Datasets:

xguman
/

hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Files and versions Community

Split (1)

train · 2.8k rows

text stringlengths 0 622k	file_name stringlengths 11 121
Kdy se co čteJedna z ustálených otázek, kterými někdy obtěžujeme své bližní, je: Kterou knihu máte nejraději? Jako většina ustálených otázek, je i tato otázka naprosto nepřesná. Správněji by měla znít: Kterou knihu v takové nebo makové situaci máte nejraději? Zajisté jinou knihu má člověk nejraději, pokud je ve výhodné a epické situaci kluka, jenž zrovna váhá, má-li si pořídit prak nebo číst Curwooda; jinou, jsa stižen zmatkem puberty; jinou, jsa po uši zamilován; a opět jinou po onu větší a vážnější část života, kdy honí hřebenem po hlavě první i následující šediny. Toto ovšem je stará vesta; lze se jenom divit, že když už se vydávají knížky „pro děti“ nebo „pro dospívající mládež“, nevydávají se jiné knížky s výslovným označením, že jsou pro mladé osly nebo pro staré šedivce, pro rozvedené manželky, nebo pro osamělé bručáky. Avšak i když nehledíme na tyto rozdíly věku, nehodí se každá kniha, byť byla sebe lepší, do každé situace. Na příklad bible se obyčejně nehodí jako cestovní lektyra do vlaku. V čekárnách zubařů nejsou zpravidla vyloženy básně, aby si jimi pacienti krátili čekání. Člověk se k ranní kávě nepustí do Hugových Bídníků, nýbrž daleko spíše do novin.Řekl bych vůbec, že ráno se jaksi nehodí ke čtení knížek; člověku se to zdá být mařením času. Teprve s pokračujícím dnem pomalu roste schopnost a potřeba číst knížky a vrcholí obyčejně v noci; celkem vzato, čtenář patří mezi zvířata noční, a proto jeho odznakem bývá sova a nikoliv slepice nebo kachna, jež by jinak vhodně vyjadřovaly čtenářovu hltavost. Jen noviny jsou dělány pro ranní čtenáře držící v ústech rohlík nebo visící v tramvaji na držadle; abychom tak řekli, noviny jsou plachta, se kterou člověk vyplouvá do božího dne. Naproti tomu revue se čtou nejlépe po obědě, kdežto kniha, podobně jako láska nebo flám, je hlavně záležitost noční.Věc je daleko složitější, jakmile přihlížíme k různým okolnostem životním. Tak na příklad, jsi-li utahán, žádáš si četbu, která je jako pořádný kus masa; nechceš mlsat, nýbrž bohatýrsky se našťouchnout jako drvoštěp po práci; i dáš si pořádný román, takový s důkladným dějem; podle možnosti krvák; není-li krváku, tedy román dobrodružný, zvláště pak mořeplavecký. Při mírné indisposici, jakož i v době starostí nebo přepracování dá se číst román exotický, historický nebo utopistický, hlavně proto, že ti po těch dalekých zemích a dobách vlastně nic není. V pádu náhlé choroby prahneš po četbě krajně vzrušující a napínavé, která však nesmí být sentimentální a musí dobře končit; zkrátka je to detektivka. Při chorobě chronické odložíš i detektivku a sháníš se po něčem dobromyslném a důvěru vzbuzujícím; nejspíš to bude Dickens. Pozorný čtenář vůbec shledá, že Dickens a Gogol jsou autoři podněcující chuť k jídlu. V hodince smrti nemám ještě vyzkoušeno, které knize by dal člověk přednost; ale v kriminále a nebezpečenství života, jak mne ujistil pan dr. Preiss, nelze dobře strávit Dostojevského, ba ani Jiráska; in carcere et catenis prý dělá člověku nejlépe Hrabě Monte Christo, Tři mušketýři nebo takhle Červený a černý od Stendhala.V neděli čte člověk nejraději essaye, už proto, že se při nich mírně a poněkud svátečně nudí; dále díla klasická, jež číst je, jak se říká, „povinností každého vzdělance“; vůbec nedělní četba je trochu jako konání ctnostného skutku, kdežto četba dne všedního se podobá spíše nějaké prostopášnosti, řekněme obžerství. Na letním bytě nejlepší četbou jsou staré kalendáře, Naše myslivost a Hostimil, pokud tyto časopisy jsou v místní hospodě; když nejsou, sáhne člověk dokonce i po Venkovu. Na podzim se čte nejlépe Anatole France, patrně pro svou zvláštní zralost; v zimě v sobě spaluje čtenář všechno možné čtivo, ba snáší i objemné psychologické romány, kterým se v létě nápadně vyhýbal. Vůbec tlusté romány se hodí do nepohody a metelice; čím horší nečas, tím tlustší román. V posteli nečtou se verše, nýbrž próza; verše čte člověk, sedě jen zlehka, tak jako když ptáček sedí na větvi. V chodě čte člověk Baedeckra, noviny, poslední kapitoly rozečteného románu a časové pamflety. Při bolení zubů má rád romantickou literaturu, jíž byl opovrhl v době rýmy. Když něco čeká, řekněme dopis nebo návštěvu, má nejraději krátké povídky, na příklad Čechova.Mimo to je veliké množství knížek, u kterých opravdu nevím, kdy a za jakých zvláštních okolností se vůbec čtou; a nemohu tomu přijít na kloub.Prosinec 1927	Capek_O-knihach-a-ctenarich.txt
PozdeTetka Elena z Mrázova a i sama mať Dariny Zátoňovej vyriekly, že dosť bolo už parád a Darina musí sa vydať. Ona, nič nedojatá, krútila hlavou ľahkomyseľne a smiala sa veľmi veselo, keď tetka povedala jej, že teda, keď ona neuchne sa, ony jej zaopatria a určia, za koho sa má vydať. Posadaly bližšie k sebe na diván a začaly sa hneď i radiť o tom. Starý mládenec Bohdan Hadala by zbavil, ale ten sa ženiť nebude, Edo Šmirský by ju sotva vzal, Francko Svetlovský nemá ešte chleba…„Tetuška, Borovský!“ zavolala Darina, sama radiac im jedného. Tetuška i mať zasmialy sa jej myšlienke — bol totiž ten Borovský veľký márnik a lump — a Darina, tiež rozveselená, vyšla od nich. No náhle zatvorila dvere za sebou v druhej izbe, zašomrala, sťahujúc obočie: „Všetky tetky na svete nemôžem vystáť!… A to i zaslúžia!“ doložila po chvíli ešte s veľkým presvedčením, keď zbadala, že sa jej do umu tisne devätnásty jej rok. A to nielen tak povrchne, ako dosť ráz, ale ťažko a neodbytne. Šla pred zrkadlo, aby sa obveselila a zabudla; no len čo pozrela doň a videla plačlivý výraz svojich očú — ktorý nečakala — odvrátila sa hneď a odbehla do uholnej izby, čo bola jej, zatvoriac za sebou dvere. Sadla na kraj divána; lakeť dajúc na operadlo a skloniac do dlane tvár, prižmúrila oči zamysleno. Hneď videla sa v duchu devätnásťročnou v zime na kračúnne sviatky. Bol večer a u nich shromaždení známi robili huk v osvetlených veľkých izbách. V jednej, kde bavila sa mládež, vynikala černooká Žanka Hanusovská; zabávala svojou výrečnosťou celú spoločnosť a všetci shrnuli sa okolo nej. I Darina zasadla si neďaleko nej, práve, keď ona, s nadhadzovaním pliec a rozťahovaním drobných úst, rozprávala, ako ráno spálila si vlasy na sluche, lebo chcela i ona už raz byť pekná; predstavovala si, že je špatná, a čakala, aby ju zavrátili a protestovali. Mladí ľudia i naozaj ohlásili sa proti tomu, i Darina s nimi. A zdalo sa, že zabáva sa spolu, ale ona vlastne pozorovala, ako ju na druhom konci izby jej snúbenec pred dámami vychvaľuje do neba. O chvíľu zasa vidí ho, ako sa najlepšiemu svojmu priateľovi verí, že by umrel, ak by jej nedostal. Na treťom mieste vidno ho bozkávať vráskavé ruky a líca mamičky, potom tetky Eleny, zas objímať dvoch jej bratov. A panie i druhí shovárajú sa tlmeno, ako hrozne musí byť zaľúbený ten človek, aká bezhraničná je jeho láska a ako na závidenie šťastná môže byť jeho snúbenica.Darina, vidiac to všetko, stáva sa roztržitou a líca zapaľujú sa jej vždy väčšmi. Ani nepočuje, čo jej priateľky vravia, len keď Anna Marská, trochu štipľavého jazýčka dievča, zavolá jej:„Ojej, ako spyšnela, už ani neodpovedá! I druhé boly ľúbené a maly snúbencov krásnych, neboj sa!“„A čo je, čo?“ trhne sa ona a ide ju uchlácholiť.Vprostred cesty zastaví ju elegantný Francko Svetlovský a, okrúcajúc si dlhé belavé fúzy kadejako na prst, vraví jej prehárčavo:„Naozaj, naozaj, slečna sa premenila, ale… odpusťme, odpusťme…“Darina chce sa usmiať, hoci jej nerozveselil, ale tu priletí snúbenec hrozne zaľúbený, odvedie ju rýchlo za ruku so sebou a začne dychtive, skoro zajakávajúc sa:„Ja… ja, vieš, drahá moja, ja to nemôžem zniesť, keď na druhého pozeráš, nemôžem… vieš, na moju česť! Mňa to umorí, mňa to zničí… mňa to zavraždí!…“„Ale veď…“ začne ona polozadivene a líca jej zahoria ešte väčšmi.„No, nič!“ nedá jej on vyhovoriť sa a stíska jej ruku náružive, pritom oči svietia mu ako vatra, ohňom nezdržateľným. Nahne hlavu nižšie k nej a vraví utlmeno, ale s nesmiernou vášňou: „Tak ťa milujem, tak… ani vypovedať nenájdem slov. Ty si môj život, ty si moja radosť… Vieš, vieš… moje šťastie, môj svet!“ a dusí sa v citoch a prežrel by ju hneď.I chce ruky rozvinúť, lebo už ani premôcť sa nemôže, ale ona ujde preč od neho medzi kamarátky. Hrozne zaľúbený snúbenec stačil dochytiť a bozkať len konce jej prstov s veľkou vrelosťou. Darinu hneď obklopily priateľky a oči horia im každej nadšením.„Ty, Darina, to musí byť velebné tak ľúbenou byť!“ vravia jej dychtive.„Takého snúbenca mať, to je sláva!“ šepce 16-ročná Milka, dcéra notárova, a všetky želajú si taký osud, celé oduševnené ním.Darina pozerá po nich a nevie, čo povedať, lebo vlastne nerozumie dobre, čo vychvaľujú.„Je, je…“ dosvedčí napokon, spamätajúc sa, a hľadí rozhovor na iné veci obrátiť, sama však dá pozor, kde je on.Už stál vo dverách druhej izby a hľadel na pánov, kde sa hrali v karty, ako by zaujatý nimi; ale on počúval tajný rozhovor závidiacich kamarátok, i naprával si tmavé fúzy spokojne, v očiach s víťazným svitom.„Čo ten chce?“ myslela si Darina zadiveno a podráždená. „Či to na odiv stavajú svoje city?“Nastal tanec, a on, náhle vzal ju iný, priletel hneď a odviedol. I nesmela tancovať s nikým, iba s ním. Po sviatkoch snúbenec odišiel a prichodily listy od neho každý druhý deň. Boly plné prekypujúcich slov lásky, túžob a lichotenia. Ako ju pozná, on stal sa celkom iným človekom, všetci jeho známi by to dosvedčili. Dal pozdravovať jej rodinu až do tretieho pokolenia, pána ujčeka tiež, i tetku Elenku. A končil každý vrúcimi prosbami, aby skoro prišiel čas, kde bude jeho, a prosbou, aby mu písala hneď. Darina tu musela pretrhnúť svoje rozpomienky a rozosmiala sa.„To je, haha… naozaj interesantná vec!“ uznala teraz po štyroch rokoch. „Ale teraz nasleduje!“ prestrašila sa a prestala sa smiať hneď.Prišla jar s kvitnúcou čerešňou pod oknom, zkade bolo vidno vrchy na západe, kde býval snúbenec. Listy rozvíjaly sa na stromoch, rástly, ale od snúbenca list už tri týždne neprišiel. Otec, mať i bratia shovárajú sa, plašia, potajmo so strachom pozerajú na ňu, skúmajú ju. Ona sa im smeje, ako by sa nič strašného nezačínalo, a žartuje sama: „To je naozaj hrozná vec, hrozná…“ Alebo vše zas hnevá sa pre ich pohľady, lebo sa jej zdá, ako by ju skúmali, či rozum netratí, a ohriakne ich: „Ak ma nechá, nuž ma nechá, a nerobte divy!“„To je naozaj strašné!“ lkala o mesiac už opravdive, svliekajúc s prsta obrúčku, ktorú domáci posielali nazpät, a dlane chvely sa jej ako list.No, zbadajúc, s akou hrôzou pozerali na jej osinelé pery, spamätala sa zrazu a nahnevala.„Ostatne, veď som to vedela, že sa tak skončí… Nijaké prekvapenie…“ povie s chladom a opovržlive.„Už teraz všetci ako by čakali, že prídem o rozum!“ myslela si, odchodiac do uholnej izby a tresnúc dverami za sebou. Teraz zdalo sa jej, že ju iba toto bolí. Ba či ju ozaj nebudú strážiť?„A ja ani nebanujem!“ tvrdila zlostne i pred sebou, stavajúc sa nedotknutou. Sadla na kraj divána, a tu zrazu a neočakávane i pre ňu zalial ju celý príval slz, že sa ich zľakla sama a vyskočila v nedorozumení. „Čože je to, čože je to, dievča!“ kára sa, no hneď zalká: „Takto ma doniesť na posmech, ten bludár, ten bludár!“ i kladie dlane na líca.Vyplačúc sa — čo ju trochu uspokojilo — vravela si, ospravedlňujúc svoje slzy: „Takto osamote naostatok môžem, ale pred iným… Ani osamote!“ zahriakla sa, cítiac veľa sviežej sily. „Ale čo robiť, no, čo teraz? Len dokázať, že mi je to nič, nech nepozerajú tak na mňa!“ zabolelo ju zasa to ich pozeranie a zas ju zalialy slzy. „No, mazni sa len už, no, mazni!“ posmievala sa, vidiac, že sa neobráni nadlhšie a nebude môcť rozmýšľať. „Treba veľa vravieť, alebo spievať!…“ prišlo jej na um, a hneď začala: „Pod oblôčkom vyskakoval…“ No iba začala prvé slovo, hlas bol akýsi divný, ako ani nie jej; prespievala ju iba v duchu raz, dva razy, a naozaj ukojila sa akomak.„No, tak čože robiť? Čo robila Minka Krutišovie, keď ju nechal snúbenec? Veď som nie sama taká, neboj sa!“ posmeľovala sa, kričiac v duchu na seba, lebo už zasa chcelo sa jej plakať. „Mína ušla do cintorína, sadla si do prepadnutého hrobu a tam plakala deň, nedbajúc, že sú domáci naľakaní a hľadajú ju na všetky strany. Potom ochorela. Ona toho nespraví. Toho triumfu ten bludár nezažijie. Júliu Búdovskú vodili na zábavy, do kúpeľov, kým zabudla; ona ani toho nespraví. Elenka zo skliepka ani nespomína, ako boľavé miesto, ale jej mať pred každým, s kým sa sišla, zlorečila naň… Ojej, koľko ich je!… Tilka Haviarovie veľa rozprávala zas o tom, žartovala sama, že nedbá, a ako dobre, že ju nechal. V ústach bol jej naveky, ale potajme sušila mokré šatôčky od sĺz. Jedny sa zblaznejú, jedny zabijú… ona nespraví ani jedno a začne inak. Hneď na nedeľu išla, ako obyčajne, do Svetlovských, kde boly sídené i iné. Vkročiac, vedela po prudkom zamĺknutí, že sa o nej shováraly, a uvidiac ju, všetkým oči uprely sa na ňu s hrôzou, ako by sa divily.“„Kdeže by nie, taký snúbenec!“ pomyslí si Darina, zahryznúc si do pery, a bolo jej do plaču. No spamätala sa a dala sa v duchu vyspevovať „Pod oblôčkom,“ i prešlo jej.„Mysleli sme, že neprídeš dnes…“ šepla jej Žanka, keď sa pozdravily.„A prečo, haha?“ vraví ona nahlas, ale tu musela skoro zasa vyspievať „Pod oblôčkom…“ „Azda preto?“ spýtala sa potom.Priateľky, vidiac, že slobodno s ňou o tom hovoriť, obstúpily ju a spytovaly sa utlmeno — veľmi nahlas predsa štítily sa:„A prečo ťa nechal?“„Neviem…“ odpovie s úsmevom a v duchu spieva. „Veľmi bol zaľúbený!“ zažartovala.„Hahaha!“ zasmialy sa devušky jej vtipu.„Je to — lotor!“ nadala Žanka. „Nerob si z neho nič!“„Neviete?“ prišla i Anna štipľavého jazýčka, ktorá závidela jej snúbenca. „Ja viem, ako sa vyhovára…“„Ako?“„Bude ten myslieť, že i umrieš!“ ohlási sa s jagajúcimi očami Milka, dcéra notárova, tešiac sa popredku, že sa on sklame.„Hohó, toho nezažije!“ odpovie Darina hrdo a hryzie pery, ako by tam mala oblúštenú kožtičku — aby jej neobelasely.Prišli páni do spoločnosti, a aj oni mali oči plné myšlienky, keď pozreli na ňu. Darina vidí, že sa musí mať na pozore dvojnásobnou silou. Pera jej už horí a neosinie viacej, a líca neoblednú, lebo si ich stiera ustavične dlaňou, ako by jej vše-vše vlas spadol popri nich, a v duchu spieva veselé pesničky, jednu za druhou, že sa naostatok naozaj dobre cítila. Keď sa rozchádzaly, lapila Annu za rukáv a šepla jej:„Povedz mi, ako sa ospravedlňuje?“„Nahneváš sa.“„No, dobré len nečakám?!“ okríkne ju s výčitkou.„Ale za toto sa nahneváš, to ti poviem.“„Nič prečo, i tak sa hnevám, len vrav.“„Ale sa budeš ešte väčšmi.“„Nuž tak dopovedz! Škoda ti bolo i pripomínať.“„Poznal ťa vraj i po listoch, že si… že… nie dosť samostatná. To jest, nie dosť duchaplná preň… vraj obmedzená…“Darine udrela všetka krv do líc a srdce zabúchalo jej zadivením. Stisla zuby, za chvíľu nič nevraviac, potom pustila Anne rukáv a povedala, pretvarujúc sa na ľahostajnú:„Hm!“„Pod oblôčkom vyskakoval…“ spieva v duchu, a keď sa zmohla, pochválila ho:„Dosť je spôsobný ten človek, takto je jeho vina vyhovorená. A myslí, že banujem?“„Iba vraj to ho nepokojí: taká malodušná podľahne. Ale že čože robiť, radšej vraj s kratšej cesty sa vrátiť.“„To iste!“ dosvedčila i Darina zdĺhavým hlasom, ako by o čomsi inom myslela a to ju nezaujímalo veľmi, čo vravia.No v srdci je zrovna vzteklá. Tak ju ešte i potupuje! Čo spraví, čo spraví?… „Pod oblôčkom…“ Vydá sa! To, to, nech vidí svet — nie, on, bludár, že ďaleko je od „podľahnutia“. Nie aby dokázala, že je nie taká, za akú ju on rozchyruje, ale že je hanba banovať za takým!…Na tretí deň, keď k nim prišiel akomak krivý notár, vyfintila sa a vyšla s úmyslom, že ho očarí. Ale na svoje zadivenie zbadala, že sa jej hnusí. Myslela, že to pre tú krivú nohu, a obrátila sa k druhému, ale videla, že jej je i ten ošklivý, i tretí, i štvrtý. Nepozostávalo jej iné, iba zanevrieť na mužských, a to i spravila z hĺbky srdca, rozhlasujúc, že sú všetci darebáci a nehodno je ani pozrieť na nich.„Vieš čo?“ povedala jej večer pred Turícami Žanka, pred domom, kde sa dívaly na mládencov, čo nosili na pleciach podpierky sedliackym dievčencom v dedine, ako šuštiacimi vrcholci, svisnutými dolu, zametajú prach po ceste. „Tvoj Jaroš sa žení!“Darina sa pohla a krv jej udrela do tvári hneď.„No, hľa!“ rečie flegmatične a obracia sa zboku nabok, pozrúc po dedine ta i ta. „Pozrite, pozrite, to je krásny máj, veľký… ten ešte i skaly berie so sebou… Jaj, krásny! Ozaj, kde ho zanesú?… Čakajte, čakajte!… Aha, Iľke Slezákovie… A koho si berie?“ spýtala sa po chvíli Anny.„Nejakú Milku Karmošovú, dcéru pekárovu.“„Pod oblôčkom vyskakoval…“„Bezpochyby veľmi duchaplná!“ podotkla nahlas.„To neviem, ale bohatá veľmi.“„Aha!“ Darina zasmiala sa veselo.„A teba to nekormúti?“ spytuje sa Anna, prižmúriac oči, uštipačne.Všetky odtrhly zrak od dediny a pozrely na Darinu. Ona sa zapálila a zmýlila; takej otázky už viacej neočakávala od nikoho.„Nie!“ povie zmužile, potom oľutuje klamstvo pred priateľkami, ktoré mala rada. „Ostatne… nechcem sa vychvaľovať, hádam je to ani nie taká celkom potupná vec.“„Ó, ver’ teba sa to nedotkne!“ pretrhuje ju 15-ročná Cilka Krahulčíková, ktorá sľubovala byť interesantnou pre svoju trochu strmú prírodu a sebavedomosť, chváliac sa svojím dobrým srdcom. „Ty si ako zo skaly. To je ani nie pekné pri dievčati — každý vraví a divia sa. Pravda, že nebanuješ!“„Ako sa vám páči,“ odpovie Darina chladno a nafúka sa. „Môžete si myslieť, čo práve chcete.“„Naostatok ešte mňa budú súdiť!“ myslí si nahnevaná a nepovie viac slova v ten večer.O dva roky v zime na sanici prišla tetka Elenka z Mrázova, a ledva poskladali s nej bundy, volala na Darinu:„Počuješ, Hronský je veľmi nespokojný so ženou a nešťastný!“„A prečo?“ divili sa domáci a pozrú na tetku, keď prvej boli pozreli, akú tvár má Darina.„Nevie si rady s ňou, je to vraj celkom divná osoba; že sa hanbí.“„Ale peniaze sú nie divné?“ pohodí Darina, a všetci sa rozosmejú.Tučný tatuško, doktor, večne motajúci sa po dedinách, čerstvý a pekný ešte dosiaľ, pochválil ju súkromne:„To dievča má vtip!“„Nejako zle s ňou zachodí, kričí na ňu a ani jej už nechce,“ oznamuje tetka so vzdychom a sadá na diván, že bude rozprávať dopodrobna.„To je nesvedomitosť!“ skríkne rozčervenená Darina, ale hneď — vidiac, že v tej chvíli všetci pozreli na jej tvár — zamĺkne.Myslia si, že ho preto súdi tak ťažko, lebo ju nechal, a nepovie, čo chcela: že je nesvedomitosť oklamať dievča a vziať si ju pre peniaze, hovieť si na jej vene a nenávidieť ju.Na jar Darine doniesli zvesť, že ovdovel a ona poručila mu majetok.A teraz prišla tetka, nazvali jej zanevretie na mužských parádou a usniesli sa, že sa musí vydať; k tomu tetka jej zaopatrí ženícha, ktovie koho.„Nepotrebujem nič!“ zavŕšila hlavate, a nestarajúc sa viac o to pranič, so zmužilým spevom vyšla nazpät k domácim.Len čo vstúpila do izby Darina, vracajúca sa z návštevy zo školy, kde bavila sa s dcérkami domácimi, jednou 8-ročnou, druhou 11-ročnou, celé popoludnie — bola veľká milovnica totiž mladuškých dievčeniec — ukázala jej mať list od tetky Elenky, v ktorom oznamuje, že jej ženícha našla, a potrebné je len, aby sa videli.„To sa robí, ako vidno, veľmi za horúca!“ myslela si Darina rozveselená, ale keď videla o chvíľu mať prehŕňať sa v truhlách, kde stála jej výbava, hotová od štyroch rokov, zadivila sa. A či sa to naozaj tak berie?„Mamička…“ spýtala sa trochu divne znejúcim hlasom, ako by si ťažkala, „tak vy to vážne myslíte?“Mať jej čítala kusy servítov, nechcela sa dať prerušiť, majúc pritom akýsi mrak na čele, a neodpovedala. Darina zle dojatá a s nepokojným srdcom vyšla do druhej izby.„To je… to je… Ale veď je to smiešno!“ Ostala tam; ale vidiac, že nevie, čo a ako o tom myslieť, vyšla von, poberúc sa do záhrady pred dom. Cez pitvor idúc, videla otvorenými dverami, ako mať v kuchyni radí sa so susedou Marou o tkáča, ktorý dobre, pekne tká a nepreťahuje na pláci. Lebo že bude treba slečne ešte do výbavy. Darine vzbĺkla tvár od prekvapenia, zastala ako prikovaná, potom nezdržala sa a prišla do otvorených dverí kuchyne.„Ale, mamička, načože sa staráte, veď mám dosť hotového?!“ hovorila jej prosebne a trochu omrzle. „Je tej bielizne i sedem kasní.“Boly len dve, ale jej veľmi dobre padlo povedať sedem.Mať jej, v bielom ručníčku, s očami ako trnky peknými, obzrela sa a videla, že neprotestuje, že by jej záležalo na tom, či jesto veľa alebo nie, ale že sa hnevá, lebo sa musí vydať.„Ja viem, prečo a čo robím!“ odpovie trochu tvrdo i pred susedou, ako by jej chcela dať na vedomie, že netrpí protimluvy. Potom akomak zmäkla, i vysvetľuje: „Teraz ti bude treba viac!“„Ale načo dáte tkáčovi?“ pokúsila sa ešte protirečiť. „Veď sa to neoddá v terajšom čase.“Mať neodpovedala ničoho a Darina vrátila sa do svojej izby už celkom rozbúrená.„Veď je to naozaj smiešno!“ skríkla tam príkro a spľasla rukami.Nech ho len dovedú, nech; hádam len predsa ona má prvé slovo!Sadla si na diván a vhĺbila sa do myšlienok na dlhý čas. Ak sa vydá, tak za takého, čo ho pozná dokonale… Ale že by sa vydala za ktovie koho a ktovie akého, to už nie! A mamička nič sa nespytuje, iba hneď sľuby! Keby ju len i ten nechal, keby len!Po chvíli sa utíšila a začala rozmýšľať: „Tak vydať sa teda… Ale ja si sama vyvolím, za koho. Nebudem hľadieť ani na krásu, ani eleganciu, ani stav — ani čo ho dokonale nepoznám, nechcem — iba na dobrotu… Ale koho, kto by bol taký dobrý?“ Začala si pripomínať okolitých mladých ľudí. Borovský je lump, Lepec je mladušký, nie pre ňu, Francko Svetlovský je sveták, Dušan Škripoň… Hned predstúpila jej v jej duši veľká a mocná postava Dušana Škripoňa s tvárou trochu ťapkavou a veľkých, napnutých očú. To je krotký ako holubica, zlého slova nepočul od neho nik, a už sú roky, ako sa osadil v dedine, kúpiac tu majetok. Pomáha chudobným, minulej zimy zaodel päť sirôt. Lepšieho srdca ani nemôže mať mužský… A jeho priateľ Samko Ledanko? Darina zamyslela sa ešte hlbšie… Ten podporuje a drží v dome sestru s dvoma deťmi, i to je samá ctnosť a dobrota. Neublížil nikdy nikomu. Zasmiala sa veselo. Koľkí sú poriadni, ani nevedela. Jesto si z čoho vyberať, len koho? Samko Ledanko je vari ešte lepšia partia — krajší totiž.„Veď uvidím,“ usmiala sa, „keď sa sídem s nimi a lepšie sa im prizriem.“ Rozveselená vyšla do záhrady pred dom. Slnce zapadalo za dedinu a bolo teplo a ticho, len čo hučalo trepanie gúľ od susedného domu, kde býval bohatý pán Svetlovský a kde sa chodievala mládež kolkovať každý predvečer. Darina málo chodievala, hoci dobre vedela hádzať, ale teraz zacítila túžbu ísť. Ktovie, či sú i tí dvaja nie tam. Zdvihla sa od sneti kvietka, ktorému zakrývala zemou korienky, vymyté dažďom, a pozrela na náprotivný rad domov, kde býval i krotký Dušan Škripoň. Pred domom má stĺpmi ozdobenú chodbu, viničom riedko zaťahanú. Tam sedáva cez leto na čerstvom povetrí a čítava noviny, nahýnajúc silný červený krk. I teraz je tam, složil už dočítané číslo novín a ide sa oprieť o šranky, i pozerá po dedine. V susedstve jeho je sklep chorľavej pani Sepkovej, a v ňom sedáva s nahnevanou tvárou jej dcéra Elenka, že nepríde kupec, za deň traja, a ona nesmie sa pohnúť, kým druhé žijú veselo. Nevidí seberovného i tri dni, ale miesto toho pred očami jej je krčma naproti s vysokou podstenou, kde vychodí mladá Židovka zvodných očú, ale ošklivej tvári, vystávať a kričať na ňu každý deň i tri razy: „Kišassoň, mit činál?“ vyslovujúc kišassoň i s desiatimis. Na ceste shŕňajú synovia gazdu Vrapáňa kubíky, vysýpajú cestu, jeden so zakášajúcimi nohami, druhý s ovisnutým nosom, a mamička hodlá dať Darinu ženíchovi, ktorého našla tetka! Ale ona sa sprotiví… Obzrela sa dookola a vyšla zo záhrady na ulicu. Prečo by Elena naveky sama mala sedieť s nahnevanou tvárou v pustom skliepku?… Idúc popred dom Dušana Škripňa, obrátila v tú stranu tvár a zavolala žartom:„Nekazte si oči, večer je!“Krotký Dušan Skripoň práve vlepil bol veľké oči na dočítané noviny naschvál, keď ona išla. Vedel, že zanevrela na mužských, aby ju teda ani očami neurážal. Po jej zavolaní prudko zdvihol hlavu a natiahol mocný krk napred, zadívajúc sa na jej zapálenú tvár, ako by nebol dobre rozumel, čo povedala. Slečna Darina nikdy nepozrie na jeho chodbu, čo by sto ráz prešla po ulici: čože jej je?„Prosím, slečna, nepočul som dobre…“Nadrapil veľké oči, zažmurkal nimi, ako by sa hotovil pochopiť ju dobre, keď povie. Ale ona len usmiala sa a ide rezko ďalej.„Nič… nič…“Krotký Dušan Škripoň otvoril oči ešte naväčšie, pozrel za ňou, nakrianil sa i cez železné šranky, ba prešiel i na koniec chodby a hľadel. Zastala pred skliepkom na tesanej skale, potom do dverí a pozerá na Elenku pletúcu, shovára sa a musí jej byť niečo veľmi smiešne, lebo sa neustále smeje. Povie slovo a smeje sa. Poobzerala robotu Elenke a v skliepku tovar, poshovárala a posmiala sa ešte za chvíľku a odišla, vracajúc sa po ceste s nahnutou hlavou, ale s usmievajúcimi sa perami. Dušan Škripoň uprel tklivo napäté oči na ňu, či sa obzrie zas. Pozrela, a zdalo sa po polootvorenej pere, ako ku slovám prihotovenej, že chce opäť čosi povedať; no, vidiac jeho trochu ťapkavú tvár, na ktorej bolo vidno veľké namáhanie pochopiť čosi, náhle skrútla hlavu od neho, ako by sa bála, že sa nahlas zasmeje.„Čo sa to deje s ňou, že je taká premenená?“ divil sa krotký Dušan Škripoň, hľadiac, ako zachodí za záhradu Svetlovských — azda ide ta — a už nemal viac pokoja.Pokrúcal hlavou, pil vodu, kážuc si ju donášať krivej gazdinej — to bol jeho zvyk, keď ho nejaké city napádaly — a začal rozmýšľať o nej.Medzitým Darina vstúpila do dvora Svetlovských, kde bola shromaždená mladá spoločnosť pri kolkárni. Bolo ich hodne pospolu. Pri stolku z izby vynesenom sedela sama domáca pani krásnej tvári a osamote. K nej totiž báli sa sbližovať, lebo mala muža nesmierne žiarlivého. Žanka s Milkou oprely sa o sneť lipy, držiac sa o poly, a nôtily novú pesničku, čo ich naučil pisár slúžneho, keď boli minulý týždeň voliť richtára, spievajúc ju jedno za druhým a hľadiac ľahostajne za guľami, odchádzajúcimi popred nich. Neďaleko stála Cilka peknej postavy, už celkom na miesto slečna a duša hier. A odvracala sa dopoly od vysokého Borovského, ktorým veľmi opovrhovala, lebo veľa pil. On stál nepohnute v obšúchanom odeve, spodnú peru malých a červených úst držiac trochu napučenú; tvár mal bez výrazu, ako sprostý. Díval sa nevšímavo na hru a všetkých, ba i na Cilku, ktorá ním opovrhovala, a nedbal o nič, ako by bol bez smyslov. Mladušký Paľko Lepec, brat Milkin — iba nedávno prišiel na prázdniny — bol elegantný mladík a zaujatý hrou celkom. Lipol, hoci mu ešte nebolo treba zaľubovať sa, za Cilkou. Dve maličké sestričky zo školy stály vovedne pri žľabe, kadiaľ gule bežaly, šeptaly si smiešne poznámky o hádzaní a čakaly s buchotajúcimi srdiečkami, kedy príde rad na ne. Sveták Francko Svetlovský, brat domáceho pána, sedel na lavičke, držal bratovo ročné chlapča na lone a vykrikoval na každého, čo hádzal, radiac mu naveky naopak, ako má, pritom strúhal tvár nevšímavú, ba chladnú, ako by ani vtipov nerobil. Samko Ledanko bol tiež tam. Práve zahodil guľu a ešte držal nahnutú štíhlu postavu a díval sa pozorne sivými očami za ňou, otriasajúc prsty z prachu, čo mu ostalo od gule, vypadnuvšej zo žľabu, potom strčil si ruku do vačku, že si ju tam ešte o futro otrie.„Kdeže sa to berie?“ zakričala domáca pani krásnej tvári, vidiac Darinu, a nezdrží sa nedať si očiam akomak uštipačný tieň.Ako dievča bola veľmi ohnivá a mala vrtochy, ale ako sa vydala, skrotla a teraz už nemohla vystáť práve také tvrdohlavé, ani Darinu, že robí zbytočné divy.„Vychodím na vaše chodníky…“ odpovie Darina, nič nedbajúc na štipľavý tón panej, a úsmev spokojnosti zaihral jej okolo úst, vidiac i Samka Ledanka.Pristúpila k nim, pozdraviac jedným slovom všetkých, a uklonila sa akosi hrdinsky, strojeno od dobrej vôle, čo všetci zbadali, i mladí ľudia, ktorí ostali, ako vždy, keď sa ona zjavila, vážni na chvíľku a ustupovali sa čo ďalej, keď zanevrela na nich.„Poď sem, poď sem! A čo si neprišla skôr?“ volaly ju dve slečny, čo sa okolo pása držaly a spievaly novú pesničku už po siedmy raz. Hneď, vidiac jej obzvláštnu dobrú vôľu, zacítily vrelú sympatiu k nej. „Čo si skôr neprišla?“„Dostali sme od tetky Elenky list,“ vraví ona a ide k dievčatkami zo školy, lebo myslela, že ju tie volaly.Zastala im za chrbty a položila si ruku jednu jednej na plece, druhú druhej.„Veď k nám poď, k nám!“ volala jej Žanka. „Vieme novinu!“„Kto hádzal?“ spýtala sa ona, hoci dobre vedela, že Ledanko; ale chcela pozrieť naň a stretnúť sa s jeho očami.„Prosím, ja!“ odpovie on úctive a ruky mimovoľne spustí po bokoch dolu, ako by chcel tým dokázať ešte väčšiu ochotnosť. I zdvihne pokojne svietiace oči k nej. „A teraz budeš ty, Paľo,“ riekol Lepcovi.„Ako možno tak špatne sa volať?“ spýtala sa veselo a pozrie figliarsky bokom na neho. „Tento človek je naozaj fajn!“ pomyslela si.Samko Ledanko pozrel na ňu, ako aj iní, videl podozrivý svit jej očú, usmial sa iba na odpoveď, potom odstúpil, vopchajúc ruky do vačkov kabáta, a pomrvil melinky v nich prstami. Omakal vo vyšných vačkoch cigaru a šiel nabok k oknu, aby si zapálil.„Darina, ty budeš na oboch stranách hádzať!“ zavolala samotne sediaca domáca pani.„Dobre, dobre. Budem však ostatná hádzať?“ spýtala sa Ledanka.„Alebo prvá, ako chceš!“ vraví domáca pani — Ledanko nestačil odpovedať. „Ohó!“ zakričala potom, sama si protestujúc akosi schválne veselo. „To by bola urážka pre teba, čo tak dobre vieš hádzať, no, však?“ i obrátila sa k spoločnosti.Páni mlčali, lebo sa nestareli do Dariny, keď opovrhuje nimi, a na panej zdalo sa, že sa posmieva. No ona hľadela na muža, ktorý sa nehral a žiadal to isté i od ženy, a že mu to nespravila po vôli, hneval sa na všetkých, čo tam boli. Obchodil okolo, nevediac, čo počať; i odišiel by preč, lebo je nezdravý, bolí ho hlava, ale sa bojí o ženu.„Aleže potom, slečna, na druhej strane ľavou rukou hádžte, len nám pravou!“ radil Francko, brat domáceho pána, inde hľadiac a nie na Darinu. „Keď ty pohŕdaš, pohŕdame i my!“Zahľadel sa veľmi zaujate, ako chlapec, syn hlásnikov, stavia, stavia kolky už po štvrtý raz, a naveky sa mu rúcajú. Najskôr jeden, ten zachytí druhý, tretí a ostatné.„Ako to staviaš, ty kujon?“ zavolal mu hneď, ako bol povedal Darine, ako by chcel dokázať, že nečaká jej odpovede, ani nechce, aby si toho niekto povšimol.Ale Borovský, ktorého nemohla vystáť Cilka, obrátil svoju peknú, ale bezvýraznú tvár k nemu:„Ale si ty múdry…“„Začať!“ zakričal Francko, pretrhnúc ho, a odkladá chlapca s lona na zem.Tu príde mu na um, že ešte nevie chodiť, a obzerá sa za švagrinou. Pekná domáca pani hneď prišla, vzala, a nedajúc sa prihovoriť dieťaťu mužovi — hodnému, ktorý ju však omrzel, lebo ustavične bolievala ho hlava a chcel, aby sa naveky trápila preň. Lebo ona od mužského čakala viac, než starať sa iba o svoje choroby. Odišla k stolu, zasa si sadnúc, a tam klopala halúzkou o kraj, aby zabavila dieťa, ani nepozrúc na muža. Francko oslobodený stál, uklonil sa slečnám, ponúknuc z nich jednu začať hrať. Šla Cilka, sestra domácej panej, a berúc guľu, pozrela bokom na ňu, či nerobí neslušne, že ide prvá.„Bravoó!“ volali mladí ľudia a máchali klobúkmi Cilke, keď shodila na prvú guľu osem a len jeden, samý ostatný, ostal stáť.Cilka sa zapálila, usmiala, že jej na obe líca vysadly jamôčky, a zahanbeno krútila očami s jedného na druhého. Napokon, ako by si bola našla oporu, zastavila ich na tvári mladíka Lepca a obaja usmiali sa usrozumeno.„Takýto krik!“ myslel si domáci pán, čo ho hlava bolela. „To nestrpí chorý človek.“Za Cilkou prišiel Ledanko, nesúc si guľu. Zastal na doske, preložil guľu do druhej ruky a začal hlavou pokrúcať. Potom pozrel na Darinu, kde je.„Slečna…“ vraví mäkkým, skoro ženským hlasom, „na toto, myslím, že ste vy majster.“Spoločnosť sa rozchichotala. Totiž „majster“ bola u nich smiešna rozpomienka, ako raz učiteľ z fílie chválil sa:„Hlas mám slabý, pravda, ale na verše, ej, na to som už majster!“Darina rozosmiala sa s potešením, pozrúc vďačne na Ledanka, a hneď išla zpoza chrbta sestričiek.„Vo mne máte dôveru?“ zažartovala, príťažlivo oprúc oči oň, a zastala trochu bližšie, než dosiaľ robievala, k pánom, k nemu.„Áno, slečna!“ odpovedal on ochotne a, podávajúc jej guľu, pozrel na ňu.Vidiac ju, pomyslel si, čo sa to asi na nej premenilo, že je dnes taká poriadna.Tu skríkol Francko — nerád, že sa s ňou shovára, keď ich nenávidí:„Hé, nevieš, že slečna má posledná hádzať?… Alebo i my si ju pošleme na také, čo sa nám bude páčiť, a koľkokoľvek ráz!“Darina i Samko obzreli sa a Samko šiel mu výčitky robiť, či oni tým, že slečnu posielajú na tento kolok, chcú, aby šla desať ráz. Darina však pozrela schválne otvorene, rovno do očú Francka:„Tak je, tak, vy máte pravdu!“„No, veď!“ uspokojí sa on a odvráti sivé pekné oči akosi prudko na kolky.Bol pozrel na ňu, nečakajúc jej pohľadu, lebo ona málo hľadieva na mužských, a ak, i to len cez plece. Nahneval sa, že sa im oči stretly takým plným pohľadom, a Darine bolo tiež nepríjemné. Usmiala sa trochu posmešne, odchodiac nabok, potom zavolala priateľskejšie:„A uvidíte, že ho ja shodím!“„Takéhoto by už naozaj viac nechcela!“ pomyslela si, vrhnúc okom na jeho elegantnú vysokú postavu.Zastala k slečnám, čo sa držaly o poly, a chytila sa i ona s nimi, niečo zvážnelá.„Ty si dnes výtečnej vôle… a ako ti to pristane!“ chválila ju Žanka. „A táto ti je na nevystátie dnes! Že jej je nie tu Julko, už je ako zabitá!“Milka usmiala sa dumne a samoľúbe, trochu hrdá na svoje „nanevystátie“, a neodpovedala ani slova.„A čo ti písala tetka Elenka?“ spýta sa Žanka.„Ach, pomyslite si…“ vraví Darina veľmi živo, ako by sa pozabudla a nezbadala, že Ledanko stojí naproti nim a počúva. „Chce ti ma vydať!“„Naozaj? Hahaha, a za koho?“ smialy sa tie potešené.„Kto zná, haha!…“ a odvráti tvár od nich, ako by chcela, aby dosť už bolo o tom. „Vidíte, kolok ešte stojí!“ zavolala Ledankovi, a doloží figliarsky: „Vy nie ste majster!“„Nie, slečna!“ uzná on krotko. „Vás čaká.“„Anjelský človek, anjelský!“ pomyslí si Darina oduševnene a premeria jeho štíhlu postavu trochu vrelým pohľadom.Samko Ledanko zbadal ten pohľad a videl, že ju to robí akousi veľmi peknou. Vopchal ruky do vačkov kabáta, pomrvil omelinky v nich a šiel si k Borovskému zastať. I začal s ním rozhovor o vápenníckom Židovi, ktorý vlani kupoval mu slivky na slivovicu; toho roku už sotva budú, kvet pomrzol — ale čo by i boly, nedal by mu, oklamal ho vlani, taký darebák.„Darina, Darina,“ zakričala naraz domáca pani veľmi veselo a ako schválne, „už máš páru!“Spoločnosť pozrela najprv na ňu, potom ta, kde ukazovala dolu ku dverám dvora, zkade valila sa veľká a mocná postava Dušana Škripňa. Nastal smiech a ešte väčšia dobrá vôľa u všetkých, i Dariny, neočakávane zapálenej. Začali mu kričať na slávu v rozpustilosti, i domáca pani. Ale jej mužovi ako by uši trhal, tak ho bolel ich krik. K tomu zbadal, že sa žena veľa shovára potajme so sestrou, i nepáčilo sa mu, že tú radšej vidí, nežli jeho, a je s ňou dôvernejšia. Rezko pošiel naproti idúcemu, kým nedôjde ku druhým, aby sa mu vyponosoval pre hlavu, majúc nádej, že Dušan, ako dobrý človek, vidiac domáceho pána v zlom stave, odvedie i ostatných preč.„Ale, ale, ale!“Krotký Dušan Škripoň zahľadel sa útrpne a utrápene napätými očami na bledú tvár domáceho pána, poľutoval, poradil mu lekára z B., keď už Zátoňa nepomôže, lebo že je ani to nie Žid, a šiel k ostatným, kde mu Darina volala žartom a so žiariacimi očami:„Á, vitajte u nás!“„Prosím!“ odhŕňa sa ten skromne a vzdychne zhlboka.Naozaj nevie, čo si myslieť o nej. Celkom ho zmýli. I nevie, čo robiť, kde zastať, a obzerá sa dookola. Tu prišlo mu na um, že ešte ruky nepodal — on tak robieva zakaždým — zachytil sa teda od kraja.„Ja to trpieť nebudem. To je sebecká rodina!“ myslí rozhorčený domáci pán. „Žena si tu dovedie sestru, príde brat na leto, k nim chodia, a potom je shon každý den. Dám skaziť kolkáreň, nech chodia k Židovi, i tam jesto…“Strmo vošiel do domu, no hneď prišiel zas, v ruke majúc noviny. Sadol k stolíku, nezbadajúc trochu uštipačný úsmev ženy, hnevajúcej sa, že jej nedôveruje, uráža ju tým a preto je tu; nie žeby šiel niekam na pokoj, keď mu je zle.„Vy to hľadáte páru?“ spytuje sa krotký Dušan Škripoň, keď prišiel k Darine ruku jej stisnúť. „A ste spokojná?“ i pozrie jej rovno do očú svojím napätým zrakom a, podržiac jej ruku, kým odpovie, čakal, že, ako obyčajne na také žarty, odpoveď bude: „Ako by nie!“ a slovo „ako by“ povie so dvomak, aby bolo trochu „kek“.Ale teraz zmýli sa trošku, vytiahne spešno ruku od neho a, odvrátiac oči preč, zažartuje sama:„No, neviem, neviem, či ste na uspokojenie!“„Taký desaťcentový medveď!“ zastarie sa Francko s nevšímavou tvárou, zbadajúc Dušanovo prenikavé pozeranie, čo sa mu nezdalo.Treba ju na pokoji nechať, keď zanevrela! I hľadí, ako by nebol povedal im nič, na hlásnikovho chlapca.„Nechápem, neviem, čo si myslieť!“ vzdychol krotký Dušan Škripoň, odstupujúc sa nabok.Našiel si miesto za chrbty sestričiek zo školy, kde stál i Ledanko; oprel sa o sneť topoľa, ztade potom upierajúc pozorujúce zraky na ňu, rozmýšľal, čo by to bolo, vše, vše odstrániac sa vodu piť.„Nevedela by, koho vybrať…“ myslela si Darina, prirovnávajúc ich oboch, ako tam stáli. „Obaja sú krotkí a dobrí. Ah, veď uvidím, ktorý bude mne naklonený…“Vyhrali sa ešte jednu hru, a potom domáci pán, vidiac, že ženu veľmi oslavujú — lebo začala hádzať najlepšie z dám — nestrpel ďalej a oznámil im, s bledou od bolenia hlavy tvárou:„No, panstvo, dosť bolo už toho hurtu nadnes!“Spoločnosť zatíchla, nechala hru a posadala okolo stolíka, asi za pol hodiny ešte besedujúc, ako smiešne vypýtal apatekár Kocka Šrikárovu dcéru. Práve keď mali soaré a večerali.„Tak sa mi zdá,“ myslel Samko Ledanko, keď sa vracal domov po skalnatej uličke, „že slečna Darina napokon zbadala, že žijem.“ A vstupujúc do polotmavej izbioe, kde robily shon dve deti sestrine so stolci, doložil maliciózne: „Ale je už pozde.“Je poludnie teplé a príjemné. Ale Darina sedí osamote vo svojej izbe, kam nezaráža trieskanie bidla, čo najatá suseda tká od dvoch týždňov o dušu. Nejde von, lebo chce sa jej byť ako ukrytej osamote medzi štyrmi stenami, a rozmýšľa, ako Samko Ledanko, zbadajúc jej premenu, stráni sa jej, a ako Dušan Škripoň rozdrapuje veľké napäté oči, prizerá sa jej, pokrúca hlavou, chodí každý deň, ale je utiahnutý, nesdielny, a ona nevie, či získala niečo pri nich, či nič. Naproti tomu druhá strana šumí od činnosti; hľa, tie bidlá v ruke susedy, čo ju tak hrozne mrzia.„Čo chceš?“ skríkla podráždená, počujúc kadejako vykrúcať kľučku s druhej strany, po čom poznala slúžku, ktorá nevedela otvoriť, a čo ju razom veľmi urazilo. „Tu je už tri roky, a nevie sa jediné dvere naučiť otvoriť poriadne!“ vadila sa, odtrhnúc dvere a roztvoriac ich srdito dokorán. „No, čo si prišla?“„Prišli pani urodzená z Mrázova…“ oznamuje trochu sprostá slúžka a pokašle, siliac sa ukázať, že sa nezľakla.„Čo?“ Darina sa trhla ako oparená a tvár jej vzbĺkla. Ešte to chybovalo! Rezko sobrala sa do obývacej izby, tušiac čo najhoršie. „Veru tak často nemuseli by sme sa schodiť!“ myslela si v roztrpčenosti, otvárajúc dvere, a hneď odtiaľ pozerala mračne a úzkostne na tvár tetky, rozloženej s matkou na diváne v živom rozhovore. Darina myslela, že sa už o tom shovárajú, ale tetka rozprávala, ako sa pohnevala s kmotrom pre noviny, čo vedno čítavajú. Náhle však zazrela Darinu, zvolala veselo:„Servus, Darina! Ja som prišla pre teba; či pôjdeš? Našla som ti ženícha, veru!“ chváli sa tetka a jej ešte pekná stará tvár jasá potešením. „Musíš ísť k nám na jeden-dva týždne, tam sa sídete, naši švagrovci prídu s ním.“„A ktože je to?“ spýta sa Darina so stiahnutým obočím, potom doloží síce so smiechom, ale omrzle: „Popredku ho nemôžem vystáť!“„Ták? To je pekne!“ smeje sa tetka. „Tak ti teda nepoviem, kto je a ako sa volá. Nepovedzteže, Marta, ani vy, nech sa tak síde s ním!“ obrátila sa k Zátoňovej, ktorá ničoho nevravela.„Ja, tetuška,“ začne Darina veľmi vážne, „aj tak nepôjdem za takého, čo ho dokonale nepoznám.“„Nuž veď preto ideš ku mne, aby ste sa poznali! A moja švagriná chváli ho naveky veľmi. Pekný, elegantný, duchaplný človek, a spoločník najpríjemnejší!“„I Hronský bol pekný a príjemný…“ vraví Darina hlavate a v srdci hrozne pobúrená.Tak ona pôjde za takého, čo ho ani nie tetka, ale jej mužova sestra chváli a pozná. Je zvedavá, či by sa tetka, keď bola mladá, bola chcela tak vydať.„A múdry!“ chváli tetka, obracajúc sa k sestre. „Ty, Marta, moja švagriná vravela, že kde je on, všetci sa tisnú k nemu, aby ho počúvali. On je centrum spoločnosti.“„I Hronský vedel pekne rozprávať!“ bráni sa Darina. „A čo je mňa do jeho múdrosti?“ pomyslí si spurne.„Veď je toto už starší, vážny, a nie ako vtedy bol Hronský!“ povie jej tetka. „A to povedala moja švagriná, že sa skvie od nadanosti… Keď ho vidíš, čakaj len, ako sa ti zapáči! Iba si šaty poshľadávaj, pôjdeme zajtra.“„Ja sa nepôjdem nikomu ukazovať!“ ponáhľa sa Darina osvedčiť sa, a už jej i líca horia. „Čože je po elegancii, rozumnosti, ale charakter! I Hronský sa skvel…“„Veď ti vravím, že je toto starší — vdovec. Nie tam mladúch ľahkomyseľný!“ odpovie tetka už vážne a stratiac trpezlivosť.„Vdovec?“ zdesí sa Darina a hneď s hrôzou pomyslí na Hronského, že je to on.Ej, to im neradí, aby jej toho priviedli! To by bola urážka smrteľná, to by neodpustila, kým žije, nikomu! A mamička ani slova nepovie!„A mal za ženu bohatého pekarovu dcéru?“ spýtala sa, keď sa bola premohla, posmešným hlasom, pozabudnúc sa.Tetuška pozrela na ňu a mať sa nahnevala, že neuctí tetky. Bez odkladu rozkázala jej vyjsť z izby. Darina pobrala sa hneď a za dverami zalialy ju horúce slzy.„Tu ja… ja tu… So mnou tu nakladajú tyransky!“ šeptala si, dusiac sa v plači a stierajúc horúce slzy s líc.Na druhý deň pri obede, keď ju volala tetka so sebou, povedala, že je nie sliepka, aby ju zaviezli ukázať — ktorú predávajú. Keď ju väčšmi volala, povedala, že je nie ovca. Mať a tetuška naľakaly sa, že ak ju budú ešte väčšmi omŕzať, použije kto zná ešte akého slova, a daly jej pokoj. Pošuškaly si čosi v izbe, potom tamvon pri koči, uspokojily sa a — rozlúčily.„Mamička,“ spytovala sa krotko Darina, hneď ako sa vrátily zo dvora, lebo ju omínalo šuškanie matkino, „povedzte, aké to úmysly máte s tou tetuškou?“„Vydať ťa,“ odpovie mať nakrátko a nedojatá jej krotkosťou. „Keď si dievča, vydať sa musíš; bratia sú ti už dávno zaopatrení, a komédií bolo už dosť!“ vysvetlí ešte.Darina vzbĺkla v lícach, lebo spomenutie komédie a čo sa pod tým rozumelo, tak účinkovalo na ňu, ako keď moriakovi červenú farbu ukážu.„Ale prečo práve za toho, čo ho len tetkina švagriná odporúča. Ani vy ste ho nevideli, ani ja!“ hľadí napnute na mať, či jej nepovie, že ho poznajú dobre a ho už i milovala.„Ak ťa vezme iný lepší, nedbám…“ odpovie mať a už viac nechce vravieť nič; sadá na stolček k oknu a berie okuliare, že bude šiť.„Vezme, ale kto!“ pomyslí si Darina trpko a nevďačne pripomenúc si dvoch priateľov.„Už mi aspoň povedzte, kto je a ako sa volá,“ prosí dotklive.„Otec ho pozná a súhlasí!“Tým ako by už vysvetlila všetko, dala sa do šitia, plátania plachiet, lebo nové všetky musia sa odložiť pre Darinu. A tvár má vážnu, ako by len sama bola.„Vysvetlí sa ti, aby si nič nevedela!“ myslí si Darina odchodiac. „Či som musela povedať, že ho popredku nenávidím?! Ja naozaj obmedzená… Ale ja viem, kto je!… Nuž, on, ten bludár! Ovdovel, a teraz by rád bol, čo by som ja bola anjelom; lenže mne sa ani nesníva!…“„Ale prečo mamička chystá takú hrúzu všakového?“ prišlo jej na um potom. „Veď je to už bohatý!“ Zachytila sa na čerstvé povetrie, volať Žanku alebo ktorú, ale zo dverí pitvorných vrátila sa do otcovej izby.„Tatuško…“ začne, držiac kľučku v ruke, a čaká, že pozrie na ňu a potom bude pokračovať.Tatuško starý, ale pekný, sedel zohnutý nad písaním a nerád, keď ho vyrušovali. Čujúc jej, ako sa mu zdalo, prosebný hlas, obrátil sa rýchle k nej; ale vidiac po vzrušenej tvári, že sa zasa protivila s matkou, prísne vpil i tak ostré čierne oči do nej.„No?“ zavolal.„Nič… nič… som sa…“ a Darina ponáhľala sa von. Veľkou rýchlosťou prešla cez pitvor, v duchu spievajúc: „Pod oblôčkom vyskakoval…“ A keď ju vyspievala celú, riekla zmužile: „A predsa nepôjdem zaň, ktokoľvek je!“Vyšla, na ulicu a rozhľadela sa zmýleným od rozčúlenia pohľadom dookola. Krotký Dušan Škripoň sedí na svojej chodbe, divým viničom riedko zaťahanej, v ruke drží knižku a dobre sa nezadusí, tak ponáhľa sa kúriť. Celý je v dyme.„Ak príde prechodiť sa i dnes po dedine a popred môj dom, tak sa zaľúbila, do mňa, preto je zmenená. Ak pôjde popred môj dom, miluje ma!“ myslel si jedno za druhým, čítajúc knihu.„Pán urodzený, večera je už hotová!“ zavolala mu krivá gazdiná z okna, vytrčiac hlavu na chvíľku. Bola to hlávka malá, stará a zvráskavená, v kyte, ako v dedine už len tri ženy nosily. Starká mala obyčaj každému vykať a titulovať „vtáčik môj“, za čo ju Škripoň veľmi uctil. „Večerať poďte, večerať!“„A či…“ Škripoň skočil s lavičky, „som ešte nejedol? A čo bude?“Gazdiná mala už hlávku s kytou niekde pri hrncoch; neodpovedala. Škripoň vstal a šiel chvatom do kuchyne.„Tu budem jesť iba,“ vraví a sadá proti oknu, zkade bolo vidno na cestu — z iných izieb boly okná do záhrady.Oprel oči na sklo obločné, čakajúc, kedy mu predloží jesť. Pozerajúc na cestu dolu, zrazu jeho trochu ťapkavá tvár zmäkla a zajasala — zazrel prejsť Darinu hore, možno do skliepku. Naddvihol sa nad tanier, natiahnuc mocný krk, a s utajeným dychom hľadel, požmurkajúc vše, aby lepšie videl, kým nezašla, potom sadol celkom zmäknutý. Vzdychol hlboko a chcelo sa mu vyliať city duše pred starou.„Tetka,“ začal, pozvúc ju tak, aby dokázal svoje neopovrhovanie pospolitým ľudom a nijakým človekom. „Ja vás rád, ako vlastnú mamu, uctím vás a rád by som sa s vami o čomsi shovárať.“„O čom, vtáčik môj, povedzte.“Dušanovi potešením potrhly sa kútiky úst. Pozrel na ňu vrúcne, ako naozaj na vlastnú mater. Potom vzdychol, spustiac oči na krivú nohu, ktorú zavlačovala za sebou, a nepovedal ničoho. ,Musím sa ešte lepšie presvedčiť!‘ pomyslel si, a najediac sa s veľkou dychtivosťou tvarohových halušiek, šiel von, že pôjde za Darinou. Hneď s chodby videl ju v spoločnosti Žanky a Cilky — Milka nešla, prišiel Julo, do ktorého bola zaľúbená — prechodiť sa po bielej hradskej ceste. Odetá je v ružových šatách — druhé v krém — a vedú sa všetky tri pospolu. Dušan Škripoň kročil s chodby na schodík, ale tu prišlo mu na um, že sa skôr umyje — vrátil sa ešte teda.„Viete, ja preto rada chodím po dedine,“ vravela Darina, keď tie dve povedaly, že nevedia, prečo každý deň sa tu potĺkajú, „že je dedina taká krásna večer.“„Veď nám je naveky pred očami, a poľa nevidíme z obloka!“ hnevá sa Žanka, v prostriedku idúc.„A v cintoríne je tak krásne!“ zatúži Cilka.„Najmä pri hrobe Mary Filkovie, zkade vidno dolu na Lupkanec,“ pokračuje Darina snivo, ako by v jej duchu.Cilka sa zapálila a zazlila jej.„Jáj…“ bráni sa s výčitkou a odvracia líca na druhý bok.„No, nič to, nič!“ potešuje Darina. „Veď je teraz škola tam pustá.“ Potom zahryzla do pery; pomyslela sama na seba. Zasmiala sa, vzdychla a vraví: „Každý to má svoje milé miesta… Ja nedbám, poďme teda na lúky ku studni, tam je veľa kvetov.“Obrátily sa hore. Keď išly popred dom Samka Ledanka, on vyrútil sa zo dvora s Borovským, s flintami na pleciach, že sa ich naľakali. Darine tvár ožila hneď a stala sa krajšou, keď videla, že sa k nim pridružili a Ledanko k jej strane. Išli zvoľna a on mal peru zaseknutú, ako by sa na čosi hotovil.„Tak sa mi vidí,“ hovorí mäkko znejúcim hlasom, „že ste, slečny, veľmi začaly obľubovať hradskú cestu,“ i pozrie na tvár Darininu, ako by len jej platily jeho slová. „Čože je toho príčina, by som rád vedieť!“Darina usmiala sa potuteľne a nechcela odpovedať preto, lebo len k nej vravel. Žanka nepočula, čo sa spytoval, a Cilka dala pozor iba, aby čím ďalej išla od Borovského, pritom šeptajúc Žanke o ňom: „Ako zapácha pitím, ošklivec!“„Čo ste to vraveli?“ spytuje sa napokon Darina Ledanka, žmúriac očami naň — lebo že zapadajúce slnce, keď k nemu zdvihne hlavu, svieti a uráža ju — a, smejúc sa zdržanlivo na Cilkiných slovách, ktoré dopočula, hrýzla si peru.Samko Ledanko videl jej biele zuby ako perličky lesknúť sa v slnci, ale necítil oduševnenia, a skoro odvrátil oči od nej.„Kto rád chodí po dedine, chcete vedieť?“ spytuje sa, vždy si len peru hryzúc. „Nuž ja!“ i pozrie schválne smelo na neho a oči zasvietily jej šibalsky, čo ju robilo peknou.„Divím sa vášmu vkusu,“ hovoril on a veľmi chladne odvracia oči od nej; „slečnám by pristalo ľúbiť kvetnaté pole, kvety…“„To i milujeme, a to kvety každého druhu…“ žartuje ona a pozrie na neho, zasa prižmúriac oči od slnca.„Viem, viem, čo tým mieniš!“ dumá si on, nevšimnúc si jej pohľadu, a pomyslí si s veľkou studenosťou: „Ale je už pozde, mne sa páči iná.“„Ideme práve podľa vášho vkusu na kvety… Ale čo robíte?!“ osopí sa so smiechom na tie dve, ktoré postrčily ju bližšie k Ledankovi, že sa im plecia dotkly.Samko odskočil, ako by sa ho bola jedovatá bylina dotkla, od voňavého jej rukáva, a Darina zasmiala sa veselo, že sa jej tak bojí.„Je to nebezpečná vec, tak pri flinte,“ vyhováral sa Ledanko.„A či je nabitá?… Nemôžte pekne ísť? Dosť je hradská široká!“ kára priateľky, ale smeje sa len vždy.„Nuž veď preto, že je široká, choďte ďalej…“ šepce Cilka hlavate, „lebo hneď tohto strčím do garádu.“Darina zasmiala sa teraz už na Cilke.„No, idete s nami?“ spýtala sa potom Ledanka, prižmúriac oči figliarsky.On staval sa, že nevidí, aká je krásna, a nepočuje, i obzrel sa za seba, ako by tam niečo zaujímavého bol zočil. Postáli, gazda Šinkovie nesie krpce od Žida, obzerá ich a krúti hlavou nad nimi; dobre bude zvedieť, čo sa mu nepáči.„Čože je, Grniac?“ zavolal svojím nežno znejúcim hlasom a postál, kým dôjde k nemu a vysvetlí.„A som kúpil krpce chlapcovi, vedia, tomu Paľkovi, čo chodí za ovcami,“ i zasŕkne kútikmi úst, lebo mu sliny šly do nich, keď vravel, a zakníše sa; mal takú obyčaj. „Tie, čo som mu kúpil na jarmok v Lupkanci na deň na Stanislava — to boly dobré krpce, vedia, od toho majstra, čo to chodieva, hľa, tuto pánu Škripňovi je vari akási prípleta, tak ženy povrávajú, ja neviem… som ich kúpil, rok minul.“ Zasa zasŕkol. „A vedia, chlapci strhajú veľa, to nedá si pozor ako takýto, kročí kdekade do blata, ver’ tak…“ zamyslí sa na chvíľku, prizrúc sa topánke Ledankovej. „Ale sa mi toto drahé vidia, osemdesiat krajciarov, a takému chlapcovi; nuž ale ich nechcel dať ani o pol krajciara lacnejšie. Bodaj ťa… oklamal ma!“ Zasŕkne ústami, zakníše sa, bijúc krpce podošvami jeden o druhý, a pozrie na Ledanka, akú mu dá radu.Ledanko pozeral za slečnami, vychodiacimi z dediny s Borovským. Cítil, že sa zmohol duchom, pritom mal dobrú myšlienku.„Hja, Žid iba na oklam!“ uspokojí gazdu a rezko zachytí sa za slečnami.„Bol som dnes skoro celé dopoludnie u Sepkov,“ začal hneď, ako ich dohonil, pretrhnúc ich rozhovor, vedený s Borovským o tom, čo je pravá blaženosť. Tú tému vynašiel Borovský a tvrdil, že je on nie najostatnejší a nespravodlive ho súdia; tí, čo si tak myslia, majú hriech. „Mne je veľmi lúto tej slečny Elenky, celý deň v tom skliepku, ako vo väzení.“„Aha!“ myslí si Darina a usmeje sa. „Ten z toho chce čosi vyviesť.“„Boli ste predpoludním?“ spýtala sa razom, pozrúc mu do očú.Samko Ledanko mihol zmýlene zrakom, ako by ho bol blesk ranil, no neustúpil.„Áno, a je to dievča skutočne solídne a krásne, môžem povedať, a vy, slečny, ju nechávate.“„Máme celý deň v skliepku sedieť pri nej?“ spýtala sa Cilka a vystúpila napred z radu, založiac ruky popri krásnej postave, lebo že je konečne nie povinná s lumpom ísť v jednom rade. I kráčala hrdo a hlavate pred nimi.„Ach, veď ja chodievam ta, i dnes som bola,“ odpovie Darina a zasmeje sa, kto zná prečo.„Či mi je protivná!“ pomyslel si Ledanko, čujúc jej smiech, a temer fyzicky cítil, ako mu je so dňa na deň nesnesiteľnejšia.Pri studni sa rozlúčili. Slečny šly za nezábudkami, a Ledanko s Borovským hore do húšťavy.„Idete i vy?“ spýtala sa Darina Borovského, aby ich ešte za chvíľu zdržala.„Áno, slečna, idem!“ odvetí on rezko, aby videla po hlase, že je na triezve, a nie, ako by si to niekto myslel.„Ale pozor,“ napomína ho žartom, „aby vás ten pán nezastrelil z omylu, zdá sa byť veľmi roztržitý, a ešte ste len na kraji!“ vtipkuje milo Darina, ukazujúc žmurknutím očami na Ledanka, ktorý netrpezlive zastal a, pranič nepočúvajúc viac, čakal, až skončia.„Ja by ti povedala, miesto čoho…“ šepne jej Cilka a sama sa smeje na tom, čo myslí.„Ticho, ticho!“ krotí Darina a oči smejú sa jej víťazstvom, vidiac, akú omrzlú tvar má odchádzajúci Ledanko. „Počkaj, tetuška!“ pomyslela si.O chvíľu dohonil ich mohutnej postavy, ale krotký Dušan Škripoň. Bol podperený žltým nechtíkom v kabátovej dierke, čo si odtrhol, vychodiac z dediny, v záhrade Jána Spodníka. Tam mu totiž prišlo podperenie na um, lebo on mal doma kvetov dosť inakších. Slečny maly už kytice v rukách každá a rozveselené spievaly pesničku len pospolitú, lebo že také najlepšie pristanú do poľa. Keď zazrely Škripňa, zaradovaly sa veľmi: tešila ich jeho medvedia postava s krotkou, trochu ťapkavou tvárou. On im ruky postískal srdečne každej, a ony nanosily sa doň pre ten nechtík. Žanka ani nepustila ho preč, kým mu druhý kvietok nepripäla. Dušan, krotko stojac pred ňou, zbadal, čo len prišiel, triumfálny svit očú Darininých, a zas jej nechápal. Či ho miluje, či ho nemiluje? Nevedel sám. Je prívetivá k nemu, ale príťažlivý lesk očú, keď pozrie naň, ako by bol zhasol. Nevyzradil jej teda nič o tom, že si ju vezme. Rozmyslí si dokonalejšie; veď sa vykľuje z toho, čo má byť.Napokon rozmyslel si vec o dva týždne a v jeden deň obliekol sa do tmavých šiat, umyl a sobral k Zátoňovcom. Popri kostole idúc, odtrhol si v lese (plote) kvietok vrbicu — lebo už kvitla — a zastrčil do gombíkovej dierky. Dom Zátoňovcov našiel hlučný. Starých síce nebolo doma — on v niektorej dedine a ona v meste po sklepoch — ale k Darine sišly sa radiť slečny, na aké šaty si kúpiť na zasnúbenie Milkino s Julom, ako ušiť, čím okrášliť. Pritom rozštebotaly sa tak ohnive, nahadzujúc tri nové čísla Bazáru, že len tak vrie veľká izbica od nich. Darinu, pravda, počuť len kedy-tedy. Ustavične odbehuje od nich do druhej izby, tam stíska si päste a líca, dobre nerozhodí jej krv.„Ja!… či som nevedela ísť s tetkou!?“Včera totiž prišiel list od tetky, v ktorom oznamuje, ako ten istý — meno nenapísala — bol nesmierne oduševnený tým, že nechcela prísť a sa mu ukázať. Lebo švagriná povedala mu všetko dopodrobna, bola nahnevaná na Darinu. Je to vraj dievča, akých málo, a tým väčšiu vôľu dostal poznať ju a vidieť. Odhodlaný by bol vziať si ju, čo jej i nepozná, ľúbi ju a túži po nej i strojí sa, že príde sám k nim celkom neočakávane.„Či nemrie za mnou?“ posmievala sa Darina, nevediac už ani, čo robiť od rozbúrenia. „Mohol by aspoň chorým byť!“ „Ver’ som, akých málo!“ pokračuje vo vtipkovaní. „Čo by povedal Ledanko, Škripoň? Tí sú takí očarení!“Totiž Dušan Škripoň od dvoch týždňov, čo rozmýšľal, nebol u nich, a Ledanko síce chodí každý deň k otcovi, naveky s nejakou potrebou — dnes napríklad, že mu starý sluha ochorel na zimnicu — a s cieľom, aby jej dokázal, ako sa mu páči to a to dievča. I teraz sedí tam so slečnami a veľmi obchodí okolo Žanky, mrví omelinky vo vačkoch kabáta, ale hlavu si láme len na tom, aby jej dokázal kadejakými náražkami, že je už pozde. Síce pritom ešte neustúpi. Sobrala sa hneď k nim s akýmsi bojovným leskom v očiach, ako by sa chystala naozaj na vojnu. Ledanko stál pri kasni opretý, ale ako ona vstúpila, razom pobral sa k Žanke. Darina usmiala sa zlomyseľne a zamierila k nim, ale tu začula hrkotať panské kolesá na ceste. Zľakla sa — tušiac už všade zlú vec — že to ide ten ženích, i sponáhľala sa pozrieť skôr na okno.„No, ďalej len… čo ste tak zatíchli?“ spýtala sa potom, obracajúc sa od okna s obľahčeným vydýchnutím k spoločnosti, a oči uprie na Ledanka: „Čo sa vám stalo, že ste tak pretrhli?“Ledanko robil sa, že sa nazdáva, že Darina spytuje sa slečien, a aby sa to aj uverilo, obzrel sa dookola po izbe, kde by si mal ísť urobiť papirosu. Potom zdalo sa mu, že predsa lepšie bude, keď odpovie.„Aha, že o čom bola reč?“ spytoval sa svojím mäkkým hlasom a pozrie na Darinu. „Spomínali sme Hronského, aký je to človek…“Žanka sa zamračila, že to povedal, a i Darina dostáva akúsi tvrdú, pánovitú tvár. Myslí, že ho bude ohovárať, aby jej spravil radosť.„Na moj’ pravdu, celý gavalier… vozí sa na brumeri…“ dokončil Ledanko, nedajúc sa mýliť.„Ozaj?“ spytuje sa Darina, a ako by sa tešila nad šťastím spolubližného, vyjasní sa jej tvár.Uhádla, že ju chcel bodnúť v svojom bránení sa, preto to povedal. Darina obrátila sa k nemu plnou tvárou, aby videl, že čo sa mu to i trochu pošťastilo, ona nedbá, pritom ako na pomstu pozrela naň s neodolateľnou príťažlivosťou a ľúbeznosťou. Samko Ledanko zatíchol a videl, že tvár jej v tej chvíľke, keď tak pozrela, je taká krásna, až sa zachvel. Ostal omrzlý a chcelo sa mu posmievať sa. Predtým neobzrela sa, keď on túžil, a teraz čo robí. Nemôže a nemôže toho zniesť.„Slečna, a či sme už nie všetci darebáci?“ mal na jazyku tú hrozne urážlivú — ako sa mu zdalo — otázku, no tu zaklopali na dvere a on videl, že sa Darina akosi splašila, prudko pozrúc na dvere.Do izby vovalila sa medvedia postava Dušana Škripňa, vyobliekaného ako v nedeľu.„Ah, čože je to?“ šeply i slečny, zbadajúc to.„Vítam!“ zavolala mu Darina, ešte nebol dvere zatvoril, akosi tvrdo znejúcim hlasom, a nervózna, že sa musí ľakať zakaždým — čomu vina je i on — spýtala sa: „Azda i vaša babka dostala zimnicu? Tatuško nie je doma; musíte pozhovieť a počkať.“Krotký Dušan Škripoň zadivil sa a dobre nepadol. Za čo si on ten posmech zaslúžil? Otvoril oči na ňu, potom, keď ona odvrátila hlavu, šiel so zronenou tvárou podávať ruku slečnám.„No, no, veď sa nehnevaj,“ myslí si Darina, keď prišiel k nej, oľutujúc svoju prudkosť, „a odpusť, veď ti už dám pokoj!“ i pozrie na neho celkom pokorne, že Škripoň sa zmiatol a splašil od toho. To už dokonca nerozumie! Šiel sa napiť vody, ktorú zazrel tam na stole, na čom sa slečny usmialy medzi sebou, a sadol k Žanke, k stolu, volajúcej ho pozerať Bazáre, a aby riekol, ktoré šaty zdajú sa mu najkrajšie.„No, a ďalej čo o Hronskom?“ obrátila sa Darina k Ledankovi, kým druhé bavily sa na Dušanovi, i pozrie naň veselo a hrdinsky, ako by teraz ona mala úmysel ním ho mučiť.Samko Ledanko stál za Škripňom a čakal, kým sa vyvraví so slečnami, že sa ho potom spýta on o čomsi a tak odíde preč. Pozrel na Darinu, a vidiac jej neskrotný lesk očú, vopchal ruky do vačkov kabáta, meliac omelinky. Prešiel od Škripňa k oknu a nechcel rozprávať už o Hronskom, len opýtať sa: „Tak je už hodno hľadieť na nás?“„No, neviete už nič o ničom?“ trápi ho Darina a neodvracia svojho pohľadu od neho, pohľadu ľúbezného, ale nemilosrdného.Dušan Škripoň to zbadal a začal sa diviť: A či aj za inými pozerá?…„Ja by iné chcel povedať, slečna,“ podotkol váhave Ledanko, ale v srdci už úplne odhodlaný, že jej povie. A čo ju to ako zraní.„Povedzte, prosím,“ núkala ona, oddane chodiac očami za ním, ako sa prechodil.„Ale čože to znamená?“ myslí si krotký Dušan, tajne ju pozorujúc od slečien.Cíti akýsi pálčivý smäd v hrdle, i siaha svalnatou rukou, že si naleje vody.„Zaškodí vám!“ bráni Žanka, vidiac jeho rozohriatu tvár. „Ste rozhorúčený,“ i položí dlaň na pohár.On pozrel v nedorozumení na ňu, potom sa usmial a stiahol ruku nazpät.„Poviem vám…“ uisťuje Ledanko Darinu a zastal naprostred izby oproti nej.„Ah, musí to byť veľmi interesantné,“ usmeje sa ona a vstane, tajne naozaj sa ho bojac.Založila si ruky a Dušan Škripoň videl, že ide bližšie k Ledankovi a ako nespustí oka s neho. Zas siahol za pohárom, čo mu i bránili.„Chcem sa vás spýtať, slečna,“ vraví Ledanko tlmeno a zmužile pozerá na ňu, ani kroka neustúpiac, lebo veď ona je vina, keď chce zreteľné vysvetlenie, — „či sme už nie darebáci?“S tvári Darininej zmizol úsmev, otvorila oči, nechápuc, čo tým chcel. Potam prišlo jej na pamäť, že to ona povedala kedysi, a zasmiala sa veselo.„Pravdaže nie všetci!“ zvolá so smiechom a za pokutu pozrie naň takým nekonečne plamenným a zvodným pohľadom, ako ešte nikdy dosiaľ.Dušan Škripoň zazrel to tiež, rozplamenil sa ako fakľa v ťapkavej tvári a, chvejúc sa, vypil dva poháre vody.Samko Ledanko pomrvil omelinky vo vačkoch kabáta, pomrvil a odstúpil do najďalšieho kúta izby.„Hrozne je protivná!“ pomyslel si v svojom trápení, cítiac, ako mu srdce slasťou búcha pre ten pohľad.Darina odišla tiež, sadla k stolu k ostatným, ostanúc razom mlčanlivá, iba čo mu privolala:„Ani vy ste nie azda?“ a pozrela naň bez všetkej príťažlivosti, ba prosebne.Ale Ledanka neudobrila už ani táto zmena. „Musím ísť niekam nadlhšie… i zťato!“ myslí si a berie klobúk.„Kamarát, ty ostaneš ešte?“ spýtal sa Škripňa.„Idem i ja!“ odpovedal on rezko a, dopijúc vodu, valil sa zpoza stola von.„Brat môj srdečný,“ preriekol krotký Škripoň, keď už boli na ulici, hlbokým hlasom, ako poranený, „nevezmi si Dariny, lebo ona sa chce len vydať, čo za koho. I so mnou to robila, ale ja som nie viac v takých rokoch, že by sadol na lep, obrátila sa ku mne pozde.“„Čo ti to prichodí na um?“ usmial sa Ledanko chladnokrvne. „Takú, ktorej nechcem, nemienim vziať, či sa chce vydať, či nie.“Darina zbadala, keď sa obliekala na Milkino zasnúbenie, že jej mať prišla pomáhať, naprávať ju s veľkou pozornosťou, a otec, keď už mali odísť, poslal pre ňu.„Čo ste volali, tatuško?“Tatuško, večne zapriahnutý v robote — i teraz musel ísť najskôr niekam k chorému a len potom na zasnúbenie — obrátil tučnú hlavu, pozrel pozorne po celej, pokyvkal hlavou, ako by bol spokojný s jej zovňajškom — no on kyvkal, že súhlasí s tým, čo tetka a mať jej povedaly, že totiž dosť je už komédie… ba ešte sa i zastarel:„Zle si sa učesala… poď sem… načo si si tak našušorila vlasy navrchu?“ i začal jej tučnou mäkkou dlaňou stláčať napálené vlasy. „Komu by sa to zapáčilo?“„A či sa má zapáčiť niekomu?“ pozrela ona upodozrievave na otca.„Môžeš ísť!“ riekol jej krátko, odvrátiac tvár od jej pohľadu. „Ja prídem pozdejšie, keď sa vrátim.“Darina vyšla a stala sa hrozne zamyslenou. V pitvore zastala dlho, v kuchyni tiež a v bývacej pozrela tklive matke do očú, ako by sa z nich chcela presvedčiť, či je to naozaj tak, ako sa ona bojí.„No, sberaj sa!“ napomenie ju mať a odvráti sa od nej za rukavicami, lebo sa jej chcelo usmiať sa nad ňou, a potom by hneď vedela, že ju rozumie. „No, ber sa, ber!“ súri ju, stávajúc sa mrzutou.Darine začala kolovať krv od rozčúlenia a nepokoja, no nepovedala ničoho, ale, idúc cez dvor, začala sa obzerať, či nieto tam, čo by ju mrzelo.„Koľko ráz ste už povedali tej Kate, že pred dvere neslobodno vodu vylievať, a zas aké pleso! Ak to bude i na zimu tak bývať, keď bude mrznúť, tak sa pobijeme. Dal by tej tatuško, keby vedel.“„Choď, choď, čo ťa teraz do toho, a trápiť sa o zimu?!“ odpovie jej za ňou idúca mať a nezdrží sa úsmevu.„Ale to je jednako omrzlá vec držať takú sprostú slúžku…“ vraví ona, nedajúc sa mýliť.„I tú kľučku na uholnej izbe už všetku skazila, čo jej nevie otvoriť!“„Nestaraj sa nič,“ vraví jej mať. „Veď sa dá napraviť.“„Ale to je jednako protivná vec, každý deň taký hurt robí s ňou.“Mať neodpovedala už ničoho a Darina obzrela sa ešte, čo by ju bolelo. Boly už na ulici.„I to slnce tak hrozne pečie; ja neviem, čo chce?“„Neboj sa, nespáli ťa, čo prejdeme cez dedinu, a už skoro bude večer.“„A aký prach! Všetka sukňa sa mi zatrepe, a taká vzácna a drahá. Mohlo by už niekedy pršať; ale viem, že už nikdy nebude.“„Ale netáraj, netáraj, ktože by teraz žiadal dážď v najlepšej žatve!“ odpovie jej mať a potom zahriakne: „A už že nevyhutuj!“Darina zatíchla, ale ešte nebola uspokojená. Za každým desiatym krokom obzerala sa nazpät k domu, ako by sa chcela vrátiť. Do dvora Lepcovie príduc, začalo jej tak srdce biť, že sa nastráchala sama a pomyslela si: „Ak to takto bude so mnou, ja do rána ochoriem!“ V pitvore stretli sa s Ledankom. Bol pekne, čierno odetý a tvár celkom rozjarená.„Ruky bozkávam!“ volal už zďaleka a ponáhľal sa ochotne naproti nim.Panej bozkal ruku, potom uklonil sa pred Darinou a čakal, že sa ho spýta, ako sa bavil na dvojtýždňovej poľovačke u priateľa, majúc pohotove odpoveď: Prosím, znamenite, zastrelili sme dva diviaky, jedného roháča, a bolo tam jedno krásne dievča, veru krásne!Ale Darina nespýtala sa nič, pozerajúc s tajeným ľakom na dvere salónu, zkade vychodil cudzí vysoký a pekný pán.„Ako som vás dávno nevidel,“ podotkol Ledanko, vidiac, že darmo čaká jej oslovenia.Darina spamätala sa a videla, že je tam.„Nemôžem za to!“ povie a usmeje sa maliciózne.Divný človek, on je vina, že jej nevidel, a ešte jej hádam bude robiť výčitky! Nedbajúc oň, išla za mamou cez kuchyňu, ako chodia domáci hostia, preplnenú kuchárkami, behajúcimi vo veľkej rýchlosti sem i ta a strkajúcimi sa jedna do druhej. Tam v ústrety prišla im domáca pani, vysoká, tenká ženská, s očami, ktoré ustavične prevracala k povale. Privítala ich i ona len v náhlosti a zaviedla do izbičky susednej, aby sa poskladaly. Izba bola celá obvešaná kepienkami a klobúčikmi, a nikoho tam nebolo, len v uhle pri kasni kutila čosi jedna z posluhovačiek, a i to s veľkým ponáhľaním. Zátoňová hneď skladala so seba, ale Darina zastala proti polootvoreným dverám salónu, a svliekajúc rukavice, pozerala ta na shromaždených hostí — hlučných a veselých — dychtivým a mračným pohľadom. V jednej skupine pri okne sú páni pospolu na stolcoch, na druhej strane na diváne dámy a dievčence, a po izbe behajú, ako by ich naháňal, domáci a posluhovačky. Borovský, ktorého nemohla vystáť Cilka, stojí pri dverách a odstupuje sa vše ta, vše ta, aby sa do neho nebúšili. A zaiste zapácha od neho zas, lebo Cilka — vyfintená, s veľa mašličkami — kedykoľvek prejde popri ňom, krčí drobný, ale pyšný noštek. Darina usmiala sa nad tým. „Môže vás i desať krčiť,“ myslí si, odvracajúc sa, „jemu ostane najmilšie víno!“ Do izby vstúpila Milka v krémových šatách, okrášlená ružovými stužkami a všetkým šperkom, čo mala — lebo na sobáš nebude si môcť vziať ničoho. Oči sú jej vlažné, tvár dojatá a rozjarená. S veľkou citlivosťou šla bozkať ruku Zátoňovej, potom vrelo obrátila sa k Darine.„Všetci hostia sú už tu?“ pýtala sa jej Darina potom, chytiac ju za ruku.„Zdá sa mi, že všetci.“„Tak už nik nemá prísť?“„Nik azda… Málo ich bude, ale ja som nechcela veľa teraz… ani Julko.“ I usmeje sa zdržanlive, s potešením a hrdosťou pri spomenutí mena snúbencovho.„A kto sú to všetci tu?“„Takto neviem… Pozri, má byť niekde na stolíku karta, čo sme značili mená pozvaných s Julkom…“ i usmeje sa zasa zdržanlive a samoľúbe. „Tam, tam; Paľko ju kdesi ta položil… A čo ti je?“„Prečo?“„Celkom sú ti pery osinelé.“„Naozaj?“ Darina zahanbila sa hrozne a skoro skryla spodnú peru pod zuby, hodiac pohľad na mať, či sa díva. Mať sa usmiala, a keď Milka odišla, povedala jej:„Tu ti je, tu; len sa pekne. Prihlaď si tie vlasy, naveky ti tak kochľave stoja!“Tak je tu predsa? Darina zmĺkla hrôzou, otvoriac oči. A ešte aby sa pekne!„A kto je? Už aspoň povedzte,“ spýtala sa, vydychujúc.„No, už len maj trpezlivosť, veď zvieš,“ povie jej mať, usmievajúc sa akosi, a Darina už sa skoro zachodí rozčúlením.„Mamička, mamička…“ začne chvatom a dusiac sa, „to musíte sami uznať, sami uznať, že je to divné — nuž divné zachodenie. Viem, že zviem, kto je, viem; toto mu bude na očiach, keď na mňa pozrie: Akáže si, akože by to bolo, či by to bolo dobre, a ja sa ti pozdám?… Jaj, Bože!“ i premetáva šaty rýchle, ako seno, hľadajúc karotku.Mať sa zasmiala, potom, ako by ju nadišla ľútosť nad ňou, riekla so stiahnutým obočím:„Čo sa máš jašiť? Ak nebudeš chcieť ísť, či ťa nasilu prinútime?“„Veď tak, veď tak!“ prisviedča dychtive a, sotrúc slzy obľahčenia s očú, nahla sa nad karotku, aby spešno prečítala mená naHsa začínajúce: Hanus, Hadala, Hrabovský, Hríbovič…Hronského nieto! Veselšie zdvihla tvár, že sa usmeje povďačne na mať, no jej už nebolo tam, odišla do salónu. Darina chcela sa ponáhľať za ňou, aby videla, keď sa jej budú klaňať, kto a ako; ale do izbičky prišly školské sestričky samy, v bielych šatočkách — mať ich mala bolenie hlavy, nemohla ísť. Očká zablyšťaly sa im radosťou, vidiac ju, a hneď pribehly k nej sa utúliť.„Jaj, teta, teta, my sa tak hanbíme!“„Nič to, veď pôjdete so mnou,“ odpovedala ona a, ponaprávajúc im vrkoče a plissé, chcela ísť.No tu zas prišli noví hostia, z druhej dediny, Mína Korminská. Prosila ju, aby počkala, kým sa oblečie, pomohla jej, že potom pôjdu dnu spolu. Darina sadla, prizerala sa, a Mína, keď už bola oblečená, predstúpila pred ňu, čo povie, či červené, či biele korály si vziať na holé hrdlo?„Červené, červené,“ radila jej, keď si tie probovala, a keď si biele, skríkla: „Nie, tieto, tieto!“Totiž Mína bola pekná, a preto boly jej dobré i tie i tieto. I nemohla sa rozhodnúť, sprobúvajúc pred zrkadlom vše tie, zas tie, a Darina, nemôžuc jej vyčkať, potratila trpezlivosť a, vezmúc dievčence za ruky, šla dnu. Už nik neklaňal sa matke, sedela medzi staršími dámami už na pokoji. Pri dverách hneď zastavil Darinu snúbenec Julo, vykrčkané majúc temeno a fúzy. Bol pri dámach, ale, vidiac prichodiť nových hostí, vstal a šiel im naproti. Vedel, že na neho budú všetky oči upreté obzvláštne, a myslel si, že sa dnes každému musí zapáčiť. Na boku stál krotký, ale svalnatý Dušan Škripoň. Vidiac Darinu, odstúpil sa hlbšie a prizeral sa jej s povráskaným čelom, vše-vše žmurknúc ľútostive a myslel si: „Škoda jej, škoda toho dievčaťa!“ Čakal, že sa obzrie a on sa jej ukloní, ale Darina, odtrhnúc sa od Jula, šla ďalej, pozdravujúc sa so známymi, a pritom potajme pozerala, koľko cudzích pánov jest. Všimla si dvoch. Jeden, veľmi elegantný, bledý a pekný — ten, čo ho videla vychodiť zo salónu, keď prišli — stál pri skupine dám, zabávajúc ich. Druhý tiež elegantný, čiernych horiacich očú a čiernych vlasov i fúzov hustých a svesených. Ten sedel v kruhu pánov pri okne, kde bol prinesený druhý stôl a diván, a zdal sa im byť centrom, lebo všetci obracali hlavy k nemu, počúvajúc ho. On, keď vstúpila Darina s dievčatkami, pozrel na ňu, ale hneď obrátil čierne oči k pánom a vravel ďalej. Darina usadila dievčičky na malý divánček niže dám. Mladšia sadla chvatom — mala nové topánky a hrozne jej buchotaly, i hanbila sa a bála, že to zbadajú i druhí hostia a budú sa smiať. Darina ponaprávala im i tam vlasy a stužtičky, potom, zbadajúc v kúte medzi dámami notárku z tretej dediny — čo mala zvyk naveky sa smiať, prečo jej obyčajne boly ústa vždy otvorené, odhaľujúc drobné zodraté zúbky s červenými ďasnami — šla k nej; bola s ňou kedysi, kým sa nevydala, dobrá priateľka. Idúc popri elegantnom pánovi bledej tvári, ktorý zdvorile sa jej odstupoval, zbadala, že, hľadiac si pekné tmavé fúzy, prizeral sa jej dlhšie. Všimol si jej pre výraz, deliaci sa od iných, veselých, svojím nepokojom.„Kto je ten pán?“ spýtala sa Darina šeptom notárky, keď sa boly pozdravily.„To? To je Bohdan Hadala, starý mládenec.“,Hneď som vedela, že je to nie on!‘ myslí si Darina a berie sa nazpät; notárka zastavila ju ešte.„Nevieš, prečo neprišla Svetlovská?“ spýtala sa jej, a všetky panie uprely oči na ňu zvedave. Totiž Svetlovská bola krásna — zaujímala ich.„On ochorel na smrť… aby nemuseli sem prísť,“ odpovie Darina a trhne sa, pozrúc dookola, či počuli.Nezbadala, len po nečase, že vypovedala i svoje vlastné myšlienky. Zahryzla si do pery, zdržujúc smiech; ale vidiac, že iní rozosmiali sa veselo, zasmiala sa i ona, pozrúc tajne, čo elegantný starý mládenec. Smeje sa i on, hľadiac na ňu pozorne; ba i pri stole, kde sedeli páni, dopočuli, a obrátiac tváre k nej na chvíľku, smejú sa a potom vtipkujú medzi sebou o žiarlivom Svetlovskom. I pán „centrum“ prestal vravieť na chvíľu, pozrel na ňu a čierne horiace oči smialy sa mu tiež.„Á, servus, Darka!“ zavolal tam od stola starý pán z Mravčian, priateľ otcov, bielovlasej hlavy ako vlna.Otrčil jej ruku krížom cez stôl, pohodlne, ani nevstanúc a roztiahnuc sa práve proti cudziemu pánovi. Ten vstal hneď a odstúpil sa zdvorile, aby mu mohla podať ruku, i druhému známemu, i tretiemu, potom predstavil sa i on:„Peter Hrabovský, kňaz ďurčinovský,“ klaňal sa opätovne, natiahnuc dlhé hrdlo s veľkým ohlodkom napred až až veľmi a čierne oči uprel rovno na jej tvár.No nieto v nich nič ostrého a skúmavého, okrem zdvorilej vľúdnosti.„Ani toto je nie!“ pomyslela si Darina, vzdychnúc tíško, a vracia sa k dievčencom. Sadla na foteľ, vzdychnúc zasa mimovoľne, a pozrela, kde je mať. Bola medzi starými paniami a pánmi a nič nebadať na nej podozrivého. Neďaleko o kasňu opretý stojí krotký Dušan Škripoň a hľadí na Darinu, oči nadrapujúc, a zas jej nechápe: opäť je inakšia. Čaká netrpezlive, že pozrie naň, aby sa jej uklonil, lebo on nechce ísť k nej, keď je taká, že sa iba vydať chce. Teraz hľadí na pána, čo stál pri ňom a mal veľké oči a mrazivý, sebavedomý výraz na tvári — ako by ho poznávala… potom azda pozrie i na neho. On hotovil sa a pohýbal. Darina už pozerá mu na rukáv, no tu zasmiala sa neočakávane a skrútila hlavu k Žanke a Cilke, čo sedely pri nej a dohadovaly sa o čomsi veľmi ohnive. Dušan Škripoň vzdychol hlboko a šiel sa napiť vody.„To je zneuctenie všetkých nás. Nebudeme s ním tancovať!“ vraví rozhorlená Cilka tlmeným hlasom.Shováraly sa prv o pominulej sanici, potom prešly, či majú tancovať na svadbe s Borovským, ak sa opije, či nie. Cilka a Žanka sa verily, že nie.„Ale len tancujte!“ zastarie sa Darina, prehárčajúc Cilku.„Dobre, keď ty chceš, môžeš si ísť, ale ja nie!“ protestuje Cilka ohnive. „Len pozri naň, aký ti je, čo nevie, či je človek a či drevo.“Darina, smejúc sa, skrútla oči za Borovským, a tu náhle, ako by čosi cítila, vrátila sa očami, kde je „centrum“, a stŕpla. Hrabovského čierne horiace oči hľadely na ňu s výrazom: Akáže si?… A či by to bolo dobre?…„To je!“ šepce si Darina, a srdce zabúchalo jej tak, že sa zľakla, či to nepočujú aj iní a nevychýria ju za nezdravú.Vstala rýchle, celá sa chvejúc, a ponáhľala sa do šatnice. Pri dverách búšila sa do posluhovačiek, maly úmysel prikrývať stoly, a teraz už behaly po izbách zrovna ako šialené. Vo dverách zasa zastal jej cestu krotký Dušan Škripoň. Nevydržal a musel sa jej prísť ukloniť.„Služobník, slečna!“Pozrela na neho, ako čo by ho len teraz po prvý raz videla a nič sa nepamätala na to, čo bolo s nimi predtým, potom kývla mu hlavou na pozdravenie a zmizla v izbičke šatami obvešanej.„Čo si to vravel slečne?“ prišiel sa spýtať Samko Ledanko, položiac mu na plece ruku a prizrúc sa mu upodozrievave.„Ja?“ obrátil sa Škripoň zadiveno. „Ak si počúval, tak vieš,“ a pozrúc naň zboka nedôverčive, odstúpil pudom hnaný od neho.„Nedám sa mu tu obzerať!“ myslela si Darina v druhej izbičke, vzdychajúc v kúte na foteli. „To už nie!“Lampy pozapaľovali a stoly prikryli. Domáci už behali sem a ta a usádzali hostí. Pre Darinu prišla sama Milka. Veľa jej totiž pomáhala pri šití a ešte mala nádej, že bude pomáhať, bola jej teda vdačná; ale aj ináče ju mala rada.„Nie, radšej budem obsluhovať.“ riekla jej Darina.„Azda ty? Veď je dosť iných!“Jednako nepohla sa, len keď počula, že prišiel už i otec. Vstala na prstoch, ako potajme, pribehla oproti dverám a hľadela, ako sa privítajú. Hrabovský práve chcel sadať, keď prišiel k nemu tučný, vysoký a pekný tatuško. Rezko sa zvrtol, pustiac stolec, a obaja, povediac pozdravenie len krátke, schytia si pravice s akýmsi chvatom, stískajú si tuho a pozrú si do očú vrelo, ako by sa oddávali jeden druhému s celou dušou a ako by vraveli, kňaz: „Tvoj som celý!“ otec: „Dobre, dobre, i ja som tvoj!“ Otec skoro odišiel k iným známym a Hrabovský, ešte hľadiac za ním, sadol za stôl. „Pravda, on je to!“ myslela si Darina už úplne presvedčená a vracia sa zas na foteľ. Ztade videla do druhej izby jeden bok stola, no nie kde sedel Hrabovský. Prizerala sa na sediacich, ako sa černejú pánom hlavy a belejú tváre dám, jedna vyššie, druhá nižšie, jedna tak sa skláňa, druhá tak. Pri kraji sedí Borovský a naozaj je taký, že nevieš, či je človek a či drevo. Nabral si na tanier pečienky a teraz sa díva na ňu a nevie, čo s ňou urobiť. Na jednej strane sedí mu Elenka zo skliepka, bielo odetá, a pozerá vše naň odboka udivene a so strachom. Na druhom boku dve školské sestričky naprávajú ústka kadejak a šepcú, že keby len skoro bol koniec večeri, a ešte len posadali. Okolo behá bystro a trochu afektujúc — medzi inými obsluhovačkami — peknej postavy Cilka s mašličkami na pleciach, čo jej veľmi pristalo, zalietajúc milým usrozumeným zrakom na mladíka Lepca, ktorý stojí pred stolom a dáva pozor na jej pohľady, i koľko je v ktorej fľaši vína. Tu Darina nezdržala sa nezasmiať. Zbadala totiž, že peknej postavy Cilka, kedykoľvek prebehne poza Borovského, naveky štopne sa do jeho stolca. On uťahuje stolec, napráva, obzerá sa i ta, i ta, už celkom k stolu pritisnutý, a len mu nedajú pokoja. „Neborák!“ poľutuje ho Darina a vstane. Videla totiž, že školské sestričky naveky sedia rovno ako sviečočky a nikdy nezohnú hlávok nad tanier, a už tretie jedlo prešlo. Nikomu — teraz celkom prirodzene — nepríde na um mať starosť o také maličké, i sobrala sa teda ona k nim, vezmúc s kasne odo dverí misku, naloženú dobrou mandľovou štrúdľou.„Nie, teta, nie, my nechceme…“ šeptaly jej v ústrety, zbadajúc, že k nim ide. „Jaj, choďže ta, veď by sme si boly vzaly, keby sme boly lačné!“ a obracajú prosebne očká od misy k nej, ako by štrúdľa bola čosi strašného.Ale Darina, ktorej sa veľmi páčily mladé dievčence, najmä hanblivé, usmiala sa a neustúpila, i núka neodbytne žartom ako veľké, tlmene:„Milosťslečny, ráčte, prosím… Ale, prosím, jeden kúštik, len jeden kúštik, jeden aspoň!“„Jaj, teta, teta, ty si taká…“ lkajú dievčatká a hanbia sa ešte väčšmi, lebo tam blízko sediaci hľadia usmievajúcimi očami, ako by sa radovali.Dokončil rozprávanie i Hrabovský — sediaci vprostred radu a preto vidiaci na oboch koncoch stola, čo sa deje — a díva sa i on, ako by sa mu to veľmi páčilo, pozerajúc vše na Darinu, vše na dievčičky. Ba ešte i mať i otec pozreli letmo a usmiali sa s potešením a spokojnosťou. Dievčence nabraly si po najmenších kúštičkoch. Staršia, trochu i namrzená, začala si rozkrajovať a cukriť, ale mladšia rýchlymi pohybmi skoro jedla, len tak prežierajúc nepohryzené, a položila si dlaň na ústa, kým jedla. Lebo by sa ten pán okatý, čo naproti nej sedí, zaiste smial, že vie ešte špatne jesť, nie tak ako on: obe ruky drží pri stole rozložené, ako kvočka, ukladá si, hryzie, prežiera pekne a pozorne, aby si neuškodil.Darina ponaprávala dievčencom vlásky, i Elenke zo skliepka čipku od chrbta, a potom, vidiac, že Hrabovský pozrel ešte raz na dievčence a na ňu, sobrala sa nazpät.„Veru ty na mňa hľadieť nebudeš!“ myslí si hlavate a zastane vprostred izbičky prvej, ako by si sadla na fotel do kúta.Začal totiž ktosi hovoriť pri stole a ostatní zamĺkli, ešte i cvengot lyžíc a nožov prestal. Poznajúc hlas Hrabovského, išla k posteli hore, zkade bolo vidno druhý bok stola. V prostriedku radu stál štíhly Hrabovský, držiac pohár v ruke. Hostia klonia hlavy nad taniere hľadia naň, a i posluhovačky zastaly ako sviece za chrbtami sediacich. Medzi nimi i Samko Ledanko, obzerajúci sa nepokojne dookola, ako by mu čosi chybelo. Hrabovského hlas bol zvučný, že sa celá izba ozývala, ale vravel takým tónom, len ako by sa shováral, nič sa nenamáhajúc, ani neusilujúc vravieť slávnostne. Slová sypú sa mu, ako by mu už boly známe ako by pri každom obede, čo zje, toastoval. Istý výraz majúce čierne horiace oči — trochu presmeleného svitu — upiera vše na snúbencov, vše na rodičov, dotklive a neodolateľne. Pozdejšie jedna ruka mu je málo na rozkladanie; položí pohár a rozkladá i druhou. Vše nahne hlavu tak, vše tak. Vše zastane, kde nasleduje závažné slovo, nahnúc hlavu, a pozrie rovno hlavným do tvári, potom po druhých, ako by chcel vedieť, aká je ich napnutosť, či dostatočná. Čierne oči zablysnú mu, povie tie významné slová s dôrazom, a vraví ďalej, ďalej. Darina upiera oči naň, ale nepočuje nič, veľmi málo. Pred ňu postavily sa všetky kuchárky z kuchyne, a hoci nerozumejú zhola nič, myslely si, že pri takej chvíli aj ony musia sa zjaviť — šepcú neprestajne medzi sebou.„Ó, ver’ má tie bajúziská ovisnuté!“ pohodí ich Kata, ktorú poslali pomáhať nadnes.„Ba ver’ tými očami ako fľočí… ale pekne rozpráva, ej, pekne!“ hovorí stará slúžka Mara od Svetlovských.„Aj hlas má dobrý, ani náš nebohý pán farár… Tomu len tak sliny fŕkaly, keď kázal.“„Ta by bol za reči aj kňaz, pravda, to aj ja dosvedčím!“ rečie hlavná kuchárka v popánenom odeve.„Veď je kňaz!“ zasmeje sa im Darina.Kuchárky sa zdesily. Taký čierny a fúzatý! Ony myslely, že je fiškál.„A zkadeže je?“ obrátily sa všetky k nej.„Neviem nič o ňom… teraz som ho videla po prvý raz! Neviem…“ bráni sa Darina.Tamdnu Hrabovský dokončil reč, nahol sa akomak nad stôl proti snúbenici, nežne a zdvorile podávajúc svoj pohár, aby štrngla oň, potom rodičom. Nastalo všeobecné volanie na slávu, a každý vstáva a tisne sa k snúbencom v šramote stolcov. Milka má oči vlažné od citu a blaženosti. Vstane, že tak lepšie dočiahnu k nej, a drží pohár zdvihnutý. Potom že vypije. Ale tu zazrela v druhej izbičke Darinu stáť pod svetlom lampky, zavesenej na stene, ako sa smeje radostne a krúti hlavou niekomu. To svojej mame, ktorá ju volá od stola očami, mihá, mračí sa, že sa tak uťahuje.„Darinka!“ zavolala jej Milka citlive, zdvihnúc pohár, a keď ona nezbadala, odtisla stolec rezko nohou a vystúpiac ponáhľala sa k nej.Darina naliala si vina tiež, štrngly si a, horúce pozrúc si do očú, zachvátil ich cit nepremožiteľnej lásky, že sa musely objať vrelo; potom vypily. Blažená snúbenica ponáhľala sa nazpät; tu zastavily ju ešte kuchárky a spýtaly sa:„Zkade je to ten pán farár, čo vravel?“„Ten? Akože sa volá?“ vraví netrpezlive, lebo by rada zasa skoro byť tam, i stiahne obočie, ako by rozmýšľala. „Zabudla som… prišiel s Julkom — nie mu je rodina, ale sa kázal volať. Ale akože sa volá?… Kňaz, vdovec, zostal so štyrmi deťmi — tri sú dievčatká… A tebe je čo, Darinka?“ spýtala sa, a všetky kuchárky skrútly sa a pozrely zvedave na Darinu.„Mne?“„Celá si osinutá. Zle ti je? Však sa preto tak uťahuješ? Bolí ťa hlava?… Tam v tretej izbici na sklenej kasni je ťapkavá sklenica, čo mamička užíva od bolenia hlavy. Choď, nakvapkaj si na cukor. Ťapkavá sklenica s kvetom…“ volala ešte, odchodiac.„Môžete ich mať i desať!“ myslí si Darina zlostne, a teraz už naozaj zničená spúšťa sa na diván, dajúc čelo do dlaní.„Štyri deti, štyri deti!“ lká v sebe. „Štyrom byť macochou, od štyroch byť nenávidenou, ku štyrom byť možno i planou… Nebožiatka… Ach, ja potrestaná, ako kvočka budem medzi nimi!“Teraz už vie, prečo s takým potešením hľadeli na ňu, keď núkala školské sestričky. Ach, už i tie stratily kúzlo pre ňu!Večera o dve hodiny sa skončila. Stoly povynášali a hostia sa rozložili, každý kde mu bolo najmilšie. Samko Ledanko stojí pri dverách a nemôže si miesta nájsť, i pozerá po izbe, ako by bol čosi stratil. Vo dverách ukázala sa Darina. Tvár jej je zmužilá: veď sa konečne nemusí vydať zaň, ozaj!… Srdce Samka Ledanka zatrepotalo obľahčením a tvár mu ožila, vidiac ju. Zrazu pochopil, že jej príťažlivé pohľady chybia mu. Spravil krok, že ide k nej, no tu predišiel ho v tom Dušan s druhej strany.„Slečna,“ vravel jej s nadrapenými očami a nízkym hlasom, „my sme dnes ešte ani neboli spolu.“Darina pozrela naň, a že bola zúfalá, nazlostila sa.„A či je to niekde zapísané, aby sme my mali byť spolu?“ spýta sa a, odchodiac, pomyslí si podráždená: „Čo sa mi prihovára, keď ma nemôže vystáť?!“Krotký Dušan Škripoň dobre nespadol od zadivenia. Pozrel za ňou s odpadnutou perou, potom ponáhľal sa k stolu.„Prečo sa hnevá, čo som jej spravil?“ myslel si, vody si nalievajúc. „Aha, to preto, že som si jej nevzal!“ Dopil vodu a šiel sa oprieť o kasňu a ztade hľadel na ňu, oči napínajúc, a rozmýšľal, čo robiť. Darina sadla medzi slečny a pozerala ponad vejár na Hrabovského, s úmyslom, že sa jej nič nebude páčiť na ňom.„Kdeže je tá elegancia?“ myslela si, a naozaj nepáčil sa jej už nijak. Černovlasú hlavu hádže a rukami — keď ich nerozkladá — kazí zápalkovú škatuľku, i tak i tak ju nadhadzujúc. Šaty má pekné, i golier pri veľkom ohlodku ligoce sa ako srieň. Ale nesedí pekne, dovolí si, ako sa mu páči. Stolec drží iba na dvoch predných nohách a prsia opiera o kraj stola, kým nohy kadejak posvíjané drží pod stolcom. A vedie slovo on; druhí majú obrátené hlavy naň, hľadia mu do očú, na tvár, pery a poslúchajú pozorne, len kedy-tedy povie niektorý poznámku alebo otázku.„Rada by vedieť, či zajtra nebude zachrípnutý!“ myslí si Darina, v duchu vtipkujúc. „Len čo ho tak počúvajú?“ Stíchne na chvíľku a rada by ho počúvať i ona, ale sa bojí, že by sa jej zasa zapáčil. „A všetci ho počúvajú!“ horší sa, vidiac, že už i poniektoré dámy prisadly k stolu. Ale jeden tučný pán, ktorému boly oči celkom zarastené v mäse, prechodil sa tam na tri kroky pred nimi hore-dolu — naveky tak od večere, najedol sa dobre a teraz sa bojí, že stučnie ešte väčšmi — má výraz tvári flegmatický, ba nevšímavý. Zaiste zunoval už Hrabovského, a ani ho už nepočúva. Darina pozrela pozorne naň; to musí byť zvláštny človek. Tu zastal pred Hrabovským a poznamenal čosi, ako by mu pripomínal. Hrabovský prisvedčil hlavou, začal čerstvou silou, a tučný pán prechodil sa zasa sem a ta na tri kroky.„Byť macochou, byť macochou!“ lká Darina zas. „Tyrani, vy ste tomu vina!“ pozrela, hľadajúc očami Ledanka a Škripňa, aby ich premerala nenávistným pohľadom. Stáli pri okne opretí a krotký Dušan Škripoň už úplne odhodlaný myslel si: „Vezmem ju, či sa chce vydať, či nie!“„Čože, kamarát?“ obrátil sa k nemu Ledanko, pozrúc mu priečno do roztúženej širokej tvári. „Aby si nejako neprehltol tú slečnu Darinu.“Dušan Škripoň sa zapálil a ústa potrhly sa mu. Schytil sa a vzal priateľa za ruku, vedúc ho na stranu, i začal tichým, srdečným tónom:„Brat môj úprimný, priznám sa ti, ja ju milujem a chcem vziať.“„Tak si mi ju preto tak horlive odrádzal,“ vraví Ledanko maliciózne. „A ak ju i ja chcem?“„Ty?“ Dušan Škripoň zadivil sa a dobré srdce jeho prenikol strach. Žmurkol za vodou na stôl. „Veď si povedal, že jej nechceš?!“„A ty si klebetil, že sa iba vydať chce!“Škripoň potrhol kútikmi úst a sklonil hlavu, stiahnuc obrvy ustarostené.„Kedy ju vypýtaš?“ opýtal sa.„Hoci hneď.“Dušanovo srdce zabúchalo ešte väčšmi strachom. Vie, že Darina vydá sa za toho, kto príde. Zažmurkal očami a nevydržal; musel ísť vodu piť. Potom, utrúc si ústa, chvatom pristúpil zasa k Ledankovi, striasol sa a povedal s veľkým napätím duševných síl:„Za to ti stojím, že jej dnes nevyjavíš ničoho!“„Ale uvidím, čo jej i ty povieš!“ odpovie mu zádrapľavo Ledanko.Priatelia sa rozišli v spore a nezbadane zamierili jeden na jednu, druhý na druhú stranu neďaleko Dariny. Sedela obklopená slečnami a nedalo sa k nej dostať ani s jednej strany. Nezbadajúc ich, usmievala sa, ako iné, na snúbencovi, ktorý si myslel, že dnes musí lichotiť každému, a stojac pred nimi so svojou vykrčkanou hlavou, vravel im:„Bože môj milý!“ a vzdychol, ako by so žartovnou komičnosťou, „koľko krásavíc na jednom mieste! Na ktorúže pozrieť, ktoráže je najkrajšia?“ i klipká ospalými očami.Bol človek veľmi poriadny a o deviatej chodil riadne spať, i bolo mu ťažko, že čas už minul.„No, ľaľa!“ divia sa slečny medzi sebou a zdržiavajú smiech. „Či ešte i na iné chce pozerať?“„Bože môj milý, Bože môj milý, všetky ste najkrajšie!“ vzdychá zakrčkaný snúbenec a sadá, nevidiac dobre od ospalosti, Ledankovi do lona, ktorý striehol tam neďaleko na Darinu.Slečny pozeraly jedna na druhú a Darina s Cilkou, nemôžuc sa opanovať, skočily naraz a šly ako usrozumené k svetlu, kde boli páni, i začaly si obzerať vejár, hľadiac naň a hryzúc si pery.„Vidíš, že je môj!“ zvolala Darina, keď sa premohla, ako by sa o to boly dohadovaly, a pozrela víťazne hore.A tu zbadala, že je pri stole, kde páni besedujú, a ona stojí pri Hrabovskom. Vravel čosi, ale keď pozrela naň, pretrhol reč, zastal a pozrel hore svojimi horiacimi očami, aby ju videl. Darina sa zachvela úžasom: koľko moci je v tých jeho očiach! „Pane, Pane!…“ zalkala v duchu nastráchaná a ponáhľala sa odtiaľ.„Už vie, kto som!“ pomyslel si on, a skrútnuc černovlasú hlavu, obrátil sa k pánom, aby pokračoval v tom, čo vravel, a zakončil. Potom zdvihol sa a, pozrúc dookola, šiel rezko do druhej izby, impozantne a akomak posmeleno dvíhajúc hlavu. Darina šla si pre vejár na stole zabudnutý, kde on sedel, a odtiaľ pozrela do druhej izby cez otvorené dvere. Tam je, sedí s jej rodičmi, oni obaja na diváne, on — majúc nahnutú hlavu — na stolci pri nich. Drží dlane na kolenách, prizerá sa im tklivo do tvári a vraví čosi.„Čo mu povedia?“ myslela si Darina, vrátiac sa na svoje miesto nazpät a sadajúc. — Naše privolenie máš — choď k nej!… — Dajú ma vďačne!“ Tu musela vyspievať v duchu „Pod oblôčkom vyskakoval“. Osožilo jej trochu, ale len kým spievala. Cítiac, akú plačlivú tvár musí mať, zastrela si ju vejárom ako ospanlivá, pritom dala pozor na dvere izby, kde boli oni. Práve šla ta rezkým a strojeným krokom Cilka krásnej postavy shľadávať veci na hru „vareška“. Teraz vyšiel domáci pán so zaslzenými očami — keď viac pil, naveky mu také boly — a zastanúc, hľadel, koľko je vína na stole. Za tým chudá notárka výšavnej postavy, a i teraz sa smeje a drží ústa otvorené s drobnými zúbkami a gratuluje Milke, ktorú držala okolo pása, už po tretí raz. Potom sobral sa Borovský dnu, ale došiel iba do dverí. Tam zastal a oprel svoju sprostú hlavu o vereje. A teraz vracia sa Hrabovský. Najprv zbadal Borovského, zasmial sa i tak, i tak, a pozrel k stolu na pánov, ako by ich upozorňoval a vravel: „Či je i toto zpomedzi nás?“Potom prešiel rezko pomimo, pozrel, kde je Darina, i na pustý stolec pri nej, s ktorého — na veľký hnev Darine — práve odbehla Elenka, a tvár jeho a horiace oči dostaly starostlivý akýsi tieň, ako by vravel: „O mne už niet otázky, ani o inom, ale ty?!“„Teraz,“ myslí si Darina, zrazu zachovajúc úplne duchaprítomnosť, „spravím chladnú tvár, pozriem naň pohŕdlive a odídem. A on, ak je vtipný človek, ustúpi bez ďalšieho vysvetľovania.“ Složila vejár a pozrela, že ho premeria takým zrakom. Oči sišly sa im plným pohľadom a z jeho horiacich očú teraz svietila pokora a moc. Darine zatriaslo sa srdce radosťou neočakávane. Zmiatla sa, potom trhla, ako by sa silou-mocou chcela spamätať. Pozrela dookola, i na neho, ako by ich prosila všetkých o pomoc, ale cítiac jeho blízkosť a moc, sadla nazpät a dočkala ho.Je pekný, jasný deň. Dvaja priatelia, Škripoň a Ledanko, sedeli na chodbe vovedne u Dušana a čakali Svetlovského, ktorého poslali k Zátoňovcom. Totiž oni vyrovnali sa po priateľsky u Lepcov, ako obaja veľmi dobrí, a usniesli sa, že pošlú tretieho k slečne Darine v mene oboch: nech si vyvolí, ktorého chce z nich. Dušan Škripoň sedel pri stolíku a blúdil veľkými napätými očami hore do dediny, a Ledanko, stojac pri stĺpe, hľadel dolu. Obaja usilujú sa byť shovorčivými, ale hlas im nejde a oči nijako nemôžu sa im stretať. Keď videli vracať sa Svetlovského, obaja sa trhli a chceli ísť oproti do dvora, ale pozreli na seba a ostali.„No?“ spýtali sa, keď vyšiel k nim.„Mali ste ma skôr poslať… Tam je kňaz Hrabovský, a slečna pekná, ako ešte nikdy, jasá a smeje sa. Za toho pôjde; vám odkázala, že sa teší, že ste ju poctili, ale že je už pozde.“Obaja priatelia sa smierili a zatíchli, nepovediac slova. Ledanko, ktorý neublížil nikdy nikomu a bol samá ctnosť, chcel zlorečiť, ale videl, že Škripoň pije vodu, tým, ako by plameň udúšal, stáva sa tichším a pokojnejším, i — nalial si tiež do pohára.	Slancikova-Timrava_Pozde.html.txt
PredmluvaZasvätenie storočia Kuzmányho narodenia (r. 1906), ktoré obrátilo myseľ našu na tohoto národného bohatiera a dalo podnet k hlbšiemu nahliadnutiu do jeho ducha a práce, priviedlo nás ku vzácnemu poznaniu, že v Karlovi Kuzmánym máme veľkého ducha, ktorý zaujíma dôstojné miesto v rade našich najprednejších repräzentantov, že je o moc väčší a vzácnejší, než sme si ho dosiaľ kedykoľvek cenili. Tomuto poznaniu dal výraz Vajanský vo svojej prednáške: „i vidíme, presvedčujeme sa o tom, čo sme dosiaľ len šípili, že máme v Kuzmánym veľkého básnika, ktorého postaviť môžeme na rovný piedestál s Kollárom, Sládkovičom, Chalupkom.“[1]A nielen básnika veľkého máme v ňom. Práve tak veľkým sa dokázal ako kňaz, ako národovec, ako organizátor, ako vedátor, ako vychovávateľ národa.Skutočne, keď sa vhĺbime do povahy, do duševnej dielne týchto otcov, patriarchov národa nášho, ako bol Kuzmány a s ním Kollár, potom Lichard, Hodža, Hurban, Štúr a iní, prichodí nám s hlbokou pokorou a obdivovaním vzdať úctu ich duchom. Ako boli ustarostení o svoj národ! Len čiastku tej starosti a s ňou spojeného oduševnenia i konania, a národ náš musel by prekvitať! Nemožno je sa diviť, že títo mužovia videli už brieždiť sa zore národného slovenského života. Bol to optimizmus, založený na vnútornej sile, na sebadôvere. Vycítime pri nich snahu, dopriať všetko dobré národu. Ba razom chceli potisnúť biedny národ slovenský do popredia. Kde badali, že by bolo treba pomáhať, už tam boli. Vzory najnovšie na každom poli, ešte sa len písalo o nich po časopisoch, už uvádzali i k nám. Dvíhať národ, nahradiť v krátkosti tisícročnou nečinnosťou zameškané, to bola ich snaha, to struna, ktorá ich ku každému činu roznietila.Z týchto mužov, skutočne otcov národa, bol Karol Kuzmány. Preto vďaka spolku „Tranoscius“, že vypísaním súbehu, dal podnet a chuť k oceneniu práce jeho, k opísaniu jeho života a jeho doby vzhľadom na náš národ a na jeho tohočasné dejiny.Zasluhuje si toho Kuzmány, ale žiada si a potrebuje to i sám národ. Lebo životopis veľkých ľudí má veľký výchovný význam. Je v ňom istá príťažlivá sila. Mládež na príkladoch otcov svojich sa vychováva. Preto bez nútenia rada číta životopisy veľkých mužov.S vedeckého však stanoviska životopis repräzentačného človeka má ten význam, že slúži na objasnenie, na vysvetlenie diela, smýšľania, ducha jeho. Lebo k duchu diela prispieva mnohým nálada, často len chvíľková a zavše dobová. Preto životopis má za povinnosť vystihnúť náladu túto a tak prispieť k vysvetleniu diela, srozumiteľnejšou urobiť náladu, pochopiteľnejším ducha, v diele sa javiaceho.Tieto dva významy životopisu, tieto dva požiadavky jeho budeme mať pred sebou pri ďalšej rozprave. Takáto práca o Kuzmánym a jeho dobe je ťažká, je priekopná. Treba ísť k samým prameňom, do starých knižníc. Málo sa dosiaľ napísalo o ňom, a i to je už potratené. Jeho práce sú prachom zapadnuté, ak vôbec sú ešte zachované u niektorého bibliofila. I k tejto práci len na viac miestach som môhol ako-tak posbierať diela Kuzmányho. Viacej pánov mi láskave zapožičali knihy, ktoré zachovali v svojich knižniciach. I vnukovia veľkého Karla mi s najväčšou ochotou prepustili všetko, čo sa u nich zachovalo, menovite vzácny, v rukopise zachovaný životopis Karla Kuzmányho, pôvodne pre „Slavische Blätter“ napísaný, ale podopĺňaný, potom familiárne dáta o rodine Kuzmányovskej.Všetkým ct. pánom, ktorí mi už čímkoľvek boli na pomoci, i na tomto mieste vzdávam srdečnú vďaku.V Krupine, 1916.[1]Slov. Pohľ. 1906, str. 687.	Bujnak_Dr-Karol-Kuzmany-Zivot-a-dielo.txt
Hospodárstvo a roľníctvoStav sedliacky. Pole, háje, hory, lúky, tráva, orba, kosba, hrabanie, žatva, mlatba, ľan, konope, bielisko,[1]mlyn, jedlá„Tiefes, inniges Gefühl für häuslichen Fleiss und häusliches Glück — dein Name ist Slawe.“Bartholomaeus Kopitar(Hlboký vnútorný cit pre usilovnosť a šťastie v domácnosti — tvoje meno je Slovan.Bartholomaeus Kopitar)„In der Thurótz und in den umliegenden Comitaten ist der wahre Volksgesang zu Hause. Die schönere Hälfte des Volkes erscheint auf dem Felde jedesmal eben so nett und reinlich gekleidet, als wenn sie in die Kirche ginge. Unter unaufhörlichem Singen und Schäkern wird flessig gearbeitet.“Johannes V. Čaplovič(V Turci a v okolitých stoliciach jestvuje skutočný ľudový spev. Krajšie pohlavie z ľudu chodí do poľa vždy práve tak vkusne a čistotne oblečené, ako by šlo do kostola. Pri ustavičnom speve a žarte sa usilovne pracuje.Johannes V. Čaplovič)„Die ausserordentliche Liebe zum Gesang ist ein Haupt — und ein schöner Zug der Slawen. Es ist eine Freude zur Erntezeit im Felde zu wandeln. Alles singt dann. Das slawische Frauenzimmer wird man selten stumm antreffen. Es schwatzt oder singt. In deutschen Orten, wo slawische Dienstmägde gehalten werden, ziehen diese, wenn sie des Morgens mit Grasbürden, gewöhnlich in einem Zuge zurückkommen, immer singend ein. Die Slawen haben in diesem Stücke einen entschiedenen Vorzug vor den Deutschen.“Jakob Glatz(Nezvyčajná láska k spevu je hlavnou a krásnou črtou Slovanov. Je radostné potulovať sa v poli cez žatvu. Vtedy všetko spieva. Zriedkakedy stretneš zamĺknutú slovanskú ženu. Švitorí alebo spieva. V nemeckých obciach slovanské slúžky, keď sa ráno vracajú s batohmi trávy, obyčajne v zástupoch, prichádzajú vždy so spevom. V tejto veci Slovania majú rozhodne prednosť pred Nemcami.Jakob Glatz)[1]bielisko— miesto na bielenie plátna	Kollar_Narodnie-spievanky-1-Hospodarstvo-a-rolnictvo.html.txt
Gassirova loutnaI Diarre a chlapec Ženy Gassirovy 2 otroci Král Posel s kopími Vítání Gassirovo Odchod k hodům Gassire zůstane Samomluva Hlasy II/1 Cesta ke Kiekorrovi II/2 Zpěv křepelčin II/3 Kovář III Gassire jde se syny do boje Otroci Ženy a král Gassire přichází s mrtvolou synovou Gassire sám s loutnou, loutna nezní Ženy přicházejí od krvavé urny Loutna nezní Gassire vyzývá druhé syny IV Otroci Nářek nad šesti hroby Diarre s chlapcem se dívá na boj Sedmý syn padl Rozhovor mužů Gassire vrací se s mrtvolou Loutna nezní Chce syna nejmladšího Scéna s ženou třetí Mužové z Vagadu vyhánějí Gassira Gassire pláče Loutna zní Gassire zpívá Opona	Capek_Gassirova-loutna.html.txt
Povesť Maginhradu(Z XV. stoletia.)[1][2][3]Hory pusté, hory — hájiček zelený,divne sa to všetko na tom svete mení.Oj, vŕšky krásne, vŕšky maľované,čo ste širokú dolinu obstalisťa krotké deti krásou vychované,čo by zo dvoch strán otca poslúchali.Sinec polnočný, ten otec poctivý —nemo im v doline ukazuje divy!Zelená lúka sťa široké more,po nej hodvábna jarabie sa tráva,ligotné kvieťa sťa ružové zoreso snehobielym krásou sa miešava.A jej prostriedkom tá tichá Rimavahadí sa sticha dolu krútňavamisťa dáka stužka striebroligotavá,skrútená divne valnými vetrami —sticha si plynie — temnučko šepoce —vari o zore, čo sa jej ligoce?! —Slávny Maginhrad z týchto dlhých radovhrdo pred bratov druhých vystupuje —vidí kvet zlatý, čo mu už odpadol,ak Rimavou tichou len sťa vo sne pluje,do jej vĺn sivých so zármutkom hľadí,ak by oplakal večne svoj vek mladý,lež keď mu slnce plešiny dopáli,čierne si mraky od otca ukradne,z nich svoju pomstu v dolinu zavalí —a len mu potom krutý hnev ochladne.A tá úbohá, tá Rimava tichá,mútne sa nadýma, žiaľne si zavzdychá. —Vzdycháva nad sebou (tou celou dolinou),nad svojím rajom i nad svoj’ rodinou.Z teplého poludnia sťa sivé oblakyvrchy vysoké v diaľky sa sivejú,nad jeden druhého vypínajú zraky,všetci na tú krásu čudovať sa chcejú. —Lež vše zachmúria svoje vážne čeláza slávou dávnou, čo preč uletela.Sláva uletela, ukradli ju časy,len slabé po nej ostali ohlasy —a aj tie ešte vietor het odniesoldo jaskýň tmavých, do zakliaťa lesov.Vŕšky úbohé, kruto spustošené,oj, vŕšky krásne, vŕšky maľované,čo načúvate Rimavy šuškanie —oj, vo vašich prsiach dač tajného hučí,že z vášho kvetu nový sa vypučí!Hučteže mi, hučte o tých slávnych dobách!O vašej kráse, o vašich ozdobách!Povedzteže mi, kto po vás chodieval,kto po vás ostrou šabličkou zvonieval,šabličkou zvonieval z ligotnej oceli,čo sa jej štrkotom ozýval svet celý!A vy len nemo, nemo tu stojíte,tajnými hlasmi tichučko hučíte!Ej, vaše ústa nikto neotvorí,len ktorý svet borí — a zas nový tvorí!Povedzže, Rimava, ty Rimava milá,čiaže ťa to krv v červeno farbila?Povedzže, povedz, kto to po trávničkublýskal šabličkou na švihlom koníčku?Ktože to tvoje vzdychanie načúval?Ktože sa tebe potajme žalúval?A ona ticho, oj, tichučko šumie;lež ktože tajné jej slová rozumie?Povedz mi, vietor, veď ty prudkým letomod pamäti sveta lietavaš nad svetom,čiaže sa tebou zástava vlnila,čiaže tu sláva široko žiarila? —Zahučí vetrík mojimi prsamia moju dušu vychytí krídlami —letí sokolom ponad sveta krásy,divne si letí v dávnoveké časy. —Tam ona sadne na duba starého,stade sa díva do sveta divného,i načúva tam — hlas to divotvornýa mečov ostrých hrmot svetoborný.Nad dolinou, dolinou širokou,nad Rimavou, Rimavou tichučkou,čo sa belie na tom vŕšku tmavom?Či to snežný oblak navalil sa?Či to vrchy ľadové stávajú?Nie. — To zámok mocný Magy krásnej,Magy slávnej, mladej to vdovicin.Múry hrubé, múry vybielenévŕšok venčia ako pomník tvrdý,nepreletné tým krahulcom dravým,neprebitné horúcimi hrommi.Na nich bašty od štyroch strán sveta,čo sa pyšne do neba dívajú —čierne vejú ponad ne zástavy,ak by víchrom tí čiernokňažníciv hromonosných krútili sa mrakoch.A na bašte, čo v stredku vyniká,lieta vetrom bielušká zástava,až sa blyští na nej žiarou slncakríž a kalich vyšívaný zlatom,svieti slncom širokej doline,svieti smutne spod čierneho flóru.V zámku ticho ako v mŕtvom hrobe —len pri bránach stoja obri silní —dubec hrubý nad hlavy im trčí,naň sa tuhá podopiera ruka —hlava, pomstou zatiahnutá večnou,ku tichej sa nachyľuje zemi.Perlou svieti slza v mútnych očiach,rosičkou sa valí brázdou tváricez šedivú bradu k prsiam verným,i ticho je v bôľnych dušiach jejich.A v tom zámku chyže maľované,maľované, smútkom obtiahnuté —a v tých chyžiach dubové lavice,na lavici sedí kňažná Maga. —Líčka sú jej dve bledé ružičky,čo nepadá na ne teplý dáždik —čo nepadá na ne vlažná rosa.Tie jej očká sú dve čierne trnky,čo sa v chladnej zamárajú vode.Tie jej prsia zdýmajúci Vezuv,keď von tisne stocentové skaly —i beda je v nich jej duši bielej.Šaty sú jej tá nočná mrákava.Sedí nemo s ovesenou hlavou,len žiaľ krutý v tom srdiečku bledombôľne vzdychy vyráža jej hrdlom.Vše sa díva v širokú dolinu,lež jej krása zamračená pred ňou —vše sa díva na belasté vrchy,lež jej kruté neukrotia žiale.Nad ňou šable siahové sa blyštia,oj, blyštia sa postriekané krvou,čo štrkotom strachy v duše siali,čo rúbali oceľové hlavy;pri nich visia na bieluškej steneflinty ťažké, flinty skaloborné,čo hrmotom hromovým húkali. —A pri nich tam zas centové mlaty,čo praskotom vyrážali duše,vyrážali z oceľových prsú.Cez ne krížom prelomený vpoly,prelomený leží mocný dubec,ostrý bodák na ňom skrvavený,čo železom kryté pichal srdce.A naproti, na tej stene druhejblyskoce sa oceľový šišak,vybíjaný tým ligotným zlatom,vo dve poly hlboko zaťatý,tou červenou zafarbený krvou.Pod ním ťažký náprsník z ocele,hlbokými škárami posiaty,dohýbaný prudkými guľami.Pod ním tvrdé oceľové šaty,posekané ostrými šabľami,pofŕkané tou červenou krvou,z nich strašlivé hľadia boje kruté.Po nich očká žiaľnej Magy liecu —vari život ulietly hľadajú?Nie — nenájdeš života v oceli,v oceli to mŕtvej, skrvavenej —lež sa na nej boj veľký maľujes časom smutným, v minulosť zalietlym.A jej myseľ smutná, nepostojná —po nej sticha šíro sa rozlieva.A vtom všetka tá zbroj vyostrenázarýva sa v bôľne jej srdiečko —predsa jej je tou jedinou krásouna tom pustom preširokom svete,čo aj pichá jej strápené srdce.„Oj, Bože môj, Bože všemohúci,nač si odňal moje zlaté časy?Nač si odňal môjho srdca radosťa nasial si doň krutého horca?Časy moje, svetoslávne časy,oj, slncom ste uleteli jasným,len mi nebo pošmúrne zostalo.Hradom ste sa hrdým zosypali,v tých rumoch len horké zieľa rastie.A medené nehurtujú bubny,nehurtujú ako ťažké hromy —nesedám viac na bystrého sivkaa nechytám do rúčky šabličku,šabličku to pomstu sypajúcu.Nesekám viac už krkavcom grgy —čierny oblak zakryl silu moju:lebo padla moja pravá ruka,padla — padla vztekom krutých vrahov,pod mohylou chladnou už načúvašuchotanie širokého duba. —I zakŕka nad ňou sokol plavý,i zakŕka o nej hustým lesom.Zarmútia sa so mnou husté lesy,i zaplačú so mnou ľúte zvery,jedno srdce nepriateľov zlostnézrihoce sa nad ňou peklom vzteklým!Padol víťaz, v hrobe jeho sila,nepohne sa tamten na stene mlat,nezahučia pred ním vrahov prsia —slobodne ich rozrastajú grgy. —Nač som sama na tej čiernej zemi?Nač mi zlato, nač mi drahé perly?Oj, nežijem ani neumieram!Roztvorže sa, roztvor, ty čierna zema zavri ma v svoje tmavé prsia!Azdaj sa tak ukryjem pred žiaľoma pred mukou neskrotenou srdca!“Vtom jej potok tých sĺz krištáľovýchukrotil tie jedovaté žiale. —Vezme trúbku, trúbočku to zlatú,namieri ju k Sincu vysočnému,namieri ju na vysokú baštua na bašte v oblok otvorenývolá sestru hrdličiným hlasom,volá staršiu sestru Sibyliu,Sibyliu, veľkú prorokyňu —i rozumie ona hláskom zlatým.I zanechá Maga chyžu pustú,bo ju chladné nepotešia steny —vyjde tichou pávou na dvor temný.Pred ňou stojí sto obrovských chlapov,na sto tvárach hrozný žiaľ rozstretý,a v sto silných prsiach vernosť duní,poklonu jej zaštrngocú šabľou —lež vdovicu neteší viac vojsko.Zíde dolu poza biele múry —a tichučko príde ku tichučkej,ku tichučkej hadovej Rimave —a poslúcha pod tým nebom mračným,oj, poslúcha predvečernú pieseň. —Príde ďalej i sadne si nad ňu,na tú mäkkú voňavú trávičku —tie jej slzy horké z očiek tečú —a pije ich pánbohov chlebíček,[4]i pije ich s ďatelinkou drobnou,sťa zarána ligotnú rosičku.Lež ovesí svoju hlávku krásnuod horkosti tých slzičiek mútnych.A uteká od nich včielka rezká —neprídu k nim motýľky jarabé. —I načúva Maga hlasy tiché,i pozerá jej sivé vlnôčky —a Rimava šepce hlasom temným,ak by tešiť chcela Magu smutnú,Magu smutnú, priateľkyňu vernú. —„Oj, len šepci, ty Rimava dobrá,ty Rimava tichá, hlasom tajným!Tvoje hlasy, tvoje smutné piesnevytrhujú z môjho srdca žiale!“Myje si v nej zaslzené líčka,lež si horké zmyť nie v stave slzy. —Prišla sestra staršia Sibyliatam zo Sinca, z vysokého zámku,prišla sestra staršia Cinkopanna,prišla dolu od Hradovej skaly,bo zazneli hlásky trúbou zlatou,čo pustila múdra Sibylia. —Rozumela ona hláskom temným —i vzdychalo troje pŕs s Rimavou —zamútili jej sivé vlnôčky,zamútili jej ich slzy smutné,i plakali vtáčky okolo nej —i plakala s ňou celá dolina —pri tom smutnom zvonení večernom.Keď za hory temné slnce zašlo —ony išli od tichej Rimavy —lež im žiale len v srdciach ostali.Išli hore pri mesiačku bledom,bledom sťa tie vdovicine líčka.Keď on pozrel na nich spoza chmáry,zatiahol si bledú tvár obláčkom —a smútil sa on — dobrý mesiačik.K zámku tiahnu sťa tmavé tôňavy —dve k tej zemi hlávočky sklonili,ak by po nej rozsievali žiale.Lež s sivými očkami Sibyliahor’ pozerá na bystré hviezdičkya vyzerá na nich časy tajné.Na tom bielom zámku Maginhradeso slzami skropili koniec dňa,so slzami skropili čiernu noc.Tak minul deň — tak minuli týždne.A keď stý raz pred slniečkom jasnýmobláčkov sa zapálili líčka,ako líčka hanblivej dievčine —Maga chodí v chyži maľovanej,maľovanej, smútkom zatiahnutej —vyblednutá sťa zvädlá ľalia.Tam na stene visí obraz svätý,obraz svätý Krista Spasiteľa —zohla nôžky slabé k chladným skalám,ku obrazu späla rúčky biele.Napnuli sa tie jej prsia ťažkéa ružové ústičká tichučkošepotali z srdiečka modlitbu.Hore vstala, k oblôčku bežala,v sivé kraje oči upierala —upierala na tichú Rimavu.Lež neblýska jej vodička sivá,bo je ešte tá dobrá Rimavašatou ľahkou raňajšou zastretá.I zacvendží Mage v ľavom ušku,v ľavom ušku ako liaty zvonček.„Necvendž, necvendž v mojom ľavom ušku,bo zlé chýry do neho priletia!Bože veľký, buďže milostivý.“I prechádza širokú palotu —prejde tri ráz kol lipovho stola,i vrazí sa do jej tenkých ušiek,vrazí sa vresk mosadzovej trúby.I schytí sa hore plachou srnkoua vybehne do šíreho dvora.„Pani, pani! psohlavci sa blížia,sem sa blížia od východnej strany!“I zavolá prestrašeným hlasom:„Oj, vrátnici, zamykajte brány!Oj, rytieri, skáčite na múry,vy rytieri, čo ste krv cediliv tom víťaznom tábore Jiskrovom —čo ste pevní ako skaly tvrdé!“„Pevne, silne zastaneme múry,len cez naše ocelisté prsiavedie cesta do mocného hradu!“Ozvali sa hlasy hromom temným.Cez tie vŕšky strhaní psohlavcipreleteli tuho víchrom prudkým,so škrekotom hladových havranovrozliali sa v dolinu prívalom,v tú dolinu krásnu, omladenúa behali vztekle hladným vlkom.Bolo kriku všade po doline —až sa vŕšky šíro ozývali,ak by k sebe tých svojich volali.Nad dolinou kadikové chmáryako vrchy pošmúrne sa voziaa to nebo stemnelo sťa šata,čo si muža vdovica v nej smúti.Či je to deň, či je to jasná noc?Či to slnce na tom smutnom nebi?Či to mesiac s temnobledou tvárou?Ej, to je deň, lež slniečko zbledlo,zbledlo nad tou plačúcou dolinou —tvár si zlatú v chmáry zahalilo,by na hrúzu nehľadelo divú.Po doline šírej plameň liece,plameň jasný sťa v horúcom pekle —iskry liecu k vysokému nebu,v tých mrákavách strašlivého dymu,aby pomoc od neho prosilo.Po doline potok krvi tečie —tečie strmo do Rimavy sivej.Oj, Rimava, ty Rimava mutná,veď ti farbí tie vlnôčky sivé,vlnky tiché tvoj’ rodinnou krvou!Ty Rimava dobrá — tichoteká,ty si kryješ s plačom svojich drahýchpochovávaš ich do svojich prsú,svojich prsú dobrých, materinských —a oni tam tvoj’ šumy slúchajú,vzdychy tvoje — svoj’ matičky žiaľnej.Vyhadzuješ na breh mrchy čierne,tam im pije zlú krv piesok drobný,tam ich mäso driapajú krkavci,tam ich kosti zhryzú hladní vlci.Slnce smutné za hory sa skrylo,Za tie hory temné, pusté lesy.A mesiačik s rozpálenou tvárounad chmárami ohnivými letí.Oj, mesiačik, ty mesiačik dobrý,oroduj tam pred širokým nebom,oj, oroduj za dolinu biednu!A Maginhrad pyšne dolu hľadíako obor na tie čierne mravce —na ňom trúby chrapľavé škrekocú —skaly dolu centové skákajúa zrážajú dolu vrahov divýchako víchor tie jesenné lístky.Tomu hlava zmliaždená sťa koláč,tomuto zas roztrepané prsia,tu jednému odrazené nohy,tam druhému dolámané ruky —rozhádzané ich sekery ostrépo skaline krvou zafarbenej.Tí so škrekom v mukách skaly hryzú —z týchto nemo duše čierne liecu —tie flintiská hromové búchajú,guľky prudké hlavy rozrážajúa z nich čierne vyrážajú duše.I zakryli husto tú chladnú zem —husto ako snopy hodné polia —hnusnú krv im sivé skaly pijú.Lež tisíc ráz ešte toľko na hradrozďavuje psie pysky krvavéa driape sa na vysoké múry.Lež tisíc ráz ešte toľko horouhor’ sa ženie škrekotaním divým,ak by hora čierna sa dvíhalaa zarútiť chcela zámok pevný.Praskom hroma hučia pusté lesy,kalné strely na zámok švihajúzo štyroch strán krupobitím hustým.Oj, na múroch tí obrovia silnízrážajú ich siahovými mečmi,z múrov bielych, krvou dofarbených.Štrkot šablí, lámanie driev hrubých,skaloborný hrmot flínt hromových,krik ranených, škrek umierajúcich,fičanie striel jedovatých divé:to sa v jeden strašlivý hlas mieša —a ten liece po horách širokých —a ten liece po vrchoch, po dolách.I vyplaší z hájov vtáctvo krásne,i vyplaší z lesov zvery divé,i vyplaší zo šírej doliny,oj, vyplaší poľakaných ľudí.Len sa vrany od neho neboja —s pažravými čiernymi krkavci —tie lietajú pod vysokým zámkomako oblak čierny, hromoplodnýa s škrekotom driapu mŕtve telá —len sa kosti belejú za nimi.Tak minul deň, tak minuli týždne.A keď nový mesiac svetlé rožky,svetlé rožky z obláčkov ukázal:už na zámku nezbývalo guliek,už na zámku nezbývalo chleba.Z tvárí hrozných vymizela jarosť,z pästí bledých vymizela sila —z prsú tvrdých nezmizela vernosť.Maga hľadí z vyšného výhľadu,hľadí dolu na to vojsko kruté —duje víchor tuhý od západu —a tie strely sype na hrdinov.I zavzdychá ťažko bôľnym hlasom:„Aj, ty vietor, ty vetrisko krutý!Či nemáš kde po tých horách lietať,po tých horách pustých, tmavých lesoch?Či nemáš dosť miesta v šírych púšťach?Po rovinách, i po hladkých moriach?Tam sa môžeš s piesočkom zahrávať —tam na sivých kolísať sa vlnkách,a predsa len ponad nás lietavaš,jedovaté strely sem sypávaš,oj, sypávaš na nás ľudí biednych!“I skrútil sa vietor po dolinea s prívalom striel do hôr zahodil —i zhučali nimi husté hory.Maga chodí po širokom dvore,v trepiech krutých zalamuje ruky —i díva sa smutne na ľvov silných,lež smutnejšie na čiernych psohlavcov —i zavolá na širokom dvore:„Vynášajte tie múčané sudy,vynášajte na vysoké múrya posypte dná bieluškou múkou,nech sa divia krvaví psohlavci!“„Oj, pekári, vy pekári moji,Upečteže veliký chlebiskoz tej ostatnej drahocennej múky!“Besnou zlobou psohlavci sa driapu,hor’ sa driapu sťa vzteklé kuviky —už víťazným zaškriekali hlasom,tie múry už oblakom zaľahli.Vtom valí sa storočné dubisko,porazí ich dolu prudkým víchrom,i rozmliaždi ako chrústy hnusné.Pod múrami, múrami bielymi,pod múrami krvou sfŕkanými,zem pokryli husto telá čierneako v jeseň lísťa žlté hory.A tisíce tých žravých psohlavcovako z čiernej vystupujú zemi.Škrípu zubmi v rozdráženom vzteku,keď zahliadnu tie múčané sudy —ako lační vlci v tuhej zime,čo nad dierou na borsuka striehnu,keď im nejde do pazúrov ostrých.Zaskakuje chlebisko zo zámku,až zem pod ním temným hlasom duní;i zazrie chlieb ten ich vodca vzteklý,žlč mu celé pozalieva prsia,i zaškrípne zubom kancom divýma peny mu tečú bradou čiernou.I zatiahne obočiami zraky,zraky čierne, zraky jedovatéa čiernym mu pyskom kliatba zhrmí —prsia hučia hurtom to pekelným,bes krutý mu naťahuje údy —a praskne ním na zem skrvavenú.Krvavé mu peny pyskom tečú,zraky zlostné spod čela sa tisnú,spod čela to pomstou zhúžvaného.Ručí vztekle býkom rozdráženým,hryzie v trapiech tvrdých skaly tvrdé.A na zámku, na tom zámku smutnom,Maga bledá, zamyslená sedí —„Smutné nebo, sivé bez slniečka,lež smutnejší zámok bez pomoci,bo keď zájde slniečko za hory,vyjde mesiac s malými sestrami,lež keď pomoc na zámok neletí,len jedinká hviezda ligoce sa,ligoce sa nad strápenou hlavou!Oj, sokolík, sokolíčok bystrý,ty rozpínaš svoje krídla dlhénad šírymi horami, dolami,a ja biedna v mori vrahov stojím!Daj mi krídla, tvoje krídla silnéa vynes ma nad široké svety,a vynes ma nad pazúry vrahov!Budem ťa ja pohladkávať rúčkou,bieluškými chovávať baranci!Neposlúchaš, sokol, hlasy moje,ej, lež prosby moje poslúcha Boh!“„Oj, kováči, podkúvajte koňa,podkúvajte koníka švihlého,na tie nôžky ľahké vetroskoképribíjajte podkovičky naspak —nech nezvedia tí krkavci hladní,že im korisť uletela drahá!“Hrdinovia, vybiedení hladom,hore k nebu zúfale volajú,oj, volajú chrapľavými hrdlya šeptajú vybledlými ústy.Slnce zašlo, mesiačik sa zblyšťal,zablyšťal sa na pošmúrnom nebimedzi tými zákrutami dymu —zasmútil sa nad krutosťou vrahov.Maga sedí na koníčku sivom,na sivom to ako tá jasná noc —zadupoce, ľahkým letí skokom —vo svet letí tichým temnom nočným.I skryli ju hory, husté lesy,ej, skryli ju pred pohľadom svojich,ani chýru, ani slychu o nej —ak by bola zo sveta ulietla.Na tom hrade, prevysokom hrade,v rade sedia vyblednutí obri —medzi nimi stojí silný Ivorako javor naprostriedku hory,päsť mu ľavá na ťažkej šablici,pravica mu na vzbúrenom srdci.I pritiahol k sebe všetkých zraky —zraky spadlé, temné sťa mrákava.„Aj vy, bratia verní, vy silné ľvy!Vyblednuté vaše hrdé tváre —vyšťavené žilovaté päste —načže dáte blednúť tváram vašim?Načže dáte šťavieť pästiam tvrdým?Máte v nich meč dlhý, oceľový —máte šišak na tých vašich hlavách —máte prsia silné, skalopevné,pod prsami tými krutosť tvrdú!Ajta! za bieleho svitu rannej zorykrutosť vriacu vylejte na vrahov!Boh nám veľký víťazstvo daruje!“„Aj, na vrahov!“ zahučali hlasy —podali mu na to ruky silné —prisahali roziskreným okom,prisahali pomstu večnú vrahom!Už zornička zlatá nad horami,nad horami sladko sa usmiala,už obláčky červené lietali,lietali to po východe zlatom.Aj! na zámok strely nelietajú.nelietajú sťa kamenec vetrom —a na múry škrekom sa nedriapu,haj, nedriapu tí psohlavci krutí —nieto slychu ani šľaku po nich,akoby ich zem bola prehltla,prehltla to v ten pažerák čierny.A rytieri povýšeným hlasomďakovali velikému Bohu.Pod múrami husto zdriapanýmizletujú sa kŕdle pažravých vrán,s množstvom silným hladových havranov.I prikryli šíro telá krídly,i trhajú s škrekom mäso tvrdéa s kvákaním zovú vlky dravé,vlky dravé na tie hody hojné.I pripália z tých hôr lační vlci,a za nimi ostrozubé líšky —a s chromkaním obhryzujú kosti.I bolože škreku, zavýjania,so štekotom na tých hodoch hnusných.Tou dolinou smútkom obtiahnutoulen Rimava žiaľne piesne spieva,žiaľne-temné nad tou pustatinou.Lúky krásne v bahno rozšliapané —pole zbité krutými vrahami —šíro po ňom rozmetané kosti.Pri Rimave pusté spáleniská —a na rumoch sedia vzteklé vlky,zavýjajú krutosť v pusté doly.I zďaleka vychádzajú ľudiaz lesov, z jaskýň tmavých, neprístupných,vracajú sa na tie pusté rumy,vylievajú po nich horké slzy,rozsievajú po nich ťažké žiale,vzdychávajú tou Rimavou mútnou —ona bôľne šeptáva im deje,šeptáva im o krutosti vrahov.Tak minul deň — tak minuli týždne.Či to havran od polnoci letí?Či to oblak čierny búrku nesie?Neletí to havran od polnoci —neženie to oblak čierny búrku,lež to rytier na koníku vranom —na hlave mu oceľový šišak,na šišaku tvrdom biele pero —v očiach plameň, v pleciach šírych sila.To je rytier z Jiskrovho tábora,čo pohýna strachom šíre vlasti,letí víchrom pod Maginhrad mocný.Pred koníkom miznú pusté kraje,za koníkom oblaky vstávajú —a kopytom striasajú sa polia.„Cválaj, cválaj, môj koníček vraný,otvoria nám brány naši drahí —vovedú ťa do maštale teplej,očistia ťa, nachovajú ovsom,i budeš rád, koníček môj verný!A ja budem po palotách krásnychslzy stierať ubiedenej sestre.“Koník počul — uškami zastrihal,švihol chvostom — sto razy zaskočil —a už hrabe pred železnou bránou.„Vrátny, vrátny, otváraj mi bránu,bránu ťažkú, krvou zastriekanú!“I poznali hlasy jeho verní.Brána vrzgla — nabok odletela —rytier mladý stál na šírom dvore.Tam si päť ráz desať silných mužovtie šedivé pred ním hlavy uhlo —tie šedivé, sto ráz dosekané,pomstou večnou hlboko zhúžvané.I neide k nemu sestra drahá —i neide brata si uvítať,bo je ona za tisíc horami,bo je ona za tisíc vodami.I rozkladal pravo silný Ivor —i rozkladal tú novinu smutnú —zhučali mu prsia riekou mutnou,i zbledli mu líčka mesiačikom —i zaplakal on, mladušký rytier,i zaplakal brat nad milou sestrou,i vypúšťal do hôr smutné hlasy,lež s hlasami neulietli žiale.Minuli dni, minuli aj týždne —on panoval nad šírou dolinou,on panoval nad troma zámkami,Prešlo leto — prišla hojná jeseň.A v jeseni, v jeseni bohatej,stúpali v krok chlapi za svoj’ pánom,stúpali ta k tým belastým vrchom,ta k belastým vrchom, sivým horám.Nosievali od belastých vrchov,od belastých vrchov, od sivých hôrzlato čisté, zlato slniečkové,dovádzali vetronohé kone,doháňali sivé, tučné volky.I bývali hody, slávne hody,i bývali hrdinské turnajena tom bielom zámku Maginhrade.Prešla jeseň, preletela zima —a šediny pominuli zemské,i omládza poznovu matička.Už zelené rúcho rovné lúkyprikrývalo pri slávikov speve,pri radosti tej doline novej.Zblyšťalo sa to teplé slniečko,zblyšťalo sa nad dubovou horou,a pomedzi mládniky mladušképreletelo na vidný oblôčeka z oblôčka Magovi na hlávku,na hlávku to jarovyjasnenú —vyjasnenú ako vedré nebo.I tiahnu sa od Dunaja mraky,mraky čierne, búrku to nesúce —i mračí sa v jeho jasnej hlave.Meria čiernym očkom diaľku sivú —strieľa, strieľa očima na búrku —i zblysnú sa iskrou oči jeho —i ozemnie ako biela stena,i stiahnu sa strachom prsia ťažké —i vyrazia hrdlom hlasy temné:„Oj, nie sú to hromové oblaky,neblýska to blýskavica jasná —nehrmia to temno hromy jasné:veď to vojsko vystupuje čierne,veď to vojsko od Mateja kráľa!Bo sa srdí na ľva nášho Jiskru,čo sa zúri ako divý kanec,keď mu lovci zastanú na cestu,na cestu to s ostrými bodákmi.Aj, beda mne, beda mojim hradom!“I zaskočí divej kozy skokom —i zakričí na širokom dvore,až sa múry dokola ohlásia:„Sluha, sluha, sedlaj koňa vránka,čo ho havran nepreletel v behu,nech odletím pred hromovou búrkou!“I vystúpi nôžkou do stremeňa —vyhodí sa ako hybký prútik,vyhodí sa na bystrého vránkaa vyletí bránou orlom švihlýmv hory pusté tým plachým jeleňom.I dunejú pod kopytom lesy —už sú ticho — už sa len kus černie —i zakape na večnosť v húštine.Už sa blíži tá hromová búrka —už sa blyští slncom šíro vojsko,vojsko silné od Mateja kráľa.Víchor hučí a delá hurtujú,oj, hurtujú proti Maginhradu,zasnuje sa dymom nebo jasné.Rozgoň[5]káže — vojsko ťahá delá,hore ťahá na zelený vŕšok.Rozgoň káže — vojsko páli delá,páli hromy do vysokých múrov —lež sa múry hrdo vypínajú —trúby vreštia a delá hurtujú —oj, hurtujú proti Maginhradu,bašte chrapštia, múry sa rúcajú.Plačú nad ním hory, husté lesy —a on padá do šíreho hrobu —i nemáš v ňom živého človiečka.Trúby vreštia a delá hurtujú —oj, už múry lietajú v dolinu —zem sa trasie — Sinec smutno hľadí —smutno stojí nad svoj’ tmavým hrobom —bašte hrmia — hory víchrom hučia —to ti pieseň pohrebná, Maginhrad!!Pieseň stíchla — tichosť nemá stojí —len ten vetrík ľahkými krídlamizvoľna temné prežehnáva rumy,prežehnáva na tichú dlhú noc,i nesvieti na rumy slniečko!Stojíš, Maginhrad, bez koruny slávyv hlbokom smútku s tou krásnou dolinou.Čas je nad tebou pošmúrny, mlhavý —v tej hmle nevídaš svojich verných synov!Tvoj’ zmútené zraky všade ich hľadajú!A tí sa len v sne na teba dívajú!Hľadia na teba, predsa ťa nevidia —usmejú sa ti, predsa ťa neznajú —len niekedy víchor, keď odhalí mraky,tie tvoje časy v nich sa strblietajú —ich duša tými zahučí túžbami,horkými nad sebou zaplače slzami!Všetko sa búri — svet sa nový tvorí!Ha! a ty ligotné nemáš vidieť zori?!! —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti.[2]Do Holubice I, 1846/7 vpísal redaktor Dobšinský takto: Začiatok v č. 5, zv. 2, 27. nov. 1846, str. 79 — 81, po verš „čo aj pichá jej strápené srdce“; prvé pokračovanie v čísle 6, zv. 1, 1. decembra 1846, str. 87 — 9 po verš: „ako líčka hanblivej dievčine“; druhé pokračovanie v tom istom čísle zv. 2, 4. dec. 1846, str. 93 — 8 po verš: „Zavýjajú krutosť v pusté doly“; dokončenie v č. 7, zv. 1, 8. dec. 1846, str. 102 — 105. To je jediný text, odtlačená nebola.[3]Maginhrad— vrch nad básnikovým rodiskom.[4]Pánbohov chlebíček— druh ďateliny (červenej), i drobná zelina so semeníkmi, podobnými koláčikom.[5]Rozgoň— vojvodca kráľa Mateja v XV. storočí.	Botto_Povest-Maginhradu.html.txt
Stará veršová pamiatkaZ láskavosti ct. správy rádu Františkánov v Prešove mal som príležitosť nazrieť do knižnice rádu patriacej. Našiel som v nej hodný počet českých a slovenských kníh, medzi nimi jednu starú českú bibliu — azda prvotlač — a viac prešovských vydaní.[1]Najväčšmi ma zaujala však kniha obsahujúca odpis dielaJána Rezíkao Caraffových ukrutnostiach, roku 1687 páchaných, známych pod menom „Prešovská jatka“.Dielo má titul:Theatrum Eperiessini PublicumAnno 1687 die 5-ta Martii errectum, seuLaniena EperiessinensisAuthoreJoanne Rezíkin Eperiessinensi Statuum Hungariae Evangelicorum Collegio, tunc Professore inchoatum die 14-a Mensis Julii 1687.Na spodnej čiastke titulného listu čítame: Per J. J. P. 1821. descriptum; na inej strane knihy tým istým písmom je zaznačené: Ex librisJoannis J. Podhoránszkym. p., zjavne od tohoto pochodí odpis pôvodného rukopisu.Stupňoval sa môj záujem, keď som ako dodatok (suplementum) k tomuto latinskému spisu našiel slovenský verš ospevujúci umučenie a usmrtenie Žigmunda Zimermanna, prednostného občana Prešova, prvej obeti Caraffovej jatky.Pre porozumenie verša potrebné je načrtať predohru týchto strašných udalostí.V druhej polovici XVIII. stoletia Horné Uhorsko bolo javišťom stálych nepokojov; absolutistické, násilné vladárenie I.Leopoldavrcholilo vo fanatickom prenasledovaní protestantov, odberaní ich kostolov a škôl a posielaní kazateľov a učiteľov na galeje. Nespokojnosť ukazovala sa v sprísahaní predných mužov s palatínom Wesselényim na čele a vo viacerých povstaniach, ktorých cieľom bolo obránenie krajinskej ústavy a vydobytie náboženskej svobody.Prešov bol vtedy prevažne protestantský, svojimi sympatiami klonil sa samozrejme k strane povstalcov. Mesto v tej pohnutej dobe mnoho podstúpilo, bolo vystavené opätovným dobývaniam, raz s tej, raz s onej strany. Roku 1685 vzdalo sa mesto cisárskemu generálovi Schultzemu a roku 1687 padol Prešov do moci generálaAntona Caraffu, rodáka z Neapolu, ktorý všetko zlé na protestantov uvalil a radil cisárovi, aby boli o všetku moc pripravení. Dvor viedenský bol s tým usrozumený a poveril Caraffu vykynožením malkontentov.Caraffa sostavil si zo seberovných a iných poddajných elementov krvavý tribunál a postavil predeň z účasti na odboji podozrivých predných občanov mesta a okolia, aj iné do Prešova dovedené osobnosti. Obviňoval ich, že boli v spojení s povstalci a že písali listy manželke Thökölyho Ilone Zrínskej do Mukačeva, ktorá tento zámok ešte vždy bránila proti cisárskym.Na tomto základe inscenoval potom Caraffa v Prešove strašné udalosti, ktoré opísané sú v spomenutom diele Rezíkovom. O prvej obeti Caraffovej píše Rezík takto:Sigismundus Zimermann, rodom zemän, evanjelik, mal hodnosť senátora, bol dozorcom školy prešovského kolegia, predný občan a obchodník. Dostal nadpriemernú výchovu, hovoril latinsky, nemecky, maďarsky a slovensky. Telesne súmerný, dušou a tvárou biely, silných údov, mocného vzrastu.V dobe Thökölyho slúžil mestu radou a horlivou účinlivosťou. Roku 1686 navrátila sa moc a vláda cisárova a 7. januára 1687 padol Prešov pod moc a vládu generála Caraffu. 16. februára v nedeľu, práve na poludnie lapili vojaci pri obede sediaceho Zimermanna, sputnali na rukách a nohách a odviedli ho. V ten večer a v nasledujúce dni vypočúval ho sám generál a sľúbil mu milosť, jestli sa prizná k zločinu, jemu za vinu kladenému. Potom ho v kúrii vypočúvali vojenský komandant Görtz a Michal Fischer, administrátor spišskej komory v Košiciach, o tajnom sprísahaní, rozličnými, veľmi obratne položenými otázkami.Zimermann však všetko tajil, preto ho podrobili mučeniu a za štyri hodiny ho katovia ukrutne naťahovali. Jeho výsluchom bol poverený medzi inými aj istý Juliani, rodom Talian, kmotor (compater) Zimermannov a jeho priateľ, ktorý však katov k ostrejšej práci nabádal, ba sám priložil ruku, aby muky predĺžil.Potom ešte generálny auditor navrhol trýznenie na koníku do tých čias, kým obžalovaný tak vypovie a sozná ako budú sudcovia chcieť. Zimermann zprvu i teraz tajil, potom však od múk premožený priznal sa a vyjavil i spoločníkov, keď však muky prestaly, zasa všetko odvolal.Keď bolo trýznenie skončené, lebo sudcovia počuli, čo chceli, sňali ho s koníka a dali do súsednej trestnice (ergastutum). Nahého hodili na slamu, tam trávil deň i noc spevom i modlitbou. V tejto trestnici soslabený a bázňou jatý hľadel sa nebeskou útechou povzniesť, mnohými žalmami a prosbami utiekal sa k Bohu. Vtedy Ignác Peritzhoff, jezuita, ktorý ako príslušník svojho rádu smel navštíviť väzňov, vynaložil veľkú starosť, aby Zimermanna od evanjelického kacírstva (haeresia) odvrátil. Ale nič neosožilo Zimermannovi, že svoju vieru zanechal, nič jeho manželkine slzy a prosby a manželke Caraffovej darovaný náhrdelný šperk, aby u svojho muža zaň orodovala. Dar prijala, ale nič nevykonala.Keď vyvolávač (praeco) zreteľne vyhlásil rozsudok, Zimermanna prvého dali do klady. Stojac medzi jezuitom a kňazom (sacrificulus), prosil, aby sa modlili za jeho život a dali času, kým dôjde udelená milosť. Ale pater Peritzhoff, rukou nešťastnú hlavu a plecia hladkajúc, riekol: Pokojným a mocným duchom príjmi Zimermanne smrť! To sa ináč nemôže stať, milosť ti je hotová, ale u Boha. On však ešte vždy úpenlive prosil o milosť tri razy opakujúc: Ihr Herren, ich bitte um Gnade. Vtedy ho katovia chytili, ruku povrazom sviazali. Celým telom na kolená spustený, mocným hlasom zvolal:Jesu, Du Sohn David, erbarme dich meiner!Takto volajúcemu prešovský kat dvojím úderom ruku odťal. A predsa, ó, sladkosť života, aká si! Už okyptený o milosť prosil, potom sa zas vrátil k modlitbe: Ježiš, syn Dávidov, smiluj sa nado mnou. Takto modliaceho sa košický kat, od chrbta prijdúc, s vrchu, hoci nedobre, sťal, lebo sa hlava ešte držala na čiastke tyla. Pre túto chybu vojenský kat hlasite hrešil košického kata, s lešenia ho odpudil a ostatných on sám sťal s lepším účinkom.Za Zimermannom ešte jeho tesť Andreas Keczer, za ním Gašpar Ranecher a napokon Franc Baranyay vystúpili na lešenie.Po poprave do 30 katov a pomocníkov rozštvrtili mŕtvoly, vyvesiac kusy tela na štyroch cestách, vedúcich do V. Šariša, Levoče, Bardijova a Košíc a hlavy pribili hákom na šibenicu.Tak sa skončila prvá tragédia 5. marca 1687.Na nasledujúcich stranách opisuje Rezík nové, tiež také ukrutné popravy a po 38. §. nasleduje slovenský verš ospevujúci tragické skonanie Žigmunda Zimermanna.Nad veršom je nápis:Threnodia de Sigismundo Zimmermann, ad suplementa Theatri Eperiessini referenda[2]Slisstess narikanj wsseho Sweta Páni, y wssicknj Stawowe, aneb co gest žiwe Slawneho Zemana, w Pressowe Messtanya, w Stolici Šarišskej, wtej žemi Uherskej.Jak ho nahle gali, hnedki ho zwazali, geho bile telo Katum do ruk dali, po mukách trapeni, ležel tiden celi, potom k zahubeni bil gest wiwedeni.Gratiu si žadal, kdi gse gest rozlučal, swim mladim žiwotem, stim falessnim Swetem, swů milů manželků, i z gedinů cerků, s nimi gse rozlučal, Bohu gich poručal.Inemel gest pokoje, pred swu hroznu smerti, neb ze vsseho Sveta litali k nemu Čerti, tak ho nahwarali, od Wire zwazali, bi od sweg odstal a k gineg se pripsal.Sam si radi neznal, Bohu se w moc odal, swoju roskossnu Twar selzami obliwal, s Gratiu se tessil, gak guž i na Smrt ssel, potom tak gest zwedel, zet ho Swet podwedl.Muj premili Bože! tak začal mluviti, giž ga prawe widim, že mussim umriti, nebo nikdo nemuž mne odslobodity, kdož bi se bil nazdal, že mussim umriti.Uherska Krajina! Pre tebe Smrt skussím, wssak gsem winen nenj a podstupit musim, serdce me z bolesti počina umdliwat, že w meg mileg krwi Kat gse ma umiwat.Neplačtež giž za mnů, wy pratele mily, neb gsem opussteni ode wsseh w tu chvily, nemegnute mne giž poctiwe matrony, neb me slawne gmeno bude wihlasseno.Duch mug hotovi gest, budiž steho chwala, ale telo ukleka, neb gse smrti leka, ach politugte mne kemu gsem činil zle, aneb komu dobre w mem hriessnem dome.Urodenost mila, gaks mne opustila, že pri mem živote mussim nahi biti, či gsem nezaslužil w teg mogeg mladosti, swoje telo zakrit, i swej majetnosti.Sklonte gje nebesa a wizte mů winů, že gsem nezaslužil takowu Smrt hroznů, politug me nebe, politug mne zeme, politug Slunečko, i stvoreny wssecko.Zlého sem se dožil v tej mojej mladosti, Matko ma premila, kdi bis prohledela, ach Otec mug mily kdi bis ty z mrtwich wstal, z welikeg bolesti, w prach bi gse rozsipal.Iwi Pane mily, co ste mi slibili, bich sweg wiri odstal a k gineg gse pripsal gratia premila nebila gsi mi stala nemůžem gů miti nech wam Buh zaplati.Medzi čtirma pany negperwssi wybranj, abi bil usmercen, ze wšeho vyzwlečen, giž se na plac bera wždi gratiu pital, i odmenu dawal, welkim hlasem wolal:Ey nesstesti zradne čo si učinilo tak slavneho pana nahles promenilo. Ruku mu oťali, potom hlawu sňali, sadlo z neho wzali, y srdce wyňali!Rowne gak zločinca nic nelitowali, geho bíle telo kaci stwertowali, tak do sani kladli wen z brani wozili, na štiri strani mesta, kadi bila cesta.Milu peknu hlavu, take ruku prawu, na zapadu slunce hrozne ssibenicze s klinami pribili, hrozne rozsekali a posledne sstwerci wukol powesili.Atak Swet zanechal Bohu se v moc oddal, korunu života neomilne poznal neb swuj kríž litoval, Krista nasledoval, tak marnemu swetu nahle podekoval.No ber každi priklad, gak ten Svet klame rad, krasa, spanila mudrost pred nim nemuž obstat. Nebil bi dobre znam ten slawni dobri Pan, geho menů swedek w každem wersu predek.Za veršom nasledujú v tejto viazanej knihe ešte úryvky z iných diel, vzťahujúce sa na udalosti prešovskej jatky.Autor diela „Theatrum Eperiessini“Ján Rezíknarodil sa v Krušovciach, v Nitrianskej stolici, jeho otec Mikuláš bol kazateľom, matka menovala sa Zuzana Palachová. Doma skončiac elementárky, študoval na prešovskom kolegiu a v Torúne (Poľské Prusko). Tu bol roku 1674 za učiteľa vyvolený a pôsobil do roku 1683. Roku 1684 povolali ho Prešovčania ku svojej škole za profesora výrečnosti, básnictva a dejepisu. Keď protestantom prešovské školy odobrali, odišiel do Torúna, kde sa stal roku 1690 univerzitným profesorom.Po víťazstvách Rákócziho odboja, keď sa školy protestantom prinavrátily, povolali Rezíka znova do Prešova za profesora (1705), kde prijal i rektorát kolegiálnej školy, ktorú so svojimi kolegami k veľkému rozkvetu doviedol. Umrel roku 1709 na Morave.Spomenuté dielo Theatrum Eperiessini začal písať roku 1687 a dokončil roku 1689 ako profesor v Torúne.Dielo toto tlačou nevyšlo, bolo však predsa známe, čerpali z neho mnohí spisovatelia. V odpise nachodí sa okrem spomenutej františkánskej knižnice i v archíve kolegiálnej školy a v gr.-kat. biskupskej knižnici v Prešove. Na odpise kolegiálneho archívu stojí: Ex autographo et originali descripsit Eperiessini P. Klukay anno 1793. Tu je i krátky životopis Rezíkov. Literárne diela Rezíkove kúpil po jeho smrti a niektoré i doplnil M. SamuelMatthaeides, rodák z Dolného Kubína, následník Rezíkov v rektorstve kolegia a spolu i kazateľ prešovskej slovenskej ev. cirkvi. Rezík bol ženatý s Máriou Alžbetou r.Berzeviczy.Štefan Nikolaj Hýrošvo svojom obsažnom historickom diele „Zámok Lykava a jeho páni“, na str. 506 rozprestrel sa i na jatku prešovskú, o ktorej našiel v „chýrečnej a veľkolepej knihovne Čaplovičovskej Dolného Kubína“ zvláštny rukopis pod názvom Theatrum Eperiessiense, sive acta Exequutionis Eperjesiensis. Spísal juMartin Juraj Kovačič, kráľ. budínskej univerzity prvý strážnik, roku 1799, podľa predmluvy preto, aby sa ukázalo, že v onom divadle, hoci sa v ňom ďalej pokračovalo nežli hriech vystihoval, predsa nie z nenávisti kacírskeho vyznania, — ani prísnosťou kniežaťa-mocnára, ale vzteklosťou proti Uhrom nenávidiacich exekútorov stalo sa to tak.Hýroš podáva úryvky z knihy Kovačičovej, z ich textu je však zrejmé, že sú doslovne čerpané z Rezíkovko diela. Vysvitá to i z knihy, vydanej tým istým Kovačičom pod názvom:Notitia Historica Comitatus ZempliniensisperAntoniam Szirmayde SzirmaEdita et indicibus provisa industriaMartini Georgii KovachichBudae 1804.Autor tu hovorí: „Písať dejiny prešovskej jatky nie je naším úkolom, spísal jusprávne a nestranneJán Rezík, súdobý spisovateľ.“Z tejto knihy podávam ešte v preklade dve na Caraffu sa vzťahujúce anekdotické drobnosti:„Štefan Szirmay naznačil pri smrti Caraffovej roku 1693, že kardinálKolloničvyzval zo žartu Maďarov, aby sa za zmŕtvychvstanie Caraffu (pro resuscitando Caraffa) jeden otčenáš a jednu Zdravas’ Mária pomodlili. Na to Szirmay odpovedal, že Maďari skôr svoje príslovieBeste lélek Caraffia(bestiálna duša Caraffovská) budú opakovať, aby svoju zášť proti Caraffovi dali na javo; pri jeho mene horliví Maďari si odpľuvnú.“O Slovákoch hovorí, že mali obvyklé porekadlo:„Karaffa czo panoch raffa“, čo toľko znamená, že Caraffa tak, ako roľnícke ženy hlavy ľanu rafajú, rafá zas hlavy zemianske.Ako som vyššie pripomenul, slovenský verš je, hoci tým istým písmom, ale osobitne do knihy vnesený, pod ním podpisu niet, preto sa nedá zistiť, či je i verš dielom Rezíkovým a či pochodí od pozdejšieho autora? Tento predpoklad zdá sa byť pravdepodobnejším, lebo pri odpisoch Rezíkovho diela v kolegiu a v biskupskej knižnici verša toho niet. Nie je však vylúčené, že verš i v kolegiálnom archíve sa nachodil, tam však — že bol slovenský — veľmi oň nedbali.Či má verš Rezíka za pôvodcu, to by sa dalo zistiť len z jeho iných literárnych prác, ktoré sú v Slovenských Pohľadoch z roku 1887 v článku AlexandraLombardiniho:Slovenský Plutarch na str. 133 — 134 spísané. Najskôr azda z jeho diela „Musa Fragopolitana[3]loquens“, ktoré má byť — podľa poznámky — v maďarskom nár. múzeu av prešporskom ev. lyceu. Viac diel Rezíkových a mnohé iných spisovateľov nachodia sa práve len v maďarskom národnom muzeume; niektoré v peštianskej univerzite, iné zas v maďarskej akadémii.Ostatne je verš, i ak je nie Rezíkov, iste vyše storočný (najneskôr z roku 1821) a tak svojím obsahom, svojou koncepciou a zvláštnou formou akrosticha budí záujem a zaslúži povšimnutia.[1]I jedno kuriozum: Ján Michal Schosula „Dýlo o škodlivých šnorovacích a fišpány scahujícich.“[2]Smútočná pieseň Žigmunda Zimermanna pripojiť sa majúca na doplnenie prešovského divadla.[3]Fragopolis = Prešov	Klein-Tesnoskalsky_Stara-versova-pamiatka.html.txt
1. Stanica RúbaňPred malou železničnou stanicou Rúbaňou večerom o pol deviatej zastali veľké štvorsedadlové sane pána Jána Drevanského z Koričného; on sám, hatený bundou a botošami, nemotorne zliezal z nich. V saniach zostali ešte dve bundy, rozličné ručníky a plédy.„Jožko, daj pozor na veci,“ riekol kočišovi, „prikry kone a nezadriem.“ To posledné napomenutie bolo zbytočné: studený vietor vial od severu a hádzal na kone i sane oblaky drobného snehu. Drevanský prešiel na pusté nádražie. Neveselo sliepňali lampy, čakárňa druhej triedy bola temná a nekúrená, zato v tretej triede chrlila prekúrená pec nepríjemné, ostré teplo. Na laviciach spali dvaja železniční strážnici. Drevanský postál chvíľu pri peci. Z oblôčka, nad ktorým bol nápis „Pénztár“[1], bolo počuť tiky-taky telegrafického aparátu. Visiaca petrolejová lampa čmudila a rozprestraňovala odporný, dusivý puch.Drevanskému bolo tam prihorúce v bunde a botošiach, vyšiel na perón a ocitol sa v opravdivej púšti. Ani koľajníc nebolo vidno, všetko zahalil sneh v bielo. Biela tma, ak možno tak povedať, rozprestierala sa všade, i tá diaľka, ačkoľvek šedá, vlastne len tušená, nemala pravý tieň tmy, bola mäkká, ako hovoria maliari.„Skoro sme prišli,“ zahundral Drevanský, „celú polhodinu treba čakať.“I počal chodiť, ťažko vystupujúc vo veľkých kožušených botošiach po zasneženom nádraží. Bolo ticho, zmrznutý drobný sneh padal mu na čiapku, na široký golier bundy: vietor tu i tu zahral na telegrafických drôtoch ako na strunách. Osamelý vozeň nákladný stál na bočných koľajniciach. Čo len robiť za celú polhodinu samému? A ako to býva, i jemu prišla na pomoc milá družka samoty, svätica všetkých odlúčených, zavretých — fantázia. Šťastní, činní ľudia (len činní sú šťastní) ani nevedia, akou dobrodinkou je ona nešťastným nečinným. Bez nej bolo by zle, veľmi zle práve ľuďom, ktorým je už i tak dosť zle.Drevanský nešiel s fantáziou ďaleko; on si predstavoval, ako razom do tejto púšte, do tejto bielej tmy vrazí oživené teleso vlaku so svojimi svetlami, hrochotom, parou, dymom, so svojimi pohyblivými domkami, ohriatymi, naplnenými ľuďmi, ako razom premení sa biela, bezforemná púšť v malú, dvojminútovú letiacu kolóniu ľudí, rôznotriednych, no teraz za jedným cieľom ženúcich sa, a predsa tak rozličných, druh druha neznajúcich. A potom zvonec — rušeň hvízdne, para zasipí z jeho oceľových nozdier, vagóny sa pohnú, búchajúc jeden o druhý spiežovými taniermi — a opäť tíšina, púšť, iba koľajnice, očistené kolesami od snehu, ako dve čierne, paralelné nite pobežia do diaľky a zaniknú v chumeli.Ale nielen to… Z kolónie odlúčili sa dve osoby, oddali karty strážnikovi a letia v ústrety jemu — otcovi. Dve jeho dcéry. Nevidel ich už dávno, ak sa dobre pamätá, budú už tri roky tomu, čo ich bol navštíviť na čas veľmi krátky. Už si ich ani nevie predstaviť. Pamätá sa na staršiu Máriu ako vo sne, mladšia Júlia mu cele unikla… Hľa, keď sú deti nie doma… Inu, tak to chcela sudba… Matku ich stratil, keď ešte boli len malunké deti. A tu predstavoval sa mu prešlý život bez poriadku časového a kauzálneho. Tá jednotvárna púšť vohnala ho akosi do rozpomienok; brodiac sa potichu snehom, cítil rozčúlenie a počal sám seba pozorovať. V druhom manželstve bol nešťastný a preto hľadel deti odpratať čím ďalej od „dračej diery“, ako menoval svoj dom. Dal ich bezdetnej sestre svojej do Nového Sadu, kam sa bola vydala za skromného Nemca, vojenného účtovníka, ktorý jej zanechal dom, penziu a dvadsaťtisíc kapitálu. Keď druhá žena jeho ušla do sveta — nie sama, s ňou zmizol po hrdlo do dlžôb zamočený žandársky oficier — Ján Drevanský zatúžil za rodinným životom a povolal domov svoje dcéry. Tetka Beatrica Steinová sa celý rok protivila. Bola o dva roky staršia než brat, gazdiná chýrna, s ostrým jazykom, ale dobrým srdcom. Volal i ju k sebe, ale tá nechcela ani počuť o Horniakoch. Mala na svoje rodisko zlé rozpomienky, „Áno,“ písala, „aby som tam zmrzla na roh a poklonkovala sa Vašim veľkomožným šubrám; keď už musí byť, ber si svoje dva škovránky, ale je ich škoda, verubože, škoda! Tu sú ako vo svätyni, vetríček sa ich nedotkne! Ale tam u Vás, vo Vašej Palestíne s…; no, Ty si otec — Tvoja vôľa. Ale keď bude zle, nehlás sa mi viac. V decembri pôjde moja kmotra Sakcińská do Krakova, ona ich vezme a oddá Ti ich v Rúbani. Sama nemôžem cestovať, ale sa neboj, to je milá pani a napriek tomu, že je Poľka, spoľahlivá. Deň ti oznámim telegraficky. Nuž zbohom, a daj mi vedieť, ako došli. Tvoja sestra Beatrica.“Drevanský spomínal svoju prvú ženu a okolo srdca ustlalo sa mu akési teplo, blažiace a pritom i bôľne. Práve teraz, keď očakával jej deti, ožil i jej obraz. Bola ona jeho prvou láskou, prvou ženskou, s ktorou zaviazal pomer; šťastné okolnosti pozvolili, že mohol sa v dvadsiatom štvrtom roku oženiť. Otec jeho Andrej pochádzal zo sedliacko-meštianskej rodiny, veľkej, zámožnej, žijúcej, tak rieknuc, v dobrovoľnej zádruhe. Andreja dali na štúdium, stal sa učiteľom, potom notárom, a neskôr vyňal svoj podiel (i mať jeho bola Drevanská, z tej samej rozvetvenej rodiny), priložil k úsporám a kúpil pekný majetok v Koričnom. Rodina nebárs milo hľadela na výrastka, ba ani starí neboli spokojní so svojím tretím synom a banovali, že sa dali naviesť farárovi dať ho do škôl. Andrej narušil ich prastaré rodinné tradície, oženil sa s chudobnou, cele cudzou, a tak zostal v istom ohľade odštiepencom. Privolal ženbou všelijakú „chabrač“, ktorá sa hlásila o pomoc k boháčom, ako napríklad Kladnovci, Andrejovi švagrovci. Drevanských zvali v Lipovej[2]nie ináč ako „do boháčov“, a pre svoju šanovlivosť, ktorá prechádzala časom do skúposti, mali posmešné priezvisko „Turákov“.Andrej pre tieto pomery málokedy chodil do Lipovej, no syna Jána, ktorý tiež študoval, posielal často na návštevu cez vakácie. Jemu to, pravda, bolo dosť divné: on, švihák v krátkom kabátiku, bozkával ohorenú ruku babičky Evy, oblečenej v riasnu žltastú suknicu a čierny, tvrdý kabátik. Smrť Andreja pretrhla Jánove štúdiá. Vrátil sa domov v svojom dvadsiatom roku a zostal už navždy v Koričnom. V mnohom vrátil sa k rodinným spôsobom myslenia, a skutočne podarilo sa mu nakloniť si Lipovských — aspoň tak sa zdalo. Už to, že nemal žiadneho úradu, bolo cele po chuti starému Jánovi Drevanskému, vyše deväťdesiatročnému predstatovi celej rodiny. Pod jeho rukou na jednom, pravda, širokom dvore žili traja synovia so ženami, deťmi, vnukmi, ba i pravnukmi, a za istý čas i jedna dcéra, ku ktorej sa priženil Ján Vrábeľ, nie veľmi ďaleký príbuzný Drevanských, a až po smrti svojho otca odviedol ženu do dedičného mlyna, na „Chudobke“ zvaného. Nakoľko pradedovský dom nestačil, budoval starý patriarcha nové a nové obydlia na tom samom grunte, pričom hospodárske stavy, stajne, humná, sýpky tisli sa vždy viacej na záhumnie. Bolo miesta, hneď za nimi počínalo sa jeho pole.,Ako to bude,‘ premýšľal Drevanský, ,keď priveziem svoje deti na Turákov grunt‘, a usmial sa… ,Bože môj, tuším tá zem má udržujúcu silu! Môj otec odtrhol sa od nej, a zomrel mladý. Strýc Mišo žije, bude mu skoro sedemdesiat rokov — a má ešte otca… má vlastnú mať. A ja bez otca, bez matere — a ako dávno… No i bez ženy, a čakám deti, ktoré skoro ani nepoznám. A čo je hlavné: už cítim roky, už starnem…‘Vietor mocne zadul a hodil mu do tváre drobnú sprchu pichľavých snežných hráškov… ,Eh, čo by som starol,‘ potešil sa: ,štyridsaťdva rokov mi ešte neminulo… ale život, aký to život! Čo ma čaká, po čom túžiť, za čím sa snažiť?‘Telegrafický zvonec nad jeho hlavou počal rýchlym taktom biť… Strážnici zviechali sa z lavíc a poberúc do rúk lampáše s farbistými sklami, rýchlo vyšli z čakálne na nádražie. Zvonec neprestával akosi úpenlivo zavýjať na múre stanice. Z úradovne vyšiel železničný úradník a hlasne zívol.„Bude sa páčiť karta?“ spýtal sa Drevanského. „Už je zvrchovaný čas.“„Nie, čakám hostí,“ odvetil Drevanský a hľadel v tú stranu, z ktorej mal doraziť čakaný vlak.V snežnej hmle ukázali sa dve červené svetlá rušňa, a hneď nato zaznel prenikavý hvizd. Ťažko, otriasajúc zemou celkom citeľne, vjachal dlhý miešaný vlak na rúbaňské nádražie. Zvonec zacengal.Drevanského sa zmocnilo rozčúlenie… počal behať od vozňa k vozňu. Konduktor skočil z vlaku a otváral dvere tretej triedy. Niekoľko ženičiek s batohmi ťažko zliezalo zo schodov.„Rúbaň — dve minúty!“ kričal konduktor. „Nože skoro — zatratené baby…“ a obrátil sa k úradníkovi, úctive salutujúc. Drevanský bežal ďalej… prešiel dlhý rad vozňov tretej triedy… a tu počali sa už nákladné vagóny. Jeho rozčúlenie rástlo.„Konduktor, konduktor!“ volal z plného hrdla.„Čo sa páči?“ opýtal sa ho konduktor. „Niet času — sadať, prosím.“„Dve dámy, dve dievčence, moje dcéry…“„A ja môžem znať? Čo sa páči?“Drevanský mal chuť uškrtiť tohto neciteľného chlapa, nepomysliac, že skutočne nemôže vedieť, čo sa vlastne od neho žiada. Starosťou a strachom hnaný letel smerom k rušňu. Zase len vozne, pevno uzamykané, temné nákladné, svetlom sliepňajúce osobné. Vtom staničný zvonec zacengal jedno po druhom tri razy, ozvalo sa ostré hvizdnutie, hrochot a sipenie pary a vlak počal sa pomaličky hýbať. Drevanský nevedel, či má ostať, či vyskočiť na stupne vlaku, ktorý okolo neho nemilosrdne tiahol vždy rýchlejšie a rýchlejšie.Vtom zazrel na nádraží veľký kufor, práve tam, kde sa bol pred chvíľou prechádzal, a už zaznel uplakaný polodetský hlas:„Tu sme, tu sme, Mariška, nevidíš, to je on, tata náš, tata!“ To volala Julka; ona uspela už rozplakať sa, keď ocitli sa v snežnej púšti. Mária pristúpila k otcovi a hľadala jeho ruku.„Niet času na vítanky,“ riekol otec, „ale kde trčíte — celý som upotený, čo som vás hľadal!“„Pani Sakcińská nevedela si rady, keď nikoho nebolo,“ riekla Mária prsným metalickým hlasom, takže sa Drevanský rozpomenul živo na nebohú jej mať — bol to ten samý hlas, „a už nás nechcela von pustiť.“„Ja som tú dámu uistil, že ste tu,“ ozval sa úradník (šéf stanice, telegrafista i kasír v jednej osobe), priblížiac sa k nim a salutujúc po vojensky.„Áno,“ zasmiala sa Julka, „pani Sakcińská pomenovala toho pána anjelom.“Otec ďakoval za ľúbeznosť a potriasol šéfovi ruku.„No, deti, skoro, kone sú netrpezlivé.“Dvaja strážnici odnášali kufor k saniam. Medzitým čo Jožko s nimi priväzoval kufor na sane, šťastlivý otec obliekal dcéry do mužských búnd, obsluhoval ich polo po otcovsky, polo po gavaliersky, a posiaľ ani len nevidel ich tváričiek. Deti sa smiali, výskotali, naťahovali na tenké nôžky plstené, ohromné kapce. Bolo im tak veselo ako nikdy. Ale ani nikdy ešte neboli také zafačované, poukladané na povoz ako nejaký drahocenný tovar. Z ich obraznosti razom zmizli fádne vagóny, nekonečné trasenie, stanice, konduktori i pani Sakcińská, a cítili len sviežosť vzduchu, chlad padajúceho snehu a príjemné teplo na tele. Otec im dal čestné miesto na hlavnom sedadle, sám posadil sa proti nim. „Jožko, daj ešte tie koberce.“ Ukutal ich ešte do kobercov, páchnucich silným, no nie nepríjemným konským potom.Kone trhli, s akýmsi radostným ohňom dali sa do behu, veselo sa hrnuli sviežo napadnutým snehom. Na hradskej, kde bola vydražená sanica, dali sa do behu tak rýchleho, že na takú smelú jazdu neprivyknuté dievčence výskali polo strachom, polo radosťou. Korba letela mäkko, hrkálky cvendžali jednostajným zvonením, zvonec na oji veselo cengal; otec obracal sa k nim už po tretí raz s otázkou: „Nenie vám zima? Nefučí vám na nohy?“ a nečakajúc odpovede, upichoval ich kobercami a plédmi. Bol divno rozčúlený. Viezol známe-neznáme, najbližšie, vlastné, no časom i priestorom odcudzené bytosti… Veď aj ich jazyk zunel iným prízvukom, ba medzi sebou hovorili po srbsky alebo po nemecky… Ako rád by bol videl ich tváre, ich vzrast… No všetko príde, potešil sa a zdvihol Julke bundový golier, vetrom odhodený z jej mladej, smejúcej sa tváre.„Teta ťa pozdravuje,“ hovorila Julka, „bárs sa hnevá, že nás berieš; jej bude ozaj smutno, nebude mať koho hrešiť, riekla.“„To len tak,“ pretrhla sestru Mária, a opäť upomenula svojím hlasom otca na nebohú ženu jeho, až mu bolo bôľno. „Málo sa nás nahrešila! Ona je taká dobrá, vždy dobrá, i keď hundre.“„Nehovorte, deti, vietor duje, mohli by ste schopiť kašeľ. Ústa držte zavreté. U nás je krutá zima! To tu nie vaša Dolná zem.“[1](maď.) pokladnica[2]Lipová — podľa viacerých náznakov ide pravdepodobne o Brezovú pod Bradlom	Vajansky_Koren-a-vyhonky-I.html.txt
1Nech navráti sa od narodenia slepý človek po šťastne prekonanej operácii domov, či ten len užasne! Čo si to on predstavoval, čo veril o ľuďoch! A hľa, akí sú oni celkom iní!!Tak asi sa viedlo nám. Prišli sme ako zobudené, do toho duchovného sveta ešte len narodené deti; no nie viac deti tmy, ale svetla. A vôkol nás všetko spalo, počnúc od tých najmilších.Mal Boží svedok v Písku pravdu, keď povedal, že neobrátený katolík, evanjelik, žid, mohamedán a pohan, všetci sú pred Bohom jednakí. Tam sa ma tie slová, ako tuhej evanjeličky, nemilo dotkli. Teraz som začala poznávať, ako boli pravdivé. Veď keď duchovne spíme a pre Krista nežijeme, v tom spánku sa všetci navzájom podobáme: rovnako pre Boha neužitoční.Pokiaľ ide o naše rodinné pomery, tvorili sme v tom čase maličkú rodinu. Babička, naša matka a my dve. Mladšia sestra bola vydatá za otcovým nástupcom, farárom Čulíkom, brat slúžil pri vojsku, a naša najmladšia sestra bola v modranskej škole. No, ona sa krátko po našom návrate z Prahy tiež vrátila domov a Pán Ježiš dal sestre Márii, že ju prvú smela zobudiť z toho spánku.Naša milá rodina, u ktorej bývala sestra Božena od svojho dvanásteho roku, si dala veľmi záležať na jej výchove. Jej krstný otec, ujec Minich, ju miloval ako svoje dieťa a staral sa o jej školskú výchovu čo najlepšie. Tetinka dala svoju chovanku naučiť všetkému možnému, napokon ju posielala i do tanečnej školy. Tak pripravená pre svet, do ktorého mala byť uvedená, vrátila sa k nám. Už vraj len na prázdniny, lebo jej krstní rodičia chceli sa teraz, keď nemala otca, cele o ňu postarať. Počas týchto prázdnin sedeli sme raz na cintoríne, pri hrobe nášho milovaného otca. Sedávali sme tam rady! Cintorín leží vysoko. V tíšine, aká nás tam vždy obklopovala, už i pred obrátením sme cítievali vždy Božiu blízkosť a prichádzavali nám tam pekné, vzletné myšlienky.Tu, na tomto vzácnom miestočku, padol do mladej duše prvý lúč sebapoznania. Tam bola postavená pred rozhodnutie: voliť buďto svet, alebo Krista.Sláva Pánovi, po niekoľkodňovom tuhom boji zastali malé nôžky na strane Kristovej, a nikdy viac sa už svetu nevrátili. To, pravda, prinieslo oné rozdvojenie, ktoré predpovedal Pán Ježiš, medzi nami a našou milou rodinou.Ale prv, než sa to stalo, hneď po návrate domov sme premýšľali, čo robiť, aby sa ten duchovne spiaci svet vôkol nás zobudil. Ako ich budiť? Veď pre nás to bolo celkom prirodzené, že už nie sme svoje, a tak nesmieme ďalej žiť sebe ako posiaľ. Zato Jemu, Jemu, ktorý nás kúpil sebe a so svetlom spásy poslal k nášmu ľudu. On sľuboval:Dám radu obrátiac na teba svoje oko.On vnukol sestre Márii myšlienku, ktorú aj uskutočnila.Požiadala totiž nášho cirkevného učiteľa, pána Šmida, aby nám dovolil učiť spievať školské deti. Pán Boh ovplyvnil toho muža, že privolil. A tak sme smeli v stredu a v sobotu od jedenástej do dvanástej učiť spievať nové piesne tie deti, ktoré to chceli po skončení vyučovania.Teraz, keď hľadím naspäť, zdá sa mi to tak nádherne krásne, že sa práca Ducha Svätého na Slovensku začala spevom. Od prírody boli sme my Slováci národ spevavý. Ešte i dnes, po mnohoročných skúsenostiach tvrdím, že ak slovenskú dušu spevom nezobudíš, tak ti nevstane, neožije! My sme to vtedy nevedeli, lebo sme neboli vychované medzi ľudom, náš ľud sme vôbec nepoznali. Zato ho znal On, Pán Ježiš! A tak sa dokázalo, že tá zdanlivo nepatrná myšlienka bola Jeho myšlienkou. No, čo teraz učiť? Naše — ináč cenné a krásne cirkevné piesne — sa nijako nehodili na prebúdzanie, obzvlášť detí. Iste niktorý národ nemá nádhernejšie cirkevné chorály ako Nemci. A hľa, práve oni na prebúdzanie duší z duchovného spánku používajú množstvo evanjelizačných spevníkov: Reichslieder, Reichsharfe, Evangeliumsänger, Rettungsjubel a iné a iné.Tak aj my sme nevyhnutne potrebovali evanjelizačné piesne. No, kde ich vziať? Nebola to maličkosť českú evanjelizačnú pieseň verš za veršom písať na tabuľu a deti ju naučiť naspamäť, a až potom ju s nimi spievať! No, tá námaha sa vyplatila. Deti vedeli pieseň naspamäť a nemohli už ani jednu zabudnúť. Ja sama viem dodnes tie piesne, čo som vtedy deti učila, len po česky, hoci sú dávno preložené do slovenčiny.Pri tom speve prečítali sme vždy odsek z evanjelia a rozprávali deťom čo najjednoduchšie o Pánovi Ježišovi. Ony si Ho začali zamilovávať a s radosťou sa učili celé kapitoly a odseky zo Slova Božieho naspamäť.V našom turanskom chráme slávievala sa každú nedeľu ráno od deviatej do desiatej večera Pánova, nazývaná „spoveď“. Keď účastníci, podľa luterského spôsobu išli tri razy k oltáru, aby prijali najskôr rozhrešenie, potom chlieb a kalich Pánov, pri tejto ich tichej chôdzi hrával organista na organe a spieval spolu s mendíkmi vždy jednu a tú istú pieseň.Sestra Mária požiadala i pána farára Čulíka i pána učiteľa Šmida, aby sme s našimi deťmi v tom čase smeli spievať na chóre. A že to Pán iste chcel, tak obaja mužovia súhlasili s jej žiadosťou, hoci neboli našimi priateľmi.Potichúčky vystupovalo hore schodmi na chór našich 40-50 detí. Učiteľ, ktorý predtým hral, keď prišlo k onej obchôdzke, spravil miesto sestre Márii. Bárs už odvtedy pominuli dlhé roky, ja ešte dnes v rozpomienke počujem ten krásny organový sprievod zároveň majestátny i tichý a tie anjelsky čisté, detské hlasy, ako sa nesú z chóru a vlnia sa po celej chrámovej lodi. Raz znelo to tak jasavo a súčasne túžobne:Pojď k Spasiteli, pojď ještě dnes,své srdce Jemu v oběti nes…Ľud, kráčajúci chrámom k oltáru, mimovoľne postál a obzrel sa naspäť hore, skadiaľ prichádzali tie nezvyklé, nadzemské zvuky. Nuž, tak sme začali ten náš milovaný, spiaci národ budiť spevom. A dobre sa nám spočiatku darilo, bárs dlho sme už deti v škole neučili, ani v chráme nespievali, lebo učiteľovi bolo to naše učenie napokon nepohodlné, keď nielen v stredu a v sobotu, ale aj v nedeľu odpoludnia zhromažďovali sa nám deti s radosťou vôkol Slova Božieho.Tak sme sa s nimi utiahli do nášho súkromného bytu. Potom nám jedna občianka, na prosbu svojej dcérky, dovolila dva mesiace používať jej prázdny domček pre našu „nedeľnú školu“, ako sme ju nazývali. Pozdejšie nám ho prenajala. Harmónium sme si požičiavali.Nešlo to tak rýchlo, ako to tu na papieri prečítate, každý krok bol výsledkom mnohých modlitieb. Veď my sme boli úplne samy, a všetko záviselo od Neho, ktorý nás poslal. On nám naklonil ľudí, pokiaľ išlo o byt i harmónium. On nám daroval neskôr to pomerne nepatrné nájomné, ktoré sme si dva roky platili. On nám daroval jednu po druhej nové slovenské piesne. On a vždy len On!Ako bolo, ako nie, len sa už ulice nášho mestečka ozývali spevom piesní Baránkových, keď do detských sŕdc vtiahla osobná láska k Pánovi Ježišovi. Neraz za večera celé húfočky spievajúcich detí tiahli ulicami.Prostredníctvom pána doktora Baedekera dostávali sme od pani Robertsonovej Nové zákony i Biblie, takže všetky deti našej nedeľnej školy dostali od nás tie menšie Nové zákony, a tie väčšie Biblie, a čítavali v nich pravidelne. V tom čase v evanjelických domoch našla nejedna Biblia cestu z police na stôl, aby sa mohla používať, keď predtým na polici ležala zaprášená a nepovšimnutá. Kým medzitým v stredu a v sobotu prichádzali len deti a len na vyučovanie, prichádzali v nedeľu večer k slovu Božiemu aj daktorí rodičia, a zvlášť dospelejšia mládež, takže nás neraz bola plná izba a kuchynka, dakedy i vyše sto pohromade.Neskôr bola naša nedeľa vyplnená takto: Od 8. do 9. modlitebná chvíľka s chlapcami, ktorí sa odovzdali Pánovi Ježišovi, potom sme išli na služby Božie do kostola; odpoludnia biblická hodina s malým dievčenským združením a večer tá — už spomínaná — detská pobožnosť. Okrem toho sme mali ešte jednu hodinu, ktorú deti veľmi milovali, tá bývala v piatok večer. Pred chalúpkou, ktorá mala len malé okienka, stála uličná lampa. Tá nám poviestkovo osvecovala izbu, plnú detí, vnútri neosvietenú, ako ticho sedeli a počúvali rozprávku, ktorú som im rozprávala. Najradšej, pravda, tú, ktorú som vytvorila sama. Snáď preto, že v nej bolo najviac srdca. Hoci nás bývalo i okolo päťdesiat, sedeli sme tak ticho, že vonku nik ani nevedel o našej schôdzke, a tak sme sa zase ticho rozchádzali.Neskôr sa z týchto poviestkových hodín utvorili iné, dôležitejšie, tie, pravda, už pri svetle. V nich deti rozprávali, čo cez týždeň čítali v Biblii. Dakedy bolo to až prekvapujúce, koľko svetla a porozumenia im udieľal Pán! Keď teraz hľadím naspäť na túto dobu, vidím, nakoľko stáli sme všetci pod priamym vedením Ducha Svätého.Pravda, kde sa budili duše, nemohol Satan ticho sedieť; a začal boj. Čo všetko ľudia z jeho návodu podnikli, len aby zničili tú Pánovu prácu medzi deťmi! Zdanlivo zvíťazila napokon tma nad svetlom. Bo, hoci nám nikdy nebolo zakázané mať tú školu, deti tak dlho v škole i po domoch prenasledovali, tak dlho im zakazovali k nám chodiť, až prestávali. Keďže však už bolo získaných dakoľko duší pre Pána i medzi deťmi i medzi dospelými, zostalo malé zhromaždenie. Lebo pravdivé sú slová Písma:Niet múdrosti ani umnosti ani rady proti Hospodinovi.Aby sme tú nepriateľmi Kristovými zničenú nedeľnú školu aspoň pekne zakončili, usporiadali sme deťom slávnosť pri vianočnom stromčeku, a tak sme tie úbohé terorizované[2]ovečky prepustili. Neskoršie sa zase utvorila nedeľná škola a trvá podnes vyše tridsať rokov, pracujúc s požehnaním. Ale nikdy už nedosiahla tú duchovnú úroveň, na ktorej stála tá prvá na úsvite prvej lásky k Pánovi Ježišovi, keď piesne Baránkove začali budiť pobožných i bezbožných.Tento odsek by mohol niesť nadpis: „Naše duchovné detstvo“. Tak, ako sa človek rád rozpomína na svoje telesné detstvo, práve tak rada si pripomína duša svoj duchovný detský vek, keď si ju pretváral Stvoriteľ, aby niesla Jeho obraz. Ani v telesnom, ani v duchovnom detstve niet dokonalosti; v obojom neobídeš sa bez pokleskov. Že ich pri nás nebolo viac a že sme nevybočili s trvalou škodou, keď sme boli odkázané tak úplne na seba, treba pripísať len ochraňujúcej Božej milosti a ďalej skutočnosti, že sme v rukách nemali nič iba Bibliu! A to ostatné, krok za krokom, daroval nám sám Pán.Hneď v prvom roku tohto nášho duchovného detstva prišiel raz za nami mladý učiteľ Ján Chorvát. A Pán mu dal tú milosť, že sa duchovne prebudil. Vystrojili sme ho za našimi priateľmi do Čiech. Tam i on privinul sa k Pánovi a keď sa vrátil, bol naším bratom a spolupracovníkom. Pán to tak zariadil, že mohol, prijať miesto učiteľa v našom mestečku. A tak k tým našim 65 žiakom nedeľnej školy pripojil svoju triedu 30 maličkých žiakov, ktorých vyučoval vo svojom byte. No, on len dakoľko mesiacov pracoval v Starej Turej, potom odišiel do misijného ústavu na Chrischonu do Švajčiarska.Asi v tom čase daroval nám Pán tú milosť, že naša drahá matka poznala i prijala Pána Ježiša a odvtedy verne znášala s nami všetko, čo prišlo a stúpajúce nepriateľstvo. Utratila priazeň všetkej pokrvnej rodiny, i mužovej, ktorá ju doteraz milovala tak, ako aj my. Predtým ešte stratili sme smrťou nielen našu 83-ročnú babičku, ale o pol roka pozdejšie i nášho jediného brata.Medzitým naša sestra Božena strávila päť mesiacov v Prahe. Učila sa tam šiť a v dobrom duchovnom ovzduší vyrastala duchovne. Keď sa vrátila, pracovala spoločne s nami. No, tiež len krátky čas, bo Pán to tak riadil, že pričinením pána doktora Baedekera (s ktorým sme sa znovu stretli vo Viedni) dostali sme adresu istej veriacej diakonky, ktorá začínala diakoniu nemeckej evanjelickej cirkvi v terajšej Bratislave. Pán doktor poslal po nás tejto sestre pozdrav aj istú knihu; pritom nás oboznámil, aká je ona tam osamelá. Nuž odovzdali sme naše posolstvo. Spoznali sme sestru Elizabeth, ale aj, že je tam veľká evanjelická nemocnica a v nej mnoho Slovákov, ale že tie sestry, pre neznalosť reči, nebudú im môcť duchovne slúžiť, ak sa medzi ne nedostane Slovenka.Rozmýšľali sme, žeby to bola krásna práca pre našu sestru, keby ju Pán poslal na to pole. Krok za krokom bolo všetko riadené Bohom. Naša sestra, zvediac pravdu, zatúžila po tejto službe pre Krista a matka ju vďačne obetovala Pánovi na oltár. Tak sa stala diakonkou.V ústave ju prijali radostne, veď vedela všetky tri reči potrebné v Uhorsku. Bola mladá, zdravá, ochotná. Chorí, zvlášť starí, milovali ju pre jej slnečnú povahu. Mala dobré vzdelanie; lekári si ju ctili. Mohli ju zaradiť kdekoľvek, no ona najradšej pracovala v nemocnici medzi svojím ľudom. Za ňou prišlo do toho ústavu viacej veriacich dievčat, jedna i z nášho dievčenského krúžku.Pán dr. Baedeker hovorieval, že jeden veriaci človek musí a môže na desať míľ v okolí pohnúť svetom. Nuž, tie naše míle začali sa takto hýbať. Pán dal možnosť sestre Božene krásne pracovať v Bratislave. Pretože sa k tomu predmetu už nevrátim, podotknem, že ju, spoločne s druhou sestrou, poslala neskôr správa ústavu založiť stanicu v Šoprone. Pán im tam dal možnosť vytvoriť krásny, duchovne živý panenský spolok, z ktorého sa viaceré členky hlásili za služobnice Kristove. Ešte neskôr našu sestru poslali s inou sestrou pracovať do Prešova, najmä preto, že bola Slovenka, a jej priateľka Moravanka. Mali na starosti cirkevný starobinec a opateru po domoch. Aj tam dal Pán možnosť krásnej práce. Ako všade, tak aj tu boli duše získané pre Neho. Zvlášť si zasluhuje zmienku istá pani Husová, o ktorej možno povedať, že bola ako Lýdia vo Filipis. Ona uverila Pánovi so svojimi deťmi. Neskôr vydala sa jej stredná dcéra, Margita, za v Pánu už zosnulého brata Reinholda Urbana, dobrého nášho priateľa. No, to už nespadá do tých prvých pätnástich rokov.Medzitým sme my ticho pracovali ďalej. Naše malé zhromaždenie rástlo napriek prekážkam; duše sa budili a nepriateľ zúril. Čo sme my vtedy vydržali, to by dnešné vlažné bratstvá dávno rozprášilo! Vyšli sme von za stany, nesúc pohanenie Kristovo. Kto sa pripojil k nám, ba už aj ten, kto nás dva, tri razy navštívil, musel ho niesť s nami. O nás verejne, beztrestne hlásali tie najhoršie, najšpinavejšie reči. Panovala všeobecná mienka, že vraj nám smie každý urobiť čo chce.Keby nás dve do takej služby bol postavil nejaký človek, dávno by sme boli museli z nej utiecť, chcúc si uchovať aspoň zdrap cti. Že nás však posiaľ Pán — a On, čistý, svätý, zostával s nami, a tak sme vydržali, a napriek všetkému zúreniu išli dopredu. Čím viac nás ľudia tupili, tým viacej nás On obohacoval.Spievali sme už naše slovenské piesne, pravda, z písaných spevníčkov! Pomaly sme ich mali štyridsať, potom 150, neskôr už 330. Medzi nimi do 200 originálov, ostatné preložené z češtiny, nemčiny i angličtiny. Bola to veľká udalosť, keď sme vydali prvý štvorstránkový slovenský traktát:„Posledná cesta“, a ešte väčšia, keď sme sa odvážili vydať knižočku:Božie charaktery.Medzitým strávil Brat Ján Chorvát štyri roky na Chrischone. Stadiaľ ho pozval pán doktor Clark do misijnej práce a poslal za učiteľa i levitu[3]pre českú helvétsku cirkev v osade Svätá Helena, pri Moldave.[4]Pretože však Pán Ježiš skrze neho tam pôsobil, vzoprel sa Satan proti tomu. Poštval politické i cirkevné vrchnosti a on — po procese, trvajúcom rok — musel na veľký zármutok bratov a sestier, ktorých získal pre Krista, Svätú Helenu opustiť.Potom ho pozval pán Biberauer, horlivý pracovník za abstinenciu v Budapešti, za tajomníka pre medzinárodný spolok Modrého kríža. V tejto funkcii navštevoval i nás, a tie tu a tam rozptýlené veriace duše, napríklad v Mengusovciach pod Tatrami a v Šariši.Niektorí Slováci sa totiž v Amerike obrátili. Navrátili sa, a svedčili medzi svojimi krajanmi o milosti, ktorá sa im stala, a tak povstali malé krúžky ľudí, hľadajúcich pravdu, tak v Spiši, ako i v Šariši.Na týchto svojich cestách prišiel brat Chorvát do styku s istým pánom Šturmannom. Ten, hľadajúc pravdu, uveril a potom veľmi horlivo začal pracovať v Tisovci a inde v Gemeri. Zašiel i na Ozdín v Novohrade, kde sa jeho pôsobením prebudili niektoré duše.Pričinením brata Chorváta pretvorilo sa i naše bratstvo na spolok Modrého kríža, pod ktorého práporom dosiaľ pracuje. No, to už tiež nesiaha do tých prvých pätnástich rokov.Mali sme my hneď od začiatku abstinentský krúžok medzi deťmi tej prvej nedeľnej školy. Neskôr medzi nami vzniklo i abstinentské bratstvo, do ktorého sa prijímali len obrátení ľudia a ktoré sa spravovalo týmito pravidlami:1. Čítať denne Slovo Božie.2. Spravovať svoj život podľa neho.3. Zriecť sa opojných nápojov.4. Privádzať duše ku Kristu.5. Znášať pohanenie pre Neho.Členovia odložili tituly a nazývali sa medzi sebou bratmi a sestrami.Spolky Modrého kríža boli neskôr založené na viacerých miestach: V Mengusovciach, v Ozdíne, v Kysáči, v Kovačiči a inde.No, musíme sa vrátiť do obdobia, keď brat Chorvát bol ešte na Chrischone. Tu sa v našom zhromaždení obrátil mladík, menom Ján Roháček. Jeho obrátenie bolo náhle, ale dôkladné. Minulosť mal za sebou veselú. On najlepšie vedel, z čoho bol vyslobodený, a tak jeho láska k Pánovi Ježišovi, i jeho túžba chrániť duše neznali medze.Ak sa v tom našom duchovnom detstve ozývali piesne Baránkove ulicami mestečka, teraz sa nimi ozývalo pole. Bol brat Ján Roháček netaký spevák! Hlas mal ako dobre naladený zvon. Veď aj jeho hlavne prebudila pieseň, ktorej refrén znel:Beda, kto zná, či ty aj len kedyspomenieš si na mňa.Ten refrén ho hrozne prenasledoval. A Pán si ho vzkriesil textom:Mládenec, tebe hovorím: Vstaň!Ako pravý vojak, on skutočne vyskočil a razom navždy obrátil k Pánovi tvár a ku svetu chrbát. A tak to zostalo až podnes. Sláva Pánovi!Ak kedy mal človek dar osobného svedectva, tak ho mal a má podnes on. Za ten pomerne krátky čas, čo sme spolupracovali, netak nám pomáhal získavať duše. Potom aj on odišiel na Chrischonu.No, vráťme sa ešte späť do toho času, keď končila naša práca medzi deťmi a začalo sa zhromaždenie veľkých. V tom čase prišiel medzi nás, spolu s inými aj 17-ročný mladíček, Jozef Roháček. (Nijaká rodina brata Jána Roháčka.) Zamiloval si Pána Ježiša. Bol to učenlivý, trochu kriticky založený idealista. Ten, keď mu jeho pestún (otca už nemal), ktorý ho od malička vychoval, dal na vôľu, buďto opustiť Pána Ježiša a to bludárstvo, alebo jeho dom, vyvolil si to posledné. Odišiel do Viedne, kde žil bez rodiny, bez domova. Tu v jednom obchode dostal miesto korešpondenta pre slovenských hauzírerov,[5]nakoľko mal pekné písmo a iné schopnosti. Tam navštevoval potom i metodistické zhromaždenia[6]i zbor slobodne reformovaných. Vtedajší kazateľ V. Cejnar zaujal sa učenlivého mladíka a dopomohol mu do neukirchenského ústavu, v ktorom aj on kedysi študoval.[2]terorizovaný— zastrašovaný vyhrážkou násilia[3]levita— neordinovaný duchovný cirkevný pracovník[4]Pri Dunaji v dnešnom Rumunsku (južne od Temešváru — Timisoaru) — pozn. upravovateľa.[5]hauzírer— podomový obchodník[6]metodistické zhromaždenie— zhromaždenie príslušníkov evanj. metodistickej cirkvi	Royova_So-svetlom.html.txt
ITo je už na zunovanie. Je veru, keď sa jedno a to isté, a to zase jedným a tým istým spôsobom opisuje. Výstava je ale nadmieru rozmanitá, a tak môžu byť pohľady podľa stanovísk rôzne. Či ste videli v maliarskom ústave U sv. Anny, keď učenci jednu a tú istú živú vzorku kreslia, každý ju z druhého boku, z druhej vidiny napodobňuje. Tá istá vec a vždy je ináč vyrazená. Živá vzorka „granatier“[1]stojí na vykázanom mieste naprostriedku, svetlom odhora ožiarený, a koldokola amfiteatrálne postupne rozostavení stoja a sedia maliari a sochári, a každý ten istý predmet v inšom položení vyobrazuje.To platí i o výstave. Veľa sme čítali, veľa počuli o svetovýstave. Na obrazotvornosti nám tiež nechýba, ale vyznať nám nutno, videnie samo prevýšilo všetko očakávanie. Rozmery ohromné, počet predmetov nesčíselný. Nechcem, ba ani nemôžem zachovávať chronologický a topografický poriadok,[2]preskočím ten pedantizmus, a zdelím vám momenty rapsodicky[3]tak, aký objektívny dojem práve na mňa za štrnásť dní urobila výstava.Nevyspatý, dobehnúc do Viedne, hľadal som samé prvé prístrešie, a našiel. Lacné ale skromné som takrečeno z prachu vyškrabať musel. Pulvis et in umbra fuit.[4]Do môjho jednozlatového príbytku slnce nikdy nenahliadlo, čoho potrebu som i tak necítil, bo som sa pravidelne len nocou, a i to len na pár hodín doň uväzňúval. Keď som sa potom 22-grajciarovým kapucínom, to jest kávou s voľačím bielym namiešanou k raňajkám potúžil, vyhodil som sa na priestrannom, živom Pratersterne na tramvaj, veľký to železničný, ale koňmo ťahaný voz, asi so sto spolupatriacimi pasažiermi, komótne tlačený; a tak prejdúc búdy Wurstelprateru,[5]divadlá, pavilóny, sochy, Aquarel a tomu podobné bezpočetné lákadlá, došli sme ku vchodu svetovej výstavy. Lístkami zaopatrení prešli sme čertovým kolesom,[6]počet hostí značiacom, popri kase do výstavného, koldokola vysokým plotom obtočeného miesta. Tu už potom ideš po vôli, kade pud a túženie srdca ženie. Tu pasažieri vyťahujú mapy z kapsy, skúmajúc, študujúc, kde počať, kam ísť a kde sa obracať v tomto novom svete. Veru by tu ľahko i kopov zablúdil. Medzitým, kým novopečenci po mapách nosom i prstami blúdia, tí, čo už pár podošví vo výstave zodrali, hrdí, s pozdvihnutou hlavou ženú sa dopredku.Nerozmýšľajúc dlho, lebo na to ani tak času niet, vstúpil som do prvých, pred nosom mi otvorených vrát, do Brazílie. Prv ale, ako som sa dostal do tohoto teplého kraja, švihol som okom po celej budove výstavy a po budove strojov. Bratia! to je ohromné, ale ohromnejšie, keď pomyslím, že to všetko od vzniku za pol druha roka bolo vystavané! Veda je moc, to tu vidieť eklatantne, a nedivím sa tomu, že toľkí mocnári sveta, ktorým veľa a vzácnych vecí vidieť a skúsiť možno ľahko, z ďaleka a blízka priputujúc, toto dielo ľudskej slávy a ľudského umu prišli obdivovať.Keď som do tej svätyne vstúpil, zdalo sa mi, že som vo veľkom, umeniam a vede zasvätenom chráme. Všetko obecenstvo, so sviatočným výrazom tváre, správalo sa slušne, ticho, zdvorilo, a po celý čas môjho tam sa bavenia nepozoroval som najmenší exces,[7]zhon, spurnosť alebo urážku. Každému nedorozumeniu zdvorilé obecenstvo vyhýbalo. Každý bol preniknutý pohľadom okolitých výtvorov vedy, umenia, sily a peňazí. Všetkými týmito rozličnými vecami preplnenými priestormi nepočul si len klepot nôh po drevenej dlážke, monotóny huk rôznorečovej vravy a pobadal si divný zápach náteru farieb, vystavených plodov, korenistých látok, zvlášť pásma vrelého, semien, bylín a všakových kozmetických voňačiek.Mojou úlohou bolo sprvu, aby som sa vedel orientovať, všetky miestnosti nakoľko možno povrchne prebehnúť, predmety všeobecne prezrieť, a keď polohopisnú známosť si nadobudnem, mňa sa bližšie týkajúce veci hlbšie preskúmať, ich preštudovať.Tvrdo to šlo sem-tam sa nezastaviť, ale stály v predsavzatí kráčal som dlhočiznou chrbtovou kosťou budovy až na pokraj, ponechajúc si rebrá a bočné výrastky nabudúce. Pravým bokom dolu a tým istým poriadkom druhým bokom hore, ale vždy napravo sa držiac. Ale mi veru podošvy špeli. Nerobí to však sama chodba, ale nátlak videných zázrakov na ducha. A ktože by neustal? Za dve hodiny pobeháš celý, počuj, celý svet. Teraz si bol napr. na polnočnej točni,[8]a už stojíš pri levovi z Dobrej Nádeje, o chvíľu nato dívaš sa, ako Číňan nohami mrviac hodváb tká, tamto ale Brazílčanka ligotavé náušnice z ligotavých chrobákov hotové predáva. Tamto galantný Francúz čokoládu hotuje, Turek datle predáva, Rus si malachitové stolíky, Peržan nos utiera, a to tak ide takmer bez konca a kraja, vždy nový a zase nový novučičký obraz. A tak s päťdesiat grajciarmi a pár otlakmi na nohách prejdeš jeden kraj sveta za druhým na suchom, bez obavy oceánu, trebárs všetky jeho plody a mapy vidíš. Nie síce vždy po suchu, lebo sa stáva, a často stáva, že ti, zahľadenému na dáku indickú tekvicu, výslužná ženská, tri-štyri razy na nebezpečenstvo ale márne upozornenému, kropiacou kupkou nohy ovlaží.Prostred tej zázračnej impozantnej budovy stojí, ako vám známo, chýrečná rotunda.[9]Má podobu velikánskej bľachovej kupy na kamenný olej. Ale je to veru majestátna kupa! Keby sa sv. Štefan zobudil a pozrel hore na tú dutinu, veru by mu koruna z hlavy sfrkla.Moja skromná, možnože mýlna mienka by bola, že keby v rotunde žiadne predmety vystavené neboli, žeby sa ona impozantnejšie, nepoškvrnene zadivenému oku predstavila. Sama v sebe je výstavou umelectva, načo ju článkami fabrík — ač v sebe krásnymi — zaplniť, a ju na bazár pretvoriť? — Krásny na jej prostriedku bazén zaujímal ma i tým, že tritony[10]vodu hore na vyšné misy vyhadzujú, skade ona zase krížom na dolnú misu steká.Zvláštnou náhodou som práve v tejto širočiznej rotunde stretol drahne tlstých pánov; či stalo sa to zo sympatie k rotunde a či pre pohodlnejšie pohybovanie, neviem. Bol by som myslel, že takéto neobjemné indivíduá by skorej do „mašinenhaly“[11]patrili ako do rotundy. No ale, dajme im pokoj.Keďže som už v rotunde, v jednom podotknúť chcem (ačpráve sa to len o štyri dni pozdejšie uskutočnilo), že ma čert pokúšal, aby som sa na tie galérie vytrepal. Ale nebol to vlastne čert, lež čertica. Adam sa dal nahovoriť Eve a zahryzol do jablka; tak som i ja urobil.V jednom z tých rotundu podopierajúcich stĺpov je stroj, ktorým hosťov na prvú galériu za desať grajciarov tískajú. Vstúpiš dvermi do toho prázdneho, asi ako šachta priestranného stĺpu a tam si sadneš do akejsi skrine s pätnásť — dvadsať pasažiermi. Naraz vystupuje s tebou skriňa do výšky. Odspodku tisnú skriňu cievy v podobe vyťahujúceho sa ďalekohľadu, tlačené od zeme povetrím. Keď som videl obločnými mrežkami ľud a vystavené predmety mi spred očú miznúť, počalo ma štekliť, ale sklopiac oči, preniesol som to dosť pokojne, ale vyskúsil som na sebe, že by som v balóne nevedel lietať. Po chvíli nás vysypali na prvú galériu. Tá je pohodlná. Prejdúc ju celú, hľadeli sme dolu na ten radvanský jarmok[12]a na tie hučiace mravce. Vzduch bol zdusený. Bočnými dvermi vyšli sme potom na krov a pohodlne kráčali sme na druhú galériu. Chodenie je tu tak ľahké, že to človek ani netuší, že nad hroznou priepasťou, po bľachu nad hlavami tisícov ľudí kráča; zdá sa to tak, akoby po okrúhlom kopci chodil.Z druhej galérie proti tretej je už východ onakvejší. Tam sa ti ľahko mozog zakrúti. Východ tento je kolmý, ako pavučina v povetrí medzi nebom a krovom visiaci krúti sa strmo v podobe slimákovej okolo vlastnej osi. Tam už mnohí z vystupovateľov, čo im srdce kus hlbšie do sáry viselo, vypriahli a odišli nazad. My ale, položiac ešte žiadaných dvadsať gr. na tanier, vyvŕtali sme sa do neba, ta, kam by sa vari už ani škovrán neopovážil. Vylezúc hore, ešte sme pár krokov po plytkom krove prešli a vyšli na tretiu galériu okolo lampáša pod korunou. Ba takí sme boli rozdráždení, že by sme boli bývali vstave ponad korunu až na samý Orión hore sa vydriapať. Nuž ale ako ma smelo budovaná, v rozmeroch ohromujúca rotunda k nadšeniu pohla, tak som pri výhľade z tretej galérie na okolie od radosti a prekvapenia ani ústa dovedna stiahnuť nemohol. Celá výstava s jej pár sto budovami ležala nám pri nohách, k tomu tie krásne kvetné rabaty,[13]vodoskoky, stromoradia, tiež sťažne a všakovo čnejúce predmety — medzitým ako pohybujúci sa mak rozbehaný mnohotisícový národ. Tam ďalej za mohutnými stromami more viedenských domov a palácov s vážne vykukujúcou Svätoštefanskou vežou. Za tým Kahlenberg, Leopoldsberg, Schneeberg. Od chrbta Dunaj, sieť železníc, v pozadí fialkovej farby výbežky malých Tatier. K tomu obdiaľny hrmot tisícich kočov, šumot strojov, piskot rušňov atď. Obraz to krásny a velebný. Nedivte sa, že sme dlho, dlho nad krásami prírody a umu zrakom úpeli, a pri jeho opise sa zastavili. A predsa oproti skutočnosti je celý opis len pletka. Keď sme ešte na výšku Svätoštefanskej veže posledný zrak pred odchodom venovali, zbehli sme ľahšie dolu ako hore do rotundy, a umorený jal som sa upokojovať nadchnuté čuvy. Vbehol som teda do americkej reštaurácie, kde však nereštaurujú viceišpánov,[14]ale žalúdky. Vypil som dva poháre piva, čo ale môjmu, na Ameriku ešte nenavyknutému žalúdku nebárs poslúžilo. Videl som tu i sorbet srebať.[15]Ľad v pohári s liehom namiešaný mlčanlivý Amerikán slamkou — fajčí. — Mäso tam neroznášajú hostinskí. Na bľachovej ako vaňa veľkej mise leží vyvalené celé stehno vola a vidlička, ba celé senné vidly trčia v ňom. Hosť pristúpi s tanierom a v bielo odený pri ňom stojací kuchár odfaklí kus mäsa a hodí na tanier; ak ho nedrží oboma rukami, odkväcne mu na zem. I to bola pre mňa zaujímavá americko-etnografická procedúra.Aby som drahý čas darmo nemárnil, a predsa i veliacemu žalúdku zadosť učinil, chrúmajúc žemľu s frankfurterkou,[16]pustil som sa ako oblak vetrom hnaný do behu.Nohy mi boli ako kláty, jazyk sa mi už po kolenách holengal, a predsa bol by som lietal po všetkých kútoch známeho sveta. Ale zaznela trúba súdneho dňa a vyprášili nás z 50-grajciarového raja. Tam kdesi pri rotunde zahučí pred šiestou trúbisko, a to takým basom, že čo by z piatich najväčších slovenských stolíc všetci svinskí a kraviarski trubači dovedna fúkali, toľko huku narobiť by ale ani zďaleka vstave neboli. Skoro som z mojich i tak zunovaných pedálov na zem padol. Ľud splašený vybehuje z vnútorností výstavy, kde len aká dierka, aký otvor jestvuje. Vyzerá to, akoby sa to stavisko potilo, lenže na miesto hojného znoja vykvapkujú sa ľudia. Na slobodnom zbíjajú sa masy do gundže a v podobe hustého lekváru tečú k východom oproti Práteru. Zástupy hučia, dve vojenské a Straussova hudobná banda[17]hrajú. Veľké harmonické hodiny v rotunde bili. Vystavených asi päťdesiat zvonov na skúšku ozávod zvonilo, po bazénoch vyskakujúca voda čľapkala. Zatvárané vráta a dvere vŕzgali a ťažké záclony veľkých okien spúšťané rapotali — no počujte, ad animam,[18]ja si súdny deň inakšie predstaviť nemôžem, aspoň huku tam viac nebude, a frankfurteriek tiež sotvy.Keď sa tekutina 40 — 50-tisíc ľudí, a často omnoho viac, dostane cez ohradu výstavy, lepí sa na tramvaje, omnibusy, dostavníky, fiakre, koče, konfortable,[19]a ako sa ešte všetky tieto rozvozy menujú. Hodná časť štastlivých, pľuzgiermi neopatrených a dvadsať grajciarov šanujúcich pasažierov kydá sa stromoradím do mesta pešky.A tento ľudský príval vpije mesto Viedeň do seba ako špongia. A čochvíľa zaplnené sú všetky knajpy, pajzle,[20]hostince, hotely, divadlá, cirkusy a všetkého druhu obveseľujúce miesta. Keď máš groš, niet mnoho starosti, kde ho zasiať. Na takéto siaťa tam poľa dosť.Keď som sa po takýchto všeobecných behačkách už kus k tej výstavnej geografii a na vlastných nohách chodiť priučil, jal som sa dôkladnejšie v tých hnilých hruškách preberať.[1]granatier— pôvodne vojak, ktorý pri hájení pevnosti vrhal granáty, potom vôbec vybraný vojak, veľký a silný[2]chronologický a topografický poriadok(z gréc.) — poriadok podľa času a miesta[3]rapsodicky(tiež z gréc.) — v úryvkoch a zlomkovite[4](lat.)Bol v prachu a mrákote.[5]Wurstelprateru— miesta, kde boli viedenské zábavné podniky[6]čertovým kolesom— autor tak označuje primitívne počítacie zariadenie tých čias[7](lat.)Výtržnosť (priestupok).[8]Severnom póle.[9]Rotunda(lat.) — okrúhla budova, hodne veľká[10]Tritony— sú podoby morských bôžikov (Triton bol u starých Grékov syn boha mora Poseidona)[11](nem.)Strojovej dvorany.[12]Na ten radvanský jarmok— veľký nával ľudstva. Autor výstižne opísal skutočný radvanský jarmok (II. zv. jeho diela, str. 167 — 178).[13](frac.) Okraje záhonov, vysadené kvetinami a obrúbené nejakou zeleňou.[14](lat. a maď.) Nevolia podžupanov.[15]sorbet srebať(arab.) — chladný turecký nápoj (voda s voňavou prísadou)[16](podľa mesta Frankfurt v Nemecku) Párkom na frankfurtský spôsob.[17]Straussova hudobná banda— Johann Strauss (1804 — 1849), kapelník dvorných plesov, skladateľ tanečných piesní (zložil vyše 250 veľmi obľúbených tancov). Podnikal veľké cesty so svojím orchestrom.[18](lat.) Namojdušu.[19](angl.) Povozy s jedným koňom.[20](z nem.) Krčmičky, podozrivé lokály.	Zechenter-Laskomersky_Prechadzky-po-svetovej-vystave-vo-Viedni.html.txt
OsobyOFIRNIMRÚDTARZISSTAVITEĽANILALIMATKASTARECBELNoví ľudia, ženy, zástup starých ľudí, sprievodcovia, strážcovia, strelci.	Barc-Ivan_Veza.html.txt
Žalm asiskýChudáčik boží, keď si sa narodil, kniha evanjelia bola otvorená.To boli hodiny Boha na zemi.Začal si kvitnúť, ako každá mladosť. Ale nebo dýchlo na kvet a ty si sa stal Františkom.Pridal si sa bosý k bosým. Nevyronil si slzu, že zem omína. Svätí sa nezlomia na plač.Odel si sa handričkami. Vietor neodtrhol z nich na tebe ani nitky, tak dobre ťa obliekli v nebi.Boh ťa popálil láskou a popáleniny nebudú chcieť obväz. Dlho ti budú horieť na tele.Rodič ťa vydedil. A utišoval si ho, že máš Otca na nebi a teraz si mu dobre na stope.Aj šaty si mu nechal. Tak pre Krista na kríži nebolo nijakých šiat na zemi.Zanechané lichôtky za tebou volali. Ale ty si im hovoril o Bohu a boli ticho. Toľko si mal Otčenášov, ako hviezd na nebi.Nevesta chudoba, ó, ako chce byť milovaná! Založil Spasiteľ svoje kráľovstvo na dvoch halieroch vdovy.A od dvier chrámu hľadíš na tie dve mince, je na nich svätožiara, cesta dohora.Potom rozdávaš už len nebo. I zbojníci sa doňho tisnú, máš ho dosť. I tvoji malomocní v ňom sú. Ošetruješ ich a nebeské obklady patria nielen im, aj tebe.* * Žobral si chlebík, vreco božie si nosil; tvoje rehoľné rúcho nemalo vačkov, bolo by ťažké.Ak sa stalo, že si prišiel k chate a bola zavretá, prosil si aj tam. Tí, čo ďalej bývajú, to počujú.A povedal si svojim bratom: iďte pokorne, nebeské vtáčky, hľadajte si pokrm. A roznášajte pokoj.Tu je chvíľa rozmnoženia chlebov, ako za časov, keď sa rodilo na zemi dvanásť košov.Tí, čo nemajú role, ani sýpky a idú za Kristom, k tým odrobinkám si môžu posadať, bez zaťatej päste. Netreba prepadať majere.František miloval to, čo našiel po Kristovi. Nechcel váľať tróny, ani ožobráčiť celý svet.Svoje otrhané deti prijal do takej školy, v ktorej svätý len svätosť dáva.A povedal im: neverte, čas nie je večný. Neplačte, že vás ruky Božie odtrhli od jarných lúk; neplačte, jar tu nie je večná.Málo je priestoru, smädu je mnoho. Víno je kyslé. Tak sa volá ten ocot a žlč jari na zemi.A Bohu povedal František: ja budem to všetko, čo sme ti zlého my ľudia urobili. Ty buď odpustenie.To akoby sme zapálili sviecu v chráme Božom, len tak, ukradomky a so strachom, že sme veľkí hriešnici.Lebo i mýtnik môže premeniť svet, keď ruky zloží pred Bohom.Tie ruky, ktoré boli predtým hrozivé.Veď Zachej sa díval s úsmevom na polovicu svojho nazdieraného bohatstva, keď mal Krista na návšteve.Rozdať chudobným. Prejsť pri nich, poskrúcaných biedou, a Pán Boh sa raduje, že neboli obídení. * Čo si žiadaš, František? Nič pre seba. Pre tých ostatných milosť a veľké odpustenie.Nechže je, Bože, tvoja ruka láskavá. Slabých i hriešnych pohlaď, keď zdvihnú k tebe oči.Tam ťa väčšmi treba, kde sa nahromadilo veľa žiaľu ľudského, kde sme hladní, kde práve oči otváraš.Necháš prosiť aj okrušinku o svoju lásku. Veď pri nej neubúda z tvojej veľkosti.Najradšej pritúliš tých ubolených, ktorými život povymetal všetky smetiská.Akoby si na nich zvlášť lipnul a si spokojný, keď i také duše ožijú, ako je Šavel, ako Magdaléna.Ó, Bože, k previnilcom buď milosrdný, čo už plačú pred tebou.Bratia zbojníci, sestry hriešnice, poďte!To je tá sila, čo i brata vlka skrotila a dušu ľudskú, ako v zlievarni, vie upodobniť nanovo.Ticho je v Porciunkule. Modlí sa pár bratov, aj tí svätí na obrazoch, v nebi nebeskom. * *Na vrchu Alverny je chatrč z haluzí. Tu sú tie večné pahorky, hneď ich uvidíš, len si prines čistú tvár.Poď, taký slabý, s bledunkým telom. Niet ho kde skryť na hore Tábor.A dobre je tu. Tri stánky odrazu sa ponúkajú tomu, čo nikdy nebude mať chalupy.Otče nebeský, ty ho naučíš vidieť už nie strechu nad hlavou, len veľké nebo, pred ktorým padne na tvár.Ty sám vieš, kedy vstane a zdvihne oči. Lebo na zemi nie je sláva, len chudoba. Tú musí vidieť.A s ním mnohí budú kocku hádzať o ten plášť chudoby, o ten kvetovaný plášť. Ani jeden kvietok nezlomí sa.A keď si posadajú spolu na trávu pôstu ako na prestretý obrus rosy, ani jeden jej rubín sa nestratí.Potom, keď príde ohnivý Duch Serafín, on nechá päť kvapiek krvi, ako päť ruží na Božom stole obetnom.	Dilong_Pred-tebou-vaza.txt
Len odišiel a nevrátil saVdova Kršáková vyčkávajúc vysedávala vo voľnom čase na lavici, postavenej pod rozvetvenou jabloňou na dvore.Veľké, bolestné čakanie prúdilo z celej jej bytosti. Zatienilo svojím smútkom celý dvor, oproti nej vystavený dom, za dvorom rozprestierajúcu sa záhradu. Oči jej, hútajúc, dleli v diaľke, akoby hľadali tam niekde sa skrývajúce rozriešenie otázky: prečo je zakliata na také dlhé čakanie?!Niekedy sa jej pohľad vrátil. Utkvel na dome, prebehol po dvore a záhrade. Vtedy jej krotký svit zalial tvár. Osvieti sa priestor okolo nej. Rozpomienky zaľudnili jej trápnu osamelosť.Roztomilé plavé dieťa videla s hračkami vykročiť z domu a potom ihrajúc sa poskakovať po dvore. Kedy-tedy nechalo svoje hry, pobehlo k nej, oprelo sa lakťom na jej lono a premilým detským úsmevom pozrelo na ňu, aby ju prosilo o niečo, alebo volalo ju hrať sa s ním.Pobehlo i do záhrady a dalo sa do behu o závod. Nemalo spoločníka a jednako sa tak chovalo, akoby bežalo s niekým o závod. Nevedelo si rady s prekypujúcou životnou silou.Ona sa s úľubou ponáhľala za ním do záhrady, aby sa kochala v ňom a mohla odpovedať na jeho nevyčerpateľné otázky.Keď ju synček zazrel, radostne zvolal:— Mamička, uhádni, kto z nás doletí prvý k plotu?A keď došiel do cieľa, víťazne vykríkol:— Ja!Potom skúšal vyliezť aj na stromy. No, bol ešte slabý, nevládal sa vydriapať na štíhle kmene. Ale preto nestratil ducha. Tak sa potešoval:— Keď vyrastiem, na každý strom sa vyškriabem. Sadnem si na najvyšší vrcholec a budem spievať ako vtáci…A začal rásť v pamäti matkinej takou mierou, ako rástol vo svojom živote. Vyrástol, zmocnel natoľko, že sa už vedel škriabať po stromoch. Sadal si na konár a napodobňoval spev vtákov.Najradšej spieval. Učiť sa nechcel. Cez roky učenia rodičom prinášal zármutok. Veľkého pána chceli mať z jediného syna, ale sotva ho mohli previesť, i to len s mnohými hmotnými obeťami, cez triedy strednej školy. Stal sa malým úradníkom. Ale bol taký podarený, krásny, veselý. Dosiahol dôležitý spoločenský úspech. A ich smútok premenil sa na nesmiernu radosť a šťastie.Matka v rozpomienkach znova precítila jediný smútok. Potom jej bolestné city prešli do radostného uspokojenia, práve tak, ako sa to stalo v živote. A ďalej sprevádzala syna v dejoch jeho života, ktoré prežil doma: v dome, na dvore, v záhrade, a mimo domova: po uliciach, v meste. Spomenula si i na jeho ľúbostnú historku. Všetko prehliadla od jeho narodenia až potiaľ, kým nevypukla svetová vojna a on odišiel do boja, aby ju teraz tak dlho nechal čakať.Keď odchádzal, ešte dvaja ho vyprevadili a teraz už len sama ho čaká späť. Otec sa nemohol dočkať. Odišiel tam, kde raz i oni pôjdu za ním.Z vdoviných očí vyhŕkli trpké slzy a tiekli jej dolu lícami. A v pamäti prehliadla celú životnú cestu mužovu, práve tak ako synovu. Bol pracovitým stolárom a veľmi dobrým, svedomitým človekom. Neškodil, neublížil nikomu. Žil a pracoval len pre svoju rodinu. Ešte i vtedy, keď sa už približovala smrť, staral sa len o syna. Upadal v zdraví a jednako pekne vyhotovil pre syna všetko náradie, aby ho nemusel kúpiť u cudzieho, keby sa ho nedočkal. A odišiel i on…Ostala samotná. Opustil ju syn, opustil ju i muž. Ale muža aspoň videla skonať. Počula, ako farár zaspieval nad jeho mohylou: „Circumdederunt“. Vycítila zo srdcervúceho nápevu, že sa stretnú už len na druhom svete. Jeho ani nečaká späť. Ale syn len odišiel a nevrátil sa. Nedokázalo sa s istotou, že sa nevráti. A musí ho čakať. Ani na chvíľku sa nesmie prehrešiť jej materinské srdce voči nemu tým, že by ho nečakala späť.Predtým čakávala ho na lavici pred domom. Každý, zďaleka sa približujúci, zdal sa jej podobný synovi. S takým srdcom čakala jeho príchod, akoby sa ozaj jej syn približoval. A po sklamaní so žiaľom sprevádzala jeho odchod, akoby v jeho podobe sám jej syn sa bol vzďaľoval.Odtiaľto pozorovala návrat vojakov zo svetovej vojny. Len desať ich neprišlo domov. Ostatní sa všetci vrátili. Keď išli vedľa nej, útočila na nich otázkami, či nevideli jej syna a nepočuli o ňom.Nik nič nevedel. O osude ostatných prišla smútočná zvesť. Len o jej synovi nebolo nič počuť. On len odišiel a nevrátil sa…Zo začiatku, keď išli okolochodiaci popred lavicu, radi sa s ňou zhovárali o synovi a chovali sa k nej so súcitom. Ale pomaly zdalo sa im jej ustavičné, smutné čakanie veľmi divné. A ich súcit sa premenil na posmešnú ľútosť. S posmešným úsmevom sa spytovali:— Ešte vždy čakáte syna?Vysmievali sa jej, že márni čas a nenapreduje obratným behom života. Hľadá, o čo ju olúpil život, miesto toho, aby prijala náhradu, ktorá sa jej môže ešte naskytnúť…Ostatní smútiaci sa už všetci uspokojili. Vdova po mužovi padlom vo vojne sa už znovu vydala. Matka, ktorej syn umrel v zajatí, uspokojene žije ostatným svojim deťom a teší sa im, akoby spomedzi nich ani jedného nebola stratila. Smutná mladucha si už tiež hľadá potešiteľa medzi živými. Mŕtveho prepustila mŕtvym.Skúmavo pozorovali všetkých, ktorých stihla strata vo vojne. Všetci sa už podrobili nezmeniteľnosti. Hoci nezabudli úplne na strateného, nevzpierali sa volaniu a príťažlivej moci života.Len ju prestal lákať život v tej chvíli, keď oddala syna svetovej vojne. Len ona blúdi v minulosti. Nemôže prekĺznuť cez hranicu, ktorá oddeľuje minulosť od novej budúcnosti. Mala len jediného syna a toho jediného milovala celou láskou materinského srdca, stvoreného a určeného pre veľa detí. Nemôže ho teda prisúdiť minulosti. Musí ho privolať odtiaľ a hľadať, čakať ho ustavične.Tá malá a úzka lavica bola dosť priestranná na to, aby sa mohla na nej odohrať smutná a opustená čiastka jej života. Koľko precítila, premýšľala, prežila na tejto lavici! Koľko čakania a sklamania, koľko nádeje do budúcnosti s minulosťou úzko súvisiacej.Z tejto lavice hľadela na nastávajúci štátny a národný prevrat. S dôkladnou pozornosťou sprevádzala všetky jeho zjavy a udalosti, aby mohla verne predstaviť synovi, čo on nemohol vidieť. Na slobodnom živote sa však nezúčastnila aktívne, len spolu so synom sa strojila prisvojiť si slobodu a umiestiť sa v nej.Všetko to, čo prežila na tejto lavici, pôsobilo na ľudí veľmi divne, nepochopiteľne, ale jej materinskému srdcu sa to zdalo celkom prirodzené. I to, že čakala syna pred domom na lavici, skade ho mohla už zďaleka zazrieť. Ale ľudia jej nedopriali ani túto potechu. Posmechom vohnali ju na lavicu pod jabloň, odkiaľ mohla uvidieť syna, len keď vstúpi do dvora.Od tých čias čakala syna dnu. Znepokojene sa strhla, keď na ulici zazneli ľudské kroky. A keď zatíchli na blízku, pobehla k vrátam a cez škáru na kraji pozerala, či to nezastavil jej vracajúceho sa syna nejaký známy?! Nádejne skočila na každý vrzgot dvier. Potom sa s horkým sklamaním ponorila do seba, aby si ďalej lámala hlavu nad tým, kde a prečo sa oneskorieva jej syn?!Veď žije!Týmto sa omamovala i sto ráz denne, hoci v hĺbke srdca strašný bôľ podvracal toto tvrdenie. Pridržiavala sa umelého povedomia, lebo cítila, že priznať si stratu syna znamenalo by i jej koniec. A ona ešte musí žiť. Veď kto by privítal syna a ochraňoval ho v nerozmyslenosti mladosti, keby sa jednako len vrátil?!V duši pochodila všetky krajiny, ktoré sa zúčastnili na svetovej vojne, aby svojím materinským srdcom pocítila, kde prebýva jej syn. A jednostajne do Ruska ju tiahlo srdce.Tam zostal, akiste tam. Možno sa ukryl pred hrôzami vojny. Taký jemný spevák nemohol sa stať dobrým bojovníkom. So srdcom, naplneným sladkými nápevmi, nemohol prelievať krv. Skryl sa a teraz sa neodváži vrátiť domov. Akiste nevie, že v novom štáte by ho za to nepotrestali. Alebo padol do zajatia a hlad ho prinútil hľadať prácu v nejakej skrytej diere, ležiacej ďaleko od hradskej. Možno ani nevie, že vojna sa už skončila a môže sa vrátiť. Netuší, že sa tu všetko zmenilo a že ho túžobne čaká domov. Možné je i to, že našiel tam druhý domov a tak dobre sa cíti, že ani netúži späť…Koľko a akých trápnych hádaniek! Ich rozlúštenie účinkovalo tak bôľne, neznesiteľne, že ich musela rozohnať a hľadať takú príčinu, ktorá, hoci nedoniesla bližšie syna, aspoň ju trošku uspokojila.A hádala, či nie je na príčine to, že im nebola po vôli deva, ktorú syn miloval?! Skúmala si srdce, či ozaj bolo také silné jej odrádzanie, že mal príčinu zostať v cudzine? Celkom rozveselená cítila, že jej odpor nebol nepremožiteľný. I syn vedel, že sa nemá čoho obávať. Celé jej sprotivenie pozostávalo len zo zlej predtuchy starostlivej matky, ktorá precítila, že syn si zle vyvolil a chcela ho zachrániť od nepodareného manželstva.Teraz sa už usilovala premôcť i tú zlú predtuchu. Usilovala sa milovať devu, aby ani najmenší skrytý cit neprekážal synovi vrátiť sa domov. Aby mohla, keď sa vráti, obidvoch s rovnakou láskou privinúť k sebe…Prečo a kde teda je?!Vráta sa otvorili. Do dvora vkročila deva, ktorú miloval jej syn.Vdovinou tvárou preletela radostná žiara. Predtým by bola devina návšteva na ňu protivne účinkovala. Ale teraz, keď oplakávala syna, dobre jej padlo vidieť aspoň túto bytosť, ktorú on miloval.Keď vkročila Uršuľa do dvora, rozhliadla sa chladne, hrdým pohľadom triezvo počínajúcej, ctižiadostivej, panovačnej ženy. Keď zbadala Kršákovú, tvár jej bleskurýchle prijala krotký, skromný, jemnocitný výraz. Naoko srdečne sa k nej približovala.Akokoľvek rýchlo premenila Uršuľa farbu, Kršáková to zbadala. Jej oduševnenie zhaslo a ožil jej starý odpor. Zoči-voči nemohla cítiť k deve ani trošku lásky. Len vtedy, keď nebola prítomná a ona si ju mohla podľa vôle prispôsobiť a osvietiť, skrášliť jej povahu svojimi vlastnosťami.Uršuľa pristúpila k nej, milo jej bozkala ruku a spytovala sa smutne sa tváriac:— Nepísal Adam?Mať si pohladila šatku na hlave. Oči jej zvlhli. Chvíľku sa jej pery bez slova pohybovali. Tak ťažko jej prišlo vysloviť:— Nie…A náhle dodala, aby uľavila zraňujúci účinok odpovede:— Ale bude písať. I včera sa mi snívalo, že písal…Uršuľa sa zamračila.— Ale kedy?! A či sa niekedy vráti?! Či…Pretrhla slová a chvíľku sa mlčky dívala pred seba. Chcela povedať viacej, ale si netrúfala. Vtedy zaznel na ulici mužský hlas. Uršulina tvár zažiarila a naberúc smelosti pokračovala:— Tak ťažko je čakať! Už by sa raz mohol vrátiť. Mať moja ma neprestajne hreší, prečo čakám na Adama, keď i druhí mužskí sú na svete. I ľudia sa ma už posmešne spytujú, či i ja budem spolu s tetkou Hankou naveky čakať Adama?!Pritom neviala z jej hlasu ľútosť a bôľ. Akokoľvek sa usilovala opanovať, v očiach jej planula mrzutosť netrpezlivej ženy.Bystrá myseľ obavy prechovávajúcej matky všetko pochopila. Deva ju nemohla zaviesť, ako to urobila s jej synom. Ona ju pozorovala bystrozrakom ženy a za synom súžiacej sa matere. Prezrela, že už zunovala čakať, len sa nechce úprimne a statočne priznať. Vysoko si cení zdanie. A už vopred matku a ľudí obviňuje pre svoju nevernosť. Zdá sa jej, že sa bude oveľa lepšie páčiť ľuďom, keď oblečie svoje chovanie do takého rúcha.Zabudla jej dať odpoveď. Prikyvujúc hlavou, divila sa, ako sa mohol jej syn zamilovať do tohto stvorenia. Spolu s obavou ju aj obdivovala, že bola schopná odviesť od nej syna.Keď deva márne čakala námietku, netrpezlivo sa spýtala:— Čo robiť?Kršáková pokladala otázku i odpoveď za zbytočnú. Keď Uršuľa vyriekla tú otázku, robila dojem triezvej ženskej, ktorá dobre vie, čo treba a čo bude robiť. I v minulosti vždy vedela, ako sa má chovať voči jej synovi. Len preto prosí o radu, aby jej odobrenie ešte viac skrášlilo zdanie.Keby bola mohla urobiť podľa svojej vôle, bola by jej poriadne odsekla. Ale tým by devu úplne od nich odplašila. A aký veľký žiaľ by zaľahol na syna pri návrate, keby ho deva nečakala. Premohla teda svoje protivné city a kvôli synovi ju prosila:— Len do zimy ešte čakaj… Azda sa vráti cez leto. V lete je ľahšia cesta z Ruska, môžbyť až zo Sibíri…Objala Uršuľu a voviedla ju do domu. Ukázala jej všetko, čo zadovážili a čo opatruje pohotovo pre Adama, aby všetko bolo prichystané k šťastiu. To všetko s celým domom a so záhradou bude jeho. Jej postačí i malinká izba na konci domu. Ukázala jej i vkladnú knižku. I to bude niekedy synovo. Všetko jej rozpovedala, aby jej obľahčila čakanie.Na devinej tvári sa zrkadlil úprimný žiaľ. Zo srdca ľutovala, že to všetko nebude už jej. Prišiel jej na um mužský, ktorého nechala na ulici. A srdce jej stislo povedomie, že ten je nemajetný. Ale hneď sa potešovala, že žije. A žijúci chudobný stojí viac ako mŕtvy zámožný. Ale ak i bohatý žije?! Ak pravdu hovorí matkino tušenie?! Nesmie prenáhliť vec. Imanie zaslúži, aby čakala naň ešte do zimy. Môže držať v sieti i toho druhého, aby ho mala v zálohe, keby sa Adam jednako len nevrátil.A opäť sa stala jemnou, krotkou. Nežne pobozkala matkinu ruku a sľúbila jej:— Budem sa protiviť matke a budem ďalej čakať…Tými slovami zas obmäkčila Kršákovú. Zdalo sa, že tieto slová vyjadrujú lásku k jej synovi. A dobre jej padlo počuť ich a uveriť im.Keď ostala sama, dala sa do varenia obeda.Bolo už neskoro, ale mala čas. Bola samotná a mohla sa usadiť za stôl, kedy chcela. Nikomu nepokazila vôľu, keď neurobila obed v príhodnom čase. Mnohé ženy by sa boli tešili tejto voľnosti. Ale ju trápilo, že ju nik nenáhlil.Voľky-nevoľky motala sa sem-tam. Uršuľa ju celkom pomýlila. Jej city k Uršuli neboli vždy rovnaké. Raz ju nenávidí a rada by ju strhnúť do záhuby. Potom od jej jediného slova zmäkne a rada by ju všetkou svojou mocou podržať synovi. Kedy je na pravej ceste, keď ju nenávidí, či keď sa mierni?!Deva už odišla. Nemohla svojím bezprostredným účinkovaním odpovedať na otázku. Pred matkinými očami sa vznášala len láska, ktorá viazala jej syna k deve. A ešte väčšmi bola dojatá, zmäkla. Začala ospravedlňovať, prikrášľovať devu.Môžbyť, že syn má pravdu a ona sa mýli. Syn posudzuje Uršuľu miernou mierou lásky a ona prísnou mierou žiarlivej matky, ktorá by chcela prepustiť syna len najlepšej žene. Môžbyť, že synova miera je správna. Keby ju i ona tak posudzovala, práve tak rada by ju mala, ako má rada svojho syna.Možné je i to, že láska skrotila, zlepšila a urobila ju Adamovi pôvabnou. A on len na to hľadel. Keby bol teraz doma a často by ich videla spolu, s láskou očarujúco, možno, i ona by prijala jeho stanovisko. Ale nateraz je to nesplniteľné. Akoby sa mohla teda bez syna bližšie dostať k ich láske, aby si ju dobre prezrela?Rozmýšľala a prišlo jej na rozum, že v priečinku písacieho stolíka sa skrývajú listy, ktoré Uršuľa písala Adamovi, keď bol raz z domu preč. Keby prečítala listy, videla by celú lásku a ustálili by sa jej city k Uršuli…Nechala varenie. Mohla to urobiť bez všetkej obavy. Prešla do synovej izby. Z priečinka vytiahla balík, v ktorom boli Uršuline listy previazané ružovou stužkou. Dosiaľ ani za svet by sa ich nebola dotkla, aby syn neporušene našiel ich tam, kde ich položil. Teraz pokojne otvorila balík, vybrala listy, vystrela ich a zahrúžila sa do čítania.Boli to prefíkané, tendenčne napísané listy ľstivej, sebeckej, triezvo si počínajúcej ženy. Boli plné protirečenia a sebachvály chvastúňa. Veľa požadovala od života. Všetky prostriedky, spôsoby a príležitosti použila, aby dosiahla cieľ. Pritom vždy dbala, aby zachovala zdanie bezchybnosti a ukázala, že si zaslúži veľké šťastie.Požadovačný tón pretkával obsah listov. Všetko požadovala, ale nič nesľúbila. Požadovala od muža bezpodmienečnú lásku, ale jemu kládla ťažké podmienky, akými si môže získať a udržať jej lásku, za ktorú musí tuho bojovať. Pochybujúc o jeho láske a vernosti, vyzývala ho, aby rozličným spôsobom dokazoval lásku a vernosť. Požadovala i úplnú úprimnosť, ale ona zavádzajúcim spôsobom krútila-vrtila. Len preto potrebovala mládencovu úprimnosť, aby mohla pozorne sprevádzať všetky jeho citové hnutia a nezachrániteľne zapliesť ho do osídla. Mala ťažké postavenie. Adam jej prezradil odpor svojich rodičov. Musela zápasiť i s nimi. A pokryteckým spôsobom, zaobalene podnecovala Adama odporovať im…Keď Kršáková prečítala listy, nechápavo prikyvovala hlavou, akoby nebola schopná razom pochopiť ich zmysel. Tvár jej horela. Oči sa jej roztúžene ligotali. Potom mimovoľným, náruživým pohybom zmietla listy na zem. Nepozbierala ich, nechala ich tam. Ruky jej bezvládne padli do lona.Úzkostlivo pozerala pred seba. Oči sa jej čoraz rozumnejšie blýskali. Znovu sa rozpamätala na obsah listov. Pri dodatočnom preskúmaní sa vždy jasnejšie a zrozumiteľnejšie vznášali pred jej duševným zrakom. Všetko prezrela a horko-ťažko uznala, že jednako len ona mala pravdu. Oči matkine vidia jasnejšie.Vhĺbila sa do svojich materinských vidín. Zvažovala ich a obľahčovala si nimi na srdci:— Nemilovala tá skutočne môjho syna. Chcela byť zámožnou ženou úradníka — mäsiarova dcéra. A kým jej môj syn mohol poskytnúť postup v postavení a blahobyt, azda ho trošku milovala, podľa svojho spôsobu. Ale teraz ho už nemiluje. Môžbyť si už vyhliadla aj iného. Môžbyť už toho miluje. Ženské jej čŕt len vtedy a dotiaľ milujú muža, kým môže splniť ich sebecké, ctižiadostivé požiadavky.Moja zlá predtucha bola pravdivá. Tá ženská by bola skazila medzi nami súlad a dobrý, dôverný rodinný pomer. So svojou povahou by sa nám nemohla prispôsobiť. A bola by odcudzila odo mňa môjho neskúseného, ľahkoverného syna, aby si ho celkom podmanila. Keby nebolo toho majetku a nedala by toľko na náter, nebola by udržala ani zdanlivý dobrý pomer…A mimovoľne si vzdychla, že sa toho nedožila. Potom sa jej oči naširoko roztvorili a radostne sa rozosmiala.Prišla na stopu veľkého, srdce lomcujúceho tajomstva. Už tuší, prečo ostáva jej syn v diaľke. Preto, aby ho nestratila ešte za živa. Milosrdný pán boh ho niekde zadržiava, kým sa deva nevydá. Môžbyť v zajatí, aby mu psotou zajatia otvoril oči, dodal skúsenosti. A skúsenému i samému sa vyjasnilo, že sa chystal upadnúť do nepodareného manželstva a ľahšie sa uspokojil.Nesmie teda žiarliť. S ľahkým, rozradosteným srdcom musí čakať. Nebude už dlho čakať, len dotiaľ, kým sa Uršuľa nevydá. A potom jej pán boh prinavráti syna…Pozbierala roztrúsené listy a hodila ich do pece. Bola jar, v peci nehorel oheň. A jednako ta šmarila listy, cítiac, že tam je pre ne najpríhodnejšie miesto. Syn ich nebude viacej hľadať. Veď Uršuľa — teraz už určite pocítila — ho nepočká.Akoby ju boli vymenili.Vedúca zakorenená úfnosť predstavila sa jej v inom svetle. Vytrhla ju zo zádumčivého čakania a naplnila ju životnou rezkosťou. Nemohla už nečinne čakať uzavretá v svojom dome. Zjavila sa aj v meste.Ľudia zadivene pozreli na ňu. Nerozumeli jej. No jej chovanie bolo prirodzené a zrozumiteľné. Všetko stratila. Ostala jej len jediná nádej. Len tá ju viazala k životu. Životná nevyhnutnosť ju donútila, aby sa pridržiavala tej úfnosti. A dobre jej padlo vyobliekať ju do rozličných farieb, aby sa jej uskutočnenie zdalo čím uveriteľnejším.Ľudia to nepochopili. S úsmevom sa spytovali:— Už sa cítite lepšie?!Skrytým úsmevom sprevádzali slová. Nepovedali jej do očí, čo si mysleli. Ale ona pochopila. A tiež so skrytým úsmevom odvetila:— Lepšie… oveľa lepšie…Ale ľudia už nepochopili, čo sa skrývalo v týchto slovách. Niekedy počula i poznámky:— Už sa potešila… Vžila sa do nezmeniteľnosti… Prišla k rozumu…A ona sa len ticho usmievala. Teraz sa im už ona smiala. Akí sú tí ľudia nechápaví! Čo všetko nepredpokladajú o nej. Ako by sa ona mohla niekedy uspokojiť a potešiť, keby stratila syna! Ako by sa mohla vžiť do nezmeniteľnosti! A prísť k rozumu?! Áno… prišla k rozumu. Pochopila, prečo ostal syn v cudzine. A teraz len preto chodieva po meste, aby mohla pozorne sprevádzať ouvertúru pominutia tejto príčiny.Zďaleka sliedila po každom Uršulinom kroku, aby vystriehla, kto je na príčine, že už zunovala čakať. Nemusela dlho chodiť na postriežky. Za krátky čas zbadala, že vyvolený nástupca syna je jeho najlepší priateľ. Zaradovala sa tomu. Vo svojej dobrodušnosti si myslela, že Adam sa ľahšie uspokojí, keď bude musieť prepustiť Uršuľu najlepšiemu priateľovi.Všetko šlo v poriadku k dobru syna, čakajú ešte na jej odobrenie. Neviditeľná vyššia ruka začala záchrannú akciu v neznámej diaľke. Ona ju musela prevziať a doplniť doma. Aby sa syn čím skôr mohol vrátiť, musí posúriť vývin udalostí. Musí Uršuľu zbaviť daného slova. Pravda, tým raní synovo srdce. Ale muky toho úderu nebudú nepominuteľné. Zahojí ich skoro druhá deva, ktorá bude i jej po vôli.Keď videla, že Uršuľa, zbadajúc, že ju pozoruje, prišla do rozpakov, ešte ju ona posmeľovala, povzbudzovala:- Len sa maj hore, Uršuľa! Usiluj sa čím skôr. Boh vie, či sa Adam niekedy vráti?!Pri inej príležitosti by nebola mohla vyriecť posledné slovo a bola by pokladala za nepriateľa aj toho, kto by to bol pred ňou povedal. Teraz, pretože použila slová ako prostriedok zachraňujúci syna, tak jej ľahko vyšli z úst.Ľahko jej padlo a pôsobilo radosť napomáhať nepatrnými účinkami a skutkami vývin udalostí. Ale keď nadišla rozhodujúca chvíľa, ktorej rozriešenie mohlo mať, podľa jej nádeje veľmi dobré, ale napriek nádejam i veľmi zlé následky, s hrôzou sa zastavila. Posledný, osudný čin prišlo jej vykonať neznesiteľne ťažko a bôľne. Temnota neprozreteľnosti ju obklopila a zronila ju mučiacou neurčitosťou. A jednako cítila, že — ako bude, tak bude — musí zachrániť syna od Uršule.Po dlhšom duševnom boji sa premohla. Vzala prsteň, ktorý kúpila na to, aby Adam, keď sa vráti domov, mohol obdarovať dievča. A išla k Uršuli.Keď vstúpila do izby, všetkých to nemilo prekvapilo. Prišli do rozpakov, mysliac, že prišla nariekať a robiť výčitky.Ona ich so zvláštnym úsmevom uspokojila:— Len preto som prišla, aby som priala Uršuli všetko dobré. Počula som, že sa jej triafa šťastie…Devina matka ju podozrivo merala očami. Prečo a s akým úmyslom hovorí?Ale Uršuľa sa hneď opanovala. Skrývajúc svoju pravú tvár, smutne sa obrátila ku Kršákovej:— Len mamička to považuje za šťastie a chce to. Ja nie…Uršulina mať sa tiež vzchopila. Ospravedlňujúc sa, dodala:— Veď Uršuľa nemôže priviesť celý svoj život navnivoč daromným čakaním.Kršáková horkým hlasom schválila:— Pravda… pravda… i ja si tak myslím…Deva sa so žiariacim pohľadom spýtala:— Azda by ste dovolili?— Tešila by som sa tvojmu šťastiu. Veď Adam ťa miloval. Na znak môjho zvolenia darujem ti, ako svadobný dar, prsteň, ktorým by ťa bol Adam obdaroval.Uršuľa dojatá vzala cenný diamantový prsteň. Skoro vykríkla od radosti a myslela si, aký dojem to urobí v meste. Zavráti to všeobecnú urážlivú mienku, že Kršáková nesúhlasila s láskou syna. Potom jej ostrý bôľ preletel dušou. V tej chvíľke zrejme pocítila, čo stratila v tej žene a jej synovi. A úprimne ľutovala, že miesto nich iných jej určil osud.Skoro precítila, čo povedala:— Keď i vy uznáte za dobré, poslúchnem matku.Ale Kršáková jej už nemohla veriť. Chytro odišla. Odchádzala s pocitom, že urobila správne, tak, ako mala urobiť v daných okolnostiach. Cítila, že sa neprevinila voči synovi, ani mu neškodila. Ale i tak neobyčajne trápne sa jej dotklo to poslanie.Skončili sa udalosti, ktoré ju vyrušili a odtiahli od zvyknutého spôsobu čakania. Odstránila príčinu, ktorá bránila synovi v ceste domov. A snažila sa prinavrátiť k uzavretému, tichému čakaniu, ktoré teraz už sľubovalo istý výsledok.Vo vonkajších prejavoch podarilo sa jej pokračovať v začatej zvyklosti. Načúvala každému hlasu, na každé slovo sa strhla, pozorovala každý pohyb.Cez deň uviedla do poriadku dom, dvor i záhradu. Zadržala domáci poriadok, aby Adam, vrátiac sa domov, bol so všetkým spokojný. S obľubou ukladala, vyprašovala, vetrala synove obleky a premýšľala, či nevyrástol z nich, kým bol preč?!Večierkom pochodila dvor, záhradu. Pozorovala skúmavo každý deň, či je to nie temný obraz navrátivšieho sa syna, ktorý jej nechce nečakaným zjavením sa nahnať strach a len pomaly by ju chcel pripraviť na radosť z príchodu.V noci, keď sa strhla na hluk rušiteľov pokoja, vyskočila z postele. Odtiahla záclonu a s klopajúcim srdcom číhala, či noční tuláci nevítajú jej syna.Keď ráno vstala, pochodila celý dvor, záhradu, i na ulicu vyzrela, či tam nepostáva syn, ktorý sa vrátil.Tieto vonkajšie prejavy zachovávala po starom. Jej vnútorné čakanie malo byť veselšie, istejšie, nádejnejšie, ako bolo predtým. Ale ona, strácajúc ducha, trápila sa novými pochybnosťami, akoby jej spoluúčinkovanie v životnom obrate devinom bolo vzalo silu a istotu.Trápilo ju, či dobre urobila, keď sa zamiešala do Uršulinej veci. Čo povie Adam, keď sa dozvie, že i ona mala účasť na jej vydaji?! Či sa jej preto neodcudzí?! A daromná by bola jej zachraňujúca námaha, deva by ich jednako odcudzila, odstránila od seba, hoci len bezprostredne.V tom súžení a márnom čakaní čoraz viac slabla, ustávala, pomútila sa. Zmocnila sa jej ukonanosť, oslabnutie a čudná ospanlivosť. Oči sa jej leskli nezdravým leskom. Keď sedela na lavici, hlavu ustato opierala o jabloň…Istého večera, keď sedela v takom položení na lavici, cítila sa veľmi divne, neprirodzene. Kým jej telo chytala zimnica, dušu jej zachvacoval akýsi sladko-smutný pocit.Cítila, akoby nebola sama, akoby bol niekto pri nej. Azda po domove túžiaca duša synova? Alebo vopred prúdiaca láska vracajúceho sa syna? Od jeho odchodu ani raz necítila syna tak blízko seba. Neprirodzene jasná a istá predtucha skorého videnia valila sa jej do duše tak silno, že sa až zatriasla.Celkom vyrušená začala bežať po dvore. Predtucha nezmizla sťa nepatrné, letiace city, ale čoraz väčšmi sa jej zmocňovala. Sľúbila jej skoré videnie, také blízke, že sa mohla pripravovať na to každý deň.Aby sa jej uľahčilo, začala sa naraz pripravovať. Hoci bol večer, vymietla dvor. Poobzerala i záhradu. Každý strom, ker, kvet osobitne poobdivovala, pohladkala. Pritom sa jej zmocnilo akési zvláštne dojatie. Ešte ani raz nebola záhrada taká čarovná ako teraz v striebornom svetle mesiaca. Ešte raz sa poobzerala dookola, akoby jej ťažko prišlo lúčiť sa s ňou. Potom vošla dnu.I v dome všetko dala do poriadku. Vybrala zo skrine synove šaty, poobzerala, pohladkala ich a položila naspäť. Vybrala listy z pece, previazala ich ružovou stužkou a vložila ich nazad do písacieho stola. Ak to písanie bude najmilšou synovou pamiatkou?!Kým to všetko robila, cítila sa veľmi divne, neprirodzene. Akoby sa bola nejaká divná premena diala v jej telesnom organizme. Okolo srdca cítila neobyčajný tlak. Akoby neprirodzenou netrpezlivosťou búchalo a zvieralo sa jej srdce. Ustavične ho utišujúc, zopäla nad ním ruky.Keď všetko usporiadala, odobrala sa na odpočinok. Dlho sa modlila, dva razy toľko ako inokedy. Preskúmala i svoje svedomie, či je hodna tej božej milosti, aby sa zišla so synom. Potom so spokojným svedomím čistých, dobrých duší a podobne prežitého života, ľahla si spať.V noci ju naplašili noční rušitelia. Zobudiac sa, pozdvihla sa a naľakane siahla na srdce. Niekoľko ráz sa jej natiahlo telo. Potom sa zasa upokojilo…Svitalo.No matka nevstávala, aby oživila dom a jeho okolie čakaním. Nemohla sa pohnúť. Studená meravosť priviazala jej telo k posteli. Na tvári jej sídlil pokoj mŕtvych. Jej duša nebola prítomná. Ďaleko poletovala nad kalužinou Rokytna.Hľadala synove pozostatky.	Cirbusova_Len-odisiel-a-nevratil-sa.html.txt
Časť prvá. Bájky pôvodnie1. Vrabci a kohútDvaja vrabci hrabali na hnoji, Dokiaľ zrnce nenašli, v pokoji; Potom však, že hladní boli oba, Začala sa medzi nima zloba. Tu vo rvavej prudkosti jich hádky Vyjde práve kohút zo zahrádky, Ktorý hneďky od obojej strany Za súdcu bol v rozepri pozvaný. Priblížac sa teda vážnym krokom, Prehltol zrniečko pred výrokom. Vrabci škrek; lež kohút nahnevaný Tou naukou skarhal obe strany: Kde nedajú stránky shode miesta, Víťazstvo tam tretiemu sa chystá.2. MraveništeChlapec, ktorý prvý raz mravenište zočil, S otázkou k otcu, odkuď hŕba tá, priskočil. Ukázaný mu mravec, ale ťažká viera; Tak veliká hromada a tak malé zviera! To je nie, reknul otec, dielo jednej chvíle; Robotnosť mnoho môže i pri malej sile.3. Králik a orolBol to škrek, keď otec Noe vypustil z korábu na Araratu pyskatú čeliadku operencov! Pritom všetkom prišli predca ku porozumeniu a usniesli sa natom, vyvoliť si, prve nežli sa porozletujú, kráľa. Uložili ale tomu oddať hodnosť túto, kto vyletí najvyššie. Letel veľký, malý z celej sily. Slabí pritom hneď zostali nazad, i mocnejší jeden po druhom vystávali; len orol máchal mohutne brkmi. Keď už nevládal ani on vyššie, ozrel sa, valne nado všetkých povýšený, a skríknul víťazne: Ja tu! Operenci priali mu už šťastia: ale malý králik oklamal všetkých. On, znajúc slabosť svoju, skryl sa ešte na zemi orlovi medzi perie nezbadane. A keď tento už nevládal, vtedy králik vyletnul čerstvý zo skrýše, a vzniesol sa nad orla. Operenci čudovali sa sice: ale hodnosť museli mu, dľa zákona, prireknúť. Drobulinký obyvateľ plotov obdržal meno, ktoré nosí až do dnešnieho dňa.Tak vodí sa zhusta: Mocný sebe utiera čelo, chytrý ústa.4. Otvorené nebeKeď otvorí sa nebe, vtedy musí Pán Boh, podľa odvečného zákona napísaného v hlavách ľudu, každému dať, čoho si žiada. Keď teda raz takéto riedke divadlo objavilo sa ľuďom, spechal každý žiadať, čoho si najviac prial, a Boh, jako dobrý Pán, vyplnil každému jeho žiadosť. Mládencom dal pekné ženy, dievkam mladých mužov, sirotám otcov a matky, lekárom mnoho nemocných, advokátom četné pravoty, židom dobré gšefty, cigáňom hojnú krádež, tulákom bojazlivé obce, korheľom pálenky až do zaliaťa. Jako ale počul, že planí ľudia žiadajú si mnoho peňazí, pokrútil hlavou. Čo tu robiť? Odopreť nemožno, vyplniť žiadosť ľudí ošklivých trudno. Našla sa ale rada. Iď, reknul pokladníkovi Zmokovi, daj jim, čoho si prajú, ale polož nato Skúposť. Zmok učinil tak. A tým stalo sa, že mavše mnoho, nemali ničoho.5. Mlsná mačkaMlsala mačka mlieko v cedák nachýlená, Nevidiacu však vôkol polapila žena. To nie som ja, ozvala sa mlsnica v ľaku. O tom, kto očividnú vec tají, človeku.6. Lev, slon a pavúkLev a slon potýkali sa na smrť. Borba tak silných zverov bola úžasná, rev a ston obidvoch desný. Naposledok zvíťazila obratná srditosť lvova nado mamľaskou velikosťou a silou slona. Lev vrepil sa do slona a rýpal mu šiju. Nato všetko díval sa pavúk z palmy, pod ktorou diala sa borba, a bol milosrdenstvom hnutý. Čo to robíš s tým slonom, ukrutníče? zavolal pohnutým hlasom dolu. Lev pozrel bokom hore a pýtal sa ho tiež: A ty, bruchatý tkáču, čo robíš so zavinutou do sieti tvojej muchou? To len mucha, vetí brucháč. A lev: Bo len z muchy byť môžeš.7. Trasoriťka a kukučkaHaňbila sa švitká Za tak špatné meno trasoriťka. Aby sa ho zbavila, pošla v cudzie strany, Kde bola hosť ešte nepoznaný. Ale darmo, bo to isté meno Bolo jej zas i tam priloženo. Zočiac teda kukučku veštnú v jednom sade, Šla, čo činiac obsiahne zámer, ku porade. Vtedy, rekla kukučka, chyba sa napraví, Keď odvrhneš chvost trasavý.8. KrádcaPošiel zlodej na lúku kradnúť v noci trávu; Nabral po tme ohnice, otrávil si kravu. Ach, vzdychnul, pravda predca, že nadobývané Hriechom veci bývajú zriedka požehnané.9. Neohrožený chlapecŠiel chlapec s otcom do lesa, a tam vystatoval sa, jako by on zabil vlka, keby sa zjavil. V tom vyskokne z chrasti líška. Chlapec, majúc ju za vlka, zvreští a túli sa strachom k otcovi. Jakože to, rekne tento, to ten, čo nebojí sa vlka? Keď je ale už tu! vetí trasúci sa chlapec.10. Pán a cigáňI nešťastie má závisť. — Prílišne na pána V zime pecúch zatopil jednoho pec rána. Otvoriv teda okno a uzrev cigáňa, Jako odetý sakom ulicou uháňa: Dobre vám, osloví ho, vy cigáňski chlapi, Že vás aspoň vo zimnom čase znoj netrápi.11. Zajac, kaňa a človekNapadnutý zajac odo dravej kane, Privolal človeka ku obrane. Človek prišiel a odplašil šelmu dravú, Ale sám jal zajaca za hlavu. Čím sa ti teraz odplatím? Reknul zajac srdcom vďačnosťou prejatým. Inu, rekne človek, maličkosťou: Pôjdeš na večeru so mnou. Pánov mení, ktorý u súseda Ujarmený národ spásy hľadá.12. Dve súsedyV noci, keď už ľudia po domoch poliehali, pribehla neporiadna gazdina pod okno súsedy, a poklopavši zavolala: Spíte už, súsedko? Teraz sme ľahli, čo tam? Požičte mi, prosím, hrnca. My už spíme. Tak! A o čom sa vám sníva? O tom, že požičky nemilé veci.13. Drevený a živý kôňPopri drevenom živý pospiechaja koni, Potkne sa, až kopyto o kameň zazvoní. Hahaha! Nespôsobnosť! smial sa tamten paträ. Chodils’ ty už? tak živý. Ja nie. Teda bratre, Odlož smiechy ku tej, keď chodiť začneš, chvíli. Snadno, kto nič nerobí, v ničom sa nemýli.14. Veľká a malá rybaDrobná rybka sebe sťažovala, Že je ona taká malá. A keď práve premítala myšlienku takú, Vbehla s veľkou spolu do saku. Veľkú vyvážil rybár sakom z vody, Malá unikla očkom a pomyslela si: Bývajú časy, Kde i malosť sa prihodí.15. BiedyZadávna chodievaly len po jednej Biedy; Keď ale často boly vyhnané od ľudí, Sriekly sa, že pozatým pôjdu všade, Nie ináč než mnohé po hromade. Preto keď už jednu uzreš v chyži, Vedz, že sa jich i viac blíži.16. Štedrý a skúpyŠtedrý a skúpy pošli kupovať ovocinu; Štedrý vypátral dobrú, skúpy len lacinú. Skúpy kúpil za polovičnú cenu, Ale ovocinu zakazenú. Ochorel, a čo na trhu získal zdarne, Zaplatil stonásobne do lekárne.17. Bača a štenceLakomosť nemá studu. — Vrhnul bača starý Po kuse mäsa šteňatám na košiari. Každé žralo, vrčiac učapené, Čo dostalo, štenä. Jedno ale odbehne na stranu, A tam čiastku zahrabe porvanú, Potom skoro pribehne zpiatočne, A iným rvať z pysku počne. Nemáš svojho? skríkne a kľatbu bača dodá. Mám, odvrklo šteňa, ale môjho škoda.18. ZúfalecRemeselník jeden, pre náramnú psotu, Chcel učiniť konec svojemu životu. Už vbíjal klin sekerou do steny, Kde mal viseť provaz upevnený, Keď nátera skydla sa odstatá — Za ňou kotlík plný zlata. Nezúfajme. Čo nás a kde čaká, Tajemstvo je pre človeka.19. Vajce a kameňKrivdilo si vajce a na pravdu lálo, Že sa vždy úderom kameňa roztrepalo. Preto si raz predsavzalo, Pomstiť sa vo slušnom hnevu Na kameňu. Myslelo, že keď mu ono dá ranu prvú, Hneď ho obráti v mrvu. Rozbehlo sa teda, a vo prudkom skoku, Prásk kameňu do boku! Kameň ale zostal celý; Z neho však sa rozletely, Jako predtým pokaždé, tak i teraz, kusy. Slabšia stránka voždy trpeť musí.20. Kupec a jeho synLežavší na smrteľnej posteli kupec predvolal syna, jemuž stav a imanie svoje zanechával, a predložil mu dva mešce s dukátmi. Nuže, synu, hovoril, vezmi z jednoho šesťkrát po dva, z druhého dvakrát po tri, a pýtal sa potom, z ktorého vzal viac? Z toho, odvetil dômyseľný syn, z ktorého som bral po menej, lež viac ráz; a chápem také, čo mi tým chceš povedať. Lepšie od mnohých po málu, nežli od nektorých mnoho.21. Výkrutný chlapecHm! Hm! Frnkal chlapec maznave A škrábal sa na lavici po hlave. Čo ti, Samo? Jedol by som. Hm! Hm! Daj mi dačo, mamo! Chceš vajce? Hm! To mi málo. Chceš dve teda? Hm! To mnoho. Odvrkoval chlapec s plačom. Čo dostal potom? — Korbáčom.22. Muška a jej matkaS útechou muška mladá horiacu Obletovala sviecu. Nechoď blízko, napomínala ju pečlivá matka, Aby ti nezhorely krídelká. Mladá však neslúcha Na slovo matky mucha, A jak lieta, tak lieta po chyži, A ku svieci vždy viacej sa blíži. Raz nadbehne do plameňa, Krídla svrk! upadne popálená. Už nikdy viac! Jačala potom v bôľu, Keď vrtela kypťama sa po stolu. Matka vtedy: Hej, neblahá! Neskoro prijíma sa po nehode výstraha.23. Dva školníciDva školníci šli domov po škole, Peter vrchom, Jonáš pod ním na strelenie dole. Zpadne onen na vrchu náhodou, Peter s chromou nohou, A udrev sa, nestáva na hnáty, Ale reve sediac, až pribehla k nemu mati. Čože ti je môj synu? Ten ma strčil, pokáže Peter v dolinu Na Jonáša. Aha, ruka by ťa satanáša! Dám ja tebe, čakaj sova! Hrozila Jonášovi matka Petrova. Na takú sodomu Vybehla i tohto matka z domu. Táto, keď vec poznala, povedá: Majže rozum, súseda. Tak dlhá je Jonáša môjho ruka, Aby mohol odtuďto postrčiť tvojho kluka? Pýta sa i Jonáš: Ja som strčil teba? A Peter: Ale si hľadel na mňa.24. Vrátnik a sedlákZtratila veľká pani prsteň zlatý, Ktorý keď našol sedlák, šiel že jej ho vráti. Ale vrátnik ho nechcel prvé pustiť k pánom, Až keď istý sľub vymohol na ňom, Že z obdržaného Dá polovic jemu nálezného. Urazený tým sedlák poctivý, Viac bol pomsty než zisku žiadostivý. Preto keď mu dala ruku boskať pani, Tak ju stisnul náročky do dlani, Že zhýkla maznave, A dve dala mu rany po hlave. Potom ale mala žiaľ, Keď jej sedlák prsteň dal, A chcela ho štedre obdarovať; Lež sedlák ničoho nechcel prijať. Keď vyšiel von, a vrátnik od neho Žiadal polovicu nálezného: Ovalil tak zpäk ruky oplana, Že mu viac dala stena. Tak to, reknul, veľkí činia páni, Človeku statočnému prístup oplan bráni.25. Mladá a stará líškaMladá líška na starú naskočila s vadou, Že mnoho do peleše narobila vchodov. Jaký to, hovorila, skutok hlúpy, Tak mnohé nepriateľom otvoriť prístupy! Nestihla stará na jej odpovedeť zdanie, Predesilo jich štekanie. Pes jedným dnuká vchodom, líšky druhým v ľaku Von, a našly spasenie v úteku. Vidíš, vidíš, rekla vtedy stará, Zle mládež narídenia starých slepo kára.26. Chlapec pastúchChlapec s volmi v les poslaný Pribehnul domov zadychčaný, Lebo že ho sto vlkov hnalo. Oho! Zohnul si málo. Ba veru, Že jich bolo aspoň meru[1]. Zjednajme sa, ešte jich menej bolo. Ale veru tak čosi vo chrasti zašustelo. Otec vtedy rekne: Zveličovať veci nenie pekne.27. Človek a PrítomnosťViedla za ruku prajná Prítomnosť Človeka, A núkala ho chlebom. On ale zďaleka Biely u Budúcnosti, jej dcéry, obadal Koláč, ktorý dochytiť dychtive si žiadal. Keď však videl, že Budúcnosť mrcha Vždycky ďalej pŕcha, A už nevládal od hladu, Odhodlal sa prijať Prítomnosti radu. Siahnul po jej chlebe, lež pozdný to už čin: Chlieb zatvrdnul, on nemal v ústach slín.28. Pohonič a osolNapomínal pohonič osla zrýchliť kroky; Bo ináče že mu zláme kyjom boky. Z toho už viem, ozval sa osol naľakaný, Kterak budem za lenivosť trestaný; Lež oznám mi i odmenu pilnosti: Nebudeš bitý, praví pohonič vo zlosti.29. Lakomosť JudášovaNa ceste z Galiley do Jeruzalema kúpil Kristus Pán pre svätú spoločnosť baránka, a kázal ho Judášovi upiecť, pokuď on s jedenásťmi navráti sa od modlitby zo súsednej hory. Daj ale, dodal odchádzajúc, pilný pozor na pľúcka. Divný rozkaz! pomyslel si Judáš. Čo chce s pľúcami? Či to nenie od nich tá jeho moc pri uzdravovaní nemocných? Kto vie? Všeličo sa stáva. Samsonova neobyčajná sila spočívala vo vlasoch. Tak mudroval, až naposledok namluvil sám seba, že konečne celá mohutnosť divotvorného liečenia leží v pľúcach: preto jich, náhle boly upečené, zjedol; a keď dopytoval sa Kristus na ne: Nemalo, reknul, plané jahňa žiadnych. Kristus nedotieral na neho ďalej, Judáš ale chcel oprobovať silu zázračných pľúc. Keď teda uslyšal o jakomsi nemocnom boháčovi, pošiel sám jediný tajne, a podjal sa vyliečiť ho na svoju ruku a odpovednosť. Vyjednal si ale predkom mnoho peňazí: lež i príbuzní nemocného vyjednali si, dať mu mnoho kyjov, jestli liečenie zfušuje. Pristúpiv ku liečeniu, poslal všetkých prítomných von, modlil sa, prevracoval oči nado nemocným: ale tento nie len že nestával, lež i ducha medzitým vypustil. Judáš bol prinútený sám privolať poslaných von, a triasol sa jako osika. Lebo príbuzní obstúpili ho s kyjami, a už mu počali prisluhovať, čo bolo umluvené. Judáš len hlavu a uši zakryl do plášťa. V tom kde vezme sa, tu vezme sa Kristus. Ten hneď utíšil všetok strach a hluky. Reknul mŕtvemu: Vstaň! a vstal hneď zdravý a čerstvý, a ešte sám zaplatil mzdu Judášom vyjednanú. Podeľme sa teraz, reknul Kristus Judášovi, keď odošli, a rozdelil sám peniaze na dve rovné časti. Jedna, reknul, mne za uzdravenie; druhá tomu, kto zjedol onehdy pľúca bäránkove. Ja! ozval sa rýchlo Judáš, a siahnul dychtive po svojej polovici. Kristus ho ale predešol reknuv: Nie tak, priateľu! druhú polovicu beriem za naučenie, ktoré ti teraz dávam: viac sluší šetriť pravdy a počestnosti nežli všetkých pokladov.30. Pes a vlciObchádzali ovčinec vlci hladní, Ale prístup nebol snadný. Pre psa a jeho šteky Museli v úteky. Prišli však zase nanovo Sprobovať so psom slovo. Ty si hlúpy, rekli mu s pochlebou; Pováž, jako pán zachádza s tebou. On zje mäso, tebe však milosti Vrhne ohryzené kosti. Kebys’ mal rozum, pohrdnul bys’ jeho láskami, A šiel s nami. Pes dal sa nahovoriť nato, A pomáhal vlkom dusiť stádo. Títo, keď už mali dosť mršiny, Zvliekli všetku do doliny, A tam hostili sa vo chrasti. Domáhal sa i pes k jednej časti: Ale vlci kázali mu stráž mať, Pokuď oni budú večerať. Všetko ale pohltali, Jemu ani kosti nenechali. To vidiac pes, počal láť. Lež vlk ku nemu jeden: Buď rád, že nie si i sám zjeden. Načo keď pes ešte viac si sťažoval, A z oklamstva vlkov obviňoval: Nuž čože, rekli vlci, či nedržíš tlamy? Kebys’ dobrý bol, nebol bys’ medzi nami.31. Sväcenníci pred súdomSedel Kristus v prednebí na súdnej stolici, Pred ním duše premnohé a dva sväcenníci. Proti týmto vystúpil s tou diabol žalobou, Že o náboženstve sa hádali medzi sebou. Nič zlého, reknul súdca, to pred hnilobou chráni, A pokynul Petrovi, by otvoril brány. Lež i ľud, ozval sa čert, k svojmu tiahli boji. To iné, Kristus nato, tak sú predca tvoji.32. Kohútik a kvočkaVyšla kvočka s podrastlými kurčatami, A hrabala kvokajúc pred vrátami Hnoj a smeti U prosred mnohých detí. Z týchto dva kohútky Začali boj medzi sebou prudký. Darmo matka porúčala pokoj, Jeden vždy započal znovu boj, Tvrdiac, že má krivdu od druhého. Na tohto pohnevala sa matka. Preto keď iné prikryla kuriatka, Nepustila podo krídla jeho. Kobútok o prijatie nástojí. Odpustíš mu? vraví mať, budeš pri pokoji? No odpustím, vetí kohútča malé, Nezapomnem ale.33. Človek, Čas a PrácaČlovek a Čas raz sa povadili, Zvady až do bitky pokročily. Čas zvíťazil, Človek poď v úteky. Čas za ním, šľahaja ho, prez hory a rieky. Bol by ho dobil, keby nebol ušiel k Práci. Nelajte jej, ľudia krátkozrací.34. Meďvedi a vepriPre odstránenie rozeprí Učinili v lese smluvu meďvedi a vepri, Aby tamtých bolo všetko čo nad zemou, Týchto všetko čo pod zemou. I držaly sľuby obe strany. Keď však ryli vepri za korienkami, Zpodvracali meďveďom kri malinové, Z čoho vznikly spory nové. Prišlo k boji, V ktorom všetky zveri Účasť brali; Len líška zostala pri pokoji. Keď bola o svoj súd požiadaná, Ktorá zdá sa jej mať pravdu strana? To nedá sa, rekla, určiť prv, než krutá Válka bude medzi vami rozhodnutá.35. Zajac a líškaUtekajúc pred strelcom zajac rýchlopätý, Bol od líšky striehnucej medzi krovím jatý. Bože môj, sťažoval si, čo som zvinil v svete, Že ma takto z všetkých strán prenasledujete? Si dobrák, líška nato, stisnúc ho pod laby; Lež jednu veľkú chybu máš, tú, že si slabý. Ztratený je, kto natoľko len vládne práva, Koľko mu cudzia milosť dobrovoľne dáva.36. Vlk v jameIšiel hladný vlk horami, A vpadnul do krytej ráždim jamy. Keď tam vzpínal sa a výl z hlbiny, Nadhodil sa vlk v tú stranu iný. Jakos’ vpadnul? pýta sa, keď kuká Zvedave krajom dnuká. A ten zdola: Pomôž napred, nahádž mi haluziny, Potom vyhľadávaj nehody príčiny. Slobodný však, keď slyšal o pomoci reč, Zvrtnul sa a pošiel preč.37. Medveď a líškaTrel sa medveď o jedľu pri potoku, Keď ho blchy kúsaly, až mu krev šla z boku. To hlúpo, vece líška, tiež blchmi morená; Vezme sa a prinesie vo pysku kus sena. Vojde s ním do potoka, a pomálu vmočí Od zadku sa do neho až po samé oči. Blchy, keď sa norila, šly ďalej plašené; Naposledok všetky sa shromaždily v sene. Vtedy líška pustila seno, zdaru istá; Blchy pošly po plti, sama vyšla čistá. To keď meďveď uvidel, hm, zamumlal sebe, Predca len ďalej rozum nežli sila vedie.38. Strnádka a včelyRano, keď sa ešte zo sna včely nepohnuly, Prišla strnádka k úli, A pri samom sadla si letáči. Čo tu hľadáš? strážna na ňu jačí. A tá: Dakoľko z vás ku frištiku; Tebe však nič, len nerob kriku. Včelka nato: Dnes iným, zajtra mne. A zakričí na poplach náramne. Sama ale prvá po zlodeju sa ženie, Keď iné hrnúly sa z úľa rozplašené. Trma vrma bola krátka; Musela prchnúť strnádka. Tam všetci požívajú pokoja, Kde jeden za všetkých, všetci za jednoho stoja.39. Boh a ČernobohKeď už celá svetotvornou rukou Pána Úloha na zemi bola dokonaná, On sám prvú slávil po trudu sobotu, Nebešťania ale obdivovali oživenú hmotu. Divili sa tým tvorom premnohým, Živým to myšlienkam božím, Zvlášte jich pohybom rozmanitým. Lež Černoboh ozve sa: Je sa čomu diviť! Vtedy by ste až mohli rozum boží sláviť, Keby svet stvory videl Chodiace bez nôh, lietajúce bez krídel. Slyšal to Boh, a aby zahaňbil toho Mameluka, Stvoril hada a pavúka. Tamten chodí bez nôh, tento bezo krídel lieta. Božia múdrosť je hmotou odetá.40. OpilecOpilcovi, keď ležal bez seba pri draze, Ukradli utržené za voly peniaze. Keď precítnul, zaklínal sa, praviac: O, už nikdy viac, nikdy viac. Navzdor tomu na druhý deň Bol zas ožraný viden. Ty zas tak? kričala naňho žena. Nezaklínal si sa, že nikdy viac, včera? Viac nie, opilec nato, ale toľko ano. Nezvyknúť k pitiu voľno, odvyknúť nedano.41. Mucha a svrčokČo ty taká predesená? Pýtal sa svrčok mušky, Keď zletla ku nemu na kopu sena. Ha! Či si nevidel, môj zlatušký? Ja a orol sme si sadli, A sedeli spolu tam na jedli. Zočí ti nás strelec číhajúci, Priloží hromovitú pušku k líci, Merí do mňa, a prv než mi daná Chvíľa utiecť, padne rana. Na šťastie vysypaly sa broky Orlu v boky. Či to nie strach? Ba smiech, svrčok zvučí, Že keď sa v orla cieli, muška jačí.42. Sluha na žalobeIstý slúžnodvorský nocoval u istého pána, a dobre bol tam uhostený. Na druhý deň predstaví sa mu čeľadník o jednom oku so žalobou, že mu druhé vybil pán veľkomožný. Slúžnodvorský bol trochu v rozpaku, a škrábal sa za uchom. Hneď ale sobral smysly a reknul: Slúchaj len, môj synu! Či by ti pán bol mohol vybiť oko, keby si ho nebol mal? Pravda že nie, odvetil čeľadník, otvoriv ústa. Ty si teda sebe sám príčina, hovoril slúžnodvorský ďalej. Bolo ti nemať oka, nuž by ti ho pán nebol vybil. Či tak? reknul dojatý takou spravodlivosťou čeľadník, a vyštuchnul pritom oko slúžnodvorskému. Divno ale, že potom videl tento jedným okom vo vecach spravodlivosti viac nežli predtým dvoma.43. Tchor a sliepkaSpatril v noci sliepku na jabloni tchor; Lež jako jej priniesť mor? Postavil sa pod haluzou, Kde čušala sliepka s hrôzou, A počal ju podkurovať za riadom Ohavným svojeho čreva smradom. Po chvíli skydla sa ohlušená, Jako obeť smradom klebiet umorená.44. Strelec a líškaKládol strelec po kraj lesa Na kopu raždia kus mäsa; A keď sa chlapec dovedal, Komu to? Vlkovi, odpovedal. Videl však to a slyšal vlčisko, Stojac s líškou blízko, A reknul spoločnici prechádzky: Či vidíš ten dôkaz ku mne lásky? Líška nato: Múdre delá, Kto bojí sa darov nepriateľa. Lež vlk bál sa, že ho líška sklame, A len toľko, čo sa strelec vzdialil, Už dychtive ku koristi pádil. Beží, skokne, a cup! už je v jame.45. Meďveď a TalianViedol Talian lesom Meďveďa vyučeného plesom; A tam v návalu Rozpomienky na slobodu bývalú Začal sa búriť väzeň strašne, A búril silou vášne, Tak že, skrušiv okovy, Vyrval sa Talianovi. Nemal však natom dosť, Že dobyl nazpät voľnosť: Lež chcel, aby pozatým Talian bol jeho zajatým. Podržal ho a strehnul bedlivým dôhľadom. Musel teraz Talian tancovať pred meďveďom. A zprvu síc veľmi ho to tešilo, Vo krátce však sa mu zpríkrilo. Bo hľa lačnie, a pre ostríhanie väzňa Kde pokrmu vziať, nezná. Reknul teda po čase nemnohom: Iď, človeče, s Bohom! Si mi nepríhodný; S tebou nie som ani ja slobodný. Meďveď videl, čo nevidia národy a státy, Že kto iným odjíma voľnosť, sám je jatý. Víťaz sice kľučiari: Lež žalárnik býva tiež len v žalári.46. Stížnosti proti učiteľoviIstá obec chcela Vyhodiť svojeho učiteľa. Prišli chlapi s veľkou zlobou Pred farára so žalobou. Jaká vina jeho? tento vetí. Nuž zle učí naše deti, Hlúpstva kadejaké len a smeti. Učí jich o hviezdach na obloze, O mašinách, rušňoch, parovoze. Vysvetľuje jim dúhu nebeskú, Hovorí o hrmení a blesku. Ukazuje jim stromy, kamene a zveri, Ba i hory, rieky na papieri. Vypravuje jim o dávnych vecach, Ktoré už ani nie sú pravda viac. Hromží proti strygám, snom, mátohám, Jako by on bol najmúdrejší sám. Deti naše teraz vecmi sa trudia, O ktorých nepočuli ani starí ľudia. Ešte i štepiť chlapcov učí, A dievčatá pletením mučí. Zato jemu platiť toľkú sumu? Muž ten pošiel od rozumu. Reči tieto dopálily farára. Avšak pýtal sa len krotko žalobníkov: Povedzteže teda vy, čo má učiť žiakov? Hm! vetili, nech jich učí maďarsky, Latinsky a nemecky, A dačo z kalendára. Nepravda to? Bodaj by bola bájka stará.47. Prchlý čížikUväzneného čížika vypustily dietky Zo žalára jeho klietky; A on použil náhody, Dobyl dávno hľadanej slobody. Že ale naučil sa u človeka Spievať podľa organčoka, Myslel, že už teraz medzi vtákmi Prosluje spevu zázrakmi. To však nemálo Očakávanie ho sklamalo. Boli sice, keď zaspieval, dosť mnozí Príchodzí: Ale všetci dali osvedčenie, Že nenie Jim známy Chatrnejší spevec medzi čížikami. Keď divil sa, čo to za robota? Ozvala sa straka z plota: Nehorši sa, priateľu, na nikom; Hľa, peješ piesne ľudské, súc čížikom. Odvrhni tie nóty zpotvorené. Nemôže sa páčiť, čo neprirodzené.48. Pomsta líšky nad opicouBlížila sa líška, keď spal vo kroví, Ku zajacovi, I bola by ho lapila: Ale ho opica, Na strome s mladým sediaca, Vreskom zplašila. Chcejúc pomstiť sa zato nad ňou, Rekla líška mysľou zradnou: Slyš! Kde si vzala tak rozkošné dieťa? Škoda, ver mi, Rástnuť mu tu divo medzi zvermi. Daj ho ľuďom, nech ho pocvičia a osvieťa. Nedám! skríkne opica naľakaná, A túli mocno ku sebe fagana. Dajže ho, daj! líška ďalej blúzni, Veď ľudia vaši príbuzní. Nedám! zvreští mocneji ešte, A jme mladé v ramená jako v kliešte. Bláhová! nástojí líška, kto vie čo všetko Môže s časom byť tak rozumné decko? Nedám, nedám moje potešenie! A hľa, už opíčaťa nenie. Bo keď znovu opica ho mäkušila, Konečne ho zadusila. A to práve bolo, čomu hľadela líška v ústrety, Znajúc, že opice udavujú z lásky deti.49. Mormonova spoveďMormoni nepotrebujú ku spovedi žiadnych kňazov, lež spovedajú sa sami medzi sebou v spoločných verejne shromaždeniach. Jeden z mormonov činil to zvlášte horlive. Vzdychal, prevracoval oči, jako farizej, a bil sa v prsia, mluviac: Ja som veliký hriešnik, ach, preveliký hriešnik! Som nespravodlivý, lživý, lakomý, skúpy, prchlivý, smilný. Ach, ach, ach! Nie som hoden, aby ma zem nosila, slnce osvecovalo. Keď takto rúbal nemilosrdne do svojeho svedomia a odhaľoval škvrny jeho, ozve sa súsed: Prosím, páni, verte mu; ten muž hovorí pravdu. Ha! Čo? pohrozí mu premenený odrazu v tigra z pokorného bäránka spovedač zaťatou päsťou. Čakaj, nech len z modlitebnice vyjdeme!50. OsikaJaký to strom? pýtal sa chlapec otca. Osika, môj synu. Aha! To ten, čo sa vždy trasie, zpamätoval sa chlapec. A prečo to? Myslím preto, reknul otec, že bojí sa sekery. Oho! pozrel chlapec otcovi v oči, a či to tak vzácny strom? Práve zato sa trasie, odvetí otec. Bo čím kto menej zasluhuje žiť, tým úzkostlivejšie pridržuje sa života.51. Krava, teľa a pesPásla sa krava oteľanka v sade, Okolo nej cválalo teľa mladé. V tom zahuckal chlapec do neho Psa dvorného; A tento nebožiatko Pokrvavil zubami teliatko. Krava rekne: Či ty máš svedomie, zlý brecháči? Kúšeš nás, a mliečko sa ti páči? Pes odvrknul: Ticho, šeľmo planá! Moje svedomie je vôľa pána.52. Svätý Florián a sedláciVzniknul v dedine Veľký požiar vo nešťastnej hodine. Sedláci však nehasili oheň žúrací, Lež bežali úhrnom ku kaplici, Ku svätému Floriánu, Prosiť ho na kolenách o ochranu. Za ten čas obec celá Bez ochrany vyhorela. Reptali potom sedláci, Že načo jim svätí tací, Ktorí nič nepomáhajú? A prišli u velikom haraju, Že oboria sochu a zrúbajú. Keď už zodvihnul k úderu Ostrú jeden z nich sekeru: Zastonala socha prežalostne. Ale sedláci zlostne: Stonaj teraz, stonaj, keď si neprispel v potrebe. Zatni! Dolu s ním! Čo nám po tebe? Ožil teraz vcele drevený svätý, A okríknul zástup nestydatý:Či mi idete, hlupáci! Múdry spolieha sa na Boha, a usiluje sa. Spolieha sa na pomoc božiu, jako čo by všetko činil Boh; a usiluje sa, jako čo by ho ani nebolo.53. Štiepaný dubSťali chlapi duba, A jeden ho štiepa, druhý rúba. Keď plakal, ľutovala Vila, Že ho sekera tak doriadila. Dub však: Nie tak, reknul, mi ľúto Pre ostrú sekeru túto, Jako pre tento klin, Ktorý je môj vlastný syn, A teraz tak do mňa vniká, Zaostrený rukou protivníka.54. Klinec a kliešteJaj, jaj, jaj! zvrešťal klinec, keď ho lapily do zubov kliešte, tak že sa až zľaknul hľadevší nato klinec druhý. A ktorý zub tiská ťa mocneji? pýtal sa tento spoluútrpne. Hneď jednomu lajem, hneď druhému, odpovedel hnetený so stonom; ale to jedno bude, či vrchní, či zpodní.55. Straka a kukučkaStraka. Čo hovoril o mne ten slávik? Kukučka. Že pekne spievaš. Straka. Na súd takého znalca som pyšná. Kukučka. On ale že by rád bol, keby ťa nikdy neslyšal. Straka. A čo by taký škvrčiak vedel?56. Bäran na vyslanstve ku vlkomKam, kožuchu? pýtala sa líška rohatého bärana, keď ho stretla usilovne kráčajúceho v lese. Hľadám vlkov. Jako? Sám ty? Pod ochranou posolského práva, reknul bäran; lebo som vyslancom celého ovčieho plemeňa. Nuž a o čom máš vyjednávať? O pokoji. Dobre, líška nato so šeľmovským úsmechom, ale iď napred ku Pánu Bohu. Pros, aby vám dal všetkým dobré ostré zuby, miesto kopýtok končisté pazúry, a trochu z tigrovej srdnatosti, a potom len vyjednávajte s vlkmi o pokoji. To sú tvoje žarty, reknul bäran. My sme presvedčení, že rozumné slovo neminie sa s úspechom. S tým šiel ďalej, ale nazpäť ísť viac videný nebol. Bezpochyby že vlci ustúpili rozumným jeho dôvodom, pripustili ku srdcu hlas spravodlivosti, prijali ponuknutý pokoj, a stvrdili ho obeťou, ku ktorej prirodzene najlepšie hodil sa bäran sám.57. Domáci a poľný svrčokNepokojený neprestajným škrekom svrčka hospodár rozpomenul sa na dávnu poviedku, že poľný svrčok vypudzuje domového. Pošiel teda, ulovil na lúke hbitého černocha, a priniesol domov. Prinesený svrčok kryl sa napred po tmavých chyže kútoch: ale keď uslyšal spev domového, vošiel ku nemu do diery so trasením. Čo ty tu? pýtal sa domový. A ten: Som nešťastný väzeň, povedá; len zťažka umknul som hroznej pästi velikána človeka; dovoľ mi skryť sa u teba. Hnutý ľútosťou svrčok domový, prijal ho s ochotou, a osvedčil svoju hotovosť, deliť s ním bezpečnú skrýšu. Hosť okúňal sa z počiatku, a len po kútoch uťahoval sa pokorný, tak že mu gazda svrčok i smelosti musel dodávať. Na druhý deň toho už nebolo treba; hosť počínal si po domácku. Na tretí chcel byť vcele rovným prijavšiemu ho gazdovi, a na štvrtý žiadal on byť pánom. Keď sa to gazdovi nepáčilo, reknul drzý príchodzí: Komu sa tu nepáči, môže ísť! Zo slov prišlo do bitky, pri ktorej poľný svrčok domového nie len z diery, lež i z chyže von vypral, a sám potom prevzal úrad domového speváka, jako svedčia všetky kroniky.58. Chlapec a mačkaProsím vstúpiť do sedláckej chyže, A rozhliadnuť sa tam blíže. Gazdinka hľa mladá Ohníček pod kozúbkom rozkladá; Nalieva do trojnohej panvičky Sladký dar kravičky, A stavia na plameň šľahajúci. Pri nej sedí na lavici Pod pecou Janíček tlstolíci, A frnkaja v košielke maznave, Škrábe sa po hlave. Mačka proti tomu preľúbezná, Čo má robiť od radosti, nezná. Hneď hudúc na lavicu vyskočí, A opiera na gazdinku oči; Hneď cupne na zem skokom, A otiera sa jej o šaty bokom. Jako vidno, ona je presvedčená, Že to jej hotuje mliečko žena. Ale počkaj máličko Lichotivá mačičko. Mliečko hľa už kypeť počína, A gazdina, Dujúc a chvácuc spolu, Sníma panevku dolu, A vylieva mlieko na misečku. Mačka ubiera sa prosto ku mliečku. Lež žena predkladá Janíkovi misku, Mačka ale dostáva po pysku. Z toho však mačka nenaučila sa ani mak; Druhý raz zase urobila tak.59. Lov na opicuKtosi kdesi v Americe Žiadal zmocniť sa živej opice. Hádajte pak, čo trieli, Aby prišiel ku cieli? Meria sa snaď s obludou Hbitosťou svojich údov? Behá za ňou štrkajä Retiazkami prez háje? Nie tak! Ani neobracia na ňu zrak; Len kabát pred ňou navlieka, Potom ho pohodí a uteká. Opica keď to zočí, Hneď skočí, Porve kabát s rýchlosťou, A oblečie s radosťou, Napodobňujúc človeka. Tento vtedy vyskočí zo zálohy. Opica chce preľaknutá v nohy. Ale, zamotaná do kabáta, Nemôže a darmo vreští jatá. Tak vodí sa národom opičím, Ktoré sami nechcejú byť ničím. Pre cudzie kabátky Prichodia o slobodu i statky. Mravnia klestí Skutočnej vždy poroba cesty.60. Slepec a jeho vodičSlepý žobrák mal nos tak čujný, Že keď prišiel do dediny, Hneď učul, kde pečie sa chlieb nový; A keď dostal kus takého, Zriedka kedy dal z neho Vodiacemu ho za palicou chlapcovi. Natom pohneval sa chlapec, A chcel od žobráka preč; Žiadal ale Vymstiť sa prv nad ním dokonale. Jako teda šiel s ním poľom, Postavil ho proti vŕbe čelom, A reknul: Tu široká hrádza čaká teba; Rozohnať sa a mocno skoknúť treba. Slepec rozoženie sa s celou slávou, Skokne — a prask do vŕby hlavou! On sebe leb roztresknul, ubohý; Chlapec ale smejúc sa, v nohy. Netrvala však dlho radosť jeho, Lebo boží hnev na každého, Kto ukrivdí slepca a blázna. Jako bežal, šeľma bohaprázna, Medzi krovím po úbočí, Vyťal mu šíp obe oči. Nepoznal viac nikdy, čo noc, čo deň; A musel byť i sám voden.61. Žiadostivý pravdy levZatvoreným v korábe Noemovom zverom zocnelo sa tak, že mnohým z nich od dlhej chvíle až rohy vyrástly, jako to pri hlúpych hlavách obyčajné. Preto lev, aby si ukrátil čas, dal slobodu zverom hovoriť mu pravdu, ba vyzval jich sám, aby ho kto chce, jako chce potupoval. Slobody tejto použila najsamprv líška, a vytýkala kráľovi, že je nad mieru svedomitý. Za líškou hanil pes jeho prílišnú dobrotu a laskavosť. Slon ale ozval sa nevrle: Iďte, pochlebníci! Keby vás nebolo, nebolo by tyranov. Že toto už lev pokojne sniesť nemohol, ľahko pochopí každý, kto zná medze, po ktoré páni rádi slúchajú pravdu. Dotuď ležal s opretou na prednie laby hlavou a slúchal. Teraz ale vyskočil srdite, a chopiv slona za nos, natiahnul mu ho jako velikánsku trúbu, všetkým ku postrachu, ktorí pravdu rádi hovoria tak, aby to nekto na seba vstiahnul.62. Ohliadacia cesta lvaUmienil si lev, jeho vznešenosť, Zcestovať ríšu svoju pre skusenosť. Aby sa ale pritom Objavil vo skvosu náležitom, Pripojil si, za dobrú odmenu, Tigra k boku a hyenu, Pred sebou vypravil za trubača osla, A jeleňa za rýchleho posla, Aby všade boli poddaní Ku slávnemu prijatiu prichystaní. Tak stalo sa, že všade Bol prijatý v paráde. Lež jaký bol výsledok jeho cesty? Videl pompu, nie zvierat neresti.63. Chlapec a kazateľKeď v nedeľu nábožná jedna žena Pošla vo chrám, sviatočne oblečená, Nechala na chlapca všetko, Dom i malé decko. Toto keď držal chlapec na ruce, A kojil, húpal plačúce, Zpadlo dolu na temeno, I zostalo ležať ohlušeno. Chlapec v ľaku Do úteku. Beží prosto do chrámu V kázeň samú; A jak mamo, tak mamo tam jačí. Kazateľ sekne v reči, A, čit chlapče! pohrozí mu zprísna. Chlapec ale, plecom stisna: Tebe čit, mne nie čit, odpovedá; A novým diaľ krikom matku hľadá, Až mu bolo dano Zvestovať jej, že zabil sa Jano.64. Nespokojný chlapecChlapec panský, keď zunul všetky zábavky, Frnkal v chyži bez prestávky, A drel pestúnku ku vrátam, Aby pošla s ním dákam. Pestúnka ho vedie do zahrady, Ale i tam frnká pánik mladý; Vedie ku chlievu, I tam plno hnevu; Vedie do poľa, I tam nevoľa; Vedie na lúku, Preč i odtuď ju ťahá za ruku; Vedie do súseda, Ani tam jej pokoja nedá. Nuž kdeže ti dobre teda? Tam, kde nás niet, chlapec odpovedá.65. Dvorná a krmná sviňaDve jednoho hospodára svine Vyšly spolu Za stodolu, A mluvily o spôsobu kuchyne. Jedna z nich dávala hanu; Že ju morí hladom, pánu; Druhá ale chválila hospodára, Že až veľmi o ňu sa stará, Keď jej všetko, čo len ráči, Na zbyt vláči. Čo keď líška, idúc mimo, uslyšala: Každá, rekla, vtieravá výslužnosť podozrelá. A vo skutku už za druhej zory Slyšala kvik až do hory.66. Had a žabyMavší na brehu zelenastej kaluže hniezdo had trýznil veľmi obydlené tam početne žaby. Náhle ktorá z nich vyliezla na breh, hneď ju lapil a zhltnul, tak že mal potom jako uzol na bruchu. A keď si chcely zaspievať, plašil jich sypä: Sst! Sst! Lebo sa bál, aby škrek jejich neprivábil nebezpečného i jemu bociana. Práve ale prísnosťou svojou zapríčinil zlé, ktorého sa obával. Žaby, keď už nesmely ani hlavy vystrčiť zo zelených žaburín a zahmkať sebe, plazily sa len na dne kaluže, a tam kovaly v tajnosti nástrahy, ktoré uskutočniť hneď zavdala sa jim príležitosť. Pri všetkom jejich mlčaní bocian predca prišiel, a vtedy vyliezla najsmelšia z nich až ku samej hadovej peleši, aby bociana ta privábila. Keď tento prikýval sa na dlhých nohách, vtedy žaba vskokla rýchlo do kaluže, ostatní ale naháči vystrčili hlavy a udelali veliký krik. Uslyšavší to v peleši had pomyslel si, čo to? a vytiahnuv sa von, počal žaby plašiť obyčajným svojím: Sst! Sst! V tom ho ale dzobnul nespodievane dlhým dzobákom bocian, a keď svíjal sa lapený, žaby škrečaly s radosťou: Hm, hm, hm! Mnel, že ani nemyslí, kto nemluví: ale kto mlčí, toho sa boj.67. Líška a srnaŠla líška voľným chodom Napadlým čerstve sňahom, A jako šla, tak svoje Zahladzovala chvostom šľapaje. Čo to, pýtala sa srna, činíš? Maľujem a ztieram, jako vidíš. Nechápem tvoj obyčaj. Pochopíš snaď brzo, proščaj. S tým šla každá svojou stranou. V krátce srna slyší chrest. Ohliadne sa, čo to jest? A hľa, strelec po šľapajoch za ňou. Počala i ona teraz zametať kroky, Ale v tom puk! zastihly ju broky.68. Zanedbaný výtečníkUmrel muž veľkých schopností, Ztrávivší však život svoj v nízkosti, Bez úradov a hodností. Keď prišiel do neba, bol Bohom pýtaný: Čo vykonal so svojimi talentami? Nič, vypustil žiaľny vzdych, Bo som nemal príležitosti užiť jich. Žaloval sa potom rozhorlený Na zlé riadenie Šťasteny: Že všetka česť a sláva Len hlúpcom a slabúchom sa dáva. Boh predvolal Šťastenu hneď a hneď, A vzal ju na odpoveď: Jako to svetu slúži, Že tak málo priala tak schopnému muži? Šťastena však: Či nie od teba som vzala Rozkaz, Pane, abych hlúpym najviac priala, A bola jim náhradou rozumu? Rozpomínam sa, rečie Boh, tak je tomu. Drž i ďalej tú cestu; Hoden je zlý svet trestu.89. Cigáň a jeho kobylaPredával cigáň na trhu kobylu, a vychvaľoval jej vlastnosti tak, aby uhodil každému. Jednomu sľuboval skoré ožrebenie, druhému prisahal, že sa ani nehorovala. Keď oba títo sošli sa pri cigáňovi, a pri jejich prítomnosti pýtal sa kupec tretí, či je kobyla žrebná? Keď chcem, reknul, žrebná, a keď chcem, nežrebná.70. Ženitba ZmokaŽenil sa pokladník Zmok, A tento jeho krok Zapríčinil hádku veľkú, Koho si pojme za manželku? Každý hádal inú. Najmnožší Šťastene veštili blahú hodinu. Zmok však vzal si Prácu za riadnu ženu, Šťastenu len za kubenu.71. Nezdoby lva v korábe NoehoKeď druhý otec živých vtiesnil úplnú svoju menažeriu do korába, roztriedil ju na troje. Na samý spodok umiestil zemeplazy, na vrchnie poschodie operencov, medzi nich do sredku štvernožcov, a dal každému oddielu dozorcu, k udržaniu poriadku a tichosti. Zemeplazom predstavil hada, operencom orla, štvernožcom lva. A had sice syčal vždy: Sst! Sst! a mal úplnú tichosť v ríši svojej. Orol ovesil nos, a očúval nemo škreky svojich dlhopyských poddaných. Lev ale počínal si v ríši svojej po tyransku, kruto. Slonovi natiahnul nos, koze ošutil chvost, velblúdovi a dromedárovi vyrypnul sedlá, bujakovi rozštiepil kopyto, koňovi vybil dolinku nad okom. Preto mali štvernožci pred ním strach a bočili od neho. Z toho videl vošedší z kabinetu svojeho s korbáčom Noe, že tu nenie všetko v poriadku. Ohliadnuv sa prísnym okom vôkol, pýtal sa štvernožcov, či nemajú dákej stížnosti proti svojemu predstavenému? Žiaden neopovážil sa predstúpiť so žalobou, aby nebol potom trýznený ešte viac. Líška ale odpovedela za všetkých, že sú s predstaveným všetci úplne spokojní. Mihla však pritom šeľmovsky na Noeho. Tento teda počal vyšetrovať, a keď poznal nezdoby lva, potrestal ho pred očima všetkých tak príkladne, že všetky zveri boja sa až dosaváď človeka. Napred mu oholil celý zadok, a tak ho potom prášil korbáčom. Darmo zval lev poddaných k ochrane. Hľadeli nato s utajenou radosťou, ba kôň a koza smiali sa hlasite, tamten hihihi! táto määä! Líška ale vzala pri strašnej exekúcii profesorskú tvár na seba a rekla: Dá sa to kruto nakladať s poddanými; ale potom vidz, aby mocnejší neprišiel na teba.72. Podpaľač a TrestZlostník jeden Chcel podpáliť protivníka, pomstou veden. Keď s desom okolo sa ohliadal, Hroznú zbadal postavu opodiaľ. Oči mala krvavé, Miesto vlasov pradená hadov na hlave, V ruke železnú metlu, Vo druhej fakľu svetlú. Ha! Kto to jest? Som boží Trest. Upusť od predsavzatia, človeče! Ač chromý som, mne nikto neutečie. A koľko mi dáš rokov? opýtal sa vinný. Možno, že viac, bez strachu ani len hodiny.73. Zkáza líščej rodinyLíška stará a dve mladé Ležaly vo chrasti po hromade, Keď uzrely strelca sa blížiť. Matka ku nim: Deti, čit, čit! Žiaden šuchot, žiaden hlas. Prejde, nezbadav nič, mimo nás. I tak by sa bolo stalo, Keby boly poshovely málo. Ale jedno decko Pokazilo netrpelivosťou všetko. Hovorilo poriad v ľaku: Ja neztrpím, dám sa do úteku. I vzalo sa v nohy skokom, Lež strelec ho stavil brokom, A spolu celú nevinnú Povesil z kapsy rodinu. Čo zvestuje, Že strach nebezpečenstvo zvätšuje.74. Predávajúca svoje poklady MúdrosťDlho Múdrosť kopila v nebi na hromady Vied a umení poklady, A potom novým trudom Chcela jich odpredať k zisku ľuďom. Zostúpila teda k zemi, A šla ku tým predo všemi, Pri ktorých na svoj statok Najvätší videla nedostatok: Ku nevedomcom a hlúpcom. Tu však nikto nebol kupcom. Chodila z dom do domu, Nepredala nikomu. Keď tu nič neutŕžila, K múdrym sa obrátila. A hľa, títo všetko zakúpili honom. Rekla teda so stonom: Kde najmenej umenia, Najmenšia jeho cena.75. Opovržený múdryMuž jeden učený, Ale biedny a opovržený, Žaloval sa na modlitbe Bohu, Že keď nevedomci majú slávu mnohú, On žije prezrený. Keď ohliadnul sa vstana, Uzrel za sebou anjela Pána, Ktorý s ľúbym oslovil ho úsmechom: Čo divíš sa odvečným sveta hriechom? Múdry, svetlom rozumu svojho veden, Pozná všetkých hlúpych jeden: Všetci hlúpi jednoho Nepoznajú múdreho.76. Prchlý kôňPrchnul kôň Zo dvora von, A cválajúc po lúke, Nechcel ísť gazdovi ku ruke. Keď však tento vyniesol ovsa na riečici. Dostavil sa kôň hržiaci, A vtedy mu siahnul gazda po štici, Spial úzdu okolo hlavy, A sadnúc naň, učinil, čo sa vraví: Koňa laskajú, Keď ho lapajú, Lapeného šľahajú.77. Obrazený šľachticOral chudobný poľský šľachtic v poli, keď popri ňom viezol sa na vozíku Nemec. Čuješ, ty! oslovil ho tento, ďaleko ešte do Krakova? Šľachtic neodvetil, lež postúpil mlčky k odloženej šabli, pripásal si ju, a potom zastal u vozíka s otázkou: Čo chceš, Nemče? Ráč nám, milosť pán, povedeť, ozval sa miesto pána pohonič, skoro-li prídeme do Krakova? Ty prídeš, reknul šľachtic, podoprev si boky a vytrev fúzy, za tri hodiny, Nemec tento ani za desať nie.78. Smrť a ČlovekBoh z počiatku učinil hrob Človeka cieľom, A chcel, aby Smrť bola jeho voditeľom. Poneváč však Človek Smrti sa štítil, Iného Boh prosredku sa chytil. Poslal pred ním vábäcie postavy Rozkoše, Bohatstva, Slávy, S naložením, aby sa mu vždy blízko zdály, Dostihnúť však nikdy sa nedaly. Smrti velel ísť za ním zďaleka, Uloviť nespodievane Človeka.79. Mudrovanie molíZaliahly sa mole Do hrudy syra v komore, A že inej roboty nemaly, O vzniku bydlišťa svojho mudrovaly, Pričom, pravda, rozličné boly mienky. Jedných to našiel rozum tenký, Že syrec jich živiaci Od večnosti leží na polici; Iné mnely, že náhrnom z toho prášku povstal, Ktorý sa jim v komore pred očima kmital. A mnohé ešte iné navymýšľaly sústavy; Len o bačovi a mlieku nič jim neprišlo do hlavy.80. Sluha pri miseJedla čeľaď halušky na sucho. Sluha kujon, priloživ k mise ucho: Slúchajte len, reknul, pani mladá, Jaká tu medzi haluškami zvada. Spodnie kričia: Čo činíte, Že nám kapky masti nezpustíte? Vrchnie kričia: Čo vám dáme, Keď i same ničoho nemáme? Už daly sa i v zápasy. Celé klbká držia sa za vlasy. Tak sluha. Pani sa zasmiala, A dobre si žart ten zapamätovala. Preto keď prišiel výberník vo žraní O pár rokov po žobraní: Dala bych ti, rekla, trochu halušôk, Ale nie sú pre tvoj žalúdok, Lebo vadia sa a klbčia. Sluha nato, keď ho hnietla bieda vlčia: Len sem s nimi, hoc i strieľajú z pušôk.81. Výberčivý orolParil orol nad oblakmi, A bystrými odtuď zrakmi Rozhliadal sa neistý Po príhodnej koristi. Videl, plyna nad horami, Rovinami, dolinami, Mnoho, čo mohlo vábiť Kráľovský jeho apetit: Husi, kačky, jahňatá, Zajačky i kozľatá. Lež nič z toho mu nebolo po chuti, Paril vždy diaľ na šumiacej peruti. Až keď ustal hľadajúc pastvu vždy inú, Vtedy zletnul a sadnul — na mrcinu.82. Oslica BálamovaKeď oslica Bálamova Dopadla ľudského slova, A viedla stížnosť na proroka, Že ju bez príčiny otĺka: Ai ty, reknul, šeľma jedna planá! Mala si už nejednoho pána, Vzala si dosť kyjov od každého, A predca si so žiadnym bezmála Jazyk ešte nemerala, Len na mňa žaluješ samého: Je pravda, rekla oslica rúče, Ale je i známe, Že na toho najviac sa hneváme, Kto nás poslední tlče.83. Lev a šteňaPohneval sa vozený na ukážku lev, A taký bol jeho hnev, Že by bol zdrúzgal všetku Mrežovú klietku, Keby s ním zatvorený pes Nebol zkrotil jeho bes. Lebo keď lev započal dieru lámať vo stene, Kúsalo ho od zadku verné štenä, Tak že stihnul zverovodec Učiniť nezdobám jeho konec. Lev sa zato pomstil nado šteňaťom krute; Toľko že ho nezadusil v kúte. A pán za službu tak vernú Jakú dal psovi odmenu? Vyňav ho, zosekal mu korbáčom hnáty, Aby pri jeho vresku lev bol strachom jatý, A potom, aby mu nebol dlhý čas, Vrhnul mu ho do klietky zas.84. Hádka o drozďom speveO jako mi pekne drozd ten hvízda v sade! Ozvala sa súseda k súsede. To nie tebe, lež mne hvízda, rekla druhá. Táto, že nie, až z toho povstala škriepka tuhá. Ba nemaly na kriku ženy dosť, Lež bežaly vo zlobe S otázkou pred súd obe: Ktorej z nich hvízdal drozd? Chcely pak obe podkúpiť súdcu darom, Jedna dukátom, druhá tvrdým toliarom. Súdca prijal dar, A takto potom rozrešil jejich svár: Mám-li vám povedať uprimne, Drozd váš hvízdal mne.85. Voľba súdcu u štvernožcovPri vypustení z korábu ochránených odo mnohého pitia vody živočichov radil sám otec Noe štvernožcom, aby ustanovili, prve nežli sa rozejdú, súdcu nad sebou ku vyrovnaniu sporov. Odobrili radu a navrhovali k úradu súdcovskému iní iných. Líška navrhla krta. Čo? Toho slepca? Práve preto, bránila svoj návrh líška. Neuvidí ani osobu ani dary. Trafila tým klincu na hlavu. Všetci prijali jej návrh; len lvovi začervenaly sa oči. Ha! myslel si, taká potvora má obmedzovať kráľovskú moju moc? A bol by hneď všetkých rozprášil dolu Araratom, keby ho oholený zadok nebol upomínal na obdržané nedávno korbáče. Líška dobre vedela, čo deje sa v srdci jeho, preto rekla, s významným pohľadom na lva: Ano, krt nech nás súdi, ale podľa zákonov daných kráľom. Tým bol lev udobrený i reknul líške prívetive: U teba vždy na porudzí dobrá rada; budeš mojím ministrom. I odel ju hneď, na znak povýšenia, výborným kožuchom.86. Zákony zverskej spravodlivostiUstanovivše zveri súdcu nad sebou, chceli slyšať, jaké vydá kráľ zákony. Lev osvedčil, že pristane na také, jaké vydá minister jeho, líška. Táto ale, náš zákonník, rekla, bude krátky. Ovca nech dá pokoj vlkovi, zajac nech neplaší psa, myš nech neprenasleduje mačku, slovom, sila nech je merítkom práva. Výborne! skríkli veľmoži. A ja ku tomu len to dodávam, ozval sa lev, že nesvečí sa mne cválať za vami, keď koho potrebujem. Dostavte sa teda na môj kráľovský hlas sami. To už nepáčilo sa veľmožom, i sám minister činil tvár kyselú: ale zákon bol raz vydaný, a platí až dodneska. Keď zareve na púšti, so sklonenou ku zemi hlavou, hladný lev, omámené zveri sami mu nadbehujú do tlamy.87. Návšteva orlova u lvaPrve nežli by sa boli rozliezli zveri a rozlietli vtáci z Araratu, prišiel kráľ týchto ku kráľovi onech, v najprísnejšom incognito, na návštevu. Pri slavnej príležitosti tejto uzavreli medzi sebou večný pokoj, a prisľúbili si vzájemnú pomoc proti mätežným poddaným. V ministrovi líške to vzbudilo obavu o milú jemu kuracinku, preto dodal s mnohými poklonami: To však nezruší pokoj, jestli nekedy tebe, alebo veľmožom tvojim, príde apetit či na jahniatko, či na zajačinku, či na inú dáku zverinku. Vďačný zato kráľ operencov osvedčil, že ani on to za nalomenie mieru považovať nebude, keď si dajeden zver uloví nečo z ríše jeho. Tak líška, lahodiac chúťkam cudzím, uspokojila svoje.88. Opica lenochLenoch, opica stará, Keď ohrýzol z jednoho konára I ovocia i listie dočista, Musel sa pohnúť z miesta. Sedem ale mu trvalo dní, Až prešiel na konár zpodní; A keď už bol u cieľu slabý, Zkotil sa na zem, chybou laby. Pravda to, zastonal tam, spravodlivá, Že náhlivá robota nikdy dobrá nebýva.89. NetopieriVrabcov z jednej, z druhej strany myší sbor Viedly medzi sebou o pšenicu spor. A keď márne boly všetky reči, Pribehly ku vojne a ku meči. Hľadaly pak obe strany spoločníkov, Preto obe vyslaly k netopierom rečníkov. Ale netopieri Tým i týmto službu odopreli. Vrabcom odkázali, že oni sú myši, Myšam, že náležia ku vtákov ríši. Od tých dôb nesmejú sa ukázať po vidne. Všetko, čo nemá svojho charaktera, bridne.90. Vrabci, slávik a strakaČvilikali vrabci v sade Mnohí po hromade, Slávik ale sedel na slive Mlčanlive. A prečo ty mlčíš? rekla straka pestrá. Preto, že vrabci spievajú, sestra.91. Pútnici a krokodílDva pútnici išli popri Nílu, Jeden cudzozemec, druhý domorodý, A práve v tú chvíľu Vyšiel krokodíl z vody. Bol by jich rád dostal v tlamu, Ale vida, že jich nevybehá, užil klamu. Vošed do hustého sieťa, Počal plakať jako dieťa. Cudzozemec chcel bežať, odkuď kvíľba prichodila, Domorodý však zjačí: Stoj! To ovšem hlas človečí, Lež slzy krokodíla.92. Štastena, Človek a AnjelŠla Šťastena, ubraná veľkou paňou, Človek pak s vystretou bežal dlaňou, Prosiac o almužnu, za ňou. Keď jim prišiel v ústrety Anjel Pána, Obviňoval stavenú Z nemilosrdenstva Šťastenu. Táto ale odsekla nahnevaná: Nekrivdi mi i ty, Jako tento nevďačník znamenitý. Siahni mu vo vrecko, A poznáš všetko. Čo mu dám, to hneď do neho vstrčí, A ďalej za mnou vrčí.93. Striženie oviecVlk a líška hľadeli zďaleka, Jako strižie ovcu, na človeka. Nechápem, ozve sa vlk, prečo ten hlúpy S vlnou hneď i kožu neolúpi. Líška nato: Hja! A potom čože? Kde vlna, keď nebude kože?94. Kôň na odpočinkuDobrý, verný môj sivku! hovorila milosrdná pani zlezajúc z koča, už tomu štvrť stoletia, čo ma vozíš, ale vidím, že ďalej nevládaš. Ovisla tá tvoja, ktorú si tak hrdo nosieval, hlava, a bystré kedysi nohy už sa ti zapletajú. Hej, koniaru! Tohoto mi viac priahať nebudeš. Dáva sa na zaslúžený odpočinok. S pokojom sebe teraz hrýzol senco velikými zubiskami sivko a zajedal končistý ovsík. O mesiac ale vkročí gazda s vesťou, že slepý kôň v suchom mlyne zdochnul, a pýta sa, ktorého má na miesto jeho zapriahnuť? Pani myslí, myslí, naposledok povie: Zapriahni odstaveného sivku. Tak prišiel na odpočinok z koča do mlyna.95. Pes a pocestnýLežal veľký strážny psisko pred vrátami; Popri ňom mal preísť človek neznámy. Človek sa bál, I pes sa bál. Človek sa bál, že ho pes uchváti, A pes sa bál, že ho človek zmláti. A tu sa potom udalo, Čo by ináč nebolo sa stalo. Človek počal hroziť prútom, Pes vyskočil v hneve liutom, A nadbehna, Rypnul človeku do stehna. Tak nedôvera privodí, Ktoré mohly nás minúť, nehody.96. Stehlík a slávikNa jar, keď stromy kvitly a vtáctvo prospevovalo ľúbezne, pošiel chlapec s otcom do sadu. Pozri, lapil jednou rukou otca a druhou ukazoval na jabloň, jaký tam prekrásny vtáčik! To iste ten slávik, čo najpeknejšie spieva. Stehlík, reknul otec; slávik je ten tam na slive. Nemožno, vetí chlapec so zadivením, veď to len taký jakýsi vrabec. O môj synu, pohladil ho po hlave otec, mýli sa obyčajne, kto z vyzerania súdi o schopnosťach.97. Shovor koní na štedrý večerNa štedrý večer o polnoci rozväzuje sa všelikej nemine jazyk. Domáci statok vtedy dobrorečí dobrým a zlorečí zlým gazdom. Rozmluvu takúto ešte pravda neslyšal nikto, ale mne predca podarilo sa vyslúchať zpoza koša vody dve chudé, len kožu a kosť, mršiny gazdy korheľa. Narodil sa ľuďom Spasiteľ, započal jeden; nám kedy príde spasenie? Kedy vyslobodíme sa od týrajúceho nás holomka? Moje, telo je jedna bolestná rana. Jesť niet čoho, a kyje pršia v každom okamžení na hnáty. Ale už bude lepšie, ozval sa druhý. Zridzujú sa spoločnosti, vydávajú zákony ku našej ochrane. Boh odplať dobrým ľuďom, ktorí pamätajú, že i my sme stvorenia božie. Oni nás ochráňa pred zlobou nemilosrdných, ktorí myslia, že sme necitedeľné drevo, a len nato jim daní v moc, aby nás mučili. Málo to spomôže, vzdychnul onen prvý. Nebude človek s hovädom slušne nakladať, pokuď zostane hovädom on sám.98. Židi na žalobe u BohaKeď Tít Vespasián podvrátil Jeruzalem a Rimani rozohnali po celom svete židov, prišli tí, ktorí už vtedy boli v nebi, s velikým jajčaním pred Boha. Otec Abraham reknul s plačom: Zavrhnul si, Pane, semeno moje. Ba teraz som ho prijal na milosť, Boh nato. Odjal si mu kráľa a otčinu. Miesto toho dal som mu všetky národy zeme ku dedičnému vládnutiu. Jako pak by ovládli svetom? Peniazmi. A kde jich vezmú vyhnanci? Dve vlastnosti dal som len jim k vôli národom: ľudu pijanstvo, pánom skvos a chlipnosť. Potomci tvoji budú napájať ľud, pánom pomáhať vo večných nesnádzach peniazmi. Tým vcele boli uspokojení zarmútení, a k okázaniu vďačnosti svojej zaviedli hneď medzi sebou sbierku na chudobných kresťanov, čo potom i v novinách oznámiť nepremeškali, a majú z toho chválu až do dnešnieho dňa.99. Dva diamantyDva surové diamanty ležaly na poli neďaleko jeden odo druhého, a zaviedly medzi sebou reč o tom, kým by ktorý z nich chcel byt nalezený? Jeden si žiadal, aby ho našiel človek chudobný, lebo že sa mu len takýto srdečne zraduje; druhý ale si prial, aby ho našiel bohatý, lebo že ho len takýto bude môcť oceniť. Onedlho vyplnila sa túžba jednoho i druhého; slyšme, kterak pritom obstály? Bohatý dal svoj diamant pekne vylištiť a do zlatého prsteňa vsadiť; chudobný ale odvrhnul svoj do kaluže, kde vcele zahynul, jako v národe surovom talent.100. Jastrab a orolSliepky a holuby, keď jich jastrab dusil, pomyslely si, počkaj, a šly k orlovi na žalobu. Tento predvolal a vzal jastraba na otázku. Tu, reknul, žaloba na teba. Never, najjasnejší kráľu, rečie jastrab; ničomné pomluvy. Musí byť pravda, orol nato, keď sa žalujú. Na mňa žalujú len títo, vetí jastrab; na teba ale všetci operenci, že si tyran. Ja neverím, never ani ty. Čo? Ty sa smieš rovnať mne? osupil sa orol. Veliký rozdiel. Keď na mňa žalujú operenci, tým len sebe vydávajú svedectvo hodnej trestu neposlušnosti: keď ale žalujú na teba, to znak, že si tyran. Tu vzbudil sa v kráľovi v celej sile pocit spravodlivosti; a tej chvíle hltaly kusy z jastraba mladé orlíčatá v skalnej rozsadline. Len škoda, že zatým nasledovaly i sliepky a holuby.101. Dvaja priateliaJeden. Ty vždy v tých knihách. Nezunuješ sa?Druhý. Len vtedy žijem, keď čítam, myslím, píšem.Jeden. Ten život ti nezávidím. Mne sa zíva, keď mám jednu hodinu pobyť o samote.Druhý. Prirodzene, bo ničina (zerus) pýta vždy ku sebe iné číslo, aby cítila sa dačím.102. Sliepky a líškaV jednom kurníku kantril veľmi tchor sliepky. Tieto uniesly sa, poprosiť mocnejšiu líšku o pomoc a oddať sa jej v ochranu. Líška prijala pokroviteľstvo, a sliepky vyhraly to, že jich potom nedusil viac smradlavý tchor — bo kurník našiel prázny.103. Pudlík a dvorní psiVybehnuv pudlík z panskej chyže, chcel sa pobaviť s dvornými psami. Iď, odvrknul nevrle jeden, ty nenáležíš medzi nás. My na dvore o hlade a zime; ty ješ z jednoho taniera s paňou, a hovieš si v jej lône. Pravda, vetí pudlík, ale už to darmo, bračekovci, psovi i medzi ľuďmi vždy len za psami sa zíva.104. Psia svornosťPsi tak často vadia a hryzú sa vospolok, že už i sami počali sa haňbiť zato, ač žiadneho studu nemajú. Aspoň jeden poctivejší navrhnul tovaryšom, keď v hojnejšom počtu shromaždili sa na dedine, aby už raz vstúpili do seba, lebo že už stali sa porekadlom pre ustavičné sváry, z ktorých nič iného nemajú, iba rany; aby teda nehrýzli sa viac, ale bavili sa radšej pekne jeden s druhým. Tak rozumné a na času slovo páčilo sa všetkým pánom bratom. Schválili radu, a jali sa, uvádzať ju hneď vo skutok. Počali vzpínať sa jeden oproti druhému, objímať, doháňať, váľať po zemi, všetko v najvätšej láske a svornosti. Hoc i daktorý trochu neútle zadrapnul druhého, to neporušilo lásku. Ukrivdený zavrčal, krivdiaci odpýtal, a všetko bolo dobre, bavili sa ďalej. Navrhovateľ bol až bez seba od radosti, že na slovo jeho toliká stala sa vo psích mravoch premena. Ľahnul si na brucho, vystrčil prednie laby, položil na ne pysk, a tak díval sa s hrdým usmievaním na dielo svoje, psiu svornosť. V tom ale vyhodili z jednoho dvora na ulicu zdochnuté jahňa, a to zmenilo okamžite celý výjav. Jedni pochvátili lahôdku, druhí jim ju dreli z pysku. Napred bolo len hrozivé vrčanie pritom. Hneď ale zanechali všetci mršinu, a dali sa jeden do druhého tak, že ani nezbadali v zápalu, keď jim lupkaly kyje po bundách. Len keď vedro zimnej vody šustli na nich, vtedy sa rozutekali. Každý šiel svojou stranou, ohliadajúc sa a vrčiac, a potom si sadnul, brechal zďaleka, olizoval si, kde ho bolelo. Taký vzala konec psia svornosť.105. Matka a farárAch, ja nešťastná! Ach, ten môj nezdarilý syn! Vlečie všetko do krčmy, čo zapatrí, a keď ho sťahujem, letí do mňa. Tu hľa chumáč vlasov, ktoré mi bezbožník vytrhnul. Tak žalovala sa s plačom farárovi matka. Farár nato: To je celkom v poriadku, moja milá; robí len to, čomu si ho naučila. Nedávala si mu už pri prsiach postrebovať pálenku?106. Myš a mačkaChcejúca výsť z diery, a ozerajúca sa opatrne okolo myš, uzrela mačku. Súc bezpečná, ozvala sa: Čo ty hľadáš na humne mojom, fuzatá? Prechádzam sa, odvetila mačka. A jako tichúnko umieš kráčať! hovorila ďalej myš prekárave. Nezadupkáš, nezaklopeš, nezašustíš, jako tôňa. Nechcem vás zbudiť, vetí mačka, jestli spíte. Čo za šetrnosť! myš nato. Viem ja, jako ide svet. Iné udávajú sa príčiny, z iných konajú sa skutky.[1]Štyricať	Zaborsky_Bajky-slovenske.html.txt
Čierna Hora[1][2]Hodil Marko bodsekáň[3]do mora.Nadišiel sen junáka — Bisurman —[4]ovinul mu jeho hlavu bujnú,opútal mu ruky, nohy silné;len jedno on tvrdý sen — Bisurman —spútať nezná: to junácke srdce.Králevič spí — ale bije srdce.Oj, Hora, Čierna Hora! — tys’ to srdce Markovo![5]Ty biješ — i biť budeš, kým on vstane nanovo.Bi! — však už blízko ráno, už sa mu pohla hlava,už paloš svoj junácky dobýva ruka pravá;bi, srdce, bi — Hora, bi! — junák Marko vstáva!Oj, ty mesiac pohanský! čože búriš to more?Zlé vetry ti to kážu? — daj pokoj Čiernej Hore!Nebúr osudné more, never víchrom najatým,bo vietor ide sem-tam — a more: jej pobratim.Chcel by si, chcel vyhasiť i to svetielko malô,čo z tej veľkej osnovy slávy tu pozostalo?!V oku ti je tá hviezda doposiaľ nesklamaná?Darmo, darmo — syn noci! — to dcéra jasná rána.Ona tvojou nebola, nebude — byť nemôže,bo nablízku jej mladý: veliké slnko božie!A ver mi — na Alaha! - ty, s tou tvárou nebohou —čo priam zmútiš deň s nocou a more to s oblohou,to zatopíš svet celý v svojom vzteku pochabom:to jej len svadbou bude, ale tebe — pohrabom!Hora, ty pieseň živá, ty čarodejná Víla,teba kliatba Slovanstva ani raz nezlomila!Ty v náručí materskom od hmlistej nepamätichlebom slobody chováš junácke svoje deti!Veky jak vetry prešli ponad tie tvoje bralá —a tys’ zavše tá mladá, tá istá si ostala:bratom to Zlatá hora — a vrahom Kykymora!Hej! bo verne ty konáš zverenú úlohu:biješ vraha — a k svojmu modlíš sa Pánu Bohu.A kým tvoj kríž ti svieti a tvoj jatagan zvoní,neboj sa, Hora, tebe nesvitne deň pokonný.[6]No, svet starý nevidí cez sebstva okuliare,nevidí Čiernej Hory zapálené končiare.Nevidí, nechce vidieť tú žiar svätých obetí,on, ľudomil — sám chová draka na Slávy deti,on, kresťan — svetlo kríža roznáša za tri morá,a doma chvostom konským przní tu kríž potvora;ústa plné slobody — ruky čierne Kaina:oj, svet, svet, to mrcha znak — bije tvoja hodina!Boh oklamán nebude, — to tôňa už večera,to tôňa smrti večnej dušu tvoju zastiera.Neviď, necíť! však za to Hora stala, stáť bude;ale ty jak stáť budeš raz na tom božom súde?!A ty čo? — svet môj mladý! — ty svoj neskalený zrakopri v túžbach posvätných na ten nezlomný barjak!Pozri, pozri na Horu: tam kvet junáckej mladi,tam spočinul duch dávnej, duch velikej Helady,tam stojí oltár nášho praboha Svätovíta,žiar životvorná z neho vo štyri strany svitá,žiar tá, čo raz zažatá viac nikdy nezhasína,čo dedičstvom posvätným z otca padá na syna,žiar to, čo ju Prometej[7]kedysi zniesol z neba:tou žiarou oko rozži — a poznaj raz sám seba!R. 1862[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]V Štiavnici 1862. Rukopisné Sobrané spevy 1873 i 1879. Prvé uverejnenie v Černokňažníku II, 1862, str. 157 — 8, 27. júla spolu s básňou Sama Tomášika, tak isto pomenovanou.[3]bodsekáň— kyjak, mlat (častejšie budzogáň, v ľud. povestiach)[4]Bisurmani busurman — u niektorých slovanských národov prezývka mohamedánov ako nevercov a ukrutníkov.[5]Marko— kráľ srbský (1371 — 1394) ospevovaný v epických srbských spevoch stal sa národným hrdinom ako Marko Králevič (kráľov syn).[6]pokon(do pokona) — koniec (do konca)[7]Prometej— správne Prometeus. Podľa starogréckej báje ukradol bohom na Olympe (ich sídlišti — najvyšší vrch Grécka) oheň a zniesol ho na zem, aby sa stal dobrodením ľudstva; bohovia ho za to prikovali o bralo Kaukazu, kde mu sup trhal vnútornosti. Čo však vo dne sup vytrhal, to sa vždy v noci zahojilo — a tak Prometeus trpel neprestajne.	Botto_Cierna-Hora.html.txt
PředmluvaNení tomu dávno, ještě na počátku tohoto století, pokládány byly prostonárodní báje, pohádky a pověsti vůbec za věc pošetilou, za ničemný výmysl starých bab a chův, aby jimi ukrátily lidem nerozumným dlouhé zimní večery a neb ukonejšily nepokojné děti v sen. Kdo koli se hlásil pod korouhev domnělé vzdělanosti, kterou doba Josefínská vztyčila, pokládal za potřebu nevyhnutelnou i za svatou povinnost, všech takových, jak za to jmíno, jalových plodů hrubé, nevzdělané fantasie z hloubi srdce svého nenáviděti a podlé nejvyšší možnosti jich potlačovati.Ale když v průběhu času z té samolibé strojené vzdělanosti z nenáhla se vyvinula skutečná, pravá snaha po vědě a po pravdě, počali mužové, kteří se obírali s poznáním svého národa, přemýšleti a vyšetřovati, jsou-li skutečně takové báje a pověsti nahodilý, neužitečný a nedávný výmysl prostého lidu, a nebo mají-li v sobě jaké starší a hlubší jádro? a konečně který jest jich původ a počátek?Co se první otázky dotýče, shledalo se, že tytéž báje a pověsti, ač v rouše mnohdy velmi rozličném, nalézají se na místech nejedněch a často na sta mil od sebe vzdálených, ano i u rozličných národů, kteří však buď jednoho jsou plemene, a neb aspoň spolu sousedí nebo sousedili, tak že nelze jest, aby se ta shoda přičítati mohla pouhé náhodě, nébrž že tyto věci mají nějaký společný, ale daleký a prastarý pramen a původ.Dalším skoumáním, a zvláště když se za tou příčinou bedlivěji přihlédlo ke známým bájeslovím jiných národů pohanských, starých i pozdějších, totiž Indův, Řekův, Germanův a Čudův, nabylo se přesvědčení, že ty prostičké naše pohádky a pověsti jsou zbytky prastarých bájí náboženských, jimiž pohanští předkové naši zobrazovali sobě neodolatelné působení vidomé přírody, které vzdávali úctu božskou, její zjevně působící síly, ježto jsou příčinou blahodárných i zhoubných účinků, léta i zimy, dne i noci, života i smrti; a že takto pod chatrnou a v průběhu snad několika tisíc let neustálým přecházením s pokolení na pokolení často velmi zpotvořenou rouškou báje mnohdykrát se ukrývá hluboká pravda přírodní i vážná národní mravouka náboženská.Bylať báje hlavní formou předhistorického života národa každého, pronikajíc celé ústrojí někdejšího jeho bytí: jeho náboženství, jeho veřejné i domácí zřízení, jeho zaměstnání, zábavy, zpěvy i všecko jeho smýšlení. V mlhovité říši starých bájí ztrácejí se počátkové obecného dějepisu národního. Soudce Krok se svými dcerami a Přemysl oráč, první v domácím dějepisu našem vystupující osoby, zahaleny jsou mlhou starých bájí národních. A však i v pozdějších pověstech historických, jako ku př. o Iljovi Muromci, o Markovi královici, o Zdenkovi Zásmuckém a jeho Blanických rytířích a t. d. ještě také báje se skutečností tak sloučena jest, že nelze s jistotou jednoho od druhého odmísiti. Bájemi pohanskými protkáno i náboženství křesťanské ve spůsobě mnohých legend i obřadů. Tak ku př. svatý Jiří, mládenec dvanáctiletý, jenž zabíjí draka a vysvobozuje pannu královskou od smrti, jest táž osoba staré báje národní, kteráž i ve mnohých našich pohádkách, ač v obleku rozdílném, se vyskytuje: jestiť to slunce jarní, jež po dvanácti měsících výroční pouti své ubíjejíc draka čili běsa zimního, vysvobozuje panenskou přírodu.Ano prastaré báje pohanské projímají potud ještě, přese všecko působení novověké osvěty, národní život náš ve spůsobě pověr, předsudkův, obyčejův, přísloví a jiných návykův, v kterých jsme se zrodili a vyrostli. Nechtíce a nevědouce jsme všickni bájemi pohanských předků našich proniklí. Tak ku př. dávajíce někomu „dobré jitro“ neb „dobrý den“ a p., totiž žádajíce slovem, aby se tak stalo, jakož pravíme, ani netušíme, že tento spůsob pochází ještě z pohanství a vysvětluje se bájí, kteráslovupřičítá tvůrčí moc. Když díme v přísloví, že „čert vtrhl na svého Boha“, chtíce říci, že přišel rovný na rovného, ani zdání nemáme o tom, že jsme vyslovili základní učení náboženské pohanských předků našich o dvou sobě rovných bozích, dobrém a zlém atd.Přistupujíce k otázce druhé: odkud mají prostonárodní báje a pověsti svůj původ a počátek? jakými skrytými příčinami za časů předhistorických u každého národu nevyhnutelně vznikaly a se rozvíjely, přenášejíce prostotu skutečného života v podivnou říši nemožností? musíme vyznati, že potud ještě se nepodařilo, tuto otázku s jistotou a konečně rozřešiti.Jest trojí spůsob, kterým mužové učení starého i nového věku hledí vysvětliti původ bájí národních a dopátrati se jich jádra, totiž:a)historický, jejž zastávali staří řečtí Epikurejové a někteří novější francouzští i němečtí učenci, dovozujíce, že bájesloví jest zbožněná historie, t. j. že bohové pohanští byli někdy skutečnými lidmi, žijíce na zemi, a že časem a přimyšlením zázračných příběhů povýšeni jsou na bohy.b)symbolický, jenž pokládá báje za plod bujné obraznosti, která síly v přírodě působící přiodila podobenstvím a je zbožnila. Jestiť to symbolické oživení působící přírody. Náhled tento, k němuž i řečtí Stoikové se přiznávali, za časů novějších zvláště od německých učencův mnoho byl pěstován a nyní v Evropě vůbec za pravý panuje. Původ pak takových bájí symbolických přičítají někteří buď dávným mudrcům, kteří jich užívali při vyučování, nebo básníkům s úmyslem zábavným, a nebo kněžím s úmyslem náboženským; jiní pak mají za to, že báje vyšly z národu vůbec, jenž smělou mlhovitou symbolikou vyobrazoval sobě zbožněné síly přírodní.c)filologickýčili jazykový. Původ báje připisuje se tuto pouhému působení řeči ústní a jejím změnám, nechť toho příčinou jest nedokonalost a nebo přílišné bohatství prvotního jazyka. Dle náhledu tohoto není báje nic jiného, nežli mylně pojaté podání, které pošlo z předhistorických osudů jazyka nedorozuměním. Báječné podání zplodilo potom báječnou víru a zázračné příběhy. Výkladu tohoto zástupcové jsou: Němec Heine a Rus Šepkin.Máme za to, že žádný z těchto výkladů sám o sobě k vysvětlení všech bájí národních kterého koli národa nepostačuje, ale že každý jich na svém místě a v jistých okolnostech může býti pravý a platný. V bájesloví však slovanském jen druhý a v jisté míře i třetí ten spůsob prospěšně posloužiti může, ale první snad dokonce se nehodí. Nemajíce nyní ještě úplné jistoty, odkud národní báje naše vzaly svůj původ, musíme se zatím spokojiti s vědomím, že pocházejí z časů předhistorickýcb, a že podstatou svou vztahují se k náboženství pohanských předků našich, k úctě všepůsobící přírody.Ostatně netřeba široce dokládati, že není všecko pravou starou bájí národní, co si prostý lid tím jménem vypravuje a nebo snad i ve sbírkách tištěných za to se vydává; ano že i mezi skutečnými bájemi národními rozdíl jest nemalý podlé toho, neodchyluje-li se báje příliš od prvotní prostoty a průhlednosti své, a nebo byla-li časem v ústech lidu pokažena, s jinými bájemi smíšena, a neb od nerozumných neb i nesvědomitých sběratelů a písálků z úmysla předělána i zpotvořena. V příčině té potřeba jest, aby ten, kdo se s bájeslovím slovanským obírá, duchem kritickým uměl rozeznati pravé od nepravého, podstatné od nepodstatného, věcné od formálního a nahodilého.Od té doby, co Slované počali sobě těchto svých památek národních všímati, neuplynulo ještě ani plných 40 let, a již shledáno jich i tiskem vydáno množství veliké; a však potud ještě žeň u všech větví kmene slovanského není dokonána, ano u některých sotva se počala. VČecháchvydali Jakub Malý a Božena Němcová sbírku jich pod názvem „Báchorky a pověsti“ (v Praze 1855), potom J. K. z Radostova „Národní pohádky“ (v Praze 1856). — NaMoravěvyšla „Sbírka pověstí moravských a slezských“ od M. Mikšíčka (v Brně 1843), pak „Pohádky a pověsti“ z okolí Rožnovského, jež sebral B. M. Kulda (v Brně 1854), a pokračování jich od J. St. Menšíka z okolí Jemnického (v Brně 1856); konečně „Pohádky z Moravy“ od Fr. Stránecké (v Praze 1868). — NaSlovensku: „Slovenskje pověsti“ od J. Rimavského (v Levoči 1845), a jiná sbírka od A. H. Škultetyho a P. Dobšinského (v Rožnave 1858); konečně také „Slovenské pohádky a pověsti“ od B. Němcové (v Praze 1857). — VLužici: několik pohádek a bajek zároveň s písněmi vydaných od L. Haupta a J. E. Smoléře (v Budyšíně 1841), pak „Sagen und Märchen“ od Ed. Willkomma (v Hannovru 1845) a „Sagenbuch der Lausitz“ od K. Haupta (v Lipsku 1862). —Polské: K. W. Wóycického „Klechdy, starożytne podania i powieści ludu Polskiego i Rusi“ (ve Varšavě 1837); „Powieści ludu spisane z podań“ od K. Baliňského (ve Varšavě 1842), a „Bajarz Polski“ od A. J. Gliňského (ve Vilně 1853). —Velikoruskésbírky: I. Sacharova (v Petrohradě) a A. N. Afanasjeva „Narodnyje russkije skazki“ (v Moskvě 1858); I. A. Chudjakova „Velikorusskije skazki“ (v Moskvě 1860). —Maloruskéskazky některé z Haliče obsaženy jsou ve spise „Věnok“ od Ivana B. Hołovackého (ve Vídni 1847) a z Jižní Rusi v díle „Zapiski o Južnoj Rusi“ od P. Kuliše (v Petrohradě 1857); po sléze vydal J. Rudčenko „Narodnyje Južnorusskije skazki“ (v Kyjevě 1869). —Srbsképod názvem „Narodne Srbske pripovědke“ vydali A. Nikolić (v Bělehradě 1842) a Vuk Štef. Karadžić (ve Vídni 1853). —Charvatskéz okolí Varaždinského vyšly též pod názvem „Narodne pripovjedke“ od Mat. Kračmanova Valjavce (ve Varaždíně 1858) aKrajinskébáje o stvoření světa a o Kurentovi v „Nevenu“ (v Lublani 1858).Z bájí a pověstí všech větví slovanských učinil K. J. Erben jistý výbor pod titulem „Sto prostonárodních pohádek a pověstí slovanských v nářečích původních“ (v Praze 1865), mezi něž pojaty jsou také některébulharské,kašubskéidolnolužické, ježto před tím nikdež ještě nebyly vytištěny. — Toto však jsou jen sbírky čelnější, pokud nás došly; o pohádkách, pověstech atd., ježto po různu ve mnohých časopisech roztroušeny jsou, tuto nelze jest se šířiti.Z těchto nadřečených sbírek, vyjmouc toliko sbírky českoslovanské, vybrali jsme věci některé, ježto v bájesloví slovanském mají zvláštní důležitost nebo zanímavost, pak některé pověsti o báječných recích slovanských, a konečně také několik povídek mravoučných i žertovných, kteréž tuto čtenářstvu našemu podáváme z největšího díla v úplném jich přeložení na jazyk náš mateřský, a jen z malé části, pokud se za dobré vidělo, ve spůsobu více méně zkráceném. Pohádek českých, moravských a slovenských, ježto jsou vůbec přístupny, z úmysla jsme pominuli. Nejdůležitější zajisté báje slovanská, ve sbírce této obsažená, jest „o stvoření světa“, kteráž sice u nás potud se nenalezla, ale Slovanům jiným, totiž v Krajině, v Srbsku, v Haliči, v Jižní i Veliké Rusi povědoma jest, ano až do Asie k pohanským ještě Burétům se dostala. Důležita jest i také zvláště proto, že do nedávna ještě s jisté sousední strany se pravilo, že Slované k této báji základní o počátcích všeho bytí, k tomuto vrcholu národního důmyslu, ani se nikdy nepovznesli!Mezi bájemi a pověstmi nepovědomými najde tuto náš čtenář také mnoho, totiž celou třetinu, dobrých starých známých, ač někdy v kroji u nás neobyčejném, a to ze všech zemí slovanských, ješto hlasité vydávají svědectví, že prese všecky hráze, příkopy i jiné překážky politické jsme i zůstaneme dětmi jedné veliké slovanské rodiny. Některé z našich domácích pohádek a pověstí, od prvotní formy své se odchýlivše, nabývají teprvé příbuznými podáními jiných Slovanův určitého smyslu bájeslovného. Tak ku př. vůbec povědomá naše pohádka „o perníkové chaloupce“ sama o sobě zatmělá jest, a nesnadno lze se domysliti, jaký smysl se skrývá v báji té; ale když ji srovnáme se skazkou velikoruskou „Špalíček“ (č. 16), kdež Ivánka husy letíce berou na křídla svá a donášejí domů, tuť i hned prosvitne, žeIvánkemmíní se jaro čili jarní slunce, s nímž husy divoké se navracují z krajin jižních, a že česká lidojednábaba, ruskávědmaaJaga-Bura(č. 37), lužickáVjerai slovinskážidovka(č. 82) jsou jedna a táž bytost bájeslovná, znamenajíce zimu, která všecko stvoření hubí a požírá, a která také tím Ivánkem — jarem béře svůj konec. Vše ostatní jest jen nahodilá úprava, kterou si každá krajina zřizuje dle své chuti.VPraze, v únoru 1869.Vydavatel.	Erben_Baje-a-povesti.html.txt
Pútnik[1][2]Chalúpka nedostavená,záhonček nedooraný;vzala voda — všetko vzala:zbohom, zbohom, rodné strany!Žírne dedov polia, prachyv mútnej Tise zanikajú;domovina holý kameň:zbohom, zbohom, rodný kraju!Zasej, čo chceš, na ten kameň,čo ti zrastie? Bodliak planý:dobre sa maj, slovenský kraj,zbohom, zbohom, rodné strany!„Kdeže ideš, šuhaj malý,bez cestičky? Nemáš zbroje!Tŕním, hložím po úskalídarmo zderieš nôžky svoje!“Idem, idem za tou vodou,idem dolu; — nájdem ja ju —nájdem moju otcovizeň:zbohom, zbohom, rodný kraju!Pôjdem, pôjdem až k tej Tisea od Tisy do Dunaja,a Dunajom na kraj sveta,kde sa nebo s morom spája.Pôjdem, pôjdem šírym svetombez cestičky; nemám zbroje.Budem volať za tou vodou:Daj mi moje, čo nie tvoje!Daj mi moje, čo nie tvoje;to pre teba večná bieda;hlienom ťa to kaliť bude,Boh — ten cudzie požiť nedá.A keď voda nepočuje,počujú ma šíre kraje;ozvú sa mi brehy mora,od nichž vlahou víchor vlaje.Keď ma more nepočuje,počuje ma Pán Boh z neba;On zem, slnce, more pohne:rodným krajom dá, čo treba.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.[2]Dobšinského prepis na liste F vo Fascikli nezhoduje sa s Bottovým konceptom, ale je pekne ucelený. Predpokladáme, že Dobšinský mal aj inú predlohu, preto odtláčame jeho odpis. Uverejnil ho v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 457 a prevzal i Škultéty do vydania Spevov r. 1909, str. 215.	Botto_Putnik.html.txt
Svetovládny rytýrPodal a rozpráva Samko Bodorovský z Baňskej Bystrice.Bol raz jeden už obstárny kráľ a ten mal troch synov. Ako dobrý otec rádby bol z nich čo najdriečnejších šuhajov vychovať, a povolal tých najmúdrejších ľudí z celej krajiny, aby mladých kráľevičov vo všetkom čo jim vedieť treba učili a cibrili. Ale tí veru z milých kráľevičov nič nemohli vykresať, — a ako boli prišli, tak jeden za druhým zanahali kráľovský palác. Neborák otec sa nad tým veľmi smútil, lebo predzvídal, že jeho synovia pre jich nespôsobnosť ľahko celô kráľovstvo utratia a na večné veky nešťastní ostanú.Ako sa takto den po dni v myšlienkach trápil: len zrazu strhne sa veliký hrmot, tak že sa od toho celý palác striasol. Kráľ beží von, že čo sa to robí? — a tu vidí na posried dvora pekného ozbrojeného rytýra (Ritter) na koni. Ten zosadol hneď a poberal sa rovno ku kráľovi, ktorý ho veľmi vďačne prijal.Rytýr sa nič nechcel meškať, ale hneď oznámil prečo prišol. „Počujem,“ povedá, „že máte troch synov, ktorých ste doteraz k ničomu nemohli priviesť; ako sa vám páči prepusťte mi jednoho z nich, trebárs toho najmladšieho, uvidíme, či bude dač z neho.“ — Kráľ na to z radosti privolil, lebo sa úfal, že pri takom hodnom rytýrovi môže sa predca čo to podučiť; len to sa mu nevidelo, že si nevyvolil zo starších, ktorí sa mu ešte predca trochu súcejší zdali byť. Rytýrovi bolo jedno, či ten či ten, a tak si zvolil toho najstaršieho. S tým sa od kráľa odobral; syna pojal za ruku a vyviedol na dvor, kde jich pyšný tátoš čakal. Vysadli oba naň a rytýr zavolal ešte kráľovi: „o rok ti ho zase donesiem!“ Bodol tátoša a ten sa schytil do skoku tak, že sa celý ten palác poznovu od toho striasol.Čosi kamsi prileteli do rytýrovho zámku, ktorý sa len tak od zlata a sriebra a drahých kamenov ligotal. Tu rytýr povodil chovanca svojho radom po všetkých izbách, poukazoval mu všetky znamenité veci a ku pokonu preriekol: „Toto bude teraz ako tvoje vlastnie, môžeš s tým čo chceš robiť. A máš tu aj všeljaké zábavky, aby ti dlhá chvíľa nebývala. Druhú prácu nebudeš mať žiadnu; môžeš sa jednostajne len ihrať, a zabávať; ale na konci roku mi takú večeru prichystaj, čo ju už na pol míle zavoniam. Ja teraz musím odísť do sveta a cez celý rok ma nevidíš; ale po roku ma istotne čakaj. A keď vykonáš statočne, čo ti kážem, uvidíš potom akú ti pamiatku spravím. No tak teraz s Bohom a zostaň zdrav!“Milý rytýr odišol; princ ostál v nádhernom paláci, kde z izby do izby chodil, v drahých veciach sa preberal a zábavkami všakovými si čas krátil. Tak mu prešvihol rok ako nič, a on sa zadivil, ked ho jeden sluha opamätal, že zajtra rytíra domov čakajú. Tu mu už aj trochu prineskoro bolo vystrojiť tú večeru; ale on sa pousiloval a spravil ju tak, ako najlepšie vedel.Zrazu zahrmelo v paláci. Rytýr zosadol z tátoša a rovno sa poberal ku kuchárovi. „Driečny si ty šuhaj,“ rečie mu, „na pol míle sa mi od tej vôni kýchlo.“ — Len čo sa poskladal, hneď si sadol k zakrytému stolu a dal sa do chutnej večeri. Keď už všetky zlaté a srieborné mysy vyprázdnil, vstál hore a obrátil sa k princovi: „No, syn môj, statočne si sa zadržal, zaslúžiš hodnú odmenu. Naber si z týchto drahých vec, koľko len chceš; ja ťa odprevodím k otcovi a na ceste ti ešte inakšiu pamiatku spravím!“ Milý princ bral a pchal do vriec čo najinakšie veci, koľko sa mu len páčilo. V tom zadupotal na dvore tátoš a rytýr zavolal na princa: „Poď a sadaj! — a čo si si tuto nabral, o to nemaj starosť, to ti popredku dopravím k otcovi.“Vyšvihli sa na tátoša a leteli, leteli, až došli na jednu peknú lúčku. Tátoš zastane; zosadnú dolu a rytýr povie princovi: „Kľakni si na zem a ucho prilož k samej zemi.“ — On urobil tak a počúval, počúval. „Čože vidíš a čo počuješ?“ — spýta sa ho rytýr. Milý princ s veľkou radosťou vyskočil a poviedal: „Všetko som videl, čo sa koľvek vo svete robí; aj môjho otca a bratov, ako sa v mojich veciach preberajú, ktoré som si u teba nabral.“ „No teda, takým ty rytýrom budeš, čo budeš vedieť všetko, čo sa na svete robí; a to budeš mať odo mňa pamiatku. Teraz poďme rovno k tvojmu otcovi.“Tátoš sa poznovu vychytil s nima a neprestal leteť až v kráľovskom paláci zahrmel, kde jich otec a bratia s veľkou radosťou privítali. — Otec sa rytýrovi poďakoval a zdržiaval ho, aby sa u nich pobavil, „Ja sa nestačím meškať,“ povie na to rytýr; „ale ak sa vám páči, prepusťte mi i toho srednieho na jedon rok.“ Kráľ milerád na to pristál a rytýr pojal hneď za ruku toho srednieho syna; vysadli na tátoša a zaleteli do rytýrovho zámku.Tu ho hneď povodil po všetkých izbách, poukazoval kde aká drahá vec a sveril mu to všetko pod opateru na celý rok, aby si podľa vôle každô poprezeral a s hračkami všeljakými sa zabával; ale na konci roku, aby mu takú večeru prichystal, čo bude už na míľu páchnuť. To že keď vykoná, dostane hodnú odmenu. S tým mu podal ruku, sadol na tátoša a letel do sveta.Princ, ako jeho starší brat, nič inšie nerobil, len sa z izby prechodil, v tých drahých veciach sa preberal a zábavkami si čas krátil. Na konci roku sa prichytil ku kucháreniu tej večeri, a dobre sa mu podarila, lebo páchla na míľu zeme.Rytýr prihrmel, a len čo sa poskladal sadol ku prichystanému stolu a večera sa mu páčila. Keď už bol so všetkým hotový, vstál hore a obrátil sa k princovi: „No, syn môj, statočne si sa zadržal, za to ti chcem spraviť na celý život pamiatku, a sám ťa odprevodím k otcovi.“ — Potom mu kázal tiež, aby si nabral z jeho vecí, čo sa mu len páči, a že to on všetko popredku vypraví k jeho otcovi.Hneď na to vysadli na tátoša a leteli dlho, až k velkému mori, a tu tátoš na brehu zastál. Zosadli oba a postavili sa na samučičkom kraji. Tu rytýr vytiahol z vrecka tri dukáty, zahodil jich ďaleko do mora a kázal princovi, aby skočil dnu a tie dukáty mu nazpak doniesol. Princ sa len na neho podíval, že či to na ozaj, a či sa len žartuje. Ale veru milý rytýr to tak naozaj myslel, a keď sa princ zdráhal, rytýr vytiahol meč a šibrinkoval mu s nim nad samou hlavou: že ho, ak nechce poslúchnuť, naraz zotne, a všetko mu jedno bude či takto, či tak zhynúť. Chceš nechceš, milý princ skočil do mora. Ale ako sa zadíval, keď zbadal, že je na suchom a nie vo vode. Okolo neho všade voda tiekla, a on stál na suchu, a na ktorúkoľvek stranu sa pohnul, všade sa mu voda vystupovala. Našol šťastlive aj tie tri dukáty a vyniesol jich rytýrovi na breh. „No vidíš,“ ohlásil sa tento, „čo si sa mal tak báť? Od týchto čias budeš takým rytýrom, že kdekoľvek budeš bojovať a trafí ťa nepriateľ nahánať,ty cez vodu prejdeš suchý; kdo sa ale za tebou pustí, každý vo vode zahynie. To budeš mať odo mňa pamiatku. A teraz poďme s Bohom k otcovi tvojmu!“Keď do kráľovského palácu došli, všetci jim vybehli v ústrety, a vytešený otec nevedel sa dosť naďakovať rytýrovi, že takú starosť o jeho synov má. „Slabá starosť,“ povie na to rytýr, „a keď sa vám páči prepusite mi ešte aj tohoto najmladšieho do jednoho roka.“ — „Vezmite ho, vezmite,“ odpoviedal kráľ, „vďačne milerád vám ho prepustím: bárby sa vám pošťastilo najme z tohoto netrebáka niečo vykresať.“ Rytýr nedbal, či je taký lebo taký, len si si ho mal v moci. „Veď mi tento môže byť ešte inak po ruke, ako tí dvaja,“ myslel si. Hneď sa vyšvihli na tátoša, rytýr pokývnul rukou a poviedal s Bohom! Čosi kamsi stáli na dvore zámku rytýrovho.Ako zosadli, viedol rytýr chovanca svojho do nádherných svetlíc, a milý princ dobre si očí nevyhľadel na kráse tých všakových drahých a utešených vecí. „No, syn môj,“ ohlásil sa rytýr, „tu inšie nebudeš robiť, len tieto drahé a pekné veci obzerať a s týmito hračkami sa zabávať; to bude tvoja jediná práca. Druhô ti ale to nakladám, aby si ma na konci roka, keď sa bohdá šťastlive navrátim, s takou večerou čakal, čo ju zavoniam, keď ešte na dve míle od môjho paláca budem. Ak mi to statočne vykonáš, spravím ti ešte inakšiu pamiatku ako tvojim bratom.“ S tým sa od neho odobral, vysadol na tátoša a hybaj zase do sveta.Deň za dňom preletel princovi ako nič; ani nevedel, kde sa vzal tu sa vzal, koniec roku. Tu si vysúkal rukávy a dal sa do chystania tej večeri. Keď rytýr na dvore zahrmel, stálo už všetko pekne krásne pohotove. Ešte len vo dverach bol, už chválil dobrého kuchára, že ho tá vôňa až na poltretej míle zašla. Hneď si prisadol ku stolu a všetko do akomáčneho maku s veľkou chuťou pojedol. Po večeri vstál hore a obrátil sa k princovi: „No,“ povedá, „statočne si sa zadržal, takúto večeru ešte nepamätám a za to ti spravím večitú pamiatku.“ Na to hneď posadali na tátoša a zachytili sa tou stranou, ktorou pred rokom boli prišli.Leteli leteli za dĺho, až prišli na tú istú peknú lúčku, kde sa s najstarším bratom bol stavil. Tu zase tátoš postál, a bol veľmi smutný, lebo vedel čo sa má stať. Rytýr horko ťažko zosadol dolu a kázal princovi, aby aj on zišol. Ten skočil rezko a rytýr začal k nemu hovoriť: „Syn môj drahý ja už ďalej nevládzem, už ma moje sily celkom opúšťajú, ja musím umrieť. Nemám nikoho takého, ktorému by som sveril môj palác so všetkým bohatstvom, ktorô sa tam nachádza; k tomu aj tohoto verného koníka, ktorý so mnou spolu zriastol a toľké ako ja nebezpečenstvá vystál. Toto všetko oddávam do moci tebe, ty budeš teraz nad všetkým týmto pánom. — Tu sa obrátil k smutnému tátošovi, potľapkal ho ostatní raz a prikázal mu, aby aj budúcemu pánovi tak verne slúžil, ako jemu samému. Potom zase hovoril princovi: „Ty s pomocou tohoto koníka a s týmto mečom, ktorý som vo dne v noci opásaný mal, a ktorý teraz tebe porúčam, staneš sa najslávnejším rytýrom, tak že s ním môžeš celý celičičký svet vybojovať. Ale to ti povedám, daj si naň aký najlepší pozor; lebo akby ti ho dakdo od pása odviazal, na skutku by si skämenel.“ To keď preriekol, odviazal si meč a podal ho princovi. Len čo si ho tento opásal, v tom okamžení starý rytýr spadol na zem a dokonal.„Čo tu robiť?“ myslel si mladý rytýr; ako ho tu pochoval, keď žiadnej pomoci nieto, a kde ju hľadať, či doma či v rytýrovom zámku? Hneď sa mu ale znevidelo, aby sa mal domov s takým smútkom vrátiť a poviedať, že je ešte ani nepochránený. Vysadol teda na tátoša a šol nazpät do zámku; pojal so sebou ľudí a s pomocou týchto na tej utešenej lúčke pod strom, ktorý v posredku stál, starého rytýra pochoval. Ako už s hrobom celkom hotoví boli, mladý rytýr vypravil poddaných nazpät s tým poručením, aby zámok, už teraz jeho, v dobrom poriadku udržali, až pokým sa sám doň nenavráti.S tým letel k domu a keď zhrmel na posred dvora, celý palác sa striasol. Otec vynde aj so staršími syný. Najprú sa zľakol: kde mu jeho syn ostál, a že sa len sám rytýr vrátil; ale ako bližšie kročil, videl, že je to jeho syn. Prvá hneď otázka bola, prečo aj sám rytýr s nim neprišol; prečo ostál doma? Syn mu vyrozprával, čo a ako sa stalo na ceste, nad čím sa otec a bratia veľmi zasmútili. Ale ked jim ďalej vykladal, že starý rytýr svoj zámok so všetkým bohatstvom jemu poručil, divili sa veľmi a bratia mu to štestie závideli.Vnišli dnu, a tu hneď otec vzal všetkých troch pred seba: „Nože mi už teraz preukážte radom, čo ste sa tam každý za ten rok naučili.“ — Lebo tí dvaja, trebas sa jich dosť spytoval, nechceli mu zjaviť čo vedia, pokiaľ sa aj ten najmladší nevráti. — Ako to otec vyriekol, tu sa každý umikoval, nikdo nechcel predok zaviesť, a dvaja starší len toho najmladšieho tiskali, aby on začal. „Po staršom do mlyna“ — povie na to tento, „ja najmladší ostanem na pokon.“ Voľky nevoľky pribral sa k reči ten najstarší a povie:„Ja som taký rytýr, keď ucho k zemi priložím, všetko počujem a zviem, kde sa čo robí.“Na to sa ohlásil srední:„A ja som taký rytýr, že kdekolvek cez vodu pôjdem, všade sa mi bude voda odstupovať a ja pôjdem po suchom.“„Čožeby to všetko bolo,“ zvolal najmladší,„ja som taký rytýr, čo týmto mečom a pomocou môjho tátoša celý svet vybojujem, aj vybojovať musím.“— Ako to bratia počuli, ešte tým horšie jich napajedilo, a keby boli mohli, neviem čoby mu boli spravili.Za jeden čas potom žili všetci traja doma. — Ale že otec teraz toho najmladšieho najradšej videl, to tí dvaja nemohli strpieť a srekli sa, že si pôjdu inde štestie hľadať. Odobrali sa od otca a matky; po bratovi sa ani neobzreli, ale sa mu zle nedobre zastrúhali, že sa musejú nad ním vyvrchnovať. A tak sa pobrali do širokého sveta.Z počiatku cesty nerozprávali o inšom, len o tom svojom bratovi, a radili sa medzi sebou, akoby ho mohli o to čo má pripraviť a pokaziť mu všetko štestie. — Medzitým len stúpali ďalej, a kde prišli k poddaným otcovym, všade jich ako kráľovských synov vďačne prijímali a potrebnými vecmi na ďalšiu cestu opatrili. Kým na hranicu neprišli, chodili samy dvaja, ale tu vzali k sebe dakoľko chlapov, aby, vraj, v cudzom svete bezpečnejšie mohli cestovať.Dobre lebo nebars. Ako už boli v druhom chotáre, nespravovali sa viacej tak, ako vo vlastňom. Oni si veľa zakladali v tom, že sú oni takí rytýri, že oni to a to môžu. Kde prišli, nie žeby sa boli ticho a poriadne držali; ale trápili a mordovali ľudí, keď jim niečo nechceli po vôli urobiť, alebo sa zdráhali dať, čo od nich driapali. Tak sem a tam sa túlajúc veľa dedín vyplienili, vypálili a na mizinu doniesli. — A toto zbojstvo sa jim darilo za drahný čas.Ale tu sa dostal ponos do uší samého kráľa tej krajiny, aká sa škoda od tých zbojníkov robí, a ubiedení ľudia prosili, aby jich pochytať a vykántriť dal. — Kráľ na skutku vydal rozkaz, aby sa vojsko prichystalo a tých lúpežníkov vyplienilo; ale aby tých dvoch driečnych ptákov hľadeli živých dolapiť a k nemu priviesť.Ako to tí dvaja počuli, že veľkô vojsko proti ním kráľ poslal; mladší brat vedel hneď čo urobiť. Zabrali sa k jednej veľkej rieke, a postavili sa na breh. Nezadlho došlo kráľovskô vojsko, a mysleli si: čoby taká hrstka proti nám spravila, tých ľahko do vody pohádžeme. Ale ako už prišlo na bitku dvaja bratia skočili popredku do vody a za nima celá tá zberba; prešli suchí až na druhý breh, ani len kvapka vody sa žiadneho nechytila. Vojsko kráľovskô, ako to videlo, hneď sa pustilo za ními; ale voda bola hlboká, a všetci sa tam potopili. — Tí na druhom brehu od radosti sa smiali a ujúkali strašne. Ale aj jim potom neslúžilo dlho štestie. Kráľ poslal hneď druhô vojsko, a to jich, nenazdajky keď jednu dedinku plienili, celkom zaobklúčilo, že ani len jeden nemohol uvrznúť. Všetkých do jednoho priviedli pred kráľa a tých dvoch oplanov po predku. — Ako týchto kráľ zazrel, hneď sa jich spýtal: že kdo sú a zkadiaľ prišli? oni odpoviedali, že sú synovia toho a toho kráľa, a že sa vybrali na cestu v druhých krajinách si svoje štestie hľadať. „Nuž na takýto spôsob si vy štestie chcete získať?“ — zvolal rozmrzený kráľ. „Žeby ste vy boli kráľovskí synovia, to vám neverím, lebo by to kráľovskí synovia robiť nemohli, čo ste vy poparatili; sám pozor a celý váš oblek prezradzujú, že ste len zbojníci. Preč s vami do chládku, rozkázal kráľ, a o krátky čas, keď sa súd nad vami dokončí, budete visieť.“V tú noc za tým, ako sa toto v cudzej krajine s dvoma bratma dialo, otec doma mal už nad samým ranom veľmi smutný sen o svojich synoch. Všetko sa mu to a tak snilo, ako sa s níma naozaj stalo. Skočí na nohy a ide s tým snom k najmladšiemu synovi, ktorý vtedy ešte tuho spal. Priblížil sa k jeho posteli a za chvíľku sa díval na neho, lebo strašne zubama škrípal; potom ho zobudil a vyrozprával mu svoj sen. „Ten istý sen som mal aj ja,“ odpoviedal syn; „to nás teda ani mýliť nemôže, žeby to skutočná pravda nebola. Otec drahý, ja sa musím na cestu vybrať a tým nešťastníkom na pomoci byť.“ — Otec ho nemal vôľu od seba pustiť; obával sa, že aj on tak nešťastlive pochodí. Ale ten sa nedal odstrašiť; rozkázal hneď, aby mu tátoša osedlali a prihotovili čo treba na cestu.Po chvíli zadupotal na dvore tátoš; otec sa plačúci odberal od syna. „Oj otec drahý,“ tešil ho tento, „nemáte sa čo za mňa báť; kým mi tento meč pri boku zvoní, nesmie sa ma nikdo ani len dotknuť.“ S tým sa vyšvihol na tátoša a letel, akoby ho vystrelil. — Nebavil sa on nikde, len rovno cielil k tomu kráľovi, kde jeho bratia chytení sedeli.Ako sa ku mestu blížil, tu vidí hromadu ľudí vo veľkom kolese. Na posredku sedel kráľ; na boku stáli jeho už na smrť odsúdení bratia, a pri nich kat. Tu keď zbadal, že je už s jeho bratmi naozaj zle, popchne tátoša, a akoby z neba spadol, postaví sa pred samého kráľa. Bratia jeho sa zadívali veľmi, lebo ho poznali naraz, a naraz aj veselšiu tvár počali ukazovať. — Mladý rytýr pozdravil kráľa, ako sa svedčí, a prosil ho, aby jeho bratom odpustil a živôt jim daroval; že je on ten a ten, jich vlastní brat. „Veď keby boli po rytýrsky a po kráľovsky prišli tak ako ty, aj ja by som jich inakšie bol privítal; ale keď mi toľko škody narobili, toľko ludí pobili: čože inšie zaslúža ako smrť?“ hovoril kráľ. — „Tvoja škoda sa ti trojnásobne vynahradí,“ odpoviedal rytýr; „mojim ale bratom život darovať musíš.“ — „To ma nikdo neprimusí,“ zvolal nahnevaný kráľ, „a na tvoju smelú reč dám jich hneď zotať.“ — Ako to ale počul mladý rytýr, zvrtnul sa s tátošom a ťal jeho vojákov jedno po druhom, a žiadon sa mu naproti postaviť nemohol, ani neosmelil. — „Pokoj, pokoj!“ zvolal teraz naľakaný kráľ. — Hneď mu bratov prepustil a k nemu sa krajšie ukázal, tak, že sa celkom medzi sebou spriatelili, a kráľ ho do svojho paláca zavolal. — Ako ta prišli hneď sa vystrájala veľká hostina a všakové zábavy, kde si najme dvaja bratia po toľkom strachu dobre poskočili. — Keď už bolo po všetkom, odobrali sa pekne od kráľa a vyšli von z mesta. — Tu ten najmladší zastavil bratov a spýtal sa jich: že či ho chcú vo všetkom poslúchať a jeho radu nasledovať, že jich na ďalšiu cestu pod svoju ochranu vezme a šťastlivýma urobí. — Bratia teraz už inak mysleli, ako keď boli z domu vyšli: zmúdreli vlastním neštestím. Pokľakali na kolená a prisahali bratovi, že ho chcú ako vlastnieho otca ctiť a vážiť, a že jeho dobrú radu budú na veky nasledovať. — „No tak teda,“ odpoviedal najmladší brat, — „teraz pôjdete vo meno božie so mnou!“ A tak sa aj zabrali všetci traja spolu a šli cez mnohé slávne mestá a kráľovstvá. Kde len koľvek prišli, všade jich radi a vďačne prijali, lebo nikomu neboli na škodu, ale každému k dobrej pomoci. Najme ten najmladší brat, kde sa len obrátili, všade slávnymi a hrdinskými skutkami krásnu pamiatku po sebe zanahal.Keď už mnoho krajov takto schodili, dostali sa raz do jednoho kráľovského mesta, a tu sa veľmi zadivili, že bolo celô čiernym súknom obtiahnutô. Obsadli v hostinci a spytovali sa: čo znamená ten smútok po celom meste? Tu jim hostinský začal vykladať: že na blízku mesta býva veľký drak s troma hlavami, ktorému musejú každý týždeň dať jednoho mládenca alebo panenku, a že na ráno prichodí rad na samú kráľovu dcéru, ktorú celô mesto pre jej utešenú krásu a dobrotu rado videlo; preto že je celô mesto v takom smútku. „Keď je tak,“ povie na to mladý rytýr, „choďte a povedzte kráľovi, že tu jesto taký šuhaj, čo jeho dcéru od toho pažráka oslobodí.“ „Dajte si pokoj,“ ohlásil sa kdosi z boku, „bolo tu dosť rytýrov, ktorí sa vám bezpečne mohli rovnať, a ktorí sa osmelili biť s tým drakom, lebo sa úfali dostať za ženu tú krásnu princesku; ale ani jeden, neodišol živý, všetci tam zkazu pobrali.“ „No len vy choďte,“ posielal jich rytýr, „že sa zas taký nachodí, ktorý chce za niu umrieť; ale že sa smrti tak ľahko neúfa, lebo víťazstvo drží ako v hrsti.“Hneď na to zachytilo sa viacej takých, čo sa hodnej odmeny úfali, oznámiť kráľovi to poselstvo, a po chvíli sa s tou odpoveďou vrátili, žeby kráľ a jeho dcéra toho odvážlivého rytýra radi videli, a preto aby si nesťažoval prísť do kráľovského paláca.Mladý rytýr vyšvihol sa na tátoša a priletel do kráľovského dvora, kde mu kráľ s dcérou a všetci ostatní naproti vyšli, každý obdivoval jeho peknú postavu, a sám kráľ sa nevedel dosť nadívať na jeho utešenú čistú tvár a na celý jeho oblek, ktorý stál na ňom, akoby ho ulial. — Tu ho hneď kráľ uviedol do svojho paláca, hostil ho znamenite a na noc u seba zadržal.Keď za rána slnko vychodilo, vysadili do koča princesku, ktorá od veľkého strachu omdlievala. Rytýr sa niesol na tátošovi, a kráľ s náramným ľudstvom šli za nimi — srdce každému mocne klopalo. Voz pred jednou káplnkou zastál, do ktorej princeska vošla, sadla si a modlila sa. Rytýr neprestrašený prechádzal sa okolo káplnky, a kráľ s ľudstvom z ďaleka sa dívali, čo sa bude robiť.Zrazu bolo počuť strašnô revanie; čosi kamsi priletel drak ku samej kaplnke a plameň mu z piskov šibal. Len obchádzal, len ňuchal okolo tej káplnky, a na rytýra sa ani neobzrel. Tento len čakal, čo a ako drak počne. Keď už všetko do okola poobzeral, zvýšil sa do povetria, vrch z káplnky ztrhol a už chcel dnu vleteť. V tom skríkne, až sa len tak ozvalo, rytýr: „Ha čo ty tu chceš a čo tu hľadáš?“ — — „Ba ty čo tu chceš, ty zemský chrobák?“ zaručal drak, „ja si pre to idem, čo je moje, a do toho sa ty nemáš starať.“ — „To je nie tvoje, ani nebude,“ povie na to rytýr, „a keď ho chceš dostať, poď so mnou za pasy.“ V tom schytil drak rytýra a tak ho hodil, že až po členky do zeme uviazol. Ale ten ztadial lahko vyskočil a schytil meč: odťal hneď jednu hlavu drakovi. Tu nahnevaný drak sypal naňho oheň strašne, že už temer nemohol obstáť. Na štestie mu bola dala princeska jednu masť, a tou sa chytro potrel. Ako drak videl, že mu oheň nevadí nič: schytil ho zase a hodil ho tak, že sa až po kolená do zeme zaryl. Rytýr vyskočil po znovu a uchytil meč, odťal aj druhú hlavu drakovi.V tom sa ozvali radostné hlasy divákov, a niektorí sa zachytili, že mu pomôžu tú potvoru konečne prevládať. Ale on jim nazpak zakýval, aby len ostáli tam kde sú. A ustatý drak si medzitým oddychoval. — Tu si pomyslí rytýr: čo sa ja budem s tebou toľko kasať a čakať, aby ti nová sila prišla; schytil meč, odťal mu aj tretiu hlavu, a sekal do jeho tela, dokial len nebadal, že ho už celkom para opustila.Teraz už prileteli aj kráľ aj všetci ostatní, vítali radostne víťaza a kráľ ho ako svojho syna objímal. Tu vystúpila aj obveselená princeska; slzy radosti ju zalialy, a nevedela sa dosť naďakovat svojmu osloboditeľovi za jeho ustávanie.S veľkou slávou vracali sa nazpät do mesta, a tu miesto čierneho súkna boli už domy ozdobené krásnými kvetý a vencami; všade sa len o rytýrovi rozprávalo, a každý sa bližšie tisnul a napínal, aby mu aspoň tvár mohol vidieť. — Ako do paláca prišli, hneď sa chystala veľká hostina. Hostia sa umiestili okolo stolov; na prvšie miesto sa posadil kráľ s rytýrom, a pri boku tohoto sedela princeska v ružových šatách. Keď sa už hodne počastovali, vstál hore kráľ a takto prehovoril: „Milí hostia! Princ tento tak veľký skutok vykonal, pre ktorý niet na celom svete dostatočnej odmeny, a ja som ho tým menej v stave akoby sa svedčilo odmeniť. Medzitým nemám syna, na ktoréhoby som po mojej smrti kráľovstvo nahal; od srdca si prajem, aby rytýr, jestliby sa mu páčilo, na moje miesto tu zostál, s mojou dcérou sa pobral a tak šťastlive kráľoval. Viem to, žeby tento odstránil od krajiny každô neštestia, ktorô by jej zkazou hrozilo.“Rytýr si už popredku pomyslel na to a poradil sa so svojim tátošom: čo má a čo bude robiť? On chcel dostáť takú ženu, ktorá nebude mať ani najmenšiu chybu. I toto pravda bola utešená panička: očičká čierne ako trnky sa jej vždy usmievaly, a líčka, akoby jej dve ružičky boly na tvári vykvitly; ale to bola chyba pri nej, že mala bradovičku na pravej ruke. Za to sa princovi nepáčila; ale si pomyslel, žeby dobrá mohla byť najstaršiemu bratovi. On vstál hore, uklonil sa kráľovi a odpoviedal: žeby on to, čo kráľ žiada, dosť rád k jeho vôli spraviť; ale že je ešte primladý a neveľa sa ešte vyznačil, že si musí ešte vätšie zásluhy spraviť na svete. Ale že má ešte dvoch bratov starších, ktorí tiež s nim cestu konajú a štiestie si hľadajú; akby teda kráľovi nebolo proti vôli, žeby prosil, keby sa jeden lebo druhý z nich tohoto štestia účastným stať mohol. — Kráľ i na to rád privolil, a dal hneď aj tých dvoch bratov zavolať. Tu sa naraz najstarší brat vystrojil za zaťa, a vydržiavali nádhernú svadbu.Po svadbe pojal rytýr najstaršieho brata málo na stranu a dával mu radu, ako sa má správať, aby mohol šťastný byť; čo mu ten aj spĺniť prisľúbil. — Napokon ale pripomnel ešte bratovi, že akby dakedy zvedel, že je on v dajakom nebezpečenstve, aby pamätal na neho a neobmeškal na pomoc mu prísť. Na to hneď počali sa dvaja bratia odberať od smutného kráľa a od mladej nevesty, ktorá osloboditeľa svojho so sĺzámi vyprevádzala. Šuhaji vysadli na bystré kone a sprevádzaní náramným ľudstvom, vyšli von z mesta. Tu ešte stisli bratovi ruku a pustili sa ďalej do širokého sveta.Prišli do tretej krajiny, a tu sa málokde stavili, len sa čím skorej ponáhľali do královského mesta. Už z ďaleka jim do oči padly vysoké väže a veľký palác kráľovský; ale to všetko vyzeralo čierno. Prídu do mesta: tu všetky ulice obtiahnuté čiernym súknom. Čo toto má zase byť? myslia si, a vnídu do hostinca. Tu sa hneď spytujú: čo je za príčina, že celô mesto takto smúti? „Ach, prevelikô neštestie!“ odpoviedal hostinský, „tu za mestom býva jeden drak so šiestima hlavami, a tomu musí mesto dávať každý týždeň jednoho mladého človeka, raz mládenca, raz paničku. Teraz prišol už rad na samú kráľovu dcéru, a zajtra ju majú tomu drakovi odniesť; preto hľa! je v celom meste ten smútok.“Najmladší brat povie na to hostinskému: aby šol hneď rovno ku kráľovi a oznámil, že je tu jeden rytýr, ktorý jeho dcéru chce oslobodiť, a istotne oslobodí. — „Jaj pane,“ kývnul rukou hostinský, „dosť tu už bolo rytýrov, ktoríby radi boly dostať kráľovu dcéru, a pustili sa do bitky s tou potvorou; ale všetci zle pochodili; nevrátil sa z nich ani jeden živý. Medzitým keď len tak žiadate, vďačne vás oznámim u kráľa.“Kráľ ako o ňom počul, hneď ho dal k sebe zavolať; objal ho ako vlastnieho syna a v paláci ho zadržal. Princeska sa tieš trochu obveselila, najme keď ju rytýr potešoval, aby sa nebála, že sa jej ani len vlas na hlave nepohne.Sotvaže počalo svitať, odviezli aj túto princesku do jednej káplnky. Rytýr ostál pred káplnkou; ľudstvo sa obďaleč dívalo, ako tá bitka vypadne. — S velikým revom priletel drak; ztrhol naraz vrch káplnky a na stranu odhodil, v tom sa ozval rytýr: že čo tam hľadá? Drak sa obzrie a zaručí: „hľadám si to, čo je moje.“ — „To je nie tvoje, ani nebude nikda,“ odpoviedal rytýr. Tak z reči do reči, až prišlo na ruvačku. Rytýr schytil meč a naraz try hlavy odťal drakovi. Tento sa na to nahneval a rytýra tak hodil, že po kolená uviazol do zeme. Ale ten skoro vyskočil a odťal drakovi aj ostatnie tri hlavy. — Tu nastala neslýchaná radosť! Ľudstvo so spevom a s výskokom sprevádzalo rytýra s princeskou cez mesto. Keď do kráľovského paláca došli, tu vytešený otec nevedel ako sa má rytýrovi zavďačiť a ako sa mu odslúžiť. Hneď kázal pristrojiť hody, a povolal mnoho hosťov.Ked sa už hodne počastovali, vstál hore kráľ a začal hovoriť: „Milí hostia! skutok, ktorý tento slávny rytýr dnes vykonal, nedá sa dosť prenachváliť, a ja nemám toľko pokladov, žeby ho mohol dostatočne odmeniť. Medzitým ja som už starý a nemám len túto jednu jedinkú dcéru; ničby ma tak na moje staré dni nepotešilo, ako keby tento slávny rytýr na mieste mňa tu ostál kráľom a s touto mojou dcérou sa oženil.“ — Rytýr sa kráľovi pekne uklonil a vyhováral sa na svoju mladosť, že je on ešte neskúsený, a že má ešte pred sebou druhú cestu; ale keďby sa kráľovi ľúbilo, že má so sebou brata, ktoréhoby rád dakde na dobrom mieste osadiť. — „Keď tak nemôže byť, akoby som si najvätšmi žiadal, nech bude aspoň z tej krve,“ poviedal kráľ. Dal hneď doviesť srednieho brata a svoju dcéru mu oddal aj s kráľovskou korunou.Po odbavených hostinách a zábavkách, náš rytýr sa odobral od kráľa a od princesky; bratovi si dal dobrô naučenie, ako sa má spravovať, ktorý mu slúbil, že ho vo všetkom poslúchne, vyšvihnul sa na tátoša a letel samotný ďalej.Prišol do štvrtého kráľovstva. — Tu zastál tátoš a predpoviedal mu: čo a ako má robiť. Aby si, vraj tohoto kráľovu dcéru on vzal za ženu, lebo že niet krajšej princesky na celom svete, a nemá ani najmenšiu chybu na svojom tele. — Ako už boli v samom meste, kde kráľ býval, tu zase to istô videl čo v tých prvších: aj tu bolo všetko čiernym súknom obtiahnuto. Hneď sa dozvedel, čo to znamená: že jeden drak s deviatima hlavami v susedstve sa zdržuje, ktorému musí mesto mladých ľudí dávať, a teraz že prišol rad na kráľovu preutešenú dcéru. Dal sa na skutku oznámiť u kráľa, ktorýho len čo skorej žiadal vidieť. Rytýr mu vyrozprával celú svoju cestu, a že sa pevne ufá aj túto potvoru skántriť.Na druhô ráno ešte pred východom slnka odviezla sa princeska do káplnky, a rytýr sa okolo nej prechádzal; druhí sa oddialili na stranu. — Tu priletel drak s veľkým ručaním a hneď sa len do princesky mal. Na to rytýr skočil a zaťal doňho tak, že mu naraz try hlavy odsekol. Drak sa rozpajedil a hodil rytýra až po pás do zeme; ale tento sa rezko posberal a odťal mu zase try hlavy. Drak omdlieval a začal ešte z tých troch piskov oheň na rytýra sypať. Ale tento sa nechcel s obludou dĺho zapodievať: odťal mu aj ostatnie try hlavy. Tu hneď prileteli zo všetkych strán, ktorí sa na toto dívali, a vyvolávali na slávu víťazovi, že tomu konca kraja nebolo. Kráľ mu padol okolo hrdla, a od veľkej radosti nevedel ani ako mu má ďakovať.Pri hostine predniesol kráľ: že sa rytýrovi ničím odmeniť nemôže; len akby bola jeho vôľa tu ostáť, že ho rád za svojho syna príme a jemu svoju dcéru aj s celým kráľovstvom oddá. — Rytýr tomu bol rád, keď len presvedčený bol, že princeska nemá žiadnu chybu, a že krajšej panny ešte vo svete nevidel. Osvedčí sa, že vďačne tu chce ostáť. A hneď na to kráľ zo svojej hlavy korunu na hlavu rytýrovu položil.Svadba sa vydržiavala taká, akej páru nebolo, ani nebude. Na túto svadbu prišli aj starší bratia, ktorí sa zo štestia jeho radovali, a slúbili mu pred všetkymi, že ho budú poslúchať, ako takého, ktorý nad celým svetom kráľovať má.Bolo po svadbe. Hostia sa porozchádzali domov, a rytýr si žil vo veľkej radosti s tak utešenou princeskou.Ale nedĺho trvalo toto jeho štestie. Jeden striguoň mal zlô oko na princesku, lebo ju bol za ženu pýtal, ale nechcela za neho ísť. Len veru ako raz samotná na prechádzke bola, prikradol sa k nej a uchytil ju so sebou. Milú princesku čakajú z prechádzky, ale tá nejde a nejde. Volajú ju, hľadaju na všetky strany; ale princeska len zkapala a zkapala.Rytýr smutný šol ku svojmu tátošovi a začal sa mu žalovať. Ale tátoš o všetkom dobre vedel, a rozpoviedal si pánovi, čo a ako sa stalo. „No ale nič to,“ doložil, „sprobujeme, akoby sme ju nazád dostali.“ — Hneď na to oznámil rytýr starému kráľovi, že sa vyberie na cestu, a bude ju hľadať, dokiaľ ju len nenajde, trebas by ho to i vlastní živôt stálo, lebo že mu bez nej nemožno žiť. — Starý kráľ ho z počiatku zdržiaval, že keď dcéru ztratil, aby aspoň jeho mal; lebo keď ešte jeho ztratí, nebude nikoho na svete viac mať. Ale rytýr sa nedal zdržať; vzal si čo mu bolo treba, odobral sa od starého kráľa, aj od poddaných, ktorí ho všetci radi videli, a keď počuli že odchádza, plakali ako deti; sadol na tátoša a pustil sa do sveta len tak na slepo, kde ho dve oči zavedú.Išol len išol dĺho smutný, nepreriekol ani len slovíčko. Navela ho sám tátoš oslovil: „Ty, ak budeš moju radu nasledovať, zase sa ti štestie navráti a tvoju milú dostaneš nazpät.“ „Ach,“ vzdýchol rytýr, „veď si ho práve žiadam, aby som čím skorej mohol byť s ňou, a pre ňu som hotový čokoľvek na svete podstúpiť.“ „No keď je tak,“ povie na to tátoš, „pôjdeme ces jednu dĺhú lúku, a tam nič inšie neuvidíš, len jednu hrušku s ovocím, ktorô už na pol míle zavoniaš; ale sa ho neopováž ani len dotknúť, lebo je to nie hruška ale striga, a tá by ťa skántrila, akby si len raz do jednej z tých hrušiek zahrizol. Ďalej prídeme k jednej jabloni; tú tiež na pol míle zavoniame; ale ani z tej nesmieš jest, lebo je to zase druhá striga, ktoráby ťa hneď skántrila, akoby si z tých jabĺk okoštoval. Radšej všetok hlad pretrp, a nejedz z týchto stromov to jedovatô ovocia. Naostatok prídeme k jednej studni, a ty budeš veľmi smädný; ale ty z tej stúdni nepi; vezmi ale meč a rozsekaj ju, lebo je to nie žiadna studňa, ale tá najvätšia striga, tým dvom matka. Keď toto všetko urobíš, čo ti teraz radím, tak ostaneš šťastlivý a my svojho cieľa dôjdeme; ak nie, na veky si nešťastlivý.“Dobre, idú. Prišli po chvili na tú lúku ktorá sa ďaleko, ďaleko pred ními rozprestierala, a už jim bila do nosa vôna z tej hrušky, až prišli konečne k nej. Rytýr sa len tak metal na tátošovi, a len tak slinky prežieral, keď popri nej šli; ale sa predca toho ovocia ani len nedotkol.Išli ďalej, a čosi kamsi prišli k jabloni, ktorá ešte lepšie vôňala ako tá hruška. Rytýr sa len tak triasol od veľkej žiadzy, a že bol lačný, i že ešte takô ovocia nevidel. Ledvičičká ledvá sa zdržiaval, a raz už aj chcel zastáť, že si ide odtrhnúť; ale si na štestie spomnel na tátošovu radu, a dal predca aj tým jablkám pokoj. — „No teraz sa mi páčiš,“ chválil ho tátoš, „len ešte jedno zlô obídi a urob ako som ti poviedal, tak bude dobre.“Ale teraz malo príst najhoršie. Už na ceste hovoril rytýr, že ho smäd veľmi morí, dobre už tam nezkape. — Len čo došli k tej nešťastnej studni, rytýr hneď skočil dolu a rovno ku studni; priľahol si a mal už do seba dúchať. V tom tátoš jeho pustil sa do veľkého behu a rytýra tam nahal. Ako to ale rytýr videl, hneď skočil na nohy a kričal za ním. Tátoš sa vrátil a karhal ho veľmi, najme za to, že tú studňu podla jeho príkazu rozsekať nechcel.Rytýr vysadol na tátoša, a ten si smutno vykračoval. V tom sa obzre a nevidí už ani studňu, ani jabloň, ani hrušku. Strigy sa obrátily zase na strigy a nasledovali pocestných šeptajúc za jich chrbtom: „My sme veľké strigy; ale ten rytýr ešte múdrejšie musí mať.“ A s tým zmizly. — Teraz len ďakoval rytýr svojmu tátošovi, že ho oslobodil od tak veľkého neštestia, a sľúbil mu, že ho vo všetkom lepšie bude poslúchať. — Tak išli len išli tou veľkou lúkou, až jim celkom z oči zmizla, a prišli do jednoho pekného hájika, kde poľnieho ovocia bolo dosť, a našli tam aj čistú zdravú vodu. I tým i touto sa občerstvili na ďalšiu cestu.Na veľa sa dostali medzi vysoké skalnaté vrchy a do hlbokých dolín, až jich strach a hrúza obchádzaly v tej samote. Tu prišli k jednej ozrutnej skale, ktorej sa pre jej veľkosť veľmi divili; obzerali sa ponej, až jim prišlo na samý vrch pozrieť. A tam videli jeden veličizný zámok. — Čo to tam môže byť? — rádby bol rytýr zvedieť; len či je ale bezpečno ta tam ísť; či tam dáke strigy nebývajú? — myslel si. „No veď ale,“ povedá, „mám pri boku svôj meč, a tomu sa nikdo nesprotiví; porúčeno Bohu, ja len idem.“Šťastlive našli cestu, ktorá jich rovno k bráne toho zámku doviedla. Ale sa divili veľmi, že všade do okoľa bolo ticho a nikdo jim v ústrety neprichodil. Tátoš rovno do maštale vošol; rytýr sa obzeral po zámku a potom sa hore schodami poberal. Otvorí jednu izbu, tam ticho; otvorí druhú, tretiu, až do jedenástej a nikde živej duše. Už sa nazdával, že to ozaj bude len bydlo dákych stríg. Napokon otvoril dvanástu izbu, a tu zazrel jednoho šediveho starčoka. Ten pekne privítal rytýra: „Ach človeče!“ povedá, „ako som rád že ťa vidím a pri tebe zomriem!“ — Potom sa vyptával rytýra: kde a po čo chodí? Tento mu od slova do slova vyrozprával svoje príhody, i prečo teraz po svete putuje. „Darmo ty to hľadáš, po čom túžiš,“ povie na to starčok. „Nekonaj sa ďalej; tvoja žena je v takom mieste, z kadiaľ ju nikdy nedostaneš. Medzitým ja ti lepšie poradím: ostaň u mňa; tu budeš mať pokojný živôt, a tento zámok bude tvôj. Ja som len čakal na dákeho statočneho človeka, ktorému bych ho mohol oddať aj so všetkymi pokladmi.“ — „Nepáči sa mne tu tá pustota,“ odpoviedal rytýr; „tu by som o samote býval, a ja chcem medzi ľudmi svôj živôt tráviť. Ja čo som si predsebavzal, od toho neodstúpim, a pokiaľ mi len sily stačia, chcem putovať za mojou manželkou; ak ju dostanem, moje štestie; ale ak nie, poručeno Bohu, bude ako bude! Len ma radšej uprav na cestu, aby som sa čím skorej dostál, kdekoľvek je skrytá.“„Keď je tak,“ poviedal starčok, „ja ti popredku vyrozprávam tvoje biedno zahynutie. Teraz sa obrátíš jednou druhou dolinou, a na konci tej prídeš na jednu peknú lúku, na ktorej nič inšie neuvidíš, len samé hady. Dva najvätšie z nich hneď vyskočia na teba, a za nima druhé sa budú hatať. Toho sa síce nemusíš veľmi báť; len choď smelo a tvojim mečom rozotni tých dvoch veľkých hadov, a pomasti seba i koňa jich masťou; tých ostatních sa len dotkni mečom, a potom uvidíš, čo z toho bude. — Keď tú lúku prejdeš, uzrieš z ďaleka jednu dolinu; do tej sa pustíš, a pôjdeš ešte medzi inakšími vrchami tou dolinou ten ďalej; tam sa ti tiež z hola nič nestane. Prídeš ale napokon ku jednej skale; tam sa zastavíš a budeš sa dnu domáhať, lebo tam je tvoja manželka, a tam zahynieš. A teraz, keď sa neúfam viacej žiadneho človeka vidieť, môžem bezpečne dokonať.“ Sotva to dopoviedal, bolo po ňom. Rytýr vzal jeho telo a položil do najvätšej izby na posredok; sviece okolo neho zapálil a jeho šablu mu k boku pripäl. Keď so všetkým bol hotový, poberal sa dolu oznámiť tátošovi, čo počul a čo vykonal. — Hneď sa pustili zase na cestu a prišli hlbokou dolinou na tú lúku, o ktorej mu staričký rozprával. Tu sa razom vyhodili na nich dva veliké hadiská, ktoré rytýr mečom svojim v okamihu preťal, a potom seba i tátoša pomastil. Ako to urobil, hneď sa z tých hadov spravili dvaja princovia a volali za ním: „Sláva svetovládnemu rytýrovi, sláva!“ Potom čo ďalej šli, tým viac tie hady na nich skákali; ale len čo sa jich mečom dotknul, všetky tie hady sa prevracali na všakových ľudí, až celá táto zakliata krajina odžila. Tu pristúpili k nemu tí dvaja princovia aj s celým poddanstvom a oddali sa do jeho moci, že chcú jemu na veky byť poslušní.Keď aj tú druhú dolinu šťastlive prešli, dostali sa napokon k tej skale, v ktorej bola jeho manželka. Vyzeral na tú skalu, vyzeral; zarmútil sa ale veľmi, keď videl, že mu nemožno na hor sa dostať. Čakal, čakal, či sa hádam jeho milá neukáže; ale veru nič, až do samého večera.Tátoš mu povie: „Teraz tu prenocujeme pod touto skalou; ja sa pôjdem ces noc pásť a nahám ti kantár v ruke; keďby si ma potreboval, potras tým kantárom, hneď som ti tu! Ty si ľahni, a čo sa ti bude snívať, to si zamerkuj. Bude sa ti snívať, že máš jedno krýdlo z muchy; to drž mocne a keď sa prebudiš, povedz: „Nach som taký ako mucha a mám krýdla!“ hneď sa na takého spravíš. A potom vyleť na tú skalu; tam najdeš priechod; tým priechodom sa dostaneš ku dverom, a kľúčovou dierkou vnídeš dnu do prvej a potom aj do druhej izby; ale že potom dobrý pozor daj na seba!“Tak sa aj stalo. Tátoš odišol na pašu, rytýr si tam ľahol spať. Ráno sa zavčasu prebudil; spomnel si na svôj sen pozrel si do ruky! Tu vidí, že má to krýdelce. Držal ho mocne a poviedal: „Nach som ako mucha a mám krýdla!“ Hneď bol taký a vyletel hore. Tým priechodom prišol ku dverom a kľúčovou dierkou prepchal sa do izby, kde hromadu stríg našol. Prebrknul jim ponad hlavy ku druhým dverom, a tam sa zas prešmiknul ces kľúčovu dierku. — Ako ale to brnknutie strigy počuli, hneď hovorily medzi sebou: „My sme veľké strigy, ale ten rytýr má vätšie a vycvičenejšie; tu voľač brnkalo, dáka mucha, ktorú sme ešte nikda tu neslýchaly. Poďme radšej sestričky preč, žeby s nami nebolo zle.“ — V tom sa všetky schytily a ušly.Rytýr v druhej izbe hneď sa obrátil na človeka a zastál pred svojou manželkou, ktorá už jeho malého synčoka nadájala. Tá sa na prvý pohľad od laku strhla a temer vlastním očom neverila; potom ale boli oba veľmi radi: láskali sa a objímali do dobrej vôli. Keď sa už takto medzi sebou potešili, — spytovala sa ho manželka: Že ako sa mu od tých čias vodilo, a ako sa predca dostal sem, kďe doteraz žiadon človek pristúpiť nemohol. A rytýr jej vyrozprával od počiatku do konca celú svoju cestu. „To je všetko chvalabohu,“ povie na to ona; „ale teraz si ešte v najvätšom nebezpečenstve, lebo keď ten striguoň príde — ach, ten ťa zmárni!“ „Uvidíme, kdo zvíťazí,“ tešil ju rytýr; „len si si ťa mám, už to moja starosť, ako ťa vyslobodím.“ — Ale to nešlo tak ľahko. On sám pravda mohol v okamžení zletieť; ale aby aj žena s dieťaťom bezpečne dolu sišly, musel z tej skaly od vrchu do spodku schody vyrúbať a vysekať. A do tej roboty bez meškaniu sa i oddal.Ako tie schody tak vysekával, vidí raz jedno dievča, ktorô veľmi plakalo a prosilo, aby sa nad ním smiloval a vzal ho do služby, že je opustená sirota. — To oznámil rytýr svojej manželke a spýtal sa: čiby sa jej nezišla za pestúňku k tomu dieťaťu? — „Zišla by sa mi, zišla,“ povie na to ona; „ale túto Bože ťa chráň hore vziať; veď je to jedna z tých stríg, a tá by ťa skántrila. Radšej choď a rozsekaj ju na márne kusy.“ — Rytýr si ale nedal poviedať; hneď sa spustil dolu a na vlastních ramenách vyniesol utešenô dievčatko hore ku svojej manželke. Tá sa nad tým neveľmi potešila, ba práve poviedala mužovi: aby teraz dal ozaj pozor na seba, lebo že pri tom dievčaťu zle pochodí. — Rytýr, akoby ani nebol počul ženine reči, konal ďalej svoju prácu v tej nádeji, že sa už skoro budú mócť domov vrátiť.Ale sa tu inakšie zvrtlo. Pekne raz, keď prišol ustatý od roboty, lahol si do postele a tak tuho zaspal, že čo by mu bol pri uchu strelil, nebol by sa hádam zobudil. — Bola noc a už aj pani s dieťaťom dobre spala; len to dievča bolo hore. Keď videlo, že už tak spia, potíšku sa prikradlo k rytýrovi a odpásalo mu meč. A ten naraz na skutku skämenel.Ako sa tejto najmladšej strige ten fígeľ podaril a bola už na slobodnom: hneď ju obklopily ostatnie kamarátky a ujúkajúc vyskakovaly od radosti. „No, takto je dobre,“ ohlásila sa najstaršia striga; „teraz môžeme u tej na skale čo sa nám páčí vystrájať, kým sa len ten jej starý nevráti. Potom odídeme zas na druhô miesto. Teraz poďte radom za mnou!“ „Čakajte ešte málo,“ povie na to tá najmladšia; „čože spravíme s týmto mečom, ktorý som mu odpásala. Bolo by ho tak skryť, žeby ho žiaden človek viacej nedostál.“ — Uradili sa na tom, že ho bude najlepšie do mora hodiť, tam že na veky ostane skrytý od ľudských oči. Hodily ho teda do mora, a s tým poď! rovno na skalu.Tak hľa bolo po slávnom rytýrovi, ktorý si už bol toľké krajiny na svoju stranu obrátil.Dĺho spomínali tí dvaja starší na svojhô brata. Ten najstarší vždy ucho prikladal k zemi, aby zvedel, kde jeho najstarší brat chodí, ako sa mu vodí, a či sa mu dač zlého nestalo? Raz tiež priloží tak ucho k zemi, a tu sa veľmi zarmútil, keď zvedel, že je jeho brat tam a tam mŕtvy. Zvedel on aj kdo a ako ho zmárnil, a kde sa jeho meč podel. Hneď všetko toto zjavil svojej manželke a svojim dvoranom, ktorým rozkázal, aby sa strojili na cestu, že idú jeho bratovi na pomoc.Ešte len svitalo, už boli na koňach a popchýnali jich hodne. Ale na ceste prišlo najstaršiemu bratovi na rozum: že bez srednieho brata nič nevykonajú, lebo z nich nikdo nemohol na spodok mora ísť, čoby sa nezatopil. Obrátili teda cestu ku sredniemu bratovi. — Tento sa náramne predesil, keď počul smutný chýr o bratovom neštestí. Nedal sa dĺho nahovárať, ale hneď aj on vysadol na koňa a šol s bratom. — Na veľa sa dostali k moru, kde ten meč na spodku pochovaný ležal. More bolo červenô ako krv, a to od toho meča, ktorý toľko krve už do seba popil. Srední brat skočil naraz dnu, a ako skočil, všetka voda sa od neho odstúpila, až na samý spodok sadol. Chodil za dĺhý čas na všetky strany a nemohol ten meč naisť, lebo nevedel istô miesto kde leží; až sa mu zasmial, keď ho uvidel pred sebou. Hneď ho zdvihol a vyniesol na breh. Tu všetci boli veľmi vytešení.„No, poďme teraz ta, kde je on sám,“ poviedal najstarší brat. Tak prišli pod samú tú skalu; popredku sa poberali hore dvaja bratia, ostatní všetci za nima.Prídu potichu na vrch až ku dverom; tu sa ešte poradili, ako majú spraviť, aby jim strigy, ktoré o ničom nevedely, nemohly uvrznúť. Teda po tejto rade vtrhli dnuká a rovno na strigy napadli, a rozsekali jich na márne kusy. Potom vstúpili do druhej izby, kde zarmútená žena sedela pri skämenetom mužovi. — Potešila sa neborká nad jich príchodom, a najme keď jej poviedali, že jej muža prišli oslobodiť a ho už oslobodili. V tom opásal srední brat skämenetému meč, a ten sa hneď schopil ako zo zlého sna, a preriekol: „ako som dĺho spal!“ „Ej, veď si spal!“ poviedali bratia, „bolby si na večnosť spal, keby sme my nie!“ — Tu on objal bratov a ďakoval jim, že na neho nezabudli. Potom potriasol kantárom na tátoša, ktorý sa tiež bol na kämen obrátil, teraz ale tiež ožil; — ten hneď bol pod skalou, veselo zarehotal a vyskakoval proti dolu zostupujúcemu pánovi. Tento si hneď na neho i s manželkou a dieťaťom vysadol a tak aj bratia s ostatními posadali na svoje kone.Ako sa práve pohýnali, prikvitol starý striguoň a strašne zareval: „ako ste sa opovážili sem prísť? Stojte! dajte ju dolu z toho koňa!“ — „Veď ti ja hneď dám,“ ohlásil sa na to rytýr: skočil dolu, vytiahol meč a jedným razom odťal striguoňovi hlavu.Potom už prišli bez prekážky domov, kde sa hneď veľké hody strojily, aké nikde na svete neboly, ani nebudú. Tam bol prítomný aj jeho vlastní naradovaný a vytešený otec. Tam boli aj kráľovia, kniežatá a rytýri, z celého sveta. Všetci pripíjali na slávuSvetovládnemu Rytýrovia oddávali sa do jeho moci, že mu stálu vernosť a poslušnosť zachovajú. On zase prisľúbil, že chce nad všetkymi spravodlive panovať. A tak aj šťastlive panoval k veľkej svojej pochvale náš Svetovládny Rytýr nad národami, ktoré mu na veky verné ostali.	Skultety_Povesti-prastarych-bajecnych-casov-4.html.txt
A. Vzťahy ľudí; spoločenské cnosti a necnostiObsah1. Egoizmus, sebaobrana až samoľúbosť2. Vzájomná odplata3. Priateľstvo4. Výzvy k milosrdenstvu a súcitu5. Odvety za márnu, neskorú pomoc6. Ústupčivosť, zmierlivosť, mierny úsudok; neústupčivosť, nezmieriteľnosť, hnev7. Opatrnosť so zlými a nerozumnými8. Koniec trpezlivosti9. Susedstvo, známosť10. Návštevy, pohostinstvo11. Úcta12. Spolky13. Kto komu roveň — neroveň; vhod — nevhod14. Nemiešaj sa do iných; hľaď si svojho15. Nevernosť k svojim16.Mravný vplyv, zlé následky styku so zlými17. Využívanie iných18. Nevďak, neuznanie19. Falošnosť, ľstivosť, pokrytectvo, klamstvo20. Závisť, neprajnosť21. Koristníctvo, prefíkanosť22. Získavanie si iných až podkupnosť23. Porekadlá a úslovia ku kap. III.1. Egoizmus, sebaobrana až samoľúbosťPríslovia (Porekadlá pozri 625 - 633.)Aj červík sa skrúca, keď ho pristúpia.Č. 181. Adalb. Robak 2.[1]Akým si ty mne, takým ja tebe pánom.Ani ja som nikomu z nosa nevyfrkol.Č. 547.Bližšia košeľa ako kabát.Č. 396. Adalb. Koszula l.[2]5Bližšia moja gamba ako vlastná tetka.Brániť saBiť zakázano, ale brániť sa dovoleno.Bráň sa chlap, abo skap!Č. 367.Bráň sa vták, alebo skap!T. 3.I tá včelka sa ešte bráni.10Každý sa bráni, ako môže. — Každý sa bráni, ako vie.Holub je holubom, a predsa má svoju žlč. — Holub je holubom, a predsa má svoj hnev. — Holub je holubom, a predsa sa nahnevá.Adalb. Gołab 4.Hrable, hrabaťDávno tie hrable skapali, čo k sebe nehrabali.Každé hrable k sebe hrabú.Č. 57. Adalb. Grabie 1, 3.Každé hrable nato hrabú, aby dačo nahrabali.15Každý k sebe hrabe. — Každý pod seba hrabe.Adalb. Grabić 1.Každý hrabe uhlie ku svojmu hrncu. — Každý svoj hrniec ohŕňa.Chváliť nás nechcú a haniť sa nedáme.I my sme niekdy voľačo boli.T. 13.I ohrablo uderí, keď naň šliapneš.Č. 116.— Stúp na hrable a uderia ťa po nose.20Ja rád vidím teba, ešte radšej seba.Každá líška svoj chvost chváli, dokiaľ si ho nepopáli.Č. 245. Adalb. Liszka 8.[3]Každého svoj pípeť bolí.Každému svoje najmilšie. — Každému svoje sa ľúbi.Č. 245. Adalb. Podobać się 6, Swój 6.Každý len najlepšie sebe verí.25Každý Cigán svojho koňa chváli.Č. 246. Adalb. Cygan 12.[4]Každý je sebe najbližší.Č. 56. Adalb. Bliski 2.[5]Každý kupec svoju partieku chváli.Adalb. Kupiec 4.[6]Každý má svoju vôľu.Každý mlynár na svoje koleso vodu naráža.Č. 57. Adalb. Woda 20.30Každý najlepšie vie, kde ho čižma tlačí. — Každý najlepšie vie, kde ho čižma omína. — Každý najlepšie vie, kde ho čižma otíska. — Každý najlepšie vie, kde ho krpec omína. — Každý najlepšie vie, kde ho bolí.Č. 186. Adalb. Boleć 10, Ból 13, Trzewik 2.[7]Každý richtár podľa seba súdi.Adalb. Sądzić 1.Každý sebe strebe.Každý svoje hľadá.Každý svoju pieseň hudie.Č. 186.35Kde ho svrbí, tam sa drbí. — Kde ho svrbí, tam sa poškrabe.Adalb. Drapać się 3.Kto môže svojím byť, nech druhého nenie.T.Len si mne dobre bolo, čo ma po druhých. — Len si mne dobre bolo, o druhých sa netrápim.Najprv Mojžiš, potom Tobiáš.[8]Najprv sebe, potom tebe. — Každý skorej sebe ako tebe.Adalb. Sobek 2.40Nedám si do nosa nové dierky vŕtať.Adalb. Nos 20.PriaťDávno toho čert vzal, čo sebe zlé prál.Bošácka dolina.Každý sebe najlepšie praje.Prajem tebe, ešte lepšie sebe.Svätý Peter laje, kto sebe nepraje.T. 37. Č. 56.Ruka45Každá ruka k sebe nakrivená.Č. 57. Adalb. Ręka 22.— K sebe sa ruky krčia.[9]Kde bolesť, tam ruka.Č. 18, 187 Adalb. Ręka 44.Volím byť kladivom ako nákovou.2. Vzájomná odplataPrísloviaAká otázka, taká odpoveď.Č. 86. Adalb. Pytać się 3.[10]Aká pôžička, taká návratka. — Aká pôžička, taká odplata.50Aká príveta, taká odveta. — Veta za vetu.Č. 555.Ako do hory voláš, tak sa ti ohlási.Č. 87. Adalb. Głos 5, Las 7.Ako sa ty k ľuďom máš, tak sa ľudia k tebe majú. — Ako ty o ľuďoch, tak ľudia o tebe.Adalb. Człowiek 67.Aký „pamodaj“, taký „bodajzdrav“. — Aký „pánboh daj dobrý deň“, také „ďakujem pekne“.Č. 87.[11]Aký pochválen, také naveky amen.[12]55Aký pomáhaj pánboh, taký pánboh daj. — Aký pomáhaj pánboh, taký boh zaplať.Adalb. Bóg 160.Aký si ty mne, taký ja budem tebe.(Pozri 71.)Česc za česc, a bryndzu za groše.Šariš.Čo nechceš, aby iný tebe činil, nečiň ani ty jemu. — Čo nechceš, druhým nečiň. — Čo nechceš sebe samému, nerob druhému.T. 6. Adalb. Czynić 9.[13]Čo pri iných haníš, to nechváľ pri sebe.60Dačo za dačo, za nič nič.Č. 49. Adalb. Co 1.Darmo(Iné príslovia pozri v kap. V. 1192 — 1211.)Ani kura darmo nehrabe. — Ani kurča darmo nehrebie. — Ani kurča darmo nepapre. — Nato kura hrebie, aby vyhrebla. — Nato kura hrebie, aby zrnko našla.Č. 128. Adalb. Kura 29.Ani pánubohu darmo neslúžime. — Ani pánubohu darmo sa nemodlíme.Ani pes darmo nešteká.Adalb. Darmo 1.[14]65Ani pri hrobe Krista Pána varta darmo nestála.Č. 49, 543.[15]Bolí hrdlo spievať darmo.Č. 128. Adalb. Darmo 2.Dačo za dačo, darmo iba smrť.(Pozri 57.) Č. 49. Adalb. Darmo 7, Smierć 100.Dar za dar, zadarmo nič.Adalb. Dar 6.Vec za vec, zadarmo nič.70Jak mne dakto, tak dakomu pánboh.Šariš.[16]Jako ty mne, tak ja tebe, nepodlužni sme nič śebe.Šariš. Adalb. Ty.Jaky ty mne hľib dávaš, taký ja ci zohabim.Šariš.Kto chce mať, musí dať.Kto ma má rád, ten mi je brat.75Kto mňa miluje, ja ho víc; kto mňa nemiluje, ja ho nic. — Kto mňa ctí, ja ho víc; kto mňa nectí, ja ho nic.Kto mne dáva, učí ma dávať.(Pozn. 75.) Č. 48.Láska lásku budí. — Láska lásku plodí.T. 22. Adalb. Miłość 30.Majú ľudze, mam i ja; daji ľudze, dam i ja.Šariš.Milé za ľúbe.Pokoj80Daj pokoj, máš pokoj.Ja mám s tebou pokoj, aj ty mne daj pokoj.Kto mne dá pokoj, ja mu dám dva.Nech mi dá pokoj, ja mu dám svet.Pokoj každému milý.Adalb. Pokój 6.85Ruka ruku umýva, aby obe boli čisté. — Ruka ruku umýva, a obe sú biele.Č. 86. Adalb. Przyjaciel 91, Ręka 20, 47.[17]Zato dávajú krave sena, aby dala mlieka.3. PriateľstvoPríslovia (Porekadlá pozri v ods. 23 b.)Akí sme, takí sme — naši sme!Bodaj sme sa nikdy nemerili!Dobrá studňa v suchu vodu dáva: dobrý priateľ v núdzi sa poznáva.Adalb. Przyiaciel 14, 52, 101.90Dobre tomu, kto má priateľov, beda tomu, kto ich potrebuje.Č. 235.Dobrého priateľa si váž ako drahý poklad.Dobrý priateľ nad zlato.Dobrí priatelia sa s jednou jahodou podelia.Adalb. Jagoda 1.Dobrí sa znášajú a zlí sa kolú medzi sebou.95Kde môžem, spomôžem.Kde nieto svornosti, tam nieto hojnosti.Kto načas dáva, za dvuh pomaha.Šariš.Kto priateľa miluje, svojho neľutuje.Kto ťa napomína, maj ho za priateľa.Č. 232.Láska100Kde nieto lásky, nieto ani pásky.Láska ako prsteň, konca kraja nemá.Č. 237.Láska nepotrebuje zákona.Č. 237.Lepšia hrsť priateľstva ako voz dukátov.Lepšie je mať sto priateľov ako jedného nepriateľa.Č. 235. Adalb. Nieprzyjaciel 6.105Lepšie mať priateľov ako nepriateľov.Lepšie priateľstvo ako peniaze.Č. 229. Adalb. Przyjaciel 30.Nie to priateľ, čo miluje v šťastí, ale ktorý pomáha v nešťastí.(Pozri 116.) Adalb. Nieszczęście 35, Przyjaciel 97.Priatelia ako sa povadia, tak sa zase pomeria. — Priatelia ako sa povadia, tak sa zase udobria. — Sú ako Cigáni, takto sa pobijú a hneď sú zase dobrí. — Psi sa hneď hryzú a hneď sa lížu.[18]Priateľovi aj o polnoci (pomôžem).110Priateľstvo blízko nepriateľstva býva.Starý priateľNových priateľov nadobudni, starých nezabudni!Pri nových priateľoch nezabúdaj na starých.Č. 229. Adalb. Przyjaciel 9.[19]Starý chlieb, staré víno, starý priateľ vždy dobrý.Č. 230. Adalb. Druh 2.— Starý priateľ, staré víno najlepšie.T. 37. Adalb. Przyjaciel 94.Starodávny priateľ je najlepší.115Svornosť vedie k šťastiu, nesvornosť k nešťastiu.V potrebe priateľa poznáš.Č. 231.Všade sa to nájdu ľudia. — Všade sú ľudia.Zlato sa probuje v ohni a priateľ v nešťastí.Č. 231.4. Výzvy k milosrdenstvu a súcituPrísloviaBitého nebi!120Kto z boha ratuj, daj rady!Nedaj človeka zahubiť! — Nedaj duši kresťanskej zahynúť![20]Neraduj sa z cudzieho nešťastia!Adalb. Nieszezęście 36.Netráp ho, dosť ho psota trápi!Pomáhajte, dobrí ľudia!Priať125Aj druhému dopraj, nielen sebe. — Čo sebe nepraješ, to ani druhému.5. Odvety za márnu, neskorú pomoc(Pozri v kap. X. ods. 15.)Príslovia (Porekadlá pozri ďalej v ods. 23 c.)Keď čertu mať zdochne a peklo zhorí, potom je pozde pomáhať.[21]Keď ste ma upiekli, teraz ma už zjedzte!Nech čert vezme pašu, keď kone podochnú.Nech psom tráva rastie, atď.(Pozri 128.) Č. 289. Adalb. Śmierć 46, Trava 7.[22]130Po smrci nech sa chto sce vrcí.Bošácka dolina. Adalb. Śmierć 42.6. Ústupčivosť, zmierlivosť, mierny úsudok; neústupčivosť, nezmieriteľnosť, hnev(Pozri Zvada v kap. X. ods. 19.)Príslovia (Porekadlá pozri v ods. 23 d, m.)Ak chceš byť horším, nebudeš lepším.Ani čert je nie taký čierny, ako ho maľujú.Č. 21. Adalb Djabeł 78.[23]Cnosť bez protivníka vädne.Čím viac prikladáš, tým viac horí.135Človek je len polovicu taký zlý, za akého ho ľudia majú.Dobrý s každým dobre vyjde.Dva tvrdé kamene nemelú dobre.Č. 116. Adalb. Kamień 2.Kto so všetkými chce byť dobrý, nebude s nikým.Hnev, nahnevanýDaleko od hneva, daleko od hroma.T. 7.140Hnev priateľstvo ruší.T. 11.Hnev, zlý poradník.Č. 113. Adalb. Gniew 17.Keď sa nahneváš dnes, zajtra sa vyvŕš.Nahnevaný žiaden nebol dobrý.Nedaj sa uchytiť hnevu. — Nedaj sa uchvátiť hnevu.145Nepojčíš-li na týden hněva, pojčíš na celý rok.T.[24]Potlačuj hnev, kým je malý.Za hnevom ľútosť chodí.Kde obe strany nie sú v zhode, tam je tretí ku ich škode.Keď ma budú kliať, budem sa im smiať; keď ma budú biť, budem sa im kryť.150Koho bili? Petra. A kto sa bil? Peter.KrivdaSvätá krivda, kto ju môže preniesť.Voľ krivdu trpieť, ako krivdu činiť.Č. 111. Adalb. Złość 4.Znes radšej ty krivdu, akoby si ju mal robiť.Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom.Č. 16. Adalb. Kamień 18.155Kto nevie sám seba kryť, ten nemôže múdrym byť.Č. 206.Kto svoje viny ľutuje, odpustenie dosahuje.Laskave teľa i dve kravy vycicia, a terkacie ani jednu. — Laskave teľa i dve kravy vycicia, a potlukacie ani jednu.Šariš.Lepšie banovať, ako panovať.Ľudia s ľuďmi sa naprávajú.[25]160Môže ti ten byť ešte na dobrej pomoci.Neber každé slovo na vážku.Nedochoď konca rečiam. — Kto by aj všetkým rečiam konca došiel!Nenávisť je zlý kamarát.Nie je ťažko medzi dobrými dobrým byť.Nepriateľ165Nepriateľa, ktorý uteká, nestíhaj.Adalb. Gonic 4.Nerob si nepriateľov.Urob si radšej priateľa z neho, ako nepriateľa.Neodplácaj zlým za zlé, ale dobrým.Adalb. Złe 10, 62.Nerob si u ľudí zájesť.170Nevedomosť hriechu nečiní.Č. 431. Adalb. Niewiadomośc.[26]Nevieš, kto sa ti ešte zíde.PokojMaj s každým pokoj.Najlepšie je len svätý pokoj mať.Pokoj je najlepší.175Pomsta človeka na mnoho nesie.T. 33.Pre málo ani kňaz nič neriekne. — Pre málo ani páni nič nerečú. — Pre málo ani kat neobesí.Prvá chyba odpustená.Adalb. Potknienie.Radšej po dobrom ako po zlom. — Radšej podobrotky ako pozlotky.Rujný pes máva potrhané uši.180Srditých psov vlci žerú.Staré hriechy nespomínaj.Škarede hľadí, ale pekne myslí.To nie je chlap, ktorý bije, ale ktorý drží.Trpezlivosť, trpieť, tŕpkyAj svrček volá: „trp! trp!“185Kto nevie trpieť, nevie panovať.Č. 323.[27]Kto trpí, ten panuje.[28]Trpezlivosť, pekná cnosť.Tŕpka je dobrá, kto ju môže zniesť, ešte lepšia, kto ju môže zjesť. — Tŕpky sú dobré, kto ich môže prežrieť. — Tŕpky sú horké, ale sú osožné.[29]UstúpiťČlovek hlúpy neustúpi.190Múdrejší ustúpi. — Múdry v reči ustúpi.Č. 27. Adalb. Mądry 29, Rozum 31.Vŕšiť sa najmä na slabom nie je pekná vec.V škaredom sude môže byť dobré víno.Zlosť rozum zaslepuje.Z malej iskry veľký oheň býva.7. Opatrnosť so zlými a nerozumnýmiPríslovia195Bujaka za rohy nechytaj.ČertBoha nehnevaj, čerta nepopudzuj, lebo nevieš, komu sa do ruky dostaneš. — Boha sa boj, čerta nepopudzuj, lebo nevieš, komu sa do ruky dostaneš. — S Pánom Bohom buď zadobre a čerta nepopudzuj, lebo nevieš, komu sa do ruky dostaneš.[30]Čertovi musíš aj vo dne posvietiť.Dobre je to, keď sa aj čertovi sviečočka zapáli.Dobrý buď s čertom, aby sa ti peklom neodslúžil.200Najmúdrejšie je, keď je človek s pánombohom zadobre, i s čertom nie za zle.[31]Nedaj čertu do dediny![32]S čertom najlepšie mať pokoj.S čertom sa nepasuj a Bohu sa poddaj.[33]Špatnému čertovi peknú tvár ukáž.(Pozri 255.)205Zapáľ Bohu sviecu a čertovi hlaveň.Porov. Adalb. Bóg 26, 28, 130, 305, 351, Djabeł 29, 30.Dobre je aj v pekle mať priateľa.Adalb. D. Piekło 17.Hnev pominie, ale nenávisť v srdci zostane.Kto chce pokojne na svete žiť, musí v jednej ruke oheň a v druhej vodu nosiť.Kto sa mieša do otrúb, toho svine zožerú. — Kto líha medzi otruby, prichodí svini pod zuby.Č. 40. Adalb. Otręby, Plewa 6.Lajno210Lajno, čím viac v ňom papreš, tým väčšmi smrdí.[34]Nedráždi lajno, nech nesmrdí.T. 28.Od lajna sa len zababreš.S lajnom sa nebabri, lebo smrdí.Škoda je s lajnom sa paprať.215Maj s ledačinou pokoj.Myš, nehraj sa s mačkou!Nahnevaj vlka, zabije ti žriebä.Nedrážď sa s mačkou, bo ťa poškriabe.Adalb. Kot 54.Nedrážď sršňa!220Nehraj sa s ohňom, dlapku si opáliš.Č. 32.Nechoď za každým svetlom, bo zabŕdneš.Nelapaj žrebca za kopyto.Nepapri mu zakalenou trieskou pod nosom.Nepriateľ(Pozri 254.)Chráň sa pred nepriateľom, i pred najmenším.225Nepriateľ, i ten najmenší, mnoho škodiť môže.(Pozri 244.)Neumelému, neskúsenému nezver všetko.Od surového si ľahko grobianstvo utŕžiš.PesBesnému psu sa vyhni.Cudziemu psu never.Adalb. Pies 149.230Hoď psovi chleba, neuhryzne ťa.[35]Hoď psovi koštiaľ, čertu hlaveň, aby mlčal.Hoď psu koštiaľ, nech nebreše. — Hoď psu koštiaľ, aby nevrčal.Lepší dobrý pes, než zlý človek.T. 23.Maj so psom pokoj.235Mrcha psovi chlieb hádžu.Nebuď psa, keď spí. — Spiaceho psa netreba budiť.Č. 114. Adalb. Lew 12.Never psovi, pohryzie ťa.Psa proti srsti nehlaď.Radšej psovi kus chleba, ako dať sa pohrýzť.240So psom sa hraj, a palicu v ruke maj. — Keď so psom žartuješ, maj za pásom palicu.Adalb. Pies 226.Pri sprostom maj rozum, a pri múdrom ešte viac.Radšej buďme dobrí zďaleka, ako zblízka zlí.Č. 244. Adalb. Kochać się 29. Przyjaciel 27.[36]S každým pekne, s neveľa dôverne.Č. 247 Adalb. Piękne 2.Škodiť môže každý.Veriť, ľahkoverný245Hockomu never!Kto ľahko uverí, hneď sa v leb uderí.T. 20.[37]Kto ľahko verí, ľahko sklamaný býva. — Ľahkoverný ľahko sa sklame.Adalb. Wierzyć 6.Len blázon každému verí.Never každému![38]250Ver, ale komu!Adalb. Wierzyć 19.Zle je i všetkým veriť, i nikomu.Adalb. Wierzyć 26.[39]VlkKto sa ovcou robí, vlci ho zjedia.Č. 46 Adalb. Baran 18.Nenechaj psa doma, keď ideš k vlkovi na hostinu.Nepriateľ zmierený, vlk skrotený — všetko jedno.Adalb. Wilk 102.255Zlosť ťa berie a ešte musíš peknú tvár ukazovať.[40]8. Koniec trpezlivosti(Pozri v kap. VIII 500, 501, 509, 524 — 528, 541, 542.)PrísloviaAbys’ ty mňa nezjedol, zjem ja teba.Čo veľa, to veľa!HadHadovi musíš na hlavu stúpiť.Chto chce hada umoriť, po hlave ho mosí biť.Bošácka dolina.260Hrubého Janka hrubým bijú.Keď nejde po dobrotky, tedy po zlotky.Keď ty môjho žida, aj ja tvojho žida![41]Láska niekedy tiež praská.Na tvrdú šiju tvrdú palicu.265Ošiň, Kubo, tu je hrubo![42]PesKto mrchavého psa hladí, zle si poradí. — Mrchavého psa nehladkaj!Strunu dotiaľ naťahujú, kým nepraskne.Č. 131.Zraz mu rohy, aby neklal!9. Susedstvo, známosťPrísloviaAk máš suseda zlého a pritom bohatého, predaj všetko a uteč od neho.Trenčianska. Č. 413, Adalb. Sąsiad 6.270Dobrý sused lepší ako rodina.Dobrý sused otec, mať.Keď sused horí, aj teba páli.[43]Kým rodina zvie, sused to aj zje.[44]Lepší sused blízky ako priateľ ďaleký.Adalb. Sąsiad 6.[45]275Od dobrého suseda hate robiť netreba. — Od dobrého suseda ploty robiť netreba.Č. 412.— Dobrý sused najlepšia ohrada.Od susedov ani sliepka nebýva dobrá.Zlý hlad, vojna, mor, oheň — horší zlí susedia. — Zlý je oheň, zlá je voda (povodeň), zlé krupobitie, ale horší planý sused.Adalb. Sąsiad 31.[46]ZnámosťDobrá známosť za hotové peniaze stojí.Lepšia známosť ako peniaze. — Lepšia známosť ako za remeň peňazí.280Lepšia známosť ako rodina.[47]10. Návštevy, pohostinstvoPríslovia (Porekadlá pozri ods. 23 n.)Bár sa ja vám vydieram, len ma vy držte! — Trebárs ja vám utekám, len ma vy držte![48]Čo máme, to dáme!Čo strovíš s milými, to Boh vynahradí s inými.Kde ťa radi majú, nechoď často, a kde neradi, nikdy.Bošácka dolina. Č. 415. Adalb. Bywać 2.285Chleba a noža nespúšťaj zo stola.Inde kurča ješ, doma svoje rež!Hosť, hostina(Pozri 311 — 315.)Častý hosť nebýva vzácny.Do hostiny nebuď ani prvý, ani posledný.Č. 288. Adalb. Ucta 3.Hosť a ryba na tretí deň smrdí.Č. 416. Adalb. Gość 22, Ryba 52.[49]290Hosťa si musíme uctiť.Hosťovi čo najlepší kúsok.Hosťovi daj, a ešte ho odpýtaj.[50]Hosťovi prvé miesto.Chodíš v hosti, čakaj i ty hostí.[51]295I psa hosťovho nachovajú.Keď hosť príde, prvá starosť o jeho kone, druhá o kočiša, tretia o neho.Kedz bys’ posol na hoscinu, ber ze sebu tanistrinu.Šariš.Kto moc hostí domov vodí, chytro po žobraní chodí.Moc hostí a málo kostí.Č. 417.300Niet tej dediny, kde by nebolo hostiny.Prišiel hosť na holú kosť. — Prišli hosti, aby hrýzli kosti.Raz do roka i v pekle hostina býva.[52]Kto by rád, tomu nedávajú, a kto nechce, toho ponúkajú.Č. 417.Kto chce blížnych povážiť, musí sebe ukrivdiť.305Kvôli kamarátstvu sa mních oženil. — Kvúli společnosci sa aj franciškán oženil.Modra.[53]ĽudiaĽudia s ľuďmi a psi so psi.(Pozri 310.)Medzi ľuďmi po ľudsky, doma bieda vždycky.To je dom, čo ľudia chodia doň. — To je dom, kde chodí mnoho doň.Mohol si nos doma držať![54]310Musím už len so svetom žiť.Neponúkaj nôž, ale chlieb.Nezvaný, neprosený, nevolanýKde ťa neprosia, nech ťa čerti nenosia.(Porov. 309.) Č. 85.Na hody nezvaný býva u dverí čestovaný.T. 26.Nevolaný hosť má miesto za dvermi.Adalb. Gość 12.315Nezvaných hostí pod stôl sádžu.Č. 416.[55]11. ÚctaPrísloviaAkého ťa vidia, takého ťa uctia.Aký hosť, taký obrus.Dolu klobúk pred takým človekom!Každému poctivosť.320Komu česť, tomu česť, pastierovi trúba.Č. 17, 105. Adalb. Pastuch 1.[56]Kto druhého ctí, sám z toho chválu má.T. 20. Č. 106. Adalb. Czcić.Kto sám nemá cti, ten ani druhého nectí.Kto uctí psa, uctí pána.Adalb. Pan 31, 96.[57]Nehľaď na psa, ale čí je pes.Č. 166.325Prv si mne dvojil, a už mi tykáš.T. 34.12. SpolkyPrísloviaBez jedného kola bude plot stáť.(Porov. 341.)Bez jedného vojaka bude vojna.Adalb. Wojak 1, Żołnierz 1.Bez jedného žiaka bude škola.Bez jedného žida bude jarmok.Č. 290. Adalb. Zyd 1.[58]330Bez jednej lastovičky bude leto.Č. 290. Adalb. Lasztówka.[59]Bez jednej niti môže plátno byti.Novohrad.Bez jednej ovce bude salaš. — Bez jednej ovce bude košiar. — Pre jednu ovcu nedržia salaš.DobrýDobrý človek sa všade vmestí.Dobrých ludzí všadze sa moc zmescí, ale zlých ešte vác. — Dobrí vella seba, zlí na kopu.Bošácka dolina.335Dobrých sa moc zmestí, a jeden zlý všetko pohubí. — Dobrých sa veľa sprace.[60]Dom rozdelený spadne.[61]Dva chrbty viacej unesú ako jeden.Dva kone viacej utiahnu ako jeden.Dvaja — rada, traja — zrada.Č. 248. Adalb. Dwaj 10.340Jeden chlap — žiaden chlap.T. 15.Jeden kôl plot neudrží.Č. 359.Jeden strom nečiní háj.Č. 290.Jeden žeravý uhoľ hreje sa od druhého.Jedno drevo nie je hora.Č. 290. Adalb. Drzewo 21.[62]345Môžeme sa pästiť, keď sa môžeme zmestiť.Obec — veľký kopec.T. 31. Č. 358.Pomoc všade dobrá.Povrázok silnejší je vo tri huby, než ten, ktorý je v jednu.Č. 112.[63]RukyMnoho rúk mnoho spraví.350Štyri ruky viac urobia ako dve.Adalb. Ręka 14.Viac rúk viac spraví.Spolky, spoločníkAni vrabec spolky nemiluje. — Ani holub spolky nemiluje.[64]Čože o spoločníka, ale o pomocníka!Pánboh stvoril volky a čert spolky,Č. 347.— Pánboh volky a čert spolky.355Spolky berú ovce i volky.Spolky — čertove volky.Spolky sú k majetku volky.S vlkom spolky — čert berie ovce i volky.Viacej očí viacej vidí.Č. 202, 351.— Mnoho očí mnoho vidí.Adalb. Oko 64, 93.360Všetci za jedného a jeden za všetkých!13. Kto komu roveň — neroveň; vhod — nevhod(Porov. v kap. XII. ods. 8. Zlí sa podporujú.)Príslovia (Porekadlá pozri v ods. 23 e.)Darmo sa tam tískaš, kde ťa nechcú.Doba dobu nájde, čo kraj sveta pôjde.Č. 37.Kde ťa nechcú, nevolajú, ta sa nenatískaj. — Kde ťa nechcú, nevolajú, ta sa nenarývaj. — Kde ťa nechcú, nevolajú, ta sa nepchaj. — Kde ťa neprosia, ta sa nepchaj.(Pozri 312.)Kováč ku kováčovi, hrnčiar k hrnčiarovi.[65]365Letel holub za holubom. — Holub za holubom, ovca za baranom.Č. 38. Adalb. Goląb 2.Nájde kováč uhliara a uhliar kováča.Č. 38. (Pozri 364.)Nech si každé len svoju roveň hľadá.Pozná si vrece záplatu. — Aké vrece, taká záplata.[66]Rovné k rovnému najradšej sa ťahá.370Rovné s rovným chodí.Rovný rovného hľadá.Č. 37.Rovný rovnému sa raduje a s ním sa radkuje.Adalb. Równy 3.Svojej rovne sa drž!Špatná zhoda s ohňom voda.Č. 228, 439. Adalb. Niezgodny 1, Ogień 39, Zgodić się 10.375Ťažko ovcu s vlkom meriť.Č. 35.ŽartovaťNežartuj, s kýms’ nerástol.Č. 83.— S nerovnými nežartuj.14. Nemiešaj sa do iných; hľaď si svojhoPrísloviaAni sa ti neorie, ani sa ti neseje.Adalb. Siać 1.[67]Bez volania nechytaj sa cudzej roboty.Co me do teho? Ne moje śe mele.Šariš.380Cudzie pšeno oháňa a jeho vlastné vrabci zobú.T. 4. Č. 272 Adalb. Proso 1.Cudzie vidíš pod horou a svoje nevidíš pod nohou.Č. 237. Adalb. Cudze 21.Či mi dal čo do vreca alebo do hrnca?[68]Čo nehorí, nezalievaj.Čo sa ťa netýka, tomu daj pokoj.385Čo ťa nepáli, nehas, povedám ti, braček mamľas! — Čo ťa nepáli, nefúkaj!Č. 272. Adalb. Gasić 2, Odgrzebywac, Palić 1.[69]Čo ťa po kom? Ty na seba hľaď!Daj pozor na seba, čo ťa do iných?Daj tomu svätý pokoj!Ďaleko hľadá a pod nosom to má.390Do cudzej veci sa nemiešaj.[70]Doma sedz, svoj chlieb jedz!Hľadá posmech na iných, a má ho doma.(Pozri 400.)Hľaď ty na seba!Iným pomáha, sám sebe nemôže.[71]395Každá gazdiná vie, ako jej v hrnci vrie. — Každý vie, kde mu vrie.Každá sviňa má svoj chliev.Každý nech sám na seba hľadí, aký je.Každý nech si len do svojho hrnca hľadí.(Pozri 405, 410.)Ľahnem si na pec a na svet sa ani neozriem.Č. 273.— Sadnem si pod pec a o svet sa nestarám.400Má toho doma dosť, a po svete zháňa sa za tým.Č. 273.MúdryMocnému netreba pomoci, múdremu rady.Múdreho netreba učiť.Múdremu neraď, mocnému nedvíhaj. — Múdremu neraď, mocnému sa neponúkaj.Na seba daj pozor!405Nebuď do každého hrnca vareškou.Č. 272.— Nemiešaj sa do všetkého ako vareška.Nedúchaj do každej kaše.Č. 551.Nechaj vodu bežať a kamene ležať.[72]Nech každá praslica svoje kuky žuje.Bošácka dolina.Nepchaj prsty do osieho hniezda.410Nepchaj nos do cudzieho hrnca. — Nestrkaj nos do cudzieho hrnca. — Nepchaj nos do kalamára. — Nestrkaj nos do každej diery. — Nepchaj nos, kde ti netreba.Neškrab sa tam, kde ťa nesvrbí.Č. 272.Netreba zajacovi chrasť ukazovať a vlkovi horu.(Pozri 428.)Netrhaj, čos’ nesadil.Neuč orlicu lietať.415Od koho, od toho; čo koho do toho?Pozri sa len do svojho zádrenia.[73]RozkazovaťDoma si rozkazuj![74]So svojím si rozkazuj!Siahni za svoju pazuchu.Č. 273.Starať sa420Nech sa každý len do seba stará.O svoje sa star!Povedala sova sove: Staraj sa každý o svoje.Staraj sa sám o seba; čo teba do koho?[75]Uč si svoje deti kašu jesť!Č. 272, 518.425Veď to nejde z tvojho mešca.Č. 617.VietorNehľadaj vietor po poli.Nerob vietor pred druhým.VlkNeuč vlka do chrasti.Č. 518.— Vlkovi cestu do hory neukazuj.Adalb. Wilk 51.— Vlkovi neukazuj húšč.T. 40.[76]Zametať, miesťMetie pred cudzími dvermi a pred svojimi má smetisko. — Nech si každý len pred vlastným prahom zametá.Č. 272. Adalb. Dom 37. Sień 1.— Pred cudzími dvermi nezametaj.[77]15. Nevernosť k svojimPríslovia430Ani ten pes nie je dobrý, čo sa svojho dvora nedrží.Červivé ovocie zo stromu odpadá.Č. 33.HniezdoMrcha vták, čo do vlastného hniezda nečistí.Č. 227. Adalb. Ptak 56.— Taký vták sa hnusí, čo do vlastného hniezda trúsi. — Ten sa statočnému hnusí, čo do vlastného trúsi.[78]Mrcha ovca, čo od čriedy uteká. — Podlá to ovca, co svoje runo nośic nesce.Šariš.Poturčenec horší ako Turek.Č. 475.[79]16.Mravný vplyv, zlé následky styku so zlýmiPríslovia435Akým prachom ho nabili, takým strieľa.ČertKto má čerta za kmotra, dostane sa ľahko do pekla.Adalb. Djabeł 45.Nehryz s čertom orechy.Adalb. Czart 12.Chto se psy spava, s buchami vstáva.Bošácka dolina. Č. 40. Adalb. Pies 97.I zdravé jablko pri zhnitom zhnije.440Jedna prašivá ovca všetko stádo nakazí. — Jedna prašivá ovca nakazí sto. — Jedna prašivá ovca nakazí celý kŕdeľ.Č. 40. Adalb. Owca 4.Keď jedna hus pije, pijú všetky.Č. 211, 599.— Keď jedna hus zagagoce, zagagocú všetky.Kto chce s vlky žiť, musí s nimi vyť. — Chto sce s vlkom vyť, musí s ním aj byť.Bošácka dolina. Č. 39. Adalb. Wilk 32.Kto sa dotýka smoly, zamaže sa od nej.Č. 40. Adalb. Smola 2.[80]Kto sa s blatom papre, zamaže sa od neho. — Kto sa s blatom oberá, zamaže sa od neho.Č. 40.Mlyn445Do mlyna nech nechodí, kto sa nechce zamúčiť.Adalb. Młyn 10.— Kto do mlyna chodí, ľahko sa umúči.Č. 40. Adalb. Mąka 3.S kým si, taký si.Č. 36. Adalb. Nakładać 2.VranaKto príde medzi vrany, musí kvákať ako ony.Č. 39. Adalb. Wrona 11.Kto sa s vranou pustí na cestu, natrafí na mrcinu.Zlé príklady kazia mravy.Adalb. Przykład 10.17. Využívanie inýchPríslovia450A čo by tvoj priateľ i z medu bol, neoblíž ho celého.(Porov. 524.)Čím viac sa s kým maznáme, tým viac ho rozmaznáme.Daj mu kožuch, i kožu ti stiahne.Dobrú hrušku moc netrasú.Dobrú hrušku najviac trasú.455Ja si nebudem pre teba prsty páliť.Kde sa je a pije, tam je priateľov dosť.Kde si sa umočil, tam sa suš.[81]Kde si pojel smotanu, pojedz si i kýšku.Adalb. Śmietana 2.[82]Keď sme aj bratia, ale štice nie sú sestry.Č. 397.460Kto ohrýzel mäso, nech aj kosci zdrúzga.Bošácka dolina. Adalb. Mięso 13.Ľahko brať na cudziu kožu. — Ľahko piť na cudziu kožu.Č. 627.— Ľahko cudzími rukami hady vyberať.Len dotiaľ je človek dobrý, kým dáva.Mám ťa rád, neopustím ťa do posledného grajciara!Od toho utekaj, čo mnoho kričí „daj!“.465Podaj čertu prst, nuž ťa za celú ruku uchytí.Č. 52. Adalb. Dać 25, Djabeł 85, Palec 1. Pies 31.Pomôž mu na koňa, on ti pomôže pešiemu. — Druhého posadíš na koňa, a ty za ním peši.Posaď žobráka za stôl, aj nohy naň vyloží.Pusť Cigána pod pec, vyjde ti na pec.Pusť hada do rukáva, vyjde ti pod pazuchu.470Pusť psa pod stôl, vyjde ti na stôl.Č. 328.Pusť žobráka pod pec, vyjde ti na stôl.Spoločný kôň má košťavý chrbát. — Požičaný kôň má košťavý chrbát.Č. 319 Adalb. Koń 26.[83]Toho vždy nájdeme, koho potrebujeme.Č. 58.Ukáž mu palec, chce celú dlaň.[84]18. Nevďak, neuznaniePríslovia (Porekadlá pozri v ods. 23 f.)475Aj pes vie, kto mu dáva jesť.Č. 50. Adalb. Pies 62, Jeść 26.[85]Ani pánboh všetkým ľudom nevyhovie.Č. 286. Adalb. Dogodzić 13.[86]Daj čudákovi hospodu, ešte ťa vyženie z domu. — Prijmi čudáka do domu, ešte ťa vyženie z domu.Do studničky, z ktorej sa napil, smetí nevďačný.Jeden všetkým nevyhovie.480Každé dobrodenie vďaky zaslúži.T. 16.Koho ľúbiš, od toho najviac trpíš.Č. 40.Málo vo svete uznalosti.Mieril na nepriateľov a praštil na priateľov.Č. 291.Nenarodil sa ten, aby sa ľúbil všem.Č. 285. Adalb. Dogodzić 9.485Nepľuj do pohára, z ktorého si pil.Nevďačnosť je odplata ľudská.Nevďačnosť svetom vládne. — Svet je nevďačný.Adalb. Świat 53.Požičaj žobrákovi koňa, utečie ti aj s ním.Urob čertu dobre, peklom sa ti odslúži. — Urob čertu dobre, zanesie ťa do pekla. — Slúž človeče diablu, zanesie ťa do pekla. — Poučuj čerta, peklom ti odplatí.Novohrad. Č. 50.[87]490Vďačnosť a pšenica iba v dobrej zemi rastú.Za dobré čakaj zlé.Za dobré nečakaj dobré.Za dobré nečakaj, za zlé ťa neminie.Za dobrodenie nečakaj poďakovanie.Č. 50.19. Falošnosť, ľstivosť, pokrytectvo, klamstvoPríslovia (Porekadlá pozri v ods. 23 g.)495Brada ako u proroka a cnosť ako u hajdúka.Č. 41.— Brada ako u proroka a cnosť ako u drába.Adalb. Broda 2.Brada apoštolská a fúzy diabolské.Novohrad.Cigán pod červeným dolománom čiernu košeľu nosí.[88]ČertAnjelský hlások a čertova pieseň.Č. 41.Čím sa čert viac začesáva, tým väčšmi mu rožky trčia.[89]500Drží pánaboha za nohy a čerta za rohy.(Pozri 534.) Adalb. D. Bóg 442.Keď sa modlí, na čerta sa obzerá.[90]Letel ako anjel a spadol ako čert.Čemu śe robiš sobolem, kedz śi tchurem?Šariš.Draho by ho zaplatil, kto ho nezná.Adalb. Znać 2.[91]505Drží s pánom i s furmanom.Chodí ako ovca, tridzie ako baran.Bošácka dolina. Č. 530, 41. Adalb. Owca 14, Chodzić 23.Chudobná je to myš, čo má len jednu skrýš. — Chudobná je to myš, čo len jednu dieru má.T. 12.— Myš je malé zviera veru, predsa nemá (len) jednu dieru.Č. 253.[92]I k nebu i k zemi čohá.T. 12.Inde hľadí, inde mieri. — Škuľavý kováč inde hľadí, inde kuje.[93]Klam, klamať510Faloš a klam zradí sa sám.Č. 41.Podvod k nám! — Klam k nám!Šariš.[94]Kto druhého klame, sám najskôr oklamaný býva.Adalb. Oszukać 2.Komára cedíš, ťavu hltáš.T. 19.[95]Koňa láskajú, keď ho lapajú.515Kto hladká, ten i škrabe.Kukučka sa sama vykuká.[96]LíškaChvost na líšku svedčí.T. 12.Kde líška drieme, daj pozor, kohút!Č. 43. Adalb. Liszka 26.Líška srsť, nie kožu mení.T. 23.520Poznať líšku po chvoste.Adalb. Liszka 10.Pred líškou zavri kurník.Stará líška sa ťažko dá chytiť.Č. 43. Adalb. Liszka 34.[97]MedDo očí ako med, okrem očí ako jed. — Na jazyku mäd, v srdci had. — Najprv ako med, potom ako jed. — V ústach med, v srdci jed.Č. 536. Adalb. Usta 5.Kto je samý med, neoblizuj ho. — Kdo samy med, nepoboškaj teho.Šariš.525Miluj svojho blížneho, vezmi skalu, udri ho.Adalb. Blíźni 7.[98]Najprv ti hlavu prebije a potom ti ju pohládza.Nahor líže a nadol bije. — Nahor líže a nadol krivdí.Č. 42.Od koho sa úfajú, toho vychvaľujú.Č. 166.Oko, oči(Pozri 523.)Do oču brat, krem oču vrah.Šariš.— Do očí dobrý, krem očí zlý. — Do očí chváli, krem očí haní.Č. 536.— Do očí sa stavia dobrým a krem očí ohovára.530Hodný si mi, hodný, ale len naoko.Kto do očí chváli, iste ťa chce oklamať.Naoko dobrý, ale v srdci pomstu varí. — Naoko dobrý kresťan.Č. 530.V oči si mi ako líška a krem očí ako vrana.Pánaboha za nohy chytá.Č. 530.Pes535Dvoch dvorov pes.Č. 537.— Z každého dvora pes.Pes, keď nemôže kosti hrýzť, teda ich líže.Č. 122, 595.Po tme húdol a po vidne tancoval.Priateľ, nepriateľČlovek podlizačný nie je priateľ vďačný.Lepší zjavný nepriateľ ako falošný priateľ. — Lepší zjavný nepriateľ ako úlisný priateľ.Č. 233. Adalb. Nieprzyjaciel 8.540Panebože, oslobod ma od prátelú, od neprátelú sa sám oslobodím.Modra.Tajný nepriateľ horší ako zjavný.Robí sa, ako čo by nevedel do troch načítať.Adalb. Umiec 9. Vyglądač 5.— Robí sa, ako čo by nevedel kuriatka rozviazať.Č. 533, 534.[99]RozumKoho pánboh chce potrestať, potresce ho na rozume. — Koho pánboh chce potrestať, tomu rozum vezme.[100]Koho pánboh chce potrestať, toho oslepí.Č. 205. Adalb. Bóg 192.545Pánboh mu rozum zaviazal.Pánboh mu z rozumu pomohol.RukaJednou rukou pohládza, druhou čiape.Adalb Ręka 21.V jednej ruke chlieb, v druhej kameň.Adalb. Chleb 170.Spravil sa sprostým, ako čo by o ničom nevedel.550Spravil sa svätým, ako čo by o ničom nevedel.SrdceČo nejde od srdca, to nejde do srdca.Srdcom ľúb a rukou lúp!Adalb. Lubić 21.Stiahni kuklu, uzrieš šaľbu.T. 36. Č. 41.Svätý, svätuškárNie každý ten svatý býva, kto do kostola chodieva. — Nie všetci svatí, čo si otierajú o kostol päty.Č. 41. Adalb. Kościoł 29.[101]555Svätý, len uši mu z pekla trčia.Č. 530. Adalb. Święty 12.Svätým sa robí a čertov pácha.Svätuškár najhorší.Vlk v rúchu ovčom. — Vlk v ovčom rúne.Č. 530. Adalb. Owca 13, Wilk 114, D. Baran 28.[102]VodaBoj sa tichej vody!560Nazdal by si sa, že nevie vody zamútiť.Č. 535. Adalb. Robić 56.Tichá voda brehy podmýva, bystrá preskakuje.Adalb. Woda 3.— Tiché vody podmieľajú brehy.Č. 270.[103]V mútnej vode je dobre ryby lapať.Č. 360, 533. Adalb. Woda 55.[104]VreceŠidlo vo vreci neobstojí.Adalb. Kłamstwo 4, Szydło 4.[105]Vykole sa klin z vreca. — Vykole sa šidlo z vreca.Č. 238.— Klinec, čo ho ako zakrútiš, predsa sa vykole.565Všade pestvo, iba v mlieku voda. — Všade klamstvo, iba v mlieku voda.[106]VtáčikAko sladko píska, aby privábil vtáčka. — Ked vtáčkov lapajú, pekne im pískajú.(Pozri 514.) Č. 43.— Vtáčkov na lep lapajú. — Vtáčkov na píšťalku lapajú.[107]Z jednej strany prosí, z druhej hrozí.Z jedných úst teplo i zimu púšťa. — Z jedných úst studený i teplý vietor púšťa.Č. 537.ZradaDobre, že človeku slovo z úst nevydriape, a potom ťa zradí.570Zrada z kúta číha rada.Č. 248. Adalb. Zrada 4.20. Závisť, neprajnosťPríslovia (Porekadlá pozri v ods. 23 k.)Beda tomu, koho ľutujú.(Pozri 572, 582, 583, 585.)Bodaj by mi ľudia závideli, ako by ma mali ľutovať.Adalb. Zazdrościć 2.Bohatstvo plodí závisť, chudoba nenávisť.Č. 164.Človek závistlivý, sám sebe je krivý.Č. 108. Adalb. Zazdrośny 1.575Hrnčiar hrnčiarovi závidí.Č. 108. Adalb. Garncarz 1.Inde sa všade lepšie majú.Kôň chce jarmo a vôl sedlo.Č. 283.Lepšia úroda na susedovej roli.Č. 109. (Pozri 589) Adalb. Cudze 23, Sąsiad 24.[108]Majetok ide so závisťou.580Málo vidí a moc závidí.Myslí, že len jemu slnce svieti.Nech radšej sto ľudí závidí, ako má jeden ľutovať.Nech svet laje, keď ti len pánboh praje.Č. 12.— Svet mi laje a Boh mi praje. — Svet mi kľaje a Boh mi praje.Nemcom šomreš, dobre im padá.[109]585Odvráť, bože, ľutovníkov a prispor nám závistníkov![110]Pán Ľutoval nič nedal, pán Závidel skazu vzal. — Pán Ľutoval nič nedal, pán Závidel nič nemal.Raz v roku, i to v oku.Č. 25.[111]Smrť hasí závisť.[112]Susedova krava viacej mlieka dáva. — Susedova krava sladšie mlieko dáva.Č. 109. Adalb. Sąsiad 26.[113]Šťastie590Kto má šťastie, tomu závidia, a kto má škodu, má i posmech. — Šťastie bez závisti nebýva.Č. 108, 150.— Šťastie budí závisť.(Pozri 573.)Závistník najväčší na svete blázon.Žobrák žobrákovi najviac závidí.21. Koristníctvo, prefíkanosť(Zásady)PrísloviaBlázon dáva, múdry berie, keď odíde, len sa smeje.Č. 48. Adalb. Brać 20, Dać 48, Głupi 120.— Blázon, kto dáva, väčší, kto neberie.Č. 48. Adalb. Brać 30, Dać 79.[114]Ďalej zájde, kto sa plazí.[115]Hanba, hanblivý595Hanba je mrcha pohostinnosť.Hanba je utekať, ale osoží. — Hanba je utekať, ale zdravo.Č 120. Adalb. Uciekać 9.[116]Hanblivý žobrák naveky prázdnu kapsu nosí. — Pyšný žobrák naveky prázdnu kapsu nosí.Č. 98, 122.— Kerý žebrák sa hanbí, toho kapsa prázdna.Bošácka dolina.Kto sa hanbí, má prázdne gamby. — Kto sa hanbí, nekladie za gamby.Č. 121.[117]600Nech sa ten hanbí, čo má štyri gamby.Kde jest, tam ber! — Kde jest čo, tam ber!Kde sa lesní, tam sa klesní.Kde vlčura nestačí, podši líškou. — Kde barančina nestačí, podši líškou.Č. 254.Keď ti dávajú, ber, keď ťa bijú, utekaj!Adalb. Bic 16.— Keď ti dávajú, len ber, ani sa nepýtaj.605Musíš si oči zažmúriť.[118]Opatrný človek pamätá vždy na zadné dvierka.Silný si utiera čelo, chytrý ústa.Šelma všade dobre prejde.Vtedy ber, keď ti dávajú.22. Získavanie si iných až podkupnosťPríslovia610Dar oslepuje oči.Adalb. Dai 2, Podarek 3.[119]Keď nám dáš, tak si náš.Kto na koho vrčí, nech mu niečo vstrčí.Mastiť, mazaťAby ti voz nevŕzgal, pomasť mu kolesá. — Aby ti voz neškrípal, pomasť mu kolesá.Adalb. Wóz 21.— Chto mascí, ten vozí.Bošácka dolina. Adalb. Mazać 1.— Kto mascí, ten jede.Prešpor. stol.— I kolesá ľahšie idú, keď sa pomastia. — Kolesá sa rozsypú, ak sa nenamastia. — Kto dobre mastí, dobre jachá.Č. 362. Adalb. Smarować 5.[120]Kto nemastí, väzí vo chrasti.615Nepomažeš — nepovezieš.Pomasť mu ruku, bude písať.Nežiaľ tomu slúžiť, kto dá dačo užiť.Nieto toho vysokého a hrubého múru na žiadnom zámku, žeby ho jeden somár s vrecom peniazmi naplneným nepreskočil.Adalb. Taran.Plnými ústami ťažko fúkať.[121]Zlato, zlatý620Kameň zlato skusuje a zlato ľudí.Č. 163. Adalb. Złoto 7.Namazal mu ruky a hrdlo zapchal zlatom.T. 27.Zlatým a strieborným kľúčom akýkoľvek zámok otvoríš. — Zlatým a strieborným kľúčom akýkoľvek bľach otvoríš.Č. 164, 362. Adalb. Klucz 8.Zlatý orol všade doletí.T. 42. Č. 362. Adalb. Orzeł 16.[122]Zlato oslepuje.(Porov. 610.)23. Porekadlá a úslovia ku kap. III.A. Vzťahy ľudí; spoločenské cnosti a necnostia) Sebacit, sebaobrana (Iné surovšie pozri v kap. XVII. 360 — 475.)Blázon625Ja nie som tvoj blázon! — Nemaj ma za blázna! — Nerob si zo mňa blázna! — Nerob so mnou ako s bláznom!Nedá si odorať. — Nedá si na chrbte hrach mlátiť. — Nedá si pod nosom kašu dúchať. — Nedá si popod nos brnkať. — Nedá si od hocikoho frčky hádzať.Nerob si zo mňa posmech!Nevstupuj mi do poctivosti! — Nevstupuj mi do svedomia!Odsekol mu.630Podoprel si boky.[123]Postavil sa mu do očí. — Postavil sa na zadné nohy. — Postavil si širák na hlavu. — Postavil si klobúk na hlavu.Premeral ho od hlavy po paty.Č. 631.Zavrátil ho.b) Priateľstvo, žičlivosťAni mu miesta nevedel nájsť.635Ani motyka ich nerozdelí.Ani v zlate ani v blate sa neopustia.Čo by ruku jeden druhému odťal, nepohnevajú sa.Čo mu len na očiach vidí, všetko mu kvôli robí.Dal by mu i tej vlastnej krvi. — Dal by mu i ten kabát zo seba. — Dal by mu i to blato spoza nechtov. — Dal by mu i to, čo nemá. — Dal by mu i tú dušu. — Dal by mu i tú košeľu zo seba.Č. 525.— Dal by mu i z toho, čo do úst nesie. — Dal by mu všetko svoje.[124]640Do ohňa by zaň skočil. — Do vody by zaň skočil.Č. 522. Adalb. D. Ogień 42.Držia sa ako reťaz spolu. — Držia sa ako dva prsty. — Držia sa ako repíčie.Hned boli svoji.Chodí mu za vôľou.Chová ho ako pavúka. — Chová ho ako plcha. — Chová ho ako pĺha.645Chráni ho, aby ani zlý vetrík naň nezavial. — Šiana ho, aby ani zlý vetrík naň nezavial. — Varuje ho, aby ani zlý vetrík naň nezavial. — Chráni ho, aby ho ani slnce nezašlo. — Chráni ho ako mladé maslo. — Chráni ho ako oko v hlave. — Chráni ho ako svoje dve oči. — Chráni ho ako zrenicu svojho oka.Adalb. Piastować, Strzeć 2.I tú krv by zaň vylial.Jeden druhému ruku podáva.Má ho rád ako Cigán dieťa. — Má ho rád ako holub pšenicu. — Má ho rád ako holub žitko.Mal ho zjesť od radosti.650Na rukách by ho nosil.Nedal by ho ani za deravý groš. — Nedal by ho ani za tri svety.[125]Nemal som s ním za makové zrnko pohoršenia.Od úst si odtrhne a dá mu.Adalb. Dać 32.Peľhá ho ako vlhu.655Podušky mu podkladá.Priateľ na život a na smrť.Rád mu bol ako svojim dvom očiam.Sú ako jedna duša.Sú spolu zadobre.660Všetko by doň popchal. — Všetko mu do hrdla pchá.Zachodí s ním ako s maľovaným vajcom.Za svet by mu vôľu nezlomil.Z oka by si vylúpal a dá mu. — Zo srdca by si vylúpal a dá mu.Žičí mu ani sám sebe.665Život by zaň položil. — Hlavu by zaň položil.c) Zbytočná pomoc (Pozri v kap. X. 493 — 495.)Dáva lieskovca tomu, ktorý zubov nemá.T. 7. Adalb. Częstowac 7, Orzech 11.Husiam seno a psom otruby dáva.Lysému hrebeň, slepému zrkadlo.T. 23.Psu plevy a volu kosti podáva.670Takú lásku i u žida nájdem.Adalb. Łaska 16.[126]Tým si ja kapustu neomastím.Za takú lásku sa ja poďakujem.d) Udobrenie sa; nevšímanie si hnevuKto sa hnevá, hnevá sa, na pazderí klobása. — Kto sa hnevá, hnevko, na pazderí črevko.Bošácka dolina.Kto sa drgá, nech sa žujá.T. 21.— Kto sa duje, nech sa guje.T. 21.— Kto sa duje, nech sa zuje.675Kto sa hnevá, nech sa hnevá. — Kto sa hnevá, nech sa váľa, toho páni nepochváľa.Č. 114.Kto sa hnevá, nech sa o zem hodí. — Kto sa hnevá, tomu nos odrežú.[127]Len ty mluv, keď som zdruv.Adalb. Mówić 74.[128]Veď je nič, keď sa chriapa zaplatí![129]Veď je nič, veď sme svoji!680Ved pre to nespanne Beckovský zámek.Bošácka dolina.Veď ti preto chrastu z nosa nezdrapil.e) Rovní (Pozri kap. XII ods. 14 a.)Aký Havel, taký Pavel. — Či Havel, či Pavel.Adalb. Paweł 1.Do jedného mecha dujú. — Do jednej trúby dúchajú.Na jeden roh trúbia.T. 26.— Na jedny gajdy pískajú.T. 26.— Na jednom kolovrátku ihrajú.T. 26.— Na jedno brdo tkaní.T. 26. Č .633.— Na jedno nákovadlo tlčú.T. 26.— Na jednu strunu bijú. — Na jednu strunu drnkajú.685Oba vedno dujú.Svoj svojho našiel.To je tiež kôl z toho plota.Č. 633. Adalb. Kól 9.— To je tiež niť z toho brda.To je všetko na jedno kopyto. — Na jedno kopyto vybití.Č. 633. Adalb. Kopyto 6, 9.Všetko jedno, či golier, či košeľa.690Z jedného mecha vypadli.f) Nevďak, neuznanieBol u neho varený i pečený, a teraz ho nezná.Č. 557. Adalb. Pieczony 2.Čím sa mu viac ukladá, tým je horší.Čo by ruky po lakte, nohy po kolená zodral, neuverí mu.Ešte mu aj to miesto dúchal, kde si má sadnúť.Had695Hada si na prsiach odpľagal. — Hada v pazuche nosí.T. 10.— Chová hada za ňadry.Č. 530. Adalb. Waz 3.— Má hada v zádrení.(Pozri nasl. a 699.)— Pustil si hada do rukáva.Lahodí mu ako zozbieranému vredu.Nevyhovieš mu, čo mu budeš chrbát šípom lízať. — Nevyhovieš mu, čo ho budeš na masti pražiť.[130]Odsluhuje sa mu.Pustil si žabu do zádrenia.g) Falošnosť, ľstivosť, pokrytectvo, klamstvo700Ach, moja krásna Majolena! — Ach, moja milá dobrota! — Ach, moja nevinnosť![131]Anjel s rožky. — To je anjel.(Iný doloží.)S rožky.Adalb. Anioł 2.Blázna si z neho robí.Dajže mu prenocovat, či ti nácestu nezje!Dvojá voda človek. — Na dve strany bije.705Falošný ako mačka.Fígle zbiera.Hlavy dovedna ako hady strkali a kameň duli.[132]Hovorí cez zuby.Adalb. Mówić 54.Hrá sa s ním ako mačka s myšou.710Chytil sa do pasce.[133]Jeho reč je s maslom.Ježiškove husličky.Kľučky meče. — Kľučkuje. — Krútikom chvostíkom.[134]Len sa tak prikmotril. — Len sa tak prikradol.715Len tak pod pokrývkou to urobil.Len tak zašemotil.LíškaDriemajúca líška.Falošný ako líška. —Adalb. Fałsziwy.Líška, stará šibalka.Č. 530.720Má muchy v nose, len nevedieť, v ktorej dierke.Adalb. Głowa 100.Má sladký jazyk.Má triesku za ušami.MedDal mu med cez sklo lízať.Č. 527. Adalb. Cukier 6.Medové motúzky mu cez ústa preťahuje.Č. 593— Mastné motúzky mu popod nos preťahuje.[135]725Mluvil malovanýma ústy.Na krivú brezu hľadí.Nasilu mu pravda z úst vyšla.[136]Nevinnosť premilá!Oko, očiJudáš mu z oka kuká.Č. 536.— Judášov bozk.Č. 17. Adalb. Judasz 3.[137]730Ledabolo oči zaslepil.Oči mu zakavkloval.Peknými rečami ho uchlácholil.Pestvá zháňa.PlačSlinami plače.735Suchý plač.To je plač len od pľúc a slzy od slín. — To je plač len od pľúc, nie od srdca.Potutme sa ta dostal. — Potutme to urobil.Prišiel s krivou rukou.[138]Rád v kalnom loví.Svätý, svätosť740Divný svätý![139]Hrá si na svätého.Adalb Święty 14.Nebudzme svatyma, kedz zrne hrišnyma.Šariš.Svätá nevinnosť!Svätosť mu z očí vyzerá.745Ukázal mu figu.Ukázalo sa zakrývané kopyto.Vetrom podšitý.Vkradol sa tam ako mačka.Vrany mu suzy chváču.Bošácka dolina.750Vyliezol jazvec z diery. — Vyšiel syseľ z diery.[140]Vytrčil rožky.Zadrhol sa v osídle.[141]Za nosom ho vodí. — Za nosom ho vodácka.Adalb. Nos 43.PrezývkyDvojdvorský, falošník, falošnica, farizeus, líška, ošemeta, ošemetník, pánbožťok, patrikár, pobožničkár, pobožnostkár, podkušiteľ, pokrytec, potmehúd, pretvárenec, svätúšik, svätuškár, šemenda, úlisník, vábec.h) Prefíkanosť755Aj to bola planieta, na ktorej sa ten narodil.Čert, ČertovskýAni čert mu nechytí.Čertom podšitý.Čertovský človek.Toho ani čert neprevedie.760Vari je s čertom v porozumení!Vari mu už čert šepce!Ej, ale mu vyťal za fígeľ!Inde srok, inde krok.Hľadí mu do brucha. — Hľadí mu do karát.765Chytil sa rozumu.Chytrá hlava. — Chytrý na plané hrušky.Kapsovej viery človek.[142]Keď som aj tam nebol, ale som cez plot videl.Kto by znal všetky jeho spády!770Má nos. — Má tenký nos. — Má dobrý nos.Má zo všetkých krámov korenie.MajsterDobrý majster!Hm, mešter vlk!Majster na hniličky.(Pozri 766.)775Majster nad majstra.Našiel na ňom dobrého majstra. — Padol na dobrého majstra.Má sojky v hlave.Má voľačo za lubom.Má živé striebro v hlave.T. 24.Muchy, Mušky780Má muchy, hoc je hluchý. — Má muchy poza uchy.Č. 534.Mušky mu ožívajú.Už mu vylietali mušky z hlavy.Vie, od čoho muchy dochnú. — Vie pes, od čoho muchy kapú.[143]Musel by ten včaššie vstať, aby mňa ten oklamal.[144]785Nahnal mu rozumu.Na všetky kopytá vybitý.Nedám sa ti ako mucha chytiť.Nedám sa ti prekabátiť.Nedá sa chytiť ani za chvost, ani za uši.790Netreba tomu dvakrát hovoriť.Otvoril mu oči.Padol na dobrého.Prebitá šelma. — Prešibaná šelma.Prekvákal vrany.[145]795Prešiel mu cez rozum.Pretrel mu ústa.Previedol ho cez lavičku. Dokladá sa: A on z lavičky do vodičky.Rád sa kryje za cudzí chrbát.S múdrou materou sa poradil.800Šabladura preštvaná.Šibal nad šibala. — Bol u šibala za učňa. — Prešibalec.Tak sa hláče lapajú!Trafil na svojho.Č. 633.Už sa vypsil.805Všetkými masťami namastený.[146]Vytrel mu fúzy. — Vytrel mu oči.Za medový motúz hada nájsť.T. 41.Zavoňal pečienku.Z dvanástej próby vyprobovaný.i) Podlízavosť810Do neba ho vyvyšoval. — Do neba ho vynášal.Každému sa klobučkuje.Č. 533.— Moc čiapok zoderie. — Moc klobúkov zoderie.[147]Okúril ho tymianom ako čerta babím lajnom.Päty mu líže.Podlizuje sa mu ako mačka.j) Závisť, neprajnosť815Ani toho povetria mu nežičí. — Nežičí mu ani kúska chleba. — Nežičí mu ani to čierno za nechtom.Adalb. Zyczyć 6.Kuvičí hlas.Č. 555.OkoBeňovo oko.Č. 555.[148]Krivým okom pozerá.Oko mu vylezie. — Oči mu vyliezajú od závisti. — Závidí ešte i tie oči človeku.820Priatelia, ktorí všetko doprajú, čo kury znesú, len vajcia nie.Zlí ľudia, zlí, nežičí jeden druhému ani po tej čiernej zemi chodiť.Spiš.k) Nemilosrdnosť, krivdaAni tomu psovi nedá pokoja.Ctia ho ako psa v kostole.Človek neľudský ako mrchavý pes.825Dal ho so psy vyhnať.Dobre (že) nám po hlavách neskáče.Do žlče mu omáča.Drevo na ňom rúbu.Chvália ho, kde ho niet, križujú ho, kde je.(Opačne.)Do očí ho chvália, mimo očí hania. — Chválili ho pred každým domom. — Chválili ho pred každou prázdnou chalupou.Kameň, skala830Kamenného srdca človek.Má kamenné srdce.Skorej by sa ten kameň dal obmäkčiť!Tvrdý ako tá skala. — Tvrdý ako nákova.Už by sa ten kameň (skala) bol pohol.Adalb. Kamień 4.835Z kameňa by si skôr vodu vytlačil, ako by ti ten dačo kvôli urobil. — Zo skaly by si skôr vodu vytlačil, ako by ti ten dačo kvôli urobil.Každému zavadzia. — Každému je v očiach.Každý sa oňho otiera.Každý naňho kváče. — Každý doň dojedá.[149]Každý sa doň buší. — Každý doň udrie. — Každý doň drgne.840Každý sa na ňom potkne.Kúty ním vymetajú.Má ťažké srdce naň.Na metle ho vyhodili.[150]Nemá ho ani za onucku.845Nemá ho ani za psa.(Pozri 860.)Nik sa oň neozrie, ani čo by ho suka oš…Nosia sa na ňom ako na revúckom koňovi.Od kata ukrutnejší.Osopil sa naň ako židia na Krista Pána.850Pije jeho krv.Postaral sa o neho ako vietor o perie.Skáču doň ako hady.SrdceCudziar nemá toho srdca (zlého).Nemá srdca k nemu.855Škúli na neho. — Krivo hľadí na neho, akoby mu bol obed zožral.Utisnutý je pred ním ako podpalček.Varuj sa ho ako besného psa.V lyžičke vody by ho utopil.Č. 553. Adalb. Utopić.[151]Vozia sa po ňom. — Vláčia sa po ňom. — Uháňajú sa po ňom.860Zachádza s ním ako so psom.Adalb. Pies 102.Zažrali sa doň.l) Neznášanlivosť, neústupnosť, nenávisť, úklady, pomstaAni na vlas neustúpi.Beží z Púchova do Kyjova.[152]ČertDal by som ho už i čertovi zadarmo.865Už je v čertových rukách.Zavesil mu čerta na krk.Dostal sa mu na brdo.Hľadí naňho ako na psa. — Zazerá naňho ako na psa. — Hľadí ako bujak. — Zazerá ako vlk. — Zazerá, ako čo by som mu bol otca zabil.Chrbtom sa mu obrátil.870Chytil ho na háčik. — Chytil ho na slučku. — Chytil ho do osídla.Jeden druhému nedá z taniera zvaliť.[153]Jeden Hopsa, druhý Nebojsa. — Jeden hrdý, druhý tvrdý. — Jeden Nedajsa, druhý Nebojsa. — Mišo, neboj sa! Jano, nedaj sa!Modra.Je mu ako tŕň v päte.Č. 553.Je mu ako soľ v očiach.Č. 553 Adalb. Miłý 14, Sól 4.875Kašu mu pohubil.T. 16.Každému nohy podjedá. — Podjedinoha.Krivo naň hľadí.Kúpil mu kone.[154]Má ho v žalúdku ako svoje hriechy.880Má naňho oko. — Má naňho pik. — Má naňho zuby. — Má naňho z kopca.Milosti ani do hrsti!Myslí mu ten od zubov bolenia.[155]Nahnal ho do prosa. — Nahnal ho do saku.Č. 606.— Nahnal ho do úzkeho. — Nahnal ho do kúta.Č. 623.[156]Nahnal mu kozy na most.885Na lep mu sadol.Našiel mu špiky.Navaril mu horkej polievky.Nazdury mu robí.Nedal mu vyspať hodonku.890Obstrihal mu krídla.Č. 626.Odobral mu kľúče.Oheň dávno uhasený kriesi.T. 31.O každú vec sa bije.Okom naňho zagánil.895Pahreby by naň nasypal.Podkladá mu polená pod nohy.Pod lavicu ho strčil.Podrazil mu nohy.Prebil mu hlavu.900Prekrižľoval mu počty.Preriedil mu fúzy.Priečny ako krivé drevo.Psím kúrom ho vykúril.Rád ho vidí ako koza nôž. — Rád ho vidí ako pes mačku. — Rád ho vidí ako mačka vtáčka.Č. 553.— Rád ho vidí ako neberný peniaz. — Rád ho vidí ako oči chren.905Radšej by čerta videl ako jeho.Radšej mu vidí chrbát ako tvár.Rozťahuje po ňom siete.Spod obočia naň pozerá.Spopred nosa mu to uchytil.910Stolec mu stavia.[157]Stúpa mu na prsty. — Stúpa mu na palec. — Stúpa mu na otlak.Špatné mu podstlal.Tade ho hnali, tade viezli.T. 37.Ťahajú sa spolu za prsty.915Ten pre mňa môže nebyť.TrafiťTrafila kosa na kameň. — Trafil kosou na kameň.Č. 556. Adalb. Kosa 5.— Trafila palica na kyjak. — Trafila valaška na obuch.[158]Tromf na tromf. — Truc na truc.Ukázal mu dvere.Už ho má na nákove.920Už ho vezú.Už mu odtrúbil. — Už mu odcengal. — Už mu odzvonil. — Už mu odspieval.Č. 588.Vovliekol ho do omáčky.Vzal ho nakrátko. — Vzal ho na tvrdo. — Vzal ho do pacu.Vzal si ho na mušku.925Vyhodil ho zo sedla.[159]Vytiahol mu z kapusty slaninu.Č. 535.— Vytiahol mu z hrachu slaninu.Č. 596.Vytrhol mu spod nôh zelinu. — Vytrhol mu spod nôh rohožu.Vpustil mu hada do rukáva.Vrazil mu klin do hlavy.Adalb. Ćwiek 3, Klin 1.[160]930Vŕta mu dierky do nosa.Vyvŕšil sa na ňom.Vzal mu lyžicu od úst.Za hodinu ako mäd a za desať ako had. — Viac jedu, než medu.Zájesť je medzi nimi.935Zamiešal mu karty.Zápreky mu kladie.Zapražil mu horúcej kaše.Zarúbal mu cestu.Z hrdla mu to vytrhol.[161]940Znášajú sa ako pes s mačkou.Adalb. Lubić się 17.[162]Zrazil mu nohy. — Zlámal mu rohy.[163]Slovesné vyjadreniaNestojí oň, pasie po ňom, podkúril mu, posvietil mu, rozkmotrili sa, zapražil mu, zasmažil mu.m) Návštevy, pohostinnosť, zábavaČas radosti, veselosti, nemáme čo jesti, iba jednu hus pečenú, i to samé kosti.[164]Chodí, kde už čert dobrú noc dáva.945Idem ta, aby mi trochu v hlave svitlo. — Idem ta, aby sa mi trochu v očiach presvietilo.[165]Nemám múky, ani soli, ani žiadnej omasty, príde mi hosť na nedeľu, nemám mu čo dať jesti.Pahostník.Prezočivec.Starosť nás zašla.[166]950Šaty na hosťoch trhá.Č. 521.[167]Urobili si dobrý deň. — Urobili si dobrú vôľu. — Urobili si kratochvíľu.[1]Maď. verzia: Féreg is védelmezi magát. (Aj červík sa bráni.) — Féreg is meggyüremlik, ha reá hágnak. (Aj červík sa skrúti, keď naň stúpia.)[2]Maď. variant: Közelebb az ing a csuhánál. (Bližšia košeľa ako čuha.) — Közelebb az ing mint a suba. (Bližšia košeľa ako šuba.) — Čuha, šuba — vrchný mužský odev.[3]Sliezsky variant: …a která ho něma, pravi, že je nejlip bez něho. Vlastivěda slezská 1888, I, 221. — Maď. znenie: Róka is dicséri mága farkát. (Aj líška svoj chvost chváli.)[4]Cigáni v minulosti kupčili s koňmi. — Maď. verzia výroku: Czigány is maga lovát dicséri. (Aj Cigán svojho koňa chváli.)[5]Lat. variant: Prima persona ego. (Prvý som ja.)[6]Nem. znenie: Jeder Kaufmann lobt seine Waare. (Každý kupec svoj tovar chváli.)[7]Maď. verzia: Kiki legjobban tudja, hol szorít a csizmája. (Každý najlepšie vie, kde ho čižma tlačí.)[8]Slovná hra: mne — tebe. Z.[9]Maď. variant: Minden embernek mága felé hajlik a keze. (Každému sa ruka k sebe ohýna.)[10]Maď. znenie: Minő a kérdés, olyan a felelet. (Aká otázka, taká odpoveď.)[11]Pamodaj. bodajzdrav — kedysi ľudové pozdravy, pamodaj — skrátené: pánboh daj (zdravia, šťastia), bodajzdrav — skrátené z Boh daj ste zdraví boli.[12]Porov. Vlastivěda slezská 1888, I, 220.[13]Porov, výrok evanj. Matúša 7, 12.[14]Sliezske znenie: Ani pes darmo něštěká. Vlastivěda slezská 1888, I, 222.[15]Maď. variant: Krisztus koporsóját sem őrizték ingyen. (Ani Kristovu truhlu nestrážili darmo.)[16]Obsah výroku: Za dobro sa nám nemusí vždy odvďačiť ten, komu sme ho preukázali.[17]Maď. verzia: Kéz kezet mos, mind a kettő tiszta. (Ruka ruku umýva, a obe sú čisté.)[18]Sú ako Cigáni…— Narážka na nezriadené vzťahy medzi Cigánmi v minulosti.[19]Maď. variant: Uj barátért el ne hagyd a régit. (Pre nového priateľa neopusť starého.)[20]Nedaj duši kresťanskej zahynúť.— Duša kresťanská znamená človeka vôbec.[21]Výrok pripisovaný Jánošíkovi, visiacemu na šibenici, keď mu došlo oznámenie o milosti. Z.[22]Maď. znenie: Nójjön kutyának fű, ha eldöglik a ló. (Nech psom tráva rastie, keď kôň zdochne.)[23]Nerob človeka horším, ako je. Z. — Maď. znenie: Nem olyan az ördög, amint festik. (Nie je čert taký, ako ho maľujú.) — Nem oly rettenetes az ördög, amint írják. (Nie je čert taký hrozný, ako ho opisujú.)[24]Ak sa zavčasu neprestaneš hnevať, potrvá ti hnev dlho.[25]Meria, pokonávajú. Z.[26]Ospravedlnenie zlého činu, vykonaného z nevedomosti. Opak tohto výroku platí v práve.[27]Lat. znenie: Qui nescit pati, nescit dominari. (Kto nevie trpieť, nevie vládnuť.)[28]Maď. znenie: Aki szenved, az uralkodik. (Kto trpí, ten panuje.)[29]Obraz vytvorený zo zvukovej podobnosti slov: tŕpky — trpieť.[30]Dvojaká morálka; s každým byť zadobre.[31]Porov. č. 196; prejav opatrníckosti, obojživelníctva.[32]Narážka na kveštárov, žobravých mníchov. Z.[33]Porov. č. 196, 200; významové jadro: s každým vychádzaj dobre.[34]Lat. verzia: Hoc scio pro certo, quotias cum stercore certo, vinco, seu vincor, semper ego maculor. (Toto viem naisto, koľkokrát mám s hnojom do činenia, vždy sa umažem.)[35]Maď. variant: Vess az ebnek, nem harap meg. (Psovi daj, neuhryzne ťa.)[36]Maď. variant: Jobb távol szeretni egymást, mint kozel gyülölni. (Lepšie zďaleka byť zadobre, ako zblízka sa nenávidieť.)[37]Maď. znenie: Aki könnyen hisz, könnyen csalatközik. (Kto ľahko uverí, ľahko sa sklame.)[38]Porov. bibl. výrok evanj. Jána 4, 1.[39]Maď. variant: Mindent hinni, vagy semmit, azonegy gyarlóság. (Všetko veriť, lebo nič, rovnaká slabosť.)[40]Nem. variant: Zum bösen Spiel gute Miene machen. (K zlej hre milo sa tváriť.)[41]Význam: ako ty mne, tak ja tebe. Patrí medzi výroky, ktoré pôvodne patria do kontextu anekdoty, poviedky a pod.[42]Výrok z humoristickej pripoviedky: Gazda chcel skúsiť, či mlatci dobre mlátia. Schoval sa pod rozostreté snopy na humne. Keď mlatci prišli a zbadali vypuklinu, mlátili tuho po nej, pričom jeden z nich zvolal: Ošiň Kubo, tu je hrubo! Z. — Porov. pôvod, výroku s č. 262.[43]Maď. variant: Te is félj, mikor a szomszéd háza ég. (Aj ty sa obávaj, keď susedovi dom horí.)[44]Sused zatiaľ už aj pomohol. Z.[45]Porov. výrok z Knihy Prísloví 27, 10, Bibl.[46]Sliezsky variant: Něch Bůh bruni od zlého suseda. Vlastivěda slezská 1888, I, 230.[47]Maď. variant: Jobb néha egy barát mint száz atyafi. (Lepší jeden priateľ ako sto príbuzných.)[48]Kto predstiera, že už odchádza, ale rád by ešte zostal. Z.[49]Maď. verzia: Harmad napra mind a hal büdös, mind a vendég. (Na tretí deň každá ryba smrdí i hosť.)[50]Za nedostatočné pohostenie. Z.[51]… v hosti, — starý akuz. pl. i-kmeň.[52]Dodáva sa:hoci je už dávno starými hrncami zahádzané.— Maď. variant: Pokolban is egyszer ünnep. (Aj v pekle býva raz sviatok.)[53]Maď. znenie: Barátságért a barát is megházasodott. (Kvôli kamarátstvu aj mních sa oženil.)[54]Keď sa nepozornému zle vodilo v spoločnosti. Z.[55]Sliezsky variant: Nězvani hostě pod pecem sedaju. Vlastivěda slezská 1888, I, 230. — Maď. variant: Hivatlan vendégnek ajtó megett a helye. (Nezvaný hosť má pri dverách miesto.) — Nem. variant: Ungebetene Gäste setzt man unter den Tisch. (Nevolaných hostí usádzajú pod stôl.) — Ungebetene Gäste gehören hinter den Ofen. (Nepozvaní hostia patria za pec.)[56]Sliezsky variant: Komu česť, tomu česť, žebrakovi kabela. Vlastivěda slezská 1888. I, 221.[57]Maď. variant: Ebet is megbecsülik uráért. (Kvôli pánovi i psa uctia.)[58]Žid vo význame obchodník. Porov. aj nasl. varianty.[59]Maď. znenie: Egy fecske nem csinál nyarat. (Jedna lastovička leto nespraví.) Významové jadro: jedinec sám osebe nič neznamená.[60]Maď. paralela: Sok jó ember elfér egy kis helyen. (Veľa dobrých ľudí sa sprace aj na malom mieste.)[61]Porov. bibl. výrok evanj. Lukáša 11, 17. Obrazne o nesvornosti a neznášanlivosti.[62]Maď. paralela: Egy szál fa nem erdő. (Jeden strom nie je hora.)[63]Pozri Slovenský rukopis zo 16. stor. Slov. pohľ. 1894, s. 112.[64]Spolky…— Obrazne o nevýhodách spoločného rodového hospodárenia pod vedením najstaršieho člena rodu. V takto organizovanom hospodárení nebola zaručená rovnaká účasť na zisku, preto dochádzalo v neskorších dobách k častým sporom a napokon vývinom spoločenského zriadenia k rozpadu rodového hospodárenia.[65]Paralela:Hrnčiar hrnčiarovi závidí.Z.[66]Porov.:Aké vrece, taká záplata.Z.[67]Čo ťa do toho? Z.[68]Nech sa nestará do mňa. Z.[69]Maď. znenie: Mi nem égeti nyelved, ne fujjad! (Nefúkaj na to, čo ti jazyk nepáli!)[70]Sliezska paralela: Cuzum budum něrušaj. Vlastivěda slezská 1888, I, 227.[71]Porov. bibl. výrok evanj. Matúša 27, 42.[72]Porov. Vlastivěda slezská 1888, I, 226.[73]Ženy si do záňaďria všeličo ukladajú, aby to mali poruke. Z.[74]Maď. znenie: Otthon parancsolj! (Doma rozkazuj!)[75]Sliezsky variant: Hleď sveho a ni kožucha mojeho. Vlastivěda slezská 1888, I, 226.[76]Maď. variant: Farkasnak mutatsz erdöt. (Vlkovi ukazuješ horu.)[77]Nech si každý…— Sliezsky variant: Zamětej před svoju siňu. Vlastivěda slezská 1888, I, 226. — Maď verzia: Kiki maga háza előtt seperjen. (Každý nech si pred svojím vlastným domom zametá.)[78]Maď. variant: Nem tiszta madár az ki fészkét rútitja. (Nie je to čistý vták, čo si hniezdo špiní.)[79]Významové jadro: odrodilec je horší ako skutočný nepriateľ. — Historický pôvod výroku je v skutočnosti, že Turci počas vojenských výbojov okrem dospelých odvliekali do zajatia aj deti; z nich si po prísnej vojenskej výchove zostavovali zvláštne oddiely tzv. janičiarov. Janičiari, poturčenci, už nevedeli o svojom pôvode a výchovou vedení k bezcitnosti správali sa veľmi kruto na dobývanom území, ktoré bolo vlastne ich pôvodnou domovinou.[80]Porov. bibl. výrok z knihy Ecclesiasticus 13, 1.[81]Z ľud. piesne.[82]S kým si držal v šťastí, ku tomu si choď aj v nešťastí. Z.[83]Maď. verzia: Közös lónak túros a háta. (Spoločný kôň má zodratý chrbát.)[84]Maď. paralela: Kis ujjad mutatod, egész kezed kéri. (Ukážeš mu malíček, celú ruku pýta.)[85]O nevďaku. Z.[86]Maď. znenie: Isten sem tehet mindennek eleget. (Ani pánboh všetkým nevyhovie.)[87]Urob čertu dobre…— Maď. znenie: Tégy jót az ördoggel, pokolba visz érte. (Zaobchoď dobre s čertom, do pekla ťa za to zavlečie.)[88]O falošnom predstieraní.[89]Čím väčšmi sa ospravedlňuje, lichotí a zakrýva zlý úmysel. Z.[90]Pokrytec.[91]Sliezska paralela: Kdo by tě něznol, to by tě kúpil. Vlastivěda slezská 1888, I, 234.[92]Nem. paralela: Schlechte Maus, die nur ein Loch weiss. (Zlá myš, čo len o jednej diere vie.)[93]Inde hľadí…— Maď. variant: Nem oda csap ahova néz. (Neudrie tam, kde hľadí.) —Škuľavý kováč…— Ale to tam udrieš, kam pozeráš? — opýtal sa naľakaný kováčsky pomocník škuľavého majstra kováča, keď tento zdvihol kladivo a jedným okom na pomocníka pozeral. Z.[94]Klamár sa sám oklame. Z.[95]Porov. bibl. výrok evanj. Matúša 23, 24.[96]Nem. paralela: Der Kuckuck kuck schreit seinen eigenen Namen. (Kukučka vykričí svoje vlastné meno.) — Lat. variant: Cuculus ipse sibi cucat mortem. (Kukučka si sama smrť vykuká.)[97]Lat. paralela: Annosa vulpes haud capitur laqueo. (Stará líška sa sotva chytí do osídla.)[98]Obraz zákerného, falošného, pokryteckého vzťahu k ľuďom; paródia na bibl. výrok.[99]Nem. znenie: Er tut, als ob er nicht drei zählen könnte. (Robí sa, ako keby nevedel do troch narátať.)[100]Maď. paralela: Kit meg akar Isten verni, eszét veszi el. (Koho chce pánboh potrestať, odoberie mu rozum.) — Hovorí sa, keď niekto sám urobí niečo, čo prekazí jeho lesť. Z.[101]Maď. paralela: Nem mind szent, aki templomba jár. (Nie každý je svätý, kto do kostola chodieva.)[102]Vlk v rúchu ovčom.— Porov. bibl. výrok evanj. Matúša 7, 15. - Maď. variant: Gyakorta farkas a juhbőrbe öltözik. (Často sa vlk do ovčej kože oblečie.)[103]Maď. znenie: Lassú víz partot mos. (Tichá voda breh podmýva.)[104]Maď. variant: Zavarosban halász. (V mútnom loví.)[105]Maď. variant: Kitetszik a szeg a zsákból. (Vytrčí sa klinec z vreca.)[106]Iron. Z.[107]Vtáčkov na lep lapajú.— Maď. variant: Hogy madarat csalják, lépet zöldre hagyják. (Aby vtáčka privábili, lep nazelenia.)[108]Maď. variant: Gazdagabb a szomszéd vetése. (Bohatšia je susedova sejba.)[109]Nemec v ľud. reči znamená aj toho, čo nerozumie hovorené; v prenesenom význame znamená aj nemý.[110]Maď. paralela: Adjon Isten sok irigyet, kevés szánakodót. (Daj, bože, mnoho závistníkov a málo ľutovníkov.)[111]Napr. hostina. Z.[112]Lat. verzia: Odia raors extinguit. (Smrť vyhasí nenávisť.)[113]Maď. variant: Szomszéd tehene nagyobb tőgyet hord. (Susedova krava má väčšie vemená.)[114]Blázon, kto dáva…— Nem. variant: Nicht ein Narr, wer nimmt, sondern ein Narr, wer gibt. (Nie je blázon, kto berie, ale ten, kto dáva.)[115]Úlisný. Z.[116]Hanba je utekať, ale osoží.— Maď. znenie: Szégyen a futás, de hasznos. (Útek je hanebný, ale osožný.)[117]Hanblivý žobrák…— Maď. znenie: Szemérmes koldusnak üres a táskája. (Hanblivý žobrák má prázdnu kapsu.)[118]Prinútiť sa k činu. Z.[119]Porov. bibl. text z 5. knihy Mojžišovej (Deuteronomium 16, 19).[120]Maď. variant: Kent kerék könnyen szokott menni. (Namastené koleso ľahšie ide.)[121]Podplatený mlčí. Z.[122]Obraz z rakúsko-uhorskej mince; dvojhlavý orol, symbol monarchie.[123]Podoprel si boky— znamená jednak lenivosť, jednak gesto postavenia sa na odpor, gesto ráznosti. (Porov. ľud. pieseň: Chytila praslicu, podoprela boky, a on, neboráčik, ešte sa jej prosí.) Z.[124]Maď. paralela: Az ingét is odaadja. (Dal by aj košeľu.) —Dal by mu i to blato…— Iron. Ž.[125]Nedal by ho ani za deravý groš.— Iron. Z. — Nem. variant: Freund in Not und Tod. (Priateľ v núdzi i v smrti.)[126]Predstieraná veľkodušnosť, ale v podstate vypočítavosť. — Žid vo význame obchodník.[127]Obraz vzatý z ľud. rozprávky Či śe hnevace? Porov. P. Dobšinský: Slovenské prostonár. povesti, 1958. I, 333.[128]Hovor si, len keď som zdravý. — Goralské porekadlo z poľsko-slovenského pohraničia.[129]Z anekdot. rozprávky. Z.[130]Iron. Z.[131]Iron. Z.[132]Výrok má pôvod v bájke o hadoch, ktoré sa na slnci presúšajú, pozvíjané do klbka a hlavami dovedna. Vtedy vraj „kameň dujú“, ktorý má čarovnú moc. (Šuj.) V prenesenom význame tento výrok o ľuďoch, ktorí niečo potajomky snujú. (Šuj.)[133]Zmarená lesť. Z.[134]Vytáča sa v reči. Z.[135]Maď. znenie: Mézes madzagot húzni valakinek a száján. (Medové motúzky preťahovať niekomu cez ústa.)[136]Podriekol sa. Z.[137]Judášov bozk.— Sliezsky variant: Smrdi Jidašem. Vlastivěda slezská 1888, I, 234.[138]Podplácať. Z.[139]O ľuďoch zvláštnych náhľadov: Ale si ty divný svätý! Z.[140]Vyšla najavo lesť. Z.[141]Zmarená lesť jemu samému uškodila. Z.[142]Človek zameriavajúci sa len na hmotné hodnoty a výhody.[143]Maď. variant: Tudja, mitől döglik a légy. (Vie, od čoho mucha kape.)[144]Nem. variant: Wer mich betrügen will, muss trisch aufstehen. (Kto mňa chce oklamať, musí zavčasu vstať.)[145]Múdrych premudroval. Z.[146]Nem. paralela: Mit allen Salben gesalbt. (Všetkými masťami mastený.)[147]Moc čiapok zoderie.— Poklonkovaním. Z.[148]Vyjadrenie závisti, nežičlivosti.[149]Každý naňho kváče.— Porov. variant: Kvákali na neho ako vrany.[150]Znamená: potupili ho. Z.[151]Maď. znenie: Elvesztene egy kanál vízben. (Zahubil by ho v lyžici vody.)[152]Znamená z hnevu do bitky. Z. — Porov. Slovenský rukopis zo 16. storočia, Slov. Pohľ. 1894, s. 3.[153]Nedá sa premôcť. Z.[154]Pohol ho na útek. Z.[155]Žičí mu, aby ho zuby boleli. Z.[156]Zo zvukovej podobnosti slov: proso — prosiť, odprosiť.[157]Kladie prekážky. Z.[158]Trafila kosa na kameň.— Maď. znenie: Akad kasza a kőre. (Trafila kosa na kameň.)[159]Maď. verzia: Kiütni a nyeregől. (Vyraziť zo sedla.)[160]Maď. znenie: Szeget ut a fejébe. (Klinec mu bije do hlavy.)[161]Pripravili ho o to, čo považoval za isté. Z.[162]Najmä o manželoch. Z.[163]Maď. znenie: Letörték a szarvát. (Zlomili mu rohy.)[164]Paródia na cirkevnú vianočnú pieseň.[165]Presvietiť — prísť na iné myšlienky.[166]Svadba, krštenie. Z.[167]Nasilu ich zdržiava. Z.	Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Pomery-spolocenske.html.txt
1Zem sa zafarbila do fialova. Vrtela sa ťarbavo a ľudia cítili úzkosť, lebo v kusoch vzduchu, ktoré odpadávali z jej vlhkého povrchu, neprestajne to pišťalo a stenalo.Zelená brána sa otvorila, bola to brána väznice. Igor sa díval hore nad stromy. Oblaky sa napúšťajú smolou, tá sa ťahá ako podlhovasté hrušky. Vidí sa mu, že chce kväckať dolu do polí a do hôr.— Bude pršať, nie? — vraví.Dozorca niečo hundral, nebolo ho rozumieť, zaiste prechladol v noci a mal z toho teraz zachrípnutý hlas. Šramotal kľúčom, veľké železá v zámke sa triasli a zvonili. Igor si húžvil ruky a mračil sa, takže vyzeral ako človek, ktorého niečo znepokojuje. Tamten sa konečne ozval. Otváral veľmi ústa, bolo vidieť, že si premáha hrdlo.— Nuž zbohom, Lambert… azda sa ešte niekde stretneme.Horko sa zatváril. Vyzeralo to ako na smiech:— Možno. Zbohom.Cez ulicu bežali školské deti. Dozorca vravel:— Hľa, aké sú veselé.— Naozaj. Mali by si dávať trocha pozor.Potom nastala chvíľka ticha. Igor však neodchodil. Zaumienil si, že ešte niečo povie. Pohladil sa po lícach, akoby skúšal, či je dobre oholený. A povedal:— Neviem, čo je to. Niečo mi zviera dych.— Musíte privyknúť na tento vzduch. Lebo vonku je to iné ako tam dnu.— Myslíte? Ešte včera som o tom uvažoval, lebo som mal celkom jasnú predtuchu, že zakúsim zvláštne pocity, keď budem odchodiť. Myslíte teda, že vzduch? No neviem, predstavte si len, že sa to akosi podobá strachu. Aké smiešne. Nikdy predtým by som si nebol pomyslel na niečo takého.Neskoršie doložil:— Je to tak, až teraz chápem, že to vskutku bude strach, a nič iného.Spoza roztrhnutého húfa mráčikov padajú na zem v širokých vejároch lúče a veľmi pália. Cez prach sa šmýkajú zelené a karmínové pásiky, svietia oslnivo a všetky sa otáčajú okolo jedného bodu, ktorý nevidno a ktorého polohu možno predsa ľahko uhádnuť, pretože je to slnko. My všetci sme k nemu stále priťahovaní, nevieme o tom často; toto pôsobenie je tajné a mohutné.— Zbohom, — volá Igor ešte raz, vzďaľuje sa a hlas sa mu trepoce vo výške medzi plechovými strechami. Stúpal do kopca po starom dláždení, ktoré je už celé obšúchané a ktoré sa vždy ligoce akýmsi sivastým popraškom.Stretol dve mníšky. Vracali sa z kláštora zo svojej každodennej prechádzky v gaštanovom sade. Boli to tiché postavy, ich kroky nebolo vôbec počuť, nevidel im nohy ani oči, boli celé čierne a biele. Kráčali proti nemu a zdalo sa, že sa spytujú:„Ach, to si ty, Igor? Ty si to?“A on im odvetí:„Ja… ja… ako to, že ma ešte poznáte po takom dlhom čase? Nezabudli ste?“„Nie, nezabudli, Igor, nezabudli, dobre sa na teba pamätáme, vídali sme ťa často, vieš, mával si na sebe kabát škoricovej farby a túlaval si sa po uliciach.“„Naozaj… celkom tak, ale to bolo už veľmi dávno… Akože sa máte, sestričky? Dobre? Vidíte, mňa už pustili. Načisto ma pustili. Stalo sa to pred chvíľočkou.“Ony na to kyvkajú hlavami a tešia sa:„Aké znamenité… no, hľa… a ver nám, často sme si myslievali, že potom už bude azda dobre, keď ťa takto stretneme. A hľa, už to aj prišlo. Teda pustili ťa? No, no. A koľko sme sa namodlili za teba! Keby si len vedel. Lenže ty to akiste nevieš, veľmi mnoho, každý večer a každé ráno.“„Každý večer a každé ráno? Za mňa?“„Áno. Za teba, Igor. Aby si mal dobré srdce, každý večer, a aby si mal jasné myšlienky, každé ráno. Veru.“Zasmial sa. Robil „hm, hm“.„Prečo sa smeješ? Sme vari také úbohé, že nás nemožno odmeniť ničím, iba smiechom?“„Ste smiešne. Myslím, že sa neurazíte.“„To nie, ale prečo — a tu kyvkajú ďalej — prečo, veď sa nepatrí byť zlodejom. Ani darebákom, ani vôbec zlým človekom. Rozumieš? Nuž pozrime, tak sa smeješ ako samopašný chlapec. Rozumieš, nepatrí sa to! Lebo zlých ľudí boh tresce, vidí všetkých a ani jeden sa pred ním neskryje. Never, čo iní vravia. Boh je tamhore nad nami a vidí všetko, už je to raz tak, veru hej, a tresce nemilosrdne, ak sa mu niekto protiví. No áno, Igor.“Aj ich čepce sa natriasajú a šuští to v nich, akoby boli napchaté suchým lístím.„Vedz, Igor, že tresce.“Prešli pomimo. Obzrel sa za nimi, kráčali, nič nevraveli a vo svojej tichosti boli celé čierne a biele.Igor Lambert sa prehol v chrbte. Povedal:— Ach, som ako dolámaný.Bol, sťaby bol odniekiaľ spadol na niečo tvrdého, napríklad na dlážku alebo na udupanú zem. Vložil si prsty do úst, zahvízda, myslí si, dostal na to odrazu veľkú chuť, zahvízda divo ako niekde v horách, aby sa to poriadne ozvalo a zatriaslo celým mestom a oblohou, aby sa ľudia naľakali a vystrčili z okien predesené tváre. Zahvízda a hneď uvidí, čo urobia tie dve, či sa tiež zľaknú a či pôjdu pokojne ďalej.Nie, nezahvízda, rozhodol sa inak, potriasol hlavou, pôjde po ulici a nik nemusí o ňom vedieť, že sa volá Igor Lambert. Pôjde si tak ako tí ostatní; tak, akoby sa vracal z obchodu alebo z úradu a akoby myslel na čiernu kávu, na noviny alebo na niečo podobného. Alebo na malé deti.Mníšky zmizli za rohom.Pozoroval dosť dlho domy a povozy a nevedel, čo by si mal počať. Okúňal sa okolo stanice, kde bol ohlušujúci ruch, potom ho to zunovalo a odišiel do istej bočnej ulice, cez ktorú tiekla v jarčeku hustá voda a kde bolo všetko ako vymreté. Šiel ešte ďalej. Až sa dostal konečne ku kostolíku, okolo ktorého lietali holuby. Trepotali krídlami a Igor cítil na tvári teplé závany vzduchu. Vnútri však bolo oveľa chladnejšie. Kostolík bol celkom malý a tmavý, takže v prvej chvíli videl pred sebou len akúsi hmlistú tmu. Potom sa pomaly rozhľadel a všetko mohol pozorovať. „Čo tu hľadáš, Igor?“ spytovali sa ho krížiky, ktoré sa trblietali na oltári. Veru, Igor to sám nevedel, a keď si sadol do lavice a v dreve to puklo, temer sa naľakal, že naň niečo spadne a že to spraví veľký hrmot. Veru, Igor nevedel, čo sa s ním robí; v očiach mal taký plachý a krotký výraz, že by sa mu teraz jeho starí známi celkom iste začali preto smiať.Okolo hlbokých okrúhlych okien rozlievali sa po stenách veľké škvrny. Igor hľadel na ne cez prižmúrené mihalnice a pritom mal taký podivný dojem, že sú to staré vzácne maľby, maľované vrúcnosťou zašlých dôb.Vravel si:— Čo teraz?Obdivoval všetku tú nádheru okolo seba. Odpovedal si:— No nič. Zostanem tu. Pretože som v jeho príbytku, pánboh sa vari o mňa postará.A ani netušil, že sa tak aj stane. Postaral sa oň tým spôsobom, že mu zoslal na oči sen; a tento sen pochádzajúci od samého boha bol podobný nejakej hre a nejakej armáde, ktorá bojuje.Mal pred sebou veľkú ružicu, na nej boli podoby ľudí, zvierat a rastlín, všetko sa tam kúpalo v slnečnom jase, a preto nie div, že to bolo pravé tepané zlato. Medzi múrmi sa otvoril ohromný priestor a Igor ihneď videl, že je to vysokánska katedrála, v ktorej jeho kroky a jeho dych uniká do nekonečna za hladinu oblohy a ozvena sa vracia až po dlhej chvíli ako nejasný spev a ako organová hudba. Slnce sa pohrávalo v prázdnej lodi, ktorá bola modrá, a pohrávalo sa tak, ani čo by bolo dieťa, ktoré vyhadzuje do vzduchu farbisté sklá. Hľaď, Igor: škvrny žiary, ktorá sa trbliece ako krížiky na oltári, majú zrazu podobu okenných tabúľ a pomaly sa kĺžu po hranatých stĺpoch z kameňa, po výstupkoch, po stupňoch a po dlaždiciach. A v žiare plávajú po dlaždiciach. A v žiare plávajú oválne bublinky tieňa, sú červené ako krv, keď sa vylieva z čerstvej rany. Igor sa tomu divil, „oh, oh, aké je to nádherné!“ Svetelný meč dopadol na oltárny obraz, preniká cez mramorové sochy a cez krištáľové ľalie, bolo vidieť, ako sa v ňom hmýria zrnká prachu; nebol to však prach, boli to kúsky svetla, ktoré sa rozsypalo po celej zemi z prvotného veľkého ohňa. Popukaná olejová farba ligotala sa a roztriasla na stenu hnedú hmlu. V jednej chvíli sa celkom tak zazdalo, že všetky sviece nad oltárom sa zažali samy od seba a že šľahá z nich belasý plamienok ako rozvíjajúci sa kvet. Odrazu však prišiel oblak. Bol široký a hustý, vtiahol sa celý do okna, ktoré malo predtým farbu mladých hrachových strúčikov. Sklá vtedy stmaveli a v katedrále sa rozľahlo modré šero. Igorovi skočil do rukáva kúsok zimy a rozbehol sa mu po tele ako vlna vody. Svetelné škvrny zmizli a bublinky tieňov sa rozšírili ohromnou rýchlosťou a všetko zaplavili. Z lomených okien pozerali na Igora poctivé gotické obličaje a mlčali práve tak, akoby na niečo čakali. Títo svätí boli celí žltí, mali vysoké čelá a trochu šikmé oči, uprostred ktorých sa im v modrom skveli krúžky, podobné prsteňom.— Moji dobrí svätí, — vravel im Igor, — akí ste vychudnutí! A bledí! Ste takí vychudnutí a takí bledí ako mŕtvoly, ktoré som často vídaval, keď som zo zvedavosti niekedy pozrel do márnice. Bože drahý! Bože.Neodvetili. Boli nemí a nehybní; ani ústami, ani okom nepohli, len sa dívali a čakali.— Na čo čakáte? — spytoval sa, lebo mu bola nepochopiteľná ich mĺkvota. — Necítite vôbec únavu?Dával im takéto otázky, dúfal, že sa mu konečne podarí priviesť ich k reči.— Úbožiaci, zaiste sa veľmi nudíte, — hovoril s prídychom dôvernosti, akoby starým známym. — Necítite ľútosť za hukom, ktorý vládne tam vonku? Ach, ja viem, že áno, viem, že sa azda bojíte priznať pravdu.A tak vravel ďalej, bol len sám v ohromnej lodi a hlas sa mu ozýval, utekal preč mocný a vracal sa vysilený a slabý. Keď to už trvalo dosť dlho, dostal odrazu vnuknutie a pochopil mlčanie svätcov. Mlčia, pretože je to pokora. Mlčia, pretože je to odriekanie. Ach áno, tak je to! Teraz si musí vyčítať, že ich oblial svojím štipľavým posmechom, hoci nebol v práve. Hľadel do prsteňov, ktoré vírili, a takto prosil:— Ó, ja vidím, že ste zhovievaví a že kedykoľvek vás o to požiadam, skloníte hlavu a odpustíte mi. A aj to vidím, že mi ukážete cestu a že ma neopustíte, keď budem kráčať v temnotách. Ó, ja to vidím! — Vtom sa Igor strhol, kopol nohou do lavice, prázdny priestor zaduňal… ach, kde už stretol túto tvár, chudú, žltú a s trocha šikmými očami, kde? Kde už pozoroval túto pokojnú a tichú žiaru?Ale ako sa Igor prebudil, hneď cítil v zraku inú žiaru. Bola to bledá a studená žiara smútku. Trel si čelo. Bol zas v malom kostolíku, kam sa neočakávane vrátil. Ale organová hudba znela ešte neustále. Pravdaže, už sa pamätá, ako to bolo, pamätá sa, sprvu sa akosi zarazil, pretože nevedel, čo to všetko má znamenať. Vonku čľapotal dážď a jeho jednotvárnosť pôsobila, že Igor pokračoval v predošlých myšlienkach, akoby sen ešte trval vo svojej predošlej sile. Obzeral sa. Podivné. Svätcova tvár sa vrátila z katedrály, aby tu svietila ďalej. Hľa, len si ju všimni, Igor, len dávaj pozor na každú podrobnosť. Tvár bola v každom z okrúhlych okien. Premokla mliečnou polotmou a chvíľkami sa zatrblietala ako sklený prach. Veruže, aj krúžky v modrom vírili celkom tak ako v katedrále a spokojná úprimnosť týchto očú sa veľmi podobala vode v horskom potoku. Vtom sa práve Igorovi mihlo rozumom: Už to viem. Hľa, Albín Gút kráča horou a slnce, ktoré prerazilo cez húšť stromov, okrášlilo ho zlatom. Tak, tak, Albín Gút má tvár toho svätca. Lebo Albín je sám svätcom, akého ani nenájsť v celom kraji.Lež letné búrky netrvajú dlho a táto tiež len tak naponáhlo preletela nad mestom. Nebolo to nič, len rozpadávajúci sa oblak, ktorý zašumel čiarami vody, poskočil zo strechy na strechu a potom sa odvalil za obzor.Keď Igor vyšiel von, oslepilo ho biele slnečné svetlo, po ktorého napnutých strunách kotúľali sa guľôčky dažďovej vody. Z pariacej sa zeme vystupovalo v širokých vlnách vlhké teplo a napĺňalo vzduch vôňou mokrej trávy.Vtedy sa to stalo, keď Igora pojala tá neuveriteľne mocná túžba po novom jasnom živote. A odhodlal sa, že s ňou bude kráčať ruka v ruke ako brat so sestrou. Rozpomínal sa celkom dobre na Albína z Vyhnaniska. Videl ho pred sebou takého, aký bol, vždy vážne mysliaceho a mravného. Volal naň z vŕšku tam doma:— Si zlý, si veľmi zlý, Igor! Nehanbíš sa?A on sa vtedy veru hanbil oveľa menej ako dnes. Lebo dnes sa v ňom stále mútia dojemné spomienky a tie privolávajú naň hanbu. Vravel:— Si hlúpy, Albín.(Takto, hľa, už v detstve prejavovali náhľady, ktorými sa od seba odlišovali.)— Otec však hovoril, že skončíš na šibenici, celkom iste, lebo máš zlodejské oči.No Igor sa tomu vysmial:— Na šibenici, haha. Zlodejské oči, haha! Ako ti to prišlo na um?Utekal preč a len sa neustále smial. Smiech vial za ním ako plášť: haha, haha! Po chvíli sa obzrel a videl, že Albín stojí vo vysokej tráve a že mu vietor previeva vlasy. Na Albínovi bolo vidno akúsi vnútornú krásu, ktorú nik nevie vystihnúť slovom; a ak by ste aj tak chceli jeho tvár k niečomu pripodobniť, museli by ste povedať, že vyzerala tak, akoby ju boli vyrezali z bieleho dreva, cez ktoré pretiekol prúd čistej vody. Bola to čistá tvár.A tak teraz Igor cítil nad hlavou mohutnú klenbu modrej katedrály, z ktorej naň pomaly klesajú ľahké krídla náhlej milosti a z diaľky ho sužuje volanie: si zlý, si veľmi zlý, Igor!Holuby zas lietali okolo veže. Uvedomil si, že odteraz sa musí zmeniť nesmieme mnoho vecí. Vravel si: „Bože môj, ako dávno som už nevidel domce na Vyhnanisku?“ Stúpal po opadaných listoch a počítal roky, ako šli za sebou: jeden, dva, tri… Pokrčil plecom, lebo sa mu zdalo, že sa predsa len nepamätá dokonale na každú podrobnosť.Slnce sa tamhore v lesoch balilo do chvejúcej sa hmly, nebola to hmla, bol to koniec dňa, a odchodilo, odchodilo. Mizlo pomaličky a táto pomalosť bola bolestná pre Igora, ktorý vtedy mal v sebe ľútosť za akýmsi dávnym mŕtvym. Slnce zapadlo, zložilo svetlá do vyšúchaného sedla v pohorí a rozdúchalo okolo seba obláčiky, podobné papierom rôznych farieb.Dlho pozeral pred seba, pozeral do veľkej diaľky. Tam sú vrchy za sebou, veľké i malé, zelené i belasé i hnedočervené. A celkom vzadu trčí spoza hrebeňa okrúhly vŕštek, a keď naň tak pozeráte a nežmurkáte, celkom isto sa vám zazdá, že to tam leží medveď, že spí a že sa mu pri dychu dvíha brucho. To je Vyhnanisko.Igor vedel:— Vrátim sa ta. Hneď zajtra sa vrátim.Túženie, ktoré ho zachvátilo, bolo nezmieriteľné.Všetko to spoznával! Chcelo sa mu zrazu vykríknuť: Náš plot! Náš plot! Bol čierny ako rad nejakých vychudnutých mníchov. A potom zas: Naše stromy! Boli sklonené k zemi ako stareny, ktoré sa zišli po mnohých rokoch a teraz si rozprávajú, čo od svojho posledného stretnutia zažili. A nakoniec: Náš dom! Ó, bože, ozaj náš dom! Prichádzal náročky od záhrad, aby ho nik nemohol zbadať, a keď vstúpil na dvor, zavalila ho taká opojná radosť, že by nebola bývala príliš ťažká vec vydýchnuť zhlboka a povedať: Teraz plačem. Robil pomalé kroky, lebo si chcel dopodrobna prezrieť každú maličkosť okolo seba. Vravel si: „Aha, tamtú skalu poznám.“ Potľapkal ju, bol to starý drsný priateľ jeho chlapčenských rokov. Vždy sa na ňu postavil, keď bol zvedavý, či sa od doliny neblíži búrka. „Hľa, a tamto je jarček,“ povedal. „Jarček, ktorým kedysi za jarných dážďov obyčajne čurčala žltá voda.“ Pripomenul si naraz celkom zreteľne, ako si ešte za detstva v tejto vode máčaval prsty a aký to bol preň príjemný pocit. Len si predstavte, dotýka sa tenulinkých prúdov, ktoré sú hybké ako hodváb a ktoré spievajú smutné i veselé pesničky. Akoby ho niekto uspával. Jeho oči plávajú preč, preč, ďaleko, poskakujú vo výmoľoch a svetielkujú a plačú. Takto plačú: Igor, Igor, je to zvláštne, keď ľudia žijú tu na zemi a keď sa trápia a keď sa veselia.Na dvore zostal zo starých čias sud, bol už celý popukaný, hnili v ňom listy, vetvičky a voda. Povedal mu: „Poznám ťa, lebo ty si ten sud, do ktorého moja nebohá mať každý rok nakladala kapustu. Aké smutné, že ťa tu takto vidím!“ V tom bol veru naozaj veľký zármutok pre Igora, pretože badal, že nič nebolo ušetrené starobou, ktorá tak podivne zarážala potuchlinou. A dvor bol skutočne celý pustý a plný biedy, sťa by to ani nebol ten starodávny krásny dvor Lambertovcov z Vyhnaniska. Zarástol hrubou trávou, kyvotala sa a šumela, takže pripomínala strapce na pohrebných vozoch — a bolo to takmer také isté, ako keď niekoho vezú na cintorín.Tu sú sivasté steny, poprehýbané a plné tieňov. Igor pohladí tehlu. „Ty si to?“ vraví, „starý náš dom, ty, no, hľa, tu som zas. Pamätáš sa ešte na toho naničhodníka Igora? Čo? Pováž si, prišiel som, aby si nezostal celkom opustený na svete. Nadišla ma nesmierna clivota, nuž tu som.“ Lež dom ho nevíta, nestíska mu ruku, neusmieva sa potešením, ale sa krčí a mlčí v utiahnutí, pretože je už príliš ošarpaný, pretože sa z neho omietka lúpe všade a pretože sa podobá človeku, postihnutému prašinou. Hľaďte, takáto je skromnosť pokorených nešťastím. Igorovi tlčie srdce a darmo sa namáha striasť zo seba dojem, že stretol akúsi osobu, ktorá sa naň smutne díva a ktorá v tomto smútku plače.V oknách, plných zaprášenej hmly, ležali podochnuté muchy. Vravel si: „No, na moj veru, ani muchy tu nevydržali žiť?“ Fúkol na ne, prevracali sa, telá mali scvrknuté a nohy poprepletané ako uzlíky nití.Otvoril dvere. Neboli vôbec zamknuté. „Pí,“ zapišťala myš a mihla sa cez miestnosť, ktorá sa vo svojej prázdnote zdala nezvyčajne veľká. Na pavučinách sa hojdali malé červené telá a prebleskovali, keď na ne padla slnečná žiara.To bol, hľa, Igorov domov. Či mohol kedy očakávať, že ho nájde raz takýto? Nie, nie, to nemohol očakávať, lebo si ho v predstavách vždy maľoval a krášlil, takže po toľkých rokoch už musel byť skvelý ako kráľovský palác.A predsa rodičia zanechali čosi Igorovi ako dedičstvo, ako dedičstvo svojej lásky. Bol to starý farbotlačový obraz v ťažkom ráme s vyrezávanými ružami, ktorý až dodnes zostal visieť na holej stene. Igor sa mu veru oveľa väčšmi potešil ako hocičomu inému. Lebo on vie už odjakživa, že to nie je len obyčajný obraz. Nikdy naň nezabudol, ani vo svete, ani medzi ľuďmi, ani v žalári; hladina jazera, ktorá svieti ako čierne sklo, ho neopúšťala, pretože mu stelesnila v myšlienkach jeho detstvo: a to tiež muselo byť slnečné a čierne zároveň. Obraz, aby ste rozumeli, predstavuje jazero, okolo neho vysoké vrchy s bielymi končiarmi a na jazere čln, plný ľudí, ktorí sa ozdobili vencami kvietia. Vždy sa pýtal otca: „A kam veslujú s člnom?“ Otec vravel: „Na druhý breh.“ „Ó, až na druhý breh? Až celkom na druhý breh?“ „Áno. A tam vystroja veľkú svadbu; na svadbe budú hrať, jesť a smiať sa. Vieš, Igor?“ No tak veru, a Igorovi sa táto rozprávka nesmierne páčila, hoci v nej nebolo počuť ani o černokňažníkovi, ani o šarkanoch. Páčila sa mu vari len preto, že bola taká krásna a že mohol všetko vidieť jasne pred sebou.Vtedy sa práve Igor obzrel. Niekto mu položil ruku na plece. Podívajme sa! Koho nevidel! Bol to starý človek… ach, panebože, a tento starý človek bol sám Igorov otec. Dali sa do reči. „Ako to, že ste zomreli tak neočakávane?“ spýtal sa. „Zomrel som, lebo ma utrápilo nešťastie. Dobre vieš, aké nešťastie tým myslím.“ „Áno, áno.“ Pohybuje fúzmi, tak smiešne nimi pohybuje! Sadne si na dlážku, kladie triesku vedia triesky (po zemi boli totiž rozhádzané kúsky dreva). A takto vraví: „Kde si bol tak dlho, syn môj?“ Čaká niekoľko minút a pohráva sa ďalej. Igor sa veru bál odvetiť, vedel, že ho otec bude karhať, ak sa dozvie pravdu. Dal sa do plaču, vravel medzi hlbokými vzdychmi: „Nie, nie!“ Nazdával sa dokonca, že otec vezme palicu a bude ho biť. Ale otec zanechal triesky a ani mu na um neprišla bitka; vytiahol si fajku a začal fajčiť. Igor cítil vôňu dymu.Cez starcovu podobu plynuli modré škvrny… Tieto škvrny sa nazývajú minulosťou; minulosťou, ktorá nám všetko berie.Bol zasa sám. Otca nikde.Večer vyšiel krásny mesiac. Bol ohromný na suchom nebi a podobal sa vejáru s gombičkou zo slonovej kosti, rozširoval sa a tak stále rástol.Júlia práve prešla popred lambertovský dom. Išla vo tme, nuž nie div, že stúpila na halúzku, ktorá ležala na ceste. Halúzka sa prelomila a zaprašťala. Júlia povedala:— Ľaľa, stúpila som na halúzku.Hneď sa však poobzerala, lebo jej neobyčajne čudne predchodilo počuť v tíši svoj vlastný hlas. Skoro uverila, že ju niekto načúval. Kto by to mohol byť?A povedala:— Niekto je nablízku.Cítila to, hoci sa to nedalo vysvetliť nijakým spôsobom. Tu jej prišla na um tá pochabá vec. Čo keby nazrela do vytlčeného okna na opustenom dome? Júlia sa nikdy nejako nevyliečiteľne nebála, bývala dosť smelá a často ju preto rodičia pripodobňovali ku chlapcom. I vravela:— Ba veru nazriem doň a dúfam pevne, že sa mi ukáže diabol vo svojej pravej podobe.Uhádnete vari, že to bol iba žart. Veď si hútala: A ktože iný by mohol byť obyvateľom tohto domu? Len sám diabol ním je. Veru, diabol sa v ňom usalašil a teraz si okukáva svet cez okno, ktoré je prázdne ako slepé oko. A tak ďalej. Usmievala sa na takýchto bláznovstvách.Skočila. Krok. Ešte jeden krok, a v tom pozrela dnu. Mesiac sa díval na ňu od chrbta a hočkal sa na svojej ohromnej hojdačke. Vykríkla:— Jaj!Vzduch pred ňou voňal akosi mandľami. Čerstvými mladými mandľami s trochou horkosti a trochou sladkosti. Vykríkla:— Och!Júlia ho videla. Ležal na slame a nohy mal prikryté kabátom. V ústach sa mu ligotali okraje zubov. Sú to jeho ústa, bože, a tieň mreže mu pretína oči a bradu. Nemožno tomu veriť, nemožno! Či to nie je mŕtvola, Júlia? Povedz, mŕtvola, ktorej ktosi rozštiepil sekerou hlavu napoly! Áno, sekerou. Ba nie, pretože zreteľne počuť, ako dýcha. Ach, ach, Igor. Júlia si nevie dať napochytre myšlienky do náležitého poriadku, keby si len tušil, Igor!Skutočne má zvláštnu tvár. Takto si ju na prvý pohľad nazvala: tvár povaľača, tvár zlodeja a tvár šaša. Zaiste ju má ešte rád, to si myslela; a hoci už jeho lásky vôbec nepotrebovala, predsa len bola toho náhľadu, že je to pekné, ak nás niekto ľúbi.„Huhú, Júlia, huhú,“ volal na ňu kedysi dávno chlapec Igor a hádzal kamene za veveričkami. Ona vravela: „Nehádž, Igor.“ Pýtal sa: „Naozaj?“ „Naozaj.“ Potom nehádzal a volal: „Júlia, máš pekné oči, pekné, nebudem hádzať.“ A skočil zo skaly do priepasti, nato sa z nej vynoril a smial sa. „Haha, haha, vidíš, tu som a nezabil som sa.“ Ona povedala: „Daj si pozor, Igor, na skalách sú vretenice.“ On: „Nebojím sa, nebojím, zabijem vretenicu a donesiem ti ju. Hej? Donesiem ti ju.“ Bála sa: „Ó, nie, radšej nie.“ Oblapil ju a vravel: „Tak teda nie. Dobre. Ale donesiem ti kvet. Áno? Chcela by si kvet?“ Bránila sa mu a vypytovala sa zvedavo: „Aký kvet, povedz mi, aký?“ „Veľký, belasý a žltý a červený, vieš? Krásny zvonec a bude robiť bilin, bilin, haha, haha! Počkaj.“ Odbehol a priniesol kvet, bol práve taký, ako sľúbil. Podal jej ho a ona si ho pyšne niesla domov. Neustále sa jej kýval v ruke a zvonil: bilin, bilin.Teraz sa odrazu Igor začal hýbať. Igor, Igor, šeptala a srdce sa v nej trepotalo. Najprv zívol a bolo to také zívnutie, čo dokazovalo, že Igor ešte celkom nebol usnul. Azda spomienky ho prebudili, ktovie, azda zvonček, ktorý robil bilin, bilin. Júlia sa nijako nevedela pohnúť z miesta, na ktorom stála. „Pane na nebi,“ stŕpla, „teraz ma zbadá a niečo povie. Ach, len to nie, je to hrozné, keby si si chcel zatvoriť oči, Igor, a nevidieť ma a vo chvíľočke zaspať. Urob to, Igor, urob, prosím ťa!“On ju však predsa zbadal. Naťahoval nohy. Díval sa. Díval sa, a nie div teda, že zazrel jej horiace oči. Urobil rýchly pohyb:— Júlia!A ona si pretiera oči, ani čo by ju niečo štíplo.— Dievčatko, či ma už vari nepoznáš?Júlia si vraví: „Ujdem, celkom iste ujdem, nech si kričí za mnou. A hlas sa mu vôbec nezmenil, má ho celkom taký ako pred dlhými rokmi. Smiešne, ako pred dlhými rokmi. Nuž aha, on sa mi smeje, Igor sa mi smeje!“— No, čože je, Júlia?— Ach, nič, — vravela a obrátila sa.— Bojíš sa ma azda?Veru, keby to len tušil, ako sa ho nesmierne bojí! Ale s tým sa nemožno priznať, musí mu povedať, že sa ho ani troška nebojí, že má v sebe dosť odvahy. A takto vravela potom bez rozmýšľania a zmäteno, pritom cítila, ako sa jej pošklbávajú nervy okolo očú:— Nie, Igor, nie.Ako sa však hanbila! V hrdle mala ohromnú úzkosť a on to celkom iste pobadal. Veď prečože by sa jej potom tak nedôverčivo pýtal:— Ani trochu?— Jaj, Igor, ako zvláštne sa na mňa dívaš!Vyskočil a roztiahol smiešne svoju mastnú tvár.— Hihi, ako vieš skákať!Júlia sa celá začala triasť od smiechu. Ale srdce jej predsa ešte vždy zúfalo bilo ako predtým.Tancoval po izbe, rozhádzal všetku slamu a tlieskal si po stehnách.— Igor, Igor, — volala v návale oslobodzujúceho smiechu.Potom zapískal ako vták a zakvákal ako žaba.— Hihi, ešte si to nezabudol?Nakoniec sa postavil na ruky, prevrátil sa a spadol na chrbát.— Vidíš, — kričal a odhŕňal si z očú steblá slamy, — ešte som vždy taký blázon!Pristúpil k oknu. Videla tvrdé plecia, ako sa mu chveli. Porozumela, že sa v nich skrýva moc starých otrokov. Urobila krok dozadu, krok plný úzkosti, ktorá ešte nemala dosť času, aby celkom z nej vymizla. Vraví bojazlivo:— Celý si sa zadychčal.— Ó, nie, len trochu.Bol blízko nej.— Júlia, — povedal, — nedôveruješ mi?A až teraz konečne videla, že už niet nijakej príčiny na obavy. Videla to v jeho hnedých očiach, kde horeli malé a veľmi jasné obrázky jej vlastného obličaja.— Keďže je tak, Igor, rozumej… nebolo to ľahké zbaviť sa náhleho preľaknutia, keďže je to tak, že si sa vrátil sem k nám, vraciam ti ja svoje staré priateľstvo.Zázračná vec, myslel si Igor, nič som jej neprezradil, a ona všetko správne uhádla! Musel sa opýtať:— Akým spôsobom si mohla prísť na moje najtajnejšie myšlienky? Mlčal som, a ty vieš všetko.— Je teda dobre, že som nehádala zle.Podali si ruky, bolo to potrebné, ak chceli, aby všetka cudzota medzi nimi zmizla. On vravel:— Mám dojem, že sa teraz vo mne krv neprestajne varí. Viem prečo. Preto, že som zas tu na Vyhnanisku, a to ti vravím, Vyhnanisko je najmilší kút zeme, aký kde nájdeš.— Áno, v tom máš pravdu. Aj ja to hovorievam, a keby som chcela vyjadriť všetku lásku, ktorú cítim v sebe pri pohľade na túto rozrytú a zhúžvanú zem, nemala by som dosť slov.Tu sa Júlia zrazu prerušila a zamyslela sa. Spýtal sa:— No, čo je?— Teraz, keď je všetko v poriadku a keď vidím, že si sa ešte celkom neodcudzil týmto vrchom, naraz som si položila otázku, ktorá sa týka tvojej budúcnosti.— Mojej budúcnosti?— Áno, vari si len nezabudol, že máš pred sebou aj akúsi budúcnosť? Rada by som totiž vedieť, z čoho budeš žiť. Prišiel si do prázdneho domu, rodičia ti toho mnoho nezanechali, lebo sami zomreli v biede, a ty nemáš nijaké zamestnanie. Tak som si teda pomyslela, že máš akiste mnoho starostí.Ale Igor sa tváril, akoby tieto veci boli preň celkom nové.— Počuj, — vravela, — nikdy ťa nemátožili myšlienky podobné týmto, o ktorých hovorím?— Veru nie, — vravel, — vec sa má totiž tak, že som sa nikdy nebál toho, čo budem robiť. A tak nijaká zvláštnosť, že som celkom zabudol uvažovať o svojom budúcom žití. Vždy som sa nazdával, že mi tma postačí. A keď som zazrel skvelé svetlá modrej katedrály, dostal som akési neurčité tušenie, že sa to asi zmení. A hľa, teraz si ma na to priviedla.Pýtala sa:— O akých svetlách to rozprávaš? O akej katedrále?Povedal:— Chceš počuť môj sen o modrej katedrále?— Áno, chcem.Vyrozprával jej ho, a keď skončil, bola celkom presvedčená, že Igor je už doista na dobrej ceste. S uľahčením mu povedala:— Ah, tak.— Budem si hľadať nejakú prácu.— Áno, áno, len si hľadaj a potom poctive pracuj, aby si si získal späť úctu všetkých ľudí.Bolo chvíľu ticho. Ozvali sa odrazu husle, bolo to iste v druhom dome. Zavržďali a chveli sa, akoby niekto vravel nariekavým hlasom: Bolí ma hlava, bolí ma hlava, ah, ako ma bolí. Znelo to, akoby niekto zomieral a plakal.Igor sa spytuje:— Kto to hrá?Už veľmi dávno nepočul niečo takého zvláštneho.— Albínov otec, starý Gút, — rečie ona, — od istého času nám vyhráva každý večer. Tvrdí, že má z toho potešenie. A život starého človeka je veru smutný. Azda práve preto hrá, aby si ho trochu okrášlil, ja neviem.Igor si v tejto chvíli pomyslel, že by mal ísť za starcom a porozprávať sa s ním. Opýtal sa Júlie:— Ako ide Gútovcom hospodárenie?— Dobre. Prečo sa spytuješ?— Poprosím Gúta, či by ma nevzal do roboty.Júlia to schvaľovala:— Môžeš to skúsiť; nebolo by ti tam zle. Bola by som rada, keby sa ti podarilo.Načúvali niekoľko minút hlas husieľ.— A Albín? — vyzvedal sa Igor. — Čo je s ním?Pri tomto rozhovore sa Júlia ešte nikdy tak nezarazila ako práve teraz, keď Igor spomenul Albínovo meno. Bolo to prinajmenej zvláštne.— Albín? — odvetila akosi neisto, — Albín už temer sám vedie hospodárstvo a veľmi dobre sa v tom vyzná. No, ide mu to, ide.Nechápal jej neistotu, nuž opýtal sa:— Hneváš sa naň azda?Zbledla. Ale vtom sa rýchlo spamätala a rozosmiala sa. Veľmi sa rozosmiala. Ale Igor by bol prisahal, že jej smiech nebol úprimný, že ho len predstierala.— Igor, Igor, ako sa mýliš! Veď ty vari ani nevieš, že som jeho verenica! Ako by som sa mohla naňho hnevať? Ah, viem, je to moja chyba, pretože som ti to zabudla povedať. Veru tak, som Albínova verenica!Igor bol až príliš prekvapený, ale nedal to na sebe vidieť. Trošičku sa usmieval, takže sa celkom zdalo, že novinu prijal s radosťou. Opakoval za ňou:— Albínova verenica, tak, tak. Ja si Albína veľmi ctím, viem, akú má cenu. Dobre sa viem rozpamätať, aký bol dobrý mládenec a ako ho mali všetci radi. Neviem veru, či niekedy sa dopustil niečoho zlého, bol ako svätý. Pravda, predtým mi bol smiešny práve z tejto príčiny, lebo som sa nazdával, že život môže byť príjemný len vtedy, ak sa dopúšťame previnení proti úradom. A dnes už vidím pravý opak. Pozdrav ho, ak sa s ním stretneš prv ako ja, pozdrav Albína.Júlia bola veľmi nepokojná, na tvári mala veľkú stiesnenosť. Prikyvovala hlavou, áno, áno, dobre. Tu naraz rečie:— Je už celkom chladno, Igor.Mal hlavu v okne a vravel:— Áno, je dosť chladno. Bude jasná noc, mesačná.— Dobrú noc.— Už ideš, Júlia? Dobrú noc teda.Bola na niekoľko krokov. Obrátila sa:— Chcel si mi ešte niečo povedať?Prekvapilo ho to. Videl, že bola taká rozrušená, že asi vôbec nezbadala jeho mlčanie.— Nie, Júlia, — odpovedal, — nechcel som ti už nič povedať.*Niečo sa hýbalo v dome, ako keď chrobák máta okolo seba tykadlami. Bolo ráno. Lúče prichádzali zo strany, poskakovali a chveli sa, nehriali ešte a Igor si neustále mädlil ruky. Prezeral si poloprázdne izby. Chodil sem-ta, jeho kroky búchali a odrážali sa od stien. Potom si prezeral i kuchyňu, kde bolo plno kníh. Niekto ich tam nahádzal len tak ledabolo do kúta a zabudol na ne. „No, hľa,“ vravel si, „tu je voľačo.“ Tešil sa. „No, hľa, no, hľa,“ opakoval si popod nos. Knihy v ňom prebudili mnoho dávnych spomienok. Svoj minulý život pocítil celkom pri sebe, dýchal naň troška starobou a oblizoval ho.Dotkol sa hŕby papiera koncom topánky, knihy sa hneď zrútili ako chodba zo slnečnicových vňatí a pootvárali sa. Sadol si na výklenok pece. Prehŕňal sa v knihách, ktoré si pokládol do lona, papier šušťal, boli to veľmi ťažké knihy, také ťažké, že sa podobali vlhkým polenám. Listy mali pozliepané a zvlnené a na okrajoch bolo plno žltých škvŕn, iste od dažďovej vody, ktorá sem natiekla cez vytlčené okná, ak vonku pršalo.Na samom spodku ležali pokrkvané písanky, tie, do ktorých si zapisoval úlohy, keď ešte chodieval do školy. Každá mala na obálke jeho meno a triedu. Bral ich do prstov, stieral z nich rukávom prach a díval sa na ne ako na mŕtve zvieratá.Otočí hlavu trocha nabok a v nose cíti štipľavý zápach. Vie, čo je to. Je to zápach dávno uplynulých čias a dávno prežitých príhod. Tralala, spieva si a deň okolo neho čím ďalej, tým viacej nadobúda farbu zadymenej slonoviny.Tralala — ozývalo sa to celým domom.V tej chvíli kráčal popred otvorené dvere starý Gút. Hlavu mal už celkom bielu, takú ako kus plátna.— Pozrite, — zavolal naň a kýval listom papiera, — aha, ako som čarbal, keď som bol ešte celkom malý! Pozrite! Hahaha!Prišiel, kolembal rukami, v prstoch mu pukali kosti.— No, čo je, Igor, čo je?Privítal ho takto.— Vravím, že to bolo smiešne. Predstavte si, ujec Gút, sedím tu a zdá sa mi, že som sa odrazu vrátil hlboko dozadu. Že mám desať rokov. Alebo päť, čo ja viem.— Ó, áno, — vravel starec, — to nás vždy očisťuje, keď sa v spomienkach vraciame do čias svojej mladosti.Igor si naslinil palec a listoval. Prudko odhadzoval kusy šušťavého papiera a jeho úsmev sa bez prestania rozširoval. Pritom vravel:— Ľaľa, ľaľa, aké je to pekné. Dívajme sa.Ich hlavy sa priblížili. Jedna bola biela, druhá tmavá. A práve vtedy, keď si boli tak blízko, začal Igor s vecou, na ktorú ani cez noc nezabudol, a začal tak, akoby mu slová len akosi náhodou prichodili na jazyk.— Ozaj… teraz si to pripomínam. Hľadám prácu. Nevedeli by ste o nejakej?— Nie, neviem.Potom Igor listoval ďalej, lebo si musel znova vydýchnuť a nabrať novej odvahy. No aj tak sa neodvážil pozrieť starému do očú. Len listoval. Vyletelo to z neho potom naraz:— A u vás v hospodárstve? Tiež nie?Zažmurkal rýchlo:— Nerozumiem; čo to vravíš?— Či by som nemohol prácu dostať u vás, tak som to myslel.— Ah, u nás? U nás?Uvažoval niekoľko sekúnd a Igor sa ani nepohol. Bol ako z kameňa.— No, — vravel starec.— Bolo by to možné? Veľmi sa poteším, ak sa to vydarí. A pritom viem, že budete so mnou spokojní.— No áno. To by vari aj bolo možné. Porozprávam sa s Albínom. Dobre? Porozprávam sa.Igor bol nadmieru spokojný s týmto výsledkom. Vedel, že dobrý Albín bude s ním cítiť, a už si aj predstavil, ako povie: „Dobre, otec, prijmeme ho. Je to tiež človek a musí žiť ako každý iný. Hneď ho môžeme prijať.“Lenže vec sa skončila celkom inak, keď na ňu prišiel rad. Boli traja pospolu: starý Gút, Albín a Júlia.Starý začal, obrátiac sa k synovi:— Azda ti už vraveli, že Igor Lambert sa vrátil.— Áno.— Zavolal na mňa, keď som išiel dnes ráno vedľa jeho dverí. Požiadal ma o niečo, ale ja som mu dal na vedomie, že sa nerozhodnem prv, kým sa s tebou neporadím.— Čo to bolo?— Chcel by u nás pracovať. — Nastalo mlčanie. Potom povedal: — Hádam by sme ho mohli prijať na gazdovstvo do služby. Videlo sa mi, že sa zmenil a že by sme to mohli urobiť. Aký je tvoj úsudok, Albín?Júlia, ktorá tieto slová načúvala veľmi pozorne, povedala:— Áno, prijmite ho.Albín sa k nej obrátil:— Myslíš, Júlia, že by sme mali z toho úžitok?— Hej, myslím si to, lebo Igor má svalnaté a veľké ruky, ktoré by mohli vykonať veľký kus práce.— Ako to všetko vieš?— Videla som ho, včera večer.— Ah! Videla!Dosť dlho myslel na čosi. Nakoniec povedal:— Rád pomôžem Igorovi. Bojím sa však, že by toho nebol hodný.Júlia zvolala:— Ó, keby si vedel, aký je dobrý! Mýliš sa, Igor je toho hodný celkom iste!Ale tento tón bol príliš neobyčajný a Albín si ho hneď všimol. Vravel:— Zdá sa, že až priveľmi sa zastávaš Igora. Otec, nemyslíte, že je to prinajmenej čudné?— Ale, Albín, — bránila sa ona, — čože sa ti robí? — Veľmi očervenela, ale bolo už neskoro skrývať túto neopatrnosť. Obidvaja ju videli, starý na šťastie mlčal, lebo nestihol sledovať zmysel každého posunku a každého slova až na ich podstatu, ako to vedel robiť Albín.Tu Albín konečne povedal:— Nie, tohoto človeka nevpustíme do nášho domu.Júlia sa nezdržala:— Aký si zlý, Albín!Uprel na ňu oči:— Zabúdaš vari, že je to povaľač a zlodej.Starec toto nepočul, mal mnoho svojich myšlienok, ktorými sa zaoberal. Kým Júlia mlčala, pretože cítila akúsi nejasnú vinu pred Albínom, starec hovoril:— Je tak pekne vonku, deti. V noci svietil mesiac, dlho som ho pozoroval cez okno, vyzeral, akoby rozťahoval ústa a akoby si jazykom vyšparoval zuby. Veru! A potom vyzeral zas tak, akoby chcel spievať s mojimi husľami. Naozaj, spievať!Tak hovoril, poobzeral sa a medzitým už celkom zabudol, o čom sa ešte pred chvíľočkou rozprávali. Bola až dojemná táto starecká zábudlivosť.— Idem, deti, zas idem, — šomral a vyšúchal sa von. Chrbát mal okrúhly ako batôžtek sena.Takto osameli. Trvalo chvíľu, kým sa Júlia odhodlala načať prerušený rozhovor.— Krivdíš Igorovi, lebo jeho oči sa vždy usmievajú, a preto to nemôžu byť oči zlého človeka.— Nie, nie, — vzpieral sa, — never mu, lebo klame. Smeje sa a nebodaj myslí na niečo mrzkého. Lebo Igor je had, ja to viem, had, Júlia. Vystríhaj sa ho, to ti vravím, a to, čo ty považuješ za úsmev, nie je nič iného, len jed, taký potmehúdsky jed, ktorý všetko prináša navnivoč.A tu ona vraví, zbavená celkom včerajšieho strachu:— Igor nie je had. Myslím veru, že nie.Prekvapený sa spytuje:— Čo to hovoríš? Že nie?Zas vraví: — Nie.— Blázonko, nuž hľa, prečo ho potom zavreli? Azda nevinne? Azda nevinne trpel? Ah, Júlia, Júlia!Tak pokračoval, povyratúval všetky zlé Igorove činy a vyzeralo to tak, sťaby sa jej posmieval. Ona však krútila hlavou:— Nevravím, že Igor nevinne trpel. Ale odpykal si svoj trest. A práve preto, že si ho odpykal, nevidím na ňom nič zlého. Ba naopak, vidím ho očisteného od hriechov.— Mýliš sa, Júlia: trest z nás ešte nerobí poctivcov, pretože trest je ako tma a v tme sme všetci bez rozdielu slepí. Ale na slnci môžeme povedať: Toto je slepec. Tamten vidí. Rozumieš mi? Je to už tak zariadené, že len sloboda ukáže cenu človeka, kým žalár nám odhalí iba jeho skazenosť. Lebo len na slobode sú dve cesty: vpravo a vľavo. A preto nemožno vedieť nič istého o Igorovi.Ešte vždy sa nedala presvedčiť:— Videla som ho včera, opakujem, a bol lepší, ako sa nazdávaš. Vystrájal smiechy, a to len mne pre potešenie. Vyskakoval, bože, ako vyskakoval, mal veľkú radosť, že je opäť medzi nami v horách! Bolo to také pekné a dojímavé, že som si istá, že sa rozhodol pre správnu cestu.Chcel to konečne nechať tak, bol mu už nepríjemný tento rozhovor. Vravel nakrátko:— Nestaraj sa oň viacej, Júlia. Ja hovorím: je to zlodej a povaľač, nič iného.Ale ona tiež stratila všetku trpezlivosť:— Čo je s tebou, Albín?A tu on na ňu pozrel mlčky. Potom dupol zlostne nohou. Ešte sa nikdy nestalo, že by ho videla takého. Býval vždy taký mierny a taký láskavý! Júlia hneď zbledla. Dupol ešte raz, chcel ju tým vari prestrašiť.— Mlč, prosím ťa, mlč! — zvolal, akoby už vopred počul slovo odporu v jej otvorených ústach. Odchádzal.Ale vo dverách sa naraz obrátil. Zaprosil:— Nehnevaj sa, Júlia.A keď si ona zmäteno žmolila prsty a nevedela, čo povedať, vravel:— Ty ma už neľúbiš?Zarazila sa na chvíľočku. Skočil k nej a bozkával ju na vlasy, na ruky, na líca, na ústa a na oči.— Albín, Albín, — stenala, akoby sa niečoho bála. A bála sa pocitu, ktorý sa jej práve zmocnil. Cítila, že niečo uniká z jej srdca. Pýtal sa ešte raz:— Júlia, ešte sa hneváš? A či ma azda naozaj neľúbiš?Veľmi sa premáhala. Smiala sa cez slzy.— Och, Albín, ľúbim ťa, ľúbim.A ako to vravela, vracala mu jeho bozky. Celý sa chvel, taký bol šťastný. Vravela si: „Má také dobré srdce, že si vskutku zaslúži mojej lásky. Musím ho milovať, musím!“ A to boli veru zvláštne myšlienky.Slnce nad Vyhnaniskom sa rozlialo v červených čiarach a rozsýpalo po vrchoch, po stromoch, po skalách a po lúkach tisíce teplých, polámaných lúčov.— Mám ešte prácu v záhrade, — hovorí Júlia.— V záhrade? Len choď teda. Nezdržujem ťa už.Bola od neho na niekoľko krokov. Mala tmavú sukňu s bielymi bodkami, ktoré padali Albínovi do očú ako malé kvietky.— Večer prídem, — povedal.— Áno, — odvetila a v duši mala takú ľahostajnosť, takú strašnú ľahostajnosť ako ešte nikdy.Pri dverách jej prišlo čosi na rozum. Prebehla na druhú stranu k lambertovskému domu. Chvela sa odvahou.Vošla do dvorca. Hľadala a obzerala sa na všetky strany, akoby tu bola zablúdila a teraz nevedela, kde je. Vtom ho zbadala: oh, tu je! Sedel na prahu a vyhadzoval do vzduchu kamenčeky, ktoré potom striedavo kládol na zem.— Igor! — povedala mu celkom ticho, lebo sa nesmierne bála, že by ju mohol niekto počuť. Jemu bolo podivné, že je taká nesvoja. Spýtal sa starostlivo:— Stalo sa niečo, Júlia?— Nie, nič. Chcem ti len čosi povedať… totiž… — tu sa zastavila, akoby nevedela ďalej, a pohrávala sa so šatôčkou, — totiž… rozprávali sme sa o tebe, keď starý Gút spomenul tvoju prosbu, a tu som hneď videla, že Albín nezmýšľa priam priaznivo o tvojom návrate. Nuž bolo mi to takmer neuveriteľné, že vravel o tebe samé zlé veci, taká láskavá duša ako Albín! Nechce ťa do domu, hoci starý by bol na to aj pristal. A aj to bude márne, keď som ťa v rozhovore trocha zastala.— Júlia…— No, nemysli si, naozaj iba trocha to bolo, pretože som takrečeno len pochybovala o Albínových slovách a prišlo mi ťa ľúto. A keďže bol neoblomný vo svojej mienke, nazdala som sa, že bude správne, ak… hm, neviem, ako by som to mala nazvať, slovo, rada by vedieť, či si naozaj taký, ako vraví Albín…— Aký?Pamätala sa ešte dobre na všetky výrazy, ktorých Albín vo svojom rozčúlení použil, a predsa sa neodvážila ani jedno písmeno z toho všetkého prezradiť Igorovi do očú. Vravela len tak:— No, neviem už presne. Ale Albín tvrdí, že na slobode sú možné dve cesty a že trest nemá takú moc, aby z nás vyhnal všetko zlo.— Ah, rozumiem… Myslím, že je to pravda. Teda Albín ma nechce do domu! No hej, — vravel, zľahčujúc celú príhodu, pretože videl, že Júlii je nesmierne nepríjemná, — no hej, niet sa čo diviť, a ja sa preto vôbec nehnevám.Júlii sa veľmi uľahčilo. Zazdalo sa jej, a toto zdanie bolo veľmi krásne, že Igorovi napokon nezáleží príliš na tom, čo mu práve zvestovala. Z toho je zrejmé, myslela si, hľadiac naň s vyjasnenou tvárou, z toho je zrejmé, že mu už vskutku možno dôverovať. Hľa, aké to bolo radostné, keď sa tváril celkom bezstarostne a keď po jednom odhadzoval od seba kamienky! Zaiste má hlavu plnú plánov a dobrých zámerov do budúcnosti! Bolo to vari tak, kamienky lietali modrým vzduchom a padali na plot. Klepkali ako ľadovec.Ale Júlia mala naraz dojem, že vykonala nejaký zlý skutok. Čo to všetko natárala o Albínovi? Bože! Pojal ju strach, lebo tušila, že Igor všetko uhádne. Rýchlo chcela striasť zo seba túto hlúpu vinu. Vravela:— Albín za nič nemôže, uisťujem ťa, Igor. Albín je najšľachetnejší človek, ktorého poznám. Nemysli si hádam, že ťa odmietol zo zlomyseľnosti. Ó, nie! Zo zlomyseľnosti nie!Igor vravel:— Poznám Albínovu šľachetnosť. Viem dobre, že nie je schopný podlosti.A myslel si: „Na môj veru, Júlia ho nemá veľmi rada, pretože je celá zmätená, keď o ňom hovorí. Zdá sa, že sa bojí rodičov a ľudí, aby vari neuhádli, čo sa v nej deje.“Spýtal sa celkom ľahostajne:— Odkedy si Albínovou verenicou?Zbledla a zajachtala sa:— Odkedy? Počkaj… bolo to… hm, počkaj… nie veľmi dávno… už viem, pred troma týždňami… áno, už tri týždne.— Myslím si, že si dobre rozumiete, — povedal a díval sa jej uprene do očú a pátral, či vydrží priamy pohľad.Stalo sa, ako očakával. Júlia sklopila oči a vravela, akoby ju bol pokoril:— Áno, rozumieme si. Albín je taký dobrý!Ale len čo povedala tieto slová, prevalila sa jej vnútrom vlna hanby. Júlia cítila, že Igor ju predsa vohnal do osídiel pokrytectva. Koniec je, koniec, pretože Igor zachytil jej trasľavý, jej bledý strach, ktorého sa nemohla nijako zbaviť. Bože, Igor, Albín, ja neviem, Albín… a vykríkla naraz:— Zbohom, musím už ísť! Zbohom!A odbehla celá červená v tvári. Plakala.Medzitým tam vonku na ceste Albín ešte vždy myslel na veci, ktoré súvisia s Igorovým návratom na Vyhnanisko. Prsia sa mu napĺňali rozčúlením, ktoré opíjalo a od ktorého ho začínal bolieť mozog. Videl odrazu: kvety za plotom sú žlté. Fuj, aké škaredé, žlté kvety! Musel sa od nich odvrátiť. Chodil sem a ta so zvesenou hlavou, hľadel si na nohy. Bol naozaj veľmi rozčúlený. Mal naraz neobyčajne silný pocit, že naň niekto odzadu mieri puškou. Potom zas, že sa naň niekto díva zo samého vrcholca hory a že sa mu škerí a lúska posmešne prstami. Albín sa naľakal; vypytoval sa sám seba: „Prečo som dnes taký citlivý? Čo sa so mnou stalo?“ Pokrčil plecom, svaly na hrdle sa mu stiahli ako v kŕči.Niečo mu prerýva dušu, niečo mu škriabe ostrým nechtom v srdci. Blíži sa k potoku. Potok beží, beží a o nič sa nestará. Potok je šťastný.Albín ho preskočil a pritom vôbec nevedel, čo robí. Nejaká ruka sa ho dotkla, aby ho viedla. V hore bolo tma. Kôra na stromoch sa lisla ako veľké jašterice. Pod pätou mu vystriekla voda. Myslel si: „Všetko zavinil Igor.“Potom stál v mäkkej tráve, ktorej steblá si otáčal okolo prstov. Takto hútal: „Igor sa vrátil. Dobre, vrátil sa, nemám nič proti nemu. Áno, ale prečo pobláznil moju verenicu? Oh, Júlia! Keby si vedela, ako sa o teba bojím! Je to skoro také, ako keď poľovník vnikne do húštiny, ktorá bola kráľovstvom spevavých vtákov. List sa šuchne o list, konáriky sa zatrasú, vták sa naľaká a ufrnkne. A ja som podobný vtáku.“Pocítil k Igorovi akýsi surový odpor, ktorý mu bol predtým celkom neznámy. „Viem, čo je zločin,“ myslel si, „zločin je potupná vec.“ Predstavil si Igora, videl jeho ruky, na rukách hriech. Mal v duši obraz: Stretnú sa na ceste. Vznikne medzi nimi spor o Júliu. On povie: „Si bedár, Igor, si posledný z ľudí a plačem nad tebou.“ Tu Igor začne mávať rukami a zvolá: „Zabijem ťa!“ Bude sa brániť a pri obrane zasadí Igorovi priam navrch hlavy mocný úder. Igor padne na zem a umrie. Ľudia ho budú vidieť takého potrestaného a povedia: „Hľa, aký chlapák tento Albín! Aspoň nás zbavil pliagy a strachu, dobre veru, že ho zabil.“A práve na tomto mieste Albín spozoroval svoju vinu. Vnútorný hlas mu zašuškal: Oh, oh, aký si ty zlý človek! O akých bláznovstvách to hútaš? Nie, to nesmieš! Len uváž, Júlia ti pozrie do zorničky a všetko v nej hneď zbadá. Povie ti: V tvojej zorničke vidím niečo temného. Čo jej odpovieš? Budeš mať z toho potupu. A Júlia ešte povie: „V tvojom oku vidím niečo hrozného. Niečo takého hrozného ako krídla havrana.“Keď tieto slová dozneli, pochopil, že musí ísť za Igorom a že sa s ním musí pomeriť. Vravel si: „A svoju čistú dušu si uchovám, pretože je to najvyšší poklad, ktorý mi boh dal.“Brána bola otvorená, videl v nej kus priezračného vzduchu. Tu zočil Júliu. Odchádzala od Igora, ktorý sa za ňou díval, a díval sa tak, že celkom iste myslel na ňu vo veľkom túžení.Povedala:— Nehnevaj sa, Albín, nemienila som to zle.— Áno, áno, — vravel sklamaný, lebo myslel na Igora.— Oh, — plakala, — viem, že som to nemala robiť!Tu vravel Igor:— Júlia je nevinná.— Áno, je nevinná a teším sa tomu. Choď domov, Júlia. — Povedal to s láskou a mierne. Mlčal, kým neodišla. Keď boli sami, vravel ticho:— Máš na ňu zlý vplyv. Celá je utrápená. Prečo ju voláš k sebe?— Nevolám ju k sebe.— Tvoja prítomnosť ju však vábi, a v tom je ešte väčšie nebezpečenstvo. Nechcem byť k tebe nespravodlivý, Igor, ale vieš sám, že ti môžem mnoho vecí vyčítať. Môžem ti vyčítať všetko, čo si v minulosti zlého urobil. Nosíš na sebe znak, ktorý budeš ešte dlho nosiť, pretože je to taký znak, ktorého sa len tak ľahko nemožno zbaviť. A preto ti vravím, vravím ti to nie ako nepriateľ, lež ako priateľ, že nerád vidím tvoje styky s Júliou. Áno, z tej príčiny som ťa nevzal k nám do práce, len z tej! Príliš ľúbim Júliu.Ale tento rozhovor sa skončil nenazdajky a takým spôsobom, ako sa to dalo najmenej očakávať. Hoci bolo zrejmé, že Albín mal pripravených ešte zopár slov, ktoré mu veľmi ležali na srdci, postavil sa Igor odrazu dorovna ako vojak a vravel: — Pst, pst!— Čo je? — opýtal sa Albín.A tu Igor nastavil uši a tvár trocha šikmo, akoby bol počul prichádzať z veľkej diaľky nejaký zvuk. Povedal:— Nepočuješ? Zvony veľkej katedrály, ktorá je znútra celá modrá, ma volajú. Vravia, že mám ísť do práce. Áno. Nuž hľa. Idem.A s tým odišiel a Albín za ním pozeral a krútil hlavou.Vietor hnal cviklovočervené oblaky ďalej na východ. Boli to vysoké oblaky, zvláštne stavby, sklepené do oblúkov, vnútri podobné hlbokej jaskyni bez konca, kde sa z rozpálených sadzí tvorí husté šero. Dohonil ho známy sedliak z dediny. — Aha, Igor! Kde sa tu berieš? — zvolal a obzeral si ho zo všetkých strán. Kráčali spolu a zhovárali sa. Sedliak sa opýtal: — Kam máš namierené? — Ukázal na kopce: — Idem do práce. Ale tamto, hľa, sú moje polia a musím si ich prezrieť. — Sedliak ho hneď opravil: — Nevrav, že tvoje. Veď všetci vieme, že lambertovské polia sú v zálohe. O krátky čas ich celkom stratíš, pretože nemáš peňazí. — To je pravda, že sú v zálohe a že nemám peňazí. Ale ty zabúdaš, že zarobím a že si potom polia zas vykúpim. — Toto by som rád videl, — zvolal sedliak. — Veru, aj to sa stane, — odvetil Igor.Polia ležali za horou. Zvrchu, odkiaľ na ne svietilo slnko, zdali sa hladké a mäkké ako teplá látka. Boli zafarbené pestro na zeleno, na žlto, na červeno a už z diaľky ich Igor dobre rozpoznával. Po niekoľkých minútach chôdze zastali v tráve na kraji chodníka. Z dediny sa dvíhal kalný dym a pomaly prenikal cez mriežkované zrkadlo slnečných lúčov. — Pamätám sa, — vravel sedliak, — že vaša rodina bola kedysi jedna z najbohatších v kraji. Ľudia si k vám chodievali požičiavať a široko-ďaleko sa o vašom hospodárstve rozprávalo s úctou. A kto by si bol pomyslel, že sa to takto skončí?A Igorovi bolo v tej chvíli ticha, ktoré nastalo po týchto slovách, akoby ho opäť obklopili žalárom. Zle sa mu dýchalo. Tuhoružové ďatelinové kvety sa ťahali doširoka a ponášali sa na ohromné množstvo akéhosi tučného hmyzu, akýchsi čmeliakov, ktoré sa znášajú mäkko k zemi. Ale pásy polí Igora utešovali, pretože cítil pod nohami nesmiernu ťarchu ich plodnosti. Na obzore sedeli vysokánske vrchy, ich končiare trčali z belasej hmly a zdalo sa, že sa odtrhli od pohoria a že sa teraz vznášajú k nebesám ako hodvábny papier. Pod stráňou brechal pes, hav, hav, v pazúroch a zuboch zúrivo kmásal vzduch a rozhadzoval ho na všetky strany. Lambertovské polia osameli. Na oblohe nastal pokoj. Oblaky stuhli tak, ako boli, deravé a rozdriapané, zmrštili sa nebadateľne a zastali.Do sveta vedie rovná cesta. Je vysadená topoľmi a na diaľku sú to nie topole, lež staré tisícročné viniče, pozabúdané v údolí. Visia na nich drobné, neobyčajne drobné lístky a každý z nich je postriekaný skalicou, ktorá žiari za takýchto dní troškou striebra.A tam ďaleko, ďaleko, už v samej plochej rovine, ktosi kráča. Kráča, a je to už len malý, nepatrný bod. Igor.	Cerven_Modra-katedrala.txt
Prvá časť. „Okolostojíčnosti“ TragoedieÚvodná úvaha o dvoch druhoch sci-fi literatúry… a nech sa už vidí na prvý pohľad akokoľvek čudné, myšlienky o dvojakom časovom orientovaní sci-fi mi vnútilo dielo otvárajúce v slovenskej literatúre brány z baroka do klasicizmu, kniha rovnako smerujúca do minulosti i do budúcnosti, zaznávaná a vzbudzujúca záujem, kniha plná rozporov, no rozhodne tvoriaca dôležitý medzník vo vývine našej poézie i filozofického myslenia. Ide o rozsiahlu veršovanú skladbu Augustína DoležalaPamětná celému světu Tragoedia, anebožto Veršovné vypsání žalostného Prvních rodičů pádu…Ak hovoríme o sci-fi literatúre, máme na mysli predovšetkým vedecko-fantastické predstavy o budúcnosti. Lenže už Demokritos poznamenal, že všetko je iba vecou názoru — pravdivé sú len základné prvky. A podľa môjho názoru existujú sci-fi príbehy aj o minulosti, ktorá vzrušuje našu fantáziu rovnako ako budúcnosť. Veď čo iné sú mýty, ak nie obrazové metafory čohosi nevšedného z dávnych dôb, šokujúceho svojou výnimočnosťou, metafory hľadajúce rozumné, logicky prijateľné vysvetlenie tejto jedinečnosti? A všade, kde ľudský duch narazí na bariéru nepoznaného, tajomného (oboma smermi svojej existencie — vpred i vzad), preklenie ju fantáziou ako prirodzenou súčasťou poznávacieho procesu.Literatúra sci-fi i mýty majú rovnaký cieľ: konfrontovať budúcnosť či minulosť so súčasnosťou, so svedomím a etickými ideálmi svojej doby — obrazová metafora vzniká na základe tejto rezonancie. Nech hovoríme o čomkoľvek, hovoríme vlastne vždy o sebe. O svojej kultúre, svojich túžbach, svojich sklamaniach, o stupni poznania. V oboch prípadoch hľadáme v prvom rade vlastnú totožnosť.Existujú univerzálne otázky, ktoré sú inšpiračným impulzom i vedecko-fantastickej literatúry, i mýtov. Znepokojujú človeka od čias, keď si začal uvedomovať svoje osobité postavenie na tejto planéte a v kozme. Medzi ne patrí najmä otázka vyrovnania sa s faktom smrteľnosti i s užasnutím z vlastného bytia a jeho často protirečivých prejavov, otázka poslania ľudskej činnosti a jej zmyslu, otázka dobra a zla súvisiaca s poznávaním, s rozvojom prírodných vied.Vážime si prírodné vedy — sú nevyhnutné: bez nich si človek nemôže uvedomiť svoje skutočné postavenie. Ale zároveň sú nedostatočnou praktickou a duchovnou orientáciou: strácajú svoju suverenitu vo chvíli, keď človeka vystavili pocitu potencionálnej osamelosti v mrazivej nekonečnosti kozmu. Sú ľudsky slabé: zmĺknu vtedy, keď sa začína pýtať podvedomie a svedomie. A práve umenie prináša vyššiu syntézu, pokračujúcu prácu vedomia ako emancipačný proces. Človek musí prekročiť hranicu pocitu obmedzenia svojej existencie priestorom a časom, aby dosiahol pocit ľudsky dôstojnej slobody a dohliadol po cieľ smerovania svojho úsilia. Tento pocit vedie k rozšíreniu vnútorného sveta indivídua — no zároveň aj ku skromnosti z úžasu nad veľkosťou poznania, k zodpovednosti za cestu, ktorou sa k nemu približujeme, aby sme prenikaním do často prekvapujúcich súvislostí objektívneho sveta v reťazi príčin a následkov rozširovali vlastné duševné priestory a pochopili jedinú skutočnú šancu človeka — spoznávať realitu v celej jej mnohovrstevnatosti aj so závažím vedomia, že nikdy nespoznáme všetko. Šanca človeka je však predovšetkým v tom, že ľudská túžba a vábenie tajomstiev nepoznaného nám nedovolí rezignovať. Dôležité je aj tušenie existencie toho, čo ešte nepoznáme, a to je práve doménou tvorivej fantázie, ktorou disponuje rovnako skutočná veda ako skutočné umenie. A majú aj rovnakú zodpovednosť pred ľudstvom za výsledky a dôsledky jej aplikácie.V sci-fi literatúre aj v mýtoch sa ako najhodnotnejšia ľudská vlastnosť objavuje nie bezchybný charakter, ale práve schopnosť dôstojne a uvážlivo niesť dôsledky svojich činov. Oboje sú destilátom úsilí ľudstva, jeho víťazstiev i prehier, jeho pamäťou. Mýty obsahujú etické odkazy budúcim pokoleniam, vedecko-fantastická literatúra odkrýva etické kazy vlastnej súčasnosti konfrontáciou predstáv o budúcnosti s morálkou a potrebami prítomnosti.Budúcnosť je tovar rovnako dlho neskladovateľný ako vedomosti — požiera ich čas, každá generácia tvorí nové rozhranie medzi ňou a minulosťou, na obe sa pozerá z vlastnej vedomostnej rozhľadne ako na nekonštantné veličiny: ich hodnota môže stúpať a klesať. Niektoré sci-fi sme už pohltili (napr. J. Verna), do reálnej kôstky mnohých mýtov sme ešte nenahliadli, ale začínajú sa nám črtať jej kontúry. A v plynutí času, v cykle večne sa opakujúcich ľudských situácií, v trvaní ľudského rodu s výhrami i porážkami, sa dávne sci-fi mohlo stať pre súčasnosť mýtom a dávny mýtus môže byť impulzom pre vznik vedecko-fantastického diela.Jedno však zostáva pre všetky pokolenia nemenné — ich vlastná časová ohraničenosť. A preto sa každé musí vyrovnať s otázkou bytia a nebytia, so zmyslom svojej existencie a so zodpovednosťou v obrane dobra proti zlu. Preto sa v rôznych obmenách vždy znovu vynára starý mýtus o raji a strate nesmrteľnosti za ľudskú slabosť, o človeku podliehajúcom v boji s pokušením, ale dôstojne nesúcom dôsledky svojho činu, o páde človeka, ale nie jeho porážke a strate odvahy. Stratil nesmrteľnosť, ale získal túžbu a jej zásluhou priebojnú silu. A fantáziu. Prostredníctvom nej hľadá opäť v sci-fi možnosť získať stratenú nesmrteľnosť a zem opäť zmeniť na raj vlastnými silami.Hľadanie rajaPrastarý mýtus o vyhnaní človeka z raja nachádza u všetkých pokolení odchovaných na biblickej kultúre najsilnejšiu rezonanciu. Ozaj iba pre závan možnej nesmrteľnosti kdesi na počiatku uvedomovania si svojej existencie? Veď východné kultúry vyvinuli náhradný variant potenciálnej nesmrteľnosti prostredníctvom reinkarnácie, kolobehu nových zrodení, odchodov — návratov. Otázka smrteľnosti sa posúva do roviny nášho nočného spánku, ak sme nestačili dokončiť dielo dnes, budeme v ňom pokračovať zajtra, takže by nám stačilo prijať hinduistickú filozofiu za svoju a problém by sa vyriešil.Lenže na dlhej ceste sebazdokonaľovania treba platiť mýto vášňami a túžbami — pohonnou energiou nášho srdca. Láska zostáva naším dedičným hriechom. Je tým jediným, čo sa podarilo prepašovať z raja, keďže zrnko z jablka na strome života sa preniesť nedalo. Hádam preto sa nás tento mýtus dotýka najväčšmi, dotýka sa našej podstaty, je príbehom nášho osobného bytia a zároveň príbehom všeľudským. Kto nezakúsil tvrdosť cesty z bezpečnej nevedomej istoty raja za neistotou poznania? Kto ani raz nepodľahol v zápase s pokušením siahnuť po zakázanom ovocí? Kto sa aspoň raz nezamyslel nad zmyslom svojej ľudskej existencie a nepocítil závan krivdy, že platí privysokú cenu za niektorý životný omyl? Práve ten pocit krivdy, neprimerane krutý trest za jednorazovú slabosť ma na tomto mýte zarážal najväčšmi, rovnako ako v Orfeovom príbehu. Pocit krivdy hádam o to silnejší, že som nositeľkou pramatkinho mena, hoci som vedela, že ide iba o báj, o symboly, a že mi patrí najstaršie, najhistorickejšie meno — ešte z mezopotámskej kolísky ľudstva. Ale o to väčšmi ma zaujímal motív tejto žalostnej tragédie a všetky jej literárne interpretácie, či v nich niekto podržal stranu človeku. Áno, podržal!A možno každý má svoju osobnú predstavu raja. Pre mňa predstavovala raj Panšula. Bola to stará cvičná ovocná záhrada (Baumschule — sme ako vzácne mikroorganizmy v Bajkalskom jazere, všetko cudzie nášmu prostrediu dokážeme časom pohltiť alebo aspoň domácky prispôsobiť) na priestranstve pred školou, tienistá, tajomná, ohradená latkovým dreveným plotom a s veľkým visacím zámkom. Počas jej existencie som nikdy nebola dnu, iba z počutia som vedela, že uprostred nej je aj letohrádok a studňa. V svojom predškolskom veku som nevedela, čo je letohrádok, predstavovala som si ho ako vzdušný hrad už-už pripravený vzlietnuť, ten mi asi najväčšmi roznecoval fantáziu a nemohla som sa dočkať, kedy začnem chodiť do školy, aby som získala právo dotknúť sa svojho sna vlastnými rukami. Ale ako vravia Arabi — koho Allah miluje, nesplní mu jeho želanie, lebo každé splnené želanie sa stáva sklamaním. Mňa Allah miloval, lebo kým sa mi želanie mohlo splniť, Panšulu vyrúbali — jej priestor potrebovali na rozšírenie školského dvora — a tak mi až podnes zachránili nenarušenú vlastnú predstavu raja; rodičia mi neskôr povedali, že v skutočnosti išlo o dosť zanedbanú záhradu so starými zdegenerovanými ovocnými stromami, z ktorých už nebol úžitok a neboli vhodné na praktické vyučovanie.Na mieste strateného raja, do ktorého som nikdy nevstúpila, zostala iba jama po zasypanej studni a letohrádok — obyčajná malá drevená besiedka, bezbranne vydaná napospas nezbednému vandalizmu školákov. Pripravila ma o ilúzie, ale mi jej bolo predsa len ľúto práve pre tú bezmocnú odovzdanosť, a keď som po rokoch v televízii videla morské vtáky zúfalo a márne trepotajúce ťažkými krídlami zalepenými naftou, vždy som si spomenula na ňu. Už nikdy nevzlietnu.Môj raj zostal bez letohrádku, ale rovnaká zvedavosť a inštinktívna túžba po ňom sa vo mne opäť naliehavo ozvala, keď som po prvý raz držala v rukách dve storočia starú Doležalovu Pamětnú celému svetu Tragoediu…, dielo s osobitými, priam ľudskými osudmi, s údelom nepochopenia, nedocenenia a zabudnutia.Samozrejme, Doležalov raj nebol mojou Panšulou (v dospelosti som sa nevedela vynačudovať, aký malý priestor vlastne zaberala), ale pred dvoma storočiami módnym francúzskym parkom, iba rovnako štvorcovým a namiesto plota ohradeným valom. Aj jeho rozloha bola väčšia, „… veď to byl okolek, Jejž by neobchodil v dvou týdnech pacholek“. Ale letohrádok som našla, a to veľmi svojrázny:V noc první sme lehli pokojně do kříčku,A odpočívali v přelíbezném sníčku;Na druhý den rozum samý nám ukázal,Aby ratolesti husté Adam svázal,A polože na kůl z jedné, druhé strany,Užil aspoň této záhradní obrany.Hle! Knížata země, tak velice hlúpúK naší Rezidenci měli sme chalupu;Zlata měvše dosti, drahého kamení,Předce nám však dobré bylo to stavení.Zlata bude méně! Však drahé paláceLidé chtíti budú beze všecké práce!Kdybys ty byl viděl ten ozdobný domček,Byl bys myslel, že jest zakvitnutý stromček.A na svoje prekvapenie som tam našla oveľa viac, a to nielen pozoruhodnú rýmovú zhodu — dokonalú zvukovo, ale najmä významovo, so silným sociálnym nábojom: paláce — bez práce, ako oxymoron ľudového vzťahu k životným hodnotám — Bez práce nie sú koláče.O viniciach a o prameňochV knihe Ruda Brtáňa Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry, ktorá obsahuje najpodrobnejší životopis Augustína Doležala, som hľadala skrytý osobný prameň najmohutnejšej slovenskej básnickej veľrieky 18. storočia.27. marec 1737. Do akej atmosféry sa narodilo tretie dieťa doležalovskej remeselníckej rodiny v kráľovskom meste? Evanjelická rodina v prevažne katolíckej Skalici uprostred nesentimentálnych protireformačných bojov. Artikulárny kostol pre skalických evanjelikov je až v Prietrži, vyše dvadsať kilometrov, škola iba katolícka, takže strýko Pavel berie deväťročného chlapca z rodinného prostredia k sebe do školy v Necpaloch. Hádam pocit krivdy z nepriaznivého prostredia?Nič však tomu nenasvedčuje. Doležala zrejme viazali k Skalici silné putá, prejavujúce sa v jeho skladbe nielen navonok tým, že je „sepsaná od jednoho Skalického ADaMOVEHo SyNa“ a že vyšla v skalickej škarniclovskej tlačiarni (a nie v Banskej Bystrici u Jana Jozefa Tumlera, kde vychádzali Staré noviny literního umění…; do okruhu prispievateľov patril aj on, takže by sa skôr dala očakávať spolupráca s Tumlerom — veď svoju tlačiareň predal až roku 1794, teda tri roky po vyjdení Tragoedie u Jozefa Antonína Škarnicla). Prejavili sa predovšetkým vnútorne.Jan Blahoslav Čapek v útlej monografii Augustin Doležal a jeho Tragoedia (1931) sa domnieva, že „vinařství mohl Doležal Adamovi odepříti, protože podle Bible prvním pěstitelem révy byl Noe“. Ale nemohol, ako by to nemohol urobiť nijaký iný literát pochádzajúci zo Skalice, pretože vinohrady vdychujú od 16. storočia až podnes tomuto svojráznemu mestu jeho neopakovateľný pôvab. A ako jeho vlastný ľudský úsvit bol spojený s vinohradmi, pochopiteľne s nimi prepojil aj úsvit ľudstva. Aj keď motívy viniča a vína sú v biblickej symbolike bohato zastúpené, Doležalov dôverný vzťah k nim vonia domovom a sú to reálne vinice, nie symboly.Vinohrady vdychovali Skalici v prvom rade pôvab ekonomický, takže v meste sa žilo rytmom vinohradníckych prác a Adam musel mať po vyhnaní z raja vinohrad ako náhradu zaň. Veď v raji —Vinnice byly síc, ale jen k jedění,Než velmi k malému těla posilnění;Zdážť sme ti věděli? zdáž nám povědíno?Že v hroznových zrnkách skryté jestiť víno!K tak nám potřebnému již obvesselení,K síle a rozkoši v samém zarmoucení;To jen poznenáhlu zvěděli sme skutkem,Když nás tá nevláda svým šibala prútkem.A kto iný ako rodák z vinohradníckeho mesta by prišiel na takéto verše?Jedenkrát se stalo, když Adam kunštoval,Kterák by se v práci těžké posilňoval,Že nabrav tech hroznů, vlahu z nich vytlačil,A v nádobě zacpav pokrývkú, přitlačil;A hle: byv pamětliv na svú práci zase,Našel to ostřejší po nedlúhém čase.Koštovav shledal to, že není odporné,A zkúšením poznal, že jestiť výborné!Potom vždy sadil víc, by tá bídná psota,Aspoň pod tým stromem, oslabla, života.A prvý burčiak bol na svete.Vinič ako suplent rajského stromu života. Pre Skaličanov ním doslovne bol, pretože ich živil. Neskoršia známa Doležalova príchylnosť k vínu mala asi nostalgickú príchuť. A nemožno sa ani čudovať, že dom a dvor, kde sa vlastne takmer celý „príbeh“ Tragoedie odohráva, veľmi nápadne pripomína typické prostredie skalických „búd“, chatiek vo vinohradoch. A preto je prirodzené, že sa v Tragoedii objavuje aj skalický Rubín, hodnotovo povýšený na najvyšší piedestál — na nevinnú Ábelovu krv:Otevřiž se nebe! pohleď do těch hlubin!Viz můj drahý, svatý a červený Rubín.Jednoročný študijný pobyt v Modre a päťročný v Bratislave jeho citový vzťah k viniciam mohol už iba upevniť. Kraj, v ktorom vytvoril svoju „pamětnú Tragoediu“, vínorodý nie je, takže táto vrúcna príchylnosť k viniciam má bezprostredné korene v detstve. (A je vlastne trpkým paradoxom, že tento priam umelecký milovník vína umrel na vodnatielku, 21. marca 1802 v Sučanoch.)Konfesionálne rozpory v Doležalovi zrejme hlbšiu stopu nezanechali, pretože jeho tolerantnosť k všetkým náboženstvám, vrátane katolíckeho (výnimku tvorí iba kalvinizmus), je v Tragoedii priam obdivuhodná. Ba podľa dobových svedectiev (Memorabíliá Mateja Šuleka) sa aj mimo literatúry správal k príslušníkom inej konfesie natoľko korektne a príjemne, až sa dostal do zložitých situácií, s ktorými si pri vlastnej dobrosrdečnosti a kvapke ľahkomyseľnosti nevedel zavše ani sám poradiť. (Šulek, ako druhý artikulárny kňaz v Hybiach, bol svedkom Doležalovho privítania spišského katolíckeho biskupa Karola Salbeka pri vizitácii hybského a paludzského artikulárneho zboru — vtipne a zdvorilo ho pozdravil ako zvrchovaného pastiera duší, ustanoveného vraj Bohom a Máriou Teréziou. Keď však biskup vyslovil želanie, aby sa v tom prípade podrobili jeho pastorátu, situáciu zachránil Šulek vyhlásením, že Doležalove slová sa vzťahovali iba na katolíkov.)Z akých spodných prúdov sa teda postupne koncentrovala vo vedomí Doležala — vtipného a veselého spoločníka, ktorý podľa zachovaných svedectiev v Tablicových Poezyách „zaoblačenou mysl poslucháčů svých vyjasniti, a v chrámě Páně v čas horka dřímajících mistrovsky dřímoty rozehnati uměl“ — tá mocná myšlienková energia, kým si našla uvoľnenie v Tragoedii? Ozaj na neho zapôsobila v čase bratislavských štúdií básnická skladba Jána Čerňanského Žalostné vypsání pádu a vyvrácení předního a nejhlavnějšího v zemi portugalské města Lizabony (rovnako vytvorenej v dvanásťslabičníku ako neskôr Tragoedia; z názvu oboch diel znie harmonický akord, hoci pravdepodobnejšia je duchovná pieseň z Tranoscia O přežalostném pádu Adama a Evy), či stačil sám otrasný fakt následkov lisabonského zemetrasenia z roku 1755? Táto udalosť bola nielen východiskom listovej polemiky medzi Voltairom a Rousseauom o príčine existencie zla na svete — či je, či nie je náš svet najlepší zo všetkých svetov, ale aj inšpiračným zdrojom mnohých hrôzostrašných jarmočných piesní takmer po celej Európe. (Ohlas možno pozorovať aj v básni Štefana Korbeľa pri podobnej katastrofe roku 1763 v Komárne — Pamětné přemyšlování o strašlivém zemetresení.)Keďže lisabonská katastrofa sa v literárnej produkcii interpretovala ako trest za hriechy, možno odvtedy v Doležalovej mysli začal dozrievať filozofický problém „proč Pán Bůh na světě tomto hřích dopustil“ a počas dvojročného vysokoškolského štúdia v Altdorfe sa intenzívnejšie zaujímal o filozofiu vôbec, aby si vyriešil vlastné vnútorné problémy. A vzhľadom na prívetivú Doležalovu povahu je pochopiteľné, že v tomto európskom myšlienkovom spore medzi filozofiou optimizmu (Spinoza, Leibniz, Rousseau) a pesimizmu (Hobbes, Voltaire) sa napokon rozhodol pre „najlepší zo všetkých svetov“, ale iba so zjavnou námahou, pretože z viacerých spontánnych ekonomicko-filozofických úvah všetkých troch protagonistov Tragoedie vyplýva, že je skôr „bídný, nezdárný a planý!“.Lenže Doležalova Tragoedia nie je iba filozoficko-didakticko-náboženská skladba, priesečník smerov a síl teologických a filozofických, literárnych a jazykových, národných a medzinárodných, individuálnych a kolektívnych (podľa hodnotenia J. B. Čapka), ale je aj oslavou heroického historického zápasu obyčajného človeka o dôstojné miesto pod slnkom, jeho obranou proti povýšeneckej stavovskej svojvôli. Hoci bol slobodným občanom, jeho sympatie sú zreteľne na strane neslobodných proti mocným tohto sveta.Blýskanie na časyPočas štúdií v Altdorfe zaujala Augustína Doležala pravdepodobne nielen svetová literatúra a filozofická problematika, ale aj stále zreteľnejšie sa prejavujúca ľudová nespokojnosť s tradičnou feudálnou hierarchizáciou spoločnosti. Ide, pochopiteľne, o celoeurópsky pohyb, o dozrievanie osobitého druhu ľudovej filozofie so zrejmým protistavovským zacielením, s rastúcim sebavedomím triedy uvedomujúcej si, že je základom spoločnosti, lebo je jej živiteľkou. A teda má aj nepopierateľné právo na slobodu a rovnosť. Proti šľachte použila jej vlastnú zbraň.Keďže feudálne rody sa honosili starobylosťou svojich privilégií — čím starší, tým vznešenejší — ľudová ideológia siahla za svojimi právami ešte hlbšie do histórie. Až na biblický počiatok ľudstva, do raja, poukazujúc na fakt, že Adam bol sedliakom, nie šľachticom. Vytvára si vlastnú verziu Rousseauovho „Človek sa rodí slobodný“, budovanú na svojich dvoch základných istotách — na Biblii a na práci. Do ľudovej tvorby preniká popri lamentáciách na ťažké postavenie poddaných nový tón — hrdosť na sedliacky stav.Súvislosť týchto myšlienok s Doležalovým altdorfským štúdiom sa vynára iba v hypotetickej rovine, vzhľadom na knižné vydanie básne Mateja Markoviča Píseň o chvále stavu sedláckého z nemeckého jazyka v slovenskou reč uvedená i také porozšírená — z roku 1752, z čoho by bolo možno usudzovať, že táto ľudová ideológia so zreteľným protifeudálnym ostňom bola v Nemecku už jasnejšie formulovaná ako u nás. Ale už sám fakt, že bola knižne publikovaná a že bude inšpiračným zdrojom ďalších básní s rovnakou argumentáciou, nový názor na sedliactvo sa prejaví i v našej predosvietenskej filozofii — u Františka Adama Kollára, to všetko je svedectvom, že aj u nás bola pre túto ideológiu už dostatočne živná pôda, že sa začalo blýskať na demokratickejšie, ľudovejšie časy, ktoré predznamenávali i viaceré sedliacke vzbury vyvolané sociálnym útlakom.Čím však mohli byť motívy tejto živelnej ideológie, transponovaní do básnickej (presnejšie veršovej) formy, príťažlivé pre Doležala? A že ho naozaj zaujali, resp. ich vdychoval z atmosféry čias, o tom svedčia prinajmenej dve tretiny jeho rozsiahlej skladby. Ba druhú a tretiu strofu Markovičovej Písně o chvále stavu sedláckého… možno označiť priamo ako jej leitmotív:Všickni lidé v celém světěOd sedláků původ máte,Císař, král i knížata,Biskupi, kardinálové,Baróni, grófové,Kněz, prelát i hrabata,Římský papa, generáliOd sedláků původ vzali.První naši rodičovéZdaž nebyli sedlákové,Adam i Eva spoluZdaž nejsou z raje vyhnáni,Aby dělajíce zemiMěli chléb na svém stolu?Tak címer všech jest motyka,Styk, pluh, kosa, role, louka.A ak v ňom nerezonovala práve Markovičova Píseň…, mohla ho zaujať báseň anonymného autora z roku 1778 Status rustici et vitae ruralis laudes. Táto chvála sedliackeho života a sedliackeho stavu, ktorá vznikla ako reakcia v polemike s Chválou vojenského života od Františka Rudňanského (Laus vitae militaris, Trenčín 1778), má zreteľný ideový zdroj v Markovičovi:Neb od sedláka jsme všecci původ vzali,Buď páni, vojak, neb sami králi.Prvší rodičové čože oni byli,Adam také Eva než vyhnaní byliZ ráje rozkošného, jistě že sedláci,Neb chléb svůj hledali ze sedlácku prací.Eva pradla kudel, Adam zemi kopal.A tak nám sedlacký cymer on zanechal,Styk, pluch, pole, role, pradlici, vretena,A tak predce od nich svůj původ všecko má.Z ukážok je zrejmé, že nie sú ľudového pôvodu, ale že autormi sú vzdelanci ľudového pôvodu. Zreteľne sledovali pozdvihnutie sebavedomia prostého človeka a základnú myšlienku rovnosti všetkých ľudí možno označiť za heslo druhej polovice 18. storočia. Zvýšený záujem o osvetu, pozornosť voči ľudu a jeho prejavom, obhajoba sedliackeho stavu pred zvôľou panstva, vedomie historickej rovnosti pána i poddaného, chudobného i bohatého boli viditeľnou predzvesťou svitania nového času, ktorý dá starým hodnotám význam zodpovedajúci novým podmienkam a zmení aj spoločensky najpriebojnejší prejav — literatúru.Teda reminiscencie na počiatky ľudstva nie sú hľadaním „strateného raja“, ale rovnosti a rovnakého práva pre všetkých, je to odozva vnútorného pohybu spoločnosti, nových prúdov búšiacich na feudálne stavovské hrádze. A medzi vzdelancov, ktorí vyšli z ľudových vrstiev a v dôvernom vzťahu s ľudom zostali počas celého života, patril aj Augustín Doležal. V početnej remeselníckej rodine (šesť detí: Pavel — 1729, Christína — 1732, Augustín - 1737, Juraj - 1741, Eva - 1744, Kristína - 1751) i u chudobného strýka Pavla, ktorý žil viac z entuziazmu ako z biednych príjmov, nadbytok iste nepoznal. Nepoznal ho ani na štúdiách v Kremnici, Banskej Bystrici, Modre či v Bratislave, a hoci na štúdium v Altdorfe dostal štipendium, jeho album z rokov 1760 — 1762, s ktorým vlastne chodil po inteligentnom žobraní, je výrečným svedectvom o Doležalovom sociálnom postavení.Počas štúdií mal väčšie šťastie na duchovné zabezpečenie ako na finančné, takže možno predpokladať vnímavé reagovanie na dobové volanie po povýšení vrodených hodnôt nad rodové. A tak motívy pátrania po príčinách zla vo svete a nerovnosti medzi ľuďmi začínajú spoločne dozrievať v mohutný hymnus na činorodú prácu človeka, na možnosti ľudského rozumu tríbiaceho sa prekážkami. Doležalova básnická skladba je neoddeliteľnou súčasťou protifeudálne zahrotenej slovenskej slovesnej tvorby, hoci miestami je jej ostrie uhladené miernou povahou skrytého pietistu a osvietenského racionalistu, bytostne túžiaceho po harmónii vo svete.Avšak citovo exaltovaný pietizmus a osvietenský racionalizmus v jednej bytosti vylučuje vnútornú harmóniu; kto chce s nimi žiť, musí ich v sebe konfrontovať, vyjasniť si ich vzťah. A to Augustín Doležal v svojej Tragoedii aj urobil.Strýko a synovecDobré rodinné vzťahy môžu byť pre životný kolobeh jednotlivých členov rodu rovnako dôležité ako harmonické kozmické vzťahy v planetárnych sústavách. Hoci má každý vlastnú obežnú dráhu, vzájomné vyrovnané pôsobenie gravitačných síl zabezpečuje stabilitu systému.V príbuzenskej sústave Doležalovcov harmonické vzťahy bezpochyby existovali, rodinné založenie strýka Pavla je nepopierateľné. A jeho prejavom sú nielen tri manželstvá, ale i prevzatie starostlivosti okrem vlastnej rozmáhajúcej sa rodiny aj o vzdelanie synovca Augustína. Iste ho chcel uchrániť pred vlastným údelom, keď bez škôl, vyučený za súkenníka, sa pustil do štúdia až vyše dvadsaťročný. (Hoci krivý — ale živý!)U oboch Doležalovcov možno pozorovať rovnakú príchylnosť k rodnému mestu. Pavel Doležal s obľubou používal iniciálogramy svojho mena a rodiska, napr.PříležitostDáváSe (Pavel Doležal, Skalica), resp.PřeloženoDoSlovenského, a na titulnej strane jeho najvýznamnejšieho diela Grammatica Slavico-Bohemica (vydaného v Bratislave roku 1746, teda v roku predpokladaného prijatia synovca na výchovu), hoci to nebolo bežnou dobovou zvyklosťou, sa uvádza okrem mena Pavvlius Doleschalius i rodisko — Szkalocza — Hung. Teda uhorská Skalica, aby ani náhodou nenastal omyl. A túto v podstate rovnakú informáciu nájdeme aj na titulnej strane Tragoedie — … od jednoho Skalického ADaMoVEHo SyNa (aj s obľúbenou barokovou skrývačkou — kryptogramom, ktorú Bohuslav Tablic vylúštil takto:AugustinusDoleschal,ministerverbiecclesiaehybensis,sučanensisnunc — Augustín Doležal, kazateľ cirkevnej obce hybianskej, toho času sučianskej). A ako má strýko na začiatku diela hesloProvidenteDeo! (S prozreteľnosťou Božou!), synovec si zvolil v TragoediiAuxilianteDeo! (S pomocou Božou!).Evidentné úsilie o čisté rýmy v Tragoedii, ktoré kladne ohodnotila aj dobová kritika, badáme už u strýka — v zaujímavej knihe Sama-učící Abeceda aneb Syllabikář; jeho osemslabičníky majú nielen výrazný sklon k párnoslabičným — ženským rýmom ako dvanásťslabičníky Tragoedie, ale aj k vtipným aforistickým postrehom z bežného života, napr.:Ihlica ne každá zlatáA panna ne každá svatá.Resp.:Tela skáče v nemúdrosti,jemu jest podobných dosti.A rovnako svieži satirický pohľad v rámci jediného dvojveršia nás často prekvapí aj u synovca, napr.:Hanba jest mrzutost, kterú v duši máme,Když víme, že naše viny jsou již známé;resp.:Kdo se ohlédat chce po vděčném osohu,Ten nechť i do blata připraví svú nohu!Lenže medzi Doležalovcami možno pozorovať aj iné, nielen formálne zhody. Išlo taktiež o zhodu povahovú — „hoci len v košeli, ale sme veselí“ — (avšak v rámci všetkých spoločenských pravidiel, lebo Pavla Doležala súčasníci považovali za prísneho kárateľa mravov), aj o zhodu v sociálnom cítení, zaiste ovplyvnenom nielen pietizmom, ale aj osobnými sklonmi. O strýkovi je známe, že dvakrát prišiel o dobré miesto (v Zemianskom Podhradí a v Necpaloch), lebo napriek zákazu prislúžil „Večeru Páně“ nielen zemanom, ale aj sedliakom a žobrákom. Synovec svoj postoj prejavil v Tragoedii, ale veľa napovedá i jeho všeobecná obľúbenosť u farníkov bez majetkového rozdielu. Jeho odchod z Hýb do Sučian všetci „přehořce oplakávali“. A vnímavá senzitívna synovcova duša pri strýkovi určite úplne presiakla pietizmom.Pietizmus v evanjelickej a jansenizmus v katolíckej línii hrali v počiatkoch nášho osvietenstva a národného formovania dôležitú úlohu, pretože obe tieto odchýlky od dogmatizmu svojej konfesie nielenže vznikli v približne rovnakom čase — v prvej polovici 17. storočia (pravdepodobne ako emocionálno-ideová reakcia na 30-ročnú vojnu), ale mali aj spoločný etický základ — učenie sv. Augustína s jeho citovým zvnútornením, zosubjektívnením viery a priamou požiadavkou lásky k blížnemu, obe smerovali k tolerantnosti voči príslušníkom iných vierovyznaní.Hoci v pietistickom hnutí sa stal výraznou postavou J. A. Komenský, pietizmus i jansenizmus preniká do nášho ideového dozrievania až v 18. storočí a pripravuje pôdu pre budúcu spoluprácu vzdelancov oboch konfesií v ľudovýchovnej a kultúrnej činnosti, aj v dozrievaní slovenskej feudálnej národnosti v moderný novodobý národ.V slovenskom pietizme má prevahu výchovná funkcia spojená so starostlivosťou o obyčajného človeka, s láskou k nemu. A prvoradým nástrojom každého pietistu je výchova človeka chápaná v širokom komeniálnom zmysle. Podkladom na výchovu zostáva náboženská literatúra, a preto pietizmus dal prostému človeku do rúk Bibliu, kancionál, katechizmus, postilu, modlitebné a vzdelávacie knižky, čím sa pričinil o obohatenie a rozšírenie našej spisby, zdôrazňujúc v nej lásku Božiu a milosť vykúpením Kristovým. Všetky tieto základné tézy pietizmu sú vlastne „zveršované“ v Doležalovej Tragoedii. Jej základná idea má byť vykupiteľská funkcia Krista, ku ktorej Tragoedia smeruje, ale v množstve ďalších motívov sa miestami úplne stráca. A hoci pietizmus (i jansenizmus) v osvietenskom období takmer nezbadateľne splýva s novým myšlienkovým prúdením, predsa však v Doležalovej skladbe nájdeme aj verše, ktoré sú akoby obsahom pietistickeho učenia, aj keď nimi autor charakterizuje všeobecne evanjelickú cirkev medzi ostatnými svetovými náboženstvami:Augustiniánský učený jeden Mních,Martin Luther, viděv, že to musí byt hřích,Doufání nemíti v samém Pánu Kristu:Mnohý lid přitáhl tak k Božímu listu,Aby Křesťan v pravém jen Božím učení,Z víry živé hledal věčného spasení.Centrom slovenského pietizmu bola Bratislava a reprezentoval ho popri Eliášovi Milecovi najmä Matej Bel, s ktorým Pavel Doležal počas svojho bratislavského pôsobenia (1737 — 1743) úzko spolupracoval a styk s ním neprerušil ani po odchode do Zemianskeho Podhradia. Výsledkom spolupráce je známa Grammatica Slavico-Bohemica s rovnako známou Belovou Predmluvou. A pripojenie Catonových morálnych distích v Komenského preklade časomernými hexametrami nie je iba pripomenutím významnej osobnosti svetového pietistického hnutia, ale malo aj význam literárnohistorický, pretože dalo básnikom nastupujúceho osvietenstva nové impulzy tendujúce ku klasicizmu. V Tragoedii cítiť priamy myšlienkový závan iba niektorých z nich —Nech Bohu tajnosti, v nebi co skryto hloubati nechtěj,Jsa smrtedlný, raději zdejším ctně braň se neřestem.Doležal:Oddej život celý přikázaným ctnostem,A dej pokoj dobrý těmto hlubokostem;(J. B. Čapek tieto verše posudzuje ako vplyv Miltonovho Strateného raja, z VIII. spevu: „… netruď tím, Co skryto, mysl svou, nech na výši To Bohu…); ďalšie dvojveršia:Ospalství se varůj, lenivosti se vždycky vyhýbej:Když mysl rozmařilost jímá, hyne též tělo snadno.Doležal:Příčiny hříchu jsou: sil neužívání,A k jinému, nežli sluší, nakládání.V predhovore Tragoedie —Křestianskému čtenáři pozdravení— Augustín Doležal svoj vzťah ku Komenskému naznačil zaradením jeho Labyrintu světa… medzi najkvalitnejšie „slovenské romány“ minulosti.Oproti Belovmu meštianskemu pietizmu jeho skutočne ľudový charakter u Pavla Doležala, ktorý prevzal aj synovec Augustín, sa prejavil vo výchovnom poslaní jeho náboženských i vzdelávacích diel a sledoval v nich program urobiť všetkých ľudí slobodnými prostredníctvom vzdelania. K tomu cieľu smeruje i jeho veršovaná Biblí svätá, Sama-učící Abeceda i Vocabula, v ktorých sa aj prostredníctvom rýmu usiluje maximálne uľahčiť mechanické osvojovanie latinských slovíčok logickým prvkom — rýmom, založeným na porovnaní slov v „materinskom“ jazyku s ich latinskými ekvivalentmi. (Zavše vznikli úsmevné rýmové dvojice, napr.: „Hňida lens // Národ gens“; „Hřebík clavus // Slovák Slavus“.)Vocabula akoby tvorili predobraz synovcovej básnickej skladby s množstvom makaronizmov — s častými latinsko-„slovenskými“ rýmami, s tým istým cieľom: vzdelať prostých ľudí. Tragoedia je vlastne pokusom o osvietenskú encyklopédiu.Strýko a synovec mali rozhodne rovnaké nadanie i rovnakú slabosť — tvoriť verše. A rovnako úctivý vzťah k ženám, hoci motto Tragoedie vsugerúva skôr antifeministický postoj synovca, ale ide iba o kryciu clonu.Stvorenie EvyMottom Doležalovej Tragoedie je 14. verš z 2. kapitoly 1. listu apoštola Pavla Timoteovi:„Adam nebyl sveden, ale Žena svedena jsucí, příčinou přestoupení byla.“Už Jan B. Čapek v svojej knihe o Tragoedii správne poznamenáva, že by nebolo priaznivým vysvedčením pre Doležala, keby tento verš bol kľúčom k celej skladbe a k jej poslaniu. V 13. kapitole Doležalovho diela je zodpovednosť za pád vrhnutá na ženu ešte príkrejšie ako v Biblii, ale básnik neskôr prednesie aj slová obhajoby a chvály o ženách, že sú často statočnejšie ako muži. Teda motto skladby vôbec nezodpovedá jej skutočnému obsahu.Prečo sa asi Augustín Doležal rozhodol použiť v motte taký ťažký kaliber? Príčiny sú zrejme súkromného charakteru. Ako sa Milton v VII. speve Strateného raja neudržal, aby sa v epose neposťažoval na vlastný ľudský údel — „Ač jsem na zlé časy, na zlé časy padl, Na zlé jazyky, a tma jest vůkol mne“ (Jungmannov preklad, vydanie z roku 1811), neudržal sa ani Doležal, ktorý taktiež „padol na zlý jazyk“ — v manželstve. Hoci jeho súčasníci (Matej Šulek, Juraj Kuorka) zanechali aj súpis Doležalových „človečích“ slabostí, slovom, predstavili ho ako žoviálneho tučného pánka, milovníka inteligentného humoru, hriateho a vína, biediaceho a sklamaného z nepríliš vydareného syna, niet nikde ani narážky, že by sa sťažoval na svoje manželstvo; aj keď zachované správy o jeho žene Anne by ho k tomu oprávňovali. Posťažoval si literárne.Podľa dobových svedectiev bola Doležalova manželka (zo zemianskeho rodu) veľmi pekná, ale zlostná a nie príliš pracovitá žena. Aj napriek záznamu v matrike pri jej úmrtí (štyri roky po vydaní Tragoedie), že mu bola „carissima Conthoralis“ (najdrahšia manželka), pravdepodobnejšie reprezentovala písmeno X zo strýkovej Samo-učící Abecedy:Xantipa zlá žena byla,I bez lůhu muže myla.(A pri Doležalovej povahe možno často aj opodstatnene.) Verše zo 76. paragrafu Tragoedie však nápadne pripomínajú myšlienky namrzených manželov:Zamyšlený všecken, říkaje u sebe:O, by mi Bůh nikdy nebyl dával tebe!Tebe, ty nešťastná a všetečná Evo!Já bych byl v pokoji nechal hříšné dřevo!Bůh tě mi přivédl jen na samú pomoc,Tys nade mnú bídy roztáhla tmavú noc:O, bych já múdřejší byl dostal ženičku,Byl bych požehnanú užíval zemičku!Kdybych jen byl užil s rozvážením času,A nebyl jejího kvapně slyšel hlasu:Mohl sem mít pokoj a svědomí svaté;Nyní poslušenství trápí mne proklaté.Věrús mi pomohla, pomocnice hlavná!Moja milá múdrost! a Bohyňa slavná!Okrem toho sa o Anne Doležalovej v Kuorkovom zázname zachovalo, že údajne nebola dosť starostlivá a väčšiu radosť mala „v opětovném oddychování, nežli v osožném zaměstknání“, takže Evino previnenie v Tragoedii pred pádom — lenivosť, oddychovanie pri rajskej studničke — môže mať aj emotívne súkromné pozadie, nie iba časové, v ktorom nečinnosť sa taktiež dostala na pranier — z ideových dôvodov.Z Tragoedie presvitajú aj Doležalove každodenné starosti „hlavy rodiny“ o živobytie; v 114. paragrafe —Mužská pokuta nemalá— akoby básnik hovoril o vlastnom postavení a Setovými slovami sa sám poľutoval:Váše, Matko! všecky s dítkami bolesti,Nejsou rovné, v světě mužové neřesti;Ten nevolný ženu, dítky živit musí,A žena při peci péří drápe z husí!Muž od práce z čela svojího pot stírá,Žena si hotové již zrnečka sbírá!Škoda, že sa v dokumentoch nezachovali záznamy o intelektuálnych schopnostiach Doležalovej manželky, možno by sa pred nami vynoril úplný prototyp Evy z jeho Tragoedie, ktorá sa nám vlastne prezentuje ako vzdelaná madam, hľadajúca v sokratovských filozofických dialógoch so synom pravú podstatu svojho osudného previnenia. Iba vieme, že ich dcéra Zuzana bola známou zberateľkou slovenských ľudových rozprávok a piesní, ktorými prispela do Kollárových Národných spievaniek (R. Brtáň: Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry). Takže o nej by sa dalo uvažovať, či nie je onou „osvícenou dámou“, ako nám svoju Evu v skladbe synovými ústami predstavuje, ak by sme nebrali do úvahy fakt, že práve pietizmus sa veľmi zaslúžil o výchovu a vzdelávanie dievčat. Veď strýko Pavel po návrate z cudziny do Bratislavy učil v nemeckej dievčenskej škole. Od neho si možno synovec zobral vzor na citlivé a uhladené správanie k ženám, Evy mal v rodine (jeho mladšia sestra i neter zo strýkovho druhého manželstva, takže mu asi prišlo vhod, že sv. Pavol sa v svojej epištole zmieňuje nie o Eve, ale všeobecne o žene).O Doležalovom zdvorilom vzťahu k ženám však podáva najlepšie svedectvo sama Tragoedia, okrem citovaných ukážok. Najnežnejší v nej je, samozrejme, vzťah k žene — matke, ale plný ohľaduplnosti a lásky je aj vzťah k žene — manželke, prejavujúci sa v mnohých pasážach skladby, proklamovaný nie natoľko slovami ako činmi, v intenciách veršov —To dobře! jen i v tom milování prudkém,Dokazůj své lásky i poslušným skutkem.Nežnú pozornosť prejavil Adam hneď po vyhnaní z raja, keď im tvrdé lôžko nedožičilo spánku. Už pri denných prácach okolo domu Adam natrafil na bavlnu:Té nabrav můj Adam do několka funtů,Pokládl do kúta při světničném gruntu;Jáť sem nevěděla, co by on s tím mínil,Až když mi k večeru tú zprávu učinil:Hle, Evičko! lépe již budeš spávati,Budeš-li na této bavlnce líhati,Veď to pěkné, bílé a velmi lehučké!Tvé ustlání, věř mi! tu bude měkučké;Jen si krásně lehni a spávej pokojně.Já v kožuchu mojém v kútku lehnu strojně.Uposlechla sem já; a při ranním času,Chválila sem příliš lásky jeho krásu,Že mi tak příhodné zpravil spočívání,V němž sem necítila naskrz omínání.Ale veľmi by sme Doležalovi krivdili, ak by sme si vytvorili dojem, že uznáva len mužskú prácu a ženu chápe iba ako ozdobu domácnosti. Spravodlivo poukazuje aj všeobecne na údel mnohých žien, iste odpozorovaný v svojom pôsobisku. Preto v 115. paragrafe —Žena někdy statečnější od Muže— sa Set pýta matky:Než ale, Matko má! Snad se najde žena,Ctného, statečného, pobožného jména,Která více než muž pracuje rukama,A žena! i rodí, i živí Adama;Má-li přístup její muž k takému právu,By žena sklonila jemu k vůli hlavu?Celkove je Doležalov vzťah k žene skutočne galantný; aj napriek biblickej podriadenosti on prejavuje sklon k rovnoprávnosti a k propagovaniu vzájomnej manželskej úcty. Zachádza dokonca v tomto smere ďalej ako Biblia, lebo nechal oženiť i Ábela a prisúdil mu početnú rodinu, o čom v Biblii niet nijakej zmienky, v nej sa vraví iba o pokoleniach z rodu Seta a Kaina.Možno uzavrieť, že Augustín Doležal stvoril svoju Evu zo ženských predlôh v svojom okolí — hádam z manželky, dcéry, statočných pracovitých žien v hybianskej cirkevnej obci, živiacich svojich manželov. A predovšetkým ju stvoril zo srdca.Stratený raj a TragoediaAko v psychologickej hre „Povedz, čo ti to hovorí“, založenej na rýchlej asociácii, keď povieme Doležalova Tragoedia, asociačne sa už začína vynárať John Milton — Stratený raj. Často sa vyskytujú tieto diela v dvojici — a pritom hádam niet klasickejšieho diela nad Tragoediu, ktoré by vhodnejšie reprezentovalo kontinuitu v našom domácom literárnom vývine. Je priam učebnicovým modelom prerastania barokových prvkov do osvietenského klasicistického systému. V našej literatúre predstavuje taký dôležitý vývinový článok, aký poskytli leguány na Galapágoch Darwinovi. A predsa. Akoby domáci umelecký artefakt mohol dostať punc iba vtedy, ak ho možno porovnať s adekvátnym dielom blízkych alebo vzdialenejších svetových susedov. Samozrejme, naše diela väčšinou z tejto konfrontácie vychádzajú ako sliepka popri pávovi, bez ohľadu na skutočnosť, že naša sliepočka si ani nepomyslela, že by chcela imitovať iný živočíšny druh ako ten, z akého vajca sa vyliahla. A predsa prvé pokusy postaviť tieto diela vedľa seba sa objavujú už v súvekej kritike. Lepší svetový plagiát ako domáci originál?Je pravdou, že tematika oboch diel veľmi láka hľadať súvislosti. A je dosť pravdepodobné, že Augustín Doležal sa v Altdorfe s Miltonovým Strateným rajom dôverne zoznámil. Ale takisto je pravdepodobné, že Doležal si svoj základný filozofický problém priniesol do Nemecka už z domova — prečo existuje na svete nespravodlivosť, nešťastia, ktoré postihujú nielen hriešnikov, ale aj nevinných, čoho klasickým obrazom bola skaza Lisabonu, zamestnávajúca svojou desivosťou (a najmä možnosťou kedykoľvek a kdekoľvek sa zopakovať) mysle celej Európy. I Čerňanského verše boli dosť sugestívne, aby zapôsobili na senzitívnu predstavivosť nadaného študenta:Mnozí jsou tu prstí, skálim umrtvění,Mnozí samým strachem ze světa zhlazení,Jiní zutíkajíc v poli se toulali,Jeden od druhého pokrmu žádali,Muž hledal manželky a manželka mužeVolajíc: ach, kdo mě v mé bídě spomóže!Dítky nad rodičmi žalostně kvílili,Že se v tom soužení od nich odloučili.Hoci sa aj v jarmočných piesňach interpretovala lisabonská katastrofa ako trest za hriechy, predsa zostávala nezodpovedaná otázka, prečo pohroma postihla i nevinných, prečo za hriešnych rodičov trpeli aj deti. A tento problém, o ktorom v Miltonovom Stratenom raji niet ani zmienky, v Doležalovej Tragoedii má dôležité miesto. V básnikovej mysli iste dlho dozrieval, kým našiel preň riešenie, aj to nie veľmi presvedčivé. Set mu uverí skôr preto, že básnik ho prinúti uveriť, ale nad čitateľom túto moc nemá. No fakt, že hoci nedoriešené, predsa však dôležité filozofické problémy podstaty zla a hriechu majú v Doležalovej skladbe konštrukčnú úlohu a u Miltona sa objavujú iba sporadicky, núti obrátiť pozornosť pri hľadaní paralely iným smerom. A okrem tejto skutočnosti sa objavujú ešte ďalšie zásadné rozdiely.John Milton v Stratenom raji venuje človeku vlastne okrajovú pozornosť — prví ľudia sú iba vhodný materiál na pomstu pekelných síl nebešťanom za svoju porážku. V celej polovici z dvanástich spevov sa s Adamom a Evou do kontaktu nedostávame (iba v štvrtom, piatom, deviatom, desiatom, jedenástom a dvanástom). Doležalova skladba, okrem záverečnej 30. kapitoly —Krév Boží volá!— sa stále zaujíma o problémy človeka, o jeho životné prehry, ale najmä o mnohé čiastkové víťazstvá pri každodennej namáhavej práci, ktorá ho núti k samostatnému mysleniu a prostredníctvom neho vedie k stále novým objavom svojich možností. Doležalova Tragoedia je vášnivým bádaním ľudského vedomia okolo seba a v sebe.Predchádzajúce rozdiely však vyplývajú zo základného rozdielu — z dobovej atmosféry ako stimulujúceho činiteľa pri básnikovom pohľade na svet. Milton aj Doležal podávajú cez biblickú tematiku svedectvo o svojom čase — prvý uzavretejšie, druhý odkrytejšie, ale i tento rozdielny spôsob opäť súvisí s odlišnosťou čias.John Milton iba v polovici svojho eposu odhaľuje jeho metaforickosť a len v brnknutí jediného motívu molovo zaznie ľudský údel tvorcu, ale pozorný načúvač pochopí, že ide o motív základný, určujúci charakter celého eposu — (Jungmannov preklad):Půl mi zbývá písně, jednak na pomezíUžším toho světa spatřitedlného:Stoje na zemi, ni na os znešen jsa,Zpívám bezpečněji hlasem smrtelným,Nezměnným ni chrapotem ni němotou,Ač jsem na zlé časy, na zlé časy padl,Na zlé jazyky, a tma jest vůkol mne,Vůkol nebezpečenství a samota.Tma vôkol Miltona nebola iba tmou individuálnou, zapríčinenou fyzicky — jeho slepotou; ide aj o tmu spoločenskú. Obdobie reštaurácie vlády Stuartovcov, dosadenie Karola II. na trón je obdobím verejného pálenia niektorých jeho spisov a väznenia ako aktívneho bojovníka za slobodu v časoch anglickej buržoáznej revolúcie po boku parlamentu proti Karolovi I. Tma, nebezpečenstvo, samota. A hoci bol neskôr opäť pozvaný do funkcie zahraničného tajomníka ako za čias Cromwella, odmietol, dobrovoľne žil v ústraní, aby mohol „bezpečnejšie spievať smrteľným hlasom — nezměnným ni chrapotem ni němotou“ v čase bezprávia o práve na slobodu. Výsledkom tohto spevu je Stratený raj. Zvrhnutie odbojného archanjela, kniežaťa pekiel, a jeho úlisné vkĺznutie do raja so zvedením nevedomých pod svoju zvrchovanosť nie je nápadne zhodné s návratom Stuartovcov? Miltonov Stratený raj je vlastne metaforou tragédie anglických buržoáznych vrstiev, z ktorých Milton pochádzal, po obnovení monarchie.Doležalova skladba vyžaruje inú atmosféru. Ide o obdobie nádejí spájaných s viedenským osvietenským dvorom Márie Terézie, ale predovšetkým s nástupom vlády Jozefa II. Jeho entrée bolo impozantné — už roku 1881 vydal tolerančný patent, ktorý vrúcne prijal aj Augustín Doležal oslavnou básňou vytvorenou taktiež v dvanásťslabičníkoch —Veselost rolí Boží Hybské pod Rakouským Skřivánkem:Blaze ti krajino, jistě budeš kvésti,A hojné ovoce požehnání nésti,Múza mlčet nesmí v tak radostném čase.Nemlčia ani Staré noviny literního umění; do okruhu ich prispievateľov od začiatku patril aj Doležal.U Doležala je jeho básnický subjekt zastúpený vlastne v celej skladbe. Set, Adam i Eva hovoria jeho myšlienky, ich dialógy smerujú k optimistickému pohľadu na svet, sú rozhovormi básnika so vzdelanými priateľmi v Altdorfe i doma, ich náplňou sú problémy z konca 18. storočia.Samozrejme, že v Tragoedii sa nájdu aj spoločné motívy s Miltonovým eposom, dokonca sa jeho názov objaví aj vo veršoch Doležalovej skladby:Měli jsme zahradu, okolo ní háje,Téměř na ten způsob ztraceného ráje.Ide však iba o zhody nepodstatné, nezasahujú do štruktúry diela, naznačujú len, že Doležal Miltonov epos čítal, takže Tragoediu nemožno označiť za kontrapunkt k Stratenému raju. Každá skladba rieši odlišné problémy odlišným spôsobom. Čiže pokojne možno súhlasiť so slovami Josefa Jungmanna v predslove k prekladu Strateného raja: „Tak jest Ztracený ráj zvláštním druhem pro sebe, beze vzoru a posud i bez nápodobení; ale kdo by jim proto chtěl zavrhnouti, ten by kladl právům genia meze školské.“ (Životopis Jana Miltona) Je to tak. Ani Doležal nenapodobňoval Miltona. Ani v tom prípade, ak by vedel, že Milton pôvodne plánoval dať Stratenému raju dramatickú formu tragédie.A čo iní?Konfrontácii Strateného raja s Tragoediou poskytol široký priestor Jan B. Čapek. V diele Augustin Doležal a jeho Tragoedia, ktoré vydal k jej 140. výročiu, sa však zaoberá — aj keď v užšom meradle — i ďalšími možnými kandidátmi z inonárodných literatúr, z ktorých mohol Doležal čerpať impulzy. Tomuto cieľu venuje celú tretinu svojej 71-stranovej knihy, a hoci preukázal výborný prehľad v nemeckej a anglickej barokovej kultúre, nepodal presvedčivé dôkazy o jej spojitosti s Tragoediou, iba náznaky podobnosti.Pochopiteľne, že v básnickej skladbe takého rozsahu a motivického rozvrstvenia, aké nachádzame v Tragoedii, sa môžu objaviť zhodné obrazy s inými básnikmi v príbuznej téme aj náhodne ako vzdialený odblesk spomienky, ide však o vlastné vnútorné prežitie témy, vtláčajúce jej svojskú pečať a špecifickú funkciu.Možné pôsobenie Gerhardtových a Gellertových duchovných piesní na Doležalovu pietistickú orientáciu možno ťažko jednoznačne posúdiť už i z toho dôvodu, že Doležal vyrastal v pietistickom ovzduší a preklad Gellertových piesní pripojených k Tragoedii svojím obsahom priamo protirečí jej myšlienkovému posolstvu (ich preklad svedčí iba o tom, že sa Doležalovi páčili):Ach: věř mi, že jest daremnéVšecko tvoje myšlení,Němuž ono byt způsobené,Jen k vlásku učinění;A tvá péče jen to dvojePůsobí, že se z pokojeV moře žalosti házíšA sobě život krátíš.Aký protiklad s racionalistickou Doležalovou orientáciou!Friedrich G. Klopstock sa svojou rozsiahlou básnickou skladbou Mesiáš stáva po Miltonovi taktiež potenciálnym Doležalovým inšpirátorom. Ale v podstate má Mesiáš s Tragoediou zhodné iba tri veci: rozsiahlosť (obsahuje dvadsať spevov), dvanásťslabičník a celok bez pevnej epickej štruktúry (a samozrejme obvyklú tematiku z teologickej oblasti). Aj Čapek uznáva, že obe diela obsahovo nemajú nič spoločné.Dvanásťslabičník z Klopstockovho Mesiáša však nie je dvanásťslabičníkom Doležalovým, pri ktorom nemožno hovoriť o trochejskom alexandríne, a taktiež nie je importovanou záležitosťou, ale domácou. Dvanásťslabičníky sú typické pre naše ľudové krakoviaky a trávnice, v umelej piesni sa bohato využívali pri rozlúčkových pohrebných piesňach (valedikciách), ale aj v prevažnej časti príležitostnej poézie 18. storočia vôbec. V dvanásťslabičníku vytvoril i Ján Čerňanský svoju skladbu o lisabonskej katastrofe, neznámy autor sa ním vyslovil o prednostiach sedliackeho stavu a „Doležal bol ostatným pomníkom a súčasne aj estetickým vyvrcholením umelej sylabickej dvanásťslabičnej poézie koncom 18. storočia a naznačoval tendencie k trochejskému a daktylskému prízvučnému veršu)“ (R. Brtáň).Harmonický akord by sme zaiste našli v básni Albrechta von Hallera Über den Ursprung des Übels (O pôvode zla), resp. Gedanken über Vernuft, Aberglauben und Unglauben (Myšlienky o rozume, poverách a neuveriteľnostiach), ale základom súzvuku je spoločný zdroj — inšpirácia Leibnizovou a Wolffovou filozofiou, jediným silným inonárodným prameňom Doležalovej Tragoedie. Haller však určite nebol pre Doležala rozhodujúci ani pre rýmovú formu dvanásťslabičníkov (podobne ako Klopstock), pretože v básnických skladbách aj staršieho dáta, ako je Tragoedia, mala už u nás svoje domovské právo a vo valedikciách i s rutinovanou kvartovou rýmovou formou (štvornásobné rýmy, ktoré nachádzame aj v poslednej kapitole Tragoedie, taktiež v pasážach blízkych valedikciám). A v Starých novinách literního umění z roku 1785 uverejnil Ján Hrdlička za článkom O časích osvícených báseň v dvanásťslabičníkoch, kde po dvoch dvojveršiach so združeným rýmom nasleduje až devätnásť veršov s rovnakým rýmovým zakončením.U Doležala všetko smeruje domov. Ako by sme ťažko našli v niektorom z uvedených cudzích diel opis výroby burčiaka, podobne nemajú konkurenciu, tobôž nie zahraničnú predlohu, ani takéto folklórne zdroje:O! Synku, jen nasyp, co můžeš, nejvíce!Zrna rozumnosti do mojéj říčice;Co dobrého bude, sberu do ručníčka;Planší nechať zobe jen sprostá hrdlička!(Ľudovým prvkom v Tragoedii budem venovať osobitnú pozornosť na príslušnom mieste pri záverečnom hodnotení.)Aj v tomto prípade, ktorý nie je ojedinelý, možno aplikovať Krčméryho slová „Kto tak píše, nielen myslí, ale aj vidí prostonárodne“ rovnako na Augustína Doležala ako na Petra Benického, v súvislosti s ktorým Krčméry tento výrok použil. Doležal i pri ďalekom Eufrate a Gihone využíva každú príležitosť, aby si odskočil do rodných krajov, napr. keď Set vysvetľuje matke svoju koncepciu, prečo musí byť na svete jed:Zimnější kraj může bez těch žížal býti!Neb tam nemůž snadně živé tělo hniti;Těm Pán Bůh udělil, co namísto jedu,Jen přemnoho sněhu a dávného ledu,Ba v samých studených těch krajin proměnách,Vidí se pavúků přemnoho na stěnách,Kteří tú děnklavú svú jedovatostí,K zdraví slúží v Izbách, těžkých smrdutostí.Mnohé si všimol a zacítil Doležal počas svojej pastoračnej činnosti! A od Kriváňa iste za dlhých zím poriadne ľadovo pohvizdávalo ako v Skalici od Vintoperka.V predhovoreKřestianskému čtenářovi pozdravenísi Doležal okrem francúzskych, anglických, talianskych a nemeckých románov vysoko váži z našej literatúry iba Labyrint světa a ráj srdce Jana Amosa Komenského, Masopust Vavřinca Leandera Rvačovského, ale pekný sa mu vidí aj Pammachius, protipápežská hra Tomáša Naogeorga Štraubinského. Cítiť ich odozvu aj v básnickej skladbe?Pri dvoch posledných možno jednoznačne odpovedať záporne. (Iba ak by sme pripustili, že Doležal, známy ako „veselý, vtipný a v obchodu s jinými, pro své nevinné zvláště žerty příjemný“, by sa musel inšpirovať humorom Rvačovského.) Pri Komenského Labyrinte problém jednoznačný nie je, spájajúce motívy sa objavujú už v úvodoch oboch diel — K čtenáři u Komenského, Křestianskému čtenářovi pozdravení u Doležala a čiastočne aj v ich obsahu — v zdôraznení pravdivosti náplne diela. (Aj Rvačovský v Masopuste naznačuje, že chce poučovať pravdou, preto sa mu asi dostalo cti, že ho Doležal zaradil medzi „statečnější slovenské romány“.) Na Komenského Labyrint si spomenieme v 23. kapitole pri Doležalovom zobrazení rôznych stavov a remesiel. Aj tu začujeme ten istý pracovný ruch, ako keď Komenského Pútnik nastavil ucho a „všecko tlučením, boucháním, šoustáním, šeptem a křikem naplněno bylo“. Nájdeme tu i Komenského „ryňk světa“, samozrejme, v dobovej úprave — „Hollandia v svatém Europy rynku Nebyla by nikdy solila Harinků“. Rovnaký obraz neužitočnosti práce v úsilí urobiť z kruhu štvorec je v Labyrinte i v Tragoedii a zhodné je aj záverečné vyznanie viery, ale s rozdielnym cieľom. A práve v ňom je zásadný rozdiel medzi oboma dielami. Kým Komenský si tiež zvolil biblické motto, ale z knihy Kazateľ — „Viděl jsem všecky skutky, kteréž se dějí pod sluncem, a aj, všecko jest marnost a trápení ducha“ a na rozdiel od Doležalovho motta sa ho dôsledne v obsahu Labyrintu pridržiava, v Tragoedii o rezignácii na „skutky“ možno hovoriť iba v pripojených prekladoch Gellertových piesní. Ale opis záhradníckych prác v 4. paragrafe —Rajský obchod, ako aj názvy viacerých paragrafov asociujú už Komenského Orbis pictus.Hoci Komenského pôsobenie v nijakom prípade nemožno popierať, treba pripomenúť, že ak by sme Tragoediu konfrontovali s ktorýmkoľvek dielom z predchádzajúceho obdobia, vždy nájdeme koincidencie v štýle, obsahu alebo v obrazoch, pretože Tragoedia barokovo rozmarne oplýva množstvom motívov zasahujúcich problémy všeľudské i dobové, ktorých sa dotýka každé kvalitnejšie umelecké dielo. Napr. ak si pozornejšie prečítame Valaskú školu Hugolína Gavloviča, priam nás zarazí ideová i obrazová príbuznosť, a predsa možno takmer so stopercentnou istotou vylúčiť, že by Doležal mohol túto skladbu, ktorá zostala dlho v rukopise aj po vydaní Tragoedie, poznať. A pritom iba vychádzajú z rovnakých dobových poznatkov.Gavlovič:Kdyš Sudcovi blesk od zlata uderí do očí,Od spravedlivého Súdu daleko odkročí.Lupežníci ne sudcove maju sa volati,Kteri maju v obyčaji v Súdoch dary brati.Doležal:Když pak oni toho Práva táhnú jármo,To, věř mi! naskrze nekonají darmo!Kdo chce v nich naději náležitú klásti,Ten musí třít jejich dlaně zlatou mastí!(Aj Gavlovič má vo Valaskej škole úvod — Darování Knihy k užitku čitačom od Spisovatela. V ňom naznačuje príbuznú tému, ako keď Doležal píše v Pozdravení o románoch, že „jestliže statečný Román býti má, ctností a nešlechetností má svítiti obraz“. Gavlovič tú istú myšlienku vyslovil vo veršoch: „Dosť sice pobožných knižek je v Svetě pro tebe, Však o dobrých Mravoch žádnu snád nemáš pri sebe.“)Stručne — aj na Doležalovu skladbu možno s dávkou tolerancie aplikovať Jungmannove slová o Miltonovom Stratenom raji: Tragoedia je zvláštnym druhom pre seba, bez vzoru a doposiaľ i bez napodobenia, ale kto by ju preto chcel zavrhnúť, ten by staval právam básnikov medze školské.Brána z baroka do klasicizmuDoležalova Tragoedia tvorí natoľko plynulý prechod z baroka do novej literárnej epochy, že ešte aj v súčasnosti sa vyskytujú názory o jej domovskom práve v staršom období (Milan Hamada: Od baroka ku klasicizmu, 1967), pretože ide o skladbu, ktorá hranice didaktickosti prekračovala len veľmi nesmelo. Zreteľný je aj jej sklon k encyklopedickej učenosti a vstrebávaniu mimoliterárneho materiálu. A hoci moralizátorské prvky sú už veľmi decentné a objavujú sa ideové zložky modernejšieho osvietenského myslenia, predsa len z hľadiska literárneho je to skladba poznačená ešte normami oficiálnej barokovej literatúry.Ale predsa má v nej Tragoedia výnimočné postavenie, lebo Doležalovi išlo o pokus uviesť do našej literatúry nový druh, vyšší typ didaktickej literatúry aj s funkciou zábavnou, ktorá mala na vyššej úrovni nahradiť zábavnosť periférnych jarmočných textov, resp. tzv. knižiek ľudového čítania.A práve tu je základná odlišnosť Tragoedie od potenciálnych cudzích „vzorov“, i koreň jej rozpoltenosti: v prekvapujúcich náhlych striedaniach „učených“ častí — tendujúcich ku klasicizmu — a častí „ľudových“, smerujúcich ku „kratochvíli“ Petra Benického, ktorému tiež nešlo o to, aby „subtílnosť rozumu svého ukazoval“, ale aby čitateľa touto zábavnou formou poučil a zároveň zabavil. Ako v porovnaní s Gavlovičom i v prípadeBenického ťažko možno predpokladať priamu súvislosť, lebo hoci jeho Slovenské verše vznikli v polovici 17. storočia, vyšli až v roku 1873. Lenže opäť tento „kratochvílny“ štýl nebol záležitosťou iba jednotlivcov, ale štýlom doby — dobových kódexov obsahujúcich texty piesní aj s ľúbostnou tematikou.Barokový charakter nezaprie ani náznak „barokového slavizmu“ v úvode vyzdvihovaním „statečných slovenských románů“ českých autorov, ani téma — obrana viery a pokus zladiť ju s modernými poznatkami vedy (hoci už tu sa nesmelo ozýva aj zásada klasicistickej poetiky, že umenie nesmie protirečiť rozumu). Barokový je aj honosný názov rozmarne plytvajúci slovným materiálom:Pamětná celému světu Tragoedia, anebožto veršovné vypsání žalostného prvních rodičů pádu, kdežto se téměř všechny matérie, nadházky a pochybnosti, jak učeným, tak neučeným se naskytávající přednášejí, vysvětlují, a gruntovně opravují, s připojeným hlasem krve Abelovy, trúchlivým Séta patriarchy nad Abelem kvílením, hrobu Abelového Epitaphium, a pronikajícím hlasem krve Kristovy sepsaná od jednoho Skalického ADaMoVEHo SyNa.Štefan Krčméry v Dejinách slovenskej literatúry I. (editori J. Števček, E. Nemsilová, 1976) Tragoediu nazýva barokovo-klasicistickou skladbou. Dedičstvom z minulosti je aj použitie kryptogramov (ADaMoVEHo SyNa, Auxiliante Deo), latinský záver Hic liber explicit, aj rozporný vzťah k zlatu. Nemožno sa čudovať, že v kraji, kde si i zbojníci v piesňach „vylepšovali“ šibeničky drahým kovom, vznikla predstava, že v raji krášlila Eva vzhľad ich „rezidencie“ zlatom a „drahými kaménky“; celou Tragoediou „Kotúlají se ti okolo srdéčka, Ba po celém světě ty zlaté kolečka“. Ale na druhej strane je tiež pravdou, že:Načež, prosím! jest to hříšné cifrování,Zlato, perly, stříbro, skvostné hodování?Veď jen od pokrmu, ne od zlaté misy,Tento život časný smrtedlný visí.Lenže raj, kde sa „barokovo“ pozlacovala strecha „stánu“, je typický klasicistický park s prísnou symetriou.Aj použitie obľúbeného dvanásťslabičníka so združeným rýmom napája Doležalovu skladbu na dobovú domácu literárnu produkciu a jeho využitie v ľudovej i umelej slovesnosti sa vlastne nepriamo odráža i v poslaní Tragoedie, v ktorej „téměř všechny matérie, nadházky a pochybnosti, jakučeným, takneučenýmse naskytávající přednášejí“. Takže vzhľadom na určenie skladby bol sylabický dvanásťslabičník naozaj ideálny.Ale už vymizol pocit márnosti a zbytočnosti života, ako naznačil základný rozdiel medzi Komenského Labyrintom světa a Doležalovou Tragoediou. V samom jej barokovom názve prebleskuje v barokovej dogmatickosti nenáležitý prvok — „nadházky a pochybnosti“, vyžarujúce odblesk Descartovej tézy „Pochybujem — teda myslím, myslím — teda som“; a pochybnosti sú impulzom k hľadaniu bezpodmienečne hodnoverného začiatku poznania s pripisovaním mimoriadnej úlohy dedukcii. A na to treba mať náležité vzdelanie, ktoré Doležalovi nechýbalo. Veď čím iným sú dialógy Seta s rodičmi na teologické témy, ak nie vyvodzovaním záverov — dôsledkov z predchádzajúcich tvrdení na základe logickej analýzy, pričom závery sú už skryto obsiahnuté v premisách. (V nich si Doležal musel miestami vypomáhať aj sofistickými trikmi, a to nielen pri diablových úkladoch, aby napokon mohol dokázať hodnovernosť tvrdenia o „najlepšom zo všetkých svetov“.) Doležalovo majstrovstvo v deduktívnom spôsobe myslenia potvrdzuje i jeho dôkaz božskej existencie, ktorý predostrel na pamätnej vizitácii v Hybiach katolíckemu biskupovi a mienil ho poslať aj Kataríne II.:Essentiae rerum sunt aeternae;Essentiae rerum sunt accidentia;Accidentium est inesse;Ergo: Essentiae rerum ab aeterno alicui inerant.Id, cui inerant, est Deus;Ergo: Deus ab aeterno exist.(Podstaty vecí sú nekonečné; podstaty vecí sú náhodilé; náhodilosť je pretrvávajúca; teda podstaty vecí od nekonečna v niekom pretrvávajú. Ten, v kom pretrvávajú, je Boh; Teda: Boh existuje od nekonečna. — Jan Vilikovský: K životu a dílu Augustina Doležala, Bratislava 8, 1934.)Fakt, že sa „nadházky a pochybnosti“ vyskytovali, natískali sa „jak učeným, tak neučeným“ v súvislosti s biblickým textom, taktiež zreteľne hovorí o atmosfére čias. Išlo zrejme o akútny problém, Doležal si zaiste potreboval vyriešiť nielen vnútorné „nadházky“, ale celkom v zhode s klasicistickým úzom — súkromné záujmy podriaďovať povinnosti a verejným záujmom — považoval za nevyhnutnosť vysvetliť nezrovnalosti medzi biblickým textom a logikou z hľadiska nových dobových názorov aj širšej verejnosti. A tento čin si sám zákonite vyžadoval klasicistický objektivizmus, vylúčenie subjektívneho autorského postoja k opisovaným skutočnostiam, hoci Doležal si zavše prostredníctvom Adama, Evy či Seta „odskočil“ pre vlastné postrehy do svojej prítomnosti, rovnako ako z požadovanej klasicistickej trojjedinosti miesta, času a deja. V súvislosti s motívmi viníc možno taktiež uvažovať o prekonávaní čŕt barokovej religióznej symboliky.Treba pripomenúť aj umelecký obraz človeka v Tragoedii. Napriek nevylúčiteľnému prehrešku „rajských ochrancov prírody“ Doležal sa ich snaží predstaviť so zovšeobecnenými charakterovými vlastnosťami reprezentujúcimi dobový ideál — sú pracovití, premýšľaví, podnikaví. Tejto predstave protirečí negatívny hrdina:Kain, když co viděl a čul jakú práci,Hned ráděj pomyslil na svú rekreáci.Zrejme otázky existencie zla vo svete vo všetkých jeho prejavoch a utrpenie nevinných zamestnávali mysle nielen racionalistických filozofov, ale navádzali k úvahám rozporným s teologickým dogmatizmom aj tie spoločenské vrstvy, ktoré vládnuci feudálny systém vylučoval z politického života a ktoré s rozjatreným pocitom nespravodlivosti v riadení sveta boli veľmi vnímavé na hľadanie podstaty zla v ňom ako základnej odpovede na riešenie vlastných spoločenských problémov. Zlo sa pociťovalo vlastne ako spoločenský jav a zladiť jeho existenciu s božskou spravodlivosťou sa ukázalo byť nadmieru náročné, ako potvrdzuje aj správa v 38. čísle Prešpurských novín z roku 1783: „Profesorove Akadémie lugdunské v Hollandské zemi drželi dne 14 Řijna schromáždění, v němž rozsúditi chtěli, komu by těch 250 Hollandských zlatých přináleželo, které oni byli v měsíci Únoru pominulého roku světu předložili, jenž by odpověděl totiž: Jakým způsobem by se mohlo nejlépe proukázati, že to dokonalé dobrotě Boží neodporuje, svět stvořiti, v němž se zlé nachází…“ (Správa by mohla viesť k domnienke, že dala Doležalovi impulz dodatočne sa s touto témou vyrovnať, ale v roku 1783 už pravdepodobne mal podstatnú časť Tragoedie napísanú; vzhľadom na vrúcny vzťah jeho i celého okruhu vzdelancov pri Starých novinách literního umení k Jozefovi II. sa zdá nepravdepodobným, že by vládu Márie Terézie do skladby zakomponoval, a Jozefovu nie.)Z aspektu riešenia otázky existencie zla vo svete sa však vynára aj iná otázka: ide ešte stále o barokový didaktizmus? Veď „téměř všechny matérie, nadházky a pochybnosti“, ktoré sa v Tragoedii „přednášejí, vysvětlují a gruntovně opravují“, vysvetľujú sa a „gruntovne“ opravujú z pozícií osvietenských, z hľadiska idealistického racionalizmu.Prechod z baroka do klasicizmu je plynulý, postrehnuteľný práve tak ťažko, ako ťažko je určiť v delte veľrieky, kde sa končí jej vodstvo a začína sa oceán. To možno iba približne odhadnúť podľa polohy vzhľadom na pobrežie. A rovnako aj v prípade Doležalovej Tragoedie, kde polohu určuje rok 1780, v periodizácii našej literatúry uznávaný medzník medzi barokom a osvietenstvom. Miestami sú ešte prúdy sladko barokové, ale zacítime aj dráždivú slanú príchuť osvietenského príboja. Túto dvojakosť, charakteristickú pre celú Doležalovu skladbu, zreteľne spozorujeme už v Křestianskému čtenářovi pozdravení, v pozdravení skutočne pozoruhodnom.PozdravenieHoci Augustín Doležal označil svoju skladbu v názve za tragédiu (v pripojenom Přetlumočení některých Latinských Výslovností vysvetľuje: Comoedia; Hrání vesselé, Tragoedia; Hra žalostná) a v Pozdravení ju predstavuje ako „svatý román“, vytvoril napokon tretí útvar, ktorý má rovnako ďaleko od hry ako od románu. A to dokonca aj od románu v takom voľnom chápaní, ako ho charakterizuje v prvej vete sám autor, čiže ako knihu, „v nižto se vymyšlené historie vypisují“.I keď neskôr pripúšťa, že „o románech ještě i to znamenati sluší, že v některých jest všecko jen vymyšlené, jak skutkové sami, tak i jejich okolostojíčnosti“ a „v jiných opět skutek se vypisuje pravdivý, ale okolostojíčnosti samé jsou vymyšlené, jak se totižto aneb Spisovateli vidělo, aneb s skutkem samým, dlé domnění, srovnávati mohlo“, jeho chápanie „pravdivého“ a „vymysleného“ nie je nezaujímavé. Akoby si Augustín Doležal zaumienil od začiatku skladby hrať sa so svojím „křestianským čtenářom“ na skrývačku.Svoj „román“ Doležal zaraďuje do druhej skupiny, čiže „do počtu těch, v nichžto se vypravuje skutek opravdový, ale zavinutý jest do vymyšlených okolostojíčností“. Nezabúda však pripomenúť, že „mezi vymyšlené pak okolostojíčnosti nepřislouchají ti gruntovní důvodové, které sem já do těch okolostojíčností zavinul, kteří rozličným nadházkám a pochybnostem přítrž učinili“. Ako „pravdivé“ predkladá čitateľovi biblické obrazy „žalostného pádu“ v raji a prvej vraždy, ale aj celú obranu viery, zosnovanú z filozofických postulátov vtedajšieho ideologického racionalizmu.Avšak paradoxom zostáva, že čo on predkladá ako „okolostojíčnosti“, teda vymyslené udalosti, napokon v skladbe pôsobia najpravdepodobnejšie, pretože práve do týchto „vymyslených“ okolností vdýchol skutočný, pravdivý život svojej súčasnosti, ako aj naznačil: kde Mojžiš iba v skratke načrtol základné kontúry príbehu, „tuť nám tedy sám rozům, vtip, a každodenní zkušenost lidskému obcování podobná, pomáhati musejí“, a tak sa aj stalo. I keď alibisticky zdôrazňuje úsilie, „aby se všecko s případnostmi k víře nejpravděpodobnějšími srovnávalo“, uvedomuje si riziko podnikania. Preto si vopred buduje obrannú pozíciu: „Co se mých domnění dotýče, jáť všecky takové, osvícených Theologů rozsudku pokořně poddávám a předkem se těším, že při nich ospravedlněn budu.“Lenže opäť sa všetko javí inak. Doležal svoju Tragoediu pre týchto „osvietených teológov“ nepísal (hoci ju napokon v čase vydania okrem nich málokto iný čítal).Aj určenie trojakého cieľa skladby je súčasťou skrývačky. Doležal si stanovil túto hierarchickú postupnosť: „Nejpřednější sem chtěl slávu Boží, při dopuštění hříchů na světě, náležitě zastávati, potom, naskytávající se při té věci bludná některých lidí domnění, podvrátiti a zahladiti, a naposledy, ctnostlivou a svatou zábavku, kamž rozličná řečnování přislouchají, čtenářovi způsobiti.“ Ale v skutočnosti je poslanie obrátené. Zreteľne vidno, že mu aj v Tragoedii išlo o podobný cieľ ako pri kázňach — „zaoblačenou mysl poslucháčů svých vyjasniti“, lebo vedel, že je človeku ťažko stať sa anjelom, že k životu mu nestačí iba chlieb a Biblia: „Lidem se nechce ustavičně zpívati, Postylle čísti, a modliti se, ale hledají, ba i potřebují, nějaké nevinné rozmanitosti.“Nevieme určiť, čo Doležal pod „nevinnými rozmanitosťami“ rozumel. Milan Pišút sa domnieva, že u neho tých „rozmanitostí“ mnoho nebolo, i keď sa o to snažil (Dejiny slovenskej literatúry 2, 1960). Ak však znamenali „rozmarilosti“, tie v skladbe nájdeme, a často vytrysknú na najmenej očakávaných miestach ako „aqua vitae“ (ktorú v pripojenom Přetlumočení prekladá — Vodka nejsilnější — Lék nejprospěšnější). Napr. pri smutných reminiscenciách na prvé dni po vyhnaní z raja zrazu sa objavia verše:Potkan se usadil v domku tom tesaném,Jakby od počátku býval jeho Pánem.I tá černá blecha tak se osmělila,Že mne v mém kožuchu náramně trápila.Mrzelo mne nejvíc, když i ten chléb suchý,Opovážily se obsednút i muchy;Cos nésl do svých úst, zvlášť bylo-li sladké,To prv koštovaly ty potvory krátké.V podstate iste celkom realistický obrázok v domácnostiach z konca 18. storočia, komickosť celého výjavu však skvelo vynikne na celkovom „vážnom“ pozadí kontextu.Možno práve takéto scénky mal Doležal na mysli, keď upozorňoval: „Najdou se tu některá vyslovení, k samé toliko okrase a zábavce nevinně položená; ale takové kousky do románů se šikují. Něco se bude i žertovného zdáti, než v samém skutku není, aniž se komu urážeti potřebí.“ Spomeňme napr. tieto verše:V tom procítil Adam, jenž prv tuze chrápal,A ihned za ruku děnklavú mne lapal.Svoj cieľ hneď a svojsky vysvetľuje: „Já sem chtěl hořké se sladkým šikovně smýšeti, aby čtenář při této Tragoedii ustavičně neplakal, aneb v hlubokých myšlenkách se neutopil, ale někdy se i rozveselil.“ Lenže treba priznať pravdu, že to zmiešanie horkého so sladkým nebolo vždy šikovné; skôr by sa natískala myšlienka, ktorú on sám použil na charakteristiku „rozmanitých archov“ (knižiek ľudového čítania) o Magelloně, o Alexandrovi, Jiříkovi, Obru, Kryzeldě, Štylfrídovi atď.: „Takť se to spolu drží, jako hlína s železem.“Avšak táto nesúrodosť má inú príčinu v Tragoedii ako v nej zatracovaných „archoch“, ktoré sú podľa Doležala „tak jalové, že se tam s užasnutím a politováním, jak na rozům tak i jazyk šlakem poražený, dívati musíme“. Jeho „svatý román“ má aj „jazyk“, aj „rozům“, ale nevie sa rozhodnúť, kto má byť adresátom. Tragoedia je prvým dielom, v ktorom cítiť špecifickosť slovenských spoločenských pomerov, nútiacich náš klasicizmus orientovať sa nie na „vznešené“ spoločenské vrstvy ako v iných ekonomicky šťastnejších národoch, ale na meštianstvo a národných vzdelancov. On chcel osloviť všetkých, aj prostý ľud. A v tom bola jedna z príčin tragédie Tragoedie.Je očividné, že predhovor Doležal napísal (ako to napokon vo väčšine prípadov s predhovormi býva) až po dokončení celej skladby. Iste si uvedomoval, že nejde o súrodý celok, a v Pozdravení sa usiloval dajakú koncepciu dodatočne vytvoriť, alebo aspoň rôznorodosť ospravedlniť. Treba priznať, že sa vedel vynájsť: „Jako apatykář své léky v rozličných nádobkách rozdáva, v papíře, hrnečkoch, skleničkách, vodě, polívce, pivě a víně; tak i učitelové rozmanitých prostředků užívati mají, kterak by mravným pacientům k ctnosti a pobožnosti dopomáhati mohli“, pretože „takovéto knihy (roz. romány) větším dílem psány bývají, aspoň psány býti mají, k malování ctností a nešlechetností, aby člověk znal, čeho by se držati a čeho zase varovati měl. Jiné jsou psané k samé jen kratochvíli a zábavce; ale při všech, jestliže statečný román býti má, ctností a nešlechetností má svítiti obraz.“ No a ten takmer klasicisticky svieti.Už sa len treba poistiť: „Psal-li sem dobre, učinil sem to, co sem chtěl, pak-li ne, tedy se aspoň tím těším, že já ani první, ani poslední nejsem, jemuž se práce nepodařila.“ Proti tomu nič nemožno namietať. Zostáva iba otázka, prečo sa predhovor k dielu, dokazujúcemu, že náš svet je najlepší zo všetkých svetov, končí vinšovaním, aby čitatelia mohli radostne vkročiť do nebeského raja „po smutné života časného Tragoedii“.Povedz ty len všetko, čo mieniš, po našsky…Augustín Doležal sa v Pozdravení „pokorne poddáva rozsudku osvietených teológov“ a vopred sa teší na ospravedlnenie v ich očiach. Hoci vieme, že ide o starý psychologický trik predstierania (sformulovaný Freudom do úslovia „Keď sa chcem dostať do Fínska, vravím, že idem do Minska“), predsa nás vždy ohromuje po predchádzajúcej vete — „My, umění liternímu oddaní, máme všelijaké, a sice, příliš vysoké zábavky“ — jeho vrúcne pochopenie pre najširšie ľudové vrstvy — „ale nevolní ke Kancionálům a Postyllám přikovaní, téměř žádné! Aby tedy i tito něco osožného přejinačeného měli, dlé jejich žádostivé schopnosti, proto sem toto i příjemným veršovým psáním vymaloval, aby to tím větší milost podalo čtenářům.“Zaiste by bol prekvapujúci fakt, že kazateľ slova Božieho hovorí o „prikovaní“ ľudu ku kancionálom a postilám, ak by sme nebrali do úvahy nielen jeho povahové vlastnosti, ale aj okolnosť, že sám patril medzi „osvícených“ teológov a do okruhu vzdelancov, ktorí pripravili „Spolusebrání rozličných Spisů z všelikého Umění historického, geografického, filozofického, fyzikálského, hvězdářského a ekonomikálskeho k užitečnému Času trávení v Umění zběhlých slovenského Jazyka milovníků a k potřebnému naučení mladého věku Lidí z částky z jiných knih vytahnutých a v slovenské čisté roucho oblečených, z částky pak v nově vydělaných“, krátko — Staré noviny literního umění.Hoci Staré noviny… naznačujú rovnakú rozkolísanosť v určení čitateľského okruhu ako Tragoedia (napr. popri článkoch Genealogia Domu Rakouského a Rusského, O časích osvicených, Obloha nebeská, Staří Germanie národové a pod. nájdeme tu hospodárske rady typu Vši nejlepeji z Hlavy vytraviti, Jako se mají Potkany z nějakého Stavení vyhnati, Dobrou Kvočku pro Kurence učiniti), oboje boli v podstate určené viac tým „v umění zbehlým slovenského jazyka milovníkom“ ako „nevolným“; čiže ekonomicky silnejším vrstvám meštianstva, od ktorých sa dal očakávať odbyt Starých novín… i „slovenských“ tlačených kníh. Doležal v duchu predsa len rátal s tými „osvícenými teológmi“ (ktorí sa napokon stali asi najpočetnejšími kupcami, súdiac podľa odberateľov Starých novín… — zo 60 predplatiteľov bolo 39 duchovných, 21 drobných zemanov; Juraj Valach: Erudita societas slavica, Literárny archív, 10, 1973). Určenie skladby pre „nevolných“ mu nebránilo, aby takmer vzápätí neodcitoval v latinčine privilégium múz pre umelcov, „aby svého jazyka svobodně, co jen mohou nejpříjemněji užívati mohli“. Doležal chcel vyjsť v ústrety všetkým, lenže sa nik nenarodil, kto by všetkým ulahodil. Kto nadbieha priazni všetkých, nezapáči sa nikomu. Takýto osud postihol aj Tragoediu. Ale neprávom.Problém určenia je dôležitý, pretože podobné napätie medzi „vznešeným“ a „všedným“ ako v myšlienkovej rovine badať i v rovine jazykovej. Záujem o národný jazyk a sociálny záujem o ľud, o jeho výchovu a vzdelanie sa navzájom podmieňujú. Ak by vskutku bola Tragoedia určená iba pre ľud „prikovaný ku kancionálom a postilám“, jej jazyk by bol čistý, v tomto prípade „čistá reč“ spomínaných kancionálov a postil — čeština podľa gramatických pravidiel strýka Pavla. A predsa je Tragoedia presýtená toľkými makaronizmami, najmä latinskými — výrazmi i celými citátmi, že o ľudovom určení skladby nemôže byť ani reči.Doležal sa miestami spamätá, uvedomí si, že skladbu píše pre „nelatinského Slováka“, a pousiluje sa o kamufláž, ktorá mu v jednom prípade perfektne vyšla — celkom pokojne by sme mohli použiť Evino napomenutie po „priveľmi učenom“ Setovom výklade i dnes:Ale nač se, milý a drahý můj Séte!Jazyk tvůj v jazycích mne neznámých plete?Pověz ty jen všecko, co míníš, po našsky,Sic jináč jen spatřím bez těla obrázky!Set si z matkinej pripomienky síce ťažkú hlavu nerobí, bez rozpakov používa latinské slová naďalej ako rodený vzdelanec, ale autor v dvoch nasledujúcich paragrafoch dbá, aby aspoň Eva nepoužívala „bez těla obrázky“, pretože na mnohých miestach v texte používa aj ona latinčinu s dokonalou suverenitou pravej „osvícenej dámy“.Augustín Doležal si uvedomoval, že sa mu jazyk príliš „v jazykoch ľudu neznámych pletie“, a preťaženosť svojej skladby chcel nadľahčiť pripojením slovníčka„Přetlumočení některých Latinských Výslovností Jichžto sem užíval Jednak pro Veršů skončování, jednak pro ozdobu, jednak pro hojnější vyznamenání, jednak též proto, že mnohá taková slova, v naší řeči, mnohých i řádků by potřebovala, kdyby jejich smysl vypsán býti měl“. A odporúča: „Teď tedy, Nelatinský Slováku, dle pořádku Paragraphů (Přičárek) vděčně přijmi.“ Nasleduje „pretlmočenie“, ale tých prípadov, kde by pre latinský výraz naša reč „mnohých i řádků potřebovala“ — čo by bolo jediné skutočné oprávnenie jeho použitia — je veľmi málo, vlastne iba dva. Niekedy je preklad natoľko voľný, že vôbec nezodpovedá latinskému ekvivalentu; napr. „Medium beati tenuere“ prekladá „Nemůžeš-li přeskočiti, podlez“, hoci výstižnejšie by bolo „Zlatá stredná cesta“. (Strýko Pavel v Adagiach slavico-bohemica, pripojených k jeho gramatike, má preklad tohto úslovia o podliezaní do latinčiny — Noli contra potentiorem insurgere.)Ale pochopiteľne latinské „hojnejšie vyznamenanie“ je v menšine, naši prarodičia dobre ovládajú aj domáci jazyk. Augustín Doležal, podobne ako jeho strýko, ešte nechápe národnú reč ako hlavný znak národa, iba ako prostriedok spoločenského styku, výchovy a vzdelania, resp. umeleckej činnosti, veď ide iba o počiatočnú fázu tvorenia moderného slovenského národa. Avšak čisté slovenské prostredie, v ktorom tvorili naši vzdelanci, vplývalo aj na jazyk ich prác natoľko mocne, že sú zreteľným dôkazom neudržateľnosti češtiny ako spisovného a literárneho jazyka na Slovensku. Doležalova Tragoedia je svedectvom približovania sa k bernolákovskej norme; jeho -ou treba čítať ako -ú v jej rozsahu, hoci skladba vznikla pred rokom 1787.Už dobová kritika (Štefan Leška v Noui ecclesiatico-scholastici Annales Evangelicorum august. et helvet. Confessionis in terris Austriacis, 1794) Doležalovej Tragoedii vyčítala použitie hungarizmov (!) typu ťarcha, jaj, denklavý a pod. (ale aj šesťsto latinských slov) i slovakizmov, uvádzajúc výrazy „nevláda, bodaj, vlčko“. Častica „bodaj“ alternuje s českým tvarom „bodej“. (Sklon k jednotnosti rozhodne nemožno označiť za Doležalovu silnú stránku: v používaní veľkých písmen a v interpunkcii nemôžeme nájsť systém, podobne ako v písaní „u“ a „v“ pri latinských výrazoch; v slove „zevnitřní“ je vo väčšine prípadov „ř“ slabičné, ale existujú výnimky; nejednotnosť v slovesnej koncovke -li, -ly pri vykaní matke sa často objavuje dokonca v jednej rýmovej dvojici; častá je alternácia tvarov pomocného slovesa byť typu jsem — sem atď.) Ale už v prvej kapitole si povšimneme, že Doležal zásadne používa typickú slovenskú časticu „veď“ namiesto českej „vždyť“ (alebo „však“ — ako mu odporúčal Štefan Leška v svojej kritike), v raji boli marhule, nie meruňky, používa slová prv, vždy, deminutíva so slovenskou koncovkou — domček, stromček a pod. Slovakizácia sa objavuje často aj v alternácii tvarov zámen typu má — moja, hoci slovenské tvary sú zriedkavejšie a ich funkčnosť je zreteľne podmienená potrebným počtom slabík do verša. V inštrumentáli singuláru ženského rodu nás často rým upozorní, že u Doležala treba čítať koncovku -ou ako -ú, napr.:Kdybych nebyl zhřešil spolu s mojí ženou,Obchod by všeliký ztratil svoji cenu;(to platí nielen v koncovkách, ale aj vnútri slov, ako naznačuje rým kouli — s vůlí) opäť s výnimkami, ale iba v dvoch prípadoch — obou, jsou. A pretože -ou v rýmoch pôsobí rušivo, v ukážkach ho už nahradzujem Doležalom mieneným -ú. Jan B. Čapek sa domnieva, že tento tvar Doležal prevzal zo starých českých reformačných piesní, ale pravdepodobnejšie je jeho prijatie ako typického prvku z nárečia básnikovho rodiska. A to možno povedať aj o mnohých germanizmoch v Tragoedii, ktoré však kritika básnikovi nevyčítala.Je pravda, že Komenský v Labyrinte sveta tiež používa dosť germanizmov (Doležal ich podľa Čapka preberá podľa jeho vzoru), ale ide o nemecké výrazy zaužívané v domácom hovorovom prejave na Záhorí v mnohých prípadoch až podnes — napr. Eva bola „maisterštuk“ Božieho stvorenia, zakázané jablko bolo „saftovité“ a vôbec všetky jablká na strome poznania boli „šmačná“, diabol „prešmelcoval“ Boží zákon a urobil s Evou prvú „próbu“, pochopiteľne, častú frekvenciu má „grunt“, tiež v nemeckej viacvýznamovosti. Tento jav však môže súvisieť aj s prenikaním germanizmov v centralizovanej monarchii do slovníka stredných slovenských meštianskych vrstiev, najmä remeselníckych, a jazyk Tragoedie prezrádza, že práve im bola určená predovšetkým. Bolo to spoločenstvo, ktoré v časoch postupného uvoľňovania feudálnych obmedzení malo šancu stať sa ekonomickým zázemím tvoriaceho sa moderného slovenského národného celku.A čo „naši Slováci“?Ako sa prejavuje proces slovenskej národnej emancipácie v diele vzdelaného Augustína Doležala, člena učenej spoločnosti Erudita societas slavica — a prejavuje sa vôbec? Ak je Tragoedia skutočne určená meštianskym remeselníckym vrstvám, mal by mať aspoň náznakovo v tejto skladbe svoje miesto, hoci jej tematika je zdanlivo od podobných problémov vzdialená.V jednotlivých kapitolách Tragoedie z dialógov všetkých troch protagonistov nič podobné vyčítať nemožno, aj keď iných narážok na život svojich čias Doležal do nich zakomponoval hojne. Iba v predhovore nájdeme vetu, síce s veľmi všeobecným obsahom, ale predsa čosi naznačujúcu: „Od Adama sice všickni jsme jednaké natury a krve, ale dlé národu, vychování, náboženství, a našich náklonností, rozmanité povahy!“ Ako to Doležal myslí so spomínanými „rozmanitými povahami dle národu“? Odpoveď by sa videla jednoznačná, veď Doležal predtým uvádza, že „naši Slováci“ sú na románovú tvorbu chudobní, svoje Přetlumočení některých Latinských Výslovností píše pre „nelatinského Slováka“, ale za „slovenské“ romány označil práce české.Čiže okamžite je nám jasné, že nejde o odraz novovekých spoločenských premien, ale ešte stále o prejavy barokového slavizmu, pojem Slovák pokrýva ešte asi všeslovanský obsah, určite však supluje obsah slovensko-český.V konštatovaní o prítomnosti idey barokového slavizmu v Tragoedii by, samozrejme, nebolo nič zvlášť pozoruhodné, keby tento moment opäť nepomáhal pri bližšom určení času vytvorenia skladby, ktorý taktiež ukazuje prinajmenej pred rok 1785. Aké sú dôvody?V Starých novinách literního umení, ktoré vydávalo banskobystrické Učené tovarišstvo (pôvodný názov spoločenstva bol Erudita societas, ktoré Pavel Valaský v súpise uhorských spolkov Conspectus reipublicae roku 1808 označil ešte „slavica“ — na odlíšenie od inorečových spoločností v Uhorsku), si v súvislosti s dozrievaním názorov na národnú otázku a reč vydobyla prioritnú pozíciu u literárnych historikov rozprava modranského rodáka Jána Hrdličku Vzněšenost Řeči české neb vůbec Slovenské. Hrdlička k nej našiel inšpiráciu v diele Johanna Aloisa Hankeho Empfetlung der böhmischen Sprache und Literatur (Odporúčanie českej reči a literatúry, 1783), ale vychádza z rovnakej koncepcie ako Augustín Doležal v Tragoedii — z jazykovej a kultúrnej jednoty česko-slovenskej, pričom pod pojmom „řeč slovenská“ striedavo chápe raz všetky slovanské reči, inokedy kultúrny jazyk používaný v Čechách i na našom území, nikdy nie slovenskú reč ako národný znak, lebo aj on rozumel pod pojmom „Slovák“ v zmysle barokového slavizmu obsah „Slovan“. A takto v striedavom význame „český“ a „slovanský“ treba chápať aj osem Hrdličkových dôkazov o „vzněšenosti“ — argumentov proti germanizácii: 1. starobylosť — reč taká stará ako latinská, meno „Slovák“ je odvodené od „slova“ a „Nemec“ od slova „nemý“; 2. nijaká iná reč nie je taká rozšírená ako „slovenská“; 3. je príjemná a obľúbená, hovorili ňou panovníci od Karola IV. po Jozefa II.; 4. je bohatá na množstvo výrazov a schopná tvoriť nové slová z jedného koreňa; 5. je „spôsobilá“ a „šikovná“, má voľný slovosled a na jej základe sa dobre učia cudzie reči; 6. je ľahká, lebo Francúzi sa ju ľahšie naučia ako nemčinu či maďarčinu; 7. je čistá, lebo z nej Českí bratia odstránili všetko cudzorodé; 8. je pôvodná, lebo nie je odvodená od druhej.Pozornosť si zasluhuje samostatná Hrdličkova zmienka so sociálnym nádychom v závere. Ostro odsudzuje všetkých, ktorí túto reč pokladajú len za reč sedliakov: „A proto opovažují se o ní až do světa bouchati, že ona ne jiným, než samým toliko sedlákům vlastná, a tak poněvadž sedlák u nich těžce jméno člověka zasluhuje, řeč jakovási až nelidská jest.“ Teda rovnaké zaujatie proti znevažovaniu sedliactva ako v umelej poézii vzdelancov ľudového pôvodu z druhej polovice 18. storočia.Druhú zaujímavú informáciu nájdeme v úvode Hrdličkovho článku: „Článek tento jestli kam, tehdy ovšem vlastně do Českých novin přináleží.“ (Vtedy však podobné noviny v Čechách nevychádzali, až o niečo neskôr rozvinie svoju osvetovú činnosť Přítel lidu.) Tu prvý raz (ale aj posledný) naznačuje Hrdlička rozdielnosť kultúry slovenskej a českej, lebo zrejme Staré noviny literního umění (ďalej len Staré noviny), aj napriek použitiu literárnej češtiny, za české nepokladá.*V tieni Hrdličkovej rozpravy však zostali dve úvahy — prvá z nich zjavne „pošteklila“ Jána Hrdličku k napísaniu „Vzněšenosti“, druhá bola sama skrytou polemikou s článkom Prohlášení redaktora Starých novín Ondreja Plachého. Prvá je Literatúra slovanská jest potřebná, a slouží k rozšíření známosti řeči německé, druhá Národ slovenský. A hoci ani pri jednej nie je autorstvo uvedené, autorom oboch je s najväčšou pravdepodobnosťou — Augustín Doležal, aj keď v sporadických dohadoch o autorstve sa pripisujú taktiež Jánovi Hrdličkovi.K prisúdeniu autorstva Doležalovi vedie nielen fakt, že v článku Utery ako jediný z prispievateľov do Starých novín zreteľne vyčlenil Slovákov ako samostatný kmeň v slovanskej množine označením „Uherskí Slováci“, ale aj štýlová príbuznosť s jeho podpísanými článkami v Starých novinách, vtip, umiernenosť, výber výrazových prostriedkov, latinské makaronizmy (bez prekladu, ostatní autori uvádzajú aj „slovenský“ význam). Dôležité sú však aj pasáže myšlienkovo harmonizujúce s predhovorom Tragoedie a jemné narážky na životné osudy Doležalovcov. Napr. v úvahe Literatúra slovanská… nájdeme za konštatovaním, že náboženské knihy nestačia na rozširovanie literárneho umenia, „kterežto lidi k mravnímu, vlídnému, statečnému a ctnostlivému životu nakloňuje“ (Doležalova požiadavka pre „statečný román“ z Pozdravení), takéto bystré odhalenie, prekvapujúce nielen svojou reálnosťou, ale aj priamou nadväznosťou na myšlienku z predhovoru o tom, že ľuďom sa nechce ustavične spievať, čítať postily a modliť sa, ale hľadajú, ba i potrebujú dajaké nevinné rozptýlenie: „Odkudž se stává, že mnohý člověk velice pilně své Postylly čte, zpívá, a modlí se, a při tom všem jest půvěrčivý, nevlídný, nesnášenlivý, grobianský, a do řádného Tovarišství se nešikující.“V úvahe Národ slovenský pri konštatovaní „Nevolní Slovák i tam živ býti musí, kde ani vrabec vyživení nenalezá!“ nemožno nemyslieť na charakteristiku v Známosti vlasti (1804) Juraja Palkoviča, akiste prevzatú z ľudových regionálnych prekáračiek, o chudobnej baníckej osade Vyšnej Boci, kde pôsobil strýko Pavel pätnásť rokov (od roku 1763 až do smrti roku 1778, a tu ho aj synovec Augustín 30. novembra pochoval), že Boca nemá ani vrabcov, lebo Bocania žijú ako vtáctvo nebeské, ani nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú. Druhý osobný motív sa objavuje v zmienke „Kdo někdy byl Učitelem Mládeži slovenské, uznati musí, že tento Národ jest ostrovtipný, a k Cvičení se ve všelikém Umění spůsobný“ — a Augustín Doležal týmto učiteľom bol (hoci z okruhu prispievateľov nie jediný), keď mu po návrate z Altdorfu strýko Pavel vymohol roku 1762 v Necpaloch miesto rektora na latinskej škole.Lenže čím sú práve tieto dve úvahy zaujímavé? Dôležitými premenami v chápaní národa a jeho vlastností, ktoré budú zreteľne rezonovať aj v „zrelom“ slovenskom literárnom klasicizme i romantizme.V úvahe Literatúra slovanská jest potřebná, a slouží k rozšíření známosti řeči německé (Spolusebrání…, s. 120 — 131) je pozoruhodné najmä označenie „slovanská“ a v celom texte dôsledné rozlišovanie „slovanský“ (nadnárodný) a „slovenský“ (národný) na rozdiel od Hrdličkovej rozpravy Vzněšenost Řeči české neb vůbec slovenské (s. 414 — 438), čo rozhodne možno označiť za dôležitý krok od barokového slavizmu k slovenskému národnému povedomiu a zároveň vylúčenie Hrdličkovho autorstva.Jadrom úvahy je popri chvále slovanského jazyka propagácia modernej nemeckej literatúry — preto sa „mnohý Slovák jen proto neučí nemecky, jestliže ho k tomu zvláštní potřeba nenoutí, poněvadž jemu ten drahý poklad literního Umění, kterýž tato řeč, obzvláště od času Gellerta, v sobě obsahuje, známý není“ (spomeňme si na preklad Gellertových náboženských piesní pripojených k Tragoedii). Autor sa neobáva germanizácie; obáva sa skôr zanedbávania vlastnej domácej kultúry. A náplň Hrdličkovej rozpravy, jednoznačne protinemecky zaostrenej, naznačuje skrytý polemický tón s ním.Záverečné fanfáry starých novínStať Národ slovenský možno pokladať za protiváhu Prohlášení Ondreja Plachého (s. 687 — 691) v hodnotení našich národných vlastností. Podstatu Prohlášení síce tvorí obava o ďalší osud Starých novín pre nedostatok financií a návrh na ekonomické riešenie problému (aby slovenskí vzdelanci prispievali ročne aspoň jedným zlatým), ale zaujímavé je najmä upozornením, „že ovšemNárod slovenskýv naši milé Vlasti Uherské bydlící, jest z Ohledu všech Politických Věcí velikého Povážení hodný“, a naznačením jeho sociálnej štruktúry: „Když pak Slováků připomínam, rozumím netoliko těch, kteříž jsou Rodem puhí Slováci, ačkoli se i jinými Věcmi oddělují od nich (narážka na odrodilstvo a „uhorskú národnosť“ šľachty), ale obzvláště všechnéch Mešťanů větších, aneb menších Měst, a Městeček, ano všechnéch Sedláčků.“ Ale najviac zarážajúci (aj keď pochopiteľný) je depresívny pohľad na jeho stav: „Můj Bože! jaková se ješté Pověrčivost z Ohledu všech Věcí, mezi našími milými Slováci nalezá, kterážto obecnému Dobrému nemůže býti, než škodlivá! Jak ona jest ještě od dobrých Mravů vzdálená! Jak jest k Bitkám, k Kvákaninám a k Rvanicám náchylná! Jak se ještě v mnohou Nepoddanost, a Neposlušnost vydává! Jak jest ještě, jak nahlé nemusí býti, nepracovitá, a Lenivost příliš milující!“Povšimnime si však, aký obraz našich predkov poskytuje úvaha Národ slovenský (s. 721 — 741), ktorá priam symbolicky uzatvára Staré noviny literního umění, pretože vlastne tvorí finále v dozrievaní národného spoločenstva v moderný národ: „Obrátmež se k naši milé nynejší Nácii slovenské, kterážto nyní živá jest, a podobná jest takovému do Zemi vkořeněnému Stromu, kterýžto ačprávé své Ratolesti vysoce a široce rozpustil, však ho předce žádná Vichřice Potupy, Posměchu a Znevažování podvrátiti nemůže… Rozumím pak Slováků, v naši milé Vlasti Uherské, jejichžto hnízdo jest v slavných Dištriktech: Nitránském, Bystrickém, a Košickém, ale přitom ani jeden kut Zemi Uherské není, v kterémžtoby se Slováci osazeni nenalezali. Na Slovenském Národu našem to Požehnání Hospodinovo patrné jest: Množtež se, a naplňte Zemi. Kdo putoval mezi Slováky, kdo mezi nimi živ jest a jejich Mravy zná, uznati musí, že oni jsou Lidé uctiví, dobrotiví, k Hostém přívětiví, vlídní, štědří, bez pýchy, bez Falše, bez Lži, bez farizejské Spravedlnosti, bez Lahodění v Řečech, a Pochlebníků, Pomluváčů, Posměvačů jsou spřísahaní Nepřátelé. Nalézá se sice i tu mezi čistou Pšenicí Koukol, ale co jest jedno Zrnečko Koukole mezi několik tisícimi pšeničnými Zrnečky?“Rozhodne nás nemôže nechať ľahostajnými vášnivé vyznanie obdivu človeka, ktorý až bytostne zrástol s týmto ľudom, ktorý vedel, že bez poznania nieto lásky (Ignoti nulla cupido — túto maximu, v súvislosti so slovenským ľudom, nájdeme v úvahe Literatúra slovanská…). Preto on spoznával a miloval: „Kdo někdy za Dnů Života svého aspoň jednuc po některych Stolicech, ku Příkladu: Oravské, Liptovské, dílem: Gemerské, Hontianské, Turčanské, Trenčanské, Nitranské a jiných špaciroval, a Role, Louky, Zahrady — po skalnatých a vysokých Horách a Pahrbcích spatřil, kdežto sobě v velikém Potu své Tváři každodenný Chléb dobývati musejí naši milí Slováci; kdo ví, že jedna Částka přes celé Léto tohoto Lidu doma pracuje, druhá pak po dobrých Stranách vůkol Louk, Rolí, a Vinohradů svého Povolaní Dílo tak pilně a spéšně vykonává, že se dobrým právem říci může, že dolnějších Strán Obyvatelé, kteřížto jsou z větší Cástky Uhrove, jen toliko z toho Interesu živí jsou, kterýžto jim Slováci dobývají: ano, tomu nad to nadevšecko Stav a Los domáci Slovaků známý jest: ten chtíc, neb nechtíc uznati musí, že tito Lidé od Přirození musejí býti nejpracovitější! A jsou zajisté! Nebo se z pracovitých Rodičů rodí, a v takových Krajech a Okolích bydlejí, kteraž jím přirozeným Spůsobem nedopouští v Lenivosti svůj Život tráviti, chtějíli na Světě živí býti: nevolní Slovák i tam živ býti musí, kde ani vrabec vyživení nenalezá! A předce se dobre má!“ (Písanie podstatných mien s veľkými začiatočnými písmenami podľa nemeckého vzoru je zrejme redakčnou záležitosťou. Táto tendencia od počiatočnej nesystematickosti sa stupňuje až do takmer čistej normy v záverečných článkoch.)I v prípade, že by Doležal nebol autorom tejto state, aj tak v nej zvučí leitmotív z Tragoedie — aj s „najlepším zo všetkých svetov“, i napriek tomu, že „chce-li Slovák Užitek ze své Roli míti, musí nejprvěji mnohokrátě z ní Kamení vyvláčiti, potom Země nanositi a Hnojem popraviti, k čemu všému pro velikou Vrchovitost, svá bolestná vlastní Ramena (nebo s Vozem a Dobytkem přistoupiti nemůže) užívati musí: A předce se nijakž od své Práci odloučiti nedá“. Vidíme tu pravý opak Plachého tvrdenia, s ktorým autor ďalej polemizuje: „… tomuto Národu jestPracovitost, Usilovnosta všelikáPilnostpřirozená ctnost. Slovem: Slovák jest od Přirození pracovité Stvoření Boží, tak že, kdo tomuto slavnému národu Lenivost, jakožto nejaký Charakter připisuje, to jest jistý přejistý Znak, že jemu tento Národ ze svými Okolostojíčnostmi známy není.“ Nemôže byť, lebo inak by ho miloval! (Spoločné autorstvo statí dosvedčuje aj dodatok: „A poněvadž každé cizí Řeči jest milující, tedy by se i německou velmi lehce naučiti mohl.“ V oboch prípadoch ide o zdôraznenie inteligenčných daností slovenského národa.)Zároveň treba pripomenúť, že do state Národ slovenský je vsunutá aj rozsiahla nadšená recenzia Dejín slovenského národa (Historia gentis Slavae, 1780) Juraja Papánka (rodáka z Kuklova — zo Záhoria, čiže Doležalovho rodáka) na jedenástich stranách a za ňou kladie autor sugestívnu otázku: „Zeptávám se, i zdaž táto Kniha nezaslouží, aby aspoň jedenkrát od jednoho každého Slováka přečtena byla? Už nemluvím, žeby ona i desetkrát zasloužila, aby z slavné Řeči latinské i do našeho slovenského Jazyka přeložená byla…“Ako je známe, Papánkových Dejín sa ujal Juraj Fándly, ktorý roku 1793 vydal „Historiu Papánka zretedelnejšú“ čiže jej skrátenú verziu. A spoločné nadšenie s Papánkom medzi slovenskými vzdelancami v oboch konfesiách začne prinášať aj spoločné plody. Zatiaľ sa ešte len rodil z feudálnej národnosti moderný slovenský národ, meno Slovák sa vymanilo z barokového slavizmu a získalo aj slovenský obsah a Staré noviny literního umění nám umožnili tento proces sledovať. (Je tak trocha symbolické, že začali vychádzať práve v roku narodenia Jána Hollého, ktorý akoby cez Papánka ideovo nadviazal tam, kde ony končili.) Aj keď ich v nasledujúcom roku postihol smutný osud časopisov ekonomicky slabo fundovaných národných kultúr, máloktoré z nich mali také dôstojné finále so slávnostnými fanfárami na počesť svojho národa ako ony. A jednoznačný záver state už nijaký komentár nepotrebuje: „Mohl by sem i více o Slávě našého slovenského Národu pověděti, ale schválně tu zavírám Řeč a zeptávám se jednoho každého Slováka, zdaliž tento Národ nezaslouží, aby i ti nejučenější a nejslavnější Filozofové, Pánové, ano i nejvyšší Vrchnosti o jeho Osvícenost pečovali?“Ale vráťme sa opäť k Tragoedii. Na základe nepopierateľných zmien, ktoré možno na stránkach Starých novín pozorovať vo vzťahu k chápaniu pojmu a obsahu označenia „Slovák“, je nepravdepodobné, že by sa neodzrkadlili v Tragoedii, ak by vznikla po roku 1785.Okolnosti vzniku Tragoedie sú v hlavných líniách načrtnuté, ale ako postihnúť celú zložitosť samého diela? Ak by som sa zamerala iba na jeho jednotlivé problémové okruhy, nevytvoril by sa plastický obraz. Hoci nie je najideálnejší ani postup po jednotlivých kapitolách, predsa len umožní najväčšmi zachovať atmosféru skladby, ktorá jej vdychuje život.Rozsiahle dielo Augustína Doležala sa skladá z tridsiatich kapitol a člení sa na kratšie významové celky — paragrafy, ktorých je 260.	Fordinalova_Stretnutie-so-starsim-panom.html.txt
Mrkanie[1]Slnce mi hovorí:„Pozerám na hory.Je krátka púť.Len zapadnúť!“Dodýchal deň.Ja idem ešte.Dlžizná tieňna krátkej ceste.Skrýva sa blkuž horám do lona.Ty moja tôňa,zapáľ mi mrk![1]Mrkanie— rukopis básne sme nezistili.	Jesensky_Proti-noci.html.txt
V. J. B. O. S. D. S. A. - 22. sept. 1853[1]začal som skladať MatoruUž ťa, môj Slavín, viacej nepustím,[2]ty všeslavíne myslí slávnych,duší spanilých, svetlojavných;môj si už; seba teraz vyústimdo teba týmto slovom na večnosť,na tvoju večnosť, na večnosť moju,krásny Božiču, Pán môj a Boh môj!Ty muž i ja muž, to je dvúrečnosť,lež slovo hesla jedno v tom boju,lebo ty ja; ja? ja som tvoj!Lebo ty a ja, my sme to dvajaa trebárs idem zo svetokrajazuní za mnou človečstva broj,neviem, že by nás viacej ešte bolona toto naše samodruhé kolo.No, pasujme sa! Znáš svoje sily,to svoje sily — a moje?Ach, zemožitné tu moje žily,čo sa doposiaľ márno prúžili!Vyprúžia ich ruky tvoje.Tak buď! Tak sa ti mužne chcem koriť,nič vo svete viacej nemohlo ma moriť.Tak buď! Lebo čo mohlo väčšmi ma moriť,ako že som sa s tôňami boriťmusel, a to s tôňami tôň!Moje Fanuel iste toto je,tuto vydolím ostatné bojea to s tebou a ty si on.Ó, nepusťže ma, ja ťa nepustímdokiaľ si slovo tvoje nevústim,aby bolo slovo moje.Preže-požehnaj týmže ma slovom,mojej ho duši daj tu do lona,nech priam i v tomto námahu novomvo tvojich rukách dokoná.Nechže dokoná, lebo veď ánosamo je tvoje, večne jediné,na svete všetko a nič tu iné,len to slávne „dokonáno“.A čože by som aj rád neskonalv zápase tomto poslednom?Dosť sa už duch môj, dosť už nastonalv daromnom márnom nejednom?Tisíc ráz tisíc som už zahynul,ach, čo dych to bych - už som sa minul,kdeže už raz sa dokonám?Kde zdokonaliem, kde doskonaliem?Silou zosiliem, staťou zostaliem?Duchom zdušnejem, duhom zdužejem?V nebi nezbudou sa nepodejem?Nezbudou neba nezabudnejem?A v zemské dejstve sa nepodejem?Kde, kde, čo si, kto si oznám!Ó, veď ty si, veď ťa už mám,nepustím ťa, keď ťa trímam,spasiteľský môj dolija,[3]oba jeden, trebárs ty, ja.Anjel môj, Slavín môj, Božiču môj,Pane môj, Bože môj, muž môj — ja tvoj.Chytám ťa, chytím, ako ťa chytím,tak ťa i držím, tak ťa i cítim.Premoc ma, premoc, čo povytkýnašúdy mi všetky, čo porozmínašdušu mi celú — čo mi do toho —s tebou všetko mám, nač mi je mnoho?Premáhaj, premoc, ja sa namáham,doliť i premôcť viacej neváham.Ja lapitôňa toť sa Boha lapámv oberuč sa ho a v obočlen chápam!Nevidí to svet, lebo mocne je noca keby videl by neuveril,najviac že by sa len pouškrnil,a či pre slabosť je aj moc?Sila pre silu, človek pre Boha,v márnosti blatnej nestane noha —tam si stane, kde je pevnosť.A čože aj ma do toho svetanemoci, nevery, biedy;kto chce s Bohom čin, po tom je veta,ak sa obzerá na sveta zvedy.Túto roľu máš, tu pluh, tu oraj,nazad za márnom sa neobzeraj,nech mŕtvi mŕtvych svojich pohrebujú,s márnymi márni nech sa rozčuľujú,ty or — ten bohčin pred tebou,ináčej skärkov plno narobíš,boh-dej utečie, dušu si znezdobíša peklo máš pred, za sebou.I tak ti z ramien týchto bohovýchsvete nezbožný to privolávam,že ma Boh drží za pasy;že ma premáha to ti uznávama to by ti rád v srdcezvonovýchzvukách veštiť slávohlasy,v nemotách tvojich týchto spánkových,v mrákotách tvojich oblúd tôňovýchrozmávať tie svetlojasy.Veštiť, že kto chce bohožehnanie,svoje i svojich blahokonanie,kto žiada spásne si dokonanie,kto chce doma byť s bratom pervencom,nie divým, čírym sveta znáčencom,lež synom slávy, ducha svätencom,s tým sa Božič dá za pasy.Aby to zdarný a nie daromnýdar ti bol, keď sa Boh ti darúva,bez daru človek len je nájomný,čo nemá, za to počúva.I stojí za to všahdy sa moriť,stojí za Boha s Bohom sa boriť,boriť cez celú tú noc márnostiaž do istého rána večnosti,dokiaľ sa ti len Boh sám neohlási,žes bohoľudvít a tak ťa spasí.Ak svete viac vieš teda mi vesti,ja kremo tohto viac neviem;vidím ťa, vidím v putách neresti,i ja som bol v nich, to poviem:Ale čo som si sám sebe rozťal,samému Bohu do rúk sa dostal;reťaze oné smrti a biedypremenili sa mi naposledyna tie ruky, v nichž teraz som.Objaliže ma, oprúžili ma,že ledva dychu mi stačí!Lež to mi na tom, kto ma omužila duhom svojím tak ma odužil,že ma viac nič nevynáči.Ó, majže si ma! Veď ťa i ja mám,do moci tvojej cele sa dávam,abych sa len s ňou mocoval;moje radosti, žiale i túžby,blažených citov kochavé družby,to, čím som dosiaľ bol, som zrel;byt môj i bud môj, moje budnutie,stať moju každú i každé hnutiev objatie si tvoje dávam.Rodinnú mojeť, mojeť slovenskú,k nej čistú lásku vernú, panenskútu na tvoje prsia skladám.Všetkého ma máš i so všetkým činom,dajže mi teda za to, čo je tvoje,za mojeť, za mňa, teba si len žiadam,večne ma nedaj cudzím silám, vládam,daj sa mi, Vševlad, len ty sa mi daj sám,ináč ti budem daromným stínom,a s tým sa boriť, to ti neslávno je.A veď čože chcem? Daj mi len slovo,tým ma stvoríš roveň svoju,lebo ty si sám, tys celý ono,ním spôsobíš ma ku boju.Preže- požehnaj týmže ma slovom,mojej ho duši daj tu do lona,síc sa rozpadnem v prachu hrobovom,a drusu tvojho nieto do skona,zastre ho čiernej necti oponav tomto pobytu tôňovom. * Večnosti deň na východe svitá,[4]človeče, pusť Boha do času,tam ťa tvoja slavoradosť víta,kde si obstál s Bohom v zápasu;dals mi dušu svoju, za to pýtaduch sa mojský k tebe na spásu;meno tvoje bohoľudovítaanjelom dám v nebi k rozhlasu:Na svete tom slová s tým ti dávam,Slovan si a budeš na svete,to pak, čím ťa nad to požehnávammocnej lásky mojej v prívete,na tom všehdy vďačným srdcom prestaň,meno tvoje samé nech je „kresťan“! * Povedal to: slnce vychádzalo,svetlohlavu svoju deň ten dvíhal,deň ten, v ktorý sa mi toto stalo,keď som sa tak s mojím Bohom sňal.Večnosti dňom sám on mi ho nazval.Verím veru: či by neuveril,veď to cítim ako ma uderil.A čo vidím ale? Čia to hlava?Tys on, tvoja, s ktorým som sa boril,hlava, prsia, podstať celá, pravá,slncom si sa celý rozpozoril.Nebom, zemou jak sa rozjasúvaš,srdce, myseľ, dušu roznecúvaš.Ó, ty krása moja, svetlo, sláva,ktorou moju noc si poumoril.Tak sa vznášaš do svojeho neba,tak schodíš našich do nížin,do najbližších našej lásky blížin,prúdom bleskov, jedným pomyslením,morom slastí, jedným citomžením,pomyslením idú veky z teba,citomžením presahuješ nebá.Ó, ty, ktorýs prvší vyrečením„Ja som svetlo sveta“ — ten svet stvoril,ostatný pak s tým si utešením„Ja som všahdy s vami“brány smrti si zatvoril.Moja svetlokrása, svetlosláva,do telesnej siahneš tejto hmoty,svetlozrakom priezračnievam tvojím,v mysliach, v citoch hávedne sa rojím,div za divom v očiach mojich vstávam,dúškom pijem tvoje pravdy, cnoty,kúpajúc sa v rieke tvojho svetlažijem, žijem, a čo dušu hnietlamárnosť, ťažkosť, starosť, chorosť, hriešnosť.Čo je Bohu ľútosť, čertu smilnosť,všetky šmuhy, špľachy, špiny, čmudy —zmývajú vše svetla toho prúdy.I tak som tu, mužom obožený,i tak som tu, Bohom sčlovečený,tu som — a ty kde si, bratija?Mojeť drahá, Slovač roztomilá,tu je jeden, dva, tri, on, ty, ja,tak sme všetci — lebo on je s nami.Tu som, tak som Bohom omužený,hrôza, smelosť vedno chytá ma,neviem čo to, ale cítim zmeny,lunivý prúd dušu preníma;kto to videl, Bože, a tak cítil,tak sa v objem prsiam k prsiam schytil,ten chce zomrieť, musí z dobrej vôle,preto, lebo — mu je málo žiť.A v tebe žiť chcejúc, za to smrtitisíc mu je čo menšín tisíc.Zomrieť a žiť vychodí vše na byť,kde bol, bude byst-boh bytuje,[5]duše svoje smrťou niťujek sebe kroze lásky svetloniť.Za to za mnou teraz po tom bojimôžeš veriť každý, takže stojí.Tu som predsa po tom zoči-voči,a aký som, už som vyslovil,ešte, myslím, mojich koľkoročítok sa takým citom ponoril;i tak dobre, veď to uvidíme,ako bude, kto sa s Bohom sníme. * A čo teraz? Čo s tým požehnaniem?[6]Na dol? Na hôr? Domov? Do sveta?Kam s ním? Tu sa zasa rozmínaniemdruhým týmto duša zaplieta.Lebo tak je človek vždy jednako,nech mu sám Boh „takto“ ukáže,skrčený ten otáznik sa táževšahdy predsa: „Bože, ako, ako?“Ťažké aj mne je to požehnanie,preto hrôza na srdci mi tanie.Lebo tak je človek, po čom baží,dostane-li všetko, nuž ho ťaží.Najväčšie pak ťarchy tam ho nudia,kde ho pritisnul Boh na ohrudia.Ešte v čom má sebakojnú ľúbežje, nie večná milosť Otcova,ale tuto zdura diablova,tamto aspoň prometejská lúpež.Ja nie takže; no mňa nepokojí,silou nebotužnou namínabohdanstvie to, ktoré v dnešnom bojimoc mi dala môjho Slavína.Stradobu mi čas a miesto robí,nádobu mi sily náplň drobí,telomra mi nohy podtína.Hlava moja, hlava, verus mi boľavá,že sa nám na svete zle-nedobre stáva.Oči moje, oči, slza vás len močí,že sa náš lós, vari, nikda nepreročí.Moje srdce žiaľno, šťastie naše diaľnoa neresti plno a nešťastie valno.City moje, city, horké vaše svity,deň veselia nášho v noci večnej skrytý.Vzdychy moje, vzdychy, čo vetríček tichý,vo víchore hynú, že svet náš tak lichý.Reč moja, reč moja, ťažká doba tvoja,už sa ťa umoriť cudzie hlasy stroja.Ľúto mi je, ľúto, i doma, i tuto,birinček na ruke a na nohe puto.Nasilu ma vzali, do temnice dali,čože som urobil, moji slávni páni?Veď som ja nezbíjal, neklamal, nekradol,len som toho Nemca za prsia popadol.Ale ten zaslúžil, nech ho tam Boh skára,načože Mámilú všahdy odhovára.A ten Uhor — zeman, trebárs priam je on pán,chcel mi ukrasť milú, za to bude oplan.Káry, Bože, káry neprajným čudákom,čo nežičia milých poctivým Slovákom.Slovák, dobrý človek, čert vzal tú robotu,pre svoju dobrotu vyšiel už na psotu.Poručenobohu, čože mám už robiť,aspoň sa tí páni musia na mňa zlobiť.Zloba vaša zloba, veď jej príde doba,príde mráz i na vás, miniete sa oba. * Bože môj, otče môj, ja som dcéra úbohá,či to prišla od teba mi táto bieda mnohá?Otec dávno zomrel, matka na smrť chystá sa,krásy moje, kvety moje zármutok otriasa.V tej uhorskej vojne jediný mi padol brata milý môj je v temnici, keď sa máme zobrať.Ktože ma zastane, opustenú sirotu,ach, pre mňa viac potešenia nieto tu, nieto tu.Páni mi sľubujú, ale mi nič nedajú,nikomu nie hodno veriť, len tebe, šuhaju.Ani neotvorím viac nikomu okienko,len pre teba, môj milenký, je moje srdienko.Chceli by ma, chceli, do služby tu do pánov,lepšie plakať za rodinou, lež tým byť poddanou.Doplačem, doplačem, Bože, sa ti do neba,keď ma dostať nemá šuhaj, zomrem len pre teba. * Takto biedou duša sa mi trápi,duch zas s Bohom naprotiv sa chlapí,rozsobnievam krížnym vedomím;do neba tam hlavu vyzdvihúvam,tuto v zem sa nohou prepadúvam,života stroj praskom si lomím;v nebi zápis, tu moc, právo, slova,meno kresťan, nestať Slovákovado smrti sa na tom ochromím.Ó, Jasoni, svety k sebe ťaháš,či mňa s týmto svetom len tu naháš? * Keď ja poviem, kde si duch môj býva,povedia mi, že sa mi to snívaduchomory tieto ledáke;keď ja poviem, že povedať musím,rieknu, iskry do pekla že trúsim,slovohlušné umy opaké;poviem, že dám dušu svoju za to,oni na to budú hádzať blatoškrečiac ako žaby vo mláke.Ó, Slovene, dávny slova synu,za teba niet viacej slovočinu,že si Slovák, už máš pre to vinu. * „Kresťan nech je samé tvoje meno!“Bohom mi tak dnes je vyrečeno,meno veko-slavo-spasenia!Drusovia kde? Všetko sa len volátým, čo mena toho je len tmola,všetko samé ľudské priemenia!A kde meno toto ešte majú,v ňom si záloh neba zakladajú,tam je svetskej slávy zotmenia!Jezu Kriste, meno nad vše mená,prestal už svet padať na kolená,čírym umom do neba sa báda,za to ale tak na hlavu padá. * Rád bych v kraji minulosti blúdil,teraznosťou dávnovekosť súdil,dejoducha stezky šľakoval;rád bych slovolične na pokrovcičiernom s učenými dejoslovcibielo život ľudský maľoval;háveď umcov líha tam a stáva,kto si doma Krista očakáva,netreba by inde nocoval;v každom dome nová starotina,smrť a čo deň to stará dejina. * Radoslaviť slávne o slobodeobčianskej, to napospol je v móde,i mne by sa práve ľúbilo;všetky práva rád by uobčanil,šťastnú bratstva roveň usvetanil,čo sa srdce za to nabilo.Slobodou sa ľudia zabíjali,jednou rukou dali, druhou brali,to ich pre slobodu skazilo:Takú zbojnič dajte na reťazy,slobodou čo ľudí ošialia pak právom stupí vám na väzy.Ale nieto ľudí na slobodu,tým, čo zdola súc, im kalíš vodu,to ich pre ľud navždy zhubilo,rozpust ľudu zas ľud ozbojníčil,tak i netak svet sa právom ničil;slovo kríža v Európe sa hudí,slobody viac nieto pre tých ľudí. * Myšlienku tú, ktorou Boh svet tvorí,ako v ume ľudskom tu sa vzorí,rád bych s filozofmi prezierať;zo stojiska svojho usobenstvamore nekonečné všedobenstvažmeňou mysli mojej vyčierať:[7]Ale mnohý všetko vypochopil,a predsa sa v kvapke slzy topil,keď mu dúštek z citu vyvieral:Nerád bych strom vedy drúkom zráňať,abych, keď sa budem k hrobu skláňať,na slamku sa viery podpieral. * Tešilo by ma i ľúborečia,o tom snahy veľkých mužov svedčia,že vec slávna reči spytovať;lebo to je mŕtvych, vraj, i živýchnárodov tam umných, tuto divýchduše ako pitvou skusovať.Filologi, berte vy tie žilkyna pravidiel nepočetných špilky,ja volím z nich niečo zosnovať:A už teraz jednu reč len skúmam,abych mohol v nebi obcovať,v jednom slove v ústach, v srdci ju mám. * Bohoslovcov mocná slovoprávnosť,tá mi bude, myslím, bohoslávnosť,i ja na to sily napružím:Zo Sionských budem volať stráží,čo tu ľudí mučí, čo ich blažía tak dobrej veci poslúžim.Neodpieram: ale na priekorysú mi tieto všetkých -istov spory,[8]nikda veru s tým sa nezdružím.Nie som rytier plášťa Kristového,ja mám vierou, ja mám vedou jehoceloživo jeho prasamého,za údelom plášťa netúžim. * Prírodoskum, len, vraj, to je znalstvo,vedoslavy novej bahochvalstvo,rád bych si to, veru, spredmetil;páral, pitval, číslil, krážil, krúžil,vecenstvom si vidovedne plúžil,[9]a tým nevedomstvu podsvietil:Ale neresť, skumci tí sa stalis odpustením číri h.....váli,[10]v tom, čo démon jejich nasmetil;tvorstvo znajú, tvorcu zaznávajú,očistomky v zákonoch ho majú,komu ako um ich navietil. * Viď, Božiču môj, nemám nádobypre to nesmierne tvoje požehnanie,ani niet u mňa súcej osobyna to predivné tvoje menodanie.Čo je mne z toho a čo sestrám, bratom?Chcel bych im platiť čistým rýdzim zlatom,a to na papier sa mi mení.A že poklad mám nielen na papieri,ale i doma, nik mi neuverí,nikto mi to neocení.A o mene tom budú tej mienky,že mu nezrastiem ani po členky,a nie že bych mu mohol byť do miery.A dobre ty znáš sveta obyčaj,že berie všahdy ešte obličajza samobytnú osobu.I k slovu „ľudia“ ponáša sa „blúdia“,vieš ako ľudia napospol tu súdia,za obsah majú nádobu.Moja myšlienka jako milenkaokrasy nemá mimo srdienka,nemá rúcha, zlata, domu.Či sa bude páčiť komu? * Sama som, sama som, nikto k nám nechodí,chudobným dievčencom dobre sa nevodí.Pod okienkom kvietok, biela konvalinka,nechcú ma šuhajci, že som len chudinka.Predo dvermi lúčka, široká je cesta,ide po nej, ide mladucha, nevesta.Ide svadba ide, už je po sobáši,výskajú, tancujú tí šuhajci naši.Pekne je to, pekne mojej kamarátke,susedovie Hanke, že má líčka hladké.Pekne ti, Hanička, svedčí parta zlatá,živôtok hodvábny a hodvábna šata.Moje líčko bielo, ale ohorené,moje rúcho bielo, ale len plátenné.Veselo družina domov sa poberáa na mňa chudobnú nik sa neobzerá.Nepôjdem na svadbu, trebárs ma i zvali:nemám party, čižiem, iba by sa smiali.Sama som, sama som, sama budem bývať,nikto ma nehľadá a musím sa skrývať.Poľutuj ma, Bože, z vysokého neba,keď si dal srdiečko, daj čo k tomu treba. * Viď, Božiču môj, nemám nádobypre to nesmierne tvoje požehnanie,ani niet u mňa súcej osobyna to predivné tvoje menodanie.Nado mnou rozklon tvojeho neba,ten krištáľny sklep tvojho svetloleba,rozsveta po ňom slncí jako piesku,lúčami zvonia svojeho rozblesku,to je Božieho slova zvon.Ja stojím tuto v jeho dutinea čuvy všetky sluchu si strojím,abych načúval túto svetlohudbua duší ľudských počul vekosudbu,slyšal slávny Aeonstva tón.Čo stojím? Vezmem srdce do ruky,ťažký perník srdce moje,uderím trikrát — a na tritlukyrozbomia sa mi slávne trizvuky[11]pravda, krása, dobro— troje,a predsa jeden sozvuk dušivnuký.Ó, zvuky ľúbe, ó, radosluch šťastný,trojhlase ústam nebožive vlastný.Sem sa do môjho, sem do čujenstvia,nech moje vami čujnie náboženstvia,pravdoslovneje moje človečenstvia,krásoľubeje moje počestenstvia,dobrodejneje moje vševolenstvia.Do zvona toho všetko vyzvukujem,bohdanstvie moje sám sa zazvonujem,budem trojzvukom tým zvoniťdo srdiec dušných, ale uželených,do srdečných dúš, ale utrápených,blesky, slasti, slzy roniť.Na hlasy také veď sa prebudiaisteže, iste tí naši ľudia.Do hrobov našich slávobylých otcovtie zvuky musia všeobživnou mocoukriesolúče city troniť.Bo, proti pravde ktože vydolí?Sama si je zbrojou, zbraňou,a proti kráse kto sa znevolí?Sama si je sebe daňou,a proti dobru kto narozkolí?Samo si je v sebe staňou.Skorej ohlušíš vzdychom rachot hromu,než treskom všetkých prázdnorečí lomutrojzvuku príhlas zabalvaníš tomu.Ó, zvuky ľúbe, ó, radosluch šťastný!Trojhlase ústam nebožive slastný!Zvoňže nám, zvoň na vzkriesenie,lej do srdca potešenie,potešenie do mojehodušesrdca strápeného.Viď, Božiču môj, už mám nádobupre to nesmierne tvoje požehnanie,aj budeš u mňa už mať osobuna to predivné tvoje menodanie.Vo svetle oka tvojho tuto stojímpod nebosklonom, pod temenom tvojím,trojzvuku toho prúdy svetlistézmenili sa mi v rieky lunisté,rieky lunisté v jednu zasa riekumojeho tvojho žitia večnovekú.Hľadím, hľadím do tej riekya vidím sa v nej a všetci, čo sediana brehu ľudia, všetci do nej hlädia.Vezmem si pohár, z tej rieky načrema hore zdvihnem a zdravkať začnem:Sláva, sláva buď na vekyBohu svetloslávorieky!Na svetloharfách, anjeli, hrajtea z hrobolomných trúb zvuky dajte.Pripíjam všetkým zdravice,všetkým, ó, všetkým, najprv Slavianom,Germanom potom a Európanoma potom všetkým spoluzemšťanom,ktorým svieti slnca líce:Za zdravia človekom, za zdravia,čo pravdu milujú aj vravia!Za zdravia,za vaše,za naše!Kto žije, nech pije,nech pije a žije,pije z toho vínanašeho Slavína,pije ako vodupravdu a slobodu,žije, pije z toho,čo ho toľko mnoho.Pime ho,pime ho,až do rána večného.Za zdravia tým všetkým, za zdravia,čo pravdu milujú aj vravia!Za zdravia,za vaše,za naše.Keď sa napijeme,trochu si zosnemea potom vstaneme;potom nám,potom vám,nám i vámv nebi u Slavínaz toho svetlovínabude dobre píti,bude slávne žíti;na vekynám i vám,na veky.Za zdravia človekom, za zdravia,čo pravdu milujú aj vravia,za zdravia!Ale čo je to? Hudba utíchla,anjela trúba v ách sa zadýchla,všetko razom onemelo;z pravdy pohára pijem, nedopijema zrazu mlkot kolo seba čujem.Čože? Či by všetko vymrelo?Ľak ma zaujme — kto sa neľakne,keď ľudu zdravká a ten mlčí neme,kto sa neľakne, keď na živých voláa tu si pred ním mátoha kvakne,hrozne na desnom kopci hrobnej zeme,hen, hynom hynie nemá smrti tmola.Strach ma presýpne, navidomočimedzi živými smrť ma preskočí;desne počúvam a sluch mojich ušív nemote žímor žímorne sa hluší.Všade ticho, hlucho, tupo.Pravdy kalich mi z ruky vypadnúcžblnkne do rieky, ja tu do nebapozrem a dívam sa vôkol seba,na rieku pak sa potom ohliadnuc.Trniem, žasnem, kapem, dívam.Zrkadlo neba mrakmi sa zastrelo,hudba nebeská naveky utíchla,zvononebosklon na chmáry sa sčrepil.Len bolo ráno, už sa zvečerilo,vzduch si zaachkal, zem si stonom vzdychla,mrak zhora hustol, až mi dušu zlepil,ohrúzil srdce v cite clivom.Len hukot hnevný začne rieka dávať,ja na ňu pozrem, tu vlas dupkom vstávať,miesto zračistých lún valí sa hlienhustotemný tak, že v mraku má tieň.Len tu i tam sa pomedzi lún stiskysvetlonoskali akési to blyskyjako svätojánske mušky.A z brehu tí tam — kde sa podeli,ešte-li žijú a či pomreli?A čiže divu kedy bývalo,keď sa to ľudstvu všahdy tak dialo,že len mrelo od pravdohlusky.Mŕtvo je, ticho, nik sa neozývaa moje oko do mrakov sa díva,či sa mi niekto spozorí?Nik a nik, niktoš taký je svet celý,keď mu zazdravkáš z pravdy pohára,nedba, neúfnosť, smrť ho omára,na slovo jedno vďaky nie je smelý,lebo sám sebe sa korí.Hlucho mi, hlucho, pusto len a pusto,temno mi tuto, temno len až husto.Čože robiť mám? Či tiež onemieť?Nie, nie, nemôžem, raz som už povedal,bárs i mi nikto odpoveď nedal,sám si to vlastným slovom osmeliem.Nad hukot rieky tejto vznesiem krikya do tmy strelím trebárs i z motyky.Hore, ľudia, či spíte,ozvite sa, ozvite,zazdravkal som všetkým vám,či mám ostať tuto sám?Hurá, hurá za pravdu,za pravdu i slobodu!Hukom rieka sa valí,precíťte, vy, ospalí.Zazdravkal som všetkým vám,zdravstvujte, všetkým volám,zazdravkal som za pravdu,za pravdu i slobodu,hurá, hurá za pravdu!Nič a nič — mráz mi kosti pretína,jak tomu, čo keď polnoci hodinav cinteri obdiaľ od spolnej dedinyzavolá „Kde ste?“ na zomrelých stíny.Nič a nič, ale cit-cit — čosi hlesne,počne čosi sa šeporiť,mihne predo mnou a pri uchu desnepočne mrmravo hútoriť.A potom odchriakne a nastrojí reči:Či sa to takto v noci kŕkať svedčí,keď sa ľudia na pokoji?Bláznivý blázne dáme ťa do chládku,pútko na nohy a na ústa kladku,bys nerušil nám dychmu našu sladkúa nenarobil v čírej noci zmätkuty i teberovní tvoji.Lún rieky tejto my sa nebojíme,dosť je tu hatí, bezpečne my spíme.Dobre my známe všetko si porátať,kde treba pustiť a kde treba hatať.Len ty do srdca balušíš.A čo ti toľko s tou pravdou činenia,či za to stojí ľudí z prvoseniadaromným tým krikom rušiť?Čo to za pravda? Čo je pravda tvoja?Spať to je teraz, či vieš, pravda moja,a čože je vôbec pravda?No a pakuj sa, choď spať, to ti radím,lebo ináčej potom si odhradím,ak sa raz ešte tu čert búriť nazdá.Kto je to? Nikto, preto, že ich je moc,vidno nenie ich, preto že je ich noca vo dne ich vidno nieto.Predsa nepôjdem, tu prenocujema noci právo tej premocujemmátajúc mátohy tieto.Pravdu kto nechce, ten nech sa jej bojí,liek neužíva, nech sa strachom pojí,i tak aspoň zlé vystrojí.A kto takému rád by osožil,ale nemôže inak, leda strachom,veru nezhrešil, keď ho v srdci plachomturňami aspoň pravdy mátožil.Veď že už iste len to ráno svitne,bár si po smrti, tým radšej precítne,tým bude väčšmi pravda mu milá,čím v noci šalba viac ho mámila.Ó, noci, noci číra, hustá, tmavá,máš veliké ty na tom svete práva.Ach, ja človek som hriešny[12]a v hriechu nepotešnýbez svetla milosti:Hriechov mojich bremenokde môže byť zloženo,ak nie v nočnej smrteľnosti?Sám sa hanbím za seba,trebárs aj oko nebanado mnou sa žmúri.Ach, tu v mojom svedomí,v najnočnejšom súkromísúdny deň mi dušu súri.Ako sa tam pred vamió, duchovia mne známi,vo svetle ukázať?Keď mi bude velenohriechov mojich bremenona vidom neba rozviazať?Tuto tej noci terazzakopem ja, hriechy, vás,nikto ma nevidí,len sám Boh vševidúcion cit hanby horúcidychom lásky svojej stydí.Na brehu tejto riekyzakopem vás navekyvy, nočné obludy —a keď rieka breh zmyje,nech vás múľom zakryje,múľom nespomnej zábudy.Tuto vás zakopávam,tak sa vás odžehnávam,dosť som vás už nosil,dosť pod vaším bremenomzem tú tlačil kolenom,kajúcnosti plačom rosil.Ó, noci, temná noci,tu ich do tvojej mocimoje slovo dáva,zanos jejich pamiatkutam, kde v predsvetnom zmätkunikda žiadny deň nevstáva.Ach, noc, moje počiatky,keď som v živote matkypočal byť, počal žiť!Ach, noc, môj koniec smutný,keď v hrobe nepohnutnýnebudem žiť a budem hniť.Ó, noc, veľké máš práva!Ó, biedna moja hlavanocou sa len zaviň,a keď sa noci ľakáš,načože na deň čakáš,bys videla len svoj záhyn.Buď Bohu poručeno,prečo bych to bremenodo hrobu nezložil,telo, hriechy, to i to,maj si noc to zakrytô,bohdaj by v tom viac neožil.Keď tak bude zloženô,oboje to bremenov útrobe tej zeme;potom duša potichuľahko sa v jednom vzdychuk Bohu spolu prenesieme.Ó, Jezu, svetlo duší,ty si takú noc prvšítuto prenocoval,vstúpils do zeme dolu,aby si v jej podmoluhriech sveta pred Bohom schoval.A tak ja, človek hriešny,nad hriechy som potešný,mám svetlo milosti:Hriechov mojich bremenotam je v noci zloženo,schované v zemskej smrtnosti.I tak počakám, tu prenocujema noci právo tej premocujem.Tam na površí zámok vynikáa z jeho veže kuvik kuviká.Ej, kuvikajže už na smrť komusi,veď to starý hriech, ten čo nás bantúši.A v doline tej, odkiaľ vietor fúkaniekto volá snáď? Ech, to sova húka.A čo to? Ani len pes nezabrechá,zo strachu i ten vošiel do pelecha.A kdeže hlásnik? Ten sa nenazdal,že bude ráno hneď noc — a zaspal,zaspal na noc túto celú.Len ďalej ešte, duša, tuto nocuj,a v noci tej sa mocou ďalej mocuj,bude jej len naposledykoniec už raz kedy-tedy.Ale čože to tamto tak sa kmitá,či, panebože, od západu svitá?Ja deň čakám len z východu.Širej a širej sa to rozsvetúva,zo seba samo jaksi rozjasúvapo mrakov tých temnom zvodu.Divno to ale — neide zhoratáto nového dňa toho zora,lež nahor ide zospodu.Tamto vidím už vrchy ožiarené,tam sa na zámku halky už ligocúa v dedinách sa na vežiach blyskocúkríže svitom tým zjavené.Čo, panebože, čo to, čo to je?Či stade má prísť svetlo to moje?Či sa západ stal východom?Bližej a bližej to svetlo sem ide,už kolo mňa svet mám v obzornom vide,bližej a bližej už vidím tiecťrieku, v odblesku kalnoluny vliecť,pátram, skúmam v šír rozrodom.Bližej a bližej, ó, poď, prijdi zora,čo kadekoľvek, zdola, lebo zhora,len si budeš tu, len sieti zasvietiša k duši túžnej ohňom sa privietiš;viac je mi jedno tvojej lúče mženia,než celonočné moje nocibdenia,viac, lež všetko moje snenia.Blíži sa, blíži. Ale čo to slychu?Hudbu jakúsi čujem v tomto tichuz toho tam svetla sem sa ozývať,ba vravu kúsi, ba krik, ba spev, ba vysk,mihavý jakás v žiari tej blysk a blysk,jak svetlonosky sa kývať.Veď z neba svitné milozoreniatak ticho ide ako myšlenia,ako rajského prúd snenia.Ach, či to asnáď je tá svetlohudba,v nejžto zaznieva naša vekosudba,znie našeho tón Aeona.[13]Ach, čo počúvam — to je nie ona,veď to akísi robia mamľasirozhlasorykné tieto halasy,z krčmy to idú ľudia podnapilí,dobre všahdy takým časy.Ale to svetlo, čože to značí?Či sa opilcom s fakľami páčitackajúc ísť v noci domov.Ha, či to zrýklo tisíc paromov,či to nadľudské sú azda hlasy?Skríkli to teraz — vivant, vivant, hurrah —preboha títo mamľasi?Ešte celý svet spiaci nám pobúria.A len idú sem a len idú bližšie,už sú tu, tamto na protejšom brehu,zastavili sa v svojom hlučnostehu.Ach, ach, toto znezrada,veď je to jakás fakľáda.Hajno mužov, žien, všetci horiacefakle nesúci, za nimi muzikazbožnelú nôtu akúsi cvrliká.A v to i bubny, i trúby vreštiace,i klarinety, i flauty pištiacezavše sa ozvú razom ako na tuša húf „vivant, hurrah“ kríka. * Vivant, hurrah naši páni,[14]čo na tejto sveta stránibožské pravdy povedali,čo za pravdu, za slobodu,za dobro ľudského roduvšetko slávne vykonali.Putá z nôh človectva sňali,rozum jeho rozviazali,vôľu jeho rozpásali,aby oba strečkovali,kadiaľ by si len zavzali,či sa rozum triezvy šiali,či sa vôli väčší, malý:Dúli, túli, chmúli, chúli,šúli, grúli, rulí, múli,oni rozum truľom dali,na fafákov nafákali,na šľachtošov nakvávali,na kazárov naskákali,Pána Boha pretákali.Kde sa tu raz všetci sňali,vivant, naši liberáli.Im ku pocte tá fakľádaa s muzikou serenáda.Z Pravdoslavíc sme sa sňali,vivant, naši liberáli! * Ha, to svetlobuch, a nie svetlohudba,nezneje to tam naša vekosudba,to nie tón nášho Aeona.Len trochu počkám, kým sa ukonáhajno to kríkať, niečo sa ho spýtam.Ale čo vidím? Koho to tam majúv truhle umrlčej? Čo s tým zamýšľajú?Medzi sebou sa trhajú sem i tama všetci truhlu tú by radi niesti,už tam ju majú, už ju nesú šiesti,k rieke nesú ju, ako ju doniesli,všetko utíchlo, ani len nehlesli.Ja to videl som — čohosi sa bálití svetohluční páni liberáli.Akoby čosi šípili zléhoz tohoto skutku nočného.Vtom si uchvátim priličný okamih —na liberálov zavolám, na samých:„A čo je pravda, povedzte mi páni,keď ste za pravdu tu tak ospievaní?Čo je to pravda, recte liberálci,keď za ňu vás tu chvália i ospalci.Ozvite sa mi, keď ste pravdozvanci!“Ale na miesto kej odpovedi„hahaha“ skríkli a zaraz vtedytruhlu hodili do rieky.Na to hlahol trúb, na to bubnov rachot,výšky a vresky píšteľ, kriku vachot,kriku „naveky, naveky!“„Tam si naveky, ty stará stariga,černokňažníckych rozumov šaliga,tam si, tam si, viac ťa nieto.Šesťsto tri razy rokov nás mámilaa devätnásty liberálov silado ničirieky tejto ťa hodila,už ťa zhltnú luny tieto.Už bude dobre na svete teraz,nebude karhať, strašiť, mámiť nástá vekošpatná starena,čo ju hlupáci, ktorých ona šiali,čarami svojimi odjakživa zvali,že vraj svätá nábožena.Už ťa prehltli luny tejto rieky,tam si stariga, tam si už naveky.“Zasa umĺkli, akoby sa báli,tí svetohluční páni liberáli,akoby čosi šípili zléhoz toho skutku násilného.Dosť času už mám volať na samých,na liberálov dobre mi známych.A — „služobník, páni bratia.Ako sa máte, ako vidím, dobre,čože boháčom! U vás pravda žobre,keď vám za ňu toľko platia.A — čo je pravda — povedzte, páni,keď ste takíto pravdosvetani,takí pravdosamozvanci?“Zasmiali sa mi ako šarvancia povedali: „Žiaden nevieme.“Jeden:Ba, ani vedieť nikdy nechceme.Druhý:Nieto na svete istej pravdy znaku.Tretí:Ja sa domnievam, že som jej na šľaku.Štvrtý:To sa domnievaš, to je len pre tebä,žiadna skutočnosť to nie sama v sebe.Piaty:Pravda je, čo viem; a viem, že nič neviem.Šiesty:Ba ni to nevieš, ja ti pravdu poviem.Siedmy:Pravdu len skúmam ja a nechcem viacej,a keby Boh mi medzi pravdoskumomdal voliť a pak medzi pravdoumom,môj Bože — tento, ten volím radšej.Ôsmy:Pravda konečná v priepasti leží,darmo za ňou svet hlúpy ta beží.A kto sa pustí za ňou do priepasti,neuvidí viac zemskej svojej vlasti,ani jej krásy a slasti. * „Tak sme si“ — myslím; veru z Pravdovína,zlá-nedobrá je to stará novina.Toľko za pravdu kriku, vresku, hluku,táž sa „čo pravda je“, tu ani muku.Len že nevedia - no z vašej nevedy,čože to vyjde ešte naposledy?,ak nie slepúnskej háveď žimribiedy.Z nevedy vašej vyjde vám nevestaprírody bujnej, len to vaša cesta.Ale to spása! Všetky pod jej kydlurozumy vaše všetkým vám sa vytľú.Majte sa dobre, Bohu vás porúčam,keď sa tu s vami naveky rozlúčam.A čo to za div zasa tu sa stáva —truhla vo rieke netonie, nepláva,ale na mieste jednom všahdy leží,pevne to leží, jakby na kryštálnejpevnine skalnej, na tej lune kalnej.Hajno fakľády vždy na brehu stojí,medzi sebou si čosi ticho brojí.Chmárami celé nebo vždy zadieto,tam zhora ku dňu ešte sa nehne to.Ale vo rieke truhla ako leží,raz kolo nej sa rázsvitom rozbrieži,lebo, hľa, truhla, sama sa rozsvieti,ako diamant slncom vo tme nieti.Nieti a nieti, roznecuje saširej a širej svetlokolesásvoje všade rozodieva.Hajno fakľádne vždy na brehu stojía toho svetla jakosi sa bojí,čudom sa len na to díva.A zrazu truhla praskom sa roztresne,i vrazu svetlo z nej sa rozblesne,svetlo slnca slnečnejšie.I vrazu zhora hromy zahrochali,i hromohlučné víchry zaduňali,zem sa triasla zo základu.Padneme na zem, ja i liberálci,tam prebudia sa všetci svetospálci,skríknu ako na deň súdu.I vrazu zasa všetko zatíchnea vše stvorenstvo raz si vydýchnejedným citom vykúpenia.Osmeľujúc pak vstaneme všetci,pravdobalušní, pravdoneznalci,ja i precítli tí svetospalci.Rozvietime sa a divné veci —z večera ráno,svetlosť, jasnosť belodenná.Zem, nebo v jednom svetle sa zaskvelo,rozkoše hlasom tvorstvo zavzneloa krvoluny tejto rieky kalnejrozzračili sa, čo v hlati zrkalnej.A tá, čo bola do rieky hodenáod nevedov tých pravdoneznanlivých,svet zve ju hlúpy - „svätá nábožena“,na tej svetlorieke tróni.V oslave tróni prejasného svetla,okolo hlavy hviezdami obkvetlá,v rúchu nebovom dúhou opásaná,v tvári anjelskej žiaľno uplakaná,ľútosti tam slzy roní.Liliu s ružou v pravici tríma,stigmy jakýsi vál v ľavici máa ten v svetlorieke tôni.A luny rieky dvíhajú sa horevrchom a vrchom, jak sa dvíha more.Ona pokojne si tróni.Anjeli húfne vôkol nej lietajú,súhlasozvučne „zdravas“ spievajú,„zdravas, ty plná milosti!“A to je ten vál, ktorý ona zvilaz tej noci mrakov, keď sa vyborilaz truhly ľudskej nevernosti. * Zdravas, ty plná milosti:[15]Ó, nebeská milostenka,zemskej noci svetlosienka.Zdravas, zdravas, milá, jasná,neboličná, svetlokrásna.Svetlojavná, svetlodajná,vekostajná, slncostajná,blahoprajná, srdcihájna,duchojavná, javotajná,myslirojná, dušekojná,slastihojná, blahopojná.Srdcejatná, živodatná,smrtistatná, bytovratná.Zdravas, jasná Milostena,Svätoslava, Svetlošena,nebovládna, neboladná,neuhádna, verosnadná,pravoradná, nepovadná,kvetovňadná, neuvädná.Ľudia hore, srdcia hore!Vo vašom je vekozorenebeská tá milostenka,vašej noci svetlosienka,vašom v čelo-veko-zore,vašom bohoslovotvore.Hore, hore, bohomatiku nebeskej vekostati,tróň na duší zrkadlinách,pevnej duchov na celináchtam v nebeskej vekostatia tu v čelovekomäti,tróň, tróň bohoslávomati,nech sa svet poslovosvätí. * Zdvihla sa letkom hore, ospievanáanjelohlasmi, svätá nábožena.Vyššej a vyššej zašla i s anjelyslavonebeskom v obzor svetloskvelý.Zmizla z očú nám, nezmizneš z pamäti,ó, ty milostná bohoslávomati.Vtom sa milostne po nás obzerala(na mňa i na vás, och, mne jedným zrenímsrdce moje sa samým okom stalo,jedno zo zrenia rozum mi rozmälo),ľalie, ruže do rieky sypala,padali tieto ľúbym hrdoznením,farbili rieku tú bieločerveným.Na to svätým nás krížom prežehnala.Všetko tu na to padne na kolenáa znakom týmto svätým sa znamená.Do neba potom slávne sa dvíhalaa potom vál ten ľavicou rozvlála.Ten sa rozvinul zasa v čierne chmárya premenil sa na brehové šiary.Do neba potom slávne sa dvíhala…Trón len ostáva, spravený z truhlytej tam umrelej, čo v nej ju vrhlipáni tí boli do tej krvorieky,kríkajúc: tam si, tam si už naveky.Trón ten ostáva — lež v tom zrazurozíverí sa, jakoby z rozkazua rozletí sa tými íverami,jako kamenčie rieky tej lunami.To je kamenčie, tie naše škrupuly,na ktorých umy mnohých sa vytknuli.Zmizla z očú nám, nezmizne z pamätiSlavomať viacej na zemskej postati.Stáli sme všetci v deji tom zídenína brehu rieky ako vyumení.A keď sa zjav ten zavrel nebosklonomudrela srdcia túžba lásky ronom,zavreli mysle živej viery lejou,vdel sa do duši duch dielnou nádejou,spásy radosť sa oblieklado slovoslavy a riekla:Na brehu rieky, pohádzavše faklydo nej, liberáli všetci so mnou kľakli,na brehu rieky tam sme sa zdruzili,v družbe premilej Bohu sme slúžili:spásy radosť sa oblieklado slovoslavy a riekla:Kyrie eleison: Pane, zmiluj sa!Bože, zmiluj sa nad nami,Otče, zmilujs nad dietkami,Synu zmilujs nad brat-sestrami,Svätoduchu nad svetami, telami.Gloria in excelsis Deo: Sláva buď na výsostiach Bohu!Ó, sláva Bohu naveky,Bohu slavosvetlorieky.Otcovi: sláva!Otco-synovi: sláva!Otco-syno-duchovi: slávana nizovýsosti,na výsonizosti;a tu doludietkam, brato-sestrám, svetom,hviezdam, slnkám, kvetom,všetkým spolu,čo majú boha-vôľusvätoslávny po-koj.Kredo: VerímVeríme v Boha stvoriteľa,veríme v Otca roditeľa,veríme v Syna spasiteľa,veríme v Svätoducha posvätiteľa.Slovom nás splodil,krvou vyslobodil,vodou opúvodil.Slovom nás slovaní,krvou nás občaní,vodou nás svetanív svätodušenské ruchnutie,v čistopanenské rieknutieslávorodaa v utrpanské tubytie,a v umučenské dožitie,a vo vzkriesenské prežitie,a vo vstúpenské všežitieslávoducha.Verímevo svätoducha-cirkev-obec-svätých,v rozhriech tela-vzkres-živovekslavobysta,v trojjedinéhoJa-neho,Ty-neho,On-ného,našehoslavobysta.Veríme!Veríme tak ako cirkev pravoslávna,ako verí cirkvi hlava slavopravná. * Tak! To je dobre! Sláva tej jednote,to naša spása je v tomto živote.Zo všeho nič je, keď je nie vše v jednom,z jedného nič je, keď je nie vo všetkom.Keď bude ľudstvo veriť všetko-jedno,všetko uvidí v jednom i v jedinedožije večnosť i v jednej hodine,užije Boha v trochu chleba-víne,v oči mu hľadí v každom smrti stíne.Nikda nedá Boh všetko len za jedno,jedno nedá pak sčiastky, ale všetko.Jedno je nebo slávy všeširoko.Ono musí byť jedno všem nám oko.A kto hľadí ta druhým, cudzím okomnič neuvidí, oslepne pod rokom.Tak! To je dobre! Sláva jednoviere!Poďme ku textu — každý svoj um bere,slúcha i slúcha, i hneď „na počiatku“,zdvihli si zasa jakúsi to hádku.Ale zasa, ale zasa —čo len myslí táto chasa?Na vidom divu teraz jednoveriaz nedivu vidmou hneď sa zas hašteria.Z divu a z vidu stanú sa im vitmya z toho všeho zostanú im fiťmy.Zmizlas z očú nám! Tak skoro z pamäti,ó, ty milostná mizneš, Slavomati!Hádka zoviera, hlúpi sa čudujú,zloduch sa smeje, blázni sa radujú.A ja? Ja som kalich hľadal.Bolo tam rečí, bolo tam tých krikov,a princípov tých a tých synoptikov,mýtusov, čertov, všakých kakymykov!Racionáli, supernaturálik jazyku jazyk do seba sa dali.Vresky a tresky zdvihli k tomu tristíde- a theisté tristorakí istí.A ja? Ja som si z kalicha zavdal.Zmizla z očús’ nám, bohoslávomati,zmizla si skoro ľuďom i z pamäti.Hádka zoviera, hlúpi sa čudujú,zloduch sa smeje, blázni sa radujú.Nebolo im dosť jazyky si sápať —začali z rieky to kamenčie chápať,škrupuly oné z tejto svetloriekyzačali lúčať do seba a škrekyrobili tak, že celý svet ohluchol,že nepočul viac, iba keď ho štuchol.Veď dušu ľudstva len tí zahlušili,čo slovo viery jedno pokrušili. * Čože sa, ľudia, len čo škriepite?Škriepite-li sa, teda sa nebite,bijete-li sa, teda že nekričte,mlčky sa sami, mlčky spolu ničte,sudba vaša smrť, ale smradne krikom,mŕtvi ste srdcom, trepete jazykomdo sveta, ako na samomukách,tak medzi blížnych šírite nákazu,že potom hynú jako na zárazua duchy dochnú vo vašich náukach.Ó, ty milostná bohoslávomati,zmizla si z očú, zmizla i z pamätiOniEch, čo ty kričíš, sprostá ľudská biedo,my sa za pravdu hádame!JaNuž a čože je oné vaše Credo?OniSprostači, rovnej tebe, ho necháme.JaVeď ste ho všetci na div vyslovili.OniTo naša bola slabosť len v tej chvíli,mdloba, čo silných aj duchov napadá,keď duša čosi nadľudného badá.JaTak vy zo samej sily ste len slabí,z rozumu všetci samého pochabí?OniTo nerozumieš, to je nie pre teba,to ty nechápeš, to je myslibyt náš:keď na to svojho sám rebríka nemáš,nikdy nevyjdeš do takého neba.JaAle to „credo“ raz ste povedali,či ste si slova svojho tak nestáli?OniTo je pro forma, to nádoba stará,z nejžto rozum náš ducha sám vyškvára.Všetky podobné viery staré gráty,chrámy a krámy, knihy a ornáty,všetky cirkevné malchy, plášte, šaty,do pece jednej všetko to dávamea v peci tejto ducha vypáľame.V zániku ohňa duch nám takto vzniká,vec je to pekná tá dialektika.JaA čo potom duch ten bezdobý robí?OniNech čo chce robí, keď sa raz vyduší,nech si je voľný ako sa mu sluší,ako mu vôľa tak sa zasa vdobí.JaAle či si duch ten nerobí žarty,či neutečie niekedy vám v čerty?OniČerta utečie, veď ho dohoníme,jak habakuka za kečku lapíme.JaTo je nasilu: čo tak on a z neho?OniAni dobrého nič a ani nič zlého,pretože nieto v ňom ani jedného.Ale to máme, aspoň zasvätenci,že mu to zjeme, čo mali zjesť ženci.JaVšetko za pravdu? No a čo je pravda?OniDuch, to je pravda; znáš ju, jak ťa navdá?JaZnám to i ja, lež čože, prosím, je duch?OniDuch je život.JaA život čože je?OniRuch.JaRuch alebo ruch — ale čože je to?OniNiet ruchu ďalej nad pochopy tieto.Zastati musíš tuto, nikam ďalej,ži, alebo mri; múdrej, lebo šalej.JaVedľa toho viem, čo som vedel vlani,darmo marím čas, porúčam sa, páni! * Vtom — kde sa vezmú, tu sa vezmú — trajavyskočili na nich odzadku hurhaja,Läuro i Jaso i Läľo sa dalido nich a všetkých v rieku pohádzali.Utonuli všetci aj sa utopili,ešte v poslednej dychu svojho chvíliskríkli: „Za pravdu, za ducha, za slobodupijeme večnej ničirieky vodu!“Strach ma presýpal, vezmem sa na nohy,lebo z ľudí tých stali sa mátohy,čo na poludnie jako poludnicesrdcadetí nám berú na tisíce. * Ujdem odtiaľto rýchlym mysli behom,pôjdem a pôjdem rieky tejto brehom —nech bude ona bláznom ničirieka,mne bude kúpeľ svetla pre človeka.Ó, kde si, kde si, môj drahý Slavíne!Bol som ti na zlej teraz ja hostine,z pravdy pohára pil som, ľuďom zdravkal,vzdychalo všetko, ani pes nehavkal.Len čosi zo sna krochkom zamumralo,ach, čiže sa mi, čiže sa mi stalo.A tí, čo prišli s onou serenádou,začali pravdou a skončili zradou.Skončili zradou proti nábožene,a — čo je horšie — v samej pravdy mene.Div si ukázal a z divu kapali,pre samú pravdu teba neuznali.Daj si, Bože tým, na dlaň svojho ducha.Viď, Božiču môj, že nemám nádobypre to nesmierne tvoje požehnanie,ani že nieto na mne tu osobypre to predivné tvoje menodanie.Že čo je pravda? Jedni — že nevieme,že ani vedieť nemôžme, nechceme.A ty že si kto? A pak čože som jav jednote s tebou mojeho svedomia?Keď si ty nie on, pravda večná, živá,čože budem ja — nička neboclivá.Ak si ty nie on i s Bohom clivo mi,Boh-Neboh mi je, nech si má tam hromy.On ma zunuje i ja ho zunujem,po lucifersky sám sa zabohujem,a budem ešte lepší, ako on je.Ale tys to on, ó, Ježiši Kriste,ty bohorodný prvší slavobyste.Tys Boha môjho pravda, láska, svetlo,tys jeho srdce z duše mu vykvetlô.Otca Syn Boží, v ktorom Boh sa ľúbi,za tú ľúbosť mu dal vše i vše sľúbi.Tys to on veru: ja že pravdu neviem?Že ju nemôžem vedieť, že ju nesmiem?Ja jemu — plno všade, plno Boha,nevstane, nehne sa tu len v ňom noha?Mal by necítiť nikde jeho dychu,ni v ruchu života, ni v smrti tichu?Čo vzduch, to bych: dychom jeho.Kto prvý dýchnul — prijmite, vraj, ducha,Ducha Svätého; dýchnul pravdou prvšívo svete na svet, tým on svet udobil,otca v Bohu, v sebe ducha zosobil,v tom dychu jednom večnosť nadobyl,a jest prvší i posledný,prvší jeden, my s ním jedni.Kto prvý dýchnul pravdou, ten je pravda —veď kto je niečo, tým ani nedýcha.Od veku Boh dýchnul, dýchal pravdou.Kto v čase dýchnul tak prvý? Syn jeho.Preto je pravda, Boh-človek a duch-života je prvší i posledný,prvší jeden, my s ním jedni. * Všetko ti, všetko, ó, drahý Slavíne,z kalicha duše mojej tu vylejem.Na svetlooltár tvoj v jednej hodinesamojeden tu celý obetnejem.Všetko vylievam na svet tento suchý,darmo i darmo, grunt skalnatý, hluchý —lebo to v priepasť bezdušnosti vsiakne,alebo príval, dôpust, preč ho splákne.Darmo i darmo — a čida že čuda,keď vzdelaný svet je taká ostuda,akýže bude, čo vzdelanstva nemá?Keď je tma svetlo — akáže tma sama.Trojjedinú svet ten bohyňu vzýva —pravdu a krásu a dobrotu; alemodloslužba to len je sebelživá,v zúfalosti ju konajú ošiale.Zadeli matku do truhly nevery,kamže podejú tieto tri jej dcéry?Kde ani ešte pravda nemá dychu,dobroty, krásy, tam niet ani slychu.Hej, svete, svete europejskej slávy,ešte z nepravdy si len pravdovravý.Akože, kde sa mám ti do tvojehorúcha obliecti trblietoskvelého?Ty ma vysmeješ a Boh ma zavrhnea požičaný odev zo mňa strhne.Keď sa oblečiem do mojeho Krista,zasa ti budem smiešny pietista.Povie mi každý: to je už von z módy,to je odedza deťom neslobody.Vo svetosláve každej môj je Slovákokúňavý a večitý len novák;len v svätosláve tam je starý známy,nezmenil ešte krámy si na chrámy.Čože vyslovím tým slovom slovenskýmdo očú takým hrdošom svetanským,čo slova perly Kristovho na cundráchnosia a hviezdy nebeské na plundrách.Utečiem odtiaľ rýchlym mysle behom,pôjdem a pôjdem rieky tejto brehom.Ó, kde si, kde si, môj drahý Slavíne,verus’ ma v súdnej objal to hodine.Lež keď si mi dal také požehnanie,dajže mi bytie, s ním dajže mi stanie,dajže užiť ho s bratmi a sestrami,bársi aj medzi len štyrmi stenami.Nech mi vykvitnú z môjho srdca city,ako nebeských hviezd zorničné svity.Dajže užiť ho s tou mojou rodinkoumedzi Tatrami milenou chudinkou.Bársi aj sláva sveta nám neslúži,nech tvoje slovo len Slováka duží.Keď slovo dals mi, ku slovu aj meno,daj duši s duchom na sobáš aj veno.Ak ty vo mne sám slovom si nebudeš,darmo je všetko, čokoľvek poviem;ak ty vo mne sám Kristom mi nebudeš,darmo na svete kresťanom sa zoviem.Všetko na márnosť márnivú vyjde mi,v nebi na nebyst a na hriech na zemi.Idem a idem rieky tejto brehomuž povoľnejším mysle mojej behom.Ó, kde si, kde si, môj Slavíne drahý?Toľko počul som toho sveta kriku,že duša stenie mi od tej záľahya sama pritom ťarcha požehnaniatvojho mi srdce na dno viery zráňa.Ale ty mlčíš v tvojom neboliku.Ó, keby si sa len teraz ozval mi,sklinenému tu pod dvoma návalmi.Len slovo tvoje, ba len pol slovíčka,všetky utíši surmy toho sveta,prestane v duši mojej každá priečka,vrchovať budem nad zloducha zdurmi.Ale ty mlčíš v svojom nebolikua ja ohluchnem v tohto sveta kriku.Idem a idem po tej rieky brehu.Zastať tu musím, niet mi ďalej behu.Tu sa predo mnou kryštálová skalaprehnula, strmou výsahou vypäla.Sprava ma rieka, zľava vrch úšustýani kroka len ďalej už nepustí.Čo tu robiť mám? No, naspäť sa vrátim,veď vedľa rieky cestu nestratím.Ó, domov, naspäť domov, len čím skorej,stesknilo sa už veľmi duši chorej.Ó, domov, naspäť, trebárs i do hrobu,len by rozkydol už túto ťažobu.Darmo som išiel hore touto riekou,zastati musím pod touto zápriekou.Darmo som hľadal pre slovo nádobu,právo ktorého Slavín mi požehnal;darmo som hľadal sám svoju osobu,pre meno spásy, ktoré mi Slavín dal.Už ho súzvučať s bratmi a sestraminijako, nikde, nikdá nedá sa mi:lebo pre slovo to nemám nádoby,lebo pre meno to nemám osoby.Už sa len vrátim domov, bárs do hrobu,len by si mohol zložiť tú ťažobu.Zložiť sa nedá, ó, nijakým činom —diamantovým pribitá je klinom,na srdce klinom hlboko do duší,už mi ju odtiaľ nikto nevyruší.Ach, koho raz Boh v zápase uderí,ten z bohoviery sám si viac neverí,a koho raz Boh sám sebou obťaží,darmo zo seba zhodiť seba snaží —bo proti svetov ťarche funt neváži.Kdeže sa tedy sám z tej ťarchy zhodí —prosto nemožno; tak je k nej pritknutý,jak nebeský pól sám k sebe prikutý,sám v sebe nebom so sebou si chodí.Ó, vekostála večnosť vekosuchá,jak zaľahýnaš na ľudskosti ducha!Teda sa vrátim s tou ťarchou do domu,ani nepoviem ni slova nikomu,ani nemôžem, nemám na to hlasu,veď sa mi stratil v tom sveta halasu.Povedať nesmiem, nemám na to mena —a meno kresťan tu nič neznamená.I budem si žiť v domácom súkrometak ticho, tíško, jak v hrobovom dome.Žíti budem len, abych preživoril,dokiaľ je vôľa toho, čo ma stvoril.A budem tvoriť z toho požehnanialen sebe sám si, keď nemôžem s nikým,a budem sebe sám mužom tolikým,koľký len môž byť pre svetské zaznania.Len si budem žiť tu tak, tak tíškom,že ani sebe nebudem si slyškom.Kto sa dobre skryl, ten, vraj, i dobre žil,a mudrec ten byl, kto mlčky všem svedčil.Ja budem z ľudí, keď oni nechcú byť,ja užijem ich, keď zo mňa nechcú žiť.Svet sa radšej dá užiť ako žije:srdce ti odoprie, skôr ti podá šije.A na Spasiteľov na ulici hrmía svojich bláznov vo svetlici kŕmi,hotuje na tých meče, magle, kríže —a vrahom svojím ešte ruky líže.Keď mu zazdravkáš zo slovokalicha,nebude ti piť z neho víno čisté,býti musí mu hriechom zákalisté,býti musí v ňom mam, šaľba, pleticha.Tak slovopiscom napospol sa stáva,jako istému nezbytnému hmyzu,že v ustavičnom ľudotelohryzu,len mrcha krv im jejich živnosť dávaOj, veru budem s mojím slovom čušať —či budem spievať a či budem kušať,rozkmásali by mi ho slovoderci,šliapali po ňom by mi tí neverci!Doma sa s menom s požehnaním Božím,doma jak v hrobe so všetkým sa zložím.A keď by mi aj prišlo vyjsť do svetabude mi celá postava odetáválom, čo tuto po tej rieky brehurozvila svätá ona oslávená —pred ňou čo padnúť svet musel na kolená.Ó, meno drahé, svätá nábožena,pri veleslávnom jej do neba stehu.V oblaku tohto valu, keď mi vôľabude, pomedzi svet pôjdem, čo tmola,žiadna dušička vidieť nebude ma;mne predsa každá všade bude zrejmá.Všetko uvidím — ako žijú ľudia,ako sa smútia, radujú i blúdia,ako sa trápia, klamú, mámia, šudia,zdierajú právom a týrajú mocou,brnkajú vo dne a zhadzujú nocou,chvália do očí a za chrbtom tupia,na dvore márnia a v komore skúpia.Vidná mi bude takže lačná pýcha,čo sa nadúva, bárs od hladu zdychá.(Zo slovanských porekadiel)[16]Pôjdem na bály, tance, svadby, hodya poprepácam všetky zvyky módy.Obcovať budem všade so všetkýmia budem predsa všetkým nevidinný:s časutratnými budem hrať kartáči,hovoriť budem všetko s darmožráči,ba počujem i pľuhákov škaredých,čo majú chlúbnosť v skutkoch smilnobledých.Budem sedávať i u panských stolova budem i tam tmolou,všade sa prejdem, vysoko i nízko,krážom i krížom, ďaleko i blízko,v palotách pyšných, v chudobných chyžinách,po hlučných mestách, po tichých dedinách.Ba i do pekla pôjdem — ani tam manikto nevidí, nezbadá, nepozná.Tak budem cele v Bohu s Kristom skrytýa náboženy do válu zavitý.Tak budem tmoliť sa — a čože, k čomu?Aby som zo mňa dal, čo komu, tomu.Tu z požehnania môjho niečo dal,tu moje meno zasa mu prišepkal,bez vedovidu divom tým prekvapímich duše a naskutku ich dolapím.Hrúzotajné to vtipne im mrknútkya vdesí dejné do srdca pohnútky,bo svetu, čo nie hájno je a tajno,všahdy toho mu obecno nedbajnoa slova má už toľko ako leskuhviezd a neváži si ho ako piesku.A dušu ľudskú jasne neprenikápravda, len keď ju z mrakov bleskom zmyká.Ach, hrobov zemských háveď hlasopustáviac ľuďom vraví, než reči všech ústa.Čožeby bolo, keby prevraveli,iste by všetky ústa zanemeli,ústa zanemeli, srdcia utíchlia duše jednou večnou pravdou vzdychli.To bude k tomu, keď tak budem chodiť,mnohým osožiť, nikomu neškodiť.Ale tyranom, ľudstva vlkolakom,mozgy čo žerú nám, krv našu pijú,k tým sa dostať, k tým nevideným šľakom,ej, na tých, na tých zaháčiť si šiju!Ale by ja tým, ale by ja tým dal!Čo? Len by som im niečo pošeptal.Čo? Aby už razom ich všetkých čert vzal!A čo je z toho? Z tých slov pôjdu stíny,mátohy na nich, cepy, gilotíny.Hejže sa vrátim teda s tým do domua budem tak žiť, jak by ma nebolo —a predsa budem všade tam okolo,keď budem, iste budem komu-tomu,kde padne niečo zo života stromu.Domov sa vrátim, veď mám ešte času.[17]Ale toť druhá v takom horostasucestu mi spätnú balvansky zastalapri rieke samej kryštálová skala.Kdeže sa vzala? Veď jej nebolo tu,keď som sem išiel; čože to znamená?Ach, vidím a viem, to moju prešlotuzavalila tá neprelomná stena.Čo to za hrozný musel býti škodník,čo mi ju zvalil na môj vlastný chodník?Ó, musia to byť bohovské ramená,čo naložili na zem tie bremená!A keby mohol na druhú tú stranu —ale tu zasa vrch mi strmí stromomzo žulového jakoby balvanuvšemocnej ruky zrazisteny lomom.Zo strany štvrtej nepustí ma rieka,bo popri samých skalách tých preteká.Dumajúc myslím, že tu koniec púťu.Predsa zavezmem pevne si nejakovyslobodiť sa z tohoto zákrutu.Ale nemožno nijako, nijako.Skôr by som vyšiel na Davalagoru,[18]lež vynoril sa z úže tej oboru.Kus neba len zriem nad hlavou vysokobelaso skvieť sa, ako dlaň široko,takže by mi tma celkom tuto bylo,keby mi svetlo rieky nesvietilo.Teda sa k svetlu, odkiaľkoľvek zračí!Zvidnejšie mi tým, čím sa kde viac mračí.K rieke sa obzriem, vidím svetlovalyjej pomedzi tiecť práve také skaly,dorovna tiecť jako nado vzpruhuruka všemocná vytiahla by stuhu.Akoby Váhu od Turca ku Strečnurozpäla prostým ťahom posteľ riečnu.Vidiac popátram, konca nedohliadnemtej svetlorieky, mysliac neuhádnem.Ó, tvory, tvary tvárne mojej mysli,tu ste na skalách týchto mi zavisli,tu pomin je váš v času tej úžine,vy i ja s vami, všetko sa to minie.Tu všemocná vás večnoboha silana skaly tieto vekmi priklínila.Vám stihu niet viac tu, ste dostihnuté,večnosti bodom jedným primihnuté.Vám letu niet viac, tu ste odkrielené,vám tuhy niet viac, tu ste pritúlené,ó, moje mysli mladovekohnuté!Bo, jak ďaleko môžem len dohliadnuťpo rieke dolu, pomedzi jej brehy,diaľ ďalej zrak mi nesú prúdu behya vidím, vidím, a čo vidím? Vädnúť.Po skalách času vädnú tie myšlienky,v úžine času tenú jako lienky,tenú a tenú až do svetloriekyzábudou smrti zapadnú naveky.Po skalách času vädnú ľudské city,v osudu tvrdzi tvrdnú jako slity,[19]tvrdnú a tvrdnú, že sa z nich tie skaly,bez citu, čo sa tuto nastavali.Nad času tvrdzou, nad jeho úžinou,nad jeho hĺbkou, nad jeho výšinou,nieto len prienik, priesvit Hospodinov.Prešlobudúcnosť koho tak zavrela,toho len večnosť v prítomnosti celá,u Boha milosť tomu len a blahávo vzdychu každom od času odliaha,v úžinách času lósu spomáha.Ó, duša moja, dych aj čas vydýchneša v Bohu večne sebou si utíchneš.Čo, keby som sa do tej rieky hodila svetlovodou čas môj oddovodil?Čo? Načo bych to ešte inak mienil,keď ma čas takto zôkol obostenil?Tak mi buď vôľa, bude po všem veta,nudno mi času, nudno toho sveta,nič nevykonám na ňom viac dobrého,lebo i v dobrom len to zlé je jeho.Nič nevykonám ani Božím slovom,by znelo z úst mi vo zvuku hromovom,rozrazí sa mi o tie času skaly,vo mlkot na nich zoskaleje stály.Nič nevykonám ani menom oným,by znelo ľudstvu hlasom svetozvonným —na skamenelých citoch zbezcitneje,v zábudy mlkot stály sa podeje.Tu, tu sa vrhnem s oným požehnaniem,s predivným oným jednomenodaniem,bez sveta sám tu pre seba ostanem.No, svete, maj sa dobre ako len chceš,ja sa mať budem, ako ty sa nevieš.Maj sa tu s tvojou prešlobudúcnosťou,ja sa mať budem so svojou večnosťou.Už sme si spolu tu viacej netreba —nič tebe zo mňa a mne nič je z teba.Nekľajem ťa ja, lež len ľúto ťa mi,že sme len dvaja boli tuto sami,a predsa sme sa nemohli zniesť spoluv života tohto nebobežnom kolu.Rád bych bol s tebou v pokoji nažívala v lone svetla s tebou bratsky býval,ale tys nechcel, že vraj, keď nie takto,že som nesúci pre teba ledakto.Ej, no keď je tak, tu máš, brate, rukuz času tohoto na večnú rozluku.Maj si na západ svoje histórie,maj si na východ svoje fantázie,od Nimróda až po Napoleona,od terajška až do človectva skona.To mi je ľahkosť proti tej ťažobe,čo mi naložil Slavín v jednej dobe.To moju — tvoju prešlosť a budúcnosťnechám ti, berúc sebou svoju súcnosť.Len sa ty pevni pri tej rieke času,len na svoju si nemni bohospásu.Len zabohuj sa, len sa zluciferčis pravdonevednými tvojimi neverci —uvidíš, že ja, jeden človek z neba,pochovať prídem, braček, ešte teba.Dám ti zasvietiť slncofakľami,dám ti zaspievať hviezdochórami,bo smrti tvojej noc tá bude hustáa celý nesmier hluchá bohopusta.K pohrebu tomu už tu slzy roním,keď to tej rieky smrtnú hlavu kloním.Dobre sa maj tu, ťažko mi bez tebaísť je, bársi aj, do tej slávy neba.Nuž ale idem. Ó, ty cit pominu,vitaj mi, vitaj, v tomto tela stínu.Ó, vekocitnosť, k Bohu privinúť sa!Ó, citovečnosť, v Bohu pominúť sa.Už, už sa kloním ku voľnému zhynu —vtom čujem:„Synu, kdes mi, drahý synu!“Matka zavolá, matka moja drahá:„Ach, synu, synu, radosť moja blahá,poďže, poď domov, dávno čakáme ťa,že sa ti niečo stalo, ľakáme sa.Vráťže sa, vráť k nám z toho sveta skoro,ach, mne je na smrť, veru na smrť choro.Úbohej učiň potechu mi sladkú —poďže si vidieť, dočím žije, matku!Len ťa ešte raz ku srdcu priviniem,prv, ako sa ti naveky pominiem,nemôžem zomrieť, kým ťa neobjímem.Ó, dieťa moje, srdca môjho slaha,poďže, poď domov, radosť moja drahá!“Hlas mojej matky pritkne zvratným citomku zemi tej ma oceľným by nitom.Ó, tomu hlasu ktože aj odolá,ten z lona vekov človeka vyvolá!Ja so svetom som už bol rozlúčený —v materskom cite k nemu som vrátený.Už som sa hrúžil vo večnosti celý —ale detinstva cit ma zdvihol vrelý.Ó, citu tohto nebeským kalichomi svetlorieku túto vypil by som.„No, čo neideš?“ - Ktosi sa ma pýtaa za ruku ma prívetivo chytá.Ja sa obozrem a vidím pri sebečloveka - muža v staroby velebe.Biele mu rúcho dolu až po päty,okolo bedier pás má skvelozlatý.Tvár mu anjelská kýmsi svetlom svieti,oko nebeské milozorne vieti.Hrúzoradosť ma prejme na to zrenie,duša mi v tele slavospevne výskne,srdce sa zluní, v mysli sa mi blysne —iste to mi je od Boha zjavenie.„Pravdaže ono.“ Môj zjavenec povie.„Všetko sa zjaví, čo Boh jasom zovie.“JaA ktože si ty a akože sluješ,keď i myšlienky moje nemé čuješ?OnEj, čujem, čujem, lebo myšlienka soma všade svojím počujem sa hlasom.JaAle na svete tomto kde ti je staň,a meno aké, to si vedieť žiadam?OnJa som slovenský prvý súci kresťan,všade som doma a len teba hlädám.Poď domov, čul si, že ťa matka volá,vidno, že k matke vrátiť sa ti vôľa.JaVôľa mi, vôľa, čo by mi nebola;ale dobre vieš, že z toho zápratunieto mi domov už viacej návratu.Bol by mi to Boh, čo by ma z tých lomovvyslobodil a zaviedol ma domov.Ale vidíš tiež aké mám bremenood spasiteľa na mňa uloženô.To nevynesiem z času tej úžiny,nikdy nedôjdem života výšiny.Daj mi porady, čo počať dá tu sa,kto si, nekto si, keď si len môj drusa.Dušu mi tiahneš i srdce ku tebe,dajže pomoci mi v tejto potrebe.Bo nič je zo mňa, nie som viacej súcido času toho, do sveta, do núdzi,ani byť nechcem, bárs proti nevôlitejto mi vôľa kýmsi duchom dolí.A veru nebol iste by odolal,keby hlas matkin nebol ma zavolal.Ty si divodej, divom si sa tu vzal,učiň, abych sa ku materi dostal,alebo sem ju prisúď, to tej tône,nech sa tu miniem na jej lásky lone.Bo času behom tak som už oslabol,že vo svete som sa už celý zabol,tak, ako keď som v lone matkinom bol.Do toho lona, do náručia skona,keby ma vzala len ona, len ona.Na smrť je chorá, keby ma vzalaa smrti bôľom jedným porodila,a Božej Matke na vek ma oddala,a nebomliekom na vek vydojila!Ó, drusa drahý, liniem dušou k tebe,poraďže, pomoc mi v tejto potrebe!OnPomoc naša vždy je od Hospodina,čiže je vek nám a či len hodina.Sám si pomoc raz, keď ti vždy pomáha,človeka nikda bez seba nenahá.Len človek jeho často zanecháva,od neho večne časom odostáva.Ó, brate, nevieš ty ešte hodinouvzati na seba oblek Hospodinov.Preto si slabý, bo ti duša nahá,času povetria preniesť je nemahá.Dám ti neba dlaň, čo nad tebou jasní,obleč sa doňho a budeš v ňom šťastný.Ale keď sám Boh nebo rozostiera,na celokrásny všetkým oblek merá,volí si radšej odievať sa lístímv rajotúžnosti daromnej kusistým,tá kusodrobná malá ľudská viera.I ty si taký, bol bys neuverilSyn keby Boží bol ťa neuderil.Ale že si sa s Bohom chytil zapas —na svete tomto slabovoľnom máš čas.Lebo koho svet jak teba zoslabils tôňami jeho v márnom, špatnom boji,ešte sa sila ostatná v ňom zdrojí,keď sa na Boha napokon pochlapil.Lebo ľudosvet, keď už prezrel seba,povie ti potom, že vraj nieto neba.Bieda mizerná, najprv seba zničiťa potom čo je samé všetko priečiť!Lebo ľudosvet veď len časom žijea z veku čas sa mu dňom každým vije:Z srdca božieho svetlovlákna tie sana čase čo sa zvíjajú kolesá —ale ľudosvet, keď starobou tyjea času rúcho sám sebe ušije —povie ti potom: „Nieto viac obleku,už je po čase, nieto večnoveku.“Bieda mizerná — najprv zodrať šatu —a potom nechcieť na ňu ni záplatu.Vyžije človek seba, vyžije svet —čo by nevyžil, keď jednoletný kvet;užije celé slnce v radovôni,vädnúc si, sám sa svetlom k sebe kloní.Ale to ľudstvo, keď všetko užilo,tak, že žuvadlo viac mu neslúžilo,povie ti potom: „Jajže mi, márnota,už som doužil, nieto viac života.“Bieda mizerná - najprv smidku žuvať,a potom vlastný celý chlieb vypľuvať.Bieda mizerná - najprv víno vypiť,a potom vinič nechávať v zemi hniť.Človek celý svet prekoná rozumom,sústavy nebies meria vedoskumom,pulz duše macia a ducha postíhaso svojou ženou — prírodou kde líha;pod jeho umu váhou zem sa pučí,ale ju berie celú do obručí.Do radov stavia bytelstvo trojríšneprírody, jak cár muštruje ho pyšne.Do jednej dierky železa zavŕtadeväťsto devätdesiateho čerta,citujúc toto tisícruké plemäz vody, z povetria, z ohňa i zo zeme,že skoro peklo celé si vyškvaría rozíde sa v ľudské plyny, pary.Na tejto zemi zostal on Paromom,prstoželezným špicom velí hromom.A kde to zájde ešte duch človeka,keď sa tak honiac pred sebou uteká!Ale keď príde na možnosti hrádzea prekročiť má len hrob jeho noha,z únavy zemskej keď ďalej nevládze,povie ti potom, že vraj nieto Boha.Bieda mizerná — najprv zdoliť ďasya potom nechcieť s Bohom ísť za pasy.Ľahko ti márnosť zhodiť a zunovať,ale to je moc s Bohom sa probovať.Keď je celý svet nič ti — čo nelapíšBoha, keď sa tak proti svetu chlapíš.Dajsamibože, sú to za víťazia —všetečkujú tým svetom ako deti,a keď sa im Boh slovíčkom privieti,k sebe sa stúlia a jazyk vyplazia.Bieda mizerná — radšej seba zničiť,ako sa Bohu, keď nás berie, žičiť.Všetko je márnosť — lež kto márnosť marí,tomu sa osmeľ, tu pozri do tvári,a nie len pozri, lež okolo pásaoviň sa dušou, telom mu — to spása.A nepusť sa ho, drž sa duchom, schuti,dokiaľ svet na svet pádom sa nezrúti.A nepusť sa ho, lež ti nepožehná,a meno slávy večné lež ti nedá.Bol by si taký aj ty, ale máš čas,že si sa s Bohom mocne chytil zapas.Máš požehnania práce, povinnosť, moc,slovo i meno máš v tú časnosti noc,od Boha dané - môjho, tvojho, svojho,k oslave jeho, mojej, tvojej stroj ho.Že bohadanosť tá ťa obťažila,kaj sa i kor sa — pokora tu sila.Pekne sa duša, pekne sa zohýnapod nebeského bremenom Slavína.Beda tej duši, čo sa nezúboží,keď sa jej v náruč sám Pán Boh položí.A že si slabý — Boh si slabosť volí,tá sa na sile jeho všetka zdolí.Aby tak slabosť všetka — ničia byla,a tvoja vlastnosť — jeho vlastná sila.(Hľadáš nádobu, osobu — tu máš slovo — stojí zatov časnosti i večnosti. —Ja— ako? — tak.Ja— koho — teba.)[20]Bo pred Bohom je slabosť sila každá,ak nie, teda je dušná sebevražda.A to slobodná človekova vôľa —len silu Božiu chcieť v slabosti tele,a to najkrajšia jeho je i doľatouto silou sa zdoliť, skrušiť cele.Bo to je slabosť smrti, moc života,že sa na tejto len tamtá stroskotá.Bo to je sila tej ľudskej slobodycez škrupinu sa prekľuvať prírody.I nebo toto je tiež len škrupina —len bohaľudskou vôľou sa roztína.A keby satan bol len za minútupre Boha slabý — vystál by pokutu,pokutu pekla večnú a do nebavyšinul by sa naveky zo seba.Hej, drusa milý, čiže si šťastie mal,že ťa v slabosti takej Boh náš objal!Čiže si šťastný, že si sa popružil,aby si sa ním obohomužil!Čiže si šťastný, že si tak bol slabý,že si necítil nič, len tú moc Božiu —bol len keď ti tu svety nespomôžu,Boh ťa konečnej zo mdloby vystrábi.Ó, slabosť šťastná, ó, nemoce sláva,v nejžto sa Božia milosť dokonáva.Nádobu hľadáš pre to požehnanie?Osobu hľadáš pre tvoje nazvanie?Nikde nenájdeš, čo pôjdeš do neba,ak si nie doma, ak si nie u seba.JaÓ, domov, domov, ale čože z toho,keď doma u mňa nieto nič, ničoho.Ani len času — i ten nám svet zobral,darmo Slovák zaň tisíc rokov žobral.OnChudobných duchom Pán blahoslaví,čože povie tým, čo času nemajú!Že jejich je vek a že len čakajú,dokiaľ celý svet časom sa unaví.Koho do takej Boh dal času tíše,sám tomu večnú históriu píše.Čo svetoľudstvo doposiaľ dejilohodné je, aby v čase to zhynulo.Tú doma máš a tú máš u sebai včera i dnes, akej ti viac trebav týchto skalách je plno histórieštyr tisícročí — predsa tesno ti je;ľahni si doma len na srdce jedno,srdce úprimnej lásky vernej, čistej —čo ti je ináč časom ako biedno,nuž sa ti viacej za hodinu snije,ako je v celej histórii hmlistej.Ale trebné sú z Boha i tie skaly,aby sa ľudia aspoň z nich stavali.A čo darom je, to nikto nekúpi —z nich sú paláce, budú i chalupy.I tebe voľno — bársi celý ten lomvybrať na jeden svojský slovenský dom.JaÓ, domov, domov, ale čo s tým slovomv mĺkvotu onom vykonám domovom?Ó, domov, domov, ale čo s tým menomv dome slovenskom vyslovím znectenom!OnSám seba človek najlepšie počuje,doma sebeslav najslávnejšie sluje.JaNo, teda spôsob slova i osobyten mi je treba, ten mi nesnádz robí.OnAch, čo sa trápiš? Ja ti v tejto veci,keď v dome vašom tak sú ticho všetci,i v dome vašom i v celej dedinetak radím slúžiť slovenskej rodine.Keď ti je slovo pravé i moc danáa k tomu slávne aj meno kresťana,buď v noci času jej teda ty hlásnik,buď teda kresťanskoslovenský básnik!JaBásnik, ó, básnik — oh, teda to bylo,čo sa mi v srdci a v duši hnietilo.Ó, slovom týmto začrel si mi z citu,vynoril zmysel, mne samému skrytú.OnTo by si bol sám zo seba vystatil,keby si domov skôr sa bol navrátil —ale so svetom si sa dlho pantal,a do sveta si márne reči mantal.Teraz už cítiš, že do jednej trúbyso svetom dúchať len ducha ti hubí.JaAle čo z toho, drusa môj milený,keď to na svete nemá teraz ceny.Básne by zlaté, lež milšie sú banena zlato, striebro v tejto sveta strane.OnZasa ti len svet; z neho sa vyvádzaš,zavše sa predsa ešte naň ohliadaš.Čiže zabúdaš na tie času steny,alebo na lós tej Lótovej ženy.Daj si povedať a choď už raz domov,ja ťa vyvediem z týchto času lomov.JaAch, domov, domov! Čože básniť ale,veď i na báseň doma sme o mále.OnBa to sa mýliš: Kde ťa svet zaznáva,tam sa počína tvojej básne sláva!JaTak teda myslíš, že mám bájislavuv neslove tejto Slovákovej pravú?OnTak je to veru; kto je pred- za- časomtohoto sveta, básni vekov hlasom.JaA kde sa vidím seba, tam kde mojichvo pred- za- časných týchto poliach dvojich?OnV tejto tu rieke a v týchto tu skaláchmôžeš sa vidieť tak ako v zrkalách.- - -Ruky rozkrížiac na dve strany svetamôj drusa milý učiní zázraky,úžiny časov rozsvieti súmraky,takže sa stanú ako svetla brány.A pred i za mnou tvrdonemé skalyzmenili mi sa na svetla kryštály.Predo i za mnou zračisté zrkalov osvete jeho osobenstva stalo.Na obe strany obzerám sa, divom,zázrakom vidím seba, vidím jehoa vidím celý srdca rod mojehočloveka, množstvo zriem v pohybe živom.Ako keď niekto medzi dve zrkadláprotisebné si horiacu postavísviecu — tu sa mu v rade nedozernémnožstvo svetiel tých nekonečne zjaví:lebo sa jedno na druhé z jednéhoa zasa tretie odnáša z druhého.Tak sa vidíme v prešlo-budúcnostivšetci spolu až naveky v večnosti,tak sa vidíme v nesčítanom množstvespolu osobne každý v jednom božstve.Ja a ty, drusa, všade so všetkýmiv nekonečnosti vidíme sa s nimi.Ja a ty i on, každý osobitnev množstve tom s každým vidíme sa bytne.Ó, Vide, Vide, svätý Svetovide,všade mi nikto z oka viac nezíde.Ja na vše strany obzerám sa divom,zázrakom vidím sa v rodinstve živom.A času obor tento, šíre skrely,to svetla-lúče, ktoré skameneli,aby sme lepšie na vek sa videli.Už to začína sem-tam sa premávať,jaksi rozličné hlasy aj vydávať,už to hovorí ako morehlukom,už to i spieva všedušným súzvukom.A to sú reči, a to sú jazyky,tie ja rozumiem i bez gramatiky.Ó, vekoslychu, bohoslušný sluchu,už ty na večnosť sluješ v mojom duchu!Tu ti ostanem, tu môj drusa drahý,tu sú večnosti tvojej-mojej prahy.Nech tuto žijem z toho vidoslychu,vo sveta časnosť nepôjdem viac lichú.Tu sa dostanem do tej spoločnosti,tu bude byt môj všeosobenosti.OnNo, veď si tam už, ani čo by si chcelkamkoli zájsti, neminieš sa odtel.Ale keď musíš a máš isti domov,sám seba vybrať musíš z tých vidomov.Ja ťa ukážem tebe v tom vidomu,aby si vedel, kto si a čo k čomu.Ja ti ukážem tvojho sebeslava,ten bude tvojej básne milovrava.Všetku tu poznáš predešlobudúcnu,všetku objímeš radoživosúcnumatere tvojej i mojej matoru,otca tvojeho i môjho patoru.Vo vidu jednom uzrieš človečenstvo,a v divu jednom prezrieš veškerenstvo.To bude tvojej básne miloslava,básne slovenskej večná dejeprava. * Tisíc osemstvo štyridsať i štyri[21]písali ľudia, o mne išli chýry,že pre akúsi slovenskú to dumubezpochyby, vraj, pochodím z rozumu.Nášho ma ľudu srdcia ľutovali,čerti a páni jeho sa mi smiali.Bo na tom svete pravda je len v básnia komu s tým čin, ten sa svetu blázni.A to bolo to, že som jedným kusomčasu vybavil s oným mojím drusomštyri tisíce rokov za hodinu.Kto by tú nemal za bláznosť novinu?A predsa, veru tak je; lež pre koho?Kto sa rozumie, ako duch do toho.Lež pre toho nie, ktokoľvek sa dívado neba slávy ako hus do piva.Ani pre takých, čo do brucha vierupodeli, že im rozum svine žerú.V tom roku som ja skutočnosť prekonala smrti ríšu prežialil, prestonal.V tom roku na mňa šli divy prorokaz mrúceho mojej matky drahej oka.V tom roku slovo živkom do náručiaprišlo mi oné z jarosvetlolúčia,kto dieťa prijme, prijme Jeho-Krista,kto Krista prijme, prijme Boha-Bysta.V tom roku som sa otcom synovi stal,meno ktorému svätý slovenský dal —a vtedy Tatrín Slovákom sa zjavil,by oné slovo u nás rozoslavil:„Ó, nebojže sa, milomalô stádca,kráľovstvo slávy dal vám neba vládca.“Keď ho vyblysnul našej do súcnosti,šiel do jasnej nás čakať budúcnosti.Tak veky človek prežije do roka,do mysle vomkne večnosť mihom oka! * Ak chcete ďalej vedieť, čo sa stalota ďalej so mnou — počujteže málo.Môj druh dýchnul potom na tie skaly.Hneď sa tu svetlo-vzducho-plynom stali,že v lone jejich žiť, hnúť sme sa mohli,ničmenej ony z miesta sa nepohli.OnVšetko je tvoje — vraj — na vekokolo,buď Pavel, Peter alebo Apollo,buď svet, buď život, buď smrť, buď prítomnéveci, alebo i veci potomné.Všetko je vaše: a vy? Vy ste jeho,čo je majiteľ večný toho všeho.Tento vo všetkom i nad tým váš je tiež.Čože už teraz ešte, drusa môj, chceš?JaRád by Pavel bol, Peter i Apollo,keby mi to byť z Boha možné bolo.Rád by každým byť mužom dobrým, slávnym,učeným, cnostným, svätým, slúžnym, hlavným —učenocnostnosvätoslúžnohlavným.Čo na svete tom žil alebo žije,rád by byť každým mužom histórie.A to, drusa môj, by ver dobre bolo —jedno že by som potom už bol niečím,druhé že keď bych každým tak sa stal,svet neomylne by si beh inší vzal,lebo by zvrtol histórie kolo.Veď sa naopak dosiaľ vždy krútiloa akokoľvek pánboh dobre ráči,lež ľudosvet sa jeho mi nepáči,to v kolese tom mamotmomotilo.Hej, drusa, tým byť každým, to by bylo,na svete potom inak by sa žilo.OnKeď by si bol tým, ale nebol si ty,nebolo by to všetko tvoje — i ty.Ale si a bol si — tak si každý ty,keď i nie zjavný, tým lepšie že skrytý.Aspoň nebudú ťa po smrti chrámať,kolesom svojej histórie lámať.A čo to mnieš o histórie zvratu,to by u teba, tak ako u všetkýchvyšlo na svete dejislavov riedkych,takže na istú tú slávu i špatu.Koniec celého sveta histórieje: Boh najlepšie tak ako chce žije.JaTeda z každého načože mi treba?OnTreba z každého tebe na vek seba.JaTeda sa vezmem a domov utečiem,ako sa vezmem, tak sa tam vyrečiem.OnSám seba človek najlepšie počuje,domasebeslav najslávnejšie sluje.Ja ti ukážem tvojho sebeslava,ten bude tvojej básne milovrava.Na tvoju vôľu koniec ten priviazalBoh, ak tak žiť chceš, ako on prikázal.JaNo ale ten svet rád bych do vlády vzalveru by spôsob inakší mu by dal.Musela by mi tá príroda slúžiť,musela by sa lepšie s duchom družiť.Nesmela by mať nebezpečné ruchyohňa i vody, povetria i zeme,a čo si s nimi rady dať nevieme,zazávoril by všetky jej zlé duchy,keď by rozkázal slncu: svieť, nepáľ, hrej,alebo dažďu: teraz tíško sa lej!A keby velel búry, zemetrasua nedopustil zimy, neúrody,a zrušil navždy mor, nemoc, nehody —a slovom pán byť tej macoche času:Hej, drusa, tým byť — a bych s tým šafáril,že by inakšie život sa nám daril.OnVeď i to môžeš, keď máš na to mieru,máte-li ju ty a pak všetci jednuv toho, ktorý to môže, živú vieru,v Boha-človeka prvú i poslednú.Vieru to celú, ó, čo tá utvorí,keď leda zrnko jej prenáša hory.Ale zo hriechu tí vaši auguriz pochyby žijúc, božia sa prírodou,zákony pevniac vrtia sa náhodoua zrnom viery kŕmia sprosté kury!JaZa všemocného sudca mravnej spravy,nech ma na jeden len rok Boh postaví,ukázal bych ja poradenstva slávu,navždy priviazal bych pravdu ku právu.A ku každému hriechu trest dopadný,cnosti ku každej dobročin náhradný.Krivdy a zderstvá, klamstvo, podvod, zrada,násilie zbojstva, samopaše vláda,fígle zlodejstva, mordy, bújeť smilstva,rozbaženého ochlasty opilstvaa bruchobožné skvosty a nádhery,na chudobizeň zloradné výškery,všetka tá háveď toho zapeklenstvapadla by môjho v moc vládoboženstva.Čiže by ja to celým svetom stíhal,bičom bolestí telodušných švihal:Hrúzy a strachy, bázne, desy, ľaky,zrádce, porážky, hostce, šle a šľaky,zimnice, triašky, cholery, hatmázy,všetky nerestné a morné dôpustyna to posielal by ako dážď hustý,všetko by trestal, každé svojmi rázy.Kdežto teraz už mlčia Božie hrozbya na dobrých sa nič nedáva prosby;a bohabojných márne sú výstrahya svetomúdrych daromné úvahy.Nik sa nechce káť, lebo sa báť nechcea na strašidlo nevidné smeje sä.A čo tu viacej pridáva bolestije, že za hriešnych musia cnostní niesti.OnKeby sa Bohu tak jak tebe chcelo,veru by všetkých i teba bolelo.Lež komu dáš tú bohovskú robotučloveka vymôcť z trestného klopotu?Veď to je svätodejnosť Božej vôle —svetlom milosti hriešnym oči kole,oči i srdce, dusné do stŕpnutia,nevole ľudskej večného nehnutia.A ty tu každým hnutím dobrovoles ním zasedávaš si pri súdnom stole.Súdu neujde nikto, ani trestu,kto si milosti svetlo dal zahasiť —keď nedá viac ni bohláske nespasiť,Boh ho pošle sám na stratiska cestu,Ale tej hrúza potom nekonečná,bo sa tam priepasť zeví mukovečná,že sa duchovia verní jej ľakajú,preto za hriešnych z ľútosti znášajú.JaSú naše prítomné i budúce veci?Akože sa s tým podelíme všetci?Tu chce mať každý osobitne všetko,čo sebevoľné stvoriteľa decko.Rád by mal všetky svety na ihračku,jako dary má zemské na ruvačku.A my sme pri tom najhoršie obstali,bo ani kúska času nám nedali.Na včera i dnes a zajtra ni zniku,pre Slovena niet o tom vraj ni slychu.Ó, kde je naša prešlosť, kde budúcnosť,reč, drusa drahý, ukáž mi, či taká,jak ju pomýšľam, jak ju mojej čakána svete tomto stálej túžby vrúcnosti!Zrob to, ak môžeš, čo bys to nemohol,veď ty si času skalami tu pohol.Tu sa ti dávam s telom-dušou celý,bo čo by tisíc duší a srdci mal,nech by sa v kryštál vidu skameneli,nech by zadeli sa na vek do tých brál,len by to vidieť a vedieť ja mohol.A čo mi z duše tej, čo z toho srdca,bárs nezomrel som a nežijem predsa.Mriem za životom a život ma morí —videti život biedny a bezčestný,cudziny zadav pyšný a nerestný —srdce citeľné lomí, kruší, borí.Ty tuto bývaš v tých času kryštáloch,všetko vidíš, vieš v pevnom svetle ducha,ty si pokojný v tom svetovidomu,máš duchabytnost, lež bez citu rúcha,bez boležiaľu, bezo smrtistonu,bez meny mienky, bez blesku a hromu,bez viery, lásky, daromnej nádeje,bez všeho všecek, sám a so všetkými,ty, ty si on z tých, jichž ískam šľapäjeod prvosvitu mojeho svedomudumami a všedomysly mojimi.Na si to srdce — nech sa viac nemučím,sám so sebou sa pre teba rozlúčim.Nech tu skamenie toto srdce bôľne,tu v času všeho skryštálenom svetle,lepšie mu, než tak, keď sudbou nevoľnéživotom biednym len tlie a tlie a tlie.Prejmi ho, prejmi, ó, ty svetlo vidu,všetko presiakni kroz-nakroz ho sebou,v ňomže skryštálej, k vedomia poklidustaň sa vedomca hlavou okolebou;len umovidným, vidomným okom,samosebesným, čírym, jasnovečným,vovidoviedaj všesvet jedným zreníma neporušno žiadnym citom chcenímbuď samo sebe všetkým časov rokom,všech dejín, tvorieň, morieň vekotečným.Tak sa mi duchu zapodej v tom ruchu,takto mi ruchu staň, stoj byť v tom duchu.Rozmávam sa, rozmávamdo šírovšesveta.Už je, už rozdieta,letí, letí, lietasvetlolúčamimyseľ do rozviduvšehomíra klidu.Už ťa, srdce, nechávamna tom zemskom svete,v tvojom vädnom kvete,už tam si, tam stlieteiskrou životažalosti, radostina pach hynulosti.Už som si tu všade sám,bez citu, bez rucha,bez vôle, bez ňuchavo vševidu ducha —som, čo som, to som,môj je pokoj, vesmír,môj vekobyt nesmír.Ticho sa stalo, ticho to nesmíru,zašli mi slová v tuposť vekočíru;tak ticho bolo, že som ho počúval,ako sa samé do seba tíšilo,ako mi srdce viacej už nebilo.Ba že som počul ako kamenelo,ako mi v ume jagavé svetlelo.V tom tichovidu pohľadím na drusu —srdce moje mi v rukách svojich trímaa — vzdychajúc — ho k hrudi svej prižíma,ako by ho chcel sám do seba schovať.Ja ani na to netúrnul som málo,veď sa mi, ako som chcel sám, len stalo.Ale v tichu tom len tu zrazu potomčerti sa ozvú halasným hahotom,že sa mi srdce, drusovi tam v rukách,desilo, triaslo, by na akých mukách.A drusa srdce to, čím sa viac chúli,ku hrudi svojej tým živejšie túli.Ja si pomyslím: i tak dobre sa mať,už ani čertov viac sa nebudem báť.Len treba vedieť, len všetko rozumieť —to, to je sila, čo sa nedá Bohu,ešte i s čertom hrá na podvalnohu,v tej sile srdce musí mi vyšumieť.Maj si ho, maj tam, môj drahý drusa,diaľ ďalej svetlom mysli moje prú sa,mizne mi, mizne radožiaľcit z mäti,všetko sa ničiac zákrnne mi hlatítu v duchobytu, to vo vedovidutíchnem a tíchnem už vo vekoklidu.- - -Ticho to stojí, ticho to nesmíru,v nesobu zašiel som už vekočíru.A drusa môj len ak vzdychá, tak vzdychá,srdce mi túliac k sebe spieva sticha:Láska v nesmíru, ó, Ježiši,[22]všecitu Boha v níži, výši,otcovo srdce tys, ó, synu,v tebe sa duchy k Bohu vinú.Cez tvoje srdce k sebe idú,nesobenosti svetovidu,aby tam boli, kde to si ty,ty v boholáske zjavne skrytý.Od veku si ty svetlozorný,na veky z Boha svetotvorný.Všetci duchovia ponad časyzahľadeli sa do svekrásy,do svetovidu, do všeslávy,zaboli svojej do zábavy,na stvorocitnosť radožiaľnu,na radostajnosť smrtivalnú,na boholásku srdcepálnu.Ach, zaboli sa na človeka,na toho z raja ich úteka,na jeho žalosť lásky túžnej,na jeho biedu vôle slúžnej,na jeho veľké svetom bludy,na bohotrestné nad ním súdy.Nechali srdce v tej priepasti,v cudzine trapnej morovlasti:Zapovrhli ním jak odrodom,nechali všetkým času zvodom.Len ty jediný nestvorený,mäl si, že z Otca si rodzený,[23]tys to pocítil tam v nesmieru,čo ono srdce v časomieru.Tak si sa počal svätoduchom,tak zosobil sa veko ruchom.Do srdca jednej sklonil panny,ó, mužo-panno požehnaný.Rozhahoce sa satan na tie zvuky,zo vzdychania tej lásky sa vysmieva —a moja myseľ sa len šír zadievado svetovidu a srdce opúšťa —ale drusa môj nepúšťa ho z ruky.OnKeď sa duchovia svetlom vzňalia zo svej krásy vôľu vzali,srdce to Božie zapovrhlia boholáskou tou pohrdli.Závideli byť i milovaťotcovi Bohu a duchovať;zachceli Boha zanebožiť,z trónu milosti otca zložiť.Len ty si verný a poslušný,ty srdcorode svätodušný,a to poslušný z výš do nížavšebolestenstva smrti kríža.A duchovia tí svetlokrásysú a budú vždy besy, ďasy.Rozhahoce sa na to desúnstvo,rozhnevosurmie pod nami besonstvo.Nad jeho peklom, kde sú večné mukyvedarodaných duchov srdceničných,v neboleradocitu sebepyšných,drusa nepúšťa srdce moje z ruky.A moja myseľ sa len v šír rozmávavo svetovide a srdce necháva.Nič ma netúrne z neba ani z pekla,ni z boleplnej prešlobudúcnosti —ja sa zavíjam do vekosúcnosti,um čo skalohlať je už nepreseklá.Maj si len srdce moje, maj ho, drusa,diaľ ďalej svetlom mysli moje prú sa,boleradocit zmizol mi preč z mäti,všetko sa vekočasom vo mne hlatí,tu v duchobytu, to vo vedovidu,ticho si bývam už vo vekoklidu.OnÓ, či nebude kto mať dostibohsynu tvojej na milosti;a tvoja krv či začervenítú bledoríšu umných mnení?A tvoje telo, čo zje a zvieduch? A zo seba sám vytrezvie?Šaľ sa len tebe, len zas tebesrdca ľudského v tej netrebe.Už ťa človekduch nechcieť mieni,chce ťa necítiť v utrpení.Láska v nesmieru, ó, Ježiši.Všecitu Boha v níži, výši,svoj do priepasti kríž hodenýna nebi učiň zahviezdený.Nech sa človekduch vše, kde bieda,svojeho srdca neodjedá.JaMaj si len srdce moje, maj si, drusa,diaľ ďalej svetlom mysli moje prú sa.Boleradocitu nemám žiadneho,nechcem a nechcem nič zo zeme, z neba,tu v duchobytu nič mi viac netreba,človeka, Boha, času, nič ničieho.„Sláva mu“ — na to skričali satani —„veru si náš už, už si k nám zavítal,sám si pre seba z pekla nás vyčítal,tešte sa z neho, pekelní katani!“JaČože? Vy biedni dušelovci viete,že vy po srdci človeka bažiete —ale ja nechcem nič, a vás vše najmenej.Vy chcete božstviť, závidiace Bohu —ale ja nechcem, nezávidím tomu.Vy si robíte z biedy ľudskej smiechy,keď sa sypú z nej ako prachom hriechy.Ja sa nesmejem a z hriechu najmenej.Svetlo vaše je posmech na cnosť, na zlosťa duchobyt váš nekoj, hanba, zázrost.Mňa sa netýka z toho nič, poltroní,vy ste neroveň mne všetci démoni.Vám je človek už majstrom, ba že vládcom —mne ani sám Boh nemôže byt radcom.Maj si ho, maj, to srdce moje, drusa,vo mne to žiadne city nepohnú sa.Kam sa ti páči môžeš ho zaniesti,nebudú aspoň čerti mať ujesti.OnÓ, matislavo, ó, Mária![24]Všemoci teba neprečaria:Ty svätodušná milostena,všahdy si panna — matka — žena.Oroduj za to srdce biedno,tak jako za vše, za to jedno,nech sa vo svete nezatratí,ducha upros mu, nech sa vráti.JaPrírody matky nie som viacej dieťa —tam do jej tône mysli svietia.Netreba duchu tej bohorodice —sám sa plodí on na bytov tisíce.Sám sebe svojím svetlom v sebe sloním,do lona matky viacej sa neskloním.Hlas mojej matky[25]Kde si, srdce moje, ach, kde si môj synu,za teba dožívam poslednú hodinu.Čo som ťa volala, neohlásil si sa,ach, nad mojím srdcom kameň pohnul by sa.Kameň, tvrdý kameň, ešte tvrdšie skaly,nad materskou láskou veru by plakali.Srdce moje, syn môj, kam sa, tam sa tratí,ktože mi ho naspäť, ktože mi ho vráti?A zomrieť nemôžem, dokiaľ nevráti sa,bo na zlom svete mu zle vodilo by sa.Zviedli by ho strigy, zloduchovia zviedli —moje drahé srdce vlkolaci zjedli.Žiaľ sa matier, žiaľ sa, Bože spasiteli,že na svete dietky v tej sa pochybelia že neostanú naše nebožatápod materským srdcom, čo klonkou, kuratá.Pošliže mi domov mojeho sokola,veď aj tys mal matku, čo tou matkou bola.Kde si, moje srdce, ach, kde si môj synu,pre teba dožívam poslednú hodinu. * *Ticho prestalo: búra hrozná vstáva,hejže, či azda chce sa duchu vzbúriť?Obzoru môjho svetlistá záplavasama zo seba začína sa núriť?A v času skalách kryštálových bleskyv nesmiere diaľnom a v blízu, tu v okumihať sa počnú jako mysli v skokua jako city ruchnú hromu tresky.Pod nami hahot démonov ozve sazavše a v búre dunotu zájde sa.A drusa môj tu len tým väčšmi vzdycháa vzdychom každým búrky množí silu,zrazu vyleje sa z hnevu kalichasvetlopal uzný na myseľ zavilú,na sebedušnosť jej to všenecitnú,na zanovitosť jej to duchobytnú.A času skalypraskom sa pukaliv rozruchudo vozduchu,v rozbrydudo divovidu,v druzgotu,v chropotu.Do zahluchuzašlých vekov skalochlumyváľajú sa v truchlé rumy;rumy sa krušia na kruchy —z nich bezsrdcé tu neduchyhávedie sa vynárajúvo svetlopal ten hádzajú.„Chladno, chladnoa neladnov duchabytubez pocitu;zima, zima vo vševidu,vo svetlokryštálnom klidu.Von, von z toho ladu, von sa, tam do toho svetlopalu,to je lásky oheň žhúci v radoteche, v radožiaľu.Ta sa, ta sa,len jedno mženia,jedno pocíteniaživota!Nech si zájde večnosť naša v jednom okamihu,len si môžme ešte zažiť lásku, čo raz stihu.Čo raz, to raz, to umrieme, len aby sme žili,žili, žili a cítili, milovali a plakali,a na večnú Božiu lásku vďačne umierali.“To Božej lásky súd, či tam obstojím?Ha, to var aj mňa začína už páliť?Ale pokoj len — tak sa v duchu kojíma jako skala nerozrušná stáliť.Ach, moje srdce, tamto v drusa rukách,zažlo sa svetlom, horí v lásky mukách;v hrúze tej súdu, v surme vekov časov,odduchovených tôní hromohlasov,v halase pekla, jak pod nami ruchá,rozzavujúc sa na tie tône ducha,vo všerozvratu chaosného ďasu,kde počať musí doba duchotrasu.Môj drusa srdce moje do mňa lúči —[26]na ti ho naspäť, vraj, ty si nie súci,na to ni hoden, aby si bremenoKristovo nosil, nosil jeho meno.Ale ten oheň lásky Božej žhúci,nímžto je toto srdce zapálené,nechže ho strávi na ducha záživu —choď domov a skús — tak ti je velenéz milosrdenstva odvečného divu.- - -„Materské srdce vezmi si, vezmi si,na tom len tých svetov ťarcha ľahko visí.Materské srdce znesie to bremeno,ktoré je, slabúch, tebe naloženo.Materské srdce zosobnieva menom,čo tvojej duši mĺkvej dal ON venom.Ono je neba — zeme samospona,ním sa len koná zákon do neskona,Slávo-Mária ty si naša Onavo vekoslnnom jase nebosklona,daj toho drusu do matkinho lona!Keď mi ho prídeš sem, by sa ukojil,príďže jak treba, všetek v celoživua nerozlučuj, čo Boh Otec spojilv jednotu Ducha Svätého na veky,v boho-človeka živote na veky.“A to povediac — preč ma mihom svojímvysotil odtiaľ — a tu som, tu stojím.- - -Medzi Poludnicou a medzi Kriváňom[27]stojí pahor milý, šumné lesy na ňom.Tam som si ja zastal po tom Božom súde,stojím v šírocitu, v myslí bôľnom trude.Okolo roznášam po Liptove zraky,vidím nad Kriváňom státi búrne mraky.Lež nad Poludnicou jasný deň si leží,pod ňou zrkadlivý Váh si šumom beží.Ale nad Kriváňom rauchá to hromami,milý mocný Bože, čo to bude s nami!Liptove, Liptove, tatranské doliny,v úvaloch na rovni rozsiate dedinya v dedinách tých ľud, milosrdný Bože,ak mu nespomôžeš, nik mu viac nemôže.Dolu Váhom Slovač až tam do Komárna,čiže má byť úfnosť naša všetka márna?Hej, bude — nebude: ako chce pánboh dá,veď sme aj my tuná, i pre nás niečo má.Dolu Váhom rieka, slzy riekou tečúa luny tej rieky srdcia naše nesú.Nesú ich, nesú ta dolu do Dunaja,a tam ich, vraj, dajú lapať kupci dvaja.Jeden za turáky, druhý za grajciare,budú sa z nich hostiť na našom, vraj, kare.Ale skorej Váhom prestane tiecť voda,než-li srdcia nášho vylapajú roda.Na tých našich srdciach ešte sa Váh spätí,zatopí tých kupcov, srdcia naše vráti.- - -Liptove, Liptove, kraju horošťasný,keď na seba vezmeš kepeň letojasný,pekne vyšívaný Rusalkou, Kvetenou,blisky vykladaný Klnkou rozslonenou,[28]a keď si zaspievaš hlasom horozvučným,a keď si zavýskaš jaskom riekohlučným,a keď si zahvízdaš vtáčkov pištekami,a keď si zanôtiš srdceslovenkami,hej, čiže si krásny, ty nebeský mladoň,veselo si skáčeš samý živoradoň.Ale to si len dnes, a čože od včera?Za klobúkom nemáš od tej Slavky pera.Tuším, že ťa nechce tá pyšná dievčina,veru z toho, braček, nebude hostina.„Chcela by ma, chcela, ale jej zbraňujú,za kéhos cudzieho pána ju hotujú.Ale ja, veď ja tým, veď ja im vykážem:ukradnem si milú, nech len žitko zviažem!“(Topograf., etnograf — história — potom moja postať,povolania… — pieseň: Liptove, Liptove, slovenská otčizeň,u teba mi náděl veku .... trýzeň)[29]- - -Pochválen pán Kristus. Akože sa máte?Ja som posol z Turca — veď ma vari znáte?Viete, keď sme spolu barance pásalia na laziech seno voňavé zrábali.Prinášam vám smutnú od vašich novinu —mamka ide zomrieť vám každú hodinu.Všetci vás pozdraviť srdečne kázali,a že by ste, vraj, prísť čím skôr nemeškali.Že nemôže zomrieť, dokiaľ neprídete,len vás ešte vidieť žiada si na svete.To mi ona sama, chudinka, kázala,a to mi povedať veľmi dotúšala.Úbohá tá stvora dobrá, či sa trápi!Ako deti plačú všetci u vás chlapi.Pán Boh jej daj skoro zosnutie spokojné,bolo že to srdce milé, bohabojné,koľko razy mne tá, mne biednej sirote,dobre narobila v zime, hlade, psote.„Naže, na, Ďuríčko, veď si ty, vraj, tiež náš,keď na svete takto nikoho už nemáš!“Ach, Bože môj milý, srdce sa mi krúší,že tá dobrá duša toľko trpieť musí.Porazená vám je a na oko pravéoslepnutá, málo vidiac na to zdravé.Nikdy moja duša toľme neplakala,ako nad ňou, keď ma tak sem vyprávala.Ale čože robiť — proti Božej vôližiaden človek na tom svete nevydolí.Prídem, veru idem, ďalej nemeškám,čo mi Boh nasúdil, niesť si netäžkám.Na sä vezmem všetky srdceboľné mukyod Boha a potom z mojej matky ruky.Skusovať mi tedy takto prichádza,od toho duch darmo srdce odvádza,z kalicha piť toho už veru len musím,veď čo viem, že verím, verím, že to skúsim.Abych letel zorou, srdcu neujdem,od kríža Kristovho ďalej nezájdem,nie ďalej, nie ďalej na tom márnom svete,ale tam za krížom čo je, ľudia, viete?Viete, či neviete — vedieť vám žičím,tamtomu to šepcem, tomu zas kričím.Aspoň len sám seba počujem v tom hluchu,aspoň si pričujem srdce k vekoduchu.A to si nevolím, aby sa slávil,lebo prázdnorečím márne sa bavil,myslím to, čo myslím, bo som uderenýod Slavína Boha, vše v ňom uverený.Nemôžem to inak, nedá to nikam,nech viet mojich márnym dám to dolikám,moje mysli zrú len na Božie šľapaje,moje city prú len krvavé kropaje.Kladiem si to perom čierno na bielom,zalievam si písmo slzavým kveľom,ach, vari nebudem práci tej pri cieli,už moje písmená budú snáď zotleli!Na modlitbe vzdychám za mojeť drahú,slovanskú to mojeť, jej spásu blahú,ach, vari kým dôjdu neba moje vzdychy,už tu nás pochoval všetkých osud lichý!Dúfam, túžim, horím, žehraja prosím,znojom si a slzou kus chleba rosím,ach, vari padne to všetko do nezdaru,zalkne mi trúchlym sa citom do všezmaru.Nebude to darmo, pevne to verím,bude to žiaľ — radosť, a viem i kterým,ó, vy, bratské srdcia slovenských mladoňov,vám ten zápal srdca môjho bude vôňou.Aspoň srdce k srdcu tak si počujme,na smrť odsúdení tak sa calujme;príde kazár, ktorý pobije tie stráže,z väzby tej nevinných nás vyniesť rozkáže.A tam kvitne lipka, tam sú včeličky,potomstva našeho sú to dušičky,na srdcebolikvet môj ten snáď len sadnú,azdaže v ňom nájdu smočku medovnadnú.A keď z toho predsa len nič nebude,aspoň tak som v tom žil po Božom súde,aspoň si pokojný môj hrob v tom vychránim,samým sa potešiac Božím zmilovaním.- - -Idem, idem, tamto vedie cesta[30]do Svätého Mikuláša mesta.Ľudia idú hore-dol po práci.Sú to deti práce, sú Slováci.A pomedzi tie lunisté žitávedie hradská cesta koľajitá,z potu našich sa to žitko zdobí,z mozoľov tých táto hradská robí;hej, či dobre tešiť sa tej pláci,keď po svojej chodíš takto práci.Práca, práca — toho je tu zdravo,ale kde je našeti tu právo?Kto to ide tamto z mostu toho?Idú húfom, ide ich to mnoho.Vpredu jejich zástavy sa vlajú,za nimi tam Cigáni im hrajú.Do maďarsko-cigánskej muziky„vivat, vivat!“ miešajú sa kriky.Ľudia v práci na diváky stali,jakoby sa veľké veci diali.A v tom húfe — tanec, dobrá vôľa,hejže im je na tom svete „hola“.Hajsky v rukách, chvojky za klobúky,výskot, vrava, hrmot tristozvuký.Medzi nimi samej od dobrotyváľajú sa jedni do priekoty,opilá tá čeliadka nevládzeskričiac ešte „vivat!“ — bác do hrádze.Ktože je to? — povedzte Slováci,čo idete tu po svojej práci.„Kristova nech ruka nás tu chráni —korteši to, zemania sú, páni.Do stolice idú, reštavrujú,čerti nech sa s tou zberbou radujú.“Hrčia koče a v nich sedia páni,čo chcejú byť slúžni, vicišpáni,asesori, súdni preceptori,všetko sa to húfu tomu korí,sníma dolu kučmy a kalpaky,pred spitými klaniac sa bobáky.A — „služebník“ — páni bratia naši —uvidíme sa vraj v Mikuláši!„Vivat, vivat — kto dá najviac píti,musí prvším vicišpánom býti!“Ide, ide bližej háveď celá —vystupuje sedľač neveselás ťarchou, s vozmi na kraj cesty samej,bojac sa tej samopaši známej.„Vystúp, sedliak, hrmen bohov sa ti —lebo zle ti môj buzogáň splatí;vieš, že idú tuto tvoji páni,ani Boh ťa od nich neobráni!“Ale jeden dosť sa usiloval,veľkou ťarchou koníčky si znoval,vystúpiť im lež nedalo mu sa:Kolo neho zemani zhŕknu sa,strhnú na zem, palicami lomia,ruky, nohy, hlavu hrozne chromia.„Udri, zabi huncúta sedliaka —veď je naša zemianska moc taká,homágium dáš len zlatých meru —zabiť môžeš koľko chceš ich veru.“A muzika v tom palíc lupkotuvyhrávala Rákocziho nôtu.„Ale páni, pre Boha živého,nebiteže toho úbohého,veď ste ho už na úmor dobili,lebo len čo života schromili.Veď som videl, že vám nič nezvinil,vystúpiť sa vám veru pričinil,lež nemohol pre ťarchu po vôlia koníčky ustaté mu boli.“Tak sa počne k zemanom ohlášať,ďalej už to nemohúc prenášať,jeden mešťan z pltníckej Vrbice —zložiac ruky, prosil ich velice.„Keď sa miešaš — nech ťa to pripáli!“Jeden zeman lievčom ho ovalí.Úder. Chrupne — noha je zlomená.Zbledne chudák Vrbičan jak stenaa padajúc na zem ako tmolapomstu Božiu na tú krivdu volá.„Niet ti práva — sami ho my máme,práva toho pánov si staviame.“Potom išli cestou k Mikuláši,hrdo dvoriac si v tej samopaši.Sedliak zomrel a mešťan vyzdravel —ale ani jeden nič nevravel.Hovor za nich pomsta Božia tedy,bude, bude už raz naposledy.To sú páni, uhorskí zemani,Kristova nech ruka vás tu chráni —už vás teraz len tuto prežehnám,ach, pomoci žiadnej inej neznám.Ale páni, uhorskí zemani,kamže to, kam, tak húfne zabraní?„Do stolice“ — reknú na to oni —budú sa tam vynášať zákony,uložené na tejto diete —pane pansláv — či o tom neviete?Tu stukajú poranených stony,v Okoličnom tam mních honu zvoní.Tu veselá cigánska muzikaRákocziho nôtu len trliká.Poďme tedy — počuť tie zákony,uvidíme, čo budú za ony.- - -Osemnásť sto štyridsaťštyri sa písalo,[31]po slovenskej otčine toto sa hlásalo:V krajine tej, ktorá sa uhorskou menuje,kde Sloven od dvetisíc už rokov bytuje,že, vraj, nieto národa iného, len jeden,a to že je uhorský národ, iný žiaden.Keď by sa kto priznával k inému národu —pod pokutou to nesmie i nemá slobodu.Keď je národ len jeden i jedna reč bude,a to síce po Božom i po ľudskom súde.Práva nieto verejne vravieť inšou rečou,a tá bude krajiny reč, vraj, hlavnou péčou,aby čím skôr súkromne sa tiež hovorilo,ako je to uhorskej vlasti slušnô, milô.A toto je zákonom sväte uložené,aj kráľovskou pečaťou navždy utvrdené.- - -Jeden vicišpán vo stoličnom zhromaždeníSlávne stavy a rady — to uznajte všetci,že sa tu nastavené preveliké veci.Teraz sme už len, čo sme, keď máme reč vlastnú,len tak môžme uvidieť tú vlasť našu šťastnú,lebo národ, čo svojej reči nemá, takýna svete je povrheľ, pribyš ledajaký.A trebárs len slovensky tuto najviac vieme,nie sme predsa Slováci, nimi byť nesmieme —lebo zákon káže tak, a zákon je svätý,proti tomu je odpor každý vinovatý.A práv našich zemianskych krajina je matka,tej sa verne pridŕžať je povinnosť sladká.Mimo lona jej nieto inšieho nám neba,a kreme jej štedrosti nikde kúštik chleba.Kto je a pije od nej, žije z jej ústavy,nechže aj tak jak ona po jejsky len vraví.Jeden zo zemanov po slovenskyAle páni, čo toľko všetko hovoríte,nože nám to slovensky teraz vysvetlite!(Odporná vrava, harma)Ver je to neslobodno! Von s ním — to rozumu —to tlupa — to somára; preč s ním — akciu mu!(Hlasy spomedzi zemianstva)Eh, čo máme daromné tu slúchať mondoly,urobíme si sami jak chceme po vôli.Poďme sa radšej napiť; počkajte maňtáči,budete ho tak vravieť, ako sa nám páči.Čo nás tam do zákonov, to je pre sedliaka,nech si frakoš tam pyšný ako len chce kváka.Idú s harmou do krčiem — a ja ku pohrebu,ku slobode smrti ja — a tí na potrebu.- - -Do Liptova rodného jasnej letokrásy,[32]ľútohnevu bôľneho vytúžam si hlasy.Bože, tejto hávedi si môj ľud podčinil,oh, čímže proti tebe, prosím, tak zavinil?Tak-li dávaš do prachu našu ľudoslavu,púšťaš na ňu červotoč túto srdcežravú!Zoželej sa nad nami, Bohčloveče pravý,veď sa i v tej biede len duša naša slávi.V oných svetských pačmagách dávno duše zhnili,vo svojej sa poháre pašmy utopili.A ty telu spustlému dáš tú dušu moriť,Bože, keď to zvrchuje, kto sa ti má koriť?Ale nechceš popraviť telu tomu cestu,ináčej by utieklo ešte svojmu trestu.Z očú tvojho rozhnevu slncoplameň horí,v jeho svetle inakšia sa mne cesta zorí.Idem a dôjdem za ňou, všetkou uplakanou,Malinovie Aničkou z Nehajoviec pannou.Na chrbáte batožtek a v ňom všetko, čo má,ide šírym svetom, vraj, cesty nevedomá.- - -Dolu Považím šla, plakala,[33]na mimoidúcich volala:„Otec, matka, bratia, sestry, deti,dobre vám, ach, milej ku svojeti.Ale beda je mne, sirote,kam sa podiem v tejto samote?Ach, či sa viac ešte stalo komu?Vyhnali ma z mojej matky domu!Vdovička nás dcéry dve mala,za otcom sa skoro pobrala:Prišiel šuhaj z Dolnian, priženil sa,sestru mladšiu vzal si, usadil sa.A teraz, jajbože, nastania,prístupník ma z domu vyháňa;chodila som dosť už na žalobu,nikto nechce zastať za mňa, robu.“„Poď, Anička, poďže ty so mnou,predstúpime spolu s poklonoupred svätého Štefana tam kráľa,čo na nebi i zemi ho chvália.“Modliaci sa, šli sme deň spoluk Horám Starým, Šturcom ta doluHungárie jasnej patrónetúžili sme sa, prú v poklone.A zas ďalej išli sme spolu,svätý Štefan zavolal dolu:„Moje deti, sám som synov dvoch mal,staršiemu však mladší život odňal.Teraz idú trestať Kaina,preto sa tak zdurne napína,neodpustí mordárovi brataspravodlivosť Božia, večná, svätá.Keď ja želiem v nebeskom raji,čo by vy nie na zemskom kraji?Počkaj, dieťa moje, príde ti čas,tvoja otčizeň sa ti vráti zas.“Človeku-li verím hriešnemu,hej, uverím sväte svätému:Hanka vstúpi v Bystrici do službya mňa ďalej vedú moje túžby.- - -Neďaleko Bystrice, na obvyšnom Sliači,[34]stojí starecJozeffy,na dolinu páči,páči okom meravým na kraj utešený,stojí stĺpkom vzdychajúc všetek rozželený.Vlasy biele ako sneh, tvár srdcezoristá,sedemdesiat rokov má ten služobník Krista.A v doline žatva, spev, pekný ľud zvolenský,čo ho pyšne ohrdil Nemčisko viedenský.Keď mu kládol na cestu dumiek svojich kvietky,odkopol ich, ten hrdoš, ako sprosté pletky.Keď mu spieval na slávu a za zdravie výskal —„nerád vidím Slovákov“ — Nemec ten vybrýzgal.Tam stojí nášJozeffy,bôľom srdce kruší.Za čímže takto žialiť tento starček musí!Azda želie za svojím minulým životom?Nie — bo samá po svete je slávoreč o tom.Museli mu synovia odrástli pomrieti?Nie — lebo žiadnych nemal ani nemá detí.Čože sa mu len stalo, panebože milý,keď mu hnev, žiaľ i horest srdce tak znietili?„Vitaj, mladoň z Liptova, mocne objími ma,bo mi srdce truchnaté staré bôľ rozdýma.Pomysli si, čo mi tí zúriví oplanizrobili za ostudu, maďarónski páni!Všetky škreky a vresky a tresky a plesky,miauky, krky a vrky a brech havopeský,rapot, rachot a hrmot, huk, buk, ryk a harmu,a čvrliky a škripy, všetku sveta lármu,včera večer robili pod mojím oblokom,neslýchanej, potupnej ostudy nárokom —vo vzdelanom terajšom svete sa to varimenuje — jak som počul v Pešti — šarivari.Potom zrazu prestanú surmovať, halasiťa „chváľ každý duch…“ začne na to jeden hlásiť.Nakoniec jednoryčne všetci hahotali,že sa tie zúkol-vúkol hory ozývali.To je za to, čo sme, vraj, u cisára boli,by nás nedal uhorských pánov sebevôli.Za Slovenstvo sme boli spolu vrúcne prosiť.Za to musím potupy, hany a kríž nosiť.I vďačne to prenesiem, prenášam ho s Kristom,nemám už na svete tom čakať viac šialistom.O moju starú hlavu ale tu neide —sám som dnes-zajtra v hrobe, lež môj ľud v obide.Akože si ho nechám medzi vlkmi tými,a s jeho duchovnými, beda nám, otčimy!Zohavili mu vodcov, čože s ním urobia,rozsápajú mu dušu, do zniku znezdobia.Bo keď sa na zelenom deje toto stromu,čože sa má na suchom stávať ľudu tomu?Ó, pastieri národov, Spasiteli drahý,vij palicou tvojich úst nad takými vrahy!Tam sa pyšne prechodia oni, posmešníci,s paňou alebo s kurvou každý po pravici.Slyšíš, jak sa chichocú, prstom ukazujúna nás a zo zločinu svojho sa radujú.Ó, prekliata v mrzkostiach týchto ľudí sláva,jaj nám, že medzi nimi Boh nám tu žiť dáva.A tamten, čo s tou sajhou tak si vykračuje,pôvodca je ostudy tej, na -ansky sluje.[35]Nešťastník, slávne meno na sebe zohrdil,keď súverca rodáka svojho tak ostudil.“„Už to ďalej netrpím“ — ja rcem a chmáramičiernymi rozum myseľ zastrela pomsta mi.Zaletím do Bystrice, dve mordárky kúpim,[36]prída medzi oplanov tých bezbožných vstúpim.Všetko sliačsko hosťovstvo v chládku tam sedelo,v žarte, smiechoch a pletkách besediac veselo.Zašipelo im hrúzou, keď medzi nich vkročíma na správcu ostudy -ského zúrne očím.Ty si, reku, tá prošťa panskomaďarónska,ktorej posmech je vážna tá hlava staroňská!Ty si to tá potvora, čo na svoj ľud špiny,hanbu, zradu a brydu kydáš tak nevinný.Teda, besní zločinci, nie vám je dosť na tom,odpadnúť od svojeti, ešte kydať blatom?Čo vám Slovan zavinil, či to, že prenášazradnú vašu perepúť, i vás, psi Judáša?Máte ho nenávidieť za to, že je taký,ani zbojník, podpaľač, lotor ledajaký?Nuž vy tak si vážite kornosť nášho ľudu,že vám jeho dobrota je len na ostudu?A keď jeho kňazovia prosia zaň u kráľa,nuž im vaši na čelo biľag zrady pália?Vy ste, vy, tí zradcovia našej ľudoslavy,ošemetní hnusníci, zderci, kazimravy.A ty ešte bohochválu nočnú nášho ľuduvziať si smel, ledačina, na takú ostudu?Vystaviť sa ohavným starca potupníkom —tu máš za to!“ A strelím. Tu on padne nikom.Krv sa čierna vyvalí, ako z vlkolaka —nieto inšej pomoci, len tá pre Slováka.Divohrúzou skapali všetci, čo tam stáli,s krikom panie a kurvy sa rozutekali.A mne letí v ústrety moja mladá žena,mojím škrekom vražedným celá vynáčená.Päť mesiacov len tomu, čo sme sa zobrali.[37]„Buď mi zdravá, mojenka!“ — rieknem v tupom žialia strelím si do srdca. Padnem, duša vzdychnea v náručí starcovom srdce mi utíchne.Čože som to urobil? „A nič, brate milý,len tie mysli a city tak ťa zadumili.“Ale myseľ a vôľa a skutok je v duchu,to len ľudia nevinia tela nedotuchu.Avšak zohnem si ducha, ó, pred tebou, Bože,odpusť, ak nám ty nechceš, nik nám nespomôže.Len ty ducha zabiješ týchto bezbožníkov,telo ich je dnes-zajtra už jedza červíkov.Načo bych tým odberal hosťom tú ženuchua hnusníkov krvou tých škvrnil sa na duchu?Nech si len nahromadia na onen deň hnevu,veď už len raz ver spáli Bohčlovek tú plevu.Maj sa dobre, milý môj staroň, ó, buď mi zdráv,buď tvoje meno drahé nám — Starožalislav.Hodens’ našej pamiatky, hodens’ tej veleby,za tú zemskú pohanu Boh ťa osláv v nebi.Tade hučí vozíkov a pyšných kočov šum,že idú do Bystrice, vraj, na prírodoskum.I ja idem za nimi, abych skumcov skúmal,o bezumí odľudov sebehrdých dumal.Všetko vedia o všetkom, ale nič o sebe,že im upír márnosti krv života strebe.Sú tu mnohí, čo chodia sem-tam po tých miestach,z prírody nič nevedia, vedia o nevestách.Hoď im kameň mudrcov by Jakubskú skalu,myslíš, že snáď zmúdrejú? Iba ak z ošiaľu!Ale čo ma tam po nich, ja len srdce hľadámku mojemu všade nájsť — a tu jedno badám.Jedno citoperlisté, čulé, svetlokvetné,svätoduchom zmužilé, Kristom bohadetné.V bytu leží hlboko a do výše pne sa,kde v očiach Božej slávy šťastný anjel plesá.Nesie kríž svoj úzkostným života údolíma nad horami vznáša letom sa sokolím.Vy ho nevyskúmate hore ani dolu,ale ja ho dobre znám, bo žijem s ním spolu.A to by sa vám zišlo poznať srdce živé,lepšie veru ako len panstvo nemoclivé.Lebo srdca nemajúc duchom sa trápite,zháňajúc sa za pravdou — tôňu jej lapíte.Všetky perly, ktoré sa z toho srdca luniana života vašeho tuzemka výslunia —ale vy, vy tie perly nohami šliapate,lebo srdca nemáte a toto neznáte.Ach, môj milý srdcebrat, ale si mi schodil,veru si tie pred svine perly svoje hodil.S radožiaľom ťa tisnem k srdcu, môjKuzmány,[38]či vieš, braček, kde sme to spolu boli vlani?„Hej, bolo, boli že sme, ešte svet mi treští,na tom chýrnom konvente v tej bohovskej Pešti.Ale sa len nazdajú, že nás zahrabali,tak to treba tej zberbe, nech len seba šiali.Lebo keby zmúdrela len na okamženia,videla by pod nosom priepasť zatrateniaa obrátila by sa, aby zasa žila —to by Bohu nemilosť, diablom škoda byla.Lebo komu raz rozum Pán Boh tak zaviazal,zlé by bolo, ak by sa z trestu sám vyhádzal.Tak nám múti rozumieť diabol to Kristovoo zatratení ľudskom ťažké, hrozné slovo.Ale tak to, kto sväté svoje tým psom dáva,slušné sa mu za takú nehájnosť to stáva.Keď sa kňazia chválami za štít panský kryjú,čo divu, že vinicu rylonosy zryjú!A keď naši pastieri takto hlúpo čušia,čo budú pásť, keď ovce vlci potantušia?Pastieru duší našich, nebeský biskupe,verím, dlho nenecháš ľud náš v tomto lupe!A ty si sa tak smútil, že sa v Pešti tmilo,tak, že ťa ľúto samým tým odporcom bylo.Tam ide smutný Slovák, segíň, čože robiť,dokiaľ vraj klinec trčí, musí sa len hlobiť.Nevidel som na tvári človeka žiadnehotak vysadlý zármutok ako, vraj, na jeho.Nemožno za materou v žiaľ sa väčší hrúziť,nemožno za milenkou žalostnejšie túžiť,nemožno za rodinou, by komu docelajedným smrtným návalom do hlavy vymrela,v temnejšom sa oblačiť žalosmútku šlári,ako sme to videli naHodžovejtvári.Bodaj by ťa, aby ťa, s konventom nešťastným,zle sa, zle sa to stalo našim bratom vlastným.Hej, veď i ja som Slovák, ale čože robiť,tu medzi tými vlky nedá sa to zdoliť.Ale musím povedať pod uškou vám, bratia —hrozné sa to tým ľuďom toľké krivdy splatia.“Ale, braček, naozaj nestojí to za túsrdce trápiť zločinnú bohapuscov škratu.Oni nás ukrivdujú a my sa tresceme,keď za jejich zločiny smútkom sa hryzieme.Preto aj uverujem, že mi bolo ľúto,že sa tak rozľútilo tvoje srdce kruto.„Nehnevaj sa, brate môj, vôľa mi v tom žiali,proti ľudu neresti všetko sa mi máli,čo by sa na tom svete márnom týkalo ma,bo nikde nie je dobre, ak ho nieto doma.Vôľa mi je v tom žiali, bo myslím, že viacejničím dostáť nemôžem láske mojej spiacej,láske vernej k národu, ktorá dejstva horutrebuje — a ja nemám nič, len sĺz pokoru.Vôľa mi je v tom žiali, ó, kebych vybavilťažký osud národa tým a ho oslávil,nech by žiaľom sa rozlial na tú rieku Hronaa za to si tak tiekol, tiekol do neskona.Bo tomu, koho vrúcnou láskou milujeme,jednu radosť za tisíc žiaľov kupujeme.A to vďačne činíme, srdcom, žive, radi,lebo na dne horkosti tým viac sa to sladí.A tys práve ako ten jeden v tej potrebe,rád bys druhým s pomáhal — a nemôžeš sebe.Každý svoj kríž nesieme — to len na to povedz,bo ťa vlci obstali tuto miesto oviec.Dojedajúc do teba divožúrnym vztekom,driapu milé svätyne tvoje zubosekom.Ale vidím, čo vidím, v mysli mojej oku,nebudeš ty v Bystrici dlho mať zároku,hlava, prse a ruky, ako holub biely,vieti, letí do neba voľnými si kriely.A pre tých darebákov tuto necháš hada,čo ich niekdy bánosti žihadlom pobáda.Maj sa dobre, milý môj, i na tejto stani,nezabúdaj, čo sme si povedali vlani.Že čo je dogma naše historické pevnéa stále ako Urpín, slávne techyvlevné.Maj sa dobre, Bystrica, ty pestúnka moja,[39]v lone tvojom, parobček, pil som z umien zdroja.Vo tvojich hôr vekových dúhovom opasku,čakáš tu ako panna na ženícha lásku.Bodaj prišiel zo súsed, a nie z tej cudziny,by sme spolu do milej mohli prísť rodiny.Potom s tebou bude len šťastný deň za živaa po smrti v nebi tak ako sa len sníva.Hej, ale ak ťa zvedie čudák ledačina,beda nám, beda tebe, het naša rodina.Keď som chodil v Bystrici do škôl, chlapec malý,na hospode mi jeden obraz ukázali,ktorý domu syn toho sám vraj vymaľoval,keď kdesi v Debrecíne tam júra študoval.[40]Naučil sa uhorskej ako treba reči,i tomu, na človeka čo nikda nesvedčí.Na tom obraze bolo ako Svätopluk kráľ,za sivka, vraj, krajinu Maďarom zapredal.Domáce mi to deti do očú strkalia pritom sa proti mne jaskom chichotali.Hej, ty Slovák, kde ti je, vraj, tvoja krajina,nemáš ani smetiska svojho, ako psina.Zakrvavím sa studom v dušebytu celý,zalknúc horest vantrobný v úpor hnevu vrelý.Hospodin je poctivý Nemec, človek starý,[41]toho sa ja opýtam, či to pravda vari.“„To sú pletky cigánske, cigo, ligo, kapsa,koňa si dal a kúpil, vraj, ho naspäť za psa.Nedbaj na to, synu môj, tvoj otec a ja smeoba ľudia, priatelia, kresťania — kto viac chce?A vy ste naše milé všetci spolu dietky,nerobte si mrzutosť pre daromné pletky.Videl si tu vonehda tu u násKollára,[42]toho v Pešti celý svet tou pletkou prekára —predsa je slávny Slovák a človek veliký,buď ty taký a nechaj trúpom sprosté kriky…“S citom vďaky úctivej idem vedľa tebädomku v hámre úpustnom pri Bystrici žlebe.Kollárovoui mojou ty si bol príchylou,v útlej našej mladosti pohostinskou, milou.Na vankúškoch nádejí, túžob a modlenia,pod koberčok domácim detinského snenia,pri chudinkej stravičke, kúsku suchochleba,učiac sa, posluhujúc, žili sme do neba,keď nám už odmalička tak sa svet priekorila života prvšiu stať národnú spotvoril.Ach, kto neskúsil, nevie jak srdce krepenie,keď ho hneď od mladosti trápi také škrenie.Žiaľ sa, Bože, nad biedou tej slovenskej mlade,ktorej duša musí rásť v týchto potúp klade.Všade na ňu sa posmech zo všetkých strán cerí,takže skoro ľudskosti svojej si neverí.Kliatba na tú cudzotu chová nás posmechy,a keď nás vychovala, zovie nás neplechy.Ale sa len zahrdaj do seba, mladíku,zdurom pozri do očú tomu potupníku.Pre pokoru slovenskú niet viacej ústupu,ži, mri, musíš zabiť už raz všetku potupu.Ale teba nevidím, dome pohostinný,ty si mnohé odhrdil hriechov cudzích viny.Minuli sa už starkí tí tvoji vlastníci,ale tu v mysli mojej vždy sú mi v zrenici.Bohabojných pár ľudí - Baucis a Phylemon,[43]ona bystrá Slovenka, povážny Nemec on.Dva svety im bolo žiť by anjelom spolu,ja som u nich kresťanskú mal života školu.A čo táto rôznila, to ten šťastne spojil,jednoľudným mladícke citom srdce kojil.Tak, hľa, v jednom usrdí dva svety sa zmestia,v bohaľudskom dvobytu majú jedno štestia.Komu Pán Boh dal zmladi také duše užiť,toho iste k životu chcel tou krmou zdužiť.Žehnám ťa, dom, ku mojej mladosti príchyla,prítulka nevinnosti pohostinská, milá.Minuli sa už starkí tí tvoji vlastníci,verím, že sa veselia v nebeskej svetlici.Idem ďalej. Vozíky a koče ma minú,idú prírodoskumci obzerať dolinuHarmaneckú chýrenú a Túfnu jaskyňu,a pri tom, vraj, budú mať tamže i hostinu.V Harmaneckej doline nad vyšným Harmancomdávali skvostný obed slávnym skumozvancom.Rákocziho muziku bystrickí túrnicivyhrávali, z mažiarov strieľali baníci.Krik, vysk, lárma na každé zdravknutie zdvihne sa,tisícrakým odzvukom dolina ozve sa.Ľud po stráni stojaci divom ústa závi,na tie nové postavy, zvyky, mravy, vravy.Na valašku podpretý stojí bača starý,čuduje sa s úsmechom na úprimnej tvári:„Kýže sa to paromy tuto, za čudáci,veď sme vari tu všetci od Boha Slováci,to len páni z Bystrice niekdy handrkujú,ale čože za rečou títo hurtajujú?Načo je to len Bohu tej mnohej čeliadky —do sveta si len žijú a robia nestatky.Ale, trebárs čo chcejú, keby sme len znali,vari by sme im ani tak za zlé nemali.Ale tak odkundesky do sveta halasia,namojpravdu, to sú ti len takí mamlasia!“A vtom lárma povstane, mládež urobí hluk:„Hľaďte, hľaďte, tam cvála na koni Svätopluk.“Ja pozrem ta a vidím na škape kohosi,na pozrenie to slza oči mi zarosí.Mladý človek z Liptova, kňazovského stavu,do tých prírodoskumcov dajúc sa tiež davu,do doliny Harmanskej vyjazdí veselo,bohvie, ako a prečo sa mu len zachcelo.Oblek na ňom otrelý, smiešna mu podoba,za klobúkom choriastlo paliny, ozdoba.Prosto letí na škape a pak uzdy mikomzakeruje si nabok proti posmešníkoma smejúc sa hahotom bôľnym na ničigu,ukáže jej posmešnú na odvetu figu.Kto vie, či sa hanbili a či sa hnevali,ale tí posmešníci razom zamlčali.Čože je to za človek, čo ten posmech znáša?To je Slovák z Liptova, tam od Mikuláša.Na Liptákov celý svet vrie, že sú panslávi,preto aj kydá na nich ten posmech špejavý.Musí to byť voľačo v tom Liptove našom —javer — aspoň zádrapka tým bláznivým jašom.Nech sa len smiechom driapu, poznať, že ich to škrie,dušežravá nevôľa v nich ako peklo vrie.Zaduste sa tým svojím vztekom, vy ohavy,krem toho nieto pre nás už inšej pozbavy.Ale prečo umĺkli, posmešníci oni?Či sa posmech posmešným rukohnutím zroní?Ach, nie — preto neštekli — darmo čerta čertomvyháňaš a nestudu nezaslepíš žartom.Oni preto utíchli, že ma tam zbadalatáto chasa posmešná — za mnou hrúza stála,roniac na nich rozhnevu srditého blesky,stĺpkookým pohrdom mlčiac na ich vresky.„Pst, pst — tam s tým žartu niet“ — ide šuškom vrava,„ten sa hneď do nás oddá, hľaďte ho, pansláva,s celým svetom sa kání — a to by nám ibateraz tu sa s ním stala len samá galiba.“Riekli a pak zatíchli. Smeľ sa, cnosti zore,vtokániť sa do očí tej hriecha potvore.Ty si svetlo a sila Božia, jedným zrenímzahanbíš a druhým zabiješ ju chcením.Smeľ sa, brate slovenský, rodolásky zoromstrachu takým naháňaš posmešníckym tchorom.Hejže, tchorom, lebo keď naši sa nedadiakurolovné ostudy potom nechže smradia.Nepadneme od toho, akže nie sme kurybezdušné, zrnojedné, číre harabury.Smeľ sa, brate slovenský, Boh je s tebou silný!Varuj z cesty, satanotchoru posmešilný!Tí utíchli, lež druhí, starší, spoza stola,zdravice si rečňujú uhorské dokola.Všetko Maďar a Maďar, na maďarskú slávu,tokajčina im hodne túžila už hlavu.Medziiným povie tu jeden: „Páni moji,duch vedy nevídané svetu divy strojí.Nikda tuto maďarské nehlučali hlasy,len spevy robotníckej tej slovenskej chasya pastierskej fujary zvuk darmoštebotný,alebo ples hrabáčok tunajších vyskotný.A teraz, hľa, hrdinský jazyk našich otcovpreniká do tých temných dolín práva mocou.Tak je pravno i slušno, kto ich vybojoval,svedčno by aj nad nimi len on sám panoval.Pravdaže, túto Slovač zmaďarčiť nie snadno,ale to maďarskému duchu nie je vadno.Keď len zem je uhorská, čo je tam po ľudu,keď sú páni na svete, aj poddaní budú.Len ho vtáčka do klietky, veď ho my po psotenaučíme, by spieval ju, i našej nôte.A teraz, páni moji, duch uhorskej vedytuto vtlačil naveky do skál svoje sledy.Hory, doly fatranské tým sú zmaďarčené,duchom vedy uhorskej navždy posvätené,a to vo meno Boha maďarského, amen,zabil Maďar Slováka ako babu kameň.“Krik a jaskot sa ozve a tuš a hrajhura,v odrodilých, prievratných srdciach kypí zdura.Vtom sa ozve zo skaly zrázistej náš bača:„Hej, páni, páni, páni!“ Všetci hore páčia.„Hej, či ste všetci páni?“ „Všetci“ — ktosi sekne.„No, teda všetci…“ — odsekne.[44]Všetci blázni sa smejú ako páni na tom.„Slovák, vraj, plať blatom, keď nemôžeš zlatom.Ale mne sa nechutí ni maďarské zlatoa veľmi sa mi hudí i slovenské - blato.Jedno horšie že druhé, to sprostá nátura,a tam to hnusná pýcha, faloš, krivda, zdura.Ale to si vyslúži všahdy ľudská pýcha,ktorá na ľud úbohý morným peklom dýcha,že sa tento proti tej svojím smradom bráni,keď mu vôľu ľudskosti vzali takí páni.A tak rozlúčme sa už, viac vás neuzriem janikda, lež vy mňa áno v oblakoch súženiaísť s anjely, bratmi to môjmi a priateľmi,potom, keď potrpíme od vás mnoho veľmi.Beda vám, že vás súdi už dobrota sama,trpezlivosť vás súdi Slovákova známa,súdi večná vás láska už Božieho Syna,lebo vy, vy ste samá číra, holá vina.Vy a vaši rovestní v slovenskej otčine,v chátre abo v kaštieľoch, v úradov výšine.Slovák bol prvší Uhor už od tisíc rokov,a vy ste tí poslední, bez chvály, bez sokov,ani si vás nechcejú, čo sa k nim plichtíte,národ sa vás odkľaje, z nehož pochodíte.Beda, trikrát beda vám, v bolestiach zájdetea pak nik vás nevzkriesi na tom šírom svete.Jak žimrivé múmie, bez deju, bez ceny,bez všetkého zveľadu, v dušiach zakrpenía v bruchu majúc Boha a v srdciach hryzotu,vyjdete v tej dobrote nesmiernej na psotu.Vy ste králi, lepšie vám veru ako kráľom,lež v nevôľu vdruzíte s týmto vaším šiaľom.Bo sloboda je všetka povinnosť na svete,a vy to v sebevôli uznávať nechcete.Bo sloboda je človek dejný, dobrý, svätý,a vám ten skapal z duší samopašných mäti.Bo sloboda je doma len kde ste vy doma,a vám to zmizlo cele z vidoma, z vedoma.Sloboda je Bohčlovek, človek, národ každý,a vy svojmu národu hotujete vraždy.Boli ste, už vás niet viac na života stráni,povedz na nich Slovene — boli moji páni.Boli časy vaše, hej, boli, už im amen,zavalil ich už večnej kliatby, hanby kameň.- - -Majte sa dobre! Ach, lepšie vám žiada[45]moje srdce, ako vaše mnea mojej rodine!Takto zloduch nás, nás, bratov, rozriada,rozsobuje otčinu temne,kope hrob otčine:krv našich otcov darmo volá z hrobu,bratského sváru neprehromží zlobu.Majte sa dobre! Veď sme sa úfalidobre sa mať doma pospolu,a vy ste rozkolu,hejže rozkolu sebehrdú sňali,a nás, leda čo márnu tmolu,hodili ste dolu:ach, bratovi brat najhorším je vrahom,hriech je najhorší, keď leží pred prahom!Majte sa dobre! Srdcia sa vám luniavrelým citom k tej nesvojetia na vaše detihromy a hnevy vše z úst vašich dunia;hej, veď vám ten zápal podsvieti,peklo vám zanieti:ach, beda láske bez pravdy a viery,hej, beda duchu bez kresťanskej miery.Harmaneckým vrchom cesta kamenistá,moja láska verná, moja láska čistá.Harmaneckým vrchom cesta krivolaká,moja doľa našská, slovenská, len taká.[46]Bystrica potôček, ručajná to voda,aleže, nás bratia, v takej doli škoda.Hej, škoda-neškoda, každý z nás miluje,keď má šuhaj milú, nič mu nechybuje.Milá si mi, milá, bár si ma ubila,veď si to zo samej lásky urobila.Neľutujže, milý, nebuď taký blázon,to sa stalo keďs ma bozkal prvším razomV záhradke mámilej ruže i ľalie,pre ňu ma, pre milú, tá rodina bije.Neľutujže, milý, rád buď láske našej,čím ťa väčšmi bijú, tým ma vidíš radšej.Skorej tá bystrina všetky vody stočí,než ja teba nechám, radosť mojich očí.Šumie mi, šumie mi, môj milý, Bystrica,srdce mi garajkom oplakuje líca.Garaj srdce moje, žiaľami vyviera,[47]že sa do nás takto zlostný svet zadiera.Čože koho do nás, veď sme sami svoji,nechajte nás, ľudia, na milom pokoji.Vredy vám, vredy vám, na zlostné jazyky,že robíte toľké všahdy na nás kriky.Vdovička mi mater, otca som neznala,ach, veď bež šuhaja bola by skapala.Šuhaj sila-junas, veru ma obráni,počkajte, zle bude s vami, naši páni.Tie panské byvoly spásli našu lúčku,nenechá ma milý, dal mi na to rúčku.Rúčku, srdce, hlavu i celého seba,dúfam v Boha, svete, nebojím sa teba.- - -Hore vodou, hore bystrou pluje pstrúžik malý,pluje, letí, schováva sa do podmoly skaly.Skala veľká a podmola široká, ďaleká,tajnošumné, perlolunné pleso tam vyteká.Tam je doma rybka malá, lovca sa nebojí,tam si dvorí v kryštálovom mäkuškom pokoji.A s družkami tam s rybkami hrajká si, vrzgunká,že sú spolu voda tichá od radosti žblnká.Skala — pevnosť hen do neba tvrdou hlavou strmí,ani nemkne sa, čo tisíc striel sa do nej zhrmí.Hej, rybôčka, sivoočka, počkaj, dostrežiem ťa,vyjdeš mi ho na slniečko, veru dochytím ťa.Strežiem, strežiem, rybka malá ku mne príde sama —čo sa dívaš, šuhajko môj, veď som ti ja známa.Veď som tvoja a moje sú kryštálne paloty,neboj sa ty viacej biedy, nebojže sa psoty.Poď, poď so mnou, duša moja, budeš tam panovať,večne dušu-krásu moju vďačnú tú milovať.Nestojí to na tom svete ani za vzdychnutia,poď, poď so mnou do pevného stvorenstva zákutia.Tam je dobre, tam je milo, jak sa ti nesnilo,srdce v očku, ja pri bočku, milotka svietilo.A to vraviac pannou sa mi stane pred očima,rusalka ma, krásna, dobrá, mámilá objíma.Idem, idem, panna moja, veď sme všade svoji,na tom svete za vzdychnutie veru to nestojí.Všade dobre, kde sveta niet, len teba, len teba,duša-krása moja vďačná, s tebou som bez seba.Rozlúňaj sa mysľou mojou, rozteč tým potokom,moje srdce jedným lásky skalej citom, okom.Hej, bude mi, hej, bude ti, byť nám neprestane,mne mužovi, tebe jasnej, samej všahdy panne.Do lún, do lún kryštálových slzy, city vrelia v mäkuškom lone všetky krásne skryštáleli.Sám sa vidím v každom cite a vidí ma ona,bo nie to ja, ale ona, len ona do skona.Tam ju vidím v každom cite, v každom tom kryštále,tam ju vidím v každom vide, všade, jednu stále.Idem, idem, krása moja, veď sme tuto svoji,na tom svete za vzdychnutie veru to nestojí.Tak sa hrúžim s ňou v náručí do mäkkého lona,hyniem sladko v jednom cite — a ten samá ona.“„Ona? Kto to? Čo to je? Čože sa ti sníva?Čože oko do vody stĺpkom sa tak díva?Čože si sa vyumil tak, mužu môj milý?“Tak reči mojej ženy ma zo sna vzbudili.Eh — čože by to zo sna, ja som nespal nikam,práve ku spaniu smrti vždy ťažko privykám.Nie zo sna ma zbudili, živo-bdivo dbal som,ju, ju v tomto náručí takto pekne mal som.Z jej náručia ma vzali, vyrvali — nebože —ona skleslá od žiaľu v kryštálové ložea ja som tu. Kde je to? Nuž, veď vari viete,na tom, čo mi vzal milú, krutom, zbojnom svete.Moja drahá ženička, keby tej nemal mať,veru by ani teba nikda nevidel rád.„Tej? A ktorej? Kto je to? Čože sa ti sníva?Čože oko na ten svet stĺpkom sa ti díva?“Ha, vieš, to je to, len to — tak, tak, duša moja,neboj sa, veď som ja tu, daj si len pokoja.Skala veľká a podmola široká, ďaleká,tajnošumné, perlolunné pleso tam vyteká,tam je doma rybka malá, lovca sa nebojí,tam si dvorí v kryštálovom, v mäkuškom pokoji.Tam sa moje slzy, city, tam je láska moja,neprerazia tvrdú skalu žiadne strely bojaa rybôčku, sivoočku, nik mi neutopí,ani vidieť, keď zas príde ku mne, neuťapí.- - -Ručaju Bystrica, kryštál tekúci[48]dolu Harmaneckou dolinou,šumíš, hučíš skalnou zvalinou,ručaju, šumaju, haj, raj, teč, hraj!Posteľou, šúteľou, tokaj revúci,rulíš, rinieš žuloskalinou,[49]v nej si svojou výskaš bystrinou,pramenoprúdenec ty nehynúci,garaju, bystrica, haj, hraj, garaj!Šum šumom, duň dunom, jarok jarota!Rozvrav nemé tieto doliny,nech počujem dávne dejiny,šumaju, Dunaju, gúľ, šum, duň, hraj!Nech sa mi voduší duchov krásota,zalknutých v tej nemej doline,v nádejnej tej našej otčine,nech sa mi rozjarí prameň života,jartoku, všetoku, šum, duň, jar, hraj!Duchvoda, kde tvoja že je deloha?Čis ty slza matky prírody?Či znoj smrti? Či pot náhody?Tokaju, tečaju, plač, teč, jaj, haj!Pod bremenom ruky ťažkej Všeboha?Tys krv v tajnej sveta prerode,vozduch vtelesnený v tuhode;tu moja v tebe sa plie myj úbohá,čistota, bystrota, jar, hraj, garaj!Rodíme sa, vodíme sa z ducha vody tej,do kráľovstva slávy vnídeme,urobíme, ako zachceme,rodina Slavína, haj, raj, huraj!Vražine do duše nám tu zarytej,vo svojskom sa milom nájdeme,čo má byť z nás, veru budeme,v návode, sprôvode vedby spolitej,Slávia, slunija, haj, raj, haraj!Škoda ťa, šuhaju, bežíš do Hrona,z Hrona do Dunaja valného,z Dunaja do mora Čierneho,bystrina, mizina, nechaj, nehraj!Do mora, do toho ideš do skona.„Sám som spolu, bežím do svojeho,valom lásky letím do diaľnehodo mora, materi mojej do lona;človeče, bratina, haj, raj, vyhraj!“Či sa ty, šuhaju, kedy navrátiš?Ach, veď ťa v tom nesmiernom moriako krupaj jednu zamorí,tečaju, bežaju, jaj, čaj, nehraj!Tam sa ty naveky, hej, tam zaratíš:„Mater moja zas ma pastvorí,z lona svojho syna vynorí,nezbudou pobudu i ty zaplatíš,človeče, mrelina, hej, raj, gluj, hraj!“- - -Idem i ja k mamojke pomedzi úvaly,popri ceste stojace vekovité skaly,nový krokom zakaždým výzor sa mi smeje,letný Jasoň z kalicha krás mi slasti leje;drevanky si s kvetenou plesovodne hrajú,do vonného náručia vábne mi mihajú;vzduchohudbou šumí les, spieva javorina,chór je každé úbočie, chór každá dolinaa tam z jedle strnádka spevotúžne vieti,zavše si prízvukujúc — zle, zle, zle bez detí!Hej, zle, veru, zle bez nich i v radosti neba,to znamená, slovenská mater naša, teba.Jednohlasé krásy mi na srdce sa ronia,stozvukými citami v jemnej duši zvonia.Ach, bár v žiaľov hlbine mojich i zalknú sa,predsa mi aj na radosť raz odtiaľ vymknú sa.Radostnie sa radosti v srdci bolecitnom,ako zore raňajšej v polomraku svitnom.Lej mi, letný Jasoni, lej z toho kalicha,čím túžnejším žiaľom si srdce moje vzdychá.Vy, moje hory, doly, grúne, stráne milé,údy, články vy matky Tatry slavobylej,do môjho dušezoru sem sa, sem sa mi,ešte si ja deň dočkám môj radostný s vami.A keď by ho nedočkal, dočkáte vy za mňa,predsa naša nádeja nebude daromná.Idem si ja ku matke v sprievode hôr, dolín,z výšin radosť a vzdychy zo skalných podmolín.Hej, čujem i vás, čujem, to mňa ľutujete,s čím idem, na čo idem, to vy dobre viete.Dobre vy moju mamku drahú, milú, znáte,čujné srdce i myseľ do všerody máte.Tadeto to som chodieval ako chlapec malý,tu ma duše materskej lásky sprevádzali.Tu som do lona vášho vyplakal jej meno,aby v súcite vašom bolo rozoznenô.A vy, verné družičky každej vernej lásky,ozývali ste sa mi odvetnými hlásky,pridružili ste sa mi zavše húfom celým,že som, chlapec, mužom bol medzi vami smelým.Ani medveď, ani vlk nezastal mi cestu,keď som tade chodieval ku Bystrici mestu.Verné srdce detinské chráni Pán Boh iste,veď on je tvojím otcom, verný pane Kriste.A, hľa, kraju tohoto duše radohájne,mojej mladej doumy družky zjavotajné,s vami sa po prvý raz vítam, čo zo svetaidem len teraz domov, pres tak mnohé letá,hej, zo sveta veľkého, čo ho vy neznáte,bo srdca na odrodu čujného nemáte.Preto nepristúpi k vám svojím sebazmarom,vy ho nechcete za svet celý ani darom.Pozdravenie moje vám! Pokoj nebežičnýod našej Matislavy! A deň svetloličný!Prijmite ma zo sveta s mysľou rozmorenou,s duchovedou a vidmou umu znestvorenou,s rozsarachteným duchom, srdcom pochrámaným,s celým vozom života môjho dolámanýma s bremenom velikým pritom od Slavína,že sa celý do prachu pod ním duch zohýna.Hej, lepšie mi to bolo s vami, lež vo svete,vy v lone matky svojej milo si žijete,a mne svet je otčimom, bije ma, trápi ma,darmo matka vlastná si synáčka objíma.Ó, sem sa, sem kolo mňa, družky, spomocte mis rodoradomilými radôstkami všemi.Mysli moje tekavé všetky polapajte,svetlotelé postavy úbožiatkam dajte.Rozducha mi zajmite, nech sa mi votvárisvetloličnou postavou šuhaj živojarý.Zneste všetky z týchto hôr liečivé balzamy,priložte ich na srdca môjho bôľne rany!„Priam, priam to vykonáme, lež nedokonáme,vyše seba učiniť možnosti nemáme,to len môže materské srdce, choďže poň si,čo ti nik nemôže dať, veru, nájdeš v ňom si.A to čím skôr, nemeškaj, dokým si ho duchynepodelia nebeské na svojetné kruchy.Ono tebe náleží celé, Pán chce tomu,ty si nedaj matictva svojeho nikomu.Potom, keď sem so srdcom prídeš materinským,budeme ťa milovať my citom sestrinským.Tvoju milú z kryštálnych palôt dovedieme,verné družky a slúžky s vami žiť budeme!“- - -Na Bystrickom vrchu dvanásť chlapcov stojí.[50]„Hej, čože robíte ru, šuhajci moji?“V košeliach zelených, v bielych nohaviciach,kalpaky na hlavách, valašky v praviciacha flinty na pleciach a za opaskamipo dve im pištole i s dvoma nožami.Sila i zdravota im z tváre vyzerá,smižnosť i bystrota nohami preberá.Chlapi ako jedle, mocní ako duby,všetci ako jeden, krásni, herskí, ľúbi.„Hoj, bysťu prabohu, čo sa to spytuješ?Či vieš, že sa smrti svojej doveduješ?Idi svojou cestou, s nami ani slova,bo zvieš, čo valaška je Jánošíkova!“„Už ide Jánošík!“ — len to poviem na to,hej, beda, čo stála ma výpoveď táto.Ako strely jasné hneď ma obskočili,so sebou do grúňa do húšti schytili.Vedú ma, vlečú ma na jednu poľanu,tam ku jednej jedli priviažu ma na ňu.„Teraz — Bohu dušu, chlape prostoreký,tuto skapať musíš, amen ti naveky.Pomodli sa ešte otčenáš a zdravas,lenčo sa pomodlíš, je tvoj posledný čas!“Čože som to zvinil tými slovmi dvuma?Čože sa vám robí? Či ste zišli z uma?Veď ste nie Tatári, psohlavci, ledáci,ale ste len naši, dobrí ste Slováci!„Pravdaže sme oni, a ty slovmi týmisám si smrti výrok povedal si trími —— už ide Jánošík — ten, kto to nám povie,v tú minútu synom smrti sa nám zovie!“To ja nerozumiem, bračekovci moji,len to viem, že za to, zomrieť, ver, nestojí!„To je viac ako smrť jedna, to je málo,za to, čo sa s nami celé veky dialo.A to, že sme boli, že ešte žijeme,a načo sme spolu a čo všetci chceme,to chceš zradiť svetu tými slovmi tvými,lepšie ti onemieť tu do smrti s nimi.Poruč Bohu dušu!“ — povediac, namieriavšetci flinty do mňa; strach mi dušu zviera,od zbojníckej ruky pre tri slová skapať,nie, to je nie možné mysli mojej chápať.Toto je ostuda, dôpusta osudná!Táto mi smrť bola súdená obludná?Mať moja, mať moja, bolestná rodica,už viac neuvidím tvoje drahé líca!Veď si ma už dvakrát z hynu vyvolala,azda si už teraz smrťou zamlčala?Na slovo „mať moja“ chlapci z cieľa zniknúa pák všetci jedným dychom zrazu zhíknu.Na slovo „mať moja“ z oblakov hrozivýchblysne sa a rauchne v úderoch dunivých,hadité rozblesky po poľane mihnú,na jedle vysoké zôkol-vôkol švihnúa víchor sa zopne svistošumodunom,rozrydne les celý chvojopraskolunom.A zem sa zatrasie, v hrúze tej zastenevzduchom a úžasom do prsú sa ženie.A vtom na blízkeho grúňa tam obvýšizáhvizd prenikavý v búri sa preslyší.Na ten sa v tú stranu do húšťavy dalia mňa vetrosilnej búre tam nechali.Šibe ma, šibe ma, bodaj ma prestala,veď mi celého už ducha rozduvala.Chu! — do teba víchor, i ja by to vedel,keby na tom tvojom šarkanovi sedel.Ale na nevolu sedím s mojou vôľou,tu dolu sa s mojou musím doliť doľou.Chu! — tebe povetrie, proti tvojej sile,nemá túžby mojej vzdych ani len chvíle.Predsa dýcham z Boha, v jeho vekotichu,víchor svetov všetkých je len šepot vzdychu.Vzdor ti búra sveta, vzdor do môjho ducha,on sám si je búra, dosť má protirucha.Sotva dohovorím a všetko utíchne,pohoda si lesná s úľubkou vydýchne.Zastanú si jedle, veľmi sa čudujú,že ich bláznivetry tak darmo kečkujú.Spomedzi oblakov slnko sa vyhúli,prívetivým jasom k zemi sa pritúli,a medzi smaragdy na jej hrudi súcesype vďačne perly, diamanty skvúce.Tisíce dúhových bleskov mi do okablysne sa mi zníza, blýsky mi z vysoka.Stromy chválorečou tichou si šepocú,na nich operenci hlasne zajaskocú.Hej, po búri jasoň, mojej duše krásoň,ten mi zaistený mojej dole chason!Vtom sa gajdy ozvú z grúňa obvýšnehoHnúc milozvuky do vzduchu čerstvého.Od zeme gajdujú, chlapci pohvizdujú,z húšti na poľanu ku mne sa zbližujú.A po predku bača, starý, ale jarý,pozerám, ktože si? Veď je to ten vari,čo prírodoskumcom tak ozaj vytrielil,keď ich zbor nad smrťou našou sa veselil.A veru je to on! Bodaj ťa i s bačom!No ver ty nemyslíš, tuším, o ledačom.Od zeme gajdujú, chlapci hajduchujú,od zeme, od zeme, šuhajci, ujujú!Vysoko je nebo a kráľ je deľako,tak je nám, tak je nám, chlapci, len voľáko.Hej, čo nás do toho, keď sme si len známi,čože nás do koho, zostaňme si sami,hora mi, hoľa mi, hore sa mi ratí,veru sa nám ešte slnce naše vráti —a keď sa nevráti, vrátime ho sami,veď sme si, var, bratia, všetci dobre známi.Známosť, dobrá známosť, priateľstvo hotovo,ešte po známosti bude jedno slovo.Bude jedno slovo a jedna i vôľa,jedno všetko dobré, hej, hora nám hoľa.Na to jedno slovo prídeme Slováci,hora nám, hoľa nám, beda vám, čudáci.Bača ma od stromu odviazať rozkázal,ku sebe do kola šuhajcov ma privzal.Rozveseľ sa s nami, dieťa materino,napi sa z kulača môjho, to je víno.Keď sa rozveselíš — s nami pohoduješ,potom, čo máš vedieť, od nás vypočuješ.Hore hu!, šuhajci, zas máme jedného,a trebárs i toho, nechže len verného.Pripovedzme si ho po našom spôsobe,dve sú cesty na vrch — vedú hore obe.Komu sa nevidí s nami držať hoľu,nechže za Slovákov má len dobrú vôľu.Zídeme sa v ostrí tej valašky jednej,vyrúbame mater z kliatby našej biednej.Hoľa nám, vôľa nám, jednako Slováci,hore hu, hore hu! dolu vy, čudáci.Od zeme gajdujú, chlapci hajduchujú,hore hu, hore hu! šuhajci ujujú!Hej, keby to Pán Boh dal,že diabol čerta vzal,bolo že by nám, bolo,všade dobre okolo.Hej, šuhajci, od zeme,diabol čerta nevezme,vezmeme ich za rohy,poviažeme im nohy.Len šuhajci okolo,kto je čudák — do toho!Keď nás bijú, nedajme sa,keď nás viažu, ťahajme sa;rohami, parohami,doľme sa s čudákami.Hej, doliny otčiny,kto vie vaše tajiny?A my vieme, nepovieme,a to v Tatrách my strežieme,hej, slovenská otčina,príde tvoja hodina!Keď bolo tancu dosť i spevu — tu zvolábača nás sadnúť si ku vatre dokola.Syrom, chlebom, mäsom počastujeme saa nápojom rezným tiež potúžime sa.Potom bača sníme klobúk ošumelý,spod neho sa buré vlasy rozochveli.Zostarosvätujúc v tvári, páčiac okomrozjastrenozorným po nebi širokom,privetiac sa potom ku mne milovážne,takto dávne viesti rozprávati začne:[1]Iniciály možno dešifrovať ako úvodný modlitbový povzdych: Ve jménu Boha Otce, Syna, Ducha Svatého. Amen.[2]M. M. Hodža vo výbere veršov z Matory do Concordie dal tejto úvodnej časti názov Moje Fanuel s odvolaním sa na biblický zápas Jakuba s izraelským bohom podľa knihy Mojžiša I, 32, 30; porov. Z, s. 374[3]Dolija či dalija — bojovník; od sl. dol, doliť (Autor, Z, s. 375)[4]Túto časť odpovedí Hodža neskôr oddelil výrazom: To slovo (Z, s. 376)[5]Boh-byst, slovensky bystu-bohu-prabohu; t.j. ten, ktorý je, opravdivý, pravodejinný: lebo „sú bohovia a páni mnohí, ale my máme toho jediného“. Apoštol. (Z, s. 373)[6]Hodža nazval túto časť neskoršie názvom Rozdolä (Z, s. 377)[7]Žmeň — hrsť; priežmeň — priehrštie; vo Zvolene tak (Z, s. 381)[8]T. j. racionalisti, supranaturalisti, teisti — a koľko ich je všetkých (Z, s. 382)[9]Plúžil — toľko čo osožil si; slovo našské (Z, s. 382)[10]Chcel som povedať: hovniváli; i tak je v pravde (Z, s. 382)[11]Rozbomia — rozozvonia, bombať — cengať (novotvar)[12]Týmto veršom — „kruškám“ — dal Hodža neskôr samostatný názov: Spev obnociara v ľudosvetskej noci (Z, s. 387)[13]Aeon — v starej gréčtine — duchovia sveta; teda večnosť[14]Neskorší autorov názov: Danajok ozembuchov osvetárskych na obnoci svetskej; danajok — pieseň pri tanci alebo pri pasúnkoch (Z, s. 390)[15]Neskorší názov: Pejan na voznesenie svätoslavy; pejan, pejanok — to jest pieseň vážna (Z, s. 391)[16]Hodžova poznámka pre neskoršie dopracovanie textu[17]Neskorší názov: Môj svetohyn a vyvolanie z neho (Z, s. 392)[18]Davalagora, Davalagiri — nepálsky názov himalájskeho vrcholu na rozmedzí Tibetu a Nepálu; 25 171 stôp nadmorskej výšky (v Hodžovej dobe sa pokladal za najvyšší štít Himalájí a sveta!)[19]Slita - zliatina (Z, s. 393)[20]Hodžove náčrty ďalšieho dopracovania skladby[21]Týmito veršami o roku 1844 (vznik Tatrína) začal Hodža svoj citovaný výber veršov z Matory (Z, s. 373 — 374)[22]Neskorší názov: Pejan skalného ducha (Z, s. 396)[23]Mäť, miam — viem samorodne; mäť samovedomia subjektívne, prvé; ostatné je všetko pa-mäť. Na Orave, v Turci sa používa: Či miaš? Maj mäť — Rozumieš, vieš? Maj rozum (Z, s. 397)[24]Neskoršie ako záver Pejana skalného ducha (Z, s. 397)[25]Neskôr názov: Volanie mojej matkino (Z, s. 397 — 398)[26]Hodžov neskorší názov: Vydumalec (Z, s. 398 - 402)[27]Poludnica — vrch nad Liptovským Mikulášom od strany poludnej (Z, s. 3.)[28]Klnka — toľko ako rodica slnka, nebosklon (Z, s. 400)[29]Hodžove náčrty ďalšieho dopracovania (nerealizované). Ďalšie verše vo výbere autor uviedol so spresneným názvom Posol od matky (Z, s. 400)[30]Hodžov perfektný portrét feudálnych kortešačiek; (porov. Z, s. 455 — 459)[31]Nová pripomienka časopriestoru: liptovsko-tatrínsky rok 1844…[32]Neskorší Hodžov názov: Vyvlastnená (Z, s. 403 — 404)[33]Ide vlastne o vsunutie svojskej Hodžovej balady![34]Skonkrétnenie básnických vízií do slovenskej reality 40. rokov v predstavení známeho národovca, superintendenta Pavla Jozeffyho („Starožalislav“). „Mladoň z Liptova“ je sám autor básne M. M. Hodža, spoluúčastník Jozeffyho, Jána Chalupku a Samuela Ferienčíka pri slovenskom prestolnom prosbopise vo Viedni 1842[35]Zámerne zamlčané priezvisko „-ansky“ — Anton Radvanszky[36]Mordárka — dobový názov zbrane, vlastne druhu pušky[37]Hodža v súvise s časovými údajmi tejto vízie pomsty nepíše len „báseň“, ale i „pravdu“: naozaj bol vtedy len päť mesiacov ženatý s Kornéliou Kellnerovou (1820 — 1906)[38]Karola Kuzmányho, vtedajšieho banskobystrického farára, neskoršieho superintendenta evanjelického Prešporského dištriktu, spomína Hodžu s pripomienkou účasti na generálnom konvente evanjelickej cirkvi v Pešti roku 1843[39]Banskobystrické reálie (Urpín, Hron, Harmanec, Túfna, potom Bystrica) evokuje M. M. Hodža so spomienkou na svoje vlastné štúdiá v tomto meste a vôbec geografickom regióne.[40]Júra - jurisdikcia; štúdium práv v Debrecíne[41]Hospodin — Hodža používa slovo vo význame gazda[42]Jána Kollára autor tu pripomína aj ako svojho rodáka — Turčana, ktorý zhodou okolností tiež ako Hodža študoval v Bystrici[43]Baucida, Phylemon — legendárna manželská dvojica z Frýgie; symbol dobrosrdečnosti a pohostinnosti[44]Autor len naznačil bačovu nadávku, ale ju priamo nezapísal (na rozdiel od skoršieho i neskoršieho priameho používania a nezamlčania aj takýchto slov vo veršoch, napr. kurva atď.)[45]Neskôr názov: Harmaneckým vrchom. 1842 rozluka s tými (Z, s. 404)[46]Doľa - los, sors, osud (Z, s. 405)[47]Garaj — česky: vodotrysk; aj vôbec bystrina, jarok (Z, s. 406)[48]Neskorší Hodžov názov: Bystrica (Z, s. 406 - 408)[49]Rulíš — lunovito, lunisto tečieš v zatvorenom; rinieš — v otvorenom žľabe (Z, s. 406)[50]Bystrický vrch — Hodža má na mysli asi Urpín; „dvanásti chlapci“ — jánošíkovská zbojnícka družina vzbudená po poldruhastoročí	Hodza_Matora.txt
PredmluvaZ viac strán súc vyzvaný, abych vydal ku tomuto cieľu väčšieho objemu knížku, kde by boly nielen vážne reči, ale i dačo nevinného ku zábave, lebo to ustavičné jedenie a pitie človek nielen zunuje, ale i svoje zdravie kazí a hostiteľom darobné útraty zapríčiňuje.Dnes sú časy ťažké a všetko je drahé, ale ľudia sa chcú na svadbe predsa zabaviť. A keď tam počujú dačo humoristického, tak sa pri tom rozveselia a ani nevedia, jako im čas prešiel.Reči pri svadbách majú byť ušľachtilé, vážne a nevinného humoru. Ale tie sa už žiaľbohu tratia, len kde-tu ešte na daktorej dedine najde sa taký rečník, len že to sú už obyčajne starí ľudia a mladí sa od nich nič nenaučia, ale za to na svadbách tlápu všeliaké dvojsmyselné a kresťanský cit urážajúce reči, čo nielen že neni slušné, ale je to i hriech.Preto vrele odporúčam tieto reči našej kresťanskej slovenskej mládeži, keď pôjdu na svadbu, aby sa ich dobre naučili, hosťov nimi bavili, za čo si i pochvalu získajú.*V Trnave, 1921.Vydavateľ.	Paulovic_Slovenske-veselie.html.txt
Aschenbrehm E.: Fašiangový večierokVeselohra v 2 dejstvách. Str. 25, cena Ks 2.10.Javisko:I. osvetlená tan. sieň, II. predsieň.Osoby:Gustáv Pokorný, statkár, Elena, jeho žena, Oľga, jeho sesternica, Vrchovský, kapitán, Karol Jamnický, Ivan Kalina, priatelia Pokorného, Hlávka, polic. kom., Adam, Eva, v službe u Pokorného, Peter, Matej, v službe u Vrchovského, čiašnik, maškary.Rekvizity:dopis, rebrík, zlomené nožnice, závoj, umelé fúzy, pastierska maska.Dej:Gustáv Pokorný oklame svoju manželku, tvrdiac jej, že odchádza v obchodných záležitostiach do Viedne. Zatiaľ ide na fašiangový večierok do Bratislavy. Jeho žena Elena mu príde na tento podvod a v sprievode sesternice Oľgy a jej snúbenca kapitána Vrchovského zúčastni sa tiež spomenutého večierka. Oľga v maske zabáva sa s Pokorným a tento nepoznajúc ju a chtiac sa pobaviť, vyzná jej i lásku. Vtom ale vidi prichádzať svoju ženu v doprovode kapitána Vrchovského. Je vo veľkých rozpakoch a ospravedlňuje sa Elene. Táto sa k nemu nehlási, tvrdiac, že jej manžel je vo Viedni. Napätie a nedorozumenie sa stupňuje, no Elena chce manžela hodne vytrestať a so svojimi pomocníkmi vyhlásia Pokorného za blázna. Odvedú ho do odľahlej izby, tu prežije ešte niekoľko strašných výstupov, takže skutočne myslí, že je v blázinci. Nakoniec sa všetko vysvetlí, Elena manželovi odpúšťa, ktorý slávnostne sľubuje, že ju už nikdy neoklame.	Urbanek_Dramaticka-literatura-2-Hry-prilezitostne.html.txt
Tisovská jaskyňaPamätnosti gemersko-malohontskéma príjemne zabávajú. Poznať tu prácu Tomášikovu. Čítanie to pre každého súce a želatedlné je, aby sa mnoho takých pekných, poučných miestopisov nášho rôznopekného Slovenska vyskytlo.Pri opise jaskýň v týchže pamätnostiach nenachádzam jednu, a to pri samom Tisovci pod Hradovou jestvujúcu. Chcejúc túto medzierku krátkym náčrtkom vyplniť, obraciam pozornosť všetkých priateľov prírody na túto jaskyňu.Bolo to v auguste r. 1844, keď som sa túlal, súc na návšteve u brata,[1]pod Hradovou, porastenou krásnou bučinou. Rozprávky o starých hradbách na hrebeni Hradovej vyvábili ma na jej vrcholec. Hradová je vysoký, podlhovastý, hrebeňu podobný vrch; lemovaná je z dvoch strán strmými bielymi vápennými zápoľami, práve tak ako jej husitský sused Muráň.[2]Prístup je voľný od západu, od juhu a severu nemožný, od východu nesnadný.Obehol som pokraj celého hrebeňa, pozorujúc všade nezretedlné rumy hradieb. Vrátiac sa ku vchodu, zbehol som priehybinkou a zastal som pod kolmou, tlstému stĺpu podobnou, od severu prístupnou skalou. Pod ňou z tejto strany zvyšky brány a či bašty. Z južnej strany čnie ona asi na desať stôp kolmo do neba. Od východnej strany v polovici výšky do nej vyťatá klenba slúžila pravdepodobne na opevnenie drevených schodov. Pomocou osekanca, potom štvornožky vyškrabal som sa hore, kde ma prekvapili múry okolo kraja skaly. Strednej veľkosti dom by bol pohodlne mohol stáť na jej ploche. Bola to iste veža na obranu brány a slúžiaca na pozorovanie. Len kde tí husiti za tak krátky čas a toľké hrady nastavať mohli? Oni iste len zaujaté staré do obrannejšieho stavu priviedli.Súc priateľom pekných krajobrazov a opustených hradov, dlho som tam dumal opretý o valašku. Moje oči blúdili po širokom okolí, moja myseľ v tajnej minulosti.Zdalo sa mi, akoby tá skala hroznou silou podzemnej moci bola bývala vystrčená na povrch dlhého chrbta hory Hradovej, a keď som na impozantný, tamto trachytový klenovský Vepor zrak uprel, zdalo sa mi to byť možným.Ťažšie mi šlo dolu ako hore. Potom pustil som sa spod tejto skaly strmým kopcom na juh — pre pichľavú krovinu dosť nesnadno dolu. Tu motajúc sa, hľadal som, kade z konopí, až naďabím náhodou na šípmi a tŕním zarastený, zatarasený, nálevku[3]podobný otvor. Hodím skalu doň a zdala sa mi byť jama hlboká a priestranná. Ďalej ju skúmať nebol som prichystaný.Druhé ráno vybrali sme sa s bratom, s jedným šuhajom, chlapom a s potrebnými parhámy, povrazmi, kahancami atď.Chlapca sme nechali na stráži pred otvorom, a aby mu nebolo clivo, kým sa navrátime, mal úlohu zabávať sa varením gulášu. Potom sme si dali prístup do samej diery prerúbať a osekanec asi 11 stopy dlhý kolmo do nej strčiť. Hlbšie nešiel. Potom sme sa jeden na druhého poobzerali a mlčky stúpali do nového sveta. Divný cit je to ísť po prvý raz do neznámej diery. Je to vec šteklivá. Kým osekanec zasahoval, šla jaskyňa kolmo, potom kosom strmo skalami, zemou, koreňmi posypaná. Po dakoľko krokoch začínala sa jaskyňa vodorovná v severozápadnom smere. Hlinastý spodok posiaty bol trusom netopierov, sôv a iných dravých vtákov, líšok a možno i vlkov. Prejdúc takto dakoľko siah voľne, ocitli sme sa na tak tesnom, zúženom mieste, že my, hoci všetci traja šuhaji ako svieca, ledva sme sa predestilírovali. Nepríjemný to cit, keď ťa tak od chrbta a pŕs nekonečné balvany objímajú! To nám ale nápadné bolo, že zužujúce sa skaly boli cele vyhladené, čo je zrejmý znak toho, že týmto nepohodlným priesmykom často ktosi a čosi prechádzať muselo. Od tohto chladného a tvrdého náručia sa jaskyňa značne šírila, nadovšetko jej povál vyšila sa do gotického uhla. Napravo zočili sme prístupnú hlbinu. Posvietiac do nej, s nemalým podivením sme videli na spodku okrajku (krajnicu). Ako a načo, ako i kedy bola sem donesená, sme darmo hádali.Keď sme šli ďalej, ozývali sa nám kroky po priestrannej miestnosti, ale i pod nohami nám dunelo, akoby sme nad prázdninou kráčali. Preto sme kráčali opatrne tak, akoby sme nikoho zo sna zobudiť nechceli. Ináčej bol spodok vyrovnaný žltou plastickou hlinou, pretkanou natečeným vápnom, čo nám chrúpalo pod nohami ako sklo. Po stenách viselo vápenné mlieko. — A ideme ďalej a ďalej, až prídeme po začadený, kozubu podobný komín; v tom kozube priekom medzi dvoma skalami zavrznutý bukový kôl iste slúžil na upevnenie kotla, ako to vidíme na salašoch. Na zemi roztratené uhlie, popol a koštialiky z hydiny. Krem toho našli sme dyhy z neveľkého súdka. Ešte pár krokov a jaskyňa bola zakončená, ale do výšky sa i tu otváral kochový otvor, bohzná ako ďaleko. Podľa môjho počtovania mohlo to byť asi pod strmiacou skalou, hore vyššie opísanou. Pod kochom bola úzka škulina, dosť dlhá, v ktorej sme čuli šumieť vodu ukrývajúcu sa v tajných hlbinách.Či tu zbojníci pelešili a či to bol úkryt drancovaných tisovských obyvateľov v čas tureckých, husitských búrok a či hen tatárskych? To ponechávame fantázii.Žeby sa pri kopaní mohli nájsť kostry predpotopných zvierat, nepochybujem, otobôž, že keď neďaleký kopec za mašou prekopávali cieľom narážania vody, našli tam krásnu a neobyčajne veľkú hlavu jaskynného medveďa (Ursus spaeleus) a akéhosi mačke podobného zvera.Ale utvorenie tejto a podobných susedných jaskýň mohlo sa stať pomocou neďalekých plutonických prievratov.[4]Vápenné vrstvy kálali a škerili sa ponajprv dvíhaním a klesaním. To druhé vylízala škárami voda. Dvojuhličný vápennák sa vo vode rozpustí a ona ho tekúca vezie so sebou. Cestou vozby, keď rozpustený vápennák jednu čiastku uhlíka stratí, jednouhličnatý vápennák sa sadne a tvorí vápenné tufy, napríklad Sliač, Lúčky, Sklené Teplice, Vernár, Ružbachy atď. a tvorí krásne a pevné krápniky (Tropfstein),[5]v jaskyniach vôbec obdivované. A tu platí celým právom to príslovie: Gutta cavat lapidem.[6][1]na návšteve u brata— bol to Ignác Zechenter (autor ho viac ráz spomína vo vlastnom životopise)[2]husitský sused Muráň— hrad bol vystavaný už prv, husiti ho len ovládali za istý čas[3]Takýchto nálevkov je na výšine Karst nad Jaderským morom vo vápennáku veľké množstvo. Tu nachodia sa i kosti rozličných zverov.[4]Plutonických prievratov— autor tu predkladá mienku o vzniku prahôr zo žeravej zemskej hmoty. Táto teória bola zastaraná už za jeho čias.[5]krápniky (Tropfstein)— kvaple[6](lat.)Kvapka vyhlbuje kameň.	Zechenter-Laskomersky_Tisovska-jaskyna.html.txt
Úvod1. Kuchaři a kuchařské uměníStarostlivá péče o milý a často mlsný jazýček a o hladový žaludek, odjakživa byla a na věky bude člověku předním lidským přikázáním. Člověk rád dobře jí. Hledej v každém věku, u národů divokých a jdi po stupnici vzrůstající kultury až k národům nejvzdělanějším, mimo mravokárce a příslušníky náboženských sekt některých, nenalezneš nikoho, kdo by brojili proti nasycení dobrým, chutným jídlem. Množství a jakost potravy byly proto všude a vždy uznávány za měřítko lidského pokroku, kultury, u všech kmenův a národů. Proto hrdý výrok vydavatele pařížských Almanachů pro labužníky na začátku století 19.: „Kuchař je majákem vzdělanosti, měřítkem osvěty.“Francouz Marcier uvažuje o významu kuchařů mezi všemi stavy pro život lidský: „Každý kuchař je lékařem, jenž hojí nejzhoubnější nemoci, hlad a žízeň!“Francouzský labužník, ministr spravedlnosti, Henrion de Pansey, r. 1812 chystal se založiti na způsob učených Akademií Akademii kuchařskou a labužnickou. Docela vážně překvapil slavné učence Laplacea, Chaptala a Bertholleta, podceňuje výsledky na př. hvězdářských výzkumů: „Já pokládám objevení nové mísy, která povzbudí chuť a rozhojní naše požitky, za důležitější výkon, než objev nějaké prý zase nové hvězdy, kterých člověk na obloze stále dost vidí. Ctím rád a uznávám vědy, ale uznám teprve za dokonalou jejích repraesentaci, až uvidím, že kuchař zasedá v Akademii věd, jako každý jiný člen a do té doby nikdy nebudu považovati vědy za dostatečně, v plném počtu zastoupené v Akademii, pokud mezi zasedajícími členy v Akademii neuvidím aspoň jednoho zástupce kuchařů.“Neznámý spisovatel (knihy: Antike und moderne Gastronomie, Den Freunden der Tafel gewidmet, Wien, Tendler et Comp., 1851, m. 8°, str. (4), 45.) dokazuje, že vedle všech věd ostatních nesmí se zapomínati na vědu kuchařskou a vedle všech umění ostatních na umění jísti. Uvažuje s hlediska filosofického o této vědě a o tomto umění. Rumohrovu knihu „Duch kuchařství“ (pozn. spis., viz König, Geist der Kochkunst) nazývá kuchyňské evangelium (Kulinarisches Evangelium). Na obálce litografované znázorněn řecký bůh Zeus (Jupiter), jak hoduje s Herou (po vídeňsku módně oděnou). Bohyně Ceres, Flora, Pomona, Diana atd. jim podávají ovoce, zvěř atd.Kuchaře již od středověku vyhlašovali všude za umělce. Neříkalo se „kuchařské řemeslo“, nýbrž vždy a jen „kuchařské umění“. Nejslavnějším kuchařem-umělcem století 16. byl kuchař kardinála Karaffy. Znamenitý tento umělec dovedl prý o svém umění tak vykládati, s takovou obratností a duchaplností, že se mu divili učenci vrstevníci, až laskominy vzbuzoval. Poutavě uměl rozprávěti o rozmanitých chutích, o chuti na lačný žaludek a o chuti, která přichází po druhém, třetím jídle při hostině, jakož i o hojných dřáždidlech pro vzrůst chuti. Uměl vysvětlovati druhy omáček, rozdělovati saláty podle dob ročních, vždy jinakých, studených i přihřátých a všelijak okrášlených a pro oko vábivých. O jídelním lístku uměl řečniti tak soustavně a důmyslně jako státní ministr, kdy veřejně rozvinuje svůj program. A povídá se, povídá, kdo tomu věří, že tento výtečný mistr kuchař upravil jednou krmi tak výtečnou, ragout, tak znamenitou, že se pustil do jídla, jedl a jedl a jen jedl, až svým vlastním chutným výrobkem — slyšte! — se „ujedl“ a prý skonal!Rozvoj a pokrok kuchařství západoevropského postupoval drahou kulturního rozvoje a pokroku od Římanů k národům románským (Italie, Francie), od nich do Anglie a k národům germánským i západoslovanským.Legendy středověké líčí zbožně, jak svatí a světice, mniši a jeptišky účastnili se kuchyňských prací a kuchařských výkonů. Sv. Pavel, biskup verdunský, horlivě pracoval při výrobě pečiva, Sv. Radegunda, patronka kuchařek, nepřipustila nikoho ku práci kuchařské, vynikajíc znalostí praktickou při úpravě jídel skvostných i všedních. Sv. Benedikt, patron kuchařů, po 27 let zastával v klášteře Františkánském úlohu kuchmistra oblíbeného. Známý potomní kardinál, učenec bohoslovec, Baronius, často mezi hrnci a pánvicemi v kuchyni řešil nejnesnadnější otázky theologické a napsal nad krb pod komínem: „Caesar Baronius stálý kuchař.“O rozkvět kuchařského umění ve středověku mají nesporné zásluhy kláštery. Měly příležitost hostiti vzácné návštěvníky v klášteřích, duchovní i světské. Měly příležitost častovati pány i chuďasy, nemocné, almužníky. A tak dějiny kuchařství středověkého právem přisuzují mniškám v Niortu lahodnou úpravu ryb a zvěřiny. Mnišky v Chateau Thierry vymyslily labužnické chlebíčky s pomerančovou šťávou. Voršilky v Belley naučily zadělávati zvláštním způsobem ořechy. Kobližky jeptišské, „pusinky“, jsou od století 16. v každé kuchařské knize. Nejstarší kuchařské knihy rukopisné chovají se podnes v kuchyních klášterních. Benediktini a Kartusiani závodili a jako tajemství chovali při výrobě oblíbeného podnes nápoje: benediktinky a chartreusky z bylin a ovocných šťáv, stejně oblíbených u nemocných žaludkem, jako u labužníků. Také kapucíni měli svoje recepty tajené při výrobě příjemných pochoutek likérových. Tak jako výroby voňavek udržovaly se a udržují podnes v rodinách některých, jichž nikdo k tomu nepřiměje, aby rodinnou památku výnosnou, recept, prozradily, takovým a podobným tajemstvím obestřeny jsou návody ke strojení jídel i nápojů v klášterních kuchyních, uzavřených pro nezasvěcence.Montaigne ve studii o labužnictví (Science de la gueule) a Abraham Hayward (Art of dining) dokazují, že labužnickou a vyškolenou kuchyni italskou zavedla v Paříži na dvoře královském Kateřina Medicejská, choť krále francouzského Jindřicha II. Francouzové stali se učiteli ostatních národův evropských v kuchařství. Vhodně uznává staré anglické přísloví, chtíc naznačiti, že ve Francii každý, učený neučený, snaží se nabýti vědomostí kuchařských: „Co Francouz, to kuchař“ (as many Franch, as many Kooks).Za středověku slavní učenci, zejména osobní lékaři panovníků, rádi a jaksi ze starosti o zdraví svých pánů si také zakuchařili i recepty psali, kterých se pak věk 15. a 16. dovolává.Životopisci Bacona Verulamského, slavného učence, tvrdí, že se obíral pilně a soustavně studiemi kuchařskými, jejichž výsledky chtěl sobě i lidstvu život prodloužiti. Sněhem chtěl zameziti zkažení jídel. Zkusil to na kuřeti v tuhé zimě, při čemž se tak důkladně nastudil, že za týden zemřel, sděliv před smrtí, jak a co se mu podařilo vypátrati o prostředku proti hnilobě a rozkladu jídel teplem.Přiznávají tedy všichni historikové kuchařství, že středověké umění kuchařské mělo svou kolébku ve Francii, Němec a Angličan vyžadovali potravy hutné, prosté, bez složitých příprav a dráždivých příchutí. Ital a Španěl v teplém podnebí toužil po krmičkách sladkých a ovocných šťávách. Kuchař říditi se musil těmito požadavky a předpoklady. Kuchař Francouz, snažil se připraviti jídlo, aby nejen dodávalo výživy tělu lidskému, nýbrž aby Francouz jedl rozkošně a pochutnal si. Tedy francouzské umění kuchařské staralo se, aby přirozené látky výživné správně byly zvoleny a pak aby uměle úpravou dodalo se jim výborné chuti a jemné stravitelnosti. Proto již ve středověku i potom až do doby dnešní kuchyně francouzská proslula jako vzor pro kuchařské umění vůbec.Jsou často přepodivná jídla (proti dnešnímu vkusu) v nejstarší kuchařské knize francouzské od mistra Tailleventa, kuchmistra krále Karla VII., vynálezce dlouhé řady jídel: ježek pečený v pomorančích, pávi, rajky a jiní ptáci se skvostným peřím, udušení v burgundském víně a pak zase přiodění peřím nádherným a v poloze přirozené vyšňoření na miskách předkládáni hostům k jídlu; kuřata, koroptve, křepelky zavařené v cukru; pomeranče ve slanině pečené atd. Dnes čteme s údivem tyto divné směsice krmiček, spojených v celek. Dívíme-li se těmto výmyslům kuchmistra Tailleventa pro středověké labužníky: divili by se středověcí labužníci, vidouce dnešní labužníky, jak si pochutnávají na úpravě střev ze sluky!Pro kuchařské zvláštnosti francouzské, pro ragout a paštiku, sestavili záhy kuchmistři francouzští takořka celou knihovnu tohoto odvětví slavného francouzského umění kuchařského.Za Ludvíka XV. sestavil Sieur de la Varenne, kuchmistr markýze d’Uxellos: „Školu jídla ragout“, (L’école des ragouts, Paris, 1730.) Prohlašuje ragout za vynález ryze francouzský, míchati rozmanité druhy masa, drobounce rozkrájeného a pak je dovedně spojiti šťávou v celek tak, aby vyzněla tu harmonická chuť v lahodnou krmičku, ve které i znalec a labužník nemohl rozeznati jednotlivé částice a jejich masový původ. Ragout vyhlašuje spisovatel za triumf umění kuchařského, ježto podává toto jídlo i výživnou sílu i skvostnou chuť. Nejrozmanitější částice spojila tu geniální tvůrčí síla kuchařova v pokrm, jehož součástky pozbyly svojí přirozené chuti a nahrazeny byly v celkové směsi, spojenou novou chutí, výslednicí lahodnou všech chutí ostatních. Pomáhal mu kuchař králův Montier, prostudoval lékařství a chemii, aby při úpravě Varenne nepochybil.Toto francouzské umění ragoutové brzy se rozšířilo po Evropě. Přesvědčil se o něm známý kníže Kounic, vlivuplný ministr Marie Terezie, ve Vídni. Seděl se svými přáteli při hodokvasu. Vsadili se, kdo že má nejlepšího mistra kuchaře. Kuchaři nevědouce, pro koho strojí, aby vystrojili, možná-li, z brusu nově vynalezli jídlo, předložili na mísu. Páni všech jídel okusí a pak budou hlasovati, komu patří první cena od hodokvasitelů s mlsným jazýčkem. Přisoudili pak svorně cenu první tomu ragout, jež přistrojil kuchař (Francouz) knížete Kounice. Všichni chválili, že nic v životě nejedli výtečnějšího, nic tak lehounkého, nic tak mistrovsky okořeněného a povzbuzujícího dráždivě chuť k dalšímu jídlu, jako mistrný výrobek kuchaře Kounicova. Zavolal Kounic kuchaře, vyznamenaného první cenou: „Vysvětli nám, jak látek vzácných jsi užil, robě toto, právě snědené ragout“. Usmívá se vítězně kuchař: „Není třeba geniálnosti, upraviti chutné jídlo z dobré, chutné látky základní. Triumfem jest (jsem dnes hrdý, vítězný umělec), že se mi podařilo rozřešiti záhadu tak výtečného ragout úpravou jemně rozřezaných podešví, utržených z páru odhozených jízdeckých bot. Essencemi, „pácováním“ (Beizen) podešve změkly a pak s přídavkem všelijakých masových kousíčků, šťávou, kořením vznikla směsice, pojmenovaná ragout, která byla poctěna první cenou.“ Kounic litoval, že kuchař odešel z jeho domácnosti a nechtěl nikdy prozraditi, jak a z čeho šťávu zázračnou vymyslil? Podešvy bot jízdeckých a ragout — tyto dva pojmy sloučilo jeho umění kuchařské v líbeznou smíšeninu. A co zvláště kronikáři připomínají, žádný host se z těch podesvů, jízdeckých bot — nerozstonal!Poznáme v kuchařských receptech staročeských, jak počínajíc stoletím 16. u nás v kuchyni vedle kuchmistra a kuchařův i kuchtíků zaujímal čestné místo paštikář, který po francouzském vzoru strojil. Základ umění paštikářského vylíčil roku 1655 Jean Gaillard v knize „Pastissier Elzepríes“, učebnici pro strojení paštik, spolu s návodem, jak strojiti vejce v postní čas na šedesát různých způsobů. Kniha, dnes vzácná (prodává se na aukcích až za 3000 franků!), byla pramenem nevyčerpatelným i německým a českým knihám kuchařským.Z doby Ludvíka XV., ve které posavadní kuchyně Ludvíka XIV. nabývala jemnosti, vydal znamenitou knihu kuchařskou markýz „le Bas“, pod kterýmto jménem halí se výborný znalec, theoretík i praktik, umění kuchařského Louis de Béchamel, marquis de Nointel, hofmistr královský, který uměl tvořiti jídla nová a nová, jejichž výrobu popisuje v nové své knize kuchařské. Z jeho vynálezů podnes udržuje se výroba studentských a vojenských paštik. Vynalezl dále „vol-au-vent“, „financieres“, paštiky, ve kterýdh nejjemnější koření a nejlahodnější „hachés“, snoubí se s vábivou vůní žampionů. Nesmrtelné jméno pojistila mu známá bílá smetanová omáčka, kterou vynalezl a svým jménem pokřtil. Omáčku „bechamel“ zařadili do svých kníh kuchařských kuchaři všech národů. Také naše české knihy kuchařské z věku 18. a ve věku 19. připomínají názvem tímto slávu nesmrtelnou kuchaře markýza Béchamela de Nointel.Béchamel psal podivně svoje recepty, totiž veršoval je a ke každému návodu v rouše písně, pro snazší zapamatování, připojil některý oblíbený nápěv souvěký, podle kterého možno bylo nápěv zpívati. Na př. pro recept na úpravu koroptví po španělsku určil nápěv oblíbené tehdejší písně francouzské „Petits oiseaux, rassurez vous“. Recept zněl: „Da vin, de l’huile et du citron, coriandre et la rocambole, dans ce ragout a l’espagnole, le tout ensemble sera bon…“ (Vezmi vína, oleje, citronů, koliandru, rokambollu, v té šťávě udusíš po španělsku koroptvičku do měkka, až nabude jemnosti…) Byl to pak osvědčený způsob, kterým i po své smrti Béchamel stále vyučoval svojí knihou žáky a stoupence, aby si návody vštípili do hlavy a napínali si pak pamět, uvarovali se od nepozornosti a roztržitosti, s následky tak mrzutými při úpravě jídla. A tak prý, kde „béchamel“ řídil kuchaře, pobručovala si celá kuchyň, rozezpívána veršíky Béchamelovými, každý hleděl si postupu práce pozorně, jaké nápěvy právě kniha kuchařská předpisovala. Podnes vedle uvedené smetanové omáčky (pešamel) nazývají rozmanitá jídla (béchamelle grosse, des oeufs a la béchamelle atd.).Většina odborných názvů kuchařských prozrazuje názvem francouzský původ, nejčastěji honosí se příjmením vynálezcovým. Prince Soubise zvěčněn v kuchařství bílou omáčkou cibulovou, po něm nazvanou (a la Soubise, nebo krátce: soubise). Původ majonézy (mahonnaise, mayonnaise, omáčka z oleje, vajec, octa, pepře a soli) přičítají slavnému Ríchelieuovi, který prý po poradě politické vyčastoval hosti jídelním lístkem, kde bylo hovězí maso upraveno jinak a jinak, na 23 mísách, A dlouhá řada jídel (postage a la Xavier, cailles a la Mirepoix, chartreuses a la Mauconseil, poulets a la Villeroy, gigot a la Mailly) svědčí podnes, kdo ze známých, vynikajících osobností přispíval novými a novými vynálezy ke zdokonalení francouzského umění kuchařského.Ostatně již Ludvík XIII. zakládal si na slávě, jakožto vynálezce oblíbených jemných cukrovinek a zavařenin. Za Ludvíka XIV. proslavil se zejména známý vojevůdce Condé vynálezem podnes oblíbené polévky fasolové (potage a la Condé). Ministr Colbert, vynikající diplomat a politik, podnes se připomíná názvem omáčky „Colbert“ zvané. Opět princ Soubise nabyl větší slávy vynálezem nově upravených skopových kotletek, nežli rekovnými činy vítězného vojevůdce. Krocan „a la brégence, pains a la d’Orléans“, „filets a la Pompadour“ atd. připomínají dále podnes slávu tehdejší francouzské kuchyně, kdy se jmény svých původců rozcházela se tato jídla z Paříže do světa.Za Ludvíka XVI. měli vynikající státníci, vojevůdcové a spisovatelé tolik ještě času, uznávajíce důležitost kuchyně pro všecky lidi, že vynalézali nová jídla, podnes rovněž s jejich jmény známá (oba maršálkové Richelieu a Duras, jak již uvedeno, vévoda Lavalliere, markýz Brancas a hrabě Tessé). Zvláště Richelieu, Mazarin, Connétable Montmorency, vynalezli a vymyslili jídla nová, podnes po nich pojmenovaná. Slavný filosof Montaigne v 16. století vedle svých filosofických děl vydal nauku o jídle (Science de la gueule) prý podle svých receptů.Ludvík XVIII., řídě se vzorem předchůdců, podporoval jako labužnický mlsálek a nenasycený jedlík rozkvět kuchařství. Viz o tom podrobnosti Bard, Le cuisinier royal, Paris 1815.Pověstný byl labužník Francouz Borose (narozen r. 1780). Říkával a psal i dokazoval: „Člověk proto žije na světě, aby požíval darů přírodních. Dobré, chutné věci jsou určeny dobrým pozemšťanům.“ Každé jitro pracoval se svým kuchařem a dokazoval mu, že praxí musil se státi učencem kuchařem, theorií mohl by toho snad docíliti. Prý on stojí svým uměním, živočišný mechanismus v těle lidském udržovati, výše než lékárník, který lidský mechanismus porušený jen napravuje. Umění přizpůsobiti suroviny a životní prostředky ohněm za pokrm, to jest první a základní požadavek řádného kuchaře.Po hrůzách revoluce francouzské znova vzkvétá francouzské, světovládné umění kuchařské. Básník Barchoux podle latinské knihy o kuchyni od Quinta Ennia (Ennius upravil ji z řecké předlohy od Archestrata z Gely z r. 494 před Kristem) složil dlouhou báseň „La gastronomie“.Závodily spolu dvě kuchařské školy francouzské, romantická a klassická. Náčelníkem romantické byl žárlivý skladatel knihy „L’art de la cuisine“. Odpůrcem, zástupce klassické kuchyně, byl Maria Antonin Careme, spisovatel knih o kuchařství: La pâtissier pittoresque; Les déjeuners de l’empereur Napoléon; Le maître d’hôtel français, ou parallele de la cuisine ancienne et moderne (dva díly); L’art de la cuisine français au 19. siecle. Jména účastníků při Vídeňském kongressu jsou známa a znovu se připomínají a vedle nich zapomíná se, jakou vynikající úlohu hrál svým kuchařským uměním při Kongressu výborný kuchař diplomat Careme.Vévoda kancléř Camibacéres, předpokládaje podle zkušeností, že státník, jehož hostiny nevyspělostí kuchařského umění, špatnou kuchyní nevyhovují požadavkům pozvaných labužníků, zle pochodí v oboru diplomatických zápletek; uměl přičiněním kuchmistra Benauda ovládati žaludky i potom mozky státníků, politiků, podle své vůle.Podobnou zásadou řídil se zkušený diplomat Talleyrand-Périgord se svou slavnou „kuchyňskou brigádou“.Za nejlepšího znalce umění kuchařského byl prohlášen Grimod de la Reyniere (Alexander Balthasar Laurent, 1758 až 1838). Pro povznesení umění toho zařídil „jury des gourmands“, kamž jednou za měsíc scházeli se labužníci k vážným rozpravám při znamenitém hodokvasu o návodech kuchařských, o novotách, vynálezech cizích, zvláště pak členů jury. Sbor soudců otiskoval svoje nálezy, posudky v Grimodově časopisu „Almanach des gourmands“ (ročenka labužníků), kteráž vycházela v Paříži od roku 1803. Zajímavá jest také jeho kniha s návody o umění rozkrajovacím, o vzorných jídelních pořadech, o chování při hostině („Manuel des Amphitryons, a l’usage des nouveaux parvenus“, Paris, 1808). Bibliografický obšírný výčet spisův tuto uvozovaných viz dále ve stati: Kuchařské knihy francouzské.Uznávajíce důležitost umění kuchařského, neopovrhovali i mužové přísné vědy a umělci, zapsaní zlatým písmem v dějinách umění, uměním kuchařským. Z doby novější známo, že slavný romanopisec francouzský Dumas starší rád a dovedně si zakuchařil, sám vařil, pekl a smažil. Ba složil objemný slovník kuchařský (Grande dictionnaire de cuisine), viz ve stati: Kuchařské knihy francouzské.Bývali hrdi francouzští kuchaři, bývali z míry ctižádostiví! Slavného kuchaře prince z Condé, jménem Vatela, ctižádost dohnala až k sebevraždě. A psali pak o něm a tragické smrti jeho, s dodatkem, že bez ctižádosti není možno si představiti vynikajícího mistra kuchaře. „Kuchaři neměli by se nikdy ženiti; manželství prý jím umrtvuje ctižádost anebo ji alespoň seslabuje.“ Královna švédská založila řád pro muže, kteří slibem se zavázali, že se nikdy neožení. Důsledně jednala, když vyhnala výtečného mistra kuchaře, ubožáčka, jen proto, že proti vůli její dal se oddati s vyvolenou, sličnou pannou.V Paříži podnes zahlédnete název jídelny (restaurace), se jménem „Vatel“ („Petit Vatel“ nedaleko Opery, „Au Vatel“, „Au grand Vatel“ v blízkostí Louvru a pod.) atd. Často jsem si v Paříži pod ochranou tohoto patrona francouzského kuchařství pochutnával, lituje jeho smutného konce.Vypravuje Madame de Sévigné, proč a jak skončil život sebevraždou ubohý, ctižádostivý kuchař. Skvělá hostina v Chantilly stála 180.000 franků. Hostí zavítalo více, než hostitel očekával a kuchmistr Vatel jídla rozpočítal. Náhle na vedlejších stolech nebylo dosti pečení. Vatel zoufale pobíhal, rukama lomil. Dvanácte nocí oka nezamhouřil. Rodina panská těšila, konejšila ho, chválila jeho dovednost, ale to bodalo tím více jeho podrážděnou ctižádost, že z útrpnosti ho panstvo chválí, ač toho nezasluhuje. Druhý den bylo dodáno málo ryb mořských. „Já to nepřežiju,“ bědoval. Smáli se mu, že snad jen tak žertuje. Zavřel se v pokoji, nasadil kord na dveře jilcem a nabodnul se na ostří. Za půl hodiny nosili ze všech přístavů objednané ryby mořské, až nazbyt. Pozdě. Chválili páni jeho ctižádost, litovali předčasné, dobrovolné smrti. Čásek nedlouhý litovali, po čase zapomenuli na zoufalého kuchaře ctižádovce. Byl opěván básněmi i veleben hrou divadelní („Ctižádost v kuchyni“) v podobě karikatury, kteráž však brzy zmizela z repertoiru. „Vatel?!, Vatel?,“ dnes odpoví Pařížan, když se ho ptáš na původ jména, očekávaje, co kdo ví o nešťastném zoufalci. Jeho osvědčené recepty na ragout a paštiky se ztratily, ale tragický konec jeho života pojistil mu památku, kteráž podnes je živena v podání lidovém aspoň názvem francouzských restaurací „Vatel“.Není tedy divu, že od pravěku snažili se lidé, pokračujíce se vzrůstající vzdělaností, zdokonaliti úpravu jídel, vaření, povznésti je k výši umění, ba povýšiti kuchařství na „umění všech umění“.Kuchaři a básníci, obojí geniové, podle Grimoda de la Reyniere se svým geniem vrozeným již na svět přicházejí, ale bezvadný kuchař je prý vzácnější nežli nadaný básník. Rabelais doznává: „Kdyby se mně někdo ptal, čím chci být, zdaž velikým básníkem nebo velikým kuchařem, nesedl bych na básnického oře Pegasa a s radostí chopil bych se vařečky v kuchyni.“„Kuchařské umění (dokazuje Dr. Riese) jest nejvzácnější květ lidské kultury.“ Moderní výzkumy vědecké o vlastnostech výživných látek, o jejich výměně a vzájemném poměru i vlivu na tělesné funkce a činnost duševní, theorie nejnovější, o vitaminech, potvrzují a znova dokazují, jaký úkol pro člověka jednotlivce i pro celý národ znamená umění kuchařské dovedné, rozvážené, znalecky chystané a jeho dokonalost.Vzpomínáme tu bezděky výroku, připisovaného Laroche Foucauldovi, často uvozovaného: „Jísti je nutnost, ale uměti jísti (jídla upraviti) jest umění!“ — —Vyvinuly se zvláštní vědy, „Fysiologie chuti“, „Filosofie žaludku“, „Gastronomie“, „Gastrosofie“, „Filosofie kuchyně“, „Chemie kuchyně“ a pod., „Esthetika jídla a pití“, „Duch umění kuchařského“, kde spisovatelé učenými rozpravami uvažovali o jídle, o kuchaření se stanoviska lékařského (fysiologického), filosofického, chemického atd. Podrobnosti daleko by nás zavedly od vytčeného cíle této knihy. I když vynechám jména (Baerst, Ihering, König, Weber, Ofellus atd.), nemohu nezmíniti se o dvou vynikajících hlasatelích nového názoru na umění kuchařské.Zakladatelem učených úvah o kuchařském umění jest právník francouzský, Anthelme Brillat-Savarin (narozen 1755, zemřel 1826 v Paříži). Vydal známou knihu o fysiologii chuti (Physiologie du gout, Paris, 1825 a pak často i překlady do cizích řečí, na př. Physiologie des Geschmacks oder physiologische Anleitung zum Studium der Tafelgenüsse, übersetzt und mit Anmerkungen versehen von Carl Vogt, Braunschweig, 1865; používám vydání: Bibliotheque nationale, Paris 1866). S vytříbeným vkusem, s labužnickými zkušenostmi, s odbornou znalostí fysiologických vlastností a zvláštností chuti, s roztomilou rozmarností uvažuje o kuchařství a kuchařích po stránce historické, filosofické, fysiologické, životosprávné, zdravovědné. Hesla vůdčí uložil v úvodní sbírce aforismů (p. bibliothekáři Národního musea v Praze, Jarmilovi Krecarovi, děkuji za překlad z originálu francouzského, vydání: Physiologie du gout, ou méditations de gastronomie transcendante, par un professeur (Brillat-Savarin), édition illustrée par Bertall et précédée d’une notice biographique par Alp, Karr, Paris, Gonet, 1840, 8°):1. Svět není ničím bez života, a všecko, co žije, živí se. 2. Zvířata žerou, člověk jí; jen oduševnělý člověk umí jísti. 3. Osud národů závisí na způsobu, jakým se živí. 4. Řekni mi, co jíš a já ti řeknu, co jsi. 5. Stvořitel, přinutiv člověka, aby jedl, chce-li býti živ, zve ho chutí a odměňuje za to požitkem. 6. Labužnictví jest projevem naší soudnosti, kterým dáváme přednost věcem, které jsou příjemné chuti, před těmi, jež nemají této vlastnosti. 7. Rozkoš z hodokvasu náleží všem věkům, všem stavům, všem zemím a všem dobám; může se přidružiti ke všem ostatním rozkoším a zůstává naposled pro naši útěchu po ztrátě ostatních rozkoší. 8. Hostina jest jediné místo, kde se první hodinu nikdy nenudíme. 9. Objev nového pokrmu má více smyslu pro štěstí lidského pokolení, než objev nové hvězdy. 10. Kdo se přejídají a přepíjejí, neumějí ani píti ani jísti. 11. Pořádek jídel postupuje od hutnějších k lehčím. 12. Pořádek nápojů postupuje od nejchladnějších k nejpěnivějším a nejvonnějším. 13. Tvrditi, že se víno nemá měniti, je pověra. Jazyk se nasytí a po třetí číši i nejlepší víno vzbuzuje toliko tupý pocit. 14. Příkrm bez sýra je krasavice bez oka. 15. Kuchařem se člověk vyučí, ale kuchař-umělec hned se narodí. 16. Nejnezbytnější vlastnost kuchařova je přesnost: nemá chyběti ani u hostí. 17. Vyčkávati příliš dlouho opožděného spolustolovníka jest nedostatek ohledu pro všechny ty, kdo jsou přítomni. 18. Kdo přijímá své přátele a nevěnuje osobní péče hostině, která se jim chystá, není hoden, aby měl přátele. 19. Paní domu má se vždy zabezpečiti, aby káva byla výborná a likéry aby byly nejlepší. 20. Pozvati někoho znamená: dbáti o jeho štěstí, blaho, po celou dobu, kdy jest pod naší střechou.Brillat-Savarin sestavil v knize základy vědecké gastronomie, osvětlené hojnými příklady a návody z kuchyní všech národův a věků. Hojné příklady ze života slavných mužů, rozprávky (anekdoty) a praktické recepty kuchařské a úvahy o vlastnostech jednotlivých pokrmů, nápojů (káva, čokoláda) osvěžují četbu zajímavé, duchaplné knihy. Spisovatel odůvodňuje, proč ku posavadním devíti musám přidává z „gastromické mythologie“ bohyni novou, jež zasvěcuje svoji činnost rozkvětu požitků chuťových. Má dnes moc světovou, stala se královnou světa atd.Kniha Brillat-Savarinova do češtiny posavad nebyla přeložena. Za to upravena byla po česku studie italského anthropologa Pavla Mantegazzy (La fisiologia del piacere, Roma, 1854) ve sbírce Pavla Mantegazzy Vybrané spisy, díl třetí: Physiologie záliby, autorisovaný překlad od J. H., díly dva, v Praze, 1892.V prvním díle, v kapitole 7. rozvažuje Mantegazza poutavým způsobem všeobecně o zálibách chuťových na základě srovnávací fysiologie. Chce přesvědčiti, že v zálibě chuťové jest harmonie i melodie, jako při zálibě sluchové. Všecky pocity hmatové i chuťové, které budí jediné sousto v ústech na různých místech, pojí se v podivuhodný souzvuk a dávají vznik harmonii; zatím co poslední pocit se ztrácí, spojuje se s pocitem následujícím, tvoří se melodie. Tato ovšem se mění podle toho, jsou-li oba pocity spojující se v souzvuk, povahou stejné, různíce se jen stupněm, nebo jsou-li různé povahy. Na souzvuku chutí založena jest základní část umění gastronomického, tedy příprava a kořenění pokrmův; o melodii pak zálib chuťových opírá se vznešenější část tohoto umění, totiž nauka o posloupnosti pokrmův a o různých kombinacích nápojů. Hostina jest jen koncertem harmonie a melodie chuťové a při tom se zachovávají jakési zákony nezměnitelné, základní, skoro bych řekl, mathematické, na jichž základě tuto melodii na nejvyšší stupeň dokonalosti uvádí vtip umělců. Vlach Rajberti ve své knize „L’arte del convitare“ (Umění hodovati) napsal cenný úryvek hudby i morálky gastronomické…Poutavě rozebírá pak Mantegazza záliby chuťové… Základní chuti, které jsou nejrozšířenější v látkách výživných a které mohou samy ze sebe buditi zálibu, cvičíce zvláštním způsobem smysl chuťový, jsou: chuť sladká, hořká, slaná, kyselá a mastná.Sladké může všeobecně buditi záliby ve všech svých stupních. Ženy a děti této chuti dávají přednost. Může se připojiti skoro ke všem chutěm a bývá zdrojem velikých zálib, spojí-li se s prvky vegetabilními. Velmi zřídka snáší se s hořkým a mastným.Hořké bývá libé jen ve velmi řídkých případech a skoro vždy jen na nejnižším svém stupni; oceňují je skoro výhradně jen přísná ústa mužů dorostlých.Slané líbí se jen na nižších svých stupních; srovnává se obecně jen s málokterou chutí a tvoří samo o sobě zakončené kombinace s pokrmy, které svými fysickými vlastnostmi vyvolávají převeliké záliby. Všichni však si je oblíbili.Kyselé také jen na nejnižších stupních se líbí; rádo se druží ke sladkému, zřídka ke slanému a mastnému, skoro nikdy k hořkému. Bývá miláčkem těch jazýčků, které sladkosti milují.Mastné samo o sobě nikdy libě nepůsobí, jako záliby, kterých skýtá, jsou převyšovány pocity hmatovými nebo jinými chutěmi stejnými.Mimo tyto základní styky jest ještě nesčíslně jiných, které nemají sice vlastního pojmenování, kde látka je budící zároveň bývá jejich jménem… Mezi nejkrajnějšími hranicemi jest směsice zálib velikých i malých, jež není možno definovati ani roztříditi a které v tisíceré způsoby mezi sebou spojovány jsouce, tvoří slasti labužníkovy. Poněvadž při zálibách chuťových bývají přerozmanité idiosynkrasie jednotlivcovy, jest velmi nesnadno načrtnouti hranice mezi zálibami fysiologickými a pathologickými… Jsou jídla, která chutnají největšímu množství lidí, zatím co jiné dělí tábor milovníků na několik stran. Na štěstí shodují se skoro všichni v tom, že uznávají za dobré všecky pokrmy, způsobilé k nápravě ztrát vzniklých v ústroji; za to nejtvrdohlavější odpůrcové tábora labužnického brojí proti přednostem jídel přepychových… Ovšem takové pokrmy nejsou nutny pro život žádného člověka…Pathologická záliba chuťová počíná teprve tam, kde jest buzena látkou, která nemůže býti výživnou. Lidé hysteričtí, kteří mezi zuby rozkousávají s velikou zálibou kus uhlí nebo křídy, nebo malty se zdi, nebo kteří se schovávají, aby rozjařeni oddávali se pojídání těsta z popelu, prsti nebo vápna, zakoušejí záliby chorobné. Pathologická záliba jest probouzena organickou chybou buď vrozenou, buď nahodilou a pomíjející…Uvažuje dále Mantegazza o některých zábavách, jež mají původ v zálibách chuťových a přechází k závěru o filosofii labužnické (snídaně, oběd, svačina, večeře). Každé toto pojedení má různé zákony, kterými se řídí, a má také vlastní mravní tvářnost, která by sama o sobě stačila, napsati podrobnou její fysiologii. Pokus o tuto fysiologii Mantegazza načrtává v základních rysech… — —Často se opakuje známý výrok slavného Liebiga, že prý vzdělanost, civilisace, pozná se u jednotlivce stejně, jako u celého národa, podle spotřeby — mýdla! Uvedený učený znalec a filosof v umění kuchařském, Brillat-Savarin namítá: „Vzdělanost, civilisace, pozná se podle kuchyně, co a jak člověku kuchař připravuje a jak jeho vkusu kuchařením vyhoví.“ Opravuje Brillat-Savarin také prastaré přísloví: „Pověz mi, kdo tvým přítelem a já ti povím, kdo a čím jsi“, v novou kuchařskou upravu, jak již uvedeno: „Pověz, co jíš; povím ti, kdo a co jsi!“ Čili po staročesku rozumuje podobne alchymista Bavor Rodovský z Hustiřan, spisovatel kuchařské knihy r. 1591: „Jací bývají pokrmové, taková bývá i krev, a jaká krev, takoví v člověku duchové, a jací duchové, takový vtip člověka jest.“Což všechno nynější řečí českou shrnuje Z. Winter (v knize „Kuchyně a stůl našich předků“, str. 7.): „Ano, tak to jest, dělej, co dělej: duše lidská jest u těch, kteří ji v sobě mají, ovšem vznešenější nežli tělo, ale hrubé tělo jí přečasto na dobré i na zlé vládne; prosaické tělo hladové ji v nic moří, slušně krmené ji podporuje. Člověk závisí na kuchyni…“ A končím ještě s týmž druhem v stejné práci na poli české historie kulturní: Možná věc, že přes tuto dlouhou předmluvu bude spis o staročeské kuchyni vážen za malichernost. Jsou lidé, kteří dělají se tak, jako by pro vyšší věci jídla si ani nevšímali. To jsou tí, o nichž dí Brillat-Savarin, že jim příroda nedala, odepřela božského daru zdravé, přirozené chuti… Zapomínají na věčně pravdivou rozpravu moudrého Římana Menenia Agrippy o hádce „pohodlného“ žaludka se všemi ostatními žehravými a nespokojenými údy ostatními v těle, až žaludek zvítězil, kdy odepřením práce a součinnosti s ním všechny údy chřadly, zmíraly a tělo bývalo by zhynulo.A tak tací omrzelci a nevolaní mravokárci tuze rozumují nebo se nutí do povznešené, ideální nálady nad prosou jídla. Pokládají jídlo nezbytné člověku každému za všech věkův a u všech národů vzdělaných i u kmenů ještě primitivních, maso střídané přiměřeně a pravidelně se zeleninou a s ostatními potravinami, za hříšné živení neukroceného chtíče a za zbujnělost rostoucích vášní, rozdmychovaných hojností pokrmův a nápojů, podezřívajíce přirozenou chuť k jídlu u člověka pracovitého, pravidelně a střídmě živeného, za nemravné ničení těla i duše… Se svojí krátkonohou filosofií pozdě pak honí bycha a nedohoní, nenapraví, co ve zvráceném názoru na účel jídla, zavinili, přivodili si žaludeční nemoc často a leckdy i předčasný skon zaviněný (jak náš lid říká) „splácanou“ podvýživou z podivínských směsí, z uminutosti býti útlým, štíhlým podle nelidské mody, mařiti nezbytné, přirozené trávení jídel směšnými pokusy o zchřadnutí a vysílení.A tak tedy: kuchyně a v ní kuchařství znázorňuje kulturní výši doby souvěké. Líčiti vývoj, pokrok i úpadek, zvrhlost a převrácenost i zase vzlet umění kuchařského, znamená líčiti kulturní vývoj lidstva po této „žaludkové“ stránce (ve vzpomínkách na Menenia Agrippu). Líčiti ještě významnější a směrodatnější, ač často podceňované stránky kulturního vývoje, nežli mnohé, ostatní stránky vývoje lidské kultury, které přese všecku chloubu a chvilkovou pozornost zanikly bez vlivu dalšího.A tak tedy ještě dále: Kulturní historik nemůže se vyhnouti studiu umění kuchařského. Psali jsme s přítelem Dr. Zikmundem Wintrem, chtíce podati úplný obraz dějin české kultury, o všech stránkách lidského života, o kultuře hmotné i duchovné, jak se národ náš vyvíjel po stránce rozumové, citové, mravní. Doplňovali jsme se, kdy Aug. Sedláček věnoval při studiu minulosti pozornost šlechtickému životu na hradech, Winter zvolil si obrazy z kulturního vývoje měst a mně zbylo studium kultury lidu československého od dávnověku až do přítomné doby. Dějinám kuchařství v rámci těchto svých studií přikládali jsme všichni tři důležitý význam a proto každý z nás vedle článků po časopisech vydali jsme několik knih z dějin kuchařství v zemích československých. Viz výčet na závěru této knihy.Přednášel jsem na vyzvání starostky pí. Jindřišky Flajšhansové cyklus přednášek o kuchyni staročeské v Ženském výrobním spolku, na Výstavě kuchařské, ve spolku „Lípa“ na Střeleckém ostrově, „U zlaté husy“ ve schůzi „Staré gardy kuchařů“ atd. atd. Látky se mi nahromadilo tolik, že vznikala objemná kniha, která se lišila od knih Z. Wintra tím, že jsem šel pro doklady do nejstarších věků, kam historikovo oko může proniknouti, že jsem si všímal opomenutého pramene vědomostí, to jest slovníků staročeských a že jsem přibral netištěné a posud neznámé a nepoužité zdroje staročeské, rukopisy, hlavně v knihovně universitní, musejní, kapitolní u sv. Víta, strahovské, v lobkovické knihovně v Roudnici, ve studijní knihovně olomoucké atd., jakož i vzácné knihy staročeské, uložené v jmenovaných knihovnách, posavad ani v odborných historiích literárních a bibliografiích nezaznamenané a (smím prostě tvrditi) některé vůbec neznámé.V říjnu roku 1925 přišli ke mně zástupci sdružení „Stará garda mistrů kuchařů“, pan Antonín Vojáček, starosta, a pan Václav Blažej, jednatel a žádali, abych napsal knihu o kuchařství staročeském. Upozorňovali, že jim nejde o nějaké filosofické a historické přeučené úvahy, že by rádi měli sami, staří mistři cechu sv. Vavřince čili znalci kuchařského umění, knížku, která by slohem záživným, ale s odkazy přesmými na příslušné prameny, osvětlila minulost kuchařství českého v souvislosti s vývojem kuchařství vůbec. Staročeské recepty, aby tam byly z rukopisův i kuchařských knih staročeských doslova otištěny, s obrázky jejich listů titulních a podobizen vynikajících spisovatelův v oboru kuchařství. Tak aby kniha se stala sbírkou návodů kuchařských českých od doby nejstarší až do let padesátých století 19. a bezděky nahradila obsah převzácných těchto knih staročeských, většinou unikátů. Druhým účelem knihy podle žádosti obou zástupců „Staré gardy mistrů kuchařů“ bylo, dáti do rukou snaživého dorostu knihu, která by poučovala, že se staří kuchaři naši honosili vzácnými vědomostmi a zkušenostmi, aby byli robenci, kteří se učí umění kuchařskému, pyšní a hrdí na to, co jejich předkové uměli a jak pěkně o svém umění uměli hovořiti a jemu vyučovati. Konečně netajili se oba páni přesvědčením, že i zdánlivě zastaralé návody při své rozmanitosti a pestrosti mohou poskytnouti popud k jich napodobení a vyvolati pokusy u některých vhodných kusů o napodobení, ovšem zmodernisované.Je-li kuchařské umění měřítkem vzdělanostního pokroku a jsou-li na tom měřítku kuchařské knihy stupni zdokonalení, pak Čechové se po té stránce neopozdili. Tolik kuchařských knih bylo napsáno i tiskem vydáno od 16. století a tolik názvů českých jídel koluje po západní Evropě, že stupně onoho měřítka kvapně stoupají na počest staročeského umění kuchařského.Bude-li se kdo diviti, proč tolik cizích knih kuchařských jmenuji v dalších úvodních statích, věziž, že se Čechové pilně a soustavně učili cizím návodům, horlivě pročítali cizí knihy kuchařské. Odkud to víme? Většinu knih a něžných knížek cizích o umění kuchařském, měl jsem v Praze i v šlechtických knihovnách venkovských v rukou. Jsou to úhledné knížečky, s rozkošnými rytinkami (kuchyně, hostiny, labužnické sny; bibliotheky labužnické, kde místo knih jsou lahůdky, pamlsky; sezení soudcovského sboru ochutnavačů odborníků, členů Akademie labužnické atd.), chované na př. v knihovně Národního musea v Praze. Z odkazu zakladatele Národního musea, Fr. hrab. Kolovrata. Poznámky v textu i po stranách dosvědčují, že těchto knížek bylo na zámcích, v šlechtických kuchyních, prakticky užíváno, čili že čeští kuchaři rádi a pro chloubu řídili se těmito návody, hlavně francouzskými, kdy téhož roku, kdy knížky v Paříži vycházely, je zapisuje kolovratský bibliotekář do knihovny hraběcí. Mimo to jsem se přesvědčil, že bibliografické záznamy u nás i v cizině opisují z katalogů antikvárních kuse názvy knih, kterých pisatel jakživ neviděl a často mate i anonymní vydání, nebo vydání s pseudonymy s prozrazenými jmény autorů a ze všeho hemží se neutěšený zmatek. — —Vraťme se po oklikách domů! Znalost umění kuchařského je nezbytný požadavek rozumného ženicha u snoubenky a příští ženušky. Věří každý, že ideální láska konec konců jde žaludkem k srdci. A nejde-li, zle! Lásky se muž nasytí a pak nedobrá kuchyně odvrací ho od milované ženušky a tím od krbu rodinného. A proto místo nadšených a vzletných básní jiných, nechť za všecky muže promluví, ovšem prostou, nemoderní dnes chválou české kuchařské knihy, básník Panýrek:„Znám já jednu mravnou knihu, tu si, dcero, k čtení zvol, bez obrazů mlhavých je, neopěvá světobol! Kladouc dobrá naučení, není žádná hubařka, obraznost tvou nepokazí, je to — — Česká kuchařka!“2. Vliv židovských předpisův o pokrmechAť přímo, nebo nepřímo, měly vliv na středověkou kuchyní evropskou židovské předpisy o pokrmech, z nichž některé přijaty byly od církve křesťanské. Není potřeba zacházeti do podrobností. Toliko upozorňuji, koho by otázka ta zajímala, na literaturu přístupnou: A. Friederich, Über die mosaischen Speisegesetze, Analekten zur Natur- und Heilkunde, III. Band, Ansbach, 1846. Srv. Felix Weber, Die mosaischen Speisegesetze v knize Gastronomische Bilder, Leipzig 1891, str. 3 — 8. Viz též časopis Gesundheit 2. Jahrgang: Über das Schächten der Juden; 6. Jahrgang: Die Gesundheitsgesetze des Moses. W. Landsberg, Das rituelle Schächten der Israeliten im Lichte der Wahrheit, Kaiserslautern Crusius, 1890; Theologus, Die jüdischen Speisegesetze, Löbau, Skrzeczek; J. P. Trusen, Die Sitten, Gebräuche und Krankheiten der alten Hebräer, Breslau, Korn.3. Kuchyně klassická (řeckořímská)Přehled spisovatelův a spisů řeckých a římských, jakož i středověkých, o kuchařství, se vhodnou charakteristikou obsahu, podává kniha Cours gastronomique, 2. vydání, Paris, 1809; kapitola 26: Gastrologie. Viz také: Felix Weber, Gastronomische Bilder, Leipzig, 1891, str. 20 — 67, jenž podává pěkný přehled kuchařství klassického: Řecká kuchyně (klassická), Symposia (hostiny), Starořecká literatura o jídle a o kuchařství. Jídlo a pití u starých Římanů. Trimalchio strojí hodokvas. Jediná kuchařská kniha starořímská (Caelia Apicia). Vitellius labužník na římském trůně císařském. Srv. Wellauer, Über die Esz- und Kochliteratur der Griechen, Leipzig, v časopise Johnově, Archiv für Philologie und Pädagogik, X. svazek.Ze spisovatelů řeckořímských všímali si kuchařství: Athenaeus, Archestratos z Gely; Xenokratos; Epicurus, Numenius z Herakley, Hegemon z Thasu, Philogenes z Leuky, Simonaklidos z Chia, Tyndarides ze Sikyonu. Z Římanů vedle Apicia (o němž viz dále) vzpomínám z řady jiných vyučenců od řeckých mistrů kuchařských Macrobia a Petronia. Nemoha se pouštěti do podrobností pro omezenost místa, uvádím dále jen některé skladby význačnější bibliografickým výčtem, pokud měly vliv na kuchařské knihy středověké a v 15. i 16. století byly buď úplně nebo u výběru přetiskovány v tehdejších kuchařských knihách. Některé skladby tyto (na př. Apicius) byly vydávány až do století 19.Kuchaři byli ve vážnosti. Cynik známý řecký Krates uměl ceniti peněžitou odměnou kuchařovy zásluhy: „Dej svému filosofu tři oboly (penízky), lékaři svému drachmu, milence deset min, ale kuchaři svému dej celou hřivnu“. Kuchař tedy v té stupnici zaujímá místo nejvyšší, nejcennější.Břitký satyrik římský, Martial bičoval, kdo zasloužil i nezasloužil, ale klaněl se kuchařům, jež lichotivě jmenoval „králové kuchyně“.Řecký jeden kuchař (jméno neuvedeno) uměl prý postaviti na stůl vepře, po pravé straně vařeného, po levé pečeného, uvnitř nadívaného a při tom celkem nerozříznutého. Škoda, přeškoda, že to podezřelé umění zmizelo i se svým vynálezcem a s jeho jménem!Z řeckých knih kuchařských a spisův o pokrmech často byla tištěna skladba o výživě z vodních zvířat (hlavně ryb): Xenocratis Aphrodisiensis De alimerato ex aquatilibus animantibus libellus, graece nunc primum editus, imperfectus; idem latine perfectior, Jo. Babt. Rosario, medico Novariensi interprete, Accedunt Conr. Gesneri, Scholia in ea Xenocratis… bez roku, místa (Tiguri 1559), 8°, 35 l. Srv. v českém oddělení dalším při roku 1559 Dubravius De piscinis. Srv. Fabricius, Bibliotheca graeca IX. 454 — 474. — Znova vydal J. G. Franz, Francofurtiae et Lipsiae, 1774, 1779, 8°, latinsky a řecky. Znova: … Additamenta in Gloss. Franzii, hodiernam ichtyologiam illustratio et lucubratio de piscium esu Cajetani de Ancora, Neapoli, 1794, 8°. Srv.: XXI. veterum et clarorum medicorum Graecorum varia opuscula. Primo nunc ex Oribasii codice Mosquensi graece editi…, Ch. F. de Mathaei, Mosquae, 1808, str. 7 až 29, 357 až 359. — Jen řecký text: Xenocratis et Galeni De aquatilium esu libri, graece edente Adam. Coray, Paris, Barrois fils, 1814, 8°. — Srv. Ludovicus Nonnus (Nonnius), Ichtyophagia, sive de piscium esu commentarius, Antverpiae, 1616, 8°. Srv, týž, Diaeteticon seu de re cibaria libri quattuor, Antverpiae, apud Petrum et Joannem Belleros, 1627, 8°. Znova, tamtéž, Petr Bellerus, 1645, 1646, 4°. O rybách v kuchyni řeckovýchodní.Oppiani poetae alieuticon, sive de piscibus, libri quinque e graeco traducti ad Antonium Imperatorem. Post Oppianum sequuntur Disticha ultra centum de rebus variis… authore Laurentio Lippio Collensi, interprete librorum quinque Oppiani. C. Plinii Secundi Naturalis historiae libri duo, in quorum priori quidem tractat de naturis piscium, in altero vero de medicinis ex aquatilibus sive piscibus. Pauli item Jovii de piscibus liber unus, qui est velut commentarius in priorem Plinii librum de piscibus, quemadmodum prior Plinii liber in Oppianum… Johannes Caesarius… recognovit, Argentorati, Jacobus Cammerlander Moguntinus, 1533, 4°. O rybách v kuchyni řecko-římské.Paulus Aegineta, De re medica libri septem, graece, Venetiis in aedibus Aldi et Andr. Asulani, 1528, fol., 4, 137, 3 listy. — Vyd. kritické (per Hieron. Gemusaeum) Basileae, Cratander, 1538, fol. Latinské vydání: P. Aeg. Medici libri septem, latine per Joh. Guinterium, Paris, 1532, fol.; Coloniae, 1534, fol., … cum annotationibus Jac. Goupyli, corrig. J. B. Camotio, Venetiis, 1553, 8°; P. Aeg. Opera…, Lugduni, 1567, 1589. — Lib. I. cap. 73 ad. De alimentorum facultatibus (o výživností masa, zeleniny, ovoce atd.). Paulus Aeginetas, De facultatibus alimentorum, viz dále úpravu a překlad od Albana Torina, přídavek při knize: Caelii Apitii, De re culinaria libri decem, Lugduni, 1541.Simeonis Sethi, Magistri Antiochiae, Syntagma per literarum ordinem de cibariorum facultate graece et latine edidit Lil. Greg. Gyraldus, Basileae, Isingrinius, 1538, 8°. — Latinský překlad řeckého textu vydal Dom. Monthesaurus, Syntagma …, Basileae, P. Perna, 1561, 8°. — Znova: Simeo Sethus Antiochenus, Volumen de alimentorum facultatibus iuxta ordinem literarum digestum (alfabeita)… auctum et latina versione donatum, cum difficilium locorum explicatione a Mart. Bogdano, Lutetiae Parisiorum, Bechet, 1658, 8°. Srv. D’Aremberg, Extraits de Manuscrits, tome I. str. 44 ad., 129 ad. —Za zakladatele římské kuchyně bývá vyhlašován Říman Apicius. Proslavil prý se za císaře Tiberia, zdokonaluje posavadní umění kuchařské. Honosil se zvláštní vynalézavostí a proto po něm mnoho jídel bylo pojmenováno. Sám nenapsal kuchařskou knihu. To, co pod jeho jménem, často mylně i u odborníků se uvozuje, zapsal prý jeho vrstevník, grammatik Apion, podle podání, doslechu. Apicius byl marnotratný rozhazovač, který všecko prohýřil a vrátil se pak do Kampanie, aby byl na blízku svým zamilovaným rakům. Ba vydal se s nebezpečím života do Afriky, aby našel raky chutnější, s nepořízenou se však vrátil. Odborníci dokazují, že knihu „De arte coquinaria“ složil podle jeho receptů, rozšiřovaných slovem i písmem, některý jeho soujmenovec. Nesahá dále do minulosti, než asi do třetího století po Kristu a snad jest i z doby pozdější.Coelius Apicius. In rem coquinariam libri decem, Mediolani per magistrum Guilelmum Siguerre, 1498, 4°; Venetiis, 1500; De re coquinaria libri decem, Venetiis, 1503; Venezia, 1516, 4°. Jodocus Willich Resellanus, Ars magirica, hoc est: coquinaria, de cibariis, ferculis, opsoniis, alimentis et potibus diversis parandis… Huic accedit Jac. Bifrontis De operibus lactariis epistola, Tiguri, apud J. Gesnerum, bez roku, (1540), 12°, (pramenem vedle jiných Apicius); De obsoniis et condimentis, sive arte coquinaria libri decem, cum Gabr. Humelberg annotationibus, Purici, 1542; cum annotationibus M. Listeri, London, 1705; … cum annotationibus M. Lister, Humelbergii, Casp. Barthii, Reinesii, Ant. v. d. Linden, Amsterodami, 1709, 8°.; …, ed. J. M. Bernhold, Uffenhemi, 1787; Baruthii et Lubecae, 1791; Onoldi, 1800, 8°; G. B. Baseggio, Venezia, 1842, 8°.Schola Apitiana ex optimis quibusdam authoribus diligenter ac noviter constructa. Accesserunt Dialogi aliquot Desiderii Erasmi et alia quaedam lectu iucundissima, Antverpiae, Steelsius, 1532, 12°.Schola Apiciana, ex optimis quibusdam authoribus diligenter constructa, qua continentur officia convivatoris, cultus et habitus boni convivii, qualitates et regulae opsoniorum, rationes secandi vel scrutandi in mensa, sermones convivales, quaestiones convivales iucundissimae et alia item plura. Polyonimo Syngrapheo authore, Francofordiae apud Christianum Egenolphum mense Septembri, 1534, 12°, str. 48, index (4 listy). Čerpáno ze spisovatelů o kuchařství a hodovnictví: Pontan, De conviventia; Erasmus Roterdamus, Dialogus; Gellius lib. 13, cap. 11; Praecepta coenarum per Horatium, Satyrae 4. libro 2; De ciborum ratione, cuius qualitatis quinque sint et qui aliis meliores, ex celeberrimo medico Michaele Savaronola, Tract. secundo, cap. 8; De cibis secundae mensae ex fructibus arborum, ex Paulo Aegineta, de ciborum facultatibus; Michael Savaronola, De modis incidendi, tractat 2., rubr. 51; týž, De partibus animalium et earum qualitatibus, quae aliis praestantiores, tract. 2, rubr. 32; In coena Cauta quae requirantur, ex Aulo Gellio, lib. 15, cap. 8…Jak byla Apitiova starořímská kuchařská kniha v 16. století vydávána s doplňky pozdějšími (o přípravě kaviaru z jesetrových jiker) a vysvětlivkami, ukazuje vydání r. 1541, jehož obsah i s latinskými názvy statí obšírně podávám a v rejstříku pak česky na důležitější ukázky z této kuchařské knihy, s připojenými názvy latinskými objasním. Vysvitne, jak bylo vyspělé kuchařské umění římské. Snad nic nechybí v hojném výběru Apitiovy skladby, čím se dnešní kuchařské umění honosí. Doslova česky obsah podací jsem nemínil, kdy odborník, věci znalý, nalezne podle postupu kapitol ve vydání tištěném, co hledá, nebo co by chtěl zvěděti o podrobnostech kuchařství starořímského, kdežto širší kruhy čtenářstva budou míti v rejstříku klíč k tomuto základu kuchařství starověkého a středověkého, z něhož (jak na místech příslušných objasním) také naši kuchaři staročeští pilně a soustavně čerpali. Kniha má název:Caelii Apitii, summi adulatricis medicinae artificis, De re culinaria libri decem, B. Platinae Cremonensis De tuenda valetudine, natura rerum et popinae scientia libri decem, Pauli Aeginetae De facultatibus alimentorum tractatus, Albano Torino interprete. Apud Seb. Gryphium, Lugduni, 1541, 12°, 314, index. Knížku věnuje vydavatel Albanus Torinus Jiřímu Wirtenberskému. Obsah kritického vydání starořímské knihy kuchařské: Liber I., Epimelos: 1. De conditis. 2. Laseratum (lat. laserpicium). 3. Oenogarum (elaeogarum). 4. Oxyporum (transitus). 5. Hypotrima (intritus). 6. Oxygarum (liquamen acetosum). 7. Mortarium. 8. Cuminatum. — II. Artoptes: 1. De Hysitiis. 2. De hydrogaratis. 3. De apothermo. 4. De ambolato. 5. De vulvulis et botellis. 6. De lucanicis. — III. Cepuros: 1. De oleribus. 2. De asparagis et cucurbitis. 3. De citrio. 4. De cucumeribus. 5. De peponibus et melonibus. 6. De malvis. 7. De cymis. 8. De porris. 9. De betis. 10. De oliferis. 11. De rapis, sive nepis. 12. De raphanis. 13. De oleribus mollibus. 14. De herbis agrestibus. 15. De ratica. 16. De intubis et lactucis. 17. De carduis. 18. De spondylis vel fondulis. 19. De carotis et pastinacis. — IV. Pandecter: 1. De salacattabiis. 2. De patinis piscium, bolerum, pomorum et caetorum. 3. De minutalibus, hoc est, eduliis ex rebus minutatim et tesselatim concisis. 4. De ptisana, sive cremore. 5. De gustis. — V. Osprion: 1. De pultibus. 2. De lenticula et castneis. 3. De pisis. 4. De conciclis. 5. De ptisana et alica. 6. De fabatiis viridibus et baianis. 7. De foeno graeco, phaseolis et ciceribus. — VI. Trophetes: 1. De struthionis apparatu. 2. De praeparationibus gruis et anatis. 3. De praeparationibus perdicis, attagenae, turturis, palumbi et variarum avium. 4. De avibus hircosis. 5. De phoenicopteri praeparatione. 6. De apparatu pulli. — VII. Polyteles: 1. De vulvis, callo, libellis, coticulis et ungellis. 2. De suminis apparatu. 3. De sycoto, id est, ficato. 4. De offellarum apparatu. 5. De assaturae exquisitae apparatu. 6. De elixationibus et copadiis. 7. De ventriculorum apparatu. 8. De lumbulorum et renum apparatu. 9. De pernarum apparatu. 10. De iecorum sive pulmonum apparatu. 11. De dulciariorum apparatu et melle. 12. De bullorum apparatu. 13. De fungorum farneorum, vel boletarum apparatu. 14. De tuberum apparatu. 15. De colocasiorum (herba, faba, aegyptiaca) apparatu. 16. De cochlearum apparatu. 17. De ovorum apparatu. — VIII. Tetrapus: 1. De condimentis et praeparationibus aprugni. 2. De embammatis seu juribus in cervum. 3. De condimemtis caprearum. 4. De condimentis ovis silvaticae. 5. De condimentis bubulae et vitellinae carnis. 6. De copadiis hoedinis sive agninis. 7. De farturis in porcellos et aliis eorum praeparationibus. 8. De praeparationibus et condimentis leporum. 9. De apparatu et condimantis glirium. — IX. Thalassa: 1. De (piscium) lacustarum et capparium condituris. 2. Quibus condituris torpedines sapidae reddantur. 3. Quomodo loligunculae pisces sapidiores reddantur. 4. Quibus condimentis sepiae sapidiores evadant. 5. Quibus aromatis polypi condiantur. 6. Quomodo ostreae sapidiores efficiantur. 7. In omme genus conchyliorum conditura. 8. Quomodo echini sapidiores reddantur. 9. Quomodo merulae sapidiores evadant. 10. Quibusnam rebus sardae, cordulae et mugiles sapidiores evadant. 11. Jura aliquot sapida in silurum, pelamixem, thynnum et mulum. 12. Emibracti baiani conditura. — X. Halicus sive halieuticon: 1. Ratio condiendi diversorum generum pisces. 2. Ratio condiendi murenas. 3. … lacertos. 4. … thynnum et denticem. 5. … auratam. 6. … scorpionem. 7. anguillam. — Appendicula de condituris variis, ex Joanne Damasceno, Albino Torino paraphraste. Condimentum molorum medicorum, quae citria dicuntur. Condimentum cetoniorum, prunorum siculorum, bauciarum, napinum. Condimentum nenupharium, sic enim vocant nymphaeam conditam. Condimentum pirorum et pomorum, myrobalanorum, cepulorum, iringi aut radicis secacul, zingiberis, empeliticorum. Conditura nucum. Condimentum avellanae. — De facultatibus alimentorum, ex Paulo Aegineta, Albano Torino interprete: De oleribus esculentis: Lactuca, intubum, malva, beta, brassica, halimon, blitum et atriplex, apium, olusatrum, sion, smyrnium, eruca, nasturcium, ocimon, sinapi, urtica, gingidium, capparis, de asparagis; de iis, quae edendo sunt radicibus; bulbi, qui edendo sunt; pastinaca, daucus, caron; radicula, caepa, allium, porrum; de tuberibus ac fungis; de frumentaceis, triticum, de panibus; hordea, polenta, maza; avena, oryza, de legumentis; fabae, pisa, cicera, lupini, foenograecum; ochri (erviliae), phaseli, de fructibus, quae inter aestatem et autumnum maturescunt; cucumis; de iis, quae ex arboribus decerpuntur fructibus; mora (sycamina), cerasa; nux pini et persica; praecocia, doracia et armenia; poma; mespila et sorba; palmae, olivae, nuces, damascena, citreum malum, glandes; de animalibus, primitusque de volucribus, de ovis, de quadrupedibus animalibus, de animalium partibus, renes et testes, cerebrum, cor et hepar, sanguis, de lacte, de lacti potatione, de lacte fissili, de caseo, de piscibus; de corio testaceo praeditis, de mollibus, de piscibus sine squamis, de grandibus cetaceisve, de virtutibus vini, de melle et aqua mulsa.P. Platinae Cremonensis, viri undecunque doctissimi, De tuenda valetudine, natura rerum et popinae scientia, ad amplissimum, D. D. B. Roverellam S. Clementis presbyterum cardinalem. Liber I. (Věnování, o důležitosti umění kuchařského pro zachování zdraví). Deligendus locus ad habitandum. De exercitatione corporis. De coena. Da ioco et ludo. De sommo. Qua ratione cubandum est. De concubitu. Quid sit agendum ubi cubita surrexeris. De exercitatione post somnum. Quid observandum in vita ad voluptatem. De coquo (o vlastnostech kuchaře). De paranda mensa. De sale. De pane. De placentis. Quid sit edendum primo. De cerasis. De prunis. De moris. De peponibus. De cucumeribus. De chrysomelis. De ficis. — Liber II. De malis, piris, uva. De malis punicis, cotoneis, citro. De palmis. De mespilo, sorbis, cornis, persico, olea. De melle, saccaro, lacte, caseo. De recocta. De butyro, de ovo, de succidia, de liquamine, de omento, de abdomine, aceto, acore. — Liber III. Nuces. De amygdalis, de avellana, de nucibus pineis, castaneis, siliquis. De pistachiis, pipere, chariophylle, cimamomo. De gingiberi, de nuce muscata, de croco. De acrimoniis et primum de allio, de cepis, de bulbis, de porro, foeniculo, cumino, aneso, papavere, coriandro, menta, apio, serpyllo, pulegio, cardis, salvia, ocimo (basilicon), eruca, nasturtio, thymbra (satureia), nepeta, anetho, thymo, origano, cerefolio, amaraco, enula. De sisymbrio (thymbraeum), marrubio, abrotano, hyssopo, petroselino, absynthio. — Liber IV. De lactucis conditis. Conditura endiviae, buglossi. Conditum pantodapum. Conditura portulacae. Rosmarini conditura. De conditura malvae, intubi, saxifragiae, pimpinellae, acetosae. De asparago condito. De conditura lupulorum, capparis. De cariota et pastinaca. De conditura ceparum, porri. Patina ex capitibus et intraneis caponum et gallinarum. De carnium differentia et quo tempore quaeque coquenda edendave. De bove, ove, agno et vervece. De capra et hoedo. De cervo. De ursis. De damis, leporibus et cuniculis. De hystrice et ericio. — Liber V. De avibus esculentis. De pavone, ansere et anate. De grue, ciconiis, oloribus, hirundine, merulis, turdis et sturnis, turture, gallinis, columbis, ficedulis et passere, coturnice, perdicibus et phasianis. Quae differentia inter animalium partes sint. — Liber VI. De obsoniis. Quomodo coquendae aves cicures et silvaticae. Elixum, Assum. Piperatum ex silvaticis, Jus laridarium. Cibarium ex silvaticis. Pastillus ex silvaticis. Pastillus ex cicuribus. Crusta ex cicuribus. Frictum ex quavis carne. Pastillus in olla. Mirause catellonicum. Ut pavo coctus vivus videri possit. (Aby páv pečený mohl býti viděn živý.) In porcello asso. Pullus in agresta. Pullus assus. In pulpam vitulinam, romanam. Hysitium ex pulpa, ex iecore. Farcimina. Lucanicae. Gelu in patina. Hoedus in allio. Pulmentarium in carbone. In iecusculis. Succidia in carnem. In turdum. In vitulinum caput. In cerebrum vitulinum. In ficedulas. Patina catellonica in perdices. Liquamen. In ventriculum vitulinum. Perna. Sumen ex lingua. In pastillum gallinaceum. In pipionem exossatum. Ex solo pipione duo fiunt. Cibaria alba. Cibarium album catellonicum. Jus consumptum. Jusculum croceum, album, viride. Cibarium, quod vulgo zanzerellas vocant. Cibarium viride, in bolis, album. — Liber VII. De hordeo, de farre, amylo, simila, alica, riso, panico, milio, faba, cicere, cicercula, piro, phaseolo, lente, vicia et eruo, lupino, canabi, sambuco, cucurbite, atriplice (spinachium), rapo, napis, de blito et bleta, de brassica. De farre in iure. Risum in quovis iure. Milium in patina. Cibarium ex pane trito. Jusculum, quod verzusum vocant. Puls fabacia ex faba fracta. Faba in frixorio. Cibarium ex piso, carne, intestinis, ex intestinis trutae. Ova trutae condita, ut pisa credantur. Cibarium ex lactuca, ex malo roseo. De simila. Patina ex rapis. Patina ex foeniculis. Hysitium romanicum, fumontinum. Cibarium ex radice petroselini. Cucurbita fricta. Cibarium ex cotoneis. Faba fracta. Cibarium canabinum. Hysitium ex carne, siculum. In vermiculos. Minutal herbaceum. Risum in amygdalis. Ferculum amygdalinum. Hysitium ex pelle caporum. Jus in cicere rubeo, in pane, in cucurbita. Lac in cucurbita. Carabazum (cucurbitam) catellonicum. Jus in faba recenti. Verzusum in ieiunio. Leucophagum in ieiunio. Pisa in ieiunio. Minutal (dva recepty). In canabim, in brassicam romanensem. Cibarium croceum. In florem sambuci, in zaazarellas albas. Leucophagum catellonicum. — Liber VIII. De condimentis, quae vulgo sapores vocant. Condimentum album, camellinum. Moretum, quod sapa vocatur. Tucetum ex prunis siccis. Moretum viride, persicinum, genistinum, ex uva, ex moris, ex cerabis aut merendis. De sinapi, sinapium rubeum, in frusta. Moretum coelestinum in aestate. Piperatum croceum in pisces. Alliatum ex iuglande, aut amygdala. Alliatum coloratius. Agresta viridis. Moretum pampinaceum, quod salsam vocant. Agresta cum foeniculis. Lapor rosellinus. Moretum ex cornis. Pulmentum in torta. Torta alba, bononiensis. Herbacium maiale. Torta cucurbitina. Rapum, pirum, cotonea in torta. Polenta, sive ut vulgo miliacium. Torta sambucea. Torta ex capreolis vitium, ex riso, ex farre. Artocreas. Torta ex castaneis, communis, ex milio, ex merendis, ex cammaris tempore ieunii, ex anguillis, ex dactylis. Torta alba, ex cicere rubeo, pantodapa, in iure. Torta, quam marzapanem vocant. Pastilli, quos canisio, res vocant. Offella (caseus parmensis). Anguillo in torta. Piscis in pastillo. Cotonea in pastillo. Concretum amygdalinum in ieiunio. Recocta ficta. Butyrum fictum. Offa canabina. Diriola, in ieiunio. Caseus frictus. Rapum armatum. Offa inaurata. — Liber IX. De offelis, quas vel frictellas licet appellare. Frictellae ex sambuco; ex albamento ovorum, polline et caseo recenti; ex concreto lacte, ex riso, ex salvia, ex pomis, ex lauro, amygdalinae, ex sambuco in ieiunio, amarae, ex riso, ex pomis, ex ficis, ex piscibus, in formam piscis. Pastinacae frictae. Ova quovis modo cocta, ac de agitatis et confractis primo. Ova frictellata, elixa, fracta, in craticula, in veru, fricta Florentinorum more, fricta, in pastilli morem. De boletis et fungis. De tuberibus. De cochleis. De testudine. De ranis. — Liber X. De coquendis piscibus. De thynno, mullo, anguillis, murena, echineide, sepia, loligine, polypo, conchis, locustis, cancris, conchis. De purpura et murice. De ostreis, orata, acipensere, scauro, lupo, siluro, rhombo. De stirione. Conditum, quod caviare vocant. (Ova stirionis, exemptis quibusdam nervis, qui haec intererant, lota ex aceto aut vino albo in tabulam extendes, ut exiccentur. Salita deinde in vase aliquo, aut involuta sale, manu, non tudicula, ne frangantur, in saccum rarae texturae, ut inde humor exeat, coniicies. Postremo vero in seriam in fundo perforatam, ut siquid humoris inest, inde exeat, ad usum repones, bene premendo et operculando. Coqui duobus modis caviare potest. Nam et in bucellas vel frusta pomis parum tostas extensum ad ignem, cum suscina aut gladii cuspide, tandiu retinendum est, donec crustam fecerit colorationem, atque statim calidum adendum. Et aut lotum aqua tepida, ne plusquam satis est salitum videatur, oleribus bene concisis, excavato pani ac trito admiscebis, addendo parum cepae, minutatim concisae, ac frictae, minimum piperis. Hanc deinde impensam in fricturae modum coques et Graecos huiuscemodi avidissimos pasces). Lumbrina. Dentale. Varrolus. Corvus, Solea. Palmita. Fravolinus. Trillia. Salpa. Scorphion. Cephalus. Passer. Cammari marini. Capae. Merlucius. Lucius fluvialis. Trutae. Thinca. Piscis Persici sinus. Lampetra. Barbuli. Temulus. Congrus. Leo marinus. Scardae. Carpani. Salmoni. Laschae. Lacteolini. Rovilliones. Acicula. Turdus marinus. Agoni. Sardellae. Polypus. Cancri. Carpiones. Calamarii. Pisces in gelu. Ova tarica. Quid sit edendum in tertia mensa. De vino. De sedandis perturbationibus. —Z novější literatury: Schuch und Wüstemann, Probe einer neuen Textgestaltung und Übersetzung des Apicius Caelius: Jahn, Archiv für Philologie und Pädagogik, 19. Supplementband, 2. Heft, Leipzig, Teubner (bez roku), o poměru jmen Apicius a Caelius; Cesare Giarratano, I codici dei libri de re coquinaria di Celio, Neapol, 1912, s kritikou vydání: Richard Gollmer, Das Apicius-Kochbuch aus der altrömischen Kaiserzeit, Breslau und Leipzig, 1909; Friedrich Vollmer, Studien zu dem römischen Kochbuche von Apicius, München, (Akademie), 1920 (s příslušnou literaturou). — Srv. napodobeniny italské: Giov. Franc. Vasseli, L’Apicio overo il Maestro de’ Conviti, Bologna, 1647, 4°.Známý básník římský Horatius zachoval ve svých básních, zejména v satirách, zmínky i souvislá líčení o kuchyni starořímské (Q. Horatia Flacca Satiry, přeložil Josef Truhlář, v Praze, 1867), na př. Kniha druhá, satira druhá (str. 72), chvála střídmosti v jídle a pití; satira osmá (str. 120). Nás zajímá hlavně satira čtvrtá proti labužnictví. Horacius podává tu pravidla umění souvěkého kuchařského (str. 97 ad.)…„Vejce, kteráž jsou podlouhlá, tyto nezapomínej, an jsou chutnější, kulatých, an jsou i bělejší, předkládat: mužskýť žloutek jest houžovatější. Předměstského zelí na suché je na půdě vyrostlé chutnější; neprosáchne vodou nic tak v sudě vlhkém. Jestliže pozdě večer tebe host nenadále přepadne, špatně aby slepice ztuhlá nesvědčila hrdlu, tož pamatuj si, živou potopit ji ve víně falernském. Tím ti zkřehne mokem. Druh hub na lukách se rodících nejlepší je, věřit je nejisto jiným. I užívá zdráv let jen takový, kdo černými moruškami končí ranní jídlo, kteréž natrhal byl záhy za chládku. Aufidius silným míchával med se falernským (vínem), ovšem chybně, anož práznému žaludku podávat pouze slabé se sluší: jemnou žaludek medovinkou lépe si vypláchnout. Když ztvrdlá nácpa tě tíží, lastura jídelná žene zástavu i obyčejná, dále šťovík s krátkým lupením, bělomok k tomu kojský. (Pozn. Bělomok kojský, tak zvané leucocoum; kojské víno, smíšené s vodou mořskou, čímž nabývá bělavé barvy. Svařeninu lastur, šťovíku a vína kojského jako lék uvádí též Athenaeus.) Lastury víc se plní slizké, kdy měsíce přibývá; však každé moře vzácnější skořepinku nedává; než bajský (v zátoce bajské chycený) je hlemejžď lukrinská (z lukrinského jezera v Kampanii) lastura lepší; ústřice v Circejích (Circei, městečko a předhoří v Latiu), se rodí v moři, ježci v Misenu (Misenum, město a předhoří v Kampanii); rozmařilý se Tarent (slavné obchodní město v jižní Italii) hřebenáči chlubí širokými. Nikdo si mistrovství nepřičítej hostiny hloupě, kdož by nepochopil jemné chuti zákony dříve; dosti není ryby jen se drahých v trhu stírati (skupovati) stolků nevědomému, kterýmžto omáčka sluší z nich a k nimžto upečeným znova host zlenilý (nasycený) na pohovku uléhá. (Poznámka: Při hostinách římských leželo, na levém lokti podepřeno, devět osob po třech na třech stranách stolu; čtvrtá strana byla prázdna.) Z Umbrie vykrmený žaludem kulaté křemenáku mísy kanec ohýbá (Pozn. Bývalo zvykem při větších hostinách celého kance předkládati), masa když se ti nechce slabého: špatnýť laurentský (Pozn. Zabitý v bažinatém okolí Laurenta, města v Latiu), jenž z rákosu ztučněl a sítí. Vždycky neposkytují jen chutné ohrady srnky. Kdož moudrý, po plecech plodného zajíce se shání. Ptactva a ryb jakový má původ býti a stáří před mým jest zpytujíc žádné nevypátralo hrdlo. Jsoutě lidé, že nové jen umí si koláče vymýšlet; nikdy není dost jednu na věc vynakládati péči; jak kdyby někdo jenom se o dobré víno namáhal, nedbaje však, jakovým olejem ryby měl by polévat. Massické-li (víno z Kampanie, z pohoří massického) stavíš ven, když nebe jasno je, víno, jestliže jest zkalené, nočním se větérkem učistí. Výpar unikne čivům odporný; však toto chuť svou ztrácí nezrušenou lněným pokažíno cedítkem. Chytře-li vínu přidá kdos surrentskému falernské droždí, holubičím vejcem kal dobře sebírá, anto se ke dnu vrhá zavinuvši nečistotu žloutek. Unaveného pijáka krabem praženým a hlemejžděm africkým zotavíš; na vrchuť hříčného žaludku plove po víně salát; jitrničkami spíš a uzenkou žádá nakvašený okřát, jemu všecko milejší, cožkoli ve špinavých kuchyních (jídelny obecného lidu) hořké se přináší. Však to za práci stojí, dvojité též poznat omáčky přírodu. Jednoduchá jest ze sladkého oleje, jenž s hustým vínem smísí se a z bahnic (Pozn. Z Byzance zasílány byly bahnice naložené v kádích hliněných nasolené) omáčkou, však ne jiných než naložených jen v kádě byzantské. Když toto s rozsekaoou zelinou smícháno svaří se, z Corica šafránem (vrch v Cilicii, odtud nejlepší šafrán) posypáno vychladne, přidej pak vytlačený k tomu ještě venafrejské mok olivy (Venafrum osada v Kampanii). Picenského chutí ovoce lepší je tiburtské, ač podobou horší. Kampanské hrozny do hrnců patří, albánské však kouřem lépe sušívat. Já toto jsem s ovocem, já první kvas jsem a jikry, já poprvé vynašed bílý pepř s černosolí (s černou solí, kteráž se vymáčela louhem z dřevěného popele), já, procezený v čistých nádobkách předložil hostům. Nesmírná chyba jest trhu dávat třech po tisících (to jest peněz sestercí, asi 600 Kč), a chtít rozložité ryby v úzkou těsnati mísu. Náramně protiví se žaludku, když sluha mastnou číši rukou uchopí, jenž byl něco ukradl mlsně, neb na džbánku starém ostudná špína se lepká…Jiné zmínky Horatiovy o jídle a pití viz ve vydání: Překlad Hoffmaistrova vydání básní Q. Horatia Flacca II. díl. Přeložil a poznámkami opatřil profesor J. P., v Roudnici, 1922. Str. 49: Horatius podává svým přátelům před posnídávkou, kdy duch je přístupnější lepšímu poznání, několik rad svého krajana Ofella, samorostlého filosofa, proti nestřídmosti v jídle. Str. 56: Horatius vychvaluje klid venkovského života (kuchyně venkovská). Str. 62: Horatiovi vypravuje veseloherní básník Fundanius umělost kuchařskou, povyšovanou skorem až na vědu: … „Nejprve lukanský kanec, kol dokola štiplavá řepka, salát, řektvička, které dráždí ochablý žaludek, sevlák (Sium sisarum, okoličnatá rostlina stojatých vod s chutným, sladkým kořenem) rosol, vinná sůl z kojského vína (výtažek, do pokrmův, aby se docílilo nakyslé chuti)… koláče… ptáky, ústřice, ryby… útroby (osrdí) platejsa a kambaly (ryb)… medová jablka… mořský úhoř mezi plovoucími ráčky… omáčka z oleje, z rosolu, z vnitřností, z pětiletého vína, z bílého pepře, ne bez octa vinného… zavařovati zelená kaprlata, hořké omany… nevymáčené ježky, poněvadž nežli lák lepší je to, co mořská skořepina vypouští… rozkrájené údy jeřába, hojně osoleného a obaleného moukou a tučnými fíky, vykrmená játra bílé husy a odříznutý zaječí hřbet… kosi s vypečenými prsíčky a holubi bez stehen.“Stať tato vyrostla by z míry, kdybychom se chtěli seznámiti se všemi slavnými hostinami římskými, se všemi proslulými labužníky, se všemi jejich kuchaři, s úpravou hostin atd. Šlo jen o výčet hlavních pomůcek ke studiu kuchařské literatury řeckořímské.4. Kuchařské knihy italskéKuchyně italská byla dědičkou proslavené kuchyně starořímské a šířila svoje zkušenosti a recepty (hlavně vlivem Medicejské rodiny) do Francie a do střední Evropy i do zemí západoslovanských, do Anglie atd. Renaissance a humanismus od století 14. vzbuzuje rozkvět nové vědy a nového umění, zvaného gastronomie. Nejslavnější hlavy umělců a učenců tehdejších vymýšlejí jídla a nástroje, zdokonalují měchačky, rožně. Slavný tvůrce „Večeře Páně“, Lionardo da Vinci, neváhal vedle své tvorby umělecké vymýšleti nový, zručný sekáček na maso. Rovněž slavný Michel Angelo Buonarotti zdokonalil kuchyňské nástroje a vymýšlel nové krmičky podle starořímských návodů.Nejstarší kuchařská kniha italská jest ze století 13. Zachovala se v klášteře. Obsahuje pokrmy zvláštní, nezvyklé v Evropě střední a západní: čočková kaše s volskými oky, saracenský vývar, kapoun s datlemi, hrozny, mandlemi a slaninou. Staroitalské jídlo ravioli je podobné staroanglickému jídlu raffoly, po česku hrachová kaše se slaninou, olejem a medem. Z těsta robil italský kuchař „rukavičky“ a smažil v oleji. Záhy, hned po vynalezení knihtisku, byly vydány v Italii knihy o kuchařství, buď latinsky, anebo postupem vlivu humanistického snažení, spisovnou řečí italskou:Babtista Massa, Ad illustrem… dominum Herculem Estemem… opusculum de fructibus vescendis… Massae de Argenta in gymnasio ferrariensi… tractatus de modo conficiendi ordeaceam… bez místa (Ferrara), 1471, 4°, 48 listů.Matthaei Silvatici, medici de Salerno, Liber cibalis et medicinalis Pandectarum, Roberto regi Siciliae inscriptus…, …Angelus Cato Supinas de Benevento… imprimendum curavit… Neapoli, 1474, fol. Často pak vydáváno pod názvem: Liber pandectarum medicinae…V 15. století proslula kuchařská kniha papežského kuchaře Bart. Platiny (Sacchi), který kuchařil za Fridricha IV. na papežském dvoře. Má podivný název: O počestné rozkoši těla. Na začátku radí návod, jak se ocet dělá, jako v staročeských knihách kuchařských, skoro doslova. Na titulním listě vyobrazen tlustý, podkasaný kuchař s pořádnou vařečkou, žezlem, v říši kuchyňské. Zdá se, že odtud vzat vzor pro titulní list kuchařské knihy Bavora Rodovského z Hustiřan. Kuchařské knihy ze století 16. mají tu předlohy na př. pro modré jídlo z chrpy: „Ein plau (blau) musz von Mandeln mit Reisz: Kornplumen stosz gar wol mit wasser, truck es durch ein tuch, daz behalt. Stosz mandeln mit dem wasser, zwing es durch, so hast du ein plawe milch, danach mach daz mus mit reisz oder ein waitzen müslin, magst wol klein Rosin drauf strewen, versalzt nit, lasz mit angrinnen, die müslin stehe gar wohl in weiszen geschyrt.“ Staročeské kuchařské knihy překládají doslova tento návod Sacchiův, z německé předlohy.V staročeských kuchařských knihách podávají se návody, jak upraviti na př. huspeninu o několika barvách, jak šachovnici na pokrmech sestaviti. Skoro jakoby doslovný překlad z Platinova kuchmistrovství v německém zpracování: „Geschachzabelts bachens mit fünf farben: Bach eyn blat von gebachen ayer tottern gegylbt mit eyn wenig saffran, nym die ayer auff ein essen, oder zwey, truck Peterlinsafft dareyn durch ein tuch, temperiers wol, so werdens grön (grün). Mach ein zierlichen taig, schneid bleter darausz, bach sy nit zebraun, wilt du sy plaw haben, so truck kornplumen sofft darein, so man sywol gestossen hat mit lauter waszer yn einem mörser, so ist der erst truck, sat plaw, der ander blaycher, der drit noch blaycher. Also ist allen plumen farben und rosen, die hat nicht mer dann yren geschmack austruckt, und drunder temperirt, also magst du nemen violen oder andere wohlschmeckend kreuter und plumen gestossen und durch ein tuch gestrichen, den safft behalt yn ein gläslin verdeckt, bis du sein bedarffest.“Přehled vydání knihy Sacchiovy: Bartholomaeus Platina, Opusculum de obsoniis, ac honesta voluptate…, Venetiis, 1475, fol., 1. 93. — Platyna de honesta voluptate et valetudine, vel de obsoniis et arte coquinaria et cibariis libri decem, impressum in Civitate Austrie (Civilta di Friuli, nikoli ve Vídni, 1480, 4°, 1. 93); Venetia, 1480, 4°; Venetia, 1494, 4°; Venetia, 1500; 1508; Venetia, 1516. — S názvem: Platinae de honesta voluptate ad… D. B. Roverellam S. Clementis presbyterum cardinalem liber incipit, bez roku, 4°. Další vydání: Venetiis, 1498, 4°; Bononiae, 1499, 4°; Venetiis, 1503, 4°; Coloniae, 1529, 8°; Parisiis, 1530, 8°; při vydání Apicia, Bassileae, 1541, 4°; Lugduni, 1541, 8°. — Pro německé kuchyně přizpůsobené vydání r. 1507 má název: Platina de honesta voluptate et valitudine, vel de obsoniis et arte Coquinaria libri decem. Na 2. listě název: Platinae de honesta voluptate et valitudine ad amplissimum ac doctissimum D. B. Rouerellam, S. Clementis presbyterum Cardinalem… Na konci: Liber Platynae de honesta voluptate et valitudine seu de arte Coquinaria et cibariis excussus est et emendatus Argentinae in officina Joannis Knoblouch, Anno salutis nostrae, 1517, 4°, 1. a — n 8, — P. Platinae Cremonensis, De tuenda valetudine, natura rerum et popinae scientia, ad amplissimum D. D. B. Roverellam S. Clementis presbyterum, cardinalem. Víz přídavek při knize: Caelii Apitii, De re culinaria libri decem, Lugduni, 1541.Francouzská úprava: Platine en francoys tres utile et necessaire pour le corps humain qui traicte de honeste volupte et de toutes viandes… Lyon, 1505, fol.; Paris, 1509; Lyon, 1528; Paris, 1530, 1539; Paris et Lyon, 1548; Paris, 1567, Lyon, 1571; Grande cuisiner de B. Platine, Paris, 1588; Lyon, 1602.Úprava německá: Barthol. Platina (Sacchi), Von der eerlichen, zierlichen, auch erlaubten Wollust des leibs. Von allen Speisen und Gerichten allerhand art künstlich und wol zu kochen, einmachen und beraiten. Dabei eines jeden Essens würkung und natur zur aufenthaltung menschlicher durch den hochgelehrten und erfahrenen B. Platinam, Babpst Pii des andern Hofmaister, verteutscht durch Stephanum Vigilium Pedemontanum, Augspurg, 1531, 4°; 1542, fol. — Vydání 1542; tamtéž: …jetz gründlich aus dem Latein verdeutscht durch M. Stephanum Vigilium Vadimontanum, Augspurg, 1542. Na titulním listě dřevoryt, jak bůh lékařství, Aeskulap, přijímá od kuchařky jídelní lístek, aby o něm podal úsudek s hlediska lékařského.Opera nuova di ricetti et secreti che insegna aparechiar una mensa a uno conuito. Et etiam a tagliar in tavola de ogni sorte carne et dar li cibi secondo lordine che usano li scalchi. Et seguita il modo de incalmar ogni sorte frutti et coseruar quelli con altre gentilezze, bez místa, roku (asi r. 1500), m. 4°, 12 listů.Michele Savonarola, Libretto… de tutte le cose che se manzano communamente piu che comune; e di quelle se beveno per Italia…, le regule per conservare la sanita de li corpi humani… Venetia, Simone de Luere, 1508, 4°. Znova přetiskl Bernardino Benalio, Venetia, 1515, 4°.Giovanni di Roselli (Rosselli, Ruselli, papežský kuchař): Maestro Giovane: Opera dignissima et utile per chi si diletta di cucinare, con molti bellissimi secreti di componere et conseruare viuande, et molti oltri secreti di piu cose. Composto per… Maestro Giovani de la cucina de la Santita di nostro Summo Pontefico. Stampata… Milano, per Pietro Paulo Fiorentino…, bez roku (začátek 16. století), 8°. — Opera nova chiamata Epulario, quale tracta il modo di cucinare ogni carne, ucelli, pesci d’ogni sorte. Et far sapori, torte, pastelli, al modo di tutte le provincie, composta per Maestro Giovanne de Rosselli francese. Venetia, per Agostino Zanni da Portese, 1516, m. 8°, s dřevořezbou. Skladatel byl Francouz. Znova: Venetia, per Nic. Zopino et Vincenzo, Compagni in la chasa de Maistro Jacomo Peaci da Lecho, impressore accuratissimo, 1517, m. 8°, 45 listů; Venetia, m. 4°, 1517; Venetia, Bindoni, 1521, m. 8°; tamtéž, 1536, 1579.Jo. Franc. Colle, Refugio de Porfro (!) gentilhuomo, Ferrara, per Magistro Laurentio de Russi da Valentia, 1520, m. 4°. Znova: Refugio over ammonitorio de gentilhuomo composto per Jo. Fr. Colle, a illustr. Alphonso, duci di Ferrara, 1532, m. 4°, 27 listů.Christoforo di Messisburgo, Banchetti, compositioni di vivande et apparecchio generale, Ferrara, Giovanni de Buglhat, 1549, 4°, obrázky. Znova: Libro novo nel qual s’insegna il modo d’ordinar banchetti, apparecchiar tavole, fornir palazzi et ornar camere per ogni principe et far d’ogni sorte di vivanda secondo la diversita de i tempi…, composta per M. Christoforo di Messisburgo, Vemetia, 1581, 8°; znova, Venetia, 1626, m. 8°.Domenico Romoli (sopra nominato Panonto), La singolare dottrina dell’officio dello scalco, dei condimenti, di tutte le vivande…, Venezia, Michele Tramesino, 1560, 8°.Bartol. Scappi (kuchař papeže Pia V.), Opere di… cuoco secreto di Papa Pio V…, Roma, 1570. Znova: Venezia, 1570. — Bartolomeo Scappi: Opere, aggiontovi il Trinciante di Vincenzo Cervio, ampliato e ridotto a perfettione dal cavalier reale Fusorito da Narni, ed il Maestro di casa, di Cesare Pandini, Venetia. Vecchi, 1610, 1622; Venetia, Combi, 1643. První kniha (Scappi), vydána ve Florencii a v Benátkách, 1570; Trinciante di Cervi vydána v Benátkách, 1581, v Římě 1593; téhož roku vydán v Římě Maestro di casa. Tyto italské knihy kuchařské vydány souborně 1643 pod uvedeným titulem: Opere. Viz Cervio r. 1581. Vydání: Venezia, Vecchi, 1605, 4°, obsahuje pouze skladby Scappiho a Cervia.Vinc. Cervio, Il trinciante di M. Vincenzo Cervio, ampliato et ridotto a perfettione dal cavalier reale Fusoritto da Narni, con una bellissima aggiunta, Venetia, Tramezini, 1581, 4°, s dřevoryty. Znova: Venezia, heredi di G. Varisco, 1593, 4°; tamtéž presso Alexandro de Vecchi 1610, 4°. Přetisk: viz Scappi, Opere 1622. — Německé vydání: Trincier Büchlein, das ist, eine Anweisung, wie man nach Italienischer Manier allerhand Speisen zu schneiden und vorlegen kann, Dantzigk, 1639, fol. př.Giovanni Battista Rossetti, Dello scalco et gli ordini di una casa da principe e i modi di servirlo cosi in banchetti com in tavole ordinarie, Ferrara, D. Mammarello, 1584, 4°.Baldassare Pisanelli, Trattato della natura de’ cibi e del bere, nel quale non solo tutte le virtu et i vitii di quelli minutamente si palesano, ma anco i rimedi per corregere i loro difetti copiosamente s’insegnano, Venetia, Uscio, 1586, 4°. Znova: Bergamo, 1587, 8°; Treviso, 1602; Venetia, 1619; Turin, 1618, při knize: Regole de la sanita. Překlad francouzský: Traicté de la nature des viandes et du boire, avec leurs vertus, vices, remedes… par A. P. D., Arras, Gilles Bauduyn, 1596, 16°.Ottavio Rabasco, Il convito overo discorsi di quelle materie che al convito s’apartengono…, Fiorenze, 1615, 8°.Ugo Benzo, Regole de la sanita e natura de’ cibi, Turin, 1618, 8°.Vittorio Lancelotti di Camerino, Lo scalco frattico, Roma, 1627, 4°, s obrázky.Ant. Frugoli, Practica e scalcaria…, intitolata Pianta di delicati frutti… con un Trattato dell’inventori delle vivande e bevande… trad. di lingua armena, Roma, 1638, 4°.Mattia Giegher, Li tre trattati di Mattia Giegher, bavaro di Mosburc, trinciante dell illustrissima natione alemana in Padova, nel primo si mostra il modo di piegare ogni sorte di panni lini, cioe, salviette a touaglie, e d’apparecchiare una tavola, con altre galanterie: nel secondo, intitolato lo scalco, s’insegna oltr’al conoscere le stagioni di tutte le cose che si mangiano, la maniera di mettere in tavola le vivande: nel terzo, detto il trinciante, s’insegna il modo di trinciare ogni sorte di vivande, Padova, 1639, 4°, s obrázky.Bartolomeo Stefani, cuoco di S. A. S. di Mantova, L’arte di ben cucinare, Bologna, bez roku (1639), 16°, s obrázky.Epulario, il quale tratta del modo del cucinare ogni carne, ucelli e pesci d’ogni sorte et di piu insegna far sapori, torte, pastelli… Venetia (1639) 12°. Srv. Cervio, Giegher, Scappi. — Znova 1640, 1653.Del Convito d’Ottavio Magnanimi, ovvero il Pio, Ferrara, 1640, 2 svazky. 8°.Giacomo Colorsi, Brevitá di scalcaria, Roma, 1658, 8°.5. Kuchařské knihy francouzskéJules Gouffé, vydal v Paříži roku 1868 výborný přehled vývoje francouzského umění kuchařského (Histoire de la cuisine), kde sestavuje v poučných statích všecky důležité vynálezy umění kuchařského. Knize dodává ceny, že připojil názorné obrázky a náčrtky jídel a jejich soustavy při hostinách, tak názorně a vábivě, že čtoucímu, i když není labužník, laskominy v ústech vlhnou a jazyk se kroutí do kornoutku.Knize předchozí podobá se sbírka labužnických dopisů („Lettres gourmandes, manuel de l’homme a table“), vydaná v Paříži roku 1877, jimiž spisovatel řadou listů, vážných i žertovných, slohem duchaplného feuilletonisty, načrtává dějiny kuchařského umění francouzského a radí svým přátelům, co by měli jísti. Podává návody jednotlivé i sestavuje jídelní lístky z pokrmů, jež sám vynalezl a kterých bychom ve starších kuchařských knihách marně hledali. Podle Brillat-Savarinova vzoru proplétá pásmo výkladu anekdotami, aforismy. Podařila se mu satira na směšný shon tehdejších (přidávám: i nynějších) přemrštěných ctitelů kuchyně francouzské, přeplniti jídelní lístky možnými i nemožnými názvisky, jen aby to umělecky, francouzsky vypadalo. Na př. na hostině v Německu: „Potages: Panade von Seinewasser; Consommé von Wachslichtern. Hors d’oeuvre: Stecknadelknöpfe in sauerem Traubensaft; Fingernägelschnitte au naturel. Entrées: Stiefelsohlen en partie de plaisir; Kaninchenaugen in Halbtrauer. Relevé: Kameelböcker a la financiere. Entremets: Beignets von wollenen Sacken; Tannenzapfen a la ménagere; Salat von Sennesblättern. Dessert: Galläpfel; Candirte Tintenfischflossen; Kirschkerne von Montmorency“.Namířen byl tento kousavý vtip proti proslulému labužníkovi pařížskému, jménem Grimod de la Reyniere, jehož spisy dále budou uvedeny. Aby jeho snahu po podobných „menu“ sesměšnili, dali vytisknouti ozdobně zlatým písmem tento lístek a podložili pod ubrousek. Uražený břichopásek si zařečnil: „Umění vznešené kuchařské trůní příliš vysoko, než aby si nezasvěcenec tropil šašky z umění, nezbytného pro lidstvo a jeho pokrok“. Vícekráte nepřekročil práh nešetrných hostitelů.Elegantní svět pařížský chodíval se tenkráte bavit do Café de l’Opera. Tam baron Brisse sestavoval „menu“, podepisoval jako vojevůdce plány bitevní; obklopen jsa od posluchačův a diváků míchal saláty a vydával zábavný časopis kuchařský, kde ukládal recepty, jež složil a kořenil suchopár návodů kuchařských vtipnými i nevtipnými nápady, mravokárnými i rozpustilými anekdotami. Zvědavců hrnulo se dost na podívanou i okušenou jídel nově vymyšlených.—Taillevant (Taillevent): Ci opres sensuyt le viandier pour appareiller toutes manieres de viandes, que Taillevent queulx du roi nostre sire fit taut pour abiller et appareiller boully, rousty, peissons de mer et d’eau doulce, saulces, espices et du aultres choses…, bez roku a místa (konec 15. století). Vydáno několikráte bez roku a místa od r. 1490 do 17. století, s názvy rozmanitě měněnými, pak pod názvem: Livre de Taillevent grant cuisinier du roy de France, nebo: Cuisinier royal, v Paříži a v Lyonu: 1545, 1602, 1604. — Zvláštní odchylné vydání bez jména autorova: Livre fort excellent de cuysine tres utile et proffitable, coratenant en soy la maniere dhabiller toutes viandes, avec la maniere de servires banquetz et festins. Le tout revue et corrige oultre la premiere impression per le grant escuyer de cuysine, Lyon, 1542, 8°.(Pierre Pidoux), La fleur de toute cuisine, contenant la maniere dhabiller toutes viandes, taut chair, que poisson… composé par plusieurs cuisiniers, revue et corrigée par P. P., Paris, Lotrian, 1543, 16°.Prosper Calanius, Traité excellent de l’entretenement de santé, auquel est déclarée la nature de toutes sortes de pain, vin, eau, chair, poisson… faict premierement en latin, et mis nouvellement en francois, Paris, Giraud, 1549, 16°; Paris, Sartenas, 1550, 16°. Přeložil Jean Goevret. Další vydání: Lyon, Temporal, 1550, 1553, 1557, 12°; Lyon, Rigaud, 1567, 16°, s názvem: Traicté auquel est déclaré la faculté de toutes sortes de pain, vin, eau, chair, poisson et autres choses pour l’entretenement de la santé de la vie humaine. Bývá také jmenováno vydání: Poitiers, 1544(?).La Pratique de faire toutes confitures, condiments, distillations d’eaux odoriferantes et plusieurs autres recepts tres-utiles, avec la proprieté du vinaigre, Lyon, Rigaud et Saugrain, 1558, 16°, str. 206.Le patissier de Madrigal en Espagne, estimé estre dom Carlos fils dy roy Philippe, Poitiers, par Jean Blanchet, 1596, 8°, 8 l. — Tištěno téhož roku i Lyon, 1596, 8°; s titulem: Histoire du patissier, Paris, Leblanc, 1596. S výkladem a úvodem: Fournier, Variétés historiques et litter., Recueil de pieces volantes rares et curieuses en prose et en vers, Paris, 1855 ad., II. str. 27 ad. pod názvem: Histoire du patissier.(Le Sieur de Varenne), Le pastissier françois ou est enseigné la maniere de faire toute sorte de pastisserie tresutile a toutes sortes de personnes; ensemble le moyen d’aprester toutes sortes d’oeufs pour les jours maigres et autres en plus de soixante façons, Paris, Gaillard, 1650, 1653, 8°. Znova Amsterdam, Elsevir, 1655, 12°. Další otisky podle výtisku Elsevirského: Troyes, Oudot, 1662, 12°; Lyon, Carnies, 1663, 12°. Výtisky podle pařížského vydání z r. 1655: Paris, Lyon, 1657, 8°. Srv.: L’école des ragouts, ou le chef-d’oeuvre du cuisinier, du pâtissier et du confiturier, Lyon, Carnies, 1688, 12°.Le Sieur de Varenne, Le cuisinier françois, enseignent la maniere de bien apprester et assaisonner toutes sortes de viandes grasses et maigres, légumes, pâtisseries, et autres mets qui se servent tant sur les tables des grands que des particuliers, avec une instruction pour faire des confitures par… La Varenne, escuyer de cuisine de M. le marquis d’Uxelles, La Haye, Vlacq, 1656; znova: 1664, 12°. V Paříži byla knížka v úpravě ne tak úhledné r. 1651, 8°. — Vydání v Paříži, Riboud, 1682, 12°, má název: Vray cuisinier françois, 12°; znova přetisk bez roku: Amsterodam, Pierre Mortier, 12, s tabulkami obrázkovými. — Znova: Lyon, 1699, 12°, s rozšířeným titulem: …ou l’école des ragouts. — Vydání v Rouenu, 1726, 12°, má titul původní.Cuisinier royal et bourgeois qui apprend a donner toute sorte de repas et la meilleure maniere des ragouts les plus a la mode et les plus exquis, Paris, Sercy, 1692, 12°. K tomu se druží: Confiturier royal et bourgeois, Paris, 1692.L’école parfaite des officiers de bouche, qui enseigne les devoirs du Maître d’hôtel et du sommelier; la maniere de faire les confitures, les liqueurs, les eaux, les pommades, les parfums, la cuisine, a découper les viandes et a faire la pâtissier, Paris, Ribou, 1708, 1710, 12°, dva svazky. Často vydáváno, i bez roku. — Srv. příbuzné dílo: Science du maître d’hôtel cuisinier et du maitre d’hôtel confiseur, 12°, 2 svazky (bez místa a roku ve století 18. často vydáváno).Massialot, Nouveau cuisinier royal et bourgeois, Paris, Prudhomme, 1714, 1716, 1722, 12°.Vincent La Chapelle, Le cuisinier moderne qui apprend a donner toutes sortes et repas. La Haye, 1735, 8°, 4 svazky.Festin joyeux, on la cuisine en musique, en vers libres, Paris, Lesclapart, 1738, 12°. Návody ve verších, zhudebněných.Marin (cuisinier), Dons de Comus, on les Délices de la table Paris, Prault, 1739, 12°, s předmluvou Barbierovou. Pokračování: Suite des Dons de Comus, Paris, Veuve Pissot, 1742, 12°, 3 svazky, s předmluvou: Le Meusnier de Querlon. — S oběma předmluvami, důležitými pro dějiny kuchařství, znova: Dons de Comus, Paris, V. Pissot, 12°, 3 svazky.Le cuisinier gascon, Amsterdam (Paris), 1740, 12°. Znova s přídavkem; Pâtissier anglais 1747, 12°.Menon, Cuisiniere bourgeoise, Paris, Guillyn, 1746, 12°.L’école du jardin potager, qui comprend la description exacte de toutes les plantes potageres; les qualités de terre, les situations et les climats qui leur sont propres; la culture qu’elles demandent; leurs propriétés pour la vie et leurs vertus pour la santé; les différens moyens de les multiplier; les tems de recueillir les graines; leur durée etc. La maniere de dresser et conduire les couches et d’élever des champignons en toute saison etc. Par l’auteur du Traité de la culture des pechers, Paris, chez Ant. Boudet, imprimeur du Roi, P. A. Le Prieur, impremeur du Roi, 1752, m. 8° (nouvelle édition, tome 1, 2). V 1. díle na str. 1 — 41 o důležitosti kuchyňské zahrady pro kuchaře. Pořadem abecedním jmen francouzských 1. díl obsahuje: Absinth až Courge. 2. díl: Cran až Truffe.(Menon), Les soupers de la cour, ou l’art de travailler toutes sortes d’alimens. Pour servir les meilleures tables, suivant les quatre saisons. 1. vydání Paris, Guillyn, 1755. Nouvelle édition. I. — III., Paris, L. Cellot, 1778, m. 8°. V I. svazku, 126: Sauce a la Polonoise; 359; a la Houlan; II. 266; Lievre a la Polonoise; 382; Carpe a la Polonoise.Lemery, Traité des aliments, Paris, 1755, 12°, dva svazky s obrázky.Dictionnaire portatif de cuisine, d’office et de distillation; contenant la maniere de préparer toutes sortes de viandes, de volailles, de gibier, de poissons, de légumes, de fruits etc. La façon de faire toutes sortes de gelées, de pâtes, de pastilles, de gâteaux, de tourtes, de pâtes, vermichel, macaronis etc. Et de composer toutes sortes de liqeurs, de ratafiats, de syrops, de glaces, d’essences etc. Ouvrage également utile aux Chefs d’Office et de Cuisine les plus habiles et aux cuisinieres qui ne sont employées que pour des Tables bourgeoises. On y a joint des Observations médicinales qui sont connoître la propriété de chaque Aliment, relativement a la Santé, et qui indiquent les mets les plus convenables a chaque Tempérament. Nouvelle edition, revue, tres corrigée…, Paris, Lottin le jeune, 1772, m. 8°. V úvodě autor brojí proti slovníku s podobným názvem: Dictionnaire de Cuisine, d’Office et de Distillation, vydanému kdesi mimo Paříž. — Srv. obsahem příbuzný slovník: Le Dictionnaire domestique portatif, contenant toutes les connoisances relatives a l’Economíe domestique et rurale, 3 svazky, Paris Lottin le jeune, 1770, m. 8°.Parmentier, Le parfait boulanger…, Paris, 1778, 8°, s četnými návody o pečení zákusků, sladkého pečiva. Srv. Parmentier, Recherches sur les végétaux nourrissants, Paris, 1781, 8°.Lorry, Essai sur les aliments, Paris, 1781, 12°, dva díly.La science du Maître-d’Hôtel cuisinier, avec des observations sur la connoissance et les propriétés des alimens. Nouvelle éditioo revue et corrigée. Paris, chez les libraires associés, 1789, m. 8°. V úvodě rozprava o tehdejší „moderní“ kuchyni (Dissertation préliminaire sur la cuisine moderne) na str. V, až XXIV. Na závěru pořad bylin pro čtyři roční doby (jaro, léto, podzim, zima) na str. 543 — 561. Na str. 486 — 487 návody k omáčkám, známých pod týmž jménem v českých knihách kuchařských, ke konci věku 18. a na začátku věku 19.: Sauces de différentes Béchamel. Srv. Le confiturier royal, Paris, 1778; La science du Maître-d’Hôtel confiseur, Paris 1779, m. 8°.D. L., La cuisine élementaire et économique, propre a toutes les conditions et a tous les pays; contenant des recettes d’un usage journalier, la plupart inconnues jusqu’a présent, des préceptes géneraux clairs et précis pour préparer toutes les especes d’alimens, de pâtisseries, de confitures et de liqueurs de ménage, un tarif pour la conservation des viandes; avec une planche explicative d’un fourneau et de différens ustensiles de cuisine, de nouvelle invention, Paris, Levacher, 1801, 12°, str. VIII, 304. — 2. vydání, Paris, 1805, str. VIII, 304. Dovolává se pramenů: Le parfait Maître-d’Hôtel; Le cuisinier de la Cour et de la Ville; Les dons de Comus; La Cuisine et la Pâtisserie de santé; La Cuisiniere Bourgeoise.J. J. Machet, Le confiseur moderne ou l’art du confiseur et du distillateur, contenant toutes les opérations du Confiseur et du Distillateur, et, en outre, les procédés généraux de quelques Arts qui s’y rapportent, particulierement ceux du Parfumeur et du Limonadier. Ouvrage enrichi de plusieurs recettes nouvelles, et mis a la portée de tout amateur, avec les mayens de reconnaître les falsifications et les sophistications en tout genre. Auquel on a joint: 1. Un Appendice ou Recueil de recettes de médicamens, rendus agréables a la vue et au gout, par une préparation et une forme nouvelles, avec leurs doses et leurs vertus; 2. Un petit historique de quelques substainces simples les plus usuelles; 3. Un vocabulaire des termes techniques, L’imprimerie de Guilleminet, Paris, Maradan libraire, An XI., 1803, 8°; str. XVI, 461. — Vydání 2.: l’imprimerie de Hardy, Paris, 1806, Maradan libraire, 1806, 8°, str. XVI, 461. — Paris, 1821, 8°.(Grimod de la Reyniere), Almanach des gourmands ou Calendrier nutritif, servant de guide dans les moyens de faire excellente chere; suivi de l’Itinéraire d’un Gourmand dans divers quartiers de Paris, et des quelques Variétés morales, apéritives et alimentaires, Anecdotes gourmandes etc. Par un vieux amateur, Paris, chez Maradan, Libraire. An XI. 1803, 12°. První svazek ihned byl rozebrán. Vydán po druhé, rozmnožen, tamtéž. — II.… Contenant un grande nombre de Dissertations philosophicogourmandes; les quatre Parties du jour d’un Gourmand; des Variétés morales et nutritives; des Anecdotes gourmandes; plusieurs articles relatifs a la Friondise etc., Paris…, An XII. 1804. — III.… Contenant plusieurs Articles de morale et de politesse Gourmande; une Notice raisonné des principaux fruits qui se servent a table; le seconde Promenade d’un Gourmand dans Paris; les Découvertes nouvelles de 1804; plusieurs Recettes alimentaires et friandes; un grand nombre d’Anecdotes Gourmandes; des principes d’Hygiene et de savoir vivre; un extrait de la Correspondance Gourmande de l’Auteur etc., Paris…, XIII. 1805. — IV.… Contenant un grande nombre d’Articles de morale Gourmande et de Considérations alimentaires; beaucoup de Recettes Gourmandes inédites et curieuses; la Description de plusieurs especes de ragouts, tant exotiques qu’indigenes…, Paris…, 1806… — V.… Paris, 1807. — VI.… Paris, 1808. — VII.… Contenant un grand nombre de Chapitres intéresants, pour servire a l’Histoire de l’Art alimentaire; plusieurs Recettes gourmandes inédites; un article sur la Conserve de Café; des Considérations importantes sur les Sautés, le chocolat et les Andouilles de Vire; des Anecdotes gourmandes; les Découvertes nouvelles de 1808 et de 1809; des petits Traités sur les Sardines de Nantes, les Liqueurs de Bordeaux, le Riz de Pommes de terre etc; des Aperçus nouveaux sur les Mutations gourmandes; la Correspondance gourmande; des Poésies et des Chansons gourmandes…, Paris, 1810. Viz při roce 1825. O autorovi viz úvod (kuchyně francouzská).Vedle Almanachu, ročenky vydávané každoročně, vydával Grimod de la Reyniere, též měsíčník, nazvaný „Journal des Gourmands et des Belles“ v Paříži (Chapelle et Renaud) od roku 1806. Každé čtvrtletí bylo ozdobeno sličnými rytinkami z oboru kuchařského. Srv. téhož: Journal des Epicuriens, Paris, 1807 ad.; L’epitre aux Gourmands, Paris, 1801 (verše); Guy Patin, L’école de Salerne, en vers burlesque (laškovné verše o pokrmech); La cuisine en chansons; Lalane, Le potager, essai didactique; Gaut La palinodie chimique, Paris, 1588 (báseň o kuchařství s týmž refrénovým veršem na konci všech strof).Berchoux, La gastronomie, Paris, 1806, 8°. Báseň. Viz o obsahu v úvodě, v první stati.A. Viard, Le cuisinier, Paris, 1808, 8°; Alexander Viard, französischer Mundkoch, Der kaiserliche Koch, oder neuestes französisches Kochbuch für alle Stände, nach der zweiten Originalausgabe aus dem Französischen übersetzt, Aarau, H. R. Sauerländer, 1808, m. 8°. S obrázkem. Träume eines Gourmand. Na str. 391 — 394: Tafelzettel für 20 (40) Gedecke mit einem Aufsatz. Na str. 40, 41: Béchamel (Milchjus). Pro historika kuchařství důležité jsou nadpisy německé a francouzské přirovnávány a vysvětlovány. Na str. 298: Babeteig, poîte a baba. Viard vykládá „baba“ po německu Kogelhopfteig. Patrná upomínka na pečivo polské. Srv. dále Beauvilliers, L’art du cuisinier, 1814. Viard (homme de bouche), Le cuisine impérial, ou l’Art de faire la cuisine et la pâtisserie pour toutes les fortunes, avec la maniere de servis une table depuis vingt jusqu’a soixante couverts, 4. édition, corrigée par l’auteur, Paris, 1809, 8°.(Grimod de la Reyniere), Manuel des Amphitryons; contemant un traité de la dissection des viandes a table, la nomenclature des menus le plus nouveaux pour chaque saison et des élémens de politesse gourmande. Ouvrage indispensable a tous ceux qui sont jaloux de faire bonne chere, et de la faire faire aux autres. Paris, Capelle et Renand, 1808, v. 8°, str. 356. Četné názorné rytinky; jak rozkrajovati maso, drůbež, ryby atd. V úvodě stručné dějiny kuchařství, zejména ve Francii. V druhé části návody ke kuchařství ve čtveru ročních počasí. Třetí část: Élémens de Politesse Gourmainde (o jemném společenském mravu labužníků). Viz o autorovi v úvode všeobecném. — Srv. L’Amphytrion a table ou l’Art de découper les viandes, volailies… de servir les convives… Paris, 1820, Audot. Často vydáváno.Utrecht Friedel, Le confiseur impérial, ou l’Art du confiseur dévoilé aux gourmands, contenant la maniere de faire par excellence et avec économie les confitures, conserves, gelées, marmelades, compotes, cremes d’entremets, dragées, pastilles, sirops, punch, pains d’épices de Hollande, macarons, biscuits, fruits a l’eau-de-vie, ratafias, liqueurs fines, cremes et huiles. Les procédés a suivre pour fabrique le chocolat, faire des eaux odoriférantes, préparer les glaces, la limonade, l’orgeat, le thé, le chocolat et le café. Suivi d’une instruction sur la distillation et sur la maniere de faire le vinaigre et de l’aromatiser, édition revue et augmentée par un gastronome français, Paris, 1809, 12°.Cours gastronomique, ou les diners de Manant-ville. Ouvrage anecdotique, philosophique et littéraire; seconde édition dédiée a la Société Epicurienne du Caveau moderne, seaute au Rocher de Caucalle; par feu M. C.… ancien avocat au Parlement de Paris, imprimerie de Braseur Ainé, Paris, Capelle et Renand. 1809, 8°, str. XX, 364. Před titulem kuchařská mapa Francie, kde u jednotlivých míst zobrazena zvířata, rostliny atd., na srozuměnou, že tato místa dodávají tyto poživatiny: Carte gastronomique de la France. Z kapitol, ve kterých rozpřádá se učený hovor o kuchařských věcech všeobecný význam mají: 5. Théorie de l’Appétit. 15. Chaque Pays, chaque Coutume. 26. Gastrologie. 27. Chimie culinaire.A. Beauvilliers, L’art du cuisinier, Paris, Pilet, Chanson, 1814 (1816), 8°. I. str. XX. 388, 3 tabulky náčrtků pro uspořádání hostiny; II. str. 376, 6 tabulek. Supplément a l’Art du cuisinier (Différents manieres de faire le vinaigre). Z obsahu, II. 118: „Baba. Prenez un quart de farine; faites-en deux fontaines comme ci-dessus; faites un levain de meme; mettez le revenir dans un endroit chaud; jetez dans votre grande fontaine une once de sel; mouillez-le d’un peu d’eau; joignez-y vingt oeufs, jaunes et blancs, un quarteron de raisin de Corinthe, que vous aurez épluché, une livre de raisin de caisse, que vous aurez épepiné, lavé et fait égoutter; mettez ces raisins autour de votre fontaine, avec ceux de Corinthe; vous aurez fait infuser un gros de safran dans un poisson d’eau, sans la faire bouillir; exprimez-le a travers un ligne dans votre fontaine; ajoutez a cela deux livres de beurre fin, une demi-bouteille de vin de Malaga et une poignée de soucre en poudre; maniez le tout, comme il est indiqué a l’art. Pâte a Brioche; votre levain revenu, létendez-le sur votre pâté a brioche; coupez-la, fraisez-la, donnez-leu deux tours; ramassez-la pres de vous et mettez-la dans un moule, comme le gâteau de Compiegne; laissez-la revenir cinq a six heures, si c’est en été, et huit ou dix, ci c’est en hiver; votre pâté revenne, mettez-la dans un four un peu plus chaud, que pour celui de Compiegne, et servez de meme.“ — Znova: Paris, 1824. L’art du Cuisinier, pour A. Beauvilliers, ancien Officier de Monsieur, Comte de Provence…, Paris, 1825, 8°, dva díly. — Pečivo baba má patrně název slovanský. Myslím, že Poláci, kteří meškali v Paříži, zanesli jméno i věc do kuchyně francouzské. Pan bibliothekář Národního musea v Praze, Jarmil Krecar, vypsal mi, co soudí francouzský výklad o pečivu baba: Étym. Emprunté du polonais baba. Néolog. Admis Acad, 1835: Gâteau dans la composition duquel entrent du sucre, des raisins de Corinthe et du rnum, (Hatzfeld Darmsteter Thomas, Dictioonaire général de la Langue Française.) — O názvu pečiva baba v českém lidovém názvosloví, viz: Hruška, Dialektický slovník chodský, Praha, 1907, str. 11., bába, buchta, zvláště zadělaná mlékem od krávy po teleti (v Dom. mlezivo). Bartoš, Dialektický slovník moravský, Praha, 1906, str. 8: „Babka, babka, babička, babůvka, veliká buchta kulatá.“ O polském pečivu vykládá Linde ve Slowniku I. 58; Baba, chléb žółty (žlutý)… ein Scherbenkuchen, Topfkuchen; oberdeutsch: Kugelhupf von Kogel, einem alten Weiberkopfputze; Gatunek (druh) ciasta (těsta) na kształt (v podobě) zawoiu tureckiego; babi kołacz. Srv. J. Karłowicz, Słownik gwar polskich I. Kraków, 1900, 28, Francouzská „baba“ není tedy původu českého, nýbrž polského. Ovšem znají toto pečivo, „baba“ pojmenované, Čech i Polák. — — Srv. Al. Viard, při roce 1808.Le cuisinier royal, ou l’art de faire la cuisine et la pâtisserie pour toutes les Fortunes, 8. édition revue et corrígée par A. Viard, homme de bouche, Paris, Barba, 1814, 8°.Marie-Antoine Careme: Le pâtissier pittoresque, Paris, 1815, 1825, 1842 8°, Le pâtissier roval parisien, Paris, 1815, 1828, 1842; Le cuisinier parisien ou l’Art de la cuisine au 19. siecle Paris, 1815, 1828, 1833, m. 8°, 21 tabulka. — (Marie Antoine Careme), Le Maître d’Hôtel français ou Parallele de la cuisine ancienne et moderne, Paris, 1822, m. 8°, 1842, 2. vyd., dva díly, 41 tabulka. Srv. o jeho spisech v úvodě.Archambault, Le Cuisinier économe, ou Élémens nouveaux de cuisine, de pâtísserie et d’office; renfermant: 1. Notices sur les diverses especes d’alimens, des moyens de reconnaître les meilleures qualités des denrées, et des procédés de cuisine, beaucoup plus simples et moins dispendieux; 2. des Méthodes pour préparer et conserver les fruits et les légumes; 3. une Notice sur les vins, et l’ordre du service, avec cinq planches, Paris, Renard, 1823. Znova 1824, 8°.L’art de conserver et d’employer les fruits, contenant tous les procédés les plus économiques pour les confire et pour composer les liqueurs, sirops, glaces, boissons de ménage, etc; pour faire suite a la Cuisiniere de la campagne et de la ville, Paris (mám v rukou druhé vydání: Audot, libraire-éditeur, 1823, 8°). Knížka dovolává se methody Parmentierovy. Obsah: 1. Des préparations simples des fruits, ou sans addition de moyenses conservateurs étrangers; 2. Des preparation des fruits par le sucre; De sirops, confitures, gelées, marmelades, compotes, conserves, glaces, sorbets; 3. Des préparations des fruits par l’eau-de-vie (aqua vitae, kořalka): Des fruits a l’eau-de-vie; Des ratafias (…Kirschwasser de ménage, Cassis, Scubac, Rossoli, Vespétro, Curaçao ou ratafia d’écorces d’orange, Citronelle. Des vins cuits, Vins liquoreux factices… Hydromel (medovina). Des punches).Aglaé Adanson, Le Maison de campagne, Paris, Audot, 1824, 3 díly, ve 2. díle kuchařské návody hlavně pro venkov.M. L. E. A., La Cuisiniere de la campagne et de la ville, ou la nouvelle cuisine économique… Paris, Audot, 1824, 6. vydání s 10 obrázky. Srv. téhož, La Cuisiniere bourgeoise, Paris, Audot, 1825.A. B, de Périgord, Nouvel Almanach des Gourmands, servant de Guide dans les moyens de faire excellente chere. Dedié au Ventra. I. Année, Paris, Baudouin Freres, 1825, 12°, s rytinkou. Srv. při roc 1803.M. Fouret, Le cuisinier royal, ou l’Art de faire la cuisine, la pâtisserie et tout ce qui concerne l’office pour toutes les fortunes, par M. Viard, homme de bouche; onzieme édition augmentée de 850 articles et orné de 9 planches pour le service des tables depuis 12 jusqu’a 60 couverts; par M. Fouret, exofficier de bouche du roi d’Espagne; suivie d’une notice sur les vins, par M. Pierhugue, sommelier du roi. Paris, J. Barba, 1825, 8°.Johnson A., La Chimie culinaire, Paris, 1825. Překlad rozšířený z anglického.Ústřice: Le Mamuel de l’amateur d’Huitres, contenant l’histoire naturelle de l’huitre, une notice sur la peche, le parcage et le commerce de ce mollusques en France, et des dissertations hygiénique et gourmandes sur l’huitre considerée comme aliment, Paris 1827, 12°.Uzenářství: La Charcuterie. Art de saler, fumer, appreter et cuire le cochon et le sanglier, Paris, 1827, 2. vydání.Paštiky: La Pâtisserie de la campagne et de la ville, suivie de l’Art de faire le pain d’épice, les gaufres, oublies, Paris, 1827, 2. vydání.Zužitkování ovoce: Art de conserver et d’employer les fruits, de les dessécher et confire, de composer les liqueurs, vins liquoreux artificiels, sirophs, glaces, boissons de ménage, Paris, 1827, 3. vydání.Le Bréviaire du gastronome, ou l’Art d’ordonner le dîner de chaque jour, suivant les différentes saisons de l’année, avec figures coloriées dessinées par M. Monnier, précédé d’une histoire de la cuisine française, ancienne et moderne. Par l’auteur du Manuel de l’amateur d’huitres, Paris, Audot, 1828, m. 8°.Appert, Le livre de tous les ménagers, ou l’art de conserver pendant plusieurs années toutes les substances animales et végétales, Paris, 1831 (4. vydání). Znova: Paris, 1854, 8° (ve skupině příbuzných spisů).Aulagnier, Dictionnaire des aliments et des boissons en usage dans les diverses climats et chez les différents peuples, Paris, 1839, 8°.F. Fayst, Les classiques de la table. Petite bibliotheque des écrits les plus distingués publiées a Paris sur la gastronomie et la vie elegante. Paris 1845, 8°, 2 díly, s obrázky. Nouvelle édition refondue et complétée, par Justin Améro, Paris, Didot, 1855, 2 svazky, s obrázky.A. Chevalier, Dictionnaire des altérations alimentaires et falsification des substances alimentaires…, Paris, Bechet jeune, 1858, 8°, dva díly. U jednotlivých hesel historické zmínky.Louis Bailleux, Le pâtissier moderne, traité de la pâtisserie française au 19. siecle, 3. vydání, Paris, 1860, 8°, 38 tabulek. Dubois, La cuisine de tous les pays, 5. vyd., Paris, 1899.La cuisine classique, études pratiques, raisonnées et démonstratives d’école française appliquée au service a la Prusse, par Urbain Dubois et Emil Bernard, Paris, Dentu, 1864, 4°, s hojnými obrázky a náčrtky jídel i uspořádání hostiny. Dlouhá řada vydání. Srv. Alexander Dumas (pere), Grand Dictionnaire de cuisine, Paris, 1873.Monselet, Gastronomie, Paris, 1874.Franklin, La vie privée autrefois: la cuisine, Paris, II, 1888, 8°.Líčiti rozvoj moderního kuchařství francouzského na sklonku věku 19. a ve století 20. vymyká se již z rámce tohoto bibliografického přehledu a odchyluje se od účelu této knihy kulturně-historické.6. Kuchařská kniha flamskáBoecxken van cokeryen. En notabel boecxken van cokerye het welc bewijst alle spise te bereiden elc na sinen staet het si in bruy lochten in feesten bancketten oft ander maeltyden besondere in het es eenen ieghelijoken van grooten noode te hebben die sijn dinghen ter eeren doen vilt, Bruesel, Thomas van der Noot, bez data, po roce 1508. Za 16. století šest vydání.7. Kuchařské knihy anglickéO staroanglických knihách kuchařských viz Lowndes, The bibliographer’s Manual of english literature, 2. vyd., London, 1857, I. 518, pod heslem: Cookery. V šlechtických bibliothekách českých nalezl jsem tyto výtisky, jako důkaz, jak kuchařské umění anglické (rovněž jako francouzské) bylo u nás bedlivě sledováno:This is the boke of cokery. Here beginneth a noble boke of festes royalle and cokery, a boke for a pryncis houskolde or any other estates, and the makynge therof accordynge as ye shall fynde more playnly within this boke, London, Richarde Pynson…, 1500, 4°. Srv. Here begynneth The boke of keruynge, emprynted by Wynkyn de Worde at London, 1508, 4°.Bez roku vydány podle předchozích dvou knih stručně: A little olde booke of cookerie, London, Anth. Kytson, 16°; A new booke of cokery, London, Th. Raynalde, 16°.A booke of cookerie and the order meats to bee served to the table, both for flesh und fish days, London, 1620, 12°; znova: London, 1634, 1650, 1666, 1670, 1683, 1690 atd.Richarde Warner, Antiquitates culinariae, or curious tracts relating to the culinary affairs of the old english, with a preliminary discourse, notes and illustrations, London, 1791 4°, dvě barevné tabulky.Z ostatních anglických knih kuchařských (J. Elliot 1539, Abraham Veale 1575, Widdowe’s Treasure 1625, Robert May, Accomplisht Cook, jesuité Brunoy a Bougeant 1739 atd.) zasluhují pozornosti knihy, jež v úvodech poučují o poměru anglické kuchyně středověké až do století 17. ke kuchyni francouzské, italské a španělské.F. Collingwood, J. Woolams, Le cuisinier anglais universel, ou le nec plus ultra de la gourmandise, traduit sur la 4. édition et orné de 14 planches, Paris, Tardieu, 1810, 8°, str. X, 284; II. str. 284. Obrázkové návody k úpravě hostin. Vyobrazení obou slavných kuchařů. — Srv. Le Cuisinier anglais, traduit en français, avec le titre de chaque recette en français et en anglais, contenant, outre les articles qui concernent la cuisine française, la maniere de faire toute sorte de puddings, dumplings, pâtés, gâteaux, conserves, marinades, catsups, sauces et vins de fruits; faisant Suite a la 10. édition du Cuisinier royal, Paris, Barba 1823.A new System of domestic cookery…, London, 1812, 8°.John Simpson, A complete system of coockery, London, 1813, 8°. Culinary Chemistry… by Fredr. Accum, London, R. Ackermann, 1821, 8°.A. Soyer, The gastronomie regenerator, a simplified and entirely new system of cookery, London, 1846, 8°, s obrázky. Srv. A. Soyer, The pantropheum or History of food and its preparation from the earliest ages of the world, London, 1853, 8°, obrázky, podobizna slavného kuchaře autora.První anglická škola kuchařská (National Training School for Cookery), pětíměsíční, byla zařízena v Londýně roku 1873. V Americe r. 1874 v New-Yorku. Ve Francii „škola umění kuchařského“ založena teprve roku 1891. U nás záslužnou činnost rozvíjí po řadu let „Domácnost“ (česká škola kuchařská) a vydala svoji Knihu kuchařskou, vedle škol soukromých (M. Jermářové, jež vydala rovněž svoji Knihu kuchařskou).Zmínky o dějinách kuchařství v odborných moderních studiích o výživě a o potravě: Atwater and Bryant, Composition of American Food Materials, Bul. 28, Office of Experiment Stations, U. S. Department of Agriculture: Lusk, The Science of Nutrition; Burney Yeo, Food in Health and Disease; Hutchison, Food and Dietetics; R. H. Chittenden, Nutrition of Man 1907.Celkový ráz anglické kuchyně v stručném přehledu: Dr. Felix Weber, Gastronomische Bilder, Leipzig, 1891, str. 242 až 251: Englische Küche und englische Mahlzeiten.8. Kuchařské knihy německéLiteratura německá honosí se množstvím studií o dějinách kuchyně vůbec a německé zvláště i nepřehlednou řadou kuchařských knih, vydávaných hlavně podle předloh francouzských.Použil jsem těchto studií německých (názvy knih čerpal jsem přímo z originálů, nikoli z cizích zkrácenin a bibliografických výpisků): W. Wackernagel, Altdeutsches Kochbuch, Haupt, Zeitschrift für deutsches Altertum. V.; Eufemia von Kudriaffsky. Die historische Küche, Ein Culturbild, Wien, Pest, Leipzig, 1880. Z obsahu 12. Die Küche, Der Koch, die Köchin. 13. Das Kochen, Die Kochbücher. Dr. Felix Weber, Gastronomische Bilder, Beiträge zur Geschichte der Speisen und Getränke, der Tischsitten und Tafelfreuden verschiedener Völker und Zeiten, 2. vydání, Leipzig, 1891. Z obsahu: Die Kochbücher des deutschen Mittelalters; R. v. Ihering, Aesthetik des Essens und Trinkens, Gegenwart, 1882, No. 37; König, Geist der Kochkunst, herausgegeben von Rumohr, Stuttgart, 1832; E. v. Malortie, Das Menu, Eine kulinarische Studie, Hannover, 1922; Müller, Von alter Kochweise, Westermanns Monatsheften 1858, No. 25; J. Westien, Die Küche unserer Vorfahren, Sonntagsblatt, 1880, str. 477; Eugen Sierke, Speise und Trank in alter Zeit, otisk z „Über Land und Meeer“, 1887, str. 102 ad.; Dr. Kiese, Kulinarische Literatur, Eine Studie über die Wissenschaft der Küche, otisk z „Über Land und Meeer“, 1881, str. 935 ad. atd.O nejstarší rukopisné knize kuchařské německé ze století 14. viz W. Wackernagel, Altdeutsches Kochbuch. Haupt, Zeitschrift für deutsches Altertum, V. Srv. téhož studii: „Mete, bier, win, lit, lutertrank“, tamtéž VI. Pro dějiny českého kuchařství je zajímavá tím, že jeden recept pojmenován „česky“. Tato nejstarší kuchařská kniha německá („Ein Buch von guter Speise“) byla vydána ve sbírce Bibliothek des literarischen Vereins in Stuttgart, IX., Stuttgart, 1844, VI, 29. Na str. 21. pod č. 63 podává návod „Heidenische erweiz: Wilt du machen behemmische erweiz, so nim mandel kern und stoz die gar cleine und mengez mit dritteil als vil honiges und mit guten würtzen wol gemenget, so ers aller beste hat, die koste git man kalt oder warm.“ Jméno „český“ je pouze v tomto receptu. „Pohanský“ (heidenisch) vysvětluje vydavatel, že se tu jeví ještě stále vliv výprav křižáckých, jež vedle jiných novot z východu přinesly do západu Evropy neznámé úpravy jídel po saracensku čili „pohanská“ jídla. Pergamenový rukopis (originál) chová se ve Würzburgu. Začátek: „Dis buch sagt von guter spise, daz machet die unverrichtigen köche wise.“Nejstarší tištěnou kuchařskou knihu německou z konce 15. století, popisuje a o ní uvažuje G. E. Lessing, Kollektaneen zur Literatur, herausgegeben von J. J. Eschenburg, II., Wien, 1804, str. 137 — 141: Kochkunst. Popisuje knihu kuchařskou: Kuchemaistrey (viz nahoře mezi nejstaršími tisky německými), které získal pro svou knihovnu. Zmiňuje se dále o knize: Kunstbuch von mancherley Essen, 1598. Je to první vydání: Kuchemaistrey, bez místa, roku, 4°, 28 listů, z konce 15. století. Rychle za sebou vydávána knížka, v doslovném otisku, jen se změnou pravopisu: Kochenmeisterey, bez místa, roku, 4°, 32 listy; 1487, 4°; Augspurg, Schaur, 1497, 4°, s obrázky, 24 listů atd. Viz další:Kuchemeysterey, in funff teyl geteylt, von Fastenspeys, von Fleischspeys, von Eyerspeys, von Salssen, von Essig und Wein, bez místa, roku (Nürnberg, Zeninger, asi 1480), 4°, 32 listy. Otisk: Küchenmeisterey, ein schön nutzlich buchlin von bereytung der speis, fünff teyl, Zwickau, Meyerpeck (asi r. 1520), 4°, 32 listy.Ain nüzlichs Buchlin von der speis des menschen, wölche Speis gesund sy oder nit zeniessen… bez místa, roku (asi r. 1500), 4°. Srv. Ein schön Buchlin von bereitung der wein und bier zu Gesundheit…, Wittemberg, 1530, 8°.Küchenmeistery… gantz kurtz und nützlich begriffen sei hübsche, warhafftige underweisung von mancherley speise, wie man sie bereiten sol und nachfolgent fürsten und herren geistlichen oder weltlichen, auch dem gemeinen man also für tragen und geben mag von welcherley kreuter, gewürtz oder anderen materien sy gemacht und bereyt werden sollen, es sey fleisch, hüner, wildprät, fisch, krebs, eyrfüll, gepachenes, supen und gemüsz… Getruckt und vollendet zu Straszburg von Mathis Hüpfuff 1507, 120.Michael Hero, Die Schachtafeln der Gesundheit, Nürnberg, 1533. Zvláštní oddíl: Die Küchordnung. — Znova: München, 1535, 1539.Kellermaysterey, gründlicher bericht, wie man alle Wein Teutscher und Welscher landen vor allen zufällen bewaren, die bresthaften widerbringen, Medt, Bier, Essig, Kreuterwein… machen soll, Augspurg, Stayner, 1536, 4°; Strassburg 1538, 4°; Augspurg, 1539, 4°; tamtéž, 1542, 4°. S četnými, názornými dřevoryty.Často bývá jmenována pro první polovinu 16. století kuchařská kniha sličné Filipiny Velserovny, která s arciknížetem Ferdinandem prožila chvíle šťastné v Čechách. Rukopis, prohlašovaný za její písmo, chován je podnes v bývalé dvorní knihovně ve Vídni. Obsahuje řadu kuchařských receptů, z nichž patrno, jak uměla Filipina vařiti a kuchařiti. Viz popis rukopisů v katalogu rukopisů bývalé dvorní, nynější Národní knihovny ve Vídni, Tabulae codicum manu criptorum in bibliotheca palatina Vindbonensi V., 1871, str. 315, č. 11375; Symmicta germanica de re coquinaria, quae, si Petro Lambecio fidem habere velis, Philippinae Welserae manu conscripta sunt; str. 330, č. 11454: Remedia et experimenta chemica, medica, coquinaria, exarata propria manu a Philippina Welser…Johann Stockar, Ein gründliches, wahrhaftiges Regiment; wie man sich mit aller Speise, Getränk und Früchten halten soll, auch genugsame, erfahrene und weltläufige Beschreibung, was zur Gesundheit tauglich oder untauglich zu gebrauchen; es sei Kräuter- oder ander Wein, Brot, Gewächs, allerlei gekochts, rohes und ungekochts fleisch, Wildprett, Vögel, und was man nicht essen mag, Würtemberg, 1538, 4°. Srv. Laurentius Fries, Zur Besserung menschlicher Gesundheit, Leipzig, 1559, 8°. Kniha vydána po smrti spisovatelově.Koch und Kellerey von allen Speisen und Geträncken, viel güter heimlicher Künste, auch wie man Latwergen, Confect, Conserven und Einbeitzung machen soll, Franckfurth a. M., 1545, 4°.Balthasar Staindl von Dillingen, Künstliches und nützliches Kochbuch, Frankfurt a. M., 1547, m. 8°. Viz dále při roce 1569.Weigand Joh., Koch- und Kellermeisterei, Frankfurt a M., 1549. 8°.Hieronymus Bock (Tragus), známý spisovatel německého herbáře, vydal nauku o pokrmech: Eine teutsche Speiszkammer, … zu dienst und wolfahrt aller frommen Teutschen, mit fleisziger trewer arbeit, vormals nie gesehen, beschrieben und an’s liecht gegeben, Strassburg, 1550, fol.Kuchemaistrey, Ain sehr künstlichs und fürtrefflichs Kochbuch, von allerlay speysen, auch wie man Latwergen und Zucker einmachen sol, und sunst von anderen gutten heimlichen Künsten, Ainem yeden im Hausz sehr notwendig unnd nutzlich zu gebrauchen. Durch einen fürnemen und berümten Koch seinem Ehegemal zu der Letze geschenckt, Augspurg, Val. Othmar, 1559, 4°, 28 listů.Ein sehr künstlichs und fürtreffliches Kochbuch von allerley speysen, Nürnberg, Val. Newber, bez roku (1560), 8°.New Kochbuch, wie man krancker personen in mancherley Fehl und gebrechen warten und pflegen sol, viel Zurichtung und Kochung viler nützlicher gesunder Speiss und Getränke… Den Krankenwartern und sonst jederman in der notturfft zur underweissung gestelt durch H. Gualth. Ryff, medicum, Franckfurt a. M., Chr. Egenolff Erben, 1564, 8°, 8 listů, 246 stran. Znova: Franckfurt a. M., Steinmeyer, 1608, 8°. — Kuchařskou knihu tuto sepsal slavný lékař štrassburský, Walter Ryff. Srv. téhož spis: Confectbuch und Hauszapotheck, künstlich zu bereiten, einmachen und gebrauchen… treuliche underrychtung…, Franckfurt a. M., Egenolffs Erben, 1567, 8°, 368 listů textu, 8 listů dřevořezeb. Obsahuje hojné návody kuchařské o cukrovinkách, lahůdkách, ovoci.Koch- und Kellermeisterey, von allen Speisen und Getrencken, viel guter heimlicher Künste, auch wie man Latwergen, Sulsen, Confect, Conserven und Einbeytzungen machen, von mancherley Früchten Blumen, Kreutern und Wurtzelen. Einem jeden in Hausz gar notwendig und nützlich zugebrauchen, Franckfurt a. M., Rebart, 1566, 4°, 62 listy, 4 listy s obrázky. — Znova: tamtéž, 1574, 8°; Bass, 1576, 8°.Balthasar Steindl von Dillingen, Ein sehr künstlich und nutzlichs Kochbuch, vormals nye so leicht, Mannen unnd Frauen personen, von jnen selbst zu lernen, in Truck verfast und auszgangen ist, artlich in acht Bücher getheilt, sampt etlichen fast nutzen bewerten Hausznotturfften oder Künsten. Auch wie man Essig macht und Wein gut behebt. Augspurg, Math. Franck, 1569, 4°, 55 listů. Znova: 1589, 4°. Srv. při roce 1547.Jul. Alexandrini Salubrium, sive de sanitate tuenda, Coloniae Agripp., 1575, fol. Liber 18, 19: De re cibaria. Srv. Lud. Nonnius, Diaeteticon, sive de re cibaria libri quattuor, Antverpiae, 1646, 4°. Viz Zíbrt, Staročeská tělo a zdravověda, v Praze, 1925 (o zdravovědě Koppa z Raumentalu v české úpravě Hynka Krabice z Veitmile). „Regimenty zdraví“ cizí i u nás poučovaly se stanoviska lékařského o jídle a pití.Marx Rumpolt, Ein new Kochbuch. Das ist ein grundliche beschreibung, wie man recht und wol nicht allein von vierfüssigen, heymischen und wilden Thieren, sondern auch von mancherley Vögel und Federwildpret, darzu von allem grünen und dürren Fischwerck, allerley speisz, als gesotten, gebraten, Presolen, Carbonaden, mancherley Pasteten und Füllwerk, Gallrat etc. auff Teutsche, Ungerische, Hispanische, Italienische und Frantzösische weiss, kochen und zubereiten solle. Auch wie man allerley Gemüsz, Obst, Sulsen, Senff, Confect und Latwergen, zuzurichten seye etc. Allen Menschen, hohes und nidriges Standes, Weibs und Manns Personen zu nutz jetz undt zum ersten in Druck gegeben, dergleichen vor nie ist auszgegangen D. D. Marxen Rumpolt, Churf. Meintzischen Mundtkoch, 1581. Sampt einem gründlichen Bericht, wie man alle Wein vor allen zufällen bewaren, die bresthafften widerbringen, Kräuter und andere Wein, Bier, Essig und alle andere Getränck machen und bereiten soll, dasz sie natürlich und allen Menschen unschädlich zu trincken seindt. Franckfurt a. M., in verlegung Marx Rumpolts und Sig. Feyerabends 1582, fol., listů 6, 42, 200, 2. Dřevorytů deset od J. Ammana a H. Burgkmaira (viz Becker, Amman, str. 109 ad.), 31 menších obrázků, znázorňujících zvířata, ptáky, ryby atd. (V. Solis). — Znova: Franckfurt a. M., Fischer a Ross, 1586, fol.; tamtéž, Sauer in verlegung P. Fischer’s Erben 1604, fol.; tamtéž, in verlegung Sigmund Feyerabendts, Peter Fischers und Heinrich Tacken, 1587, fol. Na listě titulním přídavek… Auch ist darinnen zuvernemmen, wie man herrliche grosse Pancketen, sampt gemeinen Gastereyen, ordentlich anrichten und bestellen soll… Od l. 184: Kellermaisterey, das ist ein klärlicher Bericht, wie man alle Wein… Na l. 196: Wie man guten Essig machen soll… Na l. 198: Vom Bier. — V jiné úpravě: Max Rumpolt, der kurfürstlich mainzische Mundkoch… Kochbuch…, wie man recht und wohl nicht allein von vierfüszigen heimischen und wilden Tieren, sondern auch von mancherlei Vögel- und Federwildbret, dazu von allem grünen und dürren Fischwerk, allerlei Speise, als gesotten, gebraten, gebacken, Presolen, Karbonaden, mancherlei Pasteten und Füllwerk etc. auf deutsche, ungarische, hispanische, italienische und französische Weise kochen und zubereiten solle, Frankfurt a. M., 1587, folio. — Dnešního milovníka zpěvavého ptactva divně dojímá řada kuchařských receptů s příslušným vyobrazením ptáků: Z orla devět jídel, ze pštrosa, z dropa pět, z labuti čtyři, z krocana 20, z tetřeva tři, z tetřívka pět, z bažanta dvaadvacet, z volavky, z jeřába, z páva tři, z divoké husy osmnáct, z husy domácí dvacet devět, z divoké kachny patnáct,… z kapouna čtyřicet čtyři…, z jeřábka dvanáct, z koroptve patnáct, ze sluky jedenáct, z datla, z krkavce, z holubů domácích dvacet, z hrdliček osm, z holubů divokých, hřivnáčů, doupnáků, z křepelek devatenáct, z kvíčal patnáct, z rákosníků, kosů, ze skřivánků dvě jídla, ze špačků, ze slavíku, z vlašťovic, z kukaček, z dudků, ba i ze střízlíčka atd. Z raků dvacet tři jídla, z ústřic šest, z mořských pavouků, jazyků, ze sardel, z herinků, ze štokfišů dvanáct, z platejsů osm, z rejnoků, z hlemýžďů devět, z mušlí, ze želvy devět, ze žab patnáct. Vlaské a španělské jídlo hollopatrida devadesát pokrmů. Ze čtvernožců vedle obvyklých jídel radí kniha k úpravě kamzíka, kozorožce, tura, zubra, bůvola, ježka, dikobraze, veverky, sviště, králíčka atd.Koch- und Kellermeisterey, daraus man alle heimlichkeit des Kochens zu lernen hat… Durch Sebastian N., Röm. Keys. Maj. gewesenen Mundkoch. Auch wie man gute Wein, Bier und Essig ziehen, unnd von allerley Kreutern zur Gesundheit bereiten sol. Frankfurt a. M., Sigm. Feyerabendt, 1581, 4°. Obrázky otištěny z Rumpoltovy knihy: Ein Neu Kochbuch.M. Jacob Fuhrmann, Medicina diaetetica, ein nützliches Büchlein von Speise und Tranck der Gesunden und Krancken, Stetten, Landrechtinger; Leipzig, Gross, bez roku (konec 16. století], 8°.Neu, köstlich und nützliches Kochbuch… Amberg, 1597, 4°; tamtéž, Mich. Förster, 1611, 4°; Basel, L. König, 1620, 8°. — Znova s titulem: Neu, köstlich und nützliches Kochbuch, in welchem kürtzlich begriffen, wie allerhand künstlichen Speisen, so wol von zahmen, als wilden Thieren, Vögel und Federwildbrät, grün- und gedörrten Fischwerk. Wie auch allerley Gebackens, als Dorten, Marcipanen, Pasteten und dergleichen. Beneben von viel und mancherley Obst, von Gemüse, für Gesunde und Krancke, in allerley Beschwärungen und Gebresten, Auch für schwangere Weiber und Kindbetterinnen, Alt betagte schwache Personen, kunst und nutzlich in der Eyl und mit geringer Kosten zu bereiten. Weyland Fleiszig beschrieben durch Frau Anna Weckerin. Diese letzte Edition mit vielen Speisen von Garten und Feldgewächs, von Eyern, item Milch und Butter, sehr vielen Gattungen, allerley Geflügel und vierfüssigen Thieren, wie auch vielerley Art von Fischen auff neueste Französische Manier köstlich und wol zuzurichten, sehr viel vermehrt und durch einen sonderbaren verleckerten Liebhaber zu Tag gegeben, Basel, Eman. König, 1667, 8°, 8 listů, 459 stran. — K tomuto vydání připojeno: Parisische Küchenmeister, das ist: Jetziger Zeit verleckerte Französische Art und Manier, allerhand Speisen bei köstlichen Pancketen und Haushaltungen zu kochen und zuzurichten, Basel, 1667, 8°, str. 161, 82 listů.Frantz de Rontzier, Fürstl. Braunschw. bestallten Mundtkoch, Kunstbuch von mancherley Essen, Gesotten, Gebraten, Pasteten, von Hirschen, Vogelen, Wildprat, und anderen Schauessen, so auf Fürstlichen und anderen Panketen zuzurichten gehörig, gestelt durch den Erbarn und wohlerfahren Meister… Dergleichen bishero in Druck nicht gesehen. Wolfenbüttel, 1598, 4°, str. 543. Kuchař patrně Francouz, který diktoval recepty, neuměje německy psáti.A. Barthol. Hübneri Speissbüchlein. Untericht von allerhand Speiss und Getränck zur menschlichen nahrung dienlich, sampt vielen Hauptartzeneyen. Vermehrt durch Dav. Lipsium, Erffordt, Birnstill, 1603, 8°.Das Kochbuch des durchlauchtigsten Maximiliaim Ernest…, Erzherzog von Oesterreich, Wien, 1607, 4°.Johann Deckart, New künstlich und nützlichs Kochbuch… Leipzig, Henning Gross, 1611, 4°.Joan. Franc. Rauch, Disputatio medicodiaetetica de aere et esculentis, necnon de potu, Viennae Austriae, 1622, 1624, 4°. Radí zakázati pití vína a čokolády.Balthasar Schnur v knize Kunst- und Wunderbüchlein, Frankfurt a. M., 1625, popisuje zevrubně, jak tehdejší kuchaři němečtí pekli husu za živa. Je prý radost se dívat na toto surové pečení živé husy! Tehdejší kuchařské knihy západoevropské vůbec podávají četné návody k podobným, ukrutným a bezcitným mukám ubohých zvířat. Srv. návody v českých kuchařských knihách věku 16. a 17.Daniel Rhagorius, Pflanzgart, darinn grundtlicher Bericht zu finden, welcher gestalten 1. Obstgärten, 2. Krautgärten, 3. Weingärten mit lust und nutz anzustellen, zu bawen und zu erhalten, Bern, 1650, m. 8°. O zahradě kuchyňské díl druhý, s praktickými návody o kuchařství.W. J. Dümler, Erneuerter und vermehrter Baum- und Obstgarten, Nürnberg, 1661. Návod pro kuchaře o zahradě kuchyňské.Über die Art zu essen (der Jugendspiegel von Christ. Actatius Hagerius Francommont Missn.), Hamburg, 1643.H. Nicolai de pane, eius natura, usu, operationibus et varietatibus tractatus, Dantisci, 1651, 4°.Anna Wecker, Neu köstliches und nützliches Kochbuch, Hamburg, 1655. Srv. rok 1597.Kochbuch, so wol für Geistliche, als auch Weltliche, Grosse und geringe Hauszhaltungen, wie bey denen täglich viel Leut am fürstlichsten abgespeiset werden. Darinn über die achthunderterley Fleisch, Wildprett, Geflügel, Fisch, Eyer, und Gartenspeysen, auch die Manier und Weisz selbig zu bereiten. Neben andern nutzlichen Hauszhaltung Stücklein, zufinden und begriffen sind. Durch einen geistlichen Kuchenmeister desz Gottshauses Lützel bechriben und practicirt. Zum andern mal auffgelegt und vermehrt. Lautterbach, Mühlh. bey J. H. Meyer, 1672, 8°. Znova: Lauterbach, 1700, 8°.Joh. Sig. Elsholz. Diaeteticon, das ist, News Tischbuch, oder Unterricht von Erhaltung guter Gesundheit durch eine ordentliche Diät und insonderheit durch rechtmässigen Gebrauch der Speisen und des Geträncks, Cölln an der Spree, gedruckt durch Georg Schultzen, 1682, lex., str. (12), 466, Register. Obsah: I. Von den Speisen aus Erdgewähsen. (Kap. 3. Von den Speisen aus Geträyd und Hülsenfrüchten. 4. Von Küchenwurtzeln. 5. Von Küchenkreutern. 6. Von Kreuterfrüchten. 7. Von Baumfrüchten. 8. Vom Brod.) II. Von den Speisen aus vierfüszigen Thieren. III. Von den Speisen aus Vögeln. IV. Von den Speisen aus Fischen. V. Von Condimenten und dergleichen. (Kap. 1. Von einfachen Condimenten, Pfeffer, Muscaten… 3. Etliche sonderbare Gerichte. Aus Fleisch bereitete: Bratwürste, saucisses, Knackwürste, Leberwürste, Blutwürste… Exotica: Die Vogelnester. Die Battaden. Asja, Adschiar. 4. Gewürtztes Brod und allerlei Gebackenes. 5. Vom Confect). VI. Von Getränke, (4. Vom Meht, hydromel. 5. Vom Wein. Str. 316. Die Böhmischen Weine sind viel schwächer und herber, als die Ungerischen: und wiewol man die bestert umb Prag, Leitmeritz und Launa findet, so sind sie doch, wie die Mährischen kalckich und den Nerven schädlich. Zu Auszig, einer Stadt an der Böhmischen Gröntze nach Meissen werts gelegen, bawet man auf einem Felsen den Potschalker, der an Stärcke fast einem Tockayer gleichet. 6. Von einigen andern Geträncken: Theetranck, Coffie, Succolade, Tisane, Limonade, Scherbet, Loctade). — Od str. 347 — 466: Appendix Diaetetici: oder Anhang des Neuen Tischbuchs, darin zu finden: Der Französische Koch, neben seinem Condieter und dem Becker: zusammen ins Hochteutsche übersetzt und also in Capittel verzeichnet, wie sie droben hin und wieder angezogen worden. (Str. 416: Wie man nach Frantzösischer Mode ein grosses Panquet anstellen soll.) Od str. 419: Der Französicher Conditer, welcher handelt von der Manier, die Früchte in ihrer natürlichen Art zu erhalten. (Z obsahu, str. 453; Figuren aus Conserven: als da sind Stücken von Schincken. Cerveladen… Str. 455: Von Marcipanen. Od str. 458: Der Französische Becker. (Kuchařské recepty zevrubné, jichž se Elsholz v knize dovolává.)Joh. Georg Müller, Deliciarum hortensium, oder desz Blumen-, Artzney-, Kuchen, und Baumgartens Erster, Ander Theil, Stuttgart, gedruckt bei Tobias Frid. Coccyus, 1684, 16°. str. 252, Register; 61, index. V I. díle, kap. 11 ad. De plantis culinae inservientibus, Von Garten- und Kuchenkräutern. — J. G. Müller, Deliciae hortenses, das ist: Blumen, Artzney, Küchen und Baum-Gartens-Lust, 7. vydání (M. C. F. K. P. M.), Stuttgardt, 1734. Díl III.: Küchengarten, da neben Bericht von Pflantzung jeden Gewächses auch gezeiget wird, wie Wurtzeln und Kräuter recht zu kochen und auf den Tisch zu bereiten.Freywillig-auffgesprungener Granat-Apffel, desz Christlichen Samaritans. Oder: ausz christlicher Lieb desz Nächsten eröfnete Gehaimbnus viler vortrefflichen sonders bewährten Mitteln und wunderhaylsamen Artzneyen wider unterschidliche Zuständ und Uebel desz menschlichen Leibs und Lebens… von der… Eleonora, Maria, Rosalia, Hertzogin zu Crummau und Fürstin zu Eckenberg…, gebohrnen Fürstin von Liechtenstain, Hertzogin zu Troppau und Jägerndorff…, Wienn, gedruckt bey Leopold Voigt, 1695, fol., 516, Register (6 listů). — Znova: „Freiwilligaufgesprungener Granatapffel des christlichen Samaritans,“ Wien 1697. K tomu připojena kniha: „Ein gantz neues und nutzbahres Kochbuch, in welchem zufinden, wie man verschiedene, herrliche und wohlschmäckende Speisen von gesottenen, gebrattenen und gebachenen, als allerhand Pastetten, Dorten, Krapffen etc. sehr künstlich und wohl zurichten. Wie auch allerhand eingemachte Sachen, so zum Confect aufgesetzt werden, bereiten solle. Worbei ein Register, in welchem zufinden, was vor Speisen denen Patienten in unterschiedlichen Kranckheiten dienlich zu kochen seien. Sambt einer kurzen Ordnung, wie man sich täglich in Essen und Trincken verhalten solle, damit nicht unzeitige Kranckheiten verursachet werden. Von einer Hochadelichen Persohn zusammengetragen und in Druck gegeben, Wienn, 1697, 4°. V 1. oddílu mezi polévkami č. 15, Rosmarinsüppel; č. 20, Eine calicutische Suppen; č. 22, Pohlnische Suppen. V oddílech dalších recepty na oblíbené jídlo i u Čechů (bývá v kuchařských knihách českých století 17. a 18. pravidelně uváděno). Schlickkrapffel (č. 155) a Schlickkräpffel von Krebsem (č. 156). Návody k přípravě skřivánků a jiných drobných ptáčků (č. 224, 228, 229); v českých knihách podobné recepty nejsou. Č. 257, Ein Essen so man den faulen Hansen nennt („líný Honza“). Zajímá nás příprava českých koláčů. Č. 257, Die Blätlerten Golatschen zu machen: Man soll nehmen ein Mäszl schönes Semmelmehl, das warm ist, und eine gute Biergörben bei einem halben Seitl, 2. Dieselbe warm machen, und wol rühren, dass gar säumig wird, darnach ein guten Milchram nehmen, so vil, dasz man den Taig in rechter dicken, wie ein Krapffentaig anmachen kan, den Milchram warm machen und unter die Görben giessen, wol rühren und damit den Taig anmachen, zuckern und zwei Stund auf den Ofen setzen, bisz dasz er auffgehet, doch musz nicht zu heisz auf den Ofen sein; warm er gangen ist, soll man ihn auf den Tisch thun, und mit den Händen ein wenig überstossen, darnach allermahl so vil nehmen, als zwei Hand grosz und mit einem Walger der Läng nach ausztreiben einer Spannen breit und eines Messerrucken dick, darnach mit zerlassenen Butter oder Schmalz schmieren, und über einander wicklen wie zuvor, aber nicht mehr bestreichen, das soll man drei oder vier mahl thun, zum vierdtenmahl soll man ihn mehr so dünn aufwalgen, als eines Daum dicks, und mit Schmalz bestreichen, und ein wenig rasten lassen, darnach wieder so dünn auszwalgen, als das erstemahl, und wieder über einander wicklen, und wieder so dünn auszwalgen, und warm mans hat zum andern mahl auszgewalgt, soll mans wieder bestreichen und zusammen wicklen, und noch zweimahl also dünn auszwalgen, und allezeit zusammenwickeln; darnach soll man ihn ein Spann breit, und zwei Span lang machen, also kan man den gantzen Taig verarbeiten und bei einer Viertelstund ligen lassen, dasz er ein wenig auszgehet, und wann mans einschiest, mit Schmaltz bestreichen, sie sein lang gut, man kans in einer Dorten pfannen wärmen, so werden sie, als wären sie erst gebachen worden.258. Die guten Böhmischen Gollatschen. Man soll einen solchen Taig nehmen, wie oben vermeldet, und eines Messerrucken dick runde Blätl auszwalgen, ein wenig grösser, als in zinnenes Deller, darnach soll man von guter süsser Milch und Ayren, ein gutes Töpffel machen, dasselb auf einem Tuch und Reiterl gar wol aufstreichen, dasz gar trucken wird, das Töpffel soll man darnach mit einem guten dicken Ram, und zerlassenen Butter anmachen, in der Dicken als ein Koch, dasz es sich aufstreichen läst, und also disz Töpffel auf die auszgewalgene Blätl streichen, noch so dick als der Taig ist, man musz gar nicht an die Oerther hinausz streichen, sondern man musz ein Finger breit läer lassen, zweifach über einander legen, dasz am Ranfft dicker wird, damit die Faisten nicht abrinnen kan; ehe mans einschiest, musz mans aber mit Butter bestreichen, musz die Füll erst darauf streichen, wann das Lädl auf dem Ofenschüssel ligt, wann mans essen will, soll mans wärmen.Z dalšího obsahu pozornosti zasluhuje č. 441: Die Schweitzer Käs zu machen; č. 445, Geraucherte Würst; č. 446, Zerbelate Würst; č. 447. Wie man die Westphalische Hammen machen soll; č. 448, Ochsenzungen, gantze Gänsz und schweinene Hammen einzupaitzen, dass schön roth werden. Proto upozorňuji na tyto recepty, že doslova byly překládány do českých knih kuchařských ke konci století 17. a na počátku století 18. Viz pak v dalším. Srv. též č. 491: Gantze Hötzepetschen einzumachen; č. 497. Muszquetirer Brod.Č. 493, Die Böhmischen Busserl zu machen: Nimb 1 Pfund desz schönsten Zucker, fähe ihn durch ein enges Sib, nimmb von 2 Ayr die Klar, klopffs wol ab, druck von einem Lemoni den Safft darunter; wann er aber gar safftig ist, so nimb ihn nicht gar, schneid die Schäler gar klein darunter, mache also ein festen Taig an, der sich würcken last, doch nicht gar zu fest, mache Kügerl darausz, wie die Schüszkugerl, bache sie in einer Dortenpfannen fein Kühl, dasz oben und unten gleiche Glut seie. — — Další vydání: Hertzogin von Troppau, Eleonore, geborene Fürstin von Liechtenstein, Der freiwillig auffgesprungene Granatapfel des christlichen Samaritans, oder ausz christlicher Lieb desz Nächsten eröffnete Gehaimbnusz vieler vortrefflicher sonders bewährten Mittel, Troppau, 1720, 8°. Vedle hojných kuchařských receptů. „Eine kleine Diaeta, oder wie man sich bei jeder Krankheit in Essen und Trinken zu verhalten hat.“Der aus Parnasse ehemals entlaufenen vortrefflichen Köchin Gemerkzettel, woraus zu erlernen, wie man 1928 Speisen wohlschmeckend zubereiten solle, Nürnberg, 1702, 1703. Znova rozmnožené vydání: Der aus dem Parnasso ehmals entlauffenen vortrefflichen Köchin, welche bei denen Göttinnen Ceres, Diana und Pomona viele Jahre gedienet, hinterlassene und bisshero, bei unterschiedlichen der löblichen Kunst beflissenen Frauen zu Nürnberg, zerstreuet und in grosser Geheim gehalten gewesene Gemerckzettul; woraus zu erlernn, wie man bei zwei tausenderlei, sowohl gemeine, als rare Speisen wohlgeschmack und leckerhafft, nach eines jeden Belieben, zubereiten und kochen; auch zu welcher Zeit man alle Zugehörungen einkauffen und bemeldete Speisen auftragen solle. Mit unermüdeten Fleiss zusammen gesammlet, auch nun bei dieser dritten Auflag vermehrt, nicht nur mit einem Anhang verschiedener neuer Gemerckzettul, sondern vornemlich mit einem neuen Zusatz delicater und theils kostbarer, ja auch königlicher Speisen und Gerichte aus dem Französischen unter dem Titul: Le Cuisinier royal et bourgeois, ausgangenen Paris Kochbuch übersetzt, um denen curieusen Künstlerinnen Anlass zu geben, solcher Mode nachzuahmen, und das beste daraus in ihre Kocherei mit einzuführen, Nürnberg, 1712, 4°.Bedřich Veliký neváhal se uchýliti každé ráno od povinností vladařských a věnoval pečlivou pozornost jídelnímu lístku dennímu. Sám jej opravoval, jinak určoval. Není divu, že jeho kuchař, Noel, zvaný „král omáček“, „umělec omáček“, měl značný vliv u Bedřicha Velikého i mimo kuchyni. Tyto recepty Noel vydal tiskem.Amaranthes, Nutzbares, galantes und curiöses Frawenzimmerlexicon… auch ein vollkommenes und auf die allerneueste Art verfertigtes Koch- Torten- und Gebackendbuch, samt denen darzu gehörigen Rissen, Taffelaufsätzen und Küchenzettuln, ordentlich nach dem Alphabet kurtz und deutlich abgefaszt und erkläret zu finden…, Leipzig, 1715, bei Joh. Friedrich Gleditsch und Sohn, lex. Na 16 listech náčrtky úpravy hostiny pro určitý počet jídel s číslicemi, přehledně pak opatřenými názvy jídel. Kuchařské recepty zaujímají většinu slovníkových hesel. Na př. hned první heslo (Aal) zaujímá 13 sloupců (návody na úpravu úhoře).Zprávy známého skladatele, Abrahama a Sancta Clara o kuchyni německé i české: Abrahamische Lauberhütte, Ein Tisch mit Speisen in der Mitt, welche Hütte nicht leeres Laub und Blat, sondern viel herrliche Früchte hat…, durch Abraham a S. Clara zusammengetragen, nunmehro… von P. Fr. Alexandro a Latere Christi…, Wienn und Nürnberg I/II. díl, 1721, 1722, 4°. — Abrahamisches Bescheidessen… (stejný údaj o spisovateli a vydavateli), Wienn und Brünn, 1736, 4°. Roztroušené, zajímavé zmínky o kuchařství souvěkém. — Nejvíce zmínek zachoval potutelný kazatel ve známé knize, několikráte vydané: Judas der Ertzschelm, I., Nürnberg, 1718, kde dosvědčuje bezděky jak byly oblíbeny tenkráte české koláče, na př.: „Aber rath, zu was für einen Schleckerbiszl? Vielleicht hat in gelust nach einem Bayrischen Gogelhopff? oder hat er ihm Mucken gemacht wegen eines Bayrischen Wespennest? nein. Etwann haben ihm die Zähn gewässert nach Steurischen Kapauner? nein. Etwann hätt er gern gessen ein Schwäbische Bauernküchel, oder ein geschmaltzenes Habermuesz? nein. Was gilts, er hätt gern Westphalische Schuncken gehabt? nein. Etwann ist ihm ein Lust ankommen, wegen Pommerische Knackwurst? nein. Oder seynd ihm dieBöhmische Golatscheneingefallen? nein. Etwann hätt er gern Schweitzerische Züger gessen? auch nicht… Ein Ciocollada ausz Spanien, ein Fericasse ausz Franckreich, ein Stuffada ausz Italien, einGolatschen ausz Böhmen, ein Schuncken ausz Westphalen, ein Knackwurst ausz Pommern, ein Käsz ausz Holland, ein Pfannzelten ausz Schwaben, Capauner ausz Steyermarckt, Lerchen ausz Oesterreich…“ Srv. téhož Etwas für alle, 578, kde k tomu připojil: „Tyrolischer Gemsenschlägel, ein Bayrischer Kirchtagbrein, ein Türkischer Scherbet.“Das kleine Nürnberger Kochbuch, oder Die Curiöse Köchin, welche lehret, wie man nicht allein vornehme Tafeln, nach bester Manier des heutigen Staats, sondern auch geringer Leute Tische mit gut zugerichteten und wohlschmeckenden Speisen galant bestellen und versehen könne. Nebst einer Zugabe für das honette Frauenzimmer, die Schönheit des Leibes auf das beste zu unterhalten. Mit einem vollkommenen Register versehen, und durch grosse Mühe und Fleiss denen Liebhabern guter Speisen also ausgefertiget von einer Nürnbergischen Köchin, bei Buggel und Seitz, 1727, 4°, str. (14), 804, Register.Z obsahu str. 161: Einen Böhmischen Haasen zuzurichten. Brate einen Haasen auf den halben Theil, dann ziehe ihn vom Spiesz, haue ihn zu Stucken, thue ihn in eine Pfannen, mit Bieressig, Haasenschweisz, und geriebenen Pfefferkuchen, rühre es, dasz es nicht zusammen lauffet, lasse es wohl sieden, hacke geschälte Zwiebeln gar klein, thue es in einen Tiegel und Schweinenfett, röste es fein braun ab, lasse das Schmaltz wieder darvon seyhen, thue das andere wieder zum Haasen, mit Pfeffer, Ingwer und Nägelein, und lasz sieden.Str. 374: Böhmische Küchlein. Man nimmt Milch, Meel und Eier, und macht einen Teig an, thut ein wenig Hefen darunter, lässet ihn ein wenig aufgehen, würcket ihn darnach, dasz er fein veste wird und wälgert ihn breit, streuet Weinbeerlein, Zimmet, Muscatenblüh und Cordamömlein darauf; darnach nimmt man den Spiesz, so darzu gemacht ist, und brätet es auf dem Feuer, schmieret es mit Schmaltz, schlägt den Teig darüber und brätet ihn, man mag auch anfänglich Papier darüber binden, damit er, weilen er weich ist, nicht vom Spiese fallen kan.Kapitola 18. a 19. podává návody obšírné na úpravu drobných ptáčků, zpěváčků se zálibou, jak znamenitě chutnají.Die in ihrer Kunst vortrefflich geübte Köchin, oder auserlesenes und vollständig vermehrtes Nürnbergisches Kochbuch, Nürnberg, 1734, 8°.Concepten auf die Confecten, welche bei der Tafel Ihrs Hochfürstlichen Eminenz… Herrn Sigismund, aus denen Grafen von Kollonitz…, Cardinal und Ertzbischoffen zu Wien etc. offentlich zu sehen aufgesetzt waren, nachdem Selber, in Höchster Gegenwart beider Majestäten… sein anderte Primitz nach erlebten funfzigjährig priesterlichen Stand hochfeierlichst celebrirt hatte, den 22. Octobris 1749, Wien, fol.Peter Gabriels, Kunsterfahrner Blumen-, Küchen- und Baumgärtner, mit 130. nützlichen und unbekannten Gartenkünsten, Tübingen, Cotta, 1755, m. 8°. Z obsahu: 3. Von den Verrichtungen eines Gärtners im Küchengarten. 6. Von den vornehmsten Küchengewächsen, ihrer Art und Natur, auch wie sie zu tractiren.Bewehrtes Kochbuch, in sechs Absätze vertheilet; in welchem zu finden: Wie man verschiedene Speisen von allerhand Wildprät, Fleisch, Geflügelwerk, Fisch und Gartengewächsen, wie auch Torten, Pasteten und anderes Gebackenes, niedlich zurichten könne. Wegen guter und sichergestellten Eintheilung dienet jedermann, besonders der in der Kocherei sich übenden Jugend. Verbesserte sechste Auflage, Wien, Leopold Kaliwoda, m. 8°. Z obsahu: Č. 23, Böhmische Suppen. Erstlich siede die Erbsen schön weich, hernach durchgetrieben, so viel man Suppen brauchet, nimm auch schöne klein gesottene Gersten darein, abgerührt, gewürzt, mit Muscatnuss und Safran, gesalzen, und ein wenig Butter daran, lasse es einen Sud aufthun, angericht über gebähte Schnitten. — Č. 257: Ein Böhmisches Lungelbratel. Das Lungelbratel wird gebeizt, hernach gehäuflet, und schön gespikt, brate es langsam am Bratspiess, und wohl begossen, dass es schön marb wird; unterdessen mache die Suppen, nimm einen Vierting Mandeln, wische es mit einem Tuch sauber ab, richte es in eine Pfanne, und röste es mit samt der Schalen schön gelblecht, aber dass sie nicht verbrennet werden; stosse sie schön klein, der Mörser muss aber zuvor heisz gemachet werden, nimm einen Vierting gewaschene Weinberl, dünste es in Wein, und stosz auch darunter, wann die Mandeln gestossen seind, zwei Schnitteln Semmel in Wein geweikt und ausgedruckt, auch darein gestossen; richte dieses in ein Durchschlägel, treibe es durch mit einer guten Rundsuppen, Wein und ein wenig Essig, dasz es die rechte Dicken bekommet, gewürzt mit gestossenen Nägeln, nimm auch klein geschnittene Lemonischäler, richte es über das Lungelbraten. Diese Suppen kan auch über ein Wildprät oder Rindfleisch gegeben werden. — Č. 262. Kalbskopf in einem Böhmischen Gebäck. Nimm einen schönen weissen Kalbskopf, dieser wird ganzer, schön weich gesotten, hernach die Beiner weg, und sauber gepuzt, zertheile ihn zu zwölf Theil, ein wenig gesalzen, hernach nimm ein Pfund kälbernes Fleisch von einem Schlegel, 1 Vierting Speck, sieben Sardellen, alles schön klein gehackt, bereite in einien Weidling ein halb Pfund frischen Butter, schön pfläumig abgetrieben, schlage vier Eier darein, eines nach dem andern, rühre das gehackte darein, gut gewürzt, klein geschnittene Lemonischäler, von zwei Lemoni den Saft, nimm auch ein wenig klein geschnittenes spanisches Kudelkraut, nimm den zerlösten Kalbskopf auf ein blechene Schlüsssel, mit diesem abgetrieben, unterlegt, setze ihn in ein Tortenpfann oder Backofen, dasz es schön röslet gebacken wird, giesz eine gute Sardellensuppen darüber, und auf die Tafel geben. — Šest vydání bez roku (v polovici 18. století).Franz Herm. Heinrich Lueder, Vollständige Anleitung zur Wartung aller in Europa bekannten Küchengartengewächse, aus dem Englischen neu übersetzt und mit botanischen und practischen Anmerkungen erläutert, Lübeck, 1780, 8°, tři tabulky náčrtků názorných o sklenících, důkladný rejstřík se srovnávacím názvoslovím. V úvodě literatura příslušná, zejména na str. XIX. ad. Srv. Lueder, Briefe über die Bestellung eines Küchengartens, Hannover, 1776 — 9, 8°, tři díly.Mr. Jean Neubauer, Allerneuestes Kochbuch, welches lehret, wie man auf die allergenaueste, delicateste und gesparsamste Art arbeiten, die Speisen machen und heutiges Tags serviren soll. Nicht minder, wie die sämmtlichen Speisen in französischer und deutscher Sprache zu benennen, auch wie die Kuchenzettel durch die beigesetzten vier Jahrszeiten in drei Manieren französisch, englisch und deutsch für 8 bis 60 und mehr Personen herauszunehmen sind. München, Fritz, 1783, m. 8°, str. (12), 628. Na str. 204 překládá ustálený název francouzský a la bechamelle: Pastetlein mit süssen Rahm. Str. 223 až 237: Trockenes Voressen von allerhand Sorten Würste (recepty na vuřty, bohatý výběr). Str. 357, překládá ustálený název Robert: Senftsauce.J. J. Plenck, Bromatologia, seu doctrina de esculentis et poculentis, Viennae, 1784, 8°.Johann Leibizer, Vollständiges Handbuch der Küchengärtnerei, in welchem der Bürger und Landmann eine gründliche Anweisung findet, wie er sich die nützlichsten und unentbehrlichsten Küchengewächse für seine Haushaltung erziehen soll, Wien, Alois Doll, 1797, m. 8° (ve formě přednášek poučných pro lid po večerech). Na konci (večer 52): Herr von Uhrheim giebt den Dorfleuten seinen Gartenkalender (se zřetelem ke kuchařství).S. J. Weilerin, Das Augsburgische Kochbuch, Augsburg, 1801, 8°.Barbara Hickmann, Das Kochbuch, Nürnberg, 1812, 8°. Často přetiskováno. Gerold ve Vídni r. 1812 vydává již třicáté vydání. Tedy šla kniha na odbyt.Joh. Mich. Daisenberger, Acht sehr nützliche, durch praktische Erfahrung erprobte und leicht auszführbare Kunst-Küche, Regensburg, 1816, m. 8°, stať VII.: Kunst ohne kostspielige Vorrichtung auf dem Feuerherd viel Hol’z zu ersparen, und dabey doch bequemer und einfacher als gewöhnlich zu kochen.(A. Müller), Das bayerische Kochbuch, Wien, 1818, 8°.Eleonore Grebitz, Das echte bayerische Kochbuch, München, 1821, 8° a pak často.Kuchyně německá byla v područí kuchyně francouzské až do Königovy knihy „Geist der Kochkunst“ (vyd. Rumohr, Stuttgart, 1822; znova, tamtéž, 1862), která s vlasteneckou horlivostí dokazovala, že je nezbytnou povinností obnoviti slávu kuchyně domácí. — Joseph König, Geist der Kochkunst, Überarbeitet und herausgegeben von C. F. von Rumohr, Zweite vermehrte und verbesserte Auflage, Stuttgart und Tübingen, 1832, 8°. Obsah: 1. Elemente der Kochkunst. Thierische Nahrungsstoffe. 2. Nahrungsstoffe und Würzen aus dem Pflanzenreiche. Von der Erziehung zum Kochen. 3. Vom Essen. Dodatek o španělské kuchyni: Bruchstück aus den Reisebemerkungen meines Vetters Ernst Krüsch, ehemaligen Kammerdieners, nunmehrigen Gastgebers zum Bären in Aranjuez.G. Fr. Zenker („osobní lékař panujícího knížete Josefa Schwarzenberga, vévody krumlovského“), Comus. Geheimnisse über Anordnung häuslicher und öffentlicher, kleinerer und gröszerer Gastmahle, Pickenicks, Theezirkel etc. über das Credenzen das Nachtisches, der Weine u. s. w. und wie Tafeln nach den Regeln der Kunst und des Geschmacks zu decken und zu serviren sind. Nebst einer vollständigen Anleitung zur Transchirkunst. Für Herrschaften und bürgerliche Familien, Gastgeber etc., Wien, Carl Haas, 1827, m. 8°. Z obsahu Čecha zajímá návod ku pořádání hostiny, kde (str. 23) mezi vzácné pečeně doporučuje kuchař Zenker „české bažanty“ (Böhmische Fasanen). Na str. 33: Dariolen mit Beschamele; tamtéž: Martinsgans mit Erdäpfel bekränzt; str. 36: Augengläserpastetchen mit Beschamelle. Str. 117: Der Überrest einer gebratenen Gans gibt des anderen Tages ein schmackhaftes Gericht unter dem nationellen Nahmen einer Podpouška (viz v rejstříku vysvětlení), oder Eingeschnittenes, welcher Nahme sich auf alles bezieht, was aus übrigbleibendem Braten auf die Weise bereitet wird. Die Würzen von Rosmarin, wie in Böhmen, oder Citronenschalen, wie in Deutschland, müssen bei diesen Gerichten vorherrschend sein… Rytiny znázorňující úpravu tabule a krájení masa, zvěře, ptáků, ryb. — G. Fr. Zenker vydal mimo uvedené spisy: Der Zuckerbäcker für Frauen mittlerer Stände. Eine Anweisung zur leichten, wenig kostspieligen Bereitung der auserlesensten Kunstgebäcke, Zuckerwerk, Confitüren, Getränke etc. etc. Für Dejeuner’s, Diner’s, Gouter’s und Soupper’s, Wien, C. Haas, 1823, v. 8°; Vollständige theoretischpraktische Anleitung zur feineren Kochkunst für herrschaftliche und bürgerliche Tafeln, zweite viel vermehrte und verbesserte Auflage, zwei Theile, Wien, C. Haas, 1824, s rytinami. Druhý díl vydáván samostatně, s hojnými obrázky názornými, pod názvem: Kunstbäckerei, zweite Auflage, Wien, 1824, v. 8°; Nicht mehr als sechs Schüsseln. Ein Kochbuch für die mittleren Stände, zweite Auflage, Wien, C. Haas, 1824, 12°. Viz při r. 1854.Franz Zelena, Die Kochkunst für herrschaftliche und bürgerliche Tafeln, oder allerneuestes Österreichisches Kochbuch. Ein gründlicher und leichtfasslicher Unterricht zur Bereitung aller Gattungen Fleisch- und Fastenspeisen, der feinen und Kunstbäckerei, der Gelees, Cremen, Sulzen, Salate, Compots und der kalten und warmen Getränke; … sammt einer Anweisung zum Pöckeln, Beizen, Räuchern und Wursten, zur Anrichte-, Tranchir-, Vorlegekunst, und zu den geschmackvollsten Tafelarrangemenst, nebst ausgewählten Vorschriften zu Speiszetteln…, ingleichen mit einem Wörterbuche zur Erklärung der in der Kochkunst angenommen fremden und einheimischen Sach- und Kunstbenennungen, Wien, Mörschner und Jasper, 1828, 8°, s titulním obrázkem kuchyně. Str. LXXX., 802. Slovník cizích slov a odborných názvů str. LXV. — LXXIV. Na konci: Von den Speiszetteln.Die theoretisch praktische deutsch und französische Kochkunst, Pesth, 1834 (nadpisy receptů německé s vysvětlivkami francouzskými). Viz při r. 1844.George Jacquett (M. Pfeffermann), Ein gründliches Kochbuch, München, 1835, 1838, 1841, 1849.J. S. Spiess, Die Gesundheitskunde im Essen und Trinken, oder Anweisung…, Quedlinburg und Leipzig, 1838.F. A. Reimann, Kaffeebüchlein und Kaffeekochbuch oder der bürgerliche und elegante Kaffeetisch, lehrend die Kenntniss aller Kaffeesorten, und die Verwendung des Kaffees in medicinischer, diätetischer und technischer Hinsicht, so wie auch den technischen und medicinischen Gebrauch des Kaffeesatzes, die Verbesserung und gäntzliche Wiederherstellung eines schlechten und anbrüchigen Kaffees, und die verschiedenen Bereitungsarten des Kaffeegetränks, die Kennzeichen der Aechtheit, der Beimischungen, als der Milch, des Rums und des Zuckers, die Mittel viel Rahm aus der Milch zu gewinnen, sie lange aufzubewahren und selbst schon etwas gesäuerte zu sieden, jede ihrer so vielfältigen Verfälschungen augenblicklich zu erkennen u. s. w., die Bereitung der vorzüglichsten Kaffeesurrogate und der Surrogate der Milch, des Rums und Zuckers, namentlich die Bereitung des Runkelrüben- und Stärkemehlzuckers für Haushaltungen, des Krümmelzuckers aus Weinbeeren, Kürbissen, Birnen, Pflaumen u. s. w., und die Verfertigung der in vornehmen Zirkeln bei Kaffegesellschaften gereichten Getränke, Confituren und Backwerke, Coburg und Leipzig, 1841, m. 8°, str. VI, 193, 2 tabulky. Z obsahu: Str. 167, Böhmische Waffeln. Nimm 1 Pfund Butter, zu Schaum gerührt, drei ganze Eier, drei Eigelb, 1 Citrone auf Zucker abgerieben, 1/2 Pfund Zucker, 3/4 Pfund Mehl, backe es auf dem Blech und stich es dann mit beliebigen Formen aus. Str. 169, 170: Kolatschen, Carlsbader Kolatschen, Franzkolatschen, Mandelkolatschen, Wienerkolatschen. — Předloha českého spisku M. Rettigové, Kafíčko.Theoretisch-praktische, deutsche und französische Kochkunst, Pest, 1844, 8°, str. 288, 25 tabulek s náčrtky, jak jídla upravovati ozdobně, jak okraje krášlili, chrámečky, pavillony, korunu uherskou, rotundu, vodotrysky, lyry, čínské pagody atd., jak tehdejší moda toho všeho vyžadovala.Katharine Daisenberger, Nürnberger Kochbuch, Nürnberg, 1844. 8°, dva díly. Vydáno několikráte.Anna Maria Neudecker, Die baierische Köchin in Böhmen, Pilsen, 1846. Český překlad viz v oddělení českém. Často přetiskováno.Frau Scherr (Marie Kübler), Koch und Hausbuch, Wien, 1847, 1849, 1853 atd.Anna Dorn’s Groszes Muster-Kochbuch, oder vollständige Anleitung sowohl die vornehmsten Tafeln, als auch die gewöhnliche Hauskost nach dem feinsten Geschmacke, der gröszten Eleganz und nach durchgehends selbst erprobten Erfahrungen durch Benützung aller nur erdenklichen Wirtschaftsvortheile, mit den mindesten Kosten zu bestreiten; nebst Vorschrift zum Tafel-Arrangement, Tranchiren und Vorlegen, Speisezettel auf alle Tage des Jahres, hohe Feste insbesondere, und Angabe der schicklichsten und vortheilhaftesten Zeit des Ankaufes aller für die Küche erforderlichen Artikel. Wien, Tendler et Comp., 1850, 8°. (Vydání šesté.)E. de Baerst, Gastrosophie oder die Lehre von den Freuden der Tafel, Stuttgart, Scheible (3 svazky, r. 1851).F. G. Zenker, Die Küche des wohlhabenden Wieners, oder Neuestes allgemeines Kochbuch…, mit einem Anhange: Die Lehre des Kochens mittels Dampf. 2. Auflage, Prag und Leitmeritz, 1854, 8°, str. XVIII, 378. Srv. kuchařské knihy téhož: Vollständige theoretisch-practische Anleitung zur feinen Kochkunst; Kunstbäckerei; Zuckerbäckerei für Frauen; Nicht mehr als sechs Schüsseln. Č. 437 až 441: Kolatschen. — Die Küche des wohlhabenden Wieners, oder: Neuestes allgemeines Kochbuch. Enthaltend: eine sorgfältige und vollständige Auswahl der bewährtesten Recepte zur besten und schmackhaftesten Bereitung aller Gattungen Fleisch-, Fisch- und Mehlspeisen, nebst der Kunstbäckerei, und dem Einsieden der Früchte, ferner einer Anleitung zur Aufbewahrung der Victualien und deren vortheilhaften Auswahl beim Einkaufe, sammt einer ausführlichen Tafelkunde, unter Beseitigung alles Überkünstelten und für den allgemeinen Gebrauch Ungeeigneten mit einem Anhange: Die Lehre des Kochens mittelst Dampf. Auf Grundlage seiner vieljährigen Erfahrungen, wie seiner verschiedenen Werke über die Kochkunst nach den jetzigen Zeitbedürfnissen neu verfasst von F. G. Zenker, geprüften Chemiker und pens. Küchenmeister Sr. Durchl. des Fürsten zu Schwarzenberg, Herzogs zu Krummau. Dritte Auflage, Leitmeritz und Prag, 1856, C. W. Medau, 8°. Důležitá kniha pro historika kuchařství, že při názvu německém jest připojen název francouzský. Viz r. 1827.Z obsahu: Č. 235. Böhmischer Karpfen. Zu diesem böhmischen Nationalgerichte wird der Karpfen in dreifingerbreite Stücke zerschnitten (in manchen Gegenden sogar ungeschuppt) in eine Reine, deren Boden mit etwas Butter ausgestrichen und mit zwei in Scheiben geschnittenen Zwiebeln, drei mittelstarken und blättrig geischnittenen Petersilienwurzeln, einem Kopf Sellerie und vier Lorbeerblättern belegt ist, gethan, mit Salz und einem Kaffeelöffel voll schwarzem Pfeffer, nebst so viel Neugewürz und Gewürznelken, in gleicher Menge überstossenen Zimmt, und vier Stückchen Ingwer gewürzt, und bis zum Schwarzwerden der Zwiebeln gedünstet; dann werden drei Maasz böhmisches Bier und ein Seidel Weinessig darüber gegossen, ein starker Teller voll geriebenen Lebkuchen darüber gestreut und so lange gekocht, bis die sich gebildete Sauce zu spinnen anfängt, nämlich spagatdick vom Löffel flieszt; dann wird eine Tasse voll ausgelöster, wälscher Nüsse hinzu gethan und noch eine Weile verkocht. Dieses Gericht pflegt man eben so gerne kalt, als warm aufzutischen. —Č. 344. Erbsen auf böhmische Art (Des pois secs.) Die durchgeklaubten und ausgewaschenen Erbsen werden mit noch einmal so viel gesalzenen weichen Wasser aufgesetzt und bedeckt, langsam gekocht. Sie saugen das Wasser ein und schwellen dadurch auf, so dasz der obere Theil ohne Wasser sich ungleich kochen würde, dem zuvor zu kommen werden sie zeitweise geschwungen, um die obern zu Boden und die untern obenauf zu heben. Sie müssen endlich völlig weich, unzerquetscht sein und das Wasser ganz aufesaugt haben, dann werden sie gehäuft, auf die Schüssel geschüttet, und, vorausgesetzt, es sei eine halbe Maasz, mit acht Loth heisz gemachtem Schmalz, in welchem eine kleine fein geschnittene Zwiebel gelb geröstet ist, überbrüht und mit dem Beisatz von sauern Gurken aufgetischt. —Č. 433. Kugelhupf auf französische Art. (Le baba.) Srv. ve francouzských knihách kuchařských pravidelný tento název české bábovky. „Bábovka“ původně forma, v níž se pekla bába.Č. 437. Kolatschen. Aus dem Böhmischen von Kolo, kulovatz: rund abgeleitet. Der Böhme hat eine Vorliebe für dieses Gebäck, er hat keine Hochzeit, keine Taufe, überhaupt keinen Schmaus, wo dasselbe fehlen dürfte; durch diese Allgemeinheit mag es kommen, dasz man es dort fast überall vortrefflich bereitet antrifft. Ein Pfund lauwarm gemachtes, durch ein feines Sieb geschlagenes weiszes Mehl (das feinste das zu haben ist) gibt man in einen Weidling, dann kommen in einen Topf vier ganze Eier, eine Viertelmaasz lauwarme Milch und zwölf Loth zerlassene lauwarme Butter, nachdem dies gut abgesprudelt ist, wird es in das Mehl gegossen, und das Ganze zu einem Teig verrührt. Dieser Teig wird nun mit einem Kochlöffel so lange abgeschlagen, bis derselbe feinblasig zu werden anfängt; nun werden ein halber Löffel voll Salz, viermal so viel Zucker und vier Löffel voll abgewässerte dicke Germ hinzugethan, und so lange geschlagen, bis alles genau vermengt ist, dann wird der Teig mit einem Tuch bedeckt und warm gestellt, bis derselbe um die Hälfte höher geworden ist. Nun wird zum Verarbeiten geschritten; Der Teig wird nämlich zur Hälfte auf die mit Mehl bestaubte Tafel gethan, etwas bestaubt, und mit den Händen flach ausgebreitet, dann aber mit dem Walker darüber gerollt, um denselben überall gleich, einem halben Finger dünn zu machen. Diese Platte wird in vier Finger breite Streifen geschnitten, und diese dann in Vierecke getheilt, und mit abgeschlagenen Eiern, die mit etwas Milch verdünnt worden, mittelst eines Federpinsels leicht bestrichen. In die Mitte eines jeden Viereckens kommt ein Kaffeelöffel voll Eingesottenes, als Ribisel, Weichsel, oder, und zwar am liebsten, Zwetschken; die vier Spitzen werden nun aufgehoben und über das Eingesottene gelegt, wodurch ein etwas unregelmäsziges Achteck entsteht, durch das Backen aber abgerundet erscheint. Dieselben werden alsdann über verzinnte, mit Butter bestrichene Bleche, halb Finger breit auseinander gereiht, und zum Aufgehen warm gestellt, und nachdem sie um die Hälfte gestiegen sind, mit den oben erwähnten Eiern bestrichen, mit Zucker bestaubt und in heiszer Röhre gebacken. Das beliebte Zwetschkenmus wird erreicht, wenn man ein Pfund dürre Zwetschken in Wasser vollkommen weich kocht, das Wasser, wenn man nur so viel genommen, als nothwendig war, um sie zu überspülen, musz während der Zeit bis auf einen kurzen Saft abgedampft sein; die Zwetschken werden fein geschnitten, in den übriggebliebenen Saft gethan, mit zwei bis drei Löffel voll Zucker versüszt, und mit fein gestoszenen Gewürznelken, einem Kaffeelöffel voll Zimmt und einem Löffel voll fein geschnittener Citronenschalen gewürzt.Č. 438. Karlsbader Kolatschen. Der vorhergehende Germteig wird aus einem Pfund Mehl, einem halben Pfund Butter und acht Eierdottern nebst einem Becher Obers bereitet. Diese Kolatschen sind feiner und mürber, werden im Teig etwas dicker ausgewalkt und mit einem Handfläche grossen runden Ausstecher ausgestochen, und nachdem sie gehörig gegangen, mit, aus vier Eierklar festgeschlagenen Schnee, der mit zwei starken Löffel voll Zucker vermengt wird, halb Finger dick aufgestrichen und in kühler Röhre langsam gebacken.Č. 439. Kolatschen mit Topfen. Von dem nach der Anweisung in 437. bereiteten Teige werden die Kolatschen mit Topfen gefüllt. Der gute feste Topfen wird zu diesem Gebrauche recht klein gemacht, und ein halbes Pfund desselben mit acht Loth Butter und vier Eierdottern fein abgetrieben, dann kommt ein Stäubchen Salz, zwei Löffel voll Zucker und acht Loth geklaubte Rosinen hinzu; wenn alles gut gemischt ist, so wird diese Fülle statt der Zwetschken angewendet. Man findet übrigens stets die Hälfte der Schüssel mit Zwetschken und die andere Hälfte mit Topfen gefüllte Kolatschen aufgetischt.Č. 440. Postelberger Kolatschen. Der nach 437. bereitete Kolatschenteig wird wie dort einen halben Finger dürn ausgewalkt, in einen Teller grosze Fladen geschnitten, über die Bleche ausgebreitet und rundherum durch Einkneipen des Daumens und Zeigefingers etwas aufgestülpt. Dieselben werden nun bis zum Rand mit dem Zwetschkenmus bestrichen und mit abgeschälten und gespaltenen Mandeln reichlich belegt. Die Ränder werden mit abgeschlagenen Eiern bestrichen und das Ganze stark mit Zucker bestaubt.Č. 441. Butter-Kolatschen. Es wird ein Pfund feines Mehl auf der Tafel im Kranze ausgebreitet, in die Mitte desselben kommen vier Loth klein gebrochene Butter, drei Eierdotter, zwei Kaffeelöffel voll Salz, eben so viel Zucker und zwei Becher voll Milch, nebst drei Löffel voll dicker Germ; dieses wird mit einem Messer zu einem Tei,g vermengt, den man nun mit den Händen so lange knetet, bis derselbe feinblasig wird. Nach einer bis anderthalb Stunden, wenn der Teig gegangen ist, werden drei Viertelpfund Butter mit dem Walker so lange geschlagen, bis derselbe weich und zähe ist. Nun wird der Teig ausgebreitet und die Butter, ebenfalls ausgebreitet, in dessen Mitte gethan. Der unbelegte Theil des Teiges wird über die Butter gebogen, so dasz dieselbe ganz bedeckt ist. Jetzt wird das Ganze in halb Finger dünne Platten ausgewalkt, wieder überlegt und wieder ausgewalkt, und sofort, bis die Butter sehr fein in dem Teig vertheilt ist, welches erst dann erfolgt, wenn das Überlegen wenigstens zwölfmal erfolgt ist. Man musz oft etwas Mehl unterstauben um zu verhüten, dasz der Teig anklebe; so vorgerichtet wird der Teig endlich dünn und gleichförmig ausgewalkt und jenem (Numero) 437. gleich, Kolatschen daraus gemacht. Sie werden zum Gehen warm gestellt, und nach Erfolg dessen heisz gebacken.Müller, Von alter Kochweise. Westermanns Monatsheften, 1858, č. 25.Anna Rosenmüller, Die praktische Köchin, Ein Kochbuch auf jahrelange Erfahrungen gegründet und leicht fasslich für Jedermann, Tabor, 1858, Landfrass, m. 8°, str. 259, (15). Z obsahu: 256, Peschemehlauflauf; 269, Aepfelkolatschen; Hefenkolatschen; 512, 513, Kolatschen; 514, Karlsbader Kolatschen; 250, Sliwowitzchaudeau.A. Schlossar, Speise und Trank vergangener Zeiten in Deutschland, Sammlung populärwissenschaftlicher Vorträge, 16 Heft. Wien, Hartleben.F. G. Zenker, Neuestes Wiener Kochbuch, oder Vollständige Anleitung, alle Gattungen Fleisch-, Fisch- und Mehlspeisen auf die beste und schmackharteste Art zu bereiten, nebst Vorschriften zur Kunstbäckerei und dem Einsieden der Früchte. Zweite Auflage, 1864, 8°. (Předmluva podepsána 25. listopadu 1845.) Srv. o činnosti Zenkrově v předchozím výčtu.J. Westien, Die Küche unserer Vorfahren, Sonntagsblatt, 1880, str. 477.Die historische Küche, viz časopis Die Kochschule, Berlin, 1880, č. 1 ad.(R. v. Ihering, Aesthetik des Essens und Trinkens, časopis Gegenwart, 1882, č. 37. Otisk. Srv. E. Weissenturn, Die Kunst des Essens, Berlin, 1893.O. Ofellus iunior, Die Philosophie des Magens in Sprüchen aus alter und neuer Zeit, Leipzig, 1886.Eckardt, Wörterbuch der Küche und Tafel, Wien, 1886, 1890, 1913.Karel Otto Unico Malortie (1804 — 1887), z francouzské rodiny uprchlé, ministr a maršálek královského dvoru v Hannoveru, vydal dvě základní knihy pro porozumění minulosti i tehdejší přítomnosti německého kuchařského umění. Používám vydání 3. knih: „Das Menu“, Hannover, Klindworth, 1887, dva díly; „Die feine Küche“, Hannover, 1887. V knize „Menu“ zevrubný a kritický výčet novějších knih z oboru kuchařského v díle I., str. 273 ad. První kniha, „kulinarská studie“, sestavuje časově, spořivě jídelní lístek na celý rok, pro hostinec, pro domácnost bohatou i chudou. Milovník minulosti uvítá s povděkem řadu „menu“, chronologicky sestavenou, historických jídelních lístků ze všech zemí a ze všech věků. Vidíme zasedati k hostině významné osobnosti a pozorujeme, co jim chutnalo, počínajíc rokem 1148, V knize o „jemné kuchyni“ ze zkušenosti radí k úpravě krmiček lahodných a dráždí hojnými obrázky, kde na mísách s vytříbeným vkusem nakreslil úpravu jídel v malebných skupinách.Zmínky zasluhuje z let 70. věku 19. Kuchařská kniha německého vyslance v Londýně, hraběte Münstera, se zajímavým, přesvědčivým úvodem o vlivu kuchařství na diplomacii a politiku. Kritika německá vyčítala, že hrabě Münster příliš přilnul při praktických návodech ke kuchyni anglické, která prý není schopná ideálních kombinací na poli umění a vědy kuchařské v oboru lidské chuti, jako se daří hudbě na poli sluchové záliby.Felix Weber, Universallexicon der Kochkunst, Wörterbuch aller in der bürgerlichen und feinen Küche und Backkunst vorkommenden Speisen und Getränke, deren Naturgeschichte, Zubereitung, Gesundheitswert und Verfälschung. 1. svazek, A — K: 1891; 2. svazek: L — Z. Přídavek o umění kráječském: Mit Anhang Die Tranchierkunst. s. 19 obr. a rejstřík. Několik vydání.Kleinpaul, Gastronomische Märchen, Leipzig, 1894. Srv. Anthus, Vorlesungen über Esskunst, Leipzig, Wigand, 1895 a potom často. Hříčka básnická rozmarná: Gätschenberger, Die Gastronomie, Ein humoristisches Gedicht, Leipzig, 1900.H. Röttger, Kurzes Lehrbuch der Nahrungsmittelchemie, (Bibliothek für Nahrungsmittelchemiker). Leipzig, 1894.Gustav Abel, Chemie in Küche und Haus, 2. vollständig umgearbeitete Auflage von Jos. Klein (Aus Natur und Geisteswelt, 76.), Leipzig, 1909. (V obou knihách o kuchyňské chemii náčrtky o dějinách kuchařství.)9. Kuchařské knihy španělskéVšeobecně o španělské kuchyni viz: Dr. Felix Weber, Spanien und Portugal, v knize Gastronomische Bilder, Leipzig, 1891, str. 233 — 241. Srv. popis španělské kuchyně (E. Krüsch) na konci Königovy knihy: Geist der Kochkunst, 1832. Z původních kuchařských knih španělských, složených podle vzorů italských.Ruberto de Nola, Libro de Cozina compuesto por R. de Nola… fue sacado este tractado ede lengua catalana en nuestra lengua materna e vulgar castellano. Toledo, Ramon de Petras, 1525, m. 4°, 70 l. — Znova: Libro de guisados, manjares y potajes, intitulado Libro de Cozina, dirigado al rey don Hernando de Napoles, compuesto por maestro Ruberto su cozinero mayor. Imprimido en la ciuidad de Logroňo, por Miguel de Eguja, 1529, 4°. Znova: Toledo, Santa Catalina, 1544, 4°. S názvem: Libro de Cozina, de Roberto de Nola, cozinero que fue del Rey D. Fernando de Napoles, Toledo, 1577, 8°. Spisovatel byl kuchařem krále neapolského Ferdinanda.Luys Lobera de Avila, Vanquette de nobles cavalleros e modo bivir desde que levatan hasta que se acuestan, Augustae Vindelicorum, 1530, 4°. — Znova: Vergel de sanidad; que per otro nombre se llamava Banquette de cavalleros y orden de bivir; ainsicu tiempo de sanidad como de enfermedad, y habla copiosamente de cada manjar que complexion y propriedad tenga… nuevamente corregido y aňadido por el mismo autor… Remedio de cuerpos humanos y silva de experiencias y otras cosas utilissimas, nuevamente compuesto por el doctor Luys Lolera. (Alcala de Henares, Joan de Brecar a 27 de marzo 1542), fol. — Německé vydání: Ludovicus de Avilla, Ein nutzlich Regiment der Gesundheit, gen. das Vanquete oder Gastmahl der Edlen, von der Complexion, Eigenschaft und Nutz allerlei Speiss, Tranks… verteutscht durch Krautwadel, Augspurg, Steiner, 1531, 4°. Znova: Franckfurt, Egenolff, 1551, 4°, s obrázky; tamtéž, 1563, fol., dřevoryty.10. Kuchyně polská, jihoslovanská a ruskáZa zbytek nejstarší polské knihy kuchařské pokládají odborníci, literární historikové polští, zlomek, nalezený a vydaný od Z. Wolského pod názvem: Kuchmistrzostwo, szczątki druku polskiego z początku wieku 16., wydał w podobiznie oraz wstępem zaopatrzył Zygmunt Wolski, Biała Radziwiłłowka (tištěno: Fryburg w Szwejcaryi), 1891, m. 8°, str. 12, dva listy facsimile.Srv. Dr. Artur Benis, Materyały do historyi drukarstwa i księgarstwa w Polsce, I. Kraków, 1890, čísla 69, 302, 1322. Tato staropolská knížka, z níž se nic více nezachovalo, než konec (o přípravě octa) byla jistě přeložena doslova z českého originálu a sice z „Kuchařství“, vydaného od Pavla Severina roku 1535, jak zevrubně dokazuji ve stati, věnované dále (při r. 1535) knize Severinově. Srv. Zíbrt, Polské Kuchmistrzostwo překladem staročeského kuchařství Pavla Severina z r. 1535, Lwów, Warszawa, Kraków, 1926, lex. str. 6 (otisk z „Przewodnika bibljograficznego 1926). —Vedle praktického obsahu (recepty kuchařské) v úvodě zmínky o polském kuchařství podává anonymní knížka „Kucharz polski“ 1856 a „Kucharka litewska“, Vilno, 1858; L. Cwierciakiewiczowa, „365 obiadów“; P. Szumlańska, Kucharstwo a j. v.O kuchařství jihoslovanském s příslušnými doklady, viz P. Budmani, Rječnik hrvatskogo ili srpskogo jezika, 18. svazek, Zagreb, 1898, str. 749, pod hesly: kuhane, kuhar, kuhač, kuvač, kuhačica, kuchačić (kuchtík), kuharica, kuharka, kuharnica (kuchyně), kuharstvo, kuhati atd. atd. —Jako polská, tak i ruská kuchyně panská řídily se vzorem kuchařských návodů západoevropských. V staroruském zákonníku jsou stanoveny pokuty za vraždu. Kdo zabil velmože, bojara, nebo syna jeho, platil pokuty 80 hřiven; kdo zabil knížecího kuchaře, platil polovic peněz, které musil dáti za velmože, totiž 40 hřiven. Tedy vážnost umění kuchařského!Oblíbená byla ruská kniha kuchařská: Molochovec, Podarok molodym chozjajkam.Vzácný dnes je spis Eisenův, kde těží z lidového podání lidu ruského i primitivních kmenů v Asii, jak sušiti zvěřinu, kuřata, ryby podle sibiřských vzorů pro strýčka Příhodu: Des Herrn Joh. G. Eisen, Pastors zu Torma in Liefland, Mitgliedes der freien oekonomischen Gesellschaft zu St. Petersburg, Kunst alle Küchenkräuter und Wurzeln zu trocknen und zu verpacken, um dadurch ein neues Nahrungsmittel anzuzeigen, St. Petersburg, 1793, 8°. Na konci na str. 40 ad. přídavek: návod k úpravě bouillonu v krabičce; návod podle vzoru sibiřských kmenů k sušení zvěřiny; E. J. Schrötera návod k sušení kuřat po rusku; k sušení ryb podle sibiřských vzorů.Jak francouzské vzory gastronomické byly stykem s francouzskou civilisací zaneseny a byly napodobeny v Petrohradě svědčí činnost Alexandra Labanova: Labanoff de Rostoff (le prince Alexandre), Tablettes gastronomiques de Saint-Petersbourg, redigées par un amateur et précédées d’une liste des ouvrages a consulter, St. Pétersbourg, de l’imprimeur d’Edouard Pratz, 1856 — 1858, 8°, 2 svazky (6 listů, 104 strany; 5 listů, 308, 14 stran). Tištěno pouze 100 výtisků. — Collection des menus que M. le. prince Alexandre Labanoff a rassemblés a St. Pétersbourg de 1841 a 1857 inclusivement. St. Pétersbourg: I., 6 listů, 104 strany; obsahuje 3328 čísel; II., 5 listů, 308 stran, 320 čísel, rejstřík 14 stran. Sbírka jídelních lístků prince Lobanova od r. 1841 až 1857, kde převládá a vévodí souvěká móda pařížská.Podal jsem přehled kuchařské literatury od dob nejstarších až do století 19. O popis jídel, o uspořádání tabule, hodokvasu mi nešlo. Místo cizích prací o tom všem upozorňuji na přehledné knížky Dra. Jiřího Gutha Jarkovského, který s rozsáhlou znalostí látky příslušné sestavil o jídle a pití i o hostinách dvě zajímavé knížky, provázené názornými obrázky:1. O jídle a pití jindy a jinde („Duch a svět“, red. J. Emler, č. 33), v Praze, s obsahem: I. Obecné úvahy a poznámky. (Z dějin lidské výživy. Lidojedství a masojedství. Hrdinové Homerovi. Chléb a maso jako potravina. Jídelní lístek národů primitivních. Společnost při jídle. Nápoje. Střídmost v jídle a pití.) II. Hody starých. (Zprávy o mravech při jídle a pití. U Egypťanů, Assyrů a Chaldejců, u Řeků. Symposion, syssitie Sparťanův. U Římanův: hostina Trimalchiova. Pití u Římanů). III. Jídlo a pití ve středověku. (Způsob jídla ve středověku; části hostiny. Vidlička a ostatní potřeby stolní. Chování při stole. Velké hostiny, počet denních jídel. Množství jídel. Přechod k módě francouzské. Pití vůbec, v Německu zvláště. Pitky před spaním.)2. O hostinách a hodokvasech jindy a jinde (Duch a svět, č. 46). Obsah: I. Hostiny za středověku. (Množství jídla a pití na dvorských hodech v Mohuči 1184; v Ceccanu. Pravidla oběda i večeře. Geiler a Dedekind o nezpůsobech při tabulích… Úprava stolu, stolní náčiní. Umývání rukou. Posluha stolu; pověst Slovanů. Konec hostiny. Zbytky hodů.) II. Pozdější hody dvorské a jiné. (Korunovační hostiny v Praze, v Mohuči. Hostiny francouzské, v Lille. Svatební hostina Karla Smělého v Brügge. Hostina hraběte d’Anjou 1455. Jídelní lístek z hostiny biskupa Ramelunga z r. 1466. Hostina kanovníka Rosbacha. Poznámky o hostinách. Ve Francii ve věku 17. a 18.) III. Kterak jinde. (Tabule novodobá. V Severní Americe, v hotelích. U Mexikánů. Jídlo u Angličanů. V zemích skandinavských. Zákusky. Hodokvas eskymácký. Turci. Indové. Kanakové. Číňané. Japonci. Závěr.) Srv. též dílo Anny Guthové a Dra. J. Gutha, Stolničení, v Praze (s obrázky).	Zibrt_Staroceske-umeni-kucharske.html.txt
„Zuza“„Chutnejší chlieb na slobode, ako koláč v službe.“(Nár. porekadlo)Môj sused, kováč, je veľký milovník zvierat krome takých koní, čo sa nechcú dať podkovať.Teraz má celý zverínec: kavku — Katku, straku — Hermínu, dve veverice — Miša a Micku a sovu — Zuzu, vlastne Zuzu už od včera nemá.„A škoda Zuzy, nebol by ju dal za piatku,“ lamentuje sused, a každému, kto do šmikne vojde, rozpráva o jej živote, múdrosti a konci.Ja som Zuzu tiež často vídal, aj mi o nej rozprával sused aj s tovarišom. Čo teda o nej viem, ak chcete, tu to máte napísané.Ako, kedy a kde sa Zuza uliahla, to sa určite nevie a Zuza, ačkoľvek dobrý pochop by bola mohla mať podľa hlavy, za štyri týždne nenaučila sa vravieť, iba ak trocha pišťať ako kuriatko. A potom už aj od rodu bola do učenia hnilá a túto zlú vlastnosť nepremáhala v sebe, radšej zdochla.Ale ako humenná sova, zaiste vykľuvala sa v humne a podľa zovňajšku vyzerala ešte mladou.K susedovi dostala sa Zuza tak, že cez noc byvši kdesi na hostine, obžrala sa vrabci a myšami, zaliala ich voľákou tuhou mlákou a zaspala na plote pri humne a tam ju chytil susedov paholok ráno po tretej.Kým sa sova spamätala, počala driapať a štípať — už boly krídla fuč a dali jej meno — Zuza.Hanbila sa, ako keď mládencovi na záletoch halenu vezmú; prižmúrila veľké čierne oči a vtiahla sa v šmikni do kúta za mech.Ostrihaná, iba večer začala sa trocha striasať, obzerať, skúmať, kde je a čo sa to s ňou porobilo.Pomaly na druhý-tretí večer pustila sa potme opatrne po šmikni skackať, a — hrúza jej srdce stisla.Len by mohla čím skorej uvrznúť, bola jej jediná myšlienka.Lebo ačkoľvek ju pán ustavične dosiaľ choval či surovým, či obareným mäsom, Zuza stále myslela na svoju slobodu v humne a po celom záhumní, kde kraľovala nad vrabci a myšami, bývala, spávala, ako a kde len chcela, či v plevách, či na snopoch a či vysoko pod štítom na krokvici, a teraz také otroctvo pod mechom a navôkol rozhádzané kladivá, pílky, kosy, kliny, kusy železa, oheň, voda…Ani sa nenazdá, ako môže prísť aj o život.K tomu ten nepokoj, buchot, iskry celý deň fŕkajú, a každý ju okrikuje, spať jej nedá; chlapci aj starí chodia sa kukať na jej hanbu, ako na komédiu…O ostatných by aj nedbala, ale pán keď zavolá strmým hlasom — Zuza! — cíti sa povinnou obzrieť, ohlásiť.Veď predsa on ju kŕmi, a aspoň kým jej tie krídla narastú a bude môcť na slobodu, je mu zaviazaná, aby ju hladom, smädom neumoril.Eh, taký život, nepokoj, neistota a to otroctvo! Len by jej trocha tie krídla… sa ona dostane na slobodu.Ale zatiaľ ticho, aby nezbadali jej nespokojnosť a ju ešte k tomu všetkému aj nepriviazali. —„Tak veľmi zle mi je tu síce vari nie, a hlavná vec, že nemusím sa za tými huncútmi vrabci do dier pchať a tie opice, myši, vyčkávať celé noci, kým mi druhé poza chrbát alebo popod nohy v slame behajú.“„Tu ale ten hluk v kováčskej dielni, odvislosť od každého, kto sa ukáže. Ešte len aj pes, Muro, len tak cez plece hľadí na mňa.“„A ak pánovi konečne napadne taká vôľa a začne ma skúšať, koľko hladu vydržím, alebo či to musí byť na každý môľ mäsko? — Ako aj včera, už mi chlieb pchal… Nevzala som ho ani z vďačnosti. Akože to môj žalúdok znesie?! Ačkoľvek zvykneš vraj aj na šibenici.“„Eh, ale keď chlieb, tak aspoň na slobode!“„Zajtra už probujem…“A skutočne, na tretí týždeň, ako sa stmilo, probovala Zuza na klát…Na tretí raz vyskočila.Ďalej na oblok…Nešlo. Cupla na zem a udrela sa.„Musím ešte počkať.“Na druhý deň zase skúšala krídla a nohy.Ešte nešlo.Na štvrtý späla všetky svoje sily a tak zachytila sa pazúrmi a zobákom, a dostala sa na okno.Tu, taká ukonaná, začala ešte raz uvažovať o predošlej svojej slobode, ale starostlivom, pracnom živobytí a o terajšej dobrej strave, bez práce, ale v poddanstve, otroctve…Veď ju o život môžu pripraviť! I tak už predvčerom pribehol jeden chudý pán s takou riedkou bradou, ošklbanými fúzmi a šepkal si čosi s pánom o mne a Slovenskom múzeu.„A pán ani sem, ani tam; ale čert nespí — povzbudí.“„A dnes na fruštik dostala som len chlieb v mlieku omočený. Pani že mi odkázala, že dneska nebudeme mäso variť.“„Ej, sloboda, sloboda, slobodienka moja!“ a drgla zobákom do okna, ako keď väzeň mreže probuje.Ďobla lepšie celou hlavou, okno sa puklo, ale pod nohami rozsypala pánovi otvorený paklík dohánu.„Bude zle!“Teraz už ozaj nevážiť.Hodila sa celá do obloka, pokrvavila si zobák, ale tabla zahrčala, Zuza bola na slobode.„Júj, lenže aká to sloboda!?“Prší, vietor duje, zima…Ej, predsa len sloboda!Skok, a bola na dvore. Vráta boly otvorené, vzala sa na krídla a poď po kuse do susedovie humna.Kým preletela, ochladla jej krv, bolo po radosti. Sadla na hradu, že ju aspoň dáka myš, vrabec poteší.Čakala celú noc, dážď s vetrom až do humna pral, myši, vrabce čušaly…Ráno šla slobodná, ale hladná spať a mohlo sa jej snívať o peknom obarenom kúsku mäsa.„A čo by len aj toho chleba s mliekom bolo bývalo,“ napadlo jej, keď napoludnie, odvyknutá od riadneho odpočinku, precitla.Nič.Do večera musela ďalej driemať o hlade.Cez noc potom chytila iba jednu maličkú, chudú myšku, mladú, len taká bľakotina, ako z podsvinčaťa. Lepilo sa jej na zobák.Na druhú noc našla iba zdochnutého vrabca v hniezde.„Eh, nebudem ho, sa len trafí…“Počula, že v susednom humne ako by myši lebo vrabce čvirikaly.„Ale čo sa budem za nimi shánať, a možno, že to len dvere vŕzgajú, lebo vietor… Dosiaľ ma chovali, teraz sa máš, Zuza moja, nabehať, kým dačo do huby dostaneš.“A začala uvažovať, že vlastne vyviedla hlúposť, keď od kováča odišla.„Konečne mi zle nebolo, nemusela som sa aspoň trápiť, čo do hrtana a pre tej trocha slobody… Ticho! Vrabce čvirikajú v susednom humne. Idem ich kuknúť. Eh, fučí. Do rána dáko vydržím a naráno sadnem si vyše dvier, príde paholok, vidí ma, vezme, ja sa budem naoko brániť, ale budem rada, že konečne čo aj služba, ale nepreťahovali ma, a aspoň sa mi nažrať dali… Ale ako ma tam prijmú? Oblok, dohán…“„Prezviem sa.“K ránu preletela Zuza nad susedovu šmikňu a počúvala, čo sa o nej shovárali.Nechválili ju. Ba nadávali jej do pľúh, do takých a takých. Že čo zhltala a že ešte okno, dohán…Druhí zase hovorili o slobode, ale čo, to už dobre nechápala.Z pánových a tovarišových rečí však vyrozumela, že by jej to všetko odpustili, len by sa vrátila.Urobila tak, ako si to včera premyslela.Druhý deň ráno, keď paholok do humna prišiel, nespala, ale schválne prižmúrila oči, aby ju chytil, a predsa sa nenazdal že sa mu ponúka.Tak hľa, už bola zabudla, že koľkú to má cenu, keď kto chce a môže mať svoju vôľu, sám keď rozhoduje nad sebou, a je si pánom!Zuza už o tom nemyslela: za myšami, vrabcami sa sháňať a tak vlastnou silou a prácou si živobytie obstarať, už sa jej odnechcelo. Šla dobrovoľne, za ten kúštik žrádla do otroctva.Napoludnie už som ju našiel za mechom spokojne, s plným hrvoľom, driemať.Prihovoril som sa jej. Otvorila trocha jedno oko, ale ako by bola vedela, čo si o nej myslím, hneď ho zase od hanby prižmúrila.A tak so dňa na deň sa viac vžívala do okolností, oddávala otroctvu, keď len bolo toho mäsa dosýta.Dostala vše len aj chleba, lebo pani susedu počalo to zunúvať, že starý najlepšie mäso odkladá Zuze, Kate, Hermíne…Vše však bol chlieb aj kyslý, mäso smradľavé a málo…Zuze sa začala služba znevídať, zalietla vše na plot, do záhrady, ale na predošlú svoju slobodu nevedela si už sotva spomenúť, a keď pán zavolal: „Zuza, ideš domov!“ priletela mu až k nohám.Za kúštik mäsa dala by sa aj na retiazku uviazať, veď najtiaž len privyknúť, potom je to už nič prenášať, myslela.Zuza začala brucho pásť, nevychádzala už ani zo šmikne, len hrču mäsa a čo aj chleba a spať.Zlenivela tak, že ani obzrieť, keď si sa jej prihovoril… iba ak pánovi.Ba začala si namýšľať a kavku, straku vše tak uštípala, ak sa jej len zblížily, ako keď otrok dostane akú-takú moc nad ostatnými.Ale panstvo jej v otroctve netrvalo dlho. V hltavosti nechcelo sa jej už ani oči otvoriť, a požrala prekysnutý chlieb, staré mäso a čo jej podali.Obžrala sa, a včera večer jej zle začalo byť od žalúdka.Vyšla na priedom, do dvora, pila vodu, probovala na plot, potom obzerala sa po humnách, ako by jej v slabom zotročenom mozgu boly ožívaly mladé časy. Ale nie, bolo už neskoro.Bola nechtiac otrávená.Vrátila sa do šmikne. Na prahu ju prevalilo.Pán ju zbadal: „Zuza, čože ti je? Zuza!“Spišťala. Probovala na nohy, ale zle, len zle a horšie.Hodilo ju a trepalo znovu.Dali jej slaninky, korenia, mliečka sladkého do pysku, ale nič… zle, zle…Šiel som povedľa.Zavolali ma, že Zuza zdochýna.„Hľa, reku, dosť som sa ti navravel o slobode, ale ty hádam ani teraz nemyslíš, že chutnejší chlieb na slobode, ako koláč v službe.“Ešte ju pár razí vyhodilo a potom zdochla.	Tajovsky_Zuza.html.txt
Vianočný večerMnoho hviezd na nebii dnes sa ligocenad okruhom zeme:lež tá najjasnejšia,svetu najmilejšiaplála v Betleheme.Mnoho krásnych nocíprinieslo už pokojdo príbytkov zemských:lež noci krásnejšejnebolo, milejšej,jak v horách betlehemských.Mnoho milých detína materskom srdcitíško už driemalo:žiadno však tak sladko,jak Božie dieťatko,sa neusmievalo.Mnohého anjelaBoh už soslal s neba,by svet potešoval:nebol však rýchlejší,nad toho jasnejšíKrista čo zvestoval.Mnoho sladkých piesnívzlietlo k Hospodinupred trón už nebeský:sladšie však neznely,krajšie neletelyjak spev ten anjelský.Mnoho dneská ľudíhriešnych a úbohýchu jasličiek kľačí;s nimi najsmutnejšímy — najúbohejší —ktorých zlý svet tlačí.Kriste Spasiteľu,na môj národ shliadni,jak mu slza kane:ak je i nehodný,ale je potrebný…Neopusť ho, Pane!(1911)	Bella-Horal_Verse-rozneho-obsahu.html.txt
PředmluvaNení tomu dávno, ještě na počátku tohoto století, pokládány byly prostonárodní báje, pohádky a pověsti vůbec za věc pošetilou, za ničemný výmysl starých bab a chův, aby jimi ukrátily lidem nerozumným dlouhé zimní večery a neb ukonejšily nepokojné děti v sen. Kdo koli se hlásil pod korouhev domnělé vzdělanosti, kterou doba Josefínská vztyčila, pokládal za potřebu nevyhnutelnou i za svatou povinnost, všech takových, jak za to jmíno, jalových plodů hrubé, nevzdělané fantasie z hloubi srdce svého nenáviděti a podlé nejvyšší možnosti jich potlačovati.Ale když v průběhu času z té samolibé strojené vzdělanosti z nenáhla se vyvinula skutečná, pravá snaha po vědě a po pravdě, počali mužové, kteří se obírali s poznáním svého národa, přemýšleti a vyšetřovati, jsou-li skutečně takové báje a pověsti nahodilý, neužitečný a nedávný výmysl prostého lidu, a nebo mají-li v sobě jaké starší a hlubší jádro? a konečně který jest jich původ a počátek?Co se první otázky dotýče, shledalo se, že tytéž báje a pověsti, ač v rouše mnohdy velmi rozličném, nalézají se na místech nejedněch a často na sta mil od sebe vzdálených, ano i u rozličných národů, kteří však buď jednoho jsou plemene, a neb aspoň spolu sousedí nebo sousedili, tak že nelze jest, aby se ta shoda přičítati mohla pouhé náhodě, nébrž že tyto věci mají nějaký společný, ale daleký a prastarý pramen a původ.Dalším skoumáním, a zvláště když se za tou příčinou bedlivěji přihlédlo ke známým bájeslovím jiných národů pohanských, starých i pozdějších, totiž Indův, Řekův, Germanův a Čudův, nabylo se přesvědčení, že ty prostičké naše pohádky a pověsti jsou zbytky prastarých bájí náboženských, jimiž pohanští předkové naši zobrazovali sobě neodolatelné působení vidomé přírody, které vzdávali úctu božskou, její zjevně působící síly, ježto jsou příčinou blahodárných i zhoubných účinků, léta i zimy, dne i noci, života i smrti; a že takto pod chatrnou a v průběhu snad několika tisíc let neustálým přecházením s pokolení na pokolení často velmi zpotvořenou rouškou báje mnohdykrát se ukrývá hluboká pravda přírodní i vážná národní mravouka náboženská.Bylať báje hlavní formou předhistorického života národa každého, pronikajíc celé ústrojí někdejšího jeho bytí: jeho náboženství, jeho veřejné i domácí zřízení, jeho zaměstnání, zábavy, zpěvy i všecko jeho smýšlení. V mlhovité říši starých bájí ztrácejí se počátkové obecného dějepisu národního. Soudce Krok se svými dcerami a Přemysl oráč, první v domácím dějepisu našem vystupující osoby, zahaleny jsou mlhou starých bájí národních. A však i v pozdějších pověstech historických, jako ku př. o Iljovi Muromci, o Markovi královici, o Zdenkovi Zásmuckém a jeho Blanických rytířích a t. d. ještě také báje se skutečností tak sloučena jest, že nelze s jistotou jednoho od druhého odmísiti. Bájemi pohanskými protkáno i náboženství křesťanské ve spůsobě mnohých legend i obřadů. Tak ku př. svatý Jiří, mládenec dvanáctiletý, jenž zabíjí draka a vysvobozuje pannu královskou od smrti, jest táž osoba staré báje národní, kteráž i ve mnohých našich pohádkách, ač v obleku rozdílném, se vyskytuje: jestiť to slunce jarní, jež po dvanácti měsících výroční pouti své ubíjejíc draka čili běsa zimního, vysvobozuje panenskou přírodu.Ano prastaré báje pohanské projímají potud ještě, přese všecko působení novověké osvěty, národní život náš ve spůsobě pověr, předsudkův, obyčejův, přísloví a jiných návykův, v kterých jsme se zrodili a vyrostli. Nechtíce a nevědouce jsme všickni bájemi pohanských předků našich proniklí. Tak ku př. dávajíce někomu „dobré jitro“ neb „dobrý den“ a p., totiž žádajíce slovem, aby se tak stalo, jakož pravíme, ani netušíme, že tento spůsob pochází ještě z pohanství a vysvětluje se bájí, kteráslovupřičítá tvůrčí moc. Když díme v přísloví, že „čert vtrhl na svého Boha“, chtíce říci, že přišel rovný na rovného, ani zdání nemáme o tom, že jsme vyslovili základní učení náboženské pohanských předků našich o dvou sobě rovných bozích, dobrém a zlém atd.Přistupujíce k otázce druhé: odkud mají prostonárodní báje a pověsti svůj původ a počátek? jakými skrytými příčinami za časů předhistorických u každého národu nevyhnutelně vznikaly a se rozvíjely, přenášejíce prostotu skutečného života v podivnou říši nemožností? musíme vyznati, že potud ještě se nepodařilo, tuto otázku s jistotou a konečně rozřešiti.Jest trojí spůsob, kterým mužové učení starého i nového věku hledí vysvětliti původ bájí národních a dopátrati se jich jádra, totiž:a)historický, jejž zastávali staří řečtí Epikurejové a někteří novější francouzští i němečtí učenci, dovozujíce, že bájesloví jest zbožněná historie, t. j. že bohové pohanští byli někdy skutečnými lidmi, žijíce na zemi, a že časem a přimyšlením zázračných příběhů povýšeni jsou na bohy.b)symbolický, jenž pokládá báje za plod bujné obraznosti, která síly v přírodě působící přiodila podobenstvím a je zbožnila. Jestiť to symbolické oživení působící přírody. Náhled tento, k němuž i řečtí Stoikové se přiznávali, za časů novějších zvláště od německých učencův mnoho byl pěstován a nyní v Evropě vůbec za pravý panuje. Původ pak takových bájí symbolických přičítají někteří buď dávným mudrcům, kteří jich užívali při vyučování, nebo básníkům s úmyslem zábavným, a nebo kněžím s úmyslem náboženským; jiní pak mají za to, že báje vyšly z národu vůbec, jenž smělou mlhovitou symbolikou vyobrazoval sobě zbožněné síly přírodní.c)filologickýčili jazykový. Původ báje připisuje se tuto pouhému působení řeči ústní a jejím změnám, nechť toho příčinou jest nedokonalost a nebo přílišné bohatství prvotního jazyka. Dle náhledu tohoto není báje nic jiného, nežli mylně pojaté podání, které pošlo z předhistorických osudů jazyka nedorozuměním. Báječné podání zplodilo potom báječnou víru a zázračné příběhy. Výkladu tohoto zástupcové jsou: Němec Heine a Rus Šepkin.Máme za to, že žádný z těchto výkladů sám o sobě k vysvětlení všech bájí národních kterého koli národa nepostačuje, ale že každý jich na svém místě a v jistých okolnostech může býti pravý a platný. V bájesloví však slovanském jen druhý a v jisté míře i třetí ten spůsob prospěšně posloužiti může, ale první snad dokonce se nehodí. Nemajíce nyní ještě úplné jistoty, odkud národní báje naše vzaly svůj původ, musíme se zatím spokojiti s vědomím, že pocházejí z časů předhistorickýcb, a že podstatou svou vztahují se k náboženství pohanských předků našich, k úctě všepůsobící přírody.Ostatně netřeba široce dokládati, že není všecko pravou starou bájí národní, co si prostý lid tím jménem vypravuje a nebo snad i ve sbírkách tištěných za to se vydává; ano že i mezi skutečnými bájemi národními rozdíl jest nemalý podlé toho, neodchyluje-li se báje příliš od prvotní prostoty a průhlednosti své, a nebo byla-li časem v ústech lidu pokažena, s jinými bájemi smíšena, a neb od nerozumných neb i nesvědomitých sběratelů a písálků z úmysla předělána i zpotvořena. V příčině té potřeba jest, aby ten, kdo se s bájeslovím slovanským obírá, duchem kritickým uměl rozeznati pravé od nepravého, podstatné od nepodstatného, věcné od formálního a nahodilého.Od té doby, co Slované počali sobě těchto svých památek národních všímati, neuplynulo ještě ani plných 40 let, a již shledáno jich i tiskem vydáno množství veliké; a však potud ještě žeň u všech větví kmene slovanského není dokonána, ano u některých sotva se počala. VČecháchvydali Jakub Malý a Božena Němcová sbírku jich pod názvem „Báchorky a pověsti“ (v Praze 1855), potom J. K. z Radostova „Národní pohádky“ (v Praze 1856). — NaMoravěvyšla „Sbírka pověstí moravských a slezských“ od M. Mikšíčka (v Brně 1843), pak „Pohádky a pověsti“ z okolí Rožnovského, jež sebral B. M. Kulda (v Brně 1854), a pokračování jich od J. St. Menšíka z okolí Jemnického (v Brně 1856); konečně „Pohádky z Moravy“ od Fr. Stránecké (v Praze 1868). — NaSlovensku: „Slovenskje pověsti“ od J. Rimavského (v Levoči 1845), a jiná sbírka od A. H. Škultetyho a P. Dobšinského (v Rožnave 1858); konečně také „Slovenské pohádky a pověsti“ od B. Němcové (v Praze 1857). — VLužici: několik pohádek a bajek zároveň s písněmi vydaných od L. Haupta a J. E. Smoléře (v Budyšíně 1841), pak „Sagen und Märchen“ od Ed. Willkomma (v Hannovru 1845) a „Sagenbuch der Lausitz“ od K. Haupta (v Lipsku 1862). —Polské: K. W. Wóycického „Klechdy, starożytne podania i powieści ludu Polskiego i Rusi“ (ve Varšavě 1837); „Powieści ludu spisane z podań“ od K. Baliňského (ve Varšavě 1842), a „Bajarz Polski“ od A. J. Gliňského (ve Vilně 1853). —Velikoruskésbírky: I. Sacharova (v Petrohradě) a A. N. Afanasjeva „Narodnyje russkije skazki“ (v Moskvě 1858); I. A. Chudjakova „Velikorusskije skazki“ (v Moskvě 1860). —Maloruskéskazky některé z Haliče obsaženy jsou ve spise „Věnok“ od Ivana B. Hołovackého (ve Vídni 1847) a z Jižní Rusi v díle „Zapiski o Južnoj Rusi“ od P. Kuliše (v Petrohradě 1857); po sléze vydal J. Rudčenko „Narodnyje Južnorusskije skazki“ (v Kyjevě 1869). —Srbsképod názvem „Narodne Srbske pripovědke“ vydali A. Nikolić (v Bělehradě 1842) a Vuk Štef. Karadžić (ve Vídni 1853). —Charvatskéz okolí Varaždinského vyšly též pod názvem „Narodne pripovjedke“ od Mat. Kračmanova Valjavce (ve Varaždíně 1858) aKrajinskébáje o stvoření světa a o Kurentovi v „Nevenu“ (v Lublani 1858).Z bájí a pověstí všech větví slovanských učinil K. J. Erben jistý výbor pod titulem „Sto prostonárodních pohádek a pověstí slovanských v nářečích původních“ (v Praze 1865), mezi něž pojaty jsou také některébulharské,kašubskéidolnolužické, ježto před tím nikdež ještě nebyly vytištěny. — Toto však jsou jen sbírky čelnější, pokud nás došly; o pohádkách, pověstech atd., ježto po různu ve mnohých časopisech roztroušeny jsou, tuto nelze jest se šířiti.Z těchto nadřečených sbírek, vyjmouc toliko sbírky českoslovanské, vybrali jsme věci některé, ježto v bájesloví slovanském mají zvláštní důležitost nebo zanímavost, pak některé pověsti o báječných recích slovanských, a konečně také několik povídek mravoučných i žertovných, kteréž tuto čtenářstvu našemu podáváme z největšího díla v úplném jich přeložení na jazyk náš mateřský, a jen z malé části, pokud se za dobré vidělo, ve spůsobu více méně zkráceném. Pohádek českých, moravských a slovenských, ježto jsou vůbec přístupny, z úmysla jsme pominuli. Nejdůležitější zajisté báje slovanská, ve sbírce této obsažená, jest „o stvoření světa“, kteráž sice u nás potud se nenalezla, ale Slovanům jiným, totiž v Krajině, v Srbsku, v Haliči, v Jižní i Veliké Rusi povědoma jest, ano až do Asie k pohanským ještě Burétům se dostala. Důležita jest i také zvláště proto, že do nedávna ještě s jisté sousední strany se pravilo, že Slované k této báji základní o počátcích všeho bytí, k tomuto vrcholu národního důmyslu, ani se nikdy nepovznesli!Mezi bájemi a pověstmi nepovědomými najde tuto náš čtenář také mnoho, totiž celou třetinu, dobrých starých známých, ač někdy v kroji u nás neobyčejném, a to ze všech zemí slovanských, ješto hlasité vydávají svědectví, že prese všecky hráze, příkopy i jiné překážky politické jsme i zůstaneme dětmi jedné veliké slovanské rodiny. Některé z našich domácích pohádek a pověstí, od prvotní formy své se odchýlivše, nabývají teprvé příbuznými podáními jiných Slovanův určitého smyslu bájeslovného. Tak ku př. vůbec povědomá naše pohádka „o perníkové chaloupce“ sama o sobě zatmělá jest, a nesnadno lze se domysliti, jaký smysl se skrývá v báji té; ale když ji srovnáme se skazkou velikoruskou „Špalíček“ (č. 16), kdež Ivánka husy letíce berou na křídla svá a donášejí domů, tuť i hned prosvitne, žeIvánkemmíní se jaro čili jarní slunce, s nímž husy divoké se navracují z krajin jižních, a že česká lidojednábaba, ruskávědmaaJaga-Bura(č. 37), lužickáVjerai slovinskážidovka(č. 82) jsou jedna a táž bytost bájeslovná, znamenajíce zimu, která všecko stvoření hubí a požírá, a která také tím Ivánkem — jarem béře svůj konec. Vše ostatní jest jen nahodilá úprava, kterou si každá krajina zřizuje dle své chuti.VPraze, v únoru 1869.Vydavatel.	Erben_Baje-a-povesti.txt
Turcico-tartarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť)[1]1,[A1a]V mene Ježiša, Amen!TURCICO-TARTARICA CRUDELITAS,to jest:UKRUTNOSŤ TURKOV A TATÁROV,do ktorej 3. septembra roku 1663 skrz všemúdre dopustenie najspravodlivejšieho Boha aj s veľkým počtom pobožných kresťanov sa neočakávane dostal, mocne bol v nej zachovaný a napokon bol z nej podivuhodne vyslobodenýŠtefan Pilárik, staršívtedy farár a senior v Senici v Uhorsku, ležiacej pod zámkom Branč, tohto času ale po štvrtom veľmi smutnom vyhnanstve teraz novozriadenej cirkvi a bohoslužby v Neusalzi v Meissensku oboch národností, z väčšej časti exulantov, kazateľ a duchovný.Na naliehavé a priateľské dožadovanie niekoľkých Bohu oddaných sŕdc znovu spísané a pripravené do tlače, všetkým pobožným kresťanským dušiam pre výstrahu, poučenie a napomenutie.Roku 1684.Jób, kap. 3. v. 25.[2]Čoho som sa obával, to doľahlo na mňa a čoho som sa strachoval, to ma postihlo.— — — — —Budišín, tlač: Andrej Richter\|[3]2,[A1b]Leviticus 26, 33.[4]„Ak ma nebudete poslúchať“, hovorí Pán, „tak vás rozptýlim medzi pohanov, za vami vytasím meč, takže vaša zem sa stane púšťou a vaše mestá rumoviskom.“Izaiáš 3, 16 a nasl.Pán hovorí: „Pretože dcéry Siona[5]sú pyšné a chodia s pozdvihnutými hlavami, s nalíčenými tvárami, vykračujú a potulujú sa a majú nádherné topánky na nohách, Pán urobí lysými hlavy dcér Siona a Pán im odoberie ich šperky i sponky, spony, retiazky, náramky, čepce, ozdoby, lemovania, šnôročky, ozdoby na leme, náušnice, prstene, spony do vlasov, sviatočné šaty, plášte, závoje, mešce, zrkadlá, goliere, čipky, halienky, a miesto príjemnej vône nastane zápach a miesto pása bude povraz a lysina miesto kučeravých vlasov a miesto širokého plášťa úzka vrecovina.“\|3,[A2]Vysoko a prešľachetným, vysoko a veľmi ctihodným, vysoko a veľmi učeným i vysoko a veľmi múdrym pánom, pánom N. N.Mešťanostovi a radným pánom všetkých šiestich saských kniežacích miest[6]v markgrófstve Horná Lužica, svojim vysokonakloneným patrónom a mocným priaznivcom na všetkých stranách,želám ja, nehodný služobník svojho Krista Pána, od Otca svetla a mocou drahého sv. Ducha, pokoj a radosť, dlhý život, stále zdravie, šťastlivé panovanie i všetko nanajvýš užitočné blaho na duši a tele, časné a večné.\|4Vysoko a prešľachetní, vysoko a veľmi ctihodní atď. páni páni.S touto „turecko-tatárskou ukrutnosťou“, ktorú som v skutočnosti pocítil, a viac ako treba, na svojich údoch a na celom tele, neprichádzam z čírej márnej samoľúbosti a ešte menej z osobnej ctižiadosti, aby sa o mne veľa rozprávalo a robili sa mi veľké poklony tu v mojom biednom a ťažkom životnom položení, alebo dokonca po mojom odchode na večnosť (na čo sa pripravujem každú hodinu), ale na neustále naliehanie a dožadovanie sa niekoľkých vysokopostavených osôb, ktoré sa veru zhrozili, keď som im o nej rozprával a ktoré už o tom načerpali nejaké vedomosti z môjho životopisu, spísaného pod titulom Currus Jehovae mirabilis. Týmto sú nesmierne a veľmi odporné — ako nábožným srdciam — všetky nehanebnosti, ktoré sa teraz stávajú obvyklými a dejú sa bez studu. Za nimi istotne príde neznesiteľný hnev boží a všelijaké tresty, ak nebude nasledovať úprimné pokánie. Niektoré už aj predchádzali, niektoré sa stávajú obvyklými. Lebo sekera sa kladie na korene divých stromov, kuša je natiahnutá[7]a mieri a sú na to zhotovené smrtiace strely a pripravené šípy. Trasie sa vo mne moje srdce a poznávam, že som zlým, keď sa dívam a rozväzujem, aký celkom nepatrný je terajší svet. Hriechy prekliatej Sodomy a Gomory,[8]hriechy nádherných miest Babylona[9]a Jeruzalema,[10]Týra[11]a Bethsaidy[12]atď. sú ako tu: strašné pohŕdanie slovom božím, sviatosťami a svätými bohoslužbami.\|5,[A3]Váži sa a oceňuje hrozné modloslužobníctvo, nespravodlivosť, krvilačné tyranstvo, nenásytná lakomosť, samopaš, smilstvo a kurevníctvo, ľstivé úklady proti blížnym, lúpež, vražda, nádhera a pýcha atď. Väčšina ľudí sa nebojí hrešiť, ako keby nemali žiadnu vrchnosť ani na nebi ani na zemi a v krajine. Robia, čo sa im páči. Ach, ako málo je tých, ktorí majú vždy milého Boha pred očami a boja sa ho! Ako málo je tých, ktorí si okrem Boha vysoko vážia a ctia svoju pobožnú kresťanskú vrchnosť, rešpektujú ju, ako sa svedčí a prijímajú jej napomenutia, karhania, tresty a polepšujú sa! Ako málo je tých, pred očami ktorých sa trblietajú strašné kométy a ktorí sa obávajú, že po nich môže ešte ďalej nasledovať veľký vojnový požiar alebo nivočenie krajiny a ľudí, ako roku 1539[13]a roku 1529,[14]keď turecký krvavý pes Soliman obkľúčil mesto Viedeň v Rakúsku a pozabíjal veľa tisíc kresťanov a mladých ľudí zavliekol do najžalostnejšieho otroctva. To isté, ak nie horšie, stalo sa minulý rok[15]po veľkej kométe, ktorá sa zjavila roku 1680. To môže mať za následok úmrtia veľkých pánov, veľké zmeny vo vládach. Roku 1557[16]sa zjavila kométa, na čo nasledovala smrť Karola V., slávnej pamäti. Môžu prísť veľké suchá a povstať veľká drahota, čo sa dá pozorovať i tohto roku. Podobný suchý rok bol roku 1477, v ktorom zo sucha boli vypálené aj lesy, vyschnuté rieky a od prudkých víchric rozváľané mnohé vysoké pekné hory. Roku 1639 popri kométe-hviezde spadol z neba aj horiaci trám, na čo sa hneď vyskytol medzi ľuďmi a dobytkom hrozný mor.\|6My sa dívame na takéto kométy ako skutoční kresťania a pokladáme ich po prvé, ako sa patrí, za neomylné znamenia blížiacich a uskutočňujúcich sa trestov na bezbožný svet, po druhé za príznak nastávajúceho súdneho dňa, po tretie za znamenia jestvujúcej milosti a láskavosti nášho Boha. Za to som považoval na prvý pohľad veľkú kométu roku 1680, ktorú mi ukázala v deň Jána evanjelistu[17]o deviatej hodine večer Bohu oddaná duša, totiž (T. T.)[18]pán Matej Göbeln, vtedy veľmi vážený starosta v Budišíne, ktorého i s celou šľachetnou a počestnou radou nech milostivo zachová najvyšší Boh v dlhotrvajúcom rozkvete, cti a hodnostiach. Kométa ma srdečne potešila a upokojila. Pritom som tiež povedal svoju mienku mnohým zbožným srdciam. Preto aj činíme správne a dobre, keď poznávame na kométach múdrosť a veľkú milosť Najvyššieho, že nás považuje za hodných toho, aby povzbudzoval naše ospalé srdcia k riadnemu pokániu, aby sme ho jediného ako nášho najmilšieho otca poslúchali a aby sme mu dôverovali ako deti.Tak chcem aj, nakoľko je to možné mne nehodnému, varovať svojím vlastným príkladom a skúsenosťami všetky pobožné srdcia zvlášť i všeobecne, najmä však ženské pohlavie — panie a panny, ktoré sa tu majú dozvedieť, ako Turci a Tatári s takýmto pohlavím nemilosrdne vyčíňali a hrozne zaobchádzali. I dnes sa nesprávajú ináč, kam len prídu. Áno, v týchto časoch sa chceme všetci dostať do rúk a padnúť k nohám Najvyššieho, pozdvihnúť k nemu srdcia, mysle a myšlienky v skutočnej ľútosti\|7,[A4]a kajúcnosti, denne, každú hodinu a bez prestania prosiť, volať, nariekať a vzdychať, kvíliť a plakať, volajúc s kresťanskou cirkvou: „Pane Bože, daj nám milostivo pokoj v našich časoch!“[19]atď., „Pán Ježiš Kristus, ty knieža pokoja!“[20]atď., „Boh povstáva, aby jeho nepriatelia boli rozprášení“ atď., „Ach, príď! Ach, príď, ty veľký spomožiteľ“ atď., „Osloboď nás od všetkého zlého“ atď., „Ach, zostaň pri nás, Pán Ježiš Kristus“[21]a tak ďalej.Z mojej strany ja, ktorého všemúdry Boh podivuhodne viedol a ktorého Pán, Pán nebies (absit vana gloriato),[22]obdaril zo zvláštnej milosti „spiritu precum et benedictionis“,[23]duchom modlitby a požehnania, nechcem zabudnúť splácať svoje dlhy vo dne v noci vysokopožehnanému Bohu so svojím malým húfikom a so zverenými mi cirkevníkmi, práve tak všeobecne pre potrebu celého drahého kresťanstva, ako aj zvlášť pre Jeho Kniežaciu Osvietenosť v Sasku, pána pána Jána Juraja III. (Tit. Tit. Tit.), ako môjho milostivého pána a hojne štedrého otca krajiny atď. a pre celý veľmi chvályhodný saský dom. Pritom si želám z hĺbky svojho srdca, aby všetci kresťania mohli správne spoznať dobrodenia veľkého Boha, ktoré im preukázal vo svojom najmilšom Synovi a aby moji cirkevníci, zhromaždení z mnohých miest, mali na pamäti, veľmi na to mysleli a uvažovali o tom, čo dobrého ich postretlo najmä tu v Neusalzi. Tu hneď po milostivo udelenom povolení od vysokourodzeného kniežaťa a pána, pána Jána Juraja II. (Tit. Tit. Tit.), osvieteného kurfirsta v Sasku atď., teraz v Pánu pokojne a tíško odpočívajúceho,\|8slobodne vykonávať náboženské obrady nezmeneného augsburského vyznania,[24]ten istý láskavý Boh skrz mňa zriadil chudobným vyhnancom novú cirkev, novú bohoslužbu, novú duchovnú vinicu, ktorú títo môžu pestovať a zúčastňovať sa na pekných službách božích. Som si istý a nepochybujem, že tento náš Boh a najmilší Spasiteľ Ježiš Kristus, ktorý predtým z milosti ušetril naše hranice od moru, ušetrí i naďalej nás a celú krajinu, odvráti od nás nevýslovnú ukrutnosť pohanov, Turkov a Tatárov, nedopustí, aby sa dostali na naše územie, učiní, aby bolo od nás čo najďalej vzdialené nebezpečenstvo vojny, bieda hladu, mor a drahota a iné rany a tresty, stvorí mier a pokoj a dá tiež, aby sa pod zelenou ratolesťou ruty[25]zelenali, kvitli a rodili plody. A toto všetko učiní pre slávu svojho mena. Amen.Teraz je mojou najposlušnejšou a najpokornejšou prosbou, aby vaše vysoko a prešľachetné, vysoko a veľmi ctihodné priazne ráčili chcieť milostivo a blahosklonne vziať a prijať toto jednoduché opísanie tureckej a tatárskej ukrutnosti a aby boli a zostali mojimi milostivými patrónmi a priaznivcami a po Bohu mocnými ochrancami a najláskavejšími živiteľmi pri mojom malom húfiku a malých príjmoch. Na každý pád takáto priazeň v mojej vysokej starobe je pre mňa veľmi potrebná. Po celý život budem pamätať vo svojej oddanej a najpodĺžnejšej povinnosti, ktorú mi prepožičala božia milosť, na vaše vysoko a prešľachetné priazne.Ponížený a najposlušnejší sluha a verný prosebník u Boha, Štefan Pilárik, starší, vyhnanec, vzrastajúcej novej kresťanskej vinice v Neusalzi kňaz a duchovný.\|[1]Turcico-Tartarica crudelitas — (lat.) turecko-tatárska ukrutnosť (o vpáde Turkov do Uhorska r. 1663)[2]Jób3, 25 —Jób(Kniha o Jóbovi), starozákonná básnická kniha, zaoberajúca sa otázkou utrpenia u spravodlivých[3]Andrej Richter — budišínsky kníhtlačiar[4]Leviticus 26, 33 —Leviticus(Kniha levitov), tretia kniha Mojžišova, obsahuje zväčša zákony kmeňa Léviho[5]dcéry Siona — izraelské ženy (Sion — časť Jeruzalema)[6]šesť saských miest — Budišín (Bautzen), Zhorelec (Görlitz), Žitava (Zittau), Lubaň (Lauban), Kamenec (Camnitz, Kamenz), Löbau[7]Kuša je natiahnutá… —Kniha žalmov7, 13 — 14[8]Sodoma a Gomora — mestá v Palestíne, ktoré boli zničené ohňom a sírou za hriechy obyvateľov (Genesis19, 24 a nasl.)[9]Babylon — hlavné mesto Babylónie, pri rieke Eufrat, zrúcané asýrskym kráľomSanheribom(689 pred n. l.) a perzským kráľomDareiom(514 pred n. l.)[10]Jeruzalem — hlavné mesto Palestíny, zrúcané babylonským kráľomNabuchodonozorom(586 pred n. l.) a rímskym cisáromTitom(70)[11]Týros — fenické mesto, zrúcanéAlexandrom Veľkým(332 pred n. l.)[12]Bethsaida — mesto v Galilei[13]roku 1539 — ide pravdepodobne o udalosti okolo r. 1539 (bojeJána Zápoľskéhos Habsburgovcami o trón, spojenectvo Zápoľského s Turkami, turecký vpád do Budína r. 1541)[14]roku 1529 —Soliman II.(1495 — 1566) turecký sultán, zmocnil sa r. 1529 Budína a obliehal Viedeň[15]minulý rok — r. 1683, obliehanie ViedneKarom Mustafom[16]roku 1557 —Karol V.(1500 — 1558), rímsky cisár, zomrel r. 1558[17]v deň Jána evanjelistu — 29. augusta[18]T. T. — skratka lat. titulus (podobne ako Tit.)[19]Pane Bože, daj nám milostivo… — nem. pieseňM. Luthera[20]Pán Ježiš Kristus… — nem. pieseň (LudwigHelmbold, Tranovského spevník, č. 819)[21]Ach, zostaň pri nás… — nem. pieseň (Nürnberger Gesangbuch— Norimberský spevník z r. 1611). I ostatné piesne sú nemeckého pôvodu[22]absit vana gloriatio — (lat.) nech je preč prázdne vystatovanie sa, bez hlúpeho vystatovania sa[23]spiritu precum et benedictionis — (lat.) duchom modlitby a požehnania[24]„nezmenené“ augsburské vyznanie — vyznanie viery ev. cirkvi, čítané verejne r. 1530 v Augsburgu pred cisáromKarolom V.NeskôrMelanchtonpozmenil niektoré články viery („zmenené“ vyznanie)[25]pod zelenou ratolesťou ruty — podobne ako „veniec z ruty“ (časť saského znaku)	Pilarik_Turcico-Tartarica-crudelitas-Turecko-tatarska-ukrutnost.html.txt
Keby nebola vojna…(Rozpomienka.)Bol koniec júla.Vo všetkých domácnostiach martinských bolo riadenie, čistenie, pripravovanie. Večer sa ozývala dvorana Domu od spevu mládeže — tam prípravy k shromaždeniu „Živeny“ a Muzeálnej slovenskej spoločnosti.A všade o tom vraveli po domoch. Domáce panie prezeraly kurence a kačice, či majú už dostatočnú krásu a okrúhlosť. Ich dcéry, všetky tie pekné, mladé Viery, Oľgy, Aničky, Eleny, maly mnoho roboty, cez deň pomáhať mamičkám, pritom starať sa o bálové šaty a kroj, učiť sa divadelnú úlohu, a večer „na spev“.„Kto príde k nám na shromaždenie?“ bola stála otázka.Odpoveď — pre cudzieho aspoň — prepodivná: „K nám príde tetka s dcérami, traja cudzí mužskí a štyria bratanci…“Nebolo domu, kde by neboli očakávali hostí. Čím väčší dom, tým viac hostí a — tým neznámejší.Medzi starosť o rukavičky na bál sa plietla myšlienka, ako sa podarí cukrové, čo krásné dievča prvý raz samostatne upečie na shromaždenie, a myšlienka, či budú malé lakové topánočky dosť — malé sa miešala s myšlienkou, či príde „on“ — veď složil rigorozum…I v Muzeu, tejto našej perle, prípravy. Vážni a seriózni páni a dámy mali porady, rokovalo sa o dôležitej a významnej práci nášho slovenského života. A nad tým svietilo letné slniečko; utešené turčianske hory okolo Martina ako by rástly, aby videly, čo sa to tam robí dolu v doline…Všade v celom meste slávnostný ruch; v každom dome vôňa čerstvého pečiva a lakovaných dlážok, čisté záclony, kľučky ako zo zlata, deti a slúžky rozčulené, a hádam domáca slečna tiež…A letely zvesti mestom: 700 Čechov príde! 50 Poliakov! S Dolnej zeme 400 gazdov! Muzikanti sa cvičili, mládež doniesla nové pesničky, starší páni pripomínali manželkám čierny kabát, syn domáci prezeral elegantný frak a preklínal kamaráta, ktorému ho raz požičal, a mladé dievčatá sa usmievaly a šeptaly si spolu, ako — ach, len mladé dievčatá vedia si tak šeptať…A na šírom Hornom Uhorsku a Dolnej zemi cítili ľudia v prvé augustové dni ten sladký nepokoj, ako lastovičky, keď na jar sa k nám majú vrátiť: musia letieť, letieť, kým sa domov nevrátia.Tak i my Slováci.Ztratený ten rok, keď sme nemohli ísť na shromaždenie do Martina!…Prišiel konečne prvý augustový utorok.Ľudia na železničnej čiare z Prešporskej, Liptova, Oravy, Trenčianskej, Hontu, Šariša, Zvolenskej, Gemera, z Pešti a s Dolnej zeme, ťahaní magnetickou silou lásky k slovenčine, sa schádzali.Vlaky naplnené, stisk, hurt v Žiline, na Vrútkach — tam sa schádzajú železničné čiary. Pekný a dojímavý pohľad: starí páni farári, katolícki i evanjelickí, slovenská inteligencia so ženami a dcérami, a v krojoch slovenskí gazdovia. Ešte len i kolesá vlaku spievaly po slovensky: „Ja to urobím, ja sa ožením…“ kým naprataný hosťmi letel z Vrútok do Martina.A všade všetko po slovensky. Známi sa vítali, cudzí sa predstavovali, už bola medzi nimi magnetická sféra porozumenia…Na martinskej stanici stisk ľudu. Každá domácnosť vyslala niekoho čakať hostí. Prišli — a za pol hodiny bolo pár sto ľudí umiestených. Nezapomenuteľný Ondriško Halaša bol prvý „quartiermeister“.A zasa bolo počuť: U Mudroňov majú 30 hostí! U Dulov čakajú toho a toho! A kto je u Kohútov?… Redaktori mali plné ruky roboty — cudzí, či vlastne neznámi, lebo cudzí nám nikto neni, kto na shromaždenie príde — neznámi šli rovno do redakcie.Prvý večer: divadelné predstavenie. Dvorana nášho Domu sa napĺňa. Krásny obraz. Toľko ľudstva — a v srdciach majú tú istú myšlienku: Po roku sme sa zasa sišli! Priviedli sme i to, čo nám je najdrahšie, naše deti, aby sa zohrialy na ohnisku lásky k národu. Ďaleko sme roztratení, ale naše srdcia rovnako bijú, či Orava, či Dolná zem — jednako.Predstavenie sa začína.Opona sa zdvihne, majestátne žalostné zvuky „Hej, Slováci“ sa vlnia povetrím. A nám, čo žijeme osamotení na slovenských vartách, hrajú pri tom slzy v očiach… Na javišti stojí kvet našej mládeže. Dievčatá v krojoch zo všetkých slovenských krajov. Robia ich tie kroje takými peknými? Neviem; ale krásne sú. Tam stojí bruneta, čistý typ juhoslovanský, a popri nej blond dievča, ako zlato zrelej pšenice; pod tmavým obočím záhadne pekné oči. Pre niekoho, kto to prvý raz videl, nezapomenuteľný obraz.A v parteri mužskí, ženské, deti — mnohé v krojoch, iní vo večerných oblekoch. Všetko sa to zná, poznáva, kyvká si, prihovára sa známym. Bože, je to div? Už naši starí rodičia sa navzájom poznali!…Nálada počas predstavenia je výborná. Cigáni hrajú tie naše krásne slovenské pesničky, tvoria sa menšie-väčšie spoločnosti, politizujú, panie sa rozpomínajú na časy, keď ony prišly po prvý raz do Martina, a mládež — žije prítomnej kráse.Po divadle sa obecenstvo rozchádza, lebo zajtra bude najvýznamnejší deň.Mestečko ako by sa veselými očami dívalo na svet, cudzí hostia sa už o 10-tej predpoludním schádzajú, po hlavnej ulici blyštia sa bodáky žandárov. Na slovenskom Muzeu veje zástava, pravda, nemôže byť slovenská.[1]V dvorane Domu zasedá Muzeálna spoločnosť. Obdivuhodná je zaujatosť Slovákov za vedecké veci a za minulosť národa. Naše Muzeum je skvost a perla. S takou láskou sosbierané starožitnosti, tak krásne opatrované — veru sa nemusíme hanbiť zaň pred generáciami, ktoré za nami prídu a ktoré sú ešte v lone budúcnosti… I Živena zasedá. Umelecky krásne roboty našich žien, ľahučké, jemné, biele, ako sen zlatovlasého decka, sa skvejú pred nami, ani pri hermelíne sa nezabanbia. A ženy a dievčatá našej doby s napnutosťou načúvajú o „Živene“ — účty sa skladajú, návrhy sa robia.A zasa len ten cit radosti, keď sa človek obzrie: Koľko nás je, chvalabohu, koľko nás je! Krv rýchlejšie prúdi, srdce tuhšie bije.Je po poradách a prednáškach; obecenstvo sa schádza v dvorane Domu na spoločný obed.Sála sa chytro naplní — pár sto ľudí sa schádza; charakteristicky pekné tváre našich farárov, ostré profily, pekné šedivé vlasy, a napravo, naľavo naša mládež, naša budúcnosť. So záujmom a úctou sa dívam na nich: Vy máte staväť, keď my ostarneme; vy máte byť našou hrdosťou a pýchou — vo vás dúfame!Je jedna hodina.Obed sa začína.Obecenstvo si nenúteno posadá; známi sa grupujú — neznámym sa zdvorile a s vďačnosťou robí miesto.A razom slávnostná tichosť: utešené zvuky staroslavianskeho „Otčenáša“ zatrasú srdcami.Kto vtedy, v tom momente, neprecíti celý žiaľ a nádej, boj a túžbu nášho národa — nikdy Slovákom nebol!Počne sa obed. A medzitým sa zjaví na podiume náš milý, drahý Spevokol — a štebot dievčenských hlasov sa mieša s tmavými mužskými hlasmi.Nálada je výtečná.Začínajú sa prípitky. Vážne a žartovné, dlhšie-kratšie, ale všetky prednesené s vervou a slovenským temperamentom.Po spoločnom obede sa obecenstvo rozchádza, a večer je — pre mládež vrchol všetkého: slovenská zábava.Ó, ten prvý bál v Martine!Hodno je tomu k vôli prísť na svet. Aspoň tak myslia naše mladé dievčatá. Veď ich tu uvádzajú do našej spoločnosti, tu ich predstavia verejnosti…A všetky tie tmavé a blond hlavičky už týždne predtým snívajú o bále na shromaždení…A pekné sú tie naše dievčatá a ženy — a vedia sa i obliecť; vidieť ich tancovať je priam radosť. Podivne sa mieša v nich južný oheň so slavianskou melancholiou a dodáva im zvláštneho pôvabu, ktorého v tej miere tak ľahko žena druhého národa nemá.A naši mladí ľudia sú, chvalabohu, nie zunovaní, ustatí, ľahostajní — lakové topánky a malé biele črievičky lietajú ľahkým vzletom dvoranou.V pauzách hrajú Cigáni naše piesne, v bočných miestnostiach sedia páni pri vínku. Kamaráti sa sišli, a vážnejšie alebo veselšie rozhovory sú v prúde.Matky sa dívajú na dorast a myslia na dávno zašlé časy mladosti. „I ja som tu tancovala!“ im preletí mysľou, „a teraz už moja dcéra!“Malý, melancholický vzdych…Po polnoci je nálada na vrchole.Zabudnutý je aspoň na túto noc každodenný boj. „Život je predsa krásny“, vravia s básnikom nejedny červené teplé mladé ústa…I toto sa minie — noc ujde ta za hory, ružovým palčekom klopú zore na vysoké okná — farby, tiene sa zmenia, ustalosť i na mladých tváričkách, ale sladká, aká sladká ustalosť!…A on ju odprevádza až po dom — otec za nimi trošku vyzivuje — ale oni toho nepočujú a malá mašľa z topánočky, ktorá sa jej odtrhla, spočíva — na hodvábnom futre fraku…Ó, mladosť, ó, láska!…Na druhý deň predpoludním návštevy.Dievčatá sú také čerstvé, ružové, ako keby boly celú noc spaly — robia; chodia návštevy, kritizuje sa bál, tanečnice, víno a židovský hostinský.Popoludní vychádzka do hory „pod Stráne“.Takej zlej cesty, ako ta, a pritom toľkej veselosti na celom svete niet!Všetky koče, bričky, kočiare tiahnu von — i rebrovce sa vytiahnu, mládež je i s tým spokojná.Zaváňa ten vzduch podtatranský, za ktorým vždy túžime, čo by nás kde na svete vrhol osud. Čerstvosť, sviežosť svrčín v povetrí, belasosť neba a zlato slniečka oslavujú život a sladkosť života…Pod svrčinami sa už pečie „zbojnícka pečienka“, dym sa nesie s vôňou boroviek — v kole sa strojí mládež na tanec. Cigán ladí husle…Potom sa mládež porozchádza po hore, obecenstvo sa baví pod svrčinami, kde-tu sa začervená oplecko a líčko mladého dievčaťa.Prach je v slnci ako zo zlata, smiech a vrava, kde-tu polozapočatý spev; v čistom, čerstvom povetrí, s ustatosťou nevyspatej noci v očiach a údoch to robí dojem, ako keby sa to ani nás netýkalo… Cigáni hrajú: „Nebanovala bych“, tôňa melancholie sa spúšťa na horu, slniečko sa lúči, cez konáre svieti už nie zlatom, ale ružovou mäkkosťou.Niekto robí dymník — dym sa dvíha nad svrčinami, muzikanti hrajú: „Hojže, Bože…“Mladé hlasy spievajú — a krásna pieseň je hlboko dojemná.Posledný valčík na zlatom prachu kola — ešte raz sa zakrútia krátke sukničky, a pohľad do očú dievčaťa vraví viac, ako ústa smú ešte povedať.Koče sú už zapriahnuté, kone dupocú. Nikdy slniečko tak krásne nezapadalo, ako dnes, na Živeninej vychádzke!Darmo, treba sa rozísť — i slniečko si už rozmyslelo — razom je pod svrčinami tma, len dymník sa svieti…Ľudia sa poberajú domov.Trávička je čerstvá, padá rosa.Mládež ide pešo — ó, koľko sladkých, vážnych, rozhodujúcich slov už počula cesta „zpod Stráň“!Krásne to bolo — pominulo sa.Už štyri roky sme nemali shromaždenia. Pane Bože, daj, aby sme sa ho čím skôr dožili, aby sme neochladli, neustali, neodcudzili sa jeden od druhého a všetci od národa…Keby nebola vojna…[1]Tieto slová cenzor za vojny pretrel.	Ivankova_Keby-nebola-vojna.txt
1Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach?Hop, ale hop! Čože sú to za otázky v zábavníku Nitra?Tak je, páni moji a panie moje, prosím za odpustenie. Ja som veru myslel, že som v bruchoslavickom kasíne,[1]a medzitým to nie je tak, lebo stojím teraz pred veľacteným slovenským obecenstvom, najmä tým, ktoré číta Nitru.Musím teda ab ovo začínať, aby aj moje láskavé obecenstvo vedelo tak, ako každý bruchoslavický obyvateľ — či je ženského, či chlapského pohlavia — vie, ako sa pán Šúplata oženil a ako sa to stalo, že si priam na Tri krále tohto roku pojal za svoju vernú a úprimnú manželku terajšiu teda pani Šúplatovú.Náš nastávajúci dej pripadá na koniec minulého a počiatok prítomného — nie storočia, ale roku. A zato táto prvá slovenská noveletka je dačo najčerstvejšie v našej literatúre tohto nielen roku, lež aj — očúvajte — tohto storočia! A preto ja viem, čo už čakať môžem od láskavého čitateľstva: samú úctu, samú poklonu, samé uznanie, samú chválu, lebo ja samý prvý podávam slovenskú noveletku na ukážku a na pochválenie.To očakávam, vopred sa osvedčujúc, že už raz bez chvály spisovateľom byť nemôžem, ale najmä spisovateľom takým zaslúžilým, spisovateľom prvej slovenskej noveletky.Náš dej sa začína na Silvestra a skončí sa na Tri krále. Naša noveletka bude teda: Od Silvestra do Troch kráľov.Ecce — aká to novitas![2]A ešte keď pomyslíme, že je to čas, čo len priam teraz odišiel, zadivíme sa, ako Nitra k takejto novinke prísť mohla. A to všetko nielen nám, ale aj pánu redaktorovi na nemalú česť slúžiť musí. Nech pritom mlčím o najväčšej výhre láskavého čitateľstva, ktoré sa tak zabaví pri prvej slovenskej noveletke ako pri nijakej inej.Ale, aby nám dakto nepovedal, že sa len sami chválime, bár sme ináč presvedčení, že dobré sa samo chváli, pristúpime už radšej len k samej historke.*Na Silvestra večer sedel vo svojej chyži pán Šúplata Ďorď, aspoň sa on takto podpisúval, keď komu maličké napomenutie ohľadne zloženia interesu alebo kapitálu posielal. Bol to, ako už teraz každý šípiť môže, slovenský kapitalista.Toto bude náš hrdina, takže sme mohli bezpečne aj po jeho mene našu noveletku pomenovať a ani kritici zo Včely by nám to neboli mohli nadhadzovať ako zlé; ale máme pätnásť príčin, pre ktoré sme túto prvú slovenskú noveletku len tak pomenovali, ako stojí už na jej čele napísané.Teda nášho Šúplatu znali celé Bruchoslavice ako bohatého kapitalistu, všetky bruchoslavické panny ho mali vo svojich lajstroch ako mládenca zapísaného, klebety kmotier ho každú jeseň a každý fašiang ženili a páni Bruchoslavičania, čo dolu Váhom išli, znali ho tiež dobre a vyhýbali mu na ulici jeden pred druhým.Mal on všetkého dosť, len jedného sa mu nedostávalo, len jedno nešťastie ho naháňalo, a to bolo — neborák Šúplata nemohol sa oženiť!— Hí, — zhíklo razom sto na vydaj súcich panien.— Hí, to je zázrak — pokračujú v začatej piesni udivené Klebietkoviech tetky.[3]Ale ináč je nie, náš Šúplata, hoc priam bol bohatý ako rarášok, predsa sa nemohol oženiť a i teraz, na Silvestra večer, nachádzame ho v rozpakoch lásky a ženby.Bol on zavčerom už ako na isté u Kačenky Kriklákoviech, ale že tatko nechce Kačenke viacej ako päťtisíc vyčítať, odišiel náš hrdina nahnevaný a teraz sa priam pristrojil a vystrojil k druhej, lebo čože je jemu nájsť si frajerku? Tisíce má, dom má, všetko má — milý pán boh vie, čo je to, že sa len oženiť nemôže!Oholil sa teda na Silvestra tak hladučko, že hoc priam ten ostrý čas dosť bol sporý v oraní jeho okrúhlej tváričky, predsa tak ulízane vyzeral, ako čo by ešte len k štvrtému krížiku sa poberal, bár kto ho dobre znal, vedel, že dnes o polnoci vhabe do piateho. Doťahoval on teda priam päťdesiateho roku svojho života.V tomto teda okamihu, v ktorom mu čas toho päťdesiateho Silvestra na chrbát vytína, rozmýšľa usilovne o tom, ako by už predsa raz mohol zlomiť tie reťaze mládeneckej slobody. Lebo to povedať musíme, že sa bol pánu Šúplatovi tento stav slobodný už celkovito spríkril a znechutil. Tak to obyčajne býva pri tých starých mládencoch, že sa im aj to, po čom prv pachtili, naposledy zneľúbi.Pán Šúplata sedel pred zrkadlom, a my, aby sme sami nemuseli opisovať nášho Ďorďa, postavíme len to zrkadlo pred láskavé čitateľstvo, aby ho samo vidieť mohlo. Ale zrkadlo musíme opísať.Cez prostriedok beží hrubá čiara, a to je rozpuklina skla — vari bolo veľmi silné a od sily sa puklo. Jeho rámiky a malý fioček boli z hrubého papieru, pooblepované pekným, kvietkovaným papierom. V tomto puknutom zrkadle vidieť krivý nos a nadrapené oko. Ale to sa len tak zdá, lebo Šúplata má nos ešte dosť rovný a jeho oko je tiež na svojom mieste. Vlasy sa mu na hlave trochu pobelievajú, ale čo sa ktorý len trochu väčšmi zabelie, hneď ho pán Šúplata čímsi potiera, takže keď vstal od zrkadla, jeho hlavička ani len nemyslela na šediny. Ale aké sú oči, to sa v zrkadle nedá dobre vidieť. Už neviem, či sú ozaj také akési pomútené, a či je sklo na ňom zaprášené a pomastené, keď ho Šúplata vždy prstami utieral, aby len dobre mohol všetky biele vlásky vidieť a tak každý natrieť. Zuby má pekné, čierne ako havran a komu sa také páčia, nemá nič nad ne krajšieho. Postava sa celá síce v zrkadle nevidí, lebo nevážilo päť centov a neviselo na dvoch klincoch od povaly až po zem, ale nakoľko sa dá súdiť podľa hlavy, ktorá celé zrkadlo zapĺňa, nie je malá.Naveky sedieť nemohol, to sa vie, najmä keď sa kamsi strojil. Zato hybko skočil zo stolice a dal sa prechodiť po svojej chyži a sám so sebou rozprávať.— No ale ad animam[4]ma už viacej Silvester nenájde v tomto stave! Akokoľvek, ale ak by s tou Ľudmilou Hovorkoviech tiež nič nemalo byť, pojmem si za ženu tú najchudobnejšiu meštiansku dievčinu v Bruchoslaviciach na truc všetkým tým bohatým frajlám! Ale seba predsa nedám za päťtisíc zlatých! Ebugatta![5]Ja mám len na hotových veksľoch stotisíc a Kriklák sa mi nehanbí päťtisíc so svojou dcérou dávať. A keby nemal, už by som ani slova nepovedal, ale takto — mohol by si za šťastie pokladať, že som sa otrel o jeho dom a len za to jedno päťtisíc odrátať!Tu zamĺkne a trie si čelo tak, akoby chcel z neho jednu tisícku vyvalchovať. Po dlhšom rozmýšľaní, prechádzaní sa sem-ta, krútení hlavy, vyvalil sa na posteľ prikrytú kobercom, z ktorej ale odrazu vstal a akoby tým hodením sa na posteľ šťastná myšlienka bola do jeho veľkej hlavy vletela, takto sa dal o nej nahlas rozmýšľať.— Hm, hm, to je pravda, že Ľudmilka sa vraj za kýmsi iným blázni. Toho sú už plné Bruchoslavice. Ale akože by aj nie! Mladé je to, pekné je to, ohnivé je to, a Šúplata Ďorď bol už vtedy do sveta súci šuhaj, keď ktosi pánbohvie kde bol! To je všetko pravda, ale, ebugatta, za stotisíc veksľov sa čosi len môže a ktosi by rád bol, keby toľko hárkov papieru na spisovateľské čarbaniny mal, ako ja tisícov mám. Nuž a naposledy, ebugatta, čože chce aj sama Ľudmila! Nechže sa probuje najesť tej svojej krásy — a inšie čože má? Keď sa Hovorková nahnevá, nuž vnučka pôjde do služby. Že je ona dedička, to je pravda, nuž ale priam zato musí tak tancovať, ako jej babka hvízda, a keď by sa mi takto stará naklonila, vnučka si veľa nepomôže.Hore sa teda, Ďorde, hore sa, len okolo starej sa zakrúť! A táto sa mi pozdáva, ebugatta, len toť nedávno sa mi pekne na ulici prihovárala! Že vraj —,Herr von Šúplata,[6]prečo sa nepáči aj k nám dakedy? Ej, ej, už hen do Kriklákov vedia nazerať?‘ — A držiac ruky vo vreckách na zásterke, tak sa ku mne tvárou nakláňala, až to radosť bola! ,Nech sa páči, nech nás navštívia‘, tak ešte zďaleka na mňa volala. Ani raz nepoviem, že táto osoba dačo nezmýšľa. A čo sa bohatstva týka, to viem, že ak lepšie nestojí ako ja, tak ako ja iste stojí. Role má všade tam kde ja, bola by komasácia hotová; a mimo toho má v Mlákach, pod Šibenicami, v Lašidovej, a všetko hodné fľaky lúk a nivy a v horách tiež pekný táľ. — No, ad animam, to by bolo, to bude, Ďorde, hore sa!Celý naradovaný, vysmiaty, vytešený, držiac pravú ruku na brušku, ľavou rozhadzoval v povetrí a prechodil sa po chyži, chvíľami zas si svoje vymastené vlasy uhládzal, k lícam pritláčal, až naposledy pekne potíšku si aj širák na hlavu postavil, nový kaput[7]vykefoval, čižmy ručníkom trochu pooprašoval, trstenicu so strieborným okutím vzal do ruky, až sa takto šťastne namyslený a nacifrovaný na nové vohľady vystrojil. Len chvíľa ešte a — nik by ho nebol viacej doma našiel. Ale vtom ho jeho vlastná kuchárka musela zabaviť a zadržať.Bol to pekný domáci výjav zo života jedného bruchoslavického boháča a priam zato škoda by bola nevidieť ho celý celučičký.Náš Šúplata nedržal veľa na kuchyňu a ako dôsledný Bruchoslavičan nasledovne ani na kuchárku. Jeho Ilona bola kus obyčajného človiečika s tým, pravda, neobyčajným znamením, že na jednu nôžku trochu zatŕhala, pritom ale hrbatá nebola, aj zuby ešte dosť husté mala, sprostučká bola tiež, to je síce pravda, ale keď si pomyslíme, že bola zas veľmi schránlivá, verná a spravodlivá, teda aj to ta ušlo a pre pána Šúplatov tichý a pokojný dom mala aj tú krásnu cnosť, že bola už väčšmi stará ako mladá a mladá chasa nemala sa za kým vláčiť.Priam na Nový rok, teda zajtra podľa nášho vyprávania, minie sa dvadsať rokov, čo spravodlivo u Šúplatov slúži, a tak je už celkom zrastená s domom nášho Ďorďa vystrájajúceho sa do vohľadov.Teraz teda, ako chcel Šúplata na zálety ako krahulec zo svojho hniezda vyletieť, plný myšlienok, ktorými bude strieľať do srdca babky a vnučky, otvoria sa dvere dokorán a dnuka vojde jeho dvadsať rokov spravodlivá kuchárka Ilona. Vpálila dnuka tak hybko, ako čo by nikdy nebola na jednu nohu šmatlala. Ukrývajúc dákysi kúštik papieru pod zásterou, počala skoro detinskou radosťou štebotať.— No, kamže, kam, takto vystrojený, mladý pánko? Neviem, či už takto do druhého Silvestra svoji budeme, oni už čosi naozaj zmýšľajú, a dobre majú. Hovorím, prvý raz teraz od dvadsať rokov, že dobre majú, lebo veru mne sa už tiež odnechcieva toho služobníckeho chleba. Prv som sa bávala tej panej, ale teraz, ako hovorím, nech len spánombohom hľadajú si dáku.Pri týchto rečiach tak zaľúbene hneď na svoju ruku, hneď na svojho pána pozerala, že sa naposledy samému pánu Šúplatovi, ktorý sa ináč k Ilone ukazoval mrzutý, zachcelo zvedieť, čo sa Ilone porobilo.— Nuž, hovorteže, Ilona, hovorte, čo vás také dobré nadišlo, že ste takej dobrej vôle? — prihováral sa Ilone Šúplata, nepokojne prekračujúc z nohy na nohu a usilovne po kuchárkinej ruke okom strieľajúc.— Ej, nie tak, mladý pánko, — odpovedala Ilona, — nie tak chytro, ja mienim tajomstvo svoje…— Á — tajomstvo! Teda tajomstvo, — pretŕhal pán jej reč.— Áno, áno, tajomstvo moje chcem u seba zadržať až do istého času, ktorý nie je ďaleko. Oni nech len idú, kam sú tvárou obrátený, ako hovorím, prv som sa tých ich záletov čosi-kamsi bávala, ale teraz už tie časy pominuli a ja ich sama k frajerke vystrojím.A pozrúc na zavretú ruku, rozosmiala sa.— Hehehe, mladý pánko, nebudem ja tak dlho s touto ceduľkou chodiť a na sobáš čakať, ako oni s tými ich papierikmi za ženou chodia a sobáš hľadajú.— Nože, no, nerob daromné histórie, a povedz, čo to máš v ruke, vari si dáku šajnu[8]našla! — a hľadel akosi závistne na ruku.— Aha, šajnu, — skočila mu do reči Ilona, — veď šajnu, hej, hej, šajnu, ale akú šajnu! Keby také šajny mali, sami by im boli radi. Len neviem, či mi túto šajnu budú môcť, mladý pánko, premeniť, už čo sú priam aký bohatý, ale premeniť ju — a vtom si čosi rozmyslí a s tajomstvom vybúši, akosi víťazoslávne pred Šúplatom rozvinujúc žreb z veľkej lutrie.Šúplata, zazrúc žreb, ani nevedel čo robiť od veľkého hnevu, hneď sa chcel smiať, hneď hrešiť, čo mu to nijako do rozumu nešlo, ako jeho kuchárka môže tak nemilobohu peniaze do lutrie vyhadzovať, čo i tak za svojho života ani len raz neurobila.— Nuž ale kieho čerta sa vám porobilo, veď ste vari len nedali päť zlatých v striebre za tento kúštik daromného papiera?Ilona počala už z krivej nôžky na rovnú prestupovať, keď tieto slová očula, pomaly aj oči vypliešťala na svojho pána a nevedela si nijako vysvetliť ani tých päť zlatých v striebre, ani ten kúštik vraj daromného papiera, lebo si ona ani ináč myslieť nemohla ako tak, že v tom slova pravdy niet. Dala za papierik šesť zlatých v striebre, a to si môžeme myslieť, že by ich za daromný papierik nebola dala.Musí byť dačo vo veci! Ilona, bár bola už trochu poľakaná, predsa ešte nevypadla celkom zo svojho humoru a začala, rozumie sa, so smiechom:— Hehehe, mladý pánko, nedala som päť, ale šesť zlatých v striebre za tento papierik; ale to si — hm, to si veru vyprosím, aby mi ho daromným papierom menovali! A dvestotisíc zlatých, ktoré zaň dnes-zajtra dostanem? — Čo — dvestotisíc zlatých? Myslia si, že neviem, čo mi banka vyplatí za túto ceduľu?— Hahaha, och, ty biedna šmatlinoha, ešte mi banky bude spomínať! Ktože ťa to takými bankovými nádejami nakŕmil? Veď ja viem, že je to lós na dvestotisíc zlatých, ale ty, hus sprostá, musíš si pomyslieť, že takýchto lósov je nekonečné množstvo, z ktorého teba veru sotva vytiahnu.— Ale veď mne ten strapatý žid Renzef s istotou povedal, že akási banka vo Viedni bude túto ceduľu vari pozajtrajšku, či kedy, ale iste dosť skoro vyplácať. A to je žid statočný! — Takto odpovedala Ilona, ale Šúplata chytro odsekol:— Renzef je taký kmín ako jeho druhý kamarát a žid ako žid! Lež tajdi mi — keď si sa dala kmínskemu židovi ošudáriť, nuž maj si teraz! — Ale toto je hrozná vec — v týchto časoch všeobecnej biedy, hladu, drahoty a nahoty tak nemilobohu — koľkože, koľko? päť a či, hľa, vari šesť zlatých v striebre vyhodiť — a to pre nič za nič! Za kúštik papierika! A abys’ ešte aj to vedela, že sa takéto papieriky len za päť zlatých v striebre predávajú, ináč ani tento papierik, čo by sa ti priam kupec naň trafil, taký blázon ako ty, nepredáš! — Ale pätnásť zlatých takto vyhodiť! Tajdi, tajdi mi, nech na to ani nemyslím!Ale Ilone svitla pri týchto rečiach myšlienka, či by takto jej pán tento žreb od nej neodkúpil, lebo už bola plná strachu, že svojich pätnásť zlatých stratí, i tak aj ináč veľmi rozžalostená nad tým, že jej tak ľahko dvestotisíc z hlavy aj z vrecka pán Šúplata vyfúkol.— Nech si kúpia, mladý pánko, teda oni tento nešťastný papier, veď vari skôr ich ako mňa vytiahnu vo Viedni, a čo aj nie, nuž oni skôr znesú tú škodu ako ja! — Takto Ilona prosila Šúplatu, ale tým urobila reči koniec, lebo Šúplata div že sa neprevrátil spiatkom, čo sa mu tak hlava zakrútila a odrazu sa chytal za vrecko, aby vytiahol kľúč a zaprel chyžu.— Nedomŕzaj ma teraz, ty hus sprostá, čo ti to ide na rozum! Hahaha, no, to by som si pomohol!A tak sfúknuc sviečku horiacu na stole, pratal sa aj so smutnou Ilonou von.Po temnom pitvore ohlasovalo sa ešte dlho „pätnásť zlatých, pätnásť zlatých“, bár sa Šúplata už dakde po bruchoslavických uliciach šúpal. Keby v pitvore nebola tma, videli by sme tam skormútenú Ilonu, videli by sme ju, ako narieka nad dvestotisícmi a stará sa o svojich pätnásť zlatých. Ale takto pri tme čože poviem o jej parsúne, keď ho sám nevidím. Necháme ju teda, neborku, so žrebom pod žľabom a pôjdeme o jednu kapitolu ďalej.[1]kasíno— (z tal.) spolková miestnosť, spoločenský dom. V štyridsiatych rokoch minulého storočia sa podľa príkladu Budapešti zakladali kasína aj v slovenských mestečkách. Schádzavala sa sem panská spoločnosť na debaty a zábavu.[2]Ecce — aká to novitas!— (z lat.) Hľa, aká to novina![3]Klebietkoviech tetky— klebetné tetky[4]ad animam— (lat.) namojdušu[5]Ebugatta!— (maď.) zahrešenie[6]Herr von Šúplata— (nem.) pán Šúplata (von pred menom znamenalo šľachtický titul)[7]kaput— starodávny zvrchník[8]šajna— (z nem.) druh mince	Hurban_Od-Silvestra-do-Troch-kralov.txt
Pútnik[1][2]Chalúpka nedostavená,záhonček nedooraný;vzala voda — všetko vzala:zbohom, zbohom, rodné strany!Žírne dedov polia, prachyv mútnej Tise zanikajú;domovina holý kameň:zbohom, zbohom, rodný kraju!Zasej, čo chceš, na ten kameň,čo ti zrastie? Bodliak planý:dobre sa maj, slovenský kraj,zbohom, zbohom, rodné strany!„Kdeže ideš, šuhaj malý,bez cestičky? Nemáš zbroje!Tŕním, hložím po úskalídarmo zderieš nôžky svoje!“Idem, idem za tou vodou,idem dolu; — nájdem ja ju —nájdem moju otcovizeň:zbohom, zbohom, rodný kraju!Pôjdem, pôjdem až k tej Tisea od Tisy do Dunaja,a Dunajom na kraj sveta,kde sa nebo s morom spája.Pôjdem, pôjdem šírym svetombez cestičky; nemám zbroje.Budem volať za tou vodou:Daj mi moje, čo nie tvoje!Daj mi moje, čo nie tvoje;to pre teba večná bieda;hlienom ťa to kaliť bude,Boh — ten cudzie požiť nedá.A keď voda nepočuje,počujú ma šíre kraje;ozvú sa mi brehy mora,od nichž vlahou víchor vlaje.Keď ma more nepočuje,počuje ma Pán Boh z neba;On zem, slnce, more pohne:rodným krajom dá, čo treba.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.[2]Dobšinského prepis na liste F vo Fascikli nezhoduje sa s Bottovým konceptom, ale je pekne ucelený. Predpokladáme, že Dobšinský mal aj inú predlohu, preto odtláčame jeho odpis. Uverejnil ho v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 457 a prevzal i Škultéty do vydania Spevov r. 1909, str. 215.	Botto_Putnik.txt
SokoviaĽudová kresbaUž sama príroda postarala sa o to, aby tvorili dokonalú protivu.Prizrite sa im dobre. Sedia obaja na lavičke pod pecou, celkom jeden pri druhom. Z tváre Adama Klinčeka hneď na prvý pohľad vyčítaš, že v duši jeho vrie, ako keď sa varí voda v hrnci: sedí vypruženo, tu i tu hodiac plachý pohľad po zhromaždených a srditý na svojho druha. Ďuro Smolka naproti tomu hľadí veľmi pokojne, a súdiac podľa výrazu jeho tváre, myslel by niekto, že sedí pred pahrebou, čo sa v nej práve dopekajú chutné zemiaky, na ktorých sa strojí pochutnať si. Ani držanie jeho neprezradzuje úzkostlivosť: sedí si pohodlne, objemným chrbtom opretý o pec. Zdá sa, že celý obecný výbor, ktorý sedí a stojí tu s richtárom na čele, nezaujíma ho ani najmenej. Ba zdá sa, ani myšlienka, že sedí vlastne na lavici obžalovaných, nemá vplyvu na jeho duševnú rovnováhu. Ona je skorej vyrazená na tvári Adama Klinčeka, hoci je on nevinný ako novorodeniatko a len preto ušlo sa mu miesto pri Ďurovi, že on chcel by byť jeho nástupcom.Veru tak: Ďuro Smolka sotva už bude viacej hlásnikom kabanickým. Už dávno bolo to čosi zvrelo medzi vrchnými, že veru tak a tak, že už by mohol byť iný, a keď pred nedávnom i „fíra“ ozval sa proti Ďurovi, že nestojí nič, lebo vraj miesto toho, aby strážil, leží na peci, nuž veru hneď poctiví vrchní obce kabanickej zišli sa k Trnkovi a tam pri sklenici uzavreli odstrániť Ďura navždy z úradu. Ďuro slúžil už šesť rokov, za celý ten čas ani slova nebolo o inom hlásnikovi, ba už ani voľba nebola vyhlásená za tie roky, len vždy tak v tichosti užilo sa niečo. Nuž ale už to tak ďalej nemôže byť, preto aj hneď postavili mu protikandidáta v osobe Adama Klinčeka. Ďuro sa už dosť naslúžil, nech si odpočinie. Nech zas iný okúsi obecného chlebíčka. Sám Adam nadrazil, keď sa odporúčal všemožne na jeho miesto, že veď súcich ľudí dosť, načo si má iba jeden hrdlo drať. On by si dral veľmi vďačne, a ak by ho len došlo to šťastie, bude rád naveky.Tak, hľa, to ich dnes zviedlo. Teraz sa má rozhodnúť, či ozaj vyvolia iného, alebo či zostanú pri starom, keďže aj on má svoju stranu.Veru vážna to vec a otázka, a naskrze nie je div, že všetkých tu prítomných opanovala sviatočná nálada. Je ich plná chyža, ale všetci sedia a stoja ticho, pregĺgajú sliny vo výhľade na oldomáš, ktorý je vlastne hlavným aktom voľby, a vážne hľadia k stolu, kde zaujal miesto domový pán Jano Krúžik, richtár tunajší kabanický. Je sviatočne vyobliekaný, vlasy má, ako sa už pri takej príležitosti patrí, pekne starým sadlom namastené, a hoci je v chyži teplučko ani o Jáne, predsa natiahol na hlavu šlofaňu a klobúk, akoby sa vystrojil do hája. To kvôli väčšej vážnosti. Jeho tvár, z ktorej odráža sa akýsi tmavofialový, nosu podobný výrastok, je ešte červenšia než obyčajne: vidno, že je richtár rozrušený. Pri ňom sedí podrichtár z pravej strany, notáriuš cechu kabanického z ľavej strany a potom okolo stola, ako nasledujú podľa hodnosti, ostatní vrchní obce a cechu, jeden v halene, druhý v kabanici, jeden s klobúkom na hlave, spod ktorého vykukuje čierna vymastená šlofaňa, iný s barančou čiapkou — podľa toho, ktorý ako prispôsobuje sa móde a duchu času. No všetci temer majú krpce s návlakmi, jednakej veľkosti, akoby krpčiari celého sveta mali iba jedno spoločné kopyto. Nájdu sa síce i takí, čo majú čižmy, teraz sviatočné, hojne olejom namastené, že sa v nich môžeš vidieť. Ale to sú všetko majstri, prívrženci pokroku: mlynár Ježko, malý územčistý, švec Obuštek z mesta privandrovaný, hrmotný kováč, kolár Stehlík, no a jeden z hrdinov dňa, Adam Klinček.Veru i rúchom líši sa Ďuro Smolka od svojho soka Adama Klinčeka. Ďuro nosí sa pekne, ako patrí na človeka úrad zastávajúceho, tak po starosvetsky: oblek z domáceho bieleho súkna, halenu, krpce s návlakmi, šlofaňu na dlhých vlasoch vždy akurátne za uši sčesaných a na nej klobúk veľký, ťažký, vymastený, obdarený všetkými vlastnosťami klobúka, určeného na večné trvanie. Adam naproti tomu hoci je nie majstrom — iba jeho dedo že pochádza z rodiny tkáčskej, nosí sa remeselnícky: čierne šaty, krátky kabátec a čižmy vysoké, s rovnými sárami. Na hlave nosí v zime v lete čiapku z barančiny, no teraz nemá jej na hlave, ale drží ju v rukách a nemilosrdne ju stíska, akoby z nej chcel vymačkať svoje vymenovanie za hlásnika. Klobúk by mu nepristal a šlofaňa ešte menej. Jemu iba čiapka, vysoká, načervenkastá, o ktorej posmešníci poznamenali, že očervenela od jeho vlasov, lebo i tie sú akomak červenšie, než by mali byť. Ďurovi zas k jeho plnej usmievavej tvári iba klobúk a šlofaňa. Sedí mu na vlasoch hladko za uši sčesaných, akoby ju prilial, a veru veľa prispieva k jeho dobrodušnému vidu. Keď tak zrazu pozrieš naňho, ako sedí si s poloprižmúrenými očami, spokojný, usmiaty, nezdá sa ti inak, ako keby si videl mesiačik v úplnku, ktorému niekto vrchom pretiahol sadzami široký pásik. Adamove vlasy zas trčia dohora ako prihrdzavené klince, dodávajúc akéhosi roztržitého výzoru jeho tvári, ktorú ostrá brada robí ešte dlhšou, ako je skutočne. Oči má Ďuro drobné, sivé, tukom obrastené, z ktorých hľadí duševná rovnováha; Adamove oči sú čierne, nepokojné a dodávajú jeho tvári rozrušeného, sliedivého výzoru. Ústa Ďurove sú vždy na úsmev zložené, kútiky úst dobrodušne vytiahnuté do pol tváre. Adamove ústa sú vždy prísne zovreté ako meštek. Len dolu k brade ťahá sa od každého kútika ostrá črta, prezrádzajúca mysliteľa. Adam je hneď ako v ohni a neradno si zahrávať s ním: Ďurov nepokoj alebo neľúbosť poznáš iba z toho, že tu i tu pohne ľavým plecom. Adam, i keď je najlepšej vôle, má kyslú tvár, akoby zakusol do plánky; Ďurovmu hnevu zas neuverí nik, lebo je večne usmiaty.Stúp mu na nohu, a on tvári sa ti, akoby zhltol najsladší truskavec. Naproti tomu opováž sa v prítomnosti Adamovej povedať len toľko: „pst“ alebo „gagaj“, a svätosväte verím, že zatne sa ti do štice.Títo dvaja stoja teraz proti sebe ako sokovia, zápasiac o halapartňu a česť hlásnickú, a ešte ani teraz sa nedá tušiť, ktorý bude víťazom. Jeden i druhý má svoju stranu. Protivníkov i prívržencov. Za doterajšieho hlásnika Ďura Smolku sú všetci majstri i tí, čo nezasadajú medzi vrchnými, ale iba okolo pece; starší a vrchní zasa sú rozhodne proti nemu, najmä odkedy krčmár Trnka postavil sa na čelo jeho odporníkov. Jedni hotoví sú odňať mu halapartňu, odznak hlásnictva, iba preto, že Ďuro rád spí nad ránom, a nie zvečera, iní zas hotoví sú bojovať zaňho telom i dušou len zato, že nespí zvečera, ale nad ránom.Richtár Jano Krúžik zdvihol sa spoza stola, prešiel rukou po zátylku, odkašlal si a skúmavo popozeral po prítomných. Pred ním na stole položený je protokol. Písať síce ešte nieto čo, ale dodáva to vážnosti tejto dôležitej chvíli. I ceruza tesárska, na palec hrubá, položená je pri ňom, hotová poprechádzať sa po jeho prižltých listoch, na ktorých nepísalo sa už šesť rokov. Odvtedy, ako zvolili Ďura za hlásnika. Vtedy nebohý Bukva, vtedajší richtár, napísal doň makavými písmenami: „Na žiadosť všetkých tu zhromaždených a neinače všetkých poctivých vrchných obce ustanovuje sa Ďuro Smolka za nášho hlásnika kabanického — až potud, pokud by sa v dačom neprevinil. — Oldomášu sa vypilo na jeho rováš za päťadvadsať groší šajn, ostatné užilo sa z obecného.“ Odvtedy, ak by sa bolo zapáčilo moľom, mohli protokol zjesť, nik by im nebol prekážal, a ceruza, keby bola zo železa, mohla hrdzavieť do vôle.„Milí páni a poctiví vrchní!“ začal richtár slávnostným hlasom, keď si už odkašlal a pohladil si zátylok. „Ako viete, zišli sme sa v túto hodinu, aby sme rozhodli, čo, ako a kto bude naším hlásnikom. Nuž ja neviem, ako chcete… Toť Ďuro slúžil nám verne a poctivo, tak ako sluší a patrí, ak takto ináče by nič nebolo proti nemu — ale…“Richtár zastal, akoby mu zrazu jazyk odsekol, a popozeral dookola. Všetci poslúchali nábožne, ako sa pri takých príležitostiach sluší a patrí. To ale mala byť známka, že vrchní obce sú za Adama.„No,“ ohlásil sa podrichtár, „veď čo sa toho týka, ublížiť mu božechráň! Ale reku nič netrvá na svete večne — — Ja myslím, že už môže byť iný…“Adam sa nepokojne pohniezdil na lavici — Ďuro ani plecom nepohol.„Veru tak,“ prevzal slovo zasa richtár, ktorý by bol rád už skorej prepadol cez šteklivú otázku voľby. (Oni sa takto ináče veľmi znášali; ba vari práve preto sa teraz richtár tak obrátil proti nemu, že boli až priveľmi dôverní. Ďuro vedel všeličo, čím sa mohol richtárke privďačiť: stalo sa niekedy, že sa richtár chcel u Trnku s niekým počastovať trochu dlhšie, ako bolo richtárke po vôli: uzrozumení s Ďurom ľahko vymysleli nejakú „nočnú stráž“ alebo čo. Richtár si posedel, počastoval sa a Ďuro stál na stráži, ak by richtárka šípila niečo. No v poslednom roku Ďuro začal sa prichyľovať viacej k richtárke, lebo ona začala si ho nadchádzať hriatym a sladkým rozólišom — a richtár cítil sa odvtedy pri ňom ako v blízkosti bomby, ktorá každú chvíľu môže vybúšiť.) „My takto proti Ďurovi nič nemáme, ale majú iní. Nedávno idem tak po polnoci od Trnku,“ richtár obzrel sa k dverám, „stretnem fíra. No, reku, pán fíra, strážia nás, strážia? — Strážim vraj, veď vraj hlásnik nestráži: teraz som mu bol dobrý odpočinok zavinšovať.“Okolo pece medzi mladšími strhol sa smiech: Ďuro očervenel trochu a stiahol šlofaňu na pravé ucho. Všetci vedeli, prečo ho skrýva.„Ja, fíra nie je blázon!“ ozval sa spoza stola notáriuš cechu, kmotor Adamov. „Hrozný človek! Ani sa nenazdáš, a tak ťa pokuníruje, že do smrti nezabudneš. A nehľadí, či za šticu, či za ucho, či na chrbát alebo kde inde. Najlepšie vyhnúť…“„Veru tak!“ skočil mu bystro do reči Adam, nadhodiac sa na lavici. „Keď si netrúfaš, radšej sa vráť z kratšej cesty. Ono by to bolo: obecný chlieb jesť a na peci vylihovať. Ale to nejde. Alebo jedz a oči na rázsochy — alebo nejedz a vylihuj. Ja by inak…“Adam sa zarazil, že dal tak veľmi najavo svoju túžbu za halapartňou, a rýchlo umĺkol. Ďuro neprestával sa usmievať.„Ja ver’ nedbám — mne je veru jedno,“ povedal, pohnúc trochu plecom, ale tváriac sa, akoby sa mu chcelo veľmi zívnuť. Vidno, že je diplomat: keď kupuješ, jednaj, akoby si nepotreboval, a kúpiš. — „Ja som si už svoje vystál, nech si zas iný. Rád budem, namojpravdu — nech skúsi! Aj žena bude rada. Co sa ma naprežehnávala neraz! ,Ty vraj len za obec — len za obec! O svoje nedbáš, nech len obecné nezhynie!‘ Nuž aspoň budem pekne pri svojom. Aj čižiem sa zašanuje, aj od ženy pokoj. Ja ver’ nedbám.“Tvár richtárova zažiarila veľmi prívetivo smerom k Ďurovi, ale strana Ďurova je sklamaná. Ten, za ktorého, čo len zo zvyku tvoriť opozíciu, prichystali sa do boja, poddáva sa pri prvom útoku. Sú rozmrzení.„Ja, keď vy tak, ale my nie!“ ozval sa tlmočník krpčiar Ondráš; nevidno ho od zeme, ale hlava bystrá a kriku za troch. „Vy ste už raz na hlásnictvo ako zrodený — aj hlas máte, ako patrí.“Ďuro pozrel naňho veľmi povďačne, Adam hodil zúrivý pohľad. I richtár sa zaškaredil.„Čože: hlas! Hlas má aj iný,“ odvráva veľmi mrzuto. Vidno, chce striasť Ďura z krku obce za každú cenu. „Keby len o ten spánok nebolo! Hlásnik nemá spať, ale má byť ako, neprimeriavajúc, ten psík: strážiť ustavične, chodiť sem-ta, aby sa kdesi čosi nestalo. Ale toto: sotva odhlási deviatu alebo v lete desiatu, už na pec. Trafil by sa niekde oheň — čo potom? Alebo príde fíra — čo mu povieš? Ešte obec bude mať opletačku… A ešte keby spal zvečera, ale nad ránom… I hodiny má nanič: ledva osem zvečera, on už ide s deviatou. Hotový neporiadok.“Richtár hovoril tieto slová veľmi ticho, ustavične sa obzerajúc k dverám, za ktorými tušil svoju Evu. Všetci vedeli, prečo richtár tak prízvukuje tie hodiny: to skoré hlásenie bolo na príčine, že vrchní, s richtárom na čele, vzbúrili sa proti Ďurovi. Keby spal hneď zvečera, to by mu odpustili, ale že najprv odhlási a len potom vylezie na pec — to mu naveky majú za zlé. A akoby nie: takto sa veľmi často trafí, že cez deň je nejaká súrna práca v obci: tu sa predáva paša, tam sa vymeriava hora, tu sa jednajú majstri, čo majú robiť do školy válov alebo do fary rebríčko — tu sa robia účty, tu sa koná to alebo to. Pritom je vždy dosť škraty, hrdlo vyschne, jazyk div nestrudovatie — treba ho ovlažiť. Ide sa pekne k Trnkovi, zasadne sa, užije sa niečo. Zabaví sa v dobrej vôli a pritom pretriasajú sa všelijaké otázky, smerujúce ku prospechu obce. Vtom zaznie ako hlas hromu Ďurovo: „Uderila deviata…“ A tu potom, akoby ich razom z vreca vysypal, prihrnú sa ženy, hneď jedna, hneď druhá, tretia, štvrtá — až ich plno, a ty chceš-nechceš, musíš ísť domov. Dokazuj, koľko chceš, že je ešte iba pol, že Ďurove hodiny nestoja ani starého čerta — nepomôžeš si ani akomak. A to len preto, že Ďuro rád spí od polnoci, a nie zvečera. — —„Ja myslím, že je to nie najväčšia chyba, keď aj trochu pospí,“ ohlásil sa kolár Hrčka, ktorý veru nie bez príčiny zastával Ďura. Bol vdovec, žena poň do krčmy neprišla, bolo mu jedno, či ísť domov o polnoci, či až nad ránom.„I spánok je od Boha. A vari ešte lepšie, že spí nad ránom: vtedy už zlodej nepôjde. Ten iba do polnoci.“„To nie je pravda!“ odporoval notáriuš. „Do polnoci sú ľudia hore tu i tu, ale potom každý ide na svoj pokoj a zlodej má slobodnú ruku. Mne tiež ktosi vlani nad samým ránom jarku potiahol… I na dubce sa ide zrána…“Kolár vtiahol sa medzi dvoch voličov ako zajac do brázdy. Prívrženci doterajšieho hlásnika popozerali na seba. Vrchní sa akosi zvlášne uškŕňali. Vidno, notáriuš udrel na šteklivú stranu. Všetci, čo zastávajú Ďura a jeho raňajší spánok, majú na to vážnu príčinu. Koľko ráz ide sa o tom čase, keď hlásnikovi prichodí ešte bdieť nad bezpečnosťou zvereného mu majetku občanov, s volmi alebo koníkmi na lúky alebo do ďatelinísk; alebo ide sa do panského na dubce. Vyberie sa, čo treba a čo sa vo dne vyzrelo, a ide sa domov. Nevidí živý duch. Ak by hlásnik spal zvečera, a nie nad ránom, ľahko by mohol niektorého prištipnúť.Izbou zavládla na chvíľu rozpačitá tichosť, takže bolo počuť, ako richtárkina šatka šuchoce o kľučku. Richtár sa začal nervózne hrabať v protokole. Vedel, že Eva tú neistotu dlho nevydrží a príde čochvíľa dnu voľbu rozhodnúť. A veru nebodaj na Ďurovu stranu; zatočí tak, že si všetci vrchní nedajú rady, a bude zas, ako bolo. Jej sa to jeho hlásenie páči: vždy prvá doletí k Trnkovi. Ona nebodaj má v tom prsty, že Ďurove hodiny predbehujú. No škoda bolo obávať sa richtárovi: richtárka mala návštevu, a čo ako chcela, nemohla sa jej striasť.„Milí páni a poctiví vrchní!“ ohlásil sa richtár netrpezlivo. „Keď sme sa už zišli, nuž niečo konajme. Čo teda, koho si žiadate za hlásnika?“Adam sa pohniezdil na lavici; tvár mu vyrážala nepokoj a ústa boli raz tak zovreté ako inokedy. Ďuro sa usmieval ako obyčajne, ale predsa dosť často pohol plecom, z čoho sa dalo súdiť, že je nie taký ľahostajný, ako sa zdá.„Nuž azda by už dobre bolo obzrieť sa za iným,“ vraví ktosi pri stole. „Ďuro sa už dosť naslúžil, zíde sa mu trochu odpočinku. Toť Adam by vari nezohrdil zastať ho…“„Čo by som zohrdil!“ ohlásil sa Adam, ochotne vzpriamiac sa v celej výške, takže Ďura asi o hlavu prevyšoval: „ja by vďačne — len by ste chceli. A slúžil by som tiež verne, ešte inak ako ktosi. I vojakom som bol — Bosnu poznám ako vlastnú dlaň. I regulu znám.“„Nech je Adam!“ „Adam bude!“ ozvali sa prívrženci Adamovi ako jedným hlasom, že ani nepočuť odporujúcich výkrikov Ďurovej strany. Sám Ďuro je prekvapený takou väčšinou. — Čo som im len urobil? — diví sa, ale predsa sa ešte usmieva pritom. Verí, že i on má svojich verných.„No, veď ja nedbám,“ opätuje zas celkom ľahostajne; „vyvoľte si, koho chcete, ale mne svätý pokoj a poctivosť až naveky! Vari som neslúžil verne — či čo?“ Uprel oči významne na richtára, ale ten akosi veľmi sa zadíval do protokolu. — Vyhýba mi, — myslí si Ďuro; — ale počkaj, uvidíš, čo sa ti ulezie — —!„Čože, o vernosť sem-tam,“ vraví richtár akosi zlostne, isteže zbadal Ďurov pohľad. „Keby len o ten spánok nebolo! Ale my takého viacej nemôžeme mať, čo iba na pec, iba pod perinu ako baba. Trafí sa v obci oheň, treba ísť zvoniť na poplach — a hlásnik na peci. Alebo príde v noci fíra — a hlásnik na peci. Tebe je nič, ale do mňa ako sršeň: ,I vy ste taký — i vy ste taký!‘ A potom tie hodiny: vari o hodinu idú prv ako iné.“„Veru tak,“ prevzal slovo notáriuš, keď všetci zanovito mlčali; „ani sa nenazdáš, už hlási deviatu, a potom akoby uťal: celú noc nič.Adam v duši jasá; vidí, väčšina je na jeho strane. Chce sa mu poprekárať Ďura.„To on robí ako, neprirovnávajúc, zlý kohút, milí páni!“ vraví so širokým úsmevom. „I ten, ledva vylezie na pánt: kikirikíí, kikirikíí — a potom celú noc mlčí.“Ďuro zazrel bokom naň. „Ty budeš vari onakvejší?“„Pravdaže, ja i zvečera, i o polnoci, i nad ránom! Mňa nemusí fíra dvíhať kolbou z pece. A dolapím — hoc i myšku!“Na tvárach niektorých tu zhromaždených vidno sklamanie: každý má nejakú veľmi-veľmi tajnú žiadosť. Jeden by rád, aby sa horlivosť hlásnika obmedzila iba na dopolnoc, iný zas na odpolnoc. I richtár akoby sa bol zamrzel. Rozpačito ďube ceruzou do stola.„Veru súci človek!“ ohlásil sa Ďuro, ktorého plece už pohybovalo sa dosť zhusta; „ani hlásnického parsúnu nemáš.“Adam vyskočil a zastal prostred chyže. Postava dosť vysoká, ale tenká, že sa obávaš, aby sa nezlomila. Kabát len tak visí na nej ako na kolíku. No v tvári hrdý úsmev — vidno, sebadôvera väčšia ako váha tela. „A toto je čo?!“ možno vyčítať z jeho tváre.„Ani haleny nemáš!“ ohlásil sa Ďuro zas.„Čo by nemal — keby som len chcel! Kúpim si aj dve, nie jednu. Ale ja nechcem halenu, lež kožuch. Veru kožuch — taký dubenák. To je i pekné, i tepla dá za tri haleny. Radšej doplatím. Dám desať zlatých — alebo dám i viac.“Všetci mlčia; Adamovým dôvodom nemožno odporovať: kožuch je naozaj pekná vec. Najmä ak sa ti podarí kúpiť hodne dlhý, dobre na olejovo zafarbený, s čiernou barančou obrubou a červenými kožtičkami krášlený.„Ani hlasu nemáš!“ doráža Ďuro zas, no akýmsi veľmi žiaľnym tónom.„Nemá hlasu! Nemá hlasu!“ zajasali Adamovi protivníci.„Čo by nemal,“ odŕhal richtár. V chyži začína byť dusno na nevydržanie, v hrdle páli, jazyk vysychá. Šťastie veľké, ak nechytí sa pípeť. A voľba sa len ťahá do nekonečna — — „Nože, ukáž, že máš hlas!“Všetci zatíchli. Adam sa postavil prostred chyže, tak po vojensky, nie inak, akoby už stál pred všemohúcim „fírom“. Odkašlal, uvoľnil si nákrčník a začal zvoľna známu hlásnickú nôtu:„Opa-tr-hujte svetlóóó, oheň, — aby — nebol ľu-ďom — škoden! Spo-čí-vajte s Pahaháá-nem Bohém — Udderila…“„Pst!“ zaznelo razom spod pece.Adamovi zaseklo sa v hrdle, kolená sa mu podlomili, vlasy, zdá sa, očerveneli ešte väčšmi a rastú do výše — razom vypadol z úlohy herca. Hodil sa k Ďurovi, pokojne sediacemu na lavici. „Kožkár, kožkár!“ volal, zúrivo mu kmášuc dlhé riedke vlasy. No ani ten neostal dlžen: Adamova tuhá štica len tak prašťala pod jeho tučnými prstami. Nech ich zavčasu nerozdvoja, strhne sa medzi oboma stranami ukrutná pračka.Vie Ďuro, čím najskorej dohnevať svojho soka. To nešťastlivé „pst“ je blenom jeho života. Keby toho nie, bolo by mu ani v raji. Ale všade ho prenasleduje — ešte i pri takejto vážnej veci!Adam Klinček je takto veľmi súci, sporiadaný gazda; len ho kazí, že je závistlivý. Nech sa uprázdni v obci nejaké miesto, už či hájnické, či hajtmanské a či nejaké iné, na všetko je hotový. Ba i do remesla by sa chytil. Tak sa stalo, že keď umrel kabanický gajdoš, starý Filúz, na jeho preveľké nešťastie skrsla v Adamovi myšlienka, či by nebolo výhodné ujať sa opustených gájd. Úmysel nasledoval čin: šiel zrovna k žene nebohého, gajdy zjednal a začal prehúdať. Sedel celé dni pod pecou s gajdami na ruke, vopred predstavujúc si svoju gajdošskú slávu. No netrvalo dlho, v susednej, len rozsiahlou močarinou oddelenej dedinke strhli sa dve svadby, na každej bol treba gajdoš. Ale čože, keď na celom okolí bol iba jeden gajdoš od remesla! Núdza železo láme — rozhodli sa za Adama. Ten namastil si čižmy lojovou sviečkou, pozostalým škvarkom pretiahol vlasy, aby lepšie priliehali, a takto vyparádený, s gajdami cez plece prevesenými, vykračoval si do susednej dediny. Na svadbe prijali ho, ako sa patrí — boli radi, že nezohrdil, a počastovali ho hriatym. Potúžil sa, nadul gajdy a začal prehúdať. Bolo by išlo všetko dosť hladko, ale jedno trochu Adama nepokojilo: tá druhá svadba bola práve v dome naproti, a čo hral majster-gajdoš, to žiadali svadobníci i od Adama. Sprvu šlo to ako-tak; ale zrazu gajdoš v druhej svadbe zahúdol akúsi divnú nôtu, o ktorej chudák Adam nikdy ani nechyroval. Svadobníci kázali, aby hral i on. Počúval, proboval, trímal gajdy, preberal prstami, ale či tá sláva, ktorej sa mu dostalo ako gajdošovi, a či užité potúženie bolo na príčine, že zmiatli sa mu nôty — nedajbože za ním! Namáhal sa všelijako, pot rinul sa mu cícerkom z čela, a svadobníci len doliehali, aby hral. Tu, keď už videli, že mu to len nejde a nejde, a keď už hostia z druhej svadby začali robiť poznámky, oborili sa zle-nedobre na gajdoša. On, vidiac svoju neroveň, nečakal ďalšieho, ale pustil sa kade ľahšie, okolo humien a cez ploty, a svadobníci za ním, teraz už viacej zo žartu. V náhlosti zabudol odopäť gajdy z ruky, tie pri každom jeho skoku prenikavo zvrešťali, akoby chceli tlmočiť zúfalosť svojho gazdu. Na jeho veľké nešťastie práve v ten deň pohnal richtár kabanický opravovať brehy onej močariny, a tak honba na nešťastlivého gajdoša odohrala sa pred očami celej obce. Adam zďaleka počul ich pekelný smiech — ale počul i krik svojich prenasledovateľov a v smrteľných úzkostiach bol by skočil zrovna i do očistca. Ešte jeden dušu prerývajúci výkrik gájd, vytlačený kostnatým ramenom Adamovým, a úbohý gajdoš už väzel až po hrdlo v močarine. Náhodou vybral si práve najhoršie miesto, a ešte klesal nižšie a nižšie dolu ku dnu. Videl, že sa blíži jeho posledná hodinka — no starosť o gajdy, za ktoré dal celé tri zlatky, nútila ho napäť posledné sily. Dvíhajúc ich nad hlavou, zavolal zamierajúcim hlasom: „Pst! ga-gagaj-dy retujte!!“Pomohli mu von z bariny, očistili ho, ale to zúfalosťou vynútené „pst! gagaj…“ naveky prischlo na ňom. —Na krik pribehla dnu richtárka. Vie, že sa sokovia pochytili trochu, ale robí sa veľmi vážnou a rozpačitou. Inokedy, keď ide o obecnú vec, jej hlas nebýva posledným; no dnes, na svoju veľkú zlosť, musela byť von: žena Adamova, jej sesternica, priniesla jej šitie, a veru iste náročky práve dnes, aby sa richtárka bavila s ňou a nemohla kortešovať za Ďura. Vie ona, prečo by to robila: v krčme bývajú časté schôdzky (Trnkova Kata je ako kvet), vrchní si posedia, upijú si, a keby viac, možno richtár nepotrafí rovno… No len šuchnúť Ďurovi, on odhlási — a je pokoj. Hja, ženská politika!Berie sa rovno k svojmu chránencovi Ďurovi. Ten už zas sedí pokojne, i kútiky vytiahnuté do pol tváre, akoby to nič; na čele naviera mu roh ako dobrý palec. Adam hrabe sa po zemi: zbiera chlpy vlasov, čo mu Ďuro vysnoval.„No, veru ste mu dali!“ spraskla richtárka rukami. „Ale máte svedomie človeka takto doriadiť? A ešte svojho hlásnika!“Richtár sa nadhodil na lavici: tu ju máš! teraz začne ona, bude sa zas pretriasať všetko pekne od začiatku, a ak len Eva bude chcieť, ľahko vykoná, že Ďuro zas dosadne na miesto hlásnika. Ak len neurobí nejakú prietrž, voľba pretiahne sa možno do polnoci. Iné teraz nepozostáva, ako uchýliť sa k nejakému úskoku.„Čoby hlásnik!“ vraví celkom vážne, drgajúc lakťom prísediacich vrchných. „Už je po jeho hlásnictve! Toť Adama sme si vyvolili… Veru tak!“ potvrdzuje s dôrazom, vidiac všeobecné zadivenie prítomných, a otvára protokol.„Vyvolili sme, vyvolili!“ jasá Adamova strana. Prívrženci Ďurovi sú zmätení od veľkého divu: veď ešte ani dobre reči nebolo a vraj „sme si vyvolili!“ Nemôžu pochopiť — začudovaní hľadia na Ďura. I on je zadivený nad richtárovým úskokom. Vidí, že proti mocným nepomôže si nič — i všetky protesty jeho strany budú márne… Hlavou preletela mu zvláštna myšlienka. Pochytil najbližšieho svojho priateľa, kolára, za halenu a pošeptal mu čosi do ucha. Ten pochopil hneď.„No, keď sme vyvolili — vyvolili sme, milí páni!“ vraví kolár hlasne, aby všetci počuli. „Jednota mysle nadovšetko, keby sa nám to aj neľúbilo. My ustúpime; len aby vám, milí páni, ten hlásnik vyhovel! — Veď uvidíme, ako bude —“, a obrátiac sa k Adamovi, dodal: „Nebanuj, braček, že sme ti robili nesnádky. Nech ťa Boh živí!“Adam ochotne priskočil k stolu, aby podpísal protokol. Medzi majstrami ozval sa tlmený smiech. Len richtárka je rozmrzená, a rozpačito šúchajúc ruky o zásterku, berie sa von. Takého posmechu sa ešte nedožila, aby sa za úradovania jej Jana rozhodlo niečo bez nej. Je veľmi rozhorčená a rozžialená za Ďurovými službami.„Ale musíte dobre strážiť!“ cvikuje krčmár Trnka. „Zavše mi ktosi chodí po dvore, okolo komory. Nebodaj nejaký zlodej. Budem rád, keď ho dolapíte.“„Oj, dolapím — bohuprisám, dolapím!“ duší sa novovyvolený so žiariacou tvárou. Richtár zatvára protokol a kladie ho na lavicu. Hoci vykonal, ako chcel, je akýsi rozpačitý. „Veď vy poznáte, za čo je toho ríf,“ pošeptal mu Ďuro, keď prešiel okolo neho; „neviete, čo si púšťate za golier…“Všetci sa poberajú von, hlasne rokujúc o priebehu voľby. Ďurova strana hundre ešte čosi o neporiadkoch, ale ide tiež. Už sa všetci vyhrnuli na preddomie — i Ďuro medzi nimi. Robia sa, akoby chceli každý rovnou čiarou domov.„No, poďte sem, na túto stranu,“ ťahá natešený Adam podrichtára za rukáv; „aj vy, pán richtár, poďte s nami! Aj vy ostatní, milí páni! Dám niečo naliať.“„No, teda, teda vo meno božie!“ rozhodol richtár po krátkom premýšľaní. „Keď ste nás vy nezohrdili, nesmieme ani my vás.“*Sedia u Trnku pekne okolo úzkych dlhých stolov, a veru všetci v onej sviatočnej nálade, ktorá vyplýva z vedomia dobre vykonaného skutku. Richtár zasa za vrchstolom ako pri voľbe, pri ňom podrichtár, notáriuš a ostatní vrchní, ako nasledujú podľa hodností. Krčmár Trnka veselo sa zvŕta po izbe; roznáša ten dobre zaslúžený oldomáš, čo sa užije na rováš novovyvoleného hlásnika Adama Klinčeka. I Kata, žena Trnkova, mihne sa tu i tu izbou — no hneď zasa zmizne. Vie, že jej muž nerád, keď ona posluhuje. Je mladá, nech sa šetrí. Na to je on, aby poslúžil. No má to ešte i druhú príčinu: Trnka je takto veľmi súci a dobrý človek, ale strašne žiarlivý. Kata je mladá, a on už bol starý mládenec, keď sa zobrali; nuž mu vari preto neprestajne akýsi červík vŕta v hlave. Kata sa síce boží neraz, zaklína ho, že od tej starosti nech mu ani jeden vlas neošedivie, ale on šedivie „navidomoči“.Ako vravím, všetci sú veľmi dobrej vôle, nevynímajúc ani tých, čo boli proti Adamovi. Sprvu boli trochu na richtára rozhorčení, že tak znevážil slobodu volebného práva, ale výhľad na dobrý oldomáš ich skrotil. No a potom Ďuro pošepkal im čosi, čo ich veľmi rozveselilo. Zhovárajú sa so svojimi volebnými protivníkmi veľmi vážne, ale chvíľami im zahrá na tvárach akýsi šelmovský úsmev. Ďuro je tiež medzi nimi. Po hneve uňho už ani stopy. Tvár mu zas prijala na seba dobrodušný mesiačkový výzor, kútiky úst sú zas tak pekne vytiahnuté do pol tváre, a plece, pohybovanie ktorého tlmočievalo bystrejšie prúdenie krvi, je úplne na pokoji. I šlofaňa sedí mu pekne na vlasoch do hladka uhladených. Ťažko veriť, že len pred hodinou boli také rozkmásané. Ba keby nie ten neodškriepiteľný corpus delicti, sinavý roh na jeho čele, zaverili by ste sa, že už najmenej mesiac nebola porušená tá duševná rovnováha, čo mu svieti z tváre.„Nehnevaj sa, braček!“ vraví, chytajúc Adama za kabanicu. „Čo sa stalo, stalo sa, ale to všetko ešte môže byť dobre. Nech ťa Boh živí!“Vidno, že je Ďuro veľmi dobrý človek, konajúci podľa učenia kresťanského: i toho, kto ho urazil a ukrátil, hotový je prosiť o odpustenie. To poukazuje na jeho inteligenciu. Adam — to už tvrdšia nátura.„Nechaj ma,“ odvráva zlostne; „keby teba nie, mohol som mať šticu celú, a tu teraz aká špata.“ (Adam naozaj má hodnú lysku na čele, čo mu stadiaľ Ďuro vykmásal vlasy.) „Čo mi len žena povie?“ trudí sa ďalej, škrabúc si mrzute zátylok. „Namojpravdu, papekom ma vyženie predo dvere — takú ovcu ošklbanú!“„No len sa už nehnevaj: horšie bolo, a nechválili! Zarastie, ani sa nenazdáš. Hľa, ja tiež akú ohavu na čele, a mlčím. Nie som taký zlý človek, ako ty myslíš. Hľa, i miesto som ti postúpil…“„Veru pekne postúpil — keď musel!“ zasmial sa Adam. „Keby mňa nie, bol by iný, ak by si ty nebol. Veru nie. Na takého človeka sa nemožno viacej spoľahnúť. Ty vraj ,len za obec — len za obec‘! V mechu by si ju vynosil — keby si mohol.“ Chyžou zaznel neviazaný smiech. Richtár núti sa do vážnosti, ale i pri všemožnom úsilí uškŕňa sa i on. I vždy vážny Trnka chechce sa pri nálevni.Dobre vedia, čo Ďuro nosieva v mechu!Ďuro Smolka je takto veľmi súci, sporiadaný gazda, ale jednako i on má svoj „blen“ keď i nie taký horký, ako Adam svoje „pst“. Závistník ako Adam je nie, ani žiarlivý ako Trnka, pijan tiež nie, ba ani taký nie, ako — no slovom: Ďuro bol by takto veľmi akurátna nátura, keby nemal jednu náruživosť — náruživosť horšiu od všetkých ostatných: Ďuro kupčí s koňmi. A to na svoju preveľkú škodu. Ide na každý jarmok v okolí, kúpi koňa (na šťastie nie za veľmi veľkú cenu: sotva dá raz toľko, ako stojí koňova kožka), vypije oldomáš a ide v ružovej nálade domov. Pravidelne kúpi vždy dobre, chváli sa každému, zvoláva všetkých známych, aby šli pozrieť jeho kúpu. Tí ochotne idú, chvália, chvália — Ďuro ich počastuje, uctí, ako sa patrí; ale hneď, ako sa rozídu, už plná dedina chýrov, že má Ďuro „novú kožku“. No Ďuro nepočuje hany, ba iste nevidí ani chudé vyčnievajúce rebrá svojho tátoša — je ešte vždy spokojný. Ale o tri — štyri dni sa už neusmieva tak veselo, škrabe si zátylok, pohybuje ľavým plecom. Ale keby sa ti nelenilo na piaty-šiesty deň zájsť si za humná, videl by si Ďura vo veľmi dôvernom rozhovore s Cigánom Jožom; no a potom na druhý deň ak by si si zasa postriehol za humny, videl by si Ďura s veľkým vrecom na pleci utekať od koliby. Jeho obsah neukáže ti ani za všetky poklady sveta tohto, ale môžeš veriť, že nesie kožku zo svojho tátoša, ktorému zaráčilo sa na večný odpočinok. Vidno: nemá Ďuro v kúpe šťastia, no zanechať túto preňho trochu drahú zábavu nemá sily. Nebodaj narodil sa na prenešťastnú planétu. A jeho Dora vari tiež; veď i jej dotýka sa to veľmi žalostne. Keby toho nie, takto ináče bolo by im ani v raji. Jedine tie „kožky“ zastierajú jasné slnko ich manželského blaha. Tie sú príčinou, že Dora neraz vŕši sa na Ďurovi. No nemyslite si, že Ďuro nemá pritom nijakých výhod: poznajú ho všetci židia-kožkári, „tykajú“ si s ním, častujú ho „sladkým“, keď sa zídu niekde. Ale k nemu do domu nejde ani jeden. Kedysi bol sa im zatáral do revíru akýsi smelec, tiež kože skupujúci; napravili ho k Ďurovi. Ako vravím, Ďuro je takto veľmi akurátna, sporiadaná nátura, ktorú ťažko vyraziť z koľaje — nuž skoro na neuverenie, že žid na spiatočnej ceste preskakoval po dva ploty naraz a ani poklad Dariov nebol by ho zvábil do kabanického chotára.Hľa, toto je Ďurovo „pst“! No môžbyť, že kedysi i to poslúži mu k dobrému. Lebo sa ľahko trafí, že jeho kupci-odberatelia, tí, čo tykajú si s ním a častujú ho „sladkým“, onedlho zmyslia si poctiť ho listinou, v ktorej vymenujú ho za svojho čestného člena. Alebo, možno, dostane zlatú medailu ako najhorlivejší dodávateľ tovaru. — Len škoda, že jeho spoluobčania nevedia oceniť jeho zásluhy o kupectvo a priemysel, ale prenasledujú ho posmechom a prezývkou „kožkár“. No na jeho veľké šťastie je Ďurova povaha akási zmiešanina flegmy a sangvinizmu, a tak ľahko sa nenahnevá. Len „kožku“ od neho nekupuj, kožkárom ho môžeš pomenovať. Ešte sa ti aj usmeje.Tak i teraz. Sám Adam nechápe, ako sa Ďuro môže smiať s ostatnými. On čakal, že sa zas pochytia za pačesy ako u richtára.„No vidíš, aký si ty!“ vraví Ďuro veľmi dobromyseľne; „ja sa chcem zmieriť, a ty takto — ohňom by si na mňa sypal!“„A vari cigánim?“ domŕza zas; vidno, rád by Ďura dopáliť za každú cenu. „I prvý týždeň ti jeden zdochol…“„Čoby nezdochol, však nebol na iné súci,“ vraví Ďuro zas celkom pokojne; vie, že tým Adama veľmi zlostí. Všetci sa smejú — i Trnka sa uškŕňa. Kata už dávno v komore spí sen spravodlivých — svedomie na pokoji.„Mňa neprevedieš — oj, veru nie!“ chechce sa Ďuro, vidiac Adamovu dlhú tvár, keď ho vonkoncom nemôže priviesť do úzkych. „Mňa nedopáliš ani za celý široký svet. Veru nie. Ja som vždy dobrej vôle, lebo neznám pána nad seba. A nebojím sa ani čerta rohatého.“Adam sa zasmial srdito. „Keby nie tvojej Dory…! Myslíš, že neviem? Oj, veru viem! Aj nedávno som videl spoza plota, ako ťa kmásala za uši. Vtedy, vieš, keď si toho Faku…“Výbuch smiechu, ktorý teraz nasledoval, využil richtár a vykradol sa sticha von. Nespozoroval ho nik. Boli už viacej ako v dobrej vôli, a pálenky ešte vždy dosť. Čo sa nevypije na rováš Adamov, užije sa z obecného — tak ako vždy. Hlásnika sa tiež neboja, sedí tu medzi nimi, môžu sa zabaviť, dokiaľ chcú. Môžu sa ženy škrkať — dnes sú oni pánmi.O chvíľu podotkol bývalý hlásnik, že mu je sparno, a vyšiel von. Za ním pomaly vytratil sa jeden, druhý z jeho priateľov. Všetci mizli vo dvore v tmavej kôlni.I Adam sa zobral; nadišlo ho vedomie novej povinnosti. Hlásiť nebude, aby si hneď na prvý raz nepohneval niektorú stranu, ale iba tak mlčky prejde dedinou, aby sa niekde niečo nestalo. Ľahko by mohli zlodeji využiť príležitosti a voľakde narobiť škraty.Vracajúc sa naspäť hore dedinou, na ceste v bok k humnám vedúcej zazrel akýsi tieň. Vhuplo mu do hlavy, čo Trnka hovoril, že mu zavše ktosi komoru obchádza: čo, keby to tak zlodej?! Posmeliac sa, zašiel medzi humná, nasledujúc akúsi postavu, čo sa pred ním plietla. Chvíľami počul šuchot, a keď dochádzal k Trnkovej stodole, videl celkom jasne, že ktosi ide pred ním do dvora. Opatrne šiel za ním, ale zrazu stratil sa mu celkom. Adam si to nemohol vysvetliť; prešiel po dvore, nikde nič, iba pri komornom oblôčku, čo bol hodne vysoko pod strechou, akoby sa čosi šerelo. Pošiel bližšie — chcel volať na pomoc, ale zasa si pomyslel, že škoda by bolo zobudiť Katku Trnkovu. Ľahko zľaklo by sa, chúďa, mladá žienka…! Vtom zaznel z kôlne náramný hurt — a hneď čosi ako tisíc centov zvalilo sa z vrchu naňho a zvalilo ho na zem. Teraz už vedel, že sú to zlodejské nástrahy — ale predsa mal ešte toľko duchaprítomnosti, že lapil to „čosi“ oboma rukami: našmátral návlaky a ohromný krpec.„Rata, ľudia! kmín, zlodej!“ ozýval sa do nočnej tmy víťazoslávny hlas Adamov.Vtom hrozitánsky udrelo ho to „čosi“ po tvári, že zazdalo sa mu, akoby celý svet bol v plameni. „Budeš ticho?! to som ja!“ znelo to spod neho, dobíjajúc sa silou-mocou hore.„Hej, ale mi posvietil!“ kričal Adam, metajúc sa na zemi, ale nepopúšťajúc svoju korisť. „Ľudia boží, ratujte!“ volal, čo mu hrdlo stačilo.Priskočilo mu asi šesť chlapov na pomoc — medzi nimi Ďuro Smolka. Tma bola ako v rohu, ale oni na div chytro pochopili, kde a čo sa robí. Strhol sa huk; ale predsa celkom jasne bolo počuť, ako päste dopadajú na domnelé zlodejské chrbty. Začal sa ozývať i nárek novozvoleného hlásnika: „Mňa nebite! mňa nebite!“ — „To som ja — to som ja!“ volal druhý, akýsi známy hlas zúfalo.Vybehli i tí, čo boli zostali v krčme, a priniesli svetlo. Adam, hoci údery neprestávali — čo iste namierené boli na zlodeja — vypukol vo víťazoslávny jasot. — „Chytil som — chytil!“ volal, hrabúc sa zo zeme.Trnka priskočil so svetlom a posvietil na domnelého zlodeja.„Híí — nech som Kubo! veru chytil!“ zvolal so zadivením. „Človeče, veď sú to toť náš richtár!“Všetci zostali veľmi zadivení. Bol to naozaj Jano Krúžik, richtár kabanický, teraz, pravda, vo veľmi žalostnom stave. Ďuro, zdalo sa, ide skapať od divu.„Nuž ale ste to vy?“ opýtal sa ho, veľmi sústrastne pozerajúc mu do tváre.„Pravdaže ja,“ odvetil richtár, vystierajúc sa, akoby sa nič nebolo prihodilo. „Však veru nemáte rozumu: takto so mnou zachodiť. A ty tiež — sprostý!“ obrátil sa k novovyvolenému hlásnikovi, ktorý stál tu celý rozžialený. Keby sa mu kus zlata bolo v hrsti v nič rozplynulo, nebol by býval taký začudovaný, ako keď domnelý zlodej nebol zlodej, ale richtár kabanický.„Čo som ja vedel!“ vyhováral sa rozpačite, omakávajúc si rameno, čo mu richtár pri páde k zemi prištikol. „Kto by si bol pomyslel, že ste to vy?!“„Ba čo ste tu hľadali?“ spýtal sa krčmár Trnka, nedôverčivo pozerajúc tu na richtára, tu na oblôčik podstrešnej komôrky. No ten bol akurátne zavretý… Nemohol pochopiť…„Ja, človek nevie, kde ho aké nešťastie čaká!“ prevzal Ďuro slovo, keď richtár, zamestnaný uväzovaním krpca, čo sa mu v tej trme-vrme zošmykol, akosi dlho váhal s odvetou. „Čo sa stalo, stalo sa — už sa to viacej neodstane. Ešte dobre, že je nie horšie!“„Veru:dobre!“ ohlásil sa Adam žalostne. „Tebe je dobre, keď si nič nedostal, ale ja! Vari všetky kosti ste mi dolámali!“„Nerob si z toho nič, braček!“ utešoval ho Ďuro s vážnosťou, o pravdivosti ktorej by ani sám neveriaci Tomáš nebol pochyboval. „Kto sa chce biť, musí tam byť. To tiež patrí k tvojmu stavu. Nechceli sme — a ako sme ťa posvätili na prvý raz! A čože ešte, keby sme boli schválne! Nech ti Boh pomáha!“Všetci prikývli hlavami. Ale tým starším, ktorí boli do ostatku v krčme, nechcelo to akosi do hlavy, ako sa mohlo stať toľké nedorozumenie. Len Trnka akoby chápal trochu…Richtár, ktorý už medzitým zas nadobudol duchaprítomnosti a vážnosti, zobral sa domov, ale vzali ho ešte so sebou do krčmy a po prestátom posilnili pálenkou. No i Adama museli: veď neborák stal sa skoro obeťou svojej priveľkej horlivosti.Ako sa to všetko takto mohlo stať? opýtate sa. Ja neviem. Spýtajte sa Ďura: ten sa darmo neusmieva, ani len tak podaromne nevyťahuje kútiky úst o tretinu vyššie ako obyčajne. Ten zná — ale nepovie. Keby povedal, vedeli by ste, prečo bol taký zmierlivý naproti Adamovi, prečo mu bolo sparno v chyži krčmárovej. I to by ste vedeli, kto to bol, čo plantal sa pomedzi humná a čo zmizol Adamovi pred samým nosom v Trnkovom dvore. A možno i to, skadiaľ spadol richtár hlásnikovi za golier.Ale on je v tej veci nemý ako hrob.Na druhý deň povolal richtár Ďura Smolku k sebe a pri zamknutých dverách dlho sa zhovárali. Richtárka — na svoje veľké nešťastie — práve bola zašla svojmu starému robiť „od úrokov“, lebo tá voľba neposlúžila mu akosi, nuž počula len toľko, že richtár, vyprevádzajúc Ďura, povedal: „Ty si už raz líška, Ďuro!“ A Ďuro sa usmial.O týždeň sa zišli zas vrchní obce kabanickej do richtárovho domu, a keď Ďuro svätosväte sľúbil že dá svoje hodiny dokonale opraviť, zas ho vyvolili za hlásnika. S tým novým to nijako nejde: nemá ani hlásnického parsúnu, ani hlasu ako sa patrí, ani haleny.Ďuro je už raz ako stvorený za hlásnika…Aby vyhovel jednej i druhej strane, nejde spať nad ránom, ani je nie hore do polnoci, ale ľahne si pekne zvečera a spí do rána.	Podjavorinska_Sokovia.html.txt
Ešte kvietokBlížim sa k 80-ke. Tu som. Celý svoj život kvitnem. Kvietok hľadí na vás. Nie starec.Koňa netreba biť, keď ťahá. Každá hodina na ceste ho šibe.Slnko je nevysmudené v peci neba. Padá na vinič, aby bolo víno.Ide byť neskoro v noci. Nebojím sa tmy. Prídem tam, kde milujem. Mám slovenský sprievod.Poviem trpiacim: Ukážte sa mi! A ukážu mi Krista. Zem je z jeho ohňa.Vojdem do záhrady, poviem: Bože, tvoja je robota. Tu kvitneme. Nechodíš po opŕchnutých lupienkoch.A keď vidíš slabý vzrast, šepkáš nám: Popolievajte! Nejdeš so sekerou na kvety.Nenesieš vietor. Nezanáša nás prach. Ten nesadá na ľudí, ktorí trpia.Veď každý z nás by mohol byť burinou. Ale Božie deti sa nemenia na iné.Nie je nekonečná naša púť. Peši ju konáme a peši objedáme kriačky s malinami.Krajín je všade dosť, ako našich rokov. Nestarnú, vedeli sme vždy o nich. Kvitli i nekvitli.Pred nami pevné sú obzory. Víchor neodháňa hory. Chcel by. Nejdú.To sladké i to trpké tu rastie. Dych majú hlboký aj jahody, aj trnky.Všetky plody sú k nám priateľské. Nechceme žiť tam, kde nik nohu nevloží.Plamennému motýľovi otvoria sa celé priesady ruží. Priletel podľa slnka.Kvietky jemu patria. Či je ráno, či večer, on sa na nich popasie.Pre nebo sme ovečkami. Večite. Večnosti Božej čas nič neuberie.Ešte sa zahľadieť do kúta raja, kde sa Pán Boh prechádza. Kde sa krajšie obliekajú lúky.Svätožiara svätých je sila do výšky. Vzletieť spokojne, i z karavány rokov.*Milovať! Ešte mať poéziu! Ešte kvietok!	Dilong_Este-kvietok.txt
ListIvan!Odpusť, že využívam Tvoju neprítomnosť a týmto spôsobom tak nešetrne sama spretrhávam aj posledné vlákenká nášho posvätného zväzku. Vieš, som iba slabá žena. Nemám dosť odvahy predstúpiť so vzpriameným čelom a s jasnými očami pred Teba a vyjaviť Ti celú pravdu tak, ako sa v poslednom čase ustálila na dne mojej duše. Nenašla by som k tomu dosť pohotových slov a viem, Tvoj pohľad by ma vyplašil, zavrátil a umlčal skôr, ako by som Ťa stačila presvedčiť, že všetka námaha pozliepať znovu tie úbohé čriepky, ktoré ešte zostávajú z našej lásky, bola by márna.Takto, keď mám istotu, že som v celom dome sama, že v nijakom kúte Ty nestriehneš na môj pohyb, nestopuješ moje oči, moje myšlienky, keď viem, že ma nemôžeš ani prekvapiť a vyrušiť náhlym príchodom, môžem skladať pokojne vety tohto priznania, ba i tak triezvo, aby si nemal pochybnosti o mojich úmysloch a aby si ich prípadne mohol neskoršie použiť i pri súdnom pojednávaní ako usvedčujúci doklad.List nechám náročky na stole v kuchyni, aby Ti padol do očú hneď, keď vstúpiš. Prečítaj si ho pokojne do konca a nezaťažuj si hneď hlavu zbytočnými starosťami. Zariadila som všetko tak, aby si mojím odchodom neutrpel ani mravnú, ani hmotnú ujmu.Vari Ťa nemusím o tom ani veľmi presviedčať. Veď vieš veľmi dobre, že od tých čias, ako sme sa stali predmetom verejnej mienky, správala som sa vždy tak, aby ani tieň hanby na Teba nepadol. Na Tvojej strane bola ľudská mravnosť i božie prikázanie so všetkými odpustkami a milosťami, ja som sa podobrala niesť kríž pokorenia. A týmto činom to potvrdzujem. Odteraz i tí ľudia, čo mali pre mňa v očiach aspoň ľútosť, budú ma považovať za obyčajnú pobehlicu, ktorá nemôže dosiahnuť ani ľudskej ani božej milosti, lebo nesie biľag prekliatia a večného zatratenia. Naproti tomu Ty máš všetku úctu. Zostávaš čistý, bezúhonný a hlavne vážený. Bude záležať na Tebe, ako dlho si zachováš také pekné cnosti.Malého Kamila si nájdeš pri rodičoch. Tam mu zatiaľ neumália. Má dobrý dozor i opateru a Ty sa už postaráš, aby mu ani láska nechýbala. Veď bol vždy Tvoj. Zavčasu si si vedel zaistiť v jeho srdiečku bezpečné miesto a stále si sa staral o to, aby Ta odtiaľ nikto nevytlačil.Ako vieš, sotva som ho pocítila vo svojom živote, už si bol naňho zvedavý. Neustále si sa ma naňho vypytoval. Vodil si ma po lekároch, listoval si v učených knihách, aby si mal o ňom nejakú predstavu, keď si ho ešte nemohol vidieť. Ba stávalo sa neraz, že som Ťa pristihla, keď som sa nocami prebúdzala z nepokojného sna, ako opatrne prikladáš svoju ruku na môj vypätý život, vyhmataváš hroblinky a vlnenie na ňom, aby si aspoň tak mal pocit tej materinskej blaženosti, ktorú som vtedy prežívala ja osobitne, a aby si ho prevzal vari do opatery skôr, ako Ti ho ja budem môcť vložiť do rúk. To ma zavčasu presvedčilo, že nosím Tvoje dieťa a že ja mu budem iba pestúnkou.A nemýlila som sa. Čím viac odrastal od mojej krvi, tým úplnejšie si ho prejímal do svojej. Nestačilo Ti, že si mu venoval všetok voľný čas vo dne. Pod zámienkou, že sa veľmi pri ňom vyčerpávam, staral si sa oňho aj v noci. A hoci si ho mal stále na rukách a hltal si ho očami, zadúšal bozkami, hoci si večerami na posteli pred spánkom robil s ním celé predstavenie, mne si zazlieval každý, i najmenší pokus, ktorým by som sa bola chcela k nemu priblížiť, aby sa vraj veľmi nerozmaznal.Ako dobre. Teraz si môžeme riešiť náš prípad ľahšie. Keď odídem, dieťa naozaj nič nestratí. Netreba mu ani nič vysvetľovať. Načo nafukovať tak zavčasu chmáru v jeho nevinnej dušičke. Beztoho by nepochopilo priepasť, ktorá sa medzi nami vyhĺbila. A ak predsa vznikne na jeho srdiečku nejaká ranka, netreba ju rozjatrúvať spomienkami.Zatiaľ úlohu gazdinej prevezme Tvoja sestra Mária. Zhovárala som sa o tom s ňou a bola ochotná. Sľúbila mi, že sa bude o Tvoju domácnosť starať,kým sa vrátim. Myslela tým, dokiaľ si Ty nedovedieš novú gazdinú do domácnosti. Lebo hoci som jej povedala, že odchádzam iba na pár dní k tetke do Hnúšte, viem, že ma porozumela, a len preto prízvukovala,kým sa vrátim, aby mi lúčenie trochu spríjemnila. Vždy mala jeden prst na mojom srdci. Vari jediná s úprimnou účasťou sledovala utrpenie, ktoré ma pomaly, ale iste odplavovalo od Teba. Prvá spozorovala môj hriech, a predsa ma nezavrhla, ako neskoršie urobili skoro jednomyseľne ostatní. Ba, kedykoľvek sme sa stretli, jej otvorený a teplý pohľad, vrúcne slová a jasný úsmev dodávali mi silu znášať aj Tvoje nešetrné výbuchy podráždenosti. Som teda presvedčená, že Ti bude dobrou oporou v dočasnej samote a bude Ti vedieť vysvetliť všetko, čo sa Ti bude zdať v mojom liste ešte nejasné.Snubný prsteň, ako aj ostatné šperky, ktoré si mi podaroval, nájdeš na obvyklom mieste v krištáľovej skrinke na nočnom stolíku. Nevzala som si odtiaľ nič. Odchádzam tak, ako som bola pred rokmi ku Tebe prišla. Beriem si len cnosť chudobnej nevesty, ktorú si Tvoja rodina tak vysoko cenila, že zabudla dožadovať sa vena, a Tvoju mladosť, lebo sa nazdávam, že mám iba ja na ňu právo.Odpusť mi, že Ťa na ňu nešetrne upozorňujem. Akokoľvek doliehajú na mňa ťažké chvíle lúčenia a akokoľvek mi rozrušujú myseľ trpké slová priznania, ktoré už mám pre Teba pripravené a ktoré, viem, uzatvoria Ti navždy priechody ku mne, keď sa obzerám za seba a zvíjam do klbôčka pomotané vlákenká svojho života, nevládzem sa ubrániť čerstvým spomienkam na tie chvíle, keď sme prežívali spolu čistú lásku, a musím Ti ich pripomenúť, aby si mal dôkaz, že moje rozhodnutie nevyplynulo iba z nedostatku citu k Tebe.Vari sa pamätáš. Stretli sme sa v Sklenove. Ja som si prišla ta liečiť samotu. A Ty so sestrou doprevádzal si svoju chorľavú matku. Vídali sme sa pravidelne pri obede v panskej reštaurácii. Na stolovanie ste si vybrali najsvetlejší kút pri okne práve oproti môjmu stolu, čím ste nepripútali len moju pozornosť, ale prejavili aj vycibrený vkus lepšej rodiny, lebo v celej hale nebolo prívetivejšieho miesta ako to, ktoré ste si vyhradili pre seba. Pod obrovskými dlaňovitými listami palmového stromu, postaveného v kúte vedľa veľkej klietky s dvoma kanárikmi, a v úzadí s oknom, kade prúdilo dnu oslnivé svetlo poludnia, tvorili ste neobyčajne malebnú skupinku, akoby stvorenú pre maliarske plátno. Neskoršie si mi prezradil, že to bola myšlienka Tvojej sestry. Pravdaže. Veď kde inde by boli dostali krajší lesk jej lanové vlasy, spletené vo dva hrubé vrkoče a previsujúce voľne vpred cez útlu hruď ako zlaté klasy, kde by sa jej oči boli väčšmi prehĺbili, čelo viac vystúpilo, líca viac ožili, kde by sa bolo jej telo zaskvelo väčšou čistotou? Mária tam celá žiarila ako včasný kvet na jarnom slniečku. Nebolo možné vypustiť vás z pohľadu. Hoci ste sa chovali skromne a ticho, predsa ste vynikali nad celú kúpeľnú spoločnosť.Mňa najprv zaujala vaša mäkká a nezvykle čistá reč. Znela v tomto prostredí, kde sa všeobecne, hádam z módy, maďarčilo a nemčilo, veľmi sviežo. Popri vás i mne bolo voľnejšie a veselšie okolo srdca. Správali ste sa všade tak sebavedome, nenútene a pritom jednoducho ako vo svojom. Nič vás nezmiatlo, nerozčúlilo a netiesnilo. Podľa toho som ihneď správne uhádla, že patríte ku vznešenej rodine so starou slovenskou tradíciou. Prezrádzali to najmä obe ženy. Tvoja dôstojná, staručká matka a múdra, šľachetná Mária. Pripomínali mi peknoduché postavy z románov nášho Vajanského.S Máriou sme si hneď rozumeli. Medzi nami jestvovalo určité duchovné príbuzenstvo, ktoré nebolo treba ničím nietiť, preto bez oboznamovacích zvyklostí, ba i bez zvláštnych rečí stali sme sa hneď od prvého stretnutia najlepšími priateľkami. Kedykoľvek spočinuli na mne jej dobrotivé a nevinné oči, preniklo ma príjemné zamrazenie, akoby ma presvecovalo čisté svetlo. Neskoršie som sa dozvedela, že váš rod nedonášal po stáročia žertvu iba národu, ale aj bohu a že náležíte ku staršinstvu svojej cirkvi. Nuž toto rodové poznačenie zasiahlo vari najvýraznejšie práve ju. Ona dosiahla od boha nielen dar hlbokej viery, ale aj dar milosti. Preto mohla tak štedro rozdávať útechu svojim blížnym. Ja som v nej našla posilu pre svoj pustý život.Ty si mi bol spočiatku ľahostajný. Ako vieš, ona nás zoznámila. A keď Ťa upozornila na mňa a Ty viac zo zdvorilosti pristúpil si ku mne, aby si mi ponúkol pohostinstvo pri vašom stole, nie kvôli Tebe opustila som svoju samotu, lež kvôli nej.Ale ani potom nevedel si hneď zaujať to miesto v mojom srdci, ktoré muselo už byť tam pripravené pre Teba.Toho dňa pri stole nevymenili sme ani jedno srdečnejšie slovo, ba ani jeden významnejší pohľad. Mňa schvátila predovšetkým náhla radosť, že sa môžem s Máriou bližšie poznať, že môžem hľadieť priamo do jej hlbokých očú, že môžem počúvať jej zvonivú reč. A Ty si to bral rád na vedomie, lebo si takto nemusel brať na seba nepríjemnú úlohu hostiteľa a spoločníka. Ako vždy, zaoberal si sa svojimi novinami a poslušne prisluhoval matke. Ako sa pamätám, bola to Tvoja každodenná synovská povinnosť pri stole a ani teraz nemienil si ju niečím narušiť.Keď Ti mám úprimne povedať, vtedy ma vôbec nemýlilo Tvoje správanie. Zavše za rozhovoru s Máriou zazrela som Tvoju pravidelnú, trocha unudenú tvár, pohrúženú do čítania, Tvoje široké čelo, sklonené nad novinami, Tvoju ruku s dlhými, skoro dievčenský jemnými prstami, keď si premiesťoval príbor, Tvoj tlmený hlas, keď si na niečo poslušne odpovedal matke, alebo keď si jej oznamoval nejakú zaujímavú správu z novín. A bolo to tak, akoby som videla ktorúkoľvek všednú tvár a počula celkom nenáročný, stratený ľudský hlas.Ale čo sa to porobilo so mnou potom, keď som sa zatvorila do svojej izby hore na poschodí chmúrneho Kniežacieho domu s úmyslom odpočinúť si a keď som si stačila uvedomiť celé to nečakané stretnutie. Ach, osud si so mnou vždy divne zahrával. Vravievala som s pohŕdaním: Láska? Čože je to? Trocha živočíšneho zápalu. A vysmievala som sa ľuďom, ktorí na ňu chorľaveli, i básnikom, ktorí ju chceli povýšiť na cnosť, lebo som im nerozumela.Od malička zvykla som si viac dôverovať rozumu. On mi bol poradcom vo všetkých rozpoloženiach, mierou života. Jedine v ňom zjavovalo sa mi celé vedomie a to, čo sa predsa z jeho rozpätia vynímalo, najmä city a vášne, považovala som za svoju slabosť, a preto zámerne už v počiatkoch v sebe krotila, premáhala, aby som sa nemusela pred ľuďmi hanbiť a nejako pokorovať. V tomto usmerňovaní svojho vnútra dosiahla som časom takej dokonalosti, že ma nič nevedelo vyviesť z miery. Čokoľvek by sa bolo okolo mňa robilo, našlo ma pripravenú a istú. Mnohých som tým odzbrojila. Ľudia ma nechápali. Naraz som sa ocitla mimo nich. Mužskí ma považovali za príliš chladnú, neprístupnú, ženy zase za povýšenú. Sama v sebe som pociťovala uspokojenie, čo mi bolo dostatočnou odplatou za samotu.Náhle som však stratila tento pocit bezpečnosti. Akoby sa bol v mojom srdci roznietil oheň. Plamienky zašľahli krv a potom pohltili ma celú. Darmo som sa už dovolávala rozumu. Nebolo ho. Bol iba zmätok v duši, zmätok v tele. Prudká horúčava sa vyvalila na mňa a oslabovala mi všetky zmysly. Preto v obave, že som podľahla úpalu, lebo po tie dni bol naozaj veľký úpek, prevalila som sa na posteľ. Ale bola to láska. Láska, ktorá vykvitla z krvi, láska, ktorá naraz zapustila korene hlboko do srdca, prudká ako búrka, horúca ako slnce, láska, ktorá sa rozhodla zdeptať a pokoriť ma preto, že som jej vedela tak dlho vyhýbať. Čo som mohla proti nej podniknúť, keď som sa cítila slabá ako stebielko trávy, ktorému jarný príval podmyl korienky, keď som zmierala úzkosťou o svoj život? A Ty si nebol pri mne, aby si ma svojou silou podchytil a upevnil v novej pôde, kde ma prúd zanášal. Iba Tvoje oči prepaľovali sa z diaľky cez ťažké povetrie, strechou, múrmi i povalinou a rozkladali vo mne nové nebezpečné ohne. Nuž ležala som bezvládne mnoho hodín s ťažkým telom. Navonok som vyzerala celkom pokojne. Nikto by nebol pobadal, že prežívam takú dôležitú premenu. A zatiaľ vo mne lomila sa pýcha a povýšenosť, ktorá ma dosiaľ držala nad pohyblivými vodami, a do toho miesta v srdci, ktoré som aj pred sebou cudne uzatvárala, vlúdila sa pokora.Celá zmena odohrala sa v takých hĺbkach môjho vnútra, že som ju ani sama nestačila až ta sledovať, a tak rýchlo a presvedčivo, že ju nebolo možné ničím predísť a udusiť. Mohla som sa už len podrobiť novému stavu a zmyslami poznávať jeho bezpečné rozloženie vo všetkých polohách mojej bytosti. A zvláštne. Bolo to práve tak, akoby som si bola po búrke premenila zmočené šaty za suché. Cítila som sa dobre, ba vari ešte plnšia, opravdivejšia. Akési nové svetlo zapálilo sa vo mne. A bolo to príjemné a potešujúce. Občas som prechádzala priam do nadšenia. Chcelo sa mi zároveň plakať i smiať sa. Nikdy predtým som neprežívala niečo podobné.Toto podivné svetlo zažiarilo vo mne vždy, keď som sa mala s Tebou stretnúť. Ono vlastne spôsobilo, že si si ma začal viac všímať, že si objavil vo mne pôvab, ktorý Ťa začal lákať, a že si ma potom raz vyhľadal ďaleko v poli, kade obyčajne viedla moja cesta pri pravidelných popoludňajších prechádzkach.Vtedy si ma už nemohol ničím prekvapiť, lebo som už nebola tou starou, neprístupnou Júliou, ale mladým, naozaj mladým dievčatkom, ktoré veľmi veľa čaká od života, lebo samo ho chce bohato obdarovať.Ach, odpusť mi, že vo svojich spomienkach zabehúvam až tak ďaleko a že Ti teraz, keď sa rozchádzame, pripomínam tie krásne chvíle, keď naše cesty boli vysypané iba pestrými poľnými kvetmi a keď sme nepotrebovali reč, lebo sme sa dorozumievali pohľadmi, úsmevmi, dychom, a keď sme si navzájom v očiach videli celý svet. Nech Ti je to dôkazom, ako náruživo som sa vedela oddať novému pocitu a ako som zanedbávala práve rozum, ktorý do tých čias výlučne určoval moje konanie.Vtedy som nevedela, čím ma tak mocne pútaš k sebe. Bola som ranená slepotou. Nechcela som svoju mladú lásku upevňovať nejakým rozumkovaním. Nebolo to ani treba. Sama bola dosť silná a prudká, aby sa mohla utešene rozvíjať. Iba teraz, keď sa nám všetko, na čom sme sa usilovali stavať svoje spoločné šťastie, rozbíja na máme čriepky, si to uvedomujem.Bol si ku mne dobrý v reči aj v skutkoch. Nikdy si sa nedal strhnúť k činom, ktoré by boli prezrádzali náklonnosť k násilnostiam. I obetoval a rozdával si sa, ako to vyžadovali prikázania Tvojej viery. Neraz som si pripadala pri Tebe nepatrnou, lebo som si nevedela modlitbami vyprosiť toľko milosti, aby som sa Ti mohla odplatiť podobným spôsobom. Svoj nedostatok snažila som sa nahradiť tým väčšou úprimnosťou a vernosťou v láske. Ako vieš, vedeli sme aj takto vytvoriť pevný zväzok, ktorý sa ani potom neoslabil, keď sme pred bohom a pred ľuďmi vzali na seba ťarchu manželského jarma, ba sa ešte upevnil a zvrúcnel, lebo sme nemuseli zo svojej slobody preň nič obetovať. Čoskoro sa totiž ukázalo, že ku šťastiu nie je potrebný veľký priestor, ale veľká viera v človeka.Spočiatku sme si to obidvaja rovnako uvedomovali, a preto sme mohli z našej izby vytvoriť také teplé a bezpečné hniezdo, hoci všade vôkol vzrastala úzkosť.Len sa rozpamätaj, aké uspokojenie sa do nás vlievalo, keď sme sa večerami do nej uťahovali, keď sme sa prebúdzali v hlbokom objatí a keď potom často uprostred noci začínali sme tichučké rozhovory zo seba a o sebe. Boli to nádherné navštívenia. Ani neviem, prečo mi pripomínali biblické stretnutie na ceste do Emauz. Hádam sa človek ponára hlbšie do tajov života, keď sa mu odhaľuje iný, lebo nepoznáva len toho druhého, ale aj seba a hlavne pociťuje blízkosť samého boha, ako tí dvaja učeníci.Tmavý priestor okolo nás v taký čas ožil tajomným prúdením, ktoré pretekalo našimi telami a našimi dušami. Rozrušoval nás a zároveň spojoval. Slová, ktoré samovoľne plynuli z našich úst, nadobúdali za takého stavu zvláštneho významu. Stávali sa citlivými nervami, kadiaľ prebiehali aj najjemnejšie záchvevy našich sŕdc. Boli sme vlastne jedna bytosť, ktorá mala ešte dve tváre; tvoju dušu a moju dušu, ale ktorá mala schopnosť splývať ešte ďalej a zbaviť sa i posledného znaku rozdvojenosti.Nevieš si predstaviť, aké krásne bolo prežívať túto premenu v sebe a ako som sa tešila na tú chvíľu, keď budem jestvovať len Tebou, Tvojou dušou, Tvojím srdcom. V tom som videla naplnenie svojho života a dosiahnutie úplného šťastia.Ale neprekvapilo ma, že Ty považuješ našu lásku len za prostriedok k dosiahnutiu vyššej dokonalosti. Dávno som vedela, že si kladieš vyššie životné ciele, že horlíš za uskutočnenie bratstva na zemi, že túžiš po láske, ktorá by uvoľnila napätie v človekovi a obsiahla všetko ľudstvo, celý svet, vesmír a v ktorej by sme sa konečne stretli s bohom. Bolo to len prirodzené. Muž má slobodnejší rozlet ako žena. Necíti sa dobre v okovách tohto pozemského života. Hladí aj na hviezdy, hľadá ešte nad nimi obývateľné priestory, lebo túži po nekonečnosti, nesmrteľnosti. Neuspokojuje ho podoba tohto sveta. Hľadá iné svety. Všetko, s čím sa tu stretáva, čo chytá do rúk, prepodstatňuje a povyšuje často do nedosiahnuteľných polôh, aby mal o čo bojovať. A ty si nemienil zradiť dedičstvo svojich otcov. Hrdo si vždy vyznával svojho boha. Chrám Ti bol vedľa nášho domu najmilším miestom, biblia najobľúbenejšou knihou, na radosť svojej matky citoval si často Písmo, aby si kontroloval svoje myšlienky a city. S tým všetkým som bola uzrozumená ešte pred naším sobášom.Prvé dni azda na dne duše som prekonávala malú krízu. Bola som vari omámená. Mne stačilo šťastie, ktoré vyrástlo z našej lásky a uskutočňovalo sa v našom vzájomnom pomere, hoci len v nepatrnom priestore našej izbietky a zo všetkých strán obklopené veľkým utrpením ľudstva. Ba azda chcela som sa i brániť, lebo Tvoje zámery búrali mi zámok, kde som sa chcela s Tebou zatvoriť pred svetom. Veď či naša láska nebola taká veľká, aby vystačila na všetky potreby nášho života? Či sme nemali svoju záhradu, ohradenú vysokým múrom, svoj pevný dom, svoje mladé telá, vrelú krv a hlavne svoje srdcia, kde nám bolo teplo aj bez slnca?Ale keď som zbadala, že by Ti v takomto príbytku, vystlanom a utesnenom iba mojou láskou, bolo pritesno, dobrovoľne som ho opustila a šla za Tebou.Nediv sa tomu. Žena je prízemnejší tvor ako muž. Ťažko opúšťa vydobyté miesta, lebo sa najlepšie cíti na pevnej pôde, a len tomu dôveruje, čo obsiahne svojimi zmyslami. Nerada vchádza do nedomyslených, neskutočných svetov, kde si treba samovoľne zapaľovať svetlá. Bojí sa, že zablúdi a vyhynie. No ako cíti pri sebe oporu, s podivuhodnou ľahkosťou prekonáva prekážky, ba býva odvážnejšia a smelšia ako muž, lebo vie vrúcnejšie vzplanúť pre ideál.Naostatok v mojom prípade nebolo treba ísť za nijakou chimérou. Mal si svoj raj dokonale premyslený. Boh Ťa obdaril aj dobrou výrečnosťou. Z Tvojich slov dal sa ľahko spodobniť svet, ktorý mal všetkých ľudí oblažiť šťastím. Nebolo to niečo nedosiahnuteľného. Vravel si, že ho poznali naši prví rodičia, že ho do dôsledkov uskutočnili prvé kresťanské zbory a niektoré náboženské sekty, ba že ho všetci nosíme v srdci ako predpoklad a podstatu opravdivého, plného a blaženého života. Prečo by ho ľudstvo nemohlo uskutočniť v našej dobe?Ani som nič vlastne nestrácala. Verila som, že vo svete, kde padnú všetky predsudky, ktoré sputnávajú a znehodnocujú človeka, kde vyhynie hriech, nenávisť, povýšenosť, kde sa rozvinie naplno sloboda srdca a kde sa stretnú všetci ľudia v bratstve, nájdem miestečko i pre svoju lásku. A verila som tiež, že to miestečko bude dosť teplé, aby si sa Ty cítil v ňom šťastný.Naše obľúbené rozhovory dostali takto iný smer. Prestali sme hľadať človeka v sebe, ale hľadali sme človeka mimo seba, človeka, ktorý by mal dosť odvahy obetovať sa pre ľudstvo, vrátiť dôveru v život a upevniť vo svete lásku.Súhlasila som s Tebou, že náš človek, obalený prílišnou samoláskou, oslabený veľkými rozpormi ducha a tela, to nemôže byť a nenamietala som nič proti tomu, že si svoje nádeje obracal na Východ. Veď práve tento človek, najmä ruský človek, bol už dávno na to predurčený, aby uskutočnil vládu lásky na zemi. Skôr som sa potešila, že i v tejto veci máme rovnaký náhľad, lebo už vari od školských lavíc prechovávala som zvláštne pochopenie pre ruskú dušu.Ako vieš, obaja sme sa z toho nového vzhliadania úprimne tešili. Náš život dostal novú náplň, lebo sme videli pred sebou jasný cieľ, ku ktorému sme obaja mierili. Rozdiel bol len v tom, že ja som vari prudkejšie vyšla. Ale myslela som, že Ťa treba dobehnúť. Či som to robila zle?Hneď potom pustila som sa do čítania ruských klasikov znovu, aby som sa lepšie oboznámila s tým prostým človekom, apoštolom pokoja a lásky, ako ho vypodobnil ruský génius. A Ty si mi pospiechal na pomoc. Objavil si mi Gorkého, potom Majakovského, Bloka, Pasternaka. Ach, koľká krása, koľká krása! Divila som sa, prečo ju už svet dávno neobjavil. A predsa záležala len v smelom objavení človeka. Nič tam nebolo, ani obloha ani zem, ani slnce a povetrie, čím bývajú zaplnené stránky iných kníh; len človek. Ale človek v takej nahote, v takej vernej podobe, že budí zaraz ľútosť a nenávisť, že zároveň priťahuje i odpudzuje, hrozí, pokoruje ako pohľad na samého boha, ale že si zasluhuje najväčšiu lásku, lebo ukazuje našu slávu i náš pád. Ani jednému umelcovi sa nepodarilo tak verne vyjadriť ľudskú dušu, ako to urobili ruskí umelci.Tento človek stal sa mi čoskoro ideálom. Podmaňoval si ma tým viac, že stál v heroickom zápase proti celému svetu. No, chvalabohu, vtedy už bola zrejmá jeho mravná prevaha, ba dalo sa aj s istotou očakávať, že už nie je ďaleká chvíľa, keď sa otrasú i múry nášho domu jeho víťazným krokom, keď zasadne s nami k stolu ako dobrý hosť a štedro nás obdarí svojou dôverou.Obidvaja sme v rozochvení očakávali ten deň. Akoby sme ním mali vstúpiť do tesnejšieho krvného i duchovného zväzku a celé naše zmýšľanie i konanie nieslo sa v znamení tohto radostného očakávania. Pravdaže, aj iných ľudí v tom čase zachvacovala nervozita, ale nás vo väčšej miere. Priznávam sa, v mojom prípade to už bola až choroba, choroba srdca, ktoré pretekalo láskou, a nebolo úst, ktoré by boli z neho pili plnými dúškami, choroba uväznenej duše, ktorá pocítila prievan, vyúsťujúci niekde do širokánskych priestorov, kde nemá možnosť zasahovať nijaká ľudská moc, kde vládne neobmedzená sloboda myslenia a cítenia.Nestačili mi už len rozhovory s Tebou, rozjímanie pri knihách. Chcela som viac, chcela som sa dozvedieť všetko o človekovi, ktorý ide vykúpiť mňa, Teba i ľudstvo, chcela som si ho oživiť, vyvolať pred oči. Preto, sotva si ráno odišiel do úradu, utiahla som sa do najhlbšieho kúta našej izby s malým vydaním ruských dejín, ktoré si objavil vo voľaktorom antikvariáte, a presedela som nad nimi celé hodiny. V nich som objavila najzákladnejšiu vlastnosť tohto človeka, živelnosť, vlastnosť, ktorá nám už chybuje, ale ktorá Rusom dodáva nesmiernu, stále vzrastajúcu silu, silu zeme, povetria a vody, lebo môže tak isto ako zem, povetrie a voda naraz ničiť i tvoriť. Zároveň som pochopila, prečo ma tá sila tak uchvacuje, pokoruje a vábi a prečo spôsobuje také všeobecné rozrušenie myslí.Chvíľami, keď som pre rozochvenie nevládala čítať, plynuli mi z úst samovoľne slová Blokovej básne Skýti, ktorú som sa bola chytro naučila ani nie tak preto, že bola i Tvojou obľúbenou básňou, ale že najlepšie vyjadrovala túto živelnosť. V náučnom slovníku som sa len veľmi málo dozvedela o Skýtoch. Lež aj to mi stačilo, aby som pochopila ich osudové poslanie v ruskom národe.Nediv sa takej prílišnej horlivosti. Bola podmienená i podnecovaná Tebou. Vedel si o všetkom, čo podnikám. Nič som pred Tebou neskrývala. Hľadala som len novú cestu k Tvojmu srdcu a myslela som, že vedie iba prostredníctvom tohto človeka, ktorého si Ty povýšil nado mňa. Moje konanie bolo bez bočných úmyslov, preto nemám k nemu ani dnes čo dokladať a vysvetľovať.Skôr Ty si mi zostal dlžen odpoveď na otázku, prečo si ma zradil na tejto púti práve vtedy, keď boli všetky predpoklady, aby sme sa našli, prečo si upadol do zatrpknutého mlčania vtedy, keď si mal najviac hovoriť, keď si mal radosťou plesať, lebo Tvoje očakávanie sa splnilo.Všade okolo nás triumfoval človek, do ktorého si predsa vkladal nádej, že prinesie do života prikázanie lásky. Nepretržité šíky ruského vojska prechádzali našou ulicou. Dunenie ich mocného kroku nás prebúdzalo aj v noci a napĺňalo bezpečím pred hrozbou kanonády, ktorá ešte podchvíľou zúrivo vybuchovala v okolí nášho mesta.Vo všeobecnosti bolo badať uvoľnenie myslí. Ľudia ozaj úprimne vítali svojich osloboditeľov. Aj tí, čo dosial prechovávali obavy pred záhadným vojskom, o ktorom, rozumie sa, kolovali hrôzostrašné chýry, vytriezveli z predpojatosti a chodili s usmiatymi tvárami. Iba Tvoje čelo sa zo dňa na deň viac mraštilo. Z úradu si prichádzal vždy zachmúrenejší a podráždenejší. Vyhýbal si odpovedať priamo na otázky, ktoré som Ti z tej príčiny kládla, a úmyselne si zanedbával príležitosť pustiť sa so mnou do rozhovoru.V tých časoch nechcela som veriť, že by si bol sklamaný nádejami. Všetko som ospravedlňovala Tvojou zaujatosťou. Lebo naozaj si mal veľa práce v úrade, doma, i vo verejnosti. Doba vyžadovala celého človeka. A Ty si sa nezaprel. Svet sa nachádzal v rozvalinách a ľudská spoločnosť v rozklade. Všetko žiadalo obnovu, volalo po silných rukách, triezvom rozume. A Ty si nešetril silami. Rozdával si sa viac a štedrejšie ako kedykoľvek. Bolo len prirodzené, že sa nechceš vyčerpávať zbytočnými besedami, ktoré beztoho už nemali príťažlivosti. Veď i ja som ich ľahko postrádala. Prijala som skutočnosť tak, ako prišla. V niečom som musela svoju mienku opraviť, ale nebolo toho veľa. Vcelku ma ruský človek nesklamal, lebo som ho ani ja nesklamala.Ako vieš, v našom dome cez front vystriedalo sa mnoho vojakov. Ani Rusi nás neobišli. Usadili sa s kuchyňou na našom dvore, preto cez deň neprestajne prichádzali ku mne s nejakou žiadosťou. Nechcem nič zatajovať. Niektorí mali naozaj divoký vzhľad. Ale stačilo na nich prívetivejšie pozrieť, stávali sa hneď krotkejšími a srdečnejšími. Nazdávam sa, že dôvera človeka stúpa a klesá podľa toho, akou mierou dôvery ho my obdarúvame. Častokrát na prvom stretnutí očí záleží. Pohľadom môžeme človeka raniť i povzniesť. Pohľadom dávame človeku pravú hodnotu.Bolo teda len prirodzené, že sa medzi nami vytvorilo priateľstvo. Chodili okolo mňa, žartovali, pomáhali mi pri práci, predbiehali sa v úslužnosti a v prejave úcty, ba navštevovali ma i v našej izbe.Zaujímavé. Chovali sa tam ako v múzeu. Útulnosť malej a usporiadanej domácnosti ich prekvapovala a rozcitlievala. Vchádzali s hrmotom. Ale hneď pri dverách sa zastavovali a zarážali. Z tvárí im vyžarovala bázeň a zároveň aj úžas, akoby sa boli náhle ocitli v prítmí svätyne. A keď sa mi ich podarilo posmeliť, udivovala ich každá maličkosť. Stávali sa temer deťmi. Opatrne brali do rúk sklené figúrky, smiali sa im dlho, srdečne. Rozoberali Kamilove hračky, tešili sa im, ohmatávali nábytok, prikrývky, kachle, lustre. Všetko im bolo divné. Všetko ich vedelo rozrušiť. Potom mi obyčajne rozprávali o svojom domove. Mali k nemu vrelý vzťah. Každý túžobne čakal, kedy sa bude môcť vrátiť, lebo čakali ich tam ženy, deti, čakali otcovia, matky, sestry, bratia. Čakala ich tam taká istá útulná izbietka, ako bola naša. Vlastne celé vzrušenie, ktorému tak náhle prepadúvali, spôsobila iba spomienka na ňu. Náhle sa ocitli v podobnom prostredí, medzi drobnôstkami, ktoré voľakedy aj ich obklopovali, strácali surový vzhľad vojakov, dobyvateľov a stávali sa najľudskejšími ľuďmi. Odpínali si opasky, odkladali ťažké, neforemné zbrane, prespevovali si svoje dumky a púšťali sa do družných tancov. Nikde inde som nevidela také bujaré prejavy radosti zo života.Mala som ich rada. Tešila som sa, keď ku mne prichádzali, a sama som ich zvala. Nebolo v tom nič pohoršujúce.Nechce sa mi preto veriť, že by Ťa boli práve tieto návštevy mýlili, a že by si bol pre ne pojal voči mne podozrenie. Bol si predsa vždy rozumný a za tie roky, čo sme spolu nažívali, mal si času sa presvedčiť, že moje city, ktoré prechovávam k Tebe, nie sú falošné, že nie som schopná pretvárky, alebo nejakého úskoku. Všetko si o mne vedel a všetko si mohol na mne pozorovať. Náš zväzok nebol len obapolnou zmluvou, ktorú sme si dali posvätiť, aby nás do smrti sputnávala hrozba hriechu. Vytvoril sa z čistej lásky a upevňoval sa pletivom, ktoré vyrástlo z našich sŕdc. Nuž ako by som bola mohla toto puto tak rýchlo a bez bolesti pretrhnúť? Nie, taká bezcitná som nebola a Ty si o tom vedel.Tvoje divné správanie vysvetľujem si dnes tým, že si náhle zakolísal vo svojej istote a stratil dôveru v človeka. Horlil si síce za lásku. Chcel si sa ňou ohradiť ako pevným múrom proti hriechu, aby si mal pokojný život, dôstojnú smrť a po nej večnú slávu. Ale staval si na piesku. Kázal si lásku iným, a sám si ju nemal. V Tvojom srdci prebývala iba samoláska a tá ti prekážala, aby si jasne videl. Mal si len súcit s blížnym. Mýlilo Ťa, že vidíš okolo seba žobrákov, ľudí biednych, odstrkovaných, zabúdaných, ponížených. Chcel si im aj pomáhať, podávať im láskavo ruku, dvíhať ich z uponíženia, obdarúvať ich smidkami, handričkami, aby nehladovali a nemrzli, mal si dobrú vôľu zariaďovať pre nich chudobince, starobince, nemocnice. Áno, chcel si uskutočňovať všetko to, k čomu Ťa zaväzovala Tvoja viera a najmä Tvoja cirkev. Ale naľakal si sa slobodného človeka, ktorý mal aj voči Tebe požiadavky, keď si sa mu chcel vyrovnať, lebo popri ňom si strácal na hodnote. K tomu si pojal podozrenie, že Ťa zbaví pohodlia, že mu musíš veľa obetovať zo svojho vlastníctva. Radšej si udusil v sebe ten zápal rojčenia za vysokými ideálmi, ktorým sa ľudia Tvojho druhu plnia vždy vtedy, keď im niečo ohrozuje duševnú pohodu. A ponáhľal si sa zachraňovať i mňa, aby som sa nestala obeťou zaslepenosti. Len škoda, že som Tvoj zámer nevybadala skôr. Bolo by sa mi vari podarilo Ťa varovať. Ale všetko sa mi rozblesklo v hlave až vtedy, keď si doviedol do domu toho opitého kapitána.Hneď ako ste vstúpili s veľkým hrmotom do izby, zbadala som, že ma chceš vyliečiť z choroby. Chcel si mi z inej stránky odhaliť človeka, ktorého som sa naučila ctiť, a neuvedomoval si si, že pritom odhaľuješ sám seba. Musím priznať, vyhliadol si si na ten účel dobrý exemplár. Bolo zaiste treba všeličo podniknúť i obetovať, aby si ho našiel, lebo Ti šlo o originálny typ. Nuž kapitán mal všetky znaky tohto typu. Bol dosť neohrabaný, aby nepobadal útulnosť prostredia, do ktorého sa dostal, a dosť surový, aby zneuctil všetko, s čím prišiel do styku. Vedel sa akurátne srdečne chechtať, vedel pľuvať i hrešiť, vedel na rozličný spôsob prejavovať svoju bujarosť. Mohol si byť spokojný. Vedel všetko to, čo urobí každý človek, ktorý nemiernym pitím uvoľní v sebe všetky zvieracie pudy svojho podvedomia. Lež zabudol si, že človek v tomto stave býva aj dotieravý a predovšetkým nebezpečný.Pokúšala som sa upozorniť Ťa na to, lebo som zbadala s hrôzou, ako ten človek stále častejšie a bezočivejšie lipne svojím ťažkým zakaleným pohľadom na mne, ako ma ním nehanebne ohmatáva a obnažuje, ako ma pomaly, ale iste strháva do priepasti svojej nespútanej čiernej vášne. Keď sa mi to nepodarilo, chcela som vás zanechať, ale Ty si bol neúprosný. V Tvojich očiach sa lesklo chladné svetlo škodoradosti. Kedykoľvek som sa pokúšala vymotať z osídiel, do ktorých ma chytal ten človek, a hľadala som pri Tebe pomoc, vysmial si ma a socal späť, akoby si sa nevedel nasýtiť pohľadom na moju bezmocnosť.Prečo si to robil? Kde si ešte hnal démona svojej pomsty? Čo si chcel ešte odo mňa, keď som sa Ti už vzdávala na milosť? Prečo si nekrotil svoju ukrutnosť? Veď si musel vidieť, že slabnem, že neznesiem sama ťarchu zodpovednosti za katastrofu, ktorá nám hrozila, a že v nasledujúcej chvíli všetko sa musí zrútiť na Tvoju hlavu.Ach, áno, Ty si nič nemohol vidieť. Mal si beľmo pomsty na očiach. Cítil si v sebe len neskrotnú silu trestajúceho božstva. Vo svojej povýšenosti nechcel si zbadať strach v mojich prosiacich očiach. Ale aké strašné bolo potom Tvoje pokorenie, keď si konečne pochopil svoju prehru.Spomínam si ešte živo, ako si smrteľne zbledol, keď kapitán zreteľne prejavil hriešnu žiadosť svojej nespútanej, alkoholom vystupňovanej vášne a rozkázal Ti, aby si sa z izby vzdialil. Áno, pamätám sa na tú hroznú chvíľu, lebo otriasla i mojím srdcom. Kapitán stál pred Tebou pokojne, vedomý si svojej sily a prevahy, trochu sa usmieval a žmurkal akoby ospanlivosťou. Nebolo badať na ňom vzrušenia. Čakal, ale bol rozhodnutý uplatniť svoju vôľu každú chvíľu i násilím, hoci by to stálo niekoho i život. Naproti tomu Teba úplne opúšťala odvaha. Bol si úbohý, lebo Tvoj pád z pýchy a istoty panujúceho do biedy a nahoty pokoreného bol veľký. Nevedel si sa zmôcť ani na jedinké slovo odporu. Ústa sa Ti chveli, tvár Ti otmavievala pásmi smrteľných kŕčov, očami si blúdil od predmetu ku predmetu a nakoniec si sa zachytil o mňa, lebo si myslel, že ja nájdem ešte oslobodzujúce riešenie.Čo si však mohol čakať od tvora, ktorého si len pred chvíľou zdeptal tvrdou vierolomnosťou do prachu najväčšieho uponíženia? Čo si mohol čakať od ženy, ktorú si spravil svojím otrokom? Nediv sa teda, že som sa rozhodla obetovať sa, veď nebolo iného východiska. Chcela som Ti zachrániť život, lebo vtedy, áno, vtedy som Ťa mala ešte rada, veľmi rada, aj takého biedneho, pokoreného a myslela som si, že budeme mať dosť síl zaceliť túto ranu vo svojom živote, a nemohla som vedieť, že volím svoj osud.No Ty si bol inej mienky. Nasledujúci deň som musela zostať sama, aby sa stačil vo mne hriech uležať a rozpuknúť, aby ma vlastné svedomie mohlo dostatočne obviniť z priestupku, lebo trest, ktorý som si už odpykala, zdal sa Ti primalý a sám si sa musel pred verejnosťou očistiť prv, ako predstúpiš predo mňa s prísnou tvárou sudcu.Prišli ste až na druhý deň so sestrou Máriou a s matkou. Bolo treba zachrániť česť rodiny, bolo mi treba dať lekciu, aby som na vás neuvrhla novú hanbu, keď ste ma už museli trpieť medzi sebou.Chvalabohu, aspoň Mária ma nezavrhla. Pochopila hneď všetko a stala sa mojím jediným útočišťom. Mohla som sa jej zveriť, lebo jej čisté srdce nevedelo sa zakaliť podozrením a naplniť nenávisťou. Pri ňom som znovu okriala a našla sily znášať príkorie, ktoré ste mi Vy na každom kroku spôsobovali.Predovšetkým matka. Tá ctihodná starena nenájde hádam ani po smrti pokoja, že som váš rod svojou krvou znečistila, a svoju žalobu na mňa vznesie i pred tvár samého prísneho boha. Úprimne ľutujem, že som tak znevážila a znepokojila jej starobu. Bol si jej miláčik. Preto mi nemohla odpustiť poklesok. Prišla v smútku, akoby bol v našom doma niekto zomrel. Najprv sa ujala malého Kamila. Bolo treba chrániť nevinnosť dieťaťa, ktorá bola mojou prítomnosťou ohrozená.Ach, bože môj, veď mal byť jediným potomkom rodu, a v jeho žilách kolovala aj moja krv. Kto jej mohol zaručiť, že nikdy v nej neprepukne taká zvrhlosť, aká prepukla vo mne? Chudera, mala oprávnené obavy a zlé muky. Musela dôkladne využiť ten kúsok času, ktorý jej ešte zostával z púte po tomto svete, ak chcela stihnúť vykoreniť z jeho srdiečka všetky zárodky môjho prekliatia. V tom nedôverovala ani Tebe. Nepýtala sa nikoho na mienku. Dieťa si prisvojila. Od rána do večera ho pozorne sledovala a viedla. Ráno sa mu ohlasovala nábožnou piesňou do sna a večer ho modlitbičkami unášala do spánku. Ani jedinký krok nesmel odteraz urobiť bez nej. Vynaložila veľa námahy, aby ho naučila prežehnávať sa pred jedlom i po jedle, ráno i večer, a ešte viac, aby ho odučila tykať starším ľuďom. Musím priznať, že v tej starene bolo veľa húževnatosti. Vykonala do dôsledkov všetko, čo si raz zaumienila. Nezľakla sa nijakých prekážok, keď mala jasný cieľ pred sebou. Kamil sa musel stať anjelikom, i keby ho boli čerti držali za nohy.Horšie bolo so mnou. Pre mňa nebolo záchrany a preto nebolo ani zmilovania. Odsúdila som sa vlastne sama. Matka ma prišla na to len upozorniť. A bola pritom celkom pokojná a chladná.Ešte toho dňa, ako ste sa ustanovili, musela som vypočuť jej kázeň. Boli to tvrdé a bezohľadné slová ženy, ktorá vo svojom živote poznala len cnosť. Dnes ich už neviem opakovať. Pamätám si len to, že pri nich hanbila som sa sama pred sebou a hlavne uvedomovala som si s hrôzou, aký osud náš čaká. Tvoja matka vlastne prebudila vo mne hriech, ktorý sa mohol ľahko premlčať, lebo nemal dostatočného presvedčenia. Tlel iba niekde na dne mojej duše ako nepatrné zatienenie, ktoré nemalo potravy. No naraz sa vzňalo do plameňov, vohnalo mi horúčavu hanby do tváre, slzy rozhorčenia do očú a tak som si musela priznať, že nebudem mať dosť síl utajiť ho pred sebou a pred svetom.Neviem, či matka niečo vybadala. Prekypovala spravodlivým hnevom urazenej dôstojnosti. Mohla, povedzme, kvapôčky slz, ktoré mi stiekli mimovoľne na líca, považovať za prejav ľútosti, ale aj za prejav bezmocného, potlačovaného vzdoru. Na tom mi už nezáležalo. Viem, nikdy ma nemala rada. Prijala ma za nevestu len preto, že vedela, ako mocne si sa ku mne primkol, a že by Ťa musela stratiť, keby sa postavila proti Tvojej vôli. Sám si mi prezradil, že je trochu na mňa žiarlivá. No nezdá sa mi, že by to bola len žiarlivosť. Bolo v tom niečo viac. Bolo v tom aj trochu rodovej pýchy. Ťažko znášala, že si berieš len neznáme chudobné dievča, ktoré nebude môcť ničím prizdobiť jej samoľúbosť. Považovala to za pohanenie svojej krvi. Cítila sa vinná pred prísnym tribunálom svojich predkov, pred ktorý mala čoskoro predstúpiť, aby sa zodpovedala, čím sa zaslúžila o ich oslávenie. Ešte chudobu mi bola ochotná odpustiť, ale toto nie. Využila príležitosť, aby mi zjavila nenávisť, ktorú ku mne prechovávala. Snažila sa ma zlomiť, a keď sa jej ta nepodarilo, vyčítala mi nedostatok citu.Istotne sa Ti potom žalovala, že som ju urazila. Nemohla som inakšie. Miesta na mojej duši, ktorých sa nešetrne dotýkala, boli vtedy ešte veľmi boľavé.No, o koľko znesiteľnejšie a ľudskejšie bolo jej správanie od Tvojho. Tá vyschnutá, zohnutá starena vo svojej spravodlivej rozhorčenosti bola schopná odniesť ma na svojom chrbte priam pred pekelnú bránu, aby uchránila svoj rod od mravnej nákazy, ktorá sa šírila odo mňa, zakiaľ Ty si sa rozhodol vypaľovať ma za živa po kúsku pred svojimi očami, aby si sa kochal na mojich mukách.Keď sme po čase osameli, ponáhľal si sa mi oznámiť, že kapitána hneď na druhý deň, ako spáchal svoj hanebný čin, rozniesla za mestom mína, ktorú chcel nerozmyslene holými rukami z cesty odstrániť. Nepovedala som na to nič. Ani som sa na Teba nedívala. No Tvoj neprirodzený, do pokoja sa nútiaci hlas mi dosť zrozumiteľne označoval úmysel prezvedieť sa, ako hlboko som zapadla do hriechu. Neviem, do akej miery si uspokojil svoju zvedavosť. Priznám sa, bolo mi ťažko udržať meravú tvár, keď mi srdce krvácalo.Tvoje mlčanie, do ktorého si sa potom na niekoľko dní pohrúžil, bolo zaiste následkom toho.No niekedy mlčanie býva hlasnejšie a zrozumiteľnejšie ako sama reč. A Ty si mal o čom hovoriť. Tvoje oči krúžili nado mnou ako dvaja vtáci, ktorí sa chcú spustiť do hniezda, ale nemôžu ho nájsť nikde pod sebou. Kdekoľvek som sa stratila, všade boli. Vo dne pri práci sedeli mi na rukách, keď som išla po dvore, šinuli sa vedia mňa ako dva tiene strážcov. Večer so mnou líhali, ráno vstávali, ba aj v noci, keď som sa zo sna strhávala, objavovala som ich niekde vo tme. Vari si čakal, že nevydržím a raz prehovorím. Prečo si to robil? Čo si chcel odo mňa vedieť? Či si nevidel, že priveľmi trpím pre Teba? Ani si nevieš predstaviť, akú tieseň mi spôsobovali tie Tvoje podozrivé pohľady. Nevedela som, ako im uniknúť. Všade som ich cítila. Štvali ma ako ľútu zver. A predsa v ten čas potrebovala som veľa pokoja a hlavne lásky. Tvojej lásky, ktorá by mi bola odpustila a ktorá by mi bola dala sily znášať utrpenie. Či si vari myslel, že si toho už nezaslúžim?Ach, aký si bol zbabelý! Bál si sa, že tak budeš musieť priznať i svoj podiel na mojom hriechu. Ale to si nemohol. Nechcel si ani teraz zostúpiť zo svojej povýšenosti duchovného a mravného patricia. Radšej si sa postavil na stranu mojich sudcov, kde, ako si sa nazdal, bola spravodlivosť, a dovolil si, aby na mňa kydali hanu. Neprejavil si ani kúsok porozumenia pre moje rozpoloženie, nepodal si mi pomocnú ruku, keď som to potrebovala, nepoľutoval si ma, keď si videl, že mi srdce krváca. Hoci som Ťa niekoľko ráz prosila, aby si ma nenútil vychádzať von, lebo ťažko znášam pohľady ľudí, Ty si ma náročky vodil po návštevách a sám si práve vtedy rád návštevy prijímal, lebo Ti záležalo na mienke spoločnosti, musel si si stoj čo stoj udržať jej priazeň, aby si sa neocitol sám. O mňa Ti už nešlo.Ach, Ivan, čo sa to s Tebou porobilo? Či Ťa už naozaj nič ku mne nepútalo? Prečo si ma potom držal pri sebe? Mohol si ma zavrhnúť a poslať preč. Boli by sme sa vyhli aspoň tým nepríjemným chvíľam, ktoré sme vždy prežívali keď sme sa márne pokúšali o zblíženie, a hlavne nebolo by došlo k tomuto účtovaniu. Lež Ty si o rozvode nechcel ani počuť. Nechcel si vlastným zásahom rušiť zväzok, ktorý spojil boh. Radšej si volil stav, ktorý mohol byť iba naším väzením.Ako vieš, podrobila som sa Ti aj v tom bez výhrad, najmä keď si žiadal odo mňa obetu pre dieťa.Uspokojila som sa s úlohou trpnej manželky, keď už nebolo iného východiska. Môj život zdal sa mi aj tak bezvýznamný, keď som zistila, že do môjho srdca nemôže sa vrátiť spokojnosť a šťastie, ktoré tam boli pred katastrofou.Mohla som pri Tebe čakať už len smrť, ako čakajú trpezlivo mnohé ženy pri svojich mužoch.Ale po tieto dni som zistila, že budem druhýkrát matkou. Pod mojím srdcom sa počal nový život. A ten ma znovu usviedča z hriechu, ktorý som chcela utajiť, aby sa stal najviac iba záležitosťou môjho svedomia, preto som sa rozhodla priznať sa týmto listom a opustiť tento dom skôr, ako by sa mali naše oči ešte raz stretnúť.Odpusť mi, že Ťa takto zaskočím a postavím pred hotovú vec, ktorú už nebudeš môcť zmeniť. Sama sa viním zo všetkého.Stalo sa to v tú hroznú noc. Po tom, ako si Ty odišiel z izby a nechal si ma s tým rozdráždeným mužským osamote. Ach, bol naozaj šialený, zverský. Keď som sa ako-tak prebrala z prvého opojenia, do ktorého ma strhol svojou neskrotnou vášňou, našla som sa na posteli vedľa neho. Prvou mojou myšlienkou bolo, že Ťa pomstím. Nedbala som na následky. Podľa rovnomerného dychu, ktorý od neho zaváňal, som usúdila, že sa nachádza v hlbokom spánku. V kuchyni som rýchlo vyhľadala Tvoj lovecký nôž a potom so sviečkou v ruke, aby som neschybila, prikrádala som sa ticho k nemu.Ležal ešte pokojne na chrbte s hlavou obrátenou ku mne. Ruky mal rozhodené po perine, ktorá ho na jednej strane odhaľovala až po bedrá. Oddychoval zhlboka polootvorenými ústami. Medzi poodhrnutými mäsitými gambami beleli sa mu zuby. Tvárou prebehúval podchvíľou pohŕdavý smiešok, akoby ho v spánku dráždil nejaký sen. Mohla som ho takto vidieť v celej jeho úchvatnej hrôze. Nepokojný plamienok sviečky mi ho objavoval vo tme. Svetielko sa po jeho tele hladko a pokojne kĺzalo, akoby ho polievalo tekutým kovom. A naraz sa mi zdalo, že je celý z bronzu, tvár, čelo, svalnaté ramená i široké prsia. Skýt, blyslo mi hlavou. Naozaj, Skýt! A toto jediné slovo, ktoré mi vypadlo odniekiaľ z podvedomia a zacvendžalo mi v ušiach, celú ma náhle rozochvelo ako napnutú strunu a odzbrojilo.Skýt! Prichádza z temnôt vekov a v také isté temnoty má sa o chvíľu vrátiť ako posol božstva, ktorý prechádza svetom a nesie horiacu fakľu, čo zapaľuje nové ohne na všetkých stranách. Čo znamenalo jediné zastavenie tohto hérosa a čo som mu ja mohla vo svojej mladosti darovať? Smrť — život? Ako málo to bolo. Čakal s pohŕdavým úsmevom na nôž v mojich rukách, ktorý sa mu mal vboriť do pŕs.Srdce sa mi zatriaslo a bola som naraz slabá. Oj, taká slabá. Nôž som už nevládala použiť. Vložila som ho pod hlávik a priľahla som si znovu pokorne po jeho boku, rozhodnutá darovať mu lásku, lebo len takým malým darom bola som schopná prispieť na žertvu jeho veľkého poslania.Teraz budeš vedieť, prečo som trpela a prečo som nemohla zniesť Tvoj pohľad. Prekážal mi v tom tento hriech. Bála som sa, že ho vo mne poznáš, lebo najprv som ho chcela utajiť pred Tebou a pred svetom. Myslela som, že budem mať na to dosť odvahy a myslela som, že aj Ty ma v tom podporíš, že prevezmeš aspoň čiastku zodpovednosti zaň. A keď si to odoprel, uspokojila som sa na celý život so svojím údelom. Rozhodla som sa znášať rany Tvojej tvrdosti a nepochopenia ako spravodlivý trest. Lež ďalej by som to už nemohla. Dieťa, ktoré nosím pod srdcom, je plodom tohto môjho hriechu. Raz vyrastie z neho azda tiež muž. Azda bude práve taký, ako bol ten, čo sa raz bol u mňa zastavil na jednu noc. Nechcem, aby Ti pripomenul Tvoju zbabelosť, preto odchádzam. Uspokoj sa teda a nehľadaj ma. Pre Teba som už odumrela. Len o jedno Ťa prosím. Zachovaj vo svojom srdci spomienku na našu mladosť takú čistú, ako ju zachovávam ja.Ži v pokoji!Júlia	Svantner_List.html.txt
Majster Bečko(Obrázok zo života dedinského stolára)V našom neveľkom mestečku sú iba traja ľudia, ktorí si dávajú brady rásť: učiteľ, šuster a stolár. Prví dvaja sú nevýznamní ľudia, známi iba v mestečku a nablízku; však tretieho, stolára, chýr letí celou dolinou, ba dostal sa už aj do stoličného mesta…[1]A tak naraz roznieslo sa jeho meno, že sa všetci stolári v okolí zahanbili. A vy posúďte, či sa bolo prečo? Lenže začnime od kraja.I.Voľaktorej jesene prišla do stoličného mesta cholera. Nie síce tá pravá, ale ako by len tá: — choreli a mreli, starí i mladí na týfus tak, že to neslýchať. Brány, vráta, boly polepené červenými ceduľami,[2]kňaz nepochovával už iba starých; deti vyprevádzal iba učiteľ i to bez odobierky, len ta a chytro! Vravelo sa, že je voda skazená. Bohvie, čo bolo…Ale po meste plač, po nociach svetlo, hlavne po krčmách, u nemocných, záhradníka a v stolárskej dielni i celé noci.Nemôžem povedať, že sa tomu stolári tešili, lebo nemohli vedieť, ktorú truhlu sbíja prípadne sebe, ale zárobky mali dobré. Keď je čoho väčšia potreba, to hneď poskočí v cene, to už vieme.Dopočul sa o cholere aj náš pán majster Bečko, a že bol životaschopný, podnikavý, ako sa vraví, čert vie, ako si to rozhútal, ale jednak chytil sa do roboty, za dva-tri týždne iné nerobil so ženou a dvoma chlapci a na najbližší trh a či práve jarmok najal veľký rebrinovec a inšie ten naň nenaložil, iba samé umrlčie truhly.Na jarmok do mesta došiel, ešte iba svitalo. Zaujal miesto a že bol suchý čas, nerobil ani šiatra, len rozložil svoj tovar: pätnásť-dvadsať bielych, čiernych, zlatých i obyčajných, malých, veľkých truhál a pokojne opravoval — o nikoho nedbajúc — čo sa na ceste odrelo, odlepilo a — čakal kupcov.To na jarmoku ešte nikdy nebolo!Keď sa rozvidnievalo a trafilo sa prejsť povedľa nejakej ženičke, prežehnala sa. „Ach, joj, bože!“ a utekala, ako by sa jej bola smrť na chrbát obesila.Stolári — jarmočníci mali robotu so svojím tovarom, dochádzali, rozkladali sa a ako obyčajne, vítali vtipmi. Pozrie jeden — Bečko iba truhlu doniesol; pozrie druhý — Bečko iba truhly rozložil. Neverili očiam a sišli sa traja-štyria, či ozaj truhly, a či Bečko dačo nového vymyslel, či už čo…„Čo vy to, čo to predávate?“ zadivený povie jeden.„Nejaké divné skrine,“ rečie druhý a šuškajú si všetci vôkol i ukazujú prstom.„Také na koštiale,“ odpovedá Bečko. „Svadobných by som teraz aj tak nepredal,“ myslí si a nič si z toho nerobí, že si páni majstri okolo neho akosi neobyčajne počínajú.„Aha, iste ich mrzí, že nemali toľko rozumu, ako ja, keď videli, čo smrť v meste s ľuďmi robí… Budeže mať za trh!“ a fajčiac nepokojne rozčúlením, hľadel na ľudí, čo sa obďaleč zastavovali.Však pokazili mu trh.Roznieslo sa mestom, že na rínku aj truhly predávajú, išli na mestský dom. Tam vec trocha zasekla, lebo policajného kapitána tam ešte nebolo.[3]Šli mu teda na kvartieľ oznámiť a ten vstal a šiel na rínok s Bečkom poriadok spraviť. Sveta sa sbehlo ani na komédiu.Bečko sa nechcel dať; žiadal si, aby mu ukázali zákon, ktorý nedovoľuje umrlčie truhly na jarmoku predávať. On si za miesto zaplatil, furmana zaplatiť musí, zamešká deň, a nedal sa a nedal. Sveta sa k zvade shŕklo veľa. Kapitán mu vysvetľoval „humanizmus“, ale to nijako pochopiť nemohol a čo aj z toho chápal, na to pripomínal zase on ženu a štvoro hladných detí doma. Svet dovolil si tiež kríkať, že jeho, Bečku, by bolo treba do jednej zavrieť a dolu vodou pustiť…Na mestskom dome zápisnica, behanie, zlosť, posmech na ulici a Bečko spakoval a odišiel, že pôjde za odškodným k stolici,[4]k ministrovi i samému kráľovi.Naložil a vrátil sa nazlostený domov, mysliac a želejúc, aký mohol mať jarmok, keby nie „tí somári!“Ale kým hútal, kde žalovať, predal aj doma tú voľaktorú truhlu a tak sa utíšil a nešiel nikam. Vysvetliť si to nikým nedal, ale truhly viac na jarmok predsa neviezol.Od tých čias je známy, a keď dakto dačo neobyčajného na jarmok dovezie, pána majstra Bečku tam isto pripomenú.II.Môj Bečko pochodí z remeselníckeho rodu. Jeho otec síce do smrti robil len krajčírskym tovarišom v meste, ale predsa… Mať chodila po obsluhách a malý Jožko motal sa celé dni po ulici alebo posedel u starej mamky, ktorá predávala pod bránou pečivo a iste od tejto — že všetci spolu bývali, — zdedil náreky, strach o hlad a biedu, ktorých sa tak bojí, ako sa presvedčíme, že je plná iba nimi jeho myseľ už aspoň dvadsať rokov.Trocha chodil aj do školy, potom šiel za učňa, vyučený povandroval a osadil sa v našom mestečku a začal stolárčiť — z ničoho, ale na svoju ruku. Riadu si voľačo bol zadovážil, voľačo mu dali na dlžobu a po známosti, zpočiatku len reparoval alebo spravil z cudzieho dreva. A darilo sa mu, lebo bol triezvy a gazdovlivý. Dielňu mal síce neďaleko krčmy, ale on do nej nešiel, iba na oldomáš, keď voľačo voľakomu spravil a ten ho zavolal a zaplatil. V dielni jeho ale bývalo vždy teplo. Keď si teda chceli známi posedieť, vošli len k nemu a odtiaľ si dali doniesť do skleničky. On si pritom robil, od nich z kamarátstva dostal aj vždy nejakú robotu. Staval sa tu vždy, že on tiež spraví tak ako v meste. Stisol pár zlatých, kúpil dreva, robil a keď pomyslel, že sa ožení, lebo takto s varením veľa mešká, alebo sa nenaje, ktorú prvú, babinu dcéru, zapýtal, šla zaň, ako na med.Mali skoro každý rok dieťa, ale nezostali z nich iba dvaja chlapci, ktorí sa už pri otcovi učia. Chlapci boli dobrí a robotní ako otec a matka. Poznať, že ich otec na biednom a skúpom chlebe vychoval. Mať tiež pomáha pri remesle, lebo s domom a kuchyňou veľa oštary nemá, farbí tie povestné truhly, okná, dvere a čo príde. A keď sa jej niekto spýta, či to ona musí robiť, Bečko hneď odpovie, že veru je mnoho práce a pláca slabá, preto, že musí aj ona pomáhať. A keď sa jemu niekto ponosuje, to sa on duplom ponosuje. Je úprimný, ale prehnane berie najmä tú biedu. Vždy má strach pred hladom. Čo, ak by tak robota sekla, čo majú chytro by zjedli a potom…? Má štyridsať rokov, ale vyzerá, ako by mal šesťdesiat. A ako by mu už veku nedochodilo, probuje náhodou dajako chytro zmúdrieť i zbohatnúť. Zodvihne kdejakú kovertu, handričku, myslí na špekuláciu, priekupníctvo, ale nechytá sa ho, zase len od strachu, že ak na mizinu vyjde. Od tej starosti je celý hrbatý a na hlave plešina ako dlaň; ostatné vlasy dlhé, brada ako sito, len čo mu ju vše žena zaokrúhli. — Dobrá, mäkká tvár, chudých a veľkých kostí, nos čľapatý, ústa sladkých, vďačných rečí.Vidí, že svet vôkol už aj číta, odoberá novinky. Keď nemá tak mnoho práce, berie do rúk aj noviny a mudruje a vysvetľuje z nich druhým. Najviac ho dojíma, keď je v nich zpráva o dákom nešťastí rodinnom. O tom už potom každému rozpráva, kto mu len do cesty príde. Ako vravím, hlavne v meste na ulici, na jarmokoch zodvihne kdejaký podozrivý papierik, zdrap novín a hľadá, či by náhodou nebola v nich dobrá, osožná vec, porada, liek na — chudobu. Podľa ženy má nejakého úradníka v rodine, ktorý vyžije z toho, čo zarobí! Keď sa raz do roka s ním síde v meste, lebo uňho, nevie mu prenachváliť, čo je to za výhra, že má mesačný plat.Keď zavítaly Vianoce, Bečko svojím deťom nie, ale deťom tohto úradníka hej, kúpi pletku, hračku za pätnásť-dvadsať krajcarov, sbije peknú truhličku a pošle po pošte s vinšom a nárekom na biedu, čakajúc na Nový rok dary, ktorým sa tak privykol, že nesmú vystať. Sú to staré háby. Žena ich trochu obšije, ale pri stolárstve veľa sa roztrhá. Bečko chodí celú zimu bosý, totiž len v pantofliach, odrezaných zo starých topánok. — Zimník mu tiež poslal úradník, ale ho nenosí, lebo by si ho zničil a ten môže byť synom,[5]keď sa prepustia. V meste od starej židovky kupuje háby a klobúky. Vždy tvrdý cylinder; lebo ten starý, obnosený, je lacnejší, ako akýkoľvek mäkký; keďže tvrdý nikto nekúpi, ani do daru neche, iba ak — vandrovník alebo vagabund.Stalo sa mu tak vyobliekanému, že ho v druhom meste na jarmoku vzali za podozrivého tuláka, a nevediaceho sa hneď legitimovať, zavreli ho, kým došiel telegram, že je on skutočne stolárskym majstrom, a že on má také zvyky…Robí deň a noc aj v nedeľu a vo sviatok. Robota vraj nie je hriech. Do kostola nechodí, iba raz do roka — na Silvestra a i to sadne, kde ho nikto nevidí. Jemu je vraj práca modlitbou. No pre kostol, školu, faru rád ponúkne reparáciu a zdarma napraví, za čo sa mu dostane s kancľa pochvaly a to je jeho rekláma ako druhým ohláška v novinách.Zamyslený je vždy, len keď počuje, že je niekto chorý, ide ho navštíviť, ponúknu ho pohárikom, dohánom a je si istý, že ak patričný zomrie, nepobežia do mesta po truhlu. Ak počuje zvoniť na umieráčiku, rozošle celý dom, aby sa dozvedeli, kto zomrel a vezme kus laty a ponáhľa sa do domu smútku. Je mäkkého srdca, plače s plačúcimi a bez všetkého poverenia odmeria nebohého, ako by sa samo sebou rozumelo, že uňho dajú truhlu robiť. Takto ozaj vše len vynúti. Len keď ho vyprevádzajú, spýta sa začo a aké drevo chcú mať?V takejto horlivosti stalo sa mu raz, že umieral starý, bohatý žid v dedine a on šiel ponúknuť rodine truhlu. K nemalému zadiveniu a žiaľu rodiny, že on spraví takú truhlu, čo pretrvá veky, ale z duba. Musí sa teda skorej chytiť do roboty, nie po smrti. Má krásny dub, bez hrčky; dobre, že ho ešte nezrobil a veru pýtali ho už, ale sa nemohli pojednať. No, nebude draho rátať, len ako po známosti… A bol by sa vari dotisol k starému chorému židovi, aby ho odmeral, keby neboli s ním prísne naložili. — Prosím vás, však videl, že ak tú robotu dostane, zarobí čistých desať-dvanásť zlatých. A to je pekná sumička. Domec už kúpil, zreparoval, teraz by ešte rád kus poľa kúpiť, aby mal pod zemiaky, kapustu, zeleniny… Má už pár zlatých! Ani žena o nich nevie. Tá vôbec nevie, koľko oni už peňazí zarobili. Jej vydáva po krajciari, po dva, keď dobre uvážil, či to, alebo oné je potrebné. Chlapci jeho svojich peňazí v ruke ešte nemali. Ak niečo treba kúpiť, beží po to sám. On sa nedá oklamať a jeho synov by mohli ošudiť. Nemôže si nijako odpustiť, že sa za tovariša naučil fajčiť. S tým má biedu. Vojenský dohán je dosť lacný,[6]papier tenký z novín, ale mrzí ho, že už chlapci probujú za ním. Akože im zabrániť? Mieša kvety z ruží a kadejakú vňať, višňové lístie a tak sa darí.Najväčšmi sa hnevá na účty! Keď dačo robí farárovi, do školy, na obecný dom a žiadajú účty a so štempľom ešte! Čo je to za trápenie, kým to s chlapcami napíše a nájde niekde starý štemplík, súci na odlepenie. On myslí, že je to len zvyk a nie daň. Málo píše, ale všetko s malými písmenami, bez čiarky, bez bodky. Chlapci chodili viac do školy a ešte nedávno — a oni ho opravujú. Nedá sa! Že je to len na parádu, aby sa negazdovalo s atramentom, papierom a časom. Jeho list, že aj bez toho možno prečítať a prečíta ho celkom správne, že i mať musí prisvedčiť, aj chlapci sa nevedia ďalej škriepiť.Druhého prácu potupuje ako každý remeselník. S remeselníkom žiadnym nenadržuje. Sám chcel by byť na svete. Poohovára každého, keď jeho prácu vidí a ešte viac, keď sa prechádzajú, zabávajú, pekne šatia, že je to len sprostá pýcha. Parádu že strúhajú na dlžobu. Kto za nich len zaplatí?Ak dakto vezie do dediny cez mestečko kasňu, truhľu, beda domácim! Prečo nevedia, kto sa žení?! Žena vie rozprávať, klebetiť (chuderka to nikdy nerobí), ale aby niečo doniesla na remeslo, na to jazyk nemá… — Chlapci tiež len huncútstvo vystrájať vedia, ale… — No, keď ich tak vyhreší, žene sľubuje oddychu na starosť, chlapcom robí radosť so zlatým prsteňom, hodinkami, ktoré na perinke visia na klinčeku nad posteľou aj so striebornou retiazkou a kľúčikom. Bol si to na vandrovke nadobudnul. Hodinky už ale asi pätnásť rokov, ako je ženatý, nenaťahuje, lebo by čas meškal a že už by sa boly zodraly. Len keď niekam na jarmok ide, alebo keď je veľmi dobrej vôle, sníme ich a lakomí chlapcov. A tí nemali ešte nikdy väčšej radosti, až plačú od túžby, aby si ich mohli už raz pripäť na vestu, čo by len jednu nedeľu jeden, druhú nedeľu druhý…Otec ich, uisťuje, že budú aj oni hodinky nosiť, len nech sa usilujú pri práci a všetko budú mať.III.Tu som preskočil posledné dva roky a dosť dôležité. Hodno je sa vrátiť, aby sme nášho Bečku lepšie pochopili a poželeli, že sa bije sám, a ešte ho aj pánboh prividel. Zomrela mu žena.Bečková, chuderka, často bývala nemocná a konečne zomrela. Bečko spravil jej truhlu a robil celú noc a deň, kým žena mŕtva ležala. Plakal, reval, robil na pretrhnutie. Poľutoval ho iste aj lekár a čo napísal do úradného oznamu smrti, to neviem, ale bol pokoj. A čo by to Bečkovej a mojej rozprávke osožilo? Zomrela biedna žena a ja musím napísať, že Bečku naviedli po piatich týždňoch, aby sa oženil druhý raz. Pravda, nebola to svadba, ako svadby obyčajne bývajú. — Totižto poradili Bečkovi nejakú murársku vdovu, ktorá bola naučená cez leto hojne žiť a cez zimu — ako bolo, od biedy i do nájmu chodiť s nebohým mužom, ktorý sa konečne, ako sa vraví — vypil — a zomrel.S druhou ženou sa ale náš Bečko oklamal. Tá už teraz žiada prepisy, on nechce dať a ona nechce „darmo“ robiť. Hneď na svadbe sa nerozumeli. On do štvrtej robil, potom sa schystal — sám, bez synov — na sobáš, po večeri o polnoci, povedal hosťom a neveste, aby sa zabávali, on že si ide ľahnúť, lebo ráno treba do roboty vstávať. Ledva ho zdržali; nevesta musela sa do plaču pustiť. A teraz, hľa! Čo z toho bude nevedno; ale ja sa bojím, že Bečko zabije lebo ju, lebo seba. Odohnať sa mu totiž už nechce dať a Bečko, v srdci dobrý človek, už vše vojde do najhoršej putiky-krčmy a rád sa lacno napije. On totiž žiali a iní ho premáhajú nápojom. A ak si lepší cit prepije, zabije, nebude dobre ani doma. Bodaj bych sa mýlil!Druhá žena ho nijako nemôže rozumieť. Len povážte: šla s nim raz na voze do mesta na jarmok, ale potom po ulici hanbila sa s ním ísť pre ten jeho divný kroj. Povadili sa, narobili kriku, prišiel policajt a Bečku držali za poldňa na polícii, kým doletel telegram, že je to skutočne on. Ona ho veru nešla vymáhať, lebo sa bála, že aj ju prichlopia za krik a mužovi dobre sa to stalo! Len tak obchodila pred bránou, kým ho nepustili, a keď jej dohováral, bránila sa aj tým, že musela byť pri tovare.Bože, aká inakšia bola jeho prvá žena! Prečo len zomrela skôr, ako on. Tak by sa bol mohol spoľahnúť na ňu s deťmi a ľahnúť pod zem. Ako ho tá rozumela, spravila, čo, mu len na očiach videla.Táto najala slúžku, tá neumývala riad ráno, lebo veď aj na druhé ráno budú z neho kávu piť a z jedného taniera sa aj traja najedli. Neprala, len keď už nebolo čo obliecť, nuž vtedy po kúsku preplákala, že to ani nezvedeli kedy. Tá pri lampe v záhrade plela, táto — číta alebo drieme. Tá nikdy nehladila, ale ponaťahovala v rukách a bolo dobre za pätnásť rokov. On v dielni, po izbách, na oknách a všade ako je majstrom, všetky práce, všetky účty si tam kreslil, plánoval a rátal — a táto nevidí tú jeho prácu, neni jej vzácna a dá každý týždeň bieliť, šuchať a drať dlážku. I jeho preoblieka, strhá s neho odev a tiež aj s chlapcov, že nebudú ako prasce. Za nebohej vyzliekli sa, keď už puklo a keď bolo treba sošiť. Že sa ona ohovárať nedá a nemá pekného slova o nebohej. Uznáva jej len to, že drhla s mužom ako kôň, a možno od hladu umrela…Bečko bojí sa o dobrú pamiatku nebohej, bojí sa, že mu ju táto baba zo srdca vyrve, myslí nad tým všetkým, je nevľúdny, uzavretý, len v ňom to búri, v žilách kypí, ako v poviazanom tigrovi. Jej sa bojí, že ho dozlostí a on spraví strašnú vec, ktorú by nechcel spraviť a za ktorú sa nikdy z áreštu nedostane. To by nerád. Ktovie, čo s ním ešte bude. Už prichodí zase svokra a s dcérou si vždy šuškajú… Dosiaľ nechodila, lebo boli pohnevaní. Povedal jej totiž, po dakoľkých návštevách, že ju rád vidí, ale aby tak často nechodila, lebo že to veľa stojí, aj čas sa mešká. — Do roka potom ani nekukla v tú stranu.Žena nosí kamže, plyše, šály, hodváby — on šanuje aj len tie pantofle: keď je veľké blato, shodí ich s nôh a ide bosý. Ona nosí šnurované topánky do pol kolien.Prvá žena s paprikášu sobrala masť a na druhý deň navarila s ňou zase paprikášu zemiakového a chuť bola ako včera. Odrezala zo slaninky, keď on dovolil. Ostatná bola zakrútená do handry, aby sa nikto k nej nedostal. Táto vyvára, vypeká. Za nebohej sa vše dačo zosmrdelo, prekyslo, že hladní boli všetci, ale vedeli si odložiť, odoprieť, do nemožnosti odoprieť.No a čo robí táto s peniazmi! To je bohaprázdra márnivosť. Čo mali iní ľudia, to aj ona musela mať. Už role nekúpi. Pošly peniaze i na pohreb, i táto ich deň po deň odnáša do sklepov, teraz sa blíži krst — už role nekúpi; dom tiež pôjde, staroba je už tu. Narobil sa už za tridsať rokov a ešte bude robiť, a koniec bude hlad a smrť.„Otče nebeský! Ako túto skazu zastaviť?!“ zlosťou, zúfaním spína ruky Bečko, ide do krčmy, do tej pod krčmou, do tej diery vlhkej a pije, pije a vše si húta, že ženu, keď mu to nevinné dieťa porodí, odženie, ak nepôjde, nuž ju zabije. Zabije ju aj seba, aby aspoň deťom zostalo čo-to, veď čo sa tí chlapci narobia…Ale chlapci majú radi macochu, „mamou“ ju volajú, sú sýti, oblečení, a čím viac — teraz už i za otca — robia, tým sú zdravší a nahovárajú otca, aby dal pol domu na „mamu“ prepísať.I cudzí ľudia, na prvú ženu hany nepovediac, chvália mu druhú, že je taká, aká má byť, a macocha je, ako by máloktorá bola… Len on, Bečko, že zaostal, nevie spraviť lepšej roboty, nevie spraviť viac groša, aby ho bolo nadostač, preto trovia z hotového.„I chlapcov by mal trochu poslať do sveta, lebo i tí budú mať kedysi biedu, ako on,“ šuškal si remeselnícky svet, že sa to už i Bečkovi dostáva do ušú…„Ký to čert?! Veď ma idú so všetkým prevrátiť…“ trhá si vlasy a škrípe zubmi.[1]Do stoličného mesta, sídla stolice v starom Uhorsku. Stolica bola samosprávna jednotka a skladala sa z niekoľkých okresov.[2]Polepené červenými ceduľami(z lat.), výstražnými, že je v dome nákazlivá choroba, aby nechodili doň cudzí ľudia.[3]Policajného kapitána tam ešte nebolo.Bol to náčelník bezpečnostnej služby po mestách starého Uhorska.[4]Pôjde za odškodným k stolici, bude sa ho domáhať na stoličnom úrade.[5]Môže byť synom, keď sa prepustia, keď im už vyjdú tovarišské roky a budú môcť byť samostatnými majstrami.[6]Vojenský dohán je dosť lacný, totiž tabak, ktorý vtedy vojaci „fasovali“, čiže dostávali zadarmo od vojenskej správy. Práve preto ho i mohli predávať potom za lacný groš, čo bolo pre nich jednako ešte výhodné.	Tajovsky_Majster-Becko.txt
Obyčajný príbehTováreň na drôt Augusta Rostiga stojí na periférii väčšieho mesta. Je to rozsiahla osada továrenských budov so štyrmi uličkami nových robotníckych domkov, ktoré sú zvonku obriadené a čisté, zdnuka väčšinou nečisté a páchnuce. Sú až prebytočne naplnené ufúľanými deťmi a muchami.Rostig držal na logiku. Čítal, že robotník, žijúci v hygienických pomeroch, majúci dostatočný zárobok pre živobytie, je omnoho lepšia čiastka strojov ako vyhladnutý a chorľavý. Preto nastaval robotníckych domkov, dal svojim ľuďom slušnú mzdu a naložil im, aby žili „hygienicky a rozumne“. Totiž aby svoju telesnú súčasť udržiavali na úžitok práce, ktorú mu predali.Robotníci chápali vec inakšie. Im nešlo o to, aby pán Rostig mohol vybiť z ich sily čím viac, ale aby čím najviac potešenia vyťažili zo svojho života. A že sa im zdal život najpríťažlivejší vtedy, keď mohli vykoristiť oné vlastnosti svojho tela, z ktorých mali najviac pôžitku, plodili bez poriadku deti a jedli-pili bez ohľadu na to, čo bude s nimi samými. Práce mali zvyškom i v továrni, a preto jej vo voľnom čase vystupovali na míľu z cesty, následkom čoho boli ich byty hotové skladištia nečistoty a neporiadku. Pán August Rostig by bol omnoho radšej, keby boli byty jeho robotníkov i zdnuka čisté, ako jeho dobre riadené a hladené stroje. Nemohol však premôcť odpor robotníctva voči neplatenej práci, i odbavil celú vec poznámkou, že sú nečisté prasce a ľudia iného druhu, ako je on so svojou rodinou. Keby mu bolo známe porekadlo, že i rozmarín páchne, keď narástol na truse, bol by sa možno s väčším porozumením poškrabal za uchom. Mohlo mu prísť na um i to, že aj jeho starý otec bol robotník v garbiarskej fabrike a že akiste nebýval v parádnych budovách, ktorých parket každý deň leštila cvičená chyžná. Ľudia však vždy rozmýšľajú takým spôsobom, aby mali pravdu, následkom čoho práve tú pravdu vždy uchytí diabol spomedzi nich.Sebe postavil pán Rostig veľkú, pohodlnú vilu v rozložitej, parkovitej záhrade, susediacej s továrňou. Bolo to veľké moderné stavisko s plochými strechami, hladkými stenami, s oblokmi, ktoré sa miestami takmer jeden druhého dotýkali, miestami bol však len jeden na celej veľkej stene. Vila mala z každej strany inú výšku, boli na nej balkóny, terasy, ba i jeden vežovitý, asi trojposchodový výskok dohora. Staviteľ chcel sebe a ostatnému svetu dokázať, že je „cieľuprimeranejšie“, čím je celá vec nepochopiteľnejšia a odlišnejšia od zvyčajného spôsobu. Steny boli dnu a vonku hladké, namazané čím odlišnejšími farbami a namiesto zastaralých arabesiek a rozličných kvetových motívov počarbané kadejakými kubistickými geometrickými figúrami, od ktorých sa každému menilo v očiach.Rostig hľadel na celú tú parádu zamračene, i jemu sa menilo v očiach od nej, cítil sa, akoby v koláči piesok hrýzol, ale keďže bol človek dôsledný, bil sa i s rodinou za ňu so svojimi priateľmi, ktorým závisť našepkávala ostrú kritiku. Celá stavba sa hanblivo kryla za stromy a za kry záhrady. Jej hlavný front bol obrátený proti širokej gaštanovej aleji a mal veľkú terasu, na ktorú sa vychádzalo zo salóna sklenenými dvermi, okrem ktorých mu dodávalo svetlo ešte štvoro veľkých štvorcových oblokov.V teplý augustový večer sedel po večeri Rostig sám na terase, fajčiac dosť lacnú cigaru. Oblokmi sa valili lúče elektrického svetla na úseky záhrady a aleje, osvetľujúc ich miestami násilne ako reflektory. V salóne sedeli na bočnej súprave továrnikova žena, jeho syn Martin, dcéra Ida a zať Štrbavý, sedriálny sudca.Rostig sedel v pohodlnom pletenom kresle a, odfukujúc dym cigary, hojdal nervózne krížom preloženú nohu. Rozmýšľal. Vile, ktorú len pred niekoľkými týždňami dokončil a zariadil, sa netešil a obchod nešiel zvláštne. Nebola konjunktúra a k tomu i česká konkurencia odberala kupcov. Dosiaľ mu šlo dobre, najmä vojna urobila z neho boháča. Jeho koníčkom bolo, že si namýšľal, že vždy treba logicky myslieť a že s konzekventnou logikou musí mať vždy úspech. Neprišlo mu však na um, že neexistujú také tabuľky, podľa ktorých by mohol vyrátať, či je jeho logika i správna. Teraz sa hneval, že hlúpi ľudia odmietajú jeho „prvotriedny“ tovar za horší čisto z politických príčin. Dosiaľ bol presvedčený, že dobrý tovar musí preraziť vo všetkých okolnostiach a teraz skusoval, že ľudia v masách vôbec nepoznajú spravodlivosť, a preto treba s nimi narábať podľa inej, masovej logiky, ktorú nepoznal.Ani s robotníkmi sa nemohol dorozumieť, držal ich pohromade a bez štrajkov len krajnou bezohľadnosťou, následkom ktorej predpokladali o ňom, že pri prvom štrajku zavrie továreň bez ohľadu na nich a na škodu, ktorú tým utrpí, a že zostanú bez kúska chleba.Ani rodina ho netešila. Pri všetkom bohatstve nemal zo života ani toľko potešenia ako hociktorý z jeho robotníkov, ktorý práve v kantíne pri pohári piva hulákal oplzlú pesničku.Rostig vstal, že vojde do salóna a v spoločnosti strasie sa nepríjemných myšlienok. Stal si pred oblok a hľadel na skupinu zhovárajúcich sa. Stóra[1]na tom obloku bola odtiahnutá.Agnesa, jeho žena, sedela pohodlne vo foteli, holé ruky opreté o operadla. Mala už vyše štyridsať rokov, ale zdalo by sa, že roky sa nedotkli jej krásy. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi si vzal mladušké slovenské dievča jedine pre jeho krásu… Mala čierne vlasy a belostnú pleť, ale ináč sa nevyznačovala inými darmi, duševne bola nesamostatná, ľahko bolo na ňu vplývať. Teraz nespúšťala veľké čierne oči z temperamentne rozprávajúceho zaťa, pri ktorom sedela Ida, opretá oňho. Ponášala sa veľmi na matku, bola ani nie ako mladšie, ale skorej trochu pokazené matkino vydanie. Jej vlasy neboli také havranovočierne a jej pleť nemala tú oslepujúcu belosť ako matkina, ktorej tvár bola okrúhlejšia, pery plnšie a bujnejšie ako dcérine. Idine oči prezradzovali nežnú, mäkkú túžbu, v jej správaní bolo čosi upomínajúce na prituľujúcu sa mačku, ktorá si žiada, aby ju hladili.Štrbavý bol chlap, aký sa páčil ženám. Stal sa Rostigovým zaťom, lebo sa Ida veľmi doňho zamilovala, hoci i proti Rostigovej vôli.Hovoril vždy tesťovi po vôli, čo Rostiga robilo len nervóznym, lebo si predstavoval, že má len jeho vlastné myšlienky, nadobudnuté na základe mnohého pozorovania a rozmýšľania, a hnevalo ho, keď počúval, že taký povrchný človek, za akého pokladal Štrbavého, hovorí o politike a sociálnych otázkach tak, ako on sám rozmýšľal. Neprišlo mu na um, že celú svoju múdrosť tak on, ako i Štrbavý berú z tých istých novín.Rostig hľadel na svoju ženu, ktorá nespúšťala oči z Miloša. Ústa mala trochu otvorené, aby nestratila ani hlásku z jeho reči. Na jej tvári sa zračil najvrelejší záujem, aký si vedia nasugerovať najmä ženy počas reči ľudí, ktorí sa im vidia.Továrnik stisol pery: zdalo sa mu tej pozornosti v tom pohľade primnoho. Keď Štrbavý dokončil reč, jej pekné prsia sa zvlnili, čo jej muža hnevne dojalo.— Tak hľadia ženy na mužov, keď sú do nich zamilované, — zamrmlal, obrátil sa a odišiel do gaštanovej aleje.Štrbavý bol oblečený so zvláštnou eleganciou, ale nerobil pritom dojem šviháka. Mal ako namaľované, červené, ostro rezané pery a pekne vysúkané malé fúzy. Hovoril veľmi samoľúbo, oblizujúc si často pery ako človek, ktorý myslí na bozky.Martin bol strojný inžinier, zamestnaný v otcovej továrni, ponášal sa viac na matku ako na otca, od ktorého zdedil pichľavosť očí. Bol oblečený veľmi leda-bolo, až zanedbane, v ošúchanom športovom obleku. Veľkým vreckovým nožom si veľmi zručne čistil nechty, počúvajúc pritom švagra.— Každá organizácia, každý kolektivizmus je nanič, robia z človeka stádové zviera. Samostatná borba mysliacich ľudí tvorí hrdinov, — vykladal Miloš.— Si stádový zver, či sa ti páči, či nie, — odvrkol Martin.— Kapitalizmus vyvíja osobnosť, kolektivizmus ju ubíja, to musíš uznať, — pokračoval Miloš, z ktorého ženy nespúšťali oči, oduševnene mu prisviedčajúc.Pozrel do očí testinej, ktorá ich na chvíľku pomaly zavrela, potom zasa obrátila naňho. Miloš stále myslel, že jej pleť je belšia ako Idina a jej ruky okrúhlejšie a plnšie.— Za celú dnešnú kultúru ďakujeme kapitalizmu. Bez neho by nebolo pokroku. Dnešný vysoký stupeň mravnosti v porovnaní so stavom minulého storočia je jeho dielom. Tvoj kolektivizmus ničí mravnosť. Človek-jednotlivec zmizne so svojím životom vo všeobecnosti, stanúc sa štatistickým číslom. Stane sa zverom, keď mu odoberiete ambíciu vyniknúť, a zverské pudy premôžu ho vo všetkom.Martin sa usmial.— Hah, vy ste pokrytci! Pijete víno, a kážete vodu. Milujete každú ženu, ktorá sa vám zapáči a predstierate zdržanlivosť. My nie sme askéti, neobmedzujeme životné radosti a pôžitky väčšmi, ako je prírodou vykázané. Vaša mravnosť je lož, vynájdená pre otrokov. Páni sa jej nikdy nedržali. Chudákov odháňate od hodovných stolov a vy pri nich hýrite. Nám ukazujete straku na kole v podobe posmrtného života, v ktorý sami neveríte. Každý rozumný človek si vezme, čo mu patrí, bez ohľadu na vaše hlúpe mravné predpisy.Agnesa počúvala synove reči ako nejakú nikdy neslýchanú múdrosť.Štrbavý hľadel s takým výrazom podivného pochopenia na testinú, že sa zapálila, keď to pobadala.— Slovom: odtrhnete každý kvet, ktorý sa vám núka. Tisíc rokmi vyskúšané zákony mravnosti odhodíte nabok, — odvetil opovržlivo.— Myslíš, že odstránime tisícročnú lož, že odhadzujeme okovy, ktorými ste ovešali zbabelcov a hlupákov. Dnes sme zmúdreli a nedáme sa viac odstrašiť daromnými strašidlami, — vysmieval sa Martin.— Je celkom isté, že takou voľnosťou rozpútate omnoho viac nešťastia a vzbudíte omnoho viac duševného i telesného strádania, než aké trpeli ľudia sebakázňou.— Miloš má pravdu, — skočila mu do reči Ida. — Pomysli si, koľko žiaľu zapríčiní každá nevera v láske! Či stojí s tým v pomere trochu toho pôžitku?Ida hľadela vyčítavo na brata.Martin zavrel nožík a strčil ho do vestového vrecka.— Ja vám niečo poviem. Ty, Miloš, žiadaš obete a odriekanie a robíš opak toho. Omnoho ľahšie znesieš pohľad na utrápenú mater s biednym dieťaťom, ako na škvrnu na svojom kabáte. Dieťaťu by si možno pomohol, keby si materi dal peniaze, ktoré ťa stojí vyčistenie škvrny, a neurobíš to. Tá škvrna ťa viac mrzí ako vedomie, že neratuješ dieťaťu život.Štrbavý sa povýšene uškrnul, hľadiac na testinú, ktorá sa tiež usmiala.— Bratku, to sú daromné frázy. Dieťa patrí iste do nemocenskej pokladnice, od ktorej dostane potrebné lieky a keď je jeho mať biedna, tak je na vine nie škvrna na mojom kabáte, ale jej skorheľovaný muž, s tým nech urobí váš kolektivizmus poriadok. Ale to mu akiste ťažko padne, keď každý má právo na životné radosti, bez ohľadu na povinnosti.Agnesa sa hlasite zasmiala a ťapla pri sebe sediaceho syna po pleci.— No, teraz ťa Miloš vyplatil podľa zásluhy. Nemal by si o mravnosti tak nepekne hovoriť. To sa nepatrí. To je jednako len krásna vec, — hovorila akosi maznavo, akoby bola reč o peknom dieťati alebo mačiatku.Ida hľadela s nedorozumením na matku. Celé jej správanie zdalo sa jej podivné. Prečo tak vyznačuje Miloša, prečo hľadí naňho tak podivne? Pre tie reči? Veď ona si z toho akiste málo vybrala. Bohvie, na čo myslela pri tej dišpute?Štrbavý vo vedomí, že získal súhlas krásnych žien, vstal a podupkal, aby si vystrel vyžehlené nohavice.— Marcinko môj, ty si ešte mladý. V hlave sa ti roja kadejaké nemožné idey, ktoré sú vôbec charakteristické pre socializmus. Jablko socializmu je pekne maľované, ale aspoň dnes sa ešte nedá zjesť, je nezrelé. Časom zmúdrieš. Iduška, poď. Už je neskoro.Martin vyskočil a hodiac rukou, ponáhľal sa namrzene, bez slova z izby. Ida zvolala za ním:— Neutekaj, Macko, idem s tebou!Mrzelo ju, že sa nahneval na Milošove reči, i chcela ho udobriť a pobehla za ním.Miloš, ostanúc s testinou v salóne sám, pristúpil k nej a išli spolu von. Keď boli pri vypínači lustra, zatočil ho Miloš tak, že salón ostal osvetlený len jednou lampkou pri dverách; bolo v ňom skoro tma. Miloš chytil Agnesinu holú ruku a bozkával ju drobnými bozkami, aby neostalo po nich stopy.— Čo to robíš? — zašepkala Agnesa a chytiac jeho hlavu do malých mäkkých rúk, bozkávala ho, vpijúc sa mu na ústa.Miloš ju privinul celým telom k sebe.— V utorok prídem sám, mám tu úradnú robotu. Hľaď byť na chvíľu osamote. Túžim za tebou.Rostig, vrátiac sa z gaštanovej aleje, stál už chvíľu pred stórou zakrytým oblokom. Na záclone videl podivnú siluetu: Miloš sa klonil nad rukou testinej a potom obidve tône splynuli do jednej, pričom bolo jasné, že tváre majú priklonené celkom jednu k druhej.Netrvalo to dlho a tône zmizli; salón sa úplne zatlmil. Ale i udalosti, ktoré sa odohrávajú v priebehu minúty, vzbudia často myšlienky, ktoré zožierajú ľudského ducha dlhé hodiny. O tom sa mal Rostig príležitosť presvedčiť, keď sa skoro celú noc bez spánku prehadzoval na posteli.Rostig mal vo svojej vile fajčiarsku miestnosť, ktorá bola taká odľahlá, že keď nebola v dome spoločnosť, zriedka kto ju vyhľadával. Pri nej bol malý kabinet, oddelený kobercom portiérou,[2]ústiaci pitvorom rovno do záhrady. Fajčiareň bola zariadená veľmi pohodlnými pohovkami a fotelmi a vyložená drahými východnými kobercami. Na stenách boli rozvešané ženské akty. Bol to vôbec sybaritský kút,[3]zvádzajúci k leňošeniu a k ostatným hriechom, ktorých začiatkom je záhaľka. Rostig si dával ta nosiť svoju čiernu kávu, pri čom, keď nebolo hostí, tvorila mu spoločnosť žena.Vezmúc do úvahy jeho nadmieru prísny výzor, pedantnosť a s ničím nezjednávajúcu ostrosť životných názorov, nikomu by nebolo prišlo na um, že sa jeho intímny život môže od nich veľmi líšiť.V utorok predpoludním odišiel do mesta za prácou, ktorú mal v komerčnej banke. Žena ho vyprevadila do záhrady, ktorou prechádzal a hľadela za ním, kým nezmizol medzi prvými domami mesta. Idúc záhradou, opierala sa o jeho ruku a prituľovala sa zamilovane k nemu, čo mu bolo zvláštne, lebo to často nerobievala. Myslel si, že je jednako nie múdry, keď si robí zbytočné starosti kvôli jej vernosti.Rostig nebol z domu ani dobrú polhodinu, keď prišiel Štrbavý a išiel rovno do fajčiarne. V hale ani v chodbe nestretol nikoho; ticho prebehol nimi a otvoril pozorne dvere fajčiarne, v ktorej stála, ako v očakávaní, Agnesa. Mala oblečené svetlo-belasé hodvábne kimono, ktoré si pridržiavala na prsiach rukou. Keď vošiel Miloš, rozhodila proti nemu ruky a šata, roztvoriac sa, prezradila, že je vôbec jediná, ktorú mala na sebe. Ich láska razom dostúpila vrchol, zhádzali zo seba šatstvo a v paroxyzme[4]zabudli na svet. Keď sa prebrali a prišli zasa k vedomiu, Agnesa zazrela v portiére, oddeľujúcej fajčiareň od kabinetu, bledú tvár s neopísateľným výrazom mrzkého satyra: jej oči blýskali, ústa boli roztiahnuté dohora kŕčovitým úsmevom a od ich kútikov sa ťahali hlboké vrásky k brade; spomedzi roztvorených pier čneli rady zažltnutých zubov. V ukrutnom preľaknutí hodila sa na Štrbavého prsia.— Pozri, — zašepkala priduseným hlasom, pričom sekala zubmi a ukázala hlavou na portiéru.Štrbavý sa strhol viac následkom jej zmenenej tváre ako posunku a zazrel ešte miznúcu hlavu svojho tesťa.Hrôzou boli ako ochrnutí, čakajúc útok oklamaného muža. Zrazu sa obidvaja schytili a obliekli so zimničným chvatom. Agnesa zalomila rukami a strašne mrzko zmrštiac tvár, hodila sa na pohovku, kde stonala a trhala si vlasy, vzlykajúc:— Ty si všetkému vina! Nikdy som sa neprevinila. Ty si zloduch, ty si ma zviedol! Muž ma zabije a ja som nevinná!Štrbavý počúval, zaväzujúc si kravatu pri portiére a keď nepočul nič, pomaly ju odchýlil. Kabinet bol prázdny. Šiel k dverám fajčiarne a počúval najprv pri nich. Keď bolo úplne ticho, pomaly ich otvoril: chodby i hala boli prázdne. Štrbavý bol chlap mocných nervov: prežil v živote jedno-druhé. Bol dva roky i na fronte a vynašiel sa i v ťažkých položeniach. Teraz si chytro rozmyslel, že hlavná vec je, aby uplynul nejaký čas bez násilnosti z tesťovej strany, ktorý umožní prebudenie chladnej rozvahy. Vedel, že tesť vždy nosí pri sebe revolver. Keby ho chcel použiť proti nim, bol by to urobil v prvom hneve. Teraz je pravdepodobné, že bude chcieť otázku inakšie rozlúštiť.Prisadol k Agnese a šepkal jej, hladiac ju po hlave a chrbte:— Upokoj sa. Otec je omnoho rozumnejší, než aby urobil nejakú hlúposť. Rozmyslí si najprv všetko a nájde rozlúštenie, ktoré nebude také strašné. Myslím, ako ho poznám, že bude veľmi hľadieť na to, aby nebol škandál.Agnesa, ktorá vôbec nemala vlastnú myšlienku, dala sa takto potešiť. Čím viac času ubehlo, tým pokojnejšia sa cítila. Keď prešla hodina a nestalo sa vôbec nič, bola uistená, že muž jej už na tele neublíži, a to sa jej zdalo najhlavnejšie. Popreberali všetky možnosti Rostigovho pokračovania voči nim. Štrbavý každú vyložil tak, že v ich položení môže byť najvážnejšia zmena, že sa odlúči od svojej ženy, čo by bolo pre ich lásku najvýhodnejšie.Keď nadobudla zas akúsi spokojnosť, ušla do svojej izby, aby sa obliekla a Štrbavý vyšiel kabinetom do záhrady, aby sa vzdialil domov.Pri železných dverách záhrady, vedúcich na ulicu do mesta, videl stáť tesťa s dogou. Bol mu obrátený bokom a hľadel ostro na jednu z budov továrne, pred ktorou stál vagón, na ktorý nakladali tovar. Štrbavý sa strhol a zastal. Napochytre rozmýšľal, či má uhnúť a vyjsť inou stranou a či smelo kráčať k tesťovi, keď sa on obrátil k nemu a zavolal:— Servus, Miloš!Štrbavý bol týmto priateľským pozdravom v najvyššej miere prekvapený. Nevedel naskrze, čo si má myslieť. Pristúpil k tesťovi nedôverčivo, predpokladajúc u neho skorej nejaký úskok, ako odpustenie takého priestupku.— Dobrý deň, otec. Čo porábaš?— Ale hnevám sa na tých darebákov, ako nešetrne nakladajú tovar. Pozri, ako hádžu debny. A ty si skončil svoju prácu? Bol by som rád, keby tie katastre boli už v poriadku.— Nie som ešte so všetkým hotový, — zamumlal Štrbavý. — Dobrý deň! — a utekal po ceste do mesta.Hoci mal i dobré nervy, tesťovo pokračovanie mu ich jednako napínalo v zvrchovanej miere, keďže ho naskrze nechápal.„Čo ten starý zmýšľa? Videl nás: bola to jeho hlava v portiére! Agnesa sa nemohla mýliť, keď som ju ja i nezazrel dosť jasne. Taký cynik nemôže byť, aby si z takého previnenia ženinho a zaťovho nerobil nič. Možno hľadí na to, aby sa nestal škandál. Dúfa, že keď raz zažmúri oko, vrátime sa na cestu povinnosti. Čo mieni urobiť?“Štrbavému sa zdalo, že keby ho bol napadol, boli by sa nejako pojednali a bol by spokojnejší. Teraz nevie kde, kedy a ako vybúši proti nemu útok. Bol presvedčený, že mu to Rostig nedaruje a že zákerne udrie naňho tak, aby ho čím najciteľnejšie ranil. Utekal cestou a, hoci mal hlavu plnú starostí, myslel jednako i na Agnesinu lásku a hútal, kde by sa mohol s ňou zasa zísť. Videl veľké ťažkosti, s ktorými je to spojené, a keď si predstavoval rozličné možnosti, prichodili mu na um i prekážky, ktoré tvorí najmä celá spoločnosť, stojaca vždy na stráži na obranu mravnosti, keď ona obracia svoje zbrane proti cudzím hriechom. Jeho žena Ida mu vôbec ani na um neprišla. Zdala sa mu taká dobrá, taká nevinná, že si ju nemohol predstaviť v spojení s touto všetkou špinou.Keď Rostiga odprevádzala žena záhradou pri jeho vychádzke do mesta, chcel si nahovoriť, že jeho podozrenie, že mu je neverná, je bezpodstatné. Ale cestou všetky okolnosti ešte lepšie uvážil a prišiel k presvedčeniu, že práve jej nezvyklá ľúbeznosť bola dôkazom jej úskočnosti. I vošiel do mesta, aby sa jej stratil z očí, ak by za ním vyzerala, a vrátil sa hneď inou ulicou domov; vkradol sa do kabinetu pri fajčiarni a čakal. Nečujúc nič, odchýlil obozretne záclonu a skutočne zazrel Agnesu, stojacu pred zrkadlom a opravujúcu si frizúru. Netrvalo dlho a vošiel dnu Štrbavý, a Rostig bol svedkom celého ich počínania. Bol už dávno ženatý, ale jednako mal i teraz svoju ženu rád čisto zmyselnou láskou; Agnesa sa k nemu chovala vždy so stydlivou cudnosťou, takže možno nikdy nemal príležitosť vidieť jej celé rubensovsky krásne telo.Zmyselnosť úplne premohla jeho hnev a roztrpčenie proti Štrbavému a žene; umienil si, že použije jej poklesok, aby ju prinútil k tomu, žeby i jeho oblažila takou láskou, s akou sa oddala svojmu zaťovi, a preto sa rozhodol, že celú vec zamlčí. Predbežne však uvidí, ako sa pomery vyvinú.Agnesino srdce, celý jej organizmus boli prebraté túžbou za Štrbavého láskou a nemohla sa pri najlepšej vôli tak premôcť, aby manželove želania mohla splniť, následkom čoho Rostig použil dosť malichernú príčinu na to, aby sa s ňou rozišiel. Keď sa presvedčil, že všetky jeho prosby a hrozby vyvolajú len ženin nárek, ale nijaké stupňovanie jej oddanosti, obrátila sa jeho túžba za ňou na hnev, nenávisť, závisť a želanie zapríčiniť jej a Štrbavému najväčšie útrapy.Martin bol mladý, neskúsený človek, dobrého srdca, plný dobrej vôle pomôcť každému trpiacemu a presvedčený o oprávnenosti a spásonosnosti všetkých socialistických a materialistických náuk, sľubujúcich raj všetkým veriacim už na tomto svete. Život už mnohých časom naučil, že nevieme, či je na druhom svete raj, či nie, ale že ho na tomto svete niet, to je úplne isté.Bol presvedčený, že len peniaze vládnu svetom, že sú darcom každej blaženosti a spokojnosti, že ony sú vlastne kľúčom k tomu vytúženému raju. Bol zamestnaný v otcovej továrni ako iní inžinieri a mal dosť a dosť príležitostí pozorovať zblízka spôsob života otcovho robotníctva a presvedčiť sa, keď chcel, že skutočne mnoho životných ťažkostí mohol zmierniť alebo odstrániť peniazmi. Skoro celý svoj plat a hodne peňazí, ktoré vylúdil od slabej matky, rozdal medzi otcových ľudí. Jednako pobadal mnoho a takých vecí, ktoré hlboko zaorávali do blaženosti ľudí, kde peniazmi nevykonal nič. A presvedčil sa, že to bolo práve v najbolestnejších prípadoch. Nevyhojil nešťastnú lásku a nevyliečiteľnú chorobu, nezamedzil nijakú náruživosť ani ženinu neveru a surovosti a bezohľadnosti muža. Vyvolal závisť robotníkov, ktorých nepodporoval a ktorí šomrali naňho, že podporuje len darebákov; ani tých, ktorým hľadel pomôcť, si nezískal, lebo im nemohol dať toľko, koľko by boli mohli rozhádzať. V továrni ho nepokladali za dobrého a šľachetného človeka, ale za natrhnutého blázna. Niekoľké ženy mu boli vďačné a niekoľkí rozumnejší chlapi ho ctili a mali radi, ostatní sa mu vysmievali a opovrhovali ním.Rostig, ktorý kládol veľkú váhu i na šatstvo a vystupovanie členov svojej rodiny, dal Agnese značnú sumu na nový kožuch.Martin vedel, že sa otec do kožušín veľmi nerozumie; potreboval, ako vždy, peniaze, i nahovoril matku, aby si namiesto pravého kožucha kúpila umelý, omnoho lacnejší a zvyšok peňazí dala jemu.Rostig skutočne nepobadal klamstvo, kým mu Agnesina priateľka, pani advokátová Juliška Vačková, chcejúc jej poslúžiť, neurobila výčitku, ako môže pustiť svoju ženu na ulicu v takej naskrze neprimeranej hábe.— Veď niečo také má každá pisárka, ktorá má za milého hoc i len menšieho bankového úradníčka!Keď to Rostig počul, pošúchal si prstami jednej ruky nadlho natiahnuté líca a nerieknuc ani slova, šiel po krátkom pozdrave domov. Vyhľadal ženu. Náhodou bola vo fajčiarni, ktoré okolie ho ešte väčšmi rozzúrilo. S bezohľadnou surovosťou oklamaného a v láske ukráteného samca sa pustil do nej.— Neklameš ma len ako manžela, ale i ako obchodníka ma chceš priviesť navnivoč. Prečo si si nekúpila kožuch, na aký som ti dal peniaze, ale akúsi handru? Komu si dala ostatné peniaze, svojmu frajerovi?Agnesa, ktorá vo svojej prostoduchosti vôbec nechápala situáciu, myslela si, že ju kľaje najviac preto, lebo si myslí, že peniaze dala Štrbavému. Cítiac sa v tom nevinná, bola veľmi urazená. Ona vždy rada predstavovala veľkú dámu, takú, ako si myslela, že má byť — a teraz tiež afektovane, opovržlivým hlasom odvetila mužovi.— Ty si vôbec v ostatné časy taký divný ku mne. V ničom ti nemôžem vyhovieť. Aká je to myšlienka, že by som peniaze na kožuch dala Milošovi! Je omnoho väčší gavalier, než aby prijal od dámy peniaze! Ja som dala z tých peňazí Martinovi na výpomoc tvojim biednym robotníkom.Nešťastná žena svojou odpoveďou udrela naraz všetky boľavé body v mužovej duši. Každé jej slovo mu zaťalo do živého. Nadobro zdivel a zabudnúc sa úplne, kričiac, vyčítal jej svoju dobrotu a lásku, jej nehanebnú neveru, i to, že ho chce i obchodne zničiť.Keď Agnesa videla jeho nikdy neslýchané zúrenie, stála sprvu proti nemu s oblednutou tvárou ako skamenená, potom sa hodila na pohovku a, zvíjajúc sa a bijúc po hlave, nariekala a nadávala ako hocijaká pospolitá žena. Keď vo svojich nadávkach neprestával, rozľútila sa a skočiac na nohy, vrhla sa k nemu ako rozľútená mačka a útočila naňho so skrivenými prstami a s najmrzkejšími výčitkami a prezývkami.Rostig, ktorý bol v základe zbabelý, sa jej zľakol a cúval pred ňou. Keď sa napokon utíšila a len nariekala, pochlapil sa a riekol riadnym, ale rozhodným hlasom, že ju vo svojom dome viac netrpí. Dá jej mesačnú podporu, ale nech z jeho domu odíde. Podporu bude dostávať len pod tou podmienkou, keď odíde bývať do iného, vzdialeného mesta.Agnesa medzi rozličné nadávky pomiešala na svoju obranu i to, že najväčšiu vinu na jej poklesku má vlastne Martin, ktorý tvrdil, že človek, žijúci na tomto svete, oprávnený je vybrať zo svojho života každý možný pôžitok.Rostig si myslel, že ľahko bolo tam zviesť k hriechu, kde bola k nemu taká náchylnosť, ale jednako ho táto obžaloba ešte väčšmi rozdráždila voči synovi, na ktorého sa i pre jeho — ako si myslel — nerozumné chovanie hneval.Dal si ho zavolať a vyčítal mu, ako sa vyjadril, nerozumné pokračovanie s robotníkmi, ktorých vlastne tým len kazil, lebo, podporujúc zväčša rodiny skorheľovaných alebo iným náruživostiam oddaných robotníkov, platí prémiu za ich naničhodnosť. Biedna korheľova rodina je vlastne odstrašujúci príklad pre iných mužov. Vieme, že každú vec možno odsúdiť alebo pochváliť podľa stanoviska, ktoré zaujímame.Keď sa Martin bránil a otcovi tu i tu zaťal do živého poznámkami, že nevie naskrze utvoriť nijakú vzájomnosť medzi sebou a svojim robotníctvom, Rostig mu v hneve i to vyčítal, že jeho matka a švagor sa dopustili mrzkého previnenia a že vlastne príčinou je on so svojimi nerozmyslenými chlapčenskými táraninami.Martin bol zvesťou o matkinom a švagrovom priestupku ohromený. Nemohol nájsť slovo, ako by vyjadril svoje búriace sa a navzájom si všelijako odporujúce city a myšlienky. Sklonil hlavu a, mädliac a prelamujúc ruky, mlčal. Videl razom celý stav a bol žalostne presvedčený, že následkom toho neodpustiteľného skutku rozbije sa celá ich i sestrina rodina.Rostig, vidiac jeho ukrutné zarazenie a zronenie, pocítil vlastne len teraz, aký strašný úder utrpel celý jeho život.— Ty nešťastník, ty si vina všetkému! Tvoje prekliate reči rozrušili celú našu rodinu. Nemal som z teba nikdy radosť a teraz si mi vrazil načisto nôž do srdca. Nechcem ťa viac ani vidieť! Strať sa mi z očí.Nakoľko bol Rostig i sám pôvodcom svojho nešťastia, to nechcel nahliadnuť.Martin sa bez slova obrátil a tackajúc sa vyšiel z izby.Neprešla ani hodina, keď pribehla do domu Ida. Hľadala otca po všetkých izbách, ako víchor utekajúc z jednej do druhej, nezatvárajúc dvere za sebou.Rostig bol v kabinete, sedel vo foteli a mal hlavu sklonenú na rukách, ležiacich na stole. Keď sa trochu upokojil, precítil s trápnou bolesťou, aký ukrutný úder spôsobil jeho životu Agnesin odchod. Nielenže bol na ňu privyknutý, ale miloval ju i dnes. V ostatné časy si mnoho ráz predstavoval, že ju nenávidí, že by nedbal, keby sa jej zbavil hocijakým spôsobom, pre ňu čím trpkejším. Teraz, keď odišla, cítil strašnú opustenosť a prázdnotu a zároveň žeravú žiadosť za ňou. Jednako keď si predstavil, že by ju zavolal naspäť, všetka jeho namyslenosť a hrdosť sa proti tomu vzpriečila. Dúfal, že keď bude trpieť on, bude trpieť i ona a to vedomie mu dobre padlo, lebo vzbudzovalo v ňom nádej, že ho bude prosiť o odpustenie. Mýlil sa však, ako sa často mýlime v posudzovaní svojich pomerov, keď nám túžby kalia rozvahu.Jeho žena naskrze nebola taká nešťastná pre ich rozvod, ako si on želal. Túžila za svojím Milošom a teraz mala nádej, že jej bude možné sa s ním častejšie zísť. Jej muž, s ktorým veľmi dobre vyšla, kým ju nechytila bláznivá vášeň za Štrbavým, jej bol v ostatné časy veľmi na ťarchu; bola šťastná, keď odcestoval na niekoľko dní a mala od neho pokoj. Jej najväčšia starosť bola, aby jej dal dostatočnú apanáž a aby mohla bývať v takom meste, ktoré by jej zodpovedalo.Keď ju Rostig vyhnal, utekala rovno k dcére, ktorej vyžalovala, že ju otec vyhodil z domu preto, lebo z peňazí, ktoré jej dal na kožuch, dala čiastku Martinovi pre jeho núdznych.Ida, nájduc otca, zvolala, ani nezbadajúc zúfalú otcovu pózu:— Tatuš, preboha, čo si to urobil s mamou! Veď je to hrozné! Dosiaľ ste žili ako hrdličky, a teraz pre takú maličkosť sa chceš odlúčiť od nej a vyženieš ju z domu!Rostig pomaly zdvihol hlavu a, oprúc sa o stôl, vstal; bol veľmi zmenený, oči mal zapálené a opuchnuté; bolo na nich vidieť, že plakal. Ida sa zľakla, keď si povšimla jeho zúfalú tvár a zalomiac rukami, skríkla:— Bože, aký si strašný! Čo sa to len stalo s vami?Rostig pokrútil hlavou a povedal hlasom, na ktorom bolo badať, že premáha plač:— Nič sa nestalo, len to, že tá žena viac nesmie do môjho domu!Ida cítila, keď videla svojho ináč vždy takého rezolútneho otca, že sa muselo pridať niečo veľmi vážne, keď je taký zlomený; jednako sa pretvarovala, že berie všetko ľahšie, než jej to na duši zaľahlo, a riekla s trochou posmechu:— Ale prečo? Pre ten hlúpy kožuch! Tatuš, majže rozum! Rozmysli si všetko ešte raz; veď je úplne vylúčené, že by si sa obišiel bez mamy! Teda načo robiť daromné nepokoje?I prikročila k nemu, chytila mu ruku a bozkávala ju:— Upokoj sa, utíš sa, veď je to nemožné, žeby ste nás všetkých urobili nešťastnými pre niekoľko tisíc korún!Rostig hodil rukou; hnaný nepokojom, chodil — zastával.— Ida, nemiešaj sa do celej veci. Poslúchni ma: choď domov, upokoj sa s myšlienkou, že to, čo sa stalo, sa nedá zmeniť. Je to nešťastie pre nás všetkých, ale lepšie bude, keď sa jeho príčinu nikdy nedozvieš. Keby si sa dozvedela, mala by si otrávený celý život. Choď, dieťa moje, a upokoj sa, — i privinul ju k sebe a pohladil po tvári.Ida sa mu vymkla.— Tatuš, ako si to myslíš, že by som ja mohla s takým povedomím mať pokojný život? Stalo sa niečo hrozné. Vezmem svoju čiastku utrpenia i ja na seba. Povedz, čo sa stalo?Rostig sa zahľadel na bolestným očakávaním napätú dcérinu tvár a napokon sa začal smiať kŕčovite, dlho, tak, že sa Ida naľakala, priskočila k nemu a trhala ho za ruku.— Preboha, otec, nesmej sa tak strašne! Povedz, čo sa stalo?— Čo sa stalo? Nič zvláštne. Každý chce mať svoju čiastku životných pôžitkov, bez ohľadu na hlúpe, zastaralé predsudky. Tvoja mať a tvoj muž nie sú hlúpi.Ida zalomila rukami.— Pre umučenie božie! Mama a Miloš?Otec pokýval hlavou.— Áno, mama a Miloš sa prehrešili. Áno, prehrešili sa proti tebe, mne — proti všetkému na svete!— Miloš, ktorý tak presvedčivo hovoril o potrebe mravnosti! Aký luhár! Ó, ja nešťastná! Biedna, úbohá, slabá mama!Zrazu sa prudko obrátila k otcovi, so zábleskom nádeje v tvári.— Ale však to nie je pravda? To je úplne vylúčené. Kto ti to povedal? To bude biedna klebeta.Rostig smutne hľadel na dcéru.— Bohužiaľ, je to celkom isté. Sám som ich videl. Tvoj muž a moja žena nás nehanebným spôsobom oklamali.Ida sa hodila na fotel zblednutá a, trasúc sa, hľadela vytreštene na zelené gaštany pred domom.— Zdá sa, že i tvoja mať i tvoj muž boli veľmi poslušní Martinovi žiaci. Koľko žiaľu tým narobili! Nuž ja som s tými ľuďmi hotový, urobil som cisársky rez; odhodím, čo by mi zožieralo srdce.Ida vyskočila z fotela.— Akí sú to hrozní ľudia! Pre chvíľkový pôžitok obetujú celé životné šťastie najmilších ľudí! Aké je to hrozné! Aký chlad cítim v prsiach, akoby mi boli vložili kus ľadu do nich. Matka odoberie dcére muža, a on, bože drahý, osobu, ktorú menuje matkou, miluje nedovolenou láskou! Otec, čo urobíme?— Ja som už urobil svoje. S tými ľuďmi nemám viac nič do činenia. Pre mňa oni viac nežijú. Materi dám výživu, to je všetko. Súdiť sa s ňou nejdem, lebo nechcem celé to mrzké nešťastie verejne pretriasať.Ida sa triasla na celom tele; zalomila rukami.— Čo urobím ja? Nemôžem si ani predstaviť, že by som strpela dotyk, ba pohľad môjho muža. Zdá sa mi, že skorej by som zniesla hada, oheň. Aké je to strašné, taký človek! Ani s matkou sa nemôžem zísť. Nemôžem si predstaviť, ako by mi mohla pozrieť do očí? Musela by studom zahynúť! Otec, zostanem pri tebe. Ani už nejdem domov — nikdy.Rostig hľadel so slzami v očiach na úplne rozrušenú, zničenú dcéru. Bol veľký sebec, ale v tú chvíľu zabudol úplne na svoje bolesti, keď hľadel na trápenie dieťaťa.Martin si z otcových výčitiek mnoho nerobil, lebo sa mu zdali prepiate. Bolelo ho, že sa dve rodiny rozrušili, ale celé nešťastie pripisoval Štrbavému, ktorého veľmi dobre poznal ako farizejského nemravníka. Vedel, že je plnokrvným členom dnešnej inteligentnej spoločnosti, ktorá verejne hrá zástancu všetkých šľachetných zásad a v súkromí a priateľskom krúžku drží za dovolenú každú podlosť a oplzlosť, najmä k ženám. Bol presvedčený, že sa Miloš medzi svojimi priateľmi chvastá, ako zviedol svoju testinú, ktorá ešte nie je na zahodenie. Vedel veľmi dobre, že tí páni, hoci držia za svoju povinnosť v neznámej spoločnosti hrať mravných gentlemanov, nepokladajú priestupky nielen za hriech, ale naopak, za šport, za akési hrdinstvo, keďže sú často spojené s rozličnými ťažkosťami a i s nebezpečenstvami istého druhu.Keď si vec trochu lepšie rozmyslel, nepokladal za vylúčené, že jeho poznámky o voľnosti lásky mohli mať na matku istý vplyv. Matka veľmi držala na svoju „modernosť“. Martin, znajúci ju dobre, vedel, že sa pokladala za mladú, krásnu a vďačne probovala účinok svojich vnád. Štrbavý, ktorý bol ako člen rodiny povinný hľadieť na jej česť, zneužil svoje postavenie na jej skazu.Všetci hľadíme presunúť svoju vinu na iného, a Martin, mrziac sa na seba, že jednako v spoločnosti na to celkom neprimeranej hovoril o veciach, nepatriacich do nej, hneval sa ešte väčšmi na Štrbavého, lebo jeho podlosťou sa stalo z jeho, Martinovej, neopatrnosti veľké nešťastie, za ktoré ho robia nie celkom bez základu spoluzodpovedným.Martin kráčal zamyslene spolovice nevystavanou ulicou, ktorá bola takmer úplne prázdna, do bytu svojej sestry, keď vyšiel oproti nemu z úzkej uličky jeho švagor. Štrbavý mal zlozvyk, ktorý sa Martina veľmi nemilo dotýkal: v povedomí svojej duševnej povýšenosti, elegancie a telesnej sily zhováral sa vždy s ním výsmešne.Martin si nahováral, že ľudia sú premrštení, keď na tú „hlúpu lásku“, na ten sprostý contact des deux épidermes, kladú takú váhu a keď „čistotu“ dievčat a vernosť žien chránia každým možným spôsobom, zákonným, náboženským a spoločenským. A jednako, keď teraz stretol Štrbavého, búšilo mu do hlavy, že tento namyslený hlupák „sprznil“ jeho mať, teda urazil a zhanobil ju v najvyššej miere, ako muž môže uraziť ženu, použijúc ju za predmet pôžitku bez ohľadu na jej česť a česť jej rodiny; tú osobu, na ktorú bol od detstva privyknutý hľadieť s láskou a nie bez akejsi, hoci i trochu opovržlivej úcty a vďačnosti, i pobúrili sa v ňom všetky city, viažuce ho k rodine, a preto keď mu Štrbavý privolal posmešne: „Kdeže, kde, múdry Macko?“ — pristúpil k nemu a zvolajúc: „Ty podlý pes!“ — udrel ho z celej sily dva razy päsťou do tváre.Štrbavý, nevediac ešte o tom, čo sa stalo v ich rodine, stratil následkom tohoto útoku všetku rozvahu a, vedený len povedomím bývalého frontového oficiera, vytiahol revolver a vystrelil dva razy na švagra: raz do pŕs a raz do čela. Nešťastný mladý človek sa zatackal a padol bez hlasu mŕtvy na zem.Štrbavého odsúdili na dva roky do žalára; prišiel o svoje postavenie a Ida sa s ním rozsobášila, tak ako i Rostig so svojou ženou, nemajúc viac čo tajiť, keď následkom súdneho pokračovania prišiel celý kal jeho rodiny najavo.Agnese platil Rostig na Idine prosby slušnú apanáž pod podmienkou, že sa presťahuje do iného mesta a povedie tichý, utiahnutý život. Presťahovala sa skutočne, ale žila, ako sa Rostigovci dozvedeli, veselo; často mávala u seba veselé spoločnosti a nebola nikdy bez priateľov. Napokon sa spriahla s penzionovaným kapitánom, ktorý ju prinútil k slušnému životu. Pravda, žili spolu len na vieru, lebo Rostig by jej bol prestal platiť apanáž, keby sa boli zobrali. Keď počul, že sa kapitán presťahoval do jej bytu, urobil to i tak, následkom čoho ju kapitán opustil a ona by bola zostala bez všetkých existenčných prostriedkov, keby ju Ida, hoci jej to otec najprísnejšie zakázal, nebola v najväčšej tajnosti podporovala. Keď videla jasne svoje pomery a ako blízko bola následkom svojej ľahkomyseľnosti krajnej biede, zmenila razom svoj spôsob žitia a žila v najväčšej utiahnutosti.Rostig s dcérou hovorili vše o udalostiach, ktoré takto rozrušili ich život. Keď továrnik chladnokrvne posudzoval svoje pokračovanie, nahliadal, že nebolo správne. Vykryštalizovalo sa v ňom presvedčenie, že opovrhovanie predpismi mravnosti nerobí život cennejším a bohatším na radosti života; naopak, urobí ho celkom iste bezcenným a pri jeho bezcennosti sa revolver veľmi ľahko stáva sudcom i tam, kde by nemal byť, a konečným utešiteľom všetkých ťažkostí a bolestí. Bol pevne presvedčený, že úžasné rozmnoženie vrážd a samovrážd je nielen dôsledok núdze, ale skôr hriešneho života.[1]stóra— (z fr.) ťažká záclona z látky[2]portiéra— (z fr.) záves na dverách[3]sybaritský kút— „pôžitkársky“ odpočinkový kút; podľa starovekého mesta Sybaris, známeho záhaľčivým životom[4]paroxyzmus— (z gr.) prudký záchvat	Nadasi-Jege_Obycajny-pribeh.html.txt
Kosec MôcikKtorési leto panovala v našom okolí taká nepohoda, že ľudia s poľa iba poschytali. Aj to miesto sena navozili na šopy — hnoja, z ktorého sa len tak kúrilo. Museli ho horko-ťažko znovu presúšať. Obilie zvalené hnilo na koreni; krumple v zemi braly skazu. Pre dažde nič sa poriadne neusušilo, nespravilo.Gazdovia nariekali i hrešili. Mlynár i strieľal od zlosti do oblakov. Robotníci po krčmách i doma sa len tak obíjali. Keď sa slnce na deň-dva usmialo, i to len ako by cez plač; najímal kde-kto ako mohol, a robotníka dobrého i zlého preplácal. A títo, keď sa, zase čas premenil na dážď, postávali a prepíjali dobrý zárobok doma i po krčmách… Nie všetci, ale môj Môcik hej.I.Včera bola sobota. Gazda chcel mať trávu soťatú, aby cez nedeľu, ak bude čas, preschla aj na radkoch. Neželel trúnku. A kosec Môcik, ktorý aj so šestnásťročným synom trávu dokášal, za každým radkom pýtal na „popľutie rúk“ pálenky; gazda dával, len aby sa robotníci usilovali.Pokosili, sadli piť a fajky pripekať. Večer už potme, keď šli kosci domov, div boží, že sa, tackajúci po krivých chodníkoch poľom i horou na kosy nepoprekálali pri ustavičnom padaní na klzkej hlinačke a lístí.Syn Môcikov chcel otca takého ohltaného viesť. Vyplakal sa, keď otec padal a kde padol, tam — ako by schválne sa bol posadil — chcel „oddychovať“, kosu si predsa s pleca vziať nedal a neprestával sa s chlapcom priečiť, že je cesta planá, ale nie že by on bol opitý… Že ho to len ony, deti, učiac sa od materi, spotupujú a pre skleničku pálenky vše za ožrana uznávajú…Chlapci, lebo mali Môcikovci dvoch: šestnásť a štrnásťročného a deväťročné dievča — ak s nim boli a v robote sa opil, v taký čas tak nenávideli otca, že by ho neboli ľutovali do priepasti strčiť od žiaľu i zlosti. Videli, vedeli, čo tá mať pri ňom vystojí a že pred otcom predsa je len planá a že keď otec začína hrešiť, to začne vždy od materi…Keď do mestečka došli, otec, že si ide vziať dohánu, s nevinnou tvárou pobral sa do krčmy. Syn mu chcel poslúžiť a keď si nedal, vykričal otcovi, že nie po dohán si ide, ale že mu pitia ešte málo bolo… To Môcika pohlo, vymykol sa synovi a „just“ vošiel do krčmy.„A materi sa pozdrav, že sme šťastlive došli…“ miernil sa Môcik.„Vy dôjdete…!“ zavolal syn a sám šiel domov. Bol mu žiaľ.Mať a deti mu už poznali po tvári, kde otec zostal. Rozumeli si všetci štyria, ale nevraveli nič. Len mať, pre obyčaj, potvrdila, čo si všetci mysleli:„Otec nemohol obísť…“„Nemohli…“U nás taká obyčaj: robotníci od soboty večera do pondelka do rána sú v krčme, iba ak si idú „oddýchnuť“, vyspať sa a so ženou sa povadiť, deti rozduriť, ak sa to už nestalo večer v krčme alebo na ulici, keď napríklad poň prišly…Lenže keď to aj ženy nevedia pekne. Len hneď: „Ty taký a taký… Ožran! Teda ja, teda deti… niet čo do úst položiť a on prežerie, čo zarobí. A pakuj sa domov, lebo a lebo…“ Stavajú sa pred svetom a si iba hanbu utŕžia. Viete, videli ste to, alebo aj sami skúsili.Kým boli mladí, Môcik presedel aj celé noci v krčme a žene čo hodil alebo mu vydrapila, na tom musela pristať a iba mala s ním oštaru: vyvárať mu, opierať ho, obšívať, doma vyčakávať a vše nemohla ísť do akej-takej roboty. Ako boly deti väčšie, Môcička prestala po otca na krčmu chodiť. Bol by iba hriech väčší. Zarobí teraz už s deťmi a ešte ony skorej otca chovajú, ako on ich a aspoň v dome nemajú s ním peklo a Môcik je tam dokiaľ chce, ale predsa nezostáva tam ako driev „just tebe napriek!“ aj po celom, po dva dni.II.Kedy otec domov došiel, nezvedeli. Nevošiel do izby, ale ľahol pod cieničku na seno… „Nejdem ich budiť, čoby som ich… Zrobení, aj mať chudera, žena moja,“ dudral si, keď o tretej, ako ukradomky, ťahal sa do dvorca.Domáci — navyknutí na také soboty (aj druhé dni) — pospali aj bez otca. A ráno, že bola nedeľa, mať povolila synkom dĺž…Kým v pitvorci navarila, vstaly aj deti a vyjdúc na dvor, našly otca pod cieničkou zaprteného v sene. Vstala od neho mačička a trela sa im o bosé nohy.Otca nezobudily.„Nech sa vyzdochýna, nechajte ho,“ prikazovala mať.Ale povstal šum na ulici, otec sa zobudil a hneď sa zbadal, kde je. Vytrie oči — deň; načúva — v dome sú už hore; zodvihne sa, práve ide ktorési do dvorca. Spustil sa na seno a zavrel oči, že bude premýšľať, ako a prečo sa sem dostal a prečo sa nezobudil v izbe na posteli…— ,som ti kycku,‘ zahrešil v mysli. „Nečudo — bola sobota,“ a škrabal si hlavu, hoci ho i nesvrbela. Mrzelo ho. Vytieral oči a počúval, či niečo domáci o ňom nehovoria.Mať postavila misku na stôl a poslala dievča po otca, aby šiel jesť.„A čože mati? Hnevá sa?“ spytuje sa šeptom otec.„Nevravia, že by sa…“„Idem,“ riekol otec a dievča sa vrátilo. Proboval sa zodvihnúť. Pre hlavu by to ľahko šlo, ale tí v izbe: žena, synovia dvaja. Kým boli mladší, nehanbil sa tak, teraz ako by pred sudcov šiel, za zlé skutky. „Ak už odišli… nevieš…“ Kým takto premýšľal, jedlo chladlo, poslala mať staršieho syna poň.„Naňka, aby ste šli jesť,“ sucho volal syn nad otcom.Ten zodvihol hlavu, ale nehľadel naň. „A ktože ťa? Mať?“„Mať.“„A vy ste už?“„Za vami, čakáme. Poďte!“ — a odišiel.„Idem!“ a sadol si, a zase sa len zamyslel…„A čože robí, že nejde?“ bolo počuť materin hlas z pitvora a buchly dvercia.Môcik si tíško ľahol, zažmúril oči a čakal, ako by mu šli sekerou hlavu odťať. Vára naň vystupovala.„Čože sa dáš vyvolávať? Ani oriadiť, ani najesť, len piť, piť… Kedyže sa schystáme do kostola?“ začul Môcik pokojný, dobroprajný hlas ženy. Už sa hanbil ako holý v kúpeli…„Aj ja pôjdem, pôjdem veru do kostola. Aby dal pánboh dobrého času,“ — nevedel, čo má múdrejšieho povedať. „A jesť nemusím,“ doložil nesmelo, vstal a šiel za ženou do izby mlčky.„Máš zase otrávený žalúdok, preto nemusíš jesť,“ vedela o obyčajnej biede mužovej žena.„A mohol ma nepustiť,“ mienil otec staršieho syna, od ktorého sa včera večer do krčmy odtrhol a teraz aspoň naoko jeho obviňoval. „Keby ma nebol nechal, bol by som si kúpil dohánu a mohli sme pekne domov prísť,“ a sadol k stolu.Žena potisla mu lyžicu a obstali stôl. „Ty aj vieš domov prísť,“ odpovedala za syna. „Ako sa ti pridá…“ dopúšťala predsa, čo sa mužovi zdalo veľkým ústupkom.„Tak,“ chlipol za lyžicu sladkej polievky, že potom niečo povie. Ale sladká polievka tak sa mu spriečila v ústach, že ju zťažka prežrel a položil lyžicu.Všetci to videli a mať po chvíli šla do pitvora. Už vedeli, že zeliny treba variť.Deti jedly. Na otca len tak úkosom vše kukly a ten hľadel do kúta a hľadal, i našiel vo vrecku fajku a s tou sa začal zabávať. Nie aby si pripálil, na to mu chuť teraz nešla, ale pre prípletu.Žena oparila vratiča a za hrnček mlčky položila pred otca. Otec sa stúlil, pozrel, opáčil hrnček — horúce — počkal. Mať vzala misku so stola, chlapci vyťahovali lepšie háby. Otec vyvrátil hrniec a fajku odložil: Ach! že sa ide riadiť aj on, do čoho ho po triezvej sobote musela žena duriť. Teraz ju chcel predísť a sám sa obslúžil; vzal si teplej vody na misku… „Ale musím sa aj oholiť,“ a chystal sa do toho. Chlapci odišli, dievča pomohlo materi postaviť obed a šly sa obliecť do kostola.Otec mal variť, lebo by už aj tak nedošiel a z kostola, čert vie, kde by sa zatúlal…III.Môcik sa oholil, umyl a obliekol. Podložil pod hrnce šiel pred dom, čo aká vraj chvíľa sa ukazuje…?Cez noc padol dážď, teraz pomedzi preháňajúce sa oblaky driape sa slnce. Vše zasvieti horúcim teplom, vše sa skryje, že sa stmí.„Zase len neistý čas…“ dumá Môcik a hľadí ulicou. Nikoho nevidieť. Všetko ticho, iba lastovičky švitoria, sbierajú pilne blato s cesty. Akýsi starký krivká o paličke a dievčatko, pozdraviac sa, beží s fľaškou…„Otcovi…?“„Mamke.“„Pálenka?“ smeje sa Môcik.„Ocot!“ chichoce sa dievča.„Škoda. Dajže okoštovať,“ plaší Môcik. Ale dievča usmiate beží ďalej… Tu uhádnete všetci Môcikovu myšlienku. Čert vie, či ju vzbudila tá fľaštička v ňom, či už sedela dávnejšie mu v mysli, — len sa poobzeral a v papučiach, bez kabáta, ako bol, poď popod samú stenu voľne, nevinne, ako by sám nevedel kam. A nebolo ďaleko.Otrávil „červíka“ a kúpil si aj dva paklíky dohánu, ač si večer tri vopchal do vrecka. Hja, dohán ho mal zakryť, ak by ho kto predsa videl. Ale predsa stalo sa naopak: dohán ho zradil. Vrátivší sa z kostola — zbadali na obloku hŕbu paklíkov dohánu, a deti si s materou pošuškaly a tá sa nezdržala.„Už aspoň kým sú druhí ľudia v kostole,“ — začala. „Ja som si bol dohánu vziať. Vieš, že bez neho nemôžem byť, a ak trafíme ďalej ísť kosiť, domov neprídem…“Nepomohlo. Mať aj obed dovarila, a otca len nepopustili. A bola mu bieda: on sám a proti nemu traja-štyria; lebo aj dievča učilo sa už od materi.Už sa ráno, že bol triezvy, mlčky pomerili všetci s ním a hľa, už zase nedôvera a zrada, nenávidenie sa. Mať podpálila tým kostolom a teraz už doň všetci ako osy.Sekal sa, bránil sa aj on a v obrane vše materi aj ublížil (slovom) bez príčiny, začo zase deti by ho boly aj z domu, z mestečka vyhnaly, otcom, viac nepozvaly a mu i teraz vše nagrobianily i do očú. Otec zato nechytal sa do bitky s nimi, ale že už mal zase v rožku — naopak — práve sa poplakal, že tak vychované materou, od nej príklad vidia, jej sa držia a on ako by im ani otcom nebol… A že či sa on chce opiť? A že keď sa mu pridá, ako druhým, že by ho za to mali poľutovať a nie kolmi naň letieť, bránil sa vážne. Druhý raz zase žartom, aby len sami sa, probovali, spiť, uvidia, čo to má taký človek sám so sebou biedy a nevadili by sa s ním. Alebo zase vážne, že aký žiar chytá mu aj vtedy srdce, všetko nešťastie a čo len zažil, trápenie mu na myseľ sa tisne a žena, deti mu s umu neschodia… Že sa aj vtedy o nich, keď pil, trápil, premýšľal, ako by im pomohol, aby im dobre bolo. A zato, zato sa vyvadia s ním, jesť mu nedajú…„Zato som si bol vypiť!“ žiali teraz Môcik.„A či som ti nenúkala…?“ zmiernila hlas mať.„Ako vďačne… By si ma očima bola preklala,“ zveličoval Môcik.„Môžte si vypiť, ale sa nespravte na posmech,“ zastarel sa starší syn.„Že sa vy hanbiť musíte za mňa — však?“ prišlo ľúto otcovi. „Pekne, pekne. Ako by som zabil, podpálil, ukradol niečo…“ a otec plakal a mať sa rozžialila a deti, synovia, cítili sa vinnými pred otcom a zvaľovali jeden na druhého, kto viac otcovi povedal, kto mu viac ublížil…A bolo dobre. Odpustili, zabudli mu všetko. Pomerili sa s nim všetci, lebo otec bol teraz triezvy.Nato nezdržala sa mať, a deťom pred otcom dobrosrdečne pripamätala, že ten otec im je len predsa otcom, už aký je, taký je…„Môžu vám krivdu nerobiť,“ vyhovárali sa zahanbení chlapci a už milosrdne hľadeli na otca, ktorý s podopretou hlavou sedel v pitvore na schodoch, ako by sa bol hanbil do izby vojsť.„Ale vám nerobí. Na vás predsa len robil, ako som vás mala, mi vás odchovať pomáhal.“ Otec dojatý zodvihol sa, vyšiel na dvorec, mysliac si: predsa len má dobrú ženu, deti dobrú mať… Tá keď zbadala, že otec vyšiel, šeptom ďalej poučovala: „A ja ho už poznám, viem, že inakší nebude, tak hriech by sme mali, deti moje, si ho znenávidieť. Sú ešte aj horší a zato deti ruky na otca nedvíhajú…“Po takýchto výčitkách sebe i deťom, prichodilo smierenie, láska. A keď vše deti, synovia, neradi šli len aj do tej roboty, kde otec, že sa museli za jeho pijatyku hanbiť, zlostiť, teraz by boli ochotní bývali mu aj sami trúnku podať. A keď sa zajtra, pozajtre zase len opil, prepáčili mu, zaň čo vedeli, napravili, kým to zase v nich nedozrelo na žiaľ a zlosť…Dievča na pokyn materi šlo volať „ňaňku svojho“ jesť…Konečne na dlhé vynukovanie, prosenie otec šiel jesť, práve takej nálady, ako keď chlapca ubijú a potom ho ľutujú, že ho to bolí a predložia mu mištičku s jedlom…Tak to býva.Ale keď sa otec zas len opil, ako mať ústami, tak chlapci v skutku hotoví by boli bývali otcovi do pálenky hoci ľuľku namiešať, aby aspoň ochoreli a viac nepili. Nevedeli, že keď má, človek od pitia biedu, že to ani za biedu nedrží… narobil sa jej sám. Ale nech by mu druhý len tisícu čiastku toho na hlave, žalúdku, zdraví (hoci nevinne) ublížil, dá ho na kriminál…IV.Odpoludnia dievča umylo riad, šlo sa ihrať. Chlapci odišli medzi mládež. Otcovi položila mať na lavicu hlavnicu s postele a vyšla zkríža do kmotrov…Môcik si zdriemnul. Potom mu sadla muška na nos, pacol sa po ňom a zobudil.„Žena, deti, dajteže mi vody, ak ste ktoré doma.“ Nič, ticho.Spustil nohy, sadol si a zíval ,ááhá‘… Nabehlo mu do úst slín. Odpľul.„Čože sa mi rozchľabujú ako vráta,“ pomyslel na ústa a vstal, vyšiel, kde je kto?Nikde nikoho.Vzal fajočku, štopol si, zaprel dvercia a pustil sa dvorcom a potom ulicou, že len tak, tak, sám nevie kam. Trochu počuť hlasy trúby, ale na to on nepočúva. A predsa ak neuhádneme, kde zájde, nepoznáme Môcika.V našom mestečku mládež každú nedeľu v lete odpoludnia tancuje. I vo dvoje: gazdovská a sluhovská osobitne. Sveta v krčme po izbách a na dvore plno. Jedni sedia, fajčia, pijú a besedujú, druhí kolky hrajú, tretí tancujú. Krik ako na jarmoku.Ale nechoďme dnu ďaleko. Veď náš Môcik sedí hneď za prvým táfľom, aby sa zdalo, „ak by ktoré poň prišlo“, že je len tak „na skoku“, ani nie v krčme. Veď ani nehľadel, keď vošiel, kde sadne a zasadol si, kde boli mladší, ktorí ho znajú, ctia a mu miesto spravili. Lebo i v krčme, i korheli sa vám ctia, staršiemu úctu dajú.Ako to vyzerá, čo sa rozprávajú, to sa vyrozumieť v tomto hluku hudby a dupotu, kriku a spevu neveľmi dá, miesi sa to. Tu hovoria razom niekoľkí, tam zase si šuškajú. Najčastejší posunok býva, že si niečo povedia, jeden druhého mykne za plece a tlesne dlaňou na táfeľ. Nazrite sa…Môcik je ticho. Potisnutú skleničku prijal, ako sa patrí, ale „pomaly“, pomyslel…Pred krčmou mocú sa gazdovia a najímajú, jednajú koscov, robotníkov. Niektorí vojdú i do krčmy a tam probujú, lebo ako som povedal, je tvrdo o robotníkov.„Ale sme vám teraz vzácni,“ myslia si robotníci a v prvom rade krikľúni a leniví opilci. „Počkaj! Ty zaplatíš teraz!“ a držia sa.I Môcik s nimi hudie. Už je zas nie ten dobrý človek doma, už je v inom „duchu“. Ešte je ale ticho. Fajká si a premýšľa, či dobre urobil, keď z domu odišiel, nič nepovediac. „Prišiel za robotou,“ nemôže za to, že v krčme a nie v kostole ľudí najímajú… Už bolo po nevinnosti v mysli.Príde gazda, či by nešiel kosiť?„Na to čakám, aby sa najal.“ Pôjde.„Začo?“Za to „aj fruštik, olovrant.“„Tu máte závdavok — korunu.“„Dobre, pôjdem. Ale oldomáš nejaký tiež… by sa len patrilo…“ a nedokončí, lebo sa ešte hanbí za pýtanie… Ale v hrdle ho svrbí, už povedal slovo… Tam je.„Nalejte im za štyri,“ a ide gazda ďalej druhých robotníkov hľadať; veď sú mu treba šiesti a ešte sú iba traja.Oldomáš sa vypije, i tento i čo druhý dostal, i ten i onen.Služobná mládež, že sa večer blíži, musí sa porozchodiť k statku, ten nejako opatriť.Hudci, čo jej hrali, vyjdú si oddýchnuť. Teraz starší nedajú im sadnúť a rozkážu húsť. I Môcik rád počuje hudbu, dvíha hlavu, usmieva sa a otvára oči, ako zo sna. Bol skutočne trochu zdriemol pri otvorených očiach len tak na ruke. Kdeže by — celý týždeň sa to len „smrká“ tá „čečina“, a robí, kosí, nevyspí… Dnes do rána skoro nič, odpoludnia zase sa mu ulezlo — nie div, nadišla ho slabosť. Bol zadriemal, či sa len zamyslel…Medzitým ukáže sa druhý gazda a Môcik počúva, čo sľubuje. Ide k nemu, spýta sa na plácu ešte raz. Vidí, že toto väčšia — pomyslí, pomyslí — vráti korunu, aj užil, aj toľko zarobí… Hudci, huďte!Tretí gazda… Sľúbil sa i tomu… Hudci huďte!Prepil rozum a tak sa v tú nedeľu zjednal práve vo pätoro a všade závdavky prijal. Zpočiatku myslel si, že ich povracia a ktorá robota, kosba najlepšia, do tej pôjde. I tráva pod kosu nie je rovnaká! „Toto ako šalát a tam psica a tam samá krtica…“ Potom už nemyslel iba na to, aby čím viac korún do hrsti dostal.Vo dva vrchy sa to stalo i s porozumením gazdu, že Môcika predošlému odviedol a posmeľoval ho v tom. „Dobre, vráť, keď si si málo zjednal a poď ku mne.“ I taký gazda sa nájde.Môj Môcik, ako vravím, zpočiatku i tak dosť statočne si umienil tie závdavky povracať… Ale to tí hudci, to krčmár, kamaráti (títo sa už chichotali), ešte väčší ľahtikári ako on: — z piatich závdavkov do rána dva prepil, za dva si rozkazoval akúsi „žiaľnu“ a len „žiaľnu“ a „na žiaľ…“ pritom čosi cítil, utrel si oči a vychytil sa do tanca. Najdriev v pantofliach, že len tak lupkalo a potom i tie strčil s nôh a bosý dubil o milých päť, že mu svet len tak tlieskal. „To nech dokážu jeho synovia, čo otec!“ pochvaľovali ho kamaráti „Ľaptáci takí…“ mysleli na Môcikových synov. A podumali: tí, divná vec, sa na otca nepodali.Môcik drobčil, druhých objímal a ťahal do tanca, len radosť! A keď mu konečne trafili na nôtu: „Povedzže mi moja milá povedz, kedy bude našej láske koniec?“ museli mu vždy len tú a len tú húsť, až mu nezostalo vo vrecku ani feniga.[1]Hudci hrali už potom ako hrali a Môcik zase len okolo tretej ráno zavliekol sa domov spevom: „Povedzže mi moja milá povedz…“Plakal, objímal ženu, bozkať ju chcel a ona to pre pokoj nočný vďačne prijala, hrala spokojnú, zaľúbenú ženu.Razom — iste spara v izbe — zvalila Môcika na posteľ. Zaspal tak prevalený krížom, len čo mu pantofle spadly a žena, synovia stačili po biede kabát, nohavice stiahnuť.V.Žena s deťmi už potom do rána nespaly, vstaly a šly do roboty.Otec sa nezobudil, ale chrápal, ako by drevo pílil.„Nechajte ho, nech sa vyzdochýna,“ prikazovala mať, ale chlapci by ho boli i na hnoj vytiahli. Tak v nich vrelo! Lebo videli, že mať stojí to ťažké premáhanie, aby otca v návale zlosti a od žiaľu, že ich včera na poludnie, len na posmech mal, za vlasy neschytila, alebo mu piestom hlavu neprebila, aby sa to večné cigánstvo už raz skončilo… Ale pomyšlienka a už je zlosti zadosť urobené! Im dosť už sama zlosť.Môcik sa pozde zobudil.„Deň, slnce!“ Sadol. Izba pustá.Naľakal sa ako včera, a tak zostal sedieť. Prvé, čo mu strelilo do hlavy, bolo rozhútať, komu sa sľúbil do roboty…„I tomu… i tomu… i…“ trápil sa komu.„Prečo neboli po mňa? Prečo ma nezobudili?“Vstal a vyšiel do pitvora. Dvere zavreté. Kľúč vložily žena a deti malým okienkom. Otvoril chytro, prichystal kosu, riad a chodí, ponáhľa sa, potom malomyseľne moce sa a moce a nemôže rozmyslieť, kde by mal ísť kosiť.„A už je neskoro!“ letí mu mysľou. Mal ísť pred piatou a už bude i osem…Namrzený sám na seba, zašiel obchodom, bočnou uličkou na krčmu, že mu azda tam povedia, kde mal ísť…Hádali i s krčmárom hádali, s ktorým gazdom by sa bol Môcik shováral, zjednal. No nijako nemohli uhádnuť posledného. Môcik dodal si myšlienky skleničkou borovičky, ktorá mu iba žalúdok napravila; zapálil si, dumal, hútal. „Aby to čert vzal i s pijatykou“ zlostil sa. I poludnie prišlo a nič, nič… Trafil sa ako v krčme kto-ten, i sa zvečerilo, a Môcikovi sa mala hlava puknúť nie tak už preto, že by bol chcel letieť do roboty, ako od zlosti, že včera rozum prepil, že mu nemôže ten posledný gazda sísť na um. Tisíc ráz sa chytil za čelo, zlostil, klial už potom, zase boha prosil, ani ten len nič a nič… nenašepne.„Už musím dočkať i na poriadok prísť“. Pôjde zajtra odrobiť. Darmo je, keď sa mu tak stalo, ľutoval skutočne. „Ako by ti mozog vypadol; ako by si pamäť stratil, ako by… (si si bol všetok rozum prepil, dokladám ja).“Konečne mu večer povedali.Šiel sa presvedčiť. Tak bolo. Gazda dohováral. Môcik uznal a prosil „pre tú slabosť ľudskú“, odpustenie. Občiahnul ho a šiel, hoci podpitý, ale teraz už „pri rozume“ domov.Žene, deťom sa vyspovedal a shováral sa s nimi ako veľký kajúci hriešnik. Skoro ako včera ráno, na poludnie a vše…Potom ľahol a ráno ešte pred svitom šiel s kosou…VI.V poli od spokojnosti, že mu gazda prepáčil, opil sa mi zase milý Môcik a od olovrantu už nemohol kosiť. Aby sa nedokaličil, nuž len radky rozhadzoval a padal na smiech statným hrabáčkam, ktoré si ho neprestávaly všelijakými výkrikmi, posmeškami podávať s jazyka na jazyk.Do večera vytrezvel a večer šiel rovno domov. Doniesol zlatku, dal žene, aby šla vrátiť… tam i tam po korune.[2]Z dvoch ale päť vrátiť je nemožná vec. Toľko rátať vedel i on. I doložil:„Ak sa vám nepáčim, zabite ma obuškom. Ale sa už ani nevaďte, ja už lepší nebudem…“ a povedal, uznal, čo len zlého na seba vedel a s plačom ich vyzýval, aby ho zahlušili. Žena a deti poplakaly sa, že otec lepší nebude a že predsa obuškom ho zabiť škoda by bolo, i hriech…A žena, aby statočnosť domu i pred svetom udržala, priložila z toho čo ona s deťmi zarobila, ešte dve koruny a pošla vracať závdavky…Môcika gazdovia poznali, nemusela veľa vravieť, prosiť. Všade jej povedali: „Pre tvoju a tvojich detí statočnosť…“Jej ale muža hrozne ľúto bolo, že jeho tak vytvárajú z radu „statočných“, a tak sa jej ho uľútostilo, ako nejakej biednej siroty, ktorú len ona chráni pred zahynutím…Domov idúc, pomyslela, vošla do krčmy, kúpila deci rumu a ani otec nevedel, iba keď predložila mu za hrnček lipového odvaru s rumom a cukrom. Užili i synovia, i boli všetci ako med… a nikto nevedel, čo sa v materi pohlo, a ona zavádzala pri pití vec na inšie. „Navarené je — vypi!“ Otec si mal rozum vytknúť, čo sa porobilo a deti tiež nevedely…Ale bolo im dobre, sladko a všetci si mysleli, že to hádam láska bude medzi nimi, ktorá vraj hory-doly prenáša.[1]Ani feniga (z nem.), ani haliera. Pfennig bol stá čiastka nemeckej peňažnej jednotky, ríšskej marky.[2]Doniesol zlatku, dal žene, aby šla vrátiť… tam i tam po korune.Dedinčania po starom zvyku rátali ešte na zlatky, hoci už dávno bola peňažnou jednotkou koruna. Zlatka obsahovala dve koruny.	Tajovsky_Kosec-Mocik.html.txt
Předmluva Bernarda SperyZe strany knížete Nikolajeviče Megalrogova, o němž se ještě dozvíte, že měl huňatá chřípí a obyčej sedati blízko u ohně, se proslýchá tolik podivuhodných příhod, že bych byl blázen, kdybych je nezaznamenal. Část věcí, o kterých chci vypravovat, jsem slyšel od svých přátel, část od řečeného knížete, a zbytek jsem viděl na vlastní oči. Za ty ručím.Jsem stár a chud jako kostelní myš. Tyto paměti mě však mohou postavit na nohy. Chcete slyšet, co si od všech slibuji?Sud burgundského, nenadálou čest a lásku, pozvání na svatby a vposled peníz, který obrátím buď na krejčího, buď na knihkupce.A když už padla zmínka o výdělku, potřeboval bych velmi nutně částku, kterou bych přispěl své skotské přítelkyni. Byla propuštěna roku 1921 z domu pana Josefa Stoklasy pro nicotnou příhodu s koflíkem a od těch dob nenalezla místa. Ví bůh, že nádobka, kterou jsme rozbili, nestála za nic. Její cena nebyla větší, než je cena mého kalamáře z kočičího stříbra. Skotka upustila onu číšku zároveň s několika lahvemi o druhé hodině s půlnoci, v pokojíku, kde jsem spával. Byl jsem tehdy poněkud rozjařen a tropil jsem hluk. Sotva padlo pár písniček, začali se k nám sbíhat lidé a mezi nimi přišel i můj pán. Naznačoval jsem mu, že škoda, ani okolnosti, které ho pobuřují, nestojí za řeč, ale Stoklasa (který byl pouhý chrapoun) se přiklonil k mínění klíčnice a vykázal napřed Skotku jménem Ellen a potom i mě, který se jmenuji Spera.Býval jsem knihovníkem na zámku Kratochvíli a v převratných dobách — kolem roku osmnáctého — zároveň s vévodským zbožím jsem přešel v držení řečeného Stoklasy.Dobře počítáno, nebyl ani Josef Stoklasa lecjaký hejhola z veřejné čítárny. Proslul daleko široko jako republikán a ve válečných časech stůj co stůj špatně smýšlel o rakouském císaři. Jeho věhlas můžete změřiti uznáním, kterého se mu dostalo, a toto uznání opět cenou Kratochvíle.Koupě řečeného majetku se táhla dvě léta. Obě sněmovny jí věnovaly svou pozornost a můj pán byl toho času vláčen po novinách. Zakusil lecjakých příkoří i urážek. Pamatuji se, jak ho sázeli za stůl a jaká mu dávali jména. Začínali vyšinulcem a končili zlodějem. Naštěstí můj pán přišel na myšlenku zříditi z členů své rodiny družstvo. Odtud se karta obrátila. Úřadům se dostalo, což jest jejich, a věci šly vesele vpřed. Nakonec byla Kratochvíle koupena a prodána za babku.Byl bych špatný sluha, kdybych o svém pánu smýšlel vlídně a bez zaujetí. Střežím se toho a chci se vyvarovati i ostatních chyb. Přečetl jsem pěknou řadu svazků a ledacos jsem pochytil od spisovatelů starých i novějších, ale psáti budu přece jen, jak mi narostl zobák. Nač mám předstírat nestrannost, k čemu mi mají sloužiti ctnosti, kterých si nikdo neváží a jež každý vyžaduje? Aby se dvě stránky této čmáranice dostaly do čítanek? Přisámbohu, to je znamenitý úděl, ale nám, kteří jsme zestárli a jako opičky s talířkem obcházímeSvatého Bartoloměje, neběží o podobné věci. Jděte mi k šípku! Venku je leden, metelice se střídá s bláznivým povětřím a můj kabát je samá díra. Myslíte, že nepohoda a bídné střevíce vnukají trpělivost čekat deset let na pochvalu akademiků? Zříkám se jí! Chtěl bych daleko spíše si koupit k večeři kuře než platit za podobného dobráka.Ostatně nevěřím na nemastná a neslaná vypravování. Na rozdíl od licoměrníků a lidí bez chuti tvrdím, že každý příběh má být kořeněn láskou a nenávistí. Má čpěti po kotlíku, v němž byl uvařen, má býti tak vypravován, abyste poznali jeho kuchaře, jako piják vína pozná vinici, kde se urodila jeho láhev.Měl jsem na svého pána Josefa Stoklasu spadeno hned od té chvíle, kdy se ujal držení našeho nádherného statku. Bylo to v zimě roku osmnáctého. Pamatuji se velmi dobře na první setkání. Tehdy jsem stál s lesníky, lokaji, kuchaři a služkami na vnějším nádvoří Kratochvíle. Malý Marcel (to je poslíček z důchodu) nám dal znamení, když Stoklasův vůz vjížděl východní brankou. Měli jsme taktak čas vyrovnat řadu. Srazili jsme paty, zatáhli břicha, prsa ven a hlavy pěkně vzhůru. Po mém boku stála slečna Cornelie, klíčnice s hrotitými prsy. To mě připravilo o rozvahu. Corneliina ňadra pozorována zpříma rozjařují, ale neznám nic směšnějšího, díváte-li se na ně ze strany. Věřte mi na slovo, nemohl jsem se udržet a otřásal jsem se smíchy jako býk, jemuž utahují podpěnku.Za těchto nenáležitých úkazů vešel náš nový pán. Hodil po mně okem a bylo zle. Proč? Jen proto, že mi skákal ohryzek nahoru a dolů. Jen proto, že jsem byl červený jako šašek.Nemohu schvalovati své tehdejší počínání, bylo snad chlapecké, ale co byste tomu řekli? Ten netykavka, ten chlapík s jménem halabala sehnaným za kus papíru se opravdu dopálil a začal trhat rameny! Chtěl bych se vsadit, že si myslil něco o posměváčcích a že mi zazlíval dobrý rozmar. Je to vztahovačný chlap.Byl bych ze srdce rád oplatil panu Stoklasovi špatné přivítání, ale člověk, jako jsem já, nesmí popustit hněvu. Praštit za sebou dveřmi? Eh, rozmyslil jsem si to. Chtěl jsem se udržet a tak, neznaje jiné cesty (abych se regentovi zalíbil) než práci, podjal jsem se vyučování jeho dcer.Slečny Stoklasovy se jmenovaly Kitty a Michaela. Prvé bylo třináct a druhé dvacet let. Vypočetl jsem si na prstech, do jaké míry se asi vyznají v cizích jazycích, a nabídl jsem se za jejich učitele. Mluvím francouzsky, jako když bičem mrská, a čtu obstojně Keatse. „Nuže, dáme se s chutí do díla,“ povídám svému pánu. „Začneme Villonem, posvítíme si na Shakespeara a podíváme se na zuby české slovesnosti.“Stoklasa si dal říci a všechno šlo jako na drátku. Cítil jsem, že sedím opět pevně. Ale co čert nechtěl! Sotva jsem zavřel knihu po první lekci angličtiny, naznačila mi slečna Michaela, že jsem nedouk.Táhl jsem do knihovny se starou mzdou (je to pár bídných korun).Nechci tvrdit, že můj přízvuk zní pařížsky, a jakživ jsem nebyl v Dublině, ale že bych nevěděl, co je to gramatika? Fi, doposud se zardívám, vzpomenu-li si, jak Michaela opravovala mé tvary.Pan Stoklasa je nevědomec a postrádá vlastního úsudku. Požádal mě, abych se věnoval raději literaturám a zasvětil Kitty do jejich škol. Pokud jde o francouzštinu, povolal k nám od břehů Sekvany slečnu Susanne. Vyučování jazyku anglickému svěřil pak skotské učitelce jménem Ellen.Odtud bylo jasno, že mi nepokvete na Kratochvíli pšenice. Jal jsem se tedy ohlížet, kde bych získal nějaký peníz na cestu za novým živobytím.Jak jsem již naznačil, nebyla věc s prodejem Kratochvíle tak hladce skoncována. Pan Stoklasa přišel do zámku jako regent. My jsme ovšem věděli, že je ruka v rukávě a že pan Stoklasa Kratochvíli dříve nebo později koupí, ale ve smyslu právním přece jen trvalo jakési mezivládí. Opakoval jsem si to častěji, než bylo třeba, a kladl jsem si otázky, komu náleží talířek, z něhož jídám, a kniha, kterou držím na svých kolenou.To vše jsou zapletené věci, já však, aniž nadělám více hluku, než si žádá přirozená zdráhavost, která nás nutí, abychom mluvili o vlastních chybách šetrně, řeknu, že jsem se dopustil jakéhosi opominutí. Stejným právem mohl bych mluvit o krádeži.Ve vévodské knihovně našeho zámku bylo několik svazků zvlášť znamenitých. Čert mi nedal spát. Dlouho jsem je překládal z místa na místo a z ruky do ruky. Bylo mi líto nádherných textů, krásných myšlenek a skvělých výrazů. Bylo mi ze srdce líto té krásné latiny, ale neměl jsem ani haléře a můj nový pán po mně ohrnoval nos. Cítil jsem, že mě jednoho dne vykáže, a tak nebylo vyhnutí než rychle jednat. Rozhodl jsem se pro knihu DE CAPITIBUS SERVORUM. Je to slátanina plná nesmyslů, ale její spisovatel užívá nevyrovnatelného slovosledu a nadto! v prvé kapitole jsou slovní obraty, při nichž vás jímá závrať a při nichž zapomínáte prst mezi zuby jako snílek. Krátce, nemohl jsem se rozloučit ani s touto neřádnou knihou. Krev, kterou auktor prolévá na svých stránkách, prolhanost, ba i hrubá a nevědomá mysl byla mi příliš drahá. Zdálo se, že zůstanu chud a bez hříchu.Zatím nastával podzim a blížilo se období honů. V ten čas za okolností, které vylíčím, přišel na náš statek kníže Alexandr Nikolajevič Megalrogov, plukovník cara Mikoláše II. Ten člověk obrátil Kratochvíli naruby. Pobláznil Susanne, malého Marcela, Kitty, Michaelu, ba i mého pána Josefa Stoklasu. Přičiněním tohoto divného člověka jsem přišel o přátelství Corneliino, a když jsem se potom chtěl přiblížit k slečně Susanne, ukázala mi jen kvůli němu dveře. Myslím, že nám byl toho člověka čert dlužen. Trýznil lidi posměchem, vyvolal plno křiku, měl pletky milostné, pletky s pravdou a lží, pletky pro peníze a konečně pletky svého druhu, v nichž jsem rozeznával jakýsi básnivý přízvuk. Řečený plukovník byl u nás přezván BARON PRÁŠIL. Je to dobrodruh, snůška podvodů, krás a dobrých forem, které mě zhusta uchvacovaly a jimž klnu, nemaje co jíst a pít. Za pobytu tohoto BARONA jsem byl dohnán do úzkých a tak mi nic nezbývalo, než abych oživil svou starou myšlenku. Rozhodl jsem se, že se obohatím na účet knihovny, avšak prodávati básníka mi připadalo jako sprostá krádež.Možná že předbíháním kazím svůj příběh, ale nemohu připustit, abyste si utvořili nesprávný názor o mé poctivosti. Věc se přihodila asi takto: Jednoho dne jsem dostal dopis od své sestry Anděly, žádala, abych jí poslal tisíc korun. Tento nicotný peníz měl zachránit její dceru a mou neteř od zřejmé potupy. — Nuže, chcete říci, že jsem si počínal mrzce, chtěje sehnati potřebnou částku? Nikoli! Nemohl jsem oslyšet sestřinu vroucí prosbu a vrátil jsem se k záměru prodati jednu z knih. Hledal jsem tu nejhorší, ale (jak jsem již naznačil) v každém slově je krapet pánaboha. Třásly se mi ruce a nevěděl jsem si rady. Tu mě osvítila skvělá myšlenka: Strhl jsem vazbu z JIHOČESKÉ KRONIKY a dostal jsem za ni od jakéhosi Holanďana (který se tehdy potloukal kolem ZLATÉ KORUNY) právě tolik, kolik má sestra požadovala. Mohl jsem býti spokojen, ale má dobrota mi působila nové a nové nesnáze. Peníze, které jsem v duchu určil své nešťastné neteři, octly se v kapsáři jiné dívky. Chudinka! byla ještě uraženější než Eliška.Šlo o dobrý skutek a neměl jsem tedy čeho želet, ale člověk není pánem svého nitra. Dolehly na mě výčitky. Chodil jsem jako stín, byl jsem shovívavý ke všem lidem a velmi jsem se měl k svému pánu. Cinkaje v kapse zbytkem drobných, oslovoval jsem jej, řka: „Milosti, jak jste spal?“ A opět: „Milosti, jak se máte?“ Činil jsem se, seč jsem byl, ale zvrácená Prozřetelnost mě hnala dál a dál trním špatného svědomí a houštinami nových příhod až k okamžiku, kdy jsem spatřil, že můj pán otáčí mezi prsty vazbou, za niž jsem právě stržil své mrzké zlaťáky. Bylo mi z toho nanic. „Vidím,“ řekl jsem, přemáhaje vnitřní pohnutí, „že se vám podařilo získat úhledný padělek. Jakým účinkům byla asi tato kůže vydána, aby za jediný měsíc zestárla o osm set let? Kolika rázů drobných kladívek bylo třeba, aby se sprostá vepřovice pokryla větévkami tamaryškovými?“ Můj pán zůstavil poznámku bez odpovědi a požádal o zápalku. Měl ustálený zvyk kouřiti z krátké dýmky. Díval jsem se za ním, jak přechází od glóbů k soše Artemidině, a zatímco ke mně střídavě obracel svůj zášijek a chlupatou tvář, vyvstával před mým duševním zrakem starý vévoda.Moje obraznost je dosti živá, neboť jsem rostl v sochařské dílně, kde se nicotná hlína a balvany seskupují v nádherná těla. Má matka sloužila sochaři, který byl knížetem mezi mistry svého umění. Má drahá matka a já jsme přicházeli každého jitra se škopkem a košťaty a vesele jsme poklízeli smetiště mezi kopyty světcova hřebce a prstíky světáckých VENUŠÍ. A kdykoliv bylo matce pokleknouti nad některou loužičkou, dotýkal jsem se úkradkem soch, jejich paží, beder a prsů, jež byly tak nádherné, že mi podnes zbyla smyslnost v konečcích palce a ukazováku. V této dílně jsem býval velmi často uchvácen a má mysl nabývala tvaru LVA, ODDANOSTI, VÍRY a především toho, po čem prahne naše srdéčko v období rané mladosti.Duchu takto vytříbenému není zajisté nesnadno představiti si vévodu, jehož jsem ve svůj čas vídal až do omrzení často zívati a klíti. Přivřel jsem oči, abych dal poznovu vzniknouti vévodským střevícům, holeni, dříku a hlavě, která se věčně kývala sem a tam.Vévoda průkazský byl špatně oblečený venkovan s nuzáckou tváří plnou vrásek. Nos měl tenký a zahnutý po způsobu turecké šavle, uši náramné, přiléhající a bez záhybů, oči jako hrot kordu, zuby vlčí, vlasy divouské, bradu jako pěst. Býval oholen, ale jeho strnisko připomínalo hračky kuchařek naplněné prstí, z nichž po celý rok vyráží pažitka. Jeho obličej byl zbrázděn vráskami odshora dolů a opět napříč. Zdálo se, že se tvůrci znelíbilo jeho vlastní dílo a že poznamenal vždy křížkem do očí bijící úchylky od pravidel krásy, jako se poznamenávají chyby v písemných pracích na latinských školách.Můj drahý vévoda! Pocítil jsem zřetelné hnutí lásky, vida jej státi na starém místě, bok po boku s novým pánem našeho zámku, našich luk, doubrav a žitnišť. Stoklasa srovnán s vévodou byl v mnohém ve výhodě. Tučný, růjný, s knírkem, s břichem, s lalokem, se zášijkem — bůh ví, že převyšoval vévodu o dvě hlavy.Není zajímavější hra než ta, kterou nám skýtá naše představivost. Jestliže jsem si vyvolal tak jasný obraz starého vévody, činil jsem to proto, abych — maje na očích oba své pány — srovnal jejich způsoby. Kdybych byl zcizil desky JIHOČESKÉ KRONIKY vévodovi, nevyvázl bych se zdravou kůží. Můj starý pán vyřizoval podobné věci zkrátka. Sotva pojal podezření, že někdo něco posmejčil, již ho držel za hlavu a již lítaly políčky. Domníval jsem se, že rázné jednání patří k věci, a čekal jsem něco podobného i od pana Stoklasy. Ale chyba lávky. Můj nový pán si hleděl dýmky a ani nehnul rukou. Když se konečně ozval, neřekl v podstatě nic, než že by si přál viděti zevrubný seznam svých kněh.Mluvil s nedůvěrou a bez odvahy. Cítil jsem, že mě podezřívá a že se mu nedostává důkazu, který by mu poskytl práva chytiti mě za křídlo.Ano, ano! Ne, ne! Proboha, jednejme rozhodně a věcně! Řekl jsem, že můj jasný vévoda měl dobrý zvyk tlouci nás po hlavě. Nasbírali jsme jich nepočítaných, polovinu z té a polovinu z oné strany, nicméně vládla mezi námi shoda a důvěřivost. Ten starý mluvka nesmlčel ani slovíčko a ještě si něco přimyslil, aby mi mohl vyspílat oslů a oslích hlav.Za těchto láskyplných vzpomínek nemohl jsem zcela zatajit pohrdu k věcem současným a k samozvancům, kteří zalidnili Kratochvíli.Tehdy, snad aby se ukázalo, že lidská vůle proti úradku Prozřetelnosti pranic neznamená, začal jsem se sbližovati (proti vlastní vůli) se Skotkou Ellen. To byla má odplata. Kníže Alexandr, jehož mně osud stavěl stále do cesty, měl při událostech, které se u nás zběhly na sklonku jeho pobytu, přece jen jakýsi úspěch, ale já jsem šel od deseti k pěti. Cornelie byla ta tam, Susanne milovala jiného a mne se chytla ta, na niž jsem nikdy nepomyslil.Teď, po letech, nacházím však v tomto svazku jakési perné štěstí, a kdyby měly skotské dívky jiný způsob odívání a méně ostrý jazyk, kdyby byly méně pepřené a kdyby jejich noha byla vyklenutá a nikoli ploská, kdyby jejich nos nepřesahoval míru a kdyby se naplnila aspoň polovina toho, po čem toužím, došel bych klidu. Žel, poznávám, že je mi souzen věčný vzruch.A přece! Nebýt knížete, mohl jsem doposud sedět za kratochvílskou pecí!Nevtírá se vám mínění, že to byl dareba? Pletichařil a potom slyšel růst trávu. Byl to falešný hráč, podvodník, dobrodruh a možná že vyzvídal vojenské věci. Snad jen proto kolem sebe viděl plno úkladníků a špehů. Způsobil mi tím řadu nesnází.Ke všem zlým zkouškám a strázním vzbudil plukovník Alexandr Nikolajevič velkou příchylnost v malém Marcelovi, v Susanne, v Kitty a snad i v Michaele. Bál jsem se, že jim zahraje nějaký čertovský kousek. Sám za mnoho nestojím, ale srovnán s PRÁŠILEM, jsem pouhé neviňátko.Susanne a řečená dvojice mladých lidí byli zapleteni do příhod knížete Alexeje a tak ho milovali a tak mu byli oddáni, že za ním šli jako slepí a hluší.Možná že si na něho ještě vzpomínají a že jim po tolika letech nedá ten skvělý podvodník spát. Nechť, dnes je Susanne velká dáma a Kitty odrostla už dětským střevícům. Nechť si dnes dělají, co se jim zlíbí. Já už necítím tu tíseň a nebezpečenství, tu záři jejich ruměnců a smutek jejich zklamání. Dej jim pánbůh zdraví, jim oběma a rovněž Marcelovi! Jsem jejich přítel. Já, starý chlipník, jsem jim držel palec a doposud jsem na jejich straně. Můj bože, kdož ví, kde teď jsou, kdož ví, nevězí-li v mé kůži.Ale to sem nepatří! — Pokud vím, dopadlo všechno dobře. Kdyby tomu bylo jinak, snad bych se ani neodhodlal psáti tyto paměti. Ale Susanne a obě sestřičky překonaly všechno zlé, co se přiházívá dívkám v období panenství. Prošly bez úhony branou, o níž se říká, že je těsnější než brána nebeská. Věřím, že jsou z nich znamenité paní a že to Marcel daleko dotáhl. Zatímco plukovník tropil své kousky, učili se rozeznávati pravdu od lži a poznávali skutečnost, jež bývá mnohdy tak smutná a vždy nejkrásnější.Proč bych měl tedy otálet? Proč se mám zbavovat výdělku? Proč má zůstati Ellen v chudobě? Zvážil jsem všechny důvody proti vydávání pamětí a nalezl jsem je plané. Budu psát!Možná že v mé knize najdete lecjaký nesmysl, ale těmito nesmysly Marcel a Kitty právě zmoudřeli! Přeji si, abyste aspoň z tohoto důvodu nesoudili mé povídačky příkře.Jářku, nic není důležitého po tomto vítězství mých přátel. Důchod? Vazba, kterou vzal čert? Jděte mi s takovými hloupostmi! To vše se stalo před patnácti lety. Jestliže mi tehdy bylo čtyřicet tři, je mi dnes málem šedesát. Jestliže byly toho času mé střevíce pevné, padají mi teď s nohy. A co mám odpověděti Ellen? Nemá chuděra ani rukavičky.Krátce, chci si něco vydělat, a protože nic jiného neumím, napíši paměti o úzkostech dětí a o dobrodružství BARONA PRÁŠILA.Možná že má kniha bude přece k něčemu dobrá. Budu sice psát, jak se říká, s pěnou u huby a dotknu se sem a tam Stoklasy či současných mravů, ale kdo má uši k slyšení, pozná, že je slečna Michaela krásná, že můj podvodný plukovník byl v jistém smyslu chlapík a že každému spratkovi uvázlo za nehty něco člověčiny.Ellen ovšem nesdílí mého stanoviska. Domnívá se, že každý příběh má být v knize zušlechtěn. Ellen však má nestatečnou povahu. Pamatuji se, jak si slabošsky vedla po příhodě s rozbitým koflíkem. Když nás tehdy přistihli, plakala hlavně proto, že vyšlo najevo, odkud přináším láhve k našim družným schůzkám.„Já,“ pravila s veškerou hrdostí svého kmene, „jsem nikdy neokusila z jediné lahvice a vykládala jsem Bernardovi ve zlé, že to činí.“ To nebyla pravda. Přihýbali jsme si společně. Nicméně ani tato lež Ellen nezachránila. Táhli jsme oba a dveře do špižírny byly opatřeny petlicí s visacím zámkem.Pravíte, že tento nicotný příklad nic neznamená? Souhlasím, ale chcete přisvědčit lhaní? Opakuji, že je snazší mluviti pravdu. Ostatně milovníci výmyslů a zkreslenin přijdou na své, poslouchajíce PRÁŠILA. Poskytl jsem mu v tomto vypravování místa v naději, že s tímto mluvkou, který je tak dokonalý strůjce úspěchu, dojde uznání i tato kniha.	Vancura_Konec-starych-casu.html.txt
K Životu[1][2]Pusto všade, temno všade, mŕtvo,mŕtvo v celej sveta priestrannosti;všetko hnije, leží v tmavom hrobe,v tmavom hrobe pod studenou zemou:keď hromovým krídlom nestrepoceš,nestrepoceš nad ním praskom strašnýma nepustíš svoje ostré strely,strely zlaté do hnijúcich údov.Život! ty vieš vzbudiť tisícveké,tisícveké kostnaté múmie!Ty lietavaš s vekami široko,s vekami od národa k národu,od národa zapadajúcehok národu len v hrobe hnijúcemu —vytrhne sa z náručí lahodných,z náručí to hrobu studeného,treskom krídla tvojho hromového,a horúcou strelou upichnutýako spiaci orol na Kriváni,keď zahviždí vetrisko na skalách!Ty vyvádzaš z hrobu ľudstvo mŕtve,ty mu do žíl z tvojho moku vlievaš,z tvojho moku, divy tvoriaceho.Ty vodievaš slávu blyštiacu sa,blyštiacu sa ak slnce na nebi —zelenými venci ozdobenú;ty na hrude zemskej tvoríš raje,raje milé krásnej blaženosti,ty prírodu zo smútku vyvádzaša robíš ju milou, divnej krásy.Oj, ty Život, vpúšťaj šťavu divnú,šťavu divnú do žíl našich mladých,vypusť strely z kuše oceľovejdo sŕdc našich, do sŕdc mládeneckých!Doveď slávu národu biednemu,dones vence nikdy neuvädlé![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K mladosti.[2]Život I, 1846, č. 18, 22. marca 1846, str 161 — 2, cudzí rukopis. Vyšlo ako pozdrav tomuto zábavníku na úvodnom mieste. Tlačou nevyšla.	Botto_K-Zivotu.html.txt
Krásna GertaSlnko ešte zplna žiarilo, ale pálčivosť počínala už povoľovať. Ľahký vánok strapatil šedomodré morské vlny.— Konečne, konečne! — zavzdychla si malá šedovlasá pani Stráňavská, keď neveľký, bledozelený parník, čo ich priviezol s pevniny na jadranský ostrov, zastal v maličkom prístave a počal spojne odfukovať. Dlhé biele molo hemžilo sa národom. Bolo to ako nejaká národná slávnosť. Len zástavy chýbaly a dáka strhujúca reč, čo by zástup oduševnila.Miesto toho ozvaly sa protivné piskľavé výkriky:— Faki! — faki! (nosič!) —— Hotel Jadran! — zvolal syn panej Stráňavskej, vysoký štyriciatnik v šedej čiapke a ľahkom turistickom obleku, na očiach zelené okuliare, strežúci žiarlive tri kufry, o ktoré sa ustavične potkýnali hundraví pasažieri. Jeho žena ujala sa svokry. Utieral si šatkou spotené čelo a krk. Mal už toho cestovania dosť. Omrzelá, ustaraná tvár prezrádzala to veľmi zreteľne. Lebo veď nasedať s dvoma ženskými na vlak v najživšej kúpeľnej sezóne pred samou polnocou a terigať sa s nimi celé štyri dni k moru a piaty po mori, nie je žiadna maličkosť, už keď vezmeme iba starosť o batožinu, volanie na nosičov, jednačky s nimi a sledovanie ich, aby neuvrzli. A potom tá večná ženská nespokojnosť, tie večné dohováračky, aký si nešikovný, nepraktický, čert aby to vzal všetko! Boly síce v tých piatich dňoch aj chvíle oddychu. Cestu prerušili tri razy a zakaždým strávili noc pohodlne v hoteli, aby mame cesta nezaškodila. Ale i tak bolo sháňačky, ťahačky dosť, nehovoriac ani o troch prasknutých gumových vankúšoch, ktoré zolhaly hneď v prvé hodiny cesty. Nie čudo, že zunovaný bratislavský redaktor uprel oči na zaľudnený breh ako na svoju spásu a opakoval zúrivo: — Hotel Jadran!— Nekrič tak! — miernila mladá pani Stráňavská, driečna plnoboká blondýna mužovu horlivosť. — Všetok svet sa na nás díva.Ale už pribehol na palubu a razil si cestu lakťami dlhý vychrtlý domorodec, schytil dva kufry a chcel si vyložiť na plece tretí, keď sa Stráňavský ozval:— Kde máte štít? Ste vy z hotelu Jadran?— Z Jadranu nie som, ale ta to zanesiem.Stráňavský vytrhol ochotnému pomáhačovi hnevivo kufry z rúk. Na šťastie prihrnula sa už i nedbalo oblečená osmahlá ženská, dirigovaná zrejme s brehu bruchatým bielooblečeným mužským a zmocnila sa batožiny. Traja Stráňavskovci hrnuli sa za ňou dolu z parníku.Bielooblečený pán na betonovom mole s hlavou guľatou ako dyňa predstavoval sa česky:— Som Roubal, majiteľ „Jadranu“. Vítam vás u nás, pán redaktor, i vás, milostivé panie!— A rezervovali ste nám pekné izby? — vyhŕklo to zo starej panej, čo pustila sa do drobčivého kroku. —— Dúfam, že budete spokojní — zarazil sa hotelier nad všetečnou otázkou. — Zdá sa mi, že tá stará bude poriadne sekýrovať — pomyslel si a podíval sa súcitne na redaktora. — Sme hneď tuná naproti, čo stoja vo dverách tí čiašnici — ukazoval na neveľkú dvojposchodnú budovu.— Ej, ha! Jest mi tu svete! — pomyslela si stará pani, zadívajúc sa cez okuliare kriticky na druhý breh.Osmahlí, tmavoodení, skoro nehybní domorodci obzerali si so záujmom našu patoru, zatáčajúcu v oblúku k hotelu.Nastala prehliadka izieb. S dvoma súvislými izbami na prvom poschodí, čo im hotelier rezervoval, nebola stará pani spokojná. — To by som bola jako uväznená — nepáčilo sa jej, že by musela chodiť cez prvú, väčšiu izbu.Prezrely sa ďalšie izby, s odpoludňajším slnkom, s ranným slnkom, s výhľadom na prístav i s výhľadom na figovú a citrónovú záhradu. Izba s ranným slnkom mala výhľad na nechutný dvor. Do prístavnej dorážal hluk z mola. Do ďalšej izby videly nejaké zvedavé ženské zo súsedstva. A rohová izba, jediná, v ktorej našla pani Stráňavská zaľúbenie, bola už obývaná.S ťažko vydychujúceho hoteliera lial sa pot cícerkom, keď sa stará dáma konečne ustálila na rohovej izbietke v druhom poschodí, obrátenej jedným oknom k záhrade, druhým na točitú kamennú cestu s radom domov, vinúcu sa po nábreží. Mladí vrhli sa do druhého konca, len aby boli od mamy trochu ďalej, nedbajúc, že do izby dolieha prístavný hluk celou silou.— Mohli ste si vziať ku mne bližšie, dietky, — pozastavila sa stará dáma.— Nechceme byť neďaleko toalety, — vyhováral sa syn. — Veď sme beztak na jednej chodbe, mama.Dolu v jedálni bolo celkom príjemne. Od mora vial chlad. Hostia vyzerali dosť sympatickí. Iba veľká mladá čiernoodená čiašnica bola trochu vyžilá.Zato hotelierova chovanica, pomáhajúca v kuchyni i v jedálni, neveľká, plavovlasá Nemka v kvetovaných zelených šatičkách, bola jako ruža v rozpuku. Stará pani Stráňavská obľúbila si ju od prvej chvíle. Chválila pri nej, ako cudne klopí oči, ani si nevšímajúc vtieravých a obdivujúcich mužských pohľadov. A ako milo odpovedalo to mladé stvorenie, keď sa ho čo spýtala. Ani keď vtáča šteboce.— Zvláštné, vy taký Čech, a slečna chovanica Nemka — čudovala sa redaktorova matka, keď s ich svolením prisadol si k nim po obede Roubal.— Moja pani je Nemka, a to je jej neter, dcéra po zomrelom bratovi, sirota. Ostatne, je to už naša dcéra, adoptovali sme ju.— Á! — prekvapilo to pani Stráňavskú. — To nemáte žiadnych vlastných detičiek?— Nemáme — odpovedal hotelier vážne a zhlboka si zavzdychol.Amplion spustil voľačo veselého. Roubal vstal ho vyladiť. — Vo dne máme dosť biedny posluch — vysvetľoval. — To preto, že ruší to účinok slnka na morské vlny. Prahu počuť poriadne až v noci — doložil roztúžene.— Ste z Prahy? — ozvala sa pani Stráňavská.— Nie, z Nemeckého Brodu, ale bez Prahy by som tu nevedel žiť. Starobu, ak sa jej dožijem a ešte si niečo nagazdujeme, chcel by som tráviť v Prahe — odhaľoval najvrelšiu túžbu svojho srdca.A počalo sa letovať. Jedáleň bola pri samom prístavnom zálive; keď sa spenené vlny rozkolísaly, striekly vše dvermi až dnu. Stará pani Stráňavská jedla svoju diétu a zapíjala ju mierne tmavočerveným dalmatinským vínom. Dávala sa informovať o miestnych pomeroch od driečneho bruneta, mladého úradníčka z plzenského magistrátu. Roubal je fajn človek, ale neznesie, aby mu hostia chodili na víno do starého hostinca „Beograd“, k domorodcovi, kam sa vchádza veľmi náladovým, hustou zeleňou od ostatného sveta skoro úplne oddeleným stĺporadovým dvorom. Hostinský vyzerá síce ako zapustený starý lúpežník, ale má znamenité staré a lacné víno, polovičné ceny proti „Jadranu“, a vie rozprávať hrozne zaujímavé historky. Rychtár je bývalý krčmár, vinohradník, býva v dosť peknej vile, v tej strmej ulici nad pobrežným radom domov. Hovorí sa o ňom, že má mnoho peňazí, — voľakedy pašoval, vraj, hodne do Itálie — a chystá sa vybudovať „Jadranu“ konkurenciu: veľký moderný hotel s kúpališťom a tenisovými courty, polhodiny od obce. Lenže je na to trochu pristarý a nemá detí. Nuž, ale veď sa ľahko môže spriahnuť s dákym mladším človekom, odborníkom. Je to tam veľmi pekné miesto, borový hájik pár krokov odtiaľ, ohromný výhľad na širé more.— To Roubala úplne skonkuruje — páčil sa smelý projekt pani Stráňavskej.— Akože! Roubalovi sa toto úplne znehodnotí, bude ho museť zavreť. Ešte bude rád, ak ho prijme rychtár do svojich služieb.— Preto je ten človek taký smutný. A ja som si myslela, že sa mu to tak za Českom cnie.— Horky cnie. Čo by tam robil? U nás sú inakší hotelieri a nejeden len-len že živorí — podceňoval mladíček Roubala. Hrdosť Plzeňáka nadmula mu spľasklú hruď.— No, vidíte, — ozvala sa pani Stráňavská k deťom. — Takto to tu nemôže zostať. Je to tu na posmech primitívne. Malé izbičky, krik z dediny i z parníkov.Po obede sa šlo zdriemnuť. Stará pani zdriemla si hneď. Mladí pre hluk, doliehajúci z prístavu, nie a nie zaspať. Keď zavreli okná, nevydržali od horúčosti. Museli ich otvoriť znovu a čakať na prestávku ticha. Hneď z prvých driemot vyrušilo ich však klopanie a búchanie na dvere, sprevádzané známym milým hlasom:— Vstávajte, drichmoši!Horky-nevoľky museli sa zviechať s postelí a putovať s mamou cez dedinu na kúpalište. Stará dáma, moderná osoba, horlivá propagátorka mikáda a každého pokroku vo svojom bydlisku, nerobila dlhé komédie, ale obliekla sa do modrého pyjama a rozovrúc si pestrofarebný ľahký japonský slnečník nad hlavou, drobčila v kombinovaných krokodílich črievičkách. Osmahlé tváre domorodcov zaokrúhlily sa k posmešnému úsmevu, z mäsitých červených pier ozývaly sa tlmené odsudzujúce poznámky alebo nebárs šetrné vtipy.— Čo sa ten svet tak na mňa díva?! — stávaly sa tucty uprených pohľadov starej dáme nepríjemnými. — Ako by nikdy nevideli civilizovaného človeka — odľahčovala si.— Sú to, mama, ostrovania. A každý ostrovan je konzervatívny až hrúza — vysvetľoval syn.— Zpiatočníci voľáki — zamrmlala.— Nuž, áno, mamička — mrzelo nevestu, že sa jej svokra dostáva do rozporu s domorodci. — Čudné im je to pyjama na staršej dáme. Azda by si sa mohla preobliecť až v kabíne.— Vari k vôli tým zaostalcom? Just nie! — zatvrdzovala sa drobná rezolútna osôbka so šedivým mikádom.— Mama! — redaktor hľadel obrátiť vec na žart.— Zakročil by som na tvoju obranu a spucoval tých somárov. Veď som tvoj syn. Patrí sa mi zastať sa ťa. Ale mohly by padnúť nadávky, zauchá. Ešte by bol z toho proces.— Také vtipy si môžeš nechať, ty geľo pochabý! — durdila sa matka. Až o chvíľu počala sa utešovať:— Takí hlupáci sa mi chcú posmievať, nie aby boli radi, že človek sem donesie pár groší. Ja by som ich mohla skorej skritizovať. Veď tí ľudia sa tu, tuším, ani neumývajú. A naveky chodia v tmavom, aby im nebolo na šatoch tak špinu vidno, fuj!Na kúpališti nebolo ešte nikoho.— Mamička, je tak horúce, hlava ma rozbolela. Nemali sme sem tak včas chodiť. Ani Lackovi nie je to zdravé — schovávala sa pani redaktorová do kabíny, zahrnujúc za sebou bielu záclonu, kdežto stará dáma rozvaľovala sa v dlhom pletenom kresle na doštenom chodníku pri samom mostíku, ovievajúc sa šatôčkou.— Čo by ste vy, rozmaznanci, vedeli! — odbíjala nevestu svokra. — Keď som raz tu, chcem za svoje peniaze niečo užiť. Už cítim, ako ma jód a bróm ovieva z tých morských vĺn.Kúpalište počalo sa plniť až po olevrante. Holohlavý riaditeľ s fešáckymi čiernymi fúzikmi sobliekol sa v kabíne, podíval sa samoľúbo do nástenného zrkadla, vyšiel na mostík a vrhol sa do vĺn, mohutne veslujúc ramenami. Potom sa hodil na chrbát, nabral pár lokov vzduchu a počal sa usmievať na dámy, dívajúce sa s brehu. Nepochyboval totiž, že ho obdivujú. Vrátil sa však čoskoro na breh.— Čo tak skoro, pán riaditeľ?! — čudovala sa pani Stráňavská. — Čo ste nezostali dlhšie, taký báječný plavec?!Usmial sa ľúbezne, lebo otázka pošteklila jeho samoľúbosť. — Človek nemá nič prepínať — vyhováral sa. — Už to tak nejde, ako keď mi bolo päťadvacať. Vtedy by som bol preplaval more trebárs až po tú pevninu, tam — ukazoval na jasný šedožltý pruh na obzore, čo sa nad ním týčily holé vrchy.— Úžasné! — nevedela sa pani Stráňavská prenadiviť.- Vlani tu bola jedna mladá Slovinka — ozvala sa pekná pani profesorová z Moravy, chodievajúca na kúpalište ani nie tak kúpať sa, ako skôr stavať na odiv svoje drahé moderné toalety — tá preplávala more až do najbližšieho prístavu, to je, tuším, 9 kilometrov. Dala sa sprevádzať motorovým člnom. Plávala na bruchu, na pravom a ľavom boku, na znak. V dákej polceste hádzali jej s člnu šunkové žemle, aby sa posilnila. Jedla ich položená na chrbáte, ako by nič. A keď doplávala, zjedla dupľovanú večeru a tančila do noci moderné pri gramafone. Chcela potom o pár dní preplávať až na pevninu, ale mama jej nedovolila.— Báječné! — obdivovali skvelý výkon poslucháči. — Ako sa volá tá dáma?— Ale, nepríde mi na um. Noviny tiež písaly o tom, nečítali ste? Uverejnily aj jej podobizeň, veľmi pekné stvorenie. Lebo veď dodržala všetky športové pravidlá. S motorky kontrolovali ju zástupcovia dvoch povestných plaveckých klubov.Plzeňákovi venovala sa štihlá mladá blondýnka, domorodka. Plávala skvele, s neobyčajnou ľahkosťou. Položila sa na znak, ba vlastne plávala skoro polosediačky a kopala nohami vodu, že sa to beľavé telo pohybovalo stále v snehobielej pene. On plával opatrnejšie. Keď sa položil na znak, strácal orientáciu, morské vlny zaniesly ho hodne ďaleko od nej.— Gospodica Zlatica! — ozval sa prosebne.Ona sa rozosmiala a počala ho kárať, aký je to hrdina. Ale o chvíľu pustila sa za ním a štuchnúc ho rukou pár razy do piat, odrazila ho k brehu.Opodiaľ v hlbine, medzi rozpukanými, vyhlodanými pobrežnými skalami, cvičili sa v plavbe osem-desaťroční opálení chlapci a so dve dievčatá. Na doštičkách, korýtkach a v šafľoch hojdali sa na vlnách drobnučkí ako dáki Jankovia Hraškovia v orechových škrupinách. Keď sa ktorý pustil svojho nástroja, uchmatol mu ho šikovne iný. —Miestny učiteľ pozeral na nich s úľubou a vďačne informoval o nich aj hosťov, ktorí sa v tú stranu zadívali. Veru tak, sotva vidno chlapča od zeme, už ho starší kamaráti hádžu do vody. Nech sa hádže, myká, veď sa chlapä vypsí. Kamene človeka nevyživia. Za mladi musí na more Dalmatinec.Stará pani Stráňavská prilnula najmä k „Frau Direktor“, veľkej Nemke zo Štýrska, vyzerajúcej so svojou broskyňovou pleťou a veľkým výrazným nosom, ako nejaká odkvitajúca španielska donna. Direktorová bola zaujímavá už tým, že prišla do kúpeľov sama, trebárs mala muža i dvoje odrastených detí. Vyznala sa báječne po celom Jadrane, od Abbazzie až po Kotor. Sem prišla vlastne iba k vôli zmene. Toto boly už skoro jediné jadranské kúpele, čo ešte neznala. Ináče celkom hlúpe, nudné miesto. Pravda, iné kúpele majú zasa iné vady. Malinská a Baška na Krku — to sú samé detské kŕdle a to ešte koľko biednych, neduživých detí, že sa človeku, chudiatka, ešte i vo sne zjavujú. Crikvenica — to je samý hochštapler a vlastne je to ešte nie ani more, iba neveľký kanál. Dubrovník je priďaleký, a v sezóne sa hosť potkýna o hosťa, za diškréciou otŕča sa i tucet rúk. A Ráb, ach, Ráb ten je krásny, poviestkový, zvony tam zvonia na poludnie tak jasne, tak dojemne, ako z iného sveta. Verandy a terasy sú za nekonečných teplých večerov posiate mileneckými pármi. Ale čo, keď na kúpalište musí sa človek z hotelu prevážať a keď hostia sú zväčša — beznádejní suchotinári?! Hej, Abbazia — to je rajský kútik, tie palmy sú tam také bujné, ohromné, rastú skoro navidomoči. Ale drahota je tam veľká a žije sa — pani direktorová hovorila to so zrejmým odporom — pridobrodružne.Tieto tiché kúpeliky by ešte boly ta, keby, ach — keby tie zvony nehučaly skoro ustavične a za včasrána neozývali sa somári tak hlasne, tak žalostne, že by šlo človeku od súcitu srdce puknúť, keby ho čerti nebrali od zlosti, že má skazené najsladšie hodiny ranného spánku.Jedlo by obišlo. Porcie sú veľké, len ryby sú pričasto a v polievke muchy. Hotelierovci sú iste hodne zadĺžení, lebo veď ona sama varí pri malej pomoci všetko a to ešte v prievane a obklopená celými rojmi dotieravých múch. Ináče je to dobrá kuchárka, len všetky jedlá varí na jednej panvi a na jednakej omaste — ó, hrúza, stará pani Stráňavská pocítila hneď šteklenie v hrdle a pichanie v žalúdku — už či sa varí pre diétistov, či pre nediétistov.— Preboha, to mi azda nevysmáža moju teľacinu ani na masle, ale na oleji, ako ostatným! — zhrozila sa stará dáma, celá zosinejúc od úzkosti a prekvapenia.— Celkom určite na oleji — uisťovala ju Frau Direktor. — Veď tu inšie ani nemajú. Kdeže by vzali maslo? Sú tu dáke kravy? A oslice, ako ja viem, žiadneho masla nedávajú.O pani Stráňavskú pokúšala sa mdloba.— Však ja to Roubalovi poviem, poviem, aby vedel — vypravila zo seba o chvíľku tíško, trhano a s námahou. — Prečo si vymyslel ten môj syn práve toto nešťastné švindlerské miesto, ach, prečo?! — počala božekať po malej prestávke. — Naposledy ani tá moja teľacina nebude pravá — skrslo v nej nové podozrenie.— Kto ho vie; — mudrovala pani direktorova — teliec tu nevidno nijakých. Po ostrove pasú sa iba barani, i tých je málo. — Ináče nesmiete to brať, milosťpani, tak tragicky. Roubal nie je jediný. Skoro v každých kúpeľoch šudia, tí na tom, tí na onom — počala zrazu utešovať. — Ešte dostať sa do toho penzionátu na ostrove, čo je tam tá modrá jaskyňa, to áno. Alebo do Portorose, to je jedinečný, čarovný kútik. Ale, ako sa ta dostaneš, hriešny človeče? K tomu treba veľkej protekcie alebo zvláštneho šťastia. Totiž vždycky býva všetko obsadené.A pani direktorova vstala s ľahátka, skočila s nízučkého mostíku do poldruhametrovej vody a natiahnuc sa jako veľká ryba, počala majestátne krúžiť v nej rukami, až nechávala za sebou dlhý striebritý pás ľahučkých bubliniek.Pani Stráňavská ju úprimne obdivovala.Pre Stráňavskovcov nastaly dni nepokoja a vzrušovania. Stará pani debatovala náruživo s hotelierom o diéte a o muchách. Hotelier jej ponúkal, že každé ráno môže si mäso, privezené parníkom s pevniny, skontrolovať. Pred obedom a pred večerou zúrivo flitoval muchy a všelijakých komárov po oknách. Dámy naučily sa chodiť pod rozličnými zámienkami do predsiene, odkiaľ videly ponad púdľu do kuchyne a bedlive kontrolovaly panve a omasty, chudery hotelierky, ktorej zalesklo sa, odkedy dámy chodievaly k nej bez volania na besedu, nad hlavou s tucet čiernoposiatych mucholapiek.Redaktorová často nevedela ináč uniknúť svokriným ustavičným debatám s hotelierom a prázdnym afektáciam pani direktorovej, ako že rozbehla sa s rozpletenými vrkoči hore brehom do bieleho kamenného kostola. Tam, v útulnej polotme, sediac v lavici, zkadiaľ bolo tak pekne videť na starobylý model plachtovej lode, zavesený pietne nad hlavným oltárom, tam, medzi pár vážnymi, modliacimi sa ženami, našla aspoň na chvíľu pokoj a oddych.Redaktor vydržal s dámami aspoň, kým žena prišla. Potom vyšiel akoby na vzduch na pobrežie a velikým oblúkom zmizol na chvíľu do Roubalovho útulného výčapu napiť sa trochu dobrého dalmatinského červeného vínca a pobesedovať si s hotelierom.Zapadal ta celkom dôverne. Nikto nesmel o tom vedeť. Lebo veď pri stole piť nesmel. Žena i matka bránily mu v tom so zriedkavou jednomyseľnosťou.Hostia prichádzali a odchádzali, veselili sa a sekýrovali. Roubal pracoval a dozeral, informoval a čapoval. Ale rád uvrzol, keď bolo trošku voľno, s udicou na molo alebo na skalnaté pobrežie, vedúce k borovému háju, hodil šnúru s vnadidlom do vody, zadíval sa do modravej diale a zadumal sa. Myslel s pálčivou túžbou v srdci na vzdialenú vlasť a myslel na Prahu. Či ich ešte kedy uvidí?Bol sám a sám. Túto pálčivú túžbu nesdielala s ním ani žena, ani adoptovaná dcéra Gerta. Nemkyne, Rakúšanky nemohly jeho snom, jeho tajnej muke porozumeť.Sezóna vyvrchoľovala. Hotelík bol obsadený. Plnily sa rýchle i dependance, ľudová škola i dlžizný zelený rohový štokovec starého statkára, kam nedoliehal prístavný denný i nočný hluk a zkadiaľ nebolo vidno nič, iba vše modré, vše siné more a v diaľke za ním vysoké šedé brdá pod azúrnou oblohou.Na kúpališti nestačily kabíny, táborilo sa i pred nimi, už či na doskách, či na pobrežných skalách alebo vypráhlej kamenistej zemi na kúpacich plášťoch a pokrývkach. Iba na rozpálenom bielom piesku nemohol nikto dlho vydržať a radšej civel ustavične vo vode alebo postával či tmolil sa medzi naháčmi.Stará pani Stráňavská zavše sa tiež namočila, vykrikujúc veselo, keď ju čľapla bystrejšia vlnka, a obracajúc sa s boka na bok ako pohodlný tuleň. Plavci skákali s vysokého môstku dolu hlavou, miestny učiteľ plával celé minúty pod vodou, a námorník s lesklým, tmavým telom, ako sadlý olej, prevádzal krkolomné kúsky na starom deravom člne.Keď sa konečne zjavila slečna Gerta so žiariacou ružovou tvárou a slabúčko opáleným kyprým telom, všetko ožilo. Skupinky sa rozpadly, z kabín povychádzali odpočívajúci von.Pustila sa ďaleko do mora, zamieňajúc s bravúrnou istotou a ľahkosťou všetky možné polohy. Zavše, akoby nevedela plávať, hodila sa na pospas vlnám, tak dala sa nimi unášať, splývajúc úplne s odvekým rytmom mora a svietiac svojím naružovelým telom v jeho zrkadlovej hladine. Chvíľami javila sa z diaľky ako z vody zrodená svodná siréna, ktorej jediný uprený pohľad môže strhnúť zmámeného plavca v bezodný penivý vír. Vtom zamierila rovno k spenenej vodnej brázde a vyskočila bystro na pomimo letiaci plachtový čln alebo rybársku bárku. A zasa vrhla sa znovu do prudko rozkolísaných priezračných vĺn a vztýčila sa v nich zrazu ako Venuša, rodiaca sa z morskej peny, či zakliata morská panna, ktorá podľa ľúbosti môže sa vynoriť alebo pohrúžiť do svojej tajomnej, smrteľníkom neprístupnej vodnej ríše.Keď sa vracala k brehu, žiarily jej vlasy ako zlato, a zorničky prekvapovaly zvláštnou smaragdovou farbou, čo na suchu zmenila sa jako zázrakom v obvyklú nebovomodrú.A keď sa obliekla a na odchode obzrela naposledy na obecenstvo, zablyskly jej oči nevdojak hrdo, divoko, ako mythologickej Kriemhilde, cítiacej sa prvou a neprekonateľnou, a odhodlanej dať priviazať sokyňu k žilnatým šľahavým chvostom bujných rýchlych paríp, povláčiť v smrteľných mukách prachom, skálim a tŕnim a rozniesť jej zohavenú skrvavenú mŕtvolu do štyroch strán sveta.Nastaly strašné horúčavy. Dedinčania vypili velikú obecnú cisternu. Výčapy boly stále plné, a ľudí počala mučiť nespavosť. Kúpeľmi zalomcovala prudká životná vlna. Pani profesorová z Moravy, čo sa prevliekala aspoň päť razy každý boží deň, mala na schodoch výstup s pánom profesorom, v ktorého náručí zazrela nebárs driečnu chyžnú.Voľakto začul ho koktať: — Ach, odpusť, preboha, moja drahá! Ja za nič nemôžem; ach, tá páľa! —Dámam začali dvoriť i dotiaľ najpohodlnejší, najnevšímavejší mužskí. Mládež obľúbila si túlačky po kamenistom chodníku pozdĺž brehu k borovému háju. Zpoza velikých skál a z krovia ozval sa zavše podozrivý šepot alebo dráždivé vzdychanie. Jedného večera, keď hotelier viedol skupinu hostí po prístave, nábreží a po kúpališti, aby sa pokochali v hustej tme na fosforeskovaní rýb v morskej hlbine, vrzly na izbe slečny kúpeľskej dvere, a v nich sa objavila zarazená lesklá tvár fešného hlavného čiašnika, oblečeného v bezvadný frak. Pán riaditeľ z južných Čiech vzdychal pred miestnym statkárom roztúžene, obzerajúc si kyprú driečnu ufúľanú domorodkyňu tmavej olejovej tvári. Na rtoch obstarného muža zjavil sa šibalský úsmev:— Veď áno, pán riaditeľ, možno že by to stálo za próbu, keby ženská nebola už vydatá. U nás sú huncútske pomery. Ktorá je na čo súca, má muža. A s našimi chlapmi nieto rozumnej reči. Sú to divosi, barbari. V ruke takého sprostáka blysne sa nôž, ako by si inteligentný človek zapálil na cigaretu. —Ešte i rozumnej Frau Direktor pomútilo to hlavu. Počala sa ujímať mladého Plzeňáka, nosiť sa pred ním, zakrútená do fantastických handár, v sedle na somárovi, alebo vodiť ho za mesačných nocí po haditom nábreží. Zastávala skoro na každom kroku, zavše sa rozpustile rozosmiala a zmizla s úradníčkom v zatáčke.— Kam podela tá stvora rozum?! — pozastavovala sa stará pani Stráňavská. — Ešte ho tam niekde bozká alebo objíme, vydatá ženská, pädesiatnica.I hotelierka zabudla na chvíľku na sporák a sdôverovala sa starej panej nemecky:— Nemáte pochopu, milosťpani, aký je svet tuná lenivý, pohodlný. Ledva sa hýbu, do ničoho sa im nechce. Je to kríž medzi nimi žiť.— Ešte i Roubala sa chytá tá lenivosť. Pozrite, aký je nehybný, nechutný, ako mu rastie brucho — fľochla na muža, opretého o dvere jedálne, nenávistne, a horkosť jej zaliala hrdlo.A keď sa mladý úradníček vymanil zo zajatia panej direktorovej a počal si znovu všímať švárnej domorodej dievčice, bývajúcej s matkou na nábreží, počala odkvitajúca donna pred redaktorovou matkou sočiť:— To je strašné, milosťpani, čo sa tuná deje! Včera večer videla som, ako sa spustil ten pochabý námorník s terasy do izby tej dlhej čiernej chyžnej. Bola s ním iste dohovorená, nehanblivica. A toho hlupáka Novosada — hovorila o svojom nedávnom nedobrovoľnom sprievodcovi — nacvikalo si vám to vycivené vycerené nečibidlo z tej malej kuče, tu pár krokov od nás, čo sa ustavične v tej vode plačká a doma krížom stebla nepreloží. Celé je do neho spochabené, čuridlo. Vodia sa po mole skoro celkom objatí, oka so seba nespustia. Ešte voľačo vyparátia, ľahkomyseľníci nehanbliví.— Ach, spúšťa sa ten svet, spúšťa! — zavzdychla pani Stráňavská.— Ale tá chyžná to robí na vidomoči. To sa preca nemôže trpeť. Malo by sa to povedať Roubalovi. Pokazí to hotelu renomé, ba celým kúpeľom. Žiaden lepší hosť sem nepríde. Malo by sa zakročiť, malo. Azda by pán redaktor…Len Gerta, slnečná, žiariaca ružovolíca Gerta zdala sa byť povznesená nad prudkú živelnú vlnu zalievajúcu ostatných. Len v jej jasavých očiach zrkadlila sa obloha, a s jej višňových rtov splývaly sladko a bezstarostne teplé, prívetivé, vážne i žartovné slová i piesne. Bola v kuchyni a už prinášala do jedálne občerstvenie významnejším hosťom. V nasledujúcej chvíli stretol sa s ňou človek na schodoch, ktorými vracala sa od chyžnej alebo predo dvermi jedálne, ako si obzerá korisť, ktorú vykladali zo svojich lodiek rybári, vracajúci sa z rybolovu. Bola večne sviežia, večne žiariaca, pružná, prekypujúca životom ako roztančená morská vlna. Osviežovala v najväčších horúčavách a zomdlenosti už svojím radostným zjavom, zapaľujúc čarovnou mocou ochablé mužské srdcia. Keď jej prišlo prejsť nábrežím popri mužskom štvorlístku, zadívala sa placho ako dieťa.— Takú dcéru by som chcel mať! — zatúžil okúzlený redaktor. Profesor z Moravy zachvel sa mocným vzrušením, inženier zo Srbska poznamenal, že by ju mal odmaľovať slávny maliar. Iba holohlavý pán direktor s fešáckymi čiernymi fúzikmi proboval ju, trebárs márne, chytiť za ruku. Síce bol by mal sto chutí uštipnúť ju radšej do brady.Zvony na veži zvonily celé noci. Pani Stráňavská prehadzovala sa z boka na bok, oka nezažmúriac. Musela dospávať vo dne.— Čo to tak ustavične zvonia?! Ký čert ich posadol?! Človeku hučí v ušiach, je mu do zbláznenia. Čo je to za čudácky zvyk?!— To zvonia, aby odháňali od ostrova zlých duchov — vysvetľoval hotelier. — Tunajší národ verí v také nebezpečné júlové dni. Keby sa nezvonilo, nemali by pokoja. Ešte by sa vzbúrili.— To sú ale Indiáni — odľahčovala si Frau Direktor.A nasledujúce dopoludnie objavila sa v strmých kamenistých uličkách mestečka dlhá procesia dievčat a žien v čiernych šatoch s čipkovými závojmi cez tváre, držiacich v rukách horiace sviece. Vyzeraly ako pošmúrné kajúcnice, odhodlané sostúpiť niekam do podzemia alebo uzavreť sa nadosmrti do úzkych tmavých ciel kláštorných. Bolo to, ako trúchlivý popolec po bezúzdne veselo strávenom fašiangu.Človek nevedel pochopiť, kde sa ich toľko berie, či to snáď nepovstávaly z hrobov bludné duše dávno zomrelých. A musel sa skoro pohoršiť na zlomyseľných úsmevoch a jedovatých poznámkach skupiny domorodcov, ktorí obviňovali Terézky zo všelijakých tajných i zrejmých hrieškov.Hotelier prestal chodiť s udicou do samoty. Voda bola taká horúca, že ryby nebraly. A nad každým ránom vracali sa na tmavých ošarpaných loďkách zunovaní, ospalí, nevrlí rybári — bez koristi.Hotelier besedoval na mole so starým boháčom — statkárom, velikánskym učiteľom — starým mládencom a i mladým vinohradníkom, čo sa vrátil pred troma rokmi s veľkými peniazmi z Argentíny.— Viete čo, páni?! Na jednu dôležitú vec sme zabudli.— Na ktorú?— Je tu už tretí týždeň československý redaktor, čo chodieva v tých bielych plátených šatoch s tými dvoma dámami. Veľmi seriózny človek. Posledné časy stále voľačo obzerá, zapisuje si. Nebodaj chystá nejaký článok o našom meste do novín. Kto ho vie, aké má dosiaľ dojmy. Mali by sme sa mu trochu viac venovať, uctiť ho, povodiť, poukazovať mu čo-to. Beztak sa s ním znáte. Taký človek revanžuje sa v novinách, našim kúpeľom urobí sa známosť.— Nedbám — súhlasil statkár, — Keď bude chceť, môže sedeť u mňa na záhrade trebárs celý deň. Je tam celkom príjemná vôňa. Nebudem hľadeť na tých pár fíg a na tých pár pohárov vína.— A čo vy? — obrátil sa k učiteľovi. — Mali by ste ho trochu povodiť, do kaštieľa, po krajších záhradách, po kostole, cmiteri. Vy poznáte aj historiu kraja.— Nuž, keď to musí byť, stane sa — vycedil nevľúdny učiteľ nevrle zpomedzi zubov. Musel sa premáhať. Jeho sebavedomie sa búrilo proti nebárs dôstojnej roli cicerona.— Ja ho preveziem na motorke, — ponúkal sa Amerikán, a hnedé oči zasvietily mu hrdosťou.— Mohlo by sa povedať i Veselinovičovcom — navrhoval statkár, ledva potláčajúc šibalský úsmev.— Načo? — odrádzal učiteľ — tí nepozvú, žgrloši.— No, kto vie, — zastával sa ich Roubal naoko. Že bol prisťahovalec, hľadel zachovávať voči domorodcom neutralitu.Začalo sa to hneď na druhý deň. Stráňavskovci sedeli ešte pri neskorých raňajkách, keď pán učiteľ, čerstvo vyholený, napomádovaný, prišiel ich pozvať na poolevrantovú prechádzku mestom.— To že je mesto? — začudovala sa stará pani. Mala na jazyku pár štipľavých poznámok. Ale nevesta štuchla ju pohotove do boka, nuž, umĺkla.— Ako by nie, a staré mesto, spomínané už v benátskej historii — vypjal učiteľ, tamojší rodák, mužnú hruď.A po olevrante sa šlo. Slnko ešte pražilo. Zem až pálila pod nohami, a pľúca odfukovaly ako mechy. Lebo veď pán učiteľ vyhľadával voľáke čudné neznáme partie a viedol svojich sverencov pomedzi vysoké, tvrdé, tuho voňajúce a zapáchajúce tráviny a kroviská, strmými úzkymi uličkami, neraz ostrým kamením stále vyššie a vyššie. A nechápal, ako môžu tak neuveriteľne zaostávať za jeho kamzičím krokom.Stará pani necítila nôh, a nevesta stratila oba opätky.Na šťastie obzeraly sa na druhý deň záhrady nízko na pobreží.A ktorési dopoludnie zastal pri mole miesto motorky veľký, skoro nový plachtový čln a vzal redaktorovcov na palubu. Amerikán s bratom pustili ho po vetre pekných pár kilometrov. Kormidlom pomáhali si až pri návrate.Stará pani Stráňavská dívala sa na čln iba s mola. Na radu pani direktorovej zdržala sa plavby. To je nie ako na veľkom parníku. Ešte by mohla dostať morskú nemoc.— Ejha! To vás nemohli povoziť aspoň do obeda?! — vítala deti, vracajúce sa s plavby o poldvanástej. — A prečo nevzali radšej motorku? — Iste im bolo ľúto, skupáňom, trochu toho benzínu.More bolo posiate rybárskymi člnmi ako motýlikami, keď Frau Direktor po obšírnom lúčení odchádzala. Pani Stráňavská kúpila jej na rozlúčku veľkú kyticu kvetov a nevedela sa ubrániť slzám, keď parník, odvážajúci jej milú spoločnicu, zahúkal a odrazil i s pol tuctom jej kufrov a kufríkov. Necestovala ešte domov. Aspoň na osem dní zastaví sa vraj v Lovrane. Bez Lovrany by sa pre ňu leto ani nerátalo. Na pár dní skočí ta i muž a odvezie si ju domov.Pani Stráňavskej sa veľmi za ňou cnelo. Prvý deň nechutilo jej skoro nič jesť od samého žiaľu. Ešte, že si sľúbily písať.Kúpele dostaly vzácnych hostí: slávneho hudobného skladateľa s paňou. Prišli oba na ľahko, v bielom, velikí, tuční, vysmiati, ubytovali sa v dependanci, najtichšom mieste v obci. Chyžná musela ta iba k vôli nim chodiť izby riadiť a slečna Gerta nosiť im raňajky. Veď i žiarila šťastím. Takému slávnemu človeku niečo zaniesť, to je niečo iného, ako tmoliť sa medzi obyčajnými smrteľníkmi po hoteli.Skladateľovci mali báječný apetit. Jedlo pred nimi len mizlo. Nové a nové taniere sa donášaly. Čerstvých fíg zjedli po obede trebárs pätnásť, a nič im nebolo. Piva a vína stály pred nimi vždy celé baterie fliaš.A sotva sa naobedovali a vyfajčili, besedujúc s boháčom-statkárom, ktorý k vôli nim vyrukoval s celou svojou zásobou pikantných anekdôt, po dvoch-troch cigaretách, hybaj rovno do vody.Pľačkali sa v nej dopoludnia a celé popoludnie až do podvečera. Plávali nádherne ako delfíni, inokedy zasa ako morské kone, každý ich obdivoval, ako to môžu s takými preplnenými žalúdkami. Nuž, ale veď boli objemní ako sudy, voda ich, tuším, sama niesla.Boli to náramne milí ľudia. Žiarili úsmevom ako dve slnká, kývajúc na všetky strany rukami na pozdravy. Redaktora vyhľadal on sám, hovoriac mu, že budú mať robotu v ktoromsi ministerstve. Ten sa z toho vytáčal, ale slávny majster opakoval.— To až sa vrátime domov. Ešte si do tých čias oddýchnete… Ale rátam na vás istotne.A hľadel rozveseľovať starú pani Stráňavskú, nalievať jej do pohára znamenitého tmavého prošeka. Neodišiel od stola, aby jej nepreukázal nejakú pozornosť.Stará dáma si ich zprvu veľmi chválila. Na pár dní ju upútali. Ale žiaľ za pani direktorovou sa vracal. Nepomáhal ani ľúbezný štebot slečny Gerty, ktorá, keď len mohla, skočila k nej na pár slov a bola samý úsmev, samý žart.Počala horšie spávať. K tomu zaškodila jej, diétistke, čerstvá figa, čo jej vnútila na kúpališti pani skladateľová. Hotelierova bola síce so svojimi liekami naporúdzi. Ale voľáko nepomáhaly.— Domov, domov! — vzdychala, preťahujúc sa v bôľoch na posteli pred synom a nevestou, ktorí márne snažili sa ju uchlácholiť, rozveseliť.— Mama, máme zaplatenú okružnú cestu až do Dubrovníka a Kotoru a potom nazad Hercegovinou a Bosnou. Škoda by nám bolo prepásť toľké krásy a zaujímavosti. Ozdravieš, a pôjdeme.— Ja nepotrebujem Dubrovník ani Bosnu, ja chcem domov! — opakovala tvrdošijne.Stráňavský si ráno privstal. Ledva sa naraňajkoval, už klopal na ordinačnej sieni jediného miestneho lekára. Bol to veselý, zábavný chlap. Napriek svojmu piatemu krížiku preskakoval vajanské ohne o závod s mladou chasou.Otvorila mu pani. Vyhovorila muža, že ešte spí. Stráňavský naliehal, že je prípad súrny, nuž, napokon sľúbila, že ho o polhodiny zobudí.— Zomrem, zomrem, — šeptala pani Stráňavská, keď syn a nevesta stáli zasa nad jej posteľou — už sa ani návratu domov nedožijem. Ale dám vám čierne na bielom, že nemáte viny na mojej smrti. Aspoň sa budete môcť pred bratmi a sestrami ospravedlniť.— Nerob mi to, mamička, neumieraj! — prosil syn. — Narobila by si nám veľkých trov tuná v cudzom svete. Ani neviem, kto by mi tak napochytre požičal.— Veď si už voľáko poradíš. Len ma tu nepochovávajte, ale prevezte domov. Musíte mi to sľúbiť.— Sľubujeme, mamička, — ozvala sa nevesta poslušne. Nespúšťala sa dosiaľ nádeje, že je choroba nie taká vážna, že je to u svokry z veľkej čiastky azda iba hypochondria.Lekár prišiel. Doniesol opiové kvapky. Pacientka očakávala ho natiahnutá skoro nehybne na posteli. Bola samý vzdych. Na otázky ledva odpovedala.Redaktorovci vyprevádzali doktora dlhou chodbou až na schody.— Čo je to vlastne mame, pán doktor?— Ale diaré od toho čerstvého ovocia. Nie je na to naučená. Ak nepomôžu tie kvapky, príďte ešte dnes. Pani mama je už beztak dávno katharická. Zoslabla a potom nudí sa tu asi. Ale to prejde. Keď sa trošku zotaví, o tri-štyri dni môžete odcestovať. Znesie to.— A čo s tým Dubrovníkom, Bosnou? Nemusíme to vynechať?— Najradšej rovno domov. Mali by ste s ňou iba trápenie.V sklených dverách, vedúcich na schody, zjavila sa biela tvár.— Ach, ty si to, mama! Čo ťa to napadlo vstávať! — vyčítala nevesta svokre. Lebo bola to naozaj pani Stráňavská, oblečená do pyjama, na nohách kvetované pantofličky. Ani účes si nezabudla trochu upraviť.— Ale pribehla som, aby ste sa neradili tu, mantragy, s pánom doktorom za mojím chrbtom. Ja to chcem tiež počuť — zapotácala sa bledá od slabosti.— Všetko bude dobre, — porúčal sa doktor. — Ale pacientku hneď a zaraz do postele!Popoludní, keď mame bolo už lepšie, navrhol redaktor:— Mama, napíš nám, prosím ťa, tých pár riadkov na ospravedlnenie, keby sa niečo stalo. — A podával jej namočené pero a papier. —Pani Stráňavská si sadla. Zadívala sa na syna vyčítavo. Vošiel do nej vzdor.— Nie, nenapíšem, just nenapíšem. Čo si ty myslíš, že ti ja idem umreť, ty somár sprostý?!Čosi-kamsi sa napodiv zotavila. Ale keď syn chcel zostať, spierala sa rozhodne:— Ja ti tu nebudem. Všetko sa mi tu zunovalo. Deti, moje deti chcem videť! A jesť už voľačo inšie, nie len ustavične rybu a teľacinu.A keď syn svolil k odchodu, pookriala akoby zázrakom. Zdalo sa, ako by sa jej až teraz popáčilo biele kamenné mestečko, spínajúce sa nad morom k hrebeňu ostrovného pohoria, keď ho má opustiť.Novosad z Plzne odišiel po Frau Direktor. Pre pani Stráňavskú o spoločníka menej. Komponista so ženou počali sa náramne uťahovať. On ponosoval sa redaktorovi, že dostal anonymný výhražný list. Bolo až smiešné, aký význam tomu prikladal. Iba večer sa mu tučná, okrúhla tvár trochu rozjasnila, keď sedeli na terase so starým domorodým statkárom. Štrngajúc si perlivým rubínovým vínom, spomínali staré zašlé časy. Zvädlý statkár uznával za svet iba Viedeň a Gastein. Ostatné sa neráta, to je nič. Škoda o tom hovoriť.— Ach, Viedeň, Viedeň! — zašeptal slávny majster roztúžene, a oči sa mu sňaly so ženinými v hlbokom porozumení.— Bože! Viete, aké nešťastie nás zašlo?! — šeptal redaktorovi Roubal nad púdľou kuchyne celý zničený. — Gerta, Gertička sa nám stratila. Sme celí zúfalí. Moja celú noc nespala, dostala nervový záchvat.Redaktor uprel oči ku kuchyni. Roubalová sedela tam v kresle, čelo previazané veľkým bielym obkladom, jako živé umučenie. Okolo sporáku točila sa voľáka nádeníčka. —— Nemožno, — nechcel redaktor svojim ušiam ani očiam veriť. Zdalo sa mu všetko ako halucinácia.— Stratila sa! — bedákal hotelier tlmene, obzerajúc sa, aby ich nikto nepočul. Hovorím to len vám. Nikto nesmie o tom vedeť; sľubujete, však? — stískal redaktorovi ruku. — Včera šla ranným parníkom čo-to nakúpiť. Mala sa vrátiť o poldvanástej. Reku, zdržala sa, príde o druhej. Aby ju, reku, bola zdržala priateľka? Má tam jednu,veľmi poriadne dievča, majú sa náramne rady. Azda len neprechorela?! Ale čakali sme márne.Ani žiaden odkaz od nej. Bol som už v S., spytoval sa na ňu v obchodoch i u tej jej priateľky. Nevideli jej, nebola vôbec u nich. Čo to má znamenať, Bože nebeský?! My sme nešťastní, stratení ľudia, ak sa nenajde. Popoludní pôjdem to oznámiť do S. na políciu. Aká hrôza sa to na nás valí?! — Zabudol sa na chvíľu a chytil sa za hlavu.Po chvíli dodával akosi beznádejne:— Čo sa to s ňou len mohlo stať? Bola vždy taká dobrá, poslušná. Iba ak by bola dačo vykonala v nejakom návale krvi do hlavy. Viete, mladé, zdravé dievča, nedotknutá panna, naozaj nedotknutá, — opakoval dôrazne, dívajúc sa uprene do očí redaktorových, v ktorých na okamžik zablčaly ohníčky.Zdá sa, že ustráchaní, zarmútení rodičia nevedeli dlho utajiť svoj žiaľ. Na druhý deň hovorilo sa o Gertinom zmiznutí v celej obci. Pre hosťov bola to senzácia, iba domorodé dievčatá prijaly zvesť akiste s pocitom odľahčenia. Najskôr si prialy aby sa nikdy nevrátila kráska, čo ich tak veľmi zatienila. Staré baby, vysedávajúce a postávajúce pred kučami, hovorily tiež o utešenej Švábici, zvedavé, ako sa skončí tá napínavá historia.Stráňavskovci sa pre krásnu Gertu skoro pohádali. Stará pani hádala, že mladé dievča ušlo najskôr k príbuzným do Rakúska, aby nemuselo toľko robiť, ako u Roubalovcov. Mladá sa jej zastávala, že ju práca tešila, a vysvetľovala si Gertin záhadný odchod nejakým tajným ľúbostným pomerom, schôdzkou, ktorá sa mohla skončiť tragicky. Iba redaktorovu živú fantáziu dráždily hotelierove slová o dievčenskej nevinnosti. Čo, ak ozaj vyviedla v mladistvej poblúznenosti dáky nerozmyslený kúsok?! Alebo či ju nemá na svedomí naša premilá, podozrivá Frau Direktor, čo sa o ňu dosť zaujímala a tuším ju k sebe i do Štýrska volala na návštevu? Ostatne, je vôbec otázka, či je tá úlisná, prešibaná ženská, s očami slizkými ako had, vôbec pani direktorová. Na fotografii, čo ukazovala, nevyzerá ten jej muž naskrze na hlavného direktora veľkej fabriky, ale skôr na praobyčajného faktora na nejakej menšej píle, takého bývalého „fescher Kerl-a“, čo ho mohly vyniesť z tuctového nádeníka trochu na povrch — sukne. Chvastať sa, farbiť, to vedela. Ako s tým plávaním. Lebo veď vôbec nevie plávať. Zašla si do vody na známe miesto a počala trepať rukami a jednou nohou okolo seba, že sa len tak penilo. A druhou nohou sa podopierala. A prečo tá ženská ustavične cvŕľa z kúpeľov do kúpeľov?! Čo nemôže nikde dlhšie vydržať, ani znovu sa ta vrátiť?! Hej, tu voľačo smrdí. Tá tvoja nová priateľka, mama moja, kto vie, či je nie medzinárodnou obchodnicou s nežnou pleťou. Kto vie, či sa nevotrela slečne Gerte do dôvery a niekam ju nezlákala. O zámienku nemala tá stvora iste žiadnej núdze.Pani Stráňavská protestovala rozhorčene proti synovým fantastickým nesmyslom. Direktorová je veľmi slušná dáma. Po celý čas nevykĺzlo jej z úst ani jediné neslušné slovo. Naopak, mala veľmi mravné náhľady. Nie, na tú nemôže padnúť ani len tieň podozrenia. Ostatne nie je to žiadna jej priateľka, iba že spolu kedy-tedy pár slov stratily. Tu sa muselo stať niečo iného, neobyčajnejšieho.Až popoludní svitlo mladej panej Stráňavskej. Či to nevylákal niekam Gertu ten holohlavý riaditeľ z južných Čiech, s tými čiernymi fuzikami a prenikavými očami? Ten človek hovorieval na kúpališti zavše tak opovážlive, že si musela presadnúť. A už šeptal s potuteľným úsmevom daktorej inej dáme niečo do ucha, až jej to vohnalo červeň studu do líc. Taký mlsný kocúr, starý mládenčisko voľáky!— Iba ak ten, — prisviedčala mama, — z toho by to vystalo. Sama som si všimla neraz, ako obchádza kabiny a pasie oči po dámach, už či si hovely na plášťoch po zemi, či na ľahátkach. Má naozaj také hypnotické oči a úlisné reči. Je to rafinovaný, sveta skúsený chlap, k tomu má veľké príjmy. Mohol by ľahko pomútiť hlavu neskúsenému dôverčivému decku. Hop! Veď sa ten človek stratil ztadiaľto už pred Gertou! To je fajn. Iste ju má on na svedomí.Redaktor videl pred sebou znovu výjav, keď stál s riaditeľom samoštvrtý na brehu a zastavili okoloidúcu modrookú Gertu. Ako huncútsky žmurkal ten kujon, keď ju chytal za ruku, ako sa mu lepily oči na to ružovohnedé rameno! Mať tak riaditeľa v tejto chvíli pred sebou, vrazil by mu päsťou do chlípnej, výsmešnej tvári, uškrtil by padúcha!*Posledný deň pri mori mali Stráňavskovci obzvlášte pekný. Starý boháč-statkár pozýval ich znovu, aby si prišli v popoludňajšej horúčosti k nemu odpočinúť. Na mole striehli pána Laca traja bratia Veselinovičovci a zvali ho na večer do svojej hrdej vily „na pohár vína“, naznačujúc diskrétne, že sa môže tešiť na dobrú zábavu. Vyzerali veľmi zarmútení, skoro bezútešní, keď redaktor s poďakovaním odmietol, vyhovárajúc sa na krátkosť času, že si musia veci sbaliť, oddýchnuť si, vyspať sa na dlhú cestu.A večer vyhľadal Stráňavského v jedálni Američan a počal hrozne banovať, že už odchádzajú:— Prečo nám to robíte, prečo? — dohováral temperamentne, že by bol človek skoro uveril v úprimnosť jeho žiaľu. — Veď my vás chceme previezť i s pani mamou a vašou paňou z hotelu do našej vily. Je to ďaleko od hluku a dymu. Tam by vám bolo tak dobre, krásne, ešte len tam by ste sa poriadne osviežili. Už sme vám dve izby pripravili, do záhrady sme dali rozostaviť k vôli vám novú pletenú garnitúru. A tu sa človek dozvie, že nás chcete akoby naschvál opustiť. Škoda, veru, škoda, bude nám veľmi, ale veľmi ľúto!Slávny majster nechcel sa ani lúčiť. — Zajtra idem do S. i ja. Cestou si o tej veci ešte prehovoríme — dával redaktorovi dovidenia.Rozlúčka druhého dňa bola, ako obvykle, veľmi srdečná, až dojemná. Prípitky, kytice, vyprevádzačka, mávanie šatkami a čo ja viem. Stará pani celá žiarila, mladá sa spokojne usmievala.Iba redaktor vyhýbal úzkostlive skladateľovcom, ktorí si vyšli na hornú palubu a dívali sa osamelí melancholicky do šírej diaľavy. — Čo ťa nepáli, nehas — bolo jeho heslom.V S. bolo, ako vždy, horúce a plno prachu. Mladá pani nabrala si do fľaštičky na pamiatku zelenomodrej morskej vody.Na železničnej stanici uložili mamu vedľa bagážie v jedálni. Že mali ešte poltretej hodiny do odchodu vlaku, išli sa prejsť ešte raz po meste. Vrátiac sa, zazreli na peróne známu tvár.— Á, pán riaditeľ! — pristupovali k nemu. Lebo on to bol. Sedel za prestreným stolom s nejakou peknou mladou dámou, pred nimi jedlá, nápoje. V Ladislavovi Stráňavskom zovrela krv. Trvalo to chvíľu, kým sa premohol. Ešte, že ju vyplnila rozhovorom s riaditeľom a tou dámou jeho žena. Až potom prikročil celkom ku stolu, podal riaditeľovi ruku a spustil čo najpichľavejšie, premeriavajúc si ho prísne:— Kde sa tu beriete?! A nepočuli ste nič o slečne Gerte?Riaditeľ díval sa nechápave: — Nepočul nič. A čo som mal počuť? — hovoril s úsmevom, celkom pokojne. Bol veľmi elegantne oblečený, pečlivo vyholený, akýsi bledší, chudší než posledne. Potom vstal, zažmurkal očami, ozval sa slávnostne: — Dovoľte, milostivá pani, pán redaktor, — a ukážuc na svoju spoločnicu, dodal obradne:— Slečna učiteľka Máňa Povondrová, moja sľúbenica.	Kompis_Krasna-Gerta.html.txt
Za otčinuZem rodná, si slastná, si sviatok, si deň narodenín v ústach Múzy.Nádherná, nesmrteľné snivá, roztomilosť pokolení. Včielka nad kvetmi.Večne povýšená nad jarný dáždik, šepkajúca, že zbieraš naše otvorené oči pre svoj úľ.Vysadili sme chodník ružami, záhradu jahodami, priedomie viničom, s pohľadom na chvíle šťastné.Najďalej sa dá dôjsť otčinou. Všade iskra, všade most, všade nebo.Pane, tvoj obraz je pred našim domom.	Dilong_Slava-Bohu.html.txt
OsobyZLATOMIL, kupecBOŽENA, jeho manželkaBOHUSVAT, jeho synTEKLA, OĽGA, jeho dcéryKRÁĽKRÁĽOVNÁMILADA, kňahyňa, ich dcéraJELENA, jej družicaTRUĽO, jej sluhaMATAJPRVÝ VEĽMOŽDRUHÝ VEĽMOŽTRETÍ VEĽMOŽSTARECŽOBRÁKKŇAZKRČMÁRKAKRSTNÁ MATKAKRSTNÝ OTECČERTLUCIFERKapitán, kaprál, verbunkoši, družice, baba, ľud.	Ormis_Mataj.html.txt
Kniha prvá. Noc a mesiacI. Prístavný zvonSaint-Sampson dnes je temer mestom; Saint-Sampson pred štyridsiati rokmi bol temer dedinou.Keď prišlo jaro a prestaly zimné večery, ľudia večer dlho nevysedávali a išli spať hneď, keď sa sotmelo. Saint-Sampson bola stará farnosť, kde zvonievali na kľakanie a kde sa udržal zvyk zhášať skoro svetlo. Líhali a vstávali tam s dňom. V týchto starých normandských dedinách radi napodobňujú kuríny.Ináč obyvatelia Saint-Sampsonu, až na niekoľko bohatých meštianskych rodin, sú kamenári a tesári.V prístave sú doky k opravovaniu lodí.Celý deň tú lámu kameň alebo okresávajú brvná: tu čakan, tam tešla. Stále spracúvanie dubového dreva a žuly. Večer klesajú títo ľudia od ustatosti a spia ako zabití. Po krušnej práci nasleduje tvrdý sen.V jeden večer na začiatku mája, keď chvíľu cez konáre stromov pozeral srp mesiaca a načúval krokom Déruchetty, ktorá sa v zahrade domu Bravées prechádzala samotná na sviežom večernom povetrí, mess Lethierry vrátil sa do chyže, otvárajúcej sa do prístavu a ľahol si.Douce a Grace už tiež ležaly. Okrem Déruchetty v dome všetko spalo. Všetko spalo tiež v Saint-Sampsone. Dvere a okenice boly všade zatvorené. Na uliciach nebolo živej duše. Kde tu v okienkach striech červeňalo sa svetlo, podobné žmurkaniu zatvárajúcich sa očí, znak to, že sa služobníctvo poberalo na lože.Minul už dosť dlhý čas od chvíle, keď odbilo deväť na starej románskej, brečtanom obrastenej, kostolnej veži, ktorá má s kostolom sv. Brelada na Jersey tú spoločnú zvláštnosť, že má letopočet so štyrmi jednotkami: 1111, čo znamenájedenásť sto jedenásť.Popularita messa Lethierryho závisela od jeho úspechu. Keď ho úspech opustil, okolo neho bolo hneď pusto. Človek si musí myslieť, že je nešťastie nákazlivé a že menej šťastní ľudia sú nakazení morom; tak rýchlo ich posielajú do karantény. Driečni synkovia z dobrých rodín vyhýbali Déruchette. Opustenosť domu Bravées bola teraz taká, že sa v ňom ani nedozvedeli o malej, ale vážnej miestnej udalosti, ktorá v ten deň pobúrila cely Saint-Sampson. Duchovný správca farnosti, ctihodný Joe Ebenezer Caudray zbohatol. Jeho strýc, veľadôstojný dekan v Saint-Asaphe, práve umrel v Londýne. Zvesť o tom doviezol poštový sloopCashmere, ktorý prišiel v to ráno z Anglie a jeho stožiar bolo vidieť v saint-pierre-portskej rajde.Cashmeremal sa na druhý deň na poludnie vrátiť do Southamptona a ako sa povrávalo, odviezť mladého ctihodného farára, povolaného narýchlo do Anglie k úradnému otváraniu testamentu, nehľadiac na iné súrne veci, s ktorými je spojené prevzatie takej značnej pozostalosti. V Saint-Sampsone celý deň o inom ani nehovorili.Cashmere, ctihodný Ebenezer, jeho mrtvý strýc, jeho bohatstvo, jeho odchod, možnosť budúceho povýšenia, všetko to poskytovalo bohatú látku k rozhovorom. Len v Bravées bolo ticho, lebo tam nevedeli o ničom. Mess Lethierry hodil sa na visiace lože oblečený. Od toho času, ako stihlo Durandu nešťastie, jeho jedinou útechou bolo hodiť sa na visiace lože. Vystreť sa na priči, to je jediné, čo má väzeň a mess Lethierry bol väzňom smútku. Ľahol si a potom ním zavládol pokoj, nastal oddych a zastavenie myšlienok. Spal? Nie. Bdel? Nie. Povediac pravdu, za toho pol treťa mesiaca — už tomu bolo pol treťa mesiaca — mess Lethierry stále chodil ako námesačník. Posiaľ sa z toho neprebral. Väzel v tom neurčitom stave, ktorý dobre poznajú ti, na ních doľahol ťažký zármutok. Vo dne nebol prebudený a v noci nespal. Vo dne stál, v noci ležal, a to bolo všetko. Keď ležal na svojom vysiacom loži, tak trošku zabúdal, menoval to spaním; aj vo sne sa nad ním vznášaly preludy, za hlavu ho ťahal mrak so zmätenými tvárami. Cisár Napoleon mu diktoval svoje pamäte, videl niekoľko Déruchett, na stromoch sedeli divní vtáci, ulice v Lous-le-Saulnier sa menily na hadov. Tento ťažký sen bol pre neho chvíľkou pokoja v zúfalosti. Noci trávil tým, že sníval, a dni tým, že dumal.Niekedy, presedel celé odpoludnie nehybne pri okne svetlice, ktorej okná, ako sa pamätáme, pozeraly na prístav, so sklonenou hlavou, majúc lokte opreté o kameň, uši v päsťach, obracajúc chrbát celému svetu a hľadiac uprene na starý železný kruh, vsadený do steny niekoľko stôp pod jeho oblokom, k nemu kedysi priväzovali Durandu. Hľadel na hrdzu, ktorá sa usádzala na kruhu.Mess Lethierry premenil sa celky na stroj.Aj nejsmelší mužskí, keď stratia smyseľ svojho života, stávajú sa takými. Je to následok zničenia existencie. Život je cesta, myšlienka sprievodca. Keď niet sprievodcu, zastaneme. Stratený je cieľ, sila je mŕtva. Osud má temné sudcovské plnomocenstvo. Svojimi údermi môže zasiahnuť aj našu mravnú bytnosť. Zúfalstvo je temer duševná pomätenosť. Vzdorovať vedia len veľmi silní duchovia.Mess Lethierry uvažoval ustavične, ak takú zadumanosť možno vôbec zvať uvažovaním. Chvíľami sa mu z úst vydraly srdcervúce slová, ako na príklad: „Neostáva mi už nič iného, len si tam hore vyzdvihnúť cestovný pas.“Musíme upozorniť na istý rozpor tejto povahy, složitej ako more, ktorého produktom, aby sme tak povedali, bol Lethierry. Mess Lethierry sa totiž vôbec nemodlieval.Byť bezvládnym, znamená, mať ešte vždy nejakú silu. Tými dvoma slepými mocnosťami: osudom a prírodou obklopený človek v svojej bezvládnosti najde oporu v modlitbe.Vezme si osud za pomocníka, bázeň za pomocníčku, kým mu úzkosť radí padnúť na kolená.Modlitba je ohromná sila, ktorou vládne duša a je takého druhu ako je tajomstvo. Modlitba sa utieka o veľkodušnosť temnôt; modlitba hľadí na tajomstvo očami tieňu a cítime, že pred sílou tohoto strnulého pohľadu malo by složiť zbrane aj Neznámo.A už táto možnosť je útechou.Ale Lethierry sa nemodlil.Kým bol šťastný, mohli by sme povedať, že pre neho jestvoval Boh z mäsa a kostí. Lethierry s ním hovoril; dával mu svoje slovo, ba z času na čas mu zrovna podával aj ruku. Ale v nešťastí Lethierryho Boh zmiznul, ktorý zjav bývá ináč dosť častý. Stává sa tak keď si niekto vytvorí Boha, ktorý je dobrákom.Lethierry v svojom terajšom duševnom položení jedinú čistú radosť nachodil v úsmeve Déruchetty. Okrem tohoto úsmevu všetko bolo čierne.Od istého času, akiste pre stratu Durandy, ktorá sužovala aj Déruchettu, jej rozkošný úsmev bol stále vzácnejší. Zdalo sa, že je niečim zaujatá. Jej vtáčia a detská milota zmizla. Už ju nebolo vidieť ráno, keď výstrel dela oznámil rozodnenie, klaňať sa vychádzajúcemu slncu so slovami„Bum!… dobré ráno!Len ráčte vstúpiť!“ Chvíľami tvárila sa veľmi vážne, čo bolo pri tejto nežnej bytnosti vecou smutnou. Ale zato pred messem Lethierrym nútila sa k smiechu a snažila sa rozveseliť ho, ale jej veselosť so dňa na deň bledla a zahalovala sa prachom ako krídlo motýla, ktorého telo je prebodnuté špendlíkom. Vedľa toho však, či už zo smútku nad strýcovým smútkom, lebo bolesti mávajú svoj reflex, alebo pre iné príčiny, zdalo sa, že teraz prejavuje veľký sklon k náboženstvu. Prv, keď tu bol ešte farárom Jaquemin Hérode, chodila, o čom už vieme, do kostola najviacej štyri razy do roka. Teraz ho však navštevovala veľmi horlive. Nevynechala ani jedny služby božie, ani v nedeľu, ani vo štvrtok. Nábožné duše vo farnosti pozorovaly toto polepšenie so zadosťučinením. Lebo je šťastím pre mladú devu, ktorej od mužských hrozí toľké nebezpečenstvo, keď sa obráti k Bohu.V tom páde sa rodičia aspoň nemusia báť ľúbostných pletiek.Každý večer, ak to dovoľovalo počasie, prechádzala sa hodinu alebo dve v záhrade domu Bravées. Dlela tu práve tak zamyslene ako mess Lethierry a vždy samotná. Déruchetta chodila spať posledná. Ale zato Douce a Grace ju vždy kradmo pozorovaly, a to hnané pudom jastrenia, s ktorým sa stretáme pri služobníctve; ináč jastrenie pri službe zaháňa nudu.Mess Lethierry však, ktorého myseľ bola zahalená závojom skľúčenosti, v chovaní Déruchetty nezbadal ani tieto drobné zmeny. Veď sa nenarodil ako dueňa. Nevšimnul si ani akurátnosť, s akou navštevovala služby božie. Pri svojom tvrdohlavom stanovisku oproti veciam a osobám duchovným z tohoto častého chodenia do kostola bol by mal asi veľmi málo radosti.To neznamená, že by sa jeho duševný stav nebol menil. Smútok je mrak a preto mení svoju podobu. Silné povahy, ako sme už povedali, bývajú hocikedy ťažkými údermi osudu, keď nie celkom, tedy temer vyšinuté zo svojich riadnych koľají. Pri takých mužných charakteroch ako bol Lethierry, prejavuje sa reakcia až po istom čase. Ich zúfalosť sa javí stupňovite. Smútok sa mení v skľúčenosť, potom skľúčenosť v zahorklosť, zahorklosť napokon v melancholiu. Melancholia je súmrak, v ktorom je utrpenie chmúrnou radosťou.Melancholia je smutným šťastím.Takéto elegické slabosti Lethierry nemal; ani povaha jeho temperamentu, ani druh jeho nešťastia nesniesly tieto odtienky.Ale v chvíli, keď sa s ním zasa stretáme, jeho zadumanosť, do ktorej ho vrhlo jeho prvé zúfalstvo, už sa temer týždeň akosi rozptylovala. Lethierryho smútok sa sice nezmenšil, ale prejavoval menšiu ochablosť. Bol sice stále zachmúrený, ale nebol už trudomyseľný. Začal sa zasa zaujímať o veci a udalosti a začal niečo pociťovať z toho zjavu, ktorý by sme mohli nazvať návratom ku skutočnosti.Tak vo dne v prízemnej svetlici nielen, že počul hovor ľudí, ale mu aj rozumel. V jedno ráno prišla Grace zvestovať triumfálne Déruchette, že mess Lethierry roztrhol pásku novín.Tento polovičný záujem o skutočnosť je už aj sám dobrým znakom. Je to uzdravovanie. Veľké nešťastia pôsobia ako omráčenia, z ktorého sa pomaly preberáme. Ale toto zlepšenie zpočiatku zdá sa byť zhoršením. Pôvodný stav zasnenosti otupoval bolesť; človek okolo seba videl nejasne a preto málo cítil. Teraz však vidí jasne, nič neujde jeho pozornosti a rana začína znova krvácať. S každou maličkosťou, ktorú vidíme, bolesť sa len jatrí. Všetko sa znova vracia v rozpomienke a všetko znova najsť je toľko, ako všetko znova oželeť. Tento návrat ku skutočnosti je korenený rozličnými príchuťami zašlých horkostí. Človeku je lepšie i horšie. To skusoval mess Lethierry. Utrpenie si jasnejšie uvedomoval.Čo navrátilo messa Lethierryho k precíteniu skutočnosti, bol otras.Povieme hneď aký.Jedno odpoludnie, asi okolo 15. či 20. apríla zavznelo na dverách prízemnej siene v dome Bravées dvojité zaklepanie, ktoré ohlasovalo listonoša. Douce otvorila. Naozaj prišiel list.Tento list bol z mora. Bol adresovaný messovi Lethierrimu a mal poštové razítkoLisboa.Douce doniesla list messovi Lethierrymu, ktorý bol zatvorený v svojej chyži. Vzal list, položil ho nedbale na stôl a ani naň nepozrel.Tak ostal list ležať na stole neotvorený dobrý týždeň.Tu sa stalo raz zrána, že Douce riekla messovi Lethierrymu:„Pane, nemala by som sotreť prach s vášho listu?“Lethierry akoby sa prebudil zo sna.„Tak je,“ vetil.A otvoril list.Čítal toto:Na mori, 10. marca.Messovi Lethierrymu v Saint-Sampsone!Moju zvesť prečítate iste s radosťou.Som na palube lodeTamaulipasa idem ta, zkadiaľ sa nikdy nevrátim. Medzi mužstvom lode je námorník Ahier Tostevin z Guernesey, ktorý sa vráti a bude vám rozprávať veľa zaujímavých vecí. Využívam stretnutie s loďouHernan Cortez, ktorá ide do Lisabonu, a posielam vám tento list.Zhrozíte sa! Som statočný človek.Práve tak statočný ako sieur Clubin.Myslím, že viete o tom, čo sa stalo; ale jednako snáď nezaškodí, keď vám to napíšem.Tedy:Vrátil som Vám Vaše peniaze.Vypožičial som si od Vás, hoci aj nesprávnym spôsobom, päťdesiat tisíc frankov. Prv ako som odišiel zo Saint-Malo, odovzdal som pre Vás Vášmu dôverníkovi, sieurovi Clubinovi, tri tisíclibrové bankovky v šterlingoch, čo robí dovedna sedemdesiat päť tisíc frankov. Úfam, že túto splátku uznáte za dostatečnú.Sieur Clubin bránil Vaše záujmy a prijal Vaše záujmy veľmi energicky. Zdalo sa mi, že bol prihorlivý, preto Vám to oznamujem.Váš druhý dôverníkRantaine.Post scriptum.Sieur Clubin mal revolver a preto nemám potvrdenia.Keď sa dotknete elektrickej raje, keď sa dotknete nabitej Laydenskej fľaše, budete mať ten istý pocit, ktorý mal mess Lethierry pri čítaní tohoto listu.Pod touto obálkou, v tomto vo štvoro složenom liste papieru, ktorému v prvej chvíli venoval tak málo pozornosti, bol pre neho prichystaný prudký otras.Poznal písmo, poznal i podpis. Ale čo sa týče veci, zpočiatku nechápal nič.Tento otras bol taký, že takrečeno jeho ducha postavil zasa na nohy.Tá história o päťadeväťdesiati tisícoch frankov, ktoré sveril Rantaine Clubinovi, bola mu záhadnou a užitočnou stránku toho otrasu, lebo nutila Lethierryho modzog rozmýšľať. Formulovať domnienku, je pre modzog zdravým zamestnaním. Tým sa prebúdza úsudok a volá sa na pomoc rozum.Verejná mienka na Gurnesey zapodievala sa od istého času tým, že znova posudzovala jednanie Clubina, toho poctivca, ktorý cez toľké roky požíval jednomyseľnú úctu všetkých ľudí. Ľudia si dávali otázky, začali pochybovať, robili stávky za i proti. Vychodily na javo veľmi divné veci. Clubin bol pre ních čím ďalej tým jasnejším, získával totiž čím ďalej tým temnejšiu farbu.V Saint-Malo zaviedli súdne vyšetrovanie vypátrať, čo sa stalo s pobrežným strážcom č. 619. Úradný bystrozrak dostal sa, ako sa mu to často stáva, na zlú cestu. Vychádzal totiž z predpokladu, že pobrežného strážnika podplatil Zuela a že odišiel naTamaulipasedo Chile. Táto duchaplná domnienka vyvolala v zapätí ďalšie omyly. Krátkozraká justicia nebola by si ani všimla Rantaina. Ale vyšetrujúci úradníci cestou objavili nové stopy. Temná aféra sa stále väčšmi zamotávala. V tejto záhade octlo sa odrazu Clubinove meno. Zistili totiž shodu, a či priamy vzťah medzi odchodom lodeTaumalipasaa záhadou Durandy. V krčme pri dinanskej bráne, kde sa Clubin domnieval, že ho nik nepozná, predsa ho len poznali. Krčmár riekol: Clubin si kúpil fľašu páleného. Pre koho? Puškár z ulice Saint-Vincent riekol: Clubin si kúpil revolver. Proti komu? Hostinský z hostinca Jean riekol: Clubin býval vtedy často neprítomný. Kapitán Gertrais-Gaboureau riekol: Clubin chcel s loďou odplávať, hoci ho odrádzali a vedel, že narazí na hmlu. Posádka Durandy riekla: náklad lode bol nedostatočný a zle uložený, ktorá nedbalosť je ľahko pochopiteľná, keď kapitán chce loď priviesť do skazy. Guerneseyský cestovateľ riekol: Clubin sa domnieval, že narazí na bralo Hanois. Ľudia z Tortevalu riekli: Niekoľko dní pred stroskotaním Durandy priešiel sem Clubin a išiel smerom ku Plainmontu, súsediacemu s Hanois. Niesol vraj nejaký vak. „Odišiel ta s ním, ale vrátil sa bez neho.“ Vyberači vtáčich hniezd vraveli tiež a zdalo sa, že ich príbeh súvisí so zmiznutím Clubina, s tou podmienkou, že to neboli strašidlá, ale podludníci. Napokon prehovoril aj sám strašideľný dom v Plaimonte; ľudia, ktorí chceli za každú cenu dozvedieť sa pravdu, vliezli do neho a čo našli v ňom? Clubinov vak. Tortevalský colný úrad vak zhabal a dal ho otvoriť. Boly v ňom zásoby potravných článkov, ďalekohľad, chronometer, mužský odev a bielizeň, označená Clubinovými začiatočnými literami. Všetko to v rozhovoroch ľudí v Saint-Malo a na Gurnesey spájalo sa v súvislý celok a na koniec vykľul sa z toho obraz podvodu. Bolo zistené, že Clubin pohŕdal každou radou, že spoliehal na prípadnú hmlu, podozrivá nedbalosť pri nakladaní tovaru, fľaša páleného, opilý kormidelník, ktorého musel zastúpiť kapitán, napokon čo len nešikovné otočenie kormideľnej tyče. Hrdinstvo, ostať na vraku, dokázalo sa teraz darebáctvom. Clubin sa ináč zmýlil v brale. Keď mu priznali úmyseľ podvodu, hneď bolo pochopiteľné, prečo si vybral bralo Hanois, lebo ztade dalo sa ľahko doplávať k pobrežiu a vyčkávať v strašideľnom dome príležitosť k úteku. Vak so zásobami úplne potvrďoval túto domnienku. Ale ako súviselo toto dobrodružstvo s druhým, ktoré sa týkalo pobrežného strážcu, to nik nechápal. Hádali, že tu bol nejaký vzťah, ale nič viac. Ale všetci tušili, že tento pobrežný strážca č. 619 hral úlohu v nejakom tragickom dramate. Clubin v ňom azda nehral, ale iste bol za kulisami. Ale všetko nebolo možno vysvetliť podvodom. Bol tu revolver, o upotrebení ktorého sa nič nevedelo. Tento revolver asi súvisel s inou aférou.Vetrenie ľudu býva jemné a správne. Inštinkt verejnosti vie z kúskov a jednotlivostí znamenite sostavovať pravdu. Lenže o týchto pravdepodobným podvodom zahalených veciach panovala úplná neistota.Všetko sa shodovalo, jedno sa pojilo k druhému, ale chybel základ.Nik neprivedie loď do skazy len pre púhu rozkoš. Nik sa nevydá do všetkých tých nebezpečenství hmly, brál, plávania, úkrytu a úteku bez určitého záujmu. Aký záujem mohol mať Clubin?Jeho čin bol viditeľný, ale neboly viditeľné pohnútky.Preto sa tiež v mnohých hlavách usalašila pochybnosť. Kde niet pohnútky, zdá sa, že niet príčiny k činu.To bola priveľká medzera.Túto medzeru vyplnil Rantainov list.Tento list poukazoval na Clubinovu pohnútku: ukradnúť sedemdesiat päť tisíc frankov.Rantaine bol deus ex machina. Sostúpil s oblakov so svetlom v ruke.Jeho dopis napokon vlial do veci svetlo.Vysvetľoval všetko a napokon ešte označoval svedka, Ahier-Tortevina.A rozhodujúcim bolo menovite to, že poukazoval na to, k čomu bol upotrebený revolver.Rantaine bol iste do všetkého zasvätený, lebo jeho list priam poukazoval na všetko.Clubinove darebáctvo nedalo sa nijako ospravedlniť. Počítal vopred so stroskotaním lode; to dokazoval vak, ktorý zaniesol do strašideľného domu. Keby sa pripustilo, že je nevinný a že bolo stroskotanie vecou nešťastnej náhody, či nemal v poslednom momente, keď sa odhodlal k žertve, ostať na vraku, odovzdať tých sedemdesiat päť tisíc frankov messa Lethierryho mužským, ktorí si zachraňovali život na člne? Tu je zrejmý dôkaz podvodu.Ale čo sa stalo s Clubinom? Iste zahynul v úskali Douvres.Sostavovanie týchto domnienok, ktoré, ako vidno, hodne odpovedaly skutočnosti, zamestnávalo niekoľko dní myseľ messa Lethierryho. Rantainov list mu preukázal tú službu, že ho donútil rozmýšľať. Zpočiatku bol celkom rozčúlený prekvapením, potom začal o veci usilovne premýšľať. Potom vyvinul iné, ešte obťažnejšie úsilie, zadovážiť si nejaké zvesti. Preto musel hovoriť s ľuďmi, ba aj sám ich vyhľadávať. Keď minul týždeň, stal sa zasa po istú hranicu praktickým. Jeho duchu sa prinavrátila niekdajšia pružnosť a bol temer zdravý. Jeho myseľ sa znova vyjasnila.Ak mohol mess Lethierry prechovávať akú-takú nádej, že mu bude raz vrátené o čo prišiel, tak túto poslednú úfnosť zničil Rantainov list.Tak sa ku skaze Durandy pridružila ešte ďalšia strata sedemdesiat päť tisíc frankov. Tento list mu ukázal až samé dno skazy.To mu zapríčinilo nové, veľmi bolestné utrpenie, ktoré sme práve spomenuli. Zasa sa začal, čo sa už nestalo dva mesiace, zaoberať s tým, čo sa stane s jeho domom a čo by mal podniknúť. Tieto drobné, tisícimi ostnami bodajúce starosti boly horšie ako zúfalosť. Prežívať nešťastie po kuse, bojovať s hotovou vecou o každú piaď pôdy, ktorú nám odoberá, to je krušné. Nešťastie, ktoré nás odrazu prikvačí, snesieme ľahšie, ako keď na nás dopadá po kusoch. Celok povalí človeka na zem, ale jednotlivosti mučia. Pred chvíľou vás pohroma omráčila, teraz vás sužuje.Pokorenie väčšmi bolí ako zničenie. Je to druhá záhuba a ešte horšia ako prvá. Sostupujeme tu o jeden stupeň hlbšie do ničoty. Po rubáši handra.Niet smutnejšej myšlienky ako myslieť na svoj úpadok.Prísť na mizinu zdá sa byť celky jednoduchou vecou. Prudká rana, hrubosť osudu a katastrofa je tu raz navždy. Nech si je. Smieríme sa s ňou. Už je po všetkom. Sme na mizine. Dobre, sme mŕtvi. Nie. Sme živí. Badáme to hneď na druhý deň. Podľa čoho? Podľa bodaní ihľou: niekto ide okolo vás a nezdraví, účty obchodníkov len sa tak sypú, tam sa jeden z vaších nepriateľov smeje. Azda sa smeje poslednej Arnalovej slovohre, ale to je jedno, táto slovohra zdá sa mu báječnou len preto, že ste na mizine. Čítate svoje poníženie aj z ľahostajných pohľadov. Ľuďom, ktorí u vás obedovali, prichodí na um, že to bolo primnoho, dávať na váš stôl tri jedlá, vaše chyby bijú každému do očú. Nevďačníci, nemajúc už čo očakávať, vystupujú, rozďavujú ústa. Každý hlupák predvídal, čo vás čaká. Zlí ľudia vás trhajú, najhorší vás ľutujú. A k tomu sa druží sto iných mrzkých malicherností. Po bolesti nasleduje hnus. Pili ste víno, teraz pijete mušt. Dve slúžky! Stačí jedna! Túto bude treba prepustiť a onej dať viacej roboty. V zahrade je primnoho kvetov; nasadia sa tam zemiaky. Rozdávali ste priateľom ovocie, teraz ho budete predávať na trhu. Na chudobu už nesmiete mysleť; či nie ste sám chudákom? Toalety, to je chúlostivá otázka. Aká to muka, odopreť žene čo len jednu stužku! Odoprete okrasu tej, ktorá je vašou ozdobou! Robiť zo seba lakomca! Azda vám povie: „Ako, odstránili ste z mojej zahrady kvety a teraz ich chcete odstrániť z môjho klobúka?“ Ach, odsúdiť ju k noseniu vyblednutých šiat! Pri rodinnom stole je ticho. Máte dojem, že vám to všetci okolo vás zazlievajú. Milované tváre sú ustarostené. Hľa, také je zchudobnenie. Človek umiera so dňa na deň znova. Padnúť to nie je nič, je to rozpálená pec. Zchudobneť, to je ohník.Úplný pád, to je Waterloo, zchudobneť, to je Svätá Helena. V osobe Wellingtona stelesnený osud ešte v sebe tají trochu dôstojnosti; ale keď sa objaví ako Hudson Lowe, aká je to nízkosť! Osud sa stáva podliakom. Vidíme ako muž z Campo Formio musí modlikať o pár hodvábnych punčoch. Ponižujúc Napoleona, Anglia ponížila samú seba. Týmito dvoma obdobiami, Waterloo a Svätou Helenou, zredukovanými na mešťanské pomery, musí prejsť každý, kto sa octnul na mizine.V tom čase, o ktorom sme sa zmienili a ktorý bol jedným z prvých májových večerov, Lethierry nechal Déruchettu prechádzať sa pri mesiačku po záhrade a išiel si ľahnúť, súc smutnejší ako inokedy.V hlave mu vrtaly všetky tie trapné jednotlivosti, ktoré sa družia ku strate majetku, všetky tie treťotriedne starosti, ktoré bývajú najprv nechutné a na koniec tesklivé. Protivná hromada bied! Mess Lethierry cítil, že jeho pád je nevyhnuteľný. Čo bude z neho? Aké obete bude museť priniesť Déruchetta? Koho bude museť prepustiť? Douce či Grace? Bude prinútený predať Bravées? Či napokom nebude museť opustiť ostrov? Neznamenať nič tam, kde sme boli všetkým, to by bol veru nesnesiteľný pád?A keď človek uváži, že je po všetkom! Rozpomínať sa na cesty, spojujúce Franciu s archipelagom, na tie utorkové odchody a piatočné návraty, na zástup ľudí na nábreží, na veľké náklady, na všetku tú príčinlivosť, na blahobyt, na tú priamu a hrdú plavbu, na ten stroj, ktorý človek opanuje vôľou, na ten všemohúci kotol, na ten dym, na tú skutočnosť! Parostroj, to je doplnený kompas; kompas ukazuje priamu dráhu, parník ju sleduje. Jeden navrhuje, druhý vykonáva. Kde je jeho Duranda, tá nádherná panovníčka Duranda, tá milenka mora, tá kráľovná, ktorá ho urobila kráľom! Vo svojej zemi bol človekom myšlienky, človekom pokroku, človekom revolúcie! A teraz sa toho má zrieknuť! Zrieknuť sa! Nejestvovať už! Byť na smiech! Byť vrecom, v ňom kedysi niečo bývalo! Byť minulosťou, keď bol človek budúcnosťou! Byť vydaný na pospas pyšnému smiechu hlupákov! Čudovať sa, ako víťazí bežný zvyk, tvrdohlavosť, vyjachané koľaje, sobectvo, nevedomosť! Videť, ako znova začína to hlúpe prechádzanie stredovekých, vlnami hoj daných kutrov! Videť, ako staré mládne! Prehrať celý svoj život! Byť svetlom a rútiť sa do tmy! Ach, aký krásny bol na vlnách ten hrdý komín, ten obdivuhodný valec, ten pilier, jeho hlavicou bol dym, ten stĺp, väčší ako vendomský, lebo na ňom stojí len jeden mužský, kdežto na onom, celý pokrok! Pod ním oceán! Bola to istota na šírom mori. A to bolo vídať na tomto ostrovčeku, v tomto malom prístave, v tomto malom Saint-Sampsone! Áno, bolo to vídať! Eh! bolo to vídať, ale už nebude nikdy!Táto ľútosť svierala Lethierryho a sužovala ho. Možno vzlykať aj v myšlienkach. Azda nikdy nepociťoval svoju stratu tak trpko ako práve v tento večer. Po takom prudkom rozvírení mysle nasleduje isté otupenie.Lethierry pod ťarchou zármutku zaspal.Ležal tak asi dve hodiny so zatvorenými očami, podriemkavajúc tak trochu, prenasledovaný horúčkovými snami. Pod takouto strnulosťou tají sa temná, veľmi únavná práca modzgu. Asi o polnoci, azda krátko pred ňou alebo po nej, striasol so seba tento ťažký sen. Zobudil sa, otvoril oči a cez oblok, ktorý bol oproti jeho vysiacemu lôžku, zazrel čudnú vec.Pred jeho oknom stála vec zvláštnej, neslýchanej podoby. Komín parolode.Mess Lethierry ihneď sa vzpriamil. Visiace lôžko sa rozhúpalo ako v prudkej búrke. Lethierry sa díval. V okne bol fantom. V obločných tabuľkách rysoval sa mesačným svetlom ožiarený prístav a v tomto svetle, hneď pri dome vyčnievala nádherná, okrúhla a čierna silueta.Bol to komín stroja.Lethierry vyskočil s lôžka, bežal k oknu, otvoril ho, nahnul sa von a poznal ho.Pred sebou mal komín Durandy.Bol na starom mieste.Bol pripevnený štyrmi reťazami ku okraju barky, v nej pod komínom bolo možno rozoznať teleso složitých obrysov.Lethierry ustúpil nazad, odvrátil sa od okna a chrbtom padol na vysiace lože.Potom sa zasa vrátil a fantom videl znova.O chvíľočku potom bleskorýchle octnul sa s lampášom v ruke na nábreží.Ku starému kruhu, ku ktorému priväzovali Durandu, bola pripevnená barka, majúca na zadu mohutné teleso, z ktorého vyčnieval komín zrovna pred oknami domu Bravées. Predná čiastka barky siahala cez múr domu, v jednakej výške s nábrežím.V barke nebolo nikoho.Táto barka mala zvláštny tvar, ktorý by bol vedel opísať celý Guernesey. Bežal k telesu, ktoré videl za stožiarom. Bol to stroj.Bol tu celý, úplný, nedotknutý, spočívajúc pevne na svojom liatinovom podstavci; kotol mal všetky priečne steny; pumpa bola na mieste. Nechybelo nič.Lethierry prezrel stroj.Lampáš a mesiac mu svorne svietily.Prezeral celý mechanizmus.Videl obidve bedny na strane a prezrel si hriadeľ.Vošiel do kabiny. Bola prázdna.Vrátil sa k stroju a dotknul sa ho. Vsunul hlavu do kotla. Kľaknul, aby videl do nútra.Do ohniska poistavil lampáš, jeho svetlo ožiarilo celý priestor stroja a temer budilo klamný dojem, sťaby bol pod strojom rozložený oheň.Potom sa zasmial a vzchopil sa, hľadiac vyjavene na stroj a majúc ramená vystreté proti komínu, zvolal: „Pomoc!“Prístavný zvon bol na nábreží, vo vzdialenosti niekoľkých krokov. Rozbehol sa k nemu, schvátil reťaz a začal na ňom prudko zvoniť.II. Ešte raz prístavný zvonGilliatt po ničím nerušenej, ale pre náklad barky jednako len pomalšej plavbe, prišiel do Saint-Sampsona už v tmavej noci, asi okolo desiatej hodiny.Gilliatt si túto hodinu vypočítal. Bol práve polovičný príliv, svietil mesiac a bolo dosť vody, čo umožňovalo vnísť pohodlne do prístavu.Malý prístav sa noril v sne. Kotvilo tu niekoľko lodí s gajtovmi na rahnách, so zatiahnutými stožiarovými košmi, bez lampášov. V pozadí bolo videť niekoľko bariek, ktoré v suchom doku čakaly na opravu. Veľké kýle bez sťažnov, nad ich plankami s otvormi, vyčnievaly ohnuté špice holých rebier, podobaly sa mŕtvym chrobákom, ležiacim na chrbtoch s dohora trčiacimi nohami.Keď prešiel úzkym vchodom do zátoky, Gilliatt si prezrel prístav a nábrežie. Nikde nebolo jediného svetla, ani v Bravées, ani inde. Nikde nebolo živej duše, až azda na jednoho mužského, ktorý práve vchádzal do fary, alebo z nej vychádzal. A nebol si ani istý, či je to naozaj človek, lebo noc zatemňuje to, čo nakreslila a v svetle mesiaca všetko je vždy neurčité. K temnote pojila sa ešte diaľka. Fara v tom čase stála na druhej strane prístavu, na mieste, kde je dnes vybudovaná otvorená lodenica.Gilliatt pristal ticho pri Bravées a priviazal barku ku kruhu Durandy pod oknom messa Lethierryho.Potom preskočil obrubu barky a skočil na breh.Nechajúc barku na nábreží, odišiel domov, pustil sa jednou uličkou, potom druhou, ani nepozrel na bočnú cestu, ktorá viedla k Bu de la Rue, a po niekoľkých minutách zastal v tom zákutí pri stene, kde v júni rástla divá malva s ružovými kvety, cesmina, brečtan a žihlava. Ztadiaľ, skrytý za malinišťom a sediac na kameni, hľadieval v letných dňoch celé hodiny a dlhé mesiace ponad nízky múr, cez ktorý bolo ľahko preliezť — do zahrady pri dome Bravées a cez konáre stromov do dvoch oblokov jednej chyže domu.Zasa tu našiel svoj kameň, íverie, ešte vždy takú nízku stenu, ešte vždy tak tmavý kut, a zaliezol sem ako zviera, skôr plúžiac sa ako kráčajúc. Keď si raz sadnul, už sa viacej nehnul. Díval sa. Videl zasa zahradu, stromoradie, húštiny, kvetinové hriadky, dom, obidve okná chyže. Mesiac mu osvetloval tento vysnený obraz. Je to hrozné, že človek musí dýchať. Robil, čo sa dalo, aby to prekazil.Zdalo sa mu, že vidí fantom raja. Bál sa, že všetko odlietne. Bolo temer nemožné mať tie veci naozaj pred očima a ak ich aj mal, tak im iste hrozí bezprostredné zmiznutie, ako sa to s božskými vecami stáva. Stačí vánok a všetko sa rozplyne. Gilliatt sa toho bál a chvel sa. Celky blízko, práve oproti nemu, v zahrade na kraji stromoradia stála zeleno natretá drevená lavička. Pamätáme sa na ňu.Gilliatt hľadel do obidvoch oblokov. Myslel na nieči pokojný sen v tejto chyži. Za tým múrom spala ona. Bol by si želal byť radšej niekde inde ako na tomto mieste. Ale radšej by bol umrel, ako odišiel odtiaľ. Myslel na dych, ktorý dvíha jej ňádra. Ona, ten prelud, tá v jeho mysli sa v mrakoch ustavične vznášajúca biela postava, bola tu! Myslel na tú, ktorá tu tak blízko spí, súc temer v dosahu jeho nadšenia a jednako je mu neprístupná. Myslel na ženu; je to možné, aby sa norila v sne a nebola prenasledovaná mámivými predstavami? Myslel na tú želanú, vzdialenú, nedostižiteľnú bytnosť, zatváral oči a kládol si čelo do ruky; myslel na tajomstvo sna ideálnej bytnosti, na sny, ktoré môže vytvoriť zasa len sen. Ďalej sa neodvážil mysleť a jednako len myslel; odvážil sa snívať o vecach, ktoré sú hriechom proti úcte. Plnosť krásnych ženských tvarov, pokiaľ ich môže mať anjel, ho vzrušovala, nočná hodina posmelovala jeho chabé oči ku kradmým pohľadom. Pohoršoval sa nad sebou, že zašiel tak ďaleko, bál sa, že sa v myšlienkach dopustil svätokrádeže. A jednako, proti svojej vôli, nútený a pudený k tomu, chvejúc sa na celom tele, hľadel do neviditeľna. Zmrazilo ho a cítil takrečeno bolesť, keď si predstavil na stolci spodnú sukničku, závoj, odopätý, na koberci pohodený pás, šatku na hrdlo. V duchu videl šnúrovačku, jej tkaničky, povaľujúce sa na zemi, videl punčochy, podväzky. Jeho duša vznášala sa v hviezdach.Hviezdy, stvorené sú práve tak pre srdce chudáka, akým bol Gilliatt, ako pre srdce nejakého milionára. Pri rozplamenenej náruživosti každý človek podlieha zaslepeniu a to tým skôr, ak je drsnej a primitívnej povahy. Potom k snu pridruží sa aj divokosť.Prekypujúce vytrženie nepozná hraníc, ako všetko, čo ide cez mieru. Videť tieto okná, bolo pre Gilliatta temer priveľa.Odrazu ju videl samu.Z konárov, cez jaro už hodne zhustnutého krovia, s nevýslovne zduchovnelými pohyby nejakého nebeského zjavu, vynorila sa akási postava, šaty, božská, v mesačnom svetle temer priezračná tvár.Gilliatt cítil ako ho opúšťajú sily; bola to Déruchetta.Déruchetta sa blížila. Zastala. Urobila niekoľko krokov a znova zastala, potom si sadla na drevenú lavičku. Mesiac svietil medzi stromami, medzi bledými hviezdami blúdilo niekoľko obláčkov, more vravelo tlmene s tieňmi, mesto spalo, na obzore vystupovala hmla. Všade panovala hlboká melancholia. Déruchetta sklonila hlavu so zadumaným pohľadom, ktorý vie pozorne hľadeť do prázdnoty. Sedela profilom obrátená ku Gilliattovi, bola temer prostovlasá, lebo čepček sa jej rozviazal a na jej útlej šiji odhalil kadere. Mechanicky otáčala stužku tohoto čepčeka okolo prstov a v pološere jej ruky zdaly sa byť modelovanými, ako ich majú sochy, jej šaty maly ten odtienok, ktorý sa v noci zdá byť bielym, stromy šumely, akoby boly začarované kúzlom jej osobnosti. Zpod šiat jej vykúkal konček nôžky. Jej sklopené mihalnice chvely sa neurčite, prezrádzajúc zadržiavanú slzu, alebo zapúdzanú myšlienku. Jej rozkošné ramená visely bezvládne, nevediac o čo sa majú opreť. V držaní jej tela bolo niečo povznášajúce. Bola to skôr žiara ako svetlo, skôr pôvab ako božská krása. V dolných riasach jej sukne tkvel nesmierny pôvab, jej rozkošná dievčenská tvár bola zadumaná. Bola hrozne blízko. Gilliatt počul jej dych.V hĺbke zahrady spieval slávik. Medzi konármi stromov van vetra narušil mier noci. Krásna a svätá Déruchetta v tomto šere zdala sa byť bytnosťou skrsnutou zo svetla a vône. To nesmierne a roztratené kúzlo, ktoré ju objímalo, sústreďovalo sa v nej tajomne a zasa z nej vyžiarovalo. Zdalo sa, že je kvetinovou dušou všetkého toho tieňu.Všetok ten tieň, ktorý zahaloval Déruchettu, doliehal na Gilliatta. Bol zmätený. Čo cítil, to nemožno vysloviť; hnutie duše je vždy iné a slovo vraví ustavične to isté, preto nemožno hnutie duše vyjadriť slovom. Videl Déruchettu, videl jej bytnosť, videl jej čepček, videl jej stužku, ktorú si otáčala okolo prsta; či si niečo také možno predstaviť? Byť v jej blízkosti, či je to možné? Počuť jej dýchanie! Ona tedy dýcha! Ale potom aj hviezdy dýchajú! Gilliatt sa triasol. Bol najbiednejším a najopojenejším človekom. Nevedel, čo má robiť. Šialená rozkoš, videť ju, ho zdeptala. Ako je to možné, že ona je tam a on tu! Jeho zaslepené a utkvelé myšlienky visely na tejto bytnosti ako na karbunkule. Hľadel na tú šiju a na tie vlasy. Ale neopovážil sa na to myslieť, že všetko je teraz jeho, že čoskoro, azda už zajtra, bude mať právo sňať ten čepček, rozviazať tú stužku. Natoľko snívať, že takú nesmiernu odvahu mať nebol by sa osmelil ani na moment. Dotýkať sa v myšlienkach je toľko, ako dotýkať sa rukou. Láska bola Gilliattovi to, čo je medveďovi med, najvzácnejším a najnežnejším snom. Jeho mysel bola celky zvírená. Nevedel, čo je mu. — Slávik spieval, Gilliatt cítil, že vypúšťa ducha.Vstať, preliezť cez stenu, pristúpiť a povedať: to som ja, prihovoriť sa Déruchette, to mu neprišlo na um. A keby aj bol mal túto myšlienku, bol by ušiel. Ak niečo klíčilo v jeho mysli, tak to bolo to, že Déruchetta je tu, že nič iné nie je treba a že je to začiatok večnosti.Neočakávaný zvuk krokov vyrušil obidvoch, ju zo snívania, jeho z vytrženia.Ktosi kráčal zahradou. Pre stromy nebolo videť, kto to je. Boly to kroky nejakého mužského.Déruchetta pozdvihla zrak.Kroky sa blížily, potom utíchly. Kráčajúca osoba sa práve zastavila. Bola asi celky blízko. Cesta, pri ktorej stála lavička, bola zakrytá krovím. Tu medzi dvoma kroviami, na niekoľko krokov od lavičky, tá osoba zastala.Husté konáre boly náhodou tak rozrastené, že ju Déruchetta videla, kdežto Gilliatt ju nevidel.Mesiac medzi krovím a lavičkou vrhal nejaký tieň.Gilliatt tento tieň videl.Hľadel na Déruchettu.Bola celky bledá. Z jej trošku otvorených úst vydral sa výkrik prekvapenia. Trocha sa zodvihla z lavičky, ale si na ňu ihneď sadla; v jej pohybe javilo sa chcenie utiecť, ale aj fascinovanie. Jej počudovanie podobalo sa skôr bojazlivému uveličeniu. Na perach jasal jej temer úsmev a v očiach ligotaly sa jej slzy. Niečou prítomnosťou bola akoby premenená. Nezdalo sa, že by bytnosť, ktorú videla, bola z tohoto sveta. V jej pohľade odrážal sa anjelský zjav.Bytnosť, ktorá sa zdala Gilliattovi len ako tieň, prehovorila. Z krovia sa ozval nežnejší hlas ako je hlas ženský, ale jednako len bol to hlas mužského. Gilliatt počul tieto slová:„Slečna, vidím vás každú nedeľu a každý štvrtok. Dozvedel som sa, že predtým ste tak často nechodili do kostola. Počul som túto poznámku, odpustite. Nikdy som sa vám neprihovoril, nesmel som; dnes sa vám prihováram, lebo je to mojou povinnosťou. Musím sa najprv obrátiť na vás.Cashmerezajtra odchádza a preto k vám idem. Každý večer sa prechádzate v zahrade. Bolo by to mrzké starať sa o vaše zvyky, keby som nemal istý úmysel. Slečna, vy ste chudobná, ja som od dnešného rána bohatý. Chceli by ste, aby som sa stal vaším mužom?“Déruchetta spjala, sťaby prosebne, obidve ruky a pozrela na hovoriaceho nemá, trasúc sa na celom tele.Hlas pokračoval:„Milujem vás. Boh nestvoril ľudské srdce k mlčaniu. Keďže Boh prisľúbil večnosť, chce, aby človek žil v páre. Pre mňa na zemi jestvuje len jedna žena, to ste vy. Myslím na vás ako na modlitbu. Dôverujem Bohu, moja nádeja je vo vás. Ste mi životom a už mojím nebom.“„Pane,“ riekla Déruchetta, „v dome niet nikoho, kto by vám odpovedal.“Hlas sa ozval zasa:„Sníval som tento sladký sen. Boh nezakazuje sny. Zdá sa mi, že vás obklopuje svätožiara. Milujem vás náruživo, slečna. Ste svätá nevinnosť. Viem, teraz je čas na spanie, ale nemal som možnosť vybrať si druhú chvíľu. Pamätáte sa na to biblické miesto, ktoré nám voňahdy prečítali? Prvá kniha Mojžišova, dvaciata štvrtá kapitola. Od toho času som naň ustavične myslel. Znova a znova som ho čítal. Ctihodný Hérode mi povedal: „Potrebujete bohatú ženu.“ Odpovedal som. „Nie, potrebujem ženu chudobnú.“ Slečna, hovorím s vami, ale sa k vám nepribližujem a odídem, ak si nebudete želať, aby sa môj tieň dotknul vašich nôh. Ste paňou svojej vôle, prídete ku mne, ak budete chceť. Milujem vás a čakám. Ste Pánovou milosťou, ktorá na seba vzala ľudskú podobu.“„Pane,“ zajakala sa Déruchetta, „nevedela som, že ste ma v nedeľu a vo štvrtok pozorovali.“Hlas pokračoval:„Proti anjelským vecam človek nemá moci. Plnosť zákona je láska. Sobáš, to je Kanaán. Ste zasľúbená krása. Ó, zdravá buď, ty milosti plná!“Déruchetta odpovedala:„Myslela som si, že nič horšie nerobím ako iní ľudia, ktorí prísne plnia svoje povinnosti.“Hlas pokračoval:„Boh vštepil svoju vôľu kvetom, zore, vesne, a chce, aby sme milovali. Utešená ste v tejto nočnej temnote. Túto zahradu ste vy obrábali a v jej vôňach tkvie niečo z vášho ducha. Slečna, ak sa dve duše stretnú, to nezavisí od nás. To nie je naša vina. Boli ste prítomná, nič viacej; bol som tam aj ja a to je všetko. Neurobil som nič, len som cítil, že vás milujem. Niekedy som k vám zvednul zrak. Nebolo to v poriadku, ale čo sa dá robiť? A tým, že som na vás hľadel, prišlo to všetko. Tomu sa nemožno ubrániť. Jestvuje tajomná vôľa, ktorá nás riadi. Najprednejším chrámom je srdce. Mať vašu dušu v svojom dome, to je ten zemský raj, za ktorým túžim.Súhlasíte s tým? Kým som bol chudobný, nehovoril som nie. Viem, koľko máte rokov. Máte dvadcaťjeden rokov, ja mám dvadcaťšesť. Zajtra odchodím, ak ma odmietnete, už sa nevrátim. Zasnúbte sa so mnou, chcete? Moje oči proti mojej vôli už neraz daly vaším túto otázku. Milujem vás, odpovedajte mi. Budem vraveť s vaším strýcom, keď ma bude môcť prijať, ale najprv obraciam sa k vám. Od Rebeky si treba vyžiadať Rebeku. Iba, že by ste ma nemilovali.“Déruchetta sklonila hlavu a zahundrala:„Oh, zbožňujem ho!“Povedala to tak ticho, že to začul len Gilliatt.Ostala tak sedeť so sklonenou hlavou, akoby chcela zastreť nielen tvár, ale aj myšlienky.Zavládlo ticho. Listie na stromoch sa ani len nepohlo. Bola to tá vážna a pokojná chvíľa, keď nielen bytnosti, ale aj veci zaspia a keď sa zdá, že noc načúva tlkotu srdca prírody. Do tohoto rozjímania zamiešal sa ako harmónia, ktorá mala urobiť ticho úplným, vznešený šumot mora.Hlas pokračoval:„Slečna!“Déruchetta sa zachvela.Hlas sa ozval znova:„Ach, čakám!“„Načo čakáte!“„Na vašu odpoveď.“„Počul ju sám Boh,“ riekla Déruchetta.Tu sa stal hlas temer zvučným a zároveň nežnejším ako predtým. Z húštiny, ako z horiaceho kra zavznely tieto slová:„Si moja snúbenica. Vstaň a poď. Nech tmavá hviezdna obloha stane sa svedkom spojenia našich duší a nech náš prvý bozk splynie s oblohou!“Déruchetta vstala a chvíľu ostala nepohnute stáť, noriac svoj zrak iste do druhého zraku. Potom sa pohla pomalým krokom, majúc vzpriamenú hlavu, sklesnuté ramená a roztiahnuté prsty, ako človek, ktorý ide po neistej pôde, namierila k húštine a zmizla v nej.Za chvíľu zjavily sa na piesku miesto jednoho dva tiene, splývaly vedno a Gilliatt videl pri svojích nohách, ako sa tie tiene objímajú.Čas plyne ako piesok v presýpacích hodinách a my si jeho beh ani neuvedomujeme, zvlášť nie v chvíľach najväčšieho vzrušenia. Na jednej strane tento pár, ktorý nemal tušenia o tomto svedkovi, ktorý nevidel tento pár, ale vedel, že je tu: ako dlho ostali v tomto tajomnom napnutí? To by bolo nemožné povedať. Odrazu zavznel v diaľke akýsi hluk, nejaký hlas kričal: „Pomoc!“ a rozzvučal sa prístavný zvon.Opojené nebeské šťastie tento hluk pravdepodobne nepočulo.Zvon znel neprestajne. Keby bol niekto hľadal Gilliatta v tomto zákutí pri múre, už by ho tam nebol našiel.	Hugo_Robotnici-mora-III-Deruchetta.html.txt
Dej I.ObsahZjavisko 1.Zjavisko 2.Zjavisko 3.Zjavisko 4.Zjavisko 1.Kaštieľ, Miss Jackson, BetsyMISS JACKSON(odloží knihu z ruky, pozrie na hodiny):Jedenásť hodín. Od fruštiku to je celá večnosť a predsa len hodina. Nie vždy predtým tak pozde chodili moje hodiny. Albión, Albión! hrob rozpomienok mojej krásnej mladosti! Nevyčíta si človek z kníh ani jar života, ani raj svojich rodných krajov. Na brehoch Temže, tam je človek večne mladý. Tu v týchto studených pustatinách —BETSY(vbehne udychčaná):Dobrý deň, Madame! Ale načo prázdne slová! Takýto krásny deň musí aj dobrý byť. Čo je krásne, to je dobré, však Madame?MISS JACKSON: No, no, no! slečna; ani tento deň je nie každému dobrý; ani je všetko nie dobré, čo je krásne. Príklady nechám na strane. Ale skadiaľ tak prudko, ak smiem sa spýtať?BETSY: Čo je zlé, všetko je špatné, a čo je špatné, všetko je zlé: príklady nechám na strane. Idem z prechádzky, idem zo stepi.MISS JACKSON: Zo stepi!BETSY: Zo stepi. Ach, tá slobodná diaľ —MISS JACKSON: Zo stepi samotná?BETSY: Samotná. Tá slobodná diaľ, čo okom nedočiahneš: tam duch narastie, tam duša večnosťou ožíva, tam v šírych šírinách malé srdce veľkým citom vydýchne a len ďaleko, ďaleko šediny ľadových vrchov, obraz zo vznešenej staroty, tam — ach, krásna, velebná je Rus.MISS JACKSON: Dosť, prosím, dosť, moja drahá, s vašimi stepami a snehovými vrchmi. Samý blud. Ľutujem vašu neskúsenosť, ak nie dačo ešte horšie. — Krásna Rus, velebná Rus! To je pravda! — Barbarská Rus, divá Rus! Čisté povetrie, dobrá voda: no áno! Za to vám stojím, slečna, že ja tu neumriem z druhej choroby len z dlhej chvíle a zunovanosti.BETSY: Ach, Madame —MISS JACKSON: Prosím zas nie Madame: Miss Jackson, prosím.BETSY: Ach, Miss Jackson, vy ste u nás nespokojná, vy sa zle cítite, myslíte na smutnú, ukrutnú smrť: to ma zarmucuje.MISS JACKSON: To mňa zarmucuje, že vy nemáte vkusu, nemáte spoluútrpnosti.BETSY: Či vám azda na čom chybuje? Zdôverte sa mi, prosím vás: či sluhovia, či môj otec, či ja, či nedostatok —MISS JACKSON: Krásna Rus, velebná Rus! — Áno, pre poľovníkov a medveďov —BETSY: Vám je príkry dedinský život: blízko je zima, pozhovte, v Petrohrade sa všetko zahojí, a jestli sa vám páči, pôjdeme do Moskvy; tam —MISS JACKSON: Ani Petrohrad, ani Moskva: jediný Londýn! Čo ja mám z Petrohradu, z Moskvy? Ani dobrý špendlík. Mne treba každý parfum spoza mora dovážať: a dvetisíc rubľov môjho platu —BETSY: Ach! to je málo, pravda, je málo: ale môj otec je nie skúpy, jemu štyritisíc rubľov nebude ľúto —MISS JACKSON: Ach, moja drahá, milá Betsy! to ja nežiadam, to —Zjavisko 2.Miss Jackson, Betsy, NasťaBETSY: Čo je, Nasťa?NASŤA(príde k Betsy a šepce jej do ucha).MISS JACKSON: Ach, tajnosti.(S lahodným kniksom ku Betsy odchádza — Nasťa za ňou spraví posmešne — pyšné tri kroky a skoro sa zvrtne.)NASŤA: Stará figúra.BETSY: Nasťa! —NASŤA: Ach, odpusťte, ja som zabudla, že anglické starožitnosti sú u nás obľúbené a nadovšetko vážené. Ale čo som aj zvinila, však mi dovolíte jednu maličkú, len malú, maličkú, maličičkú prosbičôčku.BETSY: A to by bolo?NASŤA: Dovoľte mi dnes odísť na návštevu.BETSY: A kdeže, prosím?NASŤA: Do Tuhylova k Brestovcom.BETSY: Tak! Páni sú v krčme a sluhovia sa budú jedno druhé hostiť!NASŤA: Ha ha ha! Čože nás do pánov? A potom, veď som ja nie oteckova, ale vaša. Vy ste sa hádam len nepovadili s mladým Brestovom? A starí nech sa čertia, koľko sa im len na chrbát sprace.BETSY: Postaraj sa, Nasťa, uvidieť mladého Brestova — a potom mi pekne krásne vyrozprávaš, čo je to za človek vlastne, ako vyzerá a všetko. Ale sa mu dobre prizri.NASŤA: Ó, to môžte byť bezpečná: ja by som to krem toho nezameškala. Všetko vám navlas vyrozprávam, len to nie, čo viete, aký je každý mladý šuhaj. Chlapi sú v niektorých veciach všetci rovnakí.BETSY: Ja som ho nikdy nevidela, nič nepočula o ňom, jedine to, že prišiel pred týždňom po dávnych rokoch z univerzity moskovskej. Ach, Nasťa moja, mne počne byť otupno.NASŤA: Hahaha! Alžbeta Gregorovna! Nestavajte si zlaté nádeje. Že mladý Brestov z Moskvy s prázdnym srdcom neprišiel, to máte ako dvakrát dva štyri. A potom ktovie, čo je za človek? Vy sa nazdáte, že je krásny ako zora a milý ako pekný sen: a ľutovala by som vás, keby sa ukázalo, že je mrmlavý ako medveď a špatný ako noc. Ani nemyslite naň, počim sa nevrátim. Ale vidím, že ste už netrpelivá, moja slečna! Zbohom!(Odbehne.)Zjavisko 3.Betsy samaBETSY: To je dievča ako med, moja Nasťa. Rada ju mám a teraz ešte radšej, že ma od tej šomravej dámy vie oslobodiť. Táto chodí pri mne ako mračný oblak pri jasnom mesiaci. Mne je svätá vôľa otcova: ale on nevie, aká mi je toto obťažná spoločnosť… Jemu sa páči jej anglická reč, jej cudzí spôsob života, jej aristokratický nádherný duch: ale mne je to horký kalich. Nech je milý komu chce hrmot sveta: mne sladko hovie len mať príroda; príroda, večne mladá Madonna radosti a života. Ruské srdce nemôže sa svojmu rodisku odcudziť; pokiaľ k hraniciam ďalekým príde, tisíc vábností ho poviaže: ruskej duši je všade inde tesno. — A táto Miss Jackson s jej špekulantskými salóny, s jej snívaním o miliónoch šterlingov!(Po chvíľke poplieska si v ruky.)Už len tento rok! — Mladý Brestov? to bude veselšie! Ak je pekný, bude radosť; ak je špatný, bude smiech; ak je veselý, bude žart, ak je smutný, bude zábava, ak je múdry, bude mi učiteľ, ak je sprostý, bude mi žiak, ak je Rus, bude milý, ak je cudzotár? — to nemožno! — Ale hnev rodičov! Nenávisť, to je hrozná stvora: ja by chcela, aby nič inšie na svete nebolo, len krása, ľúbosť a radosť. Brestovci nechodia do Prilučína, my nie do Tuhylova… teda kde sa zísť? Čas poradí.Zjavisko 4.Betsy, MuromskijMUROMSKIJ: Ej, ej! pekná ty mne dievčina. Pán otec sa musí ustávať do dcérkinej chyže dobrý deň prehovoriť.BETSY(objíme ho radostne):Dobrý deň, otecko!MUROMSKIJ: Nie div! Tvojej samorečí ostatné slová potichu privykaj hovoriť, keď nechceš, aby ťa vypočúvali. Brestovci a Tuhylovo! Čože to, prosím? Hádam ten mladý líškar?BETSY: Práve odišla.MUROMSKIJ: Od dvoch dní jasnejšie hľadí?BETSY: Je nespokojná.MUROMSKIJ: A čože? — Spleen?BETSY: Otupno v Rusku.MUROMSKIJ: Má pravdu; ale v mojom dome?BETSY: Nedostatok.MUROMSKIJ: Čo? Dvetisíc strieborných rubľov?BETSY: To je málo pre ňu.MUROMSKIJ: By my head! V mojom dome nesmie nespokojnosť bývať: dám jej tritisíc!BETSY: Ach, otecko! Nasťa sa vypravila do Tuhylova ku kuchárke Brestovcov, ktorá jej je, ako viete, po matke blízka rodina —MUROMSKIJ: A ty si ju v duchu vyprevádzala, nie?BETSY: Ja som pre zábavku vyratovala cestu, ktorou pôjde —MUROMSKIJ: K Brestovcom, všakver?BETSY: Nie k Brestovcom práve: ale k ich kuchárke —MUROMSKIJ: Ku kuchárke, ktorá sa len pri varení tak začervená, ako ty teraz pri tvojom považovaní cesty do Tuhylova. — Nože no! škriepiť sa nechcem: ale sa mi všetko tak vidí, moja cicka, voľačo aj dačo inšie bolo. Bol by som prísnejší, ale vrelosť, s ktorou teba ľúbim(objíme ju okolo hrdla a bozká na čelo)zakaždým ochladí moju nenávisť k menu Brestovcov.BETSY: Ďakujem, otec môj! Vy ste taký dobrý, taký láskavý!MUROMSKIJ: Kde je Miss Jackson?BETSY: Ja som jej štyritisíc sľúbila.MUROMSKIJ: A akým právom, panička, ak smiem prosiť? — Tritisíc je málo, štyritisíc nemôže byť, pretože si to ty sľúbila, teda dostane päťtisíc!BETSY: Ah!MUROMSKIJ: Mne je táto surovosť ruská celkom nie na strpenie, akej je, s dovolením, môj tuhylovský sused pravým reprezentantom, celkom nie na strpenie; môj dom musí skrze teba, Betsy, svietiť svetlom civilizácie, jasným v týchto temnostiach našich krajov: a preto neľutujem nákladov.BETSY: Vaša vôľa staň sa, otec môj!MUROMSKIJ: Moja vôľa sa stane, keď vzdelanosť tvojej spoločnice anglickej preleje sa do tvojich obyčajov: vyjmúc jej kyslú tvár, ktorej sa mi pri tebe niet čo obávať.(Vstúpi lokaj v anglickej livreji.)MUROMSKIJ: Čo je?LOKAJ: Noviny a listy.(Odíde.)MUROMSKIJ: Sem!(Rozopne kapsičku, vysype na stôl: Mode-Journal, detto, detto, detto, podá jedno za druhým štyri obrazy.)— To je všetko, čo tebe patrí. Teraz prejdi sa do záhrady, ja si prezriem, čo nového. Len ruskú knihu nech viac nenájdem u teba. Nič ruského, počuješ!BETSY: …	Sladkovic_Dramaticky-zlomok.html.txt
1. Pod korcovým kolesomŽivot v Krásnom dome bol natresnutý a vydával falošné zvuky. A čím falošnejší tón, tým hlasnejší. Už svet bol pozabudol na prekrásnu kúriu, keď tam bol súlad; a teraz, keď sa harmónia narušila, razom počal hovoriť o nej. Lenóra sa chránila každej výstrednosti, nepodujímala sa na dobrodružstvá, nečasto vychádzala, nezvolávala k sebe hlučné spoločnosti, ale kam raz vyšla, už pritiahla k sebe oddaný, veselý krúžok; keď prišla do Rohova, všetko ožilo, roztatárilo sa, zavádzali sa polozabudnuté hry, tanec bol bujnejší, ženské slobodnejšie, mladí ľudia smelší. Sama sa naľakala, a uchádzala bez odbierky k Ráruske, u ktorej mala kone a s ktorou sa zase zišla.„Čo ste to len urobili žene,“ dohovárala Ráruska Jánovi Drevanskému na trhu v Rohove. Pomykala ho za rukáv a vtiahla pod bránu najbližšieho domu; na rukách lengala sa jej taška. „Krásavica, anjel! Aká je zúbožená, vy tyran! Nie že by ste si vedeli vážiť takú perlu… Nikam nechodí, vädne tam v bláznivom Koričnom, kde sa vraj ukázal nový prorok Mohamed! A keď príde… na chvíľu vyjasní sa jej tvár, tu razom zmizne. Spoločnosť čaká… a ona už letí hradskou do svojho väzenia! Tmavo sa nosí, zúfa… Tyran!“Ján sa nahrbil ako vždy, keď stál pred smelým človekom, alebo prosto drzým.„Nik jej nerozkazuje. Ale však viete… nie ja!“„Fuj, nehanblivý grobian! Namiesto aby ste ďakovali osudu, že vám hodil na lono taký poklad, vy sa škaredíte a hneváte fátum[1]! Robíte výčitky, namiesto aby ste sa korili takej kráse a milote… Pletky sú to, čo spomínate, hra fantázie, rozruch mladosti a geniality… Mali ste si vziať Tinku Kabelovú, ak ste chceli mať slúžku, a nie ženu — dámu. Svet nejde tak, ako si vy myslíte, kopaničiar! Pri vašom ohromnom majetku smiešno je zmýšľať ako lipovskí mäsiari a sviniari! Hanbite sa!“Jánovi bolo nevoľno; on sa skutočne hanbil. Nie síce preto, čo mu na oči vyhadzovala Ráruska, prestupujúc z nohy na nohu a fučiac prsami ako mechom, ale pre svoju čudnú, nevysloviteľnú slabosť. Mohol byť mravne rozhorčený, vnútorne nezmieriteľný, no pochvaly Rárusky mu lichotili, tešili ho. Ešte i táto srditá, zlá žena, ktorej ostrý, nič nešetriaci jazyk bol postrachom širokého okolia, nemôže sa vymknúť z čarovného kráža Lenóry a chváli ju tak oduševnene!„Nedávno plakala u mňa,“ pokračovala Ráruska, „mne srdce krvácalo! Väzníte ju, prísahy, sľuby odberáte! Vaše deti hľadia na ňu kosom ako na netvora. Tá do seba zatvorená Mária opovážila sa neodvetiť na vľúdnu, materskú otázku. Sluhovia, znajúc vašu hrubosť, gánia a zle počúvajú. Ešte i Jožo nechcel priahať; ,pán nekázali‘, odvrkol Rike! Ej, Janíčko, Janíčko! Váš otec bol iný gavalier!“„A žandársky oficier? A útek?“Ján sám nevedel, ako ho zručná starena voviedla do intímneho tónu.Ráruska spľasla tučné ruky.„Dajtimibože, aké kriky pre jednu omeletu! Sedliak, sedliak! A grófka Dumont, čo to bola v kúpeľoch trenčianskych, hovoria, pochádzala z kráľovskej krvi! Znáte jej liaison[2]s dvorným hercom? Nuž, čo sa stalo? Zostala grófkou a jej muž sa stal komorníkom. A Vevénička a Rapponyička, Mešterházička? Či mám ísť ešte ďalej, alebo vyššie? Lenóra je popri nich pravá Panna Orleánska. Nie tak, Janíčko! Znala som vás ako mladíka a vždy som vás rada videla. Dajte biednemu vtáčikovi slobodu, ináč zahynie v klietke.“„Vtáčik bol na slobode. Prečo sa vrátil. Nezatváram ani teraz dvierka.“„Nehovorte tak, ja poznám život, poznám vaše dobré srdce! Vyplňte, čo ste sľúbili, ona sa mi zverila.“ Tvár Ráruskina bola červená ako pivonka, malé očká nabehli slzami. Mocne potiahla Jána za rukáv. „Dünnagel dáva veľkú hostinu v čínskom pavilóne. Prosil ma oddať vám pozvánku,“ vtom vytiahla z tašky vkusnú obálku z pozláteného kartónu, „prijmite a sľúbte, že prídete so ženou a privediete svoje dcéry… Menovite svoje dcéry. Celý Rohov je zvedavý, chýr o ich kráse a nežnosti ide stolicou, a vy ich ukrývate pred svetom. Čo je to za spôsob?“„Mojou zásadou je nevoziť dievky moje do Rohova. Čo je koho do ich krásy alebo nekrásy?“„To je už cele po barbarsky… Nedarmo vám panslávom nadávajú do barbarov! Viete, ja sa politikou nezaoberám. Ale už toto je predsa zu viel[3]! Mladým devám nedopriať zábavy, tanca, sveta! Či chcete z nich mať mníšky? Hovorím, celý Rohov s okolím túži vidieť tie vaše nežné kvety. Nikdy Rohov ešte nevidel takej zábavy! Má to byť ländliches Fest[4]vo francúzskom vkuse; i holuby budú strieľať, i ohňostroj bude, kostýmy! Oh, Dünnagel — keď sa rozoženie, divy tvorí…“Ján držal medzi prstami pozvánku.„No, bravo! Prijali ste, sľúbili ste! Bravo, môj milý Othello! Len sa nemračte! Ja som sama rada, hoci pre mňa starú nemá zábava príťažlivosti… Aká pre mňa zábava! Vypiť šálku slabej kávy, driemkať a pliesť pančuchu. Ale ja tak pre druhých. Pravda, bývali časy, bývali. I ja som zažila sveta, a akého sveta! Terajšie časy nedajú sa ani porovnať, všetko je nakyslé, rozdráždené! Všade tá prekliata politika. Dýchať nemožno pre ňu!“Drevanský bol celý ohlušený prúdom slov a rád by sa bol vymknúť. Ale keď urobil pohyb na odchod, Ráruska ho už mala za rukáv a počala znova.„Treba hľadieť i do budúcnosti. Nakŕmiť a odieť deti, to nenie dosť. Otec je povinný starať sa i o iné. Čo oko nevidí, srdce nežiada. Mária už zreje, už treba pomýšľať na ženícha. Vedela by som.“„Ďakujem, ďakujem,“ pretrhol ju Drevanský a tichým pohybom ramena oslobodil svoj rukáv. ,Tá baba nehovorí zo seba,‘ podumal, a s poklonami vyslobodil sa spod brány.V kasíne naňho dorážali strategickým nábehom. Dünnagel bral ho popod rameno, pošuškal mu najnovšie stoličnopolitické tajnosti s otvorenosťou priateľskou, vtrhol ho do karát, do družnej besedy. Ján, ktorý už od rokov nebol v podobnom valnom kruhu, pil nad obyčaj, rozčúlil sa hrou i vínom, takže dal Dünnaglovi ruku, že príde na jeho zábavu… Keď sadol na voz neskoro v noci, mal hlavu ťažkú, víno, dohánový dym, hluk, vrieskavé husle Cigánove, lichotivé reči rohovských pánov, to všetko zunelo mu v ušiach.Na druhý deň zobudil ho tuhý bôľ hlavy a temer hlasno zastonal pod ťarchou mravnej mačaciny. Najviac ho mrzelo to, že už sám nevedel jasne, čo všetko pohovoril. Citovým ľuďom je nebezpečný mámor pijanský. Rozpomínal sa, že po hre a pijatike dlho sedel s notárom v bočnej „klebetnici“, malej izbe kasína, oddelenej od dvorany, rozrečnil sa o svojich rodinných, i politických, i národných veciach, potom prišli ta ešte i iní, Sáplaty, slúžny, Rybka, povstala hádka, on sa horlivo hádal… Z dvorany hučala do rozhovoru hudba, treskot biliardových gúľ a nezriadený maďarský spev rohovských fičúrov. Pamätal sa, že udrel raz päsťou na stôl… že potom skočili niektorí a vyviedli von hodne podnapitého nového advokáta. Mierny, triezvy Ján nijak nevedel si vysvetliť, ako sa mohol tak popustiť. Z chaosu temných rozpomienok, ako bôľny punkt, odrážal sa sľub, že príde na „ländliches Fest“ so ženou i deťmi. ,Už som zase v závoze,‘ pomyslel si, a nevládal hlavu zdvihnúť z horúcej podušky. Slnko dralo sa šalogátrami. Ženina posteľ bola už postlaná. V dome bolo akési trápne ticho.,Nie a nie,‘ uzavrel. ,Treba sa zaprieť. Čo sa týka dcér, pomoc ľahká! Aká som ja baba! Aký som nešťastník. Darmo som sa chvastal, že otcove hriechy zahladím, že jeho odštiepenie od starého koreňa napravím návratom k zemi, k národu, k ľudu! Pekný návrat!‘Lenóra vošla na palcoch. Zažmúril oči a pritvoril sa spiacim. V rannom pološere, v krásnych nedbalkách, pružne sa naklonila nad ním. Protivno bolo mu pretvarovať sa, otvoril oči.„Čo nového v meste?“ pýtala sa s milou ľahostajnosťou. „Ani neviem, kedy si prišiel… inu, zabavil si sa.“ Položila mäkkú dlaň na jeho čelo a sadla k nemu na elastický matrac.„Nič nového! Ba… priniesol som pozvanie…“Lenóra nepočula, alebo nechcela počuť o tom.„S Ráruskou som hovoril. V kasíne ma zadržali. Zle sa cítim.“„Nuž polež! Pošlem ti čaju, vypi bez cukru.“Vstala takým voľným, pružným pohybom, že Ján nevdojak obdivoval jej bielu postavu. Bohaté, temné vlasy splývali bieluškým nedbalkovým kabátikom. Lenóra sa zaradovala: Ráruska, zdá sa, dobre hrala svoju rolu. Milá tetka Ráruska!Okolo poludnia vstal Ján, a oblečený cítil ešte viac následky včerajšej pohuľanky. Lenóra bola celý deň samá vďaka a ľúbeznosť. Ján nijak nevedel s farbou von. On totiž pevne uzavrel odviezť dcéry na „Chudobku“, aby boli ďaleko od pokušenia, a on aby nemohol splniť, čo posľuboval.Na tretí deň bolo všetko uchystané. Lenóra sa neukázala celý deň, keď zvedela o nezlomnej vôli Jánovej. Keď Jánov trochu starodávny batár vychádzal z brány na dedinskú cestu, stretol sa s elegantným kočiarom baronesy. V kočiari sedela baronesa s Giesebrechtom Kunom Lotharom. Mária pozrela na otca dlhým, trápnym pohľadom, útla Julka sa zapýrila a zlostne, hrdo pohodila hlavou. Batár sa ticho klátil hore zlou, skalnatou cestou. Všade kresali brvná, šili došky, aby pokryli pohorené domy. Mnohé boli už pod slamou, len tu i tu čnel čierny, obhorený komín ponad nekrytú ešte povalu. Hranice poloobhorených trámov černeli sa po dvoroch. Koričňanci sa rýchlo zotavili. Húževnatá sila väzí v ľude, ktorá sa ukáže až po väčšej pohrome.Akonáhle minuli dedinu, tak tvrdo navštívenú, z ktorej ešte vždy páchol zastydnutý dym, ačkoľvek už dva mesiace prešli, cestovatelia vžili sa do lepšej nálady. Počasie bolo jasné, teplé, ačkoľvek jeseň už poslala predznaky svojho príchodu. Zorané už strniská sa černeli, stromy, ovocím obťažené, klonili ratolesti až nad samú hradskú, takže neraz prišlo hlavu kloniť a uhýbať sa na vysokom batári. Dediny sprava i zľava ukazovali sa v milej, spokojnej tichosti. Slnko bolo ešte dosť vysoko, keď z hradskej napravo ukázala sa húšť vysokého stromovia a nad stromovím biely front Vrábeľovho mlyna s okrúhlymi oblôčkami. V hlbokej doline ležal mlyn, takže rovno z hradskej nebolo možno k nemu vozmo. Bolo treba zájsť popri ňom, a potom sa vrátiť z punktu, kde sa i hradská nížila. Neveľký, ale tuhý a stály horský potok rútil sa z vysokého, hodne nakloneného žľabu na ohromné korcové koleso. Málokde vidno také veľké koleso, ako mal mlyn na „Chudobke“. Dedinský technik, ktorý ho konštruoval, mal dobrý prirodzený rozum. Ustrojil úzke, štíhle koleso s nebývalým diametrom, aby využil neveľkú vodu. A skutočne, mlyn na „Chudobke“ bol chýrny, ačkoľvek neznal nič o nových amerických zdokonaleniach, a mlel ticho, po starosvetsky. Kanály a žľaby boli tak vedené, že voda, jasná ako krištáľ, zvysoka padala do korcov a vrtela ohromné koleso junáckou silou. Trieštila sa na kolese na vodnú hmlu, takže pri slnku nastávala okolo kolesa dúha. Pod kolesom bola bujná zeleň, húština okolo veľkej priehlbne, vždy zovretej večným vodopádom.Okolie mlyna bolo krásne svojou divokou prírodou. Vrábeľ a jeho predchodcovia nestarali sa o takzvané ponaprávanie prírody a dali jej voľný chod. Tam rástlo všetko, napomáhané vlhkosťou, bujne a slobodne. Vrábeľ sa uspokojil tým, že neďaleko korcového kolesa ustrojil búdku, kde bolo dobre posedieť; v sparné dni bolo tam vlažno, a v chladnejšie teplo, lebo vietor nemohol ta preniknúť.Hostia prišli nepozorovane. Z hradskej ich nevidel nik spúšťať sa pre húštinu, ktorá objímala požehnaný kútik zeme; keď schádzali, tvrdo zahamujúc, na mlynskú cestu, kryli ich veľké staviská hospodárske. Ján pomáhal dcéram z voza. Hlasno, mäkko šumel potok, hádžuc sa odhodlane na koleso, hlasno do šumu rapčal mlyn. Julka bola úprimne nadšená pre ňu novou hudbou. Už dávno ju nepočula.„Ach, ako milo, ako milo! Tu raj!“ riekla, naťahujúc dlhým sedením stŕpnuté nohy.„Židia, Židia!“ bolo počuť detský hlas, a z húštiny vynoril sa bosý, osemročný chlapček a rýchlo preberajúc bielymi, tučnými nôžkami, letel k mlynu.Ján sa chutne zasmial.,No, ale ste naozaj ešte v zdravom vzduchu,‘ podumal. ,Skutoční autochtoni.‘Na krik malého synka vyšla z dvier Judka, zacloniac rukou oči pred slnkom, práve svietiacim na mlyn.„Ach, ty prašina,“ riekla, usmievajúc sa plnou, ešte vždy peknou tvárou.Hneď poznala Jána i dcéry. Ale neletela im v ústrety. Stála ticho, s rukami nad očami a prívetivo sa usmievala. Jánovi bola síce tetkou, ale mladšou o dva roky, takže v ňom videla viac strýca, než on v nej tetku.„Daj mi opatriť kone, Judka,“ riekol Ján, blížiac sa k schodkom, vedúcim k dverám.„Starý, starý!“ volala Judka, obrátiac sa tvárou do dvier. No jej hlas bol zahlušený neustálym klepaním mlyna. Zdalo sa, že celý ohromný dom otriasa sa tým klepaním. Páchlo zbožím a múkou. Veraje, schody, zábradlie v nich, všetko bolo zabielené múčnym prachom.Ján podal Judke ruku, ktorú ona akosi nezručne chytila, zásterkou utrela si tvár a bozkala ho na líce.„Milí, milí,“ riekla, „boh vás priniesol! Poďte, dievčatká,“ doložila, keď videla, ako obe devy zostali pred schodkami, nevediac, čo počať.„Prepáčte — u nás samý hurt, samý tresk. Zastav!“ zavolala na mocného, mladého mlynára, ktorý sa ukázal pri žľabe. „Ináč sa nedovolám muža.“ Mladý mlynár skryl svoju kučeravú, múkou napudrovanú hlavu a o chvíľu prestal klepot, len voda šumela mäkkým, príjemným šumotom.Na neobyčajné zamĺknutie mlyna Ján Vrábeľ bežal príkrymi schodmi mlynice, akoby ho Turek hnal. Drepčil zvyknutými nohami tak rýchlo, že bys’ myslel, musí padnúť. Cestou pozrel na palečné koleso, ktoré stálo, mihol na vreteno, či hádam tam nestala sa nejaká chyba. No pri dverách už spoznal príčinu slávnostného zastavenia. Usmial sa, tisol ruku Jánovi.„A ty, pochabéľ!“ zavolal na ženu, „tu hostí, milých hostí vítať… Nech sa ľúbi bližšie.“Viedol rodinku do bytu, ktorý bol síce spojený s mlynským staviskom, ale predsa s osobitnými múrmi. Tam bolo priestranne. Tri veľké izby, zariadené po meštiansky, ba temer moderne, lenže nie vydržano. Miešalo sa tam sedliacke s panským, starobylé s novozavedeným. Vrábeľ pochádzal z rodiny mlynárskej; tak ďaleko nesiahal jeho rodokmeň, že by bol zvestoval o predkovi nemlynárovi.„My sme celí z múky,“ hovorieval, „ako veľkonočná calta.“Dievčence sprvu zarazila nová, trochu nízka atmosféra, miešanina, pozostávajúca z toho, čo videli na Lipovej, a z toho, čomu zvykli v Novom Sade a Krásnom dome. No zarazenie trvalo nedlho… Malý Jožko, ktorý ich tak nepekne privítal, zaujal čochvíľa živú, priateľskú Julku. Ona skoro skrotila jeho divokosť a pritiahla ho tak silno k sebe, že chlapä neodchodilo od jej suknice. Pomaly vyliezli skadesi i tri dievčence, na slávu Judky buď rečeno, všetko v lipovských šatočkách. Najstaršej bolo štrnásť rokov. Najviacej okúňal sa sedemnásťročný syn Janko; bol určený za mlynára, nevychádzal z domu. Viac detí nebolo pod rodičovskou strechou. Dve dcéry boli už vydaté a jeden syn bol na cestách s Mišom Drevanským. Ladislava čakali naskoro z Pešti.No Janko sa nesmel dlho okúňať. Vyzvali ho, aby ukázal dievčencom mlyn, ktorý zase počal hrmieť a otriasať celou stavbou.Hodne zmútený previedol devy celým mlynom, mumlal nezrozumiteľné pre nich technické výrazy a ponáhľal sa tak schodmi a mlynicou, že devy sotva stačili za ním. Ich dusil nezvyklý múčny prach a odurmaňovalo hučanie a trasenie.„Toto je palečné koleso,“ riekol Janko. Vrstvou múky na jeho tvári prebíjal sa zdravý rumeň ešte temer detských líc. Ukázal prstom na rýchlo otáčajúce sa suché koleso, zapadnuté šedým prachom. Hriadeľ, na ktorom sa krútilo, siahal cez otvor v múre. „Palce palečného kolesa zadierajú do vretena,“ riekol už smelšie mladý cicerone, „od toho sa vrtí.“„A to všetko robí toľký hurt?“ pýtala sa Julka, keď videla vrtiace sa vreteno. Mala uši temer zaľahnuté nezvyklým tartasom.„Nie ono natoľko… Ono vrtí horný kameň, vlastne praslicu…“ Janko sa zmiatol. „Ale hurt robí vlastne pohrnáč, udierajúc na žabkovú obruč.“„Ako?“ pýtala sa Julka, nepočujúc pre mlynský klepot slová, jej cele nové. Šuhaj naklonil sa k jej ušku a repetoval povedané. Mária bez záujmu, ale trpezlivo išla mlynom.Devy obdivovali potom vrchný žarnov, krútiaci sa tak rýchlo, že im bolo strašne. Pozerali, ako sa striasa kôš, ako sype sa potom polozomleté zbožie, ako to všetko ide svojím riadom. Janko ukazoval im i lub, i žajbro, i hlavnicu, ktorou regulujú žarnovy. Julke išla už hlava dookola ako onen vrchný kameň mlynský. Vyšli i príkrymi, zamúčenými schodmi, kde meláči nasýpali zbožie do košov, prešli rýchlo i šalandu, páchnucu ťažkým vzduchom. Dávno neotvorené obloky boli pokryté múčnym prachom.„Dosť na prvý raz,“ riekla Julka, keď vyšli von z mlynských dvier. Jej topánočky boli zaprášené a ona veselo dupkala po tvrdej, uchodenej zemi pred mlynom, aby striasla prach.„Ty si Mária, zapudrovaná,“ smiala sa Jula; a skutočne, na temné vlasy Márie napadalo jemného prášku, že sa premenili na šedasté, no i na tvári Julky ostali stopy mlynskej vizity: bola zabielená na líci a čele.Pod kolesom v drevenej búdke našli už zakrytý stôl. Judka vrtela sa okolo večere ako nejaká mladá nevesta. Všade bola, raz v kuchyni, raz pri stole, raz v komore. Jej silné ruky mihali sa všade, a vzdor svojmu objemu pohybovala sa ľahko, nenútene, s istou gráciou, ktorú dáva iba istota a sila.Vrábeľ sedel v búdke s Jánom Drevanským, zahĺbení v neveselom rozhovore. Dievčencom dali udice. Obe sedeli nad priehlbňou, neďaleko od toho miesta, kde veselá záplava do biela spenenej vody rútila sa korcovým kolesom nadol. Tam už bola voda tichá, hlboká, uchádzala plavným tokom pod husté jelšie, ktoré tvorilo nad riečkou hustý baldachýn. Obom sa skoro podarilo už chytiť po rybke, čo ich opravdu tešilo.„Nuž čo, ako u vás?“ spýtal sa Vrábeľ, keď Judka odbehla, prehybujúc sa širokým, mocným driekom.„Smutno, ujček, smutno! Veď viete, čo ma tlačí. A neviem nijak von z osídla. Ešte i Robina mi chodí na hrdlo, i jeho rodina. Nemáte pochopu, aké majú spôsoby oberať človeka. Raz to, raz druhé. Ak tak veci ďalej pôjdu, neviem, či vychovám deti! Zle je, zle!“Vrábeľ riekol s hnevom:„A kdeže je poriadny kocar na Robinovu perepuť! Hej, prišli by na mňa!“„To sa ľahko povie! I ja som si to často hovoril. Ale niet sily. Vidíte, všetko som už proboval, i rozsobáš, i hriech, i zvadu… Nevydržíš. Stvorený som pre mier. Draho ho platím!“„Keď len dávate a dávate! Odoprieť!“Akí bývajú ľudia múdri v dielach cudzích! Vrábeľ dobre radil, ale sám nevedel odoprieť synovi a žene požiadavky, prevyšujúce jeho sily, a k tomu škodné, ba záhubné pre mladého človeka.„Myslíte, že oni prídu vždy priamo pýtať? I to sa robilo, no tam som urobil koniec. Ale to ide ináč… Prídu hotové kontá od remeselníkov, kupcov. Úpisy, ženou podpísané, zmenky ňou žírované… V dome sa míňa všetko, akoby na oheň hádzal. Čo odišla Tinka Kabelová odo mňa a všetkým zavládla ženina Nemka Rika, mizne všetko, akoby dlaňou pľasol. Len peniaze a peniaze. A žijeme pritom horšie, nič sa nenadobúda. Žena v Rohove opáli každý sklep, každý krám, a kupuje nepotrebné veci, ktoré sa povaľujú po kamrlíkoch alebo pokazia v komore. Nosí za pásom kľúče, ale pritom všetko rozvláča sa nemilosrdne. Smutný som, veru, smutný a so strachom hľadím do budúcnosti.“„Tak, to je u nás pravidlo! Náš človek obyčajne počína s dlžobami, pachtí sa pol života na splátke, a keď by už mal žiť sebe i druhým, i národu, i deťom — musí, chudák, odobrať sa z tohto plačlivého údolia… Ale i tí, ako vy, čo ste zdedili mohutné základy, topíte sa ako ľad, vyhodený na breh rozvodnenou riekou z jari. A keby ste aspoň pre seba vydávali ťažko nazhromaždené dobro! Nie, ani jeden. Poznám desať, dvadsať našich ľudí, ktorí sa dobre majú, alebo sa mali… Jeden vydá dcéry za odrodilých úradníkov a pozlacuje slovenským grošom maďarónsku domácnosť, druhý si vezme fiflenu, ktorá rozfŕka groše na márnosti, tretí odchová synov pre cudzotu; štvrtý, keď nadobudol kapitál, sám sa skazí, odpadne! Kde sa máme potom brať? Musíme hynúť. I ja už banujem, že som dal Lacka do škôl! Bohvie, čo z neho bude. Mal som ho nechať pri mlyne!“Judka priniesla misu chutnej, voňavej baraniny, začula posledné slová mužove a zaškaredila sa.„No len žaluj, ustavične žaluj na svoje dieťa! Čože už len chceš od neho!“Krásne veľké oči Judky len tak svietili hnevom a súčasne i materinskou láskou.„I ty obanuješ,“ riekol ticho Vrábeľ. A on ani nevedel, že Judka podpísala úpis na päťtisíc úžerníkovi Jonášovi Haberwieserovi v Rohove, aby vyručila syna z nebezpečných klebiet v Pešti. Bola v tom zamiešaná i história so založeným indexom kamarátovým. Vrábeľ o tom všetkom nemal tušenia; i to, o čom vedel, bolo dosť smutné. Vedel, že Lacko skúšky neskladá, ba od študujúcich Lipovanov sa dozvedel, že nebol dva semestre ani zapísaný na univerzite.„Obanuješ, Judka!“ dotvrdil Ján; „i láska rodičovská má mať hranice.“„Ale môj nemá žiadnej lásky. Syn bál sa prísť na férie, robil u advokáta. Nevideli sme ho od Vianoc. Nasilu som ho domov zavolala. Boh dá, v tieto dni príde.“Prišli dievčence, večera bola tichá. Ján Drevanský ponáhľal sa domov. Darmo ho zdržiavali. Mesačné svetlo umožňovalo nočnú cestu.„O dva týždne prídem pre vás,“ riekol Ján, sadajúc do batára. Julka mu ešte raz bozkala ruku, stojac na stupenke.„Dolu, dieťa, kone trhnú.“ Ona odskočila rezkým skokom a posielala za otcom rukou bozky.Dievčence, akoby v cudzine opustené, pocítili letmo bôľ rozlúčky, ačkoľvek krátkej. Im sa nechcelo spať. Večer bol teplý, jasný. Preniesli si lavičku z búdky a sadli ako dve lastovice ku kolesu.Voda šumela, plieskala do korcov, z nich prelievala sa po bokoch; hlavný prúd vylieval sa dolu z korcov a dunel v spenenej, veľkými vlnami rozhúpanej priehlbni. Mesiac stál temer v úplnku nad vyvýšenou hradskou a menil vodné prúdy, roztrepané kvapky v čisté, tekuté striebro. Julka položila hlávku na plece Márie a hľadela do krásnej hry vodnej. Husté stromy ľahunko šumeli nad hlavami mladých diev.„Nikdy som ešte nezažila taký večer,“ riekla Julka s tichým vzdychom. „Mne je, akoby som bola prenesená do cudzích svetov. Ťažko uveriť, že sme na „Chudobke“ u uja Vrábľa.“„Mne sa ľúbi chlad, ktorým veje od kolesa… Akoby drobunké hmlisté kvapôčky sadali mi na tvár. A ten šum! Pozoruješ, nenie jednotvárny… mení sa…“ Mária zatíchla, počúvajúc.„Spieva, spieva,“ doložila Julka, „takú večnú, ťahavú melódiu bez konca… Mirko takú raz nôtil, tuším nemeckú.“„Z Tannhäusera[5]— pamätám — ale počúvajme…“Devy zatíchli. Mesiac, trochu zmenšený, vystupoval výš a výš. Šum stromov zatíchol — nastalo úplné bezvetrie. Len voda „spievala“ svoju nekonečnú melódiu — takt do nej vnášali samy poslucháčky. Mária rozoznávala i melódiu, akési dumné recitatívo… Julke sa zdalo, z potoka, padajúceho z takej ohromnej výšky, zuní mäkký, melodiózny, zmyselný valčík. I koleso akoby sa vrtelo vo valčíkovom takte. Jedna hudba a dve rozdielne ozveny v dušiach.„My sme vlastne siroty,“ riekla razom Júlia, nakloniac sa k uchu Márie, „a nešťastné!“„Jula, už som to raz od teba počula! Nehreš proti bohu! Či ty vieš, čo je siroba? Všetko máš, čo ti treba, otec nás tak miluje, dáva nám všetko, chráni. A ten večný otec, tamhore, odpúšťa nám všetky hriechy, netresce. Aká tu siroba?“„Ach, Mariška, ty si silná… ale mne je často veľmi úzko! Ty sa ničoho nebojíš, všetko ticho znášaš. Či nám je dobre doma? Či máme dom? Ešte i tá protivná Nemka osopila sa na mňa, a pani matka na nás vrčí.“„Pozri, ako sa luní tá krásna voda v lúčoch mesiaca, ako vrie a hádže sa pod kolesom. A tam ďalej tá sama vírivá voda razom stemnela a ticho, pekným, širokým, tichým tokom tratí sa pod jelším… Aké taje skrýva? Nemôžem dlho hľadieť na tichú vodu. Tak ma vábi…“„To iste víla na teba volá, chráň sa!“ Julka prišla do veselšieho tónu.„Ach, Juliška,“ pokračovala Mária, „i mne je ťažko, nevýslovne ťažko. Ale nie preto, že náš dom je taký znepokojený, a že hynie naše dobro. Vieš, ja sa nestarám o seba. Ale ťažko mi je pre otca, pre teba i pre ňu, pre macochu. Iste je najnešťastnejšia medzi nami!“„A Mirka ti nenie ľúto?“ spýtala sa Julka.„I toho, i toho! Písal mi, že má už u Linhardta pekný plat. Skúšku zložil — mohol by i samostatne vystúpiť. O pol roka mohol by sa ženiť… len moje privolenie chybí. Čo mu mám ešte povedať? Odpísala som mu, že ani len myslieť nemôžem na manželstvo s ním, že pri tej myšlienke úžas a strach ide na mňa… Ale on neverí! Otcovi písal! Predstav si, aké je to hrozné musieť tak hlboko zarmútiť dobrého človeka. Dobrý je, viem, nosil by ma na rukách; ale čo po tom všetkom, keď moje srdce pri ňom chladne. Ešte keď je tam, ďaleko, vo Viedni, môžem naňho myslieť priateľsky, milujúc ho. Ale keď sa blíži, keď vidím pokorný svit jeho čiernych očú, mráz ma obíde a v duši mi nevdojak mocne zazvučí určité, nezmeniteľné „nikdy“.“„Fantastka! Namýšľaš si lásku k našim koričňanským svätým, i nelásku k úbohému Mirkovi. Mne je hrozné na neho hľadieť, o ňom myslieť. Veď chorie duševne pre teba. A Anička zase preňho. Zverila sa mi po pohrebe starých. Ale to len ťažko! Neviem, ako k tomu prišla — ona je taká romantická ako ty… Vyviedla ma hore na Zámok. Na samom vrchole, v samote, medzi nebom a zemou, rozplakala sa a vyznala mi svoje dievčenské sny… Čakala ho iste na pohreb — nemohol prísť. Ona je tiež blúznilka, ale vo svojom spôsobe. Chceli ju tri razy vydať… Nie a nie! Ďurko, jej otec, je celý nešťastný! Dcéra Drevanských, devätnásťročná, a ešte slobodná. To sa ešte v rodine nestalo. Tam sa vydávajú v pätnástom roku.“Mária šípila niečo, ale Anna sama sa jej nezdôverila. Julke bolo tiež ťažko prehovoriť so sestrou o vyznaní Anny.„Ach, boli to pekné, a pritom trápne chvíle! Vieš, ako visí Zámok, temer nad mestom, do dvorov vidno, aspoň do Závodských. Šum mesta nedoráža až hore, tam je posvätné ticho, taká jasná samota, čo i vidíš mesto, role, lúky, rieku, ako sa hadí pod Lipovou, že vidíš nad vozom na bielej hradskej kone mohutné ako mravce. Temeno je úzke, nedlhé, holé; len akási zvláštne voňavá tráva tam rastie, klinčeky také ohnivé, červené ako plamienky kníšu sa večerným vetríkom na dlhých, strunistých stopkách. A pod krokom to tam duní, akoby celý kopec bol prázdny. A musí byť prázdny! Stará Beta povedala, že v Zámku sú ohromné siene, pokladmi preplnené, chránené zmokmi. No — ale k mojej Anne! Anna hľadela dlho k dolnému kostolu. Šutá, nedokončená veža jagala sa v slnku. Tu razom obráti sa ku mne, ovinie mi hlavu svojimi pružnými ramenami. ,Nehľaď mi do očú,‘ riekla, ,tak nemôžem.‘ ,Čo nemôžeš?‘ pýtam sa udivená. ,Nemôžem ti povedať, čo chcem, čo ti musím povedať,‘ a vtom cítila som na tvári prúd sĺz. Tak plavno, teplo tiekli mi po líci. Potom sme si sadli. Ona zakryla si tvár zásterkou a položila hlavu na moje lono. Rozpovedala všetko jasnými, nehľadanými slovami. I ja som plakala, obe sme plakali. Však mi bola milá! Mne zvieralo sa srdce, keď som počula jej skromné, beznádejné slová. Ach, kebys’ bola videla rumeň na jej tvári, keď som násilne stiahla z nej zásterku. Kto by si to bol pomyslel u devy, tak zdravo vyrastenej, pracovnej, nevzdelanej!“Mária obdivovala Julku. Rozprávala s takým citom, že i Márii bolo bôľno.„No — tu máš moje tajomstvo,“ riekla Julka, „už ma pálilo na duši. I ty bys’ sa mala už raz vyhovoriť. Bolo by ti ľahšie!“„Žiadneho nemám… no predsa…“ Potok šumel melodiózne, večer bol taký krásny, teplovlhký, devy boli osamote, ich srdcia nevdojak sa otvárali ako kvety lotosu v bleskoch mesiaca.„Julka — predsa i ja mám pred tebou tajnosť… ale ma nevyzradíš!“Julka pritisla líce k lícu sestry a bozkala ju na ústa…„Dušička, Mariška — nikdy… Veď ty ma rada… poznáš ma ako samu seba…“„Ja vás idem opustiť,“ riekla konečne zvučným prsným hlasom, ktorý prebil i hučanie vody a neustály klepot mlyna.Júlia sa strhla a oddialila svoju tvár od tváre Márie. No táto pokračovala:„Opustiť, a zasnúbiť sa — s Kristom. On mňa volá, ja len jeho milujem. To moja celá tajnosť… Nie zo zvedavosti alebo z povery, chodila som medzi svätých v Koričnom. Nenachádzala som tam, čo som hľadala v plnej miere, ale predsa čiastočne. Posvätný oheň, vieru našla som. No nie Ondrej ma volá, ale mňa volá vnútorný hlas, a volá ma On — ktorého milujem neskonale.“„Ale veď ho máme všetci milovať, i milujeme! Ako pobožne modlieva sa otec v lipovskom chráme! Ale preto…“„Nie, nie! To je iné! Juliška, ty si ho nevidela, nevidela, nevidela!“Julke bolo úzko okolo srdca. Máriin hlas sa triasol rozčúlením, fanatickým citom vrelo to v jej prsiach.„A ty?“ spýtala sa Júlia. Mráz prešiel po jej chrbátiku.„Ja som ho videla, vidím ho, keď boh dáva mi slastné chvíle! On prichádza v oblakoch ružových a volá ma dlhým pohľadom prekrásnych, nebeských zrakov. Ach, jeden svit tých očú — a duša je cele Jeho, cele!“„Mária! To sú tiež fantazmy! Ty sa nedobre modlíš! To je pokušenie.“„Nehreš!“ zavolala prísne Mária; „ja viem, že je to boží prívet. Vo mne všetko túži po ňom, ja som jeho, a musím byť jeho! Ja ho milujem, snúbenca svojho, a horím a plápolám ako hviezda večerná… Pocítila som dotknutie jeho ruky… On ju položil na moju hlavu a chce ma mať cele, tak ako ja som v ňom a on vo mne. Ešte som bola deckom, už vtedy som ho nevedome milovala!“V slovách Márie bolo toľko pravdivého citu, jej hlas bol taký zvlnený, horúci, že Júlia zdesene povstala z lavičky.„Mária! To nie je kresťanská láska k Spasiteľovi,“ riekla Júlia pevne, „tomu nás neučí evanjelium. Choď k Lipovskému. Poraď sa, opýtaj sa. Ja ti neviem udať dôvody, som ešte mladé decko. Ale vnútorný cit mi hovorí, že to nie je to, čo učí apoštol Pavel. Mária — ja sa ťa bojím! Ja sa o teba trasiem!“Julke bolo skutočne úzkostlivo a pocítila chlad. Už dávno jej bola Mária čudná — jej dlhé modlitby, jej nemecké knihy, ktoré dostávala od rohovského kníhkupca, zdali sa jej prepiate a vybočujúce z praktickej pobožnosti. Nad posteľou Márie bol krucifix zo slonovej kosti na železnom úzadí. Niekoľko ráz zastihla Máriu, ako ho vrúcne bozkávala. Až teraz jej prišli na um tieto jednotlivosti.„Nehovor, Julka; ľutujem ťa, že nevieš pocítiť tú blaženosť, ktorú cítim ja, že ti boh nedožičil byť tak blízko k Spasiteľovi, ako som ja. On žije, hýbe sa, ruky zdvíha… Rany na jeho svätých rukách horia ako plameň stolistej ruže a tvár jeho jasá nebeským, miernym svetlom. Skláňa sa nad podušku moju v tichej noci a celuje ma na čelo — potom mizne, a hlava moja osvieti sa vyšším svetlom, ktoré vy nechápete. A nechápe ma nik, ani ty, čo si mi najbližšia. Ondrej ma počul, sklonil hlavu, a uveril. Vy neveríte. Duša moja ho hľadá vždycky, a nemôže nehľadať, jeho volanie je jasné a zreteľné.“Voda šumela vždy hlasnejšie — vôkol cárila už tichá noc. Razom prestal mlyn klepať, len vodopád rútil sa bočným žľabom. Koleso zastalo. Judka pribehla k devám.„Už máte všetko prichystané. Takých perín som vám nastlala, akých ani princezny nemávajú. Poďte, holúbätká moje. Bude už i tak chladno.“Dievčence uložila Judka do malej izbietky, majúcej obloky do mlynského sadu. Mlyn zase počal klepať, žarnovy hrmeli akoby podzemným hrmotom, a devám sa zdalo, že i postele sa pod nimi ľahunko otriasajú. Julka dlho nemohla zaspať. Nepriame, ale dosť veľké svetlo plnmesiaca hmlistým polojasom plnilo malú, podlhovastú izbičku. Periny Máriine zašušťali; Júlia videla, ako Mária zdvihla hlavu a spustila snehobiele nohy nadol z postele. Biela ako duch vynorila sa spod duchien. Kľakla na dlážku pri obloku a šeptala. Ťažké vzdychy šumeli izbou. Ticho vstala, sklonila sa nad sestrou, vystrela nad ňou ruky ako na požehnanie. Potom, jakotajúc zubami, šuchla sa pod periny.,Bože môj,‘ podumala Júlia, ,ona je stratená pre svet.‘No únava a mladosť vzali svoje, Julka so slzami v očiach tuho zaspala.[1]fátum— (lat.) osud[2]liaison— (fr.) spoločenstvo, ľúbostný vzťah[3]zu viel— (nem.) priveľa[4]ländliches Fest— (nem.) dedinský sviatok[5]Tannhäuser— názov opery nemeckého hudobného skladateľa Richarda Wagnera (1813—1883). Tannhäuser, trubadúr a dvorný spevák kráľa Fridricha II, vo svojich piesňach ospevoval lásku	Vajansky_Koren-a-vyhonky-II.html.txt
ÚvodDuch ľudský je plný energií, z čiastky i nepovedomých, ktoré sa silou derú do života zovňajšieho, aby sa tam uskutočnily, stelesnily. Vykonať, alebo aspoň účasť mať pri čine veľkolepejšom, premáhať v cestu sa stavajúce ťažkosti, zlomiť odpor silou — sú večné ambície duše človeka za mladi, kým staroba spokojí sa aspoň reflexiami na podobné poryvy. To v krátkostiduševný základ života dramatického u jednotlivca. Kým však živel dramatický v duši jednotlivca odzrkadľuje sa dosť vecne, priblížnejšie k suchej pravdivosti deju, zatým v dušiach máss, množstva, tratí dej svoju reálnosť, rozmery jeho postupne a vo smelých oblukoch zveľkolepejú; z odvážlivcov stávajú sa herosovia; deje nadpriemerné menia sa tam v pohnuté dramatické scény, prostá peknota duševná, či hmotná odieva sa v rúcho večne krásnych epopejí národa.V skupinách, povedzme v národoch, činne a povedome zasahujúcich do dejín ľudstva, takto sa tvorily eposy, ako spevy Homérske, Kalevala, Purány, Virgilove, Nibelungy, Sah Name od Firdusiho a spevy o Kráľovičovi Markovi, — kým národy, postrádavšie v minulosti samourčovania, spokojily sa balladami. Tam zveličený dej rieši problémy všeľudské, poťažne celonárodné, stáva sa neraz spásou, alebo záhubou celku — tu mimoriadna udalosť v smere výchovnom rozlúšťuje drobné problémy rodinného, sociálneho života patričnej spoločenskej triedy, z ktorej zišiel.To asi psycho-geneza i našich slovenských ľudových ballád.Vieme, že jeballadamenšia rozprávková pieseň, určená podľa Jungmana ako „fantastická romanca“, podľa Greguša je ona „tragédia, vyrozprávaná v piesni“. Názov tohoto literárneho druhu pochádza alebo z keltického, alebo skorej z vlašského slova ballare = tancovať, odkial: balláta = ballada. V starom veku totiž predstavovávali epické scény mimikou i tancom. Takto by bol názov filologicky odôvodnený.Ballady podávajú vybájené, poťažne skutočné, alebo uveličeno prifarbené, u nás ľudovému ceremoniellu prispôsobenéscény každodenného životaroľníckeho, mešťanského, vojanského i šľachtického, v rýchlych, ohnivých dramatických obrysoch, vo forme spevavej. V nejnápevvyjadruje cit, častécitoslovcianapodobňujú pohnuté výkriky divákov, prípadne i samých dejateľov, alebo tlumočia základnú náladu scény.Rečbýva kusá, trhaná, zväčša rapsodická, čo pochádza od silného vzrušenia dejstvujúcich, poťažne vypravovača. Všetko, čo je pobočné, zrejmé, to v ballade vystane; dej rýchle spechá, ako po kaskádach, od scény ku scéne, a je to ako dramatická skizza. Osoby dejstvujúcich javia sa nám v silnej bezprostrednosti. Rozčulená obrazotvornosť mení minulosť v prítomnosť. Dej snuje sa v dialogoch osôb, ktoré vetami rozčulenými a úsečnými lencieľana deje, len tušiť nám ich dávajú, miesto že by ich úplne rozpovedaly.Ballady zahrňujú v sebe všetkytri druhy básnické: epický, lyrický a dramatický. Epický javí sa v samom deji, lyrický v líčení subjektívnych citov, aké naplňujú dejateľov, prípadne vyprávajúceho, v reéjjach (citoslovciach) i refrénoch; konečne živel dramatický javí sa nám z čiastky vo forme, t. j. v krátkosti, črtovitosti deja, teda vspôsobeprednesenia a v kompozícii, teda v dialogoch.Ale viďme aspoň jednu našu ľudovú balladucelú, aby sme sa vhĺbili do jej krás a rozobrali jej obsah i formu. Na str. 13 máme balladu: „V javor zakliata dcéra.“Dej ballady tejto je temervšeeuropejský; majú ho v rozličných formách spracovaný Poliaci, Srbi, Rumuni, Angličania, Škóti, Siciliánci, Dáni, Norvéžci, Izlanďania, Faroerci, Esti. Ja zistil som ju v málo odchýlnych variantoch na Detve, v Pliešovciach, Pod Brezovou, v Bukovej, v Tisovníku i v Prešporskej. Deju príbuzná je ľudová miestna povesť, ktorá sa viaže k osamotelej skale nad Revúcami (v Liptove), kde ukazujú materou zakliatu dcéru, nesúcu batoh trávy na chrbte.V našej ballade začína sa dej tým, keď matka včas ráno budí svoju dcéru a posiela na studňu po vodu. Dievča sa tam dlhšie zabaví, prečo ju matka, iste v prvom záchvate hnevu, prekľaje obvyklou u nás kliatbou: „Bodaj si zdrevenela!“ Matkina kliatba — ako nám to naše ľudové povesti hojne dokladajú — sa vyplní na dcére, ktorá hneď „zdrevenela zeleným javorom“. — Popod javor kráčajú traja hudci, ktorým sa prekrásny ten javor zapáči i rúbu si z neho na husle. Ale, hľa, div divúci — drevo prevravelo: „Neni som ja, neni drevo javoruo, ale som ja diovča z Brezna rychtárovo, čo ma mať poslala, by drevom ostala.“ Dievča sa takto vyponosovalo hudcom a vyzýva ich k pomste, a to k pomste primeranej srdcu dieťaťa: aby pripomenuli materi jej zakliatu, nešťastnú dcéru a obnovili jej starý žiaľ, nad ztratenou dcérou. Matka hudcov odháňa zpod okna, lebo je beztak v hlbokom žiali, a hudba upomína ju na milovanú dcéru.Len krátučký dej odohráva sa tu pred nami v dramatickej rýchlosti, stručne a kuse:Príčina, v záchvate hnevu vykonaný nerozmyslený krok, ohromujúci následok jeho, pomsta a konečne kájanie.Čo nedopovedané, to si poslucháč len domyslieť musí: prvý žiaľ matkin nad utratením dcéry, zhotovenie husieľ, opis hudby atď.A aká je tu základná myšlienka?Povedomie hriešnosti nedá pokoja, a každý priestupok mravných zákonov v zápät nesie za sebou i pokutu.A toto asi platí o všetkých našich balladách, z čoho je patrné, že ballada, tentosvrchovane vzácny druh duševnej tvorby ľudovej, vyžaduje značne vyššieho intellektuálneho stupňa, potencovaného umeleckého nadania u vrstvy, ktorá tvorí ballady, než je to potrebné pri čisto lyrických tvorbách. Náš slovenský ľud mal balladické tvorby iste už v najstarších časoch, z ktorých nejedna zapadla už v zabudnutie, nejedna väzí skrytá, nezapísaná v pamätiach našich spevavých stareniek, a len niektoré podarilo sa nám zachytiť a vede prístupnými učiniť. Medzi najstaršie zachované ballady naše počítam už slávnym Jánom Kollárom zaznačenú „Naša pani kňahne po palote tiahne“. Tu páža postriehne kňahyňu, že želie nad svojim nedobrým vydajom, a prezradí ju kniežaťu, ktorý ju za to do Dunaja dá hodiť. K týmto starším, zväčša zo života niekdajšieho slovenského zemianstva a meštianstva vzatým balladám družia sa ballady historické, akých nám zvlášte turecká pohroma hojne naplodila. Komu by nebola známa prekrásna ballada: „Ten prešporský mýtnik prepeknú dcérku má“, v ktorej mýtnik predá si dcéru Turčínovi, podľa viacerých však variantov vykúpi si ňou život alebo svobodu. Dcéra odchodí s Turkami, ale v žiali hodí sa do Dunaja. Tiež Božena Nemcova zachránila nám perlu slovenských ballád: „Rabovali Turci až do Bielej Hory, zvolenskej rychtárky dve deti zajali,“ s jej pádnym zakončením: „Šudy Katarínka v striebre-zlate žije, a Šudy Tomášek (totiž jej brat) v čiernej zemi hnije.“Sú ballady, z ktorých veje ešte takásviežosť, že sa poslucháč cíti byť očitým svedkom, štatistom deju a nemôže sa vymaniť z uchvacujúceho dojmu udalosti, ba cíti akýsi pud činne zasiahnuť do deju, ktorý zmieta jeho dušou. O takýchtonovotvorbáchby som povedal, že sa ešte neodležaly, alebo ešte nedozrely k balladickej forme, ale v pamätiach i ústach pokolení pravdepodobne časom dozrejú. Dej stavia sa tu v príliš blízkej perspektíve a je tu prirealistický; ale časom dej ostarie, deje sa odosobnia, dojmy zabstraktnejú, postupne dostaví sa do osnovy i apparát, čiže rúcho balladické.V uvedenej ballade o zakliatej dcére sme videli častý zjav našich ballád, ktorý by som pomenovalstupňovaním citovvo tri vrhy. „Prvý raz zaťali, krvička vymokla, druhý raz zaťali“ atď. Alebo v ballade, kde padlú devu čerti do pekla odvliekli a tam smolou častujú: „Perši pohar vipila, v prave ličko zblednula. Druhi pohár vipila, poza stoli spadnula.“ Ale toto stupňovanie citov dosiahne naša ballada i tak, keď len postupne, akoby per associationen idearum, od indifferentných, ale do istej vecnej súvislosti postavených predmetov, akoby reťazovite prechádza ku predmetom kritickým. Na pr.: „Našla ja tam rukavicku, ej, v rukavicce bílu rucku; na tej rucke perscen zlaty, ej, v tim perscenu kamen drahi — a to perscen mujho brata.“Báječnáprostodušnosť, naivnosťjaví sa kde-tu v našich balladách. Na pr.: „Nakúpila toľko líky, čo je do roka minúty; ništ platné neni.“ Alebo inde, opisujúc kláštor, do ktorého mať vydajuchtivú dcéru zamurovať dáva, takto ho líči: „A ’do že ho vymaľoval, ten tej farby neľutoval.“Vzácna je isymbolika slovenských ballád. Javorové, klenové drevo, rakyta, čiastočne i konopa a ruta predobrazujú vždy tragikum. Sem patrí i úchvatný obraz čarodejnice: „Na čierne hory bežala, čierne korene kopala a zlatým nožom škrabala, v červenom víne varila, v zlatom poháre sladila.“Svet našich ballád plný jepostáv odvážlivých, hrdinských. Tak na pr.:„Rúbajte, rúbajte, a mňa neľutujte,ani kvapky krvi ve mne nenechajte:rúbajte ešte víc, ja na to nedbám nic:pre moju najmilšiu podstúpim rán tisíc.“Ale i devy sa nám predstavujú ani ľvice, keď na pr. dievčina zastrelí svodcu svojej sestry; alebo srpom, kosákom prekole soka svojho vyvoleného, ba raz na popravišti volí smrť, ako utiecť svetom.Rozumie sa, že najobľúbenejší motív našich ballád jeláska; potom cit rodičovský, podlžná vďaka detinská, odsúdenie nevďačnosti, a menovite nešťastný vydaj a podobné. Často vyskytuje sa tragická udalosť následkom nešťastnej lásky, alebo sklamania v nej, ako na pr.:„Anička počula, keď zvony zvonily, — totiž na pohreb jej snúbencovi — rúčky k nebu spiala a tam dokonala.“ Alebo inde:„Od jaseni do jari zvädly ruže v jej tvári;ešte v poli žitko nedožali, už mládenci pre panenku hrob kopali.“Bohaté sú naše ballady natrópy, ako je na pr.:„Na horách, na dolách, čo sa to tam belá,či to húsky sedia, či to snahy ležia?Keby boly husi, už by uletely,Keby boly snahy, už by sa topely.Čo sa to tam belí? — postielka vystlatá,a na tej postielce šuhaj dorúbaný.“A za týmto úvodom opisuje sa nám dej.Silné rozčúlenie obrazotvornosti zapríčiňujefantastické výjavy a vidiny, nie síce personifikované, ale len vidiny rozjarenej obrazotvornosti. Tak na pr.:„Odťal Aničky hlavenku, povázal jej ju ručníčkem,postal ju domú chodníčkem.“ —Na čo mu zavraždená deva výčitkou odpovedá:„Ach, horké moje idzení — keď je hlavenka na zemi.“Pečlive registrujú naše ballady iobrady nášho ľudového života.„Dávaj domov dary, čo ti muoj syn dávau!“Dary vychytila, za ňou zahodila.Až dary (syn) nevideu, priam dušu vypustiu.“Zvlášť podrobne opisujú námpohrebyobetí tragikumu:„Tá jeho rodina trema rady stáva,tak ho naríkava, jak muzika hrava —opisuje nám ballada v primoravskej krajomluve. Iná zas:„Rychtárka si plače — zvony vyzváňajú,susedovu Marku ledva preberajú.“Ako naše ľudové výšivkypestrejú sa kvetom, tak i naše ballady nezaobídu sa bez týchto okrás. Ruža, pravda, všade dominuje; ju sprevádza kvet snúbencov: rozmarija, melancholická i často spomínaná dulia, pritúlia — titúlia a fijalka.Faunuzastupujú tu: veštec sláviček, prítulná holubička, dôverník králiček, ale spomínajú sa i verní psi a nerozluční druhovia vojakov: kone. Medzi osobami dejstvujúcimi zastúpené sú čonajrozličnejšie povolania: mlynár, barvír, čo rany hojí, šifár, tišliar, pivovárek, krčmár i krčmárky, murár, rybár a mäsiar. Z verejných úradov a hodnostárov spomínajú rychtára i rychtárku, radných pánov, vicišpánov, jágrov, lekárov, farárov, pougára, t. j. doručníka, mýtnika, ale i kráľa, a to i pruského, i inglického, i vindiškráľa (teda azda slovenského kráľa), cisára, knieža, kňahyňu, páža a pahola, komendášov, drába, kata i hrobára.Zakončenienašich ballád deje sa alebo zručnou pointou, alebo mravným naučením. Na príklad:„Kerá má mamička ve vojne synáčka,nech sa len pozíra z rána do slnéčka,z rána do slnéčka, večer do mesíčka,tam bude videti svojeho synáčka:Ak bude červený, bude dorúbaný,Ak bude meňavý, bude v čiernej zemi.“Stereotypné zakľúčenie je i náuka:Z toho si rodičia, z toho príklad berte,keď sa dvaja ľúbia, nikdy nezbraňujte.“Podľaobsahudelil by som naše ballady nalegendárné, aká je i už spomínaná „V javor zakliata dcéra“, ďalej nemeckým Bürgerom pod menom Lenora spracovaná, ale akiste rýdzo slovenská: „Keď sa Janko do vojny bral“, kde nedočkavá dievčina prekľaje milého na vojne, a on zjaví sa jej mŕtvy a odvedie si ju do ríše smrti. Máme ballady, kde sa zakliata deva mení na srnku, dve sestričky na husičky a kde roztopašnú Katarínu zlí duchovia uchvátia do pekla. — Zhistorickýchspomínali sme už ballady o prešporskom mýtnikovi, o Turkami uchvátených deťoch zvolenskej rychtárky; ale máme ešte i ballady o milencoch zpod Oravského zámku, ktorých Turci pobili, o rodine Turkami vyhubenej, o pánovi hradu Zvolena Turkami zastrelenom a do poroby odvlečenej jeho panej, o ztratenej a nádejnej dcére inglického kráľa a konečne našly sa, tak sa zdá, i dve predlohy Chalúpkovej ballady: Turčín Poničan. — Medzirodinnéballady patria: „Kceu sa Janík ženiť, mať sa mu nedala“, prečo na svaďbe vytkol si hlavu; ďalej o Janíčkovi, ktorého neverná manželka dá do studne zatopiť; o nevernej mlynárke; o inom Janíkovi, ktorého pre nedovolené vohľady vlastná mať otrávi. Inde zas svokrou neveste chystaným jedom otrávi sa syn; inde bratia, inde zas otec zabije prichyteného vohľadníka; v inej manžel zavraždí švagra a aby ho žena neprezradila, zabije i vlastnú ženu, ktorá však pred smrťou, lúčiac sa od synčeka, akoby na pamiatku zahryzne mu do tvári; v inej vydajuchtivú dcéru mati zamuruje do kláštora. Spomeniem ešte z tejto kategórie balladu o troch nevďačných dcérach, o dievčine, ktorá, odíduc zo svojej svadby, u mamky umiera, a o inej, ktorú neľúbený novomanžel v svadobnú noc zavraždí, o dievčine, ktorá zavraždí svodcu svojej sestry, pričom náhodou prestrelí i sestru. — Máme početné halladyľúbostné, v ktorých milé v žiali nad milým umierajú: kde matka, aby prekazila nežiadanú ženbu, dá si syna zamurovať; opisujú sa vraždy zo žiarlivosti, z ktorých v jednej umierajúci šuhaj chce soťať svoju milú len preto, aby jej iný po jeho smrti nedostal; máme i samovraždu ľahkomyseľného kniežaťa nad hrobom nešťastnej milej; o dievčine, ktorá v obrane milého kosákom prekole nemilého pytača, i o smrteľných šarvátkach medzi sokmi. Iné ballady pomenoval by som:násilníckymi, ako je tá, kde mlynár vraždí preto, „že mu zemän nedoprial slobody“, kde jáger, či prievozník i verbovník vraždia dievčiny, ba i kde vlastní milenci stávajú sa vrahmi nepohodlných mileniek. Nasledujú balladyzbojnícke a šibeničné, ako o tej už spomínanej žene zbojníkovej, ktorá našla uťatú ruku vlastného brata v bielizni manželovej; o dievčine, ktorá z dvanástich zbojníkov jedného vyprie a oddá katom; o chytení zbojníkov Šimka i Vdovca a o vyrabovaní veselej krčmárky; konečne máme i viac odoberačiek zpod šibeníc. Medzivojenskéballady patrí tá, kde sa miesto otca zverbuje dcéra a tam si ju obľúbi i za ženu vezme sám kráľ; sestry vyprávajú bratov do vojny; milá, nemohúc sa rozlúčiť s odchádzajúcim milencom, volí smrť; iná zas, počujúc, že jej padol na vojne, umiera, ale dostanúc opačnú zvesť, že sa z vojny navracia, ožíva. Inde zas smutný, z vojny sa navrátivší koník zvestuje smrť vojakovu. Báječná je tak osnovou, ako i melódiou ballada: „Chodila devenka, chodila dolinou“, kde deva obväzuje rany vojakove, ktorý jej sľubuje, že ju vezme; keď však neverný odchádza do vojny, dievčina preklína ho slovami: „by mu uschly ruce, jak tráva na lúce, ruža fijalová“. Konečne máme balladyelegické, kde osiralé dcéry vyvolávajú svoje mamičky z hrobu; alebo zo sveta navrátivší sa milý vyplakáva nad hrobom svojej vyvolenej.Rečnašich ballád je jadrná, na pr.:„Hlávka ma nebolí, len ma ľúbost morí;susedova Marka, to mi je frajerka.“Pekné, ráznezvratysú nezriedkavé, ako na pr.: „Hory, hory, čierne hory, však nad vami smutne stojí! Prečože tak smutne stojí? — Že sa milý svetom strojí.“ Spôsob vyprávajúci sa zručne a frappantne zamieňa s uvádzajúcim.Nápevynašich ballád obliekajú do slov a znázorňujú city, hýbajúce dejom, a odzrkadľujú dojem, aký činí predmet na spevca. Čím staršia je ballada, tým primitívnejší a dojemnejší je nápev. V tomto ohľade vynikajú ballady: „Sedel sokol na topoli“, kde krásne allegorizované je poddanstvo nášho ľudu, potom spomínaná už: „Rabovali Turci“, „Chodila devenka“ a „Ten turecký mýtnik“.Zformálnej stránkyhľadiac, rytmus našich ballád je prízvučný, pozostávajúci zpravidla z dvojtaktových riadkov a štyririadkových veršov.Rýmbýva obkročný, párny, krížny, nezriedka i transversálny, teda dosť rozmanitý. O zvlášť priliehajúcich, plastických miestach rytmiky našich ballád by som veľa krásnych príkladov mohol predniesť, no dosť bude pripomenúť aspoň ten zaujímavý zjav, že varianty, akých mám k jednotlivým balladám z najrozličnejších strán našej domoviny hojnosť, majú zpravidla stejný rytmus.Keď prijmeme fakt, že je piesňový poklad slovenského ľudu nevyčerpateľný, tak sa nám bude zdaťpočet našich dosaváď zistených balládprimalým. Ja podľa dosavádnych svojich skúmaní odhadol by som ho na okrúhlych sto kusov, tak, že dosiahnuc tohto počtu, mnohopočetní moji prispievatelia s rozličných strán našej milej domoviny nedoposlali mi už ani jednej neznámej ballady. Jednako musí nám veľmi záležať na tom, aby sa naše ballady i so svojimi varianty so stupňovanou bedlivosťou sbieraly, o čo naše peknoduché obecenstvo i tu dôrazne prosím.Klassická pôda balládje náš slovenský Východ, ale keď inde novotvorby sa dnes nevyskytujú, a živel balladický ako by bol odumrel, v kraji Primoravskom ešte vždy žije a tvorí ballady akoby pred našimi očami.Shrnúc dosaváď zistené faktá, milé je vidieť, že si náš ľud i pri svojej osudno-holubičej, povedal by som hyperlyrickej povahe zachovalhodne epického živlua svojimi literárne i kultúrne vysokocennými balladami vytvoril také tragické spevy, s ktorýmisa môže hrdo postaviť po boku iných kultúrnych národov sveta, a čo je fakt tiež veľkého dosahu:balladický poklad slovenského ľudu je jednotnýod Užhorodu po Bratislavu, zahrňujúc ovšem aj naše Moravské Slovensko.*K závierke prichodí mi spomenúť ešte niečo o vzniku prítomnej sbierky.Nenie to azda len nahodilým zjavom, že u jednotlivých národov prvými sberateľmi národných ballád bývajú zväčša práve duchovní. Tak to bolo u Škótov (Percy), u Sikulov (Kríza) a u našich najbližších bratov Moravanov Sušil. Veď už samé povolanie núti duchovného oceňovať i pestovať odveké tradície ľudu pospolitého, k čomu má on nad iných hojnejšiu príležitosť.Sostaviteľa tejto sbierky k práci vzpružila v najkrušnejších dobách útisku snaha neoceniteľného priateľa Slovákov, Scotusa Viatora (Seton-Watson) a jeho spolupracovníkov, odokryť Slovákov svetu s ich starou a cennou kultúrou a tak urobiť z otázky slovenskej otázku europejskú, ba svetovú. V tomto rámci dokázať civilizovanému svetu našu kultúrnu hodnotu a takto prinútiť ho zaujať sa našej utlačenosti a osvobodiť i povzniesť náš rod k národnej slobode, snáď aj štátnosti — to bolo aj mojim prvotným účelom pri započatí tejto sbierky. A keď jej aj osud určil dvanásť dlhých liet odpočívať v mojich zásuvkách, a keď sa aj medzitým vzletné sny vznešených mužov utvorením sa československej republiky v svrchovanej miere splnily, — uverejnenie tejto sbierky nenie ani dnes bezcieľne a bude mať — tak úfam — svoje veliké poslanie nielen tu vo vlasti, ale aj v cudzine, ktorej zamýšľam sbierku túto v primeranej úprave časom tiež pristupnou učiniť.S vrúcnou vďakou musím si tu vzpomenuť všetkých mojich vzáctnych spolupracovníkov pri tomto vydaní. Patrí ona predovšetkým našim ochotným speváčkam a zasielateľom jednotlivých spevov, ktorých mená som chcel zvečniť pri každom speve, po prípade nápeve. Patrí aj tým mužom, ktorí mi radi pomáhali pri úprave tohoto vydania radou i pomocou. Tak notovú časť s velikou trpelivosťou prezreli univerzitní professori páni dr. Dobroslav Orel a dr. Aloiz Kolísek, ako aj p. zemský inšpektor Mikuláš Šnaider-Trnavský; o grafickú časť postarali sa pp. Janko Alexy a Jozef Hanuľa, o umeleckú úpravu a technickú časť p. Boh. Bezděk.A včuľ čítaj a študuj, milá mládež i ctihodná stárež, posvätné tvorby otcov i matiek našich slovenských. Veď sú ony našou kultúrnou dedovizňou. Čerpaj z ních ducha i vkus slaviansky. Uč sa vernosti k svojeti, veď v spevoch tých, „duša tvoja je zmaľovaná“. A čo predkovia naši len v malých, všedných dejoch vysnili, ty v práci i obetiach za drahú vlasť túto v skutok zmeň!V Bratislave, dňa 1. októbra, 1922Spisovateľ	Medvecky_Sto-slovenskych-ludovych-balad-Uvod.html.txt
Maličkí učiteliaČlovek je na tom svete, aby všetko užitočné, čo vidí, v dobro svoje a svojich blížnych obrátil. Istý inžinier mnoho týždňov zaoberal sa myšlienkou, jako postaví most prez velikú rieku. Raz, ako tak v hlboké myšlienky ponorený, prechádza sa po zahrade, zavrela mu od stromu na strom pretiahnutá visiaca pavučina cestu. Hľadí na ňu, pozerá; zrazu pohodil si hlavou: „Hľa, visiaci most. Aj ja tak ten môj most postavím!“ povedal si, a postavil, a dielo sa zdarilo. A kto bol učiteľom? Pavúk.Je mnoho nešťastných ľudí na svete len preto, že sa nenaučili hľadeť. Ak niečo nekričí, oni to nevidia. Oni nikdy nevidia slnko vychádzať, bárs neraz boli vtedy vonku, neraz rezalo im oči. Milliony kvietkov kvitne na zemi, nevidia a pristúpia, a žiadneho si nevšimnú. Na stá vtákov spievalo im nad hlavou, alebo lietaly kŕmiac svoje mladé; nespatrili ich. Ako môžu sa tí úbohí ľudia teraz potešiť, keď stodoly, komory, sýpky, škrine, áno aj stoly ostávajú prázdne? Syn Boží, Ježiš Kristus, chodiac po zemi, videl všetko, všetkého si všímal. „Hľaďte na vtáctvo nebeské!“ hovorí On. „Pozrite na ľalie!“ Ach, áno, pozrite. Bôh ich živí, On ich zaodieva. Otvorte oči; všetko, čo Bôh stvoril, rozpráva nám o Bohu a o Jeho pomoci.Zanechaj starosti! Množia len úzkosti, neosožia. Na Boha spoliehaj, blízko je pomoc, znaj, pomoc Božia! Pozri na ľalie, ktože ich zavije v nádherný šat? Bôh im ho utkal sám. Nemohol by i nám taký utkať? Všimni si vtáctva tiež, bez starosti ho zrieš poletovať. Živí ho denne Bôh; uč sa u Jeho nôh dôverovať!	Royova_Malicki-ucitelia.html.txt
Minda čili O chovu psůPořídí-li si člověk psa, činí to:1. buď pro světskou okázalost,2. nebo „kvůli hlídání“,3. nebo aby se necítil tak osamělý,4. nebo z kynologického sportu,5. nebo konečně z přebytku energie, aby byl pánem a velitelem svého psa.Co mne se týče, pořídil jsem si psa hlavně z přebytku energie; přál jsem si patrně, aby mne v tomto světě nějaký živý tvor poslouchal. Zkrátka, jednoho rána u mne zazvonil člověk vlekoucí na šňůře cosi zrzavého, chundelatého a zřejmě rozhodnutého nikdy nevkročit do mých vrat; načež ten člověk řekl, že tohle je ten airdale, přenesl tu ježatou, špinavou věc v náručí přes práh a pravil: „Jdi, Mindo!“ (Ona ta fenka sice má v psí matrice jakési čistokrevnější jméno, ale říká se jí — neznámo proč — jenom Minda.) Tu tedy se ukázaly čtyři dlouhé nohy, které se s neobyčejnou rychlostí vsoukaly pod stůl, a bylo slyšet, jak se tam dole pod stolem něco usedavě chvěje. „To je, panečku, rasa,“ pravil ten člověk znalecky a odešel nápadně rychle, ponechávaje nás dva našemu osudu.Ještě nikdy jsem neuvažoval o tom, jak se má dostat pes zpod stolu. Myslím, že se to obyčejně dělá tak, že si člověk sedne na zem a vykládá zvířeti všemi rozumovými i citovými důvody, aby vylezlo. Zkusil jsem to hlasem šlechetným i velitelským; prosil jsem a podplácel jsem Mindu kostkami cukru; pokusil jsem se dělat ze sebe pejska, abych ji vylákal. Když všecko selhalo, vrhl jsem se pod stůl a vytáhl jsem ji za nohy na světlo. Bylo to brutální a nečekané násilí. Minda zůstala stát, zhroucená a třesoucí se jako pohaněná panna, a vycedila ze sebe první vyčítavou loužičku.Téhož dne večer už ležela Minda v mé posteli a šilhala na mne svýma pěknýma, přívětivýma očima: „Můžeš si, člověče, lehnout pod postel; tebe snesu.“Ráno nato mi ovšem utekla oknem: naštěstí ji chytili dlaždiči.Nyní ji tedy vodím na řemínku, aby se vyvenčila, a přitom prožívám světskou okázalost, jež je spojena s chovem čistokrevného psa.„Koukej,“ povídá maminka svému dítěti, „vidíš, to je pejsánek!“Obrátím se poněkud uraženě a pravím: „To je airdale.“Nejvíc mne ovšem dožerou lidé, kteří mi řeknou: „To máte pěkného chrta; ale proč je tak chlupatý?“Vleče mne, kam se jí zachce; má ukrutnou sílu a nejpodivuhodnější zájmy; smýká mnou přes hromady hlíny a předměstská rumiště. Potkávají nás dobráci penzisti, jak se zmítáme každý na jiném konci šňůry, mnohonásob otočené kolem našich nohou. „Proč toho psa tak násilně vlečete?“ řeknou mi káravě.„To já ho jen tak cvičím,“ pravím honem, jsa odvlékán k jiné hromadě.Co se toho hlídání týče, je to zcela správné: Člověk si skutečně opatřuje psa proto, aby ho hlídal. Ostražitě ho sleduje krok za krokem a téměř se od něho nehne; chrání ho od zlodějů a nepřátel; vrhá se na každého, kdo ho ohrožuje. Proto je člověk hlídající a chránící svého psa od dávných časů symbolem věrnosti a bdělosti. Od té doby, co mám psa, spím tak říkajíc na půl oka; neboť hlídám Mindu, aby mi ji nikdo neukradl. Zachce-li se jí jít na procházku, jdu; chce-li spát, sedím a píši stříhaje ušima, aby mi neunikl nejslabší zvuk. Blíží-li se k nám cizí pes, naježím hřbet, vycením zuby a strašně vrčím. Tu se Minda na mne ohlédne, zavrtí zbytkem svého ocásku a zřejmě praví: „Já vím, že jsi tady, abys mne chránil.“I na tom, že člověk si opatří psa, aby nebyl sám, je mnoho pravdy. Pes opravdu nechce být sám. Jen jednou jsem nechal Mindu o samotě v předsíni; na znamení protestu sežrala všechno, co našla, a bylo jí pak poněkud nedobře. Podruhé jsem ji zavřel do sklepa s tím výsledkem, že rozkousala dveře. Od té doby nezůstala sama ani po jedinou minutu. Když píši, chce, abych si s ní hrál. Když si lehnu, považuje to za znamení, že si mně smí lehnout na prsa a kousat mě do nosu. Přesně o půlnoci s ní musím provádět Velikou Hru, při níž se s velikým hlukem honíme, koušeme a kutálíme po zemi. Když se uřítí, jde si lehnout; pak si smím lehnout i já, ovšem s tou podmínkou, že nechám dveře do ložnice otevřené, aby se Mindě nestýskalo.Potvrzuji tímto co nejslavnostněji, že chov psa není jenom zábava nebo luxus, nýbrž pravý, ušlechtilý a vysoký sport. Když se vám na první procházce se psem přetrhne obojek, jako se to stalo mně, shledáte, že chov psa je vlastně lehká atletika, žádající na vás běh na tisíc yardů s překážkami, sprintérské závody cross-country,[1]kličkování, různé skoky a chytání psa nádherným finišem. Pak následuje cvičení v těžké atletice, neboť musíte psa bez obojku odnést v náručí domů; což není jenom vzpírání břemene, nýbrž vzpírání vzpírajícího se břemene — sport velmi napínavý a dosti těžký. Chvílemi jsem měl dojem, že Minda váží aspoň cent, a chvílemi, že má šestnáct nohou. Když je psí postroj v pořádku, tu cvičíte vodění psa tahem nebo trhem levo-, pravo- i obouruč, přetahování, alpinismus na hromadách štěrku, poklus i běh, přičemž velmi záleží na sportovní formě; musíte se totiž tvářit, že všechny tyto cviky provádíte ze své vůle.Účel nebo záminka, proč se pes vodí ven, je ten, aby vykonal své potřeby. Minda mne překvapila svým obzvláštním, přímo dívčím útlocitem: pokud to vůbec fyzicky vydrží, neudělá venku nic; je zřejmo, že se stydí projevovat své slabosti. Je v ní kus anglické diskrétnosti. Co se doma uvaří, to se doma sní. Velmi ji zaráží, že my lidé nemáme dosti pochopení pro tuto stránku její povahy.A tak už v prvních dnech jsem zjistil, že chov psa splňuje velmi mnohé účely až na jeden; chtěl jsem být pánem a velitelem svého psa, a zdá se mi nyní, že se spíše Minda stává mou paní a velitelkou. Někdy jí to říkám otevřeně a slovy, kterým nechce rozumět; neboť zatímco jí dokazuji, že je tyran, trapička a rozmarná, svéhlavá a paličatá kreatura, zneužívající mé trpělivosti a ochoty, dívá se mi srdečně do očí, vrtí kusým ocáskem a chechtá, chechtá se bezhlase na celé kolo svou růžovou a ježatou tlamou, nastavujíc čupřinatou hlavu, abych ji za to vše ještě pohladil. Cože, ty mi dokonce položíš tlapy do klína? Jdi, jdi, Mindo, má ošklivá fenko, a nech mne dopsat můj článek. Nech mne ještě říci —Nu dobře, Mindo, tedy to dopíšeme jindy.Každý pes má zvyky: a) obecně psí, b) své zvláštní.K obecně psím zvykům například náleží, že každý pravý pes se třikrát zatočí dokolečka, nežli si lehne, nebo že se olízne, když ho pohladíte po hlavě; ale prosím vás, nezkoušejte to u cizích psů. Co se týče zvyků zvláštních, tedy jiné zvyklosti má jezevčík čili dakl, obyčejně zvaný Valdík, jiné dobrman, špic, buldog, pinč, teriér a tak dále. Airdalka Minda má zvláštní a neodolatelný zvyk, že jakmile si lehnu, skočí na pohovku a postaví se mi předníma nohama na prsa, pokoušejíc se mi olíznout nos nebo oko; z kteréžto pozice se nedá zahnat křikem ani prosbami. Dlouho jsem nemohl pochopit, proč to dělá a co na tom má; až mi padla do rukou kynologická příručka, kde byl odstavec: „Airdale, zvaný též válečný pes (Kriegshund); užívá se ho ve válce k vyhledávání raněných.“ K tomu je obrázek, na němž Minda, chci říci airdale, stojí v dešti kulí předníma nohama na prsou raněného vojína a štěká. Teď tedy vím, že Minda na mně ukájí svůj válečný pud; jelikož nemá po ruce raněného vojína, postaví se na prsa mně, když čtu na pohovce noviny, nedbajíc za mák vážnosti politické situace ani nejprudší novinářské palby. Ty má válečná čubičko! Můj samaritánský pejsku! Neměli bychom spolu jet někam do Číny nebo Nicaraguy,[2]abys užila skutečných raněných? Nebo bych měl vypovědět válku Vršovicům nebo ateistům nebo jednomu klubu poslanců a senátorů, když už jsem majitelem válečného psa? Jářku, nepřátelé, nezahrávejte si se mnou! Něco vám provedu, a až budete ležet na bojišti rozstříleni a posekáni, zavolám Mindu, aby vás vyhledala a postavila se vám předníma nohama na prsa. Neboť tak jí káže zděděný pud.Každý, i nejvyšším rozumem nadaný tvor má své koníčky a nenávisti. Arne Novák by za nic na světě nevzal do ruky telefon; Ferdinand Peroutka[3]chová živelný odpor k prozódii a František Langer k mystice;[4]jiní lidé nemohou snést skřípání nože na talíři a jiní moderní hudbu; slečna Hásková nesnáší Hilara[5]a jedna paní by se ani za svět nepřiblížila k obyčejné krávě. Minda cítí elementární a tajemnou hrůzu z motocyklů. Jiné hluky nese se zřejmou nelibostí, ale hrčení motocyklu v ní budí šílenou paniku, jakou cítí kostelník z živého ďábla. Má čubička není moderních názorů; nemá ráda ty zatracené mašiny a vynálezy, jež masa a kostí nemají a ženou si to jako splašené, pekelně a nejedle páchnouce. Má-li nějaké psí náboženství, hraje v něm motocykl roli satana. Každý z nás má na duši své citlivé místo, na kterém mu jaksi nenarostla kůže a chlupy: místečko obnažené a bolestně se třesoucí, které bychom chtěli ukrýti před světem. A vidíš, Mindo, každého dne nám někdo nebo něco sáhne zrovna na toto místo věčně zjitřené. Každého dne obchází za rohem motocykl jako lev řvoucí, hledaje, koho by pohltil. I zalezme střemhlav pod pohovku do nejhlubšího stínu a s očima zavřenýma, třesouce se na celém těle čekejme, až se ta bestiální věc přežene. A pak, když je dlouho ticho a jen péro a papír šustí obvyklým skřípěním, vysouká se Minda s rozpačitým úsměvem ze svého kouta a drobet vrtí ocáskem, jako by se styděla za svou slabost: „To… to já jen tak, to nic není; člověče, pohlaď mě po hlavě.“Sedni si, Mindo, a slyš: JE TRÉ PŘIKÁZÁNÍ:1. Poslouchati budeš.2. Čistotu zachovávati budeš doma i na schodech.3. Sežereš, co ti dám.Tato tři přikázání mají původ božský a dána jsou psímu rodu, aby byl vyznamenán nad ostatní hovada polní. Kdo jich nedbá, bude zatracen a uvržen do pekla, kde není žádných pohovek a kde ďáblové na motocyklech po celý den pronásledují hříšné psí duše.Krom těchto těžkých hříchů jsou dále hříchy všední, k nimž náleží:Sežrati šle svého pána.Skákat na svého pána, když máš tlapičky zablácené.Štěkat, když tvůj pán píše.Bryndat svou polévku po podlaze.Vyběhnout na ulici.Honit kočku po posteli.Čuchat k mému talíři.Kousat koberce.Kácet různé předměty.Nosit domů staré kosti.Olíznout nos svého pána.Hrabat v květinových záhonech.Odnášet punčochy svého pána.Pes, který plní i tyto zákony a předpisy, nabývá zvláštní důstojnosti a je velmi ctěn; proto také bývá tlustý jako děkan nebo jako ředitel banky, a nikoliv vychrtlý jako lidé, kteří své síly vymrhávají v prostopášnostech, marném usilování, ctižádosti a nekázni.Avšak je jedno nenapsané psí přikázání, které praví: Milovati budeš pána svého. — Někteří velmi vážní lidé, jako Otokar Březina, spatřují v psí oddanosti známku nízké a otrocké povahy. I namítám proti tomu, že pod otrockou povahou si nemůžeme představit něco tak překypujícího a entuziastického, jako je povaha psí. Neměl jsem nikdy otroka, ale myslím, že je nebo má to být tvor velmi ukázněný, tichošlápský a rezervovaný, jenž nevyráží ze sebe výkřiky radosti, když spatří svého pána, nekouše ho do rukou, neobjímá ho, neskáče po něm a vůbec neprojevuje nezkrotné nadšení a frenetickou radost, když se jeho pán vrací z redakce nebo odjinud. Nade všecka zvířata i nad lidi je pes nadán zvláštní silou radosti i žalu. Nedovedu si představit, že by se třeba konceptní praktikant vrhl s hlučnou radostí na krk sekčnímu šéfovi nebo že by se farář radostí svíjel na zemi, hrabaje všemi čtyřmi do vzduchu, když na něho promluví biskup. Pravím, lidé mají k svým pánům poměr služebný a zachmuřený, kdežto pes má k svému pánu vztah náruživé a bezohledné lásky. Snad je v tom prastarý duch smečky, vášnivá družnost tvora, ve kterém žije pud tovaryšství. Člověče, povídá takový psí pohled, já nemám nic než tebe; ale koukej, my dva jsme báječná psí smečka, viď?Opovržení: ano, to je to slovo. Nikoliv s nepřátelstvím, ale s distingvovaným opovržením pohlíží kočka na psa, tvora hřmotného a jaksi plebejského; jedná s ním s povýšenou a ironickou převahou; je to převaha bytosti samotářské nad duchem smečky. Toto veliké, ježaté a hlučné zvíře kvílí jako miminko, je-li necháno o samotě, a může se přetrhnout radostí, pustí-li je pán k sobě. Jaká slabost, myslí si kočka, zvedajíc obočí; já, co se mne týče, stačím sobě sama a dělám, co chci; a hlavně nedávám tak najevo své city, neboť to se nesluší.Načež vstane a dá Mindě pár sametových ťafek přes její lesklý a vlhký čenich.Jsouc ještě bezmála štěnětem, neví Minda, co si počít s gumovou ohebností své páteře a délkou svých tlap; někdy ji tento nadbytek pružnosti dělá neobratnou a uvádí ji do rozpaků jako dívku v pubertě. Ale jsou chvíle — zejména za měsíčních večerů a když se na ni dívá plotem sousedův Astor, — kdy do ní vjede opojení pohybu. Tu počne skákat a točit se, křepčit a kroužit s hlavou k nebi, unášena jakýmsi úchvatným rytmem. Je to strašně podobno Dalcrozově škole[6]nebo čarování rusalek. Minda tančí.Chovatel psů, stejně jako zahradník, státník, otec rodiny a ještě někteří jiní lidé, musí myslet na budoucnost. Když jsem počal pěstovat svou čubičku, myslel jsem samozřejmě na její budoucnost; nejdřív jsem se ptal všech přátel a známých, nechtějí-li dostat krásné a čistokrevné airdalské štěně. Skutečně asi čtrnáct lidí rázem zatoužilo po huňatém štěněti bezvadné rasy a chtělo si pro ně hned přijít; řekl jsem jim, že to bude až asi za rok, až má fenka dospěje. I vysmáli se mi řkouce, že za rok, to je jako nikdy.Za druhé jsem se rozhlížel v okolí po statném, inteligentním a čistokrevném otci svých příštích štěňat. Zjistil jsem asi čtyři pěkné airdaly a hleděl jsem si získat jejich důvěry. Mimoto jsem trochu studoval otázku křížení, pokrevních svazků a podobných věcí; ale jelikož to jsou vědecké problémy, rozcházejí se v nich všechny autority přímo diametrálně. I rozhodl jsem se, že se vyhnu všem sporným otázkám odborné plemenitby a ožením za rok Mindu s tím airdalem, co tam v té žluté vile tak pěkně a vesele vyplazuje jazyk. Zatímco jsem takto přemítal, drbala si Minda blechy, zívala a vrtěla ocáskem, nijak nezatížena problémy svého příštího mateřství.Říkám vám, správná plemenitba je nejzajímavější stránka v chovu psů; je o tom spousta subtilní a učené literatury, a chcete-li se jen trochu teoreticky připravit, ocitáte se na prahu tajemných a velikých věcí, kterým se říká Eugenika. Proč bychom nezkusili řídit běh přírody a uložit jí vyšší úkoly? Proč nepřipravit zrození Nadpsa? Můžeme získat zkušeností, které jednou přeneseme na chov člověka; beztoho se nám vytýká nedostatek důvěry v lepší příští lidského rodu. Dobrá; pamatuj si, Mindo, že jsi určena k velikým věcem.Nuže, chcete-li pěstovat čistý chov psů a máte-li vhodnou fenku, dbejte především toho, aby se vám nezaběhla na ulici; střežte ji pečlivě, jako jsem činil já, nepouštějte ji z řemínku, dávejte jí lehkou dietu, rozptylujte ji, poučujte ji, hlídejte ji jako oko v hlavě; toť vše. Budete na svých procházkách obtěžováni všemi psy, které potkáte; někdy jich půjde za vámi celý průvod, i budete je zahánět holí a pokřikem, zatímco vaše fenka poběží podle vás jako hodné děvčátko, za nikým se neohlížejíc, nevědomá a líbezná. Jdeš, starý světáku! Táhneš, ničemo foxteriére! Kliď se, cynický vlčáku! Fuj, ratlíku tenkonohý a třasořitný! Pryč, zrzavé psisko hlídačovo! Hybaj, nestydo! Mindo, to jsou sprostí chlapi, viď? Počkej, budu ti vypravovat o pěkném airdalovi, co vyplazuje za plotem jazyk; je ti ježatý jako bůh, zrzavý jako slunce, na hřbetě černý jako havran, a oči, oči má jako trnky. Zatracená bando! Jedeš, ty hanebníku! Mindo, doufám, že si vážíš sama sebe; máš dobře, že ty dareby ignoruješ; víš, jsi ještě příliš mladá, a pak tahle holota není vůbec pro tebe. Pojď raději domů.Nu co, co bys chtěla? Pohladit po hlavě? Poplácat po zádech? Jít ven? Cože, žrát? Upozorňuji tě, Mindo, že žereš příliš mnoho. Koukej, jaký už máš široký hřbet; a dostáváš břicho. Hej, domácí lidé, nepřekrmujte mi tak to ubohé zvířátko! Copak nevidíte, že ztrácí figuru? Kdepak jsou ty propadlé boky a vysoký břich, kdepak je ten úzký a kostnatý zadek? Fuj, Mindo, fuj! To máš z toho, že jsi takový lenoch; jdi, jdi do zahrádky, tanči, hoň si třapec svého ocásku, dělej víc pohybu, cvič! Poslechni, nesmíš mi ztloustnout; budeš pak dýchavičná a sentimentální; odedneška ti budu odměřovat jídlo sám.„Poslouchejte,“ řekl mi jeden člověk, který si myslí, že všemu rozumí, „vždyť vaše fenka bude mít štěňata. Koukejte, už skoro vláčí břicho po zemi.“„Kdepak,“ bránil jsem ji. „To je jen sádlo. Nemáte ponětí, co toho ta bestie sežere. A pak se válí celý den na pohovce. To je od toho.“„Hm,“ řekl ten člověk. „A copak ty struky?“Vysmál jsem se mu. Věc je prostě absurdní. Minda nikdy nebyla sama než pár minut na zahrádce, a to ještě za naprosté opatrnosti.Až po čase mi to řekl soused. Prý to viděl na vlastní oči. Prý to byl čistokrevný stájový pinč z nejbližšího sousedství. Jakživ nepochopím, jak a kdy se to mohlo stát; avšak nutno se sklonit před fakty. Darebná, lehkomyslná fenko, tedy s německým pinčem ses zahodila, ty, anglická airdalka? S pinčem bílým a strakatým, o polovičku menším, než jsi ty? Fuj, styď se! Cože, ty ještě vrtíš ocáskem a nastavuješ střapatou hlavu? Nechci tě ani vidět! Zalez, ty svedená, neposlušná, pošetilá samičko? Není ti ještě ani rok, a ty takhle! Koukej, jak vypadáš: prohnutá v bedrech, s páteří vyčnělou jako koza, nemotorná a rozviklaná; už se nemůžeš stočit dokolečka a vzdychajíc, těžce, unaveně sedáš na zadek; díváš se na mne, jako bych ti mohl pomoci. Co, je ti nějak divně a tuze vážně? Nu, nic si z toho nedělej; příroda je mocná a těžko se stavět proti ní. Ostatně víš, stájový pinč a airdale jsou z jednoho rodu pinčů; oba jsou ježatí a vousatí — kdož ví, snad zrodíš bílé airdaly nebo zrzavé stájové pinče s černou dečkou na zádech. Bude to třeba nový druh; stvoříš novou rasu airpinčů nebo pinčdalů. Nu, pojď sem, ty hloupá; můžeš mi položit hlavu do klína.Jednoho rána to z Mindiny boudy začalo pištět a kvikat. Mindo, Mindo, co je to? Co se to pod tebou hemží? Minda dává najevo krajní zdrcenost a zkroušenost. Člověče, odpusť mi, že jsem udělala tak velkou hromádku! Po čtyřiadvacet hodin ji nelze dostat z boudy ven; jen nějaké krysí ocásky jí čouhají zpod břicha — jsou čtyři nebo jich je pět? Minda nepřipustí, aby je někdo spočítal; chňapá po ruce, která sahá do boudy, a spíš bys ji uškrtil, než bys ji vytáhl za obojek z boudy.Teprve nazítří vyšla dobrovolně ven.Bylo jich osm, těch štěňat. A byli to samí čistokrevní, hladcí, černí dobrmani.*Když jich je osm, musíme nějaké utratit. Hej, páni zedníci, kdo z vás by mohl utopit pár slepých štěňat?Zedník trochu zbledl a řekl: „Kdepak, to jsem já nikdy nedělal.“Páni betonáři, vy jste takoví chlapíci; mohl by některý z vás utopit pár štěňat?„To já nemožu,“ řekl betonář. „Já na to nemám to srdce.“Nakonec je utopil mladý zahradník s dívčíma očima.Nyní tedy Minda kojí své dva zbylé dobrmánky; je na ně pyšná jak náleží a líže jejich pitomé, černé, lesklé hlavičky se žlutými tečkami nad očima. Mindo, propána, kdes je vzala?Minda vrtí ocáskem se zvláštní a hrdou radostí.[1]závody cross-country— přespolní běh[2]někam do Číny nebo Nicaraguy— v Číně hrozila druhá občanská válka, v Nicaragui probíhaly národně osvobozenecké boje proti USA[3]Ferdinand Peroutka chová živelný odpor k prozódii— buržoazní novinář a politik F. P. (nar. 1895), anglofil, vydával a redigoval v letech 1924 — 1939 „nezávislý“ týdeník Přítomnost, v němž nebylo zastoupeno básnictví[4]František Langer k mystice— hrdiny jeho dramat i próz jsou drobní, prostí lidé (Velbloud uchem jehly, Periférie, Snílci a vrahové a j.)[5]slečna Hašková nesnáší Hilara— Zdenka Hašková (1878 — 1946), později manželka Viktora Dyka, básnířka, povídkářka a novinářka, řídila v časopise Československá republika rubriku divadelní kritiky a fejetonů a projevovala se tu jako konzervativní odpůrce moderních jevištních experimentů (Hilar — Karel Hugo H., 1885 — 1935, nejprve šéf činohry Městského divadla na Vinohradech, od 1921 správce činohry Národního divadla, průkopnický režisér, obhájce zásad moderní osobité režie)[6]Dalcrozova škola— rytmická gymnastika, taneční metoda podřizující tělesné pohyby rytmickým prvkům, vytvořená švýc. hudebním skladatelem a pedagogem Emilem Jacquesem Dalcrozem (1865 — 1950)	Capek_-Mel-jsem-psa-a-kocku.html.txt
Kliatba snúbeniceDo redakcie vošiel neveľký človek, šiat už dosť ošúchaných, ale predsa mestských. Mohol byť so 45 — 48-ročný. Na veľkej hlave plešina, zbývajúce vlasy nepristrihnuté splývaly mu voľne po stranách hlavy a na krk. Držal v ruke palicu. Vojdúc, oprel ju o dvere. Rozhliadol sa placho po redakčnej izbe. Zavesil klobúk (mal širokú strechu, zdnuky krikľavé ružové futro) na vešiak a podišiel k môjmu stolu.— Miloslav Latorides! — ukláňal sa drevene, rozpačite.— Čo si prajete?— Radu by som prosil. Chcel by som si kúpiť mapu. Ktorú by ste mi odporúčali? Myslím, aby nebola drahá, lebo — — — už je to tak so mnou… musím aj do mesiaca gazdovať, kým nastískam tých pár šestákov.Bolo to počas balkánskej vojny. Na stene redakčnej izby sme mali napnutú mapu balkánskeho polostrova, červenými papierovými zástavkami so špendlíkmi boly označené pozície slovanských bratov a Grékov. Nuž, potešil ma záujem príchodzieho. Ukázal som mu redakčnú mapu a odporúčal kníhkupca, kde môže mapu dostať.— A čo stojí?— Tuším, šesť korún.— Hm, ja toľko nemám, veď ja som len úbohý služobník, pasiem kravy u rychtára v Rybároch. Keby to tak bolo za 3-4 šestáky.— Len sa k Štancľovi podívajte — radím svojmu hosťovi. — Azda bude mať i niečo iného, lacnejšieho.Vzal klobúk a palicu do ruky a poberal sa. Podať mi ruku si netrúfal. Zrak sa mu skĺzol na hŕbu novín, rozložených po stoloch, i na rady kníh, stojacich v zasklenenej škrini.— I vaše noviny čítavam — hľadel sa mi zalichotiť či ospravedlniť, že ma vyrušoval. — Sám si ich nepredplácam, ale si ich požičiavam od súseda. Ja úbohý slúžebník nemám toľko peňazí. Nedarovali by ste mi, prosím ponižene, dáke knihy?Namrzený, že nešťastná chlapina ma znovu obťažuje, podal som svojmu nevítanému hosťovi pár čísel novín, vybraných z ktoréhosi oddielu. Boly to staršie čísla novín, ktoré sme dostávali na zámenu.Môj milý Latorides siahol na noviny dychtive. — Aspoň bude čo čítať — mienil. — Ach, veď ja som tiež študoval — dodal žalostne — i latinsky, grécky, hebrejsky som sa učil. Ale teraz ma bolieva hlava, musím si ju šanovať — a odchádzal bez poďakovania, bez pozdravu.Bol by som zabudol na Latoridesa, keby som nebol počul v Rybároch, kam som sa podíval jednu letnú nedeľu na majáles, jeho historiu. Rozprával mi ju mlynár z blízkej dediny.Miloslav Latorides bol synom zámožných rodičov. Mali pekné gazdovstvo. I, tuším, inšpektorom bol jeho otec v tamojšej evanjelickej cirkvi. Miloslav Latorides vynikol v školách pilnosťou i nadaním. Býval prvým žiakom. Keď vyrástol a skončil gymnázium, dal sa na teologiu. Po vysvätení stal sa kaplánom v blízkom Hronsku. Bol to kazateľ chýrečný. Zďaleka chodievali ľudia, aby ho počuli. I liturgoval krásne a spieval utešene, i krásnu svoju postavu, utešené modré oči a mohutný zvučný hlas uplatnil pri tom znamenite. Ešte jako teológ urobil si známosť s dcérou váženého občana, roľníka Slavku. Menovala sa Mária. Bolo to pekné dievča, skromné, stydlivé, pracovité, pobožné. Trochu zamĺkle, hlbšej povahy. Milenca malo rado, z celej svojej duše. Modlievala sa vrúcne k Bohu, aby ju spojil navždy s milencom. Počítala na sedliacke dievča mnoho a rozumela skoro všetkému.Keď Latorides skončil teologiu a stal sa kaplánom, zasnúbil sa so svojou láskou. Snúbenica lpela na ňom úprimne, chystala si výbavu. Keď sa šily periny, hovorila matke:— Však nech sú, mamička, biele, už ako na faru?— Akože, dievka moja — súhlasila matka.I strieborné náčinie sa kúpilo. Rodičia dlho nechceli naň dať peniaze, ale dcéra ich presviedčala:— Ach, otecko, akože by sme boli bez striebra?! Veď by Vás samého mrzelo, keď by ste videli, že sú na fare hostia a my sa nevieme preukázať, ako sa patrí.A kúpilo sa i striebro.A niekedy sa dievča rozcítilo, objalo matku a so slzami v očiach sa jej spytovalo:— Mama moja, mamička dobrá, či ja budem súca za farárku?! Či som dosť pobožná, pracovitá, pokorná?! Nie som priveľká svetáčka? Či budem toho hodná, aby som bola celej dedine jakoby matkou?!A matka, tisnúc milovanú dcérku k srdcu, nemohla preriecť slova od dojatia, len prikyvovala blažene hlavou.Stalo sa, že mladému kaplánovi Latoridesovi triafala sa farárska stanica v súsednej stolici v Ozoroviciach. U Slavkov šily sa posledné časti výbavy. Starý Slavka pripomínal stolárovi Mišinovi:— Pán majster, musíte sa pochlapiť. Budem azda onedlho vydávať dcéru. Prichystajte pre mňa nejaké pekné dubové drevo, aby ste mali na náradie do fary niečo súceho.Do Ozorovíc prihlásili sa síce kandidáti traja. Ale najväčšmi popáčil sa Miloslav Latorides. Mal hlas mohutný, tvár jasnú, oči živé, pohyby široké, dôstojné. A tá liturgia, ten spev! Ozorovčania boli celí unesení. Ten vraj spieva jako organ. I postava sa im páčila. Trebárs nebol Latorides chlapík vysoký, bol o toľko závaliteľší, mohutnejší. Mal mäsa za dvoch. — Mohol by byť hneď trebárs biskupom, má na to parsún! — hovoril svet.I milý vedel byť nastávajúci farár k svetu. Oči mu len tak žiarily, keď podával ruku občanom, vypytoval sa na synov, švagrov v Amerike, shováral na s nimi o počasí, o úrodách.Ktorýsi známy mu radil:— Vieš ty čo, Milo? Nájdi si v Ozoroviciach mladuchu. Z bohatej, vplyvnej rodiny, hodno rozvetvenej. Celá rodina bude za teba agitovať. A nielen k voľbe, ale i potom. Hneď zapustíš skôr korene, keď budeš mať ženu z ich cirkve a budeš v rodine s hŕbou vážnejších cirkevníkov.A milý Latorides si dal povedať. Beztak mu Žofka Rapčánich padla jakosi hneď do očú. Počal sa mať okolo dievčaťa, vyznal mu lásku. Medzitým prišla farárska voľba. Oba protikandidáti, vidiac svoju neroveň, odstúpili, takže Latorides bol vyvolený jednohlasne.Marienka Slavkovie zatiaľ čakala. Gratulovala milencovi hneď k voľbe a očakávala s roztúženým srdcom jeho návštevu. Teraz si ju konečne od rodičov vypýta. Bude sobáš, bude svadba. Kohože si pozve za družice?Miloslav neprichádzal. Dala sa spýtať, ako sa má pán farár, či snáď, nedajbože, neprechorel. Dostala zprávu, že je zdravý.Počala šípiť čosi nedobrého, darmo jej to rodičia vyhovárali. Až jednoho dňa dozvedela sa pravdu celú, nahú: Nový pán farár sa žení, berie si vicerychtárovu dcéru. Včera boly prvé ohlášky.Dievča sa skoro zbláznelo od žiaľu. Dostalo horúčku, strhávalo sa a hovorilo zo sna. A keď po pár dňoch horúčka prestala, behala švárna Mária jako bez rozumu po zahrade, po poli, po lese. Kaz plakala, raz zase hľadela tupo pred seba trebárs hodinu-dve.Jednoho dňa napísala milencovi-snúbencovi list na rozlúčku. Jakosi sa utíšila. Slzy vyschly, srdce sa vybúrilo zo žiaľu. Zostal iba osten, hlboký osten v duši, ktorý sa vrazil hlboko a nedal sa vytiahnuť. Mladé dievča zažilo najstrašnejšie sklamanie, jaké môže zažiť milujúca duša. Všetky jej krásne sny o šťastí, o tom, že bude matkou veriacich, sedávať v kostole vo farskej lavici a počúvať s nábožným, milujúcim srdcom slovo Božie z úst milovaného muža, sa rozpŕchly. Zostala iba hanba, úskľabky, posmešné poznámky súsedov, závistníc, starých klebetníc: Kto vysoko rúbe, nízko zatne. Bláznela sa za kňazom a teraz ju ani sedliak nevezme. Načo by ju bral? Dievčat dosť, ako ruží, poriadny mládenec sa nemusí lakomiť na také, čo sa s kňazmi cmúľaly!Strieborné náčinie, pohľad na výbavu pekne poskladanú, poukladanú do dvoch škríň, pohľad na knižky, na básne, všetko ja zarmucovalo. Prsteň, ktorý dostala od snúbenca ju pálil na ruke i keď bol už dávno vrátený. Ešte i zo smutných, ustarostených očí rodičov čítala nemé výčitky.Do jej chorého srdca vrýval sa tupý žiaľ. Tupý, ale tým žravejší, že sa premáhala, že sa usilovala zakrývať pred rodičmi, pred kamarátkami. A žiaľ dozrieval, keď zradný milý svoju zradu dokončil a zaviedol pred oltár inú, vplyvnejšiu, zámožnejšiu.Pár dňami pred svadbou neverníka napísala mu Mária list na rozlúčku. Bol krátky:„Neverný milý!Za tvoju vernosť a lásku privolávam ti ja, tebou zhrdnutá, ktorá som ti tak úprimne verila a na svoje šťastie s tebou sa tak tešila, privolávam ti: Nech ti Pán Bôh platí podľa žalmu 109.Tebou sklamaná, tebou zhrdnutáMária.“A Miloslav Latorides, dočítajúc list, vzal zo skrine bibliu, roztvoril na žalm 109. a čítal:„Postav nad ním bezbožníka, a protivník ať mu stojí po pravici.Když před soudem stane, ať zůstane za nešlechetného, a prosba jeho budiž jemu k hříchu.Budiž dnů jeho málo, a úřad jeho vezmi jiný.Buďtež děti jeho sirotci, a žena jeho vdovou.Buďtež běhouni a tuláci synové jeho, žebřete, hledejte chleba vyhnáni jsouce z poustek svých.Přitáhni k sobě lichevník všecko, čožkoli on má, a osení jeho rozchvátejte cizí.Nebudiž, kdo by mu chtěl milosrdenství prokázati; aniž buď, kdo by se smiloval nad sirotky jeho.Potomci jeho z kořene vyťati buďte, v druhém pokolení vyhlazeno buď jméno jejich.Zijdiž na pamět nepravost předků jeho před Hospodinem, a hřích matky jeho nebuď shlazen.Buďtež takoví před Hospodinem ustavičně, až by vyhladil ze země památku jejich.“A Miloslav Latorides dočítal, celý sa trasúc, a odhodil bibliu. To je predsa len trochu moc. A to že mu Marina praje, preklína ho?! Ale, hlúposť. Je to zaslepenosť, chorobná podráždenosť sprostého dievčaťa.O päť dní slávil Miloslav Latorides jako nový farár v Ozoroviciach svadbu.Nová pani farárka bola trochu iného ducha, ako Mariena Slavková. I modernejšie sa šatila, stále usmievala. Bola to veselá osoba, rozmaznané decko rozvetvenej zámožnej rodiny. Hrala na klavír, tešil ju tanec, kamarátky, pamlsky. Do modlitieb, biblie sa nemiešala. To ponechávala mužovi.Fara stala sa spoločenským strediskom Ozorovíc a okolia. Mladá pani farárka priťahovala. A mladý, učený farár si duševne tiež oddýchol vo veselej, priateľskej spoločnosti, ktorá sa okolo neho shromažďovala.Po pár rokoch však zunoval sa Latoridesovi zaostalý dedinský svet. Uchádzal sa o uprázdnené fary mestské. Nemal zdaru. Keď bol vypísaný súbeh na farársku stanicu medzi lužickými Srbmi v saskom Budišíne, uchádzal sa Miloslav ta. Vyvolili ho a zabezpečili mu pekný dôchodok. Tak stali sa Latoridesovci nemeckými občanmi. Z Ozorovíc odchádzali radi. Veď nákladný život spoločenský vyčerpal ich hodne i na majetku, a dvoje drobných detí potrebovalo každým rokom viacej. Okrem toho posledné dva roky s Ozorovičanmi už nebárs vychádzali. Pani farárka sa rozkmotrila skoro s každým. Pohádali sa s notárovci, s učiteľmi, mali ustavičné naťahovačky, škriepky. A s bratmi procesovala sa pani farárka o dedictvo. Obviňovala ich, že pri deľbe zatajili pred ňou dákesi vkladné knižky a že si rozobrali všetko zlato a striebro, ktoré zostalo po matke, zomrelej po otcovi.Miloslav Latorides bol hrdý na to, zo bude kňazom v „ríši dobrých mravov a bázne Božej“. Máloktorý slovenský evanjelícky kňaz si mohol trúfať že tak ľahko dostane miesto v tretej krajine.Ináče ak kto bol súci do mesta Budišína, tak bol to Latorides. Posledný rok teologie študoval beztak v Halle. Nemecky hovoril znamenite. A jeho biskupská postava a zvučný, školený spevácky hlas nemohly nepôsobiť na jeho nových veriacich.Bol rád i tomu, že bude ďaleko od rodného kraja, kde ho všetko upomínalo na opustenú milú. Bola síce už mŕtva. Neprežila rozlúčku ani rok. Vädla, chradla. Nepomohol jej žiaden lekár, žiaden liek. Ale kto by na to myslel?!Pani farárka nevedela si získať sympatií ani na novej fare. Chovala sa urážlive, vysokomyseľne. A fintila, parádila sa tak, že počali upadať do dlžôb.I jemu samému sa čoskoro prestal páčiť život v novej vlasti. Jeho veriaci čakali od neho popri farárskej aj literárnu činnosť v lužickej srbštine. A on trávil svoje voľné chvíľe pri cigare, pri víne alebo na poľovačke u nadlesného alebo jednoho blízkeho nemeckého statkára.Latoridesovcov stihlo jednu nedeľu nešťastie. Bolo to na službách Božích. Latorides sa poplietol, nedajbože v kázni pokračovať, proboval to síce pár razy, ale zaplietol sa ešte väčšmi. Nevediac si rady, sišiel v rozpakoch, rozpálený jako fakľa, s kancľa.Pri budúcich službách Božích vypálilo to ešte horšie. Keď spieval pred oltárom žalm, solhal mu hlas, i modlitbu zfušoval a počal sa tak miasť v liturgii, že veriaci hľadeli naň s vyjavenými očami a starší cirkevného sboru váhali, či by nemali svojho farára radšej odviesť od oltára.Tú nedeľu ani nekázal. Ale bežal domov na faru, zavrel sa do svojej kancelárie, zahrabal si hlavu do kníh a do novín a dal sa do usedavého plaču.Prišla žena. Osopila sa naň surove:Čo to robíš, človeče?! Čo je to s tebou?!A z toho drsného hlasu vycítil, že láska jeho ženy skoro ochladne, ak by ho malo potkať dáke nešťastie a nemohol tak dobre zarábať, ako dosiaľ.Celý zúfalý vybral sa k lekárovi. Ten len krútil hlavou, prezerajúc ho a shovárajúc sa s ním.— Ale nervy, prepracovanosť. To prejde. Len aspoň mesiac-dva oddychu! — A predpísal mu jakési pilulky.S pani farárkou shováral sa lekár trochu úprimnejšie. Neuveriteľný, veľmi zriedkavý prípad. Jej mužovi počína mäknúť modzog.Cirkev si našla kaplána. A keď farárovi nebolo ani po roku lepšie, zvolili si kaplána za farára a Latoridesovi dali učiteľskú stanicu.S učiteľstvom to tiež nešlo. Čo mala cirkev robiť? Vyplatili Latoridesovi jakési odškodné a poslali ho i s rodinou na Slovensko.Nešťastní Latoridesovci potulovali sa po príbuzných. U jednoho pobudli týždeň, u druhého mesiac. Konečne trafila sa im kántorsko-levítska stanica v Slavonii. Jemu bolo na hlavu jakosi lepšie, i súvislejšie hovoril. Zastával to miesto asi pol roka. Potom musel prestať. Škôldozorca i cirkevné predstavenstvo konštatovali, že deti v jeho škole sa nenaučily skoro nič. A senior uznal bohoslužbu, ním odbavovanú za úplne pochybenú, nemožnú.Prišiel o miesto. Cirkev zvolila si iného kántora-levítu. Po Budišíne potkalo ho to isté nešťastie aj v Slavonii. — „A úřad jeho vezmi jiný.“ —Od tých čias biedne živorili. Pisáril nejaký čas u notára. Ale ani ten nebol s jeho prácou spokojný. Potĺkali sa svetom ako žobráci. Konečne sa smiloval nad nimi rychtár v Rybároch. Vzal Latoridesa za kraviara, jeho ženu za posluhovačku. Detí majú už štvoro. Ale vychovávajú ich ako drevo v lese. Tuším, ani do školy poriadne nechodily. Rastú jako drevo v lese. Tuším, ani čítať-písať nevedia.Horší je úpadok bývalej pani farárky. Chodí orašmaná, strapatá, neumytá, vši sa jej držia. A čo je ešte horšie, hovorí sa o nej, že nestojí o muža a pestuje známosť, s kým sa trafí. Býva s mužom, ale je ženou iných. Každý ňou opovrhuje, i slúžky sa jej štítia.A Miloslav Latorides pásava rychtárove kravy na medzi. Zahľadí sa tupo pred seba, roztvorí trochu ústa. Vše rozovre Nový Zákon so žalmy, ktorý sebou nosieva. Raz za čas sa zahľadí na žalm 109. A číta z neho Boží trest, svoj nešťastný osud.	Kompis_Kliatba-snubenice.html.txt
1Žofka Ranostajovie bola ranostajka. Vstávala zavčasu: v zime priasť čistý, vyčesaný ľan na tenkú, hladkú priadzu bez hrčí; v lete, lebo zovie bezočivý vrabec i lastovička a potom i všaková robota v poli. Kto chce mať pekný ľan alebo jačmeň, nesmie sa mu leniť krčiť sa vo dva konce, kým sa vypleje povoja, štrkáč a iná taká neresť. V stredu a sobotu vstávala tohoto leta včaššie ako iné dni, len čo sa začínalo brieždiť. Ani sa veľmi neobliekala. Tlačenica už bola i vyblednutá, na záhyboch vysivená; na oplecko obliekla mocnú trávnicu zo zrebného plátna, ktorá zakrýva oplecko i hodný kus sukne. Načo sa cifrovať, keď sa ani nerozvidnelo, aby bolo poznať na oplecku po pleciach a chrbte tie zelenkasté špliachy, ktoré púšťa tráva v batohu, najmä ak ju nesú zďaleka. Popod bradu uviazala šatku veľmi voľným uzlom, lebo má vlasy, ktoré nechcú stáť priľahnuté, ale sa ľahko chlpia. Marka a Katra, sestry, ešte spali. Prikryla ich lepšie, nech si pospia, dievčatká ešte nevládne, nesúce pod závažný batoh. V rezačke vytiahla plachtu o dlhých pletených koncoch spod trávy, zložila ju v úhľadný trojuhol a uviazala okolo pása, aby voľné konce viseli dolu sukňou. Pri tráve bol kosák. Zastrčila si ho za pás, ktorý si urobila z plachty, ani dáku zbroj ligotavú.Cez humno vyšla do sadu, popod slivky a hrušky. Keď prekročila plot, kde bol urobený priechod s malou lavičkou, bola na cestičke. Odrazila sa onedlho na chodník, ktorý vedie rovno na Dubkovo. Na jeho úbočiach sú zemičky sta stuhy vystreté zhora nadol, obsiate zbožím, ale na hrebeni má kečku z nevysokej chrastiny.Keď vyšla na Dubkovo do chrastiny z hlôžia, na lepších miestach z leštia, obzrela sa ta, skadiaľ prišla. Bola by zahúkala z voľného hrdla, dobre by jej padlo víťazné ,I-huhú!‘ spomedzi chrastiny, otvorila by sa hať spevu: ale Badišov ešte drieme, roztiahnutý v dlhej doline popri potoku s jednou rukou vystretou kdesi do bočnej dolinky, kde slnce zapadá. Pokryl sa zeleným chvojím stromovia, že len kde-tu sa zabelie stena alebo zažltie kus novej strechy. Hrbáč tiež žmúri akosi ospalo na Dubkovo i Badišov, hodiac si na tvár biely priehľadný závoj, ktorého koniec sa rozostrel po pleci v ľahučkom chumáči. Spoza pleca sa dvíha červenkastá žiara, ani čo by tam boli rozložili kdesi ozorné vatry, z ktorých šibajú len plamene a nevydávajú dymu. Nie, nebolo by dobre húkať, budiť ľudí a rozrúcať túto veľkú, nádhernú budovu, v ktorej sa usalašil pokoj.Pobrala sa ďalej hrebeňom, pomedzi kriaky. Na biednych miestach, kde je samý štrk, hlôžie a leštie sa skryje. Bujné mocné borovičie si vedie v tej chudobe a biede, ani čo by bolo v rajských záhradách. Rozvoňalo sa nad tichým ránom smolou. Keď sa chvojka pohne, sype sa z nej sivkastý prach v obláčikoch, ani kúr z voňavých kadidiel. Žofka hodila okom tu i tu medzi krovie. V jej oku, belasom ani ľanový kvet, mihne smiešok nad trávou v húští, kde sa nedajbože s kosákom ani obrátiť. Je vysoká, ale riedka, príde ju zhľadávať — chi-chi! — po stebielku. Nech si len tu ostane v dobrom zdraví a počká na spachty, opozdené trávnice, ktoré čakajú slnce, lebo sa boja rosy a hájnika. Ona sa rosy nebojí. Chladí nohy, umýva ich na čisto, lepiac na ne žlté a belasé lístky kvietia. I letnica sa zarosila, plieska tíško o listy nôh pri každom kroku.Na ľavom úbočí Dubkova prestali dlhé, úzke pásy badišovských zemičiek, vystreté nadol; rozložili sa široké lány, prestierajúc sa v úbočí veľmi úložitom, ktoré by už mohlo byť i roveň. Tu sa už začína bohatý smolecký chotár s veľkými panskými zemami, na ktoré, lebo sú panské, i slnce svieti ochotnejšie, ohlásiac sa na nich prvej, než vyjde spoza širokánskeho pleca Hundráča.Tu je už panský svet. Úboč sa rozvalila na širšie, majúc kde, nedá si pľušťami poodnášať najmastnejšiu zem. Kde je strmšia, panskí úradníci ustanovili medze sťa pestré tkanice medzi širokými tablami. Na ne si ľahli tably sťa na vyvýšené postlanie, aby im boky nevážili priveľmi nadol. Zem vyrovnali poddaní, zhrnúc nadol, čo zvyšovalo pri hornej polovici. Tak jeho osvietená milosť pán Mikuláš Uzdic má i v úbočí roveň v peknom smoleckom chotári, ktorej by nebolo, keby nebol osvietený.Belasé očko Žofkino, ani ľanový kvietok, zasmialo sa pod úhľadným oblúčikom jej obočia na tieto medze, vysoké a široké, pod bujnou, kvetnatou trávou. Nezameškalo pobehať po celej úboči, až ta dolu k hradskej a na samé lúky popod ňu. Prizeralo sa lepšie do dolinky, ktorou sa práve vykrútila hradská, idúc zo Smoliec do Badišova. Nevidno nikde nič nového, len samé lány, polia, lúky až po dúbravy z tamtej strany, nad ktorými sa už šíri nebo v riedkych ružových hmličkách. Spustila sa dolu úvraťmi, kde je ovos nie taký hustý, aby nenarobila v siatine škody. Prišla na prvú medzu, pod ktorou zasa len bol ovos. Odviazala plachtu, urobila z nej výsypok a začala kosákom holiť medzu. Kosák mal do čoho rúbať, zarosená tráva sa uliehala, hrsť za hrsťou išla Žofke za ľadvie do výsypka. O krátku chvíľu sa nadul, zaťažel, pletené konce plachty začali sa zarezávať do pliec. Nebolo už kde klásť hrstie, lebo výsypok bol napchatý a natlačený. Pobrala sa chytro hore úvraťmi, prešla krovím. Na badišovskej strane pod kečkou bol tiež ovos, ale dosť šťúply, o tenkých byliach. Zemičky sa spúšťali strmou úbočou zasa len v pásikoch. Nebolo tu úradníkov a poddaných narobiť medzičiek, aby mali na čom ležať lány, keď ich beztak nebolo. Nad hornou brázdou narástol mocný šíp, vysmievajúc sa mľandravému ovsíku dlhými hrubými mládnikmi, ani palec. Lístie sa temnelo od bujnosti, ružové kvety vykukovali spomedzi neho, lebo sa obsypal nimi, pokyvujúc dievčine, ako vysypala podeň výsypok na hrbôčku, akoby jej chcel hádam sľúbiť, že sa môže nebáť. On už bude dávať pozor na trávu, kým sa ona vráti.Tou istou cestou sa vrátila do smoleckého chotára. Biele líca začali sa červenať od roboty, ústa sa smiali, že je tu chotár jeden pri druhom. Jeden skryje a pritají, čo donesú doň z druhého.Pod šípom sa nazbierala dosť chytro celá kopa trávy. Bol by jej veľký batoh, i bolo by ju odniesť domov, ale rosa je veľká, tráva sa žne veľmi chutne, nieto nikde nikoho, slnce len toť sa dotklo zelených dúbrav z tamtej strany. Hriech by bolo opustiť robotu, keď ide najkrajšie od ruky.Doniesla zasa výsypok a vysypala ho na hŕbu. Keď sa vracala krovím, spoza veľmi hustej borievky vystúpil švárny lovec. Mal okrúhly klobúčik s particou, vyhrnutou dohora, zelenkavý dolománik a šnurované nohavice za sárami. Čižmy boli orosené, i na sárach mal prilepené žlté a belasé lístočky kvietkov.Zľakla sa, kde sa tu vzal znezrady. Tuším i odskočila.Zasmial sa. Pod tmavými, trochu načuchranými fúzikmi blysli rovné, zdravé zuby. Mohol by orechy hrýzť nimi.„Dolapil som Žofku, dolapil v škode!“ Ak bola ozaj škoda, nemohla byť boľavá. Oči mu len tak horeli od radosti. „Teraz ťa zoberiem pekne-rúče.“Prišla chytro k sebe od ľaku. Ako ju chcel zlapať rukou, zvrtla sa trochu a zuby mu klepli naprázdno.„A ja sa nedám!“V nej už bola veľká istota. Má ona hrad, do ktorého nik nevstúpi. Nenájde kľúča doňho.I on cítil, že nemá tých kľúčov, ale jej hlas mu zazunel sladko ani klokot slávika. Dal jej pokoj. Rukou chytil remeň, na ktorom mu visela puška na pleci. Jeho tmavé oči, rozpálené ohňom, pásli sa na jej zjave, že hádam uhasia požiare. Ale ich ohňa sa nezľakla. Jej oči ako ľanový kvet pozerali naň akoby posmešne. I jamôčky jej zahrali okolo úst.„Vidíš, že vykášaš na cudzom, Žofka. Povedú ťa na vidiecky dom s muškami na ručičkách!“Obrátila sa trochu bokom k nemu a pohla plecom.„Ak sa im dám!“Dupal na ňu nohou s hrozbou. Ukáže jej, či sa nedá, keď prídu po ňu drábi. Zasmiala sa mu do očí.„Poviem, kto ma naviedol chodiť do škody.“„Prídeš do galiby, Žofka, nenazdávaj sa.“„Nebudem sama. Zamočí sa i mladý pán Elečko. Jemu bude horšie ako mne.“Nebadať ani na ňom veľkú starosť, ako mu bude. Pozerá na ňu žiadostive. Húta, či by ju nemohol dolapiť. Ale kto ju dolapí? Šibká je ako srna.„Ach, aká si, Žofka! Pri tebe nevedieť nikdy, čo myslíš: či na tú stranu, alebo na tú.“Otrčila mu ústa, že sa začervenali ako malina. Pomykla plecom, tlačenica sa zobracala sem-tam. Vyrozumel, že nemyslí ani na tú stranu, ani na tú.„Falošná si! Mňa máš za blázna!“Z jeho hlasu ozýval sa hnev. Pozerala naň zboku. Smiešny je, keď sa jeduje, i fúzy sa mu ježia; tvár sa natiahne ako mokrý krpec, keď ho nabíjajú na kopyto. Je veľmi náhlivý, veľmi. Vystrela ruku, odtrhla mladý výhonček s tŕnikmi. Boli na ňom štyri kvietky, Podala mu ho.„Aby im fuky prešli.“Zaradoval sa veľmi, chytiac mládnik, i bodol sa na tŕniku: ale čo preto? Oči mu zasvietili, vidiac, ako sa mu núka toľká krása.„Na pamiatku od teba! Nezabudneš na mňa, nie?“Urazila sa veľmi. Sám videl, že sa urazila, čo o nej myslí.„Ešteže čo! Aby zabudla, keď ich budem mať na pamäti verne, kýmkoľvek — hm —“„Kýmkoľvek čo, poklad?“„Kým neopršia!“ ukázala na kvietky na šípovom konáriku.Zahnal sa, že ju schytí, ale sa uhla vbok a pobrala sa preč.„Nech ma nezabávajú. Mám ešte mnoho čo žať.“„Žofíka, prídem do vás!“Obrátila sa. Pozrela naň veľmi vážne.„Nech sa neustávajú. Daromné chodníky.“Išla k úvratiam, orosená tlačenica plieskala jej po nohách. Kráčala hrdo, sťaby všetky tieto lány boli jej. Smutno pozeral za ňou, že sa od neho poberá, tam za ovsom sa stratí jeho zlatý sen. Slnce práve vystrčilo ohnivú šticu spoza hrubého pleca Hundráča, oblialo ju čistou rannou žiarou. Strhla odrazu šatku z hlavy, skrútila ju nad hlavou do tretieho razu ako na slávu. Pohol sa za ňou, nemohol sa prevládať. Slnečná žiara zaliala jej samým zlatom schlpenú hlavu; na sluchách a na temene má ohnivý veniec, z ktorého sa sypú iskry zlatou pŕškou. Chcel by si strhnúť ten nádherný veniec. Ale keď ho videla, že vystúpil z chrasti, zahúkala mocným, zvonivým hlasom. Dúbrava z tamtej strany jej odpovedala zvonivo: „I-huhú!“ I Hundráč sa prebral z driemoty a zahundral viac ráz, opakujúc mrzute: „I-huhú! Hu-hú-huhu.“Zľakol sa toľkých hlasov v toľkej tichosti. Ešte ho zazrú zo Smoliec sponad kaštieľa, že sa obšmieta okolo trávnic, čo vykášajú panské medze. Ostal na mieste, za hustou borievkou. Pušku zložil z pleca a oprel o suchý, obškvŕknutý kŕč. Lepšie bez pušky. Nohám sa ťaží odniesť ho stadiaľto. Pred očima sa mu mihá zlatá, plamenistá žiara. Veď ona príde zasa s plným výsypkom. Bolo ťažko čakať. Prikrčil sa, aby ho nebolo vidno spoza ovsa. Tu i tu vytrčil hlavu, čo tam robí. Vykášala medzu tuho, kosák blýskal na slnci. Hrste trávy zberala chytro a kládla do výsypka, ktorý veľmi rástol, rástol. Veď sa on naplní, príde ho vysypať pod šíp.Ona sa neobzrela dohora. Ale keď bol výsypok plný, nešla dohora, vysypala ho za seba, na medzu.Vzal zasa pušku na plece. Daromné čakať. Z nohy na nohu poberal sa pomedzi kriaky, k Smolciam. Mrcha poľovačka! Takto nevypoľuje nič.Žofka chytro žala, chytro. Keď sa slnce vyštveralo koľko-toľko nad Hundráč, ona sa spúšťala dolu Dubkovom s ťažkým batohom. Druhý batoh ju čakal pod šípom.Keď vošla humnom do dvora, prevracajúc sa z boka na bok pod batohom, mať sa zadivila.„Var’ si už prišla!“Pľasla si od divu po stehnách.„Hej, nažala som dosť chytro, mamo.“„A kde si našla toľkú trávu?“„Na jednej medzi, v samom hloží.“Mať kývala hlavou z boka na bok. Hľaďže, hľaď, ako jej dievka vie chytro vyžínať v hloží. Ale jej zišlo niečo súceho na um.„Nepresiľ sa, dievka moja. Toľké batohy nevláč.“ Dievka sa len usmiala a mykla plecom. Akoby veľké batohy zaškodili! „Keď je tej trávy toľko v tom hloží, pojmi Marku a Katru. Pomôžu ti ju vyžať, aspoň čo-to, aby ju trávnice nevyžali.“„Ó, tú nik nenájde, mamo. Nevie nik o nej, iba ja.“Zasmiala sa nad veľkou istotou, s akou vie vyžínať v najväčšom tŕní a hloží, nebojac sa ani lovca. Má svoje hrady a dobré úkryty, kde ju nik nedolapí. „Marka a Katra nech idú vyžať úvrate okolo hriad, kým daktorá nepredchytí.“Iné dievky ešte len išli na trávu a ju už stretávali, ako sa prevracia pod ťažkým batohom, keď sa vracala druhý raz.„A kde si ho nabrala, Ohnica?“ Prezývali ju, že mala červené vlasy, ktoré sa nedajú pohladiť, ako svedčí. Mali ju za mrzkú a protivnú. Počká si, kým sa obzrie o ňu daktorý mládenec z Badišova. „Veď ťa ani nevidno spod neho!“„Nuž len tu ďalej, medzi hlôžím.“Bola by hodila hlavou, v ktorú stranu je to hlôžie, ale z batoha trčí tráva pomedzi rožky, robiac jej ozornú hlavnicu okolo hlavy, že sa v nej tratí.Mať sa zadivila ešte väčšmi. Plieskala dlaňami o zásteru. Nuž ale toľko bolo tej trávy medzi hlôžím? Žofku zavolala ísť si zajesť. Potom sa môže vyvaliť trochu. Vstala dnes do dňa.Zajedla si chutne, bola vyhladla v toľkej robote. Zapila si samokýšou, hustou ako kaša. Poberala sa znovu do poľa. Mať jej zahájila cestu. Veru ju už nepustí dnes po batoh. Dosť bolo tých dvoch.Žofka sa jej zasmiala.„Idem do ľanu, mamo. Treba ho plieť, rozmohla sa znova povoj. Ešte ho pridusí.“Mať vďačne pristala.„Ale nebuď do poludnia, aby si sa mohla vyvaliť v najväčšiu horúčavu.“Čo ako by jej chcela nahradiť, čo uštipla pre trávu z dnešnej noci. Ona sama už mietla najrovnejší kus dvora, roztriasať trávu, čo prišla spomedzi hlôžia a tŕnia. Len vedieť, kde ho našla tá dievka také tŕnie a hlôžie.Ostala zasa v dome sama. Vzdychlo sa jej, ako muž, chudák, nemá odpočinku v zime, v lete. Teraz je v hore. Už dakoľko dní váľa pne v rúbanisku, aby bolo na zimu smoľavého dreva. Nuž bude horieť na kozube ani fakľa, nežiaľ bude priasť v izbe, ani v dákej svetlici, kde nikdy nezadymí. Muž tiež rád dobré svetlo v izbe; keď vymláti, obriadi statok, donesie si náručie brezovej chvojiny do teplej izby a začne robiť metly.Keď sa mu divia, ako si nedožičí pokoja ani v zime, on len pohne plecom, dakedy i povie: „Ľahko sa vynosí zo štokov a záprav, čo sa do nich nasype. Na prednovku by nám prišlo labu lízať, keby sa z boku nenadobudlo.“ Má neveľký drabinovec, zapriahne doň voly a rozváža metly po okolitých trhoch a dedinách. Nikdy sa nevráti s prázdnou rukou. Neraz i v zime ide na drabinovčeku; nehľadí, že iní gazdovia opatrujú voly cez zimu ani princezné, len aby sa pred jarou mohli pýšiť nimi, že sú ani lasice. Keď mu dohovárajú, že sa zanáša negazdovskou robotou, on sa vyhovára: „Vám sa ľahko gazduje na osmine, alebo hen štvrtine, ale my máme len pol šestnástky a do misy nás je hodne.“ V iné časy, najmä pred sviatkami, rozváža po dedinách peknú hrabovskú hlinu, ktorou dievky bielia izby a vymážajú zem v dome a na podstene v sobotu, aby bola biela.Prišiel kdesi z Podholeníc. Vzali ho na prístupky do Ďurčiakov k Dorke, ktorá sa nemala k svetu, lebo nebola ani veľmi pekná, ani bohatá. Mládenci bočili od nej veľmi, lebo jedno oko jej zabehávalo nabok, k druhému oku, kde nemalo vlastne čo hľadať. Potom i obočia, čierne ako žúžoľ, hoc mohli byť pekné, schádzali sa nad nosom. Ktovie, keď ostarie, či nesadne pred Luciou na omelo alebo trlicu a nepôjde na Čertovicu so strigami. Dorka, keď zbadala, že sa ťažko vydá, začala opúšťať hlavu, bočiť od ľudí a hnevať sa na mládencov. Kdesi na jarmoku ju zazrel Michal Ranostaj z Podholeníc a zaľúbil sa najväčšmi do toho škuľavého oka: povedal jej, že je najkrajšia dievka na vidieku, prišiel na prístupky na šestnástočku, donesúc do gazdovstva truhlicu s hábami. Svadba sa odbavila chytro, pri tichosti, bez muziky. Badišovania sa posmievali:„S chudobou sa spriahla psota. Bieda ich bude poháňať.“Ranostaj nepovedal nič, vynašiel v sade v jednom kúte tri brezy, nasadil ich ešte viac popri plote a začal robiť metly. I v Dúbrave nad Smolcami našiel celú horičku briez. Sprvoti ich predával len v dedine: ale keď sa ich naučil dobre robiť a keď brezičky podrástli, začal rozvážať výrobky po iných dedinách. Na to si vymajstroval ľahký drabinovček, zapriahol doň kravičky, usilovné plavuľky. Potom prišiel už k volom a na nich sa vozil ako pán po trhoch. Peniažky sa ukladali babke k babce, Dorka veľmi bedlila na ne škuľavým očkom, aby sa nerozkotúľali. Začala byť gazdiná ako druhé, prestala bočiť od ľudí, ešte si i zaspievala dakedy vo dvore, kde ju nik nepočul. Ale jej radosť netrvala dlho. Keď prišla s prvým dieťaťom do kúta, stalo sa jej, čo ani jednej šestonedieľke v Badišove. Keď mať, stará Ďurčiačka okúpala prvý raz dieťa, prizerala sa mu veľmi dlho, pomýlená.„Dievka je, ale nemá, pane večný bože, ani vláska. Nikde nič, dievka moja.“I šestonedieľka sa prizerala, predesená. Nevidela obočia, na mihalniciach sa len žltlo čosi.„Škutiny, bože odpusť hriechy!“ zalomila nešťastná mladá mať rukami.Hlava bola holá ako koleno, len na temeni sa lyslo čosi, akési škutinky. Keď dieťa poslali krstiť do Ozubín, zababušili ho dobre do podviky. Ženám ho nedali ukázať, že by vraj prestydlo na tuhom mraze. Beztoho už kýcha.Ale naostatok vyšla pravda najavo. Dieťa nemohli skrývať, aby ho nik nevidel. Museli mu dať naostatok i riedky čepček na hlavičku. Cez dierky začali vykukávať vlasy ani oheň. Keď mu dali na hlavu hustý čepček z barchanu, spod neho sa začali dobýjať červenkasté brčky sponad čielka a pred ušima. Domáci naostatok privykli i na ten potrest. Stará Ďurčiačka sa zdôverovala dcére:„Pán Boh nás tresce pre čosi. Ktosi z našich predkov musel zhrešiť. Ty si prišla na svet s tou chybou na oku, lebo nemysli, že by ti ja bola dať pozerať za hlavu, keď si bola v belčove. A tu zasa tento pád.“Ranostaj si preto nepílil hlavu. Cmokol na bábä, spukal prstami nad ním a povedal:„Nech sa svet mieša. Keď je bielych a čiernych, môže byť i červených.“A dieťa sa malo k svetu, bolo biele a tučné, pustilo sa veľmi chytro na nohy. Keď začalo vychodiť pred dom, ženy sa stanôvali.„A čože je toto? Ľaľa, akési žíďa!“Keď dieťa podrástlo, Ranostaj si ho usadil na kolená a začal ho učiť skladať ,a-b-ab‘. Dievčatá neposielali do školy, hoc v Badišove bola chýrna škola. V tie časy chodil do nej i Elečko Stupnický zo Smoliec. Posielala ho mama zo zemianskej dediny do Badišova medzi sedľač k pánu bratovi, chýrnemu rechtorovi, na žriedla vedomostí a známostí. Samuel Primitivus Robko z Robkova bol vtedy mladý, vychytený. Na krštení si vedel i zahajduchovať a vykrúcať nevesty. Prvé dva kocúriky mu nepodrazili nohy, skôr mu naliali do nich ohňa, že vedel nimi preberať ako málokto v okolí. Samuel Primitivus sa podobral, že vykreše čosi z neho. A kresal tuho feruľou i lieskovicou. Elečko bol zeman; bol by sa chcel voziť po sedliackych kľaganoch, ale sedliacki zurvalci nechceli mu uznať zemianstvo. Chodil do školy tak s kapsičkou ako oni, iba že oni išli sa na poludnie najesť domov a on ostal v škole sám, vyberajúc z kapsičky obarený hrach, ktorého mu dávala mama do uzlíka na merindu. Dakedy ani hrachu nebolo, ak ho pojedol idúcky zo Smoliec do Badišova. Nechceli mu uznať zemianstvo ani preto, lebo jeho tatko, pán Feranc, chodil po dedinách s tanistrou na chrbte. Trčali z nej porišteky všakových mlatčekov, i všakové iné železá i kusy medeného bľachu. Plátal veľmi dobre panvy a kotlíky. Ale vedel zaliať i diery do hlinených krčahov a hrncov olovom. Hlinené nádoby na vidieku, čo mali naboku olovený pupok, prešli jeho rukami. Bol vysoký, chudorľavý, chodil zafúľaný po dedinách od začadených paniev a hrncov, po tesných nohaviciach na tenkých nohách lupkali mu široké sáry zemianskych čižiem.I zemania ho okrikovali:„Nehanbíš sa, zemiansky honor, chodiť takto pomedzi ľudí! Ale si ty Cigo, chodiť panvy plátať? Nemohol si si nájsť statočné remeslo?“On nedal nič na kriky. Bol by i on radšej zlatníkom alebo hodinárom, ale kde je zlato? Bol by vďačne obul krpce ako iní statoční zemani a stal k pluhu, ale kde sú zeme a voly? Prichodilo robiť, čo sa trafilo, lebo bolo hodne deťúreniec.„Budeš mať medzi koho deliť kúriu,“ posmievali sa mu páni bratia. „Ak sa všetci vyberiete do sveta klopkať, v celej krajine nebude deravej panvy a Cigáni nám zbedzgajú do Multán.“[1]Nestaral sa o posmechy, ale Elečka dal pánu Robkovi do rezu. Elečko každé odpoludnie bežkal do Smoliec. V treskúcej zime neraz prišiel plačúc, že mu za nechty zašlo. Mama mu chytila ruky ako ciagle a zamočila ich chytro do studenej vody. Dosť sa nakričal a naskákal okolo putne, kým mu odišlo spod nechtov. Na šťastie pán Feranc sa zoznámil s Michalom Ranostajom na cestách, i spriatelili sa, hoc neboli toho istého remesla. Ranostaj mu prorokoval lepšie časy, lebo vraj všetky veľké veci vyrástli z malej. Tak i on nebude vždy panvy plátať, ale si založí vyše Smoliec peknú kotlársku dielňu a naostatok môže utkvieť dakde v Španej Doline alebo v Bystrici a mať najväčšiu kotláreň v celej krajine. On sa nemôže úfať takému zveľadku svojho remesla, lebo metliarov je všade toľko, koľko ich treba, a krajinskej metliarne nemôže byť nikdy, lebo nikde nieto toľko briez, aby vystalo na metly v celej krajine.Hoc pán Feranc nikdy nepreskočil jarok medzi túlavým remeslom a kotlárskou dielňou, Miško Ranostaj si ho nikdy neprestal ctiť a vážiť. Vo veľké mrazy neraz pritúlil Elečka, dajúc mu jesť a prenocovať vo svojom starom, ošarpanom dome. Vtedy sa Elečko veľmi spriatelil so Žofkou. Jeho neodstrašovali, ako iné deti v dedine, jej červené vlasy ako plameň. Zabávali sa moc spolu; tuším jej bol i sľúbil, že si ju vezme, keď bude veľký.Ale z toho všetkého sa nevykľuvalo nič. Pán Feranc umrel v jednu takú zimu, a keď si vdova nevedela rady s toľkými deťmi, prestala ho posielať do Badišova. Beztoho vysvitlo, že sa Elečko tam nenaučil ani: ,Quot sunt partes orationis‘, ani ,Semel unum est unum‘.[2]Vtedy sa ho zaujal pán rechtor z Ozubín, Tomáš Sztupay, rodina Stupnických. Nemal mendíka, tak si ho vzal za mendíka, a umienil si, že vykreše z rodiny niečo súceho. I mohol skôr ako rodina, najmä keď mu za školou rástli omnoho krajšie liesky ako za badišovskou. I naozaj obrábal Elečka do tých čias, kým ho nenaučil skoro všetko, čo sám vedel.Potom už bolo všetko ľahšie. Chudobná vdova sa vybrala k úradníkovi u jeho osvietenej milosti nebohého pána Kolomana Uzdica a uprosila ho, aby vzal jej syna za dačo do panskej služby. I pán Tomáš Sztupay veľmi stúpal úradníkovi na päty. Elečko musel držať čisto fajky úradníkovi, musel zapisovať dežmu, čo dávali poddaní panstvu, a najmä v jeseni, keď sa osieval studený dáždik, musel stáť pri kopáčoch, koľko kasní švábky išlo do pálenice. Keď pán Koloman umrel, jeho syn Mikuláš si všimol otrhaného Elečka. Dal mu dva obnosené obleky, skoro nové čižmy, ktoré ho omínali, a poslal ho do Novohradskej na panstvo svojej manželky.V Novohradskej mu už boli tri svety. Tam sa začal už cele naozaj cvičiť za úradníka. Naučil sa fajčiť z krátkej fajky, slinu frcnúť cez zuby dosť ďaleko, vysiakať sa bez šatôčky, pritisnúť prst o jeden bok nosa, preobliecť sa za ,szegény legénya‘,[3]variť guláš, piť víno. Vtedy sa už tam obracalo zemianstvo na maďarstvo, nosilo fokoše[4]a budzogáne. Naučil sa dosť dobre maďarsky; bol urastený, nie špatný, vedel sa mať i okolo ,frajcimeriek‘. Keď umrel starý úradník v Smolciach, osvietený ho postavil za úradníka a dal mu i deputát.Už dosť dlho úradníkoval v Smolciach, i začalo mu byť i otupno vo veľkom, dosť ošarpanom kaštieli, keď sa mu pridalo ísť cez Badišov do Podholeníc vyhrešiť pre čosi richtára. Na ceste ho prešla dievka s plným, niesla dve drevené kanvy vody. On šiel na hrdom koni, dupotajúc po ceste. Bol veľmi švárny, nejedna ,frajcimerka‘ mu to uznala. Mal zelenkavé šaty, cifrovaný dolománik, na sárach, kde sú vyrezaniny, celembali sa červené kystky, ako podskakoval kôň. Zadržal ho razom, hoc sa kôň vzpieral stáť, lebo muchy dojedali. Nemohol spustiť oči z peknej dievky, ktorej okolo hlavy horela zlatistá žiara na slnci a v očiach kvitli podivné ľany.„Akože sa voláš?“ spýtal sa jej, kým sa kôň zvŕtal nespokojne.Jeho hlas znel veľmi mäkko. V Novohradskej naučil sa všupnúť dosť hodne nehy do hlasu, zaobchodiac s bielymi osobami, hoc sú v oplecku a majú dlhé vrkoče dolu chrbtom. Ale i ona už mala pevnosť, v ktorej sa cítila bezpečne. Vyškerila mu zuby, boli veľmi pekné.„Načo im je to vedieť?“„Nuž na to, aby som vedel, ktorá ma prešla s plným. Vieme, že sa dobre vodí, koho prejdú s plným.“Vzala kanvy do ruky a prešla okolo neho dva razy.„Nechže sa im vodí. Mňa to nič nestojí!“Začal ju prosiť naliehave:„Nože do tretieho razu.“Prešla do tretieho razu, smejúc sa.„Vystačí im na celý mesiac odrazu.“„A teraz mi povedz, panna, čo máš oheň okolo hlavy a v očiach rozkvitnuté ľany: čia si?“„Žofa Ranostajovie.“Mykla plecom, že je nie ťažko uhádnuť, čia je. Má také vlasy, akých nemá ani jedna dievka na vidieku. Mládenci sa ich báli ako ohňa, iba jeden nie. Uňho je jej pevnosť.Udrel si dlaňou o stehno, že podskočil kôň.„Žofíka! Nuž ty si to? Ale nevieš, ako sme sa zabávali vtedy?“Pozeral na ňu uveličený, akoby bol našiel veľký poklad znezrady, ktorý pôjde neomylne do jeho truhlice. Ako sa zabávali vtedy! I sľubovali si. Vari len nezabudla!Dievky nerady pamätajú na to, čo poparatili deťmi. To sú potuchnuté koláče, dávno odležané. Potuchlina z nich nevypáchne, čo ich i prihreješ. I ona pozerala naň, ibaže nie ako na poklad, súci do jej truhál, ale iba ako na mištičky, z ktorých už vypadali lieskovčeky.„Nepamätáš na Elečka?“„Pamätám, ale Elečko sa nenosil na koni.“Pán Elek zvážnel, i z tvári sa kdesi podela neha. Je na koni, veru hej. Zvysoka jej hodil naučenie ta dolu; nech si ho zdvihne, keď pôjde domov, a opatruje, ako svedčí.„Tak býva, Žofíka, na svete! Čo sa vtedy nosili na koni, teraz chodia pešo; my, čo sme krpce v blate drali, nosíme sa na koni.“Vyrovnal sa, akoby bol prezrel ražeň, vypučil prsia pod dolománom. Pozeral bedlive na ňu, či pochopila, bosorka, čo jej povedal.Ona pozrela kdesi po Hundráči, ktorý sa vyjasnil veľmi a akoby načúval veľmi pilne, čo tí tam rokujú. Uškrnula sa pod nos i po rozkvitnutých ľanoch preletel akýsi jas.„Len keď sedia, mladý pán, nevystierajú sa toľme. Ešte zletia z toho koňa.“ Ona bola nízko, na zemi, a on vysoko nad ňou, ale mu zato hodila naučenie. Ak chce, mohol by si ho i odniesť. „Nie je vraj tak ľahko vydriapať sa naň ako zletieť.“Slúchol ju, hneď sa opustil trochu v pleciach, v tvári mu zahral veselý úsmev.„Žoška, ty si kľampa. Trúsiš naučenia ani kniha múdrosti“.„Veru múdrosť, keď prídem na ňu ako slepá kura na zrno.“Ale už zasa zobrala kanvy do rúk, že pôjde svojou cestou.Nechcelo sa mu prepustiť ju tak nerozmyslene. Vie, ako ju zadržať ešte chvíľočku.„A kde bývate?“„Nuž, kde sme bývali!“Zasmiala sa, že nevidí, čo oči kole na dva kroky od nosa. Ešte väčšmi jej prichodilo na smiech, keď ho videla prezerať ich dom ako nevídanú vec od spodku až po hálku.„Vtedy vám dom vrastal do zeme, teraz rastie dohora. Zrepetil sa.“ Pokyvoval hlavou a pozeral s úctou na veľký pekný dom o dosť hodných oblokoch. Krov mu bol žltkavý, trochu na červeno, skoro ako hlavička švárnej Žošky. Všetko sa belelo a či žltlo od novizne, ešte len i šranky okolo záhradôčky pod oblokmi. „Dobre sa zrepetil, len ako?“„Otec ho zodvihol ako nič.“Rozpamätal sa, že sa v starom, nízkom dome robili metly. Dosť sa ich nazväzúval a narozvážal po kraji. Tie metly nik nemal za veľkú vec vtedy: a, hľa, čo z nich nevykvitne!„Ešte robíte metly?“Potvrdila mu tou hlavou ako oheň.„Ženy teraz zametajú každý deň, nielen v sobotu, ako za Krčaha-kráľa. Odkiaľ by brali metly, keby nie náš otec? Pozrú brezy!“Ukázala mu na hodný sad za vodou. V kúte sa zhŕkli brezy, tvoriac celú hôrku. Popri plotoch ich idú rady. Kôra sa belie na nich, sťaby ju boli dnes preobliekli novú. Konáre ovisli pod bujnosťou mládnikov. Veru má čo vytriešťať oči na toľké premeny. Vysvetlila mu ešte, aby vedel všetko do základu.„Dosť sa nabedlíme na ne. Chlapci sa ošmietajú okolo nich veľmi tak pred jarou. Navŕtali by ich a ťahali z nich miazgu, lebo je sladostivá.“„Sladostivé sú tvoje reči, Žoška. Tečú ti z ústočiek sťa bystré jarky pod Hundráčom v tôni. Nie sú ako miazga z brezy, ale sladké ako samotečený med z lipového kvetu.“Ako to hlásal zvysoka, zore sa mu zapálili, v tvári i v očiach začali blkotať plamienky. Tie ohne všetky sa chytili od veľkých požiarov jej peknej hlávky.Len sa usmiala a brala kanvy. Smiala sa, že mu toľko natieklo medu. Bude mať čo lízať cestou do Podholeníc. On sa nesmial, myslel tiež na lízanie; ale čo je z neho, keď je cez sklo? Roztúžil sa, oči vykrútil vysoko nad dachy badišovských domov. Vedel dobre, že dievky dajú mnoho na to, kto ich ako krúti.Ale Žofka mala pevnosť, v ktorej bola bezpečnosť. Nenaľakala sa ani očí. Vzala kanvy a už ide k peknému, novému domu popri záhradke, ktorá si nechala v kúte starý ker orgovánu, hoc ho mohli dolámať, keď rúcali starý dom a stavali nový.,Budeš ty moja! Budeš ty moja,‘ opakoval v akomsi rytme podľa podskokov koňa, ako cifroval pod ním hore dedinou. Potom sa premenili spevy, otvoriac sa všetky hlasy, ktoré dosiaľ nezuneli tuším nikdy. „Musíš ty moja byť, čo ťa čerti vezmú.“ Hej, cibril sa dosiaľ najviac okolo takých, čo majú letnice veľmi nakrochmálené, aby stáli ako zvon okolo nich, i trúbočky vlasov okolo slúch, aby podskakovali pri chôdzi, keď sa pás váži zboka nabok a sukne sa ometajú šuchotavo okolo nôh. Prečo by sa nepocibril na Horniakoch trochu okolo takých, čo sa zhovárajú s pánom na ceste, keď nesú vodu v kanve?V Podholeniciach sa zabavil opatrne a, idúc spiatky, už vedel, že železo kovať, kým je horúce. Zišlo mu na um, že na panstve jeho osvietenej milosti pána Mikuláša Uzdica v Smolciach by sa tiež zišlo metál. Metie sa po dome, ale i po dvore. V zime sa metie veľmi často v humne i metál sa zíde dostatok. Čím ich je viac, tým čistejšie gazdovstvo. Ešte sú len Turíce, do zimy netu: ale zbožia sa začnú klasiť dnes-zajtra, odkvitnú a dozrejú. Zima príde, nenazdáš sa ako. A mať metly je výhoda. Dobrý gazda nečaká, kým pritisne tvŕdza.Dupkali kopytá dolu dedinou. Ženy pozerali, kto sa nesie na veľkom, krásnom koni o podstriženom chvoste. Zadupkali kopytá na môstku do dvora Ranostajovie. Hrdý jazdec skočil a uviazal koňa o stĺpik na záhrade. Pán Elečko otvoril dvere pri novej bráne. Michal Ranostaj si mohol už dovoliť i závristý dvor ako hoďas Drozdík, alebo Juro Hamuľa; mal i on už čo zavierať doň. Netroškári na pol šestnástočke ako sprvoti, ale si sedí na celej osmine. Na veľkých voloch oral, na mladých juncoch bránil tejto jari. Podstenou veselo klopkali čižmy po hladkých tľapkách, dobre usadených, aby nešlabikovali, keď sa stane na ne. A vo dvore všetko nové. Ústreším sa voda cedí dolu zúbkovaním, keď spŕchne. Na maštaliach a humne je len strecha, ale i ona žltá ešte, nová. Šiare sa nemali kedy ani uľahnúť na nej. Strecha bola hrubá a dokonalá, ani keď sa dobrá gazdiná oblečie v zime do nového kožucha o neopršanom rúne.V izbe ho ovialo novizňou a čistotou, ani čo by bol vstúpil do svetlice jej osvietenej milosti pani grófky, manželky jeho gazdu, pána Mikuláša Uzdica. Bosorka Žoška hádam iba včera vymazala zem bielou hrabovskou hlinou. Posteľ vystlatá do povaly, žŕdky pod povalou ovešané sviatočnými hábami, rámy s mištičkami a krčiažkami ako u najlepších gazdov: iba že tu je viac svetla, lebo obloky sú veľké. A na štíte rovno proti dverám veľké zrkadlo. Ohava Žoška iste nezamešká kuknúť doň, keď prejde popredeň. Preto bude vedieť, že od jej hlavičky sa strhávajú veľké požiare, ako i uňho sa rozblčali túžby. Nebodaj sa jej páči, čo ukazuje zrkadlo, lebo mu ku stužke, na ktorej visí, zastrčila mladú chvojku voňavého smreka.Sadol si na lavicu k rohu stola. Zavieva k nemu vôňa bujnej zelenej chvojky.„Čože nám doniesli, pán urodzenký?“Škuľavé očko sa ho dotklo, ktovie, či ho poznalo. Veľmi náhlive sa prehodilo do cesty druhému a tam sa zakolísalo.„A veru nič. Radšej by si odniesol čosi.“Pán Elečko chcel žartovať, ale žart mu vychodil na naozajst akosi. Veru by si odniesol vďačne čosi, na dlani by niesol. Ale jej nebolo tu. Zato sa dal materi do známosti. Zabudla na Elečka, čo toľko ráz jedol v tejto izbe, kým bola nízka, pečenú švábočku z opáločky a zajedajúc ju surovou kapustou, čo sa berie z misy štipkou a vrždí pod zubami ani remeň. I teraz mu veru tečú sliny, keď vidí švábočku všetko jednakú, okrúhlu ani vajíčko, keď ju vyhrnú z pece. Ale nikde nevedia upiecť ako patrí, opáliac kožtičku, aby sa odlúpila od nej ako vtedy, keď ju gazdiná podhadzovala v opálke. Švábočka ostane bez kožúška, celkom čistá. Kôrka na nej sa červená dotuha, ani čo by od hanby, že ju zobliekli.Dával sa jej do známosti všakovak, ale Dora s nakriveným očkom sa mu nepriznávala. On sa vyškriabal od tých čias na zelenú ratolesť, ani by už nevedel jesť švábky a tobôž surovej kapusty zo suda.Ale on ju obletoval ako osa zrelú hrušku; nedal sa odbaviť len tak nakrátko.„A kde je Žofka?“„Išla hrudy tĺcť s Markou a Katrou.“Škoda byť. Ľúto mu tých sviežich ramienok, ako sa budú otriasať bolesťou, keď kiahničku buchne o zatvrdnutú hrudu. Na niečo iného by boli súce také ramienka.„Načo bola hlušiť kiahnicou, keď sa mohli zapriahnuť voly do váľka. Váľok je na hrudy, nie kiahnička!“Ale Dora vie nájsť chodník, po ktorom ľahko uhnúť mrcha novotám.„Veru nie, pán urodzenký. Naše hrudy nie sú ako panské, lebo sú veľmi tvrdé. Ani by sa nezdrobili pod váľkom, ale by vošli do zeme ako skala.“I on je už skúsený gazda; usmial sa na ňu, že nevie pohnúť rozumom.„Bolo počkať, kým spŕchne; hrudy by sa lepšie drobili zmočené.“„Keby namoklo, hruda by sa nedrobila, ale by sa prilepila o váľok. Naša zem je nie ako panská. Naša sa lepí na nohy, keď ideme po mokrej, ako cesto, panská sa rozsýpa. Nie je ani zem každá jednaká.“Nech sám Boh pomáha a zavaruje! Videl, že by sa darmo dohadoval s ňou; vynašla by odpoveď na každú vec, ale takú, akej by sa nik nenazdal. Ona už našla rozdiel i medzi zemou panskou a nepanskou. Vstal od stola, akoby sa bol napil kyslej psiarky na badišovskom salaši. Keď odväzoval koňa, bolo mu hodne odľahlo. Odpadla by mu chytro chuť od dievky, nech nájde zakaždým túto mater miesto nej. Pred chvíľou myslel, že by sa vrátil zasa zajtra, teraz si je istý, že ho sotva uvidí viac Ranostajovie dom.Príduc domov, chodil zaujate po dvore a gazdovstve. Presekávala sa švábka, a on skoro jednostaj dotušoval: „Robte, robte!“ kopáčom. „Čo sa obzeráte?“ I korbáčom lupkal o sáru, aby robotníci vedeli, že stojí kazár nad nimi. Ale hoc stál nad robotníkmi, nebol pri robote. Najviac stál na koni pred novým domom v Badišove a zhováral sa všeličo so Žofkou. Opakoval moc ráz jej slová, že ich vedel naspamäť, potom začal vyťahovať spod nich, čo myslel, že sa skrývalo pod nimi. Potom skladal v hlave iné rozhovory, okrášlil ich sladkými výpoveďami, čo povedal on a najmä čo povedala ona. Naostatok sa už nezhovárali na ceste, ale pod ústreším so zúbkami. On stál pod oblôčikom komôrky, ktorý bol otvorený, v oblôčiku bola hlavička, z ktorej i vo tme šibali plamene.Nevedel si naostatok nikde miesta. Kde sa obrátil, na všetkých stranách videl ohnivú hlavičku, posmešný úšker na ústach. V ten deň pred večerom sa už nemohol zdržať, osedlal koňa a hybaj do Badišova.Zadupkal kôň cez môstok, prestupoval nepokojne priviazaný o stĺpik na záhradôčke. Dora zazrela oblokom zelený dolomán s ciframi a pobrala sa do kuchyne, Žofka nezazrela dolomán, ale vedela, čí kôň zadupkal. Uškrnula sa, v očiach ako ľan mihli jej divné svetielka. Ostala pod pecou, preberajúc konopné semiačko z hrudiek, ako ho doniesol otec, čo bol vykupčil za metly.Pán Elečko sa uviedol akosi spurne, keď vošiel do izby.„Prišiel som vás navštíviť,“ zvestoval hlasom dosť prichrípnutým.Michal Ranostaj bol chudorľavý, ale dúži chlap. Čierne vlasy, založené za ucho, na miestach siveli, ale oči pozerali živo. Zasmiali sa hosťovi.„Pekne od nich, že nezabudli na nás.“Hosť sa zadivil na tých slovách.„Vari by mal zabudnúť!“Michal Ranostaj mu vysvetlil, že ľudia, keď im je dobre, nie veľmi radi myslia na časy, keď im bolo zle. Podajedným sa i pamäť zamúti. Nepoznajú ľudí, ktorých znali, najmä ak prijali od nich dačo. „Môžem sa požalovať, že ma neraz nepoznali, keď som sa sňal s nimi znovu. Ešte i odtajili, že vzali metly odo mňa, keď som prišiel pohľadávať svoje.“Pán Elečko ho uistil, že to neboli poriadni ľudia. Potom vypučil prsia a povedal odhodlane:„Ja som nie taký. Tu je ešte kus uznanlivosti!“ Badol si prstom tri-štyri razy na prsia. Ranostaj mu prikyvoval hlavou veľkú pochvalu. Pán Elečko sa rozohnal ešte s väčším ohňom: Narovnal si dolománik, aby mu stál rovno na prsiach, keď sú už raz vypučené. „Ja som teraz, ako som bol vtedy, a môžem povedať, že mi je čosi lepšie, ako bolo vtedy.“Michal Ranostaj pozeral naň s úctou, na zelenkavý oblek o čiernych šnúrach, ktoré mali hodvábne záblesky.„Pekne sa nosia!“ pokyvoval hlavou.Pán Elečko sa usmial, bolo mu akosi voľne.„Krajšie ako vtedy, nie?“ Ale mu hneď i vysvetlil, prečo sa oblieka krajšie. „Človek sa oblieka, ako sa mu vodí. Hľadí ukázať svetu, ako mu je, najmä keď sa mu vodí lepšie.“Michal Ranostaj povážil, že by to mohlo tak byť, ale to nepotvrdil, iba sa ho spýtal:„Im je teda dobre?“„Nemôžem sa žalovať.“ Odpoveď bola veľmi skromná, ale z tváre mu kričalo, že mu je veľmi dobre. Vyrovnal sa i rozšíril prsia, aby sa mala kde zmestiť všetka tá dobrota. „Rozkazujem v Smolciach, ako chcem. Všetko ma slúcha, akoby ja bol sám pán.“„Veru je moc. Mladý ešte, a prišli na veľkú vládu. Oni predali lanské zbožie?“Pán Elečko musel sa priznať, že zbožie išlo k Jakubovi Kuttlerovi do Posadiny. On ho meral zo štokov i dal nakladať vo vreciach na vozy, ale peňazí zaň nečítal.„Im platili za švábku, čo išla do pálenice?“I švábka išla tak akosi, ako i zbožie. Jakub Kuttler ju odoberal a posielal kdesi do pálenice.„A jalovice kto predal?“„Ja som ich predal na jarmoku v Ohradnici!“I položil si dlaň na prsia. Pravda, nepovedal, že peniaze išli na dlaň jeho osvietenej milosti pána Mikuláša Uzdica. Boli mu pilne treba na čosi. Pamätá sa, ako dnes, že ich nechcel pustiť za tie peniaze, málilo sa mu, koľko mu dávali, ale osvietená milosť preťali razom na dvoje.„Čo robia s mliekom?“„Komornica ho múti.“„Kto predáva maslo?“„Berie ho Jakub Kuttler.“„A čo robia s hydinou? Alebo ju minú všetku?“„A kto by ju minul? Ide do Ozubín. Tam sa jej dosť minie, a čo zvýši, nebodaj predajú.“„Majú moc husí?“„Veru neviem. Bude vedieť komorníčka Mara.“„Čo robia s perím?“„Pára ho komorníčka Mara. Vlani ho vzal Jakub Kuttler.“„Mali moc ľanu?“„Načesalo sa ho okolo štyristo kýt.“„Málo. Čo urobili s ním?“„Dali ho priasť spolovice. Plátno sa predalo.“„Kto ho predal?“Pán Elečko sa začal hniezdiť. Predsa neprišiel dávať počet, čoho bolo koľko, ale sa prišiel pozhovárať. Že ľanu bolo málo? Čo by ho bolo i tri razy toľko, nekvitol by mu tak ľúbezne ako jej oči, ktoré hľadia pilne na prsty, ako spúšťajú dolu lopárom čisté semiačko a smeti s hrudkou odmetajú na stranu. I s plátnom bolo tak akosi: ľanové vzal Jakub Kuttler, zrebné ostalo doma. Komorníčka Mara našije z neho vriec.Michal Ranostaj sa vyzvedal i koľko zrebí a klkov, koľko kýt konopí a pačesov. Koľko bolo mier slivák a jabĺk, koľko chovajú bravov, koľko ich bolo spod cecka, keď sa oprasila veľká ošípaná.Keď sa ho povypytoval na všetko, začalo svitať v hlave aj pánu Elečkovi, že cez jeho ruky vlastne neprešlo moc peňazí. Skoro všetko berie Kuttler, bohatý kupec z Posadiny, hoc ho nevidel platiť ani raz. Čo-to kvapne i jeho osvietenej milosti do ruky. On vlastne predával len vajcia, ale každé dva týždne musí ísť do Ozubín a odčítať jej osvietenej milosti peniaze za ne. I to príde sama pani grófka tri-štyri razy do Smoliec vypytovať sa komorníčky Mary, koľko vajec zniesli sliepky a kde sa podel kohút, čo mal hrebeň nabok, ako keď si zeman hodí čiapku na stranu, keď sa potúži.Ovesili sa mu i fúziky dosť dobre, že jeho vláda je nie taká, ako si míval. Michal Ranostaj zahrnul vlasy za ucho a potešil ho.„Nech sa len usilujú. Šťastie sa im začalo pekne otvárať. Otvorí sa im, ako má byť, iba vtedy, keď budú oni všetko kupovať i predávať.“Pán Elečko pokrútil hlavou. Keby nie Jakub Kuttler z Posadiny, tie dvere by sa hádam skôr otvorili. Ale zavadzia i jej osvietená milosť, pani grófka. Vlani ju videl na hradách. Podpísala, koľko je kapustných hláv. Taká ti je to robota, milý Ranostajko!Ale Michal Ranostaj ho poučoval ako skúsený človek.„Či tak alebo tak, iba ak pôjde všetko cez ich ruky, môže sa na ne prilepiť čo-to. Nebudú veľmi čisté, ale ak sa od nich nezmôžu, deputát ich nepostaví na nohy. Myslia, že sa z deputátu zaperili tí, čo zbohatli pri úradníctve: Záhradnický Feranc, Ďorď Bobok, Laurinc Korbeľ alebo sám veľkomožný Hadrián Pulcheríny? Veria mi: všetci sa zmohli z oškrabkov, keď si šli ruky riadiť pred umývaním.“Pán Elečko sa veľmi urazil na také slová. Pamätá sa, keď nebohý tatko prišiel tu i tu domov po čisté háby, skoro zakaždým hromžil na Ďorďa Bobka, Záhradnického Feranca i na Laurinca Korbeľa a veľkomožného Hadriána Pulcherínyho, že sú zbojníci, a čo majú, že všetko nakradli.„Kričia na nich i iní, všakovak. Ale keď vyjdú na cestu v koči, každý sa im vystúpi. Ďorďa Bobka začali už volať urodzeným. Im netreba urodzenosti, lebo ju majú od tatka: ale sa im zíde zaperiť sa akomak a potom ísť na dobré prístupky.“Čo tam po prístupkoch, a dobrých! Oženiť sa už skorej, a hoc sa i neoženiť, ale si pozáletníčiť trochu. I oči mu zasvietili žiadostive, pozrúc na Žofku pod pecou, ako vie oddeliť konopné semiačko od smietky.„Oženiť sa nebolo by od veci,“ prehovoril naostatok, dodajúc si smelosti.Pozrel s porozumením na Ranostaja, a keď mal jeho oči na sebe, pozrel veľmi významne na Žofku pod pecou.Ranostaj nedal mnoho na také znaky. Mal veľmi deravý krpec na kolenách, najskôr Žofkin, i prikrajoval mu dobrú záplatu z kusa remeňa. Záplatu rozmočil vo vode, pozohýbal ju v rukách, aby odmäkla, a prebodol ju šidlom o krpec. Keď prevliekol prvý raz dratvou, vrátil sa znovu k veľmi ožihavej veci.„My chlapi by sme sa najradšej ženili, keď nám nedochodí, a keď by sme mali, vtedy vykrúcame. Počkajú, kým dievča podrastie. I tatko bude mať kedy prihotoviť viacej.“Pán Elečko sa zasa urazil. Či on je utisnutý na čie peniaze? Má žiť zo ženinho, keď by mohol dostať od panstva podvýšený deputát, dve-tri poriadne izby v kaštieli i dosť pekné dary?„Dá sa vyjsť, netreba ani kradnúť, ani sa upriamovať na ženino. Zlodej príde o statočnosť, a zaťovi vyhodia na oči, ak sa držal na ženino.“Ranostaj mu prisvedčil. Pekne byť sám sebe pánom, pristávať na mále alebo na ničom.„Ale škoda opustiť, čo môžeš lapiť. A im by nezaťažilo, keby bolo i viac. Radi sa pekne nosia, dobre žijú, a na to už len treba. Nosia sa ako jeho osvietená milosť. I on sa nosil takto, keď bol v ich rokoch, i háby, i najkrajší kôň, i iné ešte, i iné. Ale mu vypriadli pani grófku i s peniazmi i s panstvami. Jeho osvietená milosť má sa o čom pekne nosiť.“Pán Elečko len mlčal zanovito. Pani grófka doniesla vraj mnoho do Ozubín, ale jeho osvietená milosť nie je za to vždy pri groši. Ako vďačne pustil jalovicu lacnejšie, ako patrilo? Zbadal, že smrdí grošom. A potom či sa treba zobrať s dievkou, ktorá padne do oka? Pán Michal Smolecký sa nezobral ani s jednou, a má gazdinú, i kľučiarku, i jej frajcimerku, i všetko, čo len chce. A potom súce do ľúbosti sa prenáhlia neraz, nečakajú na ohlášky. Tobôž na sobáš. Len by sa mohol schádzať s touto tuná. I dneska ju prichytil, že oberá semiačko, a okom šibne nabok.V tie časy urobil sa veľký štabarc pri záhradke. Pán Elečko skočil k obloku pozrieť, čo to vystrája kôň. Kopal okolo seba, šibal krátkym chvostom, trhal sa, vyskakoval. Pán Elečko bežal k nemu i bez klobúka. I Ranostaj pohodil krpec a šidlo a pobral sa tiež, mysliac, že jeden chlap, hoc mocný, mladý, neuvládze zdržať zjašeného koňa. Ale pán Elečko ho utíšil chytro. Vedel hneď, že je to mucha, i prvým razom ju zabil koňovi na lopatke. Keď Ranostaj prišiel, kôň už bol utíšený, iba čo fučal, strihal ušima.Ranostaj sa nevyznal pri koňoch tak dobre ako pri rožnom statku, najmä pri takýchto ohnivých, panských.„Čo mu je, zľakol sa dačoho?“Pán Elečko videl i ohnivú hlávku v obloku. Žofka prišla tiež pozerať, čo sa robí pri záhradke. ,Musíš ty moja byť, čo ta čerti vezmú.‘ zahúdlo mu v hlave. Videl už zreteľne, že sa k nej nedostane rovnou cestou, ale zákrutami, možno i poza ploty a záskoky. Pravda k nej nevedie, ale podarená lož a pretvárka dosť ľahko.„Mačka mu preletela popri pysku, preskočila plot a ubzíkla. Ale vidím, i smädí ho. Neutíši sa, kým ho nenapojím.“Začal ho odväzovať zo stĺpika, že ho povedie na potok.Ale keď bol kôň odviazaný a pán Elečko ho chcel viesť, v Ranostajovi sa pohla poddanská povaha. Vzal pánovi vôdzku z ruky a viedol sám koňa na potok.Pán Elečko sa oprel o plot, držiac obe ruky na šrankách. Pozeral za koňom, ale sa hneď obrátil k nej v obloku. Usmial sa jej.„Vy mi napájate koňa, mňa ste chovali ako pavúka, dali sa mi zohriať: ako sa vám odslúžim?“Pohla plecom a pozrela naň posmešne. Hihi, čo ho chovali a hriali, to už bolo dávno. Nehodno ani spomínať, čo sa zabudlo. A čo len koňa napojiť je malá vec.„Nie, Žofka. Ja sa chcem odslúžiť. Hanbím sa. Chodievaš ty na trávu?“„V stredu a sobotu.“„Vieš čo, Žofka?“Vysvetlil jej, aké sú trávnaté medze na Dubkove medzi tablami. O tú trávu nik nestojí veľmi; mohla by ju povyžínať po troche.Potrafil jej na žilku. Dievka má trávu za veľkú vec, nie pre hodnotu, ale pre chválu, ak jej môže naznášať mnoho vo veľkých batohoch. O zručnej trávnici sa roznesie v dedine chýr, ľudia ju obdivujú a vychytia za veľkú robotnicu. A jej by sa veľmi zišiel dobrý chýr, prekliesnil by jej cestu ta, kde ju srdce nesie. Ale pri tých trávnatých medziach je i prekážka.„A ak ma chytia?“„A kto?“„Hájnici.“Rozosmial sa. Hájnici ju predsa nechytia, keď ich on pošle v stredu a sobotu do iných honov.„A potom nemáš oči pozerať, či dakto nejde? Z Dubkova je veľký výhľad na všetky strany.“ Tu sa začal i smiať. Vysvetlil jej, že spravodlivá tráva neteší trávnicu, ani jej nenadobýva chvály pred ľuďmi. „Keby ju ctila spravodlivá tráva, išla by po ňu na svoje lúky. Ale ona ide radšej do cudzieho, ja viem, dobre viem.“ Žmurkol na ňu, ona krútila hlavou, ale sa smiala. V očiach jej preletovali plamienky. „Ide po ňu, skadiaľ ju nie je ľahko dostať, kde sú veľké strehy a prekážky. Ak je nie zahájená, ide ju zbierať medzi tŕnie a hlôžie. Či nie?“Pozrela naň uznanlive. Vynašiel dobre, aká tráva teší trávnicu. Jej by sa zišlo mnoho, mnoho batohov takej. Ako sa dostane ta, kde sa má dostať, ak si neprerobí cestu batohmi?„Hej, pomedzi hlôžie a tŕnie,“ hútala, keď parádny kôň dupotal na ceste do Smoliec.Tak ju našiel pán Elek Stupnický v to ráno na Dubkove pod šípom.[1]Cigáni nám zbedzgajú do Multán— t. j. Moldavska[2],Quot sunt partes orationis‘, ,Semel unum est unum‘(lat.) — ,Koľko je čiastok reči‘, ,Jedenkrát je jeden‘[3]szegény legény(maď.) — úbohý mládenec[4]fokoš(z maď.) — hrubá palica so sekerovitým ostrím, druh valašky	Kukucin_Bohumil-Valizlost-Zabor-II.html.txt
Kostol, rúcho, ozdoby, dary, veniec, pero, kvety ako živly mladosti a láskyDla historika, mythologa, ethnologa, psychologa, filologa i grammatyka są pieśni ludu nito skarbnice, z których nieustanie czerpać može. Tu się znajdnją wvzmianki o zwierzętach, o drzewach i o ziołach, które w najodleglejszych czasach nabyły prawa wchodzić do poezyi narodowej.Wacław z Oleska.(Pre historika, mytologa, etnologa, psychologa, filologa a gramatika sú ľudové piesne vskutku klenotnice, z ktorých neustále čerpať môže. Tu sa nájdu zmienky o zvieratách, o stromoch a o bylinách, ktoré v najdávnejších časoch nadobudly právo v národnej poézii.Wacław z Oleska.)	Kollar_Narodnie-spievanky-1-Zivly-mladosti-a-lasky.html.txt
NáušniceSidka Morgenrotová je šikovné dievča. Má tváričku ostrú a oči lesklé ako myš. Móric Stern by si ju vzal, ale čo, keď má len dušu v tele a nádej u boha. Toto je jedna príčina, ktorá Sidke zožiera srdce a druhá menšia, vyplývajúca z prvej, že nemá pražiadny šperk a o štyri dni má byť tanečný večierok, ktorý aranžuje s druhými kamarátmi i Móric. Len dievča, ktoré nemá šperky vie, ako mu treští duša za týmito márnivosťami.Starý Morgenrot je bankový penzista a keďže nemá nič, nuž tvrdí, že je to pre jeho poctivosť. Jeho žena si myslí, že jej Adolf je starý hlupák, ale pred ľuďmi tiež robí z núdze cnosť a chváli jeho statočnosť.Sidka ráno pri káve mlčí, myká plecami a spúšťa kútiky. Mámi ju teší:— Pozri, Sidkaleben, požičiam ti náušnice od tetky Rózy, vieš, že krajšie nikto nemá.— Náušnice tetky Rózy, hahaha, veľká vec. Tie staré haraburdy, ktoré boli toľko ráz založené, že ich pozná každý úžerník, tie si mám vziať? Tie pozná iste i Móric. Čo si pomyslí, keď uvidí na mne tie staré hrkačky? Čo ste vy dvaja len za ľudia!Mámi odula tučnú tvár a keďže má krátky dych, hovorí sekane, spievajúc pritom, ako keby bola Pražanka.— Čo sme za ľudia? Tak hovorí jedna dcéra o svojich rodičoch? Bože spravodlivý. Neučila si sa, že cti otca i matku svoju? Čo sú to tie dnešné deti za stvorenia! Čo som sa natrápila s tebou!— Načo majú takí rodičia deti, ktorí im nevedia ani len náušnice kúpiť? — ripostovala[1]opovržlivo Sidka.Morgenrotovi sa hlava vždy trasie väčšmi keď je rozčúlený. Teraz jedol rožok a zapíjal ho kávou. Chcel chytro odpovedať na útok dcéry, a preto mu zabehlo. Kašlúc a chrákajúc, jednako vydal zo seba s vypúlenými očami:— Dcérka moja, s akým nam-máhaním sme ťa splodili a vychovali, a to je tvoja vďaka, že sme ti dali život. Život sme ti dali a čo sú šperky v porovnaní so životom?Sidka sa tak prehnane smiala, že sa mala so stolicou prevrátiť.— No, že mi to vyhadzujete na oči! Ale niečo také! Mohli ste radšej butóny splodiť, to je väčší kumšt.Morgenrot spustil ústa a dívajúc sa rozľútene na Sidku, žuval ďalej rožok, nahnevaný i tým, že mu falošné zuby tancovali hore-dolu. Mámi len jojkala vyhadzujúc ruky dohora. — Bože spravodlivý, bože spravodlivý!V susednej izbe sa ozvalo vrzgnutie dverí.— Mlčte už aspoň, Feiglová prišla. Nemusí počúvať naše milé rodinné štebotanie, — upozornila Sidka rodičov, ktorí tak zatíchli, že Morgenrot prestal i mľaskať.Feiglová bola bohatá dáma, ktorá bývala u Morgenrotov počas dvoch letných mesiacov. Bola to veľmi fajná neurastenicko-hysterická pani. Sklené dvere do jej izby boli zo strany Morgenrotovcov zastreté bielou záclonou.Sidka skočila, odhrnula jeden koniec záclony, a dívala sa, čo robí pani Feiglová.Mali jej oči vyskočiť, keď videla, že Feiglová prezerá svoje šperky. Mala ich a kadejakých na stole hodne povykladaných. V rôznych väčších-menších étui boli náramky, prstene, hodinky, náušnice rôzneho druhu. Feiglová vše vybrala jeden šperk a obzrúc ho, utierala ho hodvábnou šatôčkou. Sidka videla, že ukladá vyčistené šperky nazad do svojho kufra.Ako jej duša horela za týmito drahocennosťami, precíti každé dievča, ktorého sobáš závisí od nich. Kývla matke, aby šla k dverám. Morgenrotka, tučná, silná osoba, sa ako mačka kolísala na prstoch, kým podišla k dcére, zachytávajúc sa cestou do stolíc a kredenca.Sotva prišla k dverám, Feiglová naraz zastala v práci a ako keby niečo pozorovala, hľadela uprene na zem, potom zrazu hodila rukou a riekla: — Eh, musím ísť, musím ísť, — odložila šperk a vyšla rýchlo von z izby.Vyšla a nechala všetky šperky na stole a v kufri.— Vezmem si jeden, — šepla rozčúlene Sidka.Adolf Morgenrot, starý, v poctivosti ošedivený muž, riekol ticho a zbožne, ako na požehnanie zdvihnúc ruky.— Choď, dieťa moje, veď ich po tanci vrátiš. Vidíš, veľký boh pamätá na svojich. — I pozrel očami obrátenými na povalu.Sidka obrátila kľúč, vbehla do izby Feiglovej a vychytila jedno étui z kufra.Feiglová sa zakrátko vrátila. Sidka a jej rodičia stáli chvíľku ako stelesnené sochy pozornosti, boli samé ucho, čo bude robiť Feiglová. Míňali sa minúty a nebolo nič počuť. Mámi prešla zase k dverám a pozrela, čo robí Feiglová. Tá poukladala šperky do kufra a zavrela ho. Morgenrotovci si vydýchli.Na mámi naraz prišiel strach.— Bože spravodlivý, ukradla si náušnice.— Ako ukradla, veď ich vráti po tanci, — odpovedal Morgenrot, trasúc rukami a hlavou. Sidka si myslela, že uvidí, čo sa bude robiť; podľa toho vráti, či nevráti.Morgenrotovci sa cítili, ako sa cíti človek neoboznámený s traskavinami, ktorý nosí vo vrecku ekrazitovú patrónu. Bojí sa, že pri každom pohybe vybuchne.I vybuchlo to už druhý deň ráno. Feiglová zase prezerala svoje šperky a hneď prišla na to, že jej jedny náušnice chybia. Feiglová bola fajná dáma, ale jej nervóznosť bola väčšia ako jej fajnovosť, i trhala s krikom zavreté dvere izby, v ktorej sedeli zase pri raňajkách Morgenrotovci.— Otvorte, otvorte, tu sú zbojníci, vlamači, mordári, okradli ma.Morgenrot sa tak zľakol, že sa mal zubami zadusiť. Mámi naraz rozbolelo brucho i utekala von. Sidka zachovala chladnú krv. I šla otvoriť dvere.— Čo sa stalo, pani Feiglová? — hrala znamenite prekvapenú osobu.— Ukradli mi náušnice. Fajné, krásne, drahé náušnice, čo mi dal môj muž na svadbu, — kričala pani Feiglová celkom tak, ako počula kričať svoju matku grajzlerku,[2]keď jej chlapci ukradli ovocie.Morgenrot si napravil zuby a interesoval sa primeraným spôsobom o veci, len tak, ako i jeho Sidka. Prešli do izby Feiglovej a prezerali šperky, dvere, kufor a krútili hlavami.— Nie da gewesen,[3]— riekol Morgenrot.Prišla nazad i mámi, zo všetkých najväčšmi lamentujúc.— To musela ukradnúť tá Mara, len tá Mara, kto iný! — kričala, zalamujúc rukami. — Poďme k nej!Celá spoločnosť sa vybrala do kuchyne k Mare, ktorá škrabala zemiaky pri sporáku.Mara bola dievka z dediny, prvý raz slúžila, hlúpa ako peň, ale telnatá ako modely moderných maliarov a sochárov. Ani nevedela, čo sa s ňou robí a už prišli na ňu zo všetkých strán nadávky, údery, štulce a zauchá. Mara si chytro zahodila na hlavu vrece, ktorým chránila svoje háby od špiny pri škrabaní a začala kričať, ako vládala.— Ja som nič nevzala, čo ma bijú? Jój, rata, ľudia! Mamička moja, mamička, nedajte ma!— Kde si dala tie náušnice, naskutku ich daj sem! — kričala Sidka.— Takú hanbu urobiť nášmu domu, — kvílila žalostne mámi, štopajúc Maru do chrbta.Morgenrot ju búchal po hlave, opatrne odskakujúc za každým úderom. — Ty zbojník, ty zbojník, daj náušnice!Feiglová stála za nimi, nefajne plačúc: — Ajváj, moje náušnice, moje krásne, moje drahé náušnice!Napokon zadychčaní prestali biť dievku, ktorá revala ďalej hlasom, že sa celý dom ozýval.V takomto prípade je všeobecne prijatý zvyk prezrieť slúžkin kufor, hoci sa ešte nikdy nič v ňom nenašlo, lebo aj tá najhlúpejšia už vie, že ukradnutú vec najprv v ňom hľadajú. V tomto prípade sa však jednako našli medzi Marinými šatami dve jemné vreckovky Feiglovej. To považovali všetci inkvizítori za očividný znak, že Mara kradne.— Pôjdem na políciu k četníkom, — rozhodla Feiglová, čo Morgenrotovci neschvaľovali, lebo že by to bola pre nich veľká hanba.— Budeme ich ešte všade hľadať, — kričala Sidka a začala namiesto hľadania Maru znova štulcovať, ktorá teraz trucovito odvrávala: — Nech ma nebijú. Dajsamibože, pre dve mizerné šatôčky toľko kriku!— Ja idem predsa ku četníkom, — riekla Feiglová tvrdohlavo a odišla z kuchyne.Keď odišla, zatíchnutí Morgenrotovci dívali sa jeden na druhého. Po jednom tiež vyšli do svojej izby, plačúcu Maru nechali samu. V izbe povedal Morgenrot, stiahnuc trasúcu hlavu medzi plecia:— Sidka, mein Kind, daj tie náušnice nazad, lebo vec je podozrivá. Budú ich aj u nás hľadať.Mámi kričala: — Aký škandál, bože spravodlivý, aký škandál! Moja dcéra kradne!Sidka skočila na matku: — Mlč! Nekrič, ako keby ťa na rošte piekli. Ja ich tak schovám, že ich nenájdu.— Pozri, Sidka, beztak si ich nemôžeš vziať na ten bál, lebo každý bude vedieť, že sú to Feiglovej náušnice. Ja ti radšej kúpim pravé, amerikánske, echt, — riekol Morgenrot, stuľujúc prsty pred ústa: — Echt!— Hneď ich daj nazad, — šepkala mámi rozhodne.— Ale ako ich dám nazad? Kufor je zatvorený, — odvrávala Sidka.Pozreli do izby Feiglovej: kufor bol zavretý.— Vieš ty čo? — povedala mámi. — Máme ešte jeden kľúč od Feiglovej skrine, zakrúť ich do jej hodvábnej šatôčky a polož ich do skrine medzi bielizeň. A skriňu zavrieme. Nezbadá nič, bude si myslieť, že ich ona tam dala.— Verrückt ist sie,[4]eh, — zasmial sa Morgenrot, ktorému odľahlo na duši.Sidka, hoc i nasrdená, urobila, ako matka kázala.Za pol hodiny prišla Feiglová so slúžnym a četníkom. Zavolali i Maru do izby a inkvirovali ju.[5]Mara revúc tajila, Morgenrot navrhol, aby prezreli izbu Feiglovej, či ich tam niekde nenájdu. Veď ešte nehľadali nikde, iba v kufri. A potom sa môže i ostatný byt prehliadať.Slúžny, ktorému robila záležitosť veľký špás, pristal. I pozerali kufor Feiglovej a obdivovali jej šperky. Tam náušnice neboli. Prezreli zásuvky v stole, v nočnej skrini, až prišli i na bielizník a tam ich našli. Bola to radosť, keď ich četník vytiahol spomedzi bielizne.Slúžny pozrel vyčítavo na Feiglovú a klepol si významne prstom po čele. Četník sa hrdo a sebavedome usmieval. Feiglová sa ukrutne zahanbila a Morgenrotovci začali robiť krik, že im takúto hanbu urobila.— Sie sind verrückt![6]— kričal Morgenrot na Feiglovú. Mámi plakala, že ju nebolo možné uspokojiť, a Sidka skákala na zostrašenú dámu, prskajúc a zatínajúc päste. Prišla i Mara a revala, ako keby ju dreli, chcela tie vreckovky odrevať. Napokon odišiel slúžny s četníkom, nechajúc Feiglovú s rozľútenými ľuďmi.Feiglová akosi urobila koniec celej záležitosti, darovala Sidke tenkú retiazočku na krk a Mare sto korún za tú bitku.Morgenrotovcov veľmi mrzelo, že Mara tak ľahko prišla k sto korunám. Odišli do svojej izby a obzerali retiazku:— Schnasse Frau,[7]— riekol starý. — Tenšej retiazky ani niet!— A tej mizernej Mare dala sto korún. Pomysli si, sto korún! — šepkala mámi rozčúlene od závisti.Starý Morgenrot si cmúľal prst, ktorý si pri bitke na jednej Marinej gombičke oškúlil: — Ako som sa udrel pre tú zlú osobu. Ešte môžem dostať otravu krvi.— Bože spravodlivý, to sa ti môže stať, — zakričala mámi, i utekala do kuchyne k Mare a Sidka za ňou. Obidve naraz skočili na Maru.— Pán si oškúlili prst pre teba! — kričala mámi. — Dostane otravu krvi, — zasa Sidka.— Budeme musieť doktora a apatieku platiť a to si len ty zapríčinila! — zúrila mámi, trasúc jej rukami pred tvárou.— A kradla si aj tak, musíš do áreštu pre tie šatky! — dotláčala Sidka.Mara zasa začala revať, utierajúc si oči-nos urastenými rukami, takými, že jednou zakryla celú tvár.— Ty musíš zaplatiť doktorovi, ty si príčina, že sa pán oškúlil.— A ak tatko zomrie, čo bude? — začala Sidka tiež kvíliť.Mara naľakaná siahla za ňadrá a vytiahla odtiaľ stokorunáčku.— Tu majú, nech si vezmú, koľko im príde za toho doktora a za tú medicínu.Sidka chvatla stokorunáčku:— Neviem, či to bude dosť, — i strkala ju do vrecka. Mámi, považujúc samu seba za dobrú osobu, poľutovala Maru:— Nebich![8]Sidka, daj sem tie peniaze! — Sidka ich nedobrovoľne vydala.— Mara, choď premeniť tie peniaze!Keď Mara doniesla nazad drobné, vzala mámi štyridsať korún a dala ich slúžke, a šesťdesiat si strčila do vrecka zástery.— Tu máš, dcéra moja, aby si nepovedala, že sme neuznanliví. Beriem len toľko, koľko nám príde. Ak bude ten doktor viac koštovať, to zaplatíme my.Keď v izbe ukázali Morgenrotovi šesťdesiat korún a rozpovedali, ako k nim prišli, zasmial sa starý so zavretými ústami, lebo keď ich otvoril, padali mu zuby, i riekol, trasúc rukami a hlavou:E, soi seid ihr![9][1]ripostovala— briskne odpovedala[2]grajzlerka(z nem.) — obchodníčka, kramárka[3]Nie da gewesen(nem.) — nikdy tu nebolo[4]Verrükt ist sie(nem.) — je bláznivá[5]inkvirovať(z lat.) — vypočúvať[6]sie sind Verrükt(nem.) — vy ste bláznivá[7]Schnasse Frau(nem.) — rozgajdaná žena[8]Nebbich!(hebr.) — Úbožiatko![9]E, soi seid ihr!(nem.) — Hľa, takí ste!	Nadasi-Jege_Nausnice.html.txt
Pěvci Slávy Dcery(Hronka, díl I., 1836.)Co jest medle Bohu nemožnéhoV světě, jejž on ráčil stvořiti?By mu člověk chtěl co bořiti,Směje on se z blázna nemocného.Kdože zderžel Lóta nevinného,Krista vzkřísil, by mu kořitiMěl se žid i pohan, zmořitiNa kříži jenž chtěl jej rozpiatého?Bezotčímu zavraždil mi mátiTatár, Němec, Maďar, pln zlostiDeržel při hrobě stráž, či se vrátí.S uselzeným na jí hrob se beraVěncem, aj hle, ona v jasnostiStojí, při ní anděl, Slávy Dcera!	Kuzmany_Verse-drobne.html.txt
ÚvodVenovaniePosvätnej pamiatke drahej manželky Jarmily Bodickej rod. Abaffy, ktorá za pol storočia prežívala so mnou všetky bôľne i radostné časy, spomínané v týchto rozpomienkach, ktorá ma povzbudzovala pri mojom diele a bola vďačnou poslucháčkou, keď som jej prečitoval jednotlivé odseky z neho.Do videnia pred tvárou božou!*Ešte pred 20 rokmi bol som začal značiť svoje rozpomienky z mladých liet s tým úmyslom, že pôjdem postupne ďalej a ďalej, a pomenoval som to: „Štyricať rokov v službe cirkvi.“ Došiel som s tým až po dokončenie štúdií. Zčiastky uverejňoval som ich v Slovenských pohľadoch. Stretly sa s rozličnou ozvenou. Vojna, premena v redakcii Slov. pohľadov a iné veci spôsobily, že veľká časť rukopisu sa stratila a ja, preháňaný sem i ta, nemal som ani času, ani chuti chytať sa znova do práce. Myslel som si: „Mnoho sa nestratí, keď ničoho nenapíšem!“ Pravda, sám som s veľkou úľubou čítal rozpomienky Zechenterove, Francisciho, Mudroňove, Daxnerove a i., a keď moji priatelia starší i mladší predstavili mi to ako povinnosť, aby som napísal, čo som skúsil, chytil som sa do toho práve v Tatranskej Polianke, kam som sprevádzal svoju milú, už zosnulú manželku. Začal som písať 11. júla 1930 a archív, teda písomné doklady, zostaly doma, a vôbec písal som z pamäti. A tejto zásade zostal som verný už i preto, že keby som bol začal shľadávať roztratené listiny, z nich vypisovať, bol by som musel nechať celú prácu, lebo som nemal výhľadu, že by som ju mohol dokončiť. Isteže bola by tá práca cennejšia, vernejšia, lebo darmo je, nemožno sa spoľahnúť na ľudskú pamäť. Nech to skúsi každý sám pri sebe. Písal som podľa porekadla: „Ako vedel, tak povedel!“ Pripomínam to len preto, aby som vysvetlil, prečo som azda nenapísal niektoré veci celkom podľa skutočnosti. Ak by niekto našiel i niečo takého, nech ma opraví, a pritom nech vie, že som písal bona fide. Len pri niektorých, najvážnejších udalostiach mal som pred sebou i dokumenty, zápisnice a p. Že som sa o niektorých osobách i ostrejšie zmienil, to preto, že čím vyššie kto stojí pred očami ľudskými, tým pod ostrejšiu kritiku padá. Hlavná vec je, aby sa pisateľ spravoval v medziach ľudskej možnosti slovom Pavlovým: „Pravdu pravím, ale uskromním.“Cieľ týchto rozpomienok je dvojaký: ukázať, aké sú divné, ale slávne cesty božie, a napomenúť, aby človek hneď z mladi konal si svoje povinnosti, aby potom nemusel vzdychať nad tým, čo mohol a nevykonal, čo vykonal a nemal vykonať.Milí čitatelia a čitateľky, akí by sme boli šťastní, keby sme sa vždy držali slova svätého: „Všecko ve všech Kristus!“Bratislava dňa 6. októbra 1932Dr. Michal Bodický	Bodicky_Rozpomienky-a-pamati-I.html.txt
Vianočné dojmyIMoja myseľ uniká od prítomnosti čím ďalej tým viac, až zabehne do dávnych zašlých časov, do dôb detstva, do Drienčan, kde som strávil mladosť.Tu som zažil najkrajšie dni svojho života, i najviac a najkrajších dojmov si nazbieral stadiaľto.Už samé Drienčany zvláštne pôsobia na človeka. Máš tu: malé jazerá a dve neveľké, no veľmi zaujímavé jaskyne s tisícmi netopierov. Malý násyp, krížom cez úzku dolinu nahádzaný, ešte aj teraz svedčí o tom, že tu dakedy Huňad viedol vojnu s pozostatkami slávnych husitov. Zveľaďujú tu obrazotvornosť aj rozličné báje a povesti: O remennom moste, ktorý mal visieť nad dolinou; o mŕtvej ceste; o pokladoch nachádzajúcich sa v skrovných rozsadlinách husitského hradu; o krížnych cestách, strigách a strigôňoch atď. K tomu môj otčim Pavel Dobšinský zaoberal sa národnými povesťami. Rozprával nám ich za zimných večerov. Mal som ich príležitosť nesčíselnekrát prečítať či už vytlačené, či v zborníkoch levočskej mládeže, ktoré opatroval Dobšinský pri sebe.Možno povedať, že mi detstvo prešlo v samých povestiach i bájach, a duša mi bola taká zaplnená nimi, že vo všetkom som hľadal niečo nadprirodzeného, ohromného, a preto velikánske tvary vysokých vrchov, ako Trstia, Kohúta a najmä Kráľovej hole, ma neobyčajne pútali a neodolateľná túha ma tiahla vyliezť na ich temená a vidieť, aký svet sn rozprestiera za nimi. Predstavoval som si, že sa za nimi začína ten báječný, divotvorný kraj, kde sa ešte vždy divy dejú.Ale najsilnejší dojem urobili Drienčany na mňa vždy v dobe Vianoc. Vtedy som počul o Luciinom stolčeku, ktorý treba začať robiť na Luciu a potom každý deň na ňom niečo urobiť až do Dohviezdneho dňa. Ak si vtedy naň sadne človek v kostole, vidí všetky strigy a strigôňov. Liatie olova, hryzenie jablka, varenie halušiek a mnohé iné povery a báje takými zvláštnymi a tajomnými urobili mi Vianoce, že som sa nazdal, že som v ríši duchov. Keď si ešte pripomeniem, že naša fara stála na vŕšku, nad dedinou, len niekoľko krokov od kostola a starobylej husitskej veže, — a že okolo kostola boli starodávne, záhadnými pieskovcovými kameňmi v podobe rakvy zavalené hroby, takže som býval v bezprostrednom susedstve mŕtvych, — teda i toto dalo duši mojej takú nezvyčajnú náladu.Svätvečer, alebo Dohviezdny večer bol v Drienčanoch úchvatne svätený. Keď sa zmrklo, všetky tri zvony sa ohlásili a volali ľud do chrámu. Onedlho sme videli vo výklenku fary, ako sa množstvo drobných svetielok pohybuje pod nami v dedine a blíži sa a vystupuje k nám. Onedlho sme počuli šumot hovoru blížiaceho sa ľudu s lampášmi, a vržďanie snehu pod jeho pätami. — Tam pod nami pohyblivé svetielka, ako svätojánske mušky, nad nami zase v čistom studenom vzduchu jagali sa hviezdy. Ešte pred chvíľkou tmavé obloky chrámu boli ožiarené množstvom zapálených sviec a onedlho zaznel organ a za ním dojímavý spev ľudu. Aj my sme všetci pospiechali do kostola. Ak dojme bohoslužba človeka, tak zaiste stane sa to v Svätvečer. Sviatočná, neobyčajná náladu ťa zasiahne nielen pri pohľade na osvetlený a ľudom nabitý chrám, ale hlavne pri počutí toho z hlbín srdca a duše pošlého spevu, ktorý rozlieha sa okolo teba, oblieva ťa a roztápa dušu tvoju, takže ani nezvieš, len keď sa i ona zohreje, rozzuní a slza dojatia i pocitu velebnosti zaihrá ti v očiach. Ach, blahoslavené dojmy a blahoslavená doba!Vrchol služieb božích bol, keď vystúpil pred oltár otec Dobšinský, aby prečítal miesto kázne príležitostné, ním napísané verše. Vždy boli citné i miestne, takže sme ich všetci rozumeli, a všetci mladí i starí kochali sme sa v ich prednesení.Po bohoslužbe čakal nás vianočný stromček, osvetlený sviečočkami. Na ňom boli pozlátené orechy a jabĺčka (ani na rozprávkovom Beroninom strome), medovníky, cukríky, hračky a nejaká knižočka.Kým som bol malým, nevedel som si vysvetliť, kde sa vzal stromček u nás, lebo otec to vedel tak zariadiť, že sme pevne verili, že nám ho sám Ježiško doniesol, kým sme boli v kostole.Radosť pri pohľade na stromček je veliká. A keď boli donesené ešte zvláštne vianočné jedlá k večeri na stôl, ako opekance s medom, potom ovocie a pri ňom rozličné zvyky a povery, kdeže by sa chlapec necítil uveličene!Ale opravdivý Svätvečer sa len potom začínal. Len čo sme sa navečerali, už prišli k nám ľudia, žeby im otec dovolil na veži spievať a zvoniť. — Onedlho bola veža osvetlená, lebo každý so sebou niesol lampáš, a zaznel nábožný spev:Zlatého slunce krásny běhjiž došel cíle svého,již se chýlí svět na nocleh:duše, čiň, co slušného,k dveřím nebe se měja písničky zpívej,oči, srdce, smysly k svémuzdvihni Otci nebeskému.Spev sa rozliehal v tichej noci ponad dedinu, až zanikol tam niekde v doline, alebo rozplynul sa na úbočiach blízkych pahorkov. Z dediny bolo počuť častý výstrel z pušky alebo z pištole. Za každým odspievaným veršom chorála zazvonili na všetkých zvonoch a zavznel zase spev. Po večernej piesni zaspievali utešený hymnus Tranovského:— Procíťtež! Hlas k nám svůj množístrážní s nebe, na rozkaz Boží:procíť, o Jeruzaleme!Již jest púlnoční hodina:vstaňme k příští Božího synaa jemu v ústřet vyjdeme!S moudrými pannami,s jasnými lampami,hallelujah!K svatbě nové,beránkové,mějme srdce vždy hotové!Pamätám sa, že som vyšiel do záhrady a pozeral som hore na osvetlenú vežu, počúval som spev i hlahol zvonov a očakával som niečo neobyčajného, zázračného. Vše uprel som zrak na čistú oblohu, posiatu trblietajúcimi sa hviezdami a zdalo sa mi, že sa musia otvoriť nebesá a že zaznie spev anjelov…IINikdy nezabudnem na Štedrý deň, ktorý som zažil v K. L. Pamätám sa, zima bola krutá. Sneh vržďal pod nohami a ostrý vietor dul od Tatier dolu dolinou Bieleho Váhu. Sedel som v mojej malej úzkej izbičke. Štyri holé steny, skromná posteľ, vetchá, z učiteľa na učiteľa prechádzajúca pohovka; malý stôl z jedľových nefarbených dosák, sklepaný s nohami na X; to bolo i s kufrom všetko náradie. Knižnička sa už nespratala, tá bola v bočnej izbe. Sedel som pri okrúhlej, hrubému stĺpu podobnej peci a pozeral som na blčiaci ohník. Pocit opustenosti, osiralosti zaľahol na mňa. Do hostinca sa mi nechcelo ísť a inde nemal som kde. Ani v jednom dni v roku netúži človek tak za rodinným krbom, ako práve v Dohviezdny večer. Sedel som samotný, a to ešte bez groša. Môj plat bol veľmi skromný a zriedkakedy som ho dostal na termín, a — možno, bolo i srdce trochu ranené.Prišli mi na um vianočné vakácie, keď ako študent s nesmiernou radosťou ponáhľal som sa domov zo škôl; veď už mesiacom skôr tešieval som sa na ne a každý deň vyratúval som, koľko dní mám ešte čakať, kým príde čas, v ktorom sa vrhnem matke do náručia. Ona nás práve tak očakávala i s otcom, ako Priadka Hviezdoslavova:„Lež tu zdupkal ktosiu dveriec. Štukli. Plný zmrzlej rosyvšak vpálil dnu syn. — Zvítali se v láske,v jej tuhej jatí zmĺkli na čas páske —,Oj otec, zapáľ!‘ — skríkla, ,zasvicť predsi!ja idem variť. — Sem sa, môj syn, k peci,si premrznul, však? hlad zmoril sily…?Oj, keď si mi len tu, syn môj milý!‘“A ponáhľala sa rozradostená doniesť večeru, aby som si zamenil čím skôr veľmi skromnú alumnickú stravu za chutnú, domácu, starostlivou rukou matkinou pripravenú večeru. Pri pohľade na syna sa upokojila. Všetky starosti, obavy zmizli na chvíľku, veď dosť sa natrápila, keď som bol vzdialený:„Či zdravý je? A ako sa mu vodí?Či nemá hlad? Či v izbe teplo mu je,jak tuhľa doma? — Či sa usilujea pripravuje do učených stavu,a predsa veľmi netrudí si hlavu?Či neobdral sa, odieva, jak sluší?Či Bohu slúži, utieka sa k nemuv modlitbách, jak som prikázala jemu,i nakazujem, čo raz ulieta mi,ho povystrojac výstrah peruťami?“A hľa, teraz ona, už dávno vdova, ošetruje v cudzom dome od rokov chorú paniu a bezpochyby teraz v jej izbičke sedí najmladší syn pohrúžený do knihy, veď pripravuje sa na rigorózum. Vše zakašle, chudá, vosku podobná ruka, pomaly obráti prečítanú stránku knihy. Tvár vychudnutá a na líci okrúhla červená škvrna. V duchu vidím, ako vkročí do izby matka a blíži sa k nemu. Pozrie naň, oči sa jej sperlia od vlahy a na jej vychudnutej tvári rozhostil sa hlboký žiaľ. Premôže sa, už je pri ňom. Pohladí mu vlasy. On pozrie na ňu horúčkovite svietiacimi očami.„Odlož knihu, máš ešte času, čo sa máš toľko trápiť?.“„Krátky je termín a mám ešte hodne prebrať,“ odvetí a zakašle.„Oddýchni si. Viem, že skúšku zložíš,“ a pri myšlienke, že jej syn stojí pred poslednou skúškou životnou, slzy len že ju nezalejú, ale predsa premôže sa a s úsmevom hovorí:„Nechaj starosti na boku, blíži sa svätvečer.“ Prikrýva stôl, nosí vianočné jedlá naň. Nezabudne položiť ani darček na tanier svojmu najmladšiemu. Spomenie si aj na vzdialených synov, čo robia? Najmä stredný ju trápi: je vojakom, svätí v kasárni. Už od niekoľko rokov odučila sa vidieť deti spolu pri stole na Vianoce. Roztratili sa jej mláďatá a ona tiež trávievala Hody Božie pri cudzom, ale predsa útulnom krbe.Tak asi predstavujem si svätvečer matkim. Vzdychnem si a cítim stonásobnú osamelosť.Vtom dvere sa otvoria, studený prievan ma oveje. Podvihnem hlavu, i vidím stáť predo mnou človeka vyziabnutôho, otrhaného a takmer osinelého od zimy. Celý sa trasie. Bez slova vystrie ruku proti mne. Mechanicky siahnem do vrecka; bolo prázdne.— Nemám, — odvetím.Bez slova sa obrátil a vyšiel.Vtom sa prebudím ani zo sna. „Čo si to urobil?“ ozvalo sa vo mne. „Pustil si ho a nedal si sa mu ani zohriať!“ Chytil som čiapku a vybehol som na ulicu. Obzerám sa na všetky strany, či ho ozaj zočím, veď ešte nemohol byť ďaleko; ale všade ticho, pusto. Vbehnem do prvého, druhého domu, spytujem sa, či nevideli takého človeka. Nevideli. Ponáhľam sa do najbližšej krčmy, či sa ta nešiel zohriať. Nebol. Prešiel som celú dedinu. Čím viac som ho hľadal, tým väčšmi ma svedomie trápilo. Vypytoval som sa oň každého, s kým som sa len stretol. Nikto ho nevidel, ani nepočul o ňom. Ľudia začali divne pozerať na mňa, nevedeli pochopiť, čo sa deje so mnou.Vrátil som sa domov. Sadol som si zase k peci. Prešlý zjav mi ustavične tanul na mysli. Navdojak mi prišlo porovnať sa s nesmiernym množstvom ubiedenejších, vyhladovaných, urisnených ľudí. A hľa — všetok môj žiaľ, osamelosť zdala sa mi takou malichernou, že som sa až zahanbil. Usmial som sa, stisol som pery a ruky v pocite chtivosti ísť napred a kliesniť si v živote dráhu.Ale v druhom okamihu hrýzlo ma zase svedomie a vytýkalo mi, že som zameškal vzácny okamžik pomôcť nešťastníkovi.„Hľa, sťažoval si si na samotu, a keď ti prišiel, pustil si ho bez súcitu, bez omrvinky.“Vyznám, zadlho ma to trápilo. Ba aj teraz po mnohých rokoch som si povedomý, že som zameškal taký okamžik, ktorý možno len raz v živote sa zjaví.Zapálil som lampu. Vzal som knihu. Ale čítanie nešlo. Riadky sa mi menili. Myseľ blúdila a zjav toho človeka ustavične stál mi pred očami.	Cajak_Vianocne-dojmy.html.txt
ÚvodPečlivá hospodyně rozvrhne si čas v roce k vykonání různých domácích potřeb. Tím, že si práci moudře rozdělí a svoji domácnost dobře vede, sílí ji vědomí, že jest řádnou a spořivou hospodyňkou, jest pak spokojenou i šťastnou.Doufám pevně, že moje upřímná slova budou přijata s porozuměním, neb mám nejlepší úmysl chrániti mladé hospodyňky od zlého, a dobře jim poraditi, tak jako radila by jim dobrá jejich matička. Byla jsem vychována, jak se obyčejně vychovává v rodinách zámožných (v přepychu) a ne k práci; krutý osud uvedl mne svého času v trudné poměry… Trpěla jsem tím mnoho — neboť chtěla, jsem býti dobrou a vzornou hospodyní, avšak neporozuměla jsem hned této práci. Jak mne to mnohdy bolelo a přivádělo do rozpaků, těžko říci! Než přece jen jsem měla nejlepší úmysl státi se dobrou a šetrnou hospodyní, mnoho jsem přemýšlela, mnohé jsem zkoušela a kde zřela jsem vzornou hospodyni, hleděla jsem se s ní seznámiti, od ní získati a za každou její radu byla jsem jí z duše vděčna. — Tyto své zkušenosti střádala jsem po léta, pro svoji dcerušku Jiřičku — to dítě dobré a nadané — kterou jsem chtěla vzorně a řádně vychovati ku vší práci, chráníc ji tak od mnohého zla, jež mne za mé nezkušenosti stíhalo. Než však Bůh mi vzal to dobré dítě — — —Své zkušenosti podávám jako matka upřímně svým milým čtenářkám i přeji si z duše, aby mne pochopily a našly lásku ke své domácnosti — úkolu to každé vzorné hospodyňky, neb práce jest štěstím a lékem pro zoufalou duši, a šťastná jest žena — která při práci dovede na svůj bol zapomenouti — —	Kejrova_Kalendar-hospodynky.html.txt
JunákVysočizné bralie, hlboké priepaste:lietalo ponad ne sokolov dvanáste.Sokoli si hviezdo uvili na bralí:pod bralím junáci vatrou si zastali.Okrúhly klobúčik, košeľa zelienka,a z polpleca burá lengá im halienka;na drieku opasok zlatom vybíjaný,a v ňom dve pištole vo dve svieťa strany.Valašky junáci zaťali do tisy,a z každej valašky jedna puška visí.Tie krásne valašky — každá vyštrbená:tie krásnejšie pušky — každá začadená. —A vatra už hasne, v popol sa rozpadá;smutná okolo nej ľahla junač mladá:i leží, sťa drievä, z vysokého braliakeď ho búrky divé do dolín navalia.Veje vetrík, veje; leda len že dýše,na krivej jedlici sokol sa kolíše;na jedlici, z brala na priepasť visiacej,volá na junákov: „A kdeže vás viacej?A kdeže ten junák — tá tvár pekná, biela, —to oko ohnivô, ako božia strela —čo v tej zlatej zbroji po horách si chodil,a čo v každom boji predok vám zavodil?“ —Čuší junač, čuší, slova nepovedá;nečula sokola, abo žiaľ jej nedá.Iba sa rukami lapila pištolí,iba okom švihla po Kráľovej holi. —A pod tými bralý, v tej tmavej priepasti,túleval sa junák, a pri ňom dvanásti:dvanásti to bratia, a on medzi bratý,sťa medzi hviezdami ten mesiačik zlatý.On i tam vykvitol, kde ho nezasiali;ale dobrí — tí sa junáka nebáli:beda ale zlému, beda jeho duši,kto dobrému ľudu pravdu jeho ruší.Tu sa junák víchrom z výšin hodil nadol;ozvali sa lesy a krivodník padol;ozvali sa lesy od junáckej zbroji:tak, ľud môj, nech hynú nepriazníci tvoji! —Hoj, vyletel sokol z tisového lesa;letí vozvýš, letí, vytáča kolesá,vytočil sa hore k tým bielym oblakom,bystro jeho oko sliedi za junákom,cez tmavé priepaste na vysoké bralá,kade dobrá jeho vôľa blúdevala. —Darmo, sokol, darmo sliedi tvoje oko:ten náš dobrý junák — spí on už hlboko;spí on už hlboko; — oj, a z toho spanianeprebudí ho už zlatá zora rannia. —Na Kráľovej holi — bol tam boj zaťatý:dvanásti junáci, proti nim tri čaty; —proti nim zo troch strán tri mocné stolice,oj, zvädlo tam jedno peknô, bielo líce;zvädlo ako ruža, keď ju mráz okytí:liala sa mladá krev po drobnej pažiti; —mladá krev sa liala, čierna zem ju pila;a tá dobrá duša s telom sa lúčila.Na Kráľovej holi — stoja tam tri skaly,a medzi skalami jeden kopeň malý.Poniže sa riava do priepasti rútia povyše chodník sihlinou sa krúti.A kto tým chodníkom hore-dolu chodí,každý za žmeň zeme na ten kopeň hodí.Rastie kopeň, rastie, zníza do výsosti;pod ním spočívajú junákove kosti. —A mlaď kráľohoľská, keď ovečky pása,rada ona, rada pri kopienku hrá sa,a švárne dievenky vijú z lipy vienky,a o junákovi nôtia si piesenky;a bystrí šuhaji na surmity hudú:Boli časy, boli; dá Boh — ešte budú.	Chalupka_Junak.txt
Magické rastlinyChtiac dávno danému sľubu aspoň zčiastky zadosť urobiť, podávam prítomným článkom ukážku pôverčivého a čarodejného užívania rastlín, s akým sa stretáme u všetkých národov od najstarších časov a aj u nás na Slovensku, zvlášte v hornatých krajoch. Podávam túto prácičku ako chatrný síce, ale snáď predsa daktorým čitateľom nie nevítaný príspevok k dejinám kultúry nášho ľudu. Pôvod užívania rastlín k magickým cieľom i tak neodvážim sa stopovať až k samotnému prvotnému prameňu jeho, lebo popredku s istotou viem, že by to bola úplne márna a bezvýsledná práca, a v najlepšom páde mohol by som len hádania iných zopakovať, alebo k rozličným, na slabých nohách stojacim hypotézam ešte jednu, práve tak slabú, teda zbytočnú, postaviť.Rastlinstvo je tak popretkávané do všetkých potrieb života ľudského a poskytuje mu pokrm a nápoj, tkanivá a pletivá na rúcho a iné potreby, lieky ochranné a jedy škodlivé, storaké domové náradia a zbroje, nástroje premávky na suchu i po vode, dodáva zemi krásy a vyvodzuje z nej tisíceré poklady k pohodliu ľudskému a vyživeniu všetkého živočíšstva slúžiace: že sa tomu nedivíme, keď aj u tých najnevzdelanejších národov sveta takú príchylnosť k rastlinstvu pozorujeme, ktorá zvlášť užitočné a škodlivé, velkosťou alebo krásou vynikajúce, alebo pre svoju prekvapujúcu podobu nápadné rastliny až zbož-[1]Bedlivý pozorovateľ rastlinstva skoro zbadá, že nežnosť, krása, ľúbeznosť, pokoj, sila, — ale aj neohrabanosť, špata, odpornosť, neposednosť, slabosť — majú svojich reprezentantov v ríši rastlín. Vôňa a smrad, príjemná a odporná chuť, krása a pestrosť farieb, užitočnosť a škodlivosť, rozmanitý tvar (habitus) a podoba jednotlivých čiastok, hojnosť a zriedkavosť istých rastlinných druhov, ich všadebolstvo (ubiquitarism) alebo prísna viazanosť na isté, určité stanoviská, — nemohly ujsť pozornosti ľudskej hneď od počiatku.Kvety, pravidelne po slnku sa obracajúcealebo lenv isté hodinydňa sa otvárajúce; umnohých vstavačovitých(orchideí) frapantnápodobnosťspodného pysku kvetového snahým ľudským telom, delené listy veľmi mnohých druhov, po západe slnka, akobyvedome k spánku sa ukladajúce; kapradinyv tmavých vlhčinách hôr bujno rastúce, vynikajúce zväčša eleganciou pravidelne delených listov, avšak ani zrejmého kvetu, ani plodu zdánlive nemajúce: všetko toto a mnoho iného muselo byť ľudu tak podivným, že, v nedostatku lepšej známosti, všade videlpôsobenie duchova ich nadprirodzenej moci. Pozrime nasirôtku(Viola tricolornaších záhrad a tejto príbuzné, po skalách mierneho podnebia rastúce druhy), z jejž kvietkov pri troške živšej obrazotvornosti hneď tváričku šelmovsky sa usmievajúcu, hneď zádumčivú, hneď hrdú alebo nahnevanú vybadáme a postavme vedľa nejhadiu hubu(„hadiu hlavu“,Phallus impudicus L), toho najhnusnejšiehorastlinného smrdúcha celej Europy: a netreba nikoho upozorňovať na špatnú neohrabanosť podoby, a ošklivosť nesnesiteľného, až k dáveniu nútiaceho zápachu jeho — to vidí, cíti a pozná každý hneď na prvý pohľad.Tumohutný strom, víchrom vzdorujúci — tam zastenučké steblo trávy, každému vetríku sa nakloňujúce; tucudzopasné, vysoko na ratolestiach stromov zakorenelé rastliny, — tam zasna vodách splývajúcelisty a kvety rozličnej podoby; tuhustá hora, tamlúka vyšívaná kvetami, — a tisíce iných zjavov púta pozornosť ľudskú, a čím viac človek s prírodou obcuje, tým rozmanitejšie predstavy a názory povstávajú v duši jeho o pozorovaných predmetoch.Ľudsi ale ajtie rastliny rád zosobňuje a cit i povedomie do nich vnáša. Koľko ráz stretáme sa v povestiach sostromami, ktoré dobrým ľuďom ovocie samy od seba dávajú a k nim sa prihovárajú; skvetami, ktoré celé rozhovory vedú; spalicami, ktoré majiteľa svojho na rozkaz bránia a nepriateľovi nečítaných rán zadávajú. OMandragoredomnievali sa, že jej koreň pri vykopávaní kričí, a Číňania svoj zázračnýŽín-seň(o ktorom niže prehovoríme) práve „duchom“ nazývajú; ba počul som aj v Bošáckej doline o jednej rastline — lenže mi ju nevedeli ukázať — že, keď ju vykopávajú,kričí.Účinky jedovatých rastlína menovite z nich pripravovaných odvarkov, výťahov, práškov, mastí — musely, pravda, nevedomým, o chemickom ich složení a farmakodynamickom pôsobení ani tušenia mať nemohúcim, zázračnými prichodiť; tí ale, ktorí tieto zvary pripravovali, nevychádzali so svojím kunštom na verejnosť, ale sa opatrno odievali do rúcha tajnosti, aby z kunštu svojho čo možno najväčší osoh brali, a užívajúc pri pripravovaní a podávaní svojich liekov isté slávnostné, tajomstvenné obrady, osobe svojej zvláštnej dôležitosti dodávali, akoby práve len tie,nimivykonávané obrady podaný liek k očakávaným účinkom boly vstave uspôsobiť. Vôbec tajomnostkárstvo od starodávna v takýchto veciach bývalo zvykom všeobecným, a je ním, v istom smysle a z príčin snadno pochopiteľných, aj teraz ešte.Roger Bacon, v Oxforde a v Paríži študovavší a r. 1240 hodnosťou doktora poctený, vysokoučený františkán, v svojom krátkom, ale veľazaujímavom spise „De secretis naturae et artis operibus, et de vanitate Magiae“, predsa v kapitole 8. pojednáva s celou vážnosťou o tom, že sa tajnosti prírody a kunštu nemajú vyjavovať, a hovorí medzi iným tieto pamätné slová: „V kozích a ovčích kožiach tajnosti prírody sa nevyučujú, tak, aby im každý rozumeť mohol… Lebo Aristoteles sám hovorí: … že by nebeskú pečať prelamoval ten, kto by tajnosti prírody a kunštu iným vyjavoval… Gellius (Noctes Atticae) hovorí — že je bláznovstvo, predkladať šalát oslovi, ktorý sa aj s bodliačim uspokojí.“ Ba Roger Bacon na uvedenom mieste výslovne hovorí: že by taký človek veľmi neopatrne pokračoval, ktorý by také tajomstvo napísal, iba ak takým písmom, ktoré by obecnému človeku nesrozumiteľným bolo a len „múdrymi“ a zasvätenými rozumené byť mohlo. Tak to, vraj, celý rad mudrcov robieval od počiatku a svoje tajnosti pred pospolitým ľudom na rozmanitý spôsob ukrýval. Daktorí totiž ukrývali svoje výskumy a známosti pod zvláštnymi znakmi a formulami, iní pod záhadnými slovami, iní písaním bez samohlások, užívaním rozličných písmen alebo sostavovaním zvláštnych, len malému kruhu zasvätencov známych abecied atď. Už Plinius sa žaluje na toto tajomnostkárstvo, poveru napomáhajúce.[2]Nie div, že všetko, čo sa pod pokrievkou takýchto tajností (ktoré toho času nahradzovaly moderné patentovanie vynálezov, a to v miere svrchovanej!) dialo, platilo za nadprirodzené čarodejstvo. Povestnými pre svoje tajomnostkárstvo boli starobylí egyptskí kňazia, ktorí sa prísnymi prísahami zaväzovali, že zo svojho tajného učenia pred nezasvätenci ničoho nevyjavia. Ani indickí a chaldejskí kúzelníci svoje tajnosti nevyjavovali. Ľud pospolitý ale, všade a vždy pôverčivý a v tejto pôverčivosti udržovaný, keď zkúsil účinky istých zvarov, prachov, mastí, zelín, pripisoval to čarodejným zariekaniam a tajomstvenným obradom, ktoré boly vlastne len dobre vyrátanou garnitúrou tých liekov. Ostatné si potom štebotavá povesť, miešajúc pravdu s klamom, pridala, a tak lož rozširovala.[3]Rozmanitých čarodejníkov a kúzelníkov obojeho pohlavia nachádzame u všetkých národov, a u všetkých veľká čiastka prostriedkov čarodejstva tiež z ríše rastlín pochádza. Z magických, zdraviu škodiť alebo osožiť majúcich prostriedkov staly sa postupom času, keď z nich prívesky povery cestou pomaly sa potratily — viac-menej osožné, alebo celkom indiferentné domáce alebo v lekárňach hotovené lieky; zato ale viera v čary celkom nevyhynula, a čarodejné, pôverčivé manipulácie s rozličnými zelinami stvárajú sa vždy, a „vedomkyne, bohyne, strigy, bosorky, čarodejnice, vedomníci, strigôni, bosoráci a pánbožkovia“ znajú šikovne k svojmu zisku vykoristiť slepotu a nevedomosť más, zariekaním, slievaním, zmývaním, ofukovaním a podávaním liekov z bohate zásobenej svojej bosorskej apatieky, kde sa medzi úplne neškodnými a nepôsobivými rastlinami aj jedovaté opatrujú. Prestaneme ale vysmievať sa pospolitému ľudu z jeho pôverčivosti a škodnej ľahkovernosti, keď si spomenieme, že i vzdelané vrstvy národov kadejaké, po novinách vychvaľované, zázračné účinky sľubujúce lieky, zeliny, masti, prášky, olejčeky, pilulky, čaje, sladkosti a podobné, za drahý peniaz kupujú. Kto si k tomu vezme čas a pozorne poprezerá oznamy najrozšírenejších politických denníkov, zadiví sa nad množstvom tam odporúčaných liekov. Niet tej nemoci ani vady, proti ktorej by človek v našom osvietenom a kultúrou presýtenom storočí, za dobrý peniaz nemohol dostať lieku. A keby toho len stá čiastka pravdivou bola, čo tie oznamy o tých liekoch a ich účinkoch sľubujú: mohly by všetky medicínske fakulty byť pozatvárané, lebo pomocou tých liekovvyžití starcistanú sa švihkými šuhajmi;bezzubé babičkyobdivovanými kráskami;plešivé, sťa koleno,hlavy(ktorým „nevesty šticu ofúkaly“ — ako sa vo Zvolene hovorí) — obrastajú cez noc Samsonovskou šticou;zvädlé telostane sa pružným;tuberkulami porúchané pľúcanarastú znova ako rakovi klepetá;merkúrom presiaknutéa na riečicu vyžranékosti, tieto ambulantné barometre, amumifikované svalynovou silou a čerstvosťou obživnú;najnebezpečnejšie chorobyhravo sa zažehnajú, bez toho, žeby človek v povolaní svojom bol mýleným;chlapcomnedočkavým utešenéfúzy narastúa s fúzami, prirodzene, aj rozum, podľa príslovia „kde sú fúzy, tam je rozum“;vady, ktoré jedinenôž spôsobného chirurga odstrániť môže, ba i tuposť pamäti, hluchota, slepota, rak, porážka a smrť sama sa zaháňajú. Ktože by ale vyčítal všetkykrásunapomáhajúce prostriedky? A už ktorý liektakéúčinky sľubuje, a to verejne, pred celým svetom: či by ten nezaslúžil, aby sa aspoň pokus s ním urobil? Videl som len nedávno v jednom viedenskom nemeckom denníku s podivuhodnou drzosťou vychvalovať taký„omlaďujúci prostriedok“, k jehož odporúčaniu aj šikovný kreslič nemálo prispel rozkošným obrázkom. Na tom obrázku vidno do kúpeľa vchádzať suchučkú, scvrklú a bezvlasú babičku, z kúpeľa ale vychádza tá istá ako driečna mladucha a stelesnená krása.Tak ďaleko to nepriviedol aniMelampus, aniMedea, aniCirce, aniCanidia, ani celý rad najslávnejších mágov a starobylých čarodejníc, ako terajší mastičkári a voňavkári nemeckí so svojím príslovečným „Grűndlichkeit“-om. Že ale na tento lep hýly zhusta sadajú, to dokazujú práve tie časté oznamy; lebo keby tie lieky hltavých odberateľov nenašly, nechcelo by sa ich nikomu vyrábať, ani na ich oznámenia značné sumy peňazí vyhadzovať. Kto sa dal takto oklamať a zkúsil, že za ten zvelebovaný liek nadarmo peniaze vyhodil, neľúbi sa tým pochváliť, ale spraví päsť vo vačku a mlčí, aby si k ostudnej škode ešte aj kúsavý posmech neutŕžil;lebo fľajster zo škody a posmechu smiesený, na plátno mrzutosti natretý a po tme tajnosti na ranu prilepený — boľačku nevyhojí. Keď sa takéto mámenie ešte aj teraz deje medzi vzdelanými, kde máme toľko a toľkorakých škôl na všetky strany, že im sotva počet a mená známe: nedivíme sa ani tomu, že všelijaké magické fígle i s rastlinami jedovatými a neškodnými v starobylosti všeobecne robené boly a ešte vždy u pospolitého ľudu, ktorý je v každom ohľade veľmikonzervatívny, obľubu a vieru nachádzajú. Len firma sa okolnostiam času primerane zmenila: ale tovar ostal ten istý. Alebo inými slovami: čarodejstvo s rastlinami a závratnícke lieky, je pár nohavíc z toho istého súkna.[4]Ako za starodávna bývalyφιλτραaφαρμακα(čítaj: filtra a farmaka) hlavne v ľúbezných záležitostiach zhusta upotrebované a nezriedka bláznenie alebo smrť býval ich výsledok: tak ani za naších časov nechybí na podobných príkladoch, ktoré dosvedčujú, ženie čarodejné zariekania, ale skutočný tuhý jedzapríčinil choromyseľnosť alebo smrť. Nie je tomu dávno, čo z našich krajov jedna Cigánka žiarlivej žene na Morave tak poslúžila k nadobudnutiu utratenej lásky mužovej, že od podaného „lieku“ umrel, čo si potom travička, opravdová „venefica“, v žalári odsedela.Prv než by som uviedol rad rastlín poverčive a pri čaroch u nášho ľudu potrebovaných, poobzeráme sa trošku za seba do starobylosti a okolo seba po cudzích nám národoch, aby sme videli, že tie isté čary s rastlinami aj inde sa robily a robia dosiaľ.I.Pythagoras, ktorý svoje vedomosti na cestách po Ázii, Afrike a Európe sbieral, spomína mnohémagické rastliny, ichž pomocou sa tie najpodivnejšie veci vykonávaly.CoracesiaaCalliciamaly vraj moc, vodu v ľad premieňať;Aethiopická zelinapotoky a jazerá vysušovala, jej dotknutím otváraly sa všetky zámky a závory;Achaemenis, vrhnutá medzi nepriateľské vojsko, strachom ho naplňovala a k úteku hnala; zelinuLatacedávali perskí kráľovia poslancom cudzích panovníkov do daru, aby im na cestách slúžila za ochranu a ich potrebnými veciami zaopatrovala. Sú to také mená rastlín, pod ktorými nevieme, ktoré druhy to majú byť.Že aj u Židov od starodávna magické manipulácie s rastlinami neznámymi neboly, dokazuje podľa I. Mojž. 30, 37 — 38. príkladJákobov, ktorý oškriabanými a stádu do nápoja vloženými prútami oklamal Lábana; a Ozeáš 4. 12. vytýka národu svojmu: „Ľud môj dreva svojho sa dotazuje, a palica jeho oznamuje jemu,“ čo poukazuje na veštbu s prútami, aká podľa svedectvaHerodotovhoaj uSkýtovbola obvyklou.[5]O svetochýrnej čarodejniciCircé(Κιρκη)na mythickom ostrove Aiaiskom v nádhernom paláci bývajúcej, čítame uHoméra(Odyss. X. 210 až 260), že keďOdysseusna svojich potuľkách, pod vodcovstvomEurylochovým22 svojich spoločníkov na ten ostrov poslal, našli tam pri paláci mnohovlkovaľvov, ktorýchCircéz ľudí pomocou zelín a prúťa bola začarovala.Eurylochos, tušiac zlé, nevkročil do paláca. Jeho 22 mužov ale vnišlo dnu.Circéich usadila a uhostila syrom, jačmennou múkou, žltým medom s pramnejským vínom, namiešajúc do toho čarodejných liekov(κακα φαρμακα), aby na svoju otčinu zabudli. Keď sa uhostili, pošľahala ich prútom a tým ich premenila v svine a zavrela do chlieva. Keď toEurylochos Odysseovioznámil, vybral sa tento sám, aby spoločníkov vysvobodil. Na ceste stretnul hoHermésa dal mu zelinuMólys čiernym koreňom a bielym kvetom, ktorá ho pred čarami chránila a pomocou ktorej donútil čarodejnicuCircé, že odčarovala zakliatych. O tom istom spieva aj Virgil:„Quos hominum ex facie dea saeva potentibus herbisIndureat Circe in voltus ac terga ferarum.“(Aen. VII. 19 — 20.)VOvídovýchmetamorphózach pomocou rozmanitých čarov ľudia v stromy a kvety sa premieňajú. Tam, kde sa fabuľuje o premeneníDaphnyvbobkový strom(Laurus), hovorí Apollo:„Inventummedicinameum est, opiferque per orbemDicor, etherbarusubiectapotentianobis.Hei mihi, quodnullisamor est medicabilisherbis.“(Metam. I. 521 — 2.)Po zakliatiApollomkrásnejDaphny, poznenáhla necháva ju básnik vlaurový strompremieňať sa, vlasy v listy, ramená vo vetve, rýchle nohy v korene… aby, keď nemohla sa stať Apollovou ženou, aspoň jemu milým stromom zostala:„… coniux quoniam mea non potes esse,Arbor eris certe… mea.“(Metam. I. 557 - 8.)SestryPhaetonovepremenené boly v stromy (Metam. II. 325 nasl.);Narcisv kvet (III. 402 nasl.) a mnoho tomu podobných.UČíňanovplatí koreňŽín-seň (Panax Schin-seng L.)od pradávnych až po naše časy za liek zázračný proti všetkým chorobám, za omlaďujúci a najbezpečnejší prostriedok k predĺženiu života, asi tak, ako sa v stredoveku po Europe vychvaľovalaRosička (Drosera rotundifolia L.), kde-tu aj po rašeliniskách Slovenska rastúca, ktorej sa nie žartom, ale celkom vážne pripisovala moc, predĺžiť život ľudský až — do súdneho dňa!Koreánsky Žín-seňplatí za najlepší a je vždy monopolom čínskych cisárov. Ani teraz neumiera žiaden bohatý Číňan bez užívania drahého, zlatom plateného Žín-seňu, aby sa mu život, čo len dosť málo, predĺžil; chudobní si, pravda, tejto panacey[6]dopriať nemôžu. Všeobecne sa myslí, žeŽín-seňčloveka tučným a mladým robí, a že tučnosť za najväčšiu krásu platí a mladým každý rád by hodne dlho zostával, nešanuje copatý boháč čínsky peňazí, len aby sa týmto, vzácnym liekom nadostač zaopatril. Číňania pevne veria, že tento zázračný koreň jeduchom(daemonom), ktorý sa vie ztratiť a neviditeľným urobiť, aby ho ľudia nenašli; ba vlk, tyger, leopard a had strážia ho pred ľuďmi, tak že jeho vykopávanie vždy s veľkým nebezpečenstvom býva spojené. Keď r. 1882 cisárovná Hoi-tai-ho nebezpečne ochorela, vybrali sa najoddanejší ctitelia hľadať pre ňu tento životodárny koreň. Po mnohých nebezpečenstvách a dobrodružstvách, pričom niektorí aj o život prišli, našli hľadanýŽín-seňa s veľkou slávou ho cisárovnej doniesli, a keď cisárovna ozdravela, pripisovalo sa to jedine čarovnej moci tohoto vzácneho koreňa. Ešte i to sa o ňom hovorí, že vo tme svieti a tak sa prezradzuje, vykopaný ale smie byť len na svitaní, s veľmi složitými obradmi, aby z moci svojej ničoho neztratil a účinky jeho sa neoslabily. Má vraj podobu nahého ľudského tela, a tým upomína veľmi naMandragoru. Ďalšia podobnosť Žín-seňu s Mandragorou aj v tom záleží, že si ho bohatí Číňania v sklených truhličkách na tmavožltom hodvábe uložený v domoch opatrujú ako bôžika, požehnanie donášajúceho. Koreň ten je asi na 1 dcm dlhý a v priemere 2 cm hrubý. Vo veľkej čiastke Severnej Ameriky rastie tomuto podobný, pod menomAmerikánsky Žín-seň (Panax quinquefolia L.)známy druh, zkadiaľ ho špekulanti dovážajú do Číny a Japonska. IJaponcimajú v svojomNin-siň(Nindsin, nindži,Sium Ninsing Thunb.), rastline to okolikatej a našej mrkve alebo paštrnáku podobnej, tiež takú zázračnú rastlinu, ktorá sa u nich a v Číne zhusta pestuje a ako nervy posilňujúci prostriedok, nie bez pôverčivých obradov a čarov užíva. Keďže opravdový čínsky Žín-seň veľmi zriedka sa dostal do Europy, platil Japonský Nin-siň za dlhé časy za jeho najlepší surogát. Pritom všetkom ale bol aj surogát veľmi drahý, lebo platili v Holandsku za jeden lot 75 zlatých, ažBoerhave(profesor na univerzite leydenskej, † 1738) dokázal, že Nin-siň o nič viac nepôsobí, akoSevlák cukrový (Sium sisarum L.), tiež vo Východnej Ázii divo rastúci a k čarom a liekom, ale i za pokrm slúžiaci, od najdávnejších časov aj v Európe sadený, jehož koreň vraj cisár Tiberius od porýnskych Germánov miesto dane vyberal.[7]Nie je tomu dávno, čo sa Žín-seňové tinktúry, ako život predlžujúce, aj v Europe po novinách vychvaľovaly.Zendavestaučí, že ajkaždý strom a kvet má svojho Feruera,t. j. ducha. Ormuzda necháva istý strom pretvárať v dvojitého človeka, na ktorom sa miesto ovocia desať párov ľudí urodilo.[8]V starobylosti nachádzame častozaklínačov a vyvolávačov duchov, ktorých Gréci volaliνεκυομαντες, ψυχαλωγοι, ψυχοπομπατοι. Títo pri svoji čaroch potrebovali vetveCyprišu(Cupressus),drevká z hrobova akúsi zelinuMarmaritis. Nekyomantia alebo nekromantia spomína sa aj v I. Sam. 28., kde si Saul Endorskou vešticou dal vyvolať ducha Samuelovho. I v ľude slovenskom, ako som to v mojom bydlisku poznal, zakorenená je povera, že pomocou istých zariekacích formulí a zelinných zvarov možno duchov umrevších ľudí docitovať.Vavrínový č. bobkový strom(Laurus) rozmanitým spôsobom býval potrebovaný pri veštbách. Z praskotu horiaceho vavrínového dreva vedeli i Gréci a Rimania veštiť; čerstvé vavrínové vetvičky, na noc pod hlavu položené, vzbudzovaly sny, ichž splnenie s istotou očakávali. Preto ho menovali aj „venturi praescia Laurus“ a že bol Apollovi zasvätený, zvali ho „Laurus Apollinea, Delphica alebo Fatidica“. Uvidíme niže, že aj slovenský ľud isté rastliny si dáva pod hlavu, aby sa mu budúcnosť vo snách vyjavila.Dioscorides Anazarbejský, súčasník apoštola Pavla, povestný spisovateľ známeho diela„Περι υλης ιατρικης“,[9]spomína veľmi mnoho egyptských rastlín a ich spôsob užívania. Egyptských kňazov, od ktorých sa mnohému naučil, menuje „prorokmi“(προφηται). On znal veľmi dobre pôsobenieChvojky(Juniperus Sabina L.) na sexuálne ústroje, lebo píše o nej to isté, čo i teraz lekári pozorujú. I travičky znaly pri svojich philtrách týmto jedom manipulovať a rozumejú sa do toho mnohé baby aj teraz. V bosorských procesoch trenčianskych od r. 1716 až 1747 vedených nachádzam dve „bosorky“ a jednoho „čarodejníka“, ktorí so zariekaním a tajomnými obradmi upotrebovali aj chvojku, a síce s takým výsledkom, že vo dvoch pádoch smrť nasledovala. To ale bolo už zrejmé travičstvo a nie neškodné čary: a predsa to sudcovia, hoci sa na pravdu až potkýňali, nechceli vidieť, ale inkvirovali len zariekanie a magické výčiny. — Keď ajDioscorideskde-tu spomína dajaké povery o rastlinách, predsa jeho dielo v celku prezradzuje súdneho pozorovateľa a nie tak zábudlivého, ako bol staršíPlinius, súčasník jeho, ktorý sa dakde vysmieva magickým márnostiam a dakde zasa celkom vážne o nemožných účinkoch istých rastlín rozpráva, ako na pr. v knihe XVIII. 45., že zná jednu rastlinu, ktorá sneť z prosa a kŕdle vtákov zaháňa, náhle sa do úhlov role zakope;[10]alebo, že zelina; na ktorú pes namočil, tak vykopaná, aby sa jej železo nedotklo, vytknuté údy hojí (XXIV. 111.); alebo zeliny, sitom prikryté a vytrhnuté, k šťastnému pôrodu že pomáhajú (XXIV. 109), a mnoho podobných.Po duboch rastúceImeľo(buďViscum album L.aleboLoranthus Europaeus Icq.) bolo Persephone posväteným drevom, ktorým brány podsvetia otvárala; aj Aeneas do podsvetia sostupujúci bol týmto prútom opatrený, podľa Virgila:… „Latet arbore opacaAureus et foliis et lento vimine ramusJunoniinfernae dictussacer.“(Aeneis VI 136 - 138.)I uGallických DruidovboloImeľovo veľkej vážnosti, o čom nám obšírne píšePlinius XVI. 95.: Nič nemajú Druidi (ako svojich Mágov Galli nazývajú) nad imeľo a drevo, na ktorom rastie (jestli je to dub), posvätnejšieho. Okrem toho obľubujú dubové háje a žiadnych slávností bez dubových ratolestí nevykonávajú. Čokoľvek na duboch narastie, o všetkom sa domnievajú, že je z neba poslané a znakom Bohom samým vyvoleného stromu. Ďalej spomína, že sa imeľo zriedka na duboch nachádza a len v istom čase sa sbiera; že ho v svojej reči nazývajú „omnia sanantem“ (teda všehojom alebo panaceou) a pri obetiach ho potrebujú. K tomu cieľu ho kňaz, bielym rúchom odiaty, zlatým srpom urezáva a do bieleho plášťa ukladá. Domnievajú sa, vraj, že plodnosť všetkých jalových zvierat napomáha a za výborný protijed slúži. Dosť podivné, že práve tento cudzopasník, o ktorom, že z neba nepadá, veľmi dobre už u Rimanov bežné príslovie v ten smysel sa vyslovuje: „Turdus sibi ipsi malum cacat“, do takej vážnosti prišiel u ních a súsedných národov. — Niektorí rastlinoznalci sa domnievajú, že toto druidské imeľo je naším, po teplejších krajoch Slovenska tiež zhusta po duboch rastúcim„dubovým imeľom“ (Loranthus Europaeus Icq.), ale toto tak ďaleko na severe nerastie; preto to bude len náhodou na dube sa nachodiace„biele imeľo“ (Viscum album L.), ktoré je u nás v Trenčianskej o mnoho vzácnejším a po jedlách a hruškách vídané býva. Na ktorom strome sa jednoho alebo druhého mnoho osadí, vyssaje mu šťavu a umrtví ho. EšteVeleslavínv druhom vydaníMatthiolovho Herbáru(v Prahe 1596) na liste 284 — hoci sa s chvalitebnou pozornosťou pri mnohých iných rastlinách vystríhal poverčivosti — o imele hovorí: že, má-li slúžiť za liek, nesmie sa zeme dotýkať a je, vraj, prostriedkom proti padúcej nemoci. Že túto rastlinu toho času všeobecne k pôverčivému liečeniu potrebovávali, svedčia Veleslavínove slová: „Áno y podnes Páteře z něho dělagj, a někteřj do Střjbra wsázeti ge dáwagj, a malým Dětem na hrdle mezi ginými Trošty zawěšugj, nýbrž y sami w Prstenjch zadělané nosý, magjce za to, že Paducý nemocy odpjrá, a zahánj wšecky ty těžkosti, kteréž na Lidi z kauzel a čárův přicházegj.“ Na hruškových stromoch sa nachodiace slúžilo proti sexuálnym vadám ženským, na hlohoch a jabloniach rastúce kládli deťom do kolísky proti zlým duchom a strašlivým snom, a jazdci ho nosievali pri sebe, aby sa im kone „neochvátili“. — Čarodejstvo s imeľom a pôverčivé náhľady o ňom nie sú neznáme ani na Slovensku. Veľmi zaujímavý príklad nachádzam v aktách procesu protiJánovi Hasz Kvašova, r. 1716 na upálenie odsúdeného. Proti tomuto pod prísahou vydal svedectvo pred súdom jeden muž, že sa mu Has chválil, akým spôsobom k tomu prišiel, aby rozumel každej zeline, k čomu sa upotrebiť dá. Hovoril mu, vraj, že si vyhľadallieskuceleimeľomobrastenú, pod tou lieskou tak hlboko, ako je vysoká, že vykopalhadaa po kuse ho požíval (nehovorí sa, či pečeného, či surového, či v podobe prášku), potom mu už každá zelina, kdebykoľvek cestou išiel, úžitok svoj vyhlasuje, tak že tým nadobúda kunštu, aj k smrti pracujúceho znovu obživiť. Táto povera, tak ako ju na udanom mieste poznačenú máme, je natoľko zaujímavá, že sa tu čarodejstvokunštommenuje, že pri zažehnaní smrtilieskaaimeľo— i u Nemcov k mnohým čarom potrebované — ahadbyť musia, lebo tieto spolu čarodejníka uspôsobujú rozumieťhlasuzelín, ktoré sa mu samy oznamujú, akú ktorá moc má. Teda i zeliny oduševnené nám tu prichádzajú ako u Peržanov.VKočinčíne, ČíneaJaponskunachodí sa v horách podivného tvarukaprad, pod menom„baranec“alebo„baromec“ (Aspidium Baromec Wlld.)známy, jehož oddenok nad zemou vyčnievajúci, hustými, ako rúno, šupinami je pokrytý. — O tomto sa od starodávna bájilo, že má štyri do zeme zakorenené nohy, hlavu, mäso, krv, a že okolo neho rastúcu trávu vypása a potom hladom hynie a uschýňa; áno, že ho i vlci napádajú. I do Europy sa skutočne ešte v minulom storočí dovážal tento divotvorný, vegetabilný baranec, na lieky a na čary. Oddenok od hliny a, s výnimkou ponechaných stopiek listov, od ostatných listov očistený, z jednoho konca, pomocou noža, v podobu hlavy ovčej, z druhého ale v podobu chvosta poprikrajovaný, a na tie štyri dosť silné stopky postavený, vyzeral zďaleka podobný baránkovi pasúcemu sa, a predával sa za drahý peniaz pod menom „Agnus Scythicus“. Ešte za naších časov majú niektoré lekárne tie, rúnu podobné šupy tohoto kapradu, ako krv zastavujúci prostriedok (baromez, hodvábny moch, Seidenmoos).Libaviusnapísal o ňom v 17. storočí veľmi dôkladnú disertáciu, v ktorej dopodrobna uvádza všetky zázračné vlastnosti jeho, a celkom seriózne hovorí „etiam pedes illi esse, ungulas, caput et carnem, sapore cancris similem, ex vulnere fluere sanguinem, lupos quoque illi insidiari“, až človeku husia koža nadchádza.Morhofale, v ktorom som sa o Libaviovej disertácii dočítal(Polyhistor II.str. 434), predsa nad tým hlavou krúti a opatrne dokladá: „Sed non placet mihi, sensum huic vegetabili attribuere.“Že na pobreží daktorých škótskych ostrovov také stromy rastú, ktorýchplody do mora spadnuté v husi sa premieňajú, svedčíSaxo Gramaticusokolo r. 1200. A našiel sa ešte r. 1619 jeden nemecký učenec, ktorý skutočnosť tejto fabule s celým aparátom svojich známostí dokazoval.[11]Veľkú úlohu hral v starobylom bájeslovíbôb. Na tom toľko nezáleží, či to bola terajšia našafazoľ (Phaseolus), alebo takrečenýsvinský bôb (Vicia Faba L.), alebo daktorý druhpätoprstnice (Lupinus).Pythagoraszakazoval žiakom svojim bôb jesť, ba ani len cez pole bôbom posadené chodiť im nedovolil. Biele a čierne bôby slúžily starým k hlasovaniu, z čoho povstalo príslovie: „inmecudetur haec faba“, t. j. to namneshorí, alebo „faba nummus“ = bôb je peniaz, čo poukazuje na zakupovanie hlasov. VAttikemali zvláštneho boha bôbu,Kyamiteszvaného, ktorému voľbu vrchností pomocou bôbov privlastňovali. Rozšíreným bolo domnenie, že duchovia zosnulých do bôbu prechádzajú. Či hádam preto, že bôb nadúva človeka? Pri Palíliach, t. j. slávnostiach na počesť pastierskej bohynePaleskonaných, kadievali bôbovou slamou, zapaľovali ohne a skákali cez ne, práve tak, ako sa to na mnohých stranách Slovenska dosiaľ deje večer pre Jurom a pred Jánom.Carna, bohyňa prahov, ctená bývala obeťami, medzi ktorými bôbová kaša nesmela chybäť: aby strigy od domov odháňala. V Júniu slávievalibôbové slávnosti (Calendiae Fabariae)a bohom čerstvý bôb v obeť prinášali. Speváci, aby zachovali čistý a zvučný hlas, požívali bôb, a preto boli aj„Fabarii“zvaní. (Modranskí mešťania, nie z dajakej povery, ale žartom a na posmech, nazývali alumnistov „fizulármi“, preto, že sa im tam „faba, Pythagorae cognata“ často za pokrm dostávala. Prosím teda rímskych fazolárov s modranskými nekonfundovať!) — Od najdávnejších časov potrebovali fazole alebo bôb, pre ich podobnosť s ľadvenicami, proti týmto nemociam. VAnáloch Parderbornských III. 23.k roku 1597 rozprávaMich. Struncknasledujúce čarovanie s fazoľami: Istý attelenský občan priznal sa pred súdom, že sa bol už v mládeneckom veku cele oddal diablovi (infernali genio) a od neho tri fazole, alebo vlastne fazoliam podobné semená dostal. Na rozkaz toho zlého ducha zavraždil pannu a do úst jej hlavy tie fazole vložil a na pol siahy hlboko zahrabal, kde vraj z týchto troch fazolí tri nové narástly. Jedna z tých fazolí, v ústach držaná, robí človeka neviditeľným, druhá premení ho vovlkolaka(lycanthropum) alebo podľa ľúbosti v iné zviera; tretia ho ale v akúkoľvekbezživotnú vecpremeniť môže. Pomocou tej fazole, ktorá robí neviditeľným, nielen krádeže a vraždy, ale aj iné nešľachetnosti popáchal; pomocou druhej zmenil sa na vlka, alebo iné škodné zviera, a mnoho škody nastváral medzi ľuďmi a stádami, škrtením ich. Toto všetko súdobne, svedkami a vlastným soznaním (pravda, že na fortúre!) sa dokázalo.Riegger,[12]z ktorého som toto udanie Strunckovo vzal, dokladá: „tota haec narratio… anilem fabulam sapere, et somnio hominis atra bile agitati simillimaesse videtur“: a predsa ešte 150 rokov pozdejšie za podobné, mučením vynútené soznania ľudí smažiť dávali múdri a opatrní sudcovia.Videli sme, že u GrékovMoly(„μωλυ δε ην καλεουδι θεοι“, ako Homér o ňom píše,Allium Magicum L.) platilo za najvýbornejší liek proti čarom a jedom.Egypťaniaprávecibuľuacesnakpre tieto domnelé vlastnosti až zbožňovali; za to sa imJuvenálvysmieva, že u nich nesvobodno por a cibuľu obraziť a zubami hrýzť, nazývajúc ich svätým národom, ktorémubohovia v záhradách rastú.[13]Naproti tomu boliŽidiauž v Egypte veľkí milovníci cesnaku, cibule a poru, a tiahnuc do Kananejskej zeme, na púšti vzdychali za týmito národnými maškrtami. Možno, že pre cesnakový zápach utŕžili si Židia od Rimanov názov „foetentes“. I Židia nielen zo zdravotných ohľadov, ale aj ako ochranný prostriedok proti zlým duchom a čarom cesnak obľubovali. — Po vysokých vrchoch strednej Európy nachodí sa jeden druh cesnaku(Allium Victorialis L.), ktorý Nemci menujú „Allermannharnisch, Siegwurz“ alebo „wilder Alraun“. Jeho podlhovatá cibuľa je pokrytá hustými šupinami, ktoré obrazotvornosť k pancieru pripodobňovala. Na podobu tela ľudského prikrojená, čiapočkou a kepienkom opatrená slúžila bojazlivým hrdinom, keď ju pri sebe nosili, za neomylnú ochranu proti nepriateľským strelám a akýmkoľvek kúzlam: preto mávali obchodníci s takými ochrannými amuletami vždy dobrý zárobok. Aj baníci nosievali tento cesnak pri sebe, aby im podzemní duchovia neuškodili. Aj náš, po mierno-vlhkých horských lúkach rastúci, prekrásnyMečík („devatero odení“, Gladiolus imbricatus L.)musel v svojich, vláknami husto opancierovaných koreňoch podobné ochranné amulety poskytovať. — I na Slovensku sa cesnak pôverčive užíva potieraním dverí v podobe kríža proti „bosorským účinkom“. V bosorských procesoch nachádzam cesnak len dva razy spomenutý, a to r. 1716, keď medzi iným naBetu Garajkuz Ihríšť svedčili, že komusi dala „zelinu jako cesnak“, aby ňou mlýnske koleso potreli, od čoho vraj zlodej mlieka — opuchne a umrie,[14]a r. 1738Kat. Čarapatkatiež cesnakom čarovala.Medzičarovnými prútami a palicamižiaden takej obľuby, povesti a rozšírenia nedošiel, akomagický dvojitý prút lieskový, latinsky Virgula divina, furcilla, virga Mercurialis, aurifera, metalloscopica atď., nem.Wünschelruthe, Glücks-, Schlage-, Wicke-, Frage-, Spring-, Beberuthe atď., francúzsky Caducée, verge divin, baguette divin, b. divinatoire, verge d’Aron, baton de Jacob zvaný. Vidno, že pekné dieťa má mnoho mien. Bol to vidlatodvojitý, z jednoho konečného očka čili puku vyrastený prút, pomocou ktorého hľadávali poklady v zemi zahrabané, rudonosné žily, pramene, ztratené a ukradené veci, ale aj zločincov, kmínov, bosorky, tajnosti; vykonávali s ním veštbu (rhabdomantiu), dávali mu otázky, na ktoré naklonením sa musel odpovedať, tak, ako sa ešte aj teraz chúdiatko sito na vidličky napichnuté za detektíva a policajta upotrebiť dať musí, aby svojim krútením kmína alebo tajnosť vyjavilo. Aby ale tento zázračný prút to, čo sa od neho očakávalo, konal, musel byť z liesky, na ktorej imeľo rastie, v istý čas roku, v istú nočnú hodinu, s istými obradami a zaklínacími slovami, chlapcom čistým, ktorému meno je Ján, istým nožom odrezaný alebo ulomený.[15]Takýto prút, chytený za oba konce a hore srasteným, hrubším koncom držaný, naklonením sa oznamoval, čo oznámené mať žiadali. Istý Francúz vraj pomocou takéhoto prúta z kraja do kraja naháňal kmína, až ho chytil!L. Lucespomína v svojej monografii sedmoraké, zvláštnym spôsobom ustrojené a zvláštnymi menami označené prúty čarovné.[16]V povestiach a poverách slovenských tiež stretáme sa často s takými zázračnými prútami a palicami, ktoré na rozkaz púhym dotknutím alebo uderením skaly, hory, zámky a zem otvárajú. Slovák si strúha ochranné palice proti čarom zvazu(Ulmus) a zklokoča(Staphylea pinnata L.);palicaale, ktorou sa rozbránili had a žaba, slúži mu za lepšieho obrancu pred súdom než najobratnejší advokát, lebo kto takú palicu v rukáve nosí, súd vyhrať musí. Darmo by sme pátrali po tom: ako mohol kto na tú myšlienku kedysi prísť, aby palici, ktorou hada od žaby odhodil, takú moc pripisoval, aleboprečo? V poverách je mnoho, preto že príčinu toho neznáme, nesmyslného.Prečoje na pr. dakde dosiaľ obyčajom a bývalo za starodávna, že keď sa dieťa narodí, nie matka, ale otec jeho musí„v kútoch“ležať?Diodorspomína taký zvyk z Korziky,Strabou španielskych Baskov, u ktorých sa pod menom „couvade“ dosiaľ zachováva,Marko Poloudáva ho u obyvateľov Zardandamu alebo u „ľudí so zlatými zubami“, ktorých dakde západne od čínskeho Yünnanu na hornom Mekongu hľadať musíme, a neďaleko ztadiaľ, totiž na Borneu, nesmie Dajácky otec po narodení dieťaťa za celých 8 dní nič iného jesť, ako ryžu, nesmie na slnko vyjsť a za 4 dni sa kúpať; aj v južnej Amerike u Mundrukov a Manaov na amazonskej rieke panuje obyčaj „otcovských kútov“, a nie je neznámy ani u murínov cassangských.[17]Dobritzhoffervysvetľuje tento obyčaj tak, že sa otcovia nazdávajú, akoby medzi nimi a novorodzeniatkami za istý čas akési telesné spojivo bolo, tak žeby nemiernosť otcova alebo jeho prechladnutie na dieťa prenesené byť mohlo, a tak smrť jeho zapríčinilo. Ale či Dobritzhoffer dobre háda? Pochybujem. Slovák mábrezovéprúty, aby nimi počarované mlieko šľahal a tak neprítomnej bosorke tvár dobil, až by ho prišla odprosiť a čary odrobiť; i v slovenských poverách lietajú bosorky nametlách,ohreblách,vidláchpo povetrí dnes práve tak, ako v najbujnejšom kvete bosorských procesov, o ktorých sa ktosi veľmi trefne vyslovil, že „bosorské procesy boly novou alchymiou, ktorou sa z ľudskej krvi zlato vyrábalo“, lebo tie, ľudské meno hanobiace súdy nekonávaly sa gratis, ale inkulpát, či bol za vinného alebo nevinného vyhlásený, i katom i sudcom musel zaplatiť za „unuváciu“. Olieskachsi ľud náš hovorí, že ich nesvobodno na letninu rúbať, lebo že sa pod takou letninou voz doláme. Zdá sa to byť také mysterium, jehož smysel je, aby sa taký osožný a chutné ovocie bez všetkej ľudskej práce vydávajúci ker nekynožil. Prečo sa lieskovce dakde menujú židovskými orechami? nemohol som sa dozvedieť.Tie spomenuté manipulácie s čarovnými prútami prichádzajú nám smiešnymi. Nuž ale, milý čitateľu, jak dávno je tomu, čo sa počnúc od Paríža, Londýna, Berlína, Viedne atď. až do tej najskromnejšej dedinky pokusy robily shýbaním,krútením,tancovanímapísaním stolov, ba ešte aj tienemotorné cylindre, objaté prstami dakoľko osôb, musely po stoloch tancovať a zázraky stvárať. Každý sa tomu smial a predsa to i mnohí učenci probovali, ba povstala o točení sa stolov (Tischrücken, Tischklopfen) celá literatúra! Celý „vzdelaný svet“ bol vtedy na nohách, ako sa na to starší veľmi dobre rozpomínať budú. Bolo to práve v taký čas, keďdusná politická atmosféra a akási, každým okamžením výbuchom hroziaca napnutosťveľkú čiastku Europy obavami naplňovala. Tu sa ti vyliahne v čejsi hlaveoriginálna myšlienka o tancujúcich stoloch a cylindroch, a nepochopiteľným spôsobom zaujme a upútapozornosť milionov, a to i mysliteľov, aelektrina nespokojnosti národov vystrieľala sa cez ich prsty do dreva a do plsti— a bolo dobre; lebo pozornosť bola od vážnejších vecí odvrátená — a potom nastal všeobecný smiech od jednoho pólu zeme k druhému!Alchymisti, ktorí nám veľmi bohatú, tajností plnú literatúru zanechali, vychvaľovali sa, žerastlinu spálenúzasavzkriesiťa oživotiť môžu. O tomto zázraku vydal aj Dan. Major zvláštny spis: „Dissertatio de Aerumnis Gigantum,“ 1676, v ktorom aj tento veršík stojí:„En redit ex gemino nemorosaLavendulavitro,Quae prius interramversasalemque fuit.Pulverulenta olim sic Corpora nostra redibuntEt Salia arcanea quid Deitatis habet“[18]Mnoho prapodivných vecí rozpráva o rastlinách lekárAnton Mizald.[19]Aspoň daktoré spomenieme si ma ukážku. Ján Boccatius, vraj, svedčí o jednom šuhajovi, ktorý, prechádzajúc sa s milenkou po záhrade, odtrhol zo šalfie (Salvia) listy a počal si nimi zuby a ďasná čistiť, a hneď ako porazený spadol mŕtvy na zem. Milenka hneď vedela, že v tom čary trčia. Odtrhla teda pár listov z tej istej šalfie a doniesla ich k sudcovi, ktorému ukazovala, ako si jej ženích nimi zuby čistil; sotva sa ale tým listom úst dotkla, spadla i ona mŕtva na zem. Sudca, ako múdra hlava, rozkázal ten šalfiový ker i so zemou vytrhnúť a „Vulkánovi“ odovzdať, t. j. spáliť. Keď záhradník sudcov rozkaz vykonával, našiel pod šalfiou veľkú ropuchu, ktorá tú zelinu jedom svojím otrávila.[20]Ešte krajší kúštik rozpráva Mizald, l. c. str. 79, o perských mágoch, ktorí zo šalfie do hnoja zakopanej „dum Sol et Luna secundam faciem Leonis occupant“ vedia vyliahnuť sa dať vtákovi drozdu podobnému. Tento vták na prach spálený a do lampáša natrúsený celý dom hadmi naplňuje! IAlbertus Magnus, o ktorom sa bájilo, že cisárovi Vilhelmovi holandskému raz v zime na snehu vyčaroval leto s kvetami a tam ho uhostil, — fabuľuje, že kto by zo šalfie, ktorú kocúr istým mokom zanečistil, len trošku zjedol, vyliahly by sa mu v bruchu kočiatka, ktorých by sa len dávením mohol sprostiť. — O zázračnom účinkubazaličky(Ocymum Basilicum L.) píše Mizald (l. c. f. 2.), že sa jednomu Talianovi od voňania tejto zeliny v mozgu vyliahol škorpion, ktorý mu náramné bolesti, až konečne i smrť zapríčinil. K tomu dokladá: „Quod ocimophilis (t. milovníkom bazaličky) summopere notatum velim…“ Kto držížihľavu(Urtica) spätilístkom(Pentaphyllon, snáď dajaká Potentilla?) v hrsti, bezpečným bude pred každým preludom. Šťavou týchto rastlín a netresku (Sempervivum) potreté a do vody strčené ruky shromaždia množstvo rýb, tak že ich podľa ľúbosti nalapať možno. Zrnáružových šípokso semenomhorčicovým(Sinapis) a s nohoulasice(mustela) medzi ratolesti neplodného stromu zavesené majú ho premeniť v plodný. S rastlinouCynoglossumčarovávali psom, nesvedčno ale povedať, ako. — V zelineAgalochum— teraz na šťastie nám neznámej — mali istý, vraj, prostriedok próby panenskosti. Tieto uvedené príklady dostačia k poznaniu pôverčivosti, na rastliny sa vzťahujúcej, aj u učených ináče ľudí, v predošlých storočiach.Ale aj tie vychýrené arcana, ktoré sa až do nedávna ako najspoľahlivejšie prostriedky proti mnohým chorobám odporúčavaly, boly z veľkej čiastky alebo deťmi hrubej povery, alebo rafinovanej šalby. Také arcanum maximum bolo, ako nám to poetického a ľubozvučného mena spisok„Buxtehuder Subtilitäten Calender“z roku 1697 svedčí, šťava z navŕtaného orechového pňa nad samým koreňom. Táto šťava s primiešaním iných ingrediencií platila za istý prostriedok proti bolestiam zubov, proti šľaku, všetkým zimniciam, podagre, opuchline, plechavosti, suchotinám, a mnohým iným, ako to náš klasický Buxtehúďan tvrdí.Jägerale píše,[21]že židovskí rabíni diablophili svojim veriacim zabraňovali pod stromy orechové líhať, lebo vraj každý orechový list má deväť lístkov, a na každom lístku sedí jeden diabol učupený. Také veci povera veľkými ústami aj dnes ešte rozhlasuje. Príklad tých druhých, rafinovaným spôsobom k vyškrabovaniu vačkov vymyslených, zázračných prostriedkov poskytuje nám z najnovších časovBaryho Revalenta arabica. Až keď si mnohí obchodom tejto posilňujúcej múčky hodne vačky naplnili, vyšlo na javo, že Bary jakživ nemal v južnej Ázii Revalentových plantáží, ale že celá Revalenta (Erva lenta, Ervum Lens L.) záleží z fazoľovej a šošovičnej múky! Dobre by bolo, keby slovenskému obecenstvu daktorý z našich lekárov pri podobných zázračných liekoch a prostriedkoch, ako spomenutý Bary-ho, trošku intenzívnejším svetlom chemie poslúžil.Po tomto odbočení od nášho predmetu pristúpime už k slovenským poverám a čarom s rastlinami, kde príležitostne pri zaujímavejších aj inonárodné na porovnanie uvedieme.II.Z bohatej zásoby povier a čarov dávnych a terajších cudzích národov, z ktorej sme tu vyššie ukážky uviedli, poznávame, že v tomto ohľade náš slovenský ľud žiadnej výnimky nerobí, a že ešte má byť len objavený taký národ, ktorý by bol nad povery a čary povýšený. V kultúrnohistorickom ohľade je veľmi zaujímavé stopovať smýšľanie a názory, domnienky a zvyky ľudu nášho, zdedené po praotcoch a s podivuhodnou vernosťou zachované a akoby s celou prírodou jeho nerozlučne spojené. Ako som inde ukázal,[22]pôverčivé manipulácie s vodou a voskom, kliatby a zariekania, hoci pri tom teraz i kresťanské formy kde-tu sa objavujú, predsa, čo sa týka jadra, pochádzajú nepochybne z predhistorickej doby; tak i magické upotrebovanie rastlín a na ne sa vzťahujúce povery sú pozostatkami z pradávnej doby pohanskej, pri ktorých sa miestami len forma modernizovala.Nechcem čitateľa unúvať vyratúvaním sústav rastlín, poverčivým spôsobom potrebovaných, ale, keď si najprv spomenieme daktoré príklady ako si ľudpôvodtých-ktorých rastlín, aleboisté zjavyna nich vykladá, uvedieme výbor rastlínk veštbám, na ochranu, k preškodeniu, k ľúbezným praktikámpotrebovaných, a zakľúčime náš rozhovoringredienciamisvet strachom naplňovavšíchbosorských mastí.Krásny je grécky mythus o povstaníruže, tejto kráľovny kvetov, ktorú necháva vyrastať pod nohami z vĺn morských vynorivšej sa Aphroditinej krvi, keď ranenému Adonisovi na pomoc pospiechala a do šípa nohou zavadila. Slovákovi vyrastá z hrobu pannyruža, symbol krásy, aľalija(Lilium candidum L.), symbol nevinnosti; nad hrobom mládencovým ale vyrastierozmarínalebohrebíček voňavý(klinček, Dianthus caryophyllus L.). Jeden z najprudších jedov,Šalomúnek(Omich, Aconitum Napellus L.), povstal podľa Ovida[23]z Cerberovej peny, keď ho Hercules z podsvetia hore vliekol. Slovákovi každú zelinu v jedovatú premeníropucha, v ktorej on vždy bosorku vidí. — Že sa pri istých okolnostiach žito v raž, raž v stoklas (Bromus secalinus L.), ovos v ovsihu premení; že na hnijúcich kapustných listoch kapustné semeno povstane,[24]že uchu ľudskému podobná, na starýchbezovýchpňoch kde-tu sa nachodiacačierna hubanič iného nie je, ako potomok ucha Judášovho, ktoré, keď Judáš na beze obesený, s toho bezu spadol, na pni toho stromu od hlavy nešťastníkovej odtrhnuté, krvou prilepené zostalo: to tvrdí nielen Slovák, ale i Nemec. Táto, podivnej podoby huba menuje saJudášovým uchom(Judas-Ohr, Exidia Auricula Judae) a už pre svoj pôvod k rozmanitým čarom sa hodila. — Rozličné, hromadne rastúce a po dozretí výtrusov v čiernu brečku sa roztekajúce druhýhúb(Coprinus deliquescens, a mnoho tomuto príbuzných), nazýva ľud náš„psie štianky“a hovorí o nich, že z psieho moču povstaly. Obyčajné, zelené, po stojatých vodách hojne rastúceriasy(algy), na pr. Conferva, Spirogyra, Vaucheria a príbuzné rody menujú sa„žaboškrečiny“, a sú žabami vypľuvané alebo vykrkané. U Nemcov je rozšírená povera, že riasaNostok(Nostoc commune), ktorá sa na suchých miestach v lete často v množstve po teplom daždi objavuje, z povetria padá, alebo že je práve akousi huspeninou z čistenia hviezd povstalou, preto z nej aj alchymisti zlato vyrábäť chceli. Pannou Mariou roztrúsené omrvinky chleba premenily sa najedomé hríby. Tmavozelené, už z ďaleka do očú bijúce kruhy po lúkach, na ktorých z jara rastievajú hríbymájovky(Agaricus Prunulus) a pozdejšiešpičky(Marasmius Oreades), menujú sa u násmájoviskami, Nemci ale menujú ichHexenringe, a pripisujú ich povstaniestrygám. Podľa domnenia ľudu rodievalo za starodávna obilieklasy od samého koreňa až po vrch steblasiahajúce. Keď ale zlí ľudia Kristu Pánu zabraňovali zrnká si vyžmoliť z takého klasu, zachytil ho v hneve u spodku, a rieknuc: „Nebudete mať viac obilných klasov!“ zošmyknul ho až po vrch, ktorý na šťastie Panna Maria ešte dosť zavčasu zachytila s prosbou: „Aspoň tento kúštik klasu nechaj pre vtáčkov“; od toho času všade po svete rodia sa na obilí lenkrátke klasy.Čertkus(Succisa pratensis), aj u Nemcov Teufelsabbiss a v starých lekárskych knihách Morsus diaboli zvaný, má, vraj, takú veľkú moc rozličné nemoce hojiť a všetkým čarom odporovať, že ho čert ľuďom závidel a chcel mu koreň odhryznúť a tak zničiť, ale že sa mu vyšmyknul, odhryzol mu len samý koniec, ako to znaky zubov ukazujú.Bezvršník(Veronica Teucrium), krásna modrokvetá rastlina naších lúk, kvitávala kedysi nielen z bokov, ale aj zo samého vrchola býľa, ale ako jej sv. Peter vrch odstrelil, od toho času len z pazúch listov na bokoch vyháňa kvety, z vrchola ale nikdy.Prestrelec(Gentiana cruciata L.), v domácom lekárstve a v poverách potrebovaná rastlina, má zlým duchom poprestrieľaný koreň, aby jeho účinky boly oslabené.Bosrmáni(Narrentaschen, Schoten), hubkou (Exoascus Pruni) spotvorené nezralé slivy (holičky), povstávajú, vraj, spadnutím „rudy“ z povetria na stromy.Ľúbenička(Hypericum perforatum), všeobecne dievčatmi k ľúbezným veštbám a čarom potrebovaná, cele neškodná zelina, má na listoch priesvitavé žlazy, tak že sa husto dopichanými byť zdajú. Hneď diabol, hneď strygy tie listy dopichali, aby moc celej zeliny oslabená bola. Kdesi som čítal utešenú ruskú poviestku o povstaní poliam ostudnéhovôstu(Cirsium arvense). Po stvorení sveta rozdával vraj Pán Boh medzi anjelov rozličné dary, aby ich na zem ľuďom donášali. Poslednému, opozdivšiemu sa anjelovi dal za hrsťovsa, aby ho na zem rozsial, ale mu prikázal, aby sa pri rozsievaní v mene toho semena nepomýlil. Diabla to už dávno zlostilo, že Boh človeku po anjeloch toľko darov posiela, postriežil si na toho posledného a keď okolo neho k zemi letel, zastavil ho diabol a spýtal sa ho: a ty nesiešvosoť? Áno,vosot(miestoovos), riekol anjel, a že sa v mene semena pomýlil, nasial s ovsom aj ovsihu, aj vôst. (Černohorci zas vravia, že sa anjelovi, nesúcemu v zástere skálie, ktoré mal na brehu morskom vysypať, aby sa ďalej do zeme nerozlievalo, práve keď letel nad Čiernou Horou, zástera roztrhla, a z vypadaného mu kamenia potom povstalyskalnaté brdá.) V Novom Zákone máme podobenstvo o diablovi kúkoľ do pšenice rozsievajúcom.Že sa ľud náš aj sbotanomantiou, t. j. s veštbou pomocou rastlín zapodieva, ukážeme na dakoľkých príkladoch. Najčastejšie je hádanie a veštenie z rastlín pri hospodárstve a — pri zaľúbených dievčatoch a vydaju nedočkavých vdovách, ale veštby sú vo zvyku aj pri vyhľadávaní bosoriek, kmínov a iných škodcov, a že musí drevo ukazovať aj miesto, kde sú poklady zakopané, videli sme pri čarovnom lieskovom prúte. Z množstvalieskových rias(t. j. z visiacich, samčie kvety obsahujúcich kočičiek, Amenta) v zime, veštia bohatú úrodu raži; mnohošípok(t. j. plodov planých ruží) oznamuje už v zime, že sa žita urodí hojnosť; naopak ale, čím viaclieskovcovaorechovv hromádkach vidno, tým bude obilie drahšie. V čas žatvy pozorne prezerávajú dnopúšky(maličkého to, na hnijúcich drevkách rastúceho, pohárku podobného hríbiku, Cyathus striatus), aby videli, koľko je v ňom zrniek, lebo tieto veštia cenu obilia. Ten istý náhľad nachádzame aj u Nemcov.[25]Z mnohomliečov(Lactarius piperatus) hádajú na mnoho snehu v nastávajúcu zimu; keď sa počiatkom jara mnohoiskierokalebosedmikrások(Bellis perennis) objaví, veštia mokrý rok. Ak zarodímladý orechpo prvý raz do nepáru orechov, či ich mnoho alebo málo, sľubuje byť v budúcnosti úrodným stromom atď.Veľmi poetické je veštenie s vencom z oziminy uvitým, v ktorom i devätoraké vetvičky stromové byť musia. Veniec spletá sa večer pred Jurom pri speve a pod spevom hodí sa na točiacu sa vodu. S veľkou napnutosťou dívajú sa devy, v ktorú stranu sa pohybuje. Ak sa krúti na jednom mieste, nebude z vydaju nič; ak sa pohybuje hore vodou, príde ženích z hôr; ak ho voda unáša dolu, vydá sa dievča na dolné strany. Trivŕbové prútyso zariekaním do hnoja vsadené, keď vyženú, naklonením svojich výhonkov tiež ukazujú stranu, v ktorú sa dievča vydať má.Jakubka(Senecio Jakobaea L. a tomuto druhu najbližší S. erraticus Bert.) v istý čas a s istými obradmi sbieraná, tak ako ajčakanka(Cichorium Intybus L.) v noci pred Katerínou utrhnutá, aosúdenica(hadí jazyk, Ophioglossum vulgatum L.) pod hlavu položená, ukáže snívajúcej vo snách osúdenca, t. j. osudom určeného muža. Na „osudy“ chodievajú na Slovensku v dôležitých záležitostiach srdca, ako kedysi za starodávna k delfickým veštbám. I terajšie veštby bývajú také záhadné, ako tie starobylé. Ktože by nechcel aspoň čiastočku toho popredku videť, čo ho v budúcnosti očakáva? Táto zvedavosť je všetkým ľuďom vrodená. Keď som raz v lete po jednej lúke Ophioglossum — tohoto miláčka zaľúbených dievčat — pre istého priateľa sbieral, zastavily sa pri mne dve dievčatá, a šelmovsky sa usmievajúc, pýtaly sa ma, načo mi bude tá „obrátka,“ ktorú ma do mapy ukladať videly. Pošlem to, reku, jednomu Nemcovi na ukážku, aby poznal zelinku, ktorú na Jána sbierate, do pása zašívate, do čižiem pod bosé nohy a na noc pod hlavu dávate, len aby ste maly záletníkov a ženíchov. Divily sa že som ju našiel, lebo, vraj, práve táto lúka býva okolo Jána celá došmatlaná, čo na tú zelinku z ďaleka dievky sem chodia. Šly potom kus so mnou cez lúky, a keď som im aj na iných lúkach na príhodných miestach tú istú „obrátku“ ukázal, nevedely to pochopiť, že ju ja kdekoľvek hneď nájdem.Ľúbezník, ľúbeníček alebo ľúbeníčka (Hypericum perforatum) na Jána sbieraný a rukami žmolený veští farbou vytlačenej šťavy, či je milý v láske verný, alebo nie? Ak je šťava červená: dobre je; ak vodnatá, nestojí milý za nič. Hádam mnohý z čitateľov, zvlášť ale čitateliek týchto riadkov, v mladosti svojej takej veštby sa dopytoval z kvietkuhorčicealebovolového oka(Chrysanthemum Leucanthemum L.), keď vytrhujúc biele pokrajné jazýčky kvetové a odriekajúc isté slová, pozoroval, aké slovo na posledný pokrajný kvietok padne: či ten, alebo tá chová lásku k vám, a v akom stupni, alebo nie. U Nemcov je práve tento kvet najznámejším veštcom.[26]A podobných ľúbezných veštieb je veľmi mnoho. Ale i pri týchto je hlavnou vecou zariekanie, lebo len také veci hodia sa či k veštbám, či k čarom, ktoré sú v istý čas, istým spôsobom a pri odriekaní istých slov sbierané. Tak to robievali aj Gréci, Rimania, gallickí Druidi pri sbieraní posvätných rastlín, ktoré Galenus menuje.’Ιερας θεων βοτανας.Sem môžeme vradiť ajsignatúru rastlín, t. j. z podobnosti istých rastlinných čiastok s tými-ktorými údami tela,hádaniena ich liečivú moc v nemociach týchže údov. Viac lišajníkov (Lichenes) pre bližšiu alebo ďalšiu podobnosť s pľúcami ľudskými označuje sa menompľúcnik, tak na pr. Peltigera canina a aphthosa, zvlášte ale Lobaria Pulmonaria, a platia všade, kde rastú, práve tak ako na Slovensku, za výborný liek v chorobách pľúc. I v listochmadunice(Pulmonaria officinalis) chceli videť podobnosť k pľúcam, a veselo ju podávali suchotinárom.Vrabečník(Lithospermum officinale), ktorého lesklé a ako kameň tvrdé semienko na kameň upomínalo, platilo a platí dosiaľ za najlepší lithotripteur. Zemiačky mnohýchorchideí, zvlášte ale obyčajnýhrvolecalebovstavač(Orchis Morio) pre svoju podobu upotrebúvané bývaly v mnohých delikátnych vadách, a to len do nedávna i vehlasnými lekármi, ako sa o tom vo všetkých starých herbároch dočítať môžeme; a u ľudu užívajú sa dosiaľ, len že nesmiem vyklebetiť, ako. Vovlaskom orechuvideli hlavu ľudskú. Škrupina predstavovala lebku so všetkými sutúrami, kožka jadro obalujúca pokožku mozgu, a jadro samo mozog s jeho záhybami: musel teda slúžiť proti slabosti mozgu v najširšom smysle slova. V sexuálnych vadách ženských podával sa istý liek zlebede(Chenopodium olidum Sm.). V liste vyše spomenutého kapradu Botrychium Lunaria videli akúsi podobnosť s chvostom raka: teda i liečili ním strašlivú nemoc, zvanú „rak“.Poďme o krok ďalej, k poverám a čarom, rastlinami naochranukonaným. A tu máme pred sebou celú horu drevín a lúku zelín najrozmanitejších, z ktorých si ale len niektoré vyberieme. Od starodávna sadí sa po strecháchnetresk(Sempervivum tectorum L.), o ktorom sa všeobecne myslí, že chráni dom pred hromom. Už Dioscorides píše, že ho sadia na strechy;[27]pátričky z klokočovýchzŕn (Staphylea pinnata L.) chránia človeka, aby doňho hromová strela nevrazila. U Nemcov vešiavajúčernobýľ(Artemisia vulgaris) nado dvere, zapaľovali rozličné zeliny medzi zažehnávaním a zvonievali na všetky zvony proti búrkam. Toto veľmi upomína na obyčaj Rímanov, ktorí hrmotom a lomozom a zapaľovaním posvätných zelín búrky zaháňali; aj u Thrákov bolo vo zvyku vychádzať v čas búrky pod holé nebo s vytasenými mečmi a bitím na štíty a krikom i šramotom odháňať zlých duchov búrky. To isté nám rozprávajú cestovatelia aj o afrických čarodejníkoch, ktorí pekelným rámusom a smradom dymu nebezpečné búrky zažehnávajú. Aby v dome nestrašilo, mávajú na príhodnom mieste zavesenýturánek(taranda, urbánek, Erigeron acer); v dome, z ktorého mŕtveho vyniesli k pohrebu, odvarkom istých zelín zmývajú všetky lavice a stoly, aby tam nestrašilo. Kto pri sebe nosíbiele neto,[28]môže sa bezpečne i samotný vydať na cestu, nič mu Víly neuškodia; jak ale tohonetanemá, schytia ho Víly a tak dlho budú sa s ním zvŕtať, zakiaľ ho na zdrapy nerozkrútia, alebo vodný muž vtiahne ho pod vodu. A veru už mnohého šuhaja také nočné Víly tak doriadily, že z jeho sily a duševnej krásy ani len načo súce zdrapy nezostaly! Večer pred Jurom pod spevom natrhané a so spevom donesené„jurské tŕnie“, tu v dolnej Trenčianskej zegrešu(Ribes Grossularia) apsieho tŕňa(Prunus spinosa) záležajúce, kladú do okien na ochranu pred strygami; do maštaľných ale dvier hlobia 4vazovékliny, a na štedrý večercesnakomv podobe kríža natierajú dvere a brány, aby bosorky a zlí duchovia dobytku a ľuďom neškodili; nevestám sa do duchien dáva, medzi iným, aj kúštik vazového, čarom vzdorujúceho dreva, a perie nasýpa sa cezostružinové(Rubus) šľahúny, aby ju v takto prefiltrovaných duchnách nepokúšalo. Vôbec savazutaká veľká moc pripisuje, že zaháňa všetky strašidlá, bosorky a zlých duchov, preto aj naši hlásnici na svojich hrdzou rozožraných helebardách, ktoré by sa viac hodily medzi Schliemannove trojánske nálezy, než na obranu, alebo útok, majú pre lepšiu bezpečnosť vazové rúčky čili toporá, aby ich nočné strašidlá, ktoré ešte vždy svetom mátožia, nebantovaly. Čo všetko pomocou vazovej palice vykonať možno, uzatvárať dá sa z toho, že len nedávno v jednej trenčianskej obci istý muž vazovou palicou saméhočerta zabil! Ako Slovákom vaz, tak Nemcomjasen(Fraxinus excelsior) poskytuje celý magický arzenál proti všetkým čarom a kúzlam. —Úsad, dakde ajhúseromzvaná bolesť krížov, ktorú Nemci „Hexenschuss“ menujú, zaháňa sa veľmi jednoduchým prostriedkom. Dakto si zastane na postriežku a pacienta z nenazdaniabrezovou metloupo krížoch šľahne. Zdá sa mi, že nie to prekvapenie (ako na zlátenicu trpiacemu z nenenazdania napľuvanie do tváre), alebrezovéprúty, ako čary zaháňajúce, tvoria to specificum proti úsadu; lebo ako vaz proti všetkým zlým duchom a škodcom je univerzálnym ochranným prostriedkom, tak brezové prúty bosorstvu odpierajú. V štedrý večer nosievajú pastieri brezové prúty po domoch, aby ich pomocou lichvička bola pred čarami chránená. Už Rimania viazali svoje fasces z brezových prútov (Betula terribilis magistratum virgis), dozaista nie preto, žeby na trestanie vhodnejších prútov nebolo bývalo z čoho odrezať, ale z toho ohľadu, že sa brezovákom, pred ktorými má aj naša nádejná mládež veľký rešpekt, čarovná moc pripisovala. — Gréci a Rimania vešiavali nado dvere cesnak s vňaťouzelerovou(Apium graveolens L.) na ochranu pred daemonmi, čerstvým zelerom posýpali hroby a pri hrách tiež také vence nosievali. U nás zapekávalipetržľanovélisty do oplátok a tieto dávali na štedrý večer lichve zožrať, aby jej strygy neškodily. Zeleru blízka, príbuzná zelina, hoci aj ináče upotrebovaná, aj u Slovákov to isté vykonať má, čo u starých zeler. Turci zas z Mekky domov sa navracajúci donášajú so sebou listy áloeové (Aloë perfoliata L.) a vešajú si ich, špicou k Mekke obrátenou, nado dvere, aby zlí duchovia prístupu do domu nemali. Ten istý zvyk zachovávajú v Kaire aj kresťania a Židia.[29]Abyssus,hypericumamolyGrékom a Rimanom zlých duchov zaháňaly, preto ich v domoch rozvešané mávali.Bez(Sambucus nigra) pokladá sa u Slovanov a Nemcov za obydlie zlých duchov, a neradi ho trpia pri domoch; zato ale bezové vetvičky zapichujú do hnoja, keď na jar prvý raz lichvu na pole vyháňajú, a nesvobodno ich ztadiaľ vyhodiť, ale ich z maštalí vyhadzovaným hnojom tam na mieste zahadzujú: aby statok pred bosorstvom bol zachránený. Rozličné, nabezsa vzťahujúce povery uverejnil som inde.[30]Čistec(Stachys recta),vredová zelina(Salvia Sclarea, u nás na Slovensku len v záhradách pestovaná) aúročník(Silene inflata) sú ochranné zeliny proti urečeniu (infascinatio). Zvary týchto zelín sú aj u Nemcov práve tak v obyčají proti úrokom, ako aj u nás, a čarujú nimi aj také „panie“, ktoré si myslia, že sú ďaleko povýšené nad pospolitý ľud, preto, že nosia inej farby a iného strihu rúcho, a predsa im duševná heméralopia rozum vo tmách drží.Drevko, ktorým sa fakle, pri pohrebe horiace čistily, do zeme zastrčené, chráni záhradu pred krtami. Ešte aj krivoprísažníci majú magický ochranný prostriedok proti mukám zlého svedomia, keď potrasením vnovezasadenejvŕbyhriech krivoprísahy so seba striasť sa domnievajú. — Do tejto kategórie patria aj čarodejné lieky, zo zelín robené.Anna Žgeňaz M. Poruby, r. 1720 v Trenčíne pre bosorstvo súdená, zázračné lieky robila zmrknicea iných „zelín“. Nedá sa uhádnuť, čo za zelina pod menommrknicatrčať môže. Pri takomto liečení bývajú vždy isté zariekacie formule, podľa starobylých vzorov. Vieme, že už v starobylosti celé magické liečenie záležalo „ex herbis et verbis“. Na dôkaz nech nám tu poslúži len jeden príklad z Plínia. Neďaleko Arimínia rastúcaRezedaplatila za výborný prostriedok proti akýmkoľvek zatvrdnutiam a zapáleniam, keď sa pri jej upotrebovaní po trikráť odriekaly tieto slová: „Reseda, morbos reseda, scisne, scisne, quis hic pullos egerit? radices nec caput, nec pedes habeant“, a na to operujúci po trikráť odpľuval.[31]Pôverčivých a čarodejných spôsobov liečenia je tak mnoho, žeby ich podrobné vyratovanie vydalo veľmi objemnú knihu. I sám mám sbierku takých receptov, i dalo by sa ich v každom kraji hojnosť nasbierať. Tu som chcel na ne len upozorniť, k čomu nám tých pár príkladov úplne dostačí.Prichádzame k čarodejnému zelinamipreškodeniu, tomuκατ εζοχην(kat exochén) bosorstvu so zelinami. Pri tomto ale, ako som spomenul, nielen neškodné, ale aj jedovaté rastliny od starodávna hlavnú úlohu hrávaly, a všetky čarodejné pletky boly len kepienkom, pod ktorým sa zkazonosný jed ukrýval. A kdekoľvek aj za naších časov také zvary, prachy a čaje kúzelníckymi fígľami zhotovované a dakomu do pokrmu alebo nápoja primiešané bláznenie, alebo telesnú chorobu, alebo práve smrť za následok maly: nemôžu byť viacej pokladané za nerozumné čary, ale sú skutočnýmitravičstvamičiliveneficiamivo vlastnom smysle slova. To sú tie nebezpečnéφαρμακα(farmaka) od najdávnejších časov, ktoré ale ešte v minulom storočí tí vychýrení sudcovia bosoriek od pochabých, s neškodnými zelinami a ich zariekaním stváraných bosorství rozoznať nevedeli, hoci sa im z hromady lží a bludov pravda akoby sama podávala. Poveru súdili a smrťou upálenia trestali práve, tak pôverčiví alebo ešte pôverčivejší páni, ako boly tie obete ich slepej horlivosti a bestiálnej krvižížnivosti. I u iných národov sa jedy z rozličných rastlín k čarodejným cieľom pripravovávaly s podivnými obradmi, hoci ten jed aj bez takýchto príveskov svoju moc všade dokazoval. Tak zaujíma vynikajúce miesto medzi rastlinnými veľmi tuhými jedmi juhoamerikánsky „Curare“ alebo „Wurara“ zvaný jed na smrtonosné strely, o ktorom sa hovorí, že ho pri všelijakých kúzlach varievaly staré ženy, a keď jed bol už náležite pripravený, tie vyrábateľky jeho vraj od jedovatých výparov samé pomrely. Curare v malých dávkach vnútorne užitý platí za výborný liek v istých chorobách, a aj lekármi je predpisovaný, bezprostredne ale do krvi vnesený ochromuje alebo práve usmrcuje človeka. Také prudké jedy vedia pripravovať so všelijakými, úplne zbytočnými čarami aj v Mexiku, v Afrike, v Indii a na iných miestach. Mimochodom buď rečeno, že na Podhraďských Hradiskách, kde sa starožitné nálezy vykopávajú, najdený bol taký maličký a ľahučký bronzový šíp (strela), ktorý sa len na tenučkú trsť mohol upevniť a tak odstreliť, pre svoju maličkosť ale len tak mohol byť nebezpečný, ak bol jedom natretý; kdežto z doby o mnoho pozdejšej pochádzajúce šípy pre svoju veľkosť a váhu nemohly byť nasadené na trsť, ale azda len na šípový čiže ružový ľahký prút, a aj slabé brnenie boly vstave preraziť. Že čarodejniciam neboly neznáme jedovaté zeliny, na pr.bolehlav(Cicuta virosia),blen(Hyoscyamus niger),durma(Datura stramonium),ľulok(Atropa Belladonna),ocún(jasienka, nahátka, bujačina, Colchicum autumnale),vranie oko(Paris quadrifolia),psí petržľan(Aethusa Cynapium) a mnohé iné horské a lúčne jedovaté druhy ako i zdraviu a životu záhuhné hríby, dá sa uzatvárať z toho, že mnohé také čarodejné lieky aj smrť mávaly za následok. To, že sa tie zeliny len v istý čas, pri istom shviezdení, nahou osobou, pri odriekaní istých inkantácií, holou, alebo do ručníka zavinutou rukou, na krížnych cestách, zpopod sita atď. sbierať majú, sú daromné pletky: podstatou tých čarodejných liekov na preškodenie musí byť jed, hoci sa tajiť nedá, že bojazlivému a pôverčivému človeku aj jeho strach pred počarovaním na zdraví škodiť, ba ho aj usmrtiť môže.Veľmi nápadné je, že v aktách všetkých osemnástich bosorských procesov, od r. 1716 — 1747 v Trenčianskej stolici vedených, ktoré mi zo stoličného archívu vydané boly k preštudovaniu, či pod menami „mrknica“, „bujzen“, „jako kúkolové zrnká“, „prosienco“ netrčia jedovaté zeliny, jedináchvojkasa niekoľko ráz spomína ako taká, ktorá s výsledkom pri čaroch potrebovala sa ako jed; v ostatných pádoch sú to len zeliny zarečené, ktoré sa k preškodeniu užívaly. Ľutujem, že mi dosiaľ nebolo možno preštudovať aj bosorské procesy v kráľ. meste Trenčíne v XVII. a XVIII. storočí vedené, ktoré tiež zaslúžia, aby boly na svetlo vytiahnuté. — Tieto čarodejné zvary zelín na preškodenie majú zväčša za cieľ potrestanie zlodejstva alebo bosorstva: aby sa na tom, proti komu sa stváraly, „znak urobil“, t. j. aby alebo opuchol, zvredovatel, umrel, alebo iným spôsobom na tele poznačený bol; zhusta sa ale stretáme s čarovaním na zaškodenie lichve, zvlášte kravám: aby mlieko potratily, krvavé dojily, aby sa zmútiť nemohlo, aby lichva pochorela alebo podochla. R. 1740 vyslýchal jurassor Ladisl. Kőszeghy svedkov proti čarodejniciAnne Lacovanz Kostolnej pri Drietome, kde istý M. Vargha zo Záriečia Kostolňanského pod prísahou svedčil, že mu Lacovanka mlieku počarovala, a hovoril doslovne: „Skusel y to, kdy fatentis žena a hofferkynya jeho mutily, fatentis Dievča zdvihnúce zo zemeslamku, povedala: Vidite, vidite, gako tato slamka beha; kteru kdy na zem pustily, na vidomy všeckích po zemy behala;“ keď ale slamku rychtárovi ukázať šli, nechcela viac behať. Roku 1736 bola súdená bytčianska strygaKarová, o ktorej sa medzi iným hovorilo, že istými zrnkami kúkoľu škodievala; sama ale na tortúre nasledovné vyznanie urobila: „Krčmárke predmierskej uškodila vedľa nej idúc, keď na ňu hodilakúkoľ, ktorý jej dal diabol v spôsobe veľkého muža, a že ju aj tento diabol naviedol k tomu preškodeniu.“ Aj jednej dievke zaškodila, hodiac na ňuveľkú viku, aby sa na nej vredy porobily, pričom čerta na pomoc volala. Aj mlynárovi predmierskemu dala vypiť v pivečierny prášok z kúkoľa, ktorý dostala od „zlého ducha“; a to urobila vraj mlynárovi preto, že jej zlorečil, aby ju hrom zabil. V jednom prípade spomína saderavý hrach so zastrčenou ovsihou, ktorý mal tiež škodiť. Ešte teraz drží sa za isté, že vianočným hrachom, do flinty nabitým, aj neprítomnému, hoci ako vzdialenému človeku možno oko vystreliť.Trávyazeliny, v istý čas z cintora natrhané, drevká z vykopaných rakví, do šiat alebo do postele dakomu všantročené;miera, ktorou sa premeral mrtvý a potom hrob, do strechy zastrčená, sú vraj spôsobné do nešťastia uvaliť celý dom; preto sa tie miery vždy do hrobu hádžu, aby ich dakto na preškodenie upotrebiť nemohol. V jednom bosorskom procese spomína sasúkennícka palica, ktorou sa čary vystrájaly, ale sa neudáva, čo sa s tou palicou konalo.Že istými čarodejnými zvarmi možno aj mužskú silu odňať, je všeobecne známo. Už v Herodotovi, II., 181, čítame o kráľovi Amasisovi, ktorý svojej žene Ladicé zrovna riekol:„ω γυναι, κατα με εφαρμαζας.“— Nemci, aby dolapili a potrestali vraha, varia na mieste, kde vražda spáchaná bola, nadubovomdreve krv zabitého. Veľmi mnoho zelín spomína sa v jednej čarodejnej manipulácii okolo počarovanej kravy na odrobenie čarov a potrestanie tej osoby, ktorá bola tej krave preškodila. Z domu, kde tú počarovanú kravu mali, doniesli „bohyni“ nový rubáč, a keď jej povedali, o čo prišli, vyžiadala si od posolkyne ručník s hlavy, na to sa dala do hrnca vody slievať pri šomraní dlhej „modlitby“, a vyveštila: že krave bolo „preškodené“. Tú zarečenú vodu a chomáč zelín dala bohyňa posolkyni, aby tú vodu po troškách krave do nápoja dávali. (Chomáč tých zelín doniesli mi na ukážku. Rozoznal som tam: Trifolium montanum, alpestre, Betonica officinalis, Mentha silvestris, Erigeron acer, Poa trivialis, Cerastium arvense, Pimpinella magna, Salvia verticillata, Agrostis vulgaris, Anthoxanthum odoratum, Alchemilla vulgaris, Equisetum palustre a zlomky býľov nie určite poznať sa dajúcich druhov: ale všetky tie zeliny boly úplne neškodné a jedovatá ani jedna.) Tieto zeliny kázala bohyňa sdevaterým drevom— medzi ktorým ale nesmel byť šíp (Rosa canina), sliva, oskoruša, dub — vo vode z deviatich studničiek pred východom slnka nabratej variť, odvarok cez dva kosáky (srpy), dva nože a dve vidličky krížom preložené, na koryto vyliať a kravu pred východom slnka po tri razy za rána vechťombobovníkovým(Veronica Beccabunga L.), tou vodou zmývať. Na tretie ráno aby z tej, po treťom zmývaní pozostalej vody do fľašky nabrali a v poli podčakanku(Cichorium Intybus) zakopali: že tá žena, ktorá to krave porobila, tak uschne, ako tá čakanka. Keď sa od čakanky domov navrátia, aby z tej „zmývkovej vody“ v krížnom plote do východu slnka, vytiahnuc kôl, do tým povstalej diery naliali, a kôl do nej vrchným koncom osadili a dobre zahlobili; aj do mravenišťa aby do východu slnka tej vody zapravili. Na to kázala z tej vody vyliať našípabez,bobovníkový ale vecheťposekať na troch prahoch a na štvrtom nátoni, posekaný ale zpakruky hodiť do ohňa, tam ho zmývkami zaliať a zpakruky vretenom viac nepotrebovaným (odhodeným) tak dlho miešať, zakiaľ oheň nevyhasne: že sa na tej bosorke musí znak urobiť. Prv však, než sa toto všetko dialo, kopali na rozkaz tejže čarodejnice pod maštaľným prahom a pod prednými nohami lichvy, a našli tam „zarobené čary“: celú lopatku a z nohy „dúčele“ (hnáty), črepy, čierny kameň ako kováčsku okuvu, „stavec“ z husacieho krku, celú škraň a mnoho väčších, menších kostí — plnú slamenicu; keď ale na očistenie čarov hrant dali kresať, našli v ňom zahlobený klinec z umrlčej truhly. Všetky tieto nájdené veci vyhodili do Váhu. — Po vykonanom zmývaní kúpili v apatieke jeleniu, rybäciu a „mníchovú“ masť, v sklepebiely zázvor, puškový prach apuškvorec(Acorus Calamus); všetko to so „sklenenou penou“ ahorcom(Gentiana) posekaným zamiesili do cesta a dali krave prežrieť, aby zas chuť k žraniu dostala. Nezadlho na to, vraj, objavila sa pri maštali veľkáropucha, ktorá nebola ničím inším, ako premenenou bosorkou, čo tej krave bola poškodila. Žene, ktorá mi toto všetko vyrozprávala, nevedel som sa prenadiviť, že si všetky tie pletky na jedno počutie zapamätala a — poslušne aj vystvárala.Snáď v žiadnom druhu čarodejstva nie je toľko rozmanitosti, ako práve priľúbezných čarochvšetkých národov, končín a časov. Tie najsložitejšie starobyléφιλτρα, zázračné mixta composita, do ktorých sa miešavaly tie najheterogénnejšie veci zo všetkých troch ríší prírody, až i virus amantis equae (ako Ovid hovorí), — po to najnaivnejšie nosenie zašitej bazaličky v podolku: koľký rad tu medzi týmito extrémami, tých najkurióznejších, mnohých smiešnych, ale aj hnusných čarodejných prostriedkov k získaniu cudzej lásky, počnúc od platonickej až po ten najdivokejší furor amatorius po všetkých stupňoch, a k podopretiu povážlive klesajúcej, ba zrejme zvetrávajúcej vlastnej krásy, hoc jak slabými alebo zababranými barľami čarov! A nikde sa čary s takým chvatom, s takým zápaľom, s takou nedočkavosťou a s toľkými výhľadmi na žiadaný zdar nevyvádzajú, ako práve v ľúbezných veciach. Má to svoju psychologickú príčinu v tom: že sa tieto čary osobami mladými plnými života, pohyblivosti, túžieb a nádejí so zvláštnou, mladému veku vlastnou zručnosťou konajú. Čože ale, keď si ešte aj taká vyhorená sopka dá čarovať v srdečných záležitostiach? Nemec by na to celkom chladno a filozoficky povedal: Alter schützt vor Thorheit nicht; Slovák ale, o mnoho zdvorilejší, dobrácky, ale pritom šelmovský, povedal by:Starástodola dobre horí. A taká bosorka alebo bohyňa veľmi dobre vie, čo tým dievčaťom chýbä, ktoré k nej o radu prichádzajú. Hneď jej milý ostal neverným, hneď sa chce na možné pády pred sokyňou vopred zabezpečiť, hneď ubúdajúcej kráse na nohy pomáhať, hneď zas následkov nedovolenej lásky sa zbaviť: a na to všetko sa nájde spôsob; čary, pod istými podmienkami, všetky žiadosti sľubujú vyplniť, a ktorá žena, zriedkavejšie muž, vie si isté renomé spraviť v tom obore: tam sa hrnú ľudia z blízka i z ďaleka s uzlíčkami v hrsti a s batôžkami na chrbte, ba kde-tu aj ten márny peniažťok zabrinkoce, len aby tie čary a kúzla osožily. Každá taká čarodejnica má v svojej bosorskej apatieke na všetko prostriedky a upomína na praktického lekárnika zo starého sveta, ktorý sa tiež rozumel čarom, keď z jednoho a toho istého hrnca kupujúcim vykrajoval jeleniu, medvediu, človečiu, dračiu, jašteričiu, baziliškovú, račiu, švrčkovú a čo ja viem akú ešte možnú a nemožnú masť, s ktorou si s najlepším svedomím a bezpečne mohol polievku zapražiť, lebo to všetko bola svinská masť; lebo taký praktický a úslužný lekárnik starého razenia nikdy nepovedal kupujúcemu, že žiadanej veci nemá, aby mu do babrákov nenadali, ale keby si dakto bol pýtal za groš hoci Goliášovho špiku alebo žlči z tatarského psohlavca: dal mu aj to. — Málo je žien, ktoré by v ľúbezných veciach, čo aj len žartom, nikdy neboly tej-ktorej „šťastnej“ zelinky k čarom potrebovaly; a kto by objavil taký kraj, v ktorom dievčatá v takýchto pálčivých záležitostiach srdca čarovať nevedia alebo čarovať si nedajú: zaslúžil by, aby bol postavený do radu najslávnejších objavovateľov nových svetov. Vraj najobyčajnejšie šťastné zeliny k ľúbezným čarom sú, ak len možno, v noci na Jána nie obyčajným spôsobom sbierané, a veľmi pozorne dakde v priečinku šatnej truhly ukryté:tolija, všetkým zelinám mati(Potentilla opaca!),hľaď na mňa(Listera ovata),traslica(Briza media),laskavec(Asplenium Trichomanes),ľúbeničkaaleboľúbezník(Hypericum perforatum),dobrá myseľ(Origanum vulgare). Pri sbieraní týchto zelín každá sa istým veršíkom zarieka, aby len v zavdanom páde očakávanú službu konala. Tak: „Dobrá myseľ — aby milý prišiel,“ „Tolija, dobrá zelina, kto si ňou čaruje, veru nebanuje.“ Ratolestistromov, na ktorých roj včiel sedel, volajú šťastným drevom a opatrujú ich v dome: aby maly mnoho záletníkov. Lásku dievčaťa hľadia šuhaji tak upútať, keď mu nespozorovane z driečkov vytiahnutý špendlík doosykyzahlobia: potom sa od ľúbosti až triasť bude za nimi.Laskavecpod holou nohou za čas nosený a potom v zarečenej vode varený dáva vodu krásu napomáhajúcu a tanečníkov vábiacu. Odvarkom zarečenéhošimunka(Lithospermum purpureocoeruleum),turánka(Erigeron acer),tolije(nemôžem sa dozvedieť, ktorú to rastlinu u nás pod tým menom rozumejú),strieborníčkaalebozlatníčka(Potentilla anserina) sa devy zmývajú — nepoviem ale, ako — aby boly voňavé. Vôbec, nesmiem všetko povedať, čo o ľúbezných čarodejných praktikách viem. Zpomedzi mnohých magických rastlín spomenutia zaslúži ešte „Netáta“ (Lycopodium clavatum), ktorú, keďže v nej akúsi podobnosť s chvojkou videli, k tým istým cieľom, ako túto, užívajú, prirodzene ale bez výsledku. Netátu mávajú krčmári ako vábca za roštom, v domoch ju držia ako zlých duchov a strygy zaháňajúci prostriedok, dievčatá ale mávajú netátové vetvičky alebo v čižmách, alebo za pásom, alebo inde v rúchu zašitú, ako to aj daktoré národné piesne spomínajú:„A ja mám netátuzašitú nad patou.“Alebo:„Na hore rastie netáta,neboj sa, milá, dieťaťa.“Ale pri Nebojsa už mnoho ráz aj Galantha vyhorela!Pri ľúbezných čaroch bolo by príhodné uviesť aj daktoré rastliny a nimi stvárané čary na vyhľadanie a upútanie akéhokoľvek šťastia. Že sme ale už boli spomenuli dvojatý prút lieskový, ktorý sa ku všetkému hodil, nechcem sa o tom ďalej rozpisovať. Lenkaprad(čertovo rebro, Aspidium filix mas a príbuzné druhy), v noci Jánskej pri zvláštnej opatrnosti sbieraný, má poskytovať výborný prostriedok nielen pri láske, ale aj k najdeniu pokladov.Konečne zaslúžia spomenutia aj tie vychýrenéčarodejnéabosorské masti, ktoré alebo chrániť maly pred ranením v boji, alebo rany aj zo vzdialenosti hojiť, alebo bosorky k lietaniu uspôsobiť. Na ochranu pred nepriateľskou zbrojou nosievali rozličné amulety, tak ako aj proti akémukoľvek ublíženiu a čarodejnému preškodeniu, a z týchto posledných vyvinuly sa pozdejšie rozličné šperky, zvlášť na krku nosené. Také masti, ktoré maly chrániť telo pred poranením, maly všelijaké mená, na pr. hoplochrisma, unguentum hopliatrias, stellatum, Martiale, armarium, sympatheticum, a robievaly sa z ľudského mozgu, zmochu, narasteného na dajakej odhodenej ľudskej lebke, z ľudskej krvi, mumiovej živice, terpentínu a iných, z rastlín pochádzajúcich ingrediencií. Chýrečný Paracelsus dal takú masť spraviť cisárovi Maximiliánovi, podľa nasledujúceho receptu:Rp.Mochz ľudskej lebky 2 unciez mumie 1/2 uncieľanovéhooleja 1 kvintlíkružovéhooleja aArm. bólu1 unciuterpent.oleja 1 unciu.(Cur. Hausap., p. 349.)Počúvam, že aj terajšie bohyne vedia akési divotvorné masti pre poľovníkov a vojakov robiť, ktoré ich neraniteľnými robia a ranených aj v neprítomnosti hojiť majú; ale nemohol som sa nikdy dozvedieť, podľa akého receptu sa tie moderné hoplochrismata vyrábajú. I v našich povestiach sa vedia bosorky pomocou istých mastí k lietaniu spôsobnými urobiť. V bosorských procesoch, aké uvádzaSoldan(Geschichte d. Hexenprocesse. Stuttgart u. Tübingen. 1843), nechýbä ani takých príkladov, kde sa tie čarodejnice i bez tortúry vyznaly, ako lietaly povetrím, keď sa istými masťami natrely.Wierus(„De Praestigiis Daemonum et incantationibus ac veneficiis Libri sex.“ Basiliae. 1568., str. 273 a nasl.) podáva viac receptov takých bosorských mastí, pri ktorých vidíme, že aj omamujúce rastlinné jedy boly medzi ingredienciami. Čo sa potom takto namastenej babe snívalo, držala, keď sa prebudila, za skutočnosť. V trenčianskych bosorských procesoch je v tomto ohľade najzaujímavejší r. 1736 proti bytčianskej bosorke Karovej vedený proces. Múdri sudcovia sa tejto nešťastnice na tortúre pýtali: „Zdaliž na Hostiny diabelské chodila? Na ktoré miesta? Čo tam robily? Jako? a čiou pomocou na tie hostiny volaná bola?“ Na to Karová dala nasledujúcu odpoveď, ktorú tu doslovne z pôvodného protokolu uvádzam: „Ze sa zebjerali na Paziti Predmerskeg, Bitcsanska, z Beleg Dora, z Ljeskowa horneho Hana, Csert ze gim nosel Trunek Piwo Palene y Wino. Gajdossa mali z Petrowicz. Wozewali sa na Kocsjari csernich Konyoch, a w czerneg huni Kočiss na prwe do Lieskoucza, Beleg, Bitse, a do Hraboweho. Ze Ziliny Pastirka dwa razi bola. Ze Strazowa Kriwa Zena Wisoka. Z Noweho mesta ma Towarissky dwe, gednu Mariannu w prostred mesta, a druhu Hanu na niznem konczy zebgerali sa w Tidni dwa razi wofterek a Sobotu. We Warine Dora z newestu od Zilini na leweg stranie sstwrtí Dom. Bitcsanska ma Pecsad čsernu na stehne tez Lieskovska na leweg Lopatcze Zilinska na Krízoch ona ma Pecsad na krku praweg stranje.“ Posledná otázka znela: „Zdáliž búrky skrze diabelstvo nerobila, a polnej úrode neuškodila, a to jakým spôsobom?“ Mučená odpovedala: „Burky czitagicze S. Boze, S. Bože etc. hrom a z djala Wodiczky. Csert w samecsjerneho Psa prinyeg bol, odstupel od njeg hned gako gu Portasge chiteli.“ (Archív stolice trenčianskej, č. XII., 27/1197.) Len výsluch svedkov proti tejtoKarovejnaplňuje 16 foliových strán a obsahuje jednu väčšiu hlúposť než druhú. Sudcovia si pomohli tortúrou a tam sa dozvedeli, že Karová chodievala aj s inými bosorkami na ľúbezné zálety k diablovi, a že vedela aj búrky robiť: bola teda na smrť upálenia odsúdená. Len v jednom z tých 18 procesov bosorských v Trenčianskej spomína sa lietanie bosorky, ale len v otázke, na ktorú nie je v protokole žiadnej odpovedi.Videli sme, že ešte aj do bosorských mastí ingrediencie z jedovatých zelín patrily, hoci v našich trenčianskych súdobných aktách, nakoľko sú mne známe, niet o mastiach takých reči; za to ale v bosorských procesoch nemeckých i recepty na tie masti a ich podrobné opisy nie zriedka sa uvádzajú.Nie je tomu dávno, čo mi jeden vzdelaný muž povedal: že je ten náš slovenský ľud v daktorých krajoch veľmi pôverčivý, že na jeho okolí dávno také povery, vraj, vykapaly! Zlý ste, reku, pozorovateľ; lebo, hoci vo vašom kraji nebol som nikdy, predsa tvrdím s istotou, že sa aj tam tie isté povery a čary vystrájajú, o ktorých vy len preto ničoho neviete, že s ľudom neobcujete. A v tomto ohľade nie je Slovák ani za mak horším, než iné národy. Či ale kedy prestanú na Slovensku čary a bosoráctva? Áno, prestanú; ale až potom, keď aj u ostatných domácich a okolitých národov o čaroch a bosorstvách viac reči nebude. To my ale nedožijeme!(1886)[1]Poznámka Zlatého fondu: tlačová chyba — v knihe chýba časť textu.[2]„Turpissima causa raritatis, quod etiam qui sciunt,demonstrare nolunt; tanquam ipsis periturum sit, quod tradiderint aliis.“ (Plin. Hist. Nat. XXV. 6.)[3]„… Fama loquax…quae veris addere falsa gaudet, et e minimasua per mendacia crescit.“(Ovid. Metam. IX. 137 — 139.)[4]Veľmi trefne píše o tomto závratníctve už Plinius: „… fraudes homimum et ingeniorum capturae officinas invenere istas, in quibussua cuique homini venalis promittitur vita.Statim compositiones et mixturae inexplicabiles decantantur.“ (Hist. Nat. XXIV. 1.)[5]„Vešťcovmajú Skýtovia mnoho, ktorí z množstvavŕbových prútov veštia. Donášajú veľké sväzky prútov, položia ich na zem a rozkladajú, pri kladení ale jednotlivých prútov veštia. Medzi hovorením sbierajú zasa tie prúty a ukladajú ich dohromady. Naproti tomu Enarejci — mužo-ženy —, imž podľa ich domnenia Aphrodité dar veštenia udelila, veštia zlýka lipového; oni ho vo troje rozkaľujú, okolo prstov omotávajú a medzi odmotávaním veštia.“(Hérodot IV. 67.)[6]Πανακηια= dcéra Aesculapova (παν= všetko,ακος= liek). Teda panacea = všehoj, všeliek alebo liek proti všetkým chorobám, Universal-Heilmittel.[7]Presl, Všeob. Rostlinopis, I., str. 721.[8]Flügge, Geschichte d. Glaubens etc. II., 238.[9]Dielo toto vydal s výborným komentárom Dr. Curt. Sprengel v Lipsku 1829 a 1830 vo dvoch sväzkoch. Jeho Eminencii pánu kardinálovi Dr.Haynaldoviďakujem, že som túto knihu upotrebiť mohol.[10]„Pestem a milio atque panico, sturnorum passerumque agmina, scio abigiherba, cujus nomen ignotum est, in quatuor angulis segetis defossa: mirum dictu, ut omnino nulla avis intret.“[11]Michael Mayerus: De volucri arborea. Frankfurth. 1619. 80.[12]Riegger: „Dissertatio de Magia,“ str. 22.[13]„Porrum et caepenefas violare et frangere morsu. O sanctas gentes, quibus haecnascuntur in hortis Numina.“ (Juven. Sat. XV. 9 — 11.) Plinius Hist. Nat. XX. 23. obšírne pojednáva o cesnaku, o ktorom hovorí: „Allio magna vis“, a dopodrobna udáva, k čomu všetkému sa hodí.[14]Viď môj článok: „Knoblauchals Volksheilmittel b. d.Slowaken“, v Deutsch. botan. Monatsschr. Sonderhausen. 1884., str. 7 — 9.[15]„Es sey der Glücks-ruthen. Zeuge-mutter die Hasel-Staude, fürnemlich diejenige, darauff Mistel oder Buxbaum wachse, sie müsse… auf gewisse Weise u. mit gewissen Worten gebrochen, oder mit einem besondern Messer von dergleichen Metall geschnitten werden, der Abbrecher müsse ein reiner Knabe seyn, Johannes heissen, der weder Ertz, Eisen noch andre Metall bey sich trage u. mit niemand als mit der Ruthen, die er bricht, reden dürffe, dahero vergleichen sie die Glücks- o. Wünschel-ruthe, denen Egyptischen Zauberern, somit ihren Stäben Schlangen machen wollten.“ Curieuse Hausz-Apothec. Frankfurth a. M. 1700, str. 301 — 302.[16]L. Luce. Wünschelruthe. Neuwied. u. Leipz. 1790. 8°.[17]Osc. Peschel. Völkerkunde. Leipzig. 1874. (str. 26 — 27.)[18]Morhof. Polyhistor. II., str. 393.[19]Antonii Mizaldi: „Memorabilium, sive Arcanorum omnis generis, Cenruriae IX.“ etc. Coloniae. 1574. 16°, 245 číslovaných listov. (Upotrebil som výtisk, v bibliotéke prešporského lýcea opatrovaný.)[20]Mizaldi, l. c. fol. 1. — Aké vynikajúce miesto v poverách a čaroch slovenskýchžaby, menoviteropuchy, ako metamorfované bosorky, zaujímajú, ukázal som v úvahe: „Die Reptilien im Zauberglauben der Slovaken,“ (Verhandl. d. Ver f. Naturk. Pressburg. 1884.)[21]„Die Natur,“ 1862, str. 358.[22]„Voda a vosk v poverách a čaroch ľudu slov.“ v „Slov. Pohľ.“, roč. III.; „Čarodejné zariekanie a kliatby u ľudu slov.“ v „Slov. Pohľ.“, ročn. IV., soš. 1., str. 29 — 52.[23]Ovid, Metamorph. VII., 402 — 424.[24]„Semienko“ (Sclerotium semen Tocle). Sú to kapustnému semenu podobné mycelia, t. j. nevyvinutéhúbky.[25]„Soviel die Theuerlinge (tak menujú Nemci tento hríbik) Körner in sich haben, so viel wird das Korn hinfort Groschen gelten.“ J. G. S. Rocken-Philosophie. Chemnitz. 1718., III., str. 182.[26]Nemci pri vytrhávaní pokrajných jazýčkov odriekajú tieto slová: „Er (sie)liebtmich, vomHerzen, mitSchmerzen, einwenigodergar nicht.“ Odpoveď veštby je to slovo, ktoré na posledný vytrhnutý kvietok padne.[27]Dioscor. IV. 88.[28]Toto som počul na Lazoch v Púchovskej doline, ale nemohol som sa dozvedieť, ktorú to rastlinu pod tým menom rozumejú.[29]Schleiden. Die Pflanze. Leipzig, 1885, str. 348.[30]„Der Holler (Sambucus) i. d. Volksmedizin u. i. Zauberglauben d. Slovaken“ v Deutsche botan. Monatsschrift. Sonderhausen, 1883, str. 68 — 70, 86 — 87.[31]Plinius, Hist. Nat. XXVII. 106.	Holuby_Magicke-rastliny.txt
Dekameron (I)	Hasek_Dekameron-humoru-a-satiry.html.txt
O lásky hre osudnej bratov Čapkovcov(a o jej slovenskom prebásnení)Lásky hra osudnáuzrela svetlo sveta ešte pred prvou svetovou vojnou, v roku 1910, teda v čase, keď Josef Čapek (1887 — 1945) mal dvadsaťtri a Karel Čapek (1890 — 1939) iba dvadsať rokov. Obaja bratia mali vtedy umelecky úspešný život ešte iba pred sebou, no vedeli už, ktorým smerom chcú vykročiť. Svedčí o tom ich spoločný odchod z malého českého mestečka do Prahy, ktorú sa rozhodli prekvapiť ako poprední účastníci nástupu novej umeleckej generácie. Svedčí o tom ich príklon k európskej, najmä francúzskej moderne. Svedčí o tom aj ich spoločný pobyt v Paríži. Svedčí o tom aj to, že Karel Čapek, hoci vlastnej básnickej tvorbe sa nevenoval, svojou antológiouFrancouzská poezie nové doby(vyšla dvakrát, prvý raz v roku 1920, druhý raz, v rozšírenom vydaní, v roku 1936) položil základy moderného českého (a tým činom aj slovenského) básnického prekladu a svojím prekladom ApollinairovhoPásmaobjavil tohto básnika pre celý rad ďalších generácií, vrátane mojej.Spoločné písanie, umocnené rodinným putom, bratov Čapkovcov evidentne bavilo — veď zožalo úspech ešte aj v roku 1922, keď mala premiéru ich spoločná hraZo života hmyzu. Radosť zo spoločného písania však azda najviac vyžaruje z tej ranejLásky hre osudnej— cítime to v nej z každej repliky. Pokúsme sa predstaviť si, ako to asi prebiehalo. Jeden z nich navrhuje, aby Zerbine povedala o Izabelle: „Je celkom nevinná — pozrite sa na ňu.“ Druhý mu skočí do reči: „Nevinná a pekne urastená.“ A hoci beťárstvo takto vybudovanej repliky je nanajvýš noblesné, vo chvíli, keď ju spoločnými silami stvorili, sa možno obaja váľajú od smiechu. Bratom Čapkovcom sa podaril malý zázrak — dostali do svojej hry verš a poéziu bez toho, aby ich niekto mohol podozrievať zo staromilsta. Dostali to tam totiž v polohe paródie, ktorá však nijako nepoškodzovala básnickú krásu parodovaných metafor. Hoci sa umelecky každý z nich napokon pobral svojou stranou, nie je to v rozpore s hypotézou, že vtedy, v roku 1910, boli títo začiatočníci nevdojak už aj akýmisi predskokanmi budúcich slávnych dvojíc V + W či L + S.No musím sa opraviť. Neprávom som ich nazval začiatočníkmi. Patrí k vlastnostiam veľkého talentu, že sa prihlasuje zavčasu a rodí sa hotový, že veľký talent už v prvotine prezrádza svoj rukopis a program, čiže čosi také určujúce, že neskôr stačí už to len zveľaďovať. Bezo zvyšku to platí aj o mladých autorochLásky hry osudnej. Český teatrológ Pavel Janoušek si všíma, že„signály toho, že spoluautoři vnímali odlišnost svého textu od běžné literární a divadelní produkce, je možné najít v dochované korespondenci, podle níž po jeho napsání dokonce zvažovali, zda by jej neměli spálit.“(Theatralia 21 / 2018 / 1.)Našťastie to neurobili.Po prvý raz bola ich hra publikovaná v časopise Lumír v roku 1911 a nechýbala potom ani v ich spoločnom knižnom debuteZářivé hlubiny a jiné prózyv roku 1916. (Našu osobitnú pozornosť si zaslúži aj informácia, že v roku 1922 podľa tejto hry napísal skladateľ Zdeněk Folprecht operu, ktorá mala premiéru 13. novembra 1926 v Bratislave, na scéne Slovenského národného divadla.)Umelecké smerovanie bratov Čapkovcov rozdvojil najmä koniec prvej svetovej vojny — a zaiste aj povaha toho, čomu sa venovali. Josefovi jeho maliarsky talent umožňoval väčšiu nezávislosť od politického diania. Karel so svojím dramatickým talentom sa nemohol vyhnúť politicky aktuálnej metafore. Tú spoločnú ranú explóziu svojich talentov si však mohli pripomínať aj po rokoch — určite im na to dalo príležitosť aj prvé javiskové uvedenieLásky hry osudnej25. marca 1920 v pražskom Mozarteu, o ktoré sa postarala skupina študentov, čo takisto svedčí o nonkonformnej genialite tejto hry. V čase, keď vznikla, no takisto počas celého storočia, čo ubehlo od jej vzniku, sa ustavične opakuje jedna a tá istá pozoruhodná peripetia. V obdobiach, keď sa etabluje v živote zlo a v umení nevkus (a je úplne jedno, či je to nevkus kapitalistický, fašistický alebo komunistický), býva táto hra odsúvaná na okraj pozornosti, pretože vládnuce mafie tušia, aké zaucho im z nej hrozí. Veď aj otcovia veľkej privatizácie, s tým svojím „peniaze až na prvom mieste“, by museli mať nepríjemný pocit, že sa dívajú do zrkadla, vo chvíli, keby z javiska začuli to Brighellovo„na scéně zlo užitečné je, však užitečnější je ještě v životě“. A naopak: vždy keď sa spoločnosť — a s ňou aj umenie — nadýchne odvahy a pokúsi sa o návrat k slobode a spravodlivosti, zrazu je naporúdzi aj Lásky hra osudná, aby podporila toto nadýchnutie. Výrečne o tom svedčia dátumy jej uvedenia. Nielen tie už spomenuté, ale aj tie, čo nasledovali.Na Slovensku to bolo najmä počas odmäku, ktorý nastal po Stalinovej smrti — vtedy (čiže okolo roku 1956) sa môj slovenský preklad chystal uviesť divadelný krúžok na Filozofickej fakulte Komenského univerzity. Aj rok 1962, keď ho uviedli študenti na VŠMU, čosi hovorí — je to čas nástupu aj keď nie celkom zlatých, ale predsa len sľubných rokov šesťdesiatych. Takisto čosi hovorí rok 1977, keď som hru nanovo preložil a ako externý dramaturg uviedol v Poetickom súbore Novej scény: je to čas, keď normalizácia vstúpila do svojho mid-pointu, spoločnosť aj umenie cíti potrebu zvolať „stačilo“. Nie náhodou sa to deje v oboch republikách — v Českej republike podobnú úlohu zohráva v roku 1978 ostravská inscenácia Jana Kačera. Nad všetkými úvahami na túto tému však vyčnieva rok 1943. Po Hitlerovej porážke pri StalingradeLásky hru osudnúv réžii Jířího Strassa a v úprave Zdeňka Jelínka naštudovali väzni terezínskeho koncentračného tábora.Ak sa smiem ešte raz vrátiť k príbehu svojho slovenského prebásnenia — aj ja som mal zhodou okolností práve dvadsať rokov, keď som napísal svoju prvú hruMahujá, krásna Cigánka, ktorú 9. júna 1957 odvysielal Slovenský rozhlas — a v tom istom čase som si obľúbil ajLásky hru osudnúbratov Čapkovcov. Hoci som študoval na Vysokej škole pedagogickej, sídliacej na Kalinčiakovej ulici, teda dosť ďaleko od Šafárikovho námestia, mal som kamarátov aj na Komenského univerzite, kde práve v tom čase vznikol divadelný krúžok, ktorý si u mňa objednal prebásnenie tejto hry. Prečo práve tejto? Členom univerzitného krúžku bol aj talentovaný poslucháč rezbárstva z Umeleckej priemyslovky Milan Sládek. Už vtedy dával na známosť, že je aj talentovaný mím —Lásky hru osudnúsa rozhodli hrať aj kvôli nemu, bola v nej preňho ideálna úloha, Gilles zvaný Peppe Nappa. Hoci som pracoval rýchlo, premiéry svojho prebásnenia som sa vtedy nedočkal — divadelný krúžok na Filozofickej fakulte KÚ sa rozpadol ešte rýchlejšie. Dočkal som sa jej však v roku 1962, keď saLásky hrou osudnourozhodlo ukončiť svoje štúdium na VŠMU niekoľko mojich iba o pár rokov mladších priateľov. To vydarené absolventské predstavenie režíroval Peter Mikulík, v úlohách Scaramoucha a Dottora sa predstavili Julo Satinský a Milan Lasica, ktorý napísal aj texty piesní, hudbu zložil Braňo Hronec.Tým sa však história mojich stretnutí s touto hrou nekončí. V roku 1976, keď sa z divadla Poetická scéna stal Poetický súbor Novej scény a keď sa na Novej scéne rozhodli, že ten súbor nebude mať na starosti nič iné, iba usporadúvanie večerov poézie, vtedajší riaditeľ Novej scény Dalibor Heger sa zamyslel, koho by poveril ich externou dramaturgiou — a spomenul si na mňa. Absolvovali sme už v šesťdesiatych rokoch úspešnú spoluprácu pri uvádzaní amerických a anglických muzikálov, vedel teda, že ak mu môžem pripraviť nejaké prekvapenie, tak iba príjemné — a ja som to aj urobil. Na externú spoluprácu s Poetickým súborom Novej scény som pristal a Dalibora Hegera som nemusel dlho presviedčať, že ten súbor by sa zbytočne obmedzoval iba na pásma poézie, veď existujú aj básnické skvosty, napísané v podobe malých hier. Ponúkol som mu na to dôkaz, ktorý aj on dobre poznal. Dalibor Heger pochádzal z Dolného Kubína a k veľkým zážitkom jeho detstva patrilo stretnutie s bratmi Čapkovcami, ktorí si obľúbili letovisko v neďalekom Oravskom Podzámku. A tak sa tým dôkazom, ktorý určil na niekoľko sezón smerovanie Poetického súboru Novej scény, stalaLásky hra osudná.Preložil som ju nanovo a jej inscenácia v Poetickom súbore Novej scény mala premiéru 18. marca 1977. Režírovala ju Marta Gogálová, hudbu k nej zložil Tomáš Berka, ktorý bol zároveň autorom scény. Do bulletinu som vtedy napísal pár slov, ktoré, dúfam, nestrácajú platnosť ani dnes:Lásky hra osudnáje hra, postavená na vopred určených typoch (tipi fissi), teda na princípe, ktorým sa zapísala do dejín divadla najmä commedia dell´arte. Postavy v nej vedú dialóg striedavo v próze a vo veršoch. Pristavme sa pri verši: je to vec, vzbudzujúca vždy najväčšiu nedôveru hercov aj divákov. Je moderné auditórium ešte schopné vydržať vytrvalú paľbu alexandrínov a majú herci ešte chuť púšťať na javisku túto stereotypnú muziku, čo aj pod záštitou Rostanda alebo Moliera? Neprepisujú sa veršované hry čoraz častejšie do prózy? Jestvuje vôbec spôsob, ako verš na javisku zachrániť?Zachovajme si pokoj — ten spôsob jestvuje, ba jestvuje ich niekoľko. Jeden sme si overili na LorcovejPlánke: odvážna asociatívnosť modernej metafory nám neposkytuje ani najmenšiu príležitosť na otázku, prečo divadelný dialóg nemusí mať vždy podobu prózy. Lorca nám pripomína básnickú krásu ľudovej reči a teda upozorňuje aj na nezmyselnosť prísneho rozlišovania medzi veršom a prozaickou vetou. Druhý spôsob, ako si poradiť na javisku s veršom, nachádzame u bratov Čapkovcov. Áno, sú to verše, ale neberte ich, prosíme vás, priveľmi vážne. Hlási sa v nich o slovo silný parodický živel — a keby sa chcel niektorý divák opýtať, čo si s tými klasickými alexandrínmi chceme počať na javisku dvadsiateho storočia, treba mu povedať, že bratia Čapkovci spôsobom, akým alexandrín používajú, túto otázku kladú tiež. Že je to tak, na to nás upozorňuje už názov hry: nie je to bežná inverzia, čo v ňom nachádzame. Je to paródia inverzie.Diváka teda nemusíme už hádam ďalej presviedčať, že táto hra rezonuje dodnes aj s tým najmodernejším estetickým cítením a že jej uvedenie nie je iba komplimentom českej dramatickej klasike, ale chce byť aktuálnym príspevkom Poetického súboru Novej scény do permanentnej diskusie na tému „čo je pravé divadlo“.Ľubomír Feldek	Feldek_Bratia-Capkovci-Lasky-hra-osudna.txt
SedliakStál pred svojou chalupou a díval sa pokojne na dolinu, ktorá sa rýchlo zatápala vo večernom šere a v búrlivých vlnách snehovej chumelice. Zdivený vietor opieral sa o neho zboku, vmietajúc mu prudko do tváre sypký sneh, ktorý naberal na širokej ploche stráne a hnal pred sebou v celých oblakoch. Najnepríjemnejšie ho cítil pod vlasmi na krku, kde mal ešte košeľu prevlhnutú od potu.Dnes celé popoludnie vynášal ťažké koše drobného hnoja z ovčinca na dvor a teraz, keď robotu dokončil, vyobročil aj kone, nakŕmil statok, pozatváral na noc stajne a mal vstúpiť do teplej izby, kde ho čakala žena s večerou, chcel ešte pozrieť na svet tamdolu pod sebou. Nútilo ho k tomu uspokojenie, že dobre vykonal robotu a že sa mu podaril deň, a robilo mu dobre dívať sa, ako jedno za druhým noria sa niekde do tmavých hlbín vzdialené hory, kopce, polia, stromy, ako rýchle mizne celý svet s oblohou i so zemou a iba on stojí na svojom grunte pevne i s chalupou. Cítil radosť, keď mohol vyprevádzať deň, nad ktorým zase zvíťazil.Túto radosť ťažko pochopí ten, kto celé hodiny výstava pri stroji, nepretržite vníma jeho rovnomerný bzukot a nezúčastnene hľadí, ako pred ním v zložitom mechanizme prebieha hladko a presne práca bez jeho pričinenia a námahy, alebo ten, kto sedí za písacím stolom nad štósmi zažltnutých listín a čarbe na ne čísla v rozličnom poriadku i v rozličnom smere, ale večne tie isté od jeden do desať, akoby sa nevedel vymotať zo začarovaného kruhu. Takí môžu cítiť večermi iba únavu, áno, tupú únavu v hlave, v údoch, vo všetkých zmysloch, a potom smútok z toho, že zase stratili jeden deň zo svojho nejako zle rozloženého života. No sedliak, ktorý má vždy bezprostredný vzťah k predmetom svojho okolia, lebo ich každý deň berie do rúk, zisťuje ich váhu, tvrdosť, tvar i potrebu, ktorý každú úlohu musí si uložiť v hlave a potom vlastným dôvtipom a vlastnými silami ju rozriešiť i s nebom, vie sa radovať z takých víťazstiev, lebo mu vlastne zaisťujú život.V posledných časoch ich málo prežil. Tak sa zdalo, že čas i svet sa spojili proti nemu a chceli ho vytrhnúť i s koreňmi z tohto úbočia pod horou, kde už jeho dedo vystavil pevnú chalupu zo skál a kde on po otcovi zaujal miesto so svojou ženou, aby udržal a upevnil mozoľmi i krvou svoj rod. Predovšetkým ten čas.Kalendár sľuboval dlhú i teplú jeseň. Neponáhľal sa preto s oziminou. Najprv pomôže žene vybrať a uložiť zemiaky, potom dovezie zopár vozov dreva. Nemôže inakšie. Kde sú len jedny ruky, robota nejde hladko, niekedy sa musí porušiť aj ustálený poriadok. Veď stačil by aj zúhoriť, aj zasiať, keby sa bolo plnilo podľa kalendára. Všetko by bolo v poriadku. Ozimina by bola narástla na lakeť a dnes by spokojne oddychovala pod hrubou prikrývkou snehu, lež už v polovici októbra padli prvé mrazy, hruda skamenela a zrno zostalo v nej zakliate. Miesto zelenej oziminy podrastal na roliach každé ráno hustejšie biely srieň. Jeseň bola síce dlhá, ale suchá a studená ako Sibír. Statok sa musel zavčasu pozatvárať, hoci šopy neboli príliš prepchaté krmom. A teraz zase tá zima. Každý deň je väčšia. Zdá sa, že sa chce tu pod horami usadiť do konca mája.Potom zase ľudia.Božemôj, čo sa s nimi naraz porobilo. V dedine tvrdili, že je vojna, že voľakde na východe stoja proti sebe dve strašné armády a chrlia na seba dňom i nocou olovo a oheň. Azda majú pravdu. Niekedy, keď je celkom jasná obloha a keď nieto predpokladu, že by sa blížila odniekiaľ búrka, dolieha až sem temné a tiahle dunenie, ktoré skôr prichádza zemou a tými vrchmi na okolí ako povetrím. To môžu byť kanóny, lebo tie vraj tak zlovestne dunia. Ale prečo sa majú ľudia znepokojovať aj tu, keď sa všetko rozhodlo tam na fronte? Prečo opúšťajú svoju robotu, fabriky, remeslá, úrady, školy, prečo zanechávajú svoje rodiny a túlajú sa krajom v tlupách i ojedinele a poľujú navzájom na seba ako na divú zver? Prečo prepadávajú a trápia pokojného človeka, ktorý neprechováva proti nim nenávisť, len si hladí svojej práce, aby mal čo jesť? Či ich mýli práve ten pokoj a nenáročný život? A či sa im už celkom zbridila robota?Nemôže ich pochopiť. Vari pred mesiacom uhniezdili sa niekoľkí aj v jeho susedstve, tu v jedľovej hore, za chalupou. Boli to zvláštni ľudia: temní, zamĺknutí a stále ozbrojení. Bez dovolenia prechádzali krížom-krážom jeho pozemkami, plašili mu ženu a statok. Večermi a nocou dobíjali sa aj do chalupy. Stávali dlho v izbe bez slova, len hľadeli na všetko udivenými očami, potom si pýtali jesť a niečo do ruksaka pre tých, čo zostali v hore. Keď im dal, prišli určite aj na druhý deň. Keď sa zdráhal, stávali sa zúrivými a nebezpečnými. Musel ich vždy uspokojiť. A tak to šlo už temer mesiac. Ach, bolo s ním zle. Vedel, že sa ich nestrasie nikdy, že mu raz odvlečú kone, kravu, prasa, ovce, že pred nimi bude raz musieť pootvárať všetky tajné skrýše, jamy, kde si bol uložil pre každý prípad najpotrebnejšie potraviny, a že potom, istotne potom v takej vyrabovanej chalupe ho zastrelia i so ženou ako nepotrebných psov.Ale ani o vlások ľudskejší neboli tí, čo sa usalašili tu dolu v dedine. Nepýtali si od neho jesť, neprezerali mu komoru, pravdepodobne necítili hlad, no tým dravšie číhali na jeho život. Raz zastali s vozom dolu na ceste. Prišli hore, zrevali na neho, kopli ho do brucha a bili kolbami po chrbte, po hlave bez príčiny, vari len preto, že im to robilo radosť, že sa mohli na ňom chutne smiať, a kým on stonal temer dolámaný na zemi a žena vo voľaktorom kúte jačala od hrôzy, pozhadzovali mu všetko seno zo šopy, za voz odvliekli a ostatné nemilobohu rozniesli po snehu, že iba chlpy mohol z neho zachrániť, nezabudnúc ho pri odchode upozorniť, že ho obesia na hradu ako kocúra a chalupu mu podpália, aby sa v nej uškvaril, ak ešte raz odkrojí pre tých v hore smidku chleba.Mali ho radšej hneď vtedy na mieste zabiť. Tí z hory neustúpili, ba stávali sa dotieravejší. Darmo ich prosil, darmo bedákal a podvoľoval sa, len aby sa nezjavovali pri jeho dome. Všetko márne. Divili sa jeho zbabelosti, a hoci im naozaj každý večer na mrkaní zaniesol ukradomky niečo na kraj hory, aby si to mohli nerušene vziať, predsa mu v noci pod oknami pravidelne zdupotali a pchali sa do izby.Bolo to hrozné z hodiny na hodinu čakať na svoju smrť, hľadieť, ako sa mu slučka okolo krku pomaly, ale iste zaťahuje, a on ju nemôže rozkosíliť, nemôže z nej ani uniknúť, len hľadieť a čakať. Vedel totiž, že tí tamdolu majú na druhej stráni, odkiaľ je dobrý rozhľad, rozostavené stráže a pozorujú každý jeho krok, vidia, ako sa u neho nocami rozsvecujú okná, a veril, skalopevné veril, že raz splnia svoju hrozbu.Najmenšiu dušičku mával ráno, keď trasúcou sa rukou uvoľňoval závoru na dverách v pitvore a chystal sa pozrieť dolu na cestu. Najprv pred široko roztvorenými očami nič nevidel, potom sa mu zjavovali mátohy, a len keď dlho, uprene a ostražito hľadel, presvedčil sa, že svet pred ním je naozaj a že hlavne dolu na ceste nebadať nijaký podozrivý pohyb.Niekedy mu bolo priam do zúfania. Myslel na britvu, ktorú si bol kúpil na ondrejskom jarmoku v meste od Bosniaka a ktorú ešte nevyskúšal, lebo sa mu zdala veľmi ligotavá a ostrá. Čo by sa však bolo stalo s jeho ženou?! Nie, na taký skutok sa nemohol odhodlať. Radšej prijme z ich rúk smrť, nech je akákoľvek, alebo zošalie a bude behať po svete, kaličiť a hrýzť ľudí, čo mu prídu do cesty.Ale dnes ráno prišlo náhle vyslobodenie.Zvláštne, práve z tej strany, odkiaľ to najmenej očakával. Keď spustil závoru na dverách a rozhliadal sa, zistil s úžasom, že na ceste naozaj boli tí z dediny. Prišli na troch nákladných autách. Usilovne niečo skladali do snehu, potom sa zoraďovali do niekoľkých menších skupín a postupovali pomaly za sebou hore strmou stráňou.Už nestačil ani svojej žene do izby zavolať hroznú zvesť. Bude lepšie, keď sa o tom dozvie neskoršie, nemusí aspoň vidieť jej zmučenú tvár. Postaví sa im tuto do cesty pred chalupu a nech ho odstrelia. Tak to bude rýchlejšie. Strieľajú vraj do hlavy. Možno je tak lepšie. Mozgy sa naraz zalejú krvou, nevidíš nič, necítiš nič, naraz je tma, chladno a tma. Veď oni tomu rozumejú.No mýlil sa. Dobre, že nevyviedol nejakú hlúposť, keď vchádzali dnu. Nemali totiž vôbec úmysel siahať na jeho život, ba ani ničiť jeho vlastníctvo. Boli to naraz ľudia, s ktorými sa dalo posedieť a porozprávať. Potľapkali ho dobromyseľne po pleci a nazvali svojím kamarátom. Ba jeden ryšavý odopäl si z boku okrúhlu, plsťou obtiahnutú buteľku, odkrútil z nej alumíniové hrdielko a dal sa mu napiť. Hach, bolo to tuhé ako z pekla. Musel zakašlať a jeho kamarát sa mu usmial, všetci sa hlasno smiali, aj žena, ktorá sa predsa len trochu ľakala toľkého chlapstva v izbe.Nezdržali sa dlho. Odišli zadným vchodom, celkom ovešaní strelivom, smerom do hory.Vtedy porozumel. Išiel rýchlo po dosky pod kôlňu, poopieral ich o okná zvonku a do tých na záveternej strane k hore kázal žene vložiť aj hlavnice. Potom si trochu pokojnejšie sadol k peci.Dobre hádal. O chvíľu to zvrešťalo v hore. - Prekristapána, - zjačala žena, zopnúc nad hlavu ruky a vyvrátiac oči. - Ach, neľakaj sa, nie, - utišoval ju on. - Oni si to musia medzi sebou rozriešiť, a tak bude dobre pre nás.Štekot v hore rástol. Zachvacoval stále nové oblasti, potom jačal celou horou, celým vrchom, akoby sa črieda hladných vlkov bola pustila zúrivo do seba. Nepretržite doliehal do izby. Niekedy sa zdalo, že sa približuje, že je už na kraji hory. Vtedy sedliakovi bilo rýchle srdce a celkom hlasno dýchal, akoby sa šiel zadusiť. Inokedy zase unikal do hlbín. Aspoň spočiatku tak bolo. Neskoršie celkom určite ho ubúdalo, zanikal voľakde vo výškach, takže do všetkých priestorov tu dolu vošlo oslobodzujúce uvoľnenie, aj do sedliakových pŕs a do hlavy. Mohol celkom ľahko vstať a prejsť k oknu, pozrieť opatrne cez škáry dosky, ba k poludniu opovážil sa otvoriť aj dvere na pitvore a vyjsť.Vtedy už bolo na všetkých stranách ticho. Naštiepeným okrajom oblohy, tam na juhu, presiakli lúče slnca a zaliali celé úbočie. Biele vlny snehu sa pohýbali a tisíce rozžiarených iskierok pošteklilo ostré povetrie. I hora sa zajagala tichým leskom. Niektoré staré jedle skláňali dlžizné konáre a zbavovali sa prevlhnutého snehu. Z vrchu vystupovali biele pary a roztriasali sa priezračným povetrím. Nebolo badať, že by sa tam bolo niečo zmenilo. Hora sa tiahla rovnako úchvatne a majestátne úbočím ako v ktorýkoľvek iný deň. Aj teraz lákala pohľad do svojich tajomných záhybov, zatienených priehlbín, aj teraz udivovala nesmiernosťou a neporušiteľnosťou.Skutočne sa nič nezmenilo.Dolu stranou zostupovali v skupinkách vojaci, čo s ním ráno žartovali. Borili sa namáhavo snehom. Zdalo sa, že sú veľmi unavení. Neprejavili vôbec úmysel pristavovať sa v chalupe. Iba jedna skupina, čo ťahala za sebou nejakú hrubú jedľovú haluz, pristavila sa opodiaľ a niekoľkí z nej volali na neho, aby im priniesol vody. Boli celkom premočení, ušmochtaní, v tvári drsní. Vraveli, že ráno prídu ešte pozrieť, či tie mrciny tamhore nepoožívali. Pili hltavo a veľa, akoby im horeli hrdlá. Mal kedy nazrieť do ich tvrdých, teraz neprístupných očí, mal kedy prezrieť aj konár, ktorý za sebou ťahali, a hlavne stačil pochopiť to, čo na konári vliekli. Ach, nezdalo sa to veľmi ťažké. Pochopil a rozriešil on už aj iné veci. Veď možno to aj očakával. Haluz bola vystlaná, aby tvorila dosť pohodlné a priestranné lôžko, a na nej ležal človek v dokrvavenej blúze. Nuž, čože v tom bolo? Ľudia umierajú stále, všade a všelijako. Azda ho trochu pomýlilo, že je to práve ten ryšavec, ktorý ho ráno tak dobromyseľne ponúkal trúnkom, lebo nešťastie známeho sa človeka predsa len dotkne, ale nedal na sebe znať nijakú slabosť pred tými drsnými, vo vnútri niečím nepríjemným podráždenými chlapmi, aby ho nejakou hrubou poznámkou nezmiatli. Ani žene o tom nič nepovedal. Načo by to bolo aj dobre? Ženy sú krehkejšie tvory, preto ľahko strácajú istotu a potom nosia dlho v očiach plachosť, chradnú, rozchorejú sa a treba veľa trpezlivosti, námahy vynaložiť, kým sa zase uzdravia. Prečo by ju mal mučiť? Hlavná vec je, že sa všetko pre neho tak dobre skončilo. Ďakovať Bohu. Zajtra ráno prídu ešte hore, azda aj potom, ale nebude sa ich už báť, lebo oni sami sa budú cítiť tu bezpečnejšie. Všetko sa zmení: ľudia i on a svet dostane svoj zmysel, ako bývalo pred rokmi. Príde jar, on bude orať, siať, možno aj to temné dunenie v diaľke zatiaľ sa skončí.Preto ho pochytila tá neskrotná radosť. Náhle si uvedomil všetky možnosti, ktoré mu ponúka zase štedro život, a nevedel v sebe zaprieť sedliacku krv. Hoci sa chýlilo ešte len k Vianociam a na vyvážanku nepomýšľal, pustil sa náruživo do toho hnoja. Popľul si ruky, oblapil mocne porisko čakana a kopal usilovne. Zem okolo neho dunela, odvaľovali sa celé balvany, on ich bral do rúk, poťažkával, ukladal do koša a potom vynášal na dvor. Napodiv: vrstva hnoja bola pevná i koše boli ťažké, ale on necítil únavu. Rýchlo sa rozihral, našiel chuť i spôsob svojej roboty, bolo mu príjemne teplo uprostred zimy, síl v rukách i v páse pribúdalo, preto vrstva udupaného hnoja musela sa poddať. Ešte pred mrkaním stajňa bola vymetená a teraz mohol si naozaj zastať nad skonávajúcim dňom ako hrdý víťaz. Cítil ešte sýtu vôňu toho hnoja. Pripomínala mu mäkkosť a mastnotu dlhej hustej vlny, teplotu naliatych škurátov, chuť sladkej žinčice a celý ten ťažký, živočíšny opar, ktorý vychádza z pokojného ležiaceho stáda oviec na stádlisku. Miešal sa mu na navlhčenej sliznici v nose s presladnutou vôňou zapoteného vlastného tela. A jeho to rozdrážďuje, rozširuje nozdry, vťahuje prudko do pŕs chladný vzduch, aby ho to niekde hlbšie zasiahlo a preniklo.„Hľa, toto som chcel,“ vravel si, „teraz viem, že som nadobudol znovu právo na život, a viac si ho nedám nikomu zobrať.“ Myslel to vážne.Hora nad ním hučala. Prečo by nemohla hučať? Či nemá na to predpoklad? Hľa, aká meteľ zvŕta sa v povetrí, sipí, jačí, šúľa zo snehu husté kúdele a zas ich rozčuchráva a hádže zúrivo na horu. Nuž hora sa musí brániť. Jeho však do toho nič. Nech si hučí svojím obvyklým spôsobom. Prvý raz ju nepočuje. On má už istotu, nemusí sa báť.Ešte raz si prezrel temnejúce údolie pod sebou, potom pozamykal na pitvore dvere a vošiel do izby.— Fuj, psí čas! - povedal viac pre seba, lebo v izbe ho príjemne prekvapilo teplo i svetlo. Kým pracoval vonku, žena prikladala na oheň a na mrkaní zapálila lampu. Bol to jej skromný dar, ktorým chcela rozmnožiť jeho šťastie. Ach, žena vie, kedy a akým spôsobom má muža upozorniť na seba. Napríklad dnes mu predložila na stôl misu zemiakov a krčah kyslého mlieka. Čo by mu bolo lepšie padlo na chuť? Vôňa priškvarenej cibuľky ho preniesla už celkom do jeho živlu. Stratil spojitosť s tým, čo bolo včera, predvčerom a pred týždňom. Vojna? Kdeže bola vojna od neho? A kde bola hrôza z nej? Prežitok, spomienky, ktorými bude niekedy udivovať a plašiť svoje deti. No ohradil sa aj od toho, čo sa robilo práve v tom čase vonku. Stál uprostred izby a hľadel na jej štvorhranný priestor, napolo zaplnený známymi predmetmi, s takým sebavedomím, ako vari hľadel voľakedy iba jeho dedo, keď dostaval chalupu a nasťahoval sa do nej. Zdalo sa mu, že všetko, na čo hľadí, je vlastne jeho bytosťou, žije s ním v najtesnejšom zväzku a tak, že môže ho voľne prestupovať, presakovať svojou krvou, môže ho pociťovať svojimi zmyslami ako vlastné telo.Povedzme len tú ženu. Sedela utiahnutá pri peci a vyškrabkávala lyžicou rajnicu. Ani len nepohliadla tým smerom, kde stál on. Bolo by sa zdalo, že niečo pred ním tají, že sa schyľuje do svojho osobitného a od neho oddeleného sveta, okrem toho bol tu ešte hodný priestor medzi nimi, a predsa on ju mal vo svojej kožke, hádam trochu primäkkú a privlažnú, ale ochotnú podvoliť sa mu bezvýhradne. Mal ju vždy rozloženú vo svojej krvi a nemusel vynaložiť veľkú námahu, aby sa mu tam ozvala. Cítil jej horúci dych, počul bojazlivé vyklopkávanie jej srdca, akoby ležali bok po boku na širokej posteli pod teplou perinou, akoby sa dotýkali celou dĺžkou jednej strany tela. Ba mohol by hneď zopakovať jej myšlienky. Nerobilo mu to veľké ťažkosti, lebo prebiehali vždy iba v tom začarovanom kruhu, kde stál on, ako cválanie slepého koňa, ktorého priväzujú k dlhému oju na hriadeľ a nútia, aby vydupával zrno z klasov. Nemali odvahy a sily voľne rozletieť sa všetkými svetovými stranami. Azda ešte keď bola doma pri rodičoch a večierkami priadla alebo keď sedela vonku na jarnom slnci s vyšívaním v rukách a spievala svojím slabým hláskom tie prosté a dojímavé piesne o rozmarínových perečkách, o vraných koňoch, ktoré jej pripomínajú čisté žiarenie rosy na tráve, trblietanie hviezd za letných nocí a mihotanie zelenkastého mesačného svetla na vode. Áno, vtedy sa opovážila myslieť na všeličo, lebo svet sa jej zdal taký nesmierny a naplnený toľkými krásami, že sa jej cnelo samej, že chcela byť vtáčikom a pustiť sa priezračným povetrím na ľahkých krídlach. Ale keď ju priviedli sem, všetky lákavé diaľky sa jej uzatvorili. Zostala sama so svojím mužom tu v chalupe medzi štyrmi stenami. Jej život bol teraz presne vymeraný a pevne vymedzený povinnosťami k nemu. Počula ich jasne v kostole od kňaza a musela prisahať, verejne pred ním, pred ľuďmi i pred Bohom, pomaly, jasne, zreteľne, s pravou rukou na kríži a s ľavou na svojom nevinnom dievčenskom srdci, aby bol záväzok spečatený životom i smrťou. Čo jej ešte zostávalo? Či sa mala vari sužovať jalovými a nesplniteľnými túžbami? Boh je všade: na nebi, na zemi i v nej. Počúva pozorne vyklepávanie jej srdca, nuž kdeže sa pred ním ukryť? Niet východiska. Tento mladý, hranatý človek s dlhými rukami a s drobnými, pohyblivými, večne krvou podliatymi očami, ktorému sa vždy vykasáva nad bedrami košeľa, prisvojil si ju. Musí mu prať košele, musí s ním spávať a vdychovať ťažkú vôňu jeho potu, ktorým mu nasiakne telo vonku pri robote, v hore, pri statku, chce mať s ňou deti, musí ho opatrovať v chorobe a raz, keď mu už vypovie celkom srdce službu, musí mu zatlačiť oči, kým nevychladne, musí mu vystrojiť dôstojný pohreb, kar a dať za neho slúžiť zádušnú omšu. Áno, to všetko musí vykonať a len potom odísť a dať sa súdiť spravodlivým Sudcom za svoje zlé myšlienky a skutky, aby urobila miesto pri ohnisku a v posteli inej, ktorú si vovedie do chalupy jej syn. On si bol toho vedomý. Nemusel jej teda dlho hľadieť do očí a skúmať, akými myšlienkami sa zaoberá. Mohli súvisieť iba s ním, s jeho jedlom, s jeho šatami, s jeho spánkom, nuž ľahko ich bolo nájsť.Sadol si s hrmotom za stôl a chystal sa s chuťou jesť. Dnes cítil opravdivý hlad. Celé telo žiadalo nasýtiť sa, naplniť všetky svoje dutiny, prázdne priestory až do tej miery, keď bude cítiť únavu a potrebu uvoľniť šaty na všetkých tesných miestach, aby mohol slobodne oddychovať. Chcel vykonať aj túto robotu tak dobre, ako sa svedčí na mladého a zdravého sedliaka, ktorý má ešte mocné ústa, všetky zuby, priestranný pažerák a roztlačený žalúdok. Potom si už len stiahne z nôh ťažké, hnojovkou nasiaknuté kapce a pôjde spať.Ale neochutnal ani jednu lyžicu. K sluchu mu náhle doľahli podozrivé hlasy.— Pozatváral si dvere? — opýtala sa žena.— Áno, — odpovedal.— Niekto búcha!— To je vietor!Mohol by to byť vietor, ak obrátil smer; zbehol dolu vrchom a skúša, či má chalupa pevné dvere. Ale ťažko tomu uveriť, keď zvuky prezrádzajú určitú pravidelnosť, vytrvalosť a hlavne snahu preniknúť čím hlbšie a zreteľnejšie dovnútra chalupy…— Niekto búcha na zadné dvere! — opakovala žena.— Odtiaľ nemá kto prísť, — presviedčal ju i seba.Potom obidvaja urobili hlavou pohyb, prezrádzajúci veľké duševné napätie, a hľadeli meravo na seba, lebo vtedy neznáme zvuky naplnili celý priestor izby a zdalo sa, že pod ich mocnými nárazmi pohýbali sa obrazy na stenách, opadla vakovka z pece a za šopu medzi povalinu spŕchla suchá mrva.— Vylomia dvere, — šepla ustrašene žena a ponáhľala sa odložiť misu zo stola.On sa zopár ráz nerozhodne zatackal pred lampou, potom vyšiel do tmavého pitvora, kde prenikavo zapáchalo staré otvorené ohnisko a skučal strašlivý vietor.Ach, komuže by bolo zišlo na um, že sa ešte udržia, veď tí z dediny spomínali už len mrciny. A hľa, oni sa vracajú ešte zachmúrenejší a zúrivejší ako predtým. Nepočujú jeho výhovorky, sú neoblomní, dotieraví. Derú sa dnu jeden cez druhého, odtískajú ho surovo do kúta, dupocú, fajčia a nemilobohu kľajú, že sa im nevyhovelo hneď, keď prvý raz zabúchali na dvere, že museli dlho čakať vonku a zápasiť s rozbesneným vetrom.Ach, božemôj, koľkože ich bolo? Vovalili sa ani mrákava, zaplnili celý pitvor. Už mu nič nepomôže. Roznesú mu chalupu a zničia všetko. To je jeho posledná hodina. Azda sa dozvedeli, že tí z dediny boli u neho, že s ním priateľsky pili, možno sa nazdávajú, že ich náročky pozval a poštval proti nim. Tam je jeho nádej. Len keby sa dali trochu obmäkčiť, keby ich mohol presvedčiť, že on nezavinil ich nešťastie, že nikomu nenadržiava, s každým sa ráči, každému chce vyhovieť, aj im a najmä im, veď sa mu zdajú trochu ľudskejší od tamtých, azda s nimi v hĺbke svojho srdca i drží. Och, keby mu to uverili. Odvďačil by sa im za to ešte niečím, to sa rozumie. Len či mu dovolia prísť k slovu.Iba v izbe sa presvedčil, že prišli vlastne len dvaja na svojich nohách. Jeden veľký v sivej baranici a v krátkom kožuchu, druhý malý v dlhom, ošúchanom kabáte, v čiapke na sklápanie a s ruksakom na chrbte. Medzi sebou pridržiavali tretieho, lebo ten neprišiel sám, cez pitvor ho museli niesť: bol úbohý, oblečený veľmi chatrne a mal bradu.Stali si vyzývavo doprostred izby, fŕkali, smrkali ako kone pod ťažkou fúrou a ten veľký zahučal:— Prestrite niečo k peci!Sedliačka sa strhla zo zadivenia, priskočila k posteli a vytrhla napochytre spod hlavnice trúbu nového súkna.— He, perina by sa ti zamazala! — okríkol ju ten istý drsný hlas.Ach, na to nemyslela. Pýtali niečo prestrieť.Na súkno položili opatrne toho tretieho. Bol to naozaj úbožiak. Schúlil sa ani červík a viac o sebe nedal znať.Obor chvíľu nad ním postál, potom si šiel sadnúť za stôl a dlho si trel päsťou ľavé oko.V izbe sa zatiaľ rozhostila nepríjemná tíš. Sedliačka stála ako na ihlách pri posteli, so zloženými rukami na živôtiku. Ústa jej vykrúcalo a do očí sa jej tisli slzy. Sedliak ešte nestačil všetko pochopiť. Zabudol sa pri dverách a stále si uvedomoval, že si vybral najvhodnejšie miesto. Mal by podísť vari ďalej k stolu, ako sa patrí na gazdu a pána tohto domu. No neodvažoval sa. Ten malý zavadzal mu nejako v ceste. Všetci hľadeli jeden na druhého a nepreriekli slova.Najnebezpečnejší bol ten za stolom. Jednak preto, že sa v cudzom dome tak rozvaľoval, a jednak, že tým voľným okom hľadel tak uprene a nenávistne na sedliaka, akoby mal s ním najčernejší úmysel. Pravdaže, nemuselo byť v tom nič. Stretli sa cudzí ľudia, ktorí si musia najprv pozrieť dobre do očí, musia sa najprv zmerať, zhodnotiť, aby sa mohli pustiť bez obáv do jednania. Naozaj. Veď toho ozrutného chlapa nebolo tu nikdy vídať. Neprišiel ani do chalupy, ani vonku na stráni a pod horou, kadiaľ toľkí prechádzali, neukázal sa. Najskôr bol náčelníkom všetkým. Musel sa zdržiavať len tamhore, lebo bolo treba stále rozkazy vydávať, prijímať správy, nemal kedy zbehnúť dole. Veru, mohlo by to byť. Preto budil taký rešpekt. Nikto sa neopovážil predbiehať ho v reči. Všetci čakali trpezlivo, kým si vydrie dobre oko a kým sám neuzná za vhodné prerušiť ticho.Ale náhle všetkých prerušil detský plač.Ukázalo sa totiž, že ten menší nesie na chrbte v ruksaku malého chlapčeka, zababušeného do koženého vreca.— Prebudil sa, — povedal menší.— To je nie dobre, — znepokojoval sa ten za stolom.— Pôjdem s ním von, fujavica ho znovu uspí.— Počkaj!Vstal od stola a zavolal:— Doktor, spíš?To patrilo tomu, čo ležal pod pecou. Musel byť teda doktorom, keď ho tak nazývali.Keď sa mu neohlasoval, podišiel k nemu a volal nad ním hlasnejšie.— Doktor, počuješ ma?Schúlená postava pri jeho nohách sa trochu pomrvila. — Nechám ťa tu, — pokračoval obor. — Za čas si oddýchneš, a keď budeš dosť silný, vyber sa za nami tou cestou, ako som ti opísal. Nemôžeš zablúdiť, len na druhej strane daj znamenie.Vtedy sa ozvalo tiché zaúpenie: — Igor, Igor!— O dieťa sa nestaraj, — upokojoval ho obor. — Berieme ho so sebou. Je dobre opatrené, nemôže sa mu nič stať a potom si ho nájdeš.— Chcem ho ešte vidieť, — zaúpel znovu úbožiak.— Uvoľni mu hlavu, aby sa mohol dívať, — obracal sa k svojmu sprievodcovi a sám mu pomáhal zložiť bremeno z chrbta.Dieťa neprestávalo plakať. Bol to čierny kučeravý chlapec. Mohol mať zo dva roky. Keď mu sňali barančinovú kapucňu a vykrútili hlavu z vlnených šálov, pustil sa ešte do väčšieho náreku.— Aha, otec, tvoj otec, Igor, — chlácholili ho obaja chlapi, pristavujúc ho k ležiacemu.Ten sa prevalil na chrbát, zatrepal rukami, akoby sa chcel načiahnuť za chlapcom. No zostalo len pri tom. Dieťa ho nevidelo. Malo plné oči sĺz. Zrejme ho mýlilo čudné prostredie s oslepujúcim svetlom. Nevedelo pochopiť, prečo ho vyrušili, prečo ho nútia stáť a hľadieť. Odvracalo hlavu, chcelo naspäť do toho teplého prítmia v ruksaku, kde si bolo usedelo také príjemné miestečko, chcelo zase mať zatvorené očká a počúvať tie divné, bzučiace hlasy tamvon. Prečo mu to nedovolia, čo s ním chcú?— Zakrúť ho naspäť, — rozkazoval obor, — a choď s ním von. Nebolo by dobre, keby sa nám tu celkom prebralo zo spánku. Tamhore bude veľká zima, nadýchalo by sa ostrého povetria, ak by malo celou cestou plakať.O chvíľu bol kučeravý chlapček znovu v ruksaku. Malý chlap v dlhom kabáte sa s ním ponáhľal ku dverám. Detský plač potom rýchlo zanikal v množstve trasľavých hlasov víchrice, ktorá za oknom neprestávala zúriť.— To je tvoja žena? — opytoval sa medzitým obor sedliaka.Sedliak prikývol.Chlap sa obrátil k žene a vravel:— Musíš ho opatriť! Nahrej vody, nech sa celý vykúpe, daj mu čistú bielizeň aj šaty, niečo staršie od muža, a jeho handry spáľ! Nezabudni mu dať hneď jesť. Asi už dávno nemal v ústach nič. Našli sme ich v pastierskej kolibe. Chlapec obhrýzal kôru a jeho hrýzli vši. Najprv mu daj len čaj, potom mlieko, neskoršie môže všetko.— A ty ho ostrihaj a ohoľ, — vravel mužovi, — vieš, aj vlasy, aj bradu. Neboj sa, nebude ti tu dlho zavadzať. Najviac dva týždne, kým ožije, potom príde za nami, a za to tu máš, nechám ti tento prsteň. Môžeš zaň dostať pár dobrých koní, keď budeš chcieť.Siahol do kožucha a naozaj vyložil na stôl malý predmet, ktorý tam začal žiariť takým čistým, bielym svetlom ako črepina najjasnejšej hviezdy. Sedliak i jeho žena sa nevedeli na to vynadívať. Nikdy nepočuli, že by mohol mať obyčajný prsteň cenu jedného páru koní. Taká márnomyseľnosť! Kto by si to len založil na prst, ale znepokojoval ich aj ten prečudesný lesk. Neznámeho človeka to upokojilo. Myslel si, že taký vysoký úplatok tvrdého sedliaka obmäkčí a zvábi k milosrdenstvu. A tým bola vlastne jeho úloha skončená. Nebolo príčiny zdržiavať sa ešte v izbe. Čakala ho dlhá a namáhavá cesta, preto sa rozlúčil napochytre s úbožiakom, rozloženým na zemi, a odišiel.Vtedy sedliak zase ožil. Prišiel k stolu a hľadel na prsteň. Ach, o tom ani reči, že by sa mu nebol páčil. Bol utešený. Nič podobné si nevedel predstaviť. Kedysi mu bol birmovný otec daroval prsteň s jedným očkom. Chlapci sa chodili naň dívať, keď si ho v nedeľu založil. Nuž tento mal hádam sto očiek, nie, istotne viac. Bol celý vôkol obložený drobnými očkami, ktoré sršali iskrami, akoby v každom horel oheň. Čo by asi povedali ľudia, keby mu ho videli na prste. Asi by mu neverili, že ho dostal darom. Povedali by: koho si to okradol, há, to sa musí ohlásiť, a poslali by mu na krk žandárov. Ako by sa vyhovoril a kde by ho vôbec skryl? Veď taký skvost sa nedá nikde skryť, sám sa prezrádza. Hľa, je úplne malý, leží na stole a do celej izby srší blesky. Istotne by presvietil aj plátno a drevo, keby ho vložil povedzme do skrine medzi bielizeň. Načo mu teda bude? Môže si vraj kúpiť pár dobrých koní. Nie, pre neho nemá nijakú cenu. Urobili si z neho hlúpy žart, ktorý ho môže stáť aj život.Obrátil sa a jeho malé očká boli teraz celkom chladné. Zastavili sa najprv na človeku, čo ležal na súkne pri peci, potom hľadali ženu.— Priprav mi kožuch, — povedal jej.Žena sa strhla.— Kde ideš? — opýtala sa.— Zaveziem ho do nemocnice.— Teraz?— Nemôžem otáľať.— A prsteň?— Nech si potom preň príde.Myslel potom, keď sa uzdraví, lebo mal úprimnú snahu pomôcť úbožiakovi a nepočítal s odmenou, hoci ho to bude stáť námahu, musí urobiť dlhú cestu do mesta a späť nocou a v metelici, musí kone plašiť, dva razy obročiť, mal by si to aj zarátať, iný by to urobil, ale on, ach, tak to bude vari lepšie pre oboch. Myslel na seba a na tamtoho pri peci.Žena ho hneď poslúchla. Nemala vo zvyku stavať sa proti jeho vôli. Bolo by aj zbytočné, lebo všetko uskutočnil, čo si zaumienil. Natoľko ho už poznala. Mal to už v krvi, že sa nikoho nespytoval, čo má robiť, ani si nikoho nevolal na pomoc. Sám si bol inžinierom i robotníkom, a to ho naučilo neuchyľovať sa od predsavzatia. Tak to robil aj jeho otec, i dedo a nemali sa zle. Hľa, zanechali mu pevne stavanú chalupu a pekné pozemky, prečo by mal konať proti svojmu presvedčeniu?Lež človek, o ktorom sa hovorilo, chcel sa brániť. Chýbali mu síce na to skoro všetky predpoklady, lebo v tele mal práve toľko síl, aby mohol trochu vidieť, trochu počuť, trochu rozprávať a trochu dýchať. Každý pohyb ho na smrť unavoval. Chcel sa však brániť akýmikoľvek prostriedkami, predpokladajúc, že už tým, keď upúta na seba pozornosť, odzbrojí protivníka, lebo vzbudí v ňom milosrdenstvo. Veď išlo tu len o milosrdenstvo. Zdalo sa mu totiž, že celý prípad je nie dostatočne objasnený. Priatelia ho sem v noci doniesli, zložili k peci, povedali „starajte sa oň“ a zase zmizli v noci. Nuž, čože čakal? Vari ho mali balzamom natierať a do hodvábu obliekať? Všetci sme rovnakí. Zbavujeme sa rýchlo povinnosti k blížnemu, najmä ak ide o kohosi neznámeho. A predsa stačilo na neho lepšie pozrieť, stačilo venovať mu jediný prezieravejší pohľad a pochopiť tú biedu, do ktorej upadol. Božemôj, kedy by si bol na to pomyslel. Raz bol lekárom, už sa nepamätá kedy, ale raz ním naozaj bol. Chodil v bielučkom plášti po slnečných izbách s mramorovými stenami, umýval si často ruky, iní mu podávali rozličné ligotavé nástroje: nožnice, klieštiky, dlhé ihlice, bral ich vždy len do dvoch prstov, aby si ostatné nezamazal, lebo bol chirurg, musel často operovať, liečiť rozličné životunebezpečné choroby, mnohé zlé neduhy, ktoré úbohých ľudí trápili. A teraz, čímže je? Žobrákom, ktorého idú vši zožrať. Hádam týmto spôsobom ani presne nevyslovuje diagnózu svojho beznádejného stavu. Ľudia často povedia, že niekoho žerú vši, a myslia to obrazne. Predstavujú si niekoľko nevinných malých vší, ktoré niekomu vliezli za golier a niekedy mu pošteklia trochu krk krehkými nôžkami a chlpatými bruškami. Ale u neho sa táto ľudská prípoviedka ide splniť do všetkých tragických dôsledkov. Naozaj ho žerú vši. Sám nevie, ako sa k nim dostal. Možno ho v jednu noc, keď niekde pod svrčinou spal, náhle prepadli, ako prepadávajú pažravé kobylky obilné polia, možno sa tak neslýchane rozmnožili z páru nevinných všičiek, ktoré nosil za golierom a na ktoré nedbal. To je vedľajšie. Hlavná vec je to, že ich má teraz na svojom tele milióny, nie, miliardy, a že nemá síl, aby proti nim niečo podnikol. Lozia mu všade: po nohách, rukách, po páse, bruchu, prsiach, po hrdle a po tvári, hmýria sa mu vo vlasoch, v ušiach, nemôže pre ne rozprávať, lebo sa mu pchajú do úst, och, to je odporné, hnusné, veľmi hnusné, ale zároveň aj hrozné a neznesiteľné, keď človek pozoruje, ako sa mu celá kožka hýbe, vlní, ako ho pritom ubúda, už má z toho horúčku ako suchotinár. Ak mu rýchle dobrí ľudia nepomôžu, vypijú mu všetku krv a zožerú, áno, zožerú ho v pravom slova zmysle až na kosť.— Nerobte to, — vykríkol, ako len vládal.Sedliačka sa zháčila.— Ja som doktor, — pokračoval, — viem, čo mi je. Dajte mi niečo zjesť, potom sa okúpem, oriadim a bude po všetkom.Sedliak sa tomu diví. Prečo sa ten človek vzpiera? Veď má najlepší úmysel pomôcť mu.— V nemocnici vás lepšie opatria, — povedal.— Ach, nie, — bránil sa doktor, — ta nemôžem ísť, ta nie, chytili by ma a zastrelili. Viete, oni ma hľadajú a chcú ma zabiť i moje dieťa, jednoducho zastreliť a zahrabať v poli ako psa, oni to robia, i moju ženu zastrelili, oni nás nemajú radi.Na chvíľu zamĺkol a potom dodal tichšie, akoby sa hanbil za to, čo hovorí:— Ja som Žid.Sedliak sa pohniezdil.— Veď preto, — prisviedčal, — chcem vás zachrániť. Tu ste nie v bezpečí. Oni sem ráno prídu, sľúbili sa, nuž našli by vás.— Ukryte ma zatiaľ do sena.— Nemám už sena.— Dajte ma do jamy a obložte zemiakmi.— Nemám jamu.— Preboha, nerobte to, nevydávajte ma im, mám syna, je ešte dieťa, musí sa oň niekto starať. Prosím vás v mene svojho syna, nechajte ma tu. Za ten prsteň, čo je na stole, dostanete prinajmenej tridsaťtisíc, ale ak nepristanete, ak sa vám to vidí málo, ja som ochotný vám ešte pridať, mám zakopané zlato, poviem vám kde a môžete si ho ísť vziať, urobíme to aj na písme, ak chcete.Sedliak stratil trpezlivosť. Ten človek ho chce zničiť. Chce si svoj život vykúpiť jeho životom a ponúka mu za to kopu zlata, ach, aká opovážlivosť, či sa dá život vyvážiť zlatom?— Nie, — skríkol a zlosť ním lomcovala, — nechajte si svoje zlato, načo by mi bolo? Môžete si ho vziať a odísť, nebudem vás vracať, lebo ja som vás nevolal. Dajte mi pokoj! Buďte rád, že sa s vami zapodievam, mohol by som vás vyhodiť na sneh, áno, mohol by som to spraviť.Urobil niekoľko hrmotných krokov po izbe, akoby sa o niečom rozhodoval, sliny mu fŕkali z úst a oči mal úplne zaliate krvou. Bolo zle, veľmi zle. Žena to vycítila, preto mu rýchle doniesla dlhý kožuch, zapálila lampáš a išla pred ním na dvor, aby mu pomohla zložiť doštenák, ustrojiť a zapriahnuť kone a aby vystlala vlačuhy slamou.Úbožiak sa už nebránil. Videl, že je vydaný na nemilosť týmto ľuďom. Jeho život bol v ich rukách. Mohli ho tu zabiť a zahrabať a nikto by o tom nevedel. Nemal sa u koho dovolávať pomoci. Jeho priatelia boli už vtedy ďaleko. Odovzdal sa teda do vôle božej. Nech s ním naložia podľa svojho svedomia. Viac sa neohlásil. Dal sa pokojne odvliecť; vo voze sa schúlil takisto ako pod pecou, počul, ako sedliak volal na ženu, aby doniesla súkno, badal, že ho ním prikrývajú, počul fŕkať a dupotať kone, počul vržďať vlačuhy, možno sa už pohli, počul volať sedliaka na kone, ale bolo to tak ďaleko od neho, tak nesmierne ďaleko, že sa mu nechcelo ani na to myslieť. Pod súknom sa mu podarilo nadýchať trochu teplého vzduchu. Pravdaže, nie veľa, len práve toľko, že ho zacítil pod nosom. Ale i tá márna príjemnosť mu stačila, aby zabudol na svoju biedu, aby trochu aspoň v srdci okrial a zmieril sa s tým svetom, ktorý bol k nemu dosiaľ taký ukrutný. Taký je človek. K šťastiu a blaženosti potrebuje niekedy pocítiť len trochu tepla pod nosom.Bola už noc. Na všetkých stranách vôkol beleli sa kopce snehu a nad nimi hučali mračná chumelice. Celý svet sa topil v bielom živle. Priestor nadobúdal každú chvíľu nové hĺbky. To sa vydul, to opadol ako plachta, do ktorej sa opiera vietor. Preto oči nemohli uhádnuť nikdy správne vzdialenosť. Mohli sa pomýliť práve tak rýchlo o celý kilometer, ako aj o niekoľko krokov. A to bolo veľmi nebezpečné pre furmana, ktorý sa snažil viesť kone. Cesta spájala dve údolia širokou priechyľou, preto viedla i na jednej, i na druhej strane strmými úbočiami. Palieri ju tadiaľto museli na mnohých miestach upevňovať vysokými múrmi. Nuž stačil veru len jedinký pomýlený krok a kone i s vozom by leteli dolu. Okrem toho na zákrutách boli obyčajne vysoké záveje, po ktorých kone išli neisto, najmä ak boli už tvrdé a vlačuhy sa zošmykovali nabok. Ale sedliak mohol ísť tadiaľto poslepiačky, práve tak ako jeho kone. Nemusel mať starosti. Kone celkom pustil a ony samy viedli. Kopytami zisťovali najtvrdšie miesta, držali sa najčastejšie prostred cesty, iba miestami zatáčali opatrne ku kraju pod úbočie, vyrovnávajúc tak nebezpečné výkyvy vlačúh. Do istej miery pomáhal mu aj vietor, ktorý mal ten istý smer, a tak vlastne tiskal ho i s vozom od chrbta.Do kopca postupovali kone opatrne. Keď sa dostali na plošinu, pustili sa do klusu, akoby si boli uvedomili, že majú ešte dve tretiny cesty pred sebou. Bol to už ich zvyk. Počínali si tak vždy, keď sa sedliak viezol so ženou v sobotu na trh do mesta alebo keď viezli fúru.Ani teraz nemal úmysel prerušovať ich pravidelnosť. Prichádzala mu práve vhod. Ak sa kone neunavia pričastým brodením závejmi, bude sa môcť vrátiť domov pred polnocou, do svitania sa ešte vyspí a ráno môžu prísť. Nič nenájdu. Aj stopu saní na ceste zasype sneh. On sa pustí hneď do roboty. Treba sečky narezať, lebo senom musí sporiť, treba jedľové polená povyberať zo štósu, aby mal na šindle, treba rebrinu statku preložiť. Oj, roboty bude dosť a pri robote sa rýchlo zabúda, len keď bude mať toto za sebou. Bolo to zvláštne. Tak sa zdalo, že mu už niet pomoci, každý deň sa jeho položenie zhoršovalo. Najmä dnes večer. Myslel, že ho náročky zaskočili, aby sa mu slučka na hrdle celkom zatiahla. A predsa sa všetko dobre skončí. Pánboh pomohol, musí mu byť za to povďačný. Keď išiel popri ňom tam na vrchu, kde visí rozpätý na kríži, nahý, vystavený úplne rozmarom víchrice, zaumienil si, že idúcky späť sa pri ňom zastaví a venuje mu aspoň jeden otčenáš. Istotne to spraví, a možno pridá i zdravas. Človek nevie, kedy ho bude potrebovať, a on, on je vždy ochotný pomôcť.Na toho, čo ležal za ním, cestou ani len nepomyslel. Prišiel mu na um až v meste, keď prechádzali vysvietenými ulicami a stretávali ľudí, ktorí sa v náhlení trochu pristavovali, keď mali vedľa neho prejsť, a nazreli do voza. Znepokojovalo ho to. Bál sa, že niekto bude veľmi zvedavý, pristaví ho a bude sa vypytovať. Ale aj to prežil. Chvalabohu, nemocnica bola na odľahlom, pustom mieste, kadiaľ ľudia v tomto čase neprechádzali. Mohol si spokojne opatriť kone. Trochu sa cestou spotili, prehodil na ne pokrovec.Potom sa odhodlal vojsť. Ale čo to? Či by už bolo prineskoro? Veľká železná brána do dvora bola zatvorená. Darmo hegal kľučkou závorku, kopal, búchal, nepovoľovala: bola pevná. Ach, nie! Hľa, tuto vedľa, na cementovom stĺpe vo výške hlavy, aby si to mohol každý všimnúť, je tmavý krúžok s bielym gombíkom, od ktorého vedie dnu spletená šnúra, už o tom voľakde počul. Treba položiť prst a zatlačiť. Tak to skúsim.Zodvihol ruku a vzápätí ozvalo sa ďaleko pred ním tiché zvonenie. Mohlo to byť v budove, ktorá sa dvíhala tu pred ním smelo do výšky, vysvietená vo všetkých oknách a poschodiach, akoby sa v nej odbavovala nejaká význačná slávnosť, ples, ale až nepríjemne dôstojná a tichá. Vchádzalo sa do nej veľkými sklenými dverami a širokými schodmi. O chvíľu zastal na týchto schodoch človek a hľadel skúmavo von do noci na voz. Mohol to byť vrátnik, mohol to byť správca nemocnice, mohol to byť doktor. Potom prišiel k bráne a opytoval sa nie priam prívetivým hlasom:— Čo chcete?— Priviezol som chorého, — odpovedal ochotne sedliak.— Máme ich dosť, — znela chladná odpoveď.To sa rozumie. Ach, o tom nepochyboval. Nemocnica je pre chorých, a tých sa nájde vždy dosť. Pán má vôľu žartovať. Ach, to je dobre, on tomu rozumie.Ale pán vravel:— Mali ste mu priviezť aj posteľ. Tie nám veľmi chýbajú. Ľudia chorejú, prichádzajú sem husto, akoby to bol kostol, a zabúdajú, že chorí musia aj na niečom ležať a že nemocnica má len určitý počet postelí, a keď sa tie zaplnia, niet vôbec kde ležať. Už sme im aj vypomohli, vypožičali sme im aj také postele, na ktorých si má odpočívať po vyčerpávajúcej práci personál, viete: slúžky, ošetrovateľky, asistenti a tak ďalej, ale ani to nestačí, ľudia chorejú a chorejú, neviem, kde sa to skončí. Mnohí už ležia len tak, na slamníkoch po chodbách, ale teraz už nieto ani tam miesta, nuž preto tých, ktorí sa oneskorili, posielame domov, aby počkali, kým sa im uvoľní miesto na niektorom lôžku. Nemôžeme si pomôcť. Áno.To je teda iné, keď nieto na čom ležať. On myslel, že keď je niekto chorý, treba ho odviezť do nemocnice a nemocnica sa už v každom prípade o neho postará.— V každom prípade, ako sa vezme, — poučoval ho zhovorčivý človek za vrátami. — Sú napríklad prípady, keď pacient nepotrebuje si vyležať v nemocnici povedzme mesiac. My mu predpíšeme iba liek a on sa kuríruje doma, aby ho to veľa nevyšlo, lebo, aby ste rozumeli, tu sa platí za každé miesto podľa toho, v ktorej triede je. Máme tu prvú, druhú, tretiu triedu — ako to býva vo vlaku.Potom sa náhle opýtal:— Čo je tomuto?— Ach, je to zlé, — dostal odpoveď, — veľmi zlé, nemôže sa udržať na vlastných nohách, stratil silu.— Uvidíme, môžeme ho ošetriť podľa potreby, predpíšeme mu lieky a bude sa musieť liečiť doma.Sedliak trochu okrial. Potešilo ho, že sa začínajú o chorého zaujímať, že ho chcú ošetriť. To je dosť. Budú ho predsa musieť preniesť dnu, ak ho chcú dôkladne prezrieť.Neznámy pán otvoril vráta a pristúpiac k chorému, pýtal sa ho:— Čo vám je?Chorý na voze zodvihol hlavu spod súkna a snažil sa hovoriť čo najjasnejšie a najzreteľnejšie:— Mám vši a som hladný.— Čože? — zadivil sa nechápavý pán.Chorý zopakoval takisto:— Zamočte ma do horúcej vody a dajte sa mi najesť, lebo ak ma do rána ešte nezožerú vši, tak už potom istotne zomriem hladom. Nič iné nepotrebujem, len horúcu vodu a niečo jesť.Ach, to bolo priveľa na ochotného pána. Mal najlepšiu vôľu pomôcť. Veď preto sa až sem unúval, a tu sa ukáže, že si niekto chce z neho robiť blázna. Stal sa naraz urazeným a neprístupným:— Sprosták jeden, čo si vy myslíte, že naša nemocnica je všiváreň? Čo ste sa sem trepali, keď viete, čo potrebuje? Či doma nemáte teplú vodu a smidku chleba? Berte sa odtiaľto, aby po vás tu nezostalo ani smradu! — reval a zaplesnúc vráta ponáhľal sa dovnútra.Sedliakovi sa zatočila hlava. Takto to nemôže byť! Ako to s ním zaobchádzajú? Veď tu nejde len o vši. Či nechápu? Tu ide o život, o viac životov, o dva, možno tri. Ach, či by on bol v tomto čase hnal až sem kone, keby bolo išlo len o vši?Pozeral bezradne za odchádzajúcim pánom a bol by za ním rád pobehol vysvetliť mu a uprosiť ho k povoľnosti, ale tu pred ním zahradzovala mu cestu dovnútra zase pevná železná brána, a pán rýchlo zmizol.Za chrbtom zaúpel mu slabý hlas, akoby výčitka vlastného svedomia: — No vidíte, bolo zbytočné sem chodiť, celkom zbytočné, vravel som vám to.Ten hlas ho iba dráždil. Mal toho práve dosť. Sotva sa udržal, aby neskočil v záchvate zúrivosti k vozu a nechytil za hrdlo toho človeka, pre ktorého sa toto všetko deje. Bol by ho zahrdúsil ľahšie ako kurča a nikto by sa nebol o tom dozvedel. Mŕtvolu mohol bez ťažkostí previezť mestom a cestou zahrabať ju niekde v snehu. Ale nie, zaprel sa, len čo zaškrípal zubami a mrzko zahrešil.Kone sa splašili, keď ich upravoval na spiatočnú cestu, lebo mal veru málo ohľadu na ne. Pravému zasadil tvrdou päsťou silný úder do slabiny preto, že strhol opraty na zem, ľavého zase vyplieskal po chriapach, že mu musel naprávať ohlávku, a sotva sa usadil, oba nemilosrdne plesol bičom, že sa pomaly rozbiehali.Ešte na ulici hodila sa na neho dravo meteľ, ktorú mal teraz pred sebou. Bola to celá pevnina vo výške tam nad hlavou. Svojím strakatým bruchom dotýkala sa striech. Nemala nič vľúdneho v sebe. Hrozivo visela a hučala. Zdalo sa, že každú chvíľu odpadne dolu a zahasí pouličné lampy. Z jej čiernych útrob sypali sa husto chumáče snehu. Podobali sa blúdiacim dušiam, čo nedosiahli ešte odpustenie, a preto musia putovať temnotami zatratenia. Zdivený vietor z nich šúľal dlhé povrazy na korbáče a tenké prúty na metly, ktorými potom nemilosrdne šibal ľudí po tvárach, rukách a stehnách.Sedliaka to ešte viac rozzúrilo. Predstavil si tú dlhú cestu tmavou dolinou a širokou priechyľou, kadiaľ bude môcť víchrica využiť všetky možnosti ukázať svoje sily. Predstavil si to namáhavé plahočenie a prebíjanie sa mazľavým prúdom ľadového povetria a bolo mu do zúfania, lebo všetko bolo nadarmo. Keď príde domov, bude musieť nešťastníka, pre ktorého túto cestu podnikol, pozorne uložiť pod pec tak, ako ležal prv, a celú noc prežívať v trapiech s ním, akoby nebol spravil z domu ani krok, lebo ráno ho predsa len čaká hrozný ortieľ. Celé telo sa mu triaslo bezmocným hnevom. Bol by rád niečím prejavil svoju nespokojnosť. Lež ako? Zastaviť sa v niektorej krčme a opiť sa do nemoty, aby zabudol? Obrátiť kone a hnať ich opačným smerom, aby ho nikto nemohol dobehnúť? Nie, nie, tým by prejavil len svoju bezmocnosť, a on, on by chcel niečo premôcť, niečo rozmrviť. Ešte tak zodvihnúť voz aj s koňmi nad hlavu, niesť ho ulicami a kričať: „Hľaďte, keď chcem, budem ho takto niesť až do svojho dvora, a keď chcem, praštím ho o zem, že sa rozsype na triesočky.“ Ale keď sa dal o tom rozmýšľať, zdalo sa mu aj to nezmyselné a chlapčenské. Preto nezostávalo mu iné, len vŕšiť sa na koňoch. To boli jediné živé tvory, ktorým mohol dať neobmedzene pociťovať svoju silu a ukrutnosť, lebo ich mal pevne v rukách, ovládal ich úplne a hlavne mohol priam cítiť ich strach.— Pŕ, — kričal stále, — hí, — a šľahal ich bezohľadne po chrbtoch, hlavách, nedbajúc, že musia zápasiť s vetrom a že im chumáče snehu zalepujú oči. Chcel, aby zošaleli, chcel, aby sa pustili na krídlach a leteli rozbúrenou nocou ani šarkan.Kým prechádzal mestom, divá jazda ho trochu upokojila. Predsa sa mu podarilo odčerpať z pŕs trochu tej žeravej zlosti, ktorá ho išla spáliť. Okoloidúci ľudia so strachom pozorovali jeho vyčíňanie. Ach, ako mu len robilo dobre, keď mohol šľahnúť niektorých, ktorí sa ponáhľali zastaviť kone, predpokladajúc, že sú splašené. Hach, hlupáci, tu máte za svoju ochotu, myslel si. Ale len čo vyšiel z mesta a zapadol do nesmiernych temnôt, kde sa nezamihotalo ani jedinké svetielko a kde naraz pocítil svoju samotu, upadol do malomyseľnosti. Schúlil sa v kožuchu a snažil sa privyknúť na tmu. Bolo to ťažko, lebo tma to bola hustá a vlhká. Ako sa jej dotýkal, mrazila ho v kostiach. Spredu zase dorážal na neho vietor od severu, ktorý voľakde tam za vrchmi, kde nedočiahnu slnečné lúče, celý rok vymetá iba sneh a leští ľad. Hádam sa nazdal, že aj tu treba to isté robiť, preto bol taký drsný a prudký. Hnal sa nízko pri zemi, schytávajúc so sebou prašný sneh. Najlepšie sa mu išlo po ceste, kde nebolo kopcov a jám. Iba vlače, ktoré postupovali oproti, mu prekážali. Bol by ich rád vyvrátil do priekopy a zasypal snehom. Možno, že sa mu to tam vyššie pod vrchom na niektorom nebezpečnom záveji aj podarí. Kone len namáhavo premáhali jeho silu. Skláňali hlavy a nadstavovali čelá, aby ho mohli rozrážať najtvrdším miestom na svojom tele. Sedliak si utesnil kožuch pod bradou a pritlačil baranicu nižšie do čela. Lež zbadal, že vietor je nebezpečný. Na tvári to vydrží. Keď bude treba, vyhrnie si dohora aj golier a potom mu budú presvitať zo srsti len oči. Horšie bolo s nohami. Ach, s tými mal vždy trápenie, keď nadišli mrazy. Hoci mal obuté kapce, predsa mu vošla do prstov zima. A odtiaľ bolo jej už ľahšie prenikať hlbšie k členkom a k píšťalám. Najpevnejšie, zdá sa, usadzuje sa v kolenách. Má tam lôžko, do ktorého môže pevne zapadnúť, má tam jabĺčko, ktoré môže ohlodávať, a má aj možnosť rozliezať sa na obe strany do hustého mäsa. Ako ju odtiaľ dostať? Sedliak sa o to pokúšal so svojou príslovečnou vytrvalosťou: prekladal nohy, aby ich rozohrial pohybom, zaťahoval na ne kožuch, pohládzal ich rukami, otĺkal ich navzájom, pritískal k sebe. Všetko márne. Kolená mu tuhli, lebo vietor ich mohol slobodne vyhmatávať. Čo ešte podniknúť na ich záchranu? Keby mal nejaké vlnené puzdro, ktoré by neprepúšťalo teplotu, keby mal sáry na kapcoch dlhšie aspoň o piaď, keby mal také poľovnícke kapce, čo sa dajú hore vyklopiť a vzadu na stehnách pevne remencami zaprackovať. Zaiste by si tak pomohol. O tom niet pochyby. Súkno je dosť pevné a husté, odolávalo by aj severáku. A náhle mu zišlo na um, že vzadu na voze sú skoro dva konce takého súkna. Bola to spásna myšlienka. Odovzdal sa jej celkom a nemajúc nijaký zlý, skrytý úmysel, obrátil sa a strhol k sebe súkno, ktorým bol pokrytý úbožiak. Ale potom mu bolo čudne. Musel zastaviť kone, zoskočiť z voza a pozrieť zblízka na spolucestujúceho. Prečo sa neozýval, prečo nekričal, keď sťahoval súkno z neho? Či azda necítil zimu na tele, ako cítil on? He, bolo by to možné? Veď mal na sebe iba chatrné handry. Pristúpil k nemu a hľadel uprene, snažiac sa preniknúť tmou, aby videl čo najviac. Zdalo sa, že spí. Ležal pokojne s hlavou stočenou a stiahnutou medzi plecia. Vietor ponad neho preháňal biely prach. A vtedy sa stalo niečo neočakávané. Sedliak ho chytil za golier, majúc len v úmysle trochu ním zatriasť, aby ho prebudil. No vynaložil pritom hádam príliš veľa sily a vari aj golier bol slabý, preto s hrôzou zbadal, že po prvom trhnutí zostala mu v ruke temer polovica kabáta a že pred sebou má nahý chrbát, lebo úbožiak nemal pod kabátom košeľu. To prebudilo aj toho vo voze. Vypnúc hádam posledné sily, prudko si sadol a pravdepodobne domnievajúc sa, že ho napadli, začal volať o pomoc. Sedliakovi vbehla horúca krv do hlavy. He, on myslí, že ho chcem zaškrtiť, to je sprostosť, to je nezmysel. Bol z toho celkom zmätený, ale teraz vedel, čo má robiť. Novým prudkým a náhlym pohybom strhol z neho aj druhú polovicu kabáta.— Čo to robíte? — kričal napadnutý.— He, treba vyhnať vši, — odpovedal mu.— Ach, on chce, aby som zamrzol.— To sa uvidí.Práve mu vyzúval baganče a potom naraz stiahol z neho nohavice i so spodkami. Všetko zahadzoval prosto na cestu. Handry vietor v tú chvíľu schytával a roznášal po poli.Nocou sa rozliehalo zúfalé volanie o pomoc. Ale sedliak si zároveň s uspokojením uvedomoval, že hlas nie je taký silný, aby prenikol cez hukot chumele až tam, kde ďaleko za sebou nechal malé svetielka posledných domov z predmestia, ani toho sa nebál, že by v takomto čase niekoho cestou stretol. A práve to priviedlo ho do dobrej nálady. Sotva dokončil svoju robotu, pribehol ku koňom, vzal do rúk opraty, bič a povedal: — Pŕ, — akoby sa nebolo nič stalo. Na voz si nešiel sadnúť. Naostatok, ešte uvidí. Trochu pôjde vedľa voza, aby sa rozohrial. Musí i zdržiavať kone. Vietor je predsa priprudký. Načo by sa mali s ním boriť, keď mu teraz už nezáleží na tom, či príde domov o hodinu skôr a či neskôr. Nahý mužský na voze sa ešte chvíľku namáhal, ale nebol vytrvalý. Drsné nárazy vetra mu zavracali hlas naspäť do hrdla a ruky, ktorými sa vzpieral, rýchlo ochabovali. Potom sa stočil poslušne zase na slamu, lebo zostávala mu zo života len táto možnosť: stočiť sa do klbôčka a stuhnúť. Kým bol lekárom, musel niekoľkokrát pitvať zamrznutých. Všetci boli rovnako stočení do klbôčka, akoby chceli sudy váľať alebo akoby ich smrť bola zastihla sediacich pri ohníku. Nuž teraz práve myslel na tých stuhnutých skrčencov, ktorým museli údy dolámať, ak ich chceli uložiť do normálnej truhly.Na svojho synčeka už zabudol. Svet si ho vychová na svoj spôsob.Nad ním krúžila zlostná meteľ. Dravý severák objavil konečne svoju obeť. Sprvu sa síce trochu zdráhal, lebo takýto prípad ešte veru nemal. Ľudia, ktorí sa vyberú uprostred januára do hory s úmyslom zamrznúť, naobliekajú si obyčajne niekoľko šiat, zababušia sa do všelijakých vlnených šálov, kožuchov, preto musí najprv všetko toto haraburdie preniknúť, ak sa im chce dostať do srdca, kde mávajú prameň teploty, a tento tu bol celkom nahý, ničím nemienil chrániť svoju tenkú kožku. No onedlho premohol chvíľkovú slabosť a s väčšou dravosťou hodil sa na nešťastníka. Prečo by sa mal pozastavovať nad tým, že sa mu niekto chce vzdať bez boja? Veď to nie je jeho vec. Ľudia mávajú všelijaké vrtochy. Niektorí chcú umierať pomaly a využívajú každú príležitosť, aby predĺžili svoje utrpenie, iní sa zas opreteky ponáhľajú. Jemu to neprekáža. Účinok je rovnaký, lebo má pre každý prípad vyskúšaný prostriedok.Sedliak mu dôveroval. Len s časom sa nevedel nijako uspokojiť. Akokoľvek vo svojej hlave preratúval, vždy vychádzalo, že cesta domov mu môže trvať najviac dve hodiny. A to sa mu zdalo málo. Človek môže mrznúť aj pol dňa. Ba počul aj o takom prípade, že nejaký horár zapadol v lese, vyspal sa tri noci a tri dni v snehu pod jedľou, a keď ho potom našli, doniesli domov a vyhrievali horúcimi tehlami, za dva týždne mohol ísť zase zakladať oká na líšky. Čo ak by aj tento spôsob zlyhal a domov by mal doviezť len väčšieho žobráka? Ach, už pomyslenie na to ho znepokojovalo. Radšej sa odhodlal znášať zimu. Na každej zákrute, kde vietor bol najdravší, zastavil vlačuhy, akoby chcel koňom dopriať oddychu, hoci videl, že sa im to nepáči.Ale keď na poslednej zákrute do kopca pristúpil k vozu, aby sa presvedčil, ako ďaleko postúpilo dielo vetra a mrazu, celkom sa uspokojil. Na slame ležalo už len studené telo, ktoré neprejavovalo známky života, a mal ešte pred sebou otvorenú cestu širokou priechyľou a strminou do doliny. Tadiaľ bude mať dosť času desať ráz skrahnúť a premeniť sa na ľadový kŕčik.Prichádzalo mu to vhod, lebo tamhore mal prejsť popred Ukrižovaného. Celou cestou ho trápilo, ako to spraví. Ukrižovaný upieral stále svoj prenikavý zrak na cestu, bedlivo prezeral každého okoloidúceho, akoby chcel spytovať jeho svedomie. Bolo by sa ho istotne nemilo dotklo, keby bol videl na voze v takejto zime nahého človeka. Hľa, teraz sa tomu mohol vyhnúť. Čo sa stane, keď prehodí na bezduché telo trochu súkna, aby nepôsobilo tak úboho? Mŕtvy vstane len na súdny deň, keby si ho posadil aj na koňa, a v skrahnutom srdci neodkľaje život ani horúce slnce, nie tá trocha vyváľanej vlny. Nuž môže to urobiť. Preukáže tým aj lásku k blížnemu. Áno. Svedomie mu to káže. Ale on sa odhodlal na obetavejší skutok: Zhodil zo seba teplý kožuch, priodel ním celkom pokrčené telo a potom ho ešte poukrýval súknom. Nech si užije trochu tepla, kým sa zvezie dolu. On sa už nejako zaobíde. Má teplé spodné oblečenie, na tom hrubý vlnený sveter, kabát a potom, zdá sa, že má dosť teplú krv. Áno, práve teraz to zbadal. Najskôr to spôsobila namáhavá chôdza proti vetru a vysokými závejmi, lebo pohyb človeka rozpaľuje. Nuž môže ísť len tak naľahko, ba môže si znovu sadnúť na voz a slobodne pustiť kone, lebo nebojí sa štipľavého vetra, nebojí sa zimy, nebojí sa ničoho, cíti sa odolný a bujný, akoby mu niekto roky odrátal.Kone využili hneď príležitosť. Keď zbadali, že sú zas voľné a že gazda sedí na voze, pustili sa rezkým krokom, a keď i boli na druhej strane nadol, nesnažili sa pristavovať rozbehnuté vlačuhy. Cnelo sa im už po teplej stajni a snažili sa vyhnať zimu z kolien.Na dvore ich vítala gazdiná s lampášom v ruke. Ešte nespala. Rozhodla sa čakať na muža. Po celý čas kľačala pod obrazom Bohorodičky a odriekala zdravasy. Robievala to vždy, keď mala aspoň trocha voľného času, lebo cez deň pri robote je mnoho príležitostí zaťažiť si dušu hrieškami a človek nevie, kedy musí vydať Bohu účty zo svojho života. Toho večera veľmi mocne pociťovala potrebu hľadať pomoc pri niekom silnom, čo je povznesený nad všetky pozemské sily. Od rána sa diali okolo nej také čudné veci a v takom čudnom slede, že jej úplne rozbili istotu. Nerozumela im. Ach, kdežeby ich ona mohla pochopiť svojou malou hlavou. Ale hneď vycítila, že sú poznačené peklom, ktoré varí tu niekde v jej blízkosti zo zemských útrob jed, aby ním otrávilo svet. Bála sa o seba, bála sa aj o svojho muža. Mal taký neprirodzene chladný pohľad, keď sa večer odhodlal odviezť toho neznámeho človeka do nemocnice. A prečo sa na to tak náhle podujal? Či nebolo dosť času až ráno? Ach, koľko otázok, koľko len otázok ju mučilo. Musela ich niečím utíšiť. Ale teraz práve na všetko zabudla. Bol tu jej muž, ktorému bolo treba pomáhať.Sedliak sa na ňu chvíľu díval skúmavo, a len keď zistil, že je celkom pokojná, oznámil jej, že nebude hneď odstrojovať a žeby išla s lampášom pod kôlňu, kde za ňou aj on hneď príde.Ani sa nezačudovala, že dostala taký nezvyčajný rozkaz.O chvíľu prišiel za ňou s čakanom i s lopatou a vysvetľoval jej pokojne, že tu musia vykopať hrob, lebo cestou mu doktor zamrzol.I to sa dá chápať, keď človek nemá úmysel podozrievať. Bola predsa zima a vonku zúrila metelica. Na čo nestačil mráz, do toho sa zahrýzal studený vietor. Zdravý sa mu sotva ubránil, nieto ešte hladom zmorený úbožiak. No a keď sa už tak stalo, čo mali robiť? Okolo domu bola všade kopa snehu a zamrznutá pôda a v kôlni pod trieskami nebude nikomu zavadzať.Bez slova zavesila lampáš na hák nad dvere a prichytila sa pomáhať.Robota im rýchle ubúdala. Sedliak vyhľadal miesto hladké, kde nemohli naraziť na skalu, a s rozmeriavaním sa nezdržiaval. Odoka uhádol šírku i dĺžku. Človek tak veľa miesta v zemi nepotrebuje, najmä keď sa nemusí počítať s truhlou, a tento bol drobný ako červík. Prácu si rozdelili, on kopal a ona odhadzovala zem. Spočiatku to mohli robiť naraz, lebo si neprekážali, ale keď sa jama prehĺbila, museli na seba čakať. Po celý čas neprehovorili ani slova. Snažili sa myslieť len na svoju prácu, aby ju konali rýchlo a dobre.Keď boli hotoví, išli takisto bez dohovorenia k vozu. Ona kráčala napred a niesla lampáš, ktorý vrhal na sneh tri hranaté plochy žltkavého svetla. Na strane porušovali sa na latkách, zapadnutých do snehu. Povetrím trepotali vlny striebristého prachu a pred ňou vynorili sa zasnežené hlavy pokojných koní. Mala úmysel prejsť popri nich, ale musela sa zastaviť pri oji, lebo sa jej zdalo, že na voze niekto sedí.Vtedy jej sedliak vzal lampáš a posvietil vyššie, aby sa dalo lepšie vidieť.Na voze naozaj sedel človek, zababušený do súkna a kožucha. Len oči sa mu leskli. Chvíľku na nich hľadel a potom preriekol:— Ďakujem vám, pomohlo mi to, zdá sa, že som potratil všetky vši.Ani sedliak, ani jeho žena nevedeli vydať zo seba hlasu.Ten na voze pokračoval:— Teraz mi musíte ruky a nohy vydrieť dobre snehom, lebo si ich necítim.Vo výškach zaburácal víchor.— Zdá sa, že sa mi vracajú sily, len som veľmi hladný.Žena strácala sluch i zrak, ale muž, ktorý sa bol zatiaľ vzchopil, ju priviedol k pamäti.Povedal:— Choď nahriať vody, aby sa mohol vypariť, a navar lipiny, keď je hladný.Veľmi rada ho poslúchla. Tam vonku ju už schytávala hrôza a tu dnu pri jej známej robote sa jej bude lepšie dýchať. Rozložila oheň, pristavila na sporák veľký hrniec s vodou, doniesla lipinu a dala sa variť čaj. Medzi robotou pokúšala sa zachytiť nejaké myšlienky, aby sa niečím z dlhého času zapodievala, ale vždy zostalo len pri pokuse, lebo jej chýbala teraz schopnosť sústrediť sa na niečo. A s takým istým neúspechom skončila sa aj jej snaha pohrúžiť sa do modlitby. Ukázalo sa, že jej ani pamäť nechce slúžiť. Nie, nemohla nájsť ani tu pokoja. Všetko ju mýlilo a od všetkého chcela utekať, aj od seba. Len kde, Bože môj, kde sa podieť z tohto sveta, ktorý sa jej stal naraz taký neznesiteľný?Potom si náhle spomenula, že by ju muž mohol potrebovať, preto rýchlo vybehla von.Dvorom prelievala sa snehová búrka. Pred sebou rozpoznávala kone, prázdny voz, len hranaté plochy svetla z lampáša nemohla nájsť nikde.Zavolala na muža.— Nekrič, — ozval sa jej z kôlne.Ach, veď kdeže inde by mohol byť, uvedomila si a pustila sa brodiť snehom. Ani v kôlni nebolo svetlo. Slabý svit snehu, prenikajúci otvorenými dverami dovnútra, odrážal sa trochu na mužovom pleci a na tvári. Bol sklonený a lopatou zahadzoval jamu.Zastala si pred ním a snažila sa pochopiť, čo to robí. Ale naraz si kľakla a začala rýchlo rukami hrnúť studenú zem do jamy.Tú noc sedliak spokojne spal.	Svantner_Sedliak.html.txt
PrízrakyPrelial sa nový deň, ale nebolo ho badať ani toľko, ako keď blcha napľuje na buravý kapec, lebo to bolo pred Vianocami, keď dňa nebýva ani za náprstok, a sotva sa vyleje, vsiakne do zeme, alebo ho vychlípe osuheľ, čo sa od rána do večera a od večera do rána neprestajne rozvaľuje po dolinách, vrchoch a priehyboch medzi nimi ani ovčí kožuch za pecou, nuž keď sa aj prelial a mal sa roztekať dolu popri potoku, ktorý hrkotal medzi studenými skalami, chýbal svit, čo ho sprevádza a čo odliepa s očí pleseň vlhkej slepoty, a tak všade čupela ešte skrahnutá noc, pri zemi brnavá, neurčitá, zažratá do útrob, hrozná a zákerná ako roztečená marasť s utajenými priepadliskami, hore na oblohe šedivastá, s náznakmi čierneho hlienu, čo sa zavše maril ani hrčky masla v cmare alebo žlté žily v mledzive. Dedina s rozváľanými záhradami, sošuchnutá k potoku ako hŕba obludných skál, zatarasúvala sa v nej úplne, len vršisko povedľa vytesávalo sa určitejšie. Keby na stráni ležal sneh, rozprskúval by dookola jagavý lesk, nuž bolo by veselšie, ale sneh zdržiavala vo výškach už mesiac studená osuheľ. Tma sa teda hostila po chotári nerušene.V tento čas prikrádal sa domov Bernard Plžúch, vnuk starej Cinduľky, čo bola voľaktorú zimu primrzla na Vrchdolín.Aj temnota má svojich milencov. Nepýši sa síce nimi ako ostatné ženy, ale má ich rada. Každú noc ich vábi k sebe, každú noc ich berie do náručia, a predsa nevie sa nasýtiť láskou. Je náruživá, a kto raz jej slasti okúsi, neodolá jej zvodom, priliepa sa k nej celým telom ako dieťa lačnými ústami k materinskému prsníku. Je žiarlivá a ukrutná vo svojej pomste, ale kto si získa jej priazeň, nemusí sa ľakať nástrah, lebo ona strežie nad jeho životom. Bernard Plžúch si už dávno zadovážil jej priazeň. Sám by sa možno na to ani nebol odhodlal, lebo detské roky zanechávajú v človeku určitý strach pred takýmto priateľstvom, no Bernarda k tomu priviedol a posmelil dedičný zvyk. Jeho dedovia brúsili po nociach, nuž on vyhľadával len ich chodníčky. Cez deň šíjaval sedliakom kožuchy, večer sa stratil za humnami, nad ránom sa vracal, a nikdy sa mu ešte zem pod nohami nezakolísala. Bol istý v kroku aj v reči, ani s jednej strany nečakal úskok.Nuž hoci sa noc ešte vyškierala, Plžúch sa jej nebál. Schádzal pokojne od Príslopu po novej ceste, ktorú len v jeseň furmani vyryli. Cesta bola hlboká, prelomená vo dve koľaje, ktorými stekaly jarčeky, skalavá, nerovná, to klesala, to sa dvíhala, podľa toho, či sa spúšťala do priehlbiny alebo prestupovala bachor grúnika. Bernard nebadzgal. Poznal ju ako svoju krivú ihlu, ktorou prešíval sedliakom kožuchy. Neurobil ani jeden mylný krôčik, nezakopol do skaly, nestúpil do jarčekov, ktoré ho sprevádzaly ako verní psi. Išiel síce pomaly, ale iste, ako by mu permoníci maličkými lampášikmi svietili pod nohy. Hľa, už je na sihoti pri potoku, kade sa voda každej jari vylieva, lebo v týchto miestach má potok plytké koryto. Môžeme sa k nemu so strany nebadane priblížiť. Opovážime sa ho aj rukami ohmatať, aby sme poznali jeho tvár vo dne, keď vyzerá malými okienkami svojej múranice na oblohu a háda, aká bude noc. Nuž toto, aha, je Bernardovo obočie. Namlaceš ho na skorej, lebo je husté, naježené a pichľavé ani ihličie mladého borievčaťa. Pri nose nemá priedelu. Je v jednom kuse, divé, široké. Pod ním sú oči vpadnuté do tmavých hranatých jám. Vo dne ich sotva vidíš. Sedia ani dva čierne dravce, neprívetivé, zachmúrené. Ale v noci sa roziskria ani zbojnícke ohne, prenikajú tmu a neuhýbajú z cesty ani vtedy, ak by sa ich niekto chystal prepichnúť. Aha, a toto je jeho jastrabí nos, toto ústa, vysušené a zamknuté, toto zas líca poskrúcané a tuto ešte brada, rozvalašená naprieč voľakedy azda nožom, toto krk, žilovatý a tvrdý ani kriak. Po pleciach sa ho nikto neopováži priateľsky potľapkať, jednak preto, že Bernard nemá priateľa, aj keď od neho nosí celý vidiek kožuchy, a jednak preto, že Bernard Plžúch je privysoký na také priateľské potľapkávanie. Povráva sa o ňom, že je od členkov až po hrdlo zarastený takou hustou a divou srsťou, ako má obočie. Teraz táto srsť na prsiach, na rukách a na nohách je iste šedivá, lebo Bernard má už syna, ktorému pomaly bude hľadať ženu, nuž ak by sa napríklad v ten čas plúžil domov nahý, vyzeral by iste ako zviera. Hádam ako starý vlk, čo sa chotárom potĺka.Hej, takto by vyzeral, lebo mal naozaj voľačo zo starého vlka aj na tele, aj v povahe.Keď prešiel priestranstvo a prebrodil aj potok, vystupuje násypom na hradskú, ktorá bežala do dediny. Tu mu srdce už pokojne bilo, hoci sa nevyplašilo ani vtedy, keď stával vo smeriečku uprostred stíchnutej hory a skúmal zaostreným zrakom, či sa niektorý kmeň smereka nepribližuje k nemu, alebo či sa tôňa zvieraťa nemihla na poľane. Temnota sa s ním láskala, ovíjala mu telo dôverčivo so všetkých strán, chcela ho ešte vydráždiť:Och, milý, milý, si ohnivý ani Perún a hrozný ako Moloch. Krv ti vrie a telo sa ti praží aj v najväčšom mraze, keď skaliská pod machom pukajú, keď žeravé kozuby pod zemou hasnú, keď miazga pod kôrou jedlíc ľadovatie. Pod tvojím pohľadom srdcia sa pukajú ani škrupiny vtáčieho vajca. Tvár ti zohavily ukrutné kŕče, ale vieš sa škľabiť ani bláznivý faun, čo na svojej fujare vypiskuje pri mesiačiku nahým žienkam omamné melódie, keď podstrelené srnča, klesajúc do machu, stone ako umierajúce dieťa. Och, ty môj pán, môj boh. Teba mám najradšej zo všetkého toho množstva, čo túto noc vzťahuje po mojom závoji ruky, lebo ty si z nich najsmelší, najukrutnejší, najohavnejší. Viem, v tebe by sa ani najmenšia žilôčka neroztrhla, keby si mal zabiť človeka. Viem, že máš na jazyku pálčivú chuť oblizovať horúcu krv, keď v mladine páraš bachor divine. Och, milý, milý! Chcela by som byť tvojou košeľou, aby som mohla častejšie aspoň tvoj pot piť. Och, milý, milý, prečo nie je stále noc, prečo ťa musím takto odprevádzať? Oj, milý, milý. Aha, máš na obočí ešte rosu a na kožuchu ihličie, nezabudni ho striasť so seba, keď budeš vchádzať do izby, aby tvoja žena nevedela, že si so mnou spal.Plžúch zodvihol čelo a vyškeril sa do tmavej noci, lebo mu blaženosť zalievala srdce. Haha, kedy on mal pred ženou strach. Haha, aký by to bol len chlap. Oj, nikdy sa on veru neopytoval ženy, či môže urobiť to alebo ono. Veď by ho to ani nectilo. Jeho žena je ako smidka chleba. Boh jej nadelil veľa skromnosti a dobroty. Nepovie Bernardovi krivého slova, nevyzvedá sa ho na nič… Keď ho nad ránom zacíti pri sebe v posteli, pomkne sa, prepúšťa mu ochotne svoje vyhriate miesto, aby ožil jej teplotou, a na svitaní mu pokorne a ticho čistieva umazané šaty. Oj, nieto s ňou starostí ani toľko ako s vlastnou onuckou.Hradská bola tvrdšia nad kameň. Bernard nemohol na nej utlmiť svoje kroky, nuž bolo ich počuť ďaleko, hoci vedľa hradskej čliapala do studených skál a brehov voda. Ale Bernard sa toho veľa neľakal. Išiel smelo a počúval temnotu, ktorá sa ho ešte nespúšťala.Odprevadím ťa, milý, odprevadím aspoň po most a poviem ti niečo pre skrátenie chvíľky o tvojich predkoch, lebo, ako viem, narodil si sa tri týždne po tom, čo zahrabali tvojho otca. Nuž slávni boli Plžúchovci, slávni vždy, aj po chlapoch, aj po ženách. Mohla by som začať hoci od koreňa, ale tvoja pamäť by nestačila na také množstvo, lebo ich bolo veľa. Viem, nehanbil by si sa ani za jedného, keby ti teraz ruky podávali. Tak sa mi vidí, že prišli sem od južnej strany, lebo voľakedy mávali hniezda tam dolu na morských brehoch, odkiaľ striehli na tučných, zlatými reťazami opásaných benátskych kupcov. Ako sa pamätám, raz ich bol voľaktorý ukrutný dóža vysliedil, zlapal a pred svojím palácom vo vriacej smole varil. Len tvojmu dedovi sa podarilo uniknúť strašnej smrti, ušiel a osadil sa ani orol-samotár v týchto horách. Vtedy ešte Hugáni nosili v kožených vreciach z Mlynej zlatý piesok, čo vraj tam z potoka navyťahovali, a tvoj dedo vyberal od nich na Prielome mýto. Našiel si dobrú náhradu za benátskych kupcov. Oj, bolže to orol medzi orlami, neviem, či tieto hory poznaly niekedy ešte takého. Regiment pandúrov na neho striehlo, a on sa s nimi hral ako s drevenými vojačikmi. Jednému tupým kameňom oči vytĺkol, a keď ho ešte aj vyzliekol a na hrdlo priviazal veličizný trepáč, čo voliarom ukradol, pustil ho dolu horou, aby strašil ostatných, alebo aby si kotrbu roztrepal o voľaktorý buk. Iného obesil za nohu na konár. Dva dni sa tam hojdal ako mačka v povetrí, vyvaľoval oči na svojich kamarátov, čo sa práve utáborili pod tým stromom a mastili si ústa upečenou slaninou. Nemohol kričať, lebo mal na jazyku uviazané vlastné čižmy. Mestskí páni vypísali na jeho hlavu funt zlata, ale nikto si za to remeň na krpce nekúpil. Zabil ho za jasného dňa ožratý valach z Beňuša pri pijatyke. Tvoja deduľa vykúpila si jeho mŕtve telo od mestskej rady za meru zlatých dukátov a pochovala ho pri mesiaci, tam hore na Skalke. Často potom dlho do noci pri ňom vykladávala hviezdam, ktoré nad ňou ronily slzy. Starému otcovi ti Valašťania kríže dolámali, lebo im pol čriedy juncov na holi rozkradol a popredal v Liptove. Stará Cinduľka nebola hodna, aby mu prach s podošiev lízala. Tá vašu rodinu iba zochabila. Zasiala do nej plevu. Tvoj brat Karo je z jej plemena. Hnusoba! Boh ju za to potrestal. Zbláznila sa a zamrzla, ako vieš. O tvojom otcovi roztrusujú zlé jazyky, že bol svätúch. Ale ty never. Dal síce postaviť tuto pri moste kríž a primliaždil ho hrčavý buk, keď si pokojne sekeru v hore ostril, ale nejednu noc sme spolu presedeli na postriežke pod bachorom v Kunštovej. Jarabského horára poslal k anjelikom sviečky páliť on, a nie Jurina, ktorému potkany kosti obhrýzly v temniciach ilavského väzenia. Nuž, hľa, vidíš, že som ťa neklamala. Plžúchovci vždy nosili na srdci talizman odo mňa tak, ako ho nosíš ty, a tak, ako ho už nosí i tvoj syn Peter. Veru, milý! Zašla by som s tebou až na tvoj dvor, ale musíme sa rozlúčiť, lebo tuto za mostom netrpezlivo vyčkáva na teba tvoj bláznivý brat Karo. Ponáhľaj sa k nemu, aby nezamrzol ako stará mater Cinduľka. Ponáhľaj sa len a vypočuj ho, istotne ti bude zas tárať o nej. Len ho vypočuj, má pre teba novinu.Bernard sa zahľadel na ľavý bok mosta, ta, kde sa zábradlie malo končiť cementovým stĺpom. Rozpoznával ho. Najprv sa mu však zdalo, ako by sa stĺp sám od seba pohyboval, nakláňal k potoku a išiel sa vyvrátiť, ale keď sa mu oči lepšie pristavily a bol tak blízko, že tackajúci sa stĺp vhupol celkom do priesvitnejšieho priestoru, čo sa s Bernardom šinul ani škamravé svetlo neviditeľného lampáša alebo svit niektorej hviezdy, čo odkvapol dolu s oblohy, zistil, že stĺp stojí pevne na svojom starom mieste, pridržiava zábradlie, ale zpoza neho vystupuje postava, najprv neurčitá, roztečená v osuhli, ale čím ďalej vykresanejšia, pevnejšia, ako by sa na ňu lepily hrče tmy. Aha, má dlhý kabát, ktorý je vpredu rozopätý, alebo má taký strih, alebo nemá gombičiek, prednými koncami vlečie sa po zemi, ako by v nich mal ťažké želiezka. Poznáme dobre tento kabát. Mohli by sme mu určiť aj farbu, lebo visieva niekedy na klinku pred dverami, keď Karo rúbe v kôlni drevo. Je to naozaj Karov kabát. Aha, a teraz sám Karo vykročil. Vytŕča ruky, ako by chcel niekoho pred voľačím vystríhať, nahýna hlavu a hľadí dohora, lebo je malý a v chrbte ohnutý ako žobrácka palica.— Už ideš? — vrčí.Bernard pritiahol nadol husté obočie a robil sa, že nepočuje a nevidí. Nemal rád svojho pochabého brata ani vtedy, keď rúbal v kôlni drevo, nie to ešte tuto za dedinou uprostred noci, ale Karo sa k nemu prilepil a už ho nebolo možno odohnať.— Videl som ťa na mrkaní vychádzať z domu aj so synom, — vravel a dotkýnal sa ho lakťom, aby upozornil na seba.— Berdínko (takto volal Karo svojho mladšieho brata), Berdínko, kdeže si nechal Petruška? Vyšli ste spolu do hory, a vraciaš sa sám. Berdínko, čo si mu urobil? Nebožká Cinduľka mi vždy vravia, aby som Petruška chránil, aby sa mu niečo nestalo, nuž sa ťa preto opytujem, Berdínko. Aj dnes boli pri mne. Chuderka, zima im je. Nohy mali na ľadové cencúle. Sadli si na žeravú platňu a musel som pod nich kúriť samou bučinou. Keď byľôčku okriali, vraveli: Počúvaj, Berdínko, ako vraveli stará mater. Vraveli: Len podkladaj, syn môj, len podkladaj, ušijem ti papučky zo samej cintarky, zo samučkej ružovej cintarky — celkom takto vraveli. Aj Petruškovi ušijem. Počúvaš, Berdínko? Počúvaj, čo tá Cinduľka vravela. Aj Petruškovi ušijem. Tebe ušijem z ružovej cintarky a jemu z bielej. Tomu z bielej, lebo je ešte dieťa. V očiach mu plávajú biele obláčiky ako po božom nebíčku, má mäkušké nôžky a musí lietať po hore. Oj, ten bezbožný Bernard, podrezal mu žily, vieš, že mu tejto noci podrezal žily pri Jančekove kolibe na Vrchdolín? Chúďa, skučalo ani psíča a teraz lieta po hore, krvička sa mu leje na zamrznutú zem a skučí. Keby si len vedel, ako strašne skučí. Oj, skuč len, skuč do ušú toho bezbožníka Bernarda. Celkom takto vraveli, Berdínko, aby len Petruško skučal do tvojich ušú, a mne prikázali, aby som ho išiel strážiť. Nuž, hľa, preto som ťa tuto čakal a vidím, že Petruško s tebou nejde. Och, ty zbojník, Berďo, čo si s Petruškom urobil, žily si mu pri Jančekove kolibe podrezal, hej? Vrav! Povedz mi tu hneď. — Hlas mu chrčal, lebo sa priveľmi namáhal kričať, a chytal Bernarda za lakeť, ako by ho chcel pristaviť. — Vrav, Berďo, čo je s Petruškom, kade, chúďa, lieta, kde ho hľadať, — frfotal a poskakoval za Bernardom, lebo mu nestačil. Bernard uháňal, mysliac, že sa ho zbaví. Karo robí krôčiky ako dvojročný chlapec a celý sa pritom v kolenách trasie, ako by šiel každú chvíľu na papuľu padnúť. Ale vtedy sa pätil a držal sa. Bernard zatínal zuby a mraštil tvár. S oboch strán cesty vystupovaly proti nemu mátožné obrysy rozložitých stavísk. To sa už začínala dedina. Osuheľ liezla po strechách, pchala sa medzi ploty a visela so stromov. Bola tuto trochu belšia ako tam von medzi horou. Ako by boly ženy do nej zvečera mlieka vylialy. Smrdela hnojnicou. Keby bol Bernard Plžúch stretol svojho brata trochu obďaleč, bol by býval k nemu zhovievavejší, azda by sa bol s ním aj poshováral priateľsky ako brat s bratom, lebo Karo za to nemohol, že bol pochabý, ale tu pri domoch to nebolo možné. Cez drevené steny presakujú myšlienky, nie to hlasné slová, nuž mal vôľu skončiť toto nepríjemné stretnutie, lež vtedy do noci kvaply prvé údery zvona.Bernard Plžúch zastal, vyvrátil tvár do oblohy, ako by chcel, aby mu tieto kvapky padly na čelo.Temnota sa splašila. Bolo vidno, ako sa potrhala. V kúdliskách utekala popri zemi preč. Niekde sa pozvŕtala, ako by chcela vo víre vystúpiť do výšok, ale zas odkväcla dolu. Bola priťažká.Zvon zvonil.Nebol to ten veľký, na ktorom pravidelne každý večer, každé ráno a každé poludnie zvonievajú, ale ten najmenší, ktorého Demiankom volajú. Sám Boh vie, kto ho takto nazval. Málokedy sa ohlási, ale keď ho počuť, ľudia sa prežehnávajú, lebo Demianko odprevádza ľudí s tohto sveta.Kohože Boh povolal zasa?Toto Demianko nikdy nepovie. Má trochu neumelú reč. Opakuje vlastne len jedinké slovo, ktoré sa skladá z troch slabík — z troch úderov. Z jedného silnejšieho a dlhšieho a zo dvoch slabších a kratších. Ten jeden silnejší odzneje vždy na jednej strane a tie druhé dva na druhej. Toto je všetko. Nuž veru z toho nemôže nikto vyrozumieť meno nebožtíka. A to je najhroznejšie u Demianka. Veď môže práve teba volať.„Hádaj, len hádaj, a ja viem, že neuhádneš, čože by si ty, boží človiečik, uhádol. Radšej sa modli za toho, koho už niet, ale aj za seba, najmä za seba, lebo aj tvoja hodina príde a ja budem zvoniť tebe: jeden úder na jednu stranu a dva na druhú. Bam, bim-bim. Bam, bim-bim. Stále takto. Nikomu inakšie, ani kráľovi, ani Cigánovi. Pre mňa ste všetci rovnakí. U mňa nemáš zapísané ani krstné meno, ani priezvisko. Nuž hádaj, boží človiečik, len hádaj.“Bernard stál bez dychu. Snažil sa lepšie vidieť, ale príliš zarastal tmou. Zvon mu zaliehal na uši.Och, kdeže doparoma zvoní? Raz sa ti zdá, že tuto vpredu, ale to len preto, že si sa ta zadíval. Keď obrátiš hlavu inakšie, aj on prichádza s inej strany. Všade je, a nikde ho nevidíš. Či ich je viac, či je len sám? Och, a zdá sa, že celý svet sa pristavil a počúva len jeho. Kdeže ste, hory, prečo nehučíte, ako hučievate? Kdeže odbočil ten potok, čo donedávna hrkotal? Či je naozaj v tento čas len Demianko na svete?Bernardovi sa ježila na prsiach vyšedivená srsť a pod lopatky vkĺzol mu tupý bôľ, ako by sa mu v tých miestach otvárala živá rana.— Petruško! — ozvalo sa mu za chrbtom. Zaiste to skučal do noci pochabý Karo. Hlas utekal ku staviskám, búšil sa o ich drevené steny a stíchol, ako by ho boly vlny zalialy. Istotne to volal Karo, ale Bernardovi sa celkom tak zdalo, že to vraví Demianko. Tupý bôľ zpod lopatiek vlial sa mu do všetkých údov.Petruško je jediný syn Bernarda Plžúcha. Keď mu baba odstrihla pupok od materinského tela, Bernard ho vzal ešte takého zatečeného, smrašteného na ruky, utekal s ním do pitvora, kde nebolo vtedy ani živej duše, rozlepil mu oči, díval sa dlho na neho a vravel: — Aha, ja som tvoj otec. — Potom vbehol nazad do izby a vravel ženám: — Ľaľa, toto bude Petruško. — A bolo potom tak, ako si on prial. Chlapec vyrástol. Mal pritenké nohy, ale Bernarda to nemýlilo. Vzal si ho pod svoju ruku. Už rok chodia spolu do hory. Určil mu aj vlastný revír. Z Petruška je chlap, ako sa patrí, vravia to všetci, čo naň hľadia, aj otec to verejne priznáva, ale v srdci tají obavu. Zdá sa mu zavše, ako by jeho chlapec mal ešte vždy zalepené oči voľajakým hlienom, ako vtedy, keď ho mal prvý raz na rukách.Zvon neprestajne zvonil.— Petruško! — vykĺzlo sa samému Bernardovi nenazdajky z úst, ako by vzdych vnútornej úzkosti, ktorú nebolo možno utajiť, a zamieril strmo domov, nechávajúc pochabého brata ďaleko za sebou. Nešiel poza humná, kade sa obyčajne vracia, lež priamo cestou, pomedzi domy. Krok mu dunel a plieskal do stien. Tmavé okná naň nechápavo hľadely.Hľa, tuto je už jeho múranica. Jedným oknom hľadí na cestu a druhým do záhrady. Obe sú hlboké a malé. „Zaklopem na okno. Žena vstane a povie mi, či je doma,“ myslel si, keď stál nerozhodne pred dverami, ale potom sa náhle preškriabal cez plot na záhrade a vošiel kôlňou do pitvora. „Sám sa presvedčím. Nebudem plašiť.“ V pitvore ho zarazil dym. Bol otvorený šop a tam sa údilo mäso. Prešiel po pamäti vedľa ohniska a nahmatal kľučku, ale nebol dosť opatrný: dvere vrzly. V izbe ho obarila príjemná teplota. Pec ešte hriala a ženino telo voňalo. Chvíľu postál, aby sa rozhliadol. Aha, tamto spí žena. Ruky má rozložené na perine, nuž jej do tmy svietia. Aj okrúhle plecia sa jej vynárajú ako bielušké klobúčiky peny. Tamto je okno do záhrady. Niet pri ňom ani najmenšej stopy po svetle, ale to nás nemýli, lebo my i bez svetla nájdeme Petruškovu posteľ. Je naľavo od okna. Aha, tam je. Podlhovastá, tmavá. To neurčité, belavé budú periny. Bernard vykročil — dlážka zavŕzgala — a siahol práve na miesto, kde by mala byť Petruškova hlava. Toto, čo sme chytili, je hlavnica. Ešte nebadať, že by vpila vlhkosť mladého tela. Perina je odhodená a z postele vychádza chlad. Bernardovi stiahlo hrdlo. Azda je v izbe mála vzduchu: povala nízko a steny hrubé.— Bernard!To je ženin hlas. Poznala ho po kroku. Petruškov je ľahší.— Aha.— Petruško ešte neprišiel.— Vidím.Bernard Plžúch zastal, vyvrátil tvár do oblohy, tami prehnitá, nuž človek sa na nej necíti bezpečne. Ženine oči sa z tmy prepaľujú. Kotúľajú sa ani hrášky. Dotýkajú sa citlivých miest na tele a režú, och, ako režú do živiny.— Nemáš sna?— Ba.— A?— Rozmýšľam!— Nuž?Obrátil sa celý k nej. Voľačo ho k tomu nútilo. Bolo sa treba na niečo pevného oprieť, lebo človek nemôže stále do tmy hľadieť. Tma dusí. Všetko sa v nej topí: steny, pec, okná, stôl, povala i dlážka, len ona s posteľou má pevné postavenie, nehýbe sa a vyniká z tmy ako biele bralo z mora. Môžeš bezpečne u nej hľadať záchranu.— Ale hájnička z doliny zas porodila, — vravela a hlas jej tiekol pokojne a pomaly ako hustý med z plásta.— Tak?— Toto už tretí raz.— Veď hej.— Dva razy porodila mŕtve.— A teraz?— Žije!— Aha.— Ale ona zomrela.— Tak dieťa žije a matka zomrela.— Hej, teraz jej zvonili.Bernard pocítil vôňu ženinho tela celkom blízko a prsami sa mu preliala vlna vďačnosti, lež povedal:— Pozriem sa za Petrom, — a vyšiel. Demianko ešte zvonil, ale slabšie, lebo zvonica bola kdesi na druhej strane za Bernardovým chrbtom a za múranicou. Ak sa chcel Demiankov hlas dostať k Bernardovi, musel sa preškriabať cez strechu, a to bolo ťažko, lebo strecha bola stará, prehnitá, plno čiernych dier a hrdzavých klincov. Možno sa Demiankov hlas zakvačil práve o takýto vyčnievajúci klinec, nuž visí a kavčí tam na druhej strane. Tuto pod kôlňou, kde stál Bernard, bolo ho sotva rozpoznať. Aha, veď sa aj hory ozvaly, aj potok čuť.Bernardova tôňa sa zaklátila. Vonku ešte nesvitalo a tmu pod kôlňou si mohol natierať na chlieb miesto lekváru. Bernard sa noril do nej. Vedľa neho bol štôs jedľových polien. Zapáchal hnilobou, lebo vlhol od zeme aj od povetria. Strecha sa snižovala až k jeho čelu. Keby chcel vystúpiť von, musel by sa uhnúť. Ale on sa nehýbal. Nepotreboval to. Videl dosť a i tak obzor bol jediná smradľavá barina, nepriehľadná, neohraničená, roztečená na všetky strany, aj do hĺbky, aj výšky. Ak sa chceš orientovať, nuž len po pamäti. Za záhradou je medza farárovho poľa. Tá sa ešte brnie ako roztiahnutá čierna odedza. Potom už nebadať nič. Lež svet je väčší. Tam za roľou začína sa popretŕhaná hora. Zápačou ju ľudia nazvali. Za ňou iná: Kúty. Potom Lomisko a Morová, nad ňou Skalka; s druhej strany Vrchdolín a potom zas hory a hory. Jedna ku druhej sa tisnú ako sestra k sestre. Jedna druhú prenikajú. Vo dne sa rozjasajú, lebo spieva v nich vtáctvo o Bohu, a v noci sa ponoria do nepreniknuteľnej tmy, lebo treba ukryť a utíšiť bezbožné deti, čo prišly sem skrotiť svoju divú krv.Toto bol Bernardov svet.Nemá konca, lebo hory nie sú ohradené plotmi ako záhrady, ani kamene nenájdeš ako po medziach na poli, iba ak kôpočky s kolíkmi, ale tie v noci nevidíš, môžeš prechádzať slobodne z jednej do druhej, nemusíš žiadať o povolenie. Nijaké zákony ťa neviažu.„Ak sa mi zachce, vybehnem na Skalku, pustím sa priam dolu bokom, a som v Borovej. To je už v breznianskom chotári. Podo mnou drieme mesto. Žmurká nepokojnými svetielkami ako driemajúca mačka na peci. Azda ma aj vidí, ale mešťania sú pohodlní. Kým by pribehli sem, moje nohy by už preskakovaly vývraty v Komôrkach pod Gápľom, čo je skok na Krupovú, odkiaľ vidieť slizké telo dlžizného Váhu. Nuž, zvoň si len, Demianko, zvoň. Vyratúvaj hriechy týmto sedliačikom, čo teraz práve rozohrievajú svoje zažltnuté telá pri ženách, len im vyrátaj a straš ich Luciferom, peklom, ale ja a môj syn pod tvoju farnosť nepatríme. Tvoj hlások je slabý, nedobehne nás. Aha, stojím len za svojím domom, a nevládzeš sa ku mne preškriabať, chrčíš, ako by si mal na pľúcach chrasty. Oj, Demianko, len si cengaj. Našu nôtu ty nepolahodíš. Môj syn ťa nepočuje, a ja sa ťa nebojím. Keď budú tie hory plakať, čo sú teraz prikryté osuhľou, potom sa budem modliť, vtedy už naozaj sa mi bude treba lúčiť buď so synom, buď so svetom. Vidíš, Demianko, takto ja smýšľam. Ak som sa naplnil pred chvíľou zlou predtuchou, to spôsobil ten pochabý Karo, ktorého hlas sa človeku pri uchu trasie ani pišťanie suchej šariny a ktorého oči vyvolávajú zmätok ako olovené škvrny na nebi pred búrkou. Môj syn teraz brúsi Richtárovým, alebo divinu vešia na starú jedľu pod Maríkovými skalami, ak si už ruky neumýva od teplej krvi v Čiernom potoku. Nuž tak, len zvoň, Demianko. Treba odprevadiť nevinnú hájničkinu dušičku do neba, a treba utíšiť jej hladujúce dieťa.“Ale zvon sa upokojil. Zatíchol razom, ako plač dieťaťa, keď mu mater vstrčí mliekom navretý prsník do úst. No vo vzduchu visela ešte voľajaká roztrhnutá struna. Hompálala sa sem-ta. Bernard ju sledoval, lebo sa mu zdalo, že v osuhli čarbe nesrozumiteľné kráže. Potom sa mu ešte zdalo, že koniec tejto roztrhnutej struny sa spustil dolu a šľahol ho po tvári. Ach, nie, to bola pavučinka, na ktorej sa spúšťal pavúk so strechy a ktorej sa on ľavým lícom dotkol. Hej. Ale tento neurčitý šum, ako by niekto striasal srieň so zmrznutej trávy, nepochodí už od pavúka.Bernard rozpoznával a naozaj počul kroky.Zdalo sa, že niekto ide od potoka. Srieň sa trúsil a zvonil ako sklené piliny. To by mohol byť Peter, ale zdá sa, že nejde sám. Jeden krok by bol zreteľnejší. Srieň by sa len v prestávkach trúsil ako šušťanie trávy, keď sa kosou zaháňame, a tuto nieto prestávky. Srieň sa sype neustále a zvoní, ako by cupkal po ňom kôň. Možno, idú dvaja.Bernard sa pohol so svojho miesta a dal pozor, aby triesky pod nohami veľmi nevržďaly. Urobil krôčik doľava a oprel sa o štôs polien. Drevo sa trochu pohýbalo. Zapadlo tuhšie do seba. Potom znehybnel ako buková štiepa. Nebolo ho rozpoznať od prostredia, v ktorom stál. Priechod do pitvora mal pred sebou. Kto bude tade prechádzať, môže mu pozrieť do tváre a do očú zblízka. A toto Bernard chcel.Zo záhrady sa ozvaly hlasy. Boly dva. Bernardovo ucho sa nemýlilo.Prvý hlas vravel: — Videl som vás oboch na Zvadovom poli medzi horou. Ty si šiel hore Zápačou a tvoj otec vchádzal do hory.A druhý hlas: — Nuž myslite si tak, keď si nedáte povedať!Prvý hlas: — Zapieranie sa ti nevyplatí.Druhý hlas: — Ja sa nebojím.Prvý hlas: — Hneď sa presvedčíme.Druhý hlas: — Môžete!Buchla doska, lebo prechádzali popri chlievcoch, a to bolo na niekoľko krokov od kôlne. Bernard si pripamätúval hlasy, aby zistil poradie prichádzajúcich. Druhý hlas bol synov a prvý mohol byť len hájnikov.Prvý hlas vravel: — Pôjdeš predo mnou, neviem, kade sa do vás ide.A druhý hlas: — Ako chcete.Išli práve poza Bernardov chrbát. Voľaktorý sa šuchol o drevo, o ktoré bol on opretý, a potom mu už boli na očiach.Tmavé postavy sa vtisly do bielej osuhle. Išly za sebou v metrovej vzdialenosti. Najprv Peter, potom hájnik. Povetrie sa rozhýbalo a vedľa zahnívajúceho dreva bolo ešte cítiť vôňu surového mäsa a mladej smoly. Ťažký dych chlapských pľúc trepotal vo tme nepravidelne ako blanité krídla veľkého netopiera. Peter urobil náhly pohyb, ako by sa mienil obzrieť, ale potom len vyvrátil doboka hlavu, lebo sa mu bolo treba pod strechou uhnúť. Tvár sa mu zabelela ako ryba, ktorá sa v hlbočine obrátila, a vošiel do tmy. Bernardovi sa ešte zdalo, že jeho oči sa pri ňom zastavily a zažiarily. Lež on sa do nich nestačil dívať. Pod strechou zaknísala sa chatrná postavička hájnika z Doliny. Nuž na túto chvíľu striehol a nemal sa kedy piplať s Petrušovými očami, hoci bol aj na tie zvedavý. Siahol rýchlo oboma rukami za pravé plece, schytil poleno a mieril pozorne ta, kde mala byť hájnikova hlava.Možno, bolo počuť tupý úder a zavržďanie triesok pod padajúcim telom, ale v náhlosti sa to ľahko preslychne. A nebolo vidieť nič. Tma prehltla aj najnepatrnejšie mihnutie tieňa a čušala ako múmia.Hľa, nič sa nehýbe.Zornička sa ešte roztancovala, besne, šialene, ako opitá, ale dostáva závrat. Zastáva a hľadí na jedinké pevné miesto, ktoré je kdesi na streche, alebo visí v povetrí, alebo je ďaleko medzi hviezdami. Najskorej tam. Mihalnice zdrevenely a oko stratilo lesk. Musíme naň priložiť peniaz, aby tak strašne nehľadelo. Hľa, celkom nič sa už nehýbe.Voľakto privrzol dvere, ktoré už mal odchýlené, a potom bolo počuť:— Otec!— No?— Otec!— Neplaš sa, aby mať nestratila sny.Triesky zavržďaly, lebo sa niekto pohýbal.— Zabili ste ho?— Nehýbe sa.— Otec!— Mal som priťažkú ruku.Potom zpod kôlne vyšiel Bernard Plžúch a jemu za pätami jeho syn, Peter Plžúch. Zastali pod strechou a hľadeli donútra. Bernardova postava bola ohavnejšia.— Skočil na mňa zpoza buka v Richtárovom, — vravel Peter. Zápasil s dychom.— Chcel sa presvedčiť, či ste doma.Nazdával sa, že musí hovoriť, lebo otec čušal.— Pri Čiernom potoku ma núkal borovičkou.Bernard Plžúch sa nahol. Bol pol telom v osuhli a pol tela zapadalo do tmy.Vravel odtiaľ zdola:— Črep má prelomený.A potom ešte:— Krvi veľa nevytieklo. Azda som mu kožu len na malom kuse predrapil. Vovalila sa mu na mozgy, a tá kvapka, čo vymoká, slepí sa s vlasmi.Potom sa celý vnoril do tmy. Bolo počuť, ako šmátra a šúcha po kútoch kôlne.Voľakde zahrkotal železný riad, inde zazvonila žŕdka. A o chvíľu vyšiel. Podával Petrovi vrece.— Roztvor a zadrž! — vravel.— Čo?— Dáme ho dnu, bude tak kaľavnejší.— Kde s ním pôjdeme?— Na Vrchdolín. Za Jančekove kolibou je trhlina v skale, nuž tam, aby mu líšky daly pokoj.Ešte raz vošiel do tmy a teraz niesol jeho — hájnika. Bol malý, nuž niesol ho na rukách ako dieťa. Dával pozor, aby sa mu ruky držaly pri tele a nohy spolu.— Vhoď dnu skalu.Pchal ho hlavou.Peter bol otcovi poruke. Počínal si podľa jeho rád, a na čo sám prišiel, urobil bez napomínania. O chvíľu zaviazané vrece ležalo im pri nohách. Bolo bez formy, len oni vedeli, že to, čo sa vypúča, sú kolená pokrčeného chlapa.— Vezmi hájnikovu pušku, nájdi si pri hlave skalu, pošuchni ju do rožka, bude sa ti takto lepšie držať, a poď záhradou popredku.Vyrovnali krok, prešli záhradou, ale za plotom obrátili sa k hájovni a prechádzali potok.— Tam sa svieti, — vravel Peter, ktorý šiel vpredu a pozeral na drevenicu, čo sa šerila medzi ovocnými stromami. Okná, obrátené na severnú stranu, boly vysvietené. Svetlo prenikalo ďaleko, lebo osuheľ ho rozpúšťala, ale rozpoznalo sa ľahko od okolia, zaliateho mútňavou. Keď sme zastali, stálo aj ono, keď sme vykročili, pohlo sa za nami, ako by nám nedôverovalo. Zavše sa zaplietlo medzi konáre stromov. Niekedy aj skapalo, ako by naň niekto okenicu prichlopil, alebo ako by spadlo do jamy, ale hneď sa zas vyhuplo a hľadelo, hľadelo.— To hájničku kladú na dosku, — vravel Bernard Plžúch, ale hlas sa mu pozabudol vyhupnúť na jazyk. Znel voľakde pod rebrami, alebo ešte nižšie, nuž Petrovi sa zdalo, že to nevraví otec, ale niekto iný, čo mu sedí v bruchu pod kožuchom. Vykročil strmšie, lebo chcel byť skoro doma.Za potokom vošli do hory. Pod nohami sa im ozývala skalnatá hôrna cesta. Peter sa obzrel. Chcel sa presvedčiť, či bledé svetielko pustilo sa hore za nimi, ale nie. Nič sa už nehýbalo. Nikto ich nesledoval. Čierne smreky sostupovaly do cesty s oboch strán a tisly sa k sebe. Medzi nimi prezerala len úzučká biela štrbina a v nej sa nepohlo nič, celkom nič. Svetielka ostaly tam dolu za potokom. Blúdia záhradou, okolo domu, zamotávajú sa medzi rozkonárené slivky, chodia popri vode, chcely by na druhú stranu, ale nemôžu. Sú priputnané k oknám. A možno sa ani neznepokojily. Nezbadaly nič, nuž len vyzerajú z mútňavy ako omachnatené oči zabitej ženy v barine.Nuž nikto o ňom nevie. Naozaj nikto. Ráno ho budú sháňať, lebo bude treba pohreb chystať, a nebude ho, ako by sa do zeme prepadol. Do hory šiel. Hájnička večer voľačo spomínala. Rozídu sa. Jedni smerom na Richtárovú, druhí do Morovej. Oj, hôr je veľa. Na všetky strany sa šíria ako more. Nuž kdeže sa hnúť?— Hahóóó!Čierne vtáčisko namáhavo zatrepe krídlami priam nad hlavou a trieli voľakde do pochmúrnych hlbín.— Hahóóó!Hlas sa vychytí ako vír. Vznesie sa nad vrcholce a huláka dolu horou. Uchytia ho grúne a hrajú sa s ním ako s loptou.— Hahó — hahóó!Ale potom im čľupne do voľaktorej doliny, zatíchne a znovu sa zbojnícka tíšina prikráda poza stromy k tebe.Toto je všetko. Viac nič?Aha, so starého stromu sa odtrhla strapatá šuška, alebo ju veverica spustila dolu. Otĺka sa o dokrútené smolnaté konáre, tancuje, poskakuje, šuští medzi ihličím, čupne ešte na zamrznutú zem, a viac nič. Oj, nič. Hora čuší ako zarezaná. Čaká na sneh, lebo je už pred Vianocami, a osuheľ v noci zľahčela. Aha, dvíha sa hore do oblohy, bude padať.„Môžme ísť vedľa seba. Cesta je tu dosť vyrovnaná a široká. Nebude nám aspoň otĺkať kolená!“Peter pomeškal, aby ho otec mohol dobehnúť. Ach, naozaj je takto lepšie. On je medzi nami a my môžeme voľnejšie kráčať. Podkovičky na bagančiach im tĺkly do skál. Hora pod nimi sa skúpo ozývala. Povedľa nich zľava i zprava prechádzaly stromy. Vystupovaly z tmy, ktorá bola pred nimi, a vchádzaly do tmy, ktorá bola za nimi. Niektoré boly maličké, pričupnuté k zemi, iné výšavy. Tie malé motaly sa medzi veľkými. Keď maly prísť k nim, pristavily sa a niektoré sa aj nahýbaly nad ich tváre, ako by im nazeraly do očú. Potom sa však naľakaly a mykly preč.— Dávaj pozor, aby sa priveľmi nehojdal. Ruka zbolí.Ihličie sa im nad hlavami plašilo.Už idú.Už idú.Videli sme ho.Aj my.Aj my.Tadeto práve prešli. Vlečú ho medzi sebou, nuž tlčie sa hlavou o skaly. Vrecom presakuje krv.Tamto kvapôčka odpadla aj na mráz.Starému sa iskria oči ako vlkovi.Mladému je riedko.Zatvára si oči.Tak stará Cinduľka má pravdu.Veru.Vravieva, že mladý Plžúch má oči ako obláčiky na jarnom nebi.Hej.Bernard sa mu darmo úfa.Šum sa rozliezal do šírav, ako by sa v týchto miestach vietor prebúdzal, ako by si zobákom rozčuchrával perie, čo cez noc priľahlo k sebe, a rozťahoval stŕpnuté krídla, ako by prestupoval s pazúra na pazúr a zíval. Šum rástol a padal aj dolu medzi stromy ako spŕchnuté ihličie.Peter mal naozaj privreté mihalnice a kráčal len po pamäti. Naťahoval krok, aby stačil otcovi, ale náhle sa zastavil, ako by mu studená ruka prešla prstami po tvári.— Otec!— Čo?Obzreli sa obidvaja naraz.— Aha!Tam to bolo. Za nimi. Na tom mieste, kde sa cesta zahýbala a mizla za stromami. S jednej strany pozerá hrubý kmeň starého smreka a za ním ešte jeden. Medzi ne vytŕča sa strapatý konár. Hej. S druhej strany sú malé stromky. Nuž medzi nimi a prvým kameňom je to. Hľa, teraz oči neklamú. Tma zredla. Hádam sa už brieždi, alebo chumáč osuhle kvapol sem dolu. Možno. Alebo nie. Bolo to také, ako by vypadla hrča z dosky na kolibe, v ktorej spíš. Hádam. Tým otvorom presvitlo kus oblohy. Lež obloha nie je vykrojená ako otvor na doske. Ohnisko totiž ešte nevychladlo celkom. Dym sa valí práve na tento otvor. Nuž obloha sa rozpíja v dyme. Vytvára sa guľa, ktorá rastie. Hej, také to bolo. A uprostred tej šedivej rastúcej gule krútila sa akási hrča vaty. Najprv sa krútila a vrtela ako besná a potom sa schytila, utekala hore cestou za Plžúchovcami, ako by ich chcela dobehnúť, ale rozmyslela si to a vyhupla sa do výšky medzi konáre.— Svitá. O chvíľu sa zodvihne aj osuheľ, ktorá nám je v očiach, a môžu nás vidieť. Musíme sa ponáhľať, — vravel Bernard Plžúch, aby posmelil syna.Mýlilo ho už synovo správanie. Pozoroval dávnejšie, že ide ako námesačník a že v ňom trhá, ako by ho niekto do pliec šidlom pichal. Nuž nech je, ako chce, nie je to moja nátura. Hora mu málo ešte pridala. Azda tie oči. Ach, ten chumaj Karo, horkýže oči. Oči sa vybrúsia. Veď mu ešte nepreskočilo. Bude mať dvadsať, nuž chlapča sa musí z neho vytriasť. Materino mlieko ho ešte márni. Ale keď viac ráz ovonia aj človečiu krv a pohrká si ľudskými kosťami, vybije sa z neho rúči chlap.Prešli hodný kus bez slova. Naťahovali nohy. Ale keď uhýbali konárom, čo sa načahovaly priveľmi k nim zboku, Peter sa zas vzopäl:— Otec!— Čo?— Aha!Teraz to bolo pred nimi sotva na desať krokov. Sedelo uprostred cesty a čakalo na nich. Voľakde si zaopatrilo aj oči a hľadelo. Rozpoznávalo Plžúchovcov a potom sa ako prv vyšvihlo do konárov.Niekde medzi stromami bolo počuť rýchle kroky, ako by sa niekto ponáhľal dolu horou.Bernard zahrešil do tmy.— Tuto sme ako v kotle. Človekovi môžu britvu nadstaviť k hrdlu, a nevidí ju.Napravo od nich uvoľnila sa vo výmoli skala a skotúľala sa im k nohám.— Obráť sa dolu horou. Prejdeme naprieč. Cesta v týchto miestach pritáča sa k poľu, nuž vyjdeme von. Vystúpime už ten kúsok po úbočí. Nemáme ďaleko. Bude sa ti lepšie dýchať, keď uvidíš viac svetla.Vnorili sa do hory. Išli opatrne, lebo pod nohami sa im prepletaly korene stromov a do očí ich šibala čečina.Boli radi, keď vyšli na priestranstvo.A naozaj svitalo. Temnota hádam dierami a škulinami, ktoré nájdeš pod hociktorým kriakom alebo hŕbou skál, vošla do útrob zeme. Stúlila sa do jaskýň a posadala na skalné steny podzemných priepastí. Tam v hore ešte čupela, ale tuto na priestranstve sa neudržala. Mrazivé ráno pretiahlo si cez hlavu bieluškú ľanovú košeľu a chystalo sa vykročiť dolu do dediny. Osuheľ bola celkom biela, len na tých miestach, kde stál strom alebo kruh, šedivela a otmavievala. Bola drobnejšia, ľahšia a ostrejšia. Podobala sa veľmi hmle. Nesedela na doline, ale dvíhala sa hore. Po pažiti sa jej lepšie šmýkalo, nuž hnala sa rýchlejšie ako ponad horu. Nepostupovala rovnako. Po čistine nadbiehala a pri stromoch sa pristavovala. Tam, kde príliš poskočila, vznikaly trhliny, v ktorých sa brnela nahá zem, tam, kde zmeškala, sbila sa do hrče a kolembala sa na mieste, kým sa jej nepodarilo uniknúť niektorou stranou. Ak jej v ceste stál smrek, tu sa pustila cez ihličie a šumela ani peny na mlieku. Niekde sa svaľkala do kúdele, inde bola strapatá ako Cigánova hlava.Pustili sa dohora.Išli vedľa seba tak ako po ceste horou. Svah bol príkry, pôda pod nohami tvrdá, zamrznutá. Miestami, kde voda presakovala zo zeme, bola ľadovica. Tú obďaleč obchádzali, a ak sa predsa na ňu dostali, museli len pošmykúvať nohami, hľadať také miesta, kde štetiny trávy sa ešte udržaly nad ľadom, aby sa udržali. Na zrnkovitom srieni nechávali stopy. Ale Bernard vravel, že bude zaiste padať sneh, nuž ich zakryje.Zima im oblizovala kosti. Ach, za rána zima nemá zmilovania. Ešte je hladná, pchá sa pod kožu a pije krv. Kým šli horou, chránily ich stromy, boli v zátiší, ale tuto sa do nich so všetkých strán zažiera zamrzlina.Prechádzali pod jedľu. Pred nimi sa valila ozrutná kúdeľ osuhle. Videli ju obidvaja. Dívali sa na ňu. Sledovali ju pozorne očami, lebo to bola nezvyčajná. Nevalila sa po šírke obliny, ale pokonča a vrtela sa, tancovala, ako by v nej bol niekto zamotaný, a potom sa naraz pred očami oboch rozkrútila. Aha! Ale nie, to je nemožné.Peter zjačal, pustiac vrece, skrčil sa k zemi, ako by ho chytaly kŕče, a tvár si kryl medzi kolená.— Peter!Nedával o sebe znať.— To za hrsť svetla sa vsypalo do osuhle.Čušal.— Peter!Zodvihol hlavu. Mal vybielenú tvár a do úst sa mu tisol úsmev.— Čo si videl?— Stará Cinduľka mi doniesla papučky zo samých bielych cintariek.Bernarda pochytila zlosť. Skočil k synovi a zdalo sa, že ho ide nemilosrdne kopnúť tvrdou bagančou do vyjavenej tváre, ale vtedy ho zmrvilo náhle počatie.— Počujete, otec!— To hora skučí, — vravel pokorne a ticho. — Vstaň, syn môj, vyjdeme na priehybu, a sme na mieste.Peter poslúchol, ale bolo vidieť, že mu pamäť voľakde uniká. Chytili vrece a vykročili.— Toto hora skučí, — presviedčal aj seba, aj syna Bernard Plžúch. Hlas mu mäkol.Hej, to hora skučí. A nie jedna. Desať. Všetky, čo pozná Bernard Plžúch: Kúty, Borová, Komôrky, Richtárovo, Vrchdolín, Skalka, všetky, ako kŕdeľ plačúcich žien. Jedna ticho, ako by sa pridúšala starým machom, iná trasľavo, lebo sa jej hlas o skaly trie. Povetrie sa vlní. Skučia to vo sbore, to všetky stíchnu a len jedna ujúka. Medzi tisícami môžeš rozpoznať kvílenie starej jedle pod Maríkovými skalami, na ktorú vešiava Bernard Plžúch a jeho syn divinu. Má vrcholec rozčesnutý. Hrom bol do nej udrel. Hrčavé konáre dvíha k nebu aj so strapcami šedivého lišajníka, ako starý, bradatý pútnik. Nemá už hlasu, všetok si vykričala, lebo pod Maríkovými skalami neustále vietor hučí, a predsa ju počuť vykladať.— To hora skučí, — opakoval ako dieťa.Boli na priehybe. Osuheľ tadeto utekala a pišťala ako kŕdeľ myší. Za kruhmi černela sa Jančekova koliba. Dvere mala rozplazené. Bolo vidno donútra, aj na druhú stranu pomedzi sruby. Obrátili sa v tú stranu a skučanie im šlo za pätami.„To stará jedľa pod Maríkovými skalami,“ chcel povedať Bernard, ale nepovedal nič. Jedným trhnutím uvoľnil vrece z Petrovej ruky, prehodil si ho cez plece, chytil syna pevne za ruku, a prebehnúc ostávajúcu vzdialenosť, zaplesol za sebou dvere, ako by sa bál, že mu syna niekto uchytí.Dnu premkla ich tma. Bernard složil s pleca bremeno a načúval. Tamto je to na druhej strane. Zaďavčalo ako dieťa v kolíske a ide sem. Počuť kroky, ale veľmi slabo, ako by malo na nohách papučky. Prešlo popri zadnej stene. Malo by ho byť vidno, lebo v tých miestach sú medzi srubmi najväčšie diery, ale nič nebadať, len osuheľ sa chumelí. Aha, a teraz sa plúži po pravej strane, chce prejsť ku dverám.Bernard schytil hájnikovu pušku, ktorú niesol Peter, prikľakol k stene a vopchal rúru cez škáru. Chvíľu bolo ticho. Potom zaľahol na uši strašný výstrel.— Hájnikova suka, — vravel Bernard.— Stará Cinduľka, — vravel jeho syn.Bernarda hrdúsila hrôza. Nemohol už váhať. Pristúpil k synovi. Jednou rukou ho oblapil pevne za krk, druhou mu vyvrátil hlavu a díval sa mu zblízka do očú, ako vtedy, keď ho vzal s rúk babe a utekal s ním do pitvora.Peter bol ticho. Hľadel na otca pokojne. A hľa, v jeho očiach plávaly biele obláčiky ako po jarnom nebi.Nikdy nebolo Bernardovi Plžúchovi tak chladno pri srdci, ako keď sa díval druhý raz do synových očú.— Tu ma počkáš, kým sa vrátim, — vravel. Prehodil si bremeno cez plece a vyšiel dverami. Bolo vidieť, ako sa vzďaľuje.Myslel len na robotu a náhlil sa. Osuheľ mu primŕzala na obrvách a mihalniciach. V kolenách mu vŕtal vetrisko, ale nedbal. Všetko robil dôkladne, nič nezabudol. A keď už bol hotový, utrel si ruky o kožuch, ako mal vo zvyku po každej robote, a chcel sa pustiť za starou stopou do koliby, lež oči sa mu pristavily úžasom. Len na skok pred ním rozkrúcala sa taká istá kúdeľ osuhle, ako videl nedávno tuto dolu pri čiernej jedli. Aj táto stála koncom do výšky a krútila sa, tancovala. A hľa: hrsť svetla sype sa shora na ňu a z prostriedka vychádza postava. Obracia sa k nemu chrbtom, ako by bola svedkom toho, čo Bernard robil, a odchádza. Počuť zvoniť srieň, aj stopy vidieť za ňou. Vzďaľuje sa k hore pomaly, iste, nezadržateľne. Čierna hora vzťahuje proti nej strapaté konáre. Postava sa norí do nej a pištiacu osuheľ pretína strašné, dlhé a ľadové zavytie.To nezavyla stará jedľa pod Maríkovými skalami. Och, to nie. Bernard Plžúch mal zašibané oči ukrutnou zimou, ale preletel k hore ani orol a chcel preniknúť zrakom husté šero voskrz. Postava sa mu niekoľko ráz mihla medzi stromami, ale hneď sa stratila, ako by sa bola rozťahala na vlákenká pavučinky, ktoré pochytal vietor, len hrozné zavýjanie nieslo sa horou a rezalo Bernardovo srdce.— Petruško!Hora odpovedala:Petruško!	Svantner_Prizraky.html.txt
1Slnce zvíťazilo nad ťažkými mrákavami, ktoré doháňa k nám od juhu scirocco a ktoré rozlievajú spusty vody na pôdu ináč tvrdú, kamenitú. A keby len vody! Stane sa často, že zahrmí, nebo sa pokryje oblakom špinavošedým — a v prudkom víchre zalupkajú na pritvorených okeniciach medzi veľkými kvapkami dažďa kusy ľadovca. Zvonár beží na zvonicu, zvoní, zapaľujú sa hromničné sviece, baba pri ohnisku prehadzuje zrnká ruženca v chudých prstoch, starý paron[1]Mate chytá pušku a strieľa rovno do oblakov, vlastne na strigy. Medzitým vinohrady poľahli, lístie na nich ostrapkavelo, zárodky strapcov otlčené: sedliakovi zostáva nádej — do budúceho roku…Máj, mesiac nielen lásky, ale i cestovania, vyvábil nás z domu. O šiestej hodine dvadsiatich minútach ráno vysadli sme do kupé na splitskej železničnej stanici. Mali sme ísť do Šibenika, ktorý tiež leží na mori ako i Split, a má mimoriadne veľký, príhodný prístav: príhodný z milosti matky-prírody, a nie zásluhou pomorskej vlády. No my sme vybrali cestu po suchu — tak zriedka sa ti dostane šťastie môcť v Dalmácii cestovať železnicou. Mašina zapískala, vlak sa pohol; o chvíľu už uháňal medzi splitskými vinicami, výtečne obrobenými, ale i výnosnými. Trať sa drží všade mora, týče i starý Solin so zrúcaninami, vlastne vykopaninami starej slávy rímskej.[2]Zásluhou monsignora Franeho Bulića, teraz kustóda splitského múzea,[3]spod viníc dostali sa na svetlo božie chrámy, divadlá, amfiteáter, sarkofágy, bohužiaľ vandalmi vyplienené, teda prázdne.Vlak uháňa rozkošným krajom[4]— asi poltucta všakových „castellov“ vyvoláva tu konduktor, doložiac k menu „Castella“ i nezbytnú „eine Minut — jedan minut časa“. Tu rodí sa zvlášte hojne víno, potom oliva, figa, pomaranče, citróny. Vôbec južné ovocie, všetko pod holým nebom, a to i v zime. Kamélie, jazmín, tuberózy i najrozdielnejšie druhy ruží. Zďaleka celý kraj vidí sa akoby pokrytý lesom: zblízka sa stromy rozstupujú, menovite olivy, na ctihodnú dištanciu jedna od druhej — z lesa neostane nič, len ilúzia.Zrazu vlak si rozmyslí, zahne vpravo, „mašina“ počne fučať, vzdychať — vlak vošiel medzi vrchy. Vlastne má sa driapať po vrchoch. Kde-tu krátky tunel, ale dosť dlhý na to, aby sa natislo plné kupé dymu, ktorý, pochádzajúc z uhlia, sírou znečisteného, zakaždým rozkašlal môjho suseda. Bol to akýsi splitský „autonomaš“, teda „Talijan“,[5]ináč suchorľavý človiečik, možno suchotinár. Nadáva nehorázne pred svojím susedom, akýmsi murárom, ktorý dosť flegmaticky fajčí zo svojej krátkej luly — nadáva na mešťanostu i celý magistrát, že zavolali českú operu i sľúbili účasť na sokolskej slávnosti, na ktorú vraj sľúbil prísť i pražský „podešta“.[6]Kraj veru neupomína ani zďaleka na zem zasľúbenú, oplývajúcu mliekom a medom. Vrchy sú alebo celkom, alebo z najväčšej čiastky holé, šedivé, až biele. Len kde-tu v údolí alebo kotline zazelenie sa malý fľak, i to akoby na to, aby tým väčšmi bila do očí pustota kraja. Čo je toho príčina? Nieto vody, a bez vody nieto života. A práve táto kamenitá pôda potrebovala by stálu vlahu, a dážď je tu riedky hosť. Rezervoáre stavať na dažďovú vodu, vodu kanálmi rozvádzať a tak pretvoriť holú púšť v raj nepríde nikomu na um. A komu i príde, bez peňazí sa to nedá vykonať. A kapitálu v Dalmácii niet. Ani ľudského kapitálu. Nadbytok obyvateľstva neexistuje, skôr nedostatok. Čo nemôže doma pohodlne vyžiť, ide do Južnej Ameriky[7]a tam skúša šťastie. V takých pomeroch o hospodárskom pokroku i snívať je veľká smelosť.A to slnce ako uráža! A tá horúčava aká neznesiteľná! Ani vtáča sa neohlási, všetko sa to kamsi utiahlo. Iba vrana čo sedí na hŕbe kamenia s rozzeveným zobákom; ani jej nepríde na um, aby odletela na hurt vlaku. Olenivela.Na miestach, kde sa nachodí voda, vzdor vysokej polohe darí sa i hrozno i každé ovocie, vyjmúc pomaranča a citróna. Sadí sa i hojne dohán na osoh viac eráru než gazdovi, alebo fajčiarovi. Veru, veru! Práve ho presádzajú do jamôk, pekne do gliedy vyhrabaných; i tu sa treba držať reglementu. Dediny už na pohľad ukazujú veľkú zaostalosť, primitívny stav a chudobu. A možno, nielen naoko že ukazujú, ale i plávajú v biede až po uši. A menovite tohto roku pri toľkej drahote, keď zem nemôže ani prechovať roľníka. Na stanici v Perkovići, kde sa trať delí do Šibenika a druhá do Knina a kde sa obyčajne stojí okolo dvadsať minút, tam vidíš deti, ženy i mládencov, ako núkajú kvietie, špargle a pod. za nízke ceny, pár grajciarov.O desiatej sme vystúpili z vlaku a vydýchli. Ešte šťastie, že celá Dalmácia nenie zapletená sieťou železničnou. Za štyri hodiny ustaneš: čo by bolo, keby to trvalo deň, dva? Vláda celkom správne „systém štátnych železníc“ pristrihla na trať Split—Knin a Split—Šibenik. Kto potrebuje cestovať ozaj vážne a chytro, nech cestuje po dostavníkoch, alebo plachtovkami po mori. Beztoho užívajú more a neplatia ani daň. Ba daktorí i varia v morskej vode a okrádajú nehonetne c. kr. erár o soľ!Šibenik len skraja vykazuje čo-to zelene. Čím hlbšie, tým sú domy hustejšie. A spred stolného chrámu keď pozrieš hore, mesto ti bude ozaj sa ponášať domami akoby jeden nad druhý poukladanými na „škanciju“ — rám, za ktorý kladú sa taniere. Ostatne v tom všetky mestá v Dalmácii, totiž prímorské, viac-menej nasledujú Šibenik. Tomu je na vine čosi brehovitá poloha, zase nedostatok miesta a konečne obyčaj našich predkov, že sa tým bezpečnejšie cítili, čím hustejšie jeden k druhému stavali domy.Hrad šibenský zaujíma celý skoro vŕšok, ktorý sa pnie nad mestom; je ešte dosť zachovalý. Katedrála sv. Jakova, ktorá je vprostred mesta, je tak zvláštne vystavená, že jej štýl i laika musí neobyčajne zaujímať. Sklepenie zložené z ohromných kamenných tabiel, a nevidíš, ako to spolu môže držať, i čo môže nosiť takú ohromnú ťarchu. Na rímse okolo celého chrámu nachodia sa hlavy, z kameňa umelecky vytesané, najrozdielnejšej fyziognómie. Ťažko povedať, aký to malo cieľ toto nahromadenie fyziognómií: no isté je, že je veľmi zábavné jednu po druhej prezerať. Zato pri vchode socha Adama a Evy na dvoch stĺpoch nepoukazuje ani najmenej na umeleckú ruku. Keď ste už dnu a prezeráte sklepenie, nezabudnite prejsť do baptistéria dolu niekoľkými schodmi; ostatne sám kostolník sa vám ponúkne za vodcu. Táto kaplička má celé sklepenie z jediného kusa kameňa; ako ho vyrobili, postavili, i dopravili sem, to ťažko vysvetliť. Zo štyroch evanjelistov, čo boli postavení okolo krstiteľnice na štyroch stĺpoch, zostali len sv. Lukáš a Ján — Mateja a Marka kúpili Angličania za štyridsaťtisíc zlatých. Na každý pád čudnovatý obchod, predávať svätých.Nájdete tu pomník N. Tommasea.[8]To je rodák šibenský, písal i po taliansky (mnoho) i po chorvátsky (málo). Pravý Dalmatínec! Veď i dnes všetci Dalmatínci hovoria po taliansky (mnoho), po chorvátsky (málo), a to bez rozdielu náboženstva, národnosti a politickej farby. Iba najmladšie pokolenie akoby počínalo mať vôľu opustiť reč Petrarcovu,[9]mnohým chorvátskym prvákom, dnešným i minulým — ešte materinskú. Táto dvojjazyčnosť Tommasea našla výraz na samom pomníku: nijako si nevyberiete, v ktorej reči je nápis. Meno je napísané: N. Tommaseo, miesto „narodený roku…“ nájdete „*…“, miesto „umrel…“ „†…“ Následok toho je, že Taliani považujú nápis za taliansky, Chorváti za chorvátsky; obe strany sú cele spokojné, baran ostal celý i vlk sýty a zadarská diplomacia slávila triumf, keď pri odkrytí pomníka videla obe strany opretek pracovať na zdare slávnosti, na ktorú prišiel bol i sám miestodržiteľ. Socha je ináč pekne prevedená — predstavuje starca slepého s naklonenou hlavou, pohrúženého v myšlienkach. Pomník stojí na briežku a vidno ho z prístavu i zo zátoky veľmi pekne. Okolo neho park, vlastne ešte len zárodok parku.Je tu v meste i krajinská nemocnica, vlastne za mestom, na peknom mieste, v parku vystavená, moderne zariadená i moderne držaná. Je tu i krajinský blázinec, tiež pri nemocnici. Preto Šibenik v celej Dalmácii je rozkričaný a povedať: bol som v Šibeniku, alebo: idem do Šibenika, je nebezpečné, lebo vzbudzuje smiech.Pravda, my traja sme sa veľmi nestarali o pamätnosti mesta, tie sme my poprezerali dávno, a čo zvýšilo, to nahradíme indy. Horúčava je afrikánska a mesto od stanice dosť ďaleko. Ešte dobre, že máme cele malú batožinu: havelok i dáždnik, vlastne dáždnik i parazól v jednej osobe. No, Šibeničania sú výteční fyziognomisti. Sotva nás zazreli troch, s havelokom, v turistických košeliach (ale bez pása), už sa nám ponúkali: „Waagen für Kerkafall, wollen Sie Waagen“,[10]snáď jediná nemecká fráza, čo sa mohla prijať v tomto staroslávnom meste chorvátskeho kráľa Krešimira.[11]My, neodpovedajúc ani slova, kráčali sme do hotela, že sa s hostinským poradíme o povoze ku Krke. Ale na ceste nás stretol jeden známy a zaopatril skutočne veľmi dobrý povoz; spomedzi tých vybral, čo sa nám núkali.Hotel Krka nenie zvonku bárs okázalý. Utiahol sa do tesnej uličky, a i sám je všade a vo všetkom tesný. Ale zato sa môže rátať medzi dobré hotely a hostince, čo je v Dalmácii mnoho rečeno. Hotelier hovoril s nami po chorvátsky, ba i piccolo nenachodil v tom nič „shocking“,[12]že musel s nami lámať „po naški“. Dostali sme výtečný déjeuner[13]— na Cetinji by povedali „zajutrak“[14]— biftek a čerstvé skuže,[15]pečené so šalátom. Že „čerstvé“, vyzdvihujem preto, že ryba a hosť nie na tretí deň, ale už od rána do večera smrdí v šibenskej horúčave. Víno nám dali biele, z Visa, najlepšie v Dalmácii. Že uvádzam tak dopodrobna menu, nech sa nikto nepozastaví: beztoho sme v šalátovej sezóne, keď noviny okrem španielsko-amerikánskej vojny[16]nemajú naozaj o čom písať. A potom na ceste je kuchyňa prvá vec a jediný udržovateľ stáleho zdravia a zdravého humoru.Okolo jedenástej vsadli sme do koča a sprevádzaní pokrikmi šibenských šarvancov vyšli z mesta, a o štvrťhodinu sme už boli na vŕšku, z ktorého je pekný pohľad na neprívetivé múry a bašty hradu šibenského. Cesta nás vedie poľom, zväčša pokrytým vinicami. Svet sa hemží po viniciach, polieva modrým kameňom a vápnom proti peronospóre,[17]ktorá toľkú škodu zapríčinila minulých rokov vo viniciach. Miest a dedín sa veľmi neukazuje nadbytok — niekoľko domcov murovaných, ploským kameňom krytých, to je všetko. Bolo pred jednou popoludní, keď koč zastal, lebo cesta prestáva a k vodopádom musí sa ísť pešky.Z tohoto brehu otvára sa výhľad na rieku vpravo, prvej než príde k vodopádu, a vľavo na horný výbežok zálivu šibenského, v ktorom sa mieša morská voda s Krkou. O samých vodopádoch akýchsi tu nechyrovať. Možno nás oklamali, čo o nich rozprávali. Výhľad vzdor tomu je interesantný: medzi sivými vrchmi modrá plocha vody, hladká ako zrkadlo.V dolinu sa to ide dosť ľahko. Stretávame okolné obyvateľstvo. Každý je zamúčený a na koňoch a somároch naložené vrecia múky. Skoro do doliny sme zišli a ešte nič nevideli. Iba čo sa čuje akýsi temný hukot a dunenie, akoby sa blížila artiléria s kanónmi. Z toho hukotu vyznieva hlučný koncert žiab, utiahnutých kdesi v rákosí, a ševel vtáctva. Došli sme na breh rieky, ktorá sa tu dosť lenivo vlečie, iba miestami je rozvlnená a má náhlivejší spád. Čím ideš nižšie, to väčšmi rastie hukot a šum vody, až vidíš prvú kaskádu, pod ktorou sa spenila rieka. Pomedzi domy a mlyny poberáš sa dolu a keď zahneš popri závode Šupuka na vyrábanie elektriny na osvetlenie Šibenika a na dvíhanie vody do mestského vodovodu - tu ťa zrovna ohromí neočakávané, veľkolepé divadlo. Voda v ohromných masách valí sa dolu skaliskami, udiera, rozráža a pení sa o ne s ohlušujúcim hukotom. Kaskáda vykazuje akoby tri poschodia z tohto miesta pozerajúc, a tiež v troch prúdoch, z ktorých prostredný je najširší a najväčší. Nad prvou kaskádou vo vode rastie vrbina, rakyty, rákosie — takže rieka je pokrytá a pohľad na ňu je zatvorený. Zato tu zdola padá v celej majestátnosti po skaliskách, hádžuc penu a dvíhajúc jemnú hmlu. Zato i v samom vodopáde uchytila sa vŕba a rakyta a, hýbaná nespokojným elementom, večne kýva svojimi konármi. I skaliská, čo vyčnievajú z vody, pokryté sú machom i bujným papradím. V zanemení hľadíš na tento mohutný zjav, myšlienky zastanú a ty sa úplne stratíš v tichom obdivovaní tohoto divu. Medzitým pocítiš akýsi chlad a až teraz zbadáš, že si zmokol od hmly a rozhorúčený, aký si bol, že ľahko môžeš i ochorieť týmto náhlym chladom. Vyjdeš zase na cestu a spustíš sa dolu. Tu ťa zas očakáva štvrtá kaskáda, ale nie tak vysoká, ani tak divoká, ako predošlá. Slnce znova ťa rozohrialo a ty nevieš, či máš sa piecť na ňom a či v tôni stromov triasť sa od chladu.Boli sme veľmi smädní i videli krčmu. No krčma je dalmatínska a víno v nej, bohužiaľ, nie dalmatínske. Okúsiac trochu na jazyk a vidiac, že je to „fabrika“, odišli sme túlať sa po brehu. Keby bolo člna, boli by sme na ňom vyveslovali a sprostred rieky mali celistvý pohľad na vodopád; ale o takéto maličké vrtochy cestovateľov nemá sa kto v Šibeniku starať.Poprezerali sme mlyny (čo väčšie), do závodu Šupukovho je zabránené vchodiť, a dovolenie nemali sme od koho naponáhle pýtať, poprezerali i primitívne stupy na súkno, len tak pod holým nebom, hneď pod vodopádom zariadené, hodili posledný pohľad na nezapomenuteľný obraz, ktorý sa tu v celej sláve ukázal pred nami, a poberali sme sa dohora. Až teraz, keď sme navrch strmého vrchu zazreli náš koč — zdal sa malý ani detská hračka — pochopili sme až teraz, čo za úloha nás čaká v tomto úpeku vydriapať sa ta dohora. Vyznám, i mne ovisli krídla. A ešte náš súdruh z Prahy, objemov skutočne pražských! Šťastie, že je trochu krátkozraký; nemôže tak ľahko prezrieť situáciu, v ktorej sme. No nestalo sa nič zlého. Akýsi zamúčený dobrodinec ponúkol nám kone, my pristali, vysadli do drevených sediel, ktoré sa koňovi na chrbte mykajú napred-nazad na podivný spôsob, i hybaj dohora na našich tátošoch. O pol hodinky boli sme pri koči a po pol druhej hodine tou istou cestou, ktorou sme vyšli, vrátili sa do mesta. Spotených, ustatých prijal nás vľúdne do svojho lona hotel Krka.Ešte sme vyšli na korzo, ale na ňom nevideli nikoho, vošli na chvíľku do katedrály a vrátili sa k hotelu. Na tejto ceste stretli sme dalmatínskeho miestodržiteľa, baróna Davida s adlátusom.[18]Jeho parník Andreas Hofer boli sme zaraz spozorovali v prístave. Blížila sa šiesta hodina — i my sa vybrali na stanicu. Vošli sme do vagóna, a tu sa odrazu ukázalo, že sa dnu nachodí (rátam po kubickom obsahu) jeden Čech, jedna Slovinka z Korutánska, niekoľko dalmatských Chorvátov a jeden Slovák a konduktor odkiaľsi — Nemec. Teda celá österreichisch-ungarische Monarchie im Wort und Bild.[19]V Perkovići sme zas presadli do splitského vlaku, a o desiatej vrátili sa bez pohromy do Splitu. Iba na solinskej stanici čo musel vlak na otvorenej dráhe zastať, cofnúť sa na štáciu a až potom vyšiel stenajúc znovu. Či niečo zabudol, či to zo žartu — kto by mohol povedať? Možno, že zašiel na nepravé koľaje. Pri tak komplikovanej železničnej sieti nebol by veru div.[1]paron(z tal.) — majiteľ[2]Solin so zrúcaninami, vlastne vykopaninami starej vlády rímskej— osada pri Splite pod pohorím Kozjak v miestach rímskeho mesta Salona, správneho a kultúrneho strediska, ktoré bolo zničené vpádom Avarov na začiatku 7. storočia. O kultúrnej úrovni tamojšieho života v antickej a ranokresťanskej epoche hovoria vykopávky, ktoré r. 1883 začal robiť archeológ Fr. Bulić.[3]monsignore Franjo Bulić, teraz kustos splitského múzea— Franjo Bulić (1846 — 1934) chorvátsky archeológ, riaditeľ gymnázia, neskôr riaditeľ múzea v Splite. Známe sú najmä jeho vykopávky v Soline (Salona) a viacero rekonštrukcií. Bol politicky činný aj po prvej svetovej vojne.[4]uháňa rozkošným krajom — asi pol tucta všakových „Castellov“— krajom Kaštelansko polje, zvaným aj Rivierou siedmich kaštelov, kde je sedem pevností (kaštelov), ktoré vybudovala domáca šľachta v 15. a 16. storočí proti Turkom pri jadranskom zálive medzi Splitom a Trogirom v úrodnom vinohradníckom a ovocinárskom kraji, chránenom proti vetrom. Okolo každého „kaštela“ je osada. Celý kraj vytvára bohatú prírodnú záhradu.[5]„autonomaš“, teda „Talijan“(z chorv.) — V minulom storočí patrila Dalmácia rakúskej a Chorvátsko uhorskej časti monarchie. Národni vodcovia od polovice minulého storočia mali vo svojom politickom programe zjednotenie Dalmácie s Chorvátskom, ale to sa do roku 1918 nepodarilo. Zjednoteniu sa protivili Taliani a ich prívrženci, ktorí mali vo svojom programe autonómiu Dalmácie. Tvrdili, že Dalmácia sa nemôže spojiť s Chorvátskom, lebo ich obývajú rozličné národy. Prívržencov týchto talianizujúcich úsilí nebolo veľa. Volali sa „autonomašmi“.[6]podešta(z tal.) — starosta[7]Čo nemôže doma pohodlne vyžiť, ide do Južnej Ameriky— menej zámožní Chorváti koncom minulého storočia odchádzali do Južnej Ameriky. Aj sám Kukučín sa neskôr (od roku 1908) usadil v Chile v Punta Arenas, kde pôsobil ako lekár medzi chorvátskymi vysťahovalcami do roku 1922.[8]pomník N. Tommasea— Niccolo Tommaseo, vlastne Nikola Tomašić (1802 — 1874), taliansky spisovateľ chorvátskeho pôvodu, zberateľ ľudových piesní a politik[9]reč Petrarkovu— t. j. taliančinu. Podľa talianskeho humanistického básnika Francesca Petrarcu (1304 — 1374)[10]„Waagen für Kerkafall, wollen Sie Waagen“(nem.) — „Koč ku kaskádam Krky, chcete koč.“[11]v tomto staroslávnom meste chorvátskeho kráľa Krešimira— Šibenik, výstavné mesto pri ústí rieky Krky, vlievajúcej sa do Jadranu, bol v 11. storočí sídelným mestom chorvátskych kráľov; Petar Krešimir IV. (1058 — 1074) za úpadku moci byzantskej ríše znovu ovládol dalmatínske mestá a tituloval sa rex Croatie et Dalmatie (kráľ Chorvátska a Dalmácie)[12]„shoking“(angl.) — otriasajúci[13]déjeuner(franc.) — tu vo význame raňajky[14]zajutrak(chorv.) — raňajky[15]skuže(chorv.) — makrely[16]španielsko-americká vojna— V Kube vládli (okrem krátkej vlády Angličanov 1762(3) Španieli od roku 1492. Kubánci sa proti ich krutej vláde búrili v 19. storočí. Roku 1898 zasiahli do sporov Spojené štáty americké a po krátkej vojne Kubu dobyli. Patrila im do roku 1902, keď sa prehlásila za samostatnú republiku.[17]peronospóra— hubovitá choroba rastlín, najmä viniča[18]adlátus(lat.) — pobočník, zástupca[19]„osterreichisch-ungarische Monarchie im Wort und Bild“(nem.) — Rakúsko-uhorská monarchia v slove a obraze	Kukucin_V-Dalmacii-a-na-Ciernej-Hore.html.txt
I.Leta Pána 1756.Na augustovom nebi nevidno ani najmenšieho oblaku; slnce svieti s neúprosnou vytrvalosťou na vysušenú, smädnú zem; potôčky sú vyschnuté, tráva ožltnutá…Ale nie všade.Tu v tejto dolinke pri panskom parku tečie ešte potôčik; nie tak bystro, ako inokedy, ale predsa cítiť chládok, a trávička popri ňom je čerstvá a svieža.Panna Zuzana Derfflerová sa díva na potôčik, díva na svoje sukničky a pleskne rukami: „No, choď, Kubo!“ a somárik, čo sa pásol na malej lúke, poslušne ide horevyššie.Panna Zuzana sa ešte rýchlo poobzerá, či ju niekto nevidí, potom sa hodí na zem, roztiahne mladé údy a díva sa so spokojným úsmevom do neba.„Ako mi je tu dobre!“ vzdychá si, položí ramená pod hlavu a obhryzuje stopku štvorlistovej ďatelinky, čo pred chvíľkou nenazdajky našla na malej lúčke.Somárik sa pokojne pasie a odháňa si muchy; taká tichosť je okolo, že počuť, ako odšklbuje trávu od zeme a chrúme ju zubmi. O chvíľu však Zuzanka už zunovala ležanie, vyskočí, potrasie sukničky a sadne si na breh potôčka. Vytiahne kolená a rozmýšľa.„Ozaj, oprobujem, či tu niet rakov!“A už si dvíha sukničku. Krátka biela košieľka ju zakrýva len po kolená, vypne sa šikovne a spustí nôžky do vody…Nebojí sa rakov — ak sú vo vode, chytia sa jej za nohu; ona to kdesi tak počula.Sedí naklonená nad vodou, celá jej myseľ sa krúti okolo toho, či sa jej rak chytí. Darmo svieti slniečko na beľavé vrkoče a pozláca kučeravé vlásky okolo čela, uší a v tyle, ani o tom nevie, ani to nebadá; celá jej túžba je: rakov chytiť!Somárik sa pasie, ani hlavy nezdvihne; slnce páli neunavne. V blízkom parku počuť kroky.Zámka šťukne. Cez malé dvierka ohrady nepozorovane vykročí niekto.Zuzanka nepočuje ničoho, nestará sa o nič. Hej, ako by vyskočila, keby mala tušenie, že sa blíži jeho výsosť Karol August!Karol August je síce najmenší čo do stupňa medzi nemeckými panovníkmi, ale je predsa panovníkom v svojej krajinke. A jeho výsosť je prísny pán. Je pravda, že zlý svet povráva, že nie vždy je taký prísny, ale Zuzana o tom nič nevie, len to, že nahnevať jeho výsosť by bol smrteľný hriech; tak vraví jej otec, horár pána kniežaťa.Karol August je už starý pán. A nezmeškal svoj čas. Život v 18. století nebol ani veľmi ideálny, ani veľmi morálny. Karol August je synom svojho času — frivolného a galantného stoletia.Zastane a prekvapene díva sa na dievča.„Oho! Čo je to?“ zvolá nahnevane.Dievča sa strhne, zdvihne hlavu a nastrašene sa díva naň.„Čo ona tu robí?“ Karlove Augustove oči sa hnevlivo dívajú na dievča; nie je dobrej nálady, necíti sa dobre a horúčosť mu je nepríjemná.„Raky chytám“, vraví Zuzanka a v rozpakoch naťahuje sukničku.„Nech ona vyjde von z vody!“ rozkazuje on, a dievča vyskočí ako srnka.Pokorne sa blíži k nemu. Zastane pred ním so sklopenými očami.A teraz sa stane niečo podivné.Krátkozraký Karol August v celom svojom dlhom živote — blížil sa k šesťdesiatke — nevidel takej krásy, aká zdobila pannu Zuzanu Derfflerovú, dcéru jeho horára.Zadíval sa na ňu, ako sa díval na sochy v kabinete s antickými sochami.Nevedel sa dosť nadívať.„Nech sa mi ona pozrie do očú!“ rozkázal konečne, ale jeho hlas bol už celkom inakší ako predtým.Zuzana zdvihla oči, a ľahko vznetlivé srdce jeho výsosti už stálo v ohni…Ale kto i kedy videl takých očú!Chytil ju za ruku, otvoril dvierka do parku a zaviedol ju dnu.Tam zastal, oprel zlatú rúčku paličky o bradu a spýtal sa jej:„A vie ona, kto som ja?“„Jeho výsosť knieža Karol August“, riekla Zuzana, omámená blízkosťou panovníkovou a bez seba od strachu, čo sa stane teraz s ňou.Karol August sa už usmieva.„No, nech sa ona tak veľmi nebojí“, vraví blahosklonne a položí ruku na jej beľavú hlávku. „Nech jej kuchár dá v kuchyni toľko rakov, koľko ona len chce.“Zuzanka sa zahanbila. Ženským inštinktom vycítila obdiv v Karlových Augustových očiach; už sa ho tak nebojí, ona o rakov nestojí. Nechcela ich jesť, len chytiť.Tu jej príde na um somárik. Veď sa na zakázanom pasie…Ale ako odísť? Karol August ju chytil za rameno a prechádzal sa s ňou po parku. Je už celkom dobrej vôle, zabudol na horúčosť a podagru, nemyslí na večné lamentácie svojej vznešenej manželky Amálie Frideriky — len blízkosť tohoto krásneho dievčaťa cíti, v krátkych sukničkách, s bosými nôžkami. Zabudol na svoj vek i na to, že Zuzeta — ako ju volá — mohla by byť i jeho vnučkou; vidí len zamatovú tváričku a čarodejné oči…Cíti sa mladým, čerstvým a pekným.Zuzanka nemyslí viac na somárika, keď vidí pred sebou krásu parku v koketnom štýle XVIII. stoletia a v diaľke biele múry malého pavilóna „Mon secret“ = moja tajnosť, ako ho pomenoval — nie bez príčiny — Karol August.Pred pavilonom je vysadené z lilavých kvetov ohromné srdce. A na pavilone miesto kniežacieho znaku vidno vytesanú sochu Amora, ktorý drží palec na ústach: „Ego taceo!“ („Ja mlčím!“) — bola jeho devíza…Zuzana obdivovala všetko, a všetko jej bolo nové a zaujímavé.Karol August sa vedel s ňou diškurovať; nepredarmo bol svojho času nebezpečný človek a mal privátnu izbu tapetovanú ľúbostnými lístkami, ktoré dostal z krásnych rúk…Za pol hodiny vedel všetko z nevinných úst dievčaťa: i to, že ešte nevidela parochňu, i to, že nevie, čo je láska… Vravela, že vie písať a čítať — v tom čase zriedkavá vec u dievčaťa jej stavu — a že s magistrom sa učí po latinsky: to si zas matka žiadala.On počúval a obdivoval tôňu dlhých tmavých mihalníc na ružovom líčku; zabudnutá bola Philina — talianska tanečnica jeho dvorného divadla — keď videl pri svojom boku kráčať stelesnenú jar; ani zelená tôňa pod storočnými stromami nerobila Zuzanu bledou, a červené pery pekných ústičiek ho už ťahaly k sebe.„Ako keby mi bola počarovala!“ dumal Karol August, a cítil divú radosť nad tým. Preč maľované, šminkované, rafinované dámy dvora! Jeho zraky blúdily po jej postave až po bosé nôžky a tam zostaly stáť. Bol ozaj frapovaný. Na tmavej zemi parku kráčaly nôžky, ktoré by kedysi i Praxitelesa boly okúzlily. Útle, tenké, ružové palce takej pravidelnej formy, aké Karlove Augustove oči dosiaľ len v mramore obdivovaly.„Bozkať by som chcel túto nôžku!“ preletelo mu hlavou, kým Zuzanka vábila k sebe krotkú srnku.Dievča nemalo ani tušenia, čo sa deje v duši jeho výsosti.Zuzanu počal trápiť hlad. Bola vystrojená do hory na celý deň; kus čierneho chleba a syra jej dala mať.Ale ako to povedať pred takým vznešeným pánom?!Blížili sa k „Mon secretu“. Zuzanka sa úctive poklonila — tak hlboko, ako len mohla — a chcela odísť.„Ona zostane tu!“ rozkázal Karol August celkom zas ako panovník, „a bude so mnou obedovať!“Zuzana sa zapálila.„Ja však neviem pekne jesť!“ odvetila Zuzana, a v utešených očiach sa zaligotala malá slzička.Karol August vytiahol malý, ľahký ručníček a vlastnoručne jej utrel oči. Sladká vôňa ruží sa rozniesla v povetrí, a Zuzanke prešiel plač. So zadivením dýchala do seba utešenú vôňu.„Čo je to?“ spytovala sa so záujmom.Karol August bol dojatý. Dievča, vyrastené v hore, nevedelo, čo je voňavka!Zahľadel sa na ňu. Mala pätnásť rokov, bola hodna byť láskou panovníka, vravela po latinsky, obedovala čierny chlieb a nevedela, čo je láska a parfum…Karol August bol teraz už presvedčený, že Zuzana Derfflerová bude jeho poslednou láskou — lenže osud ináč riešil…„Ja jej ukážem po obede toľko voňavôk, koľko len chce!“ vravel láskave, chytil dievča za ruku a zaviedol ju do „Mon secretu“.	Ivankova_Posledna-idyla-Obrazok-z-doby-rokoko.html.txt
IV Dolčinách pristal parník Polanda s nesmiernym štropotom a to „k mostu“, ktorý vyčnieva hlboko do zátoky štítiac prístav od južiny, chrlí celé spusty vody z mašiny a rozširuje zadušlivý ťažký dym z komína po čistom vzduchu. Sbehlo sa hrba sveta, všetko bodrý Dolčinci, čakajúc bohvie čo. Ináč sa nikto „neimbarkoval“ a z parníka vystúpil jeden jediný cestovateľ, mladý človek na hlave s čiapočkou a v haveloku. Nenosí batožinu v ruke, iba nepatrnú torbicu ani nevolá nosičov, aby mu čo vyniesli. Praobyčajný cestovateľ — možno prišiel do Dolčín a chce poznať náš ostrov, ktorý neužíva práve najlepšie meno v Dalmacii: menovite vzhľadom na intelligentnosť obyvateľstva. Zkadiaľ pochodí bajka, že na našom ostrove nemôže byť nič rozumného, dobrého, spôsobného, zdvorilého — ja neviem. No viem celkom iste, že jesto mnoho ľudí i múdrych, i dobrých a nadovšetko veliká hrba veľmi zdvorilých a úslužných.Hľa pán Niko Rogač hneď! Pozrel si cestovateľa, neznámeho mladého človeka a sotva o ňom usúdil, že to bude „persona pulita“ človek honetný, pristúpil k nemu a pýta sa: „Či môžem čím poslúžiť vaše panstvo?“„Ďakujem vám, pane, za laskavosť“ — odpovedá mladý človek akoby v rozpakoch. Snaď myslí, že náš pán Niko, veľkokupec a statkár, bude asi hostinský a prišiel hosťov loviť k parníku. A zdá sa, on by nechcel ísť do hostinca, našej „narodnej kafany“.„Slobodno rozkážite!“ núka sa pán Niko ešte raz, vidiac jeho rozpaky. „Snaď ráčite do hostinca…“„Ďakujem — skutočne som zaviazaný, ak by smel prosiť…“„Ó prosím — slobodno. — Snáď sa uponížite ku mne na kávu!“„Ďakujem“ — odhrna sa cudzinec — „ak by ste boli takí dobrí povedať, kde býva pán Juraj Durčić…“„Á — šiora Dore!“ zvolal pán Niko. „To je ľahko. Tento veliký dom na nábreží, brána z tejto strany. No odprevadím vás kúsok, aspon do brány… Vari dáka záležitosť?“ pýta sa pán Niko.„Také niečo a trochu návšteva,“ odpovedá cudzinec. „Ja som Vicko Okladina…“„Okladina — Okladina,“ opakuje si pán Niko, položiac dlaň na čelo. „Á — na Rieke je dalmatínska firma Braća Okladina. A jedneho z bratov i znám, Stipe sa volá, spoznali sme sa, keď som chodil na Rieku. Z Pelišca kdesi pochodí, z ktorejsi dediny. Súci ľudia, statoční… Z ničoho i oni sa vyšinuli… A vari ste v rodine!“ zvolal pán Niko v očakávaní.„I ja som z nich — najmladší brat…“„A teší ma!“ zvolal živo. „Zvláštna česť — skutočne. A ja som Rogač, Niko, tunajší kupec — vlastne, čo kupec — troškár…“„Pán Rogač!“ zvolal Okladina — „teší ma veľmi. Len prosím nie toľko skromnosti. Máme sa my naťahovať pekných pár rôčkov, kým sa vyškrabeme, kde ste vy. Pán Andrija na Rieke bude bez pochyby…“„Môj brat, k službám… Nuž trápime sa, mučíme, ale neide, ako chodievalo. A vy viete najlepšie, čo urobila klausula. Taliansko víno nás poplavilo a my nevieme, ako vyplávať z neho. Pracuje sa k vôli práci a nie za zárobok — aby si nevypadol z praxi a v nadeji lepších časov. Lenže kedy prídu, kedy!“Mladý Okladina šibol po ňom pohľadom výsmešným. Jeho ponosy naň veľmi nepôsobia. Vidí, že jesto v nich dosť pokrytectva, snaď niečo i pýchy, pod touto kôrou skromnosti. Iba na celý jeho hovor dodal: „Ja — načim sa boriť. Bez boja nieto pomoci…“„Veď boriť — veď boriť,“ pokyvuje pán Niko hlavou smutne —„Len aby borba nebola beznadejná… Ale a punto — veď ste vy rodina so starymi Darčićmi. To sú vám strýci a či ujci — vaša pani mama a oni brat a sestra! Skutočne zvláštne!“ A usmial sa.„Ano ujci nám prichodia,“ dodal Okladina chladno.„Ano — ano. Moja mať spomína vašu pani mamu… Boly priateľky. Vlastne — čo priateľky! Moja mať bolo sedliacke dievča a šiora Klementina z prvého domu. Nuž ale dobre si chcely. Spomína dosiaľ, čo to bolo, keď pani Klementina a váš pán otec… No i vy nepochybne viete, čo to boly za protivenstvá!“„Tak trochu!“ A mladý človek sa zachmúril. „A čo — žije ešte vaša pani matka!“„Či žije! Jako žije. Zdravý je to koreň! Osemdesiat dnes zajtra a nechybí ani jeden zub. Ľahká ako lastovica, iba k zime čo ju pochytí dýchavica. Ale ani to netrvá. Keby sa chcela šanovať: aká je, mohla by dožiť sto rokov — i prežiť… Bože môj, aké bývaly tieto naše staré. Hľa šiora Dore je ešte staršia, dva tri roky a aká! Každú nedeľu do kostola. A toto dnešné pokolenie: šťúple, zuby na nič, bolí žalúdok. Zmočiť nohy božechráň — prať na mori — smrť, ísť k peci — zapálenie a čo ja viem. Ako tie behaly, ako letely do každej roboty, ničoho sa neštítily, ničoho nebály a jednostaj zdravé!“Mladý človek sa len usmial.„Ženatý, prosím?“ pýta sa pán Niko.„Ešte nie!“„Lepšie, verte mi. Lebo čo je to? Starosti, jarmo. A keď ťa obsypú deti — počnú ťa skúbsť s jednej i druhej strany. Strach, choroba — každá nehoda. Slúchnite tých, čo zkúsili — lepšie takto…“„A čo prospeje všetko — výstrahy a rady!“ zasmial sa Okladina. „Každý by chcel oprobovať, lebo ťa čosi navádza, že sa tebe nepovodí ako druhým, čo ťa vystríhajú.“„To je pravda!“ dodáva pán Niko. „Svätá pravda. I so mnou bolo tak. Každý verí sebe… Ale nemyslite, že som obanoval. Keby sa mi bolo vrátiť, zas by sa oženil. Nevieš nikdy, čo je horšie. Takto sme oprobovali a tu sme a onak, ktovie, ako by bolo. Vidíme na starých ujcoch — im by tiež bolo všakovak, nech nemajú tú starú…“Došli pod vysokú terasu, na ktorú sa vychodi hneď z domu Darčićovho: priestranú, obrátenú k moru. Obíduc ju prišli k bráne, otvorenej dokorán.„No ja vás nechávam. Teraz už viete cestu,“ usmial sa pán Niko, dávajúc mu ruku a potriasajúc ňu srdečne… „A čo — ak sa smiem pýtať — neráčite zamýšľať urobiť dáky obchod… Tak kúpiť ktorý hektoliter…“„Ja skutočne neviem,“ odpovedá Okladina. „Uvidím, čo mi z Rieky naložia…“„Ak by ste, náhodou dačo chceli — prosím, neráčte prenáhliť… Svet drží tuho, upriamil sa na ceny a my — viete, čo môžeme dať! Bielo nad dvanásť, čierno deväť, opol tiež tak, deväť do desať… Oni si mívajú, že bohviečo pribudne. A ja sa bojím, že spadne. Italia sa nevyprázdni tak chytro — a ona pokazila ceny. Tedy, prosím, nekaziť…“Okladina miesto odpovede potriasol mu rukou.„Doprovodil by vás k nim,“ dodal už hlasom pritlumeným — „ale my a Darčići bočíme jeden od druhého. A prečo? Pre pletku — kúsok zeme, že bys’ ho čiapkou prikryl. Ale čo? Starí sú zatvrdilí my sa tiež nedáme — nuž hotová galiba…“„A preci — čerti ho vedia, čo má za lubom,“ rozmýšľa pán Niko. „Na prechádzku len tak neprišiel, jeden Okladina… Ten chlap ide kupovať, našim ľuďom sa hozhorúči hlava: čo by sme my môj Niko išli poprezerať pivnice. Ej, smotánku necháme pre seba, i hanba by bolo…“Okladina medzitým vošiel do domu Darčićovho. Z pitvora na pravo je kuchyňa, v nej celá hŕba ženských. Pán sa zastavil a pýta sa: „Či sú páni doma?“„Šior Andrija sú hore, ale predvečerom prídu. Šiora Dore a šior Tomažo sú doma. Ostaňte slúžení“ — ponúkla ho slúžka už vyše štyricaťročná, utierajúc ruky o zásteru a naprávajúc zas šatku na hlave. „V tineli budú — nech sa páči…“I otvorila dvere na tineli, jedálni, ktorá je hneď proti kuchyni.Tinel je izba neveliká, (dosť) aspoň pomerne k domu, stôl, ktorý by sa môhol i vytiahnuť, ale sa nevyťahuje, lebo zriedka kedy zavíta sem viac hostí, dakoľko stoličiek, to je celý nábytok. Miesto kredence je v massivnom múri výklenok za sklenenymi dvermi, odkiaľ vyzerajú šaločky, poháre a kališky. Na stene obraz ktorejsi Matky božej, už začadený starobou, jediná okrasa izby.V tejto izbe sedia starec i starena. On má čiapku na hlave, zpod ktorej vyzerajú vlasy biele ako srieň, dávno nepodstrižené. Škoda by ich bolo týkať proti zime. Nos mohutný, tvár oholená, iba čo biele fúzy zakrývajú ústa. Je to hlava mohutná, typická. Keď ju raz vidíš, už nezabudneš na ňu. Prsia sú tiež zdravé, klenuté, dôstojný podstavec takej hlave. Keď hosť vstúpil, starý sa podvihol zo stoličky, čo mu neide tak ľahko. Postenáva, popráva sa a podopiera na palicu ktorú držal medzi kolenami.„Vitajte!“ víta hosťa hlasom hlbokým, zvučným ešte, keď tento (predstavil) pozdravil domácich. „Račte — sadnite…“Okladina neslúchol, nesadol. Niečo rozčulený, bárs vedel, kam ide i umienil si, že sa zadrží chladno, ako k ľuďom cudzím, ľahostajným — preca rozčulený pristúpil k starcovi a preriekol: „Ja som Vicko Okladina!“„Teší ma“ — preriekol starec — „prejdite — sadnite. A zabudol som — odpusťte šiora Dorothea“ — pokračuje pozrúc na starenu a v bystrých očiach i v markantnej tvári akoby bolo zahralo čosi jemnejšieho, i hlas akoby znel mäkšie, teplejšie — „ani som vás nepredstavil. Moja sestra — a ty už poznáš hosťa…“Starena sa podvihla i urobila dva tri kroky proti hosťovi. Jej oči, sivé a živé i zvedavo a (načo tajiť?) i nežno hľadia na hosťa. V jej vpadlých prsiach preci len bije ženské srdce, ktoré s teplejšími citami ide v ústrety hosťovi — synovi sestrinmu, najmladšiemu, možno najmilšiemu. Hľadí mu pozorne do tváre, sviežej a mladistvej, ohorenej od slnca v ktorej tiež dominuje nos, známka fajty Darčićovskej. Hľadá či v ňom vynajde ktorú črtu ktorá by pripomenula „ju“, kým bola tu v starom „kaštieli“ — mladá, veselá, miláček rodičov i bratov, kým sa nezaplietla s človekom nehodným, obyčajným, nízkeho rodu — s mornárom a či už bol kapetan, Okladinom… A skutočne tieto čierne oči, sú jej oči i ústa i dve jamky… Čosi ju vábi, aby ho privinula, alebo aspon pohladila — no vzpamätala sa, stisla mu ruku.Okladina tiež podľahol vlne citovej, ktorá sa zdvihla kdesi z hlboka. Mimovoľne mu sišla na um matka, ktorá pri boku svojho muža odpočíva v tôni cypruša na dedinskom cmiteri. Bola tiež takto malá, prihrbená, ale živá a veselá. Nosievala tiež tmavý čepček a v zime i šatku, práve ako táto starena tuna. Naplňovala dom radosťou a veselosťou — kde sa pojavila tam skrsla radosť a smiech. Všetko sa k nej vinulo, muž i deti. Synovia odrastení s radosťou sa vracali do domu, kde vedeli, že čaká teplé srdce matere. I čeliadka sa jej držala húževnato — v celom živote nepremenila slúžku štyri razy. To sa stalo že sa alebo ktorá vydala, alebo zrovna z domu Okladinovského presťahovala na cintorín.Starena sadla a do tenkých, chudých prstov vzala zas ihlice a pletie.Starý pán Juraj pýta sa hosťa: „Ako tam vaši?“„Ďakujem, dobre,“ odpovedá Okladina zdvorile. Otázka starého pána, chladná i tonom bežným predložená, vyhasila v ňom i ten slabý plamienok rozpomienok. Upamätovala ho zas, čo bolo a čo je — aká je medzi nimi hrádza. Už už sa ju chystal prezradiť, uviesť druhý ton, dôvernejší a srdečnejší — no starcova otázka vsotila ho zas do hraníc púhej zdvorilosti. „Berieme v známosť, pane Darčić“ — myslí si Okladina. „Môžte byť istí, že sa vám od nás nebude nikto natískať…“ Čosi sa v ňom uvolnilo, cíti sa istejší, rozpaky, ktoré ho svieraly, padly od razu z neho. „A tak tedy od týchto čias vonkoncom cudzí…“Starý pán zabúchal svojou palicou o podlahu, až sa dolu z pivnice dudňavo ozývalo. Vo dverach sa zjavila slúžka. Tá istá čo uviedla bola Okladinu.„Ane, sprav kávu tuto panovi a s nimi sa odveziem i ja“ — dodáva žartom. „Káva sa môže piť kedykoľvek“ — vysvetľuje hosťovi — a ľula chutí lepšie. A šiora parona neviem, čo myslia“ — obrátil sa k starej panej s milým úsmevom. „To je ich vec…“Pozrela naň sivým očkom zpod opršaného obočia a na svráskovaných ústach zjavil sa úsmev. A už zase švihajú ihlice medzi jej tenkymi prstami, sťaby mala niečo dohoniť.„Kávu som zaraz postavila,“ oznamuje Ane — „a idú i šior Andre.“„Tým lepšie, budeme piť všetci.“V tú istú chvíľu ohlásily sa v pitvore mnohonásobné kroky. Daktoré odznely kdesi v kuchyni. Do izby vstúpil starý pán, mohutnej postavy, šedivý ako jabloň. Zpod čiapky mu poletujú biele jemné vlasy, pod nosom, tiež mohutným sú fúzy biele, ktoré siahajú skoro k uchu. Na tvári sa belie strnisko, narastené od nedele. Tvár ináč plná, skoro bez vráskov, ktoré sa len naberajú okolo očí, pleť jemná, biela, ňou sa rozlieva ružový nádych, že ktorákoľvek dáma by ho mohla závidieť.„Tedy i ja doma, chvalabohu!“ zvolal hlasom hlbokým, zvučným. „Ane, kávu — zima je!“ Až teraz spozoroval, že v izbe je hosť a pozerá naň prívetive zpod šedivého obočia.„Tu máš Andre, hosťa,“ začal pán Juraj. „Pán Okladina.“Pán Andre ešte raz si ho obzrel, zarazený trochu, ale oko sa mu vyjasnilo zaraz a nadobudlo prívetivosti. „Teší ma — sadnite, sadnite. Dore, daj mi kabát — tuto kepenisko váži sto centov…“Stará pani drobným krokom ide do susednej izby a nesie krátky kabát futrovaný zajačinou, šedivý tiež od staroby.„Hádam si uznojený, Andre. (B) Preobleč sa“ — radí mu starostlive.„Ah — čo! Pletky! Daj ty kabát!“ A postenávajúc obliekol ho konečne. Sadol k stolu, proti hosťovi a usmial sa naň. „Naša pani myslí, že sme z pavučiny — jednostaj sa preobliekaj… Tedy vy prišli — pekne, pekne…“ pokyvuje hlavou, kým v Okladinovi čosi tvrdne a chladné ako ľad vlihá sa na dne srdca…Ane doniesla kávu v malých šialočkách a rozostavuje ju pred každého.„Ukáž hospodarici, čo sme doniesli, Ane,“ rozkazuje pán Andre. „Veru, neprišli sme s prázdnou rukou, šiora Dorothea. Uvidíte…“Vo dverách sa zjavila Ane a za ňou šarvanec asi pätnásť ročný. Slúžka drží dve jarabice, ktorým sa hlavičky okrvavené opáľajú i krýdla sú opustené…„Jarabice!“ zvolala stará pani natešená a dvíha sa, že pôjde k dverom. Ale už ju predbehla Ane a podáva jej ich. Ona ich ohmatáva, poťažká v rukách a rečie: „Pekné sú — tučné…“„Teraz im je vrchovisko!“ zvolal pán Andre tiež natešený. Jesú dve kŕdle, ale na mňa neprišly. Toto zastrelil Lovre.“„Bravo Lovre!“ zvolal pán Juraj, pokyvujúc hlavou. „Evala ti!“Šarvanec nad pochvaľou vážneho pána začervenal sa a premína sa.„Musíme ich napopáckať — čo ako!“ — zastrája sa pán Andre. „Škoda by ich bolo opustiť — dobré sú… Ale je tam i zajac — figliar, našiel som mu brloh. Nech len zaduje bura, počkaj ty kume, zaprášim ti ja do kožucha!“ A rozosmial sa chutne.„Či je zima vonku?“ pýta sa pani.„Zima? Keď sa spustíš k moru, nuž poťahuje. V Prodolcoch je ako v škatuli, na poľudnie i pripeká… Bôb i hrášok sišiel pekne. Radosť pozreť…“ zvestuje pán Andre, celý oduševnený poľom a jeho krásami. Oči sa mu usmievajú, len keď pomyslí, ako je tam pekne: medzi vinicami, v sadoch olivových. Všetko je tak veselé, vysmiate, zo stráne, porastenej krovím zneje hvizd a škrekotanie drozdov, vo vzduchu sa ozve trepot krýdel — to divé holuby zdvihly sa z viníc, kde sa pásly a letia do vrchov. Dakedy zas mihne tôňa zemou, obliatou slnečným svetlom. To je vrana osamelá, kváče v povetrí a poberá sa kamsi hľadať spoločnosť. A keď sa nakochá i tým pohľadom, schytí pušku a ide za jarabicami, alebo sa utiahne do domku a odpočíva…Pán Juraj je dosť ľahostajný, jeho tieto krásy nezanímajú. On najradšej doma, menovite proti zime. Keď sa mu zažiada poprechodiť sa, dostačí mu i terasa. On je skoro celý deň pri pani Dori, prehodí tu i tu slovo a zas sa zamyslí nad čímsi ďalekým dávnym… Keď sa mu zažiada zábavy, ide do kaviarne a drví celé odpoľudnie preferanc alebo tercil, kde sa hrá o kávu a len málokedy o krajciare. Ináč groší ani nedrží pri sebe: ak ktorý šestáčik na kávu, alebo ak by ho stretol ktorý žobrák. Pokladníkom je pani Dore. Ona inkasuje za víno za ocot i za olej, alebo za mäd. Lebo to všetko predávajú Darčićovci — vlastne nie, slúžka Ane meria na litre a žajdlíky a donáša panej šestáčky…Okladina nazdával sa, že preci len vyjavia dačím, čo sú mu oni, čo im je on. Aspon že ho prijmu s rozpakami s akymi on prišiel ku nim. No teraz, keď sa i v tom sklamal, banuje, že vôbec prišiel k nim. Môhol tým istým právom ísť i do narodnej kafany.„A ako ide na týchto stranách víno?“ pýta sa konečne, upadnúc v ton kupecký. „Predalo sa ho čo?“„Mňa sa nepýtajte — o to sa ja nestarám,“ odpovedá šior Jure. A skutočne čo žije nenakukol do pivnice, ani sa nespýtal, ako ide víno.„Vína jesto — predalo sa málo, alebo nič,“ odpovedá šior Andre. „Naši kupci skupujú prv inde a nás nechávajú na chvoste. Rátajú, že čím pozdejšie, tým lacnejšie. A nám daromné kelčíky a opletačky…“„A vaše? Či by ho môhol vidieť?“Šior Andre pozrel na brata, čo ten o tom myslí. Bárs sa nestará do ničoho, je preci starší, hlava a gazda. Stisol plecia, akoby chcel povedať: „A čo ma trápiš? Rob čo chceš, len nech mne bude dohánu…“„A my poďme — pozrime!“ svoluje šior Andre. „Mne len výhoda, že nebudem mať s istymi ľuďmi do činenia, ktorých ani na oči nemôžem…“Vybrali sa a za nimi podopierajúc sa i šior Jure. Nemálo sa zadivili v kuchyni, keď videli šior Andru s ohromným kľúčom od pivnice a za nim šior Jure. „Ani toto sa ešte nepridalo“ — poznamenala Ane. Hospodár nepozreli do nej od rokov a rokov.“Okladina len hodil po pivnici okom a už vie na čom je. „Ako za krčaha kráľa,“ myslí si škodoradostne. „Moji (strýc) ujci sú starí, ale ich pivnica nepomerne staršia.“Nuž velikých novôt nevidíš tuna. O filtroch ani nehovoriť. Mušt sa nalieva mechami do sudov, i to sudov z mäkkého dreva — i necháva, nech vyvre. Potom už hlavná starosť, aby sa čím skôr predalo. Lebo čím viac stojí v týchto miestnosťach, tým je väčšie nebezpečie, že sa zamúti alebo práve zosmradne. Ešte je najvýhodnejšie, keď zoctovatie. Ocot sa môže predať, dakedy i lepšie od vína.Okladina koštuje sudy rad radom. Nehovorí ani slova, iba srká z pohára, rozlieva víno jazykom o podnebie. Konečne riekol: „Ešte by sa dalo kúpiť všetko, okrem týchto dvoch sudov. Pravda museli by sme ho zaraz pretočiť. Tieto dva sudy išly, jeden na ocot, druhý na brsatu…“„Predá sa v lete na drobno“ — odpovedá šior Andre. „My každý rok tak. A neutratí sa nikdy a neraz zarobí. A pretočiť — nemáme sudov.“„O to malá starosť,“ riekol Okladina. „Sudy by ja poslal, vyriadené, len pretočiť do nich. Beztoho, ak kúpim, pretočiť by ho musel ak nie zaraz, tedy pozdejšie. A tu treba zaraz.“„Eh, ako vy viete,“ pristáva šior Andre. „Ja myslím, že ešte mohlo stáť na feci…“„To už nie, zamútilo by sa.“ A Okladina má na jazyku poznámky, čo tu všetko chybí, čo by sa tu žiadalo. „Nie — my sme si cudzí: každý nech hľadí svoj osoh a koniec… Čo by sa tu všetko dalo vykonať! Aké vína produkovať! Len trochu popreberať hrozno, sortírovať — odlúčiť aspon z väčšieho súce od nezdravého: a víno na div. Nuž ale ako: taká stará familia, prosím ťa, Darčići: a oni by mali sortírovať hrozno! Všetci dožovia by sa v hroboch poobracali, keď by sa ich drábi mali pošpiniť prácou…“„A cena?“ pýta sa šior Andre.„Cenu mi udajte vy a ja uvidím, či môžem prijať lebo nie.“„Keď je nie urobená!“ poznamenal šior Andre.„To je ľahko! Vy ste prvá pivnica v Dolčinách — môžte si dovoliť i ten luxus, aby ste urobili cenu.“„Mne je ťažko, nerad by sa oklamať.“„Ja na to nešpekulujem,“ odpovedá Okladina s hrdosťou. „S kým mal Okladina styk, nikto sa nemôže žalovať, že bol oklamaný…“„Brat to nerozumel v tom smysle,“ chlácholí ho šior Jure. „Kto by povedal“ — myslí si starý pán — „že v takom kupčíkovi bude toľko pepra!“„Čo sa ceny týka, tedy ja vyrukujem sám“ — začal Okladina. „Biele trinasť, červené deväť. Rozmyslite, ak vám zodpovedá — prímite. — Iba si vyprosím z každého suda muštru.“„A to na čo?“ pýta sa šior Andre s nedôverou. „Vari sa bojíte, že vám ho shumpľujeme a dáme horšie miesto tohto…“„To nie!“ odpovedá Okladina. „Také staré meno je nám dostatočnou zárukou.“ A zrak mu šľahol ako by s výsmechom na oboch starcov. „Ale muštre musíme mať, aby sme zvedeli, aké je víno, koľko v ňom alkohola, lebo ináč nevedeli by sme sa vyznať…“S tým sa obrátil k dveram a doložil ešte: „Ja mám ešte všeličo vybaviť. Ale sa zase ohlásim a potom mi zdelíte, čo ste rozhodli…“ A poklonil sa hlboko.„A čo!“ zvolal pán Juraj — „na večeru nebudeme mať šťastie i na noc? Zdá sa, že dnes nemáte parníka.“„Veľmi lichotivé pre mňa!“ A zase sa im poklonil hlboko.„Mne sa Andre, vidí, že sa nám vysmieva tento fafrnok,“ poznamenal pán Juraj, udrúc palicou o zem. „Spomína staré meno — i také haraburdy. A keď povedal „Okladina“ videl si, ako to vypovedal? Ani dáky Morosini!“„Ah čo!“ zvolal šior Andre. Mne sa vidí, že nám núka dobrú cenu: ja by ju prijal. Nech vidí tento tuna Nogač a či Rogač, že nie je celý svet jeho…“„A či sa ti ja pletiem do čoho? Ty si gazda — rob čo chceš.“Okladina medzitým sa vyvliekol do dediny, do úzkych uličiek a dvorov. Vypytuje sa na víno, vedú ho do pivničiek, dávajú mu i koštovať: ale na každej bečke, čo je súcejšia, nachodí velikými literami písané: Rogač.„A kedy ste to predali?“ pýta sa.„Len toť, pred chvíľou.“„Počom?“„Ako budú dávať druhí, tak i my…“„Pekne!“ pokyvuje hlavou Okladina. „A či bude kde v dedine vína?“„Všade bude, čo nevybrali pán Niko.“„Hm — povedzte pánu Nikovi, že má veľmi dobrý vkus. Vie vybrať, čo by i ja vybral.“ A zamyslel sa, či by sa nemal odslúžiť úskokom za úskok: kúpiť dvacať lebo tricať hektolitrov po pätnásť bielo a po dvanásť červené… „No nie — on ma prosil, aby mu nekazil ceny a ja som na poly sľúbil. A ja som ho neprosil, aby mi nešiel pred nosom posberať smotánku. On ťa previedol šior Vice môj — a ty teraz mlč…“Tak už ani nešiel do druhých pivníc. „Jeho oprsky nebudem voziť na Rieku. Dosť mám na pomyjach z aristokratickej pivnice mojich veľkomožných ujcov. Nuž ale i hodno dačo obetovať, aspoň si ich poznal…“Poberá sa poľahúčky na nábrežie a všeličo sa mu vrtí v hlave. Keď sišiel dolu, usmieva sa spokojne…Pred moderným domom, vlastne magazinom stojí pán Niko Rogač.„No — ako sa má vaše panstvo!“ zvolal, dvíhajúc klobúk. „Či sú starí doma?“„Doma,“ odpovedá nevrle. „Ja som vykonal hlúposť, zakúpil som ich pivnicu. No ufám sa, že neprijmu cenu, čo som ponúkol. Chcel som sohnať jedno šesťsto hekto ľahšieho vína — dobre sa mieša s tymi ťažšími. Bol som v dakoľko pivniciach — ale čo je súce, všade nachodím vaše meno. Nuž priznám sa — ja som podľahol.“Pán Niko pozerá naň ustrašeným okom. „Pre Boha — ja som vás nechcel uraziť. Bolo by mi nekonečne ľúto — ja si vážim…“„Urážky v tom niet.“„Ale ani úmyslu zlého — prosím!“ A pán Niko zdvihol prst ako na výstrahu. „Ja som potreboval okamžite čosi vína, tak som si šiel vybrať, čo mi zodpovedalo.“„A vášmu vkusu som vzdal zaslúženú chválu,“ poklonil sa Okladina s úsmevom.„Ozaj? Koštovali ste?“ zvolal živo.„Bol som tak smelý a kde je vaše ctené meno — tem je tovar extra.“Pán Niko sa rozosmial. „Ah, či sa vy viete posmievať! Vzal som, čo pod ruku prišlo — tak, na slepo…“„No no! Hovorte vy mne!“ rozosmial sa Okladina. „Teraz mi už nepozostáva len vás prosiť o niečo.“„Prosím — rozkážte, ja som vám k službám.“„Ďakujem, ja by chcel mať bárku na štyri veslá, hneď po polnoci keď výnde mesiac. Vídím, tu mi ruže nekvitnú. Idem ja na môj ostrov a vyvediem vám tam, čo ste vy mne na Dolčinách.“„Dobre — ja vám najdem Špiru a Kuzmu. I ja s nimi chodievam súci sú ľudia.“„Pekne. Druhé by bolo, že by chcel vidieť vašu pani matku!“„Prosím — prosím! Čiže ju bude tešiť. Keď som spomenul, koho som videl, nedala mi pokoja: „Doveď mi ho Niko, doveď!“ práve som vás chcel prosiť… oh s akou radosťou! A či by ste nás“ — dodal hlboko snímuc klobúk — „nepoctili na večeru? To by bolo niečo!“„Ľutujem, ale už som pozvaný do kaštiela…“„Ah — to mlčím — to je niečo iného… Niečo lepšieho, ako tam nemôhol by vám ponúknuť, preto sa pokorujem. Ináč ľutujem, že som nemal predvídavosti a nepojal vás zaraz ku mne. Ale takto málo by sme vás boli užili, keď sa toľme ponáhľate.“ Toto už hovorili cestou k domu pána Rogača. „Nuž ale čo nebolo teraz môže byť najbližší raz. A čo — keby ste nám posvätili ešte zajtra. Bolo by tak milé našej starej i vašim ujcom.“„Pánov Darčićov prosim nemiešajte do toho. Im je náramne ľahostajné, či som ja v Dolčinách a či dakde v Jazernici… Ináč viete aký je náš obchod: ak sa nepoponáhľaš vezmú ti zpred nosa najlepší tovar a ty budeš na Rieke stýkať zuby pred plnymi sudami a pozerať aký má odbyt firma Braća Rogač.“„Hahaha!“ rozosmial sa pán Niko. „Vy ráčite byť náramne žartovný. Skutočne škoda, že sa tak málo vidíme.“„A ešte jednu prosbu“ dodal Okladina. „Pánom v kaštieli som ponúkol za biele (dvanásť) trinásť za červené devať. Neviem či pristanú. Čo ako ja sa cítim viazaný, ak oni pristanú. To som sľúbil v nadeji, že sa mi podarí shonobiť náklad. Takto, keď nákladu niet, mne sa neodplatí pre dvesto hekto semka ustávať s loďou. Chcel som tedy prosiť, či by ste vy neprevzali pivnicu Darčićovskú za tú istú cenu…“Pánu Nikovi sa predĺžila tvár a naskočila na ňu črta zamyslenosti.„Hm — záležitosť vskutku fatálna! Dvoch vecí som sa bol zariekol, nadhliadať cudziu dievku a manipulovať Darčićovskú pivnicu. Lebo dievku neuhľadíš — nezvieš, len keď sa ti prihodil čert a Darčićovská pivnica je vychýrená na ocot a brsatu: tú tiež neuhľadíš. Usilujte sa vy dákym fíglom striasť takého diabla. Ja som s ich vínom mal na Rieke veľké trápenie — filtroval som ho dva razy — a nie, vždy len ide mutné.“„Odpusťte tedy, že som bol tak smelý…“„Prosím — prosím… Ľutujem skutočne… Ah — tu je môj Špiro!“ zvolal ukážuc človeka s hustou čiernou bradou a brčkavými vlasy pod mornárskou čapicou. „Špiro, po polnoci keď výnde mesiac prebudíš tohto pána — budú spať v kaštieli — a presadíš ich na ostrov“ (susedný). Naši zovú susedný ostrov jednoducho „ostrovom“. „Zavoláš, to sa rozumie i Kuzmu.“„Dobre je, paron Niko!“ odpovedá pomorec.„Či treba závdavok?“„Mne neslúži,“ odpovedá Špiro — „ja som istý v reči.“„A cena?“ pýta sa Okladina.(„Desať) Šesť, ako platieva každý…“„Dobre — tedy po polnoci, ale iste,“ dokladá Okladina.„Netreba sa vám trápiť — moja starosť,“ odpovedá Špiro. A dotknúc sa prstami čiapky, odchodí hojdavým krokom na nábrežie.„Statočná chlapina — nasypte mu plnú barku dukatov, nezhyne vám ani jeden,“ chváli ho pán Niko.„Ako všetci naši pomorci,“ odpovedá Okladina. „Tak sa zdá, že statočnosť v dnešné časy všade je prenasledovaná a útulok našla len medzi týmto národom, ktorý jej doložil i hrubianstva trochu…“„To už hej — hrubiani sú všetci. Ale lepší statočný hrubian ako lichotivý klamár.“„Svätá pravda.“„Ah — my sme tedy doma!“ zvolal (šior) pán Niko, keď obišli vysoký múr a stali pred bránou do červena natretou. Pred nimi sa otvára dvor veľmi priestranný, akých najdeš v Dolčinách málo, menovite v prostriedku dediny, kde sú domce husto jeden pri druhom — a vo dvore dom na poschodie, bez okrás, v triezvom štyle dalmatinskom s mohutným krovom z tľapák vymazaných vakovkou. Vyskočil proti nim veliký pes, zabrechal, sliepky vykríkli. „K vôli starej musel som sa tu stavať. Dolu na nábrežie ona ani za svet. Nemôžeš mať ani zahrady, ani hriadku šalátu alebo zelia — ja ti tam neprivyknem. Ani sliepky by nemohla držať… Nuž stará stvora — treba jej bolo vyhovieť. A dolu mám iba magazíny — dobre i tak, je pohodlnejšie, viac priestoru. Stálo ma groša, menovite grunt, ale čo netreba pozerať na krajciar… Tedy prosím — ráčte!“	Kukucin_Zadruha.html.txt
Laicizovaný úradIzidor Bobecker vyšiel poobede z klubu, kde hral karty. Zastal vo dverách hostinca a vystykujúc si zápalkou zuby, obzeral oblohu. Doprial si porciu „Geselchtes“[1]lebo vyhral v alšóši.[2]Usmial sa, keď si pomyslel, ako šikovne si zašanžíroval zeleného túza, ktorý mu chýbal do kvartasbely. „Musia včaššie vstať, der Schwarz und Leberflech, keď chcú so mnou hrať!“ pomyslel si a pustil sa na cestu domov. Býval v susednej dedine, kde mal krčmu a pozemky. Keď vyšiel z mestečka na chodník, vedúci do jeho dediny, vybral nožík a začal si ním šparchať v zube, pričom prekrúcal tvár a obrátil hlavu, ako keby sa do neba díval. — Verflucht![3]— Naraz zastal v operácii a vybral nožík z úst. — Das ist Kopitnikens’Pferd, das Falbe, und vom Juro Kondrk das Schimmel!“[4]— zvolal mimovoľne, lebo vyvrátiac hlavu dohora, zazrel na vŕšku pár koní vo svojej ďateline.Keď prišiel k dedine, stretol svojho dvanásťročného syna Zoltánka. Zavolal naň: — Čo si slepý, nevidíš tie kone v našej ďateline? Čo si ich nevyhnal? Zoltán — si mykol čiapku, ktorá mu sedela až na ušiach, nazad hlavy. — Pozri, tatko, ty si povedal, že najlepšie predáš krm, keď ti ho v škode zožerú. Die Leute müssen das gut nahradenen.[5]Preto som tie kone nevyháňal! — Bobecker sa zase zasmial (mal dnes dobrý deň) a potľapkal chlapca po hlave a po chrbte. — No, no, múdry chlapec si, múdry. Da haste fünf kronen.[6]O niekoľko dní sedeli v slúžnovskej kancelárii Bobecker, Kondrk a Kopitník a čakali na príchod slúžneho. Čušali, alebo sa šeptom dohovárali. Konečne prišiel slúžny (ktože to vie, čím bol predtým?), vysoký, tenký s visiacimi fúzmi a so zapálenými očami. Fľochol nepriateľsky na stránky, ktoré úctivo vstali, a chodil mrmlajúc a hlavu si šúchajúc po izbe. Robil dojem hlboko rozmýšľajúceho človeka. Naraz sa ťapol po čele, vzal na dverách visiaci kľúčik a vyšiel von.Kondrk je chlap malý, chudorľavý, s nepomerne veľkou hlavou. Ako dieťa mal vodohlavosť a preto mal ohromnú lebku s maličkou tvárou, ktorá bola červená ako tmavá pivónia. Oči mal drobné, pichľavé. Bol nápadne málovravný a robil dojem človeka strašne zroneného. Bobecker bol fešný pán, ktorý slúžil „pri“ vojne. Chodil ešte vždy v bričesoch a v remenných kamašniach.[7]Kopitník bol obyčajný chlap, taký nemastný-neslaný.Kým bol slúžny von, dohovárali sa zase.Bobecker riekol: — Zaplaťte mi za škodu, nepotrebujeme sa naťahovať. Kondrk zavyl bolestne, ako psík, keď mu stúpia na chvost: — Škodu! A môj Rubaj jedným zubčekom chytká ďatelinu! Kopitník: — Každý vie, že od ďateliny moja Frčka dostane hlavy bôl a pokazí si žalúdok. Vždy ju dávi, keď ďatelinu zožerie. Na to mám aj sto svedkov. Vidieť, že ju hlava bolí, lebo si ju tisne na studený múr. To vidí aj slepý. Tá a ďatelinu žrať! Ani za svet!Bobecker: — Hovorte, čo chcete, narobili mi škodu asi za tisíc korún!Slúžny vošiel do izby. Zavesil kľúčik na klinec a zohnúc sa, nadul líca a okrútil si dlhé fúzy na prsty a vytiahol ich do dĺžky, pričom škúliac pozeral na ne. Po tejto operácii sa vystrel a riekol: — Vyrovnáte sa?Bobecker poznamenal, že sa on vďačne vyrovná. Kopitník sa spýtal: — A čo pýtate? — Bobecker: — No, pristanem na tristo korún pre dobré priateľstvo. — Kondrk zakvílil a pokrútil hlavou, ukazujúc tri prsty. Kopitník zhíkol, ako keby ho šidlom pichol: — Tristo korún! Slúžny zavolal: — Ondráš! — Vošiel sluha. Slúžny sa škrabal po stehnách a potom po hlave: — Aha, jo! Choďte mi kúpiť tri kilá cukru a prineste ho sem. Tu máte „peňáze“. — Potom mimochodom vrkol: — Vyrovnajte sa. — Kondrk zase zdvihol tri prsty. Bobecker: — Čo dvíhate tie tri prsty? To chcete tri stovky dať? Kondrk smutne pokrútil hlavou a Kopitník vykríkol: — Akoby, veď sa mu vari rozum nečistí. Tri koruny, tri, nie tristo! — Bobecker sa opovržlivo smial: — Tri koruny! Lacherlich![8]Smiešne. — Potom sa obrátil k slúžnemu s prízvukom, ako keby sa to samo sebou rozumelo, že mu tento dá za pravdu: — Denken sie sich Herr „Doktor“, drei Kronen![9]Celú ďatelinu mi zničia a núkajú za to tri koruny, čo si vy myslíte? Čo je to tri koruny!Kondrk: — Len jedným zúbkom!Slúžny sa díval von oblokom, ako keby ho do celej veci nebolo celkom nič. Naraz sa obrátil a škúliac, naťahoval si fúzy. Keď to skončil, povedal skandujúc: — Vy-rov-naj-te sa!Hovorili hore-dolu. Prišiel sluha Ondráš a doniesol cukor. Slúžny: — Jo, teraz pôjdete a donesiete cigóriu z konzumu. — Dal mu peniaze a poťažkal cukor, mrmlúc čosi. Obzrel nahnevane stránky a zvolal nahnevano: — Vyrovnajte sa!Bobecker: — No, viete čo? Doveziete mi drevo z hory za tú škodu.Kondrk (trúchlivo): — Aké drevo?Kopitník: — Vaše drevo?Bobecker: — Moje drevo.Kondrk kývol hlavou, na čo Kopitník poznamenal, že nedbá, poručenopánubohu.Kondrk (plačlivo): — A merinda?[10]Kopitník: — No, ale merindu vy dáte?Bobecker: — Dám, dám.Kopitník: — Mäso, oštiepky, ako sa patrí?Bobecker si pomyslel, že má doma chorého barana na skapanie. — Dám i mäso, i oštiepky dám, — a hodil rukou: — Ale keď chcete i merindu, musíte mi dve fúry doviezť.Kondrk vzdychol zúfalo: — Dobre, dve, ale rum!Kopitník: — Ako že by to bolo bez nápoja! Rum musí byť!Bobecker: — Zerspring.[11]Dám vám aj rum.Slúžny (netrpezlivo a ostro): — Vyrovnajte sa!Kondrk vytrčil dva prsty. Kopitník ako tlmočník sa obrátil k Bobeckerovi: — Dva litre rumu ku každej fúre. Čože by to bolo, na celý deň po pol litre rumu chlapovi!Kondrk presvedčene: — Tak je.Slúžny: — Choďte už do diabla! — Stránky odišli. Slúžny si vydýchne, vytiahne fúzy a sadne za svoj písací stôl. Vytiahne zo zásuvky vuršt a chlieb a je plnými ústami, mľaskajúc ani prasa.O niekoľko dní mali podľa dohovoru ísť Kondrk a Kopitník Bobeckerovi po drevo.Kondrk smutne: — Mišo, máš ty voz hotový?Kopitník: — Ale kdeže by som ho vzal. A čo budem svoj voz drať? Nezošalel som.Kondrk: — Poďme k nemu.U Bobeckera, ktorý pohvizdujúc a fajčiac cigaretu, číta Morgenzeitung.Kopitník: — No pôjdeme po drevo zajtra, ale voza niet.Bobecker: — Voza niet? Vy mi máte doviezť drevo na vašom voze!Kondrk: — Na chrbte nedonesiem.Kopitník: — Keď voza niet.Bobecker: — Der Schlag soll sie treffen![12]Zapriahnite do môjho voza.Kondrk: — A kde máte to drevo?Kopitník: — Ja som nikdy nepočul, že vy máte drevo! Čo za drevo? A je nachystané? Ktože nám ho ukáže?Kondrk: — Musíte nám ho ísť ukázať.Bobecker: — Do diabla! Ukázať? To celý deň zmárnim!Kondrk: — My nevieme.Kopitník: — Ak nepôjdete, dovlečieme čertvie čie drevo, a bude z toho oštara.Bobecker: — Ja vám vyasplikujem,[13]kde je to drevo. Veď je poznačené.Kondrk: — Neviem, neviem.Kopitník: — Daromné reči. Veď vás čert nevezme, keď sa preveziete. Bez vás nemožno ísť.Bobecker: — Zerspring. Nuž dobre, pôjdem s vami.Kondrk: — Merinda!Kopitník (hrozivo): — Bez mäsa, oštiepkov a rumu ani na krok!Kondrk (vytŕča prsty): — Rum!Bobecker: — Dobre, dobre, nech vás čert vezme!Druhý deň ráno prišli Kondrk a Kopitník, každý so svojím koňom. Krmu nedoniesli so sebou ani steblo. Bobeckerova žena, dosť driečna, čiernooká, ešte neučesaná, stála na dvore s hodným batôžkom merindy v jednej ruke; v druhej ruke držala košík s dvoma fľaškami rumu.Kondrk (vytiahne fľašku a okoštuje rum, zmrští sa, skríkne plačlive): — Voda.Kopitník (tiež potiahne): — To je rum? To je akási gebuzina. O takom rume nejdeme ani na krok. Dajte lepší.Bobeckerová rapčí pocvičene: — Ale čo vám napadá! To je ten najfajnejší rum. Liter stojí osemdesiat korún. My ho vždy pijeme s čajom. Minule aj pán radca…Kondrk (pomaly krúti hlavou): — Nemôžeme ísť.Bobeckerová vojde do izby, a o chvíľu vyjde s mužom obliekajúcim si kabát, ktorý prisahá, že lepší rum ani nemecký cisár nepije, a že lepšieho už vôbec ani na svete niet, ako ten, čo im teraz dáva.Kondrk (koštuje a zdvihne potom prst dohora, obracajúc pritom okále): — Lepší!Kopitník (tiež koštuje): — Mhm. — Potom potiahne ešte raz a utrie si chrbtom ruky ústa. — No tak! Priahajme!Keď zapriahli, vyjde Bobecker už doobliekaný von.Kondrk: — Krm!Koniec dlhého rečnenia bol, že Bobecker musel dať šúp slamy, hodný batoh ďateliny a za štvrtník ovsa. Jeho námietka, že tie kone nežerú ďatelinu, sa odbila Kondrkovou poznámkou, že len „zelenú, zelenú!“Vylebedili sa na voz. Kondrk a Kopitník si sadli dozadu na šúp slamy a Bobeckerovi, ktorý sa chválieval, že keď slúžil pri vozatajstve, naučil sa s koňmi narábať, vtisli opraty do rúk a posadili ho na predok voza na ďatelinu a konečne šli.Keď prišli do hory, prvé, čo Kondrk a Kopitník vykonali, bolo, že si sadli do trávy a vybalili merindu a rum. Daromné boli všetky Bobeckerove protesty, dokiaľ nezjedli a nevypili všetko, ani sa nehli. Iba potom sa pohli. Totižto na tom mieste, kde sedeli, tam sa vyvalili do trávy a driemali ani porezaní. A nebolo možno ich zobudiť, lebo keby sa na Bobeckerovo kliatie a štuchanie aj boli prebrali, robili sa, že spia a chrápali ani zakamenská píla.Bobecker stobohoval. Ale čo mal robiť? Rozmyslel si vec a naložil voz drevom. Navrch musel ešte aj Kondrka a Kopitníka vyterigať, i doviezol večer všetko rúče domov. Pravda, staral sa aspoň o to, aby ich najhoršou cestou viezol, aby ich po skaliskách horou poriadne utrepalo a on sám išiel pešky popri koňoch.Prvá vec, čo Bobecker doma urobil, bola — bol zlý ako čert — že strelil Zoltánkovi dve zauchá.Po druhý voz dreva nešli. Kondrk a Kopitník sa Bobeckerovi vynukovali, že pôjdu, kedy len chce, ale Bobecker nikdy nemal kedy. (Der Schlag soll sie treffen!)[1]geselchtes(nem.) — údené[2]alšoš— kartová hra, v ktorej najvyššia karta je dolník[3]Verflucht(nem.) — prekliaty[4]Das ist Kopitnikens’ Pferd das Falbe, und vom Juro Kondrk das Schimmel(nem.) — To je Kopitnikov kôň — ten plavý a Jurov Kondrkov ten sivko.[5]Die Leute müssen das gut nahradenen(nem. nespr.) Ľudia to musia dobre nahradiť.[6]Da haste fünf kronen(nem. nespr.) — Tu máš päť korún.[7]bričesy a remenné kamašne— jazdecké nohavice a remenné gamaše[8]lächerlich(nem.) — smiešne[9]Denken sie sich Herr „Doktor“, drei kronen.(nem.) — Pomyslite si, pán doktor, tri koruny.[10]merinda(zastar.) — strava[11]Zerspring!(z nem.) — Pukni![12]Der Schlag soll sin treffen(nem.) — Nech vás šľak trafí.[13]vyasplikovať— vysvetliť	Nadasi-Jege_Laicizovany-urad.html.txt
Cestovanie z Viedne do Chorvátskej r. 1846„No veru, také staré krámy nám predkladá, veci, ktoré svojím vekom už i pravdivosť stratili.“Prijmi ich láskavo, ctený čitateľu, snáď ťa zaujmú starožitnosťou, predvedú ti pred oči predošlosť a ich starobylosť na terajšie pomery sem-tam potrebné svetlo hodí.Bolo to koncom júla za pekného rána, keď som sadol na parný voz ešte dosť novotnej viedensko-glognickej železnice. Sotva šesť hodín odbilo, zahvízdne rušeň a my hajde — do poľa. Pozriem von oknom, a štefanská veža nezdala sa mi väčšou len ako štíhla šivačka vo hmle a prachu zasnutá.Naľavo sme prebehli popri vežičke a či známom pomníku „Spinnerin am Kreutz“. Je on asi osem siah vysoký, zo samých vežičiek a bráničiek goticky zložený; kopec, na ktorom stojí, je práve jednej výšky s tou istou štefanskou vežou.[1]O jeho pôvode a mene stoja hádky. Povesť rozpráva, že rytierska dcéra, vyčkávajúca svojho milenca, vo Svätej zemi bývajúceho, za dávna na tomto mieste priadla a pradivo rozdávala chudobe, aby len milostivý boh jej milenca čím skôr šťastlivo nazad doprevadil. Čo keď sa splnilo, dala na tom mieste vystavať vkusný pomník „Priadky pri kríži“. Z dejepisu ale vyrozumievame počiatok otáznej vežičky r. 1451. Roku 1446 vyvalili Hunyadiho vojská obyčajný kríž, ktorý na tomto mieste stál už od r. 1296.[2][3]Namiesto kríža bol potom vystavaný úhľadný pomník, kroz Jána Buxbauma,[4]toho istého chýrečného staviteľa, čo i svätoštefanskú vežu dokončil. Zomrel r. 1453. Samé meno by sme podľa rakúskeho provincializmu chceli odvodzovať radšej od pavúka (Spinne — Spinnerin) než od priadky. Teraz pri pomníku vešajú a pochovávajú šibencov.Po chvíli doleteli sme k mestu Baden, ležiacemu asi štyri hodiny od Viedne. Vyznačuje sa chýrnymi sirkovými kúpeľmi, ktoré boli známe už za časov rímskeho panovania. Dosvedčujú to často vykopané rímske starožitnosti a stopy kúpeľných základín. S rímskym panstvom zapadli i kúpele, hoc zase po viac storočiach r. 1100 dosť čudným spôsobom boli vynájdené a verejnému úžitku znovu odovzdané. Nad terajším Badenom stál v ten čas pevný hrad. Pánovi hradu oprašiveli poľovní psi, ktorí sa vždy stratili a pri každom vrátení uľavil sa značne stav ich choroby. Keď zvedavý pán raz za nimi špehoval, dopadol ich, ako sa v teplých sirkových mlákach močili. To vraj dalo príčinu k ich znovuzrodeniu. Rozpráva sa, že donedávna bolo vídať na veži kamenný obraz, ktorý predstavoval kúpajúcich sa psov. Baden dostalo privilégium ako mesto v XV. storočí. Jeho štít vyobrazuje dvoch kúpajúcich sa ľudí. Mesto je pekné, okolie utešené. Vinice, záhrady, lesy počnúc od Kahlenbergu, a v tom rozložené romantické hrady ozdobujú obraz. Za mestom na hore stojí pošmúrny a strašný starý hrad Rauhenstein.[5]Toto hniezdo prechovávalo, menovite pod vojvodcom Albrechtom[6]v XV. storočí, opravdivú peleš zbojstva, krádeže a nepokojov. Rytier Puchheim napadúval so svojimi druhmi nielen kupcov, zemanov, pútnikov, ale ozbíjal i ženu cisára Fridricha,[7]takže ledva so životom ušla. R. 1467 boli títo vtáci rozhnevanými Viedenčanmi pod vodcovstvom mestského kapitána Eisingera premožení a jedni hneď na mieste pohlušení, druhí ale pohádzaní boli do tehelieň a vápeníc; rytier Puchheim uvrzol. I tuto platí: malých vešajú, veľkých púšťajú. Ach, tie dobré staré časy! — vzdychávame si obyčajne… No, tam ich máte. Kde je teraz zle, vtedy bolo sto ráz horšie.Prejdúc viac osád za Baden, došli sme k Wiener Neustadtu. Železnica tiahne sa asi pol hodiny od mesta. Bolo predtým sídlom rakúskych vojvodcov, nádhernejšie nad Viedeň; teraz sa môže honosiť výlučne len starými staviskami. Medzi tými vyniká chrám, plný pomníkov, gotických nápisov atď. Okolo celého námestia sú arkády popod domy ako v našej Žiline, takže včas dažďa obísť možno celé námestie bez zmoknutia. Je tu výborná akadémia delostrelcov. Pripomenúť slušno i znamenité klobásky, ktorými za dobrý groš sýtia lačných na stanici. O desiatej ráno stál parník v Hlohnici (Gloggnitz).[8]Tu sa končí rovina a končí sa i železnica.[9]Rovina, ktorá sa tu končí, započína sa hen na Morave — Marchfeld — a má svoju pamätnú históriu tak dobre ako bárs Campi Catalaunici.[11]V nej leží toľko zakopaných ľudských kostí, že by ju nimi celú vyložiť mohol. Tu ležia Slovania všetkých kmeňov, Rimania, Markomani, Góti, Frankovia, Kvádi, Sasi, Huni, Avari, Maďari, Francúzi i Turci pohnojili a pokropili túto úrodnú zem.[12]Pripomenúť musím ešte zvláštnosť, akú našli pri Grafeneggu; vykopali tam totižto hlavu, ktorú pre jej podivnú podobu mali za hlavu avarskú. Ale prírodospytec a chýrečný cestovateľ Tschudi[13]určil ju celkom dôsledne za paruánsku. Už Hipokrates[14]spomína skýtske dlhé lebky (makrokefali) umele (vinculo et idoneis artibus)[15]spôsobené. Do Európy donesené hlavy peruánskeho kmeňa Huakas sú — následkom tuho ovinutých povojníkov prinútené rásť do dĺžky — podlhovasté. Na všakový spôsob zvykli sťahovať lebky svojich detí i Indiáni na rieke Kolumbia, potom Lachs-Indiáni (Čaktas a Omaguas), ako i niektoré tatárske kmene. Pripomenúc toto a presídliac sa z parníka na obyčajný voz, poberali sme sa na Schottwien. Táto leží v kotle, zo všetkých strán strmými zápoľami a na tých hradbami otočenom. Vo vápenných stenách, na ktorých čnejú dumné hradby, sú pre strelcov vydlabané diery, takže by bez ich privolenia, ani muška cez mesto nebola mohla preletieť. Do mestečka je vchod možný len zo dvoch strán a nad vchodmi týmito boli brány, spájajúce ponad hlavy prechodiacich hrad jednej s hradom druhej strany. Pravda, to už teraz len v rumoch leží. Schottwien je odpradávna majetkom rádu škótskych otcov,[16]toho istého, čo má vo Viedni pri Škótskej bráne veľký palác a čo bol i majiteľom predmestia Schottenfeldu.Za Schottwienou sa začína hora Semmering. Krásna hradská je priechodom z Rakúska do Štajerskej. Umienená je železnica z Gloggnitzu napravo popod Schneeberg, cez hrozné prepadliská a zápole, čo by sa, pravda, dalo uskutočniť len pomocou jaskov a mostov.[17]Cesta je nová, cisárom Ferdinandom stavaná, veľmi pekná. Až po vrch Semmering som načítal sedem zákrut. Stará, teraz len peším slúžiaca cesta bola síce kratšia, ale strmá. Napravo za Schottwienou dunčí na vysočiznej skale hrad Klam, známy už v XI. storočí a až do r. 1701 obývaný. Bleskom podpálený, bol obrátený v rumy. Knieža Liechtenstein, majetník, činí ho prístupným zvedavým cestovateľom. Vyniká smelým slohom a romantickou vyhliadkou. Človeku až clivo naň pozerať. Z dejepisu Rakúska by nám tento starý svedok tiež veľa vedel rozprávať. Vyjdúc na vrch Semmering, hranicu rakúsko-štajerskú, kde stojí hostinec s mýtom a pri ňom hraničný pomník, na chvíľu sme si ozaj oči pásli. Na sever pred nami Rakúsko, nadol Štajersko. Nad Rakúskom ležala hmla, ináč by sme i Viedeň boli videli; ale Wiener Neustadt bolo vidieť; zrak napravo prenikol do zalajtanských Uhár. V smere oproti Prešporku v modrej diaľke prerážalo i predhorie slovenských Tatier, potom nasledovala reťaz Kahlenberských vrchov, končiacich sa blízo nás velebnou horou Schneeberg s jeho kamarátmi (Grünschacher 5490 stôp, Prieneralpe 5980 stôp, Raxalpe 6340 stôp). Obzorný objem činí 20 míľ. Hôľny obraz so svojím pôvodným tajomným životom, ako syna hôr, ma príjemne zabával. Zmeniac front oproti Štajerskej, obmedzovali priezor rôzne hmlou pokryté hole. Už toto tretí raz, čo Semmeringom kráčam, ale som ešte ani raz nemal voľného výhľadu pre ležiace hmly. Po krátkej chvíli sme sa púšťali dolu do Štajerskej.Keď som von z koča vykukával a krásnu prírodu obdivoval, nemilo a s okolitou prírodou disharmonicky sa ma dotklo časté videnie zakrpatených Hornoštajercov, známych pod menom kretinov.[18]Myslel bys’, že gajdy trepe, a to hrvoľ — a aký! Hrvole špaňodolinské, kremnické, drábske, štiavnické sú bagateľ oproti týmto combáľačkám; k tomu ich nosiči nízki, tupého ducha, krivých nôh — no smutný pohľad. V týchto pekných dolinách, krásnych vrchoch, utešenej prírode len sám ľud je špatný, ten pán, pre ktorého je svet stvorený, ako sa človek domnieva. Divno veru, že posiaľ miestnu príčinu, lebo taká je, nebolo ešte možno lekárom vyskúmať, prečo a z čoho skrpatení a vôbec hrvoľatí ľudia pochádzajú. Mnohí pripisujú príčinu vode, ale kraje sú známe najčistejšou a najľahšou vodou žulového žriedla a v jej okolí gogoľ na gogoľ. Druhí pripomínajú zemnú podľahu pôvodu ohnivého (plutonického), ako napríklad Štiavnica, Kremnica atď., ale známe oproti tomu vulkanické priestory bez, a nevulkanické zase s hrvoľmi. Vo vyšších horách obývané, hlbšie, slncu menej prístupné doliny sú podľa nášho presvedčenia a skúmania nadovšetko priaznivé vyvinutiu hrvoľov; aký agens[19]ešte mimo toho účinkuje, je nám i všetkým neznámo. Na rovinách, otvorených krajoch sú hrvole a ich komonstvo (kretinismus) neobyčajné. Títo štajerskí kretini sa ženia a žiaľbohu rozplodzujú, takže to už vzbudilo i pozornosť vlády, ktorá sa stará, ako by sa tomu zlému mohlo odpomôcť. V holiach, alebo lepšie pod švajčiarskymi hoľami, je tiež veľa kretinov.Nakrátko chcem ešte pripomenúť obyčaj, aká panuje pri dajedných, menovite hornoštajerských jednotlivcoch. Ako totižto východniaci (orientálci) fajčia ópium a hašiš, tak títo jedia utrich (arsenik). Utrich, ako liek užívaný, podáva sa najviac osmina zrnka (granu), ale privyknúc naň, postupne vyvedú to až na pár granov. Následkom toho menej jedia a tučnejú. Známe je, že i kone na utrichu tlstnú, a to pri vysokých dávkach, ale keď sa im utrhne, upadnú a vcelku mávajú krátky život.Čo mi dolu Semmeringom bolo milé, sú všakové železné stroje, samokovy, maše, valce atď., kde robia i chýrne štajerské kosy. Zdalo sa mi, akoby bol čarodejným spôsobom do zvolenských okolo Brezna alebo gemerských dolín prehodený. Začiernení robotníci v remenných zásterách, to vŕzganie kolies a mechov, hučanie vody, dym, vyletujúce z komínov iskry a plameň, tresk, buchot, hámre na nákovu — všetko mi to boli vítaní známi. Špitál, obec s kostolom i farou a roztratené hámre boli v tomto okolí priam ohniskom osvety. V XII. storočí rozprestieral sa tadeto tmavý, zbojníkmi znepokojovaný prales Herrwald. Pre bezpečnosť do Palestíny putujúcich kresťanov dal markgróf štajerský Ottokar V.[20]na tomto mieste r. 1160 po vyprášení lúpežníkov vystavať hospic[21]i s kostolom pre pútnikov na česť Matky božej. Od konca XIV. storočia stal sa tento hospic zbytočným; meno mu ostalo — obraz Panenky Márie je pozoruhodný, starobylý. Železné dvere na sakristii sú sem prenesené z jednej zbojníckej jaskyne. Za tým nasleduje Mürzzuschlag.Tu sa počína c. k. železnica,[22]ktorá trvá[23]až po Cilli. Pokým tovar a naše veci na parný voz[24]povykladali, sme obedovali. O Mürzzuschlagu vám neznám inšiu pamätnosť pripomenúť len to, že sú tu ešte kyslejšie vína ako krupinské, a tie sa tuná pijú, ak sa radšej hosťom na šalát nevylejú. A tak by som každému odporúčal pivo, ktoré sa dobre pije. Hodina prešla, zazvonili, zahvizdne stroj a hijo ďalej. Popri brehu potoka Mürz zase samokovy a maše v rozličnom položení a skupení. Čochvíľa to druhej podoby hory, zápole, doliny, lúky — tu vysoké, tam nízke brehy Mürzi; tam sa vinie lúkou, tam zase sa ťahá popod hustý les, tam sa zasa rúti na stupy umelým vodovodom. Tam ďalej v grúniku vykukujú sypy (halne) dolne, bane a všakové banské staviská. Hore vyššie v doline nad žlebmi rady drevených skladov a dymiace uhliská. Pozrieš inde, tam vidíš, ako sa penavá voda valí bystrým skokom zo snežnej hole zo skaly na skalu. Hore vyššie vykračuje pastier s divými kozami po prtinách, nad ním skáče ponad priepasť divá koza, v oblakoch sa krúti orol. Ale tieto posledné dva výjavy som nevidel, no mohol som si ich pohodlne myslieť a predstaviť, keď som sedel na parovoze. Ani sa nedá očakávať, že by divá zver tak ľahostajne hľadela zblízka na hrmotajúci a pískajúci parovozný ťah. Akokoľvek, parolode vyplašili ryby z väčších riek do bočných potokov; tak veru odťahuje aj divá zver do oddialenejších a neprístupných dolín.Keď som sa už dosť navykukával a naobdivoval, hodil som sa zunovaný na pohovku. Ale sa mi zle povodilo. Prišla totižto mnou nespozorovaná stará, ako sa zdalo, poctivá panenka a rozložila po lavici svojich klientov: celú menažériu psíkov, vtáčkov. Ja nič zlého netušiac, a len práve ľudským spôsobom, na jednej čiastke tela očami opatrený, sadnem si na hniezdo bielych myší, uložených v košíčku. To sa rozumie, že moje rezké sadnutie ďalšiemu rozplodzovaniu bielunkých myšiek úplnú prietrž urobilo. Moje kvílenie, žalostné a opakované prosenie za odpustenie, všetko moje pokánie nepristavilo parný mlyn s vypadnutými palcami, čiže zubami, s hrmotom mojej osoby sa týkajúcich jadrných štajerských priezvisk. Neprestala dudrať, len keď sa i s praženicou von vypratala na stanici Bruck an der Mur.[25]Neveľké mesto Bruck an der Mur leží na brehu Mürzi a Mury, ktoré sa tu stekajú. Pri meste stojí starý zapustený hrad. Od mesta Brucku dolu je dolina menivá, ale vždy pekná; najväčšmi ju okrášľujú hrady vystavané na bralách alebo smrekmi a bukmi porastených horách. Ako jeden z očú pustíš, už ti druhý na obzor vychodí, znak to nedôvery tých, ktorí ich stavali, aby jeden druhému pohyby mohol pozorovať. V tej istej doline vyznačuje sa i zápoľa Drachenfels.[26]Spodná časť je porastená stromovím a krovím, vrchná ale čnie celkom pustá do oblakov, akoby opovrhovala márnosťou svetskou pod svojimi nohami. Pre značný spád železničný vlak rýchlo beží, takže predmety stvrda možno fixírovať, ledva jeden zočíš, už ti ubehne, ponechajúc miesto druhému.Obrátiac sa k horezmieneným hradom, vidíme každý v druhom slohu a druhom položení, ale každý smutne hľadí z čiernych múrov a vyváľaných okien na železnicu, akoby oplakával tie svoje hrdé časy, keď panoval ešte svojvoľne nad tými prívetivými osadami a mestami, ktoré sú pod ním rozprestrené. Zlomky ich náradia a zbroje sú vystavené sem a tam po múzeách.Dve hodiny vyše Štajerského Hradca je pekný, nad bystrou Murou v strmom brehu vystavaný jask. Zo strany potoka sú široké, z druhej strany steny do skaly vyrúbané, na stĺpoch stojace brány a ponad to ťahá sa hradská cesta.Od Brucku dolu začína sa ľud rezkejší, zdravší a ráznejší. Chlapi, zväčša strelci, sú udatní, silní. Klobúk končitý so širokou strechou je ozdobený perami a kamzičím chvostom. Na prsiach bielej košele zelené traky, k tomu krátka kabanka zo šedivej hune a opasok s bielym vyšívaným nápisom, obyčajne „Gott segne mich“ (Bože, požehnaj ma). Krátke nohavice po kolená, harišne[27](štrimpfle) a topánky. Na pleci puška, na boku kapsa. Ženy nosia alebo čiernu baršúnovú, širokú, tľapkavú, do väčších rúzikov pozberanú, naspodku obrúčkou opatrenú čiapku, alebo široký klobúk na spôsob zvolenských čipkárov. Čepiec som nevidel. Krátke sukne, tmavé harišne s červeným cvikom. Dievky nosia malé klobúčiky s veľmi širokou strechou a dva dolu chrbtom voľne visiace vrkoče; ináčej šatia sa ako ženy. Ženské sú obyčajne vzrastu silného, plného.O šiestej večer stál parník v Štajerskom Hradci,[28]hlavnom meste Štajerska. Stojí na utešenej, asi jeden a pol až dve hodiny dlhej rovine, zôkol-vôkol ohradenej horami a pretekanej Murou. Uprostred mesta stojí kopec s hradom, dačo podobné tomu nitrianskemu. Keď som bol prvý raz tuná, bolo večer mesto osvetlené z príčiny šťastného návratu cisárskeho námestníka arcikniežaťa Jána,[29]a tu sa vkusnými ornamenty hrad v plnom zmysle slova skvel, čo menovite platilo o vežových hodinách. Cez mesto šplechoce bystrá Mura, voziac na chrbte veľké plte. Mimo úhľadných privátnych stavísk má i pekné divadlo. Čo mi najväčšmi do očú padlo, boli tie početné hromozvody, vystavané takmer na každej streche. Celé mesto zdá sa byť Franklinovým. Už komu by tu napadlo z balóna dolu sa strepať, ten by nepadol na zem, ale by sa ako statný Winkelried[30]na viazanicu hromozvodných bodákov zapichol. Keď už rozprávame o hromoch a bodákoch, prejdeme i na mýta. Tieto sú tu na ten istý spôsob sporiadané ako vo Viedni. Len si čiaru — linaj — mesta prekročíš, a už sa ti zoženú vlkolaci so šparcháčmi, pichajú do kapsy, prezerajú kufrík, strkajú nos do každého krámu, vyberajú pasy a sužujú ľudí všakovak. Tento trest boží menujú tu „Finanzwache“.[31]Uhrom na to nenavyknutým je tento duch veľmi nemilý.[32]Ak máš nevinnú svinskú kytu, breznianskej bryndze, uhorské smodky, dohán, hneď ti to kontrabandujú; a nielen to, ale marš, platíš i pokutu, a to statočnú. Tu len takých hostí slobodno do mesta púšťajú, čo dačo strovia a osoh donesú. Nie je tak ako v Pešti, kde si slobodne i na celý mesiac proviantu doniesť môžeš a lacným a dobrým uhorským dohánom narobíš kúru, že sa až slnce zatmie.[33]Úcte oproti uhorským magnátom dávajú Štajerci tým výraz, že istý druh „rostbratlu“ — „eszterházyschnittzlami“[34]— nazvali. To som čítal a zažil tuná na stanici. A keď som s touto čiastkou uhorského magnáta bol hotový, poberali sme sa ďalej a popri Karlsdorfe prišli sme do Wildonu, kde, ako všade tak i tu, stráži nad obcou hrad. Starý chrám je plný rytierskych pomníkov. Na ďalšej ceste pustil som sa do známosti s istým švajčiarskym občanom, podľa národnosti Francúzom. Cestoval do Talianskej a ľutoval veľmi, že nemohol navštíviť Uhorskú krajinu, kde prebývajú ešte rozličné národy v nezotretej pôvodnosti. Musel som mu zodpovedať rozmanité otázky o Slovákoch, Maďaroch i Chorvátoch, čo si všetko pilne do knižtičky značil, a potom iste o tých veciach ako očitý svedok písal. Moje ponúknutie, žeby — odchýliac sa kus od svojej cesty, navštívil so mnou spoločne i neďaleké Chorvátsko, po krátkom rozmýšľaní prijal. Pri zaujímavých rozhovoroch chytro prešiel čas, prešli sme Leibnitz, Spielfeld, Pösnitz a okolo ôsmej večer prišli sme do Marburgu. Mal som obyčajne tú nehodu, že kedykoľvek som tadeto šiel, vždy to všetko stálo vo tme. A preto z môjho videnia vám málo rozprávať môžem. Veľké sa mi tak asi zdalo byť ako Ostrihom, ale ulice má pekne rovno stavané. Popri meste tečie Dráva, cez ňu vedie železničný most. Hu! či to hrmí; ak by to prasklo, či by nás nieslo ta ku Varaždínu. Dolina od Hradca široká, rovná sa tu opätne úži, hory sa blížia a vyššie vyrastajú. Tadeto už všade a čím ďalej dolu, tým viacej počuješ slovanské hlasy. Reč pospolitého ľudu je nečistá, pomiešaná cudzími slovami, nadovšetko nemeckými, ako kapusta s bryndzou. Spisy majú znamenité, štedrých a usilovných podporovateľov literatúry. Vôbec, zdá sa mi mať tento Nemcom a Talianom vystavený slovanský kmeň (Slovinci) peknú budúcnosť pre svoju vytrvalosť a národoľubstvo. Po štvrťhodinovom pobavení odcestovali sme do Granichsfeldu, kde stroj uhlím, drevom a vodou kŕmili a napájali. Tu sme videli i jedného Prušiaka, ktorý sa tiež, lenže látkami druhej sorty napájal. Vykrikoval, kde on už pracoval v Uhorskej, Poľskej, Srbskej, Chorvátskej, teraz Štajerskej, vo všetkých týchto rečiach hrešil, kým, padnúc do garádu, z dejišťa nezmizol. Po dokončenej komédii pobral sa parník na nohy a či na kolesá a putovali sme do Kramersdorfu.O Kramersdorfe vám len toľko môžem povedať, že v úplnej tme ležalo, nebolo teda čo opísať. Za Marburgom pár hodín leží mesto Ptuja (Pettau). Keď teda inšie nevidíme, chceme o tomto, trebárs ho tiež nevidíme, niečo historického pripomenúť. Mesto Petuvia bolo za časov rímskych slávne, väčšie a možnejšie než teraz. Na rovine, prestierajúcej sa pri Ptuji a brehoch Drávy, viedol Maximus[35]uzurpátor r. 388 po Kr. s Theodosiom, východorímskym cisárom, krutú vojnu. Theodosius so svojimi Hunmi, Alanmi, Gótmi a Juhoslavianmi rozprášil jeden oddiel Maximovho vojska, pokým on Aemonu-Ljublane obsadil, pri Siseku (Siscium). Stade dobehol za tri dni k Ptuji, kde ho brat Maximusov Marcellinus očakával s veľkým, z Galov a Germánov pozostávajúcim vojskom. Marcellinus bol špatne zbitý. Maximus sa potom hodil do Aquileje, túto vybojovavší Theodosius dal Maxima o hlavu znížiť, pretože chcel byť najväčším. Dolina sa napospol stáva užšou, pri Poličanoch je len práve pre železnicu priesmyk do Cilli.[36]Ešte pred polnocou, teda nie celkom za osemnásť hodín, dorazili sme z Viedne do Poličian,[37]poslednej to pre mňa železničnej stanice. Železnica ide ešte asi hodinu ďalej do mesta Cilli, skade mal meno gróf Cilly, zabitý Hunyadim. Tiež Cileia bola pod Rimanmi značné mesto; to dokazujú starožitnosti i dejepis. Tu sťali kazateľovi prvého kresťanstva, sv. Maximiliánovi 12. októbra 292 hlavu za to, že v chráme Marsovom nechcel obetovať a pohanských bohov kázal rúcať. Ten deň svätia v celom okolí. Následkom vraždy svojho milovaného učiteľa kresťanstva rozhnevaní vindickí obyvatelia vyrútili sa pod vedením kňahyne Mídy a jej brata Vidimíra z hôr na Rimanov a nastala krutá seč. Z oboch strán pokrývali mŕtvi zem bez výsledku. Od tej doby nemali Rimania cilejskí od kresťanských Slovanov pokoja. Zíduc v Poličanoch z parníka, zišiel som sa s dvoma Slováci z Trenčianskej stolice, obaja plátenníci; tak znali po slovinsky a nemecky ako po slovensky. Tieto kraje i susednej Chorvátskej boli im známe dopodrobna. Spomenutý francúzsky cestovateľ zanechal so mnou parník. Prvý, s kým som sa zišiel, bol známy, na mňa čakajúci kočiš z Radoboja. Táto moja stará známosť, Jozip Kogé, vyškeriac zuby pokázal prstom ešte na kohosi druhého; pozriem pri svetle lampy, tu môj dobrý priateľ Cerovac, kaplán radobojský. Dobrá táto duša slovanská nesťažovala si prísť mi v ústrety. Kým sa kone nakŕmili, aby čas daromne neubiehal, sadli sme si do koča a starostlivý Cerovac vytiahol z kapsy od mojej dobrotivej sestry[38]poslanú pečienku, chorvátsku národnú lahôdku, purána — morkal a sklenicu znamenitého vína. S vrúcnym citom som ja veru týchto mojich známych pritisol medzi zuby. I Francúz s paternomom[39]pustil sa do bližšieho potýkania s týmito výtvormi chorvátskej zeme. Keď mu už brucho bolo natiahnuté ako bubon, šparchal si vážne zuby a keď náš Kogé začal „equos cogere“,[40]povedal nám veľmi zdvorile, že je náramne ospanlivý, že hodlá nocovať. Podal nám ruku a na svoje čestné francúzske slovo uisťoval, že zajtra vypočinutý príde za nami. S tým zmizol a podnes má prísť. Mimo značnej adnexie[41]purána a vína nám, vďaka bohu, inšie nechýbalo. — Noc bola vidná, jasná, tichá a veľmi príjemná. Nad Poličanmi začína sa vrch Gabrnek, z tejto strany strmý, stamtej oproti Rohiču plytký; cesta vedie medzi neúrodnými strmými brehmi. Milý pohľad je na tie foremné kopce, kopčeky, háje, na chlmoch sa blyštiace kostolíky. Po zelených nivách, po dolinách, medzi vinicami vykukujú čistotné domčeky, obývané Slovincami. Dve hodiny cesty od Rohiča uplynú veľmi chytro pre rozmanitú zaujímavosť krajobrazov. O tretej ráno došli sme do Rohiča. Ktože by kyslú rohickú vodu neznal! Však ju po celom svete srebú za drahé peniaze, a tu ju pán boh veru tlstým prúdom darmo dáva. Rohič leží v úzkej, kúpeľom primeranej idylickej dolinke, prechádzkami na blízko i ďaleko prekrižovanej, a poskytuje nemocným i zdravým milé dostaveníčko. Medzi mnohými krásnymi budovami padá do očú najmä dvorana Ferdinandova.[42]V mesiaci júni bola po prvý raz otvorená, v auguste ju poctil prítomnosťou svojou cisár Ferdinand, odkiaľ i meno dostala. Stavisko vo vkusnom módnom slohu je vyše 20 siah dlhé a 8 siah široké, pred vchodom je priestor ohradený kamennými mrežkami, z prostriedku a bokov opatrený schodíkmi. Do siene sa vprace okolo 1000 osôb. Oproti vrátam je galéria vystavaná na mramorových stĺpoch s bronzovými operadlami, pod ňou je troma stupkami povýšené miesto s pohodlnými sedadlami pre divákov a chór pre hudobníkov. Dvorana bola už vlani hotová; chýrečný Liszt[43]sa v nej produkoval, ale povala, ktorú snáď tiež krásna hra Lisztova prenikla, sa i s maľbami zrútila a museli ju znovu naprávať. Keď som sa sem asi týždeň pozdejšie dostavil z Chorvátskej na ples, bolo všetko, tak dvorana ako obecenstvo poriadne, len hudba nestála s tým v nijakom súzvuku, ani osvetlenie nebolo primerané. Každý hosť, baviaci sa tuná vyše troch dní, povinný je dve zlatky menom taxe na hudbu zložiť, a toho sa veru hodne nazbiera, za čo im tam potom vyhúdajú, že by sa múry Jericha pováľali. Pri dvorane je i kaviareň a druhé miestnosti. Poniže dvorany sú ale veľké, dobre pristrojené kúpele. Hostince sú dva veľké, nepočítajúc veľa malých. Jedna veľká sála určená je pre spoločné obedy. Druhé staviská slúžia hosťom za hospodu. Povyše domu, kde sa vydržiavajú spoločné obedy, stojí v čarovnom kraji medzi kvetinami a stromovím tá studňa, z ktorej výborná kyslá voda donáša tisícom chorých zdravie alebo aspoň uľavenie a štajerským stavom tisíce peňazí. Žriedlo zakryté je krovom, stojacim na stĺpoch v podobe prevrátenej misy. Prostred tejto búdky je obrúbené žriedlo, z ktorého od rána do večera, od jari do jesene neustále do skleníc vodu načierajú, kolkami a smolou zapchávajú a na státisíce široko-ďaleko do sveta rozposielajú. Okolo žriedla prechádza sa množstvo panstva, menovite popoludní, aby tu sčiastky pre liečenie, sčiastky ale z dlhej chvíle vodu srebali. Napravo od studne je dosť veľký bazár (sklepy), kde slaný, to jest drahý tovar predávajú. Celým bazárom je stĺporadie; stavané je z číreho dreva, a to preto, aby na žriedlo, ktoré pod ním steká, nerobilo nátlak a ho nehatilo. Zôkol-vôkol sú sady so živým plotom. Na náprotivnom kopci stojí socha, a to poprsie grófa Attemsa,[44]vystavaná štajerskými panstvami na znak vďaky za darovaný Rohič. Na južnej strane je úhľadný studený kúpeľ podľa Prissnitzovej[45]úpravy so všakovými na to príhodnými strojmi, čo teraz všeobecne s dobrým prospechom, ale veru i prehnane do obyčaje prichodí. Tie tajné, voňavé, chládkové, rozmanitými stromami vysadené krútňavé chodníčky, kiosky, úkryty, letohrádky atď. nejdem ďalej opisovať, lebo je toho primnoho. Veruže sa príroda pousilovala poslúžiť liečivému miestu i prístojnou toaletou!Rohič máva do roka vyše 3000 hostí, nepočítajúc tých, čo sa tu bavia len cez deň alebo pár hodín. Od mája po október panuje tu huk, veselosť. Kamkoľvek pohliadneš, na všetkých stranách, vŕškoch, lúkach, lesoch vidíš motať sa a škrabať panstvá; po hradskej ceste, hladkej ako kolkáreň, hrkocú elegantné ekvipáže. V septembri to prestáva. Keď som sa 15. októbra vracal nazad, a to večer, bolo tak ticho, akoby všetko bolo vymrelo; nebolo počuť len ďalekú železnú os na voze klepotať, šuchot žltého lístia v blízkom parku padajúceho a havkanie strážnych psov. Kúpeľníci a krčmári si čítali utŕžené peniaze; vyliečení, popravde vyzlečení hostia na všetky strany rozpŕchnutí zhľadúvali novú látku na budúce zmývanie. A krásny Rohič sa okrútil bundou a šiel spať, lebo kúpele patria, ako to dobre viete, medzi sedmospáčov ako medveď. Na úsvite viezli sme sa rohičskou dolinou popri pekných, sem-tam roztratených domkoch. Hmla, ktorá sa plazila po zelených nivách ťahavo ako kmín, utekala pred východom slnka, majúc zlé svedomie. Dobrotivé slnko však vybozkávalo vo svojej nekonečnej láske kvetiny šliapané hmlou, a zazrúc nás, i nám, dlhou cestou unaveným a nevyspatým, venovalo svoj dobrotivý a uživujúci pozor. Podľa učenia mojej dobrej matky[46]utieral som si oči lačnými slinami dotiaľ, kým tú moc neprevýšila čerstvá studnička, a tak okriatym zrakom kráčali sme napred. A hľa, práve sme dochodili do doliny, cez ktorú tečie Sutla, deliaca Štajersko od Chorvátskej.Vitaj mi, drahá krajina, vitaj; radostne ti moje srdce v ústrety bije! Ešte dakoľko krokov a slobodný stojím v milom tvojom lone; pozdravujem tvoje deti, moje pobratimstvo, ty verná kolíska Slovanstva; ešte krátku chvíľu a objímam i moju drahú rodinu. Nielen tie Kogejove koníky, ale i sám parný voz mi bol prislabo pobehúval, tak ma túha hnala. Prešli sme hostinec, kde sa často hostia z Rohiča pri hudbe zabávajú a chorvátske purány — morky — anatomizujú. Stadeto je Chorvátsko ešte päťdesiat krokov. Ale Sutla je taká úzka, že keď ju preskočíš, môžeš byť jednou nohou v Chorvátskej, druhou v Štajerskej. Štvrť hodiny od mosta, rozumie sa ešte v Štajerskej, leží mestečko Rohič s rumami veľkého hradu. Ešte pred päťdesiatimi rokmi bol obývaný, ale keď blesk hromu doňho praskol, podpálil ho a potom zostal opustený. Pred Rohičom je mýto a ostatná hraničná stráž.No a teraz hajdmo[47]do Chorvátskej!Či som si vydýchol! Prešli mi driemoty, plnými pľúcami ťahal som čisté povetrie; inšie to žitie tu a inšie vo Viedni. Žijú tam síce v hojnosti, ale žije len žalúdok; tomu, a len tomu hovejú a „homo non solum ex pane vivit“,[48]ale i ex Backhändeln,[49]povedajú Viedenčania. Jedna cesta vedie chorvátskou, druhá štajerskou stranou rovnobežne popri Sutle až po Lupaniak, kde sa zídu. Chorvátska cesta je nová, dobrá, a jedine z toho ohľadu vyvedená, aby mohli vína a potravné články na brehoch Sutly chorvátskej strany bez colného poplatku vypredať a ich tam dovážať. Na tej strane vidno jedno, čo sa odtajiť nedá, že tam z tej strany, kde slobody niet, ľud v svojich bydlách a nosive majetnosť a priemysel prezradzuje, kdežto v Chorvátsku zjavuje sa akási slobodná chudoba. Je tomu na príčine jednostranná sloboda, ktorá sedľač utlačuje, pánom hovie, a ktorú ani títo krom žalúdka, to jest duševne vykoristiť neznajú, a či nechcú. No ako všade, tak i tu platí: nulla regula sine exceptione.[50]Pri takomto rozhovore blížili sme sa ku Krapine. Je to znamenité staré mestečko s asi 3000 obyvateľmi. Pozoruhodné sú zrúcaniny na bočných strmých kopcoch, L. Gajom opísané: Čech, Mech a Lech. Jeden stojí, z druhého vidieť malé pozostatky, z tretieho ostalo len miesto. Jambrešićov Lexicon,[51]vyšlý roku 1742 v Záhrebe, udáva o Krapine toto: „Toto mesto bolo podľa starých povestí už pred Kristom v kvete a prežilo veľa slávneho. Povesť znie, že v ňom prebývali illýrski králi. Bolo vtedy hlavným mestom Illýrska. Tu sa zrodili kniežatá Čech a Lech, od týchto započali sa Česká a Poľská. — Maďar ho posiaľ Lenychom nazýva. — Jedni rozprávajú, že tu prišiel na svet i Moskus — Moch — prvý moskovský vodca.“ A vskutku, velebnosť a veľkosť zrúcaných hradov núti ešte i teraz cestujúcich k obdivovaniu. To isté, čo povesť hovorí, dosvedčuje i dejepis. V predvekoch bola Krapina rozložená i po terajších južných lúkach, ako to dosvedčujú vyorané a vykopané múry a tehly z doby rímskej. Na pravej strane nad mestom stáli dva, viac-menej porúchané hrady a na ľavom boku nad samým prostredným mestom na pieskovci tretí hrad. Z toho i teraz ešte impozantného staviska ťahajú sa múry až do samého mesta. Stručné to boli voľakedy pevnosti. Ale akoby i nie, keď stadeto bol úzky priechod do Štajerskej. Ostalý ešte hrad, pomník slaviansky, vandalské ruky počali váľať a z neho nové domy stavať; ale uisťujú, že sa tomu nabudúce ráznym zakročením prietrž urobí. Tieto hrady môžeme smelo počítať medzi najznamenitejšie slovanské pomníky, trebárs by sme neboli hotoví ucho si dať odrezať za to, že z týchto troch hradov pochodili kedysi namyslení Čech, Mech a Lech. Sám Gaj svoju mladistvú bájku odvolával. Romantická história, historický román a čistá história sú rozdielne veci a každá má inde svoje miesto. Krapina má dobre zriadenú „čitaonicu“.[52]Údov počíta mnoho a kníh má na výber. V jej miestnostiach sa predstavujú plesy a kedy-tedy i divadlá; i tohoto roku sa mládež na to priberala, ale nebolo odhodlanej bielej pleti. Na nemecké predstavenia by sa boli hádam hodili, ale na národné nie. Tak, hľa, to i u nás býva, vynímajúc statných Štiavničanov, Brezňanov a iných. Krapina bola kedysi hlavným mestom Zagorskej stolice. Zagorské okolie tvorí teraz jednu čiastku Varaždínskej stolice. Zagorie s cillským okolím (dolné Štajersko) malo jedného župana, pretože tiež Cilli ku Chorvátskej patrila. Roku 1474, rok zatým, ako gróf Cillský bol zrúbaný v súboji od Vladislava Hunyadiho, privlastnil si cillské okolie cisár Fridrich IV.[53]pomocou grófa grebonského, odtrhol ho od Zagoria ku Štajersku. Nuž, hľa, kto má historické právo? Obaja, lenže je jedno novšie, druhé staršie. Najznamenitejšie je v Krapine to, že počíta mnoho národovcov, má krem toho i rukodielňu na hlinený tovar, ale nie veľkej ceny. Za Krapinou vbok cesty stojí zámok Popovec. Dakedy bol majetkom kňazským (pop), teraz je to majetok grófky Oršić.[54]Pol hodinky za Popovcom leží Radoboj.Radoboj je ináč chatrná, roztratená banská obec v krásnom položení, ale pamätná je menovite sirkou, ktorú tu dobývajú, ako aj svojimi široko-ďaleko rozchýrenými prírodninami. A preto sa tu kus pri mojej drahej rodine pristavíme a dobre poobzeráme.Radoboj je dvojaký: jedna strana je dedina, druhá je banská ves — handel; prvá je roztiahnutá, že obe vedno obsahujú do jednej míle. Banský Radoboj — Ruda — počíta málo vyše dvadsať domov. Sú tu znamenité sirkové bane, kde sa vykopáva sirka v podobe guliek vlašského orecha vo veľkosti mužskej hlavy, z hliny a merglového slinca — Mergeischiefer. Pomiešaná so zemou je farby popolavohlinastej, vytopená v hute dáva asi deväťdesiat percent. Dobývajú ju v jednej jame a jednej dolni. Až sa zadivíš, keď zrazu po mnohodňovom putovaní zočíš v tejto diaľke sveta končité banské krovy a iné banské odznaky. Veľmi nečistú, hlinou namiešanú rudu premývajú ženy a deti, čistú však vozia hneď do huty, vystavanej v peknej dolinke pod horou Veľký Žleb, kde ju v železných cievach topia a tekúcu brunastej farby do paličkových foriem ako sviece lejú. Pri náhlom zachladnutí utvárajú sa hlate — kryštály — vo štvoruhlastých stĺpoch. Pre zvedavých navštevovateľov lejú i obrazy, nádoby, poháre, čo je síce na oko pekné, ale bez trvácnosti; najmä keď sa takýto galantný dar do teplej ruky rýchle chytí, popuká sa.Druhý stroj slúži na dorábanie sirkového kvetu. Záleží z pece a na nej je kotál, do ktorého sa vsypú sirkové odpadky. Na kotle je pripravená cieva kolmo pod strechu a tam vedie do zatvorenej drevenej kasne, celkom súseku podobnej. Sirka vybehúva v podobe pary z kotla hore dierou do kasne, kde sa ochladnutá zráža v podobe drobulinkého prášku — sirkový kvet. Drevený sirkový kvet — klamný — možno od tohoto opravdivého rozoznať: tamten medzi prstami mydlený je ostrý, tento je útly ako múka; tamten je chuťou kyslý, tento bezchutný. Sirky sa tu do roka vyhotoví do 5000 centov, čo donáša čistého dôchodku do 12.000 zlatých. Pri celom diele pracuje do deväťdesiat chlapov, okrem toho majú zárobok i ženy, i deti. Úradníctvo je správca a protizorca.[55]Vynájdenie sirky stalo sa r. 1811, a to čírou náhodou. Vyše správcovho domu stála a stojí ešte i teraz kléta — klietka (viničná koliba), pod kletou je pivnica. V tejto pivnici piekol si sedliak v čas oberačky purána — morku. Ako ho tak opekáva, ovoniava, a už-už hojné slinky dolu fúzami kvapkať začali, zrazu nos neslýchané zmraští a on div sa o zem nehodí od smradu. Chtiac sa presvedčiť o pôvode prenikavého smradu, vyhrabe z pahreby na modro horiaci kameň. No, chudák, nebolo mu viac treba: pôverčivý, ako sú títo ľudkovia, nemyslel iné, ako že to „cuprnica“ (striga) narobila, alebo že mu tam čert pod pečienku lajno podstrčil. Prežehnajúc sa pobožne, pochytil domnelého čerta medzi štipce a bežal s ním k pánu farárovi, aby ho odklial. Ale ani to nemalo žiadneho výsledku; ale krapinský tridsiatnik,[56]ktorý našiel otázny kameň u pána farára, mal lepší nos a oznámil to hneď na patričnom mieste. Po ďalšom rýpaní, dolovaní, dostal tridsiatnik za odmenu zlatý pamätník a sedliak dostal figu. Spočiatku, kým ešte rudu nemuseli zhlboka vynášať, bola lacnejšia a ľahšia, dorábali omnoho viacej a s väčším osohom.V odbore zemeznaleckom je Radoboj miesto veľmi pamätné, a to robia ho pamätným odtlačky ústrojných pozostatkov, ktoré sa nachodia v slinci, rozpadlivom na tenké plôšky. A to lastúry, slimáky, korytnačky, ryby, hmyz a hojnosť bylín. Tento geologický, jak dôkladnosťou tak hojnosťou sa honosiaci poklad vábi prírodoskumcov zo šíreho sveta. Aj krepký botanik, bývalý saský kráľ[57]navštívil Radoboj. Mal som tú česť konať výlety s chýrečným botanikom prof. dr. Ungerom,[58]ktorý oslávil seba i vedu svojou „chloris protogaea“. Podobných odtlačkov málokde vidíš;[59]keď roztlčieš kus merglového slinca, rozpadne sa ti ako maslové cesto a na hladkej ploche máš vyobrazené listy alebo hmyz, napríklad muchu, kobylku, motýľa alebo mravca, akoby ho bol najumeleckejší maliar štetkou vyobrazil. Medzi rybami nachodia sa i rybiská viac stôp dlhé.Chýrečný Unger už vydal tlačou čiastku svojej sem sa vzťahujúcej práce. Je to práca obdivuhodná: zlomky pred tisícami rokov zahynutých kamenných bylín s terajšími porovnať a do systematického poriadku uviesť. Právom obdivujeme práce historikov, ako vyťahujú na svetlo staré, zaležané, zaprášené spisy, odpisy z kadejakých archívov a ukrytých skríň a zadivenému stavajú pred oči staré deje našich predkov. Archív zemeznalcov však leží hlboko v zemi zakopaný, vodou a ohňom preniknutý i celými pásmami nebotyčných vrchov pritlačený, a zemeznalci vyťahujú ho po dlhých vekoch sťaby zemské zákonné dosky a odkrývajú zadivenému svetu deje, ktorých svedkom ešte človek nebol. Tak ďaleko už pokročila táto velebná veda, že zostavila i systematický životopis sveta. Že geológovia pri dorábaní a kopaní kovov, soli a najmä kamenného uhlia a studieň každým dňom i praktické výsledky dokazujú, rozumie sa samo sebou.Práce Ungerove v tomto ohľade sú veľkej ceny pre prírodoskúmateľov.Okolo Radoboja sú všade mohutné ložiská hnedého, zväčša neupotrebeného uhlia.Výhľad z Veľkého Žlebu, kam sme urobili výlet, je velikánsky, do päť krajín, a to do Chorvátska, Slavónska, Uhorska, Štajerska a Krainy.[60]Na sever mestá Ptuja a ďalej Marburg (Maribor) v Štajerskej, na východ roviny Zaladskej župy. Na juh Varaždín, za tým slavónske hory. Na západ nám pod nohami to milé Zagorie s rozmetanými kopcami, vyčnievajúcimi kostolnými vežičkami atď. Prebehnúc ponad Krapinu staví sa nám oko v Štajerskej nad chrbtom Donatibergu; tam na pomedzí chorvátsko-krainskom zabávajú našu fantáziu z tejto strany tmavý Cargrad, z tamtej strany na vysokých bralách Königsberg. Pomocou ďalekohľadu sa ti povyše Ľubľany belejú starí šedivci, krainské hole. Dlho, dlho hľadíš, obdivuješ a ťažko sa lúčiš od tohto velikánskeho krajobrazu, a keď sa konečne od neho odtrhneš a rozžiarené oko oprieš o blízke duby, veru pobadáš, ako sa ti prsia dmú a krv v žilách bystrejšie točí, a keď si si ešte k tomu obrazotvornosť dobrým vínom navnadil, ako sme to my nepremeškali. Pripili sme všetkým svorným pred nami prebývajúcim národom hromovité „živili“,[61]až tak zápače vreli! Že najprv pripomenutá bola „sloga“[62]slovanská, rozumie sa samo sebou.Hodinu cesty naľavo, to jest proti juhu od Krapiny, v tej istej doline pri riečke Krapina leží na milom kopčeku v prívetivom kraji Svätý Kríž.Svätý Kríž je malé mestečko so zámkom. Ďalej v dolinke leží Židovniak, kde sme s vyše štyridsiatimi hosťmi, takmer výlučne zemianskymi, stolovali. Odpoludnia odcestovali sme do Bedekovčiny k vicekancelárovi pánu Bedekovićovi.[63]Na pahorku, oproti záhrebským horám stojí hrádok — opravdivý raj, majetok zdvorilého, vo vysokej etikete zdreveneného pána. Prijali nás vľúdne a domová pani napriek dospelému veku poukazovala nám sama krásy parku; pri tejto príležitosti prihodila sa jej tá nemilá nehoda, čo kedysi Absolónovi, s tým rozdielom, že keď Absolón sám zostal visieť, táto sa ďalej uberala, zanechajúc na dotieravej haluzi combáľať jedine parochňu. Neďaleko odtiaľto leží Poznanec a hneď za ním dom Lovrečan. Stadeto odráža sa cesta na Zlatar. Je to mestečko, ale len s niekoľkými domkami pohromade; tie druhé roztratené sú sem-tam ako detvianske lazky. Pozoruhodné je, že v tejto čiastke Chorvátska panské domy, per excellentiam gradmi[64]prezývané, sú prevažne drevené, nevkusné, ale vystavané na pekných miestach. Navštívili sme tu pri kostole i hrob otca Kazimíra Jellačića. Škoda statočného chlapa. Bol to snáď posledný prototyp starého chorvátskeho šľachtica. Starec vyše osemdesiatročný; keď som sa pred rokom u neho bavieval, už o piatej hodine úplne pristrojený chodieval nás budiť v ruke s tamburicou, prespevujúc k tomu národné piesne. Jeden raz sme uňho obedovali jedenásti šuhajci, on nám predsedal. Veľmi ľutoval, že sa teraz z pohárov pije. „Ach, kde sú tie naše staré časy,“ vzdychol pevný starec, „keď nám ešte v ročkách víno na stôl stavali a keď sa ozávod na palce pilo!“ Zdravkalo sa i tu dokonale a keď koncom obeda mládež, ibat qua poterat,[65]do morskej choroby upadla, on podoprúc si rukou hlavu pozeral i posmešne, i so žiaľom, ale pevne na svoje potomstvo. „Baby,“ povedá, „mne je nič, a ja som predsa od môjho dvadsiateho šiesteho roku päťsto okoví vína vypil.“ „Ak,“ vraj, „Chorvátsko na takých nohách, ako sú vaše, stáť má, tako boga mi propala.“[66]— S tým uberali sme sa na jeho panstvo Ratkovec. Za Ratkovcom na kužeľovitom vrchu čnejú rumy hradu Oštrc, ktorý bol kedysi obývaný templármi.[67]Naľavo v bočnej dolinke leží hrad Lobor, mne viac dobrým vínom ako históriou pamätný, napravo ale práchnivie hrad Belec. Pamiatka týchto hradov udržuje a slávi sa v národných, v „piesmarici“[68]zložených piesňach. Ďalej putovali sme do Marija Bistrice a odtiaľto popri Bedekovčine naspäť na Bracak, kde sa pri účastenstve mnoho panstva práve odbývalo rekviem za zomrelého grófa J. Oršića. Z Bracaku zatiahli sme do Hornej Stubice, kde sa odbývala skvostná hostina, ako to už po rekviem býva, a kde som sa oboznámil s výtečnými mužmi, medzi nimi aj s naším rodákom kanonikom Mojžešom.[69]Večer sme sa vrátili zase na Bracak. Na druhý deň vybrali sme sa cez Gredence, Svätý Kríž do Krapiny na noc a stadeto dostali sme sa na Malý Tábor. Malý Tábor stojí na vyvýšenom, ozaj malebnom mieste s výhľadom na ďaleké okolie. Pod tebou je Rohičský hrad, ďalej Donat s ostrým chrbtom, hory, doly až na ďaleké snehové štajerské hole. Krása prírody tak mohutne na mňa účinkovala, že som druhým veciam málo pozornosti mohol venovať. Po obede poberali sme sa do Kostelu. Na strmj zápoli čnie v rumoch hrad toho istého mena. Tento hrad bol obývaný až do konca XVII. storočia rodinou Keglevichovskou.[70]Len večierkom lúčili sme sa s týmto na deje bohatým miestom. Kde voľakedy stál brinkot zbrane, teraz sa morky pasú, kde voľakedy vrané kone kopytami vyhadzovali, teraz hrubé duby rastú, kde sa voľakedy po múroch stráže prechádzali, teraz jašterky šibrinkujú. Sic fata tulere.[71]Poniže leží Podgradie a blízko neho Keglevichovský zámok Gorica. Na noc dotiahli sme do Krapinských Teplíc.[72]Teplice by boli dobré, keby bolo lepšej príležitosti pre hostí. Kúpele pre obecný ľud boli ozaj na verejný škandál. Ešte len teraz po účinnej zbierke kope sa studňa, aby sa hosťom mohlo poskytnúť dobrej vody; to predtým z tej pohnútky urobiť nechceli, aby sa vraj viacej vína minulo. Z týchto Teplíc šli sme na Smrdeče Teplice a tak prešli sme Milane, Poklek, Skaričevo, Gredice, až sme sa vybrali do Samoboru. Ale museli sme pre rozvodnenú Sávu zapadnúť v neďalekom zámku bána Raucha.[73]To by sa, pravda, sotva bolo stalo, keby nebola už tma bývala, lebo Rauch patril k strane maďarónskej, kým Jellačić ku národnej. Na druhý deň prešli sme Samobor, Balogove dvory, Sutinsko, Mikoletec a Miholani, kde bol kaplánom náš rodák pán Mondok,[74]poctivá to duša slovenská, teraz farár na Lovči pri Svätom Kríži. A tak vrátili sme sa naspäť do Radoboja.Ku koncu niečo vo všeobecnosti.Ako radostný znak spozoroval som, že sa školy po celom Chorvátsku zakladajú. A tomu bol už istotne zvrchovaný čas, lebo poverčivosť ľudu nebola už na znesenie a protiva v osvete medzi týmto a napríklad susedným obyvateľstvom v Kraine bola do očú bijúca. Ináč je to ľud dobrý a nábožný. Striezlivý je veľmi nie; kým čo má, pije ako dúha. Prívetivý je, zhovorčivý a pohostinný až prehnane. Zagorčan — rozumiem ľud pospolitý — nemá tanca ani spevu, spieva len nábožné piesne; i v krčme, keď sa napije, spieva len o Majke božej. Ohnivý, ako je, povadí sa, ale bitka je takmer neslýchaná. Ich susedia Krainci a hraničiari majú už i krásne piesne, i špatné bitky, pričom sa i zbrane chytajú. Krádež nie je u Zagorcov doma; keď sa spácha, je to kúsok dákeho cudzieho diletanta alebo „kultivírovaného“ Zagorčana. Tento kmeň je navonok hrdého chovania a dobrej skromnej povahy. Celé Zagorie je husto obydlené. Mužský odev je kabanica alebo širica, klobúk široký a vysoký, náprsník modrý alebo červený, gate do čižiem ako v dolnom Honte, košeľa visí až po kolená. Obyčajne — rozumie sa, že v lete — sú bosí. Ženské nosia šatku, na hlave do rožkov poskladanú, pod menom peča. Druhý habit je veľmi primitívny; pozostáva z jednoduchej krátkej košele s dlhými rukávmi. Majú vlnenú čiarkavú zásterku ako na zvolenskom hornom vidieku a červený pojas — pás; v zime čižmy. A týmto je toaleta ukončená. Mladuchy mávajú na hlave celé hniezdo alebo radšej celú záhradu kvetín. Chlapi sú napospol nie veľkí, ale driečni; ženské nepatria do tej triedy, čo sa krásy týka, ačkoľvek sa i tu výnimky nachádzajú. Nápadné sú severnému Slovanovi miestne mená, podobné našim — ako sme to videli.O Záhrebe, Varaždíne atď. sme sa v tomto cestopise nezmienili z tej príčiny, lebo sme to už obšírnejšie urobili v Orle tatránskom r. 1845.[75][1]Teraz ho už končiar veže svätoštefanskej prevýšil; od tých čias táto narástla o osem siah.[2]Demeter Jakšič z Nagylaku, víťazný Srb a Hunyadiho vodca i so svojimi Srbmi.[3]Dimitrije Jakšić— významný vojvodca v službách uhorského kráľa Mateja Korvína. Viac ráz porazil Turkov a padol za obeť osobnej pomste jedného z nich r. 1487, keď sa vracal ako Matejov vyslanec z Carihradu.[4]Jána Buxbauma— správne Hansa Buchsbauma (zomrel asi r. 1454). Dokončil južnú vežu viedenského dómu a začal stavať druhú. Viedol aj stavbu kazateľnice, pod ktorou vidieť jeho poprsie z kameňa.[5]Povesť nesie, že tento hrad berie svoj pôvod od akéhosi Turzu.[6]Pod vojvodom Albrechtom(1424 — 1463) — rakúskym panovníkom Albrechtom VI.[7]Ženu cisára Fridricha(Tretieho) — Eleonóru (1437 — 1467), dcéru portugalského kráľa Eduarda I.[8]Nápadné sú tu mená pôvodu slovanského.[9]Od tých čias sa ťahá železnica nepretržite po Terst a Udine atď. Dielo to, započaté r. 1848 cez vrch Semmering, je naozaj velikánske. Najvyšší punkt vrchu (v najdlhšom a vrchnejšom jasku 730 siah dlhom)[9]je 2778 stôp. Od Gloggnitzu po vrch Semmering je dvanásť jaskov a deväť značnejších viaduktov, z ktorých je jeden 34 siah vysoký.[99]Jasku 730 siah dlhom— siaha je stará dĺžková miera (1,89 m) a tak tento tunel mal asi 1380 metrov.[11]Campi Catalaunici(lat.) — Catalaunské polia. Dnes Châlons-sur-Marne v Champagni vo Francúzsku. R. 451 tu porazil rímsky vojvodca Aëtius veľké vojsko hunského kráľa Attilu.[12]Šperky, šaty a zbroje okolo Viedne padlých Turkov vidíš v mestskej viedenskej zbrojnici. I hlavu zahrdúseného Kara Mustafu s hodvábnou červenou šnúrou na krku, jeho špinavú, citátmi z koránu popísanú košeľu atď.[13]Johann Jakob von Tschudi(1818 — 1889) — švajčiarsky prírodovedec a diplomat. Vynikol štúdiom juhoamerického zvieratstva a zaoberal sa aj štúdiom reči a starožitností v Peru.[14]Hippokrates(460 — 377 pred n. l.) — najvýznamnejší staroveký lekár[15](lat.) Obručou a vhodným umelým spôsobom.[16]Rádu škótskych otcov— anglických benediktínov, ktorí v 10. storočí prišli do Nemecka, kde pozakladali početné kláštory[17]Ako sme už pripomenuli, železnica, cez horu Semmering v čas revolúcie r. 1848 započatá, r. 1850 dokončená, bola, prebehnúc výšku 2788 stôp, posiaľ jedna z najvyšších železníc sveta. — Železnica Šalgo-Tarjan — Vrútky vyše Kremnice na Piargu (Berg) dosiahne výšku okolo 2570 stôp a pôjde čiarou ozaj romantickou, ako v Uhrách sotva inde.[18]Pod menom kretinov— kreténov (z franc.), duševne i telesne zdeformovaných ľudí následkom zníženej činnosti štítnej žľazy, vyvolanej nedostatkom jódu vo vode a v potrave[19](lat.) činiteľ (faktor)[20]Ottokar V.(1129 — 1164) — markgróf skoro celého neskoršieho Štajerska. Umrel v Pätikostoloch v Uhorsku pri križiackej výprave do Palestíny.[21](lat.) hostinec[22]Teraz nepretržite spojená až po Viedeň.[23]Teraz po Terst, Udine atď.[24]Železničný vlak. (Slovo umelé a zastarané.)[25]Bruck an der Mur(nem.) — Bruck na Mure[26]Drachenfels(nem.) — Dračia skala[27](z maď.) pančuchy[28]Nemecky Gratz, odvodené zo slovanského Gradec.[29]Arcikniežaťa Jána(1782 — 1859) — syna Leopolda II., ktorý sa oženil s jednoduchou občiankou, dcérou poštmajstra, a po r. 1848 — 49, keď zastával úrad nemeckého ríšskeho správcu, venoval sa všestrannému pozdvihnutiu Štajerska[30]Arnold Strutt von Winkelried— švajčiarsky hrdina. Keď Švajčiari r. 1386 bojovali s rakúskym vojvodom Leopoldom pri Sempachu a nemohli rozraziť šíky jeho obrnených bojovníkov, Winkelried zapichol do svojho tela niekoľko nepriateľských oštepov, s ktorými sa vrhol na zem. Sám zahynul, ale vytvoril uličku v nepriateľskom vojsku, ktorou sa vodrali Švajčiari a obrnencov, nenavyknutých na peší boj, čoskoro na hlavu porazili.[31](nem.) finančná stráž[32]Vďaka nášmu vyvinutému ústavnému životu, už sme naň privykli.[33]O tempora, o mores! (Ó, časy, ó, mravy! Red.)[34](nem.) roštenka, esterházyovský rezeň[35]Magnus Clemens Maximus— stal sa r. 387 spolucisárom Theodosiovým (379 — 395), nie teda „uzurpátorom“, a dostal kraje za Alpami. Keď s tým nebol spokojný a vtrhol do Itálie, utrpel porážku a víťaz ho dal popraviť.[36]Gróf CillyUlrich (zomrel r. 1456) — švagor cisára Žigmunda. Za neho dosiahol rod najväčšej moci a slávy.[37]Predtým som potreboval do Chorvátskej na koňoch päť dní.[38]Od mojej dobrotivej sestry— Fánky, vydatej r. 1833 za Karolom Roesznerom, ktorý bol v banskej službe najprv na Vindšachte pri Banskej Štiavnici a potom aj v chorvátskom Radoboji.[39](z lat.) priezviskom z otcovho mena[40](lat.) kone poháňať[41](lat.) privtelenia (žartovné)[42]Cisár Ferdinand I.(ako uhorský kráľ Ferdinand V., 1835 — 1848) — bol slabomyseľný a nevykonával vládu osobne.[43]Franz Liszt(1811 — 1886) — hudobný skladateľ a klavírny virtuóz, popri Richardovi Wagnerovi druhý význačný predstaviteľ hudobného novoromantizmu.[44]Gróf Ignác Maria Attems(1793 — 1861) — štajerský krajinský správca, po revolúcii (1848 — 49) civilný komisár preddunajského dištriktu, do ktorého patrilo aj Slovensko.[45]Vinzenz Priessnitz(1799 — 1851) — zakladateľ novšieho vodoliečebného spôsobu. R. 1831 povolili mu zariadiť riadny liečebný ústav v Graefenbergu v Sliezsku (dnes Jeseníky). Od štyridsiatych rokov 19. storočia zakladali podobné ústavy na mnohých miestach.[46]Mojej dobrej matky, Kataríny rod. Aschnerovej (1784 — 1863) — dcéry učiteľa, narodenej v Kremnici. Autor ju podrobnejšie charakterizoval vo Vl. živ. II, 78 — 80.[47](chorv.) poďme[48](lat.) Človek nežije len z chleba.[49](nem., predl. lat.) z pečeného kuriatka[50](lat.) Nieto pravidla bez výnimky.[51]Jambrešićov Lexicon— Andrija Jambrešić (1706 — 1758) bol katolícky kňaz (jezuita) a profesor. Jeho Lexicon (Slovník) je práca nekritická, autor v ňom nerozlišuje jednotlivé juhoslovanské nárečia.[52](chorv.) čitáreň[53]Cisár Fridrich IV.(1438 — 1493) — vlastne III. (IV. bol iba ako rímsky kráľ). Jeho dlhá vláda bola plná zmätkov a vierolomstva.[54]Grófky Oršić— ktorú autor spomína vo Vl. živ. I, 110. Bola vdovou po chorvátskom buditeľovi gr. Jurajovi Oršićovi.[55]kontrolór (zastar.)[56]Krapinský tridsiatnik— správca tridsiatku (vnútrozemného cla)[57]Bývalý saský kráľ— totiž Fridrich August II. (1836 — 1854), podporovateľ umenia a milovník botaniky. Pri botanickom výskume sa smrteľne zranil.[58]Dr. Franz Unger(1800 — 1870) — univerzitný profesor vo Viedni, významný rakúsky bádateľ v odbore fyziológie a paleontológie rastlín. On odkryl na odtlačky pravekých rastlín bohaté ložisko v Radoboji.[59]Prirodzené odtlačky sú v Terste, vo Viedni, Štajerskom Hradci a v našej Matici slovenskej.[60]Štajerska a Krainy— Krajiny (dnes hlavná časť Slovinska v Juhoslávii)[61](chorv.) nech žijú[62](chorv.) svornosť[63]K vicekancelárovi pánu Bedekovićovi— Ľudovítovi, ktorý bol županom Križevskej stolice v Chorvátsku a dobrým Ilýrom (chorvátskym vlastencom). Jeho syn Koloman bol však zarytým maďarónom.[64](lat., chorv.) výslovne hradmi (kaštieľmi)[65](lat.) išiel, nakoľko mohol[66](chorv.) tak, boha mi, zhynulo[67]Obývaný templármi— členmi duchovného rytierskeho rádu[68](chorv.) spevníku[69]Kanonikom Mojžešom— Štefanom Moysesom (1797 — 1869), vtedy záhrebským kanonikom. Od r. 1851 bol biskupom v Banskej Bystrici a známy je najmä ako prvý predseda Matice slovenskej.[70]Rodinou Keglevichovskou— známou od r. 1300. Táto veľmožská rodina mala od 16. storočia významnú úlohu v Chorvátsku, ale sa časom pomaďarčila.[71](lat.) Tak to doniesol osud.[72]Smrdeče Teplice— kúpele podobné našim Smrdákom nielen zložením vody, ale už aj pomenovaním[73]Bána Raucha— tu sa autor pomýlil: Rauch vtedy nebol bánom. Od r. 1841 bol bánom gr. František Haller, po ňom bol zástupcom bána biskup Juraj Haulík v r. 1846 — 1848. Autor mal na mysli asi otca neskoršieho bána bar. Levina Raucha (1819 — 1890), ktorý však mohol byť takým istým maďarofilom ako aj jeho syn.[74]Pán Mondok, Ivan (zomrel r. 1872) — slovenský buditeľ[75]V Orle tatránskom r. 1845— správne 1846, lebo tam v č. 49 (zo 4. decembra, str. 387 — 89) vyšli autorove Zlomky z denníka cestovateľa po Horvátskej	Zechenter-Laskomersky_Cestovanie-z-Viedne-do-Chorvatskej-r-1846.html.txt
ITo more, more, čo víri na obzore, rve pieseň dravú, či zrieť v ňom New York — Bratislavu a či sa valí dolinou. — — — — — — — A všade — všade, ak načrú vody v smäde, či v prístave, či z fjordu u pahorka: je trochu slaná — trochu horká.(Verš o mori života)— Kam, Janíčko, kam?— Na jarmok.— A ty, Juro?— Na jarmok.— A vy, strýčko Krivošiak?— Na jarmok.— A vy, tetička Mišugech?— Na jarmok, detičky, na jarmok! — fľochne žena červenkavých, trochu vpadnutých líc. Iste jej chýbajú tie črenové a zo sviatočných má tiež už len na ukážku. Na chrbte konopná plachetka a v nej kdesi-čosi. Pod pazuchou tmavočervený kohútisko, obrátený chvostom dopredu. — Eva, Mariša, Kača, — posporí krok za dievkami, — jojój! Kdeže vy? Za mládenci?— Ideme do mesta, — pohodia hlavami ako nesťahané hačky.— Maľovaná cesta, čo?— Ba blatnivá, ujčinká, blatnivá! — zazvoní do vlhkého rána smiech na dedine. Prsia sa vypnú v priliehavých kabátkoch. Faldované sukne bijú o sáry čižiem, rozsýpajúc sa veselo.— Blato sa vystúpi a v meste zvedieť všeličo.— Iste viac, Eva, ako u Surovcov v Škriatkovom Žlebe! Nemyslíš? — fúkne jej vyholený Jano štipľavého dymu z cigarety.— No, zo Žlebu vidieť aspoň na dolinu, Janíčko. Ale od Kutanov nazadku iba po hnojisko!— Ha-ha-ha, ale dostal! Bolo ti to treba? — smejú sa dievky mládencovi Zadných. Predvčerom prišiel od vojska. Z nemocnice.— Však ja to tebe večer odplatím, počkaj, — žmurkne Jano a stisne mäsité pery, ani od bolesti.— Ó, tej sa má kto zastať! Nenamýšľaj si! — odťahuje si počerná Mariša košíček. Nesie niečo vajec, dve homôlky tvarohu a hrudku masla. — Tá už má…— Koho?— Skús a zvieš!— Mariška, Marišenka moja, — pritiera sa Jano, — povedz mi!— Neopováž sa, Mariša, lebo… — hrozí sa Eva.— Veď ja nič! Lebo…— Eva by všetko povravela, čo sa robí pod Orechovím, pravda? — zamieša sa Jurko. Menší, zavalitý, vážnej tváre.— Málo o to starosti u Zázvorov, — blysne zrakom dievča.— Čoby len nie! Čo ty vieš? — všimne si Juro veľkých, tmavých očú. Dlhé mihalnice pripomenú mu kohosi. — Anna nejde? — pýta sa Mariše.— Ostala doma — šiť. Mnoho nás — veľa zoderieme! A jej to ide najlepšie i na mašine.— Pekné Holúšťa, — zdvihne Zázvor obrvy na dôraz. Ako by jej chcel odkázať. — Ani pani jej nechytí!— Z tej i bude pani, pamätaj! — uisťuje Kačka. Sotva má preč šestnásť. Samý život a oči ako trnky. — Už to má i prorokované. Ešte vlani sušily sme seno pod Borinou. Ide tade Hosa-Iva. Jaj, tak sme sa jej naľakaly. V košíčku niesla plno všelijakých zeliniek. Pozdravíme sa jej — zastane. Prizerá sa na Annu. — Aké len máš malé ruky, dievča, — povie. — I nohy! No, z teba bude pani!— Kača, — hrkne ju Juro, — nedoberaj! To sa ti len snilo u Klankov vo Svíbovom. Šiališ!— Nešialim!— Pst, na moj’ dušu! — mrkne Jano. — My o vlku…Zpoza horného chrámu vyjde starena. Odev tmavý, ošúchaný. Na hlave ručník, uviazaný pod bradu nedbalo. Taká pani majstrová, ktorej majster všetko odnáša do krčmy. Ona je však už dávno vdovou. Nemá nikoho, len chalúpku, košíček so zelinkami a Maca, starého, čierneho kocúra.— Hosa-Iva!— No, Juro, neveríš? Spýtať sa jej? — hotová je Kačka.— Ale iď!Prejdú popri nej. Pozdravia a zrýchlia krok.— Do mesta? Do mesta? — volá za nimi. — Lepšie pomaly, ako náhliť!— A ty nejdeš? —- prihovorí sa jej Krivošiak.— Po čo?— Po čo? No, robí sa všeličo. Človek je zvedavý!— Zvedavosť — mrzká ctnosť!— Ale, tetička, — odváži sa Jano (bol i na fronte), — azda už dostať i cukru.— Ba múky! — dodá Zázvor.— Ba tabaku! Čo, strýčko Krivošiak?— To, Katuška, to! Veru si ty za bozk jakživ nevytrpela toľko, čo ja za paklíček tabaku. Ten tvoj ujec, Adam, pašoval ho odkiaľsi zpoza Fraštáka. I teraz pašuje. Ale dostať od neho, to, Kristu… nie! Ani za milé bohy! Už som i opuchol od toho bukového.— Neopuchneš viac! — povie Hosa-Iva, ani čo by uťal.— To ty z tej Sibyly?— V Sibyle je všetko! — odbočí žena na rohu ulice do Valdmannovho obchodu.— No, ak i tabak, to je už voľačo! — pochvaľuje si Krivošiak.— Ale je to múdra osoba! — obzerá sa Jano.— Aké len má oči!— Ani šidlá. Pichne ich do teba, a všetko jej povieš, čo chce.— Bohyňa!— Ale iďte! — stavia sa Zázvor. — Čoby to už dnes? To je len pre sprostých ľudí.— Len by ťa ešte nepopreháňala! — hmká Kutan.— Ale mňa?— Teba! Čo ty vieš, čo je v takej babe? Možno i sám anciáš. Ľudia chodia za ňou zďaleka.— Čo nás po tom, chlapci! — tíši Krivošiak.— Kto neskúsil — nevie! Ale toť — hľa, čo sa len hrnie ľudí. Ani do kostola.— Iba Iva ostane dnes v Lesnej!— A pani Ganslová, — mihne Jano na dvor, kde predo dverami zobkajú si jarabaté sliepočky. Šedivá pani vedľa nich podopiera si boky a cez okuliare na končíčku červeného nosa hľadí na ulicu.— Dobrý deň! — volajú dievčatá, osievajúc sukienkami.— Tej sa načim pozdraviť! — privrie Jano oči furtácky. — Tá má matriku o všetkých dievkach!— A o mládencoch azda nie?Zpod brány so slncovou ozdobou uškľabí sa nakrivená tvár. Deravý kabát, deravejšie nohavice. Belasté, drobunké očká hľadajú, čo nestratily.— Juro, Prepela, — volajú na chalana, — poď s nami!— Kam? — ozve sa dutým hlasom a nakriví hlavu ešte lepšie.— Do mesta, Juro. Do mesta! Puk-puk! — strká si Jano konček prsta do úst, ako, žebože, cigarku.— Á, hneéď! — poskočia mu oči došikma. Tvár sa posberká ako z gumy. Pery sa roztiahnu a z prázdnych ďasien zažltia sa veľké očné zuby. — Hneéď, vieš! Len k farárovi! Ten dá…— Ale si utri nos, Juro!— Mne je jedno!— A vidíte, ešte i farári ostanú dnes v dedine.— Aspoň nám neostane prázdna.— Však sa včera narečnili pred horným i dolným chrámom. Bude to vraj inak. Vojny už nebude. Budeme si pánmi my, Slováci. Ja im na to len — Pán Boh uslyš! — puká si z fajočky Krivošiak. — Ale mi to nejde nikam. Azda by mohlo z nás niečo i byť?— A na obecnom dome veje zástava, bielobelasočervená. Videla si ju, Katuša?— Ako by nevidela, keď sa dívam na ňu, ty! — zaženie sa dievča na Jana. — To som ja Tomášech kobyla…?— Aké krásne farby! — pochvaľujú dievčatá.— A tie naše chalúpky, biele chalúpočky, dívajú sa na to. Deti s roztvorenými očami. Či nie?— Ľaľať, ujec Stránik, — vítajú sa jarmočníci. — I vy do mesta? Poznať hneď úradného svata, keď mu to tak pekne ide!— Však je i cechmajstrom. — tľapne Krivošiak po starom kávovom kožuchu usmievavého sedliaka so strakatým šálom okolo krku. — Umrieš? Nedá ti pokoja. Zareční ti verše, až ti i v tej truhle pocupkajú slzy ani hrachy.— Veď si ma len podávajte! — oháňa sa Stránik. Ale vidieť — hladká ho to. — Ej, ba očujte, takýto kostol by sa nám, luteránom, zišiel, — mykne hlavou vbok, na dolný chrám.— Zišiel, zišiel… — zavadia oči o mohutnú budovu, postavenú na konci obce ako hrad. Cement, červenučká škridla, veža s oknami nam.— Čož’? — pohodí Krivošiak rukou, — vojaci hovoria, kostolov vraj nebude už načim. Či tak, Jano?— No, pri vojsku počuť všeličo.— Reči do vetra! — pohoršuje sa cechmajster.Zdola poduje. V starých lipách zašuchorí. Žlté lístie padá na hroby, i na bahnitú cestu. V človeku sa zachveje čosi ako na opŕchnutom živom plote bielučké bobuľky.— Za tým plotom je najtichšie.— To už je!— A podívajme sa! — zastane Krivošiak pri obecnom stĺpe.— Lesná… — čítajú ľudia na novonatretej tabuli. — Tak sme už nie Hegyipatak? Kto to tak preondial?— Ičo Čelkech to zrazil včera a Majerech majster prefarbil. Čo je na tom?— Veď nič!Za Lesnou — Črenice. Zapperovský kaštieľ dvíha sa nad krovy. Blata po kolená, ale chalúpky sa smejú. V záhradkách pestré astry a strapaté chryzantémy. Čreničania pokrikujú na seba a pridávajú sa k jarmočníkom.— A pozrite, i starý Fraštacký ide na voze.— Sučí syn! — poťahuje Stránik trochu krivé nohy. — Ak nás vezme — vyvalí nás.— Nedáme sa. Hohó, ujec Fraštacký, — volajú mládenci za gazdom, vychudnutým, a vraj od pestva, — len nechcete ísť naprázdno? Poberte nás!— Čert aby vás pobral! — trhne mu kútkami úst, ako ruky opratami. Sivý popol cigary sa mu rozžeravie. — To moje kone nemôžu mať slobody, len sedliaci? No, hore sa! Ako snopy… tak! Mládenci sem — napredok! Podržíte chvost tej náručnej. Stále ním šľahá, ohava… — švihne ponad kone. Zaženie sa a ako náhodou — zasiahne dlžizným bičom tých vo voze.— Hoho, ujec, to čo by ste dali kone do voza a nás k oju! Jojój!Buchnát do chrbta — jeden-dva. Všetko nič! Fraštacký ani netúrne.— Viezol by si tak farára, vyplatil by ťa!— Čo, farára? Šli sme horšie nedávno. Oni len — Jano, Jano, kade to, kade? — Ale — vravím — tieto ohavy vždy, keď farára vezú, myslia — čerta vezú.— Ale by si už nevošiel viac pod farskú bránu, kmotre, — žmurkne Krivošiak. — A tam bol farár sám. Tu nás je viac.— A som vás ja volal, či vy mňa? — mrzí Fraštackého, že je to už von, čo ho potkalo so Svarínskym.— My-my-my, strýčenko, ujčenko, — piskocú ženy a dievčatá. — Ale nás pekne vezte! Veď ste hodní. Všetky vás máme rady!Za Fraštackým voz, druhý i tretí. Veľké repné doštenáky. Prázdne! Ľudia sa hodia na ne. Hneď ich je vrchom. Vojenské rovnošaty, belásky, biele halienky, ručníky, drobnučko faldované kasanky, čižmičky a oči veselé, usmievavé, ústa žartovné, ruky vyrobené — všetko na hŕbe.Prúd pohol sa hen zpod Vysokej. Z kopaníc… zpod pŕchnucich bukových hôr. Práve krásne zhasínajú, ako horiaca meď a či zlato. Z chalúpok, pričupených na kopcoch, roztratených po údoliach, sa pohol a priberá — priberá. Široká, pŕchnucím ovocným stromovím vrúbená hradská už je ani rozhovorený potok. Viac! — ako hukotavá rieka, čo sa valí do dediny bielych, svetličkou podtiahnutých sto a sto chalúpok. Pred nimi záhradôčky, najviac poopletané vrbinou. V oknách rozkvitnutý muškát a zelený rozmarín. Z pootvorených brán pribúdajú noví jarmočníci… až po deti, faganov. Chlapi len tak, ale ženy pristrojené svedčne. Šatky, najviac biele, kde-tu červené, turecké. Viazané na rožky i pod bradu. Rohánkam padajú po chrbte stuhy s ručníka. I na dlaň široké, kvetnaté, pestré. Kto nesie niečo, kto nič. Iba ak drží vrece pod pazuchou. Prázdne vrece. Ženy majú konopné plachetky. Niektoré vytiahly to z truhly a nesú poskladané na ruke, ako do kostola za zlého času.— Načo vám je to vrece, ujec Hrebenár?— Prasiatka kúpim, prasiatka, — usmeje sa gazda zbrázdenej, trojuhlastej tváre. I oči má trojuhlasto vykrojené. Len akosi nedôverčivo hľadí okolo.— Prasiatka? Ba kieho. Dochnú! Neoddá sa! A ty, Kačka, čo s tou plachtou? — poskakujúc na pravú nohu, prekára Martin Kľučkech z Vlčích Jám švárnu Sedlárovú. V očiach žhavá noc, v lícach krv. Na vypuklých, červených perách neukojená vášeň. Muž jej je na vojne. Ona si zato žije veselo. Ako mnohé.— Načo mi je plachetka? — zmeria si mládenca. — Uviažem ťa do nej. Čo si taký zvedavý? Radšej pozeraj voz! Hľaď, ako je tým tam! Fraštacký im dobre duše nevytrasie.— A kto je to medzi nimi v tej novej halienke? — zdvihne hlavu mohutná ženská, Anna Paráčech, zo silného rodu podvišňovských Kuželov.— Ty ešte nevieš? — diví sa Sedlárová.— Čo som ja ty? Hneď človeka poznať?— To je akýsi čudný človek, — prejde si po ústach hrsťou Jano Malek zo Svíbového. Počerný chlap. Má vraj hubu na kňaza, len mu Pán Boh omylom strčil pluh do ruky. — Hm, — rozkladá, — to je akýsi Beňo. A krstili ho Pavlom. Prišiel odkiaľsi z Ameriky, či z Trantárie. Nakúpil si majetku na kopaniciach pod Orechovím. Chalupu i role. Ale neobrába. Býva sám. Strojí sa sedliacky. Opatruje ho Eva Holúšech, vdova s hodnými dcérami, iste dobre. Ale kto je, čo je, nikto nevie bližšie. Iba ak farár, s ktorým sa kamaráti.— A je slobodný? — obráti na ujca veľké tmavé oči počerné dievča v rohoch.— No, iste! Môžeš si ho zaskočiť, Mariška. U Stankov na Božej Hrsti jest si tiež z čoho vyberať.— Ó, na to ešte dosť času!— A veru, dievčatá, len sa do toho! — potŕha si krátko podstrihnutý fúz vysoký, mocný vojačisko. Nestačil sa ani oholiť. Zato sa drží. Oči mu behajú povedome, veselo a živo pod hustým srasteným obrvím. To je Štefko, alebo Ičko Srdovan. Poznajú ho všetci i on všetkých. Skoro tak ako vševedúci sirotský Želovič. Mal vážnu národnú úlohu. A konal ju. I sedel i trpel. Ani teraz nehlivie. Včera rečnil i on pred kostolom. Hneď za farárom Svarínskym. Dnes ide do mesta, aby sa niečo nestalo. Pušku, čo má od vojska, nesie si na pleci. — Veru tak, — poštipká Marišu, — chlapci sú už doma kdektorí. Prídu i ostatní. Bude to svadieb, jojój! Farári nebudú stačiť cedule pod kameň ukladať.— Čož’ cedule — ale čo za ne? — rozhorčuje sa Malek. — Handry! Však nič za ne nedostať. Naši Židáci od Glejárky v Čreniciach po Šimrlíka na Kozobľakoch hovoria — musíte sa učiť vysoký krát. A v meste tiež iba za vajcia a maslo, ak dostať cukru. Handry!— Ale čo ty vieš? — mávne rukou statný sedliak, Jano Peterec, potrasúc prešedivenou vlasatou hlavou. — Už bolo i horšie na svete za tých šajnových. Nedostať cukru? Petroleja? Naši predkovia ani nevedeli, čo je to, a dobre si žili. Teraz to už bude. I svadieb, i čo na nich. A dosiaľ bolo dievok na výber, teraz bude chlapcov.— Veru nejednej glgne, — kráča chlapským krokom Paráčová. — Však si už niektoré myslely, azda ani mládenca nepríde z vojny.— Ach, ľudkovia moji, musím sa vám priznať, — pozerá po všetkých Adamko Dŕžava z Rakova, najstarší po Matejovi. Očká malé, belasé ako nezábudky, okolo úst dobrácky úsmev, na chrbte kôš v plachetke a pod pazuchou obrovský belasý dáždnik s dúhovou obrubou. — Musím sa vám priznať, — opätuje, — ja som mojej Eve, čo ta išla za akéhosi Iča Kvíčalu, však viete — tiež som to oné len tak. Ona mi len — tatenko, vydám sa! — Dobre, ale za koho? Vieš čo, — rečiem, — keď hruška dozrieva, treba ju oberať. Ten Ičo Kvíčalov na tom Pántovom je v dome sám. Otec starý, mať tiež. Kdesi-čosi ostane mu majetok. Vezmi si — rečiem — toho! Ale, tatenko, — ona na to, — keď je len maličký. Akú ten len mandličku spraví na poli. — Nuž vieš, dievka moja, — rečiem, — keby bol veľký, bol by na vojne. Ale ja ti nájdem i takého, čo sa praští hlavou o somík. Len vezmem liter-dva kvitu a dovediem ti — rečiem — jedného i dvoch. Môžeš si vybrať. Lenže pôjdeš potom s ním na majery. A Ičo, keď spraví mandličku i malú, — spraví ju sebe. — No, tak si veru len tohto vezmem, ako by mala na majery chodiť — pristane Eva. Stalo sa. A má dobrého muža.— Čo žene dobrý? — prevalí bielka Adam Župica. O čo väčší, o to suchší od Adamka. Tvár holučká, ako vyúdená. Darmo ju umývať. Robotník z klenovskej fabriky na železo. — Žene treba chlap. To hej!— Taký ako ty! — smejú sa mu Adamkove oči nevinne.— Ja nevravím. Ale teba to už mrzí. Azda nie?— Čoby ma len mrzelo!Za sto a sto chalupami otvorená krásna dolina. Širočizné hony panského poľa — dosť čo očami obsiahnuť. Oziminy už vzchodia.— To vraj bude naše! — robia si chuť sedliaci.— Vaše, dušičky! Čieže by i bolo? — prikyvuje prešedivenou hlavou ošúchaný Juraj Jarkovič, učiteľ z Mokradia pod Vysokou. Nos mu trochu prekvitá. Kráča i s kolegom Polevom, výpomocným z Toporca, ináč človekom od remesla.— Pán učiteľ… pán učiteľ… — oslovujú ho sedliaci.— Pán, pán, — uškľabí sa. — Aký pán, keď niet na galoty, ani na cigarku?— Mali by si lepšie gazdovať, — šepcú si niektorí za chrbtom. — Čož’ im je u nás nie dobre?!— Kde vám bude horšie, pán učiteľ? — blysne bielkami vyúdený Župica.— Nikde, Adam! Nikde!— A ty, Osip, tiež ideš? — volajú na štíhleho Rusa, zajatca v ošúchanej rovnošate. Kráča s gazdinou, zažitou Švihulovou z Kozobľakov. Nesie jej kôš a v ňom vykŕmeného gunára.— Ideme kšeftovať, — mihnú sa mu biele zuby.— Dávno vy kšeftujete! — šepocú si ľudia. — Ale už pôjdete domov. Ako len necháš Evu — ha?Spomínajú sa ľúbostné historky… Zuzka Vieškech a Maxim, Kača Sedlárech a Ristanovič.— Čož’ tým? — mieni tetička Šaragech. Tvrdá stvora, s dvoma kolmými vráskami nad nosom.— Ale Milič a Beta Šiverech. Aj iní, čo sa už pobrali?!— Ženy pôjdu za mužmi, do Ruska, do Srbska, — smejú sa Dŕžavove nezábudky.— Poberú ich?— Ak nemajú doma svoje. Čože vojak!?— Však sa to len u nás porobilo, — pokyvujú si ženy.— A čo u nich? To je už také dopustenie.Vedľa cesty černejú sa slivky, ako zapadnuté sadzou. Doliny sa schodia s viacej strán. Shora od Bodovej, zdola od Lúčok a Jahodného. Všade sa to vlní ako pri obrovskej púti. Prúd ľudstva derie sa k mestu, Klenovu. Nad jeho krovmi pne sa štíhla baroková veža. Vystupuje nad riekou Bystrou celkom malebne z tmavého základu rozložených vrchov. Najvyšší z nich je Sivý vrch, proti Vysokej. Rozhliada sa ďaleko za kúpeľné mestečko Teplany po kraji troch starých hradov — Matúšova, Zubrova a Bašty.— A uverte, ľudia, — zamýšľajú sa sedliaci, — čosi dnes tam bude!— Ľahko možno. Naša Ganslová pristaví ma toť na ceste — nechoď, Martinko, nechoď, — pokašliava gazda Plavčo. Iste ho sadlo dusí. — Nechoď! Počúvni — zle sa mi prisnilo! — Ale ja už, reku, len idem.— Čož’ by len mohlo byť? — odpľuje si starý Bolvan, Jano od Jahodného. Už je vdovcom a má blízko sedemdesiat, ale mládenec mu nechytí. Tak si vykračuje.— Vraj Židáci sa chystajú! Ganslová, tá všetko vie, — pritiahne si strhaný Činčurák zpod Studienky širáčik na oči.— Hosa-Iva vie viac! — rozťahuje slová, ako gumu, majster Vrúblik. Vidieť mu z tváre, vypije si rád. Zasmolenou rukou prejde si po nezriadených bielych fúzoch. — Na, tá vie. Jednako šla!— Čoby len išla!— Ba, Kristu, šla… — vykydne zrazu Beta Gabajech, okolo tridsaťročná, smelá dievčina. — Videla som ju pri hornej fare. Lenže sbehla kdesi pod Sady na korienky.— Čože by tá robila v meste? Pre ňu je to nie, — vykladá naguľato Malek zo Svíbového. — Ani pre farárov a rechtorov. Ale ty, biedny sedliačik, oviň si svoj chudý krček strakatým šálom a v nedeľu do kostola, v pondelok čo si múdrejšieho zavedieš, ako ísť do mesta? — A ty, Beta, — zmeria urastenú Gabajovú, — nevydáš sa? Ja by som ti vedel opichača.— A koho?— No, Martina Kľučkech z Vlčích Jám. Rodina mi je po sesternici. Hodný, chalan.— Ó, to je šmatlavý, — fľochne Beta krížom a popraví si turecký ručník na hlave. — Ten by mi nevyšiel po seno na Vŕšky. A však — veru sa ja nemusím ponúkať nikomu. Za mnou chodil i Klupkech Jano, i Mišovic Adam…— No, ten už má dvoje detí. Staršie mu chodí do školy.— I Šiverech Jano sa mal okolo, — nedá sa Beta vyrušiť. — Ale čo z takého? On len pána sekať, a ty potom rob naňho. Ó, ja takého nechcem!Sedliaci sa hrnú húfom. Najviac ženských. Ani husí. Čreničania prehrčia popri nich na doštenákoch. Tým je dobre. Majú obilia, a na tom sa dá dnes zarobiť.Vozia to potajme do Šibu i ďalej. Tie ich konská, ťažké štajeráky, zahadzujú sa ani levy.— Hohó, Potočný, Čereň, Spica, Jesenák, Ženžula… hoó! — počuť krik po ceste.Kone zastanú. Ľudia sa driapu do vozov. Gazdovia sa smejú. V ústach cigary, len im tak puká. Okrúhle klobúčiky, biele halienky, belasé prucle — tí ešte dajú na to.— Sem sa, ženy, sem! — vtipkuje Čereň. Veselý, opálenej, inteligentnej tváre. — Predáme vás v meste, ak vás niekto kúpi!— Keby to bola aspoň repa! — stisne gamby Potočný, odhodivší ohorok z cigary, — hio!— Tým sú svety! — zdvíha z blata ohorok Ondrej Strunka. Vychudnutý, ošúchaný. Od vojska ho pustili. Nevidí dobre na jedno oko. — Tým je žit!— Vojna ich podvihla, — stisne plecami vážny gazda, spravodlivý Martin Pokryváč, ako by to inak ani nemohlo byť. — Nebyť vojny — nemajú! Ani sa nevyplatia z dlžôb. Ale sú — ako vraví Žid — chičpe…— Mnoho si myslia o sebe. A môže to byť všelijako.— Ako?— Nuž ako v Rusku, — zamieša sa Župica. — Bohatí môžu byť naraz chudobní, a chudobní — bohatí.— To je tak, — prisviedča Strunka.— Kto vám to len tak rozložil? Boli ste vy tam?— Ale boli iní, — neuhne železiar.— Vidíš, Adam, ty si tiež chičpe! — kára ho Pokryváč. — Nič si nedáš povedať.— Pokryváča si vyvolíme miesto Jurinu za richtára. Čo, Gelovič? — pohodí Srdovan žebože len pre jarého gazdu, Martina, s klobúčikom tak na pol hlave.— Tak je. Pokryváča si vyvolíme, — pozrie tento šelmovsky bokom. — On je náš ochranca, ľudkovia. Ten patrí medzi tých piatich spravodlivých, pre ktorých Pán Boh nezasype Lesnú ohňom a sírou, ako niekdy Sodomu a Gomoru. Sú tomu už roky. Prišiel som od vojska ako fíra a už to vraveli.— Iď. Nepokúšaj! — oháňa sa Pokryváč. — Richtárom, keď chceš vedieť, bude Mišo Ferovič. Ten už na to dávno siaha.— No, ten je hodnejší. Ten dá i vypiť v krčme, — mrká na ľudí kováč Krušina. Tiež veselý človek a povedomý majster.— Počuj, také veci nevyprávaj, — podbehne zozadu človiečik ani sršeň. — Richtárom bude — koho vyvolí obec. Chudoba! Nech je, kto chce. Len starý, ten už nie! Ten sa nás už dosť nasdieral.— Ale ty budeš, Ferovič, ty! — ozve sa so všetkých strán.Znova rachot. Ľudia sa vystupujú, obzerajú po vozoch. Plné sú! To sú už Lesňania. Kone majú stredné, ale zručnejšie. Prvý prehrčí ujec Zridený, starý, ale jarý, s ružičkami v lícach. Za ním Paľo Burý. Pekný chlap i o päť krížikoch, ale nemajú ho radi. Bol chudobný, a teraz má.— Ten už ani nespí. Len robí a robí! Ukladá cedule!— Rob i ty!— A čo? Čo taký človek užije? Nič, — rozhodí rukami Ferovič, ako kňaz na kancli.— Hej, ujec Želovičech, — kričia za tretím vozom na starého pohoniča v sedliackom, s dlhými vlasmi, — ale váš kráľ je už dolu!— A čož’?— Ten vie rozprávať, ako bol kedysi v Burgu pre komasáciu. Nech má trochu v hlave, hneď je u Jeho Jasnosti cisára a kráľa. Syn, Juro, mu je vraj legionárom vo Francúzsku, — vraví Srdovan.— A koľko ich to bude z našej doliny? — pýta sa Pokryváč.— Veru dosť! — vyratujú okolo. — Juro Lučan, Mišo Mydlár, Jano Svetlý, Adam Gelovič, Martin Stanko z Mlynov… Vyše dvadsať.— Dosť! Ba kedy sa tí dostanú domov?Asi o sto krokov druhý húf. Vedie ho Peter Kačkin, čestný predseda všetkých figliarov na doline. Ináč šikovný majster od ihly. Na vojne nebol dlho, keď je krivý. Okolo neho je najveselšie. Iba ujčinká Šaragech čo trochu zaostáva. Vypráva objemnej Eve Súčanech, aký je ten Zúbok tam na tom Toporci len zlý sused. Nik ju však nepočúva. Eva má tiež viac starosti o to, ako nohy vliecť.— A ty sa kedy oženíš, Adam? — exámenuje Kačkin Ľuštikech mládenca. — Máš už vyše štyridsať. Mal by si sa…— Veď, no, — uškľabí sa Adam. — Veď by som sa chcel.— A čo? Azda si nemáš koho vziať? Taký mládenec! I majetku máš. Vieš čo? Vezmi si hen Betu Gabajech. To je dievka. A je i bohatá.— Tú nik nechce!— On chce len takú, ktorá má už ohlášky… — kára ho krstná Čelkech, začuvší, o čom je reč, na ľavé, lepšie ucho. — A kde ti už potom taká pôjde?— A kravy si nechal, Adam? — pohmká si vedľa Krupica, najlepší znateľ všetkých štvornohých zvierat na doline. Neholený, a ako najčastejšie — s dierou na kolene.— Nechal. Čože, budem azda stále pri nich?— Toť Evu Dubcech ti nahovorím, — ukazuje Kačkin na hrdú dievku, opásanú zásterkou s perami ako dlaň. — Chcel by si ju, Adam?— Ale iďte, — ponáhľa sa dievča.— Ty, neutekaj! — volá za ňou z hlúčku Juro Prepela, sypúc jej bozky, — ty sa mi ľúbiš!— Akí zázraci, — vravia si ženské za nimi. — Ten Kačkin azda ide s nimi na výstavu.Jarmočníkov stále pribúda. Kriku tiež.— Krtko, Cícor, Hobla, Šupák, — počuť v zástupe. — Aj vy, ujec?— Aj! Čo má človek doma robiť?— Ten má vraj cedúľ ako luteránska knižka, — hovoria si ľudia o Šupákovi z Božej Hrsti.— Ale pohárik piva si nedožičí. Radšej si vypýta srvátky v niektorej chalupe.— Ba čo to len bude? — hádajú tu i tam.— Nič. Čo by bolo? Chlapi prídu, deti sa budú rodiť — starí mrieť, — prehodí si starosť črenická babka, Kaliniačka.— Ale v meste, čo to bude? Židáci sa vraj chystajú.— Len aby sa toľkýto národ nezaprel do nich! — pozrie ostro silný a krvnatý Juro Venduš z bodovských kopaníc. Záložník, došlý tiež len včera z Matúšova. — Azda sme my mali kvit v moci, a či oni? My skrývame cukor a petrolín? My sme dávali statok na úžeru?— Už sa nás veru dosť nadrali, — bručia si sedliaci.Vozy ženú ľudí niekde až do priekopy, kde kvitne ešte naháč a drobnuľký devätorník. Fraštackého kone vedú, ako obyčajne. Gazda stojí na voze, v rukách opraty. Mládenci, Zázvor a Kutan Zadných, sedia zpočiatku, ako páni, na samom predku. Ale jaj! Tú náručnú len počne preháňať, a to fí-fí, ani zo striekačky.— Čo rajtáruje? Čo len rajtáruje? — okríka ju pohonič. Vidí, ako sa chlapci uhybujú, ale sa mu sval nepohne na tvári.Tým je však z toho skoro dosť. Pozrú na seba, a náhle voz stíši — hup, už sú i dolu. Doriadení!— Som vám nevravel? Musíte jej chvost držať! — pozrie na nich Fraštacký, ako by mu ich ozaj bolo ľúto.Na voze ešte len teraz vypukne smiech.— A čo? Vy ste nechali konfliša? — doháňajú ľudia mládencov.— Ach, vred toho natiahol!V Klenove stekajú sa húfy ako rieky do mora. Vozov, ani hnúť. Ulice, rínok, nabité. S niektorých krovov visia národné zástavy. Šiatry sa belejú. Píšťalky, trúbky, pekelný huk, haravara. Ženy s maslom, vajci, hydinou v košíkoch. Ručníčky, viazané na rožky alebo na lopatky — podľa dolín. Všade ani v mravenisku. Na mnohých miestach nemožno sa pretisnúť. Vojaci idú domov. Chodia po rínku. Vojdú do krčiem. Hľadajú svojich.— Ty si to, švagre, Valko? — pristaví zrazu Čereň hodného vojaka, ako by ho len vymaľoval. Len vidieť — ustatý je.— Ja, švagre, ja! Že sa ešte vidíme, — vyobjímajú sa chlapi, až im oči zvlhnú od radosti.— Tetička Klupkech, — počuť volať. — Jano vás hľadá. Ide tiež!— Ach, môj Bože nebeský…— Žilovatý… Stránik… Gužvara… — a mnoho, mnoho mien nesie sa z úst do úst.— To si ty, Evka… Mariška… Anna?— No, Jano, keď len ideš. Mal si nám niečo kúpiť.— To, dievčatá, to, — zastane Peterec v peknej kytici rohánok. — Nech vám kúpia, ako niekedy my našim — krásne stužky i čižmičky… — potrasú sa šediny a bystré oči zasvietia.— Jaj, ujec, dnes je už iný svet. Vychodí to z módy!— Čo sa tisnete ako kravy? — počuť zrazu drsný hlas v tej mele. — Tu bude treba spraviť poriadok! — hovorí žandárom s kohútím pierím na klobúkoch slúžny Becsvári. Dosiaľ ako by nič — diškuroval so starým, telnatým Kertzerom, statkárom z Lúčok a Bašty. Syn, Edo Kertzer, vyholený elegán, ináč skončený inžinier, drží na retiazke nepokojnú dogu a všíma si virvar okolo. Pred lekárňou postáva Srdovan s niekoľkými pánmi. Uzrúc Eda — pozdraví sa s ním.— Ľad sa prelomil. Národ prehovoril v Martine, — vraví dobre hlasno temperamentný advokát, doktor Hôrka. — Čremošný, Škripec a iní sú v Prahe. Tu sa tvorí nový svet. Len ovládať ho treba. Ľud to už vie…— Ale je to i napnuté. Do prasknutia…— Hja, vážne časy!— A ty, Breda, kde sa tu berieš? — priznáva sa Srdovan mladému, dobre opadnutému človeku. — Veď si čierny ani Cigán!— Som rekonvalescent.— No, však už nepôjdeš zpät. A čo počneš?— Uvidím! Budem bankáriť. Ale — tak sa mi zdá — bude nás ešte treba.— Veď sme tu!Kto-ten zastane a počúva. Stisk sa stupňuje. Sedliaci tisnú sa najmä okolo sklepov so železom.— Čo zháňaš, Plavčo?— Ale pluh by mi bol načim.— A mne nejaká platňa na sporák…Vtom zahučí výstrel… druhý… tretí…— No, Kriste, už je zle! — pomyslí si Plavčo na pani Ganslovú.— Pre Pána Boha, ratujte sa, ľudia! Pobijú nás… Z okna strieľajú… Hen z hostinca!— Kto? Kto?— Židáci… Už ho zabili… Už leží… Svätá Panna Mária… Kačka, kde si?… Mariša… Jano… ho!— Horí, ľudia boží. Pozrite, aký dym…Za chvíľu je rínok, ako keď sa zrkadlo rozbije. Zmätok — ryk. Oči horia. Ľud sa vrhá do sklepov a vynáša všetko možné. Strieľajú? Nech strieľajú!— Bagáž, — zosŕkne na uhle slúžny Becsvári. — Rozohnať!— Pác! Už ho máš! Už leží… — nesú sa výkriky v pekelnom zmätku. — Slúžny, Becsvári! Trafili ho vlastní!— Ide sa do Brodu pre kanóny, — volá akýsi pevný hlas.— Jojój! Kanonen! Kanonen!— Nebojte sa, ľudia, však sú tí už preč! Pušky pohádzali do záchodov! — kričí Juro Venduš z Bodovej.— Prosím vás, pán Srdovan, — nevie na krok kňaz so sviatosťou. — Ochráňte ma nejak. Musím k umierajúcemu.— Pusťte, ľudia! Len smelo, pán farár!— Ach, ja tebe, — tlčie sedliačka Žida štetkou, — ale si ty toho hoden? Ešte som si i štetku polámala na ňom… A zaplatila som ti ju, čo?Pod bránou leží žena. Šla mužovi s obedom. Dostala guľku. Nedýcha! Na rínku zas mládenec vystretý. Vedľa neho džbán, nový — novučký. Nevzal ho nikomu. Kúpil. Zasiahla ho guľka. Môže ho mať doma čakať! Dedinári zoberajú si mŕtvych. Nechať ich tu — to by ich nectilo. Naložia vozy, čím sa dá, a — hio!— Pozor, ľudia, nechoďte na rínok! — upozorňuje nápadne pehavý Aduš Zuzic z Lesnej. Taký pán i nepán.— Ale iď! Ešte i ty budeš Židov brániť? — zmerajú oči pohyblivého človiečika v koženom kabáte.— Čože tomu! Teraz sa cez vojnu operil! — vravia si sedliaci. — Dnes je pán. Kupuje role!— Hej, ľudkovia, sklo… — snaží sa dostať zmazaný Mišo Lagvica s krošňou niekde na istejšie miesto. Práve má namierené na Lesniansku dolinu obloky robiť, oblo-oky.— Ej, Mišianko, tu bude pre vás roboty, — pomáha mu pod bránu svedčná Stanková z Božej Hrsti. Tu je i s Marišou. — To je pre vás práce!— Chvalabohu!— Podvihnite mi, pani kmotra! Podvihnite!— Jojój, jeden sporák musíte vyložiť. Veľa vám to, pani kmotra, veľa!— Ach! — zavzdychne si žena zhlboka a vyloží platňu z plachty.S rínku dolieha ešte vždy rinkot železa, hlinených i sklených vecí. Na uhle stojí štíhly Beňo v novej halienke. Trochu poblednutý, ako by mu chýbalo čosi. Fúziky pristrihnuté. Oči ustaté. Nedbá na nebezpečenstvo. Netkne sa však ničoho, len hľadí a hľadí.Vtom zahrmí v bezprostrednej blízkosti. Tie pušky na rínku? To je nič. Toto ani z dela! Beňo sa obzrie a div nepukne smiechom. Vedľa u Strussov okná otvorené. Akýsi sedliak, vysoký ani z Kužeľov, je tam v práci. Na hlave má cylinder a nohou zo stola perie do klavíra.— Brumm… brumm… — trieska to zúfalo.— No, ten občan si to dnes zahrá, — smejú sa okolo.Chlapi i ženy grnačia, čo ktorí. Plachty sa roztiahnu, vrecia naplnia. Čo komu najbližšie — z toho nesie. Ujec Plavčo potreboval pluh. Nesie ho na pleci. Hrebenár vybral si za 60 kg šraub. Takých matiek. Presypal to do mecha a repetí hore dolinou, dobre nosom neoprie do zeme. Dŕžava je onakvejší. Ten si vybral kožu. Bude mať i na päť rokov celá família. Tetka Mišugech dala sa do sekaného cukru. Eva zo Žlebu nesie dvanásť tuctov šnúročiek do giat a šesťdesiat pestrých stužiek. Kača ukoristila ručníky — biele i farbisté. Cigán Baláž nevie sa natešiť bielym dámskym topánočkám, ale hodného čísla. Akýsi ujec nesie na poriadnom drúčiku rad sporákových koliesok. Bude pre celé kopanice na večné veky.— A vy čo, strýčko Krivošiak?— Ja? Nuž tabak. Viete, mám ho i za košeľou, — vykračuje si, fajčiac ani Turek.— Pozo-óor, strela vás brala! Ľudia, idete ho z cesty? To je sloboda?Kone moje, kone vrané, naostro ste podkované…počuť nôtiť. Sadla mucha na med a ujček Fraštacký trafil do pivnice. Napil sa do chuti. I domov si vezie súdoček. Aby ho niekto neodcudzil. Konečne — je jedno. Necháš to — vezme iný! Čo z toho?Za mestom ešte horí veľký kozol slamy. Horšie sa nestalo. Ľud sa hrnie z ulíc i naproti. Po širokej roli bežia ustráchaní páni a paničky. Mieria kamsi k Bystrej, keď majú kanóny prísť.— Stoj, pokľaknúť! Pomodlíš sa?— Pomodlím, páni moji, pomodlím, — zachveje sa čierna briadka a placho uprú sa východné oči na podgurážených sedliakov.— Au-vej! Au-vej! — kričia paničky.— Pomodli sa pekne: Zdravas, Panno Mária…— Zdra-vas, Pan-no-Má-ri-a…— milosti plná…— mi-lo-sti-pl-ná…— požehnaná si medzi ženami…— po-že-hna-ná-si-me-dzi-že-na-mi…Ľudia chodia ako v nepríčetnom stave. Behajú! Nevedia, čo robia. Sama zem ako by vydávala zo seba akúsi čudesnú silu, prechodiacu do nervov. Tak je do večera. Tak i na druhý deň. Súdny deň! Čo má rozum, nejde. Ale dediny sú ako vymreté. Krv-nekrv, život-neživot. Jedno, druhé tiahne. — Čo? Čo?? — Akýsi duch odplaty utlačených.— Pa-pa-pa-pa… — zrapocú strojové pušky.— Jojój, ľudia boží, jojój — do priekopy!— Obrneník! To sú maďarskí matrózi.— Pozor, ľudia! Pobijú vás!Obrneník jachá nahor a ostreľuje cesty. Guľky fičia vzduchom — sito by spravily z človeka. Cengajú babke o sporákovú liatinu. Nemohla sa jej zriecť. Prišla si po ňu. A nebyť tej koristi — umrie na mieste. Takto len padá do priekopy od strachu dolu hubou. Opodiaľ leží mŕtvy pod železnou pieckou, Meteorkou. Už ju nepotrebuje a zaplatil ju draho.— Jój, kravička moja, Lysaňa, — hromuje gazda. — Prestrelili mi ju, zbojníci!— Len keď nie teba, blázonko.Ľud sa uťahuje do dolín. Nad nimi rozkladá sa Vysoká. Slávna svojou minulosťou. Na jej svahoch a v údoliach tisíce chalúpok.— Trata-tá. Trata-tá… — ozýva sa na trúbkach. Kto-ten zas drumbľuje. A po chalupách čakajú deti, čo náš Jano a či Juro prinesie z mesta.V dedine je pokoj. Chlapci sa vracajú z vojny. Tešia sa ženy i dievčatá.Aspoň už kosiť nebudeme musieť. A do hory chodiť!— Prídu i pán rechtor, — tešia susedy Kremenáčovú. — Boli sme s nimi v meste. Povedali nám.Iba večer sa strhne čosi. Jano Drgla, sluha, hlásnik i hrobár v jednej osobe, zabudne na svoj dôstojný úrad. Vrhne sa do Tobiášovho regála a tlčie okná, až rámy vyletujú.— Čo robíš? — krotí ho Juro Žuták, kamarát a kolega v povolaní.— Čo nás budú Židáci strieľať?Ešte jeden taký deň. Posledný.— Tak čo, dievčatá? Eh, — blysne zrakom územčistý Jano Klupkech na Annu Topoľcech a Betu Zadných, — počkaly ste nás?— Tebe sa veru frajerka vydala.— Ktorá? — natiahne Jano tvár o polovicu.— No, Eva Dŕžavech za Kvíčalu. Azda ti nepísali?— To by som bol vyšiel pred pichľavé dróty, keby, — uškrnie sa, — keby som nemal ešte dve vo forote.— Či tak?! — stavajú sa dievky jedna za druhú a odťahujú sa od Jana.— A čia je to tá pekná slečinka hen? — ukáže na hradskú.— Tá? To je akási Nelly Simorová. Učí deti. Páči sa ti?— Čoby len. Pekná je, ale ako pena. Pre mňa, vojendoša, už len taká Beta, ako ty, — praští ju dobre, kam zasiahne.— Ale iď, ty ohava. Ako ma to šľahne, — osŕka dievča a Anna sa jej smeje. — Čo si myslíš? Teraz to už bude inak, nielen dievke huknúť po zadku.— Uvidíme, slečinky!Ľudia sú si milí a vďační. Podá sused susedovi krčah vína.— Na, upi si i ty. Sloboda je tu!Iba niekde ovisne nos, keď ráno už nieto v stodole, čo sa tam večer uložilo.— Šľak ho trafil!— Nič to, kmotre, ľahko prišlo — ľahko išlo. V istej chalúpke, kdesi u Kuželov na Mokradí, je však veľká radosť.— Kačo, počuj — zájde gazdiná Betka k susede, — ja ti mám peňazí. Poď, rozbalíme to.Rozbaľujú — rozbaľujú pri blikajúcej lampe, visiacej na dróte s povaly.— To sú iste strieborné! Alebo i zlaté?— No, len nevykrič!Napokon sa vykotúľa do sto sklíčok na okuliare.— Ach, bodaj ťa! Skoro ma to stálo život, — praští gazdiná sklíčka o zem, až deti pobudí. A tej zlatej slobody, slobodienky je ešte i ráno plná-plnučká chalupa.	Razus_Svety-1.html.txt
1 — 10Obsah1. Na jeho císarsko-královské i apoštolské veličanstvo Ferdinanda I. (V.)2. Na najjasňejšé císarsko-královské ďeďičné kňíža, arcivívodu rakúského Jozefa3. Na jeho císarsko-královskú vivíšenosť, najjasňejšého arcivívodu rakúského, Franciška Karla4. Ke slavnému uvádzáňú jeho kňížatskéj osvíťenosťi Aleksandra Rudnaího5. Prosba ke blahoslavenéj Panňe Marii za zdraví a predlžeňí života osvíťeného a veľkomožného pána Áľeša Jordánského6. Ke slavnému uvádzáňú najvíborňejšého a najosvíťeňejšého slobodného pána Alojzia Medňanského7. Na pomíňajícú sa krásu8. Ke slavnému uvádzáňú najosvíťeňejšého pána Imricha Paluďaího9. Na osvíťeného pána biskupa Jana Derčíka10. Jeho kňízatskéj osvíťenosťi pánu, pánu Jozefovi Kopáčímu1. Na jeho císarsko-královské i apoštolské veličanstvo Ferdinanda I. (V.)— rakúského císara; jeruzalemského, uherského, českého, lombardského i benatského, dalmatského, horvátského, slavonského, galicského, lodomerského a ilírského krála; arcivívodu rakuského; vívodu lotrinského, salcpurského, štirského, koritanského, horňo- i dolňo-slézského; veliké kňíža sedmohradské; markraba moravské; pokňažňené hraba habspurské i tirolské atď., atď.(Recta tueri)Práve ňeňí ščastní jasném ve bľesku panovňík,Čo, zverenéj sebe obci domácéRozmnožovať dobré a povinnú lásku zaňedbav,Ľen hromovím, keď začňe fučícíPráť Svatovít, zbrojstvom zňe ľuďí, visokími hrozícéČelmi uhlom ňeba hraďbi a krásnéMesta hrobom dává, i celé v prach krajni uvádzá.Králostvám králostva, novotnéBerlám berľi kopiť dichťí, a zubadla, na vlastnú,Ňeskroťenéj svéj násiľi prudkosťSúcejšé uhoďiť, na ňevolních hádže potrencov;I strašnú bez konca hrdéhoStred čela moknúcím preňevinnéj od krvi bobkemOpľeťení, zboreňisku na pustémZvíťazeních, veľkosť a ohromnú slávu zakládá.Než ten ščastní pravďive mocnár,Čo vlastním spokojen panováňím ňikdi na cudzéŇesladčí vládarstva, ľen ostrúMúdrosťú a na rovno višlú spravedelnoti váhúPozručené sebe národi ríďí;A vždi blahoslavenosť, vždi zdární prospech i rádnéJím ňeunáven ziski hľedává.K vojnám však skúpí, pre pokoj ľen a pravdu donúťenMeč zahalačnéj s pošvi dobívá.Ba svečnú kebi aj slušnosťú vládal ublížiť;Ublížiť sám predca ňežádá.Večnovekí teho Boh, teho každé meščana srdceA všeľiká sveta končina lúbí.Tú jasní čnosťú boľi Tví, FERNANDE milostní!Predci, ze najdlžšého porádkuCísari a slávní ve početních kráľi pomedzách:Zrovna ňe tak mocnári panovní,Jak rádňej dobrí zvereních sebe národov otci,A snážní mocného poslušníchToľko sinov ščasťá i saméj pohodelnoti tvorci.Tích sebe vzácních v príbehu každémNajvišší ňeba Pán trúchlého od úpadu chráňil;A prázním žádosťi ňesitnéjNad ľudskím v šír vládať a pišní rozkaz ukládaťBez váľek, bez prívalu šípovŇehľedané zbrojnú pravicú králostva pridávalAj ŤEBA jím rovného ten istíOchráňí a do zléj ňedopusťí záhubi klesnuť.Neb na samú TI ňe toľko pokrevnosť,Na prestol visokí a na prednú ve sveťe hodnosť,Než vznešené i na čnosťi hrďínskíchPredchodcov si ďeďič. V ŤEBE včil žije všecko jeďinkém,Všecko sa prešlú úplňe mírúVe spaňiléj duši TVÉJ a milostném srdci nachádzá,Čožkoľvek buď príroda mocná,Buď dobré ňebesa ščedrú povilévali prízňúNa slavních až k obďivu predkov,Buďto čo jím koľvek vlastná zaopatrila snážnosť.Živ ľen buď dlho národov otče!Neb tak svích oblahoslavovať, jako sám TI, horícíŽiť zaslúží večňe panovňík.2. Na najjasňejšé císarsko-královské ďeďičné kňíža, arcivívodu rakúského Jozefa— královstva uherského nádvorňíka a královského námestňíka atď., atď.Slavná hrďinskú mužstva braňú, moremÚrod pľinúcá krajno a vlasť moja!Už dosťi súžeňá a strašníchZnášala až dosaváď si pohrom.Kdo buď na hrozné spustaťeňí ťebaOd zlého jak bes Mongola spáchané,Buďtož na Turkov spíchajícíchRozpekľenú ťa tlamú pohltnuť,Buďtož na horších nežľi ňepráťeľiSinov haňebním dobroťivéj životRoďički zbrojstvom párajícíchBez slzeňá buďe mocť spomínať?Včil už po toľkích ščastľivo zahnatíchMocnármi búrkách stáľe trikrát milíPokoj zažívaj, bezpečú aPestovaním blahoslav sa mírem.Druhí po prvném otcovi tvój oťecJOZEF, na žádosť od visokích daníŇebes ťinádvorňíko vatšéNáľežitú veďe peč skvitáňí.On od rakúskích s prevzňešenéj krviPochádzající císarov aj celíSa jích povah ďeďič ve veľkíchŇikdi ňeví ukonať sa čínoch.V právném seďící stolci aneb zešlémZvaních v sňem otcov spolku jakož prvíMístom, tak ostrím skví sa predníSúdem a múdro danú vždi raddú.On dobroďejní už ňejeden vtediVivédol ústav, keď takovémutoRovní k pohodlú zríďiť inšímNárodom ešče na úm ňeprišlo.Ňepoznajícú odtušeňá jehoSnáhú, kďe pred tím rozkaľené kisliBahňišča, trsťinú a hnusnímZavľečené prepadľiska múľemSa trásli, včil tam rozdrobené pluhemZlatí ňesú klas brázdi a žehnanáRukú Všepána v ňeprehlédléjOd zraku ďáľi sa žatva kňíše;Hibké v radostních poskakujú pľesochMilostki, vonné palcem obírajúKvíťí, a pekné stred visícíchZapľetajú vrkočov si vence.Koľkú ke zbrojnéj zbudzoval obraňe!Koľkú povinní vodca zemanstva bolZastával úrad horľivosťú!Koľko jevil k boju srdnatosťi!Keď, rozmilostná krajno, do tvého saRúťil bojovňík lóna, celú strachemEurópu kláťící a ražnímPrestoľi zbrojstva hromem rušící.Koľkú ve hroznéj prispel ochotnotúPovodňi! Vlastni pozbavením domovPalác otevrel, svú a prišlúŇím odináď obetú poslúžil.Drahého tehdáž ešče ba aj sinaPres hurtující valmi Dunaj, na ladLad trískající k hájeňú z vodĽudstva nerozpakoval sa poslať.Čo všecko veľké k prospechu vlasťi, čoKrásné a slavné ňeznovanú konáÚčinľivosťú, má slovenskáDosťi ňeňí v stave Umka zazňeť.To vzďáľeňejší ospevovať budúPotomci, z ribnú sám to Dunaj Tisú,Sám ríchlobežní Váh a jačnáTokmi ňeprestaňe Sáva hlásiť.3. Na jeho císarsko-královskú vivíšenosť, najjasňejšého arcivívodu rakúského, Franciška Karla— uherskéj a českéj krajni královské ďeďičné kňíža atď., atď.Ňemnohím prátá je milosť od OtcaĽudstva s císarskích a na čnosť i veľkéČíni preslavních narodiť sa predkovK prospechu vlasťi.V toľkonásobném hlavi bistrosúcúVicvičiť schopnosť umeňú, čo buďtoSrdca krásívá a tuhéj dodáváOstroti mislám;Buď čo potrebné je, trvá-ľi ščastnáZ vítanú bezpeč Koladú, ke dobrímRíďeňá správám a lahosť čiňícímKrajňe porádkom.Buď keď ohromní chraplavími najďálRohmi zatrúbí Svatovít a ražnéZhurta pospíchať krvavéj do bitkiHeslo vidává:Jak hnatá z lúkov strela, jak PerúnaHrom do vsťeklícich zachopiť sa ohňov,Krídla rozťáhnuť, vraha zňésť a z vencemS pótki sa vráťiť.Tím TI, císárskí sinu, jak prejasnéSlnko skvíš všeckím, bohatí na múdrúRaddu, víťazskú zmužilosť a každúČnosťi majetnosť.Nad to aj slavskú našu reč pri viššíchŇecťenú schádzkách i krivím ňevážňeLahčenú súdem, veľebíš, a dať jéjPoctu sa ňerďíš.Keď ňe ľen potnú sebe sám si téjtoObstaral známosť; aľe aj milostnímÚplnú kážeš vedomosť nabudnuťOdmaľi sinkom.V ňéj ba též, prázní uďelá-ľi ťažšéPráce čas, básňíš, a milé ze českéjLutni spíváňí i madem ťekúcéPesňe vivádzáš.Veľmi povďačná za takúto láskuSláva dóstojní, jako svému veščcu,Sľich ŤI básňíckím z ľipového kvíťáVencem ovíňá.Bi s’ dlhí pod ňím, skorenú ľejícáProsbu, vek trávil vždi duží; a TVÍMIĎál i v trápících ju ťešiť žalosťáchSpevmi ňeprestal.4. Ke slavnému uvádzáňú jeho kňížatskéj osvíťenosťi Aleksandra Rudnaího— arcibiskupa ostrihomského roku 1820. ďňa 16. májaTrúchlé ze smutních žáľe vipusťi prs,A v černorúchích zatmavené čeloI usta mračnách, ostrihomskáMatko, novím povijasňi bľeskem:Neb slnko už ťi s kvítkov a červeníchViťahnutí rúž na cvalovích koňochA lúboparní fúkajícíchRozpeňeními oheň zubadlíŠčastní privážá ďeň: ve kerém ťebeTvój arcibiskup, plápolavú čekanTúžbú, ALEKSANDER, milímiNa vzňešení iďe krokmi prestol.Jak svéj mu prední na zmužilích prsáchHodnosťi skví plášč! jak visokéj hlavaMúdrosťi hojná slnku nazdorVencovanú ľigotá sa žárú!Jak též lahodná z mílodrahími saUsmívajících čnosťami ust pľiňeReč! jak bi panňenské do strébraZe sňahovích madi ťekľi plástov:Neb jak ze skalních rozpeňení potokRúťil sa kopcov; keď leje násilúA rozpuklími zmocňen oblakPrúdami hláhoľivím pomenšúUž ňestačící vímola hospodúStruhám, ňeverné popreťeká brehi,A hrádze zvíťazíc okolníchLúk a doľin je širí panovňík.On dómiselním nad povahu svetaOd Pána všeckích obdarovan vťipemNad míru dóstojné ochotníPred seba už bere, matko, číni!Tvojím za lónom dávno kapituluTesknú, a horké uznovanú trpeťVihnanstvo, naspátek do vlastníchPrestavenú navracá ťi klínov.Už aj preveľkí vežmi sahať na víšPo hvezdi; krású, a všeľikími saPokladmi ľeskotať majícíK obďivu chrám budovať začíná;Chrám v ňemž ďňa dvakrát JesseovičovímStarší budú tví zňeť sinové spevem,A prosbi skrúšené ke snadnímOtca ňebeska ušám visílať.Zostávajícé ešče, ňehodmi ťiČasov doňéslé, všecki zhojíc raniA prúhi, ostidlé horúcúRozplameňí tuho srdca láskú.Hojnú i čnosťí rozseje žatvu, iZlaté navráťí dávnovekích mraviOtcov. Na prvném zvíšené zasMísťe seďeť buďe náboženstvo.Miláčka ňech ľen dobroťivé s namiSkorím ňelúčá odchodem uhľi, aPristrojen za stól ňenáhláK vizvoľením ho osádľiť hosťom.Až róznoverních krajni sinov, keríchMnohohlavá zlá zmámila potvora,Pod pravdovernú ostrihomskúZjednoťeních zas uhlédňe berlú.Tenkrát ňech hodních odmeni slávovéjPlného zasluh do mnohožádaníchPo dláženéj preľiskavímiHvezdami cesťe vezú palácov.5. Prosba ke blahoslavenéj Panňe Marii za zdraví a predlžeňí života osvíťeného a veľkomožného pána Áľeša Jordánského— posvácaného biskupa kninského, blahoslavenéj Panni Marie ze Sásváru opáta, hlavného kostela ostrihomského spevára a kanovňíka, arcibiskupstva ostrihomského v trnavskéj polovici mesto-biskupa, apoštolského prvoznačňíka, sv. bohoslová učitela a bívalého professora, pri visokích školách královského všeučilišča peščanského spolkového údaPanno, ňeklamné čo ťi toľko chrámov,Toľko zázračnéj obrazov milosťi,Toľko podvihlích i obet svedectvoDávno vidává,Tvú že Sin, mocní všehomíra vládar,Prímluvú lútí ňemocí a každíchOdvracá zástup ňeduhov, samí baŠíp smrťi ďáľí.Laskaví z uhlov na porúčanú ťiKrajnu zňes pohľed, kďe ve svém povestníRáďeJordánskízvlažené ku tvéj cťiZbudzuje srdca:Keď prví toľkú nadaních milosťúObrazov póvod, ňemalím do jednaVzan potem, hlasí, a trojému ščedríNárodu dává.Praj mu, skrz platnú u Zroďenca prosbu,Praj zdravá čerstvosť, abi bez chorob, bezOmdľeňá v pevnéj ňepremeňňe stálíVláde trvával:Buď na prevrúcních sa baví modľitbách,Chrámi posvácá a sluhov do chrámov;Buď tuhú dává na vrahov slabím zbrojKrista vojákom;Neb pravú spúrním proťi róznovercomVíru hájívá; neb u spolku otcovKrajni prospešnú dvojaké o ščasťíRaddu prevádzá.Praj dlhí aj vek mu u nás pokojňeVždicki trávívať, bi novú ku tvémuMénu vikváril stuďenosť, a dávnúRozmnožil uctu.6. Ke slavnému uvádzáňú najvíborňejšého a najosvíťeňejšého slobodného pána Alojzia Medňanského— z Meďeša atď. na úrad hlavného išpána slavnéj stoľice ňitranskéj dňa 17. žára roku 1838Slavním sprovádzan mláďeže víboremSkóršej na prátú vístup, ALOJZI, užHodnosť, a hlavné nad ňitranskúVezmi do rúk stoľicú pravidlo.Neb jak milostní všecci si žádajúZreť slnka parsún, keď za dlhéj krútíHrom búrki žúrívá, a z mútníchRozlobení pere príval oblak:Tak tvé prekrásním ozdobené pravéjKu pocťe rúchom ze všeľikích krajovNaťisknutého pánstva mnoztvoJasnohľedé spatriť usta dichťí.Jak v srdci každí celki ťi oddaníVrúcéj horúcí láski jeví plameň!Jak v tom si nádherní zakládá!K vláďe takého že správca dostal:Kterého veľké toľko ňe ľen doma;Než aj po cudzích a skoro všech celéjEurópi končinách povestnéJak spaňilá zora skví sa méno.S kterím uprímná pravda, ňeviklaváSlušnosťi rovnosť, snáha o prospech, aCelí ňebeskím rádňe kvíťímVencovaní iďe čnosťi zástup.Než obmiselnosť, i klam i ňedbalosťI černorúché úhon a ňecťivíchVad hajno pred ňím až za KaukazA stohlavé uťeká Uralsko.Kterého vážní od hora zeslanéjMúdrosťí poklad, ňesľišaná vťipuBistrého zostrenosť, a zjevnéVšéj učenosťi bohatstvo krásí.Kterého snadná súcota, rozmiláMravov lahodnosť, príveťivá i keKaždému reč vatším a meňšímPestovaného čiňí miláčka.Kterého verná k vlasťi a královiI k svím rodákom láska, ťisíc ščedrot,Ťisíc skvelích zásluh na jasnéHvezdami bidla ňebes vinášá.Odtáď ho pekné uznaľivím danéHodnosťi kráľem dávno oslávili;Odtáď noví išpána úradVčil ňemalú veľebí ho poctú.Viďím-ľi? Ríchlá už veselosť, miléSrdcám pľesáňí, vistrojená samaAj sláva v bľesku svém na bílíchPredľetujú po visosťi krídlách.Už sám i toľkí, tak zňešení k očámBlíž muž prichádzá, a hledu obľičajI krásnolícejšé milostníchOd lalií spatriť usta dává.Už všecci ostrím naň poopíraníZrakem, z radosťú srdca ňeslíchanú,Vďačnéj a ťeskľivú pľašícéjMrákotu obďivujú sa tvári.Už svú uvítan správu do ruk bere,Kteréj za dobrí prospech a zdarnotuToľká vecí súcosť, i toľkáMisľi a čnosťi ručí majetnosť.Ščastná štirikrát Ňitro! takého žeUž nad sebú máš správca, čo bľiskaváJe krajni hvezda, čnosťi príklad,Národu pícha a ľudstva rozkoš.Čerstvému ňech ľen popraje Boh veku:Neb ctní zakáď své mať buďe nad ťebúVládarstvo MEDŇANSKÍ, celá ťiPopľiňe réka blahoslavenstva.7. Na pomíňajícú sa krásuVábící k sebe háju zrakJak tvé rozklaďité dubi!Jak tvé lúki a zmítanéVánkem ľeskoce kvíťí!Než tvá všecka, trebas ďivuHodná, čím sa ve zviknutémŇeblúdní choďe listopadPriblíží, zhiňe peknosť.Tak mláďenče celá tvoja,Tak tvá aj v skľe zrkadlovémČastá panno za hrsť rokovLúbá zmizňe sa krása!Z vábních všecki ťi rúže lícOdpadnú, čelo pluh zore,Sňažnú obľezené vlasiBárvú ščetka zalíčí.Túžícé za pľesem nohiOkľesnú; a pomáľi saK trúchléj nakloňením buďešChrbtem hrobľi pobírať.8. Ke slavnému uvádzáňú najosvíťeňejšého pána Imricha Paluďaíhona hodnosť biskupa ňitranského dňa 26. kvetňa roku 1839Pľesaj radostná Ňitro, a horľivéSnadnému k prosbám ďéki vidaj Bohu,Že tvá po chrámoch vrúcňe zňícáOd ňeho visľišaná je túžba!Hľe už novotní ovdoveľéj ťebeVoďec prichádzá,ImrichošľechťeníKrású; a múdrosťú i každúOskveľení jako slnko čnosťú!I čož si ľepšé svému ku prospechuZ ňebes dosáhnuť mohla? jakí z horaVatší a dražší vzácnotú darNadPaluďaíhosa mal ťi zeslať?Kerí čokoľvek ľen dosaváď čiňil:Buď chrámu kázal, buďtože súd konal,Buď raddu dával, neb košickéÚradovú peč o stáda védol:Ozaj ve všeckom náľežitím BohaSluhú, pobožním cirkvi pravéj kňazem,A veľmi veľkím rozmiléj saKrajni mužem naporád ukázal.Tvém však sa vatší ešče na prestoľeDokáže, jak vác už k čiňeňú zvikléjSnadnosťi, jak zbehléj ke všeckímVác skusenosťi vecám mající.Múdrími ríďíť správami horľivecOvčince, k dobrím stáda voďiť pašám,A dávidovskí z lúbohlasnéjPíščaľe zvuk buďe jím vidávať.Ochotnovolní aj život utraťiť,I všecku z údov krv hotoví ceďiťZa ovce, potvorné ohromnúHajna vlkov paľicú zavráťí;A darmo vsťeklú od jedu besnotiTlamú vrčícé a trasením zvitéChvostem do ťemních skríš a hlbkúZamračeních zapuďí prepasťí.Pod ňím vaďícá prestaňe nákaza,Žalosť a trúchlé ňikdi ňeusľišáSa pádi; každá lúka, každéKopce budú radovánki sláviť.Tak ľen milostní stáľe pokvitňe vek,Až všecki vlastnéj pozverené pečiS pastírmi stáda tam na rajskéŠčastľivo doprovoďí stavadla.9. Na osvíťeného pána biskupa Jana Derčíka(Všecko pomíňá, jeďiná čnosť ňezhiňe)Kamkoľvek bedľivích tuhíObráťíš zrak očí, všecko pomíňať aSkór ňeskór k ňevihlému saChíľiť koncu viďíš. Ďeň sa za ďnem žeňe,Zmizlím rok za rokem valí.Nad jednú spaňilí Chásoň horú sa víšPodvíhá, za druhú kloňí.Včil jasné ľigocú hvezdi na obloze,Včil hustím sa krijú mrakem.Járňejšé kveti mrú, v svój iďe hrob leto.Podzim bílohrivá zimaNúťí ustupovať. Krása mladosťi saRídkím obsipanú sňahemPúďívá starobú. Všecko traťí život,Čožkoľvek sa roďí na svet.Kďež slavného je už Sáma potomstvo? kďeRod Mojmíra aneb Lecha?Smrť žádného ňemá na vzňešenosť zreňá.Rovnú prám tak oberlaníchKrálov rúbe kosú, jak šije poddaních.Tam trikrát storočí jaseňNádherné do modrích ťiskňe oblak čelo.Ražní treskňe Perúna hrom,V kúrícém sa kaďí roztrepaní doľi.Ňízkú všecko padá na zem,Čožkoľvek je ľuďí vistavené rukú.Zrutné hrozbi VeľehradaV prašních ňezbadané zrúceňinách ľežá.Zlú vzal skázu Volín, trebasMožňejšého nadeň mesta u súsedovUzreť slnko ňevládalo.Podvihlé ku samím až ňebesám domiVlastních potreľi meščanov.Dovčil zrúcaňinú chrámi bohov tlačá.Z nádherních všeľikú zdobúPodlah roztopené sťéklo do vod zlato.Zvézlé kúpe zevšáď moremV morskéj pohrobené zostali melčiňe.Údatného koňec vzalaObšírná ve krajoch berla Svatopluka.Stálá ľen jeďiná je čnosť,Tvá,Derčíku, milá pestovaťeľkiňa.Tú prudkí aňi hrom, dlhíVšetrovním aňi čas ňeprelomí zubem.Ňech bár praskotavím celíSvet zrúťí sa vaľem, čnosť sama zostaňe.10. Jeho kňízatskéj osvíťenosťi pánu, pánu Jozefovi Kopáčímu— roďenému svatéj apoštolskéj stolice poslovi, krajni uherskéj prímašovi, najviššému tajnému kancellárovi, jeho cís. král. a apoštolskéj jasnosťi skutečnému tajnému, jako též visokosl. Královskéj místodržícéj uherskéj raddi radcovi, v cirkevních dóležitosťách predsedcovi, slav. ostrihomskéj stolice najviššému a ustavičnému išpánovi, pri visokoslav. sedmimužskéj tabuli spolusudcovi, dostojnosť arcibiskupa ostrihomského dňa 28. kvetňa roku MDCCCXXXIX. nastupujícémuČerní ze vdovskéj postavi zľeč smutek,A v čistobílém vistrojená mladéjŇevesti rúchu, ostrihomskáMatko, novú zapľesaj radosťú.Jakého z vrúcéj túžbi si žádala,Jakého verní mať sinové chceľi:Takého sám ťi Boh, takéhoDobroťiví praje král miláčka.A včil ve slavném próvoďe ten žeňich,JOZEF, prichádzá; ovdovelého aNapred preveľmi zdráhanéhoPrestola místo dané ujímá.Koľké ťi ščasťí, koľko ťi prospechuS ňím už sa blíží! Neb čo ňemáš ufať?Čo všecko z istotú dobréhoPod takovím slubovať si vodcem?Kterí ku veľkím ľen stvorení vecámTeprv tu veľké až, duchem ohňivímA ňeznajícú míri snáhú,Číni sa dá naozaj konávať.On hňeď ve predních lúbomilím ňebuJe náboženstvom pestovaní rokoch,Sladkú ode všech čnosťi sesterČastovaní po porádku číšú.Pribívajícím zrostu jarím vekemĽudskích i bozkích rozbohatí pokladVed nahromážďil, úm a bistrúTímto ovencoval hodňe múdrosť.V každém preťažkích obracaní porádJednáň konáňú náľežití vťipuSchopného zbrúsil súd, a vernéjToľko vecí skusenosťi nabral.Každí bezuzdnéj srdnaťe odrazilŽádosťi útok. Stáľe vijasňenímŽáril čelom, buď stálo mráčno,Buď sa milú skvelo slnko tvárú.Mírnú v povinních vždicki sa úradochMislú chovával, v prudkotuhéj aňiRozpáľenosťi ohňivímiZlosťi hrmot ňevidával ustmi.Krutím proťivnéj náhodi pohromámV odpor hrďinské nadstavoval prsa,A ňeprebitním strašľivímiZvíťazoval nade slotmi ščítem.Ten tehdi toľkí muž jako prestolem,Veľkími tak též skutkami, ščastľiváTrikrát ňevesto, jasňe už ťi,Jasňe celéj buďe krajňe svíťiť.On černohuňné a škaredohľedéSa túlajících úhon a oškľivo-Tlamích vad stáda až za BalkánA pľechavé zapuďí Rumilsko.Vlažních ovrúcňí, strečkom odezdaníchPrudkosť a scestnú bujnotu okroťí;Ba aj ňeverních k pravďivémuDoprovoďí zboru náboženstva.Horeť majícé plápolavú k BohuA bratru láskú srdca rozohňiví.Zlatí mravov, zlatí i čnosťíI všeľikích privolá umeň vek.Aj hvezdotíční, v kráse a pokladochPišní dokončí kostel, i vítanúŇevestu žádaní na prestolBľesku plnéj posaďí do slávi.Ňech ľen vševládní nad zmizavím ľuďíVekem Panovňík mnoztvo rokov živíA nám i vlasťi k prospešenstvuSprávca takého naďál ňechává.Ňech sám za vísľich túžbi zapáľenéjPlatné vilévá prosbi oslávenecVojťech, premocní ostrihomskéjOd starodávnoti cirkvi strážec.Tak vrúcňe žádá a k visokím padáNohám srdečná Umka poňíženíchA stránki z najvatšéj patrícíchPod bedľivú jeho peč Slovákov.	Holly_Pesne.txt
JuhoslovänomHoj, zavisli čierne mrakynad bielym Balkánom:Zle je, zle je, nedobre jebalkánskym Slovänom.Tam ten Turčín kliatyšliape na kríž svätý;tam brať naša draháhynie rukou vraha:Už je čas;trúby hlasvolá v boj za slobodu:Bože, daj,Bože, dajšťastia vášmu národu!Srb i Bulhar verne brat pri bratu stoj,a sláva ovenčí víťazný váš boj.Hoj, zabúria čierne mrakynad bielym Balkánom:Zle je, ale bude horšiebalkánskym Slovänom:Blysnú ostré meče,prúdom krv potečie:Lež rodu za slávurád dá junák hlavu.Už je čas;trúby hlasvolá v boj za slobodu:Bože, daj,Bože, dajšťastia vášmu národu!Srb i Bulhar verne brat pri bratu stoj,a sláva ovenčí víťazný váš boj.Hoj, zaniknú čierne mrakynad bielym Balkánom:Zle je, ale bude dobrebalkánskym Slovänom.Deň po noci svitne,vlasť im zas vykvitne,a sláva omladne,a vrah Turčín padne.Už je čas;trúby hlasvolá v boj za slobodu:Bože, daj,Bože, dajšťastia vášmu národu!Srb i Bulhar verne brat pri bratu stoj,a sláva ovenčí víťazný váš boj.	Chalupka_Juhoslovanom.txt
Srdcom mladí smeÓ, neodvracaj vľúdnej tváreodo mňa, jasný génie!Nedopusť, že tie sväté žiare,čo duše mojej na oltáresám sniesols’, obživovals’ jare,už popol smrti pokryje.Ten sniežik, ktorý v tmavé vlasymi frkol nehôd zámutou— či že sa to už zima hlási? —ten, učiň: nech je kvetom asijablone, lebo stop ho v krásysvit, abo odvej peruťou…Tie vrásky, čo mi sadly v čelo,ó, zahlaď dlaňou láskavou,by z brázd čo upravených v dielozas zbožie víd tam zašumelo —hej, celým jarom zatoč vrelomi sprieložnelou nad hlavou!Tie tône, ktoré vkĺzly sa mii do sviatočnej svetlice,ó, vypuď svetla svojho plamy,nech zhrá to dnu zas obrazami,myšlienky vzplajú medzi trámy,jak nebom zimným stálice.Na srdce však mi zvlášte bedli,že skazy časov nevezme;u jeho zdroja zhusta predli,sprav, nech vrie v ňom cit neporedlý;zlá nuda nech ho neusedlí…Veď vpravde srdcom mladí sme!	Orszagh-Hviezdoslav_Letorosty-III.html.txt
1. Meniny v JelšaveBolo to roku 1643, večer pred Michalom. U Michala Horváta, tamojšieho chýrneho pravotára, rečeného literáta, zhromaždilo sa na jeho meniny veľa hostí z mesta i z okolia. Medzi prítomnými na hostine bol aj jelšavský farár a senior Krištof Lovčány a profesori vyššej jelšavskej školy:[1]Ján Augustini, Andrej Szentkereszty zo Svätého Kríža a Daniel Sinapius Horčička, slovenský spisovateľ a literárny odporca Horvátovcov. Zo zemanov okrem iných tam boli páni Szekérkay, Zatroch, Zubál, Chujava; z mešťanov Grnáč, Frčka, Zapletal, Pijava a veľa iných. Pred večerou si páni hostia zasadli do bočných izieb, a jedni zotrvávali v priateľskom rozhovore, druhí hrali v tých časoch obľúbenú hru v kocky. Medzitým, zdravkajúc domácemu pánovi, popíjali vínce. Pán farár a profesori i podaktorí mešťania zasadli si vo vedľajšej izbe okolo stolíka a pustili sa do politizovania.Rozhovor začal Lovčány:„Tá naša Uhorská krajina sa nijako nemôže dožiť pokoja, ktorý by tak veľmi potrebovala, aby jej už raz aspoň staré rany zaceleli.“„Staré nezaceleli a nové sa zasa robia,“ povedal Augustini.„Zo Sedmohradskej prichádza na nás ustavične hrmavica,“ pomiešal sa do reči Szentkereszty, „s prívalom a s krupobitím, a vzbura vzbure ruku podáva. Sotvaže Bethlen zažmúril oči, už zástavu odboja za slobodu a náboženstvo vyzdvihol Juraj Rákóczi, a tuším ani toto nebude posledná hrmavica.“„Počuť,“ pokračoval Lovčány, „že ho stíha cisárske vojsko pod Eszterházym[2]a Vešelínom a tlačí späť, odkiaľ prišiel, do Sedmohradska.“„Rád by som vedel, kto a odkiaľ je Vešelín. Toto mi je celkom homo novus,“[3]spytoval sa Grnáč.„Ja viem o ňom len toľko,“ vysvetľoval Lovčány, že jeho predkovia pochádzajú z Poľska a že si nadobudli uhorský indigenát[4]a statky v Novohrade blízko Fiľakova. Ich potomok Fraňo Vešelín však už od útlej mladosti vyvolil si vojenský stav a doteraz bojoval pod veliteľstvom palatína Eszterházyho proti Rákoczimu i proti Turkom.“„Lenže ako počuť, nie s veľkým šťastím,“ vysvetľoval Augustini, „lebo v boji s Turkami stratil Veľký Varadín a Novohrad a Rákóczi ho i s Eszterházym pri Košiciach porazil na hlavu. V roku 1631, 15. marca, tam vtedy padlo z cisárskych do šesťtisíc mužov a dvetisíc zajali. Medzi zajatcami bol aj Vešelín.“„Vojenské šťastie býva premenlivé,“ povedal Lovčány. „Musíme však pochváliť nielen Vešelínovu osobitnú hrdinskú udatnosť, ale aj vodcovskú obozretnosť.“„Možno,“ kývol Augustini, „lenže čo sa terajšej vojny týka, jedno je isté, že ju nezačal Rákóczi, ale sám cisár, keď po Bethlenovej smrti sedmohradské stavy, hoci ešte pred jeho smrťou Kataríne Braniborskej, vdove po ňom, vernosť prisahali, no po jeho smrti vyhlásili Juraja Rákócziho, Žigmundovho syna za Bethlenovho nástupcu. Cisár Ferdinand[5]hneď po tom vyslal palatína Eszterházyho s vojskom, aby zaujal Sedmohradsko a šesť uhorských stolíc.“Do izby vošiel Horvát s niekoľkými zemanmi.„Tak je,“ pritakal Augustinimu, „a Rákóczi s pomocou Turkov vyhnal dobitých cisárskych zo Sedmohradska.“„Páni, Ferdinand II. sa narodil na zlej planéte,“ precedil Szekérkay.„Tak to vyzerá,“ pritakal Szentkereszty, „lebo s jeho nastúpením na trón začala sa v Čechách táto osudná, nesmierne dlhá a krvavá vojna, ktorá pustošila krajiny ohňom a mečom a potokami krvi zaplavila nielen celú rakúsku dŕžavu, ale aj polovičku Európy.“„A hľa, aký zmätok nastal u nás,“ pokračoval Horvát. „Keď si náš národný hrdina Juraj Rákóczi získal Turkov a prostredníctvom poslov podpísal zmluvu i so Švédmi, rozposlal príhlasy aj maďarskému národu, vyzývajúc ho do boja za krajinské slobody a náboženstvo, väčšina zemianstva i obecný ľud hrnie sa pod jeho zástavy. A cisár Ferdinand III.[6]poslal uhorským národom tiež príhlasy, v ktorých nás pred Rákóczim vystríha ako pred buričom.“„Palatín Eszterházy a Vešelín prichodia na Slovensko a zvolávajú pod svoje zástavy všetkých cisárovi verných,“ vzdychol Augustini.„Dožili sme sa smutných časov,“ povedal Horčička trpko, „keď podľa písma syn povstane proti otcovi, otec proti synovi, brat proti bratovi a jeho vlastní sú mu nepriateľmi.“„Žiaľbohu, že sa toto všetko deje a krv vylieva pod zámienkou viery a náboženstva, hoci Kristovo učenie káže pokoj,“ povedal Lovčány.„Ale ľudia vo svojej zaslepenosti si myslia,“ skočil mu do reči Horčička, „keď sa navzájom vraždia, že tým slúžia bohu.“„Čože tam našich pánov po viere a náboženstve,“ hodil rukou Grnáč. „Veď aj ten Vešelín, o ktorom sa teraz toľko hovorí, bol kalvínom, ale pod Pázmánovým[7]vplyvom sa stal katolíkom.“„Pázmán nielen Vešelína,“ vysvetľoval Augustini, „ale asi päťdesiat rodín vedel obrátiť na katolíkov, a to: Zriniovcov, Batyániovcov, Thurzovcov, Forgáčovcov, ktorí teraz i svojich poddaných nútia prestúpiť, odoberajúc im kostoly.“„Ako to mohol Pázmán vykonať, to nepochopím,“ čudoval sa Zubál.„To je dostatočným dôkazom toho, že spomínaným vysokým famíliám v Uhorsku luteránstvo nebárs ležalo na srdci,“ pokračoval Horčička. „Títo ho potrebujú len pre svoje politické ciele a aj luteránmi sa stali azda len preto, aby si kláštorské a kňazské majetky i dežmu mohli prisvojiť. No len čo sa im z druhej strany pri Pázmánovi ukazovali lepšie výhľady na svetské hodnosti, na vysoké úrady a vyznačenia, hneď a hneď sa luteranizmu obrátili chrbtom.“Chujava zdvihol pohár:„Nech žije sloboda! Nech žije Rákóczi. Každý opravdivý uhorský zeman a vlastenec je v politickom zmysle protestant a pripije mu na zdravie!“Všetci vzali poháre a kričali: „Vivat Rákóczi!“„Protestantizmus je číročistou náboženskou zásadou a s politikou nemá celkom nič,“ odporoval Horčička.„Ja si dovolím tvrdiť,“ povedal Horvát, „že uhorský protestantizmus sa vyznačuje zvláštnosťou, že protestuje a protestuje proti všetkému, čokoľvek od Nemcov pochodí, už či je to dobré alebo zlé.“„Domine spectabilis,“[8]čuduje sa Horčička, „nuž a veď vari i protestantizmus prišiel k nám z Nemecka.“„Protestujem,“ volal Horvát, „ja totiž robím rozdiel medzi pravým a nepravým protestantizmom. Ten pravý došiel k nám zo Ženevy, a ja v tomto prípade držím s Kalvínom,[9]aby mi nikto nemohol vyhodiť na oči: Tvoja viera je nemecká!“„Veď sú hádam i Nemci ľudia ako my. A či by sme ich azda len preto mali nenávidieť, že sú Nemci?“ spýtal sa Horčička.„Ľudia sú, ale sú Nemci,“ stál na svojom Horvát.„Vivat,“ zdvihol Szekérkay pohár, „za túto pohotovú odpoveď pripíjam na zdravie domáceho pána: Spectabilis et perillustris dominus, dominus Michael Horvát, literator doctissimus ac celeberrisimus vivat!“[10]Všetci vydvihli poháre, štrngajú si a kričia:„Vivat!“„Už je to len pravda,“ pokračoval Zatroch, „že náš domáci pán, pán brat Horvát, právom si zasluhuje čestné meno literator, lebo či už vezmeš historiu patriae, čiže corpus juris, či diplomata regum, čiže naše zemianske genealógie,[11]tu sa mu veru v našej Gemerskej stolici, ba ani v desiatich nikto nevyrovná.“„Ja som sa neraz nemohol vynačudovať, že pán brat Horvát cituje Anonyma, akoby ho mal v piatich prstoch,“ povedal Zubál.„Ja musím úprimne vyznať,“ priznával sa Szekérkay, „že hoci som už mnohokrát prečítal Anonyma, predsa ešte vždy mnoho temného nachodím v ňom.“„Napríklad?“ spýtal sa Horvát.„Spomeniem len jedno. Anonymus píše: Illi qui dicuntur hetumoger[12]— čo to boli za ľudia?“ spytuje sa Szekérkay.„Možno Kumáni alebo Čudi,“ odpovie Augustini.Horvát si vykrútil fúzy a povedal:„Nihil horum![13]— hetumoger, to boli samí maďarskí obri, pred ktorými Nemci, len čo ich zočili, zutekali. Veď takýto obor s budzogáňom jedným úderom desiatim Nemcom odrazil hlavy. Ako napríklad Lehel v jedinej bitke svojím rohom sto Nemcom prerazil lebky.“„Za to mu hádam Nemci tú česť preukázali,“ pokračoval Horčička, „že ho samotretieho obesili a ostatným hetumogerom aspoň uši a nosy obrezali. Ale páni, keď je tak, že Maďari prišli od Uralu a ich najbližšími príbuznými sú i teraz žijúce uralské národy, ako Mordvíni, Čusari, Voguli, Čeremisi,[14]a my vieme, že títo nie sú obrovskej, ale strednej postavy, práve takí územčistí ako naši terajší Maďari.“„Nuž teda, clarissime domine,“[15]obrátil sa Horvát k Horčičkovi, „vysvetlite nám to vy lepšie, čo znamená hetumoger.“„Vysvetlím vám,“ pristával Horčička, „ako som to v jednej starej kronike čítal, že Maďari dostali toto meno pri Augsburgu, lebo keď vraj sa Maďari dali na útek, Nemci za utekajúcimi volali: ,He, du mogjer, blabst a stahn!?‘[16]a z toho im vraj ostalo to meno hetumoger.“„Láry-fáry, ja to viem lepšie,“ hrdil sa Horvát.„Náš pán Horvát je autorita,“ líškal sa Zatroch.„A pre mňa je autoritou Anonymus,“ vypínal sa Horvát, „a nie kadejakí nemeckí kronikári. Čo tí vedia! Možno azda iba o svojom Siegfriedovi[17]tárať kadejaké povedačky. Čudujem sa však, že pán Horčička našich hetumogerov ešte za Slovákov nevyhlásil, to by jemu tak svedčalo!“„Slováci nie sú takej slávy žiadostiví,“ odpovedal Horčička pokojne, „ale toľko predsa len môžem tvrdiť, že Maďari za svoju existenciu v Európe nie tak svojej vlastnej energii, ako skôr pre nich priaznivej okolnosti môžu ďakovať, že sú pre Európu akousi plantou exotikou,[18]a práve pre túto ich zaujímavosť sa veľké európske národy milkujú s prišlými aziatskými hosťami. A aj preto, lebo sú na priedele hraničnej čiary Slovanov a Nemcov, a Slováci sa od prvopočiatku proti nemeckému tlaku s Maďarmi spolčovali a z nenávisti oproti Nemcom obetovali svoju krv i životy za týchto svojich spojencov. A Nemci zasa naopak, upotrebovali Maďarov za nástroj oproti vzmáhajúcej sa prevahe Slovanstva, ba ešte i dosiaľ ich používajú na ich záhubu. A okrem toho vynikajúci maďarskí muži pochádzajú zväčša z pomaďarčených Slovanov, Románov a Nemcov.“„Ešteže čo,“ odpieral Horvát. „Maďarská krv nie je ničím pomiešaná. Je to čistá arpádovská krv ako srieň.“„Nego,“[19]pokračoval Horčička. „Veď už za čias Belu IV. s príchodom Tatárov živel maďarský bol veľmi oslabený a temer blízky k svojmu zániku, a len tomu môže ďakovať za svoje posilnenie, že krajinu zaplavili Kumáni,[20]ktorí posilnili a omladili Maďarov, preto by sa terajší Maďari mali vlastne nazývať národom maďarsko-kumánskym.“„To je pravda,“ prisvedčili Augustini a Szentkereszty.„To nie je pravda,“ povedal Horvát a všetci zemania.„Kumáni sú len tí, čo bývajú v Nagykunšágu a Kiškunšágu,“[21]povedal Zatroch.„V srdci krajiny,“ usmial sa Horčička, „a lepšie rozprávajú už či po maďarsky, čiže, s dovolením, podľa vás, po kumánsky než všetci ostatní Maďari v krajine i s Palóczami[22]a Zadunajcami dovedna.“„Možno, že dakedy i blízka Kunová Teplica patrila do Veľkého Kunšágu,“ pomiešal sa do reči Zapletal.„A ty čit!“ zaharušil ho Chujava. „Čo ty vieš, keď si nebol ďalej iba toť v Miškovci na vandrovke.“„Dajme tomu teraz pokoj,“ tíšil pánov Lovčány.„Tak je. Prečo by sme sa mali dohadovať,“ povedal Szekérkay. „Radšej nám povedzte, pán Horvát, ako stojí vaša pravota s veľkomožnou paňou z Muránskeho zámku?“„Nuž takto,“ nedal sa Horvát ponúkať. „Pani Mária Homonayová, vdova po Jurajovi Sečim, začala proti mne pred stoličným súdom v Rožňave pravotu udávajúc, že tento dom, v ktorom bývam, nie je vlastne môj, ale jej majetkom ako pozostalosť po jej nebohom manželovi Jurajovi. Ja som náležite dokázal, že tento dom nepatrí jej, ale mne, a to de jure et facto,[23]a mám pritom aj právnu výhodu, že som intra dominium,[24]lebo bývam v ňom, a pani vdova Seči býva v zámku.“„Hja, pán brat, veď hádam i Jelšava patrí do muránskeho domínia,“ povedal Szekérkay.„Tak je,“ pritakal Horvát, „a predsa in dominio Sečiano je tento dom moje vlastné neodškriepiteľné dominium.“„To je teda akoby status in statu,[25]a teda pod akým titulom patrí vám?“ spýtal sa Szekérkay.„Titulo donationis[26]Sečianae,“ pokračoval Horvát. „A preto keď prišiel muránsky prefekt so slúžnym a boženíkom, aby pre vdovu Máriu Sečovú tento dom prevzal, ja, pretože som uhorský zeman, pripásal som si šabľu a postaviac sa predo dvere, zvolal som na príchodiacich: Oppono![27]Ani krok ďalej. Cez môj prah neprejdete! A oni museli s hanbou odísť, odkiaľ prišli.“„Nuž a či máte darovaciu listinu od Juraja Sečiho?“ spýtal sa Szekérkay.„Nihil horum; to bola donatio inter vivos,[28]a to pro fidelibus servitiis.[29]S jeho povolením a za jeho života som sa usadil v tomto dome vtedy, keď som vypravotil statky Homonayovské: Zemplín, Trebišov a Barkov,“ doložil Horvát.„Za tie on životom zaplatil,“ pokračoval Zatroch.„Hja, pán brat, to už nebola moja vina.“„Hovorí sa, že on rečené majetky si bol násilím prisvojil, bez práva a bez zákona,“ pokračoval Zubál.„Jus naturae je jus fortioris,“[30]povedal Szekérkay.„Ale s mojou radou, a ja som si zato prisvojil tento dom. Pozrel by som sa,“ vyhrážal sa Horvát, „kto ma z neho vyženie! Muránske ženy to istotne nedokážu, zato vám stojím.“„Veď vieme: nobilis, nisi legitime citatus et convictus,“[31]doložil Zubál.Tento rozhovor pretrhla domáca pani oznamujúc, že je prestreté, aby sa pánom hosťom páčilo na večeru. Hostia ihneď šli a posadali si okolo tabuly, obťažkanej pečienkami, koláčmi a dobrým vínom.Jedlo sa a pilo až do neskorej noci. Štrnganiu pohármi nebolo konca-kraja. Medzitým farár a profesori, povstávajúc od stola, odobrali sa od domácej panej a hosťov, odchádzali domov. Pán s paňou ich úctivo odprevadili predo dvere. Sotva boli predo dvermi, ozval sa Pijava:„Ako dobre, že tí čierni už odišli. Veď s kňazmi si človek nemôže ani zahrešiť, ani po chuti si vypiť, a ani zaspievať.“„Daj si pokoj, chlape,“ zaharušil ho Chujava, „lebo ťa kňaz zle vykáže, keď ťa bude pochovávať.“„Ja už vopred viem, z ktorého textu mi bude kázať,“ povedal Zapletal.„No teda povedz,“ žiadal Pijava.„Aký život, taká smrť; čertu slúžil, čert ho vzal! Amen,“ smial sa Zapletal.Všetci volali: „Vivat! Vivat!“„A ja ti na takú kázeň idem pripiť,“ zdvihol Pijava pohár a začal: „Andro, Andro, chlap si, ale vyjdeš na psy!“ Ozval sa veľký smiech a volanie vivat!Domáci pán a pani, vracajúc sa do izby, povedali:„Teší nás, že sú naši hostia takí veselí.“ Horvát zdvihol pohár: „Na zdravie našim milým hosťom!“Všetci kričali: „Ďakujeme,“ a pripili na zdravie domácej panej z práve prinesenej tokajčiny.Chujava odrazí nožom hlavu fľašky:„Takto sa pije tokajčina, hľa!“ Druhí ho nasledujú. Zubál prosí domácu paniu, aby bola taká milostivá a vyzula si z nohy papuču. Čo ona po krátkom odporovaní aj urobila. Nalial si do papuče tokajčinu hovoriac: „Takto pije uhorský zeman paniam na zdravie!“ Odpije z papuče a podá druhému. Ten neváha, a za ním pijú všetci zaradom.Chujava začne spievať krepčiac:Hopsa, Zuzka, srdce moje,keď ja zomriem, všetko tvoje,nohavice, župicai barania čapica!„Či nemáte v meste nejakých muzikantov,“ spytuje sa Zubál. „Dajte ich priviesť!“„Sú napohotove,“ povedal Zapletal. „Ak chcete, páni, hneď budú tuná!“Všetci volajú:„Sem s nimi, priveďte ich, priveďte!“Zapletal privádza troch chlapov s husličkami, hovoriac im: „Len poďte dnu, nič sa nebojte. Páni radi počúvajú muziku.“ A obrátiac sa k hosťom: „Tu vám vediem muzikantov. Tento prvý je drotár spoza Magury, ten sa mi nevdojak priplietol a vraví, že vie hrať na husliach.“„A ktorúže nám zahudieš, chlape?“ spytuje sa Szekérkay.„Padám do nóg, pánovie; či mazurek, či krakoviaka alebo kolomyjku?“[32]„Ja veru neviem, čo sú to za nôty a ako na ne treba tancovať,“ povedal Chujava.„Nuž a ten druhý?“ spýtal sa Szekérkay.„To je slepý žobrák zo Zdychavy,“ odpovedal Zapletal.„A ktorúže nám záhudieš?“ spýtal sa Szekérkay.„Prosím pekne, ja neviem inú, len pobožnú: Kde si môj premilý,“ sklonil hlavu žobrák.„No, to je výborné, znamenité. A ten tretí, to je čo za šibenca, je ošklbaný ani rakyta?“ posmieval sa Zubál.„To je Cigán z umrlej Lehôtky.“„Pán veľkomožný, ja viem túto,“ zahúdol i zaspieval: „Štará še mi napytuje — a ja štarú nechčem!“„Výborne, znamenite,“ smejú sa páni.„No hrajte teraz, všetci a každý svoju,“ rozkazuje Chujava.Všetci začnú hrať.„Teraz ešte psa privrznite medzi dvere,“ povedal Szekérkay.„A kocúrovi pristúpte chvost, potom bude koncert dokonalý,“ radil Zubál.Szekérkay si zapcháva uši: „Dosť už, bolia ma uši.“„Len hrajte! Výborne! Da capo![33]Vivat!“ posmeľujú Zubál s Chujavom.Ozýva sa krik, spev, tanec.Frčka Spišiak sa pustil do spevu:Levocki panove, otvirajce branu,by še mi nezlamalo pirko z madzeranu!„Na zelene lučke bilý pes. Daj karčmarko vina! Budzeme zaplacic,“ prekrikuje Pijava.Vtom vstúpil do izby kočiš pána Chujavu s bičom v ruke, v dlhej belasej zástere a povedal pánovi:„Pán urodzený, či sa nebude páčiť domov ísť? Kone už stoja zapriahnuté pred domom.“„Pax[34]tebe, víno,“ povie Zubál vážne.Chujava je už dobre podnapitý. Pokladajúc kočiša za svoju kuchárku Zuzku, schytí ho a povie:„Zuzka moja, poď, nech ťa vykrútim,“ tancuje s ním, oblápa ho a bozkáva.„O jerum, jerum! Quanta mutatio rerum,“[35]vzdychá Szekérkay.Ostatní tlieskajú a volajú:„Vivat, vivat!“Szekérkay prehluší ich rev:„Páni bratia, sat prata biberunt![36]Poďme už spať.“Hostia tackajúc sa hľadajú dvere, podaktorí ich nevedia nájsť.Szekérkay sa tiež tacká a s chichotom volá:„Conturbaba-bantur et ibant, quo poterant!“[37][1]Jelšavská škola— známa latinská škola v Jelšave. Vyučovali na nej výborní profesori ako Lovčány, Augustíny, Szentkereszty. Rektorom školy bol známy Sinapius Horčička, ktorý vydal Tranosciovu Cythara sanctórum. Od roku 1673 — 1703 žil vo vyhnanstve.[2]Eszterházy— Mikuláš Esterházy, člen šľachtického rodu, roku 1626 bol palatínom.[3]Homo novus(lat.) — nový človek[4]Indigenát(lat.) — štátna príslušnosť[5]Ferdinand II.— (1619 — 1637), za jeho vlády neprestajné nepokoje[6]Ferdinand III.(1637 — 1657) Mal plné ruky roboty s Jurajom Rákóczim, ktorý za pomoci Turkov obsadil Slovensko. Roku 1645 uzavrel v Linci s Rákóczim pokoj, ktorý zaručoval náboženskú a politickú slobodu.[7]Pázmán— roku 1623 založil vo Viedni Pazmaneum, v Trnave roku 1616 kolégium na úrovni gymnázia, ktoré roku 1619 rozšíril o budovu pre chudobných, tzv. Albertínium. Podobné kolégium založil v roku 1626 aj v Prešporku.[8]Domine spectabilis(lat.) — vážený pane[9]Kalvín— (1509 — 1564) zakladateľ kalvinizmu[10]Spectabilis et perillustris dominus, dominus Michal Horvát, literator doctissimus ac celeberrisimus vivat(lat.) — vznešený osvietený pane, pán Michal Horvát. Nech žije učený a slávny spisovateľ.[11]genealógia(lat.) — náuka zaoberajúca sa štúdiom dejín rodov[12]Illi qui dicuntur hetumoger(lat.) — Tí, ktorých zovú Hetumoger.[13]Nihil horum(lat.) — nikto z týchto[14]Mordvíni, Čusari, Voguli, Čeremisi— patrili k ugrofínskym kmeňom. Ich jazyk je najpríbuznejší maďarčine.[15]Clarissime domine(lat.) — najjasnejší pane[16]He, du mogjer, blabst a stahn(nem., skom.) — hej, ty Maďar, stoj![17]Siegfried— germánsky hrdina z Nibelungov[18]Planta exotika(lat.) — tu Maďari, zvláštna fajta[19]Nego(lat.) — odmietam[20]Kumáni— príslušníci kmeňa, ktorý v stredoveku splynul s Maďarmi[21]Kunšág- v tých časoch sa skladalo Uhorsko z dvoch číselne nerovných území, z Veľkého a Malého Kunšágu[22]Palócz— meno od dediny Palocz (Pavlovce nad Uhom)[23]De jure et facto(lat.) — podľa práva a činu[24]Intra dominium(lat.) — vo vnútri majetku[25]Status in statu(lat.) — štát v štáte[26]Titulo donationis(lat.) — z titulu darovacej listiny[27]Oppono(lat.) — som proti[28]Donatio inter vivos(lat.) — darovacia listina pre živých[29]Pro fidelibus servitiis(lat.) — za vernú službu[30]Jus naturae je jus fortioris(lat.) — prirodzené právo je právo silnejšieho[31]Nobilis, nisi legitime citatus et convictus(lat.) — iba riadne predvolaný šľachtic a osvedčený od začiatku[32]Mazurek, krakoviaka, alebo kolomyjku— staré poľské tance[33]Da capo(lat.) — od začiatku[34]Pax(lat.) — pokoj[35]O jerum, jerum! Quanta mutatio rerum(lat.) — Ako sa ten svet zmenil.[36]Sat prata biberunt(lat.) — lúky majú dosť vody[37]Conturbaba — bantur et ibant, quo poterant(lat.) — Pomiatli sa a šli, kam mohli.	Tomasik_Veselinovo-dobytie-Murana.html.txt
Vítacia reč na začiatku školského roku[1][2]Vybrali ste sa zo sídiel rodinných a opustili ich, krajania a priatelia, po vypršaní hodín určených na oddych po práci ročnej, a rozlúčili ste sa so sídlami tými dojatí citlivo vo chvíli rozchodu. A ktože, prosím, odchádzajúcich vás vyprevádzal na púť vašu očima úzkostlivými? Ste synovia, i máte otcov a milované matky, ste bratia, i máte bratov a sestry, ste členovia rodiny, i máte pokrvných a príbuzných, ste priatelia, i máte ich navzájom, žijete v dedinách, mestečkách a mestách, i máte susedov a priaznivcov, a všetci títo vyprevádzali vás na púť očima úzkostlivými a hlas ich volal za vami! Otcovia a matky očakávajú doma z vás synov dorastlejších, vo všetkom dobrom viac a viac sa vzmáhajúcich, bratia a sestry stále väčšou múdrosťou obohatených, úprimní priatelia známosťami väčšími nadaných, susedia, priaznivci a obyvatelia tých istých dedín, mestečiek a miest voľakedajší blahobyt, česť a slávu obcí svojich, a všetci títo vyprevádzali vás očima úzkostlivými a volali za vami. Ale ktože bol nemý, ponorený do myšlienok pri odchode vašom, a predsa ozýval sa k vám a hlasno volal za vami? Otcovia a matky, bratia a sestry, príbuzní a priatelia, susedia a spoluobyvatelia sú len jednotlivci, sú len čiastkou toho, ktorý vyprevádzal vás očima upiatymi, ktorý bol nehovorný, v úplnom zadumaní pri odchode vašom a ktorého hlas rozliehal sa predsa vzápätí za vami. Ten ľud, z ktorého vyšli rodičia vaši, všetci ostatní patriaci vám a vy sami, tie kraje, ktoré vás vychovali a boli svedkami rastu vášho, vyprevádzali vás v ponorení nemom, a predsa hovorili k vám v hlase rodičov, v hlase bratov, príbuzných, susedov a spoluobčanov vašich i vystrojili vás v túžobnom očakávaní na miesta tieto, na miesta, kde sa schádzate, ako zletuje sa vtáctvo na hromade obilia, aby si vzalo a odnieslo zrná z neho do hniezd, do rodných krajov svojich. A tu ste teda na školách mesta tohoto, v ktorých známosťami obohatiť sa máte a naučiť sa spravovať riadne život svoj, tu ste znova na mieste tomto, na ktorom sme sa boli večer 18. júna[3]rozišli a požehnali jedni druhých na púť do rodných sídiel našich, tu znova v Ústave našom. Tu chcete sa upovedomovať v duchu, ktorým žije národ ten, ktorého i vy ste synovia, a povedomím týmto zosilnení a vedení vyvinovať zvláštneho ducha svojho, naučiť ho mysleniu, obohatiť ho známosťami a spravovať zbožne život svoj. A toto, hľa, očakáva od vás ľud náš skľúčený, ktorý nemohol hovoriť k vám pri odchode vašom, nevediac sám o sebe, ale ozýval sa k vám v hlase rodičov a ostatných vašich, a obracal oči na vás úzkostlivo, očakávajúc od synov svojich pomoc.Ó ľude, ľude, hlboko stojíš, ale skvitá tebe v synoch tvojich pozdvihnutie, oni sú pukmi budúcnosti tvojej. Nevie on o sebe ako národe, ale má sily k upovedomeniu takému; tie sily poučovaním ho o tom, čo je a byť má, rozširovaním medzi ním známostí užitočných a potrebných, vydobývaním mu práva a bránením jeho utvrdzovať a vyvinovať bude povinnosťou vašou, až sa voľakedy ocitnete v lone národa nášho, bo zotrvávanie na mieste tomto je dočasné, netrvalé, čoskoro prestávajúce. A k tomuto, hľa, vznešenému povolaniu pripravovať sa máte v Ústave našom, ku ktorému vás mnohých azda aj napomínali rodičia a príbuzní vaši, možno že i niektorých od neho odrádzali ako budúcnosti vašej nebezpečného.[4]Ale duch je nad telo a výhody duchovné nad telesné, a tí, čo by boli odrádzali vás, patria minulosti, a vy zas, mladí Slovenska synovia, náležíte budúcnosti; oni strhnúť sa nechali domnienkou, vy odhodili ste sa od nej a dali ste sa viesť istote a pravde. Vskutku smutné je vzoprenie toto a na srdce ťažko doliehajúce, ale ako istota je nad domnienku, tak počínanie vaše prevyšuje počínanie ich. I zostaňte teda všetci s nami, lebo rozodnieva sa nám, zostaňte a pôjdete životom vo svetle, v istote, zostaňte, spojac si ruky v Ústave tomto našom. Ústav náš ústavom vzdelania je, je on učilišťom mravnosti a je teda ziskom a chválou byť v ňom; Ústav náš hradba je proti útokom a zlosti i je teda cťou zostávať v ňom, bo komu nie je cťou zostávať medzi poriadnymi, mravmi zachovalými, udatnými mladíkmi, ktorí sa chystajú vzdelávať ľud a brániť právo, starať sa teda usilovne o najdrahšie poklady ľudské? A s touto mysľou chceme, aby i vy znova prišlí[5]vstúpili ste do Ústavu nášho, ktorého celý beh uistí vás o pravdivosti slov mojich, s touto mysľou tiež prijímame a vítame vás v strede našom. A teraz všetci buďte pozdravení, a stotožniac vôle svoje s vôľou Ústavu nášho, ktorá sa prejavuje v mravoch, zákonoch jeho, pracujte v ňom svorne, šťastlivo: statočným budú odmenou vzácnou práce ich, nestatočným pohanenie a súd.Buďte pozdravení všetci, krajania a priatelia, a ruka v ruke poďme, kráčajme všetci dopredu, nedajúc sa zoslabiť v predsavzatí dobrom nijakým odporom, nijakou lichotivosťou, nijakou hrozbou nepriateľov a škodcov svätej veci našej. Vec naša pravdivá zvíťazí a vo víťazstve tom zaujme čestné miesto Ústav náš.[1]Vítacia reč na začiatku školského rokuText tejto reči sa zachoval v Štúrovom rukopise v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine (LAMS), odkiaľ ju odtlačil aj Rudo Brtáň v Literárnohistorickom sborníku MS IV, 1947, str. 159 — 161. Pôvodina je česká a pre tento výber sme ju prepísali do slovenčiny, pričom titul jej dávame sami. Je to reč, ktorou Štúr vítal slovenských študentov na začiatku školského roku v bratislavskom Ústave na schôdzke 10. septembra 1842. V origináli je uvedené na začiatku iba dátum „dne 10 září“, no rok dá sa bezpečne zistiť podľa zmienky v reči, kde sa hovorí, že na konci školského roku dňa 18. júna sa Štúr odoberal od študentov. A reč, na ktorú sa Štúr odvoláva, povedal 18. júna 1842; túto reč zaradujeme do tohto výberu s názvomReč v Ústave roku 1842. Poradie vo výbere je teda chronologicky práve opačné, ale tematicky sme pokladali za správnejšie takto ju zaradiť (najprv vítanie a potom rozlúčka v rámci Ústavu).[2]Vítacia reč na začiatku školského roku— t. j. 10. septembra 1842. Podobnými rečami vítaval Štúr v slovenskom bratislavskom Ústave študentov, prichádzajúcich na štúdium do Bratislavy začiatkom septembra.[3]Večer 18. júna— t. j. roku 1842, keď koncom minulého školského roku (pred prázdninami) rozchádzali sa bratislavskí študenti do svojich domovov. Túto reč, na ktorú sa Štúr odvoláva, uverejňujeme hneď ďalej s názvom Reč v Ústave roku 1842.[4]Možno že i niektorých od neho odrádzali ako budúcnosti vašej nebezpečného— činnosť bratislavského slovenského Ústavu bola neraz tŕňom v oku madarskému šovinizmu (vyšetrovania a perzekúcie slovenských študentov), a preto slovenskí rodičia v niektorých prípadoch odrádzali svojich synov od účasti v Ústave, lebo ňou mohla byť ohrozená ich budúcnosť[5]… i vy znova prišlí— čiže tí, ktorí na začiatku tohto roku po prvý raz prišli do Bratislavy a stali sa členmi Ústavu, lebo na otváracích zasadnutiach bývali aj starší členovia	Stur_Reci-a-prednasky.html.txt
Namluvač„Huj! ale je tam zima!“ hovorila Milina Vodová a zdupotala malými nôžkami, ani čo by tú zimu vskutku chcela striasť so seba, pri tom trela si pekné biele rúčky jednu o druhú, jako čo by jej vskutku boly zmrzly, hoci sa v úhľadnej chyžke rozlievala príjemná teplota.„Že zima? Ba horúce, veľmi horúce je tu, slečná,“ hovoril Paľko Turaj, mladý notársky kandidát.„Vám možno že je horúce, pane Turaj,“ povie Milina, šelmovsky žmurkajúc peknými čiernymi očkami. „Musíte mať veľmi horúcu krv, ktorá sa i na ľade zohreje.“„Chladné s horúcim; jako by sa dalo to dvoje pekne v jedno sdrúžiť!“„Neviem jako? Oheň a voda sú dva odlišné prvky, ktoré nemožno spolu sdrúžiť. Dve protivy, ktoré sa nedajú nikdy v jedno sliať.“„Ale aspoň vyrovnať sa môžu.“„Pochybujem!“„Nesmiete pochybovať, pochybovanie nás nikdy nevedie k cieľu; treba mať dôveru, tá premáha všetko.“„Ale sklamanie sotva.“„Tu však o sklamaní nemôže byť ani reči.“„To si namysleli, ba hovorili i druhí a preca sa sklamali pri všetkej dôvere. Poviem vám na príklad túto pieseň, snáď ju aj vy znáte:Ktože by rozdvojil,Čo sám Pán Boh spojil?Slováka s MaďaromKtože by rozdvojil?Aj pôvodca pri spievaní tejto piesne mal dôveru vo vyrovnanie a spojenie a hľa: Skutek utek. Dnes Slovákom už po slovensky spievať neslobodno. A keď sa opovážia preca kde tu, jako nedávno v Sv. Mikuláši zaspievať si, jaký hurhaj sa strhne po celom Uhorsku, ani čo by boli už Tatári na záhumní. Či to nie je niečo neslýchaného, keď sa poslanec slovenského ľudu na sneme spytuje ministra, či vie o tom, že by tu, alebo tam boly spievané slovenské pesničky? Vidíte, tak je to s tým vyrovnaním medzi studeným a horúcim.“„Odpusťte, slečno, možnosť dorozumenia medzi Slovákmi a Maďarmi je ešte vždycky…“„Áno, keď sa úplne pomaďarčia; keď sa zrieknu reči, zvykov a obyčajov svojich a príjmu maďarskú reč,“ pretrhla Milina hovoriaceho.„To nemusia. Ale vaše porovnanie na mňa nie je dobre volené.“„Že nie? No, dokážte mi to.“„Veľmi rád. Pri vyrovnaní Slovákov s Maďarmi boly obidve stránky horúce, lebo aj Maďari aj Slováci tešili sa o pretek slobode a voľnosti. Slováci nevedeli od radosti, čo majú pýtať a Maďari zas čo majú dať. Ale s naším vyrovnaním by to tak nebolo.“„Veľmi zábavné, pane Turaj!“ smiala sa Milina, „ja však veľmi pochybujem, že by sme my dvaja niekedy mohli prísť k priaznivému vyrovnaniu.“„Keď len chceme, všetko premôžeme. Máte môj sľub, od vás samej závisí, či ho chcete prijať alebo nie.“„Veľmi horúci sľub, pane Turaj a práve preto sa bojím, aby som sa pri svojej chladnosti nepopálila, alebo nespálila.“„Máte snáď príčinu pochybovať o mojich sľuboch a citoch?“„Nechcela som vás uraziť,“ riekla vážnym hlasom Milina, „hovorila som v žarte. Keď ale o veci vážne súdite a chcete odo mňa na vašu otázku vážnu odpoveď: či mám príčinu o vašich sľuboch a citoch pochybovať, nuž vám celkom dôverne poviem: možno že áno, a možno že i nie.“ Tu však oprela svoj prenikavý pohľad na Turaja, takže tento nechtiac, sklopil oči k zemi.„Smiem vás prosiť o dôkazy, ktoré máte proti mojej úprimnosti?“„Áno, nežiadam však, abyste otázku ešte raz opakovali. Preto vám vyznám úprimne, že to, čo ste mne sľubovali, sľubovali ste aj druhým.“ A prejdúc zase do žartovného tónu, riekla: „A jestli sa vás i ja smiem spýtať, nuž, pýtala by som sa vás dôverne, koľkým ste to už sľubovali?“„Okrem vás ani jednej.“„A preca, pane Turaj, ja sama viem o jednej.“„Možno, že to bol žart, ale opravdu žiadnej.“„Teda naozaj žiadnej?“„Nie!“ bola krátka odpoveď Turajova.„Tak sme na čistom, pane Turaj; keď žiadnej, tak ani mne. A preto som vaše reči považovala hneď zpočiatku za žart, a to tým viacej, poneváč viem s istotou, že ste to samé sľuboval i Vilme. Odtajiť to nemôžete, nesmiete.“„Ani to netajím, ale bol to len žart.“„Pre Vilmu to však nebol žart.“„Nuž ale môžem ja za to, že si ona niečo takého namyslela? Ja som sa s Vilmou zabával a možno, že som jej v žarte všeličo pohovoril.“„Aj zábava, aj žarty, pane Turaj, majú svoje hranice a medze,“ hovorila Milina zase vážnym hlasom. „Mladý muž môže i žartovať i zabávať sa bez toho, že by jednému, alebo druhému dievčaťu pomútil hlavu. Ale hľadel si získať náklonnosť dievčaťa sľubami a potom, keď sa o nej presvedčil, brať slovo zpäť, nie je mužsky, nie je správne. Taký mužský je v mojich očiach ľahkomyseľníkom. Ak vám záleží na vašej mužskej statočnosti, jako o tom nepochybujem, preto i verím, že danému sľubu Vilme dostojíte a s ňou sa vyrovnáte…“„Nemožno, slečno!“ pretrhol ju Turaj.„Celý svet hovorí, že ste zasnúbený.“„Musím dokázať, že tomu je nie tak, ináč nedostanem miesto. O Vilminom otcovi sa hovorí, že je panslávom.“„Lárifári!“„Neverte, slečno! a potom…!“„No, čo potom?“„Hovoria, že by som s ňou nič nedostal.“„Tak teda z tej strany fúka vietor? To ste si ale mali skorej uvážiť, prv než ste jej sľubovali.“„Ľutujem, že som sa s ňou kedy shováral.“„A ešte viacej budete ľutovať, keď nezadržíte dané slovo. Vaše svedomie vám nikdy nedá pokoja. Aj vtedy, keď dostanete bohatú ženu, nebudete šťastlivý. Preto vám radím: ak chcete byť ráznym mužom…“„Dosť, dosť z tej lekcie, slečno!“ pretrhol hovoriacu Turaj; „nechcem, nemám vôle už ďalej počúvať.“„Komu nie je rady, tomu nie je pomoci. Len jedno vám ešte chcem povedať. Počula som, že v istej spoločnosti chlúbili sa listami, ktoré ste dostal od Vilmy: ak je tak, to vám musím vyznať, že je to nie gavaliersky, to je viacej nežli si dovoľuje zrelý muž.“„Porúčam sa vám!“ hovoril jako bez seba, vzal klobúk a rýchle ušiel.„Porúčam sa, pane Turaj!“ volala za ním Milina, „a nezabudnite na dané sľuby. Šťastlivé vyrovnanie.“Ale Paľko sotva počul, čo Milina za ním volala.	Beblavy_Put-na-Velehrad.html.txt
Národné znovuzrodenie slovenskéPádom ríše veľkomoravskej prestala politická samostatnosť Slovákov; v zlúčenine národov, ktorá vznikla na území terajšieho Uhorska, prestali zároveň všetky zjavy národného života slovenského. A predsa Maďar, ktorý pomohol Nemcovi, tomuto odvekému nepriateľovi Slovanstva, zrútiť Veľkú Moravu; ktorý potom nepochybne najťažším kameňom bol na hrudi Slováka voľne dýchať prestanúcej, nemal podmienok k duchovnému opanovaniu národa nášho. Toto bezduché uspanie Slovákov zavinila tmavá doba stredoveká, v ktorej národ ozaj len vojnovým treskom mohol prejavovať život.1A boli to všeliako nepriaznivé časy. Život národa javí sa menovite v literatúre. My nemáme žiadnej literárnej pamiatky po predkoch svojich, kdežto ťažko je i len dopustiť, že by Slovák v dobe svojej, bárs krátkej neodvislosti, nebol oddal pergamenu tvorby svojho ducha aspoň toho druhu, z akého staré literárne pamiatky pozostávajú u iných národov. Udáva sa, že cirkevné knihy slovenské zhoreli pri dobytí Nitry Matúšom Trenčianskym;2čo je teda pravdepodobnejšie, ako to, že podobný osud, už či tu či inde, potkal i ostatné literárne pamiatky naše; pokolenie však, ktoré bolo by mohlo aspoň ústne zachovať dedictvo predkov, latinizmu podľahnuvšie odvrátilo sa od národnej reči a tak i od slávy otcov.Nemec už vtedy položil základy odnárodnenia slovenského, keď po prvý raz začal natískať Slovenstvu cirkev latinskú namiesto slovanskej. Bez Nemca Maďar nikdy nebol by sa dopracoval úspechov v tejto zemi: ale bol by zmizol za príkladom Hunov a Avarov, alebo bol by pretvoreným býval zdravým živlom slovanským.Nakoľko zachovali sa na Slovensku — mimo haluzí, dosiaľ pravoslávie vyznávajúcich — predsa aspoň rumy cirkve slovanskej, nenie dosť jasno stvrdené; otázka naša náleží ešte historikom. V 15. storočí ujalo sa u nás učenie Husovo a s ním ponenáhle začala sa literatúra, a síce v reči, akou písané boli knihy husitmi sem donesené. Husiti boli dobrým, zachovalým pokolením; ich pobyt na bratskom Slovensku, rozumie sa, musel dobre pôsobiť. Ale ako oživili v 15. storočí3náboženský ruch, ako zo semena nimi tu zasiateho vyrástla v 16. a v 17. storočí literatúra: tak oni to zapríčinili, že domáci jazyk slovenský stal sa nevzdelávaným, že veľká väčšina národa, priznávajúca sa k viere katolíckej, nepriložila rúk svojich k literárnemu dielu do samého 18. storočia.Je to, pravda, stanovisko teraz už prekonané, ale z príčin historického vývinu škoda by bolo i z tejto strany nepoukázať na dobu túto.Rozšírením sa totiž reformácie započala sa literatúra v jazyku vlastnom ešte i u samých Maďarov, započala sa bojmi, polémiami, vedenými medzi mužmi cirkve katolíckej a protestantskej, a maďarská reč ohľadom vývinu svojho podnes mnoho ďakuje literárnym dielam Pázmánovým.4Tá istá revnivosť musela byť i u Slovákov; ale katolícka strana nenávidela s vyznaním svojich rodákov protestantských aj reč, ktorá pri tom vyznaní z jej stanoviska temer najviac zavinila. A poneváč domáci jazyk tak blízky bol cirkevnému jazyku protestantov, zanevrela i na ten domáci, alebo aspoň nemala chuti používať ho za zbraň vo vedených bojoch náboženských.Po tejto bočnej odchýlke len v krátkych ťahoch poukážeme na vývin literatúry, čo tepny národného života. Pomery v rečených storočiach neboli prajné pre vývin národnosti. V politickom živote, ba u vzdelancov i v živote súkromnom, panovala latinčina: reč vlastná, reč národná bola potlačená, zanedbaná, bola obmedzená na ľud, toho prechovávateľa každej národnej pamiatky. Spisovatelia všímali si v prvej perióde len potrieb cirkevných; no povedomie slovenskosti svojej, i keď snáď nie dosť jasné, už mali; a Slovák, ako to i znamenitý Pypin vyznáva, „kak toľko probuditsja v nem narodnoje soznanie, totčas čuvstvujet i soznajet sebja Slavjaninom.“ (Jak náhle prebudí sa v ňom národné povedomie, hneď cíti sa byť Slovanom.)5Tak i cirkevní spisovatelia už v 17. storočí začínajú pripomínať dôležitosť vzdelávania vlastnej reči, chránenie národnosti, a to s poukázaním na veľkosť slovanského plemena.Hľa, talizman malého národa, ktorý nemožno prebúdzať upomínaním ho na vlastnú minulosť! Národ malý, národ bez výdobytkov minulosti, národ neblahými pomermi i do poroby duševnej vrhnutý, v mohutnosti svojho plemena nájde oporu, ktorá vyvedie ho z beznádejnosti, ktorá opusteného ducha oživí mu činoplodnou túžbou. Idea táto, vyslovená po prvý raz Danielom Horčičkom,6opanúva potom všetkých lepších spisovateľov evanjelicko-cirkevných. Možnože bola by zostala neplodnou pre úzkosť priestoru, avšak ona zapálila a vzbudila v 18. storočí zo strany katolíckej Bernoláka, z ktorého školy, položivšej prvý základ literatúry domácej, slovenskej, vyšiel potom Ján Hollý, spievajúci už nielen o Svätoplukovi, Cyrilovi a Metodovi, ale i o „Matke Sláve“.A tak nie prv vyvinutá literatúra protestantská zapríčinila bezprostredne naše národné znovuzrodenie, ale práve zo stránky katolíckej prišiel impulz, ktorá bola do Bernoláka literárne celkom mŕtva. Tak prechádza misia z rúk jednej konfesie do druhej, aby konečne všetky harmonicky dejstvovali na pozdvihnutí národa. V tom naša dnešná úloha. Harmónia na poli slovenskej renesancie neprotiví sa vernému slúženiu svojej cirkvi, ba nemá prestať ani len v samom konfesionálnom boji, ak by taký povstal. Všetky duševné zväzky medzi staro-protestantskou literatúrou boli pretrhnuté. Našli sa mužovia čistí a veľkí, ktorí počali stavať na základe všenárodnom, a dnes sme — buď bohu chvála — tam, že rozdielnosť vyznania netrhá oduševnených pracovníkov na roli národnej. Kto by chcel v tomto ohľade rôzniť, sotva by našiel podpory u umných našincov na oboch stranách.Slovák, zavretý do svojich hôr v samom stredisku slovanského sveta, nevystavený teda vplyvu cudziny, nevedome zachoval svoj slovanský ráz;[1]a keď v odlúčenosti tejto, v položení čo najneprajnejšom roztúžilo sa mu srdce, túžby tie plamenné kamže sa mali obracať, ak nie k veľkej rodine slovanskej. Že najuhnietenejší, v histórii najmenej známy kmeň dal Slovanstvu Kollára, Šafárika, Štúra, Hurbana, to nie je náhoda, to takto nádobno vykladať.Kollár a Šafárik, pohnuvší celým Slovanstvom, prirodzená vec, najviac porozohrievali mysle i doma, najviac prispeli k prebudeniu i svojich rodákov. Že nepostavili sa na stanovisko domáceho jazyka, to zavinili (čo platí menovite o Šafárikovi) pomery. Prišiel však Štúr, odchoval myšlienke národnej zástup mladých ľudí a spustiac sa smeru svojimi spoluvercami sledovaného,8postavil sa na stanovisko Bernolákovo, s tým rozdielom, že namiesto prechodného nárečia položil nárečie pôvodné, centrálne; a tak z materiálu dlhým vekom chystaného konečne položený bol jeho mohutnou rukou základ znovuzrodenia slovenského; náboženské strany, jedna to kosť, jedna krv, jedna myseľ a snaha, zjednotené v jednej spisovnej reči.Základ budovy položený bol teda podľa geniálnej koncepcie Štúrovej. Oživený národ mal ju ďalej stavať. Ale my hovoríme o prebudenom, znovuzrodenom národe, kdežto ten národ pozostával ešte vždy len z niekoľkých posvätencov: ľud bol mŕtvy, vzdelanstvo odcudzené. Štúr vlastne neskoro prišiel, neskoro natoľko, že dielo jeho predišlo dielo maďarského prebudenia, predišlo ho v pomeroch prajnejších. Keď začalo sa hlásať pod Tatrami, čo je to ten národný život, zemianstvo a časť meštianstva slovenského boli už v tábore maďarskom. I začal sa boj: z jednej strany pri pomoci všetkých možných prostriedkov, pri poskytovaní výhod a odmien, pri spomínaní právnych i uzurpovaných nárokov; z druhej strany s opieraním sa výlučne na čistotu idey. Čo nemožné je na celom svete v boji národnostnom, to deje sa v Uhorsku podnes: otec so synom, brat s bratom nájdu sa zoči-voči vo dvoch táboroch. A postaviť sa na stranu jednu znamená zabezpečenie budúcnosti; zastať si na druhej, toľko ako zriecť sa pokoja svojho a spokojnosti tých, ktorých miluješ, o ktorých starať sa je tvojou svätou povinnosťou. Tam isté víťazstvo, tu stratenie všetkého. Hanený, prenasledovaný vyjdeš z boja, k úteche nezostane ti len idea, ktorá — nedotknutá surovou prevahou časnou — ani bitému nedá ti však klesať.A nielenže Slovákovi nemalo byť dovolené stať sa slobodným človekom slovenským, lež on určený je tými mocnými za materiál, jeho zotretím čo Slováka podmienený je vzrast iného.Posvätenci,9ktorí prevzali velikú úlohu stavať ďalej onú budovu, obhŕknutí boli teda, čo len kamienok chceli na ňu priložiť; a na samý základ dorážano, dobíjano, že ozaj len velikosťou idey, ktorá dala mu vzniku, mohol byť udržaný.„Obdivujem váš heroizmus!“ — povedal nedávno jeden utiahnutý síce, ale vznešenoduchý kňaz mužom národnej strany. Skutočne, v pomeroch týchto heroizmom je už púhe priznanie sa k slovenskému národu. Kto vrhnutý je však už samým vyznaním farby do týchto bojov, kto svojou slovenskosťou zároveň predestinovaný je k zapieraniu samého seba, nuž nechže si ide smelým čelom opravdového hérosa! Lebo i keď vzrast národného ducha patrný je napriek tisícorakým prekážkam, ktože môže povedať pri svojom diele, že urobil všetko, čo len mohol. Ľud, tá nevedomá masa v národnom ohľade ešte pred nedávnom, začína sa budiť, začína poznávať úprimných priateľov svojich. Nie však na celej čiare. Sú slovenské kraje, celé stolice, kde zostal až podnes masou, jasný výraz uvedomenia ešte vždy nekrášli jeho slovenský typ. Pravda, ťažko je dostať sa k nemu, keďže jedine praví priatelia jeho predstavovaní sú mu čo zvodcovia; ukážme mu však, že okrem zvučných slov, ktorým — ubitý biedou — beztak ťažko porozumie, máme pre neho rady, prostriedky, materiálny dobrobyt donášajúce, on zdvihne sa tou jemu vlastnou silou a nedá sa odvrátiť od nás. A niet tak obmedzeného odboru, že nedalo by sa v ňom národne pracovať i v tomto smere!Maďarskými školami pre maďarské úrady a výhody odchovaná inteligencia môže sa odštiepiť od národa, ľud však zostane nám, ak len neprepadne za maďarskej éry nie maďarizácii, lež schudobneniu. Zostane nám a k nám bude obracať jasné zraky svoje. My zaštítime ho svojím slovanským povedomím, ktoré tým viac bude sa rozplameňovať v nás, čím viac budú sa sťahovať medze našej voľnosti, čím viac budeme zaháňaní do svojich Tatier, čím ubitejšími, čím ubolenejšími budeme sa cítiť.„Som Slavian, uviaznuvší do poroby: Nuž jak nečakať spásy zjavenie?“10(1881)Slovenské pohľady, 1, 1881, s. 194 — 198. Rukopis sme nenašli.1 Škultétyho interpretácia vývinu a zmyslu slovenských dejín sa tu i v celom priestore jeho tvorby môže účinne konfrontovať s najsúčasnejšími zisteniami encyklopedického diela kolektívu autorov s názvom Slovensko 1 — Dejiny. Bratislava, Obzor 1971. 856 s.2 Autor sa problematikou podrobnejšie zaoberá v samostatnej štúdii Matúš Trenčiansky v slovenskej literatúre — uverejňujeme v tomto súbore ďalej.3 Na začiatku svojej literárnej činnosti Jozef Škultéty používal ešte tento tvar; neskôr až do smrti písal dôsledne „stoletie“; upravujeme (ináč u Škultétyho nejde asi primárne o bohemizmus, ale azda ešte viac o rusizmus a polonizmus s jasným staroslovanským pôvodným podtextom: veď aj MS tak vydávala už skôr svoj „letopis“; konečne vo všetkých slovanských jazykoch sa termín na „centénium“ používa dodnes práve v tomto tvare s kombináciou tvaru „vek“).4 Peter Pázmány (1570 — 1637), ostrihomský arcibiskup, zakladateľ trnavskej univerzity.5 Citát z Pypinových Dejín slovanských literatúr uvádza Škultéty v azbuke a potom ho v zátvorke sám prekladá do slovenčiny.6 Daniel Sinapius-Horčička (1640 — 1688), jazykovedec, básnik, náboženský spisovateľ. Škultéty aj v iných štúdiách výberu spomína jeho dielo Neoforum latino-slovenicum. Nový trh latinsko-slovenský. 1678.7 Škultétyho preklad obsiahleho citátu z druhého zväzku Pypinových Dejín slovanských literatúr — časť Slováci.8 Upozorňujeme na zaujímavú štylizáciu: kontinuitné ponímanie zmyslu slovenských dejín mal autor už v najranejšej mladosti…9 Termín „posvätenec, posvätenci“ používa Škultéty celkom vedome z arzenálu slovenského literárneho romantizmu a mesianizmu.10 Dvojveršie z Hviezdoslavovej básne Na Hromnice z predchádzajúceho čísla SP, 1, 1881, s. 136.[1]„Skutočne, Slováci z drievnejších čias utrativše politickú neodvislosť, zostali v odlúčenom položení, pri ktorom obzvlášte v horných krajoch, mohlo zachrániť sa mnoho svojstiev charakteru a bytu, nedotknutých cudzoplemenným vplyvom… Nedostatok všelikej myšlienky o možnosti samostatného politického bytia spôsobilo to, že národné snaženie slovenského patriota ľahko obracalo sa v idealizovanie Slovanstva vôbec: u nich nebolo, ako u iných plemien, prešlého, historicky pamätného, ktoré oni mohli by rozumne úfať nanovo postaviť, i všetok plameň národného citu, ktorý u nich hnal sa menovite za týmto, u nich obracal sa na patriorizmus ideálny na otčinu všeslovanskú, na panslavizmus v tom alebo druhom zmysle i objeme. Poznamenali sme, že u slovenských učených ľudí dávno pred vlastným počiatkom znovuzrodenia vznikali myšlienky tohoto svojstva. Zaiste tiež v novšej dobe najcharakternejší panslavisti zjavili sa menovite u Slovákov: Kollár, ktorého Slávy dcera, Slovanská vzájomnosť prehrmeli po celom slovanskom svete; Šafárik, ktorý tým istým všeslovanským spôsobom reštauroval slovanskú drievnosť, zobral históriu slovanskej literatúry a sčítal etnograficky slovanské plemená; — podobne o niečo neskoršie bol kultúrnopolitickým i literárnym panslavistom Ľudovít Štúr“ (ktorý uvážený je na viacerých miestach diela). — A. N. Pypin: Istorija slavjanskich literatur. Tom II. Slovaki. S. 1025.7	Skultety_O-romantizme.html.txt
PredmluvaNemal som dosiaľ hlasu, nevidel som iba jedny volby a preto málo mám o voľbách skúseností. Ale môžbyť, že skromné moje rozprávky o nich predsa niekoho zabavia, snáď i poučia, povzbudia.Počkal by som na ďalšie a lepšie skúsenosti, ale redaktor si trôfa i s dosavádnymi na svetlo božie a noviny tuho píšu o všeobecnom volebnom práve,[1]o nových voličoch i voľbách. Nuž — pre pamiatku starých volieb — chcem zachovať i ja niekoľko bledých fotografií starodávnych voličov.*V našom okrese vystupovaly dve strany: maďarská (nepochopiteľné medzi číročírymi Slovákmi!) a slovenská strana.Tej kandidátom bol boháč, na hodvábe narodený zemský pán,[2]ktorý o biede a potrebách slovenského ľudu toľko vie, koľko hluchý o hudbe; naša strana kandidovala syna ľudu, starého, neohrozeného bojovníka za práva slovenského národa, Slováka, ktorý čo má, nadobudol si vlastným rozumom a svedomitou, dlhoročnou prácou.Počas kortešačiek[3]i ja som bol na jednej-druhej dedine a tešil som sa, keď som videl, že národ stojí ako múr, a žalostil, keď som skúsil, že tá lebo oná dedina ešte neporozumela volaniu slovenskej strany: „Slováci, ak milujete svoju materinskú reč a chcete mať viacej práva, viacej chleba v tejto krajine, staňte si všetci za mňa!“Ako korteš slovenskej strany prešiel som sa vše na blízku dedinu k našim voličom, či ich — reku — neobchodia panskí vlci v ovčom kožuchu, či sú všetci stáli a či odolajú zvádzaniam a klepcom, kým odbije dvanásta.Lebo keď maďarská strana videla, že ju už prášia Slováci do Debrecína, jej náhončí: pisári, notári, stoliční úradníci a židia — všetci tí, čo z nás žijú, a keby nie naša slepota, lebo by museli hladom pohynúť alebo statočne s nami nažívať — behali ako šialení „aj-vaj, aj-vaj“, prosili richtárov, objímali Slováka, sedliaka i zemana, do krčmy ho zvali, ak nešiel, domov mu poslali.Na krčme kázali židom dávať piť, fajčiť i jesť. Videl som, ako si jeden volič prejedol svedomie. Ostatní jedli, pili; on dlho sa okúňal, trápilo ho. Konečne mykol hlavou, hodil rukou: eh! a kročil k židovi. Ten mu dal tak ako za šesť krajciarov bryndze, chleba a pálenky. Už to mal na táfli, ešte sa mu akosi ťažko ruka dvíhala, ale dotkol sa fľašky, už bol — Maďar! A ináč dobrý gazda, neutisnutý veru na štipku bryndze, skleničku pálenky. Také je svedomie, ako guma, pravda, len do času.Fajčiari mávali plno dohánu a cigár; ponúkali ich, a tak brali aj takí, čo nikdy nefajčili. Prišly ženy, deti, všetko pilo, a nejedna žena aj domov odniesla pod táfľou potajne preliatu pálenku.Školáci bývali viac v krčme, alebo aspoň v oknách, ako v škole. Pán učiteľ bol tiež „Maďar“ a pil s richtárom víno v druhej izbe.Ktorý volič na pijatyku nedal sa zaviesť, tomu sľubovali hory-doly: dreva, statok na panské pasienky, dávali mu peniaze, a keď nechcel vziať, šli k žene. Ak ani to nepomohlo, prezvedeli sa, či nemá dáku záležitosť u slúžneho, na stoličnom dome, pri súde — všade že vyhrá, ak len bude s nimi. Kto mal syna na vojenčine, k tomu šiel vicišpán, že mu ho vyslobodí, ak bude na maďarskú stránku… A čo len vymyslieť mohli akú udicu, na ktorú by sa dal ľahkoverný Slovák chytiť a šiel proti svojim, proti sebe.Z našich mnohí odstúpili, mnohí ochladli, voľaktorí si zase tak premysleli, že na voľbu nešli. Tak sa stalo, že sme pár hlasmi prepadli. Či posledný raz, a či ešte veľa ráz prepadneme, to je v božej moci a v svedomí a v srdciach nás samých.Potom videl som ešte dve stolično-výbornícke voľby. Čo som i tam skúsil, videl a počul, vlastne čo mi z toho v pamäti zostalo — nech sa páči![1]O všeobecnom volebnom práve,v tých rokoch nástojčivo požadovanom. Volebné právo v starom Uhorsku totiž veľmi biedne: nielen ženy boly z neho celkom vylúčené, aj mužskí ho mohli mať len za určitých podmienok (platenie minimálnej dane, určité zamestnanie a i.). Okrem toho pri volebných popisoch (soznamy oprávnených voličov) sa sústavne dialy veľké nesprávnosti a podvody so strany maďarčiacich mocipánov.[2]Na hodvábe narodený zemský pán,niekdajší zeman, finančne ešte vždy dobre situovaný[3]Počas kortešačiek,predvolebnej agitácie, trvajúcej zpravidla až do skončenia volieb, do oznámenia volebného výsledku	Tajovsky_Predmluva.txt
Sobrané práce Ondreja KalinuI. a II. zväzok.[1]Vydáva Nakladateľský spolok Tatran v Turčianskom Sv. Martine.Kalinove[2]práce vyšli napospol ešte dávno pred prevratom. Neboli nikdy krikľavými a ani nebudú, lebo ich autor vôbec nie je tým človekom, ktorý by pracoval na tom, aby umele pútal pozornosť. Kalina je vzdialený použitia akýchkoľvek silných nervových dráždidiel. Neprekračuje kruh dobrých, ba najlepších známych. A vieme všetci: krikľavé, neobyčajné udalosti, ktoré by mali prekvapujúce priostrené zakončenie, sú v živote dedinčana i malomešťana zriedkavosťou. Cudzie sú mu i všetky štylistické pózy a prekrucovania. Nie je podobný tým maliarom, ktorí horúcimi farbami maľujú veľké nič. Kalina sa ponáša na dávnych miniaturistov. Na poldlaňovom štítku zo slonovej kosti namaľuje pestrý, živý obrázok, na ktorom rozoznáš čiastku dňa, stromy, záhrady a život ľudí. Vidíš čisto, o čo ide, vidíš dievča a gavaliera namaľovaných so záľubou a s potešením dopodrobna, a to tým jasnejšie, lebo jeho kresba ukáže rozruchy ich duše. Jeho silná stránka je verné, povedal by som úprimné, podávanie duševných pohybov svojich osôb. Tieto opisy citov a hútania robia dojem prežitosti a frapantnej pravdivosti, a to tým viac, že z rámca každodennosti nebárs vychádzajúc, sú to pocity každému známe.Kalina dobre vie, čo, prečo a ako píše.Jeho predmety nie sú nasilu vykonštruované, nervy napínajúce udalosti a jeho životný názor je ďaleký wildeovského a shawovského vtipkovania v podobe cynickej životnej múdrosti, v ktorej majú záľubu mnohí moderní spisovatelia a ktorá je, povedzme si pravdu, veľmi lacná. Kalina je mravný podľa starootcovských príkazov.Všetky jeho kresby majú jednu zvláštnu pikantnosť. Maľuje naturalistické udalosti slohom talianskych tre- a quatrocentistických humanistických spisovateľov. Boccaccio, Aeneas Silvius[3]schádzajú na um, keď cítime jeho starostlivo vypracované vety.Kalinov sloh je povedome taký, aký je. Je to sloh ďaleký od naturalistického opičenia, ktoré je také trápne a opovržlivé, keď netrafí klinec na hlavu. Veď málo je protivnejších vecí, ako nepodarené napodobňovanie. Preto jeho pospolité osoby hovoria slohom vzdelaného, rozmýšľajúceho človeka.Mne je jeho spisovateľská spoločnosť vždy milá a vďačne prečítam jeho práce i opätovne, ľutujúc, že ich je tak málo.Slovenské pohľady 1923[1]Slovenské pohľady 39, 1923, č. 1, s. 63 — 64.[2]Ondrej Kalina— pseudonym Jána Smetanaya (1867 — 1953), prozaika s didaktickými sklonmi, oravského rodáka; študoval na filozofickej fakulte v Prahe v tom čase, keď Jégé tam študoval medicínu; v rokoch 1887 — 1892 bol členom spolku Detvan.[3]Aeneas Silvius— syn trójskeho hrdinu Aenea, založil kráľovský rod z Alby Longy, z ktorého pochádzali Romulus a Remus.	Nadasi-Jege_Kritiky.html.txt
Božie cesty…Po dlhom čase som sa zišiel s pánom majstrom Samom Srieňom. Na prvý pohľad som ho poznal a bol by som ho i od chrbta poznal, veď tak krátko a rezko v papučiach len on vedel kráčať; nikomu tak päty nepukali, ako jemu pri chôdzi. Ako by som nepoznal pána majstra Srieňa, keď mi on prvé čižmy ušil. Chcel mi ich pekne ušiť a preto mi boli malé, tesné, také, že mi na čelo pot vysadol, pokým mi ich prvý raz na nohy natiahol, a že nešli na nohu, musel ich zdnuka mydlom natrieť. Tlačili ma, že mi bolesť až k srdcu šla, ale pán majster povedal, že sa roztiahnu a ja som veril. Otec ich nechcel prijať, ale ja — žeby som nemusel zase toľko pri čižmárskom kláte sedávať, ako som sedával, pokým som si ich vychodil — povedal som rodičom, že sú mi dobré. Otec sa mi zahrozil, že ak pri obúvaní čižiem budem plakať, že mi ich do kaluže vyhodí.Čižmy, miesto aby sa rozšírili, sa ešte viac zúžili; matka mi ich v druhej izbe obúvala, len aby otec moje ako hrach veľké slzy nevidel; a už keď raz na nohách boli, trpel som, lebo v „cokuliach“ (v drevených, papučiam podobných topánkach) som, ako väčšina detí, nechcel chodiť. V stredu alebo v sobotu som si od matky vyprosil zopár grajciarov, za ktoré som pánovi majstrovi pálené kúpil, žeby mi čižmy na kopyto natiahol a ja som zas cez celé odpoludnie pri jeho kláte sedel, a on, šijúc čižmy, rozprával mi povesti alebo niečo veselého zo svojho života, najmä z učňovských čias a tešil ma, že mi už čižmy nebudú úzke. Ale ma tie i po piatom i po desiatom natiahnutí na kopyto aj ďalej tlačili; len prvé jarné lúče ma oslobodili od tesných čižiem. Odvtedy som len raz mal tesné topánky, po ktorých mám pamiatku: otlaky, ktorých sa nemôžem už teraz ani vo voľných topánkach sprostiť.Nuž, akoby som nepoznal pána majstra Srieňa, čo i šedivý a biely bol ako holub!Zijdúc sa s ním, oslovil som ho:— Pán majster, a vy ešte žijete?Pán majster sa mi úctivo poklonil a so zrakom, ktorý prezrádzal, že ma nepozná, od päty po hlavu ma premeral a potom ticho riekol:— Prosím, a kto ste vy?— A vy ma naozaj nepoznáte, nepoznáte toho, ktorému ste tak často, vami ušité čižmy na kopyto naťahovali?— A, veď som ja veľmi veľa čižiem na kopyto naťahoval, preto nemôžem vedieť, kto ste vy…— A ešte ak ste ich také tesné ušili, že sa pri obúvaní museli — ľudia totiž — rozplakať ako ja… Zabudli ste, že som vám z detskej márnomyseľnosti čižmy nevrátil, ale som vám pálené nosil a vy ste mi pri vašom kláte, pokým sa moje čižmy na kopyte šírili, povesti rozprávali…Pán majster vyvrátil hlavu, lebo bol nízky, chytiac ma za rameno, radostne mi do očí pozrel, jeho mdlé oči ožili, a riekol:— Nuž, pane… a Berci, to že by si ty bol?— Veru som to ja, — a na jeho otázky som mu hneď aj odpovedal: čo som a kde som a pozval som ho na pohár piva do neďalekého pivového výčapu. To po dlhšom rozhovore, stále mi tykajúc, čo mi je vždy dobré a milé, lebo ma to upomína na blažené detské časy, mi povedal:— Už som veľa rozprávok tvojich čítal, i niektoré, ktoré som ti pri kláte rozprával. Ale prečo si neopísal moju majstrovú, ktorá si s čepčekom zachránila život, a to ver sám pánboh tak vnukol, žeby tak urobila, ako urobila…— Neviem sa, pán majster, na tú vašu rozprávku rozpamätať. Prosím vás, vyrozprávajte mi ju znovu.— Vyrozprávam, ale pod tou podmienkou, že ju napíšeš, dáš ju vytlačiť a pošleš mi ju.Prisľúbil som, len je tá chyba, že teraz, keď ju píšem, pán majster už dávno s podviazanou bradou leží na pokoji, prestali mu päty pukať, a ja, ak by som mu chcel túto rozprávku dať prečítať, mohol by som to urobiť len skrze zručné médium počas špiritistickej seansy. Ale aj tu je chyba, lebo tam, kde sa ja ocitnem, tam sa duchovia neobjavia; to vraj preto, lebo v nich neverím. Ale ja to pripisujem mojim, ako drôtiky tuhým a zdravým zmyslom; lebo keď už začínajú duchovia na stolíku znaky dávať, odhalím, že médium to rukami alebo prstami urobilo, a keď to vysvetlím, stolík sa prestane hýbať, lebo prísediaci prestanú médium podporovať, čo predtým v rozčúlení, v napätí mozgu nechtiac robili, a privolaní duchovia sa vzdialia. Ale keď mňa odpracú, predvádzajú neuveriteľné skutky. Dajme my živí pokoj mŕtvym, máme my dosť svojich starostí a trampôt, načo ich trápiť našimi otázkami a žiadosťami?! Keď zomriem, dám si túto rozprávku do rakvy položiť, a ak sa tam s pánom majstrom zídem, prečítam mu ju. Neveríte, špiritisti, že sa to môže stať? Nuž, keď vy mne, ani ja vám neverím!Pán majster mi rozprával:„Stratil som zavčas rodičov, nuž moja sestra, ktorá sa bola už vydala, dala ma na remeslo v Sibovej za čižmárskeho učňa k majstrovi Úskočnému! Môj majster málo sedával pri kláte a mňa hneď vyučil plátať obuv. Ukázal mi raz, a keď som dobre nespravil, vyťal mi na modro lápsikom. Moje šťastie bolo, že málo sedával doma. Pani majstrová, dobrá duša — hovorila, že bola z panskej rodiny a šla za muža, lebo bol pekný — celé dni a noci sliepňala nad šitím — šila pre ženy šaty, a mne ukazovala, ako mám plátať; ona ma vyučila, takže potom lápsik oddychoval a môj chrbát ešte viac. Tak som spolu s majstrovou zarábal chlieb pre ich deti, z ktorého sa i pánovi majstrovi dostalo.Nevedel som a neviem ešte ani dnes pochopiť, ako stačil majstrov majetoček, — mal dom a za vodou, na Fruškej Hore vinicu, — keď mu vždy vystačilo na karty i na kolky, iba ak vždy vyhrával, pričom iste i pil. Od pani majstrovej málokedy peniaze pýtal.Stalo sa, že si sadol ku klátu a zopár dní robil — a robil rýchle a pekne. Pyšní ľudia si hoveli svojej márnomyseľnosti tým, že si dali uňho čižmy zhotoviť a nedbali, že musia dlho za nimi čakať. V taký čas, keď pri kláte sedel — aby mu na srdci odľahlo, — požaloval sa často žene, že sa pri kartách alebo kolkoch s tým a s tým povadil, ba i pobil, nadával všetkým do hlupákov, a že už nepôjde medzi nich.No, netrvalo dlho, že sa pri dome a práci zdržal; bol nevrlý, akoby chorý, pokým nešiel. Potom už v noci pozde veselší domov chodieval, ba i mne sa pekne, keď som ho dnu púšťal, prihovoril.Mnoho ráz pani majstrová i mne hovorila, že nevie pochopiť, odkiaľ len jej muž peniaze má a naposledy vždy prišla k tomu, že peniaze vyhráva.K pani majstrovej chodila na rozhovor boháčka majstrová, ktorú prezývali „slamenou vdovou“, lebo sa jej muž v Lombardii stratil, nevedeli, kde sa podel, či zahynul, či v zajatí u Talianov zostal, a preto sa ani vydať nemohla.Moja pani majstrová často prosila slamenú vdovu, žeby povedala jej mužovi, aby doma sedel, a div-divúci, môj pán majster na oslovenie slamenej vdovy vždy doma zostal, čomu som sa i ja tešil, lebo som vedel, že vdova na svoje trovy u nás bohatú večeru usporiada.Po chutnej večeri pri víne alebo pive sa spievalo a môj pán majster i pred pani majstrovou horlivo dvoril slamenej vdove. Pán majster ju v noci alebo domov odprevadil, alebo spala u nás v prednej, pre hostí zariadenej izbe.Keď čerešne dozreli, šli sme po ne, pani majstrová a ja, cez vodu Dunaj do vinice. Pozdejšie sme chodievali na hrozno a broskyne. Moja pani majstrová sa s každým pekne zhovárala. Raz v auguste sme na prievoze čakali. Slnko pražilo, každý sa do chládku uťahoval; teplá voda vydávala paru, ktorá mala rybí zápach; na prievoze, o kormidlo opretý, stál cigán-kormidelník, o ktorom sa hovorilo, že je najzručnejší zlodej v celom okolí, a pri ňom stála jeho žena s cigánčaťom na rukách.K týmto sa priblížila moja pani majstrová, hladkala opálené a beztak čierne cigánča, hovoriac matke, že slnko veľmi páli dieťa na hlavu. Zobrala odo mňa košík a z neho vybrala niekoľko čepčekov. Moja pani majstrová vždy z pozostatkov látok našila čepčeky, ktoré chudobným malým deťom zadarmo rozdávala. I vtedy vyskúšala viacero, a ktorý sa dieťaťu najlepšie hodil, darovala mu ho so slovami:— A zdravý ho zoder a veľký narasť!Cigánka bozkala ruku pani majstrovej, ďakovala a tešila sa, že jej synček v čepčeku je pekný ako anjel. I otcovi sa dieťa muselo zapáčiť, lebo si ho vybozkával, jeho vždy zachmúrené oči sa vyjasnili a tiež chcel pani majstrovej ruku bozkať, ale táto mu ju nedala. Cigán jej pozrel do očí a riekol:— Pani moja, za ten malý dar, ak len budem môcť, odmením sa vám.Asi o týždeň sa i odmenil. Šli sme s pani majstrovou z vinice domov asi o štvrtej popoludní. Kompa bola naplnená volmi. I my sme na ňu nastúpili a sadli sme si na koč.Kompa sa odrazila od brehu. Neprešli sme ani štvrtinou Dunaja, keď sa schytil hrozný víchor. Kormidelník obrátil kompu proti vlnám. Do kompy voda striekala a sem-tam ju metala. Voly sa splašili, ručali, chceli sa z kompy vyslobodiť; jeden na druhého vyskakovali a dvom-trom sa podarilo cez vysoké zábradlie skočiť do Dunaja; kompa sa na jeden bok nahla a v tom osudnom okamihu cigán-kormidelník skríkol:— Berte palice a obkľúčte voly! Bite, tnite… lebo všetci zahynieme.Cigán-kormidelník oddajúc kormidlo pomocníkovi sám sa náhlil na najnebezpečnejšie miesto pri zábradlí, pred voly a celou silou, strašne hrešiac, spolu s inými chlapmi bil voly. Tak odvrátil nešťastie. Lenže voly museli biť až pokým víchor kompu neprihnal na ľavý breh, a to bolo asi na pol hodiny chôdze dolu od miesta, kde kompa mala zastať.Pani majstrová pristúpila k cigánovi a povedala:— No, Nikola, už ste sa mi odmenili za čepček, zachránili ste mnohým, i mne, život; ďakujem vám.— Ďakujte bohu a nie mne, ja som to z povinnosti konal, — a utekal nazad do kompy, kde voly už začali ponad koče preskakovať.Keď to počul pán majster, povedal, že sa Nikolovi odvďačí s niekoľkými holbami vína. On si myslel, že pitie je najväčšia odmena. Zatiaľ však cigán mal ten čepček, ktorý nebol drahší od dvanásť-pätnásť grajciarov, za najväčší dar.Slamená vdova často chodila k nám, pani majstrová pražila čerstvé klobásky, teľacinu a iné veci a za ten čas sa pán majster s vdovou v izbe zabávali. Mohli si to dovoliť, veď slamená vdova — ako sama hovorila — mala peňazí ako pliev, a ja som len vláčil mäso, pivo a víno.„Potom malo nasledovať to najhoršie,“ a pán majster Srieň sa zamyslel. „Áno, áno,“ pokračoval, „ja som nebol doma, to mi potom pani majstrová rozprávali.Pán majster odišiel do vinice pozrieť hrozno, kedy ho budú môcť oberať, a kvôli broskyniam pojal i mňa so sebou; pani majstrová zostala sama doma.Asi cez poludnie zaklopal jej ktosi na gangové dvere od ulice, ktoré mala zamknuté vždy, keď sama zostala doma. Nič zlého netušiac, šla a odomkla dvere, ktorými sa rýchle vrútil muž a zamknúc dvere, vytiahol z nich kľúč a spoza opaska nôž. Pani majstrová vybehla na dvor a chcela o pomoc volať, ale cigán-kormidelník Nikola, lebo on bol ten zlodej, ju začal prosiť:— Pani moja, prosím vás, nekričte! Ja som sa nenazdal, že ste to vy. Nebojte sa, poďte sem, nestane sa vám nič… Hľa, idem i dvere odomknúť, — a skryjúc dlhý nôž, otvoril uličné dvere a vrátil sa k majstrovej, ktorá hrozný strach prežívala.Cigán, pristúpiac k nej, podal jej ruku a povedal:— Odpusťte mi, že som vás nastrašil, ale chvála bohu, že som vás poznal; ten čepček vám život a mne svedomie zachránil. Poviem vám úprimne, ale vy nikomu, o to vás prosím: mňa slamená vdova za sto zlatých najala, aby som vás zabil. Nezraďte ma. Zbohom! — a cigán sa vzdialil.Ja, keď som to počul, večer som slamenej vdove obloky vybil a pán majster ju ľutoval. Slamená vdova prestala k nám chodiť. Mňa oslobodili a ako tovariš som šiel do sveta.„Ja hovorím, že to pánboh ukázal cestu mojej pani majstrovej, aby cigánčaťu dala čepček,“ dokončil pán majster Srieň rozprávku.	Martis_Bozie-cesty.html.txt
Iskrám na cestu[1]Nepúšťam vás na trh, ani pod kritiku:Ste skromné, jak kvietok na poľnom chodníku:Ten, kto chce, nech si vás zdvihne a pritúli,a kto chce, nech na vás šliapne a zaškúli. —A vlastne ani sámja to iste neznám,čo vás tak ponúka z úkrytu dávneho,čo vábi vyletieť do sveta šíreho. —Vylietate len tak, ako vtáčky z hniezda,tak ako meteor, ako z neba hviezda;čo neznajú prečo, ani načo a kam,len letia a letia, až doletia dakam. —Veď ste tak vylietli z mojej duše sveta,ako vzdych, čo z prsú nevdojak vylieta. —Ba i sám sa tak zdám jak meteor, ktorýskrsne, vzlietne, svieti — zmizne, keď dohorí.[1]Iskrám na cestu— v knižnom vydaní 1889 je pod názvom uvedený dátum (1. 6. 1889). V R1 báseň — ako jediná — chýba.	Francisci_Iskry-zo-zaviatej-pahreby.html.txt
I. Po bitke krásnohorskejPod vrchom Javoriny na gemerskom Horehroní, práve pri rieke Hrone, stojí červená skala, na prvý pohľad ako čo by bola krvou postriekaná. O skalu stoja opretí dvaja nemeckí rytieri, zakrútení do vojenských plášťov, spod ktorých im trčia dlhé, prosté, blyštiace sa šable.Jeden z nich bol rytier Maško z Niederlaizu,[1]prefekt Muránskeho zámku. Hľadí smutno zadumaný pred seba, majúc šišak hlboko vtisnutý do čela, z ktorého husté dažďové kropaje padajú na plášť a z neho dolu k zemi. Neprestajne prší a čierne mrákavy s blýskavicou a hromobitím akoby hustým nepriezračným závojom zaťahujú Kráľovu hoľu a Javoriny. Maškov spoločník rytier Schreiber, kráľovský vojenský komisár, premoknutý a preziabnutý, volá na chlapov: „Sapperment,[2]znášajte drevo, rozduchujte vatru, aby nám ju dákosi dážď nezalial a my aby sme tu okolo nej všetci nescepeneli!“Vojaci znášali z hory celé veľké jedle a smreky na vatru, ktoré víchor porúcal a od koreňa zo zeme vytrhal, takže veľké, husté kotúče dymu ťahajú sa po úbočiach a po zápoliach okolitých vrchov.Rozkladajú viac a viac vatier, blízko jedna od druhej, a smolou presiaknutá smrčina praští na nich, vyrážajúc plameňom dohora. Pri ohňoch sa ohrievajú spoločne nemeckí jazdci s riadnou cisárskou pechotou, i s gemerskými insurgentmi,[3]Slovákmi to od Štítnika, Muráňa, Ratkovej a Balogu, spomedzi ktorých chybovali ešte čelnejší kapitáni a značná čiastka mužstva. O týchto mali prítomní veľkú starosť, lebo nikto nevedel nič určité povedať, kam sa mohli podieť po prehratej bitke.Z vojakov mnohí boli bez zbrane. Ba podaktorí v divom úteku stratili aj šišak[4]alebo kalpak.[5]Iní mali poviazanú hlavu alebo ruku a daktorým bol plášť a vojenský oblek postriekaný krvou. Ich hladné a dlhým prudkým cvalom umorené kone pásli sa teraz chutne v bujnej tráve okolo rieky. Ale daktoré, že boli veľmi unavené, váľali sa v kaluži, alebo vyvrátiac sa vystrčili hore kopytá a nikdy viac nevstali.Stalo sa to 7. septembra 1556 po bitke krásnohorskej.„Sapperment, je to naozaj smutný koniec našej výpravy proti Krásnej Hôrke,“[6]pretrhol Schreiber dlhé mlčanie. „Tak skvele sa to začalo. Zámky hlavných odbojníkov a najpoprednejších prívržencov Zápoľovej vdovy,[7]Peréniho,[8]Bárciho,[9]Bátoriho,[10]sme rozborili a zaujali.“„Ba veru je to pre nás veľká hanba,“ odvetil mrzuto Maško. „Mali sme osemtisíc riadnych vojakov a temer toľko insurgentov, a predsa nás nie viac ako tritisíc maďarsko-tatárskych jazdcov vedelo nočným časom znenazdania prepadnúť, rozprášiť a zničiť, takže všetky naše delá, strelivo a batožina je preč. Ja vám poviem, pán komisár, radšej sme mali pod tatárskymi pikami[11]a jatagánmi[12]zhynúť, ako si uvaliť takúto škvrnu na našu rytiersku a vojenskú povesť.“„Mein Gott,[13]šťastie je vrtkavé a krúti sa ako čertovo koleso, čím hore, tým dolu; udatný Hektor[14]práve tak sa potkne ako opatrný Ulyxes,[15]čo by sme teda mali zúfať. Veď je to väčšia hanba pre maďarské zemianstvo, že sa nehrozí s Turkami spojovať a s divými Tatármi bratríčkovať na skazu kresťanstva.“„A to ver Bebekovi[16]neposlúži ani na slávu ani úžitok, že si Turkov privolal na pomoc, že mu kráľ Ferdinand[17]nedal do moci Muránsky zámok, na ktorý si robil nároky, keď ho spolu s grófom Salmom[18]od Bašovcov[19]bol vybojoval. Však ho len toto a nič inšie k tomu pohlo, že už teraz po druhý raz odskočil od kráľa Ferdinanda a zase sa pripojil k Zápoľke. Je mi to už len za rytiera, čo si v slove stojí a dbá o svoju česť a prísahu ako o vlaňajší sneh.“„Už je to raz pravda, že kráľ sa nijako nemôže spoľahnúť na maďarské zemianstvo,“ povedal Schreiber, „ono je dnes s ním a zajtra proti nemu, aká ho vôľa zájde a ako vetrík zaveje, vždy tak obracia kepeň.“„Ba čím väčšmi ho kráľ svojou milosťou a dobrodeniami obsýpa, tým viac ono od neho požaduje, a čím viac mu kráľ vôľu hľadá, tým je spurnejšie a zaťatejšie proti nemu. Práve tak robia rozmaznané deti dobrému otcovi navzdory, čím viac im tento odpúšťa a voľká. A títo zaslepení maďarskí páni nepredvídajú, že ich prepych a ustavičné vzbury sú hlavnou príčinou úpadku Uhorskej krajiny.“„Hádam by aj vdova po Zápoľovi bola už v tichosti so svojím synom prebývala v Poľskej, keby ju zasa nespokojní veľmoži, ako Bátori, Peréni, Tárci a tuto, hľa, Bebekovci oznove neboli vylákali do Sedmohradska,“ povedal Schreiber.„Akože,“ pritakal Maško, „tí ju vyhlásili za kráľovnú a v jej mene zaujali aj šesť uhorských stolíc. Ale toto už len predsa kráľ Ferdinand nemohol trpieť a musel sa pousilovať pokoriť týchto odbojníkov vojenskou silou a zničiť hlavnú podporu zápoľovskej vzbury, aby potom, majúc za chrbtom zabezpečené Horné Uhorsko, mohol sa s celou silou oboriť na zúrivého nepriateľa kresťanstva, veľkého Solimana.“[20]„A ten veru dobre vie využiť tieto zmätky a odboje Maďarov, lebo Soliman aký je veľký bojovník, taký je aj prešibaný diplomat. On neprestajne hucká maďarské zemianstvo proti kráľovi a pomáha mu peniazmi a vojskom, len aby sa búrili a bojovali so svojím zákonitým kráľom.“„Lebo vie,“ skočil mu do reči Maško, „čo títo krátkozrakí, zaslepení fanatici nevidia, že týmto činom získavajú len Turci. O krátky čas bude polmesiac panovať nad celým Uhorskom a koruna svätého Štefana[21]bude sa skvieť na Solimanovej hlave.“„Nedajbože,“ povedal Schreiber. „Ale veru počuť, že víťazné Solimanovo vojsko už zaujalo Budín, Pätikostolie, Ostrihom, Vyšehrad, Novohrad, Biele Kostoly a dobýjalo Jáger. Len hrdinstvu a obetavosti chrabrých obrancov zámku možno ďakovať, že boli odrazení. Lenže zradný Bebek priviedol Tatárov až sem do Gemera. No ak sa mu natrvalo usadia v jeho zámku Krásnej Hôrke, bude sa tešiť ako pes v studni.“„Obávam sa, že onedlho sa nám Turci uhostia v Gemeri, veď ich vojská sa k nám približujú zo všetkých strán ako povodeň. Veď kráľovi Ferdinandovi ostalo v moci už len jediné Slovensko, čosi v Zadunajsku a Chorvátsko.“Vtom od Telgartu zdunel dupot koní, spev a výskanie. „Alah![22]Hurá! Hurá!“ Všetci poskákali od ohňov a volajú: „Psohlavci sú tu, psohlavci! Za nami! Utekajte, chlapi!“„Herr, kristepane,“ skríkol preľaknutý Schreiber. „Do lesa! Do lesa — držte sa spolu!“„Neutekajte, vy baby,“ skríkol nahnevaný Maško. „Stojte, vy bojazliví psi, veď sú to naši slovenskí insurgenti. Či už nepoznáte tie homoľovité klobúky a blyštiace sa opasky?“Schreiber sa zahanbene vrátil a povedal:„A to je teda sprostý žart od tých slovenských insurgentov. A tamten má na tatárskej pike nastrčený turban.“„To je akiste ich kapitán, mladý Tomáš zo Seči,“[23]povedal Maško.„A ten druhý,“ ukázal rukou Schreiber, „priviazal koňovi na chvost ohromný tatársky turban.“„To bude Štefan Štítnický.“„Oni sú to, naši Slováci,“ skríkli všetci odrazu.„A tamten, čo má dva turbany zavesené na sedle,“ dodal Maško, „to je Ďurko Kováč.“Vtom pribehol Tomáš zo Seči, poklonil sa šabľou a pozdravil: „Daj boh šťastia, páni!“„Vítajte nám, chlapi,“ ďakoval Maško. „Ale tie turbany ste si mali postaviť na hlavy, a ručím vám za to, že toto mužstvo by vás tu nebolo dočkalo,“ ukázal posmešne na Schreibera a ostatných. „Každý jeden z nich už mieril do chrasti ako zajac.“„Ja som môjmu turbanu vykázal čestné miesto,“ povedal Štefan Štítnický, „na konskom chvoste.“„A ja na pike,“ ukázal Seči.„A ja na sedle,“ pokračoval Kováč. „Tak je to dobre, nech si naši ľudia privyknú hľadieť na ne ako vrabce na strašidlo v maku. Spočiatku ho síce so strachom zďaleka obletujú, napokon ďobajú do neho a znečisťujú ho. Myslím si, že budeme mať ešte veľa príležitosti bližšie sa s tými tatárskymi turbanmi zoznámiť.“„Keby sa len aj maďarské kalpaky a čákovy[24]neboli pomiešali medzi ne,“ poznamenal Seči, „to je hanba pre krajinu.“„Aj mňa bolí, že som sa toho musel dožiť,“ povedal mrzuto Štítnický. „Maďarskí husári s tatárskymi jazdcami o závod ako besní napádali našich chlapov.“„A mne sa začal posmievať jeden maďarský fuzáč,“ hneval sa Kováč. „No vraj, tót báči,[25]tót koma.[26]Teraz volajú Alah, hurá, lebo vraj Isten adta, elviszi az ördög.“[27]„A ty čo si mu na to?“ spytoval sa Seči.„Ja som mu všetko vrátil: ty pes fúzatý, čo si predal krajinu, nie za bieleho koňa, ale za červeného psa Turkom a Tatárom, na, tu máš na dôvažok, a zaťal som mu šabľou do čela tak, že ho hneď zaliala čierna polievka a on sa zrútil z koňa dolu hlavou ako plné vrece. Čákov mu z hlavy ďaleko odletel ako makovica zo strechy, keď ju víchor zrazí.“„Predsa je to len čertovské,“ hneval sa Seči. „My sme s Maďarmi švagrovia, kmotrovia, bratanci, susedia a všelijako pomiešaní, a teraz sa musíme s nimi strieľať, klať a biť.“„Pretože sú im Turci a Tatári bližší ako my Slováci,“ vysvetľoval Kováč, „tak sa nemôžeme s nimi objímať, ale biť. Oni zapredali krajinu Turkom a my našu vlasť brániť chceme a budeme a nasadíme za ňu krv i životy.“Seči súhlasil slovami: „Za vlasť a kráľa, za svoju vieru chceme žiť i mrieť, pomáhaj nám boh!“„Bože daj! Bože pomáhaj nám,“ skríkli všetci.Maško sa netrpezlivo začal vypytovať:„Radšej nám povedzte, ako ste sa dostali z tej pohromy? Kam sa vrhla hlavná kráľovská armáda a kam Tatári?“„Keď už bolo všetko prehraté, rozprášená armáda utekala cestou k Rožňave,“ začal Seči. „My sme sa utiahli nabok do lesa, tam sme sa spojili v jednu čatu a držali sme sa pohromade, mňa si zvolili za vodcu. Ja som teda zahrmel: — Napred, chlapi, za mnou na vrahov. — Tak sme sa pohli na Tatárov, ktorí spolu s husármi naháňali kráľovské vojsko smerom k Dobšinej, ale po ceste prepadli a zbíjali osady. My sme zasa napádali ich menšie tlupy zboku i od chrbta, odoberali sme im zajatých a prepúšťali na slobodu a dakoľko tvrdých tatárskych hláv sme pozrážali do kaluží. Ukoristené turbany dosvedčujú, že ich bývalí majitelia sa už sladko kochajú s huriskami[28]v Mohamedovom raji.“„Chlapi ste, Slováci,“ volal naradovaný Maško. „Aj váš mladušký, sotva dvadsaťročný vodca pán Tomáš zo Seči si veru zaslúži, aby ho pasovali za rytiera. Presvedčený som, že keby Buchheim nebol stratil duchaprítomnosť a keby jeho vojsko bolo konalo svoju povinnosť ako tuto Slováci, tak by sme sa tejto hanby neboli dožili. Lenže tie baby Buchheim[29]a Detrich[30]váhali hnať útokom na zámok, pokiaľ bol čas, lebo sa báli, že by vraj veľa chlapov museli obetovať, odtiahli ďalej od zámku, aby im veľké bebekovské delá nenarobili takú veľkú škodu, ako keď boli nablízku. Skúpi boli teda na malé straty, a potom utratili celý tábor,“ pokračoval Maško. „A keď Tatári spojení s husármi udreli znenazdania na nás, a aj zámocká posádka udrela nám od chrbta, neboli vstave urobiť poriadok a postaviť vojsko do šíkov. Sami hlavní vodcovia vydali heslo na útek. Fuj! Hanba!“„Ba veru hanba,“ prisvedčil Štítnický, „že Bebek so svojimi Maďarmi od dolnej Šajavy, Plešivca, Brzetína, od Torny a Sadhradu je taký slepý a spolieha sa na statočnosť Turkov; daj boh, aby tento svoj blud skoro oľutoval a napravil.“„Napraví sa ten ako remeň v ohni,“ dodal Seči posmešne. „Veď Bebek preto pokradol toľké zvony a pozvážal ich na Krásnu Hôrku, aby lial delá a razil zo zvonoviny peniaze. V duchu sa už pokladal za gemersko-tornianskeho a spišského vojvodu po boku Zápoľovom.“„No veď príde na psa mráz,“ povedal Maško a spýtal sa:„A čo viete ešte? Vrátili sa už Tatári od Dobšinej, či ako?“„Toľko istotne vieme,“ odpovedal Seči, „že hlavná kráľovská armáda zutekala od Dobšinej na vrch Teufelskopf smerom na Levoču, ale Tatári pri dobšinských horách zanechali prenasledovanie a zahli k Rožňave, ženúc pred sebou ako stádo dobytka zo tristo zajatých chlapov. Okrem toho sme všade pri ceste videli ležať veľa pobitých cisárskych vojakov.“„Dosť už o tom,“ prerušil ho Maško. „Chlapi, hore sa, dážď utichuje a Muráň nemáme ďaleko, tam si odpočinieme a občerstvíme sa. Vy, pán Seči, so svojím oddielom Slovákov pôjdete popredku, lebo sme hrdí na vás, a len veselo, aby aj ostatné vojsko pookrialo na mysli.“Štítnický sa obrátil k Sečimu:„Tomáško môj, nože začni tú, čo si zložil na Stratenom a čo sme ju hore Pustým Poľom spievali.“A o chvíľu všetko vojsko spievalo:Slovák spieva i keď smúti,že ho Turek bije krutýa pod tatárske zástavy,stal si Maďar od Šajavy,a volá Alah, huráach! Hurra!Žiaľbohu biedna krajina;Turek je pánom Budína,tam očankal on Maďara,husár je pajtáš Tatára,s ním volá Alah, huráach, Hurra!Nesmúť, zajdú tie mrákavy,staň pod slovenské zástavy,zhynie vrah tvoj, čo ťa zdiera,teba spasí tvoja viera,oj, zhynie Tatár, huráach! Hurra!„A teraz ty, Ďurko Podmuránčan, zaspievaj tú svoju, až sa budú hory ozývať,“ posmeľoval Štítnický Kováča.Kováč začal a s ním i vojsko:Načos’ ma, mamička, vychovala,keď si ma na vojnu obecala,na moje nôžky, zlaté ostrôžkypribiť dala?[1]Schreiber a Maško z Niederlaizu— nemeckí rytieri, z nich Maško bol kapitánom Muránskeho zámku[2]Sapperment— saperment, vojenská nadávka[3]Insurgent(lat. hist.) — ozbrojený povstalec[4]Šišak— druh vojenskej čiapky[5]Kalpak— vysoká husárska čiapka obrúbená kožušinou[6]Krásna Hôrka— mocný hrad, ktorý menil majiteľov podľa priazne panovníka[7]Zápoľova vdova— manželka Jána Zápoľského (1487 — 1540), ktorý po bitke pri Moháči sa stal uhorským kráľom a bojoval s Ferdinandom I. Habsburským o trón[8]Peréni— Perényi Peter, dedičný župan Abovskej stolice, Zápoľského stúpenec[9]Bárci— Bárczy, pochádzal zo starého šľachtického rodu a bol Zápoľského prívržencom[10]Bátori— Báthory Gabriel (1589 — 1613), sedmohradské knieža, veľký nepriateľ Turkov[11]Tatárske piky(hist.) — stará bodná zbraň skladajúca sa z tyče zakončenej kovaným hrotom[12]Jatagán(turec.) — sečná alebo bodná orientálna zbraň[13]Mein Gott(nem.) — Bože môj.[14]Hektor— najstarší a najlepší zo synov trójskeho kráľa Priama, bol hlavným vodcom v trójskej vojne a ľudom uctievaný ako boh[15]Ulyxes— Ulix, latinský tvar mena Odyseus[16]Bebek— pochádzal zo starého rodu. Jeho nestála povaha bola príslovečná. Spájal sa s kadekým, aby nahrabal majetky. S grófom Salmom premohol Balašu. Viedol stále dobrodružný život.[17]Ferdinand I.— roku 1526 zvolený za českého kráľa. Za jeho vlády neprestajné nepokoje s Jánom Zápoľským, ktorý opanoval Slovensko. Bol zakladateľom tzv. rakúskej línie dynastie Habsburgovcov.[18]Gróf Salm— vojvodca cisárskych vojsk[19]Bašovci— Bassovci, mocný rod, ktorý tiež podľahol Bebekovi[20]Soliman Veľký— popredný turecký veliteľ, ktorý roku 1521 vypovedal Uhorsku vojnu[21]Svätý Štefan— Gejzov syn Štefan I. (997 — 1038), za podpory cirkvi a kresťanstvu oddaných veľmožov zlomil odpor pohanských skupín[22]Alah— islamský boh[23]Tomáš zo Seči— Szechy; kolískou tohto rodu bola balocká a gemerská dolina. Vlastnili niekoľko zámkov. Chamtivý Juraj bol kráľovským radcom, prisvojil si Muráň a bohato sa oženil.[24]Čákov— vojenský klobúk podobný prilbe[25]Tót báči(maď.) — slovenský strýc[26]Tót kuma(maď.) — nár. slovenský kmotor[27]Isten adta, elviszi az ördög(maď.) — Bisťuže, vezme ho čert.[28]Hurisky(arab.) — podľa muslimskej mytológie krásne dievčatá v Mohamedovom raji[29]Buchheim— Johann Christoph, rakúsky gróf, cisársky generál[30]Detrich— potomok starého rodu v Liptove, verný prívrženec Rákócziho	Tomasik_Secovci-velmozi-gemerski.html.txt
Vyznanie vďačného srdca[A1]cnosťou najslávnejším a bezúhonnosťou vo verejných záležitostiach najvynikajúcejším mužom, pánu Tobiášovi Assulovi,[1]pánu Mikulášovi Rousekovi,[2]popredným mešťanom, onomu v Kutnej Hore, tomuto v Nymburku, a pánu Václavovi Vitimu, ináč Podkostelskému,[3]najmilšiemu mešťanovi a podporovateľovi mesta Českého Brodu, pánom ochrancom a dobrodincom veľmi uctievaným ustavičnými a povinnými prejavmi úcty venované a obetované Jakubom Jakobeom Kutnohorským\|Svojim najslávnejším a najučenejším, úslužne uctievaným pánom ochrancom a dobrodincom želám zdravie a veľa pokoja[A1b]Sú dve zvláštne krídla, najmilší páni, ktoré dvíhajú dohora služobníkov Múzy, a to: hojnosť ochrancov a čestné pocty. Veď stageirský filozof,[4]náčelník vied, nebol by veru prebádal také vznešené veci, keby nebol pociťoval, že Filip Makedónsky[5]tak veľmi žičí jeho štúdiám, že mu zveril aj syna Alexandra Veľkého,[6]aby ho oboznámil so šľachetnými mravmi a humanitnými štúdiami.[7]A preto je všetkým dobre známe, že Vašu pamiatku a šľachetnosť nevypustí z pamäti žiadny vek, lebo Vy tých, čo sa oddali humanitným štúdiám, nielenže zahŕňate láskou, priazňou, láskavosťou a náklonnosťou, ale ich aj povzbudzujete, aby neprestajne pracovali na dráhe vzdelania. Medzi tými, hľa, ja, ktorý som toľko ráz zakúsil Vašu láskavosť, mnoho a dlho som premýšľal, ako sa môžem nejako odvďačiť Vám, ktorí ste sa o mňa tak zaslúžili. Som presvedčený, že sa Vám nemôžem odvďačiť nijakým iným spôsobom, než tým, že Vám pokorne predložím tento výsledok štúdií, ktorý, ako sa vraví, Minerva ukula proti svojej vôli.[8]Keď ho predkladám, prosím, aby ste ho prijali s láskavou mysľou a aby ste dovolili, žeby ma ako účastníka študijného behu[9]živila hojnosť Vašej láskavosti a priazne. Buďte pozdravení!Napísal som z kolégia Nazaretského v Starej Prahe 12. októbra roku 1612[10]Vám najvynikajúcejším najúslužnejšie Jakub Jakobeus Kutnohorský\|Ctihodnému starcovi a o literatúru najzaslúžilejšiemu pánu Tobiášovi Assulovi, najdôstojnejšiemu primátorovi mesta Kutnej Hory, svojmu najmilovanejšiemu priaznivcoviA2Duchom i múdrosťou kvitneš, máš ostrovtip skvelý, nuž cnostnýživot verejný, chrám, lýceá[11]ochraňuj nám.Tieto dary ti dal sám Vládca olympských výšin,[12]by si sa ochrancom vzácnym rodiska môjho[13]stal s ním.Tak nech kvitne, nech rastie pod tvojím vedením mestoKutná Hora, by v Čechách slávnejšia mohla zas byť!Najslávnejšiemu a najrozvážnejšiemu mužovi, pánu Mikulášovi Rousekovi, najstarostlivejšiemu primátorovi mesta Nymburku, úslužne uctievanému pánu ochrancoviMecenáš Rousek, ty priaznivý prístav štúdia môjho,božstvo nech dá ti, čo za cnosť sám si už zaslúžiš dosť!Božstvo nech praje a je vždy priaznivé úradu tvojmu,aby si bohyniam klárskym[14]prospieval prosto i s ním!Pripísané najmúdrejšiemu a najslávnejšiemu mužovi, pánu Václavovi Vitimu, najdôstojnejšiemu mešťanovi v Českom Brode, svojmu priaznivcovi a podporovateľovi už od útlej mladosti, znova sláviacemu 28. septembra roku 1612 významný deň narodeniaDar, čo v deň narodenín ja chcel som ti nedávno poslať(uznávam, ctihodný muž), veľmi je skromnučký len.Ale ty, ktorý si vyrastal kedysi na nivách klárskych,[15]netúžiš po žltom kove, v koryte Taga[16]čo je.Pretože to ti blaží myseľ, muž preslávny, k tvojimnarodeninám vyriecť prianie nech svoje ja smiem:„Koľko hviezd na klenbe nebeskej drží sám žiarivý Atlas,vlna šíreho mora koľko len ukrýva rýb,toľko (prosím) radostných dní ty na zemi preži!“ —to mi ver’ najprvšie prianie zo všetkých prianí priam je.\|Kutnej HoreA2bKutná Hora, ako len meno ti velebia všetci,ktorí obe sídla veľkého Slnca tu zrú![17]Keď náš letopis vraví, že udatnejšieho nieto[18]nad teba, presviedča nás: Žižka žil za tvojich čias.Donútila si kedysi Nemcov, čo povstali strašnouvojnou, zutekať, nazad z krajiny našej sa brať.Bola si miestom milým i rímskemu vojsku, čo rukoulúpilo nepriateľskou všetko, čo prišlo mu vhod.Slobodná dnes súc a oddaná všemohúcemu Bohu,[19]bohatstvo pravej viery zasa si uctievaš, hľa!Toto ti, Kutná Hora, želám, ak úprimné veršemajú moc (želaniu môjmu váhu však božstvo nech dá):Kým len budú na nebi hviezdy, kým v mori zas piesok,ty nech pravou vierou Krista si uctievaš vždy!Zložil som pre muža nad mužov, pre pána Jána Piscisa Vysokomýtskeho, najvytúženejšieho priaznivca Múz, sláviaceho 24. júna roku 1612 svoje narodeninyKeď zem Matky eleuzínskej[20]už začiatkom jarirozrýva oráč, z hrdla ľúbezná pieseň mu znie.V jeseni potom, keď bohatú úrodu zbiera, má radosť,mocnému Bohu za dar modlitbou vďaku zas vzdá.Tým viac sa ty teš, keď trháš nádherné plody, zas tráviacnarodenín svojich posvätný sviatočný deň.Koľko len zažil si pohrôm a nešťastí ukrutných koľko,[21]keď nám otcovskú zem gniavil lós plný zlých zmien!A tak po toľkých strastiach a nešťastiach ukrutných verše,zložené prostým štýlom, darom ja dávam ti tu.K narodeninám tvojim milým a radostným tedanech ti smiem napísať tiež zo srdca čistého verš.Už ich aj skladám s mnohými priateľmi, Piscis,[22]a skromnémodlitby nebešťanom za teba obeciam rád.\|Ži nám dlho, Ján šťastný, Kutnej Hory lúč slávny,[A3]ži, otec otčiny mojej, otčiny, slávna čo je!Ži nám dlho, ty ctihodný priaznivec Minervy nežnej,ži nám dlho, radosť klárskeho sboru — aj skvost!Svojmu pánu rodičovi, neprestajne uctievanému synovskou láskou[23]Rmútiš sa nad osudom, čo dolieha nešťastím rôznym,otče, ó perla krásna štúdií mojich a snáh,lebo mnohí tu vo dne i v noci horlivo túžianašu dobrú povesť v zubiskách trhať a hniesť.Prestaň sa rmútiť, bo o krátky čas sám uvidíš, akýžalostný údel čaká ľudí, čo takíto sú!Urodzenému a učenému mužovi, pánu magistrovi Adamovi Chotounskému z Chotouně, perle básnikov[24]Chotounský Adam, ty Foibov preslávny veliteľ, mojaTália[25]vo svojej piesni pamätá na teba tiež.Spoznala, že vždy máš Palladino umenie[26]v úctea že učeným knihám mnohý čas venuješ sám.Iní nech chvália si dary, čo získali pomocou Marta,a nech si velebia priam bohatstvo — ten klam a mam,ja však, Chotounský, neviem nič väčšieho spomenúť verunad tie rady, čo v Lounoch z úprimnej duše si dal![27]Najslávnejšiemu a najučenejšiemu pánu magistrovi Jánovi Chocholiovi, najsvedomitejšiemu pánu učiteľovi[28]Čím len splatím tvoje zásluhy, magister hodnýúcty, štúdií zdroj, dôvod i pobádač môj?Akým len chválospevom sa odvďačím, akýmže darom?Ak snáď v mojich slovách máličko vďačnosti je,robím, čo viem: ja modlitbou prosím láskavé božstvo,za tvoje zásluhy teda odmenu štedrú nech dá!\|Na nečakanú smrť Daniela Krála Lounského, usilovného žiaka svätomikulášskej školy v Starej Prahe, najľúbeznejšieho spolužiaka[29][A3b]Sotva marec prešiel, hľa, štyri ružové rána,keď Kráľ Daniel preč šiel, v blažené kráľovstvo spel.[30]Ctihodnému mužovi, duchovnému Jánovi Luxinovi, najstarostlivejšiemu diakonovi u Vysokého kostela v Kutnej Hore, najviac ma milujúcemu[31]Že máš myseľ už zasľúbenú mocnému Bohu,pomocou ktorého hrmí posvätné slová tvoj hlas,svedčí (to spoznal si) moja Múza, čo nepozná klamstvo,svojimi výrokmi tam dosviedča to aj ľud sám.Ale jazyk, ktorým si výrečný, použi na to,aby si pravú vieru šíril a vykladal nímToto rob, Ján, potom si odnesieš príjemné plody,bo si, ty šťastný, získaš nebeskú odmenu tak.Z Hesiodovej básne: Nerozumný je ten, čo chce sa s mocnejším škriepiť[32]Kto sa štúdiom náhli tam k žiarivým vrcholcom Cnosti,abo kto dosiahnuť chce Múdrosti posvätný prah,ten nech si zachová čisté mravy, počestný životbez hany, a nech si koná povinnosť horlivo len!Nech sa stráni škriepok, nech odmieta podvod i klamstvo,mužov vzdelaných, slávnych veru nech poslúcha vždy!Ak rád bude mať spory, či bude pestovať zvady,meno nevzdelanca bude vždy na svete niesť.Istému milovníkovi, zasiahnutému Venušinými strelami[33]Pýtaš sa, prečo sa zadívaš často na švárne devy,slobodná Kutná Hora vo svojom lone čo má.Príčina toho je celkom jasná: bo v srdci a zrakutvojom sa usídlila ľúbosti pôvabná Mať.[34]\|Istému, čo sníva o celibáte[A4]Na zápasište Idalskej matky[35]čo zdráhaš sa vkročiť,prosím, o tejto veci pochybnosť zažeň preč hneď:Či to osoží, keď tak úd pohlavný vyreže britva?Ba i keď vlastnou rukou niekto sa kastruje sám?Azda viac prospieva kastrovať skrýše a kútiky duše?A či obe oči vylúpiť osoží snáď?Prečo sa pýtaš? Veď akože Palaemon[36]meno je božstva,tak sa aj o tejto veci objasní otázka hneď.Svätého proroka posvätný list[37]tak stanovil, že tuprávom najprv duši prednosť vždy dávať sa má.Najbližšie miesto za ňou si vyberie šibalské očko,[38]pretože Venušin sprievod za svojho vodcu ho má.Aby však dobrovoľne sa pozbavil pohlavia mladík,[39]to sa nesvedčí ľuďom, zlostnému kancovi skôr!Ktokoľvek teda je slobodný, ten nech so zbožnou mysľouneobetuje Bohu krehučké pohlavie viac![40]Ako aj totiž by mohla byť milá Bohu tá obeť,ktorou opovrhuje veru i divoký pes!Českému veršotepcovi[41]Ak ti je vraj verš ihravého Nasóna[42]známya ak po latinsky dobre vraj hovoriť vieš,prečo teda ty v českej reči trúchlohry skladáš?Ktokoľvek z ľudu by mohol vytvoriť takýto kus!Aby si si totiž tým získal náklonnosť vdovy,lebo jej sluchu veľmi lahodí takáto reč!Pamfilovi[43]Pamfilus, ty len nežnú a bezúhonnú chceš devu,ktorá v Kutnej Hore veliký majetok má.Bezúhonný a počestný život tá neuchovávapre teba, lebo žiješ hýrivým životom sám,ale pre toho, čo raz chce klárskym Kaménam slúžiť,alebo mojej vlasti osožným čo raz chce byť.\|Zo Siracha, kap. 12:[44]Kto sa ti raz stal nepriateľom, tomu nikdy nedôveruj![A4b]Kto tu raz zistíš, že priatelia nie sú úprimní, potomľahkovážne viac v nich dôveru nemaj z vás nik!Na koniecNech ma opustí osud, nech tisíc záhubných pohrômsudby mi zasa a zasa život ver’ umára sám,nedbám o osud nič — som chránený nebeským božstvom,nedbám, potmehúd Momus,[45]o ten tvoj zlostný zub už!Koniec\|[1]Tobiáš Assula— ináč Tříska (1534 — 1617), pekár, kutnohorský primátor a školský inšpektor[2]Mikuláš Rousek— nymburský primátor[3]Václav Viti, ináč Podkostelský— českobrodský mešťan[4]stageirský filozof— Aristoteles (384 — 322 pred n. l.), pôvodom zo Stageiry, mestečka v tráckej Chalkide, grécky filozof a spisovateľ, ktorý sa zaoberal noetikou, logikou, prírodnými vedami, metafyzikou, rétorikou a poetikou[5]Filip Makedónsky— Filip II. Makedónsky (383 — 336 pred n. l.), ktorý sa v bitke pri bojótskej Chaironeji (r. 338 pred n. l.) zmocnil vlády nad gréckymi mestami na pobreží Egejského mora[6]Alexander Veľký— Alexander Makedónsky (356 — 323 pred n. l.), podmaniteľ Malej Ázie, Sýrie, Perzie, Fenície, Palestíny, Egypta a Indie[7]humanitné štúdiá— štúdium spisov, umeleckých diel, štátneho zriadenia a vôbec spôsobu života starých Grékov a Rimanov[8]Minerva ukula proti svojej vôli— obľúbený zvrat z antickej literatúry (bohyňa umenia Minerva sa nerada zúčastnila na „tepaní“ takýchto „slabých“ veršov)[9]účastník študijného behu— Jakobeus končil prvý semester svojho štúdia (letný semester r. 1612)[10]kolégium Nazaretské— pražské kolégium v susedstve Betlehemskej kaplnky, založené pre českých študentov medzi rokmi 1406 — 1412[11]lýceum— vyšší typ školy, ktorá pripravovala žiakov na univerzitné štúdium[12]Vládca olympských výšin— Boh (prevzaté z antickej mytológie, lebo na hore Olympe, sídle bohov, bol najvyšším pánom Jupiter-Zeus)[13]rodiska môjho— Kutnej Hory, ktorá v tom čase už upadala[14]bohyne klárske— Múzy[15]vyrastal na nivách klárskych— oddával sa štúdiu, vedám a umeniu, ktoré ochraňuje klársky Apolón[16]Tagus— Tajo, zlatonosná rieka na Pyrenejskom polostrove v Španielsku[17]obe sídla veľkého Slnca zrú— bývajú na východ a na západ od Kutnej Hory (podľa predstáv antickej mytológie malo Slnce dve sídla: na východe, kde vychádzalo z Oceána a na západe, kde zapadalo do Oceána)[18]Keď náš letopis vraví…— narážka na historický zástoj Kutnej Hory v českých dejinách. R. 1303, 1307 a 1308 boli pri Kutnej Hore porazené nemecké vojská Albrechta I. (1248 — 1308), r. 1403 pomohli Kutnohorčania Václavovi IV. (1378 — 1419) k víťazstvu nad Žigmundom (1382 — 1437), v rokoch 1421 až 1422 bojoval o Kutnú Horu Jan Žižka (1360 — 1424) so Žigmundom a v rokoch 1420 — 1431 bola Kutná Hora svedkom krížových výprav rímskeho pápeža proti Čechom („rímske vojsko“).[19]Slobodná dnes súc— myslí sa náboženská sloboda, slobodné vyznávanie evanjelickej viery („bohatstvo pravej viery“)[20]Matka eleuzínska— Demeter, grécka bohyňa plodnej a všetko živiacej zeme, darkyňa obilia, nazývaná eleuzínskou podľa attického mesta Eleuzis, ktoré bolo sídlom jej kultu (rím. Ceres).[21]Koľko len zažil si pohrôm…— narážka na nepokojné časy, najmä na vpád pasovských vojsk (1610 — 1611).[22]Ján Piscis Vysokomýtsky— magister, od r. 1617 kutnohorský primátor[23]Svojmu pánu rodičovi— o Jakobeovom pôvode v životopisnej časti úvodnej štúdie[24]magister Adam Chotounský z Chotouně— latinský príležitostný básnik[25]Tália— Thalia, bohyňa pastierskeho spevu a komédie, jedna z deviatich Múz[26]Palladino umenie— umenie a vedy[27]ja však… si dal!— v origináli nejasné miesto[28]magister Ján Chocholius— Jan Chocholius Novopražský, rektor svätomikulášskej školy v Prahe, ktorý odporúčal Jakobea na univerzitné štúdium[29]Daniel Král Lounský— D. Rex Luneus, Jakobeov spolužiak na svätomikulášskej škole v Starom Meste Pražskom[30]Sotva marec prešiel…— v dvojverší originálu je tzv. chronogram. Veľké písmená sú zároveň aj rímskymi číslicami, ktoré po zrátaní udávajú letopočet úmrtia Krála (zomrel 4. marca 1612).[31]Ján Luxinus— kaplán pri chráme sv. Jakuba, ináč „u Vysokého kostela“ v Kutnej Hore[32]Z Hesiodovej básne— verš (210) z básnickej skladby Erga kai hémerai (Práce a dni), ktorú napísal grécky básnik Hesiodos (okolo 700 pred n. l.). Jakobeus uvádza verš chybne: Αφρον δ’ ὅσ εθενοι πρός ϰρείςτονα άντεφερίζ…[33]zasiahnutému Venušinými strelami— vlastne šípmi boha lásky Kupida (Amora)[34]ľúbosti pôvabná Mať— Venuša[35]Idalská matka— Venuša, nazvaná idalskou podľa cyperského mesta Idalia, kde sa pestoval jej kult. V poézii sa láska a manželstvo s obľubou predstavovalo ako boj na zápasišti ľúbosti.[36]Palaemon— Palaimon, grécky morský boh, ochranca plavcov[37]Svätého proroka posvätný list— možno spomínaný list apoštola Pavla o celibáte[38]šibalské očko…— za očami tiahne Venuša so svojím sprievodom (Amor, Hory, Charitky), t. j. láska[39]aby však dobrovoľne…— aby žil v celibáte[40]Ktokoľvek… viac!— v origináli nejasné miesto[41]Českému veršotepcovi— možno niekomu z kruhu univerzitných poslucháčov, básnikov[42]ihravý Naso— Publius Ovidius Naso (43 pred n. l. — 18 n. l.), rímsky básnik, autor ihravých, rozmarných a duchaplných ľúbostných básní[43]Pamfilus— mužské vlastné meno, časté v gréckych a rímskych epigramoch (zastupuje pravé meno adresáta)[44]Zo Siracha— z Knihy Ecclesiasticus (Múdrosť Jezusa, syna Sirachovho), kap. 12, v. 10[45]potmehúd Momus— boh výsmechu, ktorý by mohol znevážiť Jakobeove básnické pokusy	Jakobeus_Symbolon-mentis-gratae-Vyznanie-vdacneho-srdca.txt
Pavol Jozef ŠafárikV máji 1895 vede slovanskej pripadla radostná a čestná povinnosť: spomenúť na Šafárikove zásluhy. Jazykospyt, dejepis, starožitníctvo, národopis, história literatúry, estetika i poézia sa oň delili skoro rovnakým dielom.Cieľom týchto riadkov nie je opísať Šafárika ako odborného učenca. Sledujem ho najmä ako českého spisovateľa, reformátora písomníctva a človeka. Hlavnou úlohou tejto knižky bolo stopovať jeho vnútorný rozvoj a súvislosť jeho vedúcich ideí.	Vlcek_Pavol-Jozef-Safarik.html.txt
Láska a pomstaKedykoľvek sa človek obzre po tých naších krajoch, a idúc hore dolu dolinami oko vznesie k vrškom, ktoré otočujú tiché dolinky ľudu nášmu príbytok dávajúce, i cituplným srdcom pováži celé to zjavisko pred očima jeho sa prestierajúce: prejme ho akási neobyčajná úzkostlivosť, akási nepoznaná túžba, ako človeka v kole čarodejníka stojaceho. Bo všade pusto v krajinách naších; nikde ti nepovedia, to a to sa tu robilo, to a to sa tu stalo; a tak bys’ sa nazdal, že tu večná smrť, večná nečinnosť panovala. V predošlosti ľudu tatranského nevidíš nič, čo by potomka hrdosťou napomínalo na skutky predkov zapadlých, na snuvanie a pretriasanie myšlienok o pozdvihnutí a zvelebení v sebe a v rode svojom hodnosti ľudskej. V prítomnosti zas opustený je ten ľud a ten kraj od celého sveta, ba i sám sebä opúšťa akoby všetko, čokoľvek je v ňom dobrého, preč z neho ďaleko do cudzieho sveta utiecť chcelo. Nemáš tam palácov vysokých; nemáš tam hudby, spevu srdce človeka od hrudy zeme až ta ďaleko do krajín večnej nekonečnosti pozdvihujúceho; nemáš tam myšlienok, budúce časy až na nasledujúce tisícročia označujúcich; nemáš tam citov mocou svojou útrobami človeka lomcujúcich. A nič, nič tam nemáš, čo tak oko vábi, tak uchu lahodí u skvelých, hrdých cudzích národov. Ale to len človek každodenného srdca odmeraného citu nič naisť nemôže v dolinkách tichých tatranských. Človek, ktorý je nepokazený ešte tokom sveta, ktorého myslenie ešte v putách nedrží pravidlo, jemu od cudzinca predpísané, ktorého pocítenie sa riadi po vlastnom čistom vnuknutí, aké mu nezkazené srdce a vlastné tušenie podáva: ten pohliadnúc na náš kraj od najvyššieho brala hôr, kde si končiare skalísk s nebom ruky podávajú, až po najhlbšiu nížinu, kde sa tichý potôček v ľúbom vziskrení citu bozkáva s kvietky v krištále vôd jeho sa zhliadajúcimi, — vidí v ňom akúsi moc tajnú, všetkými živlami pohybujúcu. — A hoc nič nepočuješ o predošlosti predkov; predca zrúcaniny zborených zámkov svedčia, že tu bolo dakedy hýbanie, a to mohutné; hoc tu nemáš palácov slávy a skvelosti svetskej: predca sama príroda si tu vystavila pomníky slávy a veleby svojej. Paláce naše sú skaliny hôr, ích ozdoba široké šumiace háje i žlté polia i kvetisté lúky; naše lampy sú hviezdičky nočnie; naša hudba sú hromy nebeské; naše spevy sú pesničky dedinských dievčat; naše myšlienky sú sny o zlatých budúcich časoch; naše city sú city lásky, city najvyššie človeka.A celá táto krajinka, hoc tichá, nemá ukazuje na lásku, na lásku božiu a ľudskú. I zdá sa, akoby ten ľud bol len k láske stvorený, akoby tie kraje boly kobercami od Boha kroz prírodu vznešenú prestreté — aby po ních putovala láska.Piesne slovenské, povesti národnie nič iné neznajú, ako tichú domácnosť a maľovky lásky. Toto bol jediný živel žitia ľudu Karpatov; ale zato nemusíme si mysleť, žeby láska naša bola tak tichá, tak domáca bývala voždy za starých časov, ako si ju vytvorujú pesničky národnie. Nebolo to tak predtým, a nie je to ani teraz tak. Láska bez náruživosti, je oheň bez žiare; náruživosť bez hýbania sa a skutku, je voda bez tekutosti. Láska hreje, ale aj páli: ona stavia ráje, ale ích aj ničí; ona vynáša život náš až k horúcim krajinám ohnivého slnca, ale nás aj rúca do prepastí, kde tma, bieda a hrúza panuje. —Počúvajte krajania! Tu máte obraz toho, že i láska krajov naších všetky tieto vlastnosti na sebe nesie, a ako dušu zvelebuje, tak ju i zmára do bezodna bezkonečnej biedy.	Kalinciak_Laska-a-pomsta.txt
StarenkaObsahIIIIIIIVVVIVIIVIIIIXXIStarenka hluchá povie, čo počula na koncerte.Zbierajúc papieriky po ulici.Aby bol pekný chodník k hudbe.Ani list po zemi nesmie šuchotať.A starenka počula muziku dňa.Bol okrášlený sprievod ulíc do sály.Akoby sme išli kvety zbierať na grúne.IIKážem jej: urob si uzlík, tade ísť.A pozerá za bolesťou.Volám ju Vieročka, nečuje.Volám ju tým, čo miluje a obzrie sa.Ľahko by zhorela pri sporáku, každým vzdychom.Oheň má v svojich prsiach. I tam má uzlík.Nesčíselne mnoho uzlíkov má, tuho zaviazaných.IIIPri práčni raz mi spadla.Volala vnúčence. Behali po poli, neprišli.Po schodoch rátala, koľko ráz sa mohla udrieť.Koľko tých schodov prežila!Počnúc od prsteňa.Počnúc od vdovských sĺz.Počnúc a nekončiac tým, že spadla.IVChodila do hory na borievky.Tie zrniečka ružencové aj pre mňa rástli.Pozrite, ako snivo ma našla modlitbou.Takým bozkom ako pri mesiačku.A vždy samotná, v žiali.Pokorne, trpezlivo.Plodmi Božími živená.VŤažko ti hľadieť na petržlen v záhradke.Tam som sa pri ňom prešiel.Fazuľka, hrášok, rajčiny. Tisíc vecí.Všetky si mi naspievala očami.Srdcom si ma na nich kreslila.Viem, čo je láska.Keď Boh povie i trávičke, aby rástla.VIPoznáš modlitbu, skoro len prstami.Ako hlások, nikým nepretrhnutý.Ako zvonček, potrasený rukou.Takú báseň ti dal raz Pán Boh o polnoci.Snívala si, že nemáš pri mne pekných šiat na sebe.A najpeknejšie slová niesla si do neba.Sama od seba.VIIDoniesla koláč na stôl, čerstvý, z pece.Počuje, ako vonia až von z domu.Čaká, ktosi zaklope.Aj keby prišiel neskôr, nájde ho.Muziku dala k nemu, rádio.A na obrúsok kvietočky.Aj ten kríž k nim, čo na stene visí.VIIIA často letí v duchu do Jeruzalema.Každý deň prejde Golgotu.Už by jej chýbalo ukrižovanie.Na takých pleciach slabunkých a taká bosá.Celá v slzách.Ponížene dáva si umyť oči.Ranami milosti.IXZa chvíľu vakácie.Rozprávka má krídla.Donesie pozdrav. To sa ani na smrť nemyslí.Ale kto príde, povie: hneď je jeseň.Divé húsky sú na nebi.Nachýlený je k zemi sneh.I jabíčku pod rukou je smutno.XTeraz jej ústa ako popol zbledli.Pýtam sa: trpíš? A prečo trpíš?Nevedela, čo sa pýtam, ale rozumela.Odchádzal som, neplakala.Aj keď išlo o to, či sa vrátim.Či pokrytý alebo nepokrytý prachom.Či taký, s láskou a s krížom.	Dilong_Vo-vetre-myslienky.txt
List 1. Vavrincovi Čaplovičovi(24. III. 1824)[1]Milovaný prítěli!List Tvuj[2]spolu s vlastným Tvým slovníkem[3]s radosťů prijal sem, děkujem Ťi za dobrotu y wčíl naproťi mne proukázanou. Prislachajicou cenu Ti neposilam; než, poneváč Ty y tak bez slovníka byti nechtěš, tento prinavrácení spůsob vynašel sem: ráč totiž pána professora Palkoviče[4]požádati, aby na počet penězi za dílo básnické pána Kollárové Slávy Dcera,[5]jenž mu nekolik exemplarů k rozprodaju poslal, prislachajícých, jeden exemplár svého slovníka, a jeden, což si žádal, Slávy Dceri na lacnejším papyru tisknuté bez placení odevzdati, a pripadajícou za oboje cenu pánu Kollárovi místo hotovích vrátati ráčil; co že pán Kollár za hotové príjme, privolení jehož na dole patrne ručí. Úfam se, že y Ty y pán Palkovič na takovouto správu vděčně pristanete, o co Vás aj prosím.[6]Mrzí mne, že pri tak dobré priležitosti žadané a prisloubené písmo panu Gyurikovičovi[7]odeslati nemůžeme; pán Bernolák[8]nemá je pri rukách, slíbil ale ponově, takové co nejdriv zaopatriti, a mne k odeslání odevzdati. Mezitím priležitně, prosím, ráčiž mne o vyvodě prítomné prosbi mé naučiti, a y na dalé dobre prátiTvému vernému prítělovi Martinovi HamulyákŽe žádosti této ve psaní přítomném vyložené hotově přivoluji, to potvrzuji zde připojením podepsáním mého jména vlastní rukou.Ján Kollár m. p.[9]v Budíne dne 24-ho brezna 1824[1]Koncept tohto listu (23,5 x 18,5 cm) Hamuljak pôvodne datoval 24. marca 1824; pretože ho dal ešte prezrieť a schváliť J. Kollárovi, definitívne znenie listu datoval potom 30. marca 1824. Na tomto koncepte sú početné Kollárove vlastnoručné úpravy a doplnky, a preto tento Kollárom upravený koncept prepisujeme v komentároch.[2]Je to list V. Čaploviča M. Hamuljakovi zo 14. 3. 1824, v ktorom (popri viacerých literárnych informáciách) mu oznamuje, že mu zasiela vlastný exemplár Palkovičovho slovníka a prosí ho o zadováženie KollárovejSlávy dcery(1824). List uverejnil JozefŠkultétyv Slovenských pohľadoch 1913, s. 444 — 446.[3]Ide o slovník JiříhoPalkoviča: Bohmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch.Zv. 1, Praha 1820; zv. 2, Bratislava 1821. (V. Čaplovič zaslal Hamuljakovi vlastný exemplár tohto slovníka.)[4]JiříPalkovič(1769 — 1850) bol od r. 1803 profesorom katedry česko-slovenskej reči a literatúry na bratislavskom ev. lýceu. Literárne bol činný ako básnik, ale hlavne ako vydavateľ, organizátor a slovnikár. Od r. 1805 vydával známyKalendář,v rokoch 1812 — 1818 novinyTýdenníka v r. 1832 založil literárny časopisTatranku.(Pozri najnovšiu prácu MárieVyvíjalovej: Juraj Palkovič. 1769 — 1850.Kapitoly k ideovému formovaniu osobnosti a pôsobeniu v národnom hnutí. Bratislava 1968.)[5]Slávy Dcera ve třech zpěvích od Jana Kollára.Druhé vydání. Budín 1824. — JánKollár(1793 — 1852) po skončení štúdií na univerzite v Jene od r. 1819 pôsobil ako kazateľ ev. a. v. cirkvi v Pešti. VydanímBásní(Praha 1821) aSlávy dcery(Budín 1824) sa čoskoro zaradil medzi vynikajúcich básnikov a hlásateľov myšlienky všeslovanskej vzájomnosti. Kollár spolu so Šafárikom boli od 20. rokov 19. stor. hlavnými predstaviteľmi koncepcie československej literárnej a jazykovej jednoty. Medzi zástancami tejto koncepcie a predstaviteľmi druhej bernolákovskej generácie, sústredenej okolo krúžku na čele s M. Hamuljakom, sa od polovice 20. rokov 19. stor. začala rozvíjať užšia spolupráca, smerujúca k postupnému zjednoteniu slovenských národných síl. (Podrobnejšie pozri dielo JozefaButvina: Slovenské národno-zjednocovacie hnutie. 1780 — 1848.Bratislava 1965.)[6]Hamuljakom navrhované riešenie V. Čaplovič neprijal, pretože si medzitým zadovážil nový exemplár slovníka priamo od J. Palkoviča, ako to oznámil vo svojej odpovedi Hamuljakovi zo 7. 4. 1824 (LAMS). V tomto liste mu však navrhol, aby ako protihodnotu zaobstaral pre neho i pre jeho priateľa Juraja Gyurikoviča knihy u peštianskeho antikvára a kníhkupca Ivaniča (podľa osobitného zoznamu, väčšinou diela z katalógov r. 1819). O intenzívnych knižných výmenných stykoch Hamuljaka s Čaplovičom pozri prácuA. Maťovčíka: Vavrinec Čaplovič a osudy jeho knižnice.Martin 1962.[7]JurajGyuriković(1783 — 1848) — uhorský historik a zberateľ starých tlačených i rukopisných pamiatok, bol sudcom na zemskom súde v Bratislave. V. Čaplovič v liste Hamuljakovi z 12. 2. 1824 oznamuje Gyurikovičovu prosbu adresovanú Jozefovi Bernolákovi, aby mu poslal „Diplom Sl. Kral. Mesta M. Terezzopolského“, z ktorého si chcel vyhotoviť odpis.[8]JozefBernolák(1793 — 1841) — pôvodom zo Slanice, ktorý pôsobil ako účtovný úradník v uhorskej dvorskej komore v Pešti, bol Hamuljakovým priateľom, významným členom budínskeho krúžku slovenských vzdelancov a neskôr spoluzakladateľom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834).[9]Kollárom upravený koncept tohto listu znie:Milovaný příteli!List Tvůj spolu s vlastním Tvým slovníkem radostně prijal sem, děkujem Ti za dobrotu y nyní naproti mně proukázanou. Přislouchající cenu Ti neposílám; než, poněvádž Ty y tak bez slovníka býti nechceš, tento přinavrácení způsob vynašel sem: ráč totiž pána professora Palkoviče požádati, aby na místo peněz za dílo básnické pána Kollára Slávy Dcera, kteréhož mu několik exemplářů k rozpredaju poslal, přislouchajícých, jeden exemplár svého slovníka a jeden, což si žádal, Slávy Dcéry na lacnějším papíře tisknuté bez placení Tobě odevzdati a připadající za oboje cenu pánu Kollárovi místo hotových do počtu přijati ráčil; co že pán Kollár za hotové přijme, privolení jeho vlastní rukou níže podepsané ručí. Prosím y Tebe y pána Palkoviče ráčte na takovouto správu přistati a mně o vaší vůli priležitně návěští dáti.Mrzí mne, že od pána Bernoláka žádané a přislíbené písmo pánu Ďurikovičovi posaváde odeslati nemůžem; nemá je onen při rukách, slíbil ale ponové, takové zaopatřiti a odeslati, žádaje ještě malou trpelivost. Mezitím ráčiž y nadále dobře přátiTvému věrnému příteli Martinovi HamulyákoviŽe žádosti této ve psaní přítomném vyložené hotově přivolují, to potvrzuji zde připojením podepsáním mého jména vlastní rukouJán Kollár m. p.v Budíne dne 30. března 1824	Hamuljak_Listy-Martina-Hamuljaka-I.txt
Na úvodBernard Mandeville (1670 — 1733), lekár, filozof a básnik, vydal v roku 1705 veľmi jednoduchým spôsobom, v rýmovaných dvojveršiach no rytmicky voľne napísanú bájkuThe Grumbling Hive or Knaves turn´d Honest(Bzučiaci úľ alebo ako sa darebáci stali počestnými), ktorú neskôr rozšíril o prozaický komentár a po druhý raz vydal v roku 1723 pod názvomThe Fable of the Bees or Private Vices, Public Benefits(Bájka o včelách, alebo Súkromné neresti, obecný úžitok).Najmä druhé vydanie malo veľký úspech u čitateľov, sprevádzal ho však aj škandál. Mandeville musel čeliť súdnej žalobe, lebo vraj svojím dielom ohrozil verejnú mravnosť, a označovali ho za väčšieho kacíra, než bol Voltaire. V rôznych krajinách jeho dielo zakazovali, vo Francúzsku dokonca aj pálili. Moderná ekonomická veda v jehoBájke o včeláchnachádza predobraz myšlienok Adama Smitha.Nie je však také isté, že oslava „pozitívnej chamtivosti“ bola hlavným Mandevillovým zámerom. V záverečnom Ponaučení jeho bájky je predsa zreteľné upozornenie, že neresť môže byť užitočná iba vtedy, ak ju „obreže a spúta“ zákon.(So Vice is beneficial found, / When it's by Justice lopt and bound.)A navyše nesmieme zabúdať ani na to, že satirický básnik odjakživa používa aj takú fintu, že to, z čoho sa vysmieva, zdanlivo vychvaľuje — aby tak prešiel cez rozum cenzúre. Ani tak sa však nevyhne škandálu. Ani cenzúra nezaháľa a usiluje sa odhaľovať inotaje satirikov — často aj tam, kde nijaké nie sú, čo sa zas môže stať ďalšou inšpiráciou satiry. Vieme o tom čosi aj my — zažili sme to.&Hoci na mňa posledná chrípka ešte iba čaká, stihol si už aj tento slovenský text zadovážiť svoju históriu.Vznikol tak, že najprv ma moji mladí priatelia Rastislav Ballek a Ján Jackuliak prizvali k svojej inscenácii na motívy knihyEkonómia dobra a zla— bestselleru bývalého poradcu prezidenta Václava Havla a dnes už aj vo svete uznávaného českého ekonóma Tomáša Sedláčka. Premiéra sa uskutočnila 25. marca 2017 v Divadle L+S a moja spoluúčasť spočívala v tom, že v inscenácii bolo použitých niekoľko Sedláčkom citovaných veršov zo slávnej Mandevillovej básne v mojom prebásnení.Dožičil som si však ten luxus, že som sa pustil do prebásnenia celého toho veľdiela. Mandeville bol pôvodom Holanďan a jeho angličtina je jednoduchá, no tri storočia, čo uplynuli od vzniku jeho básne, niektoré jej miesta zatemnili, a neporadil by som si s ňou, keby mi nepomohla s jej jazykovou interpretáciou moja dcéra Ľubka Feldeková.Kým som to prebásňoval, iste som aj tajne dúfal, že keď slovenský text priateľov divadelníkov chytí za srdce, aj oni ho použijú kompletne.Moje prebásnenie sa im naozaj páčilo, a páčilo sa nielen im, ale aj Tomášovi Sedláčkovi, ktorý v ich inscenácii účinkoval a ktorý ocenil aj to, že slovenské prebásnenie vzniklo skôr než české. (To sa totiž stáva len zriedkakedy.) Na popremiérovom posedení dostal chuť zduplikovať mi svoje nadšenie aj písomne a urobil to na lístočku, ktorý sa mi podarilo nestratiť, a tak som sa ním pochváliĺ aj čitateľom bibliofilského vydania, o ktorom bude reč v nasledujúcich riadkoch.&S prebásnením som sa totiž zabával pravdepodobne pridlho — inscenácia Ekonómie dobra a zla dostala za ten čas pevnú podobu, do ktorej sa potom zmestilo naozaj iba niekoľko Mandevillových veršov v prednese Gregora Hološku.Čo však s tým zvyškom?O tom, čo človek urobí, rozhoduje niekedy maličkosť — a keď je tým človekom básnik, môže tou maličkosťou byť aj jeden jediný rým. Meno Mandeville sa rýmuje so slovom vaudeville, a tak som dostal nápad dať Mandevillovej básni podobu monodrámy. Rozdelil som ju na päť dejstiev, pripísal som prológ a epilóg, a keď sa mi na záver — tam, kde sa v dramatickom diele očakáva katarzia — ponúkla dokonca aj vidina harvardského doktorátu,Vaudeville Mandevillebol na svete.Na svete áno, no nie na javisku — jeho javiskovému uvedeniu predchádzal ešte knižný projekt — o bibliofilské vydanie (s vročením 2018) sa postaralo občianske združenie Krásny Spiš, zosobnené mojim priateľom Miroslavom Pollákom, a ilustráciami ho vyzdobil maliar a náš spoločný priateľ Fero Guldan.Prezentácia tejto bibliofílie, sprevádzaná jednodňovou výstavou obrazov a sôch Fera Guldana, sa však už odohrala zároveň s javiskovým uvedením.Premiéra hryVaudeville Mandevillesa konala na scéne bratislavského V — klubu 15. januára 2018. Realizovala ju skupina Kafeband (Katarína Feldeková, Richard Šimurka a Ivo Ja kovič), no nechýbal som na javisku ani ja a v hlavnej úlohe — v úlohe Mandevilla — účinkoval ako hosť aj člen činohry Slovenského národného divadla Fero Kovár.Občianskemu združeniu Krásny Spiš právo na vydanie bibliofílie aj Kafebandu právo na scénické uvedenie som poskytol zadarmo. Inak však na každé ďalšie použitie dáva súhlas agentúra Aura-pont, Veslařský ostrov 62, Praha 147 00, mail: [email protected], tel.: 00420 - 2 – 4319174.Ľ. F.	Feldek_Vaudeville-Mandeville.html.txt
Janko PaľčekBoli raz jedon otec a jedna matka, majúci sedem detí, samých chlapcov, z níchž najstarší málo vyše desať, najmladší sotva sedem rokov čítal. Otec živil seba a svoju rodinku rúbaním dreva a bol veľmi chudobný. Následkom toho padala rodičom výchova dietok veľmi na ťarchu, tým viac, že si z dietok ešte žiadno samo chleba vyhľadávať neznalo. Nemálo rmútili sa rodičia i nad tým, že bol jejich najmladší synčok veľmi slabým a maľučkým a len veľmi málo hovorieval; držali to za znak sprostosti, kdežto to naopak i na jeho múdrosť ukazovať mohlo. Keď sa narodil, bol práve toľký, ako palec na ruke, a preto prezvali ho všeobecneJankom Paľčekom.Úbohé dieťa bolo pravým pastorčaťom v dome a keď jeho bratia nejaký hlúpy kúsok vyviedli, zvalili vinu zavše len na Paľčeka. A predsa bol on najmúdrejším a najpozornejším medzi všetkými, a jestli málo hovorieval, počúval tým pilnejšie na to, o čom sa veľkí rozprávali.Zrazu prišiel zlý rok a nastal veľký hlad po krajine, že sa naši chudobní rodičia radiť započali, jako by sa mohli svojich dietok zbaviť, keď jich i tak vyživiť nevládzu. Jednoho večera, keď už chlapci spali, povedal otec smutným hlasom matke: „Vidíš, že naše dietky ďalej živiť nemôžeme, a nežby som jich mal videť pred mojima očima hladom umierať, zavediem jich radšej zajtra do lesa a tam jich zanechám. Kým ony ráždie sbierať budú, skryjem sa jim a ujdem, aby to nezbadaly.“Malý Palček to všetko vypočul, lebo bol ukrytý pod lavičkou, na nejž rodičia sedeli. Keď otec a matka konečne k spánku sa uložili, zaliezol i Paľček do svojej postieľky, ale nemohol zaspať, lebo rozmýšľal celú noc, jakoby mohol seba i svojich bratov zachrániť. Skoro ráno vstal, zašiel k potoku, naplnil si tam všetky vačky bielymi kamienkami a vrátil sa opäť domov. Onedlho odviedol jich otec všetkých do lesa; Paľček ale nepovedal svojim bratom ani slovíčka z toho, čo večer pod lavičkou uslyšal. Za nejaký čas prišli hlboko do lesa, kde stromy a kríčky tak husto pri sebe stály, že jeden druhého z chlapcov na desať krokov vzdialenosti už videť nemohol. Otec kálal stromy, matka a dietky sbieraly haluzie a skladaly ho do viazaníc. Keď takto každý pilno k svojej práci hľadel, uchýlili sa rodičia do húšťavy a ponáhľali sa druhou cestou domov.Jaknáhle chlapci zbadali, že sú tak sami v hustom lese, začali z plného hrdla kričať a nariekať. Len Paľček nekričal a nenariekal, ba smial sa v duchu svojim bratom. Lebo on si trúfal cestu k domovu zase naísť, poneváč po ceste všade tie biele kamienky spúšťal, ktorými si ráno vačky naplnil. Preto povedal svojim bratom: „Buďte len ticho a nebojte sa, veď ja vás zase domov zavediem.“ A pozorujúc na kamienky po ceste, zaviedol jich skutočne domov, tade, kade do lesa prišli. Lež neopovážili sa hneď do stavania vstúpiť, ale počúvali za chvíľku pri dverách, o čom sa otec s matkou shovárajú.Práve keď rodičia z hory domov prišli, poslal jim jedon sused dvadsať zlatých, ktoré jim od dávna dlžen bol, a o nichž si dávno mysleli, že z nich už ani haliera neuvidia. To jim dodalo nového života, lebo temer umierali od hladu. Okamžite poslal otec matku k mäsiarovi, a poneváč už za dlhý čas mäsa nejedli, nakúpila žena trikrát toľko, jakoby pre dvoch ľudí k zajedeniu postačilo. Keď sa už trochu nasýtili, povedala matka: „Ach, kdeže budú včuľ naše chudiatka deti! Maly by z toho znamenitú hostinu, čo sa nám tuto zvýšilo! Čože si tie úbožiatka v lese počnú! Snaď jich už vlci dakde roztrhali! Ach keby sme jich len neboli opustili, alebo keby jim chcel niekto cestu domov ukázať, ak ešte hladom nepomrely!“Keď chlapci tieto slova vonku počuli, zkríkli radostne a razom: „Tu sme! tu sme všetci!“ A matka takže s radosťou vyskočila, otvorila jim dvere a bozkávala a objímala jich. „Ach, či som rada, že vás zase mám!“ hovorila.„Či ste hodne ustatí, či ste dobre vyhladoveli? A jako si sa ty ušpinil, Petre; poďže sem, nech ťa poutieram!“ — Peter bol totižto najstarší a matka ľúbila ho najviac z pomedzi svojich dietok, lebo mal práve také červenasté vlasy, jako ona. Teraz posadali si chlapci k stolu a jedli s veľkou chuťou, čo jejich rodičov veľmi tešilo; na to rozprávali, jak veľký strach v lese vystáli a hovorili pritom skoro vždy všetci na raz.Drevorubač a jeho manželka boli plní radosti, že svoje dietky zase pohromade doma majú. Ale táto radosť trvala len dotiaľ, kým všetkých dvadsať zlatých neminuli. Keď však nebolo už peňazí, nastaly predošlé starosti znovu, a úbohí rodičia usniesli sa druhý kráť, že svoje dietky do hory zavedú, ale tentokráť ešte hlbšie, aby chlapci zpiatočnej cesty domov naísť nemohli. To ale nedalo sa tak potajomky uhovoriť, žeby to Janko Paľček nebol zbadal. Chcel si pomôcť z núdze jako prvý raz; keď však chcel ísť k potoku kamienky sbierať, našiel domové dvere zamknuté a kľúča nebolo k najdeniu. Včuľ si už nevedel poradiť; ale keď matka každému z chlapcov kus chleba k sniedaniu dala, vstrčil Paľček svoj chlieb do vačku, mysliac, že ho tak, jako predtým kamienky, použije.Otec a matka zaviedli, potajmu plačúc, svoje dietky hlboko do hory, až na miesto, kde ona najhustejšia bola; potom sa jim zrazu skryli a bočným chodníkom domov odišli. Janko Paľček si z toho veľa nerobil, lebo sa nazdával, že najde zpiatočnú cestu pomocou chlebových kúskov, ktoré na zem pospúšťal. Lež prišli medzitým vtáci a tí chlieb vyzobali; dietky nemohly na pravú cestu natrafiť a zablúdily tým diaľ a hlbšie do hory. Prišla noc a strhol sa veľký víchor, ktorý ubohým chlapcom mnoho strachu nahnal. Zo všetkých strán zdalo sa jim, že vlkov zavýjať počujú, ktorí už idú, aby jich požrali; preto netrúfali si ani slova na hlas povedať. Konečne prišiel ešte i dážď, od nehož neboráci nielen až na kožu premokli, ale ktorý i pôdu natoľko rozmočil, že chlapci skoro pri každom kroku padali a od hlavy do päty sa hodne zašpinili. V tejto nesnádzi vyliezol Paľček na vysoký strom a pozeral sa na všetky boky, či dakde stavanie neuvidí. A skutočne zbadal ešte ďalej v lese svetielko. S veľkou radosťou sliezol so stromu a šiel i s bratmi v tom smere, kde to svetlo zpatril. Onedlho prišli na jednu čistinu v lese, na ktorej stál dom, z jehož oblokov slabá žiara vychádzala. Bojácno zaklopali na dvere; stará, tučná ženská otvorila a pýtala sa jich, čo chcú? Janko Paľček jej odpovedal: „Zablúdili sme v lese a prosíme pre Boha o nocľah.“ Keď ženská tých sedem chlapcov videla, začala plakať a vravela: „Ach, vy ubohé dietky, kdeže ste sa dostaly! Tento dom patrí jednomu ľudožrútovi, ktorý malé dietky žerie.“ Očujúc to Paľček a jeho bratia, triasli sa od strachu na celom tele.Ale konečne povedal malý Paľček: „Dobrá pani, čo máme my ubohé dietky včuľ robiť? Jestli zostaneme v lese, roztrhajú nás vlci; nuž radšej nech nás sožerie váš pán muž. Azda sa nad nami smiluje, keď nám pomôžete jeho pekne prosiť.“ Ženská úfala, že sa jej snáď predsa podarí dietky pred ľudožrútom ochrániť, preto jich pustila dnuká a kázala sa jim ohriať a usušiť pri ohni. Na ohnisku horela totiž hodná vatra, lebo na ražni trčal celý baran a piekol sa pre obra k večeri.Sotva s a chlapci trochu ohriali, počuli tri lebo štyri silné uderenia na dvere: ľudožrút prichádzal k večeri domov. Žena ukryla chlapcov rýchlo pod posteľ a iba potom otvorila dvere. Prvá otázka obrova bola, či je večera hotová a či žena víno načepovala. Keď manželka na obidvoje prisvedčila, sadnul si ľudožrút k večeri. Baran bol síce ešte na poly surový, no tým lepšie ľudožrútovi chutnal. Konečne začal na všetky strany vetriť a vyvoniavať, až zrázu svojej žene riekol:„Ženo, čujem človečinu!“„Ach,“ odpovedala žena, „to ti razí do nosa to teľa, čo som práve ztiahla.“„Nie, ja čujem čerstvú človečinu,“ vravel obor a vstanúc šiel rovno k posteli, pod ňouž chlapci ukrytí boli. „Aha,“ zvolal, „ľaľa! Tedy ty ma chceš klamať, ty naničhodná stvoro? Neviem, kto mi môže zabrániť, aby som i teba nezožral! Ďakuj Pánu Bohu, že si taká stará a húževnatá! Ale títo tu pod posteľou dajú mi pochúťku, jakej som už dávno nemal; s tými počastujem troch dobrých priateľov, ktorí ma zajtra navštívia.“ A povyťahoval jich jednoho za druhým z pod postele.Ubohí chlapci padli pred ním na kolená a prosili o smilovanie, ale ten nevľúdnik povedal celkom chladno svojej manželke, že jich chce mať s kyslou omáčkou pripravených, vzal dlhý nôž a začal ho brúsiť. Keď na to jednoho z chlapcov pochytil a hrdlo podrezať mu chcel, zadržala mu manželka ruku a riekla: „Dnes je už neskoro; nemáš čas so zabíjaním až do zajtra?“„Mlč,“ odvrknul obor, „keď jich hneď zarežem, budú do zajtra smačnejšími.“„Ale veď máš ešte toľko mäsa v zásobe; v komore visí celé teľa, dva škopce a pol tučného brava.“„Máš pravdu,“ hovoril na to ľudožrút prisviedčajúc. „Ale daj sa tým prôsčatom teda dobre najesť, aby mi do zajtrá neschudly a sprav jim nejaký brloh na noc.“Teraz len predložila dobrá žena chlapcom hojnú večeru, ale neboráci nemohli od strachu ničoho požiť. Zato pil ľudožrút jedon krčah vína za druhým, od samej radosti, že svojich priateľov takovou vzácnou pečienkou počastovať môcť bude. Vypil viac, než mu bolo treba, hlava sklesla mu na stôl a žena musela ho uložiť do postele.Tento ľudožrút mal sedem dcier, ktoré všetky ešte malé boly. Jedávaly tiež surové mäso, jako jejich otec, a boly pri tom čerstvé a zdravé. Maly však malé, okrúhle, sivé oči, ohnuté nosy a veľmi široké huby s riedkymi, končitými a dlhými ošklivými zubami. Všetkých sedem ležalo vo veľkej posteli a každá mala zlatú korunku na hlave; v tej istej izbe bola ešte jedna práve tak veľká posteľ, do ktorej žena Paľčeka a jeho bratov k spánku uložila. O polnoci vstal Palček potichúčku so svojeho lôžka, prikradol sa k posteli tých siedmi dievčat, posnímal jim jejich korunky a nasadil jim zato čiapky svojich bratov. Korunky ale položil sebe a svojim bratom na hlavy, aby sa obor po tme pomýlil, ak by jich snáď predsa ešte predodňom o životy pripraviť chcel.A tak sa v skutku stalo; obor prišiel po polnoci so svojim veľkým nožom k posteli, na nejž chlapci ležali, a chcel jich zkántriť. Spali všetci, vynímajúc malého Paľčeka, ktorý ukrutné strachy vystál, keď ľudožrútovu ruku na svojej hlave pocítil. No obor, prijdúc po tme na tie zlaté korunky, hovoril tichúčko sám k sebe: „Hej, tu bych bol čochvíľa peknú sprostosť vyviedol! Tuším som sa predsa dneska trochu veľmi podgurážil!“ Na to šiel k druhej posteli, ošmátral hlavy a povedal: „Toto sú oni, veď majú svoje čiapočky na hlavách.“ Po tých slovách podrezal všetkým siedmym hrdlá a pokládol jich nazpät do postele. Potom vrátil sa do svojej ložnice. Keď ho Janko Paľček zase chrápať počul, obudil svojich bratov, kázal sa jim rýchlo a potichúčky obliecť a vyviedol jich do zahrady, kde pres plot prelezúc, celú noc od strachu utekali, ani sami nevediac, kam.Keď sa ľudožrút ráno prebudil, povedal svojej žene: „Choď hore do komory a priprav mi tých malých huncútov.“ Jeho manželka zadivila sa veľmi nad dobrotivosťou svojeho muža; lebo keď počula, aby malých chlapcov pripravila, nazdávala sa, že jich má azda poriadne poobliekať. Vyšla tedy hore do komory, ale jak veľké bolo jej zľaknutie, keď svoje dcéry zarezané a v kaluži krve ležiac najšla. Vidiac čo sa stalo, zamdlela ubohá ženská. Ľudožrút obával sa po chvíli, že sama celú tú prácu nevykoná a vyštveral sa za ňou, že jej pomôže. Ale jak veľmi ustrnul aj on, keď uzrel svoju manželku a všetko to nešťastie, ktoré svojou pažravosťou zapríčinil. „Ach čo som to porobil!“ bedoval neustajne. „Ale na tých malých šibaloch sa zato vypomstím a to okamžite!“ Dovliekol rýchle okov vody a vylial ho na svoju manželku; keď sa následkom toho prebrala, rozkázal jej: „Dones mi moje sedmimíľové čižmy, aby som tých malých nezbedníkov zase dohoniť mohol!“ To boly totiž také čižmy, ktoré ku každej nohe tak pristaly, jako keby na ňu šité boly, a v ktorých každý krok, čo človek urobil, celých sedem míľ cesty obnášal.Keď jich mal obuté, vybral sa obor do cesty a behal krížom sem i tam, až sa konečne na tú cestu dostal, kade naši chlapci utiekli. Chlapci zbadali ho, jako po najväčších horách bez prekážky kráčal a najširšie rieky jako obyčajné jarky prekročoval. Na šťastie zpatril Janko Paľček celkom na hlbokú hlbokú jaskyňu v skale, do ktorej sa všetci, jako ďaleko len mohli, ukryli. Ale Paľček pozoroval s najväčšou napnutosťou všetko, čo sa ďalej dialo.Ľudožrút, ustatý od mnohého daromného behania, posadil sa na tú istú skalu, aby si trochu odpočinul. Ale po krátkom čase zaspal a počal tak strašne chrápať, až sa celé okolie otriasalo. Janko Paľček povedal svojím bratom: „Čujete, jako ten ľudožrút chrápe? Pozrite sa: sotva na dvetisíc krokov videť už chalúpku našeho otca. Hľaďte, aby ste sa ta dostali, než sa on zo spánku prebudí a o mňa sa ďalej nestarajte!“ Bratia v skutku odbehli, a Paľček prikradnul sa opatrne k obrovi, jemuž sedmimíľové čižmy vyzujúc, sám si jich obliekol. Urobiv v nich dakoľko krokov, stál opäť pred domom ľúdožrútovým, kde jeho milosrdná manželka ešte vždy svojich sedem dcier oplakávala. „Váš muž,“ hovoril jej Paľček, „je vo veľkom nebezpečenstve života. Zajali ho vojaci a hrozia mu smrťou, jestli sa veľkou summou peňazí nevymení. Preto poslal ma k vám, a dal mi na znak pravdy svoje sedmimíľové čižmy, aby ste mu čím skôr všetko jeho zlato a striebro na výmenu poslali.“ Dobrá žena sa veľmi naľakala a vydala mu všetky poklady obrove, ktoré Paľček s veľkým namáhaním na svoje plecia nakládol. Keď s nimi do svojho otcovského domu dorazil, prijali ho rodičia a bratia s nekonečným jasotom a prestať nechcejúcou radosťou.Potom šiel Janko Paľček vo svojich sedmimíľových čižmách ku dvoru kráľovskému a ponuknul tam svoje služby. Kráľ bol práve vo veľkej úzkosti ohľadom svojeho vojska, ktoré sto míľ od hlavného mesta vzdialené proti veľmi krutému nepriateľovi bojovať muselo. Janko Paľček ponuknul sa kráľovi, že mu ešte toho istého dňa spoľahlivé chýry z bojišťa donesie a kráľ sľúbil mu mnoho peňazí za odmenu, jestli by sa mu to podariť malo.Janko Paľček odišiel si voľným krokom po obede a vrátil sa zase nazpät než slnko zapadlo. Doniesol chýr o veľkom víťazstve, ktoré vojsko vybojovalo a panovník vyplatil mu vďačne sľúbenú odmenu. Od tých čias vodilo sa jemu a jeho rodičom i bratom veľmi dobre, lebo Paľček konával veľké cesty nielen v službe kráľovskej, lež aj iným vznešeným osobám k vôli, za čo zo všetkých strán hojné odmeny dostával. Keď už mal dostatočne mnoho imania, utiahol sa i on do rodičovského domu a žil spolu i so svojou rodinou mnohé roky v shode a šťastí, kým, jako to už na svete býva, jedon za druhým nepomreli. I druhým chudobným ľuďom mnoho dobrého preukázal, pamätajúc na tie časy, kde sa jemu i s bratmi dosť krušno a zle vodilo; preto tí chudobní z vďačnosti pamiatku jeho mena zachovali a rozprávajú dobrým detičkám radi ešte i dnes historku oJankovi Paľčekovi.	Matzenauer_Janko-Palcek.html.txt
Dobrý predaj„Či nekúpite teľa?“ zavolal strýc Klanica na dvoch mäsiarov z mesta, ktorí pohodlne sedeli v krčme pri pohári vína, a prisadol si k nim.Mäsiari s radosťou urobili mu miesto, lebo ho radi mali a neraz sa dobre zabavili s ním. Strýc Klanica bol veselý, žartovný, a keď začal vyprávať o svojich skúsenostiach „na vojne“ (strýc Klanica bol dlhé roky vojakom), zasmiali sa na ňom aj tí najvážnejší poslucháči. Mäsiari sa mu teraz tým väčšmi zaradovali, lebo sa už vopred tešili dobrej kúpe.„Či kúpime teľa?“ hovoril jeden z mäsiarov, a pozrel na svojho kamaráta. „Čo by sme nekúpili! A vari vy máte na predaj?“„Keby som nemal, neponúkal by som vám ho,“ odsekol Klanica a zažmurkal na ostatných prítomných šelmovským úsmevom. Ostatní, mimo mäsiarov, hneď zbadali, že to bude zase dáky veselý kúsok, lebo vedeli, že Klanica ani kravy ani teľaťa nemá.„No, keď je tak, veď sa my pojednáme,“ hovoril ďalej mäsiar. „A čože by ste pýtali zaň?“„Hohó! Nekupujte mačku vo vreci! Veď ste ho ešte nevideli! Ale najprv si vypijeme oldomáš, potom si ho pôjdeme obzrieť,“ vravel Klanica.Mäsiari pristali a hneď rozkázali liter vína. Čosi-kamsi bolo po víne, lebo po poháriku dostal z neho každý, kto sa dotisol ku stolu.Mäsiari už chceli ísť obzrieť teľa, ale Klanica zavolal: „Počkajte ešte, ja nejdem. Nuž to má byť oldomáš na jedno teľa? To by bolo! Hej, krčmár! Sem ešte liter vína. Nech mäsiari platia — veď oni dosť vyrobia! A ešte na takom teľati — nech som dobrý! — budúže mať zárobok!“Mäsiari voľky-nevoľky pristali a zaplatili aj druhý liter.„No, ale už poďme,“ vravel potom Klanica. „Uvidíte, že neobanujete, takej kúpy ste ešte nemali.“Mäsiari boli zvedaví, ostatní sa začali smiať. Klanica býval hneď neďaleko, ľahko sa k nemu prešlo. Voviedol mäsiarov do maštale, ale tá bola prázdna. Snáď od rokov v nej ani srsti nebolo.„Nuž kdeže máte to teľa? Či nás máte za bláznov?“ spytovali sa mäsiari a začali ľutovať ten oldomáš vopred vypitý.„Ale čoby!“ vyhováral sa Klanica. „Ja neviem, kam sa podelo; iste bolo hladné a vyšlo na poval do sena.“„Ale to teľa?“ smiali sa mäsiari.„Veru to. Len poďte, pohľadáme ho. To je teľa nie ako teľa.“ Klanica sa zobral po rebríku hore na poval a mäsiari za ním.„Ľaľa, veď tu ani sena niet,“ čudovali sa. A skutočne, na povale nebolo sena ani bylia.„Ale teľa je tu!“ zvolal Klanica víťazoslávne a ukazoval prstom do jedného kúta. „Vidíte ho, tam visí na motúzku.“A naozaj, hore na hrádzi viselo na motúze teľa — „teľa“, aké nosia vojaci, z kože; Klanica ho mal ešte z vojny. Tak to bolo skutočne „teľa nie ako teľa“.Mäsiari sa najprv hnevali, potom sa smiali. Strýc Klanica už aj druhým vykonal takýto žart.„No vidíte, či som nevravel, že ste takej kúpy ešte nemali!“„Ej, ej, veru nás tak ešte nikto neprehnal! Ale je za teľa!“ čudovali sa mäsiari.„Aspoň máte hneď kožu vyrobenú,“ potešoval ich Klanica so smiechom a poberal sa dolu.Ale mäsiari nevzali sebou Klanicovo teľa. Možno, že ešte aj teraz tam visí na motúzku.	Podjavorinska_Dobry-predaj.html.txt
PredslovoJako každý človek, tak tiež i každý národ má svoje deje. Človek častokráť rozpamätúva sa i na to, čo činil, i na to, čo zažil, i na to, čo pretrpel; a keď o tom buď slovom alebo perom vypráva iným, podáva históriu (dejepis) svojho života. V podobných pomeroch je aj každý národ; má on svoj dejepis, rozdiel je len v tom, že jeden národ má, druhý nemá svojpísanýdejepis.Činí-li kto nám Slovákom výčitku, že nemáme svojej starobylej histórie, to sa dá povedať len opísanejhistórii, buď preto, že sme sa sami o ňu dosť nestarali, buď preto, že ju dejezpytci pred nami ukrývali alebo schválne porušovali, aby v nás národní cit utlumovali.Jako náš prebudený národní cit pobáda nás k tomu, aby sme poznali minulosť národa svojho, tak zas s druhej strany pokrok v historickej vede obľahčuje i nám poznanie jasnejšie a dokonálejšie tej minulosti národa svojho. Za stredoveku kládla sa váha len na dejepis Rimanov a Grékov; keď začalo vychádzať slnko nového veku, predskočili nás Nemci a lstive využitkovali pramene dejepisné vo svoj prospech, na ujmu ale Slovanov; okrášlili seba dejepisom nesvojím, dejepisom slovanským. Podobne učinili s nami Slovákmi Maďari, keď vyšvihli sa na povrch a zmocnili sa školy; pod úradním tlakom zpotvorený bol dejepis k okrášleniu Maďarov, na ujmu a potupu Slovákov. Odtiaľ sa dá vysvetliť, že chválychtiví zbabelci odpadávajú od nepoznaného národa svojho slovenského a pridávajú sa k Maďarom, lživou históriou vyvýšeným. Je teda svrchovaný čas, aby sme už i my Slováci seba lepšie poznali a to, čo nám v historii po pravde a práve náleží, z čistých dejepisných prameňov vyčerpali a reklamovali.Je pravda, že som r. 1867 — 1871 už písal „Dejiny“ pre Slovákov v Uhorsku; ale od tej doby nezastal som na ceste; pokračoval som ďalej na nej, tým ľahšie a bezpečnejšie, že som mal k tomu r. 1882 — 1892 v Prahe viac stihu a príležitosti. Prišiel som k tomu pevnému presvedčeniu, že položiv „Dejiny“ na obyčajný základ, nerozptýlil som dostatočne tú tmu, ktorá dejepis Slovákov zakrývala. Z tej lásky teda, ktorú som dlžen svojmu národu, chopil som sa znovu pera, abych spisom týmto podal výsledok svojich nestranných ďalších študií historických.Poneváč národ náš mnohé premeny podstúpil, za potrebné som uznal, rozdeliť dejepis Slovákov na štyry doby; a síce jednať bude:1. doba od pradoby až do zániku državy veľko-moravskej;2. doba od zániku državy veľko-moravskej až do prenesenia koruny slovenského kráľovstva do Pannonie;3. doba od prenesenia koruny slovenského kráľovstva na Pannoniu až do Matúša Trenčanského;4. od Matúša Trenčanského do nášho času.	Sasinek_Dejepis-Slovakov.html.txt
I.Chýlilo sa k večeru. Slnce zašlo; len obláčky na západe svietili sa ešte v purpurovom svetle. Pomaly i tie bledli. Silná ich farba prešla do jemnej ružovej, jasnožltej, až konečne stala sa šedou. Nastalo šero.Strojná štvorka ťahala zakrytý panský voz z mesta R. Na baku sedel šedivý, fúzatý kočiš v odeve dolnozemských Slovákov.„Hrozná cesta!“ preriekol do koča a šibol dlhým bičom predniaky. „A bude tma ako v rohu. Ani len hviezdičky na nebi!“„Veď už len dôjdeme, báťa Mišo!“ odvetil silný mužský hlas z koča.Cesta bola skutočne hrozná; voz vše zamoril sa až po osi, vše vyskočil z hlbokých koľají. Miestami muselo sa ísť krokom.„Hó, pst!“ volal Mišo na kone a sťahoval opraty. „Prekliata cesta! Človeku skoro modzgy vyhegá. A koľko poplatí sa na cesty — a vždy sú horšie! Mohli by ich už cvancigmi[1]vyklásť!“Pán v koči sa smial.„Tak je!“ dupľoval Mišo. „Od zlatky porcie štyri grajciare na hradské, a nepreložia ani len krížom slamy. Cestovných komisárov, inšpektorov tisíc, ale prídu vždy v lete, keď je cesta ako dlaň! Psst! Hviezda! Neskáč, ustaneš do Ostrian!“Pán z koča vytiahol sa na bak a sadol si k Mišovi.„Zafŕkajú vás, mladý pán!“„Zakryjem sa,“ vetil on. „Vyrozprávajte mi o dome, báťa[2]Mišo!“„Mladý pán“ nebol už práve mladý. Mohol mať svojich tridsať rokov. Bol vysokého, silného vzrastu.Mišo s úľubou pozeral na jeho zdravú počernú tvár.„Aká vám brada narástla, Janko — mladý pán!“ riekol veselo Mišo. „Nechcem vás uriecť, ale veru nebude vám páru nablízku!“„No, no, báťa môj!“ odmietol pán s úsmevom. „Ináč vám páčil som sa aj bez brady — a vtedy nevolali ste ma mladým pánom.“Mišo zakašlal.„Starý pán ma nechcel pustiť,“ riekol kus zahanbene, „ale reku aspoň ja vás doveziem, keď starý pán nemôže hnúť sa pre hostec!“„Vedel som, že vy prídete,“ vetil pán. „Však ste ma vždy vy čakali pri stanici, keď dochádzal som zo škôl.“„Ale už viac nebudem; teraz už ostanete doma, všakže?“ pýtal sa Mišo.„Už áno!“ vetil pán veselo. „Nabili mi toľko do hlavy, že ma už bolí. Teraz už budem orať a siať.“Starému Mišovi smiala sa tvár v polotme od radosti.„Ale ešte raz vás poveziem, Janko náš!“ riekol citne a smial sa pritom.„Kedy, báťa môj?“„S mladuchou!“ vetil on.Janko sa hlasite zasmial.„Vari už máte vybranú?“ spýtal sa Miša.„Ach, veď si vy vyberiete sám!“„No, počkaj času, ako hus klasu! Ešte som nemyslel na to!“ riekol veselo pán.„Že času!“ vyvolal Mišo. „Ja som vzal svoju Eržu pred asentírkou!“[3]Pán sa smial.„Keď ste si našli, báťa môj!“ vetil. „Ja však musím ešte hľadať svoju Eržu.“„A bol by čert, ak by taký pán nenašiel!“ riekol Mišo. „Desať na prst, pán Bojnický!“„Keby ste vy boli namlúvačom, báťa Hrnčiar.“„A ba, netreba tam namlúvať!“ riekol Hrnčiar. „Erža mi vravela, ako sa to vraj všetko dopytuje na vás: fiškálova, notárova, farárova — hm, reku bolo by si dobre sadnúť do ,malého dvorca‘ a volať sa veľkomožnou paňou!“„A či si ja práve bohatú musím vziať?“„Čoby! Ale musí byť hodná!“ vetil Hrnčiar.„No veď i to príde,“ riekol Bojnický. „Ale ste mi ešte nehovorili o dome, báťa Mišo.“„Nuž ako som hovoril, ta sme ešte. Starý pán sedí najviac v izbe; kosti ho lámu. Pani matka Trnková je ešte vždy zdravá, vrtká. Spolu s mojou Eržou cibria slúžky — ja zas paholkov. S gazdovstvom nám ide zle. Veľa dažďov; čo nestihli sme zorať na doline, stojí pod vodou. Bude mnoho škody.“„A nového nič nemáte?“„Nového rechtora máme. Veľmi sa páči v dedine. V nedeľu chodievajú do školy starí; on ich učí všeličomu. Mládež učí spievať; volajú to spevokol a zariadil i takzvanú čitáreň.“„To je už potom milá novina!“ vyvolal Bojnický.„Ak sa pamätáte, bol som to všetko i ja zariadil, no zmizlo, akonáhle som musel do škôl. A so Srbmi ste ako?“„Tak ako predtým. Hnevajú sa na nás, lebo sa nazdávajú, že sme my na príčine ich upadúvania. Gazda zapáli si na fajku, vyvalí sa pred dom a ženy nevládzu s prácou. Zato ho ale hnev zožiera, keď jutro za jutrom, fertáľ[4]za fertáľom idú do rúk robotných Slovákov. A kde je zas muž robotný, tam obyčajne ženy zožerú majetok svojimi svilenými halinami, dukátmi, lepezami, šešírmi.[5]Keď dogazdujú, zoberú sa alebo za Dunaj, alebo až za Sávu. Len čo ja pamätám, odišlo z Ostrian už tristo rodín. Ale poriadne rodiny sa držia; napredujú takisto ako i my, a tým ani nenapadne zvaľovať chybu svojich na Slovákov.“„Škoda!“ preriekol Bojnický. „Taký pekný národ!“„A teraz je to ešte horšie, odkedy Jelčićovci majú veľký dvorac!“ pokračoval Hrnčiar. „Predtým dostal Slovák prácu aj u toho panstva. Jelčićovci ale dajú len Srbom zaslúžiť si. U nás od tých čias zas len Slovák dostane prácu. Stojíme teda vo vojne.“„Akí sú to ľudia, tí Jelčićovci?“ pýtal sa Bojnický.„Nafúkaní, nadúchaní!“ nevrle povedal Hnčiar. „Prišli pred rokom a ulapili baróna; držia ho za nohy a on ich za vačok.“Bojnický nerozumel.„Ako to?“„Nuž majú dcéru a pekný groš — barón zas nemá ani groša svojho, ale má barónstvo. Bude z nich pár.“Bojnický sa zasmial opovržlivému tónu, akým Hrnčiar vyprával.„Len nech boh dá šťastia!“ preriekol zas Mišo. „Síl už teraz máme dosť, len štyri roky dobré, eh, — tak je ,veľký dvorac‘ náš!“„Ejha!“ smial sa Bojnický.„Veru hej!“ tvrdil Mišo. „Len aby driev neprišiel na bubon! Barón sype groše na ulicu a baronica ich tiež nebude zbierať!“„Kto je to tá baronica?“ pýtal sa Bojnický.„To je slečna Jelica Jelčićová. Ľud ju volá ,baronica‘, možno, že pre jej pýchu, hlavne ale preto, poneváč je oddanicou baróna Krstića.“„To je pekne!“ smial sa Bojnický. „Ale keď je ešte nie jeho ženou!“„Každý meria svojím vlastným rífom!“[6]odpovedal Mišo. „U nás sa mladí za tri týždne ohlásia a v štvrtom zoberú. U nás je to neslýchané, aby zasnúbenie trvalo mesiace. Zato považujú slečnu Jelčićovú už za barónku.“Bojnický sa zamyslel.„A aká je, tá baronica?“ pýtal sa o chvíľu. „Je snáď chromá, špatná, že sa nemôže vydať — či čo?“Mišo šibol do koní.„Ba krásna! Našla by i desiatich, — ale chce byť barónkou, to je všetko!“ dal odpoveď Mišo.„A barón?“„Je tiež hodný chlap, ale starý pán hovorí, že nebárs vyniká múdrosťou.“Bola už úplná tma. Mišo zastavil kone a zapálil lampáše na koči.„Rezať by ju mohol!“ preriekol mrzuto. „Už teraz musíme sa spoľahnúť na kone.“„Ja idem zas dnu, báťa môj. Som trochu ospanlivý“, riekol Bojnický a zostúpil do koča.Koč kotúľal sa blatnavou cestou, hádžuc sa sem i tam. Štvorka rezko odfukovala. Z neďalekých močarín ozval sa škrek žiab. Ináč bolo ticho na okolí.Bojnický prižmúril oči a rozmýšľal. Cítil sa veľmi dobre. Veď šiel domov po dovŕšených štúdiách. Doma očakával ho dobrý otec. Toho má zameniť. Za tri úplné roky nebol doma, je to ale tým väčšia radosť teraz.Ako žehnal si teraz, že dal sa odhovoriť otcovi. Chcel sa totiž dať na právnickú dráhu. Keď zvŕšil jus,[7]chcel sa hneď hodiť do praxe, no otec ho prehovoril.„Nič si nestratil. Budeš aspoň vedieť hájiť si svoje práva. A tu máš majetok; ktože ti ho bude opatrovať, ak nie ty sám? Ja som už starý, Mišo tiež. Daj sa teraz na ekonómiu a potom príď domov!“A tak sa stalo. Mladý Bojnický dva roky strávil na hospodárskych školách, tretí rok cestoval cieľom šírenia svojich známostí a teraz — ide domov.[1]cvancig(ľud. z nem.) dvadsiatnik, minca hodnoty dvadsať grajciarov[2]báťa(ľud.) oslovenie staršieho človeka[3]asentírka(ľud. z franc.) vojenský odvod[4]fertáľ(nem.) štvrť; štvrtina sedliackeho sedenia[5]šešír(srb.) klobúk[6]ríf(maď.) lakeť[7]jus(lat.) právo, právnické štúdiá	Marsall-Petrovsky_Baronica.html.txt
Prostonárodnie slovenské priadky na dedináchMládež! čítaj, a predplácaj! V tichosti sa s tým zabávaj. Zimušnými večierkami, Pri peci, medzi priadkami!Vzdelávaj sa mládež naša milá, pokým tvojho jara kvitne chvíľa, Čo sa včil naučíš, ver mi, z toho v starobe použiť môžeš mnoho. Vzdelávaj sa mládež naša milá, pokým ti mladistvá pučí sila. Za mladi aj stromčok chytro pučí, na starosť sa človek — nedoučí. Vzdelávaj sa mládež naša milá, aby si nám bola prebudilá; aby si nám mládež naša šumná bola čnostná, dobrá a rozumná. A vzdelávať sa ti len tak možno, keď čítať budeš, čo osožno, pre budúci život napísané a pre teba mládež je vydané. Nože! s chuťou čítaj tieto riadky; keď sa večer spolu sídu priadky —, a vše, čo naučíš sa dobrého, hľaď, abys užitok mala z neho.A. E. T. Viridion,priateľ mládeže.	Timko_Prostonarodnie-slovenske-priadky.html.txt
Pani urodzenáU Milanov od jesene bolo ako na súdnom dni. Hrčaly mašiny, krik, spev sa ozývaly, svetlo až do pozdnej noci…Šily najmladšej dcére výbavu.A keď bola hotová, v osobitnej izbe poukladaná, chodily ju pozerať pani sestry, susedky, slúžky, a kde-kto prišiel kus tlače kúpiť[1]alebo doniesol plátno do mangľa,[2]každého zaviedli pozrieť výbavu.V nedeľu ráno, idúc do kostola, musela sa staviť i pani advokátová u Milanov.„Kedyže sa to už stane, pani Milanka?“ spýtala sa advokáta, javiac účastenstvo, vskutku sa však mrziac sama na seba, prečo nešla druhou stranou ulice.„Na utorok, milosťpani, sa oslobodím. Kamže? Do kostola. Ach, ja by sa tiež rada bohu pomodliť, ale nestačím. Aké ja mám trápenie, starosti, a mne nikto neuzná,“ pustila sa plakať na ulici stará pani Milanka, farbiarska vdova. „A či nevojdete?“ doložila pani advokátovej v slzách a chytala ju za rukáv.Hoci už boli odzvonili, nebolo možno nevojsť.Pozeraly výbavu a pani Milanka nariekala, čo to stojí, čo sa natrápila od jesene…„A keby aspoň bolo komu! Ale handár, žobrák, po uši v dlžobách sedí, a platu tri stovky, a príde po moju dcéru!“„Pani ’rodzená, pani ’rodzená‘!“ zavolala vtom slúžka do dvier.„Jaj, aby ťa… Čo reveš? Ako ma trhlo. Čože chceš?“ stavala sa, ako obyčajne, nazlostenou stará pani Milanka, že ju vytrhla slúžka, keď mala takú vzácnu návštevu.Slúžka, privyknutá na taký hlas panej, nezarazila sa, povedala pani advokátovej „ruky bozkávam“ a šepkala panej, žeby sa páčilo do veľkej izby, že poštár doniesol telegram, treba podpísať.Inokedy boly telegramy a poštári vôbec pani Milanke dosť nemilé prekvapenia, lebo donášali obchodné veci obyčajne zdraženie tovaru surového, upomienky na dlžoby, zmenky, protesty[3]atď., teraz však, čo vydáva tretiu dcéru, vše priletí od nastávajúceho zaťa telegram, i listy každý deň, i dva.„Či ma čert po ňom!“ vrkla slúžke, ale vstala predsa a pani advokátová použila príležitosti a ponáhľala sa do kostola, lebo keby nie telegramu, bola by iste u Milanov musela ak nie odbaviť, aspoň zameškať pol kázne.Kým sa rozlúčily, poštár už bol odišiel. Telegram odobrala mladá nevesta a už ho i prečítala. Slúžka vlastne vbehla k starej panej iba z prílišnej horlivosti a preto, že poštár mal v obyčaji volať hneď vo dverách: „Podpísať!“„Mama, Greško, že už dnes príde, telegrafuje…“ víta, schválne ľahostajnou sa robiaca Božena, mať, nevediac, čo lepšieho povedať materi, keď vošla do „veľkej“.[4]„Preto ma unúvaš… Moje nohy ustaté…“ vytkla plačlivým hlasom mať. „Čo ma po ňom! Príde — nepríde. No veru! Má i kto prísť! Mal prečo telegrafovať. Trhan, bedár,“ popudzovala sa vlastnými slovami pani Milanka. Ovšem, všetky jej kriky a hnevy boly len naoko, o čom každý v dome dobre vedel. „Nie, žeby si radšej na dlžoby odložil pár šestákov. Príde, bude tu. Aký pán! Ešte ti telegrafuje… Ba poletíme ti všetci naproti! Zavriem dom a pôjdeme ťa vítať, rechtora, bedára. Hanbiť by som sa musela…“Ešte i viac nelichotivých poznámok spravila na budúceho zaťka, že Božene slzy zalialy oči, svet sa jej zakrútil nad toľkým znevážením svojho vyvoleného. Ale vypočula, slovom ho nebránila, len si pomyslela, že on už tri roky čaká za ňou, a ona nepočula, že by bol taký, ako ho mať spomína. A predsa jej „všetko“ povedal, i kdejakú kedy „lásku“ mal. Ešte do „spevu“ chodila,[5]keď sa mu sľúbila, a teraz, čím bližšie svadba, tým ho mať viac prezývala, tak, že pred ňou ani jeho mena spomenúť. Ale bude už i tomu koniec na utorok…Mať, vidiac, že dcére ublížila, stavala sa ešte vždy nahnevanou, ale spýtala sa, kedy príde.„Rýchlikom,“ musela zjaviť Božka, hoci by príchod svojho snúbenca v tej chvíli, kvôli materi, bola odložila na lacnejší „osobný“ a hoci do večera. Nemýlila sa.„Jaj, rýchlikom! Máš peňazí…“ Ale tu nestrelil do umu pani Milanke dosť ostrý výraz, nemohla v tom tóne pokračovať. Zvrtla. „A čo už ide? Čo tu bude za tri dni robiť?“„Len za dva,“ dovolila si skromne poznamenať Božka, dobre majúc vyrátané, že od nedele do utorka sú najviac ak dva dni. Veď v utorok už nebude materina…Mať pozrela na ňu; ktovie, čo si pomyslela, a pokračovala viac pre seba:„Ba budem ti vyvárať, chystať… Počkaj! Naješ sa, čo ti dám…“Zvrtla sa a vyšla, lebo v skutočnosti prišlo jej na myseľ, že keď už príde, musí spraviť lepší obed. I aby sa preukázala, že i môže i vie, už nech je, ako chce. Vyšla.Boženka, nevediac v žiali, čo lepšieho začať, vytiahla ešte raz skrčený telegram, prečítala si ho, a predstavil sa jej Greško: ako živý, že by som sa márne usiloval ho opísať. Slovom, pekný, milý! A ešte jedno: hoci učiteľ, ale aký učiteľ! V „Pohľadoch“ verše, v „Národných“ besednice.[6]Koľko ich už i jej venoval… V Sporiteľni vraj čosi dlhu, priznal sa jej po zasnúbení, ale ju že neberie pre peniaze, o tom si je istá. Veď nevie, či mama niečo dá. Sberajú sa z čistej ideálnej lásky! A ona ide zaň a budú skromne žiť, ona bude robiť, bude učiť dievčatá šiť, vyšívať, vyžijú, dlhy poplatia i nagazdujú si.„Zuza, kde si s tým drevom?“ rozčuľuje sa z kuchyne pani Milanka, preháňa slúžku, nemôže nájsť „štrimfľu“ s drobnými peniazmi a durí slúžku po mäso, lebo je už desať hodín.„A Joža, paholka, mi pošli dnu! A žeby si si nezastala niekde, lebo ti hlavu prebijem!“ vyhráža sa Zuzke, pätnásťročnej slúžke, dobrému decku, ktoré, poznajúc panine spôsoby, s dobrou vôľou lieta a iba sa smeje tým vyhrážkam a ponáhľala sa i bez toho, lebo vie, že tým i slečinke spraví po vôli. Ona slečinku veľmi rada. Čo pani na nich, alebo na „mladého pána“ (rechtora) povedali, všetko im vybľabotala, či to bolo dobré, či plané.„Pani vás volajú!“ zavolala búšiac do dvier na stajni paholkovi, ktorý ležal hore na posteli nad teliatkami.Lebo, že sú fašianky a nedeľa, oriadil kone, statok, pekne sa vyobliekal, vymastil vlasy i čižmy, a majúc od panej vyjednaný na každú nedeľu šesták, šiel si i dnes poň, ešte neboli vstali, a na lačný žalúdok ho prepil a teraz „oddychuje“ (trezvie). Posedel by si bol ešte v krčme ale nebolo peňazí. Šiel by bol do kuchyne, ale tam by musel robiť horšie služby, najlepší pokoj má — v stajni.Keď Jožko na krik otvoril oči, cítil, že má v ústach planú chuť. „Hja, ale bola dobrá za rána, kým šesták trval,“ pomyslel si. Eh, čo bude gazdovať! A teraz ešte v dome všetko štedré! Pán tovariš alebo slečinka požičajú mu, ak by potreboval. Pani sú tiež dobrá, čo i krik robia. No a slečinka, taká sú teraz štedrá a nepýtajú vrátiť. Mohol by i odtajiť, nevedia, koľko mu dali. Malý, ostarok-paholok. V jeseni ho trochu na nohu drevo pritislo, od tých čias vždy kríva, a čím bol viac opitý, tým väčšmi. Dokyvkal sa i teraz do pitvora a, spraviac veľmi nevinnú, sprostú tvár, spýtal sa:„Čo rozkážete, pani urodzená?“„Jožko, veď vy ste otrieblený!“ víta ho pani, zalomiac proti nemu rukami, ako pri počutí nejakej neslýchanej hrôzy, hoci Jožko býval vždy opitý, keď len mohol k nápoju prísť.Jožko tituloval pani Milanku „pani urodzená“, lebo bola zemianka; ona mu tiež v riadnych okolnostiach dvojila, hoci mal len nejakých, tridsať rokov a bol slobodný. Len keď sa hnevali, bolo „ty“ a „pani majstrová“.„A čo by bol, pani urodzená,“ bral Jožko panej poznámku úplne ľahostajne. „Vypil som za štyri krajciare na fruštik, nuž vari to by mi vošlo do hlavy? A keby aj, nuž ak na lačno,“ doložil.„Veď ťa nohy nedržia, ty korheľ, kdeže pôjdeš takýto? Ja sa ani neobzriem!“ plačlivým hlasom a s hnevom riekla pani Milanka a zvrtla sa do kuchyne, lebo zas ju nadišla nálada robiť krik a ukazovať sa ustarostenou.„Keby od trúnku, bolo by chvalabohu, ale (chytil si nohu niže kolena) nebudem ja na túto čaptu už azda nikdy pravo chodiť,“ zažialil Jožko, a na dôkaz chcel pokročiť, ale sa potočil.„I vtedy si bol ožratý,“ hodila mu z kuchyne do pitvora pani Milanka.„Azda od tých mrvancov, čo som ráno zjedol… Len potom mi dali od bolesti, pani moja urodzená. Lebo som sa nazdal, že azda zamdliem od bôľu,“ pripomínal a bránil sa Jožko.„Nože sa mi pakuj ta, do stajne. Ja si najmem, aby si vedel! Ty, ty…“ okríkla ho pani.I takej hanby sa už dožil, že keď nemohol, najali miesto neho, a nezhorel od nej. Kývol plecom a vyšiel. Keď bol na dvore, vybehla za ním pani Milanka do dvier a kričala naň menom, len sa tak ozývalo:„Jožko! Kdeže idete? Nuž či som vás na to dala volať? Ale mňa len zlostiť, trápiť každé v dome, ešte i ten, ten… Ani je tu nie, a už čo mám trápenia preň…“ nariekajúc vošla do kuchyne, potisla hrniec, že voda z neho vyčľapla na platňu, zovrelo a narobilo sa pary a smradu.Boženka, chúďa, všetko do izby počula, ale si našla nejakú vážnu robotu, a cítiac úzkosť, ako kedysi pred buchnátom, ani sa nepohla, nedýchala.Jožko sa vrátil a zastal v pitvore urazený.„Nuž, čože neriadite kone a vozík? Čože ste si zastali ako pán veľkomožný?“ miernila sa pani.„Ako ste rozkázali, pani urodzená. Kone čisté, vozík tiež. Len rozkážte, spraví sa…“Slovo „rozkážte“ pani Milanku obmäkčilo. Premenila hlas a ticho, dobrácky doložila Jožkovi; aby o jedenástej zapriahol do vozíka, že pôjde po „mladého pána“ na stanicu.„Po ktorého, pani urodzená? Vari toho — nového?“ spýtal sa Jožko z vďačnosti za dobré slovo.„Jaj, ešte sa ma vyzvedaj i ty!“ zasa hnevala sa naoko pani Milanka.Jožko vyšiel, lebo Zuzka doniesla mäso a pani Milanka jej ho vychytila. Obzrúc bo, hodila ho zpät do košíka a buchla dievča do chrbta, aby si ho zjedla alebo šla hodiť mäsiarovi.Vyšla Božka.„No, len hľaď,“ vraví jej mať a Zuzku tak točila, ako keby ju bol na „ringlšpíľ“ uchytil, „či to také mäso má doniesť, mäsiar takú zdochlinu má poslať?“Tri razy ho vyňala, ukázala a hádzala do košíka. A horekovala, čo ona z toho odreže, komu to bude, komu to dá, a konečne hodila mäso posledný raz do košíka.Slúžka ho uchytila a bežala. Ale keď bola na sto krokov na ulici, vybehla za ňou pani urodzená a, pomysliac si azda, že len by i také mal niekedy ten otrhaný zaťko-rechtor, kričala za slúžkou, aby sa vrátila. „Čože sa budem s ním oškliviť, a keď dá vše i bez peňazí a kedykoľvek pošlem…“ šepkala si pani Milanka, ináče dobrá osoba, mäkkého, dobrého srdca, ale tvrdej ostrej reči, pritom úprimná, až prostoreká.Preto ide o nej chýr, že je jazyčná, klebetná. A ona má iba tú chybu, že napočúva tých rečí doma i po jarmokoch, nepamätá si, čo kde počula, nevie, čo doložila, a preto o nej ten chýr. Zlého nič nikomu nemyslí, nechce a jednako často hovorí. A kde sa bráni, tam sa zas len zamoce, lebo si popletie ľudí a ich reči. Čo poslednú, tretiu dcéru vydáva, už radšej ani nikde nejde na posedenie, a je veľmi opatrná, aby nepovstaly nejaké klebety, lebo i zaťko i jeho rodičia sa jej páčia. Sú majetní. „Pobeseduje si“ radšej takto s domácimi.O chvíľu len taký pleskot-treskot stál v kuchyni. Pani Milanka chystala svoj kuchársky „majsterštuk“[7]— sekané šnicle. Slúžka sháňala všetko behom. Božka vyšla k Jožkovi, ktorý robil sa hlúpym, aby od nej prvej zvedel, že už prídu mladý zať.„Telegrafovali! Hm, to je už istô… keď telegrafuje. Dobrý pán, slečinka naša, a aký…! Bude vám sveta žiť…!“ A Božka počala odstupovať, aby Jožko nepovedal niečo, za čo by sa musela červenať. „Korunu mi dali… A čo som doniesol vydať — nechali mi. To sú pán…! Ale i slečinka sú dobrá stvora. Dohovárajú pre tú pálenku, ale mi jej neutiahnu,“ lichotil.„Len keď stará meria, i preleje, i len predsa na pol prsta chybí z pohára, tak ho rovno drží,“ myslel si ďalej. A to preháňanie! Ale keď i podstúpi na tých jarmokoch, predsa len i užije. Takto dumal a dudral Jožko a čistil kone i vozík.Slečna Boženka, keď počula, že mama neprirodzene silne mäso seká, nevedela od strachu, čo. Inokedy ona varila, ale jej veľmi rozpaľuje tvár pri sporáku, nuž ju od pár čias, a tak i dnes, odmieňa mama. Šiplala sa okolo matere, posluhovala jej a že počula kone, vozík spomenúť, veľmi by bola chcela vyskúmať mamu, či niekto a kto pôjde Greškovi naproti.„Pomôžem ti aspoň posekať, mama,“ ponúkala sa Boženka a chytala sa.Pani Milanka, stavajúc sa zahanbenou, nič jej nekázala spraviť, ale od vďačnosti Boženkinej ponežnela predsa.„Dievka moja, tomu galganovi tvojmu, aby šiel hádam i niekto naproti…“ začala mama. „Ja nejdem, ja nemôžem. Kdeže sa ja pohnem od tých hrncov? (Varilo sa i čeľadi.) A mňa hlava bolí, ja si musím ľahnúť. Donesže mi chladný uterák.“„Nemusela si sa trápiť, mama; ja by som bola navarila,“ vďačne povedala Boženka a už máčala uterák do chladnej vody. „Alebo ak by si myslela, aby šla…“Len to jej bolo treba povedať!„Ani na krok! Do rečí sa chceš doniesť? Ty odídeš, ja budem počúvať? Len mňa budú obviňovať, že som ťa pustila. Nie dosť, že sa ty pochabíš za ním, ešte i mňa vezmú ľudia v reč… Nech ide tovariš… Stiahni… Jožko ho dovezie. Pozná ho, i on kone.“Boženka uväzovala mame uterák na čelo, ale radšej by jej ho bola cez ústa, ani nie od zlosti, ale od žiaľu. Na mokrý uterák suchý, potom ručník, zas vlniak, a mama bola, ako by hodnú červenú burgyňu do uzla zaviazal. Zo všetkého trčal jej iba končitý nos a hlboko, kdesi v hlave, mihaly sa čierne prenikavé oči.„Už ti je jedno, mama, prosím ťa. Či dnes, či zajtra sa poveziem s ním…“ ako k ťažkému hriechu odvažovala sa Boženka na próbu, či mať nezmäkne od vďačnej obsluhy.A skutočne!„Urob si, ako chceš. Už som ťa mu zadrhla, mne je už jedno… Mám sa ja naplakať, natrápiť, nasužovať, navykladať nad tebou… Ale čo si robíš, sebe robíš. Ja už dlho žiť nebudem…“„Čože by si mala plakať?…“„No, ja už budem plakať. To mi ty nepovedz! Teraz ja len zviem, čo je plač a žiaľ…“ a zadrhlo jej reč, pustila sa do fikania, lebo jej prišlo na um, že ešte jeden-dva dni, a bude sama — iba cudzia čeľaď jej zostane…Boženka objala mať a plakaly obe: mať, že ju dcéra nechá, dcéra zas kvôli materi, no nie veľmi citne…Jožko prišiel oznámiť, že kone sú už zapriahnuté.„Tovariša niet doma,“ pohútala pani Milanka, a či sa patrí, či nie, oželela a povedala Božke:„Nuž teda choď si ho vítať.“Božka si vydýchla, ale ako by nebola dobre počula. Nehla sa, nebola si istá, či to mať myslí naozaj.„Mama, veď som ja nie tak oblečená. A už treba ísť,“ povedala vzrušene.„Už som vám očistila bundu i kapce,“ zastarela sa slúžka.„A ty čože papuľuješ? Čože sa starieš? Teda pomysli si: ona ti nás špehuje, počúva, čo sa shovárame, a vykročí, už bude vykladať, čo počula…“„Tak mám ísť?“ spýtala sa Božka.„A či ma čert po vás!“ povedala mať. „Len keby ja mala navarené,“ starala sa ďalej o hrnce pani Milanka.Božka ako osprostená vošla do izby a zastala. Obliecť sa — čo bude s mamou? Nejsť — čo povie Greško? Predsa si pomyslela, že pre milého nič ťažkého, a chytro sa schystala.„Mama, ja idem,“ oznámila v pitvore, a čakala ešte búrku.„Nuž, a či ste ešte doma? Veď nedôjdete na stanicu…“ hľadí na staré hodiny, ktoré v kúte kuchyne štrkotaly, ako by skalky v truhlici presýpal. — „Koníkom je zima,“ prišiel znovu Jožko.„Sadajme!“ bežala už veselá Božka, nečakajúc na bundu a pokrovec, s ktorým mama poslala slúžku.„Pohnite, Jožko! Dám vám vína na utorok.“Jožko šibol podľa koní, že len tak vytrhly, a len potom začal rozberať Božkine slová:„Nepomyslíte na mna v utorok, keď budete mať muža,“ vtipkoval.Ako sa Božka s Greškom uvítali, ako jej do vozíka chcel pomáhať, no ona obehla a vyskočila sťa pierko, hoci dosť ťažká, s druhej strany — tým by som rozprával známe veci zamilovaných.Jediné, čo zaznačujem, je, že sa Boženka odťahovala; ani objať, ani bozkať sa nedala, nie pre seba, ale sa bála, že za každým stromom a uhlom strežie na ňu mať alebo nejaké iné okále.Jožko zabudol krívať, vypäl sa, vyložil si podľa seba kufrík „mladého“ a vyleteli zo stanice do mesta.Zo stanice pešo idúci sa obzerali a istá kamarátka Boženkina zavolala jej:„Ej, ty striga, ani sa neobzrieš?“Božka sa obzrela a privolala: „servus“ a dievčatá kývaly si ručničkami: „pá-pá“. Figliarky, ktovie, čo si ktorá myslela.Blížiac sa k domu, Greško zvážnel, a že mal z minulosti, ako sa vraví, maslo na hlave, o ktorom pani Milanka iste počula, choval sa k nej nadmieru úctive, bozkal jej ruku, a vďačne sa usmieval.„Vitajte,“ prehovorila srdečne.„Tento papek,“ myslela potom sladko v kuchyni pani Milanka, „kde to len nabral tých panských spôsobov na sprostej dedine? Ale či to doma obsedí? Veď každý týždeň bol tu, kým nás nepodviedol,“ hútala pani mama a brala na misky.Božka s Greškom vo veľkej izbe prikrývali stôl; Božke riad v rukách veľmi hrčal a ona sa bála, že mať otvorí dvere. Verejne mu „vykala“, teraz „tykala“ i ona, a Greško bol tým smelší.Slúžkou zavolaný, došiel pán tovariš, starý robotník, Čech. Veľký národovec, ktorý vše nadával na Maďarov, v hostinci vyspevoval „Hej, Slované,“ a stalo sa, že i na ulici v noci, až ho dal raz slúžny i zavrieť. Potom vravieval, že neumrie, kým nepôjde do Prahy a nepovie tam, akí sú Maďari národ… Držal si i svoje novinky, „Politiku“.[8]Slúžka otvorila dvere dokorán pred pani Milankou; tá ju okríkla, že skoro vraj do nej vrazila, pochábeľ pochabý, a sladkým hlasom doložila:„Nechže sa vám páči. Božka, ponaberaj. Mne nie, len vy jedzte…“„Ale, mama, polievočky akej si dobrej navarila,“ naberala jej prvej Božka.„Znamenitá!“ doložil Greško, hoci nebol ešte ani okúsil, a len chcel zalichotiť, vtip spraviť a Božke sa uškrnúť.Pani Milanke však skutočne zalichotilo, doniesla mäso, šnicle i palacinky a tak ponúkala, že nezostalo skoro nič.„Žráč!“ myslí si pani Milanka. „Čo by si ho desať ráz ponúkla, desať ráz si vezme. Prejedia moje mozole. Čože z rechtorského platu? Vyhladovený, zadlžený… Vydávam ťa…“ pomyslela na dcéru, ale len ponúkla ešte.„No, teraz prejdite do drahej izby. Ja si jarmok neopustím,“ trápila sa mať, spomenúc si, že zajtra má byť na jarmoku v Ž.[9]Mladí len to čakali. Greško ponúkol tovariša, zapálili si a vyšli do druhej izby shovárať sa o národných veciach slovenských i českých.„Ja ti pomôžem, mama,“ ponúkala sa z povinnosti Božka.„Pomôž, keď chceš,“ smutne prehovorila mama, pomysliac si, že posledný raz jej Božka pomôže. Potom už len jej prichodí naťahovať sa s plátnom, tlačou po jarmokoch.Keď Božka nechodila, Greško prišiel za ňou, a aby boli skorej sami, pomáhal testinej ukladať do truhly, obskakujúc, a čo slovo, to „mama“, „mamička naša“ a „ruky bozkávam“ a samá stelesnená vďačnosť a úsmev. Naložili. Truhlu si pani Milanka zamkla a, hľadajúc v spodnej sukni vrecko, že sa Božka až zapýrila, položila doň kľúč.Do večera boli mladí sami, lebo pani Milanku rozbolela hlava ešte väčšmi od „trápenia“. Tak povedala skrátka, keď sa jej spýtali, od čoho. Greškovi by bola radšej povedala: „Pre teba, ty nehodník!“ ale už vedela, že tej „záhuby“ od dcéry neodvráti. Ľahla po večeri do postele a dala sa obkladať studenými handrami.Božka obsluhovala mať, ako vždy, starostlive; ale vše vybehla ku Greškovi a jeho spoločníkovi, tovarišovi, ktorí rozprávali o Prahe. Greško už bol i tam, chválil, preto si ho tovariš razom obľúbil a opustil dnes večer i pivo alebo pôjde pozdejšie. Tak sa i stalo. Mať navrhla, aby Božka radšej zavolala toho „forgoňa“,[10]lebo iba dverami sa vrázdi.Božka, neveriac sluchu, červenala sa, že ju mať zbadala, prečo toľko chodí prelievať studenú vodu na obklady. Tovariš sberal sa „na pivo“, Greško vážne vošiel a bozkal materi ruku, sadnúc si k posteli, a trápil sa hlasne, od čoho by ju prestala hlava bolieť.Pani Milanke nesmierne lichotilo, keď sa niekto ňou zamestnával, ju ľutoval, aspoň rečou.„Povedzteže mi, deti moje, keď sa už tak stalo, z čoho vy budete žiť?“Božka veru nevedela a bola by odpovedala, že ,z lásky‘, ale Greško pochopil, že na to sa mať nevyvedá, a rozprával, čo už má všetko v komore a v chlievoch: dal zomlieť na chlieb, na varenie z vlastného zrna; otruby už prasa žerie, čaká na Božku, budú zabíjať. Má aspoň sto kíl. Masti budú mať do roka dosť. Tri mládky. Nenesú ešte, ale jedna už krákorí, budú sedieť, budú kuriatka, nemusia kúpiť. Strovy: bôbu, hrachu, sušienok nanosily novej gazdinej ženy už plnú komoru, a vychválil sa, ako vedel, nedoložiac, že zrno vzal si z platu napredok, že je za bravca dlžen a z tých darov, že do týždňa nevyžijú.Pani Milanka myslela si v duši, že predsa len nebude zaťko taký, ako ho maľujú, ako si sama dosiaľ o ňom myslela, keď teda má také gazdovstvo. Dávala im naučenia, pritom sa i poplakala. Božka s ňou, a Greško mal príležitosť sľúbiť všetky sľuby. Na spečatenie bozkal materi ruku, Božke uplakané líčko a ešte sľúbil, že už bude dobrý, nebude piť, nebude fajčiť, karát do ruky nevezme, do krčmy nevkročí atď., odriekal sa všetkých spáchaných i nespáchaných hriechov a nešľachetností.„Vďačne to opustím pre svoju Božku! Ona mi bude náhradou za všetko. Uvidíte, mama naša, že tak bude!“Pani Milanka pripomnela mu opäť vážnosť stavu manželského a poučovala ich, ako by mali gazdovať, ako treba Greškovi zachodiť s Božkou.„Ona je naučená robiť. Chodila na jarmoky, keď som ja nemohla, a dobre vykonala,“ vzdychala mať.„Mama moja, ak by si dovolila, ja by som šla i zajtra ešte do Ž. za teba, keď si chorá, aby si na utorok nebola horšie,“ predišla Božka mať.„I ja pôjdem! Aspoň uvidím, ako je to. Budem mať z toho besednicu,“ ponúkal sa Greško.„Dobre, deti moje, choďte, ešte naposledy, za mňa. Veď som sa ja dosť natrápila na vás,“ plakala mať. „Aby ste si vedeli tých pár zlatých zašanovať, čo ti mám dať…“ hovorila dcére. „Bože, keď som sa ja vydala! Na tretí deň poď na jarmok, a nie na železnici, ako teraz chodíme, ale v predvečer na voze. Ideme s pol hodiny, a nebohý otec vraví: ,Marka moja, tu sídeme, pôjdeme hore vŕškom,‘ a poď v snehu do kolien. Vydriapali sme sa po biede. Voz zastane. Ja sa driapem naň. Otec vraví: ,Nesadaj, je veľmi strmo a nad vodou, ak by sa niečo stalo na voze… Keď sídeme do doliny.‘ Neplačže už potom… A tak celú noc. Čože vy viete, čo som ja za vás vystála… A potom: jedno na rukách, druhé v živote a: ,Len iď, a ja pôjdem ta, alebo ta. Na dvoje viac utŕžime.“Rozprávala, ako bolo, dávajúc dobré príklady, od ktorých sa mladí vše červenali, a neboli by pozreli na seba ani za svet.Keď mať povedala, aby vyšli, že oprobuje driemať, Greško odobral sa a chcel ísť do hostinca nocovať.„Netrovte si, dieťa moje; šanujte si tie krajciare. V druhej izbe máte postlané. Božka pôjde k Ľudmilke do susedov,“ doložila, aby vyrazila Greškovi akúkoľvek myšlienku a aby si svet nemyslel, že nevie, čo sa patrí. (O tom sa už boly mať s dcérou hneď zvečera dohovorily.)Božka bozkala mamu, Greško jej ruku a šiel Božku vyprevadiť do susedov. Zima bola a museli si, kým tých pár krokov prešli, i ruky pchať pod pazuchy — ovšem, splietli si vlastné. U Ľudmilky ešte svietili, čakali Božku. Dôjdúc, musela im vykladať o Greškovi a mame. Nespaly s Ľudmilkou celú noc a ráno, o šiestej bolo treba sa hýbať za Jožkom na jarmok.Prvý raz sami pocestujú. „Bude to ako by svadobná cesta,“ snívala Božka a zababušená do flanelu, kožucha, vlniakov a kapcov (lebo bude stáť celý deň a dnes píše sa jedenásteho februára!) vyšla s Greškom na stanicu. Greško vymenil lístky na druhú triedu.Čo bolo po ceste, to sa volá: cez sklo med lízať. Cestujúcich, jarmočníkov nával!Božka vedela, kde Jožka v Ž. hľadať: v krčme, kde obyčajne nocúval. Našli ho, a Jožko už veľmi kríval, ponosujúc sa na planú, chladnú noc, zimu. V skutočnosti, ako došli po polnoci, paholci presedeli za stolom. Greško porozumel narážku a dal mu šesták. Jožko pozrel naň, potom na šesták a pomyslel si, ako vždy v taký čas, že prepije ho čím skorej, aby ho nestratil a sa zohrial.Pani Milankin šiator bol složený v krčme v cieni, kde i iní jarmočníci mávali svoje. Bolo už osem-deväť hodín, svet sa spytoval, či tá, čo tú tlač predáva, Milanka, nepríde.„Tu má tovar,“ ukazovali susedia na truhlu, ktorú bol nad ránom Jožko zaviezol pod bránu, kde stávali.„Jožko, chytro šiator!“ nakladá Božka, prechádzajúc sa po podlubí s Greškom.„Už, už, pani slečinka,“ chcel ju uctiť Jožko. „Len táto moja noha ma už azda nikdy dobre nosiť nebude,“ zažialil a chytil sa za zasneženú, zamrznutú čižmu, znak, že už mal hodne pod čiapkou.„Zavolajte si niekoho,“ ponúkol mu Greško.„To, pán rechtor, to. Hneď bude,“ a pustil sa, obzerajúc sa, ulicou.O chvíľu pechorili sa už traja so šiatrom. Boli to ako by vyberaní uličníci, otrhaní, v handrách, špinaví a opití, že žŕďky, dosky po ulici vliekli, tratili, pokrikovali jeden na druhého a Jožko padal. A boli by ste ich videli šiator stavať! Všetko popremieňané, chybné, staré dolámané — trápenie pre triezvych, a nad opilými zlosť a smiech. Šťastie, že nebolo veľa jarmočníkov, a čo i boli, keď im Božka povedala, aby len počkali, že hneď vypakujú, že je ona dcérou tej Milanky, ženičky nedôverčive pozeraly na ňu a, vidiac pri nej Grešku točiť sa s bradou, pokladaly ju i s ním za židov. Ony poznaly len starú majstrovú, Milanku, od tridsiatich rokov, ktorá ich vše i metrom bila, keď na posmech za tovar sľubovaly.Konečne žart prešiel a bolo treba trochu sa hanbiť za ten šiator, paholka a jeho pomocníkov. Pomohol i Greško stavať, i Božka, i susedia: podopreli ho truhlou, uviazali o dvere na bráne, priťažili plátnom, a tak sa udržal.Dopoludnia utŕžili okolo dvanásť zlatých. Premrznutí (zvlášte Greško), spakovali, šiator ani neviem, či tam nechali, či dali odniesť a šli si niečo kúpiť do gazdovstva.Strovili všetky peniaze.„Čo povieme mame?“ zľakla sa Božka.„Že sme nič neutŕžili,“ narádzal so smiechom Greško.„A čo som kúpila, to že si mi ty…“Sadli na železnicu a šli domov.„No, akože sa vám vodilo, deti moje?“ spytovala sa mať vo dverách.„Planý jarmok, nič sme neutŕžili,“ začal Greško.„Koľko?!“ preľakla sa Milanka a už sa hnevala, že sama nešla.„Dvanásť zlatých iba,“ šla s pravdou Božka, no už bolo zle.„Nemožná vec! Veď ja tam utŕžim sto-stodvadsať zlatých.“„Vás i dovedaly, mama,“ zalichotil sa Greško.„Teda ja, že si zajtrajší deň tým odbavím, a tu máš! Dvanásť zlatých… To sa mi nepáči, dievka moja. Ty si inakšia bývala. Ty si teraz o jarmok nedbala, ty si si na mňa a moje výdavky nemyslela. A to si čoho nakúpila? Pletky: čipky, vejár, koralky, slnečník, daromnosti… Kde sú peniaze?“ vyhŕkla mať. „Ukáž pudilár!“Božka vyložila tri zlaté a hľadela na Greška; ten, ofľasnutý, hľadal chytro peňaženku, ale mať už neverila.„No, to sa vy pekne chystáte gazdovať! Ja sa dožijem radosti z vás. Ja sa vám tu osvedčujem, že čo som si to ako rozmyslela,“ nariekala pani Milanka, „ja vám peňazí nedám. Akože — zmárniť! Čo som ti nadelila, (obrátila sa k Božke) nebude vám. Trápte sa, keď sa chcete sobrať. Ja nedám! Nepoviem, vašim deťom — ale vám nedám, nedám!“Greško, stúlený, žmolil cigaretu, Božka, ako podlomená, hľadela do zeme a za svet by nebola pozrela na nikoho.Bola to nálada, ako po lumpovaní. Napravila sa až večer. Pani Milanka sa naoko ešte i vtedy hnevala, že prvý deň sami, a už potrovili, kdejaké peniaze mali.Na druhý deň predsa odbavili svadbu. Jožko sa objedol, opil a spieval, tancoval na krivej nohe, ako medveď na svorke.Po roku prišli Greškovci už i s malou Božou na návštevu k starej materi — ako im bola prisľúbila, po materino veno. Stará mať knižku od peňazí vydala. Ale čo? Je na nej poznámka, že sa vklad vypláca len na jej dovolenie… Či to všetko pre ten nešťastný jarmok?Ale Greškovcov to nezarmútilo, neurazilo, a to uspokojuje i pani Milanku a hýčka na rukách jedno s druhým už vari pätnáste vnúča,[11]cmuká mu a usudzuje, že je pekné ako mať a múdre ako otec.[1]Kus tlače kúpiť, modrotlače[2]Doniesol plátno do mangľa(z nem.), je to jednoduchý prístroj z tvrdého, ťažkého dreva, ktorým sa plátno na hladko vyvalcuje.[3]Zmenky, protesty.So zmenkami súvisia zmenkové protesty, úradné zistenia, že dlžník sa včas nepostaral o vyplatenie sumy, ktorú si požičal na zmenku. Na základe zmenkového protestu bolo možno potom podať žalobu na zaplatenie príslušnej sumy. Keďže zmenkové právo bolo prísne formálne, aj zmenková žaloba bola veľmi jednoduchá a účinná.[4]Keď vošla do „veľkej“, totiž do veľkej izby domu, ktorý je i dnes zachovaný v Martine. (Teraz, pravda, už neslúži za obytný dom, ale sú v ňom remeselnícke dielne.)[5]Ešte do „spevu“ chodila, do Slovenského spevokolu v Martine, kde sa schádzali starší i mladší Slováci.[6]V pohľadoch“ verše, v „Národných“ besednice.V Slovenských pohľadoch mal Tajovský verše zriedkavo, r. 1897 básenku Chladný vietor a r. 1899 básenku Starý motív. V Národných novinách mal besednice od r. 1896 a tých bolo hodne viac.[7]Chystala svoj kuchársky „majsterštuk“(z nem.), majstrovské dielo. Výraz pochádza z čias, keď remeselníckeho tovariša len vtedy „prepustili“, čiže dovolili mu stať sa majstrom, keď na dôkaz svojej zručnosti a zdatnosti vyhotovil zo svojho odboru „majstrovský kus“ (niečo mimoriadne pekného, komplikovaného, náročného a pod. zo svojho remesla).[8]Držal si i svoje novinky, „Politiku“.Rozumie sa ňou Národní politika, orgán konzervatívnej staročeskej strany.[9]Zajtra má byť na jarmoku v Ž., v Žiline. Tajovského testiná skutočne chodievala so svojím farbiarskym tovarom po jarmokoch a dobre sa jej tam vodievalo, lebo ju ľudia už dávno poznali.[10]Aby Božka radšej zavolala toho „forgoňa“, skutočný výraz Márie Lilgovej. Forgoň znamená vrtkého, bystrého človeka.[11]Jedno s druhým už vari pätnáste vnúča.Výpočet je správny, lebo Mária Lilgová mala naozaj štrnásť vnúčat pred autorovou dcérou.	Tajovsky_Pani-urodzena.txt
Osemnásť rokovOsemnásť rokov sna a zabúdania. Osemnásť rokov v krvi páli, páli, Májové úsmevy; bozky slzou rania, Ťažko je zabudnúť, že sny už opršali. Osemnásť rokov ľúbi vôňu mája, Osemnásť rokov rty má na bozk lačné. Z plnosti rozkvetu jar nám život krája, Roky sa prelejú a život bolieť začne.	Herz_Ked-hviezdy-vzplanu-nam.html.txt
OsobyMARTIN POVOĽNÝ, majetný gazdaKATRENA, jeho ženaUĽKA, ich dcéra, asi osemnásťročnáJURKO BACÚCH, asi dvadsaťsedemročnýDORA SMOLIARIKOVÁ, vdovaMARIENKA SMOLIARIKOVÁ, jej chovanicaADAM STUPKA, paholok u Povoľného, vyše tridsaťročnýMICHAL JURÁK, asi dvadsaťtriročnýMARIENA JURÁČKA, vdova v rokoch, jeho matkaONDREJ STRAKA, asi štyridsaťročnýMládenci, dievky, ženy a chlapi, legionár z francúzskeho frontu, listonoš, dedinskí muzikanti. Dej sa odohráva v Ondrašovej, dedine neveľkej, poďalej od mestečka	Kukucin_Bacuchovie-dvor.html.txt
I. O ctném a šlechetném životě vůbecObsahA) Víra živá436. Chraň mne té půvěrčivosti437. Kdo slov Božích nešetře438. K Tobě patřím, Bože všemohoucí439. Náboženství, ty daru Boží440. Nám svítí světlo věčnosti441. Ó Synu Boží, můj Kriste442. Ó víro má, osvěť mne443. Tři jsou věci, za něž prosím444. Ty díš: já křesťan jsem!445. Věřit měl bys, ó bídníku446. Volám k Tobě, Jezu KristeB) Posvěcení447. Aj, jak rychle, rychle teče448. Bože, já chci srdce svého449. Bože, Ty znáš vše cesty45O. Člověče, chceš-li dojíti451. Dobroty, lásky plný452. Ducha mého žádosti453. Já míním, Bože454. Chce-li se kdo Tebou chlubiti455. Chraň mne, Pane, při slovu svém456. Krásnéť jest světa stavení457. Nejmilejší Bože458. Otče, Tobě se líbiti459. Pane, jakž chceš, nalož se mnou460. Přes soužení k vykoupení461. Sám, Pane Bože, mne řeď462. Srdce čisté stvoř mi, Pane463. Takto volá sám Syn Boží464. Tvé srdce si snad stýskává465. Ty, jenž míníš spravedlivěC) Blahoslavenství křesťana466. Bože, na to dejž patřiti467. Jeden poklad bych jen chtěl468. Již i zde blaženosti469. Ó blahoslavený člověk470. Od hluku té bídné marnosti471. Pán blahoslaví nevinné472. Pokoj svědomí dobrého473. Proč se zapomínáte474. Slyšmež z úst Pána našeho475. Srdce upřímně věřící476. Šťastný jest na zemiA) Víra živá436. Chraň mne té půvěrčivostiJako: Pane, jak chceš, nalož se mnouChraň mne té půvěrčivostiBludně se domnívati,Že by to již bylo dosti,Usty jen Tě vzývati;Než upomínej mne, Pane,Aby jsem Ti vždy upřímněV duchu a pravdě sloužil.2.Ne každý, kdož: Pane! Pane!V modlitbách svých k Tobě dí,V království Tvé se dostaneA zalíbení zdědí;Neb jen kdo činí vůli Tvou,Může spasiti duši svouA přijít k Tobě, Bohu.3.Proto nedej, by život můjVíře mé odporný byl;Než ať jsem věrný sluha Tvůj,Jenž bych Tě i skutkem ctil;Ať má víra jestiť živá,Vůli Tvou plnit horlivá,Ovoce ducha plodit.4.Dejž, ať v bázni Tvé vždy chodímPřed lidmi i v tajnosti,Od cesty Tvé se nezvodímV radosti neb v žalosti,Na vůli Tvou mám vždy zření;Ó dejž, ať k svému spaseníZdařile ji vykonám.5.Neb když z unáhlení klesámNeb i z nevědomosti,Pozdvihni mne Ty, Bože, sámA posilň svou milostí,Bych Ti sloužil spravedlivě,Hříchů se chránil bedlivě,Tak vejdu ve Tvou slávu.K. Kuzmány437. Kdo slov Božích nešetřeJako: Ach, Bože můj, já jsem zbloudilKdo slov Božích nešetře, dí:Znám Boha! to mluveníNení pravé, lží on hledí,Lásky Boží v něm není;Ale kdo jich následuje,Ten Boha pravě miluje.2.Víra, z slov Božích zplozená,Musí lásku ploditi;Kde jest známost rozmnožená,Má se láska množiti;Víra nejen osvěcuje,Než i srdce polepšuje.3.Skrz Krista hříchů zproštění,Již jsme synové Boží;Kdo má v Něm to potěšení,Ten hříchů svých nemnoží,Krista Pána následuje,Od hříchů se očišťuje.4.Tehdáž jsem příjemný Bohu,Když jsem poslušný JemuA vůli Jeho, jak mohu,Vždy činím z lásky k Němu,Vždycky křesťanství skutečnéJest ovoce víry vděčné.5.Přebývá v Bohu a Bůh v něm,Kdo přebývá v lásce zde;Z lásky i před Božím trůnemV nebi poslušenství jde;Bůh láska jest; ten spaseníNedojde, v němž lásky není.Chr. Gellert, Št. Leška438. K Tobě patřím, Bože všemohoucíJako: Nyní, ó drahý Ježíši KristeKTobě patřím, Bože všemohoucí,Tobě nesu oběť srdce vroucí;Tys Bůh sám,Že to znám,Tvůj jsem chrám,V tom života věčný poklad skládám.2.Někdy mne sic časnost zarmucuje,Těla mdloba věčnost zastiňuje;Však onaMilost TváZde konáVe mně a jest i mé mdlobě mocná.3.Z toho plesám k Tobě, lásko věčná,V to se i má strojí duše vděčná,Vše snéstiNeřesti,Neb k štěstíMilujícich Tebe musí vésti.4.Milostí Tvou jednorozenéhoZa vůdce mám,Spasitele svého;Ať za nímJen kráčím,Přijdu k TvýmBlaženosti věčné rájům svatým.5.Slavnáť cesta svatých, byť i těžká,Blaze tomu, kdo na ní nemešká;OslavaTam praváSe dáváTomu, kdo zde v boji neustává.6.Hodně toho veždy chci živ býti,Věrně konat, dokuď den mi svítí;Až v onenJistý denPřenešenBudu v stánek věčný a odměněn.7.Žádost tedy má buď v Kristu věčnost,Neb jen v tom mám bytu nekonečnost;V tom anoŽehnánoI dánoBuď mi jednouc říci: dokonáno.M. M. Hodža439. Náboženství, ty daru BožíJako: Kdo jen na Boha se spoléháNáboženství, ty daru Boží,Tě chci věčně si vážiti;Když se břímě neřestí množí,Ó jak bych musel teskliti;Než moc tvá mne posilňuje,Hlas tvůj k cíli napravuje.2.Ukážte mi lepší učení,Jenž toto v posměch béřete,Co vám dá sladší potěšení,Kde vyšší moudrost najdete?Kde světlo, jehož jasnotaZažene temnost života?3.Ono mne učí Boha znátiA ctít svého Stvořitele;Mohu Jej směle Otcem zváti,Že mne slyší, věřit směle;Onť dobrý, blaze každému,Kdo jestiť poslušný Jemu.4.Ono vzdělává ducha mého,Budí svědomí k přísnosti,Ono mne varuje od zlého,Hlásá mi mé povinnostiA činí mi to příjemné,Co Bůh můj žádá ode mne.5.Ono mé srdce vyučuje,Co má přede vším hledati,V štěstí pokorou ozdobuje,V neštěstí nedá zoufati;Když nikde útěchy není,V něm jisté mám potěšení.6.Ono péče z mysli mé vzdálí,Svatý pokoj v duši lejeA těm, kdo v životě ustali,Podává kalich naděje,An jim k občerstvení slouží,Když již po spočinku touží.7.Náboženství mi přivolává;Jen tělo tvé ve hrob klesá;Duše tvá k Bohu se dostává,On jí otvírá nebesa;Ó jakou to rozkoš plodíTěm, kdo v bázni Boží chodí!8.Já vím, komu věřím; má víraNeklátí se v pochybnosti,Nech ať posměšník ji zapírá,Nech jí laje syn temnosti;Žádný blud, žádné mámeníVíru mou nikdy nezmění.9.Náboženství, rač se mnou býti,Tebe za vůdce si volím;Tvé světlo ať přede mnou svítíTím tmavým smrti údolím,Až, stana před trůnem Božím,Díky své za tebe složím.S. Chalupka440. Nám svítí světlo věčnostiJako: Aj, nyní se den nachýlilNám svítí světlo věčnosti,Jenž z Boha pochází,Jenž nad noc této časnostiMocně, slavně vzchází.2.Náboženství vede náš věk,Cestu osvěcuje;Ó blahoslavený člověk,Který ho miluje.3.Kde vůkol žádné radosti,Ono strojí radost,Těší nás Boží milostí,Mírní každou žalost.4.Když tě celý svět utíká,Aneb kříž tě složí;Šťastnýs předce,Duch ti říká,Že jsi v ruce Boží.5.Byť se slunce tvář zmenila,Svět na svět udeřil,Země v propast se zbořila:Znáš, v kohos uvěřil.6.Znáš, že ač boj ten posledníŽivota tě zbaví,Tobě věčnost se rozední,V níž tě Bůh oslaví.7.Pane, zdržuj to slovo nám,Neb co jsme bez něho?Nešťastní zde, nešťastní tam,Tam u soudu Tvého!8.Ano, když přijde soudu čas,Postav nás dle sebe;Neopust nás, ó Pane náš,Neb co jsme bez Tebe?K. Kuzmány441. Ó Synu Boží, můj KristeJako: Ach, Bože, pohleď s výsostiÓSynu Boží, můj Kriste,Neníť to věc každéhoVěřiti pravě a čistěAž do skonání svého;Protož vroucně prosím Tebe,Dej mi pravou víru s nebeA setrvat v ní stále.2.Nauč mne Ty sám s výsosti,Abych znal Otce Tvého;A Tebe, plný milostiJežíši, Syna Jeho;Abych i Ducha SvatéhoZnal, spolu Boha pravéhoV svaté věčné bytnosti.3.Dejž mi také právě znátiTvé milostné spasení,Že ho jinak nelze bráti,Než v hříchů odpuštění;Dej, ať ho hledám, jak sluší,V Tobě, nebs Ty sám mé duši,Cesta, pravda i život.4.Dej, ať věřím slovu TvémuA k srdci je připouštímA ať s důvěrností mnohouNa Tvou milost se spouštím;Ať, když mne straší mé zlosti,Bude mi k spravedlnostiZásluha Tvá ve víře.5.Dej vždy o to pečovati,Abych víru zachoval,Rač milost a pomoc dáti,Abych se tak spravoval,Žebych živ byl bez úhonyA, maje dobré svědomí,Obcoval v šlechetnosti.6.Přebývej skrz víru ve mně, Pane,Ty jsi má sláva,A dej, ať ta víra všedněRoste a se rozmáhá,A ať skrze lásku dělá,Trpělivá a veseláBližnímu vždycky slouží.7.Zvláště rač mi pomoc dátiV mém posledním stonání,Abych mohl bojovatiBoj dobrý do skonáníA v tom boji skrze TebeKonce víry, jenž jest s nebe,A spasení dojíti.8.Jezu Kriste, tu jiskřičkuTys zanítil v mé mdlobě,Rozněcuj víru maličkouVe mně sám k slávě sobě;Cos začal, rač dokonati,Bych Tě mohl spatřovatiTam, kde víra přestane.D. J. Breit, S. Hruškovic442. Ó víro má, osvěť mneJako: Ó lásko má, uslyš mneÓvíro má, osvěť mneV ctném pravdy hledání,Světlo tvé jest příjemné,Co ranní svitání;Tys má žádost od mladosti,Neb koruna vší moudrosti;Ó zjev mi :\|: :\|:Otce mého Nebeského,Budiž můj schranný štít v pokušeníA duši mé oltář posvěceníKu spasení.2.Důvěro má, zdržuj mne,Když mne bolest souží,Neb svědomí raněnéPo smíření touží;Mé srdce ztrápené péčíAť tvůj dobrý balzám léči;Posilň mne :\|: :\|:Ať tvou mocíV bíd svých nociShledám hvězdu Božího řízení,Že cesta jsou Jeho navštíveníK vykoupení.3.Naděje má, potěš mnePři mých milých hrobě,Myšlénky mé jsou temnéV rozloučení době;Na Tobě má duše visí,Neb tvá pravda mrtvé křísí;Ó vznes mé :\|: :\|:Srdce v nebe,Ať skrz tebeUhlédám své milé v oné slávě,Kdež splněné mají sliby pravéVíry zdravé.4.Doufání mé, ukoj mneV smrti mé úzkosti,Ať má duše spokojněPřejde do věčnosti;Ať ji oddám Bohu svému,Věčné milosti plnému;Ó zmuž ji :\|: :\|:,Ať v tom bojiCtně ostojíA z těla časného vyjde vděčněA vejde po víře své bezpečněV stánky věčné.5.Bože, Tys důvěra má,Naděje, doufání,Moje srdce dobře zná,Žes pln slitování;Tys mne stvořil, opatruješMne a z pádu pozdvihuješ;Smiluj se :\|: :\|:,Všaks Otcem mým Milostivým;Nic nemám na nebi a na zemiMimo Tě, Ty jsi sám mé spaseníK oslávení.K. Kuzmány443. Tři jsou věci, za něž prosímJako: Ej, kdyže můj Ježíš? Aneb: Ó přebídná světská marnostTři jsou věci, za něž prosímTě, ó Bože spasení,Po nichž věčnou žádost nosímV čistém srdce toužení,Z nichžto každá jest od Tebe,Z nichžto každá vede v nebe.Které spolu všecko jsou,Život jsou, spasení jsou.2.První jestiť živá víra,Světlo to nejjasnější,V kterém z nebe nám vyvíráTa pravda nejjistější,Žes Ty Otec můj Stvořitel,Že je Kristus můj Spasitel;Že, ač tělo zahyne,On mne k sobě přivine.3.Druhá pak je láska čistá,Ten květ srdce věrného,Pečeť pravé víry jistá,Život ducha tichého;Ta, co těší, navštěvuje,Šatí, sýtí, opatruje,Která věčně zůstane,I když všecko přestane.4.A ta třetí jest naděje,Která i za hrob sáhá,Svatým ohněm srdce hřeje,Žel, kříž, neřest přemáhá;Těch, jež loučí smrt, spojuje,Radost ráje ukazuje,Nad hrobem se zaskvívá,Lásce věnec stavívá.5.Pro ty věci ku Tvým padámNohám, Otče milosti;Slyš mne, pak si nic nežádám,Jen mi ty zdrž v celosti;Ať se, co chce, se mnou děje,Víra, láska a nadějeBezpečně mne provedou,V ráj Tvé slávy uvedou.K. Kuzmány444. Ty díš: já křesťan jsem!Jako: Bože, věrný BožeTy díš: já křesťan jsem!Blaze tobě, když svědčíSkutek a život tvůj,Co ty svou tvrdíš řečí;Když s Boží pomocíJest tvé obcováníPravého křesťanstvíCtné dokazování.2.Ty díš: já křesťan jsemTenť jest, kdo Krista poznal,Ten, který Pánem svýmNejen usty Jej vyznal,Ale zachovává,Co mu poručil Pán;Nečiníš-li téhož,Nejsi pravý křesťan.3.Ty díš: já křesťan jsem;Kdo se chce tak jmenovat,Má dle víry živ býtA zlého se varovat.Nemiluje Krista,Kdo hříchy miluje,Neníť žádný křesťan,Ač se tak jmenuje.4.Ty díš: já křesťan jsem!Jsem v Krista pokrstěný,Jeho drahou krvíJsem i já vykoupený!Ovšem, ale zkus se,Zdažs držel smlouvu tu,Jižs s Bohem učinilV čas svatého krstu.5.Ty díš: já křesťan jsem!Srdce mé jest hotovoČinit i slyšetiMilostné Boží slovo.Dobře; než byl-lis téžToho činitelem,Cožs slyšel, v čem BožíDuch jest učitelem.6.Ty díš: já křesťan jsem!Neb se často nacházímPři večeři Páně,Kdež milosti docházím.Než zdaž po tom hoduPravé polepšeníV tobě se nacházíV skutcích i v smýšlení?7.Ty díš: já křesťan jsem,Chlubě se tím s radostí;Než zdaž máš tak mnoho,Jak moudrý pohan, ctností?Ó bys někdy nebyl Zahanben od něho,Že on snad učinilVíc, než ty, dobrého.8.Nemluv: já křesťan jsem,Pokudž o tom nesvědčíSkutek a život tvůj,Co ty tvrdíš jen řečí.Křesťan nejen jménoKřesťana má míti,Ale v skutku pravýmKřesťanem má býti.J. Hasslocher, Št. Leška445. Věřit měl bys, ó bídníkuJako: Ó přebídná světská marnostVěřit měl bys, ó bídníku,Ach, a ty pochybuješ?Měl bys upět k smilovníku,Ty Mu nedůvěřuješ?Zde dětinsky máš doufati,Tam jen cíl svůj uhlédati;Kristův cíl se zřejmým stalJen, když z hrobu slavně vstal.2.Věř! víra přenáší hory,Pouště v ráj proměňuje,Jí se odpor každý koří,Věčnou pravdou bojuje,Jde přes oheň, jde přes vodu,Pro ní nemáš zlou příhodu,Nic proti ní nemůže,Ona všecko přemůže.3.Víra dává duši křídla,Víra k Bohu zdvihuje,Proniká přes mrtvých bydla,Město věčné spatřuje,Klesáš-li kdy v krutém boji,Chop se víry, tať ostojí,Víra i hřích přemáhá,Boji slávu vymáhá.4.Ustal-li jsi již čekati;Množí se ti víry boj,Věř hotovť Bůh pomoc dáti,I ten svatý svůj pokoj;Věř poslušně, zapři sebe,I otevře se ti nebe;Pevně věř: Bůh spaseníDá ti síly k věření.5.Divných věcí konec divnýČasto jsi již spatřoval,Z nenadála jak Bůh silnýV moci své se zjevoval;Zdaž, jak jen zamyslíš sobě,Máš ho uzřeť hned při sobě?Ó, tajné Boží radyNesmírné jsou poklady!6.Věř i tam, když víc pomociDuše se nenaděje;I po nejtmavější nociZáře dne se zaskvěje;Věř! ó toto Božské hesloOd Boha nám se přinéslo;Věř upřímně, srdečně;Věř, budeš spasen věčně!Reiber, K. Kuzmány446. Volám k Tobě, Jezu KristeJako: Ach, můj Otče, vzhlédnižVolám k Tobě, Jezu Kriste.Slyš, prosím, mé vzdychání,Dej mi potěšení jisté,Sprosť mne hrůz a zoufání!Aj, po pravé víře žízním,Dej mi ji v každé době,Ke cti Tobě Ať prospívám bližním,Skládaje Tvou řeč v sobě.2.Také žádám Tvé milosti,Ty mi to můžeš dáti,Abych nepřišel k lehkosti,Dej mi v naději státi;Zvláště v své smrti blízkostiAbych k Tobě měl zření,Ne k šetřeníMarných svých hodností,Přišelť bych k zahanbení.3.Pomáhej mi všelijakéKřivdy z srdce vybiti;Odpusť mi mé pády také,V lásce rač obnoviti;Můj pokrm ať jsou Tvá slova,Tím abych duši sýtilA rozptýlilOsídla ďáblova,Sic bych se k zlému schýlil.4.Rozkošem aneb žalostiNedej mne podvrátiti;Popřej do smrti stálosti,Všeť ráčíš v rukou míti;Jde pak darmo vše od Tebe,Nelze jest vysloužiti,Ni zděditiTvou milost a nebeLidskou mocí, bez Tebe.5.Bojujíc, v odporu stojím,Pomoz mdlému, Ježíši!Milostí Tvou se jen kojím,Mocens dáti moc vyšší;Když tedy úzkost se blíží,Nedej mi v nic přijíti;Rač síliti,Bych nepadnul v kříži;Vímť, že to budu míti.P. Speratus, J. TranovskýB) Posvěcení447. Aj, jak rychle, rychle tečeJako: Již nastává ten čas právěAj, jak rychle, rychle tečePryč každé okamžení!Ó pomni, pomni, člověče,Na své duše spasení!Tam u nebeského PánaBlaženost jest přichystánaJenom srdci čistému.2.Když dohárá žití svíce,Na své hříchy patřiti, —Jen když hřešit nelze více,Milost Boží prositi:To není cesta spasení,Kterou nám ve svém učeníNáš Spasitel zvěstoval.3.Jaks Ty, Bože, svatosvatýNa nebeské výsosti,I nás ráčils povolatiNa zemi ku svatosti;Ó jen uděluj nám síly,By jsme chtěli každou chvíliLepšími se stávati!4.Byť jsme celý svět získali,Co to všecko prospěje?Jestli v Kristu nejsme stálí,Marnáť naše naděje!Neb zdaliž světa pokladyTvou milost nám vynahradí,Bože, Pane, Otče náš?5.Co nás může v živobytíVésti k uspokojení?Co i v smrti udělitiRadosti potěšení?Ach, ne marné, zemské zboží,Než otcovská milost BožíA smělý pohled k nebi.6.Nu dej, ať po víře toužím,Co nejdražším pokladu,A tak Tobě, Pane, sloužímDle Kristova příkladu;Neb kdo jde po Jeho dráze,Blaze mu, ach, třikrát blazeTam, při posledním soudu.J. Hermann, A. Škultéty448. Bože, já chci srdce svéhoJako: Raduj se, má duše miláBože, já chci srdce svéhoŽalost Tobě zjeviti;Neb vím, že u víře mdléhoSám Ty ráčíš šetřiti;Víra má v pokušeníKlesá až do omdlení,Když mne svět a zlé žádostiNamlouvají k nepravosti.2.Vševědoucí Pane, Ty znáš,Že nic nemám sám z sebe;Kde bych vzal, jestli Ty nedáš?Vše, co mám, jest od Tebe;Co vím a mám dobrého,Jest od Tebe samého,Zvláště víru bez pochybyTy sám dáváš, jakť se líbí.3.Protož přispěj s svou pomocíV mé hříšnosti souženíA zmužile dej přemociVšeliké pokušení,Rač mou víru chovatiA meč ducha podati,Bych každého mohl celePodmaniti nepřítele.4.Těšiteli, Duchu Svatý,Víra má jest dílo Tvé;Rač to dílo dokonati,Kteréžs začal sám ve mně;Rozníť jiskru tu malou,Víru dej dokonalou,Abych někdy s volenýmiCíle víry došel Tvými.5.Rukou svou rač podpírati,Když ve své klesám mdlobě,Abych mohl pevně státiA setrvat při Tobě,Račiž mne sám voditi,Pomáhej vítěziti,Ty mne s nebes vysokostiPosilňuj sám v mé křehkosti.6.Tys má pomoc, Pán a Bůh můj,Tys mé všecko spasení,Já jsem s tělem i s duší Tvůj,Neprodlévej v soužení;Přibliž se s svou pomocí,Abych mohl přemociSvět, ďábla, těla žádosti;Skloň se ke mně s svou milostí.7.Já Tě budu do skonáníZa pomoc tu chváliti,Žes mé ráčil naříkáníOde mne oddáliti;Ne jen v této časnostiChci Tě mít u vážnosti;Ale i když vejdu v nebe,Budu věčně slavit Tebe.S. Hruškovic449. Bože, Ty znáš vše cestyJako: Má duše se nespustíBože, Ty znáš vše cestyNašeho života,Račiž nás po nich véstiTvá Božská dobrota,By jsme tak kráčeli,Jako Tvé přikázaníA naše povoláníKráčeti nám velí.2.Nedej nám zablouditiNa cestu hříšníků,Ni za množstvím choditiSvěta milovníkůPo žádostech těla,Po lakomství a pýše,Neb tak by naše dušeZahynout musela.3.Než Duch Tvůj dobrý veď nás,Jak po rovné zemi,Bychom svatě v každý časChodili před všemi;Dej nám živu býtiPobožně, ctně a šťastně,Až nás po smrti časnéK sobě ráčiš vzíti.4.Zvláště prosíme Tebe,Srdečný Ježíši,Jenž jsi cesta do nebeI vůdce nejvyšší,Tvé svaté učeníA pravá, živá víraAť nás v mdlobě podpíráA vede k spasení.5.Když pak rozkážeš, Kriste,Při cestě posledníNa kterémkoli místěDokonat svoje dny,Pomáhej vyjítiBlaze ze světa zléhoA rač do ráje svéhoNaše duše vzíti.45O. Člověče, chceš-li dojítiJako: Zachovej nás při svém slovuČlověče, chceš-li dojítiSpasení a s Bohem býti,Povinen jsi vůli JehoPlnit ze srdce pravého.2.Já jsem jen sám Bůh a Pán tvůj,K jinému se neobracuj,Důvěř mi se jen samému,Jako syn otci milému.3.Jméno mé veleb, cti, vzývej,V lehkosti nikdy nemívej;Svěť věrně i sváteční den,Abys v dobrém byl utvrzen.4.Cti otce i matku mile,Jsa poslušný každé chvíle;Nezabiješ, nehněvej seA smilstva též vystříhej se.5.Nekraď, nehleď zisku lstivě;O bližním svém nemluv křivě;Nepožádáš jeho domu,Manželky, i co má k tomu.6.Bože, rač nás posilniti,Abychom mohli plnitiTvá přikázaní s chtivostí,A spas nás hříšné z milosti.Dr. M. Luther, J. Tranovský451. Dobroty, lásky plnýJako: Jak rozličným spůsobemDobroty, lásky plnýMocný Spasiteli,Milostivý Jezu Kriste,Uslyš mé modlení.2.Očistiž mé svědomíSvou předrahou krví,Abych mohl v Tvých zásluháchDojíti spasení.3.Račiž mne posilnitiSkrz Ducha Svatého,Aby při mně nic nebyloDuši škodlivého.4.Vzdal všecko pokušení,Ať nejsem oklamán;Spravujž mne Duchem svým Svatým,Neb jsi Ty mocný Pán.5.Tu důvěrnost k Tobě mám,Můj Pane Ježíši,Že mne z této smrtelnostiPojmeš do radosti.6.A s tím se již poroučím,Bože s tělem, s duší;Opatrujž mne tak laskavě,Jakž na Otce sluší.452. Ducha mého žádostiJako: Sám, Pane Bože, mne řeďDucha mého žádosti,Pravá cesta do nebe,Jezu, ta milost Boží,Níž On oslavil sebeV duši mdlého člověka,Kdo duchem posvěcenýK věčnému životu, jestV Kristu znovuzrozený.2.Nachází-li v světě čest,Má dvojí radost z toho;Nese-li pohanění,Nekormoutí se mnoho;Živ jsa v Boží milosti,Milost světa nehledá,I v žaláři svobodu,V smrti život nalézá.3.Ze rtů plyne moudrost mu,Ač se zdá neumělý,Tichý jest, jak beránek,Než k boji víry smělý;Přes dobrou i zlou pověst,Slávu i pohaněníCestou Páně mužně jde,Dle Jeho nařízení.4.Chodí smutný na pohledA předce se raduje,Chudý jest avšak předceMnohé obohacuje;Nejmenší služebník jsa,On všemi věcmi vládne;Byť byl v nenávisti všem,Sám k nim v lásce nechladne.5.Nad marnost jest zdvižený,Lesk její ho nesvodí,V těla svého nemociDivy ducha provodí;Cherub s mečem ohnivým,Bojuje s nepravostíA na Božím královstvíPracuje s ochotností.6.Tak v mnohém nepokojiMá v srdci stálý pokoj,Jest jakoby potřenýA přemáhá každý boj;A když všecko vykoná,Jest z toho Bohu vděčný,Dí v pokoře: sluha jsem,Sluha neužitečný!7.Sluho blahoslavený,Vzezři v svaté to nebe,V němžto věčně živý PánV slávu obleče tebe;Ne sluha víc, než přítelBudeš s Ním stolovati,Pít s Ním kalich radostiA věčně kralovati.K. Kuzmány453. Já míním, BožeJako: Jakť jest líbeznáJá míním, Bože,Vůli Tvou plnitiA ustavičněPřed Tebou choditi,S celým životemTobě se oddati,Ctně se chovati.2.Zkus mne, popatři,Míním-li upřímně,Dej, by nebyloZ pokrytství nic při mně,Bych ze vší sílySnažil se plniti,Co Ty chceš míti.3.Kdyby Tvá bázeňMne všudy vodila,Když v samotnostiJsem, můj krok řídila.Jakť bych upřímněPo Tvých cestách chodil,Sebe nesvodil.4.Dejž, ať i ve tmáchTebe se ostýchám,K páchání hříchůNikdy nepospíchám,Hlasu svědomíSvého pozorujiI následuji.5.Dejž chuť a síluK dobrému činění,Tak vždy rád snesuOd světa hanění;To moje ctnosti,V nichž máš zalíbení,Nikdy nezmění.6.Ty lidských osobNebudeš šetřiti,Než spravedlivěMáš všechněm platiti,Slávu a čest dášDítkám svým pobožným,Hanu bezbožným.7.Když tento časnýVěk jednouc dokonámA až do smrtiSvé věrným setrvám,Jak utěšeněZmění se má žalostV nebeskou radost!Št. Leška454. Chce-li se kdo Tebou chlubitiJako: Kdo jen na Boha se spoléháChce-li se kdo Tebou chlubiti,Bože Svatý na výsosti,A v Tobě útočiště míti,Když mu hrozí kříž trpkosti,Musí se stříct hřícha zlého,By měl v Tobě Otce svého.2.To znaje, ať vší nepravostiŠtítím se při svém činění,Ať vší sílou jen pobožnostiDržím se v tomto bydlení,Konaje to, co je pravé,Jen ta cesta vede k slávě.3.A k tomuto rač předsevzetíUdělit mi zmužilosti;Sluší mi na to vždy pomněti,Že ač k dobrému chtivostiMám, než k vykonání jehoPotřebí mi Ducha Tvého.4.Protož nechť On ve mně přebývá,Srdce nové ve mně tvoří;Hlas ten ať ve mně se ozývá,Že kdo láskou k Kristu hoří,Čině, co se líbí Tobě,Najde věčné štěstí sobě.5.A kdybych klesl z unáhlení,Nezamítej mne od sebe;Z milosti odpusť provinění,Nezavři přede mnou nebe;Podej k pomoci pravice,Ať vstana, neklesám více.6.Tak mne zdržuj vždy Tvá dobrotaU víře, v lásce, doufání,Abych po všecken čas životaJist byl Tvého smilováni;A dokonav dílo denní,Přišel k věčnému spasení.P. Kocmann455. Chraň mne, Pane, při slovu svémJako: Zachovej nás při svémChraň mne, Pane, při slovu svém,Podle něho ať živý jsem;Pane, dej moc Ducha svého,Ať mi jde užitek z něho.2.Chraň mne, Pane, vírou čistouV Synu svém Ježíši Kristu,Ať Jeho smrt, umučeníPři mně bez užitku není.3.Chraň mne, Pane, v lásce vroucí,Bych Tebe, ó Všemohoucí,Miloval, blížního svéhoTaké, co sebe samého.4.Chraň mne, Pane, při své bázni,Ať jsem v studu živ a v kázni,Bez hříchu a proviněníV slovích, skutcích i myšlení.5.Chraň mne, Pane, v své milosti,Odpusť hříchy mé a zlosti;Ducha Svatého mi darujA Ním k slávě své mne spravuj.6.Chraň, mne, Pane, v svém těšení,Když na mne přijde soužení,Abych v naději neklesl,Břímě a křiž svůj rád nesl.7.Chraň mne Pane, v důvěrnostiSvou mocí, pravdou, milostí,Ať neodstoupím od Tebe,Až mne uvedeš do nebe,8.Chraň mne, Pane, zde v svém sboru,Pomoz k nebeskému dvoru,Abych Tobě sloužil vděčně,Chválil Tě časně i věčně.9.Chraň mne, Pane a Bože můj,Však jsem dítě a dědic Tvůj;Syn Tvůj mně pomohl k tomu,Že přislouchám k Tvému domu.10.Amen, na to říkám směle,Kristus mne vykoupil cele;Skrz něho já to jistě znám,Že zač prosím, to vzíti mám.S. Hruškovic456. Krásnéť jest světa staveníJako: Sláva bud Tobě, Bože nášKrásnéť jest světa stavení,V němžto jsem začal žíti,A mnoho v něm potěšeníV srdci mohu cítiti;Než duch neukojenýMá i jiné toužení,Nebo vyšší štěstí tuší,Když Kristu zasvětil duši.2.Blaze, v Kristu znám tě, ctnosti,Tvůj obraz v srdce mojeBuď vtlačen; plesám radostí,Když slyším jméno tvoje;Bůh poctil cenou tebeNejvětší, poslav s nebeK nám tě v Kristu, ctnosti milá,Bys nás v časnosti blažila.3.Když nás zde klam a blud mámí,Kdo nás zbudí k odporu,Aby rozum byl vždy s námi,Srdce mělo podporu?Co skrotí zlé žádosti?Srdci dává lidskosti?Ctnost jen, kterou víra plodí,Cestou povinnosti vodí.4.Ona chrání od neštěstíDítky skrz rodiče ctné,K mládenci dí na rozcestí:Synu, dej mi srdce své!Panenství ověnčuje,Starce mdlého zmocňuje,Krásí berlu i chudobu,Osvěcuje temnost hrobu.5.Ó což jsou zemské pokladyLidem platné bez ctnosti?Bez ní mocnář jest bez vlády,Boháč bez spokojnosti;Jen ona ozdobuje,Radosti připravuje,V bídě dává potěšení,V boji ducha posilnění.6.Kdyby zde jen hřích panoval,Bylo by vše ve zmatku,Ctnost činí, by se zachovalSvět ten v dobrém pořádku;Neb tam, kde ctnost kralujeA hřích víc nepanuje,Má svět nebeské radostiV spolku lásky a věrnosti.7.Kdyby na hvězdnatém nebiNebylo lze spatřiti,Ni v tvorstvě ctnosti veleby,Musel bych ji cítitiV svědomí ducha svého,Ke ctnosti určeného,Ten duch pak nám ohlašuje:Bůh jest, v Kristu se zjevuje.8.V Kristu dal nám Bůh touženíPo oné vlasti věčné,Dal i víře posilnění,Rukojemství bezpečné;Časně, věčně blaží nás,Tak ctnost ctím po všecken čas,I kdyby nebylo nebe,Rád ctnosti zasvětím sebe.9.Blaze všem, jenž tě milují,Ctnosti v Kristu, s vážností,Život svůj ti posvěcujíV mladosti i v sešlosti!Bůh svých věrných po bojiSprovodí ku pokoji,Přes bouře i noci tmavéKu sobě a ku své slávě.C. Cochius457. Nejmilejší BožeJako: Bože, věrný BožeNejmilejší Bože,Jenžs mi dal duši, tělo,Rozum i vše, což byK životu náleželo,Rač mne též voditiSkrz Ducha Svatého,Ať mne v posvěceníPosiluje mdlého.2.Pomáhej dusitiTěla svého žádosti,Ať mohu činitiDobré skutky s radostí;Ať snažně bojuji,Jsa stálý v naději,Ať mne pokušeníŽádná nezvrátějí.3.Dejž ať vždycky v lásce,Jako Kristus obcujiA k Jeho učeníUší svých nakloňuji;Zmocni mne u víře,Ať světa marnéhoNešetřím, když mne chceZvést od slova Tvého.4.Zapáliž srdce méHorlivou láskou k Tobě,Též k bližnímu svému,Bych mu přál, jako sobě;Dejž mi trpělivost,Když přijde neštěstí;Pokoru a tichost,Když mám dobré štěstí.5.Nechť Tvého království,Ó Pane, hledám stále,Tak Tvé požehnáníVyplyne nenadále;Maje pak od TebeŽivnost z věcí časných,Ať tím více toužímo duchovních, věčných.6.Tvá pravice, Pane,Rač mne posilovati,Nedejž se od cest TvýchV strany uchylovati!Rač mým pomocníkemBýt v mém povolání,Když vcházím, vycházímV dobrém pracování.7.Sám sobě račiž mneCelého posvětiti,A když se již buduS tímto světem loučiti,Vyveď sám duši mouZ této časné strasti,Přiveď ji do onéPravé věčné slasti.Chr. Gellert, Št. Leška458. Otče, Tobě se líbitiJako: Ach, Bože můj, já jsem zbloudilOtče, Tobě se líbiti,Toť jest chlouba dítek Tvých!Vůli Tvou svatou plnitiVděčně snaž se každé z nich,Tak jako Tvoji anjeléVůli Tvou plní vesele.2.Vůle Tvá nám nic nebrání,Co nám k štěstí směřuje,Kdo Tvá plní přikázaní,O své dobré pečuje;Ctnost nám pravé štěstí plodí,Hřích pak vždy jen bídu rodí.3.Naše sice zlé žádostiVůli Tvé se protiví,Ach, a my dle jich líbostiKráčet jsme neleniví,Kam nás zovou, pospícháme,Na Tebe zapomínáme.4.Odpusť, Otče, naše viny,Pomoz jich se hájiti,Všecky úmysly a činyDle Tvé vůle říditi;Hřích jest zákona rušitel,Tys pak všeho toho mstitel.K. Braxatoris459. Pane, jakž chceš, nalož se mnouJako: Z hlubokosti volám k ToběPane, jakž chceš, nalož se mnouV životě i při smrti,Smiluj se jen vždy nade mnouA nedej zahynouti;Zachovej mne v své milosti,V kříži dej trpělivosti;Vůle Tvá jest nejlepší.2.Bázně a lásky své mi dejA chuti k slovu Svému,Nauky zlé mne uchovej,Dej služebníku svému,Co slouží k mému spasení,Odvrať všeliké hřešení,Pokuď jsem živ na světě.3.Budu-li pak dle Tvé vůleZ toho světa se brátiTéto aneb jiné chvíle,Rač mi svou milost dáti,Abych šel odtuď vesele;Spas mne na duši, na těleV Kristu Ježíši. Amen.Melissander, S. Hruškovic460. Přes soužení k vykoupeníJako: Což můj Bůh chcePřes soužení k vykoupeníJít, přes boj ku pokoji,To jest Boží uložení,Šťastný, kdo v něm ostojí;Kdo přemáhá všecky boje,Jenž jej v světě pokouší,Ten dojde též i pokoje,Kterým spasí svou duši.2.Proti víře hned blud brojí,Hned pověra se vzteká,Hned nevěra jí pád strojí,Hned se žádost jí leká!Bojuj! — pokoj z víry jistéV srdci Tvém se rozloží,Jako by v něm světlo čistéRozžala milost Boží.3.Jest boj prudký i boj ctnostiProti světa marnostem,Proti mnohé lidské zlostiI zlým těla žádostem;Bojuj! — boj ten vyzíská tiPokoje srdce tvého,Když v svědomí dobrém dá tiPokoj Ducha Svatého.4.A když se tvá zarmucujeDuše hrobu temností,A v tobě prudce bojujeNaděje s pochybností;Bojuj! — skrz ten boj posledníZískáš ten pokoj věčný,Když za hrobem se rozedníDen slavný, nekonečný.K. Kuzmány461. Sám, Pane Bože, mne řeďJako: Když přijde má hodinaSám, Pane Bože, mne řeď,Ať jsem živ k Tvé cti, chvále,Uč srdce mé, ať se vždyPřidrží Tebe stále;Jáť se jen Tvé milostiVšecken zcela oddávám,Nebs mne stvořil, vykoupil;Chraniž mne sobě, žádám.2.Lásku svou přenesmírnouKe mně, můj Bože, obrať;Faleš ďábla i světaDej mi konečně poznat,Bych to znaje, ucházelVšelijaké marnostiA smlouvu křestu svatouPlnil vždy s ochotností.3.Zmužile ať žádostemTěla svého odpírám,Bázeň Tvou a anjelyTvé při sobě vždycky mám;Ustavičně mé srdcePo vůli Tvé ať kráčí,Uděliž mi darů svýchTak, jakž milost Tvá ráčí.4.Pokudž mi ráčíš přítiBytu mého na světě,Ať jsem vždy služebníkTvůj V tomto bídném životě,Po smrti bych tam přišel,Kdež Tě anjelé chválí,S milými přátely, dej,Bychom se tam dostali.462. Srdce čisté stvoř mi, PaneJako: Raduj se, ó křesťaneSrdce čisté stvoř mi, Pane,Srdce mé jest zkažené,Cítí bolesti náramnéPro mdloby přirozenéA hříchy, které činilo;Dejž, aby opět tak byloČisté, jaks je Ty stvořil.2.Ducha obnov též příméhoVe mně, jenž by vůli TvéPoddával se času všeho,V Tobě měl kochání své,Aby tělu odporoval,Víru skutky dokazovalA miloval vše dobré.3.Nezamítej mne od sebe,Ač jsem toho zasloužil,Nejmilejší Otče s nebe;Však mně Ježíš vysloužilTvou milost, ach, nedej svémuDítěti tak padnout mdlému,Abys mne měl zavrci.4.Neodjímej Ducha svéhoNikdy, prosím, ode mne,Ale zažeň ducha zléhoA čiň sobě příjemné Srdce mé;Duchem svým SvatýmPanuj sám v něm dnes i zatím,Takť bude vždycky dobré.5.Navrať mi radost spaseníSvého a odpusť zlosti,A když hledám polepšení,Dejž ho najít s radostíVe Tvém slově, můj Ježíši,Nebs Ty sám život mé dušiNa vzdor hříchu i smrti.6.V Tebe doufám, přemocnéhoPána a Stvořitele,Sám Ty mne podpírej mdlého,Abych nezoufal cele;Zůstaň, Bože, přítelem mýmA dej, ať Tě slušně vždy ctím:Tak budu věčně spasen.S. Hruškovic463. Takto volá sám Syn BožíJako: Nezoufej stádečko maléTakto volá sám Syn Boží:Poďtež ke mně, když se množíVáš kříž, vaše soužení;Poďtež, kteří pracujete,U mne jisté nalezneteDušem svým občerstvení.2.Aj, mé břímě rozkošné je;Poďte za mnou, mé šlepějePřivedou vás do nebe;Než chce-li kdo za mnou jíti,Chtěj i kříž svůj na se vzítiA zapříti sám sebe.3.Co jsem činil, co jsem pravil,V čem jsem příklad vám zůstavil,V tom buď vaše cvičení;Neb sloužit Bohu s věrnostíI v radosti i v žalosti,Toť je cesta k spasení.4.I svět rád by přijít k nebi,Kdyby nebylo potřebíS křížem vcházet do něho;Než jináče nemůž’ býti;I hleďmež věrně plnitiRozkazy vůdce svého.5.Zlým za zlé neodplacujme,Pokorou se ozdobujme,Na svět nechtějme dbáti;Křivdy Bohu poroučejme,Cestou svatosti kráčejme;Hřích bude Bůh trestati.6.Kdyby se nám díti mělo,Jak si žádá naše tělo,Byli by jsme bez bázně;Než Bůh v neřest nás vydává,Tak pro nebe vytrestáváNás přísností své kázně.7.A když pod kříže těžkostíKlesáme ve své křehkosti,Na to věrně pomněme,Že ten časný kříž nic neníProti tomu oslavení,Jehož v nebi dojdeme.8.Nebo po časné žalostiMáme ve věčné radostiS Kristem se radovati;Tím se všickni potěšujme,Pro Něho si nestěžujmeZde vše podstupovati.9.Kdo stále při Něm nestojíA není věrný v tom boji,Nemá při Něm odměny;Než kdo zmužile bojovalA víru stále zachoval,Bude s Ním oslávený.10.A co Bůh věrný slibujeA čím se nám zavazuje,To nás jistě nemine;Protož pomoz nám z milostiŠťastně přijíti k věčnosti,Ó milý Hospodine!B. Ringwald, S. Chalupka464. Tvé srdce si snad stýskáváJako: Což můj Bůh chceTvé srdce si snad stýskává,Že těžko jest svatě žitA vždy, jak Bůh vyhledává,Smýšlet, mluvit i činit;Ovšem, ctnost chce bojování,Zapření zlých žádostí;Avšak viz, bez potýkáníMěla-li by platnosti?2.Zdaliž jsou ti bez bolesti,Jenž se v hříších kochají?Mzda jich jsou mnohé neřesti,Neb pokoje nemají;Křesťan žádost když zkrocuje,Má často svá trápení;Než bolest, jenž ho sužuje,V radost mu se promění.3.Cesta hřícha jest z počátkuRozkoš jen a plesání,Potom vede však do zmatku,Posléz v strach a zoufání;Stezka ctnosti příkrá, právěNejprv jde skrz souženíAvšak dále vede k slávě,Posléz v nebe spasení.4.Bůh sám hledá naše štěstí,Proto dal příkazy své,Kterými nás před neřestíChrání a v své nebe zve;Dal nám rozum, dal svědomí,Dal moc dobré činiti,Dal svým slovem na vědomí,Že nás ním chce spasiti.5.V té Boží jen chtěj milostiRozkoš svou nalezati,Cvič se věrně s ochotnostíSrdce své přemáhati;Síla roste užíváním,Kdo jí má, dostane víc;Slabne moc zanedbáváním,A málo se změní v nic.6.Jsi-li mdlý, nezoufej sobě,Zdaří to Bůh v žehnání;Onť jest, jenž působí obě,Chtění i dokonání.Který otec synu svémuMísto chleba skálu dá?Modli se; Bůh pokornémuVíc dá, než si sám žádá.7.Jen buď stálý, jen buď pilnýNa té cestě života,Příklad svatých tě posilníI Kristova dobrota;Nedbej na slova rouhaváPosměvačů zlobivých,Jen u Boha je čest pravá,Ne u lidí klamlivých.8.Bojuj zmužile boj ctnosti,Patři často na hroby,Srovnej zisk oné věčnostiS bojem krátké té doby;Štítem víry zakry sebe,Vezmi lebku spasení,Bůh ti dá vítězství s nebeA v nebi oslávení.Chr. Gellert, K. Kuzmány465. Ty, jenž míníš spravedlivěJako: Ach, Bože můj, já jsem zbloudilTy, jenž míníš spravedlivěS přítelem, s nepřítelem,Všechněch právo ctíš bedlivě,Jsi pravdy hájitelem,Zůstaň v tom a zpomni sobě:Jak ty bližním, tak Bůh tobě!2.Který k člověku každémuVždy se laskavě blížíš;Rád odpouštíš a žádnémuSamochtě neublížíš,Zůstaň v tom a zpomni sobě:Jak ty bližním, tak Bůh tobě!3.Který bídné rád přijímáš,Rád těšíš, navštěvuješ,Rád sytíš a rád odíváš,Nemocné opatruješ,Zůstaň v tom a zpomni sobě:Jak ty bližním, tak Bůh tobě!4.Než ty, který křivdy činíš,Komukoli jen můžeš,Pro zisk i nevinné viníš;Co sobě tím pomůžeš?Ó procitni, zpomni sobě:Jak ty bližním, tak Bůh tobě!5.Jenž v ďábelské nenávistiProti šlechetným brojíš,Pln jsa pýchy, lsti, závistí,Jiným osídla strojíš,Procitni a zpomni sobě:Jak ty bližním, tak Bůh tobě!6.Ty pak srdce kamenného,Ukrutný v svém chování,Jenž nevyslýcháš bídného,Byť byl blízký zoufání,Procitni a zpomni sobě:Jak ty bližním, tak Bůh tobě!7.Co svému činíš bližnímu,Na to vždycky pamatuj,Že to činíš Nejvyššímu,A dle toho se spravuj,Procitni a zpomni sobě:Jak ty bližním, tak Bůh tobě!K. KuzmányC) Blahoslavenství křesťana466. Bože, na to dejž patřitiJako: Což můj Bůh chceBože, na to dejž patřitiStále, což jestiť věčné,A v Tvé bázni se cvičiti,Tě milovat srdečně;Milost Tvá nás na každý časVede k pravé radosti,Pokoj Boží ona množí,Těší v bídách, v úzkosti.2.Dejž nám to v paměti míti,Že všecken světa statekMusí porušení vzítiA přijíti na zmatek;Bázeň, milost a pobožnostNehynou v žádnou dobu;Toto jmění se nezmění,S námi jde i do hrobu.3.Šťastný, kterýž v Tobě BohuA v Kristu jest bohatý,Tomu slávu, radost mnohouNebe jednouc má dáti;Ve věčnosti ty marnostiSvětské a světa zbožíNic nejsou; ctnost tam svou přednostMá a odplatu Boží.J. Mockovčák467. Jeden poklad bych jen chtělJako: Slunce spravedlivosti. Aneb: Král věčný nás požehnejJeden poklad bych jen chtěl,Poklad nejvzácnější,Kterýž bych na věky měl,Poklad nejjistější,Jehož by řez, mol žravýNemohl zkaziti,Ani člověk nepravýZlodějsky mi vzíti.2.Mám ho hledat v mladostiA květoucím věku,V němžto bystré žádostiLipnou jen po vděku?Ach, to je marnost krátká,To mi neobstojí,Cesta mladosti hladkáK starobě se strojí.3.Hledat ho v kráse těla,V postavě, v sličnosti,Jenž se z jasného čelaSkví v sladké radosti?Ach, krásné jsou i kvítkyV podletí přírody,Však jsou jen času dítky,Marnosti důvody.4.Hledat ho snad v hodnostech,V moci neb úřadu,V slávy světské výsostech,Ve cti lidské řádu?Nebudu tím blažený,To všelijak běží,Kdo včera byl zvýšený,Dnes již v prachu leží.5.Mám ho tedy v hojnosti,V bohatstvě najíti,Když mohu bez starostiA bez práce žíti?Ach, to trvá jen krátce,V tomť mnoho trápení,Neb není těžší práce,Jako přesýcení.6.Jeden jistý předce známV nebi srdce svého,Tam jej, tam složený mám,V Bohu, v Synu Jeho;Víra a v Kristu milost,To jest nejvzácnějšíPoklad, v tom věčně mám dost,Jest i nejjistější.7.V tom dojde všecko ceny;Žádný časnosti dar,Je-li v něm založený,Nepřijde mi na zmar;Mladost, krása i síly,Čest, bohatství, statnost,Když Bohu posloužily,Mají nebes platnost.8.Ty, jenž jsi sstoupil s nebe,Tam se zas navrátil;Ó bych jen nikdy TebeNa zemi neztratil;Tam buď tedy, mé srdce,Kdež ten poklad složen,Jenž po smrti od OtceMá ti být rozmnožen.M. M. Hodža468. Již i zde blaženostiJako: Bože, Ty jsi v SynuJiž i zde blaženostiNebeské cítit můžeme,Jestli láskou, svornostíUpřímně se spojujeme,Jestli dle Krista učeníHledáme svoje spasení.2.Za to nebeské štěstíBuď Ti, Bože, děkování!Víra v Krista nám klestíCestu v tomto putování,Střídmosti učíc v radostech,Učíc doufání v žalostech.3.Učí, že srdce čisté,Bez pýchy, hněvu, chlipnosti,Bez lakomství, jest jistéRukojmě Boží milosti,Z které i zde v časném světěI tam věčná radost květe.4.Ona svojimi bleskyTmu pochyby zapuzuje,Z časnosti příkré stezkyDo věčnosti osnadňuje,Proniknouc hrobu temnotu,Vede k lepšímu životu.5.Když nám štěstí nepřejeA když nás smrt rozlučuje,Ona v světle nadějeNa nebe nám ukazuje;Těší nás, že se shledámeV tom věčném radosti chrámě.6.Šťastný, kdo tě miluje,Slovo Kristova zjevení,Kdo skutkem dokazuje,Že v tobě hledá spasení!Šťastný, on k blahoslavenstvíVěčného jde účastenství.H. Schink, K. Kuzmány469. Ó blahoslavený člověkJako: Pán blahoslaví nevinnéÓblahoslavený člověk,Který v dobrém ztrávil svůj věk,Neoblibuje lidskou lest,K vůli svému Bohu živ jest.2.Kterýž vida bezbožnéhoA v své mysli svévolného,Nechce ho následovati,Hledí se dobře chovati.3.Mrzíť ho zlí pomluvači,Převrácení posměvači,Hledí se jich varovati,V radě s nimi nesedati.4.V zákoně Páně radějiMá svou rozkoš i naději,V něm se ve dne, v noci těší.Dle něho živ jsa, nehřeší.5.Ten podobný bude stromuPři vodách štěpovanému,Kterýž může bujně růsti,Rozkládaje ratolesti.6.Tenť i ovoce ponese,Mnohý užitek přinese,Nic se mu nemá kaziti,Než všecko dobře dařiti.7.Větrové ho neporazí,Povodeň ho nepokazí,Lístek na něm neuvadne,Aniž z něho dolu spadne.8.Ale ne tak zlému bude,Ten své poctivosti zbude,Podobný jest prachu v poli,S nímž hrá vítr po své vůli.9.Neslušíť to na hříšníky,Na ty Boží protivníky,Aby došli takovéhoBlahoslavenství věčného.10.Protož v soudu neostojí,V kterémž se Bůh na ně strojí,V počtu lidí spravedlivýchNebude státi žádný z nich.11.Nebo cesta spravedlivých,Pobožných, v dobrém bedlivýchVždycky Bohu známa bylaA dobře se Mu líbila.12.Pane, pomoz v dobrém státiA zlého se vystříhati,Abychom tak z Tvé milostiDošli nebeské radosti.J. Blahoslav470. Od hluku té bídné marnostiJako: Kdo ví, jak blízko mé skonáníOd hluku té bídné marnostiKdo se k Spasiteli svémuObrácíš a k Boží milosti,Najdeš pokoj srdci mdlémuA již v tomto marném světěPoznáš, co ti v nebi květe.2.I co by tě mohlo jímatiZde, snad radosti hříšníků?Snad čest, bohatství, jenž se klátí?Neb žádost zlá a moc zvyků?To vše před Bohem nic neníA pro duši nemá ceny.3.Aneb snad bída, úzkost tebeTak ze všech stran obklíčila,Že v ní víc neznáš ani sebe,Ani proč tě postavilaNa světě pravice Boží,Neb co tu v pravdě osoží?4.Všecko časné rychle pomine,Krátká je lhůta hříšníka,Za kříž, přijdeš-li v místo jiné,Vzejde odměna veliká;Kdož zde s pláčem rozsívali,Najdou, co se nenadali.5.Protož uprostřed té marnostiTěš se jen v nebeském Pánu;Nes mile ty krátké trpkosti,Nedej se svést hříšným v stranu;To dá pokoje tvé dušiA štěstí, jenž se neruší.P. Kocmann471. Pán blahoslaví nevinnéJako: Ó blahoslavený člověkPán blahoslaví nevinné,V nichž není srdce nevlídné,Ale plné upřímnosti,Víry, lásky, spraved’nosti.2.A kdo jest života ctného,Nevinného, šlechetného,Duši, tělo má v čistotě,Jsa živ pobožně na světě;3.Jsou mu přemilá kocháníSlyšeti o svatém čtení;Váží on tu milost draze,Když se slovo Boží káže;4.Myslí na to ve dne, v noci,Aby je složil v svém srdci,Ním se těší v svých zármutcíchA pracuje v dobrých skutcích:5.I nebudeť ten opuštěn,Když by přišel zlých věcí den;Ani kříž mu neuškodí,Ani zlost rady zlých lidí.6.Lítostivý Jezu Kriste,Dej slyšeti slovo čisté,Abychom, jsouc v Tvé milosti,Došli Tvé věčné radosti.472. Pokoj svědomí dobréhoJako: Byť Boha s námi nebyloPokoj svědomí dobréhoJest poklad nad poklady;Šťastný, kdo se štítem jehoPřikrývá před úklady!Čisté srdce se neleká,Buď soud, aneb smrt naň čeká,Majíc Boha po straně.2.Jist jsa, že Bůh jest spokojen,Doufám v Jeho milosti;Božím pokojem ozbrojen,Směle jdu vstříc vší zlosti;I když mi svět ten nepřeje,V Pánu mi svítí naděje,S Ním přemohu neštěstí.3.Byť pak jazyk utrhačůSvým mne jedem zakalil,V křiku zlostných posměvačůPředce bych v pokoji žil;Nejsa vědom provinění,Řeknu: Bůh zná mé myšlení,On mou nevinnost zjeví.4.Duch můj myslívá s radostíNa ten soud, jenž přijít má,A výhled ten zmužilostiV utrpění mi dodá;Ač mne svět i křivě soudí,Pohled k Bohu ve mně budíNaději slávy věčné.5.Ten drahý poklad v celosti,Věrný Bože, vždy mi chraň!Od Tebe cestou hříšnostiMé duši vzdálit se braň;Tobě se vždycky líbiti,Tvým rozkazem se říditiBudiž má hlavní péče.6.Bys měl ve mně zalíbení,Chci šetřiti Tvé slovo;Chodit dle Tvého učeníBuď mi srdce hotovo,A kdybych klesnul ve mdlobě,Zdvihni mne, bych hned v té doběČinil pravé pokání.7.Přispěj, Bože, svou milostí,Ať, co nyní slibuji,Plním stálou horlivostí,Pokud v světě putuji;Tak, byv zde srdce čistého,Dojdu spasení věčnéhoA uzřím Tebe Boha.J. Melcer473. Proč se zapomínáteJako: Má duše se nespustíProč se zapomínáte,Ó lidé, na Boha?Proč štěstí nehledáte,Které věčně trvá?Proč jen o to časnéZboží vždy pečujeteA sebe zbavujeteSlávy nekonečné?2.Nic v tomto světě není,Co by stálost mělo,Rychle v žalost se mění,Co se nám líbilo;Čest, rozkoš i panství,To nenadále zhyne,Sláva prudce pomine,Síla i bohatství.3.Jen ten štěstí pravéhoUčastným se stává,Kdo ze srdce čistéhoBohu se oddává,Miluje pobožnost,Vystříhá se vší zlostiA s věrnou bedlivostíKoná svou povinnost.4.Jen ti blahoslaveníNazývat se mohou,Kteří jistě příjemníJsou samému Bohu,Jenž jich ochraňujePřed všelikou žalostí,Někdy pak je radostíVěčnou obdaruje.5.Opusťme tedy marnost,Jíž jsme milovali,Odvržme všelikou zlost,Kterou jsme páchali,Žádejme o milostBoha dobrotivého,Ať nám pro Syna svéhoOdpustí nepravost.6.Rač, ó Bože, říditiVšecky naše činy,Bychom mohli choditiPřed Tebou bez viny,Tak časem stáléhoDošli blahoslavenstvíV nebeském společenství,Kdež jest hojnost všeho.S. Černánsky474. Slyšmež z úst Pána našehoJako: O blahoslavený člověkSlyšmež z úst Pána našeho,Co nám schvaluje dobrého,Kterak vede k účastenstvíPravého blahoslavenství.2.Onť učí: BlahoslaveníChudí duchem, v kterých neníPýcha, ni žádost bohatství,Těchť jest nebeské království.3.Blahoslavení lkající,Rozličný kříž snášející,Nechajíc světa marnosti,Budouť potěšeni dosti.4.Blahoslavení jsou tiší;Kteříž slyšíce, neslyší;V křivdách o pomstu nestojí,Na zemi nejspíš ostojí.5.Blahoslavení jsou věčně,Jenž spravedlnost srdečněMilují a touží po ní,Budouť nasyceni od ní.6.Jsou také blahoslaveníK chudým lidem milosrdní;Neb milosrdenství dojdou,Bíd časných i věčných ujdou.7.Blahoslavenství mnohéhoJsou všickni srdce čistého;Neb to každý má věděti,Žeť budou Boha viděti.8.Blahoslavení také jsou,Kteříž sváry těžce nesou,Bližní míří a rovnají,Synů Božích jméno mají.9.Ovšem pak blahoslavení,Kteříž pro pravdu vězení,Vyhnanství neb smrt snášejí,Do nebe přináležejí.10.Blahoslavení jste, praví,Kdyžby vám lidé nepravíZlořečili, trápíce vás,A mluvili vše zlé o vás.11.Radujte se z té milosti,Že vám v nebeské radostiSložená hojná odplata,Kteráž nebude odjata.12.Spravujž nás, Pane Ježíši,Ať své kochání nejvyššíV těch blahoslavenstvích máme,S Tebou věčně přebýváme.J. Tranovský475. Srdce upřímně věřícíJako: O blahoslavený člověkSrdce upřímně věřící,Bohu v čistotě sloužícíJest to nejvzácnější jmění,Nad které vyššího není.2.Neb když dobré svědomí mám,Ničeho se víc nelekám;I když se svět celý bojí,Já se nacházím v pokoji.3.Když jsem čist vší nepravosti,Mám radost nad vše radosti;Doufám v Boha každé chvíle,Že jsem Jeho dítě milé.4.Ovšem, to musím vyznati,Těžkoť sebe přemáhati;Hojně však to přisileníRozkoš vítězství odmění.5.Jakáť sláva, ó jaká čest,Když si duše vědomá jest,Že, ač se žádost počala,Vůle ctná ji překonala.6.A hroznější odsouzeníZdaž jest nad srdce hryzení,Žes mohl pádu ujíti,Než nechtěl jsi se zmužiti?7.Pak cože v štěstí časnostiRozmnoží tak tvé radosti,Jak mysl pokojná, jasnáA čistota srdce krásná?8.Aneb co může v neštěstíZmírniti tak tvé neřesti,Jak když ti svědomí dáváK smělému doufání práva?9.I zdažbych měl ty radostiZměnit za hříchů žalosti?Nech ať blázen hříchům slouží!Má duše po Kristu touží!Chr. Gellert, K. Kuzmány476. Šťastný jest na zemiJako: Bože, věrný BožeŠťastný jest na zemi,Kdo chodí cestou Páně,A ještě šťastnějšímSe v onom světě stane;Pln jsa moci víry,Přemáhá žádosti,Jest své víry vědomI její platnosti.2.Pozorlivý ve všem,Zmužile pokračuje,A nenávidě hřích,Dobré vždy víc miluje,Skrz Ducha SvatéhoPůsobí sám Bůh v něm,Že zrůstá v milostiU Něho každým dnem.3.Maje v srdci Boha,Můž v Jeho světle žíti,Bojuje a v bojiBolesti se neštítí;Když zbloudí, pospícháBlud svůj napravitiA znovu se BohuCele posvětiti.4.S vděčností v stavě svémPožívá Boží dary,Třebas že se jinýmŠtěstí hojněji daří;On se svým spokojný,Nezná, co závist jest,Nezná, co lakomost,Pýcha neb marná čest.5.Více-li Bůh mu dá,I on více rozdává,Štěstí přátel množí,Potlačené zastává;On i nepříteliV nouzi dobře činíA i s nevděčníkem,Jak Bůh, dobře míní.6.Jiným neublíží,Ba chrání jich život, čest,Mdlé snáší laskavě,Ku smíření hotov jest,On v každém člověkuVždy ctí obraz Boží,Myslí: nade mnou též BůhSvou milost množí.7.On se usilujeMysl jiných osvítitA po dobrých skutcíchV srdci žádost roznítit;Jej těší jiných ctnost,Neb má přesvědčení,Že všech Bůh jeden jestA jedno spasení.8.To věčné spaseníJest stálá radost jehoA hledí veseleDo života věčného.Tak snáší zmužileVšecky své těžkostiA šťastně přemáháI smrti úzkosti.K. Kuzmány	Tranovsky_Cithara-sanctorum-Dil-3-Pisne-nabozne-o-krestanskem-smysleni-a-obcovani.html.txt
Stratená statočnosť„Staré hriechy — nové viny.“(Nár. porekadlo)	Tajovsky_Stratena-statocnost.html.txt
ÚvodSvoju knihu začnem trocha netradične, osobne, s úprimným priznaním, že kým som neprišla ako študentka na univerzitu, nikdy som neuvažovala o našich vysťahovalcoch. Nielenže som o nich neuvažovala, ale celá problematika mi bola úplne vzdialená, a to aj napriek exotickým závanom z detstva, keď som si s priateľkou Hedvigou zvedavo prezerala farebné obrázkové časopisy z ich najnovšieho balíka z Ameriky. V mojej rodnej obci bolo iba málo rodín ako my, ktoré v Amerike nikoho nemali. Pochopiteľne, textom pod obrázkami sme nerozumeli ani slovo, ale čo šteklí ľudskú fantáziu viac ako nepoznané tajomstvo? Boli to dráždivé, no zriedkavé závany, ktoré sa v mojom vedomí spájali s úplne inými predstavami ako so životom vysťahovalcov v Amerike a na ktoré som ľahko zabudla. Až dovtedy, kým raz do posluchárne nevkročil akademik Miloš Gosiorovský. S užasnutím som počúvala o magnetickej sile krajiny, ktorá pritiahla tretinu Slovače cez Atlantik za vidinou chleba. Podobne ako prvých európskych moreplavcov uchvátil pri floridských brehoch pohľad na krajinu žiariacu rôznofarebnými útesmi, cez ktoré sa z hôr do oceánu rútili priezračné rieky a brehy obklopené jemnou spŕškou vodopádov horeli všetkými dúhovými farbami, premiešanými omamnou vôňou neznámych kvetov a plodov, ovanul ma povedomý závan z detstva. Pravda, teraz už v iných súvislostiach, avšak rovnakou novosťou mi voňali názvy štátov Pennsylvánia, Michigan, miest Cleveland, Muskegon či mien Peter Rovnianek, Albert Mamatey, ale aj Karol Korenič, Jozef Schiffel. Pred očami sa mi otvorila aj bezútešná krajina baníckych šácht a zaprášených robotníckych „plejzov“, zdevastovaná hŕbami strusiek z vysokých pecí, ťažký zápas slovenských mozoľnatých rúk s nepriazňou nového prostredia o život, o uznanie. A s rovnakým zaujatím som potom sledovala rozličné ľudské osudy v tejto krajine dúhových útesov a čiernych „plejzov“ prostredníctvom americkoslovenských novín či korešpondencie, ktoré mi poskytla priateľka už môjho dospelého veku Blanka, riaditeľka Múzea SNR v Myjave; v meste, ktoré bolo so svojím malebným, ale neúrodným okolím postihnuté vysťahovalectvom ešte väčšmi ako moje rodné Záhorie. Vtedy sa problematika slovenského vysťahovalectva stala pre mňa predmetom hlbšieho záujmu a výskumu.Niet pochybností, že hromadné slovenské vysťahovalectvo, ktorého začiatky spadajú do posledného dvadsaťročia 19. storočia, ako dôsledok ekonomických zmien sprevádzajúcich nástup imperializmu, znamená silný zásah do národného organizmu a jeho historického vývinu. Tento ekonomicko-spoločenský fenomén nemohol zostať bez následkov ani v ideologickej oblasti národného vedomia, ktoré triednym uvedomovaním prerastá do svetového pohybu robotníckeho hnutia. Veď je všeobecne známe, že i z územia Slovenska, analogicky s ostatnými krajinami strednej a východnej Európy, odchádzajú predovšetkým nekvalifikovaní poľnohospodárski robotníci, väčšinou bez minimálnych skúseností v triednych zápasoch. Tvrdá realita amerického monopolistického kapitalizmu a stretnutia s americkými odborovými robotníckymi organizáciami internacionálneho charakteru akcelerovali rast triedneho uvedomovania nielen medzi americkoslovenským proletariátom v zámorí, ale aj na našom území. Odstránenie relatívnej preľudnenosti slovenského vidieka hromadnou emigráciou umožnilo položiť základy organizovanému triednemu zápasu domáceho robotníckeho hnutia. A nezanedbateľné je i priame sprostredkúvanie skúseností z amerických štrajkových bojov, v ktorých mali slovenskí robotníci po prvých trpkých skúsenostiach štrajkokazov neskôr stále zastúpenie.V radoch americkoslovenského proletariátu sa formujú aj výrazné osobnosti presahujúce svojou činnosťou prácu krajanských organizácií a spolkov. Svojím triednym uvedomením a pochopením potrieb jednotného postupu svetového proletariátu proti svetovému kapitálu sa stali uznávanými tribúnmi štrajkových bojov s mnohonárodným zastúpením, uznávanými autoritami celoamerického robotníckeho hnutia, súdruhmi s veľkým politickým rozhľadom a vplyvom aj na revolučné hnutie v starej vlasti. Medzi takéto výrazné postavy americkoslovenského robotníckeho hnutia patril okrem Štefana Martinčeka, Jozefa Františka Schiffela, Marka Čulena a ďalších predovšetkým Karol Korenič, ktorý zohral dôležitú úlohu pri marxistickej orientácii členstva nielen vo vedení Slovenského robotníckeho spolku v USA, ale aj v predsedníctve Medzinárodného robotníckeho spolku, kde reprezentoval jeho slovenskú sekciu.Slovenské vysťahovalectvo sa stalo dnes už neoddeliteľnou súčasťou našich národných dejín. Domnievame sa, že je potrebné pripomenúť aj jeho významné osobnosti, ktoré sa svojou účasťou na formovaní americkoslovenského robotníckeho hnutia zapísali na prvé stránky našich revolučných dejín. Nesmieme preto pripustiť, aby upadli do zabudnutia v čase, ktorý aj ony pomáhali pripravovať celým svojím životným programom, nadšeným pracovným nasadením, rozhľadenosťou a cieľavedomosťou. Ďaleko od svojej vlasti spolu s ďalšími zápasili so svetovou kapitalistickou mašinériou aj za náš dnešok, a preto by nemali v našej socialistickej historiografii chýbať.Pripomenutím významu a práce Karola Koreniča — v roku stého výročia jeho narodenia a 70. výročia vzniku Československej republiky, ktorú taktiež pomáhal vytvárať vo funkcii predsedu Československej robotníckej rady — chceme sa súčasne pokúsiť načrtnúť i obraz americkoslovenského robotníckeho hnutia, s ktorým je jeho život nerozlučne spätý. Aj napriek zvýšenému záujmu o problematiku slovenského vysťahovalectva (jeho svedectvom je reprezentačné dvojzväzkové dielo Františka Bielika a kolektívu autorov Slováci vo svete, ktoré vydala Matica slovenská roku 1980 pri príležitosti 100. výročia začiatku nášho hromadného vysťahovalectva do zámoria, dielo Márie Lavovej Marek Čulen a viaceré štúdie a články Miloša Gosiorovského) zostávame v tejto oblasti ešte stále dlžníkmi. Svojím príspevkom chceme obohatiť mozaiku životných zápasov a osudov státisícov slovenských vysťahovalcov, ktorí odchádzali hľadať do zámoria, často márne, to, čo je dnes pre nás každodennou samozrejmosťou — prácu a život dôstojný človeka.	Fordinalova_Karol-Korenic-a-americkoslovenske-robotnicke-hnutie.html.txt

Subsets and Splits

No community queries yet

The top public SQL queries from the community will appear here once available.