Tým končí sa prvá rapsódia. Druhá, „Mária“, počína sa využívaním
lučenského víťazstva, pravda, nie náležite energickým, ako bolo napr. nepodarené obliehanie
Hodejova a zájazdy rozmanitých Jiskrových rôt. Tmolia sa nám pred očami
zemiansko-podhradskí slovenskí zemania z prvej rapsódie, zvlášte Janko Kozic Vlk, jeho brat
Ondrej, dlhý rytier Chujava Slimáček, potom v hromadách Detvania (hodný anachronizmus),
Hrochoťania; akože by to nebolo sympatické slovenskému srdcu, ako nemalo uviesť
šľachetného, mäkkého, dobrodušného[4]Pavla Križku ku skvelej panegyrike?Ale toto všetko sú epizódy, epizódky, veľkou časťou znamenitými, silnými črtami pastózne
nahádzané obrázky, živé, rozmanité, menivé, ako iste menivý a pohnutý bol
vojensko-dobrodružný život žoldnierov, kondotiérov, koristníkov, dobrodruhov, ktorých
typickou figúrou je Švehla. „No, Švehla,“ pýta sa ho zeman Matuka, „čo bys’ robil, keby Pán
Boh mal vojnu s čertom, komu by si, duša kresťanská, slúžil?“ A Švehla na to: „Ja ti poviem
rovno: Pánu Bohu bych slúžil a verne, ale keby čert dával viac, šiel by som k čertovi!“Ale čo, také boli časy. Jirásek iste verne vystihol nízku úroveň a zvrhlosť bojov
bezidejných. Ostali zbrane, ostalo vojenské Žižkovo umenie, ostalo junáctvo, ale už nemalo
pravého posvätenia, ktoré dáva surovej borbe morálne oprávnenie. Preto iste Jiskrovo ináč
slávne dejstvovanie nezanechalo hlbokých, historických stôp za sebou. Žold minul sa,
dynastické záujmy boli upevnené, kondotiéri skryli meče do pošiev.Prvá rapsódia zavŕšila sa mohutnou fanfárou, pobitím Hunyadiho u Lučenca, zajatím
veľkého, činného straníka jeho, jágerského biskupa, a čudným zasiahnutím do románového deja
peknej maďarskej dámy, ženy zlumpovaného zemana Bodorovského, Márie. A ona potom stane sa
centrom celej druhej rapsódie, ktorej dala i meno. Dobrodruh a bijak Pobera z Lomu vrhol na
ňu vilné oko, odkúpi ju za tisíc kremnických dukátov od Bodorovského (vo forme hry na
karty) a vezie ako korisť zo Žiliny cez Turiec do Kremnice. Mária zdanlivo poddáva sa,
horiac pritom nenávisťou a opovrhovaním Poberu a celého Jiskrovho vojska, slovenského ľudu.
Ona je zaľúbená do akéhosi Imricha, zemka, ktorého jiskrovci alebo zabili v bitke, alebo
držia zajatého na niektorom hrade. Imricha miluje, vydá sa za Bodorovského a dá sa rada
kúpiť nenávidenému, ranami zošpatenému Poberovi, a potom s takými istými citmi dá sa uniesť
Talafúsovi, krajšiemu, rytierskejšiemu „zbojníkovi“. Talafús vezie Máriu na Muráň, kde v
bohatých teremoch, ovešaná Talafúsovým hodvábom a zlatom, stane sa jeho odkrytou metresou,
a história tejto Talafúsovej náruživosti plní valnú časť druhej rapsódie. Talafús odváža ju
na Rychnavu, kde si ustrojí ľúbostné hniezdo s ňou. Mária nenávidí, špionuje, má spojenie
so zajatým na Rychnave biskupom jágerským, spojenie, kúpené za služby plytkej, koketnej
hetéry, služby, konanej nenávidenému, opovrhovanému Čechovi. Veľmi silno prízvukovaná je
maďarskosť zmýšľania Márie, jej národný cit, hrdosť a národná, rasová i náboženská nenávisť
proti tým, v ktorých moci sa nachodí, ako pravý kontrast ľahostajnosti Talafúsa, Poberu a
samého Jiskru k národnosti, pôvodu a náboženstvu.Mária na Muráni ešte oslobodzuje vlivom zaľúbeného Talafúsa niektorých maďarských
zajatcov, z dvoch urobí si špiónov, majúcich vyzrádzať všetky vojenské a štátnické diela,
ktoré ona svojimi adulternými[5]ľúbeznosťami od Talafúsa vyláka. Pobera zúri, Pobera hrozí sa a hľadá ju i
Talafúsa. V druhom oddiele niet už takého veľkého deja, ako bol prvom („Bitka u Lučenca“),
všetko drobí sa na cesty, marše, pálenie kláštorov, a najvzrušnejšia, najdramatickejšia
scéna — duel medzi Talafúsom a Poberom na košickom námestí pred očami Jiskrovými zase ide
len o Máriu. Zakončenie rapsódie vyznie zase len Máriou, keď ide s Talafúsom do Aksamitovho
tábora, aby ostávala bližšie pri dielach, a mohla slúžiť svojim zemkom, cirkvi a biskupovi
jágerskému. A tak v Márii, idúcej z ruky do ruky, vilnej (ako obdivuje Talafúsovu „silu“!),
väzí kus Judity, kus ženského wallenrodizmu, malá, nepriam krištáľová Alpuhara, ale predsa
len niečo charakterné, rasové a, povedzme, vyššie, než javí sa v skutkoch a dobrodružstvách
Poberu a Talafúsa.Čo sa týka epizód, i v tejto časti sú práve také svieže, živé, rozmanité a pastózne
maľované, ako v prvom diele. Naši slovenskí zemkovia preháňajú sa medzi „bratríkmi“ a iným
žoldnierstvom Jiskrovým, dosť strakatým. Živá a divá scéna je, keď previnivšiemu sa proti
disciplíne Detvanovi za pokutu ide kat rezať kečky. Surová scéna, surová vzdorovitosť,
surový bôl nad pohanením, ktoré je ťažšie pre vinníka, ako sama smrť. Aby ho radšej
obesili, hovorí nešťastný Detvan — dobre, že ho nebolo ešte v tie časy.Idylická láska Ondreja Kozica k Zuzke v ďalekom Podhradí mierni obraz dobrodružných,
žoldnierskych zemanov, nešťastná láska okypteného Štefana Kozica k neveste bratovej je
dojemná a poetická. Rapsódia vyznieva mierom, ktorý Hunyadi kúpi od Jiskru za istú veľkú
sumu zlata. Jiskra slovu dostál, krajina holduje Pohrobkovi, kondotiér v Košiciach vypláca
žold svojim rotmajstrom a kapitánom, všetko tíchne, iba prísny Aksamit nejde sa mieriť a
chce založiť na Slovensku tábor, na vzorku husitského tábora — k nemu pridá sa Talafús a
nebodaj i Pobera, ktorý bez bitky žiť nemôže. Všetko tíchne. Naši zemania vrátia sa k
svojim, Ondriško k natešenej Zuzke, Janko Kozic s plným vreckom jiskrovského zlata.Vec veľmi interesantná, mnoho umu, mnoho štúdia, ale o konečnom úsudku, o estetickom
konečnom súde nemôže byť ešte ani reči, zakončenie a korunovanie diela treťou rapsódiou
musí sa vyčkať. Jirásek postaví si, dľa dosavádnych dvoch veľkých zlomkov, celistvý
pamätník, o ktorom dá-li Boh života a zdravia, prinesieme svoj skromný, ale iskrenný a
vnútornou pravdou a otvorenosťou predchnutý rozbor.[1]„Národnie noviny“ 1907, č. 30, str. 3 — 4.Pôvodný titul: Al. Jiráska Sebrané spisy XXXII. Bratstvo. Tři rapsodie. II. Mária.
Památce Pavla Křižka, šlechetného vlastence slovenského věnováno. Str. 475.
Nakladateľ J. Otto. Praha, Karlovo nám., číslo 34. Cena 4 k. 40 h.[2]O prvej, „Bitka u Lučenca“, napísal nebohý Pavel Křižko v „Národných
novinách“ (XXXII. ročník, 1901, čísla 4 — 8)— ide o článok uverejnený
pod titulom: „Bratstvo. Tři rapsodie. I. Bitva u Lučence“.[3]kondotiér— (z tal. condottiere) za občianskych vojen v
Taliansku vodca žoldnierskeho vojska. V prenesenom význame človek ochotný bojovať za
peniaze pre čokoľvek.[4]dobrodušie— dobráctvo, dobrodušnosť[5]adulterný— (z lat.) cudzoložný, falošný, neverný
|
Vajansky_State-o-svetovej-literature-1.html.txt
|
BojkoMôj Bojko bál sa ísť na voľbu, lebo bol dlžen židovi šesťdesiat zlatých. Kedysi bánk
nebolo, každý v dedine bol dlžen židom, kupcom, krčmárom, a preto i celú obec mali v rukách a
pri voľbách vodili ju na maďarskú stranu.Ale prišiel do dediny dobrý učiteľ, a tak sa zamiešal medzi svet: učil, radil, pomáhal, že
sa vám obec za tie roky spravila až milá vec. Tak vám to dakto vie, ako keby čaril, a druhý sa
aj za tridsať-štyridsať rokov navadí, naplače, nazlostí a predsa je horšie ako bolo.Ale tuto nie tak. Židia preskúmali, porátali, ale rachúnok stoličných pánov veru
nepotešil. Vyšlo, že krome židov všetci sa sberajú na slovenskú stranu.„Keby sa mohlo aspoň sopár odraziť, doma zdržať,“ mienil vicišpán, keď mu židia doniesli
chýr, že je celá obec na slovenčinu.„To pôjde ťažko, pán veľkomožný, my už nemáme obec v moci, ak jedného-dvoch voličov.“
Vicišpán škrabal sa za ušima, čo to bude, ak to takto pôjde.Pred voľbou večer sišli sa voličia, aby sa dohovorili, ktorí dajú vozíky, a ktorý s kým.
Majú blízko, štvrť hodiny do mesta, kde bude voľba, ale povezú sa. Tento jeden deň už musia
oľutovať, veď je to nie zmárnené. Ako keby šli na spoveď.„A kdeže je náš čižmár?“„Sedí u Markusa. Pôjde vraj na maďarčinu, lebo že je dlžen židovi za remeň.“„Nuž a keď s nimi pôjde, potom mu už nebude? Ach, že to nemá rozumu, taký človek sveta
skúsený…“„A tvoj kmotor že je kde?“„Oj, ten sa nestratí.“Je reč o mojom Bojkovi. Čo ostatní gazdovia sedia tam, u môjho Bojku práve mešká mladý
Móric a tak po strane navádza ho s nimi ísť na voľbu.„Ej, to by mi hanba bola, keď celá obec ide naľavo, aby ja šiel napravo.“Bojko je mladý chlap, dobrý gazda, ale na jar mu chýbalo šesťdesiat zlatých na voly,
zabehol bez uváženia k susedovi, k Móricovi, a ten mu ich hneď vyčítal. Chápe dobre, čo je
voľba, ale cíti sa židovi zaviazaným, i mrzí ho to už teraz, že nezašiel k učiteľovi; nemusel
by sa teraz Mórica obávať, že mu ich na dva-tri dni vypovie.„Teda viete čo, sused… Nevravím vám preto, že ste mi dlžen šesťdesiat zlatých, ale urobte
mi to kvôli, nechoďte nikde, zostaňte doma.“Móric vedel, že i keď len jedného voliča odvedie, bude mať zásluhu u vicišpána a na
stoličnom dome. Záležalo mu na tom.„Veď ja som už tiež tej mienky.“„Nuž ale akože to bude — celá dedina sa strojí, a ty doma. Čože ste ho prišli odhovárať?
Na jarmok predáme jalovicu, nuž sa vám peniaze vrátia, a úroky máte zaplatené,“ ozvala sa žena
od koryta; zaprávala pod chlieb.„Aká ste vy, suseda. Ja o dlžobe ani slova, a vy hneď… Ja vám len dobre chcem. Môžete dačo
aj od slúžneho, vicišpána potrebovať, človek nevie, no či neotvoríte smelšie dvere, ako keď
pôjde váš muž proti pánom, proti vláde.“„A čože?“ pretrhla ho v reči žena, „daň si zaplatíme, súdiť sa nesúdime, nuž nemáme čo u
slúžneho ani na stoličnom dome hľadať.“„Veru ja, žena moja, doma zostanem,“ kýval Móricovi Bojko hlavou.„Ja ťa na chrbte nezanesiem. Ale dosť nie pekne, že nestojíš za svoju materinskú reč. Ja
by som sa rúbala! A ty sa bojíš a nevieš sám, koho, čoho. A čo ti susedia?“Móric odišiel, ale žena ešte dlho pílila mužovi hlavu. Rozumná stvora, ako vôbec pozoroval
som, že keby ženy volily, šlo by to istejšie a rezkejšie. Škoda!Ráno sa skutočne spravil môj Bojko chorým a zostal v posteli.Prišli poň.„Jój, jój, ja nevládzem ani vstať, je mi zima, len ma tak drgľuje,“ a ťahal na seba
perinu.„Ale keď ti prejde, prídeš, kmotre?“„Prídem, prídem, len ma teraz nechajte, lebo tu zamrznem,“ a zaťahoval si perinu až na
hlavu, lebo nevedel, akú má tvár ukázať.Žena ale kmotrovi v pitvore rozpovedala, pre akú daromnicu bojí sa ísť na voľbu.
Dohovorili sa, že keď vstane, ho vydurí. Predsa nevydrží celý deň zdravý v posteli ležať.„A dačo mu rob, kmotra,“ volal kmotor hlasne pred domom, „aby nebola zimnica!“Žena ušla do komory, aby sa nerozosmiala. Potom sa vrátila, zamiesila na chlieb a vyšla
zakúriť do kachieľ.O pol hodiny bolo v izbe už horúce. Bojko ležal už na peľasti, ale ho veľmi tlačilo. Čo aj
tlačí, aspoň podvieva. Bol by sa odkryl, ale popod obloky stále lietaly vozíky na voľbu, bál
sa a tým viacej vstať. Myslel si, že mu každý do okna nazrie a ho v cigánstve dochytí.
Svedomie.Na voľbišti sa ľudia sčitovali, menovali, kto chýba. Aj Bojko. Kde je, čo je? Roznieslo
sa, že náhle ochorel. Mnohí sme už ale vedeli, že si zľahčil, a či že sa vlastne bojí prísť na
voľbu.Starý známy skočil som poň, aby ho dáko Móric a notár nezodvihli a nezavliekli ešte na
maďarskú stranu, alebo aby neušiel do poľa.Keď som dvere otvoril, Bojko chytro strhol na seba perinu a obrátil sa k stene. V izbe
bolo ako v pekle. Žena jeho ponúkla ma podymníkom a Bojko počal stenať, ako keby mal umrieť.„Potím sa, kamarát, a zima len ma tak drgľuje,“ sekal schválne zubmi.„Nože mu chytro na potenie, Marka. Bazového, lipového kvetu alebo čaju, a tehly na nohy.“
Ženu už zdúvalo od smiechu, ja ale prisadnúc si ku kamarátovi, poupchával som ho dobre perinou
a počkal som, kým mu to žena všetko neprichystala, a musel vypiť s liter horúceho čaju. Potom
sme mu na nohy dve horúce tehly v handre priložili a s druhej postele schytil som perinu a
zakryl ho, že mu nebolo ani uší vidieť.O chvíľu fučal ako medveď. Ale ešte ho to nezodvihlo. Patrne sa ma hanbil.„Počkaj, na voľbe je doktor, pošlem ti ho.“„Nie, nie,“ ozval sa zpod periny; „už i prechodí. To bude stáť aj dve zlatovky a apatieka
k tomu.“Aha, myslím si, bude dačo; už ťa dvíha. Žena mi prikyvovala, len aby ho, doktora, poslal.„A ak dáko zapálenie. — Len ja veru idem.“Doktorovi sme rozpovedali, o čo ide, zasmial sa, sadol na vozík a poď k Bojkovi.Pulz, srdce, preklepal ho a povedal mu, že sa nemá čoho báť, že je iba rozpálený.Bojko nepovedal nič, len si myslel, že ako nemá byť: v izbe ako v pekle, dve periny na
sebe, na nohách, na bruchu tehly, a v ňom za hrniec čaju.„Treba sa vám ochladiť. Probujte vstať,“ odhadzoval s neho periny.Bojko sa robil, ako by nevládal; hlava, údy mu padaly.„Probujte sa obliecť. Vy, žena, otvorte dvere.“ A sám pomohol mu obliekať sa, aby to
skorej bolo, lebo sa chcel dívať na voľbu. „A iďte sa dobre čerstvou vodou vybrhliť.“Šiel.„A mohli ste ráno dačo zjesť…?“„Oj, zjedol poplanec, aj mlieka sa napil,“ predbehla ho žena.„No a teraz sa choďte do záhrady poprechádzať. Alebo — boli ste vy už hlas oddať?“„Nie.“„No, tak prehoďte halenu, odvezieme sa spolu.“Hm. Bojko stál na izbe ako krepý a robil všetko bez slova. Hľadel do zeme, žena mu
podávala a pomáhala naň.Bojko potom otvoril truhlu, vzal dve zlatovky a škrabajúc sa poza uši, vyšiel za doktorom.Sadli na vozík a prvé slová Bojkove boly, čo je dlžen doktorovi?„Mne nič, len keď ste zdravý. Choďte odhlasovať.“„A to už veru idem; čo by nikomu, tak vám kvôli.“Šiel.A keby som tak musel tie dve zlatovky vyložiť, no či by mi ich bol Móric nahradil, myslel
si, idúc k búde a svitalo mu v mysli, že prečo vlastne on hneď ráno nešiel hlasovať.„Žena moja, ale je to len raz múdry doktor. Keď ti ten vedel, že je mne nič,“ krútil
hlavou Bojko.„Veru je,“ prisvedčila žena a nezradila ani ona, ani kmotor, lebo by boly mohly ešte dáke
posmechy a hnevy povstať…No, tak vidíte, vravím ja, bál sa; a čoho? Ani sám som nemohol vyrozumieť, ale ani on by
vám to celkom iste povedať nemohol. Predsa vedel, že ak odhlasuje na slovenskú stranu, Móric
mu dlžobu nezdupľuje.A či by mu ju bol odpustil, keby predsa bol zostal doma ležať? A či by mu ju bol odpustil,
keby s ním bol išiel na maďarskú stranu hlas oddať…??
|
Tajovsky_Bojko.html.txt
|
1. Paní čarodějnice, její dítky, jakož i domácí zvířectvoV temném hlubokém lese stála chaloupka čisťounká a úhledná. Kdo by náhodou zabloudil v
tato místa, mohl by spatřiti na dveřích nápis:MADAME ISTAR HALABÁBA
stát. koncesovaná kouzelniceA pod tímto drobnějším písmem:Přírodní pohromy,
škody na dobytku a jiném majetku,
přičarování ženicha,
jakož i jiná kouzla i čáry kulantně vyřizuji.
Též do domu.Jak tento nápis svědčí, obývala tuto chaloupku paní Halabába, známá v celém okolí, ba i
v celé říši oblíbená čarodějnice. Byla to stařenka více než sto padesát jar čítající, ale
na svůj pokročilý věk byla ještě svěží a čiperná. Zdědila čarodějnickou živnost po svém
panu otci, věhlasném kouzelníkovi, jménem Rumpál paša. Zvěčnělý tatíček odkázal jí všechny
kouzelnické knihy, ve kterých jsou obsažena všechna tajemství a čarovná zaklínání. Také
nástroje k čarování potřebné odkázal jí zesnulý Rumpál paša.Madame Halabába měla bílého kozla jménem Rudolf, který se dovedl proměnit v jakoukoliv
podobu, zejména v obchodního cestujícího. Rudolf pak v této podobě cestoval pro svou paní a
přijímal zakázky.Vedle Rudolfa trávil svůj věk v chaloupce starý drak, jenž se nazýval Verpanides. Tento
drak pamatoval nejstarší doby země České a dovedl nazpaměť vyjmenovati všecky Přemyslovce i
panovníky z rodu lucemburského, pod jejichž vládou prožil svoje mladá léta.Jak vidno, byl to již starý drak. Stářím pohasly mu ohnivé oči a z huby mu vycházel
pouze úzký pramének dýmu. Plameny v něm pomalu dohasínaly, jenom jazyk měl ještě žhavý. Na
drakově jazyku připalovali si dřevorubci, kteří v lese pracovali, svoje dýmky. Starý drak
ochotně a rád každému kuřákovi posloužil. Jinak sedával před chaloupkou, zamyšleně dýmal do
vzduchu a vzpomínal na ty časy, kdy ještě hlídal mladé a půvabné princezny.Nesmíme zapomenout na černého kocoura jménem Šmakovník, neboť to bylo zvíře moudré a
učené jako málokterý člověk. Šmakovník dovedl promluvit i lidským hlasem, ačkoliv nerad
mluvil, ale spíše naslouchal, co si jiní povídají. Dbal velmi o svoje vzdělání a vždycky
byl ochoten se poučovati. Maje krásný rukopis, vedl své paní účetní knihy a vyřizoval
obchodní dopisy. Měl ohnivé oči, které svítily potmě jako reflektory automobilu, a proto si
čarodějnice libovala, že ušetří na světle, neboť Šmakovník jí večer svítil.Madame Halabába měla dvě dítky, jedno ve stáří osmašedesáti jar a druhé bylo o dvě léta
mladší. Oba byli chlapci pěkně vzrostlí a čiperní. Ale vzhledem si nebyli nikterak podobni.
Starší, který se nazýval Edudant, byl náramně tlustý, široký jako soudek neboli bečka. Když
ulehl ke spánku, tu zapraštila pod ním těžká železná postel, a když se ve spánku otočil na
bok, tu byl takový hluk, že obyvatelstvo v širokém okolí se dívalo starostlivě na oblohu,
domnívajíc se, že přichází bouřka.Zato mladší byl pravým opakem svého bratra. Jeho jméno bylo Francimor a byl tenký jako
tkanička nebo vlněná nit, kterou se vyšívá. A co bylo nejdivnější, bylo to, že byl i v
obličeji i po celém těle jasně červený a také si oblíbil nositi křiklavě červený oděv.
Madame Halabába se často na něho zadívala a s podivením si říkala, po kom se ten chlapec
vlastně zvedl, neboť otec byl mohutný a široký junák a také ona byla, jak se říká, hodně
při těle.Edudant byl náramný jedlík a spotřeboval tolik pokrmu, že to nebylo ani hezké. Ráno k
snídani vypil tolik kávy, kolik se jí vejde do cisterny od benzínu. K tomu snědl ne méně
než deset bochníků chleba a každý krajíc musel být na dva centimetry tlustě pomazán máslem.
Pojedl a pak až do oběda skákal kolem matinky, škemraje a naříkaje, že má hlad.Francimor pro sebe nic nepotřeboval. Měl v kapsičce u vesty maličkou lžičku a tou si
nabral při obědě tři zrnka rýže nebo hrachu a pak prohlásil, že je syt. Celý den pak už
nepotřeboval nic jíst. Madame Halabába se strachovala, aby ten chlapec nedostal souchotě,
ale pak se vždycky uklidnila, když viděla, že Francimor je jinak zdravý a čilý jako
málokdo.Jinak byla se svými chlapci spokojena a často se na ně se zalíbením dívala a říkala
každému, že má takové krásné děti, že se nenajdou v celém světě.Ale i jinak mohla mít madame Halabába ze svých dětí radost. Oba synové byli všímaví a
rozumu bystrého, takže záhy pochytili čarodějné umění od své matinky, a mohli tudíž v
živnosti vypomáhat. Stávalo se nezřídka, že madame Halabába měla plné ruce prádla a byla,
jak se říká, na roztrhání. Ten ji volal, aby sousedovy krávy očarovala, aby dojily krev
místo mléka, onen si zase přál, aby sousedovo obilí potlouklo krupobití, některý rolník
toužil po tom, aby čarodějnice uhranula výměnkáře, aby brzy umřel a zbytečně chleba
neujídal; a současně si některá dívka přála, aby jí madame Halabába přičarovala ženicha.
Toť se ví, že najednou se tolik zakázek těžko pořídí, a čarodějnice byla tomu velice
povděčna, že jí synáčkové přiskočili na pomoc. Říkala si častokráte, velebíc svůj osud, že
může jednou s klidem zavřít oči, protože věděla, že děti povedou živnost dále.Na Edudanta a Francimora bylo ve všem spolehnutí. Když jejich matka dlela mimo dům za
svými obchody, tu vedli domácnost, ošetřovali zvířata, dbali o to, aby Rudolf, Verpanides
ani Šmakovník v ničem újmy netrpěli a dostali včas a v pořádku svůj pokrm. Také jim bylo se
starati o jiný dobytek, například o netopýry a sovy, jichž čarodějnice chovala velký houf,
neboť jich bylo v živnosti velmi zapotřebí. A když pak zvířectvo ošetřili, tu chodívali oba
chlapci do lesa, pátrajíce po zlatém kapradí nebo jiném kouzelném býlí a čarodějných
koříncích, a tak zásoby doplňovali.
|
Polacek_Edudant-a-Francimor.html.txt
|
Lesný mužBol to malý, územčistý chlapík s dlhými strapatými čiernymi vlasmi, celý zarastený.
Nepestovaná brada splývala mu na holý krk a prsia. Košele na ňom nebolo vidno. Chodil v
oramšaných nohaviciach, bosý, v otrhanom kabáte. Kabát mal neurčitú šedo-tmavozelenavo-sivú
barvu. — Podľa všetkého bol kedysi modrý. Pás mal previazaný motúzom. Pravdepodobne mu
nahrádzal remeň alebo traky a držal mu nohavice i kabát, ktorý nemal jedinej gombičky. Na
hlave mal narazený starý, deravý slamený klobúk so širokou strechou.Chodieval do mesta aspoň raz-dva razy do týždňa, niekedy aj častejšie. Predával prútené
košíky, metly, alebo lieskové paličky k fazuli, huby a podobné veci. S jahodami, malinami,
čučoriedkami chodiť ho nikto nevidel. Možno, sa nechcel dať slnku pražiť, ovadom štípať,
nuž, maliny ani nesbieral. A možno sa bál, že by ich od neho nikto nekúpil. Lebo veď Kocman
— tak sa volal lesný muž — nebudil práve apetít. Strapaté vlasy zapáchaly jakoby starou
masťou, chlap bol čierny od dymu a sotva sa umýval, uši plné voskového mazu, a prsty
vykazovaly žlté či hnedé fľaky. Iste od močky, ktorú ustavične žuval.Kocman mal do mesta dosť ďaleko. Býval so ženou a s deckom hlboko v horách. Bolo to asi
poldruhej hodiny do mesta. Šlo sa ta popri uhliaroch, ktorí pálili drevené uhlie. V hustej
svrčinovej hore potkol sa človek o hromadu skáľa, dosák, jelšinových chvojín a čečiny. Z
neveľkej diery medzi čečinou vystrčila sa strapatá hlava:— Čo je?! — ozval sa ohurný chlapský hlas. Bol to Kocman vo svojej lesnej búde.Keď mu dal človek trošku dohánu alebo kus chleba lebo päták, ohurnosť pomaly prestávala
a Kocman ukázal svoj lesné sídlo. Trvalo to síce hodnú chvíľu, kým sa človek rozhľadel v
tom lesnom prítmí, v tom dyme. Koliba nebola práve malá. V kúte sedela a kuchtila nad
pahrabou Kocmanova žena. Bola menej zanedbaná jako on. A pred kolibou hralo sa malé
Kocmanča, asi päťročné dievča, oblečené do veľkých hábov. Rodičia vešali naň, čo mali, zo
seba, ani to decku neprešili. Najviac ak oddrapila Kocmanka polovicu svojej starej sukne a
obliekla ju dieťaťu.Kocman sa nenarodil lesným mužom. Ba počul som, že bol synom poriadnych rodičov, ktorí
slúžili na panstve.On sám bol vraj veľmi súci chasník. Bol hofierom u breznianskeho statkára Mrkvičku. Kto
Mrkvičku znal z jeho posledných rokov, ten sa iste začuduje, jako mohol Kocman u starého
Mrkvičku vydržať. Lebo veď s tým človekom ozaj nebolo na vydržanie. S každým sa hádal,
škriepil, čeľad prepúšťal, remeselníkom z účtov strhoval. I sporiteľňa, v ktorej bol
pokladníkom, musela ho penzionovať, lebo by jej bol svojou škriepnosťou iba odpudzoval
stránky. Síce nemala od neho pokoj, ani keď už bol na odpočinku. Miestnosti mala
breznianska sporiteľňa totiž v Mrkvičkovom novom dome. Starý Mrkvička počal na starosť
tratiť pamäť. Pribehoval každú chvíľu do sporiteľne.— Páni moji, — spustil podráždene — čo je to s vami?! Veď ste mi zabudli zaplatiť árendu
na tento štvrťrok!— Ale zaplatili sme vám, pane pokladník, — tíšili ho úradníci. — Sám ste nám to
kvitovali, že ste árendu prijali. Vidíte! „Prijal 300 korún. Mrkvička.“ Či je to nie vaše
písmo?! — ukazovali mu kvitovanú pokladničnú výkažku.— To som ja nepodpísal! To je dáky švindel! — vrtel Mrkvička zmätene hlavou. — Dajte mi
moju árendu!— Dali sme vám už, pane pokladník. Vari len nebudete od nás dva razy žiadať?!— Ale nedali! Klamete ma! Čo ja, starý človek budem robiť! — pustil sa starý Mrkvička do
plaču. — Príde zima, bude treba drevo, uhlie, zemiaky, kapustu kupovať. A ja nebudem mať na
to peňazí, keď ste ma vy tak o tú árendu oklamali, ach, okla-ma-ma-li-i! — štkal starý
pokladník žalostne.Taký bol Mrkvička na sklonku svojho života. Skuhroš, skyvražník, špinavec, že mu nebolo
páru. Ale Ďuro Kocman nebol hofierom u starého lakomca-skuhroša. Ďuro Kocman hofieroval u
Mrkvičku, kým ten bol ešte roztomilým, priateľským, všeobecne obľúbeným človekom. Lebo
Mrkvička prial v mladých rokoch nielen sebe, ale i druhým, bol chýrečný svojím humorom a
vtipmi. Vychádzal s každým znamenite. Žil si v hojnosti, prial si či pečienky, či vína.
Popri gazdovstve zakupčil si kedy-tedy s vínom, ba stalo sa, že zakúpil ľad z celého
štrbského plesa a zaviezol ho do Pešti. A zdar a úspech robil Mrkvičku dobrým, prajným.
Zarábal znamenite, ako i z neho sa požil nejeden človek.*Jednoho dňa robil Mrkvička s hofiermi porátanie. A vtedy sa stalo niečo osudného v
živote Ďura Kocmana: rozišiel sa s pánom a odišiel od neho.Od chalupy a zemiakovej role mal odrábať Kocman pánovi do roka tridsaťpäť dní. Mrkvička
vytiahol lajstre, nastrčil si na nos cviker a čítal:— Tak, Ďuro, dvadsaťšesť dní máš odrobené. Tak máš odrábať toho roku ešte deväť dní.— To je nie pravda. Ja mám odrobené už tridsaťjeden. Zle ste si to napísali.— Máš iba dvadsaťšesť. Ja si zapisujem, Ďuro, dobre. Nehádaj sa.Ale Ďuro bol toho dňa jakýsi napaprčený. Nie a nie sa pohodnúť. Miesto toho urážal pána:— Čo by som sa hádal! Ale oklamať sa nedám, na môj’ hriešnu dušu, nedám! Len aby som
vždy na vás robil! Tridsaťpäť dní v roku! A keby za čo! Ale za tú dieru! Basom mu dušu, aj
a takým životom! Ja sa nedám klamať! Ja sa vám na takú hofierčinu vy…!Rozumie sa, i v Mrkvičkovi zovrela krv na také slová. Spor sa ešte priostril. Rozišli
sa. O týždeň sa Kocman z Mrkvičkovej hofierne sťahoval i so ženou a deckom. Moc toho
nemali. Odviezli to na dva razy na káre, ktorú si požičali. Odišli bývať predbežne ku
švagrovi na dedinu. Na druhý deň prišiel si Kocman pre ostatné veci: pílku, motyku, sekeru
a pár drobností. Trochu sa tackal. Iste si prihnul. Keď odchádzal, volal Mrkvička za ním:— Ešte ty, Ďuro, dakedy obanuješ!— Ale ja?! — pätil sa Ďuro. — Nuž, a za čím?! Nech sa moje deti radšej prepadnú alebo
hladom zdochnú, jako by maly na cudzieho hrdľačiť!— Nuž, veď ja ťa, Ďuro, nesilím. Len aby ti nikdy nebolo horšie, jako u mňa — a dobrácky
Mrkvička očervenel od hnevu, a brada sa mu triasla rozčúlením. Veď jeho pätnásťročný hofier
Kocman odchodil od neho, dobráka, odchodil s nadávkami, s rozhorčením, ani z dákej
mučiarne. Ako by sa neboli mohli dohovoriť po dobrom! A to všetko pre mizerných päť dní
„panského“. Ako by mu ich on, Mrkvička, nebol vedel odpustiť, keby ho bol o to pekne
poprosil. Miesto toho ho urážal, nadával mu do klamárov, papľuch nevďačný, bezočivý!A podnapitý Ďuro Kocman odchádzal, odpľúvajúc od svojho starého pána. Ba ešte hundral a
preklínal ho cestou. Mrkvička vrátil sa na verandu, zapálil si na fajku a dusil tuhým,
hustým dymom rozčúlenie. Len bývalí druhovia v práci hľadeli za odchádzajúcim Ďurom
ľútostive. Nebárs sa síce s nimi snášal. Nerád robil, na všetko hundral, moc sa škriepil,
ale zlý človek to predsa len nebol. O ženu a dieťa staral sa príkladne. Keď nebolo treba
ísť na panské, okopával svoje zemiaky alebo chodil na drevo. Často chodievali Kocmanovci i
na zárobky: do poľa robiť, on i do hory, po domoch drevo píliť, rúbať a podobne. A keď
nebolo inej práce, alebo pri nedeli, vychytil sa milý Ďuro do hory na huby alebo na
lieskovice, inokedy zase žena na jahody, maliny, černice, čučoriedky.A hlavu, plnú rozpomienok, zabočoval Kocman práve z rynku do bočnej ulice k rieke.
Všetko to v ňom vrelo.Narodil sa na dedine. Rozpomínal sa na husy, potom na kravy, ktoré jako chlapec pásaval.
Hej, lúka zelená, tráva, pašienok s krovím, mladou horou! Tam sa preháňal s kamarátmi, tam
lietal za strečkujúcimi kravami. Rozložili si ohník, piekli zemiaky, ktorých si nahrabali
na blízkej roli. Kúpali sa v potoku, preskakovali šibenice. To bol život, to bol svet! V
meste, keď bol väčší, to všetko prestalo. Iba shýbať sa nad zemiaky, chodiť s koňmi pri
oračke po hrudách, blate, prachu, rúbať, píliť drevo na pánovom dvore a nevýjsť si celý
týždeň do hory, to je život pre hovädo, ale nie pre človeka a najmenej pre Ďura Kocmana,
ktorému sa neraz snívalo, keď spal v noci, o hubách. Videl tam pod tou brezou medzi tými
svrčinami krásny zelenastý, lesklý maslák, len tak sa naň usmieval z toho mochu! A z tej
ihličnatej zaparenej prsti čihal naň hríb a či komprd, veľký, čierny a predsa mladý, dobrý.
A ráno by bol miesto na panské, bežal do hory a blúdil, blúdil od rána do večera a cestou
narezal si lieskovíc, najedol sa čučoriedok, malín a vracal sa k večeru domov popri potoku,
počúvajúc cenganie zvoncov ovečiek, vracajúcich sa s paše do košiara.A on musel žiť v meste, v nudnej hofierni a plahočiť sa na panskej roli alebo po
dvoroch, kde rúbal drevo. A prežil tak v meste so dvadsať rokov, najkrajšiu časť svojho
života. A nemal sily vybŕdnuť zo služby, zapľuvať tú otročinu. Ale dnes tú silu má,
prisámbohu, má!Švagrovi na krku Kocmanovci dlho nezostali. Vedeli, že by ich zanedlho vypšikal sám,
nuž, odišli radšej sami. Kam sa vrhnúť?! Kocman vedel, kam. Do hory! Tam nebude nikomu
zavadzať, na nikoho sa dreť, ak nie sám na seba. Tam bude blízko svojich húb, malín,
čučoriedok, potoka, stromov.Kocmanovci zmizli zanedlho. Iba po čase, po nečase rozchýrilo sa po celom okolí, že
bývajú v hore v podzemnej búde. Počali chodievať i do mesta, viac on, menej žena. Nosil
prútené koše, lieskovice, huby. Kocmanovci stali sa známejšími, keď bývali v hore, než
predtým v meste. Ľudia si povrávali, čo to ozaj len bude, keď Kocmanovci zdivejú úplne a
rozmnožia sa, naplniac lesy jako nejaké opice.Boly to daromné strachy. Okrem černookého dievčaťa si pred horskou búdou nikto
nepohrával. A Kocmanovci nezdiveli. Ba chodievali do mesta čo raz častejšie. A aby sa ľudom
dáko neodcudzili, naučili sa piť pálené, jako ho nikdy nepili v meste za svojho
hofierovania. Kocman nevracal sa z mesta nikdy bez fľaše čistého kvitu. Nevedelo sa dlho,
či sa to posilňuje cestou, či nosí trúnok žene, aby tiež koštovala. Len ženy, vracajúce sa
s húb vše rozprávaly, že z Kocmanovie búdy v lese ozýva sa krik, revanie, nárek. Ako čo by
sa Kocmanovci bili.Nebral to nikto vážne. Veď nieto toho komína, aby sa z neho vše nekúrilo. Manželia sa
povadia, pokričia si jeden na druhého a preto sa radi majú. Preto bol každý prekvapený, keď
sa jednoho rána roznieslo po obci:— Kocman, ten lesný muž si ženu zabil!Iste sa zase povadili. Keby vraj len to. Ale ona sa vraj dala na pitie, všetko sama
vypila, mužovi nič nenechala. Ba i domácnosť, už ako tú špinavú podzemnú dieru,
zanedbávala, ani nevarila. Čo mal, chudák Kocman vraj robiť s takým drevom?! Raz sa od
samého žiaľu opil a ženu ubil. Bitku mu vraj vracala, potvora, poškriabala ho do krvi,
nadávala mu, že sa to nedá ani vypovedať. A opilý, rozľútený človek orútil špinavú,
strapatú, od pijatiky v tvári znetvorenú, opuchlú osobu, s ktorou býval, tak, že vypustila
ducha. Vlastne ani nevedel, čo s ňou urobil. Zaspal. Až ráno zbadal, že je chladná.Boli preň v lese žandári. Súd, žalár ho neminul. Síce tak mnoho toho nedostal, tuším
všetkého spolu iba poldruha roka.Keď otec bol vo väzení, zostalo mladé Kocmanča samo. Bolo to vtedy už hodné, černooké
dievča, peknej štihlej postavy. Pokračovala v otcovom remesle, nosila po domoch prútené
košíky, huby, lesné ovocie. Ale negšeftovala tak, chudera, dcéra lesného muža, dlho sama.
Niekto dostal chuť na sladkú lesnú malinu, a Mariena Kocmanová zmizla, aby sa po čase
zjavila znovu — s černookým chutným drobizgom na rukách a s tovarom v noši na chrbte.Nevedno, jako uvítal otec, keď sa vrátil z väzenia, túto zmenu v živote svojej dcéry.
Pamätám sa len, že starý Kocman (vo väzení hodne ostarel, ošedivel) pokračoval vo svojom
remesle, či gšefte, jako pred väzením a býval i naďalej v hore. Postavil si novú búdu,
ďaleko od starej. Dcéra bývala s ním. Starý kupčil so svojím tovarom. S čím kupčila dcéra,
nevedno. Zlé jazyky hovoria, že sa predávala. Vtedy už dieťa sebou nenosila. Kto ho vie, či
jej zomrelo, či ho odmárnila. Stala sa z nej tuláčka.Starý Kocman dlho žalár neprežil. Tak sa zdá, zdedil po svojej nebohej žene pijáckeho
ducha. Jedny fašiangy našiel ho horár na kraji hory, neďaleko mesta, zkrehlého. Zamrzol,
istotne bol napitý. Na mraku doviezli ho do mesta svlače. Ležal medzi chvojím, rozložený,
jako by spal. Dlhá, skoro po pás dlhá brada a šedivé, nestrihané vlasy — bol už dávno
neholený, zapustený — dodávaly mu jakejsi prorockej dôstojnosti. Na tretí deň pochovávalo
ho — zo zvedavosti — skoro pol mesta. Bolo mi ho ľúto, že skončil tak biedne človek, ktorý
zatúžil za prírodným životom, za horou, potokom. Chcel ujsť všednému otročeniu denného
povolania a uniknúť malichernému malomestskému životu, plnému klebiet, závisti. Narodiť sa
tak o tisíc rokov skôr, mohol sa stať chýrečným, od celého okolia cteným pustovníkom s
chýrom svätca. Žiaľ, Ďuro Kocman zapadol do nevhodnej doby, do nevďačného pokolenia a
stroskotal biedne, zomrel ako vrah, ožralec, otec predajnej ženskej.
|
Kompis_Lesny-muz.html.txt
|
Plán kompozícieI. Hľadanie vôdky omladzujúcejČachtická pani. — Dcéra Lilithy.Túžba po prirodzenej kráse…Nástin boja Jákobovho.Tradície o omladnutí.Slovenská rodina.Májová pažiť pred zámkom.Kolo „Hoja, Ďunďa, hoja“.II. ZločinyUkrutnosti a povery pri Čachtickej panej skrze svedkov dokázané…Osoby zabité: dve Žilinky,mladšia sestra pánova Nádašdička.Pomocnice: Helena, dojka (relicta Stef Nagy)Dorvália, osleplá pozdejšieDorna, Katarína (Benický, žena Jana Bada), práčka.Kubanovič, Antalovič — obyvatelia.III. Súdvedľa zákona (pozitívneho) spoločenského,vedľa zákona prírody a zákona Božieho1. Súd prírody — Výhľad do jarnej prírody.Slabosť — putá — vidí sa.2. Súd zákona — Dávid, Thurzo — pal., Drugeth, Zrínsky, Tatran; Švabka, Ruma, Zadruga,
Sukuricha — matky. Slavka.Ariel, Dorna, Helena.Predposledné dejstvo, posledné scéna — zločin na skutku dochytený: podzemná sieň.3. Súd Boží — Posledné dejstvo — súd Boží. Temnica.Posledný výstup.Monológ. Zjavenie.Chór diev povraždených a znovu žijúcich.Hrob — tmy večnej otvorený.Hlas: lasciate ogni speranza!Kňaz nesie pokoj Boží.Pozde…
|
Botto_Cachticka-pani.txt
|
I.Na konci neveľkej dediny Drienok väčší priestor okrúžlený je vysokými, starými vŕbami,
ktorých korene vlaží malá riečka. Je to takzvané stádlo, kde rožný statok, zohnatý v horúce
letné dni z blízkych úhorov a strání Hája, napojí sa a odpočinie si cez poludnie v chládku
košatých vŕb.Ale stádlo neslúži len na tento cieľ. Na ňom schádzava sa i dedinská mládež počnúc od
prvého jarného dňa až do pozdnej jesene. Tu sa ozýva večierkom smiech, spev a veselý krik, po
tichej dolinke zabiehajúc do dediny, kde na podstienkach stárež v tichom rozhovore rozjíma o
denných a hospodárskych udalostiach. Za riečkou, cez ktorú vedie dosť dlhá lavica,
rozprestiera sa krásna obecná lúka, nad ňou dvíha sa zavalistý vápenitý vrch Háj, porastený
starými, zväčša už zdúpnelými dubmi a cermi. Na úbočí vrchu nízke, zväčša rozváľané múry
značia miesto niekdy mocného hradu husitského. Pod Hájom trochu ďalej na úpätí pri kraviarni
je záboj, dedinské stavanie na vybíjanie voštín z vosku, zozbieraných zo všetkých končín
pilnými voštinármi drienockými. Na druhom konci stádla stál panský mlyn, nad ním na briežku,
obsadenom radom starých svrčín, bol horársky dom, ďalej škola. Na najvyššom bode belel sa
chrám, obtočený múrom, v úzadí so starobylou husitskou zvonicou. Pri chráme neďaleko je fara,
obtočená záhradami, a pod ňou rozprestiera sa so svojimi väčšími i menšími domkami medzi
zeleňou ovocných stromov dedina.Je krásny májový večer. Svieži, čistý vzduch naplnený je príjemnou vôňou po teplom daždi,
len za chvíľku trvavšom. Vlaha dažďa sa stratila, operúc len prach z rastlín a z cesty. Mierny
vetrík ženie pred sebou chlpy obláčkov, ktoré na chvíľku zatienia plný mesiac, aby hneď zase
rozlial po krajine svoje milé svetlo. Dedina zdá sa už do spánku pohrúžená, áno, ani mlyn
nehrkoce, hučí len voda, padajúca úpustom nad kolesom ako nejaký malý vodopád.Na stádle je živo. Dedinská mládež zišla sa, aby sa zabavila. Veselý spev a smiech
rozlieha sa po stádle. V rozličných skupinách dievčence hrajú sa na rôzne hry; k tomu zvučným
hlasom spievajú si primerané piesne. Mládenci vrtia sa na čertovom kolese, kedy-tedy hlasno sa
zasmejú, keď niektorý z nich spadne z neho, lebo sa mu zakrútila hlava. Trocha ďalej zase
naháňajú sa a, veru, ktorého dohonia, hodnú buchnátu musí zliznúť, až sa mu tak prehne chrbát.
Pravda, nedá znať, že ho to mrzí, ale sa usiluje vrátiť i s úrokom. Poniektorí zase dodievajú
do dievok, ktoré tvária sa, ako by sa hnevali, keď ich niektorý šklbne za vrkoč. Ale to len
tak naoko, lebo ináče cíti Katka Brnovie, že je to prvý prejav rodiacej sa lásky. Veď Ďuro
dnes v kostole z chóru tak uprene pozeral na ňu, keď s druhými pekne v rade stála pred
oltárom. Veru, voľky-nevoľky musela — ale len úkradkom — pozrieť v tú stranu, aby už v druhom
okamihu zase uprela zrak do knižky, aby druhé nespozorovali, že v kostole po mládencoch jej
oči sliedia. Ba hrôza, ten nezbedník hodil jej cyprusovú vetvičku, ktorá práve jej pred nohy
padla. Jaj, dobre tam od hanby neskapala; líca jej dobre nezhoreli, tak jej udrela krv do
nich. Že ho nešvihol hlásnik brezovcom, keď prechádzal sa pod kázňou v úzadí chóru na prstoch
za chrbtom mládencov, aby pozoroval na nich. A teraz, hľa, tu ti dodieva a nedá jej pokoja!
Družky nepovedali nič, len popozerali jedna na druhú a usmiali sa. Katka od radosti (lebo ona
už dávno zbadala, že Ďuro, hoci je pochábeľ, má pekné čierne oči a i vzrastu je štíhleho;
jedným slovom, že je mládenec, ako sa patrí) i od rozpakov zapýrila sa a akoby sa hnevala,
polo sa odvrátila a zašomrala:— Čo mi nedáš pokoja?Od kraviarne počuť hlas harmoniky, ktorý sa voľne blíži, vždy hlasnejšie a hlasnejšie
zvučí a v mesačnom svetle vidno prichádzať mužskú postavu.Mládež za okamih zatíchla, aby v druhom vypukla v jasot.— Budeme tancovať! — ozývalo sa medzi nimi. — Ide Janko Dúbrava, zahrá nám do skoku.A vskutku, Janko Dúbrava, syn starého kraviara, blížil sa voľne a z harmoniky vyludzoval
zádumčivé tóny.— Zahraj nám, Janko, nejakú pod pätu! — vravel Ďurko a pozrel na Katku. Katka sa usmiala.Pekná tvár Jankova, ktorá predtým taká veselá bývala, teraz bola vážna a smutná. Pozrel na
Marku. Stála pri Katke. Bola tichá, smutná, a keď sa jej oči stretli s Jankovými, nabehli jej
slzami.— Čo ti je? — spytuje sa Katka.Jankova tvár sa skrivila a ako by chcel niečo odohnať, dupol nohou a silným hlasom zvolal:— No, ta sa do tanca! — A už zuneli veselo tóny harmoniky.— Zatancujte si ešte raz! — zavolal a hral, prihnúc si hlavu k nástroju. A mládenci
dupkali, kreskali podkovkami a dievčatá, oprúc okrúhle ramená mládencom o plecia, že sa im len
tak oplecká natriasali, strojne tančili. Ďurko obvinul Katku okolo drieku a zavýskol, až sa
hen skalský bok Hája nad zábojom ozval. Katka prešla si tvár ručníkom, ako by sa hanbila, lež
úsmev neschádzal jej z úst a oči sa jej blyšťali ako dve iskry.Marka netancovala. Oprela sa o hrubý peň vŕby, pozrela vše po tancujúcich, vše na Janka,
ktorý, ako by nebadal nikoho, uprene pozeral na jeden bod.Ťažké myšlienky ho trápili. Má odísť, zanechať rodnú dedinku, rodičov i Marku. Zodvihol
hlavu a obrátil sa k nej. Stála v tôni starej vŕby, nad hlavou viseli jej šedivé, mesiačkom
postriebrené vetvičky.— Taká samotná, opustená, — prelietlo mu hlavou. — Čo bude len z nej; či ma dočká, keď
nebudem tu? — pomyslel si. Odhodil harmoniku, vyskočil, v druhom okamihu už držal Marku v
náručí, už sa vrtel s ňou, pevne privinúc ju k sebe. Ona ako vo sne poddáva sa jeho ramenu,
ktoré sťa obruč vinie sa okolo jej drieku. Ostatní prestali tancovať. Dievky zhŕkli sa do
jednej skupiny, mládenci tiež a zadivene pozerali na Janka a Marku.— Pusť ma! — šepce Jankovi zadychčaná Marka a jej horúci dych oveje jeho šiju. On nahne sa
k jej uchu, zašepce jej niečo a, privinúc ju ešte raz k sebe, pustil ju.Ako vo snách zastala si zase medzi družky. Janko viac nehral. Vzal harmoniku pod pazuchu,
obzrel sa po kamarátoch a dievčatách, povedal zbohom a šiel smerom ku kraviarni.Ako by bol niekto presekol, tak odrazu stratila sa veselosť. Mlčky, len pár slov, i to
polohlasne, prehovorili medzi sebou a pomaly roztratili sa, takže onedlho stádlo ostalo pusté
so svojimi šedivými vŕbami. Zavládla tichosť, pretrhovaná len hukotom padajúcej vody z úpustu.
Od fary bolo počuť tichý čistý spev, ktorý sa rozliehal ponad dedinu a rozplynul sa po stádle
sťa šelest, aby sa spojil s šumením po štrkovitom riečišti tečúcej vody.To zaiste farskí chlapci prišli z blízkeho mesta, kde chodia do gymnázia, a teraz sedia na
výklenku fary. Zaiste je tam i učiteľova sestra a mladý učiteľ. To tí tak spievajú.Na nižnom konci ozve sa dutý hlas hlásnikovej trúby, do toho zamieša sa brechot psov a
zase zavládne tichosť. Len z blízkeho Hája rozlieha sa tlkot slávika a v diaľke z močidiel
počuť škrekot a brekotanie žiab.Marka, keď prišla domov, tíško vkĺzla do komôrky, zhodila zo seba sviatočné háby,
prehodila si čistý každodenný oblek a vyšla opatrne, aby si rodičov nezobudila, na podstienku.
Sadla si a lakte oprúc o kolená, zakryla si tvár dlaňami. Sedela takto chvíľu nepohnute.
Myslel by človek, že spí, keby nebolo počuť kedy-tedy hlbokého vzdychu, ktorý sa jej vydral z
hrude. Ľahké kroky ozvali sa z ulice a na rohu domu ukázala sa vysoká mužská postava. Rýchlo
blížil sa k Marke, ktorá, počujúc ho, urobila pohyb, ako by chcela vstať mu v ústrety. No
sadla si naspäť, ako by nevládala sa pohnúť, len rukou ukázala mu miesto pri sebe. Janko sadol
si k nej. Stiahol jej ruku z tváre a pozrel jej do očú. Videl, že sú na červeno vyplakané.— Neplač! — vraví jej a samému trasie sa hlas pohnutím. — Veď čo len ten rok alebo dva, to
sa minie akoby nie a potom budeme svoji naveky.— Boh zná, či ťa ešte vidím, — šepce Marka.— Ale neboj sa, blázonko, veď Amerika nie je ešte druhý svet. Daj ti mi bože, trocha tej
vody… — chlapí sa. — A potom, veď je i tam pán boh, a ak sa má človeku niečo stať, nuž sa i
doma pridá.— Potešoval ju tichým, pohnutým hlasom a obvinul jej driek. — Pozri, Marka, tu nás len
bieda očakáva. Tvoj otec je zadĺžený a ja nemám ani na piaď zeme; zárobkov niet, nuž a tam…
hľa, i Mišo Surový doniesol tisícku a bol len za pätnásť mesiacov. Keď si človek neprehajdáka
a keď pán boh požehná, donesiem i ja čo len pár sto zlatých. Dlžobu otcovu vyplatíme,
zoberieme sa a budeme potom žiť do vôle božej… Či mi budeš do tých čias verná?— Ako sa len takô môžeš spytovať? — a pozerá naňho s nemou výčitkou. — Veď vieš, ako ťa
rada mám.Janko vrúcne pobozkal dievča k nemu sa túliace.Už polnoc odtrúbil hlásnik, keď Janko rozlúčil sa s Markou. Ráno však dlhá, z čerešňovej
kôry stočená trúba pri výhone statku triasla sa v rukách starého kraviara. Nevydávala zvuky
veselé, na ktoré každé ráno oživla dedina, — boli trasľavé, úryvisté. Hja, musí mať starý
nejakú veľkú starosť. Ľaľa, i slzy mu tečú po zbrázdenej, ohorenej tvári.— Čo mu je len? — spytuje sa veľké, malé. Starý len vzdychne, utrie si zamasteným rukávom
tvár a ženie mlčky stádo na stádlo a stade hore do Hája, kde bude mať dosť času dumať o svojom
žiali. Neozvú sa skaliny Hája dnes na hlas trúby. Áno, i polienka hrabové a klenové budú
odpočívať, nebude z nich vyrezávať a vydlabávať lyžky a varešky. Stará tiež darmo donesie
obed. Len čo omočí lyžku v jedle. Hrnček plný odnesie; hlasne nariekajúc a vykladajúc za
svojím synom vráti sa domov.Dedina len o týždeň dozvie sa, keď je už syn na šírom mori, že Janko kraviarov odplavil sa
do Ameriky na zárobky.
|
Cajak_Z-povinnosti.txt
|
SvadbaNeďaleko od mesta H. rozkladá sa poriadna, dosť hodná dedinka. Z troch strán ju obtáčajú
zelené smrekové a jedľové lesy. Žobráčik sa vraj odtiaľto už naspäť vraciava, lebo ďalej
cez vrchy, ktorými ani cesta ani chodníček nevedie na druhú dolinu, ísť je mu nemožno. V
dedinke tejto, Kamenicou zvanej, bývajú číri, čistí Slováci, nešťastné dosiaľ deti toho
národa, ktorý navzdor všetkým námahám a ustávaniam vodcov svojich sa len predsa dobre mať
nemôže. A prečo? Preto, že saľudani v povedomí, ani v hrdosti
národnej, bohužiaľ, neutvrdzuje tak, akoby to vlastný jeho záujem vyžadoval. — Kameničania
sú ľudia dobrí ako kus chleba, pracovití, nábožní, poriadkumilovní; obdarení sú teda
cnosťami takými, ktoré nám Slovákom ani tí najúhlavnejší nepriatelia odškriepiť nemôžu.
Majú ale Kameničania jednu veľkú chybu: nevedia rozoznať dobrú radu priateľov svojich od
zvádzania neprajníkov, čoho následkom je duševná zaostalosť, duševná bieda.… Rozpomínate sa hádam na tú vojnu roku 1866, keď sa náš cisár s kráľom pruským bol za
pasy chytil. Akože by ste sa aj nerozpomínali! Veď nejeden i z vašich pokrvných a známych
rozžehnal sa vtedy so svetom týmto. Podajedni vám i teraz radi vyprávajú o tej veľkej
osudnej bitke pri Hradci Králové.Teda pred touto vojnou bolo to asi pol roka, že sa v Kamenici svadbovalo u Poltárskych.Nebohý starý Poltársky zomrel asi pred dvoma rokmi už ako vdovec. Po ňom zostali dvaja
synovia, ktorí, ako si ľudia povrávali, taký majetok dedili po otcovi, s akým sa v Kamenici
ani najlepší gazda chváliť nemohol. Starší, asi dvadsaťosemročný syn Poltárskeho, volal sa
Jurko; mladšieho, ktorému na Michala minulo dvadsaťdva rokov, zvali Jankom. Ženatý nebol z
nich ešte ani jeden. Starý Poltársky často napomínal Jurka, aby sa už len oženil aspoň on,
keď sa Janko pre vojenčinu oženiť nemôže. Ešte aj niekoľko hodín pred vydýchnutím duše
svojej sa takto vyslovil otec: „Syn môj, na svojej smrteľnej posteli ťa prosím, ožeňže sa,
ožeň už raz. Gazdovstvo bez dobrej gazdinej obyčajne na mizinu vychádza. Keby nebohá vaša
mať, pán boh ju tam osláv, dosiaľ bola žila, stálo by dedičstvo vaše o niekoľko zlatých
lepšie. Podaj mi ruku a prisľúb mi, že sa čím skôr budeš hľadieť oženiť…“A Jurko sľúbil, ale od sľubu i po dvoch rokoch v záležitosti tejto viac nič neurobil. —
Keď sa Jurkovi posmievali, že vari chce ostať pustovníkom, vždy tak odvrával, že, vraj,
ešte nepozná dievča, ktoré by sa mu v každom ohľade páčilo. Pri každej znal on nejakú chybu
nájsť. — Inakší šuhaj bol ale Jurkov mladší brat. Janko mal dievčence do zbláznenia rád a
mával obyčaj vravieť, že keď peknému dievčatku do očí pozrie, nuž vraj počuje, ako mu srdce
zapiští. Nečakal on, kým už z toho vojenstva vybŕdne a kým ho aj z ostatnej klasy vytrú,
ale dôverujúc v majetnosť svoju, že potom pri vizitierkach doktorov nejako podkúpi,
zasnúbil sa v dvadsiatom druhom roku s jedným utešeným dievčatkom zo susednej dediny.Keď sme teda prv povedali, že sa u Poltárskych v prvých dňoch po novom roku svadbovalo,
to bola svadba Jankova s Aničkou peknou, lebo ju inak ani nepoznal nikto iba ako „peknú
Aničku“.Nože sa podívajme aj my na ten mladý párik, veď on veru zaslúži podívania. Tak im to
pristane tým mladým vedľa seba ako dvom sviecam na oltári.Pozrite len do tých falošných čiernych očú Ankiných a na jej bielunké, trochu zapálené
líca, na ktorých, keď je dobrej nálady, dve prístojné jamky sa milo usmievajú; pozrite na
ten rozkošný živôtik, ktorý sa môže na pozore mať, aby ho vlnivé prúdy ňadier neroztisli a,
viem, že aj vy nielen peknou, ale utešenou budete nazývať Aničku. Ba ozaj, či sa ona od
mala každý deň žitnou rosou neumývala? — Len jeden jediný raz šibnite vy čo mladší na
Aničku a žilky vám istotne tak začnú tancovať, ako keď letným večierkom nezbedné komáriky
vidíte v letku poskakovať. A tak vám hrdo vyzerá, akoby sa nazdávala, že je kráľovnou, čo
sa jej pol sveta korí. Veď si vari len nemyslí, že je ten venček myrtový, na ktorý si od
mladi jednu myrtu pestovala, zlatou korunou?! Nie, Anka nechce pýchu ukázať, lebo vie, že
pýcha peklom dýcha, ale má ona vrodenú istú prirodzenú hrdosť, ktorá jej veľmi dobre svedčí
a jej vnady u každého pozorovateľa zdvojnásobňuje. To je raz veru pravda, že dievča musí v
každom svojom hnutí hrdosť preukázať, nechže dá ale pozor, aby táto odmeraná hrdosť
neprešla v pýchu, nadutosť a márnomyseľnosť, lebo sa takto každému zoškliví!… Počujte len, dačo sa vás spýtam.Povedzte mi, čo je toho príčinou, že takmer každá nevesta mladá na svojom sobáši plače?
No hádajte, ale skoro… No prečo?Že sa skôr nemohla vydať, — povie jeden.Že viac nebude môcť medzi šuhajmi preberať, — háda druhý.Popredku ľutuje, že danú prísahu nedodrží, — vraví tretí.Aby ľudia nemohli čítať z jej očú veľkú radosť nad tým, že sa už raz pod čepiec dostala,
— mieni štvrtý.Ženičky ale takto hádajú:Jedna: Plače za svojou slobodou, ktorú stratila na večnosť.Druhá: Preto narieka, aby sa učila plakať, lebo cez celý život svoj bude prinútená
slziť.Tretia: Za peknou partou plače a za tými peknými stužkami.Štvrtá povie to, piata iné a hádanie konca-kraja nemá.Kto tu má pravdu? To vám ani ten najvycibrenejší fiškál nerozhodne určite. Nechajme to
teda i my tak…I naša Anička pekná kráča po boku Jankovom s očami zaslzenými. Ktovie, či nemyslí na tú
nôtu smutnú:Letela, letela biela hus nad vodou,zaplakalo dievča nad svojou slobodou.A ani sa neodváži na Janka pohliadnuť. Prečože to? Zlé jazyky by nám hneď povedali, že
ver ona Janka neľúbi a že len jeho majetnosti kvôli išla zaňho. Ale zlým jazykom je zle
veriť, lebo ľudské jazyky, to sú veľké praktiky, — preto im ani my nebudeme veriť. Janka
ona musí ľúbiť opravdivou ľúbosťou, lebo takého driečneho šuhaja neviem, či v celej stolici
nájde, ako je Janko Poltárskych. Veďže sa mu len prizrite, aká to milá postava, aká to
šumná tvár! Súkenné biele nohavice, nové krpčeky s dlhými návlakmi, na ktorých sa
strieborné nátočky ozávod ligocú s iskrami snehovými, široký opasok okolo bedier s
vyleštenými gombíkmi, biela kabanica a širokastý klobúk s veľkým perom rozmarínovým — ech,
tak mu to všetko pristane, akoby do toho len uliaty bol býval!Cifrované družice vyspevujú a hory z troch strán im odpovedajú:Čože si plakala, keď ťa sobášili,vari si myslela ešte za inšími?A hory sa ozvú:„za inšími!“— Či to Anka chcela, aby sa tie hory i
teraz ozvali? — Ale čo tam po rečiach! Neraz ona spievala si, keď s Jankom spolu sedela v
komôrke:Ja milujem, ja milujem chlapča jedno,kto neverí, nech popatrí, keď sme vedno.A veselé družice zase spievajú:Oliva, oliva, lístočok zlatušký,nežeň sa, šuhajko, ešte si mladušký.Svadobníci rozihraní prízvukujú, mladý zať a družbovia pekne poštrngávajú palicami
obrúčkovitými pomedzi hlasy veselého spevu…
|
Bansell_Okyptenec.html.txt
|
ISmrť chodila svetom a ako červené súkno tisla sa ľuďom do očí. Neistota ubíjala. Tých,
ktorých červy žrali kadekde na frontoch, zahrabaných v cudzej zemi, mnohé životného elánu
zbavené ľudské podoby závideli blaho posmrtnej bezstarostnosti a hoci často mávli rukou nad
osudom, báli sa neodôvodnenej popravy. Smrť nebola hrozná, neznesiteľnou ju robila len hra
mačky s myšou.— Vláčia ťa ako vraha a zmordovaného zabijú, keď už ani chodiť nevládzeš…Na štyroch stranách sveta sa hovorilo takto a na štyroch stranách nariekal gniavený,
nivočený život.V ľuďoch, ktorých vlasť učila nenávisti, nebolo ešte dosť vzkypenej žlče. Ešte stačilo v
podobe rozkazu vysloviť vôľu Jeho Veličenstva a poslušné vojsko pohybovalo sa ako na drôty
navešané figúrky v bábkovom divadle.Písal sa už rok tisícdeväťstoosemnásty. — Knihy utrpenia v ľudských dušiach boli plné a
ešte vždy zaznamenávali ukrutnosti, páchané na mnohých miliónoch ľudí. Nebolo odôvodnenej
potreby ísť klásť životy do neznámej cudziny a nebolo záruky, že z tých obetí narastie
aspoň krajšia budúcnosť.V tom chaotickom vrení zvrátila sa i morálka. Rodila sa nenávisť, pomsta, rúcali sa
pokojné rodinné životy a často žilo sa len dňu. Žilo sa chvíli, omamujúcim rozkošiam a
útrapy, vybočenie z rovnováhy, skleslosť diktovali si svoje zvrhlé zákony.Žena? — Deti? — Čože je to, keď kráľ chce mať chlapov. A ženy sú slabé. Vedia zabudnúť
na osud, na sľuby, na všetko a keď ich zachváti pošetilosť, musia byť zovreté do náručia,
musia byť milované a strhávané hoci na samé dno úpadku. A v takom rozochvení netreba
zákonov o sviatosti manželskej. Časy sú čudné. Zajtra, možno, neskoro bude chcieť užiť
života…Mužov niet doma? Nech prídu, nech prídu aspoň na chvíľu, alebo nech prídu milenci… Hej,
žiť treba, treba!Načo, ženy, načo tie rozkoše? Prečo neprestávate rodiť? Prečo sa nepostavíte proti
kráľovej vôli, aby nevraždil vaše potomstvo? Nechcete? Aké ste naivné, keď hovoríte, že
Jeho Veličenstvo potrebuje ľudí, aby sa nezrútila jeho sláva, aby sa nezboril trón, to
rozhegané kreslo, do ktorého ľudská nenávisť mala by len kopnúť, aby sa rozpadlo.Obyvatelia kasární a barakov pozorovali sa a videli, že sa im do sŕdc a do duší zažiera
akési upozornenie, že mlčky treba vyčkať, kým sa preleje pohár utrpenia a potom na tajný
povel vyhrnúť sa z väzení na ulice a pomstiť štyri roky trvajúce, nezaslúžené bičovanie.Takéto myšlienky žili a dozrievali v podvedomí, verejne iba s ľahostajnosťou hovorilo sa
o úpadku mravov. Na nádvoriach kasární a barakov i blízki známi rozprávali o veciach
bezvýznamných a hoci pociťovali potrebu primknutia, oddiaľovali sa navzájom, odcudzovali
sa, aby sa vyhli prípadným následkom udávania. Spoločnou starosťou boli iba plné
skladištia, zvážanie munície a roztrhané uniformy, rozbité baganče. S otupenou mysľou
hľadeli všetci druh na druha a úzkostlivo pozerali do neznámej budúcnosti.— Tie magazíny nie nadarmo sú plné… — povedali a skláňali starosťami zmučené hlavy.— Veru, ešte všeličoho sa dožijeme…— Tá vojna sa vari nikdy neskončí…Oslovení odpovedali a vo vreckách zatínali päste. Pomstychtivosť rástla v nich ako
buraň, a nebolo nikoho, kto by ho plel. Kto zasiahol do vojny a ona ako príšerná obluda
pohladila ho ostrými pazúrmi, túžil po vypnutí hrude a po vytrhnutí najukrutnejšieho slova
zo stískaného hrtana.Predstavení ustavične omáľali lásku k vlasti, povinnosti voči nej a nechceli pochopiť,
že je to len olej na oheň naliaty. Trpiaci v kráľovi videli stelesnené zlo a hrúzu.
Dajedni, keď ich uštipla voš, zakliali kráľovi. Kráľ bol najbezočivejšou všou, ktorá
vkradla sa všade a sala bez milosti i posledné kvapky krvi.V odľahlej prešovskej ulici stál malý ateliér Tomáša Janigu. V ňom staručký umelec
kresal sochu znázorňujúcu pomník biedy a zúfalstva. Všímajúc si beh každodenného života,
pracoval na diele, zdokonaľoval ho a chystal naň nápis: „Výkrik hrdúseného sveta.“V neveľkej pracovni údery kladiva vyznievali ako dunenie kanónov na frontoch. V tvrdej
žule zvečňoval šedivý starec nielen bôľ blížnych, známych a neznámych, ale i výraz svojho
prenasledovaného presvedčenia a stratu dvoch driečnych synov.Novinám ľahko bolo bez súcitu oznamovať počet padlých a ranených, s tými narábalo sa už
ako s padlými figúrkami na šachovnici. Tlačiarenská čierna farba a olovené litery už
toľkokrát vymenili názory a udalosti sveta, že súcit nemohol do nich ani vnikať. — Lež
Janigovi neraz skotúľala sa dolu tvárou horúca slza a z duše vydral sa bolestný ston
žalujúceho človeka. O najdrahší poklad olúpený otec v takom rozochvení odchýlil oblok,
odhrnul záclony a spoza nich hľadel na baraky, márniciam podobné. Zavše hovoril, že sú to
väzenia a ich obyvatelia na smrť odsúdení chudáci. Díval sa na ten smutný svet, pozoroval
ho od začiatku vojny a stade vyčítal i materiál na svoj nesmrteľný pomník.Dakedy zachvátil ho cynizmus a so šibeničným smiechom sa pýtal chmúrnych pohľadov
štyroch stien:— Načo ste, matky, vychovali tie zruinované mátohy? Nemohli ste ich radšej v prvom
kúpeli zatopiť? Oh, ako hrozné je prežívať vojnu, zasvätenú cudzím záujmom a pošetilosti…Po chvíli sa uspokojil, mávol rukou a pokračoval v práci. Spomienka na dvoch synov, na
profesora a na mladého inžiniera, diktovala rukám pri kresaní kameňa a Janiga naraz
rezignovane dvíhal a spúšťal kladivo bezvládne, zronene.Do ateliéru vošiel starší, asi tridsaťročný vojak. Bol človekom vyššej postavy, biedou
zhrbený, vychudnutý a len bystrejšie oko by našlo v črtách jeho obličaja spomienku na
lepšiu minulosť.Tento zjav beznádejného človeka hodil sa umelcovi na znázornenie jednej myšlienky jeho
sochy, na požiadanie sochárovo ochotne prichodil denne stáť niekoľko minút za model.Vojak okúňavo pozeral na rozličných miestach na podstavcoch rozostavené sošky, lebo
nechcel vyrušiť zo zadumania starého pána Janigu, ktorý vtedy už potieral čelo skostnatelou
rukou a upieral zrak na prichádzajúceho hosťa.— Posaďte sa, priateľu. Prečo ste taký nesvoj?Vojak kýval plecom, sadol na ošúchané sedadlo a bezvýrazne zdelil sochárovi, že už
nemôže znášať to prenasledovanie, špehovanie a sekýrovanie, ktorým mu život od narukovania
strpčujú.— Skántriť ma chcú…Vzdychol.Sochár Janiga pokýval hlavou a poznamenával:— Ako mojich dvoch synov… Vzali, odvliekli na front, a počul som už i také reči, že
strelení boli zozadu, naschvál… Teraz mi vzali osemnásťročného Vladka, ktovie, kde hynie.
Veru, ani čo by srdce rezali… Bolí to, bolí…Milan Havran zadíval sa na ponosujúceho sa starčeka, v duši načrel odvahy a rozprával
rozhorlene:— Ale ja sa im nedám. Mňa nedostanú… Rozhodol som sa a viem už, čo spravím. Katom ja
slúžiť nebudem!Takého slova Janiga ešte nepočul. Boli ľudia, čo si to pomysleli, vec uvážili v duchu a
vo vhodnej chvíli utiekli od vojska alebo povaľovali sa po špitáloch. Tu prvý človek takmer
pred úplne neznámou osobou celkom verejne porušil prísahu, kráľovi danú. Imponovalo mu to
sebavedomie, hltal pohľady Havranove, ktorý zrazu zmužnel a v mystickom polosnení
recitoval:„Som ten, čo čaká na ston poplašeného zvona, bo ťažko hynúť otrokovi, pokiaľ pomstu
nevykoná. Až potom vystriem chrbát, rumeň sfarbí líce.“Janiga so zaslzenými očami vystrel náručie, aby objal človeka, ktorý mu v zúfaní dodal
toľko sily a tíško si opakoval „… bo ťažko zhynúť otrokovi…“Zachvel sa, no hneď zase utíšený sadol oproti svojmu hosťovi a prehovoril:— Kto ste, priateľu, brat môj?— Brat váš.— Oh, a ako cudzo sme sa chovali a vy recitujete Kraskovho Otroka. A nikdy sme si
nepovedali zopár úprimných slov, a hľa, akí sme si my blízki… Prečo ste mi neodhalili dušu?
Tak málo nás Slovákov v tomto nepriateľskom ovzduší… Nemáš tu s kým pohovoriť, nemáš sa
komu ani požalovať. Slová nám schnú na jazyku, mreme a — „ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ
pomstu nevykoná…“Ľudia náhodou sa stretajú i poznávajú sa náhodou a zopár mohutných dojmov sputnáva ich
zväzkami úprimnej oddanosti. Vo veľkom svete toľko duší sa minie bez slova a vždy je to
stratený poklad, vždy vznikne z toho škoda.Havranovi otvorili sa ústa, rozviazal jazyk a vyrozprával všetko, čo mal na duši. Do
Prešova prišiel z Liptova, v meste nenašiel úprimného druha, od narukovania zužovalo ho len
ovzdušie, panujúce v barakoch, zima, cudzota, prenasledovanie, lebo už z domu si doniesol
biľag nespoľahlivosti.Niekoľko ráz hlásil sa Havran do poľa, chcel ujsť na ruskú stranu, aby hroznú vojnu
prežil medzi bratmi Rusmi, hoci v zajatí. Doma čakalo ho len prenasledovanie, pomýšľal
trvale sa usadiť v štáte, kde nie je hanbou byť Slavianom. Už ho i prijali, ale vždy
vypadol z marškompánie, lebo popri ňom bolo už viac nespoľahlivých a veliteľstvá nechceli
zhromažďovať rozkladné živly, aby neškodili v zákopoch. Jemu sa zdalo, že vyčítali mu z očí
tajné úmysly a sužoval sa. Z goliera strhli dôstojnícke distinkcie a užívali ho na
najškaredšie práce.Havran cítil, ako sa mu deje krivda. Hovoriť nesmel a ani sa mu nechcelo žalovať sa pred
nepriaznivými a neprajnými ľuďmi. Trpel nesmiernym bôľom a detinskou radosťou sa potešil,
keď včera stretol sa s priateľom od výzvedného oddelenia, že za hranicami pracuje sa na
našej slobode, že naši legionári bojujú za práva národa. Srdce, ako poplašný zvon,
rozkolísalo sa a čosi vnútorného mu diktovalo, že musí ísť medzi svojich a priložiť
polienko na oheň rodiacej sa slobody.— Strežú ma tu ako zloducha, — prehovoril po chvíli, — každý zadrapí o mňa, zase
vymysleli poslať ma do rýdzo maďarského pluku, no mýlia sa. Nedám sa im! Nepôjdem ta,
nepatrím ta!— Radšej to vydržte s božou pomocou, — zahováral Janiga.— Nie, majstre, nedám sa im skántriť. Sloboda naša sa rodí, máme legionárov, musím im
pomôcť. Musím byť pri tom!Janiga zalomil rukami.— Sloboda?— Sloboda a vlasť!— Je to možné? Naozaj? Veď Rusi prehrali…— Spojili sa Slováci a Česi a s pravdou šli do boja.Prekvapený Janiga zaradoval sa v duši, no ešte vždy krútil nechápavo hlavou. On nikdy
nepočul o tom. Žil utiahnutý od sveta, bojazlivo vyznával svoje cítenie a snažil sa zrásť
so sochárskym umením. Kým bol mladší, výbojnejšie odolával náporu a potom, aby sa vyhol
prenasledovaniu, utíchol. Ešte pred vojnou mal aféru s úradmi, že vykresal sochu sv. Cyrila
a Metoda a postavil ju do kostola v rodnej obci. Vyhodili jeho „panslávskych svätých“ a
hľadali zádrapky na prenasledovanie. Uhol sa, aby ušetril rodinu a takmer nevychádzal z
domu. Národné pamiatky ako vzácne relikvie schovával, lebo už niekoľko ráz mu prekutali
dom, hľadajúc doklady o prípadnom spojení s nepriateľskými špiónmi. Inokedy hľadali pušky,
nadbytok potravín, a keď sa skrz-naskrz presvedčili o jeho neškodnosti, zamrmlali, nadurili
sa a utiahli s ovisnutým nosom.— Ešte vás zmárnia, keď odoprete plniť rozkazy. Chytia vás na ceste.Havran sa usmial.— Ba nie. Idem s pevnou vierou, že sa mi dielo podarí.Janiga najradšej by bol posmelil smelého hrdinu, nenachodil slov. Havran pokračoval:— Dnes som sa prišiel, majstre, rozlúčiť s vami. Od prvej chvíle som vedel, že ste
Slovákom, neprezradil som sa naschvál kvôli vám, ale teraz, keď odchádzam, musím vám
odhaliť dušu. Dovidenia, majstre.— Prečo sa náhlite?— Treba sa mi pripraviť na cestu. Ujsť musím už dnes, ináč by ma odvliekli k tomu
maďarskému pluku…Janigu zabolelo srdce. Zle mu padlo lúčiť sa po tých dojemných chvíľach.— Priateľu, navštívte ešte moju rodinu. Musím vás predstaviť žene i dcére. I synov by
vám predstavil… Už ležia, chudáci, padli… Tretí je na talianskom fronte. Ani nevieme, čo je
s ním, nepíše…— Prídem.Podali si ruky. Starý sochár z dverí pozeral za odchádzajúcim vojakom. Radosťou sa
naplnila jeho duša, lebo našiel človeka, pred ktorým nehatane mohol vysloviť niekoľko zo
srdca plynúcich slov.— Kraska recitoval, oh, vznešený človek… Prišiel taký odvážny, taký odhodlaný pomôcť
svojeti… Nech ho Boh sprevádza na cestách.Havran skutočne stal sa hrdinom v očiach Janigových. Zahľadel sa na sochu a pokrútil
hlavou.— Kto by sa nazdal, že v tom zlomenom človekovi žije toľká viera, toľká životaschopnosť.
|
Pridavok_Svitanie-na-vychode.html.txt
|
Stoná a kvíliJak potok, keď mu kvetín vonnádruž bežinami povädlaa už len holých stebiel clonanad striebrom chvie sa zrkadla:tak srdce moje stoná.Jak ružoker, keď roztomilýskvost s neho kruto strhalyneprajné ruky v ľahkej chvília v druhej už i zmrhaly:tak duša moja kvíli.A prečo stoná, prečo kvílijak potok tam, tu ružoker?Nádeje hlávky ovesily,a sotva skvitnú podvečer…Nuž preto stoná, preto kvíli.
|
Orszagh-Hviezdoslav_Letorosty-II.html.txt
|
Domácí lékárnaMast na opařeniny.Vezme se as jako ořech velký kousek
žlutého vosku, 2 lžíce lněného oleje a 2 lžíce převařeného másla, načež se vše dohromady
vaří, při vaření se pěna sbírá a do nádoby uschovává. Na plátýnko natřená mast přikládá se
na opařeniny. Hojí výborně.Olej na spáleniny.5 lžic lněného oleje, 7 lžic vápenné
vody smíchá se v láhvi a tak dlouho se jí potřásá, až nabude se žluté, mlékovité tekutiny.
V této máčí se vata neb kousek lněného plátýnka a přikládá na spálená místa.Jiný lidový prostředek proti opařeniněje přikládati
plátno, namočené v mléce, ve kterém jsou rozdělány kvasnice. Nikdy nesmí se na spáleninu
dáti voda. — Mimo uvedené prostředky užívá se s výborným prospěchem na spáleninu a
opařeninu oleje pro opařeniny, po kterém se rány rychle hojí. Použití jeho záleží v tom, že
nakapaný na vatu přikládá se na spálená neb opařená místa. Ke koupi v lékárnách a
drogeriích.Při říznutírána se nejprve čistou vodou řádně vymyje,
načež vypláchne se 3% roztokem karbolky a pováže plátnem. Může se též použíti blány se
skořápky vajíčka neb i samotného bílku. Při menším říznutí nejlépe je řádně ránu vymýti
vodou, ve které jest několik kapek karbolky, a pak zalepiti čistou anglickou náplastí.
Karbolovou vodu 3% lze koupiti v každé drogerii.Dobře jest koupiti si v lékárně již připravený karbolový glycerin, který nakape se na
čistou pasterisovanou vatu (koupíme ji v každé drogerii v menších balíčcích) a přiložiti na
ránu, která se pak čistým, neškrobeným proužkem plátna zaváže. K zavázání ran hodí se
nejlépe již sterilisované plátno obvazkové, které možno koupiti v menších svitkách v každé
lékárně a lepší drogerii. Nikdy nezavazujeme rány nějakým znečištěným plátnem aneb jen
obyčejnou nepasterisovanou vatou — mohly bychom si lehce přivoditi otravu krve. Též chraňme
se dávati na říznuté neb tržné rány pavučinu neb střídku z chleba — mohly bychom si
přivoditi znečištěním rány též otravu krve. Při větších ranách vyhledejme co nejdříve
lékaře — neboť čím dříve se tak stane, tím pro nás lépe.Náčinky na oznobeniny.10 g zásaditého octanu
olovnatého a 100 g filtrované vody smísí se a užívá k namáčení náčinků na silně červená
naběhlá místa.Namrzlé rucetrou se sněhem tak dlouho, dokud v nich
nenastane pravidelný oběh krve.Prostředek proti štípnutí komárů.Místa štípnutím
svědící potrou se čpavkem. Malé děti pak uchrání se nejlépe proti štípnutí, natrou-li se
jim ruce i obličej olejem citronovým, který lze koupiti v každé drogerii.Jednoduchý, praktický a při tom velice dobrý prostředek při píchnutí komárem jest, že
kouskem cukru, který při sobě vždy míti můžeme, potřeme ihned postižené místo, které vůbec
již ani neoteče, neboť cukrem se komáří jed neutralisuje.Včelapíchne-li nás, nutno poraněné místo natírati
čistým čpavkem, kterým se účinek jedu včelího neutralisuje.Vosanebosršeňdá-li
nám žíhadlo, tu nepomáhá natírání čpavkem, nýbrž nejlépe dávati na postižené místo obklady
z octanu hlinitého, čímž otok po nějaké době zmizí.Při rozpukaných rukoupoužívá se citronové šťávy, jíž
se ruce potírají; jiný prostředek jest, potříti ruce na noc čistým glycerinem anebo
vaselinou.Znečištěné ruceolejovými barvami, emailem atd. zbavíme
skvrn, omyjeme-li je řádně terpentinem.Skvrny po černých jahodách, ořechách a různém ovociodstraní se s rukou umytím v kyselém mléce, syrovátce neb vodě, do níž vhozeno několik
hořících sirek.Proti pálení žáhy.5 g dvojuhličitanu sodnatého a 5 g
cukru se smíchá, na špičku nože užije a vodou zapije.Proti bolení v krkujest výborným lékem slabý roztok
hypermanganu, kterým se v krku hodně kloktá, načež se ústa čistou vodou vypláchnou, jelikož
po něm zuby hnědnou. Roztoku používá se několikrát denně. Jiný prostředek jest, obkládati
krk rozhřátým medem na plátně natřeným, anebo obklady.Roztoku hypermanganupoužívá se mimo to i v kuchařství
k odstranění zápachu masa. Toto se v roztoku řádně omyje a pak v několika čistých vodách
opláchne.Rozpraskané rty(pysky) potíráme čistým jelením lojem
anebo tak zv. růžovou mastičkou, kterou obdržíme v každé lékárně.Zpruzení(v létě od potu) částí těla odstraníme,
natřeme-li je čistým jelením lojem.Proti bolestem v životějest nejlépe svařiti trochu
dobré majoránky, tento odvar pak bez cukru, teplý vypíti. Malým dětem dává se proti bolení
svařiti štipec heřmánku, trochu kmínu a fenyklu, kterýžto odvar dává so jim píti
několikráte denně.Proti pokaženému žaludku, nadýmáníatd. doporučuje se
odvar pelyňku a zeměžluče, který se pije na lačný žaludek.Proti žaludečním křečímpoužívá se šťávy vytlačené z
křenu.Jiný prostředek k napravení pokaženého žaludkujest
pití teplého červeného vína, svařeného se strouhaným zázvorem. Také osvědčuje se
jeřabinková marmeláda, užívaná po lžičkách na lačný žaludek z rána. Podobně i jalovcový a
jeřabinkový likér dobře se osvědčuje.Proti průjmu.Známý jest domácí prostředek: sušené,
tlučené bezinky neb borůvky, nebo jen černá káva, do níž se přimíchá lžička tlučené
skořice. Při silném, vytrvalém průjmu osvědčují se opiové prášky, které v lékárně koupíme a
jež podle udaného předpisu užíváme.Proti škytavcejest nejlépe napíti se sladké vody, nebo
nakapati na cukr několik kapek octa a požíti.Omdlení.Omdlí-li někdo, položí se a pod hlavu dá se mu
podložka tak, aby hlava neklesla dolů. Do obličeje nastříká se studené vody, oděv uvolní,
načež se k nosu nemocného dá teplý ocet neb amoniak (čpavek), nebo jiná pronikavě páchnoucí
tekutina.Proti bolení hlavyužívá se nejčastěji prášků
salicylových, které se také na počátku rýmy dobře osvědčují; též i tabletky „Pyramidon“
zvané.Proti ochraptěníužívá se strouhaný křen s cukrem.Proti kašlidoporučuje se bráti na špičku nože prášek
rebarborový a vodou zapíti.Při nachlazenínejlépe píti citronovou limonádu takto
upravenou: citron se slupkou rozkrájí se na tenké plátky, dá se do studené vody a nechá
pozvolna nějakou dobu vařiti; pak přidá se žádoucí množství cukru, hotová limonáda se
procedí a pokud možno horká pije.Pro pocenívaří se odvar lípového nebo bezového thé.Při rýmě,silném odhlenování nosním používejme
slabších, vlahých solných nosních koupelí; naplníme tímto vlahým roztokem nějaký hrneček,
dáme jej pod nosní dírky a vtahováním vzduchu nosem přivedeme koupel do nosních kanálků,
které se pak rychleji hojí.Osvědčený prostředek jest vymazati opatrně, pokud možno co nejhlouběji nosní dutiny
krémem mentholo-borovým, kterým se rýma v krátkém čase vyhojí. Koupíme ho v lékárně.Proti pocení nohou.1 1/2 g kyseliny salicylové
rozpustí se v trošce čistého lihu; tímto roztokem pak pokropí se směs 5 g jemně
práškovitého pšeničného škrobu a 43 1/2 g jemného mastku. Používá se jí jako zásypu.Proti kuřím okůmpoužívá se kaučukové salicylové
náplasti, kterou se natře plátěné kolečko podle velikosti kuřího oka a nechá 5 — 6 dní
přiloženo. Pak se nohy v teplé vodě řádně vymyjí, načež se kuří oka dají lehce vyloupnouti.Při podebírající se patě nebo prstuatd. používá se s
úspěchem diakolové masti, která ohřátá a na čisté, neškrobené plátýnko tence natřená se na
podebraninu přiloží, načež čistým plátnem ještě pováže a nechá tak dlouho, až se rána sama
provalí. Tato se pak v čisté vodě, do níž jest několik kapek karbolového roztoku přidáno,
řádně vymyje; nikdy však nesmí se propichovati puchýř, vzniklý po diakolové masti, neboť
nastalo by nebezpečí otravy krve.Mytí světlých (blond) vlasů.Při mytí plavých vlasů
počínáme si takto: Do litrové láhve vlahou vodou naplněné dáme lžíci čistého čpavku;
potřepáváním láhví smísíme dokonale čpavek s vodou. Čpavkového roztoku používáme při
vlasech zejména silněji zašpiněných, mastných, nevzhledných. Obsah láhve nalijeme do
umývadla a pomocí žínky s mýdlem vlasy v něm čistě vypereme. Vyprané vlasy mácháme v čisté
vlahé vodě, rukama dobře je propírajíce. Pak je řádně ručníkem vysušíme. Mezitím připravíme
si odvar heřmánkový tímto způsobem: Hrst dobrého, vonného heřmánku dáme vařiti do litru
vody a dáváme pozor, až má odvar pěknou zlatožlutou barvu. Pak heřmánek odstavíme a přes
jemné síto procedíme. Do vlahého roztoku heřmánkového smáčíme vymyté, suché vlasy a necháme
je pak odkapati, aniž bychom je otíraly ručníkem do sucha. Vymyté vlasy v létě na slunci
(ovšem ne prudkém, abychom nedostaly úžeh), v zimě pak poblíže kamen tak dlouho
rozčesáváme, až úplně oschnou. Tímto způsobem vymyté, vyčištěné vlasy nabudou původní plavé
barvy a stanou se hebkými. Vlasy mají se vymývati vždy asi v měsíčních přestávkách, ne však
častěji, neboť častým vymýváním se lámou a vypadávají. Dětem hlavu heřmánkem vymývati
doporučuji častěji, neboť ony si ji dříve znečistí. K řádnému pěstění plavých (blond) vlasů
hodí se také nejlépe mnou vynalezená, po dlouhá léta vyzkoušená „Heřmánková koupel
vlasová“; dodávám ji úplně připravenou s návodem v sáčcích balenou. Koupelí touto barva
plavých vlasů zjasní, vlas stane se vláčným, pokožka vlasová po takové koupeli znovu osvěží
a lupy se odstraní. Koupel tato obsahuje k účelu tomu nejlépe se hodící vonný heřmánek a
pak i v menším sáčku koupel vlasovou, kterou se hlava dokonale vymyje a vlas pro
heřmánkovou koupel připraví. K mytí plavých vlasů používá se i koupele, čili odvaru z
chmele.Černé vlasy čistí seobčasně vodou, v níž močily se po
delší dobu zelené slupky ořechové; vlasy musí se ovšem dříve taktéž dokonale vymýti.Mast na vši.Vši objeví se někdy v nejlepších rodinách,
u paní zajisté pořádných. Děti, chodící do školy, stýkají se s dětmi nečistými. Zejména
šatem, kloboukem atd. „přivandruje“ taková nečistota i na dítě velice pečlivě vychované;
někdy opomene se opatrnost při česání, a dítě má hlavičku rychle znečištěnou. Proti vším
jest nejlépe se chrániti čistotou! Vlasy vší znečištěné natírají se rtutovou mastí, (kterou
koupíme v lékárně nebo v drogeriích), a v mydlinkách se pak hlava umyje.Vyvstalé zuby.Rozředí se lžíce kamence v půllitru vody
a roztokem vyplachují se ústa.Při revmatických bolestech zubůpoužívá se s výborným
prospěchem prášků salicylových. (Zakoupí se v lékárnách ve skleněných trubičkách.) Každý
prášek zapije se vodou. Při revmatických bolestech zubů, kdy tvář otekla, natírá se zevně
chloroformem a do vykotlaných, bolestivých zubů dává se v řebíčkovém oleji močená vatička
neb jiné utišující prostředky, které v každé lékárně koupíme.Děti často si stěžují nabolení bříška,čehož příčinou
bývajíškrkavkynebočervi.V tom případě používá se různých prostředků. Dětem dává se jísti
syrová mrkev nebo česneková polévka, t. zv. „oukrop“. Při tom přidává se více česneku.
Taktéž lze podávati jim po lžičkách rozstrouhaný česnek. Rozstrouhají se také stroužky
česneku a vaří v mléce. Ne příliš horká tekutina vlije se do noční nádoby a dítě na ní
ponechá seděti nějakou dobu. Rovněž přikládají se v teplé, dobré žitné kořalce máčené
obklady. Nutno jena tváři dříve vyzkoušeti, nežli se přiložejí dítěti
na tělo, nejsou-li příliš horké. Osvědčují se zejména dobře u dětí při nachladlém bříšku.
Místo žitné kořalky lze použíti „Francovky“.Proti bolestem v křížidávají se křenové placky. Vezmou
se asi tři lžíce strouhaného křenu, lžíce octa a tolik mouky, aby bylo možno utvořiti z
toho tužší těsto. Pak se udělá placka asi jako dlaň veliká, která se přiloží na bolestivé
místo. Jakmile placka pálí, posune se ihned dále, neboť by vytáhla puchýře. Je to sice
starý, ale velice dobrý prostředek.Pro močpoužívá se přesličkové koupele. Rovněž i odvaru
z petržele nebo celeru.Při ječném zrnuoctan hlinitý. Vatička se v něm máčí a
přikládá.Proti bolestem na prsou, plícnímu katarudoporučuji
píti odvar koření, tak zv. řebříčku (bylina s bílým květem na vysokých stvolech, rostoucí
mezi travou na lukách, mezích atd.); může se užíti byliny této k odvaru buď čerstvě
natrhané neb i na slunci dobře usušené.Při nespavostiosvědčuje se ponořiti rychle nohy do
teplé koupele, a to několikráte za sebou.Proti vyrážce na obličeji, uhrům, vráskámatd.
doporučuji na místě různých krémů, mýdel a pod. zkusiti můj osvědčený mycí toilletní
prostředek„Bělín“. Trocha „Bělínu“ dá se na dlaň, nalije se naň
trocha vlažné vody, dobře se v dlaních rozetře a pak se jím obličej vymyje; poté se
opláchne čistou vlahou vodou a dokonale jemným ručníkem vysuší. Nalijeme na dlaň lžíci
vlahého kozího nebo kravského mléka a zatíráme je tak dlouho do pleti, až se úplně vsákne.
Nejlépe jest mýti se „Bělínem“ na noc před spaním, aby se mléko do pleti dokonale vsáklo.
Tím kůže v obličeji zjemní, jest vláčná a vrásky, uhry a pod. v krátké době úplně zmizí.
Při mastné pleti doporučuji pudrovati se mým pudrem„Květ“.Na rány bodné,omyté řádně vodou, dává se v čistém lihu
naložená arnika. Namočí se v ní čisté plátýnko a přiloží na ránu. Že každou ránu třeba
chrániti před nečistotou, rozumí se samo sebou.Při oteklých údech, proti horkostipoužívá se octanu
hlinitého, v němž se vata smočí, na rány přiloží a suchým šatem obváže.Při horečcepoužívá se obkladů na celé tělo. Máčejí se
ve studené vodě a řádně vyždímají. Teplé, ohřáté se vyměňují za studené. Při silné horečce
— známce to vážnější choroby — voláme ihned lékaře.Porada s lékařem.Není radno spoléhati se vždy na nějaké domácí prostředky. Třeba se však poraditi
s lékařem. Uvedené zde domácí léky jsou prospěšny jen v lehčích případech onemocnění. Ve
vážnějších případech nikdy nesmíme zapomenouti, že zkušený lékař nám nejlépe
poradí!
|
Kejrova_Domaci-lekarna.html.txt
|
Cigáňska rodinaPán ide kolo cigáňskeho táboru. Okolo starého jednoho cigáňa vidí celú hŕbu malých detí.
„Nu, More, či sú to tvoje deti?“ spytuje sa pán. — „Ako ich ráča videť, pán veľkomožný,“
odpovedá More, a ukazujúc na chlapčeka, obvázaného povrieslom, dodáva sebevedome:„Aj všetky ja šatím!“*„Môžeš sa veru hanbiť, Gábor, že máš takého nezdárneho syna,“ dohováral rychtár
cigáňovi, keď mladý Gáborko, súc obžalovaný z krádeže husí, stál pred súdom. „Ktorý otec
môže za svoje dieťa, pánovia láskaví,“ vyhovára sa starý. „Kto jako robí, tak sa mu vodí.
Dosť ho karhám, upomínam, ale to všetko jako keby tej stene hovoril. Aj včera som mu
povedal:nechoď, poslúchni, je obnov: zdrapia ťa!Nuž ale tak je to,
keď sa včilej nerodia deti, čo by poslúchali. Išiel a hľa! už je na železách! Mal sedeť v
búde a kuvať klince! S bohom! pánovia, máte ho v rukách, nech teraz vás poslúcha!“
|
Pokorny_O-Ciganoch.html.txt
|
Bájoslovné spevyDľa prostonárodných.[1][2][1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Z Bottovho rutopisu list č. 5 z Fasciklu konceptov. Pri titule má poznámku „k čacht.
pani“ a „prostonárodné“. Odtlačil Jozef Škultéty v Slov. pohľadoch IV, 1884, str. 173 —
5.
|
Botto_Bajoslovne-spevy.html.txt
|
Dávam z úprimnosti dušeČo dávam, dávam z úprimnosti duše:raz myšlienky kvet a zas teplý cit,jak zvnútra práve k svetlu vzplály samybez okrás, lesku, farbidla.Ja nevedel sa nikdy zatajiť;ja vždycky nenávidel šaľbu, mamya strojenosti pravidlá:hluk prázdny šíroústych rečí,kadejaký lži zvodný obyčaj,kov falše, poklôn jalovosť,ňouž nepreráža ani krv, ni kosť,hlaď pĺžovú a iných mastí krámy;mne odporným, čo prírode sa prieči,len pravdy si ctím prostý obličaj!Skrsne-li teda pocit pravý v skrýši duše:jak hviezda v súmrak včasné zárivo,už vyrazený letí, letí čo šíp z kuše.Ó, duše mojej rýdze tkanivo,veď ruše sa mi s každou piesňou, ruše!…
|
Orszagh-Hviezdoslav_Letorosty-I.html.txt
|
Práčka na Rimave[1][2]Na bystrej Rimave práčka perie,bielu jej košieľku voda berie,a ona prevráva bystrú vodu:„Nerob mi, vodička, nerob škodu!Veď som ja vdovička, biedna mati,nechaná jak ten kôl na tej hati.Ach, veď mi všetko, už všetko vzali,ustrňže aspoň ty v mojom žiali.Vzali mi poklad môj, moje dieťä,načo som, načo som na tom svete!Vzali mi na vojnu jedinkého:nahaj tú košieľku — to je jeho!a na tej košieľke periel dvoje:to jeho slzy tam, slzy moje;a na tej košieľke krížik zlatý —ber si, ber, vodička, všetky šaty,len mi tú nezaber preč do Tisy —radšej ty, Rimava, mňa vezmi si!“A v očiach matičke slzy hrajúa vlnky Rimavy šepotajú:„Poď, moja, poď za ňou, vezmem ťa ja,zanesiem do Tisy, do Dunaja,a dolu Dunajom v cudzie zeme,tam tvoje dieťatko vynájdeme.“Na bystrej Rimave kto to perie?Mútna jej vodička šaty berie.„Kdeže si, kdeže si, stará mati?Ujdú ti Rimavou všetky šaty!“ —Šaty, ach! všetky už pochytané,jedna len košieľka a — práčka nie.Na brehu vŕby ju vyzerajúa vlnky Rimavou šepotajú:„Poď, moja, poď, moja! dobre ťa jazanesiem do Tisy, do Dunaja,Dunajom tadolu v cudzie zeme —košieľku synovi zanesieme.“*Na tichej Rimave za mesiačkapráva tam spolnoci jedna práčka.Ak perie, tak perie až do rána:ešte tá košieľka nedopraná.Tak perie noc po noc celé letá,odkedy? nikto to nepamätá.A že ju dotiaľ tam bude prati,kým sa vraj Rimava hor’ nevráti.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Z tej istej Dobšinského zásielky a z jeho odpisov (list D, Fasc. rkp.) uverejnil
Škultéty až v Slov. pohľadoch XVI, 1896, str. 496 — 7, odkiaľ ju pojal do vydania Spevov
r. 1909, str. 233. Dobšinského odpis je z viacerých, veľmi neprehľadných Bottových
konceptov. Škultéty v oboch odtlačeniach držal sa presne Dobšinského, iba vo verši „Kdeže
si, kdeže si, stará mati?“ dalsmutnámati. My podľa rukopisu.
|
Botto_Pracka-na-Rimave.html.txt
|
Môj priateľ MacoMedzi starými priateľmi z chlapčenského veku podnes mi ešte v pamäti väzí figúra starého
známeho, priaznivca a priateľa Maca. Rád by som ho uviedol i pod jeho rodinným menom, keby som
bol toto meno niekedy poznal, ale o to som sa nikdy nestaral. Maco bol pre mňa „Macom“ a —
dosť; pre mňa vtedy na celom svete iného Maca vôbec nebolo.Známosť z mojej strany začala sa asi vtedy, keď som sa ako štvorročný chlapec preháňal s
bielym košeľovým frakom, do všetkého a všade strkal prsty a na všetko vyvaľoval oči ako vráta.
On však tvrdil, že ma pozná od tých čias, keď ma nosili v plienkach na tri piade dlhého a že
som ho už vtedy mal veľmi rád. Na dôkaz toho rozprával, že som mu raz prst, ktorý mi strčil do
úst, tuho stisol všetkými svojimi štyrmi zúbkami a cical. Známosť vyvíjala sa postupne v
priateľstvo, a keď som roku 1849 opustil vlasť, tak mi ťažko padlo stratiť Maca.Predstavte si človeka tak asi tridsať-päťatridsaťročného, územčistého, so širokými
plecami, s okrúhlou, až na fúzy oholenou tvárou, v ktorej sa ustavične usmievalo dvoje sivých
očí, medzi ktorými sedel tučný a dlhý nos. Vlasy nosieval strihané nakrátko a boli čierne a
husté ako aj obrvy a fúzy a odstávali mu ako štetiny.Tvár a ruky boli hnedé a len malé vrásky okolo úst a očí prezrádzali, že aj on bol dakedy
taký biely, ako sú podnes novorodeniatka v Kynceľovej — dedine pri Banskej Bystrici — v ktorej
mal domček a kde urobil poctivé a „kumštovné“ remeslo tesárske, alebo, ako sa to v bystrickej
slovenčine hovorí „crmománske“.Nedarmo vravím, že v Kynceľovej, ako vôbec v slovenských dedinách, sú biele len
novorodeniatka. Lebo len čo sa tie deťúrence začnú plaziť po zemi, tak ohoria, ako keby ich
namazal orechovou šťavou, a vlasy vyblednú ako kúdeľ.Maco bol teda „crmománom“ a ako taký bol mnoho rokov na „vandrovke“. Dostal sa na juh až
po Krupinu, na východ až do Ľubietovej; zato na západ a na sever bol až hen za hranicami
Uhorska, v Sliezsku a v Haliči.Mal na starosti všetky menšie práce pri bystrickej ev. cirkvi, ako pobíjanie kostolnej
strechy, školských kôlní, drevární, „depozitória“, záhradných a cintorínových plotov atď.
Pritom obstarával u nás v dome všetky tesárske práce, a pre nás chlapcov nastal vždy sviatok,
keď sa rozhlásilo, že Maco príde zajtra pobíjať strechu na našej kôlni alebo niečo podobného
robiť.A prečože nám bol Maco vždy taký vítaný? Svoju prácu konával síce poriadne, ale čože sme
sa my spytovali, čo a ako robí? Pre nás bola hlavná vec, že bol tu a že nám bude „rozprávať“!
Macove rozprávky, tie nám boli milšie od medu a masla. A rozprával nám nielen to, čo sám zažil
na svojej vandrovke, ale i všetky možné histórie a povesti.V tom bol majstrom! Keď tak začal rozprávať o ujcovi Martinovi, bratovi svojej matky,
ktorý bojoval ako vojak proti Napoleonovi pri Lipsku (hovorieval „pri Lajpcigu“), potom v
bitke pri „Arcisyrupe“ (Arcis sur Aube) a konečne pri Paríži, tak veru stálo za to podívať sa
na nás, s akou dychtivosťou sme počúvali Macove histórie, vždy väčšmi alebo menej prisolené
alebo pripaprikované.Národné povesti poznal všetky, ale božechráň, aby ich rozprával tak ako každý iný. Po
každý raz niečo zmenil a jeho básnická fantázia pracovala tak výdatne, že jednu a tú istú
povesť nikdy nerozprával rovnako.Tak napríklad o rytierovi Modrofúzovi niekedy povedal, že zamordoval dvanásť žien a ich
telá že hádzal do zámockej studne. Po druhý raz tvrdil, že ich zabil štyriadvadsať, ich telá
rozsekal a jednotlivé čiastky, ako: hlavu, nohy, ruky atď. sortíroval a ukladal do osobitných
kadí v najzadnejšej komore. Keď sme sa ho potom spýtali, ktorá z tých povestí je vlastne
pravdivá, povedal nám, že veru obidve. Lenže prvá je z čias rytierových a druhá zo starších,
keď už mal viac času a skúsenosti, ako to má robiť.— A to je svätá pravda — bodaj ma stislo, aby ma stislo! — pridal ako slávnostné
potvrdenie.Že mal ujca Martina, ktorý ako vojak slúžil proti Francúzom, to bola pravda, lebo ten
priniesol so sebou niekoľko sto francúzskych frankov „assignatov“ (banknôt), ktoré jednako
nestáli ani za groš a ktorými neskoršie môj otec vylepoval čiastočne stenu nášho včelína.Rozprávky o Jánošíkovi, Rajnohovi, o Vdovcovi (chýrečnom zbojníkovi v gemersko — spišských
horách) prednášal nám so zvláštnou obľubou. Najradšej o Jánošíkovi, ktorého mal vo veľkej
láske, lebo vraj „bohatým brával a chudobným dával ako svätý Krišpín, ktorý kradol remeň, aby
bosým mohol šiť lacné čižmy. To vám boli súci chlapi — bodaj ma stislo!“Maco vedel čítať a písať toľko, koľko sa svojho času v dedinskej škole naučil. Mal však
zdravý rozum, a tak na svojej vandrovke priučil sa mnohému, čo v dedinských školách nepočul,
napríklad všeobecný zemepis a populárna medicína.Keď sme boli tak desať-dvanásťroční chlapci, dostali sme od otca veľký glóbus s kompasom a
sextantom. Rozumie sa, že to robilo senzáciu a milý glóbus kvôli obdivu stál často na zemi a
okolo neho ležalo na bruchu toľko našich kamarátov a priateľov, koľko sa vedľa seba zmestilo.
Trafilo sa, že i Maco raz s nami obdivoval glóbus, ktorý sme vyniesli do kôlne, kde pracoval.
Postavili sme ho na truhlu a Maco sa nás spytoval, načo je ten sextant a tá magnetická ihla.
Dali sme mu žiadané vysvetlenie, ale Maco len krútil nedôverčivo hlavou a poučil nás, že keby
bola naša zem tými „grádami“ naozaj tak rozdelená, bol by predsa len musel na svojej vandrovke
nejaký vidieť.— A tá ihla! Že vraj ukazuje na sever? — To je do smiechu! Veď sa krúti rovno na
Kostiviarsku, — pričom vystretou dlaňou sekol od oka po šnúre popri magnetickej ihle.Až potom nám uveril, že je vec v poriadku, keď sme mu povedali, že keby svoju červenú
šnúru pridržal jedným palcom v Kostiviarskej a druhým na „Vartovke“, tak že by musel „cvaknúť“
šnúrou akurát cez Bystricu, a ten „štráf“ — lebo „štráf“ to bol a nijaká „čiara“ — by ukazoval
celkom tak, ako ukazuje naša magnetická ihla, lebo Vartovka leží na juhu a Kostiviarska
severne od Bystrice.— A teraz mi už ukážte, chlapci, kde je to biele a čierne more, a potom vám poviem, prečo
je ostatné more belasé.— A akože ty vieš, Maco, že je more biele, čierne alebo belasé? Veď si ty more jakživ
nevidel.— Videl, nevidel! Ale načože by bol človek štyri roky na vandrovke, keby sa ani len to
nenaučil? Hen pred ôsmimi rokmi zhorelo mesto v Poľskej do gruntu, volalo sa Nový Targ. Mal
som vtedy robotu na Orave, v Námestove. Bol veľký zhon po crmománoch, sľubovali dobrú plácu a
ja hybaj za robotou. Bolo vám tam crmománov z celého sveta: poľských, slovenských, ba aj
ruských a každý mal roboty dosť. Tí Rusi prišli z Poľskej a všetci robili na jednu ruku. Reč
majú tvrdú a spočiatku im ťažko rozumieš, ale keď to trvá päť-šesť mesiacov, tak ľahko na to
privykneš. Chodia oni ďaleko-široko svetom a jeden z nich, starý, bradatý chlap, mi rozprával,
že už robil pri bielom, pri čiernom a aj pri belasom mori. Vo veľkom bielom mori je vraj voda
biela ako mlieko, lebo je celkom čerstvá a pochádza zo severných ľadov a snehov, keď sa
rozpúšťajú. Oveľa menšie je čierne more: má čiernu vodu preto, lebo vyviera z hlbín zeme, a
keď sa potom tieto vody zídu, stane sa voda belasou, akurát tak, ako keď zleješ štyri lyžice
mlieka s jednou lyžicou atramentu.— Nuž a ty to veríš, Maco?— Akože by som neveril, keď mi to povie taký skúsený a nábožný človek, ako ten ruský
bradáč! Pri tom bielom mori vraj bývali za starodávna samí svätí a vystavali si tam mesto, kde
býval arcianjel. Chodí ta z celého Ruska na tisíce pútnikov.Potom chcel silou-mocou, aby sme mu na tom glóbe našli Krupinu a Ľubietovú, a keď to pre
maličkosť rozmerov nešlo, tak náš glóbus stratil uňho kus vážnosti. Udobrilo ho zasa to, keď
sme mu ukázali, ktorou cestou mašíroval jeho nebohý ujec proti Bonapartovi do Francúzska.Maco bol vychýreným ránhojičom a sám varil na rany masť, o ktorej tvrdil, že „ani
bystrický pán doktor lepšej nedokáže“. Škatuľku s tou masťou mal vždy so sebou, a keď raz
nášmu Hektorovi pri ruvačke psy roztrhli ucho a poranili hlavu, tak ho sám tou masťou natrel a
hlavu obviazal. A naozaj, či tou masťou, alebo napriek nej, náš Hektor sa vyhojil. Vytknutú
nohu, ruku alebo palec napravil s neobyčajnou zručnoťou, a keď raz mendík spadol z rebríka —
podával práve Macovi šindle pri obíjaní depozitória — a zlomil si ľavú ruku, Maco mu ju medzi
šindle tak dôkladne onuckou zaviazal, že zavolaný lekár sám Maca pochválil.V roku 1845 či 46 bol v Bystrici veľký požiar. Zhorela celá štvrť a s ňou i náš
starootcovský dom na námestí, takrečený szentiványovský. Dom bol starý, s veľkou sieňou, v
ktorej sa za času Rákócziho povstania snemovalo. Zhŕklo sa ľudstvo z celého okolia — divákov i
pomocníkov — medzi nimi aj Maco. Priletel celý udychčaný a rovnou cestou do nášho domu, kde
jednako veľa neosožil, lebo drevená strecha zhorela za pár minút a oheň ďalej nemohol narobiť
škody, keď izby a teremy prvého poschodia boli voskrz pevne sklepené.Po ohni nastali pre Maca zlaté časy. Nerobil síce na vlastnú päsť, lebo nemal na takú
veľkú prácu dostatočných groší, ale tesársky majster, ktorý prevzal stavbu strechy na našom
dome a ktorý pre nedostatok iných majstrov bol prinútený podujať roboty nad svoje sily,
odovzdal mu čiastočne robotu, podržiac si pritom len hlavnú úpravu a dozor. Maco bol ako
generál. Mal pod sebou asi šiestich tovarišov a dvoch učňov, a bola skutočne radosť sa dívať,
ako obskakoval okolo nich a sám meral, sekal, pílil a rúbal odušu. Tesársky „plajbas“, predmet
nášho zvláštneho obdivu, ustavične lietal von zo sáry. Blahosklonne nám dovolil krútiť brús,
keď si brúsil sekeru, topor alebo krajnicu, a keď sme smeli „cvaknúť“ na pripravené brvno
červenou šnúrou, tak sme nosili hlavu o piaď vyššie.Po celý čas najsúrnejšej práce Maco nechodil na nocľah domov do Kynceľovej, iba v sobotu
večer. Spával v našom dome, a tak sme mali viac príležitosti ako obyčajne načúvať jeho
rozprávky. Pod vplyvom dobrej vôle následkom zaistenej práce a zárobku vycifrovával povesti
viac ako obyčajne a jeho fantázia zbujnela. Dostalo sa nám povestí, o akých sme potiaľ ani
nechyrovali a dobre, že sme už vtedy poznali tie podivné výkony baróna Münchhausena Prášila,
inak by sme neboli mohli kontrolovať históriu o tom medveďovi, ktorý „v Harmaneckej doline za
Ulmankou celý sa nalízal na oje furmanského voza, natreté medom“.— Maco, ale v našej knižke stojí, že sa to stalo dakde v Rusku.— Prečo nie aj v Rusku? Ale že sa to stalo aj za Ulmankou, to vám môže tamojší krčmár
dosvedčiť — ak ešte žije, — dodal múdro.Ba, čo sa ešte posiaľ nikdy nestalo, Maco si raz zaspieval! Zaspieval si podivnú
maďarsko-slovenskú pesničku, ktorú sa vraj pred rokmi naučil na Orave od istého rechtora.
Zapamätal som si z nej len začiatok, a to takto:Hoj, mikor én kuruc voltamRákóczi vojnában,Cifra plachta-zástavábanjártam Oravában.Oravában ostrohábanolyan legíny voltam,Husát, kravát, volát, sviňátsedliakoktól bráltam!— A túto pesničku zložil istotne jeden z tých pánov, čo tam hore, — pričom ukázal palcom
cez plece na tú spomenutú sieň v našom dome, — za Rákócziho čias popíjali dobré vínko a
štrngali ostrôžkami.Na poludnie a večer nosili Macovi stravu z Kynceľovej a často sa stávalo, že sme si s ním
tak pod rukou zamenili jeho jedlo. To sa rozumie, že potajomky a v uzrozumení s našou
kuchárkou Zuzkou, lebo sme sa domýšľali, že nám jeho jedlo lepšie chutí ako naše.Tento pokútny obchod obyčajne uzavieral sa asi takto:— Čože ti dnes donesú na poludnie, Maco?— Nuž čože by mi doniesli! Polievku a rezance s tvarohom!— A budú čierne?— Čierne veru!— Ak nám prepustíš tie rezance, tak ti dáme za ne poriadny hrnček bielych halušiek s
bryndzou a slaninkou.Maco privolil a na základe tohto dohovoru Zuzka musela pod rukou navariť viac halušiek.
Keď sme potom po obede, pri ktorom sme nesmeli odpustiť haluškám — a ani neodpustili —
priniesli Macovi sľúbený hrnček, nuž sme sa na desert naprali tými čiernymi rezancami tak, že
sme museli popúšťať pracky.Cirkevný kurátor, ktorý objednával a dohliadal na všetky práce pre ev. cirkev v Bystrici a
ktorý teda mával s Macom styky, bol veselý človek, ako to vo Zvolene volajú, „furták“.
Hocikedy prišiel na reč s Macom, vždy sa doňho zadrapoval všelijakými žartmi. Maco mu
nezostával nič dlžen, menoval ho nie „pán kurátor“, ale „pán akurátor“, lebo sú vraj taký
akurátny pán.— Tak čože je, Maco? Či ti ešte neposlali z Ľubietovej ten kabát, čo ti ho pritisli
kostolom?Podstatou tejto otázky je známa historka, ktorú šibalským spôsobom pripisujú Ľubietovčanom
pri stavbe nového kostola. Vystavali kostol bez oblokov, a preto museli chytať svetlo do vriec
a vypúšťať v kostole. Základy stavali osobitne a kostol o pár siah ďalej, tiež osobitne. Keď
bol hotový, nasypali hrachu a potom ho už kolmi dotisli po tom hrachu až na základy. Potom
pritisli pod kostol kabát tesára, ktorý medzitým pobíjal strechu a položil si kabát na
základy.— Nie veru, pán akurátor. Ale nedávno mi poslali slovo po kamarátovi, že len čo dostanú
takého šikovného pána akurátora, ako majú Bystričania, že to potom bude hneď.Okrem zbierok rastlín, minerálov, skamenelín, chrobákov a prašín založili sme si zbierku
vtáčích vajec, na čo dalo základ pštrosie vajce, ktoré nám raz daroval bystrický kupec M. Maco
pilne donášal chrobáky a najväčšie exempláre roháčov, nosorožcov a tesárikov mali sme od neho.
Jednako najviac prispel donášaním najvzácnejších vtáčích vajec.Keď raz pomáhal pri oprave mestskej veže, vybral hniezdo pustoviek a doniesol nám štyri
vajcia, a nezadlho potom vajce od krahulca, ktoré mu dal pastier spod Baranova.Ale najväčšiu slávu získal si u nás Maco, keď prišiel čas najväčšej gymnaziálnej a
školskej slávnosti, a to majáles na Cmarove. Staval búdy pre pána inšpektora, farára a
kurátora, pre pánov profesorov a hostí, pričom vystavil aj pre nás takú krásnu búdku, že
budila všeobecnú závisť všetkého žiactva a nám sa z nej ani nechcelo domov.V letnom čase v nedeľu popoludní bola naša najmilšia prechádzka cez Rudlovú do Kynceľovej
k Macovi. Kynceľová je jedna z malých dedín východne od Bystrice, pri potôčiku vtekajúcom
medzi Majerom a Šálkovou do Hrona. Sú tam dedinky Nemce, Sásová, Selce a Senica, husto vedľa
seba, a Maco, ktorý aj doma vyrábal rozličné veci, ako: hrable, poriská, korytá, vahany atď.,
obyčajne vybral sa s nami na raky a učil nás raky chytať na hrachovinu alebo na žaby do
štipcov a na taniere so sieťkou.Maco pritom obyčajne rozložil ohník, v ktorom sme si pekávali zemiaky, a keď bolo po našom
love, posadili sme sa okolo ohníka a Maco začal rozprávku hoci o „Kráľovi morskom“. „Za
sedemdesiatimi siedmimi horami, za sedemdesiatimi siedmimi dolami žil jeden kráľ v hlbokom
mori“ atď, atď., a rozprávka tiekala tichým prúdom ako ten potôčik vedľa Macovho domu. Večer,
keď vyzváňali bystrické zvony, vybrali sme sa domov cez Rudlovú a Vŕšok. Tam je utešený pohľad
na Bystricu, a keď sa tak nad kremnickým Veprom rozžiarilo večerné slnko a akoby zlatom
polialo pohorie, musel tento obraz obdivovať aj najotupnejší človek.Roku 1848 prevzal tesársky majster v Bystrici erárne stavby a najal Maca na dlhý čas. Mal
síce pritom poriadny zárobok, ale najviac bol v práci mimo mesta.Potom prišla revolúcia. My sme museli do Viedne a keď sme sa roku 1849 vrátili, Maco bol
„nemzetör“-om a kráčal s tisícimi kamarátmi pod Šturec, aby bránil priechod — až „po poslednú
patrónu a poslednú kvapku krvi“. Sotva však štafeta doniesla zvesť, že Rusi na Orave
prekročili hranicu, všetci tí „nemzetöri“ sa zrazu spamätali, že si zabudli niečo doma.
Vracali sa domov rýchlym tempom „in fide“ toho príslovia: „Všade dobre, doma najlepšie“ a aby
ich v tom teple — lebo počasie bolo horúce — zbrane, munícia a uniformy — kde kto akú mal —
priveľmi neobťažovali, tak to hádzali cestou do priekop.Za dva dni potom Rusi vkročili bez výstrelu pri speve a muzike do Bystrice, a pretože do
Bystrice sa nezmestili (bolo ich vyše 30.000), rozložili sa na Horných lúkach.Tam som na druhý deň stretol Maca. Ukázal na tie dva rady ruských diel a povedal:— … dáj ma stislo, aby ma stislo!… Tí by nás boli pod Šturcom krásne pokrstili! Skoro ako
toho Bonaparta pri Lajpcigu.To bolo posledný raz, čo som videl Maca. O krátky čas sme sa potom vysťahovali z Uhorska
do Viedne.Roky sa míňajú jeden za druhým a my s nimi. Aj Maca už istotne „stislo“. Ale ešte po
päťdesiatich rokoch mi častejšie zazvučí v ušiach to jeho: „Tak teda počúvajte, chlapci. Za
horami, za dolami, za drevenou skalou, za skleným morom, žil raz jeden pustovník v tmavej
hore…“
|
Kuzmany_Moj-priatel-Maco.html.txt
|
Abože mi hrajte…[1][2]Abože mi hrajte,abo mi spievajte,ej, abože mi v čiernej zemijamôčku kopajte.Hrajteže mi, hrajte,hrajteže mi clivo:ej, azda si ja ešte uhnemklobúčik nakrivo.Zaspievajte takú,čo mi srdce stisne:ej, azda mi v temnej dušiešte raz zablysne.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Odtláčame podľa Škultétyho uverejnenia „Z papierov Jána Bottu“ v Slov. pohľadoch
XXVII, 1907, str. 438. Rukopis sme nenašli.
|
Botto_Aboze-mi-hrajte.html.txt
|
Požiar v Moskve a Napoleon Bonaparte porazenýStrašlivé spálenie Moskvy roku 1812, keď Francúzi ako víťazi pod Napoleonom mienili
zaujať celé Rusko a s ním Europu celú, je velikánsky obraz života a ducha slávskeho, ktorý
svojou pamätnosťou prevyšuje všetky historické obrazy časov novejších. Toto sväté mesto
Rusov, majúc 295 kostolov a 1500 palácov v nevídanom požiari postavené, bola tá hrozná
fakľa, ktorá ku pohrebu moci a slávy toho muža svietila, pred ktorým sa pol sveta
europského strachom zatriasalo, a tu v tom požiari Bonaparte svoj netušený, nečakaný pád
našiel.Sotva sa v Moskve tá povesť rozchýrila, že mesto Smolensko do moci francúzskej padlo,
keď víťazný Napoleon na Rusko udrieť sa osmelil, už sa robily prípravy ukazujúce, jakým
spôsobom sa má, tu v srdci velikého cisárstva, prijať silné vojsko jeho. Po krvavej bitke
pri Borodine, kde z obidvoch strán do 60.000 chlapov padlo, poručík mesta Moskvy, grof
Roztopšin uznal za potrebné so zámerom, či plánom svojím, lepšie na svetlo vystúpiť. Moc sa
hádalo o tom, či Roztopšin od samého cára Alexandra dostal rozkaz k vypáleniu Moskvy, alebo
či tento velikánsky zámer v jeho vlastnom duchu sa zrodil; dosť na tom, že sa skutočne
vyviedol a výbojným Francúzom zadal ranu nezhojiteľnú a smrteľnú.Na počiatku septembra boli sa už vysoké úrady, krajinské pokladnice, najprednejší
bojári, bohatí kupci a najzámožnejší obyvatelia so všetkými pokladmi z mesta vysťahovali;
čo keď sa stalo, Roztopšin verejne vyhlásil, aby ženy, deti, starci a všetci, ktorí by
obrane na prekážku boli, čo najskorej z mesta sa vypratali, chlapi ale aby zostali; sekera
a železné vidly, že bude najlepšia zbroj, lebo že žiaden Francúz nie je ťažší ako jačmenný
snop. — Na tento ohlas poručíka všetko začalo z mesta utekať a cesty do Kazanu, Vladimira a
Jaroslava boly na mnoho míl vozami, statkom a peším ľudom zapratané. Všetci tí čo z
jakýchkoľvek príčin ešte odbehnúť nemohli, do kostolov sa hrnuli, aby tam pomoc pre mesto a
národ vyprosili.Bolo to v ostatniu nedeľu pred príchodom Francúzov, že ako hlavný kostol v Moskve bol
ľudom preplnený, na ulici zrazu radostné vykrikovanie povstalo; ľud vybehol von, aby sa o
príčine radosti prezvedel; a hľa, v pozlatených reťazách, ktorými bol kríž kostola
okrášlený, veliký jastrab sem a tam sa trepotal, a nemohol sa viacej vyslobodiť. Všetok ľud
vykladal si to ako znamenie, že i na francúzskeho jastraba, ktorý sa k mestu približuje,
podobná odplata čaká. A to sa i stalo; lebo Bonaparte po toľkých svojich víťazstvách, keď z
trónu ruského rozkazy Europe vydávať mienil, tu svoju hlavu zlomil.Vojsko ruské pod Kutusovom krížom cez Moskvu na východné strany ustupovať počínalo a keď
to lud videl, všetek sa v plači a kriku k tomuto vojsku pripojil, majúc trochu potravy
alebo najpotrebnejšie náradie na pleciach; druhý sa do malých vozíkov zapriahli, aby svoje
deti, ženy, starých a chorých rodičov svojich odšikovali. Tak už pred večerom 13. septembra
Moskva 400,000 obyvateľov majúca, bola pustá lebo neostalo tam iba dakoľko sto vojakov a
pár tisíc chlapov z nižšieho stavu, ktorí ten strašlivý požiar ku Napoleonovej zkaze
pripraviť mali.Ako sa zotmilo, rozkázal ešte Roztopšin všetky temnice pootvárať, z ktorých sa pár tisíc
všakových zločincov vysypalo, aj týmto sa teraz dákasi práca vyznačila. Najsamprv sa všetky
striekačky von z mesta vyprataly, potom sa všade smoly, sirky, pušného prachu atď. popod
strechy, do sklepov, do pivníc napchalo; i ľudí sa moc povracalo, ktorí sa so „svätým“
mestom svojim rozlúčiť nechceli, ale radšej v ňom zahynúť volili. Tak vyzerala Moskva.Svitlo ráno 14. septembra, ktorého mala Moskva do rúk Francúzov padnúť. Pred poludním už
začali sa jednotliví vojaci francúzski na blízkych vrškoch ukazovať; boly dve hodiny
popoludní, keď sa vojsko hore ostatným vrškom tiahalo. Predok vojska zrazu zastane na
vršku, a v radostnom kriku ozve sa: „Moskva, Moskva!“ akoby sa každému nebe všetkých
žiadostí bolo otvorilo. Sám Napoleon popchnul svojho koňa, a keď dobehol na vršek, v nemom
podivení postál. Pred nim už teda ležalo to velikánske mesto slávskeho sveta, tento kľúč,
ktorý dva svety medzi Europou a Asiou otvára. V jasnom svetle slnca sa ligotaly pozlátené
dutiny nepočetných kostolov, a z celého mora menších domov vyzeraly nádherné paláce bojárov
ruských, akoby sa chcely opýtať Francúzov: „čo vy tu hľadáte na 500 míl od vlasti vašej?“Pri tomto pohľade vojsko a maršali Napoleonovi zabudli na všetky dosavádne ťažkosti tak
dlhej cesty, zabudli na stotisíce svojich kamarátov, ktorí už padli na krvavom poli ruských
rovín; teraz nič inšie, len sláva, radosť, pohodlie, bohatstvo z Moskvy proti ním vyzeralo.Na tých vrškoch Napoleon rozkázal, aby vojsko trochu postálo a len mu podivné bolo, že
mestská starešina (senát) ešte nevychodí vo vyslanstve, aby mu kľúče mesta k nohám
položili. Vydal tedy rozkaz, aby sa predok vojska opatrno ku bráne približoval, mysliac, že
azdaj Rusi tu v samom meste ostatniu bitku prijať chcejú. Ale už daktorí chlapi z jazdy do
ulíc mesta docválali, a o vyslanstve ani chýru ani slychu; ba jeden dôstojník priletel k
Napoleonovi s tou novinou, že sú všetky ulice mesta celkom — pusté a prázdne! Napoleon
udivený nechcel ani veriť. V tom priletel druhý dôstojník oznamujúc, že poslanstvo
prichodí; ale sa len priskoro ukázalo, že to bol iba jeden parlamentár (porečník) ruského
generála Miloradoviča, ktorý Francúzom oznámil, že ak niektorým vojakom ruským, pri
ranených a slabých v meste sa baviacim, nedajú slobodno z mesta odísť, on hneď Moskvu
podpáli. Napoleon povolil, nazdávajúc sa, že to žiadané vyslanectvo len ducha Francúzov
chce vyzkúsiť. Už sa večer blížil, ale z vyslanstva nič.Napoleon teda vidiac, že sa ničoho pred bránami nedočká, obrátil sa k svojim s tými
slovmi: „Nuž poďmeže, keď Rusi tak mať chcejú, aby sme ich sväté mesto zaujali.“ Pri samej
bráne raz ešte postál; keď ale viac dôstojníkov dobehlo s tým heslom, že už Murat Kremel
opanoval, cisár vstúpil do predmestia Drogomilov a hneď v prvom dome sa pre nocľah
umiestnil.Noc táto bola strašlivá; zo všetkých strán dochodili ku cisárovi poslovia, ktorí
nastávajúce nešťastie oznamovali. Ba jeden ruský dôstojník odhodlajúc sa životom, postavil
sa pred hospodu cisára, vykrikoval mu všetko, čo sa s ním stať malo. Neveril ešte Napoleon
rečiam týmto, preto ustanovil maršala za opatrovníka mesta, nadovšetko aby žiadne
pustošenie nebolo atď.Po týchto poriadkoch zunovaný cisár chcel si odpočinúť, ale darmo hľadal pokoja, zbúrená
jeho myseľ všetok sen mu rozohnala. Už boly dve hodiny z rána a Napoleon sa porád premával
a trúdil, hneď toho, hneď zase druhého maršala volajúc; tu zrazu dobehne novina, že už oheň
v prostred mesta na viac stranách vybúšil. Ale na rozkaz cisára jeho garda na čas tento
oheň udusila. V smutných myšlienkach pohrúžený Napoleon vstúpil do Kremla. „Tu sme teda v
starodávnom paláci slávnych cárov!“ to boly slová jeho, a hneď sa posadil k stolu, aby
cárovi Alexandrovi slová pokoja napísal. List ten mal mu doručiť jeden tam zaostalý
dôstojník ruský, a oznámiť, že hlava jeho cárstva, Moskva, do rúk nepriateľských padla.Tak prišiel druhý večer v Moskve; cisár v Kremli sa osadil, jeho ale bojovníci vyhľadali
si hospody každý podľa vôle. Sotva sa počalo zotmievať, už zase husté oblaky dymové na
všetky strany vystupovať počaly; ale na to Francúzi málo pozorovali, bo si každý po toľkom
trápení chcel trochu povoľkať. Mnohý sa v pivniciach bojarov, znamenitým vínom naplnených,
dopili, a tak všetko začalo spať o závod. Ale ešte pred polnocou boli všetci na nohách; zo
všetkých strán iba oheň, ktorý sa ku Kremlu valil. Dôstojníci, okolo Napoleona stráž
majúci, neopovážili sa ho zbudiť: ale čím ďalej tým väčšmi sa plameň ku Kremlu blížil a to
bolo tým nebezpečnejšie, že sa do jeho dvoru sila diel a vozov pušnym prachom naplnených,
bolo napchalo.Sotva začalo svítať ráno dňa 16. sept., už sa od všadiaľ dôstojníci tiskli do Kremla k
cisárovi so smutnými novinami. Bolo už teraz isté, že Rusi sami Moskvu podpaľujú a v jej
zrúcaninách Napoleona s celým jeho vojskom pochovať chcejú. Prvý deň sa títo paliči aspoň
ako tak ukrývali pred Francúzmi; teraz ale ich všade bolo vidno po meste behať, smolovú
fakľu v ruke, a všetko čo ešte neblčalo, podpalovať. Cisár tedy na každého paliča súd smrti
vyniesol, na ktorý jeho vojaci ani nečakali, všetkým ruky odtínajúc, ktorých s fakľou
dochytili, a tak ich do plameňa metajúc.Tak prišiel večer a s ním sa všetko v strašlivejšej podobe ukazovalo; trápenie mysle
vystúpilo na najvyšší stupeň. Napoleon ustavične stál v obloku, päsťou bijúc na opierku, a
ustavične opakujúc: „Hľa, jaké strašlivé divadlo! Oni sami to urobili — také kostoly! také
paláce! čo sú to za ľudia? barbari, divoši atď“.Už oheň na Kremel zašľahoval; už sklo v oblokoch svetlice Napoleonovej od horučosti
praskalo a on ešte vždy ako bez seba hore dolu chodil, keď sa naraz vo dvore krik strhnul:
„Kreml je podkopaný a sila pušného prachu pod nim!“ Na tieto slová mnohí celkom rozum
potratili, a tí, ktorí ducha prítomnosť zadržali, k nohám Napoleona sa hodili, prosiac ho,
aby sa z toho pekla, dokiaľ ešte čas, von poberal, a pre ratu vojska svoj život zachránil.
A v skutku sa tak zdálo, akoby seba i svoju slávu chcel tu v zúfalosti samochtiac pochovať.Ešte by sa nebol ďalej pobral, ale už popol a horúce povetrie mnohých zadúšať počínalo;
preto jeho švagor, kráľ Murat a druhí maršali skoro násilne ho dolu do dvora zviedli.Horko ťažko sa dostal Napoleon s najprednejšími dôstojníkmi svojími na slobodné mesto
pred Kremel, ale s tým nič sa nevyhralo. Pred nimi oheň, za nimi oheň a zo všetkých strán
iba oheň. Jedna jediná úzka a krivá ulica ešte ukazovala dajakú možnosť oslobodenia: ale
kto pozrel do nej, skorej by v nej bol uvidel bránu do pekla horúceho, ako cestu z
pekelného ohňa tohoto von vedúcu.Na ostatok sa len predsa Napoleon s popálenými vlasmi a obrvami i ztadiaľto vyslobodil a
tak so svojimi okolo desiatej hodiny večer do zámku Petrovskoj sa dostal.Po dlhej, smutným rozmýšľaním vyplnenej noci, Napoleon začal pred svitom z oblokov zámku
na Moskvu oči svoje obracať, v tej nádeji, že už azdaj mesto z ohňa vyslobodené uvidí. Ale
daromná bola nádeja! V Moskve väčšmi ešte horelo ako predtým; z mesta vlastne nič nebolo
videť, ako velikánsky až do oblakov siahajúci vrch ohnivý.Čože už teraz bolo robiť? V Moskve čakal Napoleon na slávyplný pokoj, na odpočinutie pre
svoje vojsko. Z Moskvy chcel rozkazovať a svoje rozkazy cez zimu rozosielať po celej
Europe, veľmi sa už popredku radujúc, v tom pomyšlení: Napoleon francúzsky cisár Europu
spravuje z Moskvy! A táto Moskva teraz už v popole a prachu ležala! Na ktorúže sa teda
stranu obrátiť? či hore na sever ku Petrohradu, strašlivej zime ruskej na proti a či nazpäť
do Francúzska, na cestu vyše 400 míl dlhú, cez pľúšte a vody, cez krajiny zpustošené,
vypálené, živnosti prázdne?Nechceme všetko opisovať, ako po požiari vyzeralo v Moskve a čo všetko trpelo vojsko
francúzske v tom pohorenisku; len to podotkneme, na čom sa potom Napoleon ustálil a jako sa
skončila nehoda jeho.Už bol mesiac september na konci a Napoleon darmo vyčakával odpoveď cárovu na ten list,
ktorý mu v prvý večer bol písal. Jeho nepokoj zo dňa na deň rástol, tak že si už naskrze
poradiť nevedel. Dal tedy svolať svojich maršalov a ohlásil jim, že pôjdu na Petrohrad; ale
smutné a nemé tváre týchto mu daly na známo, že to každý za nemožné drží. Zo všetkého bolo
vidno, že sa budú museť domov nazpäť poberať, ak nechcú hladom a zimou s celým vojskom
zahynúť. Duch ten mocný upadol cele, keď videl, že už Rusi dosiaľ nad ním zvíťazili a že
bude prinútený sám osobne pred nimi utekať. A tak sa i stalo. Naskoro doletel chýr, že
Kutuzov 4000 mužov Muratových pobil. Tu sa Napoleon vychytil s celým vojskom proti
Kutuzovi, zanechajúc zpustošenú Moskvu s tou hrozbou, že beda tomu, koho na ceste chytí.
Ale beda, strašlivá beda jemu! lebo Rusi všade ho prenasledovali a bili, tak že naposledy
od zimy a hladu a tiež meča ruského skoro všetci Francúzi tam pohynuli a Napoleon po
neslýchaných útrapoch sotvy sám s hrstkou svojho vojska do Paríža sa dostal.Tak už potom tohoto neskroceného a vládybažného hrdinu, keď ho Rusi skoro navnivoč
obrátili, najprv pri Paríži a konečne pri Lipsku spojení cisarovia cele znivočili,
chyteného na ostrove Sv. Heleny uväzneného držali, kde o krátky čas zomrel, a bol koniec
tým dlhým bonapartovským vojnám, v ktorých toľko ľudstva pohynulo.Toto buď na výstrahu všetkým, ktorí by sa tak radi na toho severného obra pobrali a ho v
jeho šírošírej, nedostupnej ríši chytiť a zadláviť chceli. Veľmi ľahko by tak pochodili,
jako svetoborca Napoleon, akby jim to napadlo.
|
Kutlik_Poziar-v-Moskve-a-Napoleon-Bonaparte-porazeny.html.txt
|
Pohádka o kohoutkovi a slepičce„Studánko, studánko, dej mi krůpěj vody mému kohoutkovi: on se na kopečku dáví, zdvihá
vzhůru nohy!“Studánka odpoví: „Vody tobě nedám, až mne přineseš s lípy lísteček.“Slepička dí lípě: „Lípo, lípo, dej lístek studánce, studánka dá vody mému kohoutkovi!“Lípa praví slípce: „Nedám ti lístečku, až mne od švadleny přineseš šáteček.“Slípka běží, švadlenu prosí:„Švadleno, švadleno, dej lípě šáteček, ona dá lísteček, studánka vodičku!“Švadlena opět dí: „Nedám ti šátečku, až přineseš hedvábí od královny Sáby.“Slepička běží k Sábě, žádá: „Králičko, Sábičko, dej mí hedvábíčko, ať je dám švadleně,
švadlena dá šáteček, lípa lísteček, studánka vodičku!“Králička praví slípce: „Nedám hedvábíčka, až mi dáš od ševče překrásné střevíce.“Slípka běží k ševci, praví: „Ševče, ševče, dej králičce překrásné střevíce: ona dá mi
hedvábíčko, hedvábí — šáteček, šáteček — lísteček, lísteček studánce a studánka dá vodu!“Švec odpoví slípce: „Nedám ti střevíců, pokud nepřineseš štětin od svině.“Slípka běží, prosí: „Svině, svině, dej ševci štětiny, on mi dá střevíce, dám je
králičce, králička dá hedvábí, švadlena šáteček, lípa lísteček, studánka vodičku!“Sviň dí slípce: „Nedám ti štětin, až mi dáš od mlatců vyvdrolené zrní.“Slípka běží, prosí: „Mlatci, mlatci, dejte mi zrní, ať je dám svini, ona dá štětiny,
švec dá střevíce, králička hedvábí, švadlena šáteček, lípa lísteček, studánka, vodičku!“Mlatci praví slípce: „My nedáme zrní, až nám přineseš od šafářky smetanu.“Slípka běží k šafářce, žádá: „Šafářko, šafářko, dej mlatcům smetanu, oni dají zrní, zrní
dáme svini, svině dá štětiny, štětiny — střevíce, střevíce — králičce, králička — hedvábí.
Hedvábí — šáteček, šáteček — lísteček, lísteček studánce a studánka dá vodu — vodu
kohoutkovi, který zdvihá nohy!“Šafářka praví slípce: „Nedám ti smetany, až s pole přineseš velkou plachtu trávy.“Než to všecko slepička sběhala a snesla a nazpět k ubohému kohoutkovi od studánky drobet
vody přinesla, nalezla jej již mrtvého.Štěpnice I. (1855).
|
Nemcova_Malickym.html.txt
|
Dobytie Carihradu skrze TurkovCarihrad, Konštanatinopol, Byzantium, Štambul je prítomne velikánske turecké mesto, na
siedmych pahorkoch vystavené, v krajine Rumelia rečenej; jeho objem rozprestiera sa na 12
míl, kde i cisár turecký býva. Je ono jedno z najkrajších, najväčších miest Európy a má
krásny, bezpečný prístav morský. Jeho podoba je triuhlastá a každý uhol má svoje meno. Tu
býva i grécky patriarcha, a má arcibiskupa tohoto mesta i všetkých ostatných duchovníkov
pod sebou. Toto mesto býva skoro každý rok morom navštíveno, snáď pre tú nečistotu tureckú,
ktorá tu panuje. Mnoho utrpelo tiež častými požiarmi. Tak roku 1708 zhorelo tu 80 velikých
palácov a 10.000 domov. Roku 1715 zhorelo 11.000 domov, r. 1718 do 51.000 a r. 1729 zas
12.000 domov a všakových mošejí (modlitebníc), palácov a veľkých budovísk.O tomto meste chceme rozprávať, ako ho Turci zaujali r. 1453., keď ono predtým
kresťanské bolo i s celým tým krajom.Roku nadzmieneného v piatok po Velikej noci pritiahol Mohamed s vojskom svojim ku
Konštantinopolu a rozbil stán svoj pred bránou Kaligeria rečenou. Celé mesto zo dvoch strán
obteká more, na strane tretej, kde sa s pevninou spojuje, od jednoho konca do druhého
rozložilo sa turecké vojsko do 250.000 mužov silné. — V predku stál sám sultán so svojimi
janičiarmi. Loďstvo Bosporu, pod veliteľstvom bulharských odrodilcov, záležalo zo 420 lodí.
Po celom rade boly rozložené delá a zo 14 batérií strieľalo sa do mesta. K podkopávaniu
slúžiť museli srbskí horniaci z Nového Brda, ktorí priekopami podzemnými zblížiac sa k
mestu, vrtaním zdí a nástrojmi válečnými k dobývaniu valov a väží mestských, veľkú škodu
obležaným robili. Ozrutné delo 12 centové gule vystrielajúce, pred bránou bolo postavené,
ktorému menšie delá, poldruha centové gule vyhadzujúce, cestu pripravovaly. K nabitiu toho
ohromného dela potrebovalo sa času dvoch hodín a preto cez deň len sedemkráť z neho sa
strelilo, ôsmy raz na úsvite k znameniu počiatku boja; a ačkoľvek skoro sa rozpuklo, i jeho
majstra Orbana roztrhlo, bolo však zas opraveno; ale majstra k nemu nebolo, účinok tedy
nebol taký, jako sa očakávalo.Medzitým prišiel do leženia Mohamedovho posol Jána Huňada z nášho Uhorska, ktorý bol
pred poldruha rokom v triročné prímerie vstúpil s ním, a oznamoval, že Huňad správu
kráľovstva kráľovi svojmu Ladislavovi oddal a tak že ďalej slovo svoje držať nemože, aby sa
obrátil k jeho kráľovi, keď sa mu bude ľúbiť.Nuž tento posol vidiac jak neumele turecky delostrelec to delo riadil, poučil ho, jako
ma k poboreniu mestských zdí strielať, totiž na siahu z jednoho boku na pravo, z druhého
tiež tak na ľavo a potom do prostriedka. A to osožilo.O dvanásťkráť bola menšia moc válečná obležaných v meste ako sultánova, a celé loďstvo v
prístave záležalo len zo troch jónskych, jednej španielskej, jednej francúzskej, štyroch
kandických, dvoch kydonských pomocných lodí a zo troch velikých kupeckých korábov
benátskych. Strelba obležaných nebola o nič mocnejšia; najväčšie jich delo, gule 150
funtové nesúce, ťarchou svojou múry pri každom vystrelení zatrásajúc, samým obležaným
väčšie škody pôsobilo. Grékovia po každé múry strelbou nepriateľskou vo dne zborené, v noci
naspech opravovali a tých podkopávačov ohňom vyháňali. Podarilo sa jim tiež stroj veliký, k
dobývaniu väží vystavený a zdnuká i zvonku volovými kožami obtiahnutý, plynným ohňom
upáliť.To vidiac rozzlobený Mohamed, prisahal na všetkých sto a štyridsať prorokov, že nikdy
neverí, že by vraj tí bezbožníci takú vec v jednej noci vyviesť mohli.Dňa 15. apríla pristalo celé vojsko turecké ku južnému ústi Bosporu; v niekoľko dňoch
priplulo na pomoc obležaným z ostrova Chios päť lodí, ale jeden diel tureckeho loďstva
chcel jim zabrániť prístup do prístavu mestského.Deň bol jasný, more pokojné, múry mestské divákmi pokryté, sultán sám na koni stál na
brehu a díval sa na bitku morskú, o víťazstve istý, bo jeho moc trikráť prevyšovala grécku
na mori. Ale medzi loďstvom tureckým len 18 galejí a na nich vojsko v námorníckom boji
nezkúsené. Z vysokého korábu cisárskeho i z jónskych oheň a šipy rútily sa neustále na
nižšie lode turecké, ktoré keď sa zblížily, plynným ohňom zapalované a ťažkým kamením
potopené boly. More celé už bolo pokryté strelami, galeje mnohé utonuly, dve zhorely.To vidiac Mohamed, nemohol sa už ďalej dívať a zabudnúc sám na seba a škrípiac zubami,
vrhnul sa i s koňom do peniaceho sa mora; jeho nasledovali predníci jeho a všetci sa s
koňmi do mora vrhli, aby preniknúc až k loďám, Grékom víťazstvo z rúk vyrvali. Vojsko
turecké tým zahanbené, s velikou odvahou svoj útok obnovilo, ale márne, bo lode mestské s
rozvitými plachtami, pri práve povstalom vetre, šťastne do prístavu pluly, a prístav bol
hneď reťazmi zatvorený. Veľká bola ztrata Turkov, ale ešte väčšia hanba. Mohamed tak sa
rozlútil na svojho admirála, že ho chcel dať na kôl napichnúť a ledva ho janičiari
vyprosili, ale predsa svoj hnev na ňom tak vylial, že mu svojim palcatom sto rán vysadil a
potom mu oko a líce rozraziť kázal. Vtedy povstalo u Turkov príslovie, podnes obyčajné, že
jim Allah panovanie na zemi dal, ale vládu na mori neveriacim (kresťanom) ponechal.Keď už nikto poradiť neznal, akoby bolo možné preniknúť do prístavu, aby mesto zo dvoch
strán mohlo byť dobývano, naposledy to sultán smelým úmyslom rozhodnul, a síce, aby jedon
diel loďstva po pevnine, v dialke jednej míle, do prístavu bol prevezený. K tomu cieľu
narobili drevené cesty a lojom dobre namazali, po ktorých tie lode cez jednu noc horko
ťažko do prístavu dopravili. Na každej lodi stál na zadku veslár, na predku sprievodca,
plachty boly rozvinuté, a na úsvite pri hlahole trúb a bubnov hrnulo sa k náramnému úžasu
obležaných celé loďstvo s hora do prístavu. Jeden smelý odhodlanec so strany gréckej
umienil si hneď loďstvo turecké v najbližšej noci spáliť; ale úmysel ten bol prezradený, a
keď sa ten v noci k lodiam priblížil, Turci z veľkého dela na loď jeho vystrelili, ktorá so
150 najlepšími bojovníky utonula. Turci nad tým víťazstvom hrozne zarevali a zajatých pri
múroch mesta pred očima Grékov pobili.Mohamed hneď nato most cez prístav stavať kázal a Grékovia umienili si most i loďstvo
spáliť; ale tí k tomu pripravení, tiež Turkov prichystaných našli a za rána pred očima
Grékov tiež boli pobití.Keď už dobývanie mesta na ôsmy týždeň trvalo a vojsko turecké s jednej strany už v
priekopách mestských, s druhej strany od prístavu pod samými zďami stálo; keď už štyri väže
zborené a veľká časť zdí postrielaná bola, Mohamed ešte jedno posolstvo k cisárovi skrze
svojho svata vypravil, ktorý prišiel do mesta s tým nabidnutím, aby mesto poddali, hnev
sultánov ukojili a seba, ženy, deti pred krutým otroctvom zachrániť hľadeli. Ale v držanej
o tom vojenskej rade, bolo inšie uzavreno.Cisár Konštantin odpovedal, že Bohu ďakovať bude, jestliže sa sultán k pokoju nakloní:
že žiadny z tých, čo mesto dobývali, dlho nepanoval; nech žiada daň, ale nie mesto, ku
bráneniu ktorého všetci že umrieť sú hotoví.Po tej odpovede nastal útok všeobecný i na suchu i na mori. Sultán skôr povolal k sebe
všetkých vojvodcov a s prísahou jim celé mesto v korisť sľúbil, sebe že len zdí a staviská
za podiel zadrží.Radostné prekrikovanie rozliehalo sa po celom ležení, keď to ohlásené bolo. Prevolávači
sľubovali statky a dôstojenstvo tým, ktorí prední na zdi mestské vylezú; dervišovia
napomínali vojsko, aby vyložili zástavy islamské na väžiach hlavného mesta neveriacich. V
noci celé leženie turecké osvetlené bolo, ohne horely všade i lampy a fakle a cez celú noc
vykrikovano: „Jediný je Allah a Mohamed prorok jeho!“ Obležaní domnievali sa, že i loďstvo
i leženie horí; ale chytro presvedčili sa, že to oslávenie nastávajúceho triumfu, a bolo
slyšať v meste hlasy úzkosti a nariekania: „Kyrie eleison! Pane smiluj sa! Odvráť ó Pane
spravodlivý hnev svoj od nás a vyprosť nás z rúk nepriateľov našich!“Istota nastávajúceho útoku roznítila posledný oheň zmužilosti gréckej. Všetky zvady a
rôznice cisár Konštantín pokojne vyrovnával, moc válečnú po meste porozkladal a všetky
brány udatnými vodcami opatril.Keď sa rozodnilo, bolo celé mesto Turkami zo všetkých strán otočené, ohromný hrmot trúb
a bubnov s rykom bitvy vystupoval po oblohu; všetky batterie dobývajúcich vypálili naraz z
diel svojich a stal sa všeobecný útok i od pevnej zemi, i od prístavu. Dve hodiny trval boj
bez úspechu Turkov. Čavsovia (žandári) tureckí stáli pozadku a vojsko železnými prúti a
volovými húžvami ku predku hnali. Zo strany Grékov v meste z väži ťažké kamene rúcali na
Turkov a zrážali tých, čo sa na múry driapali; grécky plynný oheň lial sa prúdom zo zdí a
hustý kúr obapolnej strelby pokrýval mesto i slnce.Medzitým čo sa tu udatne bojovalo, Turci nepozorovane jednou bránou, v počtu 50 mužov do
mesta vnikli. Tu rozliehal sa hneď s väže sv. Romana desný hlas, že nepriatelia sú už v
meste. To veľký strach a zmatok spôsobilo.Keď cisár videl, že ďalší odpor je nemožný, zvolal bolastne: „Chcem radšej umrieť, než
žiť!“ a postavil sa do predku. Za ním ale už — nikto. Tedy vidiac sa byť opusteným bo
všetko preč utekalo, zkríknul žalostne: „Či neni kresťana, čo by mi hlavu sťal?“ Tak
volajúc padol pod ranami dvoch Turkov, nepoznaný v množstve pobitých posledný cisár grécky.
Na to Turci zo všetkých strán sa hrnuli ako príval cez telá zabitých, všetko, čo mečom
dostihnúť mohli, na mieste pobili, a len potom, keď už malý počet bojovných v meste
znamenaný bol, ďalšie krvevylievanie pristavené bolo, aby hodne otrokov dobyť mohli.V meste nebolo už žiadneho odporu, všetko utekalo k strane prístavu, a mnohým prchajúcim
podarilo sa dosiahnuť lode grécke a jónske. Keď ale strážni brán to zbadali, nuž zamkli
brány a hodili kľúče do mora, z tej povery starého proroctva, že sa Turci časom až do
prostriedku mesta predrú, potom ale od obyvateľov mesta zas vytlačení budú.Všetek ľud potom hrnul sa do chrámu sv. Žofie, tak že temer celý veliký chrám, chodby a
pavlače jeho ľuďmi boly preplnené. Turci vylámajúc dvere, vliekli všetken ľud do otroctva.
Mužov, ženy, deti, pánov, mníchov, mníšky po dva zviazaných, ako sa jim videlo, tak
šikovali. Obrazy svätých boly svojich ozdôb olúpené a potrieskané; nádoby zlaté a
strieborné uchvátené, rúcha kostolné na miesto obročníc, oltáre na miesto stolov, žľabov
alebo k páchaniu iných ohavností potrebované. Tak bol hľa asiatskými divochmi znesvätený
najväčší vtedy a najslávnejší chrám v celom kresťanstve. Teraz si ho Turci popreinačovaný
potrebujú, keď i s väže kríž kresťanský ztrhli a na jeho miesto svoj „polmesiac“ postavili.Tak bolo od Turkov dobyté mesto kresťanské siedmych mien, siedmych pahorkov a siedmych
väží, slavné, staré Byzantium, mesto Konštantinovo, Carihrad, teraz Štambul alebo Islambol,
1125 liet po jeho novom založení, skrz Konštantína Veľkého, po 53 dennom obliehaní. Krvavý
osud jeho bol hrozný trest duchovnej ochablosti a mravnej porušenosti, jak obyvateľov tak i
panovníkov jeho. A kde taká všeobecná zkaza a „ohavnosť spuštení“ panuje, tam ani Pán Boh
nepomáha, čo sa i pri jeruzalemských Židoch dokázalo.
|
Kutlik_Dobytie-Carihradu-skrze-Turkov.html.txt
|
Currus Jehovae mirabilis[1][A1a]CURRUS JEHOVAE MIRABILIS,to jest:PODIVUHODNÝ VOZNAJVYŠŠIEHO,na ktorom On — ako od počiatku tak ešte aj podnes — ako podivuhodný Boh a Vodca
svojich svätých a veriacich tak divne vozí cez hory a doly, cez oheň a vodu, cez nepriateľov
a priateľov atď. v tomto zlom svete, kým ich konečne neprivezie na Eliášovom nebeskom voze[2]skrze blahoslavenú smrť do večného pokoja,spísaný Štefanom Pilárikom, najstarším,kedysi farárom na siedmich rozličných miestach v Uhorsku, naposledy v mestečku
Senici, ako aj seniorom[3]slávneho braneckého bratstva[4]po desať rokov, teraz však po mnohonásobnom a veľmi smutnom vyhnanstve z Uhorska
ustanoveným kazateľom vyhnaneckej kresťanskej cirkvi v Neusalzi, v markgrófstve meissenskom,[5]s poučným napomenutím a utešujúcimi výrokmi, ako aj s jeho vlastným príkladom,
všetkým pobožným, krížom a zármutkom obťaženým kresťanským srdciam pre poučenie, útechu,
napomenutie a povzbudenie.V roku 1678.Žalm IV. v. 4.[6]Vedzte teda, že Pán svojich svätých divne vodieva.— — —Wittenberg,[7]tlačou Matúša Henckela, univerzitného tlačiara|Izaiáš 54, 6.[8][A1b]„Pán ťa ponechá v náreku, aby si bol ako opustená a v srdci zarmútená žena a ako mladá
žena, ktorá je zapudená“, hovorí Pán, tvoj Boh.II. Korintským 4, 8 — 11.[9]Máme všade zármutok, ale nebojíme sa. Je nám úzko, ale nestávame sa malomyseľnými. Trpíme
prenasledovanie, ale nebudeme opustení. Budeme porazení, ale nezahynieme a vždy budeme nosiť
na svojom tele smrť Pána Ježiša, aby sa i život Pána Ježiša zjavil na našom tele.Zjavenie 2, 10.[10]Buď verný až do smrti a dám ti korunu života.|*Jasným kniežatám,[A2]vysoko urodzeným grófom a pánom pánom, vysoko blahoctihodným biskupom a prelátom,[11]vysoko a blahourodzeným rytierom, tiež prešľachetným, vysoko a veľmi ctihodným,
najlepším, vysoko a veľmi učeným, vysoko a veľmi múdrym, vysoko dobroprajným, ako aj jasným
kňažnám, vysoko urodzeným grófkam, vysoko a blahourodzeným, šľachetným, vysoko a
blahopočestným, vysoko a veľmi ctným, na cnosti bohatým paniam a pannám, vôbec všetkým zbožným
kresťanským srdciam, nech sú akéhokoľvek stavu, postavenia, hodnosti a pôvodu, mojim na
všetkých stranách najláskavejším, milostivým pánom pánom, paniam paniam, veľmi nakloneným
patrónom, spoľahlivým dobrým priaznivcom a priaznivkyniam atď. želám v kresťanskej zbožnosti,
v najpovinnejšej poníženosti a v najhlbšej pokore božiu milosť, šťastlivé panovanie, bohaté
požehnanie, milý pokoj v krajine a doma, nehynúcu slávu u Boha a počestného potomstva a naveky
trvajúci život skrz Ježiša Krista, nášho Pána, mocou sv. Ducha. Amen.|*[A2b]Jasní, vysoko urodzení, vysoko blahoctihodní,
vysoko blahourodzení, prešľachetní a vysoko dobroprajní páni! Jasné, vysoko urodzené, vysoko
blahourodzené, vysoko počestné a cnostné, vysokoctené panie a panny!Nikdy by som sa nebol odvážil chváliť sa podivuhodným vedením Najvyššieho, ktorým ma
poctil v tak rozličných starostiach a protivenstvách, najmä však v kazateľskom úrade, keby ma
vyvolená božia zbroj,[12]sv. apoštol Pavel so svojimi spolupracovníkmi nebol predišiel, lebo takto píše k
Rimanom v 5. kap., v. 3 — 5:[13]„Chválime sa súženiami, vediac, že súženia prinášajú trpezlivosť; trpezlivosť
prináša skúsenosť, skúsenosť však prináša nádej, nádej však nezahanbuje.“ Aj keď ma sv. Duch
nenapomínal s ostatnými veriacimi skrz kráľovského proroka Dávida v jeho 4. žalme, v. 4.,[14]keď hovorí: „Vedzte teda, že Pán svojich svätých divne vodieva.“ Nech je to však
ďaleko odo mňa, že by som si chcel azda pred inými dajakú svätosť privlastňovať a tým sa
vyvyšovať, pretože zneje: „My sme vôbec hriešnici|,[A3]a
nemáme slávu, ktorú máme mať pred Bohom.“ (Rim. 3, 23). Spovedám sa a vyznávam tiež každodenne
s tým istým kráľovským prorokom Dávidom (Žalm 51, 7): „Hľa, v hriechu som sa narodil a v
hriechu ma počala moja matka.“ Ale nevytváram sa ani z obce svätých v takom zmysle, ako sú v
Písme sv. tu i tam menovaní a čo sa pod nimi rozumie, a ako to je aj na uvedenom mieste. A
síce nevytváram sa po prvé pre najsvätejšieho Mesiáša, ktorého svätosť dosahujeme vierou (Gal.
3, 26),[15]po druhé pre svätý krst, v ktorom sme od hriechov obmytí, očistení, posvätení a
ospravedlnení skrze meno Pána Ježiša Krista (I. Kor. 6, 11),[16]po tretie pre sv. Ducha, ktorý v nás prebýva (I. Kor. 3, 16, Rim. 8, 10), ktorým
sme zapečatení ako so zálohom nášho vykúpenia a ktorý i v nás prebúdza sväté pohnútky,
myšlienky a reči (Kolos. 3, 17),[17]a napokon po štvrté pre slovo božie, ktoré nás aj posväcuje. To, že sa však
odvažujem chváliť sa podivným vedením svojho Boha, odôvodňujem takto: Po prvé, lebo zo samej
jeho dobroty a otcovskej lásky ako dieťa už od mladosti podivuhodne som bol vodený a sem tam
hnaný. Po druhé, aby som tak prebudil vo všetkých pokúšaných a zarmútených srdciach, najmä
však u pobožných a prenasledovaných exulantov, pevnú myseľ, aby so mnou trpezlivo znášali s
chuťou a láskou kríž, ktorý na nich Hospodin kladie, vo vedomí, „že terajšie utrpenia sa
nevyrovnajú nádhere, ktorá sa má prejaviť na nás; všetci tiež, ktorí chcú žiť zbožne, musia
trpieť prenasledovanie.“ Po tretie,|,[A3b]aby sa pritom
rozpomenuli, že Pán, náš Boh od počiatku takto, na takomto voze bied a úzkostí vozil svojich
milých svätých a dietky, a aby si takto mohli zabezpečiť útechu a pomoc sv. Ducha. Po štvrté,
aby som opísaním takejto starostlivosti Boha a Otca a opísaním toho, ako sa podivuhodne správa
k deťom človeka a teda i ku mne až dosiaľ, urobil po vôli mnohým žiadostivým srdciam (ktorým
je čiastočne podivuhodný beh môjho života známy a ktoré mi vydali o tom svedectvo pred
vynikajúcimi ľuďmi, ako to napokon spomína i môj syn magister[18]Izaiáš Pilárik,[19]alumnista saského kurfirsta[20]vo Wittenbergu, v predhovore k pojednaniu o prenasledovaní pravej cirkvi.
Čiastočne však ešte nie je známe, a tak sú veľmi žiadostiví, aby sa o ňom dozvedeli a
poučili). Nepochybujem, že kde len zbožný, pobožný čitateľ to bude usilovne čítať a o tom
rozmýšľať, neostane to bez úžitku, ba nad nejedným prenasledovaním sa bude veľmi diviť, áno,
azda aj svojimi slzami moje nešťastie porosí a vyberie si z toho, čo mu môže slúžiť k spáse a
úžitku.Nuž takéto podivuhodné vedenie Najvyššieho chcel som pripísať a venovať najponíženejšie,
pokorne a úctivo Vašej Vašej Jasnosti Jasnosti, Milosti Milosti, Velebnosti a Dôstojnosti,
Váženým Váženým Vysokodôstojným Cnostiam a Milostiam ako mojim najláskavejším, milostivým,
vládnucim, vysokocteným a vzácnym pánom pánom, paniam a pannám, veľkým a mocným patrónom a|,[A4]patrónkam, ponížene a slušne prosiac, aby ste toto
láskavo a priaznivo prijali a mňa aj ďalej ponechali vo svojej milosti, vysokej priazni a
náklonnosti. Ja si dám na tom veľmi záležať a budem horlivo opäť a opäť prosiť ako nehodný
sluha boží najvyššieho odplatiteľa všetkých dobrých skutkov za vaše všeobecné a zvláštne
blaho, život a časté patričné uplatnenie. Bože a Otče nášho Pána Ježiša Krista, vyslyš moje
vzdychy a dokazuj aj ďalej na nás svoju podivuhodnú dobrotu (Žalm 17, 7)! Zachovaj nás
všetkých pod jeho milostivou záštitou a ochranou proti zlobe a vzdoru všetkých nepriateľov a
daj, aby sme požívali jeho milosti tu časne a tam večne, čo želá Vašej Vašej Jasnosti
Jasnosti, Milosti Milosti, Velebnosti, Dôstojnosti, Slávnym Slávnym Cnostiam a priaznivcomnábožný prosebník u Boha,Stephanus Pilarikius, starší,kňaz a duchovný kresťanskej vyhnaneckej cirkvi v Neusalzi.Dané v Neusalzi v Meissensku v 9. nedeľu po Trojici roku 1678.[21]|*Ukazovateľ kapitolI. kapitola:O divnom povoze božom pri narodení, v detstve a mladostiII. kapitola:O divnom povoze božom v učiteľskom úradeIII. kapitola:O podivuhodnom povoze božom pri vysvätení a nastúpení vysokodôstojného kňazského úraduIV. kapitola:O podivuhodnom povoze božom v prvom vyhnanstveV. kapitola:O divnom povoze božom pri sťahovaní sa na úrad dvorného kazateľaVI. kapitola:O divnom povoze božom pri návšteve rodičov a v kňazskom účinkovaní v BeckoveVII. kapitola:O divnom povoze božom za nádasdyovskej perzekúcie a prenasledovaniaVIII. kapitola:O divnom povoze božom pri povolaní do Senice a v tatárskom zajatíIX. kapitola:O divnom povoze božom z valašského tábora až na BrančX. kapitola:O divnom povoze božom po tatárskom zajatíXI. kapitola:O divnom povoze božom v mojom vyhnanstve po útekuXII. kapitola:O divnom povoze božom vo vyhnanstve z Uhorska do NemeckaXIII. kapitola:O divnom povoze božom z Vratislavi až do Žitavy a odtiaľ až do Neusalze|*Svedectvo, ktoré autorovi blahosklonne udeľuje vysokodôstojná teologická fakulta vo
Wittenbergu:V mene Ježiša! Dekan senior a ostatní profesori teologickej fakulty na wittenberskej
akadémii láskavého čitateľa srdečne zdravia.|*[A1b]„Ak hovoríš o človeku, hovoríš o všetkých
utrpeniach“, hovorili kedysi ako príslovie múdrejší v našom národe. Správnejšie to platí o
živote skutočne verných kresťanov: „Ak hovoríš o človeku kresťanovi, hovoríš o všetkých
utrpeniach na svete“. Veď mnohé súženia sú neodmysliteľné od spravodlivých (podľa svedectva
Dávida, Žalm 34, 20), pretože títo musia cez mnohé súženia vojsť do kráľovstva nebeského. Ale
toto príslovie sa vzťahuje zo všetkých najpriliehavejšie na verných kňazov cirkvi. Ak hovoríš
o kňazovi vernom Kristovi, hovoríš o všetkých utrpeniach, lebo Pán Ježiš je pánom utrpenia a
učiteľ a vodca všetkých trpiacich. Prorockými ústami a veľmi jasnými slovami to predpovedal
svojim pomocníkom Ján (16, 20):[22]„Amen, amen, vravím vám, vy budete plakať a nariekať, ale svet sa bude radovať; vy
sa však budete rmútiť.“|,[A2a]A (v. 1 — 4): „Toto som vám
povedal, aby ste sa nepohoršili. Zo synagógy vás vylúčia a prichádza hodina, že každý, kto vás
usmrtí, bude sa domnievať, že vykonal službu Bohu. A to vám učinia, pretože nepoznali Otca ani
mňa. To som vám však povedal, aby ste, keď príde hodina ich, rozpomenuli sa, že som vám to
povedal.“ To sú osudy kňazov! To sú úvahy verných duchovných, ktoré vyvoláva svet pred ich
nešťastné zraky! Ale v tomto spočíva pravá podmienka verných kňazov, ako predpovedal sám Pán
(Ján 15, 18 a nasl.): „Ak vás nenávidí svet, vedzteže, že ma nenávidel skôr ako vás. Keby ste
boli zo sveta, svet by miloval, čo mu patrilo. Pretože však nie ste zo sveta, ale ja som vás
vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí. Pamätajte na slovo, ktoré som ja povedal vám: ,Nie
je služobník väčší ako jeho pán.‘ Ak ma prenasledovali, i vás budú prenasledovať. Ak moje
slovo zachovali, i vaše budú zachovávať. Ale toto všetko vám učinia pre meno moje, pretože
nepoznajú toho, ktorý|,[A2b]ma poslal.“ V tomto spočíva
dokonalosť verných kňazov, ako zas učí Spasiteľ, vodca prenasledovaných kňazov: „Nestojí žiak
nad svojím učiteľom. Ale každý bude dokonalým, ak bude ako jeho učiteľ“ (Lukáš 6, 40).[23]A (Matúš 10, 16):[24]„Hľa, ja posielam vás ako ovce medzi vlky… Budú vás vydávať na súdoch a budú vás
bičovať vo svojich synagógach. I pred vládcov a kráľov budete vodení pre mňa na svedectvo tým
a pohanom (v. 17 — 18). Vydá na smrť brat brata a otec dieťa a povstanú deti proti rodičom a
budú ich zabíjať (v. 21). A budete v nenávisti u všetkých pre meno moje (v. 22). Keď však vás
budú prenasledovať v meste tomto, ujdite do iného“ atď. (v. 23). Nestojí žiak nad svojím
učiteľom, ani sluha nad pánom svojím. Stačí žiakovi, aby bol ako jeho učiteľ a sluhovi, ako
jeho pán. Ak hlavu rodiny volali Belzebubom,[25]ako horšie jej členov? V tomto napokon spočíva blaženosť verných kňazov, ako o tom
svedčí vodca mučeníkov (Matúš 5, 10 — 12): „Blahoslavení, ktorí prenasledovanie|,[A3]znášajú pre spravodlivosť, pretože ich je kráľovstvo nebeské.
Blahoslavení ste, keď vám pre mňa budú zlorečiť a prenasledovať vás a hovoriť všetko zlé proti
vám, lužúc. Radujte sa a plesajte, pretože odmena vaša hojná je v nebesiach. Tak totiž
prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.“ Tieto príklady sú dosť jasným, dosť
hodnoverným svedectvom, ktoré je výpoveďou samotnej pravdy, o osude verných kňazov tu na zemi.
Ináč nesvedčia ani všeobecné dejiny všetkých vekov, lebo v Starom zákone mali takýto osud
proroci a iní boží služobníci, ktorých dlhý zoznam tu podať by bolo ťažké! Takýto osud mali
apoštoli, evanjelisti a iní učitelia prvotnej cirkvi od čias Krista! Takýto osud mali
pravoverní duchovní po všetky veky Nového zákona! Čo je teda na tom divného, ak verných kňazov
stíha dnes ten istý osud? Vo veľkom divadle sveta sa vždy hrá ten istý kus, iba čo sa menia
osoby. Aby sme o inom nehovorili, nech vydá svedectvo samé Uhorsko, predtým prekvitajúce a
veľmi bohaté kráľovstvo. Častejšie sa totiž Antikristova družina pokúšala o prenasledovanie,
ale ochranca Izraela predtým nedopustil úplné potlačenie cirkvi a všeobecné vypudenie verných|,[A3b]kňazov. Hoci túto skľúčenú cirkev veľmi často
obliehali obaja Antikristi — i východný i západný — predsa ju celú nemohli nijako dobyť. Stráž
konal strážca Izraela, Kristus, hliadku mali vojaci nebeskej armády, najmocnejšie hradby vôkol
postavila smelosť zbožných modlitieb, najúčinnejšiu pomoc priniesol veľmi silný útok božieho
milosrdenstva. Pod touto ochranou stálo Uhorsko opevnené, cirkev zostala! Ale teraz, ó žiaľ!
Všetko sa obrátilo na horšie. Svedčí o tom skaza prekvitajúceho kráľovstva, potlačenie celej
cirkvi, biedny osud kňazov cirkvi! Veru nikto nemôže ľahko vylíčiť prenasledovanie, väznenie,
zajatie, surový výsmech zajatých, ukrutné bitie, strašné a prekliate otroctvo a napokon
samotnú smrť.Ale nebudeme sa zaoberať iba týmito vecami, pretože publikované spisy[26]už vyložili kresťanskému svetu tento biedny osud uhorských kňazov. Každodenne
poznávame živých svedkov veľmi krutého osudu a o ich nespočetných pohromách sa dopočúvame na
vlastné uši a z nepochybných zpráv. Medzi týmito, ak aj nie vôbec, predsa akési význačné
miesto zaberá veľmi úctyhodný|,[A4a]a učený muž, pán Štefan
Pilárik, nie jedného miesta duchovný, nie jedného miesta mučeník. Tak bezohľadný, tak strašný
bol jeho osud od istého času, že jeho nebezpečenstvá, jeho pohromy a spútané zlo tvoria
obšírnu históriu mučeníctva. Publikoval ju sám, pripomenul ju slávny syn, pán magister Izaiáš
Pilárik, Uhor zo Sv. Ondreja, alumnista najjasnejšieho saského kurfirsta, usilovný študent
najsvätejšej teológie, vo význačnej teologickej dišpute De persecutione verae ecclesiae, ktorú
mal u nás pred dvoma rokmi. Časť z nej venoval rozličnému prenasledovaniu svojho otca v
Uhorsku pre srdce naklonené k Bohu a príjemnej spomienke na pominuvšie sa zlo, takže by to
nemalo význam tieto veci alebo opakovať alebo vyratúvať. Muž postihnutý nešťastím a sluha
Kristov, trápený skoro všetkými spôsobmi mučeníctva i od východného i od západného Antikrista[27]v neustálych prenasledovaniach, žiadal si však naše svedectvo a dobrozdanie alebo
so sprostredkovaním alebo s teologickým odporúčaním na mocných patrónov.|,[A4a]To mu zaiste nemôžeme ani nesmieme odoprieť pre príbuznosť pravoverného
vyznania, pre veľmi ochotnú úslužnosť kresťanskej lásky, pre množstvo vytrpeného zla a pre
oddanosť, ktorú nám tento muž preukazoval. Preto s takým zanietením, ako si vec žiada, chceme
požiadať čitateľov všeobecne i jednotlivo, aby boli ochotní prijať s láskavou mysľou muža
známeho toľkým prenasledovaním, vzhliadnuť naňho s priazňou, ujať sa ho so štedrými rukami a
pod svojou ochranou podporovať všetkými prostriedkami jeho život, prácu, deti, stav. Kristus i
v tomto služobníkovi nech je láskavo prijatý, obdarený dobrodeniami! On nech je strážcom a
ochrancom Izraela a nech ochraňuje v pokoji cirkve, ktoré dosiaľ kvitnú, vďaka božej milosti,
klesajúcich nech podoprie svojou silou, upadnuvších nech pozdvihne mocnou pravicou pre svoje
slávne meno, víťazné medzi všetkými nepriateľmi! Buď zbohom, láskavý čitateľ! Svoje povinnosti
si vždy vykonávaj šťastne v Pánu podľa sľubu!Napísané vo Wittenbergu, opatrené obvyklou pečaťou nášho kolégia, dňa 3. mája roku 1678.L. S.|[28]*[1]Currus Jehovae mirabilis — (lat.) Podivuhodný voz boží, náboženská predstava o bohu,
ktorý podivnými cestami vozieva ľudí cez utrpenie do nebeských slastí[2]Eliášov nebeský voz —Eliáš, izraelský prorok (medzi r. 920 —
902), vzatý Hospodinom na ohnivom voze do nebies (IV.kniha kráľov2).Knihy kráľov, opisujúce dejiny Izraelitov, napísal
pravdepodobneJeremiášv VI. stor. n. l.[3]senior — (lat.) starší, predstavený seniorátu, bratstva (fraternitas, contubernium),
t. j. cirkevných sborov celých stolíc alebo časti stolíc, združenia kňazov[4]branecké bratstvo — branecký seniorát, združenie cirkevných sborov, menovite kňazov
v obvode Branča (Senica, Sobotište, Jablonica a i.)[5]meissenské markgrófstvo — meissenské správne územie (Meissen v Sasku)[6]Žalm IV., v. 4 —Kniha žalmov, žalm 4., verš 5[7]Wittenberg — nemecké mesto, bašta protestantizmu s univerzitou, na ktorej študovalo v
XVI. — XVIII. stor. veľa Slovákov. Univerzita bola r. 1815 spojená s hallskou univerzitou.
Vo wittenbergskej univerzitnej tlačiarni M. Henckela vyšli stovky tlačí od autorov
Slovákov.[8]Izaiáš 54, 6 — Proroctvo Izaiášovo 54, 6[9]II. Korintským 4, 8 — 11. —Druhý list sv. Pavla(1 — 67)
Korintským patrí k tzv.Listom apoštolským. Korint bol hlavným mestom
Acháie[10]Zjavenie 2, 10 —Zjavenie sv. Jána apoštola(Apokalypsa) je
prorocká knihaNového zákonaz r. 95 o osudoch cirkvi a príchode
Krista.[11]biskupom a prelátom — časť venovania priaznivcom, vysokým cirkevným hodnostárom.
Biskupská hodnosť v nemeckej protestantskej cirkvi prešla na kniežatá. Hodnosť preláta
(vysoká duchovná hodnosť, napr. pápež, arcibiskup, biskup atď.) zostala u nemeckých
protestantov len čiastočne v používaní.[12]vyvolená božia zbroj, sv. apoštol Pavel — vyvolený boží nástroj na šírenie
kresťanstva, apoštolPavel, spočiatku prenasledovateľ kresťanov,
neskôr horlivý hlásateľ, kresťanstva[13]Rim. 5, 3 — 5 —List sv. Pavla Rimanomz r. 58 alebo 59[14]Dávid 4, 4 —Kniha žalmov4, 4.[15]Gal. 3, 26 —List sv. Pavla Galatom, obyvateľom Galatie, krajiny
v Malej Ázii, napísaný asi r. 54 — 55[16]I. Kor. 6, 11 —Prvý list sv. Pavla Korintskýmasi z r. 57[17]Kolos. 3, 17 —List sv. Pavla Kolosským, obyvateľom Kolos v M.
Ázii, z r. 62 alebo 63[18]magister — akademická hodnosť dosiahnutá na univerzite, niekde totožná s titulom
doktor[19]Izaiáš Pilárik — Pilárikov syn, narodený r. 1650 v Sv. Ondreji. Hodnosť magistra
dosiahol po dvojročnom štúdiu (zapísaný 29. júla 1675) vo Wittenbergu (16. október 1677).
Potom pôsobil ako konrektor na škole v Alt-Brandenburgu. Zomrel r. 1686. Myslí sa tu jeho
dielo o prenasledovaní pravej cirkvi (De persecutione verae ecclesiae
dissertatio theologica, Wittenberg 1676)[20]alumnista saského kurfirsta — alumnus, chovanec vyššej školy s internátom, v ktorom má
bezplatne byt, stravu a vyučovanie, t. j. chovanec na útraty saského kniežaťa[21]9. nedeľa po Trojici r. 1678 — 7. august 1678[22]Ján 16, 20; 1 — 4; 15, 18 a nasl., t. j. 18 — 21 —Evanjelium sv.
Jána(† asi na konci I. stor.), napísané v r. 90 — 95[23]Lukáš 6, 40 —Evanjelium sv. Lukáša, napísané r. 62 alebo
63[24]Matúš 10, 16; 17 — 18, 21, 22, 23 —Evanjelium sv. Matúša,
napísané r. 42[25]Belzebub — knieža zlých duchov, pán pekla[26]publikované spisy — spisy o náboženskom prenasledovaní (J.
Simonides,T. Masník,J. Lánia
i.)[27]Antikrist východný a západný — Turek a pápež[28]L. S. — (lat.) Loco sigilli (Miesto pečate)
|
Pilarik_Currus-Jehovae-mirabilis-Podivuhodny-voz-bozi.html.txt
|
Zločin a trestNelze to popírat: udělala nečistotu. Teď se krčí v nejtemnějším koutě se zvrhlým a
urputným výrazem, zeleně svítí očima a potrhává ocasem; ví, co ji čeká. Rázem z ní spadlo
vše, co z ní dělá vzdělanou a jemnou kočku; je to zlé a divoké zvíře džunglí, bestie plná
strachu a nenávisti, jež tě sleduje žhoucíma očima jako věčného nepřítele. Syčí jako had,
když se k ní blížíš; její zelené zorničky srší zuřivým odporem, hrůzou, záštím a
zločinností: pff chch chch, nesahej na mne!Nic platno, macku, mezi námi lidmi se vina musí odpykat; je Zákon a Řád, že kočka, která
se prohřešila, se přidrží na místě činu a na! na! na! tu máš, ty hanebnice! S ušima
sklopenýma, zběsile se vzpouzejíc choulí se hříšnice pod tragickým přívalem trestu. Hotovo!
a jako had, s břichem na zemi, peláší bídná kreatura z místa činu.Ale než soudce vstane, sedí už uprostřed pokoje, spokojená a útlá kočka, jako by se nic
nestalo, a horlivě si na zádech líže pocuchaný kožíšek. Ohlédne se na svého katana ještě
trochu nejistě, ale očima už zlatýma: Koukej, já jsem hezká kočička; otevři mi, já chci jít
do kuchyně.Načež odchází, dávajíc si zřejmě záležet na tom, aby nespěchala.
|
Capek_Bajky.html.txt
|
ValibukIšiel som raz cez horu,ubil som tam potvoru. —Ja len sám; — a dokolaako v rohu tma bolaa na hore zo skalysovy polnoc hlásali. —Idem, idem; — iba tipočnú skaly pukati,a priepasť sa otvára,a z nej oheň vyhára;a v tom ohni vykročípotvora mi pred oči;rastie, rastie do výše,a ko mne sa kolíše;cerí na mňa zubiskáa okáľmi zablýska. —„Čože si za mátoha?Ak si dobrô, chváľ Boha! —Pokoj boží pokojnýms požehnaním prehojným:lež ak neznáš pokoja,naučí ťa zbroj moja.A varuj sa mojich rúk:Ja som víťaz Valibuk.“ —Zadupala nohami;do mňa pošla rohami. —„Nuž tak? — tebe do duši!“Lapil som ju za uši,trepol som ju o bralo,len tak pod ňou zdundžalo. —Vyskočila potvora,a späla sa dohora;bryzgla na mňa plameňom,praskla do mňa kameňom. —Už ma bol jed dopálil;len ja buka vyvalil,a tú kliatu ohavutresk! tým bukom cez hlavu. —Bratu! Tak ti zrevala,až sa hora lámala. —Ešte že jej pár razídám tým bukom za väzy:ale ti mi utiekla,sám neviem kde do pekla.Iba keď mi zmizela,a priepasť sa zavrela,a zem búrkou ohromnouzatriasla sa podo mnou. —No tak! — Pokoj pokojným,s požehnaním prehojným. —Lež ak neznáš pokoja,naučí ťa zbroj moja.A varuj sa mojich rúk:ja som víťaz Valibuk.
|
Chalupka_Valibuk.html.txt
|
Balady, romance, rozprávkyObsah1. Ta dala matka…2. Mati diovča sháňa…3. Vandrovali Rábkové…4. Kráľ na vojnu verbuje…5. Zvalo sa mesto…6. Ten turecký mýtnik…7. Sobol pán, Sobol pán…8. Rabovali Turci…9. Vyskočilo slniečko…10. Dole pod Smolenským zámkem…11. Tá Zuzkina mati…12. Pásol Janko…13. Oliva, Oliva…14. V Sobotišti na rínečku…15. Vyletela holubička…16. Furmani idú…17. Pod Muráňom…18. V šírom poli…19. V jarní čas…20. Išlo diovča…21. Pod kaštieľom…22. Prepelenka smutná…23. Tam s tej strany mora…24. Okolo vody…25. Aj, devče, devče…26. Išla Marína…27. Išla Anka do hájička…28. Išlo dievča po vodu…29. Keď som išol v jednom meste…30. Poďže, dievča…31. Bež, poslíčku, jako vták…32. Sedela Mariška…33. Zdalo sa mi tej noci…34. Niže mlyna…35. Hory, hory…36. Sedel Janko…37. Coky, coky…38. U Likavy…39. Na zelenej pažiti…40. Tam pri Prešporku…41. Nesem vám novinu…42. Ej, ač chceš moja milá byti…43. Starala sa mamka má…44. Išol Janíčok…45. Chcel sa Janík ženiť…46. Kdeže si bola…47. Rúbali zelenú vežu…48. Daj Boh štestia…49. O smutná chvíle…50. Ženie šuhaj…51. Janík, Janík…52. Červený kantár…53. Na vysokých horách…54. Pijú chlapci…55. Ten náš otec…56. Z tej plešivskej brány…57. S jednej strany hory…58. Slunce svici, rosa pada…59. Choc by som jechal…60. Dajcež mi župan…Národné piesne a spevy, súc číra prirodzenosť, majú pôvaby a ľúbeznosti,
ktorými sa v hlavnej kráse najdokonalejšiemu umeleckému básnictvu rovnajú.Montaigne1. Ta dala matka…[1]Ta dala matkasvoj’ vlastnú dcérudo cudzej krajine,zakázala jejani k sebe príť,ani k svoj’ rodineza sedem ročkov,za sedem týžňov,aj za sedem hodín.Matka má milá!Ja som tvoj’ dcéra,ja k tebe priletímdo tvoj’ zahradky,na onie hriadky,na bielu ľaľuju.Ač mi tá uschne,ač mi tá zvädne,kto mi ju poleje?Matka má milá!Ja som tvoj’ dcéra,ja ti ju polejem,ani krčahmi,ani kupkami,len mojmi slzami.Ej, jašu, jašu,vtáčku jarabý,nejdi do zahrady,polámeš mi tammojej mamičkyna hriadkach ľaľuju.Ač ty polámešmojej mamičkyvoňavú ľaľuju,to mi ver, že ťamoje sestričkynaskutku zabijú.2. Mati diovča sháňa…[2]Mati diovča sháňas postele za rána:„Anna moja, Anna,choďže ty na vodu,na vodu studenú,pod lipu zelenú.“Šla Anna pre vodu,na lúčku zelenú,nemohla načrietipre studňu srúbenú.Mať na ňu volala:„Anna moja, Anna,kdeže si tak dlho?Bodaj si, aby sihneď tam skamenela!“Krhla skamenelameravým kameňom,Anna zdrevenelazeleným javorom.Leží vedľa, leží,jeden chodník pravý,[3]išli dva mládenci,dva bratia vandrovní,oba boli hudci.„Ach, bratríčku milý,koľký svet sme prešli,ešte sme takéhojavora nenašli.Odtnimeže si mypo jedných husličkách,po druhých bičíkach.“[4]Prvý raz zaťali,krv z neho ronila,hneď sa poľakali,na zem popadali.Druhý raz zaťali,slovo uslyšali:„Rúbajte, rúbajte,len srdce neraňte!Ništ sa vy nebojte,ale si odtnitena jedny husličky,na druhé sláčiky,choďte, prehúdajtepred mej matky vráta:“„Toto je tá pannav javore zakliata,toto sú husličkyz tej vašej Aničky,a této sláčikyz jej pravej ručičky!“Išli tí mládencižalostne hrajúci.Keď matka slyšala,na okno bežala:„Ach, mládenci moji,choďteže preč, choďte,a žiaľ mi nerobte,však ho ja dosti mám,že Aničky nemám!“3. Vandrovali Rábkové…[5]Vandrovali Rábkové,z jedné zeme do druhé.Keď tam privandrovali,na ríneček stávali:„Ej, šenkýrku, šenkýrku,[6]máš ty peknú devčinku!Či ti je tvoja vlastná,a či ti je služebná?“„Ani je moja vlastná,ani je nie služebná,len mi je zastavená.“„Keď je nie tvoja vlastná,ani je nie služebná,zač ti je zastavená?“„Za sto zlatých stríbernýcha za toľko červených.“[7]„Daj mi s ňou nuocku spati,chcem ti ja zaplatiti.“„Spi s ňou nuocku, lebo šesť,miluj sa s ňou koľko chceš.“Postielečku stielala,tak žalostne plakala.„Nepoprávaj široko,len úzko a vysoko.“„Nelakom sa ty tomumojmu telu bielemu,bo som z rodu veľkého,Dindeš kráľa mladého.“„Keď si ty dcéra jeho,ja som vlastní syn jeho,sedem ročkov bojujem,a teba vyhľadujem.“Hned sa oni objali,tak radostne plakali.Dobrý Pán Boh rozum dau,že brat sestru neprespau.Nič peniaze nečítau,len klobúčkom odmerau.4. Kráľ na vojnu verbuje…[8]Kráľ na vojnu verbuje,ženy, diovky slučuje,ženy, diovky dopredku,samých chlapcov dozadku.Jeden sa mu starý zdal,že on syna sám nemal,má on doma tri dcérky,pekné ako holúbky:„Choď ty, dcéra najstaršia,choď do vojny, choď za mňa!“„Ja, pán tato, nepuojdem,ja bojovať nebudem.“„Choď ty, dcéro prostrednia,choď do vojny, choď za mňa!“„Ja, pán tato, nepuojdem,ja bojovať nebudem.“Tá najmladšia Barbora,slovíčko mu mluvila:„Nestaraj sa, tatíčku!Ja puojdem na vojničku.Kúp mi koňa vraného,novuo sedlo na neho;zlatú šabľu ku boku,a pár pištoľ do rukú!“„Ej, Barborko, dcéro má,znáš-li, že je vojna zlá?Nedávaj sa dopredku,ale radšej dozadku.“Keď jej šaty merali,tak mládenci plakali.Keď na koňa sedala,otec i mať plakala.Ona na to nedbala,dopredku sa držala,von zo dvoru vybehla,trikrát tábor obehla.Kráľ sa na to čudoval,potom k vojsku povedal:To je vojak obratný,to je šuhaj prekrásny!Keby on bol panenka,hneď by bola má žienka.„Jasný králi, panna som,drž si slovo, tvoja som!“5. Zvalo sa mesto…[9]Zvalo sa mesto Rakovci,[10]v nem prebývali kuruci,[11]tam mal jedon kováč dcéru,krajšú, nežli kráľ kráľovnu.Sám kráľ sa zaľúbil do neja hľadau si cestu ku nej;ale darmo chodil dluho,odpírala ona tuho.Kopala baba zahradu,prišol kráľ k nej na poradu.„Ej, babo, babo, daj radu,jak by som sklamal tu pannu!“„Obleč si šaty panenské,a črievičky karmažínske;[12]a jdi od domu do domu,až ku kováčovi tomua tam zaklopaj na vráta,otvorí ti sám pán tata.“„Kto to klope, kto to tluká?Mal dosť času vo dne dnuká!“„Ja som kramárka z Opavy,[13]idem na jarmok do Prahy;továr som si už poslalaa sama som tu zostala.Prosím, milý hospodári,aby ste mi nocľah dali,ľahnem si bárs na lavičkua prikryjem sa sukničkú.“Keď už bolo ku večeru,volá kováč svoju dcéru:„Anička, choď posteľ postlať,tá pani bude s tebou spať.“„Ach, pán otec muoj premilý,tá pani se mi nelíbí;ani som to neslýchala,aby pani s pannou spala!“„Choď len, Anička, choď zbystra,však je to pani bárs čistá.“Keď už bolo o púlnoci,volala otca k pomoci.„Ticho, Aničko, nekrič ty,avšak nás nikto neslyší.“A keď bolo rozvidneno,bolo po meste vraveno,že Anička už nie panna,že s uherským kráľom spala.A keď už bolo po roce,nosila Janka na ruce.A keď si ho kolísala,takto nad ním spievavala:„Ej, čušaj, belaj, synu muoj,kráľ Matiáš[14]je otec tvoj!“6. Ten turecký mýtnik…[15]Ten turecký mýtniksedí vo vezení,za ruce, za nohytuho okovaný.„Mýtniku, mýtniku!Máš ty doma dcéru,krásnu Katarínu.Ak nám ju ty sľúbiš,sám sa vyslobodíš!“„Veru vám ju sľúbim,ak sa vyslobodím.“Keď on prišol domov,sadol si za stolík,hlávku si zalomí.„Tatík muoj premilý!Čože vás tak bolí,či hlava, či rucea či život biely?“[16]„Hlava mňa nebolí,ani život biely,ale som ťa oddalTurkom do vezení.“„Tatík muoj premilý!Nič sa nestarajte!Máme služobkyňu,menom Katarínu;pekne pripravíme,ta ju vypravíme.“„Katuško, dcérko má!Tam by ju poznali,tam by ju poznali,mňa by sviazať dali.Katuško, dcérko má,vyjdi na pavlačkua pozeraj odtiaľ,dolu na Sabatku![17]Či sú to mrákavy,či sú to čierňavy,či sa to už hrnútí Turci s hintovy?“[18]„Ach, tatíčku milý,nie sú to mrákavy,nie sú to čierňavy;ale sa už hrnútí Turci pohani.“„Brány otvárajte!Stoly zakrývajte!Katuško, dcérko má!Idi do svetličky,[19]sberajže si, sberaj,té tvoje šatočky!Angliu[20]zobliekaj,a šarlát obliekaj!“Keď si ich sberala,horce zaplakala,tak sa ona ťažkoTurkom oddávala.„Katuško, dcérko má!Sadni si na stolčok,učešže si, učeš,tvoje dlhie vlasy!“Pekná Katarínkav okenečku stála,svoje žlté vlasyhrebeňom česala.„Vlasy moje, vlasy,kdeže vy puojdete?Za turecké hory!Mňa hlavička bolí.Škoda vás, škoda vás,moje milé vlasy,škoda vás, škoda vás,škoda vašej krásy!Že ste sa vy dalyTurkom do vezení.“Keď na koč sedala,žalostne plakala,tým svojím rodičompekne ďakovala:„Tatík muoj premilý,dobre sa tu majte,o malý, krátky časchýry počúvajte.“„Turecká družička!Požič mi nožíčka!Mám ja dve jabĺčkaod muojho tatíčka.Chcem si ich rozkrojiť,s vami sa podeliť.“Turecká družičkanemala, nedala,čo Katka pýtala.„Turecký furajtár![21]Počkajže namále,pila bych ja voduz tohoto Dunaje.“Jednou rúčkou pila,druhou sa topila,tak velikú hanbuTurkom urobila.Takie vlasy mala,Dunaj obkrútila;takú sukňu mala,Dunaj zahatala.Mladý pán nemeškal,dolu brehom bežal:„Rybári! rybári!Zakladajte sieti,moja mladá panidolu vodou letí.“Jeden raz zatiahli,rybečku vytiahli:„Nenie je to rybamuojmu srdcu ľúba.“Druhý raz zatiahli,rybečku vytiahli:„Ach! nie je to rybamojmu srdcu ľúba.“Tretí raz zatiahli,rybečku vytiahli:„Toto je tá ryba,muojmu srdcu ľúba!Kebys bola prišlado tureckej zemi,bola bys umrelav hodbavnej posteli.Ale si neprišlaani do šajtlavy,[22]veru ťa rozvláčavtáci, straky, vrany.“Tá stará Turkyňado dverí si stala,syna a nevestus radosťou čakala:„Synu muoj premilý!Kde tvá mladá pani?Či ti ju nedali,či ťa len sklamali?“„Dali, nesklamali,tí prekliati gauri,[23]bodaj si ju boliradšej zadržali!“„Moja dievka drahá,čoho si sa bála?Či sedem majerov,či deveť kaštieľov?Veď by si nemaladach šindlom pobitý,ale diamantmia perlami krytý.Veď by si neišlapo blate, po deskách,ale bys chodilapo mekkých kobercách.Veď by si tu bolatvrdo nerobila,len v čipkách sedela,zlatom, striebrom šila.Veď by si tu bolahladu netrpela,z findží[24]kryštáľovýchkávu popíjala.“Keď to hovorilatá stará Turkyňa,Katarína mrtvúhlavičku pozdvihlaa temnými slovytoto povedala:„Lepší je ten Dunajnež hárem turecký,lepšia smrť kresťanská,než život pohanský.“7. Sobol pán, Sobol pán…[25]Sobol pán, Sobol pán po palote[26]chodía svoju hlavenku prevelice lomí.„Což vám, tatko milý, hlava-li vás bolí,bolí-li vás hlava, čili ste opilý?“Hlava mna nebolí a opilý nejsem,než mne je to líto, že sem ťa zaprodalTurkúm a pohanúm.Ven oknem vyhledla, hned stádo uhledla:„Který je to, který, múj pantáto milý?Je-li v tom červene čili v tom zelene?Či v tom zlate, stríbre, v černém aksamíte?“„Není v tom červene, ani v tom zelene,než v tom zlate, stríbre, v černém aksamíte.“Keď pred dúm prijeli, hned sa zastavili:„Stroj sa, mladá paní, ty mosíš jít s nami!“„Počkajte, postojte, moji drazí páni,až sa já odprosím od méj panímámy.“Po druhé volali: „Stroj sa, mladá paní,ty mosíš jít s nami.“„Počkajte, postojte, moji drazí páni,až já zadekujem za vychovávání.Dekujem, dekujem, múj pantáto milý,za dobré chování, za zlé vydávání.“Po tretí volali: „Stroj sa, mladá pani,ty mosíš jít s nami.“Keď na koč sedala, žalostne plakala:„Takému vydaju sem sa nenazdala.“— — — — — — — — — — — — —keď k Dunaju prišli, smutne zavolala:„Počkajte, postojte, moji drazí páni,až sa já napiju vodičky v Dunaji.“Jednou rukou pila, druhou sa topila:Zezte ma, rybičky!Aby mi nebyly Turkyne družičky. (atď.)8. Rabovali Turci…Rabovali Turciv tom Zelenom zámku,iného nenašlikrom jedno pachole.„Povedz nám, pachole,kde sú ti pánové?“„Nesmiem povedati,dal by mňa pán sťati.“„Neboj sa, pachole,s sebou ťa vezmemedo tureckej zeme,židom na hrebene.“„Kľúče sú pod prahoma pán s paňou ležína vysokej veži.“Prvý raz strelili,vrch veže zronili,druhý raz strelili,pána prestrelilia paňú pojali.9. Vyskočilo slniečko…[27]Vyskočilo slniečkozavčas ráno, raníčko,vyskočilo na stienku,na tŕňovú záhradku.Vykvitly tam ružičky,prišly si tam devečky,odtrhly té ružičkya vily z nich venečky.Prvý vienok dovíja,zlý duch mámiť počína,druhý vienok dovíja,zlých duch sa k nej primlúva:Chceš-li, Katko, má byti?Či chceš Bohu slúžiti?„Nechcem Bohu slúžiti,ale, pane, tvá byti!“„Vstaň ty, Katko, na kameň,a ja vstanem na strmeň,se strmeňa na koňa,prenesiem ťa do raja.Do ráječka, do raja,kde si nikdy nebola,kde si nikdy nebola,ani tvoja rodina.“Keď už za mesto prišli,dobrej cesty nenašli,len po tŕňovom hloží,po tom čertovom zboží.Keď už nad peklo prišli:„Otvor bránu, najvyšší!Nesiem telo i dušu,zemanovu Katušu.Podajte jej stoličku,nech si sadne trošičku,a dajte jej smoly piť,musí ona s nami byť.“Jedon bránu otvára,druhý sa jej usmieva,tretí smolu nalieva,štvrtý sa jej primlúva:Pi, Kačenko, kávičku,budeš moju ženičkú!„Nechcem, pane, kávičku,nebudem tvú ženičkú!“Prvý pohár vypila,priam farbičku zmenila,druhý pohár vypila,plameň blkom pustila:„Nože, páni pekelní,otvárajte mi brány,keď nie brány, len dvere,nech ma vetrík preveje;kto je tu z mej dediny,povedzte mej materi:Ešte jednu dcéru má,nech ju lepšie naúča!Mne po vuoli dávala,do pekla ma vohnala,mňa bila len bylinou,nech ju bije trninou.“Mohlas Bohu slúžiti,do kostola choditi,už ty budeš navekyv tom plameni horeti!10. Dole pod Smolenským zámkem…[28]Dole pod Smolenským zámkem[29]pretekává voda jarkem,keď hvezdičky vychádzajú,húsky sa tam kúpavajú.Dve husičky, dve sestričkyzaklnuté od mamičky.A keď ony vychádzajú,tak sa ony shovárajú:Sestro s zlatýma krídlama,už sa hvezdičky nad nama,plujme nadol po tom jarkuaž k tomu našemu dvorku.Mati sedí u lavičky,drobí kúrky do vodičky,drobí kúrky aj strídečkuzlatým húskám do jarečku:„Sbírajte si, moje deti,čo vám drobí smutná mati.Tak sa ony shovárajúa milostne objímajú,na svú bídu nariekajú,své mati sa zaželajúaž do šerého svitání,až do ptačího spívání.Keď hvezdičky zapadajú,žalostne sa rozlučujú,každá dává svojej matiz krídelenka pérek zlatý,z krídelenka pérek zlatý,čo stojí za peňáz zlatý.11. Tá Zuzkina mati…[30]Tá Zuzkina matipo zahrade chodí,bielo kvieťa loví.„Načo vám je, matka,toto bielo kvieťa,keď vás zanechávavaše sladkuo dieťa?“A ten Zuzkin otecsám pred Bohom kľačí,a sirota plače,kameň slza raní.Pusť ma, Bože, pusť malen na ten druhý svet,tam mám jednu dcéru,za muž mi ju berú,nemá mi jej tam ktostoly prikrývatia svatov vítati.12. Pásol Janko…[31]Pásol Janko kravya Anička pávy,zadlávila kravanajkrajšieho páva.Nik o tom nevedeu,len jedno pachoľa,len jedno pachoľa,čo pána vyzúva.„Pane muoj premilý,čo by ti povedau,čo by ti povedau,ak bys sa nehnevau.“„Čože by sa hnevau,keby si povedau?“„Zadlávila kravanajkrajšieho páva.“Páni nemeškali,spolu sa radili,takú radu mali,že Janíka jali.Jali, da ho jalina múry vysoké,na múry vysoké,nad vody hlboké.Prvý lístok písau,svojmu otcu poslau:„Otec, duša moja,vymeň ma z vezenia!“ —„Syn muoj premilený,či veľa pýtajú?“„Štyristo červenýcha za toľko bielych.“[32]„Syn muoj premilený,nemám ich kde vziati,nemám ich kde vziati,musíš zakapati!“[33]Druhý lístok písau,svojej matce poslau:„Matko má premilá,vymeň ma z vezenia.“„Syn muoj premilený,či mnoho pýtajú?“„Štyristo červenýcha za toľko bielych.“„Syn muoj premilený,nemám ich kde vziati,nemám ich kde vziati,musíš zakapati.“Tretí lístok písau,svojmu bratu poslau:„Braček muoj premilý,vymeň ma z vezení.“„Braček muoj premilý,či mnoho pýtajú?“„Štyristo červenýcha za toľko bielych.“„Brat muoj premilený,nemám ich kde vziati,nemám ich kde vziati,musíš zakapati.“Štvrtý lístok písau,svojej sestre poslau:„Sestra má premilá,vymeň ma z vezenia.“„Brat muoj premilený,či mnoho pýtajú?“„Štyristo červenýcha za toľko bielych.“„Braček muoj premilý,nemám ich kde vziati,nemám ich kde vziati,musíš zakapati.“Piaty lístok písau,svojej milej poslau:„Moje potešenia,vymeň ma z vezenia;a ak ma rada máš,popredaj, čo len máš,lazy, kopanice,vymeň ma z temnice.“Milá nemeškala,do sklepu bežala,šnúry namerala,k milému bežala.„Na ty, milý, šnúru,spusť sa dolu s múru,čo šnúra nestačí,natoč svoje vlasy;čo vlasy nestačia,skoč na moje plecia,a s pleca skoč na zem,nebuď, Janík, väzeň.“Už sa Janko vrtína sivom koníčku,pesničku si spieva,slzy si utiera:„Lepšia jest má milá,než všecka rodina:Milá mi spomohla,rodina nemohla.“13. Oliva, Oliva…Oliva, oliva, listeček zelený!Povedz mi, oliva, kde je muoj premilý?„Chodí po chodníčku v zelenom hájičku,utírá si slzy svú bílú ručičkú.“Povedz mi, slavíčku, však lítáš v hájičku,čis ho ty nevidel chodit po hájičku?“Chodí on tam, chodí, šabličku si brúsi,pre svú frajerečku rúbati sa musí.„Rúbajte sa, jágri, a mna nelitujte,ani kvapky krve ve mne nenechajte.Rúbajte ješte víc, já na to nedbám nic,pre moju najmilšú podstúpim ran tisíc.Omdlévám, omdlévám, milá o tom neví,pošlite mi pre ňu, snad sa mi zahojí.“Milá to zvedela, hnedky pospíchala,nad svojím uprímným horce zaplakala.Kde slzička padla, hned krev zastavila,kde hubička padla, ranu zahojila.14. V Sobotišti na rínečku…[34]V Sobotišti[35]na rínečkurúbali sa pro devečku.Pro kterú? Za kterú?Která mala šnurovačku červenú, červenú.„Než bych sa já pro ňu sekal,radši bych ju, bratre, nechal.“„Nenechám, nenechám,dokudkoli krúpej krve v sobe mám, v sobe mám!“Dorúbali, dosekali,místa na nem nenechalicelého, celého,teče celý potok krve od neho, od neho.Jak to milá uslyšala,na hintove ta bežala.Videla, videla,sedem rázy na tom míste zamdlela, zamdlela.„Namočte mi šatku vínem,zavážte mi hlávku krížem,prosím vás, i v ten čas,dajte se mi pro mú milú rúbať zas, rúbať zas!“15. Vyletela holubička…[36]Vyletela holubičkaz vysokého okenečka,preletela cez tri hory,zaletela do komory.V tej komore biela ložaa v tej loži biela ruža;a v tej ruži milý leží,dievčatko mu hlávku drží.„Čo ťa, šuhaj, čo ťa bolí?“„V tábore ma porúbali.“„Kto ťa rúbal, nech ťa hojí,nech ťa vedie k lekárovi!“„Nemá lekár takej masti,čo zahojí moje kosti:len ty, milá, máš takú masť,čo zahojí moju boľasť.Choj len, milá, do pivnice,natoč vína do sklenice.“Náhle vínka natočila,hneď mu srdce potešila.„Ešte jedno, moja milá!Aby si ma vyhojila.Ešte jedno musíš dati,tvoje líčka pobozkati!“Sotvi šuhaj líčko bozkau,hned ozdraveu a hore vstau.16. Furmani idú…Furmani idú,zticha si vedú,podľa Čechov na rovinevypriahať budú.Ktože im je pán?Švárny Ondrík tam,chceu Aničku oklamati,oklamau sa sám!Išou cez lávku,spadou do jarku:„Má Aničko, mé srdiečko,podaj mi ruku!“Ruku podala,horce plakala:„Bodaj som ťa bola nikdynepoznávala.“Išli cez pole,skríkli na kone:Obzriže sa, moja milá,či všecko tvoje.Všecko je moje,čo je na voze,leč u matky zabudla somvienok na stole.Vienok zelený,prsteň srieborný!Keď to slyšau, pre ne bežau,Ondrík na koni.17. Pod Muráňom…[37]Pod Muráňom,[38]pod tým zámkom,vadil sa žid s krásnym Jankom.A to všecko pre tú vinu,že ľúbili oba jednu.„Máš ty ručník a ja druhý,pustíme ich po Dunaji.Kerý ručník strmšie beží,ten Aničku tú obdrží.“„Anna, Anna, židovkyňa,z židovského pokolenia!“„Ej, nie som ja židovkyňa,z židovského pokolenia,ale som ja Janíkova,Janíkova pekná žena.“18. V šírom poli…[39]V šírom poli hruška stojí,pod tou hruškou tábor leží;všeckým pánom kone hraly,len milého smutne stojí.„Hore! hore! koník vraný,pod ten kaštieľ murovaný!Tam budeš mať stajeň teplú,ja budem mať pannu peknú.“„Netreba mne stajeň teplá,ani tebe panna pekná.Keď ty budeš jesti, piti,mne nemá kto dati žrati;keď ty budeš spať vo zlate,ja budem stáť v hnoji, v blate;keď ty budeš z tanierika,a mne dajú do rebríka;keď ty budeš z pohárika,a mne dajú do šaflíka.“„Ej, koníčku, sivovraný,čo si taký nahnevaný?Či ťa ťaží tá zbroj moja,či šablička oceľová?“„Neťaží mňa tá zbroj tvoja,ani šabľa oceľová;než ma ťažia tvé ostrožky,čo pichajú moje bočky.Kde ma koľvek popichajú,všade krvou zalievajú.Ta ma vyveď na trávniček,vezmi zo mňa kantáriček:[40]nech ma straky, vrany zjedia,mrcha pánom na znamenia.“19. V jarní čas…V jarní čas vyhnala matkana lúky hus i húsatká.Sedalo slnce za horu,hnala ich dcérka do dvoru.Mladý pán šel na prechádzku,zastúpil cestu devčátku;daroval mu tri toláre,jeden velký a dva malé:„Na, ty devče, skry to sobe,ja prídem tej noci k tobe.“„Ej, to by nebola rovnosť,ja sedláčka, Vaša Milosť!“„Nič to, budeš moja žena,budeš pani urodzená!“„Príďte tedy po večeri,otvorím vám do komory,ale potichu stúpajte,podkovkámi neklepkajte,lebo mamka leží v chyži,kto zaklope, hneď uslyší.“„Starý, starý, vstaň ty hore,jest tam ktosi v tej komore!“Pokial otec s lože skročil,mladý pán už von vyskočil.Jak vyskočil, tak zahvízdnul,bílej dívce ruku stisknul:„Moja milá, zostaň zdravá!Ja mládenec, a ty vdova.Ja mládenec pod perečkoma ty vdova pod rubečkom.[41]Choď už, devče, po slobode,púšťaj ty pero po vode!Ač to pero pújde do dna,budeš ešte venca hodna!“Devčatko hned pospešilo,perko do vody hodilo:„Do dna, perce, do dna, do dna,azda budem venca hodna.“Ale to pero nechcelo,len vždy navrchu plávalo.„Ešte chodíš po slobode?Pusť ten kameň po tej vode,keď ten kameň bude plávať,máš ty v mojom dome bývať.“„Kto to vídal, kto to slýchal,by kameň na vode plával?Boh te skáraj, podvodníku,za tuto hanbu velikú,sklamals mne slibom a darom:devčata, neverte pánom!“20. Išlo diovča…[42]Išlo diovča pre voducez zemanskú zahradu!Prišou pán,zabiu džbánaha, mhm, zabiu džbán!„Ticho, diovča, neplač ty!Škoda sa ti zaplatí.Za ten džbántoliar dám,aha, mhm, toliar dám.“Diovča toliar nechcelo,len za džbánom želelo:„Keď si pán,zaplať džbán,aha, mhm, zaplať džbán!“„Neplač, diovča, neplač ty!Za džbán sa ti zaplatí.Za ten džbánhintov dám,aha, mhm, hintov dám.“Diovča hintov nechcelo,len za džbánom želelo:„Keď si pán,zaplať džbán,aha, mhm, zaplať džbán!“„Neplač, diovča, neplač ty!Za džbán sa ti zaplatí.Za ten džbánkaštieľ dám,aha, mhm, kaštieľ dám!“Diovča kaštieľ nechcelo,len za džbánom želelo:„Keď si pán,zaplať džbán,aha, mhm, zaplať džbán!“„Neplač, diovča, neplač ty!Za džbán sa ti zaplatí.Za ten džbánseba dám,aha, mhm, seba dám.“„Chvála Bohu na nebi,dostau sa mi pán mladý!Za ten džbánpána mám,aha, mhm, pána mám!“21. Pod kaštieľom…[43]Pod kaštieľom panská lúčka,na nej tráva neveličká.No len ďalej, no len!Vyžína ju švárne dievča,z Belehradu Katarienča.No len ďalej, no len!Pán se na ňu z okna díval,od ľúbosti až omdlieval.No len ďalej, no len!Priahaj, kočiš, do hintova,puojdeme my von do poľa.No len ďalej, no len!Najdeme my tam zvieratko,v šestnástom roku dievčatko.No len ďalej, no len!„Dievča, dievča, čo mi ty dáš,za tú trávu, čo vyžínaš?“No len ďalej, no len!„Ej, dám ti ja srp, plachtičku,za tú zelenú trávičku.“No len ďalej, no len!„Nechcem ti ja srp, plachtičku,ale tvoju pravú rúčku.“No len ďalej, no len!„Nesmiem ti ja rúčku dati,lála by ma moja mati!“No len ďalej, no len!„Sedaj, dievča, do hintova,musíš ty byť moja žena.“No len ďalej, no len!„Ej, ak budem tvoja žena,tak len sadnem do hintova.No len ďalej, no len!Nikda by sa nenazdala,že by pána muža mala.“No len ďalej, no len!„Ani bych sa ja nenazdal,že by si bol sedliačku vzal.“Už nie ďalej, už nie!22. Prepelenka smutná…[44]Prepelenka smutná prepeľuje,nad vysokým zámkom obletuje.Tam bol Janík vsaden do temnice,že mu zašly volky do štepnice.[45]Sotvi pán tu prepelenku videl,hned si takto v srdci svojom myslel:„Keby som ju mohol ulapiti,musela by moja milá byti.“Chytil ju on za jej pravú rúčku,ta ju viedol na zelenú lúčku,posadil ju vedľa seba v tráve:„Iskajže mi, moja milá, v hlave!“Keľko ona vláskov prehrnula,teľko ona slzami ronila.„Čože plačeš, moja najmilejšia,dá to Pánboh, že nebudeš inšia.“„Jako by som horce neplakala,ja som srdce Janíkovi dala.“23. Tam s tej strany mora…Tam s tej strany mora vysoká je hora,prechodí sa švárna panna z kráľovského dvora.Kráľovský mládenec pomaličky za ňou,a o jednu hodinočku zjednali sa s pannou.Prišla panna domov, na stolec si sadla;paní matka sa spytuje, čo panenka zbľadla?Nespytuj sa, matka, čo panenka zbľadla,sladký cukor kupovala, do týždňa ho jedla.Fraucimerka[46]moja, podaj mi zrkadlo,ej, nech sa ja ponazerám, jak mi líčko zbľadlo.Muožeš sa nazerať i ve dne i v noci,nebudeš ty takou pannou, jakos bola predsi.Muožeš sa šnurovať zlatými šnúrami,predsi sa ty musíš hanbiť medzi panenkami.24. Okolo vody…[47]Okolo vodygavalier chodí:„Postoj, postoj, kochanečka,daj koňom vody!“„Nemuožem ja stáť,koňom vody dať.Zimná rosa a ja bosá,nemuožem obstáť.“„Máš ty čižmičky,obuj nožičky;a jestli mi Buoh pomuože,kúpim črievičky.Bože muoj, Bože,nevoľa moja!Povedzže mi, kochanečka,či budeš moja.“„Nemuožem vedieť,ani povedieť:bo ja mladá jak jahoda,neumiem robiť.“Jest tam stará mať,čo učí robiť,i brezová metulenka,čo ráno budí.„Ešte nemáš nič,už sa strojíš biť:ach, dajže mi, Pane Bože,za druhého iť.“25. Aj, devče, devče…[48]„Aj, devče, devče, pekného zrostu,prijdi sem ko mne, aneb jen k mostu.Dám tobe jabka, dám tobe hrušky,čo si nabereš do svej fertušky.“„Ach, muoj milenký, nepuojdem k tobe,já za tvé zvání dekujem tobe,i za tvé hrušky, i za tvé jabka,nechcem jich míti, barsi sú sladká.“„Ej, devče, devče, nepokaz lásku,neber si všecky reči na vážku.Ráz sa nahnevám, puojdem do sveta,neprijdem k tobe za čtyri léta.Ty, devče, velmi v myšlení blúdíš,a samo neznáš, koho ty lúbíš.“„To já znám dobre, koho milujem,ale to neznám, s kým žíti budem.“26. Išla Marína…[49]Išla Marína do cinterína,pán rechtor za ňou s holbičkou vína.Počkaj, Marína, napi sa vína!Budeš červená jako malina.„Nechcem ja vína, ani pálenia,mala bych potom srdce bolenia.“27. Išla Anka do hájička…Išla Anka do hájička: šajna driny driny drom,čakala tam na Janíčka: šajna driny driny drom.A tam zaspalo sladkoto nevinné dievčatko: šajna driny driny drom.A jej mamka príde tíše: šajna driny driny drom,na svú Anku podiví se: šajna driny driny drom.Ach, moj poklad jediný,jako mi spí samotný: šajna driny driny drom.Anka zo sna procítila: šajna driny driny drom,na Janíčka promluvila: šajna driny driny dromAch, Janíčko, mé srdce,či si prišel už predce: šajna driny driny drom.28. Išlo dievča po vodu…Išlo dievča po vodu, vodičku studenú,stretol ho tam komisár, zaľúbilo sa mu.„A keď si ty komisár, máš ty komisárku,komisár má synáčka, komisárka dcérku.“29. Keď som išol v jednom meste…Keď som išol v jednom meste cez jednu uličku,videl som tam tri panenky v jednom okenečku.Jedna bola Julianka a druhá Zuzanka,a tú treťú nemenujem, lebo ju milujem.Pojal som ju za ručičku a potom za obe,viedol som ju do komory milovati sobe.Dávau som jej prsteň zlatý, žeby so mnou spala,ona na to nič neriekla, len sa mi zasmiala.Keď už prišlo o polnoci, o jednej hodine,riekou som jej: „Mé srdiečko, obráťže sa ko mne!“„Veru sa ja neobrátim, lebo sa ja bojím.Stratila by moju krásu i vienok zelený.“„Keď by si ho i stratila len pre mňa samého,veru bych ťa neopustil do skonání mého.“30. Poďže, dievča…Poďže, dievča, poď s namido stodoly, do slamy:tila ala tilalom, tila ala tilalom!Čo bych ja tam robila,mati by ma dobila:tila ala tilalom, tila ala tilalom!Ty materi tak povedz,že si išla na spoveď:tila ala tilalom, tila ala tilalom!Moja mati dobre zná,že tam spoveď nebýva:tila ala tilalom, tila ala tilalom!A ty, dievča, nefrkoc,lepší čepec jak vrkoč:tila ala tilalom, tila ala tilalom!Preds to dievča frkoce,že sú lepšie vrkoče:tila ala tilalom, tila ala tilalom!31. Bež, poslíčku, jako vták…Bež, poslíčku, jako vták k mojmu premilému,nes odo mňa uprimné pozdravenie jemu:„Že ho verne milujem, že ho v srdci nosím,aby prišol večer k nám, že ho pekne prosím.Shliadniže ty, muoj milý, na prísahu tvoju,jako si sa prisahal, držiac rúčku moju.“„Bolo tebe ništ nedať na prísahu moju,ale lepšie pozor dať na poctivosť svoju.“„Shliadniže sa, muoj milý, na muoj prehorký plač,lebože ma vezmi už, lebo mi prsteň vráť!“„Nevezmem ťa, má milá, prsteň ti nevrátim,radšej ti ja za lásku peňazmi zaplatím.“„Nemáš ty tých peňazí, ani toho statku,čo bys mi ty zaplatiu moju lásku všetku.Tajila som, tajila, ale už nebudem:Hotuj, milý, kolísku, ja plienočky budem.Ty si hotuj kolísku z limbového[50]klátaa ja budem plienočky z ľanového plátna.Už sa moje plienočky v komore na klinea tvoja je kolíska v zelenej brezine.Už do mojich plienočok chlapca povíjajúa na tvojich kolískach havrany spievajú.“32. Sedela Mariška…[51]Sedela Mariška za malým stolíkom,upíja si vínko so švárnym šuhajkom.Hádže jej on, hádže, tie tvrdie toliare:„Poberže si, milá, to je všecko tvoje.“Ona si ich brala do svetlej fertušky,kupovala za ne sukničky a stužky.„Stužky, milé stužky, vy stužky hodbabné,či mi zle nameral, či má rífy krátke!?Predtým aj dosť bolo, aj ešte zostalo,milý, mocný Bože, čože sa mne stalo?“„Choďže ty, má milá, do sklepu mojeho,a napi sa vínka, toho tokajského!“„Muožem ja, milý, piť fialkový koreň,predsa ja nebudem iným pannám roveň.“Chytil ju on, chytil za jej rúčku pravú,a ta ju zaviedol k tichému Dunaju.„Plávaj, milá, plávaj od kraja do kraja,potom budem vedeť, či ty budeš moja.“Keď sa už topila uprostred Dunaja,vtedy ona, vtedy na panny volala:„Panny, milé panny, ze mňa príklad berte,na jednu reč, na dve, zvésti sa nedajte.Ach! Ja som sa sama za múdru držala,predsa som sa, predsa oklamati dala!“Po Dunaji pozrel, rukama zalomil:„Milý, mocný Bože, čože som urobil?Dve duše som zmárnil, treťú som zatratil,milý, mocný Bože, čože som urobil?!“33. Zdalo sa mi tej noci…Zdalo sa mi tej noci v posteli ležící,že sa milý utopil, koníka brodící.Ach, utopil, utopil, bílý šátek stratil,takhle on svojej milej za lásku zaplatil.„Mal si jej ty zaplatit, než čas prišel k tomu,nebola by chodila do tvojeho domu.Tvoj domek malovaný stojí vprostred rinku,ty šelmo zatracená, podvedels panenku.Načítals jej tolarú jak na strome listí,predsa si nezaplatil ty jej poctivosti.Načítals jej tolarú jak písku drobného,predsas jej nezaplatil vienka zeleného.“Ach, čo plačeš, naríkáš tvoj vienok zelený,pojdem s tebú na jarmek, kúpím pozlatený.„Ach, jako prirovnávaš zlatý k zelenému,tak sa ty móž’ prirovnat k mládenci cnostnému.“34. Niže mlyna…„Niže mlyna kamenina,rozlúčme sa, moja milá!“„Netreba nám kameniny,už sme sa my rozlúčili.“Keď sa milý od milej bral,na Boha ju poručoval.Na ulici jej rúčku dal:„Zostaň zdravá, moja milá!Keď zahyniem, pošlem koňa!“„Čo mi čerti po koníčku,keď zahyneš, muoj Janíčku.“„Koňa nechceš, pošlem zbroje!“„Čo mi Parom do tej zbroje,keď zahynieš, srdce moje?Len ma, milý, vezmi s sebou,milerada pojdem s tebou.“„Malého ja koníčka mám,nezmestila by si se naň.“„Malý je on, ale tlustý,ber ma, milý, aspoň kúsky;pojdem pešia za koníčkom,budem plakať za Janíčkom.“Keď už prišli medzi ploty:„Vráť sa, milá, do roboty!“Keď už prišli ku vrbine:„Vráť sa, milá, ku rodine.“A keď prišli ku kameňu,ku kameňu červenému,ku jaseňu zelenému,ku Dunaju širokému:ulapil ju za jej bočkya hodil ju do hlubočky.„Vedela bych povedati,jak je s milým putovati!“35. Hory, hory…[52]Hory, hory, čierne hory,však nad vami smutne stojí!Prečože tak smutne stojí?Že sa milý svetom strojí.„Preč sa, milý, preč sa strojíš?Ku mne slovo nehovoríš?Aby sa ja preč strojila,ja by k tebe hovorila.Ber ma, milý, ber ma sebou,milerada puojdem s tebou.“„Jak ťa ja vziať samotný mám?Maličkýho koníčka mám!“„Malý, malý, ale mocný!Lenže ty mňa, milý, vezmi!Na mi, milý, bárs len rúčku,a ja puojdem pri koníčku.“Keď už prišli kraj Dunaja:„Sedaj, milá, dolu s koňa!Sedaj, milá, dolu s koňa,lebo líhaj do Dunaja!“„Čože som ti previnila,žeby Dunaj preplavila?Nemám člnka ani vesla,vzala mi ho voda bystrá.“Keď už prišli vprostred mora:„Sadni, milá, dolu s koňa!Prevez, prevez, prevozníčku,mám za vodou frajerečku.Prevez, prevez naponáhle,dokým ona doň neľahne.“„Teraz ja viem, jak je istá,tá mládenská reč falošná.Keď ti dáva sladké slová,muožeš vedieť, že ťa sklamá.Keď ti dáva ešte sladšie,muožeš vedieť, že ťa lepšie.“36. Sedel Janko…[53]Sedel Janko podľa vody,čo prevážal na jahody.Všeckých ľudí poprevážal,len mú milú tam zanechal:„Prevez, Janko, prevez i mňa,však zaplatím jako iná.“Položil ju na lodičku,viezol ju dole vodičkú.A keď prišel vprostred vody,zavrtel sa na svej lodi,sviazal jej on rúčky, nožky,vylúpal jej čierne očky.„Ach, muoj milý, srdce moje,kde si podel oči moje?“„Tam sa, milá, tvoje oči,kde sa s pieskom voda točí.“„Ach, muoj milý, srdce moje,kde si podel ruky moje?“„Tam sa, milá, tvoje ruce,pri Trenčíne na tej lúce.“Ach, muoj milý, srdce moje,kde si podel nohy moje?“„Tam sa, milá, tvoje nohy,pri Budíne na tej roli.“„Čos, Janíčko, čos urobil,žes košieľku zakrvavil?“„Zabil som ja holubičku,v mojej milej okienečku,vo dne, v noci hrkútala,mne smutnému spať nedala.“„Janko, Janko, zlá novina,už ťa drábi chytať stroja.“„Nebojím sa tej noviny,ja som šuhaj spravedlivý.Mám šabličku, vyrúbem sa,mám pištoľku, vystrieľam sa.“Už trenčianske zvony zvonia,už Janíka drábi honia.Už trnavské dozvonili,už Janíka dohonili.Dohonili u lavičky,kde sedely dve paničky.Vezú ho tam pres Špačince,[54]plačú za nim dve dievčice.Jedna plače, druhá fiká,Janíčkovi puto hrká.Jedna plače, že jej bol brat,druhá plače, že ju mal vziať.„Pozri, Janko, pozri v pole,čo tam vidíš, všecko tvoje.“„Vidím ja tam šibeničky,na nich biele holubičky.Kebych ja bol o tom vedel,že ja na nich viseť budem,bol bych ich dal vymaľovať,striebrom, zlatom pozlacovať.Moje milé dlhé vlasy,boly by z vás pekné pásy.Moje milé biele ruce,chytajte sa šibenice.“37. Coky, coky…[55]„Coky, coky, panské šteňa!Neštekaj mi do frajera.“„Pusť ma, milá, pusť ma dnuka,nech to šteňa tak nešteká.“Hádzau som mu z vačku kuorky,by ma pustiu do komuorky,do komuorky, do bielenej,k mojej milej premilenej.„Ticho brinkaj ostrožkami,pod našimi obločkami,lebo otec čujno spáva,na frajerov pozor dáva.“Otec to predsa uslyšau,na svojich synov zavolau:„Synové, hej! Vstaňte hore,najdete švagra v komore.“Hore vstali, nemeškali,šabličky si s klinov brali.Vešli oni do komory,tak Janíčka privítali:„Vitaj, vitaj, švagre milý!nepoujdeš ty odtiaľ živý.“Šabličky z pošvy vytiahli,na kusy ho rozsekali.Kadekoľvek tá krv sikla,všade ružička vykvitla;keď to Anka uvidela,hneď od žalosti zamdlela:„Táto ruža z mojho muža,této kvietky, moje dietky!“Dosť ju bratové kriesili,ale ju neprebudili.38. U Likavy…U Likavy[56]na tom zámku,sedí tam Janko,Janíčko, Jankopre krásnu Marku.Beda, beda, čo si zrobil,ký teba, Janko,Janíčko, Janko,Parom oslepil?Nebol som ja v tom príčina,leč bola Marka,Mariška, Marka,Marka neverná.Pod tou jedľou, pod Čebraťom,[57]uzreu som Marku,Marišku, Markus cudzím frajerom.Bo som tam bou kone pásou,keď moju Marku,Marišku, Markuvojak objímau.Moje vlasy dupkom stály,keď sa pod jedľou,vysokou jedľou,v líčka bozkali.To už trpeť som nemohou,keď vojak mladý,mladušký, mladýtoto jej riekou:„Zabme Janka, zahrabme ho,ak by sem prišou,a nás ta našou,sem do potoka.“Už kuriatka[58]hore vyšly,keď moju Marku,Marišku, Markuv úmoru[59]našli.Ruce, nohy som jej zmlátiu,ale v tom škreku,vojak v útekukamsi sa stratiu.39. Na zelenej pažiti…Na zelenej pažitileží Janík zabitý.Kto ho zabiu, prečo zabiu, my neznáme,však mládenca my panenky pochováme.Kdeže mu mesto dáme?Kdeže ho pochováme?Do háječka, do háječka zeleného,bude vtáctvo spievať pri pohrebe jeho.Neprestajne Zuzikaoplakáva Janíka:„Umorí ma moja ťažkosť, pamätajtea potom ma pri Janíku pochovajte!“40. Tam pri Prešporku…Tam pri Prešporku,[60]pri jednom dubezabili Janka, škoda ho bude.Keď ho zabili, kríž uderili,žeby sa dievky pri ňom modlily.Kto tade puojde, pýtať sa bude:„Kto to tam leží, v tom novom hrobe?“Leží Janíček i jeho kosti,nie od roboty, než od ľúbosti.Ach, ľúbosť, ľúbosť, jak si veliká,keď tak nanáhle zmárni človeka.41. Nesem vám novinu…Nesem vám novinu smutnú,závistivým pannám vzácnu:co se stalo ve streduu Hofmanna ve dvoru.Byl jeden mládenec herský,on tam, kde jiný lid meskýna procházku chodíval,své zabavení míval.Jeden lajtnant od holanúpro jednu falešnú dámušablu v hlavu mu vrazil,hned mu mozky vyrazil.Tu ten skričí znenazdání:„Beda, pro Kristove rany!Kde ste, lidé, ratujte,mé krve se nebojte.“Tu hned feldšeri[61]nebyli,aby mu krev zastavili,do mestečka beželi,pre skušené feldšery.Feldšer z mestečka prijede,hnedky o nem pochybuje,že on žíti nemúže,neb jest ranený tuze.Feldšer ranu uvazuje,kusy krve vyhazuje,jeho milá se dívá,želem nad ním omdlívá.„Ach, Bože múj, ty najvyšší!zdali sem já tá najhorší?Že múj milý jest pro mneranený tak náramne!“„Mej se dobre, moja milá!Tys múj život utratila,bys skoro byla pri mne,to ti žádám uprímne!“42. Ej, ač chceš moja milá byti…[62]„Ej, ač chceš moja milá byti,musíš brata otráviti.“„Ej, ako bych ho otrávila?Na to som sa neučila.“„Ej, choď do sadu zelenýho:chyc tam hada jedovýho;[63]ej, a pretni ho na tri kusy,položda[64]ho na tri misy!“„Ej, už muoj bračok z hory leze,maľovanuo drevo veze.“Ej, čo to, sestra, za jedenia?Že po všeckom dvore vonia.„Ej, poďže, bračok, ku stolečku,jedzže dobrú polevečku.“Ej, až za jednu misu zjedol,priam na jedno líčko zbledol;Ej, až za druhú misu zjedol,priam na obe líčka zbledol.Ej, choďže, sestra, pre hlavničku!Nech si skloním svú hlavičku.Ej, choďže, sestra, pre vínečko!Nech ovlaží mé srdiečko.Ej, kým sestrička s vínom prišla,už z bratríčka duša vyšla.„Ej, ovi, ovi! biela ruža!Nemám brata ani muža!Ej, brata som si otrávila,muža som si nedostala!Ej, ovi, ovi! biely kvietok!Nemám brata ani dietok!Ej, sedí vtáčok v našom sade,spieva pieseň o mém brate.Ej, zakujte mi v uši kameň,nech neslyším pieseň o nem!“43. Starala sa mamka má…Starala sa mamka má,kde mi Pán Boh miesto dá;v tom brezňanskom cinteri,tam mi hrobár dom kopá.Té brezňanské paničky,to mi budú družičky.Tí brezňanskí mládenci,to mi budú družbovci.Tí brezňanskí rektoria,to mi budú svatovia;a ten Pán Boh najvyšší,to mi bude starejší.A keď ma už ponesúcez posledniu uličku,zvony, trúby budu hraťa ja budem tuho spať.A by hralo tritisíc,už nevstanem nikda víc.44. Išol Janíčok…[65]Išol Janíčok v vohľadybez materinej porady.Mati sa toho doznala,po čiernej hore behala.Čierno korenia kopala,v červenom vínci varila.„Otváraj, mamo, nový dvor,veziem nevestu na výbor.“Ej, s jednou rukou otvára,a s druhou rukou piť dáva.„Piže, Hanička, to víno,nepila si ho jakživo!“Čo by to bolo za víno,bych ho nepila jakživo?Pi ty, Janíčku, pi teraz,ja sa napijem druhý raz.Jak sa Janíčok raz napil,priam si srdiečko oblapil.Haničku viedli na úvod,Janíčka nesú do chyžov;Haničku vedú z úvodu,Janíčka kladú do hrobu.45. Chcel sa Janík ženiť…[66]Chcel sa Janík ženiť,sestra mu kázala,mati mu nedala,tak mu vinšovala:Aby hlavu zlomil!Keď oni ta išli,pres vysoké mosty:koník sa mu potkol,Janík hlavu vytkol.Vo dva rady stáli,tak sa shovárali:Čo máme, my svati,milej povedati?Keď oni ta prišli,hned sa ich spýtala:„Kdeže muoj premilý,se mnou sobášený?“„Tam sme ho nahali,stoly prikrývati,starších privítati.“Keď oni ta prišli,zase sa spýtala:„Kde je muoj premilý,se mnou sobášený?“„V komuorce on leží,hlavička ho bolí.“Páni nemeškali,hned ich ukladali;tak jej prikázali:Aby sa ho netklado pravej polnoci.Ona nemeškala,hned sa ho týkala;hore vyskočila,medzi nich bežala:„Páni moji drahí,čo ste urobili,že ste živú pannus mrtvým uložili?“Vo dva rady stáli,tak sa shovárali:Čo jej máme dati?Či čepčok bielený,či vienok zelený?„Nezaslúžila somčepca bielenýho;ja som zaslúžilavienka zelenýho!“46. Kdeže si bola…[67]Kdeže si bola,Anička moja?„Na svadbe, na svadbe,na svadbe, na svadbe,mamička moja!“Čo ti jesť dali,Anička moja?„Tri rybky bez soli,hlavička ma bolí,mamička moja!“Čo ti piť dali,Anička moja?„Červené vínečko,bolí ma srdiečko,mamička moja!“Kde ti popravím,Anička moja?„V kostole na chuore,pri bielom oltáre,mamička moja!“Čo ti popravím,Anička moja?„Bielenú plachtičku,jedľovú daštičku,mamička moja!“Čím ťa prikryjem,Anička moja?„Bielenou plachtičkou,jedľovou daštičkou,mamička moja!“Jako ma naháš,Anička moja?„Dosť ťažko, ťažíčko!Bolí ma srdiečko,mamička moja!“Jako ma naháš,milá, milená?„Dosť ťažko, preveľmi,frajer muoj uprimný,dušička moja!“47. Rúbali zelenú vežu…[68]Rúbali zelenú vežu,že tam mú milú zavezú.Už ju odsudzujú,že ju zamurujú.Prečo vy ju murujetea mne darmo sužujete?Radš ma usmrtite,milú propustite!Pod vežú vetrík zavívá,na veži si sejček[69]spívá.Spívá žalostive,že už neť nažive.Spívaj si len, milý sejčku,spívaj žalostnú písničku.Ruža v okne stála,ale už uvadla.48. Daj Boh štestia…Daj Boh štestia, dievčina!Či je náš pán brat doma?„Doma, doma, nedoma,odišiou preč do rána.“Daj Boh štestia, bratová!Čo si taká krvavá?„Dievka kura rezala,tá krú na mňa striekala.“Ukáž, dievka, to kura,čo si rezala včera.„Ja kura nerezala,pani pána zabila,do zahrady vkopala,naňho ruty nasiala.Ruta rastie vysokoa pán leží hlboko.“Po zahrade chodila,biele ruce lomila,keď ju dievka zradila,že si pána zabila.49. O smutná chvíle…O smutná chvíle, nešťastný stav múj,v kterém já o- o- pustit musím život svúj,v kterém já opustit musím marný život svúj.Jsem sice grófem bohatým dosti,však predce ne- ne- šťastné sveta marnosti,Beleznaymu[70]donesly do hrobu kosti.50. Ženie šuhaj…[71]Ženie šuhaj dva volydo zelenej otavy.Postretli ho dva Ráci,[72]dolňozemskí zbojníci.„Daj nám, šuhaj, halenu,za zelenú otavu.“„Ja vám halenu nedám,ja sa s vami pojednám.“Tak sa oni jednali,že šuhaja zabili.Ktože ho tam narieka?Otec, mati, frajerka.Otec, mati slzámi,a frajerka slinámi.Otec, mati žalostne,a frajerka falošne.51. Janík, Janík…[73]Janík, Janík, číry zbojník,vieš po horách každý chodník,v noci ideš, v noci prídeš,nikdá mi nič nedonesieš,len košieľku urosenú,a šabličku skrvavenú.Čičibeli, syn muoj malý!Bych vedela, že si taký,ako je tvoj otec kliaty,na kusy bych ťa trhala,strakám, vranám rozhádzala.“„Žena moja premilená!Ako si sebe spievala,keď si syna kolísala?“„Veď som si ja nespievala,len som mu tak povedala:Čičibeli, syn muoj milý!bych vedela, že si taký,ako je tvoj otec dobrý,vo víne bych ťa kúpala,do šarlatu[74]povíjala.“52. Červený kantár…[75]Červený kantár, biely kuoň,oženil bych sa, Bože muoj!Vzal bych si dievča z majera,čo nemá otca, matera.Len tri kľúčiky od veže,dvanásť zbojníkov pri sebe.Všeckých jedenásť pustilo,len tam Janíčka nechalo.Počkaj, Janíčko, počkaj sám,prinde ťa vešať radní pán.„Nevešajte ma na duby,lebo ma zjedia holuby,než ma vešajte nad vodu,kde milá chodí na vodu.Keď si vodičky nabere,ze mna táčatká[76]zežene:Ej, hešu, hešu, táčatá,už je má hlava načatá.Odkážte mojej materi,nech ma nečaká k večeri,nech ma nečaká k obedu,už ma na Nitru povedú.Odkážte mojej materi,nech mi odešle košeli;ej, jednu peknú lemovúa druhú peknú bielenú.V bielenej budem ležati,v lenovej budem visati.Odkážte mojej milence,nech mi odešle dva vence;ej, jeden pekný, ružový,a druhý pekný, zelený;v ružovom budem ležati,v zelenom budem visati.“53. Na vysokých horách…Na vysokých horáchjasný ohník horí.Ktože pri ňom sedí?Dvanásti zbojnícia trinásty starý,všecek dorúbaný.„Tovariši moji,tú moju šabličkuna dvoje rozlomtea s tým tenším koncomhlávku mi odtnitea s tým hrubším koncomjamku mi vykopte!“54. Pijú chlapci…Pijú chlapci zbojníciv murovanej pivnici,ak sa oni opijú,Jánošíka dobijú.„Ništ je Jánošíkovi,vrtkému šuhajovi,nebojí sa dvanástich,triezvych ani opilých.“55. Ten náš otec…[77]Ten náš otec, dobrý lovec,dohnal si on kŕdeľ oviec, oviec, oviec.Bystrulisté,[78]bieličisté,vybieral si keré tlščie, tlščie, tlščie.Vidíš-li ty, pane brate,čo to visí na tej late? Slanina, slanina.Vidíš-li ty aj to sadlo,keby len co bolo snadno, snadno, snadno.Počkaj ty len, pane brate,šak nebude viac na late, late, late.Nech sa ono len zmrkne,šak nam ono za zanedrie frkne, frkne.56. Z tej plešivskej brány…Z tej plešivskej[79]bránydívajú sa páni,čo Musajík robípod šibeniciami.Čo by robil, visí,visí, lebo misí,zmokla mu košieľkaod studenej rosy.Milá to slyšala,plátno skupovala,tak Musajíkovikošieľku ušila.„Na ty, Musaj, na ty,košielečku túto,budú povedati:Mal frajerku tuto.“57. S jednej strany hory…[80]S jednej strany hory kalina prekvita,s druhej strany hory śirota narika.Śirota narika a breskyne sbira,a jej smutna duša žaloscu zemira.„Breskynečky moje, choc ja vas nasbiram,choc ja vas nasbiram, komuže ja vas dam?“„Hoha, koňu, hoha! bo tu ktośka śpiva,šicko śe mi vidzi, že to śestra moja.Haničko, śestričko, či ty ešče žiješ?“„Jaj, žijem, jaj, žijem, šak me plakac čuješ!“„Ej, Haničko, na ty ten korec peňaźi,dva valy[81]postavu,[82]na sukeň belavu.“A to vysluchali dvanacte zbojnikov,dvanacte zbojnikov, rozenych bracikov.Haničku śestričku vźali za ženičku,Janička bracička vźali do temnice.„Haničko, śestričko, ked ci budze dobre,ked ci budze dobre, nezapomni na mne!“Až na śedmym ročku chlapca kolisala,chlapca kolisala, horko zaplakala:„Ej, synu muj, synu, maš ty tu rodzinu,jednoho ujčeka, to mojho bracika.“Kľúčiky porvala, doraz tam bežala:„Janičku, bracičku, či ty ešče žiješ?“„Ej, žijem ja, žijem, Haničko, śestričko!Muž pre tebe zomrec, ubohy Janíčko.Idz ty mne, Haničko, po popa ruskeho,nech mne vyspoveda z hrichu smercelneho!“Jak ho vyspovedal z hrichu smercelneho,doraz śe rozsypal do prachu drobneho.58. Slunce svici, rosa pada…[83]Slunce svici, rosa pada po hustej breźine,ľubujže mne, moj najmilší, ale ne zradlive!„Neboj ty śe, moja milá, nezradzím ja tebe,bych ja pravu nožku zlamal, iduci od tebe?“Išol on tam na rozlučnu[84]od svej milej dražku,zlamal konik pod nim nožku a on pravu ručku.Teraz ci śe, moja mila, na znajomosc[85]daje,žeby śi śe nekochala v gavalerskym stave.Bo gavalir bez sumeňa,[86]Boha śe neboji,tu śe laje i preklina, o dušu nestoji.59. Choc by som jechal…Choc by som jechal ve dne i v noci,choc bym prejechal koňovi očia predsi muśiš moja byca moju voľu vypelnic.A ja śe zrobim dzivu kačečku,budzem plyvala po Dunaječkua predsi nechcem tvoja byca tvoju voľu vypelnic.Jaj, jest puškare, maju pušečky,vystreľaju mi dzive kačečkya predsi muśiš moja byca moju voľu vypelnic.A ja śe zrobim drobnu rybečku,budzem plyvala bystru vodzičku.A predsi nechcem tvoja byca tvoju voľu vypelnic.Jaj, jest rybare, majú sačečky,[87]vylapaju mi drobne rybečkya predsi muśiš moja byca moju voľu vypelnic.A ja śe zrobim drobnu ptačinu,budzem litala hustu breźinua predsi nechcem tvoja byca tvoju voľu vypelnic.Jaj, jest rubači, maju topory,[88]vyrubaju mi lesy i horya predsi muśiš moja byca moju voľu vypelnic.A ja śe zrobim hvezdu na nebi,budzem svicila ľudzom v potrebia predsi nechcem tvoja byca tvoju voľu vypelnic.Jaj, jest na zemi ľudze ubozi,vyčitaju mi hvezdy na nebi:a predsi muśiš moja byca moju voľu vypelnic.Vidzim ja, vidzim u Boha rady,kde ja śe skryjem, najdzeš me všady.Jaj, už ja muśim tvoja byc,a tvoju voľu vypelnic.60. Dajcež mi župan…[89]„Dajcež mi župan,[90]pas naň pripašema pojdzem k milej, tam śe ukažem.“Vyšla dzivčina jako z ruže kvet,horko plakala, zmenil śe jej svet.„Co ty narikaš, dzivčino moja?“„Jak nenarikac, nebudzem tvoja!“„Budzeš, dzivčino, budzeš, dá-li Buh,radzia mi ľudze i sam sudzi Buh.Ty pujdzeš huru a ja dolinu,ty skvitneš ružu a ja leliju.Ty pujdzeš dražku[91]a ja kamencem,ty budzeš pannu a ja mladencem.Ty budzeš pannu vo veľkym dvore,ach a ja kňaźom v poľskym kláštore.A jak pomreme, dame my sobezlate litery vybic na hrobe:Kto tamac[92]pujdze, ten čitac budze:“„Rozlučna ľubosc leži v tym hrobe.“[1]V Abelovej, v Novohradskej stolici od. Šal. Petiana.PS
II, 103 — 105.[2]P. Košút z Turčianskej stolice, Šafárik.J. K., NZ II,
502:„Ochotnosťou p. Kalinčiaka prišiel vydavateľ v Košútoch ku starému
exempláru Cosmografie Jana z Púchova, kde tiež na väzbe našiel baladu
,Prekliata dcéra‘(v tomto vydaní XII, 2), ktorá sa však
aj v sbierke Šafárikovej nachádzala s prípisom ,turčianska pieseň‘“PS II, 39 — 41 (variant).[3]pravý— priamy, rovný[4]bičík— sláčik[5]Syn a dcéra Dindeša kráľa porov. Džingis-chán? 227. Sam. Hojč.
Rábkové (nejasné). Dindeš= asi z maď. „gyöngyös“ = perlový.[6]šenkýrek— krčmár[7]červené— zlaté peniaze[8]Štefan Hamuljak.ČČM VI, 1832, 392 — 393.[9]Belohorský, Ondrej Jaško, P. Potemkin[10]Rakovce— azdaRakovicealeboRatkovcev Nitrianskej stolici[11]kuruc— protihabsburský vzbúrenec v 17. stor.[12]karmažín— hodvábna látka nachovej farby[13]Opava— mesto v Sliezsku[14]kráľMatiáš— t. j. Matej Korvín, uhorský kráľ v rokoch 1458 — 1490[15]Rukopis nemenovaný, Belopotocký, Hrebenda[16]život— telo, trup[17]Sabatka— Subotica, mesto v Juhoslávii na maďarskej hranici. ČČM 1833, 65 — 70.[18]hintov(maď.) — koč[19]svetlička— izbička[20]anglia— anglická látka[21]furajtár(maď.) — vedúci jazdec[22]šajtlava— väznica[23]gaur(tur.) — kresťan (nadávka)[24]findža(tur.) — šálka[25]Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 392. J. K., NZ II, 392:„Balada o
Kataríne spieva sa v Skalici inou mierou; boly nám s nej poslané tieto zlomky:
(nasleduje text).Podobná pieseň je aj u Rusínov v Haliči, možno tam prešla od
Slovákov. Naša ju však básnickou cenou veľmi predstihuje, tak ako mnohé iné
haličské podobného obsahu s našimi porovnané. Porov.Piésni polskie
i ruskie ludu Galicyjskiego od Waclawa z Oleska, str. 487. Miesto
pánaSobolamenuje sa tamRoman,miestoZuzany Olena.Pre porovnanie kladieme ju,
tu:Na zelenym carynočkupili Turki horiločku,pili, pili, podpivalia Romana pidmavlali:„Oj, Romane, Romanočku,prodaj sestru Olenočku.Za konyki voronyjia za sidla serebnyji,za uzdela šovkovyjia za stanli zolotyji,za červoni nezličeniza talary nezmireni.“Prijšow Roman do domočkuskloniv na stil holovočku,taj hadaje si dumočkuči prodati Olenočku?Oj, Oleno, sestro moja,pomyj dvory mostovyjizastel stoly kidrovyji,pomyj myski serebnyjii lyžočki zolotyji.Vyšla ona na podvire,i divit sa v čiste pole:„Oj, Romane, Romanočku,ščo to v poli za dymove?Či to virly krimly sie biat?Či ovčari z turmy honiat?“Oj Oleno, sestro moja,ni to virly krilmy se biat,ni ovčiari z turmy honiat,leš to Turki i Tatarya vsi tvoji sut bojary.Do svetlice chutko vpala,meč vchopila šiju stiala,Oj, Oleno, sestro moja,na ščož ty sia urodila,na ščož sobi šiju stiala?Lučše tutka pohybati,niž z Tatarmi probuvati.I k Čechom prišiel ohlas tejto piesne, pozri Čelakovský, Slovanské
národní písně III, 11.“[26]palota— palác[27]Legenda.PS II, 105 — 107 (1. — 8., 11., 14., 16. sloha,
variant).[28]D. Sloboda.Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 393 —
394.[29]Smolenskýzámok — Smolenický zámok, severozápadne od Trnavy[30]Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 394.Zlomok z
balady.[31]Šal. Petian, Polevkovič.PS II, 101 — 103 (5. — 9., 19. —
23. sloha, variant).[32]biele— strieborné peniaze[33]zakapati— zahynúť[34]PS II, 79 — 80.[35]Sobotište— mestečko pri Myjave[36]Š. Petian.ČČM VI, 1832, 394 — 395.[37]PS I. 122 — 123.[38]Muráň— zámok v Gemeri[39]Št. Hamuljak.ČČM VI, 1832, 395.[40]kantáriček— uzdička[41]rubeček— šatka na hlavu[42]PS II, 145 — 147.[43]PS I, 130 — 131. PPV 1817, 45 — 46.[44]Štefan Hamuljak[45]štepnica— ovocný sad[46]fraucimerka(nem.) — chyžná[47]PS I, 128 — 129.[48]PS II, 122 — 123.[49]PS I, 55 — 56.[50]limba— druh borovice[51]PS II, 73 — 74.[52]PS I, 133 — 135.[53]PPV 1817, 181 — 182 (variant).[54]Špačince— dedina v trnavskom okrese[55]PS II, 63 — 64 (variant).[56]Likava— zámok pri Ružomberku[57]Čebrať— vrch pri Ružomberku[58]kuriatka— meno súhvezdia[59]úmor— smrť[60]Prešpork— Bratislava[61]feldšer(nem.) — felčiar, ránhojič[62]PS I, 140 — 143. SNP III, 76 — 78.[63]jedový— jedovatý[64]-da— -že; položda — položže[65]PS I, 143 — 144.[66]PS I, 137 — 140. SNP I, 80 — 81.[67]PS I, 135 — 137.[68]Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 394.Táto pieseň zdá sa byť zlomkom
z väčšej. V Skalici doteraz sú pozostatky mestskej brány na hornom konci, na
ktorej vraj Zelená veža stála.[69]sejček— kuvik[70]Gróf Beleznay otcovrah— syn grófa Samuela Beleznayho (1818), popravený pre otcovraždu[71]PS II, 60.[72]Rác— Srb[73]PS II, 35 — 36.[74]šarlát— nachová tkanina[75]Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 395.[76]táčatká— vtáčatká[77]Text prenesený z Dodatkov, NZ II, 395.Pieseň kamarátov zbojníka
Hrajnohu, rodom z myjavských kopaníc.[78]bystrulistý— lesklý (?)[79]Plešivec— mesto vo východnom Gemeri[80]rusniacko-slovenská[81]val— bal, balík[82]postav— súkno z jemnejšej vlny (farebné)[83]zemplínska[84]rozlučny— rozlúčený[85]znajmosc— známosť[86]sumene— ľútosť, zľutovanie[87]sačečky— siete[88]topor— sekera[89]zemplínska[90]župan— dlhý kabát[91]drážka— cestička[92]tamac— tadiaľ
|
Kollar_Narodnie-spievanky-2-Balady-romance-rozpravky.html.txt
|
ÚvodemŠtefánik opravdu vešel do říše mythů, neboť většina osvobozeného národa ho neznala a
jeho náhlá, nimbem tajemství a hrůzy zahalená smrt vynesla ho vysoko nad náš denní život,
jenž tak rychle strhává nejzaslouženější vavříny a nízkou pomluvu vrhá po největších synech
národa.Průměrný člověk nemiluje nadprůměrnosti ani v záporu ani v kladu.Přijímáme sice rádi a s nadšeným obdivem hrdiny bez bázně a hany v pověstech, románech,
na divadle a v kině. Odsuzujeme velmi rozhodně i zločince románů, dramat, filmů.Avšak v životě bráníme se konstatování mimořádnosti, nadprůměrnosti; v zločincích před
soudem stojících hledáme dobro, hledáme polehčující okolnosti, ptáme se po psychologických
důvodech, abychom zmírnili svoji hrůzu, abychom uklidnili duši svoji, rozechvěnou pohledem
do propasti zločinu.A v současných lidech velkých hledáme přímo chorobně vady, abychom se zbavili
nepříjemného pocitu, vyplývajícího ze srovnáni sebe, svojí malosti s velkostí hrdin; chceme
uklidniti svoje svědomí konstatováním, že domnělý velikán je člověk jako my a že není
třeba, abychom mu projevovali úctu nebo dokonce vděčnost.Jak byl přijímán president Masaryk dne 21. prosince 1918 a nedlouho potom! Co slov lásky
a obdivu, co slibů vděčnosti bylo proneseno i napsáno. A kdo by dovedl dnes spočítati tu
spoustu nízkých a nejnižších zlomyslností a ničemností, snažících se strhnouti jméno
Osvoboditelovo do kalu pomluv. Štefánik unikl tomuto trpkému údělu jenom předčasnou smrtí,
jež však může býti nazvána i smrti v pravý čas, neboť ho vytrhla z našeho středu dříve,
nežli profanní zraky a ruce začaly ohledávati člověka, aby na něm zjistily vady a pro ně
kamenovaly hrdinu.Ani tak neušel Štefánik nespravedlivé kritice, projevující se jednak prázdným
oslavováním, jehož byl vždy zásadním odpůrcem, jednak snižováním jeho skutečných zásluh.Nechci touto knížkou ani nadsazovati, ani snižovati. Chci býti spravedlivý k památce
muže, jenž sloužil národu až do toho hrdla a bez něhož by naše osvobozující úsilí bylo
dostalo nepochybně jinou podobu, a dost možná, že by ani výsledky jeho nebyly takové, jaké
jsou.Hrdina Zeyerovy povídky „Dům u tonoucí hvězdy“ Rojko praví: „Být členem podrobeného,
zotročilého národa, cítit to jeho ponížení, je tak něco, jako narodit se s kletbou, těžkou
kletbou! Mít v prsou srdce, které se dovede bouřit, a vidět, jak ti ostatní svůj osud tupě
nesou, není to k zoufání? Na synu takového lidu, který se odřezancem státi nechce a nemůže,
lpí něco jako výrok starého fata. Nedýchá jako jiný člověk, najde pelyňku v každém soustu,
jedu v každé krůpěji vody! Má-li však duše jeho sílu titánskou, lásku nesmírnou, může
stálým bojem a stálým bouřením se proti tomu fatu duch jeho růsti až do nebes, pýcha může
mu dodati křídel a láska mu bude zdrojem nadšení. Já neměl však té síly, já měl jen lásku.“Avšak Štefánik měl nejen lásku, nýbrž i sílu a národní hrdost.
|
Pisecky_General-M-R-Stefanik.html.txt
|
OsobyPRIBINA, knieža najprv v Nitre, potom na Blatne.KOCEĽ, jeho syn.STREMEŇ, vladyka.MILENA, jeho dcéra.SVÄTOSLAV, pohanský žrec.ŽILIC, kniežací radca.VALTUC, kresťanský kňaz na Blatne.KONŠTANTÍN, kresťanský kňaz.KOJATA, veliteľ nitrianskych stráží.Posol, vojaci, ľud.Dej sa odohráva: I. dejstvo r. 835, II. dejstvo r. 861, III. dejstvo r. 863.
|
Pridavok_Pribina.html.txt
|
Zvířátka a PetrovštíByl jednou chudák vdovec, měl malou holčičku, Zdeničku. Bývali v chaloupce se zahrádkou,
sázeli si brambory na políčku za humny, v létě sbírali klestí, paběrkovali po polích, v
zimě seděl tatínek za stavem, Zdenička pletla koše. Ale po dva roky se neurodilo, práce
nebylo, nebylo odkud vzít na živobytí, čím zaplatit dáňku, až přišli páni od úřadu, dali
vybubnovat, nazítří se bude prodávat chalupa, zahrádka, pole, domácí zvířata, všecko.Tak tatínek seděl na večer ve světnici smutný, hlavu v dlaních, Zdenička plakala, šla se
rozloučit se svými zvířátky, jim si požalovat.Ovečce uvázala na krk červenou pentličku, mosaznou rolničku, kačence, paní Lindušce,
nalila do korýtka vody a nasypala sekaných kopřiv s brambory, kohoutovi Kokrháči zasypala
zrní, trojbarevnému Mackovi ulila mlíčka od své večeře na misku, podívala se i do chlívka,
kde bydlil kozel Nebojsa, dala mu tam čerstvé lupení a pak si sedla u Voříškovy boudy,
hladila ho po krku, odvázala, litovala, jakého pána dostane na druhý den, hovořila s ním,
až slunce zapadlo, bylo potřebí podat večeři.Voříšek, chytrý pes, oběhl stavení, očuchal vrátka, zaštěkl na vrabce v bezinkovém
roští, pak zdvihl petlici u kozího chlívka a zavolal také Macka na dvůr — na poradu. Když
se všichni sešli, pověděl jim, co slyšel, co je očekává. Ovečka litovala, že jí nebude
nikdo dávat sůl lízat, kačenka se starala, nedá-li nový hospodář louže na dvorečku vysušit,
Macek zas měl starost, kdo ho bude na klíně chovat, dávat mu máčenou žemli k svačině, tak
každý se o cosi bál, jen kozel, — odjakživa byl rebelant — prohlásil, že on proti takovému
prodávání protestuje, že bude lip sebrat se a jít do světa, a hned si také sebral chlupatou
deku do řemenů zabalenou, udělal si ranec na cestu. Voříškovi bylo líto, že nikdo hospodáře
a Zdeničky nevzpomíná, vyčítal jim, že nejsou vděčni, ale nakonec také prohlásil, než
novému pánu sloužit, to že raději půjde pryč. Tak se všichni přichystali na cestu, kačenka
si vzala mošničku, ještě po babičce, a Voříšek svázal do uzlíku všechny kosti, co měl u
boudy zahrabané, naschráněné pro kmotra příhodu, a než se docela setmělo, už byli na cestě
do lesa.*Voříšek na předku hledal cestu, kozel poskakoval bujností, škubal listí, ovečka cinkala
zvonečkem, pásla se v trávě, kocour se plížil mlázím, číhal po ptácích, kohout s kačenkou
jim měli co stačit.Ale spustil se déšť, liják, bouřka, Voříšek ztratil cestu, nevěděli kudy kam. Tak kozel
povídá:„Kokrháči, vyleť na strom, podívej se, kde hoří světýlko.“ Kohout vyletěl, rozhlížel se
mýtinami, lesy, hvozdy, dolinami, najednou zakokrhal — uviděl světýlko. Sletěl v tu stranu
a hned se všichni dali tou cestou, hledat nocleh.Dojdou pusťatiny, tam stojí chaloupka, z okénka hoří světlo do tmy. Radili se, co a jak,
až se uradili, že kozel Nebojsa je udatný, dosáhne do okna, ať se jde tedy podívat, co to
tam je zač. Kozel se sebral a šel, už neposkakoval, ale přece došel, zdvihl se na zadní
nohy, hleděl do světnice. Co vidí, loupežníci tam sedí — Petrovští. Na stole hromady
zlatých peněz, kolem stolu jeden větší raubčík než druhý, kouří a pijí, křičí, až ten v
čepici s ušima třískl pěstí do stolu a povídá:„Ať mě v té ráně čert vezme, není-li to zlodějské dělení.“ Kozel se lekl, jak muž třískl
do stolu, trkl do okna, až se sklo rozsypalo, a do jizby hledí chlupatá tvář, dlouhá brada,
tlusté pysky, vykulené oči a dva rohy — ďábel hotový. Loupežníci ani nečekali, až přijde
pro ně do světnice, ztratili se ve tmě jako pára. Kozel se zprvu schoval, ale když viděl,
chalupa prázdná, nic se nehýbe, šel, oznámil, že je bydlo dobré, možná přenocovat.Tak šli dovnitř, každý se usadil, jak se mu hodilo. Ovečka si lehla hned u dveří,
kačenka vlezla do ošatky vedle peci, Voříšek se svinul pod lavicí, kohout si vylétl na
hambalky, seděl tam jako na hřadě, kozel zalezl pod stůl a Macek si lehl rovnou na stůl na
pytlíky zlatých peněz.Tak byli všichni dobře uloženi, před bouřkou schováni, ale milí raubčíci klepali venku
zuby, záblo je a měli strach, co se děje. Konečně se všichni zas našli v Staré rokli,
rozkřesali oheň, uvažovali, co to mohlo jen být, co je mohlo vyděsit. Zdálo se jim to být
přece jen podivná věc, kde by se vzal dnes čert na světě, tak se ustanovili, že se Honza má
sebrat, vrátit se k chalupě, vyzpytovat, co se tam děje. Honza srdnatý nebyl, ale odjakživa
byl ke všemu svolný, natáhl si pytel přes hlavu a šel. Přijde k chalupě, déšť jen crčí po
střeše a vítr tluče okenicemi, ale v chalupě tma a ticho. Tak si pomyslil: to je dobrá věc,
stáhl pytel s hlavy, vzal opatrně za petlici a šel dovnitř. Ale jen za ním vrzly dveře,
bylo zle, takový rámus nastal, až mu sluch přecházel.Ovečka, jak na ni po tmě šlápl, zabečela:Bé, bé, bé,
kdosi tady je!Kačena, jak to zaslechla, v ošatce spustila:Kač, kač, kač,
co je to jen zač?Honza skočil do světnice, ale kohout se vzbudil, zatřepal křídly a sletěl s hambalků
zrovna Honzovi do vlasů, zakokrhal:Kykykyryhý,
zloděj, to se ví!Voříšek také byl hned vzhůru, zaštěkal:Hafy, hafy, haf,
podej mi ho, raf,a už držel Honzu za lýtko, až Honza vykřikl, padl rukama na stůl, rovnou Mackovi do
kožichu. Macek vyvřískl, zaťal mu všechny čtyři pazoury do tváře, kozel zpod stola strašně
zamečel, strachy vyletěl ven a nabral milého Honzu na rohy a tak jím před chalupou udeřil,
až v něm kosti chrastily, skákal po něm jako divý. Honza se chudák sotva doškrábal do Staré
rokle, a když tam došel, všichni se poděsili, jak byl roztrhaný, rozdrápaný, zkrvavený.
Dali mu kořalky, prosili ho, aby jim pověděl, jaký čert to tam na chalupě řádí. Ale Honza
se poškrabal po hlavě, povídal:„Bratří milí, ach, což čert, o toho by nebylo, ale kde by — celý soud se nám tam nasadil
— a jaký! Do nejdelší smrti jsem neviděl takového velkomožného pana soudce, a co jsem už
soudů pochodil, a šatlav poznal. Jak ten to má spořádané a jak ten všechno hned rozsoudit
umí — a nic zavírat, všechno hned hotově vyplatit, bez řečí! Však to vidíte na mně, co vás
tam čeká, já už svůj díl dostal.Když jsem došel, všudy ticho, vejdu slušně do dveří, ale tam už sedí portýr v chlupatém
kožiše, hlásí mocným hlasem: „Kdosi tady je!“ Ani se neohlídneš, už je tu písař, má brků
jako pták v křídlech, ptá se, co jsi zač. Ale ještě jsem ani nedal pozdravení, už tam stál
husar, ostruhy na nohách, v zadu šavli, furážku na hlavě, křikne: „Zloděj, to se ví,“ a
chňap, už mne drží za pačesy! Chci prosit za odpuštění, že jsem obtěžoval, ale hned druhý
pandur mi dal nohu do želízek a marš před velkomožného pána. Ach, ten velkomožný pán! Kníry
měl jako kyrysník a očima svítil jako kocour a všechny peníze už měl u sebe. Sotva jsem
řekl: „Prosím, milostpane,“ nic nechtěl slyšet, všechno věděl napřed, vjel mi rukama do
tváře, pohlavky jen pršely, zavřískl na mne po německu cosi jako mňau, vau, lau, mňau,
nerozuměl jsem mu ani slova, zato mu rozuměl jeho hajduk. Nic jiného to nemohlo znamenat,
než — pořádně vyřezat. Zařval na mne po maďarsku: „Mek, mek, mek,“ přetáhl mne palicí, div
mne v kříži nepřerazil, celé tělo mi rozbodal hned dvěma šavlemi najednou a venku si na mně
ještě zatančil čardáš — ani nevím, jak jsem se k vám z tamodtad dostal. Chce-li se komu
ještě těch peněz, s Pánembohem. Ale mně se zdá, že už jsme rozsouzeni. Já tam už nepolezu
ani za nebeské království.“Ostatním se také nechtělo dojít si k velkomožnému panu soudci pro ty peníze, raději
hleděli, aby brzy z tamodtad zmizeli.*Ale zvířátka spala už ostatek noci pokojně a časně zrána, když se probudí, vidí pytlíky
zlatých peněz po stole a chalupa dočista prázdná. Tak Voříšek honem nabral těch dukátů do
uzlíku, naložil jich kačeně do mošničky, kozel si jich nabral do deky a dali se klusem
zpátky domů.Došli, slunko již stálo vysoko na obloze, hospodář na dvoře chodil s pány od úřadu, měl
jim odevzdat stateček, a zvířátek nebylo. Zdenička seděla na zahrádce u hromádky nábytku,
co si měli vzít s sebou, plakala.Tu přiběhne ovečka, přiletí kohoutek, batolí se kachnička, Macek vyskočí na klín,
nakonec kozel s Voříškem, nesou ranečky dukátů. Zdenička se hned rozběhla k tatínkovi,
tatínek hned zaplatil dáňku, páni od úřadu hned odešli, zdvořile se poroučeli, už zas bylo
všem dobře.Voříšek si vlezl do boudy, kohout vylétl na hřad k slepicím, Macek si lehl na sluníčko a
předl, ovečka se pásla na zahradě, kačenka se koupala v louži, už bylo v chalupě peněz
hojnost, tatínek se Zdeničkou měl po starosti,tak zvířátkům poděkoval,
do smrti jich dobře choval.
|
Tille_Zviratka-a-Petrovsti.html.txt
|
ÚvodKdyž jsem se stal v r. 1910 farářem na St. Hrozenkově, — tedy ve středu moravských
Kopaničářů, — napsal mi věhlasný ředitel kyjovského gymnasia, Klvaňa Josef, můj bývalý
profesor, mezi jiným toto: „Býval jsem před několika lety za účelem seznání krojů na Vašich
Kopanicích častěji. Při té příležitosti jsem postřehl, že jsou Kopaničáři lid velezajímavý
a to svým krojem, nářečím (v němž je mnoho názvosloví ze staré češtiny), zvyky, pověrami a
vůbec celým způsobem života. Řekl bych lid biblický, jenž nezná nebo nechce znáti žádné
zákony, jen své — kopaničářské. Jako Váš bývalý učitel gymnasiální Vás prosím a důrazně
žádám, abyste svým vlivem jako farář toho lidu, kopáničirský kroj držel a držel a zas
držel, neboť, až všechen slovácký lid odhodí svůj krásný kroj a zamění ho za hadry, budou
Kopanice posledním koutem Moravy, kde bude prostý venkovský lid vyšívat a v kroji chodit. V
tomto směru si od Vás slibuji mnoho. Mimo to Vás prosím, chopte se pera a pokud to
dovedete, zachyťte ten primitivní způsob kopaničářského života, jenž je hoden studia. Nikdy
nechoďte mezi Kopaničáře bez papíru a tužky, ba ani do kostela ne. Biblická rázovitost
našeho lidu už všude vymřela, jen u Vás ještě ne; tož ji tedy zachyťte, vždyť jako farář
budete míti přístup všude. Snižte se k tomu ubohému lidu, pozorujte ho v jeho radosti i
smutku, studujte jeho přednosti i vady, pak vše sepište a vydejte pod názvem
Staro-Hrozenkovsko“.Tato výzva mého milého učitele byla pohnutkou, že jsem si po deset let svého pobytu mezi
Kopaničári činil poznámky, sepsal folklór Kopanic (jejž mám připravený do tisku) a povídky,
jichž část v této knížce podávám. Nesleduji při povídkách jiného cíle, než jaký měl na
zřeteli můj nezapomenutelný profesor a příznivec Klvaňa Josef, a prosím, aby pod tím zorným
úhlem bylo též na povídky pohlíženo.V Novosedlích u Mikulova, dne 1. června 1923.Josef Hofer, správce školy.
|
Hofer_Kopanicarske-povidky.html.txt
|
I„Ale jáť pravím vám: že každý, kdož by pohleděl na ženu ku požádání jí, již
scizoložil s ní v srdci svém.“ (Matúša V. 28.)„Řekli jemu učedlníci jeho: poněvadž jest taková pře s manželkou, není dobře
ženiti se. On pak řekl jim: ne všickniť chápají slova toho, ale (toliko) ti, jimž
jest dáno.“Bolo to včas na jar. Viezli sme sa druhý deň. Do vagóna vchádzali a vychádzali cestujúci
na krátku vzdialenosť, ale traja, tak ako i ja, viezli sa zo samého miesta, odkiaľ
železnica vyšla: nie pekná a nie mladá dáma, kúriaca, s utrápenou tvárou, odetá v
polomužské paletot a s čiapočkou na hlave, jej známy shovorčivý človek okolo 40-ročný, s
akurátnymi novými vecmi, a ešte jeden, ktorý sa držal po strane, neveľkého vzrastu pán,
trhano gestikulujúci, ešte nie starý, ale mal už, vidno bolo, že zavčasu, ošedivelé
kučeravé vlasy, blyštiace sa oči, ktoré chytro prebiehaly s predmetu na predmet. Mal na
sebe staré paletot od drahého krajčíra s astrachánovým golierom a vysokú astrachánovú
čiapku na hlave. Keď sa rozpínal, bola mu pod paletot vidno poddevku a ruskú vyšívanú
košeľu. Zvláštnosť tohoto pána bola, že chvíľami vydával isté zvuky, podobné odkašľávaniu
aleba začatému a pretrhnutému smiechu.Tento pán po celý čas cestovania starostlive vyhýbal sa obcovaniu a známosti s
cestujúcimi. Na prihovárania súsedov odseknul krátko. Čítal, hľadel do okna a kúril, alebo
vybrav si merindu zo starej kapsy, pil čaj alebo ujedal si.Zdalo sa mi, že mu je ťažko osamote, a so pár ráz chcel som sa mu prihovoriť, ale
zakaždým, ako sa nám oči stretly, čo sa často stávalo, lebo sme sedeli kosom proti sebe,
odvrátil sa odo mňa, vzal knihu do ruky alebo pozrel do okna.Počas zastávky, pod večer druhého dňa, na veľkej stanici, tento nervósny pán sišiel si
pre vriacu vodu a zavaril si čaj. A ten pán s akurátnymi vecmi, ako som sa neskoršie
dozvedel, advokát, so svojou súsedkou, kúriacou dámou v polomužskom paletot, pošli piť čaj
na stanicu.Dokým boli pán s dámou preč, vošlo do vagóna so pár nových osôb, medzi nimi vysoký,
oholený, umrštený starec, podľa všetkého kupec, v širokom kožuchu a súkennej čiapke s
ohromnou strechou. Sadol si oproti miestu dámy s advokátom a hneď sa pustil do reči s
mladým človekom, podľa výzoru prikaščikom,[1]ktorý vstúpil do vagóna na tejže stanici.Ja som sedel kosom, a poneváč železnica stála, mohol som, keď nikto neprechodil, počuť
trhano, o čom sa shovárali. Kupec povedal najprv, že ide na svoj majetok, ktorý leží pri
nasledujúcej stanici; potom, ako to obyčajne býva, počali hovoriť zprvu o cenách, o
obchode, hovorili, ako vždy, o tom, ako teraz Moskva kupčí, potom prešli na novgorodský
jarmok. Prikaščik počal rozprávať o lumpačkách na jarmoku akéhosi bohatého kupca, ktorého
oba znali, ale starec mu nedal dohovoriť a počal sám rozprávať o svojich vlastných
lumpačkách v Kunavine. Pyšný bol podľa všetkého na svoju účasť v nich a so zrejmou radosťou
rozprával, ako oni spolu s tým istým známym vyviedli raz v opilom stave taký kúsok, že sa
dalo o ňom len pošepky rozprávať, a prikaščik sa tak na tom rozrehotal, že sa celý vagón
ozýval, a starec sa tiež zasmial, vyceriv dva žlté zuby.Nedúfajúc počuť nič interessantného, vstal som a chcel som ísť prejsť sa po perrone, kým
vlak neodíde. Vo dverách som sa stretol s advokátom a dámou, ktorí idúcky o čomsi veľmi
živo sa shovárali.— Nestihnete, — povedal mi sdielny advokát, — hneď budú po druhý raz cengať.A naozaj, nestihnul som dôjsť do konca vagónov, ako zacengali po druhý raz. Keď som sa
vrátil, medzi dámou a advokátom bol zase živý rozhovor. Starý kupec mlčky sedel oproti nim,
prísne hľadiac pred seba, a len kedy-tedy na znak nesúhlasu požul zubami.— Potom doprosta povedala svojmu mužovi, — rozprával usmievave advokát, keď som popri
nich prechodil, — že ona nemôže, a ani nechce s ním žiť, lebo…A rozprával ďalej čosi, čo som nemohol dopočuť. Hneď za mnou vošli ešte cestujúci,
vošiel konduktor, vbehol artelščik, dosť dlho bol hurt, pre ktorý nebolo počuť rozhovoru.
Keď všetko utíchlo a keď som zase počul hlas advokáta, rozhovor zrejme s jednotlivého
prípadu prešiel už na všeobecné úvahy.Advokát rozprával, ako sa teraz verejná mienka v Europe zaujíma otázkou o rozsobáši, a
ako sa u nás vždy častejšie a častejšie stávajú takéže prípady. Ako advokát zbadal, že
počuť hlas len jeho samého, pretrhnul svoju reč a obrátil sa ku starcovi.— Predtým to tak nebolo, avšak nie? — riekol, príjemne sa usmievajúc.Starec chcel čosi odvetiť, ale v tú samú chvíľu sa pohla železnica, a starec, sňav
čiapku, počal sa prežehnávať a odriekať šeptom modlitbu. Advokát, odvrátiac oči na stranu,
úctive čakal. Starec, keď sa pomodlil a trikráť prežehnal, natiahol si rovno a hlboko na
hlavu čiapku, popravil sa na mieste a počal hovoriť:— Bývalo, pane, i predtým, len zriedkavejšie. V terajší čas to nemôže nebyť. Ľudia už
veľmi zmudreli.Železnica, rozháňajúc sa vždy tuhšie a tuhšie, hrmotila ponad styky koľajníc. Ťažko mi
bolo dopočuť, a interessantné bolo, nuž som si prisadol bližšie. Môjho súseda, nervósneho
pána, s blyštiacima očima, iste tiež interessovalo a, nevstávajúc s miesta, počúval.— A čo na tom zlého, že ľudia zmudreli? — ledva znateľne sa usmievajúc, opýtala sa dáma.
— Vari je lepšie tak sa ženiť, ako driev, keď sa mladí ani nevideli? — pokračovala, podľa
obyčaja mnohých dám, odpovedajúc nie na slová toho, s kým sa shovárala, ale na tie, ktoré
si sama myslela, že on povie. — Nevedeli, či sa ľúbia, či sa môžu ľúbiť, ale sobrali sa
akíkoľvek, a potom sa trápili cez celý život; nuž či je to podľa vašej mienky lepšie? —
hovorila, obracajúc reč ku mne a ku advokátovi, a najmenej ku starcovi, s ktorým hovorila.— Už veľmi vzdelanými stali sa ľudia, — opakoval kupec, opovržlive pozerajúc na dámu a
neodpovedajúc na jej otázku.— Dobre by bolo znať, ako vy vysvetľujete spojenie medzi vzdelaním a neshodou v
manželstve, — riekol advokát, ledva znateľne usmievajúc sa.Kupec chcel čosi povedať, ale dáma mu skočila do reči.— Už sa tie časy minuly, — riekla ona. Ale advokát ju pretrhol.— Dovoľte im povedať svoju mienku.— Prevrátená vzdelanosť, — rozhodne riekol starec.— Ženia takých, ktorí sa nemilujú, a potom sa divia, že nežijú v shode, — náhlila sa
hovoriť dáma, obzerajúc sa na advokáta, na mňa, ba i na prikaščika, ktorý zodvihnul sa so
svojho miesta, oprel sa lakťami o operadlo a s úsmevom na tvári počúval.— Veď to len zvieratá možno páriť, ako gazda chce, ale ľudia majú svoje náklonnosti,
príchylnosti, — zrejmo chtiac bodnúť kupca, hovorila dáma.— Darmo tak hovoríte, pani — riekol starec, — zviera je zviera, ale človeku je daný
zákon.— Nuž a akože žiť spolu, keď nieto lásky? — riekla dáma, náhliac sa vypovedať svoje
myšlienky, ktoré pravdepodobne zdaly sa jej byť celkom novými.— Predtým to nerozoberali, — riekol starec dôrazným hlasom, — to len teraz prišlo do
módy. Ako sa dačo stane, žena hneď povie: „Ja ťa nechám.“ U sedliakov sa tiež taká móda
zaviedla. „Na si svoje košele a gäty, — povie žena —, a ja pôjdem k Vaňkovi, ten má krajšie
vlasy, ako ty.“ Tu máš, lám si hlavu. A žena predovšetkým musí mať strach.Prikaščik pozrel na advokáta i na dámu, i na mňa, iste zdržujúc úsmev a hotový i vysmiať
i odobriť kupcovu reč, podľa toho, ako bude prijatá.— Akýže strach? — riekla dáma.— Nuž taký: aby sa bála svojho mu-u-uža! Taký mienim strach.— No už tie časy, starý pane, prešly, — trochu nahnevane odvetila dáma.— Nie, moja pani, tie časy nemôžu pominúť. Ako bola Eva žena z rebra mužovho stvorená,
tak i zostane do konca sveta, — riekol starec a pritom tak prísne a víťazne potriasol
hlavou, že prikaščik ihneď prisúdil víťazstvo kupcovi a nahlas sa rozosmial.— Hej, to vy mužovia tak súdite, — povedala dáma, nepoddávajúc sa a obzerajúc sa na nás,
— sebe ste dali slobodu, a ženu chcete pod závorou držať. Sebe však všetko dovoľujete.— Dovolenia nikto nemôže dať. Ale bez muža sa v dome nič nesmie robiť, kdežto žena je
ženská, a tá je „krehká nádoba“, — pokračoval s dôrazom kupec. Dôrazný spôsob kupcovej reči
patrne presvedčoval poslucháčov, a dáma tiež cítila sa premoženou, ale ešte vždy sa
nepoddávala.— Áno, ale ja myslím, že to i vy uznáte, že žena je človek, a že má city ako aj muž. Nuž
čože má robiť, keď nemiluje muža?— Nemiluje! — zhroziac sa opakoval kupec, pohnúc obočím i gambami. — Však ho ona
zamiluje.Tento neočakávaný dôvod obzvláštne popáčil sa prikaščikovi, i vydal schvaľujúci zvuk.— Ba nie, nezamiluje, — poznamenala dáma, — jestli nieto lásky, nuž veď k tomu nemožno
nútiť.— Nuž a ak sa žena stane mužovi nevernou, potom čo? — riekol advokát.— To sa nesmie stať, — riekol starec, — na to treba dozerať.— A keď sa prihodí, nuž čo potom? Veď sa stáva.— Dakde sa stáva, ale u nás nie, — riekol starec.Všetci zatíchli. Prikaščik pohnieždil sa, podvihol sa na mieste, a iste nechtiac ostať
za druhými, usmievajúc sa počal:— Ľaľa, i nášmu kamarátovi stal sa škandál. Tiež ho ťažko rozsúdiť. Tiež sa mu trafila
žena taká rozpustilá. I začala čertiť. A on bol vážny a vzdelaný. Z počiatku s
kontuaristom. Dohováral jej muž po dobrom. Neslúchala. Všelijaké neplechy vyčíňala. Počala
mu peniaze kradnúť. I bil ju. Čože, vždy planela. S prekrsteným židom, prepytujem,
neplešila. Čože si mal počať? Nechal ju celkom. A tak žije slobodný a ona sa potuluje.— Preto je hlupák, — riekol starec. — Keby jej zprvopočiatku nebol popustil úzdu, a dal
jej náučné, ako sa patrí, však by sa nebola opovážila. Neslobodno dávať po vôli z počiatku.
Never koňovi v poli a žene doma.V tom prišiel konduktor po lístky do najbližšej stanice. Starec odovzdal svoj lístok.— Veru v pravý čas treba krotiť ženské pokolenie, ináče je po všetkom veta.— Nuž a akože ste vy sami práve mohli rozprávať, ako sa ženatí ľudia v Kunavine
zabávajú? — riekol som, nemohúc sa zdržať.— To je druhá otázka, — riekol kupec a zamĺkol.Keď železnica zapískala, kupec vstal, vytiahol si zpopod lavice batoh, zapnul sa,
podvihnul čiapku a vyšiel na platformu.[1]Osoba podriadená pri kupectve alebo ekonomii
|
Tolstoj_Kreutzerova-sonata.html.txt
|
1Usmialo sa milé slniečko nad krajom Klepára, dedinky to v hornatých stranách našich
ležiacej. Na zlatých perutiach jeho priletelo jasné, veselé ráno prvého mája. Ó, jak milé
upomienky viažu nás k mesiacu tomuto! Teraz obhalil prírodu šat sviatočný, pod ktorým prúdi
mocne jej bujarý život; teraz tepna božej prírody bije najmocnejšie. No vrchovaté kraje naše
len dľa mena a chýru takrečeno znajú krásu a milotu tohto mesiaca; koľko ráz oparí neskorý
mráz už skvitlú flóru tak, že jej listy smutne opadajú! A preto Klepár dvojnásobne môže sa
radovať tomuto prvému dňu mája, že i k nemu vyjasnený a svetlý zavítal. Ale milota prvého mája
ešte tým silnejšia je, že dnes je deň boží, nedeľa.Cez šumnú, čistučkú dedinku vlečie sa hradská cesta. Milo je po nej chodiť, zvlášť v jar,
keď už obschlo a prášiť sa po nej počína. Vtedy všetky klepárske deti vytiahnu a vyhľadajúc na
nej obschnuté miestečko, zabávajú sa na „zubatom“ slniečku. U každého gazdu na preddomí
nachodí sa malá záhradka, v ktorej pestujú sa zeleniny, a kde majú dievčatá, aj kvetiny. Práve
vprostred dediny, akoby ho bol namaľoval, stojí úhľadný domec Jána Plevu, najlepšieho
klepárskeho gazdu. Na štíte pokrovu, ku hradskej obrátenom, vidno malý výhľad, ktorým von
vyzerá na porisko nasadená trávna kosa; na nej si štebocú ránom lastovičky.V malej, úhľadnej záhradôčke kvitne už tulipán aj biely narcis. Pri ňom do zeme zasadené
sú dva smrečky, a to tak vysoké, že chcú až hálku na dome presahovať. Pyšne sa vypínajú v
neobyčajnom kroji svojom. Kôra z nich je síce odretá, ale nie úplne, lebo zanechané jej zdrapy
tvoria utešené cirády, akých na žiadnej halienke mládenca krajčír ešte nevyšil. Korunka
smrečka je zmenšená, len práve jej ihlanovitý koniec nechala ukrutná sekera; ale koľko na nej
ihličiek, toľko aj farebných pestrých stružlín, toľko maľovaných, olejkovaných stužiek. Jarný
vetrík koketne pohráva si s ozdobenou korunkou smrečka. To sú, hľa, máje! Prvý máj — teda i
mládenci postavili klepárskym dievčencom máje. Klepársky hájnik dosť sa po hore nasliedil
(včera celý deň bol tam), že niektorého pri stínaní smrečka dolapí. Hej, keby sa mu to bolo
zdarilo, bolže by to drahý a pamätný máj! No hájnik je hájnikom a mládenci sú mládenci. Čo by
si ten nohy zodral po kolená a čo by si oči vyočil, nepostihne žiadneho mládenca pri stínaní
májov.Pyšne stoja máje v cudzej pre ne pôde. Škoda, že po jednodňovej sláve musí na ne prísť
neomylné zahynutie. Kedy to tí mládenci zasadili? Hja, robili to, i zasadili každý osebe,
potajomky v noci, aby to nik nevidel. Len ráno pretvárajú sa dievčence, akoby sa divili,
odkiaľ ten máj prišiel, akoby na prvý máj celkom boli zabudli. Šťastné dievča, ktoré pred
svojím oblôčkom nájde ráno toto milé prekvapenie! Často ani rodičia nevedia, kto ho postavil,
a od dcéry sa pýtať — to by bolo narušenie dobrých mravov. Ešte iba svitá a už dievčence, hneď
ako z postele vyskočia, bežia k obloku a vyzerajú máj. Nejednej sa srdce kŕčovite stisne,
vidiac, že darmo hľadala, že pre ňu mája ešte niet. U Plevov už iba gazda spí. Matka už dávno
vstala i s dvoma dievčaty, aby, ako v nedeľu patrí, jedno-druhé usporiadali. Pleva, v povedomí
správnosti ženičky svojej, sladko si ešte odpočíva. Vie, že so všetkým sa môže na ženu
spoľahnúť, prečo by si teda odpočinku neprial aspoň v tú božiu nedeľu, keď v stredtýždni aj
tak dosť nakníše sa? No ten spánok Plevov predsa je len akoby zajačí; je to viac len
polospánok, ten unavujúci a nie posilňujúci, keď telo odpočíva síce, ale duch akoby opúšťal
biedny stan tela — blúdi po výši i hĺbke bied a starostí ľudských. I Pleva, hoci má oči
zavreté, predsa myseľ jeho ktoviekde blúdi. Z jeho dumania vytrhlo ho dosť silné klepnutie
obloka. Pozrie ta, vidí pri ňom na lavici kľačať svoju mladšiu dcérku, Katru. Dievča ešte len
asi štrnásťročné, no dosť vyvinuté a odrastené. Jej plavé, do vrkočov spletené vlasy do
neporiadku prinieslo nočné spanie, takže sa už-už chcú rozpletať a rozísť. Otvoriac oblok,
oprelo sa lakťami oň a vystrčilo vyspatú, sťa pivónia červenú tváričku von.Na hrdielku slabý zážeh pableskov, ktoré neuspeli ešte tohto roku väčšmi zapáliť jemnú
farbu dievčatka; zato ale keď len slabo zviazaná košieľka na hrudi dievčiny sa troška
roztvorí, vykukne ihneď stadiaľ oslepujúca farba padlého snehu. Ale dievča nedá vnady svoje na
odiv postaviť, ono do hrsti stiahlo si roztvorenú na prsiach košeľu a pozerá radosťou
iskriacimi sa očami do záhradky na vysoké máje. Živosť dojmu bola tak silná, že zabudnúc na
opatrnosť panenského studu, ruku od pŕs odtrhla a zatľapkala radostne rukami a smiala sa, až
jej slzy do očú nabehli.„Zuza, Zuza, pozriže, čo to máme! Tvoj je ten väčší a môj bude menší. Ale sú cifrované! Ja
viem, kto ich robil, lebo žiaden sa v tom nevyzná tak dobre, ako tvoj Janko Svoreň. A ten môj
zas robil — ale to nejdem povedať.“Zuzka pribehla teraz z kuchyne, pretvárajúc sa, akoby nebola predtým ani len pozrela do
záhradky, ba akoby ani nevedela, že kedysi i máje bývali na svete. Teraz mohla sa na vrub
sestrin dosýta nadívať, už nik nemohol ju z natrhlosti a márnivosti upodozrievať, keď ju iní
na ne upozornili. V dome ešte všetci spali spánkom spravodlivých, keď Zuzka ukradomky do
záhradky kukla a od tých čias od radosti ani len oka nezažmúrila. Keď Katra hádala majstra
toho mája, to zlaté slovíčko, vlastne meno, bola od radosti zjedla, musela utrafiť na toho
pravého, lebo by ju Zuzka za Už ju chcela oblapiť a tuhý bozk na tie okrúhle líca vtisnúť, keď
z postele ohlásil sa barytónom otec:„Katruša, zapri oblok. Milá moja dievka! Ešte len nedávno šlabikár s kohútom nosila a už
na máje a iné pletky myslí. Zapri, dievča, chytro, ľudia vás vezmú v reč. No a ešte sa bude v
košeli vytŕčať. Modlila si sa už? Aha, vidíš, ako ti tvár horí, znak toho, že ešte nie. Chyť
knižku a pomodli sa!“Zahanbená Katra prichlopila oblok, zahodila si na holé hrdielko šatku a chytila sa do
modlenia. Myseľ blúdila ešte vždy v záhradke okolo mája. Otcova reč ju nemrzela. Veď, že ju
„Katrušou“ zve, to jej ani nenapadne, keďže naši sedliaci neradi užívajú deminutíva. To s ich
prostou náturou nezrovnáva sa a smiešne by bolo, keby tak hovoril sedliak v hrubom odeve:
Katinka, Marienka, Žofinka. To by ho všetci čo blázna vysmiali.Teraz už i gazda vstal. Obliekol najprv len všedný oblek, kým si v dome všetko obriadi.
Gazdiná a Zuzka upratovali izbu zo všetkého všedného a riadili ju. Veď ešte dnes sa majú
Jankovi za máje odmieňať, no a keby ten našiel neporiadok v izbe, to by si gazdiná do smrti
neodpustila.Takto sa u Plevov započal prvý máj!
|
Kukucin_Maje.html.txt
|
Obecné počtyBolo to v nedeľu popoludní. Pán richtár Koreň sedel za stolom. Jeho tvár bola ustarostená,
namrzená. Prečesával si prstami vlasy. Mal práve vojnu so ženou a to značilo pre neho istú
prehru. Neisto, skoro bojazlivo blúdil po nej očami, ako prekutávala truhly, stoly a almaru.„To je hotová muka s tebou! Pohádže, rozhádže si bohviekde svoje inštrumenty a potom ty,
úbohá žena, zhľadúvaj! Ale nejdem, nech som božia, nejdem!“ a sadla si na lavicu. „Hľadaj
svoje haky-baky sám. Ja sa budem hrdlovať, trápiť a ty si budeš rozkazovať spoza stola ako
pán. Hej, pán, pán sa z neho robí!“ a nahla sa napredok a vytrčila obe ruky proti nemu.Koreň radšej by sa bol videl v bosenskej vojne, ako mal sa protiviť bojovej náture svojej
polovičky. Mala ona zavše pravdu. Odkašlal si:„No, no, len ticho… pst!“ a nadvihol prst. „Deti ich museli kamsi pohodiť. Len pozri a
nerob krik. Nevieš, že je sviatok…“ hovoril neisto, chlácholivo.„Tak, ešte pst, ja budem tvoje neriady naprávať. Povedz mi ešte, aby som išla za teba k
súdu a ty sa potom vyvaľuj po krčmách. Ej, ale na moj pravdu, nech ich len nájdem…“ Richtárka
vstala z lavice a znovu začala hľadať. Skočil i richtár a pomáhal. Prišiel rad na kapsu;
Koreňka akoby bezcieľne siahla do nej, kutala a vytiahla hárky zamasteného zhúžvaného papiera.
Zahliadla na muža a rozložila ich na stôl.„A toto máš čo?“„Ukáž.“„To je strach; tu kus slaniny, toť kremeň… fajčisko… tfí!“Richtárom myklo; skutočne jeho aktá. Ako len mohol zakrútiť do nich slaninu! Teraz len
ticho, aby gazdiná nezavoňala, čo je vo veci. Spravil ľahostajnú tvár.„To budú tieto… ako sa chytro volá…“ hovoril, dívajúc sa na zem. „Daj to sem, čo hľadíš
ako na proroka… ty tomu nerozumieš… to je po maďarsky.“„Veď po… po maďarsky, vy ste všetci maďarskí, najmä keď z krčmy prídete,“ hovorila žena a
len prezerala papiere. „Myslíš, že ma oblázniš? Ako by nevedela, že si ich minulú sobotu do
mesta bral. A zakrúti si do nich slaninu. Potom mu ich deti pohodia. Nikdy slýchané veci! A
chytá sa to na richtárstvo. A ty žena trp a nič nehovor ako tá pena. Ach, ak dožijem, nech som
dobrá, ale vriacou vodou ťa vyprevadím, ak mi ešte raz prídeš s tým richtárstvom…“„Teda ešte i ty? Nemám dosť od sveta, ešte aj ty? Vieš ty, čo je úrad; vieš, čo je honor?
Dnes sa tráp s tým, zajtra s tým a vlastná žena ide ti rozum prevrátiť! Bola si ty na vojne?
Také uznanie mám od teba? Eh, nech ma šľahne, ak by ti to iný trpel!“Richtárka si už podopierala boky. Na šťastie vonku bolo počuť hlas:„Sú tatko doma?“To spytovali sa richtárovho chlapca. Vypekal sa na podstreší a váľal pagáčiky z hliny.Z richtára spadol mlynský kameň. Nadvihol hlavu a díval sa na prichádzajúceho. Nahnevaná
žena sadla si do kúta a načúvala.„Vitaj, Jozef; čo si nám doniesol?“ ďakoval richtár za pozdrav.Jozef sa usmial, mykol plecom a začal:„Hm, čo by, sám seba; i to je dosť. Ale prišiel som vás o niečo poprosiť.“„Ták, a čože zas?“ robil richtár prísnejšiu tvár.„Nebojte sa, nie je toho toľko. Človek dosť nerád; ale čo treba, to treba.“„No veď…“„Na stajni skazil sa mi bľach, nemám ako zavierať zajatý statok.“„Ba ešte čo! Samé výdavky. Aby tu rohatý medzi vami richtároval, a nie človek. Každý drie
a kde vziať, o to sa nestará nikto. Tu ma naťahuje farár, tu rechtor, tam notárius; ale či
jest, o to nikoho hlava nebolí. Aby sa len ja všade pálil. Milý Jozefko, sprav si to ty len
sám; veď keď zaprieš niekomu statok, iba sám máš z toho osoh…“Jozef načúval, spravil kyslú tvár, pozrel na dlážku, poškrabal sa v tyle a bránil sa:„Hja, richtárko, spraviť ako spraviť, ale zaplatiť to je kumšt. Už som sa ja dosť natrápil
na vašej pastierni. (Jožko bol obecným pastierom a hlásnikom spolu.) Povala letí, strecha
letí, všetko letí. A za čo? Za desať meríc jačmeňa, dvoje krpcov a zahánky…“„No, no, no, nieže tak, nie. A takto odmeny a honor, že si v službe, nič?“„Hm, z toho sa ja nenajem. Čože po službe, keď z nej človek nič nemá. Na dolných stranách
to za štyri týždne vyrobím.“Richtár pozrel na Jožka. Že by to až ta došlo s ním, neveril. Vyrástol v pastierni, nešiel
by z nej, ani čo by ho kyjom hnal. Chcelo sa mu zasmiať, no v kúte sedela nahnevaná žena, bál
sa. Iba chodil po izbe a hmkal.„A potom, pán richtár, nie pre seba žiadam. Veru z tých škôd mne málo kvapne. Svet ma
zaobíde, uhladí. Je to pre celú obec. Keď nebudem zajímať, škodári urobia, čo chcú. Alebo
zavriem, kravička odsotí si v noci dvere a hybaj na richtárovu ďatelinu. Nech som dobrý, to
urobím. Však vám doháňa záhon až k samej stajni.“ A Jožko sa prihol, mykol si halienku na
plecia, akoby sa išiel pasovať.Richtár zastal, díval sa na pastiera. V kúte zavŕzgala lavica. Obzrel sa; richtárka stála
už pred Jozefom a hovorila:„Ale neverte mu, čo hovorí; to je on odjakživa taký frfloš.“ Potom sa obrátila k
richtárovi: „Ako by si to nedal spraviť?“Jozef pokyvoval hlavou a vďačne pozrel na mocného zástupcu. Usmieval sa. „No, veď, tento,
ja som tiež nie od poriadku,“ bránila sa hlava obce, „ale ty maj s tým pokoj.“„Ták, a keď ti ďatelinu vypasú, potom čo dáš statku? Aby mu vždy húdol poza uši!“Keď Jozef videl, od čoho sa richtárovcom strecha chytá, kul železo ďalej.„No, richtárko, viete, keby nie tá ďatelina, ani by nemukol. Nech je tak Smičkova, čo sa
za richtárstvom driape, pomyslel by si, čert ma tam po tebe; ale viem, že ste vy človek ako
treba a na poriadok že idete ako topor. Myslím si, bude to obom. Škoda by bolo takého
požehnania cudziemu svetu do hrdiel.“Richtár prechádzal sa ešte po izbe. Bradu si držal v ruke a díval sa po dlážke.„Hm, hm, veď uvidíme. Tento, čo chcem povedať… vieš, ja nemám veru kedy chodiť, aby som
vedel o každom klinci. Keby bol vedel… Dočkaj, bude zídený výbor, prednesiem to pred obec; ako
si spravia, tak budú mať. Povedz i Smičkovi, on… tento rád zabŕdne, ja sa síce nebojím, ale
nechcem sa hrýzť so svetom. Pôjdeme to pozrieť.“Výborníci počali sa už schádzať. Richtár vítal každého a núkal, aby si sadli. Izba pomaly
sa naplnila. Časť výborníkov obsadla stôl, druhá zasadla si pod pec do radu.Keď už nikto nechodil, Koreň usadil sa za stôl, rozložil papiere a začal hovoriť:„Tak, páni výbori, viete, tu je čas, aby sme si prezreli počty. Tu vám ich kladiem na
stôl. Nie preto, že by som sa bál… toto, čo chcem povedať, ale aby každý videl, ako sa to má v
richtárstve podľa zákona robiť.“Výborníci kývali hlavami, richtár čítal.„Za bujaka pre obec sto štyridsať zlatých.“„Ojajój, to je strach!“ híkali mnohí. „Veď za to kúpi pár volov. Potom maj sa, človeče,
ako chceš.“„Ale to je z akejsi dobrej fajty.“„Veď, z fajty. Mali sme my vždy pekné kravy. Načo je nám veľký statok? Chudoba je rada,
keď má kozu. Z čoho vychováš kravu ako vola. Áno, z fajty… ktovie kadiaľ sa peniažky
kotúľali!“„Tak ľahko hovoriť. Iď k slúžnemu, tomu povedz. Tu máte čierne na bielom. Podrichtár,
ukážte kvitanciu.“„Ďalej, reparácia školských lavíc dvadsapäť zlatých.“„Ja, to už ako to!“ kričal boženík. „A kto to kázal?“„Veď v škole boli lavice dobré.“„Ale že deti nemohli na nich písať,“ hovoril richtár. „Aj pán farár hovorili.“„Ľahko z cudzieho rozkazovať. Ja som sa na kolenách učil písať a naučil som sa. Na také
veci my nemáme peňazí. Keby nás iné nebolelo.“„A keby ešte len to, ale učiteľovi koľkú sumu. Tristo zlatých každý rok. Tá škola nás
žobračí…“„Ba, ľudia, len tak medzi nami rečeno, kde ten človek toľké peniaze dieva?“„To veru; má snopky, štólu, kantácie, gregoriáciu…“„A keby mal s dedinou uznanie. Ale len aby si mesiac za mesiacom pokuty platil. Ej, starý
rechtor, boh ho osláv, to bol človek ako treba. Uznal. Škoda ho!“„A zaspieval ti, nebolo človeku ľúto umrieť.“„Neviem ako vy, páni výbori, ale ja by myslel, aby sme tým pokutám urobili koniec.“„Nech mu dedina oznámi, že tak nesmie robiť, lebo ináč zastavíme mu plat.“„Poďme ďalej!“ volal Smiček. „Neodbavili by sme sa ani do večera.“„A prečo?“ volali starší z ľudu. „Či tu nesmie nikto povedať pravdu? Či neplatím na to?“„No, no, páni výbori, len tichšie. Načúvajme ďalej.“Išli ďalej po položkách a robili na ne svoje poznámky. Pri väčšej položke, pre ktorú najmä
bol veľký krik, richtár postavil sa smelo:„Tichšie, páni výbori! Teraz pýtam sa vás, boli ste už na vojne?“Výborníci mlčali.„Viete, čo je befél?“Výborníci sa dívali.„No, hľa, pozrite, tu máte ,narídzenie‘ od slávneho slúžnovského úradu. Aký rozkaz, taký
účinok. Teraz povedzte, čo som mal robiť?“Prišla reč i na výdavky, ktoré sa museli svojím spôsobom „zaokrúhliť“, aby do očí nebili.
Richtár vysvetľoval:„Viete, reparovali sme tiež obecné humno. Majstrom som platil dvanásť zlatých, a čo sa
chodilo na dozor, dal nám krčmár konto na sedem zlatých a päťdesiat grajciarov.“Výbori boli ticho. Každý užil, vedel, aké je to konto, mlčal.„Potom stavala sa búda na cmiteri pre mŕtvych. Platili sme za to osemnásť zlatých a slávny
výbor keď ju odoberal, strovilo sa šesť zlatých a štyridsať grajciarov.“„Reparovali sme plot na obecnej lúke. Dal som robotníkom šesť zlatých, a keď bola
licitácia obecného sena, tiež strovil úrad na počastovanie päť zlatých a osemdesiat
grajciarov. Myslím, že to prijmete. Čo myslí slávna obec?“„Áno, prijmeme,“ prisviedčali výborníci.„Veď tak,“ hovoril richtár. „Každý vie, že s výborníctvom spojené sú i, ako sa volá,
povinnosti. To jest, slávny úrad vyjde niekam, tento, diurná sa nerátajú… no vypije sa, zje
sa. Nebudem, ako sa volá, moc hovoriť. Ale myslím, aby to tak oči neklalo, aby sme to zhrnuli
dohromady. A síce, načo budeme osve spomínať, koľko sme dali na reparáciu humna a koľko sa
strovilo. Vyložíme to spolu a povieme, že reparácia humna stála devätnásť zlatých a päťdesiat
grajciarov.“„Áno, tak to bude najlepšie!“„I pri búde to stiahneme dohromady.“„Nechceme nespravodlivosť. Veď neberieme plat za naše ustávanie. A niekedy až jazyk
vypľuješ od pále, keď chodíš od Annáša ku Kajfášovi.“„Ale teraz ešte o prirážkových reštanciách,“ obrátil reč richtár, „tých je veľmi mnoho.“Po izbe by si bol počul prebehnúť myšku, lebo zvlášť mnohí z pánov výborníkov nezaplatili
ešte nič.„Treba bude z dom do domu inkasovať…“„Ba ešte čo! Na výbor predsa bolo by treba mať ohľad. Či mi dá kto náhradu, keď tu
vysedúvam?“„Aj bola neúroda“.„Ja by som mal útrovu, svokra mi zomrela.“„Ja som ešte nevymlátil.“„Tak či tak,“ hovoril richtár, „ale aspoň do Michala zaplatiť sa to musí. Viete, potom na
richtára všetko letí.“„Hm, dobre mu je prikazovať, keď nazdieral zo sveta,“ šuškali si v úzadí a žmurkali jeden
na druhého.Richtár, keď sa zhromaždenie utíšilo, vyriekol:„Teda zaplatí sa do Michala. No a tak by sme to už mali z krku. Teraz, páni výbori, máme
ešte jedno. Toť náš Jozef žiada slávnu obec, aby mu dala spraviť bľach na stajni. Myslím, aby
sme sa najprv presvedčili, kým uzavrieme. Beztoho je tých reparácií už dosť.“„Veru dosť, ani pomyslenej veci.“„No, no, ani Jozef nie je z cudzej dediny. A pasie náš statok, obveseľuje v noci dedinu
trúbou a spevom. Toto, pôjdeme to snáď pozrieť.“Vstali, vzali čapice, išli. Na ceste váľala sa hŕba detí v prachu. Ako zbadali úrad,
rozpŕchli sa po dvoch, po troch, obďaleč skackali za nimi. Ženy pootvárali obloky, vystrkovali
hlavy a pýtali sa, kam slávny úrad mieri. Vyše dediny stála pastierňa. Bola opretá o svah,
zasiaty zbožím. Povyše bola hora.Výborníci prešli cez trávnatý dvor. Idúc okolo pastierne, každý znaleckým okom hľadel na
ošumelé stavisko a kýval hlavou. Richtár už škrípal bľachom na stajni a prezeral ho zo
všetkých strán. Po ňom druhý, tretí.„Veru, špitálske je to!“„Ale by mohol ešte potrvať.“„Najmä, ak sa nebude ním zamkýnať,“ povedal popudený pastier.Povstala hádka. Jeden chcel to, druhý to. Konečne zavolali zámočníka.„No, povedzte nám, či sa tento bľach dá ešte spraviť?“Majster sa usmial: „Všetko sa spraví, len či sa to oplatí, neviem.“„Len vy to spravte, pán majster, zaplatí sa vám.“„Dočkáme vás tu.“„A načo by sme sem chodili druhý raz? Dočkajme.“Majster odišiel, výborníci posadali si na prah, druhí poopierali sa o ploty a čakali.
Slnko zrovna pražilo, tráva bola uvädnutá, hnojová jama šírila ostrý zápach. Na oblohe ani
obláčika. Hora ani lístkom nehla. Na čelách baranicami a ťažkými strecháčmi pokrytých vstával
pot. Jeden po druhom stieral si rukávom kropaje.„Je to spara.“„Je. Človeku sa až drieme.“„Čo, aby sme išli do tône.“„Však tu ani vydržať nemožno.“Išli. Dolu pod svahom pri ceste bola tôňa. Nado dvermi bol nápis: „Tu je dobré pálené“.
Krčmár vítal ich už vo dverách. Tvár sa mu smiala, bol ani na drôtoch. Klaňal, ohýbal sa.„Pekne vítam, slávna obec. Ale to je šťastie! Nech sa ľúbi dnu.“Koreň išiel popredku. V pitvore zastali, richtár si odfúkol, utrel si tvár ručníkom,
rozkročil sa a nahol sa napred na palicu:„Ale to pripeká!“„Ani v peci. Neškodilo by, keby spŕchlo.“„Veru hej!“ tvrdil krčmár. „Ale nech sa páči tuto,“ a otvoril bočnú izbu, „tu bude
chladno.“V izbe bolo zapratané šatstvom, kuchynským riadom. Krčmár chmátal jedno-druhé zo stola.
Obloky boli zastreté červenými záclonkami. Za sklom bzučalo na stá múch.Výborníci si posadali. Krčmár Jakub odhrnul záclonu od dvora.Jakub zmizol a po chvíľke bolo už na stole víno. Výborníci mľaskali ústami, ale chutilo
im. Spara zmizla, zívanie prestalo, reč bola živšia.„No, keď sme takto zdraví pospolu, nech nás len pán boh neopúšťa.“„A živí v dobrej chuti!“I Koreň siahol po pohári. Upil si dúšok, odložil. Striaslo ho, zmraštil tvár.„Bŕŕ!“„Čo, smrť vás preskočila, kmotre?“ Pýtal sa ho Chúpek.„Ale akosi mi to nejde dole hrdlom.“„Veru už je dávno po obede.“„Uteká mi to až do nôh. Nemám dobrého gruntu. Žena navarila len kapusty.“Medzi rečou prišiel i Jakub. Chúpek sa obrátil k nemu:„To víno? Božechráň! Pozrite,“ postavil ho do svetla, „je ako ruža. A chuť ani čo by bolo
z pomaranča. Oj, tomu nedá hany ani biskup!“„Ale, neverte, to on len tak. Ja hovorím, že nieto tuto,“ richtár ukazuje na brucho,
„fundamentu. Uteká mi až kdesi do nôh.“„A, to je už inšie. Výborne! Pán richtár to už vie ako povedať. Veru nič nad fundament.
Potom nepremokne,“ tvrdil Jakub.Richtár sa zas obzrel po svojich. Jeden-druhý prižmurkával na neho. Nahnevanej tváre ani
za dukát. Vedel, čo to znamená.„A máte niečo pod zuby?“„Hm, či mám? Pravdaže mám. Jakub vždy má, a keby i nemal, pre takých vzácnych hostí musí
byť. V komore visí zadček, že sa len tak usmieva. Chcel som ho poslať polesnému, ale keď sme
už svoji, dožičím ho radšej vám.“„Ale, aby to nebola nejaká skapanina!“ kričal Chúpek; „lebo…“„Ale, ako by som to mohol vám odporúčať? Komu česť, tomu česť. Čo myslíte, že som taký
sprostý? Veď ja chcem s vami v láske a svornosti zotrvávať,“ božil sa Jakub a držal ruku na
srdci. Potom vyšiel von.Richtár volal ešte za ním:„Ale nám to dobre s cesnakom spravte, aby to voňalo.“Výborníci si pripili, richtár sa zdráhal:„Ale dožičte niečo i nohám, kmotrík môj,“ núkal ho Chúpek. „Veď dosť vystali, nech tiež
užijú.“Nastal smiech; keď sa to utíšilo, začali rozprávať o všeličom. Jeden mal „chlapca“ na
vojne, druhý rozprával, ako sa vedie svetu na burgyni, tretí o statku, štvrtý chválil mlynára.
Ku koncu boli už fľaše prázdne. Jakub skočil a boli hneď plné na stole. Pripíjalo sa znovu.
Keď ostali sami, hovorili:„Eh, nech je, ako chce, ale s tým Jakubom sa dá ešte žiť. A čo je pravda, to je pravda,
trúnok má ani britva.“Zápach pečene rozniesol sa po dome a šteklil nosy slávnemu predstavenstvu. Slnko už
zapadlo. Horúčosť prestala, chlad šíril sa po izbe. Hostia boli netrpezliví. I tomu odpomohol
Jakub. Prestrel obrus, rozdal tanieriky a čosi-kamsi pečeňa bola na stole. Smiechu, štrngania,
vtipov, úsmeškov bolo dosť. Že richtárovi už „nepremokalo“, dokazoval častým vyprázdňovaním
pohára. Sklenice akoby rástli, mäso zmizlo, kmotrovia poopierali sa o stoličky, zapálili si a
o malý čas bolo v izbe dymu, že by ho mohol krájať.„No, ako sa ľúbila večera? Však dobre? Ó, moja Sáli vie to zrichtovať! Just ako v hoteli.
Nech sa len ľúbi, poseďte si. Je nedeľa, dosť sa natrápite cez týždeň.“„Len to spracte, aby svetu nevykáľalo oči,“ rozkazoval richtár. „A otvorte oblok, podusí
nás!“Miesto Jakuba skočil Jozef. Bol ako maslo. Zámku opatroval v rukáve haleny a majster vzal
za ňu iba dvadsať grajciarov. Oprel sa kolenom o kufor a díval sa von.„Ľaľa… ľudia boží, veď už hviezdičky povyskakovali!“Pri stole však nebolo počuť poznámky. Chúpek rozprával o pruskej vojne, a výborníkov to
zabávalo.Na ceste vyhrávali si mládenci na harmonike. Po dedinách teraz touto hudbou začínajú sa
vohľady. Hostia umĺkli. Chúpek zostril sluch a začal pokyvkávať hlavou podľa nôty. Richtár
potrhol suseda a ukazoval naňho prstom. Tvár mu svietila ako mesiac.„Ľaľa, staré kosti… ale hybaj!… No, ako sa mu mušky rozihrali.“„Čo, ale ja som starý? Stav sa, že ťa preskočím, ako si.“„Ale mňa? Keby vám toť brvienko postavil. Aj to neviem.“„Zaskočte si, strýko Chúpek,“ volal naňho jeden.„Áno, hneď, budem si kosti prelamovať o suchu. Skáč ty, ak vieš, zaspievam ti.“Vojakovi dobre je,nič nerobí, len pije;štyri groše na deň má,ešte z toho milej dá.„Hora Olivetská, to sú hlasy! Jakubko, doneste ešte. To si zapijeme.“Poháre štrngli, výborníci sa zdvihli a ťukali si s Chúpkom.„Ale vy ste museli byť žila, keď vám ešte takto mušky hrajú,“ chválil richtár Chúpka a
pošuchol si stolicu bližšie k nemu.„Nič mu ono ani teraz nechybí, iba že má starú ženu.“„Ale ja? Abys’ vedel, že ani teraz s tebou nekupčím.“ Z reči do reči, hneď by bolo bývalo
zle, keby sa richtár nebol zamiešal.„No, no, priatelia, len ticho, načo by sme sa nadarmo harkali… Ty,“ a richtár pozrel na
koniec stola, „mlč! Ja rozkazujem. Čo ty máš s kmotrou Chúpkovou? To je gazdiná ako treba.“„No, to veru je, statok má ako lasice.“„A kapustnice neuvarí nikto takej ako ona!“„Ale veď som to ja len tak, richtárko…“„No, už cit! Ak chceš piť, pi, ak jesť, jedz, ale pokoj! Kmotre Chúpek, nalejte. Pomaly
pôjdeme, ženy budú hundrať.“„Ach, čo! Prídeme dosť,“ kývol hlavou podrichtár a chytil sa pohára.Hodiny ukazovali jedenásť. Mnohí z výborníkov začali driemať. Miera bola dobratá, vína
míňalo sa málo, rozhovor ustával. Po stole boli celé mláky rozliateho vína, kde-tu prevalené
poháre. Podajedným hlavy ovisli na prsiach. Ešte kde-tu slovo, ale nešlo to. Bol čas na
odchod. Prvý vstal richtár. Jakub naznačil asi štrnásť zlatých 35 grajciarov na konto ročnej
árendy a spokojný vyprevádzal hostí. Pomaly vychádzali. Niektorého nechceli niesť nohy. Išli
dvorom, aby ich niekto nezazrel. Richtára „podporoval“ Jozef.„Hneď som hovoril, že mi to udrie do nôh,“ žaloval sa. „Mali sme si najprv zajesť.“„Aj mne akosi nohy ťažejú.“Za humnom bola priekopa, iba doska bola preložená cez ňu. Museli kráčať po jednom. Kým
richtár s Jozefom doštverali, Chúpek už ležal v priekope. Kričal na svojich:„Ale veď ma zdvihnite, voda sa mi leje do huby. Brr!“Horko-ťažko vytiahli ho zablateného na cestu.„No tu sa musí môstok spraviť, niekto by sa tu mohol dolámať.“Na druhý deň bolo zas živo u Jakuba. Richtár „trávil červíka“. Sedel za stolom a popíjal
si borovičku.„No, ako ste sa vyspali?“ pýtal sa ho výbor Ďuro.„No ešte-ešte; ale ma bolí chrbát, akoby kamenie na ňom tĺkol.“„A žena?“„A čo, frflala, frflala, ale sa jej nemal kto báť. Reku, len nečuš!“ a pán richtár si
prihol a urobil pohyb, akoby chcel odpínať remeň. „Ľahol som si a spal ako v oleji.“Jozef, ktorý včera „podporoval“ richtára domov, žmurkol na suseda zámočníka.„Never, ako som ti ho dovliekol, domov, žena doňho; chytila varechu a po ňom, až tak
cupkalo. Len som zavrel chytro dvere za sebou. Musela mu dobre namazať na chrbát. Bol ani čík;
nevie ani, čo sa s ním robilo. Alebo sa nechce priznať.“„Tak mu treba. Pil ako slon. Neviem, kde sa mu to len dieva.“„Hm, kde… také morské oko! Akoby si lial do deravého hrnca. A či ho to bolí?“„Veru; však chudoba to zaplatí…“
|
Bielek_Obecne-pocty.html.txt
|
Záhorcovo šťastieNajprv pochybovalo sa o ňom — veď nič nie je také klamlivé a neurčité ako práve vzhľad
šťastia: obyčajne ľuďom dobre priodetým, veselej mysle a jasnej tvári radi prisudzujeme
šťastie a v ľuďoch zádumčivých, zachmúrenej, zbrázdenej tvári a zanedbaného zovňajška
vídavame nešťastníkov. A náš Záhorec bol z tejto stránky akýsi neurčitý, tak ako prevrátený
panský kabát, alebo skôr naopak obrátená sedliacka baranica: položíš si ju tak —
neprilieha, položíš inak — zas len zdáš sa v nej ani sedliak, ani pán. Nikto v dedine
nezval ho Záhorcom: malé i veľké nazývalo ho Chocholházy alebo ,pán z kúrie‘, čo vždy
mávalo príchuť výsmechu. A on sa na to nehneval, ba zdalo sa, že dodávalo mu to istej
sebavedomosti, ktorá ho nikdy neopúšťala. Keď sa ho vidiečan, stretnúc sa s ním v hostinci
na Čiernom Blate pri stole spýtal, s kým má šťastie, zahľadel sa do rohu povaly, akoby zrak
jeho kamsi behal nedosiahnuteľnými diaľavami — čo mu dodávalo veľmi vážneho vzhľadu — a len
tak, akoby sa zhováral s dymom, otáčajúcim jeho hrivnatú hlavu, vypustil pomaly a zhlboka
za päť fukmi z fajky:„Z kúrie Chocholházy.“Nevedelo sa, či seba nazval Chocholházym a či kúriu, v ktorej býval, ale znelo to tak
výrazne a vážne, že pred neznámym budilo úctu. Zamĺkol, stratiac odvahu prihovárať sa
takému vznešenému človeku… A predstavil sa mu nepriehľadný blízky les, zapustený síce, s
nahúknutou zeleňou rakytiny a brestovia, avšak s hojným prierastom smutných vŕb, jaseňov a
štíhlych topoľov. Les tvoril objemný polostrov, lemovaný jelšovím a tesno ovinutý
striebristou stuhou bystro hrčiacej rieky Tarásovej. Nad polkruhom ostrova vznášali sa na
kopcovom vyvýšenisku, porastenom borievčím a lieštím, starobylé zámocké rumy stredovekého
zemepána, kde zrána a podvečer rákošili kavky, obletúvajúc kýpte stromov, vyrastených z
nádvoria a puklín rumíšť; v noci hrozivo roznášal sa odtiaľ hlas ušatých sov a chichotanie
skalných výrov, akoby ich úmyslom bolo všetko živé zaplašiť z tohto zákutia dávnej
minulosti. Dolu medzi dvoma záhonmi dvoch doliniek zrkadlil sa tŕstím poprerastaný rybník,
ktorý plnili dva hôrne jarčeky. Na rovine v stredisku lesa zelenala sa rozsiahla lúka s
kopami šariny, od úzadia kopili sa vetché hospodárske budovy a tamďalej rozpínala sa
pošmúrna starobylá kúria, až preveľmi ohlodaná zubom času, ale prístavbami nových pilierov
a podpierok akiste ochránená pred nastupujúcim rozkladom.Kto ju chránil, sedel teraz pod viechou na Čiernom Blate. Odkedy stal sa majiteľom
kúrie, prestal navštevovať dedinskú krčmu a zachádza do tejto odľahlej krčmy, v pustom
poľnom priestranstve sa nachodiacej, kde ešte nebolo ani vidu ani slychu o železničnom
parostroji.„K panstvu mojej kúrie patrila kedysi i táto krčma,“ honosne poznamenal, „lebo
chocholházyovské panstvo vykrojilo sa zadávna tak, ako mohol ho cez deň obehnúť
cisársko-kráľovský behún z Viedne.“Krčma ležala pri hradskej, vedúcej do Ďarmôt a do Budapešti, kadiaľ prechádzalo mnoho
prievozníkov a kupcov, stavenišťom ktorých bývalo Čierne Blato. I keď vystavená bola
železničná čiara, nebýval v nej nedostatok jarmočníkov, ktorí tam kŕmievali svoje záprahy a
občerstvovali sa. Strýko Záhorec sa tu cítieval veľmi dobre a nedbal o suchoparnú, prostú
spoločnosť Záhorcov, z dediny ktorých presťahoval sa v rokoch tisícdevaťstodesiatych do
opustenej kúrie Chocholházych.Dávno stála budova vznešených predkov prázdna, lebo jej posledný potomok Elemér
Chocholházy de Chocholná zamiloval si veľké mestá: Pešť, Viedeň, Berlín a Paríž, odkiaľ
nikdy neprichádzal, iba na pohreb čo došiel jediný raz sestre nebohého otca, Sidónii
Sverbicherbtovej, grófke z Kapradia, starenke sedemdesiatročnej, zoschnutej, ale vznešenej,
šedivej a chodiacej v bielych remenných rukavičkách až do poslednej hodiny. Bolo to ešte v
rokoch osemdesiatych. Vtedy Elemér Chocholházy de Chocholná bol krásavcom v plnej mladíckej
sile; pricválal na koni v jazdeckom odeve, bičíkom lupkajúc o sáru jagajúcich sa,
zaostrožených čižiem. Zjavil sa ako zázrak prostým Záhorcom a deti hrnuli sa do jeho
blízkosti, aby zbierali z prachu, zo stôp bujného žrebca biele šestáky… Takto utkvel z
mladi posledný Chocholházy, a potom ešte zjavil sa na sklonku svojho divou paripou
cválajúceho života: ošumelý, predčasne zostarnutý, chorý, premárniac celú dedovizeň, okrem
osamelej kúrie, v ktorej opustený ako biedny červík, dokonal svoju pozemskú púť.
Doopatrovala ho verná služobná rodiny Chocholházych, ktorá ako bývalá pestúnka Elemérova i
pri všetkej láske k vznešenému rodu a oddanosti žalovala sa na nemilosrdenstvo chorého.„Znenávidel ženy, i mňa vyháňal od seba. Aby som — vraj — vyhrabala zo zeme starého
Romana, komorného rodiny. A ja som ho opatrovala, boh mi svedkom, ako vlastné dieťa v
chorobe — oj, svätá Panna Mária, matka božia — nie v chorobe od boha! Pekelní duchovia
vstupovali do neho. Bál sa. Kričal na ratu. Kryl sa pod posteľ, a pritom kroka nespravil
bez mojej pomoci. Mával desné vidiny a klial ženám…“O pol roka po jeho smrti ktorási peštianska banka na verejnej licitácii predala starú
kúriu, ktorú — tak sa zdalo — prišli odkúpiť veľkí páni, ale ako si ju obzreli s jej divým,
po desaťročia zapusteným parkom, sklamaní hodili rukou, doplatiac radšej sumu, ktorou sa
banke zaručili za nebohého.Tak sa dostala panská kúria sedliakovi Petrovi Záhorcovi.Spoluobčania sa mu smiali, že sedliak kupuje také panské rárohy. Veď tam cez polnoc máta
a na pravé poludnie rozliehajú sa dvorom zvuky zvoncov neviditeľných stád! Ale Záhorec
povťahoval nové hrady do váľajúcich sa striech, strechy pošifroval, na vežičku pripravil
veselo klepotajúci veterník a namiesto ušatej sovy, z nej vyplašenej, ozval sa v Záhorcovom
kuríne kohút… Nádvorie pokosil z viacročnej buriny a deväť zdravých dievčeniec odnášalo ju
zo dvora do čerstvo vykopanej hnojnej jamy. Celý dvor ožil rušným životom; pustotu zahnal
štebot a smiech Záhorcovie dievčat, z ktorých najstaršej, pätnásťročnej, už ružičky
rumeneli v líčkach a v hlave pulzoval tlkot prebudeného dievčieho srdca…Peter Záhorec, rozkročený, oprel sa ramenom o kosisko a zadíval sa na svoj dievčí kŕdeľ,
akoby hovoril: „Hoj, Peter, hniezdo si im opatril, ale ako ich odpelicháš a dáš tomu, čo ti
vezme ťarchu z domu?!“ Syna nemal. A dievky — to je nie tovar na držanie… Okríkol dievčatá:„Nevrieskajte toľko! Mara, statku pohádž, odhrň, a ty, Anča, nažni si nošu na starej
matkinej medzi; Katka, Zuzka, zemiakov pomôžte materi naškrabať! Agnesa, ogab tam postele a
zameť izbu, potom našklb húsencom pŕchľavy. Betka s Milkou, vyplejte kvetnicu. A pozor na
tie batôžky, že nespadnú do rybníka!“Tak pomenoval najmladšie svoje dcéry, batoliace sa za dvoma staršími. Odložil kosu do
ciene a pribral sa vŕtať žrde na rebrinovec — bude kosba, zvážačka, staré žrde sú slabé z
drevenáka, a kováč v meste má mu spraviť voz-železnák: bránou kurie nech sa mocne ozýva
železo, nie sedliacky tragáč…Záhorcová točila sa okolo grúliacich ošípaných, vykasaná, obhrubná, doširoka chodiaca
územčistá sedliačka, ktorú azda pre jej mnohodetnosť alebo telnatosť Záhoranky pomenovali
kunckou. Nebola pekná, ale do roboty ako parná mláťačka. Záhorec mohol si i povoľkať vedľa
nej — bola pracovitá, znášanlivá, dobrá žena i matka. Hej, a lepšie s takou hoci na púšti,
ako so ženou krásnou, ale svárlivou, zlostnou hoci v raji! S uspokojením hľadieval na ňu,
na jej okrúhle, ale strmých, nevlnitých pohybov ruky, ktoré lapali sa vecí ako kováčske
kliešte. Rád jej odpúšťal i to, že neoblažila ho ani jediným synom. Čože mal robiť? Veď
bývala mu sama ochota a len jej veľkej snahe dať mu chlapca, možno pripísať tých veľa
svižkých dievčat… Ale nič to. Všetky sú ani z kremeňa, už to zarobí i na seba i vychová
takrečeno jedno druhé. Veru ani na um mu nepríde dešperátna myšlienka Šalamúnova, ktorý,
porovnávajúc súcosť a dokonalosť ľudskú podľa pohlavia, zoznal: „Muža jedného medzi
tisícami som našiel, ale ženy medzi toľkými ani jednej!“ A Záhorcovi, keby o takých
myšlienkach kráľa Šalamúna bol vedel, dozaista bolo by sa zdalo, že múdry kráľ iste všetkým
jeho dievčatám bol by prisúdil dokonalosť, keby ich bol uvidel. A iste by bol ľutoval, že,
chudák, kedysi prežiť musel svoj vek v takom nevyhovujúcom okolí, medzi toľkými
naničhodnými dievkami a ženami…Jeho ženské museli byť osožné, spoločnému rodinnému cieľu slúžiace, a vedľa nich slúžka
bola zbytočná v dome. „Keď skúsiš, čo je robota, spoznáš, čo je dobrota“ — bolo heslom
Záhorcovým, ktoré zachoval si od otca. Snahe mužovej hneď od počiatku vydaja porozumela i
mladá žena a domácnosť spravovala jednotná myseľ; ich usilovnosť priniesť musela i ovocie
úspory, ktoré im umožnili odkúpiť panský kaštieľ s intravilánom a parkom, pravdaže, nešlo
to ešte jednako bez úveru.Záhorcová priťahovala k práci a usilovnosti i svoje dcéry a už neuveriteľne pričiňovať
sa muselo i štvorročné z nich. Vídalo, ako mať stavia pasce, kde myšami páchlo a teperilo
sa i ono k myšacím dieram. Rozoznávalo i potkany a privolávalo bieleho foxteriéra, ktorého
kúpil otec v meste, ked už sám zunoval stavať klepce a títo nepríjemní dotieravci zdali sa
mu nevykynožiteľnými. Verný pes obyčajne vykonal svoju povinnosť a detváky naradované
hlučne cupkali do nevľúdnej, potuchlinou ešte páchnucej siene. Opancierovaní rytieri,
dvíhajúci nad prilbice z pazúrov porazeného draka zlatú korunu, akoby sa im s úžasom a
nechápavo boli prizerali z erbu Chocholházych, umiesteného v stene nad vchodom dvorany. Veď
ona bývala zhromaždišťom zemanov a v nej sa odbavovali porady i bohaté hody, za ktorými v
pároch točili sa mladí zemani s rozmaznanými kráskami. Bosé červené nohy a pretvárkou
nehatené kypenie mladého zdravia kričalo a akosi odrážalo sa od stien. Naozaj čerstvá
rušnosť povstalého nového života zdala sa priam nepochopiteľnou medzi tými starobou
ožltnutými, plesňou zájdenými a prachom zapadnutými stenami. Ozón kláštorsky klenutých
izieb a chodieb, obklopených strašidelnou poverou okolitého ľudu, vyznieval veselým
plesaním, ako pod švihom čarovného prútika, pod ktorým padli putá a odvekou kliatbou
hrdúsené hrdlá vydávajú život velebiace hosana.A tento vzkriesený život v starobylých múroch márne snažili sa väzniť rokokové mreže na
oblokoch a uzamknúť ťažké závory a obrovské okutia masívnych dubových dverí, mŕtvinou
vanúca stuchlina vyvetrala a chmúrne steny zaskveli sa belostným vápnom, podlahy zožltli
lahodiacou farbou ovsenej slamy, primiešanej do vriaceho lúhu a životadárnou čistotou
vanulo všetko.Záhorec v nedeľu zastal si rozkročený pred renesančným portálom svojho už úplne
usporiadaného obydlia, čakal vyobliekaný na zvonenie, aby sa mohol pohnúť do kostola.
Predpoludním slnce oblialo jeho postavu a z tvári žiarila mu spokojnosť.Ale nie toto bolo pravé šťastie Záhorcovo.*Ako, ako nie, do starej kúrie, vápnom vybielenej, cez hrubé dvere alebo cez zamrežované
obloky zavialo sa slovenské slovo a ako horčičné zrno začalo prerastať cez staré múry, cez
vysokú strechu, akoby chcelo vyrásť do neba a rozšíriť konáre mohutnej viery nad celým
okolím.Nik to od neho nečakal, iba keď už stál pred nami taký, čudne znovuzrodený, zázračný.Červené rúčky Aničkine to boli, ktoré — keď sa blížili voľby roku 1910 — šili národu
zástavy, kým deti farbili pierka a viazali ich s klasmi pre celý okres, a mať stála nad
nimi ako génius, veriaci vo víťazstvo slovenskej pravdy.Ako pestrofarebné dúhy po zúrodňujúcej pŕške, tak povstávali vtedy sebaobetivé, na
všetko odhodlane neohrozené a hrdé postavy z ľudu, ktoré blčali roznietenou rodoláskou sťa
vajanské vatry, vyžarujúce do temnôt a zahrievajúce zimomravých, chudokrvných. Tieto
postavy strhávali postupne celé okolie a svoj lučezárny kruh. Ale Záhorec bol i medzi nimi
výnimočný, najjasnejší. A to sa ukázalo v deň volieb.Slávnostne vyobliekaní, triezvi — ako keď sa ide na spoveď — viezli sa vtedy slovenskí
voliči pod vejúcimi zástavami. Všetky dediny pohli sa, podľa dohovoru, v jednej chvíli.
Horný vidiek sústreďoval sa blízko Zálužia a poriadkom hnul sa pomaďarčeným mestom, smerom
ku kúpeľom, kde slovenských voličov čakalo miesto, obkolesené žandármi a vojakmi so
vztýčenými bodákmi. Vlastenčiace obyvateľstvo Zálužia bolo ohromené týmto pochodom, hodiny
trvajúcim a nadšene spievajúcim.Zlosť divákov vzkypela však opravdive vtedy, keď videli na voze Petra Záhorca, majiteľa
kúrie Chocholházyho, na druhom Anku v parte s kŕdľom dievčat v krojoch a potom Záhorcov do
posledného chlapa.Pod lešením stavajúceho sa domu zhromaždila sa vtedy luza a zaujala hrozivú pozíciu.
Vzápätí strhol sa rev: „Hanba! Zrazte ich! Vyvrhnite ich! Buriči!“ Vzduchom zafundžalo
kamenie a odlomky tehál. Niektorých na vozoch zasiahli.A vtedy to bol Záhorec, ktorého mohutná postava zdvihla sa na voze ako nejaké mračno.
Zahrmel, červený v tvári, na kordon polície: „A vás poslali sem na parádu, alebo na pomoc
zabíjať ľudí?“ A skočil z voza sám s bičom v ruke a ťal.Nekonečný pochod zastal a nebezpečné vzrušenie nieslo sa od voza k vozu. V divákoch
nastala panika a ako divá zver, keď zvetrí pušný prach, tratili sa do brán, na sklepoch
vblízku zhrčali spúšťané rolety a Záhorec len ťal. Tak rozháňal raz Kristus svätokupcov v
chráme jeruzalemskom, že sa prevŕhali jeden cez druhého. Záhorec ťal a nik sa mu neopovážil
zblížiť. A keď ulica bola čistá, ešte vošiel do novostavby, sám jediný, len s bičom v ruke.
A — „háveď mizerná!“ — zvíťazil.Vysadol do voza, lapil opraty:„Hijo!“*A rad vozov pohol sa dôstojne k určenému miestu.Zmrákalo sa, keď pripustili prvú znatnejšiu obec so slovenskými voličmi k hlasovaniu. V
úzadí protivníckeho tábora povstal zvláštny ruch. V mesačnom svetle mihli sa nasadené
bodáky. Čudný pohyb sa posunoval bližšie a počuť bolo štrkot retiazok. Za žandárskym
pochodom postupovala pechota.Žandári vnikli do slovenského tábora.— Hľadá sa Hložanský, učiteľ, Žarkovský, farár, Vojan, redaktor…— Tu sme, čo si želáte?— V mene zákona predstúpte.— A čo by vás, drábi, tisíc bolo… — ozval sa vtedy Peter Záhorec, vysukujúc rukávy. —
Chlapi! — skríkol do noci a hory niesli ozvenu.Naši ho tíšili. On pľaštil klobúk o zem:— Veď je to zbabelosť, ak si svojich vydáme! Tu sú prsia, vy šarhovia besní! Bodajte
národ, z ktorého ste vyšli, vyvrheli! — a rozdrapil si košeľu na prsiach.— Páni, aby sme nemuseli použiť kosílky.— Tu máš teda, zviaž mňa, — nadstrčil ruky Peter Záhorec. — Zviaž, keď ti kážem,
holomok. Na znak slovenskej slobody, na slávu kráľovskej koruny a maďarskej spravodlivosti.
Počúvni, naničhodník, a zviaž. Tak to má byť. Ja som šťastný. Poďme.Kto vtedy videl Záhorca, uveril jeho slovám. Stál vzpriamený ako obor s očami
prorockými.A štyria slovenskí väzni pohli sa pred žandármi.Vtedy sa to ťažkopádne more národa prvý raz pohýbalo: — Čo nás tíšite? Odnášajú nám
voličov! Nik sa neprieči, nik neprekáža, ani neubližuje, a oni viažu, berú! Zoberú z nás,
koľko im treba! — Domov! Domov! — ozývalo sa zo stých hrdiel.A zástup, aby sa, vzrušený, premohol, vypukol v spontánny, obrovský hymnus, v hymnus,
akého ešte nikdy nespieval a akého páni nikdy nepočuli, ktorý otriasť musel všetkými ich
nádejami, že by ten ľud ešte kedysi mohol byť ich.Druhého dňa priniesli, pravda, maďarské noviny senzačné zvesti o násilnostiach
slovenských voličov, ktorí v hneve nad svojím nezdarom vtrhli do volebnej miestnosti,
zhasili svetlá, roztrhali zápisnice, černidlom poliali protokol. Priniesli aj obraz veľkou
väčšinou zvíťazivšieho Záluzsányiho Arpáda i fotografiu strán černidlom zaliateho
protokolu.
|
Cambel_Zahorcovo-stastie.html.txt
|
Rozličné básneObsahSelankaVlastenecBývali jsmeKantáta při tryzněKde as' vstaneZalkání nad smrtí JungmannovouSelanka(Dle německého)Doryska a DametDoryska (sama)Ach, co počnu! co můj otec na to poví!když se, přeubohé kozy, o vás doví,jak vás bude s pláčem litovati! Ach, ne,tohoť snésti nelze, to mi k srdci sáhne;radší kde mne nohy vrhnou, půjdu skrytěšírým světem –Damet (jda jí v oustrety)Co pak kvilíš, milé dítě?DoryskaI jen, Damete, slyš příčinu mé strasti,ty dvě kozy, co mi dnes dal otec pásti,ty tam, — z oné převysoké skályzhůru do doliny se mi pometali;ubohý ten starček neměl více nad ně,avšak mlékem jejich žili jsme dosť fádně;něbožátka! ja jsem je tak ráda měla,hned se hrála s nimi a hned při nich pěla;a když na palouku ležela jsem v trávě,vždy mi jedna k nohoum lehla, druhá k hlavě;hledávala jsem jim jetel nejtučnější,čerstvé větvinky a zřídlo nejčistější,sama jsem je často v plese koupávala,do chléva též sama večer zavírala;a hle. nyní tam jsou! –DametNež jak se to státimohlo? Vždyť jsi měla pozor na ně dáti.DoryskaŠla jsem trošku z vrchu, chtějíc uvit kytku,dolů do oudolí hledat jarních kvítků,sotvy ale že jsem přišla do oubočí,Tyrzisův pes, přišed k skále, kozy zočí,břeše, plaší, tyto začali se másti,až se v strachu rázem octli do propasti;já sic běžím, křičím, k nebi ruky lámi,než již leží mrtvé mezi skalinami.DametChuďátko, tys' hodná lítosti!DoryskaAch, méholosu netuž, nýbrž otce nevinného;znáš, že méně pastýř žádný neměl stádav celé vsi, pak vinou mou v zmar veskrz padá!O, můj Dametku, tě prosím, těš ho zatím,neb já pryč chci, pryč jdu, aniž se kdy vrátím.DametBlázinku, měj rozum! nemnož mu tím žele,ontě krotký — na to spolíhej se směle.DoryskaArci Damete, než to mne rmoutí, to jeprávě první podnět mého nepokoje,já ho miluji tak, že mi možné nenípatřit na dobrého otce bolestnění.DametAle se ty proto od nás nechtěj bráti!Jakže můžeš otce svého milovati,anť mu způsobuješ, dávajíc se v utěk,ztrátou koz i dcery trojnásobný smutek?Zůstaň jen a mlč, vsak víš, že darem božímjá dost koz mám, věru, proč pro dvě nezubožím!Poď jen k stádu mému, tu se pase v háji,vybeř sobě dvě z nich, které se ti zdají.DoryskaO, můj drahý, měj dík! Pán Bůh nechať tebe,žes' mne z hoře vymoh, požehnává s nebe!Damet (veda Dorysku k stádu)(sám k sobě)Jak šťastnýť jest ten, kdož jiným dobře činí.(k Dorysce)Teď jsou všecky dojné, tu máš dvě z nich nyní.DoryskaIhned honem běžím k starci ubohému;ach, jak se ten těšit bude daru tvému!Já pak jak ti mohu děkovati?…DametDostimám již, duše milá, na tvé nevinnosti.Jdi jen k otci svému a věr: Potěšenínad dobročinnost, že krásnějšího není.VlastenecMlčteže už raději, pro Boha, křiklouni daremní,jenž z učených „vlasť! vlasť!“ skuhřete kradmo chyžek.Nic tu chabé lkáni, nic řeč neprospěje prázdná,národu jen zmužilé srdce pomůže a čin.Zda s břehu kvílících lenivého množstvo divákůloď, již bouře žene k rokli, uchrániti můž?Příroda sic slzy, však též dala ňádra rekovská,k ozdobě tam ty ženám, než tato ke cti mužům.Za vlasť, za svobodu kročejem volným sobě kráčísám nesa král ve chrám smrti se Kodrus oběť.Manlius odmrštil, ne skřek hus, Brenna divéhose zdi nohu, chtíci lézti na Říma hlavu.Skutkem udatný Tell sebe sám, syna svého i vlasť svouzvěčnil, nímž svobody, trýzníče potra, dobyl.Pryč tedy křik, meč sem do pravé, do levé mi korouhevdejte novou, ať též umru za národ a vlasť.Za mnou nezcizená řícejte se, srdce slavianská,ať, čeho Európa všímati nechce, čije.Však my ušlé za moře k bídným rudy loupiti Indůmnechceme, nic Peru, nic Mexika kletby do nás:nechť se pro východu rvou kořen! a šperky kramáři,hodno—li medle, by dvou krev za to tekla světů?Slušno—li mříti tisícům, by své jméno v Egyptěna vznešené chvasták psal pyramidy jeden?My dražších pokladův, my vlastní národu práva,my chceme vlasť a obec: tať—li se žebrati má?Žebrati? Ha, pronikej studený mé pot těla kosti!Lid—li je vám, či—li vy, knížata, dána lidu?Ó, smutný člověčenstva osud! Když pravdu tu uznásvět: že člověk mrtvá leckoho koupě není.Hlas komu náš do němého milý darmo zněje srdce,hlas mateřin! Jakž ten svých bude dítek otec?Však budiž i zmařilému tomu kleto národu věčně,jenž živě své cítí rány a léčiti dlí.Hleďte, jak od hnízda křídlem jestřába dravéhověrný družce holub, sám radše, tepe.Neb divoký řetězem slyštež jak lomcuje otrok,tam v Ohia zlostné váleje louži katy.A v řeřavém skvostné moři jak sídlo plyne cárů:Xante, kdes' větší ve světě měl sokyni?Zardite tím skutkem sesterské Moskvy se, bratří,tak, hle, drahý svobody sloup si ta z ohně dělá.Ba jdite jen k blízkým otcův svých slávy památkám,nezdařilých špatně vyznati hanby synův.Učte se tam, za milou jak žíti a mříti sluší vlasť:nechcete—li — kliďte z lůna jejího se preč!Vlasť dary vám, aby jí svobody jste vy dar dali, dává,vy však pod jařmem lkáti volíte cizým?Zdaž kovu rovně jiným nenosí, by se rámě slavianskétéž cvičilo vlastní kouti si berlu i meč?Zdaž nesupl, klenutou nám též kyna k válce bojovnýhřívou vzdor Arabům, na vraha pomstu hřebec?Jestliže pak co chybí, velikou nahraďte to myslí;smrť samu, hle, předčil z Žižkovy kůže buben.Nestřite mi k těše tu, přísní mravohromci, „poslušnost“!Ej, co ta? Jen mrzký plášť zženilosti vaší.Věčně—li děcko budem? Veliký bez národu národ?Vlastenec, an co Cikán, an co Žid obce nemá?Měj Némec, Anglia měj, Frank, Vlach měj své meze vlasti,kým slávskou právem k své vy taháte roli?Důvody vlády hledáš? Kde je větší ve světě národ?Předky? Labe s Dunajem snad pili dříve vašich.Přece co ke štvanici schovaný lev, jen na cizinskémláď nám se spanilá nechtě bojiště vleče.Ó, kýž se v storukého celý Briaréa obrátím,kýž mi deset z každé pěsti vykvete mečův!Sám za tě bych v prudkém bojuje směle ohni mladosti,otčino, roztřískal pouta, jež úpně nosíš,nestana, až bych sem lilium, zde měsíce i orlyvetknul, Slávo, na tvé týmě, Vyšehradu zeď!Bývali jsmeBývali jsme — budeme—li více?Kamž se sláva naše poděje?Starci zvadli, mužům blednou líce,mládež kojí vratká naděje.Aj, Vltavo, kam tvé proudy plovou?Kamž se běh tvůj valí v zámoty? –Labe houpá čluny Němoty,na Vinetě — Teutoné již slovou.Plnokvětou slávu Svatoplukav loupež zchvátla Maďarova ruka;Rakušan mu splácí zbrodný dluh,a Slovana hněte druh i druh.Co je zdárno, na Dunaj to musí,jasná hlava, zlatomožný rod;jiný sází, jiný češe plod,po vlastech nás chudá bída dusí.Pojďte, pojďte, jarobujní Rusi,mocní mestitelové škod;vašich mečů vraždná luza zkusí!Kantáta při tryzněvys. uroz. a velkom. pána Alexandra svob. pána Pronayho ze Slovenského Pravna a na Blatnici; rytíře zlaté ostruhy; cís. kr. komorníka; úda více učených společností a nejvyššího dohlédače církví a škol evanj. a. v. v Uhrách, roku 1839, dne 17. března v pešťanském chrámě od československých hudebníků a zpěváků provozovanáKůr:Pojďte, lidé, křesťané.rodáci a měšťané!pojďte světit smutnou tryznulásky a cti podobiznu:každý volky muž jest posel boží,sebe ctí, kdo mrtvým poctu složí;zemřel, jemuž rovny nežil zdávna,otec náš a chloubaPronay z Pravna.Solo(rodina)Recitativ:Vznešený kmen vznešeného domu klesnul,jeho základ, strážce, jasný blesk;mnohočlenný uzel příbuzenstvadržel v pevné ruce,všudy ztráty nahrazuje, zmatkům háje.Co kuřátka vůkol matkytočili se vůkol něho sirotky,synové a dcery, vnukové a vnučky.Krotká byla jeho berla,vodil své jen pohledem a chtěním,nikdy rozkazem ani hrozbou.Pouště Almašské změnil v raje,komok v rozkošné zahrady;se stromy a květy obcoval co s miláčky,znamení to duše dobré, nevinné.Kvělte za ním, hory, doly, které zkrášlil,poddaní vy, které osvobodil, blažil,přátelé, sousedé,blízcí i vzdálení,kteří jste jej znali, milovali, ctili:S jeho rodinou dnes nechať každý kvílí.Kůr:My spolu želíme, pláčeme s vámi,vy, jeho příbuzní, přátelé, známí!Duet(církev a škola)Recitativ:Jeden hlas:Stál kvetoucí valný cedr,rozkládaje ochranné své větve nade mnou.Druhý hlas:Pod jeho se libým stínemi mé stádo páslo bezpečně.Oba:Celé půlstoletí —(pauza)—teď jej vichr svalil –to on byl ten zvěčnělý náš pastýř:Člověk blízký andělu,křesťan plný pomazání,pobožnosti zrcadlo,chudých pokladnice,rameno vdov,budič genia ve školách,odplatitel pilnosti.Kvělte, pomozte nám smutek nésti:Když strom padne, vadnou ratolesti.Kůr:My spolu želíme, pláčeme s vámi,vy, jeho kochání: školy a chrámy.Tercetto(vlasť, stát, člověčenstvo)Recitativ:I my nad ním bolně žalostíme,nad tím věrným synem milé vlastihorlivým, vsak snášenlivým.Kdo ctil, ba mluvil její řečí vlídněji?Kdo znal děje krajiny té hluběji:Uměny a vědy kdo tak zveleboval:Vlastenectví jeho nebyl křik, než skutek.Věrnost k trůnu nezrušenouctilo na něm mocnářů pět slavně;oběti a dary bez počtukáží jeho obecnomyslnosť.On byl láska k lidem v lidské postavě,vlasti, obci, člověčenstvu k oslavě.Kůr:My spolu želíme, pláčeme s vámi,vlasť, říše, lidstvo a všickni s námi!Arie(ženský hlas měkce)Ó, vy, kteří smutně žalostítenade ztrátou toho drahého,hleďte vzhůru k nebi, v hrobě zřítejen cíl jeho běhu zemského.Jen to, co zde bylo prachu rouchemzaoděno, v kryptě spočívá,duše, čistým ošacena vzduchem,v aetherských se slastech rozplývá.Naděje ty sladké nesmrtnosti,jenž tmy hrobu měníš v jasný blesk,ó, zjev se nám v celé důstojnosti,ukoj naše tužby, pláč i stesk!Hymnus(mužský hlas velebně)Prokazujmectnosti vděčnosť:ctěme víruv blahou věčnosť.Ona vede k tomu světu,kde se v neobmezeném letunad Siriem převysoko,kam již nedostihne oko,sluncí řadystkvějí a hvězd myriady;její jsou ti stupňové,po nichž k duchům duchové,člověk chvěje k andělůmi k zesnulým přátelům,kde se sluncí, zemí, měsíců a hvězdod Otce nám stkvoucí palác staven jest.Všezpěv(chrámová píseň)Oslavenče tedy drahý,spi již v hrobě tichý sen,pokud nového zas blahýspolčení se vzejde den;tam spatříme opět tebe,kde zní Bohu celé nebe;„Hallelujah! Hallelujah!“Kde as' vstaneKde as' vstane den ten slavný?Či z panského Uralu?Či—li z pevných Krakonošů?Či ze Tater zlatoplných?Aneb z Visly krvavé?Nezáviďte bratr bratru,kterémuž z nás milostivěčešť tu k přechodu dopřejebožská máti Slávie.Buďte zdární, svorní, statní,věrní její ctitelové,vy vespolní Slávy syni,neb bohyni sluší česť.Hvězdy svítí nám na dráhu,vyšlé z jasné záře její,které velí, ať se láskou,poslušenstvím, díkou ctějí.Zalkání nad smrtí Jungmannovou(1847, dne 15. listopadu)Nesmíš ještě, třesohlasá písni,mlčet v pozdních pěvce šedinách,žaluj po horách a dolinách,co nám vzali osudové přísní:„Mladoň umřel.“ — I mne bolekřísnícitové v mé duše hlubináchženou protlačit k té v květináchskryté urně se a v lidstva tísni.Ó, ty prachu, hodný, aby máterSláva mohylu mu zkopilaz Krkonošů, Uralu a Tater!Ó, ty duchu, jehož ctnostmi všudesídla nebes se zlidnila,že již jiným sotvy místa zbude!
|
Kollar_Basne-neponate-do-Dil-basnickych-1845.html.txt
|
Starý človek a dvanásť oviecPočúvajte deti! idem vám rozprávať rozprávku, akej ste ešte nepočuli; aleže dajte pozor,
aby ste si ju dobre zapamätaly.Nuž mal raz jeden chudobný otec troch synov, s ktorými sa veľmi psotne živil. Hockedy ím
prišlo tak, že si už ledva životy obrániť mohli. Tu raz zavolá otec všetkých troch dovedna
a takto k ním prerečie: „Synovia moji drahí, my takto konečným koncom nenabudneme, ale
musíme pohynúť, ak len inakším spôsobom nezaratujeme sa medzi ľuďmi. Ja som si to tak
premyslel, aby dajeden z vás šiel do sveta, azda že dač vyslúži, čím si aspoň na čas biedu
odtisneme. Čože vy poviete na to?“ — „Čože by sme poviedali,“ ohlásili sa synovia, „my
pristávame na vás a pôjdeme trebárs aj všetci.“ — Ale ích otec nechcel pustiť všetkých
naraz, že vraj čoby si on starý doma o samote počal. — Vypravili teda najskôr toho
najstaršieho.Ide ten najstarší syn, ide neboráčik dlho — a o živej duši nikde ani chýru ani slychu.
Naveľa sa stretnul s jedným staričkým. „Kdeže ideš, syn môj, povedá, kde?“ — „„A veru,
starý tatko, sme traja bratia v dome so starým otcom a veľmi sme chudobní, nuž som sa ja
pustil do sveta hľadať si dáku službičku.““ — „Dobre, syn môj, dobre,“ povie na to
staričký; „aj u mňa by sa ti našla služba, ak by si mal vôľu.“ — „„Nuž a čožeby ste mi dali
za robotu?““ — „Nič inšie, syn môj, len dvanásť oviec pásť. Veď ovce pásť znáš?“ — „„Znám,
starý tatko, znám.““ — „No, keď znáš, poď so mnou!“ A pobral sa za tým staričkým
človiečikom.Hneď na druhý deň pojal staričký sluhu a zaviedol ho k tým svojím dvanástim ovciam. „No,
povedá, syn môj, toto sú tie moje ovce; taže mi ích, hľaďže, dobre pas a nepusť ích z očí;
veď ti ja za tvoje ustávanie statočne zaplatím. A nezaháňajže ích dáko, len ích svobodne
pusť, nech idú kde sa ím len páči, veď sa ti ony budú samy pásť. Tu máš túto kapsičku; tam
si najdeš čo ti treba. A na ti aj túto píšťalku, na tej si môžeš preberať.“Sluha vyviedol tie ovce na pašu a pískajúci na píšťalke šiel len tak z nohy na nohu za
ními, kadial sa mu rozpásaly, až pomaličky prišly ku jednej rieke. Tu milé ovce rozbehly sa
rovno do vody a preplávaly na druhý breh. Sluha by bol rád za ními, ale sa mu nedalo: rieka
bola široká a veľmi hlboká. Nuž tu v strachu o ovce pustil se do plaču, že čo bude robiť,
keď sa mu nevráťa. Dlho chodil hore dolu brehom a pozeral smutný na druhú stranu. Potom sa
prevalil na zem a pekne krásne zaspal a spal, spal, iba pred večierkom sa prebudil. Ako sa
prebudil, prvé mu bolo pozrieť na druhý breh, a hľa! milé ovce blížily sa práve ku brehu i
pekne krásne preplávaly nazpät. „Ach, chvala že ti milý pane Bože, keď ste sa mi len
šťastne vrátily!“ Tak si vzdýchnul a veselo pískajúci šiel zase pomaly za ovciami až k
samému domu.Tu ho ten staričký už chvíľa vyzeral. „No, povedá, či si mi tie ovce napásol?“ — „„Veru
som ích, starý tatko, napásol!““ — „Nuž a akože sa ti vodilo? Nože mi no dačo vykladaj!“Sluha vyrozprával všetko, ako sa mu vodilo: že pekne išiel pískajúci na píšťalke za
ovciami až k jednej rieke; tam že mu ovce ces vodu prešly a ta kdesi odišly a on že nijakým
činom prejsť nemohol; že potom veľmi plakal a v trapiech usnul a večer, keď sa prebudil,
ovce už dobre napasené ces vodu prechádzať videl; ale že on veru nezná, kde sa tak dobre
napásly, ani kde chodily.„No dobre, syn môj, dobre;“ riekol staričký. „A teraz mi povedz, čo chceš za tú službu,
lebo ti už rok vyšiel. Dám ti, čo si vyvolíš, či spasenie večné a či peňazí?“ — A sluha mu
na to odpoviedal: „„Hej, starý tatko, veru by bolo treba aj toho spasenia večného; ale my
sme veľmi chudobní, nuž nám dajde radšej len tých peňazí!““ — Nuž mu dal tých peňazí koľko
si len uniesol.Ako prišiel domov, všetci sa mu veľmi zaradovali, lebo vyslúžil pekný peniaz.Nezadlho vypravili zas toho strednieho a tomu sa všetkým činom tak vodilo akokoľvek tomu
najstaršiemu.Na ostatok vybral sa aj ten najmladší a vravel: „Keď sa vám tak dobre vodilo, i ja ešte
zkúsim šťastia!“ — Zachytil sa tou istou cestou, ktorou chodili jeho bratia a idúci
rozmýšľal i tak i tak, ako mu to bude v tom svete. Zrazu stretne sa aj on s tým staričkým
človiečikom.„Kdeže ideš, syn môj,“ rečie starec, „taký zamyslený, kde?“ — „„Ach kdeže idem, starý
tatko; idem do sveta, hľadať si u dobrých ľudí dáku službičku. Doma sme traja bratia s
otcom už starým a nemáme sa ako preživiť. Nuž už dvaja starší bratia boli v službe; každý
doniesol peňazí; teraz ale zachytil som sa ja probovať šťastia.““ — „Dobre, syn môj,
dobre;“ hovorí staričký. „Aj u mňa by sa ti našla služba, ak by si chcel prísť!“ — „„Ozajže
by nechcel, ba veru chcel; len by som sa do takej práce rozumel, akú by ste mi dali.““ —
„Či ovce pásť znáš?“ — „„Znám, starý tatko, znám.““ — „No, keď znáš, poď so mnou!“ — A
zaviedol ho ta, kde býval.Na druhý deň ráno pojal staričký sluhu a zaviedol ho k tým svojím ovciam. „No, povedá,
syn môj, toto sú tie moje ovce. Dvanásť ích je, ako vidíš. Ta že mi ích dobre pas a nespusť
ích z očí; veď ti ja statočne zaplatím. Ale ích dáko nezaháňaj, len ích pusť svobodne,
kadial sa ím samým páčiť bude. A tu máš túto kapsičku aj s touto píšťalkou, pískaj si za
ovciami.Sluha zabral sa s ovciami a tie pekne šly v svojou cestou; ani sa mu nerozbehúvaly, ani
nič a on len pomaly za ními pískajúci na píšťalke. Tu prišli k rieke a milé ovce schytily
sa a rovno do vody. — Ale ten najmladší brat nerozmýšľal veľa. Chytro zachytil sa jednej
ovci za runo a pekne krásne preplával s ňou na druhý breh. A zas len obďaleč pískajúci na
píšťalke vykračoval za tými ovciami.Čosi kamsi prišly ovce na jednu lúku a na tej lúke tráva taká až do pása a v nej plno
oviec, ale také chudé, ako len tie chrty. „Ach, pomyslel si ten najmladší brat, milý mocný
Bože, čože je to za príčina, že sú tie ovce také chudé v takejto utešenej tráve?“ A zas len
šiel za tými ovcami; lebo sa tie tam ani neobzrely, ale, akoby ích bol na povrázku viedol,
šly ďalej na druhú lúku, na ktorej trávička len veľmi malá riastla, ale musela byť veľmi
užitočná, bo ovce čo sa na nej pásly, boly také krásne, také utešené, akoby ích z tisíc
kŕdlov po jednej navyberal. Tu sa aj tých dvanásť oviec zastavilo a pásly sa, že to bola
len milá vec na ne pozerať. A kde sa tie ovce len pohly, jedno veľmi milé vtáča všade
poletúvalo nad ními. Keď sa tie ovce už napásly, obrátily sa samy od seba a pobraly sa
pomaly tou istou cestou, ktorou boly prišly. Tak prišly zas k tej rieke a keď prechodily
ces vodu, najmladší brat zachytil sa jednej za runo a tak prešiel na druhý breh. Pred samým
večierkom navrátil sa s dobre napasenými ovciami domov. Staričký ho už chvíľa vyzeral.„No, povedá, či si mi ovce dobre napásol?“„Veru, som ích, starý otce, chvala Bohu dobre!“„Nuž a či si môj príkaz zachoval? Akože sa ti vodilo? Nože mi no voľačo vykladaj!“„Ej veru som zachoval všetko tak ako ste mi prikázali; lebo som ja za ovciami všade len
obďaleč pomaličky išiel.“ A potom vyrozprával všetko, ako sa mu prihodilo; ako sa prepravil
ces tú vodu; ako tam prišli na tú lúku, kde tráva bujná, ale ovce chudé a že jeho ovce tam
sa ani nezastavily; ako šly rovno na druhú lúku, kde bola tráva len maličká, ale sa ovce
veľmi dobre napásly. A že ích naveky jedno veľmi utešené vtáča obletúvalo.„No dobre, syn môj dobre,“ pochválil ho staričký; „spokojný som s tebou. Teraz mi už len
povedz, čo si žiadaš za tú službu, lebo ti už rok vyšiel. Dám ti, čo si vyvolíš, či
spasenia a či peňazí?“„Ach, starý tatko,“ povie na to sluha, „pravda že sme traja synovia s otcom už starým a
sme veľmi chudobní; ale veď už starší bratia dačo vyslúžili, už sa azda dáko ta vyživíme:
dajte vy mne len toho spasenia!“„Dobre, syn môj drahý,“ potľapkal ho staričký; „keď si žiadaš spasenia, máš ho mať, lebo
si ty statočný človek, ktorému je spasenie viacej ako peniaze. A krem toho dostaneš ešte aj
peňazí. Vidíš, syn môj drahý, ja som Kristus; tých dvanásť oviec čo si pásol, to sú moji
dvanásti učedlníci; tá lúka s bujnou trávou je rozkoš svetská a tie chudé ovce na nej, sú
synovia sveta tohoto; tá lúka s tou drobnou trávou je cnosť a tie utešené ovce sú ľudia
statoční. Ako na tamtej lúke úžitku žiadneho niet, tak je na tejto druhej veliký. A to
vtáča, čo ponad ovciami poletúvalo, som bol ja; lebo ja som s mojími učedlníkmi naveky.“Takto vykladal ten staričký človiečik. Potom požehnal toho najmladšieho brata a dal mu
aj peňazí koľko si len uniesol.Tak hľa, ten najmladší pre svoju statočnosť dostal aj spasenia aj peňazí a jeho bratia
len peňazí, lebo sa tým len peniaze žiadaly.
|
Francisci_Poviedky-pre-slovenske-dietky.html.txt
|
ÚvodV ďalekých krajoch Sibíri, u prostred stepí, hôr a nepriechodných lesov vyskytujú sa len
zriedka maličké mestá s jedným alebo najviac s dvoma tisícmi obyvateľov; drevené, neúhľadné
mestečká s dvoma chrámy, jedným v meste, a druhým na cintoríne, ponášajúce sa viac na
poriadné dediny okolo Moskvy než na mestá. Bývajú obyčajne hojne opatrené rozličnými
policajnými úrady. V Sibíri vôbec, hoc je tam i zima, sú úrady neobyčajne teplučké. Ľud je
tam prostý; poriadky staré, posvätené storočiami. Úradníci sú buď tuzemci, irečití
Sibiriaci, alebo rodáci z europského Ruska, menovite z hlavných miest, ktorých privábily
prídavky k služnému, dvojnásobná náhrada cestovných útrat a svodné nádeje na budúcnosť. Tí
z nich, ktorí vedia riešiť záhadu života, zostávajú skoro všetci v Sibíri, radi sa v nej
usadzujú a zapúšťajú pevné korene, a neskôr sbierajú bohaté a sladké ovocie. Ale tých, čo
sú ľahkomyseľní a nepraktickí, Sibír skoro omrzí, a pred nimi vzniká žiaľna otázka: prečo
len sem prišli? Nemôžu sa dočkať, kedy vyprší zákonitá lehota úradného pobytu v Sibíri,
totiž tri roky, a po uplynutí jej, hneď sa namáhajú, aby ich presadili na iné miesto;
vracajú sa do svojho rodiska, nadávajú Sibíri a vysmievajú sa jej.Ale nemajú pravdy: v Sibíri môže človek blažene žiť nie len ako úradník, ale aj v
mnohých druhých ohľadoch. Podnebie je výtečné; máte tam mnoho veľmi bohatých a pohostinných
kupcov; veľa zámožných inorodcov. Dievčatá kvitnú ani ruže a sú veľmi mravné. Pre poľovníka
je tam opravdivý raj. Šampanského sa tam toľko vypije, ani by ste neuverili. Kaviar máte
tam taký, akého široko ďaleko nenajdete. Úroda v niektorých miestnostiach prináša pätnásť
zŕn z jedného… Vôbec je to zem požehnaná. Treba len, aby ju človek vedel využitkovať.V jednom z takých veselých, sebou spokojných mestečiek s roztomilým obyvateľstvom,
pamiatka ktorého nevymizne z môjho srdca, stretol som sa s Alexandrom Petrovičom
Gorjančikovom, tamojším osadníkom, rodeným zemänom a statkárom z europského Ruska, zkade
pre vraždu svojej ženy, odoslaný bol do Sibíri, na kátorgu (nútené roboty); a keď uplynula
vymeraná mu desaťročná lehota trestu, stal sa osadníkom v mestečku K., kde pokorne a ticho
trávil ostatok svojho života. Domovské právo mal vlastne v jednej volosti (okres),
súsediacej s mestom, ale býval v meste, kde sa mu naskytovala možnosť zaopatriť si akú-takú
výživu vyučovaním detí. V sibírskych mestách často môžete stretnúť učiteľov, bývalých
areštantov; neopovrhujú nimi. Učia hlavne francúzskemu jazyku, bez ktorého sa človek
neobíde za života, a o ktorom by bez nich vo vzdialených krajoch Sibíri nemal ani poňatia.Prvý raz som sa stretol s Alexandrom Petrovičom v dome istého starého zaslúžilého a
pohostinného úradníka Ivana Ivanoviča Gvozdikova, ktorý mal päť veľmi nádejných dcér.
Alexander Petrovič im dával hodiny štyri razy za týždeň, po tridsať kopejok striebra za
hodinu.Vypytoval som sa na neho Ivana Ivanoviča a dozvedel som sa, že Gorjančikov vedie
bezúhonný, mravný život: ináč by ho Ivan Ivanovič ani nevzal za učiteľa k svojim dcéram;
ale že sa hrozne stráni spoločnosti; pred každým sa schováva, je veľmi učený, mnoho číta,
ale hovorí veľmi málo a vôbec je dosť ťažko dať sa s ním do reči.Najprv som si ho veľmi nevšímal, ale pomaly — neviem ani prečo — začal ma zaujímať.
Väzelo v ňom čosi záhadného. Aby sme sa dôverne rozhovorili, na to sa nedalo ani myslieť.
Pravda, na moje otázky odpovedal vždy, ba zdalo sa pri tom, ako by to pokladal za svoju
povinnosť. Ale keď som počul jeho odpovede, zdalo sa mi nevhodným ďalej sa ho vypytovať. Po
každom takom rozhovore bolo vidieť na jeho tvári akési utrápenie a únavu.Okolnosti zavinily, že som odcestoval na tri mesiace z našeho mestečka. Keď som sa
vrátil — bolo to v zime — dozvedel som sa, že Alexander Petrovič umrel zcela osamelý, že
ani lekára k sebe ani raz nepozval. V meste na neho skoro zabudli. Byt jeho bol prázdny.
Bez meškania som sa soznámil s domácou nebohého, majúc v úmysle vyzvedieť sa od nej, čím sa
zamestnával jej nájomník, a či nepísal čosi? Za dvadsiatnik mi priniesla plnú škatuľu
papierov, ktoré zostaly po nebohom. Pri tom sa priznala, že dva sošity už spálila. O svojom
nájomníkovi nemohla mi povedať ničoho nového. Celé noci, vraj, chodil po izbe a ustavične o
čomsi premýšľal, ba časom aj shováral sa sám so sebou. Mal veľmi rád jej vnučku, bol k nej
plný láskavosti, menovite od tých čias, čo sa dozvedel, že sa volá Káťa; na deň sv.
Kateriny každý rok chodieval slúžiť panichídu (omša za umrelých). Hostí nemal rád; z domu
vychádzal len na svoje hodiny.Vzal som so sebou jeho papiere a celý deň som ich rozoberal. Bol medzi nimi jeden sošit
dosť objemný; bolo to líčenie — hoc aj nesúvislé — desaťročného života, stráveného
Alexandrom Petrovičom vo väzení. Niekoľko ráz som prečítal tieto úryvky. Zápisky
trestancove — „Scény z mŕtveho domu“ — ako ich sám nazval kdesi v svojom rukopise, zdaly sa
mi dosť zaujímavými. Zcela nový, až dosiaľ mne neznámy svet, osobitosť niektorých udalostí,
niektoré zvláštne poznámky o tých vyvržencoch ľudskej spoločnosti upútaly ma tak, že som
jedno-druhé prečítal s dychtivosťou. Rozumie sa, že sa môžem mýliť. Nuž podávam tu niektoré
hlavy; nech súdi samo obecenstvo…
|
Dostojevskij_Zapisky-z-mrtveho-domu-I.txt
|
Rozdelenie myšlienkových prúdov v dejinách literatúry slovenskejDejiny slovenskej literatúry môžeme rozdeliť podľa hlavných myšlienkových prúdov na
devätoro období:1. Doba pohanská a cyrilo-metodejská.
Panstvo stredovekej latinčiny.
2. Husitizmus.
3. Reformácia.
4. Humanizmus.
5. Protireformácia.
6. Osvietenstvo:
a) Evanjelická literatúra v dobe osvietenstva.
b) Katolíci doby osvietenskej. — Jazyková odluka.
7. Romantizmus. — Doba národnej literatúry:
a) Vek slovanskej myšlienky.
b) Nástup slovenskej myšlienky.
c) Ideológia a dôvody Štúrovho vystúpenia.
d) Škola Štúrova.
e) Revolúcia. — Reakcia. — „Staroslováci“.
f) Časy matičné.
g) Zavŕšenie veku Štúrovho.
8. Realizmus.
9. Poprevratová spisba.
|
Chrobak_Rukovat-dejin-slovenskej-literatury.html.txt
|
Jedovaté kvetyKata Hvizdákovie otvorila tichučko dvere na velikánskej nízkej svetlici, v ktorej sedel
Jóbko Zmeškal[1]v posteli, bojazlivo vstrčila hlavu do otvoru a zúfalo skríkla:— Rata, ľudia, rata!V izbe sa ozval škrekľavý, kašľom pretrhávaný smiech a v pitvore, v ktorom sa našla
zostrašená Kata, hlasite sa rozosmiali dvaja mohutní páni Revickovci: Pavol a Štefan. Keď sa
upokojili, spýtal sa starší Pavol strachom zblednutej dievky, ktorá sa na celom tele triasla:— A čo si tam zazrela také strašné.Kata zalomila rukami.— Mátoha, strašiak akýsi hrozný sedí tam v kúte! — i zašmotlala sa pre bezpečnosť za
chrbát dvoch pánov.Bratia vošli do svetlice a ešte stále sa smiali.— Jóbko, ale si jej prelial olovo, — povedal mladší Štefan. — Počuješ, Jóbko, ty by si mal
s hercami chodiť po jarmokoch; myslím, že by ti dobre platili. Na víno, čo vypiješ, by si iste
zarobil.Mátoha sa radostne smiala:— Hihihihi!Okolo sedemdesiatročný Jóbko Zmeškal nemal ani jeden zub, hrubé šedivé fúzy a dlhá, tiež
celkom biela brada zakrývali mu prsia a pol brucha. Veľký, zahnutý červený nos mu sedel ako v
hniezde medzi fúzmi, na jeho bokoch blýskali sťa iskry vo tme čierne, drobné okále. Keď stisol
bezzubé ústa, dlhá brada sa mu vodorovne postavila, takže mu tvár skoro celkom za ňou zmizla.
I tuhého chlapa myklo, keď ho zazrel prvý raz, ženské škriekali a deti sa ukrutne rozplakali.Jóbko sa nemohol v krížoch vystrieť, bol taký zohnutý, že sa mu driek vodorovne vznášal
nad zemou. Ale tento lazár bol mimoriadne veselý a veľmi dobrotivý človek, ktorý sa smial na
všetkom, a predovšetkým nad sebou samým.Starší Revický povedal:— No, Jóbko, teba by mali použiť na mučenie: myslím, že by každá baba všetky hriechy
vyznala, keby ju s tebou zavreli.— Netáraj do sveta, človeče, kým si nevypijem. Nože ty, Štefan, húkni do kuchyne, aby
prišiel naničhodný Matúš. Pre toho lotra by človek mohol i pípeť dostať.Revickovci sa smiali. Pavol si sadol na kraj postele a Štefan vybehol hľadať hajdúcha.Štefan o chvíľku otvoril dvere a vpustil krásne urastené dievča, Jóbkovu dcéru, do izby.
Obidvom Revickovcom sa zdalo, ani keby boli jasné svetlo zapálili v temnej svetlici s drobnými
oblôčikmi, keď Judka zastala pred stolom. Doniesla veľký krčah vína a tri hodné poháre. Za ňou
vošiel hajdúch s misou teľaciny a s taniermi. Všetok riad bol z cínu.Judkina pravidelná tvár zdala sa nehybná, lebo nepreukazovala nijaké pohnutie. Keď
pozdravila Revického, sotva pohla perami.— Pozdrav pán boh, ujček!— I teba, dcéra moja, — povedal Pavol. — Ťaj, ale si len krásna, ani tá ruža sáronská![2]Judka pozrela na Revického a len pohrdlivo kývla perami. Poukladala prinesené občerstvenie
na stôl a odišla bez slova, ani sa na hostí neobzrela.— Počuj, Jóbko, divné dievča je tvoja Judka. K mládencom, ktorí sa jej zaliečajú, je
trpká, len tak fŕkajú od nej ako hrach od steny. K dievčatám a k sedľači je veľmi milá a
vľúdna. Čo len zamýšľa? Nechce sa vydať?Štefan sa smial.— Pavolko, ty si taký; máš už svoje roky, šedivejú ti vlasy, a jednako fľočíš za každou
sukničkou. Neboj sa ty o ňu. Nezostane na semä. Uvidíš, že si Tomo Porubský dá s ňou rady i
bez teba.— Ale toho by si vzala! Toho! Veď keď sú spolu, nerobia iné, len sa škriepia a nadávajú
si.— A jednako nemôžu byť bez seba.Jóbko sa zvraštil, celá tvár sa mu zbehla do hrče nie väčšej ako päsť, z ktorej mu na
všetky strany trčali biele vlasy.Do izby vošla Jóbkova žena, vysoká, chudá osoba, s čelom obviazaným bielou šatkou, v
tmavých priliehavých šatách, v ktorých sa zdala veľmi vysoká. Jej chudá, dlhá tvár s tenučkým
noštekom a krátka vrchná pera robili nemilý dojem, najmä keď hovorila, lebo mlela chytro a
šušlavo. Bola to osoba nevľúdna, prostoreká a vždy akoby namrzená.— Popíjate, popíjate! Vám pánom je len dobre, a my ženy sa musíme trápiť.Pozrela do krčaha, naliala si do prázdneho pohára a vypila nápoj na dúšok.— Dobré je, dobré je, lenže sa míňa, míňa! A čo robí tvoja Marka a čo tvoja Žofka? Teraz
prišiel Matúš z Veličnej. Hovoria v meste, že sú Poliaci už v Tvrdošíne.[3]Že kadiaľ idú, všetko drancujú. To budú tu o týždeň, možno i skôr. Aj my by sme sa
mali pratať z tejto Gecele alebo do Magury, alebo do Choča. Čože, vám je v Revišnom dobre, ta
sa nebudú trepať, ale my tu! Nech ich boh skára! Nikdy nemáme pokoj: raz cisár, raz Poliaci,
vždy musí byť akási skaza na nás! To všetko pre hriechy, veru len pre ne!Pavol hromžil:— Veru sa nám bude niekam hýbať. Ešte šťastie, že tu dlho nepobudnú. Musia sa pratať, keď
chcú Viedeň ratovať. A s Turkami je i náš Thököly.[4]To nám veru nebude na osoh. Parom to uchytil, že musíme zakaždým držať s tou
stranou, ktorá je navrchu!— Bude sa nám či tak, či onak pratať, — opakovala Jóbkova žena stále svoje, nedala sa
zastaviť.Keď však pobádala, že jej reči nikto nepočúva, opustila nos a vyšla.Jóbko pokývol rukou za ňou.— Nuž, pravda, navštevuje nás boh, ale pre svoju pravdu musíme i niečo vytrpieť. Lebo keď
trpíme, tak to robíme za svoje práva zemianske a za svoju vieru. Cisár chce, aby sme platili i
my dávky, a — pomyslite si na tú urážku! — za víno! Za naše premilé vínečko! Pravda, len my ho
pijeme. Sedliak ho nelízne, len pri spovedi. My ho vycickáme. V tom by bolo trochu pravdy, že
my platíme i dávku.Štefan skričal rozhorčene:— A či nám je nie dosť, keď ho musíme draho kupovať!— Dobre, dobre, dobre, — prikyvoval Jóbko, — i v tom je niečo, čo ty hovoríš, lenže nejde
o dávku za víno, ale o naše práva. Ten denárik za holbu[5]by nás nezabil. Ale najprv začnú s denárikom za víno, a potom prídu iné dávky, keď
sa priučíme na dane. A čo máme robiť, milí bratia? Ohrýzaš sa, ako vieš, a keď príde veľká
sila, podľahneš. Mne sa je ľahko smiať, ja som starý. Čože je mne skapať? A vy, milí bratia,
vy sa trápte, trpte. Ale veď vy i bezo mňa máte svoj rozum.Štefan trepol päsťou na stôl.— Jarmo nám kladú na väzy! Hrom do toho!Pavol sa hneval.— To nás pre toho Thökölyho navštevujú Poliaci. Čert nech to vezme! Veď mohli ísť aj
inokade, a práve tadiaľto ich diabli tisnú!— Hihihihi, — smial sa Jóbko, — keď sa vám chce tak pajediť! A čože nám vezmú teraz v
auguste? Stodoly, humná prázdne, a dobytok na holiach. Veru im kvôli nebudeme preň posielať. A
času nemajú, aby nás mohli poriadne vyčistiť. Ale my máme dosť času odpratať, čo je cennejšie.
Nájdu prázdne dediny. Gazdovi nemajú čo vziať, toho sme už my vyrabovali, a my vzácnejšie veci
poodnášame.Revickovcov tieto Jóbkove reči nie veľmi zaujímali, lebo pozreli na seba a vstali, že
pôjdu.— Ono je to všelijako na svete, — povedal Pavol. — Ale musíme sa čo ako poberať domov, s
tými Poliakmi je to jednako nie do smiechu.— Veru môžu i skorej prísť, a nebolo by nám milé, keby nás tak vyčistili. A najskorej i
ženské už počuli, že sa blížia, a budú sa báť, že sú už na krku, — dotvrdil Štefan.Odobrali sa a šli.Jóbko si ľahol čím najpohodlnejšie na bok a hútal v sebe, že on veru nebude ani pred
smrťou nikam utekať. Ak mu je súdená, tak nech si ho pojme.Hoci bol Jóbko Zmeškal z najbohatších oravských zemanov, v Geceli býval jednako len v
rozsiahlej, ale prostej nízkej drevenici s nepomerne veľkou strechou, spod ktorej máločo bolo
vidieť zo samého domu, okolo ktorého sa rozťahoval veľký dvor s rozličnými hospodárskymi
staviskami. Kuchyňa stála na konci panského domu, ktorý i pri svojom skromnom výzore nosil
hrdé meno paloty. V hlavnej spoločenskej izbe býval a spával Jóbko so svojím synom. V
susedných izbách bývali jeho žena a Judka. Izieb bolo v dome hodne a v každej boli i postele
pre prípadných hostí. Teraz bola už niekoľko dní u Jóbkov Anica Ambrózych z Istebného, o ktorú
sa zaujímal Peter, syn Jóbkov, a preto často podkušiaval svoju sestru, aby ju vyvábila do
Gecele k nim, čo Judka urobila vďačne, lebo mala Aničku tiež rada a nebola by sa mrzela, keby
si ju Peter bol vzal za ženu.Peter bol hodný mladý človek, veselej povahy, často sa navštevoval so svojím najlepším
priateľom Tomom Porubským, slúžnym vo Veličnej a statkárom v Revišnom, ktorého ako nápadníka
Judky bol spomínal Štefan Revický. Tomo bol vysoký, asi tridsaťročný chlap, o ktorom hovorili,
že sa v ňom nikto nevyzná, lebo pre jeho podivný úsmev nikdy nebolo vedieť, či myslí vážne, čo
hovorí, a či len žartuje.Peter vybehol do záhrady, kde bol zazrel Judku s Anicou. Na polceste zbadal, že je i Tomo
s nimi a že im čosi veľmi zaujímavé musí rozprávať. Prišiel k nim, ale Tomo sa nedal vo svojej
reči vyrušiť.— Vedie ich knieža Ľubomirski, a je to len malá čiastka poľského vojska, ktoré ide pod
Viedeň. Títo idú cez Oravu, aby sa zavďačili Thökölymu za jeho pomoc Turkom. Drancujú všetky
dediny, ktorými idú, a zdá sa, ani sa veľmi neponáhľajú, lebo vraj tri dni budú táboriť na
mokraďskej rovni. Obce našli už zväčša prázdne. Ale ktorá sa nevykúpi, zapália ju bez milosti.— A odkiaľ to všetko vieš, Tomo? — spýtal sa Peter.— Išiel som cez Veličnú, tam som to všetko počul. Ľudia sú všetci na námestí a hučia ani
jarmok. Mokraď je neďaleko, o hodinu môžu byť vo Veličnej, keď im na um príde pobrať sa sem.
Nemáte ani tušenie, aký je vo Veličnej súdny deň! Každý iné radí, vresk detí, zvada, behajú
sem-ta. Škriepia sa, čo ratovať. Hotová Sodoma! A kupcom je tiež zle, ale ani jednému nie je
tak ako chudákovi Bohúňovi. Práve dnes ráno mu doviezli plný voz drahých súken a hodvábov, a
teraz si nevie s nimi poradiť. Napochytro ich predáva, za čo môže, len aby sa ich striasol.
Mali by ste to ísť pozrieť. Môžem povedať, že ozaj krásne veci rozhadzuje skoro zadarmo.Anica sa ozvala:— Ja by som veru šla, keby ešte niekto šiel so mnou.— Ja by som išiel s tebou, — hlásil sa bez dlhého rozmýšľania Peter.— A ty by si nešla, Judka? — spýtala sa Anica.— Ale kdeby, — odvetila Judka. — Mám teraz celkom iné starosti, ako zháňať zbytočné šaty.
Ja vás pôjdem radšej na kúsok s Tomom odprevadiť.— Ak máme ísť, poďme čím skôr. Neviem, kedy tým pánom príde na um nás prekvapiť, —
podotkol Peter, na čo sa Tomo len usmial pod jedným fúzom, lebo vedel, o čo Petrovi vlastne
ide na vychádzke v spoločnosti Anice.— Tak poďme, — durila Anica.I zobrali sa všetci štyria. Keď prešli niekoľko sto krokov, rozišli sa: Peter s Anicou sa
dali napravo a Tomo s Judkou sa vrátili.*Anica s Petrom sa previezli do Veličnej, ktorá pozostávala z niekoľkých krátkych uličiek a
z veľkého námestia vrúbeného poschodovými domami a arkádami. Väčšina domov bola len z dreva.
Pod mnohými arkádami boli obchody.Peter s Anicou sa ponáhľali na rínok, na ktorom bolo plno sveta a ruch podobný tomu, aký
býva, keď jarmočníci balia svoj tovar a rozchádzajú sa. Kupci zo sklepov vynášali svoj
najcennejší tovar na vozy, aby aspoň ten zachránili. Naprostriedku námestia, pred Bohúňovým
obchodom, bol nepomerne veľký zhon ľudí, ktorí vrieskali a naťahovali sa, aby spoza chrbtov
iných videli, aké krásne látky roztriasa pred nimi obchodník, ináč vždy náchylný žartovať,
ktorý teraz robil veľmi utrápenú tvár. Bohúňovi pomáhala pri odpredaji tovaru jeho malá, tučná
ženička, ktorá bola i pri svojej tučnote veľmi vrtká. Vlastne ona urobila najväčšiu čiastku
roboty.Anica s Petrom tiež pristúpili k obchodu a pretisli sa k samému kupcovi.— Nech sa páči, panička Anica, všetko vám dám, čo len chcete, len si berte.— Ale nemám pri sebe peňazí, a ani ako odviezť tovar.— Pošlem Jura do Istebného, nech pošlú po vás a po tovar voz.K Petrovi pristúpil Štefan Revický a pošepol mu do ucha:— Povedz Anici, nech sa ponáhľa. Teraz prišiel Roľko z Kubína so zvesťou, že Poliaci už
rozoberajú tábor v Mokradi. O hodinu môžu byť v Geceli, a že Veličnú neobídu, ale prejdú sem
cez Oravu, v tom môžeš byť istý.— No, veľmi sa im nebude chcieť sem chodiť cez rozvodnenú Oravu.Štefan mykol plecom a šiel zasa ďalej iným známym pošepkať svoju nepravdivú zvesť, takže o
niekoľko minút sa rozniesla po celom námestí. Ozývali sa výkriky: „Poliaci idú! Utekajme! Už
sú v Kubíne! Už sú v Geceli!“ Každý vedel niečo nové.Zvesť zavinila, že o pol hodiny sa celá obec vyprázdnila, zostala v nej len luza, ktorá
nemala čo stratiť a rátala s tým, že bude môcť niečo odniesť.Naprostriedku námestia stál murovaný prízemný panský hostinec, ktorý jediný zo všetkých
domov pretrval zánik obce. Michal Pagáč, hostinský, naskrze sa nebral na útek. Bol vysoký,
chudorľavý chlap s riedkymi našedivastými fúzmi. Šúchajúc si holú hlavu vypĺznutou baraňou
čiapkou, akoby tým napomáhal trochu ťažký pochod myslenia, rozhodol sa, že ženu s rodinou a s
cennejšími vecami pošle tiež do hôr, on však so svojimi sudmi kadejakých nápojov zostane doma.
Myslel si, že nápoje by mu v hore či tak, či onak vypili, platiť by tam neplatil nikto, a mal
by za svoju námahu len posmech. Možno skôr od Poliakov niečo utŕži, veď je to nie najhorší
národ, keď vie človek s ním narábať.Zostala s ním v dome len jeho dievka, Kata Hvizdákovie, ani sám nevedel prečo. Myslel, že
najskorej pre Jura Grešku, s ktorým sa vláčila a ktorého zazrel ešte pred chvíľou pod ktorousi
bránou. Ktovie, čo majú za lubom.Zavieral svoj obchod, keď sa k nemu vkradli, akoby boli otvorene vošli, Bohúň, ktorý bol
vtedy obecným richtárom, a prísažný Ondrej Šuda. Oboch mesto poverilo vyčkať Poliakov a v
prípade potreby vyjednávať s nimi o výkupné, aby sa neurobila obci zbytočná škoda.S tými si zasadol v hostinskej izbe, keď im doniesol po krčahu piva. Od starosti ani
nevedeli, čo pijú, keď ešte vošiel k nim i Peter s Anicou, ktorí čakali na voz z Istebného.
Keď dlhšie nechodil, nechali kúpený tovar v krčme v rukách hostinského a utekali pešo do
Istebného, keďže na Anicu razom prišiel strach, že ich Poliaci prekvapia.Anicin otec zdal sa vekom zošlý a starý, bol dýchavičný a opuchnutý, matka bola slabá,
chudučká, a obidvaja boli ustráchaní pre seba a pre dcéru. Nevládni, báli sa hory, že pod
nejakým stromom umrú. Rozmysleli si preto, že sa len do hájovne na kraji lesa dajú zaviezť a
tam počkajú, čo pán boh nad nimi usúdi.Strach, ktorý ako nejaký hrozný živý tvor ovládol celý ambrózyovský dom, odobral i Petrovi
všetku odvahu. Prišlo mu na um, čo bude sestra s otcom doma robiť, keď prídu ta Poliaci. A ta
musia prísť, lebo veď cesta z Oravy do Liptova vedie tadiaľ po ľavom brehu Oravy, ktorým musia
ísť, keďže niet na nej nikde mostov.— Ujec Miško, požičajte mi Loptoša, aby som čím skôr prišiel domov. Bohvie, či sú už nie
tam Poliaci.— Loptoša chceš, aby ti ho Poliaci zobrali, ak ho sám neskántriš! — odhrýzal sa starý
mrzuto.— Ak ho skazím, dám vám zaň Vranu i so žrebcom! — zvolal a už i utekal do stajne.Kým starý Abrózy fučal, hundral a vyterigal sa do dvora, osedlal Peter Loptoša a harcoval
na ňom na dvore. Darmo kričal starý naňho a na čeľaď, aby koňa zaviedli naspäť do stajne,
Peter ho vypäl a prefrkol pomedzi chlapov na zlú cestu a o chvíľku stratil sa im z očí.Peter o krátku štvrťhodinku pricválal do Gecele, kde našiel Judku i Toma pri otcovi.Keď videl, že doma je ešte všetko ticho, vybehol na Loptošovi na kopec, aby sa presvedčil,
čo je s Poliakmi.Videl celú cestu od Žabínca po Kubín zaplnenú vojskom, väčšinou jazdným a vozatajstvom.— Ťáj, však sú čochvíľa tu!Zmlel sa ozlomkrky dolu kopcom a vpadol ani víchor do izby:— Poďte, poďte, niet času ani minúty, už sú nám na krku! Otec, čo teraz?Jóbko pozrel naňho a naťahoval si bradu.— A kde sú už?— Hlava vojska je už v Kubíne, — odsekol chytro Peter a skočil k stene, na ktorej bola
veľká tabuľa s rozličnými zbraňami, z ktorých vychytil karabínu a nabíjal ju, akoby ho hnali.— Tomo, nabi si i ty jednu!Kým otec rozprával, nabili si zbrane obidvaja.— Nuž tak. Mnoho tu niet čo rozprávať, — vykladal Jóbko. — Vy dvaja s Judkou ujdite do
hory. Ja zostanem tu. O mňa sa nebojte. Čože môžu so mnou urobiť? Mladú čeľaď vyžeňte do hory:
chlapov, dievky, lebo tých nám môžu zobrať so sebou. Len stará Zuza a Jurčin nech zostanú pri
mne.Judka odpovedala tichým hlasom, akoby šlo o najobyčajnejšiu vec:— Vy choďte z domu, lebo môžete so svojou prchkosťou narobiť len nezdoby. Ja zostanem s
otcom.Tomo zbledol a Peter skričal na Judku:— Naskutku si obuj čižmy a obleč si teplý kabát a poď!Judka odpovedala zasa tak ticho ako predtým:— Nejdem!Peter poznal sestrin spôsob a vedel, že keď tak hovorí, skorej sa dá na kusy rozsekať, ako
by ustúpila. Klial, nadával, ale jej viac slova nepovedal.Tomo sa tiež staval, že ani on nepôjde.Judka mu povedala:— Tomko, choď len. Nemusíte ďaleko odchádzať. Buďte nablízku, niekde pri Skalisku. To je
dosť blízke a skryté miesto, odtiaľ môžete pozorovať, čo sa tu robí.— Čo ako, to nemá zmysel, keď práve ty tu zostaneš. Judka, všetkým nám len ťažké srdce
robíš. Poď s nami.Judka tak ticho ako predtým povedala:— Nejdem. Nenechám otca samého, celý život by som si to vyčítala.— Tak ani ja nepôjdem, schovám sa niekde na kraji hája.— Judka nech sa schová do skrýše, — ozval sa Jóbko.O chvíľu bol celý dom ani vymretý. Nebolo v ňom vidieť ani človeka okrem Jóbka, ktorý sa,
akoby všetko bolo v najväčšom poriadku, utúlil vo svojej posteli. Stará Zuza a Jurčin z
opatrnosti schovali sa do zadných kútov pivnice a Judka do skrýše. Bola to malinká komôrka, do
ktorej viedli dvere zo zavretého výklenku, z ktorého sa kúrilo do viacerých pecí.Tomo a Peter nemuseli dlho vyčkávať na vojsko. Sotva si trochu vydýchli a vyzreli spomedzi
kríčia na kraji hory, už videli prednú stráž, pozostávajúcu z niekoľkých jazdcov, jachajúcich
na pekných koňoch.— Nejdú dlhšie ako hodinu. Nebude ich viac ako päť-šesťtisíc. Už ide i vozatajstvo a teraz
niekoľko oneskorených jazdcov, a čo je najhoršie, pešiakov, — hovoril Peter.Tomo potiahol Petra za rukáv.— Pozriže, tam sa prikráda niekoľko pešiakov do dvora; to budú nejakí lotri. Prikradnime
sa po troche i my.— Už sa štyria vkradli do dvora, — poznamenal Peter a sňal karabínu z pleca, Tomo držal už
svoju v rukách.Tomo nespustil oči z dvora, Peter sa obzeral po celom okolí.— Pozriže, Tomo, niekoľko sto chlapov bŕdne do Veličnej.— Majú svoj rozum! Takú Veličnú neobídu, aby ju nepodojili. Chudák Bohúň, bude trešťať!— Keby sa len z Veličnej vypratali čím skôr! — zaželal si Peter. — Čertvie, čo tí lotri
tam zháňajú!Vtom sa Tomo rozbehol a utekal, ako vládal, smerom do dvora, len toľko zvolal:— Judku naháňajú!Peter bez rozmýšľania utekal za ním.Štyria diví hrdlorezi vrazili do paloty a na prvý pohľad vytrhli dvere pecového výklenku a
našli skrýšu, v ktorej bola Judka. Bola to taká skrýša, ktorú skoro každý poznal, najmä takí
skúsení marodéri.U Jóbka nenašli nijaké poklady, ale zato im padlo do rúk krásne dievča.Keď nešťastné dievča videlo, akí ľudia sa ho zmocnili, zhrozilo sa a pri všetkej svojej
pevnosti skríklo mimovoľne zúfale:— Ratujte ma!Chlapi sa rehotali a hovorili medzi sebou nezrozumiteľnou rečou. Dvaja ju chytili za ruky,
a hoci sa všemožne bránila a kričala, voviedli ju do jej izby v susedstve otcovej. Vedela, čo
ju očakáva.Ostatní dvaja chlapi vrazili do ostatných izieb a hľadali nejakú korisť. Dvaja zbojníci
zvalili Judku na posteľ. Nešťastné dievča myslelo, že je stratené, a kričalo z celej sily.Jóbko na dcérin výkrik vyskočil z postele a utekal k tabuli so zbraňami. Chcel sňať dve
benátske pištole, o ktorých vedel, že sú nabité. Ale ich zohnutý nemohol dočiahnuť. Zúfalý
Judkin krik ho tak rozzúril, že sa s napätím všetkej sily vystrel, držal rovno ani svieca,
hoci ho kríže ukrutne boleli, a utekal do izby, z ktorej sa ozýval krik.Videl katanov s boriacou sa dcérou a strašne zakričal:— Lotri, pusťte to dievča!Zbojníci sa strhli a zdesili strašného bieleho človeka. Pustili Judku a stáli chvíľu
nerozhodne. Jóbko bez rozmýšľania vystrelil do nich obidve pištole z bezprostrednej blízkosti.
Zavolal:— Judka, utekaj, utekaj! — a padol mŕtvy na metajúce sa ešte telá zbojníkov.Judka pozrela na otcovo telo, a hoci sa jej srdce bolestne stiahlo, predsa utiekla od
neho, lebo bola taká prebratá hrôzou, že ani nevedela, čo robí. Utekala, ako jej rozkázal, do
dvora a odtiaľ von do poľa. Druhí dvaja lotri počuli výstrely a už utekali do izby, z ktorej
ušla Judka na chodbu. Cez oblok jeden z nich zazrel utekajúce dievča, i rozbehli sa obidvaja
za ňou. Kričali na ňu i vystrelili za ňou. Netrafili ju, bola už priďaleko, ale v
prenasledovaní neprestali. Na svoje nešťastie, lebo Tomo a Peter, ktorí pribehli spoza kríkov,
ich odstrelili.Pribehli k Judke, ktorá ledva stála na nohách, lapala povetrie a vyrazila zúfalo zo seba:— Otca zabili! Utekajme k nemu!Otca našli vystretého na dlážke; bol mŕtvy. Dvaja zbojníci sa ešte hýbali a Peter ich vo
svojom bese dobil hlavňou svojej karabíny, kým Tomo s Judkou obzerali otcovu mŕtvolu.Rozmýšľali chvíľu, čo majú robiť.Peter mienil:— Padlo niekoľko výstrelov, nie je vylúčené, že niektorý z oneskorencov počul streľbu.
Možno, že sa vrátia, a bolo by nám beda, keby nás našli. Musíme sa odtiaľto čím skôr odpratať.— Ale otcovo telo necháme tak? A keď prídu a nájdu pobitých, iste podpália dom! — plakala
Judka.Tomo zatiaľ vybehol na dvor a kričal na Zuzu a Jurčina, ktorí vyšli, keď počuli známy
hlas.— Peter, pomôž mi. Zakrútime otca do plachty a vezmeme ho so sebou.— Keby si nebola taká hlavatá a odišla s nami, mohol otec žiť! — vyčítal jej.Vošli Tomo so Zuzou a Jurčinom a položili Jóbkovo telo na plachtu, zakrútili ho do nej a
vyniesli na dvor. Jóbko bol taký ľahký, že ho dvaja chlapi bez námahy niesli.— Poďme, poďme, — duril Tomo. Len preč odtiaľto. V háji sa poradíme, čo urobíme.Keď vošli do hory, starý Jurčin poradil, že bude najlepšie zaniesť pána pod Skalisko, tam
budú ktorísi i z čeľade, tí ho môžu preniesť do kubínskej fary, kde ho môžu i pochovať v
kostole.Judka odišla s chlapmi, ktorých našla pod Skaliskom, do Kubína, a Peter s Tomom odišli
naspäť do hôr okolo Gecele, aby videli, čo sa bude robiť s okolitými obcami a najmä s
Revišným, kde mal Tomo svoj majetok. Videli, že o krátku hodinku zapálili Jóbkov dvor, keď
napochytre vyhnali z neho, čo tam bolo dobytka a odniesli na koňoch, čo sa dalo.Peter hľadel na skazu rodičovského domu, škrípal zubmi a zatínal päste. Pre zabitie
štyroch lotrov v sebaobranne zničili hoc i skromné, ale jemu veľmi milé bývanie a zavinili
predčasnú smrť jeho dobrého otca.Tomo a Peter potom odišli sponad geceľského dvora ďalej nad Veličnú, aby videli, čo sa tam
bude robiť.Zrazu začuli cvakot konských kopýt a hlasy zhovárajúcich sa. Vyskočili na nohy, a schytiac
nabité karabíny, zbehli tichučko nad cestu. Videli dvoch pešiakov, ktorých akoby hnali dvaja
jazdci.— Kieho paroma to vedú? — zašepkal Tomo. — Sú to naši ľudia a zdajú sa mi akísi známi!Peter sa spustil o niekoľko krokov nižšie a rozhrnul tichučko konáre smreka pred sebou.
Zľakol sa, tak blízko sa mu zdali tí na ceste.— Tomo, to ti richtára Bohúňa, a myslím, prísažného Šudu vedú Poliaci. Dobré úmysly s nimi
nebudú mať. Prečo a kde ich teperia? Ja strelím na prvého a ty streľ na zadného! — Ako to
hovoril, nečakal ani odpoveď a vystrelil na predného jazdca, ktorý sa zakolísal v sedle,
rozhodil rukami a spadol z koňa.Tomovi sa celá situácia nezdala jasná. Chvíľočku váhal, či má streliť, a to stačilo
druhému jazdcovi, aby skočil za skupinu smrekov a odcválal naspäť smerom k Žaškovu. Tomo
strelil za ním ledabolo, keď vyšiel spod smrekov, ale vtedy bol už na niekoľko sto krokov
vzdialený, i netrafil ho.— Čo si nestrieľal vtedy, keď ja? — osopil sa naňho Peter. — Teraz nám všetkých Poliakov
privedie na krk!— Nemali sme vôbec na nich strieľať! Pozri, ako Bohúň s prísažným zalamujú rukami a
vyhrážajú sa nám. Poďmeže k nim!Keď sa zošmykli k Veličňanom, zakričal na nich Bohúň:— To je nešťastie, to je nešťastie! Prečo ste strieľali tých ľudí, preboha na nebi?Peter sa surovo osopil na nich:— Chceli sme vás vyslobodiť z ich pazúrov.Šuda jedovato odsekol:— Všetci diabli vás sem dohnali! Veď nám ten človek život zaratoval a teraz nás
odprevádzal domov, aby nás ich roztrúsené vojská neozbíjali! To ste peknej kaše navarili!— Nevinného človeka ste zabili! Ale čo len bude teraz? Jeho sluha iste oznámi
Ľubomirskému, čo sa stalo, a on nám to neodpustí. Nech nám teraz pán boh bude milosrdný! —
nariekal Bohúň.— Poľská háveď! — nadával Peter. — Mne otca zabili a mnoho nechýbalo, že i sestru nie! A
vidíte, že i náš dvor zapálili! Neľutujem, že som ho zabil.Šuda sa obzeral, či nevidí niečo podozrivé.— Ale poďme, lebo ak nás tu nájdu, urobia s nami krátky poriadok!Zobrali sa všetci štyria, a keď vošli do hory, kráčali smerom na Kubín.— Parom to vzal i s robotou! — klial a škrabal sa za uchom. — My sme vás chceli ratovať!Bohúň rozprával cestou, že keď hodnú chvíľu presedeli u Pagáča, prišlo im na um, že by
bolo najlepšie pozrieť, či ešte Poliaci nejdú. Vyšli hore na vežu a neboli tam ani štvrť
hodiny, keď videli, že sa valia na Geceľ a že čiastka ich bŕdne cez Oravu, aby prešli do
Veličnej. Išli námestím celkom rúče, a len keď už skoro všetci prešli smerom na Istebné, zo
piati sa odlúčili a preliezli cez múr cintorína a škriabali sa na vežu. Videli, že to veru po
nich idú. Bolo im mrkotno, čo urobia s nimi. Keď boli v polveži, počuli hurt, a nato krik a
výstrel. Ale čochvíľa boli pri nich a zobrali ich a socali pred sebou. Že sú vraj špehúni,
lebo čo sa majú z veže dívať? Pod vežou našli skrvavenú Katu Hvizdákovie, ktorá sa najskôr zo
strachu, že sama ostane v meste, tiež s nimi vyškriabala na vežu. Keď videla vychádzajúcich
vojakov, schovala sa pod schodmi, a keď prešli, chcela poza nich zbehnúť dolu, pričom sa
šmykla a zhrmela s veľkým hrmotom dolu schodmi. Ostatný vojak sa obrátil a vystrelil na
kričiace dievča a prestrelil jej líce.— Nás zobrali so sebou a odvliekli do tábora pri Žaškove. Tam nás obstali všelijakí páni
oficieri a kázali po krátkej porade, — Bohúň ukázal rukou, — obesiť. Parom ich uchytil, aký
lacný je tým pánom ľudský život! Darmo sme im hovorili, že sme od mesta poverení, aby sme im
dali za mesto výkupné. Akýsi bradatý pán kázal nám odobrať peniaze a nás nato jednako len
vyštrungnúť. Akési vojačisko vytiahlo odkiaľsi povrazy, i skúšali ich pred nami.Šuda si i teraz utieral pot z čela, keď si pomyslel, ako mu bolo úzko.— A ako ste sa predsa vymotali? — spýtal sa Peter.— Práve ten pán, ktorého ste zastrelili, nás vymohol! — zvolal vyčítavo Šuda.— A kto to bol? — spýtal sa Tomo.— Vojenský kňaz, ktorého zavolali, aby nás vyspovedal, — pokračoval Bohúň. — Bol, pravda,
katolícky, a my, hoci evanjelici, sme ho predsa vďačne prijali, lebo topiaci sa i slamky
chytá. Vyložili sme mu, ako sa veci majú. Dobrý človek išiel s nami k hlavnému veliteľovi,
kniežaťu Ľubomirskému. Nech mu pán boh odpustí všetky hriechy a dá večné spasenie, je to
statočný a múdry pán! Rozkázal nás pustiť a kňaz, keď videl, že ostatní páni sú sklamaní, že
sme ušli potupnej smrti, nás odprevádzal domov, aby nám cestou chlapi nejaký fígeľ neurobili.— A toho ste zastrelili! — lamentoval Šuda.O pol hodiny dobehli do Kubína na faru. Bohúň a Šuda sa báli vrátiť do prázdnej Veličnej,
lebo si mysleli, že Poliaci môžu ta po nich prísť.Ako i prišli, o čom sa presvedčili o veľmi krátky čas, keď videli sprvu dym vystupovať nad
Veličnou, ktorý sa o krátky čas premenil na obrovskú žiaru, ktorá zahalila skoro polovicu
celej oblohy. Celá Veličná horela razom, lebo ju zapálili možno i na sto miestach.Keď Bohúň a Šuda videli, že ich rodná obec vyšla navnivoč, osopili sa — hoci to boli páni
a oni len mešťania — zúrivo na Petra a Tomu, ktorých obranu i kňaz len s mykaním pliec
uznával.Zišlo sa na fare i viac ľudí a všetci sa stavali veľmi hrozivo proti Tomovi a Petrovi.
Preto obidvaja pokladali za najmúdrejšie zmiznúť zo spoločnosti, čo sa im i podarilo, ale len
po biede a s pomocou Judky, ktorá ich vyviedla cez sypáreň do záhrady a z nej ušli do hory.
Večer prišli do Leštín, kde mali hodne rodiny, od ktorej sa úfali dostať záštitu vo svojej
biede.Páni bratia ich sprvu zastávali, ale keď si o veci medzi sebou pohovorili, začali inak
zmýšľať. Bolo už okolo polnoci, keď ich starý, života skúsený Lehotský zavolal do svojej
izbičky. Nikto tak neznal srdcia a ľadvie svojich spolubratov ako on.Vyložil im, že sa všetci proti nim obrátia, jedni preto, lebo ako rodina budú chcieť po
nich dediť, a to sú tí silnejší, slabší pôjdu so silnejšími, lebo sa ich boja. Najmúdrejšie
urobia, keď zmiznú z Oravy, kým na nich ruku nepoložia. Nech zoberú so sebou, čo majú peňazí a
drahocenností, a nech ujdú svetom. Obidvaja poslúchli. Najprv chceli ísť k Thökölymu, ale keď
si všetko lepšie rozmysleli, ustálili, že pôjdu radšej k cisárovi, ktorý bude potrebovať hodne
vojska do bojov proti Turkom.Ešte v noci sadli na kone a zabehli odobrať sa od svojich milých.Tomo vyložil svojej Judke, ako sa veci majú, a chcel sa od nej odobrať. Judka mu povedala,
že sa už vo svojej duši pokladá za jeho ženu a že ho neopustí, lebo ona by iného muža milovať
nemohla. Tomo bol šťastný. Kňaz ich zosobášil, a keď vyšlo slnko nad obrovské vrchy, už im
svietilo milo v Zázrivskej doline, kadiaľ jachali na dobrých koňoch v sprievode Petra a
štyroch sluhov do Trenčína.*Veličniansky farár Šulek napísal roku 1740, podľa podania osemdesiatročnej Greškovej,
dosiaľ jedine známu, podrobnejšiu zvesť o zničení Veličnej poľským vojskom, idúcim roku 1683
na pomoc Viedni obliehanej Turkami.Príčinu a spôsob vypálenia udávam podľa údajov Šuleka. Grešková nehrá v rozprávke nijaký
zástoj, okrem toho, že vzišla, kde ju nezasiali, totižto v kostolnej veži, kde ju nebolo
treba.Keďže predsa len ona podala podrobnejšiu zvesť o pohrome, pokladal som za svoju povinnosť
predviesť ju čitateľovi a zložiť i v jeho mene skromný nevädzový venček na mohylu, ktorú som
zostrojil na pamiatku vtedajšej veličnianskej skazy.[1]Jób Zmeškal— Zmeškalovci, stará oravská zemianska rodina[2]ani ruža sáronská— prirovnanie z Piesne piesní[3]že sú Poliaci už v Tvrdošíne— ide o poľské vojská Jána
Sobieskeho, ktoré tiahli cez Oravu na pomoc Viedni proti Turkom roku 1683, pričom vypálili
Veličnú.[4]Imrich Thököly— (1655 — 1705), uhorský gróf, ktorý povstal proti
cisárovi a úspešne s ním bojoval. Cisár sa usiloval uzavrieť mier na šopronskom sneme, ale
rakúsko-turecká vojna mier zmarila. Roku 1682 dobyl Thököly Košice a spojil sa s Turkami
proti cisárovi. Do smrti ostal v službách Turkov.[5]denárik za holbu— denár, strieborná minca; holba, nádoba na
víno, asi trištvrtelitrová.
|
Nadasi-Jege_Jedovate-kvety.html.txt
|
V boji životaVracal som sa pod večer z medokýša (kyslej vody, šťavice). Schladilo sa, znáhlil som
kroky. Dohonil som slúžku pána direktora, Marku. Poznám ju už dávnejšie, nuž, zaradoval som
sa, že sa s ňou zase porozprávam, zabavím. Lebo Marka je nie slúžka ako slúžka. Keď sa v
nedeľu vyoblieka, nerozoznal by ju človek od mnohej milosťpanej. Aj ináč je veru sčítaná,
rozumná, a — čo je pre mňa nadovšetko — veselá. Pravda, odkedy je v tej novej službe, je
voľáka mlčanlivejšia. Možno, má takých pánov, ktorí neradi hovoria, nuž sa jej to od nich
chytilo. No, veď sa ona so mnou azda rozhovorí.— Dobrý večer, Marka! Čože tak utekáte?! —Obzrela sa.— Vy ste to, Ďurko?! Ako som sa trhla. Beztak som teraz posledné časy celá zľakaná. —— Čo nepoviete! A od čoho tak, Marka? Veď vy ste vždy taká veselá, smelá. To by som sa
bol od Vás veru najmenej nazdal.— Ale u tých direktorov, kde som teraz, je to ako v očistci. Od kedy som tam, zdá sa mi,
že sa ja po smrti hneď do neba dostanem.— A máte ho také isté, Marka?— Na môj’ pravdu, Ďurko môj, verte mi, ak som ho prv aj nemala, teraz ho už mám.— Nehovorte. Ale ozaj, či vám je tam tak zle?— Bodaj by mi tak dobre bolo! Rada by som ho videť, komu môže byť horšie! O štvrtej ráno
vstávam, ale čože?! Pani už večer napravila rúčku na hodinách, takže troma hodinami náhlia.
Beda mi, keby som ich napravila. Už ich len tak nechám, trebárs ma neraz samu nastrašia.
Počistím obuv, vyklepem šaty. Pán, pani, štyria mladí páni, dve slečinky a často sa ešte aj
hosť trafí — to toho jesto! Polejem zahradu, dám žrať sviniam, oriadim sa, zametiem
kuchyňu. Navarím raňajky. Pani vstáva o 7-mej. Vbehne do kuchyne ešte v nočnom kabátiku.
Zkríkne: „Pre Boha! Desať hodín, a ešte nieto nič porobené! To si musela, ty drichna, zase
o siedmej vstať, však!“ Potom ma chytí za vlasy, kváče a zauškuje a to ešte často rukou
mokrou od kávy. Keď ma pustí, aby som sa zase umývala. Na môj’ pravdu, čo som u tých
direktorov, kým pani nevstane, sa ani neumývam, ani nečešem, aj tak ma pani umaže,
rozstrapatí. Kým ma bije a kváče, sa len modlím, dakedy sa tak vymodlím aj tri otčenáše a
tri zdraváse. Potom umyjem riad od raňajôk, naštopem hus, poriadim päť izieb a idem
nakupovať do mesta. Keď sa o desiatej alebo pol jedenástej vrátim, už ma pani víta: „Kdeže
si bola zase toľko, ty kľampa?! Do siedmej drichne, hodinu sa riadi, hodinu raňajkuje,
potom sa o čistom šiple po izbách a ešte trčí v meste do obeda?! Veď ja ťa naučím“ A pani
ma ubije kropáčom, až mám chrbát svetlý. Keď je trocha lepšej vôle, hádže do mňa riad; to
sa mi vraj potom z platu odráta — pravda, už sa ten riad menej bije, lebo je už skoro samý
plechový. Potom varím obed. Pani príde párrazy koštovať do kuchyne. Obyčajne pojie tie
najlepšie kúsky, ale za to som, keď je málo pri obede, ja maškrtná maškrtnica a pahltná
nenasýtenica. Často mi z obeda skoro nič nenechajú. Ale keď aj, a ja to hladná zjem, kričí
pani: „Aleže si žranda pažravá, ani len tomu Amorkovi a mačke nič nenechala!“ Potom keď
poumývam riad a zanesiem pomyje prascom, robím celé odpoludnie v zahrade, len čo odbehnem
kedy-tedy prascom dať žrať, a pod večer hus naštopať a toho dreva narúbať. V zahrade kopem,
okopávam, presádzam, polievam, pliem a čo príde. Pani potom príde a probuje vyťahovať, čo
som presadila, a čo sa nedrží v tej zemi, ako v skale, hodí mi do hlavy. —— No, cez deň ešte ako cez deň, ale večer. Celá sa idem potrhať, zodrať a predsa len
samý krik a samý krik, až mi v ušiach hučí. A keď ešte začne pán! Že som mu nedala
kanálikovi semena a vody, a že tie topánky, ak budú také, ako dnes, mi zajtrá o hlavu
otrepe. Nedávno polámal na mne zase novú trstenicu, a keď už bola na kusy, chytil ma za
vlasy a búchal mi hlavu o stenu. Taká bývam ubolená a neraz i dokrvavená, že ani zaspať
nemôžem od boľasti, od žiaľa. Toľko sa naplačem, až je ráno podúška (vankúš) mokrá!— Preboha, to je predsa strašné! Nuž, a neviete, Marka, isť k doktorovi, dať si vystaviť
visum repertum a žalovať?!— Veď som už aj bola, ale čože?! Pán s doktorom sú kamaráti pri víne. Doktor mi povedal,
že aby som nerobila komédie, že ostatne sa visum repertum vystavuje len od streľnej zbrane
alebo noža. Išla by som k inému, ale čert ho tam vie, či je nie s pánom ešte lepší. Ešte by
mu žaloval, a potom by som sa ešte len mala. Nuž, len trpím a čuším, síce horkýže čuším.
Panej neraz vyčítam, ukazujem opuchliny, očerneliny. Ale tá ma len vysmeje. „Dívajmeže sa
na ňu!“ — hovorí — „aká kľampa, prečože sa hádže zo sna, rúca sa so schodov, keď ide na
povalu! A teraz by to potvora ešte na nás chcela svaľovať!“— A vy ste tam, Marka, dosiaľ vydržali! — hovorím ohromený.— Už je raz tak a nie ináč. Sama sa divím, ako som to mohla.— A neodídete odtiaľ! Veď je to nie služba, to je mučiareň podľa toho, čo hovoríte! —— A ešte jaká. Ale už si len voľáko ten rok vybudnem. Veď si ja hľadím pomôcť, kde
môžem. Keď idem do mesta, vždy si pár krajciarov sgazdujem, niekedy aj šesťák-dva. Onehdá
som hus tak dlho štopala, kým sa nezadusila. Aj tých prasiec sa, keď chcem, ľahko zbavím.
Len im dať tie pomyje párrazy trochu horúcejšie a tú tlč vo väčších knedľach alebo zemiaky
nepomiesené, však sa tie ochvátia. Kanálik už jednako zdochol, aj pelargonie vyschly. Toľko
sa ma pre ne pán a pani natrápili, kým som ich raz, keď boli preč, lúhom nepoliala. A panej
sa už teraz tiež nedám, to som bola len zpočiatku taká zľakaná. Odvrávam jej, že ju ide raz
poraziť. Už len voľáko vybudnem. Ale na konci neviem, či nebude process medzi nami. Veď by
mi pol platu strhli. Síce, čo som tam, už som si usporila 20 korún; včera som si ich bola
uložiť, vkladná knižka je u jednej kamarátky. A už len bude, ako bude. Keď nie po dobrom,
trebárs po zlom. Čo už má človek robiť na tom svete?!
|
Kompis_V-boji-zivota.html.txt
|
OsobyALEXANDER PÁRVY, biskup spišskej diecézy[1]ANDREJ HLINKA, ružomberský r. k. farárFIŠER, administrátor[2]PAZÚRIK, dekan[3]KALOČAI, katechetaPÁTER HILDEBRAND, kapucínsky mních, asi 90-ročný, spovedelný kňaz PárvyhoGREGOR, mladý kňaz v kapituleFAGA, obyvateľ černovský[4]FAGOVÁ, jeho ženaRUŽENKA, ich dcéraFULA, obyvateľ černovskýFULOVÁ, jeho ženaBAČKOR, senátor[5]černovskýJAKUB, bývalý kostolníkSLÚŽNY[6]PODSLÚŽNY[7]KATRENA, ZUZA; staré babkyJANKO ORLOVSKÝ, 28-ročný mládenec, AmerikánVEVERICA, hajdúch[8]MRMAJ, sluha na ružomberskej fareMARTIN, MICHAL, JURKO; mládenciANIČKA, EVKA, ZUZKA; dievčenceĽud. Dáma. Žandári. Mládež obojeho pohlavia. Hrobári a nosiči rakiev. Starec. Mladá
žena. Žena s dietkami. Chór.[1]diecéza— (z gr.) biskupský okres, biskupstvo[2]administrátor— (z lat.) správca[3]dekan— (z lat.) v katolíckej cirkvi predstavený, dozorca
niekoľkých fár[4]Černová— obec neďaleko Ružomberka, kde 27. 10. 1907 pri
pokuse o vysviacku kostola maďarskými kňazmi zastrelili žandári 15 ľudí. Černovčania
si žiadali, aby kostol vysvätil Andrej Hlinka (1864 — 1938).[5]senátor— (z lat.) člen poradenského zboru[6]slúžny— slúžnodvorský, prednosta okresnej politickej správy
v Uhorsku[7]podslúžny— zástupca slúžneho[8]hajdúch— panský sluha, dráb v Uhorsku
|
Holly_Cernova.txt
|
ÚvodKdyž jsem se stal v r. 1910 farářem na St. Hrozenkově, — tedy ve středu moravských
Kopaničářů, — napsal mi věhlasný ředitel kyjovského gymnasia, Klvaňa Josef, můj bývalý
profesor, mezi jiným toto: „Býval jsem před několika lety za účelem seznání krojů na Vašich
Kopanicích častěji. Při té příležitosti jsem postřehl, že jsou Kopaničáři lid velezajímavý
a to svým krojem, nářečím (v němž je mnoho názvosloví ze staré češtiny), zvyky, pověrami a
vůbec celým způsobem života. Řekl bych lid biblický, jenž nezná nebo nechce znáti žádné
zákony, jen své — kopaničářské. Jako Váš bývalý učitel gymnasiální Vás prosím a důrazně
žádám, abyste svým vlivem jako farář toho lidu, kopáničirský kroj držel a držel a zas
držel, neboť, až všechen slovácký lid odhodí svůj krásný kroj a zamění ho za hadry, budou
Kopanice posledním koutem Moravy, kde bude prostý venkovský lid vyšívat a v kroji chodit. V
tomto směru si od Vás slibuji mnoho. Mimo to Vás prosím, chopte se pera a pokud to
dovedete, zachyťte ten primitivní způsob kopaničářského života, jenž je hoden studia. Nikdy
nechoďte mezi Kopaničáře bez papíru a tužky, ba ani do kostela ne. Biblická rázovitost
našeho lidu už všude vymřela, jen u Vás ještě ne; tož ji tedy zachyťte, vždyť jako farář
budete míti přístup všude. Snižte se k tomu ubohému lidu, pozorujte ho v jeho radosti i
smutku, studujte jeho přednosti i vady, pak vše sepište a vydejte pod názvem
Staro-Hrozenkovsko“.Tato výzva mého milého učitele byla pohnutkou, že jsem si po deset let svého pobytu mezi
Kopaničári činil poznámky, sepsal folklór Kopanic (jejž mám připravený do tisku) a povídky,
jichž část v této knížce podávám. Nesleduji při povídkách jiného cíle, než jaký měl na
zřeteli můj nezapomenutelný profesor a příznivec Klvaňa Josef, a prosím, aby pod tím zorným
úhlem bylo též na povídky pohlíženo.V Novosedlích u Mikulova, dne 1. června 1923.Josef Hofer, správce školy.
|
Hofer_Kopanicarske-povidky.txt
|
Clivé tóny„A márne plače, náreky,čo minie, minie naveky.“(Zrieknutie)
|
Milkin_Clive-tony.html.txt
|
1. Hrad KrakovecNa severo-západ od Prahy, na niekoľko míl vzdialenosti, rozprestiera sa takzvaná
Rakovnícka župa, alebo len na krátko Rakovník menovaná, v ktorej dľa ústneho podania
nachodia sa prvé počiatky dejín zeme Českej a preto v dejepisi tohoto kráľovstva čo svätina
národa sa skveje.Bolo to v roku 1392, keď jednoho pošmúrneho a mrazivého dňa v mesiaci septembri, okolo
tmavých hradieb mohútneho stredišťa župy Rakovníckej, hradu „Krakovec“, husté mhly sťa
balvány skál sa váľaly a fučiaci vietor s vrzotom točil pľachtového kohúta na vrcholi
pevnej a od jej počiatku dosiaľ nedobytej veže hradu.V prízemí hradu, v jednej sklepenej, nepomerne dlhej a úzkej komnate, sedí pred krbom, v
ktorom ohromné polená rozhrievajúci oheň udržovaly, v jeho lenoške Hinco z Lazán, pán na
Krakovci, šľachtic z dobrého plemena starodávnej minulosti; sedí v hlbokých a dľa výrazu
zasmužilej tváre starostlivých a trápnych myšlienkach pohrúžený a len občas prejde si
prstami pravice cez svoj už sošedivelý a riedky vlas na hlave. Konečne vztýči hlavu, pozre
ku oknu a prehovorí:„Otokare, čože máme dnes za deň?“Oslovený pri okne stojací Otokar bol statný mladík v kvetúcom veku a tiež pozeral jako
vo snách do diaľky, sťa by dačo tam v mlhe hľadal. Na otázku sebou otočil a s mrzutým
hlasom odvetil:„Dnes je deň svätého Matúša evanjelisti. On dnes dosvedčil, že naše české porekadlá majú
základ pravdy. ,Po svätom Matúši, čapice na uši.‘ — Očuj strýče, jako ten vietor buráca;
tak to vyzerá, jakoby sme čo nevideť sňah mali dostať.“V tom vstúpila do komnaty jedna obstarlá ženská, ktorej šaty prezradzovaly, že patrí
medzi služobníctvo a prerušila ďalší rozhovor.„Pane,“ — hovorila žena — „prišiel jedon huslista a prosí, by ste mu dovolil Vám
zahráť.“„Bodaj ho kat sobral,“ — hundral pán Hinco, — „Ja ho nechcem ani očuť, ani videť. Nech
on hraje tam sedliakom, ale mne nie. Povedzte mu to, Protislava!“Medzitým čo pán Hinco hudral, dala Protislava Otokarovi ukazováčkom znamenie a
prižmúrila jedno oko na znak, aby bol opatrným. Otokar porozumel, ale celkom zadivene
hútal: „čo chce odo mňa?“„Strýče,“ — hovoril už s príjemnejším hlasom — „keď ho ty nechceš očuť, ja by som predsa
len chcel. Snáď vie dajakú novú pieseň a u nás sa to veru zriedka stáva, že dajaký hudec
sem zablúdi. Teda dovoľ.“Hinco z Lazán zahundral mrzuto do brady, ale čo, už Otokar neočul, bo ihneď s
Protislavou sa vzdialil.Keď boli už na chodbe, spýtal sa jej: „Čo chceš odo mňa, Protislava?“„Panošu,“ — šuškala ona — „ten hudec chce s Vami dačo prehovoriť.“Otokar potriasol zadivene hlavou, ale nasledoval Protislavu cez chodbu, dolu schodami do
dvora. A opravdu, na poslednom stupni sedí jakýsi cudzinec, ešte dosť mladý a dľa obyčaje
toho času odiaty v rúcho spevákov a hudcov. Kazajka bola z polovice zelená a z polovice
červená; tiež tak i úzke priliehajúce spodky, len že opačno, jedna nohavica červená a druhá
zelená. Krátky pláštik a čapica boli žltej barvy, taktiež i vak s husliami.„Môžem Vás pozdraviť čo panoša Otokara?“ prehovoril úctive hudec s jakýmsi cudzým
nárečím, ale predsa len po česky.Protislava sa vzdialila do kuchyne.„Áno, ja som to,“ odvetil Otokar. „Čo žiadaš odo mňa?“„Vo verejnej službe Vám slúžiť,“ znela odpoveď. „Vypočujte ma v pokoji a s láskavosťou.
Pred dvoma dňami bol som na hrade Hohenštýne svoju umelosť ukázať. Tu prišla ku mne pri
odchode krásna panna jako anjel a prosila ma, aby som na hrad Krakovec išiel a Vám jedno
psaníčko doručil. Jej meno mi povedať nechcela; ale mi prikázala, aby som len Vám, medzi
štyrma očami ten dopis odovzdal. Dobre mi zaplatila moje posoľstvo, ale prosba jej očí bola
mojou najväčšou odmenou.“„Čo ma snáď chceš s hudeckými báchorkami mútiť?“ oboril sa Otokar na hudca. — „Ja naznám
žiadnu pannu na hrade Hohenštýne, ani som tam ešte nikdy nebol.“Tu vytiahol hudec z koženého, na páse mu vysiaceho vrecka, ztočeného kúsek pergamentu,
ktorý bol s hodvábnou šnôrkou zaviazaný a zapečatený a podal ho Otokarovi.„Tu je panošu dôkaz, že nelžem.“Udiveno siahol Otokar po závitku. „Čo, keďby sa hudec snáď pomýlil a tento dopis inému
patril? Ale nemožno; jakoby vedel hudec jeho meno?“ mudroval Otokar.Než by ale bol pečať otvoril, zaviedol hudca do čeladníka a rozkázal mu čakať, odišiel
do kuchyne a oslovil Protislavu, aby tomu cudzincovi dala voľačo jesť a piť a odobral sa do
svojej chyže aby mohol v pokoji dopis prečítať.Sotva ale že pečať a šnôru otvoril a závitok rozvinul, skríkol s tlumeným hlasom: „Od
Ľudmile!“So sdesením čítal:„Môj najmilejší a najsrdečnejší brate! Keď tento lístok dostaneš, buď za to Bohu a Panne
Marie vďaka. Ach môj bratku, jak sa ty len začuduješ, keď zvieš, že ja som tu a nie v
kláštore. Môj najsrdečnejší Otokare! Prosím ťa pre Boha a pre všetkých Svätých, pomôž mi a
ochráň ma. Ja nemôžem teraz všetko napísať, ale sa môžeš domysleť, čo sa so mou deje.
Nesmiernu boľasť spôsobil mi ten, ktorého my obidvaja od nášho detinstva čo otca ctíme.
Teraz len na tebe spočíva všetka moja nádeja. Pošli odpoveď po tomto hudcovi, bo ináče mňa
sožerie boľast môjho srdca. Tvoja verná sestra Ľudmila.“Otokar sa musel stola chytiť, bo ináče by sa bol skácal rozdrtený nad touto zprávou.
Jeho tvár zbľadla, oči mu len tak plameňom žiarili a prsia sa mu dmuli jako kovarský mech.
„Hanebnosť, hanebnosť!“ vyrazil konečne zo seba. „Ale prisámbohu to sa nesmie stať; nikdy,
nikdy; dokiaľ ja žijem, nie!“Sklonil hlavu na prsia a rozmýšľal. Sedel hodnú chvíľu, až konečne kmitla mu jakási
myšlienka hlavou. Schoval list do vačku a vybehol von.Medzitým sedel hudec v čeľadníku a pochutnával si na údenom mäse, ktoré mu Protislava
bola predložila. Občas zapíjal vínom: mal plný džbán pred sebou. Za chvíľu pridružila sa i
Protislava ku nemu, zažmurkala očami a dôverne osloviac hudca, pýtala sa:„Ďalekú cestu si už urobil, hudče? Povedz, kde si hral, — myslím, na ktorom hrade si bol
naposledy?“Ach, jak jej všetečnosť z očú hľadela! Celá tvár jej len tak žiarila od zvedavosti.
Hudec to dobre spozoroval a šelmovský úsmev mu kmitnul okolo úst.„Ďakujem za opýtanie, stará!“ odvetil. „Mne sa dosť dobre darí, huď Bohu chváľa za to.
Ale hovor, jako sa tvojej panej vodí?“„Panej?“ — zadiveno odvetí Protislava. — „Jestliže myslíš pána Hinca z Lazán manželku,
môžem ti hovoriť, že už od rokov je zbavená všetkej strasti tohoto sveta. Nech jej Boh je
milostivý… Ale hudče, ty si ma nerozumel,“ pripojila „ja som sa teba pýtala, odkiaľ že
ideš?“„Dobre ťa ja rozumiem stará,“ odvetil s úšklebkom hudec „Ty by si rada vedeť, čo mám s
panošom do činenia; viď že je to pravda? Ale vieš, líšku s líškou chytiť nemožno. Nie
stará, radšej by som sa nechal odrať, než by som dačo vylapotal. Povedz mi radšej, jak si
stará?“„Aby ťa ten zlý uchytil,“ zapískla Protislava. „Čo ťa po tom, či som ja päťdesiat alebo
viacej rokov stará?“ a osčierila jej čierne tri zuby, bo viac nemala.„Vidíš stará, tak sa mi páčiš!“ smial sa hudec z plného hrdla. „Za to ťa musím odmeniť
peknou pesničkou.“I začal spievať:„Kto pred dvadsiati nebol pekný,
a pred tridsiati nebol silný,
pred štyridsiati nebol žertný,
pred päťdesiati nebol žirný,
pred šesťdesiati nie bohatý — —nuž vieš, ten ztratil všetku nádej na vydaj. Ha, ha, ha! Teraz si vyvoľ, ktoré na teba
prislúcha.“„Ty naničhodník, ty oplan, ty nezaslúžiš ani toho mäsa, ani vína, ale ani kúšťok chleba
v poriadnom dome!“ hromovala rozdurdená Protislava. Cítila sa veľmi urazená byť hudcovým
spevom a jeho rečami. A jak tu stála, boky podopreté, ústa otvorené, oči vyvalené, vo tváry
červená sťa kohútov hrebeň, tým väčšmi rozveselila hudca a podráždila do smiechu.„Pri svätom Víte,“ — posmeškoval, — „teraz vyzeráš jako jedna z toho cechu, čo na
ohräble a na metle jazdievajú; škoda že tu niet komína, snáď by si aj vyletela.“„Ó ty potvora,“ zasypela Protislava, — „poznať, že si s toho darebáckeho pokolenia, čo
len ľudí dráždi a posmieva; ale len pomaly, hudče, aj ja viem pesničku o hudcovi, ktorého
za živa čert odniesol. Rozumieš, ty nedobrá, tulácka potvora?“V tom sa otvorili dvere a panoš Otokar vstúpil núter. Zaraz prestala Protislava hubovať.„Iď Protislava,“ — hovoril — „mám s týmto človekom dačo rozprávať.“Stará sa pratala von, ale ešte vo dverách pohrozila hudcovi a mrštila po ňom okom, plným
nenávisti.Otokar sa teraz obrátil k hudcovi a opýtal sa ho, jak zneje jeho meno.„Kuno z Horihore ma menujú,“ povie tento, — „už viacej rokov cestujem po Čechách, som už
ako doma; pochodím ale z toho kraja, odkiaľ je i Vaša kráľovna. Boh jej daj požehnanie a
dlhý vek!“„Teda Bavorák si? Dobre,“ — hovoril Otokar a sadnul ku stolu. — „Včuľ ma očuj! Ja sa ti
sdôverím v jednej chúľostivej veci a prijmem tvoje služby za dobrú mzdu, jak mi prisľúbiš,
že verne mi slúžiť budeš a všetko dľa môjho rozkazu urobíš.“„Platí, vzácny panošu,“ riekol hudec a zdvihol dva prsty do výšky — „pri všetkom, čo mne
svätého, prisahám, že Vám verne slúžiť budem.“„Tak dobre,“ — odvetil Otokar, — „teraz pôjdeš zpät na hrad Hohenštýn,“ — pri tom
vytiahol zapečatený list z vačku, — „toto písmo odovzdáš tej panne, ktorá ťa sem poslala.
Ale maj sa na pozoru, aby nikto toto tajemstvo nezbadal!“„Nemajte strach, panošu,“ — polotlumným hlasom odpovedal hudec, — „bol by som špatným
hudcom, keďby som takým veciam nerozumel. Môžete byť istým, že potlúkajúci sa hudec, zná
mlčať jako ryba.“„Čokoľvek ti tá panna sdôverí, učiníš. Každú zvesť ale donesieš mi do Prahy, kam za
niekoľko dní odcestujem. Len sa tam na Karlýne na panoša Otokara z Krakovca dopytuj, najdeš
ma. Rozumel si?“Kuno z Horihore prisvedčil; list prijatý schoval do koženej kapse a vstal.„Boh ťa sprevádzaj,“ — dodal Otokar, „vyríď všetko dobre a prines mi skorú odpoveď.“Hudec sa zvdialil. Otokar hľadel za ním, až hrad opustil. Protislava pristúpila ku nemu
a hovorila že ho strýc čaká, že chce s ním voľačo premlúviť. — To nebolo Otokarovi po vôli;
priam v tú chvíľu bol by všetko radšej učinil, jako so strýcom sa shováral. Jako on mohol
teraz pred toho muža predstúpiť, ktorého od tej chvíľe natoľko nenávidel, ním opovrhoval;
jako s ním mlúviť, aby sa neprezradil?Ale i to mu napadlo, že keďby neišiel, mohol by starý podozrenie čerpať z jeho nevôľe.
Či snáď Protislava niečo zradila alebo v nevedomosti vyslovila?Otokar sa predsa len poberal hore schodami. Keď vstúpil do komnaty strýcovej, tento ešte
vždy sedel pred krbom.„Čo rozkážeš, strýče?“ spýtal sa Otokar, pečlivý pozor dávajúc na svoj hlas, aby starého
neupozornil na seba; oproti tomu ale zkúmajúc tvár strýcovu, či snáď niečo nevie.„Odišiel ten hudec?“ pýtal sa pán Hinco.„Áno, strýče,“ odpovedal Otokar.„Vieš, že ja tých ľudí nemám rád; Protislava sa na neho sťažovala.“„Vadili sa spolu tí dvaja, ale ja som nezkúmal, prečo.“„Nechme toho,“ — prehodil pán Hinco — „hovor mi Otokare, či si na cestu pripravený?“„Áno, strýče!“„Teda buď pohotove zajtra ráno odcestovať. Na úsvite dáme sa na cestu.“Cez tvár Otokarovu preletel spokojný úsmev; odľahčilo sa mu, ale predsa ešte
nedôveroval; s úžasom na oko spýtal sa:„Už zajtrá? Veď si chcel až o niekoľko dní — —“„Čím skorej sa dostaneš na vysokú školu, tým lepšie pre teba a budeš i skorej hotový,“
odpovedal pán Hinco z Lazán.V následujúcich hodinách nemali spolu žiadnej inej reči, jako len o ceste, o potrebných
veciach, o Prahe, o vysokej škole atď.Podvečer, keď bolo všetko už pripravené, Otokar ešte sa zaoberal s jeho privátnymi
veciami; posbieral svoje maľučkosti a drobnosti, bo nemyslel, že tak skoro sa sem navráti.Na úsvite bolo už všetko na nohách a po hojnom snídaniu sadli s niekoľko sluhami na kone
a odcestovali! —
|
Dubravsky_Jan-Velflin-z-Nepomuk.html.txt
|
OsobyPANI MRÁZIKOVÁ.LINKA, jej dcéra.PANI REHÁKOVÁ, jej švagriná.JULKA, jej dcéra.MILAN ROZKOŠNÝ.TERKA, slúžka pani Mrázikovej.Dej za našich časov.(Izba u pani Mrázikovej. V prostriedku, na pravo a na ľavo dvere).
|
Francisci_Tak-je-to-na-tomto-svete.html.txt
|
OsobyĎURO BOHÁČ, starý mládenecZUZA HOLÚBKOVÁ, vdovaANIČKA, jej dcéraJANKO KOREŇ, mládenecDeje sa na dedine od poludnia do večera. Javisko: izba u Holúbkovej.
|
Tajovsky_Matka.txt
|
Ako Mišo Záhoran prestal piťVlastne iba pre tú nešťastnú pijatiku musel i starý kraj opustiť. Mal on doma Ameriku, len keby sa bol držal! Pekne zariadený dom, niekoľko kusov roličiek, a čo bolo hlavné, mal výborne idúcu kováčsku vyhňu, ktorú zďaleka-široka navštevovali gazdovia i páni, keď niečo zo železa potrebovali. Traja tovariši a dvaja učni tĺkli na nákovy a ťahali velikánske remenné mechy. A bol Mišo Záhoran i skutočným majstrom svojho remesla. Nezahanbil sa za prácu, ktorá z jeho rúk vyšla, už či to bol dáky klinček, či osa a či dáka náprava na bársakej mašine.Ale — ako vravím — tá nešťastná pijatika doviedla ho na okraj záhuby.Ľudia, pravda, nevšímali si jeho slabosti. Veď známe je, náš národ si myslí, že dobrý majster musí byť i dobrým pijanom, a tak zažmúri oči pred tým pokleskom, len keď je s naručenou[1]prácou spokojný. Vyhňa teda šla tak isto dobre, ako i predtým. Popred ňu nemohli ste prehnať voz na druhú stranu, keďže ulica v celej svojej šírke zaprataná bola ,boľavými‘ vozmi, ráfmi a všelijakými hospodárskymi prístrojmi a mašinami.Veselo cvendžali nákovy a ťažko odfukovali mechy. Pána majstrove dôchodky sa možno ešte zväčšovali — no už nestačili.Záhoran sa ,popanštil‘. Veď vraj môže. Okrem ženy nemal ani väčšie ani menšie a obchod i tak pôjde, keďže mal spoľahlivých robotníkov, ktorí sa uňho vyučili.Nuž ale horká jeho bryndza i s tou možnosťou! Mohol za čas, no potom chytila sa ho bieda, ktorú ťažko bolo i pred svetom tajiť.A ako by aj nie. Do domu poctivého kováča počali sa vláčiť všelijakí páni a pánkovia akoby do verejnej krčmy a hostina sa za hostinou striedala. No potiaľ ešte šlo to s bohom, tie výdavky vydržala vyhňa, ale keď Záhoran našiel a obľúbil si chodník do okresného mesta a so svojimi novými kamarátmi vedel tam i celé týždne stráviť, nastalo to pravé zlo. Lebo v meste sa už nielen draho hodovalo, ale Záhoranovi ,priatelia‘ doviedli ho i do karát.A Záhoran hral ako dáky poľský gróf — a tak i prehrával. Keď drobné vyšli, siahlo sa k veksličkám[2]a hralo sa veselo ďalej. Koniec pesničky ľahko sa dal predvídať a on onedlho skutočne i nastal. Záhoran utratil takmer celý svoj majetok a — ako to už obyčajne býva — utratil i svojich ,priateľov‘ a nikde nenašiel pomoci.Od hanby dal vyhňu svojmu prvému tovarišovi do zálohu a spolu so svojou ženou vysťahoval sa do Ameriky.Keď sa v Brémach lúčil so starým krajom,[3]tak si sväto-sväte zaumienil, že sa nedotkne ani karát, ani opojných nápojov, ale v novom svete počne úplne nový, poriadny život.A toto svoje pevné rozhodnutie zdelil i svojej žene, keď so zaslzenými očami sedeli povedľa seba v kútiku medzipalubia a dívali sa za pevnou zemou, tratiacou sa v ďalekom obzore.„Nezaveruj sa, Mišo môj,“ ticho preriekla jeho žena. „Od starých zvykov ťažko je upustiť.“Mišo sa vzrušene zdvihol a poodišiel na pár krokov. Oprel sa o zábradlie, potom pravicou pretrel si obnaženú hlavu a vrátil sa k žene. Prisadol si k nej a dojato jej stisol ruku.„Mladí sme ešte, Anka moja,“ riekol citne. „Pánboh pomôže. Aké staré zvyky? Počnem nové. Ešte bude i vyhňa naša, len sa ma tak pridŕžaj ako dosiaľ.“Anča nič neodpovedala, len sa mu cez slzy blažene usmiala.Oni dvaja vše dobre nažívali, napriek hriešnemu chovaniu sa Mišovmu. To bolo obzvlášte zásluhou Ančinou, ktorá nikdy ani slova výčitky nepreriekla k nemu. Ona ho z celej duše milovala, a preto cítila iba hlboký žiaľ a ľútosť nad jeho poklesnutím. Celé noci vedela preplakať, ale bola taká útlocitná, že keď videla ako sa on vracia z nočnej potulky, tak si rýchlo umyla oči, aby nezbadal, že sú na červeno vyplakané.Ale zato ani Mišo nenasledoval príklad sebe podobných korheľov, žeby doma hriech robil. On nikdy ani na chvíľočku neurazil svoju ženu, ktorú si vzal ako chudobné dievča, z čírej lásky za manželku a nikdy ju neprestal milovať, hoci ju i zanedbával.A odteraz musí to byť ešte inak!Trochu duševne skľúčení (ako každý býva, keď ide do cudzieho sveta), ale s najlepšími nádejami robili si plány, čo a ako, keď sa cez to širočizné more preplavia. Niečo peniažkov ostalo im ešte na prvotnú biedu, nuž a mali tam v New Yorku, v Pittsburgu a v iných mestách viacerých priateľov, i tí im pomôžu.A tak sa i stalo. Neušli ani tri týždne, keď sa dostali na miesto — už i Mišo i Anča mali robotu. Mišo dostal sa do kováčskej dielne a Anča, vzdor protestovaniu Mišovmu, šla slúžiť do dobrej anglickej famílie.Tak teda predbežne boli zaobstaraní a Mišo držal sa príkladne. No čo psota a bieda dobrého priniesli, to dobrobyt odniesol ako páper.Záhoran následkom svojej šikovnosti (i to mu nemálo pomáhalo, že vedel po nemecky) preložený bol z kováčskeho oddelenia do strojníckeho, kde dostal ľahšiu prácu a skoro dvojnásobnú plácu. Ba tak sa stalo, že fabrika preplnená bola objednávkami a musela pracovať nadčas (čo tu volajú óvertajm),[4]nuž Záhoran zarábal peňazí ako pliev. Dvojtýždenná výplata dakedy presahovala až päťdesiat dolárov.Na chválu buď mu rečeno, že za svoju prvú povinnosť si pokladal svoju Anku vymaniť z ťažkej služby.„Kováčska pani majstrová zo Záhoria nebude už nikdy viac slúžiť,“ riekol hrdo.Lenže i ináč počali sa mu mušky preberať.Prišlo leto a s ním obvyklé spolkové výlety. Tieto, ako známo, volajú sa po anglicky picnic,[5]podľa čoho tam teda nebolo by piť nič. Lenže ďasa! Tam sa veru pije o milých päť, ba ešte inak.A Mišo teda odišiel na tie výlety a podľahol príkladu svojich iných priateľov. Počal zasa piť. Pravda spočiatku len mierne, pohárik-dva, od horúčosti a smädu, no onedlho z pohárikov stala sa kvarta,[6]galón.[7]Mišo zasa stal sa pijanom a Anča mohla zasa celé noci plakať a zalamovať rukami. A teraz ešte viacej hrýzol ju bôľ, lebo cítila, že bude matkou.Tak to šlo dlhší čas, no odrazu, akoby bičom pľasol, všetko sa zmenilo.Raz v sobotu v noci Mišo prišiel domov náležite ochmelený, no mal takú vzrušenú a preblednutú tvár, že sa ho Anča až zľakla.„Preboha, čo sa stalo?“ zvolala zdesená. „Si chorý, bili ťa, si poranený? Hovor, povedz aspoň slovíčko!“Mišo sa hodil na stoličku a oprel si hlavu o ruky.„Do robotárne[8]— mňa!“ šomral a prsia sa mu silne dmuli.Potom chodil po izbe, tackajúc sa, až konečne hodil rukou a neobyčajne silným hlasom zvolal:„Spať!“ a tak, ako bol oblečený, ľahol do postele.Anča, trasúc sa na celom tele, zhasla svetlo a tiež si ľahla, ledva čakajúc ráno, aby sa mohla muža opýtať, čo sa prihodilo. Avšak nad samým ránom akosi zdriemla a keď sa prebudila, na svoju veľkú hrôzu videla, že jej muža niet v izbe.Vybehla von na chodbu, na dvor, na ulicu, ale nikde ani stopy po Mišovi…Záhoran medzitým ako dáka mátoha túlal sa po mestskej záhrade. Sadol si na lavičku, ale hneď skočil z nej a vše len šomral dáke nezrozumiteľné slová.Vcelku, stala sa mu vec veľmi obyčajná v Amerike. Keď sa v noci, tackajúc, vracal domov, policajt ho zastavil a prísne mu riekol:„John (Džonom volajú každého Slováka), ak ťa ešte raz uvidím opitého, tak ťa zavriem a pôjdeš aspoň na mesiac do robotárne. Teraz choď spať a nezabudni na moje slová!“Mišo sa zasmial.„Ja som žiaden Džon, moje meno Nik Záhoran a kováčsky majster zo Záhoria nebude zavrieť,“ vetil bezočivo.To potom zasmial sa policajt.„Môžeš sa volať, ako chceš a môžeš byť guvernérom.[9]Akže ťa ešte raz takého uvidím, pôjdeš do áreštu,“[10]povedal a vzdialil sa od neho.Zarazený Mišo díval sa za ním. To slovo počalo ho omínať a nevedel sa uspokojiť ani do rána. Tak sa cítil, akoby mu niekto do očí bol napľul. Cítil sa byť do zeme poníženým, zneucteným a vedomie, že si je sám na príčine toho, skľúčilo ho až do zbláznenia.Sám nevedel, koľko času túlal sa po záhrade i po uliciach, až na jednom rohu zazrel kopu ľudí a o uši udreli mu zvuky dákej hudby. Zastal a videl, že to salvéši[11]vykonávajú tam svoje ,služby‘. A ostal tam do konca a skrúšene poslúchal, ačpráve každému slovu ani nerozumel. Jemu sa len to páčilo, ako tamtí rečníci a rečníčky prísne odsudzujú užívanie opojných nápojov.Trochu utíšený vrátil sa domov a hneď pri vchode nežne a bez akéhokoľvek vysvetlenia objal svoju ženu a pobozkal ju.Tejto cíkom tiekli slzy tvárou, no netrúfala si opýtať sa ho na nočnú udalosť.Pre ňu však až teraz nastalo to najväčšie duševné trápenie. Mišo sa úplne zmenil, bol tichý, do seba utiahnutý. Na ústach mal stále biblické verše. Nepil, ba ani fajky sa nedotkol.Anču pojala hrúza. Čo sa to s ním robí??A napadlo jej i to, že Mišo každý boží deň hneď po večeri vzďaľuje sa a riadne okolo desiatej hodiny vracia sa zadumaný, ale pokojný. Tak isto skoro celú nedeľu trávi von z domu.Anča dopytovala sa Mišových kamarátov, spolubratov zo spolku, či tam nemešká, keď doma nie je, ale dostala odpoveď, že od istých čias sa v spolku ani neukázal. Kam to teda chodieva?Raz večer šuchla za ním, a on len ide-ide ulicou a naraz vkročí do domu, osve stojaceho. Dvere boli otvorené a znútra ozýval sa spev. Anča skoro z nôh spadla; Mišo bol v kostole. To boli jeho tajné vychádzky!Mráz prešiel telom pobožnej ženy. V jej rodisku povstala bola bludárska sekta, ktorých členov volali „novovercami“ (oni sa volajú nazarénmi).[12]A teraz jej muž stal sa, alebo chce sa stať členom tejto americkej sekty!…Prišiel Mišo zasa ako obyčajne domov, zadumaný, tichý a pokorný a nemálo sa zadivil, keď mu žena padla okolo krku a ľútostne počala nariekať.„Čo je, čože sa stalo?“ pýtal sa nastrašený.Ona, štikútajúc, na živého boha ho prosila, aby sa nedal bludu zviesť, aby sa držal svojej svätej viery.Mišo vymanil sa z jej objatia, tvár vyrážala mu veľký hnev a hlas znel hrozivo, keď sa jej pýtal:„Ty si sa opovážila…?“„Áno, no, zabi ma, ak chceš. Išla som za tebou. Nedalo mi pokoja. Veď si môj, Mišo môj sladký. Nerob hanbu svojej svätej viere, svojim predkom, i sebe a mne. Veď ak to pre tú pijatiku, tak to nemusíš. Veď naša viera tiež zakazuje ožranstvo. I v nej a len v nej nájdeš potechy a spásy, len sa jej verne pridŕžaj.“Anča nepripustila ho k slovu. Nedbala, že on bráni sa jej rukami, ona zasa pritisla sa k nemu a teraz už zníženým hlasom mu riekla:„Nie len svojím menom ťa prosím, ale i menom tvojho…“ šepla mu do ucha ostatné a vrelo ho pobozkala.Mišo očervenel, obledol a zasa zarumenel. Z očí vystriekli mu slzy a bol pokorený.Druhý deň — bola nedeľa — obaja spolu šli do svojho kostola a azda ani jedinej duše nebolo tam prítomnej, ktorá by sa tak skrúšene bola modlila ako Mišo Záhoran.*Týmto by vlastne obrázok bol hotový. No ten život nikdy nie je skúpy na všelijaké prekvapenia a maliar kvôli vernosti musí i tie zachytiť svojím štetcom.O pár mesiacov narodil sa Záhoranovcom krásny zdravý syn. Krstenie bolo príliš veľké a tu Mišo zasa vyhodil kopýtkami. Ako by on, vraj tiež, neoslávil taký zvláštny sviatok? Dumal, rozmýšľal, ako by to urobil tak, aby nikto o tom nevedel. I vydumal. U priateľa hostinského dal si do fľašky sifónu[13]naliať dobrej slivovice a kým druhí pili pivo, on si, ,iba vody‘ popíjal. Hostia nemálo sa divili, že gazdovi počínal sa pliesť jazyk, ba i chod nemal rovný. Musí to byť silná voda!No Mišo neobišiel na sucho. Keď hostí vyprevadil a podišiel ešte pár krokov čerstvý vzduch nalapať, tak ten starý známy policajt ho lapil a odviedol k sudcovi. Výsluch bol krátky, ale jadrný a zaujímavý:„Čo ste? Ako sa voláte?“„Ja som najväčší oplan na svete,“ odvetil Mišo a udal svoje meno.„Prečo to?“ pýtal sa sudca s úsmevom.„Lebo pijem a doma mám vernú ženu a práve dnes pokrsteného synčeka — jedináčka,“ vetil Mišo.Sudca sa usmial.„Teda krstenie, a ľutujete?“Mišo si len ruku položil na prsia.„Teda choďte domov a nebuďte viac najväčším ani najmenším oplanom,“ riekol sudca a prepustil ho.*Dnes je vyhňa v Záhorí zasa Mišova a v dedine niet poriadnejšieho človeka od pána kováčskeho majstra, ktorý sa teraz už volá ,mašinistom‘.Volili ho už i za richtára, no on radšej zaplatil päťdesiat zlatých pokuty, nežby zasa musel mať do činenia s tými — panákmi.[1]naručiť— objednať[2]vekslička, veksľa— zmenka[3]Keď sa v Brémach lúčil so starým krajom— starý kraj = Európa. Brémy, Bremen druhé najväčšie prístavné mesto Nemecka na Severnom mori (majú vyše 500.000 obyvateľov). Odtiaľto plávali lode do Ameriky.[4]óvertajm(angl. overtime, č. ouvataim) — nadčas[5]picnic— raňajky v prírode, piknik[6]kvarta— štvrťka, štvrť galóna, trochu viacej alebo menej ako liter (1,1 lit., resp. 0,95 lit.)[7]galón— dutá miera, v Anglicku 4,5 lit., v Amerike 3,8 lit.[8]robotáreň— ústav, väznica, pre odsúdených na nútené práce[9]guvernér— najvyšší úradník v jednom členskom štáte USA[10]árešt— väzenie, žalár[11]salvéš— príslušník protialkoholickej sekty (podľa salvus — zdravý, neporušený), ktorá pestuje triezvosť a neporušený telesný a duševný stav[12]nazaréni— členovia kresťanskej náboženskej sekty „prvokrstených“, ktorí neprijímajú zbraň, keďže vyznávajú pasívny postoj voči životu[13]sifón— sódová voda
|
Marsall-Petrovsky_Ako-Miso-Zahoran-prestal-pit.html.txt
|
Stmilo saByť a nezaniknúť, mať život, bojovať, zachrániť sa! — to bol slovenský výkrik, čo sa mi
tlačil z hrdla von, keď nás šli drancovať, mučiť, zabíjať. Nebolo čo rozhodovať sa, smer
bol len jeden. Hamletovské „byť či nebyť“ som s opovržením odmietol, pohŕdal som jeho
otáznikom, znel pre môj národ ako poníženie. Aké „nebyť“? Byť, len byť, za cenu života i
smrti byť, neprestať byť, kým dýchame krvou slovenskou — to bol ostatný zápas, čo nás
šľahal ako blesk, ako volanie, ako príkaz neodvratnej minúty. Nesmelo byť slabých. Bič
plietol na seba, kto váhal, utrpenie bez konca chystal si ten, kto zbehol z radov vojska, z
ktorého nesmel zradiť ani jeden. Bolo päť minút pred dvanástou.Tam som stál. Peklo už chrlilo na mňa hordy zloduchov, čierňava jeho dymu dusila moje
hrdlo, jeho zápach sa valil, aby nás kosil, ale nezakolíšeme. Boj je nám svedkom. Urputne
sa musí s nami biť, kto nás chce premôcť, boj o nás bude dlhý.Tam som stál a tam stojím i dnes opretý prsiami o pancier tejto ohyzdnej príšery, aby
som ju nepustil o piaď ďalej, lebo skrátil by sa môj život. Nepohnem sa, i keď ma
zaženiete! Ostanem na svojom mieste, budem volaním do boja, stanem sa myšlienkou, hrádzou
krvi slovenskej, dorúbem sa s drakom a jeho čeľadníkmi, ich koniec bude priepasť
zatratencov.Byť a nezaniknúť! — kričal som z plného hrdla, kým medzitým síra pekla sypala sa na nás
a z tlamy diabla hučala páľa ako chmúrava, ako podsvetný víchor. Ohava pustošenia valila sa
cez naše rady, vpád barbarov ničil, pálil, pľundroval, čo mu bolo v ceste. Moloch sa hnal
za obeťami vinných i nevinných; fúrie, čo ich vychrlila krajina Lucifera, besneli vo
vzduchu a na zemi, obzor bol čiernym popraviskom. Kde sa vzal tento kráter smoly a smradu?
Kto pustil na nás apokalyptickú zver zhuby?! Šikmooký zlosyn uvzal sa v posadlosti diabla
vniknúť až ku stánkom Božím. Neváhal prísť bez masky. Nahý a čierny dal sa vliecť na
reťazi, bil všetko, čo upozornilo na dôstojnosť Božskú i ľudskú, rúcal úctu k hodnotám na
zemi i na nebi, šliapal česť i čnosť, vzal ľuďom lásku, lúpil, zbíjal do poslednej omrviny
a nechal sa volať osloboditeľom. Svoju prítomnosť potvrdzoval hromadami trusu. Kde ho
nebolo vidieť?! Na ktorom chodníku nesmrdelo po ňom výkalmi?! V ktorom dome nenechal po
sebe lajná?! Na ktorom pašienku nepáchol hnilobou zdochlín?! Všade sa dostal zbojstvami,
všetko znešváril. Špinil rodiny, ulice, námestia, prznil krv panien, žien, detí, starien i
zvierat. Raboval, bral, kántril v dedinách i mestách. Vraždil a odvlákal hŕby národa ako
dobytok do ríše ukrutnosti, nezastavil sa ani pred plačom nemluvniat pri prsiach matkiných.Ostal nám nárek, ostali nám slzy. Z tých strán zeme pod Tatrami, kde kvitol pred chvíľou
život, ozýval sa bolestný ston rozutekaného a strateného ľudu. Kto mal silu preklínať
zloduchov pekla, preklínal, kto sa vedel modliť, zopäl pred Bohom ruky, modlil sa. Kto to
nevedel, v zúfalstve volal na seba smrť. Hrob chladný otvoril sa mu pri nohách, kdekoľvek
zastal.Ani Božia príroda neostala uchránená od hrôzy. Spríkrilo sa slnku svietiť na zem,
pokrytú mrakmi a dymom, nebolo ho dlhé dni, nepredralo sa vrstvami čmudu a zápachu, čo sa
kúdolil z údolí i hôr slovenských. Z ošarpaných dedín a polí ozýval sa hlas ponevierajúcich
sa zvierat, čo hľadali svoj domov. Zo záhrad čneli k nebu ohorené pahýle líp a jabloní ako
kostry rúk, čo sa zdvihli na ťažkú obžalobu. Ruiny múrov, jám, trosiek, zborením
postriekaných červenou krvou, jačali k temným blankytom ako na deň hnevu a súdu. Na
uliciach ležali mŕtvoly. Nemali príbuzných, nemali kňaza, nemali pohrebu. Iba kŕdle
havranov, krákajúcich po spáleniskách, oblietali padlých a mrciny, aby sa dostali k
strašnej koristi. Celé čriedy veľkých kotných múch vynorovali sa za pachom zdochlín, čo
rozkladali vzduch a mali zamoriť zem.To bolo všetko. To prišlo so zničením Slovenska. Už nebolo čo čakať, v čo dúfať, dielo
satana bolo dovŕšené, jeho príchod podesil naše duše.Bolo teda po druhej svetovej vojne roku Pána 1945, keď hrdosť slovenská bola zrazená do
prachu. Štát pod Tatrami ostal vyplienený, pustý. Už tu nič nežilo. Ani na zemi, ani vo
vzduchu, ani na vodách slovenských riek nebolo zbla z toho, že sme žili, zmizlo všetko ako
po vymretí. Na čo sa bolo dívať? Boh bol na nebi, satan na zemi a Slovenska nebolo.Padla Bratislava.Mati drahá! Metropola samostatnosti, tepna slovenského pulzu, naša pýcha života, dŕžava
poézie pred očami nám zomrela a nevstala viac. Bratislava, nedávno vzkriesená po tisícročí,
ležala znova mŕtva pri našich nohách.Čo bolo robiť! Kde sa podieť! Synovia pekla vrhli sa mi na krk ako supy na svoju obeť,
nebolo čo volať na raty, Slovensko bolo krajinou bez zákonov, Slovensko už nikoho
nechránilo. Zem bezprávia, ovládaná spodinou vyvrheľov, vrahov a kacírov, stala sa
neznesiteľne tesnou a temnou ako väzenie. Hmyz nám liezol po tele.Ó, boli chvíle, keď som banoval, prečo som nepadol vo svete na frontoch. Spomenul som
si, prečo som nezahynul, keď som bol na Ukrajine ostreľovaný tri razy letcami, prečo
dopadali míny a granáty blízo mňa a zachránil som sa. Prečo som sa musel vrátiť, prečo som
musel vidieť, ako pred očami mojimi sa odohráva dej ukrutnej slovenskej skazy! Pre toto som
si mal zachrániť život?Ach, nemyslieť radšej, neuvažovať, nevidieť nič. Chytiť sa niečoho, čo by zabilo
myšlienky.A skutočne. Vzal som rýľ, motyku a šiel som robiť. Fyzická práca mi priniesla úľavu
nervov. Tri týždne od rána do noci som sa zachraňoval kopaním záhrady. Bolo mi dobre,
chvíľami až príjemne, že som sa zbavil vedomia i pohľadu, i cítenia, i všetkého, čo mi
pripomínalo slovenskú záhubu. Nanútil som sa do práce, aby som zabil bolesť duše, ktorú som
už nemohol niesť. Bol by som si želal mať tri razy toľko pôdy na kopanie, len aby som to
pretiahol, kým bude možno.A nedalo sa.Prácu som skončil a utiahol som sa do samoty.I samota ma zabíjala. Izba mi bola áreštom. Netešili ma knihy básnikov, ktoré som denne
brával do rúk. Steny sa išli zrútiť na mňa. Celý svet so svojou hrôzou ma zavalil.
Nevydržal som, bežal som von.Ulice Bratislavy — strašný pohľad. Z krásy nášho mesta neostalo nič. Potkýnal som sa o
trámy, o trosky múrov, o vybitú dlažbu, o rozstrieľaný asfalt, zavadil som do elektrických
i telefónnych vedení, potrhaných a rozhádzaných po zemi, a haraburdia z vyrabovaných
obchodov a domov boli plné ulice. Nebolo premávky, ani ruchu chodcov. Ulice čpeli smradom
barbarov, otrhaní, špinaví aziati zaplavili mesto. Na Vajnorskej jeden z nich sa mi
postavil do cesty a vovliekol ma do zrúcaného domu. Musel som vyhrabávať zasypané mŕtvoly.
Iný pri Metropolke ma zahnal do pivnice vynášať debny vojenského skladu. Utekať sa mi
chcelo, keď som sa stretol s touto soldateskou, ktorá páchla alkoholom, smilstvom a
bohorúhačstvom. Všetci boli z hniezda satanovho. Opilcami hemžila sa naša metropola. Za dve
hodiny chôdze nestretol som v meste známej tváre.Žiadalo sa mi nadýchať sa trocha vzduchu. Bežal som na Kuchajdu, do lesa. Išiel som cez
vinohrady, ktoré už nemali gazdu. Rozryté bolo všetko, tam prešiel front. Plody našej zeme
už nebudeme oberať. Ako len smutno tu bolo. Ani vtáčkov som nevidel, tma ich vyhnala z
lesa.Chcel som sa započúvať do šumotu hory, zmámiť sa vôňou, nadýchať sa živicou, ihličím,
machom. A sklamal som sa. Tak ešte nehučali hory slovenské, ako som ich tu prvý raz počul.
Plakala celá príroda. Keď som si sadol pokraj chodníka, zaľahla na mňa nekonečná ťažoba. Vo
vzduchu nebolo slnka, trávy nemali zelene, mach nehrial. Hľadel som nemo dolu. Pohľad do
údolia na Bratislavu bol ako pohľad do hrobu. Tu ležíš, Slovensko moje, krajina krásy, zem
poézie, drahá mati naša! Synovia tvoji mohli by prežalostne kvíliť, keby smeli. Kto sa dnes
o nich stará?! Tam dolu zomiera národ.Sedel som pri umučenom Slovensku. Hodiny, dlhé hodiny jeho agónie vchádzali mi do duše,
zomieral som, ako nezomiera človek.
|
Dilong_Cesty-vyhnanca.html.txt
|
Slovenské krakoviačkyObsah12K mojim zámerom, ktoré ma vždy mocnejšieuchvacujú, by som veru aspoň dakoľkozlatých prútikov tatranských potreboval.(ako: To božie slniečko po nebi si behá,to slovenské plemä všade sa rozlieha)1Najpeknejšia hviezda na nebi zornička,najlepšia na zemi slovenská matička.Najjasnejšia hviezda je božia zornička,najslávnejšia matka je Sláva matička.2Mrak padá, mrak padá na zelené háje,čierna noc pokryje tie slovenské kraje.Mesiaček, mesiaček, vysoký mesiaček,buďže ty Slovákom v noci verný braček.Zornička, zornička, ty božia zornička,buďže ty Slovákom tej noci sestrička.Čo je mesiačiku nebeská zornička,to je Slovákovi slovenská sestrička.Mesiaček dosvieti – dennica prispeje,to vysoké nebo slncom sa zasmeje.Čo Slovák nedohrá, Slavenka dospeje,to naše Slovensko slávou sa zaskveje.
|
Hrobon_Slovenske-basne-styridsiatych-a-patdesiatych-rokov.txt
|
Duma nad Dunajom[1][2]Na Dunaji pláva húska biela,húska biela s červenými ústy.Vietor búri širokým Dunajom,vietor ženie na ňu vlny hrozné,vlny hrozné ako sklené vrchy.Na tých vlnách kolíše sa húska,húska mladá na nich letí dolu. —Rozšírila krídla, krídla mladé:vyhodí sa ako rybka švihlá —a otvorí červené ústičkáa vypustí hlásky prenikavé —prenikavé hlásky vietor schytí,vietor divý, nepriateľ Dunaja —a šľup dolu — pod vlny sa skryje.Nevidno už letieť húsku bielu,húsku mladú s červenými ústy. —Dunaj starý temným hlasom šepce,temne šepce pesničku večernú.Na vlnách mu pláva tvár mesiačka,tvár mesiačka s bledými líčkami,kolo neho sestričky maličkéako kŕdlik mladých kačíčenieckolo matky, matky ich vodiacej.Chodí šuhaj mladý kolo vody,kolo vody starého Dunaja.Šuchocú mu jeho šaty tmavé,šaty tmavé, vetrom lietajúce;hurtujú mu pod mocnými prsyžiaľ s nádejou ak’ oblak hromový. —Zamyslený ide — ani nevie,kde ho vedú jeho nohy mladé. —Krok zastavil — na skalu si sadol,na skalu to chladnú, nepredupnúako bystrý orol na Kriváni,na Kriváni sivom, nebenosnom. —A vzdychne si hlasom holubovým —a prerazia prsia túžby ťažké,túžby ťažké, plameňom horiace —a vybĺknu ako rozdrážený,rozdrážený oheň Etny[3]vriacej —a letia hor’ ponad vodu sivú,ponad vodu ticho ločkajúcu.Napne ucho — vlny dač šeptali:šeptali mu minulosti temnej,minulosti slávnej hrdé skutky.Z vĺn vyletia prenikavé hlásky„Gá, gá, gá!“ lež ich šuchot zachváti,šuchot temný starého Dunaja. —„Ľaľa! tamto, čože sa to belie?Či to rybka sa hor’ vyhodilaza komárom, za komárom chutným?Či obluda dáka ľudí máce,ľudí mladých zajačieho srdca?“Myslí šuhaj — upiera ta oči,oči bystré, oči sokolové. —Hľa! už vidí húsky hlávku bielu,hlávku bielu s červenými ústy.Dunaj starý ešte raz zahučí,zahučí to hlasom hromov temných,až sa brehy dokola zatrasú:„Oj, ty šuhaj! bystrý šuhaj, počuj,počuj tajnosť starého Dunaja!Vychyť húsku bielu zo zakliaťa,zo zakliaťa už tisícvekého. —Smelo skoč dnu, až ti je súdené,ak ti hriechy srdce neprebili,neprebili ako anjelovi,ak máš sily — hoj, sily obrovskej:vynesieš tú húsku nad sneh belšiu,nad sneh belšiu s červenými ústy;ale beda, sto ráz beda tebe,až si hriešny — zahynieš ty biedne,zahynieš ty v mojich vlnách sivých!Potom húsku nepočujú gágaťvečer jasný pri mesiačku bledom,bo odpluje s druhými do mora,oj, do mora nepremeraného!“Trhli údmi šuhaja tie hlasy —ešte vzdychne: „Bože, pomáhaj mi,Bože, ktorý riadiš osud sveta!“A strhne sa ako bystrý jeleň,keď zašuští len lístok v húšťave,vrhne bystrým okom na tú stranu,dupne nohou a kríky preskočí,a preráža parohy hustinu:skočí šuhaj do vody peniacej —vietor mece rozježené vlny,rozježené vlny na mládenca.Mocnou rukou siahne, nohou dúpi,nohou silnou vodu rozdráženú —a rozráža vlny pľaskom hrozným —a zachváti tú húsku plujúcu,plujúcu tam pod vodou s rybkami. —Húska zgága radostným už hlasom,zgága tri ráz na brehu Dunaja —švihne krídlom, krídlom umoreným:a už jej niet pred mladým šuhajom. —Ale div to nikdy neslýchaný:pred šuhajom stojí biela panna,biela panna s červenými ústy.Vlásky zlaté jej vetrom lietajú,vencom sviežim, lipovým stiahnuté —zdvihne sivé očko ako nebo,ako nebo k Bohu velikému. —Vyskočia jej perly z očiek sivých,perly čisté, perly krištáľové —a vzdychne si hlasom hrdličiným:z pŕs bieluškých hor’ vyletia vďaky,vďaky vrelé v plameni belastoma prerazia belavosť nebeskú! —Šťastný šuhaj si ty, šťastný sto ráz:máš ty veniec, oj, veniec hrdinský;máš ty pannu bielu, nad sneh belšiu,nad sneh belšiu s červenými ústy. —Vietor skučí a vlny sipejúako dvanásťhlavové šarkany,keď im korisť drahá uchvátená. —Slnce sto ráz cestu dokončilo,cestu dlhú po belastom nebi:a vietor sa skrotil v svojom hneve,v svojom hneve, pomstu sypajúcom. —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Obraz Slovenska.[2]Najprv vyšla v Živote I, 1846, č. 15, 11. marca, str. 129 — 131, pod názvom Duma pri
Dunaji. Tento text pokladáme zaprvý.Druhý variantje v Básňach 1846 Duma nad Dunajom. O význame
rozdielov v textoch píšeme v úvodnej štúdii. Presne sú takéto: Text v Básňach 1846 je
rozšírený 1) štyrmi veršami „šuchocú mi jeho šaty tmavé“ až „žiaľ s nádejou ak oblak
hromový“ (u nás str. 165), 2) štyrmi veršami „a prerazia prsia túžby ťažké“ až „rozdrážený
oheň Etny vriacej“, ktoré v Živote nahrádza verš: „Vrelé túžby letia ponad vodu“, 3)
dvanástimi veršami „švihne krídlom, krídlom umoreným“ až „nad sneh belšiu s červenými
ústy“, premena húsky na pannu, ktorej v Živote niet. Tým sa stali zbytočné tieto verše z
textu v Živote a Botto ich vypustil:Na Dunaji pluje húska biela,húska biela s červenými ústy.Dorástli jej mladé pierka v krídlach,v krídlach tuhých, na brkoch bieluškých.Nezachváťa ju už vlny dravé,vlny dravé, vetrom razplašené.Ostatné rozdiely sú len štylistické a bezpodstatné.Text v Živote vpísaný cudzou rukou.Text zo Života odtlačil Pavol Dobšinský po básnikovej smrtí s inými básňami v
Slovenských pohľadoch III, 1883, str. 465 — 67 (Pabierky z rukopisov a básní
Jána Bottu,str. 455 — 476) s týmto úvodom: „Keby mu nebo bolo prialo ešte
života, bol by Botto vyviedol na verejnosť z dosiaľ uvedených omnoho dokonalejšie a
zaokrúhlenejšie básne a neúplné doplnil, nezavŕšené zavŕšil. Bo on behom rokov spevy svoje
ustavične prezeral, korigoval čo do reči, formy i obsahu; zachovával to: nonum prematur in
annum. Len čo už dokonale pretríbeného a zavŕšeného mal, to podal R. Pokornému k vydaniu.
Aby sme i na toto dôkaz mali i básnika, jaký bol v mladosti a v prvopočiatkoch posúdiť
mohli, na to podám niektoré počiatočné jeho básne, jak do žiackych našich zábavníkov z
čiastky svojou rukou ich napísal, z čiastky usporiadateľa týchže zábavníkov z podatých
rukopisoch na čisto odpísať ich dali.“ (str. 465) Nasleduje Duma pri Dunaji a za ňou je
táto poznámka Dobšinského: „Pod túto dumku napísal Janko Rimavský (rozumej Ján Francisci —
J. M.) do zábavníka ceruzkou: „Utešená báseň!“ (Zápis je na str. 131 v ľavom spodnom rohu
obyčajnou ceruzkou, krížikom odkázaný na pseudonym Bottov — Janko Maginhradský — podpísaný
na konci básne. — J. M.) Nemohol zdržať sa; ač sám jako správca bol zakázal do zábavníkov
poznámky robiť. Poslal ju potom redakcii Orla tatránskeho; ale Ľ. Štúr neuverejnil ju,
vraj len preto, že by to svet poťahoval naňho a bolo by, ako by sám sebe v svojom časopise
chváloreči spieval. Z tejto dumky je v Spevoch J. Bottu na str. 46 podaný Báj nad Dunajom
(správne Báj na Dunaji — J. M.); jako to, aj zárodok dlhšej básne Smrť Jánošíkova zrodí sa
v mysli básnika nasledujúcou, r. 1846 dňa 24. novembra do zábavníka Holubica podanou
piesňou.“ Nasleduje Pieseň Jánošíkova, o ktorej ešte bude reč.Tretí variantposlal Botto Dobšinskému do Sokola, časopisu pre
krásne umenie a literatúru a tam vyšiel (roč. II, 1861, č. 18, 25. júna, str. 137 — 8) pod
názvomBáj. Keďže ide o text značne odlišný od prvších dvoch,
odtláčame ho na tomto mieste:BájNa Dunaji pláva húska biela,húska biela s červenýma ústy.Víchor búri širokým Dunajom,sem-tam valí rozježené vlny,a na vlnách kolíše sa húska,húska mladá vystiera si krídla,zodvihuje svoju hlávku smutnú,i vypúšťa prenikavé hlasy.Oj, ty húska biela — duša moja!Darmo voláš prenikavým hlasom,darmo voláš do divého vetra!Vietor divý, nepriateľ Dunaja,pochytá ty hlasy tvoje žiaľnea pochová s tebou, húskou mladou,oj, pochová do Dunaja na dno.Víchor búri širokým Dunajoma vo vlnách smutné letia hlasy:„Zašla, zašla v búrnych vinách húska!“Dunaj sivý temným hlasom šepce,temne šepce modlitbu večernú,a na vlnách pláva mesiac bledý;kolo neho hviezd sestričiek sboryihrajú sa ticho s bratom dobrým.Nad Dunajom strmie skala pevná,na skale opretý dumá šuhaj;duša jeho po vodách si pláva,oči sa mu s hviezdičkami hrajú,ústa šepcú s tým Dunajom starým,jako dieťa s dobrým svojím otcom.Či to rybka vyšvihla sa hybkáza komárom ponad vodu sínu?Či to dieťa zaplakalo vodnô?Dunaj starý odpovie mu šeptom:„Hoj, ty šuhaj, šuhajíčku dobrý!Aj, tam vidíš pod lunami húsku,húsku bielu, moju vlastnú dcéru.Počuješ, to tiché, žiaľne hlasy,žiaľne hlasy z jej červených ústok!Dolu šuhaj, keď si orol mladý,dolu spusť sa, keď si dieťa čisté,do vĺn chladných, prsov mojich bôľnych,a vynes mi zo zakliaťa dcéru,zo zakliaťa húsku moju bielu!Ale beda tebe, šuhaj, beda,keď nie orlie tvojich ramien sily,keď nie čisté tvoje prse mladé;bo zahynieš v mojich vlnách sivýcha pochováš húsku moju bielu,pochováš zas do Dunaja na dno!“Zažali sa šuhajove oči,zatriasla mu ramenama silaa zavzdychlo jeho srdce čisté:„Oj, Bože náš, dajže dobré šťastie,dobré šťastie jako vôľa moja!“A hodí sa jako sokol jarý,jako sokol — do širokej vody.I zbúril sa Dunaj, Dunaj sivý,zbúril sa to nepriateľom víchrom.Sem tam let a rozpenené vlny,na vlnách sa nesie šuhaj mladý:„Oj, ty húska biela, duša moja,volaj, volaj prenikavým hlasom,volaj, volaj k nebu vysokému!“Aj, zachytí húsku šuhaj mladý,i pritúli na junácke prsia.Zahučal to vetor rvúcim levom,i vyhodil od dna do pol neba —do pol neba rozježené luny;na lunách sa nesie šuhaj mladý —jako veštec na šarkanoch vzteklých —šuhaj mladý s umorenou húskou.Nad Dunajom strmie skala pevná,na skalu vystúpi junák mladý;na prsiach mu verných húska biela,húska biela s červenýma ústy.Aj, pozrite zázrak, ľudia boží!Nie to húska na šuhaja prsiach,nie to húska — ale panna biela,panna biela s červenýma ústy.Oj, ty Dunaj, Dunaj otče starý,zaspievaj ty pieseň — pieseň rannú,a požehnaj tvoje deti biele!Rukopis tohto variantu nemáme.Z týchto troch textov rozhodli sme sa zaradiť do nášho súboru text zBásní
1846z niekoľkých príčin: 1) ide o text z roku 1846 a chceli sme ukázať
podobu tejto básne z mladých, levočských čias Bottových, aby bolo vidno jej vývin; 2)
okrem niekoľkých posledných veršov je to súčasne i text zo Života; 3) Botto zámerne
prepracoval báseň podľa posudku, ktorý o nej napísal Mikuláš Ferienčík v Živote I, 1846,
č. 22 z 3. mája, str. 195 — 8; 4) je to autentický text (rukopis) Bottov.Báseň mala, pravda, ďalšie osudy, ale o tých si povieme až pri oddieleSpevov (Báj na Dunaji).[3]Etna— sopka v Taliansku na ostrove Sicília.
|
Botto_Duma-nad-Dunajom.txt
|
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.