Datasets:
xguman
/
hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Community
1
text
stringlengths
0
622k
file_name
stringlengths
11
121
Na úsviteK východu hľadím k teplu hniezd Tiene ma zvábiť chceli Opretý o hmly bledých ciest A večne osamelý Po noci prebdenej páli dych A oko zimnične žiari Na brehoch u vôd sinavých Klesli už znavené pary
Kocur_Chvenie-nad-rukami.html.txt
V písanke doma1Na prvej stránke šuchám po zemi hrnček s mliekom, a pagáč ako hviezdu spálenú. Na druhej stránke triesočky, poskladané krížiky, išli do sporáka ohriať nás, uhryznutých zimou na popukaných perách. Nedopísané je a nedoškriabané griflíkom na stole, keď sa nám jar skoro vylúpla z trávy za domom.2My sme sa tešili. Blankytné kríčky, pokropené včelami, aspoň za vedro medu sľúbili na Dolnom konci. Púpavy, krásne panny, prišli v procesii k obrusu stola, ako tetivy boli napnuté až po naše ústa. Nohami sme rástli do zeme. Stískal nás za hrdlo každý vetrík. Za humnom naskutku porušal priesadou.3Pašienky, potoky. Keď túžba ženie prvú ratolesť k vode po hladine za slnkom, až k zlatým hradom, až k lúkam zamatovým. Zbieral som tľapké kamienky. Kto ďalej dohodí! Tam za riekou budú princezné, za našou cestou z blata. Vracal som sa domov nesnivo. Z trávnikov hebkých cez zamazanú košeľu, potrhanú, bolo ma vidno z ďaleka, z domu.4Naháňať v prúti sen. Okolo lietal motýľ, sadol, namaľovaný pred moje oči, bol z rozprávky, vyzeral čarokrásne. A keď sa zaligotal, pretrhol niť sna, uletel. Iba vzduch po ňom ostal; stratila sa mi ktorási pieseň kratučká. Urezal som si prút, švihal som ponad zeleň, vzduch svišťal, sipel, kvílil a dal mi pieseň nadlho v túlavom detstve.5Košaté stromy. Ó, k vtáčkom prísť, azda vedia, som dobrý, neublížim spevu. V ľahkom mojom tele je hlad po výškach, milujem ich ríšu s krídlami. Spadnúť, odrieť si nohu? Veď ani jeden z vtáčkov sa neudrie. Tak pekne by už nespieval, poranený pred veľkým svetom, uľakaný pred tichou slohou vetra. Raz som zo stromu padol. Nič sa mi nestalo. Vtáčky neodleteli, iba uderila sa moja túžba, rozviazal sa mi uzlíček, v ktorom bol môj pohľad na stromy košaté.6Nedele boli zlaté mušky, bzučali kolo hlavy. Ulice šumeli dedinskými dievkami, chcel som mať hviezdnaté miesto v rozprávke. Vzali ma do kostola. V kvapôčke muštu vrel som pod klenbami. Sväté pesničky chutné boli, slovenské, ako môj maskaľ. Potom na spevavé popoludnie prikrádal som sa k mládencom, i pesnička o frajerke bola mi ako Otčenáš. A otec zbil ma remeňom.7Plakal som. Susedov chlapec nehral sa pekne, kameňom rozbil mi hlavu. V čistej krvi jastril som okom, to nebol prsteň rubínový, seba samého videl som najhoršieho. Zlým chlapcom hlavy rozbíjajú. Vedel som. Odteraz všetky oči to uveria o mne poznačenom. No, prišla babka obviazať, osušiť krv, priložiť ruku, pohladiť, pofúkať, zhlboka poľutovať: chlapče, po ľuďoch všetko sa zahojí.8Sestra zomrela. Na pradeno večnosti sme pomysleli, dali sme jej šaty bielunké. Vyslovene sme neronili slzy. Ozval sa zvon, bil ma po srdci cestou k hrobu. Dlho som hádal, ako vyzerá; a veril som, že ju vidím, keď chodím ku kvetom spamäti.9Sporo sa otec s obilím vyhrstil na poli. Volal a volal, prosil, a poviazané snopy nedali slova. Vrabce si oplotia náš dom — povedal — nezomrú hladom. Na úvrať zrno putovalo po vŕškoch z kamienka na kamienok. Ôstie snívalo v brázde.10V kôlni ešte po jari na pluh sme hľadeli, na náš chlieb, nakrájaný škovránkami. Z vrbín pri záhrade plačeme. Nelial dážď z naplnených krhiel na staré krivdy. Čosi sa urodilo, čosi uschlo. Išlo to do krvi, keď v nás píšťalky prútené z večerov zavýjali.11Mokro konča leta. Stráň sa lepí na nohy. Otec ide kosou zaťať do húľavy. Ťažké časy, vravia. Visieť budeme možno na vlásku, chlapi nedokosia zem, tak že ženy. Ženy všetko vedia. A najeseň pobúrený hlas železníc hrkotal ostro do chalúp, že zhúkla svetová vojna.12Príde nám smädiť. V putničke vody potôčik zružovie, z potôčika krv, krvička červená. Snímeme z neba pátričky. Môj otec, frajter císarsko-krpčiarskeho regimentu rukoval. Na nás kľakol celý dom dnu, potme, na hlinu hlina. Nebolo soli, ani zápaliek. Dva razy išli sme do kostola.13Doma v noci, ako v kaplnke, v svätom povetrí pred anjelmi, v snách od bolesti sme spievali. Naozaj, kto by nerozumel cherubína! Vyčariť chcel nás z biedy, vznášal sa nad stolom, spieval z Výlevov.14Ľudia sa nahrbili do gučí, vraveli: svet horí! Nebolo dosť pitnej vody, v potokoch tiekol oheň. Tak nás hladil dym zlej vidiny. Na každom konci dňa sme mohli počuť streľbu z frontov a zjačať ponad tie siedme hory. A jednak boli sme prikutí k rodnej hrude. Kdeže ísť? Pred ohnivým drakom kľačiačky svoje bôle prežili sme so srnami v horách.15Písal som stránku poslednú. Písanku viac som neprečítal, tam ostala ležať v hladnom vetríku vina pričierna. Nahlas sa odsunul svet odo mňa. Gliedňak s mliekom, chlebík z jačmeňa, ovsom miešaný, vymrel mi z plaču. Nešlo to ani na píšťalku z vŕby. Hustota kútika izby, hustota biedy prešla na omrviny, uschnuté pri chalupe, pri plote doma.
Dilong_Hladny-vetrik.html.txt
Prečo som sa stal práve objaviteľom?Nebola to iba náhoda, lebo už od pätnástich rokov po ničom inom som netúžil a pracoval som len k tomu cieľu. Všetky moje badateľské výkony neboly ničím iným, než výsledkami uvedomelej, namáhavej prípravy k veľmi tvrdej, svedomitej práci, ktorej som zasvätil celý svoj život.Narodil som sa niekoľko míľ južne od norského hlavného mesta Oslo; keď som mal tri mesiace, presťahovali sa rodičia do hlavného mesta, kde som bol vychovávaný a chodil do školy. Roky školského vzdelania, v Norsku obvyklého, uplynuly mi bez zvláštnych príhod; do ľudovej školy som chodil od šiesteho do deviateho roku a potom do osemnástich rokov som študoval na gymnáziu. Keď mi bolo štrnásť rokov, zomrel otec. Starší bratia sa rozišli do sveta starať sa o seba, a ja zostal som u matky sám. Na jej prianie venoval som sa štúdiu lekárstva. Matkina hrdá nádej, že zo mňa bude lekár — zámer, pre ktorý som sa ja sám nikdy nenadchnul — nemala sa uskutočniť. Keď mi bolo pätnásť rokov, prišly mi do rúk knihy sira Johna Franklina, slávneho anglického cestovateľa a badateľa. Nadšené vzrušenie, s ktorým som ich čítal, rozhodlo o mojom pozdejšom živote. Zo všetkých tých statočných Angličanov, ktorí už po 40 rokov bez váhania obetovali majetok, odvahu i podnikavosť nespočitateľným, smelým, ale neúspešným pokusom premôcť Severozápadný prieliv, nebol nikto statočnejším, než sir John Franklin. Jedno jeho vypravovanie, v ktorom opisuje zúfalý ústup jednej z jeho výprav, upútalo ma mocnejšie než všetko, čo som kedy predtým čítal. Tri týždne, plné úzkosti, musel on a jeho malá družina zápasiť s ľadom a búrkami o život; jedinou ich potravou bolo niekoľko kostí, ktoré našli v opustenom indiánskom tábore, a konečne nezbývalo im nič iného, než zjesť svoje kožené boty, kým opäť dostali sa k predným strážam civilizovaného sveta.Podivné je, že práve opis týchto útrap, ktoré on a jeho ľudia zažili, najviac ma zaujal z jeho vypravovania. Vzplanula vo mne podivuhodná ctižiadosť, podstúpiť tiež podobné utrpenia. Iste sa tiež vo mne prebudilo mladistvé vzplanutie, plné nadšenia, ktoré sa tak často dáva zvábiť mučeníctvom, a výskumné cesty v krajinách večného ľadu maly byť mojimi krížovými výpravami. I ja som chcel trpeť pre vznešenú vec, hoci nie na žhavej púšti ani cestou do Jeruzalema, ale na ľadovom severe, cestou za novými objavmi v neprebadanej polárnej krajine.Tak či onak, cestopisy sira Johna Franklina rozhodly o mojom povolaní. Tajne — lebo by som sa ani nebol odvážil zmieniť sa matke o takomto zámere, ktorý by jej iste bol z tej duše protivný — som sa rozhodol, stať sa badateľom v polárnych končinách.Ba ešte viac, začal som sa tiež hneď pripravovať na toto povolanie. V Norsku vtedy ešte nebolo organizovaného športu, takého, aký je dnes všade pre pestovanie tela. Jediné dva druhy športu, ktoré sa pestovaly, bol futbal a lyže. Hoci futbal sa mi neveľmi hodil, zúčastnil som sa v tomto športe preca, lebo už vtedy pokladal som si za povinnosť svoje telo všelijako otužovať a k vytrvalosti cvičiť. Lyžovanie som však pestoval so zrejmou záľubou a s ohromným nadšením. Kedykoľvek som mal pri školskej práci voľnú chvíľočku, od novembra do apríla, ponáhľal som sa von do prírody, pochodil na lyžiach vŕšky i hory v okolí Oslo, cvičil som sa, aby som čím lepšie vedel zdolávať ľad a sneh, a tužil som si svaly pre budúce veľké dobrodružstvá.Vtedy bolo všeobecným zvykom, mať v zime okná domov dôkladne zatvorené, nuž pokladali ma teda za novotára a takrečeno za blázna, keď som aj v najtuhšej zime spával pri oknách dokorán otvorených, nedajúc sa nijako odvrátiť od toho. Moja matka mi preto starostlive dohovárala, ale uspokojila sa, keď som jej povedal, že mám rád čerstvý vzduch. V skutočnosti však vykonával som tým len časť svojho svedomite pripravovaného programu otužovacieho.Keď som v osemnástich rokoch získal maturitné vysvedčenie z gymnázia, vstúpil som podľa matkinho priania na univerzitu a študoval som lekárstvo. Ako všetky matky, do detí zamilované, bola i moja matka presvedčená, že som vzorom pilnosti. V skutočnosti však som sa zaoberal učením viac než ľahostajne. Smrť, ktorá nás o dva roky neskôr od seba odlúčila — bolo mi vtedy jedenadvacať rokov — ušetrila ju pred zarmucujúcim objavom, že sa moja ctižiadosť brala za celkom iným cieľom a že som na štúdiách, ktoré si ona tak vrúcne priala, urobil len veľmi žalostný pokrok.Nesmierne sa mi uľahčilo, keď som skoro potom odišiel z univerzity a celou dušou sa oddal snu svojho života.Najprv však bolo treba, aby som ako všetci ostatní mladí Norovia, vykonal svoju vojenskú povinnosť. Učinil som to rád, nielen preto, že som chcel byť verným občanom svojho štátu, ale tiež pre to, že som cítil, že by mi vojenské vychovanie mohlo znamenite poslúžiť ako ďalšia príprava k môjmu povolaniu. Bol som však s jednej stránky k vojenskej činnosti celkom nespôsobilý, o čom moji kamaráti väčšinou nemali ani tušenia. Bol som krátkozraký, vada, ktorá sa síce časom znenáhla strácala, ale dodnes nezmizla úplne. Keby bol vyšetrujúci lekár prišiel na túto vadu, nebol by som býval na vojnu odvedený. Na šťastie, nikdy som nenosil okuliare, hoci som ich mal predpísané.Keď prišiel deň lekárskej prehliadky, aby sa zistilo, či som k vojenskej službe spôsobilý, bol som odvedený do úradnej miestnosti, kde za stolom sedel šéf-lekár s dvoma asistentmi. Bol to starší lekár, a jako som na svoje veľké prekvapenie rýchle poznal, zaoberal sa veľmi rád ľudským telom. K prehliadke som sa musel, pravda, sobliecť do naha. Starý pán sa na mňa podíval a hneď začal hlasite chváliť moje vyvinuté telo. Bolo zrejmé, že osem rokov svedomitého treningu nezostalo bez výdatného účinku. Riekol mi: „Mladíku, kde ste to len získal tak nádherné svaly?“ Vysvetlil som mu, že som od detstva pestoval šport a veľmi pilne a nadšene sa otužoval. Starý pán bol mojou telesnou zdatnosťou tak zaujatý, že vidiac v nej zrejme čosi neobyčajného, zavolal zo súsednej izby niekoľko dôstojníkov, aby si aj oni prehliadli tento div. Nemusím ani pripomínať, že som sa ocitol v smrteľných rozpakoch, súc takto nahý verejne vystavený na odiv sveta.Príhoda mi však prospela. V nadšení nad mojimi svalmi, zabudol ten dobrý, starý doktor úplne prehliadnuť moje oči; bol som teda uznaný za schopného a začal sa môj vojenský výcvik.V Norsku zaberá vojenská povinnosť len niekoľko týždňov za rok, mal som teda kedy pestovať naďalej cvičenia, ktoré som si sám určil pre svoj budúci život. Čo sa pri tom raz prihodilo, len že ma život nestálo a priviedlo ma temer do horšieho nebezpečenstva a námahy, než ktoré ma neskôr čakaly v polárnych krajinách.Toto dobrodružstvo som zažil, keď mi bolo dvaadvacať rokov, pokúšajúc sa len niekoľko míľ od Oslo vykonať akúsi malú polárnu výpravu. Na západ od mesta sa tiahne príkry horský hrebeň, korunovaný náhornou rovinou asi šesť tisíc stôp vysokou. Táto náhorná rovina sa prestiera na západ skoro až k pobrežiu Atlantického oceánu do okolia mesta Bergenu a odtiaľ klesá tak príkro, že po svahu vedú len dva bezpečne schodné chodníky. V lete vyhľadávajú túto planinu len laponskí pastieri, pasúci tam potulné stáda sobov. Usadlého obyvateľstva tam nebolo; jediným prístreším v okruhu mnoho míľ bola chatrč, ktorú si zriadili títo pastieri na ochranu pred búrkami a dažďom za chladnej jesene. Pred zimou schádzali Laponci do údolia a hore zostala pláň úplne opustená. Nikto nepamätal, že by sa bol niekedy človek odvážil preraziť onou náhornou rovinou v zimnej dobe od východného konca, od horského dvorca Mogenu až k dvorcu Garenu na západnom pobreží. Ja som si umienil, že sa o to pokúsim.Vybral som si jediného sprievodcu a navrhol som mu spoločne sa odvážiť na pokus. Privolil, a na vianočné sviatky sme vyšli z Oslo. Na lyžiach sme rýchle postupovali, premáhajúc sneh a skoro sme došli k dvorcu Mogenu. Tam sme si v poslednom domčeku odpočinuli, v poslednom, pretože sme sa domnievali, že je posledný, ktorý na svojom výlete vidíme. Bol to pekný domček s jedinou miestnosťou, v ktorej sa tiesnil starý sedliak so ženou a s dvoma ženatými synmi, ktorí tam tiež mali svoje ženy. Boli to, pravda, preúbohí sedliaci.Za onoho času nechodievali tam ešte turisti ani v lete, nuž by sme ich boli kedykoľvek, v každej ročnej dobe, veľmi prekvapili; že sme však prišli v zime, to vôbec nemohli pochopiť. Nemuseli sme dlho prosiť o nocľah, boli to ľudia pohostinní; urobili nám miesto na zemi pred pecou, kde sme sa zabalili do spacích vriec zo sobej kožušiny a výborne sme sa vyspali. Ale ráno snežilo a z púheho sneženia vyvinula sa potom riadna snehová fujavica; osem dní vystrájalo to nepekné počasie a vytiahnuť päty z domu, na to sa nedalo ani pomysleť.Naši hostitelia boli by, pravda, radi vedeli, čo nás asi zaviedlo až k ich odľahlému obydliu. Keď sme sa im sverili, že máme v úmysle prejsť náhornú rovinu a preniknúť až k pobrežiu, zpočiatku nám ani neverili a potom boli o nás veľmi starostliví. Všetci traja mužovia poznali tú pláň veľmi dobre a vystríhali nás čo najdôraznejšie, aby sme sa ani nepokúšali v zime ňou prejsť. Dosiaľ vraj sa na to neodvážil nikto a vôbec mali náš zámer za neuskutočniteľný. My sme sa však preca nedali odradiť, aby sme v ceste pokračovali; odprevadili nás teda deviateho dňa až k úpätiu náhornej roviny na konci ich údolia a ukázali nám, kadiaľ sa vystupuje. Starostlive sa s nami rozlúčili a my sme vytušili, že sa boja, že nás už nikdy neuvidia.My sme si, pravda, so svojím podnikom nerobili nijakých starostí. Nám sa vec zdala nadmieru jednoduchou. Planina bola len asi 72 angl. míľ široká, i rátali sme, že pri svojej obratnosti a pri svojich lyžiarskych skúsenostiach, ako i za počasia len trochu priaznivého, prejdeme tú trať najviac za dva dni. Podľa toho výpočtu sme sa tiež vyzbrojili, teda veľmi nedostatočne. Okrem lyží a palíc, mali sme po jednom vreci na spanie zo sobej kože, ktoré sme niesli na chrbte. Stanu sme nemali. Každý z nás mal ešte jedno malé vrecko s potravinami a jednu liehovú lampku. Toto vrecko bolo zabalené do vreca na spanie. Z potravín mali sme iba trochu suchárov, niekoľko tabuliek čokolády a kúsok masla — veľmi malé porcičky, práve tak na osem dní. Mali sme i vreckový kompas a papierovú, celkom obyčajnú mapu.Na pláň sme sa dostali bez ťažkostí. Hore sme síce nenašli úplnú rovinu, ako sme sa domnievali, bola však pre našu potrebu ešte až príliš rovná; nebolo totiž na nej nijakých charakteristických vyvýšenín, aby sme sa mohli nimi riadiť. Videť nebolo nič, iba nekonečný rad malých zemných vĺn, ktoré sa od seba nelíšily ničím.Smer cesty sme si riadili kompasom. Cieľom pochodu pre prvý deň bola pastierska chatrč, ležiaca asi uprostred planiny. V tejto ročnej dobe nie je denné svetlo v Norsku silnejšie, než šero, ale riadiac sa kompasom, postupovali sme bez ťažkostí a skoro večer sme chatu našli.Radosť z tohoto objavu bola však naozaj veľmi krátka, lebo sme zistili, že dvere a okná chaty sú zabednené a otvor komína že je prikrytý ťažkými doskami. Boli sme namáhavým výkonom denného pochodu veľmi unavení, vietor sa opäť zdvihol a teplomer ukazoval -23 °C. V tomto stave bola veru nadľudská práca dostať sa do chaty a potom ešte vyliezť na strechu a odkryť otvor komína, aby sme mohli naklásť ohňa. Odniesli sme to obidvaja veľkými omrzlinami prstov a môj druh bol ešte dlho potom vo vážnom nebezpečenstve, že príde o prst.Na šťastie našli sme však v chate trochu dreva; ale bolo treba ešte veľmi dlho trpelive čakať, kým nám to niečo pomohlo. Kto niekedy skúsil zakúriť v studenom komíne pri 20 °C pod nulou, ten pochopí, aké ťažkosti sme museli prekonávať, kým komín opravdu poriadne zatiahol. Studený vzduch sa kladie na oheň ako vlnená prikrývka a dusí ho, a treba veru rozdúchať veľmi živý plameň, kým teplo vytisne stĺp studeného vzduchu v komíne. Pri tom bola, pravda, malá chatrč čoskoro plná dymu, ktorý nám vnikal do očú a do krku a bol nám nadmieru nepríjemný.Keď však konečne oheň veselo vzplanul a my sme povečerali, cítili sme sa naozaj veľmi blažene. Potom sme sa na laviciach pri stene, vedľa ohnišťa zabalili do svojich vriec a spali sme znamenite.Ale ráno sme videli, že skutočné ťažkosti sa ešte len začínajú. Vietor, ktorý sa už včera odpoludnia zdvihol, vial dosiaľ a sneh sa včuľ sypal v ťažkých hustých chumeľoch. Búrka bola tak silná, že by bolo naozaj bláznovstvom odvážiť sa von; nezbývalo teda než dočkať pri ohni, kým sa búrka vyzúri.Prekutali sme teda chatrč a mali sme šťastie: objavili sme vrecko žitnej múky, ktorú si tam niektorý z pastierov nechal. Pretože nám už bolo jasné, že musíme vlastných zásob čo najviac šetriť, urobili sme si z múky riedku polievku, variac ju v železnom kotlíku nad otvoreným ohňom. V chate sme posedeli dva dni a zatiaľ sme sa živili len touto riedkou polievkou z múky. Nemohli sme, práve, riecť, že je bohvie ako výživná alebo veľmi chutná.Keď sa tretieho dňa búrka trochu utíšila, rozhodli sme sa, že sa opäť vydáme na ďalšiu cestu na západ, aby sme došli do Garenu. Museli sme však dávať veľký pozor na smer, pretože na západnom pobreží boly preca len dva sostupy, a keďže boly na niekoľko míľ od seba vzdialené, museli sme sa hneď určite rozhodnúť pre jeden z nich. Keď sme si vybrali, vydali sme sa na cestu.Neboli sme ešte ďaleko, keď začalo znova hustejšie snežiť a teplota stúpala. Aby sme si zaistili smer, museli sme sa častejšie dívať na mapu. Ale mokrý sneh, padajúci na tenký papier, zmenil ho čoskoro v kašu; potom sme sa riadili už len kompasom, dokiaľ vôbec bolo možné.Noc nás prekvapila skôr, než sme sa dostali na kraj planiny, i nezbývalo nám, než prenocovať práve tam, kde sme zrovna boli, pod sírym nebom. Málo chýbalo, a túto noc boli by sme si odpočinuli na veky. Keď sme rozvinuli spacie vrecia, vybrali sme z nich vrecúška zásob a položili sme si ich k nohám. Vedľa nich sme zarazili svoje „drievka“ ako znamenie, aby sme vrecká ráno opäť našli, keby ich azda sneh cez noc zasypal. Noc sme strávili nadmieru nepohodlne. Mäkký sneh sa nám na šatách roztopil a šaty dôkladne zvlhly. Keď sme zaliezli do vriec, premenilo naše telesné teplo túto vlhkosť v pary, takže sa úplne premočilo i vnútro spacích vriec. Bola to veľmi smutná skúsenosť. Ešte za šera som sa prebudil polozmrzlý a cítil som sa tak nedobre, že som už nemohol usnúť. Konečne ma napadlo vstať a napiť sa trochu alkoholu z lampky vo vrecku zásob, aby sa mi zase upravil obeh krvný.Vyliezol som z vreca a hmatal som potme okolo seba, až som zachytil lyžiarske palice, a potom som hľadal vrecko s jedlom. Hrôza prehrozná! Nemohol som ho nikde najsť. Keď sa rozodnilo, dali sme sa obidvaja do hľadania, nemohli sme však najsť ani jedno ani druhé vrecko. Dodnes sa mi nepodarilo nájsť rozumné vysvetlenie, kam sa asi tie vrecká s potravinami podely. Vec však bola nepochybná — vrecká boly preč.Naše postavenie nebolo už len nepríjemné, bolo veľmi nebezpečné. Keď nenajdeme čo najskôr prístrešie a potravu, musíme pravdepodobne zmrznúť. S týmto nebezpečím pred sebou usilovali sme sa znova dostať sa ďalej na západ a dúfali sme, že ešte pred večerom dospejeme k západnému okraju náhornej roviny.Ale šťastie nám dosiaľ neprialo. Opäť začal padať sneh, snežilo tak husto, že sme nevideli na niekoľko krokov pred seba. Nezbývalo nám teda, než sa obrátiť a pokúsiť sa, aby sme sa vrátili cez celú planinu, odkiaľ sme vyšli. Prešli sme však len niekoľko míľ novým smerom a prekvapila nás zase noc.Boli sme premočení, naše vaky boly samá voda. Stále snežilo. Keď sa sotmelo, došli sme k malému pahorku, ktorý sa zdvíhal nad planinou. Ľahli sme si do závetria, pretože sme si mysleli, keď budeme pred vetrom krytí, že azda strávime noc aspoň trochu znesiteľne. A naozaj sme sa presvedčili, že sa nám v novej polohe podstatne ulevilo. Ja som si umienil ešte niečo iného. Vyhrabal som si do snehu chodbičku, nie omnoho širšiu ako moja hlava, vliezol som si do toho tunela hlavou napred a spací vak som vtiahol za sebou. Skoro som si blahoprial k tak skvelej myšlienke, lebo som takto vôbec unikol všetkým nárazom vetra.V noci sa naraz prudko ochladilo. Vlhký sneh, naviaty do mojej jaskynky a pred jej vchod, začal včuľ mrznúť. O polnoci som sa prebudil; ležal som na chrbte, pravou rukou som si kryl oči, dlaň bola obrátená hore — ako takto často ľudia spia, keď im svieti slnko do očí. Mal som kŕče vo svaloch a pudove som sa snažil prevaliť sa na bok, ale nemohol som sa hnúť. Bol som priamo zamrznutý v pevnom ľadovom balvane! Zúfale som bojoval, aby som sa vyslobodil, ale bez akéhokoľvek úspechu. Volal som na druha, ten ma, pravda, nemohol slyšať.Chytila sa ma hrôza. Zdesený som si myslel, že tiež on zamrzol vo vlhkom snehu, ktorý napadal cez noc, a že ho postihol ten istý osud ako mňa. Keď nenastane ihneď obleva, musíme asi obidvaja v svojich strašných ľadových rakvách zamrznúť.Skoro som prestal volať, lebo som nemohol zhlboka dýchať. Pochopil som, že musím byť kľudným, keď sa nechcem vydať v nebezpečenstvo, že sa udusím. Neviem, či preto, že skrovná zásoba vzduchu v mojej uzavretej jaskynke bola už celkom vyčerpaná, či azda z inej príčiny, skoro som upadol v tuhý spánok, ktorý sa temer podobal bezvedomiu. Keď som prišiel k sebe, začul som slabé zvuky. Môj sprievodca teda preca len nebol uväzneným. Včera večer nenasledoval môjho príkladu a nezahrabal sa ako ja, pravdepodobne preto, že bol úplne vysilený a teda tak úplne ľahostajný k všetkému, že nebol schopný, aby ešte napínal svaly, a vôbec mohol pracovať. Ale práve táto vec zachránila život nám obidvom. Keď sa prebudil a videl, že je v snehovej púšti sám a sám, a márne na mňa volal, jal sa ma horlive hľadať po stope, ktorá by ho doviedla tam, kde som. Bola len jedna jediná a na šťastie zazrel, ako niekoľko chlpov vreca zo sobej kože vyčnievalo z môjho väzenia. Hneď začal hrabať rukami i lyžiarskymi palicami, aby ma z väzenia vyslobodil. Potreboval k tomu celé tri hodiny.Rýchle ubývalo našich síl. Bolo ešte šero, keď ma vykopal, ale obidvaja sme boli príliš rozčulení, aby sme boli mohli pomýšľať na ďalší odpočinok. Obloha bola dosť jasná, aby sme sa boli mohli riadiť hviezdami; i neváhali sme sa vydať na ďalšiu cestu. Boli sme už zase dve hodiny na pochode, môj sprievodca stále napredku — ale naraz zmizol, ako by ho zem bola pohltila. Vytušil som, že zapadol do niektorej snehovej jamy a pudom súc vedený, hneď som sa ho jal zachraňovať. Vrhol som sa na zem a zachvíľu som začul volať: „Nehýbaj sa! Spadol som do trhliny.“ Zrútil sa do hĺbky 30 stôp, na šťastie dopadol však naznak, takže vak, ktorý mal svinutý na chrbte, pád zmiernil. Rozumie sa, že sme sa hneď vzdali pokusu pokračovať v ceste ešte pred svitaním. Potom sme sa opäť vydali na ďalšiu púť — tak sa zdalo, že beznádejnú.Už štyri dni sme boli bez jedla a tá slabá, múčna kašička, ktorú sme dva dni pred tým zjedli, nám mnoho sily nepridala. Nebolo už ďaleko do úplného vyčerpania posledných síl. Jediné, čo nás ešte držalo, že sme si nezúfali, bolo to, že sme mali dosť pitnej vody. Hore na pláni bolo mnoho malých jazier, spojených riečkami, a z tých čerpajúc vodu, mohli sme si aspoň ňou naplniť žalúdok.Na večer došli sme k malej búde, plnej sena. Okolo búdy boly stopy lyží. Tento objav nám dodal novej odvahy a novej mysli, lebo dokazoval, že už nie sme ďaleko od obývanej končiny. Rástla v nás nádej, keď vydržíme len ešte chvíľu ďalej tiahnuť, že už snáď zajtra najdeme prístrešie i potravu. Seno poskytlo nám príjemné lôžko a tú noc sme prespali, zahrabúc sa hlboko do neho.Druhého dňa ráno som vyšiel pred chatu, aby som sa porozhliadol po kraji. Môj sprievodca bol tak vysilený, že sa zdalo, že nie je ničoho schopný, nechal som ho teda na sene odpočívať a sám som sa vydal po lyžiarskych stopách. Trmácal som sa tak asi hodinu, potom som v diaľke spatril akéhosi muža. Bol to asi sedliak, ktorý na rannej obchôdzke prezeral oká, nastrojené na snehové sliepky. Zavolal som na neho, hlasno a zvučno; zdesene sa obzrel a ja som s hrôzou videl, že uteká ako besný; prchal predo mnou, čo mu nohy stačily. Títo osamelí ľudia sú hrozne poverčiví; v skutočnom nebezpečí sú veľmi statoční, ale vymyslenín svojej fantázie sa boja. Bolo videť, keď ma spatril, zpočiatku si myslel, že som strašidlo, ktoré na tejto nehostinej pláni vystrája svoje kúsky.Zavolal som ešte raz a vložil som do toho volania všetku úzkosť svojej duše. Z môjho hlasu sa iste ozývalo krajné zúfalstvo, lebo tentokrát sa onen muž preca zastavil, a po malom váhaní sa pustil ku mne. Vysvetlil som mu, čo sa s nami stalo a pýtal som sa ho, kde sme. Dalo mi veľa práce porozumeť jeho odpovedi, ale i keď sa mi to konečne podarilo, nechcel som veriť svojim ušiam, že sme sotva hodinu cesty od onoho sedliackeho obydlia nad Mogenom, odkiaľ sme pred ôsmimi dňami nastúpili svoju neblahú cestu.Táto zpráva ma znova posilnila, i ponáhľal som zpäť k svojmu druhovi. Tiež jemu dodala táto zvesť nových síl a čoskoro sme bez zvláštnej námahy schádzali údolím k známemu nám domku. Zaklopali sme na dvere a vstúpili sme dnu. Zarazilo ma, ako nás privítali — vysvetlil som si to však, keď som sa potom podíval do zrkadla. V jednej miestnosti pracovali — ženy priadly, mužovia vyrezávali z dreva. Podívali sa síce na nás prívetive, ale ich krátky pozdrav znel cudzo a zvedave. Bolo zrejmé, že nás nepoznávajú. Nie div, lebo, ako som sa potom presvedčil, narástly nám husté fúzy, okolo očí sme mali tmavé kruhy, líca boly vpadlé, a kedysi svieža, červenohnedá barva obličaja sa zmenila v hrobove žltú zeleň. Iste šla z nás hrôza. Naši hostitelia nám vôbec nechceli veriť, že sme tí istí dvaja mladíci, ktorí od nich pred ôsmimi dňami odišli. Nemohli v nás obidvoch, vyziablych strašidlách, najsť pražiadnej podobnosti s drievejšími hosťami… Konečne sme ich preca presvedčili a potom dávali najavo až dojemnú starosť o nás. Pobudli sme u nich niekoľko dní, najedli sme sa a vyspali a keď sme nadobudli nových sil, rozlúčili sme sa s nimi, mnohokrát im ďakujúc, a šťastne sme sa vrátili do Oslo.
Amundsen_Clovek-objavitel.html.txt
PrispôsobenieHlboko medzi horami v ľúbeznom údolí ležalo malé mesto.Bolo to mesto starodávne. Od rokov sa vyvíjal jeho vnútorný život v typický svojský ráz. Dávnejší obyvatelia, ktorí už podľahli jeho vplyvu, požadovali od všetkých nových prisťahovalcov, aby sa im bez odporu prispôsobili. Kto sa podrobil, toho prijali medzi seba, ale kto sa opovážil odporovať, toho svojím naháňaním skoro pošliapali. A ako vyobcovaného predstavovali ho v najnepriaznivejšom svetle pred novými prisťahovalcami, aby vedeli, čoho sa držať.Málokto im odporoval. Noví prisťahovalci prichádzali v malom počte. Nemohli pretvoriť vnútorný život celého mesta. Podľahli nátlaku prevahy. Ale sa ani veľmi nepriečili. Vnútorný ráz mesta pôsobil na nich, ako schválenie a povýšenie ľudskej slabosti, obmedzenosti a nízkosti na namyslenosť dokonalosti. A to veľmi lahodí ľudskej prírode ťažko uznávajúcej svoju nedokonalosť…I pritom všetkom sa prihodilo, že naraz až pri dvoch nových prisťahovalcoch nejavila sa náklonnosť prispôsobiť sa.Jedným z nich bola krásna, mladá kancelistka okresného súdu. Nemala ani tušenia, čo chcú od nej. Žila utiahnuto, pracovala ticho, spokojne, pričom budila dojem, akoby sa bola z vyššej hodnosti ponížila do života malej úradníčky a vznešenými vlastnosťami tejto vyššej hodnosti snažila sa povzniesť svoju malú rolu. Nezamiešala sa do zábav dievčat, primeraných jej postaveniu. Svoje postavenie nepokladala za konečne platné, lebo nemohlo uspokojiť jej osobnosť. Zaujímala voči životu očakávajúce stanovisko nádeje, prezrádzajúc, že viac úfa a ako žena chce to ďalej priviesť. A riadila sa len perspektívami svojej nádeje.Mešťania jej nerozumeli. Zdala sa im veľmi zvláštna. A keďže bola dcérou len malého úradníka, jej zvláštnosť ich veľmi dráždila, hnevala a tým smelšie a bezohľadnejšie ju posudzovali a napádali…Druhá bola schudobnená, vznešená vdova. V chudobe zanechala veľkopanský spoločenský kruh, kde žila v blahobyte za života svojho muža. Jeho smrťou rozpadol sa majetok a ona sa utiahla do malého mesta, skrytého medzi horami.Žila celkom uzavretá, oddaná len svojmu smútku a minulosti. Blúdila vždy iba po lesoch. Uspokojila sa spoločnosťou prírody, vtákov, stromov a rastlín. Príroda bola veľká na to, aby mohla dať prístrešie spomienkam na jej starý, vznešený, v retrospektíve stonásobne zväčšovaný, skrášlený a cenný život. A vtáci, stromy, rastliny dokázali byť dobroprajnou spoločnosťou. Nemýlili ju v rozpomienkach.Mešťania sa i ňou priveľa zaoberali. I ona sa im zdala zvláštna. Ale, pretože pochádzala z veľkopanskej rodiny, jej zvláštnosť im imponovala. A i pri svojich obyčajoch, len zďaleka obdivovali prejavy jej veľkopanskej výchovy a bývalého nóbl života. Vrele si priali, aby sa uponížila medzi nich. Ale márne…*Stalo sa, že Alfréd Bihary, najprednejší a najbohatší človek mesta, mal na okresnom súde menšiu pravotu, ktorej zápisnicu písala krásna kancelistka Ružena Kroková.Bihary bol milý, ale veľmi ľahkomyseľný a namyslený mladík. Bol si vedomý svojho významu v meste. Jeho najmilšou zábavou bolo budiť všeobecný obdiv neobyčajnými fígľami a skutkami. Pri súdnom pojednávaní, odvrátiac svoju pozornosť od príbehu pravoty, začal sa strnulo dívať na Ruženu. A keď ho sudca oslovil, vo veľkom tichu pri všeobecnej pozornosti vyhlásil:— Niekto je veľmi krásny…Keďže si Ružena ani nevšimla poznámku, dodal:— Ale i veľmi hrdý a nemilosrdný…Budilo to všeobecnú veselosť. Ako najprednejšieho v meste, ani ho nenapomenuli k poriadku. Len sa smiali. A po skončení procesu, sudca a advokáti gratulovali Ružene, že upozornila na seba najprednejšieho a najbohatšieho mladého človeka mesta.Ružena ostala ľahostajná. Ako rozumné dievča nepreceňovala Biharyho zaujímavosť. Tým ho len väčšmi dráždila. A umienil si, že skrotí toho hrdého divocha.Bol by to mohol urobiť i riadnym, spoločenským spôsobom. Lenže jeho povahe lepšie zodpovedalo vykonať bláznovstvo. Skúsil už, že ženským veľmi lichotia a ľahko ich pohnú bláznovstvá, vykonané kvôli nim… Niektoré nadchnú až k nadšeniu, iné zas ledvaže sa zachvejú. Ale ani jedno neostane ľahostajné.Po krátkom rozmýšľaní pokladal za výborný žart zbližovať sa s ňou pri ďalších súdnych pojednávaniach a dať sa pre ňu odsúdiť. Okričal svojho drevorubača urážlivými nadávkami. Potom ho vyzval, aby ho zažaloval. Drevorubač sa naľakane zdráhal, ale on ho uisťoval, že sa mu nič nestane. Chce byť odsúdený a keď mu to vymaže, ešte ho i odmení. Keď drevorubač i potom váhal, rozkázal mu, aby ho zažaloval, ináč ho vyhodí.Vec sa dostala pred súd. Žaloba bola podaná riadnym, formálnym spôsobom. Museli ju prijať. Ale každý vedel, o čo tu vlastne ide. A šlo to, ako vo veselohre. Nik nemohol premôcť smiech. Ešte i Ružena zdala sa byť milšou a usmievala sa. Veď sa to odohrávalo kvôli nej, aranžovaním najprednejšieho a najbohatšieho mládenca mesta. A lichotilo jej to, ako by to bolo lichotilo hociktorému dievčaťu.Bihary, vidiac vzbudenú priazeň, neodstúpil od nej. So súdom sa končili i úradné hodiny. Z budovy okresného súdu odišiel spolu s Ruženou.Od toho času celkom prirodzene hľadal jej spoločnosť a dvoril jej, ako by tým, že sa dal pre ňu odsúdiť, získal na to právo. Ružena sa neprotivila. Úfaná perspektíva budúcnosti sľubovala sa sprítomniť. A mimovoľne, nevedomky pokročila smerom k životu lepšej mestskej spoločnosti.*Vznešená dáma Eliza Vozárová nasýtila sa spoločnosti prírody. Znepokojovalo ju neprestajné šveholenie vtákov. V samote sa zimomravo triasla i pod horúcimi lúčami slnka. Trápili ju ďaleké, abstraktné rozpomienky. A túžila späť do skutočného života a medzi ľudí. Vädla túžbou po zabudnutí.Pani sudcovej sa podarilo, aby ju pri istej slávnostnej príležitosti privítala ako hosťa vo svojom dome.Zišla sa veľká spoločnosť. Bola prítomná celá mestská smotánka. Cudziu vznešenú dámu sprvu pozorovali s napnutou úctou. Keď ich oslovila, prišli trošku do rozpakov, natoľko sa líšil spôsob jej reči od ich spôsobu. Ale pomaly si privykli na jej prítomnosť a vpadli do obyčajného spôsobu svojho besedovania. Pritom robili dojem, akoby sa boli z nižšieho postavenia vyšvihli do svojej hodnosti bez vnútorného povznesenia.Keď dámy spolu s niekoľkými mladými ľuďmi prešli po obede do salónu, kým mužskí ostali v jedálni fajčiť a ďalej piť, začali posudzovať druhú prisťahovanú: devu. Nenútene bľabotali, aby dokázali vznešenej dáme, že i ju považujú za člena spoločnosti, ktorá má právo nazrieť do zákulisia.Žena hlavného slúžneho, ako zainteresovaná stránka (pre svoje dcéry), vzrušene začala:— Niekto vystal spomedzi nás. Ten zlý chlapec nás od istého času často zanedbáva.Po krátkej prestávke, kým sa poobzerala po spoločnosti, hľadajúc súhlas, obrátila sa s výčitkou k pani sudcovej:— Nijako si ho nemohla privábiť?Pani sudcová sa trošku mrzuto ospravedlňovala:— Veľmi sme ho rozmaznali a teraz si nemôžeme dať s ním rady.Mladý advokátsky koncipient sa rozosmial:— Je na príjemnejšom mieste. Blúdi niekde okolo okresného súdu…Na to mešťanostová rozhorčene vybúšila:— To sa jednako len nepatrí, aby sa jeden Bihary potuloval pred okresným súdom a čakal na kancelistku!Pani doktorka s ľútosťou podotkla:— Zviedla ho ženská prefíkanosť. Mali sme pravdu, keď sme nepokladali jej chovanie za prirodzené, ba skôr za veľmi podozrivé. Chovala sa, skoby nemala inú žiadosť len prežiť život ako pracujúca žena. A teraz vyšlo najavo, že to bola prefíkaná pretvárka. Len preto žila uzavreto, lebo z jej kruhu jej nebol nik dobrý. Len najprednejší a najbohatší mužský sa jej ľúbi…Advokátka posmešne poznamenala:— Myslí si, že je krásna a má právo vyšvihnúť sa.A posmešne blysla na druhú advokátku, ktorá sa tiež len pomocou svojej krásy vyšvihla do ich spoločnosti.Tá vzdorovito odvetila:— A jej sa to aj podarí…Škodoradostne sa poobzerala po spoločnosti, ktorá jej často dávala pocítiť, hoci len zaobalene a priateľsky, že je nižšieho pôvodu. Zazlievajúce pohľady sa upreli na ňu. Ale ona sa len škodoradostne usmievala nad ich mrzutosťou.Nálada sa stávala napnutou. Pani sudcová, ako domáca pani, považovala za svoju povinnosť uspokojiť ich a znevažujúc tú, o ktorej bola reč, pretrhla rozhovor:— Ale, nechajte ju, úbohú! Nech jej okrašľuje život spomienka, že kedysi jej dvoril Bihary. I tak nebude z toho nič vážne. Čo sa týka Alfréda, je celá tá láska len dočasnou zábavou. Nakoľko ho poznám, má oveľa jemnejší a panskejší vkus, než by sa vážne zamiloval a vzal si dcéru malého úradníka.Žena hlavného slúžneho rozhorčene vyriekla:— Nesmieme dovoliť, aby sa zobrali!Bol to najvyšší príkaz a stal sa záväzným pre každého člena spoločnosti, ak nechcel byť rušiteľom poriadku. Všetci sklonili hlavu pred príkazom. A podľa toho pokračovali v rozhovore…Cudzia vznešená dáma ich zo začiatku pozorovala s antipatiou. Úplne precítila rozdiel medzi sebou a spoločnosťou.Neskoršie počúvala rozhovor s mimovoľným záujmom. Dozvedela sa, že je v meste dievča, s ktorým sa títo ľudia nijako nemôžu uspokojiť a zmieriť. Vyvoláva ich úsudok, lebo sa nesnaží prispôsobiť ich vkusu. A ešte zväčšuje svoju vinu tým, že si podmaňuje ich miláčika, ktorého by si radi podržali.Kus skutočného života sa jej ukázal v tejto udalosti. A hoci nesúhlasila s chovaním rozprávajúcich, udalosť ju po dlhej osamelosti jednako len lákala a zaujímala.Postupne akoby sa bola vždy viac priblížila spoločnosti. Zdala sa jej vždy známejšou a známejšou. Akoby to všetko život bol už raz predložil pred ňu, lenže jemnejším, vkusnejším a diskrétnejším spôsobom.A cestou domov s mimovoľnou zvedavosťou skúmala či neuvidí niekde tú devu. Už ju aj zaujímala.Neskoršie už tak často neblúdila v hore. Niekedy sa zjavila aj v mestskom parku.V parku sa raz pripojila k nej pani poručíková. Niekoľko ráz sa prešli. Medzitým pani poručíková skúmavo sliedila očami sem a tam. Potom zaviedla svoju družku k lavičke. Sadli si.Na lavici oproti nim sedelo dievča v spoločnosti mladého mužského.Pani poručíková s významným úsmevom upozorňovala paniu:— Pozrite ta. To je ona: Ružena Kroková.Vozárová pozrela označeným smerom. Kritickým okom začala skúmať.Najprv skúmala dievča. Bola to zlatovlasá krásavica, vysokej, štíhlej postavy. Na tvári jej prebýval výraz duchaplnosti a šľachetnosti.Paniu náhle zachytila sympatia príbuznosti. Pocítila, že tá deva jej je bližšia ako všetci ostatní. A necítila sa už takou opustenou v meste.Pani poručíková poznamenala:— Ako vyzývavo ho vábi, všakže?Tvár jej zaliala závisť voči deve, ktorá rozumnejšie chápala život a múdrejšie sa pripravuje naň, ako to urobila ona. Veď si vyvolí a získa najbohatšieho muža v meste.Ale Vozárová nezbadala v chovaní devy vyzývavé namáhanie. Jej tvár nevyjadrovala ešte ani lásku.A oči mimovoľne uprela na mužského. Tvár mu planula láskou, ale jeho chovanie prezrádzalo, že láska sa mu prispôsobila v duši ľahkej, obyčajnej povahe. Keďže sa mu podarilo prebrať Ruženu z ľahostajnosti, javila sa v jeho láske akási neslušnosť. Akoby si voči deve trošku viac bol dovolil, ako voči žene primeranej jeho postaveniu.Zbadala ten malý rozdiel, ale prezrela i to, že daromná je všetka rozháňajúca intriga spoločnosti. Keď i dievča bude chcieť a bude vedieť zachádzať s mládencom, získa si ho. Život už i ju zvádzal prispôsobiť sa, a to tak, že jej predložil veľké šťastie. Bolo sa čoho obávať, že sa podrobí.Ale deva sa nechovala primerane k požiadavkám. I ona pocítila ten rozdiel. Zmocnil sa jej prvý zarážajúci dojem. Jeho obyčajná láska vzbudila v nej odpor. A jej držanie nebolo zvádzajúce, ale urazenou hrdosťou odmietajúce.Vozárová pochopila, že deva v duši odvrhuje Biharyho lásku. A zmocnila sa jej povznášajúca radosť. Akoby sa bol obrat jej života spojil a rovnobežne napredoval s chystajúcim sa obratom devinho života. A devino odporujúce víťazstvo nad všednosťou znamenalo i jej víťazstvo.Skoro zajasala v duši, keď videla, že deva vstala, nechala mládenca a on ako obarený bežal za ňou.Nespustila z nich zrak, kým nezmizli.Keď ich už nebolo vidieť, pani poručíková obrátila svoju pozornosť k prechádzajúcim sa. A rozprávala o nich historky, podľa mestskej miery, dodajúc k nim aj svoju mienku.Vdova ju roztržite počúvala. Jej duša nasledovala devu. Neodolateľne ju lákala príbuznosťou. Pociťovala, že len táto jediná bytosť je jej hodna. A jedine jej historka je hodná medzi udalosťami mesta, aby ju sprevádzala so záujmom.*Potom Vozárová už sama vyhľadávala príležitosť, aby aspoň zďaleka mohla skúmavo sprevádzať vývin devinej milostnej historky. Utiahla sa do takej vzdialenosti, odkiaľ mohla spokojne pozorovať výraz tváre a posunky oboch a súdiť z toho o ich duševnom a citovom stave a náhodných premenách.S radosťou badala, že po istom čase sa na tvári dievčaťa neústupne zračila odporujúca hrdosť. Ale jednako často sa ukazovalo v spoločnosti mladého človeka, ako i ona vyhľadávala spoločnosť, hoci tá jej nebola hodná. Akoby Ruženu bol pripútaval k mužovi aj cit združujúcej sa ľudskéj povahy, ktorý aj ju zaviedol do mestskej spoločnosti.*Istého dňa sa deva ukázala s veľmi zmenenou tvárou.Neodporovala už. Smutné, pokorné podrobenie sa zatienilo jej tvár. Prinútené podrobenie sa krásnych, ale chudobných dievčat nepriaznivému osudu, ktorý im nedovoľuje vyvoliť si muža podľa svojich snov, no núti ich — keď sa chcú ako víťazné ženy prebrodiť cez život — prijať a milovať toho, ktorý mi donáša hmotné a spoločenské šťastie, hoci by sa zjavil pred nimi v akejkoľvek bytosti a povahe.Hlavu už nenosila tak hrdo. Pokorne sa jej sklonila. Vyšmykla sa zo životného smeru, ktorý jej predpisovali duševné vlastnosti: len vo výške svojej duševnej úrovne, podľa svojich spôsobov hľadať šťastie a chcieť zvíťaziť. A v tom akomsi vykoľajení nemohla tak sebavedome zodvihnúť hlavu. Pokorné bolo jej držanie. Počúvala mladého človeka a oči jej blúdili v diaľke.Srdce panej sa bolestne zovrelo. Cítila, akoby sa chystala zrútiť nejaká cenná budova. Bola by ju rada rukami zadržala. Akoby jej ochabnutosť viacej znamenala pre ňu, ako ochabnutosť niekoho iného. Akoby bola len ouvertúrou jej nevyhnutnej, neodolateľnej ochabnutosti.*Dni utekali.Vznešená pani čoraz väčšmi priľnula k paniam lepšej mestskej spoločnosti. Čoraz domáckejšie sa cítila medzi nimi. Už i v jej duši zavládlo podrobenie sa obratom života.Ale necítila sa byť vo svojom zmierení taká ponížená, ako sa cítila deva vo svojom. Akoby sa ich spoločný úpadok nebol pohol zo spoločnej výšiny a nebol rovnakého druhu. Akoby ona bola upadala len k sebe primeraným. Ešte hrdšie sa vzpriamila, hrdšie sa chovala. Vždy viac sa rovnala prednej spoločnosti mesta.Menil sa jej náhľad i voči deve. Skoro, požadujúc, číhala v jej tvári na odraz, ktorý by dokazoval pokračovanie v jej prispôsobovaní, cítiac, že by ju urážalo, keby vymanila svoj osud zo spoločného behu s jej osudom. A ako zadosťučinenie účinkovalo na ňu, keď sa javilo v tvári devinej, že jej pokonanie so životom nie je už tak smútkom zatemnené. Obveseľuje ju potecha, pochádzajúca z vedomia, že pre ten skutok bude skvele odmenená a veľmi jej budú závidieť.Pani jej dala za pravdu. Schválila chystajúce sa ukončenie. Akoby prispôsobenie devino napravilo a ospravedlnilo i jej prispôsobenie.*Deva sa znovu menila. Na tvár sa jej vždy viac vracal predošlý výraz. Ešte vždy ju bolo často vidieť v spoločnosti Biharyho, ale sa ovládala. Ukazovalo sa, že sa, povznášajúc blíži ku konečnému rozhodnutiu. Len potrebuje ešte príhodnú chvíľu.Vozárová ju vzrušene pozorovala. Napnuto číhala, s akým prekvapením znova predstúpi.Nemusela dlho čakať. Konečné rozhodnutie odohralo sa pred jej očami v parku.Bihary najradšej býval s Ruženou v parku, aby to videli dámy patriace k spoločnosti a aby sa veľmi zlostili, ako sa patrí. Sedeli obaja v chládku na lavičke.Vdova sedela oproti nim. Vyčítala z mužovej tváre, že ešte ani raz si nebol taký istý víťazstvom ako v túto chvíľu. S otvorenou dôvernosťou nachýlil sa k deve a s vábivou zaľúbenosťou jej pošepkával.Deva ho zádumčivo počúvala. Naraz sa zarazene strhla. Potom vstala, hrdo sa narovnala a s povýšenosťou dívajúc sa na neho, s hrdou dôstojnosťou ho odvrhla.Vozárová nepočula, čo povedal muž a čo mu odpovedala deva. Ale z ich tvárí vyčítala, že sa muž v svojej namyslenosti neopanoval a už sa i slovom prezradil a vyjavil svoju neslušnosť. Tým konečne odstrašil devu od seba. A vdova vytušila, že čokoľvek mu deva povedala, tým jeho palác a celý rad domov hádzala k jeho nohám.Roztvoriac oči naširoko, dívala sa na ňu s nesmiernym zadivením.Kým sa poddávala, bola krotká, pokorná a teraz, keď sa napokon vymanila z jeho vplyvu, tak sa dôstojne postavila. V tvári jej zažiarilo zosilnenie a povznesenie sklátených duší.Pani nebola už schopná kochať sa v jej povznesení. Nemohla už s ňou cítiť. Zdalo sa jej, že sa tým obratom deva nielen od Biharyho, ale i od nej celkom vzdialila.A rozhorčujúc sa, pozerala, ako odchádza. Čo si myslí? Je šialená, či nadutá?! Najbohatší a najprednejší človek mesta ponížil sa k nej a ona sa tak nehodne k nemu zachovala. Pravda, je krásna, ale je chudobná a je len dcérou nižšieho úradníka.Nemohla sa uspokojiť s jej zneucťujúcim zrieknutím sa. Akoby tým bola uponížila nielen Biharyho, ale i ju.Už sa cítila bližšie jemu ako deve. Predtým pokladala devu za seberovnú. A jeho za nižšieho od nich. Teraz už jeho uznávala za primeraného svojej vznešenosti. A dievča zosadila do nižšieho stavu.*Lepšia mestská spoločnosť žiarila radosťou. Bihary sa kajúcne navrátil k nim. Mysleli, že je to výsledok ich rozlučujúcej horlivosti. A tváriac sa nevinne, rozmaznávali ho, aby ani netušil, že i oni majú účasť vo veci, a aby sa zo samého vzdoru nevrátil k opustenej deve.Čím ďalej, tým lepšie a voľnejšie sa cítil Bihary vo svojej bývalej spoločnosti. Akoby spod úzkostlivo pôsobiaceho čara prepustený, sa navrátil tam, kde môže hovoriť a konať podľa svojej chuti, veď ho nepozorujú prenikavým pohľadom deviným, neskúšajú ho jej povýšenosťou, ale ho zbožňujú. Trošku ho pokorovalo vedomie, že sa musel navrátiť, lebo ho deva poslala od seba. Ale o tom nik nevedel. A smelo mohol dať veci taký náter, akoby bol devu zunoval a zanechal.Spoločnosť v škodoradostnej pomste obrátila devu na všeobecný posmech.Vznešená dáma sa smiala spolu s nimi. Aj ona mala radosť z toho, že sa rozišli. Ani ona už nedopriala deve Biharyho a nepokladala ju za hodnú jeho.Ten smiech ju úplne spojil s tými, s ktorými sa smiala na úkor devy a úplne ju odtrhol od nej. Vo veľkopanskej výchove a v podobnom živote nadobudnutá vznešenosť stratila svoju nadpriemernosť a prevahu v ustavičných stykoch s mestskou spoločnosťou. A úplne sa prispôsobila.Deva ju nemohla nasledovať. Ju vnútorná akosť a duševná prevaha oddeľovala od mestskej miery. A nemohla sa prispôsobiť zjednoteniu. Zostala zvláštnou, nadpriemernou. A to jej nikdy neodpustili. Navždy ju odsúdili.
Cirbusova_Prisposobenie.html.txt
Punta Arenas[1]Po dvoch mesiacoch sme teda zase doma. Nebolo nás doma od 23. decembra temer do polovice marca 1914. Ten rok sme si dobre zachovali, v ňom sa začala svetová vojna, dľa zdania znezrady, skoro ani nevedieť pre akú zádrapku; hoc sa dávno očakávala. Bola pripravovaná pečlive a vedelo sa, že musí prísť, že nedá dlho čakať na seba. Ale keď sa odrazu strhla, svet bol ako zarazený, prekvapený: nevedel napochytre pochopiť, prečo sa strhla práve vtedy, a nie prvej alebo pozdejšie. Dosť na tom, prihrmela sťa víchor, nevedieť skade a ako. Postavila národy starej, akosi už ustatej a omrzenej Európy do zbroje, vyhnala ich z tichých príbytkov hneď na válečné pole: ustatej pod veľkou ťarchou krivdy a útisku, čo sa páchala už či na jednotlivcoch, či na stavoch ba hneď na celých národoch a plemenách. Začala sa znezrady, akoby prenáhlene, bez rozvahy; bolo by sa zdalo, že tí, čo ju začali, sami sa nenazdali, čo to z nej vykvitne; zdalo sa nám divné, že sa národy hneď rozdelili na dva tábory. Druhí hneď od počiatku predpovedali, že je to vojna svetová, že sa vie, kedy sa začala, ale nikto nebude vedieť povedať, kedy prestane. A hneď pochybovali i o tom, či ju dokončia tí, čo ju začali a čí druhí miesto nich, a nadovšetko, ako ju dokončia.Keď sme sa vracali do mesta, boli sme veľmi ďaleko od týchto úvah, nezišlo nám na um lámať hlavu nad týmito otázkami. Človek so svojím otupeným zakrpatelým pudom je nevedomejší od zvierat: tie, obdarené istým tajomným tušením, predcítia nebezpečia a pohromu, veľké otrasy v prírode, čo majú nadísť, takže stoja v tomto ohľade vysoko nad človekom. Keď bolo zemetrasenie, čo zničilo Valparaiso r. 1906 a poškodilo i Santiago,[2]stalo sa v Santiagu, že pes pred každým otrasením pribehol ku svojmu pánovi; nedal sa nijako odohnať od neho. Snáď predpokladal, že jeho pán rozkazuje živlom a môže ho zachrániť od záhuby, ak chce. Možno, že ani nepredpokladal čo takého, ale jednoducho v svojej bezpodmienečnej prítulnosti, utiekol sa k nemu, že bude s ním zdieľať záhubu, ako zdieľal v iné časy jeho radosti a pôžitky. Ani sme netušili, čo za mračná sa sťahujú nad nami a celým svetom. Blížili sme sa k mestu nepredpojate a veselo, že sme zase doma, že ideme, kde nás čakajú priatelia, známe tváre, že budeme môcť po takom osviežení pokračovať v prácach a námahách, kde sme boli pred dvoma mesiacmi prestali.Vtiahli sme do mesta skromne, v každom vozíku po jednom koni, čo tiež klusal dosť pomaly. Bolo vidno, že vynakladá posledné sily. Nebyť nám pred nosom mesta, ktovie, či by nám i kone neboli povedali v svojej názornej reči: „Potiaľ a ani krok ďalej!“ No hoviadko, keď vidí, že sa blíži domu, čo mu značí odpočinok, pohodlie: a len aby sa ta dostalo čím skorej, priloží ešte kúsok tých síl, čo ich snáď zvýšilo; hľadí dokončiť svoju úlohu primerane a slušne, bárs za cenu obetí. I koňom sa iste predstavila Punta Arenas ako niečo dobrého, vzácneho a veľkého. Keď zazreli rady svetiel zo širokej ulice Avenida Pampa a teraz Avenida Bulnes,[3]ktoré vnikali až do srdca mesta, a iste preto i pribavili ku kroku.Po cestách kampom, v samote poľa, kde nevídať iba ak skupiny domov a osamelé obydlia, nám tiež sa Punta Arenas predstavila v ten večer ako niečo veľkého a rozsiahleho. Nuž nemôže sa vonkoncom považovať za nepatrné patagónske hniezdo. Je to mesto veľmi značné už vonkajšími rozmermi a rozloženosťou. Poznať mu síce i na zovňajšku, že je to ešte mesto veľmi mladé a nové, veď vlastne je založené roku 1843, keď Chile zaujali toto územie, ktoré do tých čias bolo neobsadené, takže Angličania, ba i Francúzi sa mali okolo neho a boli by si ho vďačne osvojili. Malo vtedy spolu 11 obyvateľov. No i tí ho založili nedobre, na mieste nepríhodnom, čo dnes zovú prístavom Hladu a je od Punta Arenas čosi na juhozápad. Pozdejšie ho preložili sem, kde je dneska, a roku 1897 už malo 947 domov, 17 ich bolo murovaných, o desať rokov malo ich už 1844 z nich 99 murovaných, kde už bolo temer 10.000 obyvateľov. Poznať mu, že je mesto ešte nové, ale sa mu pozná i na zovňajšku akýsi dych snaženia a pachtenia za rozkvetom a veľkou budúcnosťou.Ako všetky nové mestá, zvlášte tu v Amerikách, je i ono stavané dľa vykrojeného plánu, nie dľa náhody alebo vrtochu, ako sa mu páči. Je rozdelené na ulice, rovné a široké, každá 20 metrov šíre. No krem ulíc, calle, ako ich tu zovú, má i avenidas: ulice značne široké, ktoré by už v Prahe volali námestím, ako Václavské napríklad. Avenida má popri domoch z oboch strán chodníky pre peších, popri chodníkoch cestu. Medzi cestami ostáva široký pás slobodného priestoru, všetko spolu, cesty, chodníky a slobodný pás medzi nimi má asi 50 metrov šírky. Kto vyrábal nákresy týchto ulíc, mal iste za lubom, že na tom slobodnom priestore budú kedysi sady, možno veľkolepé aleje. No tie nie sú všade vyvedené a ktovie, minie sa hodne rokov, kým budú vyvedené a zariadené. Medzitým aspoň nemôže sa nikto žalovať, že by bolo dusno a sparno v týchto uliciach: vzduchu je nadostač, neraz i nazbyt, keď zaduje.Vietor i tuná, ako v celej Patagónii, menovite v lete, je veľmi svedomitý nádenník. Úrady, pisárne, ba i obchody otvárajú sa o deviatej ráno: úrady sa zatvárajú o štvrtej, a najďalej o piatej večer. Obchody sa zatvárajú čosi pozdejšie, o šiestej a v zime o siedmej večer: ale vietor patagónsky je tej mienky, že to bol prikrátky deň ku robote. On, keď má pracovať, počne pracovať o ôsmej, vtedy asi, keď sa otvárajú dielne a továrne a končí ju okolo ôsmej večer. Cez obed je odpočinok od pol dvanástej do jednej: za pol druhej hodiny nikde sa nepracuje. On si nedožičí ani tohoto odpočinku. Počne zrána pomaly, ale čím diaľ, ide tuhšie, okolo poludnia, keď my, robotný svet vydychujeme si pol druhej hodiny, on práve vtedy najväčšmi sa usiluje. Mocuje sa, trhá a zúri sťa besný asi do štvrtej. Posýpa každého, kto vyjde na ulicu, práškom pampy: ani ho nepreosieva k tomu cieľu veľmi pečlive: hodí ti rovno do úst piesku i štrku čo i hrubšieho: Chybuje iba vápno, aby sa urobila dobrá malta. V také dni nosia ľudia, ba i podajedny krásavice škaredé sklá na očiach, ktoré veľmi špatia, ale sú na osoh. Dámy, aby sa nepošpatili takou nepríjemnou spravou, radšej si ovijú okolo hlavy hustý závoj. A nepristane im najhoršie; obkľúči ich akýmsi ovzduším tajomnosti, ktoré nedá rozoznávať, ale iba najviac ak tušiť, čo sa všetko pod ním skrýva. Ktovie, snáď sú si i vedomé, že im toto zakuklenie ani najmenej neškodí.Keby sme sa chceli dať strhnúť do ríše vedeckého skúmania a hľadania, skadiaľ pochodí tento horlivý robotník, kto ho vysiela a vypráva na pampu, prišli by sme snáď na to, na čo prišli i učenci. Vynašli, že je na juhu Ameriky dvojaké podnebie. Na pampe je suché a dosť teplé: v Cordillere,[4]kde sú bujné lesy a na štítoch večné snehy, je viac mokré a studené. Suché a teplé povetrie je ľahké a riedke, mokré a studené je ťažké: Kde je menší tlak a menší odpor, ta sa rúti ťažké mokré povetrie prudko, aby sa tlak vyrovnal a nebolo v ňom rozdielu. Z týchto prudkých prúdov povetria vznikajú tu dolu na pampe také besné vetriská.Tento nádenník sa neraz rozpajedí, že sa dá do samých krovov a začne ich rozberať. Ale to je robota už dosť ťažká tuná. Krovy nie sú šindľové, ani slamené strechy alebo pravé škridle, aby ich bolo ľahko rozhádzať, ale, ako sme i v kampe videli, zinkové, obyčajné z plôch za žliebočky, dosť dobré. Bľachár ich popribíja dôkladne, klince majú širokú hlavu zvonku, a keď prejde cez latu, môže sa mu i koniec vykovať ľahko do hlávky. Klinec o dvoch hlávkach nemal by už nikdy vypadnúť. A predsa na svete nieto nič trvácneho. Dobre vedel i ten kachliar, čo bol vystavil kachle s peknou klenbou. Keď boli vymazané, a vôbec uriadené, zložil riadiky do tanistry a pobral sa domov. Nestrhli mu z pláce, čo bol vyjednal, lebo pec bola ozaj vydarená. Ale gazda ju hádam chcel probovať lepšie, či sa bude za ňou dobre ležať: možno sadol na prípecok, alebo hádam i za pec, kde sa v zime chutne spí. Pec nebola priučená ešte na také skúšky a preborila sa. Zrútila sa predsa len priskoro; chlapec, čo mal ľahké nohy, bežal za majstrom, že ho dohonil skoro niže samej dediny a zvestoval mu: „Aby ste sa vrátili, že sa pec zrútila.“„Ja?“ zadivil sa majster. „A načo?“„Aby ste popravili.“„Toť, vari si bude naveky trvať,“ zvolal majster napaprčený. Posepol tanistru na pleciach s riadkami a šiel svojou cestou ďalej.Tie klince sa tiež pokazia časom, bárs i nie tak chytro ako tá pec. Ak vyskočí dajeden, víchor sa už podvlečie pod plochy: ak ich i neoddrapí, môže pomaly vydvihnúť krov a zložiť ho dolu, ak nesedel veľmi pevne. Bárs sa to stáva zriedka, ale už často podchytí súdok alebo tú bľachovú kisňu, v ktorej sa vykladajú smeti pred domy, kým príde podujímateľ po ne, čo sa zanáša vyvážaním toho nepotrebného článku z mesta: vyvážaním vôbec smetí a odpadkov, ktoré zavadzajú po domoch a hádžu sa medzi smeti. Ak vám tú prázdnu kisňu nešmarí do chrbta, aspoň ju bude kotúľať dolu cestou, neraz až do samého mora.V Punta Arenas ide všetko dohora alebo nadol, berúc okolnosti všeobecne. Je mesto na brehu mora, roztiahnuté po ňom viac do dĺžky. V tom smere idúc z jedného konca na druhý, padá dosť dobre do váhy, lebo je roveň. Preto bude i to rozhodnutie priveľké. Bolo by ešte väčšie a skončilo by sa nevedieť kde, keby nebolo na jednom konci natrafilo na breh dosť strmý, ktorý mal hádam vôľu urobiť tuná predhorie; ale vyšiel z dúšku a neurobil ho, iba čo pozemky zvlnil a doniesol ich do neporiadku, že sa nedajú na nich ťahať ulice rovné, široké alebo pravé avenidy. Z druhého konca — a to je koniec severný, má mesto tiež svoje hranice a prekážky: a tie pochádzajú najviac z nízkosti brehov. Hranice medzi morom a suchou zemou sú na týchto miestach trochu neurčité. Mora sa naprelieva neraz ponad brehy do nížin, sťa voda, keď sa preleje z plného krčaha. Kde boli pred chvíľou brehy hoc nízke a pieskovité, môže byť zajtra more, neraz i dosť hlboké. Trochu ďalej od mora bolo by pozemkov vyšších a súcich na stavanie, ale ta sa akosi málokto ťahá. Je tam v blízkosti cintorín; nesladí sa nikomu založiť si pri ňom domácnosť.Keď ho zakladali, zdalo sa im, že je ďaleko od mesta; myslelo sa vtedy, že je hádam i priďaleko. Od tých čias mesto sa roztiahlo až k nemu, sťaby bolo chcelo klopať na bránu mŕtvych, aby sa pomkli snáď ďalej, že na pampe budú mať viac miesta. No mŕtvi sa nedajú mýliť, neberú do ohľadu také požiadavky.„My sme raz tu, a ostaneme tu. Vám je ľahšie ísť na pampu, ak vám je v meste tesno. Raz sme sa vám vystúpili, aby vám bolo miesta a aby sme mali od vás pokoja. Lebo ten je nadovšetko: vlastne ani nič iného nepýtame, od nikoho ako ten svätý pokoj.“A skutočne tak je, že ich už raz preniesli na druhú stranu mesta.Mestu nezbývalo ako rozšíriť sa dohora: po úbočiach kopcov, ktoré sa dvíhajú miestami pri samom brehu; jedny sa dvíhajú dosť strmo i idú hodne do výšky, iné sú dosť úložité a ostanú plochejšie. Ulice a široké cesty, čo idú do vrchu alebo, rečeno určitejšie, na severozápad, majú všetky niečo sklonu, jedna viac, druhá menej ku moru.Všeobecne sa uznáva, že obyvateľstvo je vlastne miešanina všakových národností, temer z celého sveta: ba mohlo by sa povedať i rozličných plemien. A skutočne, sotva bude ktorý národ v Európe, aby nemal tu príslušníka. Krem toho, Ameriky, severná a južná, majú tu tiež predstaviteľov. Ázia bude ich mať tiež dakoľko hoc i menej.Ľudí z celého sveta privábili sem výhľady na bohatstvo, alebo aspoň blahobyt, lebo územie bolo vychýrené ako veľmi bohaté a málo obydlené. Prisťahovalcov z Chíl pritiahli sem výhody, že im vláda darovala kusy pozemkov 20, 40 ba i 80 hektárov. Boli by to už pekné kusy poľa, keby ich bolo obrábať. Ale týmto chudobným ľuďom nemal kto dať poučenie, ako sa treba mať okolo zeme, takže oni svoje kusy začali využívať na pašienok. No na pašienok bolo toho primálo; mnohý majiteľ predal svoj kúsok za lacný groš druhému a dal sa na druhú výnosnejšiu prácu. Vláda čilenská dávala obyvateľom i druhých národností zeme v samom meste na stavbu domov, kusy dosť pekné, 25 metrov šíre a 50 zdĺže. Tu bolo miesta na stavbu domu, na dvor i záhradku. Škoda, že tieto kusy sa rozkúskovali, menovite v samom meste, takže sa temer napospol zastavali domami. Zo Slovanov sú tu zastúpení len južní Slovania. Majú tu mnoho svojich zástupcov; dľa čísla medzi cudzincami, čo sú tu osadení, je južných Slovanov najviac. Iných Slavianov je veľmi málo, snáď iba jednotlivci. Mnohí z nich ani nevystupujú ako takí; iní, čo sa držali za Slavianov, patria k iným plemenám. Južní Slovania sú všetko praví, írečití, zo všetkých krajov Juhoslávie. Najviac ich je z Dalmácie, snáď 5/6. Medzi týmito nevedieť, či bude viac ostrovanov a či prisťahovalcov z pevniny. Pri sčítaní ľudu, 1906 prevedenom, v tomto území bolo ich najviac medzi cudzincami. Za nimi nasledovali Británci, potom Španieli, Nemci a Taliani. Z ostatných národností len Francúzov bola väčšia skupina z Francúzska a Švajčiarska, kdežto ostatných sa nachodia už iba neveľké skupiny.Osada Juhoslovanov je mocná, nielen počtom, ale i svojím významom v hospodárskom vývine tohto kraja. V spoločenskom ohľade neužíva vplyvu a dôležitosti, ktorý by mala mať i počtom i váhou svojho významu. Iné národnosti, bárs číselne ju neprevyšujú, dôležitosťou a váhou svojho vystupovania jej neustupujú, ak ju i nepredstihujú. Čo je tomu na príčine, nebolo by ťažko vynájsť, keď by kto skúmal bližšie tú vec.Bolo by ich hneď napohotove, ktorí by snáď sa vytasili s tou obľúbenou, že nie sú kultúrni ako prípadníci tých druhých národností. Takýto výrok, myslím, nebolo by ľahko dokázať. Vysťahovalec je jeden druhému dosť rovný, nemá čo jeden druhému vytýkať alebo závidieť. Juhoslovania sú priemerne vzdelaní, vyučení z domu, ako i prisťahovalci druhých národností. V ostatných časoch dosť ich išlo do sveta i vzdelaných a s odbornými známosťami: ľudia cele dobre pripravení, ktorí sa vo svete dosť dobre vyznajú. Tí, čo nevynikajú vzdelanosťou a odbornými známosťami, majú prirodzeného rozumu a zručnosti toľko, že sa nestratia v cudzom svete: vedia sa ľahko vynájsť, osadiť: nájdu si postať, pracovať pracujú na nej úspešne. Ako jednotlivec každý zastupuje veľmi dobre svoju postať a nezahanbí sa pred vysťahovalcom druhej národnosti. Ale keď sa vezme do ohľadu celok ako taký, vyjde účet nie v prospech jeho, ale v prospech iných národností. To by znamenalo toľko, že vlastnosti a dary celku sú u nich vypestované lepšie než u južných Slavianov.Tým, čo sme riekli, že celok sa nepredstavuje tak priaznive ako jednotlivec, neriekli sme nič nového. Je to skúsenosť stará, ktorá svedčí o tom, že národné povedomie ako celku u Slavianov nie je bárs vyvinuté a mocné. Jednotlivec ostáva doma, ak vyjde na verejnosť, rád ťahá svojou stranou. Je to choroba nielen južných Slavianov ale i severných a západných. Láska k svojeti, k národu a vlasti značí u iných národov iné, než u južného alebo ktoréhokoľvek iného Slaviana. Naša láska k vlasti a svojeti je ešte vždy veľmi úzkoprsá, viaže sa k dedine, snáď na vidiek, ak je nie veľmi veľký, ledva stačí na širší kraj, keď u iných navonok púta k sebe všetky vidieky a kraje bez rozdielu, siaha neraz i za hranice krajiny, čo sú vyznačené v zemepise, rozširujúc sa na všetkých, čo hovoria tú istú reč, hoc i s rozdielnym prízvukom a vyslovovaním. Iné národy majú už dávno vypestovaný široký, najširší pojem vlasti a lásky k nej; majú ho vštepený celé stoletia, že mal kedy presiaknuť do najširších vrstiev: alebo najmenej od časov Napoleona, keď sa prebudili i národy nepovedomé ešte z driemot, ako sa to stalo Nemcom, ktorí od jeho časov naučili sa ľúbiť svoj národ a rozhádzaní po štátoch a štátikoch predsa sa začali považovať ako celok. Od tých čias dodnes minulo mnoho rokov, vyrástlo dosť pokolení a v nich odchováva rodičovský dom, škola, verejný a súkromný život a všetky jeho ustanovizne a celý jeho stroj v ľude od útleho veku povedomie národné a vštepuje ho národu pečlive do srdca.Slavianskym národom sa takejto výchovy neušlo. V školách sa nepestovalo národné povedomie. Žiaci sa ledva smeli priznať k svojej reči a národu neraz nesmeli ani spomenúť, akého sú pôvodu. Tí, čo udali, ktorá im je materinská reč, znášali ústrky a prenasledovania: tí, čo mali povedomie trochu pevnejšie a dľa neho sa chovali, boli vyháňaní zo škôl, stavaní na pranier ako zločinci. Južným Slavianom síce nebránili priznať sa k svojej reči a pôvodu, ale nesmeli mať povedomie, a ani poukazovať veľmi, kde sú im bratia. Široké vrstvy národa nesmeli tušiť a ozaj netušili, že majú bratov cele blízkych a bratrancov mnoho. V školách a živote nás učili, že sme Nitrianci, Trenčania, Oravci, Liptáci, Šarišania, v tom povedomí rástli pokolenia a pokolenia, ostareli a umierali. U Juhoslovanov Chorvát nesmel mať Srba za brata. Obyvateľ ostrovov v Dalmácii považoval za Vlacha každého, kto pochodí z pevniny a menovite ak nosí národný kroj; ten istý ľud, ibaže jeden býva na ostrovoch a druhý na pevnine a predsa v nich vypestovala škola a život istú predpojatosť, že sa nepovažujú za synov toho istého národa. Láska k vlasti je i u nich ešte tesná, ledva sa odváži za chotár obce, alebo jedného okresu. Nijako sa neodváži rozšíriť na obyvateľstvo celého kraja. Prejde mnoho rokov, snáď i pokolení, kým sa úzkoprsosť rozšíri, dá priestoru širšiemu pochopu vlasti. Spolupatričnosť, ako je u veľkých slobodných národov, nepríde sama od seba. Aby sa vyvinula a zmohutnela, vyhľadáva sa dlhá a vytrvalá práca.Británci, Francúzi, Nemci majú svoj patriotizmus hotový, mocne vyvinutý, prešiel im do krvi, ako národom, ktoré majú svoje podania, slávnu minulosť, jasne vytknuté ciele. Ich príslušníci v cudzom svete sa tuho vinú ku vlasti, ktorá im je kdekoľvek v cudzom svete ako doma ich ozajstná matka a pestúnka. Britanec má všade svoj dom, kam sa obráti, nájde všade temer ustanovizne, ktoré sú ako doma, pútajú ho, a príslušníci Veľkej Británie držia dovedna tuho pod ochranou svojej matky; zdá sa im práca ľahšia a pohodlnejšia a ľahko im vydržať preteky, s druhými národy. Je medzi nimi vzájomnosť, pomoc a podpora, žičí jeden druhému a bráni ho. Krem toho svetový národ má všade sieť peňažných ústavov rozloženú, ústavov, ktoré pracujú skromne a bez hluku, ale obozretne a spoľahlive; ich zariadenie je dôkladné a ich pokračovanie vzbudzuje všade dôveru. Ich sila hospodárska a peňažná moc je v území Magallanes[5]značná, i to ako jednotlivcov, i ako celku. Treba im dať svedectvo, že svoje vedia hájiť a držať pevne, ale nevyvádzajú na nikoho útisk, ani nikomu neprekážajú alebo práve aby chceli druhých zničiť. Mnohí z nich sú bohatí alebo aspoň veľmi majetní, majú veľké kusy pašienkov v rukách, všetko zeme v dobrých polohách, najviac už právom vlastníctva. Majú i časť vo veľkých výnosných priemyslových podujatiach. Ich sila má korene hlboko v pôde Magallanesa; držia svorne dovedna; čo podujmú, všetko sa im vydarí, lebo nikdy nepodujímajú viac, než môžu. Prv než sa chytia do čoho, premyslia dobre, vezmú do ohľadu všetky možnosti, ale keď sa dajú do čoho, všetci sa namáhajú, aby sa vydarilo.Ich hospodárska a peňažná sila je veľká, nikto ju neupiera a nemôže si ju nevšímať. Juhoslovanov je viac od nich, ale peňažnou váhou sa im nemôžu priblížiť. Medzi nimi nieto ozajstných boháčov, alebo ich je málo: ale je medzi nimi mnoho ľudí stredného stavu, dosť je i majetných. Môže sa povedať, že skoro všetci, ako jednotlivci, žijú pohodlne a užívajú blahobyt. Majetok je medzi nimi rozdelený dosť rovnomerne, každému sa ušlo potroche.Táto rovnosť majetková, blahobyt rozdelený medzi všetkých a mohlo by sa povedať temer všeobecný, dodáva tejto kolónii istej sily a vážnosti a v očiach druhých obyvateľov neraz sa i preceňuje a považuje za väčšiu, než v skutočnosti je. Druhé národnosti s ich mocne vyvinutým držaním dovedna predpokladajú, že i táto osada má vyvinutý cit takej spolupatričnosti ako oni, takže prostriedky jednotlivcov sú prostriedkami celku. Považujú to ako prirodzené a nevyhnutné, že medzi nimi bude jednota a mocné vedomie národnej vzájomnosti. Držia ich nie za to, čo sú, ale za to, čo by mali byť.Nemcov je menej než Juhoslovanov, všeobecne berúc, nemajú peňažných prostriedkov ako oni, ale národné povedomie je u nich veľmi mocné. Navonok vystupujú ako celok, keď príde príležitosť mocne a rozhodne. Ich vystupovanie pôsobí mocne, lebo je svorné a solidárne: cítiť z ich radov tuhú kázeň, ani na chvíľu nebadať, že by boli medzi nimi nedorozumenia, roztržky alebo trenice. Svoje povinnosti chápu vážne, ak je čo rozdielov alebo snáď i roztržiek medzi, ako môže byť v každej spoločnosti, tie vybavia medzi sebou, navonok s tým nikto nevystúpi. Všetky ustanovizne, čo si založili, rozvíjajú sa a prekvitajú. Nebadať u nich toho zjavu, že by sa ustanova založila s veľkým oduševnením a zimničným chvatom, aby vyvrcholila rýchle, a po mocnom rozmachu aby nastal úpadok; po opojení aby padli do vytriezvenia a razom ochabli. Sú i oni ako Británci vytrvalí, pracovití, trpezliví a neústupní. Idú pomaly a obozretne, ale neochabnú, nedajú sa znechutiť alebo sklátiť.Vydržujú vzornú školu pre svoje deti, prispievajú na ňu riadne a vďačne, považujúc ju za svoju najcennejšiu ustanovu. Vláda im snáď dáva i peňažitú podporu alebo možno niektorý z ich mnohých spolkov tam doma; najväčšia im je podpora z domu, že im posielajú učiteľov, znamenitých, prvotriedne sily. Tak sa zdá, Nemecko udržuje sbor učiteľov, vybratých medzi najlepšími, ktorí sú na to určení, aby v cudzozemsku niesli dôstojne pochodeň nemeckej osvety a hľadeli jej získať prívržencov a ctiteľov medzi cudzími. Sú to všetko poriadni, oduševnení pracovníci, oddávajú sa svojej práci čestne, obetovane a horlive. V škole pôsobia ako vzorní učitelia, v živote spoločenskom, zvlášte medzi krajanmi budia a udržujú národné povedomie. V škole panuje poriadok a stály pokrok. Nieto obdobia veľkej zimničnej činnosti, čo by nasledovalo za obdobím hlivenia a úpadku. Je to stroj, ktorý ako sa pohol, tak ide riadne a hladko bez zadrhávania a ochabovania. Ich klub máva svoje riadne návštevy, kde sa členovia schádzajú, každý rok dá znak života; vystúpi s niečím dobrým a užitočným vo verejnosti. Pri tých príležitostiach každý, kto chce, môže obdivovať ich dobrú zriadenosť a plnú svornosť. Ich spevokol pri takých príležitostiach tiež ukáže, čo vie. Majú podporovací spolok v páde chudoby a smrti, ktorý prekvitá. Ich členstvo ho nenadužíva, utiekajúc sa k nemu i keď ho nepotrebuje, drží sa ho verne, spláca príspevky i keď ho nepotrebuje a riadne a bez šomrania. Ináče spolky tejto vzájomnej pomoci, kde členovia prispievajú, kým sú zdraví, aby im nechybovalo, keď budú chorí, majú i druhé národnosti. Portugalci mali svoj hneď, počiatkom doň popristupovali i príslušníci druhých národností. Pozdejšie, keď sa ustanovizeň osvedčila, každá skoro národnosť mala taký spolok pre seba. Južní Slaviani mali dva: rakúsky a chorvátsky podporovací spolok. Nemci sa uspokojili iba s jedným, ale doň povstupovali všetci, ba i Nemci z rakúskych zemí, bárs ako sme videli, mali i rakúsky spolok, ktorý prekvital a mal mnoho členstva. Ostatne i pri týchto spolkoch badať neraz obdobia zveľaďku a za nimi obdobia akoby ospalosti. U nich nebadať takých období, spolok sa drží pevne a ide svojou cestou riadne. Keby mali peňažný ústav, vládol by i v ňom neomylne duch poriadku, rovnomernej trpelivej práce. Takého ústavu oni nemajú, ale dodávajú tunajším druhým veľmi spoľahlivých zručných úradníkov. Nemajú veľkých kapitalistov, čo by mali mnoho účastín, zakúpených pri druhých peňažných ústavoch, predsa sa môže povedať, že majú v nich dosť vplyvu i svojich ľudí v ich správnych radách, ktorí v nich zdarne pôsobia. Južní Slovania majú v týchto ústavoch mocné vklady majú dakoľko účastinárov, bárs nie veľkých, ale nemôže sa povedať, že by mali vplyvu na beh takýchto ústavov.Nemec má skúsenosti a podania i v otázke vysťahovaleckej a drží sa dľa nich, sťa prijatých, osvedčených pravidiel. Tie sú mu na pomoci, takže ani v cudzom svete nie je stratený. Málokedy ide do sveta naverímboha; keď sa kde vyberie, má obyčajne ustálené, kde čo má podujať, ako, kedy a čím. Najradšej sa tiahne, kde ich je už viacej. Kde je sám, necíti sa dobre a na svojom mieste, kde sa usadí, rád si zakladá, ak môže, osady. Žije v spoločnosti s krajanmi, s ktorými zachováva staré obyčaje a podania, a pestuje ich verne v osadách. Prenáša ich na deti, aby v novej vlasti neodpadli od svojej reči a národnosti. On svoju vlasť nosí sebou, kamkoľvek ide.Keď sa sťahuje do cudzieho sveta a má sa v ňom prebíjať, odnáša nie tak kapitály, ako skôr zbehlosť už či v remesle, alebo druhom statočnom povolaní, snáď dáku vymoženosť v odbore, v ktorom pracuje. Na tom podklade hľadí sa uplatniť a vydobyť si pohodlné, dobré miesto. Ide do sveta hotový človek, s chuťou ku práci v svojom odbore, v ktorom je zbehlý a vycvičený. Ak takého odboru nemá, dá sa bez otáľania na prácu, ktorá sa mu natrafí, len ak si ju trúfa vyvádzať. Je vítaný všade ako dobrá spoľahlivá sila; spoločnosť ho vďačne príjme. I vlády sa tešia takým vysťahovalcom a vábia ich do svojej krajiny: úfajú sa, že budú pracovať na pokroku a veľaďku celku.Vysťahovalci zo slavianskych zemí, južných alebo východných idú do sveta bez zvláštnych príprav. Ale ich tiež všade radi vidia. Majú veľkú cenu pre kraj, kde sa osadia: tá záleží v ich sile, otužilosti ku namáhavej telesnej práci, v ochotnosti a svedomitosti v robote. Takáto sila je hotový kapitál, veľké bohatstvo sama v sebe zvláštne pre krajinu, ktorá nemá dostatok takých síl. A vlastne ani jedna ich nemá zbytok; ani tá, ktorá im položila pútnickú palicu do ruky, pohodila ľahkomyseľne kus svojho prirodzeného bohatstva. Hodí sa on na robotu odhodlane; pracuje s chuťou i mimo hodín, sťaby cítil, že je to ostatná námaha, že mu ostáva málo času, aby tú prácu mohol rozdeliť niečo rovnomernejšie. Pracuje úsilne, s chuťou, do úmoru, sporí s grošom, ktorý si vyrobil. Ukladá ho babka ku babce. V celom jeho držaní badať, že má akýsi cieľ pred sebou, za ktorým sa ženie. A cieľ má skutočne jasný a určitý: zhonobiť si kapitálu, ktorý mu dá neodvislosti, aby mohol pracovať samostatne na svoju päsť. Hľadí mať svoj domec. A skutočne keď nastane čas, venuje sa inej práci, práci pre seba. Neraz telesnú prácu premení v podujatie, hľadá a nájde si nové pole ku zabezpečeniu budúcnosti.Stane sa neraz, že čo bol robotník, premení sa v dobrého obchodníka, kupca alebo samostatného podujímateľa. V ňom driemal obchodník oddávna, ale nemal sa ako vyklovať. Teraz, keď sa nadhodila príležitosť, vydobyje si chytro zbehlosť v novom povolaní. Onedlho už kráča rovným krokom s obchodníkmi, ktorí sa na to učili, neraz ich pretečie prirodzeným umom a zvláštnymi vlohami. Premena podivná; vývin, v ktorom prídu ku platnosti dary, ktoré mal v sebe snáď zdedené od praotcov, ktorí boli tiež kupci alebo námorníci, v ňom vznikli bez prípravy a učenia a dary do tých čias tlumené a pohodené. Ledva sa cítil v slobodnom ovzduší, ktoré našiel v nových pomeroch, priviedol k platnosti vlohy, o ktorých doma nikto netušil, ktoré by tam boli v tom všeobecnom hlivení ostali zakrpatené a neupotrebené. Z takýchto jednoduchých, umných ľudí stanú sa neraz ozajstní obchodníci; vycibria sa, doplnia svoje vzdelanie všeobecné a odborné, ktorého mohli mať len zárodky. Odborné vzdelanie ide tak ďaleko, že nadzerajú neraz i sami vodia svoje knihy; neboja sa zložitých výkonov a výpočtov v svojom obore; vedú vôbec diela neraz zložité zdarne a ľahko.V nich cudzina, vzbudila dary, ktoré v nich hliveli. Osobná sloboda, snáď i príklad druhých, snaha za popravením svojho stavu urobila z potomkov námorníkov a obchodníkov samostatných ľudí, ktorým vlasť sa nedala vyvinovať, ale ich dusila hroznými pomerami, podtínala im sily a zatvárala cestu ku blahobytu. Beda krajine, ktorá mala pracovníkov naporúdzi a nevedela využiť ich vlohy a dať poľa ich snahám a práci. Ona akoby v zaslepenosti priviazala im ruky, prinútila ich utiecť z domu, aby našli prirodzenú postať svojím schopnostiam, čo v nich driemali a hnali ich k práci. Mnohí sa vyšvihli vysoko, sebe na osoh, svojim krajanom ku chlúbe. Nejeden napomáhal krajanom, zvlášte v prvých časoch, keď prišli do sveta; alebo mu dali miesto u seba, alebo mu kliesnili cestu svojím úverom a vplyvom, alebo dobrou radou. Treba i dodať, že hľadeli byť i národu na prospech. Mnoho ráz pamätovali na národ a jeho potreby a obetovali na národné ciele štedre a ochotne.Keby sme hľadeli vo všeobecnosti na prisťahovalcov, mohli by sme tvrdiť, že každá národnosť, čo sa tu usadila, doniesla sem čo-to, čo prispelo ku všeobecnému pokroku a blahobytu kraja. Škóti a Angličania vykorisťujú pašienky. Prisťahovalci z Británie, menovite Škóti, naučili, ako sa pestuje ovca, vynašli cenu kampov a ukázali bohatstvo, ktoré v nich ležalo. Ich umenie zovšeobecnelo, od nich sa ho naučili príslušníci druhých národností, keď vysvitlo, že je to obchod najbohatší. Zem, ktorú vypásali, vláda pozdejšie dala im do prenájmu a z nej i predala jednu čiastku okolo 1,750.000 hektárov. Roku 1906 bolo na území Magallanesa už okolo 1,900.000 oviec: tých, čo sa držia na podniku a vypásajú kampy. Mnoho ich má dnes krásne podniky, dobre zavedené a pečlive vedené, ktoré dávajú im úžitok a rozmnožujú bohatstvo kraja. Francúzi sa tiež dali na obchod, ale mnohí zas ostali v meste a dali sa na remeslá. Bolo medzi nimi dobrých kováčov a zámočníkov. Španieli tiež majú rozsiahle kampy zakúpené. Je ich pomerne málo, ale v ich rukách nachodí sa ohromné bohatstvo a veľký kapitál. Majú veľmi mnoho podnikov, všetko zavedených skvele a ich kampy patria medzi najbohatšie. Iní zas majú kvetúce obchody, alebo čo sa prisťahujú, v nich hľadajú zamestnanie. Mnohí z nich sa venujú pomorskému životu, lebo sú to schopní a súci námorníci. Kupecké lode, ktoré boli vpísané do tohoto prístavu, mnohé majú i dnes nielen posádku, ale i kapitánov spomedzi nich. Nemci sú dobrí remeselníci, pracovali v nich vytrvale. Ktorí sa zmohli, obracajú svoj kapitál najradšej ku rozšíreniu a zdokonaleniu dielne. Ostávajú najradšej pri pôvodnej práci; ak môžu, pokračujú v nej v širších rozmeroch továrničky. Oni hľadajú v remesle zlaté dno a obyčajne ho i nájdu. Majú pivovare, lejárne, záhradnícke podujatia. Sú to všetko usilovní a spoľahliví pracovníci už či v remesle alebo v obchodoch a peňažných závodoch. Ak by sa mohlo porovnávať, skoro by sa zdalo, že juhoslovanský prisťahovalec je ako posvätná lipa, ktorá sa rozrastá, keď tu zasadí do zeme tučnej, plnej šťavy. Má mohutné konáre, rozloženú korunu. Pekná okrasa kraja, dobrá záštita pred úpalom slnca, bezpečný útulok pre vtáctvo nebeské, ktoré si robí v nej hniezda. Vtáctvo prelietavé, ktoré spoza oceána priletelo a pod ňou sa ukrýva a hľadá útočište. Ona ochraňuje tých, čo vyleteli do sveta, hľadajúc novú postať. Ale je osamelá, pri sebe netrpí nablízku druhú lipu. Sama prijíma údery vetra a musí im odolávať. Jej je neraz ťažko, keď vietor jej kmása mocné vetvy, hľadí ju rozlámať, snáď vyvrátiť. Ona sa vzdor tomu drží, žije a prospieva. Prisťahovalec druhej národnosti, čo má dobrú prípravu ku premene miesta, má ustanovy ku svojej záštite a drží sa ich, je vrbina zasadená na brehoch rieky, bárs i v štrku, v pôde akejkoľvek, nie vždy najlepšej. Kde je ona raz zasadená a ak sa prijala, už ju nič nevyvráti. Mohutnie a rozrastá, pri druhých vŕbach zapúšťa korene do hĺbky a vysiela ich do šírky. Nedá si už odňať pôdu, kde raz zasadla. Korene ako sa vetvia, idúc do šírky, tak priberajú pôdu z okolia. Pred jarou ju obkliesnia z hrubých konárov neraz cele dohola, ostane iba holý peň a driek sťa nejaký kýpeť: ale ona má už korene silné, peň je zdravý, bujný, vyháňa nové mládniky, ženie mocné prúty, tie sa premenia chytro v nové mohutné vetvy. Strom naoko nepatrný, snáď i nie veľmi úhľadný, ale víchor mu neublíži. On sa prihne až k zemi, ale vyvrátiť a zlomiť sa nedá. Voda ho nepodmyje, skôr musí ustúpiť pred koreňmi, ktoré stavajú okolo seba hrádze pevné a neústupné, čo sa nedajú podmyť. Ani strela tomu stromu neuškodí. Ak ho rozčesne, zotaví sa zas z koreňa, z odštiepenca vyženie strom nový.Je zaujímavé pozorovať, ako sa národnosti podelili v meste, kde hľadajú najradšej pozemky pod svoje domy. Prisťahovalec, čo prechodí z brehov Adrie, zaujme najradšej, ak len môže, miesto na brehu mora: bez mora on dlho nevydrží. Keby ho nevidel pred sebou, nečul jeho čľapotanie alebo i hučanie, keď sa búcha o breh a hádže naň bielu penu a morskú trávu; keby necítil jeho slanú vôňu, hneď keď sa prebudí za rána, zľakol by sa, že kde to utkvel, v akej pustatine. Prišlo by mu clivo a už by nemal stánia na takom mieste.Toto more nie je ako jeho more. Je najviac šedasté, sivé, zriedkakedy zahrá do modra, snáď keď je tíšina a teplo, ale ani to nie je ako na Jadranskom mori, ktoré je celé leto tuhomodré, ak nie je rozbúrené. Nie je teplé, aby koho vábilo hodiť sa doň, do jeho vín, ktoré temer vždy hrajú. Nepáchne nikdy tak mocne, ako jeho more, keď naň zapečie slnce vo psích dňoch o Jakube alebo na Brtomila.[6]Nie je ani priehľadné, aby sa mu dala vidieť na dne každá trávička, alebo ježovina, čo sa černie na dne, kde je viac kamenia. Nemá, žiaľ, ani rozmanitosti rýb, čo sa lovia na Adrii, že temer každý deň prichodí na stôl iný druh, inej chuti a podoby. I tu je veľká hojnosť v rybách, ale to všetko najviac jeden druh alebo robal a pecherej, čo idú obyčajne v kŕdľoch, čo druhého len zriedkakedy. Nieto raka s ohromnými klepety, čo uvarený vyzerá temer ako dielo umelecké, že je ozdoba akéhokoľvek stola. Miesto neho je tu morský pavúk robal Eleginus maclovinus, pecherej atherinichthus nigricans, centolla lithodes antarctica, čoro spytilus, jež echinus,[7]chuti dobrej, keď je plný; ale i on oklame. Neraz pod slávnostnou škrupinou nieto ničoho, alebo len máločo, ak bol vyfúkaný. Zato treba uznať, že sa nájdu ustrice, ktorým nie je ľahko nájsť páru; aspoň tie, čo sú na Adrii, sotva sa im vyrovnajú na chuť. Parníky ich donášajú, ale iba v zime z kanálov Chiloe, predávajú sa hneď na vrecia a idú ako na ruvačky. Je to lahôdka vzácna a rozchytá sa po domoch: ale zato niet mnohých druhých rýb práve čo na brujett[8]súce: jedlo, po ktorom už nezbýva iného, ako ho zaliať opolom bolským, alebo ak ti boh poprial toho zvláštneho šťastia, opolom z Dlhej Lúky a ešte z ostrova Visa.[9]Ale predsa je more: už či také alebo také, môže sa povedať, že je naše, iba s tým rozdielom, že je akoby z druhého chotára. Hraničí temer rovno v Adriou; je s ňou predsa vo spojení. Dosť ľahko, že tie vlny, čo tu hádžu penu na brehy, prešli hádam popri brehoch ostrovov a pevnine Dalmácie. Je predsa pekne bývať na jeho brehoch mať blízko nich dom a prijímať akoby pozdravy z tamtej strany.Majú pri ňom svoje domy, pekne, skoro jeden pri druhom. Tak bývajú tu Pucisćaia, Supetrania, Milnarania, Slivaniania,[10]všetko obyvatelia Brača. Vystavili sa, ak dopustilo mesto jedni pri druhých, bývajú susedstvá jedno pri druhom a nažívajú medzi sebou skoro sťa rodina. V lete, keď pripečie niekedy slniečko, úbohým ženičkám sa vkradne zbožný samoklam aspoň na chvíľku, že sú azda doma na brehoch Jadranu. Vyjdú na priedomie, najradšej sadnú na prah domu a vyhrievajú sa na slnci. Chybí iba kúdeľ a vreteno na takýchto posiedkach pred domom, aby vyšiel obrázok bračský alebo dlhá vlnená pančucha. Tá sa pletie tam v rodine a nekupuje hotová, z vlny domácej, tiež pradenej doma. Bohužiaľ málo ich je tých veľmi teplých slnečných dní. Ak prihreje slnce, tu máš hneď nešťastný vietor, začne besnieť, nosiac oblak pred sebou. Ak nie vietor, teda odrazu ako hustá zástava na horách, a počne fŕkať alebo liať. Neraz v taký pekný deň počne sypať najviac ako drobné krúpy. Stávalo sa a nie práve zriedka, že i sneh začne poletovať znenazdajky, a tu od juhu už potiahne studený dych, že ti naskočí husia koža. A už je po radosti. Ženičky sa zoberú a utiahnu do domov, ak sú vonku, ruky prichodí vstrčiť pod zásterku.Medzi tieto susedstvá našich zamiešajú sa i rodiny španielskych námorníkov a kapitánov: ich ženičky tiež banujú za slncom a nebom domova, tiež sa trasú skoro celý rok, alebo ich nadchodia zimomriavky. V týchto susedstvách bývali i domy, hoc ich nebolo mnoho, čo patrili Nemcom zo severného Nemecka. Im sa na týchto brehoch zdá temer, akoby boli doma. More je tu skoro to isté ako u nich tam. Zima sa im nevidí, že by bola tuhá, skôr sa im bude vidieť primäkká: primnoho prší, málo mrzne.No ani nábrežie nemôže byť celé pre námornícky svet; na mnohých miestach je zabraté rozsiahlymi skladiskami, inde priemyslovými podnikmi. Tak tu uvidíte dielne veľké a pekne zariadené, kde sa poprávajú stroje, tu ich volajú zlievárne. A nielen že sa môžu popraviť stroje, ale tu sa i zlejú a vyrábajú súčiastky strojov, ak sú nesúce na poprávanie. Veľká výhoda na týchto stranách, kde by bolo čakať pridlho, kým by prišiel náhradný kus pokazeného stroja zo strojární z Európy alebo Severnej Ameriky.Na nábreží sú rozložené sklady veľkých obchodných domov, ktoré sa zaoberajú úvozom a vývozom tovaru. Stadiaľto im je naporúdzi nakladať a vykladať svoj tovar, ktorý sa posiela alebo prijíma. Je tu veľké skladisko kamenného uhlia, ktoré sa ťaží v akosti dobrej v horách neďaleko mesta a drží tu na sklade, aby bolo naporúdzi lodiam, ktoré ho užívajú. Veľké miesto zaberajú skladiská colného úradu, ibaže by bolo vari predčasne hovoriť o skladoch, kde tovar v kisniach, napríklad, papier alebo kožušiny, bárs i v kisniach futrovaných bľachom, leží pred budovami úradu len tak pod holým nebom, čakajúc, kým ho prehliadnu a určia, koľko prichodí platiť zaň cla od úvozu.I my tuná už máme clo, strážnikov, financov, úrady a druhé také výdobytky, o ktorých nebolo chyrovať v predošlé roky. Uznávalo sa predtým, že je tu podnebie veľmi nezdravé, ľudom bolo treba podstrčiť lákadlo a výsady, aby sa sem ťahali a privykli. Erár teda zaviedol úvoz slobodný od cla. Boli to krásne časy vtedy! Bola veľká lacnota: Šampaň, chartreuse, bénédictine, whisky, ba i rozóliše a pelinkovac zo Záhrebu, hodváby a iné výrobky, vôbec všetko sa uvážalo bez poplatku a bolo pomerne veľmi lacné. Vína dochodili zo všetkých končín sveta: až hen sladké vína zo Samosa, alebo z Málej Ázie, chýrečné vína španielske a francúzske, najlepších druhov stolové a dezertné. Dovážali sa šunky vestfálske, čo sa vyrábajú v severnej Amerike, salámy z Itálie, kyslá kapusta v sudoch z Hamburgu a cibuľa z Portugalska, vôbec lahôdky a lakoty zo všetkých krajov sveta; jablká z Kalifornie a všakové ovocie z tropických krajov.Je na nábreží veľmi živo a panuje na ňom ruch a pohyb od rána do večera. Ale ozajstné mesto nie je na nábreží. Ulice idú alebo rovnobežne s morom od juhu na sever, alebo sa tiahnu od mora do kopcov, od východu na západ. Ulice sú dlhé. Mesto má dĺžku od jedného konca na druhý skoro tri kilometre, šírka od mora dohora asi pol druha kilometra. Je to už plocha dosť pekná, pokrytá mestom bárs i nie všade úplne, medzi domami sa nájde dosť prázdnych miest. Ulice sú najviac 20 metrov šíre, čo je šírka dosť hodná. Ale jesto ich niekoľko i širokých. Z nich sú zvlášte tri, ktoré padajú väčšmi do očí. Jedna z nich ide dĺžkou, dve druhé stoja na ňu kolmo, idúc šírkou mesta od mora nahor. Ulice užšie a širšie sú ťahané jedna od druhej v takej vzdialenosti, že medzi širokými sa tvorí skoro štvorhran; ale jednu stranu z neho tvorí breh mora. Ten, pravda, nejde všade pravidelne rovnou čiarou, ale robí väčšie menšie zákruty. Čiastka mesta, čo padá do tohto štvorhranu medzi široké ulice, považuje sa za stredisko. Polohou a útvarom je i naozaj akoby srdce mesta.V stredisku sa nachodia väčšie obchody, banky, výstavnejšie domy a to sa vie, hlavné úrady, čo padne von strediska, je už niečo skromnejšie. Čím sa poberáš ďalej ku obvodu mesta, domy sú jednoduchejšie a redšie. Tu sa už medzi nimi nájdu i prázdne miesta, tu i tu i záhradky alebo intravilány. Ulice, čo idú nahor, sú poniektoré dosť strmé, daktoré natoľko, že povoz po nich nevyjde. V nich museli urobiť pre peších miesto obyčajných chodníkov schody. Tými je dosť obťažne vystupovať na vrch, čo je nad mestom.Mesto má zdravú pitnú vodu, dovedenú z hôr, je v nej čosi železa, je tiež trochu žltkastá a niektorí sa jej boja, že nebude azda veľmi čistá. Ale báť sa nemajú prečo: to je voda vzdor tomu zdravá, bárs je v nej čosi toho železa, snáď i súčiastok hliny, ba i stopy látok organických. Aspoň dosiaľ neobsahuje chorobných zárodkov, nevyvoláva chorôb, ktoré inde nespoľahlivá voda zapríčiňuje. Kanalizácia je založená, prevedená je v stredných uliciach, na okrajoch mesta ešte chybuje. Môže sa povedať, že je mesto obstojne obslúžené, čo sa týče vody a odvádzania nečistoty. Má v sebe podmienky také, že by sa z neho dalo dosť ľahko vystanoviť mesto veľmi čisté a zdravé, akých sa nájde málo.No ono tiež má svoje neresti i svojho moriaka: čo ho trápi. Je len v tom útecha, že bez svojej viny a bez svojho pričinenia: Podnebie je daždivé, trochu väčšmi než by bolo treba: menovite v jeseň, ale i v zime. Jar by bolo tiež treba považovať za obdobie dažďa, lebo prší celé dni. V zime sa najviac leje, iba zriedkakedy sa sype. Ak i napadne trochu snehu, roztopí sa skoro zaraz. Južný pól je blízko, má i on ľady, ale tie na šťastie nemôžu pokaziť cele podnebie tohto kraja, ako by kto myslel. Prečo nemajú vlády nad nami, prečo berú také ohľady na najjužnejší výbežok Amerík: kto by to vedel zodpovedať? Keď zaduje rovno od poľa, čo sa tiež stáva, menovite v zime, každý sa ťahá najradšej k peci. Termometer klesne, začne tuho stískať a ak sa zatiahne, bude padať sneh: ale ani tieto prúdy tu nevydržia dlho. Vietor sa skrúti ako nič na druhú stranu, po tuhej zime príde znezrady odmäk. Ten obyčajne doženie na úbohé mesto všetku tú vodu, čo sa cedí zo snehu, keď kopnie a tej je neraz mnoho. Je voda vdolinu, ako málokde, mohla by stiecť ľahko do mora: more jej môže prijať, koľko jej príde. Ale spád nie je všade veľmi dobrý. Na miestach zaostáva tá voda neraz prostred ulice sťa priatelia, keď sa snímeme na ulici a začneme sa zhovárať; zastaví sa rada i na chodníkoch pod samými domami. Indy to ani nie je zástavka dočasná. Mnohé také pokojné miestečko sa jej zapáči a ona sa usalaší na ňom. Na niektorých uliciach tvorí ozajstné valné hromady, búrlivé verejné zhromaždenia. Krúti sa sem-tam sťa na verejnom zhromaždení, kde sa socajú a vadia. Ale naostatok i ta akosi sa stíši, uľahne a ostane na mieste, driemajúci akoby v polosne, kým sa nevysuší potroche. Kde sa to stáva, že sa voda zbiera na tento spôsob a stáva sa to na mnohých miestach, z toho sa už vymiesi blato. Je ono dakedy husté a ťažké, ale najviac býva riedke, skoro tekuté, ktorým naše mesto oplýva v období dažďov, najmenej šesť mesiacov, od polovice apríla do polovice októbra.Je tomu i zem trochu a nie sama slota na vine, bárs by nepatrilo ohovárať našu pečlivú mater a ešte šomrať na ňu. Ale čo ako, treba jej pripomenúť, že bola pozabudla na nás, červiaky, čo po nej chodíme a či sa skôr čliapkame, v jeseni, v zime a pred jarou. Ona vody nepije, ani jej neprepúšťa. Poukladala svoje vrstvy trochu nepredvídane, zaraz spod vrchnej kôry ornice ide vrstva niekde dosť hrubá, inde čosi tenšia hlinačky. Je ona červená, ale nie všade, na mnohých miestach hrá do sivomodra a leskne sa na slnci skoro ako slanina. Už taká alebo taká, je nepremokavá; voda ostane na nej sťa vo vahane. Táto vrstva nepremokavej látky má ešte obyčaj, že na miestach urobí priehlbiny sťaby ozajstný vahan. Z takýchto miest, kde je priehlbina, voda môže stekať pomaly, neraz ani neodtečie. Tento útvar, čo si tu dala matka zem i jej nápady pri rozlohe vrstvy hlinenej, dá dosť lámania hlavy i magistrátu mesta. Ten by bol najradšej, keby mesto vyzeralo ustavične ako zo škatuľky. Vynakladá dosť peňazí, aby odpomohol nepríjemnostiam. Ale viac než magistrát peňazí, vynakladá miestna tlač černidla, vytýkajúc, kde je bahno, akú má geografickú polohu, alebo práve mláka a lagúna: spytujúc sa, aké urobil magistrát poriadky, aby tých vecí tam nebolo. Konečne ani denníkom nedá sa zazlievať. Sú tri, dakedy až štyri a na to sú, aby už len niečo uverejnili. Ešte im ešte, kým je čiara telegrafa v poriadku: tá sa neraz pretrhne; je i dlhočizná od P. Arenas do Bs. Aires. Najviac ju pretrhujú iste vetriská, čo bičujú úbohú Patagóniu. No dakedy sú na príčine, hoc výnimočne tomu poškodeniu čiary i povodne a záplavy riek, tie po dlhých lejakoch sa neraz vylejú. Potom vari i sama dĺžka tej čiary je priveľká, ide pampou a zase pampou až do hlavného mesta susednej republiky. Má sa teda kde pretrhať a kaziť.Z Punta Arenas do Chíl založiť čiaru územím čílskej republiky, bolo by i ťažko i nákladne. Temer by povedal, že sa to ani nedá vyviesť. Tvrdiť sa v tej veci nič nemôže, urobili sa veci, ktoré sa zdali, že sa nedajú urobiť. Taká čiara, ak by mala ísť územím republiky a nedotknúť sa územia susedovho, našla by v ceste Cordilleru, ktorá nedá priechodu na hocktorom mieste; horšie než Cordillera sú pralesy, v nich močiare, nebezpečné miesta, veľké a zúrivé rieky, čo sa z tej strany vlievajú do mora. Sú to kraje veľmi riedko obydlené, možno ani neobydlené; hádam bude v nich domorodé obyvateľstvo indiánskeho plemena, ktoré tu býva a nažíva si dľa vôle a svojho vkusu. Všetko sú ťažkosti, ktoré sa nedali dosiaľ odstrániť, takže Punta Arenas nemá bezprostredného spojenia so sídlom republiky, ale iba na Buenos Aires. Dnešného dňa je už inakšie, Punta Arenas má veľmi silnú stanicu a rádio: tá ju spája už od dakoľko rokov rovno so Santiagom. No i na tejto vzdušnej čiare sa pretrhne tu i tu spojenie. V Chiliach, keď príde búrka, je hrmavica veľmi prudká a tá nie je takým strojom na osoh. Časom bude iste i pre veľký národ roboty na tejto čiare, ktorá je v rukách vlády. Tá má vybavovať niekedy i súrne diela, takže musí zabrať čiaru pre svoju službu. Dakedy sa stáva, že sme i po desať dní odrezaní od sveta, že nevieme, čo sa robí za naším chotárom. V také dni sú páni novinári rozčúlení, vylievajú žlč nad domácimi nedostatkami, najviac na magistráte: pre vodu, že je nezdravá a nechutná, pre cesty, že sú zlé, pre blato, že ho je primnoho. V lete zas, že je prachu mnoho, čo vietor donáša alebo dvíha na uliciach a zas ukladá v zátišiach, na celé hŕby. Magistrát nevie, čo si počať s tou vodou, aby bola čistá, s mlákami a lagúnami na uliciach nie si tiež ľahko poradiť: tam sú raz a pred časom ich nikto neodprace. Vypiť sa nedajú a vypumpovať ich tiež nie ľahko. Ale ani magistrát nezaháľa, robí, čo môže. Ulice vykladá zvariakmi sťa kedysi ulice v Banskej Bystrici. Tá dlažba by preukazovala dobré služby i tu, ako ich preukazovala tam. Ale voda je potuteľná, podíde ľahko zvariakovú dlažbu, že ju pozbaví pevného podkladu, prídu ťažšie povozy, zvariačik vyskočí pod kolesom zo svojej korencie. A už sa spraví v dlažbe prvá diera. Kde sa tá zjaví, čo i malá, tá už nezarastie ani sa nezosype: je ako diera na obleku, že čím ďalej, tým väčšmi rastie. Niet sa čo diviť, že v dlažbe sa urobia v krátkom čase priehlbiny i celé jamy: tie nevyzerajú naoko pekne a vozenie po uliciach tiež nie je veľmi hladké.Chodníky pre peších dal vyliať dobrým asfaltom. Ale ani ten nevydrží, kde je voda, oduje sa, keď ho podíde a poláme sa na malé pagáče. Ešte by vari najlepšie služby preukazoval štrk, ktorým sa tiež vysýpajú chodníky. Ten sa vbíja do blata a časom vytvorí pôdu veľmi pevnú a suchú. Ale sa zas stáva i to, že príde vietor, povymetá chodníky, piesok odnesie, neraz i sám štrk schytí a roznáša po meste, i po samých centrálnych uliciach. Ale čo si počať, každá vec dobrá má i svoje zlé stránky; náš život a všetky naše ustanovy a podujatia sú ešte ďaleko od dokonalosti. Tak ostane vari ako najlepší prostriedok ten trám, čo leží na kraji chodníka medzi ním a cestou pre povozy, iste na to, aby sa chodníky neosýpali, lebo sú obyčajne vyššie od cesty, aspoň mali by byť vyššie, keby bolo nasypané, aby sa z nich voda ociedzala na cestu. Keď sa nemáš kam podieť s nohou pre vodu a blato, môžeš chodiť po týchto trámoch dosť bezpečne. Sú i dosť široké i dobre okresané, či opílené. A využívajú sa od peších veľmi dobre. V hodiny, keď je po uliciach väčšia premávka, keď napríklad pred obedom alebo pred večerom sa zatvoria obchody, pisárne a dielne a svet sa ponálhľa domov na obed alebo k večeri, môže vidieť rady prechodiacich, ako kráčajú po týchto trámikoch jeden za druhým, držiac sa pritom neraz divne, aby nevypadli z rovnováhy na tomto tesnom chodníčku. Tieto trámy v také časy preukazujú veľmi dobrú službu, ale žiaľ, tiež iba za rok alebo dva. Pozdejšie sa im zunuje akosi tá poloha, snáď preto, že sa im šliape vždy po jednej ploche. Počnú sa po troške nachyľovať a nachyľovať ku strane, kým na mnohých miestach, miesto širšej plôšky neponúknu predchodiacemu, čo má po nich stúpať hranu dosť ostrú. Kráčať po nej vyžaduje už trochu viac zručnosti: treba vystrieť i ramená, ako tanečnica na žinke alebo sa podoprieť palicou, aby sa našla rovnováha, ktorá sa celembá sem a tam. Ale i tak prihodí sa ľahko, že noha skĺzne naklonenou plochou a začrie hlboko do blatiska.V takých prípadnostiach niet lepšej veci čo dobré, nepremokavé čižmy. Ale i tá nepremokavosť neraz je skôr len povera a zbožný predpoklad než skutočnosť. Sú vždy premokavé, tu cez samú kožu, tu zas cez švíky okolo podošvy. Dalo by sa im vytknúť, že sú im sáry prikrátke, keď vhupneš do tej polievky, čo je pri takom trámiku, že sa ti jej dostať i za sáru.V týchto uliciach, čo sú ďalej od mora v úbočiach kopcov, bývajú tiež susedstvá tej istej národnosti, neraz z toho istého mesta. V týchto polohách býva najviac obyvateľstvo domáce, nasťahované z rôznych krajov Chíl. Či i ono sa usádzalo dľa krajov a dedín v skupinách domov, nebolo by ľahko vynájsť. Ostatne svet sa mieša, jeden prichádza, druhý odchádza. Ten, čo prvotne staval dom a v ňom začal bývať, snáď sa preniesol na druhý koniec mesta kvôli pohodliu alebo z iných ohľadov. I domáce obyvateľstvo býva v svojich skupinách a susedstvách, nažíva pokojne a dobre sa znáša. Drží susedstvo za rodinu čiastočnú a nechová sa neprajne ani k cudzincom, čo prišli z druhých strán sveta.V týchto polohách, vzdialenejších od mora, domy sú menšie, toľké, ako vyžaduje pohodlie jednej rodiny alebo dvoch. A v nich sa neraz obyvateľstvo stisne, z domu pre jednu rodinu stane sa dom pre viac želiarov a nájomníkov. Obyvateľstvo je tu hustejšie než v stredisku mesta, kde celé rady domov sú posvätené obchodu a obchodu. Tu na hornom konci obchodov nieto, ani skladov tovaru. Ale na rohoch ulíc sú obyčajne založené malé a väčšie obchody s miešaným tovarom pre dennú potrebu obyvateľstva: také asi ako v Prahe „hokynáři“. Niektoré z nich vyrástli z priemerných rozmerov, dosiahli značnejšieho významu. Denný odbyt im je väčší, dvere častejšie sa ozývajú zvončekom, oznamujúc kupovateľov. Sú to už obchodníci zámožní, ktorí sú majiteľmi domov a majú i na hotovom. Dávajú stránkam i na bradu, nielen svoj tovar, ale tu i tu i pôžičku v hotových peniazoch. Sú nielen obchodníci, ale i majetní ľudia. Medzi týmito malými obchodníky je mnoho Juhoslovanov. Jesto i veľkoobchodníkov v meste, čo majú v dejinách svojich počiatkov zaznačený tiež takýto rok, kde sa započala ich obchodnícka dráha, odkiaľ vyšiel vlastne ich kapitál. Títo kupci z rohu sú vo všetkom na pomoci svojim stránkam. Môže sa vcelku tvrdiť, že nie sú na škodu susedstvu. Často sa trafí, že nieto na hotovosti a na denné potreby v daktorej rodine. V takom prípade rodina sa utieka o úver na rohu ulice u svojho kupca a dostane všetko, čo jej treba, kým sa nevrátia lepšie časy a nepríde peňazí do domu. Môže prikvačiť choroba alebo smrť rodinu, nastanú mimoriadne výdavky, ktoré rodina nemôže zaokryť napochytre: v tých pádoch kupec z rohu tiež vytrhne rodinu z rozpakov. Obchodníci títo prijímajú svoj tovar z veľkých skladov, ktoré predávajú, najviac naveľko a dávajú priekupcom isté výhody; títo už berú na seba úlohu rozpredať tovar širokému obecenstvu.Daktorí z týchto kupcov, idúc od rohu na druhý, pomaly a opatrne zhonobili si obstojný kapitál. Niektorí sa s ním utiahli; iní, čo sú podnikavejší, dali sa zas len na obchod, ale vo väčšom rozsahu; teraz sú oni, ktorí zaopatrujú tovarom týchto bývalých svojich súdruhov. Tí, ktorým je ťažko zaobísť sa bez mora, musia i túto záľubu obetovať záujmom svojho obchodu, osadiť sa na rohu na takom mieste, skadiaľ o mori ani nechyrovať.Domy v meste, ktoré nie sú tehlové, sú stavby veľmi vzdušné, akých málo vídať na druhých stranách. Kostra domu je zložená z latiek, trámikov a rohov, na ne prídu priekom dosky, tiež nie veľmi hrubé; medzi doskami nájdu sa i špáry. Ale zvonku nepoznať, že sú steny hocako zhlobené z dosák. Zvonku sa to pokryje zinkovými plochami, jedna príde ku druhej, aby sa kryli pri okrajoch, aby neprebil cez ne a pomedzi ne vietor a dážď, keď bije zo strany do stien. Stavba stojí na stĺpikoch asi do kolena zvýše, často i nižších. Na ne sú preložené základné trámiky, základy to tejto vzdušnej stavby; do nich sú vsadené kolmé rohy, ktoré na hlavných bodoch, na uhloch stavby napríklad, na prahu dverí a oblokov, i na miestach, kde prídu steny, čo budú deliť dom na izby. Na trámikoch tých položené sú trámiky vnútorné, na ktorých budú ležať vnútorné steny. Kolmé rohy zviazané sú priečnymi latkami. Na hornom konci rohov sú zas preložené trámiky v tom poriadku ako pri základoch stavby; tie viažu celú tú kostru dovedna, zatvárajú zrub stavby odhora a treba im uznať, že jej dodávajú pevnosti. Na tento zrub príde už potom krov. Ten nezaváži, lebo má rohy a latky tiež ľahké, na ne prídu zinkové plochy dobre popribíjané, čo tvoria krov. Podlaha a povala je z dosák. Čo sú na povale, sú dosť úzke a pahované ako náš šindoľ, aby jedna do druhej lepšie zapadala. Steny doskové zdnuka zalepia sa papierom, aby lepšie vyzerali, a aby špárami menej fúkalo. Na podlahu, zhlbenú z hrubšícih dosák, sa prestrie linoleum a už sa môže nasťahovať, kto má tu bývať, kedy chce: dom je hotový.Stavanie domu netrvá dlho: zhlobí sa to všetko veľmi ľahko za niekoľko dní. Čo je pod domom, o to sa podnikateľ stavieb veľmi neobzerá, nie je najhoršie, ak ostane len prázdnina, tá sa zahradí ľahko po samú zem doskami alebo plochami zinku: okolo zinku sa nasype a naubíja trochu zeme, aby zo strany nemohlo ťahať a bolo v tom teplejšie. Je omnoho povážlivejšie, ak ostane pod domom pozemok zle obriadený v nedobrej polohe, kde niet napríklad spádu, že voda v zime a v jar nemá ako odtiecť a utvorí pod bydliskom jazero. Kto vynašiel tento spôsob stavania, nech už bol ktokoľvek, urobil zle, že ho upotrebil a vôbec ukázal v tomto kraji. Na severe Chíl, ešte by zbavil, tam je podnebie suché, zima veľmi krátka, nie je veľmi daždivá a je dosť teplá.Z týchto domov v tunajšom trochu drsnom podnebí a ich vzdušnosti skrslo mnoho chorôb, bez ktorých by sa bolo mesto zaobišlo, nech je stavané pečlivejšie. Najhoršie, že ženičky sa pridŕžajú obyčají, ktoré doniesli z domu, z krajov, kde je horúčava. Hneď za rána pootvárajú obloky a dvere tohoto už i tak vzdušného domu. Deti sa zhrnú do kuchyne, obyčajne malej a nízkej, kde sporák sála horúčavu a kde sa parí z hrncov. Povala v kuchyni je nízka, skoro vždy nižšia než po izbách, ťažko povedať prečo.Kolíkom, čo sú pod domom tiež nie je najlepšie. Vo vode a vlahe ľahko nahnijú, bárs ich boli trochu opálili, začnú bútľavieť a podkľakovať. I v týchto pádoch sa nájde pomoc. Podložia sa pod stavby šrôby, podvihne sa stavba, sťa klietka. Kolíky je už potom ľahko popodkladať nové. Môže sa ti stavba zapáčiť, a mohol bys ju výhodne kúpiť, ale sa ti nepáči miesto, kde je, alebo snáď máš grunt prázdny na druhom mieste; i tu si môžeš ľahko poradiť. Stavbu zakúpiš tak, ako je, zadáš prosbu na mestskom dome, že máš stavbu preniesť. Páni pohundrú, že tak a tak, že je to neporiadok, že sa prekáža premávka, ale naostatok sa udobria. Nájdeš podujímateľa, ktorý sa vyzná v takej robote, ten ti prenesie dom so všetkým činom na tvoj pozemok, ak chceš i s náradím, čo je v ňom, ba i s mačkou. Ani k tomu netreba veľkých príprav, ani toľkých, ako ich musel urobiť mladý Čajka, keď mal podstavovať horáreň.[11]Podložia sa zas tie hevery, vydvihne sa klietka trochu; podložia sa trámy, sťa zvlačuhy, pod zvlačuhy sa podkladajú vyhladené laty namastené lojom. Na základy domu sa priviaže povraz, ktorý sa vedie cez kladky. Podujímateľ si zadováži Archimedov bod: zakope do zeme spravu na ktorej je kolmý hriadeľ. Nekrúti sa veľmi vďačne, ale predsa ho len skrúcajú dosť dobre štyria alebo ôsmi chlapi pákami, čo idú cez val. Povraz sa navíja na vreteno, pri tom navíjaní poťahuje stavbu, ktorá sa kĺže po latkách, čo chlapi podkladajú pod zvlačuhy, keď sa povraz skrátil a stavba je neďaleko vretena, podujímateľ dá ho preložiť o druhých päťdesiat metrov ďalej. Dom cestuje slimačím pochodom, ale cestuje predsa, nie síce po hrachu, ale po zamastených latách. Hriadeľ škrípe, trámovie stene, ba i klietka celej stavby pod tým poťahovaním. Ulica sa zatarasí touto divnou fúrou; no detva má zábavu. Má sa za dakoľko dní na čo prizerať. Cestovateľ, ktorý vidí túto robotu prvý raz, tiež zastane a díva sa na toto sťahovanie nemovitosti.Veľká čiastka obyvateľstva, menovite chlapov, má robotu v kampe. Sú ale majiteľmi podnikov, alebo zamestnaní v prácach. V lete, keď sú roboty v prúde, tento svet sa hrnie do kampa, ale najviac, keď je striženie. Dobrý robotník v pomerne krátky čas zarobí nožnicami pekný groš. Títo strihači sa už potom podjeseň vracajú k svojim rodinám s čekami, ktoré tvoria základ ďalšieho života. Ženičky medzitým ostávajú doma s drobizgom, čakajúc na návrat otca. Ten sa neraz i nedostaví, keď ho rodina očakávala a kedy si bol umienil: Našiel možno inú robotu, snáď i stálu službu. Všetci, čo chodia na roboty do kampa v lete, hľadia i cez zimu tam ostať na zárobky. Tí, čo sú slobodní a nemá ich čo ťahať do mesta, hľadajú obyčajne lepšie, a nájdu skoro vždy roboty, najľahšie okolo ohrádzania. Iní si nájdu službu na podniku, za kuchára, sluhu, hádam i ovčiara. Kto ostane cez zimu v kampe, môže byť istý, že zárobček, čo zhonobil v lete, neminie sa; že sa uloží, už či v peňažnom ústave alebo v súkromných rukách, na úroky. Malá hŕbka pýta viac: zozbiera sa pomaly na obchod alebo na ktoré druhé podujatie.Vysťahovalci, čo sa vynasnažovali a hľadeli sa vyšvihnúť, prešli temer všetci touto školou, že sa hľadeli prichytiť v kampe. Tí, čo prídu za nimi, pravdepodobne sa budú zaoberať tými istými chodníkmi. Je zárobok v kampe i bezpečný i stály. Mnohí nenazrú do mesta za dakoľko rokov; keď sa vrátia, majú usporený pekný groš a zabezpečenú neodvislosť a budúcnosť. No mnohému sa v kampe nesladí: taký môže i v meste nájsť dobrú a stálu robotu. Mnohí ostanú hneď v prístave; pracujú pri nakladaní a vykladaní tovaru z lodí a nákladných bárčisk. Táto práca je už veľmi namáhavá a ťažká a strhá chlapa i mocného a zdravého. Ale konečne každá práca je ťažká; táto sa vypláca dobre a krem toho, kto je v nej, má ju stálu od roka do roka.Prisťahovalci z miest a dedín, čo ležia na mori, ostanú zas len najradšej pri mori. Doma boli rybári: tu pokračujú v tej istej robote. Rýb nieto veľa druhov, ale na ryby je toto more veľmi bohaté: rybárstvo sa tu nevypláca najhoršie. More je už dosť studené, často i rozbúrené, ale na rybačku sa vyberajú krajšie dni a tichšie miesta. Keď sa bárka vráti naložená rybami, hneď sa zhrnú okolo nej podomoví kupci; tí prevezmú neraz náklad v celosti a roznášajú ho po meste v košíkoch, jednajú sa húževnate na dverách príbytkov už či s domácou paňou alebo kuchárkou, aby speňažili svoj tovar čím výhodnejšie a rýchlejšie, aby sa i im niečo ušlo za prácu a ustávanie, a aby tovar nezaležal, lebo vieme že ryba má vlastne ísť do hrnca čím skorej, nevydrží dlhé prenášanie a sepkanie menovite, ak nie je cele šetrné; nedarmo sa vraví, že na tretí deň smrdí.Rybári sami neradi mrhajú svoj čas týmto kupectvom; najradšej sa vyberú, ak môžu, zas čím skôr na novú výpravu a oddajú lov priekupcom. Títo s ich košíkom na ruke sú zjav veľmi častý na uliciach mesta. Dneska už majú i háby dľa predpisu; chodia v bielych kitliach alebo aspoň len zásterkách po meste, aby ryby boli odberateľom chutnejšie.Siete rybárske ľahko sa kazia a trhajú pri týchto výpravách. Barba[12]Anton s bielou apoštolskou bradou, kým sa zdržoval v tomto údolí sĺz, plátal ich a vôbec donášal do poriadku na ten istý spôsob, ako sa to robievalo v Dalmácii, keď sa chodilo na veľké rybačky, na sardely, lokardy[13]alebo skuže:[14]vôbec ryby čo sa túlajú po mori v kŕdľoch. Bolo ho vidieť v lete vysedávať na brehu mora v mäkkom piesku, ak bolo slnce, nuž isteže na slnci, v zime, keď pršalo alebo bolo sychravo, uťahoval sa v daktorej pajte so svojou dlhou hrubou ihlou a navoštenými niťami: prevliekal oká, viazal ich jedno k druhému, ako u nás robia znalci napríklad, keď vyrábajú niteľnice. Krem tohoto remesla vedel tajnosť, ako sa robí tá miešanina vosku a oleja ľanového, ktorou keď natrieš už aké je koľvek plátno, budeš mať plášť veľmi spoľahlivý, ktorého sa voda nechytá. No Barba Anton už koľkosi rokov, čo pohodil ihlu a odišiel na ďalekú cestu. Rybári si poprávajú teraz svoje siete sami, ako vedia. Nuž odobralo sa ich mnoho stadiaľto, čo vstúpili do loďky strýca Charonta a previezli sa na druhú stranu[15]rieky, kde je zabudnutie všetkého, čo nás tu toľme zaujímalo.I Hungaria, chýrny rybár, neohrožený plavec, odobral sa z týchto brehov. Zastrájal sa, že na svojej loďke plachtovej poberie sa na Brač, a že sa doštverá ta naposmech všetkým parníkom a rýchlym korábom, čo prechodia úžinou Magallanesa a odvážajú cestovateľov. Medzi duchnami on spával málo, aspoň kým bol tuná. Nocúval najradšej v bárke, čo i more trochu tancovalo. I tento chýrny plavec už preplával dávno na bárke svojho súdruha Charonta z pobrežia Magallanesa na iné brehy, kde nieto vetra a ťažkých búrok.Keď si prišiel prvý raz do tohoto mesta, mohol si to urobiť iba po lodi, lebo železničného spojenia ešte nemáme s ostatným svetom, prvé čo si videl, keď koráb zastal v zátoke, bola loďka veliteľa prístavu, ktorý obyčajne príde na loď, len čo spustila kotvu s úradným poverenstvom, vykonať formálnosti, ktoré sa vyhľadávajú, aby loď mohla vybaviť svoje diela, pre ktoré sa zastavila v prístave: vyložiť cestovateľov a tovar, čo doviezla a iných cestujúcich a náklad ku ďalšej ceste. Sotva sa odbavili formálnosti, spojené s úradným prijatím korábu a lodi bolo dovolené počať svoju prácu, prvé čo videl, bola loďka na paru, ktorá sa ponáhľala k lodi a zďaleka odfukovala svojím „tu-tu-tu“, socajúc rúročkou paru sťa fajčiar, keď odfukuje svoj dym. Na palube a okolo zábradlia tejto loďky videl si postavy, ktoré bolo poznať na prvý pohľad, že sú pomorci. Ak si nebol istý, akej sú národnosti, ľahko si i to vyrozumel, keď si čul hlas pána Lorenza, hlboký a trochu chripľavý, ktorý sa ozýval ďaleko. Ani raz ten hlas, aby bol chválil, alebo odobroval a prisviedčal, keď sa ozval takto vo väčšej verejnosti. Mal zakaždým čo harušiť, hromžiť, ba i hrešiť. Áno, boli i kliatby, vzdor tomu, že bol pán Lorenzo ctiteľ svätého Nikolu cestovateľa.„Ako chytáš ten povraz a či si azda okľavel, chumaj. A ty tam dolu obráť, nazad, a tutta forza,[16]či si zamuroval ušiská ako tetrov!“ To už kričí dolu do rúry, čo sa spúšťa do komory, kde tlčie a fučí strojník loďky. „Azda by si šiel rovno do jedálne parníka, nešťastná čeliadka. Nevieš, že Angličan raňajkuje obarenú slaninu s fazolom, a tobôž úhora na brudet.“[17]A to všetko išlo tým nárečím, ktoré nečuť nikde inde, ako v jedinom prístave Brača, ale premiešanom výrazmi, ktoré sa nachodia v slovníku starých plavcov, čo sa túlali po Jadrane a susedných moriach. Oni si ich sami zložili, prispôsobili svojmu remeslu: užívajú ich od prastarých časov, pestujú ich skoro zbožne, aby ich mohli odovzdať nedotknuté budúcim pokoleniam.Nevošiel si ani do mesta, prišiel si len do zátoky a už sa cítiš temer ako doma. Prešiel si celým oceánom z jedného kraja na druhý, na jeho druhom kraji, na cele iných brehoch počuješ domáce slavianske zvuky. Vystúpia ti chlapi na palubu, zberajú batožinu, čo sluha poukladal do stohov na palube, každá hŕbočka iste druhého majiteľa; veľké ťažké kusy prehadzujú sťa loptu jeden druhému, šutrujú ich sťa hračku dolu schodmi, čo sú spustené naboku a prenášajú ich ako nič zo schodov na parníček. Ten zamĺkol, neodfukuje a netlčie, ale sa prevaľuje mŕtvo pri boku toho zaoceánskeho obra. Batožina je konečne poukladaná na palubke parníčka; schádzajú cestujúci spustenými schodmi, chytajú sa kŕčovite zábradlia. Ponáhľajú sa čím skorej, v strachu snáď, že parníček ich zbehne, alebo si mívajú, čím budú prv na ňom, tým prvej sa pohne a vysadí ich na most: že tým prvej budú nasuchu. Keď zídu na spodok schodov, kde je ako neveľký priestor, kde máš si kde postáť, merajú okom diaľku od schodov na zábradlie loďky. Nepatrná je, mizdierka tesná. Ale čo, keď v nej čľapoce more, studené more, hlboké: stúpiš mimo a padneš doň rovno pod loď. Čakajú čas, kedy prekročiť do loďky; tá sa prevaľuje, ale sa raz dvíha a padá, kýva sa a prisviedča hore-dolu v riadnych prestávkach. Skoč, keď sa dvíha, noha sa dotkne pôdy prv, než čakala, potkneš sa a padneš: keď padá a bude ti ešte horšie; skok vyjde väčší, než si ho vymeral a padneš mŕtvo ako do priepasti. Uhľaď si tú chvíľku, keď je podvihnutá na najvyššom bode prv, než sa počne padať. Ale zas nieto ako vymeriavať a naostatok najlepšie je bársaký okamih, ak ťa ten obor, čo je na zábradlí loďky, schytí za ruku. Nevieš sám, ako prejdeš z toho schoda, iba keď si na loďke.Ten kus cesty, čo je od lode na most, nie je najlepší. Neraz je hoden viac, než cesta cez oceán. Plavba sa nezunuje a plavba vo veľkej lodi, opatrenej pohodlne, môže byť i zábavná a príjemná v každom ohľade. Tu na tejto lodičke necestuješ, tu len čakáš a čakáš, kedy už začne to „tu-tu-tu“. A to ešte nezačne, treba čakať. A ona nestojí, prevaľuje sa, akoby sa prevaľovala trieska, čo padne do vody a nemôže nájsť svoju rovnováhu. Pokloní sa tu hlboko, zas menej hlboko pred hladinou vody, ktorá sa šedie naokolo. A nie je hladká tá hladinu, hádže bielu penu na hrebeňoch vĺn. Žalúdok sa búri, hojdanie ho netíši, kormúti ho ešte väčšmi. Hľadíš úzkostlive, túžobne, ta hor na palubu veľkej lode, kedy už prídu smerodajní ľudia, ktorým nie je nikdy náhlo a dajú čakať na seba. A odzhora dolu schodami zase len batožinu, za ňou opozdení cestujúci, pani tuho zababušená. Odpusťte jej, že je nie vyriadená: bola v kabíne, možno v posteli, nebolo sa kedy doriadiť. Potočila sa, trochu ako opitá. Námorník s bradou už trochu šedivou, berie jej z náručia bábatko zababušené do mnohých ručníkov. Vzdor zababušeniu vošlo mu azda do nosa čerstvého slaného vzduchu; bábä, neprivyknuté na taký pôžitok, začne škrečať spomedzi ručníkov. Námorník nevie si dať rady v tom škreku, nadŕda bábä v náručí, pohadzuje ho, kamaráti sa smejú. Keď neosoží ani podhadzovanie, vtisne bábatku do roztvorených úst cmúlik. To je nič iného ako cecok z gumy, na ňom je koliesko z kosti a na koliesku šnúročka, aby bolo cecok za čo ťahať, ak by ho bábätko náhodou prehltlo. Riadik, ktorým sa zamieňa handrička s uzlíčkom, čo dávali kedysi matere do úst svojim krikľúňom, keď ich museli nosiť v dlhom košíku napríklad do poľa. Ibaže tento cecok je prázdny a nie ako cmúlik, v ktorom bývalo vždy čosi, snáď rozžutého chleba s cukrom, aby sa oklamal žalúdok takého malého pažravca: prázdny a pracujúci neúnavne. Zato má cecok koliesko a na ňom šnúrku, aby ho bábä neprežrelo, ak by chcelo tiež oklamať žalúdok. I tu majú bábätá žalúdok ustavične prázdny, čo pýta a pýta naliehave.Konečne sa naložilo všetko, čo sa len mohlo. Batožina je v štósoch na palubke, naokolo hŕba ľudí utrápených. Len sa dostať čím skôr na zem; tá je aspoň pevná, stojí a nekolíše sa sem a tam. Hŕba ženských drží sa spolu. Sú bledé od tej nevýslovnej ťažoby okolo srdca a v žalúdkovej jamke. Visí tá ťažoba sťa hrozba nad úbohými cestujúcimi. Odtískajú sa čím ďalej od tej skupiny, aby im neprsklo po šatstve nadelenia, ktoré by na nich ostalo a prinútilo ich vtiahnuť do hlavného mesta Magallanesa so znakmi morskej choroby po sebe, miesto, aby oni poskytli potravy morským čajkám, ako by mali vôľu im jej udeliť, lebo beztoho obletujú a škrečia okolo loďky, sťaby pýtali, aby sa im pohodilo z toho, čo zvyšuje. Na šťastie tam odhora nekýva už nikto, ani jeden opozdený cestovateľ, aby sa chlapi mali poň zas vracať. Pán Lorenzo tríme koleso v mocných rukách a kričí rúrkou tadolu:„Nazad, pomaličky!“ Chlapi odtískajú loďku od oceánskeho obra, zvlášte od schodov, tie by ona snáď na rozlúčku odniesla, alebo by ich chcela aspoň rafnúť. A keď sa vyvliekla, kde jej bolo tak tesno, spomedzi korába a všakových bárok, druhých bárok, čo sa nastýbali jedna pri druhej, keď sa cofla dosť hodne nazad, kde je dosť miesta na voľné hýbanie, zakričí zas do rúrky: „Napred!“ Ten dolu obráti paru vo stroji, loďka počne tĺcť iným postupom, pán Lorenzo skrúca koleso, loďka sa začne skrúcať, more ju chytá z bokov, tuho prevracia ju z boka na bok, sťaby sa prevaľoval mŕtvy robal, keď ho more vyhodí na hladinu hore bruchom. Prevaľovanie je urážka niektorým, ozývajú sa stony najviac zo skupiny dám; podajedna vyzerá, kde by bol tichý kútik, hádam by odľahlo z ťažoby, ani by nikto nevedel ako a bez škody pre susedov a spoločníkov, tohto hádzania. I chlapi sú zamyslení, ale predsa nezanedbávajú držanie, majú sa na pozore pristúpiť skupine dám: Nie je veľmi poriadne okolo srdca ani im.Námorníci, bez všetkej starosti, lebo za nich fučí, tlčie a naťahuje sa strojček tamdolu, socia obláčky rúrkou a ozýva sa „tu-tu-tu“, idú od jedného ku druhému, vydávajú karty a vyberajú poplatok za tento prievoz. Zdá sa, nepozorujú úzkosti tých, čo sa skrčení sťa nejaké stádo, keď mu hrozí skaza. Ak čo zbadajú, iba šibnú okom posmešne v tú stranu, kde je najhoršie: podajeden i starostlive, či snáď loďka nebude priveľmi doriadená, keď sa vyhrnie táto hŕba chorých na most, či nebude prichodiť polievať palubku morskou vodou z malých latových šechtárikov.Nad výjavom viac smutným než veselým, rozlieha sa ani trúba, ktorá kriesi mŕtvych, zas mohutný hlas pána Lorenza do rúrky: „A tutta forza!“ zabudnúc, že zabŕdol v úžine Magallanesa do taliančiny, ktorú bol doniesol z domu a zachoval v ktoromsi kúte pamäti. Strojík sa posotí, začne socať obláčky častejšie, „tu-tu-tu“ sa ozýva naliehavejšie. Loďka, ťahaná v tuhom ťahu, nemá kedy slúchať bársakú pobočnú vlnu, drží sa trochu rovnejšie. Zato sa pokloní tu i tu vlne, čo letí na ňu, odpredku, ale to očistom, lebo keď jej podíde pod nos, vyšvihne sa na ňu, kým ju nezrovná nahladko, ktorá nedá na seba vysadnúť, tú napadne bezohľadne, rozrazí ju nosom prudko, že čľapne z nej vody na palubu, polejúc úbohú skupinu, čo sa tam drží zahrčená. Biela pena, čo niesla na hrebeni, prská besne po bokoch loďky. Čajky sedia v tom vzbúrenom mori, hojdajú sa na vlnách; iné, čo sú v hŕbke, našli akýsi drobec alebo snáď odpadok. Naťahujú sa oň a bijú sťa kačice na dvore na drobcoch, čo im pohodí gazdiná z kurčaťa alebo sliepky.Loďka naostatok sa priblížila k mostu. Pán Lorenzo kričí rúrkou, ta ku strojíku: „Pomaly!“ Loďka sa rozhojdala väčšmi. Námorník z paluby vyhodil premoknutý povraz na most, ktorý je tvrdý a meravý sťa drúk. Povraz padol na most, buchol oň tupo. Človek sa hodil naň, že ho schytí. Ale povraz sťa papek padol tak, že človek schybil a nemohol ho zdrapiť. „Chumaji, mamľasi. Námorníci ste vy? Valasi a darebáci!“ Chlapi skočili temer všetci, ťahajú povraz z mora na loďku, hádžu ho zas, aby padol, kde má padnúť. Nadávky pána Lorenza ich moria, zvlášte tá, čo sa vzťahuje na valachov. Pastier v očiach námorníka je stvorenie, z ktorého sa nijakovsky nedá vykresať námorník. Ale i pre loďku sa naľakali. Je pri samom moste, stavbe, čo stojí na stĺpoch ubitých do mora; na nich spočíva most dobre dilovaný so zábradlím dosť pevným. Loďka si pred ním tancuje, skáče, poklonkuje sa. Môže udrieť nosom do stĺpov alebo rovno do schodov, ktoré odzhora idú po samé more: môže rozraziť nos, o schody alebo prebiť bok o stĺpy. More, sťaby naschvál, skáče a čľapoce nezbedne, odráža sa od brehu a vracia sa s hukotom, búchajúc sa do loďky, sťaby sa chcelo na rozlúčku s touto škrupinou, na ktorej sa drží a čaká, čo to bude hŕbka zdeseného sveta.Naostatok môstok je preložený; doska z jedného schodíka na loďku. Chlapi hľadia vyskakovať sami, úbohé ženy prichodí podchytávať, nejednu takrečeno preniesť na rukách.Takéto výjavy vída často a či vlastne stvára toto rozmarné more, veľmi vrtkavé. Raz ako jahniatko, hladké sťa modrastá plachta, rozostretá, ktorá má hodvábne odblesky a zásvity. Indy sa naduje a zbesnie; v taký čas najlepšie ani sa mu neblížiť. Ak duje od juhu, vlny sa valia zvonka rovno ku brehom, rozlievajú sa po ňom naďaleko, kde je plochý a nízky. No kde je breh vysoký alebo snáď iné prekážky, murované nábrežie napríklad, ta sa ženie besným útokom a prelieva spenené vlny nad prekážkou, vracia sa znovu, dobýja sa vytrvale. Nemôže ich porúcať a odniesť, ale zato ich zabrýzga penou, hádže ponad ne vodu na nábrežie v rozrazených oblakoch. Ta sa zas vracia do hora dierami, čo nechali v tých istých múroch. Vyhadzuje všetko, čokoľvek v nej plávalo, i mŕtvoly, ktoré ostali tam vonku snáď po zátišiach. Donieslo ich sem more, čo ich vytiahlo z úkrytov a dalo ich najavo, snáď aby sa im konečne tiež dostalo pokoja ako druhým v zemi. V mori by ho beztoho nemali nikdy. Vyhádzalo by i čajky na breh, čo sa hojdajú na vlnách, nesie ich pomaly neho zarovne, temer k brehu. No tie, keď sa mu priblížia temer ku samému, dajú sa na krídla, zas podletia kus nazad do zmútených vĺn.Lode v taký čas, ak sú na kotve v zátoke a považujú sa ako v bezpečnosti, lebo sú pevne viazané, ani tie nemôžu byť isté, znepokoja sa veľmi, hádžu sa a skáču, trhajú sa na kotvách, naťahujú lano, sťaby sa chceli, odtrhnúť. Obrátia sa všetky, sťaby sa boli zriekli proti vetru, utrčia mu čo najmenšiu plochu, aby nemal do čoho dobíjať. Loďky, člny, ťažké nákladné bárčiská, všetko sa to obráti nosom proti vetru. I statok v pampe, keď bije doň slota, obráti sa pyskom proti nej, aby šibala doň po srsti. Ťažké nákladné bárčiská, s vypučeným bruchom, aby sa doň mohlo vpratať mnoho tovaru; tie nech sa obrátia ako im ďaka, vždy len budú ukazovať širokú plochu: jesto vždy do čoho zadierať. Hádžu sa a skáču ako bez pomoci, drmajú sa s hrubým lanom, ako sa hádže a odhrýza vytučený brav, keď mäsiar v bielej zástere a s naostreným nožiskom čaká s tovarišom pred chlievom, pošlúc svojich mocných psov, aby ho vytiahli za chloptané uši pred chliev. Beda, ak sa lano roztrhne a konečne i ono musí sa kedysi roztrhnúť, hoc je hrubé a mocné: veď i ono je ustavične v robote, a drať sa derie ľahko. Bárka ostane bez uzdy na slobode i s ťažkým nákladom: začne sa premávať po zátoke, nie zo svojej, ale dľa vôle vĺn, čo ju socajú a hádžu. Tie ju ženú ku brehu, a ona musí ísť naslepo, kde ju ženú. Keď príde ku brehu, zdivie i ona, ako samo more: búcha a útočí rozháňa sa do brehu, zase sa vracia, sťaby chcela všetko dodrúzgať. Zaháňa sa a vracia sama ako vie, keď nemá nikoho, čo by ju riadil: sama sebe ubližuje najväčšmi, búcha nešťastne o dno a boky. Naostatok polapí ju mocná vlna, vyhodí trochu ďalej na breh. Tam sa vyvalí, vysype zo seba čo má, skoro ako ten cestovateľ, čo má morskú chorobu. Ešte ešte, ak je to, čo vyhodila, snáď v dobrých sudoch, alebo kisniach s bľachovou obliečkou zdnuka. Voda nepresiakne do tovaru a sud sa dá vytiahnuť na sucho. Ak sú vrecia, v nich cukor, múka, soľ, káva, múčne výrobky, nepozostáva ako ich oželieť. Škody sa urobia neraz veľké; bárs i múka, ak nie je veľmi namočená, dá sa ešte upotrebiť, ak sa spotrebuje za horúca. Cukor a soľ sa roztopí vo vode, rizkaša a rezance vezmú skazu, alebo idú na dno. Šťastie, že tieto pohromy neprikvačia vždy bárčiská, keď sú plné. Plné ich neradi nechávajú dlho v prístave a hľadia ich vyprázdniť čím skorej.Nuž nie je veľmi pohodlné vstúpiť na loď, vystúpiť z nej v týchto prístavoch len pre to prestupovanie do lodiek, čo robia službu medzi veľkými loďami a prístavom. Je more i v tomto prístave plytké, ako skoro vo všetkých prístavoch Patagónie. Veľké lode nemôžu pristúpiť ku brehu. Na dne je mnoho piesku: preto i mesto sa volá Punta Arenas, pieskové predhorie. Angličania ho nazvali Sandy Point.[18]Je most, z ktorého sa deje osobná premávka, iba drevený, ale je dlhý. Siaha ďaleko do mora, a je dobre držaný. Pri zábradlí má i lavice. Večerami, zvlášte v lete je tu veľmi príjemná prechádzka. Kto je priateľ čerstvého morského vzduchu, tu ho nájde nadostač. Zvlášte v lete po dennej práci prídu obyvatelia na tento most vydýchnuť si a prejsť sa, najviac večer, lebo vo dne ťažšie: Niečo pre prácu, čo viaže skoro každého ku domu, a najviac pre vietor, ktorý tu na moste šarapatí najhoršie. Večerom sa poprechodia, natiahnu údy po dlhom sedení v pisárniach, keď videli, že vietor sa pobral na odpočinok. V zime je tu pekná prechádzka, ak neťahá od juhu vetrík, ten vniká až do špiku, bárs nie je tak bláznivý ako letný. Krem tohto mostu sú ešte druhé, na iných miestach, ale sú menšie. Hneď pri ňom, asi na sto metrov je nákladný most; nie veľmi dlhý, ale k nemu môžu pristúpiť bárčiská. Tam sa na ne nakladajú plodiny, čo sa vyvážajú, vykladá sa tu tovar, čo prišiel loďami. I menšie parníky môžu pristáť k nemu a prijať z neho svoje fúry. Sú na moste dve-tri dvíhadlá na paru; nimi sa obľahčujú veľmi tieto práce vykladania a nakladania.Druhý neveľký mostík je od tohoto tiež asi na sto metrov vzdialený; patrí kamenouhoľnej bani a upotrebuje sa na nakladanie uhlia na lode. Na nákladnom moste, po bárčiskách a po skladoch tovaru, čo sú okolo nábrežia, pracuje nejeden vysťahovalec z Dalmácie. Je tu stály a dosť dobrý zárobok pre dobrých robotníkov. Zmrznuté mäso sa nakladá na lode, hneď pri samých továrňach. I pri tejto práci sú naši ľudia veľmi obľúbení. Väčšia, na zmrznuté mäso, je hneď v Rio Seco, ostatné sú už ďalej od mesta, bližšie ku podnikom, čo im dodávajú statok. No i v samom meste sa teraz nachodí taká továreň, hoc pracuje v menších rozmeroch, má oddelenie, kde sa robia konzervy mäsové, ktoré už našli tiež odbyt vo svete.Na nábreží sa nachodia i zariadenia na stavanie a poprávanie lodí. Je takých podujatí dakoľko. Všetkých týchto dôležitých podujatí Juhoslovania sú ak nie majiteľmi, teda aspoň hlavnými riaditeľmi alebo robotníkmi. Jeden z týchto ústavov, čo je asi najstarší, je už dosť rozsiahly. Má zariadenie tesárske, stolárske dielne, veľkú zámočnícku dielňu. Má parné stroje ku hnaniu strojov vo všetkých hlavných odsekoch. Vôbec toto podujatie už je dôležité. Môže predvídať opravy i na väčších lodiach, na 1000 — 1500 ton i na viac lodiach odrazu. Túto lodenicu, zariadenú všetkým potrebným, vedú tiež dvaja bratia z Dalmácie. Z malých počiatkov vytvorili svojou pilnosťou a zručnosťou priemysel dôležitý a v rozmeroch väčších, ktorý preukázal dobré služby tomuto kraju. Druhé podujatia v tomto obore nie sú opatrené takými strojmi a zariadením, ale pracujú zdarne, vyznačili sa krásnymi prácami, stavbou cele nových, hoc menších lodí. Tieto lode v ničom nezaostávajú za loďami, zhotovenými v cudzozemsku.Lodiari tunajší vyvádzajú svoje práce dľa skúseností, bez väčších odborných výpočtov a znalcov. Títo stavitelia robia svoje rozvrhy len zo skúseností: a ich výpočty sú predsa dobré: z ich dielne vychodia lode veľmi dobre stavané a bezpečné.Niže mesta na dve-tri strelenia od ostatných domov je garbiareň, továreň na výrobu koží a kožených výrobkov. Vystavená bola cudzími peňažníkmi, ale tí ju prepustili tunajším kapitalistom. Podnik tohoto druhu mal by tu prekvitať snáď lepšie než kde inde a predsa sa nemôže akosi udomácniť a dostať do pravej koľaje. Táto továreň iba živorí, druhá, čo bola založená ešte prvej, tiež zanikla. Tak sa zdá teda, že surové kože vyvážať sa budú i naďalej a uvážať vyrobený remeň a kožené výrobky: strata pre krajinu dosť veľká, ktorá má surových koží nazbyt a spotrebu remeňa dosť veľkú. Ťažko povedať, čo bolo na príčine, že prvé dva pokusy sa nevydarili. Isté je len to, že výrobky továrne, kým pracovala, nemohli závodiť s remeňom, čo sa dovážal. Dalo by sa z toho myslieť, že nebolo skúsených ľudí, obznámených so všetkými tajnosťami výroby.Plaza[19]Muňoz Gamero, hlavné námestie, nachodí sa temer v prostriedku toho štvorhranu, čo je zatvorený zo troch strán širokými cestami a z jednej strany morom. Meno mu dali jedného miestodržiteľa, ktorý spravoval toto územie v prvých rokoch jeho počiatkov. Zahynul v Punta Arenas, keď vypuklo povstanie medzi posádkou, ktorá sa sprisahala proti poriadku. Tvorí pravidelný štvorhran po sto metroch zo všetkých strán.Okolo námestia sú vystavené všetky najdôležitejšie budovy. Na západnej strane je palác miestodržiteľský s ústrednými úrady, ktoré sú v prízemí. Je to budova pekne a vkusne vystavená. Na poschodí sú dvorany a byt miestodržiteľa, a hostinské izby pre hosťov. Plány k budove pochodia zo Santiaga a budova bola vystavená tunajšími podujímateľmi. Palieri a murári boli tiež oni. Stolárska práca z väčšej čiastky je tiež dielo ich ruky.Táto budova zaujíma temer celú jednu stranu námestia. Na južnom konci, čo zvyšuje pri nej z prázdneho miesta, zaujal ho štít farského chrámu, budova tiež veľmi vkusne vyvedená s vežou so zvonami pekného hlasu a dobrej harmónie. Stavba chrámu ťahá sa na západ do hĺbky s hlavným oltárom v úzadí a pobočnými oltármi po oboch stranách. V tomto chráme našli miesto i naši slavianski apoštoli sv. Cyril a Metod. Tunajšia cirkevná vrchnosť postavila sem ich sochu veľmi pekne vyvedenú na podstavci, ktorý môže sa užívať ako oltár. S uznaním treba doložiť, že sa to stalo vtedy, keď tam doma po chrámoch sa nepreukazovala úcta týmto apoštolom, aspoň nie všeobecne. I v Dalmácii svätenie Cyrila a Metoda v tie časy považovalo sa za politickú demonštráciu a cirkevné vrchnosti nehľadeli všade dobrým okom na tento sviatok. Miesto oblokov sú na stranách kruhy s farebnými sklami apoštolov. I na klenbe sú obrazy vyvedené vkusne nad hlavným oltárom. V chráme je elektrické osvetlenie. Elektrické svetielka v lustroch vyzerajú ako sviece, vynímajú sa veľmi dobre.Za chrámom, čo zvýšilo slobodného priestoru, zaujíma ho dom otcov saleziánov s chlapčenskou školou, normálnou školou i školou obchodnou. Čiastka tohoto domu je z ľahkého materiálu, kde sú izby otcov a farský úrad. V úzadí je čiastka murovaná s vežou, na ktorej je meteorologická stanica. Tú tiež založili saleziáni, vedú v nej pozorovanie už od rokov veľmi pečlive. Vydávajú i obdobné výkazy o tomto pozorovaní a záznamy, ktoré môžu zaujímať odborníka v tejto vede. V tejto budove zariadili i múzeum, kde sa nachodia predmety, rastliny, zvieratá a produkty kraja, výrobky a zvláštnosti domorodcov, vôbec všetko, čo súvisí s bytom Indiánov. Saleziáni sa venujú výchove a výučbe detí, ich chlapčenská škola je dobre zariadená a vedená pečlive; obchodná škola užíva veľmi dobré meno, je hojne navštevovaná odrastenejšími chlapci. Chovanci týchto škôl už dávno vstúpili do života a slúžia ku pochvale školám, z ktorých vyšli, pôsobia veľmi pochvaľne svojej postati. K ich reholi patrí i paroch tejto farnosti: cirkevný miestodržiteľ, ktorého vysiela čilenská vláda, je tiež z ich rehole, má hodnosť titulárneho biskupa. Múzeum je veľmi zaujímavé, z neho sa dajú čerpať zprávy o živote a byte Indiánov, ako boli donedávna tu i na Ohňovej zemi.[20]Saleziáni dali hneď, ako sa tu osadili, na misiu medzi nimi. V tom im pomáhali mníšky rehole Mária Auxiliadora. Veľká misia na ostrove Dawson mala mnoho indiánskych rodín, deti sa vyučovali a Indiáni tu bývali v stálych domoch a boli priťahovaní k práci a životu zriadenejšiemu.Bohužiaľ Indiáni Ohňovej zeme, Tehuelči,[21]nevydržali bližší styk s našou civilizáciou, osvojili si jej zlé stránky a výstupky, začali hynúť pod jej vlivom sťa keď, neprimeriavajúc, dúl príde na statok. Dielo saleziánov a mníšok nebolo vstave prekaziť tieto účinky, lebo sa prestieralo na malú čiastku národa, nemohlo prekaziť, aby medzi Indiánov nezasialo sa zlé semä skazenosti, ktoré u nich našlo pôdu úrodnú a ktorú medzi nich zavliekli prisťahovalci. Pálenka, nákazlivé choroby, menovite suchoty a snáď i pohlavné, boli výdobytky, čo im doniesla naša vzdelanosť a čo ich zahubili. Sú to choroby, ktoré sa vnášajú všade, kde vzdelanosť vkročí medzi prvotné obyvateľstvo zo starého sveta, čo o nich predtým neslýchalo.Je napodiv, ako ľahko sa nakazia, zvlášte od suchôt. Kým žili slobodne v šiatroch, nie veľmi skvelých, na vzduchu, ale na daždi a snehu, alebo loďkách, o suchotách ani nechyrovali. Mokré studené podnebie im neškodilo. Tí, čo prijali naše obyčaje a menovite, keď prídu do mesta, ochorejú skoro bez výnimky a umierajú v krátkom čase od suchotín. Niekoľko nemocných, čo som videl medzi nimi, všetci mali túto chorobu. Tá má pri nich vždy ten istý priebeh; vystupuje vo formách prudkých, jej priebeh trvá dva-tri mesiace. Keď povrchne pozrieš na takého nemocného, nikdy by si netušil, že je to nemocný nevyliečiteľný, ktorého dni sú už vymerané a že je na smrteľnej posteli. Nie sú vychudnutí a oslabení, kašľa je veľmi málo, nepoznať im horúčky v tvári, ani odznakov utrpenia, ako namáhavého dýchania. Nemoc je často už veľmi pokročilá, ani vtedy nečuješ, iba ak kde-tu zakašlanie. Umierajú takrečeno, že sami nevedia ako a od čoho, bez zvláštnych výstražných znakov, aké vídať pri suchotinároch druhých plemien. Nie div, že národ neskúsený nebráni sa od choroby a jej hrozných účinkov, keď jej vlastne nevidí ani odznakov, ani počiatku a o jej príčinách a nebezpečnom ráze nemá ani tušenia.Tak ich je už veľmi málo. Niečo ich je ešte so saleziánmi na Ohňovej zemi, iní sú roztratení ako robotníci po podnikoch a potulujú sa ešte vždy po ostrovoch a kanáloch, zaoberajúc sa poľovačkou. Dochodia učenci neraz zďaleka a namáhajú sa do Ohňovej zemi a po ostrovoch, v ktorých temer vždy prší, aby ich poznali a vnikli do ich obyčají a bytu. Snáď ešte najlepšie sú s nimi zoznámení saleziáni a Angličania. Angličania sa o nich zaujímali. Hľadeli ich obrátiť na vieru a zakladali medzi nimi misie. Dnes už, pravda, je málo pozostatkov týchto národov. Thomas Bridges sa naučil ich reč a preložil evanjelium Lukáša i vydal slovníček anglicko-yaganský. Čo prichodia zďaleka, vo vedeckých výpravách, môžu si nadobudnúť len známosti povrchné: do ich bytu hlbšie nenahliadol snáď nikto okrem misionárov anglických, spomenutý Bridges znal ich reč úplne a preložil do nej ev. sv. Lukáša, ale on medzi nimi strávil väčšiu čiastku života. Ostatne v ich spôsobe žitia nieto mnoho príťažlivého. Ich národ je na vyhynutí a už sa nachodia len pozostatky z neho. Keď vyhynie z tváre zeme úplne, nezanechajúc takrečeno ani stopy. Najviac ak ostanú po ňom nepatrné pamiatky, roztratené po múzeách.Indián Ohňovej zeme je dosť pekného zovňajšku. Ženy majú bohaté čierne vlasy, cele rovné; vyvinujú sa veľmi chytro, postavy sú urastenej dosť pekne, náchylné trochu ku tučneniu. Chlapi sa držia veľmi nedôverčive a nedajú sa ľahko pritiahnuť ku dôvere. O ženských sa nedá mnoho povedať, ženská v rokoch málo sa vída v meste. Z tých, ktoré žijú slobodne a nestýkajú sa so svetom civilizovaným, nepríde ani jedna do mesta. Z tých, čo prijali naše obyčaje a odchovajú sa po misiách, len máloktorá ostane pri živote. Podliehajú obyčajne v 15. roku suchotám.Národ to nebol cele tak divý, za aký sa považoval. Majú i domáci priemysel a ich výrobky svedčia o vkuse a zručnosti pri robote. Vidno košíčky vkusné, čo pletú z akejsi byliny, najskôr z koreňov bylín, veľmi peknej práce v podobe opáločiek. Naučili sa na misiách priasť vlnu, tkať teplé vlnené pokrývadlá, v ktorých sú vtkané ozdoby a kvety. Guanakové kože vedia vyrábať, zošívať z nich pokrývadlá; oni sami sa obliekajú do takých pokrývadiel. Kože zošívajú niťou, čo si vyrobia zo šľachy guanaka, rozstrapkajúc ju na tenké vlákna. Je to niť neohybná a lomivá: oni ju vedia obmäkčiť a urobiť ohybnou a súcou na šitie. V ihle sa zlomí a roztrhne, prišili na mieste, kde je v ušku a kde sa zohne a poťahuje pri šití. Oni si zhotovili ihly, čo neškodia týmto vláknam a nelámu ich a vyrábajú ich z rybích ostí, ako a čím prebijú uško do tej ihly, na to by vedel málokto odpovedať. Je to výkon dosť ťažký, keď sa vezme do povahy, že nieto na to zvláštnych nástrojov.Je málo ľudí, ktorí sa s nimi bližšie stýkali. Zlatokopi sa im vyhýbali. Najviac ich vyhľadávali snáď kramári, čo od nich kupovali kože a druhé výrobky. Tých ľudí nezaujímal toľme byt a spôsob života Indiánov, ako ich výrobky a plodiny. Od nich sa ťažko čo dozvedieť o Indiánoch. Ak by sa boli hádam i chceli zaujímať o ich obyčaje, neboli by sa dozvedeli mnoho pre nedôverčivosť a zatvorenosť, ktorú prechovávajú k cudzincom. Treba času, namáhania a vytrvalosti, kto by si chcel vydobyť ich dôveru a mať prístupu v ich spoločenskom a domácom živote. Nuž a tí, čo k nim prichodili, nemali záujem v takých výskumoch, nelámali si hlavu nad otázkami, do ktorých im nič nebolo. Ku bližšiemu pozorovaniu a vyvádzaniu na javnosť ich obyčají nemohli mať skúsenosti a zručnosti: ich stupeň vzdelanosti nemohol prevyšovať veľmi úroveň úbohých domorodcov.Tu čo je uvedené o tomto predmete, sú len všeobecné poznámky. Zakladajú sa na osobnej skúsenosti veľmi nepatrnej, kusej a náhodilej; z nich teda nemôžu sa ťahať naučenia ani závierky. Bolo by príhodnejšie označiť ich nie skúsenosťami, ako skôr povrchnými dojmami, ktoré si môže nadobudnúť zo zdelenia tých, čo medzi Indiánmi bývali za dlhší čas alebo z osobných dojmov pri vyšetrovaní a liečení chorých, ktorých tiež nebolo mnoho. V tejto veci sú omnoho lepšie poučení majitelia podnikov, kde bývajú pozostatky týchto praobyvateľov tejto zeme, tým viac, že sú oni potomci anglických misionárov, ktorí sa medzi Indiánmi odchovali a požívajú ich dôveru a priateľstvo.Saleziáni majú ešte jeden ústav v meste, väčší a nákladnejší, než tento pri farskom chráme. Je to ústav Don Bosco, zovúc ho tak menom zakladateľa ich spoločnosti. Budova táto zaujíma skoro celú kvadru,[22]je rozsiahla s internátom pre chlapcov. Je tu dielňa tlačiarenská s viazaním kníh a dielňa stolárska. V nich sa chlapci cvičia v remesle: dosť ich tu priučilo týmto remeslám, že sa mohli pozdejšie zdokonaliť a zarábať na svoje zaopatrenie. Je tu i divadlo s javiskom, kde sa usporiadajú častejšie večierky, hrajú i menšie kusy divadelné, dávajú sa i biografické predstavenia. Chovanci majú zariadený i hudobný sbor, ten tiež účinkuje pri ochotníckych predstaveniach.Prijímajú sa sem siroty najviac bezplatne, i chlapci chudobných rodičov. Majetnejší, čo sem dávajú deti na učenie, platia veľmi nízky poplatok.Pri tomto ústave sa stavia chrám, ktorý dľa toho, ako je založený, bude väčší než farský; keď sa skončí. Dotiaľ ho je polovica skončená, ale je už v úžitku tak, ako je nedostavaný. Krem týchto dvoch kostolov je ešte kostol hore pre obyvateľstvo tých ulíc, ktoré sú rozložené na vŕškoch. I tento nový ešte kostol je vystavený z tehál. Druhý kostol, ale len z dreva a zinku, je dolu, neďaleko nábrežia, pre obyvateľstvo, ktoré býva na severnej strane mesta okolo mora.Mníšky z rehole Maria Auxiliadora, ktorá má tie isté pravidlá a účely ako saleziáni, zaoberajú sa tiež výchovou detí, majú svoj hlavný ústav na jednej zo širokých ciest tiež v prostriedku mesta. Je tu domáca kaplica, kým sa vystaví hneď pri tomto ústave veľký kostol, ktorý je dosiaľ len zvonku dohotovený a pod krovom. V ich ústave sú elementárne školy a meštianska škola pre dievčatá, krem toho dobre zariadená škola pre ručné práce. Má dobrý internát pre dievčatá, výhoda veľká pre rodiny, čo sú osadené na kampe a majú kde dať vychovať svoje dievčatá výhodne a lacno.Tieto isté mníšky majú ešte jeden ústav, nie ďaleko od tohoto, sirotinec pre dievčatá. Prijímajú doň siroty bezplatne, dávajú im byt, opateru, výchovu a vyučovanie. Ručné práce sa pestujú i v tomto ústave s dobrými výsledkami. Tento sirotinec je vystavený z dreva a zinku na veľmi peknom a rozsiahlom pozemku. Hlavný ústav mníšok má budovy nové, stavané z tehál, veľmi pohodlné a cieľuprimerané. Pri tomto ústave je tiež malé divadielko, v ňom dávajú žiačky koncerty a divadelné hry pri zvláštnych príležitostiach.Keď sa hovorí o dobročinnosti, môžeme tu hneď spomenúť, že je založený v meste ešte jeden sirotinec pre chlapcov. Vydržuje ho spolok dám. Pri tomto sirotinci je útočište pre starcov, tiež založené od toho istého spolku. Druhé odvetvie tohoto spolku vedie ústav, kde sa rozdáva dobré, spoľahlivé mlieko kojencom do prvého roku, bezplatne. Dodáva nielen mlieko svojim štítencom, ale vedie nad nimi i dosť pečlivý názor. Kojenci sa donášajú každých 8 dní, prehliadajú a vážia. Čo sú chorí, tu sa im poskytuje i bezplatná lekárska rada, dávajú sa i lieky dľa lekárskych predpisov. Tento ústav nosí meno jednej vynikajúcej dámy, ktorá naň prispela väčším príspevkom a darovala celé vnútorné zariadenie ku vyšetrovaniu a váženiu detí, ku príprave mlieka a jeho deleniu dľa zdravotných predpisov a rozdávaniu v hotových fľaškách. Tento ústav vykonal už mnoho dobrého a pomohol tým kojencom, kde našiel ochotu a ozvenu v samých rodinách.Nemocnica, vydržiavaná od tzv. výboru dobročinnosti, utvoreného i tu, ako sú vo všetkých hlavných mestách provincií. Výbor dobročinnosti tu pozostáva z členov, ktorých vymenuje vláda, doplňuje na návrh miestodržiteľa. Výbor má podporu od mesta, od vlády, krem týchto príjmov prijíma milodary. Erár mu daroval úžitok jedného ostrova neďaleko mesta, ktorý sa dáva za dobré peniaze do prenájmu za pasienok pre ovce. Dostáva väčšiu podporu od miestneho Hospodárskeho spolku, ktorý mu dáva čistý dôchodok, čo docielili pri dostihoch. Z času na čas prijíma i väčšie dary od tunajších majetnejších rodín. Výbor má síce značné výdavky každého roku, ale vzdor tomu má toľko dôchodkov, že môže zaokrývať riadne svoje výlohy.V Chiliach sú po všetkých provinciách založené nemocnice na týchto zásadách, na podklade dobročinnosti a či dobrovoľnej dane. Nemocnice hlavného mesta sú vydržiavané všetky týmto výborom; i nemocnica pri lekárskej škole, kde sú univerzitné kliniky. Toto zariadenie sa dosiaľ osvedčovalo, lebo vystačilo. Nemocnice v provinciách, a v hlavnom meste môže sa povedať vo všeobecnosti, prekvitajú a plnia svedomite svoje poslanie. V hlavnom meste je nemocníc väčší počet a nie jedna veľká nemocnica. Tento poriadok je pohodlnejší pre obyvateľstvo, lebo každá dôležitejšia čiastka mesta má svoju nemocnicu, nie je chorým ďaleko do nich a rodinám nemocných. Nemocných nie je nikde primnoho na jednej hŕbe. Nemocný má na výber, že môže ísť do nemocnice, ktorá mu vzbudzuje viacej dôvery. Sú to všetko krásne, čisté domy, obyčajne prízemné, budova ide obyčajne naokolo zo všetkých strán, v nej sú priečne budovy, medzi nimi sú obyčajne dosť veľké dvory, premenené v krásne záhrady, plné kvietia a stromov. Budovy majú ústrešie so stĺporadím, kde chorí môžu tráviť svoj čas veľmi príjemne na čerstvom vzduchu. Tunajšia nemocnica má tiež svoj vnútorný dvorík, na ktorom je stromovie a kvietie, čo sa môže vyduriť v Magallanesi. Bárs je vystavená z dreva a zinku, je v zime dobre kúrená, má ventiláciu, iba miesto ústrešia má chodby so sklami.Vo všeobecnom oddelení sú postele cele bezplatné. Zaopatrenie a iné výdavky tohto oddelenia zaokrýva výbor dobročinnosti zo svojich prostriedkov. On vydržuje a platí sbor ošetrovateliek a lekárov, ktorí tu konajú službu. Ošetrovateľky sú vyučené a prakticky cvičené na lekárskej škole v hlavnom meste; majú tam trojročný náukobeh, po ktorom sa musia podrobiť skúške uspôsobenosti. Sú uspôsobené, že majú zbehlosti ku ošetrovaniu chorých a môžu pomáhať veľmi dobre i pri operačných výkonoch. Prvá ošetrovateľka je poverená i riaditeľstvom ústavu, vnútorným vedením a dozorom. Výbor dobročinnosti v riadnych pomeroch nemá inej starosti, ako starať sa o hospodársku stranu ústavu; jej vedením poveruje svojho dôverníka, správcu nemocnice. Pod touto rozdelenou správou ústav môže veľmi dobre konať svoje poslanie.Nemocní, ktorí sú v nemocnici na svoje trovy, majú zaopatrenie a lieky, ale nie lekársku pomoc. Tú platia sami, ale sa môžu dať ošetrovať od lekára, ktorého si sami vyberú.Z tohoto zariadenia nasleduje, že obce v Chiliach nemajú sa čo starať o nemocničné trovy svojich prípadníkov nemajetných, ktoré jej zapríčinili, keď napríklad sú v cudzom svete. Naše obce neboli tak šťastné ako v Chiliach. Mávali často oštary a preháňania, musejúc ich zaokrývať v páde nemajetnosti nemocného prípadníka. Tu by sa nemohla teda vyvŕšiť nad pánom obecným starostom preto, že sa o nej vyslovil čosi nešetrne, tá príslušnica jednej takej obce, ktorá skoro každý rok, akosi v riadnych obdobiach uchyľovala sa do veľkolepej pôrodnice v Prahe, po krátkom pobyte v nej vracala sa zas do služby, kdežto úbohý pán starosta obce bol prinútený zaokrývať trovy toho pobytu a čo bolo temer ešte horšie, musel ísť skoro každý rok o Turícach, ako to už bola prastará obyčaj, s kapsou pri boku a obecnou palicou do Prahy, do nálezinca, kde mu bol odovzdaný už dosť odrastený príslušník obce, ktorého bola tá matka nechala v nálezinci, keď vystúpila z pôrodnice.V nemocnici môže mať nemocný, ktorý sa môže liečiť ambulantne, každý druhý deň bezplatnú poradu, ktorú poskytuje mestský lekár, lieky dáva bezplatne výbor dobročinnosti. Tieto porady sú zvlášte prospešné deťom a prispievajú ku zmierneniu nemocí medzi nimi. Poradu zdarma poskytuje nemocným i lekár, poverený zdravotným dozorom nad mestom; trovy tejto služby a lieky zaokrýva mestská pokladnica. I tieto porady konajú sa každý druhý deň, obyčajne v dňoch, keď sa nedávajú v nemocnici. Obecenstvo má teda bezplatnú lekársku poradu a pomoc v ľahších neduhoch každý deň: V týchto hodinách sa i vykonávajú menšie chirurgické výkony a ošetrujú rany. Zo štatistiky vysvitá, že tieto ustanovy sa veľmi osvedčujú a preukazujú obecenstvu neoceniteľné služby.Keď už raz hovoríme o ústavoch dobročinnosti a zdravotnej služby, musíme k nim zarátať i Červený kríž,[23]ktorý tiež svojou povahou patrí medzi ne. Bol založený koncom 1903 ako Prvá pomoc pri nehodách a úrazoch, pozdejšie r. 1905, 13. V. sa pretvoril v spolok Červeného kríža a jeho stanovy boli potvrdené od vlády. V tie časy ani jedno mesto v Chiliach nemalo takého spolku. Internacionálny výbor Červeného kríža v Ženeve uznal teda Červený kríž z Punta Arenas za ústredný výbor, ktorý by mal zastupovať Chile pred ustanovami tohoto druhu v cudzozemsku. Spolok krem toho vykonával službu v meste ako Prvá pomoc pri nehodách a úrazoch. Má dôkladné povozy, na ktorých môže prevážať nemocných a dovážať ich napríklad zvonku. Spolok tento od svojho založenia vykonal, čo mohol dobra v meste, hľadel umierniť účinky nehôd a nešťastia a byť obyvateľstvu na pomoci v potrebách. Obyvateľstvo tiež, ako mohlo, napomáhalo spolok, preukazovalo mu všade priazeň a povďačnosť. Z príspevkov členstva, ktoré sú nízke, lebo členovia tiež neboli boháči, z milodarov a dobrovoľných obetí dnes si nadobudol spolok miestnosti, kde sa opatruje materiál, miestnosti pre členstvo, kde sa môže schádzať v slobodné chvíle a dostatočné miestnosti ku obsluhe chorých a ranených v páde nehôd a úrazov. Mesto dáva i tomuto spolku štedrú podporu ročne z uznanlivosti za preukázané služby. Vláda si tiež povšimla jeho činnosti a dala dakoľko ráz prípomoc. Obecenstvo ho podporuje pri každej príležitosti veľmi hojne, takže spolok mohol si zariadiť svoj dom a zaopatriť sa dostatočným materiálom ku svojmu účinkovaniu. Členovia sú skoro všetko mladí ľudia, ktorí konajú službu dobrovoľne a bezplatne. Keď je potreba zakročiť, dá sa im znak, už či vo dne alebo v noci: a oni dľa možnosti sa dostavia čím skôr do miestnosti spolkovej. Odtiaľ potom už idú povozom alebo s nosítkami ta, kde ich volá povinnosť. Znak sa im dáva trúbou, ktorá je na krove ich domu vo spojení s mechmi a dá sa čuť skoro v celom meste. Čuť ju zatrúbiť neraz vo dne, ale zas často i v noci, sťaby volala o pomoc. Na taký znak už môžeš počuť onedlho, ako bežia dobrovoľní členovia do ich spolkovej miestnosti; o krátky čas už hrmi po tvrdej dlažbe ťažký povoz na to miesto, kde volali o pomoc. Povozy ich sú trochu ťažké na tunajšie cesty a ulice, ale sú zatvorené zo všetkých strán skoro ako vagón a veľmi pohodlné pre chorých i tých, čo ich prenášajú zvlášte keď je tuhá zima alebo keď sa leje.Dámy tiež založili miestny odbor Červeného kríža, majú svoju osobitnú správu. Ich cieľ je napomáhať Červený kríž mravne a hmotne. Účinkovanie ich odboru nesmeruje len na podporu Červeného kríža, ale sa rozširuje na všetky dobročinné podujatia. Môže sa povedať, že tie isté dámy vydržujú i sirotinec pre chlapcov a útuleň pre starcov. Vydržujú krem toho spolok ku podporovaniu chudobných v nemoci a núdzi. Vôbec účinkujú na spoločenskom poli ku zmierneniu biedy v páde nehôd a nešťastia v rodinách chudobných. Často sa vyberú po meste zbierať príspevky a dary pre dobročinné ciele, zriaďujú zábavy a predstavenia, a to všetko horlive a skromne.Dámy si všímajú i chudobných detí školopovinných. I v Punta Arenas, bárs vcelku vládne blahobyt a bohatstvo, v mnohých rodinách sa ukázala bieda a nedostatok, o ktorej tu nebolo chyrovať. Zlé časy a nadovšetko nedostatok komunikácie so svetom. Počalo sa poukazovať zvlášte na to, že deti chudobnejších rodín sú slabé, zle vyvinuté, zakrpatené bezpochyby následkom zlej a nedostatočnej výživy. Panie utvorili medzi sebou odbor, zaviedli po školách raňajky, ktoré hladným deťom v škole boli veľkým dobrodením. Ich odbor nielen že sa ustával zbieraním príspevkov na túto ustanovizeň, ale sám i pripravoval raňajky a obsluhoval deti po školách pri ich delení. Tu bude treba spomenúť jednu zvláštnosť, ktorá sa tu pozoruje veľmi často a o ktorej inde neslýchať. Je to ten neobyčajný úkaz, že len veľmi málo matiek sa tu nájde, ktoré koja svoje deti.[24]Keby prišlo na to, žeby sa skúmalo pečlivejšie, snáď by sa ukázalo, že vari ani polovica kojencov v tomto meste nemá to veľké dobrodenie užívať v prvých mesiacoch života prirodzenú potravu na prsiach matere. V ďalších mesiacoch života len máloktorému kojencovi sa ujde materinského mlieka. Vo všeobecnosti to vyzerá tak, že len málo detí, snáď iba výnimky, účastné sú tohto dobrodenia až do času, v ktorom inde matky začínajú odúčať svojich kojencov a začnú im dávať inú, druhú potravu.Taký úkaz, keď je tak častý, môže sa považovať za nešťastie pre mesto a pre krajinu. Deti odchované na umelý spôsob málokedy odrastú vydarené a zdravé. Ak ostanú pri živote, môžu byť isté, že ich čaká život biedny, plný biedy a utrpenia. Dieťa, čo sa odkojilo umele, vždy si odnesie z prvého detstva neduhy, ak nie práve chyby a nedostatky vývinu, ktoré ho už doprevádzajú v celej mladosti a snáď i na celý život. Lebo kde môže byť väčšia bieda a utrpenie, ako keď človek nemá telesnej sily a spôsobnosti, aby si zaopatril chlieb každodenný, alebo práve musel nosiť po svete krivé údy, rany a choroby, ktorých sa už nemôže sprostiť až do smrti.Tej veci sa neprikladal spočiatku veľký význam; ani si jej ľudia veľmi nevšímali. Považovali ju za škodný následok podnebia. Ono prudkými premenami, zimou a vlhkosťou pripravuje matky o mlieko, prekazí im vyplniť, ako svedčí, povinnosti materské. Až keď také deti trochu poodrástli a začali sa ukazovať na uliciach mesta, nastalo zhrozenie: čo to má byť, čo to znamená, že sú v meste toľké deti krivé, s nohami tak spotvorenými, že sa ledva môžu pohybovať. Ešte bolo horšie, keď bolo vidno mládež odrastenejšiu, keď mala byť v najkrajšom kvete, zdravá a veselá, nevyvinutú, zakrpatenú, že má ledva vzrast desaťročného dieťaťa. Zastavený vývin, spotvorené údy, menovite nohy, často i driek: to všetko je následok nedostatočnej chovy v prvých mesiacoch a rokoch života. Sú to práve tie časy, keď stavba telesná kladie prvé základy ďalšieho vývinu, keď vyžaduje opatery najpečlivejšej, aby bolo na sklade príhodných látok, z ktorých sa môže tá zázračná stavba riadne a podarene vyvádzať. Ak telesná sústava nemala v tom čase tých prepotrebných látok nadostač, alebo ak boli chybné, sťaby falšované: ona bude pokračovať vzdor tomu v stavbe, ale bude pokračovať nezdarne, narobí veľkých chýb a bude budovať nakrivo alebo zasekne v ďalšej práci pre nedostatok stavebných látok. Dostaví sa zakrpatelosť, alebo spotvorenie a vykrivenie v údoch a kostiach, ktoré nevládzu uniesť váhu tela, poneváč sú zmäknuté. Následky zlej chovy, ktoré sa už nedajú nikdy odstrániť ani napraviť.Bolo zhrozenie a malo i byť prečo, keď tento smutný zjav predstúpil obecenstvu pred oči vo všetkých svojich podobách a následkoch. Ukázalo sa v celej veľkosti nebezpečie, ktoré ohrozuje nové generácie pokolenia; socia ich hneď o dakoľko stupňov nižšie na stupnici zdokonaľovania a vývinu a hrozí im neduhami, slabosťou a zakrpatením. Hľadali sa príčiny toho zjavu a našlo sa ich mnoho na všetky strany.Vynašlo sa ich odrazu až primnoho, lebo hľadanie bolo tiež nerozmyslené. Medzi mnohými príčinami, čo sa vynašli, na hlavnú sa pozabudlo, alebo sa jej nevšimlo, ako by bolo bývalo treba. Tie príčiny boli: veľká drahota, nedostatok mlieka v meste a okolí, nezdravé byty, a čo je hlavné, zlé podnebie. Zaslúži prizrieť sa bližšie týmto okolnostiam. Drahota nastala skutočne v čase vojny, lebo nebolo obchodného loďstva nadostač. Styk s Európou sa pretrhol odrazu. Chile ostali odkázané na samy seba. Toto územie doma okrem mäsa a vlny nemalo článkov ani potravných a naučilo sa ich dovážať zvonku. Domáceho loďstva nebolo nadostač ku obsluhe krajiny rozloženej na brehoch mora v čiare veľmi dlhej. Dovoz tovaru zdražel nesmierne, ako i na druhých stranách zdraželi následkom toho všetky články, ktoré bolo treba zvonku dovážať. Drahota by nebola tak veľká, keby sa bolo v meste a okolí pestovalo aspoň to, čo sa pestovať mohlo.V tie časy vyšlo najavo, že v meste vlastne nieto ani dobrého mlieka nadostač. Do tých čias sa to nebadalo toľme, lebo sa dovážalo mlieko cudzozemské, menovite zo Švajčiarska, veľmi dobré a lacné. Obyvateľstvo si naň privyklo, že o čerstvé mlieko ani nestálo veľmi. Toto mlieko zdraželo odrazu a prestalo i dochodiť. Patrne v Európe malo odbyt zabezpečený a výhodnejší, než bol vývoz do Južnej a najjužnejšej Ameriky. Druhé druhy, čo sa začali dovážať, nepáčili sa obyvateľstvu, domáce zhustené mlieko v konzervách začalo sa dovážať a malo odbyt. V okolí mesta bolo čosi mliekární, ale tie nevystačili pre toľkú spotrebu, ktorá sa prvej zaokrývala z konzervy. Kojenci sa ešte tu chovali na mlieku z konzervy, kým prichodilo zo Švajčiarska. Matky vedeli asi mieru, ktorá sa má dať do horúcej vody, takže deti dosť dlho mohli sa na ňom zaobchodiť. Pohodlie, ktoré kynulo pri tomto umelom chovaní s týmto mliekom, snáď malo tiež hodne viny, že toľké matky začali sa k nemu utiekať pri odchovávaní kojencov.Hľadalo sa odpomoci, ako sa mohlo proti tomuto zlu: pravda, nedalo sa dohoniť odrazu, čo bolo zameškané, napraviť, kde boli chyby. Mliekárne sa rozmnožili, ale nie natoľme, koľko ich mohlo byť okolo mesta, keby sa bola zem obrábala náležite, ako by už oddávna bola zaslúžila byť obrobená, a ako sa ponúkala pod pluh a motyku.Byty boli tiež nezdravé na mnohých miestach; byty z dreva a zinku nevyhovujú potrebe a požiadavkám tunajšieho podnebia. Sú tiež stavané kadejako na stĺpikoch, nie sú zdvihnuté nad zemou, aspoň na pol metra, podmurované, ako sú u nás naše drevené domy a nasypané odspodku štrkom a pieskom, ktorý netrpí vlahu. Neraz majú pod podlahou mláky hnilej vody alebo močiare; z nich výpary nečisté vchádzajú do bytov cez podlahu, kde sú medzi doskami nechané ako naschvál špáry.Mesto urobilo svoju povinnosť. V tie časy začali sa dláždiť ulice i na odľahlejších miestach, vysýpať chodníky popri domoch štrkom, v strede mesta sa vylievali asfaltom. Prechodiacemu svetu bolo viac než o polovicu ľahšie i v daždivé časy, lebo blato začalo sa umenšovať. No byty boli ešte vždy na pôde mokrej, nízko pri zemi, na niektorých miestach i trochu v zemi, nižšie než prvej boli, lebo chodníky pred nimi sa vysypali a prišli vyššie natoľko, že podlaha takých domov ostala pod úrovňou zeme, sťaby zvala vodu, nech sa zbiera, kde je taká jama. Byty také sa začali podobať nezdravým mokrým pivniciam a podzemným bytom.Podnebiu už vonkoncom nebolo odpomoci. Ono ostalo, ako bývalo vždy, vlažné, studené a vetrné a veľmi premenlivé. Ženy, ktoré sem prišli z teplejších krajov, z južnej Európy, kde pečie horúce slnce skoro trištvrte roka a modré nebo sa usmieva temer celý rok, cítia sa tu nedobre. Je nebo prismutné, zaoblačené temer ustavične, mnoho prší, a keď neprší, zas dujú vetry. Tie sú presvedčené napospol, že nemajú mlieka a ani ho nemôžu mať, lebo podnebie ich oň pripravilo a nedá sa mu tvoriť. Je pravda, že zima ochrňuje alebo aspoň umenšuje vylučovanie mlieka: ale zase nemôže to byť natoľko, ako by chceli tvrdiť tie matky. Je v mnohých pádoch predsudok, predpokladanie, že nieto mlieka, odkiaľsi ho prevzali, v ňom sa upevnili, nedajú si ho vziať a vyvrátiť. Poukazovanie na to, že vo Švédsku a Norvéžsku je tiež zima snáď väčšia než v Magallanesi, že ani tam nebývajú všetci v palácoch, ba Laponci bývajú v šiatroch, bárs je zima mnoho ráz tuhšia než tuná a ženy majú predsa mlieka pre svojich kojencov ako kde inde.Ani to poukazovanie veľmi nepôsobí, lebo je presvedčenie prihlboko zakorenené, že tu žena nemôže mať mlieka. Je tak pevné, že sa mnohá nedá prehovoriť, aby skúsila, či by sa predsa neotvorilo žriedlo. Na všetky prehovárania odpoveď je vždy „Clima“. Pokusy sa ani nerobia, kojencovi začne sa dávať z fľaše. I dieťaťu sa páči toto pohodlné kŕmenie. Mlieko cez gumový cecok ide ľahko, premoká ho hodne, netreba ani veľmi ťahať, lebo ide temer samo. Niektoré je veľmi spokojné s týmto kŕmením, rastie pekne a tučnie; vyzerá temer ako dieťa, ktoré sa kojí na prsiach matere.Keď nadíde obdobie zubov, stane sa obyčajne premena veľmi podivná. Dieťa nemá v sebe sily postaviť zuby a začne pochorievať. Nastane dakoľko dní obstojných a po nich zase zhoršenie. Ťažké dni pre rodičov a ešte horšie noci. Veci sa čím diaľ zapletajú tým horšie, pripoja sa druhé nemoci, ktoré začnú doprevádzať chorobu pôvodnú. Mnoho ráz sama matka im je na vine. Počuje dieťa plakať, myslí, že je hladné; či je čas alebo nie, dá mu jeho fľašu. Kojenec sa utíši na chvíľku, kým vo fľaši trvá: ale potom vysvitne, že veci ostatné sú horšie než prvé. Celá domácnosť sa vzbúri, každému v dome sa ujde roboty okolo nemocného. Behanie po izbe, čičíkanie, podhadzovanie. Celé noci strávené na nohách, otec nosí malého nemocného, matka prihrieva miešaninu a nalieva ňou dieťa. Všetko sa prevráti hore nohami, domácnosť sa premení v nemocnicu, stálu, smutnú. Práce zaseknú, otec rodiny je vyradený z koľaje, ani pri dielach nezabúda na meč, ktorý visí nad pokojom jeho domácnosti.Opakujú sa skoro v riadnych obdobiach nemoci detské, všakové zapálenia tu priedušiek, tu pľúc alebo čriev, neraz všetkého spolu, prídu časom kŕče a nápady zrádnika. Dieťa prenesie mnoho, nešťastní rodičia ešte viac, v týchto časoch, ktoré ohrozujú kojenca temer ustavične. Zdravé, veselé ženy ostarejú predčasne od večného strachu o svoje deti, od prípadov smrti, ktorá je tak častý hosť v rodine.Umelé kojenie je spojené veľmi často s takýmito výjavmi. Sústava dieťaťa je prispôsobená ku prijímaniu potravy. Nemôže sa ukojiť a zosilnieť mliekom požičaným od kravy alebo od kozy. Je to potrava priťažká, hrubá a nestráviteľná. Horšie je ešte mlieko mŕtve, ktoré sa požičiava z bľachových konzerv, rozrieďuje s horúcou vodou. Matka sa stane otrok veľmi neprirodzených a nevďačných povinností; deň a noc má robotu: vyvára, mieša, vymýva tú fľašu a gumu a naostatok celá tá robota a péč vyjde na posmech, lebo má výsledok veľmi biedny. Miesto zdravého dieťaťa, čo by bolo schopné k životu, odchovala lazára, ktorý nemôže stať na nohy, ak stane ledva sa môže pohybovať. Je znetvorený, má vykrivené nohy, driek hrbatý, prsia vysadené a boky vpadnuté. Keď ho ide kúpať, ak ho vôbec kúpe — zakaždým, keď ho vyzlečie, naplače sa nad ním. Vidí pred očima niečo cele iného, než si predstavovala, že bude vidieť. Postavu nesúmernú, smiešnu a spotvorenú: údy tenké, slabé, sťa dákesi zbytočné prívesky na ohromnom bruchu, ktoré sa ešte väčšmi nadúva dýchaním, a skoro nad tým veľkým bruchom veľká hlava, ktorá vpadla medzi plecia kdesi, lebo hrdlo ju nemôže držať, v tvári výraz staroby, smútku bez radosti a detinskej bezstarostnosti.To je dieťa nešťastné, oklamané. Matka mu mala dávať životodarný mok, čo jej poskytla príroda ku vývinu dieťaťa: mala mu s ním darovať celú lásku, čo jej príroda vštepila do srdca, mala mu dať srdce a všetko, čo je v ňom dobrého a šľachetného, mala sa s ním deliť o svoje zdravie, veselosť, dobrotu, rozumnosť a všetky vlohy duše a srdca. Ona mu miesto toho všetkého miešala vodu zvarenú a ochladenú s mliekom, čo prichodí v bľachoviciach zďaleka, ktoré vzali kravám, zhustili a posielajú po svete deťom-sirotám, čo sa pomýlili prísť na svet, ktorým je súdené, že majú celý život stráviť v smútku a trápení.Kravského mlieka nieto pre toľké obyvateľstvo, ktoré sa nestará o obrábanie zeme, nestačí ani pre deti, čo sa chovajú na fľaši: lebo tých je primnoho. Príroda je predvídavá. Čo na jednej strane sa nedarí alebo hynie, to hľadí na druhej strane nahradiť. Práve tie matky, čo nekoja deti na svojich prsiach, sú plodnejšie, než tie, čo túto povinnosť konajú svedomite a radostne. A je to i spravodlivé a slušné: im umiera mnoho detí v plienkach. Z tých mnohých, čo majú, ostáva ich málo pri živote, snáď toľko, ako tým materiam, ktoré ich svojím mliekom koja. Keby neboli tak plodné, pri toľkých úmrtiach ostali by naostatok bez detí.Zvaľovať vinu toho, že deti nekoja, na podnebie, nie je správne. Snáď by mohlo mať zmyslu pri ženách, čo sa sem nasťahovali v dobe kojenia a nemali kedy privyknúť a prispôsobiť sa vrtochom podnebia. Ženy, čo sa už dávno udomácnili, čo sú zdravé, cítia sa dobre telesne a duševne: prečo by mali byť práve len na mlieku postihnuté od zlých účinkov podnebia?Príčina, že nemajú mlieka, sotva bude podnebie samo. Príčiny sú i druhé; jedna medzi mnohými je zlý príklad, zlé obyčaje, neprimeraný spôsob života, nesúca potrava.Zlý príklad lebo, že kde sa ukáže fľaša a dieťaťu sa pri nej vodí obstojne, hoc len zdanlive, fľaša sa hneď zjaví i u susedov. V takej príležitosti nájde sa i výhovorka, že je mlieko vodnaté a preto nemá moci a výživnej sily a nie je súce ku kojeniu dieťaťa. Iné sa vyhovárajú, že kojenie podkopáva im telesné sily, prv než bude zle; hľadia mu vyhnúť. Dieťa prikladajú k prsiam, keď ich prinúti samo mlieko, keď naľahne tuho a počne zavadzať. Iné koja iba v noci; lebo v noci je nepohodlne vstávať, prihrievať a vôbec pripravovať fľašu: vo dne nechcú kojiť preto, lebo mlieko keď by sa vo dne minulo, neostalo by ho na noc.Bolo by vari lepšie povedať, ako je, že tieto matky majú zlé obyčaje a neposvätili sa svojmu poslaniu matky celou dušou, úprimne a oddane. Chcú sa jednať s prírodou, ísť s ňou na vyrovnanie a vyčachrovať od nej isté ústupky. Majú za lubom úmysel, že ju oklamú a dajú jej z toho, čo jej patrí, polovicu alebo menej. Tie, čo sa boja bez príčiny o svoje zdravie a telesnú silu, tie, ktoré nedôverujú záživnosti svojho mlieka a zvlášte tie, čo by boli nedbali byť matkami len v noci a vo dne obsluhovačkami umelých fliaš; tie, všetky klamú prírodu a svoje dieťa, a najväčšmi klamú seba. Nechcú nahliadnuť, že úd tela, ktorý sa dá na zaháľanie, nedrží sa v riadnej činnosti, zakrpatie, zaostane v raste a prestane naostatok pracovať. Prsia snadnejšie, než ktorý iný úd, keď sa neudržujú v riadnej činnosti, upadnú do hlivenia a prestanú vyrábať mlieko. Kojenec a jeho cicanie v riadnych obdobiach im je pohnútka, čo ich núti a pobáda k činnosti. Ak mlieko v nich ostane neupotrebené, ak sa nevyprázdni, ono pomaly zanikne. Vedia gazdiné veľmi dobre, ako pečlive treba podojiť kravu, do ostatnej kvapky; práve na tých ostatných kvapkách si dajú najviac záležať, aby sa mlieko vyťahovalo riadne každý deň. Ak sa nevydojí každý deň riadne, do ostatnej kvapky, krava v krátkom čase prischne.Zlé obyčaje a prevrátené náhľady sa ujali chytro a rozšírili medzi matkami; tie v mnohých pádoch sú na príčine, že dieťa padlo do hrobu a ostatné ostali neduživé, zakrpatené s krivými údami a spotvoreným telom. Tí, čo hľadali príčinu zakrpatenosti nového pokolenia na všetky strany, hromžili na všetko, ale mlčaním lahodili zlým obyčajam žien, zameškali v svojej horlivosti poukázať, kde je koreň zla, skadiaľ môže prísť jediná náprava. Bolo sa treba obrátiť na matky dôrazne, pohýbať im svedomie, aby plnili povinnosť a svätý záväzok, ktorý vzali na seba dobrovoľne, keď sa mali stať matkami. Bolo ich treba vystríhať, karhať a vymáhať od nich, aby nezabúdali, že jednúc od nich závisí zdravie a sila budúcich pokolení. Výhovorka na podnebie nemôže sa uznať, nie ono je na vine, že matkám chybuje mlieka. Je na vine neprimeraný spôsob života a zvlášte jedenia. Zmäsitej chovy, kde sa tak nadužíva ako tuná, nemôže byť hojnosť mlieka. Chova jednostranná, čo záleží výlučne z mäsa, nemôže prajne pôsobiť na vylučovanie mlieka.Obrábanie zeme je zanedbané v meste a okolí, málokto má kedy zaoberať sa touto prácou, a preto je málo zeleniny. A zelenina práve mala by držať výživu tela v istej rovnováhe, dodávať mu sviežosti a napomáhať výmenu látok. Zeleniny a vôbec chova rastlinná je, ktorá udržuje v činnosti vylučovanie mlieka, pri matkách dáva istého súladu výkonom ich tela: ona je, ktorá napomáha čistenie krve a urýchľuje výmenu látok. Poneváč sa zem zanedbáva, rastlinná potrava v tomto kraji je drahá, chudobné rodiny nemôžu si kupovať drahú zeleninu každý deň. Mäso je ešte najlacnejšie a preto chudobné rodiny stravujú sa skoro výlučne mäsom. Zanedbávanie zeme je škodlivé v každom ohľade. I samo mesto vyzerá preto tak smutne. Okolo chudobných domov, čo sú na vŕškoch a von zo strediny mesta, sú veľmi pekné kúsky zeme, ktoré ležia prielohom. Keby sa obrobili riadne, práve rodiny chudobné mali by na celý rok zeleniny a nemuseli by ju kupovať za drahé peniaze od záhradníkov. Na miestach sú veľké kusy medzi domami, kde rastie burina a kde sa vyháňajú kone na pašu, ktorá im ani nechutí. Vyzeralo by mesto veselšie, keby boli tie kusy obrobené, alebo aspoň vysadené stromami.Chova mäsitá, zlé obyčaje, chybné náhľady a predsudky sú na vine, že mladé pokolenie sa odchováva bez materinského mlieka. Zlé byty, zima, vlaha a vetry, napomáhajú ešte väčšmi zlé účinky tých chýb. Najväčšie zlo je v tom, že sa zem neobrába, že sa nevystíha od nej všetko, čo by mohla poskytnúť ku výžive obyvateľstva, aby bolo zdravé, bodré, silné, dobre vyvinuté a aby prestala i tu veľká drahota, na ktorú sa všetci žalujú.Úmrtnosť pri deťoch je v meste ozaj nápadná. Bohužiaľ nebadať, že by sa umenšovala: naopak vyzerá, že je z roka na rok väčšia, menovite medzi chudobnejším ľudom. Tie, čo nepadli v obeť smrti, ostali natresnutého zdravia. Že v majetnejších rodinách je úmrtnosť menšia, dietky nie sú toľme krivé a zarazené v kostre, vysvetľuje sa tým, že matky v lepších pomeroch majú viac času venovať sa svojim deťom. Tie sú vlastne už nie matky, ale skôr otrokyne svojich detí. Nerobia takrečeno celý deň iné, ako variť, miešať, sterilizovať, vymývať a vyvárať. Ich život je smutný, jednotvárny, bez kúzla a príťažlivosti. Vzdor pečlivosti a neprestajným námahám majú deti bledé, dengľavé, chorľavé.Život našich matiek, bárs žili v chudobe a v robote, bol predsa veselý a svetlý. Nenosili sebou fľaší, ani sterilizačných aparátov. Sadli hockde na prah domu, na podstenu, utíšili pohodlne a chytro škrečiaceho fagana svojím mliekom zdravým a záživným. Chodili do poľa žať alebo hrabať a nosili ho sebou. Pracovali a keď bolo treba, sadli na úvrate a boli zas dobrou milujúcou matkou, bárs robota zo všetkých strán na ne volala. Keď vyplnili zbožnú povinnosť pri dieťati, uložili ho kdekoľvek: pod plachtou alebo do koša a išli za svojou robotou. Boli zas robotnice, pracovali ťažko, do úmoru, ale si často i zaspievali. Medzi sebou sa pozhovárali, bezstarostne a vesele. Neraz bolo detí mnoho, ale boli zdravé; iba ak ktoré prebilo hlavu, alebo sa napchalo halušiek, že ho v boku klali. Neboli večné otrokyne svojich detí. Zaviazali najmenšieho do batoha a odvliekli ho i na jarmok, i do poľa, keď bolo plieť ľan alebo presekávať zemiaky. Syn medzitým ležal v brázde, ak bol väčší pán, ležal pod plachtou, ktorá bola prestretá na troch tyčkách vsadených do zeme, na ktoré bola priviazaná plachtička, v ktorej sa ten veľký pán hojdal. Tu matka sedí ustavične doma, pracuje okolo tej fľaše, dozerá, aby na dieťa nefúklo zvonku; za tú veľkú prácu, za ťažké obete a odriekanie má v odmenu hrob v cintoríne, kde je jej dieťa, alebo dieťa mľandravé, krehké, na ktoré nech len fúkne a už je ohrozené.Ak máme hovoriť bez preháňania, musíme uznať, že zakrpatelosť a skrivenie kostí nevyskytuje sa v majetných rodinách vzdor fľašiam a umelému kŕmeniu. Matky majú viacej času venovať sa deťom a iste vedia i lepšie zaobchodiť s fľašou. Nedržia sa meravo vždy tej istej miery. Dľa toho, či je dieťa zdravé alebo chorľavé, vymerajú mu jeho dávky a zvlášte dávku mlieka. Mlieko budú tiež mať spoľahlivé a čerstvé. Matky chudobné majú na hlave dom a jeho starosti, prácu v dome a okolo hŕby detí: tie nemajú kedy venovať sa tak výlučne fľaši a čo s ňou súvisí. Obyčajne počnú dieťaťu včaššie dávať, čo jedia odrastení, snáď v nádeji, že pri chove odrastených i ono bude rásť zdarnejšie a hádam i v nádeji, že budú sa môcť zaobísť bez mlieka, ktoré je i drahé i môže byť falšované. Tak sa dostaví choroba snadnejšie ako následok zlej chôvy; tá dá zase ruku druhej, až sa naostatok vyvinie znetvorenie dieťaťa a jeho údov ako sme poukázali prvej, alebo sa skončí jeho utrpenie, že ho smrť vyslobodí.Medzi príčiny veľkých a stálych nezdarov pri kojení detí, bolo by spomenúť na prvom mieste veľkú nevedomosť, aká vládne u matier a väčšiu ešte netrpelivosť, bojazlivosť, zle pochopenú horlivosť, ktorá matky zvádza ku dávaniu predčasne jesť, ku dávaniu všakových liekov a odvarov, práškov a mastičiek a zaftov, ku premieňaniu kasičiek a vodičiek, ku skúšaniu všakových múčiek a lekvárov, čo sa odporučujú kojencom po novinách, ktoré neraz dokončia, čo ešte snáď nebolo cele stratené.Ostatne tu nie je miesto rozvíjať a pretriasať zásady, ktoré majú platnosť pri kojení detí. Keď rozšíria trochu známosti, čo i kusé, o tomto predmete medzi matkami a vôbec medzi ľudom, bude i úmrtnosti menej medzi deťmi, snáď o celú polovicu menej.Pekná a veľmi stará ustanova je Hasičský spolok v Punta Arenas, alebo ako by sme ho mali menovať, keby sme mu preložili doslova úradný názov: Teleso striekačkárov. Bude to iste najstarší spomedzi tunajších spolkov, najstaršia ustanova vôbec, mala na zreteli prospech blížneho. Bol založený 14. júna 1889, čo znamená pre toto mesto tak mladé a ktoré sa toľme vyvinulo a utrpelo toľko zmien, skoro už starý vek. Obyvateľstvo sa mení skoro ustavične, priemerný človek máločo dbá o to, čo sa robilo v meste pred tridsať rokmi. Každý vie iba to, čo videl a skúsil, alebo čo mu starí dávni obyvatelia z minulosti rozprávali. A tých starých, čo by vedeli vyrozprávať; čo sa tu robilo, nieto tiež veľmi mnoho.Na každý pád, keď sa tvoril Hasičský spolok, Punta Arenas bolo malé nepatrné hniezdo. Práve v tých časiech bolo vyhorelo práve v časti strednej, kde boli úrady a miestodržiteľstvo. Táto živelná pohroma zavdala i priaznivú príležitosť, aby sa obyvatelia zišli a uzniesli založiť hasičský spolok tak prepotrebný. Obyvateľstvo medzitým vzrastalo, menovite prichádzaním cudzincov a nových ľudí, spolok sa tiež zväčšoval pomerne ku tomu vzrastu. Obyvateľstvo, ako bolo poukázané, zložené je z mnohých národností; pri ďalšom vývine spolu zdalo sa im slušné a spravodlivé dať výrázu tomuto zloženiu obyvateľstva i pri spolku. Tak sa stalo, že každej čiastke sa ponechala istá samospráva a všetky čiastky dovedna dostali spoločné velenie a vedenie. Spolok, čo sa zriadil prvotný, nazvali Prvá kompánia alebo medzinárodná. V nej boli zastúpené skoro všetky národnosti, ktoré mali pri otvorení spolku príslušníkov medzi obyvateľstvom mesta. Tak sa stalo, že keď sa Chilenia zmohli a mali svojich ľudí nadostač, založili svoju kompániu, ktorá je druhá, pod názvom „Bomba Chile“.[25]Za nimi sa zložili Nemci, ktorých kompánia je tretia. Prisťahovalci z Dalmácie a Chorv. Prímoria tiež sa zriadili dosť skoro po Nemcoch a utvorili štvrtú kompániu, austrianskú. Bolo to ešte na počiatku tohto stoletia 1902. Neminulo ani rok po jej založení, že členovia tejto kompánie premenili jej meno, iste nie bez tuhého zápasu. Nazvali ju „Dobrovoljno hrvatsko Vatrogasno Društvo“.[26]Ako vidíme, už sa počalo živo hýbať v osade nasťahovalcov z krajov juhoslavianskych národné povedomie a podmaňovať i širšie vrstvy, ako vidno z tejto podrobnosti. Starý duch, ktorým vysťahovalec nasiakol až do špiku od útleho detinstva, ustupoval z kroka na krok, uťahoval sa do kúta pred náhľadmi novými, ale vydržal až do najnovších časov. Starí sa ho držia ešte vždy húževnate, bárs nie všetci. Nové časy a nové utrpenia národa preriedili i ich rady. Dosť na tom, od tých čias počína tuhý zápas medzi oboma prúdmi v lone tej istej osady, zápas, ktorý bol na príčine, že juhoslavianska osada nevystupovala jednotne a neurobila pokrok, ktorý by bola mohla vykonať v svornosti a jednote.Piatu kompániu založili si Francúzi.Týchto päť spolkov dovedna tvorí Hasičský sbor v Punta Arenas, majúc na čele vrchnú spoločnú správu. Ale každý spolok zas má samosprávu a predstavenstvo pre seba. To pozostáva zo správcu, čo by bol ako predseda, stotníka, ktorý je veliteľom oddielu, pokladníka, tajomníka a dôstojníkov. Vrchná správa pozostáva zo superintendenta, čo by zodpovedalo hodnosti predsedu, jeho námestníka, z hlavného veliteľa sboru, pokladníka a tajomníka. Týchto hodnostárov vrchnej správy volí výbor, v ktorom zasedajú predstavenstvá jednotlivých spolkov. Vôbec správa Hasičského sboru tuná má to isté ústrojenstvo, ako po iných mestách republiky: tu majú jednotlivé spolky viac samosprávy, každý z nich užíva vo vnútorných dielach svoju vec i pri velení. Ináč národnosti majú to isté právo i po iných mestách republiky, kde ako také majú hasičský spolok.Prvá kompánia, medzinárodná, nosí červenú blúzu, ku pocte pamiatky na Garibaldiho, ktorý i v Južnej Amerike je populárny a užíva úctu, ako i v svojej vlasti ako hrdina slobody. Druhá kompánia má uniformu, čo užívajú čilenské hasičské spolky. Klobúk bľachavý zvláštneho tvaru so záštitou pre oči a tylo, veľmi príhodný ku hasičským výkonom. Blúzku modrú s bielou čilenskou hviezdou na prsiach a bielymi nohavicami. Vynímajú sa krásne a veľmi dobre na slnci a v horúčave. Nemci majú svoj pevný čákov s koženou záštitou pre tylo, tmavú jednoduchú blúzu. Chorváti majú tiež čákov, ale s kovovým hrebeňom, na čele štít s odznakmi hasičskými. Majú modrastú blúzu. Ich rovnošata je tá istá, ako užívajú hasičské spolky po Chorvátsku, ktoré tiež ako čilenské tvoria jednotný zväzok medzi sebou. Francúzi majú čákov vybitý skvejúcim sa kovom pekne žltým, najskôr z medi, na ktorom je na boku kystka s francúzskymi farbami, čiernu blúzu s kovovými okrasami na pleciach. Čierne nohavice majú červený pás, ktorý pri väčších hodnostároch a dôstojníkoch spolku je širší.Náradie sboru je dobre bohaté, vždy moderné, držiac sa pri objednávkach novejších výdobytkov, ktoré sa osvedčili. Velitelia sboru ako i jednotlivých oddielov sú všetko ľudia zbehlí v tomto obore a starajú sa o pokrok spolku.Pri verejnom pôsobení sboru padá do očí zručnosť, zbehlosť a horlivosť. Spolky sú rozdielnej národnosti, ale tie rozdiely v dielach spolkových sa neukazujú, ostatne každá kompánia hrá svoj zvláštny zástoj pri výkonoch Sboru. Prvá sa zaoberá hasením v užšom zmysle slova. Má veľký výber ciev, ktorými môže vodiť vodu zďaleka. Ten istý zástoj hrá tiež čilenská a francúzska čiastka. Pumpy ku hádzaniu vody netreba upotrebovať. Nádržka pitnej vody je na značnej výške, takže jej cievstvo podlieha dosť silnému tlaku. Cievy sboru pripoja sa na cievy vodovodu, a už sa obdržia mohutné stĺpy vody, ktoré môžu dosiahnuť na krov najvyšších domov. Nemci sú dobrí lezci a vykonávajú záchranné práce. Majú rebríky a iné náradie, ktorými môžu sa dostať ľahko až na krovy a vyvádzať záchranné práce i vo výškach. Chorváti majú rebríky, tie sa držia bez opory, takže sa môžu postaviť i na stred ulice a dosahujú najvyššie poschodie väčších domov. Krem toho ich úloha je narábať sekerami na ten istý spôsob, ako ich u nás užívajú hasiči. Pri boku nosia sekery, mocné háky na povrazoch a nenosia ich len ako okrasu. Pri požiaroch prídu tieto sekery často do roboty: podchvíľou zložia na hŕbu ľahšie drevené stavisko.Každý z týchto spolkov má svoje miestnosti alebo už strážnicu; tam je materiál zložený do vozov v takom stave, že môže ísť do úžitku v ktorúkoľvek chvíľu dňa alebo noci. Pri prvej kompánii je siréna, čo zvoláva hasičov, pri tretej a štvrtej je zvon, čo bije na poplach. V prvé časy prvá a štvrtá kompánia mali kone ku ťahaniu povozov. Ostatné tri mali vozy ľahké tak zariadené, že ich mohlo ťahať veľmi ľahko samo mužstvo. Dneska pravda premávanie sa robí na iný spôsob. Kone tiež vyšli z úžitku, vo všetkých strážniciach majú svoje autá veľmi dobrého a pevného zloženia: tie idú na miesto požiaru chytro i s náradím i mužstvom.Keď sa rozľahne mestom hvizdnutie signála z prvej kompánie, temer súčasne s týmto znakom ozve sa trúba na budove Červeného kríža: svet vybúrený zo sna nedrží sa jednako. Je jeden druh ľudí, ten, ktorý myslí na seba a pečuje o seba. Nejde sa zimiť nič po nič, po noci polievať sa studenou vodou, platiť na spolky, všakový riad a kupovať ešte rovnošatu. Ten svet čaká na svojej pohodlnej teplej posteli veľmi pozorne, koľko krátkych hvizdov urobí siréna alebo i trúba na Červenom kríži. Dľa počtu, koľko ich bolo, môže rozumný človek ľahko vynájsť, na ktorom je asi mieste požiar. Ak bol iba jeden, ten krátky, spáči, čo bývajú okolo námestia, skáču; oheň by mohol byť u susedov. Nehodno čakať, kým príde na návštevu do domu. Šíri sa neraz ozaj ako oheň. Domy z dreva a zinku blčia sťa fakľa, chytajú sa ľahko vzdor obliečkam zinkovým. Druhý je druh ľudí, čo nosia rovnošatu hasičskú. Tí skáču z postele, obliekajú kožené kabáty, pripínajú svoje riady a letia na strážnicu. Prihrmia ku ohňu, ako sa zrepetili z postele, hoc i rovnošata nenie práve dľa predpisov. No ak to bolo v noci, zvlášte nad ránom, trvá vždy predsa chvíľku, kým pribehnú na miesto. Neraz neostane druhé, ako chytiť sa ozrutným zo štvrtej kompánie, presekať a pováľať parkany, alebo druhé také spojovacie útvary, aby sa oheň nešíril. Vedia, že čo sa stalo, už sa neodstane.Môže sa tvrdiť bez preháňania, že hasičský sbor dosiaľ zachránil dosť životov a hodne majetku, čo by bol ináč musel ľahnúť popolom. Tu má zásluhy väčšie než inde, lebo sú budovy, ktoré chytajú ako slama, i to slama veľmi suchá. V domoch sú sporáky alebo i pece, tenké dosky a trámovie sa vysúša sťa ozaj slama. Požiare sú tu vždy prudké, bárs nikdy nie ako u nás, keď sa chytia napríklad humná podjeseň s plnými záčiny, alebo stohy pred gazdovskými stavisky. Tu nevidno lietať vo vzduchu uhlíky, rozžiarené tuho, ktoré, keď ti padne za golier, preberie ťa chytro z roztržitosti, že sa vzchopíš a skáčeš. Nevidieť rozžiarených snopkov vznášať sa vo vzduchu vysoko-vysoko, čo vyniesla veľká horúčava. Niesť sa potom vo vzduchu neraz do druhej obce, vystrašiť ľudí, že sa berú na krovy s vedrami a putňami. Nieto slamených striech a stohov, iba ak by sa našiel dakde sklad rohov alebo paprčiek. Z tých sa už potom šíri smrad, že diváci musia zutekať, skadiaľ prišli.V prvej kompánii sú dobrovoľníci najstarší, z nich mnohí, čo boli tam, keď sa zakladal hasičský spolok i podpísali zakladajúcu listinu. Veteráni, čo preukazovali veľké služby Spolku a obecenstvu, majú činnosť vyše tridsaťročnú v spolku, ktorý pečuje o bezpečnosť života a majetku blížnych. Mnohí z nich v prvej kompánii, druhí vo vrchnej správe slúžili mnohé a mnohé roky ako správci a velitelia. Ich je zásluha, že Sbor sa vyšvihol na stupeň, na ktorom je dneska. Pod ich rukou rástol a zveľaďoval sa. Majú veľké zásluhy o jeho rozkvet a zveľaďok. Majú všetky kompánie členov vynikajúcich vo spoločnosti, alebo užívajúcich meno u svojich krajanov. Ale považuje sa predsa za poctu, kto môže byť členom tejto kompánie alebo práve byť hodnostárom v nej. Iné kompánie udržujú podania dobré a vlastnosti svojho národa, pestujú ich medzi svojím členstvom. Hlavný veliteľ sboru najviac pochodí z prvej kompánie, podveliteľ môže byť z bársktorej z nich, hoc i hlavný veliteľ môže byť členom ktorejkoľvek kompánie. Tým sa len ukazuje i pri samých voľbách, že i samé kompánie uznávajú dobré meno prvej a dávajú jej výraz na ten spôsob. Na prvej kompánii je siréna, dáva znať členstvu, že je požiar. Pri štvrtej kompánii, ktorá má strážnicu v budove, čo je majetok sboru, vystavená je i veža, v nej vedú schody dohora, kde sa nachodí zvon. Visí tam pod povalou veže akosi smutno. Či preto, že je samojeden, bez kamarátov, aby si s ním narážali v súhlase, alebo hádam preto, že visí len tak na slote a vetre. Ani táto veža nie je ako druhé veže, ale iba eifelovsky zviazaná z trámovia. V ňom sa poberajú schody strmo a chytro v lomenej čiare, len aby čím skôr prišli dohora. Smutný možno i preto, že mu je i činnosť okyptená. Nerozoženú ho nikdy v radostnom kolembaní pri slávnostiach alebo svadbách, aby sa obyvateľstvo zaradovalo, iba mu bijú srdcom na jednu stranu. Nehlása radostí, ktoré sú v živote človeka veselé medzníky a oázy, ale hlása iba strach a poplach rozširuje svojím hlasom naliehavým a výstražným, zdesenie, búriac neraz tichý spánok a pokoj obyvateľstva. Na jeho hlas sa nezaraduje nikdy srdce ľudu pohnutím alebo milou rozpomienkou, ako sa pohne na hlas jeho bratrancov, čo sú na veži chrámu, čo oznamujú tu i tu večerom napríklad v sobotu tu krštenie alebo sobáš. Úbohý Ramirez, čo riadi štvrtú kompániu, keď sa strhne zo sna na hlas sirény alebo krátkymi rykmi trúby na Červenom kríži, a zvoncom telefónu, skočí z teplej postele, letí, čo môže skorej hore tým roštovaním, neraz v daždi alebo vetre. Búcha na poplach z tohoto miesta, ktoré je vysoko nad krovy, ba i nad samou vežou chrámu: búcha zadychčaný, zvolávajúc spiacich hasičov ku ich povinnosti.Prvá kompánia má strážnicu neďaleko hlavného námestia na hlavnej ulici. Je to už palác a nie jednoduchá strážiareň. Prízemie zaujíma rozsiahla miestnosť, kde sa držia riady vo vzornom poriadku, hotové každej chvíle letieť namiesto, kde pýtajú pomoc. Na prvom poschodí sú miestnosti pre členstvo: čitárne, svetlice a dvorany ku zasadnutiam a slávnostiam. Tieto salóny v páde potreby môžu sa premeniť v jednu miestnosť, netreba, len otvoriť, vlastne odtisnúť steny medzi nimi, ktoré sú pohyblivé. V nich sa schádza denne nielen členstvo hasičského sboru, ale i postranný svet na posedenie alebo i na hru už či v biliard alebo ktorú inú.Každého roku je delenie odmien a vyznačenia za zásluhy členstvu. Tento dej sa odbavuje obyčajne v mestskom divadle, pri účasti obecenstva. Odmeny a vyznačenia sa delia členom, ktorí si ich vydobyli rokami služby a počtom preukázaných služieb pri požiaroch. Kto nevyhovuje podmienkam, nedostaví sa ku požiarom, kto by chcel byť hasičom iba dľa mena, alebo len hasiac smäd vo vlastnom gágore, darmo by sa ustával na tú slávnosť do divadla. Domovník tiež nemôže dostať vyznačenia, lebo nie je dobrovoľný hasič, bárs vlastne on rozkazuje všetkým, i pánu hlavnému veliteľovi, zvolávajúc sbor na poplach. Krem toho dáva svoje odmeny každá kompánia. Kto mnoho rokov odslúžil a plnil povinnosti riadne, má odznakov hodne na prsiach.Na konci roku, keď je práve počasie najkrajšie, lebo je leto, vydržiava sa verejné cvičenie celého sboru. Účinkuje všetkých päť kompánií spolu a pretekajú sa, ktorá je najlepšia. Býva to cvičenie obyčajne v nedeľu, vtedy sa minie mnoho vody, že tečie po ulici riadnou riekou, sú v robote všetky cievy, koľko ich má sbor. Signály sa dávajú na pokyny hlavného veliteľa hornistom. Vrchovná správa stojí na bezpečnom mieste, kde nepadá voda, superintendent a všetci správcovia kompánií. Sú síce v rovnošate, ale sa len dívajú a pozorujú: ich nepolieva, ak ktorá z ciev bokom púšťa alebo ak jej šrôba neprilieha dobre, striekajúc na všetky strany a zvlášte hasičom po rovnošate, ktorí okolo ciev pracujú. Ostatne, to neškodí. Je teplo a čím sa kto väčšmi zmočí, tým väčšia mu sláva. Keď je všetko cvičenie skončené, ozve sa fanfára, a na niektorom príhodnom mieste nasleduje prehliadka sboru. Kompánie prejdú pred vrchovnou správou so všetkým riadom poukladaným do povozov. Keď sa riady zložili v peknom poriadku na strážniciach, rozchádza sa členstvo na obed, lebo práve bije dvanásta na veži farského chrámu.Okrem týchto spolkov, čo sú na zásadách dobročinnosti alebo pomoci a podpory blížnemu, je založené v meste dakoľko tiež spolkov, kde môže, kto chce, stať sa členom a preukázať dobrodenie sebe. Sú to spolky, založené na podklade vzájomnej prípomoci. Kto je členom, prispieva mesačným poplatkom, nie veľkým a zato má, keď ochorie, lekára a lieky vyplatené spolkom. Ak choroba má zlý obrat, v páde smrti dostanú pozostalí príspevok na pohreb. Sú to spolky dobročinnej predvídavosti, kto v dňoch dobrých na ne prispieva, v dňoch zlých má sa o čo podoprieť: akoby pomoc našiel hotovú. Prvý zo spolkov bol portugalský, no v ňom boli členovia i druhých národností. Za príkladom Portugalcov išli druhé národnosti: Nemci, Francúzi, Taliani, Švajčiari, Španieli i Južní Slaviani. Títo mali už dva spolky: rakúsky a chorvátsky. Ináče, kto nepatrí ani do jednej z týchto národností, môže sa zapísať do spolkov tohto istého druhu, ale založeného nie pre členov národnosti, ale pre členov cechu, napríklad pre námorníkov, stolárov alebo dľa vyznania. Kto by nemohol byť ani v jednom z doterajších, môže sa prihlásiť do kozmopolitánskeho. Ostatne, tá istá osoba môže byť údom vo viacej spolkoch. Má výhody a podpory z viacej strán v prípade choroby.Pri týchto spolkoch vzájomnej podpory sú okrem spolkárenia i druhé výhody. Vysťahovalec, ktorý nemá rodiny ani známych, nájde v nich isté zväzky mravnej povahy. Spolok v páde choroby bude sa oň zaujímať, nielen platiť jeho trovy, ale hľadieť i mravne nahradiť mu rodinu. Je v nich zavedená poriadka, tí čo sú v nej, sú zaviazaní dozerať na chorých, starať sa o ich pohodlie. Tak sa utvoria behom času priateľské vzťahy medzi ľuďmi, ktorí sa predtým ani neznali. Keď je pohreb člena, celý spolok ho vyprevádza do hrobu i so zástavou; neraz umretému dá miesta v svojej krypte, ak ju má, kde môže odpočívať so spolučlenmi, ktorí pred ním umreli.Škôl sa nachodí dosť hodne v Punta Arenas. V tomto ohľade mesto nezaostáva. Národné školy sú rozosiate po meste v jednotlivých čiastkach aby deťom nebolo priďaleko chodiť do školy. Nie všetky by vládali chodiť s kapsičkou až hen do druhej dediny v snehu alebo daždi, ako to u nás museli robiť neraz malé, školopovinné deti. Školy sú opatrené všetko dobrými uspôsobilými silami, učiteľstvom i pomocníkmi. V školách sa vyučuje i odchovávujú deti v duchu národnom. Každé ráno pred vyučovaním sa vyvesí slávnostne na každú budovu národná zástava a po vyučovaní sa sníme pri účasti chovancov pri speve národnej hymny. Školských detí bolo 1906 2010, z nich 338 nevedeli čítať a písať. Pospolité školy sú štátne, ale i obecné. Mesto ich vydržiava hodne v samom meste, z roka na rok ich rozmnožuje, ich počet dľa potreby nielen v meste, ale i v obciach na tomto území: dnes sú už riadne školy i po kampe i na niektorých ostrovoch napríklad v Ohňovej zemi. Punta Arenas akoby cítila, že ju čaká veľká budúcnosť a neľutuje nákladkov na školstvo. Počet školopovinných detí je veľký a rastie každým rokom. Úmrtnosť je síce trochu veľká, zvlášte pri kojencoch a vôbec deťoch v prvých rokoch života, ale na šťastie i počet narodených je veľký. Nahradí straty, čo úmrtnosť zapríčiňuje a ešte i zostáva veľký zvyšok i v najnepriaznivejších rokoch. Školopovinných bolo roku 1906 napríklad 2010, z nich len 338 nevedelo čítať a písať, dnes je ich… a môže sa povedať, že všetky navštevujú školu. Povinná návšteva školy vynesená je v krajine len nedávno, ale v tomto meste bola vyhlásená prvej a plnila sa s príkladnou prísnosťou. Štát udržuje tiež školy s dobrým učiteľským sborom. Má i škôldozorcu pre mesto a okolie.Krem národných škôl je v meste vyššia chlapčenská a dievčenská škola, čo by už zodpovedalo našej meštianskej. Sú i stredné školy, mužská a ženská, zodpovedali by nášmu gymnáziu. Mužská stredná škola nie je úplná, ale sa má doplniť v krátkom čase. Má sa otvoriť i obchodná škola, priemyselná škola. Keď vstúpi do života všetko, čo je vo výhľade a má sa vyviesť dosť skoro, Punta Arenas bude opatrená školstvom, ako máloktoré mesto v krajine.Od dakoľko rokov pôsobí večerná škola pre odrastených, aby mohli doplniť známosti, čo v mladosti prijali a pozabudli alebo ich nemali kde upotrebovať. Je prepotrebná i tým, ktorí chcú sa vzdelávať vo všeobecných známostiach alebo i v odborných predmetoch. Táto škola má svoju budovu, novú, dobre zariadenú, ktorú vystavil a vydržiava i so školou spolok, čo sa založil tým cieľom. Prostriedkov sa mu dostáva z príspevkov mesačných od členstva a z darov a príspevkov zo strany. Školu navštevujú všetky vrstvy obyvateľstva, najviac, pravda, odrastená mládež. Dávajú sa náukobehy v rečiach, literatúre, predmetoch týkajúcich sa obchodu a priemyslu, v hudbe a speve. Remeselnícka mládež ju navštevuje dobre, ale i snaživí mladíci iného povolania hľadajú poučenie vo večerných hodinách, ktoré by ináč trávili menej užitočne. Vyučovací spolok hľadí byť na prospech mestu a obyvateľstvu, lepšej služby mu nemôže preukázať ako touto snahou šíriť osvetu a urobiť ju prístupnou v najširších vrstvách. Záslužní členovia prinášajú nielen obete peňažité ku udržiavaniu spolku, ale mnohí z nich sa venujú práci ako bezplatní učitelia večerných kurzov.Niektoré národnosti udržujú školy pre svoje. Sú to školy len súkromné bez práva verejnosti, ale sú vzdor tomu užitočné, lebo napomáhajú osvetu a výučbu v meste. Národnosti majú pri nich nesmierny výdobytok morálny, že ich deti ostanú pútané ku reči a kultúrnym predaniam a výdobytkom svojho národa: žijú vôbec životom národným. V týchto školách sa pestujú krem toho predmety, predpísané v miestnych školách a vzbudzuje sa v deťoch láska spolu k novej vlasti, kde sa deti rodili a možno budú i pôsobiť v dospelom veku.Nemci majú vzorne zariadenú pospolitú školu, ktorá od roku 1906 prospieva čím ďalej, tým lepšie. Či dostávajú podporu z domu, snáď od vlády, nevedieť. No majú pomoc a veľmi značnú, hoc nie v hotových peniazoch, ale v tom, čo je ešte závažnejšie, že dostávajú z domu všetko vyskúšané, osvedčené sily, ktoré slúžia ku cti a sláve nemeckému menu za hranicami. Všade, kde pôsobia, predstavujú svoju vlasť ako zem kultúrnu, ktorá má osvety doma toľko, že ju môže rozsievať v druhých čiastkach sveta. Tieto učiteľské sily sú pečlive vybraté a vyskúsené: neochabnú ani v cudzine, kde musia pôsobiť bez dozoru v spoľahlivosti a svedomitosti. Aspoň plnia povinnosti tu ďaleko od ohniska, bez dozoru odborných znalcov a predstavených, akoby ich plnili doma pri tuhom nadzeraní. Že sú učitelia a vychovávatelia mládeže z povolania a nie iba nájomníci, dokázali i tým, že sa nedali na druhé povolanie tu, ktoré by bolo snáď výnosnejšie a láskavejšie, než ťažká obetavá práca v škole.Vyučuje sa predmetom nemecky, v predpísané hodiny i španielsky. Deti po skončení školy hovoria dosť dobre nemecky. Medzi žiactvom vidno nielen deti s bielymi hlavičkami, svetlými vlasmi a sivými očima. Nájde sa ich dosť i počerných, deti druhých národností. Medzi nimi je i pekný počet slavianskych, ktoré sa veľmi dobre učia.Angličania tiež majú svoju školu pre mužskú mládež i pre dievčatá. Obe školy, mužská a dievčenská má zariadený veľmi dobrý internát. Ten je vždy zaplnený mládežou, pochodiacou z kampa. Táto škola sa založila už roku 1899, ale pozdejšie zanikla, kým sa zas neotvorila roku 1904, od ktorých čias pôsobí bez prestania. Je táto škola zariadená pri fare, miestny farár cirkvi presbyterskej[27]je i jej správcom. Tu sa dáva mládeži výchova dobrá, dôkladná a svedomitá, založená na zdravých zásadách. Výučba tiež nemôže byť lepšia. Navštevujú i tú nielen anglické deti, ale i deti druhých národností. Juhoslavianskych detí sa tam tiež dosť odchovalo a s výsledkom veľmi dobrým. Z nej si odniesla tá mládež veľmi dobré užitočné zásady a dôkladné vzdelanie. Mnohí z jej žiakov vstúpili už do života a pôsobia zdarne.Keď sa hovorí o tejto škole a deťoch juhoslavianskych, čo ju vychodili, zaslúži spomenúť, že ani jedno z nich nebočí od svojeti. Ľúbia Angličanov a ich osvetu, ale neodcudzili sa svojmu národu, ľúbia ho tak, sťaby boli chodili do svojskej školy. I tu sa ukázalo, aký je to veľký šľachetný národ. Ľúbi všetko, čo je jeho, úprimne, slobodu nadovšetko, bráni ju húževnate, ale si váži i cudzie a nehľadí brať, čo mu nepatrí, ctí si nadovšetko slobodu u druhých a nenabíja ju na svoje kopyto. Drží sa zásad Kollára, „Sám slobody kdo hoden…“[28]Krem tejto farskej pôsobí i druhá škola anglická s internátom pre deti i pre menšie. Prislúcha dáme veľmi skúsenej vychovateľke. Tento ústav už navštevujú deti i druhých národností; pre výchovu veľmi pečlivú a dobrú. Výchova i v tomto ústave je dobrá; pôsobí na dieťa mravnými prostriedkami, dá sa mu vyvinovať slobodne, ale mu hľadí vštepiť do srdca dobré, čestné zásady. Nezanedbáva sa ani telesný vývin dieťaťa, má telocvik, ba pestuje sa i tanec.Priestor, ktorý zatvárajú štyri ulice, je štvorec o sto metroch z každej strany: plocha obnáša desaťtisíc štvorcových metrov. Taký priestor sa zovie úradným menom manzana, čo znamená jablko. Pospolitosť mu dala názov kvadra. A ten sa i užíva všeobecne. Tie jablká, čo padli okolo námestia zo štyroch strán, sú najčervenejšie a najchutnejšie. Zo západnej strany námestia je prvá kvadra, v ktorej je palác miestodržiteľa, chrám, fara a dom saleziánov. Na druhom chodníku tejto kvadry, na severnej strane je prefektúra polície, žaláre a súd. Medzi týmito dôležitými úradmi je vcviknutý verejný notariát. Kto má čo pokonávať na hlavných úradoch, nájde ich všetky zosústredené v tej istej kvadre. Prvé poschodia týchto budov zaujímajú byty spomenutých hodnostárov.Ostatné kvadry, čo sú okolo námestia, predstavujú silu spoločenskú a peňažnú. Sú to obchody, jedna banka, ostatok domy a paláce tunajších boháčov. Tí prišli ku rozsiahlym majetkom a kapitálom dlhoročnou, vytrvalou, čestnou prácou. Ich rozumnosť a zručnosť vedela oceniť a využiť prirodzené bohatstvo kraja, ktoré prvej, než oni sem prišli, ležalo prielohom, pohodené a nepovšimnuté. Dobré roky a priaznivé okolnosti tiež im pomáhali v tom podujímaní. Sú to ľudia, ktorí sa vyšvihli do veľkého blahobytu obchodom a ešte väčšmi pašienkami, ktoré si nadobudli od eráru za peniaze, v tie časy značné, ktoré sa dnes zdajú nepatrnými. Bola na zeme riadna verejná dražba. Oni mali ostrovtipu, že vedeli oceniť to, čo prišlo na odpredaj, svoje úspory vložili do tohto obchodu, ktorý sa vtedy neukazoval, že bude tak skvelý. Ich výpočet nezlyhal, nielen že sa splnil, ale prevýšil všetko očakávanie. Tým bol položený kameň ich veľkého zdaru a blahobytu. Pracujú i v iných odboroch, všade s tým istým šťastím a zdarom. Komu sa začne dobre vodiť, všetko mu ide dobre; ide mu, sťaby mu zmok nosil do domu. Ale i pritom treba uznať, že nie je všetko slepá náhoda a šťastie. V ich konaní a podujímaní všade badať svetlo rozumnosti, dôvtipu a predvídania, ktoré im osvetľovalo cesty, ostrovtip a dobré výpočty. Dneska majú zlejárne, dielne, kovodielecké píly, dobre zariadené dielne na stavbu a poprávanie lodí. Majú obchody, ktoré vyvážajú plodiny kraja, uvážajú tovar ku spotrebe obyvateľstva. Majú obchodné loďstvo, čo sprostredkujú spojenie s Chiliami a s Argentínou, ktoré dalo šťavy a podnetu ku obchodnej rozpínavosti tohto kraja. Sú účastinármi a zakladateľmi mnohých podujatí, napríklad frigorifikov, zaujímajú miesto v správnych radách mnohých spoločností. Sú majiteľmi baní a uhoľných ložísk, hôr a pozemkov okolo mesta, mliekární a telefónovej siete. Sú v peňažných ústavoch, riaditeľmi, hlavnými účastinármi, ba temer majiteľmi. Čo sa koná v tomto kraji veľkého a potrebného, všetko ide ich rukami, čiastočne na ich podnet. Tak alebo tak, musí sa im dať, že oni vlastne to boli, čo v krátkom pomerne čase priviedli tento kraj do rozkvetu a blahobytu, v ktorom sa dnes nachodí. Prospeli sebe, ale nemôže sa im uprieť, že so svojou károu potisli hodne napred i káru pospolitosti.Žijú tu v pohodlí, ale bez okázalosti a prepychu. Vedú život v rodine príkladný, sporiadaný; môže sa povedať jednoduchý, pracovitý a vzorný. Oni sú sami sebe prvými úradníkmi, čo najtuhšie pracujú. V obcovaní s ľuďmi sú jednoduchí, veľmi prístupní, prostí a neraz i srdeční. Pýchy v nich už vonkoncom nieto. Keď môžu, ak sa to neprotiví ich záujmom, pomôžu vďačne i druhým; kde vidieť pracovitosť a zručnosť, poskytnú i druhým prostriedkov k práci a podujímaniu. Všetko vlastnosti, ktoré sa môžu označiť temer za cnosti. Osud ich postavil vysoko. Oni zaujímajú túto postať, plnia jej povinnosti čestne a slušne. Nebolo by škodné, keby si všetci brali príklad od nich a plnili svoju postať ako oni.Hlavné námestie vyzeralo ešte nedávno ako trochu nové, i teraz je ešte veľmi mladé. Rozdelené je na plochy zelene, a pažite, cesty a chodníky prechodia vo všetkých smeroch. Po krajoch tej plochy, jej obvodom a diagonálami vedú pekné široké cesty, tie sú vydláždené malými dlaždičkami z cementového cesta. Postranné chodníky, čo spojujú hlavné cesty, vysypané sú bielym čistým štrkom. Medzi nimi sa rozkladajú väčšie-menšie plochy pažite, obsadené stromovím a kvetinové hriadočky. Pažiť, žiaľ, v lete musí preniesť mnoho, keď ju začne lízať divý patagónec.[29]Zaraz prestane vyzerať zelená a svieža. Ale pažiť ešte-ešte. Tú iba čo suší, ale úbohé stromčeky a kriaky, tie zohýňa, drme, kriví, rafe im lístie, neraz kmása a láme konáre; robí vôbec protiveň záhradníkom, ktorí sa dosť narobia okolo námestia. V časoch, ktoré my pamätáme ešte, námestie bolo takmer holá plocha pampy, máločo odchodnejšia od tej, čo je kdekoľvek vonku. Bol pohľad na ňu dosť smutný a jednotvárny. Dva-tri zakrpatelé stromčeky, vycivená, kostrbatá trávička, po nej vždy stádo psov tiež takých kostrbatých. Bolo im po vôli túlať sa po tráve, snáď že je na nej mäkšie. Možno hľadali v nej bylinu, ktorá im bola potrebná v neduhoch. Psov vidno často chodiť po tráve a hľadať zeliny, na ktorých sa pasú. Sú to patrne liečivé byliny, ktoré užívajú, keď sa necítia dobre.Vošiel parník do prístavu. Cestovatelia, ktorí prišli snáď z Európy a vracali sa do Santiaga alebo niektorého druhého mesta na severe krajiny, tí neraz vystúpili z lodí, ak more nebolo v prístave veľmi rozbúrené, kým ona bola zaneprázdnená nákladom, vôbec, kým obrátila diela, čo mala. Keď prišli na to hlavné námestie, nadišli ich zimomriavky a pomysleli si: „Úbohá Patagónia, biedny Magallanes, smutná Punta Arenas, nešťastní ľudia, čo v nej bývajú.“ Boli radi, keď sa dostali zase na pohodlnú loď a obrátili chrbát tejto Paflagónii. Dojem bol veľmi smutný, čo si títo ľudia odnášali stadiaľto, najviac pre hlavné námestie. V Chiliach, v Južnej Amerike vôbec každé mestečko, i nepatrné, hľadí mať hlavné námestie pekné, vysadené kvietím a stromovím, ktoré konečne nestojí toľký náklad.A predsa sa dosť vynaložilo práce i peňazí i na toto námestie. Dláždilo sa, vysýpalo po chodníkoch. Naostatok vyložili sa hlavné cesty peknými štvorčekmi. Neúnavne sa sadilo a presádzalo po ňom, ale stromčeky sa nechceli prijímať. Ak sa ktorý prijal, bol smutný, nechcel rásť, ba zdalo sa, že je zo dňa na deň menší. Tie, čo sa držali, zakrpateli, kôra im navráskala a navrela hrčami. Bolo i stromov, čo už boli hrubé ako stehno a na výšku ani neprerástli človeka. Vyzerali skoro ako tí, čo zakrpateli v detstve, s vykrivenými nohami a hrbatým driekom. Postava im je detská, ale tvár už dospelých ľudí. Ale všetky tie stromy sťaby sa boli zriekli, boli nachýlené na severovýchod, konáre sa im ta ťahali. Zo západnej strany ani nebolo konárov a ak i boli daktoré, boli holé a ošarpané. Vietor to poodnášal, čo šibe najviac od západu. Príčina tohoto nezdaru na námestí bola, že nebolo záhradníka. Vlastne záhradníci chceli byť všetci, čo boli pri správe mesta. Dali vysádzať námestie v Punta Arenas stromami, ktoré v Santiagu alebo inom meste Chíl rastú krásne, tvoria stromoradia a bujné sady. Tie isté stromy v Punta Arenas nechceli sa ani prijať, a vyzerali veľmi smutne.Naostatok ktosi pri mestské] správe domyslel sa prijať do služby ozajstného záhradníka, tak sa zdá schopného a zvlášte skúseného v svojom remesle. Ten vedel zo skúsenosti, čo sa v Punta Arenas môže urobiť a čo sa nedá. Vysadil námestie druhými stromkami; tie sa ľahko prijali a začali rozrastať. Obriadil pažiť, vysadil trávou, tá sa rozzelenala. Zakrpatelé stromce, čo mali vrcholce poodlamované a nemohli hnať do výšky popriväzoval o kolíky. Okolo koreňov ich obhriebol a dal im hnojiva. Keď boli vetry, polievala sa pažiť a stromčeky.Dnes je námestie cele inakšie, než bývalo v starých časoch, môže sa povedať, predhistorických. Záhradník nasadil stromy, ktoré vídal doma snáď kdesi v severnom Nemecku: vŕby, rakyty, brezy, jelše, ba i jablônky. Nasadil i tunajších stromov ale iba tých, čo sa daria v okolí. Čo zasadil, to hneď podoprel, ochránil a zabezpečil od vetra, ako vedel. Dnes je hlavné námestie veľmi pekné a pútavé. Cestovateľ, keď sa zatára do mesta, zadiví sa, keď vidí, čo sa nedá vidieť nikde v Južnej Amerike: stromy cele nové, kvietie inakšie než inde: vôbec celú prírodu inú, novú. Domáce stromy sa pekne vynímajú, roble[30]a menovite borovice alebo ako ich tu zovú cyprusy, skoro čierne od bujnej sýtej zelene. I okyptené a zarazené stromy rozbujneli a vyhnali nové konáre, ba ženú i dohora, robiac si nové vrcholce. Kalafaty neupotrebil, ktoré by sa darili veľmi dobre a dali sa ľahko upotrebiť ako živý plot, alebo rámec pažiťovým plochám. Snáď sa obával, že by sa boli rozosiali, kde ich netreba alebo hnali z koreňa a pokazili celok.Mnoho sa hovorilo a horekovalo nad tým, že námestie je holé a smutné: že niet na ňom stromovia a zelene. Zo všetkých strán bolo čut obvyklú odpoveď: „Clima“. Príčina, pre ktorú matky nemôžu kojiť svoje deti. Tá prekážka i tu hlavne trčala v predsudku. Zručný, skúsený záhradník odstránil ju cele ľahko. Nevystíhal od podnebia, aby kvôli sadom premenilo svoj poriadok a beh, a prispôsobilo sa jeho požiadavkám. On, ako rozumnejší, ustúpil a prispôsobil sa podnebiu; vyhľadal stromy, ktoré sa dobre šikujú.V časoch predhistorických, o ktorých nevedia rozprávať iba najdávnejší a najstarší prisťahovalci, námestie, ako väčšia čiastka Punta Areny, bolo vlastne hora. Na miestach boli pekné roble a všade krovie kalafatov. Nebolo treba, iba hájiť horu trochu a nerúbať a dnes by bolo okolo Punta Areny veľmi pekne, medzi stromovím so zelenými poľanami medzi ním.Skoro by to tu vyzeralo ako v kúpeľnom meste niekde. Ale žiaľ, hora sa vyrúbala a či vykolčovala. Každý radšej páli drva, keď ich má blízko, než ustávať sa za nimi po zlých cestách ďaleko. Väčšie hory, čo boli tu bližšie, sa vyrúbali a najviac vypálili. Bolo tu veľmi mnoho veľkých lesných požiarov, mnohé veľmi hrozivé a nebezpečné. Či sa prihodili nešťastím, náhodou a či naschvál: dnes by nebolo ľahko povedať?Náhodou sa hora nechytá. Pohodí sa oheň, náhodou ohorok cigarky hodí sa kdekoľvek do suchého raždia a dakedy nebodaj naschvál. Paša je mnoho výnosnejšia než hora. Tej bolo i beztoho všade naokolo nadostač. Krem toho, boli to časy, že bolo druhých starostí, než starať sa o okrasu mesta a chládok pre obyvateľov a ich potomstvo.Bolo ešte vtedy obyvateľstva celkom málo, okolo mesta všade hory. Patagónska pampa bola plná Tehuelčov; tí pozerali zvedavo, čo sa to robí na úžine Magallanesa. Vedeli, že prichodia noví ľudia z druhých krajov sveta, usadzujú sa, snáď i majú všakových dobrých vecí. Viac ráz sa priblížili k mestu vo väčších kŕdľoch, rozložili šiatre na čistinách v hore. Ich pohlavár prišiel i do mesta ako priateľ, urobil návštevu miestodržiteľovi; ten zas šiel do jeho tábora vrátiť návštevu. Bolo všetko v priateľstve, ale obyvatelia mesta nedôverovali mu, ako by boli mali. Preto ani nebanovali veľmi, keď sa očistili po troške husté hory okolo mesta, takže okolie ostalo čisté a výhľad sa otvoril. Aspoň mohli zvedieť zahorúca, že im prichodí návšteva; nemohla sa vkradnúť do mesta nepozorovane do samých jeho ulíc. Báli sa iste, že hostia by sa mohli nahrnúť vo veľkom počte a odniesť nasilu všetko to, čo si odnášali podobrotky v zámenu za kože a iné výrobky. Iste najväčšmi vábila voľných synov pampy „horiaca voda“, ako sa volá pálenka. Noví osadníci kupčili ňou veľmi dobre s národom pampy. Za ňu vyčachrovali od nich všetko, čokoľvek chceli. Pálenka i tým na pampe chutila hneď od počiatku a priťahovala ich mimoriadne. Po vypálení hôr okolo mesta mali noví obyvatelia odrazu to, čo hľadia mať všetky mestá, ktorým hrozí nebezpečie obľahnutia: slobodný priestor, ktorý by musel prejsť nepriateľ; priestor, otvorený strelám obrancov mesta. Nepriateľ by musel aspoň zaplatiť draho pokus prepadnutia, ak by sa ho i nepodarilo odohnať.Bolo tiež treba vyrovnávať pôdu, aspoň z väčšieho, pod ulicami a stavbami. Patagónska hora má mláky, trasoviská, močiare; nie ich je ľahko vysušiť, ak nevykoľčuješ horu. To všetko bolo iste na príčine, že stromovie bolo treba vyrúbať, že mesto ostalo naholo. Ale predsa na daktorých miestach ostalo čosi hory, snáď kde sa osadil vysťahovalec, ktorý ľúbil stromovie. Vidno v tej záhrade i dnes mladé roble, veľmi pekné a bujné; vyzerajú za tým domom sťaby ovocný sad u nás. Je to vázička vo všeobecnej šedej holote. V jednej z odľahlejších ulíc tiež sa akosi vymklo spod sekery dakoľko bučkov: dodávajú starému ošarpanému domu, ktorý je máločo hoden, predsa čosi lepší a priateľskejší výzor. Nie tak ďaleko od hlavného námestia pod brehom dosť strmým, kde boli iste močiare a mláky, akoby v jame, a ktoré nebolo ľahko upotrebiť pod stavbu, ani pod pasienok, ostal tiež chĺpok hory, len dakoľko bučkov. Dneska sú na brehu vkusné veselé letohrádky, hora im je veľkou okrasou a dodáva im neobyčajnej ceny.Keď sa mesto začalo stavať, menovite okolo hlavného námestia, niektorým obyvateľom iste sa zdalo, že je priholo a smutne tak bez stromovia. Mnohí z nich si nasadili okolo domov stromovia. Ale ani to neurobili všetci. Iba tí, čo si okolo domu nechali niečo prázdneho miesta. Nedali sa omámiť výhodou na zárobku z nájmu bytov, keď na malom priestore sa vystaví mnoho domov a prázdne miesta sa zahatajú stavbami. Na prázdne miesta si radšej nasadili vŕb, strom veľmi skromný v nárokoch, ktorý sa prijme kdekoľvek a rozrastá chytro: len nech má tu i tu niečo vody. Strom veľmi vďačný, nedá sa dlho prosiť a čakať, aby sa mu videl zdar: kto ho sadil a tu i tu pokropil, odmení ho tak, že hľadí narásť čím skorej, aby mal i on potechu a odmenu z námah a nie iba jeho deti, alebo práve pradeti, ako býva pri druhých stromoch, čo sa neponáhľajú v rastení a odmeňujú svojím chládkom a tôňou ďalekých pravnukov za opateru, čo mali od otcov. Nájdu sa i takí majitelia domov, čo nie sú tak vypočítaví. Vysadia okolo domov i stromovie, čo rastie pomalšie, ale je i čosi slávnostnejšieho vzhľadu než obyčajná prostá vŕba.Hneď na pol kvadry od hlavného námestia je palác, ktorý by sa nezahanbil ani v hlavnom meste: pohodlný, priestranný, stavaný veľmi vkusne. Je čosi utiahnutý, takže necháva pred sebou dosť široký pás slobodného miesta. Tento palác je zo všetkých strán obkľúčený sadom, v ktorom začalo sa už rozrastať stromovie veľmi bujne. Na kuse, čo je na priedomí, sú i naše jedle. Mnoho rokov si tu čnela, iste ju netešilo v týchto nížinách, počalo sa ukazovať že sa azda nevydarí. Urazila sa najväčšmi, že ju šibal bezohľadný patagónec i jej zlomil samý vrcholec. Bez vrcholca jedľa si nevie rady, otáľa, sťaby čakala na niečo. No odrazu sa pohla a už poznať na nej, že má vôľu privyknúť v tejto ďalekej novej vlasti.Tento palác je celý rok vo veľkej veselosti. Všetky vrabce, koľko ich len jest v okolí, schádzajú sa tu. Od rána do noci sa rozlieha rozčúlenie, čvirikanie. Najväčší rákoš robia do dňa, hneď na svitaní, medzi konármi stromov, najviac listnatých, čo sa tam rozkladajú.Pred jedným druhým palácikom, ktorý sa nachodí na samom námestí, vyriadený a driečny sťa dievčina, keď sa vystrojí vo sviatok, stoja dva voňavé smreky, krásne a bujné. Tak sa rozrastajú, že chvojím zakrývajú temer celé prízemie palácika od námestia. Pri nich sú borovice, mladé ešte, ale bujné. Ich ihličie je temer čierne od sily. V tejto skupine sú zamiešané i patagónske smreky, tiež mladé ešte, ale plné sily. Ich konáre počínajú hneď od zeme. Pod týmito stromami sú hriadky kvetinové. Na nich je kaška vo včasnú jar v rôznych druhoch. Ale tá netrvá dlho. Za ňou prídu hneď fialky vo všetkých možných farbách a odtienkoch farieb. Pestrie sa to veselo tento nádherný koberec kvetov pod košatými stromami. Spoza nich sa díva palácik ako vysmiaty: sťaby ho tešilo, že vchod ku nemu vedie takým tienistým sadom, ktorý má pestrý koberec až ku schodom, ktoré vedú ku hlavnému vchodu.Na jednu kvadru od námestia ku juhu, stojí dom triezvych obrysov s dlhými veľkými obloky na tri krídla so šalogátrami. Je bez okrás, cele jednoduchý, ale prívetivý, akoby zovňajškom lákal, že je pohodlný, dobre zariadený dnuka pre útulný domáci život, zvlášte keď sa veľké obloky zastrú šalogátrami. Je utiahnutý od verejnosti, ustupujúc od ulice. Obohnaný je dosť vysokým múrom, zo strán od ulice oddelený železnými mrežami. Má jedno krídlo, skoro tak veľké ako je on sám, ktoré tvorí s ním pravý uhol v podobe ⏋. V tom uhle až do múrov je neveľký dvorík, vyplnený zeleňou stromovia najviac listnatého. Zasadené je popri múre a mrežiach, ale i v dvoríku samom. Celok tento dáva dojem, že tu nažíva domácnosť veľmi šťastná, ktorá si uvila v pokoji útulné hniezdočko.V tretej kvadre od námestia je veľmi rozsiahly sad, zaberá temer celú kvadru. Zo strany jednej i druhej má múry, ale na štíte, obrátenom na ulicu má múriky nevysoké, v ktorých sú zasadené šranky medzi bielymi murovanými stĺpami. Za týmito šrankami sa zas černie od bujnej sýtej zelene. Popri múroch, čo idú po stranách, je vysadená vrbina, púšťa tým viac konárov a výhonkov, čím prísnejšie ju obstrihujú. Ostatok záhrady je vysadený cyprusmi libocedrus tetragona, nothofagus antarctica, leňadura majthenus magallanicus, čosi patagónskou bučinou. Ba vidno, tuším, i pekné kriaky leňadura Majthenus magallanicus. V tomto ozajstnom patagónskom sade skrýva sa úhľadný, biely prízemný domec, alebo skôr vila s červeným krovom. So závisťou pozeráš na tento prívetivý nábytok, ktorý sa ti smeje z patagónskeho sadu. Patrí prisťahovalcovi, čo bol snáď z najprvších, čo sa tu usadili. On prežíval tu časy predhistorické i mal svoj podiel v ich dejoch. Keď sa on usadil, pozemky neboli drahé ako dnes. Na miestodržiteľstve dávali ich zdarma tým, ktorí o ne žiadali kvôli stavbe domov. Starý pán tiež dostal kus pozemku, on ho nepredal za kisňu piva: najradšej si ho ohradil, ako mohol, vtedy nemal kapitálov, čo ich má dneska. Pozemok si vysadil skromným stromovím domácim, ktoré sa mu zdalo, že je tiež hodno tej cti. To sa rozrástlo utešene, že dom ledva vidno z ulice. Majiteľ tejto najstaršej a najkrajšej záhrady v Punta Arenas je, ako vidno, veľký priateľ stromovia a iste i hory. Ona ho snáď upomína na ďaleký kraj, z ktorého pochodí, na krásne lesy, ktorými sa honosí naďaleko.Nažívať v blahobyte a hojnosti, zvlášte keď si si ho sám nadobudol prácou, usilovnosťou, je vec pekná a príjemná. Žiť ako boháč vedel by snáď ktokoľvek bez väčších ťažkostí. Ale sotva by vedel byť každý človekom veľmi majetným a užívať svoje dôchodky primerane a slušne: lebo sa vyhľadáva vkusu a niečo i vzdelanosti, citu alebo aspoň dobrá dávka zručnosti ku tomuto divnému umeniu. Smutné je pozorovať človeka bohatého, ktorý si nedopraje pohodlia ani iného pôžitku, ustavične skuhre, ponosuje sa, od hrdla si odtŕha a stíska pri veciach potrebných a dôležitých. Zanechá, to je pravda, rodinu bohatú, zaopatrenú, synov skuhrúňov ako bol on, z ktorých nebude mať osohu pospolitosť, ani radosti: je zháňanie mamony kvôli mamone bez iného cieľa robota, v ktorej nemôže sa skrývať mnoho radosti. Je ešte smutnejší ten pohľad na ľudí, ktorým sa šťastie usmialo a vysypalo na nich svoj roh hojnosti. Oni zbierajú, čo im padlo bez namáhania, ale zas rozhadzujú do vetra, čo by mali užívať slušne a rozšafne sebe a druhým ku radosti. Nevychodí z takého bohatstva nič iného ako prázdny prepych v šatstve, ktoré nevedia ako na seba zavesiť a nosiť; prepych v dome, ktorý vzdor tomu razí sprostotou a zlým vkusom, zbytok v jedle, ktoré nesýti, ale zapríčiňuje ťažkosti a pitie liečivých prameňov; prepych v autách, v ktorých sa rozváža prázdna hrachovina; prepych vo šperkoch, ktorými ovešajú svoje osoby, aby z nich ešte väčšmi žiarila nevzdelanosť a hlúposť; prepych v cestovaní, aby i veľké mestá mohli obdivovať a oceniť tieto postavy vidieckej, dedinskej zadubenosti. Nevychodí nič iného ako to, čo špatí a robí protivnou každú osobu, ktorá sa dala okolnosťami vyhodiť zo svojho sveta a ovzdušia na postať, kde sa nevie pohybovať. Je dobrodením mať pred očima dobrý príklad starého pána, zámožného človeka alebo snáď i boháča, ktorý v svojom šťastí nestratil rovnováhu duše: užíva dôchodky rozumne a cieľuprimerane; žije pekne a pohodlne, ak chcete i s prepychom, ale v ktorom nechybujú odznaky dobrého vkusu a nadovšetko je krásne, keď na konci roku zo zvyšku, čo nemohol on upotrebiť, prepustí niečo na tie ciele, ktoré sa mu zdajú byť dobré a užitočné pre pospolitosť. V tom sa už vyráža na svetlosť nielen boháč, ale i veľký pán. Veľký pán môže byť iba ten, kto vie žiť a užívať.Keď by sme išli dohora jednu kvadru spod tejto záhrady, prišli by sme na jednu zo širokých ciest. Za ňou je veľký dom, okolo ktorého je tiež temer celá kvadra slobodného miesta. Tu vidíme cesty vysypané pieskom, chodníky čisté, popri ktorých idú živé ploty patagónskych kvetov, nasiatych v dlhých hriadkach. Medzi cestičkami a chodníky sú veľké plochy peknej zelenej pažite, pekne pokosenej a hustej. Tu i tu v nej stromy najviac ihličnaté, borovice, ktoré sľubujú narásť vo veľké stromy. Popri ohrade železných mriežok vysadený je hustý živý plot. Nasadili doň nášho hlôhu, ktorý sa v tejto tučnej zemi hneď prijal a rozrástol bujne. Ženie tuho na strany, že plot je ako múr hustý a nepriechodný do výšky, že pokrýva až končiare štanočiek na železnej ohrade.Idúc na juh, na samom konci mesta, a či vari za ním, keď prejdeme ulicu, kde sú domy jeden pri druhom husto nastýbané a prejdeme za potok, začína zas byť pekne. Pred domami sa ukazujú zas záhrady s pažiťou, kvietím a stromami. Sú to už domy, viac osamelé. Cesta ide popri samom brehu mora, nad cestou je ako briežok. Na ňom veľmi príhodne stoja domy všetko na väčších pozemkoch. Priestor a poloha zeme sa tu využíva ku okrase domov, ktoré sú všetko pekné, pohodlné, z dreva a zinku, ale vystavené vkusne a dôkladne. Tí, čo ich stavali, nemuseli drevo ľutovať, majú ho, koľko sa im páči z píly, ktorá je hneď za nimi. Keď záhrady zdužejú a stromy začnú hnať, budú veľmi pekné záhrady s kvietím a stromovím. Už hodne za mestom vidíme veľký dom na rovine a pred ním za cestou more sa prestiera do Ohňovej zeme výhľad na prístav. Dom má pivnice a sklady murované, na nich je stavaný veľmi pečlive bárs len z dreva a zinku. Vežami a balkónami, výhľadmi a štítmi lomenými vyzerá viac vila pod červeným krovom v niektorom kúpeli. Okolo neho je tiež temer celá kvadra, niečo obrobenej zeme, ostatok vysadený stromovím. Letné večery sú tu krásne i noci s morom obyčajne uspatým a rozliatym pokojne v zálive ani zrkadlo, aby sa doň nazerali pohodlnejšie nočné krásavice hviezdy a mesiac. Ostatne i v samom meste nájdu sa domy so stromovím, naokolo trávnikmi a kvetinovými hradami. Je viacej takých budov na obvode mesta okolo podujatí priemyselných, okolo pivovarov a železničnej čiary i na tých stranách, kde sa usadili záhradníci.Kvietie po týchto záhradách a sadoch nie je kvietie stredných a severných Chíl, napríklad kvietie Valparaisa alebo jej susedky Viňa del Mar, kúpeľného mesta na mori pri Valparaiso. Kvietie tuná je len to, čo neopovrhuje podnebím Magallanesa. Biele klince sa i tu ponášajú viac na cíperie. Z jari najprv rozkvitnú kašky, pozdejšie nevädze i divý mak. Podjeseň nechtíky a všakové astry a veľké gule georgín. V tichých kútoch na úslní opováží sa i ruža vyhnať svoje nádlherné kvety; pri stenách domov, ale i v oblokoch vidno biele hviezdy čilenské, ktoré obsypú bohate svoje krovie. Kvitnú pekné druhy orchideí, králikov, stokrásky, kordován ba i chabzda, ktorá sa obsýpa kvietím bohate. Na námestí od včasnej jari až do pozdnej jesene sa pýšia hriadky svojím kvietím rozmanitým a sviežim. Koho zaujíma krása, môže ju nájsť i v tomto kraji a užívať ako kde inde. Pravda, nebolo by treba chcieť vidieť a pestovať tie, čo nechcú tu bývať, ale si treba vybrať a obľúbiť krásy domáce.Bude vari už čas vrátiť sa do kruhov chudoby po tomto výlete po domoch a menovite záhradách, kde má stánok pohodlie a bohatstvo. I tu je väčšina, ako všade, menej bohatých a chudobných. I vo Viedni ľudia biedni. Ani v Patagónii nie je všetko bohatstvo a nadbytok.Keby sme išli skúmať srdce a ľadvie starých a nových prisťahovalcov, roztvorili ho až na samé dno, prehliadli mu všetky zákutia, našli by sme v ňom ukrytú i tichú výčitku na osud, že sa zadržal nie tak, akoby sa bol mal zadržať. Snáď jedného alebo druhého sklamal, snáď ho trochu povodil za nos. Načo by bolo naostatok zatušovať, keď je pravda, že každý viac-menej utkvel tuná na ceste za zlatým rúnom. Ďalekí plavci, všetko, bárs i z rozličných strán predsa plávali tou cestou pod tou istou vlajkou. Bolo to v predhistorických časoch tohto mesta, keď boli všetko mladíci plní ohňa a podnikavosti, čo vystúpili v prístave plní nádeje a odhodlanosti a dnes sú už starí, podajedni už i veľmi starí, ba mnohí z nich i odpočívajú na pokoji, len čo vystúpili na tento breh, kúpili si lopaty, motyky a drevené misy, vzali na úver čosi potravných a druhých článkov u prvých obchodníkov miesta a skupinami sa roztratili po brehoch Magallanesa. Mnohí sa postretali so šťastím, iní so stredným úspechom, mnohí veru museli sa zaobísť i bez neho. Možno z takých skupín daktorá, dala meno Ultima Eperanza miestu, ktoré bolo veľmi ďaleko stadiaľto a za ktorým sa zdalo tým, čo ta prišli, že je svet doskami zabitý a druhej nádeje bolo by daromné hľadať, keď sa nenašlo ničoho dlhou cestou až ta. Na každý pád, kto zašiel až ta za šťastím, muselo sa mu vtedy predstaviť, že hrá ostatnú kartu.Čo ako, čo tie časy pamätajú, vedia, že mnohí sa neustávali nadarmo. Po kratšom alebo dlhom čase vrátili sa do mesta s fľašami, v ktorých odniesli pálenku, naplnenými zlatým práškom. Krem prášku skoro všetci, čo sa im povodilo, mali krem prášku niečo i toho, čo zvali čipita[31]a pepita:[32]väčšie alebo skôr menšie zrnká a šupiny zlata. Z tých sa tu nakovalo dosť hodne retiazok hodinkových, dielo, ktoré padá tuho do očí: keď sa tí s tými retiazkami vrátili do vlasti, celý svet sa vzbúril, že pôjde do tej požehnanej zeme, ktorá rodí také vzácne semiačko.Tí s tými fľašami, ak ich nebolo celkom málo, len čo sa vrátili do mesta z takej šťastnej výpravy, rozpomenuli sa tu, že tam doma treba pristaviť k domu kuchyňu alebo izbu; ak bolo tých fliaš viac, že ho treba presypať od základu. Inému zišlo na um, že môže kúpiť „braceru“[33]alebo dobrú sieť a pokračovať v lovení sardiel alebo lokárd. Druhému zas zišlo na um, že ostala doma žena a deti, že im je clivo za otcom a mužom. Daktorému zas sa zjavoval obraz čiernookej dievky, tej by tá retiazka z čipít pristala okolo hrdla. Kto by komu vytýkal a mal za zlé, že musí mať vždy čo-to, čo mu v srdci sedí a nedá pokoja. Vyhnala ho z domu bieda a zlé časy, nie neposednosť a všetečnosť, ani túžba za novými vidiekmi a krajmi. Z krajov on vlastne máločo videl; ak ich videl, málo si ich všímal. Mal druhé starosti, než prezerať kraje a ich zvláštnosti, ak cestoval nimi. Ostatne cestovali z Trsta rovno sem, cestovali morom a more je všade more.Vrátilo sa ich hodne domov, skoro všetci, ktorým sa šťastie usmialo. Tí, čo našli menej toho prášku, najedovali sa neraz, že sa nakopali a nalinili vo vode: a vzali si jedu fľaše: dali sa tiež na cestovanie, ale po meste. Pravda, nie pešky. Bolo vtedy už koní v meste. Kto chcel, mohol jazdiť. Kočov a hintovov ešte nebolo, ba i karrety mali kolesá bez špíc ako vyliate z jedného kusa. Na rohoch ulíc boli už obchodíky, v nich ľudia úslužní, čo merali a nalievali. Keď hosťom počalo byť veselšie, neurobili ako mladý zať v Kanne Galilejskej, že by boli merali najlepšie víno naostatok. Na čo by bolo miešať na horšie lepšie.Niet horšej veci, čo miešať nápoj jeden s druhým, keď nie je jednaký. Ale kto chce, môže hosťom osožiť a oslobodiť ich od veľkých výstupkov a zbytku.Pri obsluhovaní takých hostí sa vstrčí medzi plné fľaše prázdna. Beztoho obchodník sám ich obsluhuje, nebude ich nútiť, aby si nalievali sami. Čo sa vypijú fľaše, idú na stranu do radu a medzi ne pridá i tie, čo prišli prázdne do kisne. Pri účtoch je rovnosť, čo sú v rade prázdne, sa zarátajú a platia, na to boli v rade. Že sa to nepatrí? Ale je užitočné na každý pád a opatrné. Čím je účet väčší, tým lepšie a bezpečnejšie, i hosťom i gazdovi. Fľaše s práškom majú byť tiež prázdne, ak má prísť ich majiteľom srdce na miesto. Načo tráviť čas bez roboty a v pijatike? Vyprázdniť ich tak alebo inak, za prázdne alebo za plné: len nech v nich nič neostane. Lebo ak sa obchodník neobhadzoval ako patrí, prášku vo fľaši ostalo. Hostia sa rozohnili a najedovali, že ho nemohli obriadiť a že to už trvá pridlho: pochytili drúk, porozbíjali fľaše na policiach, obloky, zrkadlá i poháre, ak bolo tých zrkadiel v miestnosti. A ty bibas Mate, čo nevieš robiť účty, rob si ich teraz: tu ti je fľaša, odváž si, koľko ti ide za útrovu a škodu nemáš čo gaudžať. Ostatok sa minie za kone pred domom, harmoniku a veselé dievky, čo tiež čakajú na takých hostí.Vôbec z takýchto fliaš, ak ich nebolo mnoho, odrazu máločo sa nadobudlo, ako sme videli. Iba ak ostala rozpomienka na staré dobré časy, keď osada zažívala časy hrdinské a záporožské. Vtedy opatrní a predvídaví zakladali základy svojho blahobytu, ba bohatstva. Na všetkých stranách kynula dobrá príležotosť ku zárobku. Dobre prešli iba tí, čo mali svoje lampy plné oleja, ako tie opatrné panny, ktoré čakali ženícha s lampou plnou, neporozlievali svoj olej v roztopaši a bujnosti.Zlato bolo kde zbierať. Bolo ho dosť na všetky strany. Prvé stopy zlata našli roku 1884 na brehu mora na mieste, kde bol breh vysoký. More v dňoch búrky bilo tuho doňho, rúcalo ho, drobilo, zem odnášalo a premývalo, zlatý prášok, čo je ťažší ostával na mieste. Tí, čo natrafili na toto miesto našli mnoho zlata. Držali v tajnosti svoj poklad, kým ho nevyprázdnili. Ani potom nezverili sa nikomu, koľko ho bolo. Ale vec predsa neostala v tajnosti. Rozchýrilo sa i naďalej, že v Magallanese jesú veľké ložiská zlata. Už roku 1885 prišiel z Buenos Aires svojou loďou pán Július Popper, inžinier, ako on hovoril, Rumun, s ľuďmi, čo našiel v Buenos Aires, najviac Juhoslavianmi. S touto výpravou sa vybral na Ohňovú zem a tam na brehu mora našiel bohaté ložiská zlata. Koľko ho našiel, tiež sa nevedelo. Hovorí sa, že mal svoje mince i poštové marky mal svoje. Táto výprava musela sa brániť i od Indiánov, ktorých bolo vtedy mnoho na Ohňovej zemi. Aby sa ho báli, vypchal strašiakov z trávy a priviazal ich na kone, že vyzerali ako vojsko rozostavené okolo jeho tábora.Pán Popper vedel hľadať zlato. Našiel i inde ložiská, na druhých ostrovoch a vrátil sa do B. Aires bohatý. Jeho ľudia iste s ním nepochodili dobre. Tí tu ostali a hľadali zlato na svoju ruku. Juhoslovania, bolo ich vo spoločnosti 14 chlapov, roku 1891 od decembra do februára 1892, za 27 dní vykopali a vymyli 114 kilogramov zlata. Na inom mieste 5 chlapov za 67 dní našlo 48 kg.To zlato i kolovalo. Všetko sa platilo v zlate. Kupci im dodávali potravné články, za cent múky dali si platiť 40 gramov, za funt kávy 10 gr, za čižmy 50 gr, a na ten spôsob z toho zlata mal osohu i druhý svet.Keď boli fľaše prázdne, ľahko si bolo poradiť. Urobila sa výprava na zlato, alebo ostala obyčajná, zdĺhavá práca: život obyčajný bez okrasy a prekvapenia. Podajedni dali sa na more, iní na rybačku, nikomu nechybovalo práce a zárobku. Zárobček nebol veľký, skoro i ťažko povedať, koľko ho bolo, ale čo ako, nebolo najhoršie. Živobytie nebolo drahé. Mäso sa nevážilo, meralo sa v jatkách od oka: predávalo sa na štvrte, dávala sa na dovažok, kto ju chcel vziať, volova hlava. Jazyk z hoväda skoro nikto nechcel, zadná štvrť hovädziny tiež sa nebárs míňala, polievka vraj nie je z nej tak chutná ako z prednej. Mäsiar nevedel, čo si počať s vnútrosťami; dával ich do daru kupovateľom: tí ich odnášali svojim psom, čo mali vo dvore. No i psom sa zunovalo toľké mäso, hádzali sa im ohromné kusy vareného mäsa, jedla sa polievka, vareného mäsa sa málokto týkal. Prijedlo sa bolo mäso, prijedlo ako Izraelským na púšti, keď im padol oblak prepelíc. Akýsi Francúz v tie časy bol nasadil kapusty. Keď začala hlavy viazať, mesto sa veľmi zadivilo. Susedia, žiadostiví inej potravy, trhali sa o listy, čo viseli z hláv, čo naše gazdiné pohadzujú husiam. Ako by i nechutilo trochu zeleniny ku toľkému mäsu! V jarné mesiace na šťastie tuná rastie mnoho púpavy, vynašlo sa, že jej mladé lístie je dobrý šalát, a bolo vyhlásené za najlepšiu zeleninu, od tých čias slúžila a slúži ešte i dnes ako šalát. Kto chcel ísť po intravilánoch, mohol zarobiť pekný groš pri zbieraní tejto vzácnosti a roznášajúc ju v košíku po meste.Francúzi a Švajčiari previedli prvé skúšky so zeleninou a tie vypadli dobre, lebo ukázali, že sa tu môže vydariť kapusta, zemiaky, šalát, ba i hrášok a bôb. Podajedni z juhoslovanských prisťahovalcov chytili sa tiež zas len tej motyky ba i rýľa kvôli kapuste[34]a šalátu a zemiakom, aby bolo zeleniny pre domácnosť ku mäsu i bez neho. Pozakladali sa prvé záhradky popri domoch, neveľké spočiatku, kým zas nevynašiel ktorýsi Francúz, že je obchodník nie najhorší, taká záhradôcka a že sa robota okolo nej vypláca obstojne. Začali sa zakladať vo väčšom počte, takže onedlho ich bolo na všetky strany. Dnes sa tu pestuje veľmi dobrý šalát, i chýrny splitský, kvôli ktorému pravdepodobne sa odriekol trónu Dioklecián, bárs on tvrdil, že to urobil kvôli kapuste, ktorá tiež je chýrna. Uhorky, ba ani tekvice nevydržia, fazuľa môže dotiahnuť do kvetu, ale na struky nevystačí. Zato na daktorých miestach, kde je hodne slnca, vydaria sa artičoky. Cesnak je veľmi dobrý, ale cibuľa sa nepestuje, lebo vraj nenarastie.Dnes už vidno vysťahovalcov z južných slavianskych krajov, niekedy i ženičky, chodiť s košíkom na ruke, v ňom poukladané pekne v poriadku a v radoch zeleninové snopky, vyčistené a vyumývané, práve vyňaté zo zeme. Roznáša sa repa, mrkev, zeler, petržlen a redkvička. Snopčeky nie sú veľmi veľké. A keby sme išli robiť účet dôkladne, neviem z čoho by vyšiel väčší osoh: či z ohromných tabúľ, čo tam doma zaberajú vinice, ktoré treba sadiť, kopať, polievať, zase kopať, podpierať, okopávať, plieť a zas len polievať, a či tu z tej záhradôčky, ktorá nie je ani toľká a vyjde z nej tých košíkov a košíkov hodne. Naši Juhoslovania osvojili si celkom umenie záhradnícke a majú z neho zárobok a výhody. Naučili sa od zbehlejších v záhradníctve a nadobúdajú si dobré semená. Ale ešte nevedia všetky ich tajnosti. Napríklad nevedia, ako sa kapustná hlava vyvráti, ale aby ostala na koreni, a ako sa pokryje zemou, pod ktorou môže vydržať cez zimu, že nezmrzne ani nezhnije ako hlava zrelá, ak je odseknutá.Dnes prichodia na stôl jedlá rozmanitejšie. Mäso sa nemeria tiež od buka do buka. Veľa ho ide do ľadových komôr a zmrznuté sa vyváža do Európy. Psy sú nie toľme omrzené, keď im pohodíš kúsok čiernej pečene, prehltnú ju s chuťou, ba i keď je zaprataná v ňom guľôčka strichnínová. No takéto klamy na psoch nemôže vyvádzať hocikto, na to má právo polície, i to len z času na čas, keď noviny začnú priveľmi hromžiť, že sa po meste túla primnoho rozblúdených psov.Ale sotva ich začala pohadzovať, že dve-tri otrávené obete ostali na ulici, musí zas guľôčky schovať, lebo noviny začnú hromžiť, že je to pohľad škaredý, nehodný vzdelaného mesta, taký zdochnutý pes na ulici.Je ich mnoho spomedzi Juhoslovanov, čo sa dali na voziarstvo. Kto mal v staré časy pred dvadsať rokmi káru a pár koni, mal svoj zárobček istý a nie najhorší. Je tu obyčaj, že keď ideš do obchodu, vyberieš si, čo ti ďaka a ideš svojou cestou. Platiť netreba, tu sa obyčajne zapisuje, odniesť domov kúpený tovar tobôž, obchodník ho pošle do domu: treba zdôrazniť z uznanlivosti, že ho pošle, keď je polievka na stole alebo práve keď si ju dochlípal. To má gazdiná ešte radšej, menovite ak má v rúre omletku, čo je už súca prísť na stôl. Tá, ako vieme, ak sa oneskorí trochu, stratí zo svojej postavy trochu napuchnutej, pretože sa uľahne, keď jej sila vytuchne.Je pravda, že títo karreteri alebo už furmani majú dosť roboty, veď len previezť tovar z nákladného mostu do skladov je už pekná robota. A čo keď ho prichodí rozvážať zo skladov po meste, už či vo väčších čiastkach do menších obchodov a či v malých balíčkoch po domoch samých objednávateľov. Bolo treba na toľkú robotu hodne povozov, preto ich bývali celé pátriky o dvoch kolesách, čakajúc na robotu, že ich kto zavolá. Treba uznať, že tento cech pracoval veľmi tuho, mal na hlave nielen prevoz, ale i nakladanie a skladanie tovaru, čo prevážal. Práca veľmi ťažká, ktorá veľmi strhá chlapa, lebo nie je stála, riadna a rozdelená rozumne, ale obdobná a viazaná k náhodilostiam. Jeden deň jej môže byť vyše práva, druhý deň zas primálo alebo nič. Vykonávaná je vonku na vetre a daždi, neraz i na zime. Tu už treba uznať, že slovo „clima“, ktorá vám hučí v ušiach celý deň, nie je prázdny zvuk, ale má veľmi mocný význam. Sotva kto by ho vedel lepšie vysvetliť, čo obsahuje v celom svojom význame, ako práve oni. Majú síce nepremokavé čižmy, plášte nepremokavé, nohavice tiež také, ba i klobúky kloptavé, čo vodu odvádzajú dolu chrbtom, no voda Magallanesa sa smeje z takých poriadkov a opatrení: vnikne ona všade, kde ju nevolajú.V ich behu života mohli by sa vydeliť tri obdobia. Začiatočné, kde nový člen cechu nastúpil svoju dráhu. Vidíte ho sedieť na káre najviac na oji, iba zriedkakedy dnu, niekde v samej káre. Ak sedíš v nej a náhodou nad osou trasie tak tuho, že zuby hrkotajú a nevydržia. To je ako učňovstvo, trvá dlhšie alebo kratšie dľa zručnosti, ktorú nový voziar mal v sebe. Po učňovstve už ide obdobie vyučenosti, temer ako dokonalosti: voziar sa v remesle vycibril, dostal sily a pevnosti a nadovšetko má články zákona v rovnováhe osvojené. Nesedí na oji alebo práve niekde v káre sťa prívesok, ale stojí v svojom povoze na vlastných nohách sťa furmani cetinskí. Rozkročí sa, koľko je potrebné, aby ťažisko malo kde ostať a nevypadlo z káry a už letí s hurtom, aký mu prislúcha po mestskej dlažbe. Po zvariakoch je vozba, vlastne trasenie ustavičné, väčšie alebo menšie. Ostatne, keby len dláždenie, nebolo by tak zle. Vozba ulicami, čo idú dovrchu alebo dolu nimi, spúšťajúc sa k moru, je ľahká a jednoduchá i ak by boli snáď ulice trochu hrboľaté. Skúšku by prestál na nich i začiatočník. Vozba tými, čo sú vodorovné temer, idú z jedného konca na druhý, majú smer trochu rovnobežný moru, je tá vozba, na ktorej už poznať majstra. Na každých sto metrov sa sunula s tou ulicou jej kamarátka, čo sa spúšťa do mora. Tieto ulice, čo idú nadol, majú poverenie od správy mesta doviesť do mora vodu čím najkratšou cestou, čo sa na ňu zlieva. Aby tá robota šla ľahšie, správa mesta ku každej ceste dala urobiť ako jarok z jednej a druhej strany, čo by u nás volali garádom, ako čo idú popri hradskej. Tie jarky idú medzi cestou a chodníkom, sú tiež vydláždené, ale zvariačekmi, menšími než prostriedok cesty. Cesta je vždy vyvedená trochu do skladu, má akoby hrebeň, ktorý ide prostriedkom, ale veľmi zaokrúhlený, aby sa ho ľahko nepoznalo. Ten skladovitý tvar obľahčuje, aby voda stekala do garádu po dvoch naklonených plochách, čo idú skoro ako krov a zlievajú vodu doň.Keď sa cesta táto sníme s tou, ktorú má preseknúť voda, čo má v garádoch, po strane rozlievala by sa neporiadne na cestu vodorovnú, keby nemala odtoku. Zato popri nej na jednom i druhom boku nechajú tie jarčeky, ktoré ju cez tú vodorovnú doprevádzajú. Z toho zariadenia na krížnych uliciach, aby sa voda zlievala, idú priekom cez vodorovnú dva jarky, dosť hlboké, aby mala kade voda odtekať, ale v brehoch plytkých a úložitých, aby vozbe neboli na obtiaž. No voda v nich stojí dlhšie než inde, posteľ zvariačkov presiakne vždy väčšmi v nich než inde. Povozy, keď im kolesá seknú do nich, povtískajú ich hlbšie do tej mäkkej postele. Keď sa cesta lepšie vychodí, tie jarky sa neraz prehĺbia dosť dobre.V zime, keď začne mrznúť, je vari ešte horšie. Voda sa cez noc pokryje kôrou ľadovou, ktorú cez deň povozy poprebárajú. Ľad, čo je na brehoch, je hrubší, neraz odolá i povozom a ostane prilepený o dlažbu. Ak mráz trvá dakoľko dní a chlapi neprídu presekať ľad, taký jarok bude dosť hlboký, že povoz hodne sekne, keď mu prídu kolesá doň.Keď ide povoz tou rovnou ulicou, má na každej kvadre prejsť tie dva jarky. Do jarku vletia kolesá bez ťažkosti, iba čo povoz sepne, ale keď z neho vyjdú, povoz podskočí dosť tuho a pohodí majiteľa, čo je na ňom rozkročený. O dvadsať metrov príde jarok, zas tuhé sepnutie a podhodenie prudké.Ale on ostane na svojom mieste, ak je vyskúsený: neodkvapne na dlažbu, vďaka najskôr liacam, ktoré má v rukách, snáď vďaka rovnováhe, ktorej má všetky tajnosti v malom prste. Dosť na tom, pekne sa vynímajú, títo majitelia povozov, stojac rovno a pevne, ako stáli v starom veku pohoničia, keď sa držali v starom Ríme chýrečné dostihy v cirkusoch tiež na takýchto kárach o dvoch kolesách.No behom času zdravá rumeň líca začne hrať čosi do modra, postava sa stane trochu ťažkopádnejšia. Robota, ak je ťažšia, vyhľadáva tuná chovu záživnejšiu; pot, ktorý sa neraz leje a musí sa nahrádzať, aby stratené šťavy nechybobovali. Nahrádza sa vodou, niečo vínom, a čosi i pivom. Náš mocný, hrdý pohonič povozu začne sa sťažovať najviac na špenie a trnutie v nohách. Následok toho trasenia a sepkania. O dakoľko rokov už nestojí v káre rozkročený, zas len sedí na tom oji sťa vrana, keď sadne podjeseň na konár bez lístia v smutný pošmúrny deň a banuje za teplým letom. Ba neraz sadne na dosku, čo si preloží po drabinkách. Ak len môže, presadne na druhú káru: vyberie si druhú robotu, premení povolanie, vezme na ruku snáď košík so zeleninou alebo rybami.Tento cech v namáhavej usilovnej práci máva tiež svoje dni radosti a úľavy. Nie všetko je trasenie a sepkanie. Dakedy sa ide i hladko a pohodlne.V sobotu popoludní, alebo ak je sviatok, teda pred sviatkom popoludní, obyčajne sa vyprázdni priestranstvo pred mostom, na ktorom sa vykladá tovar z lodí a nákladných bárčisk. Káry sa rozídu po dvoroch domu včaššie než v obyčajné dni. Koňom sa pohodí čosi dobrého sena, čo sa dováža zo severu Chíl, z Talcahuana, alebo už ktorého druhého prístavu; alebo i domáceho, ktoré je vlastne iba slama, ale nie najhoršia, lebo je ovsená. Je i pokosená čosi včaššie, aby bola záživnejšia a chutnejšia: ale i tak nájde sa v nej i ovsíka, bárs mu nedali dozrieť úplne. Je to krm znamenitý; statok je naň úlipný snáď najväčšmi pre ten. Ogabe ich, aby vyzerali onakvejšie, vyhladí, ba i očeše. I on sa preoblečie, ba i oholí: čaká naň inšia, snáď trochu vďačnejšia činnosť.Nejeden, pravda, bude mať premenu; i náš priateľ Dargaš, ktorého ideme doprevádzať, má ju tiež. Ťažké, trochu ustaté kone odviedol do potrera: nech sa zotavia od tuhej roboty; zlapá kone, čo sú ľahšie, nie tak mocné do ťahania, ale za to majú v sebe ešte čosi ohňa. Očesal ich, vyhladil, skrátil chvost a do hrivy naplietol stužtičiek. Pred samým skoro večerom vytiahol so svojou viktóriou alebo už kočiarom druhého mena na calle o ’Higgins, na tú čiastku, kde ju prechodí calle Roca.[35]Bod výhodný, je tam najviac prechodiacich, čo by ľahko mohli potrebovať kočiar po skončenej robote v sobotu. Každú chvíľu čuť temné dudnenie po dlažbe, druhé a druhé povozy, čo sa poberajú zaujať miesto na to isté miesto, pripojiť sa k radu druhých. Svet odbavil robotu, pozatváral obchody a pisárne, bude sa rozvážať po návštevách alebo kratochvíľach. Podajedni zas vozia sa po uliciach len tak, možno kvôli tomu traseniu.O siedmej večer neraz dlhý rad týchto povozov zastane pred niektorým domom na kraji, zriedkakedy v samom centre mesta. Taďalej od centra je zábavnejšie i krajšie. To sú všetko priatelia, viac seberovní. Netreba mať toľko ohľadov a obradnosti ako tu vprostriedku mesta. V jednom z domov, čo nie je veľmi veľký, ale ani zas najmenší, odbavuje sa obrad civilný. Obrad cele krátky: vlastne ani nie obrad: podpíšu sa len písma a lajstrá, ako nakladá zákon v tých prípadnostiach. Zápäť za tým obradom, keď sa začne obracať na pol ôsmu, začnú sa sypať z domu hostia. Popredku nevesta, zastretá bielym závojom, čo sa spúšťa okolo nej z venčeka z bielych kvetov, čo sú na vrchhlave. Žiaľ, tie sú tiež nie prirodzené, nenarástli na pomarančovom strome, ale boli vyrobené v ktorejsi dielni. Pod bielym závojom je skryté tajomstvo jej bytu a budúcnosti; z očiek sa lejú slzy, srdce možno sa raduje; sotva sa drží našej piesne, ktorá tvrdí, že sa oči smejú a od srdca že sa lejú slzy. Družina sa rozdelí, ako vie, po vozoch. Do jedného sa uteperí iste i ten s harmonikou, ta začne dudať cestou v divnej harmónii s hurtom povozov, ako sa hýbu po dlažbe. Táto výprava sa zastaví pred bočnými dverami kostola. Nestačí oddýchnuť a už sa rozľahne krik zo všetkých strán: „Čauča padrino!“ čo znamená „Šesták, starejší!“ Nuž pouličná mládež vymáha si, čo si osobuje. U nás starejší nosia, keď sa ide na sobáš, uzle výsluh, koláčov a kúskov napečených, aby bolo čo rozdávať diváctvu. Tuná starejší naberú si plnú kešeňu šestákov, rozhadzujú ich potom už, ak je svadba onakvejšia, hrsťami. Ale abys nehodil čauče, kadiaľ ide svadobný sprievod. Tá čeliadka sa hodí za nimi na zem, bude ich habať, rujúc sa v kĺbku sťa kŕdeľ vrabcov v tôni, že by nikto neprešiel a tobôž nevesta so svojou vlečkou, ktorá potrebuje predsa priestoru a v bielych črievičkách, v ktorých je chôdza trochu obťažná na ulici.A už kostolník zazvoní tiež akosi nabok, ibaže živšie a veselšie, než keď sa bije na požiar. Svadba vchádza do chrámu. Mladucha popredku so svojím otcom: ak ho nemá, so starejším. Kľakne na pripravené kľačanie, pokryté kobercom. Ak sa vchodilo na hlavné dvere, čo sú na štíte chrámu, to vypadne omnoho slávnostnejšie. Celým kostolom koberec, až po hlavný oltár, svetlá zažaté všetky, oltár pláva v svetle voskovíc a lampiek, čo vyzerajú sťa malé voskovice. Organ zadudnenie slávnostný obvod. Kňazstvo vtiahne zo sakristie a rozosadne sa z oboch strán oltára. Od organa akoby z výšin ohlási sa: „Ave Maria“ od Gounoda,[36]dotklive, bárs nikdy nie tak, ako keď ju zaspievala Melba do fonogramu, doprovádzanú na husliach Kubelíkom. Ale je Ave Maria predsa a po nej obrad. Po obrade pozvaní hostia a čo prišli postranní, pristupujú ku páru novomanželov a odbavia, čo im mali povedať. A vec je odbavená. Mladý zať už vedie pod ruku to, čo našiel. Je to zastreté ešte vždy závojom tajnosti, sťa tvárička mladuchy: nevedieť, čo z toho vykvitne. Môže byť niečo veľmi dobrého a súceho a tiež, bratku, ťažadlo, ktoré nie ľahko vláčiť. Kým sa to všetko prace a delí do tých povozov pred chrámom, naokolo zo všetkých strán krik na ohlušenie: „Čauča, padrino!“ Starejší predsa musí gazdovať so zásobou za druhé razy a na druhé miesta: nepohadzuje toľko, ako si osobujú tí, čo kričia: tlupa sa najeduje a reve zúfale: „Čauča, padrino pelado.“ Prídavok „pelado“ by znamenal oškubaný, alebo opršaný. Mohlo by sa v tom výklade ísť ďalej, prísť snáď na trhana a podobné výrazy, keby sme chceli dať vysvetlenie cele úplné.Na šťastie harmonika zadudá, koče zahrmia, kričiaca tlupa ostane pomaly na chvoste, kde vždy beží za kočmi.Pomaly si náš priateľ porozvážal účastníkov svadby po ich príbytkoch. Keď sa poberal k svojmu domu s prázdnym kočiarom vzdor veľkému hrmotu, čo ho odprevádzal, čul kikiríkanie kohútov. Najprv sa ozval tu i tu kohút. No tak sa zdá, spev daktorých jednotlivcov, čo sa snáď prebudili od kočiarov, prebudil i ostatných. Nad celou Punta Arenou sa rozšírilo vykrikovanie. Hlasy miešané, hrubé, veľmi mohutné, ale i ostré, škrekľavé. V túto hodinu pred svitaním, môže sa povedať, prislúchalo mesto cechu kohútov. Ale on už nedbal o tie hlasy, naučený bol na ne v túto hodinu. Vypriahol kone, pohodil im sena, nech sa i ony občerstvia. Skoro sa už rozvídňalo, ale slnce ešte nebolo vyskočilo spoza vrchov, keď i on zaspal ťažkým snom, bárs kohúti ešte vždy vyspevujú po okolitých dvoroch.Náš priateľ chrápal dosť dlho, padajúc čím ďalej, tým hlbšie do sieti jeho moci, ktorá mu práve počala a už sa ohlásil zvon, ale malý, kdesi ďaleko na ktoromsi kostole, čo bude kdesi na obvode mesta. Snáď na kostole sv. Michala, hore na vŕšku, alebo na drevenom kostolíku pri nábreží. Ostatne mohlo by byť i na ústave Don Bosco. Dosť na tom ozval sa a volá veriacich na rannú omšu. Tá je prvá. Bohvie, ktorý pobožný Otec prebúdza sa tak zavčasu, slúži svoju omšu temer na svitaní. Bude mať málo poslucháčov. Ale vzdor tomu nebude azda hlasom volajúceho na púšti. Nájde sa robotník, čo má službu zavčasu niekde v prístave a pred robotou sa ohlási v kostole a možno i daktorý veriaci, ktorý sa prebúdza zavčasu a keď sa raz prebudí, nemôže už zaspať. Obyčajní hriešni ľudia, ak i čujú tento zvon, obrátia sa na druhý bok i v robotný deň, lebo im deň ešte nepočína: tobôž dnes, v nedeľu, v deň odpočinku od roboty.Minie dosť hodne času, ba veľmi mnoho času, že je zas tichosť všade, hlboká ani v noci. Zas ju preruší malý zvon, ale už zvoní nie kdesi zďaleka. Znie z veže farského chrámu cele krátko, lebo hneď zamĺkne, akoby zarazený. No hneď za ním, sťaby sa boli prebudili zo sna, ozvú sa všetky tri zvony z farskej veže. Tie sú už ťažké, hlas majú mocný a zvučný a hrajú ich hlasy v slávnostnom súzvuku. Pekná je to hudba zavčas rána. Mnohý bude ľutovať, že ten, čo ich ťahá, nezvoní trochu dlhšie. Na každý pád, kto sa prebudí pod tým zvukom, bude mať prebudenie príjemné.Výletníci sa vyberajú kamsi: i oni vstali dnes zavčas rána: idú iste dakam do poľa. Tuhé výbuchy, nešetrné prskanie a hrmenie. Motocykleta, ktorá sa nemôže, alebo nechce hnúť z miesta; rapčí a vybuchuje kdesi na ulici.Zatrúbil roh na Červenom kríži: dlhý, tiahly dúšok, za ním prestávka na dve minúty, práve ako to predpisuje domáci poriadok Spolku. O dve minúty ten istý dlhý, tiahly znak. Volá činných členov, aby sa ponáhľali, že treba ísť niekam, kde ich potrebujú a ich pomoc. Nuž trochu nepríležitá chvíľa. O siedmej ráno v nedeľu je privčas: mnohý by si vďačne poprial postele aspoň do desiatej. Obetovať spanie, keď je práve najchutnejšie, bežať, kde volajú, na každý pád, kde je nešťastie, keď ani netušíš koho sa vlastne dotklo a aké je. Áno je trochu ťažko a obťažno. A možno ani tak zle nebude, ktovie, či nie je mnoho kriku pre hocakú pletku. Môže byť ľahko, že bude všetko dobre, keď prihrmí pomoc. Mnoho hurtu nič po nič i to sa stáva často. Námaha, ktorá sa vynaloží na vec smiešnu, bez potreby a vypáli ako naprázdno. Unúvať sa, keď sa spí tak chutne. Áno i pohodlie sa ozve, i sebectvo sa odhrýza neraz a nechce slúchať. A tak má i byť, keby sa neodhrýzalo pohodlie i sebectvo, dobré dielo nestálo by obetí, išlo by ľahko bez premáhania prekážok: nebolo by tým, čím má vlastne byť v skutočnosti: bojom za vyššie ciele a odriekanie. A hľa, neslúchali všetci nahlas pohodlia a sebectva. Vyskočili z teplej postele, oblečení len tak z väčšieho, odbehli do spolkových miestností, zapriahli, čo mohli chytrejšie, do ťažkého povozu, kde majú všetko naporúdzi, čo by mohli potrebovať v pádoch nešťastia a úrazu. Zatrúbi trúbočka, čo je na povoze z tej strany, kde je pohonič a ťažký povoz vyjde s hrmotom na ulicu a už hrmí v tú stranu, kde ho volali. Trúbka sa ohláša pri každej priečnej ulici, aby sa vedelo, že sa treba mať na pozore, lebo kone vedia, že sa treba posošiť a uháňajú vo výcval.A zase tíšina v meste.Pred jedenástou ozve sa banda bataliónu veselým pochodom, že sa rozlieha po celom centre. Doprevádza čestnú stráž, ktorá ide pod velením podporučíka pred palác miestodržiteľa na hlavnom námestí, vzdať česť zástave, ktorá sa vyvesí, ako každú nedeľu, na stožiar paláca. Je zas ticho, ale po krátkej prestávke začnú sa rozliehať slávnostné zvuky, ktoré prejdú do chorálu, zvuky národnej hymny, ktorá sa hrá pri tomto deji, kým oddiel vojska vzdáva česť zástave a hymne, vlastne predstave vlasti, ktorú vyvoláva zástava i hymna. Sotva odzneli ostatné prudké zvuky piesne, hudba zas vpadne do pochodu, ktorý sa veselo nesie, nútiac do kroku za domami, ako sa oddiel vzďaľuje do kasárne po vykonanej povinnosti.Na námestí je i beztoho živo v tejto hodine. V chráme sa slúži veľká omša. Čo sa oneskorilo, ešte prechodia, náhliac sa do chrámu. Nevšímajú si bárs ruchu naokolo, sťaby im bolo pred očima dostať sa čím skôr do chrámu a splynúť s množstvom, čo sa v ňom zhromaždili. Na podstenách a chodníkoch, menovite strany, kde sa slnce opiera, stoja skupiny chlapov. Prišli sa sem pozhovárať a iste i pozerať na tých, čo idú do kostola, snáď na ženy, vlastne na panny. Najviac, pravda, mládenci: ich zaujíma najväčšmi tento ruch; pre nich môže mať veľký význam a dôležitú dohru. Iní sa prechádzajú po chodníkoch a cestičkách námestia po dvoch alebo i v skupinách, hádžu snáď pohľad na ženské, čo musia tadiaľ prejsť, ale idú najviac so sklopenými očima a akýmsi prísnym výrazom v tvári. Snáď sa tak hľadia obrátiť, aby snáď tak ich nevyrušil ten priechod po námestí z pobožnej nálady, ktorú vzali sebou a hľadia ju doniesť celú a nerozdrobenú do chrámu. Tam zdnuka sa vysotí časom vlna mohutných zvukov organu a spevu z chóru, keď sa otvoria dvere a zas sa pritlumí, keď sa privrú za vchádzajúcimi.Keď odbije na veži dvanásta, svet sa počne sypať z kostola, najprv skupinami, nakoniec sa vyhrnie odrazu celým mocným prúdom sťa rieka, ktorá nemá dobrý stok. Zrazí sa pred kostolom do hŕby, krúži chvíľku a už sa drobí a rozlieva po chodníkoch, po cestičkách námestia; delí sa na menšie prúdy a potôčky, vnikajúc do susedných ulíc. Chlapi tiež, ako vysvitlo, stratili záujem vystávať: nieto čo prehliadať a pozorovať. Keď sa ženský svet premlel, zdá sa im, že je tu pohľad veľmi holý a šedý a každý sa poberá svojou cestou. Zvony oznamujú poludnie, krátkym pulzom, ale všetky tri dovedna. Námestie sa vyprázdnilo a ostalo smutné, sťa dom, z ktorého sa svadba vymlela. Teraz je každému milšie doma. Tam čaká už obľúbená vôňa rezancov, pripravených na obsažnej a mocnej omáčke z hovädzej pečienky z paradajok s prídavkom korenia a sušených hríbov. Mesto zapadne v tichosť a mier, sťaby bolo zaspalo. Tak sa i svedčí dneska, keď je obyvateľstvo za sviatočným stolom a po stole nemá inej starosti, ako oddať sa pohodliu a tráveniu dobrého obeda.Okolo druhej už počnú hrmieť povozy po dlažbe, poberajúc sa všetky tým istým smerom. Náš priateľ Dargaš, vyspatý po nočných námahách, občerstvený dobrým obedom, poberá sa tiež na svojej viktórii, čo ťahajú vyčesané a ogabané kone. Sú sýte a vypočinuté, ľahko im preberať nohami cifrovane a pohadzovať hlavou, na ktorej sa pestrejú stužtičky.I jeho sused vyšiel s kočiarom pekne vylešteným, až sa ligoce na slnci. Kone majú chvosty nakrátko; vyzerajú ako kystky alebo skôr ako chvosty na tých koníkoch drevených, čo vyrezávajú hračkári deťom, strčiac miesto chvosta šutý kolček, vyrezaný zvonovite. V hrivách sú im tiež stužtičky zapletené. Pri lampách, ktoré tu i tu blesnú, keď na ne padne slnce sťa oko mačky vo tme, trasú sa chvojky zelene, ktoré sú tam zabodnuté, aby mal snáď čím striasať vetrík, čo povoz dvíha pri hýbaní. Stal si k ostatným povozom, postaveným v rade v blízkosti hostinca. Čakajú, kedy príde ten, čo mihne okom, alebo kývne hlavou, aby dal znať, že ho nadišla vôľa previezť sa trochu. Zastal si ostatný v rade, ako mu ide poriadka. Každý má ostať tam, kde sa mu ujde, keď príde na miesto.Ledva že sa postavil, už naň zakývkali. Pekným oblúkom sa vytiahol z radu a odhrmel. Cesta bola neveľká. Ten, čo ho prišiel volať zviezol sa s ním ta, kde potrebovali jeho príležitosť. Len čo zastal pred domom, vyhrnul sa kŕdeľ sveta na ulicu: ako vidno, celá domácnosť i s deťmi. Potisli sa do povozu, čo mohli lepšie a už sa berú dlhou ulicou, čo ide k juhu. Prešli riečku, čo tu hneď vteká dolu do mora.Za riečkou skoro prestáva, iba čo sa nachodia skupiny domov, niektoré sú na samom nábreží. Bolo prejsť popri dôležitých dielňach na poprávanie lodí. I teraz sú vytiahnuté na breh tri-štyri lode; jedna z nich dosť veľká. Dneska panuje okolo nich tichosť sviatočná; nečuje sa, ako v robotné dni, večné klepanie, natĺkanie a škrabanie. A už nevidieť iba brehy viac-menej strmé, pod nimi cesta, po samom nábreží. Na briežkoch je kamp ako na schodíku a dvíha sa pomaly až ku vrchom, čo zatvárajú obzor od západu. Kde-tu domky a kúsky obrobenej zeme. Naľavo more, dnes cele čisté, ba až modrasté, trochu sťa more v Dalmácii.Je dnes veľmi teplo a krásne; ako vždy v lete, keď nieto vetra a dažďa, čo je v niektoré leto veľká zriedkavosť, koč sa zastavil dosť skoro pred drôtenou ohradou. Rodina sa vysypala z koča, prevliekla sa cez ohradu, kto ponad ňu, kto sa pretíska pomedzi dvoma drôtmi a našla sa na trávniku. Pravda, ani ten trávnik nie je veľmi rovný. Na miestach je premiešaný kriakmi. Ale miesto je zelené, čo ako. Deti sa hneď rozpŕchli s radostnými pokrikmi. I starí sú radi, že sú zase v prírode. Vyšli na malý kopec, za ním v plytkom údolí, akoby malej kotline, ukázal sa im stĺp dymu; dvíhal sa skoro rovno do neba. Okolo ohňa je väčšia spoločnosť, desať-dvadsať osôb. Príchodiaci, menovite deti, sa radostne primiešali k tým, čo už tam boli. Nuž zábava v rodinnom kruhu; na ňu sú pozvaní kmotrovci. Nedeľa je, je krásny čas, teplo ako málokedy. Prečo nevyužitkovať príležitosť, nestráviť popoludnie v božej prírode?Deťom nebolo by ľahko pripraviť krajšiu zábavu. Len čo sa vidia v slobode, vlastne v hôrke, bárs je vyťatá a tiež vyhorená a príroda cele každodenná, im je to už sviatok a veselosť. Oči ožijú, líca sa začervenajú, prsia sa nadmú. Do údov vrazí nový život a sila. Nadíde potreba behať a naháňať sa, šantovať: to ináč znamená oddať sa dušou a telom vrodenému pudu, ktorý nás ženie prírode do náručia. On nakladá, aby sa vôľa prebudila, mladé údy sa vzpružili a dali sa do pohybu, nadbytok sily aby sa využil, ak má prísť ustatosť, bez ktorej nemôže byť ozajstného odpočinku. Deti mestské sú zakrpatené stvorenia: nezažijú ani polovicu toho, čo dieťa má zažiť, ak sa má vyvinúť v zdravého, práceschopného, podujímavého občana.Výletné miesta sú tu dosť blízko. Trochu trávy, kde nieto práve močiarov, kalafatové kriaky, kde-tu chlp starej hory, ktorá nevyhorela alebo nebola vykolčovaná. I táto vatra je pod starými bukami, boj o život ich hodne nahrbil, ošarpal ich skoro o všetku okrasu zelene. Ale nič to. Čo i chudobná a biedna, je predsa len príroda. Zalieča sa srdcu nielen detí, ale i odrastených, kliesni si cestu a nájde ju rovno k nemu. Je vždy pekne, že ľud, ktorý je prinútený bývať v meste, rád sa ešte túli k prírode, v ktorej bol vlastne vyrástol, z náručia ktorej bol možno vysúdený iba nešťastnou náhodou. Považuje sa síce za mešťana, na spoločenskom rebríku zdá sa mu, že vystúpil o stupeň vyššie, honosí sa, že sa vyšvihol: ale v rozhodný okamih zase len pocíti, že je vlastne ľud zeme, že prináleží jej dušou a telom. Cit patričnosti k zemi sa mu priškrel a prisušil, nedá sa nijako zotrieť, prechodí pod starými bukmi, boj o život ich hodne nahrbil, ošarpal, učupil, iba je isté, že sa i v nich hlási k životu, keď nadíde chvíľa. Prechodí z pokolenia na pokolenie, a vtíska im svoju pečať. Schytia teda vďačne príležitosť, keď sa im nadhodí, aby sa mohli priblížiť prírode, pohovieť si v nej. V lete sa vyberajú celé rodiny: naložia ohník, upečú na ňom svoju pečienku, pozhovárajú sa medzi sebou, zahrajú sa s deťmi, zabavia sa do večera, večerom sa vracajú zas do obyčajnej vychodenej brázdy. Intravilány, čo sú za mestom od juhu a severu, sú príhodné na také výlety. Kto radšej ide taďalej, ten môže ísť do Chabunka. Tam je až príroda čosi bohatšia a rozmanitejšia. Kto hľadá, ľahko si nájde svoje miesta. Úbohé ženičky a matky, zatvorené celé týždne v domoch a dvorcoch i s deťmi, tiež rady schytia príležitosť, ak môžu ísť do prírody. Majú zámienku, že idú na kalafaty, na huby. Zbieranie púpavy je tiež dobrá príležitosť ísť do poľa a po trávnikoch zabudnúť na chvíľku na denné trampoty.Medzitým náš priateľ doviezol ešte druhých hostí, všetko svet, čo je pozvaný na tento výlet. Keď už nemal viac po koho ísť, odobral sa, a vrátil na svoju stanicu na rohu dvoch ulíc. Najlepšie i nám ta bude, keď sa i my vrátime zas s ním do mesta. Tu sa medzitým dopečie pečienka, čo nebude dlho treba čakať, lebo je už okolo pahreby a my len toť čo sme obedovali: nevedeli by sme, čo tam hľadať, a ako sa vyhovoriť, aby sa neurazili, keď by sme sa nemohli pridružiť ich hostine a deliť s nimi baránka. Krem toho by sme snáď i zavadzali v ich spoločnosti ako piate koleso na voze. Účastníci sú všetko rodina medzi sebou, alebo aspoň krajania, možno z tej istej dediny alebo mestečka. Majú medzi sebou spoločné záujmy, spoločné radosti a rozpomienky: tie prídu zaraz do reči. Staré časy budú sa spomínať, akoby znovu prežívať. Nám by sa mohli zdať ich veľká (?) nepatrné, snáď i smiešne, bárs pre nich majú nesmiernu cenu a kúzlo: oni ich prežili a precítili, snáď i pretrpeli spoločne. I utrpenia z minulosti sa ukazujú ožiarené rozpomienkami ako niečo pekného a veselého. Načo im teda prekážať? Pripojíme sa im s radosťou, keď sa ich miestne záujmy premenia v širšie, keď vytvoria rozpomienky, ktoré nebudú zaujímať len obyvateľov jednej dediny, jedného okolia, alebo jedného ostrova, ale keď sa rozšíria na národ, na celok. Keď si vytvoria povedomie a budú ho pestovať všeobecnejšie, aby malo širší rozsah, siahalo ďalej od chotára obce, za hranice provincie, aby malo vzťahy s celým národom, ktorý je výtvor mnohých takýchto rodín.Keď sme sa vrátili do mesta, na uliciach sme našli hodne ruchu. Mnoho sveta ide, po jednom a v skupinách kdesi, všetko sa poberá jedným smerom. Na stanici rad povozov už nie je úplný, mnoho kočov odišlo kamsi. Majiteľ povozu, Španiel dľa národnosti, je veselý a oživený. Je vrušený snáď od teploty a slnca. Možno sa mu vidí, že je dakde v nádhernom Madride, alebo veselej Seville, vidiac takýto ruch po uliciach, ten mu hádam pripomína hoc len zďaleka dni, strávené tam doma, keď sa tiež takto v nedeľu národ hrnie zástupmi pešky na jedno miesto. Bohatý a elegantný svet v kočiaroch, kde sa má vydržiavať „corrida“,[37]zápasy s býkmi: zábava, ktorú vie oceniť a úplne pochopiť iba syn tej zeme. Priblížili sa ku jeho povozu jeho krajania, mladí ľudia, pekne vystrojení; veje z nich čistotou a vzrušením. V ich ústach naše „castellano“,[38]trochu tvrdia drsné, znie plnšie a sladšie, než v ústach nás cudzincov, ktorí už nikdy neprídeme do hĺbky jeho krás. Vošli do povozu svojho krajana a pobrali sa svojou cestou.Náš priateľ sotva zaujal svoje miesto, ako svedčí, na konci radu, zase sa musel hýbať: prišli ho zvať do jedného domu. Zamľaskal jazykom na záprah a povoz jeho zahrmel dlažbou. Prišiel pred pekný dom, vlastne skôr vilu, ktorá je trochu utiahnutá do ulice, pred ňou múrik so železnými tyčkami, za nimi živý plot z vrbiny prerastá výšku parkanu. Steny, natreté živou farbou ligotajú sa na slnci vo väčších-menších plochách, nakreslených latkami, čo sú popribíjané po stene ako na ozdobu a natreté tmavohnedou farbou.Postál len málo a už vyšiel pán a pani zo dveriec, čo sú pri parkane, na chodník vyliaty asfaltom. Dnes je akosi mäkký; nohy doň zapadajú, skoro ako do cesta. Pán mu čosi riekol a náš priateľ kývol hlavou a podvihol ruku s bičom. Povoz sa pohol a ide živo, rachotiac tuho po dlažbe. Prišiel na hlavnú cestu; je to vlastne ulica ako druhé, ibaže vychodí na cestu, čo vedie do kampa zo severnej strany mesta. Za jednou zo širokých ulíc prešiel mestom cez rieku, vlastne v lete nepatrný potok; volá sa Rio de la Mina, potok banský, iste preto, že prechodí dolinou, kde sú bane na uhlie. Most je veľmi upotrebovaný, lebo všetko, čo sa vracia z kampa, alebo čo ide doň, prechodí z väčšej čiastky cezeň. Je zo severnej strany potoka rozložená menšia čiastka mesta. Väčšia polovica musí prejsť cezeň, ak má ísť von z mesta na tú stranu, kde je vlastne kamp patagónsky.I teraz prechodia povozy cezeň jeden za druhým. Ak sa ktorý vracia do mesta, čaká, kým premelú tie, čo idú v protivnú stranu. Most je úzky, neprešli by dva povozy jeden pri druhom, ak by sa na ňom stretli. Nebolo by ani rozumné robiť také skúšky. Ktovie či by most vydržal takú ťarchu. Keď prešiel asi tri kvadry od mosta, mal na pravej strane nemocnicu, ktorá tu zaujíma celú kvadru štvoročnú. Je utiahnutá trochu od chodníka za parkanom a tento je vysoký zo zinkových plôch. Tak vysoký iste preto, aby ruch z ulice nedoliehal k nemocným, čo hľadajú tu tichosti a pokoja v neduhoch a nemociach, snáď i odpočinku po ťažkých namáhavých prácach. Za budovou nemocnice cesta sa rozšíri temer o päťdesiat metrov. Rad domov, čo nasledujú za nemocnicou pomkli hodne do úzadia, sťaby im tiež prekážal priveľký ruch tejto ulice. Budova nemocnice s jej vysokým parkanom tvorí tu akoby výčnelok; aspoň ten uhol, čo trčí na hlavnú ulicu.Za nemocnicou začne sa i akosi štiepať. Rozdeľuje sa na viacej ciest, takže ich vlastne ide viacej, jedna popri druhej, temer rovnobežne a kde-tu sa i križujú. Povozy si vyberajú tú, ktorá sa im väčšmi páči; idú obyčajne jednou a vracajú sa druhou, aby sa na cestách rozdelila premávka a každej sa ušlo z nej potroche. V lete si ľahko poradiť, môžeš sa pustiť ktoroukoľvek, všetky sú dobré a súce. V zime tá strana, čo nemá dlažby, je pokrytá blatom dobre rozmieseným; miestami sú hlboké mláky, ktoré už vyzerajú skoro ako lagúny. V tie časy berie na seba všetku premávku ten neširoký kus, čo je vyložený dlažbou. Tá tiež nemôže vydržať toľkej premávky, uhýňa sa hrbatie; tvorí jamy a hrboly, sťaby chcela dať znať, že je to primnoho, čo po nej prejde. Kde sa počína táto ulica šíriť, tam na ľavej strane sa ukážu budovy ústavu Don Bosco. Zaujímajú i ony temer celú kvadru: iba jeden uhol, čo je na hlavnej ceste a pri ňom neširoké pásy pozemku z jednej a druhej strany uhla, sú zaujaté druhými domami. Od ulice zo stavby vidno len horné poschodie, lebo z tej strany je vysoký parkan, čo zatvára dvor od nej. Hlavná stavba zaujíma zadnú stranu kvadry a chodník od bolnice.[39]Na zadnej strane kvadry v budove, sú umiestené dielne a byty pre chovancov a ich vychovávateľov. Z jedného boku budovy, tvoriac jej akoby krídlo, je kostol. Štít mu je nevyhotovený, iba zadná čiastka lode s oltárom a veža. Od ulice strana kostola je dočasne zatvorená plochami zinku a doskami, kým sa stavba dokončí. Od ulice pred chrámom je iba múr, vyhnatý do istej výšky, ktorý snáď bude tvoriť pozdejšie, keď sa skončí štít tej stavby. Hlavná budova má v prvom poschodí malé obloky, v prízemí ich má vysoké klenuté. Od ulice má hlavný vchod a vo dvore je pred budovou stĺporadie, ktoré hľadí na dvor a záhradu. Budova sa zvonku zavrela a vo dvore sa odohráva život, čo sa v nej javí. Je ako staré hrady, ktoré mali vnútorné dvory a zvonku držali vchod dobre zabezpečený, aby doň nevstúpil ľahko nepriateľ.Celá táto kvadra, s rozsiahlou budovou a vežou na kostole, vyčnieva vysoko nad okolitými domcami, sťaby nad nimi strážila.Za nedlhým riadkom utiahnutých domov je cintorín, ohradený drevenými šrankami na stranách z hlavnej cesty. Medzi riadkom domov a jeho bočnou ohradou je hlboká priekopa, zarastená kriakmi kalafatovými, sťaby chcela zvestovať, že je tu hranica medzi mestom živých a mŕtvych.Cintorín má dĺžku na jedno štyri kvadry. Kde prestanú jeho šranky, tu i tu sa ukážu len osamelé domce, ale okolo nich viac prázdneho miesta. Na tejto ceste ešte i pred cintorínom je dnes veľký ruch. Kočiare, vozíky sulky pre jednu, ak sa stisnú, teda pre dve osoby hemžia sa sem a tam, vystupujúc sa jeden druhému po cestách, ktorých je tu hodne. Rachot a hrmot je veľký na tejto ceste; je na to dosť široká, aby zniesla takýto i väčší ešte ruch bez zrážky a neporiadku. Peší sa hrnú temer v nepretržitom rade alebo v skupinách po krajíčku cesty, popri domoch a ohrade cintorína; všetci sa poberajú tým istým smerom a ako nebodaj tým istým cieľom. Cesty im už neostáva mnoho: tu je budova dosť vysoká zo strany južnej, má miesto murovanej, stenu zo skla, iste na záštitu od studeného vetra, ak by obrátil od juhu.Sklenené tably sa tuho ligocú pod krovom natretým na červeno. Stavba obracia na cestu holý múr bez okrasy a obloka: iba čo v prízemí sú dvere, vlastne dverce dosť tesné a nízke a pri nich okienko. Na oboch stranách budovy sa počína ohrada vysoká, nie je síce múr, ale je skoro ako múr, lebo je zo zinkových plôch, ktoré sú veľmi vysoké. Nikde nieto medzi nimi otvoru, takže zvonku sa nedá pozerať cez ohradu, čo sa dnu robí. I v tomto ohradení nádvoria sú dvere a brány, teraz poroztvárané dokorán.Vchádza týmito vchodami celé to množstvo, čo sa poberalo cestou, už či pešky, či v povozoch. Tu dochodia ešte vždy jeden za druhým, počkajú toľko, kým sa svet vysype, čo sa v nich doviezol, hneď sa zvrtnú a zas vracajú. Na budove veje zástava. Keď ju vetrík vystrie, na nej sa ukážu pásy, biely a červený. V hornom rohu bieleho pásu, teda pri stožiari, je štvorec modrej farby, a v ňom biela hviezda o piatich rožkoch. Zástava čilenská živá i veselá, ktorú ľúbi každý syn tejto zeme, už či je domáci a či je cudzinec a zdržuje sa tuná snáď len náhodou, viazaný záujmami.I náš priateľ zložil rodinu pred bránou budovy, obrátil hneď koč do mesta. Zakeroval na druhú stranu, aby sa nestretal s povozmi, čo sem idú, a nemusel sa im vyhýbať. Idú temer v nepretržitom rade. Divíš sa, kde sa berie toľký svet, skadiaľ vyrastá toľký ruch, v meste, ktoré predsa nenie veľmesto. Kočiare sa ponáhľajú jeden za druhým, neraz sa i pretečú, sťaby sa báli, že neprídu načas. I peší idú rezkým krokom, tiež sa boja, aby sa azda neopozdili. Keď náš priateľ prešiel most, ktorým sa valí celá tá premávka, ktorý, zdá sa, že podkľakuje pod ťarchou toľkých povozov a peších, a bol neďaleko hlavného námestia, bol zrazu zastavený od dvoch pánov, čo stáli na rohu námestia, proti miestodržiteľovi sťaby niečo čakali. Oba sú oblečení sviatočne, vyšší a štíhlejší až vyberane. Mal vestu svetlej farby s červenkastými muškami a bielymi skvelými gombíky. Krížom cez ňu zlatá, nie hrubá retiazka od jedného vačku ku druhému, v jej prostriedku visí na krátkom prívesku neveľký medailón. Má fúziky krátko strižené, bradu oholenú. Od ucha temer od pol líca úzka zajačia labka. V ruke zvŕta tenkú paličku so strieborným gombíkom, čo predstavuje hlavu, snáď buldoga. Na hlave mu sedí svetlý klobúk s trochu tmavšou stužkou. Výraz mu je veselý, bezstarostný, oči tmavé hľadia radostne na tento svet. Jeho druh je menší, územčistý, čosi hrubší v páse. Oblečený je veľmi dobre, ale nie vyberane ako druhý. Tvár okrúhla sa mu ligoce čerstvo oholená a fúzy sa šíria dľa svojej vôle. Paličku má čosi hrubšiu. Bárs jeho nohy nepotrebujú ešte podpory, predsa on ju už užíva ku ich pomoci: nie ako jeho druh iba na znak, že ju má, ale ju nepotrebuje.Vošli do povozu a zasadli na zadnom sedisku, menší napravo od vyššieho. Koč sa obrátil, vracia sa odkiaľ prišiel, privesiac sa ku radu druhých tam, kde sa mu dostalo miesta. Na tvárach všetkých, čo idú v povozoch, je veselosť, radosť, oživenie. Všetci vystupujú pred budovou, jedni idú rovno do brán otvorených dokorán, iní zastanú pri okienku, čo je pri dverách, kupujú si vstupenky. Náš priateľ i po tejto robote obrátil sa bez meškania. Pošvihal trochu nad koňmi, lebo sa mu zdá, že by sa mohli lepšie ponáhľať, pretiecť druhých, aby neostal na chvoste. Môže ešte uloviť do povozu dakoho z tých, čo sa opozdili. Tak vykoristí príležitosť a zarobí, čo sa dalo zarobiť.Budova, od nej vysoký plot, čo ide na obe strany, ohrádza veľké priestranstvo, na ktorom je ruch a živo sťa na jarmoku. Spoza plota i na samú cestu dolieha hučanie sťa z kláta včiel, keď sa prášia na slnci. Na ceste sú len povozy, čo prichodia a odchádzajú, čosi i jazdcov, ktorí ostali na ceste a tak sa zdá, nemajú vôle vojsť dnuka. Majú na koni dobrý výhľad. Ponad ohradu vidia tak dobre, akoby boli kúpili vstupné. Budova pod zástavou a s oživeným diváctvom má pred sebou závodisko, na ktorom sa idú odbavovať dostihy. Uhádnuť je ľahko, čo je to: nielen pre nápis Sociedad rural,[40]ktorý zdobí prázdnu plochu steny, šíriac sa po nej temer celou dĺžkou, ale i pre tento neobyčajný ruch, ktorý je predsa priveľký na malé mesto. Kto si trochu všimol tunajších obyčají, vie, že všetky väčšie mestá a mestečká majú také priestranstvo, „hipodromo“,[41]ako ho tu volajú. Odpoludnie v nedeľu je venované všade temer tomuto šľachetnému športu.Páni, čo náš priateľ doviezol semka, nezastavili sa pri okienku: oni majú právo vstúpiť do ohradeného priestoru i bez vstupenky. Možno sú členovia Hospodárskeho spolku, alebo si zaopatrili stále vstupenky na celé leto. Vošli jednou z brán do ohradeného priestoru, ktorý sa už hemžil obecenstvom. Budova, ktorej iba zadná stena sa vidí zvonku a zo strany, má sklá, je cele otvorená na strane, čo je obrátená na slobodné priestranstvo. Vyzerá temer ako cieňa pod krovom s hodným ústreším, štítená zo troch strán. Popri bočných sklenených stenách a prostriedkom je schodište, tým sa ľahko dostať nahor, až skoro pod samý krov. Ale ísť až dohora, bolo by zbytočné ustávanie. Sedadiel sa nájde všade i nižšie, jeden rad nad druhým, po celej dĺžke budovy: z ktoréhokoľvek miesta, zadného ako z prvého, je dobrý výhľad na priestranstvo, vlastne na lúčinu zelenú, zarastenú trávou. Prístup na ňu je zahradený šrankami a ta ďalej priečnymi žŕdkami. Tento plot ide naokolo, ale nikde netvorí uhol, ide do elipsy, sťaby ju boli vytiahli. Popri plote ide cesta dosť široká, hladká; ako sa ukazuje, veľmi dobre vychodená. Ide tiež naokolo, nemá konca: vracia sa odkiaľ vyšla. Od tribúny na stranu je vežička, pod zástavou na nej stojí výbor, ktorý riadi túto hru a udržuje poriadok.Bolo by sa oplatilo povšimnúť si obecenstva; jeho množstvo pod červeným krovom, ale i na trávniku pod ním. Z dám väčšina ostala na tribúne, takže zakvitla klobúkmi a svetlými elegantnými toaletami sťa makové pole.Naostatok prišli, čo majú vystupovať pri tomto výkone, kone. Nie všetky sú domácej srsti, vo väčšine sú už premiešané krvou anglickou. Obecenstva pribúda ešte vždy, priteká sťa rieka. Tribúna sa dobre zaplnila, lúčina, čo je pred ňou, až po ohrady a vežičku, hemží sa obecenstvom. Naľavo sa rozprestiera, veľký trávnik a tiež tribúna ešte dlhšia než táto: tam sa tiež hrnú diváci, čo si vzali menšie vstupenky. Ich cena je menšia, ale príjmom mali by vyvážiť miesto, kde prvá tribúna. Už obďaleč napravo je priestor pre povozy. Tých je tiež dakoľko rozostavených; majitelia majú z nich pohodlný pohľad po celú rozsiahlosť cesty, kde sa idú konať preteky.Nazbieralo sa dosť hodne i divákov a ešte ich vždy pribúda, čo vstupného neplatili. Vidia skoro tak, ako keby boli medzi divákmi, iba natoľko je rozdiel, že sú trochu obďaleč. Zaujali miesta na medziach, plotoch ba i na krovoch stavísk, čo sú okolo závodiska. Sponad parkana, čo je od hradskej, vidno tiež hlavy podajedny pod širokým slameným klobúkom. Hýbajú sem a tam zo strany na stranu sťa jablká na konci konárov, keď sa húpajú na vetríku. Hlavy jazdcov, čo prišli z mesta na koňoch, ba i z okolitých osád snáď i vzdialenejších podnikov a samôt, robotníci, ktorí si nemohli nájsť miesta doma, aby sa neprizreli, čo sa bude robiť na tejto zábave, na ktorú je každý gauč toľme upriamený.Behanie sa deje dľa pravidiel, ustálených od Sociedad rural, ktorá dozerá, aby sa všetko dialo v poriadku. Ledva sa postavia kone na miesto, skadiaľ majú vyraziť, všetko sa premení odrazu. Obecenstvo začne sledovať hneď od počiatku podrobnosti deja s náruživou napnutosťou, sťaby od nich záviselo šťastie a budúcnosť každého diváka. Kone, poháňané jazdcom, letia natiahnuté a ako predĺžené: vkladajú do tejto roboty všetku svoju silu a schopnosť. Letia napred bezžistne, pre svoju česť a meno, čo si vydobyli pre spokojnosť jazdca viac než pre jeho bič. Koňom je dosť vidieť kamaráta bežať, aby sa nakazil jeho príkladom a dal sa do behu. Nielen aby neostal na chvoste, ale aby ho prebehol.Je to chvíľa napnutosti, v nej je zaujímavé stopovať nie tak beh koni, tie už tak alebo tak prídu na miesto: jeden prvej, druhý pozdejšie. Je zaujímavé pozorovať divákov. Jedni pozerajú so záujmom, bezžistní priatelia športu; vykríknu, zadivia sa, rozhorčia sa a zakľajú, keď na to príde. Ide im o vec samu, ktorá by chceli, aby vypadla, ako svedčí. Ostatní diváci tiež sú v napnutosti, ale na druhý spôsob. Mohlo by sa povedať, im nebežia opreteky kone, ale záujmy, čo sa týču každého osobne a citlive. Vzrušujú sa nie preto, že ten alebo ten kôň prebehol o hlavu toho alebo iného, ale že záujem, čo je zavesený na hlavu koňa, prebehol o jednu hlavu záujem suseda, ktorý sa pomýlil a zavesil ho na hlavu toho, čo zaostáva o pol hlavy. Sociedad rural urobila, čo bolo v jej moci, aby napomohla šport, šľachtenie konskej krvi, ale obecenstvo nemá pred očima taký nezištný cieľ a nechce ho oceniť. Používa ho ako žriedlo pohodlného zárobku, treba vedieť vynájsť a oceniť výdatnosť a silu koňa, vytrvalosť jeho údov, aby si za tú vedomosť mohol vstrčiť odmenu do vrecka. Majiteľ má odmenu, keď ich kôň prebehol druhých, zasluhuje ju za starosť okolo svojich koní. Inú odmenu, možno väčšiu, majú i takí, čo nemajú ani koňa. Sama hra ich ani nezaujíma, ale ich zaujíma, či ich záujem ostane navrchu. Stadiaľ vychodí i to rozčúlenie, napnutosť, výskanie, výkriky, nadávky, kliatby, urážky, posmeľovanie: všetko to, čo robí diváctvo behom toho výkonu. Nuž dostihy, vlastne preteky: obraz života, ako sa vykonávajú neprestajne na všetkých poliach ľudskej činnosti. Bez nich by nebolo pokroku, ostalo by hlivenie a lenivosť.Videli sme im čiastku, môžeme si predstaviť, aký je priebeh a pokračovanie. Naše záujmy tu nejdú opreteky; lepšie, keď sa vzdialime. Na hradskej pred parkanom zas nám padnú do očí ohorení od slnca, vyšľahaní patagónskym vetrom gauči. Sledujú spoza parkana, sediac na koni, podrobnosti tohto deja. Ich zaujíma sama hra, menovite kôň, stopujú mu výkony s pohnutím. Ak sa náhodou dobre vodí koníku domáceho pôvodu, to im je dosť, to im je odmena a radosť. Oni ľúbia úprimne všetko svoje domáce, čo videli vzniknúť a vzrastať pred svojimi očima, hoc i to nevyzerá pekne i ak sa nemôže dať napreteky s cudzím. Cenia cudzie, neznižujú mu cenu, ani nepodceňujú ho, ale nadovšetko ľúbia svoje.Oni sledujú vec kvôli nej. Mali by mať miesto nie za parkanom, ale tam niekde pred tribúnou, aby sa mohli pohodlne venovať svojej záľube. Pri nich by mali byť tí, čo sem prišli kvôli športu a majú jeho ciele pred očima.Najväčšiu pochvalu zasluhujú kone. Bez bočných ohľadov sa rútia napred, napriahajú sily, aby obstáli, vydobyli víťazstvo. Ich celá práca a vystupovanie je čestné a šľachetné.A vonku kočiare ustavične hrmia, dovážajúc tých, čo sa opozdili, ale môžu ešte zastihnúť mnoho čísel, použiť príležitosť ku hre na toho alebo iného behúňa. I povozy idú ako na dostihoch, pretekajú sa, aby čím viac ráz molhli obrátiť a tým viac zárobku dosiahnuť. Preteky presadené do života a naozajstné.Keď sa vrátime, po ruchu na závodisku, mesto zdá sa nám tiché, skoro mŕtve. I nie bez príčiny, ostalo temer prázdne. Obyvateľstvo je na výletoch a na závodisku, mestu sa akoby bol život vyčapoval, sťa chorému, ktorý sa stočil z krvi a leží polozamretý. Ulice sú prázdne a zamĺkle. Domy zatvorené, nemé, so spustenými záclonami. Visí nad mestom nálada, ktorú ľahko pozná a vycíti pracujúci človek a vďačne ju považuje za nedeľný odpočinok, lebo cez týždeň ustal v práci a trmácaní životom, ktorým treba prebŕdať, kde je práve najťažší a najprotivnejší. Týmto ustatým nedeľná nálada kľudu, alebo ako ju zbežne označujú, nudy, lahodí. Svet a kľukaté cesty, ktorými treba ísť za výdobytkami a prospechom, zabudnú sa aspoň v túto chvíľu; nastáva akoby oddych v pretekoch všedného života, zloží sa ťarcha a zbierajú sa nové sily vziať ju zajtra na plecia a vláčiť znovu. Keď sa beží opreteky.Je tichosť naokolo, iba čo sa čuje snáď i to zďaleka, akoby z druhého sveta, hrmenie koča, zas škrekot dieťaťa, ktoré mama predsa musela nechať doma, lebo ho nemohla odniesť na dostihy alebo na návštevu. Sú vôbec po mestách tie popoludnia všade akosi jednaké, ale iba v lete, keď sa obyvateľstvo vymelie do okolia.No o šiestej večer sa už vracajú z dostihov. Koče zas závodia medzi sebou; ktorý urobí viac ráz cestu na závodisko: Hrmia po uliciach, vysýpajú tých, čo doviezli na námestí alebo rovno pred ich bytmi a domami. Vracajú sa zaraz na závodisko, po druhých, čo sa snáď ešte opozdili. Na vysokej žrdi je stiahnutá zástava, návštevníci sa vysypali na cestu, spomínajúc príhody a podrobnosti dostihov. Vidno tváre spokojné, oživené a usmiate, ak stávky vypadli dobre, ale zas i nakysnuté a čo sa usmievajú nasilu, koho uhryzlo, myslí, že sa mu stala krivda. Nechcú povážiť, že je hra taká, že po nej býva i tých, čo vyhrali a nechybuje ani takých, čo prehrali. Keby nebolo výhry a prehry, dostihy by boli meranie a posudzovanie sily a rýchlosti koní: ale ktovie, či by bol na takých dostihoch, vlastne pretekoch, ten stisk a záujem toľký ako dneska.Mesto akoby ožilo, život sa doň zas vrátil. Matky, čo si dovolili utiecť z domáceho žalára trochu na slobodu a užiť pekného počasia, vracajú sa so strachom, prezerajú naponáhle dom, či nie je obrátený čím hore, tým dolu, prezerajú deti, či sa im nestalo niečo v ich neprítomnosti. Všímajú si zvlášte kojencov, či im fľaša tá, čo pripravila druhá osoba, nezaškodila; či nenastydli. V neprítomnosti matky, ľahko že ich vyniesli na dvor, počasie bolo lákavé a deti sa pýtajú von. Možno budú mať i zapálenie pľúc! Ak sa neprihodilo nič nového, je veselosť veľká. Ale sa stáva, že býva i plač, keď sa matka vráti takto z výletu. Dieťa nájde premenené, nepokojné alebo práve v plači. Tu hneď starosti každodenné rozoženú sviatočnú náladu; chvíľka veselosti minula a miesto nej sa robia sľuby, že nikdy-nikdy už nenechajú svoje deti v cudzích rukách, nedajú sa vyvábiť na prechádzky a kratochvíle.Ale život vo všeobecnosti tečie svojím riadnym tokom vzdor týmto nehodám. Mládež, čo prišla z dostihov, ostane vonku; prechádza po chodníkoch námestia, poslúchajúc hudbu bandy. Tá vyhráva v túto hodinu v kiosku na námestí. Počasie je príjemné ako málokedy, mládež využíva, čo môže, čerstvý vzduch a peknú hudbu. Jej čiastka, viac elegantná, spustila sa do hlavnej ulice; mužskí stoja na nárožiach, kochajúc sa pohľadom na osoby, čo sa prechádzajú chodníkom. Zídu na um dostihy, ibaže na týchto nehrá sa iba o peňažné výhry, ale i o druhé záujmy, také napríklad, čo dávajú životu kúzlo a pravý zmysel. Táto obyčaj vystávať na nárožiach pochodí vlastne z hlavných miest, kde sa tiež známi takto snímajú a trávia čas, určený k prechádzke, rozhovorom a pozorovaním. Pravda, naše mesto nie je tak veľké, aby toto postávanie mohlo byť tak príťažlivé a zaujímavé ako vo veľmestách.Keď skončí muzika, dámy sa utiahnu z ulice a námestia; páni idú do svojich klubov užiť, ako obyčajne pred večerou, svoj aperital.[42]Pretriasajú sa zas príhody dňa, menovite, ak sa čo neobyčajného stalo na dostihoch; hádžu sa kocky, komu prichodí znášať útrovy počastovania, čo vyvádza ten v bielej kitli hosťom okolo stola. Mieša občerstvenia a nápoje znalecky, rozostavuje poháre a poháriky dľa vkusu a vôle každému z hosťov. Tu sa vybavia neraz mimochodom obchodné a iné záležitosti. Vôbec, kto má záujem plávať s prúdom, byť medzi rozhodujúcimi, stopovať zblízka prúdy spoločenského života, dozvedieť sa najnovšie novinky, vôbec kto chce sa držať napovrchu, urobí dobre, keď nezmešká tieto dostihy a závody. Pred týmto dlhým stolom stojac lebo práve sediac na vysokom stolci, užívajúc občerstvenia po skončenej práci a na skoku do domu ku rodinným radostiam a pôžitkom, ľudia sú snáď mäkší a prístupnejší než za písacím stolom vo svojich pisárňach.Je síce niekomu proti srsti liať pred obedom zbytočnú tekutinu do úbohého žalúdka. Ten neraz pýta hádam i netrpezlive vystíha niečo súcejšieho, než čo sa tu meria; ale človek je spoločenské stvorenie, jeho povinnosť je podrobiť sa obyčajam raz prijatým a uznaným, klamať žalúdok, dajúc mu miesto niečoho záživného tekutiny.Po večeri, kto nerád ostane doma alebo nerád ide spať so sliepkami, môže ešte zájsť na most cestujúcich. V nedeľu, ale i v stred týždňa, ak je počasie ako dnes, rado vyjde naň obyvateľstvo Punta Arenas dýchať morský vzduch. V zime a vo dňoch vetra nikomu by nezišlo na um prísť sa zimiť, ak je vietor, a ten sa cíti dvojnásobne. No dnes ho nebolo celý deň; i on mal svoj nedeľný odpočinok, zimy necítiť: dýše sa veľmi príjemne na tomto mieste, kde vzduch razí parami mora. Ale s tými parami ani v lete, bárs je i trochu teplejšie, nieto tej veľkej presýtenosti ako v krajoch horúcich. Je na moste kde-tu lavica pri zábradlí. Kto chce, môže si odpočinúť, môže sa i utiahnuť. Ak má čo komu povedať alebo sa čím zveriť, môže i to urobiť veľmi pekne pod hviezdami južného neba. Tie sú tu práve tak mlčanlivé ako i hviezdy severnej oblohy.Veľmi chvália znalci tunajšie letné noci, ba i zimné. Tie majú tú veľkú výhodu, že sú dlhé. Tma trvá temer od tretej odpoludnia, skoro do pol deviatej ráno. V lete sú zas skrivodlive krátke; z noci temer neostane iba súmrak, ktorý sa roztiahne až do svitania. V lete nieto veľkej príležitosti kochať sa nocou a jej krásami. Na Nový rok, vlastne na Silvestra, nieto takrečeno kedy vypáliť ohňostroje, bez ktorých sa akosi nesladí vstúpiť do roku nového. Ohňostroj, ako vieme, ak má účinkovať ako svedčí, vyhľadáva noc, i to noc tmavú. No už akokoľvek v lete alebo podjeseň, ba i v zime, noci sú krásne; na každý pád krajšie než deň. Pre ten vietor, čo vo dne kazí radosť, ale na šťastie ide s kurami spať a po noci dá pokoj svetu. Po takom dni, kde vietor besnel, večer sa predstaví ešte krajšie. Nebo a more je plné taju a poézie; východ slnca je úchvatnou hrou farieb. Zdalo by sa preháňaním, keby sme ju takú znázornili štetcom.Iste pre tieto noci má Punta Arenas tiež svojich nočných obyvateľov, snáď viac, než ktoré druhé mesto. Tí, pravda, nejdú obdivovať východy a západy slnca, ale na každý pád berú noc za deň a deň ti pretvoria v noc; veď naostatok i spať načim. Ale sa nedá tajiť ani to, že sa nájde dosť milovníkov prírody, ktorí robia opačne. Vstávajú zavčasu, menovite v lete a hneď zrána vyjdú do prírody, obyčajne na breh mora; prvej než sa prebudí patagónec. Nuž vyčerpal sa i denný poriadok nedele, už by nebolo čo iného robiť, veď naostatok sme sa prešli i tichým večerným vzduchom nad morom, ktoré pod nami čľapotalo tichučko, sťaby nám šepkalo, že je ozaj pekná a milá táto prechádzka, ale že naostatok i program treba zatvoriť a ísť na odpočinok. Tento kraj je bohatý na statok; nemohol by stroviť mäso, ktoré každoročne po kampoch pribúda. Toho nadbytku zbavujú kraj frigorifiky: vyvážajú ho na miesta, kde ho je primálo. Krem tých, čo sú v robote vonku, nachodí sa v Punta Arenas, založený tiež na účastiny, kde sa obriadi hodný počet statku. Pri ňom je zariadená továreň na mäsové konzervy a druhé články, ktoré sa dajú vyrábať z odpadkov mäsa a kostí. Je to podnik dôležitý, príhodne zariadený a dobre vedený. Tu sa neodhadzuje ničoho, nestratia sa ani nepatrné odpadky, ktoré sa hádam prvej zdali veličinou, ktorá sa nebrala do ohľadu. Toto podujatie dáva pekný čistý osoh svojím účastinárom. Z jeho ľadových skladov i mesto sa zaopatruje tu i tu mäsom: ibaže sa na toto mäso všeobecne šomre: že nie je tak chutné ako mäso čerstvé. Iní sú mienky, že toto mäso je práve tak dobré a chutné ako mäso čerstvé: mohlo by sa mu snáď vytknúť, že nedáva tak dobrej polievky, tak chutnej a mocnej totiž, ako čerstvé. Mäso z týchto skladov prichodí v zime na jatku, keď sú cesty pokazené po dažďoch a statok sa nedá ľahko doháňať z kampa. Držať ho nablízku nieto kde, mesto nemá toľkých pašienkov, aby sa do nich spratal všetok statok na zimu, čo by mohol vystačiť na dennú spotrebu. Pozemky, čo sú okolo mesta, už sú dávno v súkromných rukách a čiastočne využívané s väčším úžitkom, než by mohol dať pašienok. Mohlo by sa ešte najľahšie odpomôcť tomu nedostatku pilným obrábaním poľa tu na okolí, aby dávalo viac krmu a lepšieho, než môžu dať cele obyčajné pašienky.Majiteľ podniku v zime nejde predávať statok v malých čiastkach. Drží ho v nižných kampoch na pokoji, lebo preháňanie vždy a zvlášte v zime mu škodí. Statok sám v sebe oslabený v preháňaní, priveľmi ustane a môže ochorieť, tým viac, že ovce sú kotné, potrebujú pokoj. Keby ho išli vylučovať, statok sa zbíja do hŕby a nakazí sa prašinou, ak sa nájde dakoľko kusov medzi ním nečistých, ako sa môže ľahko nájsť. Prašina, keď sa v zime začne šíriť, je choroba medzi ovcami veľmi povážlivá. Bola by škoda kvôli mäsu na jatky vnášať do podnikov toľké nebezpečia a škody, keď beztoho sa môže nájsť pohodlný prostriedok. A prostriedok istý je frigorifik.Mäso z frigorifiku je dobré, vzdor opačnému tvrdeniu. Statok prišiel naň v jeseni, keď bol najlepšie vytučený a mal mäso najchutnejšie. Je ono hneď na pohľad veľmi pekné, tak zmrznuté. Každý kus je zastrčený do vrecka z bieleho čistého tylu, vidno mu zďaleka, aká bola čistota pri celom zaobchodení s ním. Pred varením netreba mu dať iba pomaly rozmrznúť, a pečienka z neho je veľmi chutná, chutnejšia než z mäsa čerstvého.Továreň tá je neďaleko mesta, kde má i niečo pozemkov. Je pri továrni oddiel na vytápanie loja. Loj sa málokedy vytápa v týchto časoch, a z väčšej čiastky zanikli podujatia, čo ho prvej topili, vlastne nepracujú; dnes nikomu by sa nevyplatilo kupovať statok kvôli loju a pre loj pohodiť mäso.V starých časoch, keď mäso nemalo odbytu, čo má dnes, bolo ináč: zmrznuté sa nevyvážalo vtedy ešte vôbec. Majitelia podnikov si nevedeli rady so statkom, lebo sa riadne množil a neubýval, ako vyžaduje dobré hospodárstvo.Mäsiar kúpil niečo, ale toho mohlo byť málo, skoro nič v porovnaní s ohromným nadbytkom. Majiteľ podniku bol rád, že sa mohol sprostiť starých oviec a dostať za ne čo-to. Vtedy to bolo, keď sa mäso predávalo odpoly darmo. Statok, čo nebol na držanie, išiel do dielní na vytápanie loja. Loj mal vždy odbyt dosť dobrý. Mäsová kaša, čo ostala v kotli, dávala sa ošípaným, ktorých sa chovalo v tie časy viac ako teraz; keď sa vytučili ako-tak, tiež išli na jatky. Tieto časy pominuli chytro. Roku 1906 už sa predávala hovädzina 35 centavov, baranina 20 cent., vôl stál 65 pečí, krava 60, jahňa 6, ovca 8. Od tých čias cena mäsa stúpala ustavične a cena statku tiež. Vôl sa môže kúpiť v Patagónii za tie peniaze dneska, ako kde inde, lebo vývozom statku, vlastne mäsa, ceny začali byť vo váhe s cenami inde. Rýchlejšia a ľahšia premávka vo svete, je riaditeľ cenám: povýši ich, kde boli prinízke a poníži, kde sa podvihli privysoko, uvádzajúc poriadok a rovnováhu vo veľkom a veľmi zložitom hospodárstve sveta. Ale ani premávka sama v sebe nebola by mohla tak chytro vyrovnať ceny, keby nie ľudský vynález, ktorý umožnil, že v ľadovej komore môže sa odrazu odviesť na tisíce statku vo stôsoch, práve tak, ako vrecia pšenice alebo kávy.Za mäsom, ktoré bolo za nič, banuje chudoba, ale tiež nemá k tomu príčiny. Povýšením cien statku, podvihlo sa bohatstvo kraja a svet nestratil ničoho, lebo má väčšie zárobky, z ktorých zas môže si kúpiť i mäsa, bárs je nie drahšie.Tak dnes už nieto tých podujatí na dochovávanie ošípaných ako kedysi, ktoré pracujú ešte, nepracujú v takých rozmeroch ako vtedy. Ošípané sa nekŕmia mäsom, aspoň nie ovčím. Ovčiarstvo zaviedlo si iné poriadky, staré ovce bez zubov sa nedržia po podnikoch; bolo by ich vinovatosť držať, keď môžu byť miesto nich mladé, ktoré prezimujú istejšie, majú jahňa lepšie a vlny omnoho viac a lepšej akosti. Ovca sa dnes môže predať výhodne i na mäso, ak sa nečaká, kým ostarie a bude bez zubov.Vo fabrikách na loj bývalo predtým roboty skoro cez celú zimu. Loj sa nalieval do foriem sťa švajčiarsky syr, v takých brúsoch predával sa do priemyslových závodov, najviac na mydlo a čosi sa ho predávalo do niektorých krajov i na jedenie. Mnoho sa z neho spracovalo iste i v dielňach na umelé maslo. Lojáreň mala okrem loja kožu, na nej ostalo neraz i vlny, že sa mohla predať na stranu. Naostatok sa vykŕmilo i ošípaných, z tých tiež čosi ostalo osohu. Z odpadkov pri vytápaní loja sa tvoril výtečný hnoj, ktorý sa upotreboval v záhradách tých podnikov, ktoré obyčajne pestujú i zeleniny vo veľkom. Dneska, pravda, úbohé ošípané miesto polievky z varenej baraniny musia sa uspokojiť mäsom starých kobýl. To nie je tak chutné ako varená baranina a ani kobylieho mäsa nieto tak často a ostanú im len droby a pľúca z bijárne. Ostatne im teraz dávajú krmu rastlinného viac než predtým, čo sa im toľme nepáči, bárs burgyňa nie je najhoršia. Ináče premena v kŕmení ošípaných je na osoh. Prasacina z takého kusa, čo sa vytučil na mäse, nemá chuť ako mäso z kusov, čo mali rastlinnú potravu. Tieto podujatia chovajú ošípané domáce, ale ich miešajú s berkshire alebo yorkshirom.[43]Pri týchto podujatiach vídať väčšie kusy obrobenej zeme, tie ukazujú, aké je ona bohatstvo. Sadí sa burgyňa, niečo i zemiakov, seje sa ovos alebo i polovina, a dáva sa ošípaným ako zelina a tráva; kosí sa najviac, kým je zelená a zrno nezazrelo. Majitelia týchto podujatí musia dovážať plevy a otruby z druhých strán pre svojich chovancov: články, za ktoré sa platia veľké peniaze. Chovanie ošípaných nenie tak výnosné dneska, ako bývalo kedysi, kým sa pestovalo ako mimochodom ku využitkovaniu odpadkov v lojárňach. A ak musia dovážať zvonku za drahé peniaze, čo ošípaným treba, taký obchod vypadne nevýhodne. Keby snáď urobili vážnejší pokus, mohli by mať doma, čo musia kupovať inde. Ovos sa darí veľmi dobre, dozrel by úplne, keby ho nekosili zavčasu. Dozrel by snáď i jačmeň, menovite, keby sa siali rané druhy. Ďatelinu tu nesejú, bárs ďatelina je omnoho výnosnejšia a záživnejšia než ovsená slama, zvlášte keď sa z nej reže sečka.Roľníctvo je vôbec nevyvinuté, zaoberá sa ním málokto, i to povrchne. Ani sa nemá kto ním zanášať, jesto primnoho iných zdrojov výživy a zárobkov, ktoré sa hádam zdajú byť ľahšie, výnosnejšie a menej namáhavé než práca roľníka. Tí, ktorí roľníčia, nemajú od nikoho poučenia, ako by si prácu obľahčili; urobili ju výnosnejšou a zvlášte, akoby mohli využívať výdatnejšie svoje zeme.Na sever od mesta je vystavená mestská bijáreň, dosť primerane a výstavne. Cez ňu musí prejsť mäso, čo sa seká po jatkách v meste. Je už od rokov pod dozorom dobrých veterinárov; tí dozerajú na statok, ktorý sa bije. Mesto má povereníkov i vo frigorifikoch, čo dozerajú na mäso. Táto služba ide po frigorifikoch hladko, v meste sa seká mäso dobré a zdravé. Aspoň dosiaľ sa od mäsa neukázal ani jeden prípad nemoci.V najbližšom okolí mesta, ale zas i ďalej od neho, nachodia sa i mliekárne. Mliekáreň je podujatie dosť jednoduché: kus poľa, kde sa môžu pásť kravy v zime-lete. V záujme je majiteľa, aby mal krmu na zimu, ak by ho prikvačila tuhá. Stohy krmu a šopy nie sú veľmi značné; sena a či slamy nenájde sa na stučnenie, ale obyčajne sa nájde toľko, aby bolo, ak by bieda pritisla. Zimy sú nie tak zlé, ako sa predpokladá na túto zemepisnú polohu, krava nájde i v zime čo odhryznúť. Vieme, že vie vyhriebsť spod snehu pašu; nuž majitelia sa spoliehajú i na kravu, že sa bude hľadieť zachrániť. Poniektorí majitelia mliekární vedia veľmi dobre, že čo nasypeš do mlyna, to melie. Nahliadli, že treba sa o kravy lepšie postarať a majú riadne stajne, držia kravy na nej aspoň cez zimu, i kŕmia ich riadne. Držia už kravy jemnejších druhov, dojky dobré a ich statok vyzerá čisto a dobre.Väčšina drží kravy domáce, medzi ktorými natrafiť neraz na dojky výtečné, a nechávajú ich na slobode, ako iný rožný statok sa drží hockde v kampe. Kravičky sa zaobídu, ako vedia, i na mraze i v slote. Držia sa tiež zásady, ktorú i starý Lichard[44]prízvukoval, že je krava mlyn. Čo nasypeš, to i melie. Mliekári, čo nasýpajú primálo a neraz i nič, nemajú čo posielať svojmu odberateľovi, keď nastanú najhoršie časy: dažde, alebo práve snehy. Mlieko je článok, ktorý sa nedá napodobniť ani múkou, ani druhými látkami. Naliať mu vody, aby ho bolo hodne, bolo by ľahko. Prijíma ju v akomkoľvek pomere, ale sa pozná zaraz, že je krstené. Také mlieko nerobí smotany a je veľmi riedke. Ak mu namiešaš súčiastok, čo doň nepatria, tie padajú na dno, usadia sa tuho a neraz priškrejú o nádobu, že ich ťažko z nej oškriabať.Dosť na tom, krava nemôže plniť svoju povinnosť v zime, ako by si majiteľ mliekárne prial: má ona druhú starosť, než dodávať mlieko gazdovi. Trápi sa a obhadzuje, aby našla čo-to, čím zaokryť potreby svoje, ktoré sú ozaj naliehavé. Dlhé dažde, s nimi premiešané mrazy, šibú a sušia úbohú kravu, zberajú z nej loj i mäso, ak nemá teplého prístrešia a dobrého záživného krmu. Krava, len čo sa ukážu dva-tri dni núdze a hladu, prvé, čo urobí, je, že zastaví odrazu vyrábanie mlieka. Vie, že je v ňom záživy a nerada by ju rozmrhať nemilobohu. Tak sa stáva, že v zime dáva najmenej mlieka, práve keď by sa ho minulo najviac, veď je v zime mnoho chorých a dengľavých, čo by mali byť na mliečnej chôve, aby sa mohli postaviť na nohy. Tí si musia vypomáhať v také časy zhusteným mliekom, čo sa predáva v puškách po obchodoch.Ale toto mlieko nemá tej chuti, čo mlieko živé a príde pridraho. Krem dopravy musí platiť clo z úvozu, čo je konečne slušné. V krajine sa nachodia tiež podujatia na vyrábanie takého mlieka. Štát má trochu povinnosť štítiť domáci priemysel pred cudzozemskými výrobkami, lebo je v ňom domáci kapitál a zárobok ľudu. Obecenstvu zas, čo potrebuje mlieko, tá daň zavadzia, noviny hromžia na ňu, jej privlastňujú drahotu a nedostatok mlieka. Podujatia zas, ktoré držia svoje kravy na stajni, majú síce i v zlých časoch mlieka, ale majú i väčšie trovy: hľadia ich teda zaokryť práve v tých zlých časoch, keď je o mlieko najväčšia núdza. A tak sa zdá, zaokrývajú ich, že sa nemajú prečo žalovať. Majú práve v zime najlepšie zárobky, keď iní mliekári vypriahnu a k tomu povďačnosť rodín, že im dodávali mlieko v najhoršie časy. Ani jedno z týchto podujatí nestačí vyrábať maslo, syr a druhé takéto články a nebude ich vyrábať tak skoro. Má odbyt na čerstvé mlieko na zimu, i leto, keby ho bolo snáď ešte raz toľko.Núdza o mlieko a jeho vysoká cena je otázka veľmi páľčivá a taká, ktorú obyvateľstvo znáša najťažšie. V tomto ohľade mohlo by sa snáď uviesť, že sa mesto snáď prenáhlilo, postaviac sa privčas do radu veľkých miest sebe na škodu a nevýhodu svojho obyvateľstva. Háji to miesto trochu primerave a bezohľadne. V strednej čiastke mesta je zakázané držať stajne. Ani kone sa nesmú držať na stajni, o kravách a ošípaných ani nehovoriac. Stajňa v meste naostatok nebola by tak nebezpečná, keby bola dobre stavaná, aby sa mohla držať čisto: keby mohla stekať hnojovka a mohla sa umývať a čistiť. Vo Viedni boli stajne v samom Burgu[45]a Viedeň nebola mesto nečisté. Punta Arenas mohla dovoliť ešte za dakoľko rokov držať kravy i v samom meste. Deti by mali mlieko živé, nemuseli by piť nebezpečné mlieko mŕtve. Po dedinách sú stajne v blízkosti samých domov a nákaz sa tam málo vída vzdor tomu, že kanalizácie nieto a mnoho ráz chybuje i vody ku vymývaniu takých miest; V Santiagu na Alamedu,[46]kde je hlavná prechádzka, prichádzajú každé ráno kravy; obyvateľstvo prichodí na také miesta, pije teplé mlieko, čo ženičky nadoja pred očima obecenstva: a Santiago zato je ešte vždy mesto veľmi značné a nie práve nečisté. Keď nie kravy, bolo by sa mohlo dovoliť aspoň kozy držať. Koza je zviera veľmi čistotné, skromné, temer neoceniteľné pre rodinu, zvlášte chudobnú. Uspokojí sa čímkoľvek, privykne i na mäso, vydrží biedu, má veľmi zdravé, chutné mlieko. Krem toho koza neroznáša chorobné zárodky: nieto sa od nej čo obávať. Pes je v tej veci nebezpečnejší alebo mačka a predsa sa mu dovolí bývať v dome. Na uliciach sú ich celé kŕdle a deti sa s nimi hrajú celé dni. Chudobný človek nesmie držať užitočné zviera v svojom dvore, ak chce bývať bližšie k svojej pisárni alebo obchodu, kde mu je každodenné zamestnanie. Nepatrní, chudobní hostinskí vylievajú pomyje a odpadky z kuchyne a jedálne do kanálov, miesto, aby mohli chovať na nich brava, ktorého by v zime mohli zaklať a svojich hosťov aspoň kedy-tedy potešiť prasacinou, dochovanou pri dome. Je ľúto pozerať na chudobných starých ľudí, ktorí dochodia z obvodu mesta do panskej jeho čiastky zbierať pomyje po hostincoch a odnášať ich na veľké diaľky svojim ošípaným.Punta Arenas počala sa vzmáhať a vzrastať odrazu a neočakávane. Bolo sa o nej rozchýrilo veľmi chytro, že sa v jej okolí vynašli ložiská zlata. Začali sa hrnúť ľudia, ktorí majú chuti skúsiť šťastie zo všetkých strán. Bohatstvo priťahuje zďaleka a menovite zlato, ktorého farba a lesk je pravý predstaviteľ bohatstva. Medzi tými, čo na ten chýr prišli, boli i Juhoslaviani. Menovite s pánom Popperom prišla ich odrazu celá výprava z Buenos Aires. Vodca tej výpravy nepochodil zle. Čo s ním boli, či sa tiež obohatili, o tom nikto nič nehovorí a dneska nie je ľahko zisťovať veci, čo sa tak dávno stali. Isté je, že jedna čiastka z nich zaviazla tuná. Tí iste nemohli nakopať zlata toľko, aby im vystalo na spiatočnú cestu a odmenilo ich námahy, ako si predkladali. No tí si našli iste pozdejšie druhú úspešnú robotu a tiež neobanovali, že tu ostali. Našli zlato, ale nie na ceste, na ktorej ho hľadali.No zlata bolo dosť, môže sa smelo povedať, že by sa ho našlo i teraz. Najhoršie je, že bude takých miest málo, ako tu v úžine Magallanesa alebo na Ohňovej zemi v zátoke San Sebastian, kde sa ho odrazu našlo veľké ložisko. Je viac roztratené na mnohých miestach a po troche. Je mnoho hľadania a ešte viac kopania a istota malá, či sa robota vyplatí. Nie je ľahko hneď natrafiť na ozajstné miesto, kde sedí zmok, čo ho nosí. Niektorí, čo také miesto našli, v krátkom čase zbohatli. Podajedni ostali tuná a mali základ ku ďalším podujatiam. Tí svoje zlato dobre vynaložili a vedeli s ním šafáriť. Iní sa s ním zobrali a odišli domov. So zlatom sa vynášalo bohatstvo z tohoto kraja. Nebolo to slušné ani v poriadku: zlato by bolo malo ostať tu dopomáhať ku rozkvetu a zveľaďku kraja. Nakoľko sa dá vyrozumieť, zlato, čo sa našlo, bolo uložené v nánesoch, kam ho voda doniesla spolu so štrkom a pieskom. Je v takom nánese naspodku, dakedy vo veľkej hĺbke na dakoľko metrov zamiešané medzi štrkom a pieskom, takže ho načim hľadať a vycúdiť. To je robota dosť babrivá, asi taká, ako keby sme mali v stohu slamy hľadať stratenú ihlu. Na prvý pohľad by pochyboval, či ho nájdeš v toľkej hŕbe a vycúdiš, ale kto má v tom zbehlosť, jemu to nie je nič nemožného ani tak ťažkého. Nebolo by treba len spáliť ten stoh, popol povymývať, nech by ho voda odniesla: ihla by sa našla kdesi na dne.Skoro práve tak sa cúdi i to zlato. Štrk alebo už piesok hádže na žľab, kde voda tečie dosť tuho a odnesie, čo môže uniesť, kamenie a piesok jej je ľahko poodnášať dolu žlebom, ale zlato je už priťažké; ono padá na dno, ak je dno trochu rapavé, ostane na ňom, naukladá sa, odkiaľ ho už netreba iba zobrať. Ale nie je ľahko naňuchať, ktorý nánes môže byť zlatonosný a ktorý nie. Na to sa vyhľadáva oko a skúsenosť a vari najväčšmi šťastie. Kopať až na dno a neraz tak hlboko a nenájsť ničoho, len piesok a štrk je sklamanie veľké. A často potká zlatokopa. Nie každý nánes máva zlaté dno.Ak si mu ho nenašiel zlaté, príde sa postarať, aby bolo vody, čo zlato vymyje z piesku a štrku. Ak jej nieto, musíš ju naraziť odkiaľsi, alebo piesok zlatonosný prenášať ku vode. Tieto podrobnosti rozhodne zlatokop sám na mieste, dľa rozumu a dobrej skúsenosti. Vtedy si pováži a vyráta, či nebudú stáť viacej zlatých zrniek, než to nájdené zlato, čo sa kamenia dá nazbierať v tom kamení a piesku. Kto nevedel vyviesť ako svedčí tieto účty a oklamal sa v nich, narobil sa, nahľadal a našiel, ale iba toľko a možno i menej, než ho robota stála. Čo sa prerátali, zlata sa im neušlo, ale lámavica ich neminula a tá im i ostala. Pracovať v zlom podnebí, v dažďoch a mokrine je práve dobrá príležitosť zadovážiť si lámku. Na zlých miestach sa robí v lete táto robota, ale sa zas stáva, že nejeden jarok v lete nechce pracovať, nenosí ani vody: na tých miestach neostáva ako pracovať v zime, vlastne v odmäk, keď je mnoho v jarkoch vody. A práve odmäk je najhorší, lebo v odmäk sa najľahšie nadobudnú choroby.Ale i zlatokopi sú ľudia, čo sa vycibria a nadobudnú skúsenosti. Zlatu sa nedajú vodiť za nos, vynájdu zvraty a fortiele, ktoré im ho pomôžu vybrať z piesku a kamenia. Majú kamaráta, čo sa vkradne a kdekoľvek ak nájde zlata najmenšiu stopu, prisvojí si ho a odnesie. Zlatokopovi neostane už potom druhá starosť, ako nepustiť z očí kamaráta, čo zobral zlato, aby sa mu nepodel s ním niekde a nestratil ako gáfor. Ten pomocník je živé striebro, ktoré, keď vyleješ kamkoľvek, kde je zlata, na piesok napríklad, vnikne všade a poneváč je ťažké, ide na dno. Je na zlato veľmi upriamené, kde ho napopácka v tej ceste, pojme ho sebou a či skôr ho zhltne, v takom množstve, koľko ho nájde. Zlatokopovi už potom netreba, ako lakomca prejedného dostať do moci, prisiliť ho, aby vrátil, čo zobral. Znajú fortiele, ako vytiahnuť živému striebru zlato, čo je v ňom i živé striebro zas dostať do moci, aby bolo na druhý raz na ich službu. Fortiele, ktoré by bolo prinudné tu vysvetľovať, iba treba podotknúť, že i živé striebro sa vyvŕši, kto sa mu chce dávať priveľmi do známosti. Kto s ním nevie zaobchodiť dobre a nepozná mu chodníky, ono sa vkradne i doň, dá sa mu do zubov, že sa vykývajú a vypadajú sťa zuby starých hrablí.Za zlatom sa vláčili najviac ľudia chudobní; nejeden opustil dom, ženu a deti a dal sa zvábiť od jeho pekného lesku. Ostatne sa mu klania celý svet, slúži mu, hoc ani sa neukazuje v podobe teľaťa, ako si ho zlial kedysi Izrael na púšti. Klania sa mu všetko: tí, čo ho majú veľa, i tí, čo ho nemajú. Tí čo ho majú hodne, dozvedeli sa, že okolo Punta Areny kdesi ho je hodne a prišli tiež, alebo len poslali svojich ľudí, aby ho išli pohľadať. Boli to ľudia, čo celý život sa len zapodievajú hľadaním zlata, banskí inžinieri, ktorí i v druhých krajinách ho hľadali a kopali. Niektorý mal meno známe ako skúsený baník zlata a na ich slovo sa dalo mnoho a verilo sa im, že čo rečú, je pravda. Títo znalci našli ho i tu na mnohých miestach, lebo kto hľadá, nájde. Na tie zeme, kde bolo, zapísali sa, aby tam nik nesmel kopať, iba komu oni dovolia. Za ten zápis zaplatili štátu predpísaný poplatok podľa rozsiahlosti v hektároch. Lebo zlato by malo patriť naostatok štátu, zeme sú jeho, alebo národa so všetkým činom, čo je v nich a na nich. Ale prečo by nemohol dať štát do árendy svoje zeme za dobré peniažky? Prenajímateľ nech skúsi šťastie, či nájde v nich zlaté zrnká, ale predsa nech zaplatí, čo prislúcha.Tí, čo prenajali takýchto zemí so zlatým bohatstvom dakoľko kusov odrazu, neišli ich sami prekopávať. Dali znať svetu, že by bolo neslušne a snáď i neskromne, keby toľké zlato malo ostať v jedných rukách. Že je slušnejšie i užitočnejšie, keď sa oň podelia s druhými za nepatrný poplatok, ba skoro za pletku. Čo ti je zaplatiť dva loty zlata, keď môžeš zaň dostať o dakoľko mesiacov dva-tri funty, alebo čo len pol funta zlata? Dali svoje dobré právo na diele; diel zapísali na pekný papier, bol i väčší i onakvejší od tej bankovky, čo prišlo ju zaň dať. Razilo z nich naďaleko, že sa prilepí na ne mnoho zlata. A podiely na tých papieroch sa predávali a kupovali po krajoch ďalekých a ľuďom, čo nikdy neslýchali o Punta Arene.Je i tvrdohlavých, čo držia pančuchu tuho zaviazanú, práve tú, v ktorej držia svoje turáčky. Sú to tí, čo hovoria: „Kto by bol blázon, aby išiel kadekomu predať hneď funt alebo dva zlata za dva loty? Keby taký článok bol za tie peniaze na predaj, sami by ho oni kúpili a nešli po svete núkať. Nuž neveria, iba tomu, čo majú v tej pančuche; na sľuby nedajú mnoho a povedia ti doprosta: lepší vrabec v hrsti, ako zajac v chrastí: inými slovami, že majú radšej tie dva loty v pančuche, než všetko zlato, čo je rozosiate kdekade v zemi, keď nevedieť kde a ako ho z nej vypoďkať. Ešte ti povedia rovno do očí: „Bratku, keby to tak bolo, ako hovoríš, a mal zlata toľkú hŕbu, bol by si ty blázon volať nás do dielu!“ Prenajímatelia zlatých prielohov a záhonov vedia si dať rady i s tými, lebo čo oči nevidia, srdce neuverí: Zohnali najhorších neveriacich, ešte im platia diurná, hostia ich po ceste, ľudí, ktorí uveria, čo vidia na svoje oči. Po dobrej trakte ich doviedli k tomu zlatu, vykopali zeme toľko funtov, preosiali ju na mise, čo je ako vahan, či bude čo na ňom na dne alebo nie, keď sa vymyje. A čo oči vidia, srdce uverí. Našlo sa zlata v deviatich funtoch toľko miligramov: kto vie rátať, ľahko vyráta, koľko ho bude v toľkých kubických metroch. Kope sa na druhých miestach, skúša, všade sa ho čosi nájde; kde viac, kde menej. Potom už ľahko vyrátať, koľko ho bude na celom takom prielohu.Vyšlo na kilá, a veru i na centy. Videli, presvedčili sa na vlastné oči, rozviazali i tú pančuchu. A predsa sa len stalo, že šupáky, čo išli na tie papiere a lúčili sa ťažko s pančuchou, tie sa nikdy viac nevrátili a nestretli s ňou. Zo zlatých kíl a centov nevyšlo ani grama zlata. Vyplnilo sa na nich staré porekadlo o vrabci a zajaci. A škoda, bolo čierno na bielom, a svedkovia boli, i neveriaci Tomáši: ľudia, čo zasluhujú dôvery.Príčiny tých mnohých nepodarených pokusov, skúšok a nezdarov pri vymývaní zlata vyratovať a rozberať do podrobností po nečase neviedlo už ku navráteniu groší, čo sa dali vyvábiť z pančúch, ale predsa sa môže spomenúť, že sa nestalo bosoráctvo: zlato sa neprepadlo do zeme, čo sa ukázalo vo vahanoch, keď zem prehrabali. Robotníci, čo narábali s vahanmi, fajčili a vedeli, čo fajčili a kde padá popol zo zlatonosných cigariek.Ale ľad sa prelomil, nevera mala zubadlo a musela mlčať. Spoločnosti na podiely sa množili s krásnymi účastinami, rástli ako huby po daždi. Účastiny sa predávali na burzách alebo sa aspoň značili: to všetko prvej, než otvorili roboty okolo zlatej zeme. Treba uznať, že pri pokusoch nefajčilo sa všade. Zlato, čo sa našlo vo vahane, pochádzalo zo zeme. Tie spoločnosti i ďalej pokročili, začali kopať a vymývať. Ale ani pri nich nikdy nevyšlo, ako by bolo malo dľa výpočtu. Vždy ho len vychodilo menej. Pekné účastiny začali klesať, sťa keď sa uľahne našuchorená kopa sena, alebo keď sa rozpúšťa na slnci pekný zámok zo snehu. Mali pekný zovňajšok, ale kvôli nemu nik ich nešiel kupovať. Dneska už stratili cenu úplne. Slúžia kde-tu ako rozpomienka na tie časy, keď bolo v tomto meste účastinárov a milionárov skoro toľko, koľko obyvateľov.Boli to časy ozaj zlaté v Punta Arenas. Tí, čo ich zažívali a hrali snáď i zástoj v ich behu, keď na ne pomyslia, nie sú istí, či to nebol iba sen. Nežilo sa v šedej skutočnosti, ale vo svete vybájenom, umele vytvorenom, ktorého ovzduším miesto prachu a piesku ako dneska, keď duje vietor, poletoval zlatý prach a padal po ľuďoch a pomeroch. Peniaze poukrývané po útulných kútoch a truhlách vychodili na svetlo božie, prisúšali sa, išli do obehu, kolovali medzi ľuďmi sťa jarky, ba rieky a prúdy. Neboli pripútané na jedno miesto: prechodili z ruky do ruky: pomáhali vyrábať nových boháčov, starých osvedčených zas socať medzi veľké stádo nemajetných a chudobných. Kupčenie s podielmi išlo neprestajne. V Punta Arenas bola i burza: bolo ich, čo v nej bývali pečení-varení, kupovali a predávali. Za dlhým stolom, kde boli kalíšky a poháriky, odbavovali sa dôležité diela. Lietali tisíce z ruky do ruky a v tomto kolovaní bohatstva odkvaplo i tým, čo stáli na strane. Noví boháči boli žičlivejší než starí, dávali oročky a trakty. Šampanské tieklo a rozlievalo sa. Bolo mnoho zárobku a každá služba sa platila štedro. Robili sa výpravy po kampoch, hľadalo sa, kutalo a kopalo na všetky strany. Tvorili sa nové a nové spoločnosti. Všade sa nachodilo zlata a bohatstva. Sprostredkovatelia a priekupci zaberali účastiny na hŕby a niesli ich do veľmiest v Južnej Amerike na odpredaj. Nachodili kupovateľov, odpredali za výhodné ceny miestnym kupcom a priekupcom a vracali sa do bohatého mesta s pekným zárobčekom. Podnikali sa i ďaleké výpravy na lodiach a loďkách, po ostrovoch a ostrovčekoch a kanáloch, ktorých je celá sieť na západ od Ohňovej zeme a okolo nej. Majitelia takých lodiek a ich námorníci zarábali pekné peniaze, dostávali neraz podiel z podujatia, ak vypadlo dobrej, ako zvláštnu odmenu. Nežilo sa skutočným triezvym životom pod jarmom tvrdej skutočnosti, ale vo snách a predstavách, výparoch zlata a bohatstva, ktoré zo všetkých strán kynulo.Po horúčke nasetalo vytriezvenie. Účastiny mnohých veľkých spoločností ostali bez ceny, prestali sa značiť na burzách vo veľmestách. Miestna burza zavrela a spustla, vyhasol oheň, nebolo v nej ruchu a vandrovania veľkých peňazí z ruky do ruky. Vytriezvenie nadišlo, keď začali práce okolo zlata niektorých veľkých spoločností. Vysvitlo, že sa neukazoval výsledok, aký sa očakával. Po príčinách sa veľmi nepátralo. Sklamanie bolo priveľké, proti vedeniu sa šomralo. Presakovali chýry, čo podujatiam neosožili a podkosili dôveru obecenstva, bárs boli nedokázané a často vymyslené. Že vraj, keď sa robili skúšky so zemou, koľko je v nej zlatého obsahu, stali sa veľké nedopatrenia. Zlata že bolo v zemi, čo sa podrobila skúške, ale že nevedieť, skadiaľ ta prišlo. I o tých cigarkách sa povrávalo. Jemný hercegovský dohán, čo sa vtedy fajčil, padal do podozrenia, že je zlatonosný. Vcelku sa môže povedať, že mnoho Spoločností založilo sa na dobrom podklade. Nebolo všetko vybájené a zámky v povetrí. Bolo zlata, miestami ho bolo hodne. Spoločnosť sa utvorila čestne, účastiny sa vydali v úmysle začať s prácou bezodkladne a tuho, aby sa dostalo účastinárom pekného podielu a aby sa podvihla cena účastiny.Ale čo by sa ušlo z čistého osohu na jednu účastinu, keď ich je toľko, keby sa začalo pracovať vahanmi, motykou a lopatou, na zdĺhavý starosvetský spôsob? Rozvážili si lepšie veľkí účastinári a správcovia tých spoločností a uzniesli sa pracovať rozumne, ale na veľko a intenzívne s pomôckami vedy a novej skúsenosti: nie na starosvetský ťažkopádny spôsob. Nech kopú a prehadzujú zem stroje: tie môžu pracovať i výdatne i usporiť ľudských síl. Keď sa zeme prehádže sto ráz toľko, sto ráz toľko zlatého prachu sa vydobyje a rozdelí medzi účastiny.Doštverali stroje ohromné, ponášajú sa na tie, ktorými sa čistí dno v niektorých prístavoch, zanesených gliaňom, aby sa mohli lode priblížiť ku brehu. Tieto stroje bolo načim vliecť na ďaleké pusté miesta, kde ani cesty nebolo na desať, snáď i dvadsať párov volov. Keď boli na mieste, bolo ich treba čistiť, obriadiť a postaviť na miesto. Majitelia záprahov, karreteri, mali zárobku, nie najhoršieho: z bohatstva sa ušlo niečo i chudobe, nie všetko samým účastinárom. Stroje sa pohli konečne, začali zem prehŕňať a dvíhať, hádzať do žleba, vymývať. A navymývalo sa dosť i prášku. Spozorovalo sa ako zvláštnosti pri týchto strojoch, že čipít nebolo medzi práškom. No ani prášok nie je bez ceny: keď ho je váha. Stroje sa osvedčili, pracovali dobre, urobili dosť roboty i zarábali. Ale i dosť hodne trovili. Ich robota bola ohromená: dvíhali zem vo vedrách, vysýpali ju do žlebov a prehŕňali, krem toho niesli na pleciach všetkých, čo im boli na obsluhu; čo dozerali, poprávali, čistili, čo ich viedli, aby nezlyhali. Stroje niesli Správu účastinárskeho spolku, ktorá z podujatia žila i s rodinou: správcov, riaditeľov, dozorcov, strojvedúcich a stroj obsluhujúcich. Keď páni účastinári mu riekli: „Teraz môžeš trochu povoziť i nás, na to sme ťa kúpili,“ stroj zasekol a povedal: „Nemôžem, verte mi, nemôžem. Čo moc to moc.“A skutočne zastal naostatok, nemohol uniesť tú zložitú sústavu, čo naň zaľahla. Osobníctvo bolo načim počať prepúšťať, vymývanie zlata zaseklo. Zas len vysvitlo, že najistejší zárobok, čo zarobíš svojimi rukami: že sa pomaly ďalej ujde. Spoločnosť mala zeme na sebe a poneváč sa ich netýkala, neraz tieto isté zeme vzali do prenájmu robotníci, začali ich prehrebať a vymývať po starosvetsky, motykami, lopatami bez dozorcov, správcov a riaditeľov, bez strojov a strojvedúcich: zas bolo po troche i prachu, ba i čipita sa neraz ukázala. Na fľaše prachu sa vycúdilo z tých zemí a donášalo do mesta na odpredaj. Účastinárske spolky sa zrútili, účastinári prišli o svoj kapitál, účastiny pekné a úhľadné neboli už súce iba na pamiatku: hľadanie zlata umelým spôsobom novými pomôckami zlyhalo. Ale sa darilo dosť dobre i po zrútení toho priemyslu, keď sa ho chytil primitívnym spôsobom. Tu nikto nehaní nové pomôcky a výdobytky, ale sa ukázalo, že úradnícke ústrojenstvo, čo sa prilepilo na ne a hľadelo z nich žiť, ohlušilo ich dobré strany a výhody a nedalo sa im osvedčiť. Práca okolo zlata je plodná, keď je práca ozajstná, a nie výtvor sústav a obyčají prenesených z oblasti verejnej správy. Taký zložitý výtvor dusí prácu, cicia jej šťavy.Chudobný človek, keď má zárobček, čo mu dostačí k vyžitiu a zaokryje jeho potreby, uspokojí sa s ním vďačne, zvlášte nech mu zvýši ešte niečo ako odmena, že bola práca namáhavá. Výdavky spoločnosti, ktorá robí sama a na svoju päsť, nie sú tak veľké. Kúpi najpotrebnejších potravných článkov, ako múky, strovy, cukru, kávy, ostatok sa zaopatrí na mieste. Nájde sa kdekoľvek guanako. Jeho mäso nie je práve mäkké, ani veľmi šťavnaté, ale robotný človek má dobré zuby a zdravý žalúdok: jemu ujde, keď nieto nič lepšieho. I konské mäso zbaví v núdzi.Mnoho ľudí v kampe ho jedlo ako každodenný chlieb, kým neboli kampy plné oviec a lichvy a neťažkali si preto. Zapíja sa tá chova jednoduchá čajom alebo mate; čaju a mate ide málo na deň, netroví sa zaň toľko ako za dobré víno, koňak alebo šampaň. Čo sa vyrobí prášku, ten príde všetko skoro ako čistý zárobok. Narobili sa síce dosť, netraktovali sa grófsky, ale zarobili pekný groš. Jedno s druhým vyšla im slušná denná pláca a im je to dosť. Nie sú ani inžinieri, ani strojvedúci ba ani dozorcovia podujatia, aby museli mať veľké platy v zlatých funtoch šterlingov.Čo zarobili, zarobili sami pre seba. Mali ešte výhodu, že boli v práci sami sebe pánmi a nemali koho slúchať, ako seba.Táto robota teraz, predtým v móde a výnosná, leží temer úhorom. Vyšla z módy, vyžila sa akosi. Po tuhej horúčke nastala ochablosť a hlivenie. Účastinárske spoločnosti sa rozsypali ako umelé útvary bez zmyslu a podkladu, ich zlatonosné zeme prešli na jednotlivcov. Za tie, kde bolo ozaj zlata, platia tí jednotlivci eráru ročný poplatok v očakávaní lepších časov. Oni nevyužívajú svoje zeme, ale ich držia a nedajú ich využívať druhým bez dobrého poplatku. Chudobní robotníci, ktorí by vďačne kopali na svoju päsť, mali by im platiť poplatok, ktorý sa zdá robotnému človeku priveľký a nespravodlivý, lebo by pohltil veľkú čiastku jeho zárobku. Majiteľ si myslí: „Nevyužívam ho ja, ale ho nebudeš využívať ani ty.“ A robotník si myslí vari: „Dočkaj času ako hus klasu. A ktovie komu sa zunuje prvej: tebe platiť, alebo mne čakať.“ Erár sa smeje a myslí si: „Vy sa naťahujete, ale mne ostane poplatok i zlato.“ Zlatá hrivna leží v zemi, nevyužitá. A zišla by sa, keby bola zliata do kusov alebo práve do mincí. Je toho zlata všade veľmi málo akosi.Práca zlatokopa, ak má pracovať ako robotník, nie je veľmi ľahká. Lepšie, keď sa dá na ňu človek mladý, zdravý, otužený a privyknutý robote. Len taký môže preniesť ťažkosti a námahy toho života. Starí, osvedčení zlatokopi sa tej roboty spustili a zriekli sa jej výhod a kúzla, lebo ako každá robota má stranu, ktorá vábi a okúzľuje, bude ju mať i kopanie zlata, menovite keď sa darí. Nedovoľuje im starosť a jej neduhy ísť zasa narábať čakanom a lopatou, obuť si nepremokavé čižmy o sárach do pol stehna a kožúšky, ibaže nepremokavé a bez vlny. Našli si medzitým pohodlnejšie zamestnanie, mnohému je i terajšie výnosné, možno výnosnejšie než zlato, ktoré je nestále a vrtkavé. Čo dochádzajú noví, tí sa nedávajú veľmi na tieto roboty: nájde sa pre nich práce pohodlnejšej a istejšej na druhej postati. Ale tu i tu sa utvorí i dnes spoločnosť medzi chlapy, čo náhodou nemajú druhej výnosnejšej roboty, idú kopať a vymývať na pozemky, kde musia zaplatiť prenajímateľovi poplatok. Bárs ich i poplatok niekedy zabolí, predsa i v tejto robote im vždy vyjde dobrá denná pláca. Im je to výhoda veľká, lebo pracovali okolo zlata v taký čas, keď nebolo inej roboty a keď by boli museli zaháľať. Z toho by sa dalo zatvárať, že zlato sa ešte nevyčerpalo, že ho ešte zostalo na podložku.A za toľké roky muselo sa ho hodne vykopať. Keď sa pracovalo strojmi, vyrábalo sa zlata kedy viac, kedy menej. Jeden z nich, čo bol na rieke zlatonosnej v Ohňovej zemi, vyrábal ho za týždeň 1130 gramov, ale boli týždne, keď ho bolo 3445 gramov. Podľa povrchných výpočtov za tri roky, roky šťastné a bohaté, vydobylo sa zlata okolo 600 kíl. Je ťažké a zaberá veľmi málo miesta: ale 6 metrických centov je predsa hodne zlata i na objem.Bolo by užitočné udať, skadiaľ pochodí zlato, čo sa nachodí v nánesoch, obyčajne riek alebo na brehu mora. Muselo sa ta dostať odkiaľsi, lebo pravdepodobne voda ho ta doniesla. Kto by mal na tú otázku určitú odpoveď, sotva by ju dal na verejnosť, ale najprv by zapísal zeme na svoje meno, v ktorých je taký drahocenný poklad a začal by ho kopať a vymývať. Mal by iste prácu výnosnú, tá by sa vyplatila lepšie než zlatokopom, čo dosiaľ našli ložiská. V ich nálezoch, iste, čo bolo zlata, bolo len ako na ukážku: akoby predvoj toho, čo je kdesi schované a z ktorého čo-to odšutrovala voda a vliekla so sebou, kým jej stačil dúšok.Vyzerá, že v tomto kraji sa kedysi stali veľké prevraty a pohromy. Čo nemalo pevnej súvislosti, sa porúčalo. Brehy sa rozpadli a popadali na hŕbu sťa naše zámky, boli porúcané, keď na ne udrel nepriateľ, takže neostalo z nich iba hŕba kamenia. Tie prevraty iste vyvolalo zemetrasenie, ktoré zrútilo staré útvary a povrchu zeme dalo inú tvárnosť. Znalci tvrdia, že celá pampa v časoch prvotných bola pod morom. Podzemné sily podvihli vraj dno mora o päťdesiat stôp, takže sa more muselo vyliať a tou cestou zašutrovalo nánesom na dakoľko stôp vysokým holé dno mora, nánesom, čo pochodí z rozrúcaných brál a vrchov. Že bolo more na pampe, na to poukazuje sklad mušlí, ktoré vidno na mnohých miestach a tvrdí sa, že ich je všade. My sme našli na Argentínskom plese ohromné bralo, ktoré je vystavené temer celé z mušlí.Nasledovalo by z toho, že my tu chodíme na ohromných zrúcaninách prastarých útvarov, ktoré sa obrátili v štrk a piesok a dávno pokryli zemou a zarástli trávou. Spod tých zrúcanín zlatokopi vyťahujú zlato ako naši vykonávači, prekopávajú zrúcaniny starých hradov a hľadajú pod nimi staré predmety, čo sa pod ne zapotrošili a ostali pod zemou celé stoletia, aby sme z nich mohli si utvoriť obraz toho, čo bolo vtedy, keď zámky boli nedotknuté a obydlené.Následkom veľkých prevratov a tak rozsiahleho spustošenia prvobytných vrchov, zlato, čo sa v nich nachodilo, dostalo sa do nánesov a je pod nimi zakopané. Na ktorých miestach? Na tú otázku nemá nikto určitej odpovedi. Iba zlatokopi si zadovážili isté skúsenosti a držia sa ich pri robotách. Čakajú napríklad veľké búrky na mori, keď je vlnobitie veľmi tuhé. More premieša piesok, čo je pri brehu, zrúca bralá a rozdrobí ich na kusy, podmýva brehy alebo i nábrežia, ak sú vŕškovité, keď do nich mocne bije a útočí. Po takých veľkých búrkach nájde sa na takých miestach vždy čosi zlata, viac alebo menej. Z toho by nasledovalo, že zlato by bolo v tých bralách, čo sa drobia a možno v samom mori skadiaľ ho voda vyhadzuje na breh, keď sa more prudko rozmieša. Skúsení znalci i baníci hľadali po Ohňovej zemi zlato, že mu nájdu snáď žilu, ale ani jeden nenašiel nikde stopy žily. Ostatne hľadať žilu zlata po tunajších vrchoch nie je robota vďačná a ľahká. Pravrchy v tomto kraji, čo idú pevninou až po jej južné výbežky a pokračujú po ostrovoch, ktorých je ako hrachu rozosiate tu, kde sa končí pevnina Ameriky, tie ani na pevnine, ani na ostrovoch nie sú práve prístupné, aby vábili k sebe pozorovateľov. Môžeme prejsť popri nich na miestach, kde sú prístupnejšie alebo preplávať popri ostrovoch alebo úskaliach a predsa nebudeme mať pochopu, z akého druhu kameňa sú tie vrchy vyvedené. Je príroda v tomto najjužnejšom kraji pečlivá a kryje svoje taje. Vrchy a bralá ani na pevnine, ani po ostrovoch netrčia holé. Hanblivé sa pokrývajú tu trávou, alebo najviac hustou horou a chrastinou. Hore bližšie ku vrcholcom, kde hora nestačí, pokryjú sa hrubou kôrou snehu alebo ľadu. Na takej pôde ani znalec útvarov zemských, ani baník nemôže robiť ľahko výskumy a hľadať také jemné podrobnosti, ako je hľadanie zlatej žily.V okolí mesta našlo sa zlato v koryte potoka, čo sa spúšťa z blízkych vrchov. Ako sa to zlato v potoku našlo, nemôže sa ľahko povedať.Je to potok nepatrný, v odmäky alebo v tuhé dažde je dosť veľký a prudký a dá mnoho roboty mestskej správe, aby mu mohla prekaziť výčiny, ktoré robí v také časy. No i tento potok bol v dobách prastarých ozrutný a mocný. Odkiaľ vychodí, vo vrchoch, otvoril si cestu, ohromnú rozsadlinu, ktorou sa vyčapoval do mora. V tie časy, odkiaľ prišiel, dovliekol to kamenie, štrk a piesok, v ktorom sa nachodí zlatý prášok. Zlato musí byť teda vo vrchoch kdesi, odkiaľ ho voda doniesla, keď potok bol ohromne prudká rieka, čo mala sily, hnala všetko pred sebou až sem dolu. Či je tam uložené kdesi snáď v starých nánesoch, či snáď tvorí súčiastku hôr idúc nimi v žilách, dnes sa nedá povedať. Ale môže sa stať, že sa mu raz vynájde hniezdo, skadiaľ ho voda vyniesla a uložila pod vrstvu štrku a piesku. Ľudí nalakomilo, čo pod ňou našli, kvôli nemu prehadzujú hrubé vrstvy, vymývajú a prenášajú ich na druhú stranu, len aby sa z nej vybral drahocenný kov. Vábi ich mocne, priťahuje silou neodolateľnou; ale nedá toho uspokojenia, ako keď smädný zahasí svoj smäd dlhým dúškom chladnej čerstvej vody: nemôže uspokojiť, lebo je ho málo, nikdy nie toľko, koľko by ho bolo treba, koľko by ho chcel mať človek v rukách.Keď sa mu nájde hlavné hniezdo, z ktorého sa toto semiačko rozosialo všade, ale po troche, bude zlatého kovu zas hojne, nový príboj a zas sa v ľuďoch chytí horúčka. Pravdepodobne tie časy zlaté my sotva dožijeme, snáď ich nedožijú ani tie ohromné kopadlá, ktoré ostali pohodené, kde zhrdzavejú na daždi a vo vetre, čakajú sťa dáke kostry ohromných predpotopných potvor, ktoré sem strojníctvo zanieslo, že nám budú na pomoci, a ktorým nezbýva, ako sťažovať sa, že bola ich robota jalová, lebo neboli na svojom mieste. Budúce pokolenia snáď si budú hlavu lámať, ak ich tam nájdu, kieho beťaha porábajú tieto podivné riadiky.Hneď pri Punta Arenas vynašlo sa vari väčšie bohatstvo než samo Jeho Veličenstvo zlato; kamenné uhlie, čierne diamanty. Nie je síce čierne, ale je predsa uhlie. Ložisko jeho sa rozkladá práve v tých vrchoch, z ktorých vyviera a medzi ktorými tečie potok, ktorého riečište malo i zlatonosný piesok. Sú to vrchy strmé, lesnaté. V nich je vlaha i stred leta. Sú to doliny dosť hlboké a na hĺbku snáď pritesné. Slnce nemá prístupu, aby ich mohlo prehriať a presušiť. Ale v lete ešte len, ešte: no v zime ho iste málo vídať v tomto kúte, najviac ak sa dotkne bokov i to len hore vyššie v poludných hodinách.V baniach sa pracuje už niekoľko rokov a ťaží uhlie pre dennú potrebu. Čím kopanie ide hlbšie, uhlie sa popráva v akosti a je tým čistejšie. Z mesta je vystavená železnica do týchto baní, iba úzkokoľajná síce, ale tá vyhovuje na tento čas potrebám. Dováža každý deň toľko uhlia do mesta, koľko sa ho môže spotrebovať. Bez neho neviem, ako by si obyvateľstvo dalo rady. V zime je viac mokro než zima, v pľušti treba kúriť, ináč by sa všetkého chytila plieseň. Voda presakuje zo všetkých strán do domov, od spodku zeme, ktorá je ako kaša, cez krovy, ba i cez steny. Vkráda sa cez obloky a dvere, ak je v nich špára. To sú dni, že sa cíti každý nepohodlne a rád sa ťahá k teplej peci, aby mu vyťahala vlahu zo šatstva. Dva by na to už nevystačili, sú z roka na rok drahšie; nie je ďaleko, že ich vôbec nebude, ani na predaj, ak sa bude s nimi zaobchodiť ako dosiaľ.Niet temer leta, aby nevyhorel hodný diel hory: ako a prečo sú tieto ohne každý rok, kto by vedel povedať. Vyhorí hora na koreni, ale neraz zhoria i drevá, prihotovené na odpredaj, čo sa v stôsoch sušia a čakajú, kým sa budú môcť odviezť. V taký čas chudobní ľudia utratili svoje peniaze, čo vstrčili do tohto obchodu. Strhne sa znezrady oheň v hore, nevedieť prečo a ako, lebo nieto horárov, ktorí by nad horami dozerali a mali vedieť, čo sa kde robí. Rozšíri sa ozaj ako oheň: živé stromy alebo drvá prihotovené na predaj ľahnú v krátkom čase popolom. Chudobný človek za niekoľko hodín stratil všetko, čo si zhonobil a môže ísť zas nádenníčiť. Ísť hasiť taký oheň, ak už dosiahol rozmerov, sa vlastne ani nedá. Niet na takú robotu sveta a neraz i voda chybí. Vyťať široký výhon okolo hory, čo sa chytila, je spôsob veľmi spoľahlivý: ale odkiaľ vziať sveta, vyviesť takú robotu v krátkom čase, a nemal by kto platiť náklady na takú ohromnú prácu. Nie je ľahko vyťať dakoľko sto jutár hory na takých neprístupných miestach a za krátky čas. A prichodilo by horu nielen vyrúbať, ale i drvá vyťahať, aby nemalo čo horieť, keď ku výseku príde oheň. V takýchto ťažkostiach sa obyčajne nepreloží krížom slamy. Čaká sa hltajúc ťažký štipľavý dym, ktorý sa chvíľami spustí do samého mesta v nekonečné letné dni, zastrúc i slnce, ak je nie skryté za oblakmi, zaľahne v uliciach a tisne sa do domov. To sú dni obyčajne tiché, kde nieto vetra, teda najkrajšie letné dni, na ktoré čaká každý, že okreje a zohreje sa na teplom slnci. Oheň práve tieto dni premení obyvateľstvu na ozajstné utrpenie. Je v tom vzduchu ťažké nielen dýchanie, ale ani hlava sa necíti dobre. Na ľudí príde rozčúlenosť, nepokojné vyčkávanie, kedy sa už strhne vietor, aby očistil trochu povetrie. Alebo snáď či obráti a nezačne hnať oheň na druhú stranu, kde je hora pretrhnutá, v ktorom páde oheň by sám od seba vyhasol. Nie je v týchto okolnostiach šťastie malé pre mesto, že má v blízkosti rozsiahle ložisko uhlia, z ktorého sa môže zaopatriť okurom a ohrevom, ak by bolo treba i bez hôr.Železnička, čo ide do baní, hoc veľmi krátka, dodáva mestu života a veselosti. Je dobrodejka. Dováža mu každý deň teplotu a svetlosť, práve to, čo nám slnce dodáva trochu nedbale a najhoršie v mesiace, keď by sa malo o nás najväčšmi starať. V zime ešte ani nebrieždi, keď zavíta prvý vlak z bane, zvoniac celým mestom. V Chiliach je zavedené na železniciach, že na rušni pri hlavnom komíne je zvon. Keď sa vlak blíži k dedine alebo mestu, keď vchodí a vychodí z nádražia, čo sú pri stroji, začnú zvoniť; sám strojvodca je neraz zvonárom a najčastejšie topič. Zvonenie potrvá, kým vlak nevyjde z obydlených miest. Dáva sa tým zvonom výstraha ľuďom a snáď i statku, že vlak je v blízkosti. Na cestách, kde prechodia koľajnice, nieto brán a ochranných trámov, čo sa spustia, keď má vlak tadiaľ prejsť. Nevidno na tratiach mnoho tých strážnikov, čo stoja pred domcom so znakom, či je čiara slobodná alebo nie. Sám vlak dáva výstrahu obecenstvu, nech sa má na pozore, kto prechodí, aby sa mu čo nestalo.Kto cestuje prvý raz tými krajmi a čuje to zvonenie, nevie, čo to znamená. Ja som sa nazdával, že to zvonia v dedine, že bude snáď nejaký miestny sviatok. Keď sa to isté opakovalo na každej stanici, prišiel som na to, že sa zvoní na vlaku a nebude znamenať cirkevný sviatok. To isté zvonenie prebúdza cestovateľa i v mestách, ak je hostinec pri nádraží. Trvá dosť dlho, kým cudzinec privykne držať ho vo spojení s výkony železnice a nie s cirkevnými obradmi. Naša železnička hneď za rána, často pred svitaním, sa ozve, prebúdza obyvateľstvo tým zvonom, sťaby ho tešila, že sa oň stará a nedá mu ostať bez článku, ktorý mu dáva teplotu a svetlo.Vôbec v celom kraji má byť mnoho kamenného uhlia. Ložiská sa rozprestierajú, tak sa zdá, horami, okrajmi Cordiellery po pevnine, ale i po ostrovoch, ktoré sú tu rozosiate tam, kde pevnina prestáva. Znalci, čo lepšie prezreli útvar a vrstvy zeme na týchto stranách, myslia, že kdesi tvorili jeden kus zeme i s pevninou. Že vrchy, či na ostrovoch, či na pevnine nemajú veľkej odchodnosti v útvare a zložení, dosvedčuje práve tento nález uhlia v ich výbežkoch už ako na pevnine, tak na podajedných ostrovoch. Okolie mesta má na mnohých miestach znaky uhlia. V okolí Ultima Esperanza nájdené sú stopy na mnohých miestach. Vidno mu stopy na plese Argentínskom, teda už na druhej strane vrchov. Dosť ľahko, že je to väčšie ložisko, čo prechodí hraničnými vrchmi z Chíl, snáď súvisí s rozsiahlym ložiskom okolo Ultima Esperanza. Snáď keď sa preskúma pôda ešte lepšie, nájdu sa stopy i medzi ložiskom tunajším a tými, čo sa našli okolo Ultima Esperanza. Mnohé miesta sú už zapísané na mená jednotlivcov, čo ležia na pevnine a ostrovoch, kde sa našli stopy uhlia a objavitelia ich zapísali na seba, aby mali zabezpečené právo na vykorisťovanie.Na niektorých takých miestach sú už otvorené jamy, z nich sa už dobýva uhlie pre domácu potrebu a vyváža sa na predaj. V kampe niektoré podniky nekúria už drevom, ale dobrým uhlím, ktoré majú na svojom pozemku. Boli i vystavené niektoré ukážky uhlia z okolia Ultima Esperanza: už uhlie veľmi dobré, ktoré sa ligoce tuho na lomných plochách a vyvinuje teplotu značného stupňa, dľa pokusov, čo sa s ním previedli.Nachodí sa v zemi ukryté ohromné bohatstvo, ktoré sa kedysi bude tiež využívať. Kedy sa to stane? Bola v projekte i železnica z mesta do Ultima Esperanza. Bárs je odobrená od vlády, nevie sa ešte, kedy bude vystavená. Krajina sa s ňou neponáhľa, lebo uhlie jej nechybí na tento čas. Má ho inde najmenej tak dobrého, ako to, čo sa našlo na týchto stranách. Uhlie z ložísk okolo Loty je dobrej akosti, užívajú ho priemyselné podniky, železnice v krajine i veľké lode zaoceánske, čo držia čiaru do Južnej Ameriky z Liverpoolu.[47]Tieto ložiská sú nateraz neupotrebené a tak sa zdá, ostanú nadlho len k zaokrývaniu miestnej spotreby. Tá je v meste už dosť značná, ale v kampe a odľahlej Ultima Esperanza je nepatrná. Ich vplyv mohol by byť veľký na priemyslový vývin tohoto kraja a mohol by mu dať veľkého rozmachu: ale dnes ešte nieto znakov, že by sa mal vôľu pohnúť. Podmienky k nemu sú naporúdzi, ale kraj nie je taký obydlený, aby hustota obyvateľstva potískala ľudí ku podnikavosti, hľadaniu novej cesty na zabezpečenie blahobytu svojich obyvateľov.Nie je prenáhlenosť vždy na úžitok pri priemyslových podujatiach. Nezdary a sklamania zastrašia ľudí a vezmú im chuť ku podujatiam na dlhý čas: také naučenia majú sa dlho na pamäti a nezabúda sa na ne ľahko. A nezdar sa prihodí ľahko, už či nešťastnou náhodou alebo snáď prerátaním, ktoré má korene v chybnom preskúmaní a posúdení okolností, ktoré treba vziať do ohľadu, prv než sa začnú vkladať peniaze do podujatia. A sklamanie bolo i tuná.Spoločnosti na kopanie zlata, videli sme, že všetky pochodili zle, rozpadli sa a stratili kapitál, čo vynaložili na práce. Ale nielen pri zlate sa stalo nešťastie: nešťastie potkalo i jednu spoločnosť, ktorá mala za cieľ dobývanie medi a na predpráce vynaložila veľké peniaze.Boli neurčité chýry, že na niektorých miestach má byť medi: ale roku 1904 námorníci, náhodou Juhoslaviani, našli kameň, ktorý mal veľmi tuhý lesk a bol žltý. Kto ho našiel, nazdal sa, že našiel zlatú rudu. Pri skúmaní vysvitlo, že je to ruda veľmi bohatá na meď. To bolo v časy horúčky zlatovej, kde ľudia boli ulakomení na také podujatia. Od nálezcu zakúpili jeho tajomstvo za dakoľko tisíc pečí, prehliadli pôdu a našli na miestach hodne medenej rudy. Pozemok zapísali na seba a založili spoločnosť Cutter Cove[48]na podiely, ktoré sa hneď odpredali. Začali kopať a prišli na žilu dosť rozsiahlu, z ktorej poslali viac ráz ukážky na preskúmanie vo väčších rozmeroch a pokusy s rudou vypadli všetko ku spokojnosti účastinárov. V takých okolnostiach Spoločnosť povýšila kapitál vypustením nových účastín, objednali sa stupy na mletie rudy, postavili sa pece, malá trať na dovážanie rudy a domy pre robotníkov a úradníctvo veľmi pekne stavané. Táto spoločnosť pracovala iba rok. Sotva započala riadne ťažiť, žila sa stratila a neostalo, ako prestať pracovať a oželieť všetky náklady, čo sa urobili na tak rozsiahle stavby a zariadenia. Na tieto trovy a predpláce vyšiel celý kapitál spoločnosti, takže účastinári utratili svoje peniaze.Keď sa bolo pozabudlo trochu na tento nezdar, do ktorého boli vtiahnuté i osoby, čo nebývali v meste, zas napadla obyvateľstvo horúčka a začalo sa lepšie hýbať.Bolo presvedčenie, že sú tu kdesi sklady takého oleja, odborní znalci, čo prezerali a skúmali útvar zemskej kôry, tiež boli náchylní predpokladať, že taký nález nebol by nemožný. Behom času predpoklady začali sa temer považovať za istotu. Bolo mnoho ľudí, čo cítili zápach oleja vo vzduchu, hľadali a nachodili mnoho miest, v ktorých razilo týmto zápachom.Veľké plochy pozemkov boli zapísané na mená jednotlivcov, ktorí ich vzali od eráru, do prenájmu na vykorisťovanie. Utvorili sa zas veľké Spoločnosti a začali vŕtať na mnohých miestach, ktoré boli najpodozrivejšie. Zápach petroleja nie je síce príjemný, vzdor tomu očakával sa netrpelive, či na daktorom mieste nevybúši veľkou silou a nerozšíri sa po celom okolí; a obyvateľstvo bolo by ho vdychovalo iste s rozkošou. Vŕtanie na mnohých miestach vniklo do väčších hĺbok, už-už sa zdalo, že na jednom mieste natrafili na žilu, ale žiaľ toto očakávanie sa nesplnilo. Toto sklamanie vzalo chuť spoločnosti vynakladať peniaze na drahé vŕtanie a spoločnosti sa radšej rozpustili, než aby pokračovali v diele, ktoré neukazovalo úspechu. Strovilo sa na pokusy hodne peňazí, ale zato nikto nedával vinu nikomu. Bola to práca veľmi čestne a správne vedená, úmysel bol šľachetný: nik nebol na vine, že sa nádeje nesplnili. A naostatok ani tie peniaze na to vŕtanie nevynaložili sa bez osohu. Tí, čo mali podozrenie, že sa kdesi skrýva olej, konečne sa uspokojili a nahliadli, že je daromná vec chodiť za zápachom: na ložisko petroleja nie je ľahko natrafiť. V týchto hľadaniach sme my všetci ešte nevidomí. Matka-zem vie dokonale skryť svoje poklady, taje. Iba kde-tu, ako náhodou, vyzradí z nich niečo. Olej je práve taký článok, že keď ho začneš usilovne hľadať a vŕtať po zemi, málokedy sa dá nájsť. Zdá sa, že je osožnejšie ísť hľadať vodu, aby si natrafil na olej. Tak sa stalo v Comodore Rivadaria,[49]kde sú dnes toľké žriedla, že hľadali vodu a našli petrolej. Comodoro Rivadaria, predtým nepatrné hniezdo, je dnes najbohatšie mesto Argentínskej Patagónie.Hovoriac o kutaní po pokladoch, ukrytých v zemi, ani vlastne nám nezíde na um, že my sme ako dedičia, čo spoliehajú na dedičstvo po otcoch a chcejú si z neho budovať stánky blahobytu a bohatstva. Hľadáme zlato a drahé kovy, ktoré sa rozosiali v zemskej kôre, keď ona bola premiešaná a rozrúcaná ohromnými otrasmi a všeobecnou pohromou, kde vyšli navnivoč celé čiastky sveta, rozsiahle kusy pevniny, pochované boli odrazu ohromné priestranstvá lesov, akých už dneska nikde nevídať. My z týchto zrúcanín vyťahujeme dnes drahé kovy a kamene, uhlie a oleje a obohacujeme sa tým, čo bolo v pradávnych časoch záhubou tých, čo boli pred nami. Keby sa neboli stali prevraty a pohromy, ohromné lesy boli by sa popálili alebo pohnili behom vekov, a my nemali by sme dnes veľkých ložísk kamenného uhlia.My, bárs sme nepatrní a sebeckí, že sme celú zem zabrali pre seba a svoju potechu tiež ani nevediac, ako staráme sa o tých, čo prídu po nás, aby im niečo tiež po nás ostalo. Museli sme nechať veľké plochy pôdy, lebo nie je súca na obrábanie. Je na nich mokro, že siatina by poprela, ale predsa na nich rastie husté rastlinstvo bárs zakrpatelé. Každý rok ženie nová úroda a čo bola predošlého roku, tá ostane pod ňou zamretá. Pod tým rastlinstvom ostala kôra na miestach hrubá, inde tenšia z úrod a rokov predošlých, poukladaných jedna na druhej, a trochu nahnilých. Behom dlhých vekov, ak prídu tieto miesta pod zem, môže sa stať, že prejde na našich potomkov tento dar z našej doby, už nie tak bohatý a skvelý ako naše bane na uhlie, ale predsa užitočný, lebo ho budú môcť tiež upotrebovať na okur a na ohrev. Ostatne môže sa i to stať, že my i tieto začiatky ložísk využijeme. I teraz ich sekajú na štvorhranné kusy ako tehly a keď sa vysušia, horia ich.Na druhej strane kanála, čo nás delí od Ohňovej zeme, je malé mestečko Porvenir, ktoré leží skoro v rovnej čiare proti Punta Arenas. Je obydlené z veľkej čiastky Juhoslovanmi, oni tvoria skoro väčšinu obyvateľstva. Medzi nimi je čosi ostrovanov, ale dosť málo; ostatní pochodia najviac z pevniny dalmatskej; prisťahovali sa z väčšej čiastky už dávnejšie a v Porvenire sa osadili. Nepochodia z prímorských miest a dedín, ako skôr zo Záhoria,[50]dedín, ktoré padnú už vzdialenejšie od mora na pevnej zemi, za horami, čo sú vrchy, ktoré sa spúšťajú celou Dalmáciou od severu na juh, deliac ju na pás Prímoria a druhú širšiu oblasť Záhoria. Ľud veľmi zachovalý, čestný, pracovitý a varovčivý. Uspokojí sa s málom, neľaká sa námahy, vydrží zlé časy, zimu a vodu. Vôbec sa vynájde i tam, kde druhým zdá sa, že sa nedá vydržať. Málo ich bude medzi nimi, zvlášte staršími, čo neprešli ťažkú školu kopania zlata a máloktorý, ak kopal, kopal nadarmo. Ak vyrobil dačo, nešiel to prehajdákať. Tak každý má skromný groš ku menším podujatiam. Z mladších zas, ktorí prišli, keď zlatová horúčka minula, máloktorý ak nepracoval po veľkých podnikoch Ohňovej zeme, čo ich má Sociedad Explotadora[51]vzorne zariadené. Oni sú robotníci hľadaní a vážení pre silu, vytrvalosť a spoľahlivosť v práci. I starší, keď sa odhodili od zlata, dali sa na robotu okolo statku. Niektorí, ale nie mnohí, zaoberali sa i obchodom: i pritom sa im dobre darilo.Čílska vláda uznala za dobré urobiť pokus s osádzaním osadníkov. Dala vykrojiť kus kampa, čo je v okolí Porvenira, ktorého jedna čiastka bola do tých čias v prenájme spoločnosti Explotadory, podelila ho na neveľké parcely, 1 — 2 tisíc hektárov, že ich dá predbežne do prenájmu, na verejnej dražbe, kto dá najviacej. Pritom poskytla isté výhody obyvateľstvu Porvenira. Boli to kusy primalé ku založeniu podnikov, ako sú kde inde v kampe. Vláda mala pred očima urobiť vážny pokus prinútiť prenajímateľov ku práci v malom, aby tak ľahšie vznikla osada. Vedelo sa hneď od počiatku, že vláda bude mať nezdar. Pravdepodobne, že nenájde prenajímateľov na také malé kusy. Tým samým mal utrpieť porážku i mocný ruch, ktorý bol práve vtedy vznikol a dosiahol veľkých rozmerov a ktorý šiel za tým, aby Ohňová zem čilenská bola rozdelená na kusy, odňatá veľkým spoločnostiam a daná do prenájmu v kusoch menších, aby sa zeme využívali lepšie a osoh z nich rozdelil sa medzi mnoho statkárov, čím by vznikla na juhu republiky mocná trieda majetných neodvislých občanov, ktorí by mohli dať väčšieho zveľadku územiu než Spoločnosť, ktorej účastinári bývajú z väčšej čiastky mimo územia a zo svojich veľkých zárobkov máločím môžu prispieť ku pokroku územia. Vcelku námaha veľmi pekná a užitočná pospolitosti.Keď nastal deň dražby, dostavili sa na ňu zvlášte naši krajania z Porvenira a ich bližší priatelia, osadení tu v meste. Vtedy mala vlna a mäso ceny veľmi dobré. Každý hľadel dostať sa ku kusu zeme a dať sa na podujatie tak výnosné. Zeme, bárs v malých kusoch, prenajali sa za ceny vysoké, o akých do tých čias sa neslýchalo. Mnoho kusov sa prenajalo za väčší poplatok na rok, než bola pri predošlých odpredajoch kúpna cena zeme. Mnohý pochyboval, či prenajímatelia ich budú môcť platiť a neutratia svoje peniaze a svoju prácu.Keď bola dražba odbavená, noví majitelia začali sa spriahať jeden s druhým do spolku, aby im vo spoločnosti vyšiel ľahšie kus kampa na zimovanie a letovisko i aby mohli mať spoločné stavby a kúpele pre statok a nemusel každý osebe znášať tieto značné výdavky na zariadenie podnikov. Pozakladali si na malých kúskoch podniky na 500, 1000, 2000 oviec. Na taký troškársky spôsob tu sa ešte nepracovalo. Využívala sa zem vo veľkých kusoch s väčším počtom oviec, 10 — 20.000. Skúsení ľudia vedeli, keď sa pracuje na málo, tento obchod sa nevypláca pre veľké trovy, s ktorým je spojený.Keď minul rok-dva, bolo každému divné, že títo malí majitelia nielen že nevypriahli, ale skôr, že sa počali vzmáhať.Statok im bol pekný, ovce tučné, že dávali vlny sťa v najlepších podnikoch. Pri konečných účtoch vysvitlo, že malému majiteľovi jeho málo oviec dalo snáď toľko dôchodku, ako veľkým majiteľom ich značné čriedy. Mali na každú skoro ovcu po dvoje jahniat, tučných a veľkých, ktoré mäsiari vďačne kupovali hneď spod cecka a dobre platili. Vlna bola čistá, ťažká a odpredávala sa ako najlepšia vlna z územia.Druhé prekvapenie bolo, že z Porvenira začalo sa do mesta dovážať seno, pravda, z ovsenej slamy. Bolo dobrej akosti a kosilo sa ho mnoho, že ho ostalo na predaj i na domácu potrebu. Seno sa prvej dovážalo z Chĺl, dovoz bol vtedy loďami veľmi drahý, takže seno v cene veľmi poskočilo. V časy takej drahoty prišlo na tunajší trh seno z Porvenira a bolo na poľahodu, lebo doprava z Chíl bola veľmi nepohodlná nedostatkom obchodného ľodstva, ktorý sa cítil tu ako inde v čase svetovej vojny snáď väčšmi než inde, kde bolo tak ohromné pobrežie a domáceho loďstva nebolo nadostač, aby všetky kraje mohlo obslúžiť, dovážaním sena z Porvenira. Na obchodných lodiach ostalo viac slobodného miesta pre iné články, na ktoré tiež sa počal cítiť nedostatok. Hneď akosi vtedy so senom začali sem dovážať i zemiaky, ktoré prvej dochodili z Chiloe a platili sa draho pre dražobu dopravných prostriedkov.Pokus vlády v Porvenire vypadol veľmi poučne. Pracovití osadníci dokázali, že zem tunajšia má vysokú cenu a môže platiť i väčší prenájom, keď sa niečo pilnejšie obrába. Noví osadníci svoje zeme rozdelili; lepšie kusy dali pod pluh, horšie nechali na pašu; na zeme siali ovos a sadili zemiaky, repu, burgyňu a kapustu. Osadníci mali svoju výživu zabezpečenú na celý rok zo zeme, čo na nej mohli dochovať. Ovce, ktorých držali pomerne málo, začali opatrovať trochu pečlivejšie. V zime im pohadzovať sena, v tie časy, keď inde ovce a rožný statok musí hladovať. Preto ich ovce narástli väčšie, lebo v zime, keď im je krm najpotrebnejší, dostávali ho nadostač, takže nevychudli a neoslabli. Za to sa dočkali jari tučné a mocné, mohli dať pekné jahňatá, ktoré bolo ľahko odpredať na jatky za veľmi dobrý groš. Majú vlnu dobrú a značne ťažšiu než inde. Ovca tučnejšia dľa skúsenosti má vlnu hustú, dlhú a mastnú, navidomoči jemnejšiu než ovca, čo v zime znáša dlhý pôst. Nemá po kožuchu tých záplat vypĺznutých, ktoré sa ukazujú na ovciach ubiedených. Taká vlna má i cenu lepšiu, i je majiteľovi na ruku váhou i akosťou.Pochybovači nad zdarom tohoto podujatia, ktorým sa prenájom videl, že je pridrahý, ako i bol pridrahý, presvedčili sa, že sa noví osadníci neprenáhlili. Obrátili sa ku zemi o pomoc, začali ju obrábať a tá sa im odmenila za trochu tej roboty a námahy, že prenájomné ceny im nevypadli veľké a ťažké, skoro vyzeralo, že zodpovedajú dôchodku zeme.Treba vziať do ohľadu pri posudzovaní týchto pomerov, že títo ľudia boli doma roľníci, narodili sa a odrástli po poľných prácach v borbe so zemou nie tak štedrou ako tu, ale vždy dobrou, lebo žičí tým, čo sa okolo nej znoja a odpláca, nakoľko môže ich mozole. Privykli prizerať sa každej jari na div vzkriesenia božej prírody a každého leta na väčší div ešte ako zem sa oblieka vo sviatočné rúcho, ozdobila sa kvietím a nesie v náručí rôzne dary štedré a bohaté tým, čo na ne čakajú a ktorí by bez nich zhynuli. V Amerike sa zaoberali druhými prácami, ale zato neopovrhovali pluhom a motykou. Ale keď sa im dostalo kúsok vlastnej zeme, vďačne sa vrátili k nemu, ku vznešenému odznaku plodnej, užitočnej práce. Začali obrábať svoje zeme sami, svoj statok riadiť.Dokázali, že statočná práca oplodňuje zem, dáva jej novú tvárnosť; premeňuje pomery, lebo z púšte vykúzľuje bohatú úrodu a pripravuje veselú žatvu. Vysvitlo ich prácou, že podelenie zeme na malé kusy je veľmi dobrý obchod pre erár a podmienka ku bohatstvu kraja. Ktovie, či tento pokus nepohne vládu vykrojiť druhý kus zeme a dať ho v menších kusoch do prenájmu.Na Ohňovej zemi nekope sa už zem a neprehŕňa, aby sa vyberalo zlato v malých zrnkách z jej útrob. Zlato už netreba ísť hľadať po pustých miestach, kde ho ľahko nájsť kdekoľvek s istotou a bez obavy, že sa budeš trápiť a namáhať nadarmo. Obrábanie zeme je najistejšia a najkratšia cesta ku hľadaniu zlata. Potvrdí sa to najzrejmejšie v časoch, keď obchod zasekne, dielne prestanú pracovať, úver na peňažnom trhu sa skráti, zárobky prestanú alebo sa zmenšia: nastane hlivenie a zamretie vo všetkých odvetviach ľudskej činnosti, keď nadíde neistota, pochybnosť a úzkosť od vecí, čo prísť majú, lebo sústava spoločnosti sa skazila, stroj jej ruchu a pohybu zadrhuje a nechce sa hýbať. V tej všeobecnej tiesni a neistote jediný roľník si stojí pevne a so sebadôverou hľadí v ústrety budúcnosti. On si je povedomý, že všeobecná kríza nad ním nemá moci. Budúcnosť jeho rodiny je zabezpečená: zem ju zachráni od hladu: jeho plodiny sú také, že nájdu ľahko odbytu i vtedy, keď priemyslové výrobky plesnejú po skladoch pohodené, lebo bez potravných článkov nikto sa nezaobíde. V takých časoch vysvitne, pravda, že obrábanie zeme je najistejší spôsob nadobývania zlata. A stav roľnícky, dobre založený a vedený, je základ spoločenskej sústavy a hlavné bohatstvo a bezpečnosť krajiny.V slobodných hodinách neraz sa robia plány, stavajú sa i zámky vo vzduchu, predpovedá sa, že sa stane to a to vtedy a vtedy: tá a tá premena, ktorá bude mať tie alebo tie príčiny a následky. Neraz si tvoríme i predstavy, čo za nové pomery a poriadky uvedú vo svete. Blúdenie po nivách na krídlach obrazotvornosti je neraz prázdna kratochvíľa, mravné zabíjanie času pri lenivých, čo si nevedia dať rady v prítomnosti; ale je neraz i útecha, keď začne na nás priťažko doliehať tieseň a úzkosť. V týchto blúdeniach dosť nezriadených po lúčinách budúcnosti príde ti odrazu pred oči Punta Arenas, nová, iná od dnešnej, v rámci budúcnosti.Nie je nik Libuša, aby obsiahol rozumom veky a stoletia, roztrhla hustý závoj, ktorým je skrytá budúcnosť. Obrazotvornosť, akú máme, ak by chcela preskočiť hrádze a predbehnúť jeho tichý rovnomerný tok, musela by sa prvej napiť na žriedlach nielen poézie, ktorá predvádza beh a pomery v ruchu ozdobnom a sviatočnom, ale predovšetkým nazrieť hlboko do dielne, v ktorej pracujú veľkí duchovia vedy bez prestania, vystihujú tajomstvá prírody, zaberajú jej sily a energie ku prospechu a ku pohodliu ľudstva. Na také nazretie nezbýva obyčajnému človeku času, aby vycvičil svoje oči. No vzdor tomu, nakoľko môže čerpať priemerný človek zo svojej skúsenosti bez zvláštnych pomôcok, môže sa stať prorokom aspoň v tom, čo má nadísť v blízkej budúcnosti.V týchto časoch teda, ktoré nie sú veľmi ďaleko, od ktorých nás nedelia stoletia, Punta Arenas bude dosť veľké, veľmi dôležité bohaté mesto. Rozšíri sa za vŕšky, kde sú dnes ešte len pasienky, trochu močaristé, menovite v jari, keď sa snehy rozpúšťajú. Močiarov toho času nebude ani v meste samom, ale ani v jeho blízkom okolí. Veľká továreň na hlinený riad, ktorá bude pracovať kdesi za mestom, bude vyrábať medzi iným riadom drenážové rúry, ktorými bude môcť stekať voda pohodlne, čo dnes zavadzia po dvoroch, po uliciach ba i pod samými domami, ktorá v poli, kde nemá odtoku, hatí daromne rastlinstvo v jeho vzraste. Nebudú sa stavať domce krehké z lát a doštičiek, oblečené do zinkových plôch: stavby, klietky položené na drevených stĺpikoch, zasadených hore koncom v močaristej zemi sťa ten zámok, čo sa krúti na stračej labke. Kolíky ľahko nahnijú, podkľaknú sa pod domom a zradia ho, že ostane vo vzduchu a visia, nevedieť na čom. Sami obyvatelia nie sú si istí, či je to ozaj dom alebo len klietka, položená kamsi podivne, v ktorej obyvateľstvo sedí, čakajúc deň a hodinu, kedy mu bude vyletieť z nej a ísť hľadať nové lepšie kraje. Mnohé kolíky stratia pod sebou a okolo seba pôdu, lebo sa zem ľahko podomelie pod nimi. Stoja potom už pod domom, odokryté odpoly a rozkývané sťa tie zuby, čo sa vytisnú z ďasna a ledva čakajú, aby vypadli. Dom, čo je na nich, oprie sa o zem, ktorá je predsa istejšia od kolíkov. Domy sa budú stavať napospol z tehál na zemi suchej a budú odpočívať na pevných základoch. Byty budú nad pivnicami, lebo každý dom bude mať pod sebou pivnicu, aby bolo kde držať zásoby na zimu. Obyvateľstvu tiež sa zunuje žiť naverímboha zo dňa na deň, aby bolo z ruky na vidličku: nevediac iste, či zajtra bude čo položiť na tú vidličku a doniesť do úst, ak obchodník na nároží zatvorí napríklad svoj obchod a nedodá, čo treba do kuchyne.Každá rodina bude mať svoj dom pre seba. O grunty nebude núdze, chvalabohu, tých je nadostač na území Magallanesa; zem sa môže priberať zo všetkých štyroch strán sveta. Nie sme v New Yorku, azda aby sme sa museli štverať do samých nebies, už či po schodoch a či pomocou strojov a zvláštnych dvíhadiel, sťaby železnicou, ktorá ani nejde po zemi, ale kolmo do oblakov. Severným Amerikánom pristane šíriť sa a vyrastať dovysoka. Nám je pohodlnejšie, keď už chceš rásť, rozrastať sa do šírky. Je vec dobrá a užitočná, žiť v spoločnosti s druhmi, ale je prirodzenejšie nažívať si jeden pri druhom a nie jeden nad druhým, že môžeš nazrieť tým, čo sú pod tebou do hrncov a rajníc, čo to varia a smažia. I galiba môže sa strhnúť, menovite medzi gazdinami, že horná nazerá tej dolnej do domácnosti a zato musí prijímať a hltať vôňu, keď priškrie pečienka alebo ukypí mlieko tým dolu. Priateľstvo je vždy trvalejšie, čím ťažšie sa im schádzať. Lepšie sa im zísť, keď to sami vyhľadávajú než nevdojak, pri ktorejkoľvek príležitosti.Úrad staviteľský na mestskom dome vraj neodobrí nákres domu a nedovolí ho počať stavať, ak niet pri ňom dvora a čo-to záhradôčky. Presvedčil sa, že dom, keď nemá dvora a záhradôčky, je smutný a otupný; vyzerá sťa tulák, ktorého vysotili odpoly nahého na verejnú hradskú. Dom okyptený a neúplný nemôže si ani muž obľúbiť, radšej sa bude hľadieť vykrádať z neho a hľadať širší priestor po kluboch, po uliciach Punta Areny, kde sa prechádzajú večerom i dámy. Ešte by mohol na daktorej zabudnúť oči, vrátiť sa domov zamyslený a roztržitý a mať v hlave myšlienky, ktoré nepristanú do domu a rodinného kruhu: na druhý deň by hľadel ísť ešte včaššie hľadať tie širšie rozhľady. Ešte horšie by bolo, keď by sa vrátil z klubu a mal plnú hlavu, ako mu karty chodili a motali sa po nej miesto užitočných myšlienok všakové kombinácie pockera alebo makao.Nie je dobre, keď je myseľ muža rozptýlená po poliach tamvonku, kde nemá čo hľadať; lepšie, keď mu nedlie mimo domu, ale bude prirastená oň a tých, čo v ňom bývajú. Nech si každý bedlí okolo svojho domu, kde mu je ohnisko, na ktorom sa zohrieva, a jeho domácnosť, ktorá mu má plniť dušu a srdce. Keď vybaví denné práce, nech sa vráti do svojho domu, k žene a deťom a nech sa cíti pri nich ako doma. Po dlhom vysedávaní v pisárni, po námahách a nepríjemnostiach dňa, nech ide do záhrady polievať kapustu a repu, plieť burinu škodlivú, bárs i húsenice oberať, prekopávať a okopávať zemiaky a burgyňu alebo i cviklu ako veľký cesar Dioklecián. Veľký nie preto, že podmanil mnohé národy Rímu, ale že sa vedel zaobísť a dobre cítiť bez moci a slávy a po trampotách panovania vedel ešte obdivovať prírodu a jej dielňu, v ktorej ona vyvádza každý deň veci podivné a nové. Nech pritiahne k týmto užitočným a dôležitým robotám i svoje deti, jednou cestou nech im vštepuje užitočné naučenia do duše, dobré zásady a cnosti, ktoré on v svojom svedomí považuje za dobré a čestné. Treba povážiť, že dobrá škola, opatrená znamenitými silami a potrebnými pomôckami, vyučuje, rozmnožuje vedomosti, vštepuje i isté zásady tvojmu synovi do srdca: ale sú zásady viac všeobecného rázu a významu. Otcu a materi ostáva vždy úloha vychovávať svoje deti, upevniť dobré zásady a podoprieť prostriedkami dennej skúsenosti a vštepiť im zásady svojej rodiny, ktoré nesú tvoj odznak a prifarbenie. Na tebe — otcovi je nadovšetko ukázať cestu synovi príkladom, poučením, ako sa vedomosti a zásady presadzujú do života, aké majú v ňom zaujímať miesto a ako sa vynímať, keď sú na ňom. Ostali by mŕtvou literou, keby si sa nesnažil dať im miesta i v skutočnom živote.Ak sa trochu pečlivejšie posvätíš svojej domácnosti, menovite deťom, vykvitne ti mnohý úžitok. Budeš najprv spokojnejší, lebo vieš, kde sú tvoje deti, čo robia, čím trávia svoj čas. Nebudeš sa vracať nočnou hodinou znepokojený do domu, či nenájdeš daktoré so zlomenou nohou, čo zlomilo na moste, pri strkaní vagónčekov, do ktorých sa nakladá tovar z bárčisk, či neochorelo od záškrtu alebo zapálenia pľúc, kým si ty hral v klube pocker alebo preferans. Nebudeš sa vkrádať do bytu so strachom, či ťa nečaká domáca búrka, keď ustarostená žena vyčkávala do svitania, kedy už prídeš, lebo nemôže zaspať, kým sa všetko v dome neutíši. Čaká a sužuje sa, kde si, čo robíš, v akých dobrodružstvách tráviš večery a noci, kým sa ona doma zhrýza a vädí pri kŕdli detí rozpustilých a neposlušných.Môžeš byť istý, keď si bedlíš deti a domácnosť, že vyplníš veľmi dôležitý bod občianskych povinností. Vlasť ti bude povďačná, že si jej odchoval súcich občanov, povďačnejšia, než by bola za najkrajšie reči, čo rozsýpaš v kruhoch kamarátov, ktoré znejú ako prázdny zvon, ak si ich nezdolel uviesť do života, dať im výrazu aspoň v svojej vlastnej rodine. Podobal by si sa tým mlynom, čo hurtujú naprázdno, keď im zrno vyšlo a hanbia sa prestať mlieť, aby svet nepovedal, že im chybí mlyva. Tak radšej melú nasucho, omamujúc susedov čmudom zahoreniny. Podobal by si sa trochu snáď i tým zametačom, čo radi zametajú pred cudzím domom a v svojom majú smeti a nečistoty na fúry.Dom je hrad rodiny, v ňom je jej pevnosť a bezpečnosť. Nech je teda zariadený tak, aby muž odchodil z neho každé ráno s ľútosťou a vracal sa doň radostne večerom. Nech nájde v ňom, čo mu treba, aby sa nemusel vykrádať z neho, hľadajúc inde, čo mu doma chybí, zábavu a zabudnutie denných starostí. Republika spočíva na rodine. Rodina musí byť pevná a vydarená, ak má poskytnúť pevné základy vlasti.Domy sa budú stavať z dobrých tehál, čo pália v tunajších tehliarňach. Sú to tehly dobrej akosti: nie kavaly zeme, zlepenej dovedna kadejako, že ledva držia dovedna; tehly, čo zvonia sťaby bronzové, keď ich poklepeš. Podobajú sa tým tehlám, čo sa pálili v starom Ríme a zachovali sa dodnes, sťaby boli včera vyšli z pece. Prečo by dnes nemohla byť tehla ako pred dvoma tisícmi rokov: látky, z ktorých sa vyrába, ostali predsa tie isté. My sme tiež pokročili čosi, naše skúsenosti a známosti sú o dvetisíc rokov staršie, mali by sme teda i tento výrobok vystaviť aspoň tak poriadne ako tí prastarí tehliari v Ríme a ešte starší v Babylone a Izrael v Egypte. Aby sa užíval cement ku malte pri takých skromných stavách, je trochu pridrahé. Tehla s vápnom, maltou tvorí tiež múr pevný a trvalý. Vápno vypáliť je ľahšie, než drahocenný cement, na ktorý treba najprv masu umiesiť, a vypáliť ju dokonale a potom rozomlieť na jemnú múčku. Na Muráni trčia celé kamene z múra, držia sa múra iba kúskom malty a predsa ho nevyvážiš z miesta, kde ju majster prilepil na múr, pravda, dokonalou maltou. Veľké paláce, čo sa stavajú v strede mesta, stavané sú s prepychom z cementu. Majú mramorové stĺpy, veľkolepé schody, všetko z mramoru v rozličných farbách: odráža sa účinnejšie jeho bohatosť farieb, keď sú na dlažbe ako z mozaiky. Mramor dodávajú ohromné mramorové dielne, rozložené za mestom. Založila ich veľká účastinárska spoločnosť na využívanie rozsiahlych mramorových lomov na ostrove Cambridge. Stadiaľ sa dováža mramor vo veľkých kusoch a na mieste je tesaný a hladený na stavby a umelecké ciele. Vápenec, z ktorého sa páli výtečné vápno, pochádza tiež z toho bohatého ostrova.Mesto sa veľmi roztiahlo do dĺžky i do šírky a má rozlohu veľmi rozsiahlu, najviac preto, že každá rodina chce mať svoj dom osebe, ba pri ňom ešte záhradku. Čo boli predtým oddelené osady alebo výletné miesta, dneska už temer súvisia s mestom, tvoriac mu ako predmestia. Prejsť z jedného konca na druhý bolo by už trochu zdĺhavé a namáhavé. Ale tomu ľahko odpomáha tramvaj; ide dĺžkou celého mesta, ale má odbočku dohora až po ostatné domy. Kto nerád chodí pešky tak ďaleko, môže sa odviesť za nepatrný poplatok z jedného miesta na druhé. Keby mal v tom rozhodovať, ja by vo vozňoch elektrickej tramvaje, čo bude v Punta Arenas, nedal napraviť sedadlá na krove. Majú síce výhodu, že sú za pol ceny; chudobný svet môže v nich veľmi lacno cestovať. Nedal by ich ta položiť, lebo by bolo toho vzduchu primoc a bol by iste tuhší ešte pri rýchlom vezení. Tu by muselo prísť do povahy to slovo, tak často spomínané, „clima“. Ale i keby nebolo podnebia, čo sa stavia proti nim, mnohému sa nebudú páčiť sedadlá za pol ceny. Na tramvaji najlepšie nech platia všetci pol ceny, ale nech sa vozia jednako. Komu sa ťaží voziť s inými, nech ide autom.Tramvaj je hnaná elektrickou silou. Ústredná stanica elektrickej sily je pri uhoľných baniach, sila sa rozvádza podzemnými vodidly. Mesto prišlo o ozdobu tých stĺpov, čo stoja dnes po uliciach s vypnutými drôtami, že tvoria nad ulicami celú sieť; ale aby sa vyhlo oštare, ktorú teraz máme pre drôty elektrického osvetlenia a zas i telefonickej siete, že keď sú verejné pochody so zástavami, tí čo ich nosia, musia ich skláňať, keď prechodia popod sieť. Keď sú pritom alegorické vozy a sú trochu privysoké, tu treba tiež dávať pozor, aby sa čo nezadrhlo o drôty. Vyhlo by sa i nešťastiu, že sa môžu pretrhnúť drôty, keď napadne náhodou trochu viac snehu, než môžu drôty uniesť. Taký pretrhnutý drôt premení sa ľahko v oko, ktoré môže sa zakosídliť okolo hrdla, kto sa nepozorne vezie v aute, ako sa stiahne kosílka na hrdle kvíčaly alebo poľného zajaca.Z mohutnej centrály rozvádza sa sila po meste na osvetľovanie a vykurovanie mesta. V domoch už majú sporáky na elektrinu. Pečienka na ražni bola by už zriedkavosťou a robila by sa len pri zvláštnych príležitostiach, pri výletoch a slávnostiach. Kúrenie sa deje v peciach a kaminoch[52]vkusne a neraz umelecky vyvedených. Materiál týchto pecí a črepov, z ktorých sú zložené ako i kusy kaminy a ohniská a kozuby, pochodí z továrne na hlinený tovar, ktorá by mala vždy mnoho roboty. Ohňovzdorné tehly, ktoré sú potrebné pri týchto zariadeniach na kúrenie a varenie, pália sa tiež na mieste z výtečného a súceho kameňa. Tehliarne a továreň na hlinený tovar sa uchýlili ku bani na kamenné uhlie. Majú i palivo naporúdzi, tam sú i ložiská najlepšej hliny a výtečná škridla na ohňovzdorné tehly.Úzkokoľajná železnica, ktorá dnes obveseľuje život mestu zvonením a pískaním, patrila by skoro do múzea. Ľudia by sa zastavili a smiali, keď by čuli rušeň fučať, syčať, vôbec robiť toľký hurt nič po nič. Ku baniam a továrňam ide podchvíľou tramvaj, vagóny sú pohodlné a krásne. Na poludnie a večer sa nastýba mnoho vozňov, jeden k druhému, aby vystačili veľkému ruchu na tejto čiare ku priemyslovým závodom. Tou tramvajou sa premelie skoro každý deň i hodne zaháľačov. Hory, čo sú okolo baní, priťahujú tento svet. Sú vysušené, močiare sčapované; niektoré húšťavy, čo kazili dojem, sú prekliesnené. Tu vám je pred očima veľkolepá a milá patagónska hora, čo pozostáva temer zo samých bučkov. Správa mesta dala vysadiť tieto drahocenné hory, aby sa mal kde uchýliť priateľ prírody, alebo človek oslabený chorobou a skľúčený vekom alebo ťažkou namáhavou robotou, už či telesnou alebo duševnou. Tá istá správa dala zozbierať všetky mastné papiere a noviny, prázdne bľachové pušky, v ktorých si výletníci v starých časoch nosievali merindu: v papieroch syr, chlieb, pečienky, salámy a šunky a v puškách nakladané ryby a ovocie. Keď sa tieto historické pamiatky zobrali a spálili, neostalo by už ničoho, čo by upomínalo cestovateľa na patriarchálne staré časy, keď nás podnik železničky dal vyvážať v nedeľu ráno vo vagónoch s lavicami, v ktorých sme sa poberali radostne do hory, kde sme pri vatrách jedli našu pečienku, upečenú na drúku, otvárali tie bľachovice s konzervami najviac ovocnými, alebo rýb, ale tiež naplnenými kašou z čiernej pečienky šťopaných husí; keď sme sa večerom vracali osviežení horou, hoc na druhý deň mali podajedni niečo i lámavice v krížoch ba i medzi plecami. Nuž následky vysedávania po zemi, ktorá, darmo je, bývala vždy mokrá a bola veľká a prvá dodávateľka lámavice.Teraz sú tu cestičky a chodníky prerobené, čo vedú na všetky strany. Môžeš sa prechádzať v tienistej hore a vdychovať jej vôňu. I patagónska hora má svoju zvláštnu vôňu a nie nepríjemnú, má svoju hru farieb, svetla a tône, odtieňov a odbleskov, hlboký dych smútku i úsmev milý. Môžeš cez ňu ísť ku krásnym žriedlam, z ktorých Punta Arenas pije svoju vodu čerstvú, naozaj čistú. Voda je vyťahovaná pumpami rovno zo zeme, panenskej, odvádzaná cievami do mesta, bez filtrov a druhých umelých pomôcok. Obyvateľstva je mnoho; jeho počet veľmi vzrástol a jednostaj vzrastá najviac prirodzeným prírastkom a niečo i príchodom ľudí z iných strán. Prítok ľudu vždy ešte trvá, najviac následkom blahobytu v meste a veľkého priemyslového ruchu.Vzdor takému vzrastu obyvateľstva vody je všade nadostač, netreba s ňou gazdovať a správa pitnej vody nepretrhne ani na chvíľu jej prítok po vodovodoch. Prestalo mesto vyberať poplatok za vodu, ktorá sa merala kedysi na metre a platilo sa dľa toho, koľko jej kto spotreboval. Poplatok ten mestská správa zrušila, lebo sa jej zdalo, že je nič iného, ako pokuta za čistotu už či osoby a či domu. Dnes môže obyvateľ mesta spotrebovať vody, koľko sa mu páči, mesto mu za to nič nepovie. Veľkolepé žriedla vynahrádzajú ľahko všetku spotrebu a obyvateľ nemusí gazdovať na vode.Od počiatku novembra do konca februára je v týchto horách ruch veľmi živý. Prichodí do mesta cudzincov z roka na rok viac, stráviť letné mesiace v najjužnejšom meste Americkej pevniny, v krásnej a ozdobenej Punta Arene. Najviac ľudí z veľkomiest Južnej Ameriky: z Buenos Aires, Santiaga, ba i samého Montevidea,[53]bárs má svetochýrnu sezónu práve v lete na svojich krásnych pobrežiach. Títo bohatí rozmaznaní hostia, čo sa vyznajú v Paríži ako i Nizze a majú svoje nároky, bárs platia dobre za pohostenie, sú rozdelení po nádherných hostincoch, rozložených napospol na nábreží, menovite v romantickej čiastke, ktorá vedie do Leňa Dura. Tieto vŕšky hneď pri mori otvárajú pohľad na more, až do ostrova Ohňovej zeme, ktoré je rozbúrené často, že sa melie na dohľad oka penou, sťaby bolo pod snehom, ale často sa i uľahne, zaleje sa čistou modrinou a hrá sa, čľapotajúc o brehy čistým pieskom. Viac k juhu otvárajú pohľad na divú reťaz Cordillery, ktorá beží naším polostrovom, na ktorom je Punta Arenas a neraz i v lete sa pokryje bielym plášťom. Pohľad z mora je veľkolepý na túto čiastku mesta. Vŕšky sú vysadené cyprusom, krásnym to borom patagónskej krajiny. Medzi jeho sýtou, skoro tmavou zeleňou, sú rozosiate svetlejšie odtiene vrbiny, rakyty a pri nich svieža zeleň jelše a brezových hájikov. V záhyboch tých tienistých vŕškov sú ukryté hostince, v ktorých sa celé leto hemžia cudzinci. Cesta do Punta Arenas, ktorá vedie z tejto strany samým nábrežím, poskytuje zvláštny pohľad so svojím bujným stromoradím až do samého mesta. Sú i tu mohutné borovice a bujné vŕby, obstrihané a husté.Druhé miesto, kde sú krásne domy a medzi nimi i dakoľko hostincov, je nad veľkou, dosť širokou a hlbokou úžľabinou, čo je na južnej strane mesta. Tou hlbokou trhlinou, kde by mohlo sa zmestiť dvadsať Váhov, tečie potôčik, ktorý je v lete veľmi nepatrný jarok. Úboče z jednej a druhej strany sú vysadené horou. Zhora vyzerá, sťaby bol prestretý koberec, zložený z rôznych odtienkov zelene, rozsiatej v ostrovčekoch a radoch. Medzi horou sa nachodia plochy zelenej bujnej pažite a v nich sťa pestré klystky, okrúhle hriadky kvietia. Kto hľadí na ten milý obraz, neuveril by, že táto úžľabina bola kedysi pustá. Z úbočí na miestach vymokala zelenkastá voda, sťa keď sa cedia z odreniny nezdravé, nečisté šťavy. Kde-tu kde bol suchší fliačik, pásli sa kravy, ale ešte najviac kozy. Nedali odužieť kroviu kalafatov, ktoré sem osud zavial, že tu živorili smutne, poobhrýzané od kôz.Tres Puentes, Rio Seco,[54]Chabunco poskytujú obraz iný než v staré časy. Holé miesta sa vysadili znovu horou a stromovím. Na lepších miestach, kde je zem súca, obrába sa na všetky strany. Tu sú už stavy majetných roľníkov s veľkými záhradami. Majú tu všetko pohodlie ako i obyvatelia mesta. Mesto sa temer roztiahlo po Chabunko, takže skoro nikde nebadať pretrhnutia. Majú vodovody, kanalizáciu i elektrické osvetlenie. Okolo Chabunka sú tiež pekné hostince pre cudzích hostí a mešťanov. Tí sem robievali i za starodávna svoje výlety v nedeľu a sviatok a privykli tu hľadať občerstvenia. Teraz radi posielajú svoju rodinu stráviť tu letné týždne.Ulice v Punta Arene vyzerajú inakšie než za bývalých časov. Nasýpanie štrkom, dobrá kanalizácia, ktorá vrstvy zeme spremiešala, vodu, čo sa stanôvala pod vrchnou jej kôrou, odviedla do mora, veľká premávka, čo sa predsa melie ulicami už či po chodníkoch pre peších a či po ceste pre povozy, to všetko spolu dodalo pôde pevnosti a väčšej hutnosti, ulice sú tvrdé a spoľahlivé: ich zem sa aspoň už neulieha pod ťažším povozom, ulice stvrdli. V najväčšie dažde podjeseň alebo pred jarou nevídať tých ohromných mlák ba skoro lagún stojatej vody po nich. Zmizli diery a jamy, do ktorých sa nevyplácalo stúpiť ani náhodou, lebo sa ti blata nalialo za sáru. Cesty sú vyliate ulicami a hladké ako stôl; neozýva sa po nich ohlušujúci hrmot kočov a povozov, ako vtedy, keď sa drgľovalo po zvariačikoch. Nevídať sa pohybovať tých podivných stavieb, čo sa volali kedysi karreta, ktoré mávali po dva páry i po viac párov volov, zapriahnutých, ak boli naložené niečím, čo zavážilo, ktoré sa vliekli pomaly akoby slávnostným pochodom, nestarajúc, čo si počnú druhé povozy, čo by sa chceli pohybovať rýchlejšie. Čo by mali tu hľadať karrety a ťažkopádne voly? Tú službu môžu vykonávať rýchle a pohodlné nákladné autá, ktoré tiež vídať prechodiť ulicami. Kĺžu sa po hladkej ceste, že ich ledva i počuť. Ak sa prevážaš mestom a čo ako dlho by si sedel v aute, trávenie ti nebude mať z toho pohybu, poľahody ako kedysi, keď ťa poriadne sepkalo a neraz prehadzovalo z boka na bok. Kde sa dve ulice križujú, na vodorovnej už nieto tých dvoch jarkov, do ktorých voda stekala zo strmých ulíc, do ktorých, ak hupnul ford na obe kolesá odrazu, následkom roztržitosti toho, kto mu bol na kormidle, vyskočil, že ti hrkli zuby, a mohli ti i jazyk odseknúť, ak si ho nedržal, kde ho vlastne patrí držať, za zubami na najlepšom jeho mieste. Pre tie jarky tí, čo bývali na kormidle takých povozov a dávali si pozor, aby na každej kvadre nerobili také nebezpečné skoky, vymysleli dosť dobrý fortieľ: hľadeli pri opatrnej vozbe vnísť do nich kosom, najprv jedným kolesom a potom druhým. Tých, čo dnu sedeli, neseplo ani nepodhodilo tak tuho, ale zase bolo trochu nepohodlné tebe, čo si šiel po chodníku. Nikdy si sa nenazdával, kam sa ide obrátiť ten povoz: či sa dá rovným smerom a či skrúti pod uhlom 90° a pôjde priečnou ulicou, v ktorom páde ti nebolo prejsť cez ulicu z jedného chodníka na druhý: alebo či nevyjde na chodník, kde prechádzajú úbohí peší. Lampy auta ako oči dákej potvory obracali svoju svetlosť tu jedným, tu druhým smerom, a ty na chodníku stál si nerozhodne, hľadajúc, kam sa vystúpiť povozu, čo mení smer tu na jednu, tu na druhú stranu. Bývalo ti neraz ako tomu učňovi škuľavého mäsiara, ktorý na bijárni keď mal dať volovi kyjakom po hlave, tým škuľavým okom hľadel na úbohého učňa. A ten, netušiac, čo majster má za lubom, spýtal sa ho so strachom: „Pán majster, kde idú búšiť: ta, kde hľadia a či ta, kde cieľajú?“ A majster, ktorý tiež zabudol, čo má za chybu, odpovedal: „Nuž pravdaže, blázon, kde pozerám!“ Naľakaný učeň nečakal, kam kianica padne, ale vzal nohy na plecia a hybaj domov.Pre peších na oboch stranách ulice sú chodníky hladké a príjemné, popri nich idú rady tienistých stromov, najviac, pravda, vŕb. Vŕba sa nebojí patagónca. Keď besnie, ona sa mu smeje a uhne sa, pomysliac si: „Múdrejší ustúpi!“ Keď prestane besnieť, ona sa zase vyrovná, ako bola.Stromoradie popri chodníkoch vysádzali z väčšej čiastky školské deti, keď je slávnosť stromu, pekný sviatok, ktorý sa svätí po školách. Sviatok sa zapáčil i obyvateľstvu mesta, takže i ono sa ho zúčastňovalo, zvlášte keď sa sadilo toto stromoradie. Dar detí si začalo držať vo vzácti, nedalo útle stromky lámať a kynožiť surovcom, ktorých sa konečne nájde všade a ktorým pekná vec oči kole. Keď sa vymývajú ulice, mesto hľadí dať i týmto stromom dostatočnej vlahy, takže v krátkom čase narástli a zduželi a z vďačnosti za opateru a lásku začali dávať chodníkom tôňu a pekný zelený rámec. Ulice na obvode mesta, bárs nemajú veľkých výstavných domov, vyzerajú prívetivo v tejto zeleni, domy čo zachovali starosvetský kroj a neboli prestavené, majú tiež čosi veľmi milého.Tri široké cesty, čo obkľučujú prostriedok mesta, sťaby mu to bolo srdce, z ktorého vychádza životná šťava a rozlieva sa ulicami až na samý obvod, tvoria akoby rámec okolo neho, pravda, iba zo troch strán, lebo na štvrtej strane je more, tie vyzerajú skvele, keď pozeráš tak z mora, skadiaľ sa dajú prehliadnuť až dohora na kopce. Nie je to už suchopár, holota, šedasté, všedné rúcho. Popri domoch idú chodníky so stromoradím, pri ňom cesta pre povozy, z jednej a druhej strany prázdny pás, čo ostane medzi oboma cestami, je vysadený hustou horou. Černejú sa bujné smreky, medzi nimi žltkastá zeleň vŕb, zas temnejšia farba jelše, brezy alebo osiky na miestach rady, na iných, kde sú stromy v skupinách, väčšie fľaky. Tieto sady tiež povysádzali behom času školské deti. Keď odrástli a boli už odrastení občania, radi spomínajú pekné slávnosti vysádzania stromov, na ktorých bralo podiel občianstvo a úrady. Občania nepodceňovali pred deťmi význam stromovia, skôr im dodávali chuti, aby ho sadili, pestovali s láskou. Sú miesta na jednej z týchto širokých ciest, kde je pomník záslužného muža a čosi pod ním kondor na vysokom podstavci s reťazou roztrhnutou, vystavený na tomto mieste ako odznak slobody a neodvislosti národa: tie miesta okolo pomníka vysadili stromovím, ale ponechali pažiť okolo nich. V tablách pažite sú vkusné hriadky kvietia všetko tunajšieho. Z jari kvitnú druhy kašky vo farbách rozdielnych, pozdejšie králiky, cíperie, klince, zvonky, fialky, astry, nechtíky, ba i nevädza a divý mak.Široká cesta, čo vedie do baní a tá, čo ide popri Závodisku na pampu, má tiež v prostriedku hustý a tienistý pás hory.Keď sa morom plavíš a blížiš k mestu, prostriedok jeho sa ti predstaví v sviežom zelenom ráme. Fľaky a zas rady stromov a krovia v rôznych odtienkoch zelene vyzerajú z diaľky sta cifry a zúbky na vyšívaní, kvetinové hrady sťa kytice, priložené ku tomu rámu. V tom nádhernom ráme domy a paláce majú vysoko; hlavné námestie medzi skupinami domov vyníma sa ani zelená oáza. Na jeho prostriedku, kde sa obe diagonály snímajú, stojí na vkusnom podstavci veľkolepý pomník Hernanda Magallanesa.[55]Jeho mohutná postava stojí nad stromami s čiapkou v ruke, pozdravujúc okolie a nebo a hlásajúc, že sa stali dve dôležité udalosti v tomto kraji. Prvá roku 1520, keď neohrožený plavec vynašiel úžinu a preplával ňou z jedného oceánu do druhého a druhá r. 1920, keď prešiel tadiaľto veľký umelec, ktorý zasadil vynálezcovi Magallaneskej úžiny tento pomník, najväčšiu okrasu a pýchu tohto mesta.Idúc morom k mestu, vidíš úžľabinu, ktorou tečie z baní potôčik Rio de la Mina; tu, čím bližšie k moru je plytkejšia. Na strane od mesta začína z nej vyrastať briežok, čím diaľ, tým väčšmi sa dvíha a šíri do územia ku vrchom. Na jeho najvyššom bode je budova, pod ktorou je nádržka pitnej vody, čo v prvé časy sa rozvádzala mestom po filtrovaní. Ale ako mesto zrástlo, táto voda už nestačila, urobili sa vodovody rovno zo žriedel a tým sa už rozváža čerstvá čistá voda po meste a predmestiach. Je vždy jednaká i čistá. V dažde a odmäky sa nezamúti ako kedysi voda, čo dochodila z plesa.Pri nádržke je kríž nie veľmi veľký, na murovanom podstavci. Zasadili ho sem, tak sa zdá, prví obyvatelia. Tento kopec, na ktorom je kríž, akoby bdel nad mestom a jeho obyvateľmi, volá sa Vrch Kríža, Cerro Santa Cruz.Po hrebeni tohto kopca idú na juh, prídeš ku druhej úžľabine, čo sa tiež berie k mestu a ňou nepatrný jarček, ktorý v lete neraz i vyschne. Tieto dve trhliny, ktoré idú do hôr a v horách samých robia trhlinu, majú medzi sebou vŕšky, na ktorých sú horné čiastky neba. Pohľad na tieto dve úžľabiny z mora bol smutný, boli holé a v úbočiach mali akoby odreniny. Vŕšky šedé a holé, na nich tiež rozosiate šedé domce, medzi nimi prázdne ulice a holé intravilány alebo nezastavané pozemky: to všetko dávalo mestu výraz smútku. Veľká prázdna plocha na vrchu okolo kríža, hoc bolo na nej čosi trávy, zďaleka sa nevynímala veselo. Keď si vyšiel na ňu, mohol si prezerať mesto, rozdelené na štvorce, štvorce šedasté; medzi nimi stuhy ulíc a ciest trochu belšie. Hľadiac na domy zvysoka, videl si im najviac jednotvárne krovy zo žliebkovaného zinku. Bárs ich natierajú už kvôli trvácnosti, lebo kov na daždi ľahko hrdzavie, zink je zanovitý a vracia sa o krátky čas na pôvodnú šedosť. V tej jednotvárnej všeobecnej šedi štvorcov vynikli iba dve skupiny. Jedna okolo chrámu s ústavom Saleziánov, meteorologickou šutou vežou, palácom miestodržiteľa a súdobným dvorom, väzením a vôbec verejnými budovami a palácmi jednotlivcov; druhá skupina, nie tak rozsiahla, bol ústav Don Bosco na druhej strane potoka de la Mina so stavbou skoro podkovovitej podoby, ktorej jeden roh tvorí vysoký nedokončený ešte chrám. Táto masa nebola rozsiahla, ale bola vysoká a medzi šeďou malých okolitých domcov vyzerala ako veľmi značná budova.Nuž vcelku, kto pozeral, či od mora na mesto, či z vŕšku nadol, mal pred sebou pohľad trochu jednotvárny, šedý a holý na všetky strany. Oko nemalo na čom okriať, ani sa zastaviť. Ak bol kde chĺpok zelene, zakryla ho skupina susedných domov. Mali trochu pravdu tí, čo sa sťažovali, že im je tu smutno. Ľudia, ktorých osud sem zaniesol zo Santiaga alebo Valparaisa na tieto kraje, cítili sa ozaj ako v cudzine. Chybovalo slnce, chybovalo teplo, veselé okolie, zeleň stromov a bohatstvo farieb, keď sa dostaneš von z mesta, alebo ak len zájdeš dakoľko kvader a prídeš na daktoré väčšie námestie. Chybovalo im všetko, privyknutým od malička na veselé výhľady a vábne obzory s kvetinami, priestranstvami a záhradami. Nie div, že hľadeli čím skorej pokonať svoje diela a vrátiť sa zas, kde je veselšie. Kto bol viazaný stálejšími zväzky na toto okolie, mal snáď väčšie záujmy alebo snáď povinnosti, ktoré nebolo zanedbať: ten sa konečne uspokojil, hľadel sa vžiť do nových pomerov a privyknúť im: no vzdor najlepšej vôli nemohol utíšiť túžbu za druhými krajmi, na ktoré privykol od mala.Láska ku prírode, zmysel za okrasu domu a jeho okolia, dal mestu druhú tvárnosť. Medzi domami prázdne pozemky zmizli; utvorili sa z nich pridomové záhrady. Prázdne, holé miesta, ako čo bolo okolo kríža, sú vysadené stromovím a zelenajú sa naďaleko, kynúc cestovateľovi na more, keď je ešte ďaleko. Do nich vbehujú rady stromov, čo idú popri chodníkoch, sťaby sa na takých miestach naschvál schodili a utvorili valnú hromadu. Spomedzi zelene zdajú sa biele steny domov, že sa smejú pod červenými krovy zo škridiel.Bolo by spomenúť priemyslové podujatia, ktoré skrsli medzi tým časom: ale viedlo by priďaleko opisovať rozvoj priemyslový vo všetkých jeho odvetviach. Niektoré, čo i teraz pôsobia, sme spomenuli už. Továreň na kože, čo nemala veľkého úspechu na počiatku, pretvorila sa v ozajstnú továreň, opatrenú novým zariadením, ako sú továrne v Sev. Amerike. Jej výrobky si vydobyli zaraz dobrý chýr v krajine i za hranicou, lebo kože Magallanesa sú veľmi dobrej akosti, keď sú dobre opatrené. Pri nej sú dielne na obuv, ako to bolo dávno v úmysle, tie vyrábajú obuv tiež nepremokavú, podobnú temer ruskej juchte. Drahý decht brezový je nahrádzaný tukovými látkami, ktoré sa vo frigorifikoch môžu skúpiť lacnejšie. Prišla i tá obuv po nečase, temer ako naposmech, sťaby mala za blázna obecenstvo. Kým bolo vody a bahna viac ako patrí, obuv sa nosila premokavá: teraz, keď je sucho, blata skoro nevídať, začala sa vyrábať v samom meste dobrá nepremokavá obuv. No tá sa vždy zíde, ľuďom zamestnaným v kampe a i v meste, čo sa musejú vláčiť po daždi. Druhé veľké podujatie je účastinársky spolok na vymývanie, česanie, pradenie vlny, veľká súkennícka dielňa. Bola v projekte dávno i táto továreň, ale i tak je zavčasu, lepšie pozde ako nikdy. O vlnu nebude mať núdze nikdy.Za mestom sú rozsiahle dielne na spracovanie mramoru. Píli, kreše, hladí, políruje sa dľa objednávok. Dováža sa v kusoch z ostrova Cambridge, ako ho tam lámu a vyberajú z ložiska. Nachodí sa tam mramor rozličných farieb, takže si ho môže objednať, kto ho potrebuje, ako sa mu páči.Denníky puntarenské tlačia sa na domácom papieri, ktorý sa dorába na území z dreva, ktorého je nadostač. Táto výroba ide na pohon vodný: nech i voda prispeje svojou hrivnou ku pokroku kraja. Teraz majú na čom šomrať i noviny; čo by naostatok robili, keby nemali na čo šomrať alebo len vytýkať. Ešte ich mrzí najväčšmi divý patagónec, ktorý ešte vždy duje, bárs nemôže nosiť toľké oblaky prachu, ako za našich časov a vnuci ho neprežrú ani polovicu, čo poprežierali otcovia a dedovia. Keď duje tuhý vietor, hneď sa pozná na článkoch, lebo sú hneď ostrejšie a zadieravejšie. Ináče ich postavenie sa tiež pozmenilo. Majú odberateľov toľko, že si môžu dovoliť častejšie výlety do Viňa del Mar, menovite v zime, aby pookriali na slnci toho krásneho mesta a nadobudli novej sily do skrehnutých údov.Mesto, môže sa povedať, zvíťazilo vôbec v každom ohľade. Vzrástlo zázračne, okrášlilo sa a odelo sa do nového rúcha; pláva v blahobyte, ktorý sa rozlial sťa more do šírky, našiel cestu i do hĺbky medzi samé vrstvy ľudu. Blahobyt vyrovnal temer rozdiely stavu a majetku, čo prvej delili ľudí, a niektorým snáď i strpčovali život. Blahobyt tiež vyhládza protivy, keď je všeobecný, skoro ako nešťastie, keď prikvačí na všetkých jednako. Ako mesto rástlo, zaberalo do šírky a do dĺžky, všetko, čo bolo nedobré, nesúce a zastaralé, cúvalo pred jeho víťazným rozmachom a stratilo sa kdesi v diaľke. Zamkli i bývalé majere, mliekárske podniky totiž, čo boli v samom susedstve mesta. Zeme na pašienky už nieto; tie sa obrábajú pilne a výdatne. Miesta, čo sa neobrábajú, premenené sú v parky, pažiťové plochy. Kde boli mliekárne, tam skoro všade sú krásne hostince.I sama pampa bola prinútená cúvnuť pred týmto víťazným pochodom. Bývalé podniky ovčiarske premenili sa behom času v majetné osady, ba celé mestečká. Sami majitelia veľkých podnikov, čo boli bližšie k mestu, dali sa na novoty. Hospodáriť na starý spôsob sa im nevyplácalo. Zem prichodilo využívať dôkladnejšie a odovzdať ju pod pluh roľníka. Obyvateľstvo sa rozmnožilo, potrebovalo prácu a výživu. Zem mu dala prácu a výživu, ona vzala celú tu pätoru na chovu: a nikto nemusel mrieť hlady. Na bývalej pampe vylihujú a žviakajú stáda kráv a teliec. Ovce sa dochovávajú ako predtým, ale v zime sa kŕmia senom, keď príde núdza. Medzi Punta Arenas a Ultima Esperanza idú denne vlaky; na nich je premávka veľmi živá. Bane na uhlie, čo sa otvorili i v Ultima Esperanza, priemyslové podniky, čo sa tam založili, privábili do toho kraja mnoho sveta. Je tam obyvateľstva skoro viacej než v samej Punta Arenas. Zemiaky sa nedovážajú z Chiloe, vrece zemiakov sa nepredáva po dvadsaťpäť alebo tridsať pečí. Na všetky strany sa ich sadí toľko, že ich je dosť pre obyvateľstvo, pre ošípané, ba i pre rožný statok. Založili sa i pálenice na lieh a továreň na škrob, na zemiakovej kaši sa tučia tu voly, ktoré prichodia na bijáreň v Punta Arenas. Ich mäso je veľmi chutné ale i drahé. Vzdor tej drahote nikto nehromží a nehundre na mäsiarov a statkárov. Mäso môže byť i veľmi drahé; tí, čo ho jedia, nemajú sa čo žalovať, keď majú zárobky také, že si môžu dovoliť i drahého mäsa i druhých dobrých vecí.Denníkom puntarenským bolo najmrkotnejšie, keď museli prestať vyhúdať a šomrať na vládu, že nezrušila úvozný poplatok a či clo na cudzozemské zhustnuté mlieko. Bolo im ťažko zaobísť sa bez šomrania, ale museli sa ho predsa zriecť, keď nemalo zmyslu. Cudzozemského mlieka už od rokov neprišla do mesta ani jedna kisňa. Nikto nepojedol pochabé huby, aby šiel vodu nosiť v riečici a vlievať do mora. Zhustnuté mlieko v puškách sa teraz riadne vyváža do cudzozemska, čo sa v tomto kraji dorába. V Morro Chico je továreň na zhusťovanie mlieka. Účastinári sú napospol okolití statkári, oni dodávajú mlieko zo svojich podnikov do tejto továrne, krem toho na iných miestach sú založené syrárne a masliarne. Ich výrobky sa nemôžu spotrebovať v tomto kraji a musia si hľadať odbyt v druhých provinciách republiky a v cudzozemsku. Vídať po kampe čriedy bravov, vypasených na srvátke, na buriakoch, ako prichodí nazvať zemiaky prosté a ťažké, čo sa sadia na krm pre statok a pre pálenice. Burgyne sa sadí veľmi mnoho, lebo sa darí a od nej tučnie i rožný statok, zvlášte kravy i ošípané. Šunky a klobásy sa už vyvážajú na všetky strany, i do cudzozemska, lebo tu sa nemôžu spotrebovať.Po uliciach Puntareny nevídať už tých známych talíg o dvoch kolesách, ani vozíkov o štyroch kolesách, v ktorých sa kedysi rozvážalo mlieko po meste. Taliga sa zastavila, pohonič zodvihol ohromnú medenicu, na ktorú prišiel rad, aby sa z nej delilo, podstavil pod ňu pravé koleno miesto druhého podstavca a stojac takto v divnej rovnováhe na jednej nohe a na druhej akosi podtiahnutej, prelieval mlieko z veľkej medenice do malej, ktorá je prijatá a uznaná ako merťuk. Keď navylieval tých merťukov toľko, koľko prichodilo do medenice, zišiel z povoza a zazvonil na dverách, dva alebo tri razy; toľko ráz, koľko mal zazvoniť na gazdinú dľa dohovoru. To aby vedela zaraz, kto zvoní a mohla odniesť ku domovým dverám kastról alebo hrniec na mlieko a nemusela sa zas vracať po nádobu, dva razy konať tú istú cestu. Ešte bolo ešte, ak nebolo dažďa, alebo vetra. Ak ho bolo hodne, mliekár iste doniesol na domové dvere v mlieku i čosi dažďa alebo piesku, čo vietor nesie neraz oblúkom a rozsieva, kde môže. Miesto týchto obchodníkov, čo pracovali v podrobnosti, rozvážajú čerstvé mlieko druhé medzítka a na druhý spôsob. Z ulice a jej premávky zmizli postavy tých obchodníkov s mliekom, a či ich pristane menovať priemyselníkmi a trochu i podujímateľmi, a vo všeobecnosti bolo by ich azda označiť tyranmi, neraz bezohľadnými a ukrutnými. Dľa tej stupnice ako sa krátili dni, zvestujúc, že sa blíži zima, začal byť akosi menej zdielny a prívetivý, stal sa akosi zarytejší a zanovitý, daktoré dni sa ukazoval až záhadný, kým po takej príprave, akoby nemom ale dosť zrozumiteľnom úvodnom slove, neprikročil k veci a nedal jedno ráno domácej panej alebo kuchárke na známosť, že sa kravy začínajú prisúšať, že mlieka ubúda, takže od toho a toho dňa sa prestane dodávať do domu ako dosiaľ. „Doneste teda aspoň polovicu,“ prosila znepokojená domáca pani. „Ani polovice nebude odkiaľ, mnoho kráv prischlo, nie na polovicu, ale nadobre.“Bolo sa domácej panej darmo prosiť a naliehať. Neostávalo jej, ako objednať v obchode kisňu, v ktorej sú pušky zhustnutého mlieka, hotové, aby v takých pádoch prišli na pomoc a zapchali citlivú medzeru, ktorú vyboril v domácom poriadku ukrutný dodávateľ čerstvého mlieka.Ich miesto zaujal dodávateľ veľký z jedného veľkostatku, čo leží na čiare Punta Arenas — Ultima Esperanza; dodávateľ mlieka ozaj čerstvého, čo sa nadojilo zavčas rána a bolo v ten istý deň dopravené do mesta.Tento majiteľ má kŕdeľ pekných dojných kráv, o akom malý podujímateľ nemohol ani snívať, ktoré sa opatrujú pečlive a zaopatrujú naše mesto mliekom spoľahlive v zime, v lete. Majú sa ku tej službe z poriadky, takže sa môžu zamieňať, kedy ktorá má vstúpiť do služby. Je napred určené, kedy odučí svoje teľa, aby potom, keď vyplnila túto hlavnú úlohu, poneváč materstvo je prvá povinnosť a má všade prednosť, mohla ustúpiť medzi kamarátky, čo svoje mlieko prepúšťajú podniku na riadne dodávky do mesta. Nejedna krava, aby ostalo mlieka na zimu, musí sa prispôsobiť a obetovať: dať sa na materstvo v taký čas, keď sa na to v obyčajných okolnostiach ani nepomýšľa medzi kravami. Ak sa dakedy i stávalo, že ju materstvo prikvačilo, v taký čas, stalo sa iba ako riedka náhoda, zvláštna hra okolností. No pečlivý podujímateľ také výnimky uvádza dneska do úžitku zúmyselne, dľa výpočtu, ktorý si vypracoval a ustálil šafár veľkostatku. Má podrobné zoznamy a zápisy, v nich je zaznačené, ako ide poriadka, kedy ktorá krava vstúpi do služby a kedy vypadne z nej, aby mohla mať akýsi odpočinok, v ktorom sa môže pripraviť, ako sa patrí, ku starostiam materským, ktoré jej nastanú, keď jej nadíde čas venovať sa výlučne odchovaniu svojho potomstva. Ak ju materstvo zastihlo v čase neobvyklom, mimo obyčajnej sezóny, z toho nebude mať ani ona, ani jej teliatko nijakej škody; šafár veľkostatku napraví a vynahradí dvojnásobnou starostlivosťou, čo by snáď nepriaznivé počasie chcelo pokaziť. Vychodí kravám skoro najedno, kedy príde rad na ne, vybavovať svoje povinnosti: či v období priaznivom či nepriaznivom.Na tento spôsob sa môže ľahko urobiť, že veľkostatok so svojím veľkým kŕdľom kráv, všetko chýrnych dojok osvedčenej nizozemskej srsti môže v zime-lete dodávať mlieko mestu v potrebnom množstve. Taký mliekársky podnik naostatok nie je jeden, ale ich je viac: nedá sa skoro myslieť, že by mesto mohlo ostať bez mlieka. Roznáša sa v medeniciach zatvorených, každá veľkosti, ako potrebuje domácnosť, opatrená je zápinkou na vrchnáku a na nej zámočka. Jeden kľúčik z nej má šafár podniku, druhý domáca pani. Roznášateľ nepotrebuje stáť na jednej nohe, skôr musí vystrieť obe nohy, skočiť a oddať plnú medenicu vo dverách patričného domu; prevziať medenicu prázdnu od včerajška, ktorá sa má vrátiť na veľkostatok. Tam ju pečlive vymyjú, kefami vydrhnú, aby v nej nič neostalo prilepeného, vyčistia ju prehriatou parou, prv než sa do nej vleje mlieko vydojené a prevarené. Čisté a bez zárodkov chorobných musí sa dostať domácej panej do ruky.Ostatne tento spôsob nenie nič nového. Je dávno prijatý a uvedený do života na mnohých stranách, lebo sa osvedčil.Mlieko je tekutina, bez ktorej sa nemôže obísť riadna domácnosť. Je podmienkou spokojnosti a verejného zdravia. Musí mať zabezpečený svoj vlastný obeh ako krv v telesnej sústave má mať zabezpečený svoj vlastný spôsob, ako sa má ľahšie dodávať a neraz dopravovať i zďaleka na miesto určenia čisté a nezmenené v zaručenej akosti, aby ho mala každá domácnosť bez ťažkostí i najskromnejšia.Ba čím je skromnejšia, potrebuje, aby bolo tým lacnejšie a lepšie. Prestali zlaté časy roznášateľa, hoc nehodno zle hovoriť o blížnom, keď otváral medenice a zatváral dľa vôle a dľa osobnej náklonnosti; lebo neraz ju otvoril, kde hádam nepatrilo a držal jej vrcheň prikrytý, keď by ho bolo bývalo naddvihnúť. V tých pádoch nebral do ohľadu okolnosti, naliehavú potrebu, napríklad oslabenie alebo nemoc, kde pýtali mlieko od neho, ale skôr osobnú náklonnosť alebo, kde mu ponúkli odmenu. Hovorilo sa, že cestou vykonával na nich obrady, ktoré ináč vykonávajú len pred krstiteľnicou v prítomnosti kmotrovcov, a to práve v tie časy, keď o mlieko bývala najväčšia núdza. Pritom nehľadel, aby voda bola najčistejšia, ale skôr, aby sa to robilo na takom mieste, kde nebolo svedkov.Prestali i zlaté časy, keď sa dalo odovzdať i mlieko odstáte, ktorému sa sňalo, čo malo navrchu, a spodky sa zmiešali so zajtrajším mliekom a rozposlali po domoch. Bolo podivenia, že také mlieko nemá smotany ani kože. Ale mliekári to ľahko odôvodnili, že mlieko pochodí z novej paše, alebo že je od nových kráv; indy sa vyhovárali, že je zima a mlieko sa dojí tenšie, podnebie že vyjedá nielen ľuďom tučnotu, ale i hovädám a sníma i z mlieka smotanu a necháva vodu.Ako sa mohli kravy nizozemské privyknúť na suchopárnej pampe, ktoré sa pasú vo svojej vlasti na bujných šťavnatých lúkách? Ten div urobila voda, ktorú narazili na polievanie pampy. Pampa sa dosť skoro premenila na nižných polohách v zelenú lúčinu s kvetnatou bujnou pašou. Zaplavovanie pampy sa mohlo vykonávať v riadnych obdobiach veľmi pohodine, iba bolo treba vyviesť druhé stavby na navážanie a rozvážanie vody. Tieto sa vyviedli domácim kapitálom, ktorého sa našlo na mieste. Silu na dvíhanie a čerpanie vody poskytovala zas najviac voda sama. Veľké rieky, ktoré padajú z Cordillery mali jej veľký nadbytok, rozhádzavali ho ohromnou silou a rýchlosťou, kým sa rútili dolu krkolomnými stenami a strminami na rovinu, na úpätie vrchov. Technici, inžinieri vodných stavieb vedeli ich dostať do ruky, sputnať a zapriahnuť roľníkom a veľkým majiteľom pozemkov ku osohu. Pašienky sa ich porastu pretvorili chytro v krásne a úrodné polia, na ktorých sa môže sadiť, siať, kopať, na ktorých sa kosí ohromné množstvo trávy a zberá veľké množstvo ani už nie na noše, ale na vozne zemiakov a iných kŕmnych plodín.Mladé pokolenie sa hodne popravilo. Nevidno toľko úbohých detí s krivými nohami, ba takrečeno bez nôh chodiť po uliciach mesta. Blahobyt nielen vzrástol, ale sa i rozlial do šírky, navštívil i domácnosti pomerne nemajetných. Život bol pohodlný, zabezpečený nielen bohatým triedam, ale i nemajetným. Rodiny bývali v dobrých domoch, zdravých a suchých, ktoré sa v zime dali dobre vyhrievať. Deti neboli odsúdené tráviť celé mesiace v zime tu v prehriatej kuchyni pri sporáku vo výparoch jedál a prádla, tu zas v noci v studených mokrých spálňach, preplnených, kde sa celá rodina držala dovedna, aby jej bolo teplejšie a zgazdovalo sa na ohreve. Krem toho každá rodina mala hodný kus výživy zabezpečenej popredku a pre všetky prípadnosti. Záhradôčka, bárs malá, bola veľkou oporou domácnosti. Matky neboli preháňané biedou a starosťami po obchodoch pýtať na úver, čo malo ísť do hrnca. Nemuseli chodiť po dielňach na roboty, ako už podajedny museli prvej chodiť; robota to dosť neužitočná: lebo nie je tak výnosná, aby mohla rodinu vyživiť a ani výdatná pre podujatie. Žena, ktorej myseľ blúdi ta, kde sú deti, a nebedlí na to, kde sa pracuje, nemôže svojou robotou mnoho prospechu preukázať dielni, kde pracuje. Nemuseli tiež odbehávať od domu a detí po všakových dobročinných odboroch a ustanovách hľadajúc mimoriadnu prípomoc v tiesni pre svoje deti. Mohli sa venovať opatere detí telom i dušou bez rozptýlenia mysle. Matky vyšších tried nahliadli konečne, že materinské mlieko nedá sa nahradiť kravským mliekom alebo práve mŕtvym z konzervy. Začali kojiť svoje deti na svojich prsiach, dávať im nielen potravu, ale obetovať i svoju silu, svoje zdravie, mladosť i krásu, oddávať im svoje srdce, dušu svoju a cnosti svoje s láskou a oddanosťou. Stali sa ozajstnými matkami a nie pestúnkami a macochami. Ich pekný príklad strhol i matky z ľudu, takže bola len výnimka, vidieť matku siahať ku fľaši. Kde nastala táto smutná nutnosť, tu bolo naporúdzi dobré mlieko kravské zabezpečenej akosti. Umelé chovanie nebolo tak nebezpečné, ako bývalo v časoch predošlých, kým nebolo dobrého mlieka.Po obede i v zime, keď slnce vyskočí a zahreje, môžeš vidieť deti v záhradkách pri dome i na uliciach v ich vozíkoch, ako sa prevážajú a radujú na čerstvom vzduchu alebo i spia. V lete, ak práve neprší, sú tiež celé dni vonku. Besný patagónec im škodiť nemôže. Stromovie, čo je okolo domov a po uliciach, krotí ho výdatne: na čistých uliciach nieto prachu a piesku, aby sa vo vetre prenášal v oblakoch z miesta na miesto.V zdravých bytoch a následkom toho, že sa mesto osušilo, ozdraveli a zosilneli i matky, takže sa mohli ľahko venovať svojim povinnostiam. Mlieko sa im vrátilo, a ony ho rady dávajú svojim deťom, lebo sa neboja, že by im mohlo škodiť, ako sa bávali prvej. Na cintoríne nevidno, ako kedysi, nekonečné rady čerstvých malých hrobčekov.Punta Arenas i v tomto ohľade sa preporodila.[1]Koncept neuverejnenej práce.[2]Santiago— Valparaiso, je veľký prístav a veľké obchodné stredisko v Južnej Amerike pri Tichom oceáne; Santiago de Chile je hlavné mesto Chile pri rieke Mayocho, s univerzitou a rôznymi kultúrnymi i obchodnými ustanovizňami[3]avenida(špan.) — trieda, bulvár[4]Cordillera— Kordillery, vysoké a obrovské horstvo, ktoré sa tiahne pozdĺž celého západného pobrežia Ameriky v niekoľkých rovnobežných pásmach[5]Magallanes— Magallanesova úžina, prieplav na južnom okraji Južnej Ameriky, medzi pevninou a Ohňovou zemou[6]o Jakube alebo na Brtomila— t. j. v lete; Jakuba je 25. júla a Bartolomeja 24. augusta[7]robal Eleginus meclovinus, pecherej atherinichthus nigricans, centolla lithodes antarctica, coro spytilus, jež echinus— druh treskovitých rýb… druh pustovníckeho raka… morský jež[8]brujett(z tal.) — rybia omáčka[9]opol bolský… z Dlhej Lúky… a ostrova Visa— opolo je v Dalmácii názov pre málo kvasené bledočervené víno z tmavého hrozna. Bol je obchodné centrum v Dalmácii na ostrove Brač; Vis je juhoslovanský ostrov v Jadranskom mori, oddelený Viským prieplavom od Hvaru a Korčuly. Všetko sú to vinárske centrá.[10]Pučisćania, Supetrania, Milnarania, Slivaniania— obyvatelia dalmatínskych obcí na Brači (Pučišće, Supetar, Milna a Perković — Slivno)[11]netreba veľkých príprav, ani toľkých, ako ich musel urobiť mladý Čajka, keď mal podstavovať svoju horáreň— narážka na postavu Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy[12]barba(z tal.) — fúz, brada; v prenesenom význame starec, starký[13]lokarda(tal.) — druh makrely (scomber colias)[14]skuž(chorv.) — makrela obyčajná (scomber)[15]vstúpili do loďky strýca Charonta a previezli sa na druhú stranu— narážka na Charonta, postavu z gréckej mytológie, ktorá prevážala duše zomrelých do podsvetia[16]a tutta forza!(tal.) — zo všetkých síl[17]brudet(z tal.) — rybacia omáčka[18]Sandy Point(angl.) — Pieskový štít[19]Plaza(špan.) — námestie[20]Ohňová zem— súostrovie pri južnom výbežku Južnej Ameriky. Pestovali sa tam ovce a dobývalo zlato. Pôvodní obyvatelia boli Indiáni. Žilo tam veľa chorvátskych vysťahovalcov.[21]Tehuelči— Patagónci, domorodí Indiáni v Patagónii v južnej Argentíne[22]kvadra(zo špan.) — kvadru Kukučín vysvetľuje ako ľudový názov manzany (doslovne jablko) t. j. štvorcového priestoru o sto metroch z každej strany, ktorý je uzavretý štyrmi ulicami[23]Červený kríž… Bol založený koncom 1903 ako Prvá pomoc proti nehodám a úrazom, pozdejšie r. 1905 13. V. sa pretvoril v spolok Červeného kríža— dr. Matej Bencúr — Martin Kukučín za svojho pobytu v Južnej Amerike sám pôsobil v Juhoslovanskom Červenom kríži, v Juhoslovanskom dobročinnom spolku, v Družstve juhoslovanských hasičov, v ženskom krúžku Katarina Zrinska, v Juhoslovanskej národnej obrane v Južnej Amerike a v mnohých iných spolkoch. O jeho verejnej činnosti v Južnej Amerike sa píše viac v stati Milostislava Bartulicu (Niekoľko slov o práci dr. Mateja Bencúra v Punta Arenas) a Luku Bonačića-Dorića (Dr. Matej Bencúr, jeho život a dielo v Magallanes) v sborníku Martin Kukučín v kritike a spomienkach, SVKL, Bratislava 1957, 740 — 748.[24]len veľmi málo matiek sa tu nájde, ktoré koja svoje deti— o tomto probléme Kukučín uverejnil podrobnú stať v Živene (XII, 1922, 205 — 208 a 224 — 227), pod názvom Úryvok z jednej práce, ktorú uverejníme spolu s ostatnými Kukučínovými článkami v 20. zväzku.[25]Bomba Chile(špan.) — čílska striekačka; v hasičskom spolku sa tak volali jednotlivé sekcie hasičov[26]Dobrovoljno hrvatsko Vatrogasno Društvo(chorv.) — Dobrovoľné chorvátske hasičské družstvo[27]farár cirkve presbyterskej— reformovanej cirkvi, rozšírenej v Anglicku a Amerike, v ktorej presbyteri vykonávajú biskupskú funkciu[28]Zásad Kollára „Sám svobody kdo hoden“— citát z predspevu Kollárovej Slávy dcery[29]patagónec— drsný vietor v Patagónii[30]roble(špan.) — dub[31]čipita(zo špan.) — kožená sieť, užívaná ako torba[32]pepita(špan.) — zrno zlata[33]bracera(tal.) — menšia nákladná plachetnica[34]sa odriekol trónu Dioklecián… kvôli kapuste— C. M. Aurelius Valerius Diocletianus, rímsky cisár v r. 284 — 305 (239 alebo 245 — 313) vzdal sa r. 305 vlády a odišiel na odpočinok do Salony, kde si dal vystaviť krásny palác, záhradu a oboru[35]calle Roca(špan.) — Skalná ulica[36]Guonod— Charles Guonod (1818 — 1893), francúzsky skladateľ, tvorca viacerých opier[37]corrida(špan.) — preteky[38]„castellano“(špan.) — španielsky názov pre spisovnú španielčinu. Kastília tvorí stred a jadro Pyrenejského polostrova. Je v nej hlavné mesto Španielska Madrid.[39]bolnica(chorv.) — nemocnica[40]Sociedad rural(špan.) — Vidiecka poľnohospodárska spoločnosť[41]hipodromo(špan.) — jazdiareň, dostihová dráha[42]aperital(zo špan.) — aperitív[43]berkshir… yorkshir— berkshir je druh ošípaných vychovaných v anglickom Berkshire krížením domácich ošípaných lincolnshvisých i essexských a farebným prasaťom čínskym, románskym a predovšetkým neapolským; yorkshirské prasa, rozšírené po celej Európe a Amerike, vzniklo z domáceho prasaťa krížením s plemenom románskym a čínskym. Je bielej farby, chytro rastie, má kvalitné mäso[44]Lichard— Daniel (1812 — 1882), národný buditeľ, popularizátor vedy a hospodársky pracovník. Vydával rôzne časopisy a publikácie pre ľud[45]Burg(nem.) — hrad[46]Alameda(špan.) — alej[47]Liverpool— veľký námorný pristav v Anglicku s rozvinutým priemyslom[48]Cutter Cove(angl.) — cutter — rúbať; cove — kút, klenba[49]Comodoro Rivadaria(špan.) — veliteľ floty Rivadaria[50]Záhorie— Zagorje, hornatá krajina v Dalmácii a v Chorvátsku na sever od Záhrebu[51]Sociedad Explotadora(špan.) — Prevádzková spoločnosť[52]kamin(chorv.) — komín, kozub[53]Montevideo— hlavné mesto juhoamerickej republiky Uruguay, prístav pri ústí rieky La Plata. Patrilo k najkrajším juhoamerickým mestám.[54]Tres Puentes, Rio Seco(špan.) — Tri mostíky, Suchý potok[55]Hernand Magallanes— Fernao de Magallanes (asi 1480 — 1521), portugalský plavec, ktorý prvý oboplával zemeguľu a objavil ostrovy Marianny a Filipíny
Kukucin_Punta-Arenas.html.txt
První oddělení. O rozličných postních polívkách, vaječných, krupičných, moučných, mlíčných, a reyžových krmích neb jídlech,jakož y o obyčejným pečivu z droždí (kvasnic) a z přepuštěného máslaObsahPrvní rozvrh. Všeliké postní polívkyDruhý rozvrh. Všeliké věcy do postních polívekTřetí rozvrh. Všeliká vaječná jídlaČtvrtý rozvrh. Rozličné jídla z mouky, z mlíka, z krupice, nejvíc v postní dniPátý rozvrh.Obyčejné pečivo z kvasnic a moukyPrvní rozvrh. Všeliké postní polívkyNro. 1. Pivní polívkaVlej do hrnce půl másu bledého piva, k tomu vezmi cukru dle líbosti, též koření a šlupek cytronových, a nech je svařit. Vem zvlášť půl žejdlíka dobré smetany, zvař ji na pánvičce a vraž 6 žloutků do hrnku; přidej k tomu tu vařicý smetanu, dobře v hromadu zpěněnou, pak to vařicý pivo; pak všecko dobře v hromadu zamíchej a dej mezy to na kostky zkrájených žemliček dle uznání.Nro. 2. Oleo, polívkaVem štiku neb lyna, trhni je, vyndej vnitřost, a vymej ji, pak přepust máslo, vlož v něj na drobno zkrájené cybulky a dej tam tu rozřezanou rybu, nech ji trochu vypect, nebo ji zduš, a přilej hrachové vody k ní, je-li málo, tehdy můžeš k posledku trochu páleného cukru k ní přidat, pak přilož jednu mrkev a kousek cybule k ní, připeč k ní tež jedno veyce, ať barvu dostane, pak k tomu všemu muškátového květu a nekolik petruželi přičiň, vlej tu polívku na ty ryby, nech to dokonale se svařit, proceď je a zavař v to co chceš.Nro. 3. Zapražená chutná polívkaDej na rendlík máslo samé neb přepouštěné a rozpust ho na uhlí. Pak přisyp k tomu tolik mouky, co zapotřebí. To nech znenáhla pěkně vypect, přidej drobet kmynu a naplň rendlík čistou hrachovou jíchou nebo vodou, vlej ji do hrnce, přistav k ohni a nech to dobře svařit. Přičiň mezy to koření, též celou velkou cybuli, a nech je alespoň půl hodiny vařit, by se mouka dobře zvařila; dopouští-li tomu čas, že se ještě dýl vařiti můž, tehdy je tím lépe. Co se zpět vyvaří, zpěň, pak nasol, a přidej trochu pepře a muškátové kulky, tež žemličku na drobné kostky zkrájej. Pro lepší této polívky přípravu, může tento chleb v másle do žluta usmažen, a do polívečné mísy vendán býti, přes nějž polívka skrz vlásené sýtko se procedí.Nro. 4. Z chleba polívkaPřiprav dobrou čistou hrachovou jíchu do polívečného hrnce, nakrájej do něho drobných petruželových kořínků, a nech to vařit. Vem na drobno zkrájeného černého chleba, polej ho vřelým šmolcem t. j. přepouštěným máslem, polívku dobře okořeň a osol; pokudž čas jest, vlej ji na chléb a nech ho zevřít, přistroj a nandej na to stracených vajec.Nro. 5. Ze žloutků polívkaŽloutková polívka sa dělá na způsob vinné polívky Nro. 26. však nebere se tolik vína, tež se cukr a skořice vynechává. Syce se ve všem s touto jednostejně dělá.Nro. 6. Obyčejná hrachová polívkaPřistav hrách k ohni. Zkrájej potom všelike kořínky na tenko, co tlusté nudle zdýli. Dej ty kořínky na rendlík s kouskem másla; postav je na drobet uhlí, a nech je opotit. Když hrach změkne, tehdy jej proced, přilej k těm kořínkům, a nech polívku vařit, až kořínky změknou. Zasol je, přidej trochu pepře, usuš skroječky žemlové, přistroj je na mísu, nastrouhej drobet muškátové kulky a nalej na ně tu polívku.Nro. 7. Hrachová polívka k všem postním jídlámNandej do hrnce hráchu, celý zavař, 4 celé bobky, 1 kořen petruželový, 3 skrojky v šmolcy usmažených žemlí; celý muškátový květ, a šafrán. Nalej na to vody, a nech to dobrou hodinu vařit. Pak zceď svou polívku, a zas jinou vřelou vodu na to nalej, a tak s tím zacházej, pro svou potřebu až budeš dost mít.Nro. 8. Z vajec ječná polívka (Berštel) s žampionyVem do velkého hrnce za 2 krejcary čisté drobené žemličky, 8 celých vajec, kus másla, posol to, dohromady smíchej. Pak na to dobré vřelé hrachové polívky nalej, zvař to, dej ale pozor, by sa nepřepálila. Zkrájej 6 vičištěných žampionů s zelenou petruželí, zdus je v másle, vhrň je do toho hrnce, vem k tomu ztlučeného muškátového květu a zvař to drobet.Nro. 9. Falešná hovězý polívkaVezmi línovou neb štičí hlavu, dej ji do hrnku, jakož y trochu hráchu do ní. Pak nalej vody na to, a nech to as hodinu vařit, přilož na to petružele, celeru a mrkve, též trochu muškátovýho květu, hřebíčku, a trošku šafránu a nech to opět zvařit, až co ti toho zapotřebí. Můžeš do toho zavařit, co ti líbo.Nro. 10. Z rybího bayšlu polívkaPrv obvař bayšel v polovicy octa a v polovicy vody, pak vem hodný kousek másla na rendlík, rozpusť ho, pak vem 2 měchačky mouky k tomu nech ji pěkně zažloutnout. Potom něco málo na drobno zkrájané cybule, vhoď ji taky tam, pak vlej v to dobré hráchové vody, trocha octa, trochu muškátového květu a pepře. Posol na dobro, nech to dobře se provařit, vlož v to ten bayšel, ať se as půl hodiny vaří.Nro. 11. Polívka z ledvinkového hráchuPřistav na 3 žejdlíky vody dvě dobré přehršlí ledvinkového hráchu. Vař je na měko, přiklop je pokličkou, aby se loupal. Může také celý v polívce nechat aneb procedit podle líbosti. Musý jsouc zažloutlý s cybuli zapražen, pak s voctem, a drobet opepřen, zvlášť ale dobře zasolen být.Nro. 12. Ječná polívka t. j. z ječných krup s hříby neb žampionyPřistav celé ječné kroupy, však ještě nevymyté, a nech je na měko vařit. Zkrájej pak hříby neb žampiony tence, a nech je v másle s zelenou petruželí spejchnouti, tý zvařené jáhly okořeň, osol, a kousek másla k nim přidej.Nro. 13. Ztlučená polívka ze štiky neb kapraPřistroj smaženého kapra neb štiku, ztluč ho na drobno v kameným mořdíři s usmaženými chlebovými kůrkami. Připrav ho na kastrol neb rendlík s krájeným celerem. Nalej naň dobrou hrachovou omáčku, nech to dobře dohromady se svařit, pak proceď, a do obyčejného polivaného hrnce připrav. Pak s máslovou zaprážkou na slušné tlouštce zapraž, okořeň, a přilej smetany, dobře zasol, a na usušené žemlové skrojky (topinky) přistroj na mísu.Nro. 14. Zsekaná (Hašer polívka)Odluč kousek smažené štiky neb kapra od kosti, vyčisť potom pěkné smrže neb žampiony, a všecko s řezáčkem na drobno zkrájej, utemfůj je se zelenou petruželí v másle, přisyp dvě vařečky mouky k ním, temfůj to, nalej dobré hrachové vody na ně, totiž tolik, co polívky potřebuješ, vendej to do hrnce, vem muškátového květu, zvař ho dobře, a přilej pak polívku na smažené žemlové skroječky, též může se tato polívka se žloutky a se smetanou slíti.Nro. 15. Štičí polívkaVem štičí hlavu, vyper ji pěkně, pak dvě usmažené topinky, ze dvou vajec žloutky a přehrštlí mandlů, všecko do hromady stluč, a do hrnce vprav. Nalej na to vody petruželové, a nech to hodně se vařit, proceď, přihoď kousek másla a drobet koření a se smaženou žemličkou přistroj na mísu.Nro. 16. Kaprová mlíčná polívkaUsmaž zčerstva mlíčí, ztluč též celer, který v hrachové jíšce se převařil, nech ho opět v té hrachové jíšce se vařit. Proceď a slej to se žloutkem, smetanou a čerstvým máslem, pak okořeň, osol a vylej na mísu.Nro. 17. Z bylin polívka (krajtlsuppen)Vem třebuli pěkně pročištěnou a vymytou, na drobno zesekanou na rendlík, v nějž se dřív máslo dalo, pak nech ji přiklopenou temfovat, zamíchej as lžícy mouky do toho. Když se již dosti temfovalo, vlej do hrnce más hrachové jíchy, pak hoď tam tu temfovanou bylinu, nech to hodně vařit a přisol to. Dřív nežli ji na mísu vyklopíš, dvě lžíce smetany, 5 žloutků, 1 kus másla dobře smíchaného, s polívkou slej, trochu v vohni tím míchej, a na usmažený topinky vyklop. Může se na ni dáti smažené zkrájené z kapra, neb štíčí játrička.Nro. 18. Čočková polívkaVymej dobře přebranou čočku, zvař ji a nasol, pak udělej zaprážku. Vem smaženou štičí neb kaprovou hlavu. Jedno neb druhé ztluč velmi na drobno s žemličkou v soli usmaženou, přidej k tomu něco másla, z toho udělej černou polívku. Pak udělej s máslem zaprážku, dej čočku, a to ztlučené s tou polívkou na to, a nech to dobře se zavařit. Tež ji trochu zvocť, pak ji skrz sýtko proceď, osol, a okořeň. Můžeš ji taky štičím fáčem a smaženou žemličkou ustrojit.Nro. 19. Slepá mandlová polívkaRozmíchej v hrncy dvě malé lžíce mouky s studeným mlíkem, a ocukrůj je dle líbosti, pak vezmeš 3 žejdlíky mlíka, nech ho vařit, a vlej ho vřelé do té zamíchané mouky. Pak vař ji as čtvrt hodiny, však pořád dobře ji míchej, aby se nepřipalila. Potom vem 6 žloutků a trochu másla do hrnce, vlej to vřelé mlíko do něho, a vyklop na mísu s osmaženou neb na kostky skrájenou žemličkou.Nro. 20. Smetanová polívkaVem půl žejdlíka smetany, 2 lžíce mouky, trochu octa, pepře a soly, dobře to v hromadu zamíchej do hrnce, na to půl másu vřelé vody nalej, a nech to zpovolna se vařit, a dřív nežli to na stůl dáš, tedy k tomu ještě půl žejdlíka smetany dobré přidej, a v jednom varu klokotu na mísu vyklop, kdežtoš prv na kostky zkrájené žemle dle uznání na to naklaď.Nro. 21. Nydrlandská polívkaPrv nech 3 žejdlíky vody s několika petruželovými kořínky a drobet octem vařit, na svrchu upravenou vodu 3 sardele, 3 kousky česneku dej. Z jednoho cytronu šlupiny tence vykrájej, něco petruželových kořínků, sardele od kůstek očišť, všecko co nejdrobněji zkrájej, a tu připravenou vodu zlehka zapraž. Pak tu sekaninu neb rubaninu s půl žejdlíkem smetany hodně zamíchej a do ty zapražené polívky vendej. Zasol co zapotřebí jest, vylož na smažené žemlové drobky, když se okoření.Nro. 22. Z jiker polívkaNakrájej do polívečného hrnce petružele, nech ji se vařit. Pak udělej malou zaprážku a upraž jednu cybuli do ni, vem k tomu půl žejdlíka smetany, drobet octa, bobkového listí a nenech to příliš zhustnout, nebo jíkra také víc hustějí, zkrájej jíkra na kousky a zasol. Vyklop je do zapražené polívky, nech je dobře zvařit. Pak hodně zasol a okořeň.Nro. 23. Z lína polívkaOsmaž 2 líny v šmolcy do žluta, pak 2 cybulové hlávky, pročištěné petruželové kořínky, rozkroj je v polovicy na 4 částky. Dva kousky cukru, 2 mrkve na lístky zkrájané a 2 pečené vejce, všecko v šmolcy též usmaž. Vlož to do hrnce, nalej hrachové polívky, nech je hodinu zpovolna se zvírat, nasol je, přidej trochu muškátového květu, pak vyklop na smažené žemlové topinky, nebo udělej horké těsto. Vraž nuky do šmolce, nech je smažit. Když se usmažily, vlož je do hrnce, a vylej na ně polívku.Nro. 24. Z hub polívkaZvař drobné hubky v dobré hrachové jíše, prv pět neb šestkrát v horké vodě vymej, proceď je skrz polívku, a vem potom k té druhé ty hubky. Potom je v másle a v zelené petruželi temfuj, jakož y strouhané žemlové drobečky, přidej dobré hráchové jíchy k té druhé a s dobrou máslovou zaprážkou v pravé hustosti zapraž, dej tam ty smažené hubky, nech je zevřít, pak okořeň, osol.Nro. 25. Z hub a ječných krup polívkaZvař 1 žejdlík ječných krup měkce, přilej trochu octa na ně, aby pěkne zbělely. Zkrájej do hromady tence zelenou petružel, sušené neb čerstvé hříby, utemfuj je hodně v másle. Když se krupky uvařily, tehdy vsyp ty temfované do nich hubky. Přilož k nim něco málo muškátového květu a vylož na mísu.Nro. 26. Z vína polívkaPrv vlej do hrnce veliký žejdlík vína, půl žejdlíka vody, cukru podle líbosti, muškátového květu, a kousek skořice. Nech to dobře dohromady se vařit, pak zamíchej zvlášť do hrnce 6 žloutků a nalej žejdlík vřelé smetany v to, a pak svrchu zavařenou massu, a dobře to zamíchej.Nro. 27. Cukrová polívkaVem 5 neb 6 kousků celeru, vyčisť jej dobře, přidej trochu zeleného k němu, zkrájej ho na drobno, zceď polívku do hrnka, celer do ni, nech ho dobře se vařit, zapraž vše pěkně, okořeň, když ji vyklopiti chceš, tehdy vem do hrnku kousyček másla, několik lžíček smetany, 5 neb 6 žloutků, dobře je zamíchej, slej polívku, a pak vyklop ji na topynky.Druhý rozvrh. Všeliké věcy do postních polívekNro. 28. Kaprové knedlíčky do postní polívkyVem kapra, rozmočenou žemličku a něco zelené petružele, to zkrájej pěkně na drobno, pak kousek másla setři, vraž celé vejce a jeden neb dva žloutky do toho, to všecko v hromadu smíchej, pak vem trochu drobené žemličky, aby lépe držely, přidej koření a soli k tomu, a nadělej z toho knedlíčků, zavař je do ty polívky a dej na stůl.Nro. 29. Račí vemýnko do postní polívkySetři 1 čtvrtku račího másla, pak 5 celých vajec, každé dobře zamíchané, za 1 krejcar v mlece namočené žemlové střídy, a na drobno zkrájených račích ocasků. Všecko dobře rozmíchej, zasol to, namaž šat máslem zavaž to v něm dobře, a vlož do vřelé vody. Nech takové 3/4 hodiny vařit, pak to na místo chleba polívkového na mísu vylož. Když se polívka vyklopí, ozdob ji se štičími jatřičkami, a smaženými šilkrotami. Můžeš tuto polívku též s topynkami upravit.Nro. 30. Smetanový fancel do postní polívkyVem do hrnce s lžícy bělu, rozmíchej ho se smetanou, vraž do něho 3 žloutky a 4 celé vejce, nalej na to žejdlík smetany, rozmíchej to dobře, pomaž rendlík máslem, dej to tam, pod to polož jen málo uhlí, nech to pomalu spejchnout, dej to na mísu, a polej jakoukoliv polívkou.Nro. 31. Žemlové knedličky do postní polívkySetři pěkně 5 lotů šmolce, zamíchej za 1 jeden krejcar v mléce smočené střídy žemlové, 4 celé vejce, každé dobře rozmíchané a drobené žemličky mezy to, aby těsto příliš nestuhlo. Zasol ho, nadělej drobných knedlíčků, usmaž je z toho šmolce. Půl čtvrt hodiny před dáváním jídla, nech je v polívce zvařit, polej je polívkou z lína neb z hráchu.Třetí rozvrh. Všeliká vaječná jídlaNro. 32. Vaječný amulet (svítek)Zvař kus štiky a zeškubej ji, nech ji se smrži, žampiony a račími ocásky v másle speychnout, zasol a okořeň ho, pak udělej do 2 kastrolů, do každého jednu frydatu, však po jedné straně do červena vypeč, pak polož tu ragu na tu měkou stranu rakového fleku, a to druhé s tou měkou stranou naň, aby to do červena vypeklé nahoru přišlo, pak to nech ještě drobet pécy.Nro. 33. Míchané vejceZvař šparglové hlavičky v slané vodě, pak je nech s zkrájenýma hlavami a smržemi v másle speychnout. Dej muškátového květu a soli. Aneb: Vezmi několik vajec, vraž je do hrnku, k tomu koření, soli, zkrájené petružele a sardelů, též vem na rendlík trochu smetany a másla, vlej ty vejce do toho, postav na uhlí, míchej je pořád, a nech je jen trochu stvrdnout; naposledy přidej k nim ty svrchu utemfované věcy.Nro. 34. Z vajec flíčkycelých vajec do toho, opět je rozmíchej, a dej 6 rozsekaných sardelů k tomu. Rozhřej šmolc na svítkové pánvičce, nalej na to a nech smažit. Když se to po jedné straně osmaží, tedy obrať a nech to též po druhé straně dobře vypect.Nro. 35. Smažené vejceUdělej frydatu (vaječný svítek), vem žampiony, zelenou petružel a cybuli, ztluč to dokonale v moždíři. Vezmi sladkou smetanu, zvař na drobno nakrájených žemliček do ni, nech je dokonale zavařit, vem kousek másla, setři ho, vem do toho ty vystydlé žemličky, a opět je hodně drobně s tím máslem setři, vraž v to polovic žloutku, a polovic celých vajec. Vezmi to stlučené k tomu, posyp s drobenou žemličkou, zasol a okořeň to, a udělej z toho vejce, roztluč vejce, obrať to v nich, a smaž je v horkém šmolcy.Nro. 36. Vejce nadívanéZvař vejce na tvrdo, oloupej je, rozkrájej je, vyber žloutky, zesekej na drobno, zetři čerstvé máslo, rozmíchej hodně ty zesekané žloutky, vem k tomu smetany, okořeň a nasol, též zelenou petružel, vraž v to jeden žloutek, a hodně to zamíchej. Nadi to zase, vlož to nějakou mísu, pomaž šmolcem a smetanou, polej máslem, a posyp drobenou žemličkou. Vem smetany sladké, poklaď nahoru i dolu uhlí, a peč je v pecy.Nro. 37. Sazené vejceVymej hubky v teplé vodě, dej je na rendlík, též kus másla, na drobno zkrájenou petružel, nech je, popraš je moukou, nech opět vytemfovat, dej na ně polívku z lína, a nech je zevřít. Pak vylož je na mísu, vraž na ně vejce a postav na uhlí a nech zvírat: aneb vem mísu, nalej do ni smetany, nadrob též másla na ni, vraž vajec tolik co chceš v to, postav na uhlí, nech se to zvařit, a nasol.Nro. 38. Vejce míchanéVem drobet mouky, rozmíchej ji jak náleží dobře s půl žejdlíkem mléka, zamíchej 5 celých vajec do toho, zkroj z citronu šlupiny tence, a dej je mezy to, též trochu skořice a cukru, aby toho právě dost bylo, pak pomaž mísu neb rendlík máslem, vlej to tam. Poklaď nahoře i dole uhlí, však jen něco málo, co by se rozpustilo, a pak hned s nima na stůl.Nro. 39. Vejce, tak nazvané volové očiVem vejce jedno, roztluč ho, nasol, popraš moukou, rozhřej šmolc, dej na malou pánvičku, vlej tam to vejce, aby se tuze nerozplynulo, upeč ho a tak je hotovo. Můžeš tolik vajec vzýt, co chceš, však jedno po druhém.Nro. 40. Vejce na černé omáčceKdyž jsi kapra na černo uvařil, tehdy vlej od této samé kaprové omáčky něco do mísy. Postav ji na uhlí a vraž, když omáčka horká jest, tolik vajec do ní, co zapotřebí máš, pak dej trochu soli a pepře na ně, a ne nech je tak jako ztracené vejce ztvrdnout. Můžeš předc také horkou lopatku nad níma držet.Nro. 41. Jídlo z vajecPředně usmaž flíčky z vajec, pak zetři kousek másla s 1 neb s 2 žloutky, zamíchej do toho vařené a vychladlé jíkra, fatč z ryby a smočené žemle, soli a pepře dle líbosti, a trochu smetany. Z toho zamíchaného dej na ty fleky, pak zas jeden flek nad to a tak dále; na vrch dej smetany a peč je v míse s obroučkou, oblož na hoře y dole uhlím.Nro. 42. Stracené vejce v krvavé omáčcePřiprav hodně začernalou zaprážku, nandej do ní zesekané cybule, nech ji naběhnout, pak na to petruželové vody nalej, též zasol, čtvrt cybulových hlávek s 3 neb 4 hřebíčky prostrkaných dej taky do ní, zvocť to nalej trochu octa do krve, pak tu krev také tam vlej. Potom ztrať vejce, jako při ztracených vejcých s utemfovanými žampiony a šparglem, když vejce již hotové jsou, tehdy to na mísu vylož, a proceď omáčku skrze ceditko na ty vejce, postav na uhlí, aby teplé zustaly.Nro. 43. Stracené vejce s šťovíkemNech na pánvi vody s vaječnou nádobou plnou vody vařit, a posol; vraž vejce do žuffanu, každé zvlášť do vařícý vody, a nech to 3 sekundy vařit. Potom vyber to s malou opěnovačkou, nech ať se to procedí, vylož na mísu, omáčku uprav na tento způsob: Nech jako vejce veliký kus másla na rendlíku rozpustit, vem 5 přehrštlí šťovíku čistě přebraného a vymytého, vymačkej ho dobře, nech ho trochu v másle temfovat, pak posyp ho s trošku moukou, nech ještě drobet temfovat, pak nalej malý žufánek hrachové vody, a plný 3 lžíce smetany, nech všecko dobře vařit, až zhustne, pak polej s ním ty vejce. Brzce však musejí měké zůstat.Čtvrtý rozvrh. Rozličné jídla z mouky, z mlíka, z krupice, nejvíc v postní dnia. KnedleNro. 44. Krůpičné knedlíkyVem 1 žejdlík krůpice za 2 kr. (krejcary) na kostky zkrájené žemličky, 1 čtvrtku přepouštěné slaniny (špeku) rozkrájenou zelenou petružel, směš všecko dohromady, nalej na to žuffan vařícý se hovězý polívky, dobře zamíchej a poklop, aby to protuhlo. — Pak nasol, vraž celých pět žloutků v to, a nadělej knedlíků, nech je v hovězý polívce půl hodiny vařit, pak dávej na mísu, polej hovězý polívkou, oblož uzeným neb čerstvým vepřovým masem, a potrus šnitlinkem (sloupkem).Nro. 45. Knedlíčky z rakůSestrouhej z krejcarové žemličky kůru, a zkrájej na kostky, tu navlaž smetanou, pak zvař 20 neb 30 raků, vyloupej a zkrájej ocásky též na kostky. Z těch šlupin udělej račí máslo, zetři ho dobře, a zamíchej 3 celé vejce a 4 žloutky jeden po druhým do toho, tu žemličku s račí ocásky přidej k tomu, míchej to v hromadu, posyp moukou, a nadělej malých knedlíčků, a vlož je do vařícýho mléka, přidej kousek račího másla, oblož svrchu y vespod uhlím, nech je pěkně do červena vytemfovat, při vyložení na mísu musejí mít trochu mléka.b. NukyNro. 46. Račí nukyZvař raky a vyloupej je, zesekej několik ocásků, a několik nech v celosti, ty zkrájej na kostky, a smáčej žemlovou střídu v mlíce nebo ve vodě, setři máslo, zamíchej v něm ty zsekané raky, přiraž k tomu jeden celý žloutek, a ty žemle dobře vymačkej, též to do toho zamíchej, a svaž to do šátku, vař ve vodě, však zasolené, a když se to vyvaří, tehdy polož to na mísu, a nadělej z toho malých nuků, pak vem račího másla a smetany, vraž to jedno celé vejce, a žloutek, spolu s těmi podlouhle zkrájenými račími ocásky, nalej na ty nuky, a naklaď svrchu y dole uhlí.Nro. 47. Nučky ze smetanyK jednomu žejdlíku smetany vem 3 loty rozpuštěného másla a 3 žloutky, ty dobře v hromadu ztluč, pak vezmi do záměrky trochu mouky, rozdělej dobré těsto, vem na palec zvejši smetany na rendlík, a když se to vaří, tehdy ty nuky tam vlož, a oblož po vrchu y vespod uhlím.c. NudleNro. 48. Zavlněné nudleVem 3 čtvrtky mouky, a půl žejdlíka smetany do hrnce, 7 žloutků, a 3 lžíce kvasnic, vlej mezy tu mouku. Pak rozdělej těsto, až se bublení, polož na prkynko. Udělej z nich na palec tlusté nudle, nech je kynout. Natři rendlík, vlej do něho 1 žejdlík smetany, polož ty nudle do něho, a pěkně chladně je peč.Nro. 49. Máslové nudlePostav půl druhé libry bělu do teplého místa, vem 3 loty rozpuštěného másla, 1 vejce a 2 žloutky, 2 lžíce dobrých kvasnic, vlažné mlíko, to v hromadu zamíchej, těsto rozdělej, nasol, a udělej je jako ty předešlé. Pak nalej, když zkynuly, rozpuštěné máslo na ně, a nech je v pecy pecti v udělaném hrnku.Nro. 50. Kvasnicové nudleVem do záměrky 1 libru mouky, rozdělej kvasnice s půl žejdlíkem teplého mlíka, nech to dobře zkynout. Pak vezmi do hrnku 7 lotů rozpuštěného šmolce, 2 celé veyce, 2 žloutky, půl žejdlíka teplého mlíka, tež soli k tomu; zamíchej to, a nalej do té mouky, vytluč to těsto, až ze lžíce spadá, přidej viných zrn, vyválej takové na prst ztlouští, vykruž ho s kružátkem, a vlož na šat, ať dobře kyne. Vezmi na rendlík mlíka co veyce veliký kousek šmolce, nech vařit, vlož ty nudle do toho, nech je dusyt když již dobře jsou, dej na ně tlučeného, přepodsývaného cukru.Nro. 51. Žloutkové nudleVem 1 libru mouky do záměrky, nasol, vem půl žejdlíka mlíka, vraž v to 10 žloutků, vezmi též 4 plné lžíce kvasnic k tomu, dobře to rozmíchej, rozdělej s tím těsto, dobře ho vytluč, nadělej z něho nudlí, uprav je jako obyčejné nudle, nech je zkynout. Vem na rendlík as na nehet zvýši mléka, vlož v něj kousek másla, poklaď svrchu y zespod uhlím, však vespod něco velmi málo, když se upekou, tehdy je vykruž kružátkem, vyklop na mísu, přilej drobet teplého mlíka obzvláštně.Nro. 52. Na prst dlouhé nudleVem pěknou mouku, usmaž drobenou žemličku v másle neb v šmolcy, dej ji mezi tu mouku, též přilej dobré sladké smetany, a 2 neb 3 vejce, vytluč to všecko v hromadě, a zadělej těsto. Udělej na talíř nudlí na prst ztlouští a zdýlí, vlož je do slané vřelé vody, nech je se vařit, nandej na ně drobené žemličky a másla, a vylož na mísu.Nro. 53. Nudle vytemfované z droždíVem 2 neb 3 přehrštlí mouky na prkýnko, zasol, vraž 4 žloutky do ní, tolik lžíc droždí, a půl žejdlíka sladké smetany, nech jí odvlažit, zadělej tím těsto, aby dostalo měkost, jako k smetanovému štrúdlu, vyhněť ho dlaní. Zválej jeden flek, rozpušť máslo a pomaž jím dobře to těsto, opět ho sraž a vykruž tyto nudle z droždí s kružátkem. Nech kynout, pak postav půl másu smetany v rendlíku na uhlí, a když se vaří, tehdy ty nudle tam vlož, dej svrchu y zespod uhlí, a nech na ten způsob vytemfovat.Nro. 54. Zkrájené třené nudleUdělej ze sprostného, obyčejného nudlového těsta s 3 vejcy zkrájené nudle, zvař je v mlíce hodně tlustě, nech dobře vychladnout, zetři 1 čtvrtku šmolce jak náleží dobře, zamíchej v to 6 celých vajec, jedno každé dobře rozmíchej. Pak vlož tam ty studené nudle, a dej cukru, skořice neb na drobno zkrájených cytronových šlupin k tomu, pomaž plechovou mísu neb obroučku máslem, dej je do ni, a přiklop ji v pecy.Nro. 56. Kušaté nudleZadělej těsto s vejcy, vlož šmolc do mlíka, nech vařit, a přijmi ho též mezy to, pěkně ztuha ho rozdělej, co na hřbet od nože ztlouští ho setři. Zkrájej nudle 3-krát větší nežli druhé zkrájené nudle bývají, vař je v mlíce, vyhlaď je, vraž do nich vajec, usmaž v šmolcy, jako krajené nudle.Nro. 56. Krupičné nudle v mlíceVem na rendlík mlíka, nech ho vařit, namíchej do něj krupice, nech ji znenáhla temfovat, jak mnoho kdo chce nadělat. Potom nech to docela vychladnout, přichystej 1 půl libry šmolce, setři v záměrce, zamíchej v ni 6 vajec, a zasol. Nadělej na prst velkých nudlí, připrav je na rendlík neb pekáč s mlíkem a šmolcem, v tom je nech zevřít. Skládej nudle dvojnásobně na sebe, zespod y svrchu nandej uhlí, a půl hodiny peč. Musýš je také v pecy pect a hned na stůl dát, sycby ztuhnout mohly.Nro. 57. Makové nudleZadělej těsto makové s vejcemi, zkrájej jak obyčej bývá nudle, zvař je ve slané vodě, vyplakni je čerstvou vodou, rozhři na rendlíku kus šmolce, dej do něj ty nudle, nasyp máku na ně a zmíchej je.Nro. 58. Nudle v šmolcyVem co vejce veliky kus šmolce, vymej ho dobře v čerstvé vodě, pak vem 2 žloutky a 2 lžíce smetany, k tomu dobře to všecko mezy sebou rozmíchej a rozdělej s bílkem těstko, které člověk můž rukama zhněsti, pak nadělej na prst ztlouští a zdýlí šlejšek a chladně je ze šmolce nasmaž.Nro. 59. Šupinové nudličkyZadělej těsto, tak jako ke kušatým nudlím však drobet tužší, nadělej malých nudliček, svař je se smetanou, temfůj je v másle, natřes drobené žemličky, tež nalej trochu smetany.Nro. 60. Třené nudleVem 8 lotů másla, dobře ho setři, zvař 3 celé vejce, a 4 žloutky do něj, rozmíchej. Vem 4 lžíce droždí půl druhé libry mouky a 12 vaječných nadobek mlíka, dobře ho vytluč, nadělej z toho podlouhlých nudlí, vem za rendlík půl nehtu zvyší mlíka, a trochu šmolce když se vaří, tehdy je tam vlož, když dosti zkynuly, oblož vespod y svrchu uhlím a pěkně je vypeč.Nro. 61. Smažené nudleNejprv vem libru mouky do záměrky 4 loty šmolce, ne celýho půl žejdlíka mlíka, nech to ohřejt a slej v hromadu. Tři lžíce plné droždí (kvasnic), 2 celé vejce a 2 žloutky, to všecko všudy do hrnka, a zamíchat, pak na to nalejt, však ne všecko najednou, jedno po druhém, až uvidíš, že jest dosti měké, tehdy dobře vytluč. Potom nadělej z toho podlouhlých nudlí, v prostředku nakroj, nech je scházet dobře, a chladné je v šmolcy smaž.d. Z rejže jídlaNro. 62. Rejže naloženáZvař čtvrtku rejže v mlíce, nech ho vychladnout, setři čtvrtku másla, vem 2 celé vejce a 4 žloutky, jedno každé dobře rozmíchej, pomaž máslem nádobu kuklhupovou, potrus drobečkami, udělej vrstvu sekaných hub, zesekaných račích ocásků, nacpej tou rejží, udělej ragu ze zadělaných kuřátek, vrstvu rejže a upeč ji do žluta.Nro. 63. Rejžový merydonVezmi 1 půl libry rejže, zvař ji v mlíce pěkně tlustě, když bude zvařená, vyndej ji na mísu, nech ji vychladnout, udělej ragu z vemýnek, prsýček a z volových podnebí dobrý kus másla setři. Pak tu rejži v to dobře zamíchej, vem 2 celé žloutky a dvě celé vejce, každé dobře rozmíchej. Pak vezmi mísu, vylož to ragu na ni, a vetři tu rejži na to ragů, aby prostřed pěkně vysoká zůstala, pak setři máslo s moukou, nalej na to trochu smetany, svrchu pomaž a pěkně vypeč.e. KrapličkyNro. 64. Špenátové krapleTěsto se s vejcy a s polovic vody zadělá, pěkně tence vytažené, nádívka se udělá tak jako pri kořenných štrudlích, však drobce tlustší, též se tak omastějí.f. ŠmornNro. 65. Šmorn z rejžeMlíko nech na širokým rendlíku vařit, vlož v něj šmolc, neb máslo, pošafraň drobet, když se mléko vaří, zamíchej do něho tu rejži, pomalu ať se temfuje, má se dobrou hodinu co temfovat, až nažloutne. Aneb vem za troník studeného mlíka, vlej 3 žejdlíky rejže do něho, nech 2 hodiny stát, nasol a temfuj dobře přikrytou na rendlíku, aby škraloup dostala. Dříve nežli tento šmorn na tabuly dáš, tehdy přimíchej 3 vejce, 3 lžíce smetany k tomu, a nech ho několik okamžení temfovat.Nro. 66. Račí šmorn s mlíkemRozmíchej v hrncy částku bělu s půl másem studeného mlíka, tak pěkně jako (Rindskoch) posol, vem as čtvrku rozpuštěného račího másla, 10 celých vajec. Od 30 raků na drobno zkrájené ocásky, všecko do toho zamíchej, rozpusť na rendlíku čtvrtku račího másla, dej toto těsto mezy to, naklaď svrchu víc uhlí než vespod, aby se nepřipálilo, když svrchu sežloutne, roztrus ho, nech ho vytemfovat, dej pozor ať se tuze nestuhne.Nro. 67. Z mouky šmornVem běl, zadělej těsto ani příliš měkce, ani tence s studeným mlékem, přistroj pro jednu osobu, pakli se domácý jídlo dává, 2 vejce do něho zamíchej, zasol, a v horkém šmolcy utemfůj.Nro. 68. Žemlový šmornVem za 4 kr. staropečených žemlí, zkrájej je tence do záměrky, k tomu přidej půl másu mlíka, 4 vejce, trochu zasol, dobře je v hromadu rozmíchej, a nalej je do horkého šmolce, ať dostane škraloup.g. ŠtrudleNro. 69. Krupičný štrudelTakový štrudel dělej jako smetanový štrudel, jenom krupice se v mlíce tlustě zvaří, studené s šmolcem a vejcemi setře, něco málo cytronových neb pomerančových šlupek na drobno na ně zkrájí, na těsto namaže, a nech potom v něco velmi málo smetaně vytemfovat.Nro. 70. Mandlový štrudelVem půl libry mouky, 4 loty másla, 2 vejce, rozdělej těsto vodou, jako smetanový štrudl, nech ho stát nějakou chvíli, vem 4 loty tlučených na drobno mandlí, 4 loty cukru, 2 celé vejce a 3 žloutky, bílky co sníh ztluč, vezmi trochu cytronových šlupin, a míchej to půl hodiny. Pak to těsto tence vytáhni, odtrhni okolek, natři na to nádivku, sviň v hromadu, namaž rendlík máslem, vlož ji tam, nalej horkého mlíka a svrchu máslem potři, a pěkně upeč.Nro. 71. Smetanový štrudel, neb smetanorulecTěsto se tak jako předešlé dělá, nech ho stát, pak vem 4 loty šmolce a v záměrce ho dobře setři, rozmíchej mezy to 3 žloutky a jedno celé vejce, v tom šmolcy jeden žejdlík smetany.Vytáhni těsto tence, to tlusté ztrhni z toho těsta, a nádivku natři, též na místo drobné žemličky nasyp v to 4 loty vinných zrn, pak je v hromadu sviň a vlož je do velikého žejdlíka vařícýho se mlíka, po vrchu s máslem pomaž a pěkně upeč.Nr. 72. Žemlový štrudelUdělej těsto, jakož již povědomo, vem za 2 krejcary žemliček, smoč je v mlíce, vem 4 loty šmolce, dobře ho zetři, žemle hodně vymačkej, zamíchej do šmolce, pak vezmi 4 vejce jedno po druhém, též drobet muškátového květu. Těsto tence vyválej, tu zamíchanou nádivku naň natři (namaž) zaviň ho, s vařečkou na 3 prsty zšíři ho uštipni, zvař v slané vodě, vylož na mísu, s máslem a s drobenou žemličkou omasť.Nro. 73. Špenátový štrudelVař špenát jak jest obyčej, bez zapražení, pak ho vymačkej, na drobno zkrájej, rozhři kousek šmolce, dej tam drobenou žemličku, upraž do žluta; pak vezmi k tomu ten špenát, vraž do něj vejce, nandej soli a muškátového květu, nech jej vychladnout, těsto vytáhni, natři naň ten špenát, přidej vinnych zrnýček, sviň ho, zvař ve vodě, pak vlož do mísy, posyp s usmaženou drobenou žemličkou, polej ji máslem a vnes na stůl.Nro. 74. Jiný dobrý štrudelUdělej křehounké aneb vytažené těsto, tak jak čas dopouští, nádivka se takto dělá: Vem máslo nebo šmolc, zetři to, vraž do toho celé vejce, jak mnoho udělati chceš, vem smáčený žemlový chléb, smetanu, sůl, vinné zrnka a tak přistroj jako smetanový štrudel.Nro. 75. Tyrolský štrudelVem 1 libru mouky, půl libry šmolce, dobře to rozdrob, zasol, vraž 5 žloutků a 2 celé vejce do toho, 3 neb 5 lžíc droždí (kvasnic), a 6 lžíc mlíka, sválej to těsto v hromadu, několikrát ho tak jako máslové vytluč, aby to dobře smísylo, nech ho stát, zatím dělej nádivku, vem 1 čtvrtku mandlů, 1 čtvrtku přepáleného cukru, zamíchej 4 žloutky, 4 celé vejce, jedno po druhém do toho, dobře všecko rozmíchej, těsto nožový hřbet ztlouští vyválej, rozkroj ho podle dýlky uprostřed, natři naň tu nádivku, co ruku zšíři ho zaviň, polož na potřený papír, udělej ho okrouhle, jako smetanový štrudl, vlož dřív na lístek s obroučkou, nežli jej do dortový pánve dáš, vem horké maslo, zamíchej do něho jeden žloutek, pomaž ním ty štrudle, a posyp je cukrem. Můžeš jej taky rosolem neb rybizlem naplnit.h. VandleNro. 76. Vandle z hráchuVem 1 půl libry na měko zvařeného hráchu a potři skrz dršlák, nech ho vychladnout, zetři 10 lotů šmolce neb másla pěkně, z 2 cytronů šlupky drobně zkrájej, 8 žloutků, 2 celé vejce, jedno po druhém tam dej, 10 lotů cukru, též ten protřený hrach mezy to zamíchej, pak míchej to všecko půl hodiny, a do těch namazaných vandlů vlej, trochu víc, nežli půl dílu zouplna, a pěkně zpovolna peč. Aneb: Ztluč vařený hrách, a protři skrz dršlak, musý však co mouka suchý beyt; pak 12 lotů tlučeného cukru, 12 žloutků, a tu hrachovou mouku 3 čtvrtě hodiny dobře rozmíchej, přidej k tomu cytronových šlupin, pomaž vandle, naplň a zdlouha je pěkně peč.Nro. 77. Kvasnicové vandleVezmi do hrnce půl čtvrtky mouky, 2 celé vejce, a 4 žloutky, půl žejdlíka vlažné smetany, 1 čtvrku rozpuštěného másla, opěň ho, 2 lžíce kvasnic, zasol je, těsto s nimi pěkně a čistě rozmíchej, pomaž vandle máslem, do polovice naplň, a upeč je.Nro. 78. Mozkové vandleUvař celý mozeček v slané vodě, vyvleč z čisté mazdry, smoč za 2 krejcary žemlové střídy v čerstvé vodě, zkrájej ji se zelenou petruželí, mezy ten mozeček, zetři tence v záměrce půl čtvrtky másla, rozmíchej do toho 2 celé vejce, a 2 žloutky velmi dobře a syce jedno každé. Pak s tím zelenym do toho, dej na to soli, trochu pepře, muškatového květu, a nového koření, potři vandle máslem, do polovice je naděj, vem půl rendlíku s vřelou vodou, vlož ty vandle do něho, a nech vařit.Nro. 79. Z housky vandleVem čtvrt libry přepáleného cukru, vraž 4 vejce a 4 žloutky v to, míchej celou hodinu, 4 loty ze sušené vaječné housky ztlučených drobečků, kostkovaté cytronové šlupky, půl druhého lotu podlouhle zkrájených pistacyí, zamíchej to do hromady, pomaž vandle, do polovice jich naplň, pěkně je upeč.Nro. 80. Lípavé vandleVytluč ze 3 vajec bílky pěkně jakby se rozsejpaly, potom vezmi 4 žloutky, i půl čtvrtky podsývaného cukru, dej tam zaroveň žloutky y cukr, tak dlouho to v hrncy tluč, až to zhustne, ztluč též půl čtvrtky pěkných mandlí s těmi šlupkami, zprosyvej je, pak vem skořice, hřebíčku, cytronových šlupek, tolik cobys myslel, všecko v záměrce směš, však pomaž vandle s máslem, nadi je, pěkně je upeč.Nro. 81. Smetanové vandle1 čtvrtku másla pěkně zetři, ažby se rozsejpalo, zamíchej 12 žloutků, jeden po druhém, za 4 krejcary smetany, pak 3 plné lžíce kvasnic, a 20 lotů mouky, udělej z toho těsto, jako nůkové, pomaž vandle, do polovice nadi, nech je kynout, aby naběhly, peč je na dortové panvi.Nro. 82. Nudlové vandleUdělej ze 2 vajec zkrájených nudlí, vař je pěkně na tlusto v mlíce, a nech je vychladnout, potom zetři 6 lotů másla, neb šmolce, vraž v to 2 celé vejce a 6 žloutků, a pocukruj dle líbosti; dej do toho zetřelého; míchej v hromadu, vycpej vandle s maslovým těstem, nadi je ním a peč je na dortové panvi, pak posyp páleným cukrem.Nro. 83. Žemlové vandleVem do hrnku půl libry cukru, 8 vajec a 8 žloutků, míchej to 3 čtvrtě hodiny, 8 lotů naběhlých drobečků ze žemličkové střídy, které jsou pálené, z jednoho cytronu šlupky nadrobno zkrájej, 3 loty podlouhle zkrájenych pistácyí, tak dlouho míchej, až se to v hromadu sejde, pak vsyp do pomazaných vandlů, a zpovolna peč.Nro. 84. Jiné dobré vandleVem do hrnce veliký žejdlík mlíka, 5 celých vajec, dej na uhlí, pak dobře proceď, v záměrce půl čtvrtku másla pěkně setři, zamíchej 2 celé vejce a 2 žloutky a na drobno zkrájený cytronat do toho, utři jeden cytron neb pomeranč s cukrem, dej tam ten cukr též částku všeho koření, vycpej vandle máslovým těstem, naděj a upeč je.Pátý rozvrh.Obyčejné pečivo z kvasnic a moukya. BodýnNro. 85. Bodýn s šatoZkrájej za 2 krejcary žemlové střídy na drobné kostky do záměrky, vraž do 1 másu smetany 6 celých vajec, dobře je zamíchej, pak setři 1 čtvrtku velkých, drobně a čistě ztlučených mandlí, nasyp na ty žemle, zválej 12 lotů másla v mouce, v masyté dni musyš mork na místo másla vzýt a 4 loty pistacyí, 3 loty citronatu, všecko na drobné kostky zkrájíš, a cukru dáš, aby dosti sladké byli, všecko s žemličkou rozmíchej, pomaž servit dobře máslem, zavaž v něj všecko pevně, nech půl druhé hodiny v hrncy se vařit. Šáto k tomu takto udělaš: Vem do hnce 10 žloutků, 12 vaječných nádobek plných vína, a cukru, aby dosti sladké bylo, 1 půl čtvrt hodiny před dáváním jídla postav na uhlí a pořád míchej, až dokonale zhustne, pak vyklop bodýn na mísu a šato naň nalej. V dni postní na místo morku 12 lotů másla v mouce zválej, a svrchek podkroj.Nro. 86. Bodýn z jahelVem libru jahel, ty vař ztuha s mlíkem, nech je vystydnout a přimíchej k tomu osum vajec a kus másla, cukru a tlučené skořice, to všecko vendej na jinou mísu, hodně promíchej, a v dortové panvi do žluta vypeč. Pak udělej na to z mouky jíchu na tento způsob: Vem půl žejdlíka mlíka, žloutky ze 4 vajec, kus cukru, kus celé skořice a kus celé cytronové šlupky: to querluj, dej na studené uhlí, a tak dlouho to míchej, až začne se vařit: pak vlej tu jíchu na ten bodýn, a posyp ho cukrem a skořicý.Nro. 87. Bodýn z morkuVem za 3 krešle žemliček, skroj kůru a namoč v mlíce. Potom vem za půl druhého krejcaru tlučeného suchárku t. j. cviboků, sedm vajec, půl libry tlučených mandlí, cukru a skořice, zkrájených pomerančů a půl libry hovězýho morku, a zamíchej to do hromady, též přimíchej něco rozynek, a vinných zrnyček k tomu. Udělej obroučku z dortového těsta na mísu, nadi bodýnu, a upeč na dortové panvi. NB. Všecky bodýny jsou lepší, když je dáš do vymazané nádoby a do vřelé vody postavíš, jen ji svařit necháš, a povrchu trochu uhlí nakladeš.b. KuglubNro. 88. Setřený kuglubStři půl libry másla velmi pěkně, vraž 20 žloutků dobře rozmíchaných do něho, zamíchej půl žejdlíka vlažné smetany pomalu do másla a do vajec, dej 3 dobré vařečky zamočeného droždí a soli v hodné míře k tomu, pak zamíchej ne celý 3 čtvrtky bělu dobře mezy to, těsto dobře vytluč, aby bylo tenoučké, nějakou nádobu dobře šmolcem omaž, posyp drobnou žemličkou, s polovicý jich to těsto naplň, nech ho v teplém místě sejít, pak ho zpovolna v dortové panvi peč, pak pocukrůj.Nro. 89. Kuglub bez mlíkaSetři dobře 1 půl libry šmolce, vraž 8 celých vajec v něj, ať jest každé to vejce dokonale zamíchaný, pokud které vejce se tam nacházý, tehdy vem 1 lžícy mouky, naposled 3 lžíce droždí, a jednu plnou lžícy cukru, a z jednoho cytronu na drobno zkrájené šlupky, pomaž nádobu, naplň ji tím, nech scházet, a tak pěkně upeč.c. KoláčNro. 90. KoláčeVem na prkno 12 lotů mouky, zkrájej 6 lotů másla na kousky do ní zamíchej to, vem 1 plnou lžícy močených kvasnic, 3 žloutky, shrň těsto s nožem, když je shrnuté, tehdy ho dvakráte slož, jako máslové těsto, válej ho drobně na prst ztlouští, a vykruž ho sklenicý, nech kynout (scházet), když zkynulo, tehdy ho s vytlučeným bílkem pěkně pomaž, 4 loty cukru, 4 loty na drobno zkrájených mandlí a 2 bílky dobře setři, a udělej z toho věneček na ty koláče, do prostředku dej višně neb rybizel, a pěkně je peč.d. HoustičkyNro. 91. Houstičky kvasnicovéVem 8 lotů másla, dobře ho setři, vraž 2 celé vejce a 2 žloutky do něho, dokonale rozmíchej, vem 2 plné lžíce kvasnic, zasol, vem tolik též mouky do toho, abys mohl těsto zválet, ale ne příliš, a drobet málo mlíka, vem těsto na nudlové prkýnko, vyválej ho, nech ho jen na půl malíka ztlouští, vykruž s kružátkem třihrané flíčky, nandej do nich zavařeného rybízu bizlu, zválej je v hromadu, nech je scházet, a vypeč je pěkně do červena.Nro. 92. Zkrajené houstičkyVem na prkýnko 1 půl libry mouky a tolik též másla, 5 žloutků, 2 plných lžíc kvasnic, drobet soli, všecko dobře rozmíchej, popraš jiné prkýnko moukou, polož je naň, vyválej těsto, dělej houstičky, naplň je zvařeným, pomaž žloutkem, posyp cukrem, a pěkně upeč.Nro. 93. Kdoulové houstičkyZralá kdoule se oloupá a na měkce uvaří, jádro se vyndá a na drobno rozkrájí, pak rozmíchej kousek másla velmi dobře, dej 1 vejce a 1 žloutek, 1 čtvrtku drobně ztlučeného cukru, tu kdouli, něco cytronovych šlupin, mouky a drobené žemličky na prkno, nadělej z toho těsta houstiček a napeč z toho šmolce, nech je s trochu vínem, cukrem, a s skořicý zevřít.Nro. 94. Smetanové houstičkySetři 4 vejce, velký kus másla neb šmolce, vraž v něj 3 žloutky a jedno celé vejce, přilej 2 plné lžíce kvasnic a 2 plné lžíce smetany, zasol co potřeba, namíchej tolik též mouky k tomu, abys těsto vyválet mohl, vykruž čtyrhranné flíčky, nadi něčím zadělávaným, neb taky rozinkami a vinnými zrnkami, však zkrájeti se prv takové musejí, pomaž je žloutkem, posyp cukrem, nech zpovolna scházet, pak je pěkně upeč.e. KoblihyNro. 95. Sedlské koblihyVysyp libru mouky na tabuli, vem do hrnce 3 vejce a 3 žloutky, půl žejdlíka smetany, 2 lžíce močených kvasnic, rozmíchej to, zasol a zadělej těsto, ne velmi ztuha, vem půl libry vypraného másla, setři to těsto, vlož to setřené máslo na polovic těch fleků; jako jiné sedlské těsto, tři neb čtyrykrát vlož ztlouští bez přestání, pak to těsto na půl prstu setři, přichystej velikou sklenicy, vykroj to těsto, naplň ho s temfovanými vinnými zrnkami, nadrobno zkrájenými mandlemi s cukrem a skořicý smíchanými, udělej pokličku z vykrouženýho těsta na prst ztlouští, obklaď ho, jako šneka, aby nadivka přikrytá zůstala, pomaž vejcemi, postav koblihy do tepla, nech je kynout, (scházet) a peč na ploským (rovným) plechu.Nro. 96. Koblihy velkéVem do zaměrky půl libry mouky, čtvrt žejdlíka vlažné smetany, a tolik droždí, též 4 loty přepuštěného másla, 2 celé vejce a 2 žloutky, nasol co zapotřebí, vytluč pěkně tence s lžicý, nech ho dobře kynout, když kynulo, vyválej ho na malík ztlouští, vykruž dva prsty ztlouští kousky, pomaž šmolcem, nech je rozhřát, vpleť ty kousky na ně jak dlouhou koblihu míti chceš, přiklaď je dobře s rukou, aby dolu nepadaly, maž je při pečení, peč zpovolna a do žluta; když jsou upečené, vem je, posyp cukrem, a dej na stůl.Nro. 97. Koblihy z droždíVem libru mouky do záměrky, 12 žloutků, 3 plné lžíce droždí, 1 žejdl. dobré smetany, 4 loty rozpuštěného másla, nasol, ale ne mnoho, těsto zadělej a vytluč, až na lžícy viset nezůstane, pak těsto na pomoučený šat polož, vyválej ho na malík, vykroj plechem, pomaž šmolcem, nech kynout a peč je. Chcešli tyto koblihy nadít, tehdy musý spodní díl tenčí být nežli poklička.Aneb:Vem jednu libru mouky, nech ji vohřát, pak vem půl žejdlíka teplého mlíka a 3 loty másla, a nalej na ni, pak vem droždí, tolik co myslíš, že je dost, 5 žloutků a celé vejce, pak vezmi 2 loty šmolce, vlej do těsta, a dobře ho vytluč. Vyndej koblihy, nech je sejít, a peč je na rendlíku.Nro. 98. Račí koblihyVem raky, zvař je, odsundej ocásky a klepeta, až jich je 8 lotů, pak je v moždíři utluč, vem 6 lotů mandlí, vraž je mezy to, též k posledku 2 žloutky a 2 bílky, též cukru, ze šlupek udělej račí máslo, též ho trochu mezy ně vraž. Pak vem kulaté oplatky, natři to máslo na ně, posyp trochu cukru a pistecy, a pěkně upeč.Nro. 99. Smetanové krapleVem žejdlík smetany na rendlík, vlož co ořech velký kousek šmolce do ni, nech to se rozejít, pak vem 5 plných měchaček škrobu, a 11 lžíc mouky, zamíchej je do toho, a vstav na uhlí, dobře umíšené, aby bylo těsto tažné, namíchej v to polovicy celých vajec a tolik žloutků zasolených. Vem to těsto na pomazaný talíř, udělej co ořech veliké kraple do toho rozpaleného šmolce, a peč pěkně zvolna.Nro. 100. Ledvinkové krapleVem telecý pečenou ledvinu, a droboučce jí se sádlem zesekej a s zelenou petruželí mezy to, též nandej mezy to koření a za jeden vídenský žemličky, kůrku tence pryč ukroj, vraž na ledvinu jedno vejce, jen aby dobře mokrá byla, nakrájej skroječků z ty žemličky, ale ne tlustě, natři ledvinu a co spolu sy zesekal, po obojí straně, posýp drobnou žemličkou a vypeč ze šmolce pěkně zažloutlé.Nro. 101. Obyčejné krapličkyVem do záměrky libru mouky, 3 lžíce droždí, 1 celé vejce, 1 žloutek, za 1 krejcar rozešlého másla, 1 žejdlík vlažného mlíka, a to zasol. Rozdělej těsto, vytluč ho, až se ze lžíce odchlipuje, nadělej z něho koblih, jak povědomo, musejí však též pomazané býti.Nro. 102. Rybizlové krapleVem bělu, nasol; vem šmolce do pánvičky a vody k tomu: nech to se vařit, těsto s tím zadělej, ale zvolna. Zválej tak tence, co můžeš, naplň ho s zvařeným rybizlem, a peč je v šmolcy. Když se upečou, tedy svrchu pocukrůj.Nro. 103. Klíčové kraplePrv vem 14 lotů mouky na rendlík, pak vem na pánvičku půl žejdlíka vody, a za půl vejcete velký kousek šmolce, nech to se dobře provařit, pak to na tu mouku za horka vlej, těsto dobře hladce zamíchej, aby bylo pěkně tenké, pak jedno celé vejce na to vraž a 4 žloutky, pak zasol též to těsto, rozpal šmolc, vlož ty kraple do něho, zpovolna je peč, a ními začasté v té pánvi, aby naběhly, hejbej a posyp je cukrem.Nro. 104. Stříkané kraple (Spritzkrapfen)Vem 5 lotů šmolce a 1 žejdlík vody na rendlík, nech to se vařit, a zamíchej v to 1 libru mouky, těsto dobře vytluč. Vem 6 vajec vlažných jedno po druhém na to vraž, vždy dobře zamíchej, a těsto jak náleží čistě rozmíchej. Vem stříkačku, namoč paličku od té stříkačky v šmolcy, však nesmí příliš horký býti. Vystříkej je dobře a hejbej ními v panvi, chladně upeč a naposled s cukrem posyp.Nro. 105. Zbrojné koblihy (Waffenkrapfen)Vem 8 lotů šmolce, a 8 lotů másla do hrnce, nech to drobet odvlažit, vraž v to celé 3 vejce, 8 žloutků, však zpovolna pěkně rozmíchej 3 plné lžíce kvasnic a neplný 1 velký žejdlík mlíka a 3 čtvrtky mouky, dobře to zamíchej a v teplém místě nech scházet. Pak kousíček šmolce do té železné nádoby dej a rozpal, dej pak potom s vařečkou kus těsta do toho, železa zamkni, a pěkně žlutě vypeč.f. KoláčeNro. 106. Bavorské koláčeSetři dobře libru másla, vraž 8 celých vajec a s osmi žloutky do toho to též hodně tři, půl žejdlíka dobře močených kvasnic a něco muškátového květu k tomu, naplň ty máslem vymazané formy dopolou, posyp je s rozkrájenými mandlemi, když zcela sejdou, tehdy je v horkých kamnech upeč.Nro. 107. Mastné koláčeVem dobrou sladkou smetanu, vlej ji na rendlík, nech ji na uhlí trochu odvlažit, namíchej trochu mouky, nech na uhlí stát, hleď aby těsto pěkně stuhlo, musyš ním ale začaste míchat, vraž v to napokon celé vejce, které v teplé vodě ležely, tolik, až již těsto pravou tloušťku nabyde, vlož do šmolce v kulatosti na způsob knedlíku a peč.Nro. 108. S višněma koláčeVem půl libry šmolce, dobře ho setři, tež vezmi od 12 vajec 8 žloutků a 4 celé a 1 čtvrtku tlučeného cukru, dobře to tři, z jednoho cytronu šlupky nadrobno zkrájené též přidej. Potom vem 14 lotů mouky, oloupané višně tolik, co zapotřebí, pomaž jeden lístek a obroučku šmolcem, dej je tam, a zvolna peč. Aneb: vem do hrnce 1 čtvrtku tlučeného cukru, 8 vajec, bílky co sníh ztluč, míchej hodinu, pak v to půl libry rozkrájené žemličky dej, zamíchej ji mezy to s drobet na drobno zkrájených cytronových šlupek, vem višní tolik co zapotřebí jest, lístek jeden, a obroučku šmolcem pomaž a upeč. Když je upečený, tehdy ho opět s cukrem posyp a hlaď neb glasýruj jej s rospálenou lopatkou.g. FancléNro. 109. Fancel z kaprových jikerVem od kapra payšl, přepal ho v slané vodě, pak sedři střeva, vraž 5 vajec do hrnka, zkrájej do toho trochu cybule a zelené petružele, smoč žemlovou střídu v mlíce, opět ji vytlač, a taky ji tam nadrob, nasol a okořeň, vtlač v to ty jikra, rozmíchej to, vlej do rozpáleného šmolce, dej na vrch y vespod uhlí, a když je již do červena vypeklý, tehdy vylož na mísu.Nro. 110. Z jater fanclRozsekej játra na drobno, však ale musejí být telecý játra, moč žemle ve vodě neb v mlíce, však aby celá zůstala, dobře je vymačkej, rozmíchej máslo, též dvě vejce jedno po druhém, a ty játra a tu žemličku v to zamíchej, vem ještě víc vajec, trochu smetany, zkrájej mork na kostky mezy to, peč to v panvi v horkém šmolcy pěkně zlehoučka, a dej buď suchý neb v polívce na stůl.Nro. 111. Žemlový fanclVem půl čtvrtky šmolce neb másla, pěkně ať se rozpadá ho setři, zamíchej do něho celé vejce a dva žloutky, zasol, a dej lžícy mlíka, též kostkované žemličky k tomu, dej drobet šmolce na rendlík, ať se rozpálí, vhoď do toho to svrchní dotčené, vypeč po obojí straně, vař potom buď v masyté neb v postní polívce, a dávej na tabuli s jednou neb s druhou, také ho můžeš v mlíce svařit a na stůl dávat.Nro. 112. Višňový fanclSetři půl čtvrtky másla jak náleží, zamíchej 2 žloutky, a jedno celé vejce cytronové šlupky, skořicy a višněch tolik co bys myslil do toho, smoč za troník drobné žemličky se sladkou smetanou, zamíchej žemličku do ní, pomaž rendlík máslem, dej fancel na něj a pěkně upeč.h. Sněhové míče neb koule (Schneebalen)Nro. 113. Sněhové míčeVem na prkno 2 dobré přehrštle bělu, v prostřed ji rozhrň, zasol co potřeba jest; vraž 6 žloutků, a vlej pomalu sklenicy vína do toho, přidej k tomu taky co ořech veliký kus másla, as lžícy smetany, těsto nevelmi ztuha zadělej, dobře vypracuj, až nabobrní roztáhni ho dlaní a nakrájej 15 špalíčků, a zválej je pěkně kulatě, ne příliš tence, vykruž je na malík v prostředku, však v tom místě ne na veskrz, kydej je z vařečky do vřelého šmolce, peč je nepříliš horce, když jsou hotové, posyp je cukrem. K upečení vem malou pánev, sycby byla koule tuze veliká.i. Teplé bábyNro. 114. Pražená bábaPřichystej dobrý běl do hrnku, postav ho do tepla, vem víno a šmolc do pánve, nech to se vařit, vlej do té mouky, zadělej těsto, a zasol. Dobře ho vytluč, aby pěkně hladké bylo, přichystej k jedné bábě 1 vejce, a 1 půl žloutku, udělej těsto v jedné tlouštce, aby skrze lžícy k bábě přináležícý prošlo, vysmaž pěkně ze šmolce a pocukruj.Nro. 115. Smetanová bábaRozmíchej jeden žejdlík teplé smetany, přidej k ní dvě celé vejce a 6 žloutků, a 2 plné lžíce močených kvasnic, všecko dobře dohromady zamíchej, vem do záměrky, jednu libru bělu nadrob, za 3 kr. másla do toho, vlej to setřené, nasol a udělej těsto v ty tlouštce, aby skrze lžícy proběhlo, vysmaž zdlouha z toho šmolce, nacukruj, a dej to teplé na tabuli.Nro. 116. Z vody bábaVem do záměrky 8 velkých plných měchaček bělu, zvař mlíko nebo vodu v pánvi, vlož co vejce hrubý kus šmolce v to, zapraž tím tu mouku, rozmíchej to vařečkou pěkně droboučce, těsto musý být jako pražené těsto, polož 10 vajec do vlažné vody, vraž jedno za druhým do ní, dobře je rozmíchej, aby těsto hodně ztenčelo, zasol ho, rozhřej na panvi šmolc, namoč v něm měchačku, ber ji polovic, pouštj ji pěkně zvolna a kulatě do šmolce, peč zdlouha, jsouli po jedné straně vypeklé, obrať, když se upekla, tehdy vylož ji na mísu a pocukruj.k. Obyčejné těstaNro. 117. Máslové těsto z kvasnicVem na vál 1 čtvrtku mouky, 4 žloutky, 1 lžícy plnou kvasnic, 1 plnou lžícy smetany a trochu soli, všecko s řezákem na drobno zkrájej, pomouč šat, vyválej těsto na nožový hřbet ztlouští, válej čtyrhranné flíčky, pak nadi do nich něco zadělávaného, zaviň je, polož je na plech, nech scházet, maž je s bílkem, a pěkně peč.Nro. 118. Smetanové těstoVem 5 čtvrtek pěkného bělu na prkno, vem půl másu smetany, a jeden žloutek, zadělej těsto takto, nasol ho, a jestli to těsto nepřipravíš do hromady, tehdy vem trochu vody k tomu, udělej z něho jako bochníček a nech ho scházet, pak to těsto vyválej, polož na tu polovicy těsta libru sladkého neb vypraného nasoleného másla, a dvakrát ho přehoď, nech ho opět v zymním místě kynout, pak ho ještě tři krát přehoď, nech ho však opět zatím kynout, čím více stydne, a čím dýl kyne, tím pěknější bývá. Můžeš ho y také den předtím udělat, v letě však dej ho do sklepa. Udělej z něho torty nebo paštiky, koblihy, nebo vandle, ke všemu se hodí, a pěkně nabíhá.l. Hnízda vosníNro. 119. Hnízda vosníSetři čtvrtku šmolce v záměrce jak náleží, vraž tam celých pět vajec a 3 žloutky, každé dobře rozmíchej, míchej 3 lžíce močeného droždí, 3 lžíce vlažného mlíka znenáhla, nasol ho, vem necelou libru bělu, těsto dobře vytluč, polož na pomoučené prkno, válej ho tak tence co možná jen jest, pomaž ho šmolcem, pak vykruž na 2 prsty tlustý škvarky, uprostřed je zase vykruž, posyp je s rozynkami a zrnkami vinnými, sviň je, pomaž nějaký rendlík šmolcem, postav je tam, nech ať scházejí, naklaď svrchu víc nežli vespod, peč pěkně zpovolna a posyp cukrem.
autor_Vyborna-Prazska-kucharska-kniha.html.txt
Botanické prechádzkyHodne neskoro, po uplynutí viac než 50 rokov, chcem Vám, milí čitatelia, ktorí budete mať trpelivosť, tieto riadky prečítať, prosto a bez pribásnenia dajakých romantických zkušeností, vyrozprávať: kde som sa od jara roku 1853 na Slovensku po divorastúcích rastlinách poobzeral, a s jakou radosťou som to sberateľské remeslo prevádzal za celé polstoročie.Do jara spomenutého 1853. roku nikdy som o botanike ani neslýchal; lebo že na modranskom 7 triedovom gymnasium, keď som bol druhoročný syntaxista (žiak IV. gymn. triedy), r. 1850-ho učiť sa nám dal Conrector z malého sošítku jakýsi „Növényország“ (ríša rastlín), a že v tom sošítku čosi sa hovorilo aj o „sárgarépa“ (mrkva): nerozumel som tým slovám, lebo som ani slovíčka maďarského neznal. Naverklovalo a odrapotalo sa to: a bolo dobre. Či tomu kto rozumel, lebo nerozumel: o to sa ináče hodný a statočný Conrector nestaral, a jak len žiak na zkúške nezostal, na potupu sveta, trčať: dostal do svedectva eminenciu, jako lopata, z čoho mal nielen žiak, ale aj jeho starostliví rodičia nehoráznu radosť! Ale ačkolvek som o tom ani potuchy nemal, čí jesto jaká veda o rastlinách, chodieval som predca na blízký Holý Vrch v máji, vonné gombalie sbierať; ale nie na dar daktorému dievčati, lebo som bol ešte len „puer“, jako grammatistov a syntaxistov žiaci vyšších tried nazývali; a keby ma daktorý rhetor (pätotriedník), alebo práve — nedaj bože — logicus (siedmoklasník) bol prichytil, jako sa zaliečam dievčati nevinnou kytkou vonných gombalií, bolby mi kytku bez okolkov skonfiskoval, a mňa vyfackoval; a ja, puer, nebolby som nič vyžaloval ani u Conrectora, ani u vysokoučeného pána rectora Kalinčiaka. Ba tito prísní páni boliby mi iste povedali: „Dobre sa ti stalo! Prečo sa radšej neučíš regule syntaktické, ale poškuľuješ za dievčaťami, a brúsiac po gombaliách, po skalách Holého Vrchu dereš klincami vybíjané podošvy na obuvi.“*Prvé dva školské roky v Prešporku (1850 — 1852), tiež som nepočul ničoho o botanike; až v treťom roku, na jar 1853 sme mali v druhom semestri, medzi hromadou iných, už ani nepamätám, jakých, predmetov, aj botaniku, vlastne do úmoru nechutnú a zdĺhavú botanickú terminologiu, ktorú nás učil supplent kaplan Csáder. Hneď na prvú hodinu nám doniesol dve usušené rastliny zo svojho herbáru, a ukazoval nám na nich viditeľné ústroje. To sa nám lepšie ľubilo, než diktovaná terminologia. A keď nás vyzval, abysme chodili rastliny sbierať, že nám ich mená povie: rozliezali sme sa, jako mravci, za mestom, a vykopávali sme zo zeme rastliny, sotva sa ích listy ukázaly, a Csáder nám tie rastliny menoval, kedy správne, kedy chybno. Ale ten prvý nábeh k sbieraniu rastlin, dost skoro ochladol, a ostali sme, tuším len dvaja, ktorí sme sa za dlhé roky s rastlinami zanášali. Už jako chlapec som v rodisku Lubine pod Javorinou so záľubou sbieraval poľné hrebíčky(Dianthus Carthusianorum), kúkoľ(Agrostemma Githago)a synokvet(Centaurea Cyanus), a pre matku do polievky nádešník(Glechoma hederaceum)a na prvý jarný salát blyštek(Ranunculus Ficaria)a režuchu(Cardamine amara), a v máji hríbiky májovky(Agaricus Prunulus), o ktorých som vedel, že ích najskôr najdem na tmavozelených kolách svahových lúk; ale o tom sa mi ani nesnívalo, že by rastlinných druhov tolko bolo, a že by sa správným usušením daly v prirozenej barve na dlhé roky udržať, že sa môže ích milovník aj v zime s nimi pokochať, ich podobnosť a rozdielnosť na prvý pohľad poznať, a ích dľa sústavy pekne-rúče do papierov poukladať. Tomu som sa naučil od Csádera, ktorý, ani neviem, prečo? si ma obľubil, k sebe na byt ma volával, a tam mi svôj malý herbár ukazoval, ba aj na prechádzky ma s sebou brával, a ma na stanoviska vzácnych prešporských rastlin vodieval a mi prikazoval, aby som z nich mnoho nevyberal, a tie stanoviska iným neukazoval.Tak mi ukázal stanovisko, v blízkosti Prešporka jediné, vzácného kapraduAsplenium Adiantum nigrum L., ktorý som o 30 rokov pozdejšie darmo tam hľadal, lebo cesta tam bola rozšírená a stanovisko zkazené. Častejšie som chodieval na Devín, ztadiať do Novej Vsi, a vedľa železnice nazpät do mesta. Bola to hodná prechádzka na jedno odpoľudnia, tak po ľavom brehu Dunaja na Devín, hore ľavým brehom Moravy do Novej Vsi, a ztadiať po pri železničnej trati domov. Takýmto mrváňom obšiel som vrch Kobylu (Kobel) a dolinu Mühlthal. Na dajaké občerstvenie lebo posilnenie na tejto, hodne vyše 4-hodinovej púti, mimo napitia sa čerstvej vody, ani som nepomýšlal, ale s naplnenou pľachovou púškou vzácnými rastlinami, rezko som kráčal svojou cestou. Málo kedy sa stalo, že som mal spoločníka tejto prechádzky, lebo tým, ktorí na počiatku prednášky Csáderovej, jako kobylky sa boli rozliezali po chotári, dávno chuť na botanisovanie z hlavy vyfúkala. Ani raz som nebol na Devíne, abych si tam nebol zaspieval:U proudů valných Dunaje širého, U žalné řeky Moravy zpěněné, Ach, tam na rumích hradu děvínského, Tam rmoutí srdce Slováka raněné…A zadívajúc sa na obyčajne mutnú rieku Moravu, spustil som tú pieseň: „Moravo, Moravo, Moravičko milá!“… a zadumal som sa nad zašlou slávou ríše Svatoplukovej. Nosil som vždy dlhé, dozadu sčesané vlasy, preto ma moji spolužiaci prezývali Svatoplukom. Ale nehneval som sa na to, lebo som vedel, že jeden Svatopluk (Presl) bol výtečným botanikom, za ktorého sa jeho národ nemal čo haňbiť, a ja by som s tým bol býval úplne spokojný, keby som sa mu bol čo do učenosti, aspoň priblížiť mohol. Skalnatý svah za hradom devínskym, nad riekou Moravou, má veľmi zajímavú Floru. Spomenem lenVinca herbacea WK., abych vyčitovaním vzácnych druhov, čítateľov neunúval, keď ím tie pekné rastliny ukázať nemôžem. Medzi Devinom a Novou Vsou je v terciárnom piesku mnoho skamenelin, a na trávnatých piesčináchSilene conica L.poteší každého priateľa rastlin.Csáder ma uviedol k rittmeistrovi Schnellerovi, ktorý bol veľmi pilným sberateľom rastlin, a mal už vtedy pekný herbár. Práve vtedy ho Schneller katalogisoval, pri čom som mu temer každý deň po škole pomáhal. Z ktorého druhu mal viac exemplárov, z každého udelil aj mne aspon jeden, tak, že moja sbierka očividome zrastala. U Schnellera obznámil som sa aj s Drom Pawlowskim, potomným direktorom Theresianuma, s Bollom, správcom prešporskej katol. normálnej školy, najlepším vtedy znalcom kvetny prešporskej, Drom Romerom, od ktorého som dostal viac chorvátskych rastlin, s poštov. officiálom Dietlom, šťastlivým monografom viničov, ktorý mi mnoho alpinnych rastlin daroval, s Drom Lorinserom, professorom na katol. gymnasiu, pôvodcom veľmi praktickej knihy „Taschenbuch der Flora Deutschl. u. d. Schweiz“, a s mnohými inými, viac-menej s botanikou sa zanášajúcími mužmi, z ktorých dosiaľ už ani jeden nežíje. Schneller mi dal odpísať abecedný soznam cievnatých rastlin, dla Kochovej „Flora Germaniae“. Keď som mu doniesol posledné hárky, ani sa ma nepýtal, čo za to žiadam? len mi hneď dal 5 zl. Keď ten soznam videli aj Dr. Pawlowski a Bolla: požiadali ma, aby som taký soznam aj pre nich každého odpísal. To sa rozumie, že som to aj ochotne urobil; lebo to bol pre mňa lukrativny zárobok. Od rodičov dostával som mesačne 12 šajnových zlatých, asi terazšie 4 zl. 80 kr. Za byt som platil 6 zl. šajnových, a na raňajky a večeru mi zostávalo na mesiac 6 zl. š., t. j. asi 2 zl. 40 kr., tedy asi 8 krajciarov na deň (obed som mal zadarmo v konvikte). Pozdejšie mi rodičia povýšili civillistu na mesačných 6 zl. str. Ale keď som platil za byt 3 zl. 50 kr., zostalo mi z toho na kancellárske a žalúdkové potreby len 2 zl. 50 kr. na mesiac. Nuž, a pri takom dôchodku, nedalo sa ani vtedy vyhadzovať z kopýtka. Ale ja som býval vždy pri groši; lebo odpisanie katalogov, a potom pisanie cedulí k rastlinám Schnellerovým, ktoré rozposielaval na zámenu, donieslo mi vše pár zlatých. Cez prázdniny letné botanisoval som okolo môjho rodiska, Lubiny, hlavne po Javorine, a sám, jako prst, brúsil som sečami, lesom, a hrebeňom po uhorskej a moravskej strane sa rozkládajúcou velikou lúkou. Najväčšiu radosť mi spôsobilo, že som tam našielOphioglossum vulgatum, Botrychium Lunariaa jeden jediný kusBotrychium matricariaefolium R. B., ktorýžto poslednejší, velice vzácný kaprad, sbieral som pozdejšie na horských lúkách „na Kočacom zámku“ v Bošáckych kopaniciach. S Javoriny doniesol som si ajMulgedium alpinum, Gladiolus imbricatus, ktorý zvlášť hojne sa nachodí na bujných horských lúkach Bošáckej doliny, aGentiana Amarella L. (?). Krásny bol pohľad na asi 30. koscov, jako jeden za druhým, v šikmom rade trávu zkášali; ale keď prišli na plochu, husto „psicou“(Nardus stricta L.)porastenú, jako ím kosy ponad drôtom podobné stebielká a štetinám podobné tenučké listy, prešvihovaly! Trávička je to veľmi pěkná, ale neužitočná, a kosci ju nenávidia.*Roku 1854. bol som na velikonočné prázdniny doma. I zachcelo sa mi videť prvotiny jarnej kvetny na Javorine, ač ešte bolo vídať mnoho sňahu pod lúkou, kdežto na svahoch len miestami boly biele fľaky sňahových závejov. Ej, či som sa zaradoval množstvu kvetov sňahových zvoncov(Galanthus), kukuček(Corydalis), a medzi nimi vyčnievajúcích kvetostanov bieleho deváselia(Petasites albus), ktorého kvetna prešporská nemá, a ktorý mi tu po prvý raz živý pod oči prišiel. Od tej doby býval som každé leto častým návštevníkom mne milej Javoriny. Pod lúkou bolo pásmo javorov, od ktorých celý vrch dostal svoje meno, ktoré darmo jeden môj maďarský botanický dopisovateľ pomenoval „Nagy Jharoš“, lebo on len Javorinou zostane, bárs to pásmo javorov už davno bolo vysekané a ihličnatými stromy povysádzané. Zakiaľ bolo tam mnoho javorov, bolo dobre pod javorinským vareškarom, lebo si mohli za lacný groš, alebo ešte lacnejšie, za pät prstov a šiesty utekáč, zaopatriť javorového dreva na varešky, lyžice, ceďáky, taniere, lopatky, války a iné kuchyňské náradie, ktoré potom v Novom Meste n. V. alebo po domoch predávali. Keď bol čas jahôd a červených malin, vtedy si robievali kopaničiari z olúpanej bukovej kôry nádobky na toto ovocie. S mladého bučka olúpanú kôru skrútili na spôsob súdka, konce kôry zacvikli do rozštiepenej paličky, jejž konec pevno svázali, na dno vtlačili okrúhly kus kôry: a kôrový košík bol hotový. To olupovanie bukov bolo síce zakázané; ale kto vystriehne kopaničiara, ktorý dobre vie, v ktorú stranu sa hájnik obrátil, a ktorý hovorí: „Kto mi čo dá, keď hora nie! Však to pán boh pre všetkých stvoril.“ Ešte tohoto času bolo na Javorine vídať hodné plochy lesa, na posmech postínaného. Keď totiž r. 1848 maďarská garda Lubinu temer celú bola vypálila, prosili tehdajší poddaní od Erdödovského panstva drevo na stavivo; ale pánské povolenie za dlhý čas nedochodilo, tak, že si ľudia svoje domy nemohli pokrývať; bárs im aj do izieb pršalo. Naposledy praskla trpelivosť Lubinákov, že sa sobrali i bez povolenia pánského húfne do hory, a nazotínali si bukov, koľko potrebovali, a poodvážali si ích domov. A že to robili na spech, a pánstvu na vzdory, nezotínali pekné buky u samej zeme, ale na 2-3 stopy vysoko, že to tam tak vyzeralo jako vysoké drevené strnisko. Kriku z toho narobilo pánstvo mnoho, ale Lubináci obešli na sucho: pánstvo bolo povinné dať ím drevo; a keď otálalo: nabrali si ho sami dľa potreby.Vracajúc sa raz s Javoriny pri západu slnka, naradovaný, že som v seči našel utešený exemplár tam netušenéhoSenecio paludosusv najlepšom kvete, ktorého semeno vietor iste bol ta doniesol, kto zná, zkadiať, — lebo druhého, ač som seče krížom-krážom pochodíl, nikde som nevidel, — postretol som v hore starého Jána Tučku, široko-ďaleko známeho zbojníka, kráčajúceho na Javorinu. „Dobrý večer, Tučka!“ riekol som mu. On sa zastavil, oprel sa na palicu, zaškúlil na mňa, a riekol: „A jako vy mňa znáte?“ „Dobre,“ reku, — „však ste mi raz boli ukazovali vášho zajáčka, ktorý vedel pálené piť.“ Tvár sa mu trošku vyjasnila, a on, nadraziac si prstom na čele čepicu, povedal: „I pekne vítam! a nebojíte sa tak samotný chodiť po horách?“ „Nebojím“ — reku — „lebo nemá mi tu kto čo ublížiť, a tieto zeliny mi nikto nevezme,“ a ukázal som mu rastlinami napratanú pľachovicu. Popozeral sa na ne, a dajúc mi „s Bohom“ kráčal ďalej. Keď som bol asi 10-ročný, vzal ma bol otec s sebou do kopaníc, keď bol k nemocnému povolaný. Že sme v dome nemocného museli hodne dlho čakať, šiel sa otec podívať k Tučkovom. Tam mi ukázal starý Tučka domáceho zajáčka, jako si na komando sadol na bobek, a z podaného kalíška pálenku pil. To som Tučkovi pripomenul, a on sa na to rozpomenul. Môjmu otcovi povedal: „Pán tatíčko, už mi len, keď umrem, peknú kázeň kážte.“ Na to mu otec odpovedal: „Len takú, jakú si zaslúžíte; vy si pohrebnú kázeň vaším životom píšete, a ja ju potom, keď umrete, len poviem.“ Tento starý Tučka bol človek nízký, plecatý, špatného pohľadu, a všeobecne považovaný za pohlavára podjavorinských zbojníkov. Mal troch synov, urastených jako jedle, a výborných strelcov. Po roku 1850. počali císarskí žandári očišťovať lubínské kopanice od zbojníkov, až ím konečne to remeslo zbojnické nadobro zkazili. V lepšom smyslu povestný bol podjavorinský gajdoš Filúz, šťastný improvisátor vtipných a kúsavých popevkov, ktoré vždy gajdami sprevádzal. V rokoch šedesiatych bývala Javorinská lúka oblúbeným výletným miestom okolitej Slovače z Cis- a Translajtanie. Filúz tam nesmel chybeť, a bavil svojími improvisaciami veselých výletníkov. Dosiať sa spievajú v Lubine daktoré jeho štiplavé popevky, jako:„Pase Filúz svine Na Bzinskej doline, Tučka ich poháňá: Obydva sú kmíné.“alebo:„Čiaže je to kopanica, Na ty štyri kopce? Čiažby bola? Richtárova, Čo nakradél z obce!“alebo:„Čo že je to za Jarábka Čože je to za neho? Ukradél štyri kone, Páteho malého.“Toto síce s botanikou nemá nič do činenia, že sa za viac rokov konávaly na Javorinu výlety, že sa tam spievalo, rečnilo, tancovalo, na gajdy koncertovalo, až nám raz starostliví páni poslali ta žandárov; ale ja som nie tancu k vôli chodil na tie výlety, lebo tanečníkom som bol odjakživa ťarbavým; ale som rád brával podieľ na tých výletoch botanisovaniu k vôli. I milo pobavil som sa so známými, a obznámil som sa s dosiať neznámými, ale podchvíľu som sa zo spoločnosti vytratil, a sliedil som po rastlinách. Raz som bol s celým mojím domom na voze tam, a medzi inými potravinami doviezol som hodný koš zemákov. Bolo že tu smiechu! ale pečeni a koláčom sa dostalo chvály. Keď bol veľký oheň založený, a mnoho žeravého uhlia a popeľu z neho, rozhrabal som to haluzou dreva, a moje zemáky som ta pekne poukládal, a pahrabou prikryl. Na to som odšiel hodne ďaleko botanisovať, a keď som trúfal, že zemáky budú už upečené, vrátil som sa, abych si na nich pochutnal. Ale, čo sa nestalo? Moji milí výletníci, ktorí ma pre dovezenie surových zemákov vysmievali, upečené mi všetky pojedli, že som sotvá jeden, už na polo spálený z pahraby vypapral; a teraz som ja tých maškrtníkov vysmial, že keď pečene pojedli, potom ím aj zemáky, tie slovenské ananasy, boly dobré! Javorinu som až do roku 1890. mnohorazy pochodil, a mnohé, mnou tam sbierané rastliny, uvádza aj, tak tragickou smrťou na Balkáne skonavší Dr. Formánek v svojej objemnej „Květene Moravy a Slezska“.Z Prešporku som do roku 1859 častejšie pochodil aj vrch Kobylu (Kobel) nad Devínom. Velmi dôkladný a poučný opis tohoto vrchu podal Dr. Kornhuber v ročníku 1897 — 1898 „Verhandlungen d. Vereins für Natur u. Heilkunde zu Presburg“ na str. 57 — 97. Že daktorí meno töhoto vrchu píšu „Kogl“, tento vehlasný učenec v poznámke na strane 57. dokazuje, že sa má správne písať len „Kobel“, lebo že to znamená jakýsi druh čepca („eine Art Haube“), v novonizozemskom jazyku „Kovel“, podobno francúzskemu „coiffe“, čo patrne odpovedá kontúre, ktorú tento vrch od strany severnej tak pekne a zretelno ukazuje! Škoda mu bolo až do Nizozemska a Francúzska chodiť pre vysvetlenie mena toho pekného vrchu, keď ho tunajší Chorváto-Slováci, jako naisto najstarší obyvatelia menujú „Kobyla“, jako som to v Dúbravke, podkobylskej to dedine, z úst ľudu sám počul. Kobyla je stanovisko podivnej okolíkatej rastlinySmyrnium perfoliatum, z ktorej som bol dostal ešte r. 1862 semeno z tadiaľ a od tej doby mi v krovinách mojej záhradky každoročne v hojnosti rastie a ma na „Kobylu“ upomína. Pri Novej Vsi sbieraval somHesperis matronalis, Adonis vernalisaVerbaseum phoeniccum.Raz ma pojali s sebou Dr. Kornhuber, Dr. Pawlowski a baron Mednyanszky, na hrad Pallenstein. Kornhuber a Mednyanszky konali geologické studia, a pri Mariathalskych bridlicových lomoch hľadali dajakéhosi Ammonita, ale nadarmo. Pawlowski a ja sme mali hojnú botanickú žeň. Zastihol nás dost prudký dažd, že sme sa museli uchýliť do krčmy. Na zpiatočnej ceste sme vzdor kompassu a mappe poblúdili, a miesto na Kozí Vrch (Gemsenberg), na ktorom sotva kedy skalné kozy po skalách poskakovaly, lebo na ňom ani väčších skal neni, ale snád len krotké kozičky sa pásavaly, — dorazili sme šťastlivo do Račišdorfu, a z tadiaľ už po tme do Prešporku. Z rastlin, na tejto málo zdarenej prechádzke, bola najvzácnejšou korisťouScrofularia vernalis L.Pawlowski ma často volával na botanické prechádzky, a keď sme sa už po tme vrátili domov, vždy ma občerstvil dobrou večerou. Brehy a ostrovy Dunaja pochodil som jak sám, tak aj v spoločnosti iných, mnohorazy, a jako vzácnejšie nálezy pečlive som v herbáríku opatroval:Typha minima, Senecio Doria, Galium rubioidesa j.V lete r. 1856 botanisoval som okolo Boroviec, Hlohovca a Udvornoku v Nitransku, a obohatil som svoju sbierku rastlin vzácnymi druhy, z ktorých spomeniem len:Taraxacum serotinum, Hibiscus TrionumaGlaucium corniculatumpri Borovcach;Reseda Phyteuma, Thesium humile, na roľach a na smetískách pri UdvornokuAbutylon AvicenuaeaNicandra physaloides, a po roľach zdivočilúIsatis tinctoria. Tieto nálezy som uverejnil v spoľkovom spise prešporskom. Ešte v XVII. storočí bola v Udvornoku aj maďarská evanj. církev, tak, jako aj v Hlohovci, kde úradoval maďarský superintendent Brunczwik. Kraje tie sú dávno, bez všetkého násilia, poslovenčené. Či sa kedy podarí ľud tam, pomocou školy a úradneho nátlaku, zase pomaďarčiť? velice pochybujem. V Hlohovci znal som pánskeho zahradníka, rodeného Poliaka, ktorý mi všetky vzácnosti zahrady a sklenníka poukazoval, a mi dovolil aj daktoré rastliny vziať pre herbár. Hlohovec je jediný hrad na Považí, ktorý ešte zub času nenačal, lebo kaštiel Orlové (Zsigmondháza) na Považí, vyše Púchova, v doline malebne sa vynímajúci, nepovažujem za hrad.V mojom rodisku Lubine pochodil som mnohorazy celé okolie a každý jeho kút. Pri tej príležitosti došiel som aj medzi hlboké, vodou vymleté jarky v hone „Čabratec“ zvanom, kde ma prekvapilo veliké množstvo skamenelých jako „dlaň“ velikých mušlí, a malých slímákov (Cerithium). Mušle tie menuje ľud „žabacie korýtka“, a slimáčkov „prešíky“. Temer som si potrhal vrecká na kabáte, a prišiel som, týmito skamenelinamí terciernými obepchaný, jako jež. Vrstva tých mušlí je asi na 12° mocná, ale čo jako som sa usiloval aspoň 2-3 kusy celé a neporušené dostať: nepodarilo sa mi to. Tak sa mi vidí, že tam bolo pobrežie toho tercierneho mora, a mušle vlnobitím boly polámané. Skamenelinami tými zavďačil som sa potom Dr. Kornhuberovi, ktorý o tom náhodnom mojom náleze v Prešporskom spolku správu podal, a aj náš slavný zemko, geolog Dionys Štúr, rodák beckovský a horlivý Slovák, uvádza ho v svojom spise „Geolog. Uebersicht-Aufn. d. Wassergeb. d. Wag u. Neutra.“ Štúr bol aj znamenitým botanikom, a kedy koľvek cestoval z Viedne do Modry k otcovi, vždy sa ustavil v Prešporku aj u mňa a obdaroval ma krásnymi rastlinami z Alpov.Roku 1856 bol založený v Prešporku prírodovedecký spolok, jehož dušou a najpilnejším pracovníkom bol Dr. Kornhuber. Do tohoto spolku bol som, jako prvoročný bohoslovec, prijatý aj ja, a podával som, na vyzvanie Kornhuberovo, v „Presb. Zeitung“ rastl. phaenologické značky, ktoré aj v I. ročníku spisov tohože spolku na str. 96. a nasl. boly otisknuté. V týchže spolkových ročníkoch boly aj pozdejšie uverejnované moje floristické články zo stolic Prešporskej, Nitranskej a Trenčianskej. V Prešporskej stolici botanisoval som, mimo najbližšieho okolia Prešporku, aj viacrazy okolo Pezinku, pri Sv. Jure, Modre a pri Trnave. V Nitransku i pozdejšie okolo Skalice, Sobotišťa, pri Vrbovciach a v okolí Čachtického hradu, na dolomítových vrškoch, ktoré Dionys Štúr veľmi trefne porovnáva s Krasom. Na Čachtickom hrade mi ukazoval jeden Čachtičan, ktorý sa prišel na mňa podívať, čo v tých rumoch hladám, miesto, kde, vraj, bola zamurovaná za živa ukrutná, krvežíznivá tygrica, grófka Alžbeta Báthory, ktorá v prvej polovici XVII. storočia mnoho dospelých dievčat do smrti bola umučila. Historická pravda je, že ích za pár rokov asi 30 umučila, ale Fama loquax hovorí o viac než 200 obeťach jej ukrutnosti; ale kdežto jej pomocník týchto ukrutností, Ficko, bol na kolese lámaný, a dve baby, ktoré na rozkaz grófkin tie úbohé dievčatá trápily, boly katom zoťaté: ukrutníčka Báthoryčka obišla s dosť miernym trestom, lebo bola odsúdená na doživotný žalár v jej Čachtickom dome, t. j. mohla v celom dome žíť, jako sa jej lúbilo, a robiť, čo chcela, len z domu von vykročíť nesmela; lebo, jakoby sa to srovnávalo s krajinskými zákonmi a s privilegiami vysokej šlachty, aby grófka, pôvod všetkých zverských ukrutností, bola práve tak kruto potrestaná, jako tie osoby chatrnejšieho stavu, ktoré jej návodom a na jej rozkaz také ukrutnosti prevádzaly!? Na čo by jej aj bolo bývalo vysoké, po krajine rozvetvené príbuzenstvo, keby ju nebolo vedelo obrániť pred zhanobujúcou, bárs aj cele zaslúženou pokutou!? Len tunajší pospolitý ľud túto nenormálnu, na rozume pošínutú ukrutnicu, aspoň v povesti prísnejšie pokutoval, než to krajinské súdy urobily, keď ju dal za živa zamurovať, aby tam vo velikých mukách hladom umrela. Pôverčiví ľudia počujú aj dnes ešte stonanie a nariekanie povraždených dievčat, medzi rozválanými múrami hradu. Okolo hradu Tematína, na ľavom brehu Váhu, nielen sporo na dolomítových skalách, ale aj často na kamenitých pastvinách nachodí sa utešenáDraba lasiocarpa Roch., ktorú som však okolo hradu Čachtického nadarmo hľadal, ač i tam je ten istý dolomít.Zakiať som bol v Prešporku, pilno som navštevoval mesačné zasadnutia prírodovedeckého spolku, jako aj časté populárne prednášky, mimo spolkových shromáždení. I spolkové zasadnutia, i populárne prednášky bývaly veľmi valne navštevované, a prispievaly znamenite k zaujímaniu sa za prírodné vedy i medzi širšími vrstvami obyvateľstva. V tomto spolku poznal som aj direktora katol. gymnasia, Čecha Václava Svobodu, o ktorom som sa pozdejšie kdesi dočítal, že ho ktorísi českí literáti obviňovali, jakoby bol babil a za kmotra stál Hankovi pri „objavení“ rukopisu králodvorského, ktorý sme aj my, slovenskí žiaci v Prešporku vtedy pilno čítavali a obdivovali. V čas jakejsi slavnosti videl som Svobodu v uniforme, so zlatým kráglom a s pripásaným kocprdom na boku, a nevedel som to, jako ani do dneška neviem pochopiť: na čo bol ten meč professorovi, keď že ho v škole ani k pichaniu, ani k sekaniu upotrebiť nemohol a nesmel, ale len mečom dobrého a zdravého učenia mohol narábať a nevedomosť zaháňať. V spolkových zasadnutiach boly Kornhuberove prednášky vždy najpútavejšie a najpoučnejšie. Keď sa dakedy — zriedka stalo, že sa nikto neprihlásil k prednášaniu o dajakom predmete, dal si Kornhuber mňa zavolať: aby som ja dačo prednášal. Darmo som sa vyhováral, že ja len preto chodím pravidelne do spolkových usadnutí, aby som sa tam niečo naučil, ale nie na to, aby som ja iných učil, lebo som bol zo všetkých členov najmladší, ktorému nijako neprislúchalo, chcieť starších poučovať. On ale bol neústupný, a ja som sa musel jeho naliehavej žiadosti podrobiť, a 2-3 razy s velikým strachom sa sebrať na prednášku. Tak sa mi zdálo, že poslucháčstvo s úľubou prijalo moje prednáškové prvotiny.Raz sme mali spolkový výlet na osobytnom vlaku koňskej železnice do Pezinských kúpeľov. Na stanici pezinskej nás čakaly koče, ktoré nás asi 40 ich zaviezly do blízkych kúpeľov. Po malom odpočinku a občerstvení v restauracii kúpeľnej, rozliezli sme sa po horách, rozdelení na dve tlupy. Zoo- a geologov amatérov viedol Dr. Kornhuber, a mňa dali za vodcu tým, ktorí sa za rastliny zajímali. Ešte vtedy sa dolovalo v pezinskej bani na zlato; že sa to ale nevyplácalo, boly tam pozdejšie práce zastavené. Za to pilne sa dolovalo na sírkový kýz, z ktorého sa v blízkej fabrike vyrábala sírková kyselina: ale aj to pozdejšie zaniklo. Tých, ktorí so mnou za rastlinami chodili, bavil som jako som vedel. Keď sme našli tlupu kapradu orličieho(Pteris aquilina), ukazoval som ím na šikmo prerezanom spodku, jak hodné brko hrubého kapradu, obraz dvojhlavého orla, a na zavinutých krajoch listov výtrusy, ktorými sa sťa semenami tento kaprad rozmnožuje; upozorňoval som na rozdiely najdených jastrabníkov(Hieracií), na zariadeni kvetu vstavačovitých(Orchideí), a čo sa nám kde jaká zajímavá rastlina nadhodila. Asi po štyrhodinovej prechádzke vrátili sme sa do restauracii k spoločnému, skrovnému bankettu, ktorý bol, hádám, väčšine účastníkov hlavnou vecou. Tu nás prekvapil pekným veršovaným slovenským pozdravom tehdajší staručký slovenský farár evanjelický pezinský Ján Mockovčák, ktorý sa v mladom veku, jako bývalý žiak slávneho prešporského professora Kováča-Martinyho, rád s botanikou zanášal, a ešte z tých časov aj malý herbárik opatroval. Tento slovenský pozdrav bol pri tabuli prečítaný a tým, ktorí mu nerozumeli, do nemčiny preložený, lebo vtedy maďarčina nebola ešte v móde. O výlete podal Kornhuber zprávu v „Presb. Zeitung“, a s pochvalou spomenul aj Mockovčákovu slovenskú báseň, ktorá iste leží dosiať v spolkovom archive uložená. Dnes by sa snád nikto neopovážil spolkové shromaždenie slovenskou básňou pozdraviť. Bola to vlastne česká báseň, lebo Mockovčák, príslušník školy Kollárovej, v terajšej spisovnej slovenčine nič nepísal. Tak sa mi zdá, že táto báseň bola potom odtisknuta v Lichardových vo Vídni vychádzajúcích „Slov. Novinách“. Raz, — už nepamätám kedy? — zašli sme si na Svätojurský Šúr, kde sú rozsiahle rašeliniská s veľmi zajímavou Florou. Jako specialita týchto rašelinísk je krásna žihlavaUrtica radicans Bolla, ktorú tam tento autor prvý objavil a opísal. Žihlava táto, jako novinka, išla na zámenu na dračku, lebo ju každý sberateľ rastlin v herbári mať chcel. Sám som jej asi 100 exemplárov rozposlal. S Opitzovým zamieňacím ústavom v Prahe, nestál som v spojení; ale z druhej ruky mal som aj Opitzove rastliny v herbári; za to ale zamieňal som za mnoho rokov so Skofitzovým ústavom vo Viedni, ktorého som bol pozdejšie (1879) aj navštívil. Krome toho zamieňal som aj s daktorými prešporskými a vonkajšími sberateľmi.V okolí Kľúčova, na pravom brehu Váhu, niže Nemšovej v Trenčiansku botanizoval som po dve letá 1858 a 1859. Pole na Považí je tam rovné a úrodné, ale ľud zanedbaný býva v chatrných drevených chalúpkach, za jaké sa ja neviem oduševniť. Najväčšiu radosť mi spôsobila okolíkatá hruštica(Pirola umbellata L.), ktorú som v Kľúčovských horách vtedy po prvý raz živú videl. Táto malá kráska by zaslúžila, aby bola v kvietníkoch za oknami pestovaná. Listy má vždy zekné, jako remeň tuhé, lícom lesklé, bledoružové, zvonkové kvety, jako z vosku, v okolíku previslé. Jak tu v Kľúčove, tak pozdejšie v Z. Podhradí som sa pokusil, chovať ju v kvietníku, ale nepodarilo sa mi to, lebo mi vždy vyschla, čo som jej jakú zem ponúkal. V lete 1858 cestoval som na furmanskom voze z Lubiny až po Slovenské Pravno v Turci, a ztadiať peší za dva dni, cez krásny priesmyk Harmanec, na Baňskú Bystricu do Brezna vo zvolenskej stolici. Na tejto dosť dlhej ceste, kde sa jej ťahom ešte nikomu ani len nesnívalo o železnici, nedalo sa mi botanisovať, lebo som bol viazaný na dvoch spolucestovateľov, len čo som si letkom pár rastlin poznačil. Letný semester r. 1860. ztrávil som na evanj. bohoslov. fakulte vo Viedni, keď ešte terajšia nádherná Ringstrasse bola širokou pažiťou. Rastliny som sbieral tu len v najbližšom okolí mesta. Dosiaľ si neviem odpustiť, že som sa na konci semestru, keďže mi zo stipendia a z mimoriadnej podpory peňazi zbývalo na dostač, nezaviezol na Semmering, k čomu som už pozdejšie nikdy nemal času, ani priležitosti, ani prostriedkov, ale som sa musel uspokojiť s rastlinami, ktoré som od iných sberateľov, ztadjať bol dostal.V lete 1860. bol som povolaný za kaplána do Uh. Skalice. Okolie Skalice má veľmi zajímavú kvetnu. Morava a jej močariny poskytujú mnoho vodných rastlin. Ej, či ma tam koľkorazy dopichali komári, že mi až tvár zapuchala! Na tuhnúcom môle pravého brehu Moravy, u samého Rohatca, som sbieral:Lindernia pyxidaria, Juncus sphaerocarpus, aScirpus Michelianus; a sotva pár krokov ďalej, okolo prievozníkovej búdy,Kochia arenaria. V Prešporku som si kúpil „Reuss-ovu Kvetnu Slovenska“, a od vrbovčianského farára, Pavla Slobodu, dostal som darom jeho bratom Danielom Slobodom, farárom Rusavským, spísané a Českou Maticou vydané „Rostlinnictví“, ktoréžto české diela, vzdor mnohým ích nedostatkom, prokazovaly mi pri určovaní rastlin znamenité služby. K tomu bol som si kúpil aj „Svatopl. Presla Všeobecný Rostlinopis“ s jeho terminologiu botanickú a 32 kvartových obrazov k nej. Pravda, pri určovaní mojich nálezov mi tieto vzácne knihy boly k slabej pomoci, keďže „Všeob. Rostlinopis“ obsahuje len opisy z celého sveta vybraných druhov; za to ale terminologický slovník mi bol na dobrej pomoci. Malže som ja za radosť, keď sa mi podarilo dľa Slobodovej knihy ten-ktorý, mne ešte neznámy, rastlinný druh, spoľahlivo určiť. Ale v určovaní rastlin cvičieval som sa tak, že som vzal známu mne rastlinu, a hľadel som ju určiť dľa určovacieho kľúča, a keď som tej prišiel na meno: pokusy som robil s neznámými druhami, až som sa vycvičil v určovaní.*Keď som raz zablúdil na skalnaté, pusté vinohradiská „Wintoperku“, bol som milo tam prekvapený práve tam kvítnúcou, rozkošnou „papučkou“(Himantoglossum hircinum), pravou to okrasou týchto pustákov (pustých vinohradov)! Vzal som si z tejto vzácnej Orchidey asi 20 kusov na sušenie pre herbár, a daktoré som v potu tvári vykopal i so zemou, a zasadil som ích do kvietníkov za okno, kde ích aj iní obdivovali. Na Wintoperku je častá aj nízka višňa(Prunus Chamaecerasus), ktorá mala už úplne zralé, veľmi chutné višňičky, z ktorých som na ukázku a ochutnanie aj do fary kytku doniesol. Vo fare sme mali velikého kocúra, ktorého „Pazúr“-om menovali. Raz som doniesol pekný exemplár kocúrníka(Nepeta Cataria)a riekol som deťom: „Zavolajte Pazúra; budeme ho hostiť touto zelinkou.“ Začul to aj môj principál L. Lichard, skrz na skrz poctivý a statočný, ale často chorľavý muž, a povedal: „Ale coby vám kocúr jedél zelinu!?“ „Bude,“ reku, „len ho sem!“ Deti doniesly Pazúra na dvor, posedaly si do kolečka; a keď som kocúrník medzi prstami požmolil a nim Pazúra pekne ponúkol: prisadol si, zagajdoval a s velikým appetítom požuval a pojedol celú zelinu, až na samý koreň. „To je nécó mimorádného!“ zvolal na to zadivený Lichard, a deti sa čudovaly, že Pazúr „umí aj zeliny žrať“. Zadivil som sa, kráčajúc cestou k dedine Vrádišťu, že som pri malej močarine spozoroval:Aster Tripolium, Scorzonera parvifloraaMelitotus dentataa pár vzácnych ostric(Carex). Takéto netušené prekvapenia sú každému sberatelovi velice vítané; kdežto keď sa vystrojí istú určitú rastlinu sbierať a nenajde jej: znechutený a unavený ťahá domov. V Skalickom poli sa vo veľkom dochovávala priemyseľná rastlina „Waid“(Isatis tinctoria), jejž listy sa viacrazy cez leto zrezávaly, a čerstvé velikým, koňom do krúhu ťahaným okrúhlym kameňom, s primiešaním trošky haseného vápna, madžgaly. Z tej, jako cesto hustej kaše robily guľky velikosti vlaského orecha, a tieto usušené za hranice predávali, jako prísadu k barve indigovej. Dochovávanie tejto rastliny vyplácalo sa lepšie, než ktorékoľvek obilie. Šart(= Rubia tinctorum)sa za mojich časov v Skalici nikde nedochovával, ale jako pozostatok nekdajšej jeho kultúry našiel som pri plote jednej zahrady pod Kalváriou jeden hodný kus tejto Rubie. Za to redaktor viedeňských „Slov. Novin“, D. Lichard, zaviedol v Skalici pestovanie slezu, s plným, tmavopurpurovým kvetom(Althaea rosea atropurpurea), ktoré sa znamenite vyplácalo, lebo sa z počiatku predával starý cent sušeného kvetu za 100 zl. Kvety tohoto slezu sbieraly sa cez celé leto, doma sa zelené kalichy s ních odkrajovaly, a na leskách vo zvlášť k tomu cieľu zariadených sušiernach sušily. Robili z toho z počiatku tajnosť, a nechceli vyzradiť, ani kde dostať semeno tejto rastliny, ani kam sa sušené kvety predávajú. Kvety nesmely byť plesnivé. Dozvedel som sa, že sa slezové kvety vyvážajú do Francúzska na barvenie vína. Pozdejšie, keď sa dochovávanie slezu veľmi tu bolo rozšírilo, klesla cena kvetov značne. Mestskému kapitánovi J. M. ktosi z pomsty cez noc pokosil celé jutro slezu, keď práve najlepšie počal kvitnúť. Trúfal síce, kto si to tak naňho spomenul; ale, že nemal svedkov, toho kosca súdobne stíhať nemohol, a iné mu nezbývalo, jako trpelivo čakať, až slez, — ktorý v Skalici „malvou“ zovú, — zase od koreňov vyhnal a zakvital. Pravda, že na takejto otave zkoseného slezu ani polovica toľko kvetov nebolo, jako by ích bolo bývalo na nezkosenom. O dakoľko rokov pozdéjšie urobil som aj ja pokus s pestovaním slezu, pri Štvrtku na Považí. Na 100 čtver. siah nasadil som kukurice a slezu. V prvý rok dala kukurica dobrú úrodu a na druhý rok dostal som 1 starý cent suchého kvetu slezového, ktorý mi doniesol 100 zl. užitku. Na tretí rok zkazila mi hrdza(Puccinia Malvaceacum)temer všetek slez. Viac som ho potom nesial.Nekdajšie kvetúce súkennictvo za mojich časov už v Skalici valne upádalo; ale ešte bolo tam pár súkenníkov, ktorí svoje výrobky do Pešti vyvážali. Predtým sa na roľach pestovávala aj „postryháčska štetka“(Dipsacus Fullonum); ale ja som tam už ani jednej nenašiel.Hneď pri Skalickom cinteri, na čerstve pooraných roľach, nachádzajú sa pekné terciérne skameneliny, mnohé výborne zachované, a jemnejšie viac, menej polámané. Poslal som z nich malú sbierku Dr. Kornhuberovi, ktorý o nich zprávu podal u prešp. prírodovedeckom spolku r. 1861. Bolo mi to veľmi nápadné, že si tých vzácnych, pekných a mnohých skamenelín tam nikto nevšímal. Pri troške pozornosti a vytrvalosti bolo by tam ľahkou vecou, zajímavú a poučnú sbierku utešených slimákov a mušlí, a snád i iných skamenelin sebrať. Drobný tercierny piesok menujú v Skalici „miligr“. Toho času bolo tu veľmi dobré nižšie gymnasium katolicke s českou vyučovacou rečou, jehož professori boli Češi, mužovia odborne vzdelaní. Keď miestodržitelská rada počala úradovať po maďarsky, a nie, jako dosiaľ, po nemecky: dochádzal k nám často do fary riaditeľ toho gymnasia, výborný a šlachatný muž, Květosl. Klumpar, kedykoľvek dostal dajaké maďarské nariadenie, ktorému nerozumel. Bývala to potom obyčejne moja zábava, preložiť listinu do češtiny. Nezadlho potom boli českí professori odstránení, a na ich miesto noví osadení. Klumpar bol za riaditeľa gymnasia do Jindř. Hradca preložený. Za riaditeľstva Klumparovho bol som daroval gymnasiu malú sbierku rastlín. Toho času bola v skalických mešťanských rodinách nemčina v móde, a maďarsky znajúcích ľudí bolo tam málo. Čo sa mi ale zvláštne ľúbilo v tom meste, bol ten jednoduchý, rodinný život v mešťanstve, bez pýchy a bez prevodzovania smiešnej a škodlivej nádhery. Ani v bytoch, ani v rúchu, ani v pokrmoch sa márnotratnosť neprevádzala; a pri tom sa mešťania dobre mali a spokojno žili. Jako počujem, od tedy sa pomery velice premenily, bez toho, aby měšťanstvo na blahobyte a spokojnosti bolo získalo. Tam som zažil za môjho života po prvýraz vyslaneckú voľbu, ktorá vypálila, vzdor námahám mešťanstva, dľa chuti vlády. Aj na voľbe mestského zastupiteľstva a úradníctva musel som brať podieľ. Najlepšie sa mi ľúbil jeden mešťanský kováč, ktorý stentorským hlasom vykrikoval: „A có inší! my nesceme takých pánů, kerí sa dajú voliť za víno a hnilý sýr!“ Nemôžem sa ale pochváliť, že by som mal v takých shonbách a kríkoch zalúbenie. Jeden hlavný korteš vládneho kandidáta chodil v červenom, šnorovanom dolománe a vábil voličov slúbujúc hory-doly. Jakosi zatáral som sa zo všetečnosti do toho davu ľudu, a spozoroval som jednoho starého mešťana, jako sa hrabe na obsekaný agát, až mu pot s čela kvapkal. I zpýtal som sa ho: „Ale, ale starý pán! kamže, kam tak náhlo?“ „I, já su malý, jako Zacheus“ — riekol, pevno sa zachytiac haluze, aby neodkvacol ľudom na hlavy — „teda lezu na strom.“ „Ej“ — reku — „ale Krista Pána ani s toho stromu nevídať!“ Po voľbe sa všetko zase skoro utíšilo: a — bolo po Kačínej svadbe. Na papieri sa to tie svobodné voľby veľmi pekne vynímajú, ale v skutočnosti sa to docela ináče vyníma. Skaličania sa pilno zaoberajú s vinohradníctvom, a zvlášť v dobrej povesti stojí skalické červené víno, o ktorom som počul, že sa až do Čiech vyváža, kde sa miesto mělnického predáva. Majitelia vinohradov majú mnohí vo viniciach aj búdy so sklepom na víno, a rádi chodievajú, či samotní, či v malých spoločnosťach do tých búd. Taký osamelý pútník donesie si s sebou kus husaciny, lebo tvarožku hnilého syra, natočí lebo vytiahne si pohár lebo dva vína, pri čom aj za dve hodiny presedí, a potme ťahá domov. Nemal som to rád, keď ma dakto do búdy zavolal, lebo mne víno nechutilo, a v sklepe sedeť mi bola prizdĺhavá zábava.Krajom vinohradov našiel som, prechádzajúc sa s Danielom Slobodom, návštevou v Skalici sa bavivším, jakýsiAstragalus, z ktorého som si pár kúskov vzal; až o viac rokov pozdejšie, keď som cestoval v lete priesmykom Stránskom, kde už na území Moravy dost často rastieAstragalus danicus Retz, — som aj ten v Skalici sbieraný poznal, že tiež k tomuto Stránskemu druhu patrí. Ktoby si dal záležať na dôkladnom preskúmaní okolia Skalického, iste by bol odmenený bohatou korisťou nových, vzácnych nálezov, jak pri Morave tak i medzi viniciami, lebo ja som sa v Skalici len za krátky čas, ani nie celé dve letá, pobavil a nepreskúmal som to územie tak dôkladne, jako pozdejšie Bošácku dolinu.Zo Skalice som prešiel v decembri 1861 na faru Zemansko-Podhradskú v Bošáckej doline, na ktorej do dneška žijem. Hneď na jar nasledujúceho roku, pochodil som najbližšie okolie môjho bydliska, ale som bol veľmi sklamaný v mojom očakávaní; lebo na blízku není ani značnejších skalin ani močiarov, ani dobytkom nedotknutých trávin, keďže všade krajom cesty a vinohradov, jako aj nižšie kopce, len spasené trávy som našiel. Jediná peknáHacquetia Epipactisma medzi krovinami potešila. Až pozdejšie som si zašiel na vzdialenejšie horské lúky, jakých je po všetkých svahoch veľmi mnoho, do sečí a na vinohradiská: a dostal som chuť k pilnému ích prezkúmaniu. V čas môjho príchodu do Z. Podhradia, bolo tu ešte asi 10 juter vinohradov a oberačky konávaly sa v druhej polovici oktobra, s velikou veselosťou a strelbou. Vinice boly ešte aj pri Štvrtku na Považí, pri Bošáci, Moravskom Lieskovém a Srniem, a že na tomto poslednom mieste pestovali burgundské révy, požívalo Srňanské víno tak dobrú povesť, jako červené Novomestské. Ale všetkým týmto vinohradom môžem vystaviť smrtný list, lebo sú už všetky dávno vyklčované. Kvetna sečí je velice nestála, lebo keď tam zrastú zase dreviny, nižšie rastlinstvo udusia. Od Apríla až do pozdnej jeseni bývaly moje preše plné, lebo som mnoho rastlin sbieral na zámenu. Boly roky, v ktorých som aj 3000 exemplárov rozposlal. Zámenou rastlin môj herbár značne sa zväčšoval; a keď mi Schneller celý svôj herbár a mnoho vzácných botanických knih darom bol poslal, a ja som ho s mojimi sbierkami spojil: mal som celú moju izbičku balíkami rastlin zatarasenú. Raz ma jeden pan zo Zvolena i so svojim zaťom bol navštívil a rozhľadiac sa po mojom herbáre, riekol: „Ale, pán farár, jako sa to srovnáva s bibliou?“ „Ach,“ — reku — „Šalamún bol slávnejší služobník Boží než ja, chatrný farár dedinský, a rozumel sa do botaniky, lebo stojí o ňom v biblii: ,Vypsal též i o stromích, počna od cedru, kterýž jest na Libánu, až do mchu, kterýž roste na zdi…‘ (1. Král. IV. 33) a nikto ho preto neinterpelloval.“ A môj pánko prestal ma domŕzať. V rokoch 70-ich predal som celý herbár do Pešti L. Richterovi. Potom som si zase založil nový herbár, do ktorého som ukládal z počiatku len Trenčianské, a mnou samým sbierané rastliny aj iných krajov; len pozdejšie vriaďoval som doňho vzácnejšie druhy aj iných krajov a zemí. Tento druhý herbar daroval som pred dvema rokami slovenskej museáln. spoločnosti v T. S. Martine. Bol ma totiž navštívil horlivý predseda tejto spoločnosti, Andr. Kmeť, a riekol, že by bolo dobre, keby som herbár a tu v okolí Podhradia najdené starožitnosti, bronze, kamenné nástroje a iné predmety čím skôr poslal museáln. spoločnosti; čo som aj urobil, Kmeť istotne preto naliehal, aby sa tie sbierky čím skôr do Martina dostaly, lebo tušil, že už dlho žiť nebudem, a že by sa to po mojej smrti mohlo roztratiť. Ale, bohužial, Kmeť neprišiel k tomu, aby môj herbár v Martine usporiadal, lebo ešte v tom roku zomrel. Jak ten herbár bude tam dlho na hromade ležať, bojím sa, že ho larvy chrobákov sožerú; a toho by bolo škoda, lebo je tam mnoho vzácných rastlin.Z môjho bydliska som až do nedávna častejšie vychádzal aj do dalších krajov, rastlinám k vôli, a že sa mi aj počet dopisovateľov množil, ktorí si žiadali mať tunajšie vzácnejšie druhy, za ktoré ponúkali na zámenu rastliny svojich zásob: tak som mával cez celé leto so sbieraním, sušením, roztrieďovaním a rozposielaním, a v zime do herbáru vriaďovaním tunajších a cudzích rastlin, dosť milej zábavy. Tak som za viac než 40 rokov mnoho tisícov exemplárov rozposlal, nielen do Rakúsko-Uhorska, ale aj do Nemecka, Švédska, do Belgie a Francúzska. Za čas prispieval som aj do Kerner-ovy„Flora austro-hungarica“, a do Baenitzovej„Flora Europaea“. Moja dávna túžba po dobrom drobnohľade zostala nevyplnená, lebo sa mi na to prostriedkov nedostávalo. Preto som také tajnosnubné rastliny, pri ktorých určovaní je nevyhnuteľne potrebný dobrý mikroskop, sám určovať nemohol. Machy a játrovníky(Musci frondosi et hepaticae)sbieral som pre znamenitého bryologa Jak. Juratzku vo Viedni, ktorý mi ích spoľahlivo určoval, čo potreboval z mojich nálezov, si zadržal a ostatné mi vrátil, a k nim vždy zo svojich duplikátov mi niečo priložil. Raz ma Juratzka bol na tri dni navštívil a v mojej spoločnosti tu machy a játrovníky sbieral. Najvzácnejším nálezom medzi tunajšími machy bolaMeesea Albertini, ktorú som na tuffe jednej kyseľky v Bošáckych kopaniciach náhodou našiel. Sbierku mojich machov kúpilo sedmohradské museum. Pre Hazslinszkého v Prešove sbieral som lišajníky, rásy a huby (Lichenes, AlgaeaFungi). I medzi tými sa našly vzácnejšie druhy. Aj prešporský údenár J. Bäumler, který mal svojich chlapcov na Slovenčině u mňa, bol ma navštívil. Bäumler je najlepší znateľ mikroskopických hub a jako samouk vyrástol mnohým nad hlavu. Má výborný mikroskop, a vie s ním znamenite zachádzať. Ja som ho častejšie v Prešporku navštívil, kde ma vždy pobavil ukazovaním mi svojich mikroskopických praeparatov. Velmi chutne sa vynímal opásaný bielou zásterou, s rukávami vyhrnutými, jako zručne a obratne zaobchodil s mikroskopom. Má aj bohatú botanickú biblioteku, jako žiaden iný v Prešporku.J. Bayer vo Viedni, bol ma upozornil na bohatost forem medzi maliníkmi(Rubus), a poslal mi viac viedeňských druhov. I dal som sa s velikou horlivosťou do studovania maliníkov v prírode. Pochodiv najbližšie okolie Z. Podhradia, presvedčil som sa dosť skoro, že tu mám také množstvo forem maliníkov, o jakém sa mi ani nesnívalo. Keď som dostal od Dra. Pántocska na upotrebeniu peknú monografiu „Nees et Weihe Rubi German.“ s krásnymi polokolorovanými obrazy tam opísaných druhov: čo že bolo prirodzenejšieho, než že som druhy týchto autorov, z toho množstva tunajších maliníkov, silou-mocou chcel vyhľadať. Tak sa povodilo aj mnohým iným floristom. Ale dosť skoro som sa presvedčil, že len malá částka Nees-Weiheovských druhov na mojom území sa nachodí; ostatné všetky sú značne odchylné. A keď som podostával mnoho maliníkov z Viedne, z prusského Slezska, od Dra. Focke z Brémy, od Sabranského a Bäumlera z Prešporku, od Dra. Borbáša z rozličných krajov Uhorska, od Rella z Novohradu, a od iných z iných krajov, a tieto som s tunajšími porovnával: darmo som sa namáhal, aby som ích do dajakého systematického poriadku uviedol. I výkresy tunajších významnejších maliníkov som vyhotovil. Koložvársky univers. professor Dr. Borbáš sa strojil spisať monografiu uhorských maliníkov, snáď na ten spôsob, jako spracoval uhorské ruže; a keď sa dozvedel o spomenutých mojich výkresoch, vyžiadal si ich odo mňa, keď som mu už hojnú sbierku maliníkov bol poslal. Ale monografiu maliníkov nestihol napísať, lebo náhle na porážku zomrel, a zostaly aj moje výkresy ztratené. Nebožtík Kmeť sa divil bohatosti forem mojich maliníkov, a urobil tú dobrú poznámku, že okolie Sytna je dosť chudobné na maliníky, za to ale velice bohaté na ruže. V južnom Trenčiansku je opak toho, lebo pri množstve maliníkov, mám tu len pomerne málo ruží.Bolaže to za radosť, keď som došiel na také stanovisko, kde 10-15 i viac rozličných maliníkov spolu poprepletaných sa nachodilo, že som musel dobrý pozor dať, aby som vetvičku kvitnúcu z toho istého koreňa odrezal, jako aj kus tohoročného šlahúna s vyvinutým listom! Dr. Focke, najlepší znateľ maliníkov, bol ma navštívil, vracujúc sa do Brémy zo svetovej výstavy viedeňskej, a pobavil sa u mňa za trí dni. Doviedol som ho na také miesto, v blízkej hore „Rešetárovec“ zvanej, kde bolo mnoho maliníkov rozkošne jeden s druhým poprepletaných. Keď to videl, riekol: „Ja, to my u nás nemáme.“ Kdeby sa, reku, na Vašich pieskových dýnach brémskych, toľkorakých maliníkov nabralo! V svojej dôkladnej monografii „Synopsis Ruborum“ často uvádza aj druhy z Bošáckej doliny. Bol si pozdejšie vyžiadal odomňa aj semená a živé kúsky s koreňami významnejších tunajších druhov a miešancov, ktoré v svojej pokusnej zahrade v Brémach pestoval. Jako mi písal, dochovával tam mnoho druhov, ktoré uväzoval na drôty, a pilno obrezával, aby sa mu nepozapletaly. Jako známo, temer všetky čiernoplodé maliníky špicami šlahúňov (tohoročných prútov) sa tam, kde sa zeme dotýkajú, v podjeseň zakoreňujú. Navyťahoval som tedy z daktorých významnejších maliníkov, takých zakorenených šlahúnov, odrezal som ích nad korienkami, a menami opatrené, do vlhkého machu zabalené som mu poslal. Znal som viac sberateľov rastlin, ktorí nevedeli, že temer všetky čiernoplodé maliníky špicou tohoročných šľahúnov sa v podjeseň zakoreňujú, a jeden známy sberateľ mi poslal asi v patero složený tenký šlahún Rubus tomentosus, s korienkami na konci, jako čosi velmi pamatného. Náš ľud ale má o tom zakoreňovaní šlahúnov dobrú známosť, ba vniesol to aj do príslovia. Keď som sa raz zpýtal starého kopaničiara: jako sa má? odpovedal mi, k môjmu velikému prekvapeniu, mávnul rukou: „Ach, jako ostružlina, obema konci v zemi.“ Maliník menujú tu aj ostružlinou. Platilo to do nedávna za pravidlo, ba za jakési dogma, že zo všetkých europejských čiernoplodých maliníkov jediný plstňatý maliník(Rubus tomentosus Borkh.)nosí na líci listov vedľa jednoduchých aj hojné hviezdičkaté vlasy; všetky ostatní ale, čo jak rozdielne druhy a formy, ktoré majú na listoch aj hviezdičkaté vlasy, byť i roztrúsené a pojedinné, považované boly za nezákonných potomkov, lebo miešancov (bastardov), povstalých z maliníka plstinatého a daktorého iného, bárs údajne aj vyhynutého druhu. Pošťastilo sa mi ale v Bošáckej a Ivanovskej doline objaviť nový, dosiaľ neznámy a neopísaný druh, ktorý má listy za mlady hustoplsťnaté, šedé, s hojnými hviezdičkatými vlasami: a predca určito tvrdím, že miešancom není, lebo má dokonále a pravidelne vyvinuté plody, čo u miešancov nebýva. Je toRubus moestus Hol.Je v tomto okolí dost častý v sečach, krajom kopanických rolí a lúk, ba aj na starých prielohoch. Buď tenistý, alebo jemu velmi príbuzný druh videl som aj zo Zvečeva v Slavonsku. V shromaždení uhor. lekárov a prírodozkúmateľov, r. 1897 v Trenčíne odbývanom, predložil som medzi inými, významnejšími maliníkmi Trenčianska aj tento nový, pekný druh. Že maliníky miešanci (bastardy) bujno rastú, hojne kvitnú a silno sa rozrastajú, ale pravidelné plody nemávajú, len leda kde jednu osamelú bobuľku, alebo celkom jalové ostávajú: na to mám mnoho príkladov v mojej blízkosti. TakRubus Schwarzeri Hol. (R. bifrons × tomentosus)sa zakoreňovaním šlahúnov bujno rozrastá, hojne kvítne, ale prevelice zriedka jedno zrnko plodu donáša. Tento miešanec na prvý pohľad sa rozoznáva od iných maliníkov hojnými krásne ružovými kvetami a šedými úzkými listami. Znám viac jeho stanovísk. Keď starí menovali pýr „inextricabile gramen“, takými ťažko vykynožiteľnými sú aj maliníky. Sám som to k mojej nemalej mrzutosti zkusil, keď som dal hodný kus kroviny na vršku Budišovej vyklčovať, aby som tam mal lúku. Na miesto jednoho vyklčovaného maliníka vyrástlo ich aj desať, lebo každý utrhnutý koreň vyhnal znovu, a mal som tam tých ostnáčov po dvoch rokoch značne viac, než pred tým, a bezočive sa mi tam rozťahovaly. Je rozdieľ veliký aj v chuti zralých malin. Čím ostňatejší a žlaznatejší je ktorý druh, tým sladšie a aromatickejšie máva plody. V Nemecku máva plsťnatý maliník(Rubus tomentosus)obyčajno plody neúplne vyvinuté, alebo ostáva cele jalový. V mojom kraji videl som ho jalový, máloplodý, ale aj dokonalé a pravidelne vyvinuté plody nosiaci, chuti aromatickej. Úprimne vyznám, že som aj já v tom zhrešil, keď som celý rad maliníkov novým menom opatril, a sťa nové „druhy“ do sveta rozposlal. Ale, čo som mal robiť, keď veliká čiastka tunajších maliníkov nijako nemohla byť vtesnaná pod opisy a mená dosiaľ inými autormi publikovaných maliníkov? Keby to bolo možné, rádby som nazpäť stiahol všetky, mnou opísané, tak rečené nové druhy, z nichž sa len čiastka v literatúre udrží, ostatné ale, jako zbytočné synonyma, budú tvoriť príťaž (ballast) specialistov batografov, a za čas strašiť v literatúre. Slabá je to potecha pre mňa, že aj vehlasných batografov mnohé „nové druhy“ medzi haraburdie zbytočných synonymov sa dostanú, alebo sa už aj dostaly. Keď som bol dostal od Schwarzera z pruzsk. Slezska „Otto Kunze Reform. deutsch. Brombeeren“, bol som tak zavedený istotou a určitosťou jeho tvrdení, ktorým všetky čiernoplodé maliníky Nemecka pod mená málo druhov a miešancov zahrňuje, že som sa domnieval, jakoby už maliníky tak boly opanované, a do tohú vabohú druhov, forem a miešancov taký poriadok uvedený, že by bola zbytočná práca niečo lepšieho a prijateľnejšího hľadať. I usiloval som sa aj moje maliníky pod Kunzeove druhy a miešancov vpratať; ale skoro som sa presvedčil, že je to vec nemožná. Na to mi poslal Dr. Focke svoju „Synopsis Ruborum Germaniae“ v sprievode peknej a bohatej sbierky nemeckých maliníkov, ktoré moju vieru v neomýlnosť Kunzeovu valne zvyklaly. Každá monografia maliníkov ešte aj teraz môže byť len neúplná, a bude v najlepšom páde len lokálnou kvetnou maliníkov s pridáním významnejších inokrajových druhov. Keď povážíme, že maliníky tvoria mnoho nepopierateľných miešancov, a že ích stanoviská sú veľmi nestále: napadne nám myšlienka, či práve to nezapríčiňuje tú rozkošnú rozmanitosť maliníkových forem. V seči zjavia sa nám také formy, jakých sme tam predtým nevideli, a keď stromy zrastú, zase sa ztratia maliníky; ale koreň nevyhyne tak skoro, a možno, že sa živý udrží aj za mnoho rokov, kde tu jeden list vyháňajúc; a keď sa tam zase drevo zotne, obživený svetlom a teplom slnečným, ohlásí sa, že je živý, najprv len slabým šlahúnom, aleuž na tretí rok zaťahuje hodné plochy. I kraje a úvrate pri roľach, pri cestách, pastviny a kraje lesov, mnohoročné úhory (prielohy), vinohrady a pusté vinohradiská, podrobené bývajú premenám, pri ktorých maliníky hneď vyhynú, hneď zase iné na ích miesto sa osádzajú.Okolie môjho bydliska vykazuje sa daktorými veľmi vzácnymi rastlinami. Pravda, za viac než 40 rokov som ho krížom-krážom mnohorazy pochodil, a to od jarnych dňov až do zimy, a keď bola ľavná zima a bez sňahu, aj v zime som sbieral machy a lišajníky. Tak len sa mohlo stať, že som náhodou šťastnou na tie vzácnosti natrafil. Nikto by nebol tušil, že v riedkej, kamenitej dubine Srňanského Hája sa nachodí krásna trávičkaAvena capillarisa na úhoroch vinohradísk ŠtvrťanskýchAiuga glabra Prekl. Aiuga Chamaepytisje šedoplstnatá; ja ale našel som temer cele lysú formu, ktorú som jako výdružieß glabriuscula Hol.rozposielal, až ma barón Uechtritz poučil, že je to tá istá forma, ktorú Presl v svojej Sicilske Flore jako Aiuga glabra Presl opísal. Je to na každý pád veľmi pamatné, že táto Sicílska rastlina — jestli Uechtritz dobre videl, — až tu pri Štvrtku, a to dosť často, sa nachodí.Druhá taká specialita Flory Trenčianskej jeErigeronacris L. var. glaberrimus Hol., ktorý som naBošáckych horskýchlúkách a v sečach objavil. Pri Haluzických rumoch kosteľa a na tamejších chudotrávnatých, kamenitých kopcoch, mám v hojnostiTrigonella monspeliaca L. Prunellyv mojom okolí vykazujú mnoho pekných miešancov. Najvzácnejším mojím nálezom jeFilago mixta Hol. (F. canescens arvensis), ktorý som mnohokráť sbieral nielen na prielohoch, ale aj v sečach Bošáckej doliny, a na sta exemplarov som z neho rozposlal. Pozdejšie tohoto miešanca objavil aj nebožtík J. Bubela pri Vsetíne, a najde sa iste aj na inych miestách, kde Filago canescens a arvensis tak hojne spolu rastú, jako v Bošáckych kopaniciach. Iný veľmi vzácny miešanec v Bošáckej doline jeCarex axillaris Good., povstalý zC. vulpinaaremota, ktorý som na pramenitých miestach horských lúk sbieral, a za viac rokov v mnohých exemplároch rozposlal. V Bošáckej doline a po okolí hojne sú zastúpené aj vstavačovité rastliny(Orchideae), z nichž najpeknejšie sú:Orchis fuscaaMoravica, Anacamptis pyramidalis, Cypripedium Calceolus, Epipactis violacea, — o ktorejž som sa nikde nedočítal, že by v Uhrách aj inde bola bývala najdená;Corallorrhiza innata, Himantoglossum hircinumaEpipogum aphyllum. Veľmi ma prekvapilo, keď som raz pristihol kopanické devy pilne hladať „hlaď na mňa“, t. j. vstavačovitúListera ovata, v jejž spodnom pysku vidia jakúsi podobnosť s nahým mužským telom: tedy len chytro si jej nasbierať k ľubostným čarom, jako aj „obrátky“ = Ophioglossum vulgatum, ktorú za pásom nosievajú, keď idú do tancu, aby maly švihlých tanečníkov.Bol som ráz dostal do daru od nebožtíka kardinála Haynalda, hodný balík sedmohradských, ním sbieraných rastlin, keď si bol odomňa vyžiadal, tuším pre Naegeliho v Mnichove Hieracia môjho okolia. Za to som sa mu odvďačil tunajšími orchideami, velmi pečlive usušenými. Reichenbach starší bol si žiadal formy rodu Scleranthus. Tu som rozeznal len dva druhy:Scl. annuusacollinus. I vyskočil som si na také miesta: roľe, úhory a seče, aby som s čím najviac stanovísk po dakoľko exemplároch vzal a ích Reichenbachovi poslal; lebo som bol veľmi zvedavý: čo medzi nimi najde? Nezadlho vrátil mi moje Scleranthy a priložil k nim zo svojich zásob mnoho forem. Medzi mojími našel viac „nových“ druhov, a jeden pomenovalS. Holubyi Rb.Ale ja som tie druhy nevedel rozeznať, tak, jako Gandoger-ove ruže, medzi ktorými množstvo nových druhov narobil. Do Skofitzovho mesačníka vo Viedni „Oesterr. botan. Zeitschr.“ som za mnoho rokov dopisovával; ale aj v iných spisoch uverejňoval som moje nálezy.Ruľový vrch Inovec, níže Trenčína ma ľavom brehu Váhu, navštívil som len raz; za to častejšie Beckovské a Kálnické vrchy. Na dolomitových vrchoch medzi Trenč. Tepliciami a Zay-Uhrovcom, obrátil som sa tiež pár razy a doniesol som ztadiať bohatú korisť. Velikú radosť som mal z „krvavého dreva“(Rhus Cotinus), ktorýžto vzácný stromovitý ker som našel u Trebichavy pri Podlužanoch. Bol som sice už před tým dostal z Horných Motešic od Jaroslava Fleischera čerstvé vetve tohoto stromku a živé exempláryAremonia agrimonioides, ale v prírode som ten Rhus ešte nebol videl. Ľud o ňom bájí, že keď raz viezli nevestu k sobášu do Podlužian, na príkrom vrchu sa vôz prekotil a nevestu zabil; a že z jej krve vyrástol ten stromček, preto ho nazvali „krvavé, lebo dievské drevo“. V Bošáckej doline menujú „dievským drevom“ lýkovec (Daphne Mezereum), nie pre krásno červené kvety, ale preto, že slúží devám za líčidlo, aby boly pekné červené. Okolie Trebichavy a Zay-Uhrovca má iste hodný počet vzácných rastlin nám ešte z Trenčianska neznámych. V Zay-Uhrovských horách potĺkajú sa ešte kedy-tedy aj rysi (ostrovidi), jako mi pred pár rokami starý gróf Zay rozprával, že dostal raz dva kusy zastrelené. Jak v tých rozsiahlých horách, tak aj po krovinatých vápenných vrškoch, celé poklady rastlin čakajú na pilného sberateľa.Púchovská dolina pre bohaté nálezy starožitností u Púchovsko-Veščanskej skaly istú povesť požívajúca, mnou viacrazy navštívená, len málo obohatila môj herbár, keďže bližšie kopce sú dobytkom poobhrýzané. Za to som na Vršateckých bralových skalách (Löwenstein), keď som v spoločnosti púchovského učiteľa Ondrčku, idúc z Púchova krížom vrchami cez Lednicu a Červený Kameň, tam bol botanisoval, mnoho krásnych rastlin nasbieral. Aj tieto skaly na rastliny bol prezkúmal Rochel ešte v prvej polovici predošlého storočia. Hrad Lednica je originálne stanovisko lednického polýnku(Artemisia Lednicensis Roch), ktorého však mám aj na blízku pri Beckove a pod Tureckom na Považí hojnosť. Mnoho Rochelových rastlin mal som aj ja v herbári.Okolie Trenčína som mnohorazy pochodil. Tu na hrade máme vzácnu okolíkatú rastlinu,Orlaya grandiflora. V blízkosti železničnej stanice „Istebník“ objavil som na štrkovitých travinách vzácny bastardPotentilla subargentea Borb. (P. argentea × arenaria), ktorú som pozdejšie na pastvinách okolo Pezinku v hojnosti videl. Dr. Brancsík, svetoznámy Coleoptero- a Conchyliolog oddal sa od viac rokov velmi horlivo do botanisovania a objavil na území Trenčanska viac vzácnych druhov. Ale on sa neobmedzuje len na Trenčiansko, ale súc v tak priaznivých pomeroch, že si aj dalšie cesty dopriať môže: vychádza aj na Vysoké Tatry, na dolnozemské roviny a do Bosny a kamkoľvek sa mu zaráčí. Odomňa je o pár rokov mladší. Keď sme kedysi v Prešporku spolu botanisovávali, on jako gymnasista, ja jako bohoslovec, hovorieval: „Ja budem doktorom, a vy budete kňazom; ja budem ľudí liečiť, a vy ích budete pochovávať!“ Šťastnou náhodou žijeme oba v Trenčiansku neďaleko jeden od druhého, a každoročne aspoň raz sa schádzame, ale musím vyznať pravdu, že som ani jednoho človeka nepochoval, ktorého by on bol liečil. Brancsík má asi 12.000 druhov chrobákov, kobyliek, ploštic a podobnej slezby, pekne v škatuľach, na spôsob quadrantov upravených, usporiadaných, a asi toľko Conchylií. Večná škoda by bola, keby sa tieto bohaté a drahocenné sbierky kedysi maly len tak ledabolo rozvláčiť. Sbierky tieto by sa hodily pre ktorékoľvek väčšie museum. Brancsík je zakladateľom a dušou Trenčianského prírodovedeckého spolku. On má neodolateľný spôsob, do spolkových ročníkov vynútiť od členov literárne príspevky. Na jeho naliehavú žiádosť prispieval som aj ja častejšie prácami do tých ročníkov; medzi iným uverejnil som tam po kuse, soznam dosiaľ známych cievnatých rastlin Trenčianska, ktorý potom bez môjho vedomia, v podobe knihy, v druhom vydaní bol odtisknutý. Čo bol Dr. Kornhuber spolku Prešporskému: to je Dr. Brancsík spolku Trenčianskému. Od vydania mojej „Flora des Comit. Trencsin“ (1888), Brancsík, Dr. Borbás a ja, viac, pre toto územie nových druhov sme objavili, a všetky tieto nové nálezy povnášal som do môjho príručného výtisku tej „Flory“. Dvarazy som bol v Maninskej skuline; na Malenici, od časov Rochelových dobropovestnej, bol som sám dvarazy a raz v spoločnosti Dra Brancsíka, kde sme hľadali, ale nenašli Rochelom tam udávanúCrepis Sibirica; za to sme tam objavili utešenýSenecio umbrosus WK., a ja v doline Belušskej, výše dolných Vrát, pri chodníku, krajom lesa, tu netušenú, velice vzácnuWaldsteinia geoides. Že Rochel, ktorý Malenicu a jej okolie viac razy pochodil, túto Waldsteiniu nespozoroval, ináče si vysvetliť neviem, jako že chodieval na Malenicu pohodlnejšou cestou na Vysolaj a Slopnú, a nie úzkou cestou Belušskej doliny; ináče bolby ju musel v čas kvetu zbadať.Kút Trenčianska od Púchova až po Kysuckú dolinu je ešte botanicky neprezkúmaný, a keby tam v lete zablúdil pozorný sberateľ, objavil by po horských lúkach nejednu vzácnú rastlinu. Mne nebolo možné tie kraje pochodiť, lebo, súc povolaním na jedno miesto viazaný, nemohol som dľa ľúbosti odchádzať na viac dní z domu.Rozkošnú Súľovskú skalnatú kotlinu navštívil som po dvarazy, a okolie Rajeckých Teplic tiež dvarazy. Raz som sa vybral s spoločnosti Dra. Dušana Makovického do Strečňanského priesmýcu, aby som vyhladal Uechtritzom starším tam udávaný vzácny kapradWoodsia ilvensis. Po Strečno sme šli železnicou, a z tadiaľ popri Váhu peší, kde som každú vyčnievajúcu žulovú skalu prezeral, či tam nenajdem hľadanú Woodsiu. Už sme boli hodne vyše jasku, až konečne blízko hranice Turčianskej zbadal som velmi krásne exempláre Woodsie, a neďaleko od nej, u samej cesty, iný vzácny, z Trenčianska ešte neznámy kapradAsplenium germanicum. Tak táto unavujúca prechádzka znamenite sa mi vyplatila. Makovický sa vrátil z Vrútok do Žiliny a ja som šiel do Turian. Raz som bol v Turci v Šútovskej doline, pozdejši v Studenci, inokedy zase v spoločnosti Dra. Dušana Makovického vo Vrátňanskej doline a na Malom Kriváni. Hôlnych a podhôlnych rastlin doniesol som si ztadiaľ hojnú zásobu. Raz som pochodil Minčov, ktorýžto vysoký vrch medzi Trenčianskou a Turčianskou stolicou sa stal povestným jako centrum zemetrasenia r. 1858. Ej, či by to bol požitok, tieto doliny a vrchy častejšie môct pochodiť od jari až do jeseni! V Orave som len letkom botanisoval okolo Žaškova, a pochodil som aj blízky Hrdoš. Zo Žaškova prešiel som krížom horami a sečami do Jasenovej, pod Choč. Ej, či by som si bol rád zaskočil až na končiar Choča: ale nebolo k tomu času. V Liptovskej stolici len okolo L. Sv. Mikuláša a Smrečian som letkom sbieral rastliny, ktoré mi práve pod ruku prišly. O všetkých týchto mojich výletoch podával som zprávy v „Slov. Pohľadoch“. Zo všetkeho toho vidno, že len malú čiastku Slovenska z vlastního videnia som mohol poznať, nie preto, že som k dálším výzkumným cestám nemal vôle, ale preto, že sa mi k tomu času nedostávalo. Chuti k cestovaniu som mal vždy na dostač; ale povolaním viazaný na moje bydlisko, kde ma nemal kto za dlhší čas zastúpiť, musel som prestať len na chuti; za to dostávalo sa mi od iných často rastlin z takých krajov Slovenska, ktoré som sám pochodiť nemohol. Teraz už jako 73-tý rok veku prekročivší starec nehodím sa viac na ďaleké prechádzky; za to ale zajímajú ma predca rastliny, skameneliny a starožitnosti, ktoré keď na blízku najdem, rád berem s sebou; však to komusi vzácne bude, najskor ešte slovenskej musejnej spoločnosti.Z mojich výšspomenutých výletov, donášal som si vzácnejšie rastliny s koreňami a presádzal som ich do mojej zahrady. Tam mám dosiaľRuscus Hypoglossumzo Svätojurskych hôr,Allium ursinumz hôr Pezinských,Veratrum Lobelianumz Minčova,Dentaria glandulosaz Malého Kriváňa,Dentaria bulbiferaz Bošáckých hôr,Telekia speciosazo Sedmihradska,Aconitum Lycoctonumz Javoriny,Trollius Europaeuszo Súlova,Lilium Martagonz horských lúk Bošáckých, jako ajIris graminea, ktorá je tak veľmi častá, z Turecka ale, na pravo Beckova,Iris variegata, jejž stanovisko bolo pred dvoma rokami dynamitom zkazené, keď sa na Považskej železnici trať pre druhé kolaje rozširovala. Zo Sloupnice v Čechách bol som dostal živéEranthis hyemalis, Leucoium, vernumaTulipa silvestris, ktoré mi každoročne kvitávajú, a oko moje tešia. Mimo tu spomenutých druhov, mám aj daktoré iné, sem z daľeka donesené, ktoré všetky tvoria maličkú botanickú zahrádku, kdežto Dr. Brancsík založil v Trenčianskom parku koloniu karpatských rastlin a ju pečlivo opatruje. Keď nemôžem pochodiť Tatry, zajdem si dakedy aspoň do tejto Tatranskej zahrady, abych sa pohľadom na tie pekné rastliny za chvíľu pobavil.
Holuby_Botanicke-prechadzky.txt
PopoluškaKde bolo, tam bolo, ale voľakde predsa len bolo a pravda to musí byť, lebo to starí ľudia rozprávajú. Starí ľudia mnoho zkúsili, mnoho všeličoho sa dožili, preto aj mnoho vedia a drobné detičky musia jim veriť, už za to, že sú zkúsení a starí.Bol tedy raz jedon bohatý človek a ten mal manželku a jedinú hodnú dcérušku. Jednoho dňa onezdravela jeho manželka a cítila, že musí umreť. Preto zavolala svoju jedinú dcérušku ešte raz ku svojej posteli a riekla: „Drahé dieťa moje! Onedlho povolá ma milý Pán Boh k sebe a ty zostaneš sama na svete. Ale buď vždy dobrou a pobožnou a Pán Boh ťa nikdy neopustí.“ Po týchto slovách požehnala ju a zatvoriac oči umrela.Po jej smrti chodievalo dievča každý deň na hrob matkin sa modliť a zostávalo odo dňa ku dňu vždy pobožnejším, poslušnejším a lepším.Neskôr oženil sa otec na novo; jeho nová manželka mala dve dcéry a bola veľmi marná, vysokomyseľná a pyšná. Svoje vlastné dve dcéry ľúbila síce až priveľmi a vyplňovala všetky jejich žiadosti, ubohému pastorčaťu ale nastaly veľmi smutné časy. S ubohou sirotou zachodili ani s ostatnou služkou v kuchyni. Jestli náhodou v jednej z nádherných izieb sa ukázala, kričala na ňu zlá macocha: „Nepraceš sa mi von ztadiaľ! Ty patríš do kuchyne! Tam je tvoje miesto! Kto chce jesť, musí aj pracovať!“ V kuchyni ale musela sa celý deň zdržovať, všetky domáce práce vykonávať, skoro vstávať, variť, prať a drhnúť a večer, bola hodne utrmácaná a ustatá, nemala ani len postieľky, lež musela sa vedľa do teplého popola k spánku uložiť. A poneváč jej šaty od takého nocľahu vždy zaprášené a ušpinené vyzeraly, vysmievaly sa jej nevlastné sestry, ba nevolaly ju ani jej pravým menom, ale daly jej posmešné priezviskoPopoluška. Keď už dorástla na driečnu pannu, stalo sa raz, že kráľ veľkú hostinu prichystal a k nej všetky krásne panny z celej krajiny povolal, lebo si mal jeho syn jednu z nich za nevestu vyvoliť.I Popoluškiné dve nevlastné sestry boly k tej hostine pozvané a môžete si mysleť, že z toho veľkú radosť maly a na nič iného nemyslely, len do jakých krásnych šiat sa poobliekať majú, aby sa kráľovičovi čím istejšie zapáčily. Ubohej Popoluške nastalo tým mnoho trápenia, lebo musela pre svoje sestry všetky tie skvostné šaty prichystať, bielizeň vyprať a vyžehliť, črievičky vyčistiť a vlasy vyčesať a zapliesť. Popoluška vykonala všetko, ale potajmu plakala, lebo by sama bola ľúbila takej vzácnej zábave aspoň zďaleka sa prizerať. Konečne posmelila sa a prosila macochu, aby ju tiež sebou pojaly. Ale macocha osopila sa na ňu rozhnevaná a vravela: „Čo že? Ty v tvojich zašpinených šatách chceš ku kráľovskej hostine ísť? Veď nemáš ani len obuve na nohách a nevieš ani na krok tancovať! Čo by si kráľovič pomyslel, keby takého pecivála na svojej zábave uvidel!“ A pri tom zostalo; matka i dcéry odjely v koči do kráľovského hradu a Popoluška hľadela za nimi pokiaľ len mohla.Keď jej celkom zo zraku zmizly, prišla k nej nenadále jej krstná mať a zpýtala sa jej, čo jej chýba. „Rada by som… ach rada by som…“ a nemohla ďalej od plaču hovoriť. „Azda by si rada na tú kráľovskú hostinu?“ zpytovala sa krstná mať, ktorá bolaVila. „Ach áno!“ odvetila Popoluška a vzdychla si pri tom hlboko. —„Nuž dobre,“ hovorila kmotra, poneváč si také pobožné a dobré dievča, chcem ti byť nápomocnou, aby si sa i ty tam dostala. Choď teraz do zahrady a dones mi odtiaľ dyňu.“ Popoluška bežala do zahrady a doniesla najkrajšiu dyňu, čo len naísť mohla; Vila ju rozkrojila, vyčistila od zrniek a dotkla sa jej svojím čarovným prútom; zaraz. premenila sa dyňa v najkrajší pozlátený koč. Potom vyhľadali myšaciu pascu a najšla v nej šesť živých myší. Popoluška musela schlopec otvárať a každú myš, jak náhle vybehla, premenila Vila svojím čarovným prútom na krásnu paripu. Teraz však ešte nevedely, kde k tým paripám vziať kočiša. „Idem sa ja do pasce na potkanov pozreť,“ povedala Popoluška, „azda sa do nej chytil podkan, z ktorého môžme kočiša spraviť.“ — V pasci boli skutočne traja veľkí podkani. Vila vybrala si najväčšieho a dotknúc sa ho čarovným prútom premenila ho na statného kočiša s veľkými bajúzami. Konečne musela Popoluška ešte do zahrady sbehnúť a odtiaľ šesť jašteričiek doniesť, ktoré Vila hneď na obratných sluhov premenila. Potom povedala Popoluške: „Tak máš už všetko, aby si mohla na zábavu ísť.“„Ano,“ odvetila táto, „ale či môžem v týchto ušpinených šatách a drevených trepkách v kráľovskej palote sa ukázať?“ Vila dotknula sa jej čarovným prútom a hneď premenily sa jej chatrné hábočky na skvostný odev, zlatom a drahými kameňami ozdobený; drevená jej obuv ale zamenená bola utešenými sklenenými pantofličkami. Tak vystrojená sadla si do čakajúceho koča. Vila napomenula ju ešte, aby vyše polnoci na zábave nezostávala, lebo keby sa len za okamih dlhšie zabavila, prestane všetka čarovná moc a z koní zostanú opäť myši, zo sluhov jašterice, z kočiša podkan, z koča dyňa a z jej skvostných šiat predošlé chatrné kuchyňské. Popoluška sľúbila, že pravého času nezamešká a koč odviezol ju ku kráľovskej palote. Keď ju kráľovskí sluhovia spatrili, oznámili hneď kráľovičovi, že jakási vznešená panna na šestorke prijela, ktorú nikto nepozná. Kráľovič šiel sám ju privítať, pomohol jej z koča a zaviedol ju do tanečnej dvorany. Všetko umlklo, keď vstúpili; tanečníci prestali tancovať a hudci hrať, lebo zraky všetkých boly na krásnu, neznámu pannu obrátené a hostia pošuškávali si do uší: „Táto je najkrajšia na celej zábave!“I zlá macocha a jej dcéry boly celé zadivené nad čarovným zjavom neznámej panny. „To musí byť nejaká cudzia kráľovská dcéra!“ šuškaly si potajomky, no že by v tomto kniežacom obleku ubohá Popoluška ukrývať sa mohla, žiadnej z nich ani na um neprišlo.Odkedy prišla, netancoval kráľovič so žiadnou druhou pannou iba s ňou, a keď k hostine volali, zaviedol ju sám k tabuli a posadil ju vedľa seba; ale nejedol ani dosť málo, lebo sa jej prizeral bez prestania do tváre. Z druhej strany sedely vedľa Popolušky jej nevlastné sestry, s ktorými sa ona veľmi prívetivo a zdvorile shovárala; ba ponúkala jich i pečivom a vzácnymi ovocinami, ktoré kráľovič pred ňu bohato nakládol, čo jim nemalú radosť pôsobilo.Uprostred rozhovoru počula Popoluška zrazu, že hodiny tri štvrte na dvanástu bijú; vstala tedy rýchlo, poklonila sa pekne celej spoločnosti a odbehla. Príduc domov zabehla hneď k pani kmotre, poďakovala sa jej a vyslovila svoju žiadosť, že by nasledujúceho dňa opäť rada na tú zábavu ísť, lebo že ju kráľovič sám pozval, a že tá zábava tri dni trvať bude. Keď jej už všetko vyrozprávala, ponáhľala sa domov, a sotva že si trochu oddýchla, prišly už i macocha so sestrami a klopaly na dvere. Popoluška otvorila a stavala sa jako rozospaná, zívala a trela si oči, no konečne povedala: „Však ste tam dlho zostaly!“ — „Ano,“ odvetila jedna sestra, „keby si bola bývala s nami, nebola bys ani ty mala dlhú chvíľu. Prišla ta jedna krásna princezňa, ktorá veľmi zdvorilá a prívetivá s nami bola!“ Popoluška pýtala sa na jej meno, ale sestry jej povedaly, že jej meno nikto nevie a že kráľovič je preto vo veľkom pomykove a dal by všetko v svete za to, keby sa dozvedel, odkiaľ tá princezňa je a jako sa volá.Popoluška poprosila jednu zo svojich sestier, aby jej na zajtrá tie krásne šaty požičala, žeby i ona na zábavu ísť a tú krásnu princezňu obzreť si mohla. Ale dobre pochodila! „Čo ti napadá, ty opecko plné prachu a popola! Tebe moje krásne šaty požičať? Tuším nemáš dobrého rozumu!“ Popoluška očakávala takúto odpoveď a radovala sa potajmu z nej, lebo by veru do veľkej nesnádze bola prišla, ak má sestra trochu lepšie srdce a svoje háby uhobej Popoluške vskutku ponúkne. Pod večer odjely sestry opäť k radovánkam v kráľovskej palote a Popoluška tiež; pravda táto svojim zvláštnym spôsobom, len že mala tenkráť ešte krajšie šaty než prvý raz. Kráľovič netančil, len s ňou a venoval jej toľko pozornosti, že jej čas veľmi rýchlo v radosti a šťastí ubiehal. No predsa podarilo sa jej ešte zavčasu pred polnocou zmiznúť a domov sa pobrať.Na tretí večer zjavila sa Popoluška v takom krásnom rúchu, jako dosiaľ ešte žiadon človek nevidel. Nielen zlato a striebro ligotaly sa na jej šatách, lež i mnohé vzácne a drahé kamene. Na zlatých svojich vláskach mala korunku z najkrajších diamantov a na nôžkach pantofličky z rydzého zlata. Keď túto čarokrásnu pannu kráľovič dneská zpatril, umienil si okamžite: „Táto bude manželkou mojou, alebo žiadna!“ A zase tancoval a zabával sa s ňou celý večer, tak že skoro na napomenutie svojej krstnej matky zabudla, lebo už uderila prvá z dvanásti hodín. Rýchlo vstala a odbehla, ani srnka. Kráľovič pustil sa za ňou, ale nedohonil jej. Na schodách ztratila jednu zlatú pantofličku; tú si kráľovič zdvihol a ukryl. Popoluška pribehla celkom udychčaná domov, bez koča, sluhov, vo svojich starých, ušpinených háboch; zo všetkej nádhery nezostalo jej nič, len tá druhá pantoflička.Kráľovič tešil sa nemálo nad krásnou a drahocennou pantofličkou. On hovoril: S touto musím svoju neznámu nevestu vynaísť, a keby som mal celý svet precestovať!“Hneď na druhý deň dal po celej krajine skrz svojich trubačov vyhlásiť: „Len tá panna, ktorej táto zlatá obuv na nohu pristane, bude mojou manželkou.“ Súčasne vybral sa sám na cestu a chodil z domu do domu, z mesta do mesta, kde len šľachetné panny boly, a každá musela si tú zlatú pantofličku probovať. Ale nikde nenašiel takej nôžky, ktorá by sa do zlatej obuve zmestila bola; všetky nohy boly priveľké. Konečne prišiel kráľovič i do domu zlej macochy, ktorá už o tej veci počula a potajmu úfala, že snáď jednej z jej dcier sa podarí podivnú tú pantofličku obuť a tým kráľoviča za svojho manžela získať.Najsamprv probovala staršia svoje šťastie a utiahla sa so zlatou pantofličkou do blízkej komôrky. Ale beda, prebeda! Bola jej priúzka. Menovite palec nechcel sa niako do nej zmestiť. Toto videla zlá matka a vedela jej hneď rady. „Vieš čo,“ hovorila, „vezmi nôž a odrež si ten palec. Keď budeš kráľovnou, nebudeš ho i tak potrebovať, lebo nebudeš chodiť pešky, ale každý deň v krásnom koči sa voziť.“ A dievča vzalo skutočne nôž, odrezalo si palec s veľkou boľasťou, vtesnalo pokaličenú nohu do obuve a predstavilo sa na to kráľovičovi. Tento ale zbadal hneď krv na pantofli a povedal, že to nemôže byť tá pravá.Teraz vzala mladšia sestra zlatú pantoflu, vnišla i s matkou do komôrky a začala sa obúvať. Prsty vliezly síce do obuve, ale päta jej ďaleko vyčnievala. „Vezmi nôž a odrež ju!“ radila zlá matka zase. „Keď budeš raz kráľovnou, nepotrebuješ žiadnej päty, lebo sa budeš beztoho v krásnom hyntove prevážať.“ I táto druhá dcéra uposlúchla jej radu, a odrezala si veľký kus vystávajúcej päty. Lež kráľovič zbadal okamžite krvavú škvrnu na pančuche, trebárs táto bola červená a hovoril dievčaťu: „Ani ty nie si tá pravá!“Na to obrátil sa k zlej macoche a pýtal sa jej: „Nemáte už žiadnej dcéry viac?“ Táto odpovedala: „Máme ovšem ešte jedno dievča po prvej manželke mužovej. Ale to je také ufúľané, ušpinené dievčisko, že ju vlastne ani ukázať nemožno. Musí sa preto ustavične len v kuchyni zdržovať. Poneváč sa najradšej len pri peci v popole váľa, dostala meno Popoluška a neni na žiadon pád kráľovskému princovi za manželku súca.„Ja by som ju ale predsa rád videť. Priveďte ju sem!“ rozkázal kráľovič. Zlá macocha robila síce veľmi kyslú tvár, ale musela poslúchnuť a Popolušku zavolať. Táto ale poumývala si už po predu ruky a tvár, učesala si svoje dlhé zlaté vlasy, očistila na koľko to v rýchlosti možné bolo, svoje chatrné šaty od popola a prachu, potom predstúpila pred kráľoviča a poklonila sa mu s najväčšou úctivosťou.Nato podal jej kráľovič zlatú pantofličku. Popoluška si sadla; pred ňou kľačal kráľovič a jeho sluha, ktorý jej pri obúvaní pomáhať chcel. Ale tu nebolo žiadnej pomoci treba. Drobná jej nôžka vjela bez všetkej ťažkosti do zázračnej obuve, ktorá jej jako uliata priliehala. „Ty si moja pravá nevesta!“ zvolal kráľovič s veľkou radosťou, „a ty jediná budeš mojou manželkou!“Včuľ ste mali videť tváre zlej macochy a jej dvoch dcér, najmä, keď Popoluška i druhú pantoflu zo svojho vačku vytiahla a práve tak ľahko, jako tú prvú obula. Všetky tri zbľadly jako stena od závisti a hnevu. Iba otec sprásknul ruky od radosti, že jeho ubohá Popoluška zrazu toľkej cti a takého šťastia sa dožila. V tom okamžiku vstúpila i krstná matka Vila do svetlice a premenila jedným dotknutím sa čarovného prútu chatrné jej háby v tie utešené, ktoré na posledňom kráľovskom plese oblečené mala a teraz uznaly ju už i macocha a sestry za tú neznámu dámu, ktorá v kráľovskej palote srdcia všetkých okúzlila. Teraz už padly jej k nohám a prosily ju tisíckrát za odpustenie všetkých tých krívd, ktoré jej po toľké roky učinily. Dobrosrdečná Popoluška ale sľutovala sa nad nimi, zdvihla jich zo zeme a odpustila jim z celej duše.O krátky čas na to vydržiavala sa v kráľovskej palote svatba Popolušky a kráľoviča s nevídanou slávou a nádherou a od tedy žili mladí manželia v svornosti a láske až do smrti.Konec.
Matzenauer_Popoluska.html.txt
Úvodné slovoTvrdíme o sebe, že sme demokratickým národom. Ale keď sa zamyslíme nad týmto tvrdením a uvedomujeme si pravý obsah demokracie, poznávame, že síce máme možnosti byť demokratmi, ale že sme ešte veľmi vzdialení tomuto ideálu, na ktorého základoch bol založený náš štát. Ústava sama demokraciu nerobí, záleží na občanoch, aby ju čo najdokonalejšie a najdôslednejšie uviedli v život.Pravda, naša demokracia dosiaľ nemohla preniknúť celý náš život a nemohla sa zdokonaliť, lebo až teraz budujeme jej tradíciu. Ale aby sa nám to podarilo, musíme vedeť, kde a ako máme robiť. Musíme poprestavať všetky hodnoty osobného a spoločenského života, musíme ich položiť na nový ideový a mravný základ a musíme vytýčiť smernice ďalšieho vývoja. Musíme presne vedeť, ako má vyzerať človek tohoto nového typu, aby zodpovedal novým potrebám a požiadavkom. Pretože pri tejto prestavbe pripadá veľká úloha ženám, musíme vedeť, aká má demokratická žena byť, o čo sa má snažiť, ako má svoje schopnosti uplatniť v prospech svoj a zároveň v prospech ľudskej spoločnosti. A práve úlohou tejto knihy je: ukázať tieto smernice a poradiť v rozličných oboroch života a práce. Pravda, každý si musí zariadiť svoj život podľa vlastných potrieb, podľa prostredia, v ktorom žije a podľa mu daných schopností, avšak základné ideje, ktoré určujú príslušnosť k veľkému demokratickému celku, musia byť nám všetkým spoločné.Demokracia buduje spoločenské zriadenie na základe slobody a rovnosti. Neuznáva privilegovaných tried, teda ani privilegovaného pohlavia. Dáva každému rovnako možnosť, aby svoje schopnosti a sily rozvíjal a uplatňoval v záujme a v prospech celej demokratickej spoločnosti. Teda ženám jedine demokracia zaručuje úplný a slobodný rozvoj, priznáva aj im, ako mužovi, dlho odopieranú ľudskú dôstojnosť a právo, ba povinnosť rovnej účasti vo verejnom i súkromnom živote, na výstavbe ľudskej spoločnosti. Preto je mravnou povinnosťou každej uvedomelej československej ženy demokraciu nielen hájiť, ale ju ďalej budovať a zabezpečiť jej budúcnosť.Demokracia neznamená len užívať volebného práva a slobodne prejavovať svoju nespokojnosť. To by bolo takmer len negatívne chápanie demokracie. Nestačí len prijímať dobrodenia demokracie, ale užívajúc jej výsad treba sa postaviť v jej služby. Byť demokratickou ženou znamená predovšetkým vybudovať celý osobný, súkromný i verejný život na zásadách demokracie. Každá z nás musí tejto podmienke vo svojom okruhu vyhoveť. Keď takto urobíme, prebudujeme spojenými silami celý náš život. Naša demokracia potrebuje verných a pracovitých privržencov, ktorí sa majú usilovať, aby vedomou prácou ju zdokonaľovali a približovali k ideálu, ktorý jej vytýčil budovateľ nášho demokratického štátu, prvý náš prezident-Osloboditeľ T. G. Masaryk a jeho pokračovateľ, druhý náš prezident, dr. Eduard Beneš. V tomto diele musíme pokračovať i my, československé ženy, ktorým nie je ľahostajný osud ideálov ľudskosti, ani budúcnosť národa a štátu.Byť demokratkou nie je ľahká vec, pretože znamená zodpovednosť za všetky skutky, ktoré sa musia konať vedome a dobrovoľne. Takú zodpovednosť nechce si každý človek na seba vziať, lebo je pre málo uvedomelého a nesamostatne mysliaceho človeka ľahšie poslúchať, než sa z vlastnej vôle rozhodovať. Ale uvedomelé československé ženy sa tejto zodpovednosti nezľaknú, lebo vedia, že zodpovednosť za budúcnosť demokracie, je zároveň zodpovednosťou za budúcnosť ich detí. A táto budúcnosť bude taká, akou ju pripravíme pre nasledujúce generácie.Demokracia zaväzuje každú ženu k práci pre celok. Toto vedomie primalo redaktorku tejto publikácie, že prijala sostavenie tejto knihy i pri svojej vedeckej a školskej práci. Lebo žiadna špecializácia nesmie nás odviesť od práce pre všetkých, pre celok, a preto ju každý z nás musí vykonať, ak sa cíti byť členom demokratickej spoločnosti.Táto kniha demokratickej ženy je prvá toho druhu v našej literatúre. Usiluje sa o prehĺbenie demokratickej kultúry československej. Nechce byť kopiou cudzojazyčných vzorov, ale vyrastá zo základného presvedčenia, že musí vychádzať z domácich potrieb, teda musí mať na zreteli potreby československej demokratickej ženy. Podľa tohoto merítka sú volení i prispievatelia.Československá žena sa ocitla po prevrate v neistotách, ako vybudovať život na nových predpokladoch. Čiastočne sa pridržiava hlboko zakorenených tradícií, ktoré jej však neposkytujú v novom živote bezpečného vodítka. Večne trvajúce hodnoty v nich obsiahnuté, sú natoľko zastrené nánosom spoločenskej konvencie a často zbanalizované, že je ťažko k nim preniknúť. V týchto tradíciách je však i udeptaný a neslobodný život väčšiny žien minulých generácií. Nová doba je vo vare, budujú sa zvyklosti nového života. Ženy majú volebné právo, nastupujú miesta vo verejnom živote vedľa mužov. A tak niet divu, že ocitajú sa pred novými možnosťami, novými problémami a mnohé z nich poctivo sa usilujú prispôsobiť sa týmto zmeneným pomerom. Ich postavenie komplikuje skutočnosť, že mužovia neurobili tak veľkého pokroku vpred ako ženy: húževnate sa pridržiavajú starých tradícií, starého typu žien, ale — hoci i neuvedomele — žiadajú pritom na nich, aby sa prispôsobily novým pomerom. Takto žena poväčšine nemá jasnej predstavy, akou má vlastne byť. Nemôže najsť rovnováhu medzi vonkajším a vnútorným životom, nemôže preklenúť požiadavky nového verejného a zastaralého súkromného života. Preto sa dostáva do rozporu medzi týmito dvoma složkami. A tak prichádza táto kniha jej na pomoc, aby ju v mnohých situáciách vyviedla z neistoty, pripamätala jej povinnosti, zdôraznila jej práva a ukázala cesty do nového života. Preto neobmedzuje sa len na jeden úsek ženskej pôsobnosti, ale snaží sa preniknúť všetky obory, v ktorých žena pracuje, či už vo verejnom, alebo v súkromnom živote. Táto kniha vychádza zo zásady, že každá práca rovnako je hodnotná, keď sa koná poctivo a keď ten, ktorý ju koná, má k nej mravný vzťah.Základom verejného života je súkromný život jednotlivca a bez prehodnotenia jednoho nemôže nastať ani prehodnotenie druhého. Pritom nesmieme zabúdať na to, že do života človeka zasahujú vlivy nielen kultúrne, ale i hospodárske a sociálne, ktoré podobne vyvolávajú rôzne zmeny v živote človeka a vyžadujú jeho prispôsobenia. Preto v tejto knihe sme venovali veľkú pozornosť okrem ideového programu aj otázkam hospodárenia, vedenia domácnosti a iným praktickým potrebám, aby sme dvíhali úroveň nášho života i po tejto stránke, aby sme aj tieto pracovné obory postavily na nové základy. Slobodný človek má byť tak vychovaný, aby v žiadnej životnej situácii neprišiel do rozpakov a vedel sebe i iným sám z vlastnej sily pomôcť. Preto praktické pokyny tejto knihy budú vždy na pomoci ženám, ktoré pre samostatné povolanie sa nemohly naučiť praktickým veciam a zas ideová časť má poskytnúť informácie, rady a vedenie ženám, ktoré sa pre praktické zamestnanie nemohly zaoberať otázkami teoretickými. A tak v tejto knihe môžu najsť všetky ženy, čo práve hľadajú a potrebujú. Preto nech prijmú československé ženy túto knihu s dôverou. Každá z nich najde v nej azda odpoveď na svoju otázku; a keď nie vždy priamu odpoveď, aspoň pokyn, ktorým smerom ju má hľadať a najsť. Všetky spolupracovníčky a spolupracovníci sa usilovali podľa najlepších svojich síl vyhoveť cieľu, ktorému táto kniha chce slúžiť: výchove československej ženy demokratickej.Z čistého zisku tejto knihy založíme fond pre okamžitú výpomoc náhle opusteným ženám a vdovám, preto prosíme všetky čitateľky, aby nás v tejto akcii podporovaly a usilovaly sa ju čo najviac rozšíriť.V Paríži v januári 1938Ph. Dr. Alžbeta Göllnerová*Keď nastaly v živote nášho národa zmeny, ktoré tak hlboko sa dotkly priamo jeho koreňov, bola „Žena“, kniha pre národnú výchovu slovenskej ženy, už temer vytlačená. Pretože finančný náklad na túto knihu je príliš veľký, nebolo možné celú knihu pretlačiť a po stránke terminologickej ju novým pomerom prispôsobiť. Jej duch bol a zostáva slovenský, lebo jej poslanie vyviera z nezmenených potrieb národa.Milé čitateľky, iste pochopíte ťažkú situáciu „Ženy“, ktorá vychádza bez všetkej hmotnej podpory v búrlivých, premenlivých časoch dneška a prijmete ju i v tejto forme tak srdečne, ako ochotne Vám chce ona slúžiť.V Bratislave dňa 6. apríla 1939Ph. Dr. Alžbeta Göllnerová
Gollnerova-Gwerkova_Zena-novej-doby.txt
Dozvuky k poslednému valnému zhromaždeniu Živeny„Po rade páni múdri bývajú,“ hovorí naše príslovie, a tak bezpochyby pomyslíte si i vy, ktorí čítate tieto riadky. „V zhromaždení nevedela muknúť a teraz po nečase rozpisuje sa!“My, Slovenky, dobre cítime, čo nám chybí, kde nás bolí, v čom by sme si žiadali odpomoc; a rozmýšľame o spôsobe tej odpomoci: ale nie sme navyknuté pred četným obecenstvom prejavovať svoje city a myšlienky, a preto ťažko nám padne slova vynútiť zo seba. Toto nech slúži nám k ospravedlneniu voči tým, ktorí nás hádam obviňujú.My známe účel Živeny nielen dľa slov, ale pred očami nám je on v celej svojej hlboko siahajúcej dôležitosti. My, Slovenky, hlboko cítime potrebu lepšej výchovy; vieme, bolestne to cítime, že v mnohom sme zaostalé, čoho vinu však nám samým pripisovať bola by veľká nespravodlivosť. Ubezpečujeme, že mnohé naše veľké i malé chyby a všelijaké titernosti samy od seba spadli by z nás, keby sme mali výchovu opravdu dobrú, srdce i ducha zošľachťujúcu. Samo sebou rozumie sa, že tu nemienime výchovu prehnato vedeckú, akúsi študentskú, ktorá silno zapácha emancipáciou a vyrušuje ženu z jej prirodzeného úkolu. Tú ani zďaleka nežiadame si, bo ona je nepochybne viac skazonosná pre ľudskú spoločnosť než nevedomosť sama. My z celej duše túžime len po pravej, nám primeranej, solídnej vzdelanosti, ktorá bez hluku, vo všetkej skromnosti povznáša k duševnej výške; ktorá nerobí ujmu našej ženskej prírode, lež ju zvyšuje, zošľachťuje, pretvárajúc ženské chyby v ženské cnosti. Tu avšak preto nech nik nepovie, že teda ženám dostačuje akási len na cit, a nie aj na ducha narážajúca, len mravnú, a nie aj duševnú stranu do povahy berúca výchova: lebo to by bol osudný omyl. I žena má ducha rozvoja schopného, o tom nepochybuje nik; nuž by sme sa veľmi prehrešili proti prirodzenému zákonu, keď by sme ženského ducha ponechali samého na seba, aby len tak nazdarboh živil sa z kadejakých nezáživných, začasto škodných korienkov, od ktorých nikdy nerozvije sa, lež len krpatie. Vzdelávajme ho teda pečlive, veď on má byť jemným obživovateľom a spríjemniteľom domácnosti i spoločnosti. Šľachetná a pritom vzdelaná žena je nielen potešením, lež i silou svojho muža, bo u nej nachodí on porozumenia a podpory. Dobrá, rozumná a pritom vzdelaná matka je nielen láskyplnou, lež i schopnou a povedomou prvou učiteľkou svojich detí. Vždy je to nepríjemná, cit urážajúca skúsenosť, keď ináčej rozumná, dobrá a svedomitá žena v duševnom smere nedospelou zostane až do smrti, a preto po celý život odsúdená je znášať od svojho muža, ktorý ináčej vie si ceniť jej dobré vlastnosti, istú z prevahy vyplývajúcu ľahostajnosť, takmer opovržlivosť. Ešte bolestnejšie je, keď matka, láskyplná, svedomitá, ktorá za syna i život obetovať hotová by bola, dožije sa, ako jej verne a pečlivo obhajovaný miláčik, sotvaže vychodí prvú školu, už postupne začne sa vyklzovať spod jej vplyvu, už tratia u neho platnosť jej dobre mienené napomínania. Prečo to? — Preto, že syn začne pozorovať na matke obmedzené názory, nedostatočné pochopy, slovom, nedostatok duševnej vzdelanosti. To mimovoľne natíska mu povedomie, že on začína prevyšovať matku, preto neimponujú mu viac jej slová. Jemu rastú perute, unášajúc ho do svetov vedenia a umenia, a úbohá matka s obstrihanými, zakrnelými krídlami odsúdená lpieť na hrude a len odtiaľ, znízka, uneseným, obdivujúcim okom sleduje smelý let syna, kým on celkovite neunikne jej zraku. Ovšemže, šľachetný syn v príslušnej úcte a láske podrží matku, trebárs jak jednoduchou by bola — ale predsa aký rozdiel medzi úctou povinnosťou velenou a medzi úctou dobrovoľnou, ktorá je tu sama od seba, lebo nemožno jej vystať. Táto poslednejšia je nekonečne blahonosná pre obidve stránky, je prinášaná i prijímaná plným radostným povedomím a poznaním jej základu. Matka v každom prípade nemala by byť menej vzdelaná než jej syn. (Samosebou rozumie sa, že tu nemienim odbornú vzdelanosť, lež všeobecnú, i tú pomerom zodpovedajúc redukovanú.) Keby tento zákon stál a bol plnený, vtedy videli by sme, ako by sme skvitli!Vôbec tak patrí sa, aby ženy už čo ženy vzdelané boli. Nespravodlivosť je poskytovať len jednej, len mužskej polovici ľudského pokolenia dobrodenie vzdelanosti. Všade, v celom osvietenom svete dvíha sa i ženská vzdelanosť, lebo je všemožne podporovaná; len u nás na Slovensku nenapreduje zhola nič, nie snáď preto, že by sme my, Slovenky, boli menej nadané, menej vzdelaniaschopné a vzdelaniachtivé než ženy iných národov: lež preto, že všetky pomery, v akých žijeme v našej vlasti, nesmierne obťažujú nám prístup k nej. Podívajmeže sa len trochu na výchovu, akej zúčastnili sme sa my, podobne naše matky, a akú ešte dosiaľ požívajú i naše dcéry. Keď dcérka slovenských rodičov vychodí prvú obecnú školu, nuž z tej, čo by jak dobre zriadená bola, nemôže vyjsť už vzdelaná, tá je len prípravou k ďalšiemu vzdelávaniu sa. Potom cieľom práve tohoto dajú ju rodičia von z domu do nejakého dievčenského vychovávacieho ústavu. Ale práve tieto ústavy alebo terajšie vyššie dievčenské školy nie sú pre nás súce, lebo vonkoncom nie sú zriadené preslovenskédievčatá. Tu slovenské dievča od začiatku svojho príchodu učí sa vedám a všetkým potrebným známostiam v dvoch cudzích rečiach, v maďarskej a nemeckej, prv než by rečiam týmto rozumelo. Nasledovne v ústavoch a školách tých slovenskému, vzdelať sa majúcemu dievčaťuslúži veda len za prostriedok cvičenia sa v reči. Takéto učenie sa je pre patričnú opravdivé mučenie sa, z ktorého na ďalší jej život zostane jej len nepríjemná rozpomienka a niekoľko zmútených, nejasných pochopov o vedách, ktoré cele poňať a v duši svojej udomácniť mala. No i horšie veci z toho pochádzajú. Táto cudzinská výchova vdychuje do duší mladých diev oplzlú pýchu a nadutosť, spojenú s opovrhovaním všetkého, čo je slovenské. Niet protivnejšieho pohľadu pre rozumného a vzdelaného človeka ako na Slovenku miernych darov, vyšlú z maďarskej preparandie![1]To hádzanie s nepochopenými frázami, to ľahké povznášame sa nad svojstvo, to metanie sa neprirodzené, tá falošná, povrchná učenosť, to všetko hlboko rozsmúti mysliaceho človeka, takže by si zaželal: bár bys’ bola zostala pri krbe poctivou, statočnou, bár nevedomou dievčinou! Takéto pokračovanie pri výchove je nesvedomitosť, je hriešny nezmysel a prevrátenosť, akú sotva kde inde tropia na celom svete, okrem Maďarorságu. Toto je krivda nad nami páchaná, v nej korení naša zaostalosť.Veď učiť sa cudzím rečiam čo rečiam je, ovšem, potrebné, menovite u nás, a je aj prospešné: ale na žiaden spôsob nesmie sa púhym prázdnym rečiam obetovať všetko ostatné; lebo že z toho neomylne nasledovala by nekonečná prázdnota duševná, nahliadne každý. Ale my, bohužiaľ, už akosi tak navyknutí smetaxovať vzdelanosť ženy podľa známosti cudzích rečí. My spokojní, ba prešťastní sme, keď naša dcéra, prijdúc domov z výchovy, vie sa dosť smelo pohybovať v spoločnosti, a nadovšetko keď vstave je produkovať sa plynnou nemčinou alebo maďarčinou, čo ona v povedomí svojej „vzdelanosti“ robíhodne ostentatívne, lebo vidí, ako žiaria pritom radosťou a hrdosťou tváre jej rodičov. Týmto ale nenapadne prísnejšie skúmať ďalej, či ich dcéra nadobudla si ozaj i pravej, základnej vzdelanosti za ten čas a za tie peniaze, ktoré mnohokrát len s velikou obeťou vynaložené môžu byť na ňu. Celé toto mylné detinské ponímanie tak dôležitej veci vyplýva zase len z neprajných pomerov, v ktorých žijeme;ženy iných krajín a národov ani netušia, ako je to dať si celé svoje vzdelanie pohltiť cudzím rečiam. My cítime dobre, ač nejasne, túto svoju núdzu, preto obraciame a zvíjame sa všelijako, aby sme si pomohli z nej. Chceme svoje deti vopred naučiť cudzím rečiam, aby im potom v dobe školskej výchovy nepohlcovali celý čas — lenže dajme pritom pozor, či nezúrime sami proti sebe. Keď by naše dcéry i vedeli maďarsky a nemecky dokonale a teda by schopné boli v týchto rečiach prijať základné vzdelanie, teda čo vyhrali tým ako Slovenky? — To, že ako také sú lebo úplne stratené, alebo aspoň valne pomýlené a odcudzené; lebo darmo je, pri ženských vžitie sa do cudzej pôdy vždy trvanlivejšie účinky má než pri mužských, ktorým tiež nie je dopriate požívať prirodzeného práva pripravovania sa k svojmu povolaniu v materinskej reči. Keď odnárodní sa mužský, urobí to vo väčšine prípadov zo špekulatívnosti, chce tým dosiahnuť isté výhody, ale jeho osobná bytosť predbežne neutrpí žiadnej zmeny. Ženská však odnárodní sa vtedy, keďnajprvnaberie sa cudzím duchom a nepovedome pozvoľna i svoju bytosť pretvorí podľa neho, nuž potom už nikam nechce sa jej z toho všestranného komfortu, do ktorého vžila sa náležite, späť domov do tvrdej chudoby. K tomu treba by bolo vrúcej nezvratnej lásky k vlastnému národu a treba by bolo duševnej sily, práve však toto dvoje nemožno očakávať od cudzoduchej, spotvorenej výchovy. Dajme ale tomu, že mnohá, ktorá i v cudzej reči prijala základné vzdelanie, predsa mocou vôle a rodičovského príkladu alebo i z pravej lásky k svojeti zostala by úprimnou Slovenkou, nuž i tá ešte len potom, po školskej výchove, ťažko a nekonečne dlho zápasiť musí, jestli chce, aby vzdelanosť, ktorú nadobudla si, nezostala u nej len akousi sviatočnou, len vtedy platnou, keď pomyslí na ňu v cudzej reči, lež aby ona presiakla celú jej bytosť, aby skutočne vstúpila v život. Keď takúto i pre mužov ťažkú úlohu zvaľujeme na plecia žien, nedivme sa potom, že v skutočnom živote tak málo príkladov máme, kde by prevedená bola zdarne. Preto nedajme sa mýliť, uznajme nezvratnú pravdu, že pravý úspech pri výchove možný je jedine vo vlastnej materinskej reči — a podľa toho zariaďme si nakoľko možno svoje záležitosti, toho bodu sa týkajúce.Veď, pravdaže, chceli sme už začiatok urobiť práve v tomto smere, keď pred rokmi založili sme si „Živenu“, spolok pre primerané vychovávanie slovenských žien: ale čože nám je z toho, keď s týmto svojím spolkom od začiatku nemôžeme sa tak pohybovať, ako by sme si priali, ako to vyžaduje tak dôležitá vec. Od rokov, čo jestvuje Živena, nie sme vstave založiť si jeden jediný vychovávací ústav pre naše dcéry. Prečo to? — Či sme ozaj tak zúbožení mravne i hmotne, žeby z nás, z celého Slovenska, nič takého nevystalo? Nie sme, chvála Pánu Bohu — že sme nie, cítime to dobre! Je síce pravda, že predbežne ešte nedostačujú naše hmotné prostriedky k založeniu dokonalého vychovávacieho ústavu; je tiež tak pravda, že predbežne ešte nie sme vstave vystanoviť spomedzi seba dokonalé sily učebné: ale toto všetko sú nie skutočné, lež len zdanlivé prekážky. Nech by len povolila tá jediná skutočná prekážka,ten ťažký tlak odhora, nuž uvidel by svet, že trebárs nás nie mnoho, a trebárs nie sme obsypaní darmi hmotnými, že predsa zo svojej chudoby hotoví boli by sme naskutku naskladať toľko, koľko je potrebné k zariadeniu ústavu. Ba ešte i teraz pod všetkým ťažkým tlakom nech povieme si: dajme, obetujme, ktorý čo môže na tento hlboko dôležitý podnik; veď v ňom odkryjeme si žriedlo novej životnej sily; z neho skvitne národu blahá domácnosť — a z blahej domácnosti vyplýva sila a pružnosť i navonok! — hovorím, nech takto privoláme si, nuž i teraz mnohí hotoví sme k obetiam. Ale my si to neprivoláme, lebo nedôverčivými, takmer zastrašenými robia nás naše dosavádne skúsenosti, menovite pri našich bývalých gymnáziách. My vraj nesmieme požívať najbližšieho práva, nesmieme mať vyššiu školu, v nejž by náukozdelnou rečou bola naša materinská. Tak aspoň opakujú nám naši mužovia, ale my — my to nikam nevieme a nemôžeme chápať! My isté sme si, že nežiadame čosi nepravého, že ani nechceli by sme čosi zlého. My nerozumieme sa do politiky, neznáme nenávisť proti iným: my len žiadame svoje sväté právo! My, Slovenky, s dôverou dobrého svedomia prosíme skrúšene: dajte nám lepšej, nám primeranej výchovy — nechceme už ďalej takto biedne živoriť! Poprajte nám k tomu cieľu vlastný vychovávací ústav! My nevieme pochopiť, prečo by nám ho mali nepovoliť tí, ktorí povolaní sú starať sa o naše blaho, a ktorí majú síce moc, ale nemajú práva k prekážkam, bo veď vystanoviť si ho chceme z vlastnej možnosti. Ale naši mužovia pri tom všetkom rezignovane krútia hlavami. Tak teda čo tu robiť? Iného nám nepozostáva, ako čakať, zase len čakať na šťastnejšiu chvíľu, ktorá doniesla by nám splnenie našej vrúcnej, oprávnenej žiadosti. Azdaj zunujeme čakanie a potom, vzdor všetkým prekážkam, započneme konať svoju povinnosť. A tak teraz i kým odsúdené sme k čakaniu, nehlivme netečne, ale uložme si prísne a vytrvale za povinnosť, aby každá slovenská rodina i každá spoločnosť spriatelených rodín so všetkými k službám nám stojacimi prostriedkami pestovala a pozdvihovala svojského ducha vo svojej peknej, milej, nehodne zanedbávanej, a predsa zdarne sa rozvíjajúcej materinskej reči. Myslím si, že za oboje zodpovední sme tomu, kto nám to daroval — svojmu tvorcovi. Na aký spôsob to prevádzať, nie mi je ešte jasné, ale premýšľajme, ktorým nám vec na srdci leží, a iste zošle nám Boh spásonosného svetla v podobe dobrej, životaschopnej myšlienky. Veď dobrých spôsobov môže byť i viac, teda účinkujme každý podľa svojho, len majme dobrú snahu, nuž úspech iste nevystane. Na duševnú stravu sme síce chudobní ešte, ale už na samých našich básnikoch máme poklady nevyčerpateľné. Učme sa ich chápať my sami, privádzajme k tomu našu mládež, kde je vhodné i naše deti. Do ktorej mladej duše vleje sa raz mohutná sila chalupkovského ducha, jemná, ušľachtilá, vnikavá Sládkovičovho a všetkých tých, na ktorých sme hrdí, tam nezavládne tak ľahko choroba cudzobažnosti. K tomu máme svojské časopisy, podporujme a čítajme ich pilno, a síce i dávno už prešlé ročníky, kto sme ich svojím časom nečítali. (Toto platí len o beletristických.) I české stoja nám k službám a sú nám blízke jak rečou, tak snahou.*V poslednom zasadnutí Živeny uzavreli sme i vydávanie kníh zábavno-poučného obsahu. Veru nám ich treba! Keby nám Pán Boh požehnal také, aké potrebujeme, nuž i skrze ne, aspoň čiastočne a indirektne, dosiahli by sme cieľa Živene vyznačeného.Nuž, teda vzdorujme temným silám, ktoré vyhášajú svetlá naše! Vzdorujme zlému princípu, ktorý temnou peruťou zatienil náš milý rodný kraj! Keď spolok náš odsúdený je k živoreniu, tedy nahraďme ho činnosťou a vplyvmi na spoločnosť a výchovu detí svojich. Kráľovstvo ženy je svätyňou, ktorej nesmie dotýkať sa zúrivosť politických vandalov! Proti nám nemožno upotrebiť barbarské prostriedky, ktorými zahubili diela mužov našich. Pestujme v domoch svojich čistý plameň lásky, nešpiňme krby svoje draho kúpenými otrokmi, ktorí nám za peniaze naše nesú do rodín jed zrady! Čo vyhnali z poradných siení, vysokých škôl, celého verejného života nech nájde sväté miesto na čistej hrudi, v tichom útulku slovenských domov!(1882)[1]z maďarskej preparandie— z maďarského učiteľského ústavu
Marothy-Soltesova_Literaturou-k-narodnej-osvete.html.txt
Líška„Líška, líška, líštička červená, líška!“ vykrikovali za ňou samopašní pasáci na poli, keď kozy pásla, alebo na ceste, keď ich na pašu a či s paše domov hnala.Ona stiahla okrúcku až na oči, aby zakryla svoje červeno-rusé vlasy; zazrela hnevlivým pohľadom v stranu, s ktorej posmešný pokrik znel; zašomrajúc čosi pod nos, nadhodila batôžtek s letninou na chrbte a išla nahnevaná ďalej svojou cestou. Na pastve výskala, spievala, tancovala, skackala, na stromy sa liepala, nevediac od svevole čo počať, a dôjdúc s poľa domov, shodila batôžtek, utrela fertuchou pot s rozpálenej tvári, zavrela kozy do cárku a bežala za dom do záhrady, volajúc: „Tatko, tatko, tatíčko, či spíte?“„Nespím, dievka moja,“ zavznel slabý chripľavý hlas a z trávy naddvihol plešivú hlavu slepý starec, obracajúc tvár v stranu, s ktorej dievča prichádzalo. „A už si napásla, Lucijka moja?“„Hej, veru napásla, také sú, ako by ich ocápal. Rysuľa už sa ťažko vliekla, ale Cica sa jakosi zle pásla, len lietala hore-dolu ako bláznivá.“„Musíš jej dať soli zalízať, možno že jej zuby stŕply od toho kyslého bučníka.“„Však jej dám,“ odvetilo dievča, donieslo v krčiažku vody, poumývalo slepého otca, pričesalo jeho riedke vlasy, dalo na hlavu čapicu a do ruky palicu, rieknúc prívetive: „No, poďte, tatko, prejdeme dnes horný konec.“Starý vstal, omakal na sebe prevesenú plátenú kapsu, poplátanú halenu prevesil cez plece a lapiac sa jednou rukou palice, za ktorú otca Lucia viedla, druhou opierajúc sa o sukovitý čagan, kráčal neistým krokom na cestu.Prešli pár domov, ale nikoho nenašli doma, ľudia boli v poli. Usniesli sa, že pôjdu do mestečka, tam najdú ľudí doma; však sa kozy dobre napásly, nezahynú hladom, keď aj neskôr pôjdu na pole.V blízkom mestečku našli síce ľudí doma, ale almužny málo dostali a to, čo dostali, bolo okorenené stonásobnými výčitkami: „Kto za mladi nerobí, na starosť nech neje,“ odvrkli pri jedných dverách.„Ach, prosím, prosím ponížene, dosť som sa ja narobil, kým som videl, a rád by som i teraz pracoval, keby som nebol slepý,“ nariekal starký.Pri druhých dverách mu zase dodali: „Čože, slepý? No, zaiste z pálenky ste oslepli, však z roboty ešte nik neoslepnul.“„Ach, prosím ponížene, veru nie z pálenky, ale môj vlastný syn mi to urobil, ten ma o môj zrak pripravil!“ nariekal slepec.„No, to ste museli byť sám poriadny človek, keď ste si takého syna, lotra, vychovali.“U tretích dverí oborili sa na dievča, či sa nehanbí, taká skyda, lárom-fárom chodiť a nič nerobiť. Dohovárali jej, že prečo neslúži a zo služby otca neživí. — Darmo sa dievča vyhováralo, že by rado išlo do služby, ale že treba otca, temného chudáka, obriadiť, opatriť; nadali jej do hnilín a vyhnali z domu.V desiatich domoch ich hneď od kľučky odohnali a v iných desiatich nič nedali, iba trochu hubovej polievky, alebo dvere pred nimi zamkli. Lucia v tichosti utierala horké slzy so svetlých očú, čo otec temný nevidel, konečne túliac sa k nemu, riekla trasľavým hlasom: „Tatko môj, poďme domov, tu sú mrcha ľudia, sto ráz horší, než na dedine.“ Poznal po hlase, že dievča plače. — Pohladkal jej hlávku a potešil ju: „Neplač, dievka moja, neplač. Pán Boh má viac, než rozdal. Kto žobrákovi dá, Bohu ukladá, a beda tomu, kto biednemu biedy a zarmútenému zármutku pridáva!“Obrátili sa zpiatočnou cestou k domovu. Keď už hodnú chvíľu išli, spýtal sa otec: „Kde sme už, dievka moja?“ — „Pri kríži tatko,“ znela odpoveď.“ — „Sadnime si, trochu si odpočiňme, nevládzem ďalej.“„A čo ste chorý, tatko môj?“ pýta sa preľaknuto dievča, v ktorom by nikto nepoznal to veselé dieťa prírody, aké býva, keď kozy pasie.„Nič mi nenie, dievka moja, len som taký zarmútený, rozľútený sám nad sebou.“Sadli si pod kríž na zelenú pažiť. Dievča rozhľadelo sa na krásne okolie Považia a starký odložil palicu na bok, utrel pot s čela, spustil ruky do lona a zhlboka zavzdychol: „Jo, jój, keď si tak pomyslím, ako mi mohlo byť, ako mi bývalo a ako mi je, dieťa moje, nuž by som sa zblázniť mohol!“„Tata môj dobrý, nesmiete si to tak ľútať, veď Pán Boh aj chudobu miluje. Sám Ježiško sa v chudobnej maštáľke narodil a na slame ležať musel v biednych jaslencoch. Ani nás Pán Boh neopustí,“ tešilo starého otca dievča.„Chudoba je trpká bylina, dievka moja; rastie na horách i na dolách. Ale žobrota je horšia od blenu. A najťažšie i najtvrdšie drevo na svete je žobrácka palica,“ nariekal starý Capák, utierajúc temné oči zaplátanou halenou.„Neplačte, tatko, buďte trpelivý. Pozrite tu na ten kríž, pod ktorým sedíme; Kristusko ešte viac trpel na ňom, nežli vy trpíte.“„Akože pozrem na kríž, dieťa moje, keď večná tma sviera oči moje. A keď si pomyslím, že ma to vlastný syn takto dokaličil, na večného žobráka spravil, nuž mi ide srdce puknúť.“„Však Ondrej trestu Božiemu neujde, ešte ani on nevie, čo ho čaká,“ teší dievča rozžialeného otca.„Veru nie. — Kto hreší proti rodičom, hreší proti Bohu a Pán Boh ho potresce. Kto rodičom pomáha, pomáha sám sebe k sláve Otca nebeského. Dobré dieťa je radosťou rodiča i radosťou Pána Boha a a požehnanie Božie spočíva na ňom na veky. — Ja mám tej radosti málo. Vychoval som toľké deti a ony nemôžu všetky vychovať mňa samého. Okrem teba a Zuzky nepamätá nik na mňa; opustili ma všetci v mojej žobrote.“„No, ja vás, tatko môj, jakživ neopustím. Keď mi dá Pán Boh zdravia a budem väčšia, pôjdem na robotu, i vyživím si vás zárobkom a nenechám vás žobrať.“ tešilo dievča slepého otca, túliac sa s láskou k nemu.„Ty si dobré dieťa, Lucijka, moja jediná radosť a pomoc. Boh ťa požehná a dobre sa ti povedie v živote, najlepšie medzi mojimi deťmi.Vstali a išli ďalej rovno domov.*Jozef Capák a Jano Capák boli dvaja rodní bratia, rozdielni nielen povahou, postavou, rečou, ale i majetkom. Jano bol o veľa bohatší od Jozefa, ktorého vraj pri podiele otcovizne značne ukrátil, oklamal, čo zavdalo príčinu k ustavičným rozbrojom, svadám, bitkám medzi týmito rodnými bratmi a ich rodinami.Kedykoľvek sa v Dohnalovciach strhol krik, každý hneď vedel, že sa to u Capákov bijú. Bili sa obyčajne všetci do kopy; bratia-otcovia, ich ženy a deti. Súc neraz všetci na jednej hŕbe, tĺkli sa všetci vospolok, ani nehľadiac, kam kto koho uderí.Ba neraz sa stalo, že zaslepení ohavnou zlosťou, príduc do ohňa, namlátil svoj svojho, mysliac, že bije protivníka.Dva domy bratov Capákov boly opravdivým pohoršením v obci. Kainov hriech pekelnej závisti, nelásky, zlosti oddal rodiny oboch domov diablu pod moc. Pán Boh odvrátil tvár svoju od nich.Deti, vidiac ohavný príklad rodičov, hrýzly sa medzi sebou a bily pre každú najmenšiu pletku, urážajúc pritom Pána Boha preklínaním a zlorečením. Ostaly surovými proti Bohu, proti rodičom i proti každému. U Jozefa bola hriešna svada na dennom poriadku. Dospelí synovia dohovárali otcovi, že sa dal pri podiele dedovizne ukrátiť, oklamať. — A ako by ich to aj nemrzelo, keď celá dedina rozprávala o báječnom bohatstve ich deda, u ktorého sa vraj dukáty na hoľby a zlatníky na štvrtky[1]meraly a v plechových kotloch do komory zakopávali.Keď sa bratia po smrti otcovej chceli s peniazmi deliť, týchto už nebolo. Peniaze zmizly, ako by sa boly prepadly.Cudzí o tom vedeli a Jozef nevedel, že všetky tie peniaze Janovi ostaly. To Jozefovi nevedely ani jeho vlastné deti odpustiť; nadávaly mu do sprostých a ľahkomyselníkov, tak že slovo vyvolalo slovo, až z toho povstala škriepka, svada a konečne bitka. Jozefova žena nevedela neraz muža pred vlastnými synmi obrániť.Raz pri takejto bitke syn Ondrej, ktorý sa práve s vojenčiny vrátil, otcovi končitým kameňom čelo medzi očima prebil, čím mu zaiste očné žily poranil, tak že v krátkom čase zrak ztratil, oslepol. Hrozný čin podlej surovosti!Ako z jedovatého koreňa jedovaté ovocie a z hada had vyrastie, tak i z hriechu plynie záhuba. Na dome, kde sa také hriechy páchaly, ako u Capákov, nemohlo spočívať požehnanie Božie. I o to, čo mali, prišli.Živnosť sa im na dlhy predala a deti musely sa rozísť po službách. Len malá Lucia ostala doma kozy pásť a opatrovať chorú mať, ktorá po krátkom čase umrela, a po jej smrti musela ošetrovať slepého otca a chodiť s ním po pýtaní, ako sa s ňou na začiatku povesti stretáme.*Milý čitateľu, hľadel si zaiste už viac ráz na krásnu oblohu nebeskú a videl si, ako sa na nej mrákavy, prudkým vetrom hnané, v kvapnom lete za sebou ženú. Pozoroval si potok, ktorého voda rýchlym prúdom s výšavy v dolinu sa valí, a zbadal si, cestujúc dráhou rýchlikom, že jedna krajinka za druhou, sotva sa oko tvoje na nej zastavilo, mizne; taktiež sa deň za dňom ženie, mesiac za mesiacom sa valí a rok za rokom mizne v mori večnosti. —Čas ubieha každému, roky míňajú sa či bohatému a či chudobnému, a tak minulo sa pár rokov i slepému Capákovi, až konečne smrť zbavila ho palice žobráckej. Kozy predali na pohrab a Lucia išla slúžiť za kraviarku do panského dvora, kde i jej staršia sestra, Zuzka, pri kuchyni slúžila.Z Lucie vyrástla driečna, silná dievčina a ľudia ju vysmievali, že slúži ešte len za kraviarku. Keď to domáca pani počula, ľúto jej bolo dievčaťa, i spravila ju v najbližšom roku gazdovskou dievkou, pridŕžajúc ju prísne ku každej, pri hospodárstve naskytujúcej sa práci, aby sa ju Lucia naučila.Dobrou učiteľkou bola jej i sestra Zuzka, ktorá už desať rokov v dome slúžila. — Sestry tieto boly povahou i výzorom celkom rozdielne. Zuzka bola tichá, pokorná, skromná, dobrosrdečná a nežná. Jej usmiata tvár robila ju milou a svetlé oči s tmavým obočím, ako i tmavé vlasy pri bielej, bledej tvári dodávaly jej čosi panského. — Lucia bola jej opak: veselá, až skoro samopašná, hrdá, popudlivá k hnevu, chvíľami skoro zlostná. Rozdielnych pováh sestry srovnávaly sa len v tom, že boly obe poslušné a veľmi pracovité i čistotné.Zuzka bola o veľa viac obľúbená u ľudí, nežli červenovlasá Lucia a preto sa kdekto čudoval nad chýrom, že sa Lucia ide vydávať prv, než Zuzka.„Ba kto by sa len ulakomil na tú červenú líšku?“ povie kováčka starej Čuríčke, ktorá jej tú novinu doniesla.„Prosím pekne, pani majstrová, na každé hrnčisko najde sa pokrievka. Tam, kde slúžila, aj muža si vyslúžila. Jakub Čiapka, kočiš zo dvora, nechal svoju starodávnu lásku a berie si Luciu. V nedeľu ich už ohlásia. Aký išiel, takého stretol.“„No aj sa soberie žobrota s biedou. On nemá nič a ona ani poriadneho šúcha (oblečenia) na sebe. Do kostola chodí v sestrinej paráde.“„A kdeže by tých šiat nabrala? Po matke jej nič neostalo a z tej dvojročnej služby sa nemohla zaodieť. Je pravda, že v sestriných šatách chodí, zato sa ale parádnejšie vycifruje, nežli Zuza sama.“ —„Ba čo sa to ledačo berie vydávať, však nijakej práci nerozumie; do nedávna kozy pásla.“„Hm, prosím pekne, pani majstrová, vydaju každé dievča rozumie, sotva zo školy výnde. Kaše uvariť, pagáč upiecť, šaty zvárať nevie, práci nerozumie, ale vydaju rozumie; ešte len husi pasie a už si spieva:Vydať by sa rada, kým som ešte mladá; keď sa ja ostariem, na ocot ostanem.A tak je to aj s Luciou.“Dľa mienky týchto dvoch pani matiek súdilo celé dohnalovské obecenstvo. Jakubovi rodina bránila, cudzí odvádzali, ale to všetko nepomohlo, on Luciu predsa pojal za ženu. A bolo závisti dosť, až i priveľa, keď sa Lucia stala dľa muža prvou bíreškou v panskom dvore, kde ju pre jej čistotu, príčinlivosť a usilovnosť v práci radi mali.*O pár rokov zase vodili slepého žobráka po Dohnalovciach. Bol to Ondrej Capák, syn nebohého slepého Jozefa Capáka, ktorý otca ožobráčil, pripraviac ho o zrak. Čím kto hreší, tým trestaný býva. Pán Boh surovosť, akou sa Ondrej na otcovi ťažkého hriechu proti štvrtému prikázaniu Božiemu dopustil, nemohol bez trestu nechať. — Ondrej dostal z ničoho nič najprv na jedno oko beľmo, potom na druhé, tak že celkom oslepol a jeho dievča muselo ho tiež po dedine ako žobráka vodiť. Bola to pokuta za hriech, ktorú Ondrej bolestne, ale trpelive niesol v povedomí, že ju zaslúžil.Dobrosrdečná, tichá Zuzka, vyslúžiac štrnásty rok v jednej službe u pánov, ktorí ju pre jej statočnosť a usilovnosť tak radi mali, ani čo by k rodine prislúchala, vystavila si z vyslúženej mzdy úhľadnú malú chalúpku a vydala sa za usilovného a podujímavého šuhaja, s ktorým si usilovnosťou a sporivosťou zgazdovala pekný majetoček. Páni, u ktorých za toľké roky verne slúžila, nezabudli ani potom na ňu, ale nesúc jej všetky deti ku svätému krstu srástli s ňou v rodinu.Lucii sa tiež dobre viedlo. Práca jej bola radosťou; pracovala dňom i nocou a popri nej pracoval i jej muž i dvaja synovia. Starší syn Jakub chodil na zárobky a mladší Valent pásol kozy.Ako Pán Boh miluje a požehnáva prácu, dokázalo sa zrejme u tejto rodiny. Sobrali sa celkom chudobní, ona slúžka a on paholok pri koňoch, nemali ani z čoho veselie odbaviť, a teraz majú pekný, nový drevený domček, ktorý, ležiac v peknej veľkej záhrade v prostred dediny, vyzerá tak malebne, ani čo by bol z medovníka ulepený. Pri dome je maštáľka a v nej šesť kôz; pri tejto chlievec s dvoma prasiatkami; jedno z nich sa kŕmi pre dom a druhé na predaj. Okolo domu obieha kŕdeľ sliepok a so pár husí i kačiek.Za dedinou kúpili pod pár meričiek zeme prvej triedy a tak stali sa razom malými hospodármi. A z čoho, ako? — Prácou rúk svojich a sporivosťou.Ľudia, ktorí odsudzovali Luciu, že nič nevie, že nie je k ničomu súca, v hanbe ostali. — Z Lucie sa stala poriadna, statočná a rozumná gazdiná a pekná, driečna žena. Jej oblek bol či v nedeľu, či vo sviatok a či v piatok vždy rovnaký, čistý a poriadny a taká bola i jej malá domácnosť. V Jakubovom dome vyzeralo to ako v klietočke. Veru mnohá gazdiná v Dohnalovciach by si mohla vziať príklad v riadení a čistom vedení svojho domu z tej niekdy tak posmešne prezývanej „líšky“.Pán Boh je spravedlivý, On rovnou mierou meria každému, ako si kto zaslúži; On dobré odpláca a zlé tresce, čo sa v tejto udalosti zrejme dokázalo. Ondreja potrestal za surové zaobchádzanie s otcom a Luciu požehnal za láskyplné ošetrovanie nešťastím stihnutého rodiča už i na tomto svete, lebo on sám vo štvrtom Svojom prikázaní hovorí: „Cti otca svojho i matku svoju aby si dlho živý bol na zemi.“[1]Štvrtka = štvrtý diel merice.
Urbanek_Liska.html.txt
Zpustatěnie uherskej země pod Turky1Milí páni, slyšte, k zpívání pozor mejte,jak Uherská zeme zpustatěla, pohleďte!Škodu velkú vzavše,máme dosti plače,všudy na každém místě.2Ach, jak veliký hněv Pán Bůh jest vylil na nás,svoju hroznú metlu ráčil dopustit na nás!Protož se ponížme,k němu se obraťme,takto všickni zvolajme:3Ty si Stvoritel náš, Pane, tys večný král náš,Tys pred neprátelmi neomylný, Pane náš,Ty si náš ochrance,i mocný obránce,ó, nad nami smiluj se!4Tebeť my vzýváme, samého vyznávámeza krále i pána i verného hejtmana.Ty sám nás ochraňuj,cesty naše spravuj,cirkev svätú obhajuj.5Harcuje neprítel, Turek, Tatár ukrutnýna nás, na kresťany jako diabel rohatý.My stále rmútíme,plačlivě kričíme,takto k Tobe voláme:6Abba, Otče svatý, náš milý Stvoriteli,jenž si nás vykúpil, Ježíši Spasiteli.Slíbils spomáhati,kdo bude volati,Tvéj pomoci žádati.7Ej, začež si se od nás smutných odvrátil,proč si nás sirotky pod jich ruku zavrátil?Obratiž k nám, Pane,oči Tvé velebné,pro milosrdenství Tvé.8Uschla jest tvár naša tak jako pecná hlina,z našeho líce krása velmi jest proměněna.Strachem srdce naše,všecky smysly naše,velmi promenili se.9Stíná Turek zlostný, morduje nemilostně,starých pomorduje, mladých preč odvozuje,panny poškvrňuje,ženy nešanuje,svú vůli provozuje.10Račiž pohlednúti, jak nás málo zůstalo,pri evanjelium málo se zachytilo,jedni k bohům cizím,druhí k Turkom zlostnýmpre živnost se oddali.11Ó, Pane náš milý, jestli nás v tuto chvílinebudeš brániti a za nás bojovati,musíme preč jíti,všecko opustiti,tak životy brániti.12Škodlivý pak pohan, jestli on to dokáže,Tvých verných křesťanův jestli odsud pobere,kázání Tvých svatých,z kazatelův vernýchnezůstane žáden z nich.13Kterí zůstanú, jak se spravovat budú,bez evanjelium jako hovada budú;a ti, kterí ujdú,do cizích zem půjdú,jak se spravovat budú?14Ó, nerač dopustiť ten hrozný posmech na nás,budú Turcí mluvit, že si Ty zavrhol nás,že si jich zalíbil,za svůj lid vyvolil,nás pak že si oddělil.15Utíkáme se již pod Tvú svatú ochranu,rač Ty sám pohanův odvrátiti na stranu,ať nás nemordují,zemi neplundrují,ze všech stran nesužují.16Ej, pakli nás ještě jednúc s nimi potresceš,staniž se Tvá vůle, tak jako sám míti chceš,tak Ty učiň s námi,smiluj se nad námi,dej nám své požehnání.17Co sme zhrešili, to nic není proti nám,ale se to našlo proti prikázáním Tvým,protož nás sám káraj,tresci, napomínaj,neprítelovi nedaj.18Jak otec laskavý, vezma prútek v své ruce,tresce své děťátko, tak jak on míti chce,tak Ty učiň s nami,smiluj se nad nami,odpusť nám naše viny.19Útočiště v Tobe, naději svú skladáme,ve Stvoriteli svém fundament zakladáme,ó, prosíme Tebe,privediž nás k sobe,do vysokého nebe.20S anjely bezpečně dej se radovat věčně,na Tvú tvár patriti, Tobe, králi, zpívati:Svatý, svatý, svatý,večný, jasný, slavný(Kriste), beránku boží.
Anonym_Zpustatenie-uherskej-zeme-pod-Turky.html.txt
SpoveďPani Ema Priechodská si zavzdýchla, prešla rukou po nízkom čele, odhrnula s neho prúd vlasov, podívala sa smutne na pani Šebestovú a pokračovala:— Ako som to mohla?! Ako? Sama neviem. Samej sa mi to vše zdá ako sen. Ale nemohlo to ani ináč byť. Muselo sa to stať…— Ztratila som rozum. Ako by mi bol dakto učaroval. Ani jesť mi poriadne nechutilo. Často ani spánok na mňa neprišiel. Myslela som nasilu na iné veci, na gšeft, na záhradu, na vás, na sestry. Zavše som sa vychytila na záhradu, alebo na záhumnie zemiaky kopať, hriadky polievať. I dreva som sa napílila, narúbala, že mi navrely pľuzgiere na dlaniach. Inokedy som zase aj hodinu prekľačala na kolenách v zadnej izbe a premodlila som sa pol modlitebnej knižky. A všetko nadarmo. Ten človek mi len nie a nie sísť z mysli. Vždycky som ho videla pred sebou, ako ma prosí, ako spína ruky predo mnou, ako slzí, plače, zaklína ma, aby som bola jeho.— Strašné! Strašné! Ach, duša moja zlatá! — ľutovala priateľku okrúhla, červenolíca pani Šebestová.— A keď som sa vše na chvíľu utíšila, otvoria sa dvere a vo dverách Drlička. Smutný, bľadý, iba oči mu tak divne svieťa. Hľadí na mňa, hľadí, počne si utierať oči. — Pani Priechodská, pani Priechodská. Oni ma mučia.— Vyhováram sa: Ja za nič nemôžem, pán súsed! Viem, že sú poriadny, statočný človek. Ale ja mám deti! Ach, čože si ja mám počať, ja nešťastná, úbohá stvora!— A on sa len nedá. — Pani Priechodská, ja ich deti nechcem ukrivdiť. Beztak sú už všetky na vlastných nohách. A slečinka Mariška nech nemá strach. Ja sa jej o veno postarám, akokoľvek vlastný otec. Tisíc zlatých jej uložím hneď a druhý tisíc do roka — do dvoch.Nemohla som od žiaľu ani odpovedať. Len mi vše hrdlo tak stislo, že sa mi zdalo, že sa zadusím v tom bôli. A on sa na mňa len díva a díva. A zase začne: — Oni ani slova? Ako by ku mne ani srdca nemali! Je im to málo, odo mňa chudobného remeselníka, čo má len tých dvoje zdravých rúk a pár inštrumentov a dosák na podstení?!— Nemohla som sa zdržať. — Čo si, Oni, reku, myslia? Či som ja dáky vydriduch či pijavica, aby som ich chcela ožobráčiť, pán súsed! Ja viem, oni majú dosť svojich starostí. Ešte by ich napomôcť neškodilo. Ale čo ja môžem, nešťastná stvora, robiť? Tu je raz dcéra, to je moje dieťa. A tá k tomu nikdy neprivolí. Tá ich nikdy otcom volať nebude!— Že nebude?! Ach, nuž, keď to nemôže byť ináč — nech nebude. Len keď sa my máme radi! Len keď ich budem smieť nazývať svojou! — berie ma za ruku a pokrýva ju bozkami, čo sa jako odťahujem.A ja mu len musím odporovať: — Keby tá len nechcela svoliť. Ale tá nedopustí, aby sme sa vzali. A keby predsa, tá by svet proti nám huckala, prekliala by nás.— Prekliala?! a líca mu blčia plameňom a zlosťou. — Nás prekliala?! A prečo, začo?! Nie sú oni vdova a nie som ja slobodný?! Či som si ja už s niekym svet zaviazal, a oni, nedoopatrovali si oni muža poriadne až do smrti?! Neprišiel som ja do dediny, keď ich muž bol už dávno pod zemou?! Ale, myslí si, fiflena, že taký chudobný stolár, ako ja, viem, čo je to v nej! To je tá panská pýcha. Ja by k nim dvom ani nepasoval. Za moje ruky vyrobené, mozoľnaté sa ona hanbí. Posledný pisár z mesta, korheľ, kartár, čo je každému dlžen, by jej bol na mojom mieste milší. Len keby sa mohlo povedať, že sa otre o úrad, že narába s perom.— A tak chodieval, chudák, k nám. Najviac v nedeľu, alebo takto v týždni na mraku. Ticho, opatrne, aby neboly daromné reči a aby sa s Marišou nestretol. Síce vše aj dúfal, že sa na konec predsa len obmäkčí, že nám nebude brániť. Chodil. A rozprával, ach, tak pekne rozprával! — utrápená, bľadá tvár na okamih zkrásnela kúzlom sladkých rozpomienok, — že ma bude na rukách nosiť. Všetko, čo zarobí, mi na dlaň položí. Ak bol i doteraz mierny, sporivý, bude vraj ešte sporivejší. A fajčiť prestane, i tie, tri-štyri cigaretle do dňa si odpustí, ak chcem, šnapsu, vína do úst nevezme, trebárs ho ani dosiaľ nikto nevidel podnapilého. Ak dosiaľ robil, bude ešte dupľom, všetko na svete ho bude inak tešiť. Na kolenách bude Bohu ráno i večer ďakovať, že sa mu dal dožiť toho šťastia! — pani Priechodskej počaly stiekať slzy po lícach. Pani Šebestová sa tiež márne premáhala. Zakryla tvár aspoň rukou; aby nebolo vidno, že jej slzy v očiach hrajú. Až po dlhej chvíli zavzdychla si pani Ema ešte raz zhlboka a rozprávala ďalej historiu svojho vdovského života.— Narozprávala som sa mu dosť, že je to všetko marné, že my dvaja k sebe nepasujeme. On dvadsaťdeväťročný, ja štyridsaťštyri. Čo by ľudia povedali?! Ako by som mu ja stará vdova, mohla driečnemu mladému človekovi život zaviazať! Oni sú mladý! Že ma majú radi, verím, ach, verím, veď som ja tej lásky v živote mnoho neužila! — Ale ja som pre nich nie, veď by som im mohla byť skoro — matkou! — — — Bude lepšie, keď už viac neprídu. Ja budem mať aspoň rozpomienky. A oni? Oni zabudnú, rana zacelie, čas raní, čas hojí — a oženia sa s mladým pekným dievčaťom. I peknú pomoc môžu vyženiť. Mám ich rada a predsa sa ich musím zriecť.— Ale dal si povedať?! Priskočil, ruky predo mnou spínal. — Nech ma nemučia, preboha ich prosím, nech mi nehovoria o mladých, pekných, môjmu srdcu sú oni najkrajšia, ja chcem iba ich! — Že sa on o svet nestará, že nech si vraví, kto chce, čo chce; len keď dostane mňa, len keď bude šťastný!— Jednu nedeľu bol práve u nás. Hodnú chvíľu stál, chudák, horko-ťažko sa dal nahovoriť, aby si sadol. Aj na olevrant zostal. Že ho nesmiem odkladať, lebo si voľačo urobí, že ho neodbavím, musím sa sľúbiť, i ohlášky že ide konať… pani Ema sa odmlčala. — Nemohla som odolať — ozvala sa, vzlykajúc. — Keď som ho mala tak rada!*— V tom vpálila dnu Mariša jako drak. Počala kričať, počala nadávať. Aby sa pratal, že celú dedinu svolá, že si ona nedá takú hanbu robiť. Kričala, vrieskala, dvermi trieskala. Kto vie, či sa sveta nesbehlo pred oblokmi. A on pekne, krotko: že on nerobí hanbu nikomu, že si ma vezme a o ňu že sa tiež postaráme. Len potom ešte počala vyčíňať, že ona nepotrebuje, aby sa o ňu staral taký a taký odkundes, lumpisko a kto ja viem ešte. Že ho niečim orúti alebo dom zapáli. Ešte i nebohého Lepeja mi na oči vyhodila. Išiel, chudák, ale plakal, že si to nezaslúžil, aby mu robila takú hanbu.Pani Priechodská prestala slzeť. Iba líca horely a oči sa jej zatiahly temným závojom bôľa, vášne. Pani Šebestová pomkla svoju stoličku bližšie a chytila priateľku za chudú, žilnatú ruku. Počala ju hladiť a s ruky prešla na líce.— Uspokoj sa, duša! Veď si si to už dávno od trpela.Ale tázavé oči lákaly z priateľky vyznanie nové, ďalšie:— A čo Mariška?— Bola dva mesiace preč. — — — Našla si miesto u tej barónky v Pešti.— Samo ušlo, chúďa? Či si ju ty…?— Neobstála sa tá pri mne. Počal ma boleť celý život, celý svet. Raz som plakala, raz zase trieskala. Inokedy som sa zase pustila do čítania v sklepe, v posteli do noci.Pani Šebestová si počala obzerať priateľku skúmave. Aká je táto Ema divná. Aká dobrá, krotká! Popoľ, ale pod ním tlejú uhlíky, pahreba. Aká je citná, tak má ráda dcéry, a predsa sa tak zabudla. Pani Šebestová sa rozpomínala na všetko, čo vedela o priateľke. Lebo veď stolár Dŕlička nebol jej prvou láskou. Bol iba nástupcom. Za toľké vdovské roky zamenil sa ich u Emy celý rad. Jeden bol árendátor, mladý, bohatý chlap. Najstaršia dcéra Priechodskej, Vilma, vtedy dvanásťročné dieťa, pribehla k „tete“ s usedavým plačom. Nie a nie ju utíšiť. Až naveľa, naveľa sa Šebestovej podarilo z ustrašeného decka vytiahnuť, že ako sa ráno prebudila, zazrela mamu v posteli — objímať sa s voľakým cudzím človekom. — — — A po čase prevzal úlohu árendárovu — — — mladý, žandársky strážmajster, neskôr obstarný, bruchatý agent. Ach, Bože, aké krehké stvorenie je človek!— Vrátila sa sama, či si ju ty zavolala? — spovedala pani Šebestová priateľku ďalej.— Zavolala. Písala som jej. Písala a odprosila som ju — — — oči pani Emy sa zalialy slzami, že nebudem mať pokoja, kým si ju k materinskému srdcu nepriviniem. A keď neprišla na prvý list, písala som jej druhý. Aj peniaze poslala na cestu, trebárs nebolo treba, Mariška mala ešte usporené. Čakala som ju na zvolenskej stanici, triasla som sa celá, keď sa ukázaly svetlá na rušni. A zdalo sa mi, že sa mi srdce pukne radosťou, keď som si ju držala v náručí.— A už mi to neprišlo nikdy. Ale zato ešte potrvalo, kým si ma dcéry naučily zase vážiť. Veď som žila iba pre ne. — — — Ale na toho človeka sa tiež nemám čo hnevať. Banovala som dlho, dlho. Ale prešlo i to. I oženil sa, a mne skoro ani ľúto neprišlo. Ako by som mu matkou bola. I vídavam ho vše. Ztratíme pár súsedských slov. Viac nič. Ako s hocikým iným. — — — I Marišku som s pomocou Božou vydala. — — — Teraz už iba aby som sa dožila k dvom vnúčaťom tretieho. Veď som ti ja, duša moja, už dnes — zajtra stará žena!*V útulnej izbe zavládla večerná tma, prerušovaná iba červenou žiarou z veľkej kachľovej pece vrhajúcou matné tlumené svetlo na záclony, povalu, pohovku — — — i dve verné priateľky, držiace sa v objatí, plačúce a chvejúce sa mocným vzrušením.
Kompis_Spoved.html.txt
I. Ballady a romanceRabovali Rusi[: Rabovali Rusi :][1][: v tom zvolenskom zámku :].[: Nikoho nenašli :],[: len jedno pahoľa :].[: Povec nám pahoľa :],[: de pán s paňou býva :][: Nesmiem povedati :],[: dav by ma pán sťati :].[: Kľúče sa pod prahom :],[: šaty za oltárom :].[: A pán s paňou leží :][: hore na vrch veži :].[: Prvý raz strelili :],[: vrch veži zvalili :],[: Druhý raz strelili :],[: pána zastrelili :].[: Tretí raz strelili :],[: paňú sebou vzali :].[: Keď ju šikovali :][: cez širokie hory :],[: ešte sa obzrela :][: na tie smutnie múry :].[: Múry, moje, múry :],[: moje smutnie múry :]![: Kde sa tí muráry :],[: čo vás murovali :]?I. variant[: Muráry pomreli :],[: čo vás murovali :].[: Pána zastrelili :],[: paňú sebou vzali:].II. variant[: Tí páni pomreli :],[: čo vo vás bývali :].[: Murárov pobilo :],[: čo vás murovali :].V javor zakliata dcéra(Dva varianty z Detvy)I. variant[: Idú že len idútrá bratia na vandru :].Už sme sedem hvoroktakýchto preišli,ešte sme takýhojavora nenašli.Otnime že si mipo jedných husličkách,po jednej strunočke,po jednom bičíku.Prvý raz zaťali,javorček odskočiv;druhý raz zaťali,krvička vymokla.[: Tretí raz zaťali,drevo prevravelo :].Neni som ja nenidrevo javorovo,ale som ja z mestadiovča rychtárovo.Čo ma mať zakliala,[: na vodu poslala :],by drevom zostala.Chojte že vy huci,pod mej mamky stenu,a tak jej zahrajte,žiaľu jej narobte.Toto sa husličky,z tej vašej Haničky;toto je bičíček,z jej bielych ručičiek.Chojte že vy huci,z po tej mojej steny,a tu mi nehrajte,žiale nedodajte.[: Dosť ho ja veľký mám,že Aničky nemám :].II. variantIdú huci horou,horou javorovou,začav dážď mrholiť,stali si pod javor.Javore, javore,aký si prekrásny,veď by z teba bolyhusulienky hlasnie.Prvý raz zaťali,krvička vymokla;druhý raz zaťali,drevo prevravelo.Není som ja nenidrevo javorovo,ale som ja diovčaz Brezna rychtárovo.Toto sa husličkyz tej tvojej dievčičky;toto je bíčíček,z jej bielych ručičiek.Toto sa strunočky,jej žltie vlásočky;toto sa kolčeky,jej biele pršteky.Chojte že vy huci,z po’ tej mojej steny,dosť ho ja veľký mám,že Haničky nemám.[2]Kcev sa Janík ženiťKcev sa Janík ženiť,kcev sa Janik ženíť,mať sa mu nedala,a sestra kázala.A keď po ňu išlina ten vysoký most,koník sa mu potkov,Janík hlávku vytkov.Oj, vy ľudia, ľudia,čo budeme robiť,či máme poňho ísť,či sa máme vrátiť.Jedni sa vrátili,druhí poňho išli.Keď oni ta prišli,hneď sa ich spýtala:starejší, starejší,kde je muoj najmilejší?Tam ti doma zostav,žeby stoly schystav.Ona nemeškala,zase sa spýtala:Starejší, starejší,kde je muoj najmilejší?V komore ti leží,hlavička ho bolí.Keď hu ukladali,tak jej prikázali,žeby sa ho netýkalado pravej povnoci.Ona nemeškala,hneď sa ho týkala. —Od veľkýho strachu,do izby bežala.Aj, vy ľudia, ľudia,čo ste urobili,keď mňa živú pannus mrtvým uložili.Oj, mamičko moja,čo som zaslúžila:či vienok zelený,či čepček bielený.[: Nezaslúžila si :]vienka zeleného,len čepca bieleho.V našom dvore suchá lieskaV našom dvore suchá lieska;nepríde mi milá dneska;keď tá lieska rodiť bude,potom milý z vojny príde.Bola by si milá moja,kebys’ brata otrávila;na to som sa neučila,že bych brata otrávila.Choj do hájka zelenýho,chyť tam hada jarabýho,ešte k tomu jašteričku,a navar mu polievčičku.Už muoj braček z hory veze,javorovuo drevo veze,javorovuo aj klenovuo,čo mi bude truhla s neho.Čože je to za jedenia,čo po šírom svetu vonia?Choj že braček, do izbičky,a zajec si polievčičky.Keď za jednu lyžku zedov,priam na jedno líčko zbledov;Keď za druhú lyžku zedov,hneď na druhuo líčko zbledov.Keď za treťú dojedávav,tak priam šetek obledávav.Choj sestrička na vínečko,a občerstvi mé srdiečko;kým sestrička s vínkom prišla,už z bračeka duša vyšla.Už som milý, už som tvoja,už som brata otrávila;choj mi švandra, choj mi z domu,ešte by si aj mňa k tomu.Hojže, hojže biela ruža;nemám brata, ani muža;muža som sa nedožila,brata som si otrávila.[: Hojže, hojže biele kvietky;nemám muža ani dietky :].Detva-HutaZabili JaníčkaZabili Janíčkapod zeleným stromom,a tak ho zabili,nik nevedev o ňom.A keď ho zabili,do studni hodili,[: že by mu detvjanskjezvony nezvonily :].Veď mu zazvonila,stoškárska[3]zvonička,[: že ho dala zabiťtá jeho ženička :].A keď ho zo studnipovrazmi ťahali,šeci ľudia hlasomnad ním narjekali.Tá jeho sestričkatak ho narjekala:braček muoj, braček muoj,veď si si vychovav.Veď si si vychovavpri sebe mordára— — — — — —— — — — — —Braček muoj, braček muoj,f tej čjernej zemičky;a ten tvoj synáčekdo smrti f temničky.V tom ingtickom poliV tom ingtickom polije hostínec nový;prišli traja pániz inglickej krajiny.Krčmárka neznáma,daj nám hoľbu vína,daj nám hoľbu vína,aj jednu porciu.Krčmárka merala,a diovka nosila,od striebra od zlatarúčka sa jej triasla.Krčmárka neznáma,či je to tvá céra,či je to tvá céra,a či služebkyňa?Neni je to moja,ani služebkyňaale za tri sudyvína založená.Krčmárka neznáma,daj že nám s ňou spati,keď ti neželiemetri sto zlatých dati.Krčmárka neznámaposteľ odpravila,chudobná dievčinažalostne plakala.Neni som ja panna,aby s vamí spala,ale som ja pannainglickeho kráľa.Ty si to tá istá,čo ťa mi hľadáme,už na siedmy ruočekskoro nespávame?Ty si moja sestra,čo ja teba hľadám,už na siedmy ruočekz koňa nezosedám?Pod javorkom, pod zelenýmPod javorkom,pod zeleným,ej, orje diovčaz volom jedným,ej, orje diovčaz volkom jedným.Prvú brázduodoráva,už ho mamkapovoláva.Diovka moja,ibaj k domu,vydávam ťa,neviem komu.Cigáňovivelikýmu,zbojníkovichýrečnýmu.Večer ide,ráno príde,ej, nikdy mi ničnedonesie.A ja smutnámusím prati,ale nesmiemrozkrúcati.Raz som ích jarozkrútila,iba som sazarmútila.A v tých šatáchrukavička,ej, v rukavičkyľavá rúčka.V ľavej rúčkyzlatá obruč,ej to je obručbrata muojho.Janík, Janík,čos’ urobivej, veď si muojhobrata zabiv.Vetrík dúvavnepočuv som;ej, pri tma bolo,nevidev som.Bola jedna stará matiBola jedna stará mati,mala ona sedem detí;žiadnemu mena nevedela,iba jednej: Katarína.A keď Katka kravy dojí,mladý herceg pri nej stojí;a keď Katka mlieko cedí,mladý herceg pri nej sedí.A keď Katka mlieko múti,mladý herceg pri nej smutný;a keď Katka maslo zberá,mladý herceg sa odberá.Šetci páni do kaštieľa,mladý herceg do majera,mladý herceg má v srdci žiaľ,hneď zo sebou dva nože brav.Otvor sluha, otvor bránu,nak si vidím Katarínu;Katarína neni doma,tri dni v zemi zahrabaná.S jedným nožom hruob otvárau,ja s tým druhým srdce krájal,Nak tu leží duša s dušoua tá treťá, tá nevinnázahynula medzi nama.Detva-HutaEšte raz sa obzreť mámEšte raz sa obzreť mám,[4]k tým detvianskym zahradám,mám tam jedno potešenie,ešte raz naň zavolám.Ej, volala, volalaručičku mu podala,keď sa oni shovárali,priam ona tam skonala.Starala sa mamka má,že mne Pán Boh dobre dá,že mne ona f tom detvanskomcinteríne dom vystaviť dá.A na nebi hviezdičky,to sú moje družičky;a na horách ftáčkovia,to sú moji družbovia.A na nebi Najvyšší,to je ten muoj starejší;a na nebi najvyššia,to je moja starejšia.A na mory tie peny,to sa moje periny;a pod vodou hnilý klát,to je ten muoj mladý zať.Tá ostatňá muzika:graca, rylo, motyka,tá ma bude sprovádzaťdo muojho pokojíka.Preletev fták cez očovskie vrškyPreletev ftákcez očovskie vršky,zastreliv hopán pater očovsky,[5]poraniv mu jeho srce.Nebov to fták,ale bola milá,sedem rvočkovza milým chodila,a nikdy sa nepoznali.Priletev ftákna milej okienko;či spíš milá,moje srdulienko;či spíš milá, či ma slyšíš?Nespím, nespím,a ja teba slyším,ale ti jaotvoriti nesmiem,lebo ja mám frajera na vojne.Keď sa onispolu shovárali,tak sa onipo rečách poznali,oba horce zaplakali.Vitaj milý,z deľakej krajiny,akie si midoniesol noviny?čo sa v šírom svete deje?Takú som tinovinu doniesov,že som celýdorúbaný prišiev,dorúbaný, dostrieľaný.Choď že milá,do tej apatieky,a dones mivšelijakie lieky,všelijakie medecíny.Pokým milá,z apatieky prišla,už milýhozomretýho našla,zomretýho, neživýho.Choď že milá,pánu farárovi,nak odpíšelístok hrobárovi,nak vykope hrvobček nový.Na tom hrvobetrojaké znamení,že tu ležíJaník premilený,dorúbaný, dosekaný.A ty Hani-HaničkaA ty Hani-Hanička,[6]chovala si Janíčka,chovalas’ ho sedem liet,a na ôsmy letev preč.Ta on letel, zaletel,až na Krakov doletel;sadov si tam na drievec,na ten drobný kamenec.A tak si on tam spieval,že sa Krakov rozliehav;prišla k nemu hrdlička,jeho vlastná sestrička.A ty bratre, sokole,čo ti je tak vesele?zomrela ti mamilá,už je siedma nedeľa.Priam sa on tak zarmútil,pov Krakova opustil,a s krídlami strepotav,že sa Krakov zlegotav.Ta on letev, preletevaž nad jej hrob doletev.Tak si on tam tak spievav,že mamilú preberav.Staň mi milá, staň hore,poviem ti ja, čo len nie.A ja hore nestanem,leží na mne čierna zem.Detva-HutaPásov Janík dva volyPásov Janík dva voly[7]na zelenom údolí;prišli k nemu hájnici,starodávny zbojníci.Daj Janíček, halienu, halienu,za tú lúčku zelenú.Ja halienu ja nedám, ja nedám,račej sa vám zabiť dám.Na zelenej pažiti, pažitileží Janík zabitý.Kto že bo tam narjeka?Otec, mati, frajerka.Otec mati od pleca,a frajerka od srca.Otec, mati slinami,a frajerka slzami.Otec, mati: synu muoj,a frajerka: milý muoj.II. variantOtec, matka slzami,a frajerka rečami.Otec, matka žalostnea frajerka falošne.Hej, v šírom poli je jedličkaHej, v šírom poli je jedlička;hej, dorúbali šuhajíčkapeknyho, švarnyho,dala by ja me srdječko za neho.Hej, kto neverí, nak tam beží,hej, ešte šabľa pri ňom leží;šablička krvavá,umýva hu jeho milá slzamá.Hej, pokropte mi hlávku zvodov,hej, pokropte mi očká z vínomešte raz prosím vás,dajte sa mi za to diovča rúbať zas.Hej, načo by si sa rúbať mav,račej to djovča zanahaj;nenahám, nenahám,lebe ja to švarno djovča v srci mám.Ide Kračúň, ideIde Kračúň, ide,Nový rok prikvitá;keď ja prídem domov,ktože ma privíta?Privítala by matá moja mamičkaale ju prikrylatá čierna zemička.Čierna zem, čierna zem,vylož mi matku ven,nak sa ja jej ešteverne vyžalujem.Tak sa ja jej budemverne žalovati,že nado mňou budecelý svet plakati.Ej, mamičko, mamičko,či vám je nie ľúto,že sa ponevierampo tých cudzích kútoch.Ľúto mi je, ľútoi tam s toho sveta,že mi namítajútoho muojho kveta.Ej, mamko, moja mamko,staňte že mi hore,umyte mi hlávku,aj moje hrdielce.Choj, sirota moja,k tej tvojej macochy,nak ti hlávku zmyjea ušká nebije.Keď ma ona myje,po hlávky ma bije;keď mi chleba dáva,za uši ma kváča.Dobrú noc, dobrú nocty moja sirvotka,Bohu ťa porúčam,s tebou sa rozlúčam.Pod nebom, pod slncomPod nebom, pod slncomširoká cestička,[: po nej sa prechodí :]drobná sirvotočka.Keď ma ona myje,po hlávky ma bije;keď mi oblek dáva,po zemi pováľa;keď mi chleba krája,prstom odmerjava.Svojím deťom, svojímžltú kašu varía mne sirvotočkyotrubov zaparí.Svojím deťom svojímposteľ vynaprávaa mňa sirvotočkudo chlieva zatvára.Smutná noc, tmavá noc,de nieto hviezdičky;smutnejšia tá svadba,de nieto mamičky.Jaj, mamička moja,idem sa vydávať;muoj vienok zelenýnemá kto odávať.Jaj, dievčička moja,odávaj si sama,veď tebe netrebabolo vydávania.Tá moja mamičkaTá moja mamičkav čiernej zemi ležia,rozmajrín zelenýv pravej rúčky držia.Rozmajrín zelený,puojdem ho ja trhať;moju mamku sladkú,puojdem hu ja dvíhať.A vy mamko moja,staňte že mi hore,nak vám ja vypoviemšetkie krivdy moje.A ty dievka moja,čože za krivdu máš?že od v čiernej zemiodpočinku nedáš?Keď sa ja vám začnemmamko, žalovati,by sa vám muselosrdiečko krájati.Srdiečko krájatina tri polovičky;pod tou čiernou zemoutej mojej mamičky.Detva-HutaU zelenej rakityU zelenej rakity[8]leží Janík zabitý;kto ho zabiu,nak ho zabiu,mi nevjeme,ale si ho my djovčencedo hrobu sprovadíme.Od jeseni do jary,bledla Hanka v jej tváry;ešte s poľa biele žitko nezožali,už Aničky k jej milýmu hrob kopali.[: Ruže rastú vysoko,milí ležia hlboko;už sa ruže s konárikmi rozrastajú;už sa milá s jej najmilším v hrobe obímajú :].Stojí hruška v sadeStojí hruška v sade,vrch sa jej zelenie,pod ňou sa Hanička,sivá holubičkas Janíkom kartuje.Pane večný Bože,ako že sa hrali?od veľkej ľúbostiobidva zaspali.Zaspala Haničkana dubovom pníčku,a Janík jej zaspauna jej bledom líčku.Hrkotau holúbčekv zelenom hájičku,zobudiu Janíčkaa Janík Haničku.Potom si hu pojauza pravú ručičku,a tak hu zaviedolna zelenú lúčku.Tam si hu posadil,de najväčšia tráva,žeby mu Haničkavlásky prehŕňala.Koľko ona razívlásky prehŕňala,toľko ona razíslzami ronila.Slzy moje, slzy,nepadajte na zem,ba tomu na dušu,čo ma doprajeu sem.Moju mladšiu sestru,už hu za muž berú,moje drahé šatydo jej truhly kladú,A mne smutnej, a mneto drobnuo kamenia,ako by nebolas toho pokolenia.Moju stredniu sestruuž hu za muž berú,moje drahé šatydo jej truhly kladú.A mne smutnej, a mne,pod pazušku sena,ako by nebolacisarova céra.Detva-Huta[1]Pôvodne malo byť: „Ťurci“, len v 49. roku premenil ľud na Rusov. Tak mi bolo zdelené aj z Očovej, kde ju ešte tak spievajú. Pieseň túto spievali detvanské dievky, keď sa hrávali „na čícence“ s inými z čiatky už neznámymi balladami. (Srovnaj: „Slovenské Spevy“. Sv. I., č. 399. „Rabovali Turci“ (Zvolen.) Podobne aj tamže pod č. 446. „Naša pani kňahne“ (Gemer a Tekov): I. Už aj Kollárove „Zpievanky“ II. podávajú túto pieseň, lež neúplnú.[2]Srv. Úplnejší variant z Tisovníka. Slov. Spevy. Diel I. str. 19. Tamže aj s nápevom.[3]Stožok, tak sa menuje osobitný laz v Detve, hraničiaci, z malo-slatinským a kalinským chotárom.[4]Srv. Slov. Spevy. I. 383 (z Nitrianska) a I. 174.[5]Dľa inej versie: „pán farár“, abo: „pán páter detvanský“. (Srovn.: „Slovenské Spevy“ sv. I. čč. 90. a 572 „Vyletel vták hore nad oblaky.“ Podobne aj: 7. Kollár „Nár. Zp.“ I. 392, a „Sborník“ Matice Slovenskej. I. sv. str. 38.[6]Srv. Slov. Spevy. Diel I., 22, zo Slatiny s nápevom.[7]Srov.: „Slov. Spevy“ sv. I. č. 269. „Pásol Janko dva volky“ i č. 587. (Nitrianska.)[8]Srov.: „Sl. Spevy“ sv. I. č. 380. „Na zelenej pažiti“. (Nitrianska.)
Medvecky_Detva-spevy.html.txt
Oštep a mečPovesť z časov kráľa Mateja Spravedlivého.Vlasť naša je rozkošnou, bohatou panorámou pôvabných krás čarovnej prírody. —Jedným z najzaujímavejších jej krajov je čarokrásne Považie.Pohneš-li sa hore Váhom alebo sa pustíš dolu Váhom, na jeho pravom i ľavom brehu spatríš prekrásné obrazy krajiniek. V ních dediny, mestá, záhrady, sady, polia, háje, lesy, úbočia, doliny, úvaliny, stráne, poľany, vrchy, ktorých temená, obrovské skaliská, v oblakoch sa tratia. Na týchto sú opustené orlie hniezda, vidno sboreniská starých hradov, pamiatku dávnej hrúzoslávy v malebných skupeninách.A čím sa viac noríš v krásy tohoto báječného kraja, tým viac pokúša ťa myšlienka, ako to tu mohlo vyzerať pred pár sto rokmi, keď pyšno vypínajúce sa tieto hrady skvely sa ešte neporušené vo svojej sláve.Môj Bože, vtedy to tu ináč vyzeralo, ako teraz. V tom čase tu toľko lesov bolo, že ich ľudské oko prehliadnuť nevládalo a jestli v nich dajaký pútnik zablúdil, nuž ťažko starovekým ráždim, húštinou prerazil, ba mnohoráz aj únavou vysilený zahynul, padol v korisť divej zvery.Na neprístupných skaliskách nebotyčných vrchov vypínaly sa viacerou ohradou pevných múrov chránené rytierske hrady, pozerajúc hrdo dolu na dvory, dediny a územia im prislúchajúce a právom panštiny im podriadené. — V hradoch týchto býval čulý život. Veselé zábavy, šermovanie, veľké, hlučné hody, poľovky boly tam na dennom poriadku. Mnohé z týchto hradov bývalý však i postrachom nielen okolia a kraju, ale i zahraničia. Ich majitelia, páchatelia zbojstiev, vysielali z hradov svojich tlupy zbojníkov do susedných vidiekov, do ďalších krajov uhorskej vlasti, ba aj do Moravy a Sliezska, — ktoré plienily statky, lúpily, rabovaly a pri tom najdesnejšie výčiny hrozných ukrutností páchaly.Mnohé však z hradov Považia boly dejišťom najvážnejších dejov našej vlasti a poskytly neraz v búrnych časoch ochrannú skrýšu samým panovníkom a korune krajiny uhorskej.Časy tie sa pominuly. — Lesy pomaly vyrúbali a miesto nich povstaly ľudnaté osady, dediny a polia. — Hrady sa sborily, pyšné ich rody vymrely a sláva ich v príšerných rumoch odpočíva a len kde tu čierne zrúcaniny k nebu strmia, aby potomkov na minulé, dávne časy upamätovaly. —Stá rokov od tých čias minulo, a ľud na Považí mnohou povesťou, ktorá s rodu na rod prechádza, oživuje drievné časy rozkvetu starých hradov.Dovolíš-li milý, čitateľu, zavediem ťa takouto povesťou na sborenisko hradu: „Povážska Bystrica“ —Hrad „Povážska Bystrica“, ináč „Bystrické Podhradie“ stojí v rumoch na ľavom brehu Váhu, na vysokej, strmej skale pohoria Javorníka, ponad Považským Podhradím, kaštieľom, ktorý volakedy Szapárymu prislúchal a teraz je majetkom baróna Poppera. —Roku 1458 kráľ Matej obdaroval hradom týmto i so všetkými k nemu patriacimi príslušnosťami Ladislava z Podmanína za dobré, v boji preukázané služby. — Hovorí sa, že Ladislav z Podmanína ako kapitán pri boku Ladislava Huňada bojoval a mu pôžičkou 12 zl. pomohol.[1]Hrad Bystrica, ktorý dlhšiu dobu stál neobydlený, ožil s novým majiteľom, jeho rodinou a služobníctvom. Zvlášte synovia nového majiteľa: Ján, Michal a Štefan Podmanický z Podmanína starali sa o udržanie veselého, labužníckeho, ba, možno smelo riecť, roztopašného života na darovanom hrade. Na svoje veselé, hlučné zábavy pozývali vždy aj svojich priateľov a priateľky, známych a známe, slovom mládež zo zemianskych, na okolí Bystrice bývajúcich rodín. Ale zo všetkých týchto priateľov najčastejším hosťom na hrade bystrickom býval Imrich Šulovský, potomok starodávnej rodiny zo Súlova, ktorej ešte pod Arpádovci vraj patril hrad Súlov, stojací na vysokej skale medzi Hríčovom a Košecou.Súlovský bol muž v najkrajšom kvete, asi tridsať ročný, statnej postavy, driečnej počernej tváre, prívetivý a milý, ba pútavý v obcovaní s tými, na ktorých mu záležalo. Proti podriadeným a obecnému ľudu bol ako aj jeho vrstovníci odmeraným, neprístupným, ba pyšným, zakladajúc si veľa na starom zemianstve svojho rodu.Pospolitý ľud, vidiac ho tak často jachať na bystrom vraníku hore Váhom ku prievozu, povrával si, že iste bude onedlho veselie hore v zámku, lebo ten čierny súlovský orol akiste uchytí tú sivú holubicu, Blanku, a zavlečie ju na končiare skalísk do svojho hradu. —Blanka bola ďalšia príbuzná Podmanickovcov, ktorí ju čo sirotu k sebe pritúlili. Bola ona driečna dievčina, ktorú pre jej nežnú povahu a dobrosrdečnosť služobníctvo svojím dobrým anjelom menovalo. Súc miláčkom starého Podmanického, nejednu milosť vyžiadala odsúdencom a pred hroznými následky hnevu — ktorý jeho prchká povaha často vyvolala a vrodená popudlivosť neraz až k najohnivejšiemu výbuchu roznietila — láskavou prímluvou mnohú rodinu, ba celé dediny zachránila. Starý Podmanický nebol zlý človek — oveľa horší boli jeho synovia — len bol veľmi prchký. V tom okamžení, keď sa rozhneval, bol by svojho protivníka preklal a beda tomu, kto by sa bol osmelil jemu v tom čase slovo preriecť alebo sa k nemu priblížiť. Jedine Blanka ho smela a vedela utíšiť, jedine ona — slabá, nežná deva — vedela tohoto rozdráždeného ľva v tichého baránka pretvoriť. Keď toto služobníctvo častejšie pozorovalo, začalo rozmanité bájky skladať o rodinnom pomere Podmanickovcov ku Blanke. A tak dlho naliehali na staručkého kastelána, ktorý najlepšie znal rodinné pomery panstva, (bo od svojho detinstva stál v jeho službe), až on jednému z nich raz pošepol, že Blanka je dcéra milenky starého Podmanického, ktorú mu rodičia nedovolili za ženu vziať, ktorú on však nad svoj život miloval. — „Starý pán bol už ženatý — rozprával — a predsa nevedel a či nemohol starú lásku zabudnúť. No konečne sa i jeho bývalá milenka vydala, ale akosi nie uspokojive. Nespokojnosť ich manželského stavu zakladala sa vlastne na tom, že dlho nemali detí. A nenie divu, bo manželstvo bez detí je nebe bez anjelov. Jeho doma nič netešilo a bažiac po sláve, vybral sa do boja, kde miesto slávy našiel smrť. Žena jeho žialila za ním veľmi, tým viac, že cítila sa od neho matkou i bolelo ju, že konečne vyžiadané dieťa nebude mať otca. So slzami privítala svoju malú sirôtku na svet a keď po uplynutí štyroch týždňov, po silnej triaške cítila, že nevoľné dieťa ztratí aj matku, záveťou zanechala jediný svoj poklad svojmu najlepšiemu priateľovi z mladých čias, Ladislavovi Podmanickému.Tento, vediac, jaká žiarlivá je jeho žena na prvú jeho lásku, aby udržal pokoj v dome, zariadil vec tak, že ona malú Blanku čo sirôtku po ďalšej príbuznej prijala, k srdcu privinula a sťa vlastnú dcéru láskou, pečlivosťou ošetrovala a vychovala. Konečne si natoľko zamilovala malé dievčatko, že prosila muža, aby ju za vlastnú prijal — adoptoval — a rodným menom obdaroval. Žiadosť túto majiteľ hradu s radosťou vyplnil. — Od tedy nosí Blanka meno Podmanických; domáci ju držia za príbuznú, cudzí však za vlastnú dcéru. Beda však keby hradná pani raz na toto tajomstvo prišla! Úbohá slečna musela by okamžite hrad opustiť, vyhnala by ju, možno, dosť nešetrným spôsobom. Ale i tomu, kto by tajemstvo toto odokryl, by sa dobre neviedlo. Krutý hnev starého pána by ho zaiste hrozne ztrestal, možno i o hlavu zmenšil. — Preto ticho stým! „Nepodpáľ, nezhoríš!“, dokonal kastelán svoju rozprávku a na jeho tvári objavil sa výraz nevôle, znak, že ho to samého mrzí, že sa po toľkých rokoch raz prenáhlil a tajemstvo odhalil, ačpráve sväto sľuboval, že tajomstvo mu sverené nikomu nesdelí, ale so sebou do hrobu vezme. —Tým sa starý kastelán, nakoľko-natoľko utíšil a k lepšiemu vlastnému uspokojeniu poznamenal: „Dlho to už nepotrvá, čo mladý Súlovský odvezie švarnú Blanku na svoj skalnatý hrad a potom už odhalenie tajomstva nikomu neuškodí. Len aspoň za ten čas, kým je vtáča v hniezde, netreba straku na kôl vešať. Veď to už dlho nepotrvá.“ — Tak mysleli všetci na hrade, tak myslelo okolie a tak mysleli aj hradní páni sami, počnúc od hlavy rodiny až po samú Blanku. A preto boli prívetiví a láskaví oproti Súlovskému, povoliac mu voľný vchod do hradu v každom čase. —*Slnko zapadalo za tmavozelené hory a rozsievalo na rozlúčku zlaté paprsky svoje po celej prírode. Rudá ich žiar padala i na skromnú chalupu panského hájnika v úbočí manínskych hôr ležiacu, pozlacujúc slamené dosky, ktorými je krytá. — Pred chalupou je rozsiahly dvor, pod okny záhradka, plná kvetov, okolo nej žblnkotá horský potôčik, pretekajúc cez výmoly, pomedzi korene lesných stromov, ponáhľa sa dolu dolinou do Váhu. — Na pár krokov od kvetinovej záhradky stojí obrovský dub, ktorý je snáď nejstarší zo všetkých stromov celého Manína. — Na jeho peň zavesila zbožná ruku obraz bolestnej Matky Božej. Pod dubom bola malá drevená lavička, na ktorej sedel mladý párik. Driečna dcéra hájnikova so svojím oddancom rozpráva sa o nádejnom šťastí, ktoré im má v nastávajúcom stave manželskom — do ktorého už po uplynutí pár týždňov vstúpiť hodlajú — prekvitať. „Pozriže, Ľudka drahá, čím viac to slniečko za hory sa kloní, tým viac osmutnieva celá príroda. Konečne zapadne, ztmie sa a je chladná, tmavá noc. Jako pôsobí slnko na oblohe nebeskej, tak pôsobí aj naša láska na oblohe nášho života. Ona ho okrášľuje a pretvára na raj,“ riekol šuhaj a tiskol okrúhlu ruku svojej milej k srdcu.„Verím, Blažko môj, ale len tá láska, ktorá je spojená s láskou k Bohu, láska čistá a pravá. Slnko zapadá a mesiac vychádza, z lásky k Bohu vychádza láska k bližnému, zahrieva a blaží, spája srdce s druhým úprimnosťou, dôverou a potešením,“ odvetila švarná dievčina. —„Takáto láska musí nám v našom manželstve svietiť. Ľuda moja, áno svietiť plnou žiarou a nikdy nesmie zapadnúť!“ zvolal nádejným šťastím opojený šuhaj.„Dajže Bože, aby tak bolo!“ doložila Ľudka, zahľadiac sa na protivnú jedlu, na ktorej hrkútaly dve divé hrdličky. „I tie nevinné vtáčatká hrkútajú si pieseň lásky a kto ich to naučil? Ten, kto ich stvoril, Pán Boh sám, večná a nekonečná láska,“ rozmýšľala deva a blažene sa usmievala.Šuhaj pozeral záľubne na svoju milú a keď sa jej práve chcel spýtať, čomu sa tak milo usmieva, ona zkríkla prestrašeno, a krčovito lapiac sa šuhaja, triasla sa na celom tele.„Ľudka moja, čo ti je? Pre Boha, čo sa ti stalo?“ — spytuje sa preľaknutý šuhaj, pozerajúc starostlive na bľadú tvár prestrašenej dievčiny. —„Nevidel si?“ spytuje sa trasľavým hlasom.„A čo som mal vidieť? Medveďa, vlka a či mátohu?“ — „Toho ani jedného sa nebojím.“„A ty si čo videla?“„Naproti na jedle hrkútaly si dve divé hrdličky a keď si hlavičky k sebe túlily, spustil sa na ne jakýsi vták, neviem či bol jastrab a či orol, a uchytil jednu z nich.“„A to ťa tak nastrašilo? Ha — ha — ha!“ zasmial sa chutne šuhaj, „veď je to častý zjav v našich lesoch.“ —„Ukrutník naničhodný prerušil im ich šťastie, úbožiatkam.“ —„Ja sa musím smiať nad tvojou úzkosťou a strachom.“„Nenie to na smiech, Blažej môj; mňa bôľne pri srdci bodol akýsi divný cit, ani dajaká zlá predtucha, žeby sa i nám dačo podobného mohlo ľahko prihodiť.“„Nuž veď sme my nie holuby a či hrdličky, aby nás… jastrabi driapali a jedli.“ —„Hoj, duša moja, dosť sa nájde i medzi ľuďmi takých zlomyseľných, krutých jastrabov, čo zo závisti a či zo zisku slačia na šťastie iných! — Kto vie, či i na naše šťastie kdesi jakýsi zloduch nečihá?“ —„Neboj sa, dievka moja, s tým by som sa ja dokonale, tak po chlapsky vedel porátať. Ej, veru Bože, aj by sa mu odnechcelo kaše jesť!“ — zvolal šuhaj, zodvihol pravú ruku výstražne do výšky a hrozil päsťou.V kroví za dubom čosi zprašťalo. Blažej i Ľudka zvedavo v tú stranu upreli svoj zrak.Zpomedzi krovia vytiahla sa ohyzdná, shrbená stará baba, opierala sa o čakan, a kluckala k dubu. Príduc bližej k zaľúbencom rozosmiala sa divým chechotom a žmurkala na nich svojima zelenýma, z popod silných šedivých obočí blyštiacima očami. — Smiech tento spotvoril ju ešte viac, bo dodával jej čosi diabolského, čo človeka desilo. —„Ha — ha — ha, netreba vám ľubovníka večerní zaľúbenci? Verona našla a pričarí ľúbosti tomu, kto je na ňu chudobný,“ vrešťala starena syptavým hlasom a otrepávala jakúsi zelinu v povetrí. —„Našla som ho tu nad vami, tu ho dosť, tu rastie. Ale pozor, kde ľubovník rastie, tam lásky ubýva. Ha — ha — ha, držte si ju ako lačný krajíčok v hrsti a striežte si ju ako zlatého vtáčika v klietke, bo jak vám raz uletí, nikdy viac ju nelapíte. — Ha — ha — ha, nikdy viac!“„No, potom pošleme vás za ňou; vy máte dobré nohy, vy ju dolapíte,“ povie Blažej.„Už zase posmechy robíš? Ty, očuj, už máš jedon rováš od nedávna u mňa, čo si ma v dedine pred celým davom ľudu potupil. Stará Verona nenie pes, aby hocjaký naničhodník do nej kopal,“ — riekla starena a hrozila palicou.„Nuž a čo som vám urobil? Hneváte sa azda, že som verejne povedal, že vaše bosorácke babraniny, ktorými Boha urážate a svet klamete, za nič nestoja?“ nadhodil šuhaj.„Vysmial a potupil si ma. Hoj, ale chráň sa môjho hnevu, chráň sa Verony!“ hrozila mu zlostne päsťou starena. —„Ha — ha — ha,“ zasmial sa veselo šuhaj.„Pána Boha sa bojím i jeho hnevu, ale starej babizne, čo hadov, štúrov, žaby s umrlčou hlavou, starými podkovami a handrami v kotle varí a s hnusobou tou čerta privoláva, sa nebojím. — Hoj, veru nie a čo by mi sto ráz palicou hrozila, trebárs sa hovorí, že čím čert starší, tým je horší.“„Pamätaj si, že, ako sa Blažej voláš a ja Verona, sídeme sa ešte raz v živote, že ti budem môcť dokázať: čo vie a čo môže stará Verona! — Ha — ha — ha, poznáš ma, vtáčku!“ — Zaškrípala zlostne štrbavými zubami, hodila diabolský pohľad na šuhaja a obrátila sa odísť.„Pre Boha, Blažejko, čo si nedáš s takými ľudmi pokoj!“ preriekla prestrašená dievčina.„Azda sa jej bojíš?“„Nebojím sa jej, ale nechcem mať s ňou nič do činenia. Povráva sa všeličo o nej.“ —„Ale nič dobrého, baba tá je hotový diabol.“„Práve preto treba jej s cesty vyhnúť, ako dravému zveru, ale nie sa s ňou do hádky púšťať. Ty ju nenapravíš. Môžeš ty kavku ako chceš umývať, vždy ostane len čiernou a tak aj striga ostane strigou. — Počul a videl si, ako sa ti slovom i palicou vyhrážala?“ —„Také veci sa z hlavy do päty hádžu. Čože mi môže stará babizňa urobiť?“„Zlý človek má diabla za pomocníka a ten mu k rozličnému zlu cestu ukáže a pomoci podá.“ —„Ale, Luďka moja drahá, netráp sa márnymi starostiami. Veď sa len modlievaš k Pánu Bohu a kto sa dobre modlí, na zlé nepomyslí a zlého sa nebojí! — Odprevadíš ma kúsok?“„A už ideš?“„Musím, duša drahá. Kým domov dojdem bude večer, doženú lichvu s poľa, prídu robotníci a matka si nedá sama rady, keď otca doma niet. Ani sa mi neuchodilo dnes prísť, ale našiel som si výhovorku dostať sa z domu, a súc na slobode, zabočil som k tebe. —Nuž poď aspoň na kúsok.“ —„Kúsok ťa odprevadím, ale ďaleko nemôžem; otec príde ukonaný domov, treba dať večeru.“ —Pobrali sa a viedli sa za ruky cestičkou hore úvrším. Ale neboli ešte ani na sto krokov,keď začuli brechot poľovných psov, znak, že otec Ľudkin sa domov navracia. Rozlúčili sa a priali si navzájom dobrú noc a sladké sny. —*„Matúš Križiak bol od stmrti nebohého otca panským hájnikom. Služba tá zdá sa byť v rode Križiakovcov dedičnou, bo prechádza s otca na syna od nepamäti. Križiakovci boli k tejto službe akoby zrodení. Boli to všetko silní, mohútni chlapi, opravdiví obri, odvážliví, srdnatí, rázni, ale aj statoční. —Matúš Križiak bol už posledným hájnikom svojho rodu, lebo nemal syna, ktorého by bol mohol v hájnickej službe vycvičiť a túto mu na smrteľnej posteli od panstva vyžiadať ako jeho otec jemu urobil.On mal len jedinú dcéru Ľudmilu, tá mu bola najväčším bohatstvom a jediným potešením.Choval si ju ani zrenicu oka svojho a miloval ju celou láskou a nežnosťou svojho otcovského srdca. K vôli nej sa už ani viac po smrti nebohej ženy nechcel oženiť — ačpráve bol ešte muž v najlepších rokoch, — aby svojej Ľudke neztrpčil život zlou macochou. —Ľudmila ale bola dievka ani ruža. Krásna, príjemná, milá a nežná, ani čo by sa bola v panskom dome narodila a v mäkkých plienočkách vypelhala. Pri tom ale bola zdravá, čerstvá a silná ako pravé dieťa voľnej prírody, vyrastnuté na sviežom vzduchu pod holým nebom. — Krása jej nežiarila len na tele, ale prekvitala i jej dušou. Jej srdce bolo mäkké a citné, myseľ čistá a zbožná. Ona sa zdala byť celkom rozdielnou od ostatných dievčeniec rovných jej stavom a predsa zase v práci a v skromnosti sa im úplne podobala bez všetkej pýchy a márnivosti. A predsa jak často povrávali ľudia medzi sebou: Kde len ten hranatý hájnik vzal takú driečnu dcéru? — On to mnohoráz i na vlastné uši začul a opakoval si to sám v duši: „Kde som opravdu vzal tohoto anjela? — Boh mi ho poslal na potechu a radosť.“Podobne zaiste myslel, keď, navracajúc sa z dennej služby, prichádzal k hájovni, z ktorej vybehla od ohnišťa rozčervenená Luďka, a bežala otcovi radostne v ústrety a ho láskavou srdečnosťou vítala.„Dnes idete otecko, čosi včašie domov ako inokedy,“ povie po privítaní dievčina.„Ha — ha — ha,“ zasmial sa otec, ty iste nemáš večeru hotovú, keď ti to včašie prichodí.“„Pravdu máte. Bol tu Blažej, zabavil ma. Ale len chvíľočku si oddýchnite a večera bude na stole.“Prišli na dvor. — Ľudmila sňala otcovi klobúk, postierala pot s vrázkovitého čela vyšívaným ručníčkom, sňala mu s pleca zbraň i poľovnú kapsu a niesla to do domu.„Vydúr“ a „Dolesa“, dva veľkí poľovní psi, veselo obskakovali okolo nej a dávali najavo svoju radosť šťastného shľadania hbytým krútením ocasov a radostným poštekávaním. —„Áno, áno, aj vy dostanete dačo dobrého. — Hladní ste pravda, psíci moji? No len počkajte, najprv nášmu drahému gazdovi a potom vám,“ — rozkladala cestou mladá gazdina, kým nezašla do domu. —Križiak si sadol na lavičku ku stolu pod košatú lipu a s úľubou hľadel za veselou devou. „Ja dobre hovorím, že mi ju Pán Boh dal na radosť a potešenie. — Čo by som si len bez nej počal? — A čo si počnem, až sa mi vydá? — Blažej tu už zase bol, chodí každý deň, čo chvíľa mi ju odnesie do dediny. Ja ostanem sám, — osiriem na starosť ako javor nad výmoľom.“ Zavzdychol si zhlboka, oprel starosťou obťaženú hlavu o ruku a rozmýšľal. — —Už sa dosť ztmilo. Vietor sa dvíhal a vždy väčšmi kolísal vetve lesných stromov. Hora šumela temným stonom, ani čoby tušila, že tam kdesi ďaleko na juhu spriada sa silná búrka. —Ľudmilka doniesla večeru na maľovanej miske: polievku s mäsom a chlebík. Tým pretrhla otca v rozmýšľaní.„Nehnevajte sa, prosím vás, že mi to dnes tak dlho trvalo a vy ste museli toľko čakať,“ riekla a prosebne pohladkávala otcovi čelo.„Nič nerobí. Nie som dnes akosi hladný. — Je tak sparno, ani sa človekovi jesť nechce,“ odvetil otec. —„Dnes bol utešený deň, až teraz večer je tak dusno.“ —„Neviem, či búrka nepríde, veď až tak zadúša.“ —„No, len jedzte, prosím vás, tatko, lebo vám to ostydne. Ja idem ešte psom dať. Potom si k vám sadnem a porozprávame sa. Veď sme sa celý Boží deň nevideli.“ S tým odbehla do domu, ale hneď sa vrátila, nesúc v malom žbaríčku večeru psom. — Títo radostne skákali okolo nej, že im to ťažko mohla na zem položiť, čo by jej to z rúk nevyrazili. Potom už doniesla svoju večeru v hrnčoku mlieka a na malej mištičke trochu zapareného šrotu. — Prisadla k otcovi so slovami: „No, teraz mi už, tatíčko môj dobrý, rozprávajte, ako sa vám celý deň vodilo.“„Nie, veru, veľmi kapitálne, dievka moja. Bol to dnes taký jakýsi hlúpy deň.“„Prečo?“„Hneď za rána som sa hen na krížnych cestách so starou Veronou stretol. No, už som mal všetkého dosť. Najradšej by som sa bol vrátil, bo stará baba z rána nešťastie donáša.“„Nuž a či sa vám snáď dačo zlého prihodilo?“ spytuje sa sústrastne Ľudmila. „Snáď nejaké nešťastie?“„Pán Boh ma pred ním zachránil, ale viselo mi nad hlavou, a len, len že ma nezačiahlo,“ riekol vážne hájnik. —„Pre Boha! Nadarmo som necítila taký hrozný nepokoj. — Clivo mi bolo celý deň, že som vás ťažko dočkala a zaradovalo sa mi srdce, keď som brechot psov začula. — A čo sa vám zlého malo prihodiť?“ vyzvedala sa Ľudmila. —Celý deň som chodil po horách a predsa som nič nezastrelil. Na troch zajacov som cielil a predsa ani jedného som netrafil. Ba ani čoby boli vedeli, že ma stará baba predišla, ani veľmi predo mnou neutekali, lež stavali sa na zadné nohy, bystro ušami strihali, ani čo by sa mi boli, huncúti, vysmievali. — Až konečne pod večer začali psi veselo brechať i vyduria jeleňa. Naložím — netrafím. Zaklial som Verone. — Ženiem sa za jeleňom od úvaliny hore lazom na vrch bralísk. Tam na vrchu zastal, obzeral sa pyšno na dol, myslel, že už vyviazol smrti z hrtána, nevedel chudák, že cielim naň s boku. Spustím — a jeleň rúti sa stráňou brala dolu. Vyškriabal som sa chytro na vrch, aby som zvedel, kam padla moja korisť. — No, zmeravel som hrúzou.“„Nad jeleňom?“ pýta sa Ľudmila.„Ach, čerta, nad jeleňom, toho som viac nevidel, ale pod bralom na rovnianke okolo ohňa, pri ktorom na ražni jakési zviera piekli, sedelo do dvadsať zbojníkov. Šramotným pádom jeleňa vyrušení povyskakovali a rozbehli sa na všetky strany horou. Ja som uviazal „Vydúra“ a „Dolesu“ na motúz, opatrne sišiel som dolu a poberal som sa domov.“„Keďby vás tí, nech Boh chráni, boli do rúk dostali, jakživ vás už živého nevidím,“ zastenala Ľudmila a túlila sa k otcovi.„No, s dvoma aj s troma by som si ešte dal rady, ale keby sa ich bolo viac na mňa razom shrklo, neviem, čo by so mnou bolo bývalo.“ —„Veru ste vy mali dnes zlý deň, otecko.“„A tomu všetkému tá starigaňa na vine. Ale keď mi ešte raz do cesty príde, radšej sa vrátim.“„To je tá najškaredšia sova, opravdivé strašidlo našich hôr. Strach na tú stvoru pozreť.“ —„Teraz, a kedysi bola vraj krásavicou, na ktorú sa zďaleka chodievali páni dívať.“ —„Ale Verona?“ — divila sa Ľudmila.„Ja veru tá, dievka moja. I tu videť márnosť sveta. — Krása je ako na tráve riasa. Verona pochádza vraj z kniežacieho rodu. Niekoľko rokami pred tým, než na hrad prišiel Podmanický, bývali tu jakísi cudzí páni; hovorilo sa, že to sú známi a či rodina samého dvoru kráľovského z Nemecka. Chodievali sem na letovisko a s nimi mnoho cudzích pánov. Vtedy bývalo vraj veselo na hrade. Zábava stíhala zábavu, pri každej však bývala krásna, veselá Verona, príbuzná domácej panej, hviezdou, okolo ktorej sa celá spoločnosť točila. Hovorilo sa, že kto Veronu raz uvidel, nikedy ju viac zabudnúť nemohol. Mnohí sa pre ňu zmárnili alebo do smrti pre ňu nešťastní boli. Samopašná žena je svodlivý diabol, jej pohľad je jako strela jedom napustená, na koho padne, omámi ho a žiadosť zlú v ňom roznecuje. Takýto pohľad mala Verona a pokiaľ ním cudzích umárala, nebolo tak zle; ale keď ním i domáceho pána, manžela svojej príbuznej hostiteľky, omámila a šťastie manželské zničila, pritiahla na seba hnev a pomstu podráždenej ženy. Pomsta tá bola hrozná. — Keď už lastovičky z našich krajov sa odobraly, i hradní páni začali pomyšľať na návrat do mesta, kde mali prezimovať. — Hradný pán pod zámienkou, že je náhle volaný na krajinskú vážnu poradu do hlavného mesta, odišiel prvý preč. — Ostatní mali prísť za ním o týždeň, o dva. — Domáca pani bola rada, že musel preč, domnievajúc sa, že tak ujde nástrahám svodnej Verony a keď mu síde s očú, síde mu i s umu. — No, musela akiste zmeraveť, keď jej stará verná slúžka vyjavila zradu, ktorá sa za jej chrbtom spriada, že Verona má všetky veci svoje zabalené a chystá sa tajne odisť za pánom do mesta. — Oklamaná žena, presvedčiac sa, že výpoveď starej slúžky je pravdivá, zahorela hnevom oproti falošnej príbuznej a dala ju uväzniť. — Nato urobila poriadky ku skorému odchodu potrebné. A keď odišli z hradu preč, Veronu tam nechala. Vežu, v ktorej bola bezbožnica uväznená, otvorila síce, ale východ i hradu dala zavreť. Kľúče k sebe vzala a keď sa cez Váh prevážali, hodila ich do vody, aby Veronu nik vyslobodiť nemohol.“„Jaj, otecko, tak ma mráz prechodí; to je hrozná udalosť,“ preruší otca Ľudmila, túliac sa viac k nemu. —„Dievka moja, veľký hriech pácha ten, kto sviatosť stavu manželského ruší.Čo Boh spojil, roztrhať neslobodno. A čím väčší hriech, tým väčší trest za sebou ťahá v živote aj po smrti. I Verona si svoj trest zaslúžila,“ odvetil otec. —„To máte pravdu, otecko. Mne keby raz ktorá môjho Blažeja odviesť chcela, ja by som ju ameň, uškrtila. A čo sa potom s Veronou robilo? Kto ju vypustil?“„Verona behala vraj od okna k oknu, kričala a kývala jakousi čiernou plachtou a či šatou, ale jej nik na pomoc nešiel, poneváč ľudia mysleli, že v hrade straší, že čierní duchovia preletujú z okna do okna a báli sa ku hradu priblížiť. — Konečne, keď už zaiste ani čo jesť v hrade nemala, odhodlala sa nešťastnica k poslednému prostriedku oslobodenia: vyskočila z vysokého okna, na ktorom nebolo mreže, ale len okenica. — No, nezabila sa. Pán Boh zaiste chcel, aby trest za ťažký svoj hriech ďalej znášala. — Nezabila sa, ale sa pokaličila, nohu zlomila a preto chodí po dnes o palici. Kto vie či hrúzou smrti, a či prudkým otrasením pri padnutí osprostela a chvíľami šalie, jakoby rozum tratila.“ —„Ja, tak je to, Pán Boh vládze ľuďmi. Jako si kto postele, tak leží,“ dodala Ľudmila.„Tak, tak, dievka moja, a kto s čertom zahráva, s čertom zahyne. Tak to bývalo odjakživa a bude na veky,“ dovŕšil otec.V tom sa zajagala hora žiarou blesku a hneď na to zahrmelo, že sa zem otriasla.Hájnik s dcérou sa zbožne prežehnali.„Tak sme sa do rozprávok o starej Verone pohrúžili, že sme ani nezbadali, že nám búrka nad hlavou visí,“ povie hájnik a skúmave pozeral na oblohu čiernymi mrákavami zahalenú.„Sparno bolo pod večer, zaiste veľká búrka príde,“ odvetí Ľudmila.Silný víchor rozvlnil horu, mlátil vetev o vetev, lámal, drúzgal nemilosrdne stromy, že to dunelo, prašťalo a kvílilo hrúzou. —„No, už je tu búrka. Odnes tie riady, dievča, pôjdeme do izby. Čo nevideť je tu lejak,“ riekol hájnik a sbieral svoje veci. —„Veru, poďme, otecko, neradno v búrke pod stromom sedeť.“ — Sobrala riady so zbytkami od večere a vošla s otcom do domu.Sotvaže donesené veci stačili na miesto položiť, už sa spustil dážď, ani čoby z putny lial. Medzi lejakom sa neprestajne blýskalo a hrmelo.Ľudmilka pokutrala oheň na ohništi a na žeravé uhlie hodila pár bahniatok, aby búrka domu neuškodila. —Hájnik pozeral starostlive do okna a podotknul: „Je to hrozná búrka, takej už dávno nebolo. Nech Pán Boh od nešťastia chráni!“„Ej, ba nech Otec nebeský opatruje toho, kto je teraz dakde v ceste. Jako sa ztmilo, však by sa z miesta nevedel hnúť a musel by zahynúť tam, kdekoľvek je,“ dodala Ľudmila.Blyslo sa a zahrmelo, že sa zem striasla. Ľudmilka skríkla zostrašená a vrhla sa do náručia otcovi.„Neboj sa, dievka moja, Pán Boh je všade. On je aj tu pri nás a bez jeho svätej vôle ani sám hrom nám nič nemôže ublížiť. Neboj sa!“„Otecko môj, ja som sa hromu nenaľakala, ale či ste nič neočuli?“ zvedá sa zľakaná dievčina.„Nie, a čo som mal očuť?“„Mne tak prichodilo, ani čoby ktosi o pomoc volal.“ —„Ach, ba ešte čo; to sa vetrom taká kvíľba zanáša.“V tom začali psi v pitvore nepokojne brechať, znak, že sa volakto cudzí ku domu blíži. —A sotva sa hájnik ku dverom priblížil, chcejúc psov okríknuť, zabúchal ktosi silno na dvere, ktoré Ľudmilka zatkla znútra, aby nimi vietor neplieskal a žeby do pitvora nenapršalo.„Ktosi búcha,“ riekla Ľudmilka, ale v tom samom okamžení pospiešil hájnik otvoriť dvere.Do izby vstúpil jazdec v čierny plášť zahalený a tak premoklý, že sa s jeho šiat cícorkom lialo.„Brr, psie počasie,“ zašomral prišlý, odhodiac plášť: „Poprajete mi, dobrí ľudia, prístrešia, kým sa to vonku vybesnie?“Hájnik, poznajúc v jazdcovi Súlovského, volal prekvapeno: „Ach, pre Hospodina, koho to mám česť uvítať pod svojím krovom? Kde sa tu vaša milosť vzala?“„Búrka ma doniesla. Chcel som isť do hradu, ale búrka ma zastihla vprostried ceste a keď som prišiel pod Šibeničnú, bol som už mokrý ako myš, že som sa musel vrátiť. Ako urobím pár krokov nazad, udrelo do neďalekého stromu tak silno, že sa mi kôň splašil, odbočil od cesty a hnal sa jakousi úžľabinou krížom cez horu, že nemohol som ho zastaviť. Pri tom bolo tma, jako v pekle. Sám som nevedel, kde som. Zrazu som zbadal svetielko, išiel som za ním a prišiel som ku tvojmu hniezdu,“ rozprával Súlovský, otrepávajúc dážď so seba.„Je mi to neobyčajným šťastím uvítať urodzeného pána u nás. Prosím nech sa páči sadnúť. Ľudmilka, utri tú stoličku,“ riekol hájnik.„Ďakujem, musím sa prv osušiť,“ odvetil Súlovský.„Nech sa páči, vyzliecť dolomán, na polieni sa prv osuší. Ľudka, polož na oheň!“ nadhodil Križiak, pomáhajúc svojmu hosťovi zmoknuté šaty odložiť, vešal ich na polieň a policu, pri čom mu Ľudka pomáhala.Súlovský so švárnej dievčiny oka nespustil, obdivujúc v duchu jej krásu.„Urodzený pane, kdeže máte koňa?“ pýtal sa zrazu hájnik.„Môj ,Borko‘, chudák, stojí vonku, jestli ho ešte dážď nezalial,“ odvetil Súlovský.„Ach, úbohé zviera, dám ho do maštale,“ riekol hájnik a vyšiel von. —„Posvietim vám, otecko,“ riekla dievčina a ponáhľala sa s horiacim lúčom za otcom. Bola jej táto príležitosť, v ktorej mohla z izby von, vítanou, poneváč sa bála s hosťom sama ostať, ktorý ju neprestajne dotieravým pohľadom prenasledoval. Otec ju ale vrátil: „V tom vetre, dievka moja? — Bože uchovaj! Čo sa ti robí; ešte by sme sa mohli — do nešťastia hodiť. Ostaň len v izbe, veď Pán Boh obleskuje a ja v dome každý kút aj vo tme nájdem.“ S tým vyšiel von.„Aha, ty plachá prepelica, chcela si mi ufrknúť, ale nesmieš, musíš tu ostať, kým sa nenasýtim rozkošou, ktorá žiari z modrého neba tvojich krásnych očú,“ zvolal Súlovský, zastal jej cestu, meral ju skúmavým pohľadom a vzal jej okrúhle ruky do svojich. —„Pane, prosím vás pekne, nechajte ma; nech sa vám páči, sadnite si,“ vytrhla sa mu z rúk, utrela zásterkou stolicu a ponúkla mu ju. —„Bojíš sa ma, ty krásna Meluzína? Ha — ha — ha, a práve takto sa mi páčiš, keď strachom bľadneš a zase horíš, ani čoby bielu ružu v jase červánkov kúpal. — Nuž dobre, sadnem si, ale ty si musíš ku mne hačkať,“ riekol hosť krásou dievčiny očarený. —„Mne by k vám nepristalo,“ riekla dievčina len tak, aby niečo povedala, vzala z kúta praslicu s vretienkom, sadla k ohnišťu a priadla.„Prečo by ti nepristalo? Krásavici aj na kniežatskej stolici pristane. Sprobujeme,“ pošupnúl si stoličku bližšie k dcére hájnikovej.Práve sa blyslo, Ľudmila sa prežehnala.„Povedzže mi pekná deva, prečo sa to zakaždým, keď sa blýskne, žehnáš?“„A vy sa nežehnáte?“„Nie, lebo neviem príčinu, to jest účel tohoto žehnania.“„A či neznáte tú starú, prastarú báj o búrke?“„Neznám moja, a budem ti povďačným keď mi ju sdelíš,“ — žiadal Súlovský prosebným hlasom.Dievčina rozprávala: „Keď Pán Boh hrom stvoril a na próbu treskom jeho oblaky krájal a skaly rúcal, zaľúbilo sa to diablovi a prosil Boha, aby mu tú hračku dal. Vševediaci, vediac o jeho zlých zámeroch, žeby hromom svetu len škodiť chcel, nedal mu hrom. Ale úkladník striehol a pri prajnej príležitosti ukradol ho Stvoriteľovi a výhražne volal: „Aha, ale ho už mám a teraz ti ním všetkých ľudí vyhubím!“ Pán Boh sa usmial a riekol: „A ja stvorím blesk, ktorým prv, než ty zahrmíš, voždy blysknem, ľudia sa prežehnajú a hrom im neuškodí.“ No, teraz už viete, prečo sa to ľudia, keď sa blyskne, žehnávajú. —„Viem a zapamätám si tú rozprávočku, ktorá je práve tak nevinná a milá jako ty sama,“ odvetil Súlovský a uštipol driečnu dievčinu v rozpálené líco.V tom prišiel hájnik do izby: „No, už je koník v poriadku. Poutieral som ho slamou, ukryl pokrovcom a založil mu sena, aby sa ním zabavil, kým sa mu pán osuší. Búrka sa už odďaľuje. Dá Boh, že to už čo chvíľa prejde.“„Prejde — neprejde, ja sa tu tak dobre cítim, že pre mňa môže aj do rána trvať,“ nadhodil Súlovský.„To ma teší. Ale, Ľudka, donesže trochu medoviny a, jak máš čo súceho pod zuby, že uctíme nášho vzácneho hosťa.“Ľudka odložila praslicu, utrela stôl, vyňala z truhly nový biely obrus s vyšívanou mrežkou, prestrela naň, doniesla z komory maľovaný plosk s medovinou, maslo, soľ, med i chlieb a porozkladala po stole.„Nech sa páči,“ núkala hosťa prívetivým úsmevom.Súlovský pripil krásnej dcére hájnikovej a neskôr i jej otcovi. Križiak vyniesol zdravicu na vzácneho hosťa. Zabávali sa takmer do polnoci veselo a živo. Medzi rozhovorom dozvedel sa Súlovský, že Ľudmila je zasnúbená s Blažejom, že v krátkom čase stane sa jeho ženou, i zamračil sa pri tom. Počerná tvár jeho vzala na seba prísny výraz. Zrazu — jako by prišiel na inú myseľ — prihnul ploštek s medovinou k ústam, spravil pár mohutnejších glgov, treskol päsťou o stôl a zvolal: „Škoda jej sedliakovi, prissám vačku, škoda. Jej pristalo by v zemianskom hrade na tafatovej pohovke driemať. Otče Križiakech, čo robíš, zle robíš, že krásné dieťa svoje sedliakovi dávaš. Uvidíš, že obanuješ, ej, veru obanuješ!“Križiak chválil Blažeja, ale čím viac ho vychvaľoval, tým väčšiu nevoľu u svojho vzácneho hosťa vyvolával.Okolo jedonástej v noci sa zase vyjasnilo.Súlovský, rozlúčiac sa so švarnou Ľudmilou, opustil dom hájnikov.Pri odchode položil pravicu na rameno Križiakovo a povedal žartovne:„Kto sa nazdal, že ty, lesný medveď, chováš vo svojom brlohu takú krásnu vílu. Prissám ti, Križiaku, že som ešte v živote krajšieho dievčaťa od tvojej dcéry nevidel.“„A ba, krajších je dosť v panských kaštieľoch,“ odvetil s nevoľou hájnik.„To sú kavky proti tejto milej holubici,“ odvrkol Súlovský a vysadol na koňa.„Moja dcéra pre vás, urodzený pane, krásy nemá,“ preriekol namrzene Križiak, prajúc hosťovi šťastnú cestu.„A predsa musí byť mojou!“ vyrazil zo seba Súlovský a rozjarený medovinou a či láskou, uháňal na koňovi, ako by ho vietor niesol, dolu horou. Táto posledná výpoveď Súlovského trhla statným Križiakom, ani čoby doň z čista jasna bolo udrelo. Zostal za pár minút zmeravený. Zrazu sa v ňom krv spravedlivého hnevu rozprúdila, zaťal päste, oči hľadely prísne za odchádzajúcim a pomedzi zaťaté zuby prekliesnilo sa pohrdlivé slovo: „Padúch!“A horou rozliehala sa v tichu nočnom dumná ozvena húkaním sovy: „úch“ — „padúch“.*Križiak celú noc nespal; rozmýšľal o čudnom chovaní sa Súlovského oproti jeho dcére, o jeho pohľadoch na ňu, o jeho slovách, prednesených jej a jemu o nej. On hovoril, že škoda jej sedliakovi, jej pristalo by v zemianskom hrade. To myslel si neraz i sám jej otec a namyslel si teraz, že Blažej vskutku ku nej nepristane. Nuž, ale či by Ľudmila mohla počítať na pána, na zemana, na šľachtica? — Prečo nie?Je síce pravda, že si páni títo na svoj rod zakladajú, ale to je nesmysel, veď nás Pán Boh všetkých rovnako stvoril; prečo by sa teda jedon rod s druhým spojiť nemohol? Stvoriteľ medzi ne priečky, ani hrádze nestaväl. A medzi pánmi sa práve tak zlí i dobrí ľudia nájdu, ako aj medzi sedliakmi. Zeman má svoje bohatstvo, ja mám svoj poklad, dcéru; on má svoje šľachtictvo, ja mám svoju poctivosť. Vyrovnáme sa. — Len keďby to nebol Súlovský. Svet ho pozná čo ľahtikára, nezbedu. Volajú ho „Čiernym orlom,“ ktorý za každou holubicou sliedi. Koľké nešťastné, oklamané devy nariekajú, preklínajú hodinu, v ktorej ho videly a poznaly. A moja dcéra by mala zo všetkých týchto nešťastných obetí jeho ľahkomyseľnosti robiť výnimku, ona jedna jediná zpomedzi všetkých týchto nešťastníc mala by byť pri ňom šťastná?Možno, ale ťažko veriť a preto mi je predsa len milším zaťom Blažej.Takto rozmýšľal Križiak celú noc až do rána.Ráno včašie vstal než inokedy a zadivil sa, že už je aj Ľudka hore. „Či snáď aj ona mala noc podobnými myšlienkami pobúrenú?“ pomyslel si otec a nevedel, či jej má Súlovského spomenúť a ju pred ním varovať a či vôbec nič nespomínať. Rozhodol sa za to posledné, aby dievča na mysli nepobúril, neznepokojil. Pýtal raňajky a ponáhľal sa do hory, bo má ľudí na panštine, ktorí naprávajú cesty.Ľudmila ho odprevadila jako obyčajne a vrátiac sa do domu, začala riadiť izbu. Práca jej dnes akosi ťažšie išla jako inokedy. Robila všetko tak, akoby pri tom snila. A snila vskutku o driečnom, počernom jazdcovi, o včerajšom nečakanom hosťovi, ktorý sa jej bol zjavil ako anjel v lesnej púšti. Videla ho prvý raz a zabudnúť ho nevie. Keď sa večer, idúc spať, modlila, myslela naň, keď si ľahla na maľovanú drevenú posteľ, bola v myšlienkach u neho a keď sníčok sadol na jej oči, snila o driečnom jazdcovi. Ukazoval sa jej v rozmanitých divných podobách, ukázal sa jej a zase zmizol, a voždy jej sladkým hlasom šeptal, že príde zas. I teraz pri práci opakuje si v duchu každé jeho slovo. A chvíľou sa zamyslí, chvíľou sa zase tiško usmieva a pri tom rozlieva sa jej srdcom akýsi jemný a sladký cit, ktorý ju robí šťastnou a blaženou.Pri takýchto myšlienkach obriadila izbu a chcela ešte stôl utreť a isť kravu „Plavušu“ popásť. Ako stôl utiera, zbadá v kúte na lavici dačo červeného. Obzre to bližšie a vidí, že to červený, hodvábny, zlatom vyšitý ručník včerajšieho hosťa.Srdce jej radosťou poskočilo, že má aspoň túto malú pamiatku po ňom. Dlhší čas ručníčok obzerala a milo sa naň usmievala. Zrazu prebudila sa v nej vrodená statočnosť — známka Križiakovskej rodiny — a tá velila jej, že najdenú vec treba majiteľovi prinavrátiť. Položila ručníčok na stôl, hladidlom uhladila a čo drahocennú vec uschovala do bočného priečinku truhly s pevným predsavzatím, že jak by ešte v skutku prišiel — ako sa jej v noci prisnilo — že mu ručník prinavráti.A nečakala dlho na tajne želaný príchod, poneváč Súlovský hneď na druhý deň prišiel do hájovne Križiakovej. Tentokráť zdal sa byť Ľudmile ešte oveľa krajším. Jeho čierné oči svietily dnes oveľa živšie a ústa jeho pri každom slove usmievaly sa pôvabnejšie, milšie, ako v ten večer búrlivej nepohody. — Červený, zlatom vyšitý ručníčok neprijal, ale prosil Ľudmilu, aby si ho nechala na pamiatku prvého stretnutia sa v živote, ba sľúbil jej, že za štedré pohostinstvo v tom búrlivom nepočase chce sa jej ešte dačím krajším odslúžiť.Ľudmila zrumenená ako ruža ďakovala Súlovskému za pekný a jej milý darčok a ujisťovala ho, že ručníčok tento postačí i za odmenu toho nepatrného pohostinstva. —On však sľub svoj znova opakoval. Nahovoril jej mnoho krásnych, lichotivých rečí, odobral sa od Ľudmily a prízvukoval jej pri odchode tak, jako sa jej to i v noci prisnilo, že príde zas.A vskutku prišiel takmer každý druhý — tretí deň; keď šiel na poľovku alebo do hradu, zastavil sa voždy aj v hájovni. A konečne bol tam každodenným hosťom…A čo Ľudmila? Tá oddala sa mu celou dušou. Ona neznala alebo znať nechcela rozdiel medzi jeho a jej stavom; ona ani nemyslela na túto alebo podobnú prekážku; ale, veriac jeho lichotivým rečiam, ktorými ju Súlovský k srdcu svojmu pripútal, myslela len na svoju lásku. — V tejto jedinou prekážkou bol jej Blažej.Poznala ho jako šuhaja smelého, prchkej povahy; vedela, že ju miluje viac než svoj vlastný život a bála sa okamžiku, v ktorom dozvie sa o jej ľúbostnom pomere k Súlovskému. A predsa vedela, že sa to raz dozvie a dozvedieť musí.Tohoto desil sa aj sám otec Ľudmilin. Neraz premýšľal o celom priebehu posledných udalostí a zdalo sa mu, že ťažké dni zaľahly na jeho dosiaľ tichý, pokojný život. A nevedel si pomôcť, nevedel si uľaviť. Poriadneho a statočného Blažeja bolo mu veľmi ľúto a predsa Súlovskému nemohol a nesmel prístup do domu zakázať, poneváč tým by sa o postavenie, o službu, o chlieb u panstva pozbavil. Čo môže úbohý a nevoľný poddaný proti panstvu začať? A Súlovský je mladých Podmanickovcov — synov majiteľa hradu Povážskej Bystrice — najlepším dobrodruhom a každodenným hosťom na hrade. — Do nemilosti u tohoto upadnúť, značilo by do nemilosti upadnúť samého panstva, ktoré mu chlieb dáva. A konečne, prečo kaziť šťastie jedinej dcére? Veď sa mnohoráz stáva, že páni z vysokého rodu poberú chudobné dievčatá, prečo by to šťastie i jeho dcéru nemohlo vyhľadať? Veď sám Súlovský hovorí, že by jej večná škoda bolo, vydať ju za sedliaka; jej lepšie pristane za paniu v kaštieli. Takto rozmýšľal často Križiak a myšlienky svoje zakľúčil voždy tichým, vrúcnym vzdychom: „Nechže už je, ako sám Pán Boh chce!“*Je nedeľa a rozkošne krásné počasie. Kto len vládal, každý bežal do chrámu Pána. I v Povážskej Bystrici bol kostol plný nábožných duší.Po ukončených službách Božích ľud sviatočne oblečený hrnul sa húfne von z kostola. Neďaleko od kostola zastalo pár mládencov okolo bláznivej Verony, žartovali s ňou, aby im predala ľúbostníka. Ku týmto pridružila sa väčšina mládeže, idúcej z kostola, ba aj starší zo zvedavosti zastali pri skupine.„Nechajte ma! Ja mám robotu. Ha ha ha, ale mu pomastím! Čit-čit, ha, ha!“ kričala Verona a odháňala od seba žartujúcu mládež.„Komu? Komu?“ volali mnohí.„No, tomu pyšnému mládencovi, čo ma tu pohanil; ale mu dnes vrátim. Hahaha! Čit-čit! Nechajte ma — mám robotu — ale mu dnes vrátim! Ha — ha — ha!“ S tým sa pobrala preč, a palicou kliesnila si cestu medzi zástupom.Keď sa dostala von, poobzerala si vychádzajúcich z kostola a letmo spiechala za Blažejom. Keď ho dohonila, začala svojím piskľavo-chriplavým hlasom spievať:„Holubienka pekná, bledás čiernym orlom v háji sedá.Čierny orol falošný vták,pomiluje i nechá taka dievčatku beda — beda!Ha — ha — há, — beda — beda!Na, ty páv pyšný, už ti Verona vrátila, čo si jej požičal. Že nevie čarovať? Aha, nevie. Prišiel vlčko ham a ovečka tam, ha — ha — há, a Blažejko sám. — Pozveš ma na veselie? — Ha — ha — há! —“ chychotala sa bláznivá i ztratila sa v zástupe.Blažej Záhorák ostal ani obarený. Cítil význam každého jej slova, bo rezalo sa mu ani britva do duše a bol by Veronu omráčil jedným úderom silnej päste, žeby jakživ nesmiala sa z cudzého nešťastia, ale čo počneš s bláznom?Znevolený, zahanbený, zničený kráčal sám domov a zamračeno hľadel pred seba do zeme.Príduc domov, nevošiel do domu, ale poza dom prešiel do záhrady a cez záhumnie do poľa a ztadiaľ do hája. Celý deň nejedol, ani by jesť nebol mohol od ľútosti, od žiaľu nad ztratou svojej milej. —Láska, ktorá ho ešte pred krátkym časom úplnou mierou blažila, stáva sa jeho najväčším nešťastím, v ktorom mu Verona s dnešnou jej piesňou prichodí čo zlovestný kuvik, veštiaci smrť jeho čistej, opravdivej ľúbosti, jeho nádejnému manželstvu s driečnou Ľudmilkou.On to už dlhší čas cíti, že Ľudmilka je proti nemu oveľa chladnejšia, ako predtým bývala; že sa mu nevie viac tak úprimne, milo do očú pozerať; že sa mu nikedy už tak záľubno neusmieva, ako sa predtým usmievala; že sa vyhovára na robotu, keď chce, aby s ním chvíľočku posedela. Všetko toto vystupovalo teraz pred neho ako mátoživé pliagy, umárajúc mu jeho dobrú vôľu a robiac ho nešťastným. On počul chýr, že Čierny orol, t. j. Súlovský chodieva častejšie do hájovne, ale nekládol na to tak veľmi veľkú váhu. Myslel si, že svet je zlý a rád robí z komára vola; možno, že Súlovský vyjednáva dačo so starým Križiakom ohľadom poľovky…Ale keď videl pri hájovni uviazaného koňa Súlovského o tom čase, keď hájnik, otec Ľudmilkin, nebol doma a videl ho tam dosť často, musel prísť na myšlienku, že mu milá nevernou ostáva. Krv sa v ňom búrila pomstou proti bezočivcovi, ktorý ho olúpiť chce o to, čo mu je najmilším na svete. — Rozhodol sa na tom, že čím skôr musí byť koniec tomuto, preň tak trapnému postaveniu. Porozpráva sa vážno s Ľudmilou i jej otcom a jestli ho naplano odbavia, potom — — — neodvážil sa popredku ďalej mysleť. Krv v ňom zvrela, zaškripel zubami, zaťal päste a riekol pološeptmo sám sebe: „Budem vedeť svoje právo zastať.“Už sa zotmelo, keď prišiel domov; preobliekol sa do obyčajných šiat, pokľudil si voly a keď ho volali k večeri, nešiel; vyhováral sa starostlivej matke, že není hladný. Ale oko matky hľadí dieťaťu až na dno srdca; vedela, čo je s jej synom, ale nepýtala sa nič, aby bôľ jeho nezobudila, nechála mu po vôli, odišla a zavzdychla si.Blažej vyšiel na úkol, ľahnul si na seno, ale spať nemohol. Inokedy tu tak krásne o Ľudmile snívaval, ale teraz nešiel mu sen na oči. Hľadel na jedno miesto do tmy a hlavou vírily mu ťažké myšlienky, letmo stíhaly jedna druhú ako keď na oblohe pred nastávajúcou búrkou víchor temné mraky kermenuje. Konečne zdálo sa mu, že sen mu žiaľ zmierni, ale v tom očul tichom nočným:„Holubienka pekná, bledás čiernym orlom v háji sedá,čierny orol falošný vták,pomiluje a nechá taka dievčatku beda — beda!“Spievali to šuhajci, ktorí chodili hore dolu dedinou. Naučili sa pieseň túto od starej, bláznivej Verony. Neznali jej význam, ale že bola nová, bola im vzácnou a tešili sa jej.Blažej však jej dobre rozumel. Trhlo ním, keď ju znovu očul, zakryl dlaňou oči a plakal.A keď zaspať nemohol, vstal, stal si ku dverom, oprel sa o dveraje, zahľadel sa na hviezdnaté nebe a žaloval hviezdam svoj krutý žiaľ. Zdálo sa mu, že tie hviezdičky rozumejú jeho nešťastiu, trasú hlavičkami, ani čoby plakaly s ním. V tom jedna padla s neba… „To hviezda našej lásky, nášho šťastia,“ pošepnul si nešťastný mládenec a pobral sa znovu na odpočinok.*Zlodeji keď chcú niekoho vyrabovať, zničiť, usilujú sa, aby aspoň jedon z ních mohol sa dostať oknom do domu, aby dvere otvoril, žeby tí ostatní mohli voľno do nútra a žeby tak celý dom ozbíjať mohli. — Tak i diabol, zlodej duše, usiluje sa najprv márnivosť vzbudiť v človekovi — aby táto všetkým ostatným hriechom voľný vstup usnadnila. To samé učinil už aj u našej prapramatky Evy, vzbudil v nej márnivosť a tá splodila hriech dedičný, jehož zlé následky znáša celé ľudstvo. I čierny orol, Súlovský, dobre vedel, že najskôr dôjde svojho nešľachetného, zlomyseľného cieľa, keď márnivosť roznieti v čistej duši Ľudmilkinej. A pošťastilo sa mu to skutočne.Pamätáme sa, že Ľudmilke sľúbil, keď jej červený hodvábny ručníčok daroval, že jej ešte väčšiu radosť pripraví. I doniesol jej krásne hodvábne šaty po svojej nebohej sestre, nebomodrej barvy, zlatým šíkom a bielymi perlami povyšívané. — Šaty boly dľa tehdajšieho vkusu hradných dám ušité.Ľudmila mala veľkú radosť nad skvostným darom.„Také šaty budeš nosiť, až budeš hradnou paňou. Tie ti zaiste lepšie pristanú, nežli tie háby, čo máš,“ riekol lichotive Súlovský.„Ja takéto šaty?“ pýtala sa radosťou rozjarená dievčina, hľadiac zadivene na Súlovského a zase na nádherné šaty.„Želal by som si videť ťa v tomto skvoste. Ľudmilka, urob mi tú radosť, obleč sa do tých šiat,“ riekol prosebne Súlovský.„Vďačne, jestli sa do nich budem vedieť pristrojiť,“ odvetila a čerstvo odbehla so vzácnym darom do domu.Súlovský ostal na dvore, sadol si ku stolíku pod lipu, robil si v duchu živé predstavy, jako Ľudmila v panských nádherných šatách bude vyzerať a tešil sa, že sa mu zámer jeho s úspechom darí.Po malej prestávke vyšla Ľudmila prestrojená za hradnú dámu. Šat jej tak k telu priliehal, ako by bol na ňu šitý býval, ešte aj dĺžka celkom zodpovedala jej štíhlej postave.Zlaté bohaté vrkoče vlasov ovinula okolo hlavy na spôsob venca a ihlicami popripínala čo ku jej bielej tvári ani gloriola pristalo. Súlovským trhlo, žasnul prekvapením nad zjavom neobyčajnej krásy.„Anjel, čo zablúdil na zemskú púšť. Ľudmila, ty si báječne krásna. Prisahám, najkrajšia zpomedzi všetkých žien, ktoré som dosiaľ videl. Škoda, večná škoda ťa nechať v tejto hadej diere, keď ty môžeš byť ozdobou ktoréhokoľvek zemianskeho kaštieľa, ba kniežackého hradu.“„Škoda, že ma otecko nevidia; či by ma len ozaj poznali,“ nadhodila radosťou rozjarená dievčina.„Čoby ťa poznal. Nazdal by sa, že má pred sebou dajakú zemanku alebo hradnú panicu. Ale vieš čo, Ľudmilka, urobíme si s ním malý žart. Poďme za ním, čo povie,“ navrhoval Súlovský.„Dobre, poďme.“A išli.Ruka v ruke kráčali horou, žartovali, laškovali a smiali sa veselo. S horskej cesty pustili sa chodníkom húšťavou, aby si cestu zkrátili. Sotva prešli kúsok, vyrušil ich z dobrej nálady praskot krovia. Zastali, bo nazdali sa, že sa volajaká zver blíži. Súlovský siahol po meči. — „Poďme ďalej, to nič,“ riekla Ľudmila. Srdce jej silno búšilo, bo zazrela v zelenej húšti známu postavu Blažejovu.„Čo tu hľadá? Či sliedi za mnou? Či sa chce asnáď pomstiť?“ Takéto myšlienky prebiehaly jej hlavou a plnily jej srdce tajným strachom. Z húšte prešli na krížné cesty a tu dobre videla, že sa Blažej k hájovni ubiera i bola rada, že ju doma nenajde.I Blažej zbadal zaľúbený párik. Súlovského poznal, ale Ľudmilu nepoznal. — „Falošník,“ riekol, „teraz dajakú kňažnú omámil sladkými rečičkami, sľubuje jej na zemi nebe a na zpiatočnej ceste staví sa v hájovni a bude hájnikovej dcére večnú lásku a vernosť prisahať. Ale jej dnes otvorím oči, keď jej poviem, čo som videl a naňho si počkám.“ Pri poslednej vete stisol kŕčovito päste a zaťal zuby.Jako vetrom nesený uháňal k hájovni. Pri vchode do dvora zastal, ako čoby rozmýšľal, či má a či nemá do nútra. Konečne ako by mu dajaká dobrá myšlienka bola smelosti dodala, pádnym krokom pospiechal do domu. — Ale jako ho prekvapilo, že Ľudmilky doma nebolo. Dom otvorený a živej duše v ňom. —„Kam len išla? Či niesla otcovi jedlo? — A či len tak vyšla? Možno, je pri studienke,“ rozmýšľal Blažej a už sa poberal ku dverám, keď zrazu padly mu oči na stôl, kde Ľudmilkine šaty, ktoré práve vyzliekla, ležaly. V tých istých šatoch videl ju Blažej predo dňom na úsvite okolo domu kravu popásať. —Prečo sa preobliekla? Išla snáď do hradu? — A či snáď to ona bola, čo so Súlovským“ — — — Nie, to sa predsa neodvážil mysleť. Ale rozhodol sa, že ju dočká, mysliac, že nemôže byť ďaleko, keď je všetko pootvárané. Prešiel okolo kvetistej záhradky na úvršie pod obrovský dub, sadol na lavičku a čakal príchod svojej vyvolenej. — Prišlo mu nevdojak na myseľ, koľko ráz sedával tu s Ľudmilou šťastný v nádeji blaženého manželstva. Koľko krásnych myšlienok tu preletelo, koľko utešených slov tu padlo. A teraz tu tak pusto, otupno samému utrápenému neverou tej, za ktorú by vďačne život v obeť položil. — Jak nešťastným sa cítil úbohý šuhaj!Minulé šťastie stáva sa bičom nešťastníka, ktorého bezľútostne mučí a zármutok jeho bôľ zdvojnásobňuje. — Blažej si prichodil vo svojom nešťastí ani podťatý javor nad krútňavou prúdu, do ktorej ho najmenší víchor srútiť môže, aby zahynul.V takomto trudnom rozladení prešly mu hodiny čakania dosť otupne. Už sa sberal odísť, lebo bolo mu dlho vyčkávať, keď sa na dvore hájovne objavil Súlovský s paničkou, v ktorej Blažej poznal svoju milú. —Krv mu ostydala v žilách náhlym rozruchom, keď videl, ako Súlovský objíma Ľudmilu a pri lúčení bozkáva jej jahodové perny. — Pobúrený pomstou bol by sa najradšej ako dravec vrhol na protivníka, ktorý svätokrádežne olúpil ho o šťastie, o ktorom toľké roky sníval; ale nevládal sa s miesta hnúť, bol ani mrtvicou omráčený. — Zrazu sa predsa ovládal a ani ohnivá strela letel na dvor hájovne pomstiť odňaté právo a či nevernosť. —So zaťatými päsťami dobehol na dvor hájovne — tam však nikoho nezastihol. Chvíľu postál prekvapený náhlou zmenou; nevedel, či to klamný zjav pobúrenej mysle a či dáky lesný bôžik s ním laškuje, čarujúc mu desivé obrazy pred oči, aby ho popudil a sklamaného vysmial. Nie, nebol to zjav, neboly to čary, ale smutná preň skutočnosť, bo hľa, hore cestou jachá Súlovský na svojom vraníkovi do hradu.„Biednik!“ zvolal Blažej a skokom jeleňa uháňal pomedzi štíhle jedle hore svahom kratšou, ale príkrejšou cestou ku hradu. Predbehnúc Súlovského nad príkrou úvalinou, čakal s naloženým prakom na protivníka. Nečakal dlho a zazrel koho čakal. Oko mu zažiarilo ohňom pomsty, silno rozohnaným prakom vymrštil kameň takou silou, že zahvižďal v povetrí a v tom okamihu do nohy trafený kôň sa svalil a Súlovský, vyletiac so sedla, padol na žulovitú pôdu.Kôň sa zjašil, a letel zdeseno ďalej, vlečúc za sebou Súlovského, ktorému noha zostala v stremeni.Veľké šťastie pre Súlovského bolo, že mladý Štefan Podmanický so svojmi veselými súdruhmi poberal sa touže cestou s hradu na lov. Títo pristavili poplašeného koňa a oslobodili dokaličeného Súlovského. — Vyniesli ho do hradu a postarali sa o náležitú opateru.*Čierna noc rozprestrela svoje temné krídla nad tichým Považím. Nebe bolo hustými mrákavami zatiahnuté, tak že ani len jedna hviezdička na oblohe sa neukázala. Povetrie bolo dusné, ani čoby ťažká búrka mala zavítať po sparnom dni. Tak nemilo, krušno bolo v prírode.Z hájovne poberal sa Blažej zamyslený, mrzutý obvyklou cestou k domovu. Ľudmila chovala sa proti nemu chladno — nevrlo, ba na jeho oprávnenú výčitku mu zjavno riekla, že dosavádny pomer k nemu nebola láska, ale priateľstvo mladého veku, že na vydaj nepomýšľa viac, poneváč by samého otca nemohla len tak na ľahko opustiť. A keď jej Súlovského predhodil, zapálila sa a netajila, že k tomuto cíti oveľa väčšiu náklonnosť, ako cítevala k nemu, bo vie byť tak vľúdnym a milým, tak láskavým a dobrým.To zaľahlo mu do duše ani príšerná mura a tlačilo ho to neznesiteľným tlakom, že zdalo sa mu, jakoby jednalo sa o jeho život.Blažej bol nešťastným, ale čo šuhaj zmužilý a statočný nepoddával sa tejto pohrome, ale jej statne vzdoroval ani orol hroziacej búrke. On stál nesklonený, nezlomený ani nepovalený dub v lese divou víchricou spustošenom. Húkanie nočných sôv zdalo sa mu škodoradostným výsmechom jeho nešťastia, ale opanoval sa, dôvera v Boha bola mu posilou.„Huhuhú — huhuhú, pohľadaj si druhú!“ ozvalo sa nočným tichom blízo Blažeja. — Zastal — počúval, hľadiac v tmavý kút lesa, zkadiaľ hlas prichádzal. Nevidel nikoho. Ohlas sa opakoval temnou ozvenou a hneď na to bolo čuť škrekľavý chychot bláznivej Verony. — Bol práve na pol ceste. —„Čo tu hľadá tá nočná mátoha? Čo sliedi za mnou ako príšerná tôňa? Smeje sa môjmu nešťastiu? — Nešťastnejším nemôže byť nik od toho, kto rozum ztratil,“ pomyslel si Blažej a šiel pokojne ďalej. Pravda, nebadal v nočnej tme temné postavy pohybovať sa poza pne stromov, okolo ktorých musel ísť. — Zrazu očul za sebou kroky; obzrel sa, ale v tom okamžení hodili mu dva mužovia ťažký koberec na hlavu. A prv, nežli by sa bol mohol tejto nástrahy pozbaviť, priskočili k prvým dvom noví dvaja silní chlapi, zakosídlili naň štranok, svalili na zem a poviazali mu ruky a nohy, že sa hnúť nevládal. Krik mu nepomáhal, bo v pustej hore nočnou dobou nik nebol, nikto ho neočul.„Krič, koľko chceš, bár sa rozkrič, tu ťa ani Mojžiš neočuje,“ riekol jedon z chlapov a kopal nemilosrdne Blažeja. —„To máš za tú poľovku na nášho pána, ty pes naničhodný,“ dodal druhý.„Čo si pánovi bolestí narobil a najkrajšieho koňa mu ochromil, nech som dobrý, draho zaplatíš,“ dovŕšil tretí.Štvrtý bežal pre kone s vozom, aby poviazaného odviezli.Toto objasnilo celú vec nešťastnému Blažejovi. — On vedel, že je v moci Súlovského drábov, sviazaný, sputnaný. Pochopil i to, jako sa do ich rúk dostal, že bláznivá Verona im prezradila, ktorou cestou chodieva a svojím škrekom: „Huhuhú“ im dala znak, že ide. Sľúbila mu raz pomstu, že ju verejne pohanil a túto previedla teraz tým najpodlejším spôsobom, hanebnou zradou.Medzitým, čo takto rozmýšľal, prišli s vozom, vložili ho doň a uháňali s ním von z hory k prievozu.Blažej, vidiac, že je v ich úplnej moci bezvládny, nevoľný, prestal kričať a odovzdal sa do vôle Božej.Keď sa priblížili k Váhu, nadhodil jedon zpomedzi tých štyroch: „Najlepšie bude, keď ho vhodíme do Váhu, aspoň budú mať ryby hody.“ —„No, ja by som ti neradil, lebo by si mohol zajtra sám chlípať vodu Váhu. Poznáš pána a môžeš vedeť, že s ním neni hodno karty hrať. Vieš jeho rozkaz, toho sa drž!“„Viem, ale kým do Lednice dojdeme, bude deň, nocou je tma ani v pekle a cesta zlá.“„Darmo je, čo pán prosí, to byť mosí.“Medzi takýmito rečmi prišli ku prievozu. Na kompe začal sputnaný Blažej znovu kričať, i volal ako len vládal na prievozníka: „Strýčko Mikuléch! Pre Boha vás prosím, zajdite k nám do Záhorákov a pozdravte mojich dobrých rodičov, že im nastotisíckráť ďakujem za ich rodičovskú lásku a opateru a Pánu Bohu ich porúčam. Povedzte im, že ma panskí drábi, tí čierni psi, zajali a odvážajú ma poviazaného preč.“„Nevrešť darmo. Mikulu tu nemáš. Sme len sami. A jak nebudeš ticho, hodíme ťa ozaj do toho Váhu, aby si na veky onemel,“ nadhodil jedon zo sprievodcov, pri čom zaklial bohorúhave.„No, hoďte ma do Váhu, zabite ma, nedbám, bo milšia smrť mi, než otroctvo u vášho pána, toho najväčšieho padúcha, jakého zem na svojom chrbte vláči,“ odvetil rozľútaný otrok.Drábi ho surovým spôsobom, bitkou potrestali za to, že si dovolil harusiť, na priúčku, aby vedel pre druhý raz, že musí byť ticho.Kone uháňali s vozom, na ktorom bol nevoľný Blažej, sputnaný otrok, ďalej dolu hradskou k Púchovu.Hrad „Lednica“ veľkolepo si trónil v divo-romantickom zákutí považskej doliny. Obtočený hustými horami, chránený so všetkých strán neprístupnými priechodmi, poskytoval istý útulok, bezpečnú skrýšu svojim majiteľom proti nápadom ich nepriateľov.Lednický hrad býval dejišťom rozmanitých udalostí a dejov. Prekvital svojou slávou v časoch zbojnických rytierov. Už samou polohou bol akoby pre týchto zbudovaný. Ostatne, kto hrad tento staväl, sa nevie. I jeho začiatočné dejiny sú neznáme. Hovorí sa, že z počiatku to bol mníšsky kláštor. Stavisko toto muselo byť priestranné, nádherné a umele staväné, čo dokazujú ešte i dnes rumy jeho. Ku hlavnej miestnosti vedúce, do skaly vykresané schody, do skaly vyrúbaná brána, mnohé do skalnej — steny vyryté podoby čili postavy svedčia zjavne o umelom vybudovaní tohoto hradu. — Prvého majiteľa lednického hradu, Bieleka z Kornice, spomínajú jako povestného rytiera tých najhroznejších zbojstiev. Tento hrôzou naplňoval nielen okolie Považia, ale i súsedné krajiny, tak, že sám Juraj Podjebrad, český kráľ, sťažoval sa listovne Matejovi, kráľovi uhorskému, že Bielek súsednú Moravu ohňom i mečom pustoší a moravských kupcov o celé majetky lúpežnícky pripravuje. Áno ešte i dnes hrôzyplné povesti o ňom medzi ľudom kolujú. — Páni lednického hradu žili v priateľskom pomere s majiteľmi hradu Považskej Bystrice, bo driečna dcéra[2]divokého Bieleka pána Lednice, krásna Dorota, ktorú pre jej neobyčajnú krásu i Zornicou Považia nazývali, priťahovala jako silný magnet veselých synov starého pána z Podmanína, mladých Podmanických, k častým zábavám a poľovkám.S mladými Podmanickovci dochádzal do Lednice aj ich priateľ Súlovský zo Súlova a svojou veselou a vtieravou povahou obznámil sa v krátkom čase so všetkými obyvateľmi hradu Lednice. Ba sám majiteľ hradu si ho obľúbil. — Teraz pochopíme, že najpríhodnejším miestom na odstránenie jemu nepríležitého Blažeja bol hrad lednický.Práve počalo svitať, keď drábi Súlovského dorazili so zajatým Blažejom do Lednice. Stráže lednického hradu museli byť o ich príchode upovedomené, poneváč ich bez najmenšieho odporu, bez jakejkoľvek prekážky do nádvoria hradu prepustili. Tam nevoľného Blažeja s voza složili a na pokynutie vrátneho do temného väzenia, pod hradnou vežou do skaly vyrúbaného, doprevadili, a nechali ho tak sputnaného provazmi i s kobercom na hlave, jako ho boli doviezli a robiac nemiestné poznámky, odišli.V železných dverách väzenia Blažejovho zaškripel ťažký zátvor. Blažej cítil, že je sám v podzemnej temnici, kde je večná tma, večná noc, tak že o Božom svetle len snívať môže a už tento pocit robil tohoto slobodného syna voľnej prírody nadmieru nešťastným.*Prešiel deň i noc a Blažej o smäde o hlade sputnaný ležal na studenej, tvrdej skale celý skrehnutý. — Spať nespal, nemohol. To vieme, že nešťastnému nesadne tak ľahko sen na oči. Ale celý čas rozmýšľal o svojich drahých rodičoch, o ich ťažkom žiali, s jakým ho, ztrateného hľadajú; o nevernej milej; o slobode a voľnosti sťa o ztratenom raji, z ktorého ho prekliaty padúch, Súlovský, vyhnal. Človek tento mu bol natoľko protivným, že ho celou dušou nenávidel a už samá myšlienka naň mu vedela krv tak pobúriť, že za každou spomienkou naň dodal: „Kliatba naň a Božia súdba!“Koncom druhého dňa vytrhly ho z dumných myšlienok pádné kroky bližiacich sa ľudí.V tom očul škrekľavý vrzgot závoru železných dverí a hneď na to zmocnily sa ho silné ruky, rozpletajúc zakosídlené úväzky povrazov, ktorými bol sputnaný. Podľa hlasov rozhovoru vyrozumel, že viac mužov musí byť pri ňom. Keď mu koberec s hlavy shodili, zvolal jedon z ních: „No, čo? Si ešte živý alebo si už poručil?“„Ach, čert o čerta nestojí a Pán Boh ho nechce,“ nadhodil druhý.„Lepšie by mu bolo, jako mu je a jako mu ešte len bude, keďby si ho Abrahám bol povolal,“ dodal tretí.No, Abrahám ho nepovolal. Blažej žil a videl svoje hrozné položenie a cítil svoje strašné nešťastie.Pri slabom svetle kahanca, ktorý strážnik držal; videl ešte dvoch ozbrojencov, silných mužov pred sebou; videl, že sa nachodí v malej skalnatej diere podzemnej, plnej desných vecí. Tam naproti v kúte stál kostlivec bez hlavy v ťažkých hrdzavých okovách, a neďaleko od neho celá hŕba ľudských kostí.Po vlhkých stenách, machovitou pliesňou a hubami porastlých, driapaly sa jakési zvieratá a na železnom kline, v stene zabitom, hompelá sa čosi dlhé a tenké, ale v nedostatku svetla nemožno rozoznať, či to dáky motúz alebo had.Toto všetko zazrel v pár minutách a mal toho dosť na premýšľanie.„Tu máš,“ riekol strážnik, „dačo na občerstvenie z toho samorodného.“„V ktorom sa husy kúpavajú,“ dodal jedon z ozbrojencov, položiac na zem starý cínový krčah s vodou.„A žeby si hladom nezomrel, tu máš kus chleba. — Jedz lebo do rána ti to myši sožerú,“ radil strážnik.„Pán Boh zaplať!“ — zavzdychol Blažej, ale podaných božích darov sa nedotkol.„Ja, vidíš s veľkými pánmi neni dobre čerešne jedať, sám si sa do zahúby vrútil,“ riekol strážnik.„No, vôľa Božia i pánov súdi. A Božie mlyny pomaly, ale isto melú,“ odvetil Blažej a smutné oči jeho zažiarily ohňom pomsty.„Ale do tých čias ti tu aj hnidy odmäknú“ — nadhodil ozbrojenec.„A na čele hríby narastú,“ dodal druhý.„No poručeno Bohu. Všetko do času, len Pán Boh večne,“ zavzdychol Blažej a svesil hlavu k zemi. —„Poteš sa, jako vieš,“ riekol strážnik a odišiel so svojimi sprievodci. — Závor v železných dverách zavŕzgal a Blažej vedel, že je sám v tejto strašnej hadiej diere opustený — osamelý. —Vôkol je tma, len malou dierou ponad jeho hlavu sa slabé svetlo preráža, vrhajúc slabé lúče rovno na bezhlavého kostlivca, ktorý v tej príšernej tme zdá sa byť raz tak veľkým, ako pri svetle kahanca.„Pán Boh sám vie, jakého nešťastníka to pamiatka. — Snáď odsúdený panskou svevoľou doživotne do ťažkých pút železných — musel v nich dokonať a zabudnutý stal sa pôžitkom hladného hmyzu alebo mäso s neho časom odpadalo a zhnilo. — A koľkých nešťastníkov telesné pozostatky sú hen v kúte nakopené,“ rozmýšľal väzeň Blažej, hodiac pohľad v označené miesto.V tom sa mu zazdalo, že sa spomenuté kosti hýbu. Ustrnúc hrôzou, uprenejšie hľadel do tmavého kúta, v ktorom sa hŕba ľudskýcb kostí belela. Zmeravel strachom, kosti skutočne sa pohybovaly, rachotiac jedna o druhú — Blažej vyskočil, pošiel krok zpät a zdeseno hľadel v podozrivý kút. V tomto okamžení prišly mu na myseľ všetky mátoživé rozprávky o strašidlách, o zakliatych hradoch, o nepokoji mrtvých, ktorí s kliatbou alebo ťažkým hriechom pobrali sa z tohoto sveta, ktoré od malička počul. Trnul hrôzou na celom tele, čakajúc, čo bude ďalej. — Kosti hýbaly sa tu i tu a hrkotaly ďalej. Počúval dlhšie tiško, že zdalo sa mu, jako by ani nedýchal. — Zrazu i reťaz okovy kostlivcovej zavrešťala.To už prevyšovalo všetku odvahu a srdnatosť. Blažej chcel na seba kríž spraviť, ale — ruka ani z olova, ani hnúť ňou nevládal.„Čím zasvietiť? Ako presvedčiť sa, čo je?“ myslel zostrašený Blažej. I prišlo mu na myseľ, že má vo vrecku laiblíkovom kus práchna, kremeň aj ocieľku. Potešil sa v duchu, ale hneď aj zarmútil, uvažujúc, že keď nemohol sa prežehnať, jako bude vládať zakresať.Ale strach podobá sa smrti. Blažej v tejto smrteľnej úzkosti napnul posledné svoje sily, premohol sa, zakresal oheň, zapálil práchnom kus lúča, ktorý mal náhodou vo vrecku, a videl ako z hŕby kostí zvieratá, jakoby myši, skáču. Práve jedno z nich skočilo i na reťaz puta kostlivcovho a zašromotilo ňou jako predtým. Týmto si prišerný, mátoživý nepokoj vo väzení už vedel vysvetliť.Ale, beda, nový strašný zjav mu svetlo odokrylo. — Na zemi proti nemu leží kopoňa kostlivca, a zdá sa mu v pobúrenej obrazotvornosti, že bezednými okáľami hľadí neprestajne naň a vyštrbené zuby naň vyciera. — Bolo mu clivo pri tom a potešil sa v duchu, že lúč dohorel, svetlo zhaslo a bolo zase tma.Blažej si sadol na vlhkú kamenitú zem, hľadel do tej prázdnej tmy vôkol seba a zdalo sa mu, jakoby duchovia tu zahynutých nešťastníkov prisadali v kruh kolo neho a na panskú svevoľu, na jej ukrutné výčiny a krivdy, ťažké muky, ktorými zo sveta zišli, horko žalovali.Konečne spriatelil sa s týmito zjavmi živej fantázie. — Nebál sa viac. A čo sa aj mal báť? Veď možno boli títo jeho predchodcovia práve tak nevinní odsúdenci, jakým je on sám. Ťažká hlava preplnená rôznymi myšlienkami sklonila sa na hrubý koberec, ktorý mu Súlovského drábi na hlavu hodili a strážnik tu zabudol, oči sa mu zavrely a on snil o šťastnom domove a drahých rodičoch i o tej, ktorú najviac na svete miloval a ktorá hanebnou nevernosťou oplatila jeho lásku.*U Zahorákov zasadol ťažký žiaľ a krutý bôľ. —Už tri týždne Blažeja hľadajú a nikde po ňom ani chýru. Už celé okolité hory prekutali, celé doliny pochodili, dopytovali sa na všetkych stranách, ale všetko pátranie a hľadanie zostalo bez výsledku, ani čo by ho tá zem bola prehltla.Pozorovali ste už nebe, keď čiernymi oblakmi smutku sa zahalí, keď v slzách sa rozplýva? Žiaľny, krušný to zjav prírody. Zrazu zlatý papršlek slnca prerazí húšťavu mrakov a zaskveje sa nádejná, krásna dúha, aby potešila ľudstvo. — To samé objaví sa v duši našej, keď srdce zahalí sa zármutkom a bôľom, keď oči slzy boľasti lejú a dušu sovre krušná stiesnenosť, ktorá by mohla človeka na kraj zúfalstva uviesť; tu v taji duše vznikne svetlo nebeské, svetlo viery v Boha — najmilostivejšieho darcu všetkých milostí — ktoré teší a blaží.Tak i zarmútení rodičia Blažejovi, keď svojho jediného milovaného syna nikde najsť nemohli, ponechali svoj veľký žiaľ, svoj krutý bôľ na Boha a prosili milosť úľavy a sily, žeby nepodľahli hroznému zármutku.Ťažko vychovali syna. No, vychovali si statočného, svedomitého, pracovitého, dobrého šuhaja a tešili sa, že im bude podporou i pomocou v dňoch nevládnej staroby a teraz ho razom ztratili. Jako — jakým spôsobom — pre jakú príčinu — kam sa podel — nikto im nevie povedať.Keďby bol zomrel, bol by to zármutok z Boha. — On ho dal, On si ho vzal, budiž jeho svätá vôľa. — Niesli by ho ticho, spokojne. Ale tak to búri, desí, znepokojuje a nechce podať útechy.Celé okolie rozprávalo o neobyčajnom zmiznutí Blažejovom. Rozprávali sa rozličné chýry, ale všetky bezzákladné. Nik nevedel dačo určitého. Jedine bláznivá Verona musí dačo vedeť, to prezradzuje jej nápadné chovanie sa pri spomienke Blažeja, jej potuteľný smiech, jej škodoradostný výraz tváre a jej divného obsahu pieseň, ktorú svojím siplavým hlasom prednášala, robiac pri tom divé posunky:„Jariabku jarabý,strežú na ťa drábi,nechoď cez čierny les,lapia ťa ešte dnes.Jariabka lapili,do klietky vsadili.Jariabku, dobrú noc,Boh ti buď na pomoc.“Keď dospievala pieseň, dala sa do divého chichotu a hneď za tým nápodobnila sovu: „Uhú — huhú — uhú.“ — Všetci, ktorí jej čudné jednanie pozorovali, badali, že ona musí o náhlom zmiznutí Blažejovom dačo bližšieho vedeť, ale ani sľubmi, ani darmi, ani prosbou, ani hrozbou, nebolo možno z jej tajomstva dačo dostať.Rodičia Blažejovi už osud svojho jedináčka sverili na Pána Boha a tíško, pokojne niesli svoj kríž. — A len to by si boli z tej duše žiadali vedeť, či je živý a či mrtvý, aby vedeli za jakého sa majú modliť.Zrázu sa rozniesol chýr, že Blažeja utopeného vytiahli z Váhu až hen blízko Trenčína.Ťažko je srdcu veriť to, čo si nežiada. Tak bolo i zarmúteným rodičom Blažejovím. Nechceli a nemohli veriť, žeby ich poriadny a bohabojný syn bol mohol samovraždu spáchať. „A prečo by to bol urobil? Pre nešťastnú lásku?Snáď pre dcéru hájnikovu bol by Blažej mohol na ich dom takú hanbu a na svoju dušu večné zatratenie uvaliť?Nie, to Blažej neurobil,“ — tvrdili starí Záhorákovci s pevným presvedčením. Keď však mátoživý chýr so dňa na deň viac a viac sa ujímal, rozhodli sa zarmútení rodičia, že otec pôjde sa na miesto presvedčiť, čo je vo veci. —Išiel. Na tretí deň vrátil sa so sklonenou hlavou, zanemený hlbokým žiaľom a krutým bôľom.Úbohá matka hneď zvedela, len čo naň pozrela, že je nie dobre. Zavzdychla si z hlboka, utrela oči a ani sa nepýtala, čo je a jako sa vec má s tým utopeným. Po dlhšom mlčaní preriekol Záhorák: „Už som neskoro prišiel, už bol utopenec pochovaný.“„Teda si ho ani nevidel?“ spýtala sa ho žena.„Nie. Chceli ho znovu vykopať, ale načo, keď bol vraj na nepoznanie od rýb zohyzdený.“„Ale po šatách by si bol poznal, či to bol on.“„Podľa šiat, ako mi ich opísali, mohol to Blažej byť“ — dodal Záhorák, položil hlavu na stôl a žalostne plakal.No, ešte žalostnejšie oplakávala úbohá mať svojho nešťastného syna.Od týchto čias platilo o Blažejovi, že sa utopil, že je mrtvý a pochovaný v Trenčíne.*Hrad Lednica stával sa deň so dňa väčším a väčším postrachom nie len okolia, ale i zahraničia. Zbojnícky rytier, mocný pán hradu Bielek, so svojmi podruhmi vyčíňal tie najsurovšie zbojstvá a trýznil úbohý ľud ohavnými zločinmi. Báli sa ho všade ako divého zvera, ktorý ich môže každú hodinu prepadnúť, aby ich koristil.Kým sa úbohé poddanstvo a okolitý ľud v strachu a nevoli sužoval; zatiaľ sa na hrade lednickom tie najhlučnejšie zábavy vystrájaly, ktorých hviezdou bývala krásna Dorota, okolo ktorej sa všetko točilo. — Áno i sám známy „Čierny orol“, Súlovský hrkútal okolo tejto krásavice, ktorá ho však z tej duše nenávidela bez toho, žeby príčinu bola znala, pre ktorú jej je človek tento protivným. Bol to jakýsi prirodený odpor, ktorý si ona sama vysvetliť neznala. Len to vedela, že keďby tomuto úlisníkovi dačo protivného, dačo na vzdor spraviť mohla, čo by ho dokonale mrzeť a zlostiť mohlo, žeby jej to nemalú radosť pôsobilo. Náhodou dozvedela sa, že Súlovský má na otcovom hrade väzňa, ktorý mu bol v ceste a ktorého hodlá zanedlho zo sveta odpratať. Pri chýre tom jej napadlo, že väčšiu a nepríjemnejšiu protivu by mu nikto urobiť nemohol ako tú, žeby mu väzňa toho na slobodu vypustil. — Nápad tento sa tak pevne ujal v jej mysli, že začala vážne o jeho prevedení rozmýšľať. So svojím zámerom zdôverila sa svojej spoločnici Katke, ktorá jej bola najdôvernejšou priateľkou. Tejto sa myšlienka veliteľky veľmi pozdávala, tak že s radosťou jej sľúbila svoju pomoc. Poskytla sa jej takto aspoň príležitosť ošemetného a falošného Súlovského môcť potrestať.Katka nebola krásavicou, ale nebola ani špatná. Ona bola veľmi milé, vzdelané a múdre dievčatko. Jej veselá, dobrácka povaha veľmi záľubno vplývala na každého, kto ju poznal. Bola ona jakousi ďalšou príbuznou krásnej Doroty.Súlovský zpočiatku pilno dvoril veselej Katke, a svojimi lichotivými, ale lživými rečami vzbudil v nej tie najkrajšie nádeje skvelej budúcnosti. Vrtkavého charakteru človek je nestály vo všetkom, ešte aj v láske. Takým bol Súlovský, on nevedel sa ustáliť s voľbou svojho srdca, on nevedel, či má Katku, či Blanku, či hájnikovu dcéru Ľudmilu a či jednu z desiatych iných voliť za svoju budúcu. — Keď sa už všeobecne myslelo, že o Katkinu ruku požiada, bez všetkej príčiny sa zmenil, ostal chladným proti Katke tak, akoby jakživ dôverného slova nebol s ňou prehovoril. — Takéto bezcharakterné jednanie, takéto poníženie, takúto urážku mu Katka vzdor svojej dobráckej povahe tak ľahko odpustiť nevedela. A preto jej vítanou bola príležitosť, Súlovskému malú a či väčšiu protivu môcť spôsobiť, koľkosi pomstiť sa. Hlavnou vecou bolo vymysleť spôsob oslobodenia spomenutého väzňa.Obe dievčence dňom nocou kuly rozličné zámery, ako najsúcejšie previesť svoje predsavzatie. Veľké ťažkosti staväly sa im v cestu, na ktoré z počiatku ani nepomyslely. Už sám strážnik žalárov, ktorý ani cerberus strážil a varoval svoje podzemné svety väzenia, robil im desivé starosti. Jako ho získať, ako obmäkčiť, žeby im väzňa vypustil? —Predovšetkým treba vysliediť, kde, v ktorom väzení Súlovského väzeň trčí, — zadruhé treba strážnika pozorovať, či nemá dajakú náruživosť, slabú stránku, ktorou by ho možno bolo získať. Úlohu túto prevzala veselá Katka. U nej to nevzbudí žiadnu zvláštnu pozornosť, bo ona často s poddanými a so služobníctvom hradu sa vypráva a žartuje. — Ale Brezuľa, strážnik nad žalárom, jej bol takmer cudzým. Bol to človek málomluvný, nevrlý, morózny a na pohľad protivný, surový. Úplný opak jeho ženy, ktorá bola driečna, prívetivá a milá. S touto bola Katka známa a myslela, že ňou zblíži sa Brezuľovi a vyzkúma všetko, čo im na prevedenie tajného zámeru treba.Na druhý deň hneď za rána vyhľadala Katka Brezuľu. Prebehla cez dlhú chodbu, sbehla dolu prvými a zase druhými schodmi, až prišla na dolné nádvorie, kde sa prechodil strážnik Brezuľa. Na hlave mal veľký, plechový šišak; na tele dlhý, plstený plášť, širokým koženým opaskom prepásaný, za ktorým sa dlhý nôž a zbraň ukrývala; nohy nosily návlakové, veľké krpce a v pravej ruke držal širokú halapardu.Zamračeno hľadel do zeme a chodil zamyslený hore — dolu pustým nádvorím. „Hej, strýčko Brezuľa, čože tak z podstrešia hľadíte, ani čoby vám na čele mračno sedelo. Azda vám ešte raňajky nedoniesli?“ — osloví ho veselá Katka.Brezuľa sa obzrel na Katku, nehovoriac však ani slova, chodil ďalej svojou vytknutou dráhou.„Či ste, strýčko, už raňajkovali?“ pýta sa Katka a stala si proti Brezuľovi.„Čo sa panička dnes o moje raňajky stará? — Veď, keďby som aj nebol raňajkoval, ona by mi svoje raňajky nebola doniesla,“ odvetil nevrlo Brezuľa a šiel ďalej.„Prečo nie, vďačne. — Ale ja myslím, že jak tu už bolo dievča, žeby ste na obed odkázali žene, aby prišla hore k nám, milostivá slečna Dorota chce si nechať okrasu na šaty vyšívať a to jej už žiadna iná tak neulahodí, jako vaša žena.“„To verím. Tá má k takým veciam súce prsty. Nedávno vyšila decku karuľu, nech som pes, že by ju mohlo panské dieťa do parády nosiť,“ — riekol Brezuľa živo a oči zpod hustého obočia zažiarily mu plamom hrdosti.Z tohoto poznala chytrá Katka, že Brezuľa na svoju ženu drží a preto nadpriadla rozhovor ďalej:„Ja mám Veronku veľmi rada a teším sa, že zase k nám príde, len jej nezabudnite odkázať, aby isto prišla.“„Odkážem, až dievča obed donesie.“„Alebo by ste, strýčko, sám zabehli pre ňu?“„Pán Boh chráň! To by ma mohlo hlavu stáť. Čert nespí, mohol by daktorého z tých laganov dolu ponúknuť, dostať sa na slobodu, nuž by som mal harmatanec,“ rečie Brezuľa, ktorý sa stal zrazu jakýmsi shovornejším.„A či máte tam veľa tých vtákov?“ vyzvedá Katka.„Tu hore sú štyria a dolu pod zemou je piaty.“„A ten čo, pre Boha, urobil, že ste ho až ta dolu pod zem vopchali?“„Toho nedávno zo Súlova doviezli, že sa s pánom pre hájnikovu dcéru pobil. Je to šuhaj driečny, svieži ani jedľa, nuž ho páni ta pod zem kázali vopchať, aby trochu styrel a druhý raz sa im do karát nemiešal.“„Nuž a či vám už niektorý z väzňov dakedy ušiel?“ pýta sa Katka.„Že či ušiel? — Raz nám ich hneď dvanásť cez jednu noc ufrklo,“ odvetil Brezuľa.„Jako je to možné, veď dvere sú predsa zvonku pozapierané,“ diví sa Katka.„Dvere sú silnými železnými zvrtákmi zvonku zaprené, ale diabolskému duchu je to hračkou tieto pootvárať. No, a duch Bielej panej musí mať ozaj len s tým rohatým do činenia, keď cez toľké roky pokoja najsť nevie a nám za každým, keď máta, aspoň jedného z väzňov vypustí,“ — riekol ohúrno strážnik.„O kom že to rozprávate, strýčko? Nerozumiem vám.“„O kom? — Nuž, či panička nepočula ešte nič o ,Bielej panej‘ rozprávať?“„Nepočula, strýčko Brezulech, a jestli čo o nej viete, vyrozprávajte mi, ja sa vám odslúžim dobrým prepitným.“Toto posledné slovo zdarne účinkovalo na Brezuľu, lebo sa hneď dal do vyprávania. „To len panička snáď očula, že tento hrad bol vlastne volakedysi kláštor. Stará povedačka, ktorá s pokolenia na pokolenie ľudu prechádza, spomína, že medzi mníchmi bol jeden krásavec, ktorý proti svojej vôli, len nútením rodičov vstúpil do tohoto svätého rádu. On ľúbil devu a chcel si ju vziať za ženu. — No, jeho rodičia rozhodli ináč, oni obetovali ho Bohu a od svojho úmyslu nechceli ustúpiť, ba hrozili mu kliatbou, jestli vôľu ich nesplní. — On im ju splnil, stal sa mníchom, nešťastníkom.“„A prečo nešťastníkom, strýčko?“ pýtala sa Katka.„Preto, že klamal seba, klamal rodičov a klamal samého Boha, zostal mníchom podľa šiat; ale nie dľa srdca, nie z povolania.Zaviazal sa prísahou, že bude jedine Bohu slúžiť a on slúžil svojim hriešnym myšlienkam, svojmu telu.Ale Pán Boh má veľké oko. On sedí vysoko a vidí hlboko. More neovládzeš a Boha neoklameš. On vie, či kto kozel a či baran. A hriešna radosť plodí žalosť. O jeho hriešnom živote začalo sa povráväť aj mimo kláštera, nastalo pohoršenie, vec sa dostala pred súd, ktorý nehodného mnícha odsúdil na tmavý žalár o suchom chlebe a vode až na tri roky.“„Nuž a ďalej strýčko? To je veľmi pútavé. Či snáď ušiel z toho väzenia?“ spytuje sa netrpelivá Katka.„Ach, čože by ušiel. Zahynul hladom alebo žiaľom. — A keď sa to jeho milá dozvedela, nočnou hodinou pribehla sem ku kláštoru a hodila sa tu s vysokej skaly dolu, kde ju mrtvú našli a tam pod skalu ju vraj pochovali a hrob kamením zasypali. — A od tých čias nemá v zemi pokoja, ale, keď je mesiac na nove, máta, chodí po hrade čo Biela pani a väzňov vypúšťa. Takmer každý rok jedného vyslobodí.“„Ďakujem vám strýčko za tú peknú rozprávku a tu máte sľúbené prepitné.“ Pri týchto slovách siahla do vrecka, vytiahla z neho peniaze a vopchala pár strieborniakov do mozolovitej dlane strážnikovej. — A prv, než by bol tento mohol poďakovať, odbehla ani veverica hore schodmi a povrávala si v duchu spokojne: „Už viem dosť, viac mi netreba.“*Na lednickom hrade panoval živý ruch. Konali sa tam veľké prípravy na lúpežnícky výlet na Moravu, zkadiaľ už bohatú korisť viac ráz dopratali. Ľud súsednej Moravy triasol sa pred mocným pánom Lednice. Ba český kráľ Jiři Podjebrad poslal uhorskému kráľovi Matejovi Korvinovi list, v ktorom sa sťažuje, že Bielek ohňom a mečom pustoší súsednú Moravu. — No, ani toto nevedelo skrotiť jeho náruživú chtivosť po zbojstvách, ktoré najviac na moravských kupcoch vyčíňal, pozbavujúc ich neraz všetkého, čo mali.Útlocitej Dorote nepozdávalo sa otcovo jednanie, s nevoľou hľadela na činené prípravy k lúpežníckym výletom, a ešte väčšou nevoľou vítala s bohatou korisťou vrátivšieho sa otca, s odporom a tajenou hrúzou hľadela na poprinášané bohatstvá, poklady.No, terajší výlet bol jej i veselej Katke po chuti. Zvlášte keď sa dozvedely, že terajšieho výletu musí sa súčastniť všetko mužstvo hradu. Myslely, že čas tohoto výletu bude najpríhodnejšou chviľou, v ktorej svoj dobre osnovaný, tajný zámer — oslobodenie otroka, vlastne väzňa Súlovského — budú môcť najlepšie previesť.V tichej napnutosti prešlo niekoľko dní. Zrazu zavznel hlas rohu s hradnej veže, ktorý mal bájočne mocný účinok. — Sťa na povel čarovnej moci skupštilo sa všetko mužstvo na hradné nádvorie. Veliteľ lúpežníckej družiny, mocný Bielek, rozdelil si týchto svojich ľudí na viac oddielov a každému takému oddielu udeľoval zvláštné rozkazy, ustálil mu smer cesty a spôsob držania sa, jako aj úkryt zkoristených vecí a iné potrebné pokynutia. Oddiel sliedičov — špehúnov — pobral sa najprv z nádvoria smerom označenej cesty. — Za ním išli ostatní rôznym smerom, rozmanitými cestami a chodníkmi, ale za jedným cieľom: lúpiť a zbíjať.Keď mesiačik ponad hory vyšiel, už nebolo v lednickom hrade okrem so pár služobníkov, starších to mužov, ktorí už lúpežníckych výletov pre nedúživosť veku súčastniť sa nemohli, nevládali, okrem strážnika Brezuľu a mimo vonkajšej stráže pri vchodoch do hradu, žiadneho muža viac.Toto všetko chytrá Katka náležite vysliedila, všetkých mužov, ktorí na blízku boli, na prstoch počítala a s radosťou bežala k Dorote, aby ju o príhodnej dobe upovedomila.Dorota, belavá krásavica pleti laliovej s ružovými jamôčkovými líčkami, rozpletala bohaté vrkoče svojich zlatých vlasov a snila o tichom večierku. Zrazu zdeseno obrátila svoje sťa nevädza modré oči ku dverám, ktoré sa ražno otvorily a keď zbadala spiechajúcu Katku, vybehlo jej úzkostlivo z jahodových úst: „Čo je?“Čiernooká Katka zkúmave prebehla bystrým pohľadom nádhernú izbu a presvedčiac sa, že je Dorota sama, objala ju vrelo a natešene jej šopkala:„Drahá moja, lebo túto noc alebo nikedy viac. — Pomysli si, v celom hrade je len šesť mužov, ale jakých mužov, staré babky, čo sa svojej vlastnej tiene boja a na vonkajšej stráži je ich sedem, teda všetkých spolu je len trinásť.“„Trinásť — Pán Boh pri nás!“ riekla Dorota starostlivo.„No, nebudeš sa snáď trinástky ľakať, veď vo väzeniach je ešte niekoľko chlapov, možno by aj párny počet vyšiel. A hovorím ti, ľúba moja, že príhodnejšej doby, ako je dnešná noc, už nikedy viac nevyčkáme,“ dotvrdzovala Katka.„Neviem sa rozhodnúť. Je to predsa veľmi nebezpečná hra, ktorá môže zlý koniec mať,“ odvetila Dorota.„To sú predsudky. Len smelosť vedie k želanému cieľu a neohrozenosť k víťazstvu,“ riekla Katka.„Mám dnes takú jakúsi ťažkú hlavu. Už sám sen, čo sa mi tej noci prisnil, bol taký podivný a neobyčajný, že ma celý deň desí jakýmsi nepokojom. A potom ten kŕdeľ havranov, čo dnes hrad náš obletoval, neznamená nič dobrého. Uver mi, Katka, že mám obavu, aby sa niečo zlého — dajaké nešťastie — nech Boh chráni, nestalo,“ zavzdychla Dorota, prešla si útlou rúčkou, na ktorej sa drahokamy prsteňov a náramníc pri slabom osvetlení kozúbka jagaly, biele čelo, na ktoré zasadla chmára jakejsi duševnej starosti.„Drahá moja Dorota, ty mi prichodíš ani pohádková princezna. Zo sna veštíš nehodu, ktorá ťa už vopred cez celý deň trápi, sužuje, desí a v letu čiernych vtákov tušíš nešťastie, ktorého sa už vopred ľakáš. — Môj ty Bože, keď sa spí, tak sa aj sní a úbohé vtáčatá, keď ich Pán Boh na čierno namaľoval, nemôžu byt biele a keď ich k letu stvoril, nemôžu sa v koči voziť ako my. To si vyhoď z hlavy a netráp sa márne takými pletkami.Pováž len, koľké týždne chystáme sa k tomuto činu a teraz, keď nám nečakaná náhoda sama prajnú ruku podáva, nezachytíme ju?Súlovský ma svojím ľahkomyseľným chovaním, svojou nevernosťou znevážil, potupil, moju celú budúcnosť zkazil, za čo som mu pomstu prisahala. Sklamané srdce moje žízni po tejto pomste dňom i nocou a teraz, keď je príležitosť tak blízko a ja som už všetko prichystala, mám to nechať a moriť sa ďalšou túžbou po pomste?“„Katka moja, pomstiť sa nenie šľachetno,“ nadhodila Dorota.„Uznám. Áno, i to dopustím, že pomsta pre kresťanku je nedôstojným činom. No, moja pomsta je úplne nevinná. Ona nepoškodí protivníkovi ani na duši, ani na tele, ani na majetku. Ona prospeje, bo zachráni život nevinnému nešťastníkovi, väzňovi, ktorý, keď príde na slobodu, vymaní svoju dievčinu z objatia úpadku. Súlovský miluje úbohú k vôli nasýteniu svojich samopašných chúťok, miluje hriešne, falošne. Človek tak zkazený a podlý, ako je Súlovský, nemôže čestne milovať. On použije každý prostriedok a odstráni každú prekážku, ktorá mu v ceste stojí, aby dosiahol, čo chce a previedol svoje diabolské dielo. — Hlavnou prekážkou pri hájnikovej dcére, krásavici, bol zaiste jej milý. — Tohoto uvrhol sem do väzenia, aby mu neprekážal dosiahnuť čierny zámer a o krátky čas chce ho na dno do krútňavy Váhu uvrhnúť, aby nemohol pomstiť jeho hriech.“„To by predsa len neurobil,“ zvolala zdeseno Dorota.„Súlovský že by to neurobil? Ha — ha — ha,“ zasmiala sa Katka. „Neznáš ho, Dorota, je to podlá duša, pravý diabol v ľudskej podobe. Čože je Súlovskému život raba, život poddaného? Toľko čo život psa, ešte snáď menej. — Veronka mi prezradila, že Súlovský podplácal Brezuľu, aby jeho väzňa zmárnil, ale ona to mužovi prísno zakázala, aby nešpinil ruky a svedomie krvou nevinného, vyhrážala sa mu, že, jestli by to urobil, v tom okamženi odíde ho.Keď to však Brezuľa neurobí, nájme si Súľovský iného na to. Peniaz je lakomý, veď za peniaz zradil Judáš Krista. Dorota, našou kresťanskou povinnosťou je: väzňov vykupovať a bližným svojim dobré činiť.Oslobodením nešťastného Blažeja koľko dobra učiníme, koľký hriech prekazíme, ba i život zachránime. — Ty máš zlaté srdce Dorota, srdce plné lásky k Bohu a k bližnému, otvorené k úľave a pomoci biednych, nemožno, žeby si ho proti tomuto nešťastníkovi tak pevno uzavrela. — Ty nemáš pri tom iného zástoju, jako dovoliť, aby som smela jeho vyslobodenie previesť. — Ó, veliteľko drahá, dovoľ svojej služobkyni, o čo ťa na kolenách žiada a do smrti vernosťou, oddanosťou a láskou sa ti vďačiť bude,“ zvolala Katka, kľakla pred Dorotu, objímala jej kolená a ľúbala jej belavý šat z ťažkého hodvábu, pošitý zlatom a striebrom.Dorota, premožená dojmom Katkinej reči, sklonila sa k nej a bozkajúc jej biele čelo, pohladkala havranie vlasy a riekla odhodlane: „Buďže ti po vôli. — Boh Ti pomáhaj!“Katka radostne objímala a bozkávala belostné ruky svojej dobrej veliteľke a volala: „Veľkodušnosť tvoja je šľachetná a vznešená! - Pán Boh ti odplať!“*Tichá, krásna noc sklonila sa s výšin v lono kľudnej zemi a rozložila sa nad lednickým hradom, blízkymi horami, celým rozkošným Považím. — Mesiačik usmieval sa plnou tvárou na krásnu, spiacu prírodu, len tu i tu sa trochu zamračil, keď tmavý obláčik prebehol mu popred oči. Dolu bolo tak velebno a ticho, len čo lesy rozprávaly šumom svojím tajomné báje, do ktorých milo padal šelest vetríka, žblnkot potôčika, a slabý čvikot spevavého vtáctva, ktoré, ani čoby zo sna balamútilo o denných udalostiach, tak slabuško sa ozývalo. — Všetky tieto zvuky tvorily nočný chorál, ktorý tajomnými, ale dojímavými akkordami zunel k oslave Najvyššieho.Na lednickom hrade bolo prázdno a príšerno, ani v začarovanom zámku.A predsa na prízemí vo veľkom čeľadníku je neobyčajno hlučno a veselo. Služobníctvo hradu použilo neprítomnosť pánovu a zariadilo si veselú, nočnú zábavu.Veľká tabuľa prostried priestrannej siene, určenej pre čeľaď, divže udržala zásobu tých najrozmanitejších a najlepších jedál a nápojov, aké len v hrade na hotove boly. — Jedlo, pilo sa, spievalo a tancovalo sa pri tej najlepšej nálade, koľko kto mohol a vládal. — Zábava bola tým živšia, veselšia, ba chvíľami samopašná, bo všetci vedeli, že sú bez dozoru, že hradná slečna Dorota so svojou spoločnicou Katkou už dávno spí, že starý kastelán je nezdravý a kľučiarku že celý čas zuby bolely, už týždeň nespala, dnes, keď sa jej uľavilo, zaspí, že by mohol nad ňou strielať a neprebudí sa. A iného sa nemajú koho báť, keď pána a kadejakých úradníkov doma nenie. — Ostatní všetci, čo v hrade sú — okrem vonkajšej stráže — zabávajú sa veselo pospolu. Ešte aj Brezuľa opustil svoje stánie, sveril svojich laganov — tak volával väzňov — na verím Boha, a zabával sa veselšie, ako kto druhý. V jednej ruke držal halapardu a v druhej ploskatú drevenú, fľaši podobnú nádobu s vinom, hajduchoval a spieval:„Všetci ľudia povrávajú, že vraj my nič nemáme a my máme sedmero bied zavŕtaných na tráme.“Kto by ho takto pozoroval, nepriznal by sa mu, že to ten nevrlý, morózny škaredohľad, strážnik Brezuľa. Zábava plynula voľným tokom nenúteno v presvedčení, že nemá nepovolaného v svojom kruhu, ani pozorovateľa zvonku, bo okná sú vysoko, dvere zapreté a cez hrubé múry hluk zábavy neprenikne.A predsa, predsa, štíhla, biela postava, zahalená v biely tenký rubáš, jehož riasy padaly od hlavy po zem, so širokými rukávmi, cez hlavu prehodený, hustý, biely závoj kryje tvár i dolu chrbtom splývajúce vlasy, stojí pri ťažkých, dubových dverách čeľadníka jakoby počúvala a hľadela skulinou rozštepu na starých dverách, čo sa dnu robí. — Zrazu sa odvráti a sťa duch tiahne sa slabo osvietenou choďdbou od čeľadníka ku schodišťu, vedúcemu pod podzemné miestnosti hradu, kde sa konečne v tme ztratí.Brezuľa si v najlepšej zábave spomenul na svoje povolanie, na svoje povinnosti a s týmito spojenú zodpovednosť. Vymanil sa z víru veselej spoločnosti a zaujal svoje obvyklé miesto na chodbe pri schodišti do väzenia. Na chodbe bolo tma. Brezuľa nevedel, či kahanec zhasol alebo ho večer ani nezažal. Urobil to teraz. Slabé svetlo kahanca rozlialo sa po dlhej chodbe a urobilo ju priezornejšou. Brezuľa chodil obvyklým spôsobom hore — dolu, ale mu to dnes jakosi nešlo, nohy mu boly ani centy ťažké a hlava jako ospalá klesala mu v právo, v ľavo. So šomraním pošiel ku kamennej lavičke a hodil sa na ňu. — Oči sa mu nevdojak prižmúrily a on zdriemnul proti svojej vôli.Sníva? — Či je to skutočnosť, čo vidí? — Hore schodmi z podzemného väzenia vystupuje duch Bielej panej a za ňou čo tôňa šúcha sa čierny mních v dlhom kláštornom habite, so sklopenou hlavou a krížom preloženými rukami cez prsia.Brezuľa sebou trhne, vyskočí a už vie, že nesníval, bo duch Bielej panej, čo v zemi pokoja nemá, stojí pred ním i s jej sprievodcom, nešťastným mníchom. Rád by bol kričal a poplach spravil, ale nemohol, hrdlo mu strach zatiahol. Chcel utekať, ale nohy mu razom službu vypovedaly, nevládze sa s miesta pohnúť. Konečne strach prevládze, lapí karabinu, a cieli rovno na blížiacu sa k nemu Bielu pani. — Táto výhražne pohrozila mu trikráť rukou a mních priskočil k nemu, vyrazil mu karabinu z ruky a búšil takou silou do pŕs, že sa Brezuľa hore značky prevalil na kamennú chodbu a ostal sťa omráčený ležať.Biela pani s čiernym mníchom prešla spešne dlhú chodbu a úzkymi, tajnými dvermi dostala sa von na nádvorie. Keď prešla okolo hradu v stranu, kde háj spojuje nádvorie s hustou horou, riekla mníchovi, ktorý ju krok za krokom nasledoval: „Už si na slobode. Choď týmto hájom a prídeš do hory, pusti sa na ľavo a dostaneš sa k Váhu. — Šaty tieto podrž, bo čo mnícha ťa nik nebude rušať. — Choď s Bohom! A keď sa ťa kto spýta, že kto ťa z väzenia vyslobodil, povedz mu, že Biela pani, čo v lednickom hrade straší. S Bohom!“Mních nemal ani času poďakovať sa svojej osloboditeľke, bo táto ani opravdivý duch zmizla mu zpred očú. Keď mal z nádvoria vojsť do hája, obzrel sa na hrad, či ho dakto neprenasleduje, zazrel ju na vrchu skaly, kade zašla úzkymi dvermi do hradu.*Znamenie vonkajšej stráže, ktorým označovala blížiace sa nebezpečenstvo alebo dajaký neobyčajný chýr, tupo dunelo nočnou tíšinou okolím hradu a preniklo až do hlučnej zábavy spomenutého služobníctva, na ktoré bájočnou mocou účinkovalo. Všetci, koľko ich tam bolo, vybehli von na nádvorie, zostrašeno pozerali na všetky strany, zkadiaľ by dačo zlého dojsť mohlo. Zrazu jedon zpomedzi služobníkov skríkne zdeseno: „Biela pani!“ pri čom ukazoval na úvršie brala. Všetci pozreli v označené miesto, kde zazreli skutočne bielu, štíhlu postavu nad prepasťou, a zostrašene rozutekali sa.Zdesenie všeobecné vzrástlo v najvyšší stupeň, keď prebrali zamretého strážnika Brezuľu k novému životu a keď im tento rozprával, čo videl a čo zažil.Stará povera, že nenadalé zjavenie sa Bielej panej veští nešťastie hradu, prestrašila celé služobníctvo. „Čo sa len zase stane?“ trápil sa každý, kto neobyčajný ten zjav videl, kto o ňom očul.Prešla im chuť, ďalej sa zabávať. Každý sa utiahol do svojho kúta a chystal sa spať. Stará kľučiarka zazrela Bielu paniu hore na chodbe pri dverách slečny Doroty a div jej oči strachom nevyskočily, chcela na ratu kričať, ale nedaj Bože, hlasu vydať. Zrazu sa jej desivý zjav ztratil zpopred očú, ani čo by ho zem bola pohltila. No, poverčivá kľučiarka, ktorú ináč aj „živým snárom“ zvali, poneváč rada sny vykladala, veštila veľké nešťastie hradu, ktoré sa hradnej slečny Doroty najviac dotkne, bo Biela pani stála pri jej dverách. Nemala pokoja, chodila odo dvier ku dverám, rozprávala, čo videla a čo to dľa jej mienky znamená a pripravovala všetkých rad radom na tušené nešťastie.Takúto nepokojnú noc zapríčinila Biela pani na lednickom hrade.Už noc ustupovala svitu dňa, keď sa v hrade lednickom pokoj a tichý sen usalašil.Nebolo síce dlho ticho, bo nad samým dňom nastal nový poplach, keď hradného pána doniesli na nosítkach raneného domov.Najpilnejšie vyprávky mala stará kľučiarka, spomínajúc neprestajne: „Nepovedala som, no, nepovedala som, že sa stane v hrade nešťastie, veľké nešťastie, ktoré sa najviac hradnej dcéry Doroty dotkne, bo veď jej pri samých dverách stála, a už má otca tu — hotové nešťastie — hrozné nešťastie.“Za ňou dosviedčali aj iní, že túto nehodu len Biela pani zapríčinila, bo kedykoľvek sa ona v hrade ukáže, v zapätí jej nešťastie voždy príde.Rana starého pána nebola nebezpečná, ale boľastná. Keď ju ranhojič povymýval, masťou natrel, poobväzoval, riekol, že za dva, tri týždne bude zase noha v poriadku. Pravda, že starý pán hradu bol netrpelivý, klial, hrešil, hneval sa, že musí jako starý vojenský vyslúžilec s vystretou nohou cele týždne sedeť. — Ani jeho miláčkovia: krásna Dorota s veselou Katkou nevedely ani hudbou, ani spevom, ani rozličnými žartami a hrami chmáry jeho mrzutej nevole zapúdiť. Beda tomu, kto teraz dačo previnil! Vo svojej zlej nálade prisúdil mu hradný pán aj tri razy toľkú pokutu, jako inokedy, na takom nešťastníkovi si obyčajne svoj hnev vylial.Takýto smutný osud zastihol aj chudáka, Brezuľu, keď pred poludním zbadal, že mu hlavný väzeň, Blažej Záhorák, chýba. — Nariadeno uprchlíka na všetky strany ísť hladať, stíhať a jestli sa nenájde, nedolapí, ponesie Brezuľa ťažký trest za nedbalosť a nedostatočnú stráž. — Darmo sa tento vyhováral na Bielu pani, ktorá zakaždým, keď sa zjaví, daktorého z väzňov vypustí, to mu teraz neprospelo. Bielek, hradný pán, sa mu vyhrážal, že jestli Blažeja nedovedú, môže sa ľahko stať, že zasadne Brezuľa jeho miesto vo väzení.Tri dni a tri noci hľadali Blažeja, ale bezvýsledne. Brezuľa musel vskutku na Blažejovom mieste za trest týždeň sedeť a len na prosbu Doroty obsiahol slobodu a mohol svoje povolanie, čo hlavný strážnik, znovu zaujať.Pretrpenú pokutu mu Dorota a Katka hojnými darmi nahradily.*Každý z milých čitateľov zaiste vyrozumel, že spomenutý mních, ktorý kráčal za Bielou paňou z hradu, nebol nik iný, jako za mnícha preoblečený väzeň Súlovského, Blažej Záhorák, ktorého v tomto prestrojení veselá a smelá Katka z ťažkého väzenia vyviedla na slobodu.Ach, tá zlatá sloboda je každému, ešte i tomu nerozumnému tvoru milá, nie ešte človekovi rozumom obdarenému, ktorý vie snáď zo všetkých tvorov najlepšie pochop voľnosti poznať, precítiť, vážiť si ho a po ňom túžiť.Blažej po viactýždňovom väzení, keď prišiel na slobodu, cítil sa ani voľný vták. Všetko mu tu vonku v prírode prichodilo tak krásnym, báječným a milým. Len teraz preč z tadiaľto, preč, preč do rodnej viesky, kde ho rodičia, rodina a známi oratujú pred novým prepadnutím. Najradšej by bol letom vtáka preletel hore Váhom domov, ale čím viac túžil za rodičmi a svojeťou, tým pomalšie mu cesty horou ubývalo.Až nad samým dňom dostal sa z hôr k Váhu na hradskú, ktorou už istejšie, smelšie a rýchlejšie kráčal k túženému rodisku.S času na čas sa obzeral, obával sa, že ho budú Ledničania prenasledovať, stíhať, aby ho lapili a znovu do väzenia uvrhli.No, dlhý čas nič nezbadal. Bolo všade ticho, len čo vtáčkovia svojím veselým spevom prednášaly rannú modlitbu pred trón Najvyššieho. Blažej modlil sa tiež, ďakujúc Bohu, že sa dostal na slobodu a má ešte toľko sily, že môže prekonať cestu k milému domovu.V takýchto zbožných myšlienkach kráčal, brodiac sa v prachu, cestou hore Váhom. —Zrazu začul silný spev viacerých mužov. Poobzeral sa a stŕpnul, lebo videl pred sebou už dosť blízo celý zástup mužov, z ktorých ten, čo išiel prvý — zaiste vodca — niesol červenú zástavu. „Čo teraz? Kam sa ukryť?“ preletelo mu hlavou. Od hory bol už ďaleko; ta by už nestačil dobehnúť a keď by bežal, tým viac by pozornosť idúcich na seba tiahol. Pot úzkosti vystúpil mu na čelo od strachu. Čo robiť?V tom zazrel na pár krokov od hradskej v poli malú kaplnôčku, napadlo mu, že to bude ešte najlepšie, keď si ku kaplnke kľakne a nechá spievajúcich nepovšimnuto okolo preisť. — To nebude nikomu nápadné, keď on čo mních bude sa u kaplnky modliť. — Nepremýšľal viac, išiel a pred kaplnkou kľakol. Spievajúci zástup sa vždy viac a viac približoval, už bolo rozoznať aj slová, v tom čase známej vojenskej piesne:Páni, páni, prosím vás, páni,načo ste ma na vojnu vzali?Tam mám ztráviť mladý vek,škoda mojich mladých liet,zvädnú jako z bielej ruže kvet.Môj koníčok pekný červený,pod čabrakom celý zmorený.Môj koníčok sa ľaká,keď zre Turka z ďaľaka,škoda chlapca, škoda vojaka.Môj koníčok bystrý a vraný,podkovenky ostro kovaný,môj koníčok sa bojí,že s Turkom neobstojí.Kto nám smutným rany zahojí?Zahojí ich slzou mamičkaa modlitbou dobrá sestrička,vetríček ich ofúka. —Milej srdenko puká —s Bohom, s Bohom! šablenka hrká.Pieseň doznela pred kaplnkou, u ktorej Blažej kľačal.„Vody! — Vody! — Neni tu dakde vody?“ ozývalo sa z viac hrdiel jedno za druhým.„No, či nevidíš hen u kapličky močarinu? Tam zaiste bude vrieč samorodého,“ nadhodil ten, čo zástavu niesol, a už bežala väčšia polovica mužov ku kapličke.„Bratia! i tu máme kamaráta,“ zvolal jedon zpomedzi došlých, ukazujúc na kľačiaceho mnícha.„Vitaj panáčku, čo si zač? A taký mladý… Hej, pristaň medzi nás a poď s nami! Hodíš sa nám ani kus chleba,“ doliehali došlí na Blažeja takým dotieravým a neústupným spôsobom, že voľky nevoľky musel isť s nimi. Pojali ho medzi seba a vliekli takmer násilne so sebou preč. —Cestou zamýšľal Blažej ufrknúť z kruhu podkurážených kompanov, ale sa mu to nepošťastilo, ba naopak pohoršil si tým len svoje poľutovaniahodné postavenie, bo teraz, keď zbadali, čo zamýšľa, tým pevnejšie ho medzi sebou držali. Blažej, keď videl, že sa mu úmysel nepodarí, zdráhal sa ísť s nimi ďalej.Oni ho však ťahali násilne, pri čom sa mu kláštorný habit rozopäl, či roztrhol a oni keď zazreli, že pod habitom má slovenský horniacky oblek, hulákali radostne a s lapeným vtáčikom — tak nazvali Blažeja — samopašné žarty vystrájali.Úbohý šuhaj videl, že sa dostal z blata do kaluže. Ťažko nadobudnutú slobodu utratil znova. Miesto hore Váhom, musel ísť dolu Váhom; miesto do Považskej Bystrice, dostal sa do Trenčína. Ztadeto s ostatným vojskom maširoval dolu k Dunaju, brániť krajinu, drahú vlasť, proti Turkovi, ktorý ju krvožížnive, lstive a ziskuchtive napadol.*U Podmanických, na hrade „Považská Bystrica“ robili sa veľké prípravy k veseliu driečnej Blanky so Súlovským, ktorý od pádu s koňa kuľhal na jednu nohu, čo však šľachetnú a dobrosrdečnú Blanku nemýlilo, ona ochotne svolila stať sa ženou „Čierneho orla“ a paňou skalnatého Súlova. Ľud sa tomu divil. A všeobecnou mienkou bolo, že driečna Blanka vo svojej nevinnosti a utiahnutosti na hrade nemusí vedeť o ošklivých pokleskoch a hriechoch, ktoré Súlovský svojou ľahkomyseľnosťou a záletníctvom povyčíňal, alebo vo svojej statočnosti a šľachetnosti vie sa nad takúto podlú nízkosť veľkoduševne povzniesť. — V prvom páde ju každý ľutoval a v druhom obdivoval.Mnohí zase tvrdili, že keďby už o ničom inom nevedela, o páde hájnikovej dcéry — Ľudmily Križiakovej — sa len predsa dozvedeť musela, bo ved hájovňa bola najbližším súsedným domom hradu, v ktorom Blanka bývala.Ale nie ten milý, kto krásny; ale ten krásny, kto milý, hoc aj by mal kabát hnilý. — Noc, láska a víno púšťa všetko mimo. A tak to bolo aj u Blanky. Láska je slepá. To vie teraz i driečna Ľudmila Križiakova, hájnikova dcéra, ktorá oddala sa v slepej láske ľahkomyseľnému Súlovskému, stala sa hračkou jeho samopašnosti, ktorú, keď sa už do vôle ňou nabavil, odhodil, odkopol a — zabudol.Úbohá deva vädne ani podlomená, červom podrytá ruža. Sklamaná vo svojej láske plače, narieka nad svojím nešťastím. Až teraz vidí rozdiel medzi statočným Blažejom a nešľachetným pánikom. Ach, prečo sa len dala omámiť a sviesť tomuto pekelnému hadovi; ach, prečo neostala vernou šľachetnému Blažejovi, ktorý bol jej lásky sto ráz hodnejším ako Súlovský! Takto nariekala dňom, nocou úbohá nešťastnica, ale už bolo pozde. Kto nešťastie hľadá, v ňom zahyne.Súlovský sa viac do hájovne neukazoval, ba vyhýbal jej zďaleka, vyhýbal očividmo Ľudmile a jej otcovi. Ľudmila bľadla a plakala bôľom a nešťastím. — Jej otec pozeral na ňu starostlivým okom; vedel dobre, čo s ňou je, bez toho, žeby sa mu s tajomstvom, ktoré pod rozorvaným srdcom nosí, bola zdôverila. Keď už prišiel večer domov, sadol si na dvor pod lipu, sklonil hlavu k zemi a plával hlbočinou ťažkých, krušných myšlienok.Ľudmila ho denne starostlive pozorovala v jeho nápadnom počínaní. Rada by ho bola potešila, ale neosmelila sa mu ani prihovoriť, vediac dobre, že príčinou jeho veľkých starostí, jeho trapného súženia je len ona sama. Ťažko to niesla a kde sama bola, uľavovala si tokom sĺz. —Raz, keď bol hájnik viac než inokedy rozčulený, že viac ráz si bôľne zavzdychol, hľadela naň Ľudmila útrpne dlhší čas, až konečne pristúpila k nemu a ho oslovila: „Otecko môj, čo vám je? — Bolí vás dačo?“„Bolí, dieťa moje, bolí ma srdce — div sa mi bôľom nepukne — nad tvojim nešťastím!“ odvetil hájnik veľkým žiaľom tak dojatý, že sa mu hlas triasol.Ľudmila kľakla pred otca, objala mu kolená a s usedavým plačom prosila: „Pre päť rán Kristových vás, otecko drahý, prosím, nehnevajte sa na mňa, že som vám uvalila takúto hanbu na vašu starú hlavu. Nehnevajte sa a odpustite vášmu nešťastnému dieťati, ktoré je svojím ťažkým hriechom dosť potrestané!“ —„Kto má cit, hanbí sa za hriech. A hanbu túto nutno nám obom znášať, bo oba sme na vine,“ riekol rozžialeno hájnik, vzal ruku dcérinu medzi svoje vyrobené dlane a tisol ju k srdcu so slovami: „Ó, moje úbohé, nešťastné dieťa! — Prečo som ťa len tak — tak miloval, že som ťa chcel na silu povýšenú mať nad všetky ostatné dievky. Chcel som ťa, čo vzácny kvet, zo sedliackej chatrče do panského zámku presadiť. Zakladal som si v tebe, pýšil som sa s tebou a hľa, Boh ma za túto pýchu tresce tým najnižším pokorením, potupou a hanbou.“„Otče, môj dobrý otče, život môj horší od smrti. Sú chvíle, že by som bôľom a nešťastím zošalieť mohla a neraz pokúša ma myšlienka, tomuto biednemu životu koniec urobiť,“ vykladala s plačom Ľudmila.„Nieže tak, nie, dievka moja, Bože uchovaj! To nerob, život si neber, bo on za dva životy platí a hriech hriechom neumyješ a pred Bohom neospravedlivieš! Človek, ktorý dom prenajal, nemá práva prenajatý dom poškodiť alebo zničiť, bo nie je mu pánom; tak nám neni dovoleno telo a život, ktorého pánom je Boh, zničiť. — Ale, povedz mi, dievka moja, máš ty Súlovského rada? Miluješ ho ty opravdive?“Ľudmila sklopila oči, začervenala sa a riekla: „Drahý otče, a vy ste to nezbadali?“„Zbadal, ale chcem vedieť istotu. A on ťa tiež miluje? — Hovoril ti to, že ťa miluje?“ pýtal sa otec.„O ničom inom ani nehovoril a so mnou nerozprával,“ odvetila nešťastná deva.„A to ti nesľuboval, že si ťa vezme za manželku, že ťa urobí šťastnou?“„Ja myslím, že sa to samo sebou rozumie, veď mi voždy hovorieval, jako mi pristane byť paňou na jeho hrade. Áno, ešte i panské šaty, zlatom a striebrom vyšité, mi doniesol a bol celý uradostnený, keď videl, jak pekne mi pristanú a povedal mi, že v nich budem ozdobou a pýchou jeho hradu.“„To ti Súlovský povedal?“ dozvedoval sa rozčulený otec.„Áno a nie raz, lež takmer každý deň za celý ten čas, čo k nám chodieval,“ odvetila Ľudmila a utierala si s bľádých líc slzy sklamania.„No, kat ho ťal, falošníka!“ zvolal spravodlivým hnevom rozjarený Križiak. „Súlovský je predsa kresťan — bárs bez mravov — a čo taký nemôže si dve ženy vziať za manželky.“„Dve ženy?“ opakovala prekvapená Ľudmila. „Jako to myslíte, drahý otče?“„Keď si vezme za manželku hradnú slečnu Blanku, nemôže teba vziať,“ riekol hájnik a rukami vjel si do hustých čiernych vlasov.„Koho si bere za manželku?“ pýtala sa Ľudmila, ani čoby zreteľnej jeho reči nebola rozumela.„Slečnu Blanku. — O pár týždňov má byť veselie.“„Otče, nehovorte! Ó, ja nešťastnica!“ zkrikla Ľudmila a bola by snáď bôľom zdrtená k zemi sklesla, keby ju otec nebol zadržal.„Vidíš, dievka moja, panská láska na zajačom chvoste. Stala si sa hračkou jeho panských chúťok, jeho samopašnej hry. Padúch! Blesk Boží nech ho stihne! A keď by sa Pán Boh nechcel so škaredníkom špiniť, nuž mojim rukám neujde. Ja týmito rukami neraz som už medveďa uškrtil, i jeho zahrdúsim, neurobí-li zadosť spravedlivosti a nenavráti-li česť domu môjmu a tebe dobré meno! — Ej veru, Bože, že mu to vykonám!“ riekol nahnevaný Križiak a prudkým krokom odišiel. Ľudmila zlomená bôľom plakala. Ona sa Súlovskému oddala celou dušou hneď v prvom okamžení, keď ho poznala; ona verila jeho lichotivým slovám, ktorými ju k sebe pripútal; ona verila v jeho lásku; ona dúfala v sľubované šťastie skvelej budúcnosti, ktoré jej tak pestrými barvami líčil a sklamala sa.Jej láska stala sa jej bojom medzi životom a smrťou. Jakože mohla uľaviť rozorvanej duši, jako zahojiť bôľ sklamaného srdca? Úľavou bola jej skrúšená modlitba.Zašla za dom k obrovskému dubu, na ktorom visel obraz sedmibolestnej Matky Božej a tu pred svätý obrázok kľakla a kajúcne volala: „Ó, bolestná Matičko Krista Pána, pomáhaj mi v mojom nešťastí a pros za mňa u Boha, žeby milostive odpustiť ráčil nehodnej hriešnici! Ó, Bože, odpusť ťažkú vinu moju a neopúšťaj ma, ale nakladaj so mnou dľa najsvätejšej vôle svojej!*Prešlo spevavé leto, aby ustúpilo krásnej jaseni. Rozsiahle hory a šumné lesy okolo hradu Považskej Bystrice menily miesty svoju čerstvú zeleň v červenavú a žltavú barvu, ani čoby toto tmavozelené, aksamietové, rudozlatou okrasou krášlené, sviatočné rúcho na seba hodily k vôli tej vzácnej a vznešenej návšteve, ktorou ich má sám kráľ Matej, spravedlivý, poctiť.„Príde kráľ!“ — „Príde kráľ do nášho hradu!“ rozliehalo sa radostne krajom Považskej Bystrice a jej okolím, ba celým Považím.Ešte sa ani určite nevedelo, na ktorý deň panovník krajiny svoju sľúbenú návštevu do hradu Bystrického Považia ustáli a už sa na celej čiare cesty, ktorou príde, veľkolepé prípravy robily. A čo ešte len v hrade bolo práce s prípravami dôstojného prijatia tak zriedkavého, vzácneho a vznešeného hosťa!Pracovali tam dňom i nocou. Práce nasporila im ešte i tá okolnosť, že pri tejto slávnosti hradní páni chceli odbaviť i veselie svojej milovanej, prijatej dcéry Blanky so Súlovským.Práve boli s prípravami hotoví, keď dorazil kráľovský behúň s radostnou zvesťou na hrad, že kráľ Matej ide.A prišiel vskutku s celým svojím sprievodom skvostne vystrojených zbrojnošov, ozbrojených vladykov a vyšnôrených veľmožov.Hrad, Bystrické Považie, zajagal sa teraz vnútorne i zovnútorne takou nádherou a skvostom, jakého dosiaľ okolie na ňom nikedy nevídalo.Privítanie kráľa a jeho prijatie bolo veľkolepo slávnostné. Celá aristokracia Považia a všetok ľud okolia bral na ňom účasť. —Slávnostným uvítaním kráľa, holdom, hodovaním, hrami a zábavou uplynul prvý deň pobytia jeho jasnosti na hrade; druhý deň strojil sa veľký hon v horách Javorníka; tretí deň sobáš Blanky so Súlovským v hradnej kaplnke a odprevádzanie vzácneho hosťa z hradu.Prvá noc, ktorú strávil kráľ na hrade Bystrického Považia, prešla v úplnej tichosti, a sotva svitol deň, robily sa prípravy k veľkému honu. Nádvorie hradu plnilo sa poľovníkmi, svorkármi a poľovnými psami. Zrazu s hradnej veže zavznel hlas rohu na znak, že kráľ ide so svojmi sprievodcami. Všetko postavilo sa v šíky, skupeniny, čakajúc panstvo. Konečne objavili sa veľmoži v nádherných poľovnických šatách a medzi nimi kráľ Matej sedel na bielom, zlato-striebornými okrasami vyzdobenom koňovi ani na vyvýšenom tróne.S jasotom privítali ho prítomní. Na to udal domáci pán miesto honu a rozpoloženie čili rozostavenie jednotlivých oddielov, a keď vydal iné potrebné rozkazy, vyriekol konečne povel na odchod. —Medzi veselým hlaholom zvučných fanfár — poľovníckych rohov — píšťal a radostným brechotom natešených psov pohol sa celý poľovnícky sbor smerom ku horám Javorníka.Bol utešený jasenný deň, čo tiež podporilo zdar honu…Vydaril sa báječne. Celé hromady rozličnej zveriny ležaly okolo stanu kráľovho. Áno, kráľ sám mal neobyčajné šťastie a preto bol veľmi dobrej nálady.Okolo troch hodín po poludni zavznel roh na znak skupštenia sa na zpiatočnú cestu.Ale kráľ zatúžil hlbšie vniknúť do krásneho lesa, nuž zabočil so svojmi dvomi najmilšími pážmi chodníkom cez priesmyk húštiny ku braliskám.Okolo brala krúžili orli a zastavovali sa voždy na jednom mieste, ani čoby sa chystali vrhnúť sa na hotovú korisť. Kráľovi to poskytovalo zábavu. Orli spúšťali sa niže a niže, až boli dosť nízko. Zrazu sa jedon z nich zase na spomenutom mieste zastavil a práve sa chcel strelovou rýchlosťou pustiť dolu, keď kráľ nacielil, spustil a ozrutný vták rútil sa bezvládne na zem.Natešený kráľ poslal pážov vysliediť miesto, kam orol padol a sľúbil, že ich tu pod bralom dočká.I čakal za chvíľu pokojne. Zrazu očul za chrbtom v húštine druzgot starého ráždia, jakýsi šuchot a mrmot, ani čoby vrava príchodzích sa vetrom niesla.Kráľ myslel, že to už tí dvaja zpät idú so zvesťou, kde sa orol nachodí, alebo ho možno už i nesú, nuž nedočkave pustil sa húštinou a pospiechal im v ústrety.Už bol blízo miesta, zkadiaľ sa drúzganie a šuchot niesol, no, zmeravel nemilým prekvapením, keď videl v blízkosti pred sebou ozrutného medveďa.Ponáhľal sa zpiatočnou cestou ku bralu, na slobodné miesto, kde sa lepšie možno pohnúť, ale húšťavou mu veľmi ťažko bolo sa preboriť.Strach pred huňatou obludou odoberal mu sily, ba robil naň dojem, ako by medveď už v zápätí mu bol býval.Konečne vymotal sa z húštiny, skryl sa za mohutný peň obrovského duba a pozeral, či medveď vyjde z krovia. — Nečakal dlho, ba sotva si stačil náležite vydýchnuť, už huňatý maco vyrútil sa z hustej zelene.V blízkosti ozval sa brechot psov. To dodalo kráľovi koľkosi smelosti, bo považoval to za znak, že neďaleko musí sa nachodiť daktorý z poľovníkov. Zapískal silno na striebornej píšťaľke, ktorej jasný hlas, keď nie cudzím aspoň jeho ľuďom musí byť známy a pospiešia mu na pomoc.Medveď vyrútil sa z húštiny, poobzeral sa na všetky strany, viac ráz obrátil sa v bok, zkadiaľ brechot psov sa blížil, ale konečne, jako by ho tento nemýlil, pohol sa rovno k dubu, za ktorým sa skrýval kráľ.Kráľ, vidiac, že medveď sliedi po ňom, keď ide rovno proti dubu, vo svojej úzkosti nacielil a vypálil na divú obludu.Medveď zreval a boľasťou svíjal sa po zemi, no zrazu sa vzpriamil a s divým bručaním na zadných nohách došiel k dubu. Oblapil ho prednými nohami, a boľasťou a divým hnevom rozdráždený hrýzol kôru storočného stromu.Kráľ úzkosťou a strachom chvel sa na celom tele a nebol vstave sa brániť proti hroziacej záhube.Boh, večný divotvorca, prevyšuje rozum ľudský a svojou nevyčerpateľnou milosťou ochraňuje človeka i v najväčšom nebezpečenstve.Tak zachránil z driapov rozsrdeného zvera kráľa Mateja.V rozhodnom okamžení, keď ranený medveď vo svojej zúrivosti chcel sa na kráľa vrhnúť, dobehli dva poľovní psi, so silným brechaním dopielajúc na huňatú obludu, hryzli ho na zadné dlaby. Takto prekážali mu v divom zámere dosť dlho. Konečne neobyčajným brechotom svojich psov prilákaný hájnik, Križiak, dobehol a medveďa v tom okamihu, ako mohutný peň oblapil, snažiac sa za pňom skrytého kráľa dočiahnuť, od chrbta dlhým nožom preklal. — Nôž začiahol mu srdce, bo, ručiac, svalil sa na zem a v smrteľných bôľoch kotrbáľal sa dolu úvalinou. —Oslobodený kráľ ďakoval statnému Križiakovi a sľúbil mu kráľovskú odmenu.V tom došli aj pážovia a za nimi jedon z behúnov niesol zabitého orla, poslednú korisť kráľovu. —Znovu zavznel svolávajúci roh a celá spoločnosť sriadila sa k odchodu a rozlúčila sa s krásnymi lesmi Javorníka.*Na hrade odbývaly sa po skončenej poľovke kráľovské hody. Jedlo sa, pilo sa a na nádvorí si veselá mládež pri speve a gajdoch i zatancovala. —Všetko bolo neobyčajne dobrej vôle. I sám kráľ, natešený, že vyviazol z nebezpečia, ktoré mu istou smrťou hrozilo, keby v rozhodnom okamžení pomoc nebola došla, rozprával svojim prisediacim žartovným tónom svoje prežité dobrodružstvo s huňatým macom a žiadal domáceho pána, aby kožu s neho — až bude vyrobená — do kráľovského hradu poslal ako pamiatku poľovky na Javorníku. —Po náležitom hodovaní, žiadal kráľ domáceho pána, aby na nádvorí zariadil miesto, na ktorom by pred celým zástupom mohol kráľovsky odmeniť ochrancu svojho života, statného Križiaka. —Žiadosť kráľova bola hradnému pánovi prísnym rozkazom a netrvalo dlho, bolo celé nádvorie pripravené na slávnosť odmeny určenej ochrancovi obľúbeného panovníka.Na vyvýšenom mieste nádvoria bolo určené miesto pre kráľa a jeho družinu. Pred týmto priestorom bolo nakopené množstvo rozličnej, na poľovke zkoristenej zveriny. Okolo tejto v polkruhu stáli veľmoži a vzácnejší hosti, za týmito poľovníci a ostatný ľud.Kráľ Matej sedel na svojom vycifrovanom koni, ani na najskvostnejšom tróne, zvučným svojím hlasom vylíčil širokému obecenstvu kritické položenie, ktoré na dnešnej poľovke zažil, ďakoval srdečnými slovy osloboditeľovi svojmu za jeho obetivú ochranu, za šťastné vyslobodenie z tak veľkého nebezpečenstva a obdaril ho zemianstvom. Nato si dal Križiaka predviesť a riekol mu úprimne: „Žiadaj odo mňa ešte, čo chceš, statný môj osloboditeľu, a ja dávam ti tu pred celou našou spoločnosťou svoje kráľovské slovo, že splním tvoju žiadosť v čomkoľvek by ona záležala. Hovor teda smelo, čím môžem ti ešte odmeniť hrdinský tvoj čin? Hovor!“Križiak hodil sa na kolená pred kráľa a s najväčšou poníženosťou a úctivosťou riekol: „Pane môj a kráľu môj, ja nie som hoden odmeny za skutok, ku ktorému ma svätá povinnosť viazala, bo každý statočný občan má život svoj v obeť položiť za svojho kráľa, za svoju vlasť, keď to potreba žiada.“„Tak je!“ ozvalo so zo všetkých strán.„Službu tú, ktorú som ti ja preukázal, bol by ti ktokoľvek z prítomných rád preukázal a mne postačí povedomie, že som mal šťastie: nepatrnú službu svojmu milovanému kráľovi môcť vykonať. Ale jestli ma chceš predsa len dačím odmeniť, vtedy vyslyš milostive krátku obžalobu znešťasteného otca a prislúž mi právo dľa spravedlivosti, po ktorej ťa nie len celá naša krajina, ale celý svet pozná a ctí,“ prosil so sopjatými rukami kľačiaci Križiak.„Vstaň a hovor otvoreno, čo máš na srdci, dobrý človeče!“ velil kráľ.Križiak vstal a začal pevným hlasom: „Milostivý pane! Mám jediné dieťa, dcéru Ľudmilu, ktorú matka v útlom veku odumrela. Ja som si ju sám opatroval ako to oko v hlave, aby som sa v starobe svojej z jej šťastia tešiť mohol. Ona bolo jediná moja potecha. Žila v osamelej hájovni v lese, nemala s nikým iným styku, iba s Pánom Bohom, s jeho krásnou prírodou a statočným šuhajom zo súsednej obce Blažejom, ktorý si ju chcel vziať za manželku. Už bol i deň veselia určený. Ja tešil som sa šťastiu týchto dvoch nevinných detí a tešil sa im zaiste i sám Pán Boh.Zrazu v noci prišiel k nám do hájovne Súlovský, pán z hradu Súlova, ukryť sa pred búrkou. My sme ho po kresťansky prijali, uhostili a šaty jeho osušili. On, jaknáhle spatril moju dcéru, našiel záľubu v nej a sladkými slovami hľadel si nakloniť jej nevinné srdce.Od tých čias nebolo dňa, v ktorom by pán Súlovský moju dcéru nebol vyhľadal… Donášal jej vzácne dary, prisahal jej vernú lásku a sľuboval jej, že si ju vezme za ženu, že ju spraví paňou svojho hradu.Dcéra moja uverila jeho krásnym slovám, jeho sľubom, jeho prísahe a, neznajúc rozdiel stavu a rodu uvážiť, oddala sa mu celým srdcom…Ja trpel som to, lebo som si myslel, že láska Súlovského bude večne trvať a tešil som sa šťastiu svojho jediného dieťaťa. No, Bohužiaľ, presvedčil som sa, že pán zo Súlova si len zahrával s mojou krvou, že nevinné srdce mojej dcéry sladkými sľubmi omámil, aby mal hriešnu zábavku, aby vyhovel svojej necudnej samopašnosti. A keď moju úbohú dievku o jej nevinnosť, o česť, o dobré meno pripravil, nuž ju hanebne odkopol, zavrhol, a s ňou i svoje dieťa, ktoré nešťastná pod srdcom nosí, a chce pojať inú devu za manželku. — A preto, milostivý kráľu, prosím si právo dľa svetoznámej spravedlivosti tvojej.“Kráľ ho pozorne vyočul a konečne riekol: „Uznávam, že pán zo Súlova nechoval sa čestne, jestli dieťa tvoje len k vôli telesnému pôžitku mámil a teraz ju bez príčiny opustil, ale nazdávam sa, že je to vec jeho svedomia, aby nápravu v tomto zlu spravil.“„O páne a kráľu môj! Odkazuješ-li ma na jeho svedomie, to posielaš ma ku zlému sudcovi. Človek, ktorý sľub svoj nezadrží, ktorý svätú prísahu ľahkomyseľne zruší, nemôže mať svedomia.“„Tak je — tak je!“ ozvali sa viacerí. Križiak pokračoval: „Ja som nešiel žalovať k našim pánom, lebo sa hovorí, že vrana vrane oko nevykole; ja som obišiel naše súdy, bo sa vraví, že u nich pán a zvláštne hradný pán väčšiu spravedlivosť nájde jako človek nízky a preto predkladám svoju žalobu rovno tebe, bo viem, že ty mi učiníš právo dľa spravedlivosti. Ó páne a kráľu náš! Ty si priateľom ľudu, otcom ubiedených a utlačených, vyslyš prosbu človeka panskou neverou skľúčeného, prosbu nešťastného otca, ktorý prosí pre svoje sklamané, znešťastené dieťa a pre dieťa svojho dieťaťa, ktoré onedlho svetlo Božie uzreť má. Ó, zbav ma šialenstva, v ktorom by som ľahko hrozného činu dopustiť sa mohol, pre ktorý by ma svet i Pán Boh zatratil!“Kráľ riekol vľúdnym hlasom: „Milý človeče, ja verím slovám tvojim, tvojmu bôľu i žalobe a chcem vyočuť i obžalovaného, aby som rozsudok svoj vyniesť mohol. Jako sa pamätám, pán zo Súlova je tu a pristúpi bližie, aby sa ospravedliviť mohol.“Pán hradu Súlova zbľadnutý predstúpil s hlbokou poklonou pred kráľa. Tento ho hneď oslovil: „No, pane, očul si žalobu, ktorú tento človek na teba uvaľuje, jako sa ospravedlivíš?“„Divím sa Jasnosti, že od člena starošľachtickej rodiny žiada verejné ospravedlivenie voči biednemu robotníkovi, sluhovi, rabovi, žobrákovi. Ja odvolávam sa na panský zvyk, ktorý ma, šľachtica, oproti takému uponižovaniu bráni,“ riekol pyšno Súlovský.Kráľ oprel prenikavý pohľad na Súlovskeho a riekol vážne: „Panský mrav má byť neporušená poctivosť; nekalená statočnosť; pravá šetrnosť ľudského práva i pri biednom robotníkovi, sluhovi, rabovi, áno i pri žobrákovi; má byť čistota charakteru, aby slúžila iným na príklad. Pane Súlovský, poznáš dcéru tohoto muža, schádzaval si sa s ňou?“„Áno,“ znela odpoveď.„O čom si s ňou rozprával? Čo si jej hovoril?“ pýta sa kráľ.„To, čo mi zdvorilosť a zaľúbenie v peknom dievčati na jazyk kládly,“ odvetil Súlovský.„A čo si tým zamýšľal, jaký bol pri tom tvoj úmysel?“ zvedá sa kráľ.„No, jaký úmysel máme, keď peknú ružu voniame? Máme v tom istý pôžitok — potešenie,“ odvetil oslovený.„To je pravda, ale medzi ružou a medzi nesmrteľnou dušou ľudskou je predsa len velikánsky rozdiel. Či nazdávaš sa, pane zo Súlova, že môžeš počestnú pannu tak zmariť, jako keď odtrhneš ružu, ovoniaš a zahodíš? Či myslíš, že nestojí dievča, bárs je chudobné, tak vysoko v rade božských stvorení, že neslobodno ho strhnúť, pošliapať, zhubiť?“ —„Ja nepošliapal som nikoho a jestli som snáď dačo nemilého volakomu urobil, tu hotový som mu to hojne zlatom nahradiť,“ riekol nadute Súlovský. —„Čo zlatom nahradiť?“ zkríkol Križiak. —„Pane, keby som ti ja pre nič za nič vylepil zaucho, zlomil tvoj meč, narušil tvoju panskú česť a uviedol ťa vo verejný posmech, či mohol by som to zlatom napraviť? — Ty by si takú náhradu zaiste neprijal, ale škvrnu na cti učinenú chcel by si krvou škodcu zmyť. No a česť či chudobného a či bohatého človeka má tú istú cenu. — Pamätaj, si pane Súlovský, že všetko za česť a česť za nič. A na základe tomto hľadám svoje právo,“ — rozhorlil sa rozboleným srdcom nešťastný otec.„Neznám práva, ktoré by ma v tejto veci k dačomu nútiť mohlo,“ odvrknul vzdorne Súlovský.„V mene cti a spravedlivosti nakladám ti pane zo Súlova, aby si narušenú česť a dobrú povesť úbohej dievčiny napravil, aby si splnil, čo si jej sľuboval a prisahal, že si ju totižto vezmeš za manželku a urobíš ju šťastnou na svojom hrade,“ riekol vážne kráľ Matej.„Nemožno, žeby Jasnosť kráľovská chcela, aby som na obžalobu tejto nízkej hávede mal svoj starošľachtický rod ženou ,sedliačkou‘ zhanobiť,“ bránil sa Súlovský.„Nuž a chceš byť, pane zo Súlova, ošemetným lhárom, podvodníkom a podliakom, chceš mať radšej zničené srdce úbohej dievčiny a život vlastného dieťaťa na biednej duši svojej, než aby si konal dľa svedomia poctivého muža?Splň, čo si sľuboval, prisahal, a uspokojíš svoje svedomie, smieriš Boha,“ zvolal kráľ dôrazným hlasom. —„To nikdy neurobím, nikdy, jakživ, aby som pojal za manželku ženskú, ktorá není z rodu,“ zkríkol rozsrdeno pyšný Súlovský. — „To ani Boh odo mňa žiadať nemôže!“„Dobre, mocný a pyšný pane zo Súlova, ty odvolávaš sa na Boha? Dobre teda, nech Boh, ten najvyšší sudca, rozhodne nad nami,“ riekol rozhorlený Križiak, hodil sa na kolená pred kráľom a prosebne zvolal: „Pane a kráľu môj, učiň mi právo dľa starého obyčaju našich otcov. Ja postavím sa v boj proti urodzenému pánovi zo Súlova s oštepom v ruke a on nech obnaží proti mne svoj ostrý meč. Nech Pán Boh rozhodne osudný súboj náš. Ak ostane Súlovský víťazom, nech odíde spokojne na hrad svoj s družkou inou, a mňa i dieťa moje v stihnutom nešťastí uspokojí to sladké povedomie, že sám Boh nechce toto nerovné manželstvo.“ Kráľ sa na okamih zamyslel. Po chvíľke riekol k žalobníkovi i k obžalovanému: „Uvážte si vec túto náležite a zkúste tu pred tvárou všadeprítomného Boha a pred tvárou tu shromaždených priateľskou cestou spor svoj vyrovnať. — Obžalovaný pane Súlovský, chceš sľubu svojmu a prísahe svojej zadosť učiniť a znešťastenú dcéru hájnika Križiaka za manželku pojať?“ —„Nie!“ znela rozhodná odpoveď.„Nech teda súd Boží vec vašu rozhodne,“ rozsúdil kráľ a dodal: „Nuže tedy v mene spravedlivého Boha vyhľadajte si právo vyvolenou zbraňou cestou súboja hneď tu pred očima shromaždeného národa. Boh vás súď!“*Netrvalo dlho a Križiak so Súlovským stáli proti sebe prichystaní k tuhému zápasu. Súlovskému sa blýskal v pravej ruke ostrý meč a Križiak vybral si ťažký oštep z dubového dreva. — Na dohovorené znamenie začal sa boj. — Vôkol dovôkola nastalo ticho, každý s napnutosťou sledoval vývin zápasu, zvedavý na jeho výsledok. Krutý boj trval dlho a kocka šťastia obracala sa raz v tú a zase v tamtú stranu.Súlovský, vycvičený šermovník, zvŕtal obratne mečom, ale Križiak liščíma očima sliedil po ňom a svojim ťažkým, sukovitým oštepom ho tak zručno odrážal, že rinčal a otriasal sa v ruke Súlovskému. Boj stával sa voždy tuhším. Krížom na kríž zmietal sa oštep i meč. Križiakovi z viac rán cedila sa krv, ale i Súlovský mal modriny a nabehlé hľuzy po tele. Zrazu podarilo sa Križiakovi pádnou ranou oštepa vyraziť meč z ruky Súlovského a už dvíhal oštep, aby druhou ranou zbavil sa bezzbraného odporníka. V tom okamžení však spamätal sa Súlovský, zdvihol meč a ľavou rukou vrazil ho do pŕs Križiakovi; lež v tom padol ťažký oštep Križiakov na hlavu Súlovského, že sa omráčený zvalil na zem.„Bože ti buď milostivý a odpusť nám naše ťažké viny! Už sme vyrovnaní,“ riekol Križiak, odhodil oštep, a tisol ruku na boľastnú ranu na prsiach, aby zastavil tok krvi, a vysilený únavou i ztratou krvi sadol si na blízku sedánku. Lekár zastavil mu krv a obviazal ranu na prsiach, ktorá nebola smrteľná. „Otče, otecko drahý!“ zavznel úzkostlivý hlas a zpomedzi obecenstva tisla sa do popredia na smrť bľadá Ľudmila. Vrhla sa k nohám otca, stierala mu svojmi šatmi krv s rán a žalostne plakala.„Neplač, dievka moja! Boh najmilostivejší rozsúdil medzi nami a Súlovským. Ja som spokojný s Jeho múdrym a najvýšspravedlivým rozsudkom — buď Mu zaň česť a chvála na veky! — A trápi ma len tá starosť, že jestli ranou v prsiach i ja vykrvácam, komu teba sverím opustenú, kto sa za teba nešťastnú zaujme?“ nariekal Križiak plačlivým hlasom a hladkal belavožltasté vlasy svojej nešťastnej dcéry.„Ja, otče Križiaku, ja neopustím svoju milovanú Ľudmilu,“ ozval sa jedon z mladých rytierov zpomedzi sprievodčích kráľa Mateja a pristúpil ku Križiakovi a Ľudmile.Títo s udivením hľadeli na driečneho, v bohaté, tmavofialové, aksamietové šaty magnátske odeného mladého muža, jehož hlas im bol nápadne známym.„Ty, pane? A kto si, že Boh mocný a divotvorný posiela v tebe nešťastnému a opustenému dieťaťu anjela strážcu?“ spýtal sa po chvíľke Križiak.„Neznáte ma už? — Nedivím sa, čas, okolnosti a pomery narobili veľké zmeny u mňa i u vás. Ale na Blažeja Záhoráka sa len pamätáte?“ spýtal sa dôrazne mladý muž. —„Blažej? Ach, chudák Blažej, škoda ho, že sa utopil,“ riekol smutne Križiak.„To neverte, to je klam, on sa neutopil. Súlovský, keď videl, že mu je prekážkou v hriešnom zámere s Ľudmilou, dal ho chytiť, poviazať a zaviesť na hrad ,Lednicu‘, kde ho v podzemnom žalári uväznil, aby tam zkazu vzal. No, Pán Boh to nedopustil. Biela pani z hradu Lednice vyviedla ho na slobodu. Prestrojený za mnícha ponáhľal sa oslobodený domov, ale na ceste zajali ho vojaci do Trenčína, zkade išiel s ostatnými brániť drahú vlasť pred nápadmi Turka. — Boh mocný stál pri ňom. Smelosťou, odvážlivosťou a hrdinskosťou v boji proti Turkovi vydobyl si česť, meno, hodnosť i majetok. On žije a stojí tu pred vami. Ľudmilka, či ma ešte nepoznáš?“ pýtal sa Blažej nežno.„Blažej!“ zkríkli razom náhlym prekvapením Križiak i Ľudmila. Táto doložila: „Poznávala som ťa po hlase hneď, jaknáhle si prvé slovo prehovoril, ale nemala som smelosti k tebe sa hlásiť, bo nehodná som tvojho milého pohľadu.“ Tu objala Blažejovi kolená a zvolala bôľnym hlasom: „Blažej, pre Boha ťa prosím, odpusti!“„Ja odpustil som ti už dávno a prišiel som sa pomstiť na zhubcovi nášho šťastia. Poneváč však on je už pred súdom Najvyššieho, nuž moja pomsta bude v tom záležať, že sa starať budem otcovskou láskou a pečlivosťou o jeho dieťa.“„Ktoré zdedí meno i majetok svojho otca. To je moja vôľa,“ dodal dôrazne kráľ.„Sláva, nech žije kráľ Matej! Nech žije spravedlivosť!“ volal hlučne shromaždený ľud.*Medzi tým, čo sa toto odohrávalo, kriesil hradný lekár Súlovského, pri čom použil všetky možné prostriedky, ale bez výsledku. Proti smrti nieto lieku.Takto skončil sa zápas medzi oštepom a mečom, ktorý narobil tak veľký rozruch na celom hrade, že kráľ ešte ten istý deň odišiel. Po odchode kráľovom rozišli sa i ostatní hosti, bo veď nemiestno a krušno bolo ostávať u rodiny, ktorú taký nečakaný úder zastihol. Úbohá Blanka s tichým zriekaním niesla svoj ťažký osud. Celú noc bedlila, modlila sa tichej hradnej kaplnke, kde už nastávajúceho dňa mala manželskú vernosť prisahať mužovi, ktorý ju klamal, ktorý jej nikdy verným nebol. Ďakovala Pánu Bohu, že sa tak stalo a prv, než deň svitol, odchádzala z hlučného hradu do zátišia kláštora s pevným úmyslom, že život svoj posvätí Bohu a ostane nevestou Toho, ktorý je večná Pravda a Život.[1]Letopis Mat. slov. I[2]Mnohí hovoria, že krásna Dorota nebola dcérou, ale vnučkou jeho.
Urbanek_Ostep-a-mec.html.txt
OsobyDUNCAN — kráľ škótskyMALCOLM, DONALBAIN — jeho synoviaMACBETH, BANQUO — kráľovskí vojvodcoviaMACDUFF, LENNOX, ROSS, MENTEITH, ANGUS, CAITHNESS — škótski šľachticiFLEANCE — Banquov synSIWARD — Earl z Northumberlandu, vojvodca anglického vojskaMLADÝ SIWARD — jeho synSAYTON — dôjstojník z Macbethovej družinyCHLAPEC — syn MacduffovANGLICKÝ LEKÁRŠKÓTSKY LEKÁRSTOTNÍKVRÁTNIKSTARECLADY MACBETHOVÁLADY MACDUFFOVÁDVORNÁ DÁMA Lady MacbethovejLORDOVIA, ŠĽACHTICI, DÔSTOJNÍCI, VOJACI, VRAHOVIA, DVORANI a POSLOVIATRI STRIGYZJAVENIADejište: Škótsko, Anglicko
Shakespeare_Macbeth.html.txt
Náman SýrskyV nádhernej letnej palote,[1]ktorej mramorové stĺpy poťahovala bujná zeleň, kde podlahu pokrývali pestrofarebné pokrovce[2]a miesto stropu klenula sa kupola — samá ozdoba a lesk — v tejto palote na mäkkých poduškách sedel za podvečera mladý muž. Opieral lakeť o nízke zábradlie, hlavu o dlaň; slniečko hralo si s nepokrytými vlasmi jeho — snáď sa mu páčil. Nie div: postava nádherne urastená v skvostnej rovnošate vysokého dôstojníka, tvár vznešená, držanie panské, ako pri ľuďoch, ktorí mnoho zvykli rozkazovať.Vojaci a sluhovia, prechádzajúci okolo letnej paloty, úctive a s láskou pozerali hore k ctenému pánovi. Veď bol on miláčikom kráľovým, hrdinom, víťazom, ktorý vyhral ťažkú bitvu a tak oslobodil svoj národ; a tento národ zasypal ho teraz cťou a vďakou. Meno vojvodcu Námana Sýrskeho v chalúpkach i v palácoch s rovnakou úctou a láskou vyslovovali každé rty. Áno, šťastný a vznešený to muž!Ach, a predsa, keď tak tu teraz sedel a odpočíval po dennej práci, videl si na krásnej jeho tvári odblesk zúfalého zármutku, pre ktorý niet na svete potešenia. Ľudia hľadeli na slávnu jeho minulosť, on ale díval sa do strašnej budúcnosti. On znal, že to všetko čo má, v krátkom čase stratí a že sláva tohoto sveta nemôže ho vyprostiť z hrozného súženia i bolesti, aké mu nastávali a ktoré museli zakončiť biednym zahynutím.Ticho roztvorili sa dvere; v nich na okamih zastala utešená mladá pani. Rúcho z bieleho hodvábu, bohatá ozdoba perlová vo vlasoch, na hrdle i na ramenách zvyšovali ešte ľúbeznú, nežnú jej krásu. Pekná bola ako kvet, pekná s tým výrazom smútku, s tou slzou v čiernom oku. Ten smútok, tá slza patrili mužovi, na ktorého hľadela a ku ktorému teraz zamierila. Pokľaknúc nežne pritúlila sa k jeho mužnej hrudi.Koho nepotešil by takýto nežný prejav lásky? Potešil jeho, no iba na okamih a rameno, ktoré len pred chvíľou mladú paniu objalo, odstrčilo ju od seba.„Náman!“ zaúpela bolestne.Zakryl si rukou oči, aby nevidel jej zármutok. „Ó, koľkokrát ti tú strašnú pravdu mám opakovať, že som malomocný? Ujdi z otravujúcej blízkosti mojej; prečo uvodíš ma znovu a znovu v hrozné pokušenie? Či ešte vždy neznáš, akú ukrutnú bolesť srdcu môjmu pôsobíš, keď nesmiem privinúť k sebe teba, svoj poklad najdrahší?!“„Prečo by si nesmel?“ zaplakala. „Ja sa ťa nebojím; keď všetci opustia, ja s tebou zostanem; ak sa nakazím, zhynieme spolu.“Vášnivo úzkostne ovinula mu roky okolo šije, zľúbala mu čelo, líce i rty. Zavrel oči, nebránil sa; ach, veď tak strašne bolo myslieť, že i ju musí utratiť. Dnes ešte pokrývali len drobné, biele vriedky telo nášho hrdinu. Ešte smel medzi ľuďmi chodiť, veliť, jedno povetrie s nimi dýchať, no snáď už zajtra otvoria sa rany a on musí preč na púšť; utratí razom česť, hodnosť, domov i ženu. Telo jeho pokryjú bolesť pôsobiac rana za ranou; mäso opadá, odhnije; nik nebude ho liečiť ani ošetrovať, nik nepoteší, bo každý sa naďaleko vyhne; aby ani dychom o neho nezavadil. Ó, prečo nezomrel — jedovatým šípom postrelený — vtedy hrdinne na bojisku? So slávou vložili by ho boli do hrobu hrdinov. Takto ani po smrti nik nebude vedieť, kde biedny svoj život dokonal slávny dakedy Náman Sýrsky.Kde jestvovala žalosť podobná tejto jeho žalosti? I tá, ktorá mu bola potešením očí a radosťou srdca, zvyšovala teraz jeho bolesť. Veď či mohol dopustiť, aby utešená kvetina hnila jeho vinou za živa? Či mohol počúvať bolestné jej stonanie? Nie, nikdy! Znal ju dobre, že úmysel svoj uskutoční a že — až jeho ľudia zo stredu svojho vyobcujú — nedá sa od neho za žiadnu cenu odtrhnúť. A to musel prekaziť.Premohol teda mužne svoje zúfalstvo, rozjasnil tvár, privinul ju k sebe, utíšil, upokojil aspoň pre dnes. Bol čas večerať; ona pospiešila dať rozkazy a on stál pri zábradlí s ramenami skríženými, bojujúc tú najťažšiu bitvu sám so sebou.Konečne bol hotový. Umienil si, že požiada kráľa, aby ho s dajakým posolstvom poslal preč; keď dostane rozkaz, porobí si poriadky po dome a odíde, aby sa už nikdy viac nevrátil; skryje sa čím skôr i s bolesťou svojou pred zrakmi národa i milujúcej ženy, skryje navždy. V srdci i v duši mužovej bola tma, tmavšia než vonku, kde nad svetom už bolo zapadlo slnko a hneď nastala noc. Úbohý muž neznal Boha, ktorý by teraz s ním šiel. On nemal nádeje za hrobom, ničoho nevedel o večnosti; myseľ jeho siahala len po ten okamih, keď on, dnes ešte taký bohatý, nadaný, mocný, dakde ako biedna kostra padne a vydá posledný svoj bolestný výkrik, ktorým skončí všetko, všetko, všetko…Pri svojom hroznom boji mal len jediného svedka; utešené nedospelé ešte dievčatko. Malá otrokyňa panina, ktorá prišla ho volať k večeri; upierala chvíľu súcitne zrak na tvár dobrého pána a hľadela za ním, ešte i keď von k večeri odišiel. Bol jej dobrým pánom. Raz, keď Sýrčania vtrhli do zeme kananejskej a ona upadla do ich rúk ako korisť, on ju kúpil a doviezol svojej žene. Bola v cudzine, ďaleko od zeme otcov, vzdialená od chrámu Božieho; ale v srdci jej nehasnúcim plameňom horelo svetlo viery v živého Boha. Vedela, ako veľmi trápi sa jej dobrá pani nad malomocným mužom; videla, že i pána to trápi. Vedela, že radili sa lekárov i obetovali obete bohom, ktorí — ako znala — nemohli im pomôcť. Znala, že tam doma, v sladkej domovine žil muž, plný Ducha Božieho; muž ktorý súc prorokom Božím, mohol by uzdraviť i malomocného, lebo Hospodin dal by mu k tomu sily. Hospodin by to učinil, a tak dokázal, že On je ten jediný živý Boh.A tak v ten večer, keď pani zostala samotná, sadla si k jej nohám a začala jej plamennými, presvedčivými slovami rozprávať o Božom prorokovi v Samárii, ktorý by istotne jej milovaného pána uzdravil, keby sa tento len k nemu dostal.Pre Námanovu ženu nebolo nikde pomoci; ani ľudia ani bohovia ju nemali. Ó, kto by pochyboval, že kŕčovito chopila sa iskričky nádeje, prinesenej malou otrokyňou. Stratiť nemala už čo; a ak dieťa vravelo pravdu, a keby ten prorok uzdravil, keby ten Hospodin bol tak mocným Bohom — ó, vtedy ona muža svojho zachráni.Prišla noc. Možno si predstaviť, ako prehovárala a prosila, kým konečne premohla muža a on zvolil. Ráno v neobyčajnú hodinu zastal pred kráľom, predostrel mu dôverne celú svoju biedu, i to, že ešte chce tento pokus učiniť, a ak sa nezdarí, tak musí dobrovoľne a navždy hodnosť svoju opustiť. Osmutnel kráľ i dvoranstvo jeho; bo kedy radi prepúšťali ľudia hrdinu, na ktorého sa vo vojne mohli spoľahnúť? Uchopil sa kráľ tej slabučkej iskričky nádeje, zobudenej malým dievčaťom. Znal on o veľkých skutkoch Hospodinových a nepochyboval, že i tuto mohol by sa osláviť. Vystrojil miláčika svojho slávne; dal mu sprievod, napísal list kráľovi Izraelskému do Samárie, poslal mu dary, no i rozkaz: „Uzdrav mi Námana ihneď, ako tento list dostaneš!“Nemyslíte, že ten kráľ napísal nezmysel? Však tá otrokyňa rozprávala o prorokovi a nie o izraelskom kráľovi, že by jej pána mohol uzdraviť. Sýrsky kráľ si myslel: Uzdraviť ho môže Hospodin; ak kráľ izraelský v tohto Boha verí, tak sa to i skrze neho môže stať.Cestou zrodila sa v srdci Námanovom túžba po zdraví, po živote. Ach, byť prostým tohto malomocenstva! On začal veriť. No aké sklamanie! Pri kráľovskom dvore boli síce veľmi slávnostne uvítaní, zvláštne on, s úctou, aká prislúchala takému hrdinovi; ale keď kráľ prečítal list jeho panovníka, zdesil sa veľmi.„Či som ja azda Boh, aby som mohol usmrtiť alebo obživiť?“Nádeje Námanove zhasli. Ani Hospodin nemôže pomôcť; ani v zemi kanaánskej niet lekárstva!Vtom dal sa ohlásiť prorokov posol; prichádza s posolstvom Božím. Rozpomenul sa Náman, že nie ku kráľovi izraelskému, ale ku prorokovi Božiemu posiela ho malé dievčatko; a tak vzchopil sa i so svojím sprievodom; rýchlo ta, kde je pomoc!Náman už veril, že môže byť uzdravený. Predstavil si, ako vyjde mu ten vzácny muž v ústrety, ako položí ruku na boľavé miesto, vzývať bude meno svojho Boha, a tak ho uzdraví.Prišli až po dom proroka Elizea. Náman zišiel z voza a stál pri dverách, dôverivo očakávajúc, kým muž Boží mu vyjde v ústrety. Dvere sa otvorili, vyšiel — nie Elizeus, ale len posol od neho poslaný s odkazom:„Odkazuje ti prorok Elizeus, aby si išiel k Jordánu a umyl sa tam sedemkrát a uzdravené bude tvoje telo“.Do bledej tváre Námanovej vstúpili ruže hnevu a pokorenia. Kto to vídal takto s ním zaobchodiť! Nemal ten prorok ani toľko zdvorilosti, aby mu to bol prišiel sám povedať? A vraj do Jordánu sa má ísť okúpať; ako čoby Abáná a Parpar, rieky damašské, nemali lepšie vody než Jordán!Rozkázal obrátiť a odchádzal s veľkým hnevom. No tu dali sa služobníci do prosenia: „Vidíš, akúkoľvek veľkú vec by ti ten prorok bol kázal, musel by si ju vyplniť; keď chceš byť uzdravený, tak poď k Jordánu! Nevieš, či nie je to skutočne dobre; keď nepôjdeš, odmietneš snáď jedinú pomoc! Ó, poď, sprobuj!“Ach, uchopil sa ešte raz nádeje a šiel. Vyplnil prorokov rozkaz, ponoril sa sedemkrát a — kto opíše nevýslovnú jeho radosť — ucítil, že je zdravý, a videl, že je zdravý. Malomocenstvo sa stratilo, nový život koloval jeho žilami! Čo nemohli učiniť vody damašské, učinila voda jordánska. Čo nemohli dokázať bohovia sýrski, pretože boli mŕtvi, to dokázal živý Boh, Hospodin a nepotreboval na to žiadneho človeka ako prostredníka.Už vedel Náman, prečo mu Elizeus nevyšiel v ústrety, v ktorého on nádej skladal; vedel a poznal, že nie Elizeus, ale Hospodin lieči a uzdravuje i obživuje. Plný pokornej radosti navrátil sa k Elizeovi, do jeho domu vošiel a verejne pred celým sprievodom a všetkými tam prítomnými prorockými učeníkmi učinil vyznanie:„Poznal som, že niet Boha na celej zemi, jedine v Izraeli!“a prosil, aby vzal Elizeus dary od neho. Srdečne boli ponúknuté, ale Elizeus nevzal. On Námana neuzdravil, a tak ani odmeny za to nechcel. Všetkým pohanským kňazom sa platilo; všetky modly museli mať zaplatené; Náman mal vedieť, že u Hospodina spasenie je zadarmo, že od Boha živého ničoho biedny človek kúpiť nemôže. Posledná pýcha vznešeného Námana bola týmto zlomená: poznal, že on nemôže obdarovať, a začal prosiť aspoň zeme z Kanaána na dve mulice, aby mohol doma postaviť oltár Hospodinovi a slúžiť a obetovať len Jemu. Pri tom, pravda, napadlo mu, že je kráľovým najbližším služobníkom a že kráľ, keď sa pôjde klaňať modle Rimmón, on ho musí podopierať a pritom chtiac či nechtiac sa skloniť. Vyznal i toto pred prorokom a prosil, aby mu bolo odpustené, že sa v tejto veci zaprieť nemôže.„Choď v pokoji,“hovorí mu Elizeus,„Hospodin nežiada od človeka viac, než tento môže.“Tak odišiel Náman Sýrsky zdravý, šťastný. Pred ním ležal život, práca, šťastie: smel k srdcu privinúť milovanú ženu. A čo viac: pred ním ležal život s Bohom, lebo veď našiel živého Boha, ktorý keď mu zdravie dal, mohol mu ho i udržať. Poznal i život večný, ktorý smrťou nekončí. Z letnej paloty, kde predtým zúfalé vzdychy zaznievali, nieslo sa radostne:„Dobroreč, duša moja, Hospodinu a celé moje vnútro Jeho svätému menu! Dobroreč, duša moja, Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia! On odpúšťa ti všetky tvoje viny. On uzdravuje všetky tvoje nemoci, život ti vykupuje z hrobu, venčí ťa milosťou a milosrdenstvom! Dobroreč, duša moja, Hospodinu.!“ (Žalm 103, 1 — 4)Pozrime sa na túto udalosť, ktorú si každý v Biblii môže prečítať v 2. knihe Kráľovskej, kapitole 5. Vidíme v nej to nepochopiteľné riadenie Božie. Náman, neznal Hospodina, ale Hospodin znal Námana. Náman, vo veľkom nešťastí neprosil pomoc od živého Boha, a živý Boh poslal mu do domu malú posolkyňu, ktorú si on nevšímal. Náman nevedel, že sa ho prichytá choroba tá najstrašnejšia; Hospodin vedel, a snáď ešte keď bol Náman zdravý, dopustil mu kúpiť veriacu devušku Izraelskú. Úbohá devuška zaiste veľmi plakala a želela, že musí byť pohanskou otrokyňou, a nevedela, že ju tam posiela sám Hospodin, v ktorého verila a dúfala, aby zachránila veľkého a slávneho muža. Náman, keď už všetko sproboval, konečne hľadal pomoc u proroka Božieho a tak u Hospodina, a Hospodin túžobne čakal ten okamih, aby mohol Námana telesne i duševne uzdraviť a sa mu zjaviť.Táto história je obrazom celého ľudského pokolenia.„Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni“ (Rim. 5, 8).Boh ťa miloval dávno, prv, než si sa ty narodil. Ó, a ako ťa miloval! Tak, že ti Syna svojho jediného dal, bárs snáď ešte dnes väzíš v malomocenstve hroznejšom, než to Námanovo. Malomocenstvo toto začína v srdci a menuje sa hriech. Akého mena je ten tvoj hriech, čitateľu a čitateľka, ja neznám; ale ty znáš, a Boh zná, bo On videl a počul všetko od kolísky až po dnes.V tom šírošírom svete niet lekárstva proti tomuto malomocenstvu; putuj, kam chceš; raď sa, koho chceš. Odpustenie hriechov a vyslobodenie z nich nedá ti žiadna cirkev, žiaden kňaz. Žiadna rieka neuhasí užierajúci nepokoj duše sputnanej hriechom.Malomocný človek nemohol svoju nemoc od seba odhodiť. Keď by bol uťal ruku malomocnú, hnila noha; dokiaľ ho kúsok bolo, hnil ďalej, lebo tá choroba bola v ňom. Tak i hriech: zanecháš jeden, narastie druhý.Chcel by si, chcel by si už ináč žiť: ale minulosť, minulosť! Utápaš červa, ktorý neumiera: vo víne, v tanci, v rozkoši peknej i špatnej. Navštevuješ divadlá a hráš snáď sám divadlá; čítaš mnoho a mnoho. Omámiš sa na chvíľu, ale opojenie akéhokoľvek druhu nesie za sebou vytriezvenie; a červ hlodá len ďalej — a to bolí.Utečieš ta, kde ťa ľudia neznajú. Začneš statočne žiť, ale pokoja ani tam niet; lebo malomocný zostane takým, i keď na koniec sveta utečie, a hriešnik zostáva hriešnikom, keby i z chatrče na prestol a z prestolu do koliby vstúpil. Malomocného všade čaká hynutie a strašná smrť; o hriešnikovi na každom kroku platí:„Osoba, ktorá hreší, zomrie!“(Ez 18, 4);„uložené je ľuďom raz umrieť a potom príde súd.“(Žid 9, 27.) Malomocný šíri všade nákazu; hriešnik podobne svojím vplyvom šíri hriech, otravuje prostredie vôkol seba.Ó, Námanovia tohto sveta, obojeho pohlavia, kedy dáte sa očistiť, uzdraviť?! Či chcete tak, ako ste, prísť medzi nebešťanov? Ó, to nemožno!„A nevojde doňho nič nečistého ani kto pácha ohavnosť a lož“(Zj. 21, 27), teda ani vy.Telo Námana Sýrskeho, keď vyšiel z Jordánu, bolo ako telo novorodeného dieťaťa. On sa znovu zrodil k životu.„Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie“(J 3, 3b). Náman bol dobrý muž, výtečný pán, hrdinský vojak, vznešený kráľovský radca, štátnik, pritom obranca svojej vlasti, teda dobrý sýrsky národovec; a čo mu to všetko pomohlo? On bol malomocný, a tak prepadal strašnej smrti; a nech neposlúchne hlas Boží prikazujúci mu ústami proroka a neponorí sa do Jordánu, tak so všetkými jeho dobrými vlastnosťami vytvoria ho ľudia zo svojho prostredia.Ani tebe to nič nepomôže, že si snáď dobrým národovcom a národovkyňou, že zaujímaš vynikajúce miesto v rodine, v cirkvi alebo vo svete, že si dobrým mužom, ženou, otcom, matkou, synom, dcérou. Ak sa nenarodíš znova, ak nebude tvoje malomocenstvo hriechu z teba zmyté, tak ťa vytvoria z Božej rodiny, a kráľovstvo Božie na veky neuzrieš.Je len jedna vzácna rieka na obmytie hriechu a nečistoty; tá vytiekla zo skaly, ktorou je Kristus, tam na Golgote, keď srdce Syna Božieho, preklané za tvoje hriechy, vydalo vodu a krv. Kto v tomto prameni srdce svoje zmyje, ten je čistý, uzdravený navždy.Pán Ježiš môže nielen hriechy odpustiť a od nich oslobodiť, ale i zachovať toho, kto uverí, príde k Nemu a dá si Ním darovať nový život. Náman bol v tom okamihu čistý a uzdravený, len čo uveril, išiel k Jordánu, poslúchol, ponoril sa. I vy môžete byť čistí, i vy môžete ozdravieť dokonale a navždy. Ó, by neplatilo o vás dakedy to žalostné Spasiteľovo:„Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje dietky, ako si sliepka zhromažďuje kuriatka pod krídla, a nechceli ste. Aj hľa, zanecháva sa vám dom váš pustý“(Mt 23, 37b).Keď malomocného vyhnali na púšť, spustol jeho dom; a keď teba zaženie raz Boh, ktorého lásku si šliapal, ktorého pozvaním si pohŕdal, spred obličaja svojho, aj dom tvoj spustne naveky. Ó, poďte k Pánovi Ježišovi, dokiaľ nie je pozde!(1899)[1]palota— palác[2]pokrovec— koberec
Royova_Naman-Syrsky.html.txt
Článok I. Deje a šírenie sa Slovanov všeobecneObsah§ 24. Prístup§ 25. Správy o Vindoch, Antoch, Slovanoch§ 26. Roztriedenie slovanských národov§ 24. PrístupPodľa rozvrhnutia dejín starého Slovanstva stanoveného na začiatku tohto diela (§ 2) na dve hlavné časové obdobia — t. j. staršie, zahrnujúce v sebe najtemnejšiu dobu slovanských starobylostí, tiahnucu sa od obdobia Herodotovho až do pádu hunskej a rímskej vlády [456 pred Kr. — 476 po Kr.], a neskoršie, obsahujúce správy o slovanských národoch po ich objavení sa na scéne dejín pod svojimi vlastnými a domácimi menami — pristupujeme už po vykonaní dlhej a obťažnej cesty cez polopusté a hustými mrakmi pokryté nivy praslovanskej starobylosti, k bráne vekov historickým svetlom hojnejšie ožiarených a priechodnejších krokom zvedavého pútnika. Naša práca, ktorú predstavujeme v tejto druhej časti, sa bude od onej vyššie dokončenej nápadne líšiť v nejednom smere, najmä však pokiaľ ide o výber správ a spôsob ich podávania. V onej prvej časti sa pojednáva najviac o veciach nejasných, podľa doterajšieho stavu historickej vedy a zmýšľania učencov podliehajúcich rozličným výkladom, domnienkam a sporom; tu naopak budeme hovoriť o takých dejinách a príbehoch Slovanstva, ktoré po nazretí do prameňov a rozbore výpovedí svedkov žiadny súdny historik nemôže Slovanom zapierať a pripisovať inému národu. Tam nám išlo o vydobytie pravdy z nesúladu — neraz i zo zreteľného rozporu v rozličných kusých, zahmlených a nedostatočných svedectvách — a jej upevnenie podľa zákonov zdravej kritiky, na nepohnutých základoch proti všelijakým útokom nevedomosti a všetečnosti; tu naproti tomu ide jedine o stručné, riadne, jasné vyloženie správ považovaných vôbec za podstatné časti histórie Slovanstva a našim dejinám neodcudzených, bez toho, aby niekedy mohli byť odcudzené. Na tomto dôležitom rozdiele časov, predmetov, svedkov a jasnosti ich výpovedí je založený rozdiel nášho historického návodu alebo spôsobu prednášania vecí. V prvej časti nebolo možné vyhnúť sa obšírnemu a prácnemu vyhľadávaniu nejedného malicherného, na oko nepatrného slovka, mena alebo svedectva, nebolo možné vynechať podrobné rozoberanie mnohých predmetov visiacich na tenučkej niti a v nedohľadnej výške sivej starobylosti, pretože išlo o veci veľké, o vydobytie Praslovanstva z tmy nepamäti a zapadnutia, pričom sa nepatrilo šetriť ani prácu, ani vynaložený čas; v tejto časti naopak bude naša povinnosť a snaha smerovať k tomu, aby sme z rozľahlého poľa slovanskej histórie, naraz sa otvárajúceho pred našimi očami, dali dohromady a zostavili do riadneho celku jedine to, čo je prospešné na vysvetlenie stavu všetkého Slovanstva v tejto vymeranej dobe, zanechávajúc detailnejšie rozprávania o rozličných dejoch, výkladoch, bojoch a iných príbehoch popisovateľom histórie jednotlivých slovanských národov. Na širokom a pevnom základe, založenom v prvej časti, treba nám teraz aspoň v obrysoch a návrhu načrtnúť stavbu, ku ktorej dovŕšeniu, upraveniu a vyšľachteniu nestačia ruky jedného človeka, akokoľvek zručné a prácemilovné, ba dokonca je žiaduce sústredené a vytrvalé úsilie mnohých pracovníkov. V tomto ohľade by tento spis mal byť iba východiskom pre podrobnejšie a dôkladnejšie spracovanie osobitnej histórie každého jedného slovanského národa, verný a bezpečný sprievodca, pomocou ktorého by sa bádateľ domácich dejín na poli Staroslovanstva mohol v krátkom čase zorientovať a po zoznámení sa s ním ušetrené sily vynaložiť na úplnejšie zvládnutie historickej látky svojej užšej časti. Pokiaľ ide o časové hranice, ktorými sme túto časť vymedzili, videlo sa nám najvhodnejšie posunúť ich na dobu rozhodnej prevahy kresťanstva medzi Slovanmi a túto dobu ustanoviť na krste panovníkov poľských aj ruských [965; 988], čiže na sklonku 10. stor., hoci si na tomto vymeraní až tak veľmi nezakladáme, aby sme, ak to bude prospešné a potrebné, nemohli od ničoho ustúpiť. Vieme totiž, že niektoré slovanské národy, menovite Bulhari, Srbi, Chorváti, Slovinci, Moravania a Česi už skôr pristúpili ku kresťanskej viere, a že naproti tomu iní, najmä v Germánii a na baltickom pomorí usadení, zotrvávali ešte aj potom na istý čas pri svojich starobylých pohanských zvykoch, až konečne aj oni podľahli svojmu osudu, svojimi mocnejšími susedmi nie žeby na vieru obrátení, ako skôr do ostatku vyhubení alebo odnárodnení. Pre tú príčinu ani my sa v tejto časti nebudeme rozpakovať vzdialiť sa od vyššie vymeranej doby a buď sa vrátiť o obdobie naspäť, buď pokročiť dopredu, podľa toho, kde to bude výhodou alebo potrebou. Ak teda opierame prevahu kresťanstva medzi Slovanmi na obrátenie Poľanov a Rusov, máme na to mnohé a vážne dôvody. Určite žiadny súdny posudzovateľ histórie rozhodnutie osudu ktoréhokoľvek rozložitého kmeňa nebude hľadať u rozptýlených, záhube a zániku vystavených a okrem toho ľahko podrobených jeho vetiev, ale tam, kde peň hlboko vkorenený do pôdy svoje vrcholce mocne dohora vynáša a všetkým víchriciam času na vzdor stále nové a nové ratolesti a haluze vyráža, ktorými svoje odumreté odnože a výstrelky bohato dosadzuje. Obrátenie ruského Slovanstva na kresťanskú vieru nadobúda tým väčšiu vážnosť a ukazuje sa byť najdôležitejšou udalosťou v dejinách Slovanstva, ak si pripomenieme, že veľký knieža Vladimír sám trochu váhal medzi vierou kresťanskou a mohamedánskou[1]a ak sa ruskí Slovania napokon rozhodli pre prvú z nich, bolo to pod vplyvom príkladu tohto národného vodcu. To, že sa Slovania nestali vyznávačmi opovrhnutiahodného náboženstva mohamedánskeho, umŕtvujúceho zároveň dušu i telo, ale božského učenia Kristovho, vedúceho človeka k mravnosti, je podľa riadenia božieho zásluha veľkého ruského kniežaťa a jeho rozumných bojarov,[2]a nielen Slovanstvo, ale aj všetko európske kresťanstvo má mu byť za to zaviazané príslušnou cťou a vďačnosťou. Podľa našej mienky teda nami vytýčená doba, ako medzník nášho skúmania v odbore slovanských starožitností, po nestrannom uvážení všetkých okolností, ukazuje sa byť najpríhodnejšia.§ 25. Správy o Vindoch, Antoch, Slovanoch1.Rozvratom narýchlo vzniknutej hunskej moci a konečným pádom Západorímskej ríše, už dávno vo svojich základoch rozkývanej, sa takmer na samom rozhraní 5. a 6. stor. začína nová historická doba, a to tak pre celé európske ľudstvo, ako aj pre Slovanov osobitne. Všetky dovtedajšie zväzky a vzájomné vzťahy európskych národov sú zrušené; divadlo dejín sa mení až vo svojich základoch, začína sa opak starej histórie, prevaha severných kmeňov, t. Nemcov a Slovanov, nad zmalátnenými južnými je rozhodnutá. Že takáto podstatná zmena v položení hlavných národov nie je dielom niekoľko málo rokov, ale že na jej dovŕšenie bol potrebný dlhší čas, zhoda rozličných okolností, ako aj úsilie i skĺbenie síl nejedného národa, o tom u susedných znalcov dejín niet žiadnej pochybnosti; avšak i to je vec nemenej istá a zjavná, že rozhranie medzi starou a novou podobou vecí, čo do výmery času, nikde jasnejšie a ráznejšie nemôže byť ustanovené než na stroskotaní hunského a rímskeho panstva, a teda na konci 5. stor. Atilova pohrebná slávnosť bola posledným svedectvom jeho mohutnosti a slávy. Hrôza, ktorú jeho duch vysielal na podmanené i vzdialené národy, úplne zmizla, len čo jeho telo pokryla zem. Nad jeho hrobom sa začali jeho nehodní synovia, splodení z rozličných matiek, sporiť o moc. Ohromná ríša, zaštítená mocným ramenom jediného vládcu a spravovaná jeho neobmedzenou vôľou, mala byť teraz podelená, rozkúskovaná ako nejaké obyčajné dedičstvo. Mohutné národy, navyknuté na slobodu a nezávislosť, dostanúc sa v onom všeobecnom dave pod moc statného víťaza, mali teraz vystúpiť z dovtedajšieho spolku, v ktorom sa im ich závislosť videla byť znesiteľnejšia a delenie sa zdalo byť zvykom zajatých otrokov. Nad tou nehodnosťou sa ich trochu utlačený, ale neutíchajúci duch s dvojnásobnou silou hlásil k novému životu. Nemecké národy, Gepidovia a Góti, vidiac príhodný čas, oborili sa na oslabených a nesvorných Hunov na dolnom Dunaji a poraziac ich na hlavu a pomaly ich zapudiac až k Čiernemu moru, vyslobodili seba a svojich spolukmeňovcov z tvrdého hunského jarma. Celé dnešné Uhry a veľká časť Rakús dostali sa ako podiel Gepidom a Gótom, Longobardom, Herulom, Rugom a iným; zatiaľ na hornom Dunaji ostatné nemecké vetvy, Alemani, Svévovia, Bavori a ďalej k Rýnu Frankovia, svoje panovanie upevnili a rozšírili. Takto, nadobudnúc nové sily, niet divu, že čoskoro svoj útok obrátili tam, kam ich vrúcna žiadosť už dávno smerovala, t. do vnútrozemského, vtedy takého bohatého a slávneho raja, Itálie. Bojovné nemecké pluky, zostavené z rozličných národov, pod správou odvážneho vodcu Odoakara, vtrhli do Vlách a premôžuc slabého cisára Romula Augustula, zbavili ho vlády, čím urobili rímskemu panovaniu koniec [r. 476]. Východné cisárstvo, založené na konci 4. stor. v Byzante, síce ešte dlho odolávalo návalu silnejších národov, než boli Rimania a Gréci, od severu i východu ozlomkrky sa na nich valiacich, a ako-tak biedne si zachovalo svoju nezávislosť: no preinačenie stavu sídel a národov celej ostatnej Európy zastaviť nijako nemohlo. Pádom Hunov a Rimanov boli predurčené osudy na dlhé budúce časy; v dejinách Európy začína prevažovať podiel Nemcov a Slovanov.2.Nemci určite neboli jediný národ, ktorý, vymaniac sa z hunskej podriadenosti, a roztrieskajúc poslednú ošarpanú chalupu rímskej svetovlády, rozšírili svoje panovanie široko po južnej a západnej Európe, lebo v rovnakom čase, jednak vedľa nich, jednak za nimi, mnohopočetné slovanské národy, vyprostené z tej istej poddanosti, prejdúc cez Odru do Germánie a cez Tatry i pobrežie Pontu k severnému Dunaju, rozšírili v priebehu 6. stor. svoje bezpočetné zástupy po krajinách zaberajúcich takmer polovicu Európy. Až dovtedy veľký slovanský kmeň — za ochrannou hradbou Tatier, na severe nedostupnom Grékom ani Rimanom, v pokoji nažívajúci, obidvom národom od starodávna známy podľa mena a svojej polohy — sa na scéne dejín objavoval príliš zriedkavo. Odvtedy je to úplne ináč, meno Slovanov, Vinidov a Antov sa vyskytuje na dolnom Dunaji, v Dácii, Mézii, Panónii, Dalmácii, Karintii, medzi Odrou a Labe, v Bohémii i v severovýchodnej Germánii. Toto neočakávané vystúpenie Slovanov v krajinách, kde dovtedy sídlili iné národy, prirodzene, vedie k tomu, že rozpadnutie sa veľkej ríše Hunov a oslobodenie sa Slovanov od ťaživého jarma hunskej poroby, nie ináč ako nátlak severovýchodných národov kmeňa uralského a tureckého, Avarov, Bulharov, Chazarov a i., boli hlavné príčiny, ktoré ich pohli, aby opustiac svoju starú vlasť, v južných, vyľudnených krajinách niekdajšieho rímskeho cisárstva hľadali nové sídla. Už vyššie sme mnohými a vážnejšími dôvodmi preukázali, že vláda Hunov na konci 4. a v priebehu 5. stor. sa vzťahovala aj na Slovanov (porov. § 15, č. 5). Aké premeny nasledovali po Atilovej smrti a po konečnom úpadku vlády jeho synov na území v takmer samom lone zatatranských národov, menovite Slovanov, o tom nám síce súdobí historici, ako vzdialení a veci neznalí, nepodávajú žiadne správy; že však boli veľké, rozsiahle, z toho, čo neskôr a inde, mimo slovanskej pravlasti sa vyjavilo, s istotou môžeme uzavrieť. História toho veku, zo všeobecne známych príčin, najmä čo sa týka severných národov, je kusá a matná. Veď sotva s dostatočnou istotou vieme, čo a ako sa dialo v tomto náramnom cibrení národov na Dunaji, a je pravdepodobné, že medzi Odrou a Volgou, medzi zatatranskými národmi, malo miesto nie menšie pohnutie a zápasenie. Zrak náš vidí jedine to, čo je na svetle; kde akékoľvek správy, akékoľvek podanie chýba, tam ani história o ničom rozprávať nemôže. Avšak časté veci, ktoré duch človeka je prinútený uznať za nutné následky prirodzeného priebehu dejín, majú v sebe nemenej istoty ako založenej na výslovných svedectvách súvekých zapisovateľov. Úkazy nastupujúceho veku dosvedčujú jasne a rázne, že v položení celého vtedajšieho Slovanstva sa udiali náramné a neslýchané premeny, ktorých počiatok a pôvod nemožno hľadať nikde vhodnejšie ako tu. Zvažujúc toto všetko, ako náleží, sme si istí, že vzhľadom na šírenie sa Slovanov v rozličných dobách a jeho príčiny možno považovať tieto naše tvrdenia za hlavné zásady objasňujúce celú záležitosť.a)V staršej dobe, t. j. od 4. stor. pred Kr. až do 2. stor. po Kr., s prevahou Keltov, Nemcov a neskôr Rimanov a k nim pričlenených národov, smerovalo šírenie sa slovanských národov na sever, kde ich roľnícke rodiny nachádzali pre svoju obživu najvhodnejšiu pôdu v úrodných rovinách stredozemného Ruska a najmenší odpor v slabých, rozdrobených čudských národoch.b)V ďalšej dobe, a to od 3. až do začiatku 7. stor., toto smerovanie sa obrátilo práve naopak, t. od severu na juh a juhozápad, z krajín zatatranských do Mézie, Ilýrie, dnešných Uhier, Čiech a Nemecka.c)Príčiny tejto podstatnej zmeny boli viaceré a rôzne, medzi ktorými môžu byť ich usadlosti ako najhlavnejšie. Slovania, milovníci orby a poľného hospodárstva, nenávidiaci dobrodružné potulovanie a zbíjanie po cudzích krajinách, viedli v ochrannom zátiší svojich od mora všade vzdialených, a teda menej prístupných hospodárstiev život pokojný, viac obranný než útočný, pri všetkých nájazdoch lúpeživých, na nich sa valiacich národov, aj vzhľadom na svoju ľudnatosť oveľa menej strádali než iné, kočovné, potulné, lúpeživé národy, Skýti, Kelti, Sarmati, Nemci. Títo násilní cudzozemci — podobní neskorším Mongolom, podmaniac si jedny alebo druhé slovanské národy, obyčajne boli spokojní s daňou a poplatkom, hľadiac živiť sa a bohatnúť z mozoľov pracovitých Slovanov — a preto oni, prenasledujúc kniežatá a domácich panovníkov, obyčajný ľud a takmer jadro národa pre svoj vlastný zisk úmyselne šetrili. Takto slovanský kmeň, odlúčený od mora a vo svojich žírnych hospodárstvách užívajúci blahý mier, v priebehu mnohých stáročí rozmohol sa na také náramné ľudstvo, že mu otcovské kraje viac nestačili a v prvej príhodnej dobe jeho vysunutie do iných krajín bolo neodkladné. Táto príležitosť sa mu naskytla čiastočne už pred príchodom Hunov, v čase krutých vojen Germánov s Rimanmi v 2. stor. (porov. § 18, č. 4), avšak omnoho úplnejšie až v čase konečného pádu obidvoch ríš, Hunskej i Rímskej, keď mohutné nemecké národy, opúšťajúc svoje pôvodné sídla nad Odrou, v Uhroch a v Dácii, vysťahovali sa do Vlách, Galie a do ďalších južných i západných krajín, uvoľniac a zanechávajúc Slovanom, chvatom postupujúcim za nimi, všade naokolo spustnutú, ľudoprázdnu krajinu do vlastníctva a na ďalšie zveľaďovanie. To, že Slovania v tej dobe od svojho ďalšieho rozšírenia na sever úplne upustili a obrátili sa na juh, sa stalo jednak pre prirodzený pud a dychtenie severných kmeňov po krajinách ležiacich v miernejšom južnom pásme, jednak aj pre prevahu národov uralsko-čudských a tureckých, Hunov, Avarov, Bulharov, Chazarov a neskôr Pečenehov i Plavcov, od uralských hôr, dolnej Volgy a Donu mocne na Slovanov naliehajúcich a tlačiacich ich na západ i na juh. Niektorí z týchto divokých drancovateľov a podmaniteľov, menovite Avari, zachvátiac nejedny slovanské národy, najmä čo bližšie, do víru svojho sťahovania, ich pluky spojili s vlastnými a spoločne vyrážali proti zvyškom rímskeho cisárstva, a to buď tak, že ich povzbudili svojím príkladom, alebo ich k tomu donútili silou. Napokon šťastné výpravy Nemcov a vzápätí za nimi sa hrnúcich Uralcov do krajín byzantských a rímskych, v tej dobe ešte oplývajúcich zvyškami svojho niekdajšieho bohatstva, povzbudili nepochybne aj Slovanov do podniknutia podobných ťažení s následným usadením sa v cudzích krajinách. Bolo teda sťahovanie slovanských národov do vyprázdnených, vyľudnených juhozápadných krajín následkom vplyvu rozmanitých príčin a okolností, ktoré na konci 5. stor. mali silný vplyv na postavenie vtedy tu žijúcich európskych národov.d)Čo sa týka času šírenia sa Slovanov na západ a na juh, celkove ho možno položiť do konca 4. a celého 5. aj 6. stor.; hoci nemožno poprieť, že ich čiastočný presun na západ sa začal už oveľa skôr, a presídlenie sa dvoch veľkých národov z onej strany Tatier do Ilyrika sa pretiahlo až do prvej polovice 7. stor. Menovite nadvislianski Slovania už v priebehu 3. stor. po prechode nemeckých Gótov, Gepidov, Vandalov, Burgundov a i. do Dácie a Uhier, zaujali celé pobrežie Odry, odkiaľ sa rozšírili medzi 454 — 495 až k Labe, ako sa to pokúsime spresniť na inom mieste (§ 39, č. 1, § 43, č. 2). Ba vystúpenie Venedov a Veletov na baltickom pomorí a zapudenie Gótov odtiaľ v 2. stor. z doby nami vymeranej, doby veľkého sťahovania slovanských národov, očividne presahuje do čias, o ktorých nám súdobá história podáva podrobnejšie správy o Slovanoch len veľmi skromne alebo nie sú žiadne (porov. § 18, č. 4, § 43, č. 2, § 44, č. 2 — 5). Takisto z opačnej strany prechod Srbov a Chorvátov z krajín zatatranských do Ilyrika a Panónie sa uskutočnil až okolo r. 634 po Kr. a čiastočné usadzovanie sa jednotlivých vetiev a osád sa uskutočňovalo v ďalekých krajinách v Malej Ázii, v Peloponéze, vo Vlachoch, Švajčiaroch, západnom a južnom Nemecku atď. a určite sa vyskytovalo ešte aj oveľa neskôr. Lebo, ako sme to už inde pripomenuli, obyčajne, keď sa niektorého veľkého kmeňa zmocní túžba šíriť sa a sťahovať, buď z núdze, alebo svojvôle, trvá takýto pohyb niekoľko storočí bez prestania, až ten prúd buďto sám od seba a vnútorným oslabením prestane, alebo ho zastaví odpor mocnejšieho suseda. Všeobecne tu treba poznamenať, že Slovania sa začali v krajinách nadodrianskych a polabských usídľovať o niečo skôr, v podunajských zase o niečo neskôr. Toľko predbežne na vysvetlenie podivného úkazu s ktorým sa stretávame v tejto časti, a to že našich Slovanov nachádzame už nielen v krajinách severných, ale aj ďaleko na západe a juhu, v Anglii, Holandsku, Švajčiaroch, Vlachoch, Peloponéze, až v samej Malej Ázii.3.Po objavení a vyznačení pôvodných slovanských sídel slovanských národov v dobe pred ich veľkým sťahovaním bude ľahšie náležite si vysvetliť ich náhle vystúpenie a rozšírenie sa po vzdialených a rozľahlých krajinách Európy, ktoré sa doteraz zdalo byť nepochopiteľné. Po vymiznutí alebo oslabení susedných národov ich už nič viac nemohlo zadržať od opustenia vlastných hraníc a jediný krok cez tieto hranice ich zblížil so všeobecne známym svetom, s ostatnými obyvateľmi Európy. Pokolenia, ktoré sa posunuli na juh i k Pontu, stáli tvárou v tvár Grékom; iné sa na západe stretli s Germánmi, majúcimi v tom čase už široké zväzky. Z tejto doby by nám náležalo, pravda, mať o nich dôkladnejšie správy; avšak napriek tomu po Bavoroch, ktoré trvali po niekoľko storočí, ešte dlho celý sever pokrývali temné mraky, a svet nemal už ani Plíniov, ani Tacitov. Grécki spisovatelia pri svojich obmedzených vedomostiach zanechali nám jedinú neúplnú zmienku o tých pokoleniach, ktoré sa hmýrili bližšie pred ich očami; o vzdialenejších nevedeli priniesť nič podrobnejšie. Od Prokopa až do polovice 10. stor. ledva poznali kraje i národy usídlené pri Dnestri i okolo Pontu. Visla im bola rovnako neznáma ako Herodotovi pred 1400 rokmi. Sám Konštantín Porfyrogenet, dopátrajúci sa náhodou, nepochybne od kňažnej Oľgy, o niečo lepších a dôležitejších správ o ruských Slovanoch vzhľadom na nadvislianske krajiny a ďalší západ tápe v hrubej tme, iba z púhej nejasnej povesti pripomínajúc niečo o Bielochorvátoch a Bielosrboch sídliacich vraj za Turkami (Uhrami) a Bavormi, v susedstve Frankov, čo vlastne všetko ležalo jemu už v úplne neznámom kúte sveta. Okrem toho vtedajší dejepisci, domnievajúc sa, že by neznalosť cudzích národov mohla byť vynahradená ich pomenovaním menami národov usadených skôr či neskôr na tom istom mieste, nerozpakovali sa dávať Slovanom, na nemalé zmätenie a zahmlenie ich histórie, jednak zastarané názvy Skýtov, Sarmatov, Getov a i., jednak nové mená Hunov, Avarov a i. Podobne od západu nemožno rovnakou mierou hľadať dostatočné svetlo ohľadom domáceho stavu a vnútorných príbehov slovanských pokolení v prvých storočiach ich rozsiahleho rozsídlenia sa po Európe: pokiaľ totiž sa prijatím a rozšírením kresťanstva u susedných Nemcov nezapálilo svetlo náuk, nemohli sa zachovať pre potomkov verné správy z dávnejšej doby iba v pamäti. V škandinávskych povestiach a iných podobných prameňoch sa, pravda, nachádzajú mnohé podania týkajúce sa určite Slovanov; no v nich nie je možné s náležitosťou presnosťou vyznačiť ani čas, v ktorom sa niečo udialo, ani pokolenie, o ktoré ide. Po rozšírení panstva Karola Veľkého až k Labe sa častejšie obrátil zreteľ aj na tieto otázky: rozliční rozsievatelia kresťanskej viery púšťali sa z času na čas do príslušných slovanských krajín a zanechali o nich aké-také vedomosti. Tieto vedomosti, akokoľvek takmer vždy veľmi nedostatočné, aspoň tým mali nad ostatnými prednosť, že väčším dielom prenášali na seba ráz nepodozrivej úprimnosti a na vlastnej skúsenosti založenej pravdovravnosti.[3]Keď potom čoskoro nešťastný duch nájazdov a podrobovania znovu posadol európske národy, najmä Nemcov, keď Slovania pod zámyslom ich obrátenia na vieru boli zapletení do dlhých a krvavých vojen, odvtedy čím viac sa o nich hovorí a píše, tým menej sa hľadí na krivé ohovárania a hanebné osočovania. Preto svedectvo spisovateľov tejto doby môže mať jedine tam svoju platnosť, kde sa zdá byť zbavené predsudkov a nenávisti proti vzpierajúcim sa pohanským Slovanom. K týmto príčinám, ktoré nás v priebehu dlhých období pozbavili podrobných správ o slovanských národoch, treba pripojiť ešte aj to, že Slovania od opustenia svojich pôvodných sídel až do prijatia kresťanskej viery všade žili rozdelení na drobné pospolitosti a malé obce. V takomto stave nemajúc chuť na výboje, a nehroziac potlačením nezávislosti cudzích národov, zriedkavejšie upútavali na seba pozornosť cudzincov, takže títo málokedy vedeli náležite rozoznať jedných od druhých. Prvý príklad zjednotenia sa mnohých pokolení pod vládou jedného panovníka podali západní Slovania v 7. stor. za Sama, keď išlo o zvrhnutie avarského jarma a zbavenia sa nátlaku Frankov; avšak tento zväzok, ktorým sa ich meno stalo ešte známejším, trval jedine dovtedy, kým nedosiahli vytýčený cieľ. Až okolo pol. 9. stor., keď nastalo dvojité významné zjednotenie, jedno pod Svätoplukom na Morave, druhé pod Rurikom na Rusi, ktorým sa roztrúsené rodiny a drobné vetvy spojili v ohromné, mohutné národy, stali sa Slovania hlavným predmetom európskej histórie. Takmer v rovnakom čase vystúpili z dovtedajšej ukrytosti a nečinnosti, pokiaľ ide o zjednotenie, Slovania pod menom Lechov na Visle, Bulharov v Mézii, Srbov a Chorvátov v Ilýrii a Čechov na Vltave i Labe, založiac v týchto krajinách znamenité, slávne a dlho trvajúce kráľovstvá.[4]Toto všetko, tu len zbežne spomenuté, má slúžiť na ohraničenie a v slušnej miere na udržanie našej nádeje ohľadom histórie Staroslovanstva v tejto druhej dobe, ktorá, hoci dosť vyniká nad históriou prvej časti hojnosťou správ a plnosťou svetla, predsa len, ak ju hodnotíme samu osebe alebo ju porovnáme s históriou iných vtedajších národov v Európe, a to najmä v prvých troch storočiach, je nadmieru kusá a matná. Šírením sa historických vedomostí, dodnes úplne nevyvážených prameňov tejto doby a dokonalejším výkladom tých istých veľmi zahalených svedectiev, pravda, nejedny stránky vtedajšieho života slovanských národov sa nášmu potomstvu pošťastí lepšie vysvetliť než nám; avšak dokonale všade všetku tmu zapudiť a predstaviť úplný, verný historický obraz Staroslovanstva tejto doby zostane aj pre ten najbystrejší dôvtip a najvytrvalejšie ľudské úsilie navždy iba márnym pokusom.4.Spisovatelia tejto časti, najmä prvých dvoch storočí, napospol cudzinci, lebo naše domáce pramene sa začínajú oveľa neskôr, podávajúc nám správy o Slovanoch, uvádzajú ich pod rozličnými menami, nazývajúc ich všeobecne a najobyčajnejšieSlovanmi(Slavi, Slaveni),VinidmičiVenedmiaAntmi, tí istí potom, hoci veľmi zriedkavo,Srbmi(Spori, Servetii, Zerinani). U spisovateľov 6. stor., u ktorých je zmienka o Slovanoch, a je ich len šesť, sa tieto mená objavujú v takejto podobe: u Prokopa sa nazývajú Sclavini, Antae, Spori, u Jornanda Vinidae, Veneti, Sclavini, Sclavi, Antes, u Mauricia a Agathiasa Sclavi, Antae, u Jána Biclarského Sclavini, u Vibia Sequestra Servitii. V prameňoch 7. stor. sa vyskytujú len mená Sclavini, Sclavi, Venetii (t. Venedi) a Antae, v prameňoch 8. stor. iba Sclavini, Sclavi, Vinidi, Vinedi a meno krajín Anthaib i Banthaib u jediného Pavla Diakona. V 9. a 10. stor. objavujú sa mená Sclavi, Sclaveni, Sclavini, Sclavani, Sclavones, Sclavanisci, Vinidi, Vinedi, Vinethi, Vinnetes, Vinades, Vindones, Hvinidi, Gvinidi, Venedi, Venedonia atď., kým naproti tomu po názve Antae sa viac žiadne stopy nevyskytujú. Z mien jednotlivých slovanských národov, ak vynecháme niektoré zvláštne, ako Saurices u Zemepisca Ravenského, Draguvitae, Sagudatae, Welegizitae, Baiunitae, Berzitae, Rynchini v životopise sv. Demetria [zo 7. stor.], v priebehu prvých troch storočí sa v spisoch súdobých dejepiscov žiadne výslovne neuvádzajú; hoci nejeden z nich zbežne pripomína množstvo slovanských národov a ich rozličné mená, bez ich výkladu.[5]Avšak v priebehu 9. a ešte viac 10. stor. sa naraz objavuje také množstvo mien jednotlivých národov a slovanských národíkov v histórii, že starostlivý historik, usilujúci sa ich všetky náležite zhromaždiť a vyložiť, stojí pred nesmiernou prácou, avšak bez nej nieje možné priniesť v staroslovanskom dejepise dostatočné svetlo. Predošlúc toto o pomenovaní Slovanov u cudzokrajných spisovateľov tejto doby, pristúpme už k predbežnému prehľadu dejín Slovanstva v tejto dobe, ponechajúc podrobnejší výklad tu uvedených, ako aj zámerne vynechaných vecí na osobitné články, ku ktorým nám má byť tento prehľad iba cestou a takpovediac otvorením brány.5.Pretože máme zachovaných tak málo správ o počiatočných dejoch slovanských národov, je potrebné na určenie doby ich odchádzania z dávnych vlastí a usadzovania sa na nových sídlach viac hľadať pomoc v rozvážnych domnienkach ako vo výpovediach súdobých spisovateľov. Doba priblíženia sa k panónskemu Dunaju určite nebola prvá doba ich sťahovania; v tej krajine sa najdlhšie potĺkali zostatky Hunov, Gótov, Gepidov, Longobardov a iných národov, zostatky neveľké počtom, ale predsa mohutné silou, medzi ktoré bolo nemožné votrieť sa bez zbrane a bez boja. Na východ i západ od svojich hraníc už skôr a na väčšom priestore mali Slovania voľný priechod. Po nájazdoch Gótov, Vandalov a iných Nemcov v severozápadných krajinách Pontu oslabli mohutné sarmatské národy medzi Dnestrom, Dneprom a Donom; hunská víchrica zapudila konečne nespočetné zvyšky Alanov, Roxalanov a Jazygov do končín odtiaľ vzdialených; ich časť, ktorá prešla cez Dunaj, tiahla s Vandalmi do Hispánie, časť sa usadila v Galii nad Ligerou (Loire) v okolí rieky Sarty (kde po nich zostal názov mesta Alençon), časť, ktorá vyviazla po Atilovej smrti z hunskej podriadenosti, hľadala útočište u cisára Marciana v Mézii. Je pravdepodobné, že už v tejto dobe, t. na konci 4. a v priebehu 5. stor., Slovania sídliaci na hornom Dnepri a odtiaľ ďalej k Volge i prameňom Donu, využijúc vhodnú chvíľu, posunuli svoje hranice na juh a východ až takmer k samému Pontu, kde ich nachádza história neskorších vekov. Hunská vláda, ktorej, pravda, bola podriadená väčšia časť vtedajších Slovanov, pravdepodobne nebola nepriaznivá voči rozširovaniu sa miernych, pre mocných podmaniteľov v nejednom ohľade užitočných Slovanov; vieme určite z Jornanda, že Huni okolo r. 384 silou ubránili Antov proti zúrivému ostrogótskemu kráľovi Winitharovi, a neprestali s vojnou skôr, kým sa za učinené bezprávie na tomto ukrutníkovi náležite nepomstili, a práve tak tomu nasvedčujú mnohé iné okolnosti, že medzi Hunmi a Slovanmi mali miesto dlhotrvajúce mierové zväzky, ako sme o tom pojednávali už vyššie (§ 15. č. 5). Z podrobného opisu mena Venedi na mapách Peutingerových, ktoré podľa nás nie sú neskoršie než z r. 423, možno sa s istotou domýšľať, že Slovania sa v tom období priblížili už na dosah k Pontu. Čoskoro potom násilní Uhri a Bulhari, podľa výpovedí Grékov a dôkazov mladších učencov jednokmeňovci Hunov, až dovtedy neznámi, opustiac svoju starú vlasť za Volgou pri uralských horách a opanujúc brehy Meotu, Čiernomoria i Tauridu [ok. 474], zamedzili ďalšie šírenie sa Slovanov na východ. Tak sa stalo, že títo, najmä po zničení Hunskej ríše, sa čoraz silnejšie tlačili do Dácie a k Dunaju, a to tak ďaleko, že na prelome 5. a 6. stor. severné brehy dolného Dunaja už celkom oni držali (§ 27, 28, 29, 30). — Západné končiny pôvodných sídel Slovanov opustili ich pôvodní obyvatelia ešte skôr ako východné. Počnúc 2. stor. germánske a keltské národy osídlené na východ i západ od Odry sa v nepretržitom prúde sťahovali jedny po druhých k hraniciam rímskeho panstva. Odvtedy do konca 4. stor. vidíme Vandalov, Silingov, Burgundov, Lýgiov, Buriov, najbližších obyvateľov Odry, už čiastočne roztrúsených na Dunaji, čiastočne na Rýne až do Galie a Hispánie. Za nimi vyšli Herulovia, Rugiovia, Turcilingovia, Scirovia, Longobardi a iní, takže v 5. stor. už v celom tom priestranstve nenachádzame viac ani zmienky o týchto dávnych osídlencoch (§ 18). O svévskych Semnónoch, ktorých osady sa nachádzali niekedy od Labe až po Vartu, v celej tej tlačenici a miešanici nemeckých národov prechádzajúcich sem-tam sa už nikde nič nespomína, čo je pre nás dôkazom, že skoro sa odtiaľ preniesli do sídel bratských Svévov a Hermundurov okolo prameňa Mohanu. Teda z tejto strany sa mohli Slovania už vo 4. stor. nachádzať na kraji Odry a zaberať uprázdnené sídla po Vandaloch, Burgundoch, Silingoch, Semnónoch a iných Nemcoch a pred koncom 5. stor. sa mohli posunúť až k Sále, dolnej Labe a k západnému baltickému pomoriu. V tejto oblasti sa im stali prístupné aj južnejšie krajiny, po oslabení Markomanov a Kvádov, v poslednej štvrtine 5. stor. zaľudnili Moravu i Čechy, ba dokonca prenikli až po hranice bavorské i po Frankóniu. Vlastne v takom položení našli Slovanov pred koncom 5. stor. spisovatelia, ktorí mohli po potlačených nepokojoch aspoň čiastočne svojím zrakom vystihnúť premeny, ktoré sa uskutočnili po nie dlhom uplynutí času na severe. Už v tom čase [494] nenachádzali tam nikoho iného, iba slovanské národy, hraničiace pri západných končinách Baltického mora s nemeckými Varnami. Z iných najdávnejších zmienok o nich vieme iba to, že v prvej polovici 6. stor. rieka Labe oddeľovala Srbov a Svévov a že títo, čoskoro po oddelení východného Durínska od Avarov [562] a Frankov [556, 563], po vstupe do krajiny medzi Labe a Sálou tam zostali. Hoci o spôsobe šírenia sa Slovanov v nadlabských krajinách nemáme žiadne súdobé podrobnejšie správy v rukách, predsa však na základe viacerých okolností sa môžeme do istej miery s istotou nazdávať, že obrábanie úrodnej pôdy sa nedialo iba pokojným zaujatím vyľudnenej a poloprázdnej krajiny, ale aj vojenským ovládnutím nepriateľských zemí. Nesmierna zaľudnenosť a bezpríkladná pracovitosť roľníckych Slovanov, spojená s hrdinskou mužnosťou a vytrvalosťou vo vojnách, im zabezpečila v tejto oblasti takú prevahu, že bojovní Frankovia, Durinkovia a Sasi museli každý rok trpezlivo znášať stále väčší a väčší útlak svojich zvyšných sídel. Takáto veľká početnosť a pracovitosť spôsobila, že už v 8. stor. boli remeslá a obchod západných Slovanov na takej úrovni, že Karol Veľký, jednak zo závisti, jednak so zámerom presunúť ich do svojich krajín v oblasti Stredozemného mora, považoval za prospešné pre svoje zámery prijať rôzne, neraz aj ostré opatrenia na ich zastavenie (§ 39, 40, 43, 44). — V tomto období začaté sťahovanie národov na pontskom prímorí trvalo počas celého 6. stor. a skončilo sa až v prvej polovici 7. stor. prechodom Srbov a Chorvátov do Ilyrika. Hoci nemáme výrazné svedectvo o tom, žeby sa boli Slovania preniesli pred pol. 6. stor. už cez Dunaj do Mézie a Panónie, predsa z viacerých dôvodov nemožno o tom pochybovať. Byzantské letopisy nám rozprávajú o vpádoch Slovanov r. 527, 533, 546 do Mézie a Trácie; časté zmienky sa nachádzajú aj o vojenských plukoch alebo jednotlivých bojovníkoch slúžiacich Grékom za mzdy r. 537, 540, 547, 555, 556 a i.; o pokojnom usídlení sa slovanských rodín v južnom Zadunajsku história mlčí, hoci podľa všetkej pravdepodobnosti sa muselo začať už na sklonku 5. alebo na začiatku 6. stor. Pravda, Avari, priblížiac sa k Dunaju okolo r. 560, museli sa prepraviť cez túto rieku aj cez Sávu, aby pokorili Slovanov, oddávna prichádzajúcich do vnútorných krajín východného cisárstva. Neskôr, keď Avari sami konali vpády do Trácie, sú stopy o tom, že im Slovania uľahčili prechod. V opise miest a hradov Mézie, Trácie, Macedónie, Epiru a Ilýrie u Prokopa [552] nachádza sa už nemálo mien nesúcich na sebe zreteľný ráz slovančiny. Podľa toho sa možno právom domnievať, že oných sedmoro slovanských pokolení, o ktorých história r. 678, keď ich Bulhari zastihli v Mézii, náležite vypovedá o tom, že už v prvej polovici 6. stor. zaujalo tieto zadunajské krajiny a pri pokojne vykonávanom roľníctve neposkytlo historikom počas dlhého obdobia žiadnu príčinu na to, aby sa o nich zmienili. Po príchode uralsko-čudských Bulharov do Mézie sa niektoré rody, majúc v nenávisti týchto nových podmaniteľov, preniesli odtiaľ do iných oblastí východného cisárstva; ostávajúca väčšina v priebehu času potom predstihla a svojím rozšírením sa aj potlačila panujúci národ, že okrem mena nezostalo po ňom žiadnych stôp. Tieto rozličné slovanské osady sa v niekdajších rímskych krajinách v krátkom čase tak veľmi rozplemenili, že svojou ľudnatosťou pokryli značnú časť východného cisárstva. Kým jedni rozširovali každý rok svoje hranice mimo pôvodne obsadených sídel, zatiaľ iní odchádzali dobrovoľne zaľudniť rozličné oblasti a okolie Trácie, Macedónie, Tesálie, aj samého Peloponézu. V 7. a 8. stor. začali sa Slovania dobrovoľne i nedobrovoľne, unikajúc náporu Bulharov a vykonávajúc služby arabským kniežatám za vojenskú mzdu alebo súc presídlení gréckymi cisármi, usadzovať tu i tam v Malej Ázii, v Apamijskej oblasti, v Sýrii [664], v Opseciu [688], v Bitýnii [762], nad ústím rieky Halys, v okolí Trapezuntu atď. Nie je známe, odkiaľ by sa tam dostali títo poslední, či z Bulharska, alebo priamo zo severnej vlasti Antov cez Kaukaz. V prvej polovici 8. stor. v čase zoslabenia východnej ríše sa Slovania usadení v Grékoch v dôsledku priaznivých okolností rozšírili tak mohutne, že vtedajší spisovatelia nariekajú nad poslovančením celého Grécka. Z Grécka a Peloponézu počas dlhého obdobia konali morské výpravy na rozličné ostrovy gréckeho súostrovia. Hoci napokon sa cisárom podarilo jedných z ovládnutých krajín vypudiť, druhých si zase podrobiť ako otrokov, predsa len niektoré pokolenia, menovite Milencovia a Jezercovia, usadení v Peloponéze v Elide a Lacedemóne, z obidvoch strán hory Pentadaktylu, obhajovali dosť dlho svoju nezávislosť (§ 29, 30). — Od panónskeho Dunaja sa osady Slovanov šírili na západ do horných Rakús, Korután i Krajiny, najmä po prechode Longobardov do Vlách r. 568, a to hlavne pod vplyvom Avarov, ktorí v tom čase v Panónii pevne vládli. Rozšírenie sa Slovanov až k bavorskému alebo terajšiemu tirolskému kraju v hornom údolí Drávy sa konalo s neobyčajnou rýchlosťou v r. 592 — 595. Nepochybne v tom istom čase aj blízke krajiny na juhu, Furlandsko a Istria, boli nimi zaľudnené (§ 35, 36). V prvej polovici 7. stor., medzi 634 — 638, mnohopočetné zástupy Srbov a Chorvátov, nazývaných Bielochorvátmi a Bielosrbmi, vystúpiac zo zatatranských krajín, vydali sa cez Dunaj do končín východného cisárstva, a vypudiac Avarov z Panónie medzi Sávou a Drávou, usadili sa práve tu, v južnej Panónii, Dalmácii a v ostatnom Ilyriku. Ich oddiel sa už o niečo skôr usídlil v Macedónii v okolí terajšieho mesta Srbice na rieke Haliakmone (Indžekara), uprostred iných slovanských vetiev (§31, 32, 33, 34). Z týchto zaľudnených osád vznikli tu zakrátko rozkvitajúce slovanské obce, s vlastným usporiadaním a pod rozličnými správcami, neskôr zmenené na kniežatstvá a kráľovstvá. Karol Veľký, ovládnuc po porážke Avarov dnešné Rakúsy, Korutany a Panóniu, stretol tam niekoľko pokolení Slovanov, trpezlivo sa zaoberajúcich roľníctvom, ponechal ich na svojich miestach pod správou ich vlastných vojvodov a vodcov. Pre túto prevládajúcu náklonnosť k poľnému hospodárstvu sa Slovania všade, ešte aj u svojich neprajnikov, stretávali s ochotným prijatím. Určite väčšia časť územia aj okolia, ktoré zaujali vo východnom cisárstve, bola im dobrovoľne daná na obrábanie; ich mnohopočetné čeľade, ktoré sa posunuli hlboko za hranice až do samého jadra nemeckých národov, počas niekoľkých storočí nielenže nepociťovali nijaké krivdy a útlaky, ale navyše ocenením ich zručnosti a vytrvalej pracovitosti bola snaha, aby ich tam prišiel čo najväčší počet. Medziiným sv. Bonifác na začiatku 8. stor. poskytnutím viacerých výsad prilákal mnohé slovanské rodiny do okolia Fuldy, horného Mohanu, Würzburgu, Bambergu, Bayreutu, ktoré kraje po vyklčovaní premnohých pustých lesov a ich premeny na úrodné ornice boli dlho potom nazývané vindickými. Podľa svedectva súdobých spisovateľov všetky ich podobné osady, založené v dávnej dobe, počnúc od Rakús cez Tirolsko až do Vorarlbergu a Švajčiarska (Engadin, Wallis), v horných i dolných Bavoroch, vo Švábsku, v palatináte Rýnskom, vo Frankónii, po obidvoch stranách Mohanu, v Hesensku, Durínsku, Brunšvicku atď., všade si zachovali až takmer do 15. stor. uprostred Nemcov svoju národnosť a svoj materský jazyk (§ 43, 44). — Nevieme, v ktorej dobe a odkiaľ, z Polabia či od mora z nábrežia vislianskeho, dostali sa početné osady Slovanov do Británie a Batávie, usadiac sa tam na rôznych miestach, v dnešnom grófstve Wiltshirskom, tu potom v okolí Utrechtskom, kde ich nachádzame podľa hodnoverných historických svedectiev už veľmi skoro, hoci neskôr prevahou domácich národov boli celkom potlačené a zanikli (§ 44, č. 5). — Zatiaľ čo na rozložité vetvy slovanského kmeňa v oblasti Odry, Labe, Dunaja, v Mézii, Trácii a Ilyriku začína padať zreteľnejšie historické svetlo a objasňovať ich dejiny, hlavný kmeň a skoro semenište týchto národov, usadený v zatatranských krajinách, v oblasti Visly a Dnepra až k hornej Volge, a nedostupný južným Európanom, zostáva zväčša zahalený tmavým závojom. Niet pochybnosti, že tieto hlavné slovanské národy zostali vo svojich odvekých vlastiach, požívajúc blažený mier, a vrtkavosťou osudu, všeobecne hovoriac, trpiac a strádajúc omnoho menej ako rozptýlení bratia na juhu i západe, rozrastali sa náhle, šírili sa, nadobúdali takú moc, ľudnatosť a slávu, do akej nám ich naraz pred oči stavia história 9. a 10. stor. Panovanie hrozných a hnusných Avarov, týchto pekelných vyrojencov z východného Pouralia, objaviacich sa r. 557 na Done, uvalilo síce ťažké pohromy na viaceré okolité vetvy týchto severných Slovanov, menovite na Antov v nižnom Podneprí a na Dulebov v súčasnej Volyni [559], avšak táto víchrica sa čoskoro prehnala a obrátila sa do podunajských oblastí, no ani tam všetky severné slovanské národy nezasiahla. O pokoleniach usadených pri východných brehoch Baltiku vieme s istotou, že keď avarský chán, panujúci v Podunajsku, si ich chcel nakloniť poslaním mnohých darov, aby mu pomohli proti cisárovi Mauriciovi, títo mu jeho žiadosť smelo odopreli; o iných, hlbšie sídliacich na severe, možno rovnako bezpečne predpokladať, že nikdy neboli podrobení drsnému panstvu Avarov. Menej šťastní boli v tomto ohľade rozdrobení, počtom nerovnakí slovanskí vysťahovalci na juhu aj západe. Lebo hoci aj medzi týmito sa niektorí, ako Slovania vo Valachii, pod svojím vodcom Lovretom smelo vzopreli proti spupnosti a násiliu týchto divochov, avšak ich väčšia časť v Panónii, na Morave a v Čechách čoskoro padla pod ťažké jarmo avarskej poroby, nemôžuc odolať toľkej sile a zúrivosti. Ale ani toto neslobodné pokorenie sa do poddanstva týchto neľudských mučiteľov netrvalo dlho. Udatný Samo, zjednotiac Čechov, Moravanov a okolitých Vindov pod svojou samovládou, pomstil sa Avarom za príkoria činené Slovanom [623 nasl.]; Chorváti a Srbi, prejdúc cez Tatry do Ilyrika, porazili ich na hlavu v Dalmácii [634 nasl.]; ich zvyšky zožral krvavý meč Karola Veľkého [791] a Bulharov [807]. Po odvrátení avarskej skazy začali Slovanom hroziť nové nebezpečenstvá, vyrojené z toho istého hrôzu plodiaceho včelinca, t. z Pouralia, z početných tlúp neskrotných divochov, menovite čudských Chazarov [pr. 800], Maďarov [889], tureckých Pečencov [pr. 900], Plavcov čiže Kumánov a iných, odhodlaných celú Európu obrátiť na popol a púšť. Založením mocnej vlády na Rusi [862] a v Poľsku [ok. 840] postavila sa napokon nedobytná hradba proti ďalšiemu prenikaniu týchto aziatskych cudzojazyčníkov do hĺbky Slovanstva, a tak sa odvrátilo nebezpečenstvo už-už nastávajúceho zmohamedánčenia Európy (§ 27, 28, 37, 38).6.Končiac tento stručný prehľad hlavných sídel Slovanov a ich usídlenie sa vo veľkej časti Európy v tomto druhom časovom úseku, môžeme už s väčšou dôverou a smelosťou zopakovať svoj názor uvedený na začiatku tohto diela (§ 6, č. 3), že svojou ľudnatosťou vysoko prevyšovali všetky ostatné európske kmene, a preto jediné hľadali nové kraje aby, zúrodniac ich vlastnou prácou, ich už nikdy viac neopustili. Nestačí potom, že zaujali krajiny patriace niekedy Rimanom a ich hranice rozšírili od Labe až k Volge a Donu, od baltického prímoria až k adriatickým a egejským ostrovom; na odpor proti nájazdom a na odrážanie cudzincov bolo potrebné nasadiť všade dostatočný počet ľudí a iba v domácich zdrojoch hľadať potreby na živobytie. Aj jednému, aj druhému sa vyhovelo. Slovania všetky raz osídlené kraje zachovali svojim neskorším potomkom; všade pri prvom prehlíadnutí ich nových sídel nachádzame početné rodiny už pripútané k dedičnej zemi a zamestnané jej pokojným obrábaním. Túto prevládajúcu náklonnosť k poľným a iným prácam, túto cnosť právom môžeme uvádzať, najmä vzhľadom na onú dobu Európy, až v základoch rozbúrenej a na púšť obrátenej vojenskými nájazdmi potulných svetohromcov. Slovanské národy, rozdrobené a po vzdialených krajinách roztrúsené, cítia zodpovednosť za vlastnú sebazáchovu, s výnimkou tých, ktorých buďto prepiata nenávisť a zloba susedov rozličnými nepeknými prostriedkami stenčila, odnárodnila a vyplienila, buďto prevaha nových nájazdov z obranných sídel vysadila a do iných vzdialenejších končín, kde neraz čoskoro zahynuli, zapudila. Ktokoľvek pozná veľké rozšírenie Slovanov na začiatku stredoveku a ten smutný údel, ktorý museli podstúpiť nejedny príliš vzdialené vetvy v cudzine, nebude sa čudovať, keď bude počuť o pozostatkoch tohto národa v najodľahlejších oblastiach sveta a ak nájde stopy po jeho zmiešaní s rozmanitými kmeňmi a národmi pozemského ľudstva. Nemci, Gréci, Valasi, Uhri, ba aj niektoré krajiny Ázie môžu byť vďační Slovanom za nie malú čiastku svojej ľudnatosti. Zaujatie polovice Európy Slovanmi je v letopisoch ľudstva akt takmer bezpríkladný. Nebolo by divu, keby, pochádzajúc zo zvyčajných pohnútok, bolo dosiahnuté obyčajnými prostriedkami. Je známe, čo môže dokázať ľud posadnutý chtivosťou po lúpeži a vedený mocnou vôľou jedného vodcu a vládcu. Svetové dejiny nám ukazujú nemálo príkladov veľkého rozšírenia vlády, avšak napriek tomu ani jeden z nich sa nemôže porovnávať s rozšírením sa Slovanov. Zatiaľ čo sa iné národy zjednotené spoločnou správou i zriadením postavili naraz a v hustých zástupoch proti svojim nepriateľom, Slovania, rozdrobení na zvláštne rody a čeľade, bez vzájomných zväzkov, rozchádzali sa v malých skupinách, v rozdielnom čase, po rozličných stranách sveta. Ti prví, pokoriac sa vôli a rozkazom jediného vodcu, postupovali všade podľa jeho pokynov; Slovania, pri svojom ľudovládnom usporiadaní, prv než prijali nejaké rozhodnutie, najskôr zvažovali, o aké výhody by mohli prísť nasadením drahého pokoja. Iné, útočné národy, navyknuté na vojenský spôsob života, prelietali z miesta na miesto v hrôzostrašných hordách, hľadajúc nepriateľov len preto aby ich mohli ostrím svojej zbrane zabiť a olúpiť o hotový tovar. Slovania, od svojej prirodzenosti miernych, krotkých a lahodných mravov, na svojich dobrovoľných sťahovaniach hľadali iba také krajiny, ktoré by mohli zúrodniť potom vlastného čela, bojujúc neradi a len z donútenia, vždy viac na svoju obranu než na dobývanie. Zdá sa, že sám osud, súc naklonený ich zámerom a spôsobom v konaní i v správaní, chcel ich ozdobiť trvalými skutkami; lebo tieto útočné národy buď už spolu s prachom svojich lúpeží vyhynuli, alebo aspoň spejú k svojmu zániku. Naproti tomu Slovania si napriek všetkým víchriciam rozbúrenej doby obhájili sídla zaujaté v dávnej dobe a dočkali sa tej šťastnej chvíle, ktorá im sľubuje stále obydlie a úspešné prekvitanie národného života i slávy od neho neodlučiteľnej.[6]7.Vyššie sme uviedli, že obyčajné mená, pod ktorými spisovatelia tohto obdobia najmä jeho prvej polovice, uvádzajú Slovanov, kedykoľvek sa súhrnne o nich hovorí, sú Vinidi či Venedi, Sclavi či Sclavini, Antae a Spori či Servetii či Zeriňanovia, t. Srbi. Podajúc už na inom mieste výklad alebo aspoň potrebné, z pôvodných prameňov čerpané dejoslovné doklady na lepšie vysvetlenie mien Vindi a Srbi (§ 8, č. 15, § 9, č. 5) a odkazujúc výklad názvov jednotlivých slovanských národov, Lechov, Čechov, Chorvátov atď. na uvedené články, tu pripojíme na doplnenie prítomného všeobecného prehľadu výsledky vlastného bádania ohľadom iných dvoch slávnych mien Slovanov, t. Antovia a Slovania. — MenoAntae, Ανται,na ktoré najskôr obrátime svoj pohľad, sa nevyrovná menu Slovania ani svojou všeobecnosťou, ani trvalosťou. Pokiaľ mi je známe, všetkých svedectiev a prameňov, z ktorých možno vyviesť na svetlo viac či menej užitočné zmienky o Antoch, je deväť: Jornandes [552], Prokopius [552], Agathias [590], Menander [594], cisár Mauricius [582 — 602], Theophylactus [629] a jeho opakovateľ Theophanes [817], Carihradské letopisy nazvané Chronicon paschale [630] a Pavel Diakon [770]. Tým spôsobom používanie mena Antae, súdiac podľa prameňov, v ktorých sa ono nachádza, uzavreté je v hraniciach dvoch storočí; rozšírenie samotného národa označeného týmto menom nikde nevybieha, ako čoskoro uvidíme, z končín zadneprovského severu a krajín ležiacich na euxinskom pomorí. Ale vypočujme si najprv výpoveď uvedených svedkov. Jornandes, podávajúc správu o rozšírenosti Slovanov na začiatku 6. stor., hovorí medziiným o Antoch v tomto zmysle: „Mená Vinidov, hoci sa teraz podľa rozličnosti rodov a sídel menia, avšak najzvyčajnejšie názvy bývajú Slavíni a Antovia (Antes); Slavíni obývajú oblasť od mesta Novietunskeho a jazera nazývaného Musianske až k Dnestru a na sever až po Vislu; Antovia potom, ktorí sú medzi nimi najsilnejší (fortissimi, t. najudatnejší, najbojovnejší), bývajú na záhybe Pontu od Dnestra až k Dnepru, tieto rieky sú od seba vzdialené niekoľko dní cesty.“ A na inom mieste: „Títo (t. Vinidovia čiže Slovania), hoci vyšli z jedného kmeňa, teraz majú trojaké meno, totiž Veneti, Antovia, Slávovia (Veneti, Antes, Sclavi).“ Napokon hovorí o výpravách zradného Winithara medzi Slovanov: „Winithar, vraj, usilujúc sa vymaniť sa spod hunskej vlády, aby prejavil svoje hrdinstvo, so zbraňou vtrhol do končín Antov (in Antarum fines).“[7]Z týchto Jornandových slov jasne vysvitá, že podľa jeho domnienky Antovia boli hlavnou ratolesťou kmeňa Vinidov, rozšírenou medzi Dnestrom a Dneprom, od pontského pomoria k severozápadu, nie je známe, ako hlboko do vnútrozemia.[8]Jornandov súčasník Prokop na niekoľkých miestach menuje Slovanov i Antov jedných vedľa druhých a podobne ako Jornand robí rozdiel medzi nimi ako hlavnými ratolesťami jedného kmeňa; hovorí teda: „Antovia, susedia Slovanov(Aυται, οί Σκλαβηυώυ άγχιστα ώκηυται)) prepraviac sa cez Ister, vpadli do rímskych končín s veľkým vojskom,“ a inde: „Predtým Slovania a Antovia aj meno mali jedno atď.“ Pokiaľ ide o rozhranie Slovanov a Antov na rieke Dnestri, zdá sa, že Prokop sa zhoduje s Jornandom, avšak pri objeme zaujatých sídel sa od neho akiste odlišuje, posúva ich omnoho ďalej na sever. Ním vyslovené slová týkajúce sa tejto veci, pamätné a dôležité, znejú takto: „Meotská zátoka sa vlieva do euxinského Pontu. Tamojší obyvatelia, nazývaní predtým Cimmerovia, sa teraz nazývajú Uturgurovia. Ďalšie krajiny na sever zaujímajú nespočetné národy Antov.“[9]Ostatní spisovatelia poskytujú oveľa menej svetla na určenie sídel. Agathias uvádza iba jedno jediné meno Antov, nazývajúc Dobrogosta, vodcu Grékov proti Peržanom [555], muža rodom pochádzajúceho z Antov.[10]Menander uvádza Antov(Aνται), hovoriac o ich vpáde medzi susedných Slovanov [557].[11]Tento vpád sa nepochybne dotýkal najvýchodnejších Slovanov, t. sídliacich v oblasti Dnestra, podľa čoho možno určiť sídla týchto Antov najpravdepodobnejšie medzi Dnestrom a dolným Donom. Cisár Mauricius, predkladajúc najlepší spôsob bojovania proti Slovanom a Antom, o sídlach týchto posledných nič určité nestanovil, iba to, že ich kladie po ľavej strane Dunaja.[12]Theophylaktos sa zmieňuje aj o Slovanoch i Antoch, týchto, ako sa zdá, vtedy sídliacich na severnom Ponte a vysielajúcich Grékom pomocné pluky, tamtí zas s Avarmi napádali Grékov cez Dunaj, a preto boli stíhaní cisárskym vodcom Gudvinom. Avarský chán sa vraj pre pomoc poslanú Grékom chcel pomstiť národu Antov, preto vypravil proti nim svojho vodcu Apsicha [602]. To isté po Theophylaktovi opakuje jeho opisovač Theophanes.[13]Carihradské letopisy (Chronicon paschale) sa dotýkajú mena Antov iba bežne, oznamujúc, že cisár Justinián [527, 565] s pýchou vo svojich rozkazoch nazýval sám seba víťazom nad Antmi,[14]hoci, ako je nám dobre známe, toto prímenie skôr pripomínalo hanbu a stud ako slávu jeho zbraní proti vtedajším Slovanom. Napokon Pavel Diakon, píšuc o výpravách Longobardov podľa starých ľudových podaní, uvádza, že títo pohnúc sa z Mauringie priplávali do Golandu, kde istý čas sídlili, potom vraj niekoľko rokov ovládali zeme Anthaib, Banthaib, Wurgonthaib, odkiaľ vraj prejdúc až za Don stýkali sa s Bulharmi [ok. 379 nasl.].[15]Už vyššie sme ocenili historickú platnosť tohto svedectva (§ 8, č. 10, § 18, č. 6), teraz podotkneme len to, že aj tu spojitosť týchto mien akoby poukazovala na východné položenie Antov, niekde v susedstve Bulharov (Wurgonthaib, Wurugundi). Zo starostlivého uváženia vyššie vyložených svedectiev jasne vysvitajú predovšetkým dve veci, t. najprv že menom Antes, Antae nie celý slovanský kmeň, ale len jeho niektoré vetvy, menovite od ústia Dnestra a Pontu rozložené hlbšie na sever, sa označovali, po druhé potom, že tento názov, nikde sa v domácich prameňoch nevyskytujúci, je skôr cudzozemský ako slovanský. Prečo si privlastňovali toto meno výhradne ratolesti sídliace nad Pontom, je zrejmé tak z výpovedí uvedených vyššie, ako aj z iných miest tých istých spisovateľov. Už citovaný Prokop, ktorý tak starostlivo označuje menom Antov nadpontských Slovanov, hovoriac o ťažení Herulov cez územie západných Slovanov, t. územie Moravy, Čiech, Lužice atď., k Varnom [r. 494], nemenuje ich Antmi, ale Slovanmi.[16]Isté teda je, že toto meno sa používalo v súvislosti s východnou polovicou Slovanov, rozloženou na pontskom pomorí a odtiaľ ďalej cez vnútorné zeme, nevie sa, ako ďaleko na sever i západ. Nemožno ani ľahko uviesť, u ktorého národa sa tento názov najprv zaužíval, a aký je jeho pôvodný význam. Keďže nemáme žiadne pamiatky vtedajších čudských a tureckých jazykov, ani také dôkazy, žeby týmto susedom Slovanov bolo niekedy známe meno Antae, a keď nemôžeme celkom veriť doterajším výkladom tohto slova z gréčtiny a latinčiny, celkom nezdôvodniteľným a často smiešnym, tvrdíme, že toto meno buď pochádza od národov nemeckého kmeňa, buď je staroslovanské. K prvej domnienke vedú nasledujúce dôvody. Predovšetkým je známe, že od začiatku 3. až takmer do konca 5. stor. rozličné národy nemecké, Góti, Vandali, Gepidi, Burgundi a i., pobývajúc na Čiernomorí a v Dácii, boli v úzkom spojení so Slovanmi, niekedy mierne a priateľsky s nimi obcujúc, inokedy podnikajúc lúpeživé nájazdy a vpády do ich zemí. Po druhé je nemenej isté, že slovo Anta bolo bežné u nemeckého ľudu. Lebo Pavel Diakon, rozprávajúci o vpáde Longobardov do zeme Antov (Anthaib), túto správu neprevzal zo žiadneho gréckeho ani latinského prameňa, ale, ako sme už vyššie dokázali, z domácich ľudových spevov. To isté sa môžeme domýšľať o povesti podanej Jornandom o Winitharovom ťažení proti Antom. Až z rozpráv Gótov a iných Nemcov sa toto meno dostalo ku Grékom, u ktorých ono, po vysťahovaní sa odtiaľ Nemcov, celkom vyhaslo. Napokon v nemeckom jazyku sa nachádza slovo, ktoré svojím skladom sa celkom zhoduje s názvom Antae a významom sa sem prevýborne hodí, t. ags. ent (gigas), mn. č. entas, adj. entisc (giganteus), stnem. anzi, enz, gót. azda ants č. antus (?), škand. atr, iotr (?) atď.[17]Treba tu brať do úvahy, že Jornandes buďto schválne na význam tohto mena narážajúc, buďto ani nič nezamýšľajúc, napísal o Antoch toto: „Antovia, medzi všetkými Slovanmi najsilnejší (fortissimi),“[18]a ďalej porovnať, čo Helmold ohľadom mien Veleti č. Lutici poznamenal, že vraj ten ľud pre svoju udatnosť (a fortitudine, slv. ljut, strenuus, acer, fortis) bol nimi vyznamenaný,[19]a napokon i prvotný význam mena slovanského národa Bodrici (od kmeňa bodr, vigil, pugnax) a i. Forma i význam slova ags. ent, got. ants (?), teda vedie prirodzene k tomu, že ono s národným názvom Antae, Antes je jedno a to isté.[20]Iná je však otázka, odkiaľ majú Nemci toto slovo; či ono patrí pôvodne im, či hádam prišlo k nim od Slovanov, a z vlastného mena sa stalo všeobecným: lebo podľa obdoby iných mien toto posledné je, pravda, dobre možné (porov. § 6, č. 10). K dokonalému rozhodnutiu tejto záhady nestačí naša doterajšia znalosť jazykov a starožitností. Už sme pripomenuli, že v slovančine, okrem niektorých zriedkavých stôp osobných a miestnych mien, sa podobné slovo tam nevyskytuje. Antopoľ, mestečko v Grodnianskej gubernii, kde usadzuje Reichard Antov, je skrátené Antonopole; porov. Antonopole, dedina v Minskej gubernii, a čo do skladu podobne tvorené mená Adampól, Augustopól, Januszpól, Maryopól atď. v Poľsku a v Rusku. Slovko Anta by muselo podľa organických zákonov nášho jazyka znieť cyr. č. stsl. ѫтѧ, t. onta, nbul. ata, rus. srb. uta, kor. vota, poľ. wąta, stč. úta, nčes. auta atď.; porov, lat. anat-s (anas), stfranc. anette, stsas. dnem. aante, nnem. ente, rus. utka, srb. utva; cyr. ѫтѧнна, ѫтѧын (ѫ = ą), rus. utlyj, stsrb. utlina, kor. votel, poľ. wątly, čes. autlý, lat. angulus, cyr. ѫгьль (ąg’l), poľ. węgieł, rus. ugol, lat. antrum, cyr. ѫтрь, ѫтроба, rus., čes. utr, utroba; lat. anser, nem. gans, cyr. гѫсь, rus., čes. gus’, hus a i. Vskutku potom sa nachádzajú osobné a miestne mená, odvodené od nejasného a dávno zaniknutého koreňaut, rozličného u Slovanov, napr. strus. Utin, Igorov vyslanec v zmluve r. 945,[21]stčes. Uta, mužské meno,[22]rus. Ut, dedina i bočná riečka Sože v Mogilevskej guberniii, v Novobielickom panstve, Uty, dedina v gubernii Orlovskej, v panstve Trubčevskom na rieke Desne, Utinka, dedina v gubernii Smolenskej a iné. Utovo, pevnôstka a k nej patriace blato čiže barina v Bosne, Utin, staroslovanské mesto vo Vagrii (dnes Entin v Oldenbursku,eun.uako Leuticii, Preussen, Reussen n. Lutici, Prusi, Rusi) a i. Podľa toho pokladám za pravdepodobné, že meno Antov bolo niekedy u samých Slovanov bežné a domáce, od nich prešlo ku Gótom a iným Germánom, hoci o jeho slovospytný rozbor sa neosmeľujú pokúsiť.8.Pristupujúc k vysvetleniu nášho najrozšírenejšieho a najtrvalejšieho domáceho mena, t.Slovania, o ktorom v novších časoch takmer všetci spisovatelia, ktorí sa dotýkali vecí slovanských, o tom rozmanite rozumovali, hĺbali a písali,[23]cítime predovšetkým veľkú potrebu prepracovania sa až k samým najstarším, cudzím aj domácim prameňom a pridržania sa rezultátov nadobudnutých touto cestou, s vylúčením všetkých púhych, akokoľvek sľubných a našim žiadostiam lahodiacich dohadov, a zavrhnutím mnohých tých balamutení a nezmyslov vo vzťahu k tomuto menu od starých i nových nedoukov.[24]Teda prvá a hlavná otázka je, odkedy, v ktorých prameňoch a v akých formách sa toto meno objavuje. Druhá a vedľajšia otázka je, aký je jeho pôvod a prvotný zmysel. Vypočujme si teda výpovede najstarších svedkov v časovej postupnosti a podľa potreby aj s odlíšením cudzincov od domácich. S ohľadom na pramene cudzozemské predbežne zaznamenávame, že je dvojaká forma, v ktorej sa toto meno u nich vyskytuje, t. raz s hláskouav korennej slabike, razo. Určite čítame v gréckych prameňoch u Ptolemaia, najstaršieho spisovateľa, u ktorého sa toto meno objavuje,ΣTAYANOInamiestoΣTΛAYANO(v rkp.ΣταύανιiΣταάνoι), u Prokopa obyčajneΣκλαβηνίa len asi dvakrátΣκλαβινί, u AgathiasaΣκλάβι, u MenandraΣκλαβηνί, Σκλαηνί, u MauríciaΣκλαβι, u TheophylaktaΣκλαβι(krajiny), v Carihradských letopisoch (Chron. paschale)Σκλαβι, v životopise sv. Demetria [ok. 650]Σκλαβηνί, u TheophanaΣκλάβι, Σκλαβινί, Σκλαβινία, u Nicephora PatriarchuΣκλάβι, Σκλαβινί, u Georgia MonachaΣκλαβινί, u cisára LeonaΣκλάβι, τά Σκλάβικα έδνη, u Konštantína PorfyrogenetaΣκλάβι, Σκλαβηνί, Σκλαβινί, Σδλαβησιανί, σδλαβωνιν(Slavum fieri), u Strabonovho skracovateľa [ok. 1000]Σκλάι, u CedrenaΣδλαβι, Σδλαβινί, Σδλαβινία(krajina),Σκλαβινί, u ZonaraΣκλαβηνί, u Anny KomnenovejΣδλαβγένί, u pokračovateľa Konštantína PorfyrogenetaΣδλαβησιανί, Σκλαβησιανί, u Georgia Akropolitu a Kodinaσδλαβι, u Nicephora Choniatu a Nicephora BryenniaΣδλαβινίatď.;[25]okrem toho už u Ptolemaia iΣoβηνί(v niekt. rkp.Σηνίt. Sloveni), a v životopise sv. Klementa od Theophylakta mnícha [10. stor.], učenca Klementovho, práve takΣδλβνί, σδλβένικ.[26]V pamiatkach písaných po latinsky nachádzame u Jornanda Sclavi, Sclavini, u Jána z Biklaru Sclavini, u Gregora Veľkého [600] Sclavi (Sclavorum gens), u Fredegara Sclavini, Sclavi, vo Wessobrunskom rukopise [z 8. st.] Sclavus, u Pavla Diakona Sclavi, u Einharda Sclavi, Sclaveni, v Annal. Lauriss. od Einharda Sclavania (krajina), u Petra Bibliotekára Slavi, v chron. Moissiac. Sclavi, v Annal. Enharda Fuldenského Sclavi, v Annal. Fuldens. Sclavi, u Quidona Ravenského Sclavini, v rozličných letopisoch od Nemcov v 10. — 12. stor. písaných po latinsky (Mon. Germ. Hist. Ed. Pertz T. I. II.) Sclavi, Slavi, Sclavini, Sclavones, Sclavani, Sclavania, Sclavenia, Sclavinia, Sclavonia, Sclavia, u Adama Brémskeho a Helmolda Slavania, Slavi, v listinách nemeckých kniežat, kráľov a cisárov r. 777 Sclavi, ok. 824 — 836 Sclavini, r. 834 Sclavani, r. 846 Sclavi, r. 853 Sclavi, r. 888 Sclavinia (krajina) r. 889 Sclavi, r. 907 Sclavi, r. 923 Sclavi, r. 977 Scalavi (!), r. 981 Slavonia (krajina), r. 993 Sclavus, r. 996 Sclavus, r. 1000 Sclavanisci, r. 1161 Sclavonici atď.; okrem toho už v listine kráľa Ľudovíta r. 860 Slougenzia, t. slovenčina,[27]a v listine chorvátskeho kráľa Kresimíra r. 1071 Slovigna (dedina). V písomných prameňoch východných národov sa nachádza u Mojžiša Chorenského Sglavaci, adj. Sglavajin, u arabských spisovateľov Masudu, Ibn-Foslana, Istachru, Jakuta, Magribu, Kasvinu, Dimešku, Ibn-ul-Vardu, Bakuvu a i. Saklab, Siklab, adj. Saklaby, Siklaby, Seklaby, pl. Sakalibovia, Sekalibovia,[28]u Mirchonda a Ferdussiho Sakalib atď. V západo- a juhoeurópskych jazykoch, ktorých písomné pamiatky majú nerovnaký vek a stárie, bol menovaný človek slovanského pôvodu, súdiac podľa prevrátenia toho slova na iný, neskorší a podlejší význam, švéd. slaf, dsas. a angl. slave, hol. slaef, slave, fran. esclave, špan. esclavo, vlaš. schiavo. Naproti tomu u Valachov sa používajú formy Sloven, Slovenesk.[29]Toľko výpisky z cudzozemských prameňov; obráťme sa už teraz k domácim. Najstarší domáci spisovateľ, zapísavší nám toto meno, pokiaľ mi je známe, je Joan Exarcha bulharský [ok. 900], v ktorého vydaných výňatkoch, podľa rkp. z konca 11. alebo začiatku 12. stor. sa uvádzaслвѣньско, слвѣньскынмъ, на словѣньск, словѣньскыхъ кънигъ, слвѣньскъ ѧҙыкъ(dvakrát),слвѣньскъštyrikrát,въ слвѣнскмъ ѩҙыцѣ(toto v neskoršom rkp.) atď.[30]U jeho rovesníka Gregoria, presbytera bulharského, sa tiež uvádzaсловєньскый ѩҙыкъ;[31]a ďalej v Pravde ruskej kniežaťa Jaroslava [1020] podľa najstaršieho rukopisuсловєнинъ;[32]u mnícha Chrabra [asi z 10. — 11. stor.] podľa rkp. 1348словѣнє, словѣньска рѣчь, родъ словѣньскын, пнсмєна словѣньскаа, словѣньскы книгы, словѣнскы(päťkrát);[33]v českých glosách Vacerada v rkp. múzejnom [1102] Zlouenin, Zlovene, t. Slověnin, Slověné;[34]u Nestora [114] podľa rkp. 1377словѣнє, словѣнєскъ ѩзыкъ;[35]v prípiskoch k Nestorovi podľa niektorých starých rkp.градъ словєнєскъ,teraz Slovjansk na riečke Berezine v gub. Vilenskej;[36]v letopisoch Georgia mnícha prímením Hamartola, preklad podobný Nestorovmu, podľa rkp. zo 16. stor.множьство словѣнъ плѣниu mnícha Kyrika či Kyriaka [ok. 1136 — 1165]словѣнинъ;[37]v knihe nazvanej Prológ, t. obsah životov svätých, rkp. z 13. stor.,словѣньскоу єҙыкоу, словєньскихь книгъ, словєнскїє оучєники, сλвѣньскин;;[38]v inom Prológu r. 1432 въ словѣны пришєдъ, словєнскиимъ ѧзыкомъ, словєнскïи оучитєль[39]; zase v inom z 15. stor. въ словѣєнєхъ, газыкъ словєнскïи, ѧзыкъ словєньскъ, словѣнє;[40]v úradnom písme veľkniežaťa Jána III. r. 1491 боудєтъ оу нєго писєцъ сєрвинъ или словєнинъ;[41]v chronografe rkp. 1494 словєнскимъ газыкомъ, оучитєль словєнскоу ѧзыкоу;[42]v pôstnych kázňach Jána Zlatoústeho rkp. r. 1451 písanom na hore Athose: на ѥзыкь нашь словєнскыи; v rkp. o knihách pravých aj klamných кирилъ словєньскïи;[43]v najstaršom žaltári čiernohorskom, tlačenom v Cetini 1495 r. 241 свєтаго кирила философа и оучитєльа словєнскаго; v preklade Agapia Kreténskeho od Samuela Bakačiča v pustovni Athonskej rkp. r. 1688 на словєнски ѥзыкъ; v najstaršej gramatike Vilenskej, rkp. r. 1586 грамматика словєнскога ѩзыка;[44]ďalej v knihách cyrilských vydaných tlačou na Rusi: v ostrožskej biblii r. 1581 по газыкоу словєнскоу; vo Ľvovskej gramatike 1591 грамматика єллинословєнскаго ѩазыка;[45]v gramatike Lavrentia Zizaniu vo Vilne 1596 грамматика словєнска;[46]na mape Boľšoj čertež ok. 1599 изворскъ на словєнскихъ ключахъ, t. na rieke tak nazvanej;[47]v Mineji Moskovskom r. 1599 v záverečnom prípise кирилъ оучитєль слованомъ и болгаромъ;[48]v listine cára Michaila Teodoroviča 1617 dňa 27. februára на насъ жє на словєнскïє народы вѥтубитєльныи дьљволъ такожє нєпрєстаѧ возстæт и борєт сѧ;[49]vo Vilnianskom bukvári 1618 грамматика словєньскаго газыка;[50]aj v knihách tlačených latinskými písmenami v Dalmácii a vo Vlachoch, napr. Šimona Budineia Pokorní žalmy, v Ríme 1582 u slovignschi iazich; M. Alberti Oficij B. Marie D. u Benatcich 1617 u slovinski jazik; Gj. Barakovicha Giarulla, u Bn. 1618, u slovinschi giazich; B. Kacsicha ritual rimski, v r. 1640 Istumacsen slovinski; J. Micalia Thesaurus linguae illyricae, Laureti 1649 Jezika slovinskoga; G. Palmoticha Christias, v r. 1670 na slovijnski jezik; I. Bandulovicha Pisctolje i evangelja u Bn. 1682 u slovinski jezik; I. Giorgi Saltier slovinski, u Bn. 1724; v ilýrskych knihách tlačených cyrilskými písmenami, napr. R. Levakovicha азбукивидняк словински v r. 1629; M. Orbini оглєдало духовно u Bn. 1628 y словински ѥзик; цвиєт шд крипости духовни; u Bn. 1647. 16 в ѥзик илирички длити словински v spisoch vydaných glagolitmi, napr. R. Levakovicha Azbukividnjak slovinski, v Ríme 1629. Toho istého Missale, v r. 1631 Va jezik slovenski; Š. Budinei Izpravnik za ierei, v r. 1635 U slovinskí jezik; v najstarších chorvátskych knihách, napr. Iv. Pergošiča Decretum Verbőci Ištvana, v Nedelišti 1574 na szlouienszki iezik obernien; Ant. Vramca Kronika, v Ľubľane 1578 Szlouenzkim iezikom, a v tej istej správe a r. 1578 v týchto slovách: dalmatinzkim, horuatzkim i szlouenzkim banom; čítanie z evanjelií a epištol Szveti evangeliomi, koteremi szvéta czirkva Zagrebecska szlovenzka… sive… szlovenzkem szlovom na szvetlo vundani, vu Nems. Grad. 1651; v najstarších krajinských knihách korutánskych a štajerských Slovencov, napr. Pr. Trubera Abecedárium i katechizmus (v Tubinku) 1550 Sloueni, Slouenzou; toho istého Katechismus (T.) 1550 Vsem Slovenzom gnado, myr, mylhost atď.; toho istého Katechismus, Tub. 1555 V slouenskim jesiku, slouenska besseda; toho istého Abeced. bukvize, (Tub.) 1555 Slouenci; toho istého Mattheus, Tub. 1555 Slouenski jesig, lubi Slouenci; toho istého Novi Testament, Tub. 1557 — 77 Slouenski jesik, lubi Slouenci; toho istého Artikuli. Tub. 1562 Slouenski; Seb. Krella Postilla slovenska, v Rezne 1567. Druhý diel v Ľubľane 1578 Slovenskiga pisma, to staroslovensko pismo, uejshi del slovenskih deshel, slouenski jesik; J. Dalmatina Jesus Sirach, Lubl. 1575 Slovenskí jesik; toho istého Pentateuch, Lubl. 1578. Sloueni, Slouenzi, slovenske buque; toho istého Príslovia Šalamúnove, Lubl. 1580 Slovenszhina; toho istého Biblia, Wittemb. 1584 slovenski; Tulszhaka Molitve, Lubl. 1579 Slovenzchina; Thom. Kröna Evangel. V Hradci 1613 Slovenski jesik; v najstarších českých rukopisoch a knihách, okrem už vyššie doloženej Vaceradovej glosy (Zlouenin, Zlovene), v legende o sv. Prokopovi podľa rkp. z prvej polovice 14. stor. o dedičovi slovenskom, o svätom Prokopovi;[51]u Klena Rozkochaného z tej istej doby Slověnin;[52]u Dalimila kap. 23 o sv. Metodovi „ten arcibiskup Rusín bieše, mši (svatau) slovensky slúžieše;“ v pasionáli Pražskom 1495 sv. Vojtech súc opýtaný na svoj pôvod odpovedá: „Slovenin sem a Vojtiech mnie rzyekaji;“ kláštor pre chorvátskych glagolitov založený cisárom a kráľom Karlom IV. v Prahe sa nazýval Slovany, odkiaľ už u B. Bilejovského v kronike českej Norimb. 1537 „císař Karel ustaviel klášter Slovany;“ podobne aj v starých poľských kronikách, napr. u M. Bielskeho r. 1597 Słowianie, Słowianin, Słowacy, Słowak, słowieński narod, słowieńskie pismo, u M. Blažowského r. 1611 Słowiane alebo Słowacy, Słowiański národ, słowiańska ziemia, słowiański język, niekedy aj Słowacy alebo Sławinowie,[53]aj v jedinom starom pamätníku kašubského nárečia, Pontanovom katechizme vytlačenom v Gdansku r. 1643, Słowieński język,[54]s čím sa porovnáva aj staršie „slivensťa ric“, vzniknuté pravidelnou zmenou hláskyonai(star. slivi = čes. slovo, pozri § 44, č. 12).[55]S týmito starými svedectvami súhlasí aj prevládajúce označovanie u obidvoch týchto národov, ktoré jediné si zachovali toto meno až dodnes v pôvodnej presnosti, t. Slovákov v Uhrách a Slovencov v Štyrsku a Korutanoch. U prvých sa ich rodák určite nazýva Slovák, prirodzená reč je slovenská, slovenčina, rodák druhých je Slovénic, Slovénec, Slovénc, reč slovénšina, slovénščina, krajina slovénska dežéla. Aj ruský ľud, hoci sám už teraz toto meno nepoužíva, predsa mnohé dediny, mestá, riečky a jazerá, pomenované po vtedajších Slovanoch, podnes sa vyznačujú touto formou, napr. Slovatina ves v Tverskej gubernii, Slovcy v Minskej, Sloveni v Mogilevskej a Smolenskej, Slovena vo Vitebskej, Slovisk v Grodnianskej, Slovyť v Novgorodskej, Slovjansk či Slovinsk, mesto vo Vilnianskej gubernii, menované v starých dodatkoch k Nestorovej kronike Slovenesk, Slovenčno, mestečko a Slovun ves v Minskej, Šlovjany (namiesto Slovjany, ako Šerby namiesto Sierby, Szląsk namiesto Sląsk atď.) dedina vo Vilenskej,[56]Slovečna rieka vo Volynskej a Minskej gubernii, Slovešinka, pobočná riečka v onej Minskej, Slovenskoje jazero v tej istej Minskej gubernii atď.,[57]s ktorými menami netreba pliesť tie, ktoré sú odvodzované od osobných mien Slavkov, Slavky, Slavkoviči, Slavuta, Slavitin a i., ako sa nižšie vyloží. Už vyššie sme pripomenuli, že v listine chorvátskeho kráľa Kresimíra r. 1071 sa vyskytuje meno dediny Slovigna, t. Slovinja; tu treba dodať, že aj v listine srbského cára Dušana r. 1348 sa pripomína „u Lipljani selo Slovinja,“ dedina síce rovnakého mena, avšak ležiaca na inej strane. Proti tomu z druhej strany čítame najprv v gramatike Meletia Smotriského, vydanej v Jene 1619грамматика словєнскаѩ, aj v gramatike Moskovskej 1648славѩнє, славѩнинъ, славѩнскïн, ktorá forma sa potom takmer výhradne ujala v ruských knihách vydávaných od r. 1650 až doteraz.[58]V knihách tlačených na juhu sa táto forma najprv objavila vo dvojakej podobe, v cyrilskými i latinskými literami tlačenej Azbukvici v Trnave 1696у славински ѥзикa v Bukvare tamže 1699Ђуквар гаzика славенска, potom vo všetkých knihách od nezjednotených Srbov (gréckeho vyznania), vydávaných od r. 1741 až dodnes, napr. v Rimnickom vydaní Smotriského gramatiky od arcibiskupa P. Nenadoviča 1755славенскаѩ грамматика, ba aj v samom hlaholskom Misáli od známeho M. Karamana, ruského učenca v Ríme 1741славенскимъ ѩzикомъa v iných hlaholských knihách, tlačených od tej doby. Toľko je príkladov z cudzozemských i domácich prameňov, dostatočných, ako sa domnievame, na náš zámer. Majúc ich ako základ celého nášho výskumu a uvažovania, nebude pre nás ťažké odlíšiť to, čo je staré, domáce, presné a pravé, od cudzieho, skazeného, neskoršieho. Z ich prehľadu jasne vysvitá, že hlavné formy tohto národného mena, podľa hlásky v korennej slabike, sú tieto dve:a)Slavi, Slavini u cudzozemcov, Slaviani, Slavieni u domácich;b)Sloveni u cudzozemcov, Sloviani, Slovieni u domácich. Podľa vsuvnej spoluhlásky v korennej slabike sú opäť tieto dve:a)Sclavi, Sclavini, Sclaveni, Sclavones, Sclavani, Sclavinisci;b)Stlavani, Sthlavi, Sthlavini, Sthloveni, obidve používané iba cudzozemskými spisovateľmi. Hlavná je teda otázka, ktorá z týchto štyroch rozličných foriem je nad iné pôvodnejšia, presnejšia a pravejšia. Dúfame, že po kritickom uvážení vlastnej hodnoty jedného každého z vyššie uvedených svedectiev, tak čo do pôvodu a druhu, ako aj čo do času a jeho veku, žiadny nepredpojatý sudca nebude sa vzpierať uznať za starobylú, domácu, pôvodnú a presnú jedinú formu Slovania, Slovenia, s ich vedľajšími odtienkami Slovenci, Slováci, ostatné potom všetky vyhlásiť za cudzozemské, vykrivené a horšie. A teda, aby to bolo ešte jasnejšie, treba obrátiť zreteľ na nasledujúce veci. Predovšetkým je očividné, že ak sa má rozsúdiť medzi cudzím a domácim spôsobom písania i hovorenia, musí sa pririecť prednosť domácemu (Sloviani, Slovieni), nie cudziemu (Sclavi, Sclavini, Sthlavi, Sthlaveni). Kto by, ovládajúc dobre slovanský jazyk, smel tvrdiť, žeby Slovania, pri takej jasnej a rýdzej pôvodnosti a čistote svojho jazyka, už v prastarej dobe a vo všetkých kútoch svojej nesmiernej krajiny, boli skazili svoje vlastné meno tak všetečne a nedbalo, naproti tomu potom vzdialení cudzozemci, Gréci a Rimania, ho boli zachovali v pôvodnej presnosti! Tisícero príkladov nám naopak osvedčuje, že títo ani len jedinké slovanské meno čisto, verne a teda bez pokrivenia a preináčenia nevedeli zapísať, ba dokonca že veľa slov, ktoré sa nám od nich zachovali, je zohavených a spotvorených až nad možnosť porozumenia. Kto by pri podpore formy Slavjane, zavedenej do ruských kníh gréckymi prepisovačmi v 17. storočí, chcel naznačovať, že je to vplyv cudzozemcov, používajúcich formu Slavi, ten by rovnako musel tvrdiť, že Sporí (u Prokopa) a Surpe (u Alfréda) sú správnejší ako Srbi, Abodriti (u Einharda) a Apdrede (u Alfreda) správnejší ako Bodrici, Praedeneccenti (u Einharda) správnejší ako Braničevci, Bolani (u Wippona) správnejší ako Poľania, Marahani, Maraci, Mirahenses (v germánskych análoch) správnejší ako Moravania atď., ale ten, ak by chcel byť až taký dôsledný a spravodlivý, musel by zároveň tvrdiť, že formy Sklav, Sklavan, sklavský, sklavenský sú najsprávnejšie, pretože v inojazyčných prameňoch sú oveľa bežnejšie a rozšírenejšie ako Slavi, Slavini, a takto sa skutočne nejeden mudrák ocitol až na samom vrchole scestnosti a bludu. Avšak odvodzovanie pôvodnosti a správnosti formy Slovania zo starobylých svedectiev cudzozemcov je len polovičaté; lebo, ako sme už vyššie vyložili, okrem spôsobu písania Sclavi, Sklavini, už aj v tých najstarších prameňoch, hoci zriedkavejšie, vyskytuje sa aj Svoveni (Słoveni) u Ptolemaia, slovienčina (slougenzin) v latinskej listine kráľa Ľudovíta r. 860, Sthloveni(Σδλβι)v gréckom životopise sv. Klementa z 10. stor., Slovigna v latinskej listine kráľa Kresimíra r. 1071; a v jazyku valaskom, do ktorého v 6. a nasl. stor. prešlo veľké množstvo slov zo slovančiny, to meno znie aj Sloven, Slovenesk: všetko to je dôkaz, že ono už v tej prastarej dobe v ústach Slovanov znelo práve tak, ako ho nachádzame písané i tlačené vo všetkých domácich prameňoch od r. 900 až do 1619, a že teda jeho premena uskutočnená u cudzincov na Sklavi, Sklavini, Slavi, Slavini a neskôr, t. po r. 1619, formy Slavianin vtrúsené do ruských i srbských kníh sa musí odvodiť odinakiaľ, nie z národného zvyku. Všeobecne je známe, že každý národ si zvykol cudzojazyčné slová vo svojom bežnom prehovore viac alebo menej preinačiť a odchýliť od pôvodného vzoru, čiastočne z núdze, pretože nebol schopný vo svojej reči verne napodobniť cudzí prehovor, čiastočne zo svojvôle a nedbanlivosti, pričom nedbal dosť starostlivo o správnosť a čistotu zriedkavých slabík vo svojom jazyku. Príklady slovenských slabík v spisoch Grékov, Latiníkov a Nemcov zrejme dosvedčujú, že všetky tieto slovanské národy takmer pravidelne premieňalionaa, a prvé dva národy sa snažili vo svojom jazyku spojenie slabikyslvsunutím spoluhlásokkat (th)oddeliť. Ohľadom zmeny slovanskéhoonaaporov.ΔαβραγάζaΔαβραγέζαn. Dobrogost u Agathiasa,λαγάστn. Cjeligost u Menandra, Anagastus n. Onogost u Jána z Biklara,[59]Δαργάμηρn. Dragomir u Theophana,ζάκαννn. zákon u Konštantína Porfyrogeneta,Πιραγάστn. PirogostaΆρδαγάστn. Radogost u Theophylakta, Agara n. Ogra v Chron. Moissiac, Maraua n. Morava v listoch pápežov Eugenia a Jána VIII. i v annal. German., Zacharia n. Zagorje u Anastasia Bibliotekára, Abatareni n. Bodrici u Hepidana, Glagua n. Glogow u Dithmara, Zuammirus n. Zvonimír u presb. Diocl., Radegast n. Radogost u Adama Brémskeho, Miratinacethla n. Miratinoselo č. -siédlo a Brochodinacethla n. Brochotinoselo č.-siédlo v latinskej listine cisára Henricha II. 1013, Cabuliz n. Kobylice v listine 1222 atď. Možno sa, pravda, domýšľať, že ako sa neskôr ujalo v niektorých slovanských nárečiach namiestoana premnohých miestacho, napr. roz- n. raz-, po- n. pa-, rob n. rab, krok n. krak, grod n. grad, stčes. a stbulh. zapolen n. zapálen atď., tak to isté sa mohlo prihodiť aj menu Slovania, najmä ako obdoba iných príbuzných jazykov k nášmu, napr. sanskritského a gótskeho, zrejme nasvedčuje niekdajšiemu rozsiahlejšiemu prevládaniu hláskyav slovančine. To by sa mohlo pripustiť, keby tu išlo iba o domnienky o podobe tohto mena v predhistorickej dobe; avšak v tom časovom priestore, v ktorom sa nachádza skutočná známosť slovanského kmeňa i jeho jazyka, táto domnienka sa nijako nemôže zhodovať s pravdou. Príklady, aké sú Pleso u Plínia [79], Sloveni u Ptolemaia [175] a i., dostatočne dokazujú, že Slovania v tom veku, v ktorom sa toto ich meno prvýkrát objavilo, už skutočne hláskuotak dobre vyslovovali ako dnes; ba dokonca ústrojnosť i skladba nášho jazyka nás vedie k tomu presvedčeniu, že tak sa dialo aj v oveľa staršej dobe. Avšak naším cieľom nie je rozvažovanie o možnom vyslovovaní tohto mena v dobe predhistorickej, keď možno ešte ani nejestvovalo, akokoľvek vtipne a učene, avšak vždy naprázdno, ale chceme predovšetkým náležite oceniť jeho rozmanité formy od času jeho prvého objavenia sa na scéne dejín a súdne oddeliť domáce od cudzích, pôvodné od vedľajších, presné od preinačených. Vzhľadom na miešanie spoluhlásokkat, thu Grékov a Latiníkov do korennej slabiky zaznamenávame, že sa to stalo v duchu jazykov obidvoch národov, v ktorom sa netrpí skupinaslna začiatku slova, ba i v úsloví len veľmi zriedka,[60]pravda, naopak hojneskl, stl, sthl:porov. gréc.σκλέω, σκληρό, στλέγγί, στλγγίζω, Σιλύτιι, Άσκλν, Tύσκλν, Άσκληπί, έσλό(dór.σλό)ίμάσλη(ίμάσσω) a i., lat. stloppus, Stlupini, stlembus (u Lucilia, t. lentus), stlata (zastarané lata), stlites (lites), stlocus (locus), Asclum (Asculum), Acisclus (Acisculus), ascla (ascula, assula), astla (astula, assula), pestlum (pastulum, pessulum), castla (castula), cistla (cistula), fistla (fistula), pustla (pustula) a i., ktoré posledné slová z bežného prehovoru pochádzajú.[61]Gréčtina slabikuσλnetrpí až do takej miery, že dórskeέσλόje v nej zmenené naέσλό.[62]Podľa toho naše Sloveni v gréčtine a latine pripodobnené domácimi spisovateľmi vkladaním hlásokt, thak, píšucichΣτλαύανι(Ptol.),Σλαβσιανί(Const. Porph.),Σλβνί(životopisec sv. Klementa),Σλάβι, Σλαβινί(Cedrenus),Σλαβγένι(Anna Komn.),Άσγαβι(Georg. Akrop. a Kodin) atď., aleboΣκλαβην(Prok.),Σκλάβι(Agath. a Maur.),Σκλαηνί(Menand.), Sclavi, Sclavini, Sclaveni, Sclavani (Jorn., Joannes Bicl., Fredegar, Einhard, Ann. Germ.) atď. Zriedkavejšie sú príklady zanedbania tejto vsuvky, ako Slavi u Petra Bibliotekára, Slavi, Slavania, u Adama Brémskeho a Helmolda; v gréckych spisoch sa vôbec nevyskytujú. Toto vsúvanie hlásokτ,aκsa objasňuje prekrásne inými príkladmi: tak meno rieky Visly u gréckych a latinských spisovateľov sa nachádza v týchto formách: Visula, Vistillus, Vistula, Bisula, Visela, Visella, Viscela (§ 22, č. 3), nemecké mená Thiodgidal, Ermengisal znejú u Prokopa Theudegisklos, Hermegisklos (Θδγίσκλ, Έρμγίσκλ), hoci inokedy ten istý Prokop i sám píše Hildigisal, od slova gót. Gisal, stnem. Gisil, obses,[63]mestá Preslava, Slanica, Sliven v Bulharoch menujú sa u Byzantíncov Praesthlava, Pristhlava, Persthlava, Presthlavon, Sthlanica (Ann. Komn.), Stilvnos (Pachym.), Slankamen v Slavónii u Arnolda Sclankemund,[64]krajina Bosna u Cinnama Bosthna, namiestoslovo, t. meno cyrilskej literys, písané v jednom starom gréckom rukopiseσλβω,[65]osobné slovanské mená na -slav u Grékov a Latiníkov takmer napospol sa zmocňujú vsuvkythalebok, c,ako Radosthlavus, Woisesthlavus, Tzeesthlavus, Pribisthlavus, Mirosthlavus, t. Radoslav, Vyšeslav, Česlav, Pribislav, Miroslav u Konštantína Porfyrogeneta, Sedesclavus, t. Sdeslav v liste pápeža Jána VIII., Cimusclus, t. Čimislav, Ladasclavus, t. Vladislav (s chorvátskym odsunutím začiatočnéhov), Sclagamarus, Sclaomirus n. Slavomír v germánskych análoch, dokonca aj Cresamustlus n. Kresomysl v listine chorvátskeho kniežaťa Muntimíra [892] atď. Objavujúce sa formy tohto mena vo východných jazykoch Sglavaci, Sglavajin, Saklab č. Siklab, Sakalib, sú doložené iba v gréckych spisoch, nie sú zo života. Vzhľadom na jednotlivé dôležitejšie formy v cudzozemských prameňoch musíme sa zastaviť predovšetkým pri dvojakom spôsobe písania tohto mena u Ptolemaia, t.Σταύανιč.ΣτλαύανιaΣβηί. Ptolemaios alebo hádam už jeho predchodca Marinus uvádza svoje udania o severných národoch z dvoch rozličných prameňov, t. niekedy zo správ zobraných od Grékov na Černomorí, v Dácii a v Byzante, inokedy potom zo zápiskov pochádzajúcich od Latiníkov preniknutých hlbšie do Germánie a k Baltickému moru, omylom uviedol vo svojom zemepise dvakrát to isté meno, pravda, nemajúc správne vedomosti o skutočnom položení tohto národa. Vo forme Stlavani tkvie nemecké vyslovenie Slave, Slaf, Slaef, s obyčajnou vsuvkout; vo forme Suoveni hrubé slovanskéłje vyrazené pernou spoluhláskouv, ako ono skutočne až dodnes znie v ústach prostého Poliaka a Lužičana, a ako znelo niekedy v ústach všetkých Slovanov.[66]PredsuvkaAvo forme Asthlavi,Άσλαβι, vysvetľuje sa mnohými, čiastočne už vyššie uvedenými príkladmi, ako Amadokus a Medokus (trácky kráľ), Amadoci a Modacae (národ v Sarmatii), Amyrgii a Myrgetae (národ v Skýtii), Apennini montes a Penninae alpes (vo Vlachoch), Avendo, Avendates a Vendus, Vendrus (mesto aj ľud tamže), Aspalatum a Spalatum, Abodriti a Bodrici, Agaziri a Chazari atď. Výskum pôvodu a príčiny tohto predsúvania hlásky čiže prídychuanepatrí k nášmu cieľu,[67]ani sa tu pri iných nepatrných odlišnostiach a formách toho istého mena netreba ďalej zastavovať. Ak teda, ako sme uviedli, grécko-latinské Sklavi, Sthlavi, Slavi, vzniklo z pôvodného domáceho Slovania č. Slovenia, nie naopak: je otázka, odkiaľ vznikla dodnes prevládajúca forma Slaviani, Slaveni v ruských a srbských knihách? Na tú otázku nám história ruskej literatúry jasne odpovedá, že grécki mnísi, prepisovatelia cirkevných slovanských kníh, ktorí na konci 16. a v prvej polovici 17. stor. Rusom, namiesto ich domáceho, od 9. stor. až podnes prostým ľuďom všeobecne používaného mena Rusi pogréčtené Rossijane (podľa gréckeho’Pώ), aj namiesto pradávneho dvojslabičného mena Isus pogréčtené trojslabičné Iisus (podľa gréckehoIησύ) násilne vniesli do kníh a týmto povrchným preináčením cirkevných kníh takzvaným rozkolníkom či starovercom dali príčinu k odtrhnutiu sa od pravoslávnych, že teda tí istí mnísi aj formu Slaviani, podľa gréckych vzorov Sklavi, Sthlavi, bližšie a teda ich krivou predstavou lepšie uviedli do gramatiky a cirkevných kníh. Tieto nešťastné opravy začal síce už v prvej polovici 16. stor., v čase úplnej umŕtvenosti domáceho kňažstva na duchu, Grék Maxim, mních z Atónskej hory [zomrel 1556], ktorý tým napáchal veľa zla; verejne sa však s týmito novotami vytasili až jeho učenci a nástupcovia, a to, pokiaľ viem, s formou Slaviani najskôr Meletius Smotriski v gramatike 1619, potom anonymný pôvodca Moskovskej gramatiky 1648, až potom konečne, za patriarchu Nikona [1652 — 1660], všetky tieto také zdanlivé opravy boli prijaté správou vedúceho duchovenstva a vydaniami opravenej biblie v Moskve 1663 boli potvrdené.[68]Z ruských kníh priputovala pogréčtená forma, nepochybne cez zjednotených Rusnákov, r. 1696 k jezuitom do Trnavy, a cez nezjednotených Rusov na začiatku 18. stor. k Srbom, u ktorých posledných sa oná forma, ako tá u Rusov, v knihách potom nastálo usadila. Teda v knihách alebo u prostého nášho ľudu, t. u samého slovanského národa, podľa svedectva našich najstarších písomných pamiatok a dnešnej skúsenosti, forma Slaviani nikdy nebola všeobecná a bežná. Mohlo by sa síce namietať, že meno ulice nazvanej Slavno v Novgorode, riečky Slovenky, prítoku Nevy, jazera Slavnoje v Novgorodskej gubernii, a niekoľko dedín Slaviana, Slavianka v Bielorusi, nie ináč než časté používanie osobných mien Slav, Slavo-mir, Slavi-bor, Dobro-slav, Svato-slav atď., niekdajšie celonárodné prevládanie formy Slaviani je podobné, najmä ak sa berie ohľad na časté zamieňanie hláskyanaov slovanskom jazyku. Táto námietka má v sebe viac zdanlivosti ako podstaty a pravdy. Meno jazera Slavnoje a riečky Slavenka poskytuje ruská Podrobná karta, na ktorú sa vždy nedá spoliehať; preto ju budem brať do úvahy s istou pochybnosťou. Naproti tomu mená dedín Slaviana, Slavianka, ako sú písané na najnovších mapách, považujem za novšie spôsoby písania ruských autorov, a nie za reč samého ľudu.[69]Meno ulice Slav’no (славьно) v dávnom Novgorode je, pravda, prastaré; lebo už v pergamenovom rukopise zo 14. stor. k r. 1105, 1152, 1181 atď. sa pripomína.[70]Avšak treba poznamenať, že ako toto, tak aj ostatné mená nie sú mená národa, ale názvy iných predmetov, pretože naproti tomu meno národa v súvekých, ba aj starších novgorodských prameňoch (napr. v Pravde ruskej) sa stále píše Slovjanin, Slovjene a že spájanie týchto mien s menom Slovania vyplýva vlastne z dohadu, akoby meno Slovania pochádzalo buďto od slávy, alebo od slova, čo je oboje, ako sa hneď ukáže, dosť pochybné. Nemožno teda veci isté vyvracať vecami zdanlivými. Zdá sa, že ulica Slavna má svoje meno od otca rodiny, ktorý sa nazýval Slav alebo Slava, ako takmer všetky ostatné známe novgorodské ulice: Borkova, Čeglova, Dobrynja, Chrevkova, Iljina, Jakolja, Janeva, Jaryševa, Lubjana, Lukina, Michajlova, Radjatina, Rozvaža (od m. mena Rozvad), Slavkova atď. Nemožno si potom zakladať na rozšírenosti osobného mena Slav a Slovanov; lebo, aby sme nechodili ďaleko, ani od rovnako rozšírených -mir, -vlad. -host a i. sa nikde nenachádzajú národné mená Mirjania, Vladjania, Hosťania atď.; meno Slovania svojou formou sa naprosto prieči jeho odvodzovaniu od osobného Slav. Otcovské, t. od otcov rodiny odvodené (patronymica) a podľa ich vzoru tvorené rodové mená (gentilis) majú v slovanskom jazyku len jedno zakončenie, cyr. a bul. -išti, rus. -iči, srb. -ići, poľ. a čes. -ici, luž. -ici, -eci; napr. cyr. a bul. Belišti, Dobriništi, Pravišti, Radovišti, Starčišti, Tajmišti, Vojevišti, rus. Bježiči, Bliževiči, Bodriči, Boroviči, Byškoviči, Dregoviči (n. Dragoviči), Goryniči, Gremiči, Chotuniči, Chvostoviči, Kolomniči, Kostromiči, Kriviči, Mjestiči, Moskviči, Možaiči, Ljutiči, Nizoviči, Onipoloviči, Pleskoviči čiže Pskoviči, Pneviči, Radimiči, Rževiči, Serpuchoviči, Smoleviči, Tveriči, Uliči čiže Ugliči, Vereiči, Viatiči, Viazmiči, Voiniči, Volotkoviči, Žiroviči, Berendiči, Goguliči čiže Voguliči, Jugriči, Koreliči, Latygoliči, Permiči, Pruseviči, Toťmiči, srb. Švabčići, stpoľ. a stčes. Bodrici, Lutici, Olomutici, Rakusici, Sasici, luž. Krupici, Nosaćici, Vićazeci, polb. Koledici, Nudici, Stadici, Škudici, Žitici, atď.[71]Od otca rodiny, teda Slav, nemohlo vzniknúť iné otcovské meno ako cyr. čiže stbul. Slavišti, rus. Slaviči, srb. Slavići, čes. a poľ. Slavici. Odkiaľ je teda národné meno Slovienin, Slovanin? Na túto otázku nám odpovedajú doterajší slovanskí bádatelia, že ak nie od slávy (gloria) — akoby slovutný namiesto slavetný (gloriosi, laudabiles, celebres), čo je podľa niektorých názorov veľmi podobné — potom určite od slova, akoby rovnojazykový (όμγλώττι) alebo rečový (sermonales), oproti cudzím národom, nazývaným nemí, Nemci, čo sa mnohým zdá najprijateľnejšie. Hovoria, že koreň je vraj rovnakého pôvodu i významu ako gréc.κλύω, lat. cluo (inclutus, inclytus), z ktorého vzniklo sloviti i slaviti, slovo i sláva.[72]Tento výklad je na prvý pohľad rozumný a dôkladný, okrem toho ešte i prastarý, lebo podávajú ho už Přibík Pulkava, Jan Doubravský, Stanislav Ořechovský, Martin Kromer a iní a premnohí vysoko učení muži minulého i nášho veku ho prijímajú za neomylne pravý a požívajúci všeobecnú vážnosť tak medzi Slovanstvom, ako aj v cudzine, takže pochybovanie o jeho pravosti by mnohí mohli považovať za vzpieranie sa zdravému rozumu. Avšak ani tu, ako všade inde, vážnosť a rozšírenosť všeobecného názoru ani výnimočnosť jeho pôvodcov a prívržencov nemá a nemôže zastaviť slobodný úsudok nezaujatého bádateľa. Pri doterajšom výklade tohto mena treba úplne podobným spôsobom uvažovať najprv o platnosti jeho formy, až potom rozoberať predmet. Zakončenie tohto mena je j. č. Slov-janin, Slov-jenin,[73]mn. Slov-jane, Slov-jene, ktoré sa v národných menách u Slovanov nadmieru často používa. Tu sú niektoré príklady ako dôkaz: cyr. strus. a rus. Berežane, Berestjane, Brjančane, Bužane, Derevljane čiže Derevlene, Dorogobužane, Drjučane, Dvinjane, Galičane, Glinjane, Gorodčane, Chorutane, Izborjane, Jelčane, Kalužane, Klinjane, Krakovljane, Kyrjane, Ladožane, Ljubčane, Lučane, Lukomljane, Mazovšane, Minjane, Moložane, Nerechtčane, Nevljane, Orljane, Ostrovljane, Pinjane, Pidebljane, Poljane, Poločane, Pomorjane, Porosjane čiže Por’šane, Posuljane, Putivljane, Ryljane čiže Rylčane, Serjane, Sjeverjane čiže Sjeverene, Smolnjane, Surožane, Tarušane, Toropčane, Tuljane, Ugličane, Važane, Velynjane, Viljažane, Vilnjane, Voločane, Vologžane, Vyčegžane, Zavoločane, Zubčane; bul. Iskizacharene (Novozagorene), Kotlene, Trevnene; srb. Bačvani, Banatjani, Brdjani, Cetinjani, Drinjani, Dubrovčani, Chlmljani (v starých list., teraz Humljani), Chrvatjani (Chervačania u Levakoviča 1629), Jadrani, Karlovčani, Konavljani, Kučani, Lipljani, Lozničani, Mačvani, Nerečani, Novljani, Paležani, Pomorjani čiže Pomoreni, Rječani, Šabčani, Solunjeni, Timočani, Topličani, Travničani, Ubljani, Užičani, Zvorničani; ilýr. Bračani, Hvarani, Višani, chorv. Pokupčani (Colapiani); poľ. Bielszczanie, Brańszczanie, Buszczanie, Czerszczanie, Czerwonogrodzanie, Haliczanie, Chełmińszczanie, Inowłodzanie, Kaliszanie, Kolomyjszanie, Kruświczanie, Kujawljanie. Lęczyczanie, Małopołanie, Mińszczanie, Nurczanie, Pińszczanie, Piotrkowszczanie, Płoczanie, Podgorzanie, Podlaszanie čiže Podlasianie, Podnieprzanie, Połabianie, Połoczanie, Pomorzanie, Poznańszczanie, Radomianie, Rawianie, Sandeczanie, Sanoczanie, Troczanie, Upitczanie, Wielkopolanie, Wieluńczanie, Witebszczanie, Wołoszanie, Wołynianie, Zwinogrodzanie; čes. Bobrané, Bydžovené, Chrudiměné, Děčané, Lučané, Lužičané, Milčané, Moravané, Mytěné, Polané, Poličené, Pšované, Slezané, Stodorané, Trebované, Vislané; hluž. Holenjo, Rakičanjo atď. Starostlivé skúmanie pôvodu a významu týchto mien vedie k tomu, že napospol sú to topické čiže miestne, odvodené od mien krajov, ostrovov, miest, hôr, riek a jazier, nie otcovské alebo rodové, pochádzajúce od otcov rodín, ako Vjatiči, Radimiči, Ljutiči a i., ani prosté, kmeňové, ako Srbi, Lesi, Česi atď. Od krajov pochádzajú napr. Berežane, Derevljane (Derevy zeme u Nestora), Chorutane (Chorutan, Goratan, zeme, porov. § 36, č. 1), Velynjane, Bačvani, Banatjani, Konavljani, Kujawljanie, Małopolanie, Podgorzanie, Podlaszanie, Pomorzanie, Wołynianie, Lučané, Polané, Slezané, ba aj Chrvatjani a Srbljani (Chrvaty zem u Konšt. Porfyr. a Dalimila, Srby zem u Konšt. Porfyr.)[74]a i., od ostrovov Bračani, Hvarani, Višani a i., od miest takmer ich najväčší počet, napr. Drjučane (Drjutesk), Izborjane (Izborsk), Minjane (Minsk), Smolnjane (Smolensk), Kotlene (Kotel), Trevnene (Treven), Dubrovčani (Dubrovník), Lozničani (Loznica), Travničani (Travnik), Brańszczanie (Brańsk), Haliczanie (Halicz), Radomianie (Radom), Troczanie (Troki), Chrudiměné (Chrudim), Mytěné (Mýto) a i., od hôr Voločane, Brdjani, Chlmljani čiže Humljani, Kučani a i., od riek a jazier Bužane, Dvinjane, Ladožane, Pinjane (Pina čiže Pěna), Poločane (Polota), Timočani, Ubljani, Moravané, Vislané a i. Toto používanie formy -ane v topickom (miestnom) zmysle je také všeobecné, že aj menej jasné národné mená, ako napr. Dědošané, Milčané a i., možno pokladať za odvodené nie bezprostredne od mien Děd, Dědoš, Mil, Milec atď., ale od osád Dědoši, Milci atď. So slovanským zakončením -anin[75]súhlasí ako čo do zvuku čiže matérie, tak čo do významu latinské -anus, napr. Romanus (Roma), Padanus (Padus), Lucanus, Albanus, Campanus, Silvanus, Montanus, Rhenanus, Secusianus, Spartanus, Ambianus, Brigianus, Sicanus, Thebanus, Colapianus, Varcianus atď. Vplyvom cudzích jazykov a rozšírenosti i bežnosti tejto formy v slovanskom jazyku sa nepochybne stalo, že sa vzťahuje najčastejšie aj na cudzie jazyky, napr. stsl. a rus. Rimljane, Indiane, Agarjene, Israiltjene, Jegyptjene, Persjene, Samarjene, čes. Rakušané, Prušané a i. Podľa podoby týchto mien takmer sa nemožno zbaviť domnienky, že aj meno Slovjanin čiže Slovjenin[76]pôvodne hádam bolo miestne, krajinské a obmedzené, ktoré až v priebehu dlhého času dosiahlo neskoršie svoju rozšírenosť a veľkú slávu. Už skúmavý Dobrovský, majúc nepochybne pred očami význam a platnosť formy -anin, vyriekol tieto slová: „Som si istý, že krajiny, v ktorých panovala reč slovanská, slovo slovanské, menovali sa Slovy; odtiaľ pochádzajú mená Slovan a Slovák, ako Poľan a Poliak od pol, Moravan a Moravec od Moravy, Slezan a Slezák od Slez.“[77]Aj keď sa stotožňujeme s názorom, že Slovanin vzišlo azda od miestneho mena Slovy, buď že pred časom istá veľká krajina, alebo len menšia časť srbskej (vindskej) sa tak nazývala, nemôžeme však uveriť tomu, žeby tento názov krajiny bol pochádzal zo slovanskej reči čiže slovanského slova. Pôvodné, prosté a prastaré mená krajín, zemí, miest, riek atď. sa vždy vzťahujú na veci hmotné a ich vlastnosti, nie na nadzmyslové. Už starí vykladači ukazovali na litv. Sallawa (Werder, Insel), lat. salla (Insel, Holm), čud. Sallo (lucus, svätý háj), selja-ma (bergig Land), a na odtiaľ pomenovanú staropruskú krajinu Šalavy;[78]proti čomu Dobrovský neodôvodnene namieta, že korenné hlásky v slovančine sa nevysúvajú (porov. sol, sůl a slaný, gremjeti a hřměti, homota a hmota, korak a krok atď.), pravda, potom tomuto výkladu nasvedčuje to, že starí Škandinávci práve túto krajinu nazývali Holmgardhr, pl. Holmgardhar (holm = salava, ostrov, chlum/kopec, maď. halom), v ktorej podľa Ptolemaia Stlavani, podľa Nestora potom vlastne Slovania prebývali (§ 28, č. 1).[79]Tento výklad tu pripomíname len ako možný, odkazujúc záverečné rozhodnutie tejto veci záverom iných skúmateľov. Kto chce pri celkovom odvodení mena Slovanin odslovazotrvať, ten môže tvrdiť, že lokálna forma -anin je spojená ako výnimka proti pravidlu s odsunutým kmeňomslovo; porov. rus. kličanin (k. krik), polčanin (k. pluk), ljudjanin (k. ľud) a i. V praktickom ohľade pokladáme za nepotrebné, ba dokonca za nevhodné, zbavovať sa svedectvami šestnásteho storočia a prostonárodným používaním potvrdenej formy Slovanin, Slovan, Slovák, Slovenec, slovanský, slovenský, a iba z osobitého vkusu siahať po nedomácej, menej správnej forme Slav, slavský, akoby presnejšej a uznávanejšej. Meno Slovanov určite aj v tejto svojej domácej podobe ukazuje sa byť dosť staré, zvučné, dôstojné a veľmi cenné, či ho niekto vykladá zo slova, alebo zo slávy, alebo napokon z neznámej krajiny, ktorá voľnosť podľa miery ovládania jazykov a skladby mien musí sa ponechať každému bádateľovi. Naozajstná česť a blaho národa musia byť založené na iných, podstatnejších veciach, ako na prípadnom zvuku jeho mena, pri ktorého používaní, akékoľvek by bolo krásne, si sotva niekto z tisícov krajanov obyčajne pomyslí na jeho pôvod a význam. V historickom ohľade namiesto sledovania koreňa a významu by bolo dôležitejšie prvotné určenie zemepisnej rozšírenosti mena Slovania alebo vyznačenie hraníc tej vetvy srbského kmeňa, ktorá sa týmto menom ako prvá vyčleňovala od iných vetiev. Ptolemaios označuje menom Stlavani čiže Suoveni, ako sa zdá, severovýchodnú rázsochu srbského kmeňa. Sídla tejto vetvy možno sledovať od hornej Dviny až k jazeru Iľmenskému a odtiaľ ďalej na východ, t. v časti gubernie Pskovskej, Novgorodskej, Tverskej a Smolenskej. Pretože však postupovanie Slovanov v staršej dobe prebiehalo od juhu k severu, nie naopak, som si istý, že niekedy v predhistorickom veku vetva slovanská prebývala južnejšie, t. asi na rozhraní gubernie Minskej, Mogilevskej a Volynskej, kde sa podnes najčastejšie nachádzajú miestne mená, ako Slovenské jazero, Slovečná rieka, Slovjansk čiže Slovinsk mesto, Slovjany, Slovun dedina atď. (§ 28, č. 2). V neskoršej dobe medzi národy používajúce osobitné meno Slovanov patrili Sloveni okolo jazera Iľmenského až do 12. stor. (neskôr nazvaní Rusi), Sloveni v Mézii až do 10. stor. (neskôr nazvaní Bulhari), Slovenci v Štyrsku a Korutánsku, a Slováci v horných Uhrách, ktoré obidva posledné národy si tieto svoje starobylé názvy zachovali až dodnes. Ak podľa Prokopovho svedectva, tvrdiaceho, že v prastarej dobe Slovania a Antovia používali iba jedno meno, a to Srbi, a podľa iných historických údajov niekedy prevládanie názvu Srbov bolo omnoho rozšírenejšie ako Slovanov, v priebehu času sa stal úplný opak; meno Srbov postupne ubúdalo, naproti tomu meno Slovanov vzrástlo, až napokon sa v písme i obchode stalo všeobecným označením celého kmeňa. Z jednej strany objavenie sa znamenitej, práve týmto menom označenej vetvy Slovanov na Dunaji, v Mézii, Panónii a Noriku, ňou preukázané slovutné činy vojenské a iné priaznivé okolnosti, z druhej strany zase rozdrobenie a rozídenie sa Srbov, zatemnenie pôvodného významu ich mena a iné náhodné prekážky prekliesnili menu Slovanov na troskách názvu Srbov cestu k samovláde. Nie je to nič neobyčajné, nič neprirodzené; rovnako sa tak dialo aj s menami iných kmeňov. V priebehu 9. a 10. stor., v čase zhubných vojen Nemcov proti Vindom, zajímania do ťažkej poroby a predávania nešťastných ľudí slovanských do cudziny, cudzojazyčníci obrátili toto vlastné meno národa na všeobecné, s vedľajším významom otroka čiže raba. Tade prešlo ags. a dnem. slave, hol. slaef, švéd. slaf, fran. esclave, špan. esclavo, vlaš. schiavo.[80]Na ten istý spôsob, ako sa zdá, je pretvorené aj meno Srb v ags. syrf (mancipium), Vlk v stnem. wutschke, wutzker a i. Je to odveký los utláčaných národov, že ich mocnejší podmanitelia, nešetriac slobody a samostatnosti cudzích osôb, tým menej šetria čestnosť a čistotu ich mien. Už u starých Grékov sa používali mená Heloti, Kares, Davus, Geta, Skythes, Skythaena, Thratta (t. Trákyňa) a i. s vedľajším významom poddanstva, služobnosti a otroctva (§ 6, č. 10); stredoveká história Európy nám poskytuje viac podobných príkladov, pri ktorých je zbytočné sa tu pozastavovať.[81]§ 26. Roztriedenie slovanských národovRozvrhnutie mnohopočetných slovanských národov do určitých tried a usporiadania možno osnovať na základoch buď genealogických, t. na rodovej príbuznosti jednotlivých vetiev, buď politických t. na ich prebývaní v jednej vlasti a pod tou istou krajinskou vládou, buď napokon jazykoslovných, t. na rozdiele alebo príbuznosti ich jazykov. Rozdelenie ich jednotlivých vetiev podľa rodovej príbuznosti čiže ich postupného odštepovania od spoločného kmeňa, ako v každej histórii vôbec, tak ani osobitne v slovanskej, nemôže sa uskutočniť dôsledne, pretože počiatky jednotlivých národov patria do čias zastretých hustou tmou, a okrem toho neskoršie zmiešanie sa rôznorodých čeľadí, pri nedostatku písomných pamiatok ich jazyka, činia sa všelijaké pochybné dohady založené iba na zhode mien. Tak nachádzame v tomto časovom období slovanské národy, ktoré používajú rovnaké meno, v rozdielnych, často dosť vzdialených krajinách, napr. Poľanov na Visle a Dnepri; Slovanov na Iľmene, pod Tatrami, v Mézii, Goratane; Bodricov za Odrou, na hornej Tise a dolnom Dunaji; Chorvátov v Haliči, v Krkonošiach, Nemcoch, Goratane a Dalmácii; Drevanov v Rusoch a na Labe; Dulebov v Rusoch, Čechách, Panónii; Dregovičov v Rusoch, Macedónii atď., o ktorých, podľa rovnakosti mien, keďže mohli byť rovnakého rodu, môžeme sa domýšľať, že skutočne existovali, no pri nedostatku historických svedectiev a jazykových pamiatok to nemôžeme tvrdiť, a tak je vždy možné, že mnohé z týchto mien, ktoré sú miestne, ako napr. Drevania (Sylvani), Poľania (Campani), Chorváti (Montani) a i., sa porovnávajú len náhodne. Rozdelenie slovanských národov podľa politického hľadiska, podľa štátov nimi založených, hoci to prichádza do úvahy až od druhej polovice tohto obdobia, má z praktického hľadiska, najmä ak sa pritom rovnakou mierou zisťujú rozdiely, oveľa väčšiu výhodu, ako nám poskytuje jazykospyt. Je známe, že náš zaslúžilý jazykospytec Dobrovský vo svojich učených spisoch[82]nám ako prvý podal zdôvodnené roztriedenie slovanských nárečí, ktoré po pravde, vychádzajúc zo samotnej podstaty veci, osobitného gramatického skladu každého z nich a ich vzájomného pomeru, vyhovuje nielen našim terajším potrebám, ale poslúži aj v budúcnosti, po dôkladnejšom výskume niektorých nárečí a podnárečí, s malou obmenou, pridaním alebo odobraním vyskytujúcich sa príznakov, na určenie rozdielov medzi nimi. Je síce pravda, že táto nárečová sústava sa zakladá na tom stave nášho jazyka, ako ho vidíme v najnovšej dobe; avšak starostlivejšie skúmanie pôvodu a starobylosti nášho jazyka potvrdzuje, ako ďaleko sa aké-také svetielko dostáva do najdávnejšej histórie nášho jazyka, a už vtedy v ňom bolo badať dnešné rozdiely v reči, hoci trebárs niektoré menej známe nárečia v priebehu času úplne zanikli alebo sa zliali s ostatnými, iné zase vo svojej stavbe sa výrazne zmenili. Podľa Dobrovského sústavy sa Slovania podľa jazyka delia na dve hlavné rázsochy čiže polovice, ktoré pôvodca uviedol ako rad (ordo) juhovýchodný a západný. K prvému radu patria tri hlavné slovanské vetvy, tvoriace zvláštne oddiely, t. ruská, bulharská a ilýrska. Z týchto dve sa skladajú z niekoľkých jednotlivých národov, používajúcich svoje zvláštne nárečie; a to ruská z Veľkorusov čiže Moskvanov, Malorusov, Bielorusov a Novgorodčanov, ilýrska zo zadunajských Srbov, Chorvátov a vindských Slovencov, ku ktorým patria aj Krajinci. V Bulharoch len so zreteľom na čas sa musia rozoznať dve nárečia, staroslovanské čiže cirkevné (cyrilské, starobulharské) a terajšie bulharské (novobulharské). K druhému radu sa počítajú tieto národy: Lesi čiže Poliaci s Kašubmi, Česi s Moravanmi, Slováci, zalabskí Srbi, podľa nárečia rozdelení na dve vetvy, Horno- i Dolnolužičanov. Majúc úmysel použiť rozvrhnutie slovanských národov, ktoré by malo čo najlepšie slúžiť nášmu zameranému cieľu, t. poriadnemu opísaniu a prehľadnému zostaveniu podrobných správ o staroslovanských národoch, nie sa zaoberať prázdnym sledovaním pokrvnosti a rodovej postupnosti všetkých jednotlivých, v našej starej histórii spomínaných vetiev, myslíme, že v tomto ohľade bude nasledujúce rozdelenie, založené tak na politických, ako aj jazykoslovných základoch, najvhodnejšie vyhovovať našim potrebám.I. Juhovýchodný rad1. Ruský oddiel 2. Bulharský oddiel 3. Ilýrsky oddiel a) Zadunajskí Srbi b) Chorváti c) Slovania korutánski čiže vindskí, ináč SlovenciII. Západný rad1. Leský oddiel Lesi čiže Poliaci, Slezania, Pomorania 2. Československý oddiel a) Česi b) Moravania c) Slováci 3. Polabský oddiel Slovania usadení v severnej Germánii: Lutici čiže Veleti, Bodrici, lužickí Srbi, Milčania a i.O slovanských osadách v Malej Ázii v § 30, č. 6, v Batávii a Británii v § 44, č. 5, o iných inde sa bude hovoriť na príslušnom mieste.[1]Volodiměr že slušaše ich (t. mohamedánov, usilujúcich sa ich obrátiť)… poslušaše sladko (t. so záľubou) atď.Nestorvyd.Timkov.str. 52. Sof. Vrem. Vyd.Strojev.I. 60.[2]Nestorvyd.Timk., str. 72 — 74. Sof. Vrem. I. 76 — 80.[3]Sem, okrem niektorých iných, počítame neocenené zápisky Zemepisca Bavorského. Pozri prílohu č. XIX.[4]SurowieckiŚledz. pocz. nar. słow., str. 44 — 48.[5]Jornand.Goth. C. 5. Quorum (Vinidarum) nomina nunc per varia familias et loca mutantur.Prokop.B. G. 1. IV. c. 5. Antarum populi infiniti. Vita S. Demeterii I. II. najmä 158. Sclavorum gens numero infinito, ex Droguvitis… reliquisque nationibuscongregata etc.[6]H. LudenTeutsche Gesch. II. 435. Das Ziel, zu welchem die slawischen Völker gelangen sollen, zeigt sich dem denkenden Menschen noch immer nur in weiter Ferne.KollárSlávy Dcera, III. vyd. znelka 260:Arci že jdou jiní cestou hladší, Těžce my a pozdě za nimi. Tím jsme ale a náš národ mladší; My, co jiní dokázali, známe, Než to skryto přede jinými, Co my v knize lidstva býti máme.[7]Jornand.Get. C. 5. 23, 48. V niektorých rkp. namiesto Antes je napísané Entae, čo súhlasí s ags. ent, pl. entas.[8]Aj vo svojom inom spise (De regn. ac tempor. success.) ten istý Jornandes osobitne uvádza Slovanov i Antov: Hae sunt causae Romanae reipublicae, praeter instantiam quotidianam Bulgarorum, Antarum et Selavinorum.Jorn.ap.Lindenbrog.p. 67.[9]Procop.B. G. I. III. c. 14. 40. I. IV. c. 4.StritterII. 25. 29.SchlözerN. G. p. 356.Kαί αύτώv καδύπερδεν, έç βoρράν άνεμον έδυη τά Aντών άμετρα ίδρυνται[10]Agath.Hist. Ed.Niebuhr.Bonnae 1828. 8. I. III. c. 21. P. 186.Δαβραγέζας, Aντης άνήρ, ταξίαρχος.V starších vydaniach bolo chybne:Δαβραγαζάντης:Niebuhr z rkp. správne uvádzania získal. (StritterII. 33. 1067).[11]MenandExc. de leg. p. 100 — 101.StritterII. 41.SchlözerN. G. p. 356 — 357. Starší vydavatelia aj tu slovkoAνται, Aντών, Aνταιςspotvorili naοίονται, αυτων, αυταις.[12]MauriciiArt. mil. I. VIII. vArrianiTactic. Ed.SchefferUps. 1664. 8. P. 272 — 290.Σκλάβοις και Aνταις τών Σκλάβων καί Aντών.(Oportet autem eos [milites Romanos] non morari juxta Danubium… sed nec nimis longe ab eo… sed abesse a Danubio mansionc una etc. Sclavorum quippe atque Antarum regiones quum ad flumina continuo sint sitae etc. Fluvii ipsorum [Slavorum] se Danubio committunt.)[13]Theophylact.I. VIII. c. 5.Theophan.P. 239 sq.StritterII. 69.SchlözerN. G. 372. Zase namiesto menaAντώνje od nedoukov vtrúsenéτών Aρτώνiναυτών, hoci Combesis správne čítalτύ τών Aντών έδνος.[14]Chron. paschal. p. 345.StritterII. 44 — 45. Imperator Caesar Christi amans, Justinianus, Alamanicus, Gotthicus, Franciscus, Germanicus,Anticus, Alanicus, Wandalicus etc. Druhá časť letopisov, v ktorej sa toto uvádza, je písaná r. 630.[15]Paul. Diacon.De gest. Langob. v.MuratoriRer. ital. script. T. I. p. 413.Jordan.Orig. slav. IV. 180. Sq. V rukopise sa mená píšu rozlične: Anthaib, Banthaib, Antaibos, Bantaibos (v niektorých Banthaibos aj chýba): tu sú uvedené podľa vyd. Ang. Vind. 1515. F. z Peutingerovho rkp. Porov.GrimmD. Rechtsalt. S. 496., a pozri príl. č. XII.[16]Procop.B. G. I. II. c. 15.StritterII. 24.[17]GrimmD. Gr. I. 225, 251. II. 213. III. 691.Ten istýD. Myth. 301. God. Frising. vKöppen. Zobran. slov. pam. str. 14. stnem. anzo, anzi, enz, enzeman, enzawip, enzenberg (riesenberg), ako vlastné mená sa často objavujú.[18]Jornand.Goth. c. 5.Antesvero, qui sunt eorum (Winidarum)fortissimietc.[19]Helmold.Chron. Slav. 1. I. c. 2. III quatuor populi (Kyzini, Circipani, Tholenzi et Rhedari a fortitudine Wilzi sive Lutici appellantur.Adam. Brem.c. 140. Cum multi sint Winulorum populi,furtitudinecelebres, soli quatuor sunt, qui ab illis Wilzi, a nobis vero Leuticii dicuntur, inter quosDe nobilitate potentiaquecontenditur.[20]GrimmD. Mythol. 301. Wenn Huni an Wenden und Slawen gemahnten, wird es gestattet sein entas und die alten Antes zusammenzuhalten.[21]Nestorvyd.Timkovsk., str. 20.Sof. Vrem.Izd.StrojevI. 32. (Tamže i Jatvjag, ako mužské meno, pozri § 16, č. 7).[22]Časop. Česk. Mus. 1832, zv. I., str. 67.[23]Významnejší spisovatelia sem patriaci sú:F. Durich.Bib. Slav. Vind. 1795. 8. p. 3 — 28. —J. DobrovskýUnters. Woher die Slaw. ihren Namen erhalten, v 6-tom diele Abhandl. e. Privatges. In Böhmen. Pr. 1781, s. 268 — 298.Tenže.Slovouli Slované od slávy čili od slova? V Čas. mus. česk. 1827. Zv. I. str. 80 — 85. —J. KolláraRozpravy o jmenách nár. slavského. Bud. 1830. 8. S. 17 — 134. V tejto knihe sa nachádzajú aj iné pojednania o tomto predmete (str. 41 — 55) a rozoberajú sa domnienky starších spisovateľov.[24]Do okruhu týchto balamutení a nezmyslov — nech to menej skúseným čitateľom dokážeme aspoň jedným i druhým príkladom — okrem mnohých iných predkladáme tvrdenie, akoby slovoSklave, t. otrok (mancipium) bolostaršieako menoSlovan, a toto vzniknuté z onoho, a túto starú a už dávno odkvitnutú múdrosť najnovšie Mone sa nehanbil predložiť nemeckému obecenstvu. Anz. d. Mittelalt. 1834, str. 135. Na severe hlásateľom podobnej náuky sa stal známy barón Brambeus (porov. vyššie § 16, č. 10), rodený Slovan, dokazujúci učeným Rusom, a to v naozajstnej pravde, nie žartom, že meno Slovák, Slovan vzniklo zo slovačlovek, a toto že vraj pôvodne u všetkých Slovanov znamenalo pôvodneraba, otroka, chlapa! Bibl. podľa čítania 1834, zv. I, str. 18 — 21. O iných týmto podobných nerozumnostiach nech každý číta, čo sa mu páči.GebhardiGesch. d. Wend. I. 64 — 66.[25]Porov.Du CangeGloss. Med. Graec. s. v.Σκλάβ, Σδλάβ, kde sa nachádzajú niektoré tu neuvedené doklady z rkp.[26]DobrovskýCyrill u. Method. p. 45, 46.ó τώ Σδλβνών ίτύν oλγαρών γέν… τά σδλβένικα γράμματα.(Ed.Pamper, p. 103).[27]Mon. Boic. XI. p. 119. No 13. „Ultra Salam fluviolum usque in Slougenzin marchan et Stresmaren“, t. slovenčina, kraj Slovencov.[28]Doklady pozri vCharmoyRel. de Masoudy sur les Slaves, v Mém. de l’Ac. de S. Pét. 1834. VI. Sér. T. II. p. 297 — 408.[29]Lex. Valach. Budae 1825. 8 s. v. Slovénu etc. Potvrdzujú to aj miestne mená, napr. Slovani, dedina vo Valachii. — Treba rozoznať Slavitešt a i., t. Slavetiči, od m. Slaveta, so zakončením otcovských mien, o čom pozri Čas. Mus. česk. 1835, str. 391.[30]Joan Exarch, vyd.Kalajdovič. Mosk. 1824. F., str. 67, 129, 131, 154, 172, 173.[31]Jo. Exarch, str. 178.[32]Ruskija Dostopamjatnosti. M. 1815. I. 28,RosenkampfObozr. kormčej. Mosk. 1829, str. 228.RakowieckiPravda ruska II. 42.Ewers(Das ält. Recht der Russ., str. 265) z iného, omnoho neskoršieho výťahu tej istej Pravdy, ktorý on mylne pokladal za pôvodný text, vytlačil Slovennik, čo je iste omyl prepisovateľa.[33]Joann Exarch,str. 189, 190[34]Cod. Mus. bohem. P. 359, c. 3, p. 378, c. l.[35]Nestor,vyd.Timk.,str. 2, 3, 4, 5, 6, 12, 14, 15, 16 atď.[36]Nestorv.SchlözerIII. 355.SchlözerGesch. v. Littauen, str. 18, porov.Karamz.Istor. gos. Ross. IV. B. 241, kde je o inom rkp. zmienka.[37]KalajdovičPamjatn. ross. slovesn. Mosk. 1821. 4, str. 181. Bolgarinu, Polovčinu, Čjudinu… Slovjeninu.[38]KalajdovičJoan Ex. P. 90.[39]PogodinKir. i Meth. Mosk. 1825. 4, p. 101 — 105.[40]Tamže, p. 103 — 106.[41]Karamz.Ist. gos. Ross. VI. B. 81, pozn. 349.[42]PogodinKir. i Meth. P. 108, 118.[43]KalajdovičJoan Exarch, p. 209.[44]KalajdovičJoan Ex. P. 80 — 81.[45]DobrovskýInst. Lingu. Slav. P. LVII.[46]Dobrovský1. c.[47]Drevn. Ross. Idrogr. S. P. 1773. 8, str. 189.[48]StrojevOpis. star. knig slavjanskich M. 1829. 8, str. 92.[49]Sobran. gosud. gramm. III., str. 152, stĺp. 2.[50]DobrovskýI. c. p. LVIII.[51]HankaStar. sklad. I, 1.DobrovskýGesch. d. böhm. Liter. P. 124.DurichBibl. slav., p. 17.[52]HankaZbjrka neydáwněgšjch Slownjků, str. 54. Clenius Rozkochany sclavus slowyenyn.[53]Bielski, zo zvyku, stále používa vo svojom spise mená Słowianin, Słowak, hoci sám sa prikláňa k tým, ktorí ich odvodzujú od slávy. (I. 30. vyd. 1830). Błažowski, prekladajúc z latinčiny, písal to isté s Kromerom polatinčene Sławianowie, hoci tento jeho sprievodca o pôvode mena súdil ináč, hovoriac: Raczey tedy ztąd (od słowa) nazwiska narod ten dosiągnął, gdyž się Slowakami, a nie Slawakami, przyrodzonym mowiąc językiem, nazywają (str. 18).[54]Mały katechism z niem. języka w slowieński wystawiony przez Pontana. Gdańsk (?) 1643. 2. vyd. Gdańsk, u Hartmanna 1758. Podľa exemplára 2. vyd. dala ho pomorská spoločnosť pre starožitnosti v Štetine pretlačiť v Dritter Jahresber. d. Ges. Stettin 1828. 8., str. 132 — 170.[55]DobrovskýSlovanka I. 26.[56]Mestečko Slovanskoje podľa Hassela (Erdb. D. russ. Reichs in Eur., p. 343) na Nikolskom jazere v Novgorodskej gubernii, Usťužskom kraji, sa na mapách nenachádza.[57]Tieto mená sú čerpané z mápJ. A. B. Rizzi ZennoniCarte de la Pologne (Par.) 1772, 12 listov, Podrobnaja Karta odSuchtelenaiOppermanna. S. P. 1804 — 12. 108 I.,J. PiadyševaAtlas ross. imp. S. P. 1829. 83 I.,ŠubertaVojennodorožnaja karta časti Rossii, S. P. 1829. 8. I.Toho istéhoSpeciaľnaja karta zapadnoj časti Rossii. S. P. 1832. (do 1836. 13 listov). Všeobecne treba poznamenať, že na niektorých miestach sa tieto hlavné pramene čo do pravopisu mien nezhodujú, no mladší tam často kladúa, kým starší Zannoni má ešteo, a niekedy i sami sebe odporujú. Tak napr. pobočná rieka Pripiati, ktorej meno je u Zannoniho písané Słowyszna, nazýva sa na Podr. Karte pri vtoku Slowečna, naproti tomu v prameňoch aj priľahlé mestečko, Slowečna, u Šuberta potom na menšej mape [1829] na 5-tom liste Slawečna, naproti tomu na špeciálnej [1832] na liste 35 Slowesna! Podobný hmatateľný odpor vidno u Šuberta na špeciálnej mape 1. 35, kde je meno dediny na slovenskom jazere v Minskej gubernii Riečickom újazde písané Slowun, no samého jazera Slawunskoje! Je zrejmé, že strojcom týchto máp už novšie silné prevládanie formy Slawjane v spisovnej ruskej reči miatlo hlavu. Od takýchto scestností starší Zannoni, čerpajúc z poľských prameňov, je úplne zbavený. Jeho tu nasledujú, kdekoľvek bola nezhoda. — Mestá Slavjansk v Slobodsko-ukrajinskej gubernii a Slavjanoserbak v Jekaterinoslavskej, ako nové, určite v novších časoch sú pomenované učenými Rusmi, nie samým národom. Iná je otázka strany jazera Slavnoje pri prameňoch riečky Kolpice tečúcej sprava do Sudy v gubernii Novgorodskej, pobočnej riečky Slavenky do Nevy v Petrohradskej gubernii, a niekdajšieho mena ulice Slavna, neskôr Slavenského konca v Novgorode, o čom nižšie.[58]Niekedy síce, hoci veľmi zriedkavo, sa vyskytuje aj forma Slověnin, napr. v Polykarpovovom Trojjazyčnom slovníku 1704: Slowjanin, slowenskij, v poradí slov, lebo v titule je, samozrejme, písané slawenskij.[59]Porov. starosrbské meno župy Onogost (u presb. Diocl.), dodnes mestečko Onogost v Hercegovine.[60]Napr.έσλό(at.Έσλό), lat. Foslius, mužské meno u Lívia.[61]KühnerGriech. Gramm. I. 50, 51, 74, 419.SchneiderLatein. Gramm. I. 427, 452, 479, 494, 510, 694, 774.[62]Hláskyκ, τ, δnielen v gréčtine a latinčine (v prvej ibaτaδ), ale aj v slovančine sa používajú často ako vsuvky (epenthesis): porov.πτλμ, πτόλισ, έρτμό, δσμή(n.δσμή),ίσμό(odίω),βαμό(odβαω) fructus (od fruor), virecta (vireta), cocturnix (coturnix), Luctatius (Lutatius), ascula (assula), astula (id.), pestulum (pessulum), v starej latinčine stlata, stlites, stlocus n. lata, lites, locus, čes. sadlo, mydlo, pravidlo, straka, střibro, střída, teskný, vměstknati, skoumati, tresktati atď.)[63]GrimmD. Gramm. II. 495.[64]Arnoldap.Helmolda. 1189. I. III. c. 29., p. 358. Ed.Bangert.[65]Pozri o tom rkp.StritterII. 964.SchlözerNestor III. 221.KöppenBibl. Listy 351. Iný príklad, t. meno hebrejského mesiaca Casleu, to isté u Grékov písanéκισδλέβ, uvádzaDurichBibl. slav., p. 285.[66]Porovnaj, čo sa o tom hovorí vyššie § 10, č. 10, 11.[67]O predsuvkeav románskych jazykoch pozriDiez.Grammat. d. roman. Sprachen. Bd. I. S. 262. Porov. aj § 28, č. 13.[68]O týchto opravách hovorí Kopitar vo Viedensk. letop. liter. 1822. Zv. 17, str. 75 - 76. Diese Verbesserung ist so zu verstehen, dass von Leuten, die eine fast blinde Verehrung mehr für die Wörter als für den Sinn der griechischen Originalien hegten, nicht nur die sinnlosen oder unrichtigen, sondern auch die, wie so oft in der Vulgata, mehr Sinn für Sinn als Wort für Wort übersetzten Stellen, ängstlich wörtlich nach dem Griechischen und die Sprache selbst abermal nach Grammatik von 1648 geändert ward. An philologischer Achtung für eine gegebene, heilige, todte Sprache ist da nicht zu denken; nicht an Achtung für den slawischen Sprachgenius bei so sklavischen Verbesserern. A na inom mieste, vzhľadom na pôsobenie Moskovskej gramatiky 1648: En Mosquensem grammaticam fontem, unde tanta genuinae veteris dialecti corruptela fluxit in omnes alias grammaticas, in scholas et in posteriores librorum ecclesiasticorum editiones, quas correctas appellant. Et esse quidem correctas pro antiquis quoad fideliorem, imo plerumque nimis anxiam archetypi graeci expressionem, damus libenter: sed poterant, imo debebant corrigi salva et incolumi linguae sacrae natura.DobrovskýInst. lingu. Slav., p. 717[69]Je takmer nepravdepodobné, ako ľahkomyselne novší ruskí spisovatelia menia staré mená. Čebotarev, Maksimovič, Zjablovskij a Karazmin píšu Slavjenskije ključi, hoci v Boľš. čert. je Slovenskije ključi. Danilovič, nasledujúc v tom staré pramene, píše správnejšie v Letopise Litvy i v Kronike ruskej, str. 165, pozn. 151: Slovianskyje ključi.[70]Ljetopisec Novgorodskij. M. 1819. 8. P. 10, 34, 55, 78, 147, 155, 171. Na str. 78. „Kon’c Slavna“ znamená „pri konci ulice Slavna“ (porov. kon’c Čjudinčevje ulici, tamže, str. 146, konec adverbialiter, ako stsrb. kon, nsrb. kod); na str. 147 však už výrazne, „konec Slavnskyj“, pravda, v neskoršej čiastke týchto rukopisov. V Sof. Vrem. vyd. Strojeva je toto meno písané nerovnako, raz Slovenskij konec, druhýkrát potom Slavenskij konec! II. 189, 359. Ostatne mená ulice a konca môžu byť pôvodne rozdielne, hoci sa ulica s koncom stretala. Porov. (Evgenij) Razgovory o Vel. Novg. Mosk. 1808. 4, str. 71.[71]O tejto forme, rovnajúcej sa gréckej naίδηaίτη, sa obšírnejšie hovorí v Časop. česk. mus. 1835, str. 391 sld.[72]J. KolláraRozpr. o jmen. nár. sláv., str. 11 - 55, 133.[73]Terajšie naše čes. Slovan je už skrátené zo starého Slovanin, Slověnin. Pozri Časop. česk. mus. 1835, str. 384 nasl.[74]Nemožno teda mená Chrvatjani a Srbljani stavať proti topickému výkladu mená Slovania lebo nie sú bezprostredne od koreňa Chrv a Srb, ale odvodené od krajiny Chrvaty a Srby (porov. Bavory, Čechy a i) pravda ten veľký rozdiel tu má miesto, že sa používajú v slovanskom jazyku od prastarodávna kmeňové formy Chrv-at, Srb, Srb-in, nie však Slov, Slovin alebo Slav, Slavin.[75]Je známe, že -in je iba príznak jedn. čísla mužských, ktorý sa v mn. č. vynecháva, napr. Srb-ín, Srbi, Řiman-ín, Řimané, ako zeměnín, zemané, měštěnín, měšťané a i. Striedanie foriem -janin, -jane, -jenin, -jene, zakladajúce sa na pravidelnej zmene hláskyénaiaa naopak, je hlboko zakorenené v systéme slovanského jazyka. Vzhľadom na rozdiel -ani (ilýr.) a -ane- (bul., rus. atď.) konštatujeme, že prvá forma je staršia, druhá neskoršia. Porov. Čas. čes. mus. 1835, str. 388.[76]Forma Slovjanin čiže Slověnin, ako staršia a najrozšírenejšia, tu chápaná ako základ: ostatne o vedľajších formách Slovenec a Slovák, čo do významu koncovky, platí to isté. Obidve určite rovnako dobre patria aj miestnym menám.[77]Časop. česk. mus. 1827. Sv. I, str. 83.[78]Šalavy vzniklo zo Salavy, ako terajšie Šlovany, Šerby v Litve zo Slovany, Serby. Dusburg [pr. 1326] písal: „Octava (terra Pruschiae) Scalovia, in qua Scalovitae.“ K čomu Praetorius poznamenal: Schalavo idem est, quod insulanus. Chronus enim ibidem locorum multas efficit insulas et peninsulas. Hartknoch to prijíma ako pravé.DusburgChronica Prussiae, ed.Hartknoch.Jenae 1679. 4, p. 72, 74. U neskorších Nemcov sa tento kraj nazýva Schlauen, o ktorého polohe pozriVoigtGesch. Preuss. I. 508 — 510, porov. 69.[79]Poľ. žuława (Werder, Flussinsel, Hügel), źuławianin (obyvateľ) je neskoršie priosobnenie litv. sallava.[80]Kde a kedy sa to stalo prvýkrát, ešte nie je s istotou vyskúmané. Či u Konšt. Porf. a iných jemu súvekých Grékov slovkoΣκλάβ; σκλαβόννιν, σκλαβύνznamená toľko, čo Slovan, poslovaniť, čiže otrok, otročiť, je sporné.Konšt. Porf.De Themat. P. 25.StritterII. 78, 101. Pravdepodobnejšie je, že to skrivenie mena sa začalo v Nemciach, u nemeckých duchovníkov. U Dithmara (III. p. 56) sa nachádza už výraz: divisa sunt miserabiliter, sclavonicae ritu familiae, quae accusata venundando dispergitur. Porov.Du Cange Gloss.med. graecit. S. h. v.Toho istéhoGloss. Med. Latinit. S. h. v.JordanOrig. sláv. IV. p. 101 — 102. Vieme z histórie, že Nemci uskutočňovali hanebný obchod so zajatými Slovanmi cez Židov až do východných krajín.[81]V blaženejšej dobe Slovanstva bolo, pravda, aj s ich menami ináč: vyššie sme videli, že Anta u starých Germánov znamenalo obra, velikána, hrdinu, víťaza (č. 7 tohto §), nižšie potom zisťujeme, že Velet znamenalo u Germánov, Mílčin potom u Litvanov a Lotyšov to isté (§ 44, č. 2 — 5, 10).[82]DobrovskýSlovanka Th. I., s. 159 — 195.Ten istýLehrgeb. d. böhm. Spr. 1809. P. v.Ten istýGesch. d. böhm. Spr. u Lit. 1818, s. 30 — 33.Ten istýInstit. lingu. slav. III — IV. Už skôr Dobrovského roztriedenie prijaliDurichBibl. Slav., p. 265 — 271.AdelungMithrid. II. 610. Námietky z niektorých strán proti nemu sa týkajú len niektorých Dobrovským určených príznakov; sama vec, t. ustanovený rozdiel a pomer nárečí sa nimi nevyvracia.
Safarik_Slovanske-starozitnosti-II.html.txt
O funkcii umeniaPredstavte si mesto. Predstavte si ho tak, ako ho vídavate pred večerom zo svojho okna, keď práve rozžali svetlá na uliciach. Tramvaje, automobily. Tisíc zlostných zvukov, nervóznych nadávok. Húšť elektrických drôtov, spleť šialených, čertom posadnutých a rôznorodých záujmov. Noc padá v handrách medzi vyškerené zuby elektrických svetiel. Poznáme všetci mesto: piliere obchodných domov. Neresti tela a neresti duše vystavené sú v krámoch za výkladmi. Kelneri vo frakoch s hladkými poklonami servírujú nám necudné úsmevy kurtizán. A zamestnania: bankári, žobráci, chirurgovia, prostitútky, inžinieri, šplhavci, úradníci, povaľači, robotníci, slúžky, zlodeji atď., atď. Možno si vybrať. To nie je ako na dedine, kde všetci sú sedliakmi, všetci jednej mysli, všetci hovoria o jednom. Tu každú chvíľu do niečoho vrazíš, potkneš sa a zamotáš. Nie je možné neuvedomiť si komplikovanosť a diferencovanosť miliónov navzájom na seba nevražiacich záujmov, plánov a radostí. Je však možné predstaviť si jeden uzlík z tohoto gobelínu; je možné predstaviť si jediného jedného človeka, ktorý kráča v túto chvíľu po hlavnej ulici, ktorého nepoznáš, ani nevidíš, ktorý však má na hlave klobúk, vo vreckách peňaženku, vreckovku a kľúče od bytu. Človek ten prežil svetovú vojnu, má svoju rodinu, svoje skúsenosti, svoje zamestnanie, svoje túžby, svoje obličky, svoj náhľad na svet a svoje určenie vo svete.Dobre! Vychýľte sa však teraz z okna a otvorte oči!Akéže je to určenie nášho človeka. Šatí sa, kŕmi seba a svoje deti. Ale to nie je žiadne určenie.Akýže je ten jeho náhľad na svet? — Hlúpy, nedostatočný; iba vetchá záplata na diere, ktorou fučí naň prievan z absolútna.A ďalej: Aký je tvoj vzťah k tomuto človeku? Čím ti je on a čím ty jemu? Čím, mimo nosa, úst, očí ste si ešte podobní? Čo je vo vás spoločné? Kam to obaja idete? Idete rovnobežne, alebo sa vaše cesty križujú? A aký je vzťah vás oboch k ostatným ľuďom? K svetu, k hviezdam na nebi, k egyptským faraónom, ku Kolumbusovi, k novoobjavenej planéte a k planétam dosiaľ neobjaveným? Kde v parome je prapodstata všetkého bytia, z ktorej sme vyšli, v ktorej sme kedysi vedno driemali v podobe triliónov nezriadených elektrónov? Čie ústa nás sem vypľúvali? Atď., atď., atď. Tisíce podobných, tisíc ráz do zunovania omieľaných otázok.Niet odpovede. Človek je bezmocný, pasívny. Človek je iba uzlík z miliónov uzlíkov, ktoré spolu tvoria nejaký hlúpy a nepotrebný gobelín. Nemá možnosti vystúpiť zo svojho uzlíčieho sveta, podívať sa na gobelín z odstupu a nájsť v ňom svoje určenie. Tým menej, pravda, nájsť určenie celého gobelínu.Predsa však — predsa nám čosi bráni postaviť rovnicu: človek = uzlík v gobelíne. Čosi nám šeptá, že človek nie je obyčajný uzlík, že má možnosť i keď nie poznať, ale aspoňtušiť kľúč životného diania.Čo je to však, čo mu dáva túto možnosť? Veda? Filozofia? Náboženstvo? Umenie?Neodpovieme sami. Nech odpovie miesto nás Albert Einstein ako zástupca vedy:„Presvedčenie o „pravdivosti“ vedeckých axióm záleží výhradne na našich dosť nedokonalých skúsenostiach. Dokážeme vo svojej úvahe (o všeobecnej teórii relativity), že táto „pravdivosť“ má svoje medze.“[1]To, hľa, je kapitulácia vedy.A filozofia? Nech za ňu odpovie Henri Bergson, ktorý dal filozofii náhubok svojím zdôrazňovaním intuície a inštinktu, ako prostriedku poznávacieho. Celá doterajšia filozofia operuje pojmami tzv. mechanickej kauzality a finality. Bergson o tom píše: „Poznávame, že život nezapadá ani do kategórie jednotného ani do kategórie mnohonásobného, že životnému procesu nedávajú dostatočného vysvetlenia ani mechanická kauzalita ani finalita.“[2]To je kapitulácia filozofie. V oboch prípadoch podáva nám intelekt (a nechce ani viac podávať) o živote iba neživé pojmy. Točí sa dookola okolo predmetu a sníma z neho najväčší možný počet pohľadov. Priťahuje ho k sebe, namiesto aby doň vchádzal.A čo náboženstvo? Podívajme sa, čo o ňom píše pán Sabatier, dekan teologickej fakulty:„Ponímať náboženstvo ako spôsob poznania je blud nie menej ťažký ako predstavovať si ho (náb.) ako druh politického zriadenia.“[3]To stačí. Náboženstvo nechce poznávať, nechce ani tušiť. Náboženstvo chceveriť. („Spravedlivý pak z víry živ bude.“)Tým sme vyčerpali tri rôznobežné cesty, ktorými sa snaží ľudstvo dostať k „pravde“. Videli sme, že žiadna z nich nevedie rovno do centra životného diania. Náboženstvo sľubuje síce, že nás ta zavedie („Já jsemť ta cesta, pravda i život“), ale kladie nám za podmienku nechať si pred cestou zaviazať oči a kráčať poslepačky údolím tieňov do kráľovstva, ktoré nie je z tohoto sveta. Človek veriaci musí sa vzdať túžby kontrolovať míľniky, označujúce jednotlivé etapy, pozdĺž cesty do kráľovstva nebeského. Veľa ľudí vie sa zriecť, dá si zaviazať oči a nájde uspokojenie. My sa však nezriekame. Chceme vidieť na vlastné oči, kadiaľ kráčame. Ani filozofia, ani veda, ani náboženstvo nerozšírili však náš obzor, neozbrojili zrak periskopom, ktorý by vyčnieval nad hladinu všedných a malicherných potrieb a dovoľoval nám rozhliadnuť sa po vyšších sférach imaginárnych kontinentov.Ostáva nám umenie —Henri Bergson píše o tomto poslednom útočišti (viď „L’évolution créatrice“):„Do samotného vnútra života zaviedlo by nás však úsilie intuície, lepšie rečeno inštinktu, ktorý by sa stal nezištným, seba samého vedomým a schopným reflektovať o svojom predmete i nekonečne ho rozšíriť.“„Dôkaz o tom, že úsilie podobného druhu nie je nemožné, podáva nám existencia estetickej schopnosti vnímania u človeka. Naše oko vníma teda rysy živej bytosti, ale iba vzájomne vedľa seba položené, a nie medzi sebou organizované. Uniká mu zmysel života, prostý pohyb, prebiehajúci líniami, vzájomne ich spojujúci a poskytujúci im istý význam. A práve tento zmysel a význam života snaží sa pochopiťumelectým, že stavia do vnútra predmetu pomocou istého druhu sympatie a spúšťa istou intuičnou prácou závoru, ktorú priestor vkladá medzi neho a model. Pravda, táto estetická intuícia, ako ostatne každý vnem vonkajší, postihuje predmet len individuálne.“[4]Teda umenie a jedine umenie dáva nám tušiť onen kľúč životného diania.„Das Leben lässt sich stets, nur stückweis fassen, Kunst will ein ganzes — ahnen lassen,“hovorí o tom R. Dehmel.A Bergson považuje teda umenie za svätyňu bohom určenú na to, aby sme pod jej klenbou mali možnosť pocítiť vibráciu iracionality, dych nosných ideí doby. Tu dotýka sa skutočné s neskutočným bezprostredne našich zmyslov a nášho vedomia. Naše oči zachycujú v tomto znásobenom priestore úchvatné obrazy a ukladajú ich pomocou pamäti do času. V našich ušiach znie nám melódia vlastného vnútorného života. Načúvame harmonickému cvengotu, s ktorým narážajú na seba pulzácie absolútna a miešajú sa s dunivou ozvenou krokov reálna. V srdci prelieva sa vlna po vlne, ako sa prelieva voda z koryta Nílu. Zaplavuje vyschnutý piesok úrodnou prsťou a z prsti vyrastajú kúzelné kvety života: poézia, hudba, maliarstvo.Môžeme teda vysloviť stručne funkciu umenia: násobí život, nadstavuje a umocňuje ho imaginárnymi exponentami a tým dáva nám možnosť vniknúť pri plnom vedomí a v triezvom stave až na hranice jeho centra.To by, pravda, nestačilo. Toto umenie zachovalo by pasivitu voči životu, neovplyvňovalo by ho. Bolo by iba nedokonalým reprodukčným prístrojom alebo mikroskopom, ktorý by dovoľoval nazrieť, znásobiac plochu života, do jeho bunečnej tkane, ale postrádalo by toho, čo menujemetendenciouumenia. (Hoci tento názov nie je celkom miestny. Treba mať na pamäti, že umenie, pracujúc s intuitívnymi postrehmi, nemusí uplatňovať tendenciu vedomú, ale že stačia tu určité sympatické popudy, ovplyvňujúce diváka alebo čitateľa.) Umocňovaním a násobením nemení sa povaha základu (a × 2 = 2a) a umenie, nezasahujúc aktívne do života, bolo by iba azylom jalovej zvedavosti, fantastickej predstavivosti, neplodných emócií. Jeho sociologická funkcia rovnala by sa nule. Aby i túto funkciu splnilo, musí umenie zhrňovať a organizovať tieto emotívne vzruchy. Musí ich uvádzať na spoločného menovateľa, usmerňovať a sputnať chaotické vrenie individuálnych impulzov; vytýčiť im spoločný smer. Opravdivé umenie hľadá najmenší spoločný násobok všetkých rozdrobených činiteľov života; tým ich sceľuje a dovoľuje nám počítať s nimi ako s prvkami homogénnymi. Tým súčasne vyhovuje sociologickým požiadavkám kladeným na každé ľudské podnikanie.Falošné sú náhľady, ktoré vidia v umení — a zvlášte v modernom — iba hru a zábavu bez viditeľného úžitku. Falošný a prekonaný je náhľad Herberta Spencera, ktorý vraví, že umenie nie je spojené so životom žiadnou sociologickou funkciou, že neprináša žiadneho, číslicami vyjadriteľného zisku, že je iba potešením z tónov, farieb a sladkých vôní, že nie je ničím iba cvičením niektorého orgánu.Čítal som kdesi, že umenie je „hygienou duševného života“. To znamená, že organizujúc povedomé popudy, očisťujúc ich od individuálneho balastu, krotí ich, vymedzuje im určité pole pôsobnosti, na ktorom direktne ovplyvňuje život istým blahodarným spôsobom. Ako dokument uvedieme príklad z histórie: náboženský fanatizmus stredoveku, ktorý hnal ľudí v krížových výpravách k hrobu Kristovmu a zavinil mnohé krviprelievania, bol zavŕšený gotikou. V nej sa nakoniec vybilo a bolo učinené neškodným vznietené a do žerava rozpálené náboženské treštenie. V nej skamenel na veky vekov blúznivý asketizmus pustovníkov, podobne ako skameneli tie predpotopné a nebezpečné jaštery, ktoré dnes obdivujeme v múzeách. Gotika nie je iným ako múzeom skamenených náboženských vzopätí extatických hrôz stredoveku, mučeníckych bičovaní a križovaní. Kŕčovite zalomené klenby podopreté šialeno smelými piliermi, sú hrádzou, ktorá sa postavila do cesty náboženskému besneniu. A to musí stačiť, aby sme jej priznali úctyhodnú úlohu v dejinách ľudstva a nepovažovali ju iba za hru a zábavu.Podobne by sme mohli sledovať tendencie neskorších smerov. Barok, ktorý sa vždy vyznačuje istým potmehúdstvom, pokrytectvom, neúprimnosťou (viď špirálovité piliere, ktoré nijako nemohli vzbudiť v divákovi dojem solídnosti, dojem, že skutočnenesúklenbu), istou nepokojnosťou a úskočnosťou, barok, ktorý klamal diváka (obrazy mali sa u neho zdať plastickými a naopak skulptúry mali vzbudzovať dojem malieb; pilastry v priečelí mali naznačovať stĺpy, hoci stĺpmi vôbec neboli, pretože nič na nich nespočívalo, atď.), barok, ktorý sa domáhal efektu mohutnosťou a malebnosťou celkových dispozícií a nádherou výzdoby na úkor pomerov a účelnosti, tento barok je proste zase skamenenou ulitou pompézneho, ľstivého, úskočnéhorádujezuitského.Rovnako v talianskej renesancii boli zase zorganizované a učinené neškodnými pudy a túhy po antickej slobode ducha a kulte tela, ktoré pudy a túhy nemali už miesta vo vtedajšom zoskupení spoločnosti.Romantizmu, ktorý priniesol vášnivý kult slobody, mocný rozmach nacionálneho sentimentu, ktorý nebezpečne vyzdvihoval individualitu a vášnivosť erotickú, otvorený bol poistný ventil básňami Byronovými, Shelleyovými atď. Jeho vedľajším produktom bol svetobôľ, ktorý ho uviedol na kolbište sentimentálnych zápasov s chimerickými ilúziami a tým zamedzil jeho hlbšie zasiahnutie do vývoja človečenstva. Celé rojčenie romantizmu obmedzilo sa in concreto na Byronovu výpravu za slobodu Grékov.Realizmus, naturalizmus, impresionizmus, expresionizmus atď., všetky tieto smery mali svoje funkcie, ktoré ich spájali so životom, odôvodňovali ich existenciu a dávali im satisfakciu.Musí byť teda odôvodnená i existencia umenia moderného. Celá tá hromada -izmov nemohla vzniknúť len tak pre potešenie niektorých vtipných žonglérov slova a štetca. Treba len nájsť vzťahy, ktoré ich viažu k dobe, k prostrediu a k spoločnosti tej doby. Treba nájsť i toho spoločného menovateľa, ktorého sme nazvalitendenciouumenia. Neobyčajne šťastne pokúsil sa o to František Götz vo svojej kniheTvář století. Zistil nasledujúcich deväť hlavných symptómov, ktorými dnešné umenie vyjadruje hrôzu pred tmou, hrôzu pred ničotou, v ktorej sa ocitol svet vojnou a povojnovými katastrofami a revolúciami:1. Rozbitie individuality, deštrukcia a labilita ľudskej osobnosti.2. Kríza skutočnosti.3. Rozklad systému hodnôt (relativizmus).4. Mystika sna a mystika podvedomia (surrealizmus).5. Odpor k tragike.6. Odpor ku konfliktu.7. Rozbitie formy.8. Mystika rýchlosti.9. Boj o individualitu a nové formy individualizmu.Všetky tieto symptómy sú alebo direktným alebo indirektným následkom vojny. Spomeňme si len na tých remarqueovských, rennovských, zweigovských stroskotancov života! Vojna zbavila ich duchovnej istoty, stratili dôveru nielen v život a jeho hodnoty, ale i dôveru v seba. Videli samých seba zmrzačených, potácajúcich sa, bezmocných, cynických, rozorvaných. Vidia, že nie sú schopní zápasu o slobodu a integritu svojej individuality. Nadobúdajú presvedčenia o absolútnej iracionalite ľudskej osobnosti a teda aj o absolútnej nelogičnosti a nerozumnosti akejkoľvek snahy o sebestačnosť a ohraničenie ľudského indivídua. Príklady na tieto bezhraničné, skvapalnené ľudské kreatúry nachádzate v diele Proustovom, Giraudouxovom, O’Neillovom, Joyceovom, Nezvalovom atď. Ale vojna rozbila i skutočnosť a dôveru v ňu. Zažili sme krach systémov štátnych, hospodárskych, právnych a morálnych. Nemôžeme na to zabudnúť; týmto krachom daný bol smer biologickému vývoju celého sveta, ním bolo vytvorené mnoho nových a základných predpokladov názorových a predpokladov tvorby. Moderný umelec má strach pred formou, pred poriadkom a ukáznenosťou. Bojí sa tvoriť novú hierarchiu hodnôt, aby nemusel oznove zažiť jej krach. Uteká pred skutočnosťou, lebo skutočnosť je forma, tvorí si „nadskutočnosť“ (surrealitu) a pohybuje sa v nej pomocou mystiky snov a mystiky podvedomia. Moderná poézia je bezpredmetná, nelogická, lebo ona nechce popisovať, chce iba sugerovať. Moderné výtvarné umenie rozložilo skutočnosť v púhe zmyslové zdania, stratilo reálnosť. Obraz je neorganizovaným výronom umelcovho vnútra. Je imaginárnym kontinentom, prístupným iba zasvätencom. Úplná deštrukcia foriem a vzťahov. Spomeňte si na Fullu a Galandu.S tým strachom pred skutočným, pred formou, rovno súvisí novodobá mystika rýchlosti, zhon po senzačnosti, odpor ku konfliktu a k tragike. Preplnené štadióny, karavány trampov sú iba dôkazom, že povojnová generácia uteká pred konfliktom, nemá vôle stvárniť obrovský duchovný a zážitkový prínos v systém nových foriem. Vyhýba sa práci na usmernení anarchistických živlov, ktoré vtrhli do jej života. Balancuje pomedzi rozbité črepy predvojnových noriem. Ironizuje starých klasikov.*Mohli by sme ďalej rozvádzať Götzove poznatky, zhrnuté v Tváři století. Toto však stačí ako dôkaz, žeumenie je tvárou života. Hovorímetvárou; to znamená výrazom, utajeným v zoskupení vrások, v pohybe mimických svalov, v čulosti a citlivosti zmyslových orgánov. Hovoríme:života; ak usudzujeme staticky, znamená to tie tri taineovské momenty: dobu, rasu a prostredie, ktoré skĺbené napospol životnými silami, sú spolu v rovnováhe a určujú i zmysel života. Keď usudzujeme dynamicky, znamená to onú bergsonovskú vitálnu energiu tvorivú, ktorá hýbe a naplňuje čas, priestor i ducha (dobu, prostredie i rasu) a spôsobuje zrodenie, vývoj i smrť vo svete hmoty, rovnako ako vo svete ducha. Tu nezáleží na tom, ako usudzujeme (staticky či dynamicky), lebo (práve tak ako v mechanike podľa princípu d’Alembertovho) sily, ktoré spôsobujú pohyb, nemajú vplyv na rovnováhu životnej sústavy.Tvár je symbolom, skratkou. Výraz tvári dáva nám tušiť dej, ktorý sa odohráva v mozgu. Mimické svalstvo spojené je nervami s mozgovým centrom. To isté zduchovnelé spojenie existuje medzi umením a životom. Umelecký výraz, umelecký čin dáva nám tušiť iracionálnu pulzáciu života. Doba antická, doba gotiky, doba renesancie, doba jezuitského baroka atď. sú iba skamenené vrásky na tvári života. A všetky dnešné -izmy sú len nervóznym škubaním mimických svalov, reagujúcich na popudy precitlivených, vojnou vydráždených a zgniavených nervov.Ide o to: určiť podľa intenzity a charakteru tohoto škubania diagnózu dnešného života. Ide síce aj o to, nájsť terapické podmienky rovnováhy a upokojenia, ale to je už prácou sociológov, národohospodárov, inžinierov, politikov. Povinnosťou kritika je určiť iba diagnózu. Kritik drží v zápästí ruku umelcovu a pozoruje jeho pulz. Tendencia umenia nie je ničím iným než telesnou temperatúrou umelcovou. Kritik ju meria a zanáša do diagramu.(1930)[1]A. Einstein: Allgemeine Relativitätstheorie.[2]H. Bergson: L’évolution créatrice.[3]August Sabatier: Esquisse d’une philosophie de la réligion d’aprés la psychologie et l’histoire.[4]V tejto poslednej vete rozchádza sa Bergson s klasickou, ale dnes už prekonanou teóriou Hippolyta Tainea, ktorý tvrdil, že umelecké dielo určené je troma momentami: dobou, rasou a prostredím, nezávisle od individuality umelcovej. (Viď: La philosophie d’art.)
Chrobak_Cesta-za-umenim.html.txt
ÚvodV prvej polovici apríla 1899 zasedal v Paríži medzinárodný kongress proti zneužívaniu liehových nápojov. Shromaždilo sa tam z rozličných strán sveta vyše poldruha tisíc učených, za dobro ľudu zaujatých mužov, aby sa poradili, aké hranice postaviť strašnej nákaze, ktorá väčšmi zúri, hroznejšie pustoší medzi národami, ako morová rana. Nebezpečenstvo je teda všeobecné; no nám ide predovšetkým o blaho nášho slovenského národa a jemu k poučeniu i na výstrahu znie naše slovo.
Pietor_Boj-proti-opilstvu.html.txt
Sbierka slovenských porekadiel a jim podružných vietSosbieral o usporiadal Pavel Dobšinský.ÚvodSosbieral som nielen tak nazvané príslovia a porekadlá (poslovice), ale napospol všetky a všakové v reči a živote slovenského ľudu obvyklé, teda prostonárodné výroky, výpovede a prepovede, — alebo už akým najpríhodnejším menom nazvať by sme mohli tropické a figurné, abo ináč jadrnosťou a obvyklosťou svojou porekadlompodružné vety.Nasbieral som jich z čiastky na poli skutočného pospolitého života, z úst ľudu, načúvajúc a značiac vždy pilne, ako si to sám ľud tú svoju slovenčinu sloví, rečňuje, ohybuje a spletá v umné, vtipné, krátke a jadrné vety; z čiastky ale vyberal som jich z prostonárodních pesní a povestí, prebehnúc, nakoľko sa mi dalo pozorne dosavádne sbierky rukopisné i tlačou na svetlo vydané.Niet vzdelaného národa, ktorý by o podobné porekadlá a vety svojej reči nebol dbal; ale radšej každý ako na výstavu a odiv jich vynáša. Lebo sú krásne kvety, zdravé zrná, jadro reči, — úkazy a dôkazy ducha v ních vysloveného, zobrazeného. Francúzi n. pr. kamkoľvek zajdú, — a zašli široko ďaleko so svojou rečou — všade ukazujú zvláštnosti svojej reči vo výpoveďach a vetách jim vlastních, v duchu reči francúzskej rozvinutých a vyvinutých. Len pravda, že sú tu zo širšieho poľa, nežli je sama prostonárodnosť, totiž z kruhov precibrenejšieho spoločenského života vzaté, ako to pokročilejší duch a život požadoval. Jejích akademický slovník preplnený je ními a na poukázeň (ukážku) v každej franzúzskej mluvnici jich máme. Nám najbližšie mnoho pracovavší Jos. Jungmann v známom velikom slovníku takže výpoveďmi, zo života a zo spisovateľov dávnych i nových vybranými, ukázal vhodné upotrebovanie jednotlivých slov a článkov, bohatosť a ústrojnosť českého a čiastočne vedľa toho i slovenského nárečia.Nám ale najsampred náleží pozorovať na prostonárodní život a jeho rečové výtvory. Prečo to, každý snadno poznáme i uznáme. Preto, že je toto prvý krok a stupeň k ďalšiemu postupu, k vyššiemu dokroku a pokroku. Preto, že náš národ, sám v sebe umný, i bez písem na poli svojich pesní, povestí, porekadiel a hádanôk si zachoval slovenčinu v póvodnosti nedotknutej i vzdelal a rozvinul ju pekne. Dôkazom sú a budú vždy i pred najučenejším jazykoznalcom samé tie piesne, povesti, porekadlá a hádanky. — Vera najčistejšie zachovaná je reč slovenská na tomto poli. Lebo kým vzdelanci slovenskí odchovávali sa po školách latinských, nemeckých a maďarských cudzou rečou, tak že mnohí navykli svoje myšlienky spôsobom a vzorom len cudzích rečí vyslovovať, písať, tak ďaleko, že často len slovami slovenskými, duchom ale aj skladbou jiných rečí píšu, vyjadrujú sa: dotedy sám ľud, v utiahnutosti a zanedbanosti svojej, ostával pri pôvodnej rýdzosti reči; v celku si ju neporušil, ale radšej na dobrom stupni vzdelanosti a vyvinulosti zachoval. Tu nám začať, odtialto ďalej staväť, reč vzdelansky vyviňovať, v spisoch pôvodnosti sa domáhať, káže táto rýdzosť, zachovalosť a nenarušená krása prostonárodnej mluvy a jej skladby v porekadlách a vetách dobre slovenských. Veď jestli kde počujeme z úst ľudu niečo takého, čo tou i naň tu i tam dorážajúcou cudzotou razí, tam súdny um snadno oddelí svojské od nesvojského, — a jiste toho málo najdeme.Jak ale zlatom odvážiť zaslúži každé takéto zrnko, každé prostonárodnie porekadlo, vety a výpovede u ľudu obviklé, a jaký je cieľ takýchto sbierok, to poznáme, uvažujúc cenu porekadiel a jich podružíc i čo do obsahu i čo do obalu (formy).Múdroslovecvyhúta a preukáže nám z jejích obsahu celé umenie a smýšlanie, vtip a múdrovanie ľudu i národa, ktorý si jich sám utvoril, každodenne sloví, hovorí, opetuje. Lebo „vtáka po perí, človeka poznať po reči“. — Toto je reč ľudu živá; tu má, „čo na srdci, to i na jazyku“. Tu znázorňuje, zpredmetňuje a vyslovuje city i mysle, ktoré ním hýbu, ktorými v živote spravuje a rozhoduje sa; ktoré uňho staly sa telom, skutkom. Ními sám seba zobrazuje; ními sebe i druhým najlepšie znať sa dáva. Ten skrytý jeho človek tuná je živými barvami zmaľovaný, a tajiť lebo pretvárať sa ani nemôže. Ale Slovák aj má v ních složené veľmo mnohé zdravé a do života súce pravidlá, a umel si vhodne zobraziť často i hlboké i vysoké pravdy.K múdroslovcovi pridruží saučiteľ náboženstvaa najde, ako v porekadlách a jích podružniciach znázornil a svojemu dovtipu primerane vyslovil si ľud jednu lebo druhú náboženskú, často odťažnú, a tak ľudu názorne myslieť navyklému ináč ťažko pochopitelnú pravdu. Môže tedy svoje vynaučovanie ními napomáhať, k ľudu a jeho pochopu skloniť sa. Alebo tedy karhať bude, kde nemrav a nepravdu, kde poveru v život národa preniklú zbadá. Ale náš ľud niejednu náboženskú pravdu jak pekne tak i pochopitelne si vyslovuje, n. pr. Bohu sa modli a ku brehu plávaj. — Čoho Bôh nedá, toho svet nedočiní.Hospodári,obchodnícia iní vyberú si dobré, do života súce pravidlá z ních, n. pr. Jedenraz orieš, jedenraz si odkroj. — Nekupuj uhlie od kováča. — Nenapadne teplá rosa, kým nezajde večer kosa. — Remeslo zlatý srp. — Do Jána maslo, po Michale nitka.Bájeslovec, privezmúc k tomu jiste aj piesne a povesti, vyvábi a vyčaruje nám i z porekadiel a jích podružíc báječné (mythologické) postavy a spôsob starodávneho ponímania a predstavovania si Božstva i sveta, kde v ních buď zrovna báječné osobnosti a predmety pripomínajú sa buď takéto predstavy poverne znázornené sú n. pr. Parom, Zrak, Diuk, vláči ani Zmok. Poletím ako s Tátošíkom. Noc sa prikráda. Bystu Bohu — kamennému Bohu t. j. v kameni vzývanému a predstavovanému.Básniknajde tu maľobné a pekné obrazy, aby obživil obrazotvornosť, vykrásil básnictvo. Abo na poli humoru a satyry naostrí ními svoj vtip, nakalí strely, opeprí žart, vysmeje a pokarhá necudnosť a necnosť. Ktoby mohol odopreť básnickosť n. pr. krásnym opisom šuhaja, dievčaťa tváry líc a t. ď. i v tejto sbierke sa nachodiacim? Zpoznáme tiež, že k humoru a satyre značne sa kloní náš ľud i v porekadlách.Rečníkovisídu sa i na dosvedčovanie i na presvedčovanie, kdekoľvekpríhodne[1]jich užije, ako pravdy jednoduché, jasné, napospol už prijaté a v hlavách už akoby zakorenené. Mnohými i ozdobí svoju reč; bo rečnenie ozdobujúce tropy a figury až sypú sa tu z úst národa.Učitelia výrečníctvasnadno vynajdú, vyznačia nám, ktoré z ních sú naozajst i umné i vtipné metaphory, metonymie, ironie, hyperpoly, ellipses, pleonasmie, paronomasie a i. Zvlášte obľúbil si ľud náš mnohé, hneď ozajst vtipné hneď pekné podobenstvá či porovnanky, po slovách:aký, taký, jak, tak, že, ani, dobre, porovnanie toto vyjadrujúcích, poznaniu snadné.Nadovšetkomluvničiari,zpytatelia jazykua vedľa nichspisovatelialen zaradovať sa jim môžu. Lebo z porekadiel a jim rovných jadrných viet ľudu najlepšie vidno, ako on vládne článkami svojej reči, ako jich vo vlastnom i nevlastnom smysle berie a užíva, ako ohybuje, ako skladá a spletá majstrovsky, vyjadruje myšlienky skladbe a duchu reči najprimeranejšie. Oni teda ocenia a na úžitok obráťa formálnu stránku porekadiel a jejích podružíc. Pri čom len tak na príklad upozorniť si dovoľujem našich ponemčilcov na užívaniepredložiekpred menami i slovesami, a na užívanie samýchslovies. Ponemčilci povedia:„Neprídimi viacpredoči. Odnes ten list do mesta.Držsi slovo“ a i. cele po nemecky. Slováci miesto toho hovoria: „Neiďmi viacnaoči. Zanes ten list do mesta (od-niesť, wegtragen;za-niesť, hintragen). V slove, — v reči sistoj— dobre po slovensky.Keď len hodne sosbierame porekadlá a jejích podružice, všetci títo prídu k zásobe, roztrieďa si ju, oddelia svetlo od stínu, vykoristia a zúžitkujú všetko.Toľko napospol o ních a jejích sbierkach spísaných i spísať sa majúcich.Čo do tejto sbierky tu, vyznávam napred, že som sa neobzeral na predošlé, najmä v časopise Sokole a v Slovenskom Kalendári práve po tieto roky pouverejňované. Urobil som tak naschvál. Preto keď jedno druhé porekadlo tu zopetované najdete, zopetované je len z tej príčiny, aby i tu svedčilo, že je majeťou národa. Bo čím viac sberateľov, najmä nedbajúcich jeden o druhého, podá nám opetne daktoré porekadlo, vetu, pieseň, povesť abo čo podobného: tým lepší to znak, že ta vec v skutku nachodí sa a rozšírená je v národe; za tým istejšiu jeho vlastnosť považovať ju máme. A pri tom istý cieľ mám pred sebou; čo k nemu hodilo sa mi, to samostatne značil som si. A že predchodcovia moji sbierali len na prísno vzaté porekadlá, tu ale aj podružné jim vety podávam: málo bude toho opakovaného, tým viac dosiaľ neobživeného. Leč predca, ač táto sbierka presahuje tisícku,slovenská reč ponúka nám ešte mnohé i znamenitejšie veci z úst ľudu k ďalším sbierkam.Pristúpme k zvláštnemu účelu prítomnej sbierky, ktorý je ten, že chcem týmto a takýmto usporiadaním porekadiel a jim podružných viet prispeť k osvojeniu si čistejšieho a pôvodnejšieho slovenia i písania slovenčiny.Čo som už i naspomnel, to tajiť nám práve neprichodí, že totiž jak v hovore tak i vo spisoch a dopisoch značne odchyľujeme sa od rýdzosti, pôvodnosti a ducha vlastnej reči, na obviklé zo škôl cesty latináctva, nemectva a iných jazykov. Úprimne vyznajme a uznajme si tento neduh cudzoty; bo na vine sme si nie sami, ale naše cudzorodé vychovávanie: po neduhu len poznatým liečiť a tak zavržením cudzieho a prijatím svojorodého vlastnou trudovinou k blahej rýdzosti a pôvodnosti prebiť sa nám možno. — K tomuto dopomáha i ukazovanie chýb spisovateľom a dopisovateľom z jejích vlastných spisov a dopisov, najmä terajších novinárskych článkov: ako na to i časopis náš Sokol vzal už riedčicu a vejačku do ruky. Ale ostane vždy najvýdatnejšie to: Optima critica, fac melius. Preto len chváliť náleží z cudzoty sa vyzliekajúcich, slovensky a slovansky dobre slovných spisovateľov, ako neváham spomenúť medzi drahými Hodžu, Licharda, Sládkoviča, Kuzmániho, Hroboňa, vydavateľov a pisateľov Slovenských Povestí. Preto len vďační byť máme naukám a skladbám nášho vzáctneho Mr. Hattaly. Preto povinní sme na svetlo vynášať všetko, z čoho pôvodniu rýdzosť slovenčiny poznávať a tak pridŕžať sa jej možno. Preto i tu skutočná ukážka lepšieho.A tak, ač mnohonásobne usporiadať by sa daly porekadlá a jích podružice, usporadujem jich tu dľa článkov reči a v tom dľa abecedného poriadku t. j., pod ten článok reči umiesťujem porekadlo, od ktorého článku v ňom význam porekadla závisí, ktorý článok je v porekadle najhlavnejší už či to obsahom či formou. Tieto najzávažnejšie slová porekadiel a viet sú v tlačikursívnymipísmenami vyznačené. Úplnú prísnosť pri tomto roztriedení dľa článkov reči zachovať síce nemožno, keď v dajednom porekadle i viac článkov reči je smysel a vec rozhodujúcich; ale vždy to slovo — ten článok reči — za rozhodný a najhlavnejší považujem, ktorý i nadpis rečových článkov a spolu i kursívne písmeny v tlači ako taký označujú. Pripísal som miestami i vysvetlivky a oddelil záverkou od porekadiel a vlastnej vety. Takýmto činom myslím že najzretelnejšie do očí padne každému uživanie jednotlivých článkov reči, vlastní i nevlastní smyseľ slov a jejích skladba v porekadlách, pritom i obrazy, podobenstvá, názor myšlienok jadrný maľobný, a iné výtečnosti jejích. Takto nielen že uvidíme,ktoréporekadlá a vety u ľudu obviklé a obľúbené sú; ale hneď aj lepšie zpoznámejakésú, aby sme dľa jejích vzoru i my mohli vetiť, sloviť, ohybovať, skladať, upotrebovať články a milé zvuky reči materinskej a ními na srdce i ducha tým ráznejšie a lepšie pôsobiť.Podstatné mená s predložkami1A čobyrukujeden druhémuodťal, nepohnevajú sa.A čobys ty mne bol, aninamalýprst.Aj,divy sveta! —(Siehe das Wunder.)Ajočisi dá vyklaťza pravdu.5Aj ten má dobrégáple (t. j. ústa; veľa jie, veľa kričí.)Aj ten má vušiach kameňzakovaný.Aj to jerobota!Aj to ti zaznačímna rováš.Akáotázka, takáodpoveď.10Aképýchyna tryštichy.Ak naPavla, tak naHavla.Akobyhrach na stenumetal, tak sa ho tochyce.Akoby jeden druhémuz oka vypadol.Ak siz Boha, neboj sa; on ti bude na pomoci.15Akýpambodaj, takýbodajzdráv.Anibydlaanižidlanemá.Aničertasa nebojí.Ani sa mina očineukáž.Anividuanislychuo ňom.20A už to len semmá váhu.Behajú akoryby po vode.Bez všetkéhoprávaťa dám zmárniť.Bieda nad biedyje u nás.Bieduz pleca na pleceprekladá.25Biela tvár akosňah, akoružalíčka.Bije, dobre muladvie nepoláme.Bľabotívospust sveta.Bojí sa ešte aj o tenprach pod prahom.Bojí savžecha,papeka. —(Lepšie: vžeha, od všihať.)30Bol by točert!Bol by topes!Budesvadba, za deň, za dva— abieda na veky.Budeš sipätu lízať— ako medveď.Cenado mieška nepadá.35Cíckom(cíčkom; cidlíkom, cícerkom,) leje sa mu pot z čela.Čarujorazabodora. —(or t. j. kôň; bodor je obvyklé meno vola)Černie sa z ďaleka len ako dákabobulka.Čertamu na grg zavesil.Čert,diabol, jedengáfor.40Čertho doniesol.Čert matku zabila vyhováral sa, že hustáhmlabola.Čertnespí; podaj muvlas, uchytí ťa celého.Čertovpáchať.Čertsa ťa bojí;jasa ťa nebojím.45Čertsaz býlazabil.(t. j. stalo sa niečo nezpodievaného, až nemožného)Čert za diablasa poručil.Či ho vidíš, aké murohynariastly?Človeče čo ti je?Sama ťažobaz teba vyzerá.Človek si je v tom sám sebePán Boh. —(Ako si sám spravíš to, k čomu ti Bôh dal i um i ruky, tak ti bude. Sám sebe si na vine, ak si si sám zle spravil. Ako robíš, tak sa máš.)50Čohlava, torozum.Čo jez mačky, to lenmyšilapá.Čona mýteobídeš, to natriciatkudoplatiš.Čuší akovošpod chrastou.Čuší uťúpený — učúpený — akozajác v chrasti.55Dadia ti toľkýkus zlataakohlava.Dal som mudiablaa tebe (dám)dvoch.Delyhotovédiery.Dievča, maličké si akorybka, hybké akošípka, tenké akotopolík, chytré akoPikulík.Dievča krásno akokvet, dobré akomed, tichúčko akomuškaa do roboty akosršeň.60Dievčatá, usilujte sa; kúpim vám posukni. —(Je dvojsmyseľ.)Dievkyvývleky(z domu).Díva sa akomorka.(Nerozumie do toho.)Div, že ho nezabilo. —(Vo veľkom nebezpečenstve bol.)Doba dobunajde.65Dobre hona rukách nenosí.(tak mu hovie)Dobre mazrádniknevychytí. —(od strachu, od hnevu, od zlosti)Dobre jepri kope kláskysbierať.Dobre sa jejplameňomlica nechytia.(t. j. hanbí sa, tají sa)Dobre sa od bôli (— tá bôľ —)na steny nedrape.70Dodobrej sytej vôlesa s ním nateši.DoJana maslo,po Michale nitka— (abo)do Vianoc nitka.Dokútasa dostať. Dopôlohuprísť. Dopostielkyprísť.Za plachtusa dostať.Domanosdržať.Do rokakôrkuchleba nevidí.75Do rokaprorokaa potomvýskoka.Dostal hodnúkapsu.Dostalostrohy.Dostalrezančoky na obed.Dostal sa nazelenú ratolesť.80Dostanešobzerancena obed: to ti bude napriúčku.Dostremeňasom mu vstúpil.Dotkla sažihlava plota, aby bolaprípleta: taká sme my rodina.Dozniku,do bile,do znaku,do čista,do pustazabrať, zhabať, les vyrúbať.Drvil ho, až ho i dodrvil akokyslú plánku.85Fuči tak anikovácky mech.Figlesbiera; ale si on ešte aj sámsberie.Ej, veď tá zocelejazyk má.Ešte sa úfa svojmuslniečku.Ešte tomu veľaOtče nášovtreba.90Gospodinepomiluj! —(Počul som v Turčoku, v gem. stol.)Haj, jaj, aká tam tma, akov Sitne!Hlad jeveľkýPán.Hladký akoľad, čistý akooko.Hladký akosklo, jasný akokrištál.95Hlas, ako čobyvíchrica lipylámala.Hlavy fŕkajú akomakovice.Hlôškynám na stôl predložil.Hm! kedy? — Nuž keďžajácena psov trúbili,žabyv čepcoch chodily,svinečrieviky astrakyklobúky nosily,somáripo ulici ostrôžkami čerkali.Hm,v lete! — dobre je ajBete.100Hneď mučervené iskryz nosa vyfrkly, keď ho ťuknul.Hodný si mi, hodný, ale lenna oko.Holo akona dlani.Hora máveľké uši.Hračka plačka.105Hrá všetký nôtyod výmyslu sveta.Chodí akona strunách. —(Pyšný. Hrdý.)Chodí muza vôľou.Chodí sem tam akobez rozumu.Chodiťpoza bučky.110Chorosťnikohonepopraví.Chorý je naúmor.Chráň ho, aby mu anislncenezašlo anivetríknaň nezavial.Chudobný človek ibez ližickysa najie.Chudý akochrt.115Chválvo povál acundierdo zeme. — Pýchana ulicia handry vtruhlici.Iba saméšarapatyvystrája.Ide, ide, čo munohy stačia.Ide mu to akopo masle.Ide slnkodo hora, ide zimado dvora.120Idú mu nakrivo gajdy. —(Do plaču mu je; plače.)I na tom (tej) čerthrach mlátil. —(Poznačená šelma. Rapavá je.)Jazyk pustiťdo mlyna.Jednýmčihnutímodseknuť.Jednýmsekomuťal mu ruku.125Ká ti jejazerná strela?Kde anislnkonedosvieti anivetornedofúkne.Kdemacocha, tam ajotčim.Keďmyši s mačkamido trhu poženú.Keď on do bitky — do boja — stane, nazdá za, že priam nebespadne.130Keď sme zabiliotca, zabime ajmater.Kľaje a hreší, že ažzemi ťažko.Kohútmu na dome zaspieva. —(Z pomsty ho podpáľa.)Koľkodomov, toľkoobyčajov.Kopitávytrčil. —(Umrel.)135Kráľžartunezná.Krásny, akoby ho zvajíčka vylúpil.Krivý akokľuka.Krpce zmetal.—(Umrel.)Krv z neho akoz volarevala.140Kto má mrchaženu, netreba muchrenu:iskrísa mu v očiach.Ktoza živaplaný bol, ajna pohrabemu zlá slota bude.Kúpil zapäť prstov, šiestu dlaň.Kvapkulepší, kvapkuhorší: to celámrcina.Kýva sa akostarý medveď.145Len čo veľado svetavravíš, táraš.Lenprášokešte počkaj.Len sa ty spusťna sluhu; veď ťa onopatrí,naučí.Len takáopica čierna, že to nehodno ani aby to človek opozrel.Len tak medzibesedou.150Len takna hranochorel, akoby muporobili.Len takpod pokrievkouon to urobil.Len takslinkyprežiera. —(Hladný je. Žiadostivý je niečoho.)Len tuza plotom,a humný,za vrškom, v sedemdesiatej siedmej krajine.Lepšídlžníkakokrevník.155Letí akobesná strela, akohrmavica, akosrš.Letí, beží, ledva užducha popadá.Leží akosnopbez seba.Liskne sa, len sa takslnceod nehoodráža.Macochačertov bič.160Macochapsia knocha.Macochapsia noha.Macochapsia socha.Má, čo si lendušaživo zažiada v ňom.Má jich on týchdietokani na riedčicidierok.165Malé deti jediachlieb, a veľkésrdce.Má peňazíani pliev.Má srdcezo železaa hlavuz ocele. —(Smelý a neústupný.)Má ten dobrúpapuľu,vyrúbesa s ňou.Má ten oko anijazvec.170Má vrôžku. —(Má veľa rozumu.)Mece sa po zemi akohad.Milý milejzuby ukázal.Mládenec akolusk.(t. j. zralý, vylusknutý lieskovec)Môžeš si lenpačku oblízaťod toho.175Mravce mu po chrbátehniezda robia. —(Bojí sa.)Mrázho prejíma. —(Strach.)Mrázsa mu prechodí po kostiach. —(Trasie sa od strachu.)Mrleho jedia. —(Er langweilt sich.)Mrlemu sediana kožke. —(strach má)180Mrmle akomedveď.Muchymu odžily(t. j. rozveselil sa; z tichého, krotkého stal shovorčivý, smelý, divý, živý, zlý)Muškamu na nos sadla. —(Voľač sa nahneval.)Muž soženouako deti podstenou.Nádejaje u človeka apomocu Pána Boha.185Nadbä ti s níminé struny natiahnuť.Na grgmu stúpil.Na holejdlaninevyžiješ.Nahý akoprst, akopalec.Nach si každý šuhaj svojuroveňhľadá.190Nachudobesvet stojí.Na jedenmik!Najiedol sado rozpaku.Najiedol sa, — ale takdo ryhu.Naokodobre, alev srdcipomstuvarí.195Napíškrížikdo kocha uhlíkom a na stenu kriedou.(Tak povedajú, keď nečakaný zriedkavý hosť príde, abo keď volač nespodievaného prihodí sa.)Na poliúrod, na dvorepríplod. —(Vianočný vinš v Turci.)Napukal sa ako sedliakna hody.Narastá mu na jazykupípeť. —(Rád pije. Smädný je.)Nasuchoprešiel. —(Bez trestu.)200Na to už lenkrížikurobiť abo položiť. —(Stratené je.)Navďakdoniesť.Navodezámky staväť.Nazdá sa, že je užpolbohom.Nazdá sa, že je už vnebeskej sláve.205Neber si každé slovona vážku.Neber si tona žart.Nebudeš dlhokašu dúchať.Nečaroval by sa za celýsvet.Nedal by ho zatry svety.210Nedal bych sa zašíry svet.Nedal Pán Bohsvini rohyanioslovi ostrohy.Nedostaneš animáčny mak.Nechodievajna výzvedy.Neklaďdrevo na oheň, ľahko i sámvyhoríš.215Nemá anijedeniaanispania.Nemá čopod zuby.Nemáposedeniana jednom mieste ani za okamih. —(Kein Sisfleisch.)Nemá v dome ani čobymyšuniesla.Nemá v hlavesečku.220Nenadbä ti priamcelú Bibliuvyložiť(t. j. tajomstvo vyzradiť.)Nenapadne tichárosa, kým nezajde večerkosa.Neopierajže mu, prepitujem pekne,gäty. —(Neohováraj ho; nespomínaj jeho chyby.)Nerob sizájesť—(t. j. hnev, nenávisť)u ľudí.Nerob si zo mňaposmechy.225Nestojíchlp sena.Nesúci iba vľkom naújesť.Netrvalo to ani zaOtčenáš.Neverím mu ani akomáčný mak, a čoby priamdušu na dlaňvyložil.Nezapodievaj sa sčertom,so žabou.230Niečudood neho, bo to celýčudák.Niet jej anistínuna krásu široko ďaleko.Niet jejroveňna tom svete.Niet mupáru pod slncom.Nikdavlk vlkovioko nevyklal.235Nohyzaložímza plecea ujdem.No jesto tu dosť šakovéhood výmyslu sveta.No, už to mi jepo vôli.Nuž ale, človeče, či ty mášBoha pri sebe?Nuž ale človeče, či ty mášsvedomia?240Obšarpaná akolipavjaseň.Oči akotaniere, zuby akokoly, ruky akolopaty, nohy akotrlá.Oči jasné akozora, tvár biela akoľalija, a v nej dveruže, červené akokarmažin.Oči čierne akotrnky, líčka ako dveružičky.Odcupol akohruška.245Odnepamäti svetatak bolo aj bude.Od radosti ani to nevie,kdemuhlava.Od radosti — od ľaku — dobrez nôh nespadne.Odskakuje anistruna.Od súsedov anisliepkanie dobrá.250OnaLojdaa onĽaľo.On maz blatavytiahnul, a ty si ma zase dnu strčil.On ti je celýVydrigroš.Opil sa akočík. Popili sa akočíci.Opitý akočep.255Oslábnul akomucha.Otec mu zkapusného hlúbahlavu zlomil. —(Nezná si otca.)O tom netrebakaždej strakevedieť.O tom už ajvrabcina strechečirikajú.Pálenéspáč, vínoskáč.260Pán Boh má veľa, ale náš Koháry ešte viac. —(Hovorievali Horehronci v gemerskej o svojom zemskom pánovi.)Paromma tam po ňom. —(Nestojím, nedbám o to.)Paskalurobí, — vystrája. Nerobpaskalu, trafíš naskalu.Pečiarkypojiedol,šialené hubypojiedol.Pekná akoľalija.265Pekný akomakovička.Pekne krásne hopres lavičkupreviedol. —(Oklamal ho.)Peniaz nový akopena.Pestvá sháňa(t. j. neúprímne smýšľa; lživo, zle robí.)Pije akodúha.270Plače, narieka ako malýchlapec.Planietnikbol vplanietachodišiel. —(Berschwunden wie ein beger.)Plavá akosekera.Pobrala jichstrela.Pod zásterouoni to urobili.Pod zásterusi to skryli.275Pod hodinoubolo po všetkom.Pohanaza nami.Pohananám prišla.Pochytiltrocha tejnemčiny.Po kostiach mumráz behá—(Strach ho prejíma.)Pomôhol muz blata do kaluže.280Pomôžem ti vonz klietky.Po nečaseveľa rozumu.Poobliekala sa pekne krásne akoľalija.Poplanietachsa túla. —(Planiety sú nemravné osoby.)Postav sačertu do očí, hneďufúkne.285Potí sa akokôň.Potĺka sa po svete ako čoby ho anizem za synanemala.Pravda, akoPán Boh na nebi.Pred vozommu idúkolesá.Pre chudobnýchdieťatká, pre bohatýchteliatka.290Pre jednu ovcu nedržiavalacha.Preletel akobyokom mihol.Preletelpomedzi nich akopáper.Prepustili ho sobnôžkou. —(Ubili, potrestali ho).Previeva sa po povetrí akomátohav noci.295Prevšetkých Bohovťa prosím.Prišiel domovs obôžkou. —(Opil sa.)Prikrylisi oni tozásterou. —(V tajnosti to držia.)Pristrojila sa akodo kostola.Prvá žena akopes, druhá akomačkaa tretia akomyš. —(Prvá verná, čo ju aj ubiješ a vyženieš, vráti sa; druhá falešná, zlá, aj oči ti vydriape; tretia hľadí už len všetko pohrýzť a preč odvláčiť ako myš.)300Prvá ženaod Boha, druháod ľudí, tretiaod diabla.Pustil mublchu do kožucha.Rád bol svojim dvom deťom ako svojim vlastnýmočiam.Raduje sa, dobrez koženevyskočí.Rastie akoz vody.305Rastie navidovčima, navidomočima.Rastie rovno akosvrčinaa zdravo akoryba.Robío dušu; len ztoľko, že sa už nepretrhne.Sadol jejčertna nos. —(Zpyšnela. Pohnevala sa.)Sám je na svete ako tenprst.310Sberá sa, akokňaz orať.Sedí smutná, ani čoby jejsliepkybolychliebpojiedly. — Čo si taká smutná? vari tisliepky chliebpojiedly?Seká zubama akodivý kanec.Sem animuškeneslobodno.Skôr odjalovej kravy teľaako od nehobabkuvypýtaš, dostaneš.315Slubyvyndúna ruby.Smelý, bystrý je on anijazvec.Smiluje sanad miskouako kocúrnad myškou. —(Hladný je. Žrút je.)Smiloval sa ako kocúrnad myškou. —(Nesmiloval sa.)Smolau ních horí. —(Prudký hnev, zvada medzi ními.)320Spitý akočep, akosiseľ.Spí, žeby môhol popri ňomz dela streliť.Sprostý akobaraný roh, akotĺk.Statok akolasice.Stará Ťapao tom znala.325Stredachlapcombeda;sobotadievčaťomrobota.Strežie naň akomačka na slaninu.Strhla sa v domebúrka.Stojí akostĺpprikovaný.Svetomza novýmletom.330Svetzkúsiť,do svetasa vybrať,svetomísť.Šedivý akoholub.Šiarkanletí. —(Víchor, búrka, hromobitie.)Šiel až muslnce za chrbtomostávalo.Škodaide dochasňu.(Keď ťa v niečom škoda potkala, čo to ešte z neho na úžitok ostane n. pr. po ohni aspoň odhorky. — Škoda nikdy nie tak veľká, žeby z toho nič dobrého neostalo, — žeby sme aspoň zmudrieť a tak mravný osoh [úžitok, chaseň] z toho brať nemohli.)335Štebocúsi akolastovičky. —(Dôverne, milo sa shovárajú.)Šuhaj krásny akoruža, rovný akojedlaa mocný akodub.Šuhajíčok môj pasiebiely rôj. —(Pastýr oviec.)Tá dievka je najlepšiajašterica. To je celájašterica—(t. j. neostýchavá, smelá, ostrovstipná).Ta je eštechlp. —(Tatam je ešte ďaleko.)340Tajído hrdla.Taká bola lenna vyletenia. —(Uradovaná.)Tak akoPán Boh prikázal.Tak ho varuje akomladé maslo.Tak ho zahodil, pomikol, potisol akojablko. —(Z ľahka.)345Tak kričal ako mu lenhrdlo dalo.Tak liece (po tom sklepe) akopudivietor.Tak mu je ani Pánu Bohuna lone—v pánabohovom lone.Tak na ňom poletím akos Tátošikom.Takpod okamžením, akobystrelazafundžala.350Tak sakryli, akobyhromydo nichbili.Tak sa mu prosil, žeby saskalabola musela pohnuť, a predca nič.Tak s ním zaobchodí, ako smalovaným vajcom.Tak som sa ľakla, že už aniduše vo mne nebolo.Tak ti treba, prečo nepočúvašporady múdrych ľudí.355Tak vnišiel ako dákyduch.Taký je on dákybez rozdielu. —(Nezná rozdiel urobiť; nemá zdravého rozsudku.)Tam je to už vpekle Sitne na dne.Temeší sa akomedveď.Ten človek mámuchy. —(Utajený, podvodný, popudlivý je.)360Ten vám vyžije i na holejdlani, aj na pustejskale.Ten volačo viac vie, ako lenkašu dúchať, —chlieb jiesť.Teší sa na to, ako sedliakna žatvu.Tma akov rohu,v sude,v peklena dne.To bymedzi prstyvzali.365Točí sa akomuchana jar, keď odživa. —(Opilý, omámený je.)To dievča je do roboty akoosa.Toho je neslýchanásila.To je anisen— anistínproti nej, proti nemu.To jedo popuku,do rozpuku—(smiešné abo hnevné.)370To jefigliar od kosti a majster klincamivybíjaný.To jehák!To jechlapna miesto.To je preňho ostrýšíp.To je tam celýVymrihlad.375To ješuhaj— do skoku, do roboty, do boja — aniiskra.To ježalúdok, ajklinceby strovil.To len takpod postel padlo(t. j. najde sa, bude druhé. — Hovoríme o mladých manželoch, keď jim prvé dieťe umre.)Toľko ho akokydu. —(Kyd je všetko, čo sa kydze, čo kydajú n. pr. sneh, zem, hnoj.)Toľko, čo sa spraceza necheť.380Toľko ho akčečiny. — Toľko ho aklísťa.Toľko lačných detí akovrán.To mi jena rúčku.Tomu anivývodanirozvod.To mu bolodo piesni, —do nôty.385To mu jepo srsti. To mu jeproti srsti.Tomu nebolo užkonca kraja.Tomu nietpamätníka.To neurobíš, čo by si bolčertom; — čo sapotrháš na kusy.To proti nej lenbabaakosopúchčierna.390To si držím len takod príhody.To ti jecelý fígeľ!To ti je celýhorenosten človečisko.To ti je celýjašter.To tichlebanedá.395To už azdaj sámParomuchytil.To už ta šlosvetom.To žiadenduchneuhádne, — nevie.To všetko pôjde na tvojrováš.Trápi ho verunevôľa. —(Nič mu je.)400Trasie sa akolibačka. —(Bojí sa.)Trasie sa akoosika.Trasie sa po celom tele akostudeno. —(Zima mu.)Tresk vresk, trma vrmaakov pekle.Trpím ako tátrpielka.405Tučný akobaran v jaseni.Túla sa akoMarekpo pekliech.Túla sa od zeme do zemeako had po Bartoleme.Tu nechyruvať anivtáčikaanivrábika; — anivtáčkaaniletáčka.Tu nikde anivtáčkaanimáčka.410Tu sikupec Trnavský!Tvár jej kvitneružičkou.Tvrdý akonákova.Tých animotykanerozkope, nerozdelí.Ty si mi nieroveň. —(Kannst dich mit mir nicht messen.)415Ty si taký ako ja: obakašuachliebjedávame.Ti si veľkýšibenec.Uhladila hlavičkuakomakovičku.Uhodil —(trafil)muna žilu.Umoknutý akomyš.420Upískaná akosviňa.Uteká akobez duše.Uteká akovetor.Utekal len mu takpäty cvendžaly.Utekal koľko munohy daly, —para stačila.425Utisnutý, ukrčený akopolpalček.Už je tam, kdeloj kopú.Už mi idena zamdletie, —omdletie.Už si vklepci.Už smepod závozom.430Už ťa mámza pačesy.Už smev pomikove. —(In der Riemme.)Vahany vyškrabuje.—(Chrápe.)Veď ti mi je zaňho, krajšieho bych zdrevavykresal.Veď toho tam majú doúryhu.435Veď ty nemáš anipochopo tej veci.Veľkázájesťje medzi ními. —(Závisť, hnev.)Veľkémestoveľképestvo.Ver je to dieťa len akorosa.Viacotrúbakomúky— jazyknamelie.440Videl, že jezajac v kapuste; — žeje cap v zahrade.VKompitkráľovej krajine.Vláči anizmok.Vlečie sa ako smola, —tmola. Vlečie sa akoslepý jašter.Vlk jepachtivec.445V oči si mi akolíškaa krem očí akovrana.Volaza rohyčlovekaza rečichytajú.Vrtí sa akocíha.Vtedy mohol kúpiťza groš, čo len chcel.Vsúrkeje!450Všetko mina priekrobí.Všetko na svete lendo času, iba Pán Bohna veky.Všetko pobil takna zápust.Všetky kútyvyoblievala slzami.Všetkým je vočiach.455Vyletel, až sa hlavoudo nebabúšil.Vyrástolakosvrčinav hore.Vyskočil akojeleň.Vyvaliloči akoplánky.Vzalsa nakriedla. —(Ušiel, uletel.)460Vzkazujemmu mojeslužby. —(Službu vzkázať, t. j. nedať, čo pýta.)Začali medzi seboukämeň duť. —(O zlom, o úkladoch rozmýšľať, jednať.)Zadeviatimi kachly plátencevyšíva. —(Umrela.)Zahľadel sa akohvezdár do neba.Zahorami, zadolami, až hen začerveným morom.465Zajacho prebehol.Zapálilasa akruža, — akozora.Zaplatilimuobuškom.Zarebrási nabral. —(Ubili ho.)Zareval, že sazem ztriasla.470Za staréhoKakoňkráľa.Zašiel som tatam na zlúzáhybeľ.Zaškriepol zubama, ako čobyhrom zprašťal.Za toľkézjie akovrabec.Za živa vBystricia po smrtiv nebi.475Zažni zlémuo poludní sviecu, a predca ti neuverí.Zbľadnul akostena.Z bruchamoc ide.Z bukuspadol, oddýchol si.Zčulakosa kameň.480Zdravý akoryba vo vode.Zdravý akobuk.Zdravý akoorech.Zimomravkymá. —(Bojí sa.)Z jeho srdcašípyvyrastaly. —(Nemilosrdný, ukrutník.)485Zkapusného hlúbaspadla a bolopo vienku.(O pannenstvo prišla.)Zkožkybyvyskočil.Zlataakoblata.Zle je, keď užjasle za statkomidú.Zle mu idúkolesá.490Zlomiťakoslámku.Zmiznul mi zpredočíakovetor.Zmokho vzal. —(Zkapalo.)Zodvihol ho akoperce.Zprázdneho dubavyletísova; niektorá kravacelé hovädo. —(Hovoríme, keď niekto niečo sprostého povie, — keď to tak z neho len ako vybuchne, vybúši.)495Zreči do rečipekne by sme sa ajrozkmotrili.Z teba anipes. —(Nič je z teba. Nespôsobný, slabý, sprostý si.)Z toho anisrstineostalo.Zvíja sa od boľasti akohad.Žabumá v ustách.500Žärty čerty.Žena si zubyjazykomzoderie.Žena sozobolom (t. j. s bohatým venom). — Hoci sozobolom, nach len sosobolom—(t. j. bohatú vezmú, hoc bude špatná.)Žene všetkonesver.Žije si akopavúk.505Žije si hoďapán.Prídavné menáAj odjalovej kravyteľa ukradne.Aj Kubovi bolo dobre, pokým bolmladý.Akýže sinetrebný! —(Nezpôsobný.)Akýže sitlelý! —(Hnilý, lenivý.)510AlezléPán Bohnetrpí.Bársi jehrbatá, lensi jebohatá.Behá akozvetrelý, —zpochabený.Behá akošialený.Bohatší, vraj,mocnejší.515Bude si on to pamätať, kedy bol vchlapských rukách.Čertovsi bol,čertťavzal.Dám ja tomusvätý pokoj.Díva sa akoomámený.Dobre je on vo svojompodkovaný.520Ej ten je nanovommesiaci zrodený. —(Mladý, mocný, zmáha sa.)Hľaďteže, aký totoposmešnýnárod!Hlúpysi ľahkokúpi.Hneď siBoží! — Už jeBoží(t. j. mrtvý).Hnevom celeprejmutý.525I ten mátenkýbruch. —(Málo jie.)Jasá sa akonajjasnejšie slnce.Jelené volkyvozia mu dostodolky.Každýbohovitýdeň —hriechv dome robí.Kde svetdaskami zabitý, aby sa zem doňho nesypala.530Keľavnýkúštik cesty prešiel.Konevyparenéakoby jichvriacouvodou oblial.Kráča si akonadurený moriak. —(Pyšný je.)Kupecpravdomluvný(je ako)vojákmilosrdný.Ľahký nábytok, ľahký pozbytok.535Ľavé líčkoma páli. —(Tuším nešťastie.)Ľavá dlaňma svrbí. —(Prijmem peniaze.)Len čodobréhoťa k námdonieslo. —(Vítaj dávno žiadaný.)Lepšiemalúkrivdu sniesti, akoveľkýprocesviesti.Malýkoník dobre ťahá.540Má voliaky, ale neveľmoširokýpeniaz. —(Chudobný je.)Mece sa akopopálený had.Medzi všetkými on jenajinakší.Nadurenýakosova. —(Hnevá sa.)Nadutýsi akokrokan. —(Pyšný ako moriak. Hnevivý.)545Najieš sakarovej polievky (t. j. nedostaneš nič. Na kar, vraj, aspoň za dávna, polievku nevarievali.)Nalačné srdcenepúšťaj sa z domu;duduk ťa meruje.[2]Napasrdenýako sršeň.Natenšomsa ľad láme.Natešil sa s ním doBožejvôle.550Navarili muhorkej polievky.Nebudú ti tievrabce nádobné. —(Draho tú pletku zaplatíš, odpokutuješ, čo robíš.)Neprebudí sa, čoby hoželeznýma vidlamadurkal, pichal.Neprepustím ťasuchého. —(Neodpustím ti trest.)Netreba kepeňpredošlémudážďu.555Od pivahlavakrivá.Omráčenýhrúzou už len tak podkľakuje.Opovážlivý, alenerozvážlivý.Otočený,obsypanýháveťou detí, a v dome anisuchej kôrky.Poprezerali všetky kúty, dobre už po týchmyšacíchdierach nehľadali.560Pôjdeš mi honemetenoucestou z domu.Pôjdeš z domu napsom drúčku.Pravádlaň ma svrbí. —(Peniaze vydám.)Pripálilakozbesnelý.Remeslozlatý srp.565Rozpajedenýako had.Rozpálenáakooheň. —(Hanbí sa. Hnevá sa.)Rukysilné, nohytylné.Skôr odjalovej kravy teľaako od nehoderavú babkuvypýtaš, dostaneš.Skučí akoobarený pes.570Skúpachvála,hotováhana.Sosuchýmajsurovéhorí.Spí, — leží akozabitý.Starúcestu neopúšťaj prenovú.Starýbarantvrdý rohmá.575Stojí akozkamenelý.Svätýmsa robí,čertov pácha.Tak stojí akoprikovaný,pribitý.Taký jenechutný, ako by ho boli oparili, obarili.Taký jevyláskaný,vytešený, hneď by svetom uletel.580Taký máš hlas akodieravý hrniec.Taký si mi anikyslé mlieko.To jeháklivávec.To jepapuľa! Sosenanýmvozom by sa môh’ v nej obrátiť.Tonesošijeviac anisvätý.585Toto ječertovskárobota.Toto jediv divúci.To už nemôže byťpo dobrom.Uňho chyžachytväná, ale dobreomazaná. —(Zámožnejší je ako sa zdá. Chytväný t. j. chatrný.)Už jenebohý.590Vari ťatí zlídoniesli?Veľmi je s nímza dobre.Ver je ten svetzmotaný.Ver je tochodák, aniolovený vták.Ver sa ten už nastarom mesiacinarodil. —(Starý je, ubúda mu sila.)595Veru si aj tyčlovek neľudský.Vúrečitýčas ustanovil sa, — navrátil sa.Vzal hona tvrdé.Zahľadel sa do neba akoby chcel zabieleho dňa hviezdyčítať.Zahúdol mu natenkú strunu. —(Ztrestal ho do plaču.)600Zaskleneným vrchom, zadrevenou skalou.Zlénikdy nenadbä hľadať, — samo príde.Zlé pivovaríš, ale ho vypiješ.ČíslovkyAj to sa vdeväťdesiatej deviatejkrajine stalo.Dajže mi, a čo lenjedným očkom, naň kuknúť.605Dosiedmehoneba vidí. —(Opilý je.)Dvanásťzabil,dvanásťporazil —(rozumej múch. — Er ist ein Manlmacher.)Hurt — hrmot — ako vo mlyne nadvadsať čtyrkameňoch.Ide mu omilých päť.(Do plaču mu je. Všetko utratiť abo vyhrať, ale skôr utratiť má.)Jedenrazorieš,jedenrazsi odkroj. —(Lenivý hospodár, čo totiž len raz orie, málo chleba má.)610Lendeväťrazho ponúkli. —(Lačný ostal. Hanbil sa jiesť.)Nemávšetkýchdoma.Núkať sa dádo desiateho razu.Pravdu máš, akodvakrát dva sú čtyry.Prvšiehosa, vraj, drž, ako môžeš.615Robí omilých päť.Sedemrazsa zaprisahal, — zaklial.Smiech, akobytritisíc koňovzryhotalo.Stofrajerov ajedenmuž. —(Naučenie pre devojné, aby síce záletníkov neopovrhovaly, ale predca pamätaly, že z ních len jednomu srdce, ruku môžu dať.)Tak sa nadhadzuje(— v tanci —), ako čobytrom dedinámrozkazoval.620Tam núkajú aždo desiateho razu.Trinásť— Pán Boh pri nás!Vrtia sa (— v tanci —) omilých päť.Vsedemdesiatej siedmejkrajine si ho najdeš. —(Nikde.)Vsiedmomnebihviezdy číta. —(Opil sa.)625Všetciľudiavšetkovedia.Všetkodobré dotretice.Zatriasol sa(— zámok —), akobysto hromovdoňho bolo udrelo.Zámená s predložkamiAkýišiel,takéhostretnul.A potom —krížik po tom. —(Alsdann ist es aus damit.)630Div, že sa mudačnestane(— od žiaľu, od hnevu).Dobrebačom, keď jena čom.Dosamej samučičkejdobrej vôle sanachľastal.Na svojuruku robí. —(Samostatný je v remesle, hospodárstve.)No veď si mu ho tyzaňho!635Tí súsvoji. Hneď bolisvoji. —(Spriatelili, srozumeli sa.)Už anio sebenevie.Už jepo ňom!Už je viac natamtomako natomtosvete. —(Polomrtvý.)Už jesebe pánom. Už jesvojim pánom. —(Samostatný je.)640Udala sä,sama na sä, akoprasä.Všetko byzo sebata dal.(Pridobročinný.)SlovesáAby ti vôz neškriepal,pomasťmu kolesá.A čohys’popod oblaky lietal, dopálim ťa, vyhasím ťa.A čozoderiemrukypo lakty, nohy pokolená.645Aj ten naveky lensvoje hudie.Aj ten si dápichnúť do dlane.Aj to by ta dal, čonemá.Akobliskavicahneď sa tamstavil.Akorobil, tak samal; čertuslúžil, čert hovzal.650Akorobíme, tak samáme.Ale hoheglo!seplo! —(Nedostal, čoho sa úfal. Minulo ho.)Ale muodsekol! —(Vhodne, krátko odpovedal.)Ale sinadbehol.Ale som muprešielcez rozum.655Alezametá, len sa tak za nímpráši.Ale že manekatuj. —(Nehnevaj, nedráž, netráp.)Ani mi jejukázaťani mi jejuviazať— taká mne s ňouhodina.Ani mi viacnemrknianinemlkni.Ani sa lenneohrejeu nás.660Ani slova viac nepovedal, akobyzdrevenel.Anineuchne, čo mu koľko dohováram.Anineviem, ako mi deňprešiel, —preletel.Aninevidíaninepočujeod radosti.Aninevidímod hladu.665Až dačomá byť, toneujde.Až tiduša milá, viac mi aninecekni.Ba tak mavyobracal, že som sa ažvyparil.Ba takpasieoči po ňom, ako čoby ho chcelzjiesť.Bez toho sa naveky tazaobídem.670Bežal, len letel.Beží, ledva užducha popadá.Bieda homoría psotatrápi.Biedutrie, hladymrie.Bije, len takdupkáapraskána ňom.675Biťsa popätách (t. j. tancovať).Bodaj sa tvoje slovoosvietilo (t. j. splnilo). — Ale aby sa ti, hľaďže, slovoosvietilo!(t. j. v slove si stoj; splň, čo sľubuješ.)Bôhdopúšťa, aleneopúšťa.Bohu samodlia ku brehuplávaj.Bolo, bolo, ale sazopsulo.680Božekáod rána do noci.Brešešako pes, — ako suka. —(Lžeš, luháš.)Brucho mu na chrbátvylezlo. —(Hladný je.)Bulo da mi bulo, ale sa minulo.Búvajže mibúvaj, len sanenadúvaj.685Cigáni muklince kujúv žalúdku. —(Hladný je.)Čertvymyslí, diabolpoštuchne.Či sa ty na todáš?Čoby mi priamprišlo umrieť, predca to vykonám.Čo savystojím, to je už aninevypovedanávec.690Čo je vpiesni, nach sakliesni.ČoPán Boh nedá, tohosvet nedočiní.Čorekne, tobrechne.Črevámuvyschly. —(Vyhladnul.)Črievica, akoby juulialna nohu.695Dakomu voľačna oči metať.Ďalej anihnúť.Ďalej animyslieť.Deti mojenekradnite, kde len môžte,uchvatnite.Dievča, ako čoby houlial, ako čoby hozo zlata ulial.700Díva sa, dobre mu očinevytečú.Díva sa naň, akoby ho malzjiesť.Dnessa už všetcipopsuli.Dobre hohostili: kyjomkyjovali, polenommastili.Dobre honezjieod radosti.705Dobre ho od radostinezaškrtí.Dobre maneroztrhneodjedu, — od zlosti.Dobreneošedivieod samej starosti, — od trápenia.Dobrenezkamenelod živého divu, — od ľaku.Dobre sa mi s nímvodí, len že mä za nosomvodí.710Dobre sanezbláznimv trápäch.Dobre saoblakov nechytáod hladu, — od bôľu.Dobre si tú vecprežuj.Dobre som uňhopochodil, len toľko, ze mana drúčku nevyhodil.Dobrez nôh nespadneod strachu.715Dúpkom vyskoč, — ale sanepotoč.Ej ale že ti muzahúdol.Ej braček, na veľa si sapodobral.Ešte sa z neho šuhajvykreše.Ešte som mu aj to miesto, kde si mal sadnúť,dúchala.720Ešte to tazbaví. —(Dosť dobré je.)Havrani letiavo víchor, akoby jichhnal.Hlad hoopásal, ale taký, žeby sa aj dovlkaoddal.Hlad muklopkáv žalúdku.Hladomzdýma.725Hudba, že sa celý paláctrasie.Húdol, prehrával, že sa tam všetcipospali; — až sapoplakali.Hybajten,zmizolaniTátoš.Chliebunúva, až hozdúva.Chrápe, akoby honajal; — akoby ho bolizoťali.730Chudobnínemajú, bohatínedajú; maj sa potom dobre hriešny človeče.Chýli sa námuž od hladu pomrieť.Chytil sarozumu.Ide, kade hooči vedú.Iklučky mecei všelijak ma užzaobchodí; ale sa mupreviesťnedám.735Jedol, pil, až mu očina vrch vyšly.Käčka sa muparí.Kdebol, kdenebol.Kdeľapne, tamhapne, — tamsedí.Kde sa dobrevodí, tam sa radochodí.740Kdeže si sa semprikonal?Keby mi toprišlo, čo mi na umzišlo.Keď čertnespí, aj anjeľ saobzerá.Keď ma vtedy čertnevzal, už ma viacejnevezme.Keďnechceš,nemusíš.745Keď sa tinechce, prisil sa.Keď sa už tmačiernela.Kone utekajú, len sa jim takiskrípod nohama.Kráčal, akoby novej sily doňho bolnalial.Krásny mladenec, že takého eštenevidel svet.750Krásny, že až radosť na topáčiť.Kričia, plačú, unúvajú: dobre mu hlavuneprevráťa.Krivká,krivká; kým sanedokyvká.Kto by sa ti užnastačil!Ktochodí, nachodí.755Kto maspomnul, bodajzgromnul. —(Povie ten, komu sa kýchne, aby sa mu viac nekýchalo.)Kto nemáchuti, ľahkovykrúti.Kto sahambí, nach si utriegamby.Kto sa chcebiť, musí tambyť.Kto sa na čozmáha, vše mu Pán Bohdopomáha.760Kto saručí, ten samučí.Ktovyberá, tenpreberá. — Nebyveraj, preberieš si.Ký Parom ťaoslepil, —omátal?Láďteže ho, ako sarozpaprčil!Lahkoprišlo, lahkoišlo.765Lejedo seba akodo suda.Len ako by hoobaril, —oparil. —(Haňbí sa.)Len čo si tam vednokujú?Len mu tak srdcepištíod radosti.Len práve žehriebe— od psoty, od nemoci.770Len sa tak peňazmiobsýpa.Len sa takzachodíod smiechu.Len som oči naňvypleštil,vyvalil. —(Prekvapilo ma to.)Len somzmeravelod ľaku.Len takplávaod radosti.775Len takomdlievaod hladu.Len teraz sa muzasvietilo. —(Grit jesst hat er’s eingesehen.)Lepšie svojelátať, ako cudziechvátať.Letelakoanjel, apadolakočert.Letíako jasná strela, len sa takmihoceza ním.780Lúbi ho, dobre sa dakdenepodejeza ním.Majžesa tu dobre hriešny človeče; keď zo všetkých strán ako vrany do tebaidú.Má saza ňou, zanemaňou.(Er bewirbt sich um eine Richtwohlhabende, Richtswürdige.)Mikolkade ľahšie.Mikolten posúšek, akoby ho bolspálil.785Môžeš sa už lenprežehnaťod toho.Mrdolna to bajuzom.Mrklomu v očiach. —(Zbadal, že je zle.)Myšlienky hozaujaly.Mušku bys počulpreletieť.790Načo siprišiel? „Nuž aby som sa s tebousišiel.“Nadievaťsa s dákym(t. j hádať sa, súdiť sa, sich abgeben, streiten).Nadojil saako teliatko.Naglgalsa ako vôl, — ako býk.Nach samieša!795Najprvpožuj, potomjedz: najprvrozváž, potomhovor.Najprv vtáčikzaspieva, potom musemänca nasypú.Nalialsa ako sud.Nalokalsa ako prasiatko.Namáha sa, len mu takoči vysadujú.800Namastilimu kosti.Na mysli sa mipletie.Na ňom môžeš drevopíliť.Napásolsi oči na ňom.Naskočilna mňa ako jašter. —(Napadol ma rečima.)805Nasmokal,nasmrkalsa hoda prasä.Naťahalsa tak anidúha.Na tebe sazpráši—(Du wirst es einbüssen.)Na tento čas sa tiprepečie.Na to manenakriatneš, čoby si čo robil, — čo by si mihory dolysľuboval.810Nečuje sa.—(Nie je vinný.)Nečujesa, žeby to mohol vykonať. —(Nemá sily.)Nedám sa ti ako muchachytiť.Nedaj Božeod toho odstúpiť, ani na vlas.Nedbám o to, nach ho tamporance, kde sašmance.815Neidemi oňho, ale o mojukožu.Nelapajsa na to, na čo sinenarástol.Nelievaj, preleješ.Nemodlikajsa mu toľko.Neokolkujtoľko.820Neobstojísa pri ňom ani nahodinu.Nepaľaťma už toľko.Nepchajnos kde ti netreba.Nepchaj,neklad prstymedzidvere.Neprestáva mudohúdať.825Neslobodno skráľmi fačkovať. — Nebudeš si so mnou len takfačkovať.Neštekajmi už toľko.Netaj sa!Netreba vámduriť sana daromnicu.Netrúbmi toľko o tom jednom.830Neujde satebe z toho ani márny mak.Neujiedajtoľko do mňa.Nevrešťmi tu poza uši.Nevstupujmi dopoctivosti.Nevykrúcaj, prekrútiš.835Nezabývajna chudobu.Nezabývajo mne.Nič nedá na sebeznať.Nič nepovie, alesa cíti, — alesa čuje—(totiž vinným byť).Nikdy mudobrého slova nedá.840Nikdy oka na ňomneohreje.Nič sa minesladí.Nosí sapo ňom. —(Nakladá s ním svevoľne, zle.)Núdza hopriprela.Obzerá sa, ako ktochce krasť.845Od hlavy do päty hopremeral.Odľahlomu na srdci.Od neho si tazískaš.Od radosti aninevidíaninepočuje.Odvážplatí, kockahrá.850Oklam blázna akochceša múdreho akovieš.Oni sa svadili a ja somvyhorel.On to už potom len takzašamotil.Opátra, prepátra, dobre mu očinevyskočia.Oplelma o všetko.855Ostatnie silyposbieral.Ošialilma; iba som vtedy zvedel, keď som už bolpres lavičku.O to tuneide. —Idemi o život.Ožeň sa,doskáčeš.Páčí, dobre mu očinevytečú.860Pamadaj(Pán Boh daj) šťastia!Pán Bohzaplaťa viacnaklaď.Parádureže.Pasieoči na pokladoch.Pichol, šelma, kade ľahšie.865Pílina ňom ani na dreve.Plakal, až mu srdiečkousedalo.Planý továr ľudia ibaobrehujú.Podlamujúsa mu kolená. —(Strachuje sa.)Poharkalisa medzi sebou. —(Povadili, pohádli sa.)870Pomály sa už aj nocprikráda.Pomastilmu ruku.Pomasťmu ruku, bude písať.Popichalho a to len rečima.Porečiemťa, nespravíš. —Poriekolho.Poriekliho.Porobilimu. — Máporobené.875Potom ti ale, vieš čo? Do bláznovnadám.Práca muidezpod ruky ako voda.Prášil, žeby ho ani nadesiatich nemeckýchparipách nedohonil.Pravotu mi na grg — na hrdlo —zakvačil.Premihlaakovetorpomedzi ních.880Premlelosa mu tona sucho.Preriedilmu fúzy.Pretrhlosa remeslo. —(Das Handewerk stodt.)Príde hlúpy, čokúpi. —(Hovoria o devojnách, ak sú nie veľmo pekné, bohaté, spôsobné.)Psota naveky zlespala, bo jej planá strechastála.885Psota sa naveky zlemala, lebo planú strechumala.Raz sizavzaldo hlavy a viacnepopustilod toho.Robí, dobre sanepretrhne.Rozhnevaný, že sa mu očiiskria.Rozpajedil sa, div od zlostinepukne.890Rozum hoprepomáha. —(I priveľa rozumu nič nestojí. — Bláznivo, hlúpo si robí.)Rúbu, len sa takozýva.Sekolsa do nej.Seklasa do neho. —(Zaľúbenie rychlé.)Schytil sa, ako čoby bolstrelildoňho.S každým sahryzie. —(Svadlivý, nesvorný.)895Slncevystrieklozpoza hory.Smeje sa, akoby honajal.Smolíako Turek. —(Tuho fajčí.)Smrťmapreskočila. —(Povie ten, koho zrazu zima ztrasie.)S ním môžeš ipooraťipobrániť.900S ním dobrotky nikamnezajdeš.S ním ti nadbäiné struny natiahnuť.Srdce mutĺklo, akoby sa muvyboriťchcelo z pŕs.Srdce sa jejzatislo. —(Odrazu zaujal ju žiaľ, strach veľký.)Srdce sa mipukáod žiaľa.905Stoj, čostoj, predca ťa dostanem.Strachu sanajiedolani prachu.Striga hopodstrelila.Stromy sa lámu, akobyšiarkanponad neletelachvostom šibal.S tým sa nebudemmátať.910S tým tynezdoláš.Svitámu v hlave. —(Už vie, kde chybil. Už rozumie.)Svitámu v žalúdku. —(Cíti hlad.)Také paripy, len sa takblištia.Tak ho zaťal, že viacaninemrknul.915Tak pozerá na mňa, dobre miz oči nepríde.Tak prejde čas, akobydlaňou tľaskol.Tak sa do mňamali, dobre ma už z rozumunevyniesli.Tak sanacicalako teľa. —(Opil sa.)Tak sarozhadzuje, akoby on bol v stolici pánom.920Tašiel, neborák, na druhý svet.Tenká v drieku, žeby ju moholpreštiknúť.Tešísa, až takmládne.To ešteujde.Tojiesťnepýta.925To len takhorína ňom ako páper. —(Veľmo šaty derie.)To mu narazpídilodo nosa.To mu v hlavevrce.To mu v kotrbe, — v kotrebketrčí.To nedánikam.930To sa minepracedo hlavy.To sa mu len takpridalo. —(Týmto vyhovárajú vinníka.)To sa mu len takpoťapilo, ako slepej kure zrno.To sa musídeako päsť na oko.To sa na vrchkýva.935To sa tineide.To si ani do hlavyneber.To som ti ja dávnoobecal (t. j. sľúbil, predpovedal.)To z tebanevystane.Tvoje očihrajú, ale masklamajú.940Ty ibamoceš.Tým sa ti kapustaneomastí.Ty všetko ibaobrehuješ(t. j. gančuješ, haníš; nič ti je nie po vôli; si prieberný).Udrelomu z ruky do hlavy. —(Opil sa.)Udrelidlaň na dlaň, pačku na pačku.(Pojednali sa.)945Uholplecom.Uňho sa krajciarnesplesneje.Utrisi od toho ústa.Užilstrachu ani prachu.Už mu z bruchavytlelo.950Už sa ty lenprežehnajod toho.Už sa ty toho viacneztrasieš.Už savychrámal— z biedy, z nemoce.UŽ si hoodpásol. —(Stratil, premárnil.)Už to dajedno čizhrdnečiztvrdne, ale je zlé.955Už muuviazol.Vari mi daktopočaril.Vari ťa dačvodilo, že si do tohozabŕdol.V duchu mušupelo. —(Strachoval sa.)Veci mupopečadili. —(Seqnestrare.)960Veď by som to aj janeodbehla.Veď ja tebe na umprídem, len či sa ti eštesídem.Veď je to, čo mu očikole.Veď on to dobrezavoňal.Veď sa dák lenvypercholíme.965Veď tá rada chodí jazykpásť.Veď ti vednokujú!Veď tu už každépsom smrdí.Veď tyzmriavkneš! —(Umrieš; zle pochodíš.)Veď že sa už aj ty voľačímpreukáž.970V očiach mu slzyzaihraly.V očiach musvitlo.V nose hozasvrbelo. —(Mrzelo ho.)V reči sistoj!V reč ho ľudiavzali.975Vrev ňom. —(Zlostí sa.)Vŕtalomu to v hlave.Všelijakklučkoval, ale sa mu ten veru nedalnadať.Všetko mudo hrdla pchá.Vydala sa, iba čo sislobodu zaviazala.980Vy dva sapovaďtea mňaubite.Vygniačilo,vygniaviloho, žedýchaťnemohol.Vyhryzliho z domu.Vykrúca, vytáčatak nitku.Vykúriliho z domu.Odkúrilho od seba.985Vyznám saúprimne, že sa v tej vecinevyznám.Vzalpäty na plecia.Vždy len svojehudie.Zakúsildo zeme. —(Umrel.)Zamieľa, ako by ho omelomdobil.990Zamočilsi ma, ale ti budena duši.Zarezať sadakomu do srdiečka.Zariekolsa od toho.Za rozum salapil.Chytil sarozumu.Za sebou hovodí, —vodácka. —(Klame ho.)995Zaspihlad,vyspíšdva.Za svetby mu vôľunezlomil.Za tým šuhajom dievčatá len taklipnú.Za ušima saškrabať.Zaviazalsa mu svet. —(Zle sa oženil, zamiloval.)1000Zavesilsi on to nanos.Zavrtelomu tomodzgom.Zbehlama tá suka, ale ju užpuká.Z boka na boksa opála— nemocný, opilý.Zdúpnel, zdrevenelod ľaku.1005Zima násprikvačila.Zimašibe, že len takpáli.Zkapal, akoby ho nikdynebolo bývalo.Zkapal, ako keď nadutáz bielku (t. j. z bielej mydlovej peny)guľkaprskne.Zmenilsa mu svet.1010Zmrznulod strachu.Zo svetaodšatriť, zkántriť.Zpoza bukaprikvitol.Z rozumu sapohnul.Zrútil sa, len tak zemzdunčala.1015Z úst sa mu jed, ako z peci plameň,sypal.Zvŕca kyjom, len tak povetriecvendží.Z vysoka sirúbeša nízko tipadá.Ženasa cíti. —(Samodruhá je. Hovoríme tiež: V inom spôsobe je.)PríslovkyA čiby sivečnehoden bol!1020Ako mu toskladneide. —(Wie er dass schön versteht. — Dass reimt sich ihm.)Akýzvonká, takýz dnuká. —(Durch und durch ein Schelm.)Bolo, bolo; aleneveselo.Bolo, bolo; ale neviemkedy.Bolo verkdesi, kedysi.1025Čitakto, čionakno; len je tonaopaksveta.Čodarmo, todarmo.Čo lenživé, chcete. —(Všetko.)Čo môžešdneskáurobiť, neodkladajna zajtra.Dobrelebonebárs.1030Dúpkommu vlasyhorstávajú. —(Hnevá, bojí sa veľmo. — Snad etymologičnejšie dubkom t. j. pravo do hora ako dub.)Hrdo si vedie. —Nízko si vedie. —(Pyšný. — Skromný.)Hybaj, kadeľahšie!I ten máhorenosom dierky. —(Horenos je. Pyšný, popudlivý je.)Jak živ, —jak životo nebude, nebolo.1035Kdebolo,tambolo.Kdečisto, tampusto. —(Hospodárske porekadlo.)Klobúčik sina krivozatláča. —(Hrdý je.)Kto sazavčasuožení, tak akobyvčas ránovstal.Len takpo chudopaholskysi vedie, — si žije.1040My si to len tapo svojskyrobíme(t. j. ako sme od dávna zvykly.)Na čisto—(t. j. cele, úplne)— som zapomnel — premenil sa — uradovaný je — omámený je.Nemázplnarozum.No vidíš, už smedoma.Oj, on jekdemocnejší,kdelepší ako ty. —(Kde t. j. o veľa.)1045O tom —potom!Zkäde strelavon, ztadednu. —(Začítavanie výstrelu, aby neškodil)Šakovakmu dudy hrajú. —(Ide mu do plaču. Neveselo mu je.)Uteká nazlomgrgy.Zrazky prikvitol. —(Odrazu, neponazdane tam sa stavil.)Z vysoka si začínaš.Žije sipo hersky. —(Nádherne, v hojnosti.)Neurčité slováCokypsom na stranu, chudoba sa žení.Cokysvini do kuchyni.Cokytebe od toho.1055Čučti psíčkocíčko!—(Cíčko t. j. mäso, mäsko. Nedostaneš, čo chceš.)Hutter, futter, šmikdo kapsy. —(Hovoria Štiavnickí haviari.)Narazhic! na druhýraznic. —(Hovoria v Nitranskej.)Tajde mu tošiky miky. —(Všetko mrhá, márni.)Toľko ho, že to ažhuj!1060To neurobí aniHerko páter.Vyndeš namindžáres. —(Zchudobnieš.)Na nádavokNadávky, ktorými si nadávajú, mená si dávajú, prezývajú a posmievajú sa;kliatby, ktorými kľajú, lajú, hrešia, preklínajú iných, zle dakomu povedia, zaprisahávajú sa, dušia sa, veria sa, božia sa;hrozby, ktorými vyhrážajú, zahrážajú sa, zastrájajú sa, duria sa.[3]A čobyhromybily.A čoby priamčerti lietali.A čo priampopod oblaky lietaťbudeš.1065A čo sa budečert po čerte nosiť.A čo sa čo buderobiť, to neurobím.A čo sa nakusy potrháš.Animôjmu otcoviho inakšie — lacnejšie — nedám.A veru ťavymydlím, ak si ešte nie dosťpekný.1070Beda tebe aj tvojejkoži, kto sa dostaneš do mojejloži. —(Nápis na klade dedinskej v Novohrade.)Bodaj naraz duša z tebavyletela.Bodaj ťačert vzal, aby ťa vzal doraz dorazučky.Bodaj tamzcepenel, kde je.Bodajže siumierala zasaožíval.1075Bodajže sivykapal.Bodajže sizkamenel.Bodajže sistlelna prach. — Zkazu vzal.Bodajže ťa schytilkat.Bodajže ťaporantalo.1080Buchnem ťa, že ti hneďoči vyskočia.Bysťu Bohu,kämennémuBohu —(t. j. v kameni vzývanému, predstavovanému?)BysťuBohu, prabohu.Daj mi, čo nie tvoje; lebo hneďzdrochneš.Daže tebaParomtrestal.1085Dočkáš si ho, veď ti jazahudiem.Doraz ťakrvavá polievkazaleje.Diukti dušu jiedol. —(Diuk v gemerskej. Znamená kremtoho nemoc, na ktorú ošípané kapú.)Ej veď ty mne to eštezaplatíš.Ešte ja tebepozrem do očí.1090Hneď siBoží!Hneď ťaprestrelím.Hneď ťa zo svetaodprevadím.Hodím ťa, že sa len takzprplíš.Horúci Perúndo teba uderil.1095Hrmeň Bohovdo tebapáralo.Choj avylom grgy.Iď včerty, že ťa viac moje oči nevidia.Kämeňmu do očí.Keď ťa razhodím, ak živ viac nestaneš.1100Nach hoParomvezme.Nach točertschytí.Nadám ti dotakých a takých.Nadženiemti rozumu palicou.Nakladiemti, že neuvládzeš.1105Namastímti chrbát. Nak sa z toho miesta nepohnem.Na moju hriešnudušuje nie inak. — Na moju vieru.Na mojukušuje tak. — Nak ma tu čert vezme.Na mojupravdličkú pravdusa tak stalo. — Nach do rána nedožijem. Nak som dobrý tu.Nechoj ta, bozgrgneš. Veď tyzgrgneš.1110Neukážsa mi ho viac naoči.Nevoľama po ňom. —Nevoľami po tebe.Nevoľa, a to tá zlá, ho metala.No len, no; veď tyobstojíš.No, nach ti budena duši, —na svedomí.1115No počkaj, veď ťa jaopatrím.Okovaná strelado matera.Otcu Nazareckémuho inak nedám.Otrepem ťaakobočku.Paromdo teba. —Parompo tebe.1120Paromje v materi.Paromma tam po ňom.Parommu v košeli.Paromti do duši, do srdca.Perúnťa ubil na skutku, tam kde si.1125Počkajčerte, veď sa ty nebudešsmiať.Počkaj, naučím ťapo kostole hvíždať.Počkaj, prídena psa mráz.Počkajte, veď vás japremeliem.Počkaj, veď ty prídešpod škripec, —na škripec.1130Počkaj vtáčik, veď tysadneš na lep.Pomorana vás.Prepána Jána.Priam tičervené iskryz nosa vyfrknú.Prestriešsa ako si dlhý, keď ťa razmiknem.1135Rozbliaknešsa ako smola.Rozpukloťa.SedemBohov v tebe.Spláknemťa ako sisla.Sto hromovti do rebár.1140Sto zrádnikovteba metalo.Strelati do duše, — dokuši.Strelati domatera.Tak ťacapím, že hneď jazyk vyplazíš.Tak ťaprasknem, že zem zahrmí.1145Tak ťašmihnem, že viac nestaneš.Tak ťaudremo zem, že zgrgneš.Tisíc hrmenýchdo teba páralo sa, aby sa páralo.To jefijalka!To jekvietok!1150TristoBohov, prabohov.Ty bachor, baran, baraný roh, cmuľo, cundroš, čilek(— blaznive tancom sv. Víta posadlý), čudák, daromník, drnaj, dromo, fičúr, frckoš, galgan, goldoš, groňo, gryňo, halapirkoš(— harlekin)hurtoš, chmuľo, chňupák, chroňo, chrt, chrúst, jašťor, jazyčník, ježo, kamas, kapusný hlúb, kľago, kolodej, kostrák, kujon, ľaľo, lecikto, lušták, moriak, murckoš, nekázanec nekázaný, neogabanec neogabaný, obšivkár, odzgaň, pes, poľagan, polpalček, starý poplesnenec, poťmák, potkan, pšocher, rajko,(abo)rojko, rašmák, roháč hrdý, roňo, skydoň, slezák(— Koľpeľ), strapák, strapúň, strigôň, suky syn, sviňúr, svrčok, šibenec, tarandák, ťarbák, žoliak neočatý, zogan, žogan —(sú nadávky či prezývanky, ktoré výlučne alebo aspon najviac len mužskym dávajú.)Ty bachra, cmuľa, culfa, cundra, čilečka, daromnica, drnda, fľandra, gryňa, halapirka, hojda, hajštra, hojda, hojštra, chňupaňa, jaštorica, jazyčnica, kostra, kľampa, lecična, lojda, lušta, morka, murcka, nekázanica nekázaná, neogabanica neogabaná, ňafľa zaslinená, ošva otrhaná, planieta, poťma, rapaňa, rašma, rádzga, sajha, saňa, sotona(satan — Xantippe), strapaňa, striga, suka, sviňa, šuta, ťapa, taranda, ťarba, tmola, vida vysuhá, výšľa chudá, zola neočatá, žova skrčená a hlúpa, —(sú nadávky, ktoré výlučne len ženským dávajú).Ty baba, briďota, čoriak zakrpený, čudo, čvarga, divok, drobisk, dúdok, duduk, farahún cigánsky, fijalka, haftoš pažravý, haraburda, haťapa nemotorná, horenos, hrdopisk, kalika, koťuha, komprd, krpec, kvander, kvietok, mosúr, motovidlo, mršina, mumák mumľavý, odkundes, ohava, opica zaškriataná a naničhodná, osol Pána Kristov —(Einfaltspinfel), ostuda, pandrava, papaj, papľuch, papuľa, paskuda, pijavica, pimpeľ nadúchaný, pleťuha, pobehaj potmehúd, prošťa, rangas, rešeto, ryniak, sova neučesaná,(abo)nadurená, šašo, šelma, šepleta, škrata, šmál cigánsky, šmajták, tetivo, tĺk, trlo, truľo, vavrek, zmok umoknutý, žaba, žrút, —(sú nadávky, hneď mužským hneď ženským dávané).Ušiti poobtínam — akopsu.1155Veď si ho tysberieš.Vyhasímťa óžehom.Vylúznimťa polenom —(nepáleným popolom).Vyparímti kšticu, — käčku.Vyoflinkujemťa. — Takýoflinokdostaneš, še sa ti len takziskrív očiach.1160Zapačesyťa zdrapím.Zauchoti vylepím.Zavialoťa;Poraziloťa, aby ťa.Zbesnelsi sa.Zdivelsi sa.1165Zhortu ešte dnes.Zmokťa vzal.Zrádzaho vychytila, aby že ho vychytila.Zraksa mu do pečene.1170Zošialilsi sa; aby si sazošialil.Ztrasiemťa ako planú hrušku.Zvetrelsi sa, žeby ti rozum ani na pozajtrodomov neprišiel.ŽivémuBohu prisahám.1174Zlé slovo iba tomuza väzy padá, kto laje, — preklína druhého.[1]Jiste pri užívaní porekadiel nadbo opatrným byť a najme rozoznávať čo k vážnosti, k vtipu, čo k žartu, čo k humoru a satyre hodí sa. Ba najdeme tu i vety, ktoré do verejných, vždy a v každej forme istú krásochuť podržať, povinných rečiach a spisoch zrovna nehodia sa. Takéto vety udávame medzi druhými len preto, že jestvujú a názor i smýšľanie ľudu charakterisujú.[2]Čoby bolo tomerovanie, nemohol či nechcel mi pastier náležite udať, od ktorého som toto slyšal. Len, vraj, že duduk meruje toho, kto nič do úst nepoloží, idúc ráno z domu do hory, a že je to potom zle. Ináč merovanie asi toľko, čo rozdráženosť chuti k jedlu, nenasycennsť; bo hovoria keď niečoho málo n. pr. prvých čerešien, jahôd, mladých vtáčat na jar a i., že je to nie na najedenie, len „merovanie“, že sa pri tom človek iba nadá, napačmá.[3]Snadno z obsahu poznať môžme, ktorá veta medzi nadávky, ktorá medzi kliatby, ktorá medzi hrozby patrí; preto jich len abecedným poriadkom usporadujem. — Iste má naša reč i u prostonárodnej pospolitosti obvyklých mnohomilostnýchalaskavýchvýrazov, viet. Sbierku túto ako príjemnejšiu prepúšťam (aspon na tento čas) nasledujúcemu sberateľovi. Ergo vivat sequens!
Chrastek_Prislovia-a-porekadla.html.txt
Osoby:Gróf Richard zo Svätej AmélieGrófka Anna, jeho ženaGróf Alfréd, jeho synMarkíza Silvia z Nachového OklimonuRytier Gejza z OrechovianAristid Kráľ, generálny riaditeľRozália, jeho ženaAdela, jeho dcéraPeter, jeho synDr. Pysk, jeho tajomníkTrdlík, detektívny inšpektorBásnikHieronym, sluha generálneho riaditeľa KráľaBarnabáš, sluha grófa Richarda
Zvon_Tanec-nad-placom.html.txt
Z cestovného denníka Janka BuoraCestovať a len cestovať bola moja vrúcna žiadosť, za ktorou som už odjakživa úprimne túžil. Na ktorú ale stranu sveta mám obrátiť svoje kroky? Táto otázka sa často pred myseľ moju predstavovala. Bolo to roku 1842 v mesiaci júni, keď ma tá myšlienka prerazila, aby som zaletel, kde moja rodinka slovenská v hlbinách Tatier odpočíva. A ja som letel ako orlík mladý za svojou mamičkou, aby som poznal tie kraje veselé, tie vŕšky vysoké, doliny hlboké, lúky meňavé a tie potôčiky hrmotné, o ktorých som už tak dávno dačo milého počúval. Nepridŕžala ma ani láska k rodičom, ani šľachetné a zamilované srdcia priateľov, ani to milé položenie kraja toho, v ktorom som sa zrodil. Bo presvedčený som bol o tom, že bežím a kráčam do náručia predrahých rodákov, ktorých aj so mnou jedna matka odchovala, matka naša Slávia.Prvé kroky ma z tichej doliny, kde dušu moju múzy od detinských časov kojili, kde som prvé semeno na poli duchovnom do vnútra svojho zasial a zočil, ta cez Bielu horu viedli. Biela hora je naozaj v peknom položení ležiaci vrch neďaleko úpätia Karpát, z ktorého výhľad krásny z jednej a z druhej naširoko-ďaleko rozsiate pole uhorské sa pred oči cestovateľa stavia. Z druhej strany ale vidieť nateraz smútiacu Moravu. Biela hora aj na históriu alebo dejepis veľmi účinkuje, bo tu kráľ Svätopluk slávne bojoval, tiež aj na básnika moc velikú má, bo sa smelo jak do tmavej predošlosti, tak do prítomnosti na krídlach živej obrazotvornosti pustiť a zaletieť môže. Biela hora je tiež ten povestný vrch, na ktorom sa slávny zbojník Rajnoha zdržiaval.So žalostným srdcom zanechal som tento vrch romantický a okolo Jablonice do Prietrže, kde náš ostrovtipný vlastenec Pauliny[1]je osídlený, som na noc dorazil. Som teda už v nitrianskej stolici, ktorá z ohľadu reči za najvzdelanejšiu od starcov a našincov dosiaľ považovaná býva. Prietrž leží v hlbokej doline a jej obyvateľom častými búrkami celé lúky navnivoč obracia. Kostol je tu veľký, takrečeno artikulárny, kde sa za predošlých čias zo všetkých strán Nitry k verejným službám božím pobožní ľudia schádzali. Meno Prietrž že dostala od voziarov, ktorí tak volali jedni na druhých „pridrž“! Po krátkom, ale jadrnom rozhovore odobrali sme sa každý na odpočinok. Naráno, keď sa už zore červenali a sláviky sa tu a kde ozývali, ja som ďalej kráčal pri peknej a jasnej neba žiare až na Brezovú.Brezová v hlbokej doline leží, tak akoby ani nikto o nej nemal vedieť, bo okolo vysokými vrcholci je obtočená, ktoré akoby stráž nad ňou viedli, čo je dôvodom toho, že v priepasti tej tichý, pracovitý a prostosrdečný ľud prebýva. A tak je, bo Brezovania sú statoční, prívetiví, dôverní a úctiví ľudia — a že z ohľadu cirkevných vecí sa také vzbúrenie bolo stalo, to sa len nevzdelanejšej čiastke, po kopaniciach sa zdržujúcej, pripísať musí. Obyvatelia najviac garbiarstvom sa zaneprázdňujú a veľmi veľký handel prevádzajú, takže keď sa dakto Brezovana na ceste postaveného opýta, kam ide, on mu odpovie, že len tu trochu do Pešti.Kraj okolo je síce neúrodný, ale práca veľká a usilovnosť to premáha, čo ale z jednej strany aj tým ohromným tučným a silným hovädám ich sa pripisuje, a z druhej čiastky, že bár aj búrka i víchrica často ich prácu pokazí, oni predsa to druhý aj tretí raz opraviť nezameškajú.Na tie vrchy takrečenou károu chodia, kde len jednu čiastku kôň ťahá, aby tým ľahšie a pohodlnejšie vyjsť mohol, kde ho určité miesto čaká. Ale veď aj v našich Slovenských národných novinách[2]moc pekného a chválitebného sme čítali o Brezovej, tak o jej duchu národnom sme sa tiež presvedčili, čoho dostatočným dôkazom je už dávno zriadená nedeľná škola. Zanecháme jej terajšie počínanie a len na ten čas sa spiatky obzrieme, keď som ja cez ňu cestoval. Našiel som tam vtedy ešte nášho milovaného, cirkvi a národu obetovaného muža, čo teraz v Hlbokom[3]do šíreho sveta pozerá a svoje žiary duchovné po Slovensku rozosiela — ešte ako kaplána na vinici božej pracujúceho.Ale ten deň bol práve dňom, v ktorom sa so svojimi sebe oddanými Brezovanmi lúčiť mal, súc totiž do Hlbokého za kňaza povolaný. Nejedna horká slza poliala posvätné miesto chrámu toho, keď sa z kazateľnice jeho smutný ohlas ozýval, nejedno srdce pocítilo bolesť veľkú nad budúcou stratou svojho pastiera, nejedna duša zaplakala nad odchodom jeho. Ako ale po nešporách do nedeľnej školy ľudstvo sa schádzalo, tu každý s ovesenou hlavou a krvavými očami svojho učiteľa očakával. Škola bola preplnená, keď sme do nej vchádzali, a jak náhle svoje trúchlivé slová s lúčením spojené vravieť začal, tu všetko akoby iskrou elektrickou prerazené pocítilo žalosť. Smútok a veľký bôľ prerážal zarmútené duše starcov aj mladíkov. Keď ale to povedal, že sa telom lúči, ale jeho duch že s nimi a pri nich zostane, tu rozžialené srdce ľahšie dýchať počalo. Po dokončenej zápalu plnej reči tamojší školský učiteľ pán Sucháč,[4]poďakujúc sa za jeho prácu a ustávanie na poli jak cirkevnom tak národnom, ducha i v búrkach a krútňaviciach divých stáleho mu prial, medzi priateľským a žalostným pohľadom lúčeniu tomuto blížiaca sa už tma koniec urobila. Na druhý deň s veľkým obecenstvom aj s priateľskými rozhovorkami zanechajúc, na vozy sa kládlo a my išli sme do Hlbokého, kde drahého nášho Miloslava sila ľudstva jak na vozoch tak na koňoch a v jednakom brezovskom čiernom obleku dvadsať bystrých mladíkov, ktorí z jeho duchovného semena úžitok brali, s ostatným sa poďakovaním odprevádzali. Ako sme do Hlbokého prišli, tu hlas zvonov a streľby nás privítali a po veselej rečnej zábave každý k svojim stranám sa odobral, prajúc Miloslavovi nášmu šťastie a hojné požehnanie. A tak teda tu ostávaj, ty kriesiteľ dosiaľ potlačeného, v kliatbe a v prachu len zemskom váľajúceho sa národa nášho! Spievaj, pracuj, napomáhaj vyslobodenie jeho a za dar toho dostaneš veniec neuvädlej pamiatky!Po tomto rozlúčení išiel som cez mestečko Senicu a ako to oni niekde menovať znajú — pol Viedne, kde ale nič zaujímavého som nenašiel. Veru, z ohľadu národnosti malý zápal len tu a kde v jednotlivých osobách vyblkoval. Tu už viac dajakú meštiansku pýchu a nadutosť, horedržanosť je badať. Nič mi zo Senice neostalo pamätného, ako že som poznal toho starčeka, ktorý za svoju usilovnosť a neúnavnú prácu zlatou medailou od jeho jasnosti je obdarovaný. Cestou do Sobotišťa som sa poobzeral, mysliac, že tam ukojím svoje pobúrené srdce. To sa aj stalo, bo vkročiac do chyže tamojšieho evanjelického učiteľa S. Ďurkoviča,[5]ako iskrou prerazený pocítil som radosť a potechu, vidiac jeho dcéru[6]šľachetnú v mravoch, horlivú v národnosti, prekvitajúcu v umeniach. Ťažko sa bolo lúčiť takému, ktorému srdce a láska pod nohy tŕnie kládli! Že ale som sa baviť nemohol, po vľúdnom a srdečnom ručičky stisnutí (!), poďakujúc sa za úctu mne preukázanú, som sa odobral. Ja konal som cestu do Holíča.Holíč je v tom pamätné mestečko, že je v ňom postavený kráľovský hrad, v ktorom kráľ často svoju letnú zábavu máva, bo leží neďaleko železnice, ktorá tadiaľto okolo do Olomouca sa ťahá. Prenocujúc tu u evanjelického farára, na východe slnka do Skalice som kráčal. Rovná cesta vŕbami vysadená pocestného dobre zabáva, skoro som do tohto slávneho kráľovského mesta dorazil. Ani sa nenazdajúc, už som pri jeho bráne odpočíval. Kraj okolo Skalice je pekný, z jednej strany po vŕškoch vinohrady sa rozprestierajú, z druhej sa rieka Morava po doline rozlieva.Nemajúc tu nikoho známeho, len sám som si poobzeral ulice mesta a to, čo sa v ňom pamätného nachádza. Zašiel som do evanjelického kostola, na kalváriu, na mestskú vežu, atď., pozrel som ten dom, v ktorom sa Belo Štvrtý (Slepý),[7]uhorský kráľ, narodil. Zašiel som k mútnej Morave, aby som poznal, ako narieka nad stratou svojej slávy. Po obede, ktorý som v hostinci odbavil, cez háje a hory, vŕšky a doliny v zamyslení kráčal som na Vrbovce. Súc tu neďaleko hranice, aby som rieknuť mohol, že som stál na moravskej strane, prekročil som medze a odtrhol pár kvietkov. Zase som išiel až do večera.Práve sa slnce za hory schovalo a deň pomaly míňať sa začínal, keď ja tu u môjho priateľa, evanjelického farára Bórika[8]som zastal, aby som mu do náručia letel, v úprimnosti ho objal a pozdravil. Tu som tiež našiel dve Slovenky, duše milé, ako keby mi naraz dve dennice boli zasvietili. S nimi som sa aj na druhý deň nevinne zabával a na pamiatku nášho videnia, sediac pri obede, srdiečko z chlebíka vyrezal a do servítky schoval, aby vedeli, že moje srdce cítilo čosi neobyčajného. Na tento detinský skutok sa aj teraz rozpomínam. Po milom oka mihnutí (!) a po priateľskom rozlúčení cez utešené romantické vŕšky a lúčiny do Starej Turej som sa poberal. A tu čo zočím? Vidím na pravej strane vypínať sa ako pyšnú pannu vŕšok, na ktorom zámok Branč je postavený. Akoby v rumách a rozvalinách svojich upomínal na predošlé časy, keď tu slávny Žižka a husiti bojovali. Chcel som ho bližšie poznať, že ale na noc do Myjavy som prísť chcel, tak mi to možné nebolo. Pri veselom speve a veselých myšlienkach som sa našiel aj na Turej Lúke.V Turej Lúke som sa len na malú chvíľu zastavil u tamojšieho pána rechtora evanjelického Hlaváčka z istých a dôležitých príčin. Bo cestovateľ všetko obzrieť musí, o čom chýr dajaký počuje, a ja čujúc o jeho dcérach čo veľkých Slovenkách, vkročil som do chyže, aby som sa tu oboznámil s nimi. A vskutku som veľké priateľstvo našiel, ako pri starých, tak obzvlášť pri mladých družičkách našich. Tu moje srdce silnejšie tĺcť počínalo (!), ale ja vidiac toto, aby som zle nepochodil, len ďalej kráčať som chcel, bo by som skoro tam aj na nocľah bol zostal.Deň sa k večeru chýlil a hviezdy nočné sa už tu i tu na oblohe mihotať počínali, keď som do Myjavy prišiel. Ach, Myjava, Myjava! Vitaj mi aj so synmi tvojimi, ktorých v svojom lone chováš! Tak som pozdravil to mesto čisto slovenské, ktoré už i tak z Orla tatranského je známe.Prenocujúc u jedného z mojich priateľov, s ktorým sme spolu kvietky duchovné na lúke umenia zbierali, dôverne aj od jeho pánov rodičov som bol prijatý. A ako o tomto, tak i o všetkých myjavských mešťanoch platí to, čo o Brezovanoch, že sú úctiví, priateľskí, za dobré skutky veľmi zaujatí, slovom statoční ľudia, ktorým dobré vychovávanie svojich dietok obzvlášť na srdci leží. Bo presvedčenosť nás učí, že z Myjavy najviac mladíkov na poli umenia sa vzdeláva, najviac mužov na poli cirkevnom pracuje, čo sčiastky z majetnosti, bo takrečenými pytlíky handel (obchod) prevádzajú, sčiastky z presvedčenia a šľachetného srdca pochádza. Myjava stojí ako centrum okolitých miest a dedín, veľmi príhodné miesto ako k zábavám, tak aj k druhým veciam, napríklad k vystaveniu národnej slovenskej školy, k zachovaniu starožitnosti, k hraniu divadelných hier, atď.Keby len cesty boli lepšie. Pre pešieho, pravda, nie je tak obtiažna, bo Slováci i tak sú pre svet stvorení, pri vrchoch odchovaní, a preto im to ani ťažko nepadne. Na voze ale už omnoho ťažšie to prichodí, a to tým viac, keď je namoknuté. Pozornosť tu zasluhuje tamojší evanjelický rechtor pán Martešík,[9]ktorý má rád mladých ľudí obojeho pohlavia. K nemu sa vždy mnoho mladých ľudí zvlášť v lete zíde, zhrnie, a on veľké útraty s ochotnosťou obetuje na rozveselenie duše a občerstvenie tela.Myjava je najväčšia obec, a tým aj najväčšia cirkev evanjelická v Nitrianskej stolici, kde okrem kňaza i pomocník alebo kaplán, odhodlaný muž za národ menom Ľ. Semian[10]duchovné semeno rozsieva. Neďaleko Myjavy sa vypína vysoký vrch Javorina.Keď som všetkých priateľov ponavštevoval a ešte jednu noc prenocoval, poberal som sa zavčas rána do Krajného. Aby som za chládku hodný kus ujsť mohol, veselou romantičnou a utešenou dolinou po kvetnatých lúčinách, tu i tam pri hrmotnom potôčiku po chodníku som kráčal až do samého Krajného. Krajné je dedinka nie veľmi veľká, ale široké kopanice v sebe obsahujúca, a preto dosť veľká obec. Tu som do evanjelickej fary k môjmu známemu, dobrému priateľovi pánovi Štefánikovi[11]vkročil. A čo tu vidím? Vidím tu mnoho ľudstva zhromaždeného, ktoré prichádzalo z okolitých miest a krajov, aby poslednú kresťanskú počestnosť zomretému školskému učiteľovi preukázalo.Spoločenstvo veľké a krásne v izbách, ale krásnejšie a bystrejšie ešte v kuchyni, kde tamojšieho notáriuša dcéruška a jej najlepšia priateľka obed pripravovali, hneď tam, hneď tu na jeleních nožičkách poskakujúc. Aby som svoje city ukojil, ktoré sa v mojom srdci v prvom okamihu budiť počínali, zašiel som do školy, aby som tiež na smútku domácom účasť vzal. Čujem tu plač a horekovanie, nepokojnosť so žiaľom spojenú ako dietok nie ešte vyrastených, tak obzvlášť opustenej a zanechanej matky.Ale hodina odbila, zvony na odchod zahučali a ľud kráčal pomaly s ovesenou smútiacou hlavou do kostola. Po žalospeve a trúchloreči kráčali sme na cinter, aby tam položené bolo do hrobu bezdušné telo učiteľa a starca vekom zošlého. Po pohrebe sa išlo na kar a po kare rozišli sa hostia každý k svojim domácim. Len mňa čosi podržalo, akoby moje srdce bolo sputnané, akoby sa nemohlo smelo pohybovať, kde si zažiada. A preto hľadal som príležitosť, aby som rozvlnené a vzbúrené ňadrá moje ukojil. A tu v okamihu stálo dievča pri mojom pravom boku, po ktorom som tak veľmi bol zatúžil a za ktorým túžiť neprestávam. Láska premáha množstvo hriechov, a preto som sa i ja zabavil tuná cez noc, aby som zažil sveta v mladosti.Triasli sa nohy moje, keď som do príbytku dievčiny vchádzal, a triaslo sa ešte viac srdce, keď som jej svoju lásku vyjavil. Skoro utíchlo zvlnenie naše, bo ma jej rodičia vďačne prijali. V tých najblaženejších radovánkach sme prežili hodinky dňa toho, v ktorom aj nejedna hubička sa v nenadálosti na ružové pery naše prilepila.Po obede sa išlo na blízky vrch Drienovicu, skadiaľ dobre vidieť bolo utešený kraj považský, ako sa ten náš Váh vinie a ako bystrým krokom beží do tichého Dunaja. Mrkať počínalo, keď sme sa k domu blížili. Bola noc. Bolo ráno. Prešiel zas deň a ja som sa hýbať ešte nemohol. Ale človek slabý, či nevieš nad sebou zvíťaziť, či nevládzeš skrotiť vášne a žiadosti tela svojho? Tak som sa sám seba spytoval, ale ťažko sa telu lúčiť, keď je aj duša prikutá.Slnko sa s prírodou zemskou rozlučovať započalo, keď som sa i ja pod košatou lipou pri oblokoch zasadenou lúčil. Mesiac so svojím vojskom nebeským na širokom modrom klenutí privítal tmavú zem, ticho panovalo po údolí a len tu a kde z ďalekých krajov zvučiaci hlas zvonov na ratoliestkach lipových sa pristavil, akoby načúval, čo si rozprávame, ako sa lúčime.Mesiac osvetľoval chodník a hviezdičky sprevádzali kroky moje ako strážni anjeli, aby sa mi dačo zlého neprihodilo. Ťažko je holúbkovi, keď zanechá holubičku, ešte ťažšie padne šuhajovi, keď svoju milú opustiť musí. Ja kráčam, stojím zamyslený, zas kráčam, pozriem do neba, poobzerám sa vôkol seba na tichosť svätú, premýšľam, sadnem, zaspím. Sladký sen zaujal myseľ moju a ranná dennica ma opatrovala ako jediná sestrička svojho milovaného brata. A len keď sa zlaté zore ukázali a papršleky slnečné zohrievali širokú hladinu zemskú, precitnem, vstanem, kráčam do Kostolného.V Kostolnom býva náš drahý spevec Ján Trokan,[12]ktorý ma ako Slováka a brata vďačne prijal. Po ňom mi tá večná pamiatka zostala, že som v jeho cirkvi po prvý raz slovo božie kázal. Po priateľskom rozhovore odobral som sa od nášho spevca a šiel pomedzi vrchy a dolinky ďalej. A tu zrazu zočím Čachtický zámok, v ktorom ukrutná Alžbeta Báthoryová[13]toľko nevinnej krvi vycedila, aby nešľachetnosti svojej zadosť urobiť mohla. Obrátim sa k nemu a takto zaspievam:Oj, ty hrade dávny, zlostnej ženy vina,nejedna ťa duša s trúchlosťou spomína.Bárskoľko storokov ty ešte potrváš,nikdaj hanu túto zo seba nestrháš.Vôkol teba smutné lietajú ohlasy,boh už raz zoslal pre nás lepšie časy.Aj naša sláva v rumoch skrytá leží,tak sa časy menia, tak tento svet beží.Cez Bzince na Nové Mesto som len tak preletel, bo sa mi príležitosť trafila a môj vozka tak chytro hnal, že sa zastavil až pri Váhu. Prevážajúc sa cez Váh, prvý raz pozdravil som vlnky jeho a prevezúc sa, dosť skoro sme boli v Beckove alebo v Bolondvároši, ako ho teraz menujú, pretože v dávnych časoch dáky blázon tam býval a ten na príkrej skale zámok dal vystaviť. Odtiaľ do Malých Stankoviec ešte na noc som išiel, a práve tma svojimi temnými krídlami prikryla okršlek zemský, keď som do dvora evanjelického pána farára Čendekoviča[14]vkročil. Tu som zažil veľmi veľkú zábavu, ako i každý cestovateľ, ktorý sa u neho zastaví. Na jeho žartovné anekdoty sa aj teraz rád rozpomínam, ktoré ma často preberú, keď sa v hlbokých myšlienkach pohrúžený nachádzam.Keď sa moje sily znovu občerstvili, kráčal som utešenou lúkou do Trenčína. Trenčín je malé, ale od koreňa slovenské mesto, trebárs by mnohí na pôvod meno jeho prevrátili. V meste jedna strana ako na korintských stĺpoch spočíva, čo ale, ako čujem, tamojší mešťania na sklepy obracajú. Aj to dôkaz, že sa im viac páči osoh ako krása. Mnoho my ešte robiť musíme, kým privedieme ľud náš na to, aby viac ľúbil krásu ako osoh. Je tu zámok ohromný, a v ňom z prostriedku vypína sa veža, ktorá Matúšova sa menuje. Ta som aj ja vyšiel, aby som poobzeral tie vŕšky a doliny, ako ten náš Váh koluje medzi nimi. Na veži tejto je najviac podpisov slovenských, bo skoro každý, kto hore vyjde, svoje meno ta napíše na múry a medzi nimi na veľa miestach toto stojí:Protož teš se každá dušedokud stojí vež Matúše!Tu cez obed ma na fare vďačne prijali i cez noc som si odpočinul, aby som nazajtra ďalej kráčal. Včasráno, keď už svitať počalo, poberal som sa hore k Púchovu. Ako som druhý raz cez Váh prešiel, tu už aj slnko vykukovalo. Táto cesta ale veľmi dlho trvala, bo celý deň má ten, kto chce byť v Púchove, čo jachať. Celý tento kus cesty s nechuťou som konal, bo slnce dosť skoro za čierne mraky sa schovalo, celá obloha akoby smútila nad voľačím, až naposledy sa rozplakalo a skropilo zem. Už som bol neďaleko Púchova, keď začalo hrmieť a liať sa. Že som trochu zmokol, to nič nerobilo, kde zmokol, tam aj uschol. Za malú ale chvíľku sa zas vyjasnilo a slnce ešte krajšie zasvietilo. Bol som v Púchove a že do večera ešte pár hodín bolo, zabehol som ešte do Záriečia a na druhý deň do Lazov. V prvej osade žije striebrovlasý starec a v druhej šľachetný muž prebýva pozorujúc, z ktorej strany Slovenska vietor zašuchoce, vraviac: Slovensko už vstáva, lôžko zanecháva! Tu som nič inšieho nevidel ako z dreva sklepané domy a v Lazoch aj kostol z dreva sklepaný. Tu sú už vrchy o moc vyššie ako v Nitrianskej a ľud omnoho oddanejší svojim predstaveným.Idúc odtiaľto poberal som sa hore k Súľovu. Na celej tejto ceste najväčšiu pozornosť si zasluhuje, ako v cintoríne jedno dievča pri hrobe svojich rodičov sa modlilo a hrobček ten horkými detskými slzami polievalo. Tento skutok veľmi na mňa účinkoval, preto sa opýtam dievčiny, čo plače. Ona s bledou tvárou ku mne prikročila, aby som ju rozveselil. Tešil som ju, ako som vedel, a na jej tvári som uvidel aj ľúbezný úsmev. Moja cesta bola ešte ďaleká, preto zanechal som dievčatko, rozlúčiac sa s ním, a hýbal som sa až k samému Súľovu.Súľov a jeho romantické okolie už i tak náš jeden cestovateľ opísal v druhom ročníku Nitry, preto to nechávam a vraciam sa k Púchovu. Neďaleko za Súľovom leží samotná dedinka, akoby o živote nevedela. Chtiac sa niečím občerstviť, pobral som sa do hostinca, a tu vidím moc po zemi váľajúcich sa opilcov, z ktorých pálenčený smrad kadil. Zaplakal som nad touto chorobou v národe našom a v hlbokom žiali odobral som sa preč. „Ľud môj, ľud môj, dlho budeš ešte takto živoriť? Nezjaví sa dakto, čo by ti z kliatby pomohol? Či ti nezasvieti slnce nového, lepšieho života? Ach, opustený národ môj, aj ja som tvoje dieťa, ktoré ešte samo život potrebuje. Boh dá, že nezadlho vyjde nové slnko, ktoré rozoženie tie dávne strašlivé mraky, visiace nad našimi hlavami.“V týchto myšlienkach ponorený prišiel som do Púchova. Tu práve plte stáli, sadol som na jednu a s mojimi bystrými šuhajci leteli sme dolu Váhom tadolu k Trenčínu. Vlnka za vlnkou šplechotajúc pomimo nás odprevádzali našu cestu. Neraz som si zaspieval tu známu pesničku „Hore Váhom, dole Váhom“, neraz som sa rozveselil, keď sme šťastlivo okolo mlynov prebehli, neraz som sa potešil, že dosť skoro uvidím rodinku moju. A tu sa nám zrazu predstaví ako obor zámok Matúša, na ktorom som sa bol pred piatimi dňami nachádzal. Títo pltníci tiež pili pálenku, bo vtedy o spolkoch striedmosti ani chýru ani slychu nebolo, a preto aj za tie peniaze, čo zarobili, spravili si dobrú vôľu. Rozlúčil som sa s nimi a išiel do mesta.Prenocujúc u jedného z mojich priateľov, ráno, keď sa nebo vyjasnilo a menšie hmly stratili, pobral som sa na tie strany, kde Uhrovec leží. Chcel som poznať ten kraj, kde sa náš Ľudevít zrodil, poznať tých šťastlivých rodičov, čo také dietky nášmu rodu odchovali. V týchto túžbach som kráčal, moje myšlienky síce hneď ta zaleteli, ja až po dlhom cestovaní som ta dorazil. Vitaj mi, sídlo duchov veľkých, vitaj mi, slovenský Betlehem, v ktorom sa hviezda života nášho zjavila!Vkročil som do školského príbytku, aby som aspoň videl tie duše, čo tak mnoho hanby a potupy od nešľachetníkov pretrpieť museli, aby som poznal toho starca, ktorý tak veľký poklad národu obetoval. Dva radostiplné dni strávil som v tomto vysokými horami ohradenom kraji, ktoré tak prebehli ako jedna hodinka, a ja za šťastlivého sa pokladám, že som cez uhroveckú dolinu kráčať mohol. Zbohom bolo posledné slovo moje a zanechajúc Uhrovec, cez Bánovce do Bošian som cestoval, kde u mojej blízkej pokrvnej rodiny týždeň som sa zabavil a veľa veselosti som zažil. Odtiaľto cez Radošinské hory k Váhu som prešiel a v Tepliciach Piešťanských krátky čas sa zabavil. Po krátkej zábave poberal som sa do Vrbového, kde ma moji rodičia už túžobne čakali. Šesť prebehlo týždňov do mora večnosti od môjho odchodu, teraz som sa vrátil a do náručia svojich najmilších padol. Vrbové je rodisko grófa Beňovského.[15]Prijmite teda, bratia, tento výťah z môjho cestovného denníka a presvedčení buďte o tom, že všade, kdekoľvek som prišiel, vítala ma srdečná bratská láska, objímalo ma cnostné a šľachetné srdce. Preto aj ja tento výťah s úprimným srdcom pred vás kladiem. Vy, ktorí znáte tieto kraje, doplňte to, čo som ja hádam pamätného vynechal. Nemal som za cieľ pamätnosti, lež okolnosti mňa sa týkajúce. Vy, ktorí ste so mnou v duchu cestovali, buďte spokojní s tým, čo a kde ste skúsili, a ja poďakujem sa vám s najhlbšou úctou.[1]Pauliny— Viliam Pauliny-Tóth — (1826 Senica — 1877 Martin), štúrovský spisovateľ, redaktor viacerých slovenských novín a časopisov, politik, tajomník Matice slovenskej[2]Slovenské národné noviny— Slovenskje národňje noviny. V rokoch 1845 — 1848 ich v Bratislave vydával Ľudovít Štúr. Boli to prvé slovenské politické noviny. Mali literárnu prílohu Orol tatránski.[3]muž v Hlbokom— Jozef Miloslav Hurban — (1817 Beckov — 1888 Hlboké), štúrovský prozaik, predstaviteľ slovenského politického hnutia, vedúca osobnosť v povstaní v roku 1848 — 1849[4]Karol Sucháč— (zomrel v roku 1865 v Brezovej), učiteľ v Brezovej pod Bradlom[5]S. Ďurkovič— Samuel Jurkovič — (1796 Brezová — 1873 Brezová), priekopník spoločného hospodárenia, národný a kultúrny pracovník. Po štúdiách pôsobil ako učiteľ v Novom meste nad Váhom, v rokoch 1831 až 1848 v Sobotišti, potom bol notárom v Brezovej. Aktívny účastník všetkých slovenských podujatí, bol aj literárne činný.[6]dcéra— Anna Jurkovičová-Hurbanová — (1824 Sobotište — 1905 Martin), dcéra Samuela Jurkoviča a manželka Jozefa Miloslava Hurbana, priekopníčka slovenského ochotníckeho divadla[7]Belo Štvrtý (Slepý)— Je to omyl autora. Išlo o Bélu Druhého (1131 — 1141), syna vojvodu Almoša, brata vojvodu Kolomana. Almoš strojil proti Kolomanovi vzburu, za čo ho spolu so synom Bélom Druhým dal oslepiť. Kolomanov nástupca syn Štefan Druhý menoval Bélu Druhého za svojho nástupcu.[8]Bórik, evanjelický farár— Daniel Jaroslav Bórik — (1814 Sobotište — 1899 Domaniža), počas štúdií zapájal sa do národného hnutia slovenských študentov. Za protestnú rezolúciu proti maďarizácii bol uväznený. Organizátor hnutia slovenských dobrovoľníkov, tajomník a pokladník slovenskej Národnej rady. Literárne tvoril.[9]Martešík— Jozef Martešík — evanjelický rechtor v Hlbokom a na Myjave. Zomrel v roku 1852.[10]Ľ. Semian— Ľudovít Karol Semian — (1817 Hlboké — 1891 Turá Lúka), v tom čase bol kaplánom na Myjave. V rokoch 1848 — 1849 bol dobrovoľníkom a tajomníkom Národnej rady.[11]Pavol Štefánik— (1799 Senica — 1861 Krajné), evanjelický farár v Krajnom. Starý otec Milana Rastislava Štefánika.[12]Ján Trokan— (1810 Myjava — 1894 Kostolné), evanjelický farár v Kostolnom. Písal do mnohých časopisov a kalendárov. Najrozsiahlejšia je jeho epická skladba Myjava s novým vekom (1851).[13]Alžbeta Báthoryová— manželka Františka Nádasdyho, známa pod menom Čachtická pani, mučila a vraždila dievčatá na čachtickom hrade, za čo ju 1610 odsúdili na doživotné väzenie[14]Pavel Čendekovič— (1801 — 1855), evanjelický farár v Malých Stankovanoch[15]gróf Beňovský— gróf Móric Beňovský — (1741 — 1786), známy cestovateľ a dobrodruh. Zúčastnil sa bojov za oslobodenie Poľska. Dostal sa do ruského zajatia na Kamčatke, odkiaľ ušiel. Na Madagaskare s francúzskou pomocou roku 1773 založil kolóniu. Napísal autobiografiu Pamäti a cesty, ktorá vyšla v angličtine roku 1790, v nemčine roku 1790, vo francúzštine v roku 1791. V slovakizovanej češtine ju vydal Samuel Čerňanský pod názvom Památní příhody hraběte Beňovského, Prešporok 1808, v slovenčine vyšla pod názvom Denník Mórica Beňovského, Bratislava 1966.
Buor_Z-cestovneho-dennika-Janka-Buora.txt
ÚvodDěkuji tímto svému příteli panu Karlu Ločákovi, který poskytuje mně možnost pokud lze obšírně vysvětliti celé politické a sociální dějiny strany mírného pokroku v mezích zákona.Vítáme toto rozhodnutí, neboť tato práce psána jest s oduševněním a osvětlí důkladně celý poměr strany mírného pokroku v mezích zákona nejen k celé české veřejnosti, ale též k vynikajícím jednotlivcům, kteří byli jednak příznivci, jednak činnými funkcionáři.Bude to práce, ve které velmi podrobně budou všechny vynikající skutky jednotlivých členů strany popsány, pokud možno věrně.Nebude to ovšem jen prosté konstatování jednotlivých událostí, nýbrž bude to kronika obsáhlá, která vysvětlí všechno nadšení, které kdysi háralo v srdcích všech účastníků, jejichž snahou bylo podporovat morálně i finančně druh druha a popřípadě postarati se o rozšíření strany a dopomoci jí k velkému rozmachu. Zejména byla to poslední sezóna voleb do říšské rady, kdy postavila nová strana vlastního svého samostatného kandidáta, který nepřistoupil na žádný kompromis, ale nekompromitovav se též a podporován jsa všemi poctivými lidmi, propadl sice většinou 2498 hlasů, ale získal hlasů 36. Těchto 36 hlasů bylo zaznamenáno v následujících listech: Právo lidu, v Žižkovském obzoru a v Času, kteréžto listy nebyly zaujaty nikterak proti této nové straně politické, jejíž program byl úplně čistý, takže kandidát její byl poražen tak obrovskou většinou.Stalo se to na Královských Vinohradech roku 1911, kdež nejlépe bylo dokumentováno, že 36 mužů nestydělo se veřejněpostavit na obranu strany, která má v dohledné době budoucnost, neboť doposud širší vrstvy postrádaly jakéhosi vodítka, které by obeznámilo veškeré politiky s programem jak rámcovým, tak i nerámcovým, kteréžto oba programy nejsou, jak u jiných stran tomu bývá, neměnitelnými, nýbrž mění se dle různých politických a společenských poměrů, aby program strany mohl být vždy v souhlase s tím, co hýbe celý český národ v jeho nitru společenském i politickém. Bude to tedy jakási kronika, obsáhlá historie této obdivuhodné strany, která vzešla z prostých začátků a přitom během času dosáhla úctyhodného počtu členů, kteří jsou oddáni této straně tělem i duší i financemi.Bude zde vylíčeno, jak se programy měnily, jak žili i v soukromí jednotlivci této strany, která stává se nutnou, aby konečně byla vyplněna citelná mezera v českém politickém životě.Byla nám vytýkána z mnohých stran bombastičnost a frázovitost. Nelze se tomu divit, neboť šli jsme zprvu za osvědčenými vzory jiných politických stran, kde panují podobné poměry, ale lišili jsme se ode všech ostatních politických stran malým počtem členů. To jsme měli kromě programu odlišného a z toho principu jsme také postupovali.A postupovali jsme nemilosrdně, nedbajíce na oběti.Byli jsme přísnými vůči všem, kteří nechtěli výkonnému výboru strany mírného pokroku v mezích zákona více nalít něco na dluh. Stěhovali jsme odtamtud své organizační místnosti.A přestěhovali jsme se jinam s novou nadějí do budoucnosti, s novým nadšením, a odešli jsme opět odtamtud nezlomeni v důvěře, že přece se nám konečně podaří prorazit na veřejnost, že veřejnost, upoutána našimi krásnými snahami, přistoupí na program naší strany. Že jsme ovšem se na mnohých místech dožili zklamání, jest víc než jisto.Chtěli nám na mnohých místech podrazit nohy, ale že se jim to nepovedlo, jest právě důkazem vnitřního porozumění snahám našim, které vyplynuly z čistého idealismu a přijaly do svého programu i prostý materialismus, podporovaný snahou po blahobytu všeobecném, ze kterého bychom nebyli vyňati i my. Jsme nyní již dosti silnými, abychom mohli veřejně vystoupit s tímto obsáhlým dílem, které jest značně podporováno tím faktem, že všichni účastníci jsou doposud naživu, takže činí tak autor s plným jejich souhlasem.A činí tak s nadějí, že budou všechny mylné pověsti o straně vyvráceny, zejména vylhané tvrzení fejetonisty Lidových novin spisovatele Mahena, že stranu mírného pokroku v mezích zákona volby zabily. Že ji nezabily, bude právě důkazem tato obsáhlá historie, která bude jistě přijata s povděkem od všech, kteří přáli si o celé straně zvědět pravdu, nic než pravdu, k čemuž mně dopomáhej bůh!
Hasek_Dejiny-Strany-mirneho-pokroku-v-mezich-zakona.html.txt
Od autora[1]Vytisnutým z celého verejného života neostalo nám už temer ničoho okrem jazyka a chrámu literatúry. Chrám slovenskej literatúry prichodí mi ako grécka svätyňa, skrytá v lesnatej doline na skale osamelej, oddialená od ruchu miest a nepokojného pulzovania života obchodného, politického a vojenského. Do neho utiahla sa idea slovenská pod egidu Múzy.[2]Našou svätou povinnosťou je nedať upadnúť v rumy vznešenému útočišťu nášho od vrahov ohrozeného života. Najvyššou túžbou duše mojej je zaujať aspoň v propylejách chrámu[3]miesto skromného služobníka.Nemôžem žalovať sa na slovenské čítajúce obecenstvo. Už fakt, že moje vydania minuli sa do poslednej byľky, ale nadovšetko milý, sympatický ozón v dušiach slovenských a už i slavianskych, núka ma iba vrelo poďakovať sa a sláviť dobrotu, zhovievavosť a vnímavosť rodákov svojich, ako i uznanie ďalších a duchovne slobodných bratov slavianskych.Ako prijme slovenské obecenstvo neveľkú, pod jednu strechu zhromaždenú žeň môjho života? Nebol bych úprimný, kebych honosil sa, spoliehajúc na doterajšiu priazeň, že mi je to už teraz ľahostajné — nie, vyznávam, že obkľučujú ma pochybnosti, zvierajú obavy. A nadovšetko jedna hlboká a stiesňujúca starosť oblieta starnúcu hlavu: či diela moje, do ktorých vložil som celú dušu, bôle a radosti celého, dosť dlhého života, dobrým duchom zavejú do našej slovenskej literatúry, či pozdvihnú, obodria a oplodnia ju k väčším, dokonalejším, jednotným dielam, ktoré by pomáhali slovenskému národu povzniesť sa k vyššiemu, duchovne slobodnému a samostatnému, slávnemu životu?Ako centrálne slnko stál mi pred očami tento vysoký cieľ, keď pred štyrmi decéniami chytil som sa do literárnej práce. U mňa nebolo „l’artpourl’artizmu“,[4]ale umenie, po ktorom túžil som, malo byť iskierkou v duchovnej potrebe môjho slovenského národa. Poznajúc obmedzenosť vlastných síl, chcel som byť kamienkom, ktorého pohyb môže zapríčiniť lavínu, iskrou, ktorá môže roznietiť plameň. Beda kamienku, ak ostane mŕtvy v zabudnutej stráni; beda iskierke, ak biedne zhasne.[1]„Zobrané diela“, zv. I, vydal Kníhtlačiarsky úč. spolok v Martine roku 1907.[2]pod egidu Múzy— pod záštitu Múzy[3]v propylejách chrámu— v bránach chrámu[4]„l’artpourl’art“— (fr.) umenie pre umenie
Vajansky_Otazky-literatury.html.txt
1Či môže niekto ukryť oheň v klínesvojom, aby sa mu odev neprepálil,(a) môže chodiť po žeravom uhlí,aby si nepopálil nôh?Proverbia VI., 27/28Kto by jedno z maličkých prijal,ten mňa prijíma…Kristus, podľa ev. Marka IX, 37Paška vyšiel z izby a vstrčiac ľavú ruku za košeľu, pravou poutieral si mokré fúzy a sadol si na nízky podstienok, veľmi spokojný, sýty, po chutnej večeri, akú máva rád. Nie je dáky bruchohovec: čo žena navarí, zje, ale chutne pripravené jedlo predsa príde mu na pamäť aj o mesiac a mľaskne si po ňom pred ženou.Zuza nemaznáva veľmi svojho muža a nevystrája mu maškrtiek, hoc jej samej v ústach niekedy zaslinie po lahôdke — ona chce mať chlapa, a chlap je len dotiaľ, kým nebaží, ako panská mazna, po kadejakých maškrtách a nie je preberačný. Teraz navarila mu rascových krížal (toho roku nové ružiaky sú im veľmi sypké) a priniesla cmaru, hustého ako smotana, v ktorom len tak plávajú hrčky masla, žltého ako vosk.— Už som si dávno nepochutnal na takom, žena, — až sa mi roztancúva srdce od neho! — chválil ho a odfúkol si, akoby ozaj bolo tancovalo v ňom srdce. — Odkiaľ je? — opytuje sa ženy.— Hen z naproti, od Bobáľov.— Hm, Zuza, prečo sme nie ako Bobáľovci, — vždy by sme taký píjavali. Tebe, — hovorí, — by som i kúpeľ zrobil z neho!Žena sa smeje lichoteniu; medzitým Jano akoby si chytro bol čosi pohútal, hodil rukou, ale neriekol ani slova, len zakrivil ústami. Avšak jeho zrak zjavne prezrádzal, čo nevypovedal: v biede je škoda nasládzať si — tým horkejší je v ústach i chlebík.Paška má Zuzu rád — čo by sa mu pre iné aj nepáčila, musel by si ju zamilovať pre jej zručnosť a veselého, nikdy nezamračeného ducha. Detí nemajú a v Zuze trvá dievčenská lahodnosť, spojená teraz s vedomou, ale vždy cudne ostýchavou vnímavosťou ženy. Štyri roky sú už svoji, ale vždycky sa vinú k sebe s neutuchnutým ohňom prvotnej lásky. Janovi tu i tu vidí sa to nevyspelým, šaškovským (zvlášť, keď vidí starých kurátorovcov, ktorí žijú veľmi pobožne), a chcel by si dodať trochu vážnosti, aby ho žena naveky nepašmala; alebo sa tvári ľahostajným a jej babské stvárania prijíma ako bez účasti. Niekedy, akoby sa nahneval, povie jej: „Seďže už!“ Ona sa potmehúdsky usmeje vážnemu vzozreniu muža a zatvári sa ako žiačka pred rechtorom a keď sa jej ho tým podarilo rozosmiať, prilíška sa mu:— Ako nám je dobre, starý! — a hľadí mu pritom do očí svojím priamym, obveseľujúcim, bezstarostným pohľadom.— Hej, dobre, — myslí si Jano a chcel by ešte doplniť reč: — len sme chudobní, — ale v tom okamihu uškrtí v sebe slová. Ešte to by bolo treba! Čo by bolo, keby sa aj ona trápila pre bedárstvo, chudobu, v akej väzia?…Žena ihneď zbadá, že v mužovej duši vznikajú chmáry.— Čo ti je, žiadaš si niečo?— Nič.— Ani mňa?Jano mlčí, potom mrdne plecom.— To ty tak!? — hovorí ona a chce odchádzať s úmyslom, že aj ona si tak zahrdoší voči nemu, ale rozmyslela si a prisadla ku nemu, tesno, na jednu stoličku, ovinujúc mu zaliečavo krk svojím okrúhlym ramenom. Jano bafčí čiernu zapekačku a akoby mimovoľne pomkýna sa k svojej žene, usilujúc sa nehľadieť v tú stranu, aby očami neprezradil, že mu to zvlášť lahodí. I objal by ju, ale nechá radšej seba objať. Zuza mu i fúzy vykrúti a vše zas i fajku vytiahne zo zubov — že jej vraj smradí, ale on vie krivolaký chod ženských myšlienok a zakaždým pobozká svoje dotieravé žieňa. Je to slabosť, húta si, ale príjemná, veľmi príjemná slabosť. Tak sa mu zdá, že keby Zuzy nemal, utrápil by sa. Lebo jemu mnohé robí starosti, čoho si ona nepovšimne.Vonku sa dobre dýcha a večerný vetrík ofukáva mu údy, spotené cez deň v ťažkej práci na železničných násypoch, kam chodieva robievať od tých čias, čo sa oženil. Za mládenectva paholčil, ale nasýtil sa služobného chleba a radšej chodí na zárobky. Takto síce žije samostatnejšie, ale starostí neubudlo — ťažký chlieb je i nádenníctvo. Ako inakšie je gazdovi, s poľom, s domom, kde bučí lichva a dvor ozýva sa pokrikovaním služobníctva a najímaných ľudí!… Rozpomína sa, ako bolo u Mesíkov i ako sa dobre cítieval, keď mohol chovať kone. Nijako sa nemohol rozlúčiť s nimi. Privykol im bol, obľúbil si ich ako mať svoje dvoje deti. Tri mesiace sa s nimi lúčil, deň po deň opakujúc, koľko ešte budú spolu a keď odchádzal, srdce mu malo puknúť — bol by skoro plakal. Len keď prišla do stajne mať so Zuzkou, s ktorou bol v pol ohláškach, či má už poviazané veci, ktoré by mu rady odniesť, rozveselil sa a mohol prehovoriť: „No, Čujko, Strihoň — pánboh vás opatruj a zavaruj od všetkého zlého; a ty, Čujo, nehryz, to je nie pekné, keď sa neznášate. Tak!“ a poobjímal im šije, pritískajúc si ich ploské hlavy k tvári. A múdre zvieratá tak čudne pozerali za ním, akoby boli vedeli, že to bolo naposledy a Jana viac neuvidia pri sebe…— Aká môže byť radosť, cítiť sa majiteľom takého statku! — myslí si Paška.Ticho je na ulici, len neďaleko pozdola vrždí pri navažovaní a vyvažovaní zvod a hneď počuť, ako hučí do nádoby prelievaná voda a hlucho zduní o zem obťažený koniec zvodu a zatrepe z rúk vypustené vedro. Nad polotemnou nocou klenie sa jasná ďaleká obloha s drobnými nočnými svetlami nebeských telies, ktoré zďaleka tak prosto dívajú sa na človeka ako oči najdôvernejšieho priateľa, ale keď sa im lepšie chceš prizrieť, zatočí sa ti hlava tisícimi myšlienkami a záhadami, sťa by si prenikal pohľadom dušu nebezpečne krásnej ženy, ktorú nikdy neobsiahneš, ale ktorá ťa predsa láka svojím pohľadom… V blízkej plytkej mláčke z minulonočného dažďa pohla sa voda a ňou pošinoval sa čierny bod, ktorý sa zrazu zastavil: na Jana v bielej košeli dívala sa drobná žabka. Zdalo sa, že skúma, či nie je prostopašným chlapčiskom a nehodí do nej skalu, keď sa však pozorovaný nehýbal, začala najprv bojácne s prestávkami a len po chvíľke odhodlala sa k svojej nepretržitej, tenko hrčiacej piesni.A piesenka znie, znie. Jano ju ani nepočúva, ale predsa vniká mu do vnútra, akoby zvláštnym, netelesným sluchom a mimovoľne vplýva na dušu, ktorá akoby sa ňou ukolembávala v ľahký, všetko urovnávajúci mier, v ktorom jedine voľná fantázia pripína si krídla a zalieta laškovne[1]za svojimi vidinami. Piesenka rozlieha sa tichou nocou nehatene, znejúc ako tajnostná hudba.Paška vyňal z vačku zápalničku a pripálil si na fajku. Nočný motýľ, poletujúci nablízku, prihnal sa za zjavivším sa svetlom a slepo búšil sa mu do tvári, z protivnej strany donášal vetrík hlas približujúcich sa krokov. Jano v postave, vynorivšej sa zo tmy, poznal starého Rázgu. Z náhlej a akosi neobyčajne ľahkej chôdze starčeka vybadal, že ho stretla mimoriadna príhoda.— Ej, strýko, vari sa hneváte na mňa! — ohláša sa, keď vidí, že Rázga prechádza bez toho, aby ho spozoroval.— A — nič si mi zlého nevykonal, Jano, hriech by som mal pokúšať hnevom boha: ale, vieš, zrak ma už akosi opúšťa, najmä večer nedovidím.— A čože tak náhle, ako vietor?— Musím sa ponáhľať.— Varí tetka umreli — od pečených zemiakov?!— Ej, veru ti ona zomrie, stariga, skôr tancovať bude!— A vy, zdá sa, tiež radi udriete si o päty.— Bo’uprisám, na starosť, Janko!— A muzika — kolovrat?— Ešte i Samo z Lučatína by si zahopkal pri nej! (A už veru ak vedel voľakto hrať na tomto božom svete, to iste on bol. Povesť vyprávala, že mal ešte pradedovské husle z javora, z ktorého koruny páni kedysi aj Jánošíkovi dali zhotoviť šibenicu, na ktorú, neboráka, povesili za jedno rebro.) A starík rozohriaty pristúpil k Janovi a nachýlil sa mu k uchu: „Lebo naša muzika cvendží!“ Paška odstúpil o krok nazad. Len teraz jasne chápal Rázgu. Úbohý starec vraj za mladi hľadával na Veľký piatok vyhárajúce peniaze — nepochybne utkvela mu v hlave myšlienka a teraz sa zošalel. Rozmýšľal, že by vari bolo dobre dať mu na hlavu ľadovú handru, ako dávali Karčíkovi, ktorému spadla v Podbrezovej pred rokom ťarcha na hlavu a otriasla mu mozog, že stále balušil[2]a hockedy behával s rozžeraveným železom po ulici ako vo fabrike, kde robieval pri valcoch.— Napijete sa vody, strýko? — spýtal sa ho s útrpnosťou.— Čo-ho? — vína si kúpime so starou a kapúnom, ktorého sme mali predať mäsiarovi, si poutierame ústa! — A po chvíli doložil najskôr s vedľajšou myšlienkou „Hádam si len môžeme dovoliť…“Na triezvu reč Jano otvoril ústa.— No, veď ja nič takého — dychčali ste… staroba… reku… nezaškodí vám, — opravoval sa.— Hm, dychčí človek, keď je na úteku ako zlodej, ale aj vtedy, keď ho radosť poháňa… Ako zlodeja by si ma veru nebol pristavil! — smeje sa a hneď tajnostne pristupuje k Paškovi, chytiac ho za ruku. Jano pocítil, ako veľmi je horúca jeho zoschnutá ruka, ako čosi silne rozprúdilo v Rázgovi starú krv, ba i dych akoby sa mu chvel; tak asi mohol sa cítiť Abrahám, keď dožil sa od ženy Sáry v pozdnom veku potomka Izáka. „Bežím z fary,“ hovoril, „s novinou: Tisícku nám poslal Štefan z Ameriky! Matičko božia, koľko peňazí, ale koľko! Chudobný človek po celý svoj život ich toľko nevidí. Ba, hádam, ani v celej dedine sa ich toľko nenájde! Ako sa potešia mati s nevestou, keď počujú. Pán farár mi, aby som si ich vraj vzal domov opatriť. Ale ja, pánboh uchovaj, reku nevezmem, načo by nám boli toľké peniaze doma, ešte máme po kuse každodenného chlebíčka i robiť ta s bohom vládzeme — nectilo by ma, keby sme synove mozole trovili. Radšej mu ich, proskám pekne, uložte reku v meste do banky, nech mu rastú.“A odchodiac hovoril:— Idem, aby sme sa potešili so starou i s nevestičkou a aj pomodlili, aby Dobrotivý dožičil synovi sily. Lebo tak píše neborák: ,Mám ruky ako kôra od mozoľov a nejeden raz mi z nich aj krv tečie; v noci necítim si údov a ráno — len aby skôr nasporil a mohol sa vrátiť k rodine — o cibuli a chlebe vchádzavam do bane…‘ No, čo mu to dá, ,o cibuli‘, čo môže dať, ak boh nebude na pomoci so silou? — spytuje sa starík už viac len sám seba ako Jana; a to, že sa syn stravuje cibuľou a suchým chlebom, zdá sa mu takým žalostným, že za hriech by považoval dovoliť užiť v rodine kapúna, ktorého pred chvíľkou spomínal.Jano sa zadíval za odchádzajúcim, akoby všetko, čo rozprával, úplne nechápal. Štefan Rázga odplavil sa len pred jedenástimi mesiacmi do nového sveta — doma nevedel opatriť ani len svoju rodinu, ako bolo načim, a hľa, ani nie sto-dvesto zlatých, ale tisícku naraz posiela domov, a bol veru menej obratným robotníkom ako on.Ako by rád ísť hneď za ním! Ťažko je opustiť domovinu, tie kraje, na ktoré si zvyklo oko hľadieť od kolísky, ale ona tak macošsky živí svoje deti, že nútené sú unikať biede; z ľudí stávajú sa sťahovaví vtáci, ktorí odletujú ďaleko, aby sa zachránili pred hladom, skrepenením a uchvátili odtiaľ kus živného chleba, kus zohrievajúceho lúča zo slobodného a takú príťažlivú moc majúceho sveta, pre seba i svojich. Dosť som sa nanamáhal, myslí si, lebo tak hovoria: rob a budeš mať Ameriku i doma. Ale čo to osoží? Zoder sa na pazder, ani toľko nezvýšiš z nádenníctva ako záhalčivý kaštieľsky pes. Ba, hej, keby sa ti aspoň toľko mäsa ušlo v roku, čo jemu do týždňa! Ešte cez leto by bolo, ale v zime ti je hej! — sto vôlí by si mal, aby ťa, hladného, nadulo vetrisko, čo skučí popod obloky. Lanského leta pochovali mať a on tiež preležal kosbu v chorobe — bolo treba lekára, liekov. A keďže hatená bola aj žena, lebo ho musela obsluhovať — zažili krušnú zimu… Aký je to život?… Janovi prišla na um hladomorňa, o ktorej mu rozprával vo vlaku študent, idúci domov z Prahy. A niet, myslí si, ani nádeje, žeby sa mohol vybrať toho roku za zárobkom do Ameriky, lebo niet groša. Iba ak by odtiaľto k moru zašiel za to, čo má. A nepožičia ti nik… Jano usiluje sa dať myšlienkam iný smer, hľadí na hviezdu, ktorá skvie sa nad horou ako slzami zájdené oko (môže byť, že takou sa mu zdala cez slzu vo vlastných očiach) a hneď odvrátil sa od nej. V duši mu bolo tak trudno, smutno, ako by mu nejaká neznáma ruka odoberala niečo, čo azda nikdy nebolo ani jeho, ale len tkvelo mu v duši ako žiadosť — — —Ďaleko nad obzorom sotva rozoznateľne tmilo sa čierne horstvo, — vo dne zdá sa krásnym zeleným vencom, obtáčajúcim tento čarovne krásny vidiek, plný sviežich harmonických farieb, avšak v noci akoby sa menilo a vystupovalo s ťažko zachmúreným obrysom tajnostného, za vidna nepostihnuteľného smútku. I neďaleká bystrina hlučného potoka akoby zunela spoza dediny akousi plačlivo ponosnou piesňou, akoby žalovala čujnej noci všetky stesky a vzdychy, zachytené cez deň motavou cestou pomedzi mnohé chudobné obydlia. Medzitým z krčmy, árendovanej židom Maxom Rosenfeldom, vystúpil opilec a ulicou rozlieha sa hlas už dnu započatej piesne a Jano celkom zreteľne počúva slová refrénu:Môj otec bol dobrý —ja musím byť zbojník.V spievajúcom Jano poznal stolára Burinu, ktorý už tri roky ničoho nerobí, iba stále pije a predáva zdedený a sčiastky i vlastný nadobudnutý majetok. Avšak opilstvo tohto človeka nebudilo pohoršujúci dojem obyčajného spustlivca. I deti i starí úctivo ho pozdravovali, zdržujúc sa mimovoľne veselosti a sútrpne zamĺknuc keď šiel povedľa. Do štyridsiateho roku vôbec nepíjal, bol poriadnym človekom a býval i predstaveným obce. Ale na poľovke páni z kaštieľa zastrelili mu zlou náhodou jediného syna a od tých čias, akoby chcel zahlušovať svoj bôľ, stále chodieva s nejasnou mysľou, chápajúc jedine veľkosť otcovskej straty a nešťastia. Po dlhé časy očakával, že gróf, ktorý v loveckej pasii vyhasil jeho synovi život, bude potrestaný áreštom. (Ale čo na svete odčiní stratu milovaného dieťaťa?) Lež pán ďalej sa slobodne prechádzal a riadil poľovky ako predtým, a on nedostal nijakého zadosťučinenia. Dlho rozmýšľal tento jednoduchý človek o skončenom „práve“, ale krivda bola zrejmejšia, než by si bol mohol ospravedlniť skutok pánov a nechápať ošklivosť zneužívania súdu voči chudobným. Často zúril v svojej malomocnosti a keď raz vbehol do dvora za hydinou veľký škótsky chrt z kaštieľa — zabil ho v neskrotiteľnom hneve: „Tu máš, mrcina,“ hovoril, ovaľujúc ho. A keď odhodil drúk, zastal si, premeriavajúc opitým zrakom vyvaleného psa: „Aký si ty bol pes? Čudo pľuhavé si bol — hydinu obháňať, drhnúť! No, povedz, či k šikovnému psovi boli by potrebovali honcov?“ a opovržlivo zazrel na zdochlinu, kopnúc ju: „Ty nebol si pes! Šelma pekelná, postriekaná ľudskou krvou si bol… Či nebol si vina?“ spýtal sa, akoby mu náhle čosi prichádzalo na um. „Neviem…“ povedal, sadajúc si ťažko zadumaný povyše neho na blízky klát. „Oni mi zastrelili syna, pomoc, jedinú moju radosť, moju nádej. Či vieš, tvore boží, čo je to? Nie, nevieš — tebe boh nedal to vedieť. Oh, keby si vedel… vedel…“ a slzy zaliali Burinu a padali potokom na zdochlinu pri nohách, slzy jednak ľutujúce utrateného syna, jednak školeného psa i vlastný život.Po tomto skutku zlapali Burinu žandári, ktorým žobronil i rozkazoval, aby ho zastrelili a neviedli ako zločinca popred oči sveta.— Však ťa my skryjeme, — posmieval sa mu žandár s cynickým výrazom v surovej tvári, — ani slnko ťa neuvidí!A súd odsúdil ho na šesť mesiacov do áreštu, lebo chrt bol vzácny druh, hodný štyristo zlatých a konal vraj veľmi dobré služby panstvu počas poľovačiek.Po vytrpení trestu Burina sa celkom spustil práce a cítiac sa pohanený, ešte väčšmi sa rozpil, nadobudol výraz neovládajúceho sa alkoholika a upadal v delírium. Triezvy sotva že býva, iba niekedy zrána, keď vstáva — vtedy sa trasie, cítiac v duši veľký nepokoj. Keď sa napije, oživne, ale nemá rád spoločnosť, ani doma, ani v krčme, zabáva sa pri stole sám, štrngajúc si pri tom s fľašou, stojacou pred ním alebo s osobitne naplnenými pre seba pohármi, ako s priateľmi a viac z inštinktu, ako zo zábavnej záľuby spieva „Hore háj, dolu háj“, a zdvíha päste proti grófskemu kaštieľu, ale neubližuje nikomu.Teraz už ďaleko, kdesi až na druhom konci dediny znel jeho hlas, pokiaľ nezapadol zase v inej krčme a dovôkola nastalo opäť ticho. — —Na kuchyni otvorili sa dvere a vybehla Zuza. Bola zvedavá, či muž nezmizol niekam na posiedku, nedbajúc o ňu, že ostala sama, no hneď vrátila sa spokojná, aby poumývala riady a potom mohla si vyjsť i ona posedieť na preddomie.V izbe odbilo deväť hodín a z kuchynských dvier ozývalo sa veselé čliapkanie vody. Žabku už nebolo počuť, ale v hŕbe skália tíško cvrlíkal si svrček. Vedľa priekopy na kraji cesty čneli čierne topole, z ktorých štyri nachádzajú sa práve proti ich hospode, rozvoniavajúc svojou zvláštnou vôňou; ich srdcové lístky neprestajne šumia povýšeným, vyrážavým šumotom, vlastným len topoľu, ktorý sa mení podľa príboja vetra v silnejší alebo tlmenejší. Náš mladý párik zvláštne si zvykol topoľom. Keď — sediac vonku — Jano vyviedol niečo takého, čo sa Zuze nepáčilo a topole sa rozšumeli, „topole sa hnevali“; keď ju nechcel poľúbiť, „topole plakali“, a keď sa pritískali k sebe a zvierali v objatí, Zuza sa náhle šelmovsky strhla: „Hľa, ako sa smejú“! A topole dívali sa na nich, na ich lásku a kývali vrcholcami ako starí, dobrosrdeční svedkovia, ktorým zábavou je život mladých. Niekedy i plný mesiac vyplával si na blízku stráň a osvetliac si mladý pár, pásol na ňom oči: zdalo sa, že si pri tom divadle šuchá neviditeľné brucho… Zuza mu vše vyplazila jazyk, ale hneď zas bola rada svetlu, že sa mohla počudovať mužovi do tvári, do očí.Znenáhla Jano zabudol na Burinu a v hrudi sa mu uvoľnilo po precítenej tesknote. Patril medzi tých šťastlivých ľudí, ktorým duša aspoň občas striasa sa úplne všedných trampôt a zabúdajú na nepohodlnú tieseň zemských bied, vybájac si iné čarovné svety, v ktorých len sami žijú, do ktorých nemá prístupu nik, mimo toho, koho oni blahosklonne vpustia. Mnohí túto vlastnosť u ľudí odsudzujú, menujúc ju dobrovoľným bláznovstvom, blúznením, rojčením, snením. Ale nech si je to čímkoľvek, takéto uvoľnenie duše predsa prichádza ako milosrdný nebom posielaný ľahkokrídly anjel, aby jemnou svojou rukou pozahládzal do čela povrývané vrásky: ono je niekedy jediným pozemským šťastím. Zatvor nevoľníka, nemajúceho možnosti vymaniť sa z pút utláčania, so všetkými jeho želaniami, žiadosťami i náklonnosťami a odním mu zmysel poletu — život premeníš mu v peklo a on zblaznie zúfaním alebo hrôzou. Čím väčší chudák, tým väčšia je jeho potreba k poletu. Trhan musí sa povzniesť na kráľa, bedár na boháča, oplývajúceho statkami a večitý lazár na zdravého, silou prekypujúceho, obdivovaného hrdinu; lebo duša ľudská nemôže byť bez šťastia, už či je ono pravé alebo nepravé. Slovom: klam života, už či väzí v ňom a sa mu podáva voľakto sám alebo ho v ňom udržujú iní, je pre biednych a nešťastných viac prospechom, zapĺňajúcim pustú medzeru v dušiach, ako nešťastím.Jano voľne opieral sa o drevenú stenu, vyvracajúc hlavu k hviezdnej oblohe. Pred očami tiahla sa polkruhom mliečna cesta, pripomínajúc obraznej mysli konskú podkovu so zlatými klincami. Aké krásne sú zlaté klince! A vôbec zlato.Zrazu akási horúčka zachvacovala jeho vnútro, horúčka dychtivá, neodolateľná a neutuchajúca, akú dostáva náhle sebevoľné decko, idúce na prechádzke vedľa otca, matky, keď videlo vyložený medovník alebo hračku, ktorú by chcelo dostať. Zlata, veľa zlata zachcelo sa mu. I ukázalo sa mu ho celá hromada, cvendžiaceho, hladko sa zošmykujúceho z nakopenej hromady. A diví sa, kde sa ho zrazu nabralo toľké množstvo a ako sa on ocitol pri ňom. Vôkol neho tak sa všetko odráža i kúpe v žltom lesku ako vo vode, sfarbenej lúčami popoludňajšieho slnka a lesk ten tratí sa v dúho-farbách kdesi v nedohliadnej diaľke. Taký čudný, zvláštny je celý ten kraj, akoby hľadel naň v panoráme. A čím sa mu viac prizerá, tým väčšmi sa mu páči a pociťuje túhu rozhliadnuť sa po ňom, po celom, prizrieť sa všetkému zblízka, tak ako sa prizerá milenec do tvári svojej milenky.A pred ním náhle vzniká vraník. I on púta jeho zrak. Je guľatý, so srsťou leskohravou sťa kovová platňa, hladená na menisto ako mramor, zručnou majstrovskou rukou.Vysadol do sedla. Avšak — ako to? — razom sa nepoznáva! Je starší a taký vážny, úctu požívajúci a v zraku čosi vládneho, sebavedomého, vznešeného. Prechádza poľom a objavujú sa mu nové a nové húfy, zamestnané na rozličných stranách poľnou prácou. Medzitým čuje, ako si ľudia polohlasne vravia o ňom: „Paška, Paška!“ a „náš pán gazda!“ I verí, že je to on, že tak nazývajú jeho. Všetko to ľudstvo, ktoré videli jeho oči, robí na jeho poli. Sotva sa vie zdržať radostného výsknutia. Tak mu je, akoby bol neočakávane vyhral v lutrii[3]veľkú sumu — vyskočil by šialene vozvyš a krepčil, krepčil. A hruď je taká ľahká pri tom; okolie kynie mu nefalšovanou prívetivosťou, tráva a rastlinstvo skvie sa, zelená v úsmeve slnca a priestorom tu preteká krištáľový potôčik, tam hadia sa belostné zaprášené tvrdé cesty a tam zas vysypaná pšenica s kvetúcou ražou hádžu bujnými vlnami, medzičím rôzne lány a priesadiská zápolia medzi sebou o veľkosť. Ponad celý priestor previeva milá, sladká, svieža vôňa, že nechce sa ani vydychovať, iba vdychovať, stále, bez prestania! Krv sa mu skoro neprace žilami. Cíti jej rýchle prúdenie, nával. Najviac však hreje ho to na okolí srdca i v ramenách. Tak by rozovrel náruč a objal niekoho i zahrnul svojou radosťou a ukázal, akou veľkou milosťou je život, ako krásne sa žije na svete a čo všetko dáva žitie!Vraník myká hlavou, vetrí bystrými očami a hrabe netrpezlivý zem. Pobodnul ho domov. I zablysli štyri podkovy na čiernych kopytách srieňom striebra a mizol z poľa; za ním dvíhali sa kúdole prachu.Cestou stretával záprahy vypasených silných volov a koní. Niektoré z nich ani nepoznal, ale paholci rad na porad[4]pozdravovali svojho gazdu a z toho poznával, že i tie sú jeho i tamtie.Zďaleka nad prostred dedinou vyčnievajú ako i prv, staré topole, ale s nimi do výše pnie sa nové domisko. Mohutnosť stavby na prvý pohľad prezrádza, že môže byť len majetkom boháčovým. A ľudia, prechádzajúci pomimo, pristavujú sa pred domom ako pred nepochopiteľným, zrazu povstavším zázrakom a s nedorozumením hľadia na bývalého chudáka. A jemu tak je príjemne čítať z ich tvári podiv a to, akoby si priali zvedieť, akým činom stal sa majiteľom veľkého domu, kde nabral bohatstvo a ako sa môže nosiť na koni ako magnát. On sa usmieva svojim spoluobčanom a rád im povie, na čo sú zvedaví: „V Amerike, ľudkovia, v Amerike — tam bol zlatý dážď, tam som si nadobudol prostriedky k majetku!“A vchádza sprevádzaný i udivenými i závistnými zrakmi do svojho domu. A vyhupujúc sa zo sedla, rozpamätáva sa, ako žiadalo sa mu v poli niekoho objať. I usmial sa. Ako len mohol zabudnúť, že doma ho očakáva bytosť, ktorá je najhodnejšia jeho objatia, ktorej sa vždy zveroval i v žiaľoch i v radosti a ktorá vždy cítievala s ním! Tým väčšiu túhu pociťuje po svojej žene, ktorá napodiv zachovala mladosť v bielej tvári s rumeniacimi sa lícami a bývalú svižnosť v tele. Ľahkými skokmi vybehol schodmi do bytu a ešte vo dverách rozšíril náruč. Padli si do objatia, roztúženého objatia a s rozkošou pili horúce bozky. Nikdy neboli takí šťastní. Teraz — cítili to — keď je hojnosť, je úplné ich šťastie! Ono obrátilo sa im tvárou a nehľadí už úkosom, ale priamo, zoči-voči! Usmieva sa! Teraz začal sa život! Teraz rozpäla sa láska k výške božského neba! Teraz možno splynúť bezpečnou, ničím neprekážanou rozkošou!— Chcem ťa milovať, drahá, veľmi milovať! — šepká svojej žene s náruživým dychom, schyľujúc sa blízko k jej tvári. — Len teraz cítim opravdovú mladosť, silu, oheň. Ako chudobný nemohol som ťa ľúbiť a ani ty si nemohla milovať mňa. Lebo kde sa môže v bedároch vzňať horúci žiar, kde túžba po vzájomnom objatí, kde záchvev po úplnom, ale oddanom splynutí dvoch bytostí? V hrudi večne chradnúcej biedou srdce nezatlčie nikdy opravdovým životom a krv nezaprúdi bujarým kolotom kypiacej mladistvosti. Milujem ťa, milujem, naozajstne len teraz. Ó, moja… moja!…A ona pýri sa a hanblivo prituľuje hlavu na jeho prsia a — ako list v rozochvení — šelestí mu zrýchleným šepotom:— Miluj ma, miluj! — také krásne je milovanie: chcela by som, aby večne trvalo a náš život aby bol jedným trvalým objatím!Na tvárach cítia svoj teplý dych, ústa oblieva blažený úsmev a v tom šťastí zdajú sa spytovať jej oči: „Odkiaľ vykvitlo nám toľké nebývalé šťastie?“ A on odpovedá, tešiac sa, že môže odpovedať a s istým pocitom zásluhy: „Z hojnosti, Zuzka, z hojnosti.“Na pleci pocítil zrazu čiusi ruku i strhol sa vyrušený, s podivom pozrúc na ženu.— Čože sa divíš, akoby som z neba spadla? A ani nezbadá človeka — akoby spal!— A veď som vari spal… sám neviem… ale myslel som…— Čo si myslel, môj mudrc?— Ako by nám bolo, keby sme tak, Zuzka, zbohatli…— My zbohatli? hihi — čo sa ti rozum čistí, mužík môj? A čo by sme robili bohatí?… Takto aspoň nemrieme strachy o majetok, nikto nás nemôže pripraviť oň — máme ľahké, bezstarostné hlavy. Hľa, poklad, akého bohatí nemajú!— Čo máš z ľahkej hlavy, keď po celý svoj život musíš sa inému hrdlačiť a zapriahať? Už je len lepšie mať voľačo ako nič a byť odkázaný na cudziu milosť v čas núdze. A už by sme si len poradili, čo robiť, majúc majetok: keď si si nadobudol hodiny, ľahko je riadiť sa podľa nich a obstarávať ich, aby šli stále riadne.— Nuž a akože zbohatnúť — poklady v hore na plánke nerastú a kráľ Kompit nežije, žeby nás obdaroval majetkom! Daj sa mi bože, chudobní sme sa narodili, chudobnými zomrieme. A po smrti v nebi od duše vstupné nežiadajú!— Daj si pokoj. Ak máš peniaze i tie zvony ti ináč zvonia, i kňaz poriadnejšie pochová, i omšu inak slúži.— Boh nie je prijímač osôb, učil si sa — nehľadí, kto bol chudobný, kto bohatý!— Ale kňaz je jeho pomazaný sluha: a aký služobník — taký i pán, hovoria.— Nie je to tak, Jano. Ľudia sa márne rovnajú bohu… Ale čo rozprávaš o bohatstve, čo si si to tak zmyslel?— Štefan Rázgovie poslal toť tisícku z Ameriky, vravel mi starý pred chvíľou.— Vari by si nechcel ísť za ním? — spytuje sa Zuza a s istým strachom čaká, čo jej odpovie Jano.— A čo by som nešiel…— A mňa by si samotnú zanechal — čo by som si počala?…— Čakala by si, až sa vrátim. Peniaze na výživu by som ti posielal. Ojej, detí nemáme, žeby na teba dozízali — Štefanovej starej je ťažšie… Potom chopil jej ruku a nadšený vravel: „Pováž, Zuzka, zo dva-tri roky by si čakala a ja by som sa naraz vrátil s peniazmi, túžiac po tebe práve tak veľmi ako ty po mne… Mal by som zo päťtisíc zlatých, hádam i šesť by bolo pri dobrej usilovnosti… Aký majetok by sme si za tú cenu kúpili v Hronove!… trochu by sme si aj pripožičať mohli, na väčší, čo by sme ľahšie splatili…“Zuze samej akoby sa bola pozdávala myšlienka, ale hneď premýšľala o čomsi inom, čomu, zdá sa, ani neverila, lebo sa rozosmiala.— Čo sa smeješ? — spytuje sa jej Jano.— Ty, zostal by si mi tam verný?Janovi tiež odrazu pozdalo sa všetko smiešnym na otázku, i to, že obloha neskáče s hviezdami, i to, že človek môže sa vážne modlievať: „A neuveď nás do pokušenia.“ Z jeho smiechu vyznievalo čosi, čo nepripúšťa pochybnosti, že by mohol, hoc i len raz zhrešiť a ostať neverným svojej žene; naproti tomu, čo u seba považoval za prirodzené, to isté veril i o svojej žene.Medzitým na juhozápade jasné nebo zahaľovalo sa tmavým mrakom a za ďalekým horstvom mihal sa osvetľujúci blesk. Povstával vietor, topole sa rozkývali ako slabé prúty a v diali aj zahrmelo. Mladá žena zachvela sa a povedala:— Bojím sa!A, líhajúc si, v ustrašení túlila sa k mužovi; jej celá bytosť hovorila „Nevypusť ma z ochranného objatia, nevypusť…“[1]laškovne— hravo, žartovne, samopašne[2]balušiť— hovoriť v horúčke, tárať, blúzniť[3]lutria— lotéria[4]rad na porad— (i radnaporad) ustavične, neustále, hneď
Cambel_Pochybenie.html.txt
MottoZáhorie — moje rodisko, moja láska!Záhorie — oblasť nádherných lesov voňajúcich hríbmi, rozkvitnutých lúk, potokov, prírodných a umelých jazier.Záhorie — oblasť, ktorá v jesennom období poskytuje farebné obrazy, podobajúce sa neopakovateľným impresionistickým záhradám slávnych maliarov — Vincenta van Gogha, Augusta Renoira, Clauda Moneta a ďalších.Záhorie — oblasť majestátnych borovíc. Stojac pred nimi, obdivujem, s akou prirodzenosťou, istotou a v konečnom dôsledku s akou noblesou prekonávajú zemskú príťažlivosť, aby vyniesli svoje konáre do výšav k oblohe a zaujali tam miesto pod slnečnými lúčmi v nekonečnom priestore nášho vesmíru. Uvedomujem si, že v ich kmeňoch prúdi miazga — teda žijú! Chráňme si ich preto a pestujme si ich. Chráňme si všetci tento Bohom nám daný krásny kút Slovenska! Našťastie ekológia zažíva svoju renesanciu. Ľudia si začínajú väčšmi uvedomovať potrebu hľadania harmónie s prírodou, pretože komu sa podarí túto harmóniu nájsť, nájde aj harmóniu v sebe, vo svojom vnútri, vo svojej duši. Áno, Záhorie je moje rodisko i moja láska!Anna Ehrenbergerová: Vyznanie Záhoriu
Fordinalova_Vona-Zahoria.txt
KysuceNa veži bieleho kostola usadnú oči ani bludní vtáci…A veža kostola — to je vojvodcovský buzogáň, ovládajúci celú dedinu.Dedina je 312 hnijúcich chalúp.Dedina je 1627 ľudí mužského i ženského pohlavia.Dedina je 86 novorodzeniat, z ktorých 50 % zomiera do roka prirodzenou i neprirodzenou smrťou.Starci a babky odchádzajú pod zem vďačne a bez protestu.V dedinských kostoloch bývajú dojímavé, do dreva rezané výjavy krížovej cesty. Zmučený Kristus padá pod ťažkým krížom a podobá sa tak nápadne vlasatým kysuckým sedliakom. Ich život je ťažký ako smútok Kristovej tvári na XII. zastavení.Organy dávno vydýchly svoju hlbokú dušu a onemely, kňaz požehnal. Ale mäkkým priestorom, zošľahaným farbistými pruhy svetla predierajúceho sa krikľavými oblokmi, ide znova Kristus modlitbou:Trpel pod pontským Pilátom, umrel i…Tak.Dedina modlí sa sama k sebe.Dedina trpí pod akýmkoľvek Pilátom a trpí vždy a každý.A každý zomre, keď dlane starobou zmäknú.Mäkké dlane veštia smrť, lebo život sa dobýva z kameňa a preto dlane musia byť tvrdšie ako kameň.I tá radosť, ktorá sa túla po rozosmiatych kopcoch, musí byť tvrdá. Sedí v zatrpklom srdci a rozpráva rukami. Dievčatá, dievčatá, povedzte, sú dosť pevné tie ruky, aby vám podostlaly veselú pažiť?Noci, umeleckí tkáči, načo ten nádherný pokrovec so zlatými hviezdami, keď príde slnko ako vrah a zabije ich ostrým lúčom? V jeho blysku zjaví sa zas žobrácka chalupa a kameň kopaníc, pluh škrípe svoju večnú pieseň piesní, pieseň hladu. Či všetko krem toho svetského utrpenia je iba zdanlivé a prchajúce, či len ten hlad a bieda je jedinou skutočnosťou dedinského života? V mestách sa ľudia smejú širokými úsmevami víťazov, ktorí sputnali silu prírody do železných kolies a transmisií. Tu sa usmieva príroda nevinným belasým okom, lebo je pánom, vyživuje a drtí. A človek sa hrabe a vŕta a stavia, mizerný mravec, ktorého umočí dážď, zahubí sucho, zabije blesk. Pohanskými bohoslužbami strachu napĺňa sa každý deň, lebo človek cíti tú bezmocnosť a závislosť, rád by kšeftovať s jediným bohom, ale ten je čistý.Človek je sám, sám a slabý.Silní sa spojujú so silnými. Nie je to len príroda, ktorá ovláda a gniavi. Falošníci, figliari, rečníci, zákoníci, paragrafy a rovnošaty. Obchodníci s ľudskou poctivosťou, ktorú rozkrádajú a zapredávajú a ktorou si mažú hlavy.Na dedinách spievajú škovránci, pinky a škorci, ale ten základný tón je celkom iný. Hlboký bolestný ston strápenej Kristovej hlavy z XII. zastavenia, ktorý posledný raz padol pod krížom.A preca ešte vstal…Tak i Kysuce, večne bité, večne padajúce, vždy znovu vstanú, vždy znovu víťazia.Pokolenie za pokolením prichádza, aby premenilo kameň kopaníc na chlieb. Tvrdí ľudia rastú na kameni — a sú to dve sily, medzi ktorými ide večná borba, a žiadna z tých síl sa nepoddá.Kysuce…Každým rokom padnú, aby mohly vstať a zvíťaziť — pre nový pád.Kysucká jar je víťazstvo.Kysucká jeseň — pád.Rok…Víťazný pád.Časť I.
Jilemnicky_Vitazny-pad.html.txt
Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy23/4 1873[1][2]Spíš, Ondrejko náš?! v chalúpke svojej tmavej,v náručí tichom maťušky.Spíš?! — My sme to, priatelia Tvoji!Láska Tvoja, nechaná na svetesirota, k Tebe doviedla nás;my to klopeme — či čuješ?!Ticho, pusto — nik’ neodpovedá…Ba hej! ticho, to mŕtvo tichohovorí nám: ach! niet Ho tu!A krížik čierny, strážca ten verný mohyly,nemo káže hor’: tam On pri otcoch!Tak?! — niet Ho tu, kam sme Ho boli položili?Tu Jeho prach len?! — ale i ten milý!Bratia, do prachu tohozasaďme strom života!Strom zem s nebom spája.Strom, keď bude prach jeho prerývať korienkami,šepotať tajomne lístočkami,do neba dvíhať sa vetvičkami:On príde k láske svojej —On bude tu s nami!Zasaďme lipu!Lipu slovanskú slávnemu spevcovi.Lipa, to pieseň Jeho živá:zeleň, vôňa i slasť i tieň!I mať nám aj zeleni pre smútkom zašlé oko,mať i vône pre vzduch ten svetom nakazený,mať slasti pre mladé naše rojei tiene k odpočinku pre gladiátorov…Lipa, nech mohylu kryje —a duch jeho nech v nás žije![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]V Banskej Bystrici. V Sobr. spevoch 1873 titul: Dumka pri sadení lipy na hrobe Sládkovičovom, 873, 23. apr., tak i uverejnená prvý raz v Orle IV, 1873, str. 77 — 8, 30. apr. 1873. V Sobr. spevoch 1879 ako v Spevoch 1880.V Orle na citovanom mieste je táto poznámka k Dumke: „V deň výročitej pamiatky pohrobenia medoústeho nášho spevcaSládkoviča, o siedmej hodine večer obkolesený bol hrob jeho truchliacou rodinkou a hojným počtom jeho ctiteľov — zvlášte mládeže — z Radvane a Bystrice, kropiacich slzami v hrobovej tichosti okraje kvietim obsypaného hrobu, keď otvorená povyše hlavy jama čakala na slovenskú Oslávencovi sľúbenú lipu. Tiché — bez slova — vzdychy ovládli na čas chvíľou, nikto netrúfal si prerušiť sladký sen pokoja, až drahý náš poet Janko Botto začne tichým hlasom „Dumku“ túto svoju, jak pred rokom rečniť. Po nej zaspieval novovzniklý Radvanský spevokol prvý verš piesne „Hojže, Bože“, po jejž odznení vložená bola lipa do prichystanej jamy a pán František Šujanský — podpredseda nášho čit. spolku (ctený nášho spolku p. predseda Lud. Turzo z príčiny na H. Lehote vydržiavaného cirkevného konventu nemohol byť prítomným) — držal prenikavú reč k zhromaždenému obecenstvu, poukazujúc v nej na veliké pre národ — i od neho samého zaznané — zásluhy Oslávencove a na chatrnú, v trudných nám okolnostiach vzdať možnú jemu úctu, povzbudzovať prítomných k láske a obetavosti k svojmu národu, k úcte svojich národných vodcov a k nasledovaniu týchto šľapajov; a prejdúc ešte raz ku spomienke Oslávenca, zakončil reč svoju: ,Všetko, všetko hotoví sme Ti dať, Ondrejko náš! — No žiaľ Bohu, krom srdca verne Ťa milujúceho, osud nepraje nám nateraz dať Ti, len — hľa, za hrsť zeme‘, pri ktorých slovách hodil za hrsť zeme na korienky lipy, v čom ho zhromaždení ctitelia slzavými očami sledovali. Konečne zmienený už spevokol zaspieval posledný verš z „Hojže, Bože“, a truchliace sa obecenstvo rozišlo sa s rozlučným: ,dobrú noc‘ a ,večná Ti pamäť‘.“
Botto_Nad-hrobom-Sladkovicovym-pri-sadeni-lipy.html.txt
Duma[1][2]Čo sa namáhaš, ty človečie oko?Či chceš preletieť cez nebo širokô?Či môžeš? — a či smieš cez svetov milióny?Tam ty zahynieš — tam ťa tajnosť zroní!Darmo sa od sveta silíš lietať k svetu.Nemáš, ej, nemáš sily k tomu letu!Bo ťa ich blyskot zaslepí ohnivý,i padneš pred ním sťa mráčok šedivý!Či chceš na nich postihnúť Boha velikého?A chceš do tej tajnej pozrieť tvári jeho?Skapeš — ak si len kus mutné — ak by ťa nebolo! —Až si čisté — čo tam chceš? — Boh je tu okolo! —Či ho nevidíš — to more hlbočné,širšie sťa nad tebou to nebo širočné?Nevidíš, ak z neho pary vychádzajú,a po miliónoch svetov ak sa rozsnúvajú?Nevidíš — ako z nich tie kvapky padajú —ako verný syn k otci doňho sa vracajú?Lež nedozrieš jeho kraj, čo bys’ čo robilo —ni tmavé dno, čo bys’ priam slniečkom žiarilo!! —Či ho nevidíš tam ten Zákon Svätý?Čo ho s pokorou svety poslúchajú,čo je po tom nebi širokom rozliaty,čo z neho aj na biednu zem kvapôčky kvapkajú,kvapôčky tie kvapkajú, do nej sa vrývajú —a ňou — ba i tým drobným práškom zatriasajú?Čo slnciam cesty merá, by nezablúdili —a s praskotom celé nebo v prach nerozmrvili?!Lež nevidíš konca kraja — márne napínanie!Skorej sčítaj po nebi hviezdy rozsypanie!!či ho nevidíš — dušu rozžiarenú,čo nebo bleskom svojím pozlátila?Nevidíš ju plameňmi večne okrídlenú,ako nimi tie svety široké prikryla,čo slnciam blesky dáva, divotvorné sily,tým, čo tak nebo veľké divne vykrášlili —čo svoj’ silou pohýna nebom so svetamisťa zemskoľudská duša biednymi ideami?!Lež nemôžeš tie jej krídla preširoké merať,bo len z tejto nízkej zeme smieš na ňu pozerať!![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K mladosti.[2]Jediný text z Považia 1848, č. 21, str. 177 — 8, Výbornejšie práce zo Života II, 1846/7, poradové číslo 4. Rukopis Dobšinského.
Botto_Duma.txt
Mrkanie[1]Slnce mi hovorí:„Pozerám na hory.Je krátka púť.Len zapadnúť!“Dodýchal deň.Ja idem ešte.Dlžizná tieňna krátkej ceste.Skrýva sa blkuž horám do lona.Ty moja tôňa,zapáľ mi mrk![1]Mrkanie— rukopis básne sme nezistili.
Jesensky_Proti-noci.txt
1Sám milý Boh vie, ktoré vetry a vody hobľovaly túto krajinu, že na nej nezostal ani len najmenší vŕšok. Široké, nedohľadné tabule polí stáčajú sa do diaľky na všetky strany, niet im konca ani tam, kde vodorovnou čiarou podťaly oblohu a zdanlive zmizly v zelenkastom aj ružovom opare obzoru, v ktorom sa zrodil a pokračuje včasný, predjarný marcový deň.Pozrite vôkol: tam, kde sa polia rozdrobily na pestrú šachovnicu, sedí dedina. Ponad ňu trčia riedke a čierne konáre agátov, skúpa ozdoba, podobná vraniemu hniezdu. Ľahučký dym kaderí sa kde-tu z komínov a tratí sa pod obrovským spiežovcom oblohy, blyštiacim sa do zlatista. Ďalej, tam kde nieto polí, kde sú len obrovské tabule vypočinutej zeme a jasne zelených ozimín, soskupily sa agáty a duby v smiešne malý háj, v ktorom sa belejú múry a krváca strecha majera. Aj na opačnej strane sa rozložil majer, no je to ďaleko, takže jeho biele budovy jagajú sa na slnci ako črepy skla, ktoré tam ktosi bol roztrúsil. A hľa — obráťme sa chrbtom k slnku, za ktorým sme celú zimu túžili: pred nami (kto ho vie, či na dostrel vojenskej pušky alebo na hodinu bystrého cvalu koňa — na rovine sa nevyznáš!) mesto vystrelo k oblohe vychudlé veže kostolov, komíny troch fabrík a šedivé kôstky meštianskych domov, aby sa na druhej strane rozliezlo do špinavých kútov, k hnijúcemu potoku a do zapáchajúcich jám.To by bolo všetko.Krem toho nieto už ničoho, len polia a polia, zem, zem kyprá ako čerstvý medovník, šťavnatá a teplá, popretínaná cestami, na ktorých blyští sa v koľajach posledná snehová voda.Prvé dni marca zahnaly zimu a vyhnaly ľudí do poľa. Aj tak bol už čas orať. Starý Malenec už vo februári obchádzal svoje role, pozoroval, ako sa napájajú snehovou vodou, ako v nich voda sipí a stráca sa — a keď sa mu sused Kmoško smial, že akosi privčas sa stará, povedal:— Prečo privčas? Či sa darmo hovorí, že Matej — vesny nádej? A Mateja je dnes.Bolo to vtedy na Mateja a Malenec by si nebol nikdy odpustil, keby si v ten deň role neobzrel a so zemou sa nepolaskal. Tisíc Kmoškov mohlo ho vysmievať. Šiel. A videl: treba sa pripraviť na oračku. Zem už čochvíľa bude súca pod pluh. Už na Mateja videl, ako sa kde-tu od hrudy k hrude rozvláčala pleseň. Pospína teraz jemnou pavučinkou všetko. Je čas!A dnes už teda ore tretí deň. Aj Rataj ore na susednej roli, tamto zas ore Stupka, hen tam Horváth a na panskom orú tiež.Len Kmoško neore. A preca — lepšie starať sa privčas ako neskoro. Môžu potom prísť plané časy a bude po oračke. Nuž — on tento Kmoško málo dbá. Aj to tak podľa neho ukazuje, že žobrákom byť, alebo planým gazdom, vyjde na jedno. A Malenec už dávno hovorí, že celý tento lenivý Kmoško gazduje čertovi na budzogáň.— Čihí!… ej, bodaj ťa: čihí! Nevidíš brázdu?Ďurík sa oprel s boku o kravu a bičom ju pošľahal po papuli.Malenec sa ešte viac hneval na Kmoška. Iš — ty, potvora, krivá brázda! Ako keby Kmoško bol tomu na vine.Keď dotiahol brázdu k úvrati, nadniesol pluh, vzal otku a očistil lemeš od zeme, ktorá sa naň nalepila.Z dediny zazvonilo na poludnie. Aj z mesta, z diaľky, doletel vlhkým povetrím zvuk zvonov, rozlieval sa teplým priestorom a miesil sa v ňom s jarným oparom a vôňou obracanej zeme.Malenec sňal širák, prežehnal sa a premielal modlitbu. Ďurko zatiaľ vypriahol kravy a viedol ich k vozu na medzi. Starý za ním pozeral, neprerušujúc svoju modlitbu. A chlapčisko nič. — A ty čo? — chcel za ním skríknuť prostred Otčenáša, no vtedy už aj Ďurko strhol čiapku s hlavy. Zostal stáť pri voze, smiešne strapatý, zmrvený prísnym pohľadom otca, a jedným očkom škúlil nabok, tam, kde škovran zapadol do čerstvej brázdy.Na súsednej roli aj Rataj dotiahol brázdu k úvrati a stiahol opraty: pŕŕr! Ondriš pustil udidlá a potľapkal fŕkajúceho koňa po pleci. Slnko zasypalo koňa zlatým prachom. Potriasal svalom na pleci, mykol hrivnatou hlavou a potom ju, ustatý, svesil nízko k zemi.— Môžeš vypriahať, — riekol Rataj synovi, — a hoď mu žrať!Ondriš zaviedol koňa k vozu, vypäl mu zubadlá a podložil otiepku suchej ďateliny, vzal vedro a odišiel po vodu.Malenec pozrel za ním. Potom, keď sa stretli na medzi, povedal Ratajovi:— Máš lepšieho pohoniča ako ja.— Nuž, vyšli sme obaja. Aj tak nemal doma čo robiť. Nech aspoň poháňa.— A ja som vzal tuto Ďurka na deň — na dva zo školy. Nech sa trošku vystre v poriadnej robote. Aj tak tam často nič súceho nerobia… len také pletky.Potom sa Malenec na čosi rozpomenul a obrátil sa k vozu:— Ďurík!Ďurko sa vrhol cez priekopku a už bol tam.— A pán kaplánko… kedyže k vám chodia?— V stredu odpoludnia.Malenec poprehŕňal si v pamäti kalendár.— To je dnes?— Dnes.— Utekaj domov, — obrátil sa k synčekovi, — pôjdeš do školy. A keď na ceste stretneš Agátu, povedz jej, žeby sa pohla! Bude miesto teba poháňať.Rataj sa oprel o Malenca pohľadom, z ktorého sa dalo vyčítať pohŕdanie. Aj sa mu v hrdle spriečila výsmešná poznámka, no nevyslovil ju. Len tak na pol slova sa ozval, aby Malenec nepodržal vrch:— Hovoríš, že pletky… A kto ho práve vie, či pletky. My sa, sused, už tak veľmi škole nerozumieme…Z diaľky, po ceste od dediny zjavila sa dievka práve v tej chvíli, keď si Malenec zaclonil rukou zrak a pozeral v tú stranu.— Aha, Agáta už ide, — povedal.Agáta stretla sa cestou s Ondrišom. Prehýnal sa na jeden bok. Vedro bolo ťažké, prameň ďaleko. Kedykoľvek narazil kolenom o vedro, vyčľaplo z neho trocha vody, ktorá mu vlhčila nohavice a liala sa do topánky.— Vodíš koňa alebo oreš?— Vodím, — odvetil Ondrej.Slnko ho šteklilo po líci, bol by najradšej postavil vedro, sadol si na zem a díval sa okolo seba, na kypré hrudky zeme, zpomedzi ktorých kde-tu začaly sa vytŕčať prvé zaružovelé lístočky buriny. Bol by rád Agate riekol niečo veselého, čo by korenilo a rástlo z predjarného dňa. Okolo nich poletoval vlažný vetrík. Roznášal jeho myšlienky ako páperie. Nie, nič veselého si nemohol vymysleť. Veď ona sama, Agata, bola akási upiata, chladná a neprístupná.— Aj ja budem, hádam, teraz poháňať.Bol by ju podpichol nejakým žartovným slovom. No, nemalo to smyslu. Bola vážna, podobala sa strnulej svätici na obrázku a vôbec akosi nepatrila do tohoto dňa.— Prečo neprídeš v nedeľu nikdy medzi nás? — spýtal sa, keď už dochádzali k vozom; zostal pri tom stáť a čakal na odpoveď. Otázka bola celkom nečakaná. Aj Agata zastala, no nevedela odpovedať.— Koľko pekných kníh sme cez zimu prečítali! Aj by sme boli spievali, len nás nemal kto učiť. A teraz na jar chlapci začnú hrať futbal…Agata stiahla pery do dvoch uzučkých pásikov, ako keby chcela povedať: čože ma tam po vašom futbale! Ondriš to vycítil a chytro dodal:— Nebola by si sama. Veď dievčence chodily medzi nás. Nepočula si?— Nie, — riekla najprv bezmyšlienkovite. Potom sa zrazu prebrala a opravila: — Ba hej, Verona Slancovie mi raz bola spomínala…— A prečo si teda nikdy neprišla?Nevedela, či ju nevysmeje, keď povie pravdu. No, Ondriš bol v tomto okamihu vážny a preto, vykračujúc znova vpred, vravela:— Keď ste sa schádzali odpoludnia… Ja chodím vtedy na požehnanie…Pozrela naň zpod bŕv, koso. Ani jediný sval sa mu v líci nepohol, neutrúsil ani slova, len sa akosi náhlo vzchopil, vzal vedro a zamieril priamo ku koňovi.Keď Agata rozložila pred Malencom polievku a chlieb so slaninou, Rataj sa nezdržal a povedal:— Veď by bolo, hádam, lepšie zajsť s kravami cez obed domov. S oračkou nie je tak náhlo... a časy, hádam, vydržia.— Prečo domov? Aj tu sa nažerú a odpočinú si. A mlieka nedajú, keď chodia v pluhu. Kto na kravách ore, ten nech vodu dojí, hovoria, a je to pravda.Potom už nevravel nič, len naberal polievku veľkou lyžicou a odlamoval veľké kusy chleba.Aj Rataj s Ondrišom sa najedli. Potom sa na dlhú chvíľu zahľadeli do diaľky, do úžasne kľudnej a vyrovnanej hladiny rolí, z ktorých vystupovala para. Videť ju nebolo, len nozdry ju cítily a prijímaly; nozdry sa chvely, chvel sa i vzduch a zlatý prach slnka i všetka zem, zachvievali sa ľudia v svojej prapodstate, užaslí nad opakujúcim sa zázrakom jara.Bežte, plužné kolieska, brázdou, a vy, blýskavé lemeše, rozrývajte zem krížom-krážom! Škovránok spieva… Okolo ľudí samé brázdy. Keď ich dosiaľ nieto, budú. Zrak po nich uteká veselo a keby mohol, válal by kotrmelce a piplal by sa vo vlažnej zemi, ruky by ju miesily a zuby hrýzly. Taká je.Tam, kde sa na slnku blyštia múry majera, zvaného „Biely dvor“, na obrovskej, nedohľadnej tabuli poľa, dymia dve lokomobily. Ako keby vata alebo vlna kudlila sa z ich komínov. — Je ticho. Nepracujú. Parná oračka stojí v brázde, jednou súpravou orných želiez zarytá do zeme, voľnou súpravou zamáchnutá vysoko do vzduchu, takže odtiaľto z diaľky vyzerá ako strelený veľký vták, ktorý padol práve do brázdy a nadvihol z nej zdravé krídlo.Potom sa ozval ostrý hvizd, prvý, druhý a tretí. Ondriš aj z diaľky rozpoznal, ako sa okolo parných strojov pohlo niekoľko ľudí, videl niekoľko bielych obláčkov dymu, čo vyskočily a rozplývaly sa pomaly v čistom povetrí, a potom sa ten veľký vták s rozmáchnutým krídlom pohol tiež a bežal brázdou ako jarabica.Ondrišov otec sa díval tiež tým smerom. Oračka na konci poľa sa zakolísala, voľné krídlo spustila k zemi, druhým sa zachytila od zeme do vzduchu a bežala zas nazpäť.V Ratajovi sa čosi vzopälo. Ruky, složené na kolenách, zaťaly sa do hrubých pästí. Nebolo však čo drviť — zostávaly prázdne v chvíli poludňajšieho odpočinku, ktorý sa končil.— Potvora… až sedem brázd bere to naraz, — povzdychol naostatok, potriasajúc hlavou.Azda to bolo všetko, čo chcel Rataj povedať. Ruky zostaly zaťaté, ležaly na kolenách, ťažké zablatené hrče, no slová boly ľahké a zanikly v povetrí ako biely dym ďalekých lokomobíl, hoci v nich bol zakliaty celý Ratajov osud.Pozrel na Malenca. Ten dosiaľ odlamoval veľké kusy chleba a jedol, prežúvajúc každý kúsok dlho a dôkladne. Pomyslel si: tento Malenec môže sa na parný pluh prizerať sto rokov — všetko jedno. Bude sa potkýnať za svojím pluhom, poháňať ukonané kravičky do úpadu — a všetko složí do vôle Pána. Urodí sa? Neurodí? Jeho vôľa. Urodí sa na „Bielom dvore“ a u neho? Malencov to hriech a trest. Všetko je v rukách božích, i dobré i zlé, a keby nič dobrého na tomto svete nebolo, len všetko zlé, keby sa mu všetko v rukách priečilo a na takom bohatom majeri všetko bežalo ako po masle, Malenec ani slovíčkom, ani najtajnejšou myšlienkou o to nezavadí. Všetko je, ako Boh chce, a človek na tom nič nemôže meniť… A pri tom je aj zarytý zaostalec. Hľa, aký: keď sa chce robiť múdrym, vypáli mu to práve nasprosto. Na príklad s tou školou… Ech, darmo hovoriť!Malenec vopchal si do úst posledný kus chleba, olízal nôž od slaninky a vstal.„Na lánoch“, na obrovskom priestranstve poľa, ktoré sa ťahalo od majera „Hája“ temer až ku Ratajovmu záhonu, začalo čosi v pravidelných prestávkach lomoziť a vystreľovať: buch-uch-uch! buch-uch-uch! buch-uch-uch!Všetci pozreli v tú stranu.Rataj, hoci bol od slnka odvrátený, zaclonil si rukou oči. Pred nimi rozkladalo sa pole, čokoládová masa prehriatej zeme, na ktorej dohnívaly posledné byľky lanskej buriny. Nevideli nič zvláštneho. Len tam, kde koniec poľa strapatel sa čiernymi konármi agátov a dubov, až celkom pri majeri, pohyboval sa po okraji lánu čierny bod.Dívali sa za hodnú chvíľu, ako čierny bod rastie, až zbadali, ako sa nadhadzuje a kolembá v kyprej, vlhkej zemi.— Jeřábek má už traktor? — spýtal sa v udivení Ondriš, neobracajúc sa priamo na nikoho so svojou otázkou.Ani by mu nebol mohol nikto odpovedať, keby nie Kováč, ktorý sa medzi nimi znenazdajky zjavil a prehovoril:— Veru, už má.Všetci sa strhli v prekvapení: Kováča ani nezbadali prichádzať, tak razom sa zjavil, ako keď vzbĺkne oheň zo slamy. Aj tak vyzeral. Obočie nasršené a tvár šedivú ako dym, kudliaci sa po suchom zemiačisku.— A odkedy má traktor?— Len teraz čo ho kúpil, — odvetil Kováč Ratajovi.Rataj pokýval hlavou a pozeral v tú stranu, kde sa v čokoládovej zemi natriasal traktor s orúcim príveskom. Za volantom sedel človek, ktorého nemohol rozpoznať.— A ten tam? — hodil rukou ku traktoru.— Cudzí.A tak, ako to jediné slovo zahučalo z Kováča, bolo možno vycítiť v ňom utajený hnev a nenávisť. Čakal, že sa zachytí na ňom Ratajova zvedavosť, že sa Rataj začne vypytovať a v jeho, Kováčovom vnútri že sa uvoľní pružina, držiaca na úzde hnev i žiaľ, a tie že sa potom budú môcť vyliať ako rieka z brehov, aby povolilo bolestné napätie, vrúce v ňom divokým varom.Rataj len mlčky kýval hlavou. Neozval sa ani Ondriš, ani Malenec.— To je ten pokrok, — musel sa teda ozvať Kováč sám. — Akýže je to pokrok, povedzte, keď taká mašina vyrazí človeku krajec chleba z ruky?Obrátili sa k nemu. Čakali.— Nuž… mňa už teraz Jeřábek nepotrebuje, keď má traktor!Malenec prijal zprávu celkom prirodzene. Práve tak prirodzene, no viac sám pre seba dodal:— Keď mu ore za troch, pravdaže nepotrebuje.— Ba aj na štyroch radliciach môže razom orať! — uvoľnila sa v Kováčovi pružina. — Tak ako keď sme ešte v jeseni na štyroch pároch volov orali. Aj s nami so všetkými, pľuha, vybabral. Už — hovoril, — nepotrebujem voliarov. Musíte si nájsť prácu inde, voly predám. Tak sa aj stalo. Voly zožrali páni… a nás zas traktor.— Tak… vás teda prepustil z roboty?Rataj vypúšťal slovo za slovom celkom pomaly a vážne. Jeho zrak skĺzol po Kováčovi od nahnevanej tvári, na ktorej sa ježila dobré dva týždne neholená brada, dolu po mocných ramenách a zastal tam, kde z rozstrapkaných rukávov visely obrovské, rozpukané a červené ruky. Také ručiská, — pomyslel si, — čo schvatnú, to hneď aj zadrhnú alebo rozdrvia. A teraz budú zaháľať.— Vidíte… prepustil. Troch nás prepustil. Keby aspoň… eh, darmo hovoriť! A to sa človek držal na majeri za ten biedny groš a myslel si: budeš drhnúť odpoly darmo, ale nech, bude to preca istejšie ako vo fabrike. Teraz nám dalisté. Môžem chodiť do mesta a postávať po uliciach… ako aj tamtí z fabrík.Traktor hrmotil, vybuchoval a kolembal sa na širokých kolesách v kyprej zemi. Kováč sa za ním díval zlým pohľadom, z ktorého sršalo nepriateľstvo a nenávisť. Hľa — obluda zo železa a ocele, bez citu, bez ľudských radostí a starostí, bez ľudskej únavy, miesto srdca motor, miesto krvi benzín. Vzdychá a hromží, hnevá sa, no nie tak ako človek. Vzdychá a hromží, hnevá sa, ako keby sa jej nedarilo, ako keby chcela čím rýchlejšie hltať vzdialenosť od medze k medzi, ako keby sa chcela čím hlbšie zarývať do teplej zeme. Prekonáva všetko, ako keby sa jej veľmi žiadalo polaskania, robí bez citu a bez oddychu, ako keby chcela dokázať: takto ore traktor… a nie tak ako voliari, ktorých na konci každej brázdy musela čakať ženská s vodou, nie ako voliari, ktorí museli na úvrati pol hodiny mlátiť do volov, čo padaly a nevládaly ďalej.Kováč cítil, ako keby sa mu traktor vysmieval. Stískal zuby, oči sa mu zlostne blyšťaly, no mlčal.— Potvora… dobre to ore.Ondriš to nepovedal tak, ako keby sa chcel Kováča dotknúť. Jednako — voliar sa schýlil ešte viac a medzi zubami zlomil odpoveď:— Dobre. Len keby… keby sa to aspoň spokojilo s benzínom a nežralo voliarsky chlieb. Takto to zaslúži iba kopnúť…Na oblohe nebolo ani obláčka. Slnko však badateľne prevaľovalo sa na druhý bok. Obzor bol čistý, miestami kaderila sa na ňom skupinka agátov alebo topoľov so strapatými vrcholcami, zem rozprestierala sa do ďaleka a pod vytrvalým bozkom slnka zhlboka a šťastne oddychovala. Tam, kde tmavely sa strechy vzdialeného mesta, vypínaly sa, ako nad hlavy trčiace, zaťaté ruky — fabrické komíny. Z troch len dva mávaly šedivou, nepokojnou zástavou dymu. Tretí komín — už dávno holá žrď bez vlajky.Kováč pozeral k mestu. Teraz už nezbýva nič iné, len chodiť jeho ulicami, obchádzať domy a čakať náhodnú prácu. Bude chodiť a pozorovať ľudí, z dlhej chvíle rátať kostky na určitom úseku kamenného chodníka, okúňať sa pred výkladmi mäsiarskych obchodov a počúvať tupé a nezaujímavé reči, odznievajúce v skupinách chlapov, ktorým sa kdesi roztratil celý smysel života.Bude na čas jedným z nich.Na krátky čas. Lebo on so svojimi ohromnými rukami najde, hádam, prácu veľmi skoro. Veď také ručiská treba pohľadať!Rataj dosť neskoro zbadal, že Malenec na úvrati dávno zapriahol svoje kravičky do pluhu. Až keď počul jeho: No tak, Sivaňa, pohni! — spamätal sa a vyhŕkol akoby v ľaku:— Treba ísť!Nebolo toho ani treba. Bo Ondriš práve viedol koňa k pluhu.Kováč osamel. Oprel sa o Ratajov voz a pozeral sa po šírošírej rovine. Krik pohoničov a frfľanie traktora miesilo sa v diaľke — jediný zvuk, ktorým sa priestor ozýval. Niekedy zakvákala doňho svojím prekvapeným hlasom vrana so šedivou vestou. Poletovalo ich niekoľko po čerstvej oráčine, nadnášaly sa ojedinele zjašeným zamávnutím krídel a padaly zas rovno obidvoma nohama do brázd, udržujúc potom jedným-dvoma krokmi rovnováhu.Pozoroval ich a bolo mu zas čohosi ľúto. Bol by najradšej pristúpil bližšie, až k nim, bol by sa ich spýtal, ktorá z nich sa pamätá, že ešte v jeseni on to bol, čo šiel spokojne za pluhom a zarovno so škrípajúcimi plužnými kolieskami spriadal si svoje presvedčenie: drhneš odpoly darmo, ale máš to aspoň isté…Čokoládová, teplá zem!Nebola jeho, no priľnul k nej a žil s ňou. Zráňal ju, obracal i dlávil, osieval i žal. Nie pre seba — a preca z tej práce žil. Za prácu na cudzej zemi platili mu darom cudzej zeme, a preca mu bola bližšia ako Jeřábkovi, ktorý prišiel Boh vie odkiaľ z Čiech, ešte ju, hádam, nevidel a už ju kúpil, tento zbytkár Jeřábek, ktorý na nej nikdy pracovať nebude.Dnes len dokonale porozumel nezamestnaného Onderča, ktorý bol nedávno pred ním hovoril: Tak sa mi, kamaráti, každý deň ráno zdá, že už treba vstať a ísť do roboty. Človeku je akosi clivo za tou špinavou fabrikou… A zatiaľ môžem ležať bárs aj do večera.Tak aj on teraz.Clivo mu je za tou zemou. Môže na nej len ležať, nie pracovať. No, nič si nevyleží…Traktor kuckal a kašľal a tiahol za sebou tri brázdy. Kováč pozrel za ním ešte raz, zaškrípal zubami, ako keby ho chcel prežreť, odlepil sa od voza a pomaly sa rozhojdal k lenivej chôdzi. A že boli Rataj s Ondrišom práve blízko úvratí, pohodil rukou k čiapke a povedal:— Nuž, ja idem… Sbohom!Ondriš plieskol bičom na pozdrav. Len Rataj nič. Už priveľa sa dnes trápil s Malencom. Nešly mu nijako z hlavy tie jeho oné… školské pletky. Keby naozaj pletky… nuž tak ako? Darmo by mu učiteľ neradil, aby dal Slavka na gymnázium, keby pletky. Aj ho dá od prázdnin do mesta. Prejde niekoľko rokov a bude ako Peter Zvarov, oktavánom. Dostane dajaké miesto… preca sa mu bude ľahšie dýchať ako nám. Teplá zem zaváňala blízkym jarom. Orali do večera.
Jilemnicky_Kus-cukru.html.txt
I. (1889 — 1891)ObsahVečierkom…Krásny druh…VzdychyNa čom žijem?Čo to Slovenskom?DevaKrajčírĽúbim dačoMýtoDruhNajlepšia chvíľaBleskyTősgyökeres magyarPoznaniePrvý bozkPrebudenieOheňTúžbaPo odchode mojej susedkyHoj, ty ruka!Kedyže ťa?VečeromA zima…TúžbaLístokLáskyKatastrofaHanbaPravda a nádejMy zaspali sme…Ó, počuj, počuj!Očú svitRánomZabudla si…Oj, dievčatko…Oj, tie oči…K zimePoďže bližšie!Objímam…K Novému rokuVečierkom…[1]Večierkom často, často sadnem k stolu.Lampada svetlom osvietila stranyizbičky mojej. Tíšim ruchy bôľui tíšim bôle v tichučkom spievaní.Ticho je v izbe, pera počuť šumot,ktoré myšlienky na papier prestieraa vzdychy počuť z týchto tichučkých nôt.A zas je ticho a ten vzdych umiera.Tíšim ja bôle večierkom spievaním,tíšim tie city rozbúrené moje.Dotiaľ, kým oko zatúži za spaním,dotiaľ trvajú mojich myslí roje.Oj, a keď zaspím, často, často snijem.O čom som spieval — to sa mi v sne splní.Snívam, že ako vo slobode žijem.A jak sa žľabom krásny život vlní.Len to je škoda, že to len sny púhe.Ráno sa zbudím, zas je tak jak bolo.Prevraty vidím, prevraty zlé, druhé.S druhými vecmi stretnem sa okolo.Krásny druh…[2]Oj, vitaj u mňa, krásny druhu, vitaj!Sadni si ku mne, nech vidím oči tie,nech líčka bozkám, nech cítim lásky raj.Nech cítim lásky tie hodinky zlatie.Prečo neskoro prichádzaš, druh, ku mne?Sadni si, krásny, ó, jak prekrásny sia ako pekne pristrojenýs’, umne.Len tá tvár tvoja, tá všetko prevýši.Oj, vitaj, ruku daj sem, rúčku milú,nech pritiahnem ťa tu ku hrudi mojej,nechže poľúbim ružu roztomilú —nech cítim city lásky. Ó, poď skorej!Objím! Tak! Ako sladko v tom objatí!Ó, počujem tlk srdiečka tvojeho.Cítim dych, duša sa mi v tvojej duši stratí,A nejest koniec objemu sladkého.Vzdychy[3]Bože, pohliadni na náš rod úbohý!Bože, ochráň nás od biedy a psoty!Bože, posilni naše slabé nohy,posilni ruky do tvrdej roboty!Bože, posilni všetky naše údy,veď tak hnilo sa u nás život prúdi.Daj moci k tomu a nezlomnú vôľu.Ty všetko môžeš, bo si všemohúci.A neprajníkov zloby utíš, Pane.Nech cez Slavianstvo milý vetrík vanie,veď málo nás, i to položijúci.Nalej svedomia — bo veď ho nemajú,keď po životoch Slovákov siahajú.Jejich srdcia len tvrdá, tvrdá skala,a v nich by láska ešte miesto mala?!Ó, dosť sme pili z trpkého nápoja.Slováci moji, rod môj a vlasť moja!Utíš tie rany tisícročné, bože!Len tvoja vôľa utíšiť to môže.Nezúfajmeže, to nech heslo naše,ta sa — preč biedy a ta sa — preč psoty!Nechže si každý rukávy vykaše.A potom… ta sa! Do tvrdej roboty!Hoj, rodina ty kolo Hrona, Váhu,kolo Oravy a bystrého Turcabývajúca, — ľúb si otčinu drahúa nad osudom pekelným nermúť sa!Nuž teda, hor sa! Ruka v ruke, Bratia!A nech veselé vôle sa netratia!Veď časy dobré ešte sa navrátia,len nech sa Naši vo vode neklátia.Na čom žijem?[4]Ako Slovák trpko žijem,bárs nevidno na tvári.Trpký predsa ten život môj,bárs nie je ešte starý.No keď chcete vedieť, čo jajem a z čoho ja žijem,čítajte a uvidíte!Lebo včuľ o tom pejem.Ráno vstanem, mlieko pijem,ku nemu chlieb, najviac nič.Už vidno to aj z raňajok:Slováku len málo žič.Ďalej poďme! O pol jednejku obedu prisadám,polievku, mäso a chlebíkna ten obed dostávam.Hybaj ďalej! Na večeruzas len chlieb a ďalej nič.Len za málo, málo vždycky —a bárs akokoľvek krič.Dictum, factum to je takto,et deinde na čom spať.[5]Ako Slovák a za málomusíš tvrdé lôžko mať.Že dakedy lepšie časyprídu i mne — verum est.[6]Najviac predsa veľmi riedkomusím len zlé — málo jesť.Slávus sum et discipulus,cum ille sci non bonus.[7]A na žiaka vždycky padápo latinsky „veď“ — onus.[8]Čo to Slovenskom?[9]Čo to Slovenskom za chýry letia?Čo to znie pevcov ústami?Že slnca nášho lúče nesvietia?Že slnce už za horami?Že tma nám hustá, tmavá nastala?Že svoje lôžko u nás postlala?Že búrka nám nad hlavami?Hoj, Slovač moja, tak je to u nás;tak to znie pevcov ústami:že slnce teplé nesvieti na vás,že búra veľká nad vami.Všetko to pravda, pravda nemilá.I noc už našich hlavy zakrylas veľkýma jejej krídlami.Pod plachtou tmavou tisícich stonytemným vzduchom prerývajú.Nad zamdletými zas miliónypobožnú pieseň spievajú.Tu i tu — zriedka — poetov stonysú ako smutné pohrebné zvony,ktoré ľudstvom zaznievajú.Všade je ticho, len trpké stonyprerývajú vzduch ten temný,medzi ktoré sa praštiace hromymiešajú a otras zemný.Nenazdajky ti žiara zablčí,Parom pravicu s hromom vytrčí,z ktorej pustí hrom pekelný.A z druhej strany môjho Slovenskačierne sa valia mrákavya hrom za hromom ohnivým trieskana Slovákov biedne hlavy.I mútne tečie Hron, Váh hučiac si,zapadli blahé a krásne časy;koniec je slovenskej slávy.Hoj, Slovač moja! Slováci moji!Môj rod a sladká vlasť moja!Kedy sa trpký bôľ tvoj ukojía rany veľké zahoja?Príde čas milý, Slovač úbohá.Len držme sa vždy spolu, a boha.Sily — útrapy — prestoja.Deva[10]Jedno dievča poznám krásneďaleko na Morave,má, ach, oči čierne, jasné,líčočká zas belavé.Perny ľúbe karmínové,na bozkanie v každom slove.Havraní vlas rozpustenýsplýva na plnej pleti,pyšťok vždy v jedno zovrenýa v očkách celé svety.Krásne dievča, ľúba deva,ešte krásnejšia, keď spieva.Keď hláskom žalostí svojím,hruďou ľúbosť previeva;ľúbosť veje srdcom mojím,city milé ovieva:Spev nad spevy, spevy krásne;keď zmlčia, nadchnutie zhasne.V kruhu devy černookejtak sa milo prebýva,v kruhu devy milovanejduša lásku zažíva;nový cit do duše vsadne,cit lásky nikdy nevädne.Mal som devu, ľúbil devuprekrásnu a spanilú,lásku čítal som z jej spevu,miloval som ju, milú.Predsa lásky — lásky mojejkoniec bol. Ach! Včasná smrť jej!Krajčír[11]Ctení moji čitatelia,moje perny sa osmeliaprestrašnú vec rozprávať.Pravda je to,práve pretochcem vám tedy vyprávať.Raz vo škole nohavice ostatné som rozdrapil.S dierou cez mesto, ach, chodiťa ako švihák vývodiť:to sa mi nepáčilo.Prišiel domov, hneď som capilv kút, až sa tak sprášilo.Ale, bože, čože nosiť?Išiel som nožnice prosiť.Dieru som zaokrúhlila potom som pekne šil.Dobre to šlo najprv, alekrátila sa vždy pomálecverna. Tisíc hrmených!Vyšla cverna a terazprechádzal po chrbte mráz.Nemám ja úžitok z nich.Teremtette! a tak ďalejrozliehalo sa po malejizbe. A grajciar nemám.Teraz s dierou nosiť mám?Čože teda, ach, robiť?A už som pero chytal.A hľa, toto napísalvo zlosti. Musím nosiťbiele nohavice, ach,v daždi,— to je predsa strach.Ľúbim dačo[12]Na môj pravdu — lež verte mi,že ľúbim, ľúbim dačo.Preto medzi môjmi spevminájdete vždy voľačo.Ľúbim devu, ale akú,to vy — ba nie — neznáte!Mnoho som pocítil tlakutej lásky — v mojom hnáte.Neviem, čo mám o nej spievať,ja bych ju len ľúbať rád,lebo jej bozk, musíte znať,sladší — ako sladoľad.Samo sebou sa rozumie:teplý ako lásky citten bozk, bozk na poľúbenie,líčka — a jej oka svit.Srdce moje tak mi skáče,keď ju vidím, bozkávam.Srdce moje tak mi plače,keď na rozluku dávammoju ruku. — Ľúbiť, ľúbiťnemôžem nad devu tú.Aj keď budú na boj trúbiť,nezabudnem lásku tú.Púčok ruže — oj, anjel môj,poď, v náruč nech ťa zovriem.Daj bozk, s bozkom bôle ukoj.Poď — anjel môj — poď, poď sem!Spočiňme si v láske oba:Ty v mojom a ja v tvojom.Nerozlúči žiadna dobanás — ost’neš v srdci mojom.Mýto(podľa anekdoty)[13]Jeden mladík cifrovanýišiel bokom jednej dámy.A rozprával o jej krásach,o jej líčkach — o pekných vlasach.Idú ďalej — prídu k mostu.V mladej hlave: „Predsa čas tu“!— „Slečna moja, lež či viete?Tu mýto platiť budete.“ —„Nuž a koľko?“ tak sa pýta,mladíka so smiechom víta.„Koľkože tu treba platiť?Zaplatím, keď tak musí byť!“Mladík nič nevraví — peknespytujúcej nič neriekne.Len ju chytí za driek milý:Holúbky sa poľúbili.Druh[14]Druh ľúby! Mojej duše polovicabol si dakedy, lež žitia osudstrhol ťa ako ľúta povíchricado víru vĺn — ta, kde panuje blud.V blude si kráčal — kráčaš — kráčať budeš,zabudols’, číms’ bol a duša tvojanepozná ťa. Ty inú pieseň hudieš?Ty v inej piesni nájdeš pokoja?Ja poznám ťa, lež piesne tvojej zvukynepoznám, cudzie sú melódie.Chcel by ich poznať — daromné tie muky.Tvojej piesne zvuk v hluku sa podie.Ó, ty si myslíš, načo spievať ľudu,ktorý nemá nič, ani slobody.Mne moje piesne milióny budúpočúvať, však aj iné národy.Ó, načo spievať ľudu chudobnému?Len od málo úst čul by pochvalu.Ó, načo spievať ľudu tak biednemu?Tu odznie pieseň za chvíľu malú.Ja budem spievať velikému svetu,ja budem spievať rodu veľkému.Kto pristaví ma vo básnickom letu?Veď načo spievať ľudu mojemu?Nuž spievaj, druh môj, v blude vychovaný.Nuž spievaj, druh môj, pieseň len si huď.Len chválu, lež neobdržíš ty hany.Spievaj, zanevri na slovenský ľud.Spievaj, vo svete velikánskom spievaj.Spievaj, zabudni na slovenský ľud.Spievaj a v piesni aj nám sa vysmievaj.Spievaj! Veď poznáš časom čo je blud.Najlepšia chvíľa[15]Môžte vedieť — ak ste spevydakedy mé čítali,že často moje výlevyo hlade bývavali.A to vtedy bývavalivýlevy mojich hladov,keď sme ozajst hlady mali,vtedy som k písmu sadov.A viete, ktorá je mojatá najlepšia chvíľočka?Vtedy sa žiale ukoja,prestane mravkať kočka,keď vo pravej ruke nožíkdržím, v ľavej kus chleba;vtedy zabudne náš Jožíkna celý svet, na seba.Blesky[16]Vy sa nazdáte, blesky, vášho hromusa asnáď zľaknem? Nie je tomu tak.Ó, nezľaknem sa vášho kriku, lomu.Ó, neoslepí lúč vaša môj zrak.Len hrmte, hromy! Trpím vaše zvuky.Blýskajte, blesky, nechže svetlo je!Snáď keď počuje Slovensko tie hluky,povstane z lôžka, kde tak temno je.Len trieskaj, Parom, púšťaj blysné hromy.Len svieťte, lúče blesku strašného.Len bite — snáď, ach, toho hromu lomypočujúc — vstane z lôžka mäkkéhoSlovák! A ty, ďážď z neba oblačného,lenže si padaj, padaj hukotom.Nechže sa zbudí zo spánku nočnéhoSlovák. Ó, padaj, dáždik, potokom.Ó, šumte, vetry, orkány silné vy!Ó, šumte! Nechže ten vetra šumot— ó, šumte! — nechže silné vaše spevypočujúc, Slovák zbudí sa z driemot.Ó, hrmavice, blesky, dažde, vetry!Poďteže ku nám, kde tak temno je.Ó, Slovák ľúby, oči že si pretri!„Prečítaj straty“, Slovensko moje!Tősgyökeres magyar[17][18]Jeden Slovák, snáď z Oravy,bujný, pekný, silný, zdravý,prišiel do škôl, ale beda,jemu „tót nyelv“ vraj netreba.Vedel tri slovká povedať:zaďakovať, chleba pýtať,„jó reggel“, „nap“ vinšovať —už nechcel reč svoju znať.Edon raz sa dák’ zamotal,medzi Maďarov sa vpratal.A tí sa ho spýtali,akoby ho neznali:„Čo si? Akej národnosti?Aks’ Slovák, zlámem ti kosti.“On ale sa postavila maďarsky tak pravil:„Tősgyökeres magyar vagyok,magyar nyelvet povedálok,semmi tótul nem tudom.No tehát magyar vagyom.Szöletem én Oravában,ne higyítek, hogy tót házban,Magyar nyelv én jól bírok,magyar beszéd jó tudok.Tudok kérni, kérem chlebát,tudok hnedky kösznönet dať.Istenucscse magyar som,ist’ucscse magyar vagyom.Sliepka viem ako sa volápo maďarsky — szelepke.Zós nemecky, tót omáčkaamacskó sa zovie. — Hé!Ugye tudom povedálni,po maďarsky hovorálni.Mírt ne is magyar vagyom,és magyarúl jó tudom.Tudom magyaról számolni,egy, kettö, három. Keľ tudnipo maďarúl písať aj.Azt tudok, keď vie to száj.“A tak ďalej, takto rečnil,svoje mysle do venca zvil,teraz ich vypovedal.Známosť však velikú malo maďarskej reči — ačak?Koncom reči to bolo tak:koncom reči — hahaha…vysmiali sa z chúďaťa.Poznanie[19]Videl som tvár a uhľočierne oči.Ich lúč na smutnú tvár mi zletela.A tajný cit mi srdce moje močí.A tieseň sladká srdce zovrela.Videl som oči, krásnej tvári rtíky.Tvár tá milučká v mysli utkvela.Videl som jemnej tvári jemné švíky.A tieseň sladká srdce zovrela.Videl som tvár a očí lúče jasnéi úsmev blahý na tvár hodili.Priľnulo ku mne stvorenie to krásne.Ramená lásky hruď mi ovili.Horúci bozk som vtisol na jej čelo.A objem sladký spojil dve telá.V hrudi ma dačo sladko zabolelo.A tieseň sladká srdce zovrela.Prvý bozk[20]Keď v plienkach bol som, matka starostlivá,verím, že vtisla bozk prvý mi v tvár.Čas ten zabudla pamäť zábudlivá.V ume vyhasla prvých rokov žiar.Nemyslite, že tento bozk bol taký.Ten bozk octnul sa v pernách dievčiny,keď stretli sa nám ľúbosť plné zraky,pod haluzami sediac čečiny.Večerný vetrík podúval vetvamistromovia, vetvy šušťali milo.Vtedy spojili sa perny s pernami,rameno bielu šiju ovilo.A bozk môj priľnul k sviežim rtíkom tváre.Milučkej devy spurpurela tvár.Z úst ľúbosťou mi kypeli poháre.Z čiernych jej očú svietila mi žiar.Prebudenie[21]Netknutá mlčí lutny mojej struna.Oj, kedy čujem jejej milé znenie?Oj, kedy hlasy bôľne pozadunia?A lásky slastnej vzkypí citov vrenie?Oj, kedy, kedy lutny mej spev z’zvučí?A spev zaplače ako vzdych plačúci?Už city lásky povyhasovali;jak ťažko padne vyriecť toto slovo.Lež sníval som… a city splápolali.A cítim lásku, ľúbim zas nanovo.Bo tento sen ma k novej láske budí,i cítim oheň vo chladnúcej hrudi.Ver’ oheň lásky. Sfarbil rozpomienkysen krásny ten; lež moje prebudeniejak trpké bolo. Nebol u milenky,neľúbal rtíky, líčok jej ruženienevidel som… I sklesla moja hlava.Po bledom líci perla slzy pláva.I pozapela mĺkvej lutny struna.I čujem zase milé jejej znenie.Bôlnejšie hlasy vzduchom pozadunia.A citov mojich lásky cítim vrenie.A oko hrášky za hráškami roní.A myseľ ľúbu, milú, drahú honí.Oheň[22]Prechádzam sa po novom trotoárea rýchlym krokom meriam toto mesto.Bo tuná veľa pekných dievčat jestoa ja pozerám rád sa v ženské tváre.Hoj, oko moje — oko bystrozraké —vidí devušku i v najväčšej diali.A noštek jej od zimy sčervenalýnešpatí krásy niektorej storaké.Vidím, pravda, i iných ľudí davy,lež oka zrak len za devami letí.Bo ich krása mne lučezárne svietia tvár’ ich úsmev rád vidím ihravý.Tak kráčam… Lež tu bujných „fajermanov“[23]vidím behať, ich vreštia hlasné trúby.I „vas das“,[24]pýtams’ kol idúcich pánov,„nu Fajer“,[25]čujem z daktorého huby.Nuž bodajže ťa všetci kati vzali.A dívam sa na ľudu veľké masy.Tam jedna babka slzy utiera si,k nej sa túli jeden chlapček malý.Ozlomkrk’ každý hasiť, tuším, letí.Hľa, ulica je v ohni strašnom celá.Ja stojím o strom jeden podopretý…Zrazu ma nadšla túžba hasiť vrelá.I chcem utekať, zastaví ma čosi.I začnem kričať, v blízku zmrnčí ktosi.I mykám sa, lež všetko daromné je.I po čele mi znoja prúd sa leje.A ešte raz sa celou silou myknem,lež hup — jak v priepasť zletel som i skríknem.Z mäkkého zletel som na tvrdé čosi.Ja stonem, v blízku smeje sa mi ktosi.Z postele mäkkej spadol som na púdu,keď ratovať som chcel pred ohňom ľudí.Lež predsa viac som strach necítil v hrudi,nevidiac oheň, ale chyžu chudú.Túžba[26]Ja poznám jednu devu.Jak púčok vonnej ružiza ňou sa duma ženiea za ňou srdce túži.Tak rád by pocelovaťtie jahodové perny,tie líčka mädosladké,ten vlas jej uhľočierny.Jak rád by ju pritisnúťku tejto vrele hrudi,pozabudnúť na chvíľkuzlých všehomíra ľudí.Daromné túžby srdca:dotknúť sa vonnej ruži.Bozk cnostnej devy biedniksmrteľný nezaslúži.Po odchode mojej susedky[27]Vo srdci boľasť cítimtak pekelnú, tak žravú,že netúžim za žitím,lež biedne kloním hlavu.A ona ťažká padárúk mojich v drsné dlanea duma devu hľadáa lícom slza kanie,jasné mi oko kalí.Z pŕs drú sa ťažké vzdychya ja vo svojom žialispev načnem dumný, tichý.Ó, vďaka Umkám, vďaka.Tie tíšia moje žiale,tie tešia neboráka,ktorý lká neustále.Tie vzletu dajú. Za Ňoumi duma moja letí,za devou milovanouvo diaľne, diaľne svety.A v bodrom mojom letkuzabudnem svoje žiale,na smútok, bolesť všetku,na lkanie neustále.Hoj, ty ruka![28]Hoj, ty ruka, drsná ruka,dlabni v mojej lýry struny!Nech zaplače, keď ja žialim,smutným tónom nech zazuní.Tóny tieto bôle tíšia.Zvuky tieto žiale koja.Ony sušia slzy kalnétryskajúce sĺz zo zdroja.Zaplakala lýra tíško,bôľno struny zaplakalii jasní sa čelo, srdceako predtým už nežiali.Kedyže ťa?[29]Kedyže ťa uzriem zase,roztomilý kvietoček?Kedy vnorím svoje zrakydo tvojich modrých očiek?Kedy vidím ľubopytnékrásy tvoje? Tvoju tvár?Kedy čelo opálové?Líčka rudné — sídlo čár?Časy, časy, leťte rýchlopo tú dobu, po ten čas…A potom sa ako terazpomaličky vlečte zas.Večerom[30]Že spomínam ťa, dieťa krás,tie modré oči, jemné vlásky,ten zvučný, strieborný tvoj hlasa nezhasnutie vrelej lásky,ó, nečuduj sa. Rozpomienky,nútiac k spevu, bodria myšlienky.Len na chvíľku ťa vidieť, ach,tie modré oči, deva drahá:ja hodím toto pero v prach.Daromná túžba, márna snaha.Ty skrývaš sa vo diaľke, krásna,a pero drží ruka trasná.I tíchnu hlasy. Mizne sveti premieňa sa v chaos kalný,on zráža sa vo jeden kvet.Zjav vidím devy ideálny.Zjavu kochám sa v tvári krásneji pero padá z ruky trasnej.A zima…[31]A zima sa blíži,severíky dujú.Žlté listy stromovzimu prorokujú.Mizne, rýchlo mizneovocina sladká.Dôkaz blízkej zimyje i moja nátka.Fufnem a ňufák môj,ach, bože môj, zle je,v jeseni od zimyjak rubín sa skveje.Lastovičích hláskovnečuť hlaholenie.Príroda sa blížipomaly vo snenie.Leta nebolo azima blížis’ desná.Ó, daj, bože, abyčím skôr prišla Vesna.Túžba[32]Zas príboj sĺz mi oko kalí,ich zdroja tryskol hojný prúda obnovil sa neskonalýbôľ, trýzni srdce, trýzni hruď.Ach, kedy toto srdce splesá?Radosťou stĺkne napokon?Keď ľud môj vždycky väčšmi klesáa tak blízky je jeho skon.Daromné naše unovanie.Jak skytnúť srdcu radosť mám?Jak tíšiť citov plápolanie?Jak hasiť vrelej lásky plamza rod môj, rod môj ubiedený?Jak sušiť slzy, tíšiť žiaľ?Jak potešiť sa v rozochveníza ľud, ktorý som vždy rád mal?Jak strhnúť závoj smútku z čela,keď blízky je už rodu rov?Keď už i nádej uletelapred tlupou divých satanov?Ó, prečo nečuť poľníc revy?Ó, bársby tento pozazneli vojínov radostné spevyi durkot pušiek, rachot diel.Ja odhodil by pero biedno,meč krvavý by v ruku vzala vďačne, bárs mám žitie jedno,za rod môj úbohý by dal.Lež darmo túžim, vetrík tichýpodúva, chladí čelo oni načúva bolestné vzdychy,pŕs mojich biednych, ťažký ston.Lístok[33]Ó, dajte vzletu, Umky, dajte,nech stíchne srdce, stíchne hruď.Vy, struny lýry, zaplesajte,pŕs rozožeňte hajná smút.Vo diaľke jedna deva žije,akých tak málo máva svet,za ňu mi večne srdce bijei biť bude i bude mrieť.Jej bytosť opeť — slabé hlasy,dobrotu srdca — slabý um.I predstaviť len devy krásysi môžem často v mori dúm.Ja dnes dostal som lístok malýod devy krásnej, krásky krás…I tíchne bôľ môj neskonalý,radosťou hnutý spievam zas.Tie riadky listu vzletu dalii tíchne srdce, tíchne hruďa struny lýry zaplesalii rozohnali hajná smút.Lásky[34]Láska moja ku deveje ako vonný kvet:on skrsne, kvitne, vädnei sprší, a ho niet.I láska moja skrslai kvitne, ale viem:keď zhasnú vrelé cityku deve, príde deň.Ja ľúbim rod svoj drahý,bárs škúli naňho sveti žijem zaň, ó, kebymohol by som i mrieť.I táto láska skrslai kvitne, ale znám:nezhynie ako kvietok,jak vrelej lásky plam.Katastrofa[35]IModrooká brunetka je ideál môj. Dlho hľadal som tento ideál, nestretol som sa s ním. Darmo som meral hĺbku očú krásnych diev s unylými mojimi zrakmi, darmo študoval som vlásky krásiek — s modrookou brunetkou som sa nestretol. Len keď už Morfeusa[36]duchovia ukolembali ma v sen, vtedy stretol som sa s ním, s tým utvoreným mojím ideálom, ale v skutočnosti dlho-dlho nespozoroval som tvora, ktorý by sa bol zrovnával s obrazom mojej vidiny. Ja ideál môj som ľúbil vrele, bárs som ho nepoznal.IIAmor sa zasmial, keď som raz vnorený v mori dúm sedel pred domom: strojná devuška kráčala smerom ku mne. Srdce strepotalo, tušil som voľačo. Devuška sa blížila, videl som tú krásnu tvár, videl záchvev úsmevu na ružovej perne. Videl som tú briadku s jamkou, ach, ale oči, tie som nevedel rozoznať. Vlas bol gaštanový, ach, ale čo z vlasu, keď som oči nevidel, bárs sa i pozrela na mňa. Oddialila sa rýchlym krokom. Ja pozeral som za ňou dlho, dlho, až sa stratila za uhlom blízkeho domu. Ja šiel som za ňou, ona z istej diaľky obzrela sa a úsmev skrášlil ťahy ľubopytné devušky.Do jedného sklepu vošla, ja som za ňou chcel vojsť s úmyslom, že zaopatrím sa papiroskami, no pravdepodobnejšie preto, aby som videl blankyt očú, bo tušil som, že zraky devušky modrými lúčmi budú pozerať na mňa.No práve keď zblížil som sa ku dverám sklepu, vyšla devuška, purpur sfarbil jej líčka a ja videl som môj ideál. Brunetku modrookú! Ona sa usmiala, ja som sa mimovoľne poklonil a ona? Ona zaďakovala, rýchlym krokom sa vzdialiac.IIIOsud krutý, ktorý posiaľ škúlil na mňa, usmial sa.Ja spoznal som môj ideál, no akoby sa bol predo mnou ukrýval, dlho nevidel som ho. Tak rád by som bol vedel, kde býva, ale darmo, nevedel som mu meno, nikto nevysvetlil, nikto neukázal mi byt milovanej devušky.Celé hodiny som presedel v obloku, dívajúc sa na davy prechádzajúcich sa ľudí, mysliac si, že snáď vidím môj ideál, ale darmo túžil som po tom; on sa neukazoval.IVV jedno ráno otvorím oblok a pozriem sa von. Bol krásny deň. Dívam sa chvíľku a zrazu vis á vis[37]vidím v obloku môj krásny ideál s tým istým úsmevom na tvári. Pozrel na mňa, tak sladko mi bolo okolo srdca i usmial som sa ja skoro, skoro poľúbok som poslal devuške, no etiketa[38]zachytila ruku a ja som sa len ľahko uklonil, nezdržiac úsmev, chcejúc odpovedať na jej usmievanie.Od toho rána viem, kde býva devuška modrooká s čiernym vláskom — môj ideál.Od tých čias som vždy sedel v obloku, len keď ma povinnosti odohnali, zanechal som ho.Učil som sa pri obloku, viac pozerajúc na oblok susedného domu ako do knihy — veď kto by študoval Cicerona,[39]Herodota[40]matematiku, keď môže obdivovať krásy krásnej devy, ktorá od tých čias, ako som ju prvý raz videl, častejšie bývala v obloku. V škole mi všetko ťažšie šlo, Vianoce sa blížili. Ja som pozeral, pri obloku sediac, do milého mi okna vtedy, keď druhí žiaci študovali klasikov. I vtedy mi zalietali ta zraky, keď som vedel, že anjel preč odišiel. Ó, bársby som to nebol robil.Ideál som našiel, osud sa usmial, no v smiechu svojom i škúlil na mňa. Ja prepadol som zo štyroch, poneváč z očú devy nemohol som vyčítať nikdy riadky rečí Ciceronových a tým menej naučiť sa ich. Ó, veľká katastrofa, ktorej vinná je nevinná devuška a ja, bláznivý mladík.Hanba[41]Ja plakal som nad sudbou Sláva,no zmĺkol plač i zmĺkol spev.A v dlane rúk mi klesla hlava.Žiaľ nezhynul a búri hneva odberá mi pokoj duši,o rode spev môj predsa čuší.I milujem ja jednu krásku.Hľa, nad rodom som neplakal,a ako k deve cítim lásku,ju ospevujem, bôľ i žiaľ.Ó, zmĺkni spev. Ó, zmlčte muky!Vypadni pero z trasnej ruky!Pravda a nádej[42]Nie ďaleko je rodu môjho skon.Jak človeka, tak jeho život plynie.Hľa, sila zhynula i zdravie hyniea smrť ho krutá čaká napokon.Náš sudbu nepohýna ťažký ston,ni slza, ktorá lícom bledým rinie.Len slabá nádeja a nič viac kyniea pohreb hlásať ľudu zdŕža zvon.No nádej suchá nedá ľudu žitie.Jej veľmi horký býva často klam,len málo kŕmi rodu milovanie.Hej, ale pravda vracia živobytiea svetlo roznáša i drtí priama množí k rodu citov plápolanie.My zaspali sme…[43]My zaspali sme. Spíme. Drzý vrah,päsť zatínajúc, ticho ku nám kráča,siahajúc drzou rukou v život spáča,keď bez vedomia je vo ťažkých snách.Bárs svedomie ho hryzie, pudí strach,egoizmus nenásytného žráča,on ťažké mysle v zabudnutie sácaa pevný blíži sa v svojich snahách.Ja nespím, ale driemem, čujem krok,ktorý sa stále blíži, vraha zlého.I zdvihnem hlavu — nôž sa pozablyskne.I cítim rodu blízky nekrológ.Ó, vstaňte, Slováci, i zdrťme Jeho,kým z vlastných prsú krv nám nevytryskne!Ó, počuj, počuj![44]Ó, počuj, počuj lutny mojej tón,devuško milovaná, v diaľke skrytá!Vedz aspoň, že ťa ľúbim, napokon.Že kvietok mojej lásky neodkvitá,lež kvitne tak, jak kvitol, keď tvoj zjavvyzdvíhal ma z prozaického žitiaa vzletu dumkám mojim bodrý dal.A lietal som vo vyšších vrstvách v duchu,bárs zronený často, som nepadal,keď sarkazmus dolietal k môjmu uchu.Neschladol ešte mojej lásky plam,city moje v tom istom boli rúchu,do akého ich teraz obliekam.A sloky spevu zunia, o čom zneli,tú istú v ruke trasnej lutnu máma vzdychy jej ešte neonemeli —o peknej dobe neprestáva sniť.Nuž, veríš, milovaná, vo cit vrelý?Vo nikdy nepokonný lásky cit?Očú svit[45]Nadarmo prosil som ja. Zima semjak nepovolaný hosť ku nám vlietla.Prírodu pohrúžila v ťažký sen.Posledné kvietky mrazným dychom zmietla.List ostatný zo stromov trhá dol,s ktorýms’ ešte na vetvách stromu stretla.A drsný severík duje od hôľ.Priniesol zimných vtákov krakot desný.A zima kráti dni a väčší bôľsŕdc, túžbu za príchodom peknej Vesny.Ó, keby nazrieť som sa mohol v svitdevuškiných očiek, vo srdca tiesni:jaro by ma ospievať nútil cit.Ránom[46]Olinôčka, dobré ráno!Akože si, ako spala?Či ti duša driemajúcapekné sníčky zmaľovala?Ja som sníval ako vždyckysen prekrásny romantický.Prvý raz som v perny tvojevtisol ja poľúbok vrelý.Prišlo ráno, zbudil som sa,krásne sníčky uleteli.Uleteli — prídu zase.Tak túžim po nočnom čase.Ty netúžiš. Rada ránaneskalené nebo jasné.Neulietnu ránom tebesníčky jak mne milé, krásne.Ó, bársby si zatúžilaza snom o mne, devo milá.Zabudla si…[47]Zabudla si v diaľnom krajina mňa úbohého, viem;ale ja ťa zato vrele,jak nikoho, milujem.Bárs ma srdce toto bolí.Všetko má vo svete skon,zmĺknu, viem, i moje bôlesrdca môjho napokon.Rýchlo letia tieto časya so časom mizne žiaľ.Príde doba, keď poviem: ija som vrele miloval.Oj, dievčatko…[48]Oj, dievčatko tam vo diali,zapomeň ma, zapomeň!Tvoja láska nie je láska,ale priateľstvo je len.Zabudni ma, pekný tvore,a prestaň o láske sniť!Čo ty cítiš v srdci svojom,ó, nie je to lásky cit.Zabudneš ma veľmi rýchlo,duša milovaná, viem.Len ja teba dlho, dlhomilovať neprestanem.Oj, tie oči…[49]Oj, tie oči, oči modré,oj, ten uhľočierny vlas,oj, to dievča milovanézabudnúť by mohol raz?Nie, nemožno, bárs i vravia:Všetko hojí tento čas.Zabudnúc ju, vidím krásnu:Vrelo ľúbiť budem zas.K zime[50]I vhupla zima v kraje našei zlobný fúka severík.Slnce od nás sa diali zasei s prírodou sa končí styk.A zima drsná z povinnostiperohryzáka láme kosti.Zabudni na mňa, zima besná,i chyžku moju zapomeň!Na návštevu, jak zvykneš, hriešna,ó, neprichádzaj nikdy sem!Lež darmo prosím — vietor fúka,zima vkráda sa ku mne dnuká.Nuž keď tak rada trýzniš ľudí,kto zabráni ti ku mne vchod?Pec moja ťa ver’ neodpudí,ba šepce ticho: poď len, poď!Nuž príď! Ja budem priateľ s tebou,len prines Múzu sem so sebou.Poďže bližšie![51]Poďže bližšie, pekné dievča!Sadniže si ku mne sem!Nech ťa bozkám na ústočká,nech ťa vrelo objímem.Keď si ty nablízku — vtedyteplou s’ stáva moja chýž.Steplí sa to srdce chladné.Zblíž sa tedy, anjel, zblíž.Sniažik padá, vietor fúka,mrazný cítim zimy dych.A dievčatko nepočujeprosby mojej tichý vzdych.Objímam…[52]Objímam pec v tejto zime,bŕ, lež z pece dýše chlad.Ó, bárby som miesto pecedievča mohol objímať,ktoré ľúbim, ľúbiť budem,ako som ho ľúbil, keďprvý raz ju pobozkajúc,zabudol som celý svet.Keby som ho mohol bozkaťna tie líčka, dobre viem:Jara teplo by prilietlov moju chladnú chyžku sem.K Novému roku[53]Ja s’ slzou v oku siaham k peru,v rozpomienke na Slávy dcéru,ktorú, ach, kryje diaľny kraj.I nadchnutím sa plní chyžka,vracia sa devy duša blízka,pýta sa na môj duše taj.Hoj, kvietku krásny, modrooký,nech mlčia o ňom tieto sloky!Ak vypoviem to v tento čas,čo dávno v srdci skrývam, cítimsnáď celým mojím živobytím,priateľstvo naše zmizne vraz.A nie preto vo túžbe, žialipíšem ja tento lístok malý;cítim Nového roku krok.Kým obraz váš mi v duši tanie,prijmite moje blahoprianie:Nech boh dá šťastný Nový rok!Vám, devulienka v diaľke skrytá.Vy základ môjho spevu žitia!Vy prevysoký ideál!Vy ruža naša ľubovonná!Zbohom! Končí sa pieseň vonná,lež žijú túžby, žije žiaľ.[1]Večierkom…— Kežmarok 6. VI. 1889. Číslovanie pred názvom v rukopise („IV.“) mohlo by snáď poukazovať na neznámy rukopisný cyklus najstarších básní gymnazistu Janka Jesenského. Datovanie básne nebude však asi správne. V júni 1889 chodil Jesenský ešte do štvrtej triedy gymnázia v Rimavskej Sobote. Do piatej triedy (Jesenský sa pod básňou podpisuje: „Ján Jesenský, V“) chodil v Kežmarku v školskom roku 1889 — 90. Ak by datovanie bolo správne, báseň Večierkom… by bola najstaršou zachovanou básňou Janka Jesenského.[2]Krásny druh…— Kežmarok 6. VI. 1889 (?). Datovanie básne v rukopise je nejasne opravené, pravdepodobne na 1890. Rukopis je na rube listu s rukopisom básne Večierkom… Číslovanie pred názvom v rukopise („V“.) mohlo by snáď poukazovať na neznámy rukopisný cyklus najstarších básní gymnazistu Janka Jesenského. Pod básňou je poznámka Dušana Ruppeldta ceruzkou: „druh? a niedružka?Toho druha veľmi krásne maľuješ, snáď je to družka!! prekorigovať by sa toto dalo…“[3]Vzdychy— Kežmarok (?) 5. III. 1890. V rukopise podpis „Ján Jesenský, V.“[4]Na čom žijem?— Kežmarok (?) 20. III. 1890. V rukopise podpis „Jan Jesenský, V.“[5]Dictum, factum to je takto / et deinde na čom spať(lat.) — Povedané, urobené to je takto / a potom na čom spať.[6]verum est(lat.) — pravda je[7]Slávus sum et discipulus / cum ille sci non bonus(lat. nespr.) — Slovák som a žiak / hoci viem že nie dobrý.[8]onus(lat.) — bremeno[9]Čo to Slovenskom?— Kežmarok (?) marec 1890. V rukopise podpis „Jan Jesenský, V.“ Okrem pravopisných opráv Dušan Ruppeldt pri prvej strofe zaznamenáva ceruzkou aj jej rýmovú schému: a — b — a — b — c — c — b.[10]Deva— Kežmarok 23. IV. 1890. V rukopise podpis „Ján Jesenský, V.“[11]Krajčír— Kežmarok 30. IV. 1890. V rukopise podpis „Ján Jesenský, V.“[12]Ľúbim dačo— Kežmarok 3. V. 1890.[13]Mýto— Kežmarok 10. V. 1890. V rukopise podtitul „dľa anekdoty“.[14]Druh— Kežmarok 17. V. 1890. V rukopise podpis „Jan Jesensky, V.“[15]Najlepšia chvíľa— Kežmarok 22. V. 1890. V rukopise podpis „Ján Jesenský“. Po prvej strofe pôvodne verše:Veru, veru, verum dicoaj teraz čo vám poviem.V 13. verši „nožík“ opravuje na „chlebík“ a potom znovu na „nožík“.Na rube listu je text:Dušan!!!!Ak neveríš čo som písalTo je vieš nepekná vec.Predsa bych som hitelu malu teba, nuž mondok b e c s!Jan JesenskýV.K. 22. V. 1890B Becs a to je veľké slovoE Ej a teda mi uver.C Cíť že pravda je Janovo.S Slovo — Ty Helementer!…[16]Blesky— Kežmarok 28. V. 1890. Posledná strofa je pripísaná pravdepodobne neskôr. Za predposlednou strofou je datovanie: K. 1890. 28/V., za poslednou: Késmárk. 1890. 28/V, podpis „Jan Jesenský“.[17]Tösgyökeres magyar— Kežmarok 7. VI. 1890. Na rukopisnom liste sú ešte dva verše neznámej Jesenského básne, prečiarané, ku ktorým Dušan Ruppeldt pripisuje ceruzkou — „a ďalej?“:Časy bežia, rýchlo bežiaKoniec roku školského.[18]Tősgyökeres magyarJeden Slovák, snáď z Oravybujný, pekný, silný, zdravýprišiel do škôl, ale beda,jemu „tót nyelv“ vraj netreba.Vedel tri slová povedať.Zaďakovať, chleba pýtať,„jó reggel“, „nap“ vinšovaťuž nechcel reč svoju znať.Edon raz sa dák’ zamotal,medzi Maďarov sa vpratal.A tí sa ho spýtali,ako by ho nepoznali.„Čo si? Akej národnosti!Aks’ Slovák, zlámem ti kosti.“On ale sa postavila maďarsky tak pravil:„Tősgyőkeres magyar vagyok,magyar nyelvet povedálok,semmi tótul nem tudom.No tehát magyar vagyom.Szőletem én Oravábam,ne higyítek, hogy tót hászban.Magyarnyelv én jól bírok,magyar beszéd jó tudok.Tudok kérni, kérem chlebát,tudok hnedky kősznőnet dať.Istenucscse magyar somist’ucscse magyar vagyom.Sliepka viem ako sa volápo maďarský — szelepke.Zós nemecky, tót omáčkaamacskó sa zovie. — Hé!Ugye tudom povedálnipo maďarský hovorálni.Mírt ne is magyar vagyomés magyarúl jó tudom.Tudom magyaról számolni,egy, kettő, három. Kel tudnipo maďarúl písať aj.Azt tudok, keď vie to száj.“A tak ďalej takto rečnil,svoje mysle do venca zvil,teraz ich vypovedal.Známosť však velikú malo maďarskej reči — ačak?Koncom rečí to bolo tak:koncom rečí — hahaha…vysmiali sa z chúďaťa.Báseň je satiricky ladená. Jesenský v nej použil vedľa spisovných výrazov i dosť nárečových prvkov. Do básne vkladá slová, ba celé verše a slohy písané po maďarsky. Píše ich zväčša nesprávne a prispôsobuje celej obsahovej i formálnej výstavbe básne. V nasledujúcich riadkoch otláčame ešte raz celú báseň. Maďarské časti básne prekladáme do slovenčiny.Írečitý MaďarJeden Slovák, snáď z Oravybujný, pekný, silný, zdravýprišiel do škôl, ale beda,jemu „slovenskú reč“ vraj netreba.Vedel tri slová povedať.Zaďakovať, chleba pýtať„dobré ráno“, „deň“ vinšovaťuž nechcel reč svoju znať.Edon raz sa dák’ zamotal,medzi Maďarov sa vpratala tí sa ho spýtali,ako by ho neznali:„Čo si? Akej národnosti?Aks’ Slovák, zlámem ti kosti.“On ale sa postavila maďarsky tak pravil:„Írečitý Maďar som japo maďarsky rozprávamneviem nič po slovensky.No teda Maďar som.Narodil som sa na Oravenemyslite, že v slovenskom dome.Maďarskú reč dobre ovládampo maďarsky dobre rozprávam.Viem pýtať, prosím chleba,viem hnedky zaďakovať.Na moj veru Maďar somna moj veru Maďar som.Sliepka viem ako sa volápo maďarsky — szelepke.Zós nemecky, slovensky omáčkaamacskó sa zovie. — Hé!Pravda viem povedaťpo maďarsky hovorálnipreto teda Maďar soma po maďarsky dobre viem.Viem po maďarsky rátaťjeden, dva, tri. Treba vedieťpo maďarsky písať ajaj to viem keď to vedia ústa.“A tak ďalej, takto rečnil,svoje mysle do venca zvil,teraz ich vypovedal.Známosť však velikú malo maďarskej reči — ačak?Koncom rečí to bolo tak:koncom rečí — hahaha…vysmiali sa z chúďaťa.[19]Poznanie— Martin (?) leto 1890. V rukopise podpis „Ján J.“, pred názvom číslovanie „V.“ Číslovanie znamená pravdepodobne poradie vo „vätšej básni“ — „Zvuky mojích dúm“ — ktorú Jesenský spomína v liste Dušanovi Ruppeldtovi 7. — 8. VII. 1890. (List je v majetku Fedora Ruppeldta.) Báseň Poznanie a Prvý bozk sú ako príloha k tomuto listu, ktorý uvádzame doslovne, aj s prepismi:Milý priateľu Dušan!Cusíš? no dobre čo som aj nie mladší chytím sa ja do listu. Slúbil som ti, že ti pošlem vo vakátiach aj z mojich mladých novopečených — varených — najlepšie novospáchaných básni… ba len z takých… veď vieš nie… žiadne básne ti nepošlem len také hlupstvá… Teda maj jích… ale len čiastky z mojej vätšej básni „Zvuky mojích dúm“ (sprostý názov — ale nevedel som jich ináčej pomenovať). —v I-ej čiastke môžeš i toto čítať.Hruď dme sa bôľom slzy kryštálovéRinú dol‘ lícom, vrásky kryjú čelo. —Padajú na nás, bôle, smútky, nové. —S jích ramenami objaly nás vrelo. —atď.alebo: v 2-hej čiastke: (reflexie) (v každej čiastké reflexie obsahujú 4 štrófy)Hlas trasie bôľom sa, z chladnúcej hrudiVlniacim prúdom prúdia sa mi vzdychy.A v hrudi chladnej spev sa smutný vzbudí.A veje vzduchom cez večierik tichý. —Mesiaca svieti ľúbozlatá splň. —Hviezdy s hlávkami veselo sa trasú.A mojích citov spevy jako vĺntlupy, vinú sa večerného času. —Večerný vetrík šelestí listamistromovia, šumot jích milo mi zneje.Srazí sa šum jích s mojími spevamiA spev ten lepšie mdlú hruď rozohreje.Spievam tichúčko v jasné nebo hľadím.A predtým čerstvy zaníka už šum.V nádejách mojích zas znovu sa zmladím.Opustím miesto, miesto mojích dúm.v IV-tej čiastke. —Kŕčovito sa ruka v päst sovrela. —Tvár zbĺkla ohňom iskry sršia z očí.Tieň dúm hladuškým čelom preletela.Hnevu žlč jazyk búrnou zlosťou močí. —Zdvihne pravica sa, žily vyvrelyna bielej ruke, krv sa silno prúdi.A ústa hromovým hlasom zkypelyMyseľ za pomstou, pomstou stašnou blúdi. —Ha ký to ďas? jaký to ľudia u nás? —či miesto srdca skalu majú v hrudi.Zbojstvom krutostou spenený jích hlas.Po neľudský s biednymi ľudmi súdi. —Ó! nevrešť huba soka nášho krutá!Ó mlč ty s rečou smelá hlúpababa.Skuj ruky slabé— krutý tyranv putá.A trýznibarbarslabuškého raba. —Na budúce ti takýchto viac pošlem, na teraz len tieto ale to ti hovorím pošli krytiku ak nebude tu tvoj list tuná o peť dní potom… neviem čo bude… ale — no S Bohom sapiens — ?????????sostávaTvoj práteľJán Jesensky, V.S Bohom prozaista.roku tisícosemsto devädesiat. — dňa siedmeho? a či ôsmeho júľa.J.Ján[20]Prvý bozk— Martin (?) leto 1890. V rukopise podpis nečitateľný, číslovanie pred názvom („VII.“) znamená pravdepodobne poradie vo „vätšej básni“ — „Zvuky mojích dúm“ — ktorú Jesenský spomína v liste Dušanovi Ruppeldtovi (7. — 8. VII 1890). Báseň Prvý bozk a Poznanie sú ako príloha k tomuto listu (pozri poznámku k básni Poznanie). V rukopise v druhom verši pri slove „vtisla“ (rukopis „vtysla“) má Jesenský hviezdičku a za básňou poznámku: „Ako sa píše v,tysnúť‘? odpíš, či s y — alebo s i. som nie istý ani ako sa píše ,oviť‘, tuším s ,i‘.“[21]Prebudenie— Kežmarok (?) 2. XI. 1890. V rukopise pod básňou podpis DRuppeldt, na rube listu text: „autor: ???? ???????? Ece?c??, VI.“, ceruzkou pripísané „básnik“. Druhý verš opravený ceruzkou (Dušan Ruppeldt) na:Oj kedy už čujem jej milé znenie?[22]Oheň— Kežmarok (?) 1890 — 91 (?). V rukopise podpis „Pánpero, VI.“ Na rube listu ceruzkou podrobné pripomienky k básni od Dušana Ruppeldta.[23]fajerman(z nem.) — hasič[24]vas das(nem.) — čo to[25]Fajer(z nem.) — oheň, požiar[26]Túžba— Martin 27. VIII. 1891. V rukopise podpis „Ján Martinský“.[27]Po odchode mojej Susedky— Martin 29. VIII. 1891. „Písal Janko Jesenský, VII“, „odpísal znovu v Kež. 1891. 15/X“.[28]Hoj, ty ruka!— Kežmarok 13. IX. 1891. „Písal: Janko Jesenský“.[29]Kedyže ťa?— Kežmarok 19. IX. 1891. „Písal Janko Jesenský, VII“.[30]Večerom— Kežmarok 25. IX. 1891 „večer“. „Písal Janko Jesenský“. V pravom hornom rohu rukopisného listu pečiatka: Jeszenszky János felgymn. tanuló. Na druhej strane listu rukopis básne Ránom, datovanej v Kežmarku 1. XI. 1891.[31]A zima…— Kežmarok 29. IX. 1891 „ráno“. Podpis „Ján Martinský“.[32]Túžba— Kežmarok 3. X. 1891. Názov básne v rukopise: „(Túžba)“, podpis „Ján Jesenský, VII“.[33]Lístok— Kežmarok 4. X. 1891. „Písal Ján Jesenský, VII“. Na rube rukopisného listu ceruzkou riešenie matematickej úlohy.[34]Lásky— Kežmarok II. X. 1891. „Písal Janko Jesenský“.[35]Katastrofa— Kežmarok 14. X. 1891. „Písal Janko Jesenský“. Na štvrtej strane rukopisu podpis „Jeszenszky János, VII“.[36]Morfeus— v starogréckej mytológii boh sna a spánku[37]vis a vis(fr.) — naproti, zoči-voči[38]etiketa(z fr.) — pravidlá spoločenských mravov, zvyky a obyčaje v spoločenskom živote[39]Cicero, Marcus Tullius (106 — 43 pr. n. l.) — najslávnejší rečník a prozaik rímsky[40]Herodotos(490 — asi 424 pr. n. l.) — najslávnejší grécky historik[41]Hanba— Kežmarok 15. X. 1891. „Písal Janko Jesenský, VII“.[42]Pravda a nádej— Kežmarok 15. X. 1891. „Písal: Janko Jesenský, VII“.[43]My zaspali sme…— Kežmarok 19. X. 1891. „Písal Janko Jesenský, VII.“ Na rube rukopisného listu pečiatka: Jeszenszky János felgymn. tanuló. R. v. 13 pôvodne:Ó vstaňte Slováci i zdrťme jeho[44]Ó, počuj, počuj!— Kežmarok 29. X. 1891 „po obede o 3/4 na dve“.[45]Očú svit— Kežmarok 30. X. 1891 „ráno“. „Písal Janko Martinský, VII“.[46]Ránom— Kežmarok 1. XI. 1891 „ráno“. „Písal Tenistý“. Na prvej strane rukopisného listu báseň Večerom, datovaná v Kežmarku 25. IX. 1891, s podpisom „Janko Jesenský“.[47]Zabudla si…— Kežmarok 1. XI. 1891 „po obede okolo 4tej“. „Písal Tudhatod“.[48]Oj, dievčatko…— Kežmarok 1. XI. 1891 „poobede o 1/4 5“. „Písal Panpero“.[49]Oj, tie oči…— Kežmarok 1. XI. 1891 „poobede 1/2 5“. „Spísal Pauper, VII“.[50]K zime— Kežmarok 4. XI. 1891 „večer o 9-tej“. „Písal Janko Jesenský, VII.“ Na rube rukopisného listu pečiatka: Jeszenszky János felgymn. tanuló. R. v. 7 pôvodne:Zabudni na mňa zima krutá;R. v. 9 pôvodne:Na návštevu ku mne ó hriešna;R. v. 18 pôvodne:Len prines Músu k mne so sebou.[51]Poďže bližšie!— Kežmarok 5. XI. 1891 „ráno o 1/2 8mej“. „Spísal: Kto?“. R. v. 12 pôvodne:Prosby vrúcej tichý vzdych.[52]Objímam…— Kežmarok 5. XI. 1891. Podpis „Ján Jes“.[53]K Novému roku— Martin 28. XII. 1891. V rukopise venovanie: „slč. O. F.“ (Oľga Fialová-Wrchovská), podpis „XY“. Rukopis básne opatruje Oľga Fialová-Wrchovská (pozri tiež JKS, str. 101 — 108).
Jesensky_Basne.html.txt
Na úvodHru Nepolepšený svätec alebo Vy máte v rukách moc, my máme pravdu som napísal v rokoch 2016 — 2017 na podnet Slovenského národného divadla.Myšlienku napísať ju mi však už pred vyše dvadsiatimi rokmi vnukol môj priateľ František Mikloško, ktorý mi bol naporúdzi ako poradca už vtedy, keď som ešte váhal, či sa vôbec smiem ja, evanjelik, pustiť do katolíckej témy. „Neboj sa, zvládneš to,“ povzbudzoval ma, „máš ženu katolíčku.“ Premiéra hry pripadla zhodou okolností na jún 2017, a tak sa stala mojím darčekom k jeho sedemdesiatke.To, že som o napísaní Nepolepšeného svätca premýšľal tak dlho, však nesúviselo len s katolicitou témy.Trochu ma zdržali aj okolnosti môjho vlastného života v deväťdesiatych rokoch — hoci na pozadí heroického príbehu Silvestra Krčméryho to boli okolnosti zanedbateľné.Svoj čas si vyžiadalo aj štúdium materiálu. Bez spomienok Silvestra Krčméryho, zachovaných v knihách To nás zachránilo(Lúč a Signum, Bratislava 1995)a Pravdou proti moci(Artis Omnis, Žilina 2014)by bolo napísanie hry nemožné.Pri tom štúdiu a práci na hre o „nepolepšenom svätcovi“ Silvestrovi Krčmérym, s ktorým som sa osobne nikdy nestretol, som natrafil aj na meno žilinského chirurga Gejzu Kauzála a zrazu som zistil, že príbeh hry, ktorú píšem, sa ma osobne dotýka viac, než som tušil. V žilinskom procese Kauzál a spol — skrátene nazývanom „lekársky“ — spolu s lekármi Kauzálom, Fraštackým, Comorekom a Konturom totiž na lavici obžalovaných sedel aj jeden právnik — môj otec. Za čo ich súdili? Tí nešťastníci hrali karty, rojčili o stredoeurópskej federácii a rozprávali si protištátne vtipy. Keď ich prokurátor citoval v obžalobe, nevedeli na trojdňovom procese prítomní príbuzní obžalovaných(ja medzi nimi), či sa majú smiať alebo plakať. O tom procese je dnes na internete iba pár viet — aj tie som našiel, len keď som si naťukal slová „z dejín žilinskej nemocnice“: „Vzhľadom na celospoločenské zmeny sa stal primár Kauzál ako predstaviteľ modernej buržoázie nepohodlným vtedajším politickým činovníkom. Jeho poslednou operáciou na žilinskej chirurgii za asistencie Dr. Váňu bola dňa 2. novembra 1959 operácia tukového nádoru, ktorú však nedokončil, pretože počas operácie bol odvolaný do pracovne, kde ho čakali príslušníci ŠtB, aby ho zatkli. Následne bol po vykonštruovanom politickom procese odsúdený.“Boli to časy ako stvorené na protištátne vtipy, keď tajní, zatýkajúci lekára, neváhali pri tom ohroziť aj pacienta!Uväznení lekári bývali potom využívaní na väzenských ošetrovniach. Obaja lekári sa stretli na jednej z nich, a tak aj Silvester Krčméry mal príležitosť obľúbiť si Kauzálov humor. V scéne ich lúčenia som však umožnil Kauzálovi, aby prekvapil Krčméryho zošitom modlitieb. Chcel som tak ukázať, aký veľký vplyv mal Krčméry na svojich spoluväzňov — že to bol nielen lekár tela, ale aj lekár duše.Koľko mal na to príležitostí, o tom svedčí aj kalendár a miestopis jeho pobytu za mrežami, ktorý tvorí kostru hry, a diváci ho našli aj v bulletine:Kalendár a miestopis Krčméryho rokov prežitých za mrežamiOd zatknutia po odsúdenie26. júla 1951 — zatknutie v Kuřivodochod 27. júla 1951 do 12. novembra 1951 — vyšetrovacia väzba v Brneod 12. novembra 1951 do 24. júna 1952 — vyšetrovacia väzba v Prahe na Ruzyniod 24 júna 1952 do decembra 1952 — vyšetrovacia väzba v Bratislaveod decembra 1952 do 12. marca 1953 — vyšetrovacia väzba v Košiciachod 12. marca 1953 do novembra 1953 — znova vyšetrovacia väzba v Prahe na Ruzyniod novembra 1953 do apríla 1954 — znova vyšetrovacia väzba v Bratislaveod apríla 1954 do 24. júna 1954 — súdna väzba v Bratislave24. júna 1954 — proces pred vyšším vojenským súdom v Trenčíne12. augusta 1954 — odvolací proces pred vojenským kolégiom najvyššieho súdu v PraheOd odsúdenia po prepustenieod augusta 1954 do novembra 1955 — tábor č. 9 Mírovod novembra 1955 do apríla 1958 — tábor Banská Bystricaod apríla 1958 do novembra 1958 — tábor Příbram Bitýzod novembra 1958 do novembra 1959 — tábor Prokop pri Slavkove nad Ohříod novembra 1959 do januára 1962 — ústredný tábor vykmakovod januára 1962 do 21. októbra 1964 — tábor Prokop pri Slavkove nad Ohří21. októbra 1964 — prepustenie na slobodu s podmienkou na dva roky*Aj dátum premiéry bol krčméryovský. Premiéra hry sa konala 23. júna 2017, teda v predvečer Krčméryho obľúbeného sviatku narodenia Jána Krstiteľa. Bol to zároveň aj predvečer 63. výročia súdneho konania pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne. Na ňom vtedy — 24. júna 1954 — predniesol Silvester Krčméry reč, ktorú by dnes mal aspoň v zhustenej podobe vedieť naspamäť každý slovenský maturant, bez ohľadu na to, akého je vierovyznania. Z tej reči krásne vidíme, že Krčméryho zápas za náboženskú slobodu bol zároveň zápasom za slobodu ako takú. Preňho bolo Kristovo meno synonymom dobra a pravdy a aj vtedajšiemu súdu musela vyraziť dych jeho myšlienka: „Tým, že sme slúžili Bohu a človeku, slúžili sme aj ľudskej spoločnosti, a podľa dnešnej terminológie aj ,robotníckej triede‘. Hoci my ľudí nerozdeľujeme! Ani podľa tried, ani podľa majetku a kabáta, ani podľa rasy alebo pôvodu, ale každý človek je pre nás druhým Kristom.“ Hoci niet pochýb, že táto Krčméryho myšlienka vyrastá z jeho náboženskej viery, bez jedinej korektúry by ju mohla prevziať Všeobecná deklarácia ľudských práv.Krčméryho reč na súde sa teda, prirodzene, stala aj jedným z vrcholných okamihov hry, ktorou som sa usiloval ukázať, že aj malé národy stáli v prvej línii boja proti totalite, že mali nielen mučeníkov ale aj hrdinov, porovnateľných s hrdinami veľkých národov.Keď si hru prečítal môj priateľ český spisovateľ a bývalý mukl Jiří Stránský, napísal mi: „Heřman Tyl(převor premonstrátů v klášteře v Teplé)o málokom řekl, že je frajer, ale o Krčmérym to řekl nejmíň třikrát — a to už bylo něco. Na takové lidi se nesmí zapomenout!“*No nielen téma, aj hra musí byť dobrá — milovníci divadla vedia, že dobrá téma zlú hru nezachráni. Našťastie Krčméryho ľudská veľkosť bola aj predpokladom na vytvorenie veľkej divadelnej postavy. Už napríklad len to, ako odmietal amnestie, ako sa tento „nepolepšený“ dobýjal nazad do väzenia.(Diváci v takýchto chvíľach zadržujú smiech, no nech sa len smelo zasmejú. Krčméry nebol ufňukanec, aj on sa rád zasmial.)Usiloval som sa neprepásť ani túto divadelnú príležitosť a zdá sa, že sa mi to podarilo. Po prvých dvoch sezónach, v ktorých malo SND hru Nepolepšený svätec v repertoári, záujem o ňu neklesá. Nielenže autobusy vozia na ňu divákov z celého Slovenska, ale aj inscenácia začína putovať. Stala sa v súčasnosti najúspešnejšou inscenáciou pôvodnej slovenskej hry, ktorá vznikla v tvorivej dielni Slovenského národného divadla. Nehráva sa už iba v Modrom salóne, ale aj v Štúdiu SND a na zájazdoch. Po jej úspešnom uvedení v SND sa hra iste dočká aj toho, že po nej siahnu aj iné kamenné divadlá, že ju uvítajú aj ochotnícke súbory.(Medziiným aj preto, lebo jej inscenačné nároky sú jednoduché — boli také už na scéne SND a inde môžu byť ešte jednoduchšie.)Literárne informačné centrum dalo hru preložiť do angličtiny a pripravuje sa už aj jej predstavenie v Bruseli.Keď sa pripravovala premiéra hry v SND, chodil som na všetky skúšky a robil som nové zásahy do textu, ktoré vyplynuli z inscenačného procesu. V tejto písomnej podobe hry som však pokladal za rozumné vrátiť sa k východiskovému textu. To platí aj o pomenovaní jednej z postáv. Na program SND sa dostala moja hra tesne po Esterházyho hre Mercedes Benz, v ktorej sa takisto vyskytovala postava Diabla. Vtedy som pripustil, že bude lepšie, keď sa ja svojho Diabla vzdám, a tak som ho premenoval na Herca a priznať sa k diabolskej totožnosti som mu dovolil iba v jedinej scéne — v tej snovej, v banskobystrickom väzení. V písomnej podobe hry sa vraciam k Diablovi.*Tím, ktorý pripravil premiéru hry v Modrom salóne Činohry SND 23. júna 2017, uvádza bulletin v takejto zostave: Dramaturg: Peter Kováč. Réžia a hudba: Kamil Žiška. Scéna a kostýmy: Peter Janků. V hlavných úlohách: Matej Marušin a Richard Autner. Hlasy: František Kovár, Dušan Jamrich, Jana Oľhová, Ján Gallovič, Štefan Bučko a autor. Tých, čo priložili ruku k dielu, je však, prirodzene, ešte viac, moje poďakovanie patrí rovnako vedeniu divadla a dramaturgii činohry, ako aj technike a celému divadelnému personálu — hra je vždy výsledkom práce celého divadla.Rád pripomínam aj mená svojich poradcov. V scénach situovaných v Brne som zatúžil použiť tamojší hantec — ťažko by sa mi to podarilo bez pomoci Petra Minaříka. Ani „oválny výpotok“, čo sa postaral o zvrat v závere hry, by som nevymyslel sám — bol to nápad môjho priateľa lekára Petra Belana. Ani v bulletine teda nechýbalo moje osobitné Poďakovanie: „Autor hry ďakuje za cenné rady Františkovi Mikloškovi, Františkovi Neupauerovi, MUDr Petrovi Belanovi, Petrovi Minaříkovi a dramaturgovi SND Petrovi Kováčovi.“Ľubomír Feldek
Feldek_Nepolepseny-svatec.html.txt
80. Polyfém1.Slov. PohľadyXV., 325 — 6, č. 2, majú rozprávku„Dvaja drotári“zBošáckejdoliny.Dvaja drotári zablúdili v horách, dostali sa k zámku, kde bol obor s veľkým okom na prsiach. Prosili ho o nocľah. Vzal ich so sebou do izby, kde boly i ovce, zavalil kameň, jedného drotára zjedol hneď a druhému povedal, že si ho nechá na ráno na pochúťku. Druhý drotár poznal, že vráta nebude môcť otvoriť. Keď obor zaspal, vzal drotár svoju palicu, opatrenú na konci dlhým „špinárom“, a vyklal mu oko. Ráno obor púšťal ovcu za ovcou a hladil ich po vlne. Drotár chytil sa najväčšieho barana okolo hrdla a prevliekol telo medzi jeho predné a zadné nohy. Tak šťastne utiekol domov.2.Slov. PohľadyXV., 326 — 7, č. 3, majú verziu„Kováč, ktorý Biedu hľadá“. V rukopise J. Ľ. Holubyho je zaznačený rozprávač: Janko Samec-Geľo.Kováčovi sa vodilo dobre, išiel hľadať Biedu. Ešte s jedným druhom zablúdil v lese, dostal sa k chalúpke, kde žila Bieda, jednooká, stará vycivená baba, a prosili o nocľah. Bieda upiekla a zjedla kováčovho druha a kováčovi sľúbila, že na neho dôjde ráno. Ráno ponúkal kováč babe svoje služby; keď sa dozvedela, že je kováčom, chcela, aby jej ukul druhé oko. Kováč dal si priniesť dva mocné povrazy a babu pevne sviazal. Keď baba na jeho slová zkúšala pevnosť povrazu a pretrhla ho, sviazal ju ešte mocnejším. Potom jej kladivom vrazil šidlo do jediného oka, baba pretrhla povraz, postavila sa ku dverám a volala, že jej neujde. Chytala ovcu za ovcou za vlnu a vyhádzala ich. Kováč navliekol si na ruby kožuch, ktorý visel v chalúpke, a štvornožky liezol medzi ovcami. Baba ho vyhodila, kováč sa jej vysmial a utekal a hľadel, kadiaľ by sa mohol dostať z lesa. Uvidel v buku zlatú sekeru, siahol po nej, nemohol ju vytiahnuť ani sa od nej vyprostiť. Počul už chichot blížiacej sa baby, vzal nôž, odrezal si ruku a utiekol domov.3. ZoSpišskejstolice je verzia, zaznačená vSborníku Muz. slov. spol.XVII., 89 č. 38,„Obor“.Dvaja starí vandrovníci išli horami a prišli na veľkú lúku, kde obor pásol šesťnásť oviec. Boly také veľké ako kravy, a obor mal len jedno oko. Keď nadišiel večer, išli s ním do veľkej jaskyne. Obor si rozložil vatru, vytrhol buk, zlomil na kolene a položil na oheň. Vandrovníkom nedával nič. Urobil si ražeň, vrazil jednému vandrovníkovi do boku, upiekol ho a zjedol. Potom podojil ovce a sám všetko vypil. Keď obor zaspal, priložil mu vandrovník rozžeravené poleno na oko a „to mu puklo“. Obor zareval, vyskočil s postele, otvoril jaskyňu len toľko, čo sa rozkročil, a púšťal medzi nohami po ovci. Už zostaly len štyri ovce, vandrovník sa vtiahol pod brucho poslednej ovce a utiekol. Obor to poznal a utekal za ním. Boly tam veľké skaly, vandrovník skákal s jednej na druhú, vyskočil na najvyššiu a tam kričal na obra. Obor počul krik a išiel za ním; ako vyliezol, sletel dolu a zabil sa.Verzie látky o Polyfémovi boly naposledy sostavené v Anm. KHM Grimm II., 374. Iné ešte verzie: Javorskij. Pam. galic. 150 č. 54 a 55. Levčenko 461 č. 548 a 549. Mater. antropol. XIII., str. 144. Smirnov Sb. rus. sk. 149, 602, 892. M. Böhm a F. Specht: Lett. Litau. M. 137. Yrjö Wichmann. Syrjän. Vlksdichtung. 4 č. 2. Obert, Rumän. M. 17 č. 9. Javor 1884, str. 1617 č. 17. Šaulić. Srp. nar. priče. 42 č. 38. Sb. Mat. Kavk. V., 2. str. 97. Pam: nar. tvorč. osetin. I., str. 24. ib. II., str. 10. Tchéraz, L’orient inédit 112 č. 7. Schmidt-Kahle, Volkserz. Palästina 231 č. 55. Wesselski, M. d. Mittelalters. 73, 218.4. S niekoľkými rôznorodými motívy bola táto látka spojená v rozprávkeEtnogr. ZbirnykaIV., 3 — 11, č. 1.„Barónsky syn v Amerike“. (Zo stol.Zemplínskej.)Najprv je historia o dobrodružnej ceste akéhosi barónskeho synka do Ameriky a tristo chlapov, ktorých poslali traja kráľovia podívať sa na Ameriku. Ich loď bola zásobená na tri roky. Až najdú Ameriku, každý sedliak si vystaví dom a bude tam pánom. Barónsky syn opustil ženu v požehnanom stave, otcovského majetku strovil dve čiastky a toľko chcel zasa v svete zarobiť. Všetkým tým ľudom dali „rišpikcije“, aby s mora mohli pozorovať zem. Plávali tri mesiace po vode a už pozorovali, že chleba čo nabrali na tri roky, majú len na mesiac. Barónsky syn vyliezol na rozkaz „kondochtora“ so svojím ďalekohľadom v noci na tretie patro, uvidel „1000 míl zeme v Amerike blízko“, čo sa svietilo, i rozkázal, aby na tú stranu obrátili loď. Loď zastala pred vysokou skalou pred brehom magnézovým. V lodi bolo železo a tak bola loď uputnaná. Barónsky syn mal so sebou dlhý povraz s troma hákmi, sviniarik vyhodil povrazy na breh a potom len menšina vyliezla hore na zemi do Ameriky. Vydali sa na cestu a prišli k vysokému a širokému domu. Drevená brána bola na tri siahy vysoká. Tam stál človek vysoký na tri siahy. Pristúpil k tým ľuďom a nahádzal ich do izby a dal im ešte turecké orechy. Len barónsky syn ich nejedol. Lev — tak sa ten človek menoval — vzal tri ražne, prezeral ľudí, ktorý z nich je tučný, troch z nich nastoknul na ražeň a piekol ich. Ostatných zahnal do „chiški“, kde nebolo stien, len také „štachety“, že nimi všetko videli, čo s tými troma robil. Do jednej ruky vzal dvoch, do druhej jedného a tak ich piekol ako troch vtákov. Roztrhal ich potom na kusy a položil ich na stôl pre svoju čeľaď. Potom prišlo jedenásť takých „ľvov“, ženské a mužskí, sadli si za stôl, a on im vravel, že prišly divé ovce. Popoludní okopávala čeľaď stromy, ktoré im rodily výborné ovocie, a len z toho žili. Potom „lev“ zasa si prezeral tých mužov a upiekol opäť troch, aby mala čeľaď večeru, a sám sa rozložil okolo ohňa a zaspal. Barónsky syn dal si stiahnuť topánky, medzi podošvami bolo ukryté 25 patrón, vylomili dvere a položili do ucha toho „levúce“ všetkých 25 patrón. Vzal potom ešte s dvoma oné tri ražne a vyňal z vrecka taký knôt, ktorým patróny zapálil. Sami potom utiekli. „Levúc“ sa ešte vzchopil, začal sa v izbe obracať dookola, a oni mu vrazili dva ražne do očú a porazili ho na zem a začali naň strieľať zo svojich vojenských zbraní. Ako ho zabili, vylomili sa z domu a utiekli.Nasleduje niekoľko rozdielnych motívov.Nastala noc, a vyliezli na strom, lebo sa báli spať na zemi, že by ich príbuzní obrovi hľadali. Ako tak sedeli a na zem sa dívali, priliezol ohromný had a troch z nich zožral. Utekali nazad na more, aby tam umreli hladom. Druh druha tam pojedal. Sliezli po tom povraze dolu na loď a strhli hák. Odrazili šesť malých lodí, do každej nasadlo po päť, vzali so sebou pušky a barónsky syn svoju sekeru. Priplávali potom na suchú zem a našli tam také veľké vajce, že nevedeli, či je to chliev, či dom, či biela skala. Sekli doňho sekerou barónskeho synka, vyfrkol bielok a tak vajce upiekli. Tridsať ľudí sa najedlo, a každý ešte vzal taký kus, aký len vládal uniesť. Vrátili sa k lodiam a na vode urobil sa tieň, ale nie od oblaku, lež od veľkého vtáka, ktorý ich prenasledoval. Štyri loďky utiekly, dve s ľuďmi zmámil vták.Pomodlili sa vo svojich úzkostiach k Bohu a šťastne ušli. Dohovorili sa, že každý deň sa svliekali do naha, najtučnejšieho zabili a tým sa živili. Konečne stretli inú loď, vyvesili bielu zástavu a začali na cudziu loď trúbiť. Barónsky syn sa s tými ľuďmi dorozumel a priviazali svoju loď k nej. Tak ich títo ľudia zaviezli k svojmu kráľovi. Kráľ sľúbil, že im dá pozemky, vystavať domy, voly, aby mohli gazdovať. Barónsky syn sa prihlásil ako urodzený pán, pracovať nevie a žobrať sa hanbí, a kráľ ho prijal za svojho sluhu. Potom mu dal svoju dcéru za ženu. Vyhlásili ho za následníka. Pri sobáši kňaz povedal, že majú nerozlučne žiť až do smrti, a kto prv umrie, či muž a či žena ten sa musí dať s nebožtíkom pochovať. Princezna skoro ochorela a umrela, a tak i princa mali s ňou pochovať. On si nabral drahých vecí, najmä zlata, cent sviečok a na rok chleba a od doktorov taký prostriedok, že mu nič nesmrdelo. I urobili mu takú veľkú rakvu, aby sa to všetko do nej zmestilo. Tak bol i pochovaný v krypte s princeznou. Za týždeň umrel kráľovský záhradník a s ním pochovali jeho živú ženu. Barónsky syn sa dohovoril s tou vdovou, zapálili sviečku a išli obzerať kryptu, našli dieru, on si vzal svoj povraz, vyliezol po ňom hore, našiel rebrík, pustil ho do diery a tak i ona vyšla. Utiekli, prišli na loď, pýtal sa, do ktorej Ameriky pôjdu, tam našiel krajanov z ruského kraja a z tohože mesta a s nimi sa vrátil domov. Poklonil sa matke, žene a malému chlapcovi, o ktorom počul, že je to jeho syn. Prosil ženu, aby mu odpustila, dal jej všetko zlato a peniaze, ktorých mnoho v svete zarobil, najal si muzikantov, aby mu hrali každý deň, pokiaľ bude živý.Mestom išiel Žid, cítil veľkú vôňu od jediva, ktoré varili u toho bohatého pána; povedal, keby to okúsil, že by bol o mnoho rokov dlhšie živý. Pán poslal Židovi drahé šaty, aby v nich prišiel k nemu, pozval i jeho ženu a jeho šesť detí, aby k nemu prišly, a sľúbil Židovi, že bude mať denne po dvoch zlatých a nič nebude robiť. Židovka nech denne príde k nemu pre peniaze. Barón mu rozprával denne dva razy svoje osudy v Amerike, ale Žid tak sedel dva týždne a sprotivilo sa mu to; prosil pána, že by chcel vidieť svoje deti, a nič nedbal, že nebude brat peniaze, len keď bude vidieť svoje deti.
Polivka_Rozpravky-o-bytostiach-nadprirodzenych.html.txt
IObsah1. Mravenište7. Trasorítka8. Zlodej9. Neohrozený chlapec25. Pes a vlci28. Človek, Čas a Práca30. Zajac a líška32. Medveď a líška33. Strnádka a včely37. Medveď a Talian38. Sťažnosti proti učiteľovi49. Lov na opicu70. Netopieri105. Panská spravodlivosť118. Civilizátori Slovanov120. Kľúč od kanonii129. Somár a mladý pán133. Koníča a ženy1. Mravenište„Odkiaľ hŕba toľká?“tázal sa chlapec paholka,keď zočil v lese smetistépod sosnou mravenište.Ukázal mu mravca, ale ťažká viera.„Hm! Tak veľká hromada a tak malé zviera!“„To nie je,“ riekol sluha, „dielo jednej chvíle.Robotnosť mnoho môže i pri malej sile.“7. TrasorítkaHanbila sa švitkáza svoje meno trasorítka.Aby sa ho zbavila, posla v cudzie strany,kde bola hosť ešte nepoznaný.Lež i tam to isté menobolo jej zas priloženo.Zočiac teda kukučku veštnú v sade,šla ku nej, čo činiť, ku porade.„Prestaň chvostom triasť,“ veštica vraví.„Nie miesto mení povesť, ale mravy.“8. ZlodejPošiel zlodej kradnúť v noci trávu;nabral potme ohnicu, otrávil si kravu.„Ach,“ vzdychol, „pravda predsa: zle nadobúdanéstatky zriedka prinesieš domov požehnané.“9. Neohrozený chlapecŠiel chlapec s otcom do lesaa sekeru ostrú nesa.„Keby prišiel vlk,“ vraví,„takto mu zatnem do hlavy.“Vtom uzrel zajaca, ktorý smelopostavil príchodzím čeloa díval sa na nich, stúliac uši.Chlapec, že v ňom vlka tuší,skríkne v úžase plachoma k otcovi sa vinie so strachom.„Ako to?“ zasmial sa otec chutne.„To ten, čo vlkovi hlavu utne?“„Keď je ale už tu!“ utrel si chlapec oko.Nebáť sa je snadné, pokiaľ zlé ďaleko.25. Pes a vlciObchádzali ovčínec vlci hladní,ale prístup nebol snadný.Pre psa a jeho štekymuseli sa dať v úteky.Prišli však zasa nanovooprobovať so psom slovo.„Ty si hlúpy,“ riekli mu s pochlebou;„pováž, ako pán zachádza s tebou.On zje mäso, tebe len z milostiohryzené vrhne kosti.Kebys’ mal rozum, pohrdol bys’ jeho láskamia šiel na slobodu s nami.“Zlý pes dal sa nahovoriťa pomáhal sám vlkom stádo moriť.Títo, keď už mali dosť mrciny,svliekli všetku do dolinya tam sa hostili vo chrasti.Domáhal sa i pes časti:ale vlci velili strážiť mu na kraju,pokiaľ povečerajú.Všetko však pohltali,jemu ani kosti nenechali.Pes klial, a z vlkov jeden:„Buď rád, žes’ nebol i sám zjeden.“Druhý pustil úškľabok z tlamy:„Kebys’ dobrý bol, nebol bys’ medzi nami.“28. Človek, Čas a PrácaČlovek a Čas povadili sa na cestea zo zvady prišlo až na päste.Čas zvíťazil, Človek poď v úteky!Čas za ním so šľahami cez hory a rieky.Bol by ho dobil, keby nebol uskočil ku Práci.Nekľajte jej, ľudia krátkozrací.30. Zajac a líškaPred strelcom prchnucí zajac rýchlopätýbol od líšky, striehnucej medzi krovím, jatý.„Ach, čo som,“ úpel biednik, „zavinil vo svete,že ma takto všetci prenasledujete?“„Tys’ dobrák,“ stisla líška ho mocne pod laby;len jednu veľkú vinu máš, tú — že si slabý.“32. Medveď a líškaTrel sa medveď o jedľu pri potoku,keď ho blchy kúsaly, až mu krv šla z boku.„To hlúpo,“ vetí líška, tiež blchmi morená;vezme v pysk a prinesie kus suchého sena.Vojde s ním do potoka a pomaly vmočíodzadku sa do neho až po samé oči.Blchy, keď sa norila, šly ďalej splašené;naposledok sa všetky shromaždily v sene.Vtedy líška pustila seno, zdaru istá;blchy pošly po plti, ona stála čistá.To keď medveď uvidel, zamumlal si: „Hum! Hum!Predsa len ďalej vedie než sila rozum.“33. Strnádka a včelyRáno, prv než sa zo sna včely hnuly,prišla strnádka k úlia pri samom si sadla letáči.„Čo chceš?“ strážna zjačí.Strnádka ju čitká: „O seba nemaj strach;len ticho a nezvoň na poplach.“Ale včielka: „Dnes iným, zajtra mne,“ vetí,skríkne a prvá do vraha letí.Trma-vrma bola krátka;musela prchnúť strnádka.Tam všetci žijú v pokoji,kde všetci za jedného, jeden za všetkých stojí.37. Medveď a TalianViedol Talian lesommedveďa vyučeného plesom.Tam v návalurozpomienky na slobodu bývalúzapočal sa búriť väzeň strašnea búril silou vášne,takže, skrušiac okovy,vyrval sa Talianovi.A vzbúrená raz jeho zlosťnemala na voľnosti svojej dosť.Chcel, aby pozatýmTalian bol jeho zajatým.Podržal ho a striehol bedlivým dohľadom.Musel teraz Talian krepčiť pred medveďom.A zprvu síce mal veľkú radosť pri tom:skoro ale zazrel vec vo svetle náležitom.Bo, hľa, lačnie a preto, že stráži väzňa,kde pokrm vziať, nezná.Riekne teda po čase nemnohom:„Iď, človeče, s Bohom!Si mi nepríhodný;s tebou nie som ani ja slobodný.“Medveď videl, čo nevidia národy a štáty,že kto iným odníma voľnosť, sám je jatý.Víťaz síce kľučiari:lež žalárnik býva tiež len v žalári.38. Sťažnosti proti učiteľoviIstá obec chcelavyhodiť potupne svojho učiteľa.Prišli chlapi s veľkou zloboupred farára so žalobou.„Aká vina jeho?“ „Zle učí naše deti,hlupstvá kadejaké len a smeti.Učí ich o hviezdach na obloze,o mašinách, rušňoch, parovoze.Vysvetľuje im dúhu nebeskú,hovorí o hrmení a blesku.Ukazuje stromy, kamene a zvery,ba i hory a rieky na papieri.Hromží proti snom, strigám, mátohám,ako by on bol najmúdrejší sám.Blúzni o tak dávnych veciach, hovoriac,že už ani nie sú pravda viac.Deti naše hlupstvami sa trudia,o ktorých neslýchali ani starí ľudia.Za to jemu platiť toľkú sumu?Muž ten pošiel od rozumu.“Farár sa táže žalobníkov:„Povedzteže teda vy, čo má učiť žiakov?“„Hm! Nech učí maďarsky,latinsky a nemeckya dačo z kalendára.“Nepravda to? Bodaj by bola bájka stará.49. Lov na opicuKtosi kdesi v Americežiadal živej zmocniť sa opice.Hádajte však, čo činí? Meria sa s obludouhbitosťou svojich údov?Behá za ňou štrkajeretiazkami cez háje?Nie tak!A neobracia na ňu zrak;len kabát pred ňou navlieka,pohodí ho a zuteká.Opica, náhle jej to padlo v oči,hneď skočí,porve kabáta počne sa doňho škrabať,napodobňujúc človeka.Tento vtedy vyskočí zo zálohy.Opica chce preľaknutá v nohy.Ale zamotaná do kabátanemôže a darmo vreští jatá.Tak sa vodí národom opičím,ktoré samy nechcejú byť ničím.Pre cudzie kabátkyprichodia o slobodu a statky.70. NetopieriVrabcov s jednej, s druhej strany myší sborviedly medzi sebou o pšenicu spor;a keď márne boly reči,pribehly ku vojne a ku meči.Hľadaly obe strany spoločníkov,vyslaly aj k netopierom rečníkov.Ale netopieritým i týmto službu odopreli.Vrabcom odkázali, že ku myšiam patria;myšiam osvedčili, že sú vtákov bratia.Od tých dôb nesmejú sa ukázať povidne.Všetko, čo nemá svojho charakteru, bridné.105. Panská spravodlivosťCestu mala obec na päť siah širokú. Z tejto zaujalo panstvo napred tri siahy, lebo že mu to nikto nemôže zabrániť; potom s druhého boku dve siahy za pokutu, že mu prvé tri zaujať obec dovolila; a pravotár našiel, že panstvu stala sa krivda, pretože mu ešte jedna siaha chýba. Vec prišla pred súd a žalujúca obec bola odsúdená vynahradiť panstvu chýbajúca siahu. Hľa, panská spravodlivosť!118. Civilizátori SlovanovČalma, Pinč a Kučma, učiniac medzi sebou smluvu, šli rozširovať medzi Slovanov civilizáciu. Na ceste pripojila sa k nim i židovská Šľofnica. V Záhrebe rozprášili všetkých panslavistických profesorov, v Bulharsku zaviedli školy turecké, v Bystrici zrušili jediné poloslovenské gymnázium, v Revúcej dali v okovy profesora, v Levoči odsúdili správcu školy bez výsluchu, všade prenasledovali obce pre podpísané prosby na snem. Čo ďalej — povedať nemožno, bo koniec bájky vzal čert.120. Kľúč od kanoniiKeď Pán Kristus oddával Petrovi kľúč od kanonii, tázal sa Peter, čo vtedy, keby sa kľúč stratil? Či by sa nemohla snáď kasňa otvoriť kľúčom od knižnice? „To naskrze nie,“ opravil jeho blud Kristus, „skorej kľúčom od pivnice alebo kuchyne; len ho treba trochu natrieť lichotením.“129. Somár a mladý pánRyčal somár pred kaštieľom svojím zvykom,mladý pán ho obšíval s krikom:„Ha, ako ten ošklivec trhá uši!Či môže byť od teba dakto hlupší?“„Môže veru.“ „A kto teda?“„Panský syn, keď úrad hľadá.“133. Koníča a ženyNiesla chudobná ženado mesta na predaj nošku sena.To si obrátilo koníča cudzie k zisku;idúc za ňou, ťahalo seno po plnom pysku.„Hač!“ okríkla ho žena, „škaredný;ešte i ty stenčuješ mi ten zárobok biedny.“„Daj pokoj,“ ozvala sa k nej baba stará,ktorá niesla na chrbte gunára,„svet už raz taký je,z chudobného každý žije.“A gunár nesený na predajnaťahoval šiju z trávnice: „Jaj! Jaj!“
Zaborsky_Bajky.html.txt
Prechádzka po VlkolíneVeru dobre padne potulovať sa zase po miestach, ktoré známe od malička; menovite človeku, ktorý bol hodne rokov ďaleko od nich.[1]Nie div, že i ja bol som povďačný náhode, že som mohol, čo i letkom, prejsť naším slávnym Vlkolínom.[2]Je to dedina, na ktorú díva sa starý Choč, tento čudák akýsi medzi našimi vrchmi. Neviem, skadiaľ sa ta doredikal a kedy — dosť na tom, že tam stojí a stáť bude, kým svet svetom bude. Veď by bolo i smiešno, keby tak znezrady zmizol — Jasenci[3]by museli prerábať obecnú pečať, na ktorej práve spoza toho Choča vychodí slnce. A to by bol daromný kelčík. Nech sa tam geografi a geológovia naťahujú, kam vlastne patrí tento rebelant: či k Tatrám a či k Magure a či práve k Beskydám.Išli sme najprv, to sa rozumie, na Zemianstvo. To leží hore, na Dolnianstve sú rad-radom sedliacke domy a stavy.A kde sme mali ísť najsamprv, ak nie k pani sestre, starej Estere?Nie je pravda, že je to „starô, dudravô“, ako ju vykričal jej chýrny švagor, Eliáš Vlkolinský. Privítala nás milo, aby sme si sadkali a začala zaraz po dome zháňať čosi.„Mara!“ zavolala do pitvora na slúžku a už jej čosi hovorí do ucha. Táto Mara začala pokrývať stôl bielym obrusom ako sneh. A začala nás vynukovať domáca pani; tu klobásky, tu zas koláčov.Nuž tak nás traktovali hneď z príchodu v slávnom Vlkolíne. Doniesla nám i fľašu tokajského. Ešte nebohý pán Beňo ho bol zadovážil. Vidno veru, že mladý „párechtor“ nemajú ešte rozum. Nebolo by ostalo tejto fľaše od lanskej koledy! Nuž uctila nás stará pani Estera ako svedčí. No keď sme odchodili, nadhodil ktorýsi, že ideme teraz k starému Eliášovi.„Majú ku komu — k tomu Belzebubovi!“ odvrkla nám a prichlopila dvere na svojej veľkej kúrii.Nechceli by sme uraziť starú paniu — ale zase ako obísť takého človeka, ako pán Eliáš? Voľky-nevoľky prešli sme cez ten potok, za ktorým zaraz stojí jeho kúria.„Hm — var’ prišiel dúl na statok!“ vrkol pán Eliáš, keď nás videl. „Čože títo — hm, obšivkári!“ odpľuľ si, ako to len on vie. Mňa sotva pozdravil, dal mi ukazovák pravej ruky miesto ruky. Veď ako by zeman dal celú ruku sedliakovi! „A odkiaľ ste, švagre?“ spýtal sa ma, obzrúc si ma od hlavy do päty. Keď sa dozvedel, že som Jasenec, odpľul si a zahundral: „Hm, mačka na jarme! Žriebä na vôdre! Čo tu hľadá — var’ za rechtora! Hm, poľahlo…“No spamätal sa, že sú so mnou i druhí.„Hm,“ odpľul, „treba uctiť. Judka! Kde si, ha?“ No Judky nevidno. „Hm, a kde je stará devla?“Kedy-netedy vošla, no keď nás videla, počala zazerať.„A kde si bola, ha?“„Na pôjde!“„No — či máš dačo — hm, potraktovať? Hostia veru, hej, zďaleka,“ a odpľul. „Urodzení („hej“, odpľul — „akurát“…) mnohovážni páni…“Ona sa potrela po nose a zahundrala:„A čo? Var’ som nevykrámila všetko tým rabošom?“„Var’ nič neostalo?!“ odpľul. „Hrmen… bola tá svadba, hej, veru!“ odpľul. „Vyjedli ma — hm, ale takej, prisám! nebolo, hm, od Korodovej…“Z trakty už len nič nebolo. Judka sa schovala na pôjd pred vyjedačmi. Pán Eliáš nás vyprevadil na podstenu a potom si vrkol:„Hm, akurát! Uhádli ste!… Hm,“ odpľul, „toť trakta každý deň! Kto si múdry — hm, coky!“ odpľul. „I v pekle, hm, len raz veselie, hej, veru!…“Pán Peter sa zaradoval, keď nás zazrel.„Ľaľa, ide byť voľba, na dietu[4]čajsi! Páni sa premieľajú. Ale horký ich páni. Ani jeden veľkomožný. Nebude mať Abrhám pšores…[5]Ach, Pane Bože, aké časy! I sedliak má votum:[6]čo sme to dožili!“„Dobrô ráno vinšujam!“ Pred nami stojí ženská bledá, v krátkej tlačenici, spod ktorej vyzerajú chudé, tenké nohy. Košeľa okolo hrdla tiež nestiahnutá. Nuž Tera Šimovie! Usmieva sa nám vľúdne a pod zásterkou skrýva fľašu, ale prázdnu. Ide k Šalamúnke po pálenku.„Dobrô ráno!“ ďakujeme my.„Idem tuto, po vodu! Preliať pijavičky!“ prihovára sa nám. „Môj Šimko je v meste a Gáborko čosi majstruje pod cieňou. Jednostaj čosi pidliká. Pavko nám zavčerom písal! Nebožiatočko! Chcelo by prísť nazrieť, ale má moc roboty. Ale príde vraj, ani sa nenazdáme. Čajsi na Trojicu…“„Jakubko! Ako sa máte?“ pýtame sa zemana, čo varuje svoj kalištek v rukách.„Paciencia jest bylina hojitedlná.[7]Ej, keby bola zase svadba, ale nebude tak chytro takej.“Efraimova cipuška mu zahúdla:„Nuž takô…“„Idú! idú!“ zatúkal Ferdo, keď nás videl. „Hej, zahrajte im predsa na príchod! Ale čerta! Kto im má zahrať? Ezech sa už oženil a Kohutiar hnije v zemi…“Prešli sme i vedľa kúrie, pred ktorou je záhradka a v nej kvitne orgován. Mnoho kvietia v záhradke, iba rozmarín uvädol. Zato sa rozrástol cyprus. Akoby v nej sedela ešte i teraz neborká naša Marienka. Akoby sa dívala na svet omladnutý, rozkvitnutý májom. A akoby stál opretý o šranky Gábor a potešoval smutnú Marienku: „Jar i leto tu: uvidíš, ako zvirgá choroba, akoby ju hnal; zmizne ani sen, sťa tá hmla…“No všetko je prelud. Záhradka je prázdna a Marienka odpočíva tam na vŕšku pri kostolíku, v tieni košatých líp. Tu po dvore sa už len tmolí nahrbená postava starej Ireny, zarmútenej matere…Kúria Šimovie stojí, ako sa ide do vŕšku. Dom ošarpaný a dvor počína zarastať zelinou. Pod cieňou je Gábor, zarazený hľadí na nás. „Zase páni! Prišli var’ zapisovať…“ A hybaj hore sadom rovno do poľa.V takom strachu žije teraz tento cifráš, tanečník a dŕžava. Čaká, kedy mu padne na hlavu krov rodičovskej kúrie. Bol by rád, keby on ostal mŕtvy. Veď i hrobárom povedal, čo pochovávali Marienku: „Verte mi, milerád bol bych jej hrob zaľahol…“Darmo je, i Gáborko položil polienko na tento požiar, čo ide pohltiť otcovu kúriu. Musel byť všade prvý. Na tanci hádzal rynštiaky a dvadsiatniky do barbory. A teraz nemá často čím fajku napchať. Pri zábavách nechyboval nikdy, na každej svadbe on prvý družba, vývodil v hrách a kratochvíľach, obletoval rad-radom všetky dievčatá.No treba i uznať, že bol ináč dobrý šuhaj. Roboty sa neľakal ani jednej. V nebezpečí bol odvážny. Keď bola povodeň, on zachránil plátno Marienke Tomášovie. K rodičom bol šetrný; neodvrkoval otcovi ani vtedy, keď on bol k nemu surový a mater ľúbil vzdor jej ťažkým pokleskom, i bránil pred prudkým hnevom otcovým. Nuž, škoda tohto mládenca, že mu súdené byť v takom polospustlom dome.Či div, že v trápení hľadí pozabudnúť, že brúsi až hen medzi sedliacke dievky a zalieča sa Zuzke Klockovie? Veď i on pretrpel ťažký úder, i jeho srdce bolo dotknuté sklamaním. Ľúbil Uľku Gažkovie a ona jeho. Tu keď sa mali zobrať, vyšlo najavo, že Terka korheľuje. Mater Uľkina prisilila dcéru za Maťka Koštiaľkinho. Nič preto, že ho držia za chumaja! Len keď je jedinák. Gábor sa oželel, hľadel udusiť v sebe bôľ a poletoval od jednej do druhej. No tak sa zdá, že pri smutnej Marienke Tomášovie bol by i uviazol — no tá ho odvrhla. Smútila ona ustavične za Ezechom, zhrýzala sa, až sa konečne odsťahovala ta pod lipy ku kostolíku.V takejto tiesni nemá sa ani komu požalovať. Zbudol mu už len Ezeoh: jemu sa vytúžil, ba zdelil mu, že pôjde k Farkašovcom za hajdúcha. No Ezech mu radí múdre: „Ožeň sa!“ a ihneď mu i povie, že by mal ísť na prístupky do Blažkov. A ktovie, či Gábor neslúchne?Do Mačacieho zámku sme nešli. Ale sme zato videli Eržu na povláčke. Volá na morky, ,puj, puj‘, akoby ich strážila — a ono vyzerá, či nezočí Gábora v sade. Páči sa jej cifráš, tanečník a dŕžava. Odpustila by mu i nešikovnosť, že nechytil kyticu, čo mu hodila, keď letel na čele bandéria proti novému županovi, pánu Móricovi Farkašovi.[8]Ale Gábor vystríha sa Erži. Keď ho Ezech naberá, že je vraj s ňou zosobášený, Gábor mu odvrkne cele nevľúdne: „Ale choď mi s ňou!…“Na kúrii Jóbovej je tabuľka s nápisom: „Richtár“. On sedí na štíte a prezerá nekonečné lajstre. Akosi neverí, že ich treba zahodiť, lebo Nemci majú tiahnuť do Nemiec a miesto nich zase prídu staré slobody.[9]I tá vdova Črchľanka ho trápi jednostaj. „Tú škodu, prosím vás, čo nám to v holi volček vyničel, už zohnať dajte… Blízko Matúša,[10]i rada by som v jarmok prikúpiť do párky…“„Bude,“ Job jej. „Jono, ty i s boženíkom pôjdeš z dom na dom…“Ale Jono tiež má druhej roboty, nuž sa veľmi nenáhli. Potom i ten chýr, že bača nemôž’ vyradovať. Ešte mnohým dlhuje a do Michala[11]nie moc… Nuž čo s ním, keď okrem detísk nemá ničoho?… Potom i ten patent! Pán farár by ho chceli a páni z Malovlkolína, nuž Farkašovci, sú proti nemu.[12]Veru, neborák richtár — prišlo by zahynúť, nech sa nejde po porade k Abrahámovi a nezalejú starosti…No tu je už i kúria Ezechova, čo dostal so Žofkou od Bocka. Má mocné fundamenty, táto kúria; nepodvráti ju tak ľahko žiadna neresť, ba bude prekvitať, dužieť, mocnieť. Mladý gazda vzal do árendy i Korodovskô; ktovie, či ho časom i neprikúpi.Ezech už nenie zeman, ako Pán Boh prikázal. Sedliak-nesedliak, všetci sú mu jednakí. „Sme rovní! áno — zeman-nezeman, v tom rozdielu viac niet. Kto inakšie dnes vraví, nezná časy, alebo je zatvrdilý, čo je nerozum. Ba rovnosť má byť v svete, ako je pred Bohom rovnosť; všetci sme ľudia. Ak predsa žiada si kto prednosti, to nech ju hľadá jedine v sebe…“Nie div, že Eliáš na také reči zamrmle:„Hm — dal by ti Beňo nebohý, hm — prevrat…“Ale Ezech už nedbá na strýka, ide svojou vlastnou cestou. Veď naostatok odberá i novinky a číta. Koho sa drží, to je pán farár. Priblíži sa k nemu s neohraničenou dôverou a úctou a pýta sa ho:„A prosím, vaša milosť, jak trôfať ráčite? Toť od premien môž’ očakávať národ náš pre seba dobrého?“ A svojim kamarátom mládencom vyhúda: „Verže, musíme tiež pomladiť sa, zlieniť už raz, tú chrastavú kožu vyzuť…“Prišla voľba na dietu. On nehlasuje už s pánmi bratmi na veľkého vlastenca Tamášiho. Stojí neďaleko malého hlúčku farárov a učiteľov, ktorí v nedorozumení pozerajú, ako sa im vymykol ten ľud a ide za druhými. On sám napomenie farárovi: „Ej, vaša milosť, kedy sa my pochlapíme? Kedy prerazí i vôľa ľudu?“Poučuje i druha Gábora, ktorý sa mu tuží, že dochodia akési písmiská, čo sám nerozumie. On ho teší: „No, nič to! slovenské budú skoro! Ako sa i patrí pre nás právom…“ Rozpráva, ako bol v Martine pod lipami, počúval Hurbana i Daxnera.[13]„Len by ľud náš poznal seba! svojho držal sa tak aspoň, ako sa pluha držať vie: a Slovákovi musí svitnúť tiež, tiež!…“Bocko je spokojný; dosiahol, za čím túžil. On teraz sedí medzi sedliakmi, blízko pastierne, kde sa vykotúlil, ako mu vyhadzoval na oči starý Eliáš: kúriu prepustil zaťovi Ezechovi. Čo si môže ešte žiadať? Jeho dievka zasadne dnes-zajtra do prvej kúrie, do Beňovej; veď stará Estera tiež sa nebude do smrti nadúvať. Celým právom môže rozkázať žene: „Tých pirohov — vieš? strela…“ Jeho zásada: „Len klin, starká, klin! Klin, ako sa patrí! a niet tej hrče! toho stržňa, čo by neoslabnul — všakver?“ tá sa dokonale osvedčila.Neďaleko neho býva i jeho švagor Ondro Blažko. To je najurputnejší protivník pánov zemanov, a nedurí sa nikoho. V gazdovstve sa im vyrovná a latinák je tuhý, spod ferule Gallasa,[14]že ho žiaden z pánov bratov nepredá. I on poťahuje za Ezechom a tak sa zdá, i celá sedliacka strana s ním. Jeho dom, tak sa zdá, tiež dá útočište zemanovi, ktorý vypriahol, Gáborovi totiž, ak sa splní Ezechova rada, aby šiel na prístupky do Blažkov. A Gábor je tiež mládenec súci; keď zlieni kožu chrastavú, ktovie, či i z neho nebude druhý Ezech?Ťažko sa vymotať z toho Vlkolína, keď si raz zapadol doň. Toľkých pánov bratov sme nevideli ešte! Starý Krištof je kdesi na lúkach — tam láme kolesá, alebo hádam vyvádza svoj chýrny žabací tanec. Jurák, bodrý, veselý, ako vždy mláti na nákovu. I on bude trvať dlho, „ani hrubý ráf“. Nuž ale dosť sme sa po ňom nabrúsili. Schodili sme dedinu, i polia, boli sme i na lúkach a na salaši, kde práve prekladali košiare. Videli sme Vlkolínčanov pri žatve a zvážaní i ženičky na bielovisku. Boli sme v kostole i krčme, na svadbe i na pohrebe. Naostatok sme boli i „pod kostolcom“; na Trojicu to bolo, keď je vo Vlkolíne veľká hostina.To sa nám i vyplatilo. Videli sme celý Vlkolín okolo šiatrov, mládež i stárež; ľudí z okolitých dedín, ba i z druhých stolíc. Tu sme videli i pána farára a jeho hostí. Medzi nimi bol i senior, prísny pán a puritán. Ustavične duplikuje farárom, keď sa hovorí o ľude: „Tak či tak, mať musíme ho! mať! mať do posledného nervu! Len ho v cvik!“[15]A tým, čo by chceli diplomatizovať, ústupky robiť, privoláva: „Et si fractus…“ alebo: „Či renegát má so mnou v jednej mise omáčať? Prv zásada — tak ona — ona zas a vždy len ona! Žiaden ústupok!…“[16]Naostatok prihrmeli i páni Farkašovci z Malovkolína a doviezli sebou Piťu,[17]nech sa Vlkolínčania zabavia. V krčme rezal Piťo a všetko tancovalo, i mladý Farkaš si zatančil so sedliackymi dievčinami.Nuž vyplatilo sa urobiť tento výlet do Vlkolína. Najradšej by v ňom i ostať…Ale teraz už do Nižného Kubína. Nie je tak ďaleko a hradská je dobrá, z oboch strán lipy a topole. Tu býva náš hrubý Gazda,[18]chýrny, u ktorého — nie darmo je i on zeman — tiež „kozub nikdy nevystydá, sťaby dáky Turek dymník večite si fajčí, dnu však stola holého nikdy ešte cudzí nevidel“. Veru tak! „V zemianskom dome tak býva vždy — kde totiž ešte nevypriahli.“ A náš Gazda veru nevypriahol, ani nevypriahne nikdy. Jeho kúria mu dopúšťa; kým druhí zvážajú šťúplu úrodu na taligách, Gazda zváža všetko čistú pšenicu na drabinovcoch. A keď sa taký drabinovec rediká dolu dolinou, rachot sa ozýva po grúňoch a brdách Tatier, i zalieha ďaleko, ďaleko… Nuž skývražník je nie ako Eliáš, ani predrenec: on rozhadzuje štedre, oboma rukami a čím väčšmi rozhadzuje, tým viacej má. Za jeho štedrým stolom hostí sa celý národ…Ej, veľký Gazda je ten Hviezdoslav. A príčinlivý, keď nazvážal plné humná zo svojich lánov, nezaložil ruky. Teraz zbiera po cudzích poliach klásky[19]a zhromažďuje do svojej stodoly. Nech nezahynú. Tiež predvídavý Gazda! Po smrti — nakoľko sa pri takých ľuďoch dá hovoriť o smrti, lebo pri nich i neveriaci musí veriť na nesmrteľnosť; po smrti netreba, aby sa mu zavádzali zbierky na pomník. On si ho vystavil sám, za živa — monumentum aere perennius…[20][1]človeku, ktorý bol hodne rokov ďaleko od nich— Kukučín odišiel z Oravy už roku 1885 do Prahy, kde sa zapísal za riadneho poslucháča lekárskej fakulty 21. novembra a po promócii (25. júla 1893), po kratšej praxi v Innsbrucku a Prahe, odišiel na Brač do Seliec, kde prijal miesto úradného lekára.[2]Vlkolín— názov obce, ktorá je dejiskom troch Hviezdoslavových básní: Ežo Vlkolinský (1890), Gábor Vlkolinský (1897) a Dve návštevy (1924). Ide vlastne o Vyšný Kubín, rodisko Hviezdoslavovo. Kukučín v texte parafrázuje texty z Eža a Gábora Vlkolinského, a sám rozvíja ďalší dej s postavami týchto diel, preto neuvádzame presné citáty.[3]Jasenec— Kukučín bol nezeman, rodák z Jasenovej, bol začas i rechtorom — učiteľom v Jasenovej (1878 — 1883).[4]voľba, na diétu(z lat.) — voľby do snemu, ktoré sú razom v celej krajine[5]pšores— zisk, zárobok[6]i sedliak má votum— pred rokom 1848 nemali sedliaci hlasovacie právo; votum (lat.) — hlas[7]Paciencia jest bylina hojitedlná— príslovečná povrávka Jakuba Vlkolinského vo Vlkolinských; je to názov nábožnej piesne od Juraja Zábojníka (Tranoscius č. 587); patientia (lat.) — trpezlivosť[8]letel na čele bandéria proti novému županovi, pánu Móricovi Farkašovi— Móric Farkaš je predstaviteľom zemianstva, ktoré sa držalo pri moci po boku vyššej uhorskej šľachty, postupne sa maďarizovalo a splynulo s buržoáznou reakciou. Farkašovci, Tamášiovci boli hlavnou oporou kŕdľa drobného vlkolinského zemianstva, o čom svedčí i volebná veršovačka práve týchto volieb: Keby nie Tamáši a nie Farkaš Móric / veru by zemäni nemali nohavíc (Gábor Vlkolinský, citované podľa vydania SVKL, Bratislava 1954, str. 184); bandérium (z lat.) — oddiel vojska, ktoré stavali zemani[9]že ich treba zahodiť, lebo Nemci majú tiahnuť do Nemiec a miesto nich zase prídu staré slobody— narážka na absolutisticky spravovanú vládu vo Viedni. Po rakúsko-uhorskej vojne, ktorá sa skončila neúspechom a po nej nasledoval pád Bachovho absolutizmu, črtalo sa určité zlepšenie vydaním októbrového diplomu (1860), ktorý sľuboval slobody, ale zaviedol len federalizmus a roku 1861 ho vystriedal februárový patent, ktorý zaviedol centralizmus; zemania si pod pojmom „slobody“ predstavovali návrat stavu spred roku 1848, keď sedliaci nemali nijaké práva.[10]Matúša— 21. septembra[11]Michala— 29. septembra[12]Potom i ten patent! Pán farár by ho chceli a pán z Malovlkolína, nuž Farkašovci, sú proti nemu— ide tu o cisársky patent z 1. a 2. septembra 1859, ktorý bol síce zásahom do cirkevnej autonómie uhorských evanjelikov, ale zavádzal do cirkvi poriadok a znemožňoval zemianske svojvoľnosti. Preto sa proti patentu oborili všetci maďarizátori zemania a nezemania bez rozdielu viery. Kňaz vo Vlkolíne má kladný postoj k slovenským národným záujmom a Farkašovci sú predstavitelia pomaďarčenej šľachty.[13]bol v Martine pod lipami, počúval Hurbana i Daxnera— Ežo Vlkolinský v skladbe Gábor Vlkolinský rozpráva Gáborovi, ako bol na memorandovom zhromaždení pod lipami pri martinskom evanjelickom kostole a o novom ráne, ktoré svitá pre slovenský národ. Národné zhromaždenie 6. a 7. júna prijalo Memorandum slovenského národa, v ktorom boli obsažené slovenské politické požiadavky. Jozef Miloslav Hurban (1817 — 1888), významný predstaviteľ slovenského národného hnutia; Štefan Marko Daxner (1823 — 1892), advokát, slovenský národný dejateľ, bol zostavovateľom Memoranda.[14]latinák je tuhý, spod ferule Gallasa— dobrý latinčinár, žiak Gallasa, postavy drobného učiteľa a rečníka z Vlkolinských. Podľa zemianskeho protokolu bol Gallas učiteľom vo Vyšnom Kubíne v rokoch 1810 — 1830.[15]senior, prísny pán a puritán. Ustavične duplikuje farárom, keď sa hovorí o ľude: „Tak či tak, mať musíme ho! Mať! Mať do posledného nervu! Len ho v cvik!“— kňaz vo Vlkolinských je zástancom slovenských národných snáh.[16]„Et si fractus… Čo renegát má so mnou v jednej mise omáčať? Prv zásada — tak ona — ona zas a vždy len ona! Žiadne ústupky!…“— citát z Gábora Vlkolinského (v citovanom vydaní, str. 190); et si fractus (lat.) — úryvok z básne rímskeho básnika Quinta Horatia Flacca (65 — 8 pred n. l.): et si fractus [illabatur orbis impavidum ferient ruinae] — aj keby sa zboril svet, jeho trosky udrú neohrozeného. III. kniha Carmina (básne), 3. báseň, 7. — 8. verš[17]Piťo— Jozef Piťo (1800 — 1886), slávny cigánsky primáš, huslista, umrel v Lipt. Mikuláši. Často vyhrával v Liptove, ale i v susedných stoliciach.[18]do Nižného Kubína… Tu býva náš hrubý gazda— Hviezdoslav býval v tie roky v Dolnom Kubíne.[19]Teraz zbiera po cudzích poliach klásky— Hviezdoslav po tvorbe podstatnej časti svojho diela sa venoval prekladateľskej činnosti: r. 1900 preložil Goetheho balady a prológ Fausta; r. 1901 Mickiewiczove Krymské sonety; r. 1902 prekladal Lermontovovu Pieseň o cárovi Ivanovi, neskôr Shakespearovho Hamleta (1903), Sen noci svätojánskej (1905), Madáchovu Tragédiu človeka (1906) a Puškinovho Borisa Godunova (1909). Drobnejšie preklady má zo Słowackého, Schillera, Petőfiho, Aranya a i.[20]exegi monumentum aere perennius(lat.) — dokončil som pomník, trvalejší než kov, citát z básne Horatia (III. kniha Carmina, 30. báseň, 1. verš).
Kukucin_Prechadzka-po-Vlkoline.html.txt
I. Z Malohontu do NitryŤažko sa priberám písať ďalšie rozpomienky, najmä o odchode z Pondelku a príchode do Krajného. Darmo je: na Pondelku strávil som svoju mladosť, ktorá i vtedy, keď je trpká a plná smutných rozpomienok, ľahšie sa prenáša, ako neskorší prísny život v dospelom veku. A potom v Malohonte poznal som len dvojakých ľudí: priateľov a nepriateľov, alebo inak zásadných priateľov a nepriateľov; nepravých, závistlivých priateľov poznal som v Nitre, kde boli samí priatelia podľa zásad, ale rozhodovaly osobné ohľady, mne do tých čias neznámy pochop. V Malohonte bolo nás Slovákov málo a osobné záujmy sa nekrižovaly, hľadeli sme na vec, nie na osoby. V Nitre bolo viac ľudí a málo tuleňov; ja som síce za tuleňmi veľmi nepachtil, ale vohnali ma do toho a často viedli, kam som sám nechcel.Až do r. 1889 bola pre mňa Nitra terra incognita, neznáma zem. Neviem, ako, prečo, dohovorili sme sa s Jurkom Janoškom, vtedy ešte jasenovským farárom, že pôjdeme do Trenčína a Nitry; ani to neviem, kde sme sa sišli, či som išiel až do Jasenovej a či sme sa sišli na Vrútkach, ale našli sme sa odrazu v Žiline a odtiaľ v Púchove, kde sme vysadli. Neviem, či vtedy už bol nejaký most cez Váh; terajší železný ešte nebol. Možno, že sme sa previezli na kompe. Obdivovali sme ešte zo železnice dva chrámy, katolícky starý, s neforemnou hrubou vežou, a pekný, nový evanjelický, stavaný v gotickom štýle, pomník obetivosti púchovských evanjelikov a neúnavnej horlivosti púchovského vtedajšieho farára L. Žambokrétyho, ktorý vedel nasbierať značné sumy peňažných darov v Nemecku už i preto, že ešte len pred polstoročním evanjelikov Púchovskej doliny kruto prenasledovali, ako by nebolo bývalo tolerančného patentu a zákona z r. 1790/91. Stred oboch chrámov stála židovská modlitebnica; pre mňa neobvyklý pohľad, lebo som do tých čias okrem lučenskej a ďarmotskej nič podobného nevidel. Táto modlitebnica a modlitebnica v Lúkách, ktorú nám na druhý deň ukázal priateľ Pavel Zoch, ukazovaly nám, že sme prišli do kraja, kde je moc v rukách židovských, čo mi bolo divné.V Púchove šli sme, rozumie sa, na faru a Žambokréty, ako dobrý gazda, ktorý mal svoje kone, dal nás zaviezť do Záriečia k Pavlovi Zochovi. I tam bolo čo pozerať a obdivovať, najmä nevídaný kroj, pôvodný slovenský, keď v Malohonte sa už všetko panštilo. Boli by sme mali ísť i do tretej cirkvi v Púchovskej doline, na Lazy, kde bol farárom Martinčan Švehla, ale nebolo času, lebo sme mali ísť na seniorálny konvent do Trenčína, pravda, len ako hostia. Ja som mal seniorálnych konventov až po krky. Práve na poslednom, malohontskom v Rimavskej Sobote, boly ostré osobničkárske škriepky, bola reč o Hnúšti a mali sme aj iné otázky. Ale zato vďačne som išiel do Trenčína peknou považskou dolinou.Na samom konvente prekvapily ma dve veci. Všetko tam šlo slovensky, ešte i taký tuhý Maďar, ako Décsy, hovoril slovensky a tým si získal priazeň konventu tak, že ho vyslali na dištr. konvent; zle sa však odmenil svojim vysielateľom, lebo tam nadal slovenskej väčšine do panslávov, za čo mu Matúš Dula zavolal: „Visszavonni vagy ki!“ (Odvolať alebo von!) Chudák Geduly mal čo tíšiť a vyrovnávať. Druhá vec bola, že tam všetky veci v tichosti sa vybavily. Ako by aj nie! Seniorom bol Holuby a sen. dozorcom Dohnány, obidvaja tichí, chladnokrvní ľudia. Na označenie toho, v akom duchu sa v Trenčíne rokovalo, nech slúži toto: Neviem, či sa to stalo pred a či po tom konvente r. 1889, bol v jeden deň konvent trenčianskeho seniorátu v Trenčíne a nitrianskeho v Novom Meste, teda v susedstve. Nitranci ešte rokovali a senior trenčiansky Holuby došiel s hotového svojho konventu medzi nich. Opýtal sa ho ktorýsi z nitrianskych bratov: „Ako je to, že ste vy tak skoro skončili konvent?“ A Holuby svojím žartovným spôsobom odpovedal: „My všetci naraz hovoríme.“ To bola malá upomienka na často siahodlhé otvárajúce reči a ešte dlhšie zprávy, ktoré sa i tak v zprávach jednotlivých referentov opakujú, tak že ani na krátku výmenu myšlienok niet času. Najmä na sen. konventoch vyslanci cirkevných sborov málokedy vedia, o čo ide, a len čakajú, ako pri dlhej kázni, kedy sa povie Amen.Na trenčianskom sen. konvente bola reč o vydaní Holubyho dejín seniorátu trenčianskeho. Vyslali výbor na ich prezretie. Ja som sa toho hneď zľakol, lebo keď sa na posúdenie nejakého diela úradne vymenúva výbor, obyčajne sa celá vec odkladá ad acta alebo ad calendas graecas. Od tých čias prešlo 40 rokov, pôvodca rukopisu i všetci členovia výboru odpočívajú v Pánu a sám rukopis je, ak sa nemýlim, v Tranovského knižnici. Čo tam vyleží? Škoda, že náš Holuby nemal keď nie syna, aspoň zaťa kníhtlačiara, ako Lad. Paulíny Bežu, ktorý sa nebál vydať „Dejiny superintendencie nitrianskej“, a náš Janko Slávik tiež sa nebál vydať obšírne dejiny zvolenského seniorátu. Kdeže sú ostatné senioráty? Novohrad, Gemer, Malohont, Liptov a i.? A kto opíše novšie časy? Na nás starých sa mladí darmo odvolávajú; naša práca bola iná a ich je iná. Nech sa nám naši bratia Česi neposmievajú, že nevládzeme spracovať vlastné dejiny, že nám musia pomáhať oni; bohužial, v tom posmešku je mnoho pravdy.Z Trenčína poberali sme sa do Nitry a tu prvá zastávka bola v Novom Meste nad Váhom. Tam nás mal čakať z poverenia priateľa Jula Markoviča dr. Pavlík, ale nemohol, lebo začal sa bol obzerať na pánov. Prišiel druhý dobrý priateľ, Štefan Hrušovský, advokát, bývalý žiak revúcky, zať Viliama Paulínyho Tótha. Jeho vdova dosiaľ (1932) žije pri svojej dcére Oľge Šoltésovej v Bratislave. Zo synov žijú dvaja: Igor, poslanec, a Ján, spisovateľ. Tento náš sprievodca zaviedol nás cez zástupy novomestských Židov do Bziniec k priateľovi Karlovi Borsukovi, farárovi, rodákovi zo Skalice. Tak sme už boli v slávnej, pamätnej Nitrianskej. Prenocovali sme u Borsuka a poobzerali sme si pekné Horné a Dolné Bzince. Tam začínajú sa už kopanice (vo Zvolene lazy, v hornej Trenčianskej foľvarky, v Čechách samoty). Bzince sú pôsobište Jána Lešku a rodisko spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej, dcéry tamojšieho učiteľa K. Riznera.Na bzinskom voze previezli sme sa cez Lubinu, rodisko Holubovcov, ale veru neviem, či sme sa tam zastavili, lebo sme sa ponáhľali cez Starú Turú na Myjavu. Je toto podjavorinský kraj, lebo nad ním sa vznáša ani nie tak príliš vysoká (968 m) ako význačná Javorina. Na Starej Turej mali sme dvoch Revúčanov, farára Čulíka, ktorý bol v Revúcej i žiakom i profesorom, a učiteľa Gustáva Schmida, ktorý bol tam viac rokov výpomocným profesorom, ale o tom už bola reč.Predchodcom Čulíkovým bol August Roy, otec Royoviek, troch dcér: Kristíny, Maríny, Boženy. Štvrtá, Ľudmila, vydala sa za Čulíka. Tri prvé začaly na Turej rozširovať pohyb nazvaný „Modrý kríž“, namerený najmä proti opilstvu, potom — nechcem súdiť, čou vinou — obrátil sa i proti kňazom a proti úradnej cirkvi, bohužiaľ, často nie bez príčiny. Ako to však obyčajne býva pri podobných pohyboch, so zlým zavrhuje sa i dobré. Kristíne Royovej treba uznať najmä dobrý spisovateľský talent. Jej poviedky, v ktorých nenasleduje proticirkevnú tendenciu, ako na pr. „Bez Boha na svete“, zaslúžia, aby boly v státisícich exemplároch rozširované, najmä medzi mládežou. Táto poviedka preložená je do 14 rečí a v Nemecku vyšla v 14. vydaniach. Potom obdivovať prichodí jej silnú vieru, ktorá plodí ovocie lásky. Čo sa v našej cirkvi nahovorí, nauzaviera o vnútornej misii, diakonu: Kristínka Royová nesvoláva porady, poradí sa v modlitbe so svojím Pánom a koná. Kto chce vidieť, čo koná, nech ide na Starú Turú a presvedčí sa. Tretie, čo z tohoto pohybu vyplýva, je, že všetci, ktorí sa k nemu pripojili a sú rozosiati po celom Slovensku, sú kontrolou náboženského života v cirkvi a najmä života kňazov, čo ja oboje pokladám za dobrú vec v takej cirkvi, ako je naša, kde sa na cirkevnú kázeň veľmi málo dbá.Zo Starej Turej šli sme dobrou, ale vŕškovatou hradskou na Myjavu; bolo sa na čo dívať. Na sever Javorina a pod ňou rozosiate kopanice turanské a myjavské, na juh Bradlo, ktoré sa stalo povestným mohylou nášho hrdinu dr. Milana Štefánika. Pravda, keď sme my tade šli, bol Milan malým chlapcom na fare košarišskej. I tu naplnily sa slová nášho A. H. Škultétyho: „Aj svet často netuší, čo z mladých zkvitne duší!“ Na Myjave nenašli sme nášho hostiteľa Jula Markoviča doma; pripravil nám milé prekvapenie, lebo vystrojil vychádzku do blízkej hôrky. Shromaždil tam priateľov myjavských i z okolia. Náš sprievodca, p. Kyselý, zaviedol nás do milej spoločnosti pri vatre, na ktorej sa piekla zbojnícka pečienka. Boli tam: Viest, Klempa, Jurenka z Myjavy, Štefánik z Košarísk a Boor z Krajného. Možno, že boli tam viacerí z Myjavy, možno, že i Janko Valášek a Cádra, ale iste bol tam židovský lekár Kohn, ktorý sa neskoršie dal pokrstiť, aby si mohol vziať za ženu vdovu po sudcovi Prónaym. Ten si tam vyspevoval: „Ej, kone, kone, kone vrané, zajali vás Gajarané!“ Pravda, vyslovoval tvrdo, myjavsky.Z Myjavy urobili sme si s Julom Markovičom vychádzku do Senice cez Turú Lúku, kde sme našli faru prázdnu. Peknou dolinou popod zrúcaniny povestného zámku Branča, pre zveľatok i nivočenie našej cirkvi takého pamätného, popri Hurbanovej studničke došli sme do Sobotišťa, povestného habánmi, a ďalej otvorenejším krajom cez Sotinú do Senice k dr. Ľudovítovi Šimkovi, v ten čas mladému lekárovi, dnes, pravda, už starcovi a dištriktuálnemu dozorcovi. Tam sme sa ohlásili. Ale ako by sme boli mohli obísť povestného sberateľa našich knižných pamiatok, Jána Mocku v Čáčove? Šli sme ta vidieť ho a poshovárať sa s ním. Dostať sa k nemu bolo ľahko, ale dostať sa od neho, keď sa vždy nadpriadaly nové a nové reči, bolo ťažšie. A tu skrsla temer škriepka medzi ním a priateľom dr. Šimkom, ktorý si nás reklamoval pre seba. Konečne zvíťazila mladá sila. Rozlúčili sme sa s Mockom tak, že na druhý deň ráno príde do Senice, aby sme šli spolu do Prietrže.Neviem, prečo sme nenavštívili národného obhájcu Štefana Fajnora; iste nebol doma, lebo v lete naši nitrianski národovci chodievali do Luhačovíc pookriať na duchu, nadýchať sa voľnejšieho vzduchu. V Prietrži boli sme, pravda, u nášho cirkevného historika, Hurbanovho osobného priateľa, Ladislava Paulínyho, obdivovali sme pamätný, hoci neúhľadný artikulárny chrám a pod ním kryptu, v ktorej sa mŕtvoly dlhé roky udržaly v dobrom stave. Keď starý chrám zrúcali a postavili nový, kryptu zahádzali.Museli sme z Prietrže ďalej, lebo sme mali pred sebou dlhú cestu, na Brezovú, kde sme seniora Jána Lešku nenašli doma. Bol tiež v Luhačoviciach. Kaplán Quotidian, neskorší farár skalický, odprevadil nás na Košariská, k Pavlovi Štefánikovi, ktorému už vtedy pri hojnom požehnaní detskom fara bola pritesná a na dôchodok malá. Ale jednako z biednej fary, bez kongruy, vychoval 5 synov a 4 dcéry. Z čoho? Na to niet odpovedi, iba ak z tajného fondu nepochopiteľnej milosti božej.Neskoro v noci prišli sme na Myjavu. Bola sobota, ráno. Pravda, v nedeľu šli sme do chrámu, ktorý nás oboch prekvapil svojou jednoduchou veľkosťou a množstvom ľudu. Kňaz Ladislav Vannay, u ktorého bol kaplánom neskorší farár a senior Paľko Sekerka, bol dobrý administrátor, i dobrý rečník, ale chcel všetkým vyhovieť, i ľudu i pánom, myslím, maďarským úradom, a to sa nedalo. Ako sa neskoršie sám sťažoval, páni ho nadužívali a sebe tým neosožil.V pondelok pobrali sme sa do Krajného k Ľud. Boorovi. Pravda, nevedel som, že o šesť rokov bude Krajné moje bydlisko za celých 25 rokov; veď Boor bol mladší odo mňa a na to nikto nemyslel, že by odišiel zo svojho rodiska, lebo i jeho otec bol tam farárom. Boorovská rodina pochodí z vrbovských kopaníc od Boorov alebo, ako ich tiež volali, Borákov. Boorovci boli nadaní ľudia, ale život brali naľahko; takýto bol i Lajko Boor, človek vtipný, rečník znamenitý, liturg výborný, ale bez hlbšieho základu. Nechcem ďalej hovoriť o ňom, stojí už pred božím súdom, lebo umrel už ako farár v Naďlaku pred niekoľkými rokmi. Do Krajného došiel i Štefánik z Košarísk; dobre poznal cestu, veď sa v Krajnom narodil. Práve vtedy dostavili novú faru, podľa Leškovho plánu, lebo Leška dal postaviť a či prestaviť faru v Bzinciach a podľa toho modelu staval i Boor v Krajnom. Pravda, okolie fary bolo zapustené, to prišlo do terajšieho poriadku až za môjho pobytu v Krajnom. Obzreli sme si na vŕšku postavený artikulárny chrám, a tak sa mi zdá, že som tam i akési dieťa pokrstil. V utorok ráno odviezol nás Boor na svojich koňoch cez Vrbové, kde bol vtedy farárom Košacký, do Piešťan na železnicu, odkiaľ sme potom išli všetci do Bratislavy na dištr. konvent: Janoška a Boor ako poslanci svojich seniorátov, ja ako hosť. Bol to posledný konvent biskupa Gedulyho, lebo nasledujúceho roku umrel (1890).Pomery v dištrikte preddunajskom boly také, že väčšina slovenských piatich seniorátov (Nitra, Trenčín, Turiec, Orava, Liptov) stála proti trom maďarsko-nemeckým (bratislavský mestský, bratislavský stoličný [miešaný, trojrečový] a mošonský). Ale už o päť rokov peštianska synoda (r. 1891 — 1894) „upomernila“ dištrikty tak, že z prirodzenej väčšiny urobila menšinu, a naopak, lebo pri preddunajskom dištrikte ponechala len Nitru a Trenčín, Turiec pripojila k banskému, Liptov a Oravu k potiskému dištriktu, kam prislúchal i novonadobudnutý, od sedmohradských Sasov vzatý brašovský seniorát, tak že potiský dištrikt siahal od oravskej Magury až po sedmohradské Karpaty, alebo podľa miest od Kubína po Brašov. To sa volalo „upomernenie“ (arányosítás). K preddunajskému dištriktu miesto takto oddelených seniorátov pripojili neurčitý Tekov, slovenský Hont a slovenský Novohrad, pravda, zaisteno maďarsko-vlastenecké, a aby bola vlasť celkom spokojná, zo zadunajského dištriktu vzali a k preddunajskému pripojili bielo-komárňanský seniorát s násilne pomaďarčeným Velegom a smutnej pamäti Oroslánom. Nezabudnime štyri mená: Moštenan, Cablk, Bartoš, Novomestský. Ale roku 1889 preddunajský dištrikt bol ešte v starej podobe, ukazovaly sa však už isté znaky klátivosti, ktorú zapríčinil poľutovaniahodný Baltík. Večer pred konventom bola v hoteli Royal porada slovenskej väčšiny pod predsedníctvom Dohnányho a Baltíka, kde sa o hlavnejších predmetoch dohovorili: z Nitry Leška a Boor, z Trenčína okrem Dohnányho Holuby a Porubský, z Turca Mudroň, Horváth a Dula, z Oravy Janoška; iných som si nezapamätal. Na druhý deň na konvente hlavným predmetom bola Mudroňova cesta do Moskvy. R. 1885 slávili Rusi 1000 ročnú pamiatku svojho pokresťanenia. Boli pri tom zástupcovia všetkých slavianských kmeňov; zo Slovákov šiel ta Pavel Mudroň, Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty. Možno, že bol tam i niekto i z našich turčianskych šefraníkov, ktorým do Ruska bolo ísť ako do susedov. Štátne úrady sa nepozastavily nad tým, vydaly pasy, ale tým viac rozhorčili sa vlasteneckí koryfei evanjelickí. Gen. konvent nariadil, aby preddunajský dištrikt proti Mudroňovi, ako sen. dozorcovi turčianskemu, disciplinárne zakročil. O tomto uzavretí gen. konventu bola reč na preddunajskom dištrikt. konvente. Slovenská väčšina bola tej mienky, že takýmito vecmi cirkevné shromaždenia nemajú sa zaoberať, lebo je to čisto politická vec. Maďarsko-nemecká menšina chcela disciplinárku, vraj je to i tak len kanape-proces, ako sa jeden pán z Liptova (Plathy) vyslovil. Prišlo na hlasovanie. Oba bratislavské senioráty i s mošonským hlasovaly za disciplinárku, Nitra, Turiec, Orava a Trenčín, kde sa pán Décsy po lekcii, ktorú dostal od Dulu, utiahol, proti disciplinárke. Prišiel poriadok na Liptov, odkiaľ boli poslanci z kňazov: Baltík, Kmety a Čobrda, zo svetských Plathy a ešte niekto z vlasteneckých zemanov. Títo, pravda, hlasovali za disciplinárku, Kmety, Čobrda proti. Rozhodnúť mal Baltík. Vstal a povedal, že nechce, aby do Liptova vnesený bol svár, preto nehlasuje, a tak liptovský hlas odpadol. To síce na výsledku hlasovania nemenilo, ale ukázala sa budúca perspektíva. O dva roky za biskupstva Baltíkovho Liptov hlasoval za synodu a tým sa umožnilo konanie synody i s formálnej strany. Nebolo v preddunajskom dištrikte väčšiny, ktorá by bola mohla právoplatne protestovať proti synode. Preto bolo pochopiteľné rozhorčenie našich proti Baltíkovi, a keďže sa predvídalo, že Geduly nebude dlho, lebo sa zaoberal myšlienkou, že zaďakuje, a len ho naprosili, aby na tomto konvente (1889) nezaďakoval, bola vo výhľade blízka voľba biskupská. Naši v rozhorčení shovorili sa, že na Baltíka, hoci uznávali jeho súcosť, nebudú hlasovať. Okrem Baltíka s našej strany boli možní ešte dvaja kandidáti: Leška a Holuby. O Leškovi sa viac po kútoch ako verejne všeličo povrávalo, o Holubym sa vedelo, že by sa od biskupstva všemožne odhŕňal. Toto spomínam na osvetlenie situácie, v akej sa nachodili Slováci preddunajského dištriktu. Geduly v čas dištr. konventu povolával seniorov na obed, tak bolo i teraz. Stalo sa, že ostali tam naostatok: Baltík, Leška a Trsztyénszky. Geduly povedal: „Vo vás troch vidím svojho nástupcu v biskupstve.“ Baltík sa začal vyhovárať, že akoby, čoby! Leška sa diplomaticky uškrnul a Trsztyénszky spravil nediplomatickú grimasu.Toto bol môj prvý konvent v preddunajskom dištrikte; myslel som, že bude i posledný, ale nebol. Neminulo ani desať rokov a prišiel som do Bratislavy ako poslanec nitrianskeho seniorátu na dištriktuálny konvent zasa. Pravda, pomery sa už boly dôkladne premenily.Cesta Mudroňova do Moskvy prišla do reči i na najbližšom generálnom konvente, kde chceli z toho ukovať priestupok proti vlasti a cirkvi. Mudroň bránil sa skvelou rečou; medziiným spomenul, čo by sa bolo stalo, keby taký veľký národ, ako sú Rusi, boli sa stali mohamedánmi, čo bolo možné, lebo knieža Vladimír vyberal si z troch náboženství: kresťanského, židovského a mohamedánskeho. My ako kresťania máme byť vďační Bohu, že sa Rusi stali kresťanmi. Zadunajský dištr. dozorca Radó, iste pod vlivom obrannej reči Mudroňovej, narádzal, aby sa celá vec sňala s denného poriadku, a väčšina konventu pripojila sa k jeho návrhu. Gen. dozorca barón Prónay voľky-nevoľky vyslovil to ako uzavretie, ale rozhnevaný vykríkol: „Quousque tandem abuteres!“ — čo na strane prítomných Slovákov vyvolalo veľkú búrku a Matúš Dula proti takým výrazom energicky protestoval.Vrátil som sa z Nitry, Trenčína, Bratislavy domov, videl som kus pre mňa nového sveta. Doma čakaly nové boje. Seniorálne predstavenstvo Czéner-Ruthényi sa vyžilo. Czéner bol ťažko chorý (epileptik), stál pod vlivom svojho kaplána Hozneka; Ruthényi dal sa komandovať sobotským alebo vôbec gemerským pánom, jeho našepkávačom stal sa gemerský senior Terray, tak že malohontský seniorát stal sa filiálkou gemerského. Pri voľbe seniorálneho predstavenstva r. 1890 vypadli obidvaja z voľby; za sen. dozorcu vyvolili jednohlasne Aladára Kubínyiho, kráľovského fiškusa, neskoršie predsedu sedrie. Hlasovali sme na neho i my Slováci, lebo sa ukazoval ako človek, ktorý má cit pre právo a pravdu. Za seniora sme volili my Slováci Markoviča, protivná strana sobotského Glaufa, ktorý všelijakými fígľami dostal jednohlasovú väčšinu. Ja som, pravda, v senioráte najviac zavadzal, chceli sa ma striasť, začali proti mne pohon pre brošúru: „Čo sa robí v cirkvi ev. a. v. v Uhorsku?“ Ale brošúra vyšla anonymne a či pseudonymne a bola vlastne len súhrnom toho, čo bolo uverejnené v Cirkevných listoch, v Nár. novinách a inde. Nikto nežaloval, ako proti celej brošúre nikto nezačal tlačovú pravotu a tak nikoho nestíhali a nepoškoďovali. Nevidel som príčiny, prečo by som sa mal vydať do rúk zúrivým nepriateľom. Keď toto zlyhalo, našla sa druhá príčina vykonať na mne svoju vôľu: klenovská voľba, o ktorej už bola reč. Hoci okrem niektorých, od koalicionálnych i stoličných pánov odvislých, podkupných občanov celá cirkev bola za mňa, pod zámienkou, že sa za mňa kortešovalo, vytvorili ma z kandidácie, čo som ťažko niesol, lebo takého pohanenia som si nezaslúžil. Senior Glauf i v Trsztyénszkeho „Egyházi Lape“ i verejne na seniorálnom konvente osvedčil síce, že na mne niet viny, ale mojím vytvorením boli potrestaní takí moji straníci, ktorí sa dopustili protizákonných skutkov, že kortešovali, hoci nikoho neťahali na zodpovednosť a nikomu sa nič nedokázalo. Temer ľutujem, že som spálil všetky listiny, ktoré sa týkaly Klenovca, najmä môj protest proti vytvoreniu z kandidácie. Boly by to poučné a výstražné veci pre dnešné i budúce pokolenie. Ostatne o Klenovci dosť sa popísalo v Janoškových „Cirkevných listoch“ z týchto rokov (1887 — 1891).Keď je reč o obnovených Cirkevných listoch, spomeniem, že keď r. 1883 prestala vychodiť „Korouhev na Sionu“, vydávaná Michalom Boorom a Jánom Leškom, pre veľký nátlak so strany nitrianskej stoličnej vrchnosti, ostali sme bez cirkevného časopisu. Ako dávny priateľ Janoškov často som sa shováral s ním i písal mu o potrebe časopisu, až konečne na základe vzájomného dohovoru napísal som do Nár. novín otvorený list, v ktorom som ho vyzval, aby sa chytil práce. Šiel do Martina, vyjednával s martinskými národovcami, ktorí garantovali zaokryť nahodilý schodok, a práca sa začala. Ja som podľa možnosti posielal svoje príspevky; pravda, vtedy nebolo honorárov, všetko sa konalo z cirkevno-národnej horlivosti.Tu sa musím zmieniť o osobnom pomere k Janoškovi. Boli sme dobrí priatelia, ale sme sa častejšie i podožúvali, a to tak, že niekedy mal pravdu on, niekedy ja, a niekedy, ako to medzi ľuďmi často býva, ani jeden. Žili sme tak, ako bol sám označil svoj pomer k Jánovi Šimkovicovi pri istom spore, ktorý mali medzi sebou: v spore jednom, v stých pokojoch! (Sládkovič.)Moja cesta do Nitry poskytla mi príležitosť porovnávať cirkevno-národný život v Malohonte a Nitre. Malohont som poznal dobre, ľud i jeho vodcov. Ľud sa síce dal oduševniť, ako sa to ukázalo pri Píle, Hnúšti, Klenovci, ale oduševňoval sa len za osoby a nie za ideály. Vodcovia sa tratili po jednom, a čo ostávali, nevládali úspešne bojovať s bezohľadným nepriateľom. V Nitre videl som všetko v skvelom, jasnom, ideálnom svetle, temné stránky zbadal som až pozdejšie; tam horlil ešte len nedávno úmrevší Hurban, tam účinkoval vysokonadaný Ján Leška, neúnavne pilný Ján Mocko, starnúci, ale vždy v práci horlivý Lad. Paulíny, ohnivý Štefánik, dávny známy Viest, Schmid, Čulík, Beblavý, Borsuk a nadovšetko do Nitry sa sťahoval Malohont. Tam bol dr. Julo Markovič, syn hrachovského Pavla Markoviča, ako lekár na Myjave, ktorý po čase presťahoval sa do Nového Mesta a pritiahol i svojho brata Rudolfa za sebou. On či pri osobnom stretnutí, či listovne volal ma do Nitry, hoci sám nevedel kam, lebo nebolo uprázdnenej stanice. Ale uprázdnila sa, ani sme nevedeli ako.Peštianska synoda r. 1891 — 1894, ktorá miesto troch dní žilinskej synody (1610) trvala s prestávkami tri roky, upomernila (!) štyri dištrikty, ako som už spomenul, tak že päť seniorátov preddunajského dištriktu porozhadzovala do troch dištriktov; pri preddunajskom ostala Nitra a Trenčín, Turiec dali do banského, Oravu a Liptov do potiského. Liptov však ostal prišitý na biskupskom plášti, ako to označil vtipný Leška, t. j. do tých čias, dokiaľ biskup Baltík bol farárom liptovsko-sv.-mikulášskym, ostal pri preddunajskom dištrikte, ale ako uprázdnila sa v Novohrade fara v Balašovských Ďarmotách, vykonali páni vyvolenie Baltíkovo za farára do Ďarmôt. Mikulášania iste neľutovali, že Baltík odišiel, lebo mali onedlho náhradu v novovyvolenom farárovi Jurovi Janoškovi, ale Liptov, ako seniorát, pripojený bol k potiskému dištriktu.V auguste 1895 bol posledný dištriktuálny konvent v Turčianskom Sv. Martine podľa doterajšieho rozdelenia; bol som tam ako hosť. Večer pred konventom prišiel biskup Baltík, sprevádzaný seniorom Jozefom Horváthom, do Národného domu na slovenské divadlo, čo niektorí prijali s potleskom, váčšina s piskotom, ale už na druhý deň išiel na obed do stoličného domu, kde ho, pravda, oslavovali ako vlasteneckého biskupa. Ako epizodku z tohoto obeda pripomínam, že keď istý starý zemän turčiansky protestoval proti tomu, aby Turiec bol v slovenskej krajine, ako niekto z hostí tvrdil, odsekol starému pánovi prostoreký Trsztyénszky: „Bizony, bátyám uram, tótország ez!“ (Veru, pán brat, je toto slovenská krajina!) Keby sa boli stavili, bol by vyhral Trsztyénszky, ale ani jeden z nich nedožil toho, že Turiec, pravda, i Bratislava, staly sa slovenskou krajinou. My verní Slováci obedovali sme v Dome, medzi nami bol i terajší prelát Zavoral, ktorý vyniesol nadšený prípitok na Slovákov; škoda, že teraz oddal sa viac Rumunom ako nám, nechodí k nám, a veru by sa nám zišiel popri Kolískovi; bohužiaľ, musím povedať po Kolískovi.Dištriktuálny konvent bol veľmi navštívený. Bola to rozlúčka bratov i nebratov. Dištr. dozorca Martin Szentiványi neprišiel; možno bol chorý, veď onedlho umrel, možno bál sa, že sa mu dostane niečo na rozlúčku, ako pred niekoľkými rokmi v Bratislave od Hurbana, ktorý ostrými slovami karhal vytvorenie slovenských študentov, medzi inými i jeho syna Bohuslava i Baltíkovho Pavla, a dokazoval potrebu slovenských škôl, na čo Szentiványi odpovedal: „Ale, pán farár, my sme tiež nechodili do slovenských škôl a obidvaja dobre vieme slovensky!“ Hurban replikoval: „Áno, ale ja som si lásku k slovenčine zachoval, a vy ste si svoju zapredali za judášsky groš!“ Nuž nedošiel a Baltík slovensky i maďarsky konštatoval, že najstarším sen. dozorcom je Dohnány a toho požiadal za spolupredsedu. Doterajšia väčšina dištriktu chcela dať na javo svoju nespokojnosť nad tým, čo sa stalo na synode, a keď bola reč o pozvaní na gen. konvent, jej menom Ľudovít Boor narádzal, aby dištrikt neposlal nikoho, a vypočítal všetky krivdy a urážky, ktoré gen. konvent spáchal na Slovákoch. Biskup Baltík dokazoval, že dištrikt je povinný oboslať gen. konvent, čo vyvracal Janoška, že dištrikt môže, ale nemusí oboslať. Strhla sa viac hodín trvajúca debata za oboslanie a proti; z našich Miloš Štefanovič hovoril ostro proti, za oboslanie hovoril barón Láng, možno, i Trsztyénszky. Debatu odročili na druhý deň; darmo šiel Baltík k Dulovi osobne vyjednávať, takrečeno prosiť, aby väčšina upustila od svojho návrhu; na druhý deň, keď návrh nebol odvolaný, Baltík s osvedčením, že on na gen. konvent pôjde ako úradný zástupca dištriktu, rozpustil dištr. konvent a preddunajský dištrikt v doterajšom sostavení sa viac nesišiel. Nevybavené predmety vybavil nový dištriktuálny konvent v Bratislave v decembri 1895, lebo medzitým panovník potvrdil synodálne zákony a tak nové rozdelenie dištriktov bolo právoplatné. Čo mohli čakať Slováci od nového rozdelenia dištriktov, ukázalo sa na prvom konvente, kde liptovský zemän, ktorý mal za ženu bohatú Rusku, ale býval v novohradských Ďarmotách, Juro Pongrácz, narádzal, aby rokovacia a zápisničná reč dištriktu bola výlučne maďarská, čo sa, pravda, jednomyseľne prijalo, lebo Nitra a Trenčín na konvent neprišly a biskup Baltík len toľko si vyprosil od konventu, aby cirkvám slovenským smel sa prihovoriť v slovenskej reči, čo mu veľkodušne povolili. Ale na Boora sa veľmi nahnevali, keď im na pozvánku za maďarského zapisovateľa dištriktuálneho konventu napísal, že do takého poslátaného (összetákolt) dištr. konventu nepôjde. Pravda, ani by nebol mohol, lebo už vtedy bol v Naďlaku ako jednomyseľne vyvolený farár.Ešte v Martine v čas konventu vyjednával so mnou Julo Markovič, či prijmem krajniansku faru, lebo že Boora iste vyvolia do Naďlaku, namiesto umrevšieho A. Szeberényiho; ale tam prvú voľbu zrušili, lebo Naďlačania vyvolili Boora za prvého staršieho farára, čo sa stalo z nedorozumenia. Pri novej voľbe vyvolili za prvého farára dosavádneho druhého farára Hrdličku a potom namiesto Hrdličkovo Boora, ktorý až v októbri odišiel do Naďlaku a krajnianska cirkev až potom mohla voliť. Takzvaná úradná strana bola by chcela, aby volili učiteľovho syna Michala Zatkalíka, farára z novohradskej Bánky, ale cirkevníci o tom nechceli ani počuť, lebo jeho matka bola sestra notára Erdélszkeho. Báli sa, že by obecný dom, notár, farár a škola boli spolu proti nim: kdeže, vraj, nájde záštitu chudobný človek, keď všetci „páni“ budú rodina? Nechceli ani neženatého, lebo sa báli, že by si vzal ešte slobodnú notárovu dcéru. Blízky sused, krajniansky rodák, Pavel Štefánik z Košarísk, bol by vďačne prešiel do svojho rodiska, ale práve vtedy ťažko ochorel na žalúdok. Lekári mysleli, že je to žalúdkový rak a že Štefánik onedlho umre. A hľa, ukázalo sa, že to bol žalúdkový vred a Štefánik ešte 18 rokov žil (umrel v apríli 1913). Ináč medzi nitrianskymi kňazmi nebolo vtedy človeka, ktorý by bol mal vôľu dať sa kandidovať. Jozef Nedobrý z Častkova prišiel síce, vyslaný seniorom, odbaviť služby božie, ale bez úspechu. Koncom októbra 1895 dostal som od nitrianskeho seniora Jána Lešku list, aby som prišiel v XVII. nedeľu po sv. Trojici (v ten rok prvú novembrovú) odbaviť do Krajného služby božie. Katolícky kňaz, keby mal ísť i do Austrálie, vie, ako má odbaviť omšu a všetko, čo k tomu patrí, neopytuje sa nikoho. U nás už v susednej cirkvi musí sa kňaz opytovať, akým poriadkom odbavujú sa služby božie, aby do niečoho nezavadil. Mne ochotný starý pán učiteľ Michal Zatkalík povedal všetko, celkom opatrne dal mi prečítať niekoľko ohlášok, aby som vraj nevykonal tak, ako akýsi kaplán, ktorý miesto Konečník ohlasoval Koníček. Jeho syn, už vyvolený učiteľ na miesto otcovo, dával mi ešte po ceste do chrámu naučenie, aby som v kázni nepolitizoval, lebo v chráme budú ľudia, ktorí budú dávať pozor na každé slovo. Iste myslel na svojho ujca, matkinho brata, notára Žigmonda Erdélszkeho, ktorý bol v chráme. Ako vidno, starý i mladý pán učiteľ ukázali dobrú vôlu, a jednako mi všetko nepovedali, lebo im ani na um neprišlo. Po oltárnej službe, ako som sa pretisol do sakrestie, vošiel za mnou pekne urastený, remeselnícky oblečený človek, predstavil sa, že je Štefan Kadlečík z Podkylavy, a hovoril mi, aby som po danom požehnaní zpred oltára neodchádzal, pokým všetci ľudia z chrámu nevyjdú, a ak budú spovedlníci, aby som hneď prisluhoval Večeru Pánovu. I to bol znak dobrej vôle. Po skončení služieb božích, ako som začal prisluhovať Večeru Pánovu po rozdaní chleba pristúpivším, vzal som do ruky kalich, ako som bol naučený, ale tam v blízkosti sediaci cenzor, priateľ Karol Borsuk, povie polohlasne: „Nur weiter“, a keď som sa hneď nezbadal, i maďarsky: „Csak tovább.“ Tu prizrel som sa kľačiacim, videl som, že sú to iní ľudia, ako boli predtým. Položil som kalich na oltár, vzal patenu, prisluhoval som až do konca chlieb a potom znova pristupujúcim kalich. Keby ma Borsuk nebol upozornil, aký zmätok by bol povstal a bol by som prišiel do posmechu nielen ja, ale i sám svätý výkon. I tu sa ukázala naša nezriadenosť.Po skončení všetkého ledva som sa dostal von z chrámu, hrnuli sa cirkevníci do ohláseného konventu. Na ceste zastavil ma ktosi a spýtal sa ma, či prijmem, ak ma jednohlasne povolajú. Odpovedal som: „Povolali ste ma, prišiel som, a ostatné je vec vaša a božia.“ Veľmi ma prekvapilo, že som našiel v cirkvi „Zpěvník“. Keby som to bol vedel, bol by som si rozmyslel, či sa mám vôbec hýbať z domu, lebo Zpěvník pokladal som vždy a pokladám dosiaľ za knihu, ktorá sa nesrovnáva s učením našej cirkvi, protiví sa hlavným zásadám kresťanským, najmä v antropologii a soterologii (v učení o človeku a o spasení). V učení o človeku je temer pelagiánsky a v učení o osobe Pánovej viac než ariánsky. Zpomedzi 840 piesní Zpěvníka je len asi 300 prevzatých z Kancionála Tranovského a z tých je asi 100 tak popremieňaných, že by sa pôvodcovia k nim iste nepriznali; postieraný je s nich pel pravovery, i z ostatných 200 piesní poodtrhávalo sa, čo bolo príliš pravoverné, len niekoľko ich bolo takých šťastných, že ušly takej pohrome. Z tých vyše 500 pôvodných alebo preložených piesní v Zpěvníku, ktoré nie sú z Kancionála, sotva by sa našla desiata čiastka, ktorá by bez dôkladnej opravy mohla byť pokladaná za pravovernú. Keby naši výborní mužovia Kuzmány, Hodža a iní boli opravovali piesne Kancionála s formálnej stránky a pravoverného obsahu sa nedotýkali, keby boli povynechávali alebo skrátili niektoré nepríhodné, pridlhé piesne, popridávali, čo bolo času primerané, boli by si získali veľké zásluhy o náš vnútorný život náboženský, takto viac škodili ako osožili. Úfal som sa, že v Krajnom sa mi podarí zpät uviesť Kancionál, a začalo sa i dariť, ale čo postavila poslušná viera, to zrútila svevoľa.Chrám krajniansky je ukážkou chrámov tolerančných, vysotený z dediny na briežku, bez veže, dvojaké okná, vrchné menšie, spodné väčšie, vnútri priestor stiesnený, samé pavlače, aspoň tretina ľudí nevidí kňaza pred oltárom, alebo na kazateľni, ktorá je nad oltárom, organ starý, dlážka zo surového kameňa, rámy okien drevené, sčrvotočené, hnilé, v niektorom okne i dvacať sklených tabuliek. Vôbec celý chrám nebol a dosiaľ nie je vábny a pútavý; čo ho robilo pekným, bol shromaždený ľud, najmä v peknom kroji oblečené ženské, bielo prikryté hlavy, tak že som nerozoznal nevydaté panny od vydatých žien. Všade všetko biele. Až neskoršie ma upozornili, že panny majú ináč uviazané ručníky (škrobky) na hlavách, ženy nosia širokou čipkou obšité čepce; čo hrdšia nevesta, to širšia čipka na čepci. Biele boly i poskladané sukne (kasanice), lajblíky a zástery. Mladšie maly belasé zástery, staršie čierne, len pozdejšie som zbadal, že farba smútku bola biela. Chlapi mali zväčša biele nohavice a kabanice zo súkna, na ktoré sa vlna doma priadla; priadli i chlapi. Súkno a plátno netkaly ženy doma, ako v Novohrade a Gemeri, ale tkáči. Keď sme prišli do Krajného a doniesli sme si aj krosná, dar to našej priateľky Julinky Kováčovej z Lukovíšť, obdivovaly ich krajnianske ženy, ale ešte viac, keď sa na ne navilo, sestra sadla za ne a tkala. Pravda, len kým bola mladšia. Sestra s mojou manželkou i priadly na kolovratoch, lebo konope sme dostávali. Sberali ich mendíci po celej cirkvi. Neskoršie dávali sme priasť chudobným ženičkám a priadzu potkali domáci tkáči, alebo i vzdialenejší, ktorí lepšie rozumeli svojmu remeslu. Teraz je už málo domácich tkáčov, lebo ľudia sa panštia, ženy už nechcú nosiť kasanice, tým menej rukávce z domáceho plátna, práve tak i mladí chlapi zvykajú na tenké košele. Prestávajú siať konope a priasť sa vraj nevyplatí. Všetko sa vyplatí, čo si človek sám spraví.Z Pondelku hnala ma i veľká nádhera v šatstve a opičenie sa podľa toho, čo „vynišlo“, ale som si veľa nepomohol. Musel som sa i v Krajnom dívať na to, čo „vynišlo“. Tu to robila naprv Amerika a potom vojna.Už som priďaleko zabehol od voľby. V kandidačnom konvente vyhlásili ma za jediného kandidáta a pozdejší sused, malý, ale rezký Bórik, ináč Plesník, pribehol z konventu na faru, kde som písal rodné listy, a prihovoril sa mi: „Už sú oni, pán tatíčku, náš!“ Pravda, nebola to ešte voľba podľa paragrafov zákona, ale ľudia to už tak pokladali. Popoludní odišiel som s priateľom Štefanovičom, ktorý ako cirkevný dozorca doviezol sa so mnou z Nového Mesta od Jula Markoviča, a došli sme zasa do Nového Mesta. Štefanovič na stanicu a do Bratislavy, ja k Markovičovi, kde som prenocoval a ráno cestoval domov v tej nádeji, že onedlho presťahujem sa na tieto strany, čo sa o mesiac stalo.
Bodicky_Rozpomienky-a-pamati-II.txt
Vianoce Adama BorončuStarý Borončo sedel na vysokom prahu svojej chalupy, fajčil z krátkej zapekačky a pozeral na vysoké vrchy a nižšie kopce rozsypané okolo neho v širokánskom kruhu. Belosť slnečným jasom a temnými tôňami rozsekanej zimnej krajiny strakatili chlpy tmavozelených ihličnatých lesov a roztratených chalúp. Domce Boronču a jeho jediného suseda, Hlbočana, stáli vysoko na boku Rozsutca, i pozdávalo sa ich majiteľom prepáleným ohňom života, že vidia odtiaľ celý svet. Ten svet, v ktorom žili a ktorý ich zaujímal, ten videli iste.Zachádzajúce slnko hádzalo posledné lúče práve na pozemok, na ktorom stála Borončova chalupa, i nechcelo sa starčekovi opustiť milé svetlo za jej temno. Bolo to práve deň pred vianočnými sviatkami a nebolo viac nijakej roboty. Milo mu zneli výkriky a smiech vnukov, ktorí v rezačke vyčíňali pestvá, a hlas ich matere, čo ich vše zahriakovala, keď v stajni riadila dobytok už teraz, aby mala pokojný večer.Starému Borončovi neschádzal úsmev z červenej, zdravej tváre: myslel si, aký je len slobodný, veľký pán! Veď, ktože mu rozkáže? Má už vyše sedemdesiat rokov, so životom vyrovnal všetky svoje účty, dnes-zajtra môže odísť na večný pokoj, kde nebude roboty s nikým, len s pánombohom. A s tým iste ľahšie vyjde, ako s ľuďmi!Minule mu v dedine riekol lekár, aby si vraj dal pozor, že má žily ako drôty, že ho môže ľahko poraziť. Adamko mu vyškeril všetky biele zuby — ani jeden mu nechýbal — a zasmial sa.— A čože ma vy strašíte smrťou? Hádam sa jej bojím? Dosť som sa nabažil svetskej slávy, nechám z nej vďačne aj iným.Adamko si pomaly púšťal perličky svojich spomienok, ako sa mu jedna za druhou rojili hlavou. Ako každý, natrel sa i on dosť biedy. Ale čo s tým? Že sa zavše nedojedol? Dajsamibože! Len by inej starosti nebolo bývalo! Horšie bolo, keď tie detváky začali chorieť a nebolo ich za čo ratovať! Nuž, ale iní i ratovali a nič nevyratovali. Pánboh dal — pánboh vzal. Tomu veru nikto nerozkáže!Veru dosť poskusoval za tie roky, čo ho boh tu trpí a možno sa mu ani nemuselo najhoršie vodiť, keď nemá ani jeden šedivý vlas. Žena ho odumrela, syn ho opustil, ušiel mu pred rokmi do Ameriky a nepísal roky a roky, až teraz sa učlovečil napísať, že azda v tieto časy príde. Podarilo sa mu zobrať akýsi ten groš, i príde zaň pozrieť, čo porábajú.Adamovi jednako vše zišlo na um, či nebude mať s pánombohom na druhom svete opletačky, keď sa mu tu i tu pridalo, že ho veru i do háreštu privreli a to ani nie raz, bolo toho i viac ráz!„Však ja veru tiež dobre viem, že je na svete tiež nie všetko rovnaké, na jednu mieru urobené: jedno je na siahu, druhé len na piaď. Hľa, už aj tie vrchy aké sú: jeden preskočíš, na druhý sa hoc i celý deň musíš škrabať! Ale zasa aby jeden človek všetko-všeculinko mal a iný vonkoncom nič, to už raz celý život nevydržíš!Načo nastavali krčmy, sklepy a v nich na pokušenie trungy a kadejaké cifry-handričky pre tie dievčice a nevesty, keď im potom máš len vždy pysky zapchávať: to je nie pre teba, ty si žobrák! A keď vidíš iné ženy vytresnuté, pyšne sa natriasať, nevydržíš, aby sa len tvoje ponevierali ošúchané a kryli po kútoch. Sám pôjdem aj otrhaný, ale pozerať na otrhanú ženičku! Ej, veru to bolí!A potom nech si páni hovoria čo chcú: celý život len drhnúť a drhnúť, to veru tiež nevydržíš! Ešte by si len dajako vydržal, keby ťa iní nepokúšali. Ale každý si ide vypiť, čo len raz za mesiac, alebo na tie výročné sviatky, a len ty sa vždy len posť a posť, sta — neprirovnávajúc — ten dobytok, to tiež nevydržíš na všetky veky, čo by ti i ten najlepší farár od rána do noci stále do uší dudal.Ak to sám pánboh tak chce, tak to veru zle chce! To mal potom urobiť, aby každý chudák mal dary svätého, aby sa vedel všetkého zriecť. Čože je už mne starému dnes, mňa nič viac nepokúša: nemám ženu-deti, za frajerkou mi už duša nepiští, nemám sa o čo starať. Iba čo mi ten gágor niekedy vyschne. Ale to človek už len akosi premôže, najmä keď je ďaleko od toho huncútskeho krčmiska! Len ten tabak by čertovsky chýbal, keby ho nebolo.“Takto umýval Adamko svoju hriešnu dušičku na ten boží sviatok. Myslel si, že ho už nikdy nič neprivedie do pokušenia.Pribehli k nemu z rezačky jeho dvaja vnúčikovia: päťročný Ondrejko a sedemročný Adamko a ovesili sa mu, jeden na jedno, a druhý na druhé koleno.— Naňka, a či sa vy pamätáte, že ste mi sľúbili, že mi kúpite na Štedrý večer sviečky? Pamätáte sa, alebo to zasa odtajíte, ako ste to urobili minule, keď ste mi mali kúpiť medovníkového koňa? Odtajili ste vtedy všetko, že sa vraj nepamätáte. Ale ja sa veru dobre pamätám, aj Ondrejko sa pamätá. Však sa pamätáš?— No, ja sa veru veľmi dobre pamätám, ako ti to sľúbil ňaňka. Ešte sa aj zadúšal, mhm, veru tak! — kýval si Ondrejko i hlavou na potvrdenie.— A pán učiteľ v škole tiež povedali, že kto luže, alebo, aby sme to lepšie rozumeli, kto cigáni, ten príde do pekla. Celkom iste-istučičko do pekla.— Ako ma to tu bude školovať, pozriže ho! Ale ja že som ti niekedy sľúbil sviečky na Vianoce? A či by ti fakle neboli dobré? Ono musí mať hneď sviečky!— Ňaňka, vy ste mi sľúbili tie sviečky, keď som vám doniesol fajku, čo ste si zabudli doma, keď ste kosili pod Krnáčom.— A ty opica akási, veru máš pravdu. Lenže ty chumaj, fajku si mi doniesol, ale tabak si zabudol, ty majster!— Vy ste mi len fajku kázali doniesť, o tabaku ste nič nehovorili.— No, a či si ty videl niekedy fajčiť bez tabaku?— Ako som ja mohol vedieť, či máte tabak, či nie, keď ste mi ani slovíčko nepovedali?— Pravdu máš, chlapče, z teba by bol fiškál! To by si chcel, aby som ti ešte teraz utekal po tie sviečky?— Po sviečky, po koníka a po cukríky na stromček!Starý si pomyslel, že keby teraz ešte šikovne odbehol, by sa mohol i vrátiť, kým sa celkom zotmie. Mohol by sa i v konzume zastaviť a tam si i vypiť slzičku, i domov na večeru priniesť kvapôčku. Veru sa to s tou kvapkou toho trúnku len lepšie sviatkuje.Ale pozrel dolu do doliny: bolo jednako len ďaleko do tej dediny. A večer už tiež čochvíľa zavalí človeka.— Chlapci, akosi sa mi nesladí redikať sa teraz do toho dedinska! Zajtra vám to nahradím, uvidíte.— Ňaňka, pôjdem i ja s vami, poďte len! — žobronil Adamko.— A to ti naozaj tak tá duša piští za tými sviečkami?— Ukrutečne, ňaníčko môj sladký.Chlapci poskakovali okolo neho a skladali ruky modlikajúc.Starký sa úľútostil nad chlapcami — však nemali naozaj celkom nič na tie sviatky — a trochu ho vábila i pálenka, a tak sa poškrabal za uchom, vzal si halienku a kvaku a šiel.Do doliny sa mu šlo hej, ale ako to pôjde naspäť!Vošiel do konzumu a kúpil šesť tých najlacnejších sviečočiek za korunku a za druhú dva medovníkové koníky a niekoľko do farbistých papierikov zabalených cukríkov.A s týmto najskromnejším darčekom urobil celkom iste omnoho väčšie potešenie svojim vnúčatám ako boháč s tým svojím najprepychovejším darom, keďže tie už nič netešilo na svete. Totižto Adamko si myslel, že urobí, lenže sa inakšie stalo, ako si to myslel.Lebo keď bol s nákupom hotový, zašiel si i vypiť kvapku na potúženie. Vypil si jednu tú kvapku a keďže mu chutila, zdalo sa mu, že cesta domov je taká dlhá, že by ešte jednu takú kvapku zniesol. I vypil si ešte jednu. Okrem toho si dal naliať i do fľaštičky pol litríka.Keďže už začalo poriadne mrkať, neodkladal ďalej, ale sa pobral domov.Sprvu sa mu vykračovalo dosť rezko; keď prišiel do pol doliny, začalo snežiť. Padali riedko veľké vločky, o chvíľu hustejšie, napokon tak husto, že nevidel pred seba ani na krok. Zakrátko bol chodník celkom pokrytý snehom, že ako-tak len podľa toho poznal cestu či stúpa, či vedie nadol… Ale s tým nemohol ďaleko zájsť. Bál sa, že idúc proti noci, celkom poblúdi. Prišiel k hustým kríkom i pomyslel si, že bude najlepšie, keď sa utúli za ne a počká, kým prestane snežiť. Chôdzou rozohriaty necítil zimu. Zavinul sa do haleny, vopchal ruky pod pazuchy a učupil sa čo najpohodlnejšie.I rozmýšľal o kadečom.Keby len ten syn, ten Juro, už prišiel, veru by sa zišiel. Najmä, keby ktorýsi ten groš doniesol so sebou. Potom mu začali tí chlapci po hlave brúsiť. Keď si predstavil, ako sa tie deti budú tým sviečočkám tešiť, musel sa usmievať.Tých veru poľahky vyplatíš!Nato ticho dumal bez toho, aby sa jeho myšlienky boli na nejaký predmet pevnejšie viazali. Začalo sa mu pozdávať, že ozimnelo. Pritiahol halienku tuhšie okolo seba.Teraz sa mu bez prestania opakovalo, že by bolo načase, aby ten sneh už prestal padať…„Kdeže som sa ja to dostal? Kdeže to ja idem? Aká krásna, nikdy nevídaná lúka je toto tuná! A aké nikdy nevídané stromiská, s nikdy nevídanými kvetmi!“Ale zakrátko začala sa tá krásna krajina meniť: začalo sa akosi stmievať a stromy razom zmizli, ostala len tráva a tá sa stále menšila, až celkom zmizla. A tu sa mu naraz i zem stratila pod nohami. Nevidel pred seba, iba šero, prechádzajúce vo velikánskej diaľke v slabé, mihotajúce sa svetlo. Prišiel ďalej a videl pred sebou nesmierne pole, husto pokryté samými drobnými svetielkami, ani keby boli doň popichané drobné sviečky. Vše sa mu blýskali drobné iskry pred očami: myslel si, že to musia byť svätojánske mušky. Na jednu z nich sa dlhšie díval, a tá sa zrazu rozrástla a vyvinula sa z nej ľudská podoba, na ktorej nebolo rozoznať, či je to ženská, či mužský. Tvár jej bolo jasne rozoznať: zdala sa nevýslovne krásna, ale zúfalo smutná. Postava počkala na Boronču.— Čo je to tu za zem, o akej som nikdy neslýchal, kde by ľudia svetlá siali?— Tu si už nie viac na zemi, tu si v takom kraji, kde niet viac ľudí, tu sú už len duše. Duša je zosobnená myšlienka. Tu niet ani času, ani priestoru, tu niet viac ani dňa, ani noci. Tu urobíš milióny míľ a ostaneš na tom istom mieste, kde si bol, a tu stráviš milióny rokov a zdá sa ti, že si sa ani neobrátil. Tu budeš taký malilinký, ako to najdrobnejšie, ani nie viditeľné zrnko, a jednako si taký veľký, že keby si si ľahol, siahal by si od jedného konca tohto kraja až po druhý. Svetlá, ktoré tu vidíš, to sú všetko duše ľudí, ktorí niekedy žili na zemi. Tu nariekajú nad svojimi hriechmi, ktoré za života spáchali.Adamko sa veru zľakol.— No, toto bude zle-nedobre i so mnou, lebo však som i ja bol na zemi, a veru bez hriechu som ani ja nebol, hoci boli aj horší odo mňa, — začal sa milý Adam z opatrnosti brániť.— Choď na pole, budeš i ty svietiť, kým sa tvoja duša neočistí od každého hriechu.Adam bol človek starý a opatrný, len tak mne nič, tebe nič, sa mu nechcelo ísť medzi tie sviečky, a preto sa jedného z týchto svetiel spýtal, hoci neveril, že by mu odpovedalo:— Počujete, milé svetlo, a je to pravda, že vy tu nariekate nad svojimi hriechmi, ktoré ste popáchali za života?„Veru pravda!“Vtom to drobunké svetielko razom vyrástlo na hodného chlapa pred ním. Bol to už starší človek, s bradou siahajúcou po pás a stočenou do závinov, s ukrutne utrápenou tvárou.— Nuž, a prečože sa tak trápite, však vás tu ani neopekajú, ani nekorbáčujú?— Svedomie ma žerie! Vidím stále pred sebou, aké ukrutné veci som popáchal, cítim všetky bôle a žalosti, ktoré som zapríčinil iným, a to ma nevýslovne bolí! Musím pretrpieť všetky bolesti, ktoré som zapríčinil iným!— A dávno to už tu nariekate?— Neviem. Tu nikto nevie, ako dávno je tu, lebo tu niet času. Tu neješ, nespíš, tu sa len stále mučíš a mučíš, kým raz, kto to vie kedy, pocítiš, že môžeš vstať a ísť ďalej.— Počujte, to ste museli dosť kadejakej šarapaty narobiť na tom druhom svete, keď ste taký utrápený!— Urobil som a trpím. Bol som veľmi veľkým pánom a narobil mnoho žiaľu ľuďom, keď som im mohol a ľahšie, omnoho viac dobrého urobiť. Preto tu už, ani neviem ako dlho, trpím a neviem, koľko ešte budem trpieť. Neviem, či sa vôbec zmiluje on, ten najspravodlivejší, nado mnou! Ja nešťastný prenešťastný!I razom zmizol Adamovi spred očí a obrátil sa zasa na drobné svetielko.Adamovi sa jednako poľahčilo na duši. Pomyslel si: „Dajsamibože! Veľa som ja toho previniť nemohol. Tú trochu, čo mám ja na duši, to ja chytro odzúfam. Ktorési to zaucho ani veľmi nerátam, však mi ho bez toho každý Kozinčan vrátil napochytre aj s úrokmi. Tí majú veru prchké ruky. Paro…“ i chytro položil dlaň na ústa, lebo mu skočilo do hlavy, že tu nebude na osoh spomínať paromy.„Divné mi je len to, že sa nikto o mňa nestará, keď sa tu tak mocem. To tu budú akési čudné poriadky!“I potuloval sa chvíľku hore-dolu. Napokon si pomyslel, že sa pokúsi, čo by sa s ním stalo, keby si aj on tak kľakol medzi tie ostatné svetlá. I spustil sa na kolená, a tu razom pobadal, že ani tela nemá, lebo ako sa zohol, stalo sa aj z neho také drobnučké svetielko, že ho ani od zeme nebolo vidieť.A ako tak kľačí, len sa ti tu naraz pred ním ukáže jeho nebohá mať, celkom taká, ako ju poznal za živa. Začalo sa mu ukazovať, ako ju vše hneval, neposlúchal, ako jej pyskoval, keď mu niečo rozkázala. I ozvalo sa v ňom svedomie a cítil všetku mrzutosť a žiaľ, ktorý jeho mater musela pretrpieť nad jeho darebáctvami. Ukázal sa mu všetok ten krásny poriadok, ktorý by bol na svete, keby ľudia poslúchali svoje svedomie, a aké je to špatné a akú zhubu robí na svete, keď ľudia pášu samopaše. I nadišla ho nad jeho skutkami taká žalosť, že si skoro vlasy trhal od ľútosti. Lenže sa mu dosť skoro začalo pozdávať, že ho tá ľútosť už začína popúšťať. Mlel sa pred ním celý jeho život, krútili sa pred ním všetky príhody a všetky osoby, proti ktorým sa asi mohol prehrešiť, ale ani pre jednu mu nebolo do zúfania. I pomyslel si, že sa už dosť natrápil za tie svoje hriešky, hoci sa nekajal dlhšie, ako keď v nedeľu sedel pri kázaní a omši. I proboval vstať a — šlo to.Keď chcel kráčať, pocítil, že nepotrebuje nohami pohybovať, lebo sa len tak vznášal, akoby ho vánok unášal. Zachytil zasa jednu z tých iskier a spýtal sa jej, či už môže odísť odtiaľto, keď si už odkľačal svoje pokánie.— Zúfal som najmenej dve hodiny, tak dlho som sa ani po jednej spovedi nemodlil.— Za ten čas minulo na svete viac ako sto rokov!— Ťáj, žeby som ja bol taký hriešnik! To veru nebude toľko, veď sa vy tu do času nerozumiete. A kdeže mám teraz ísť, pán duch?— Pôjdeš, kde ťa vôľa božia povedie.Adamko si pomyslel, že je ten duch tiež akýsi tunajší farár, keď všetku robotu len pánubohu ukladá na plecia.Keď teraz nemal inú starosť, poobzeral sa, ako to tu vlastne vyzerá. Na prvý pohľad videl, že niet pod ním nijakej pôdy a že sa v povetrí vznáša. Pozrel dohora, čo je to nad ním, a či by nemohol i hore vyjsť a sa tam trochu obzrieť. A tu ti razom vyfrkol dohora, sťa by ho bol niekto vystrelil. Musel vyletieť hodne vysoko, lebo videl ukrutný kus tých svetiel pod sebou, keď sa mu robilo, že vidí mliečnu cestu pod sebou namiesto nad sebou.Pomyslel si: „No, Adam, ale by si to bol kedy pomyslel, že tá mliečna cesta je nie nič iné ako celý jarmok hriešnikov! A koľký! Ťáj, ale ich len je! Ale ja, čo ako medzi tú chásku viac nejdem. Spýtam sa niektorého z tých tunajších policajtov, či by mi nevedel povedať, kde by tu mohlo byť to nebo.“I spustil sa nadol a spýtal sa jedného z tých hajtmanov, kadiaľ tu vedie cesta do neba? A či by ho pustili tam, keď sa už tuná odbavil a nazúfal, hádam za celú svoju dedinu. Jeho veru cez celý život nežralo toľko to svedomie pre všetky hriechy, ktoré popáchal, ako tu pre jedno zlé slovo, ktoré odvrkol materi. Mali by mu už dať pokoj, keď nemá tu čo robiť.Smutný duch mu na to odvetil:— Choď a hľadaj si nebesia. Ak ťa už do nich pustia, tak ich nájdeš.Adamko sa poďakoval: — Zaplať pánboh, — a odbrnkol ďalej.Táral sa dlho po celom-celučičkom svete, keď sa mu zdalo, že je to už omnoho dlhšie, ako sa kajal, keď zazrel nádhernú žiaru, akú dosiaľ nikdy nepomerkoval.— No, to bude akiste tuná to nebo. Ťáj, ale je len zastrčené do strateného kúta, aby každý lagan naň neprišiel.I zafrkol ku tej žiare. Keď ju raz našiel, chytro sa dostal ku nej. Len čo ju zazrel, nadišla ho taká radosť, o akej sa mu nikdy nezdalo, že by mohla byť na svete! Slávne, krásne svetlo napĺňalo okolo neho celý svet! A podivná muzika hučala, s ktorou sa Katrenčíci nemohli porovnať, a čoby hneď aj na svadbe richtárovej dcére hrali!— Tu to bude, tu, o tom niet nijakej pochybnosti! Len ako sa teraz dnu dostanem, to je ten fígeľ!Obehol hodný kus tej žiary, kým zazrel čarovné svetlo tých najrozličnejších farieb vyžiarovať na jednom kuse tej svetlej steny. Obzrel sa a videl, že je to prekrásna brána, utkaná zo samých svetelných lúčov točiacich sa v kruhoch rozličnej veľkosti ohromnou rýchlosťou, takže sa zdalo nemožné, hoci aj tomu najdrobnejšiemu duchovi, prešmyknúť sa cez ňu do seba. Díval sa a len sa díval na to čudo a myslel, že sa azda nejaký ten duch dotára, ktorý ukáže, akým fígľom sa dostane do neba. Čakal dlho, ale nezazrel nikoho. Pomyslel si, že možno i preto, lebo sa tí duchovia môžu urobiť neviditeľnými, keď sa im tak páči. Napokon si pomyslel, že sa aj on urobí taký drobnušký ako len možno a tak sa pokúsi pretisnúť sa medzi tými kolesami a hoci aj trochu oškvrkne. Na svoje najväčšie prekvapenie prešiel celkom poľahky.Našiel sa vo velikánskom nádvorí, naplnenom duchmi, ktorí, hoci boli omnoho veselší ako tie svetielka, predsa len sa zdali ustarostení.— Pán duch, — spýtal sa Adamko jedného pri ňom stojaceho ducha, — veď sme už tuná v nebi a jednako ste všetci takí utrápení, ako keby ste pred samým peklom stáli. Prečože to?— Lebo ešte musíme ísť všetci pred prísny súd, pred ktorým nikto nič nemôže ani zatajiť, ani nijako prekrútiť.— Nuž, ale keď sme sa už raz sem dostali, tak nás už len nemôžu poslať naspäť zasa svietiť a zúfať?Duch stisol plecami: — Ja veru neviem, čo môžu s nami urobiť.Adamko si pomyslel, že ešte nikdy tak nebolo, aby nejako nebolo, i uspokojil sa. Kvokol si do jedného kútika a trpezlivo čakal, kým príde naňho rad. Ale keď videl, že sa tu tí duchovaia jeden za druhým melú, pobral sa aj on, lebo ak sa nebude rušať, môže tam sedieť hoc i do súdneho dňa, a ten ešte nepriam bude.I zobral sa a vošiel, a to bez každého stisku, hoci bolo tých duchov toľko, že jeden bol vtisnutý do druhého. Adam len teraz pobadal, že duchov na jednom miestečku, nie väčšom, ako čo by ihlou pichol, môže stáť aj tisíc, a že jeden duch cez druhého môže tak prechádzať, ani cez ten najčistejší vzduch.— Do smrti sa učíš a sprostý umrieš, hovoria na druhom svete, a tu je to tiež svätá pravda, — pomyslel si Adamko, i vošiel cez krásne sťa zlaté vrátka do velikánskej siene, na jednom konci ktorej sedeli za prikrytým stolom svätý Peter s ešte niekoľkými pánmi, ktorí mali pred sebou velikánske knihy, v ktorých sa šikovne prehrabávali, ako duchovia jeden za druhým predstupovali pred nich. Adamko sa najprv podíval, ako to tam ide, a potom sa pochlapil a predstúpil pred ten stôl.— Ich milosť, pán svätý Peter, prosím ponížene, keby ráčili i mňa odbaviť. Prepytujem z prekážky, ak by ma neznali, ja som Adam Borončo z Kozinskej.Adam svätého Petra poznal celkom iste-istučičko, lebo celkom tak vyzeral ako na obraze v kozinskom kostole: pekný a milý starý pán, so šedivou, krátkou bradou, so šedivými vlasmi.Taký anjelíček, ako malý prštek, doniesol v ručičke knižku, nie väčšiu, ako jeho nechtík, a položil ju pred jedného z tých pánov, čo sedeli okolo stola.Ten ju vzal a otvoril, a ako ju otvoril, tá kniha sa razom stala takou veľkou, že prikryla stôl pred ním.Pán prehrabal strany, až na jednej zastal a chodil prstom dolu ňou.— N-a, tu je Adam Borončo!I čítal ukrutne chytro, čo tam bolo o ňom napísané.— Hm, hm, toto je nie v poriadku, ako si sa ty sem dostal?V celom svojom živote sa Adamko tak nezľakol ako teraz. A ak ho odtiaľto zasa vysánkujú medzi tie svetlá? Nech boh zachová! Len teraz cítil, čo to znamená, keď človek má čo stratiť! V celom jeho pozemskom živote sa mu to nikdy nestalo, lebo tam nemal nikdy niečo také, čoho strata by mu bola citeľnú bolesť zapríčinila, a tak bol šťastnejší ako mnohý boháč, ktorý trávil nespavé noci od strachu, že príde o nejakú čiastku majetku, ktorú vôbec nikdy ani nepotreboval.Svätý Peter sa súcitne usmial nad Adamovým zľaknutím. Obrátil hlavu k susedovi s tou knihou: — Čože je tam také strašné?Prísny svätý zvraštil obočie a keď mykol plecom, vyvrátil dlane dohora:— Tri razy za svojho života bol v žalári zavretý, a hoci bol sto rokov na zúfalisku, neodpykal tieto svoje prečiny.— Čože také urobil tento chudáčik? — spýtal sa svätý Peter a krútil ľútostivo hlavou.— Raz ukradol bohatému gazdovi, ktorý mu nechcel požičať jednu zlatovku, ovcu, druhý raz ukradol v rúbanisku niekoľko láktorov dreva a tretí raz ho zavreli, lebo ukrutne ubil mládenca, ktorý hlušil svojho otca.— Adamko, a prečo si ukradol tú ovcu? Chcel si sa azda opiť?— No, to už nie, ich milosť, pán svätý Peter. Chlapec, Jurko, mi ukrutečne ochorel, takže sme k lekárovi museli s ním utekať, ktorý mu predpísal medicínu, čo stála až celú zlatovku. Povedal, že ak tej medicíny nedostane, iste umrie. A mne bolo toho už odchovaného chlapca ukrutne ľúto. A pre zlatku! A raz som nemal napochytro kde vziať tie peniaze, a tak som ja veru ukradol tomu Brveníkovi tú ovcu. Myslel som, že mu ju prinavrátim, keď mi pánboh požehná. Ale ma akosi prv zavreli pre ňu. I sedel ja pre to ovčisko celé dva týždne! Veru ja som mu ju potom viac nevracal!— Nemyslíš, milý Tomáš že Borončo odpykal dostatočne za hriech, ktorý spáchal z tej najšľachetnejšej pohnútky a za ktorý odpykal dvojtýždňovým trestom v žalári? A k tomu bol i na zúfalisku celých sto rokov! — A si ľutoval i za tú ovcu?— Nie, ich milosť, pán svätý Peter, ja som veru preto ani trocha neľutoval. Lebo čože to bolo starému Brveníkovi, jedna ovca? Však on by o nej ani nebol vedel, keby ho jeho valach nebol nabaďúril. A okrem toho by som mu ju celkom iste bol vrátil, keby ma nebol dal tak nemilosrdne zavrieť!— Tak to mu odpúšťame. A s tým drevom ako to bolo?— To veru tak bolo, ich milosť, pán svätý Peter, že môjho verného a spravodlivého suseda, Jura Hlbočana, stihla nehoda, že si mu kôň nohu zlomil a on s jedným koňom nemohol obrobiť svoje polia, musel ako vedel zadovážiť i druhého koňa. Ale mu chybelo čosi do kúpnej ceny a nebolo raz kde vziať ten groš: ani on, ani ja sme si nevedeli pomôcť. I tu ti mi posvietil ten nedobrý, že v panskom rúbanisku už od rokov hnije dreva a dreva, nad ktorým sa nikto nezmiluje. Pomyslel som si, že vyveziem z neho ktorúsi tú fúrku a pomôžem tomu Jurovi, tým viac, lebo bol práve vtedy chorý a nevládal ani na nohách stáť. A ja som mu s tými zlatkami vtedy pomohol a on mi ich za krátky čas prinavrátil.— No, a ty si čo urobil s tými peniazmi? Zaplatil si za to drevo?— Nezaplatil, ich milosť, lebo som sa bál priznať hájnikovi, že som to drevo odvliekol, ten by ma či tak, či onak, jednako bol zavliekol do tej ťupy, lebo by mi nebol veril, že som mu spravodlivo priznal toľko, koľko som odviezol. Ja som tie peniaze dal pánu farárovi pre chudobných, a jednako mi to nič nepomohlo, lebo sa vyzvedelo, že som to drevo ja odviezol, i zavreli ma znova. Mne sa veru tak videlo, že som ja za to drevo poriadne zaplatil.— Nemožno požadovať od každého chudáka, nevediaceho rozmýšľať, aby dosah svojho skutku vedel tak posúdiť ako nejaký filozof. Tento človek chcel pomáhať svojmu blížnemu, inak ako hriešnym spôsobom to urobiť nevedel, za svoj hriech i tak odpykal, nemáme viac od neho čo požadovať. Ľudia ho trestali, my mu odpúšťame.Takto súdil na pravej strane svätého Petra sediaci svätý Augustín.— A tretí raz prečo si bol zavretý? — spýtal sa ho zasa svätý Peter.— Pridalo sa mi, že som išiel Riekami a že som počul kričať na raty. I šiel som za tým krikom a prichytil Miša Jurčíkovho, ako mlátil kolom nemilosrdne svojho otca. Skríkol som naňho, aby mu dal pokoj. Ale to lotrisko sa ešte i do mňa oddalo. Ja som veru nemal času dlho rozmýšľať, chytil som sa tiež doňho. Vykrútil som mu kolík z rúk a pozachytával ho s ním, možno i väčšmi, ako bolo treba. Nuž za to ma zasa zavreli na dva mesiace. Preto na tak veľa, lebo som už bol tretí raz trestaný.— A za to si ľutoval, či nie? — spýtal sa ho ten prísny pán svätý.— Nie veru, ich milosť, pán svätý. Keď sú raz vo švungu a majú kolík v rukách a pod ním chlapa, ktorý im ublížil, tak veru nečítajú, či mu o jednu, alebo druhú viac nevyplatia, ako mu patrí.— Beda tomu, z koho pohoršenie pochádza, — riekol svätý Peter. — Nemožno žiadať, aby taký človek vedel odmerať mieru svojich skutkov. I teraz bola pohnútka jeho skutku dobrá, a tak mu aj tento hriech odpúšťame. Adam Borončo, dovoľuje sa ti ostať v nebi. Dajte mu vystaviť domovský list.— Počkaj v predsieni! Daj pozor, aby si nepodbehol do cesty Mojžišovi, lebo ten by ťa mohol poriadne vyobracať, — riekol ten prísny pán svätý.— Najmúdrejšie bude, keď ho pošleme do tretieho neba, do dvadsiateho štvrtého oddelenia, ku svätej Cecílii ťahať mechy na organe, — odporúčal svätý Augustín.— Pristaneš na tom? — pýtal sa ho svätý Peter a usmial sa.— A či! S výskokom! — zavolal radostne Adamko a prebehol chytro ku svätým a bozkával im jednému za druhým ruky. Vychádzajúc riekol: — Keď je to tak, ich milosť, my chudobní si pomáhame podľa našej biedy a nie podľa zákonov, ktoré páni pre nás narobili.Svätý Augustín mu riekol: — My tu, ako vidíš, podľa vašej biedy súdime.Svätý Peter sa dobrotivo usmial a kýval mu láskavo hlavou.Adama našiel ráno zamrznutého práve jeho syn, ktorý prišiel z Ameriky.Doniesol deťom parádne americké zábavky, ale jednako im boli milšie ňaníčkove chudobné sviečočky a koníčky, ktoré si opatrovali ani oči v hlave.
Nadasi-Jege_Vianoce-Adama-Boroncu.html.txt
Nápitnice čiže piesne pri pití„Die slawischen Volkslieder sind teils durch ihre eigentümliche Singart, die oft überaus anmutig ist, und durch die Biegsamkeit der Sprache geziert wird, teils durch ihren Inhalt recht interessant. Ihre elegischen Volkslieder singen die Slowaken mit einem ruhrenden Pathos, und nur einige lustige Lieder singend, schreien sie aus voller Kehle. Jedoch würden die meisten ihrer Volkslieder dem Künstler Stoff genug zu den herrlichsten Variationen geben.“Gemeinnütz. u. erheit. hauskalender fur D.O.K. 1823(„Slovenské ľudové piesne sú čiastočne osobitným prednesom, ktorý je často nesmierne ľúbezný a ktorý sa krášli ohybnosťou reči, čiastočne svojím obsahom veľmi zaujímavé. Svoje elegické ľudové piesne spievajú Slováci s dojímavým pátosom, a len pri speve niektorých veselých piesní kričia z plného hrdla. No väčšina ich ľudových piesní dala by umelcovi nadostač látky k najkrajším variáciám.“)
Kollar_Narodnie-spievanky-2-Napitnice-cize-piesne-pri-piti.html.txt
1. Pravda, jej nezatajiteľnosť a víťazstvoPrísloviaČasom všetko navrch vyjde.Darmo sa pravde protiviť.Č. 62.Keď slnce svieti, netreba sviečky.Kedz pravda prepadne, to śe neprepadne.Šariš.5Nič nenie tak tenko upradeno, aby nebolo na svetlo preneseno.[1]Nič nieto skrytého pod slncom.Nič sa tak tajne nepletlo, čo by nevyšlo na svetlo.Nič tak skryté, čo by nebolo vyryté. — Nič tak skryté, aby časom nevyšlo na svetlo.Pomsta za pravdou neskoro pokulháva, ale vždy dôjde. — Ač i o polici lazí, ale dolazí, pokuta.Hodžov Šlabikář.10Pravda je moc.Pravda nahá chodí.Pravda naveky trvá.Pravda nestratí z ceny, i keď zostarne.Pravda predsa zvíťazí.15Pravda sama sa spravdí. — Pravda sama sa zastáva.Č. 62.— Pravda sama sa háji.Pravda sa neutopí vo vode a nezhorí v ohni.Pravda vyjde navrch ako olej na vodu.Adalb. Oliwa 2, Kłamstvo 3, Prawda 65.[1]Prevzaté z príspevku Slovenský rukopis zo 16. storočia. Slov. pohľ. 1894, 5.
Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Dobre-a-zle-mravy-Pravda-a-viera.html.txt
OrchideaNa balkóne prepychovej vily polievala ráno okolo deviatej mladá dáma parádne kvety. Dolu prázdnou ulicou kráčal elegantný mladší pán, ktorý zazrel dámu, keď bol od nej ešte na sto krokov. Nemajúc nič lepšie, na čo by mohol hľadieť, nepustil z nej oči. Keď bol na niekoľko krokov od balkóna, cupol pred neho na chodník krásny kvet. Zdvihol ho a vystierajúc ho schytil klobúk z hlavy a vysekol dáme poklonu. Na svoje veľké zadivenie dámu viac nezazrel. Len čo odpadol dáme odstrihnutý kvet, zmizla za záclonou, spoza ktorej pozorovala, čo urobí elegantný mladší pán. Kvet nehodila schválne kvôli nemu na ulicu, odstrihla ho do kytice a bolo jej za ním ľúto. Ale pozorovala pána a jemu venovaná pozornosť zapríčinila, že jej kvet odpadol. Prišlo jej na um, že cudzí pán si pomyslí, že kvet zhodila schválne, aby ho na seba upozornila, a preto sa pred ním schovala. No ako všetky Evine dcéry tiež bola zvedavá a chcela vidieť, čo pán s kvetom urobí. Cítila, že by ju mrzelo, keby si kvet nevšimol a prešiel popri ňom bez akéhokoľvek záujmu.Videla jeho sklamanú tvár a neušlo jej, že pokrútil hlavou v zadivení nad jej zmiznutím a že kvet niekoľko sekúnd obzeral a potom, držiac ho opatrne v prstoch, šiel ďalej. Usmiala sa a pozerala ešte, čo bude robiť. Keď sa vzdialil na nejakých päťdesiat krokov, vyšla zasa na balkón presvedčená, že dobrodružstvo sa skončilo.Pán dr. Amad Smolík bol len asi rok verejným notárom a ešte sa mu vše vypli prsia pýchou, keď si pomyslel, že v značnejšom meste zaujíma také významné postavenie. Včera prišiel do Bratislavy vybaviť súrnu vec, ktorá mu v prajnom prípade vynesie peknú sumičku. Bol si už istý výsledkom, v noci sa výborne vyspal, slnce svietilo na krásny svet a teraz mu ešte vábna žena hodí do cesty taký prelestný kvet, aký dosiaľ nevidel. Tešil sa životu. Mal síce len tridsaťpäť rokov, ale ako verejný notár poznal už život. Ani chvíľku nepochyboval, že mu dáma úmyselne zhodila kvet do cesty, lebo chcela, aby si ju všimol, hoci sa i schovala. A bola to veru škoda, lebo sa zdala byť veľmi pôvabná.Pomyslel si, že sa musí prezvedieť, čia je vila, kde býva a mal šťastie, lebo neďaleko videl policajta unujúceho sa o milých päť. Dozvedel sa od neho, že vila patrí pánu doktorovi Streleckému.V kaviarni sa zišiel pri raňajkách so starým priateľom dr. Balogom, mestským lekárom, ktorý poznal Bratislavu ako svoje vrecko. Chcel sa ho opýtať, aká rodina sú tí Streleckovci. Ale poznal ho ako človeka podozrievavého, ktorý vždy ďalej myslí, ako je človeku milé, i poobzeral sa radšej po rozsiahlej kaviarni, či nezazrie iného známeho, ktorý by mu povedal, čo chcel vedieť.Trochu fučal, chrumkajúc rožok ku káve, a rozmýšľal, kým Balog prezeral noviny a trúsil rozumy o politike. Pravda, ako každý, i on chcel byť múdrejší ako iní hlupáčikovia a ostro kritizoval všetko počínanie verejných činiteľov.Napokon si Smolík pomyslel: „Eh, čo, nech si myslí, čo chce“, i zapálil si cigaretu a spýtal sa ho:— Ty, Jožo, poznáš ty Streleckovcov, aká je to rodina?Lekár naňho prísne pozrel. Bol to zrejme pohľad, ktorý mal nacvičený na vyšetrovanie chorých.— Hm, poznám, ako by som ich nepoznal. A čo chceš s nimi?— Nič také, len som zvedavý, akí sú to ľudia. Kto je ten Strelecký, koľko má detí a akých?Balog sa oprel obidvoma predlaktiami o stôl a výsmešne hľadel na priateľa.— Strelecký je bohatý statkár a majiteľ veľkého cukrovaru a má troje detí; jedno z nich je dcéra Irena, má asi dvadsaťštyri rokov a je, ako hovoria naši bratia Česi, „k mání“. Je to pekné a šikovné dievčatko. Ty akiste to chceš vedieť? Chceš sa ženiť?Notár sa dosť nápadne zapálil. Najprv nechcel povedať, o čo mu ide, ale naraz sa vzdorovito odhodlal a hodiac hlavou povedal:— A prečo by som sa aj nie?— Pravdu máš, šuhajko, ožeň sa, doskáčeš. A Ira naozaj nie je na zahodenie. A máš už s nimi nejaké spojenie?Notár nerozhodne a ťahano odpovedal:— Nemám.Motalo sa mu hlavou, či mu nepovedať históriu s kvetom. Keby mu ju bol vyrozprával, bol by si zgazdoval hodne trpkosti. Ale nepáčil sa mu priateľov výsmešný vid, a tak preskočil radšej na politiku.Popoludní okolo štvrtej stál na ulici oproti výstavke moderných maliarov a rozmýšľal, ako stráviť dve hodiny do odchodu vlaku. Priatelia a dobrí známi boli všetci po úradoch a v kanceláriách. Nevedel, kde ísť.Naraz ho myklo. Na výstavku obrazov videl vchádzať distingvovanú tmavovlásku v bledohnedom kostýme, ktorá sa mu zdala veľmi známa.— Veď je to dáma s kvetom! — huplo mu do hlavy a bez ďalšieho rozmýšľania šiel tiež na výstavku. Zazrel ju ešte pri pokladnici.— Je to ona, celkom iste!Vošiel na výstavku a videl, že dáma sa zhovára pri vchode do druhej sály s dvoma dievčatami. Nenápadne si ju obzrel. Bola veľmi dobre urastená, vážnej, ale pritom milej tváre. Pomaly kráčal od obrazu k obrazu bez toho, že by si bol uvedomil, na čo hľadí, lebo ju stále pozoroval. Vošla s dievčatami do druhej a tretej miestnosti, kde sa s nimi rozišla. Pán notár si vydýchol, lebo sa bál, že mu tie bábiky budú zavadzať. Bol si celkom istý, že je to slečna Ira Strelecká. Aj to sa mu zdalo teraz celkom isté, že kvet zhodila schválne pred neho. Bol by sa pokladal za najväčšieho babráka, keby ju teraz neoslovil, keď i starý pán vyšiel a zostali celkom sami.Dáma bola zdanlivo veľmi zaujatá impresionistickou krajinkou, ale predsa pobadala, že kráča rovno k nej, i obrátila sa k nemu s milým úsmevom. Poznala pána, ktorý zdvihol jej kvet a pokladala za detinské hrať sa s ním na kolembabu, keďže bolo zrejmé, že ju tiež poznal. Nuž a videl sa jej.Dr. Smolík sa pred ňou ľahučko poklonil.— Milostivá slečna, dovoľte, aby som sa vám predstavil. Som doktor Smolík, verejný notár. — Medzi rečou vytiahol z náprsnej tašky kvet starostlivo zabalený do papiera. — Ak sa nemýlim, vy ste ráčili hodiť predo mňa tento čarovný kvet z balkóna vily pána Streleckého. Môžem povedať, že som doteraz nevidel obdivuhodnejší kvet, ani krajšiu…Dáma mu skočila do reči odmietavým posunkom hlavy a ruky:— Nuž, ten kvet je naozaj obdivuhodný svojou podobou, vôňou a svojimi farbami. Ale ja som ho schválne nezhodila, vypadol mi z nožníc. A vy ste si ho prisvojili neprávom.Pritom sa zatvárila ako Mona Líza:[1]ústa sa jej milo usmievali a oči hľadeli trochu vyčítavo.Smolík sa zatváril prepiato utrápene.— To by som vám ho mal vrátiť?— Podľa práva a spravodlivosti iste.— Tak mi ho naozaj vezmete naspäť? — Z hlasu mu vyznievala opravdivá ľútosť.— Ak mi uveríte, že som ho pred vás nezhodila úmyselne, tak si ho môžete nechať.Pritom pozrela naňho tak vážne, že ho preniklo presvedčenie, že je to veľmi ctihodné dievča. Zvážnel i on. Poklonil sa jej hlbšie a povedal citeľne dojatým hlasom:— Som presvedčený, že hovoríte pravdu a pokladám kvet za skvelý dar, ktorý si odložím na milú pamiatku čím starostlivejšie. Ruky vám zaň bozkávam.Dáma mu kývla hlavou a urobila krok ako na rozchod. Smolík bol týmto posunkom veľmi nemilo prekvapený.— To už ráčite odchádzať? Veď ste len teraz prišli! Tak chytro ste poprezerali tieto zaujímavé a pekné veci!— No, to nie, ale otázku, ktorá bola medzi nami, sme vybavili.— Som presvedčený, že sa vyznáte v obrazoch omnoho lepšie ako ja. Nemohli by sme aspoň najzaujímavejšie poprezerať spolu?— Mám ešte štvrť hodiny času. Chcem si kúpiť nejaký obraz. Chodím sem už týždeň každý deň. Ukážem vám, ktoré by sa mi páčili. Pomôžte mi vybrať.I chodili po sálach a obzerali i viac ráz niektoré obrazy. Ich vkus sa popravde nezrovnával. Pán notár síce chválil všetko, čo sa pozdávalo dáme, ale v duchu s ňou nesúhlasil. Akosi nijako nemohol vidieť v moderných obrazoch to, čo v nich nachádzala ona.Myslel si a povedal jej, že renesančným maliarom[2]bolo omnoho ľahšie maľovať znamenité obrazy ako dnešným, lebo mali všetku ešte nespracovanú krásu pred sebou, nepotrebovali si lámať hlavy na kadejakých smeroch, ale prosto len omaľovať, čo videli a všetko to bolo krásne. Poniektorí čo najlepší im namaľovali vzory a tí ostatní to maľovali za nimi a bohatli a žili si ako páni. Dnešní vidia len kadejaké smery a smery a maľujú strašidlá a nepochopiteľné mazanice. Nie div, že všetci mrú hladom, ktože by také strašiaky kupoval.Slečna sa na jeho reči len usmievala. Len tu i tu nadhodila poznámku, ktorá dokazovala, že o dávnych a dnešných umelcoch zmýšľa celkom inakšie ako on. Podľa nej sa dávni umelci museli práve tak trápiť s rozličnými smermi ako dnešní a i dnešní majstri majú svojich žiakov, z ktorých niektorí krásne vyžijú a mnohí trú biedu. V umení je pokrok večný a najnovší majstri tiež odkrývajú mnohé tajnosti prírody a tvoria nehynúce diela.Chodili tak spolu pol hodiny, kým sa slečna ustálila na kúpe obrazu, predstavujúceho mladé dievča s kvetom, podľa notárovej mienky naskrze nie pekného.Pozreli katalóg, od koho je obraz a čo stojí. Bol od známejšieho majstra a stál desaťtisíc korún.Dáma pokývla hlavou:— Kúpim si ho, — povedala pokojne.Smolík hľadel na ňu s nechápavým rešpektom, skoro pokrútil hlavou.— Tak, ale teraz už musím ísť. Ďakujem vám za láskavé rady, — povedala dáma a podala mu ruku.— Ruky vám bozkávam. Strávil som s vami veľmi milé chvíle, na ktoré tak chytro nezabudnem. Smel by som sa opýtať, či mám to šťastie so slečnou Streleckou?Dáma sa usmiala.— Slečna Ira Strelecká je so sestrou a s jej mužom v rakúskych Alpách. Ja som u nich len domáca učiteľka, Darina Stránska. Porúčam sa vám, pán notár!Smolík skoro ani nezbadal, kedy odišla, taký bol prekvapený, že sa domáca učiteľka tak šatí, že má také vystupovanie a kupuje obrazy po desaťtisíc korún!Pobral sa pomaly za ňou a zazrúc ju ešte na ulici, hľadel za ňou, kým nezmizla medzi chodcami.Veľmi sa mu páčila. Celkom vážne rozmýšľal, že si ju vezme za ženu. Zdala sa mu vysokovzdelaná, robila dojem distingvovanej dámy, bola pekne urastená a pôvabnej tváre, ktorá musela každého upútať.Len jej stav domácej učiteľky ho úplne zmrazil, a to preto, lebo pokladal za vylúčené, aby domáca učiteľka mohla mať také toalety a nosiť náramkové hodinky, ktoré boli hodny najmenej päť-šesťtisíc korún, kupovať obrazy za desať tisícok a byť pritom poctivým dievčaťom. Osoba, ktorá si môže dovoliť taký prepych, iste nemusí otročiť ako domáca učiteľka, hoci by to bolo i v takom dome, ako je streleckovský.Myslel si, že toalety a šperky jej mohli dať i do daru, ale ten obraz za tých desaťtisíc, ten kupuje zo svojich. Alebo ho len klame a sype mu prach do očí! Ale to by bol taký znak úskočnosti, že by pri ňom všetky jej ostatné krásne vlastnosti robili z nej klamárku veľkého slohu.Pán notár bol ešte človek mladý, ale veľmi opatrný a nechcel si popáliť prsty so záhadnou osobou. Pomyslel si, že sa radšej z kratšej cesty vráti, hoci cítil, že ho veľmi vábi tá Siréna. Pochválil sám seba, že je človek pevnej vôle a nie nerozvážny vyskoč-Janko, ktorý chňapne za každou pestrou muchou.Doma vybral krásny kvet a obracal ho v rukách. Chcel ho zahodiť. Ale mu ho predsa bolo ľúto. Vytiahol zväzok Zbierky zákonov a vložil ho doň i s hodvábnym papierom, v ktorom bol zabalený.Prešli mesiace a on si vše spomenul na vábnu ženu.Jedného dňa čítal sobášne oznámenie Dariny Stránskej s docentom Ivanom Boričom. Poznal sa s ním, vedel, že je vynikajúci vedec, vysokovzdelaný človek, majúci najkrajšiu budúcnosť. Zdalo sa mu, že si vzal primeranú ženu.Tá zvesť ho tak bolestne bodla, akoby bol stratil svoju verenicu.Keď prišiel najbližšie do Bratislavy, zišiel sa zasa v kaviarni s Balogom a spomenul mu manželstvo Ivana Boriča. Rozpovedal mu, ako on s ňou pochodil a čo si o nej myslel.Balog sa usmial.— To si dešperátne[3]prestrelil. Bol si múdry a predsa len prenáhlený, čo je tiež jeden druh nerozumnosti. Darina bola učiteľkou u Streleckých, ale zároveň spolumajiteľkou jeho cukrovaru, lebo za jej šesťstotisíc korún Strelecký ten podnik zmodernizoval. Streleckovci ju pokladali a pokladajú za člena rodiny a vyplatili jej dlžobu do ostatného haliera v deň sobáša. Darina bývala u nich a z dobrej vôle učila malého Jurka francúzštinu a hrať na klavíri. Borič bol ako lekár niekoľko ráz u Streleckých, poznal sa s ňou a vzal si ju s výskokom. Peniaze zdedila po otcovi notárovi, majúcom niekoľkojutrový majetok, ktorý po prevrate veľmi dobre predal Amerikánovi, keď sme za dolár platili vyše sto korún. Dostal za škvarku zeme vyše sedemstotisíc, ktoré nepremárnil sprostým spôsobom, ako iní hlupáci. Nuž tak vidíš. A to všetko by som ti bol ja povedal, keby si sa ma bol svojho času spýtal.Dr. Smolík nepovedal ani slovo, ale o to viac si myslel.[1]Mona Líza— slávny obraz renesančného talianskeho maliara, sochára, architekta a vedca Leonarda da Vinciho (1452 — 1519), portrét talianskej panej[2]renesanční maliari— Jégé myslí predovšetkým na talianskych maliarov, ktorých poznal, študoval a obdivoval[3]dešperátne(lat.) — beznádejne, zúfalo
Nadasi-Jege_Orchidea.html.txt
Ako sa mladí ľudia ženiaPo krátkom daždi hádzalo milé, májové slnce svoje lúče i do veľkých oblokov nemocnice Červeného kríža. V jednom obloku stál rad už vykvitnutých muškátov a lúče, odrážajúc sa od otvoreného krídla obloka, maľovali zelené a červené fľaky na tvár a šiju pri písacom stroji pracujúcej Marty Rožanskej. Šikovnými prštekmi odklepávala bláznivé návestie o víťazstvách zo skomolených telegramov.[1]Klepkala ako prišlo, či to malo zmysel, či nie; len keď bola hlúposť priveľká, stisla chutné, červené pery a nahradila úradnú hlúposť ešte väčšou. A obecenstvo malo z toho radosť.Do izby vošiel v plátennom plášti lekár doktor Garaba. Mal malé čierne fúzy, nosil cviker a usmieval sa stále veľmi sebavedome a posmešne. Jeho vystúpenie bolo také sebaisté a netrpiace odpor, ako keby on bol vynašiel pečatný vosk. S pôžitkom sa díval na pekný obrázok: na Martin biely, hodne vystrihnutou, svetlofialovou blúzou obopätý krk, na ružové ušká, vykukujúce spomedzi pobelavých vláskov a na červenajúce sa líca, na ktorých tancovali červené muškáty a zelené listy.— Slečna Marta, s radosťou bozkávam vašu mäkkú rúčku, ktorú zneužívate na klepkanie sprostých telegramov, hoci by ste ju mohli upotrebiť omnoho lepšie.Marta pozrela bokom na doktora a klepkala ďalej.— Dobré ráno. Myslíte? — odvetila ostýchavo.Garaba stál asi na tri kroky od nej a so stále väčším zaľúbením pásol oči na milej postave. Vybral cigaretu a zapálil si ju.— Viete, Martuška, že som sa ja mal stať profesorom?Marta, rumeniac sa bez príčiny, vydýchla: — Ozaj?— Iste. Vo mne je strašná túžba vyučovať. Ale otec mi pokazil celú kariéru, keď ma nútil stať sa medikom.Marta pozrela naň bokom, jedným okom a pochlapiac sa odvetila:— Škoda vás, pán doktor. Mohli by ste sa ešte aj teraz stať profesorom.— Myslíte? I keď nie profesorom, ale vyučovať môžem. Viete vy napríklad, čo je to bozk?Marta klepala zimnične ďalej. Bolo na nej vidieť, že ju rozhovor celkom vyviedol z rovnováhy.— Viem, ba neviem, — zasmiala sa v zmätku. — Ale hádam predsa viem.— Neviete, vidím, že neviete. A to je veľmi veľká chyba pri výchove dievčaťa. Pomyslite si, keď sa zasnúbite a musíte dať vášmu milému prvý, básnikom krásne ospievaný, nikdy viac sa neopakujúci bozk, a vy to sfušujete! Predstavte si, čo si pomyslí váš budúci o vás! Aké ťažké srdce bude mať na vás. Ešte i to je možné, že vás tak nechá, a bude si hľadať dievča i v tomto ohľade dokonale vychované. Jedným slovom, môžete svoje šťastie pokaziť a to nenapraviteľne. Hrôza i len pomyslieť na to.— Azda to nie je také nebezpečné. Hahaha. — Marta prestala klepať.— Ja vám veľmi rád dám niekoľko lekcií z tohto náramne ťažkého predmetu.Marta zdvihla naraz hlavu, zasvietila naň svojimi milými tmavými očami.— Naozaj nežiadam od vás takú veľkú námahu. Vy, pán profesor!Aká obetavá duša už bol doktor Garaba, priskočil k nej a nevediac ani, ako sa to stalo, už ju bozkával na tie mäkké teplé ústa a na rozčervenené líca… Vtom bolo počuť na chodbe prísne kroky… Garaba už sedel pri písacom stolíku a podpisoval vormerkblatty a Marta zimnične klepala telegram. Garaba stihol pozrieť ešte na Martu, ktorá sedela oproti nemu na tri kroky. Ó bože! mala okolo pier a na jednom líci jemné brnavé šmuhy od jeho zacigaretovaných úst. Cítil, že sa váľa naň celý dom, podlaha sa mu kolíše pod nohami… A už vošla po ostrom zaklopaní, prudko otvoriac dvere do izby Martina tetka, pani Osovecká, ktorá mala dnes dozor v špitáli.Osovecká, vysoká, chudá dáma s krahuľčím pozorom, obzrela všetko bystrým zrakom.— Dobré ráno, — sekla krátko.Garaba zamrmlal: — Ruky bozkávam, — a trasúcou sa rukou čarbal čosi po vormerkblatte.[2]Martuška skočila až s kričiacou chladnokrvnosťou a istotou mašiny, ako keby sa celkom-celučičkom nič nebolo s ňou stalo a podišla k tetke, urobila pukerlík, bozkala jej ruku a povedala milo:— Dobré ráno, tetuška, dobre ste spali?Garaba žasol nad geniálnym pretvarovaním sa takého nevinného, a ozaj celkom neskazeného dievčaťa, akým bola Marta. „Ver ženám,“ myslel si. „Také kurčiatko, a aká herečka!“Tetka si ostro obzrela Martu, chytila ju pod okrúhlou briadkou a zdvihla jej hlavu.Garabovi sa zježili vlasy a klesla mu ruka:„No teraz!“ Pozrel, či by sa nemohol schovať pod stôl. Celá jeho namyslená istota ho opustila.Tetka povedala prísne: „Marta, ty si maškrtila z čokolády, ktorú sem doniesli pre chorých. Veď si celá zamazaná! Ešte i na líci máš fľak!“Garaba si vydýchol!— Vidíte, slečna Marta, povedal som vám, aby ste dali tej čokoláde pokoj. Radšej vám ja donesiem paklík, keď už tak nemôžete byť bez nej, — podotkol potmehúdsky s ohromnou radosťou, že sa nebezpečenstvo takto pominulo.Tetka prísne pozerala na Garabu, potom na Martu. A zas hľadiac na Garabu povedala upodozrievavo: — A hľa, i na líci máš fľaky, akože si to jedla, ako prasiatko. Čudné, divné. Choď sa umyť.Marta prebehla k umývaku a pozrela sa do zrkadla, ktoré nad ním viselo. Len teraz pochopila celú vec, ktorá jej dosiaľ nebola jasná. Zazrela, že má okolo úst a na líci neodtajiteľné brnavé šmuhy a zapálila sa až po vlasy. Umyla sa a potom povedala zajakavo:— Nuž vieš, tetuška, viac to už neurobím. Ale som odbehla od raňajok a tak sa mi to prihodilo.Garaba prešiel na špitálske veci. Robil s Osoveckou jedálny lístok, ktorý sa dnes veľmi zle daril. Osovecká sa ho medzi kapustou a bravčovinou opýtala, pretrhnúc ho v reči: — A vy ste nejedli z tej čokolády?— Ale ja? Čo si myslíte, milosťpani, nie som malé dieťa.— Myslím, že skôr dospelejšie deti jedávajú „tak“ čokoládu. — I dívala sa naň vyzývavo. Garaba pokladal za múdrejšie nepúšťať sa do hádky. Mlčal.Na druhý deň stretla sa Osovecká s Garabom na ceste. Doktor chcel po náhlom pozdravení chytro ísť ďalej, ale tetka ho zastavila. Každú slabiku prízvukujúc povedala: — Pán doktor, vy ste povedali, že Marta pred vami brala a jedla zo špitálskej čokolády. To je lož, pán doktor. Z tej čokolády nechýba ani kúsok.Garaba sa zapálil. Posmešný výraz sa mu stratil z tváre.— Nuž, ja som len videl, že jedla čokoládu. Aká bola, neviem.— Marta priznala, že bola špitálska, následkom vášho kývnutia. Ale veď je to jedno. Teraz idem do Rožanských. Vezmem ju na otázku. Isté je, že sa veci tak nemajú, ako vy hovoríte. Porúčam sa.— Ruky bozkávam.Nechcem opísať, čo si Garaba o tetke myslel, a čím najskôr obývanie akého kvartieľa jej prial. Že teplého, to je isté.Pani Osovecká — ako sestra Martinej nebohej matky, bola jej najbližšou rodinou — za krátku štvrťhodinu vymäkušila z Marty celú tajnosť.— Tetuška, ani som nevedela, čo sa so mnou robí a už ma bo-bo-bozkával. Len tak pršali jeho bo-o-ozky na mňa, ó, bože môooj! — spovedala sa Martuška, prelievala horké slzy a zajakala sa ako potrestané dieťa.— A ty si mu tie bozky nevracala?— J-a-a ani neviem, či ni je-é?— Ó, ty naničhodnica! tiež si nie lepšia ako on! Teraz si ťa musí vziať, keď ťa takto zneuctil, ktože ťa vezme, také skazené dievčatisko. A šla by si zaňho?Martuška horko plakala.— Veď povedz, šla by si zaňho? — skríkla tetka ešte raz prísne.— Šlaaá, keď ma už tak zneuctil. Čože už ro-o-biť?— Len preto by si šla, že ťa zneuctil, alebo i preto, lebo sa ti vidí?Na túto otázku nemohla tetka od Martušky dostať odpoveď, čo ako dobýjala na ňu.Po obede prišla ku Garabovi chyžná od Osoveckých a povedala fajne špicatými ústami:— Pán forštmajster[3]dajú prosiť pána doktora, aby sa páčilo prísť k nim.Garaba mimovoľne vykríkol: — Oj vé. — Zabudol Milku uštipnúť na líce, čo so všetkými šumnými chyžnými dôsledne robieval, pravda len kvôli praxi, len kvôli praxi. Milka trochu čakala, lebo následkom mafie jestvujúcej medzi chyžnými vedela, že by jej patrilo uštipnutie líca. Pán doktor sa však nepoberal vykonať svoju povinnosť, a preto sa zvrtla nazad a odišla s indignovaným: „Porúčam sa“.Osovecký bol forštmajster vo výslužbe a bohatý, bezdetný človek. Býval v mestečku len asi dva-tri mesiace, a to na poschodí starého kamenného domu na námestí. Garaba šiel do jeho bytu prvý raz. Vystupoval strmými, úzkymi schodmi so stiesneným srdcom. Po zaklopaní vošiel do izby, na dverách ktorej bola vizitka s menom Osoveckého. Izba bola veľmi priestranná, zariadená starodávnym, nepohodlným nábytkom. Uprostred izby stál ťažký, veľký stôl, okolo neho niekoľko tvrdých, starých remenných stolíc. Po stenách viselo mnoho zbraní a po skriniach boli rozostavené stojany s fajkami, povypchávané vtáky a drobná zver.Starý Osovecký, vysoký, chudý pán, oblečený do pohodlného jágerského kabáta, mal na hlave vyšívanú domácu čiapku, dlhú, šedivú bradu a na očiach, ktoré mu operovali pre zákal šošoviek, ohromné okrúhle okuliare, ktoré jeho oči tak náramne zväčšovali, že každý, kto ho prvý raz videl, bol tou veľkosťou mimovoľne prekvapený.— Pekne vítam, pán doktor, — povedal Osovecký a vybral si fajku z úst.— Služobník, pán forštmajster. Čo rozkážete? — spýtal sa Garaba bez svojej zvyčajnej istoty.Osovecký vyložil fajku z úst, utrel si čelo a oprel sa oboma rukami o stôl.— Sadnite si, pán doktor. — Garaba si sadol a díval sa na svojho protivníka, ako sa díva na zadných nohách „strážiaci“ pes na svojho pána.— Nemôžem spávať, — začal Osovecký tichým trasúcim hlasom.Garaba si vydýchol. „Veď je to pacient,“ pomyslel si, a zas mu vysadol na tvár posmešný sebaistý výraz.— Nemôžem spávať, — hovoril Osovecký tichučko. Naraz skričal, ako keby ho niečo posotilo: — Sto striel do toho udrelo, nemôžem spávať, lebo ma svedomie trápi! — Okále mu ešte prísnejšie začali svietiť za okuliarmi: Garaba neisto krútil hlavou: — Ale, ale, pán forštmajster!— Nie: „Ale, ale“. Tisíc hrmených tatárskych striel, ale hej! Mám päť ľudských životov na duši, a ešte ani to mi nie dosť. Nie! Znova ma pokúša! — i buchol kostnatou päsťou na stôl, že všetko skákalo na ňom.Garaba vyskočil. „Veď toto je akýsi nebezpečný blázon,“ myslel si. — Nuž akože to myslíte, že päť ľudských životov máte na svedomí, veď ste, hádam, nie lekárom? — Chcel, čo i nútene, zažartovať.— Júj, milión treskov-bleskov! Touto rukou som sprevodil zo sveta piatich lotrov, ktorí sa nestatočným spôsobom chovali voči poriadnym dievčatám. A, tisíc hrmených, ešte sa táto ruka nebude triasť, keď mi bude treba na takého paholka strieľať! Nie, pán doktor Garaba, nie! — kričal ako posadnutý.— Karol, Karrol! — bolo počuť ostrý hlas z pootvorenej susednej izby.Garaba skočil zo stolice a zblednúc obzeral sa po izbe. „S týmto človekom nie je do žartu. Ak je i blázon, je v tom bláznovstve systém.“— Nuž a ako ste na to prišli, pomárniť toľkých ľudí? — opýtal sa Garaba už trasľavým hlasom.— Ako som na to prišiel? Ako každý statočný človek príde na to, aby zbojníka zabil, keď ho pri zboji nájde. Tisíc hrmených, tak, bohuprisahám, viete. Pozrite! I schytil zo stola pištoľ a vystrelil z nej do šajby pribitej nad dverami a netrafil do centra.— Karol, Karrol! — bolo počuť zasa zo susednej izby.Garabovi bolo dosť. Skočil a náhlivo zavolal: — Služobník, porúčam sa, — utekal k dverám.— Hohó, neutekajte, pán doktor, — kričal Osovecký a hodil sa za ním. Ale kým prišiel k dverám, bol už dolu schodmi zbehnuvší Garaba dávno na ulici.Osovecký si vydýchol a utrel čelo. — Bola to komédia, fuj, také veci! — i zapálil si zasa svoju fajočku.Koniec bol taký, že Garaba, ktorému sa o ženbe ani nesnívalo, bol o dva mesiace už šťastným Martiným manželom.Neľutoval, že si ju vzal, naopak. Dostal veľmi dobrú ženičku. Len to ho vždy škrelo a vháňalo mu rumeň hanby do tváre, keď si na to pomyslel, ako ho Osovecký nastrašil.Osovecký bol totiž až bojazlivo úctivý a mäkký, nevinný človek, ktorý iste nikdy nikomu neublížil. Na rozkaz svojej ženy musel kliať ako diablom posadnutý a robiť surovca, aby i takto pomáhal vohnať Garabu do saka; na toho i výkriky „Karol, Karrol“ postrašne účinkovali, lebo si myslel, že to prísna pani Osovecká volá na muža, aby ho krotila, aby, preboha, hneď na mieste nespáchal vraždu. A tohto sa on, doktor Garaba, naľakal! No, to je nie na odpustenie!Osovecký sa ani nevolal Karol, ale Ján, a výkriky tiež nepochádzali od prísnej panej Osoveckej, ale len od — papagája!A Garaba v hĺbke svojej duše cítil, že do ženby ho najmä vohnal strach pred Osoveckým, lebo: „ktoževie, čo taký streštený blázon môže vykonať!“[1]o víťazstvách zo skomolených telegramov— príbeh je z čias prvej svetovej vojny, keď rak.-uh. propaganda hovorila len o víťazstvách.[2]vormerkblaty(z nem.) — objednávacie formuláre[3]forštmajster(z nem.) — lesný správca, nadlesný
Nadasi-Jege_Ako-sa-mladi-ludia-zenia.html.txt
IPán Adam Černý bol okresným sudcom. A vytrval v tomto úrade cez trojaké zmeny. Jeho neúnavná pracovitosť, spojená s nie každodennou dôkladnosťou a svedomitosťou, získala mu všeobecnú úctu a vážnosť nielen u priateľov, ale i u osobných a zásadných nepriateľov. Politikou sa nezapodieval. A múdro, veď sudca povýšený má byť nad zápasy stranícke a nemá znať len pravdu a právo. Týchto službe sa posvätil. — Boli i takí, ktorí hromžili proti nemu. Ale tí neprináležali do radov tých, ktorí obľúbenie majú v cestách práva a spravodlivosti.Po prevedení tretej zmeny netrvalo už dlho jeho úradovanie. Zavinil si to sám. On to síce dopustiť nechcel. A predsa to tak bolo. Dopustil sa troch hriechov. Prvým bolo, že sa tak volal, ako sa volal, a meno svoje „Černý“ podpisoval proti všetkým pravidlám panujúceho pravopisu štátnej reči, a konečne, že toto čisto slovenské priezvisko zdráhal sa zmeniť v modernozvučnejšie. A nemohol sa veru sťažovať, že by ho na to neboli upozornili „dobreprajúci“. Toto trojaké zavinenie zapríčinilo jeho pád a zakončilo jeho úradnícku kariéru. A ako by i nie, veď videli v ňom, najmiernejšie hovoriac, ukrytého „vlastizradného“ pansláva, lebo nieleny,ale i čiarkovanéča slovenské meno na ďaleko, a či radšej vysoko páchne hrozným panslavizmom. Nad postavením jeho zrazu a netušene zavisli čierňavy, a tie ani jeho spôsobnosť a svedomitosť, ani spravodlivosť a usilovnosť neznali rozohnať. V mrákavách javia sa búrky, lietajú hromonosné blesky a strely, a beda, koho zastihnú bez prístrešia a záštity.A tejto Černý nemal. Pochabo myslel, že jej nepotrebuje. Spoliehal sa, že je svojou činnosťou poistený proti všetkým nápadom a že pochvalné dekréty, ktorých mal hojnú zásobu, sú najistejším hromozvodom.Avšak mýlil sa. Jeho už pripomenuté viny sú neodpustiteľnými hriechmi, netvrdím, že v celom svete, ale aspoň v tej jeho čiastke, ktorej členom bol i pán Adam Černý.Ale Černý nič nepozoroval. Nevidel tie mrákavy, ktoré sa sťahovali nad jeho hlavou. Nepočul to dunenie hromov, hroziacich záhubou práve jemu a jeho postaveniu.Tým väčšie bolo jeho prekvapenie, čím menej pripravený bol na zastihnuvší ho úder. Netušene dostal sa na odpočinok, alebo do penzie.Že mu to nemilé bolo, to nie je ťažko pochopiť. Veď neprežil ešte ani úplné polstoročie svojho činného života. Cítil v sebe dosť sily tela i ducha, aby s doterajšou pružnosťou ešte i ďalej výdatne mohol účinkovať na tom poli, ktoré si vyvolil pre svoj život a na ktorom už i dosiaľ vykázať mohol mnohé zdarné výsledky svojej neúnavnej činnosti.Ale čo mal robiť? Zmeniť nemohol, čo bolo nad ním rozhodnuté. Preto pokoril sa a uvažoval, kde má zrobiť stánok, aby v ňom pokojne požíval nadelený mu odpočinok.A toto nebola jedna z najsnadnejších úloh, ktorú mu prichodilo riešiť.Na mieste svojho doterajšieho účinkovania neprichodilo mu ostať. Cítil to dobre, že tam nebol doma. A keď i požíval úctu, ktozná, ako by to vyzeralo, keď nebude viac úradníkom. Nechcel zakúsiť trpké ovocie ľudskej nevďačnosti, ktorá je každodenným zjavom. Nie, nie, tam ostať nemohol. Cítil to dobre, že jeho ďalšie pobudnutie na mieste v žiadnom ohľade neslúžilo by mu na prospech.Do svojho tichého rodiska vrátiť sa? To sa mu ešte menej pozdávalo. Pekné je síce to slovenské Považie, kde stála jeho kolíska. Ale samo mestečko nebolo mu po vôli. Nemal tam už nikoho. Starí známi a priatelia, s ktorými rástol, tí sčiastky vymreli, sčiastky rozbehali sa svetom po „chlebovej postati“; a tí ostatní, ktorí ostali priviazaní ku dedičnej pôde otcov svojich, stali sa priebehom času zväčša takými, že nežiadalo sa mu nijako vstúpiť do nového styku s nimi. Niet vari trápnejšej veci pre citom hlbokým obdareného človeka, než vidieť, že je v rodnom domove cudzincom. A on neomylne bol by cudzincom v svojom rodisku. Lebo nie tá mŕtva pôda, hruda, na ktorej sme sa zrodili, ale zväzky priateľstva a súcitu robia nám rodisko milým, príjemným, ku ktorému vracia sa človek nazad i z ďalekých krajov s nadšením a radosťou. Ale keď sa vráti a vidí, že len tá pôda ostala nezmenená, ale ľudia sa zmenili, znovu nás ženie do cudziny a túžba mení sa v žiaľ a bolesť.Jeho jediná sestra, ktorá ho ešte donedávna viazala k rodisku, pred pár rokami nasledovala rodičov v tmavý hrob a jej jediný syn, ktorého jemu na smrteľnej posteli poručila, ten s dobrým prospechom zakončiac štúdiá svoje, v ďalekom Sedmohradsku pridelený bol banským úradom a teraz tam čakal na svoje menovanie za úradníka.K nemu ísť? Nie, to nemožno. I tam by bol cudzí v cudzine, a jeho sestrenec sám nemal dosiaľ stáleho bytu.Rozmýšľal ďalej, a myšlienky jeho zalietali až do dávnej bujarej mladosti. V meste Š. ako žiak zažil milé, blahé časy.Milá rozpomienka bola mu ukazovateľom, kam sa obrátiť.„Tam ma už nikto nepozná — a ja predsa znám kraj a naučím sa žiť s jestvujúcimi pomerami. Tam môžem pokojne zažívať nežiadaný odpočinok. Nikomu zavadzať nebudem, nikto nebude prekážať mne. A dobre pamätám, že tam bol život pomerne lacný. Prečo by som teda ta nešiel.“Ale ešte niečo ho nepokojilo. Veď mesto to bolo svedkom jeho prvej, ba riecť možno — jedinej ľúbosti. Či to nebude zhubcom pokoja?Vzdor tomu sa rozhodol, že sa presídli do Š.A presídlenie jeho nebolo s veľkými ťažkosťami spojené. Ako starý mládenec dosiaľ žil bez vlastnej domácnosti.„Aké šťastie, že som sa neoženil,“ pokračoval vo svojom monológu. „Ďaka tomu, čia je zásluha môjho doterajšieho mládenectva. Boli časy, keď som hromžil a zatracoval, teraz, hľa, vzdávam úprimnú vďaku. Byť ženatým, aké ťažké by mi bolo presídľovanie so ženou, snáď i s deťmi a veľkou rárožinou. Ba, ktože to zná, či by mi nebola obťažená i slobodná voľba budúceho bydliska. Hlas ženy pravdepodobne by chcel rozhodovať. Už to tak obyčajne býva. A skúsil som to pri známych, že tie ženské voľby, keď i boli im samým po vôli, nebrali ohľad na zvyky, obyčaje a potreby mužove. On musel obetovať všetko, len aby pani mala vrch. Nie, ďakujem bohu, že mne nič podobného neprekáža.“A takýmto spôsobom rozhodnúc sa, neodkladal dlho s prevedením úmyslu. Rozlúčil sa s dobrými známymi i priateľmi, rozlúčil sa s krajom, ktorý tak vrele ľúbil, a odcestoval.Hej, neraz cestoval ako študent touto dolinou do Š.; všetko budilo v ňom príjemné rozpomienky na dávne, krásne časy bujarej mladosti. Kamkoľvek hodil zrakom, všade ozývala sa s rozkošným úsmevom blahá rozpomienka.Zjavujú sa už kríže mestských veží, už vchodí do mesta. Ako je to všetko ináč, než kedysi bývalo. Pravda, i on na všetko ináč pozerá, než keď bol mladým žiakom. Vtedy bujarosť, príprava na činný život, teraz uberá sa na nanútený mu odpočinok.Vezie sa mestom. Ach, to všetko tie staré, známe domy. Ako málo sa tu zmenilo. Či v tých známych, starých domoch zachovali až dosiaľ tie staré, dobré; pohostinné mravy a obyčaje? Ale čože mu do nich. Veď on neprichodí sem, aby sa vrhol do víru spoločenského života, lež aby medzi ľuďmi trávil utiahnutý, samote a opustenosti prepadlý život.Zrazu utkveli oči jeho na jednom dome, hľadel naň nepretržite, akoby z múrov jeho chcel vyzvedieť jeho deje. A pozor ten, tak zdalo sa, vyvolal v ňom horké, bolestné rozpomienky. Mračno zatiahlo jeho vysoké a ináč vždy jasné čelo. A z pŕs vydralo sa hlboké vzdychnutie. To bolo všetko. Áno, všetko, čo bolo dostupné pozorovateľovi, ale nie, čo sa dialo v duši jeho. Dom ten bol kolískou, ale i hrobkou jeho jedinej ľúbosti. Rozpomienka na túto bola príčinou vzdychnutia, ktoré zdalo sa hovoriť: „Bolo — ale sa minulo!“Zosadol v starom, dobre známom hostinci „U jeleňa“. Ale neostal tam dlho. Hneď na druhý deň vyhľadal si jeho túžbam zodpovedajúci súkromný byt, nakúpil si potrebné náradie a presídlil sa doň.Mal na poschodí tri izby a tie dobre postačovali pre jeho potreby. Na prízemí bývala pani toho domu, vdova po úradníkovi, ktorá s celou ochotou podvolila sa ho i stravou zaopatrovať. Tak udomácnil sa tam úplne.Najväčšou jeho radosťou bola pri dome dosť priestranná záhrada, v ktorej sa bavil celé dni. Jeho domová pani, pani Kvetnická, vďačne mu ju prepustila okrem niekoľko hriad, potrebných pre kuchynské zeleniny. Bol veľkým milovníkom kvetín, ktoré s veľkou bedlivosťou a horlivosťou pestoval a ošetroval. A tým poistil si zábavu a zaneprázdnenie, a nemal veru príčiny žalovať sa, že by trpel dlhou chvíľou, ako to mnohí robievať zvykli, keď náhodou sú vytrhnutí zo zvyčajnej koľaje života a do inej vrhnutí.Tak to bolo v lete a vôbec v teplejšom počasí. Ale v zime dosť mu bolo krušno. Vtedy ho už nudievala až do omrzenia dlhá chvíľa. A to tým viac, že zo zvláštnych predsudkov vyhýbal čítaniu denných, politikou zapodievajúcich sa novín. Bol nepriateľom napospol časopisectva, ako on hovorieval, „tohto skladu všetkej povrchnosti a hladového baženia po okamžitom výsledku, spoliehajúceho sa na ľahkovernosť slepo mámiť sa dajúceho, obecenstva každou, i priamo do očú bijúcou nepravdou, keď len, bola podaná v lahodivej forme“.Ale zima, vďaka bohu, netrvala večne.Chýbalo mu ono síce i v lete to jeho úradné zaneprázdnenie, ktorému bol navykol za celé takmer štvrťstoročie. Ale to si nahradzoval tým spôsobom, že robil bližšie, ďalšie výlety do pôvabného okolia svojej novej domoviny.Samo mesto zo všetkých strán obtáčajúce vysoké vrchy so svojimi okúzľujúcimi výhľadmi do diaľky poskytovali mu mnohú príležitosť; aj keď sa mu nechcelo stúpať na výšiny, i nížiny a doliny boli plné pôvabu pre každého, kto mal oko pre prírodné vnady. Černý, odkedy bol zbavený svojich priateľov, rozličných zákonníkov, našiel dostatočnú náhradu v samorastlých vnadách utešeného okolia.S obyvateľstvom, v ktorého kruhu už teraz žil, málo prichodieval do styku. Žiaden záujem nespájal ho s ním; a on i ináč nebýval priateľom hlučných zábav, veselých spolkov, spoločenských hier a tomu podobných vecí, ktoré od človeka vyžadujú, aby im kvôli obetoval veľkú čiastku i svojej individuálnosti a nútil sa pohybovať v medziach, ktoré veľmi často sú dosť ťažkým tlakom slobodnej vôle a osobných zvláštností. A to tým viac, že tieto poslednejšie veľmi často stávajú sa, ak i nie ničím horším, tak aspoň terčom, na ktorom ostrievať sa zvykli nezrelé vtipy a urážajúce úsmešky mnohých nedoukov.Dozaista nikto nebude sa diviť, keď širšie obecenstvo, a zvlášte to, ktoré dávalo smer v meste, držalo Černého za čudáka.V tomto ohľade výnimku robila snáď jediná jeho domová pani, pani Kvetnická. A keď priebehom časov presvedčila sa z vlastnej skúsenosti o jeho neobyčajnej ináč u mužských poriadnosti a navykla jeho nepatrným zvláštnostiam — veď ktože by tie nemal — nielen si ho ctila a vážila, ale — a kto by jej to mohol na zlé vykladať — mala i ona s ním svoje zvláštne zámery. To bola zase jedna z jej zvláštností.Ako Černý ináč bol veľmi uzavretého rázu, nezhovorčivý a málovravný, tak sa s ňou veľmi rád zhováral a ešte radšej naslúchal jej vypravovaniu, ktoré zväčša točilo sa o pomeroch mesta.V jeden predvečer sedeli spolu v záhradnej besiedke a zase vyprávala o meste.„Zdá sa, že ráčite byť dobre oboznámená s pomerami tohto mesta od dávnejšej doby,“ namietol on.„Veď som sa tu zrodila a do svojho osemnásteho roku tu bývala. Hľa, tamto ten tmavosivý dom je mojím rodičovským domom, v ktorom býval môj otec, bývalý radný pán v meste.“ A ukázala práve na ten dom, ktorý je už spomenutý v našej rozprávke a ktorý na neho urobil bolestný dojem pri vchode do mesta.„Tamten dom, milosťpani?“ opýtal sa v zadivení.„Áno, ten; je vám to niečo divného, pán Černý?“ čudovala sa zase ona zo svojej strany jeho zadiveniu.„Ach nie!“ spamätajúc sa z prekvapenia, odvetil on; „len mi tak mimovoľne tá otázka vykĺzla.“ Nebolo mu po vôli, že sa dal zachvátiť prekvapením, veď vraj mohol sa i prezradiť, aspoň u pani Kvetnickej vzbudiť isté podozrenie, ako by on nebol tak celkom neznámym v tomto meste, ako tvrdí.„Áno, v tom dome žili moji rodičia i s mojou sestrou až do jej vydaja. Ja som vtedy bola už preč. Môj manžel bol na hornom Pohroní úradníkom pri kráľovských železodielňach. Posledný raz bola som v tom dome, keď sa vydávala moja sestra Hermína.“„Hermína?“ vykĺzlo mu zase z úst. Márne bolo zahryznutie do pery. Meno už bolo tu von a pani Kvetnickej neušiel ten podivný hlas, ktorým to meno vyslovil. Ale nedala znať, že čosi pozoruje.„Tak sa totižto volala moja sestra. — Nuž a keď môj manžel zomrel, vzdor tomu, že nebolo tu viacej ani rodičov, ani sestry, presídlila som sa do tohto milého mi mesta. A odvtedy tu pokojne žijem.“Pán Černý umĺkol a zdalo sa, že ani viac nenaslúcha, čo pani Kvetnická vypráva. Pohrúžil sa do myšlienok. Dobre bolo, že pani Kvetnickú odvolala Zuzka, ináč by jej tá jeho náhla mlčanlivosť bola nápadná. Zostal osamote. Za dlhú chvíľu sedel ešte zadumaný, až potom vstal a chodiac po záhrade, doprial voľného letu svojim myšlienkam.„Aká náhoda. Bývam u jej sestry. Pravda je, mala vydatú sestru, ktorú som však nikdy nevidel, ani ona mňa, a možno, že ona nečula meno moje ani spomenúť. Veď náš pomer s Hermínou bol tajomstvom našich sŕdc, tajomstvom, o ktorom nemali známosti ani rodičia, vyjmúc ak by Hermína v rozhodnom okamihu bola ho vyzradila. Ale sotva. Veď na to nebolo príčiny. Po mojom odchode z mesta dosť skoro na mňa zabudla, keď hneď v druhý rok dala ruku inému. — Nebolo by mi milo, ak by môj doterajší pokoj prerušiť mala nejaká náhoda. Ale vyhybovať musím rozhovoru o rodinných pomeroch, lebo ako pozorujem, spomenutie jej mena dotkýna sa ma povážlivo. Hľa, a myslel som, že je to už dávno prekonané stanovište. Takí sme my obri, my páni a velitelia. Minie skoro štvrťstoročie a otvárajú sa náhle dávne rany, na ktoré sme už takmer boli zabudli. A to jednoduchým spomenutím mena. Čože by sa asi mohlo stať, keby som sa tak zišiel s ňou? — Nie, nie! Ani myslieť na to nechcem. Nuž to je tá sila muža-človeka, že nezná sa ani len vymaniť z vlivu, vzbudzujúceho v ňom trápne a bolestné myšlienky a rozpomienky. — Veru je to raz pravda, že priateľstvo prírody nespôsobí nám akživ také dlhokrvácajúce rany ako ľudia, naši blížni. — Nebudem ja hľadať priateľstvo ľudí, ale zostanem verný prírode a vyhnem všetkým bolestiam. — To bude smerodajnou zásadou budúceho môjho života. Som na odpočinku, potrebujem teda pokoj a nie ostatné dni života zhorčujúce zápasy. Veď už to, že ma poslali na odpočinok, je dôkazom, že mi je potrebný pokoj. Ináč neviem, prečo by tak boli naložili tí, o moje blaho, zdá sa mi, až priveľmi starostliví páni. Nuž ale pri tom všetkom je to predsa nápadné zahrávanie náhody, že som si toto mesto vyvolil za domovinu, a ešte nápadnejšie je, že som si práve u jej sestry a nie niekde inde najal hospodu. U sestry tej, ktorá nesie vinu tej opustenosti a osamelosti, čo sa mi dostala za podiel. Mam ju žehnať a či preklínať? — Niekedy mi tak prichodí, akoby zaslúžila moju najúprimnejšiu vďaku, a inokedy zase nemôžem odolať, aby som nehromžil a neklial na osud. A myslím, obidvoje je nepravé. Čo sa stalo, to sa stať muselo, v tom ani vďaka, ani kliatba človeka nezmení nič, Nuž teda nech len ide ten svet svojím doterajším priebehom i ďalej, až ku koncu!“Takéto myšlienky nielen raz zaujímali Černého. Stávalo sa to častejšie, ale jeho dobrá vôľa konečne vždy zvíťazila!
Feriencik_Nepokojny-odpocinok.html.txt
Slovenský spev vtákovAko Slovák vypočúva zo spevu vtáčieho slovenský text, tak iným národom každému tiež v jeho materčine títo okrídlení miláčkovia ľudu spievajú.Prepelicana jar „volá“: „Poďte pleť! poďte pleť!“ V lete, keď obilie dozrieva: „Poďte žať! poďte žať!“ Raz v lete prišiel sedliak v nedeľu popoludní i so synom k žitu a riekol: „Synku, žito je zrelé, choď k súsedovi, aby nám ho zajtra zožal.“ V žite ale bola aj prepelica s kuriatkami. Tieto sa sedliakovej reči naľakaly a riekly: „Mamka, utečme! Sedliak dá žito zožať, — aby nás tu nenašli a nepobili!“ Prepelica riekla mladým: „Nebojte sa, ešte nás nevyženú.“ Na druhý deň pred večerom prišiel sedliak zas k žitu, a vidiac ho nezožaté, riekol synovi: „Synku, choď k strýcovi, aby nám to žito zajtra zožal.“ Mladé prepelice hneď chcely zo žita utekať, ale stará im riekla: „Neutekajte, ešte máme dosť času.“ Na tretí deň zas prišiel sedliak i so synom, a že bolo žito ešte hore koncom, riekol: „Synku, ráno sa dáme do žita, lebo by nám prezrelo a vypršalo.“ Až teraz riekla prepelica; „Deti, už sa musíme ohliadnuť o iné miesto, lebo keď sa sedliak strojí sám do žatvy, aj prijde.“ A tak sa ukryly prepelice v inom hone do zeleného ovsa.Pinkavkavolá po Mateji: „Nevideli ste tu svätého Mateja?“Čierny drozdnadáva plavému: „Pes Valach! pes Valach!“Plavý drozdzas podľa toho pravidla, že aký vítaj, taký bodaj zdrav, nadáva čiernemu: „Cigán čierny!“Divý holubsi takto spieva:„Mikúdy chudý!Pod paprúdim sedím,trech pánov vidím,skočím dole,rozpučím vole:puk!“Lastovičkaje akoby posvätným vtákom na Slovensku. Jej hniezdo pokaziť alebo lastovičku zabiť, považuje sa za hriech. Dievčatá, keď na jar prvú lastovičku vidia, bežia sa na potok umyť, aby boly švárne, čerstvé a zdravé. Včas ráno šveholí lastovička zpopod strechy:„Ja som už vstala,popolievala,pozametala,a ty ešte spíš?Či sa nehanbíš?“Tomu, kto sa berie do práce, ktorá sily jeho prevyšuje, alebo tomu, kto sa nad iných vypína, privoláva lastovička:Nevŕtaj, nevŕtaj,rozštiepiš!“V Uhorskej Skalici hovorievajú matky deťom závistivým a s podielom koláča nespokojným, že však aj lastovička spieva:„Malému malý,veľkému veľký.Kto nechce vzíti,prútem po r—ivyšibaj, vyšibaj!“Vrabecbýva v lete, keď má všade hojnosť potravy, veľmi samopašný a ako pyšný zemän vysmieva sa sedliakovi od moravských hraníc:„Strýče sedláče!Slama ti z boty trčí, trčí!“Ale v zime, keď pre vrabca nastáva dlhý pôst, skrotne a obletujúc stodolu, pokorným žobravým čvirikaním víta sedliaka, ktorého len na posmech mal v lete: „Dobrý strýc! dobrý strýc!“ Na Boci, v liptovskej župe, niet vrabcov. Za starodávna bol sa kedysi vrabec toho hriechu na Boci dopustil, že lastovičku sviedol; preto, bojac sa zaslúženej pomsty, viac na svojich potulkách do toho chotáru ani nepáchne. I v bošáckych kopaniciach v honoch „Novej Hory“ vrabcov nevídať, lebo tam sú samé lúky a len málo obilia sa seje; preto sa vrabcom ťaží ta doletúvať a radšej zostávajú na doline. Či mal kedy vrabec aj na Novej Hore ľúbostné dobrodružstvo, to neviem, lebo naši kopaničiari tak špatno vrabcov neohovárajú, ako Liptáci.Vrabec, keď mu žiadne nebezpečenstvo nehrozí, má mnoho smelosti a počína si veľmi hrdo. Len ich pozorujme v rákoši, keď sa ich celý kŕdeľ usadí na plot. Čo tu čvirikania, chvastania, vypínavosti, sem i tam sa zvŕtania! Keď ale zbadajú zďaleka letiaceho kršáka, hneď sa všetci popchajú do plota medzi tŕnie a utíchnu, akoby všetci razom boli onemeli. Po hodnej chvíli vytrpených úzkostí, keď myslia, že ich kršák nespozoroval a ďalej odletel, ohlási sa najprv najsmelší z plota: „Živís?“ „Živ, živ!“ — odpovie mu iný veselo. „Byl tu čert?“ „Byl, byl, len včil!“ Ubezpečení, že im zkaza nehrozí, povyletujú zas na plot, aby sa vo veselej vrave jeden druhému pochválili, akými smelými boli! Zo spomenutej vrabčacej rozpravy poznať, že nečvirikajú čisto slovensky, ale slovenčinu tuho miešajú s češtinou. Nie div; lebo Bošácka dolina na Slovensku vychádza svojim počiatkom do Moravy, a to jedným ramenom k Brezovej pod Lopeníkom a druhým k Vyškovcu, a tak sa vrabci na svojich potuľkách ľahko mohli priučiť slovenčine počeštenej.Vlha(žlna), ktorá aj na Slovensku zná tú divotvornú zelinku, čo zahlobené drevené kliny vyráža a zámky otvára, „fujaruje“ s orecha:„Kmotre Filo!Poď na pivo!“Straka„rapotaním“ oznamuje príchod hosťov. Komu ukazujú „straku na kole“, málo sa z toho poteší, lebo také sľuby zostávajú nesplnené. Keď sa sijde straka s kavkou pri zdochlom koňovi, potrasie chvostom a zarapoce: „Čí je toto kôň?“ Nato kavka vážne zakráka: „Náš, náš!“Že jehustak márnomyseľná a do seba zaľúbená a húser tak bezohľadný a nezdvorilý, by sme ani nevedeli, keby slovenský ľud nebol počul tento rozhovor:Hus: „Pekná som, švárna som!“Húser: „Ale dávno to, dávno to!“Niet domku, v ktorom by nemali aspoň jednu sliepku. Za slepačie vajcia kupúvajú si ženičky soľ, korenie a iné maličkosti. Kikiríkajúca sliepka veští domu nešťastie, preto takej sliepky v dome netrpia, ale ju predajú. Kodkodákajúca, s vajcom na hniezdo idúca sliepka takto sa chváli:„Kod-kod, kod-kod, kod-kodák!Nesem vajco ako klát;jedno predám, druhé zjem,kohútkovi nepoviem!“U pospolitého ľudu slovenského je všeobecne ten náhľad rozšírený, že pri upotrebení istých magických zelín je možno rozumieť nielen spevu a reči vtákov, ale aj reči iných zvierat, ba aj rastlín, ktoré v jánsku noc samy oznamujú „vedomníkom“ a „vedomkyniám“ svoju liečivú alebo čarodejnú moc.Výš uvedenou ukážkou chcel som na to upozorniť, že aj Slováci rozumejú spevu a hlasu vtáčiemu.(1893)
Holuby_Slovensky-spev-vtakov.html.txt
1Naša ,obćina‘, mestský dom, je budova o jednom poschodí, veľmi, veľmi jednoduchá. Tichá a mŕtva, ešte i ,škure‘, okenice sú privreté, aby septembrové slnce, dosť horúce ešte, neprebíjalo dnuka. Ale dnuka je dosť živo. ,Načelnikova‘[2]je síce zatvorená, bo náčelník neúraduje na túto hodinu, o piatej totiž: zato v zasadacej sieni je plno sveta. Stoly piatich radných, ,ašešurské‘, všetko sú obsadené, bárs z pánov ašešurov je tu jediný šor[3]Miće, ktorý tiež nesedí za svojím stolom ,pre poľné záležitosti‘, ale utiahol sa skromne k obloku a oprel sa oň.Asesorské stoly uzurpovali mešťania, pravda, poprední, v svojich čiernych čiapočkách hodvábnych i súkenných. Nepíšu, ani sa nepreberajú v stôsoch aktov, pokladených do priehradok, alebo jednoducho nakopených na kraji stola. Opierajú sa chrbtom o stôl, preložiac nohy a kúria svoje ,špaňolety‘, cigarety. Iným sa už nedostalo miesta pri stoloch — uspokojili sa stoličkami, ktorých sa tiahne dlhočizný rad popri stene od samých dverí až k proťajšej stene. I títo i tamtí za stolmi, všetci sú oblečení v šatách robotných, strašne doriadených. Len sa tak ligocú a pestrejú od fľakov, čo narobil mušt. I osy sa oklamali, že bude tu dakde kaďa ,mastu‘: zatárali sa s dakoľkými včelami a obletujú protivne od jedného mešťana k druhému, hľadajúc, kde je to tá sladkosť.Nuž, ako o ,jematve‘ — oberačke. Ináč to nemôže byť. A mešťan veru nejde sa preto okúňať. Hrdý je, že je v takých šatách i bude sa ti vyhovárať nie bez koketérie:„Odpusťte, že som takto ,deštruto‘.[4]Je doba ,jematve‘ a úbohý ,pošident‘ musí sa o všeličo otrieť i všade sa prilepí čo-to na ,veštit‘…“Takýto úbohý pošident, statkár, nenie tak celkom na poľutovanie. Má sto hektolitrov vína a možno dve-tri i päťsto — kto mu tam vidí do jeho ,konbe‘, pivnice! ,Veštit‘ je síce ,deštrut‘ — nie po najnovšej móde, ani nie vykefovaný: ale tvár od jedného do druhého okrúhla, plná, rumenná — žiari zdravím i blahobytom. Ba zdá sa, čím je oblek zafúľanejší, tým je vína v pivnici viacej. Preto mu never, keď ti povie: „Šťastní vy ľudia od ,kvietance‘, vy neznáte o našich biedach!“ On sa ti posmieva, že ty poťahuješ síce na kvitanciu, i šaty máš po móde, ale ináč vo vrecku pustá sahara.Na toto zhromaždenie v oberačkovej paráde akoby s podivením sa díva Franjo Josip I.[5]z obrazu na čele dvorany, nad stolíkom ,podeštata‘, čili náčelníka. Na pravom boku svojho vladára umiestený je miestodržiteľ v generálskej uniforme i díva sa tvrdo, vojensky kamsi do diaľky. Naľavo od monarchu je obraz čestného mešťana Josipa J. Strossmajera[6]v biskupskom plášti. Hľadí odhodlane, akoby bol práve vyriekol slová, pod obrazom napísané: „Sve za vjeru i za domovinu.“[7]„No — nikto sa nehlási?“ ozval sa šor Miće, asesor. „Bude päť, zatvoríme ,inkanat‘.[8]Nedá nikto viac? Teda Andre trinásť…“Šor Andre Odrić sklopil oči k zemi ponad okrúhle bruško. Akosi mu je ,mučno‘.[9]Všetky oči obracajú sa k nemu. Po troch rokoch sa dal na licitáciu obecného ,masta‘, bárs má svojho dosť a nenie vínokupec. Tak, aby dačo podujal.Zane[10]Rosilini, ktorý sedí v pruhovanom kabátku neďaleko dverí, tiež sa zadíval na pána Andreho. Pohladil si vlasy v tyle, vydýchol odhodlane a preriekol:„Trinásť i dvadsať.“Chcel to preriecť ľahostajne, chladnokrvne. No čierne oko sa zapálilo zvláštnym ohňom, na tvár naskočila živá červeň, sťa dievčaťu, keď musí vyriecť osudné: ,šor, ši‘[11](áno). I hlas sa mu zatriasol o poznanie.„Dobre, dobre,“ pristáva šor Miće,[12]„trinásť i dvadsať. Nech sa činia mladí ,gospodari‘,[13],evala ti, meštre Zane!‘“[14]Tak dobromyseľne posmeľuje Ivana Rosoliniho, ktorý, vidno, cíti sa tu dáko nedomácky. Možno banuje, že nadhodil nad Andreho Odrića, ktorý má z čoho utratiť, ak utratí. „Za mladi sa treba mať k dačomu, ak sa chceš zmôcť. Kto čaká, že mu zrelé smokvy (figy) budú padať do úst — darmo čaká veru…“„Eh, ku každej veci treba podsúkať rukávy,“ ozval sa starý Zore[15]Janušić, ktorý sa dostavil viac z ,kuriožitadu‘,[16]ako kvôli kupovačke. „A hlavná vec je kuraj!“ doložil, pohodiac šedivou hlavou vzdorovite a máchnuc rukou pri slove ,kuraj‘ veľkou silou. „Bez kuraja nepôjdeš ani do pivnice si vypiť a s kurajom ti je ľahko i na Terra di Fuogo.“[17]Prikývli všetci, že svätá je pravda. Starý Zore bol skutočne kopať zlato na Terra di Fuogo, i vystál mnoho od sychravého podnebia i divokých domorodcov. Zlata síce nedoniesol, ale podal nezvratné dôkazy kuraja — odhodlanosti.Tu ,čauš‘, mestský sluha odchýlil okenicu a volá spod nej na ,piacu‘:„Nech kričí trinásť i dvadsať! Kde je Bore?“[18]„Tam kdesi dolu,“ odpovedajú starci, usadení na dlhom múriku pred ,obćinou‘, kde vyhrievajú staré kosti na podzimnom slniečku, a zase stopujú, čo sa na ,piaci‘ (námestí) robí.„Zabehni malý,“ zvolal starý Luka[19]vysokou fistulou na chlapca, ktorý tu stojí rozkročený a díva sa kamsi, sám nevie kde. „Zabehni, čuješ, malý, akože ťa volajú… Nevidím nič na slnci, iba taký oblak… Ach, nevôľa i žalosť! Vieš, povedz Bartulovi,[20]nech kričí po trinásť… Trinásť i — i…“„… i dvadsať,“ doložil čauš z obloka. „Trinásť i dvadsať.“„Veď!“ pristal šuhaj bez odkladu a rozbehol sa v dolinu.Neminulo päť minút, a hore mestom hrnie sa človek v popolavých šatách, ktoré visia na ňom ako na kolíku. Menovite nohavice sú široké, snáď aby zakryli, že nohy idú do venca, že sú akési rozhegané, hojdavé. A veru nemajú toľme čo nosiť. Bore nenie obor. I prsia sú iba rozfúkané akosi dýchavicou a nie od prírody tak široké. Tvár je široká, popolavá, vodou akosi podbehnutá.Príduc na piacu, zastal pred obćinou, rozkročil sa, zaklátil v nohách, dal dlaň k ústam, vdýchol hlboko a spustil:„Eno masta po trinajst i dvadeset kaca-á-a! Do pet i pó dura inkanat na obćine-e-e!“Čo toľko znamená, že kaďa rozdrveného hrozna je po trinásť zlatých i dvadsať grajciarov a že licitácia potrvá do pol šiestej na mestskom dome.Jeho hlas roznáša sa mestom, nápadne zatíchnutým. Čeľaď je všetka ,u polju‘,[21]na oberačke. Po domoch sú len gazdiné, zaujaté varením pre mnohú čeľaď, a gazdovia dohliadajúci pri preši. Na piaci pozostali iba samí starci, nevládni a lazári. Schodia sa tu ráno a rozchodia na dnie a večer. Zhovárajú sa alebo v tôni, ak je horúčava, alebo na slniečku, ak je zima. Znášajú sa ako bratia, bárs nie sú všetci ,jednake ruke‘.[22]Sú totiž tu majetní, čo majú čo zjesť a čo vypiť, ba i zafajčiť — a zas takí, čo každú sobotu idú z domu do domu pýtať ,karitad‘, almužnu. Nájdu sa takí, ktorí sa zodrali alebo okaličili v ťažkej robote, a zas takí, čo sa nikdy v nej nepretrhávali. A predsa nažívajú svorne, v príkladnej zhode, ako rovný s rovným. A kto prejde popri nich, každý sníme pred nimi čiapku.V tomto spolku ,penzistov‘ hospituje náš Bore. Nenie ešte toľme starý, ale dýchavica ho každej zimy raz-dva — dakedy i v lete, ak sa náhle premení čas — pochytí a neraz ,na smrt‘ donesie. Preto sa musí vystríhať ťažšej práce. Od ľahšej sa neodhŕňa, obslúži kohokoľvek darmo alebo za pletku.A dnes je hrdý — stojí v službách obćiny, ako vyvolávač licitácie! Obec má svoje pozemky a vinice — tohoročná úroda predáva sa cestou licitácie, ale nie na koreni, lež rozdegvená v kadiach. Na jednu kaďu istej určitej veľkosti sľúbil Zane Rosolini trinásť zlatých i toľko grajciarov.Na ten spôsob, idúc mestom, prišlo mu kričať i pred domom šora Piera[23]Prozoretića.Dom neveľký, s dvoma oblokmi na ulicu — ale vystavený zo solídnych kvádrov. Pod ním pivnica dosť priestranná, v nej ohromné sudiská. Iba v jednom kúte ich niet — tam je veľká kamenná nádržka na olej olivový. Teraz je prázdna, ale vlani o Lucii[24]bola plná. Jeden Vlach[25]len-len že sa neutopil v čistom oleji, keď do nádržky padol. Teraz vyčistená, vysušená čaká tohoročnú úrodu, ktorá tiež veľmi nebude meškať.Pred pivnicou na hladkej dlažbe z bieleho kameňa stojí ,turaň‘[26]— na ňom sa tlačí a prešuje hrozno. — Okrúhla furma, ako sud bez dna — ibaže miesto dúh sú paličky jedna pri druhej pozväzované — stojí hore koncom. Do nich sa nosí v kožených ,mišinách‘ mast. Mechy či už mišiny nosia ,Vlasi‘, obyvatelia Prímoria, ktorí dochádzajú na oberačky. Plný mech vyzerá sťa nafúkané gajdy, ibaže kde mala koza nohy, tu nevložili píšťaly, ale nechali kýpte podviazané špagátom. Keď sa táto polievka vleje do furmy — jeden Vlach stojí v nej ako v sude a tlačí — tu čistý mušt cedí sa pomedzi tyčky a vteká sťa krvavý jarok do kamennej nádržky, vsadenej v zemi. Stadiaľto už prenášajú víno do velikánskych ,bačiev‘, sudov. Stlačené hrozno ešte príde pod preš.Šor Piero Prozoretić v zamazanej košeli kanafasovej stojí pri turni a pozoruje robotu, či je všetko v poriadku. Je až napodiv, ako zručne sa obhadzuje so svojím požehnaným bruškom, na ktorom dobre že nepukne kanafasová košeľa. Keď začul, že kričí Bore, pomyslel si:,No tí inkantovali dokonale. Vari myslia, že ide mať víno „duple“ ceny!‘ I ráta si, koľko vína môže vyjsť z jednej „kace“[27]mastu. ,In ordine ho zakantal,[28]— trinásť i dvadsať — dosť veru i „predost“…‘Dvere z domu šora Pierovho vedú na ,teracu‘.[29]Priestor sťa dvorana, vydláždený krásnou bielou dlažbou. Pod teracou je ,gustirna‘, cisterna. Na túto teracu vykročila šora Kleme, manželka šora Piera. Prestiera a vešia na žinky, po teraci popreťahované, svoju skvelú ,biankariju‘, bielizeň. Plachty, prestieradlá, obrusy i ručníky — všetkého po troche. Na každom kuse cifrované P. P. z červeného saténu a s modrým šatírovaním: takže vyzerá z toho na bielom grunte hotová demonštrácia chorvátska.[30]Ach, ktože vypíše všetky krásy tejto biankarije! Veru neviem, ktorá pani tu ju má belšiu i vôbec poriadnejšiu.,Netreba vody šanovať,‘ to je zásada šory Klementíny. „Nebojte sa, dico!“[31]teší dievky, čo u nej právajú, „keď sa minie z gustirne — máme ešte dve gustirne v poli — i do Božića[32]môžme ,predurat‘[33]bez dažďa…“A ako jej biankarija, tak i jej ctená osoba, i izby sú vtelený poriadok a čistota. Až sa bojíš stúpiť u nej na podlahu, že ju zavláčiš, alebo postaviť klobúk na skvúce prestieradlo na posteli.Šora Kleme čula, že vykrikuje Bore inkanat. Nahla sa na múrik, ktorým je obohnatá teraca, a z tejto výšky hľadí na ulicu. Bore ju zazrel i pozdravil pokorne:„Falen Isus!“[34]„Vazda Isus i Maria!“ ďakuje šora Kleme a pýta sa: „Nože mi povedz, Bore, kto to dáva tých trinásť i dvadsať?“„A veru vás pekne prosím, šora Kleme moja, i s družbou,“[35]lebo i šor Piero sa bol od turňa obrátil k nemu: musel teda doložiť ,s družbou‘, ak nechcel ostať grobian, „to dáva meštar Zane Rosolini.“„Vari môj zať, Bore!“„Istý váš zať, ak smiem prosiť.“„Aboj meni!“[36]zvolala prudko, chytiac sa za hlavu oboma rukami. „Či ste čuli, šor Piero?“ obracia sa k mužovi, ktorý sa už zabáva okolo turňa. „Či ste čuli, čo robí váš zať? Ajme meni![37]Trinásť i dvadsať! Veď je to sila peňazí, mne sa vidí.“„Dosť hodne, Kleme, dosť hodne.“„A vy to necháte!?“ kričí zúfale.„A čo sa ty ,intrigaješ‘[38]do cudzích záležitostí!“ zahriakol ju šor Piero dôstojne. „Jemu je hodno toľko, nech si má. Nie naša starosť. Keď dáva toľko, nebodaj ,kontá‘,[39]že mu je toľko hodno. Ak utratí — z tvojho neutratí. Utratí zo svojho.“„Ale či už nič nesmiem povedať?“ vyčituje mužovi.„Slovo dá slovo. Ty si ,gospodarica‘ svojho, čo máš,“ vysvetľuje šor Piero vážne, „on zas gospodar svojho. Čo za osoh, keď budeš hovoriť? Slovo dá slovo, — ani nezvieš, len keď sa navarí čertova ,pulenta‘.[40]A kto ju bude chlípať?“„Veď už nech ide na vaše, ja nedbám,“ vzdáva sa šora Kleme, ale nesmierne rozjedovaná, „ale ten inkanat mu dá veľkú ,botu‘ (úder). Trinásť i dvadsať!“ A začala zase rozvešiavať biankariju.Ale čo ako — ani šor Piero nenie celkom ,indiferenat‘[41]proti zaťovej kúpe. Ženino bedákanie veľmi ho znepokojilo. Nie že by chcel ísť zaťa hamovať — ó nie: to je vec riskantná. On sa najedoval na ženu.,Nešťastné baby!‘ nadáva jej v duši, ,musí všetko čuť, čo sa robí… Na každý prípad nadhodil veľa, bez spôsobu.‘ A potriasal vážne okrúhlou hlavou, krátko striženou i dobre šedivou, ktorá sedí akosi tuho na krátkom, vykŕmenom krku. ,Mladí gazdovia — myslí, že to takto… Mladí gazdovia! Myslí, že „cekíne“[42]nájde hockde na ulici…‘A rozvažoval na aký spôsob on nazbieral tých cekínov, dukátov, ktorých vraj má plný ,sić‘, mericu — kdesi v komore. Celkom jednoducho! Keď umrel otec, chytil sa roboty a ako teraz, tak prísne dohliadal, aby ho svet neukrátil. ,Cudzie neber, svoje si nedaj, boha sa boj a druhého nikoho, okrem krúpy,‘ to bola jeho regula žitia. Čo mu raz príde do ruky, to brate, drží tuho, ani v kliešťach. Preto kadejaký svet nejde sa k nemu dlžiť. A ani nešomre naň, ako by na iného, keby chcel byť ,tvrd‘.[43]Zato kedy-tedy i zratuje dakoho dačím: a to sa mu ráta desaťnásobne. „No hľa, nie je skupáň, ako ho vykričali… Ach, či je mrcha ten svet! Ľaľa, neopustí biedneho, ak je spravodlivý…“Má veľkú vážnosť v meste. Najviac pre ten sić s cekínmi. Je ,konžilier‘, t. j. člen mestského výboru. Chceli ho spraviť ašešurom, ale ho nespravili, neviem prečo. Je člen ,crkovinarstva‘, výboru, ktorý manipuluje kostolné grunty i fundácie. A kto by vedel vyrátať ,kariky‘, hodnosti, ktoré sa mu mohli dostať, keby sa dotískal. Ale už ten objem v páse nedovoľuje mu, aby šiel do toho stisku, ktorý najviac bývava okolo takých karík… On radšej je pre seba: ,atendi‘ (má sa) okolo svojho — o druhé nerád sa trápi: vynímajúc kostolné majetky. Kostol je už iná vec: ak nedonesie osoh časný, ale zaopatrí slávu nebeskú.[2]načelnikova(chorv.) — kancelária mešťanostu, starostu[3]šor, šora(z tal.) — pán, pani[4]deštruto(z tal.) — neupravený[5]Franjo Josip I.— František Jozef I. (1830 — 1916), rakúsky cisár a uhorský kráľ, ktorý okupoval a pripojil k svojmu cisárstvu Bosnu a Hercegovinu[6]Josip J. Strossmayer— Josip Juraj Strossmayer (1815 — 1905), biskup, priateľ slovanských národných snáh, zástanca a vodca chorvátskeho národa, podporovateľ literatúry a umenia, zakladateľ záhrebskej Akadémie, múzeí, chrámov ap. Mal zásluhu na vydávaní kníh, zbieraní rukopisov atď. Ako člen ríšskej rady vo Viedni domáhal sa rovnoprávnosti slovanských jazykov na školách a v úradoch a bol zástancom nezávislosti Chorvátska. Bol proti maďarskému a viedenskému centralizmu a bránil i práva Slovákov a Rumunov. Jeho verejná činnosť sa niesla v znamení úsilia o zjednotenie juhoslovanských národov.[7]Sve za vjeru i domovinu(chorv.) — Všetko za vieru a vlasť.[8]inkanat(z tal.) — licitácia, verejný odpredaj, dražba[9]mučno(chorv.) — ťažko, nepríjemne[10]Zane— Ivan (domáca forma krstného mena; podobne je to aj pri ostatných vysvetľovaných menách)[11]šor ši(z tal.) — pane, áno (slová obradnej formuly na svadbe)[12]Miće— Michal[13]gospodar(chorv.) — gazda[14]evala ti meštre Zane(chorv.) — chvála ti, majster Ivan[15]Zore— Juro[16]kuriožitad(z tal.) — zvedavosť[17]Terra di Fuogo— Ohňová zem, súostrovie pri južnom výbežku Južnej Ameriky s drsným podnebím. Východná polovica patrí Argentíne, západná Chile. Je tam rozšírený chov oviec a dobývanie zlata. Žilo tam mnoho chorvátskych vysťahovalcov.[18]Bore— Boris[19]Luka— Lukáš[20]Bartule— Bartolomej[21]u poľu(chorv.) — na poli[22]jednake ruke(chorv.) — rovní, jednakí[23]Piero— Peter[24]o Lucii— 13. decembra[25]Vlach— Vlachmi volajú Prímorci Zágorčanov a Ostrovania Zágorčanov i Prímorcov. Zagorie je hornatá krajina na sever od Záhrebu. Prímorie je jadranská časť Juhoslávie. V Chorvátsku sa tak volá celá oblasť medzi Slovinskom a Bosnou.[26]turaň(chorv.) — preš[27]kaca(chorv.) — kaďa, sud[28]In ordine ho zakantal(lat., z tal.) — poriadne ho zacenil[29]teraca(z tal.) — terasa[30]z červeného… s modrým… na bielom… hotová demonštrácia chorvátska— chorvátske národné farby sú modrá, biela a červená[31]dico(chorv.) — dieťa, deti[32]do Božića(chorv.) — do Božieho narodenia, do Vianoc[33]predurati(z tal.) — pretrvať, vydržať[34]„Falen Isus?!“… „Vazda Isus i Maria!“(chorv.) — „Pochválen buď Ježiš!“… „Naveky Ježiš i Mária!“[35]s družbou(chorv.) — vospolok[36]Aboj meni!(chorv.) — beda mi[37]Ajme meni!(chorv.) — ach beda mi![38]intrigati(z tal.) — miešať, pliesť[39]kontati(z tal.) — počítať[40]pulenta(z tal.) — polenta, kukuričná kaša[41]indiferenat(z tal.) — ľahostajný[42]cekín(z tal.) — zlatý peniaz, pôvodne benátsky[43]tvrd(chorv.) — tvrdý, skúpy
Kukucin_Prva-zvada.html.txt
Malé čižmičkyMalé, trhané obláčky vznášajú sa nad vidiekom. Tej noci musela byť veľká búrka s dažďom, hromobitím a blýskaním sa. Stopy jej badať všade, konáre stromov sú obráňané, na listoch a na tráve skvejú za kvapky dažďa a v jarku hučí voda. Pred vrátami Jána Vőnekiho stoja celé mláky a v zahrade Michala Zákóva — práve teraz rozprával Magdalene Mihók — zápor sniesol ešte len aj vtáčie hniezda so stromov.Nad blatom sa vznáša mhla, priezračná a biela, jako bicie muzlinové šaty, z komínov vznáša sa dym do hora, všetko toto znaky toho, že už nebude pršať, ačkoľvek je nebo ešte pochmúrné, oblačné, jako tvár strýca Biziho, ktorý išiel nahrbený, neistým krokom dolu dlhou ulicou so Števom Sűčom murárom.Jako sa sostarnul strýc Bizi! A neni ani zázrak, však za sype naňho nešťastie. Dcéra mu zomrela, voly sa mu zduly, stodola a stohy mu shorely, kone mu ukradli.Ale aj cíti tiažu „lavej“ ruky p. Boha, keď si nevedel uctiť „pravú“. Veru by sa teraz už koril pred Všemohúcim; odkedy aj syn jeho zápasí so smrťou, prisľúbil, že majetok svoj len k tomu upotrebí, aby dobre činil.Nebesá ho ale chladne prijímajú. Skutočný zázrak sa stal. Keď doviezli obraz Preblahoslavenej Panny Márie, čo kúpil pre kostol, — most sa prelomil pod vozom, kone zahynuly, obraz a voz sa dolámaly na drobné kúsky.Ľudia sa dívajú naňho zo dvorov a zpoza plotov, jako ide v dlhom kepeni a s hlavou do pliec vtiahnutou.— Ale idete — začne Anna Böngér — aspoň mu už vy dajte pokoj. Dosť ho tresce pán Boh. Duša moja nože polož jedon-dva kúsky pod kotál, pokiaľ pomiešam.— Jakési je mokré to drevo — pokračovala žena Mateja Čupora. - Za môjho času ešte len aj drevo lepšie horelo. Ale čo je to s tým Bizim! Či vieš, čo sa stalo zase tejto noci?— Myslíš snáď ten kamenný kríž v cmiteri?— Duša moja, hrom udrel doňho. Zlomil ho. A len včera ho postavili a veru mnoho stál.— Óh, óh! — čuduje sa Anna Böngér. — Tí dozaista ta idú. Nože malý Ondriško, choďže za nimi a pozri a dávaj pozor, kam pôjdu od studne?Malý Ondriško, tichého vzozrenia sirota bez otca a matky, tam kľačal na prostred dvora pri kotáli, v ktorom varili lekvár; toto bol k zavideniu stav, lebo si pri ohni nielen bosé nohy ohrieval (bolo trochu chladno), lež dobrosrdečná Anna Böngér dovolila mu aj koštovať.A teraz takto musí opustiť túto blaženosť pre starého Bizi.S nechuťou išiel za nimi. Skutočne išli do cmitera.Ženy pravdu hovorily, utešený kríž z červeného kameňa tam ležal vo dvoch kusoch na žlknúcej pažiti. Nini a kam že sa podely zlaté litery: K oslave Božej dal postaviť Josef Bizi? Práve kde boly litery, na prostriedku prelomil hrom kríž, jakoby pán Boh bol chcel povedať: „Nepotrebujem tvoju oslavu Jozef Bizi, ani obraz Panny Marie som nepotreboval, nechcem ani tento kríž.“Starý človek pozdvihol zrak so zeme, kde dar jeho prelomený ležal a nemal smelosti ani k nebesiam uprieť zrak, kde sa tak veľmi hnevajú naňho. Blúdiaci pohľad jeho zastavil sa na chlapcovi, jako keby jeho strapatá hlava bola práve medzi nebom a zemou.Ondriško oprel sa o vŕbu a zamieňave pozdvihujúc do premoknutej tučnej zeme cmitera zaviaznuté bosé nožičky, udivene díval sa na Biziho a jeho sprievodčího Sűča murára.— Poďme preč — hovori Sűč.— Nuž a s krížom čo bude — spytuje se Bizi utlumeným hlasom. — Slepíš ho?— Nie veru! — odpovedal tupe Sűč. — Čo prst Boží rozdrtil, to ľudské prsty nesmú slepiť. Vás veru pán Boh navštívil.Starcovi zuby drkotaly.— Veď keby ma len navštevoval! — zvolal trpko — pán Boh už u mňa býva; stále u mňa býva.— Trpeť musíme, strýčko Bizi!— A ver mi Štefan, nie som zlý človek.— Skúpy ste bol, tvrdosrdcí, pyšný. Držal ste sa za prvého na svete. A potom povedzme si pravdu, úžerou ste si nadobudol majetok.— Nemám viac za nič celý majetok — hovoril tupe. — Zima mi je, trasiem sa. Mám zlé tušenie. Jako čoby mi niekto v hrsti stískal srdce. Uvidíš, zase čaká nejaké nešťastie na mňa… O nevyčerpateľný Bože, čím ťa mám smieriť?Opustili cmiter.— Nini! — zvolal Sűč — a toto chlapčisko nám je vždy za pätami! Jaké má červené nohy od zimy! Ale sa praceš odtialto, ty naničhodník!— Nezaháňaj ho, Števo. Tak mi dobre padne, že ho tu vidím pri nás. Poď sem sem bližšie syn môj!Starec si myslel, že z neba môže ešte jedon hrom udrieť, ale len vtedy, keď chlapec už tu nebude.— No poďže bližšie!— Nech len ide domov — hovoril Števo Sűč, však mu nohy odmrznú od zimy!— No a prečože si si neobul čižmy — spytuje sa ho prívetive Bizi.— Nemám čižiem — odpovedal chlapec smutne.— Nuž a prečože ti otec nedá spraviť?— Nemám otca — odpovedal chlapec.Táto odpoveď sa dotkla Biziho. Jakože vyrastie toto chlapča, keď ani len lásku nepozná?Nič nehovoriac, za ruku chytil malého chlapca a sebou ho viedol cez dlhú ulicu až ta ku kostolu.Tu ho voviedol do jednoho domu, na ktorom boly vymalované dve čižmy so zlatými rojtami a kde bolo čítať nápis: „Štefan Filčík, čižmár“.— Pán majster, spravte tomuto chlapcovi čižmičky na moje konto! prehovoril k Filčíkovi Bizi.Filčík si obzrel chlapca a hovorí:— Práve mám hotové jedny také malé čižmičky. Stavil bych sa o čokoľvek, že mu budú dobré.Majster priniesol malé čižmičky, a boly dobré, ani čoby ich bol ulial.Chlapec sa im potešil, blažene sa usmieval a vesele išiel za starým do pitvora.Vonku sa medzitým oblaky rozišly. Keď Bizi vyšiel na dvor, slnečné papršleky ožiarily jeho tvár, nebo sa usmievalo. Jako čoby bol iné povetrie dýchal, o moc lepšie sa cítil.— Daj sem ruku syn môj! Také chladné ruky máš. Či pôjdeš ku mne?Chlapec s radosťou díval sa na nové čižmy a hovoril:— Rád by som isť ta k lekváru!— Nie, so mnou pôjdeš. Vidíš už sme doma, tu bývame v tomto škridlicou pokrytom dome.V bráne ho čakal kočiš s tým chýrom, že sa kone našly a tu dnu prijal ho lekár s uradostenou tvárou, že syn jeho je už von z nebezpečia smrti.Bizi vďakyplne pozrel k nebesiam.Jak ďaleko sú tie nebesá a predsa jak blízko…Pomocou jedných malých čižmičiek možno cestu k ním prekonať za hodinu…
Cecotka_Male-cizmicky.html.txt
OsobyHERODES ANTIPAS,[1]galilejský a perejský tetrarchaTAMAR,[2]jeho manželkaARETAS, kráľ arabský, poslednej otecFILIP, veľkostatkár a obchodníkHERODIAS,[3]jeho manželkaSALOME, ich dcéraJÁN (JOCHANAN),[4]krstiteľJÁN, ONDREJ atď., jeho učeníciACHISAR, vojvoda vojska HerodovhoDÔSTOJNÍCI vojska HerodovhoOMRU, vodca vo vojsku AretovomDÔSTOJNÍCI vo vojsku AretovomPERITUS, kráľovský tajomník na dvore Heroda AntipaTREBÓNIUS, člen správnej rady na dvore Heroda AntipaINÍ RADNÍ PÁNI na dvore Heroda AntipaMANAHEN,[5]dvormajster na dvore Heroda AntipaCHUZA, strážca dverí na dvore Heroda AntipaOBADJA, pokladník na dvore Heroda AntipaZAMIRA, spoločnica kráľovnej TamarJOHANA, manželka Chuzova, spoločnica kráľovnej TamarSEVERUS, prefekt rímskej posádky v TiberiadeSEBNA, mestský starosta tamžeKŇAZI A LEVITIHRADNÍKHRADNÍ STRÁŽNICIPOSLANCI A POSLOVIAIní dvorania, dvorné panie a panny. Služobníctvo. Jednotlivci z ľudu a vojska. Vojsko. Ľud.Deje sa sčiastky v Tiberiade, sčiastky na hrade Makor[6]a pri Gadare.[7][1]Herodes Antipas, galilejský a perejský tetrarcha— stal sa tetrarchom (štvrtákom), t. j. vladárom nad štvrtou časťou Palestíny po smrti svojho otca Herodesa Veľkého 4. r. pred n. l. Jeho sídlom bolo najprv Seforis, západne od jazera Genezaretského; toto mesto obnovil a opevnil. Neskoršie mesto Tiberias na západnom pobreží jazera Genezaretského, ktoré dal postaviť na starom cmiteri (proti izraelským zásadám) a pomenoval ho takto na počesť rímskeho cisára Tibéria. Vládol až do r. 39 n. l., keď na rozkaz Ríma musel ísť do vyhnanstva. — Galilea je na západ od jazera Genezaretského, Perea na východ od Jordánu.[2]Tamar— žena Herodesa Antipu, dcéra arabského kráľa Areta. Keď ju Herodes Antipas prepustil, vrátila sa k otcovi.[3]Herodias— vnučka Herodesa Veľkého, dcéra jeho syna Aristobula. Najprv sa vydala za boháča Herodesa Filipa, ktorý bol bratrancom Herodesa Antipu. Mala dcéru Salome. Svojho muža opustila a vydala sa za Herodesa Antipu, ktorého sprevádzala i do vyhnanstva.[4]Ján Krstiteľ(Jochanan) — syn kňaza Zachariáša a Alžbety. Bol askéta a patril k židovskej skupine essejcov, ktorí volali po spoločnom majetku a po osobnej chudobe. Bol to posledný židovský prorok. Žil v judskej púšti na západ od Mŕtveho mora, potom v krajine Galád, ktorá je na východ od Jericha medzi potokom Jarmuk a Moabskými horami. Hlásal pokánie a jeho krst mal byť symbolom čistého života. Ľud videl v ňom odporcu krutovlády, preto ho nasledoval.[5]Manahen— dvormajster u Herodesa Antipu; Manahenova matka vraj odrazu kojila i malého Herodesa Antipu.[6]Makor— pevnosť v Perei na východnom pobreží Mŕtveho mora[7]Gadara— mesto juhovýchodne od jazera Genezaretského, južne od rieky Jarmuk
Orszagh-Hviezdoslav_Herodes-a-Herodias.html.txt
Z BukoviaRozprávkaĎaleko od sveta odlúčené leží Bukovie. Jako vlastne táto dolinka k tomuto menu prišla, po dnes ešte nikto nevie. Tých 5 — 6 starých, zvetrelých a krpatých bukov, čo v tejto dolinke sa nachodia, sotvy daly název dolinke, iba žeby pred dávnymi, dávnymi časy celé toto okolie bolo bukami porastlé bývalo; no, o tom ani tí najstarší ľudia známosti nemajú. — Kto to vie?Mohutné, na tisíc metrov vysoké a skalnaté vrchy obkľučujú túto dolinku so troch strán a len jedna strana, ačkoľvek tiež horou zatarasená, poskytuje predsa východ do sveta. Úbočia vrchov sú jedlovinou porastle, ktorá však vždy vyšej je redšia, až konečne na dve tretiny vrchov celkom zmizne a len malému a krpatému kroviu zanechá miesto, medzi ktorým rozsiahlé pastviny sa rozprestierajú.Medzi skaliskami a jedlovým prepletajú sa na všetky strany chodníčky a úzke cestičky, ktoré ale všetky v jeden smer sa tiahnu, a síce ku štvrtej, menej vysokej strane údolia, kde do jednej v poriadku držanej cesty, — skoro hradskej — vplynú. Táto zase vedie vrchom hore a cez temeno dolu do prostranného údolia a ďalej do sveta šíreho. Toto je jediná páska, ktorá Bukovie s jeho 8 — 10 chalupami so svetom spojuje. Každý obyvateľ Bukovia túto cestu pri najmenej štyrikráť za svojho života prekoná, a síce: keď ho čo nemlúvňa ku sv. krstu nesú; keď čo dospelý do stavu manželského vstupuje; keď čo starec a práce neschopný po žobráckej palici a kabele siahne a na posledy, keď ho nesú na večný odpočinok do cmitera, vzdialeného 2 hodiny za vrchom.Pomimo toho nájdu sa ešte aj niektoré dietky, ktoré raz do týždňa túto cestu konajú, by vo vzdialenej škole sebe dajaké vedomosti nadobudly; za niekoľko rokov raz jeden-dva mladíci tiahnu so spevom, — alebo i plačom — ku assentírke; a zriedka kedy dajaká žena dačo do mestečka na predaj nesie, alebo ide dačo kúpiť. Ináče Bukoviak do sveta nevystúpi; nemá v ňom čo hľadať. Že tá cesta cez vrch je vždy v dobrom poriadku, je zásluhou panstva, ktoré vozí cez celý rok tadeto drevo, šindel a uhlie, ktoré veci dorábajú Bukoviaci v horách.Na vrchu, hneď vedľa cesty, stojí malá, jednoduchá a dlhým vekom zašlá už káplnka. Jednoduchá zvonku a jednoduchá i zvnútra. Jediný drevený oltárik, nad ním obraz Matky Božej, po bokoch dvaja anjeli od staroby už šediví a spráchnelí a dva drevené svietniky. Toto je celé vnútorné zariadenie káplnky. Zápach plesniviny a vlhkosti panuje v nej na miesto vône kadidla a voskových sviec.A predsa je veľmi často navštevovaná, nielen od Bukoviakov, ale aj od obyvateľov všetkých okolitých dedín a ľazov, bo znie povesť, že kedysi bolo toto miesto posvätné a obrazu Matke Božej privlastňuje obecenstvo ešte i do teraz divotvornú moc. Na deň Matky Božej prichodí sem i kňaz pobožnosť odbavovať, a vtedy putuje kde-kto z hôr k tomuto tichunkému posvätnému miestu.Pred káplnkou je z dosák zhotovená predsieň, aby boli pútnici chránení pred nehodami času aspoň čiastočne. Túto dali shotoviť každoročne sem dochodiaci turisti, bo nielen toto tiché miestečko, ale i Bukovie býva navštevované od ních, pre jeho čarokrásnu polohu, pre jeho tichosť a mier, pre jeho čistý vzduch a aj pre jeho zbožných obyvateľov, ktorí zachovali svoj ráz od pravekov a húževnate sa ho pridŕžajú.O tom všetkom svedčia popísané dosky predsiene káplnky. Nájdu sa tu mená znamenitých, svetochýrnych mužov, umelcov a hercov; mnohé básničky, veršíčky a prípovede; jak kto v akej nálade sa nachodil, lebo po čom túžil, na čo myslel atď., tak to napísal. Ale aj nemotorné písmeny mozoľných rúk sa tu hojne nachodia s dodatkami v jednoduchej, prostej próze.Jeden takýto nápis znie:„Dnes idem do Ameriky. Opatruj vás Boh všemohúci všetkých vo spolok! Ja mám tohoto starého sveta až po krk dosť. — Písal Bartolom Ražný.“Prečo mal Ražný tohoto starého sveta až po krky dosť, to chcem rozprávať.Ach, ten Bartolom!Keď by mu bol voľakto pred pár rokmi hovoril: „Ty pôjdeš do Ameriky;“ — bol by on chvíľku načúval, sa zamyslel a konečne do smiechu dal. On, do Ameriky?! ach, čo vám napadá; nikde na svete nemôže byť, ani niet, peknejšieho a lepšieho miesta, ako Bukovie. A ja do Ameriky? Vy blázni! Skorej by musel náš potôček hore horami tiecť, nežli by som ja odtiaľto preč išiel.Takto by bol hovoril a bol by sa chutno zasmial, ako to vtedy bolo jeho obyčajou. A v tom čase mal on aj príčinu sa chutno smiať!Kol do kola nebolo nikde tak sviežeho chasníka, ako on; plný zdravia, sily a prekypujúceho života. Kde jaká práca sa pre neho naskytla, veru pochytil na hrubšom konci a neprestal, dokiaľ ju nevykonal; kde sa dalo dačo zarobiť, doista bol aj on tam, a kde v nedeľu a vo sviatok — ruvanica bola, aj tam bol on, ale jakživ nikto neočul, že by Bartolom bol dostal, ale ani to, že by bol dakomu naozaj ublížil. On rozdal síce vždycky niekoľko buchnátov, ale vždy len s rozumom; krv nikdy nepustil, ani to u nikoho netrpel.No, mladosť, radosť! — Svätúškom Bartolom nebol, ale poriadny čeľadín a každý ho mal na široko-ďaleko rád. Aj tí, ktorých vybuchnatoval, už na druhú nedeľu s ním zase koľky hrali a s ním spievali a boli ako by sa nič nebolo stalo.Zo všetkých ale najradšej ho mala jeho už obstarlá mamička a — bukovského mlynára dcéruška Anička. Jeho matka ho od detinstva už tak mala rada, že zabudla niektoré z jeho chýb trošku obrúsiť a Anička ho mala zas na toľko rada, že ani jednu z týchto chýb nezbadala. A keď by aj bola zbadala? Veď Bôže môj, ani jeden človek nenie bez chyby a veď časom aj tá najprekypujúcejšia krv ostydne.Nejaký čas nikto nebadal, že ten neohrožený Bartolom a tá tichá Anička, jeden druhého radi majú, až konečne to tetka Beta zo súsedov jaksi zňátrila.Bartalomova matka síce už dávno pozorovala, že jej syn si vydobil náklonnosť Aničky, — ona by sa azdaj ani nebola čudovala, keď by si on bol trebárs i dajakú princeznu naklonil, — a Mlynárovie zase keď už to boli sa dozvedeli, nehovorili nič, bo uznali, že veru dievča, ktoré za mericu zlatníčkov do vena dostať nemôže, nemôže si ani veľa preberať a najhlavnejšou vecou ím bolo: pracovitosť, usilovnosť a dobré zdravie a to Bartolom všetko mal.Tak tá vec bežala svojou cestou, bez všetkej závady.Tu sa ale stalo, že Mlynárovie Jožko, jediný to syn, ochorel a keď konečne i lekár hovoril, že nedá ani fajku tabaku za jeho život, nastala premena.Jožko síce hneď nezomrel, ba ešte niekoľko mesiacov polihoval, ale predsa už jeho istá smrť narobila galamuty medzi milencami.Otec, mlynár, mal už dávno svoj plán hotový. On mal v úmyslu celý mlyn aj s prípadnosťami Jožkovi odovzdať, a tento zas mal Aničke veno dať. Ale človek mieni a Pán Boh mení! Keď Mlynárovie videli, že veru Jožko na tomto svete už viacej mleť nebude, začali sa postarávať, ako by to ozaj dopadlo, keď by Anička všetko zdedila. A tu vykuknul klinec z vreca!Na mlyne bolo už od viac rokov pár stovák intabulovaných. Ešte z doby „zlých časov“. Mlynárovci už dačo boli splatili, ale väčšina toho dlhu ešte trčala. Jožko, tiež usilovný chlapec, bol by aj to ostatné zmazal, ale Anička? — Je pravda, mohla dostať tiež dobrého a usilovného muža, ale keď tento nebude mlynárstvu rozumeť, či vymele toľko, ako by bolo treba? — Tu by jedine pomohlo to, žeby nastávajúci zať zo pár stovák so sebou priniesol. A toto veru Bartolom nemal. Kdeže by ích chudák nabral! Je pravda, on bol usilovný, pracovitý a pekný groš vedel zarobiť, ale veď on musel nielen seba, ale aj starú matku živit a šatiť, domčok v poriadku držať atď., kde že by on teda došiel k pár stovkám? — A veru, vzorom sporivosti on nebol.Takto si hútali Mlynárovci. A raz aj hovorili k Aničke: „Počuj, dieťa, tie galamuty s Bartolom budeš musieť zanechať. Jožo umre a mlyn pripadne tebe. Vieš, že je dačo na ňom prischlé, a to ani ty, ani Bartolom nevymažete. Musíš, hádam, za takým šuhajom pozerať, ktorý by toľko priniesol, čo by to zmazať mohol. Potom už dovediete tak hospodáriť, aby ste v Božej vôle vyžili; ináče nie.“„Bartolom by bol priam na to súci,“ — odvetila Anička, — „on vie a chce aj pracovať —“„To je pravda,“ — skočil do reči otec, — „on pracuje aj za dvoch, ale — — peňazí nemá.“„Ja druhého nechcem!“ odsekla Anička.A od tejto doby nikto viac od nej inšiu odpoveď neočul, iba: „ja druhého nechcem!“„Vidíš, starká,“ — hovoril častejšie mlynár k svojej žene — „máme opravdivý kríž s týmto dievčiskom; mali sme zavčasu prekaziť to milkovanie a teraz by bolo všetko v poriadku.“„Je pravda, tatko“ — prisvedčovala žena — „ale kto vie, čo sa ešte môže prihodiť. Veď Anička sa ešte ani dnes, ani zajtrá vydať nemusí. Ešte rok-dva môžeme aj my pracovať. A kto vie, časom sa môže medzi milencami voľačo pritrafiť; niekedy aj jedno slovo rozvedie zaľúbených a možno, že snáď aj sami dačo príhodného nájdeme, keď hľadať budeme.“Mlynár sa uspokojil s touto radou; viac ani o tom už nehovoril. Bolo by aj zbytočným bývalo, to vedel. Tým usilovnejšie ale hľadal dajakú príčinu; no, márne; nenašiel žiadnu.Medzitým zomrel Jožo a bol pochovaný. O krátky čas na to, zaľahla mlynárka do postele a teraz ostalo všetko na ramenách otca a na pleciach Aničky. Tu bol najvyšší čas, aby došla posila do domu. Darmo dohováral otec, Anička len vždy hovorila, že veru ona druhého nechce. Príčinu na roztrhnutia ani mlynár, ani jeho priatelia, ktorých o to bol požiadal, nenašli. Teraz už častejšie bolo vo mlyne očuť sváry a kázne; sem-tam i nadávky, ale všetko márne. Anička len hovorila:„Ja za druhého nepôjdem!“Konečne riekla mlynárka: „Darmo je všetko, starý; už jej hlavu neprekrútime; ona je ako posedlá za tým Bartolmom. Nechaj jej vo mene Božom jej vôľu. Kto vie, k čomu to bude dobré!“„Ja nedbám už,“ odvetil on, — „ale nie je to v poriadku. Bartolom nemá ani groša.“„To sotvy“ — hovorila žena — „ale veď vždy sa ani to netrafí, aby jeden priniesol to, čo potrebuje. Dakto má veľký prínos a za pár rokov je po ňom; druhý neprinesie ani babky a predsa zgazduje.“„Keď by človek len mohol aspoň na 5 rokov pred seba vidieť!“ vzdychol mlynár.No, do budúcnosti hľadeť, mlynár nevedel, ani sa nenaučil; a preto za pár dní povolil a zavolal Bartoloma k sebe.Na krátko to odbavili. „Keď budete pracovať, budete aj mať; keď nie, nuž tak poručeno Bohu; nie to moja vina“ — hovoril mlynár.Bartolom ale prikývnul hlavou. „No, rozumiem, tatko. Nemajte strachu; uvidíte, nájdem k tejto sekere porisko.“A o mesiac bola svatba.Nemálo sa mlynár začudoval, keď po svatbe Bartolom na stôl očítal tri sto zlatých, ktoré behom šesť rokov zgazdoval, bárs aj nikto to netrúfal a hovoril:„Tatko, toto dajte na dlh; keď Pán Boh pomôže, ostatné zarobím!“A hneď na druhý deň dal sa do práce. V mlyne ho teraz nebolo treba; to trochu meliva mohol obstarať i otec. Bartolom šiel, ako doposiaľ do hôr a pracoval s dvojnásobnou silou. A neskoršie, keď bolo viac meliva, dal sa doma do práce, ani vyučený mlynár.Teraz videl starý mlynár, že veru lepšie pochodil, ako keď by bol jak bohatého zaťa dostal, a viac nebanoval.Behom dvoch rokov vyplatil Bartolom všetky dlhy a teraz stal majetok čistý. Včuľ si Bartolom trošku oddýchnul. Cez celé dva roky nebol ani v krčme, ani vo spoločnosti. No, už teraz aspoň v nedeľu si zašiel pobesedovať, alebo v koľky zahrať. Nik mu to nebránil, bo opäť celý týždeň pracoval, až sa prášilo a iskry lietaly.Doposiaľ ešte nikdy ani zlé slovíčko medzi rodinou nepadlo. Každý videl, že jeden každý pracuje, čo len môže, že viac už ani nedovede. Všetko išlo v dome ako na povrázku a Božie požehnanie sa dostavilo samo od seba.A starý mlynár bol ozaj už pyšný na svojho zaťa, a ku svojim známym hovorieval, že ako dobre on to vyhútal: „Nehľadel som na peniaze, ale na ruce a ešte o jeden-dva roky bude môj zať najbohatším na Bukoví. Dlžoba je zaplatená, voľačo zemičky prikúpime a obidva statôčky spojíme.“ —Čo najviacej celú rodinu tešilo, to bol malý Ondriško; buclatý chlapček, ako váloček. Priam teraz započal sa na nôžky stavať a sem-tam voľačo blabotať.Tu naraz vypukla strašlivá nemoc na Bukoví — osýpky. Hneď v tomto, hneď zas v druhom dome položili dakoho do postele; mnohého z nemocných priviedli do zeme; niektorých strašne zohyzdily a nechaly ďaľšiu dobu krpateť; máloktorých len trošku podráždily.Jak dobre bolo, že malý Ondriško ešte nemohol po vonku sa túlať a s druhými deťmi batoliť; bol by sa iste nakazil. A aby ho z domácich voľakto teraz von, alebo do súsedov odniesol — ani za celý svet!A predsa o dva týždne začal stonať. Horúčosť a zimnica sa ustanovila, a o 2 — 3 dni sa ukázaly aj osýpky. Odkiaľ že ích dostal? Kto že ích priniesol?Vo dne starý mlynár a Anička, v noci zase Bartolom a stará mlynárka, ktorá bola už dávno vyzdravela, opatrovali s tou najmožnejsou péčou dieťa; nezameškali ani minútky pri obkľadoch a pri podávaní liekov, a triasli sa všetci nad tou myšlienkou: „keď zomre?!“No, nezomrel; Pán Boh ho ponechal na tomto svete. Osýpky minuly, nezanechaly ani stopy po sebe a Ondriško sa už chápal z postieľky. Bolo že to radosti vo mlyne!Ale tá radosť netrvala dlho. Chlapček vyliezol z postieľky, ale Anička ulahla. Teraz na ňu došiel rad. Bartolom sa zľakol, ale predsa išiel do práce; až mu raz Anička v horúčke povedala, že má viacej radosti v práci, ako v opatere svojej ženy; potom ostal doma a so všetkou nežnosťou a láskou, ktorej je len muž schopný, opatroval svoju ženu. Však mu tá robota neutečie.On ju nielen opatroval, ale aj tešil, a aby ju trošku rozveselil, vypravoval jej všelijaké rozprávky a žarty.A za dva týždne osýpky začaly podsichať a na tele Aničkynom utvorila sa tvrdá kôra. Smrť teda aj od tejto postele odtiahla. Všetci sa tešili s toho, len Anička nie. A prečo?Sotvy sa kôra začala lúpať a odpadávať, bolo jej prvé, do zrkadla nazreť. Ej, ale sa zhrozila! Jej tvár bola až k nepoznaniu zohyzdená! A toho sa ona najviac obávala. Skoro by bola do mdloby padla.„Včuľ sa ti už nebudem ľúbiť! Bartolome, ja za to nemôžem!“„Ale, Anička, ako môžeš len na takú myšlienku prísť?“ tešil ju Bartolom. „Pán Boh to dopustil, a — veru ja ťa tak mám aj budem mať rád, ako aj pred tým; to môžeš byť istá.“A hovoril pravdu. Jemu ani nebolo napadlo, žeby to mohlo aj ináče byť. Ale ona nemala od tejto doby pokoja; a vo dne aj v noci prenasledovala ju tá myšlienka, že veru Bartolom sa len tak stavá, aby ju nezarmútil; ale ona to aj musí uznať, že to inače byť nemôže; už ona nenie taká, ako bola pred tým.Keď bola celkom vyzdravela a aj tá posledná šupka jej odpadla a ona sa s tou zohyzdenou tvárou v zrkadle videla, reptala proti vôle Božej: „Prečo som len nezomrela? Bolo by o mnoho lepšie bývalo.“„Ale nebuď blázon!“ dohováral jej Bartolom. „Keď už som ti toľko kráť hovoril, že žiadna zmena sa v našej láske nestala, tak to už môžeš uveriť.“Ona uverila, ale len na chvíľku. Čo chvíľa zase len pochybovala.On sa nepremenil ani potom. Ale ona sa stala celkom inakšou a čím ďalej, tým horšie to s ňou vypadalo. Ani pol roka to netrvalo, už bola tak premenená, žeby ju nikto nebol poznal. Pred tým tichá, pokojná a spokojná, teraz ale vždy hášterivá, svárlivá a nespokojná, ba často i skoro ku nevystátiu dudravá žena sa s nej stala, ktorá každý krok muža zle posudzovala, každé slovo zle vykladala a všetko, čokoľvek robil, na zlé obrátila. Tá neblahá myšlienka, že on ju teraz už neľúbi, opanovala jej celý rozum, celé srdce.Keď išiel do roboty, hovorila, že ide preč, aby ju nemal pred očami; keď ostal doma, hovorila, že keď ho už ona neteší, ani robota ho neteší. Keď išiel do kostola, hľadela za ním dokiaľ len mohla, či sa s tou, lebo onou nesijde. Pred tým bola rada, keď v nedeľu odpoludnia išiel sa trošku rozveseliť; teraz ale nemal sa od peci ani pohnúť.Toto trápilo Bartoloma vždy viac a viac; najviac ale preto, že si nebol ničoho povedomý čo by len podozrievať mohlo. Každá miera sa raz naplní, a čo viac to prekypí. Aj Bartolomovi toho bolo už konečne veľa a raz začala opravdová zvada medzi nimi.Po prvej nasledovala i druhá, aj tretia a konečne ani neprestávaly sváry a zvady, a ktorý deň vystaly, ten sa mohol červenou kriedou napísať, ako v kalendáre sú sviatky popísané. Konečne sa tak zabudla, že mu riekla, že došiel k nej ako žobrák s pinklíčkom, a teraz že len z jej žije a troví.Bartolom zbľadnul. Zuby sa mu zaryly do pyskov, ale opanoval sa; nič neodvetil, ale odišiel z domu rovno do krčmy a tam zalieval svoj žiaľ. Z jeho ženy stala sa Ježibaba!Keď došiel domov, zase mu hovorila, že chodí za druhou. Tu sa už aj starý mlynár do toho vmiešal. „Deti, deti, prestaňte už raz; to nevedie k dobrému. Majetok upadne a vy s ním. Anča, maj rozum, Bartolom je riadny muž, neposudzuj ho!“To bol olej na oheň. „Áno, vy tomu rozumiete; ja sa nedám oklamať. Ten žobrák.“Bartolom odišiel zase.Nastávajúcu nedeľu išiel do kápličky a pojal so sebou aj Ondriška. Tam si sadnul, dieťa objal, vybozkával a plakal, ako malé decko. Konečne sa domov vrátil, a keď sa jeho žena zase vadila a chlapca sa pýtala, s kým tam bol tatko? — tu sa Bartolom sobral, vzal modlitebnú knižku do vačku a — odišiel.Bol večer, Bartolom domov neprišiel. Ani ráno ho ešte doma nebolo; ba už bol zas večer a Bartoloma nič. Teraz sa mlynár začal popytovať po ňom. Nik ho nevidel, iba s chlapcom v kaple. Bolo aj utorok poludnia a Bartoloma nič.Keď by to bolo do opravdy, že sa dakto od jedu rozpučí, Anča by sa bola už sto razy aspoň na tisíc kusov rozletela. Zúrila ani hromobitie tak nie. No, beda bude tomu lumpovi žobráckemu, keď prijde!Tu na poludnie prijde posol z mesta, ktorý každý týždeň raz na Bukovie dochodil, aby lebo listy, rozkazy a iné objednané veci doniesol, alebo odniesol. Tento vojdúc do mlyna, ihneď sa pýta, kde je Bartolom.„Čo ho peklo vie, kade chodí!“ odvetila žena.„No, ja vám poviem, kde je. Na ceste do Ameriky.“Jako hrom z čistého jasna, taký účinok mala táto novina. Žena zbľadla. Ale len na chvíľku.„Do Ameriky!“ vykríkla, „doista s nejakou flandrou! Flandre sú mu milejšie, ako jeho žena!“Potom ale začala nadávať, klnúť; hneď zase bedákať, plakať a tak zúrive si počínala, že posol za dobré uznal, čím skorej sa vytratiť.A tak to trvalo niekoľko dní. Potom ale sa pomaly uspokojila a začala sa zôkol-vôkol vypytovať, ktorá ženská chýba. Ale darmo; z celého okolia nechýbal okrem Bartoloma nikto, a tak musela uznať, že darmo ubližovala a nadávala Bartolomovi. Voľačo sa v nej pohlo, ako by ľútosť, ale to dlho netrvalo; zlosť, žiarlivosť a hanba prevýšily všetko.„Nech si išiel, kam chcel; čo ma po ňom. Ja sa aj bez neho obídem,“ hovorievala.*A tak uplynulo už 5 rokov, čo Bartolom odišiel do Ameriky, a malý Ondriško už povyrástol a chodil do školy; vždy na 3 dni ho mamka vypravila, a keď bol doma, musel už dačo aj pomáhať pri dome. Hja, keď by už bol raz toľký, bolo by ináče! Anča nestačila všetko porobiť; starý mlynár ale už nevládal, a jeho starká, no, tá už bola odbavená; tá sa už sotvy hýbala.Tu sem-tam predsa povzdychla Anča a začala plakať, že vraj, ako je ona opustená. No, starý mlynár mal vždy hotovú odpoveď.„Sama si len vina! Nik to nezapríčinil, len ty s tvojou žiarlivosťou. Keď by si bola s mužom ináče zachodila a ho toľko nesekirovala, bolo by u nás dnes celkom inakšie! Ja som ti to dosť často hovorieval.“Ale čo po tom teraz! Už sa to nedá napraviť! Bartolom je preč, a ani toľko času nemá, aby aspoň pár riadkov napísal žene. Len kmotrom písal zo dva razy, a jeho mamke, ktorá ale už bola odumrela a tak ani list už nedostala. Ale ani len pozdrav neposlal svojej žene, ani literky o nej!A to ju už bolelo. Predsa musela mu ona ukrivdiť, keď s ňou tak opovrhuje.Tu raz došiel Ondriško zo školy. Navečeral sa a išiel spať. No, najprv sa pomodlil. Keď odriekal už celú modlitbičku, pridal ešte zo svojho: „a za tatíčka tiež!“„Čo to hovoríš?“ Skríkla jeho mamka. Ona bola tak zatvrdlá, že dieťa doposiaľ ani neučila za otca sa pomodliť.„U strýcov, kde nocúvam, tam sa tiež deti modlia za tatíčka,“ odpovedal chlapec.„A čo ťa po tom?“ vyhŕkla Anča.„Aj ja sa budem za môjho modliť,“ dodal trucovite chlapec, a odriekal celý Otčenáš.Keď bol hotový, stará mamka pristúpia k nemu, pohladkala ho a hovorila: „Veď Ondriško, tvoj otec nie je zomretý.“„A kdeže teda je?“ Spýtal sa zadiveno chlapec. Toľko rozumu už mal, že vedel pochopiť, keď tatko nezomrel, že voľačo nie je v poriadku.„No, v Amerike je,“ povzdychla babička.A od tohoto času Ondriško len o Amerike rozprával, o tej sa mu v noci sníva, o tej sníva aj vo dne, keď sedí pod pecou, alebo na lavičke pred domom. „Až bude väčší,“ hovorieva, „pôjde aj on za tatkom do Ameriky.“Od onoho večera, kde sa Ondriško za tatku modlil, aj Anča často myslí na Ameriku. Ondriškove slová maly na jej srdce väčší účinok, ako sto rozumných dohovárok. Tá maľunká ľútosť, ktorá v nej bola, rástla deň odo dňa vždy viacej a viacej. Ona si počala predstavovať jejích predošlý život, a musela uznať, že veru ťažko sa prehrešila oproti Bartolomovi. Začala poznávať, že jej nekonečná a bezmierná žiarlivosť bola zbytočná a nemiestná. Jeden každý človek v okoliu ľutuje nie ju, ale len Bartoloma, ani jedna duša nenie, ktorá by voľačo na neho vedela povedať. A teraz ľutovala; ale „psom tráva, keď kone zdochnú!“Konečne sa sobrala a išla k pánu farárovi na radu, a prosiť ho, aby za Bartolomom písal.Tento jej predovšetkým pripravil peknú kázeň, ako majú nažívať pospolu kresťanskí manželia, ona mu musela sľúbiť, že už bude inakšia, ak by Bartolom prišiel, a potom sa jej pýtal, že či má adressu.„Tej nemám,“ odvetila smutno, „on mne ešte nepísal, ale kmotrovia majú.“„No, mám i ja. Bartolom mne každý rok raz píše; vždy sa dopytuje na celú rodinu, najviac na jeho dieťa. Teda môžem písať hneď.“Sadnul a písal. Keď bol hotový, hovoril: „Tak 4 — 5 týždňov musíš čakať, než odpoveď dojde.“Ale Anča už po dvoch týždňoch bola netrpezlivá. A každú nedeľu si zaskočila do fary, bárs aj to bolo ďaleko. Ale vždy darmo. Už 8 týždňov minulo, a odpovede nič. Bola celá zúfalá. Jej nádej klesla už na posledný stupeň. Či snáď už zomrel?Tu naraz zavolal ju pán farár sám do fary. Odpoveď došla.„Dojde domov?“ vyhŕkla rozradostnená žena.„Nedojde!“ odvetil kňaz, „počúvaj!“Teraz jej čítal odpoveď. Ani vo snách mu vraj nenapadne domov ísť, kde nie očistec, ale opravdové peklo zažil. V Amerike má aspoň pokoj svätý. Keďby domov prišiel, jak dlho by to trvalo, čo by žena zase nezačala žiarliť? On jej sľubom neverí. A potom, čo by on, žobrák s pinklom, mal hľadať u bohatej mlynárky? V Amerike si on dosť zarobí a nemusí cudzý chlieb jesť a nikomu byť na ťarchu. Atď. V tomto smysle bol celý list.Tu aj to posledné zrnečko nádeje vyschlo v srdci Ančinom. K tomu ešte dodal pán farár:„Ty tak dobre vieš, ako aj ja, že Bartolom váš majetok vyplatil, a nejakú roličku prigazdoval. A ty si mu nadala do žobrákov, ktorý ničoho nepriniesol. Vidíš, to je teraz tvoja odmena!“Anča ani nevedela, ako sa z fary dostala von. Nevedela ani, ako sa dostala ku kapličke Matky božej. Celou cestou jej len v ušiach znely výčitky Bartoloma, a slzy ju len že nezalialy.Pri káplnke klesla; už nevládala ďalej. Ľútosť sožierala útroby a čím bola väčšia ľútosť, tým viacej rástla i túžba po mužovi. I padla na kolená a pozdvihnúc ruku hore, prísahala, že bude inakšou a skrúšene sa modlila.No, ďalej sa nemohla modliť, bo prišli iní ľudia do káplnky. Vstala a pomaly sa vytratila von. Ale doma nič nehovorila, akú odpoveď dostala z Ameriky. Bola ustatá, utrápená a musela si ľahnúť.Takto v posteli mala dosť času hútať a premýšľať. Tu naraz vyskočí s postele. Už to má! Keď to nepomôže, tak nepomôže nič. Čože, keď by tak Ondriško písal pre otca? Toho má najradšej, a tomu k vôli doista dojde.A keď bolo po večeri, a starí už boli na odpočinku, zavolala Ondriška, dala mu papier, a Ondriško musel písať, ako mu ona diktovala. Ale mu predkom hovorila, že nesmie nikomu ani slovíčka hovoriť o tom, čo bude písať. Ani len babke nie! Ondriško sľúbil.Ona diktovala:Milý tatko! Všetci školáci majú tatku, len ja nie. A tak teda Vám píšem, že aj ja by som chcel mať otca, ako aj druhí majú. A mamka tiež nemajú tatku, a preto vo dne v noci plačú a nariekajú, že ľutujú, čo sa stalo, a že to už bude ináč, keď by ste došli domov. Milý tatko, poďte domov, aby sme neboli takí opustení na tomto svete! Ja Vás prosím, prijdite čím skorej. Pozdravujem a bozkávam Vás, a som až do smrti Váš poslušný syn, teraz ako sirota,Váš Ondriš.Ešte raz Anča prečítala list, zaobalila a Ondriš musel aj adressu napísať, ktorú jej bol pán farár dal. A zajtrá, keď pôjde Ondriš do školy, musí list na poštu odovzdať. Či to pomôže?*Bartolom si po svojom príchode do Ameriky ihneď našiel prácu pri jednej píle, ale hodne ďaleko od prístavného mesta, až tam, kde mohútne pralesy sa započínajú. A pracoval mnoho. Niektorý týždeň viacej zarobil, ako dvaja iní. Večer, keď sa do baraku navracia, je taký, jak by ho len bol vodou oblial, pot mu jarkom tečie, ale potom aj celú noc spí, ako kus dreva.Ale často stane sa, že náhle odhodí sekeru a tam ten, buď blúdi po pralesoch, alebo sedí v krčme a pije; niekedy aj dva-tri dni. Potom zase stane na svoje miesto — otrhaný až hrúza pozreť.„Ten musí mať voľačo za golierom!“ pohovárali jeho spolupracovníci medzi sebou. „Kto vie, prečo sem utiekol?“Jeho predstavení ale tak robili, ako by si ani ničoho nepovšímli. Veď takého robotníka nikde nenájdu, a keď aj 2-3 dni strečkuje, doženie to v práci dvojnásobne. Ba majú ho ešte pri tom radi, bo Bartolom vždy uposlúchne; nenie tej ťažkej práce, do ktorej by sa bez reptania, bez ostýchania nepustil. Čo ho tlačí, na to sa ho nikto nepýtal. Načo aj? Čo koho do toho?Aj dnes priam stojí Bartolom pri píle. Ťažké klady navaluje a odvaluje, jako dáke holoviny. Vždy tu museli byť dvaja, a hľa, Bartolom dostačí sám.„Daj pozor,“ ozval sa piliar, „aby si si dačo neutŕžil; vyšmikne sa klada a beda hotová!“„A čož ma po tom,“ odvetil Bartolom, „skôr lebo neskôr; raz to i tak bude.“Medzitým rozhovorom priniesol jeden sluha poštu a odovzdal pánovi. Ten prezerá listy a hovorí:„Je tu list pre Bartoloma Ražný; to si, hádam ty?“„Som. Odkiaľ že je ten list?“„No, odkiaľ že by bol, z Europy!“Bartolom vezme list do ruky, prezerá, ale to písmo nepozná. Otvori ho a číta. Sotvy dojde do polovice, ruky sa mu začnú triasť, a pred očami robí sa mu hmľa. Keď bol hotový, složil písmo a hovoril:„Ja dnes už nepracujem.“„Čo ti napáda,“ odvetil pán, „teraz, keď najpilnejšia práca?“„Nedbám: ráčte si tento list prečítať, to môj synak písal.“Pán — Čech — prečítal. „A čo chceš urobiť?“ pýtal sa potom.„Zajtrá idem domov; moje decko nemá ostať tak, ako pes, ktorý nemá pána. A keď to zase aj tak bude, ako bolo, dačo pretrpím; aspoň zo pár rokov, pokým môj Ondriš nebude samostatným, vytrvám.“„Ja sa nepýtam, čo bolo pred tým,“ hovoril pán, „ale keď je to tak, ja ťa držať nebudem. Môžeš ísť; otec má povinnosti oproti deťom a v týchto ho nik prekážať nesmie. Aj ja by som tak urobil. Večer si dojdi pre peniaze; si prepustený.“Bartolom sa poumýval, očistil, obliekol do najlepších šiat a spakoval batoh svojích vecí. Večer išiel pre peniaze. Bárs aj časom lumpoval, predsa pol druha tisíca mal zgazdované.Na druhý deň ráno dal „s Bohom!“ a už aj išiel.O pár týždňov kráča samotný muž v mesačnej noci hore vŕškom ku káplnke bukovskej. Tichúčka noc bola, dačo málo sňahu napadnutého, ale pokoj posvätný zôkol-vôkol.Pri káplnke stane. Čosi ho pri srdci bodlo. Chvála Bohu, zase doma! Očúva, nič sa nehýbe; rozhladí sa, a pred ním v kotline leží Bukovie. Oči mu zvlhly. Hľadá a už aj našiel; pohľad jeho utkvel na mlyne. „Či už spia? Doista, veď bude polnoc! O čom ozaj snívajú?“Než by sa ale domov pustil, vojde do káplnky, padne na kolená a skrúšeným srdcom sa modlí, aby teraz už bolo lepšie, ako predtým. A až sa pomodlil, obrátil svoje kroky k domovu.Už stojí pred mlynom. Hrobové ticho všade, ale slabunké svetlo kmitá sa v chyži. Bartolom sa prišúchal až ku oknu a nazre núter. Čo vidí? Jeho žena kľačí pred posteľou a modlí sa. Chvíľku na ňu hľadí, a razom zaklope. Žena skočila uľaknutá a skríkla: „Kto to!“„Anička otvor!“„Pane Bože! Bartolom!“O minútku neskôr boli si manželia v tuhom objatí. Ani slova nehovorili ani jeden, ani druhý; ale ích srdcia sa našly, a to bola reč tajná síce, ale vážnejšia, ako všetky mluvy jazyka.Vstúpili do izby. „Odpusť, Bartolom! Nikdy viacej,“ prosila žena.„Zapomínam!“ odvetil on a objal ju ešte raz.„A kde je Ondriško?“ pýtal sa ďalej.Ona mu ukázala. Za pol hodiny bola polievka na stole a manželia sedia pri nej, v prostriedku ale Ondriško, ktorý pozerá hneď na jedného, hneď na druhého, a vypytovaniu niet konca-kraja.Od tejto noci počínajúc vtiahlo opravdove šťastie do bukovského mlyna. Ani zo začiatku manželstva nebolo lepšie, ako teraz.Starý mlynár ešte dožil, že jeho nekdajší mlyn stal sa najbohatším statkom na Bukoví, ako to bol prorokoval.
Dubravsky_Z-Bukovia.txt
Slnečné ránoPri prebudení Nikyta vzdychol a otvoril oči. Cez namrznuté vzory na oblokoch, cez čudesne kreslené striebrom hviezdy a dlaňovité listy — svietilo slnce. Svetlo v izbe bolo snežno-biele. S vody na lavore skĺzol sa odraz slnca a triasol sa na stene.Otvoriac oči, spamätal sa Nikyta, že mu včera večer povedal tesár Pachom:— „Nuž, ja ju natrem a dobre polejem, a ty keď ráno vstaneš — sadni si a spusť sa.“Včera pred večerom Pachom, krivý a rapavý mužík, smajstroval Nikytovi lavičku, na zvláštnu jeho prosbu. Robila sa tak:V kočiarni, na stole, medzi stružlinami do prstienkov zakrútenými, voňavými, Pachom vystrúhal dve dosky a štyri nôžky; spodná doska s predného kraja, — s nosa, — srezaná, aby sa nezasekávala do snehu; nôžky točené; do vrchnej dosky spravené dva výrezy na nohy, aby bolo pohodlnejšie sedieť. Spodná doska sa natierala trusom a tri razy oblievala vodou na mraze, po tomto stávala sa hladkou, ako zrkadlo; na vrchnú dosku priviazal sa motúzok — voziť lavičku, a, keď ideš s vŕšku, tak kärovať.Teraz je lavička, pravdaže, už hotová a stojí pri schodíkoch; Pachom je taký človek: — „Ak, hovorí, som niečo povedal — to je zákon, spravím to.“Nikyta si sadol na kraj postele a načúval, — v dome bolo ticho, iste ešte nik nevstával. Ak by sa obliekol za minútu, bez všetkého umývania a čistenia zubov, tak cez zadný vchod možno umknúť na dvor. A so dvora — na riečku. Tam na strmých brehoch navialo závejov — sadni si a leť…Nikyta vyliezol z postele a na prstoch prešiel po teplých slnečných kvadrátoch podlahy…Vtom sa dvere odchýlily a do izby vopchala sa hlava s okuliarmi, s trčiacimi ryšavými obrvami a jasnoryšavou briadkou. Hlava zažmurkala a povedala:— Vstávaš, zbojník?
Tolstoj_Povest-o-mnohych-znamenitych-veciach.html.txt
Aké sú naše cesty?Pani Lucia Maretová, žena hlavného finančného radcu, dcéra bohatého továrnika, má jemnú postavu a milú, usmievavú tvár. Ako jediné dieťa bola veľmi rozmaznaná a vydala sa proti vôli rodičov za chudobného úradníka, s ktorým jednako žije šťastne, spokojne a v najlepšej zhode i s rodičmi. Pani Lucia je majster v rozhovoroch. Jej fígeľ pritom je nevykrámiť vlastné múdrosti. Naopak, dá spoločníkovi vždy možnosť hovoriť o tom, čo najlepšie vie a čo mu robí najväčšie potešenie a ukázať sa podľa možnosti z najlepšej stránky, i keď ju to nezaujíma. Pani Lucia nikdy neštudovala psychológiu, ale pozorovala na sebe, že závisť, hnev a nenávisť sú nepríjemné city a že na ľudí, ktorí nám spôsobia takýto smútok, sa hneváme. Preto sa chránila rozprávať ľuďom, s ktorými obcovala, niečo, čo ich roztrpčovalo, a najmä vtedy, keď pre to nemala nijakú príčinu.Zdá sa, že pani Luciu má každý rád, aj ona robí dojem, že je s každým človekom úprimne spriatelená. Preto prekvapuje, že o slečne Emile Kulinskej nikdy nehovorí, alebo keď to predsa spraví, nevie potlačiť voči nej nechuť. Je to tým čudnejšie, lebo každý vie, že je do Emily celkom vážne zamilovaný jej dvadsaťtriročný syn Jožko, skončený jurista. Všetci sa divia, že v domácnosti takej dobrotivej panej môže byť také nemilé nedorozumenie.Jožko mal o dva-tri týždne skladať štátnicu a či možno skorej doktorát. Nerozumiem sa do juristických skúšok. Keď mu to prišlo najmenej vhod, dostal prudký zápal spojiviek v takej miere, že vôbec nemohol čítať. Chlapec bol vždy usilovný a svedomite skladal svoje skúšky, a teraz, keď mu na tom najviacej záležalo, nemohol sa učiť. Ale čo neurobí dobrá mamička! Odhodlala sa na obetavý skutok a prečitovala mu vedecké diela, hoci to bola od nej neuveriteľná obeť. Nikdy sa jej nezdalo, že by jej čeština mohla robiť také ťažkosti, ako keď synovi prečitovala nešťastné Zmenkové právo. Zajakávala sa. Pri každom nezrozumiteľnom výraze sa jej zdalo, že má skalku pod jazykom ako Demostenes.[1]Len to nerozumela, ako sa ten grécky občan odúčal zajakaniu so skalkou pod jazykom, keď sa ona práve so skalkou musela zajakávať.Ale čo by neurobila dobrá matka pre svoje dieťa? Urobila ešte i viac.Ktorési ráno videla, že Jožko dostal list a že ho pred ňou schoval. Keď vošla do jeho zatienenej izby, našla ho trápne sliepňať pri obloku. Chcel prečítať list, ale márne sa namáhal.— Jožinko, s čím sa to trápiš? — spýtala sa ho, hladkajúc ho ľútostivo po hlave.Jožko sa trpko usmial a lístok pred matkou schoval.— Ale nič, mamička, to by ťa celkom nezaujímalo. Dostal som list, na ktorý môžem hocikedy odpovedať, keď mi bude lepšie.Pani Lucia zdvihla synovu hlavu mäkkou rúčkou a pohladila ho po líci.— Chlapče, ty ma chceš klamať. Keby to bol hocijaký list, netrápil by si sa s ním. Povedz pravdu, to bude iste list od — ukáž aspoň obálku!Jožko sa chytro obrátil a chcel schovať obálku, zabudnutú na stolíku za jeho chrbtom. Ale matka ju zručne uchytila a prebehla s ňou k obloku, z ktorého trochu odtiahla záclonu.— Ohoho, milý synku, veď je to ženské písmo a obálka je tiež taká, aké len jemné slečinky upotrebúvajú! Braček, to je iste list od Emily. A teraz ťa hryzie srdce a rád by si vedel, čo je v ňom!— Mamušinka drahá, uhádla si. Dal by som ti ho prečítať, ale keď sa ty na dievča hneváš!— Veru sa hnevám a bolí ma, že si práve jej padol do osídiel! Ale preto, ak chceš, prečítam ti ho. Ty najlepšie vieš, či mi ho môžeš dať do rúk, či nie? Urob, ako chceš.— Mamička moja, aby si videla, aké je Emila dievča a akú dôveru mám k tebe a k nej, prosím ťa, prečítaj mi ho.Jožko si obviazal obkladok na oči a mamička obzrela pri obloku lístok: papier, formu a písmo. Kládla veľkú váhu na také maličkosti. Bola so všetkým spokojná.— Tak počúvaj! Podpísaná je „tvoja nešťastná Emila“.„Jožinko môj drahý!Obsah môjho listu Ťa iste bolestne prekvapí.Vieš, že ma vždy trápilo, prečo sa Tvoja mamička na mňa hnevá. Nikdy som s ňou nebola, okrem chvály som iné o nej nepočula a ja som o nej nikdy ani slovo nepovedala, lebo veď som ju ani nepoznala, kým si mi ju raz na ulici neukázal.Včera som šla s pani Danielovou na stanicu a stretli sme sa pred veľkou trafikou s bohato vyobliekanou dámou, z ktorej široko-ďaleko sršal prepych a bohatstvo. Bola to pani Adela Schwarzová, manželka árendátora[2]veľkostatku, ako mi pani Danielová povedala. Dámy sa priateľsky pozdravili. Keď som sa pani Danielovej opýtala, kto je tá dáma, začudovane sa opýtala, či ju nepoznám. Schwarzová ma vraj spomínala ako známu pri návšteve u doktora Forgáča, kde bola prítomná okrem pani Forgáčky ona a pani Weinová. Odvolávala sa na mňa, že som jej ja povedala, že terajšiu pani hlavnú finančnú radcovú, Luciu Maretovú, v Bystrici zavreli, lebo u hodinára Tulinského ukradla zlaté náramkové hodinky. Rozumie sa, urobilo sa hneď všetko možné, aby bola vypustená a celá vec zatušovaná. A toto som vraj ja povedala o osobe, ktorú som nikdy v živote nevidela, o osobe, o ktorej som ani to nevedela, či je na svete, kým si mi ju Ty neukázal. Schwarzová sa akiste odvolávala na nejaké náhodou počuté meno, a to bolo práve moje. Schwarzová iste musela tú strašnú vec i nejakej inej svojej priateľke povedať, cez ktorú sa to Tvojej mame muselo dostať do uší. A preto sa na mňa hnevá. Ja uznám oprávnenosť jej hnevu, hoci som nedala pre to nijakú príčinu.Rozmýšľala som o tejto takej ukrutne nemilej príhode a hútala, čo by som mala urobiť, aby som svoju nevinu pred Tvojou mamou dokázala.Prišla som na neodvratné presvedčenie, že Ťa musím opustiť, lebo i tak každé modlikanie bude robiť len dojem, že hľadám odpustenie Tvojej mamy, aby som teba mohla získať. Len keď sa Ťa vzdám, môžem ísť s pozdvihnutým čelom k Tvojej matke a ako v každom ohľade čistá povedať jej, ako sa veci stali. Tak i ona uvidí, že hoci s bolesťou, ale rada prinášam túto obeť, že Ťa stratím, aby som bola v očiach takej znamenitej osoby, ako je Tvoja mamička, čistá. Lebo to sa rozumie, že s takouto škvrnou na sebe by som nikdy nemohla byť Tvoja.Nuž tak, môj drahý Jožinko, zostaň mi šťastný a spokojný v povedomí, že sme urobili svoju povinnosť, aby sme s úctou a láskou na seba spomínali, hoci aj s citom bolestným, že nám nie boh, ale zlí ľudia nedožičili najväčšie blaho, ktoré nám v živote malo byť údelom.Myslela som, že pôjdem sama k Tvojej mamičke. Ale som si to rozmyslela. Môžeš jej to i Ty sám povedať a očistiť ma v jej očiach.Bozkaj v mojom mene jej požehnané ruky a nech ma nezanecháva v nemilej pamäti!Zbohom drahý Jožinko! Mnoho ráz Ťa bozkávam!Tvoja nešťastná Emila.“Pani Lucia odložila list a hľadela na syna.— Mamička drahá, a ty by si verila, že Emila mohla niečo také podlé urobiť? Veď ten list dýcha najúprimnejšou oddanosťou voči tebe! Ja dievča poznám dôkladne, veď je to číra statočnosť a vernosť!Jožko vstal zo stolice a pritúlil lichotivo matku na prsia.— Ty by si pre takú mizernú klebetu chcela, aby som sa jej zriekol?— Jožíčko, pochlap sa! Radšej sa teraz vráť z kratšej cesty, ako keby to malo byť prineskoro. Bolelo by ťa potom väčšmi. Lebo tvoje verné dievča ťa klame!— Mamička, preboha, ako môžeš vysloviť také strašné obvinenie voči nej! Veď ju vôbec ani nepoznáš! Nemala by si mi moje šťastie tak ľahko brať!Pani Lucia si vzdychla.— Ty moje chúďatko, spamätaj sa! Lepšie je dozvedieť sa o všetkom naraz, ako neskoro ľutovať a trpieť nevyliečiteľným žiaľom. Uver mi!Jožko zalomil bolestne rukami.— Nuž povedz mi, čo urobila také strašné?— Ona rozprávala o mne, že som kradla — a mala pravdu!Jožko zakričal zúfalo:— Ty že si kradla?Lucia sa trochu usmiala.— Keď Schwarzová hovorila, že som kradla, povedala pravdu, a najskorej sa to mohla dozvedieť od tvojej Emily. Ona je z Bystrice, kde iste o tej veci musela počuť. Ľudia si v svojej zlomyseľnosti všelijaké hlúposti dlho pamätajú a postupne ich vždy na horšie pristrihujú, ako i v tomto prípade. O koľkých tunajších paniach sa roztrusujú rozličné, v mladosti popáchané ľahkomyseľnosti, o ktorých si ony myslia, že ich už celý svet dávno zabudol len preto, lebo sa ony na ne nechcú pamätať. Ale ľudia nezabúdajú, ako by sa vinníkom páčilo. Naopak, časom naprikladajú zlého čo najviac.Jožko niekoľko ráz pretrhol matku v jej rozprávaní. Nemohol uveriť, že by bola skutočne kradla.— Mamička moja, všetko ti uverím, len to nie, že by si kradla.— Keď počuješ, ako sa všetko stalo, uveríš. Nebolo to také strašné, ako si dobrí ľudia zostrojili. Mala som asi trinásť-štrnásť rokov, keď mi otec istého dňa rozkázal, aby som mu od Tulinského priniesla zlaté hodinky, ktoré si dal u neho vyčistiť. Vracajúc sa z ústavu, vošla som po hodinky. Kým Tulinský vyhľadával otcove hodinky, zazrela som na pulte malé strieborné hodinky, ktoré sa mi veľmi zvideli. Bolo mi všetko dovolené, i pomyslela som si, že si ich vezmem a ukážem otcovi, aby mi ich kúpil. Bála som sa, že mi ich Tulinský nezverí, a preto som ich bez poznámky strčila do kapsičky a ušla s nimi domov.Keď som prišla domov, utekala som rovno k otcovi a povedala mu, čo som spravila. Otecko ma vyklial a hneď sa zobral a šiel so mnou k Tulinskému. Už cestou sme sa stretli s jeho pomocníkom, ktorý nás oslovil, či slečinka nevidela také a také hodinky, ktoré s ňou zmizli z obchodu.Otecko ho upokojil, že hodinky dievča nerozvážne vzalo so sebou a že práve ide s nimi, aby za ne zaplatil.Nepríjemné v celej veci bolo len to, že medzi mojím odchodom a naším príchodom do obchodu prišli ta dvaja priatelia volať Tulinského večer na akúsi zábavku, a tí sa o veci dozvedeli, ale odišli skôr, ako sme my prišli. Netrvalo to možno ani hodinu-dve, a už bola plná Bystrica, že Folgnerovie slečinka ukradla u Tulinského strieborné hodinky. Pravda, o chvíľu sa roznieslo i to, iste na nemilé sklamanie obecenstva, ako sa celá vec urovnala. Ale istým ľuďom prišlo vhod roztrusovať, že som kradla, a príjemné im to bolo najmä, keď som sa po niekoľkých rokoch stala finančnou radcovou, a k udalosti ešte všeličo poprikladali.A s týmito prídavkami rozprávala tvoja milá celú históriu pani Schwarzovej vo vlaku z dlhej chvíle. Darmo tají, že tá dáma si len vymyslela jej meno. To by bola veľmi nepravdepodobná vec. Že spolu cestovali, je isté. A cestou sa pohovorí kadečo, a najmä o neznámych ľuďoch. Tvoja Emila vedela veľmi dobre, ako sa celá vec stala, ale v tom by nebola nijaká pikantnosť. Hodno bolo rozprávať o neznámej dáme, žene vyššieho úradníka, že kradla. To už stálo za to!Táto mrzká vec by sa jej bola prepiekla, ako sa obyčajne takéto hanebnosti prepečú, lebo sa ublíženým hnusí s takými oplzlosťami babrať veď ak ich počujú slušní ľudia, pustia ich jedným uchom dnu a druhým von. Ale na jej nešťastie zamotala sa sem i vaša láska a ona chcela ratovať, čo sa dalo a pokladala za múdre luhať a ukázať sa ako nevinná obeť, ktorej meno si Schwarzová vymyslela! Chcela nás obmäkčiť svojou veľkodušnosťou. Najskorej pritom počítala i s mojou vďačnosťou, keď mi bude pomáhať zatajiť môj poklesok.Nuž, čo povieš na toto všetko? Mám vám dať svoje požehnanie a požiadať o to i otecka?— Je to strašná situácia pre mňa! Mám sa jej zriecť bez každého pokusu o obranu? — vzdychol si Jožko a hľadel žalostne na matku. — Ak je to všetko pravda, ako ty hovoríš, moja povinnosť by bola opustiť ju. Urobila iste veľkú chybu, keď, vediac, ako sa všetko pridalo, rozprávala to predsa takým zlomyseľným spôsobom. Lenže je trochu obľahčujúca okolnosť, že klebetila o úplne neznámej osobe, čo, bohužiaľ, skoro všetci tak ľahkomyseľne robievame bez najmenších výčitiek svedomia.— Zabúdaš na jej úskočnosť. Tají, že vôbec hovorila o mojej krádeži so Schwarzovou, čím i ju nestatočným spôsobom obviňuje z luhania. Ale povedz mi, či by si ty žiadal odo mňa, aby som prijala za dcéru do domu dievča, ktoré sa tak prehrešilo proti mne a pred ktorou by som sa musela pretvarovať, že som jej odpustila, hoci by som to ani pri najlepšej vôli nemohla urobiť? I po rokoch by každé naše nedorozumenie pre hocijakú maličkosť otravovala predstava, že ma pokladá za kradošku a ja ju za luhárku.— Mamička moja, zmiluj sa nado mnou! Mám ju veľmi rád. Neviem si ani predstaviť, ako by som mohol bez nej žiť. A ak je to predsa nie všetko tak, ako ty hovoríš? Ak pani Schwarzová predsa len klamala? Neviem si predstaviť, že by Emila bola taká ľahkomyseľná osoba.Pani Lucia sa usmiala.— Jožíčko môj, nemusíš celú vec tak tragicky posudzovať. I tak sa ešte nejdeš ženiť. Ak mám ja pravdu, nepochybujem, že vaša láska toto ťažké povedomie rozporu v rodine neprežije. Preto si myslím, že i jej zrieknutie je úprimné. Nuž, ale počkaj niekoľko týždňov a uvidíš, že i svedomie má svoju silu a že nezaveľa i tebe bude povedomie tejto nemilej veci vždy nepríjemnejšie.— A ak to bude naopak, mamička drahá, nebudeš odporovať našej láske?— Zabrániť ti v láske i tak nemôžem a možno, že sa i u Emily vyskytnú vlastnosti, ktoré tento, napokon, nie najväčší hriech zastrú.Jožko dobrej materi s najväčšou vďačnosťou bozkal ruku, čomu sa ona len usmiala. Múdra pani vedela veľmi dobre, že priemerná láska neprenesie prestúpenie mravných zásad, ktoré by im padalo na ťarchu, keď obidve stránky majú dosť možností nahradiť si ju takou, ktorá im milý pohľad nepokazí výčitkou, že zakrývajú poškvrny a nie sú tak ľudia plnej mravnej ceny.Matka počítala s takým obratom naisto, i pristala na synovu žiadosť, lebo nechcela robiť roztržku pre vec, ktorá i bez boja z jej strany takú lásku zahubí.A mala pravdu, lebo neminul ani mesiac a Jožko a Emila ani nepozreli na seba.[1]Demostenes(384 — 322 pr. n. l), najväčší aténsky rečník, viedol kampaň najmä proti Filipovi II. Macedónskemu (odťial neskorší názov pre jeho reči: filipiky) a podľa tradície, pretože mal rečovú chybu, učil sa správne vyslovovať so skalkou pod jazykom; podobne si zosilňoval hlas tým, že sa snažil prekričať morský príboj.[2]árendátor— nájomca pôdy, ktorý ju užíva za pravidelnú fixnú odmenu majiteľovi
Nadasi-Jege_Ake-su-nase-cesty.html.txt
Opilcovo dieťaBolo také opravdivé novembrové odpoludnie. Veľké kvapky studeného dažďa padali na rozmoknutú zem, ktorá ich už nestačila vpiť. Ľadový vietor narážal na každý predmet, ktorý mu stál v ceste, a na ulici neveľkého mestečka L. sedelo na schodoch kamenného Floriána malé, asi trojročné dieťatko. Malo na sebe letné, ušpinené šatôčky, ktoré boli kedysi určite pekné; svedčili, že bosé, zimou skrehnuté dieťa znalo i lepšie časy, ako boli tie, ktoré dnes prežívalo.Na líčkach malého chlapčiatka ligotali sa veľké slzy; bojazlivo túlilo pod ošumelý kabátik chudú, sivú mačičku. Veľké modré oči dieťaťa obzerali sa dovôkola, hľadali, čakali túžobne dakoho.Ide popri ňom žobrák-špitálnik[1]odzvoniť na litániu. Videl dieťa, obzrel si ho, ale prešiel; zatiahol pritom pevnejšie halenu. No, keď odzvonil a chel zase prejsť popri tých dvoch osamelých, nedalo mu to.„Čo tu robíš?“Chlapča zľaklo sa drsného hlasu; stiahlo sinavé ústočká, a krásne oči zakalila znovu veľká slza.„Čí si?“ spytuje sa zvonár.„Mamičkin,“ osmelilo sa dieťa odpovedať.„A čo tu sedíš?“„Čakám mamičku.“„Kázali ti tu sedieť?“„Nekázala, veď umrela; ľudia ju zaniesli preč. Ale príde zase; — príde, pravda?“Mužovi zvlhli oči pri polo dôverivej, polo úzkostnej otázke.„A tatíčka kde máš?“„Išiel preč ráno; ja neviem, kam; a my sme takí hladní, Macko i ja, a je nám zima!“„Prečo nečakáš tatíčka doma, ale tu na daždi?“„Keď sa bojím; včera, keď prišiel, robil taký krik, Macka pristupil a mňa chcel biť; — a keď tam nikoho niet.“Po líčkach dieťaťa padali slzy.„No, poď, ukáž mi, kde bývate; ak je tatíčko doma, poviem mu, aby ťa nebil a aby ti dal jesť; veď ide noc, tu nemôžeš sedieť.“Muž vzal dieťa za ruku a keď videl, že sa celé trasie, zdvihol ho na ruky, zakryl halenou, a išli, až i našli pekný dom, na ktorý dieťa ukazovalo.Dom zvonku i vo dvore prezrádzal, že v ňom donedávna bývali majetní ľudia; no, tu všade teraz tak pusto! Prázdna veľká maštaľ otvorená. V chlievoch zavreté prasatá kvičia na ratu o žrádlo; hydina tam-ktorá pozaliezaná. Dvere do kuchyne ani nezavreté. Vnútri plno špiny, voda rozliata, črepy z rozbitých riadov po zemi. Poznať, že ich niekto palicou zrážal zo stien, ktorým ešte do nedávna boli na ozdobu. Práve taký poriadok aj v izbe: rozťahaná, rozhádzaná posteľ; z polotvorenej truhly sem-tam rozhádzané šaty. Ach, strašne to tu vyzeralo; a žobrák poznal, kto robil poriadok v týchto miestnostiach, že to bol opilec; lebo len po zúrivých bláznoch a po opilcoch to takto vyzeráva v domoch.Muž sám bol jedným z tých, ktorí na staré dni musia závisieť od ľudského milosrdenstva, pretože za mladi všetko premrhali. Poznal on tento dom; každý piatok chodieval si aj sem pre almužnu; rozpamätal sa na peknú mamičku chlapčeka, ktorého až teraz poznával. Veď, kým žila, vídaval ho chodiť ako panské dieťa. Slúžievala Dorka Malinská vo Viedni, šatila sa po pansky, tak šatila aj deti. Mala tri; pri treťom zomrela a vzala si ho so sebou. Najstaršie, dievčatko, ju predišlo. Hovorilo sa, že ho otec raz v opitosti veľmi uderil; nuž len tak vyhaslo. Avšak aj ona — hovorili baby v špitáli, v obecnom chudobinci — tiež len preto zišla zo sveta, že s ňou muž veľmi zle nakladal. Však on ináče nebol zlý človek, kým sa neopil. Vzdychol si žobrák. Mal aj on také všeličo na svedomí, čo by sa nebolo stalo, keby bol mohol tak nechať tú pijatiku. Teraz už dávno všelijako sa kajal. Aj spával na doskách, aj týždenne chodil v zime bez čiapky, holou hlavou; no, pokoja a odpustenia mu to nedonieslo.„Čo mám s tým dieťaťom robiť?“ myslel. „Malinu doma niet, — je niekde v krčme opitý; bude tam aj do rána. Dieťa je hladné, hľadať mu niečo po dome nemôžem, keď je všetko pootvárané; môžu mu ľudia pokradnúť, a keby mňa videli, zostane to potom na mne. Zanesiem ho k staršej Malinovej, však mu je tetka, nech sa oň postará.“„Poď, Adamko, pôjdeme k dolných tetičke; tu je zima, a doma nemáte chleba.“„Čo zase idete?“ vítala nebárs prívetivo Malinová špitálnika. Bola to veľká, hranatá, zamračená ženská.„Nejdem pýtať,“ vyhováral sa muž; „našiel som chlapca vašej švagrinej, nesiem ho k vám.“Zvonár vyrozprával, ako to vyzerá u Malinov. „Dajte prosím vás, chlapcovi trochu polievky a inej váry; celé sa trasie, chúďa; od rána nejedlo.“„Mám ja veru dosť čo svojich chovať,“ odsekla žena; no predsa vzala horúcej kaše a dala chlapčekovi na misôčku. Až žobrák musel posmeliť dieťa, aby začalo jesť. Začalo potom bojazlivo dávať do úst kúsok za kúskom a dalo aj Macíkovi, ktorý sa nedal ponúkať.Poslala Malinová najstaršieho chlapca, aby išiel k strýcovi pozatvárať, keď sa už zotmievalo, a aby hodil ošípaným kukuričných šúľkov. „Nech to“ — vraj — „nepokape všetko hladom, keď je ten švagor taký ničomný. Pomyslite,“ hovorila, „odkedy Dorka umrela — no, aj kým žila, v tej chorobe — celé dni a noci len pil. Tá však si už pretrpela peklo tu na zemi s takým mužom. Ba že išla za neho! Už jej to tak bolo súdené, chuderke; radšej sa mohla tam pri Viedni v Dunaji, kde je najhlbší, utopiť, ako mala ísť za takého ochľastu! Oklamal ju; kým boli v sľuboch, držal sa poriadne; videl, že by ju ináče nedostal; ale neprešlo ani pol roka, zase začal tak stvárať; sužoval ju potom do zúfania. Neraz som ju už len tu u nás ukryla, keď prišla taká dobitá. Dobre jej je tam; — ale toto chúďa…!Žena popošla k dieťaťu, chcela mu mačku zhodiť; no, chlapček si úzkostne pritúlil zvieratko k sebe: “Macík je veľmi hladný; nebite ho, tetička; pravda, nebudete?“Malinová utrela slzy, pričinila ešte kaše na misôčku. No, jej súcit nesiahal tak ďaleko, aby bola dieťa umyla a prevliekla do niečoho suchého. Mala prácu. —Zvonár pohladil chlapca, chcel odísť, keď vtom bolo čuť ťažké kroky a chrapľavý hlas zvonku: „Čo je koho po mne; kto bude môj dom zamykať?!“„No, švagre, čo robíš ten krik?“ otvorila žena dvere.Tackajúci muž vrútil sa dnu.„Kto vám kázal môj dom zamykať?“„Ty taký a taký!“ začala Malinová nadávať. „Ešte sa mi tu príde vadiť, zabiják jeden, čo si aj ženu aj dieťa zabil!“ zlorečila žena, čo jej slina priniesla na jazyk.Žily na čele opitého muža nabiehali. Keby mal v ruke palicu, roztrieskal by tu všetko, čo by mu prišlo do cesty; ale nemal. Tými rukami by ju zahrdúsil; ale nevládal stáť na nohách, lebo už dni nejedol, len pil a pil, vo dne — v noci. Divoko gúľajúce sa oči zazreli na lavici úzkostne schúlené chlapčiatko. Ten naľakaný pohľad vlastného dieťaťa pridával k obžalobám ženy.„Čo tu robíš?“ zreval divoko. Prv, ako sa niekto nazdal, zdrapil dieťa ako dravec. Skríklo hrôzou: „Tatíčko môj, tatíčko môj! Nebite ma, ach, prosím vás, nebite ma!“ „Čo sa mi budeš túlať po chalupách; ja ťa naučím! Pakuješ domov!“Mužova päsť ťažko dopadla na telo úbohého chlapčiatka. Muž nehľadel, kam dopadne, a keď plačúce dieťa vyšmyklo sa mu z rúk, otvoril dvere a vyhodil ho von do dažďa a do tmy. Je pravda, že za ním letel už i sám, lebo medzitým vošiel domáci gazda a schytil ho silným ramenom: „Budeš ty v mojom dome robiť kriky a trápiť svoje decko! Tráp si ho doma!“Keď asi o štvrť hodiny poberal sa zvonár domov, videl, ako sa práve zbiera nešťastný opilec z bariny. Tvár mal pádom dotlčenú, z úst mu tečie krv; zaryl bol zubami do zeme, vyrazil si dva. Nezlorečil, vytriezvel snáď.„Čo robíte gazda? Tuším ste spadli?“ oslovil ho.„Ale, potkol som sa; keď je taká tma!“„A krv vám tečie!“Muž zahrešil: „Vyrazil som si zuby!“Díval sa zvonár za ním, ako tackajúc sa odchádza domov. Predstavil si, čo ho tam čaká. Cítil, že Malina pôjde zase do krčmy, aby to všetko zapil, alebo si hladný ľahne spať. Snáď keby mu boli dali krotké, dobré slovo tam u brata a niečo teplého zajesť, nebol by sa tak rozzúril; sedel by snáď tam vnútri aj so svojím dieťaťom.Dieťa — ba kde bolo to!? Muža zmocnila sa úzkosť. Chcel si povedať: „Čo ma po tom?“ a ísť domov — nemohol. Musí sa presvedčiť.Nakukol — prídúc k Malinovmu domu — donútra osvieteným oknom; videl, že muž naozaj strojí sa spať, že nechal svetlo horieť i ako sa hodil oblečený na posteľ; ale dieťa vidieť nebolo. Veď kde?! Však by netrafilo v tej tme!No, kde ho hľadať? Z neba padali veľké, studené kropaje dažďa ako slzy. Vietor severák dul, ako keby plakal. Na nebi nebolo ani jednej hviezdy.Vrátil sa žobrák k stavaniu dolných Malinovcov. Zažal si svoj malý lampášik, ktorým si v noci svietieval pri zvonení, a hľadá dieťa.„Začnem si hneď od domu, veď ďaleko prísť nemohlo!“ myslí a v srdci cíti takú ľútosť ako ešte nikdy.„Ó, však je len to opilstvo strašné! Čo ono spraví z človeka! Zo mňa je žobrák; a čo je z Malinu? Ba či ozaj nie je proti tomu pomoci? Je to ako zlá nemoc; ale je to horšie ako nemoc. Onezdravieš, človeče, bolí len teba; umrieš, druhí žijú; nič im to neublíži; ale opilec nezahubí len seba. Blázna zavrú len do blázinca; zlodeja, ktorý snáď od hladu kradol, do väzenia o chlebe a o vode; podpaľača tiež, krivoprísažníka tiež a vraha obesia; ale opilec smie si slobodne chodiť! Malina zabil svoje prvé dieťa; nik si toho nevšimol. Vraždil pomaly, ukrutne svoju peknú, mladú ženu; všetci ľudia o tom vedeli, nikto sa jej nezastal; nikde nebolo pre ňu ochrany; musela umrieť. Prisahal jej, ale nedržal prísahu; okrádal ju i deti. Keď sa napil, bol z neho ten najhorší blázon, a — smel chodiť po slobode! Ach, čo zaslúži taký opilec? A čo zaslúži ten, kto mu dáva piť, hoci vie, čo bude človek potom robiť!“Myslí muž a hľadá. Zrazu stúpil na čosi mäkké. Žalostné „miau“ bolo mu odvetou. Posvietil si rýchle a nikdy potom cez celý ďalší život nezabudol na obraz, ktorý mu osvietila lampička.Pri záhradke pred domom v rohu schúlená leží malá postavička; na nárožnom kameni, polo dolu ovisnutá, odpočíva malá, rozbitá detská hlavička. Veľké, krásne modré oči dívajú sa takým pohľadom k nebu, ako keby tam chceli vyžalovať všetky svoje krivdy. Zavreté oblednuté ústka už nežalujú ani neprosia. Stuhnutá zakrvavená ručička túlila predtým k mŕtvej hrudi sivé mačiatko; no teraz Macík, predtým pristúpený, opustil svojho malého pána.Zvonár vidí, že dieťa je mŕtve, zabité tým, kto mu raz dal život. Išlo za svojou mamičkou. Keď vyjde vec najavo, nebudú Malinu ani pokutovať — veď nevedel, čo robí — bol opitý…Zaplakal muž, horko zaplakal nad malým mučeníkom opilstva, nad krivdou, aká sa deje ľuďom tým, že opilci smú bez trestu chodiť svetom i nad sebou, že je jedným z nich.„Ó, Ježišu Kriste, Synu Boží, či si preto umrel, za ľudí na kríži, aby vraždili jeden druhého, ako sa ani tá zver nevraždí? Ach, odpusť moje ťažké viny a zbav ma zlého, zbav ma tej hroznej choroby opilstva, lebo len Ty to môžeš, Synu Boží!“Idú popri ľudia; zvedeli, čo sa stalo. Došli žandári, úrad, doktor. Dovolali Malinovcov, doviedli zo sna zburcovaného otca. Nevedel, čo urobil; no, boli tu svedkovia. Netajil, nezapieral. Dosť bolo žalobníkov; najviac žalovala tá krásna, mŕtva tvárička a tie strnulé, modré oči, ktoré predtým nik nezatláčal a teraz už nemohol zatlačiť.Vytrpí Malina trest, neveľký, veď bol opitý; a opilci budú ďalej okrádať seba, svoje rodiny, zabíjať svoje ženy a deti, rušiť prísahy — lebo niet zákona, ktorý by chránil bezbranných, ktorý by trestal tých, ktorí šíria opilstvo, ktorí väzia v tomto najohavnejšom hriechu!No, či to má vždy tak byť? Či sa ty nikdy proti tomu neozveš, ubiedený, opilstvom zničený môj ľude slovenský?Oj, aby si poznal, kde je tvoja pomoc! Žije Ježiš, Syn Boží a Syn človeka, hotový pomôcť i z tohoto bahnivého blata!Opilče, až budeš piť, spomeň si ma mŕtvolu malého, zabitého Adamka Malinu, aby ti navždy zašla chuť liať do seba ten pekelný nápoj!(1909)[1]špitálnik (tu v spojení: žobrák špitálnik)— sluha v nemocnici, ktorý za stravu posluhoval v nemocnici, obyčajne žobrák, ktorý už nevládal chodiť po pýtaní
Royova_Opilcovo-dieta.html.txt
Už začala sa…Už začala sa škola zas,pre pilné žiactvo milý čas —Necháva hračky po bokudo školy spiecha v poskoku.Tam na miesto si usadne,do ruky rúče popadnešlabikár, abo čítanku,tabulku, abo písanku.A k tomu iné knižky tiež— však každý z nich ich dobre vieš —;náboženstvo a dejepis,silozpyt, počty, zemepis.I prírodopis — ale snáďnetreba všetko vyrátať,dosť na tom: vzkvitá učeniei užitočné umenie.Tej práci, Bože, požehnaj,jej rozkvetu a zdaru daj.Tým, ktorí učia z výsostidodávaj trpelivosti.Tým, čo sa učia, dodávajpilnosti, pozornosti aj,a nech sa vznesie v školský ruchKristov i Komenského duch!
Braxatoris-Sladkovicov_Zo-zivota-malych.html.txt
1 — 10Obsah1. Na jeho císarsko-královské i apoštolské veličanstvo Ferdinanda I. (V.)2. Na najjasňejšé císarsko-královské ďeďičné kňíža, arcivívodu rakúského Jozefa3. Na jeho císarsko-královskú vivíšenosť, najjasňejšého arcivívodu rakúského, Franciška Karla4. Ke slavnému uvádzáňú jeho kňížatskéj osvíťenosťi Aleksandra Rudnaího5. Prosba ke blahoslavenéj Panňe Marii za zdraví a predlžeňí života osvíťeného a veľkomožného pána Áľeša Jordánského6. Ke slavnému uvádzáňú najvíborňejšého a najosvíťeňejšého slobodného pána Alojzia Medňanského7. Na pomíňajícú sa krásu8. Ke slavnému uvádzáňú najosvíťeňejšého pána Imricha Paluďaího9. Na osvíťeného pána biskupa Jana Derčíka10. Jeho kňízatskéj osvíťenosťi pánu, pánu Jozefovi Kopáčímu1. Na jeho císarsko-královské i apoštolské veličanstvo Ferdinanda I. (V.)— rakúského císara; jeruzalemského, uherského, českého, lombardského i benatského, dalmatského, horvátského, slavonského, galicského, lodomerského a ilírského krála; arcivívodu rakuského; vívodu lotrinského, salcpurského, štirského, koritanského, horňo- i dolňo-slézského; veliké kňíža sedmohradské; markraba moravské; pokňažňené hraba habspurské i tirolské atď., atď.(Recta tueri)Práve ňeňí ščastní jasném ve bľesku panovňík,Čo, zverenéj sebe obci domácéRozmnožovať dobré a povinnú lásku zaňedbav,Ľen hromovím, keď začňe fučícíPráť Svatovít, zbrojstvom zňe ľuďí, visokími hrozícéČelmi uhlom ňeba hraďbi a krásnéMesta hrobom dává, i celé v prach krajni uvádzá.Králostvám králostva, novotnéBerlám berľi kopiť dichťí, a zubadla, na vlastnú,Ňeskroťenéj svéj násiľi prudkosťSúcejšé uhoďiť, na ňevolních hádže potrencov;I strašnú bez konca hrdéhoStred čela moknúcím preňevinnéj od krvi bobkemOpľeťení, zboreňisku na pustémZvíťazeních, veľkosť a ohromnú slávu zakládá.Než ten ščastní pravďive mocnár,Čo vlastním spokojen panováňím ňikdi na cudzéŇesladčí vládarstva, ľen ostrúMúdrosťú a na rovno višlú spravedelnoti váhúPozručené sebe národi ríďí;A vždi blahoslavenosť, vždi zdární prospech i rádnéJím ňeunáven ziski hľedává.K vojnám však skúpí, pre pokoj ľen a pravdu donúťenMeč zahalačnéj s pošvi dobívá.Ba svečnú kebi aj slušnosťú vládal ublížiť;Ublížiť sám predca ňežádá.Večnovekí teho Boh, teho každé meščana srdceA všeľiká sveta končina lúbí.Tú jasní čnosťú boľi Tví, FERNANDE milostní!Predci, ze najdlžšého porádkuCísari a slávní ve početních kráľi pomedzách:Zrovna ňe tak mocnári panovní,Jak rádňej dobrí zvereních sebe národov otci,A snážní mocného poslušníchToľko sinov ščasťá i saméj pohodelnoti tvorci.Tích sebe vzácních v príbehu každémNajvišší ňeba Pán trúchlého od úpadu chráňil;A prázním žádosťi ňesitnéjNad ľudskím v šír vládať a pišní rozkaz ukládaťBez váľek, bez prívalu šípovŇehľedané zbrojnú pravicú králostva pridávalAj ŤEBA jím rovného ten istíOchráňí a do zléj ňedopusťí záhubi klesnuť.Neb na samú TI ňe toľko pokrevnosť,Na prestol visokí a na prednú ve sveťe hodnosť,Než vznešené i na čnosťi hrďínskíchPredchodcov si ďeďič. V ŤEBE včil žije všecko jeďinkém,Všecko sa prešlú úplňe mírúVe spaňiléj duši TVÉJ a milostném srdci nachádzá,Čožkoľvek buď príroda mocná,Buď dobré ňebesa ščedrú povilévali prízňúNa slavních až k obďivu predkov,Buďto čo jím koľvek vlastná zaopatrila snážnosť.Živ ľen buď dlho národov otče!Neb tak svích oblahoslavovať, jako sám TI, horícíŽiť zaslúží večňe panovňík.2. Na najjasňejšé císarsko-královské ďeďičné kňíža, arcivívodu rakúského Jozefa— královstva uherského nádvorňíka a královského námestňíka atď., atď.Slavná hrďinskú mužstva braňú, moremÚrod pľinúcá krajno a vlasť moja!Už dosťi súžeňá a strašníchZnášala až dosaváď si pohrom.Kdo buď na hrozné spustaťeňí ťebaOd zlého jak bes Mongola spáchané,Buďtož na Turkov spíchajícíchRozpekľenú ťa tlamú pohltnuť,Buďtož na horších nežľi ňepráťeľiSinov haňebním dobroťivéj životRoďički zbrojstvom párajícíchBez slzeňá buďe mocť spomínať?Včil už po toľkích ščastľivo zahnatíchMocnármi búrkách stáľe trikrát milíPokoj zažívaj, bezpečú aPestovaním blahoslav sa mírem.Druhí po prvném otcovi tvój oťecJOZEF, na žádosť od visokích daníŇebes ťinádvorňíko vatšéNáľežitú veďe peč skvitáňí.On od rakúskích s prevzňešenéj krviPochádzající císarov aj celíSa jích povah ďeďič ve veľkíchŇikdi ňeví ukonať sa čínoch.V právném seďící stolci aneb zešlémZvaních v sňem otcov spolku jakož prvíMístom, tak ostrím skví sa predníSúdem a múdro danú vždi raddú.On dobroďejní už ňejeden vtediVivédol ústav, keď takovémutoRovní k pohodlú zríďiť inšímNárodom ešče na úm ňeprišlo.Ňepoznajícú odtušeňá jehoSnáhú, kďe pred tím rozkaľené kisliBahňišča, trsťinú a hnusnímZavľečené prepadľiska múľemSa trásli, včil tam rozdrobené pluhemZlatí ňesú klas brázdi a žehnanáRukú Všepána v ňeprehlédléjOd zraku ďáľi sa žatva kňíše;Hibké v radostních poskakujú pľesochMilostki, vonné palcem obírajúKvíťí, a pekné stred visícíchZapľetajú vrkočov si vence.Koľkú ke zbrojnéj zbudzoval obraňe!Koľkú povinní vodca zemanstva bolZastával úrad horľivosťú!Koľko jevil k boju srdnatosťi!Keď, rozmilostná krajno, do tvého saRúťil bojovňík lóna, celú strachemEurópu kláťící a ražnímPrestoľi zbrojstva hromem rušící.Koľkú ve hroznéj prispel ochotnotúPovodňi! Vlastni pozbavením domovPalác otevrel, svú a prišlúŇím odináď obetú poslúžil.Drahého tehdáž ešče ba aj sinaPres hurtující valmi Dunaj, na ladLad trískající k hájeňú z vodĽudstva nerozpakoval sa poslať.Čo všecko veľké k prospechu vlasťi, čoKrásné a slavné ňeznovanú konáÚčinľivosťú, má slovenskáDosťi ňeňí v stave Umka zazňeť.To vzďáľeňejší ospevovať budúPotomci, z ribnú sám to Dunaj Tisú,Sám ríchlobežní Váh a jačnáTokmi ňeprestaňe Sáva hlásiť.3. Na jeho císarsko-královskú vivíšenosť, najjasňejšého arcivívodu rakúského, Franciška Karla— uherskéj a českéj krajni královské ďeďičné kňíža atď., atď.Ňemnohím prátá je milosť od OtcaĽudstva s císarskích a na čnosť i veľkéČíni preslavních narodiť sa predkovK prospechu vlasťi.V toľkonásobném hlavi bistrosúcúVicvičiť schopnosť umeňú, čo buďtoSrdca krásívá a tuhéj dodáváOstroti mislám;Buď čo potrebné je, trvá-ľi ščastnáZ vítanú bezpeč Koladú, ke dobrímRíďeňá správám a lahosť čiňícímKrajňe porádkom.Buď keď ohromní chraplavími najďálRohmi zatrúbí Svatovít a ražnéZhurta pospíchať krvavéj do bitkiHeslo vidává:Jak hnatá z lúkov strela, jak PerúnaHrom do vsťeklícich zachopiť sa ohňov,Krídla rozťáhnuť, vraha zňésť a z vencemS pótki sa vráťiť.Tím TI, císárskí sinu, jak prejasnéSlnko skvíš všeckím, bohatí na múdrúRaddu, víťazskú zmužilosť a každúČnosťi majetnosť.Nad to aj slavskú našu reč pri viššíchŇecťenú schádzkách i krivím ňevážňeLahčenú súdem, veľebíš, a dať jéjPoctu sa ňerďíš.Keď ňe ľen potnú sebe sám si téjtoObstaral známosť; aľe aj milostnímÚplnú kážeš vedomosť nabudnuťOdmaľi sinkom.V ňéj ba též, prázní uďelá-ľi ťažšéPráce čas, básňíš, a milé ze českéjLutni spíváňí i madem ťekúcéPesňe vivádzáš.Veľmi povďačná za takúto láskuSláva dóstojní, jako svému veščcu,Sľich ŤI básňíckím z ľipového kvíťáVencem ovíňá.Bi s’ dlhí pod ňím, skorenú ľejícáProsbu, vek trávil vždi duží; a TVÍMIĎál i v trápících ju ťešiť žalosťáchSpevmi ňeprestal.4. Ke slavnému uvádzáňú jeho kňížatskéj osvíťenosťi Aleksandra Rudnaího— arcibiskupa ostrihomského roku 1820. ďňa 16. májaTrúchlé ze smutních žáľe vipusťi prs,A v černorúchích zatmavené čeloI usta mračnách, ostrihomskáMatko, novím povijasňi bľeskem:Neb slnko už ťi s kvítkov a červeníchViťahnutí rúž na cvalovích koňochA lúboparní fúkajícíchRozpeňeními oheň zubadlíŠčastní privážá ďeň: ve kerém ťebeTvój arcibiskup, plápolavú čekanTúžbú, ALEKSANDER, milímiNa vzňešení iďe krokmi prestol.Jak svéj mu prední na zmužilích prsáchHodnosťi skví plášč! jak visokéj hlavaMúdrosťi hojná slnku nazdorVencovanú ľigotá sa žárú!Jak též lahodná z mílodrahími saUsmívajících čnosťami ust pľiňeReč! jak bi panňenské do strébraZe sňahovích madi ťekľi plástov:Neb jak ze skalních rozpeňení potokRúťil sa kopcov; keď leje násilúA rozpuklími zmocňen oblakPrúdami hláhoľivím pomenšúUž ňestačící vímola hospodúStruhám, ňeverné popreťeká brehi,A hrádze zvíťazíc okolníchLúk a doľin je širí panovňík.On dómiselním nad povahu svetaOd Pána všeckích obdarovan vťipemNad míru dóstojné ochotníPred seba už bere, matko, číni!Tvojím za lónom dávno kapituluTesknú, a horké uznovanú trpeťVihnanstvo, naspátek do vlastníchPrestavenú navracá ťi klínov.Už aj preveľkí vežmi sahať na víšPo hvezdi; krású, a všeľikími saPokladmi ľeskotať majícíK obďivu chrám budovať začíná;Chrám v ňemž ďňa dvakrát JesseovičovímStarší budú tví zňeť sinové spevem,A prosbi skrúšené ke snadnímOtca ňebeska ušám visílať.Zostávajícé ešče, ňehodmi ťiČasov doňéslé, všecki zhojíc raniA prúhi, ostidlé horúcúRozplameňí tuho srdca láskú.Hojnú i čnosťí rozseje žatvu, iZlaté navráťí dávnovekích mraviOtcov. Na prvném zvíšené zasMísťe seďeť buďe náboženstvo.Miláčka ňech ľen dobroťivé s namiSkorím ňelúčá odchodem uhľi, aPristrojen za stól ňenáhláK vizvoľením ho osádľiť hosťom.Až róznoverních krajni sinov, keríchMnohohlavá zlá zmámila potvora,Pod pravdovernú ostrihomskúZjednoťeních zas uhlédňe berlú.Tenkrát ňech hodních odmeni slávovéjPlného zasluh do mnohožádaníchPo dláženéj preľiskavímiHvezdami cesťe vezú palácov.5. Prosba ke blahoslavenéj Panňe Marii za zdraví a predlžeňí života osvíťeného a veľkomožného pána Áľeša Jordánského— posvácaného biskupa kninského, blahoslavenéj Panni Marie ze Sásváru opáta, hlavného kostela ostrihomského spevára a kanovňíka, arcibiskupstva ostrihomského v trnavskéj polovici mesto-biskupa, apoštolského prvoznačňíka, sv. bohoslová učitela a bívalého professora, pri visokích školách královského všeučilišča peščanského spolkového údaPanno, ňeklamné čo ťi toľko chrámov,Toľko zázračnéj obrazov milosťi,Toľko podvihlích i obet svedectvoDávno vidává,Tvú že Sin, mocní všehomíra vládar,Prímluvú lútí ňemocí a každíchOdvracá zástup ňeduhov, samí baŠíp smrťi ďáľí.Laskaví z uhlov na porúčanú ťiKrajnu zňes pohľed, kďe ve svém povestníRáďeJordánskízvlažené ku tvéj cťiZbudzuje srdca:Keď prví toľkú nadaních milosťúObrazov póvod, ňemalím do jednaVzan potem, hlasí, a trojému ščedríNárodu dává.Praj mu, skrz platnú u Zroďenca prosbu,Praj zdravá čerstvosť, abi bez chorob, bezOmdľeňá v pevnéj ňepremeňňe stálíVláde trvával:Buď na prevrúcních sa baví modľitbách,Chrámi posvácá a sluhov do chrámov;Buď tuhú dává na vrahov slabím zbrojKrista vojákom;Neb pravú spúrním proťi róznovercomVíru hájívá; neb u spolku otcovKrajni prospešnú dvojaké o ščasťíRaddu prevádzá.Praj dlhí aj vek mu u nás pokojňeVždicki trávívať, bi novú ku tvémuMénu vikváril stuďenosť, a dávnúRozmnožil uctu.6. Ke slavnému uvádzáňú najvíborňejšého a najosvíťeňejšého slobodného pána Alojzia Medňanského— z Meďeša atď. na úrad hlavného išpána slavnéj stoľice ňitranskéj dňa 17. žára roku 1838Slavním sprovádzan mláďeže víboremSkóršej na prátú vístup, ALOJZI, užHodnosť, a hlavné nad ňitranskúVezmi do rúk stoľicú pravidlo.Neb jak milostní všecci si žádajúZreť slnka parsún, keď za dlhéj krútíHrom búrki žúrívá, a z mútníchRozlobení pere príval oblak:Tak tvé prekrásním ozdobené pravéjKu pocťe rúchom ze všeľikích krajovNaťisknutého pánstva mnoztvoJasnohľedé spatriť usta dichťí.Jak v srdci každí celki ťi oddaníVrúcéj horúcí láski jeví plameň!Jak v tom si nádherní zakládá!K vláďe takého že správca dostal:Kterého veľké toľko ňe ľen doma;Než aj po cudzích a skoro všech celéjEurópi končinách povestnéJak spaňilá zora skví sa méno.S kterím uprímná pravda, ňeviklaváSlušnosťi rovnosť, snáha o prospech, aCelí ňebeskím rádňe kvíťímVencovaní iďe čnosťi zástup.Než obmiselnosť, i klam i ňedbalosťI černorúché úhon a ňecťivíchVad hajno pred ňím až za KaukazA stohlavé uťeká Uralsko.Kterého vážní od hora zeslanéjMúdrosťí poklad, ňesľišaná vťipuBistrého zostrenosť, a zjevnéVšéj učenosťi bohatstvo krásí.Kterého snadná súcota, rozmiláMravov lahodnosť, príveťivá i keKaždému reč vatším a meňšímPestovaného čiňí miláčka.Kterého verná k vlasťi a královiI k svím rodákom láska, ťisíc ščedrot,Ťisíc skvelích zásluh na jasnéHvezdami bidla ňebes vinášá.Odtáď ho pekné uznaľivím danéHodnosťi kráľem dávno oslávili;Odtáď noví išpána úradVčil ňemalú veľebí ho poctú.Viďím-ľi? Ríchlá už veselosť, miléSrdcám pľesáňí, vistrojená samaAj sláva v bľesku svém na bílíchPredľetujú po visosťi krídlách.Už sám i toľkí, tak zňešení k očámBlíž muž prichádzá, a hledu obľičajI krásnolícejšé milostníchOd lalií spatriť usta dává.Už všecci ostrím naň poopíraníZrakem, z radosťú srdca ňeslíchanú,Vďačnéj a ťeskľivú pľašícéjMrákotu obďivujú sa tvári.Už svú uvítan správu do ruk bere,Kteréj za dobrí prospech a zdarnotuToľká vecí súcosť, i toľkáMisľi a čnosťi ručí majetnosť.Ščastná štirikrát Ňitro! takého žeUž nad sebú máš správca, čo bľiskaváJe krajni hvezda, čnosťi príklad,Národu pícha a ľudstva rozkoš.Čerstvému ňech ľen popraje Boh veku:Neb ctní zakáď své mať buďe nad ťebúVládarstvo MEDŇANSKÍ, celá ťiPopľiňe réka blahoslavenstva.7. Na pomíňajícú sa krásuVábící k sebe háju zrakJak tvé rozklaďité dubi!Jak tvé lúki a zmítanéVánkem ľeskoce kvíťí!Než tvá všecka, trebas ďivuHodná, čím sa ve zviknutémŇeblúdní choďe listopadPriblíží, zhiňe peknosť.Tak mláďenče celá tvoja,Tak tvá aj v skľe zrkadlovémČastá panno za hrsť rokovLúbá zmizňe sa krása!Z vábních všecki ťi rúže lícOdpadnú, čelo pluh zore,Sňažnú obľezené vlasiBárvú ščetka zalíčí.Túžícé za pľesem nohiOkľesnú; a pomáľi saK trúchléj nakloňením buďešChrbtem hrobľi pobírať.8. Ke slavnému uvádzáňú najosvíťeňejšého pána Imricha Paluďaíhona hodnosť biskupa ňitranského dňa 26. kvetňa roku 1839Pľesaj radostná Ňitro, a horľivéSnadnému k prosbám ďéki vidaj Bohu,Že tvá po chrámoch vrúcňe zňícáOd ňeho visľišaná je túžba!Hľe už novotní ovdoveľéj ťebeVoďec prichádzá,ImrichošľechťeníKrású; a múdrosťú i každúOskveľení jako slnko čnosťú!I čož si ľepšé svému ku prospechuZ ňebes dosáhnuť mohla? jakí z horaVatší a dražší vzácnotú darNadPaluďaíhosa mal ťi zeslať?Kerí čokoľvek ľen dosaváď čiňil:Buď chrámu kázal, buďtože súd konal,Buď raddu dával, neb košickéÚradovú peč o stáda védol:Ozaj ve všeckom náľežitím BohaSluhú, pobožním cirkvi pravéj kňazem,A veľmi veľkím rozmiléj saKrajni mužem naporád ukázal.Tvém však sa vatší ešče na prestoľeDokáže, jak vác už k čiňeňú zvikléjSnadnosťi, jak zbehléj ke všeckímVác skusenosťi vecám mající.Múdrími ríďíť správami horľivecOvčince, k dobrím stáda voďiť pašám,A dávidovskí z lúbohlasnéjPíščaľe zvuk buďe jím vidávať.Ochotnovolní aj život utraťiť,I všecku z údov krv hotoví ceďiťZa ovce, potvorné ohromnúHajna vlkov paľicú zavráťí;A darmo vsťeklú od jedu besnotiTlamú vrčícé a trasením zvitéChvostem do ťemních skríš a hlbkúZamračeních zapuďí prepasťí.Pod ňím vaďícá prestaňe nákaza,Žalosť a trúchlé ňikdi ňeusľišáSa pádi; každá lúka, každéKopce budú radovánki sláviť.Tak ľen milostní stáľe pokvitňe vek,Až všecki vlastnéj pozverené pečiS pastírmi stáda tam na rajskéŠčastľivo doprovoďí stavadla.9. Na osvíťeného pána biskupa Jana Derčíka(Všecko pomíňá, jeďiná čnosť ňezhiňe)Kamkoľvek bedľivích tuhíObráťíš zrak očí, všecko pomíňať aSkór ňeskór k ňevihlému saChíľiť koncu viďíš. Ďeň sa za ďnem žeňe,Zmizlím rok za rokem valí.Nad jednú spaňilí Chásoň horú sa víšPodvíhá, za druhú kloňí.Včil jasné ľigocú hvezdi na obloze,Včil hustím sa krijú mrakem.Járňejšé kveti mrú, v svój iďe hrob leto.Podzim bílohrivá zimaNúťí ustupovať. Krása mladosťi saRídkím obsipanú sňahemPúďívá starobú. Všecko traťí život,Čožkoľvek sa roďí na svet.Kďež slavného je už Sáma potomstvo? kďeRod Mojmíra aneb Lecha?Smrť žádného ňemá na vzňešenosť zreňá.Rovnú prám tak oberlaníchKrálov rúbe kosú, jak šije poddaních.Tam trikrát storočí jaseňNádherné do modrích ťiskňe oblak čelo.Ražní treskňe Perúna hrom,V kúrícém sa kaďí roztrepaní doľi.Ňízkú všecko padá na zem,Čožkoľvek je ľuďí vistavené rukú.Zrutné hrozbi VeľehradaV prašních ňezbadané zrúceňinách ľežá.Zlú vzal skázu Volín, trebasMožňejšého nadeň mesta u súsedovUzreť slnko ňevládalo.Podvihlé ku samím až ňebesám domiVlastních potreľi meščanov.Dovčil zrúcaňinú chrámi bohov tlačá.Z nádherních všeľikú zdobúPodlah roztopené sťéklo do vod zlato.Zvézlé kúpe zevšáď moremV morskéj pohrobené zostali melčiňe.Údatného koňec vzalaObšírná ve krajoch berla Svatopluka.Stálá ľen jeďiná je čnosť,Tvá,Derčíku, milá pestovaťeľkiňa.Tú prudkí aňi hrom, dlhíVšetrovním aňi čas ňeprelomí zubem.Ňech bár praskotavím celíSvet zrúťí sa vaľem, čnosť sama zostaňe.10. Jeho kňízatskéj osvíťenosťi pánu, pánu Jozefovi Kopáčímu— roďenému svatéj apoštolskéj stolice poslovi, krajni uherskéj prímašovi, najviššému tajnému kancellárovi, jeho cís. král. a apoštolskéj jasnosťi skutečnému tajnému, jako též visokosl. Královskéj místodržícéj uherskéj raddi radcovi, v cirkevních dóležitosťách predsedcovi, slav. ostrihomskéj stolice najviššému a ustavičnému išpánovi, pri visokoslav. sedmimužskéj tabuli spolusudcovi, dostojnosť arcibiskupa ostrihomského dňa 28. kvetňa roku MDCCCXXXIX. nastupujícémuČerní ze vdovskéj postavi zľeč smutek,A v čistobílém vistrojená mladéjŇevesti rúchu, ostrihomskáMatko, novú zapľesaj radosťú.Jakého z vrúcéj túžbi si žádala,Jakého verní mať sinové chceľi:Takého sám ťi Boh, takéhoDobroťiví praje král miláčka.A včil ve slavném próvoďe ten žeňich,JOZEF, prichádzá; ovdovelého aNapred preveľmi zdráhanéhoPrestola místo dané ujímá.Koľké ťi ščasťí, koľko ťi prospechuS ňím už sa blíží! Neb čo ňemáš ufať?Čo všecko z istotú dobréhoPod takovím slubovať si vodcem?Kterí ku veľkím ľen stvorení vecámTeprv tu veľké až, duchem ohňivímA ňeznajícú míri snáhú,Číni sa dá naozaj konávať.On hňeď ve predních lúbomilím ňebuJe náboženstvom pestovaní rokoch,Sladkú ode všech čnosťi sesterČastovaní po porádku číšú.Pribívajícím zrostu jarím vekemĽudskích i bozkích rozbohatí pokladVed nahromážďil, úm a bistrúTímto ovencoval hodňe múdrosť.V každém preťažkích obracaní porádJednáň konáňú náľežití vťipuSchopného zbrúsil súd, a vernéjToľko vecí skusenosťi nabral.Každí bezuzdnéj srdnaťe odrazilŽádosťi útok. Stáľe vijasňenímŽáril čelom, buď stálo mráčno,Buď sa milú skvelo slnko tvárú.Mírnú v povinních vždicki sa úradochMislú chovával, v prudkotuhéj aňiRozpáľenosťi ohňivímiZlosťi hrmot ňevidával ustmi.Krutím proťivnéj náhodi pohromámV odpor hrďinské nadstavoval prsa,A ňeprebitním strašľivímiZvíťazoval nade slotmi ščítem.Ten tehdi toľkí muž jako prestolem,Veľkími tak též skutkami, ščastľiváTrikrát ňevesto, jasňe už ťi,Jasňe celéj buďe krajňe svíťiť.On černohuňné a škaredohľedéSa túlajících úhon a oškľivo-Tlamích vad stáda až za BalkánA pľechavé zapuďí Rumilsko.Vlažních ovrúcňí, strečkom odezdaníchPrudkosť a scestnú bujnotu okroťí;Ba aj ňeverních k pravďivémuDoprovoďí zboru náboženstva.Horeť majícé plápolavú k BohuA bratru láskú srdca rozohňiví.Zlatí mravov, zlatí i čnosťíI všeľikích privolá umeň vek.Aj hvezdotíční, v kráse a pokladochPišní dokončí kostel, i vítanúŇevestu žádaní na prestolBľesku plnéj posaďí do slávi.Ňech ľen vševládní nad zmizavím ľuďíVekem Panovňík mnoztvo rokov živíA nám i vlasťi k prospešenstvuSprávca takého naďál ňechává.Ňech sám za vísľich túžbi zapáľenéjPlatné vilévá prosbi oslávenecVojťech, premocní ostrihomskéjOd starodávnoti cirkvi strážec.Tak vrúcňe žádá a k visokím padáNohám srdečná Umka poňíženíchA stránki z najvatšéj patrícíchPod bedľivú jeho peč Slovákov.
Holly_Pesne.html.txt
OsobyTMAVOHORSKÝ, úradník a básnikPRÁVODEJ, mešťanostaPISÁRVRTKAVÝ, praktikantADAM, sedliakPAVOL, jeho syn, úradní sluhaIZÁK, krajčírPUFF, kasničiarJONATHAN, továrnikDÁVID, hostinskýVOZIARPOSOLFERO, cigáňILLONA, manželka PrávodejovaTERKA, jej dcéraHANKA, slúžka u PrávodejaRUŽENA, ľúbežnica FerovaMARKA, dcéra Adamova(Dejište pod Tatramí.)
Grajchman_Kto-zaplati-nohavice.txt
Velikáni TatierTraja Tatier velikáni k nebu vyčnievajú, Kriváň, Gerlach, Štít Lomnický, také mená majú. Stoja od pamäti sveta, svorne vedno spolu, ako večití strážcovia slávneho prestolu. Na tú uhorskú krajinu hľadia hrdou tvárou, nesnímu sňažné klobúky, len pred slnca žiarou. V oblačných svojich závojoch v plesá pozerajú, rozhovor vedú s hromami, bleskom sa smývajú. Orli okolo končiarov krúťa si kolesá, vodopády sa rúcajú do priepadlísk lesa. A tam v strání pri kúpeľoch hora zelená sa, hudba ľúbezne zaznieva, hostia veselia sa. Hudba ztíchne, pominú sa čo si plesy stroja; ale Tatier velikáni večne, pevne stoja.
Grajchman_U-Tatier.txt
Dve vdovyAntuško Barták sa o pravdu vôbec málo staral, a tak pri kortešovaní[1]sľuboval ľuďom všetko, čo si im len srdce zažiadalo. S rečami, zasiatymi do úrodného poľa ľudskej hlúposti, sa dajú robiť veľké fígle, a tak mu voliči verili a hlasovali na jeho stránku. Jeho švagor sa stal senátorom a Antuško dostal za svoje zásluhy zvyškový majetok s pekným kaštielikom. Predal svoj stojutrový majetok a kúpil za to štyristo jutrový zvyškový,[2]aby bolo pred celým svetom dokázané, že v republike sa zásluhy uznávajú a odmeňujú.Vtedy, keď dostal zvyškový majetok, mal čosi vyše päťdesiat rokov. Bol vysoký, chudý, hlavu a tvár mal neobyčajne úzku, okrúhle oči, dlhý, doprava zatočený nos, končité fúzy a prešedivenú koziu bradu. Nechty si nikdy nečistil a zuby neumýval. Skončil tri gymnaziálne triedy, opakujúc každú, takže ho napokon vyhodili zo školy, čo on teraz pripisoval svojmu vtedajšiemu panslavizmu, hoci sa radšej schádzal s maďarskými a židovskými statkármi, pokladajúc to za panskejšie. Chodieval skoro vždy v knickerbockerkách a koženom kabáte; nosil poľovnícky zelený klobúk s tetrovím perom; fajčil z krátkej anglickej fajky a smrkal, pričom si zakaždým šuchol dlaňou hore nosom.So záľubou vyhľadával spoločnosť sprostejších od seba. Ukrutne závidel každému, o kom čítal, že bol nejako povýšený alebo vyznačený. Takých, ako sa on vyjadroval, hlupákov, klamárov v republike vyznačujú; za Maďarov by boli svine pásli. Pri takejto príležitosti vždy ubezpečoval poslucháčov, že pri najbližšej voľbe vystúpi sám a dá sa vyvoliť do snemu a urobí potrebné poriadky.Jeho čiernym kocúrom bola jeho žena Žofika, ktorá bola vlastne majiteľkou majetku, čím ho ukrutne držala v šachu. Bola veľmi tučná, zapuchnuté oči jej skoro nebolo vidieť; druhá brada jej visela až na prsia, spomedzi riedkych vlasov jej prezerala miestami holá koža. Bola hlúpa, vždy skoro všetko zabudla už na druhý deň, čo pohovorila a vadila sa potom s každým, kto jej odporoval. Mrzelo ju, keď mal niekto väčšie kurčatá ako ona, keď mal lepšie obilie alebo ovocie. Za mladi bola dosť pekná, mala peknú pleť, ktorá sa teraz premenila na medenastú červeň. Chodila-sedela s rukami na bruchu, plietla a klebetila, alebo sa vadila. Pochádzala z rodiny dedinského kupčíka a teraz sa pokladala za veľkú paniu, keďže bývala v kaštieli. Kupovala pre seba mnoho daromného šatstva, ktoré neznosené stlievalo v skriniach, lebo okrem v nedeľu do kostola nechodila ani na krok z domu. Hovorila pomaly, maznavo, spievajúc na svoju nôtu. Svoju rodinu pokladala v každom ohľade za vzornú, hoci sa jej mužskí členovia dosť často opili, robili nezdoby a frajerčili, čo synovi Genuškovi nielen odpustila, ale bola na to hrdá.— Čože takí mladí páni, tým svedčí zabaviť sa. Ale mužovi, Antuškovi, sa to nepatrí.Keď kurizoval slúžke alebo mladšej neveste, nadala mu. Dochytený starý stiahol hlavu medzi plecia a, potmehúdsky sa rehliac, ušiel tak chytro, ako mohol, spod jej rečovej sprchy.Popoludní sedávala v pohodlnom, vysedenom foteli pri obloku a spávala alebo skoro podvedome plietla, keď sa zobudila. Keď sa niekto namanul na dostrel jej jazykovej opakovačky, spustila doňho alebo otrepané napomínanie, alebo nejaké klebety, ktoré vyzvedala hoc aj od žobráka alebo vandrovníka. Pritom stále vyžúvala alebo lacné cukríky, alebo domáce pečivo.Zazrela oblokom v záhrade medzi stromami sa odkrádajúceho syna i volala naň.— Genuško, Genuško!Genuško sa schoval za jabloň.Ale týmto manévrovaním sa jeho matka nedala oklamať. Vošla k nej Marka, jedna zo slúžok, čosi sa spýtať, i poslala ju po mladého pána veľkomožného. Kedy-netedy vošiel Genuško hojdavo do izby. Je to vysokou postavou na otca, ale okrúhlou tvárou na matku sa udavší chlapík. Len oči má okrúhle ako otec. Má nakrátko ostrihané, skoro biele fúziky a tiež takej farby mušku pod perou. Vcelku je jeho výzor dosť priateľský, usmievavý. Jeho matka ho ako dieťa veľmi maznala; keď bol v najbližšom mestečku v školách, stále chodila za ním. V šiestej gymnaziálnej triede urobil akýsi hlúpy fígeľ a po skončení školského roku ho preto nechceli viac prijať do siedmej. Matka by ho bola musela poslať ďalej od domu do školy, kde by ho nemohla tak často navštevovať. Preto ho radšej nechala doma, lebo vraj načo sú mu tie hlúpe školy. To je len pre kadejakých hladošov, jej syn má z čoho žiť. Teraz už tridsaťročný Genuško často hromžil na matku, že ho nedala vyučiť, keď mu vše chýbali peniaze a matka ich ťažko dávala.— Genuško, kedy si bol u Milušky? Celkom ju zanedbávaš. A vieš, že už predvčerom upiekla pagáčiky len pre teba, keď ich tak rád jedávaš. A ty ju celkom zanedbávaš!Genuško sa mračil a, trasúc nervózne jednou nohou, vystykával si zuby pristrúhaným drievkom.— Eh, eh, mamka, júj! — skríkol pichnúc si do deravého zuba. — Ale čo, musím ísť do mesta k tomu huncútskemu zubárovi.— A prečo už nejdeš? Ty si tiež len taký darebák, vždy všetko odkladáš. Ty so svojou lenivosťou ani neumrieš, — hovorila pomaly, škrabúc sa ihlou v hlave. — Do hostinca by si šiel i dva razy za deň. Taký si ako tvoj otec, ten tiež len okolo tej naničhodnej Rozále obskakuje.Genuška pichlo, že matka upodozrieva otca s Rozáľou.— Čo ty, mamka, nepotáraš do sveta! Tatuško ani nepozrie v stranu Rozále.Aby matke vrátil pichnutie, v srde doložil:— On má inú. Tomu je milšia Arana Teichová, tá sa mu veľmi vidí. I v sobotu jej doniesol z mesta škatuľu…Matke ovisla pera na bradu tak, že jej vypadol cukrík z úst na prsia; strhla sa a skríkla:— Čo ty zlostník táraš? To nie je pravda! Arana má iných gavalierov. Veď i notár tam vysedáva celé dni a noci. Ale, — sršiac jedom, lebo vycítila synovu schválnosť ju dráždiť, kričala: — Zuza mi povedala, ako počula šepkať a mliaskať bozkávania, keď bola u Rozále po pálenku pre chlapov a nebolo tam nikoho okrem Rozále a tatuša.Genuško sa rozosmial ako rozpustilé chlapčisko a udierajúc sa po stehnách dodal:— Vieš ty čo, mamka? Daj mi sto korún a poviem ti pravdu o tatušovi a pôjdem aj k Mile.— Tak vidíš, ty cigáň. To nie je pravda s tou Aranou. A kedy by si šiel k Miluške? Keď donesieš od nej ten krásny román, o ktorom rozprávala Marienka, tak ti dám sto korún.— To ten román o guvernantke, čo sa hodila do jazera, lebo sa zamilovala do pána a on ju nechcel?— Ten, ten, čo Marienka rozprávala, koľko sa naplakala nad ňou. Dám ti, dám sto korún, keď ho donesieš.Genuško chvíľku porozmýšľal, naťahujúc si krátke fúzy, potom pristúpil k matke, potľapkal ju po tučnom líci a bozkal na čelo.— Mamička, namojdušu ti donesiem ten román dnes, namojdušu dnes, — bil sa po prsiach, — ale daj mi sto korún. Ty ma oklameš.Matka na synovo láskanie zmäkla, i kázala mu doniesť z druhej izby starý, rozheganý ridikül.Genuško ho doniesol a cestou i otvoril a vybral z neho chomáč peňazí. Chcel si z nich vziať dvesto korún.Matka hľadela na neho zrakom jastraba a skríkla:— Ty darebák, dáš sem tie peniaze, dáš ich sem!Genuško držal dvesto korún v ruke a druhou podával tašku matke.— Mamička, nebudem od teba pýtať celý mesiac ani halier, len teraz mi daj týchto dvesto korún.Bartáková škriekala ako rozdurená kvočka:— Nedám, nedám! Daj sem všetky peniaze. To potrebujem zaplatiť za šaty. Nedám…— Mamička, — žobronil syn, — nebuďže taká skúpa, vieš, že mladý človek bez groší nestojí nič. Ani ma nikto neobzrie.— Ideš ho, ty holomok, ty frajerkár! Chceš hrať karty. Nedám. Nič ti nedám!Podišiel k nej a, usmievajúc sa, hľadel na ňu prosebne.— Mamička zlatá, keby si vedela, ako potrebujem tie peniaze, tak by si mi ich ty sama nasilu dala. Poviem ti potom, na čo mi ich tak ukrutne treba. A donesiem ti tú knihu a Milu si tiež vezmem, keď už tak chceš. Hneď pôjdem k nej, uvidíš, že pôjdem. Už sa idem i preobliecť.A chytil jej pomerne malú a dosť foremnú ruku, bozkal ju a hladil sa ňou po tvári.Matka vzdychla a obrátila oči dohora; hovorila so spevavou, prehnane citlivou márnivosťou:— Veď čo mám z celého sveta, keby som teba nemala! Ty moje dieťa radostné, ty môj Genuško jediný! Tak teda si len vezmi, čo ti treba, len si vezmi.Uľútostila sa nad svojou hlúpou dobrotou a utrela si slzy opakom ruky.Genuško sa pobral. Prebehlo mu dušou, aký je lotor a ako zneužíva slabosť tej nerozumnej ženy. Pribehol k nej naspäť odo dverí a oblapil ju a bozkal na ústa.Bartáková si myslela, že niet na svete lepšieho dieťaťa, ako je jej syn.O pol hodiny sa Genuško vrátil k nej. Vyobliekal sa do svetlohnedého športového obleku s krátkymi nohavicami a obul si čierne lakové topánky; vzal krikľavočervenú kravatu a ostrozelený poľovnícky klobúk: bol ako papagáj. Matka hľadela na neho s úľubou a s materinskou pýchou.Genuško s pretváranou sebavedomou skromnosťou vystieral dlhé nohy a krútil si skromne fúzy, vše hodiac ukradomky pohľad na lesknúce sa poltopánky.— Taký si ako princ! Veru sa nedivím, že ťa Miluška tak obdivuje. Genuško, Genuško! — Kývala mu výstražne ukazovákom. — Daj si pozor, syn môj, daj si pozor, aby si niečo nevykonal! Poriadne sa drž! Poriadne!— Tak idem, mamička, pá-pá!— A potom príď povedať, ako ste sa zabavili. Dones tú knihu! — volala za ním, keď už zavrel za sebou dvere.Mila Zalanská bola mladá vdova po Gymnaziálnom profesorovi, po ktorom dostávala dosť slušnú penziu. Zdedila pekný prízemný dom, v ktorom bývala a majetok asi zo sedemdesiat-osemdesiat jutrový. Dom stál v opatrovanej kvetovej a trávnikovej záhrade. Za jedným krídlom bola murovaná sieň, odpredu do záhrady otvorená; jej dva kamenné stĺpy boli obrastené klematisom,[3]tvoriacim medzi stenami a stĺpmi kvetové oblúky. Sieň bola zariadená pleteným záhradným nábytkom. Trávnik medzi sieňou a frontálnou budovou bol veľmi starostlivo opatrovaný, na stranách vysadený ružami; v prostriedku sa pýšila bujná musa.[4]V sieni Mila šila na stroji bielizeň, ktorej rozstrihané kusy pokrývali vedľa nej veľký stôl. Keď počula vŕzganie krokov na vyštrkovanom chodníku, zdvihla hlavu, počúvajúc; usmiala sa a šepla posmešne:— Genuško!Mladý človek zastal pod oblúkom, tvoreným klematisom medzi stĺpmi a hľadel s naivným obdivom na usmievajúcu sa paniu.Pobelavým kučeravým vlasovým vencom obrúbená podlhovastá tvár bola bledá, trochu nahnedastá s pekne tvorenými sivými očami. Robila dojem jemnej skutočnej dámy, ktorá nanucovala každému rešpekt; pritom sa zdalo, že by ju bolo ťažko doviesť do rozpakov, čomu sa zdali nasvedčovať ostro rezané ústa, majúce akýsi prísny výraz. Bolo teplo, i mala obnažený krk a ruky.Genuško ju pozdravil, nemotorne sa klaňajúc a zajakajúc:— Ruky bozkávam. Ma-mamička ma poslala…— Aj-ajaj! — zvolala Mila s predstieraným obdivom, — aký ste len elegantný! Aká krásna kravata a lakýrky! Genuško, Genuško, aké vy máte úmysly so mnou? Dám si pozor! — i rozosmiala sa.Genuško sa rozpačito obzeral sprava-zľava.— No, tie lakýrky, to už chcem dodrať…— A ja som si myslela, že ste sa kvôli mne tak vyparádili! Škoda. Ale sadnite si a zabávajte ma trochu. Čo robí mama a vôbec čo nové vo svete?Genuško sa priplichtil k nej a chytil jej vábnu ruku a hlasno ju bozkal. Potom sa obzrel za stoličkou, i zazrel neďaleko seba pletený puf[5]a sadol si skromne naň, hoci práve tak blízko bolo pohodlné kreslo. Hľadel na bokom mu sediacu Milu a nespustil oči z jej postavy oblečenej do priliehajúcich šiat. Vše sa trochu pohniezdil, až si našiel pohodlné miesto, keď rozšíril naširoko svoje dlhé hnáty a celembal medzi nimi krikľavo zeleným klobúkom.— I čo tam mama! Ako vždy, sedí pri obloku, pletie a cmúľa cukríky. Hja, pravda, odkazuje vám, aby ste jej poslali tú knihu akúsi, čo Mariška z fary tak chváli. Že je to vraj ukrutne pekné.Mila vše naň pozrela i videla behať jeho horúce oči po svojom stehne a nohe. Práve dokončiac šitie na stroji, obrátila sa k nemu, vyťahujúc nite zo zošitého kombiné.— Aha, viem, „Stratenú lásku“ chce. Ale veď to číta moja Marka každý večer. Možno ju už i prečítala.I vyskočila a, prejdúc popri Genuškovi, šuchla sa o jeho plece a pritlačila na elektrický zvonec, vedúci dovnútra domu.Genuško si vzdychol, nespúšťajúc oči z jej pôvabnej a dráždiacej postavy.Mila vedela — a ako dobre to vedela, veď už tak poznala, čo znamenajú tie na ňu túžobne uprené pohľady mužských — čo si Genuško teraz myslí. Keby len nebol taký babrák!Zastala na krok pred ním.— Genuško, potrebujem takýto hodváb, vidíte? — i rozprestrela pred ním kúsok svetlobelasej látky. — Chýba mi ešte asi štvrť metra z neho. A potrebujem ho súrne. Mohli by ste zabehnúť na motocykli do mesta k Rótovi a doniesť mi ho. Donesiete?Genuško hľadel zdola na ňu; pery sa mu triasli, keď sa pýtal:— A čo, čo mi dáte, keď vám ho donesiem?Mila sa odvrátila od neho.— Čo chcete.— Čo chcem?— No, pravda, čo môže žiadať taký gavalier, ako ste vy? — i pozrela mu významne do očí.Genuško si myslel, že jej rozumie; hlasno sa zasmial. Vyzeral pritom veľmi hlúpy.— Dáte mi, čo budem pýtať? Dáte mi to? — i chytil jej ruku.— No, dám, pravdaže, — odvetila veľmi chladne.— Dáte mi jeden bozk? — hľadel na ňu a roztvoril rozčúlením i ústa.Mila si sadla nedbalo na stoličku pred šijacím strojom a odvetila posmešne:— Vidíte, keby ste boli gavalier, boli by ste si pýtali ružu. Bozky nevydierame od žien ako odmenu za takú prácu. Tak vidíte, Genuško, vy nie ste gavalier. A keby ste ma mali skutočne rád, boli by ste šťastný, že mi môžete poslúžiť i bez odmeny. A vtedy by som vám bola dala možno i bozk, a to ani nie jeden, ale nečítané.— Nuž, hľa, keď som ja taký neobratný. Od kohože som sa ja mal takéto ženské fígle naučiť? Či vás mám rád? Namojdušu, mám vás veľmi, veľmi rád. Pôjdem a donesiem vám hodváb a ani nie štvrť metra, ale celý a hoci aj dva-tri.Genuškovi huplo do hlavy, či má toľko peňazí, i pýtal sa rýchlo:— A čo stojí meter?Mila sa usmiala.— Hahaha! Neviem veru celkom iste. Ale zdá sa mi, že nejakých päťdesiat korún. Dať vám naň peniaze?Vtom vošla Marka a Mila jej rozkázala, aby doniesla „Stratenú lásku“, ak ju už prečítala.— Ešte som ju neprečítala, ale som už tam, kde sa v háji odoberajú. A to je také smutné!— Nuž, dobre, dočítaj si to dnes a zanes ju zajtra ráno milosťpanej do kaštieľa.— A ak ju nedočítam?— I tak. Môžeš ju i potom dočítať.— Tak poviem mamke, že jej zajtra knihu Marka donesie. A ja idem po ten hodváb. Dajte mi kúsok na ukážku.Odbehol, zabudnúc sa i odobrať.Keď odišiel, Mila pozrela za ním, ako kráča záhradou, akoby ho niekto naháňal.Vypäla prsia a vystrela sa s rukami skľúčenými za hlavou.— Ťažko je z toho vykresať súceho človeka.Pochodila po záhrade a obzerala ruže a jednu-druhú prekvitnutú odstrihla. Prešla zasa k svojmu šitiu. Vtedy jej myšlienky už dávno Genuška opustili. Ktovie, pri kom boli.Genuško chytro vystieral dlhé nohy. Usmieval sa blažene. Dosiaľ sa nikdy neopovážil s Milou tak hovoriť, mal pred ňou ohromný rešpekt. Namýšľal si, že je smelý chlapík, keď sa opovážil pýtať od nej bozk. A možno ho i dostane a možno by aj šla zaňho. A keby šla zaň, urobila by to preto, lebo si myslí, že by jej musel slúžiť ako pudlík. Ohohó, veď by ju on chytro naučil móresu! I smial sa.Keď bol pred hostincom, trhlo ho, že najprv ta vojde a nie k matke. Rozáľa je teraz iste sama doma. Je popoludnie, ľudia sú v poli a deti sa ktovie kde tlčú. I odbočil do hostinca, najmä keď zazrel na schodoch pred vchodom šumnú, moletnú Rozáľu, kývajúcu mu zďaleka.Rozáľa upomínala Genuška na sochu svätej Borbály[6]v ich kostole. A mal čosi pravdy. Mala črty pravidelné, ale nehybné, bez výrazu. Oči jej trochu vystávali a boli priveľké. Cifrovala sa, ale pritom nebola čistá a hovorili o nej, že kradne. Za peniazmi bola ako čert za dušou; svoj obchod viedla lepšie ako nebohý muž, po ktorom mala dvoje detí, štvor- a šesťročné. Hovorila veľmi náročne a vždy s takým prízvukom, akoby sa musela brániť proti nejakej výčitke.Vošli do prázdneho pitvora. V celom dome nebolo živej duše; dvere boli pootvárané, že bolo vidieť cez prázdne, nečisté izby, len z kuchyne sa ozýval vrieskavý spev Terezy umývajúcej riad, ktorá, počujúc vrznutie dverí na chodbe, vyzrela s miskou a uterákom v rukách, kto je to.Keď videla bozkávajúcich sa, vošla spokojne naspäť do kuchyne a vrieskala ďalšiu sloku svojej pesničky. Pokladala za najprirodzenejšiu vec na svete, že sa jej pani bozkáva s mladým človekom, veď je ešte mladá.Genuško sa s Rozáľou oblapili okolo drieku a robiac si navzájom výčitky, šli do obývacej izby. Hoci sa vadili dosť ostro, neprestávali sa oblápať a bozkávať.— Pipuška moja zlatá, čo chodíš za tou fiflenou? Myslíš, že som ťa nevidela? A aký si šiel vysmiaty, ty môj drahý kohútik, ty frajerkár: všetky ženy chceš mať!Genuško jej zavrel ústa mnohými vilnými bozkami.— A čo ty, anjel môj, skáčeš do mňa? Či ťa naša slúžka nevidela, ako si sa bozkávala s mojím tatušom?— Tvoj tatušo je práve taký zbojník, ako si ty sám. A čo mám s ním robiť, keď sa mu neobránim. Vďačne by mu i tie okále vyškriabala, darebákovi, ale čo, nepríde sem, pôjde k Teichovi, utratím a ešte i tebe zakáže sem chodiť.— To by mi, anjel môj, darmo zakazoval; ja bez teba nemôžem žiť, mám ťa strašne rád. Len s tebou sa môžem dôverne zhovárať, lebo teba mám rád. S „tou“ sa ani neopovážim, zostane mi slovo v hrtane, keď pozrie na mňa. Ty si moja drahá, jediná Rozáľka!I sadla mu na lono, oblapila ho a vtisla mu svoje bujné pery na ústa.— Mal by si si ma už vziať, pipuška, a bol by všetkému koniec.— I ako rád, ako rád! Ale čo mám urobiť s rodičmi, tí chcú nasilu, aby som si „tú“ vzal. A čo urobím, keď ma vyhodia z domu?— Čo urobíš? — vyskočila Rozáľa a odbehla k obloku. — Dajsamibože! Myslíš, že z môjho obchodu nevyžijeme?— Tebe, anjel môj, ľahko hovoriť, — krčil Genuško plecami, — ale mne toľký majetok opustiť! To nie je tak ľahko, hm…— I čo tam! Veď ho tvoji rodičia nezožerú. Ja už s tvojím otcom urobím poriadok a ty urob s materou. Tá sa i tak šalie za tebou.— Urobím, ako chceš, ty moja jediná radosť, len ma maj rada!I kráčal k nej a vystieral za ňou ruky. Kričala:— Ani na krok ďalej! Netýkaj sa ma! Kým sa neoddáme, nechcem ťa ani vidieť!Genuško prosil, škemral, aby nebola taká ukrutná. Prisahal jej, že si ju vezme; nedbá, nech sa čo chce stane. Ale predsa je potrebný istý čas, aby rodičov nahovoril, aby ich šťastie neprekazili; nadával na Milu, pospomínal ako istú pravdu všetky klebety, čo na ňu narobili ľudia: ale to všetko nepomohlo. Rozáľa sa zaťala a napokon ušla, trepnúc za sebou dverami.Genuško hľadel chvíľu na dvere, roztvoriac ústa; o hodnú chvíľu sa rozľútil:— To je akási beštia, to je mrcha babsko!Krútiac hlavou a škrabúc sa vo vlasoch, žalostil:— Tak čo s ňou?Napokon hodil rukou:— Eh, veď si to ona rozmyslí.I pobral sa a odišiel. Myslel si, že keby si ju vzal, veď by sa jej on nabil. Zazerala naňho, ako zbojník, ktorý sedemdesiatsedem dedín vypálil. Eh, je to babsko silné a trucovité, ona by i jeho naťala. Ale hm, keď je dobrá, je ako med a ako ho má rada! Bože môj, ako ho má rada, i vzdychol si zhlboka.Chvíľu kráčal, až ho nadišli iné myšlienky.— Čo s tou Milou?Motali sa mu v hlave predstavy, ako sa mu len pred chvíľou páčila.— To je niečo celkom iné, to je ,extra‘… Tá by urobila zo mňa fešáka. Ako sa jej tie moje lakýrky nezdali! — I pozrel si na ne. — A veď sú pekné, mám ich len druhý raz. Ešte ma i tlačia. Kúpim jej ten hodváb. Kúpim jej meter. Čo tam po peniazoch. Možno ma i bozká zaň. — Po chrbte mu prebehol príjemný pocit pri tej predstave. — Bozk od Mily, to je celkom, celkom iná vec ako od Rozále. To je niečo také fajne, panské, voňavé, niečo naskrze iné, čudné…Zažmúril oči a vzdychol si. Keď bol pred bránou kaštieľa, zastal a díval sa na okrúhlu dlahu uprostred brány a hútal, čo to bude s ním, ktorú z tých dvoch si vezme? Ktorú? skričala v ňom silná, mäkká postava Rozále prirodzeným pudom, v láske ktorej zapadne všetkými žiadosťami svojho tela a v úzadí sa núkala ako ľahká tôňa s pobelavými vlasmi, s bielou tvárou a vábnymi nohami Mila.Doma našiel rodičov spolu sedieť v dennej izbe, ktorú užívali ako jedáleň. Otec viac ležal, ako sedel v starodávnom koženom foteli s nohami naširoko rozhodenými, s večnou anglickou fajkou v čiernych zuboch. Matka stále hovorila, na čo otec len tu i tu odvrkol jedno-dve slová, i to často len vtedy, keď ho matka i po opakovaní reči výslovne vyzvala, aby vyjavil svoju mienku.Genuško hodil klobúk na stôl a šuchol si rukou trochu uznojené čelo.— Tak, mamka, zajtra ti pošle tú knihu. Kázala mi, aby som jej išiel do mesta po kúsok hodvábu. Takéhoto, — i podal jej vzorku.— A načo jej je ten hodváb?— Šije tam akési nohavičky a či košele. Parom sa v tom vyzná. Mám jej doniesť štvrť metra.— To zabehni na tom motocykli. Alebo pošli Jozefa, — kývala matka hlavou smerom na dvor.Ozval sa i otec, keď najprv švihol vo veľkom kruhu nohou a preložil ju ponad druhú.— No, to nie. Gavalierska povinnosť je, aby šiel sám. A potom, čože taký sprostý chlap vie, čo má doniesť. Koľko toho má byť?— Štvrť metra. Ale ja myslím, že by som jej mal doniesť aspoň meter. To je ,šmucig‘,[7]skúpy štvrťmeter, — mienil Genuško.— Ale čo tam táraš do sveta, čo? Keď potrebuje štvrť metra, tak jej dones štvrť metra. Veď Miluška vie, koľko je treba, — zlostila sa matka.— Tak vidíš, Žofika, nemáš pravdu. Gavalier je gavalier a ten ukáže, že mu na halieroch nezáleží, keď ide o milú. Nie meter, ale aspoň päť metrov jej dones. Ja sa v takých veciach lepšie vyznám.Otec sa tak rozčuľoval, že skočil z fotela, naprával si rukami vo vreckách nohavice a potom šermoval rukami synovi pred tvárou.Genuško sa pridal k otcovej mienke. Myslel, že pre štvrť metra ani nehodno ísť do mesta.— Ale, mamička, na päť metrov musíš ešte vyrukovať s grošmi.Matka krútila hlavou.— Veď ja nedbám: kúpte jej trochu toho hodvábu. Ale keď to má byť na kombiné, tak sa nesluší, aby jej to mladý pán dával. To jej potom ja pošlem.— Ale ja zanesiem, — vyskočil Genuško a ukázal prstom na seba, — ja, ja!Rodičia sa zasmiali.— Čože si taký rozdurený? — divil sa otec.Genuško stisol ústa a mykol hlavou dohora.— To je moja vec!Matka hľadela zamilovane na svojho syna.— Genuško, Genuško, ty si pes! — i hrozila mu ukazovákom.— Nuž, tak ja idem. Som tu za štvrť alebo pol hodiny.Vzal peniaze a odišiel s dušou plnou sebavedomia.Mila má peknú, veľkú izbu, s troma širokými oblokmi do záhrady, ktorými má výhľad i na ďaleké Biele Karpaty. Zariadená je moderne pohodlnými kreslami a pohovkami; je v nej rádio, gramofón i pianino. Oživuje ju hodne kvetov a listnatého rastlinstva.Práve čítala. Poprezerala, koľko strán prešla. Bola na 152. strane Wellsovho románu;[8]obzrela, koľko strán ešte má prečítať. Vyše 300 strán! Zdalo sa jej toho primnoho. Román ju nebavil. Myslela stále na iné. Odsunula knihu a zapálila si giubečku. Fajčila málo: päť-šesť cigariet denne. Ale pri každej jej prišlo na um, že je vlastne chudobná osoba. Ako musí počítať s každým halierom, aby sa nemusela zriecť istých jemností života a urobiť po vôli i svojej túžbe za spoločenskými, umeleckými pôžitkami, ako sa i trochu — vyžiť. Bola mladá, zdravá a vedela, aký nevypovedateľne veľký zdroj radosti a potešenia je matke dieťa. Niet milšie v živote. Rozmýšľala, či by nebolo hodno zadovážiť si to všetko hoci i so značnými obeťami, spojenými so životom s mužom, ktorého nemiluje, neváži si ho, ale ktorý by bol — ako myslela — prostým nástrojom jej vôle.Sedela v pohodlnom kresle so skríženými nohami, vyzerala na ďaleké vrchy otvoreným oblokom a vyfukovala ním dym cigarety.Počula rachot motocykla i vedela, že prichádza Genuško. Vzdychla si:— Bože môj!Po strmom zaklopaní vošiel víťazoslávne Genuško.— Tak, tak, tu je, doniesol som vám hodváb.Mila sa obzrela a hodila i pohľad na koberce, po ktorých kráčal Genuško; boli samá stopa. Zavolala:— Margitka!Privretými dvermi susednej izby vošlo veľmi chutné, asi dvadsaťročné dievča. (Ľudia hovorili, že sa Mila s Margitou majú omnoho radšej, ako sa patrí na paniu a spoločnicu.)— Margita, prosím ťa, okefuj pána Bartáka.— Ó-ó-ó! — obzrel sa Genuško po zemi. — Nehnevajte sa, tak som sa ponáhľal.— No, veď nehorí, — usmiala sa Mila.Genuško hodil balík na stôl a dal sa Margitou vyviesť.Mila hľadela za nimi a pokrútila trochu hlavou. Popudilo ju, ako Genuško vrazil dnu. Zrejme s nádejou, že sa mu za tú trochu hodvábu hodí na šiju. Nuž nepokladala sa za také ovocie, ktoré by každý naturburš[9]mohol odtrhnúť, kedy sa mu zapáči.Keď Genuško po dosť dlhej chvíli vošiel dnu, ponúkla ho cigaretou.— Zapáľte si. Ďakujem vám za vašu láskavosť. Pozrela som hodváb: bude dobrý. Odrezala som si z neho štvrť metra. To stojí dvanásť korún päťdesiat halierov. Nech sa páči: tam sú na stole.Genuško otvoril ústa.— Veď celý ten hodváb vám posiela mamička do daru. Ja za to peniaze neprijmem.Mila urobila dva posledné ťahy z cigarety a zadusila koniec na popolníku.— Genuško, povedzte tetuške, že ja ten dar prijať nemôžem, lebo dary sa nedávajú, keď ich pošleme skrze niekoho kúpiť. Dary sa dávajú, keď máme na to nejakú príčinu. Tohto v tomto prípade naskrze niet. A ja toľko hodvábu ani nepotrebujem. Štvrť metra som objednala a to i zaplatím. Vezmite si svoj hodváb naspäť a dajte ho, komu chcete. Možno máte niekoho, kto ho vďačne prijme.Genuško sa hneval, cítil sa veľmi urazený.— Aké ste vy ženy! Ani tak s vami, ani tak. Čo mám robiť? Utekám do mesta ako blázon, vyhodím peniaze a teraz takýto posmech! Ale keď nechcete, tak nechcete! Teraz sa bude hnevať i mamička. A ja blázon som sa tešil, že…— Čo, že? Čo ste si mysleli? — pýtala sa Mila s trochu napätou tvárou.— Teraz ma kľajete a ja som si myslel, že dostanem niečo celkom iné.— No, to nie je celkom tak ľahko dostať, čo ste si vy mysleli. Za dvanásť korún päťdesiat halierov som ešte nikoho nebozkala.— Ohó, hodváb stojí viac!— No, vidíte, že vám dobre radím. Dajte ho niekomu, čo vám zaplatí bozkami.Genuško stál chvíľu a díval sa vytreštenými očami na Milu, ktorá vstala a prešla k dverám susednej izby.— Keď nechcete, tak nechcete. — Zobral všetok hodváb i odstrihnutý kúsok a odišiel s krátkym pozdravom: — Porúčam sa.Mila sa zahľadela na zem a myslela si: „A toho by som si mala vziať za muža? A ten by sa poddal mojej vôli? Veď by ma na tretí deň po sobáši nabil.“Vždy, keď sa jej na dedine niečo nepríjemné prihodilo, myslela si, že prejde bývať do mesta. Vyžije tam zo svojho dôchodku a nemusí sa trápiť a stýkať s takýmito nemožnými ľuďmi. Ale aj keď si to myslela, cítila, že to neurobí. Vypočítala si, že keby predala i veľmi dobre svoj majetok a dom, nedostala by toľko, že by mohla z úrokov a z penzie žiť a najmä bývať v takom pohodlnom, peknom dome, v záhrade, ako tu. Umienila si, že sa s Bartákovcami nebude stýkať. Ale dobré srdce ju zakaždým viedlo zanechať svoj úmysel.Genuško odmotocykloval domov. Pochodil po všetkých izbách a nenašiel nikoho. Balík s hodvábom hodil v jedálni na stôl a šiel pozrieť, kde sú rodičia, najmä mamička. Našiel ich vo dvore, kde sa jednali s kupcami o prasce. Predaj prasiec bola veľmi vážna vec, do ktorej Bartákovci vložili celú svoju mazanosť a skúsenosť. Bol to celý boj, trvajúci i hodiny. Kupcov pokladali za šudierov, natretých všetkými masťami. A najmä jeden z nich, Adam Kotliak, vysoký, tučný, strašne sa prisahal a preklínal, že vyjde navnivoč, že mu deti doma hladom pomrú, že na každú kúpu dopláca a najmä u Bartákov. Genuško sa priplichtil k matke, ktorá práve dokazovala Kotliakovi, že také krásne a tak dobré kŕmené svine nedostane nikde na Slovensku. Na to, pravda, Kotliak len rukou hádzal, lebo na trhu v Ostrave nehľadia na krásu a dobrú chovu prasiec, ale len na váhu.Genuško potiahol matku za rukáv.— Mamička, Mila nechcela prijať ten hodváb, doniesol som celý domov. Tam je v izbe.Bartákovej zastalo slovo v ústach, keď to počula. Stratila všetok záujem o predaj.— Čože sa tej osobe stalo?Pretrhla jednanie, nechajúc ho na muža a odišla s Genuškom do domu.Syn jej vyrozprával, ako s ním zaobchádzala, aká je to vôbec nafúkaná osoba. A keby to bol niekto, ale taká vdovička po profesoríkovi! Dajsamibože!V prvom hneve mu matka všetko uverila a prijala jeho stanovisko i vyjadrila sa o Mile, že je to osoba „ordinárna“.Bartákovci si tiež umienili, že pretrhnú s Milou všetko spojenie. Vydržali to až do druhého dňa.Príhoda s hodvábom sa pridala v utorok; v stredu popoludní dostala Bartáková žlčové kŕče, kričala na ratu, a tak Barták pribehol k Mile najašený. Robil sa, že nevie nič o roztržke.— Prosím vás, Miluška, poďteže k nám. Moja žena má zasa kŕče, kričí, akoby ju rezal. Je to hrozné s tými ženskými: vždy im niečo chýba!Mila razom zabudla na všetok hnev. Vyšívala pri obloku, zhodila domácu zásterku, trochu si popravila vlasy a šla.Cestou sa Barták veľmi neponáhľal, takže Mila utekala pred ním niekoľko krokov.— Ale neutekajteže tak, veď keď aj neskoršie prídeme, nezameškáme nič. Nebojte sa, i potom bude ešte nariekať. Ja ju už poznám.Mila sa obzrela a zastala trochu. Usmiala sa.— Možno. Ale jednako poďme; ja viem, ktoré kvapky jej treba dať, aby jej bolesti utíchli.Barták hodil hlavou k plecu, vstrčil ruky do nohavíc a lepšie vykročil. V pitvore počuli stonanie a krik chorej. Barták nešiel dnu.— Tetuška, chúďatko, zasa ťa morí! — zvolala Mila a utekala k posteli chorej.Zadivila sa, že chorá bola celkom svieža. Jednako stonala žalostne.— Miluška, ratuj ma! Daj mi chytro tých kvapák. Nahnevala som sa na tom naničhodnom Genovi, že ťa tak namrzel. Ten chlapec ma ešte usmrtí!Mila vybrala zo skrine kvapky a nakvapkala z nich pozorne na lyžičku a dala tetuške.Kvapky podivne chytro účinkovali a Bartáková sa rozhovorila s Milou, akoby jej nič nechýbalo. Mila si bola na čistom, že bolesť bola strojená.Celkom sa vyrovnali a rozišli v najlepšom priateľstve.Genuško hľadal hodváb, ale darmo. Mal s ním svoje plány. Robil zhon, krik po dome, ale to nepomohlo, hodváb nebol.Len na tretí či štvrtý deň, keď prišiel do hostinca, kde každý deň chodil žobroniť aspoň pohľadom do Rozále, aby ho zasa prijala na milosť, zazrel v spálni jedným okom, že je tam krajčírka, a zdalo sa mu, že šije čosi z akejsi belasej látky. Vedel, že Rozáľa je v hosťovskej izbe, i vošiel dnu do spálne a zdvihol strapec látky zo zeme.Bol to kúsok toho hodvábu, ktorý doniesol pre Milu. Vedel teraz s úplnou určitosťou, že hodváb vzal otec a daroval ho Rozále. Genuško zbledol a zatackal sa. Poznal otca; vedel, že keď Rozále dal hodváb, že jej ho nedal zadarmo. Žiarlivosť a zlosť na otca ho tak rozľútili, že sa mu zdalo, že hneď tam padne. Vybehol z pitvora na dvor a hľadel na ulicu. Čo teraz? Ísť k Rozále a zbiť ju pod zámienkou, že mu zvádza otca, alebo ísť domov povedať všetko matke a urobiť s lotrom poriadok? Čo si on teraz počne? Pobalamútený, nerozhodný sa motal z nohy na nohu po ulici, keď, zdvihnúc zrak, zazrel niekoľko krokov pred sebou otca: vykračoval si spokojne s rukami ako vždy vo vreckách nohavíc s poľovníckym klobúkom celkom nad pravým uchom.Zohol sa a zdvihol skalu, že ju hodí do toho, ako sa mu vtedy zdalo, strašného človeka. Už mu skoro vyletela z napruženej ruky, keď sa spamätal a pustil ju na zem.Kdesi v zákutí duše mu sedeli v detstve nacvičené mravné náuky. Hoci si otca naskrze nectil, samo meno „otec“ účinkovalo naňho istým čarom. Dosiaľ sa s ním nikdy vážnejšie nepovadil, vcelku boli dobrí priatelia a tak, hoci bol rozľútený, nemal energiu, aby zdvihol na neho ruku. Ale na Rozáľu vylial svoju žlč. Ona bola vina všetkému. Teraz sa mu milkovaním s otcom stala celkom odporná, ba hnusná. Nemohol si predstaviť, že by ju mohol milovať; keď si pomyslel na to, že ju možno bozkával po otcovi, drel si vreckovkou pery a pľul, akoby bol vzal do úst nejakú odpornú stravu.Kráčal pomaly, aby nedohonil otca. Nebol by mu mohol pozrieť do očí; hanbil sa za neho a hanbil sa a opovrhoval sebou.Doma sa hodil v svojej izbe na pohovku a rozmýšľal. Vlastne nerozmýšľal, ale búrili sa v ňom rozličné city a prevracali všelijaké predstavy a myšlienky. Cítil, že musí niečo urobiť, ale sa nemohol na ničom ustáliť. Nad všetkými jeho myšlienkami panovala túžba ísť k Mile a vyžalovať sa jej. Že sa jej zaveroval, ako ju má rád a že zúfa jednako nad neverou Rozále, zdalo sa mu celkom vedľajšie, lebo bol celkom istý, že ho Mila nemiluje. Zdala sa mu taká povýšená nad všetkým jeho počínaním, že bol presvedčený, že mu poradí najlepšie, čo má urobiť. Zároveň si i to predstavoval, že Rozáline a otcove skutky v nikom nevzbudia taký rozhorčený odpor ako v Mile.A hoci ako ho pudilo k nej, jednako boli i okolnosti, ktoré ho zdržovali. Čo ako, hanbil sa teraz za svoju náklonnosť k Rozále. Myslel si: „A ak sa Mila, hoci ma i neľúbi, predsa bude hnevať na mňa, že som žobral od nej bozky, milujúc inú?“Niekoľko ráz držal kľučku v ruke, že už pôjde a zas sa vrátil. Napokon sa schytil a utekal k nej, najprv si upraviac — proti svojmu zvyku — háby, čím tiež získal ešte trochu času.Keď prišiel do záhrady, zazrel ju sedieť na pletenej stoličke pod sieňou a zhovárať sa so svojím gazdom a s paholkom.Robila nezvykle vážnu tvár, rokujúc o poľných prácach. Genuško sa jej neobyčajne skrúšene pozdravil a zastal obďaleč s klobúkom v ruke.Mila mu kývla hlavou; prišlo jej na um, že je ako nejaký žobravý tulák.— Tak vy, Straka, pozriete repu a ty, Juro, pôjdeš s hydinou na trh.Vstala a podišla ku Genovi. Bol taký utrápený a úbohý, že sa zľutovala nad ním, i podala mu s milým úsmevom ruku.Genuškovi sa rozčúlením triasli pery; neistým, zajakavým hlasom prehovoril:— Miluška, ja som vás urazil. Odpusťte mi to!— Čože, mamička vás zasa poslala? — smiala sa Mila, pri čom jej bolo vidieť najmä neobyčajne pravidelné vrchné zuby, pre ktoré ju upodozrievali, že ich má falošné.— Nie, mamka nevie, že som išiel k vám.— To je div. Ale poďte do izby.I kráčala pred ním do dennej.— Sadnite si tam na tú stoličku a zapáľte si.Sadla si oproti nemu na pohovku a oprela hlavu o dlaň ruky, spočívajúcej lakťom na operadle.Obidvaja urobili niekoľko ťahov z cigariet bez slova. Genuško si niekoľko ráz odkašlal a díval sa na zem. Mila nespustila z neho oči.„Ten človek má čosi vážne na srdci. Čo to len môže byť?“ myslela si.Genuško zdvihol hlavu a pozeral poníženým pohľadom na Milu.— Prečo ste neprijali odo mňa ten hodváb?Mila sa zadivila.— Veď som vám to povedala. Nemala som…— Preto som skoro otca zabil, — skočil jej Geno do reči.Mila cítila, že zbledla.— Otca zabil! Čo to hovoríte, ste pri zdravom rozume?— No tak. Otec ukradol hodváb, on robil najväčší krik preň v dome s čeľaďou a dal ho Rozále. A on vedel, že ja si chcem Rozáľu vziať za ženu, ja som sa o tom viac ráz zhováral s ním a on povedal, že nedbá a jednako dal hodváb Rozále.— Nuž a pre kúsok hodvábu chcete otca zabiť? Genuško, to vám neverím.— Za ten hodváb Rozáľa iste bola otcovou frajerkou, ináč by jej ho otec nebol dal. A on vedel, že Rozáľa má rada mňa a že bude mojou ženou!Mila zatíchla dojatá. Ale nie pre Genuška, ale pre seba. Pichlo ju do živého, že pokladala za možné stať sa ženou tohto človeka, ktorý sa šalie za Rozáľou.— Čo mám teraz urobiť? — pýtal sa o chvíľu.Mila sa s námahou zozbierala.— Máte Rozáľu rád?— Mal som ju veľmi rád. Myslel som si, že najradšej na svete. Teraz nemôžem na ňu ani pomyslieť. Je mi protivnejšia ako Katra, žobráčka bez tváre.— Podívajte sa, Genuško, tak je to vlastne veľmi prostá vec. Mali by ste byť vlastne otcovi povďačný, že vás od takej naničhodnej osoby oslobodil.— Málo chýbalo, že som otca neohlušil skalou.— Čože, vari ste sa s ním bili?— To nie, ale idúc za ním držal som skalu v ruke, že ho ňou ovalím.— No, neurobili ste mu nič?— Nie, prišlo mi na um: je to otec.Mila vstala, podišla ku Genovi a pohladila ho po hlave.— Vy ste jednako dobrý človek, Genuško.Genuško kľakol pred ňou a oblapil jej kolená, pritisol na ne tvár a plakal. Milina dobrota ho dojala.Už sa zošerilo.Kým sa Genuško neupokojil, Mila trpela jeho objatie. Myslela si, či by ho mohla milovať, i zdal sa jej ako človek v ukrutnej diaľke. Skočila jej do umu Rozáľa, i zapálila sa, že to je jej súperka.Keď sa utíšil, sadla si oproti nemu a ticho, skoro šepkajúc, vyhovorila mu žiaľ z duše. Pravda, na čas, kým bol pod dojmom jej miloty. Kým mu hovorila svojím lahodným, trošku posmešným hlasom, držal všetko za úplne prirodzené, čo mu vykladala. Genuškovu lásku k Rozáli nebrala veľmi vážne, a tak ani otcovo previnenie nemohlo byť také strašné. Otec iste nebral vážne jeho odhodlanie oženiť sa s Rozáľou. A potom, keď bola otcovi po vôli za kúsok hodvábu, tak nerobila výnimku ani s inými pánmi.— A tak čo s otcom?— S otcom? Nič. Čo budete robiť rozbroje v domácnosti. Rozhneváte matku, zasa môže dostať kŕče. Nestýkajte sa zbytočne s otcom, ale neukazujte mu, že sa na neho hneváte.— Neviem, či sa tak premôžem. Veď to bolo od neho mrzko. A koľko ráz som pýtal peniaze od matky pre neho, ako pre seba a zatajoval jeho lotrovstvá. A on je taký!— Sľubujete, že sa budete mierniť?Genuško vstal.— Pôjdem. Ďakujem vám, Miluška. Sľubujem.Urobil posunok, akoby ju bol chcel bozkať na ústa.Ale Mila mu dala len ruku pod ústa. Išla s ním na preddomie.— Môžem ešte prísť?— Príďte, kedy chcete.V Milinej duši sa pomaly rozožieral hnev na seba samú, že pomýšľala na možnosť vydať sa za Gena, keď bol zamilovaný do Rozále, o čom čosi tušila. Aká je to rodina! Medzi takými ľuďmi by mala tráviť svoj život?Čupla si na pohovku, stiahla sa do klbka a potme hodiny dumala.Keď ju Margita prišla zavolať na večeru, vyšla do jedálne žmurkajúc do svetla. Premohla všetku mrzutosť. Ustálila sa na tom, že bude hľadieť vyslobodiť Gena z toho bahna bez akéhokoľvek záujmu. Usmievala sa, vidiac hoci i skromnú, ale vkusne servírovanú večeru na peknom, kvetmi okrášlenom stole. Večerala spolu s Margitou.Genuško mal zlú noc. Na chvíľu Milinými rečmi utíšený hnev a nenávisť sa zasa v ňom rozbúrili. Cítil sa sklamaný i Milou. Nevedel sám, čo od nej čakal, ale to uspokojenie, ktoré dúfal u nej nájsť, necítil. Keby ho bola chcela mať rada! Ale ona si len zahráva s ním.V nasledujúci deň podvečer zasa prišiel k Mile. Cítil sa taký stratený, že hoci i bez veľkej vôle, ale prišiel. Našiel ju v ovocnej záhrade. Bol tam už mnoho ráz a obyčajne ho trápila závisť, keď videl jej zriadenosť a hojnosť krásneho ovocia na stromoch. Oni mali omnoho väčšiu záhradu a máločo z nej vyťažili.Mila obzerala niekoľko mladých stromkov, ktoré dala lanského roku vysadiť. Skoro na každom bolo trochu ovocia, aspoň na ukážku.— Prečo len máte vždy toľko ovocia a u nás ho je máločo? — mrzel sa Genuško.— Vám na ovocí nezáleží a mne musí, to je celý fígeľ, — smiala sa Mila.Zapadajúce slnce hádzalo lúče cez jej našuchorené pobelavé vlasy a zafarbilo na ružovo jej ináč bezfarebnú tvár.Geno hľadel túžobne na ňu. Zdala sa mu omnoho krajšia ako kedy Rozáľa.— Tak čo, pán Barták, utíšili sme sa už? — usmiala sa naňho.— Tak chytro to nejde. Otec je ku mne neobyčajne milý, volal ma i do mesta. Mal peniaze. Najskorej oklamal matku pri odpredaji prasiec. V meste je teraz divadelná spoločnosť.Chytila ho za ruku a viedla ho zo záhrady.— A nejdete?— Nejdem. Nemôžem mu tak chytro odpustiť.— Viete, čo by ste mali teraz urobiť?— Čo také? — pýtal sa Genuško, dúfajúc, že povie niečo také, čo ho dovedie s ňou do bližšieho spojenia.— Máte šesť gymnaziálnych tried. Skončte ešte tie dve, čo vám chýbajú, zložte matúru a potom uvidíte, kam sa obrátite. Nie ste ešte taký starý a boli by ste dobrý žiak.— Bože môj, po toľkých rokoch! Všetko som pozabúdal. Ale viete, čo?— Tak čo? — i hľadela mu do očí.— Keby ste si ma vzali za muža, urobil by som to, — povedal nesmelo, viac žartom.Mila urobila veľmi vážnu tvár.— Ak zložíte skúšky z dvoch tried za rok, pôjdem za vás.Genuško sa chytil za hlavu v ohromnom prekvapení.— Miluška, nebláznite ma! Pomyslite, nikdy vám neodpustím, ak ma oklamete!— Tu je moja ruka, — i vystrela mu holú ruku.Genuško ju chytil a bozkával, hoci mu ju odťahovala.V nasledujúce dni prišiel Geno i predpoludním i podvečer k Mile. Robili plány, ako pôjde do Bratislavy a ako sa tam bude učiť. Doma nemal na to pokoj ani učiteľov. Okrem toho sa tam zoznámi i s mestským životom.Potom neprišiel dva-tri dni. Mila bola u tetušky a dozvedela sa, že páni chodia do divadla do mesta a prichádzajú len neskoro v noci domov.— No, treba sa im aj zabaviť, dosť sa natrápia s tým gazdovaním, — mienila v tú chvíľu Bartáková, lebo inokedy ich preklínala, že sa o nič neobzrú.Mila si teraz myslela, že Genuško akiste sotva pôjde skúšky skladať. Bola by sa zasa mrzela i na seba, lenže teraz sa pevne odhodlala, že ho bude zavádzať svojimi sľubmi tak dlho, kým neporobí skúšky a potom nájde ľahko výhovorku, aby ho nechala tak.Bol to len hromozvod pre prípad sklamania. V najtajnejšej skrýši jej duše sedela nádej, že sa možno stane z neho človek a že môže byť s ním šťastná.Divadlo už odišlo zo susedného mesta a Genuško jednako nechodil k Mile.Chodil k Rozáli. Otec a za ním i Rozáľa mu prisahali i po jednom i spolu, že sa jeden druhého ani nedotkli.Otec sa prisahal, že nech mu oči vytečú, nech mu umrie najmilšia rodina — žena a syn — ak on na Rozáľu nedovoleným spôsobom i len pomyslel. Pravda, prisahal to ľahko, lebo by bol stratu ženy a syna preniesol hravo a bol by dostal po nich majetok.Rozáľa zas začala plakať a vrieskať, keď jej Antuško pred synom spomenul, čo tento o nich predpokladal.— Nuž, veď mi dal ten hodvábik, dobráčik, dal mi ho, netajím. A čo na tom? Dala som z neho ušiť hábočky pre svoju Agnešku. Také je to dieťa v nich ako anjel z neba. A nie je nevinnejšie ako jeho mať. A o nás takéto strašné reči hovoriť! — i vyhodila ruku sponad bujných pŕs nad hlavu a prekrútila oči dohora, že jej bolo vidieť z nich len bielu kozienku.Genuško vďačne uveril, za čím mu duša pišťala. Hneď vtedy sa v prvom rozjarení pomerenia v otcovej prítomnosti zasnúbili. Belzebub musel mať zvláštne potešenie z požehnania, ktoré prosil pre nich Antuško od boha. Keby bol Genuško videl, ako si otec a Rozáľa za jeho chrbtom žmurkali a usmievali sa, bol by si celú vec ešte rozmyslel. Nuž ale nevidel.Margita pri raňajkách rozprávala Mile, že si mladý z kaštieľa berie Rozáľu, že včera bolo oddávanie.Slnce sa jagalo na belasom, bezoblačnom nebi a rosou sa trblietajúce ráno vháňalo vôňu ruží do siene, ale Mile nechutila znamenitá káva tak ako inokedy. Jednako ju vypila do ostatnej kvapky — pre Margitu. Nechcela, aby usudzovala z nedostatočného apetítu na city svojej milej panej.Teraz jej naozaj nebolo ľúto za Genuškom. Naopak, bola rada, že sa tejto nemožnej kombinácie striasla na večnosť. Ale jednako ju mrzelo, že ňou Genuško tak opovrhol. Pravda, nepripisovala to nejakému svojmu nedostatku, ale jeho bezcennej bytosti.O niekoľko dní odcestovala, odoberúc sa veľmi priateľsky od tetušky, rozplývajúcej sa v slzách. Mala hodne práce vyslobodiť sa z jej náručia. Odišla do Banskej Bystrice. Jedni hovorili, že šla k tetke, iní, že k priateľke, s mužom ktorej vraj mala pomer. Mila bola každému žiadúcna. Bola vždy dobrej vôle, veľmi vľúdna; bola mladá, pekná, sršala z nej pravá ženskosť, a tak si ani jeden muž nemohol predstaviť, že by mohla byť bez lásky, keďže každý bol náchylný stať sa jej milencom. Nevyplnené túžby a závisť pokrývali kepienkom mravného rozhorčenia a ohovárali ju, ako vedeli.Mila bola múdra osoba: ak mala tajnosti, nevešala ich nikomu na nos.Hovorí sa o ženách, že sú vrtkavejšie ako chlapi. Ľahko by bolo dokázať, že sú — najmä vo vážnejších veciach — omnoho stálejšie ako muži. Žene ťažko vybiješ z hlavy, čo sa tam raz pevnejšie usadilo.Pani Bartáková nechcela o tom ani počuť, aby si jej syn vzal Rozáľu. Hocijako veľká bola jej nerozumná príchylnosť k synovi, jednako bola pevne rozhodnutá radšej sa zriecť syna, ako prijať Rozáľu za nevestu do domu (s jej „pangartmi“).Hlavná príčina jej odporu bola, že mala akési tušenie povznesenejšieho cítenia, ktoré sa ukazovalo u nej v podobe „panskosti“, s ktorou spájala nevedome aj istý stupeň dobrého správania (mravnosti) a aký-taký duševný život. A túto jej „panskosť“ Rozáľa každým možným spôsobom urážala.Okrem toho Rozáľa — cítiac jej nepriazeň voči sebe — v svojom jede roztrusovala o nej klebety, že ešte ako dievča mala dieťa s lesníkom Záhorom, ktoré lekári vo Viedni z nej predčasne vybrali.Nepríjemné bolo, že v klebete bola pravda, že sa Žofika so Záhorom skutočne schádzavala i v temnom háji za mesačných a bezmesačných večerov (mesiac im bol totiž pri takýchto schôdzkach úplne vedľajší, hoci to básnici neuznávajú), ale bez všetkých takých komplikácií, ktoré by boli vyžadovali lekársky zákrok.Keďže Žofika nemohla celú vec odtajiť, pokladali i jej najlepšie priateľky za možné, že sa môže v príhodných okolnostiach pridať niečo, čím sa ľudia nie veľmi chvália. A tak i najrozhodnejšie popieranie poklesku sprevádzali len s veľmi obojetným prisviedčaním, čo Žofiku veľmi dráždilo. A celý svoj hnev obrátila proti „naničhodnej, nehanebnej, ordinárnej Rozáli“.Bartákovi veľmi záležalo na tom, aby Genuška dostal z domu, a tak ho pod rukou všemožne podporoval v jeho zámere vziať si za ženu Rozáľu, ktorá v tie časy toho chudáka tak pobláznila, že sa s ňou skutočne oženil a prešiel k nej bývať.Rozáľa počítala s tým ako s istotou, že sa Genuško s matkou pomerí a že ona prejde za paniu do kaštieľa. Do týchto čias sa to nesplnilo. Naopak. Bartáková ju nenávidí čím ďalej, tým viac. Následok tohoto pomeru bol pre Genuška veľmi žalostný: stal sa v obchode svojej ženy prostým výčapníkom a pobehajom hostí.Pravda, Antuško Barták už ani nepozrel v stranu syna a nevesty. Keď mu pri jeho žene syn nezavadzal, vedel si za veľmi krátky čas získať jej priazeň a hoci ju klamal na všetky strany, robil s ňou, čo chcel.Bral ju zavše do mesta na návštevy a privádzal jej hostí, takže sa celkom vyžila. Schudla, viac sa opatrovala, i stala sa z nej celkom obstojná pani. Pravda, za tieto výhody trešťal majetok. Žofikine nagazdované peniažky šli dolu vodou a teraz už majú i dlhy.Geno vinu za svoje nešťastie zvaľoval na Milu. Rozprával, že sa mu oddala, dala sa mu bozkávať a oblápať a napokon ho nechala tak. Zo vzdoru si vzal Rozáľu. Ľudia mu verili, ľutovali ho, krútili múdrymi hlavami nad Milou a rozhorčene ju odsudzovali. Padlo im to tým prirodzenejšie, lebo taká mestská fiflena nemá ten cit ako prostý, ale neskazený dedinčan.[1]kortešovanie— (zo špan.) predvolebná agitácia; povestné boli kortešačky v býv. Rakúsko-Uhorsku, kde sa najmä promaďarskí poslanci usilovali každým spôsobom (traktáciami, úplatkami) ovplyvňovať voličov[2]zvyškový veľkostatok— po prevrate sa v býv. Československej republike uskutočnila čiastková pozemková reforma. Časti veľkostatkov sa rozparcelovali, zvyšok sa predal jednému majiteľovi, z čoho vznikol zvyškový veľkostatok.[3]klematis— clematis, poloker, ozdobná rastlina (plamienok z rodu pryskyričníkov)[4]bujná musa— musa (pisang), rastlina podobná palme, vyskytuje sa v mnohých druhoch v teplejších pásmach; u nás slúži ako ozdobná rastlina[5]pletený puf— pletená stolička[6]svätá Borbáľa— svätá Barbora (ľud.)[7]šmucig— (z nem.) špinavý[8]Wellsov román— H. G. Wells (1866 — 1946), anglický spisovateľ, žurnalista, historik, autor mnohých spoločenskokritických, ale najmä utopických románov, do ktorých vložil svoje vlastné predstavy o budúcom usporiadaní spoločnosti a sveta[9]naturburš— (z nem.) rázovitý chasník
Nadasi-Jege_Dve-vdovy.html.txt
1Vakácie sa končia. Ondrej Rybár sa vše zamyslí nad márnosťou sveta i všetkého, čo je v ňom. Predstupuje mu tu i tu pred oči profesor, ako stojí pred čiernou tabuľou, držiac kružidlo v ruke a demonštruje pamätnú poučku Pytagorovu.[1]A zimomriavky naskakujú na chrbát, lebo s geometriou stojí od počiatku na nohe válečnej. Ani matematika nenie lepšia, menovite odvtedy, čo sa do nej vplichtili miesto čísel všakové litery. Neraz hútal, načo ich učenci vpustili do matematiky — veď i bez nich je dosť strapatá: či sa im málilo čísel a tak preto všantročili medzi neaaba či fantázia sa im tak rozihrala, že prekročila hranice čísel celých, zlomkov obyčajných i desatinných i bohvieakých, a zablúdila na nivy, kde rastú nešťastné litery?,Už akokoľvek,‘ húta Ondro, ,litery tam nemajú čo hľadať. Ťažko je uveriť, že a/b = c, lebo nevieš, čo jea, alebob.‘Starému Rybárovi sa to tiež nepozdáva: „Keby vás radšej učili rátať v hlave: koľko príde za to a za to. Ako židov! Ten ti zaraz vyráta a priráta, lebo odčesne: a ty nevieš, len keď ťa oplie. Uč sa ty len to, nie také haraburdy.“ Hodil rukou a doložil: „Načo ti to bude. Povedz, načo!“Syn súhlasí s otcom úplne, ale mlčí. Vďačne by hodil na to všetko rukou — ale tu je profesor s kružidlom. Pozerá prísno, hrozí, a Ondro uznáva, že bez algebry nič: že tá musí byť, ináč by študenti zbujneli a nebáli sa ničoho.A čím väčšmi ubýva prázdnin, tým viac sa rozkoreňuje presvedčenie, že algebru treba znať. Treba vedieť rozsievať litery po čiernej tabuli, ukladať medzi ne všakové +, -, = a dávať okolo nich ( ), a kde tie nestačia, i klambričky, a to najprv takéto [ ] a potom takéto {}, kým tabuľa stačí a hlava sa od tej povodne literovej zasype.Hja, doma je to ináč! Sťaby centy spadli z hlavy. Knihy, pohodené za pecou, pripadli prachom. Ondro brúsi po dedine, vývodí medzi malými i väčšími deťmi, budí závisť i obdiv kamarátov, ktorí neboli „ani za humny“. Keby to bolo celý rok! Ale sotva žatva pominie, lastovičky ešte tu — on už musí tiahnuť k Múzam, ktoré ho volajú do Svätého Jakuba. Paholok zapriahne do drabinovca, do ktorého naložia batoh s koláčmi — periny a kufor zostali v Jakube u gazdinej — otec vysadne k nemu a hybaj. Ej, ťažko sa lúčiť s dedinou. Zas prirástla k samému srdcu cez tie vakácie.„No, akože, starý: ty pôjdeš s tým chlapcom, či ako?“ pýta sa Rybárka muža.Ešte iba svitá, Ondro spí v posteli, ale tie slová ho prebudili. ,Pane Bože, už iba týždeň!‘ ľaká sa. ,Ako sa to minulo! Kde sa to delo?‘ A načúva, čo otec povie.„Ja neviem — mal by som,“ odpovedá. „Samého akože ho pustíš. Sám si neporadí. Najhoršie o kone. V poli sa oneskorilo — akurát bude prichodiť zvážať. Bez koní doma nič. Trafia prísť dažde, všetko zamokne. No nie?“ Pozerá na ženu akosi netrpezlive.Tá sa odvrátila k ohnisku, tvárou jej preletel úsmev. Bojí sa, že ju na ňom pristihne. Ona už vie, kam on bije. Zná každú myšlienočku jeho, možno prv než on sám. Chcel by ísť do Sv. Jakuba pešo, preto tak okolkuje. Pešo chodiť, to mu je najväčšia radosť. Na jarmoky tiež chodieva pešo, čo hneď do tretej stolice. Nuž nenarodil sa za pána. I keď ide so synom do škôl, on najviac za vozom, „aby sa kone nestrhali“.„Veď je ono pravda,“ stavia sa žena nevedomou. „Ale ako ti ono zájde! Už vy len choďte na voze; my tu pozvážame na voloch. I Jano nám pomôže.“ To sa odvolávala na svojho brata.„Jano!“ pozastavil sa on. „Toľko sa ho naunúvame. Už sa neraz i okúňam.“„Dajmibože! On veru vďačne, hocikedy. Či mu koňom zaháľať na stajni, či takto. Po furmankách nechodí, iba čo postávajú. A darmo sa i tak nechce. Ľaľa, neraz sa mu pomohlo.“„No už najlepšie nedržať sa na nikoho. Čo vykonáš, vykonáš sám najlepšie. A pešo — to nie toľká vec. Kufra nemá, iba tie hábočky a merinda: to ja poľahky unesiem. I furmani sa trafia. A robota by nestála. Ja by veru najradšej pešo.“Žena mlčí. Keby ho začala podvracať, on by sa držal tým tuhšie. Nechá ho tak, za týždeň sa mu to z hlavy beztoho vyparí.„No nie?“ dodieva on. Chcel by tú vec úplne zakľúčiť dľa svojej vôle. „Ja myslím, tak by bolo najlepšie.“„Nuž urob, ako vieš,“ privolila ona.On tiež zatíchol, ale nenie spokojný. Tá odpoveď ho mrzí; taká neslaná, nemastná. Ustúpila mu, ale vidno, iba kvôli pokoju, aby nebolo hádky. On by radšej hádku — presvedčil by ju razom a bolo by rozhodnuté. Takto ona bude proti nemu brojiť, ale iba pod rukou, kýmkoľvek ho nepremôže. On ju zná.A pešo — ako by to bolo pekne! Šli by z nohy na nohu, cestami i chodníkmi. Zná každý chodník, neraz meral cestu do Svätého Jakuba. Vie každú studničku, každú vŕbu pri ceste, kde sa dobre oprieť, vydýchnuť si v chládku. Zná každú dedinu, každú krčmu, kde je dobrá pálenka alebo borovička. Ba čajsi každého človeka, a jeho tiež znajú. Pozhovára sa s nimi, vytúži sa im, pochváli. A keď i nezná dakoho, pustí sa s ním do reči ani s bratom. O nocľah nemá stisku. Vojde do prvého domu, vďačne ho prijmú. Ešte ho vyčastujú a prikážu: „Ale nazad idúc abyže ste nás neobišli!“Kto by sa tam na voze drgáňal?Ondra netešila táto porada. Jemu sa protiví či pešo, či po voze. Jemu najlepšie doma. Vo Svätom Jakube ani slniečko tak nesvieti. Hľa, i vychádza z druhej strany chotára. Ľudia sú tiež nie prívetiví, ani sa takto nenosia. Má tam kamarátov, ale nevývodí medzi nimi. Neraz sa mu od nich dostane.Odísť musí, to je pravda. Ale keď už odísť, tak aspoň na nevídaný spôsob. Kdeže pešo! Veď to zaváňa vandrovníctvom. A voz, a ešte drabinovec — eh, kto sa vozí na drabinovci? On chce ísť po železnici.Keď šiel na vakácie, krížom cez hradskú preletel osobný vlak. Kone strihali ušima, fŕkali, otec ich musel za uzdu lapiť. On sa díval do oblokov, videl v nich samé veselé tváre. Jeden pán sa mu usmial, jeho kamarát Svorka kýval mu klobúkom na rozlúčku. To je slávna cesta! Hneď vtedy si umienil, že ináč nepôjde, ako železnicou. Beztoho stanica Povážna je iba tri hodiny od dediny.Otec odišiel do poľa a Ondrík začal sa mať okolo matere. Hľadí naň nežne, ako vždy pred odchodom. On sa k nej pritiera plný výpočtov a zadných myšlienok.„Mamo, dajte mi ušiť košele také, viete, čo golierik stojí dohora.“Mať sa díva, čo to zas premýšľa:„Aké to chceš? Veď máš pekné košele.“„Stojí tak dohora, lebo je tvrdý. I na prsiach je tvrdá, i poza päste. Všetko nosia také.“„Ty máš pekné košele, moje dieťa,“ uspokojuje ho mať. „Musíš ich dodrať najprv. Nemáš mladšieho brata, čo by za tebou dodieral — musíš sám.“„Ale!“ trhol sa Ondro.„Var’ ich zahodím — také košele! Mieru žita som dala od nich Terke.“„Ale keď tam všetci nosia také!“ zvolal Ondro skoro s plačom.Na košele si pomyslel iba teraz. Vedel, že mu ich mať nedá, a tak ako náhradu chcel sa pýtať po železnici. Ale v hádke sa nevdojak upriamil na košele a materin odpor začína ho mrzieť.„Ty si, moje dieťa, gazdovský syn. Tí sú farárski a rechtorskí. Kdeže by nám stačilo! Ty sa nemôžeš rovnať — ty si chudobný.“„I pán farár nosia také.“Mať sa zamyslela. Je to hneď iná vec, keď i pán farár také nosia. Čo robiť? Nie, nijako nedochodí. Ľanu je málo toho roku, i to krátky — nijako nedochodí podobrať sa na taký výdavok.Ondro sadol k stolu, mlčí zanovite. Čaká, že mať príde a privolí. Ale tá už sotva myslí na to. Iba keď odchodila do poľa a dávala mu naučenia, čo má robiť — tu jej huplo do hlavy, že ho dnes zarmútila.„Košele — to už vonkoncom nie,“ vraví, hladiac ho po hlave. „Zaobíď sa len pri týchto. Na takto rok, ak nás Pán Boh poživí, nerečiem.“ Ondro pohol plecom a hľadí nabok. „Oj, dám ti ja našiť takých košieľ, ak sa budeš rúče riadiť — neboj sa! Teraz mi nedochodí.“Ľúto jej je ozaj, že mu nemôže vyhovieť. Vďačne by mu ponúkla dáku náhradu, ale čo?Ondro vie, čo sa stalo, že teraz je čas na to. I ozval sa trucovite:„A ja vám pešo nepôjdem — ja som nie žobrák. Ja otcovi utečiem.“„Nuž povedz otcovi. Veď on slúchne, neboj sa. Kone máme…“ Teší sa, že dostáva takú posilu. Už vidí, že starý prehral.„Ja chcem po železnici — ja nechcem po voze.“Tu sa zamyslela. K železnici nemá veľkej dôvery. Je to tak nezvyčajné! Ešte sa neviezla na nej, ani jej nevidela, no čo popočúvala od ľudí, to páchne strigônstvom. Čerti vedia, či to ide dobrým. Možno porobenina. Kdeže by voz utekal bez koní.Nie, dobrým to nebude. Diabol vymyslel taký korbáč na ľud, ktorý sa mal dobre, kým železníc nebolo. Boli furmanky, dukáty plesneli v truhlách. A teraz: chudoba, psota — ani papierových nieto.„Už ty len choď po voze,“ dohovára mu. „Bojsa by ťa zabilo na tej železnici.“Tu sa Ondro rozplakal:„Mne nič nechcete — a druhí všetko!“„Veď ja nedbám, veď už len neplač. Povedz otcovi: ten rád vidí také výmysly — povedz mu, azda pôjde. Pre mňa ty môžeš, ak chceš, po hlave, Bože, odpusť hriechy.“Ale Ondro nemá vôle vyjednávať s otcom, ani smelosti. On radšej s materou. Tá keď i odoprie, odoprie nežne, i do jednačky sa pustí. Ale otec povie jednoducho: „Nedám!“ a koniec. Sťa keby pečať udrel. Hľa, ona za košele pristala na železnicu: vidno, že už pristala.„Ja mu nepoviem — mňa zakríkne,“ sťažuje sa. „Mamička, povedzte mu vy. Prosím vás!“A už sa jej pritiera k tvári, ktorá chce byť prísna. O malú chvíľku zmizla prísnosť a naskočil na ňu úsmev.„Ty líškavec“ choďže mi ho! Toľko som vystála pre teba: a nie si dobrô!“[1]poučka Pytagorova— Pythagoras (okolo 580 — 500 pred n. l.), grécky filozof a matematik. Jeho poučka (Pythagorova veta) o pravouhlom trojuholníku patrí k základným matematickým vzorcom.
Kukucin_Do-skoly.html.txt
Žalm na tisícročnú pamiatku vierozvestcov sv. Cyrila a MetodejaŽalm 98: „Spievajte Hospodinu pieseň novú…“Zazvuč, varyto moje, ó, splesaj zbožným naladením,čo v strunách rozkošného chováš, zlúč v chorál veleby;ako škovrán cez svitania hmly zárivý na prestol,ó, vznes orličím krídlom i ty žalm slávy nad oblač!Kde východ rodí sa tajmo z vetvíc vysokej polnociprv skvetom ľalie, v okamžení však i skvúcim ovocím;kde dňa vyviera studeň zo skalísk temnej budúcnosti,by údolím tieňa roztiekla sa opäť ligotným potokom;skiaď svetlo vyletáva kŕdľom holubíc bez počtu,každá v ružovom zobáčku nesúc ratolesť víťazstva;kde perlia sa kropaje rosy na čelách anjelských,by, akonáhle pokynie Jeho dych, s žehnaťbou spŕchali;kde farbený býva rumenec a tkatá osnova života,skiaď dúha na mraky, zeleň driekom zeme býva prevesená;kde všetkého zárod i národ, vzniku i trvania tajomstvo,kde zákon vševládny dlie, milosť plaje nad zákonom;kam smeruje peruť vďaky, neresť slzavé túži, bolesť privoláva,kam pokazujú vrcholy hôr, človeka temeno;kam nesú sa duše dobrých, dym kvetín vonný, sfér hudba nebeských,vlna podskakuje morská, roj hviezd sa ubiera:ta, ó, ta vyleť, duchu môj, i ty, stačia-li perute,neoslepí-li ťa jas, hlas tvoj neumrie-li,ta vznes sa, duchu môj, povyšiň sa k pocte zapálenýčo svieca oltára, pochodeň čo slávnostná,a podnož kde trónu, na ňomž veliký kraľuje Hospodin:tam obeť zažni srdca, pokory zlož poklonu!Ty ale, Duchu svätý, duchu, ktorý na Horebakre skvitols´ vatry ružou a ohňostĺpom kráčal si na púšti,ktorý Izaiáša zrak zostrils´ videním prorockým,že prezrel závoj časov, noc vyrkol zhuby, deň stvrdil spasenia,ktorý obživoval si nadšenia prúdom pieseň Dávidovu,že niesla sa oblohou jak svitu papršlek,ktorý nad Jordánom zastals´ v letku, jatý zaľúbením,a znamením triumfu sa skrížil nad cestou k Damasku,ktorý v deň päťdesiaty z neba privanuls´ švihom povíchricea v chrám osvetlil si dom, v túžbach kde sedeli:Ty, ó, duchu plamenný, prosím, ráč vzhliadnuť i na mňa,nech srdce preborí všednosť, myseľ vzplá vysoko,abych, včuľ krehká byľ, zmocnel horlivý pre výkon,znal, čo kážeš, vymluviť zdarné k chvále Najvyššieho!- Lež vstaň, národe môj, i ty, zodviž sa z nízkych, kamenných sedadiel,vstaň, rušajme z tmy dolín všetci veselé na hory!Oblečte rúcha sviatočné, k obetiam jak zástup valil sa praotcov,pod prápormi viery hrňte sa púťami;ktorí umelí ste v slove slávy: poďte, kazatelia,tam z výšin rozostrite reč v zápale cez obzor;ktorí zmysly zdravé zachovali ste, srdce bez úhony,ste pravdy vyznavačmi, zrady nevedomí,i odetí ste brnením rázu, čo skala pevní vôľou, udatní v nesnádzach:zdvihnite truhlu úmluvy a v húfoch stúpajte;ktorým známa je prelesť súzvuku, dar daný piesne z ríše nebeštianstva:osnujte hudbu k pochodu, narazte nový spev;ktorí obraciate hrudu zemskú dobrej vždy plní nádeje,ozdobiac styk k podpore staroby, povzdych svoj pripojte;družina chalúp, pospeš, ty pod chvojkou studu, ty v čistoty veniečkoch,nech horí obličaj váš stešený jak stužka červcová;vy, čo pasiete stáda, jak zasvitne deň, až kým nezašiel počerné za hole,vy fujaru prineste zas i dúčeľ gajdice;pôjmite, matky bedlivé, v ruch ten sviatku vnímavú i detvu:nech utkvie jej do konca v pamäti, čo hnulo národom;poďte všetci ku Tatre, ona Sionom dnes, kameňom uholným,množstvo oltárov tam vznešených k vatrám pohotove,kliesnite lesy vôkol, vrhajte v plameň i s vonnou živicou,nech sála jazykami bez počtu po nebies baldachýn,a jak unáša sa plam, oslavou za ním skríknite zakaždým,zaspievajme znova a znova horlením chrámovým!Zasluhuje toho Hospodin, Boh náš, v miere zvrchovanej,bár slncom, národe, vzplaješ, iskra len povďaky.Však pred tisíckou rokov, keď ešte blúdivé mrákotyzrak clonili ľudstvu, ďas králil pohanský,keď ako ľúta zver vôkol národ s národom ruval sa o lúpež,hord zbesilých hajná krv zbitých lokali,keď i znamenie spásy sväté žreci ziskožravív bič spletali rabstva, skúvali v okovy,keď hynul človek ako tráva, plemená truštili sa ako vlny morské:už vtedy, národe, konal v tebe veľký čin sveta Pán.On zoslal archanjela k Tatre v bleskote polnočnom,by zaniesol blahovesť mocný na Velehrad.I stúpal posol boží z štíta na štít jagotný čo oblak -kde zbytky modiel stáli, tie v priepasť povalil.Nik nepobadal ho na púti skvelej, len sám kráľ Rastislav,keď u loža jeho zastal v svetle a k nemu premluvil:„Rastislave, Rastislave, kráľu bohumilý, nekormúť sa viacej,Hospodin porozumel túžbam tvojim, aj, nesiem jejich spln.Nebude ľud tvoj zmietaný viac pokušením všakým,nie mýlený pokrytstvom, týraný spupnosťou;boh zdelil sa svetu, by poznal Ho z tvári v tvár v podobe človeka,ver´ zdelí sa i národu tvojmu, že Mu porozumie.Ta obráť starostlivý zrak po zdroji svetla, stiaď sprýšti sa iste —“ukázal prstom k východu, a k hviezdam podletel. —Sláva Hospodinu za zjavenie to, sláva milosti za záloh:aj, svätí Cyril a Metod už idú z Carhradu!Kráčajú mužne brehmi Dunaja, sťa k Abrahámu kedys´ vznešení poslanci,onen vľúdny, tichý Ján, ten Pavol horlivec.Nesú knihu života s sebou, nezreťazia jej obsah viacej farizeji:tvoja reč bude riečišťom, nímž v duše tiecť bude;rozptýlia skoro bludy cudzinské, lož podvrátia, zdrtia svätokradcov,a vezmú ťa, národe, mocnú pod ochranu,zaštítia pavézou viery, pripnú ti meč svetla, pravdou ťa ohradia,do ríše ducha čo Dunaj napustia valný tok osvety,budeš ako zakvitlý kmeň lipy, jaro keď zavíta;jak jabloň obrodená bohatstvom jesene;i znak spasenia nesú, golgotský kríž, jemuž márne hrozilskazou žoldnier najatý, renegát Julián:ten zasadia na vrchol Tatry, ten v stržeň žuly pevný,skiaď nevykýva ho búra, ni sveta svevoľnosť,i svietiť ti bude stiaď čo maják ohňom nehasnúcim,keď zazúria príkory, loď bude stíhaná,pod jeho ramenami nezhynieš, ujmy nepocítiš,ten v utrpení ti posilou a v boji víťazstvom!Buď oslávená pamäť jejich, že to učinili,oslávená vehlasne až v pozdné potomstvo!Tak, hľa, pečoval o teba, národe, sám Otec národov:dav zvláštnych apoštolov ti za vodcov v mladosti.Tí pokrstili ťa znovu rosou z prameňov domácicha naučili ťa v mluve vlastnej vzývať Hospodina.Tým trval si posaváď od sväťby tej, nebu súc verný i svojej bytnosti,tým i trvať nesmrtne budeš, v tom pečať, záruka.Hoc pokorený si dnes, zdlávený najhlbšiu pod podnož,sšarpaný čo strom u cesty, záškodcom k rozkoši,podlosť smie ťa tupiť, drzosť napájať v triumfe, bez trestu,nenávisť v hrob ťa odsudzovať preto, že si sa narodil,hoc krvavé slzy roníš pre krivdu, zbolený si veľmia bodľač ti poduškou i nemôž´š pozasnúť,nebudeš zmietaný dlho pokúšaním všakým,nie mýlený slepotou, trýznený spupnosťou:príde deň božej sudby, príde, prv než sa hriech nazdá,než stihne lovec ľstivý namieriť na korisť;niet pravdy zmučenej, ó, niet, ktorá neprešla by v slávu,niet krivdy najmenšej, ó, niet, juž Boh by nestrestal!Oslavujme Hospodina, rujným oslavujme Ho mysle otrasením,páľme vatry vďačnosti, duchom podletujme;rozpni, speve náš, krídla svoje od póla ku pólu,a zachyť celé jaro citov, všetku vtač myšlienok:celý vzduch nech presýti sa kadidlom vonným a zvučaním chválya vesmírom nech skrúži sa kol trónu otokom.On dal tisíc rokov prežiť vo viere bezpečnej na skale,i vystrie budúcnosť našu, jak o ňu prosíme.Ó, bože, jak slovo zvestov svojich, blížencov dľa ducha,zjednotil si nás k službe krstom vôd dunajských:ó, udrž nás pospolu svorných, udrž tuhnúcich vo priazni,nech žiaden neprerve zväzku, ni sa neodkruší!Daj, by poznalo sa stádo Slávy, kdekoľvek na horáchrozptýlené mešká, daj, nech sa uspolčí;i ako pastierov si dobrých vyslal k jeho privráteniu,tak učiň zázrak zas: nech znova uverí!Tak dôjde istotne cieľa, akýs´ mu na pastve svetovej vykázal:i zasadí palmu pokoja na zemi,v tom tieni bude hovieť si ľudstvo jak v prístave bez búry a prieku,a Ty s úľubou spočinieš zas ako po stvorení…— Ó, spievaj, národe, Mu slávu, vo vytržení mysle hlásaj: Hallelujah!Vzbuď ozyv tisícov brál, šumot riek i vekov svedectvo;ples tvoj posvätný nech stúpa v ústrety Mu jak slnce k poludniu,vďaka tvoja nech letí za ním jak roj hviezd k polnoci.S tým pokľakni i skloň sa v pokore, tak opakuj prosbu:„Budi Gospodi milosť Tvoja na nás nynie i ve vieki!“(1885)
Orszagh-Hviezdoslav_Zalmy-a-hymny.html.txt
Dr. Jozef M. HurbanCez hroby svojho zemského pokoja mládenec letí so svetom do boja.J. M. Hurban.Bolo nie vinou slovenskej prírody, lež popri iných pomeroch najmä vinou ústavy, aristokratickej ústavy uhorskej, že za celé veky, možno povedať, nebolo slovenského národa. Až do konca minulého stoletia massa národa vlastne nikde neznamenala nič; no v Uhorsku, v krajine, složenej z rôznych národov, bolo najhoršie. Šľachta, predstaviteľka krajín, nikde nemala národnosti. Akonáhle zablisknul sa však prvý lúč ľudskejšieho veku, inde všade bol možný prirodzený vývin — materiál národa bol spolu, pohromade. U nás, keď svit nového veku dal sa už hodne cítiť, šľachta, ktorej prichodilo predstavovať národ, bola ústavnými formami a latinismom celých století, potom zas prebúdzajúcim sa maďarismom tak odcudzená ľudu, že nemohla byť s ním spoločným materiálom k utvoreniu národa. Maďarismus mal šťastia; mohol vyskočiť zo sna zavčas rána, keď my ešte spali sme. Tak stalo sa potom, že u nás i to, čo zpomedzi ľudu vedelo sa vyšinúť, ako v predchádzajúcich časoch ztrácalo svoju národnú tvár, tak teraz začalo prijímať tvár maďarskú. „Naši veľkí mužovia rozmnožovali a naplňovali len veľkoleposť, rozmanitosť a zanímavosť cudzích dejov. Výtvory a deje ducha slovenského prelievaly sa do maďarstva: a tomuto pripisovaly sa všetky veľkodušné, odvážne a neohrožené skutky, umom i srdcom slovenským vyvedené a dokázané.“[1]Národ slovenský bol tu, ale nepovedomý: žil len, že Boh dal mu života, pracoval, že mu rozkazovali. No Boh nie preto postavil ho do sveta, aby večne taký život viedol. Iskra prišla. Ako všade, i u nás literatúra spôsobila prvé precítnutie národa. Zo všeobecnej opustenosti, ozaj akoby Božím riadením, vznikli Bernolák, Hollý, Kollár. Z tmy hupkom veľké svetlá. Bernolák vydal v šiestich veľkých dieloch slovník jazyka, v ktorom ešte ani nepísalo sa, Hollý za horúca stvoril v tom jazyku veľké, klassické epické básne, v ktorých ožila zapomenutá historia Slovákov, a Kollár v svojej „Slávy dcére“ hlasom starozákonných prorokov potriasol v sne alebo v blude pohrúžených duchov. Odkiaľ len také zjavy na úhore slovenskom?Kollár vyletel vysoko nad obzor. Čo on hlásal, to platilo celému Slavianstvu. Doma i prisviedčali mu, no slovenské dielo nepohlo sa ďalej; velikými jeho myšlienkami odchovaní kde-tu už zjavovali sa jednotlivci, sľubujúci nové pokolenie slovenské, no všetko to nemohlo ešte ani cez prah privátnych bytov. Neodvážili sa vystúpiť ani tí, čo v ruke so „Slávy dcérou“ plakali z oduševnenia. Kde je, kto posmelí a vyvedie zpoza zamknutých dvier prebúdzajúcu sa myšlienku slovenskú?Prišiel — prišli i oni. V Prešporku v úzkom kruhu študujúcej mládeže slovenskej zjavil sa Ľudovít Štúr. Úzky kruh začal sa šíriť, mládež organisovala sa a s nebývalou seriosnosťou pripravovala k životu. Mladí, neznámi ľudia začali hovoriť menom národa, slovenského národa, a po šírom Slovensku hľadali potyky s roztratenými prebudenými i prebúdzajúcimi sa jednotlivcami slovenskými. Do tohto kruhu prišiel v septembri 1835. roku Jozef Hurban, narodený 19. marca 1817 v Beckove, kde jeho otec, Pavel, bol evanjelickým farárom. Mladý Hurban študoval v Prešporku už od 1830. roku, no zachvátený záhubným národným nihilismom, „o svojom národe — ako pozdejšie sám vyznával — nevedel ničoho, o povinnosťach vyšších netušil ani najmenšieho, obrazy gréckych a rímskych individuálností, velikých historických osobností stály pred okom duše jeho len ako velebné a mrtvé sochy; nevedel jich on poťahovať k životu, neznal spojovať jích skutky s behom ľudstva vždy žijúcim. Slovom, onnemal pôdy pre myšlienku, nebol prebudený k národnosti.“[2]Štúr vedel priťahovať mládež do svojich krážov; to je jedna z hlavných známok jeho veľkého ducha. Hurbana stretnul raz večierkom, zpýtal sa ho, či cvičí sa v slovenskej reči, ako patrí sa na Slováka, poznamenal mu, že má hodného priateľa (Jurka Záborského), aby len toho pridŕžal sa, aby navštívil i jeho, Štúra — a maďarónskymi professormi pomátaný, slovenskej spoločnosti strániaci sa Hurban, ktorý dosiaľ nepriznal sa, že je on Slovákom, bol silne potrasený. Nasledovaly hodiny rozjímania, potom precitnutie, vstúpenie do slovenskej spoločnosti, za žiaka Štúrovho. Tu v krátkom čase stal sa jedným z najlepších. „Činnosť Hurbanova bola v spoločnosti, a pozdejšie — keď zabránili slovenskú spoločnosť —v ústave, na vek jeho mladistvý ozaj náramná. Nielen že už vtedy viedol korrespondenciu veľmi obšírnu, ale pracoval do ústavu najpilnejšie rozličného obsahu práce, kritiky, prednášky; vyučoval menších žiakov v slovančine, sám študoval ďalej nárečia slovanské a viedol zápisy zo zasadnutí verejných tak obšírne, že všetky tie zasadnutia skutočne pomenovať sa môžu fotografiami činnosti mládeže. Obšírna korrespondencia ústavu ležala z veľkej časti tiež na ňom. Býval i redaktorom novín písaných. Boli sa totiž uhovorili starší a v úradoch postavení národovci, že každý z nich najmenej jeden raz každé dva mesiace bude písať redaktorovi do Prešporka o udalosťach, náhľadoch, dobrých abo zlých osudoch národnej veci, a tento že zaviazaný bude odoslať všetkých dopisy v stručnom výťahu, dôležitejšie v úplnom odpise, každé dva mesiace, jednomu každému listovne po pošte. Na výlohy k tomuto potrebné, dával každý člen ročne redaktorovi 2 zlaté striebra. Hurban za redaktorstva svojho veľmi zdokonálil tento ústav, ktorý bol prejal od Benjamina Červenáka. On bol pôvodcom spolku cestovateľského medzi mládežou usporiadaného. Roku 1838. navrhnul vo výbore, aby si skladali mesačne po 50 kr. striebra na cestovateľa, ktorého cez prázdniny pošlú do zemí slovanských. Koncom roku volil sa cestovateľ. Medzi kandidátmi, ačkoľvek mladší, bol i Hurban, a voľba len o pár hlasov padla na Ollíka, ktorého vyslali do Horvatska a Slavonie. Hurban tieto prázdniny strávil tiež na cestách po Slovensku; nemajúc už rodičov a sám opatrujúc sa trápne v školách, aby vyhovel túžbe po cestovaní, prejal na seba suplikačku. Spolok cestovateľský obnovil sa po návrate žiactva i v roku 1839, a tento raz voľba jednomyseľne trafila Hurbana, ktorému bolo naloženo putovať do Čiech a Moravy. Povinnosťou cestovateľa bolo vydať cestopis tlačou; avšak iba sám Hurban urobil zadosť povinnosti tejto, lebo ani jeho predchodca, ani čo po ňom cestovali na spolkové útraty, nevydali svoje cestopisy.“[3]Cestopis Hurbanov vyšiel 1841. roku v Pešti u Trattnera-Károlyiho pod názvom: „Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách.“Takto pripravený k verejnému životu Hurban 1840. roku stal sa kaplánom na Brezovej. Na hodnosť generálneho inšpektora ev. a. v. cirkve v Uhorsku temer súčasne bol vyvolený gróf Karol Zay. Maďarisácia vtedy už silne prevádzala sa. Zay bol jej nástrojom. A s čím začal v svojom vážnom postavení, to bolo spojenie — unia — evanjelikov s kalvínmi. Slovákom nebolo ťažko videť, že je to namiereno proti jích národnosti. Keď raz dostanú sa v cirkvi pod jeden klobúk s kalvínmi, Maďarmi, budú minorisovaní, prídu do položenia, že jednoducho bude sa jim diktovať. Uniu nedopustiť bolo by možno hájením čisto cirkevného stanoviska. Ale kto to mal robiť? V cirkvi boli všemohúcimi zemani-inšpektori; tým šlo o utvorenievlasteneckejcirkve, čistota učenia bola jim teda vecou zahodenou medzi staré haraburdie. Maďaromanstvom pomátané kňažstvo učilo sa v školách racionalistických, v Krista neveriacich; v samom Prešporku professor theologie vstúpenie Krista Pána na nebo vysvetľoval, že skryl sa za horu. Tí mohli sa brániť proti unii z cirkevného stanoviska? Alebo kde? Na konventoch? Tie riadil Zay, inšpektori, advokáti a mládež v Kossuthovej škole sfanatisovaná. Ľud nebol by ani vedel, o čo ide. Boli by ho brevi manu vohnali do unie.Zay mal v rukách moc, výdatnú pre jeho plány, no pokúsil sa podopierať dielo unie i literárne. Vydal brošúru, v ktorej dokazoval, že medzi luteránmi a kalvínmi niet rozdielu. Ján Chalupka v nemeckom spise zavrátil generálneho inšpektora, vysmial, zničil jeho dôvody. V zatvorených izbách, kde prechovávala sa slovenská myšlienka, pocítili radosť, boli i posmelení, no prešlo to, ako bublina, a všetko zostalo pri starom, Zay pánom situácie.Nie, účinok Chalupkovho spisu nebol všade bublinou. Pauliny spomína v Hurbanovom životopise, že po vydaní Chalupkovej brošúry práve boli prišli na Brezovú a našli Hurbana zimnične rozdráženého. Chalupka tu do dobrej vody hodil svojím kameňom; v tej zvrelo a hotovilo sa vreť ďalej, spôsobiť silné vlnobitie. Hurban pripravoval sa. Prejdúc 1843. roku za farára do Hlbokého, ako samostatný začal účinkovať proti Zayovcom i cestovaním po vážnych mužoch cirkevných. Potom nasledovalo študovanie, vhĺbenie sa do vedy. Národnosťou prebudenému k viere bolo mu treba naprávať, čo pokazili alebo aspoň sklátili v ňom racionalistickí professori. „Symbola svojej cirkve — vyznával pozdejšie sám — prvý raz som v Hlbokom ako farár chytil do ruky.“ O dva roky bol hotový s knihou: „Unia, čili spojení Lutheranů s Kalvíny v Uhrách“; vydal ju v Budíne 1846. roku. Hurban už pred 1846. rokom stál v ustavičných bojoch. „Ja nemal — hovorí, zmieňujúc sa o tomto čase v životopise Ľudovíta Štúra — od roku 1843, v ktorom o svätodušných sviatkoch zvolený som bol za farára v Hlbokom, ani hodiny pokojnej, abych nebol stíhaný, honený a tríbený býval.“ Opásať sa opravdove bolo mu však treba až po vydaní svojej „Unie.“ Keď proti jeho dogmatickým a vieroučným dôkazom nemohli nič vykonať kázaním v chrámoch, pamfletmi, novinárskymi článkami najatých žurnalistov; keď nevydarila sa ani objednaná obrana vychýreného historika cirkevného a touto cestou zvíťaziť netrúfajúci si maďarisátori vrátili pôvodcovi hotový rukopis: utiekli sa ku konventom, kde mohli sa spoliehať na svoj úradný vplyv a fanatismus konventuálnych gallerií. Do Prešporka bol svolaný dištriktuálny konvent. Žalobníkom bola prešporská cirkev, že tamejšiu školu a jej professorov Hurban vinil z neznabožstva. Len Jozef Justh a Karol Štúr obhajovali Hurbana na konvente, ktorý osvojil si obžalobu. Túto vybaviť mal potom seniorálny konvent nitriansky — vybaviť, to jest vyhodiť Hurbana z fary. V Nitriansku bolo všetko zagitovano, unisti a či maďarisátori nepochybovali teda o zdarení svojho cieľa. No seniorálnym inšpektorom nitrianskym bol Jozef Justh; pod jeho predsedníctvom vydržiaval sa novo-mestský konvent. Hurban tu povedal svoju prvú veľkú reč. Krik bol veľký. Veď ľudia, ktorí tvorili väčšinu tohoto shromaždenia, boli naučení diktatúru prevodzovať v cirkvi. No Hurbanova stránka tiež vedela sa postaviť; vyznačil sa svojím charakterným vystúpením najmä Daniel Lichard. Predseda vypovedal uzavretie, v smysle ktorého prezkúmať Hurbanovu „Uniu“ on sám vymenoval komissiu, ktorá nikdy ani nesišla sa.[4]Hurbanovou britkou zbraňou zrezaní unisti z professorov a kňazov v svojom zvíjaní odvážili sa ešte k jednomu prostriedku. Zayho, magnáta, generálneho inšpektora, chceli popudiť k osobnej pomste. No Zay bol rozvažitejší, slušnejší. On, jeden z najväčších maďarisátorov v štyridsiatych rokoch, on, ktorý hľadal potyky s Kossuthom, ešte ako s človekom nepatrným, on, ktorý v takzvanom zay-uhrovskom učebnom pláne[5]už 1842. roku uviedol maďarskú reč za povinovatý predmet všetkých ev. škôl — ovšem želel, že Hurban odokryl nahotu všetkých jeho prívržencov, tak že tí v otázke unie viac nemohli byť vážne braní, želel iste i rany ním samým obdržané, no gróf Zay osobnú pomstu nemohol hľadať za boj, ktorý on sám bol provokoval.Unia straší síce i dosiaľ a bude strašiť, kýmkoľvekvlasteneckácirkev ostane cieľom; no v štyridsiatych rokoch, keď s najväčším úsilím pracovalo sa na nej, keď smerodajné osobnosti kalvínskej cirkve boly už získané pre ňu, zanikla razom, ako voda v piesku. V zápisnici generálneho konventu z roku 1847 je o nej už len taká suchá zmienka, ako o každom nezdarenom pláne. A slovenská myšlienka v boji, ktorý podstúpila s ňou, vyvinula sa aspoň natoľko, že vystúpila od domáceho ohniska a zjavila sa už na konventoch.Nasledoval rok 1848. V svojej „Nitre“ Hurban už 1844. roku bol napísal:„Hoj, búrky, žente že sa skôr na Tatry a rozdujte tieto ohne skuvaného ducha — aby žiarily svetu!“Búrku predvídať mohol i menej čujný duch, než Hurbanov, keď bol zahrúžený v pozorovanie vecí, vyvinovavších sa v Uhorsku. Za časov latinčiny obyvateľstvo Uhorska tvorilo jeden celok, medzi ním v požívaní politických práv nebolo rozdielu. Zákony, donášané na snemoch od 1830 — 1844. roku, postupne uvádzaly maďarskú reč do administrácie, súdov, cirkve a škôl. Predošlá rovnoprávnosť bola narušená a maďarskej národnosti dávalo sa výnimečné prvenstvo a panstvo. Na prvý pohľad premena zdala sa byť veľmi prirodzenou a bola by celkom prirodzená pre krajinu maďarskú, ako odstránenie čudného pozostatku stredovekého, ako zamenenie mrtvého jazyka živým; no snemy, predstavovavšie len privilegované triedy, ustanovovaly bez národov, a národy boli zbavené podstatného práva. Nemaďarské národy mohli požívať ochranu zákona, upotrebovať cirkev a školu, len ak po maďarsky znali, nasledovne nie ako občania svojho štátu, lež ako Maďari.[6]Keď zavítal zvláštny, oči otvárajúci, posmeľujúci 1848-my rok, Slováci už mali trpké, veľmi trpké zkúsenosti. Márne chodily deputácie i do Viedne, nevymohlo sa nič, ani len potvrdenie „Tatrína“, spolku, ktorého cieľom bolo vydávanie kníh. A zvláštny rok 1848-my, rozumie sa, ešte posmelil Maďarov. Horlivci slovenskí loyálne a mierne prednášali žiadosti svojho národa, Štúr ešte dňa 31. marca, keď už vialy zástavy maďarskej revolúcie, keď on na sneme už dávno nemohol sa obstáť pred fanatikmi, v úvodnom článku svojich novín privolával svobode na slávu, plesal, že „ľud náš je už svobodný, už bude raz obyvateľ krajiny a človek“, naliehal už len na nevyhnutné národné potreby, pripravoval k podpisovaniu rekursu, a počiatkom apríla predsa vyhlásili náhly súd (štatárium) pre slovenské stolice amestá. S čistým svedomím, že oni nedopúšťajú sa priestupkov, proti akým nariadený je náhly súd, Slováci ešte 10. mája poschodili sa do Lipt. Sv. Mikuláša formulovať svoje žiadosti, ktoré budú predkladať stoličným kongregáciám, snemu, ministerstvu, palatínovi i samému kráľovi. Žiadosti tie boly: právo slovenskej reči v obciach, stolici, súdoch, školách, cirkvi, svoboda tlače, sriadenie agrárnych pomerov, a predsa do Liptova dobehnul komisár maďarského ministerstva, ktoré utvorilo sa na úsvite veku svobody, rovnosti a bratstva, lapať účastníkov shromaždenia. Štúr, Hurban a Hodža zachránili sa len útekom z Liptova. V ten samý deň 10. mája v Nitre do stoličného shromaždenia prišli Jaroslav Borik a Ľudovít Šulek predniesť žiadosti svojich vysielateľov, obcí horno-nitrianskych, a boli tam uväznení.[7]O žiadosťach slovenského národa Kossuthov „Pesti Hirlap“ napísal, aby Slováci, jestli v Uhorsku chcú mať práva, vydobyli si jich mečom.[8]Tu nebola možná len jedna voľba. A predsa — Slovákov vraj kamarilla voštvala do boja proti Maďarom!!Búrky Hurbanom predvídané, áno netrpelive očakávané, prihnaly sa. A on nenaľakal sa jich ani vtedy, keď už videl, čo je to, keď hneď prvý blesk zkrižoval sa nad hlavou jeho. Veď on očakával od búrok, že „rozdujú skuvaného ducha“ slovenského. Už predtým bol vypovedal: „Cez hroby svojho zemského pokoja — mládenec letí so svetom do boja…“ Niektoré kraje slovenské už boly pripravené. Že Slovákom bude treba so zbraňou v ruke brániť si národnosť, ukázalo sa vtedy, keď Ľudovít Štúr, loyálny, seba premáhajúci Štúr, už v marci nebol bezpečný ani na sneme, ani v samom Prešporku a musel odísť do Viedne. V Nitrianskej stolici Hurban hneď potom mal sa k veci. „Keď Maďari už boli prišli k najväčšej moci, maďarské trojbarevné zástavy v celom Uhorsku povievaly po väžach, verejných i súkromných domoch, po mestách staväly sa stromy svobody, cisárske orly strhávaly, garda po vrškoch a dolinách sa zvŕtala: v tom čase v Nitrianskej stolici objavia sa slovenské bielo-červené kokardy, po väžach a domoch vejú slovenské zástavy, po mestách a kopaniciach ozýva sa pieseň: „Bije zvon svobody, čujte ho národy!“ držia sa schôdzky a naposledy vystúpi Hurbanna zákonnej ceste verejného shromažďovania sa, vyučuje ľud o jeho národných právach, jemu tak ako Maďarom od Jeho Jasnosti udelených a pojistených, a rokuje s ním o jeho politickom stave“.[9]To bolo pole pre silnú osobnosť Hurbanovu. Tu mohol odokrývať ohne, ktoré v ňom horely. Už v Prešporku, v kruhu mládeže, najradšej hovorieval o velikom ponížení a zkaze slovenského národa; tu, v týchto nitrianskych shromaždeniach v apríli 1848. roku hlásal národu svojou úchvatnou výrečnosťou: „Starali ste sa od viac sto rokov o hory a role, hnoj a dobytok, Slováci! a čo ste si vystaralibez života národného?“[10]V Nitriansku ľud bol už v moci Hurbanovej. Keď na ceste z liptovsko-sväto-mikulášskeho shromaždenia Hurban a Štúr nanovo zvedeli, čo je „svoboda“, ktorú Maďari dali Slovákom, horko-ťažko oba dostali sa za hranicu,[11]za hranicu „svobodnej“ vlasti, a šťastne sišli sa v Prahe na slavianskom kongresse. Za nimi do Prahy dostal sa i Hodža. Z Prahy Hurban odišiel k Juhoslovanom do Záhrebu. Bolo treba hľadať pomoc. V Záhrebe na sneme boľastným hlasom predniesol biedy slovenského národa a výrečnosťou svojou natoľko pohnul Horvatov, že uzavreli: položiť za podmienku pokoja s Maďarmi, aby za národnosť pozatváraní Slováci boli vypustení a celý slovenský národ aby stal sa rovným v právach Maďarom. Okrem toho bol sostavený príhlas k Slovákom, ktorý snem horvatský mal rozposlať po Slovensku. Horvatské časopisy uverejnily Hurbanovu reč celú po slovensky, tak ako ju povedal. Zo Záhrebu Hurban šiel do Slavonie, odtiaľ do Karlovíc k Srbom. Vrátil sa koncom augusta do Viedne a doniesol i potrebné veci k dielu; i sľub ďalšej bratskej podpory.Vykladať deje, keď potom začaly sa, nie je mojím predmetom. Ja poukazujem len na pomery, bez osvetlenia ktorých ťažko by bolo rozumeť významu Jozefa M. Hurbana v slovenskom národe. Štúr mohol byť hrdý na svojho žiaka. Prešporský večer, ktorého vytrhnul Hurbana z maďaronstva, stal sa požehnaným. Žiak vyšvihnul sa vysoko, až k svojmu učiteľovi, majstrovi, už pred 1848. rokom. No plecom o plece tak opretí, ako teraz, vtedy nemohli účinkovať. Pre politický rozvoj slovenského národa Štúr na cirkevnom poli nechcel pôsobiť; jemu bolo sa zhnusilo pokračovanie ľudí, ktorí vtedy boli opanovali kráľovstvo Božie. Tu prijímať boj, ba i vyzývať ho bolo možno len železnej, bezohľadnej povahe Hurbanovej. Štúr, začnúc vydávať „Slovenské Národnie Noviny“, pustil sa inou stranou, „tou — ako napísal Hurban — ktorou videl poberať sa v národe maďarskom Széchenyiho, Majláthovcov, Ďorďa Apponyiho, ktorí nikdy neharaburdáčili na poli cirkevnom, cirkev kresťanskú vo všetkých jej krajinsky prijatých vierovyznaniach chráňac ako zrenicu oka štátneho. A ako ďaleko od týchto stáli Zayovci, Kossuthovci, Radvanskovci, Prónayovci, tak ďaleko stál i Štúr od racionalistov plytkých slovenských evanjelikov.“[12]Spoločný cieľ najužšie spojil Hurbana a Štúra v dejoch rokov 1848 — 49. A tu Hurban, ktorý tak vysoko vážil si Štúra, že na pr. liptovsko-sväto-mikulášsku schôdzku, akby Štúr nemohol dojsť na ňu, držal za neúplnú, — tu, v dejoch rokov 1848 — 49 Hurban vyrástol i nad Štúra, i nad Hodžu. Kňazi, učenci od kníh vytrhnutí neisto stúpajú na válečnom poli; u nás postavila jich naň nutnosť, vytekajúca z opustenosti národa, z jeho počiatočných pomerov. No Hurban patril k ľuďom, kroky ktorých ozývajú sa, i keď už zašli. On, silná, potriasajúca osobnosť, musel povzniesť význam slovenského boja. Meno jeho šlo do sveta a budilo u jedných hrúzu, u druhých nádeje.„Maďarský pohyb — hovorí Pypin v svojej ,Historii slavianskych literatúr‘ o Slovákoch — bol dosť složitý. Z jednej strany nosil idey europejského liberalismu: tu on bol pohybom opposicionálnym a konečne revolucionálnym, namiereným proti zastaralému licomernému austrijskému despotismu; on dokazoval pri tom veľkú energiu, ktorej dostalo sa uznania i od slavianskych spisovateľov, a to najkrajnejších (Hilferding), i tým viac oslavoval sa v Europe, meno Kossutha bolo tak populárne, ako Garibaldiho. No, z druhej strany, v maďarskom pohybe bola národná privilegovanosť, o ktorej v Europe znali málo, alebo vôbec neznali,[13]a Maďari ostali hrdinami a potom mučeníkmi za svobodu. Jích protivníci boli vpočítaní do tábora retrográdneho: veď obraňovali i mrtvý latinský jazyk, i hnilú austrijskú monarchiu, — no oni obraňovali jich preto, že v týchto formách jim predstavovala sa jediná možnosť národného jestvovania, a pri maďarskom liberalisme, dopúšťavšom len maďarská svobodu, jích národnosti mohla nasledovať len smrť. Austria bola pre nich len akýmsi klinom proti maďarskému klinu.“A slovenská myšlienka, ktorú len s veľkými námahami bolo možno vyviesť z rodinných kútov na konventy, tu už bola napísaná na zástavách bojových. Išla dať sa pokrstiť krvou. Len nedávno, až na reč, zahnanú do chalúp, k pluhu a k plti, nebolo známky slovenskej národnosti: tu už kládly sa za ňu životy. Slovenský človek dostal tvár. Že potom nasledovalo sklamanie? Ale historia pokročila. Austria bola zachránená slavianskou, ruskou zbraňou. Že to má význam, vidno z toho, že Austria rada by vytreť z historie a z hlavy ešte žijúcich ľudí pamiatku tej ruskej ochrany. A bez tých trpkých zkúseností, bez toho sklamania my dnes boli by sme menej rozhľadení. V tábore národnej rady v rokoch 1848 — 49 bol každý, kto dobre smýšľal s národom. Komu postavenie alebo snáď temperament naskrze nedovoľovaly vystúpiť na pole krvavých bojov (Kollár, Kuzmány), utiahnul sa a zo svojho úkrytu želal zdaru prvému slovenskému deju. A čo by sme ako diplomatisovali, my v chápaní situácie ešte nevedeli sme prevýšiť prvých kriesiteľov národa, tých veľkých duchom. V ničom nie sme v stave pomknúť napred vec slovenského národa, čo nekoná sa v duchu prvých jeho učiteľov. V živote našom len ten môže mať trváci význam, kto v ničom neukloní sa od toho ducha. Kollár napísal:„Nepřipisuj svaté jméno vlasti Kraji tomu, v kterém bydlíme, Pravou vlasť jen v srdci nosíme… Vzácný ovšem citu nevinnému Jest i háj ten, řeka, chalupa, Kterou praděd nechal vnuku svému; Ale meze vlasti nerozborné, Jichž se bojí tknouti potupa, Jsou jenmravy, řeč a mysli svorné“ —a Hodža dal odtlačiť toto naučenie „Slávy dcéry“ za motto svojej knižky „Vetín o slovenčine“. Ale Hodža i zostane navždy veľkým v slovenskom národe; a že zostane, to — ako príklad ukazuje — nie náhoda. Štúr po 1849. roku zanevrel na každého, kto nebol „bojovať za národ“.[14]A Štúrov náhľad kto neosvojí si vo všetkom?… Pisateľovi týchto riadkov, náležajúcemu k pokoleniu, ktoré nevidelo deje rokov 1848 — 49, slza oduševnenia tisne sa do oka, keď číta len reč, povedanú od Ľudovíta Štúra dobrovoľníkom, vedeným 18. septembra 1848 od Moravy na Slovensko. „Bojovníci!“ hovoril Štúr — „pozrite na túto otvorenú dolinu; tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vrškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ povrheľ… Rozvili sme už — končil — zástavy naše; vidíte jich povievať nad hlavami svojími: sľúbte nám, že jich neopustíte v žiadnom boji, v žiadnom nebezpečenstve!“ Už pre túto reč (oduševnenia schopné duše odpustia mi hyperbolu) bolo hodno postaviť národ do zbrane.V živote Hurbanovom tretia vážna doba otvorila sa rokom 1859. Činnosť jeho tu bola akoby pokračovaním boja proti unii vedeného. Okolnosti utvorily sa tak, že k obrane národnosti bolo treba, ako vyslovoval sa on sám, chytiť sa opäť zbrane cirkevnej. Vojenskými porážkami a pritom finančnými nesnádzami oslabená Austria začala popúšťať Maďarom. A keď maďarismu rástol hrebeň, Slovákom pribúdalo biedy. Odo dňa 1. sept. 1859 zjavil sa patent, sriaďujúci ev. cirkev. Súžení Slováci prijali ho, ako jediné útočište. Ale kedy bol vydaný patent? Po oslabení Austrie porážkami v Italii, po odstúpení Bacha, po cisárskom manifeste odo dňa 12. júla 1859, sľubovavšom už reformy v zákonodarstve i administrácii. V Uhorsku začaly sa silné agitácie proti Viedni, tak že Maďari usilovali sa zhnusiť i dobrú inštitúciu, jestli odtiaľ pochádzala. Pritom agitácie viedly sa s veľkým výhľadom na úspech. „Keby patent bol býval vydaný pár rokami predtým, jeho prevedenie bolo by išlo, ako po masle, a niet pochybnosti, že v živote i bola by sa ujala inštitúcia dobrá, duchu ev. cirkve zodpovedajúca, a v tom prípade cirkev bola by bývala zachránená od demoralisácie, ktorú zapríčinily v nej unisticko-maďarisátorské a destruktivné pokusy Zayho a jeho následníkov. No vydávať patent po cisárskom manifeste dto 12. júla 1859, v čase, keď, následkom popustenej uzdy, systém absolutistický a všetky jeho nariadenia verejne a s vedomím vlády, v novinách i v živote spoločenskom, vyhlasované boly za nezákonité a za usurpáciu moci, — v takom čase vydávať rád cirkevný, bolo, najmiernejšie rečeno, krokom netaktickým, situáciu v krajine zaznávajúcim. Všetko, evanjelik i neevanjelik, vrhalo sa na patent. A vlastná príčina nenávisti naproti nemu neležala v ohrožovaní zákonodarnej moci cirkve, veď patent práve zabezpečoval riadne vykonávanie tejto zákonodarnej moci v synodách cirkevných; vlastná príčina nenávisti ležala inde, ležala tam, že patent dával ev. cirkvi sriadenú ústrojnosť, založenú na 26. zák. článku z roku 1791 a zodpovedajúcu pravému duchu cirkve, a práve touto ústrojnosťou znemožnil v cirkvi bezuzdnú moc a svevoľu, ktorú v nej prevodzovala šľachta. Šľachte teda išlo o zachránenie svojho faktického privilegiálneho postavenia a moci v cirkvi, a nie o cirkev samú. Ona, keď pracovala proti patentu, pracovala za udržanie svojej nadvlády v cirkvi.[15]„Boly i po iné doby patenty, na pr. patent urbariálny, alebo toleranciálny edikt; ale prevedenie patentov tých garantovaly charaktery, ako boli Maria Terezia, Kaunitz, Jozef II., Leopold II. V ten čas dôslednosť bola jedna z hlavných maxím politiky; za časov tohoto patentu zásadou politiky bola opportunita, to jest snaha okamžite korystiť z okolností, čo hneď obetovaním svojich najvernejších prívržencov, ak tým dal sa docieliť nejaký úspech.“[16]Už v máji 1860. roku vyšlo nariadenie, ktorým pristavilo sa nútené uvádzanie patentu, pre poburovanie proti nemu od horlivejších vrchností do žalárov daní Maďari boli omilostení a cirkvám ponechalo sa na svobodnú vôľu, či chcú sriadiť sa dľa patentu alebo nie. Tu už makave začalo sa dokazovať, že uhorskí Slaviani od Austrie nedožijú sa ochrany. Ale čo mali robiť evanjelickí Slováci? Vydať sa na milosť Maďarom? V preddunajskom dištrikte zdrapy patentu boly podržané; z tých zdrapov tvorili si teda hradbu. Hurban boril sa, ako v nebezpečenstve postavený lev. Bol seniorom patentálnych cirkví nitrianskych, no agitáciami, za ktoré nebolo trestu, tie scvrkly sa na chatrný počet. Maďarisátori spolu so živlami, v službe maďarismu nevedome postavenými, udreli v novembri 1862. roku i na samú hlbockú cirkev. Len svojej energii a bojovnosti mohol ďakovať, že cirkev nedala sa sklátiť a že deputácia autonomistická, prišlá do Hlbokého vyhadzovať Hurbana z fary, bola prinútená zutekať a nechať tam i obed popredku objednaný. Nasledujúceho roku (1863) začal vydávať „Církevní Listy“, strašné pre čeliadku, šarapativšiu v ev. cirkvi. Dňa 14. aug. 1866 umrel dr. Karol Kuzmány; v oktobri toho roku na jeho miesto za superintendenta bol vyvolený dr. Jozef M. Hurban. Volebný akt predložil sa námestnej rade na potvrdenie, ale tá dala mu ležať a roku 1867 už prišlo vyrovnanie, prestala patentálna superintendencia, riadená po smrti Kuzmányho vikárom Hodžom.Boj proti unii a v podstate i boj za patent Hurban viedol literárne. Ako cirkevného učenca jeho najväčšie dielo je „Církev ev. luteránská v její vnítřních živlech a bojich na světě, se zvláštním ohledem na národ slovenský v této církvi spasení své hledající.“ V Skalici 1861, strán XXVI a 349. Za toto svoje dielo dostal od lipskej university doktorát theologie a od cisára Franc-Jozefa veľkú zlatú medailu. S literatúrou je on úzko sviazaný. On používal ju za zbraň pri prevádzaní svojich slovenských zámerov, a ona bola jeho láskou, ktorá mocne priťahovala ho k sebe: cirkevný učenec, redaktor a literárny historik je spolu i básnikom a romancierom. Len keď nezabudneme na túto lásku, vieme si vysvetliť, ako mohol Hurban v neprestajných bojoch postavený a na dedine bývajúci vyvinúť toľkú literárnu činnosť. Už ako brezovský kaplán začal (1842) vydávať almanach „Nitru“. (V tejto zjavilo sa po prvý raz meno Andreja Sládkoviča.) O dva roky (1844) prišiel II. ročník „Nitry“ —prvá slovenská knihav takzvanom Štúrovskom literárnom jazyku. V záverečnom slove dotknul sa obavy, že Česi, nevidiaci dobrestav nášna Slovensku, budú považovať tento krok za odtrhnutie; dľa jeho mienky len duch je podstatou pravého spojenia a ubezpečoval Čechov, „že naša láska, aká je k všetkým Slovanom, taká je i k nim, ba väčšia, než bola kedykoľvek indy, a za to Čechov takým objímame srdcom a takou hovoríme k nim láskou, ako doteraz, ba vrúcnejšou.“ No keď hádky predsa nemohly vystať a z hádok povstaly boje, Hurban bol tým, ktorý najviac vystavoval svoju širokú hruď. „Slovenské Pohľady“, založené ním 1846. roku, sú so Štúrovým „Orlom Tatranským“ a s „Nitrami“ základnými kameňmi slovenskej literatúry. Do 1847. roku vyšly štyri ročníky „Nitry“. „Pohľady“ v tomto roku už zabila maďarská censúra. Hurban behal, písal a u najvyššej kancellárie vo Viedni i vyprostredkoval si dovolenie k ďalšiemu vydávaniu. „Len že to už vtedy bolo — ako poznamenal pri obnovení ,Slovenských Pohľadov‘ roku 1851 — keď ja písať nemal som kedy. Vtedy i mne zdalo sa, že nie je moja úloha sedeť na jednom mieste a písať, ale ísť všade, kdekoľvek topily sa hlasy života a zachodila nádeja Slovanstva.“ Prvý ročník „Nitry“ Hurban venoval Jánovi Čaplovičovi, „vlastenci slovenskému dalece pověstnému, spisovateli slavnému, národu slovenského ctiteli a zástupci neohroženému“, druhý ročník Ďorďovi Košútovi, „Slovákov obrancovi horlivému, nárečia slovenského milovníkovi“. Aké to hlboké, seriosné chápanie úlohy slovenského dejateľa! Priťahovať každého, v kom ozve sa slovenský cit, spájať, tvoriť národ z rozdrobených elementov. V Nitranoch, Liptákoch, Turčanoch, Gemerčanoch, Šarišanoch, Honťanoch atď., v katolíkoch, luteránoch a uniátoch budiť cit národnej spolupatričnosti my vôbec potrebovali by sme učiť sa od Hurbana. Hurban, ač jemu v národných bojoch[17]prichodilo obhajovať svoje konfessionálne stanovisko, tak ako nikomu inému zo Slovákov, Hurban, ten opravdove oddaný svojej cirkvi, nikdy neurazil náboženský cit Slováka inoverca a pri všetkých národných dielach úprimnými jeho spoludelníkmi boli najlepší mužovia katolíckej cirkve slovenskej.[18]V „Nitrách“ (piata vyšla 1853. roku a doniesla Sládkovičovho „Detvana“) Hurban podal celý rad svojich belletristických prác. V prvej je „Svatba krále velkomoravského“ (Svätopluka), v druhej „Prechádzky po Považskom svete“, „Prítomnosť a obrazy zo života tatranského“, v tretej „Olejkár“, v štvrtej „Korytnické poháriky“, „Od Sylvestra do Troch kráľov“, v piatej „Slovenskí žiaci“ (212 strán), najväčšia po dvojdielovom románe „Gottšalk“, vydanom v Prahe česky dva razy. V Prahe česky vyšly (ešte 1844. r.) i „Svatoplukovci, alebo pád říše velko-moravské“. S básňami jeho stretáme sa vo všetkých starších vydaniach slovenských, a všetky majú vyrazenie talentu, mnohé z nich zvláštny poetický vzlet. Ako romancier Hurban u nás mal v jednom rade so sebou len Kalinčáka; širšou koncepciou prevyšoval i toho. Čítajúc Hurbanove belletristické diela, ľúto nám je, že taký talent nemal viac času, viac pokoja, aby obsah a formu svojich tvorieb bol mohol priviesť do úplnejšej harmonie. Pokoj, pokoj! Ale v ňom vždy vrelo, hnalo ho z jednej práce do druhej, lebo národ jeho bol vždy týraný. Literárnu svoju činnosť Hurban zakľúčil veľkým dielom o dobe, živote a účinkovaní Ľudovíta Štúra; štvrtá kniha ostala nedokončená v IV. ročníku nových „Slov. Pohľadov“. O diele tomto boly prejavované všelijaké mienky. No neviem, či tí, čo videli v „Ľudovítovi Štúrovi“ tu rozvlačitosť, tu neobjektívnosť, teraz, keď Hurbana viac niet, podržali by svoju mienku; neviem, či spomínali by viac rozvlačitosť, keď budú želeť nedokončenie diela, alebo či v Štúrovom životopise neboly by jim milé veci, ktoré prv držali za neobjektívne len preto, že týkaly sa snáď viac Hurbana?Objektívnosť, nakoľko ide o ňu v písaní historie, nemožno žiadať ani len od súčasníka. A Hurban bol nielen súčasníkom, lež i súdelníkom Štúrovým. Veď svojím časom iste bol by prišiel človek, ktorý stavbe Hurbanovej bol by dal vnútorné rozdelenie. Len keby on bol mohol čím viac nastaväť! A u nás, ako nikde inde, pri každom literárnom diele ide predovšetkým o ducha. Naše mladé pokolenie naučí sa forme ešte predsa i v škole; no ducha kde že má čerpať? U Hurbana v každom riadku kypí, horí, ako horelo v ňom samom, v človeku; ideále tej jích povznesenej doby iný nevedel tak tlumočiť, ako on, ktorý nikdy nenechal nedopovedanou žiadnu myšlienku. Koľko iskier bolo by mohlo ešte prejsť do nás z toho „Ľudovíta Štúra“, ktorého vzal so sebou do hrobu! Ostatne, že dr. Hurban čo spisovateľ mal smysel i pre formu, a síce veľmi jemný, svedčí essay „Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba“, uverejnený z Hurbanovho pera v VII. (českom) ročníku „Nitry“. Pri podobných prácach spisovateľom obyčajne zavadzajú i roky, i jednotlivé momenty v živote opisovaných ľudí; nevedia jich slúčiť v celok s hlavnými dejami doby: jedno trčí v jednu, druhé v druhú stranu. Pozrite si u Hurbana! Ako u neho súvisí ešte i vývin Paulinyho politického presvedčenia s udalosťami doby!Svojím literárnym účinkovaním prišiel Hurban 1869. roku do vacovského,[19]redaktorským účinkovaním 1875-ho do senického žalára.[20]Jeho rečnícka povesť šla tak ďaleko, jako známosť mena jeho. Bol držaný za rečníka, ktorý s poslucháčom môže nakladať dľa svojej ľúbosti. O rečach Hurbanových v dejoch rokov 1848 — 49 slýchame ešte i dnes; o reči, povedanej 1861. roku na národnom kongresse v Turč. Sv. Martine, písalo sa i v zahraničných, menovite nemeckých novinách; mladší, nepamätajúci tamtie, máme dojmy na celý život z reči jeho, držanej v chráme turč. sv. martinskom 1886. roku pri svätení 25-ročnej pamiatky onoho národného kongressu a jeho uzavretí. Ešte i v ďalekom Petrohrade počul som zvelebovať rečnícku slávu dr. Jozefa M. Hurbana. Professor Vladimir I. Lamanský bol poslucháčom jeho reči na prvom matičnom shromaždení a odniesol z nej také dojmy, že ešte 1885-ho, teda po 22. rokoch, s oduševnením rozprával o nich v spoločnosti mladých učencov ruských.Mnoho, mnoho dobrého vykonal svojmu národu. Meno Hurbana účinkovalo i vtedy, keď nosič jeho tichý sedel v svojej hlbockej fare. V čom je tajnosť takého účinku? Veď talentov na svete je dosť — a zanikajú; dosť je v ľuďoch i dobrej, šľachetnej vôle — a nestáva sa platnou. Popri neobyčajne silnej osobnosti, ktorá vždy a všade zanechávala účinky, popri charaktere, ktorý vôli a skutkom nikdy nedovolil zradiť srdce a hlavu, ja vidím tú tajnosť u Hurbana v jeho nekonečnej oddanosti svojmu cieľu. Ako 27-ročný vyslovil vrelé želanie: „O, hviezda moja, voď ma večne i časne po dobrých prúdoch, už bárs cez hroby osobného šťastia, keď ma len povedieš k brehom spasenia ľudského. Búrok sa neľakám, lebo som prirastený k večne živej lodi, na ktorej Bohu viac záleží, než na živloch tej búrky, krem toho len práve k pohybovaniu tej lode ustanovených.“[21]A želaniu tomu nezpreneveril sa do konca svojho života ani jediným dýchnutím.Nedostatky mojich náčrtkov boly by dovŕšené ešte veľkým, keby nepripomenul som vernú družku jeho života. Roku 1845 požehnal Karol Štúr manželstvo Hurbanovo s Annou Jurkovičovou. A ona chápala muža, ktorý za vysokými cieľami šiel i „cez hroby osobného šťastia“. Žila s ním duchovne, v najťažších okamženiach bola mu strážnym anjelom; neraz, keď on bol zachránený, ona podstupovala hrúzy, spôsobované surovosťou nepriateľov. No i keď trpeť bolo treba, trpela s veľkým vnútorným uspokojením. A keď prišly okamženia zo všetkých najťažšie, keď bolo cítiť, že Bohu zaľúbilo sa odvolať muža pred ňou: bola až žiarlivá na to, aby len ona sama mohla ho v nemoci opatrovať, ona sama zatlačiť mu oči.Dňa 21. februára šla svetom z Hlbokého smutná vesť, že Hurban umrel, a vzbudila boľný ohlas v celom Slavianstve.Čo s nami, sirotami slovenskými?Jestli budeme, každý dľa svojej možnosti, dokazovať Hurbanovskú oddanosť k národu, tak náš terajší smútok stane sa priechodom k národnej radosti a dr. Jozefovi M. Hurbanovi bude zem ľahká.[1]M. Dohnány: Historia povstania slovenského[2]Zaváté ale nezapomenuté listí. „Sokol“, 1862[3]Viliam Pauliny-Tóth: „Jozef Ľudovít Hurban“, Sokol, 1862.[4]V Štúrovom životopise Hurban obšírne zmieňuje sa o novo-mestskom konvente a osvobodenie svoje pripisuje rozumnosti a taktičnosti Justhovej.[5]Ako generálny inšpektor pozval k sebe do Zay-Uhrovca poradu, v ktorej bol vypracovaný učebný plán pre školy.[6]?. ?. ??????: ?????i? ??????????? ??????????[7]Po štvrťročnom väzení Borikovi podarilo sa utiecť; za 14 mesiacov mučený Šulek umrel v komárňanskej pevnosti.[8]A Horvatom na sneme Kossuth pyšne zvolal: „Kde leží Horvatské kráľovstvo? Ja znám len horvatské stolice, ktoré patria nám.“[9]M. Dohnány: Historia povstania slovenského.[10]V reči na Myjave 25. apríla držanej.[11]Štúr pričinením Jána Galbavého, ktorého nech Pán Boh oslávi.[12]„Slovenské Pohľady“, 1883, str. 152.[13]V Europe oslavovali Kossutha, ako osvoboditeľa poddanstva, neznajúc, že na tom samom sneme, ktorý previedol toto veľké dielo, on, Kossuth, naduto vyslovil sa: „Poddanstvo je osud, a beh sveta žiada a chce ten osud!“ a zmenil svoju mienku len po februárových udalosťach parížskych, keď už, ako hovorieval, búrka bola nad hlavami a on potreboval, súrne potreboval massy národov.[14]Vyznanie Jána Kalinčáka v autobiografii, „Lipa“, 1862.[15]Rukopis Štefana M. Daxnera.[16]Tamže.[17]„Zbraňami cirkevnými útokom hnal Zay na národ náš; ja teda schápal cirkevné zbrane a tými porážal a hlavy utínal novým týmto apoštolom maďarského evanjelia.“ Slovenské Pohľady, 1883, str. 82.[18]Aslovenské„Katolícke Noviny“, keď Hurban umrel, ani litierkou nezmienily sa o jeho smrti. Tak neslúži sa národu! To je zneuctenie pamiatky — nie Hurbana, lež katolíckych farárov Cabana a Holčeka, ktorí prostredkovaním Štúra a pričinením Hurbana chodili deputáciou v Budíne pre slovenský literárny spolok „Tatrín“, — Holčeka, v ktorého fare býval Hurban na vážnych poradách slovenských, — slávneho biskupa Moysesa, ktorý na matičnom shromaždení, ako predseda, nechcel dopustiť, aby Hurban vystal zpomedzi výborníkov, — Závodníka, Geromettu, Palárika, Radlinského, ktorí s Hurbanom ruka v ruke pomáhali svojmu národu na nohy. Mužovia, ako sú tu vypočítaní, iste zaslúžili si toľko aby nástupnícipoznalijích účinkovanie. A či snáď Martin Kollár lepšie vie slúžiť záujmom katolíckej cirkve, než biskup Strossmayer?[19]Pre článok v „Pešťbudínskych Vedomosťach“ uverejnený: „Čomu nás učia dejiny?“[20]Súdu zaľúbilo sa za politický vyhlásiť článok, prijatý Hurbanom do „Cirkevních Listov“, ktoré bez kaucie vychodily.[21]„Nitra“ 1844.
Skultety_Pamiatka-Dr-Jozefa-M-Hurbana.html.txt
Boh dobrých odmeňuje(Rozprávka)V krajine hornatej, v meste R., žil statočný obchodník Dobroslavský so svojou manželkou. Mali malého chlapčoka, ktorému bolo Jaroslav.Jaroslav rástol jako z vody. Sotvaj mu bolo rok, už počal chodiť a drkotať. Z toho mali rodičovia veľkú radosť, lebo jim nad synáčka nebol na svete nikto milším.Ale Boh dopustil na chúďa toto veľké nešťastie. Rodičovia ochoreli, a po smutnom a boľastnom trápení na večnosť sa odobrali, nezanechajúc synkovi svojmu, pomimo dobrého mena, takmer nič, lebo následkom jednej pomýlenej špekulácie, o celý majetek privedení boli.Jaroslav zostal sirotou. Bolo mu práve tri roky. Dobrí ľudia zaniesli chúďa k jednomu mešťanovi, by sa o Jaroslava staral a jemu tútorom bol.Mešťan — menom Kvetnický — bol pán bohatý a dobrotivý, mal Jaroška rád, staral sa oňho jako opravdový otec, a chlapčekovi pribývalo na kráse a na múdrosti každodenne.Už v piatom roku začal chodiť do školy s detičkámi svojho dobrodinca, s Ľudmilou a Karoľom. Vo škole vždy ticho sedával pozor dávajúc na pána učiteľa. Čo pán učiteľ rozkázal, to Jaroslav na vlas vždycky vyplnil.Ráno vstav bez všetkého napomínania sa umyl, obliekol, učesal, kľaknul ku postielke a nábožne s ručičkáma sepiatýma k Pánu Bohu sa pomodlil. Raňajkoval vždy len po modlitbe.Nikdy neprestával sa učiť, dokial všetko v pamäť nevštepil, čo pán učiteľ naložil. Preto bol výborným žiakom, a pán učiteľ mal ho radšej než Ľudmilu a Karoľa, ktorí pozor vo škole nedávali a doma učiť sa nechceli.Raz prišiel pán učiteľ ku Kvetnickým a chválil Jaroslava, na Ľudmilu ale a Karoľa žaloval. To manželku pána Kvetnického zamrzelo, počala Jaroslavovi závideť a jemu, za chrbátom manželovým, ubližovať.Stalo sa, že pán Kvetnický odišiel do sveta v záležitosťach svojho rozsiahleho obchodu. To prišlo pani Kvetnickej vhod radujúc sa, že bude môcť s chlapčekom nakladať dľa svojej ľubovôle.Dokial bol pán Kvetnický doma, nesmela Jaroslavovi tak ubližovať; ale jak pána doma nebolo, tu hneď druhého dňa mu nelásku svoju ukázala.Jaroslav ráno vstanúc, vykonal svoju ranniu modlitbu a šiel podľa denného pekného zvyku svojho, pani Kvetnickej ruku poboskať. Ale ona mu ruku zlostne vytrhla, nad čím sa chlapčok žalostne rozplakal.„Nebľač mi do ušú!“ okríkla ho neláskavá pani a schytiac ho za rameno vyhodila ho za dvere.O chvíľku šiel Karoľ s Ľudmilou do školy. Chodilo sa popri hrobitove. Tam zazreli Jaro­slava jako kľačal a modlil sa na hroboch svojich rodičov. Jaroslav vidiac jich, vstal a chcel s nimi do školy ísť, oni ale sa k nemu nijako nemali, ba len že ho od seba neodohnali.Chudiak Jaroslav kráčal do školy smutný a tešil sa len na dobrého pána učiteľa svojho, ktorý ho pre pilnosť, poslušnosť a zdvorilosť veľmi miloval.Zo školy šly všetky dietky vesele domov, len chudiačík Jaroslav bol smutný, poneváč bol hladný a bál sa zlej panej.Pred obedom, keď už na stôl sa chystalo, pýtala sa matka dietok svojich, či bol Jaroslav vo škole. Karol odpovedal, že keď do školy šly, Jaroslav kľačal na hrobe svojich rodičov, potom že šiel do školy.Pani Kvetnická nič na to neriekla, ale predsa na Jaroslava dobrým okom nepozrela. Tak ju tá pekelná závisť omámila.Jaroslav bol oddelený od stola a musel pod kachlami na lavičke sedeť; ale on ticho strpel to.Už dva mesiace pominuly. Pána Kvetnického dosial doma nebolo, a jeho manželka čím ďalej tým horšie a nevľúdnejšie s chlapcom nakladala.Jaroslav nevediac si už rady, vyšiel raz z rána za mesto, a tam pod holým nebom kľaknúc na zem, vrúcne sa k Otcu Nebeskému modlil, aby ho milostive a laskave chránil a nedal mu zahynúť. A hľa, napadne mu, že dobrý pán Kvetnický kedysi rozprával mu, že má v neďalekom mestečku strýčka, ktorý je tam polesným.„Počkaj,“ myslí chlapčok, „pôjdem ta a budem strýčka prosiť, aby ma tam u seba mali.“Pozdvihnúc ešte raz oči k nebu, pustil sa hradskou v tú stranu, kde myslel svojho strýčka vyhľadať.Stúpal chlapčok šesťročný dlho, až k poludniu prišiel na rozcestie. Kam teraz? V pravo či v ľ?vo? Neistotou trápený a chôdzou unavený, sadol si na trávnik pri ceste a odpočíval, čakajúc, že nekto hradskou pôjde, a povie mu, kade má ísť ku svojmu strýčkovi.Nesedel dlho, a hľa, človieček tváre prívetivej šiel cestou. Jaroš vstane, beží k nemu a zdvorile ho zastaví.„Prosím vás, povedzte mi, kade sa ide k môjmu strýčkovi polesnému?“„Dieťa moje,“ usmial sa oslovený cestovateľ, „či ja viem, ktorý polesný je tvojim strýcom?“ a hladil chlapcovi krásne vlásky.Jaroslav sa začervenal a vravel nesmelo: „Pán Kvetnický vravel mi, že môj strýčko býva v blízkom mestečku a že sa zove Ján Dobroslavský.“„Ach, kuriatko!“ riekol dobrý cestovateľ, už viem o tvojom strýcovi. Choď v pravo, tam popri tej brezine; za pôl hodinky prídeš do hory, za horou potom uvidíš mestečko, v ktorom pán polesný Dobroslavský býva, — je to dobrá duša.“Jaroš zaplieskal radostne ručičkama, ale radosť sa premenila v starosť, keď si pomyslel, že má ísť ešte taký kus cesty o hlade, stál zarazený. — Dobrý cestovateľ uhadol, čo chlapčoka trápi.„Chcel by si kúsok chleba, syn môj?“ pýta sa chlapčoka, — „je čierny, ale dobrý!“Jaroš kývol hlavou a složil ručičky tak, jako to u Kvetnických robieval, kedykoľvek za niečo prosil.Dobrý človek dal mu kus chleba. Jaroš poďakujúc sa riekol: „Zaplať pán Boh!“ a už boly zuby v práci. Olevrant chutnal mu znamenite, lebo dobre sa vraví, že „na biely chlieb treba masla, na čierny hladu.“Rozošli sa. Jaroslav šiel v pravo, dobrý človek v ľavo. O chvílku sa už nevideli.Chlapčok kráčal ďalej a ďalej, až prišiel ku hore. Bola vám to za hora. Čím ďalej tým černejšia a hustejšia; nebolo jej konca kraja. — Jaroslav už sotvaj nožičky vlečúc, nemohol ďalej. I sadol si na zelený mach, chtiac si odpočinúť; sedel, sedel až mu hlavička klesla — a usnul.Zatým slnko zapadlo, a za dobrú chvílu potom bola v hore už hustá tma. Naraz zavial chladný vietor; jedle zašumely a Jaroslav sa zobudil. Čo vidí? Nič len tmu a tmu. A čo počuje? Hukot chladného vetru, praskot haluzí a hlasy rozličnej zveriny.Čo teraz? Chlapčok pustil sa do plaču; triasol sa zimou a strachom, až znovu usnul. Po nebi sa valily čierne mračná, — a v hlave chlapčokovej zúrily divoké a hrozné sny. Snívalo sa mu, že stojí na úzučkom, dlhom moste, — slabom jako vŕbová palička, — pod mostom hučí divoká rieka, jako by tam na tisíce psov štekalo a vylo — most sa trasie — padá — Jaroslav chce utekať — nemôže z miesta — jako by mu nohy sviazal — — hrôza: už padá do vody — z vody do ohňa — v tom sebou trhne, zkríkne, zobudí sa — a slniečko mu zrovna do očú svieti. Ozre sa, a vidí pred sebou stáť — myslivca.„Čo tu robíš, synku?“ osloví ho prívetive myslivec, ktorý už hodnú chvílu chlapčoka pozoroval.Jaroslav z hlboka si oddýchnuc, vyskočí a vraví: „To bola hrozná voda!“„Jaká voda?“ pýta sa myslivec.„Voda pod mostom,“ odpovedá chlapec, celý sa ešte strachom trasúc.„To sa ti myslím snívalo o hroznej vode,“ hovorí milý pán, „už sa neboj a vyrozprávaj mi, jaký si to mal sen, a odkial ideš a čo tu chceš?“Chlapec vyrozprávajúc hrozný sen, povedal, jako sa mal u pani Kvetnickej zle, jako utiekol, jako v hore zablúdil, usnul, jako by rád ku svojmu strýčkovi pánu polesnému do mestečka sa dostal.Myslivec hľadel za ten čas na jeho krásne vlásky, na milú, nevinnú tvár jeho; chlapčok sa mu veľmi ľúbil.„Jako sa menuje tvoj strýčko, polesný?“ pýta sa o chvílku.„Ján Dobroslavský.“ hovorí chlapčok.Myslivec sebou trhnul radosťou a prekvapením, lebo očul svoje meno.„Milé dieťa, to som ja!“ vraví pán a už Jaroška objíma a boskáva.I Jaroš objal strýčka kolo krku a prosil ho: „Strýčenko môj drahý, sľutujte sa nado mňou, vezmite ma k sebe, aby som nemusel ku pani Kvetnickej!“„Nemusíš,“ vraví pán laskave, „poď k nám!“I šli tedy do mestečka. Nebolo to už ďaleko. Cestou vykladal Jaroš obšírno celý život svoj tak, jako znal a vedel, až sa uvidel pod strechou svojho strýčka.Pani myslivcová privítala chlapčoka laskave, jako každého vítavala. Jaroš jej poboskal úctive ruku. Zatým pozrela na svojho manžela, jako by sa ho opýtať chcela, koho že jej to vede.„Vedem ti vtáčka, chytil som ho na machu v hore,“ vravel pán polesný, usmievajúc sa a pohládzajúc Jaroslavkové vlásky.„No, to je pekný vtáčik,“ hovorí pani, žartujúc, „bez krýdeliek, pre toho bude potrebná hodná klietka.“„Ja do klietky nepôjdem,“ hovorí Jaroš jakosi prestrašený, a dosť skoro by bol spustil na orgánky. Ale pani ho pohladila a poboskala, aby neplakal. A hneď rozkázala slúžke, aby chlapčokovi niečo pod zuby doniesla.Slúžka doniesla krajíc chleba s maslom.Zatým vyprával pán polesný svojej manželke, že sirota Jaroslav je syn po jeho bratovi z Važíc, že sa zdá byť hodným dieťaťom, že našiel chúďa v hore zimou zkrehlého a strachom utrápeného.„A čo robil v hore?“ pýta sa pani celá udivená.„Utekal od Kvetnických k nám. Riadením Božím som ho tam našiel a doviedol; buď ty mu matkou, a ja mu budem otcom. Je mi dieťata toho skutočne ľúto.“Pánu polesnému vyhrkly z očú slzy jako hrachy a pani polesnej tiež. Pristúpila tedy ku chlapčokovi, chytila ho za ručičku a pýta sa ho: „Jaroško, budeš poslušným?“„Oj budem, oj budem, tetuško,“ vraví chlapec radostne, „len ma nechajte u vás!“„Budeš jako naším, a budeš aj do školy chodiť.“Jaroslav počujúc o škole, zaplieskal ručičkama, a v očiach sa mu radosťou slzy perlily.Za nekoľko dňov bol Jaroslav u svojho strýčka jako doma. I počal zase do školy chodiť a vo škole nad všetkých žiakov pilnosťou a mravnosťou vynikat.Že k myslivecstvu velikú prejavoval náklonnosť, brával ho — keď bol mladíkom pätnáctročným, — pán polesný so sebou, kedykoľvek s inými pánmi do hory na hon vychádzal; že ale ešte takým mladučkým bol, zbroj pravda do ruky nedostal, ale len to i to polovníkom odnášal.Stalo sa raz, že odíduc od pána strýca na dobré dostrelenie, zazrel srnku. Jako rád by bol po nej strelil. Ale čím? Lež hľa, ona zrovna beží proti nemu, zastane, a jako krotké jahňátko naňho hľadí. Divným mu bolo počínanie si tohoto milého zvieratka. — Stúpa ku nej — ona ale sa obráti, a jako by ho volala, mile naňho pozerá.Jaroš teda ide a ide, až dojde do neďalekého húšťa. Tam vidí na zemi sedeť malé dievčatko. Bolo spanilé jako anjelik.„Pane Bože!“ pristúpi ku dieťaťu. „Kdeže si sa tu vzalo?“Ale dievčatko neodpovedá; trase sa len čiastočne zimou, čiastočne strachom, a púšťa sa do usedavého plaču.„Neplač, malučká,“ hľadí mu Jaroš krásne, kučeravé vlásky; „neplač a poď so mňou k nám!“Dievčatko vstalo, a Jaroslav viedol ho, — o pánov sa už nestarajúc — zrovna z hory von ku pani polesnej.Dobrá pani div radosťou neplakala; i umienila si, jestli neprihlási sa nikto o dieťa, ho podržať a vychovať. Že pán polesný tomu neodporoval, a nikto sa po dieťatu nedopytoval, zostalo dieťa, Boženka, u nich; i rôstlo a chodilo do školy a prospievalo jak vekom tak múdrosťou a cnosťou.Jaroš zatým vyrôstol v švárneho mladíka, a stal sa mládencom mysliveckým. Povesť o jeho cnosťách rozširovala sa po celom okolí.I stalo sa, že starý pán nadlesní panstva toho ochorel. I nariadila vrchnosť, aby mu mládenec Jaroslav Dobroslavský na pomoc poslaný bol, a ho vo všetkom a všade zastával.Zpráva, že Jaroš musí odísť, zarmútila pána polesného veľmi, a do srdca pani polesnej bola zrovna mečom. Ale nebolo pomoci. Jaroš musel predstavenstvo svoje posluchnuť, chystal sa tedy k odchodu.Dobrá teta pripravila mu všetko, čo potreboval.Keď prišiel smutný deň lúčenia, predstúpil Jaroslav pred dobrodincov svojich a žalostne plačúc, hovoril: „Drahí a milí rodičovia moji! Znám vašu veľkú lásku ku mne; viem dobre, že sa mi nikdy a nikde lepšie nepovede, a preto nerád, veľmi nerád od vás odchádzam a kebych nemusel, nešiel by som. Zaplať vám Boh lásku vašu životom večným! Čo som previnil, mi odpusťte, a lásku synovi svojmu zachovajte.“To dopovediac a ruky dobrodincom svojim poboskajúc, ubieral sa plačky z domu. Pani polesná pôl dňa cesty ho vyprevádzala.Keď domov sa vrátila, pritúlila sa k nej desaťročná Boženka, a ruku jej boskajúc, pýtala sa, prečo Jaroslav, odchádzajúc, tak plakal.„Preto, milé dieťa moje,“ odpovedá jej laskavá pani, „že musel od nás preč; i ty budeš kedysi plakať, až od nás pôjdeš.“Boženka sa pustila do plaču a vravela: „Ja od vás nepôjdem, ja mládencom nebudem.“„Mládencom, dcérka moja, nebudeš,“ hovorí na to pani, milo sa usmievajúc, „ale máloktoré dieťa môže na vždy u rodičov zostať.“Týmto sa dievča upokojilo. Bola Boženka jako doma, tak vo škole veľmi bedlivá a všade milovaná. Keď nebolo školy, sedávala doma s milou paňou polesnou; obyčajne o Pánu Bohu rozprávaly. Pán polesný, večier domov sa navratiac,často Boženku o Pánu Bohu poučoval, na myseľ jej uvádzajúc, jaký Pán Boh ku všetkým tvorom je dobrotivý, jako laskave a múdre všetko riadi a zachováva.„?ľ?, milé dieťa,“ hovorieval jej „i ty si len vedením Božím zachránenou bola. Bola si v horách opustená, a hľa! Boh dal vnuknutie zvieratkovi nerozumnému, by Jaroslava k tebe priviedlo. Za toto dobrodenie Božie nikdy neprestaň Pánu Bohu ďakovať!“Božena pozorne každý večer počúvala reči pána polesného. Tak ubehlo nekoľko rokov. Vkročiac raz večer pán polesný do izby, zazrel na stole list, a rozpečatiac ho, riekol radostne: „Jaroslav!“ a potom hlasno čítal list Jaroslavov tohoto obsahu:„Rodičovia najmilejší!Posielam tento lístok, dúfajúc, že zdraví ho obdržíte. Ja — vďaka Bohu! — som zdravý. Na vedomosť vám dávam, že sme včera pána nadlesného pochovali. Všetci myslivci a mládenci z okolia sešli sa na pohräb. Po pohrabe nás všetkých pani vdova slušne uctila. Vravelo sa tam o všeličom, — najviac ale o tom, kto asi nástupcom zomrelého nadlesného bude. Jedni hovorili, že vy, milý otče: nad čím mi srdco plesalo, že by som zase s milými rodičmi svojimi býval. Iní na mňa narážali. Mne sa ale o tom ani nezasnívalo. Ale jako si tak zavdávame a štrnkáme, v tom klopano na dvere: „Volno!“ zavoláme jako jednými ústami, a do izby vkročí jeden zo služobníctva milostivého panstva a sdeluje nám, že sa po chvíli do kancelárie dostaviť máme. Neváhame a ideme hneď — myslivci i mládenci všetci. Tam nás už pán grof i so svojími úradníkmi čakal, takto nás osloviac: „Pánovia! Po smrti pána nadlesného nastala potreba miesto jeho iným mužom schopným a spoľahlivým nahradiť. Mládenec Jaroslav Dobroslavský dostatočne — myslím — dokázal schopnosť svoju, sám počas choroby nebožtíkovej za celých päť rokov všetky záležitosti nadlesnícke vedúc, — a on je od tejto chvíle mojim nadlesním. Naridzujem vám, aby ste nehľadeli na jeho mladosť, ale vážili si jeho mravnosť a znalosť a príslušnú preukazovali mu česť a úctu.“ — Mne pri slovách tých srdce radosťou búšilo, — ale čo si myslivci mysleť budú? — Rodičovia najmilejší! uznávam, že vám po Bohu najväčšou vďakou zaviazaný som, a sľubujem, že vás v čas potreby nikdy neopustím. Na jar, keď budem hory prezerať, navštívim aj vás. Všetkého dobrého v hojnosti vám od Pána Boha praje a ruky vám boskáva váš vďačný syn Jaroslav.“Čítajúc pán polesný, že Jaroslav ostal nadlesním, zkríkol potešený súc: „Hľa, hľa! Jaroslav je už väčším pánom než ja!“Aj pani polesná sa tomu veľmi divila.Na jar Jaroslav skutočne k Dobroslavským došiel, a bol od nich milo uvítaný.Tým väčšia potom bola radosť jejich, keď pozorovali, že Jaroslav tou istou láskou jako predtým jich miluje, a tú istú úctu k nim chová. Na rozhovory mali času a príležitosti dosť, lebo návšteva celý týdeň trvala.Zanímavý bol prvý večer. Božena prišla domov odkialsi a privítala Jaroslava s velikou poklonou — nepoznala ho. Jaroslav sa zarazil nad krásou peknej devy — neznámej.Pani polesná sa rozosmiala, vraviac: „Mne sa zdá, že sa už ani nepoznáte?“„Pravdaže nie,“ vraví na to Jaroslav.„Boženo!“ zavolal pán polesný na dievča, „to je pán nadlesní.“Jaroslav vyskočil radosťou na tie slová a riekol: „Nenie možno, to že je Boženka? Jako že som ju mal poznať!“Božena teraz už Jaroslava poznávajúc, zvolala radostne a žartovne: „Odpusťte pane nadlesní! Vaša brada a fúzy sú toho príčinou, že som vás zaraz nepoznala.“Celý týdeň ubehol radostne a vesele.Odchádzajúc Jaroslav od milých rodičov svojich takto jich prosil: „Keby Boženka náklonnosť ku mne javila, nezabudnite mi to sdeliť.“Pán polesný mu to slúbil, i rozlúčili sa a rozišli.Za nedlho dostal Jaroslav list, v ňomž mu pán polesný oznamuje, že, jestli chce si Boženu za manželku vziať, aby si pre ňu prišiel.Srdce Jaroslavovo zaplesalo radosťou nad zprávou touto, a on zaraz na cestu sa vydal. Radostné to bolo uvítanie! Ale svatba nemohla sa odbývať, dokial pán Kvetnický — jakožto tútor Jaroslavov — k tomu svojho svolenia nedal.Písalo sa tedy pre pána Kvetnického. Bol on už vdovcom, lebo zlá jeho žena dávno už na večnosť sa bola odobrala.Dobrý ten pán vždy na Jaroslava rád zpomínaval. Došiel ku pánu polesnému s Ľudmilou i s Karoľom.Pán tútor nemohol sa Jaroslavovej statočnosti, kráse a učenosti dosť nadiviť.Jaroslav zase nad Ľudmilou a Karoľom srdečne sa tešil, vidiac, že vyrôstli v poriadnych ľudí.Božena všetkých úctivo privítala.„Nože, milý pane nadlesní!“ prihovoril sa Pán Kvetnický ku Jaroslavovi, ukazujúc na Boženu, „to tuším vaša nevesta?“„Ano, to je moja Božena,“ odpovedá mu na to Jaroslav s milým úsmevom.„Je to vaše vlastné dieťa, pane Dobroslavský?“ pýta sa pán Kvetnický polesného.„Nenie,“ odpovedá polesný, „Boženku našiel Jaroslav v ďalakých horách.“„A kedy?“ pýta sa pán Kvetnický s velikou zvedavosťou.„Bolo to 20. augusta 187*,“ vraví Jaroslav.„Dieťa moje!“ zkríkne pán Kvetnický, a už objíma svoju dcéru Boženu, ktorá sa mu bola práve toho dňa ztratila a o ktorej dosial ničoho dozvedeť sa nemohli, nazdávajúc sa, že jim ju túlaví cigáni odniesli.Radostné to veru shľadanie! Karol a Ľudmila boskávajú svoju ztratenú a najdenú sestru Boženku! Jak podivné sú cesty Božie! Pán Kvetnický ujal sa kedysi Jaroslava, a Jaroslav mu zachránil ztratené dieťa — Boženku.O mesiac stáli Jaroslav a Božena pred Božím oltárom, sľubujúc si vernosť a lásku manželskú zachovať až do smrti.
Rizner_Zabavne-vecery-IV.html.txt
OsobyĽUDOMIL TATRÁNSKY, básnikBLAŽENA, jeho ženaŠŤASTENANESVORNOSŤMATKA SLÁVAGENIUSĽud. Čerti a čertice.Dej odohráva sa v pracovni Tatránskeho.Premena: úpätie Tatier.Javište: priestranná izba; vpravo i vľavo dvere. V prostred úzadia nízka stena, pred ňou stojan s kvetmi. Na pravo písací stôl s knihami a na ňom kvetník; oproti na ľavo pohovka, pred ňou malý stolík, na ňom váza s kvetmi. Na písacom stole i na stolíku horia lampy.
Urbanek_Sen-o-stasti.html.txt
145. Poviedky o zvieratáchObsahA) Kocúr v botáchB) Zvieratká a PetrovskiC) Medveď, komár a človekD) Slon, líška a človekE) Had kŕmený mliekom a zabitýF) Hadom ukradnutá korunaG) Hadi, vylákaní černokňažníkom, zahubili hoH) Hadia korunaI) Vďačný medveďJ) Vďačný pesK) Žrút, žena a kozičkyL) Hudec vo vlčej jameA) Kocúr v botách1.Škultety-Dobšinskýv Slov. povestiach, 357 — 361 (nov. vyd. 734 — 744), majú rozprávku:„O kocúrikoch“. Podal a rozpráva Samuel Ormis vGemerskejstolici, reč a výrazy napravil Pavel Dobšinský na Šumiaci d. 9. sept. 1859. Týmto dialektom šumiackym je podaná prvá polovica rozprávky. Rukopisný text je vCodexe RevúckomA, 47a, a odtiaľ bol prepísaný doProstonárodného ZábavníkaIII, 225 — 229, č. 29, ďalej v rukopisnom sborníku„Rozličné rozprávky“, str. 151 — 156 s poznámkou; „dňa 9. Sept. 59 na Šumiacom dľa Ondrika, mäsiarskeho tovariša ponaprávaná“, akiste Dobšinským. Tento opravený text bol vytlačený.Druhá časť rozprávky je vytlačená „hovorom pogorelským“, a i tu je reprodukovaný spomenutý rukopisný text, hoci niet v ňom poznámky, že sa pisateľ snažil podávať ukážku iného dialektu, ako v časti prvej. Nachodíme tu akuz. sg.divkę, ženę, ję. Vydavatelia „Slovenských povestí“ vytlačili z typografických dôvodov ležatéemiestoę. Lexikálne treba uviesť, že miestohepenebolo pripísanéčuge.Kde-tu pozorujeme štylistické odchylky, ale málokde, čítame v rukopise na pr.: „jo gvari Ježibaba: nech ma čert vézme, ak právdu nepóvím“, ale v tlači: „Bodej se čert v ťebe okotil a čo by sto mladych mal, ak pravdu ňepovim.“Na konci je pripísané: „Take čiste reči ňet v ugerskom kraju, ako my móma = muma. Pogorelci sa tým chváľa.“Podávame tu vo vernom odpise text, ako je vCodexe RevúckomA, 47„O kácúrčekóvi“, a v poznámkach pod čiarou odchylky rukopisu „Rozličné rozprávky“, str. 151 — 6, a Prostonár. Zábavníku III., 225 — 229.„I búlo jedno mésto i tám buv jedon gázda; i v ten čas se pritréfil taky taky chlapčíško a stáv do slúžbe u togo gázdu a slúžev do roka zá groš. I išla mu pótom gazdína do jarmóku a on dul je teten groš, aby mu kupíla, čo prvégo ókem zvídi, a to bez šetkého jednáňa. I pótom, jak íšla do togo jarmóku, prebéhev ju jedon kocúrik a utékal dó chyž; i óna bežéla dó chyž a zpitála se: Záčo je go dáli? — ,Za groš,‘ gvari. A ona go kupíla za toten groš bez šetkégo jednáňa. I príšla dómu a gvarela mu: ,No, tu go máš.‘Tu i jedon rás kocúrik k nému premlóve: ,Gazdíčku, tak ti dobre úrob, úši reméne kapsíčke a nazbéraj planéček.‘ — Gázda nazbíral planéček, a kacúrik se vezme do kapsíčke a tájde zengravajúci, vyskakujúci do sveta. — I nadšel go jédon zajúček: ,I kdéž ideš, kacúrček?‘ ,Ja,‘ gvari, ,idem tam a tam do tógo zúnku na gostíne.‘ ,A čiž ma vezmeš?‘ ,A vet ideš, ket mi zožéneš dvacetpet zajúčko.‘ Dóbre i nebars; naraz se zajúček rozbéhne po hóre, i zohnal dvacetpet zajúčko. Pótom ti spolu šli do palácu ve vélke radósti: ,Pózdravujé te pan Kacurósky,[1]posjéla ti dúr.‘ — ,Jákyžto dúr?‘ — ,Zajúčky.‘ — Tú zajúčky vyrezáli, vydusíli, kacurčéka za stvol posadíli.,Mrjav, mrjav! lepší doma, jako tu!‘ (Á tu dóma nič, — chýma planéčky.) Kácur se pritáhne ku dverom a král mu dal dúkat. Á tu kacúrček von z dvéri z radósti zéngravajúci, výskakajúci ku svojmu gazdóvi. ,No, gazdíčku, tu go maš dúkat za tote planéčky.‘Zas ti len pótom: ,Čuješ, gazdíčku, dáš ti mi ešte tote planéček![2]A gázdik nakládol plne kapsíčke planéček. I íšol zas len zéngravajúci, výskakujúci, a priš’ do hóri. A tu zajúček: ,A kdež ideš, kacúrček?‘ ,Ja,‘ hvari, ,idem tam a tam do togo zúnku na gostíne.‘ ,A číž ma vézmeš?‘ ,Ha, bisťu Bogu, ve ta vézmem, ket mi pedésat zajúčku[3]nazgáňaš.‘ Dóbre i nébars; porozbéhol se zajúček a zohnal kópu zajúčko. A tak íšli pres hóri a dóli, až príšli do zúnku. ,Pózdravuje te pan Kacurkósky,[4]posjéla ti dúr!‘ ,Jákyž to dúr?‘ ,Ja,‘ hvari,[5],zajúčky.‘ Tú zajúčky vyrezáli, vydúsíli, kácurčeka za stvol posadíli. ,Mrjav, mrjav, lepši dóma jáko tu.‘ (A tu dóma nič, chyma planéčky.) Tajde ku dverom a kcé už ist dómu. ,No bistu Bogu, chod s Bogom,‘ póda král a dá tí mu dúkat. — A tu kacúrček von z dvéri z radósti zéngravajúci, výskakujúci ku svojmu gazdóvi. ,No,‘ gvari, ,gazdíčku, tu ti go maš dúkat za tote planéčky.‘Zas tí jedon ras[6]gvári kacúrček: ,Čuješ, gazdíčku, daš mi ešte tóte planéček.‘ A gázda ti náras nazbíral planéček a z kápsu naciskal. A tu kacúrček zvel si kapsíčke a tášol zéngravajúcí, vyskakujúci do hvari.[7]I príš k nemu zajúček: ,A kdež ideš, kacúrček?‘ ,Ha bodaj ma sto čértu zalo, do zúnku na gostíne!‘ ,A čiž ma vezmeš?‘ ,Ha ve ta vezmem, ak zoženeš sto zajučku.‘ — A zajúček zaskókne do hóri, donése, dovéde sto zajúčku.[8]Tak íšli i s kacarčékom[9]do zúnku na gostíne. Ak vešli do palácu: ,Pózdravujé te pan Kacúrosky a posjéla ti dúr!‘ — ,Jakyž to dúr?‘ ,Ja,‘ hvari, ,zajučky.‘ Tu zajúčky vyrezali, vydusili, kacurčeka za stvol posadili.Rás ti len pan gázda opíta kocúri: ,A čož žadaš, kacúrek, za te tvoje zajúčky?‘ — ,Ja,‘ hvari kačurček, ,pozdravujé te pan Kacurósky[10]a prósi ponižéne a píta tvoji cére za žéne!‘ — ,Ha, bisťu Bogu, nechže si ju vezme!‘ Náras naskutku létel kacúrček zéngravajúci, vyskakujúci do dómu: ,Ja,‘ hvari, ,gazdíčku, uhádni, čo ti ja za támte planečky vypítal? Či bys neuhádol, že žene? — Já ti vypítal králove cére za žéne. No bodaj ma čert zal, len se hotóvit. Máš ti[11]dúkati, kup si ty za ne kepéne, klobúky a plachty. Pak sobe nákup na pánske šaty. A toté stáre klobuky nátrepme ná voz, tak ho pojedem do tógo zúnku pre nevéstu.‘ A hned gazdíčko nakúpil pláchty, klobúky[12]kepéne, sam se priprávil, zapráhnul kóne a hýbaj do zúnku pre mláde neveste.Príšli nedaléko onogo zúnku a íšli cez dajáky[13]móst ,Ha, hrmem Bogu, gazdíčko prevrhnime toten voz.‘ A óni prevrhli voz i s plachtámi. A tu huk, a tu tresk a oni plákat, narjekat. ,Ja bisťu Bogu, tam su naše šaty, to su náše dári.‘ I pribéhol na to se dívat sam král. ,Ach, pane králi, tam naše vójsko nu popršélo, len pláchty, klobúky z nich tu plavaju.‘ Pan kral uvéril a cere královske plakála. ,Ja,‘ gvari ótec, ,dármo tu plačeš, len si je on tu, už sme zas dóbre.‘ A hned bula svátba, a pan Kacuróvsky dóstal tote cére za žene.Dóbre i nébars máli domá ist. ,Ja,‘ hvari, ,gázdo, pric ti len zá mno k té Ježibábe, tam na doline, do togo peknégo domčéku, a póvec, že to tvojo.‘Hnédky kacúrček zabéral do hóri, z hóri na lúky.[14]Najde koňára, že páše koničky. ,Ja,‘ hvari, ,bráčku, čúješ ti, čo ti ja póvjem. Ket pójde tadéto kralóvna a sé ta opíta: čije to kóne, hvár jé, že pána Kacúrčekovskégo, dóstaneš dúkat.‘ Zas priš ku bikaróvi: ,Ja,‘ hvari, ,bíkar, či čúješ, čo ti ja to póvjem? Ket pojde tadéto kralóvna a še ta opíta, čí je to bíky, hvar, že pána Kacúrčekovskégo, dostaneš dúkat.‘ Zas priš ku kravaróvi: ,Ja,‘ hvari, ,kravári, či čuješ, čo ti ja oznámim? Tadéto ti pójde kralóvna, a ked se ta zpítá: čije to krávky? hvar jé, že pána Kacúrčekovskégo, dostaneš dúkat.‘ Potom a zátim príbeh do dómu jédne Ježibáby: ,Ja,‘ hvari, ,Ježibábo, nech ma tu čert vezme, ak právdu nepóvim: Íde sem síla vojáku, skri se do péci, aby te nezvéli.‘ ,Ja,‘ hvari óna, ,já se len skríjem, ale to dite z tote zláte kolísky kde pódet?‘ ,Ha bistu Bogu, vem ho ze sebú,‘ a óna ho zvéla[15]zo zláte koliske a vojšla do péc. ,Ve ta ja zrjadim,‘ hvari kacurček; zchytil žup slámi a zápchal tote péci djáru a šelúste, a čerta zapálil. Tak ti stára Ježbába zhoréla, a kacúrček sa ulóžil do zláte kolíske a tak se vyganal.I vybral se pan Kacúrčekóvsky i s mláde nevéste do dómu. I príšli ku tomu koňaróvi. ,Ja,‘ hvari kralóvna, ,či je toto kóne?‘ ,Pána Kacúrčekovskégo,‘[16]odgváril je kóňar. A óna mu dala dúkat. — Prišli[17]k bíkaróvi. ,Ja,‘ hvari, ,či je to bíky?‘ ,Pana Kacúrčekovskego!‘[18]. A ona mu dala dúkat. Prišla i ku kravaróvi. ,Ja,‘ hvari, ,či je to kravky?‘ ,Ha, bistu Bogu,‘ odgvaril[19]krávar, ,Pána Kacúrčekovskégo.‘[20]A ona mu dala dúkat.Prišli do konce na mesto a vojšli do domu. Kralóvna tu zázre milygo kacurčéka na zlate kolíske. ,Ha bisťu Bogu, préci len právdu u nás mal: Mrjav, mrjav, lepší doma, jako tu. Bo se tu na zlate kolíske vygáňa a u nas o zláte kolíske áni neslýchat.‘ Potom tu bóli, tu zostáli bývat, a kacurčekovi ždy dobre búlo.“2. Ináče to bolo ešte rozprávané v neveľkej sbierke„Orawske povesti“č. 7., ktorú Dobšinský neznal:[21]„Bola jedna uboha vdova zo sinom. Nemali nič ineho len jednu Mačku, a bol bi sa ten sin rad oženil. Mačka mu povedala, že mu ide vohladi. Šla, sretla zajaca. Dovedel sa jej: ,Mačičko, sestričko, de iďeš?‘ ,Idem do jedneho pana, budu mi žlte čreviki davat.‘ ,Veru idem ai ja s tebou, azda i mňe daju.‘ Zmravčala na dveroch, pustili ju a zajaca s nou. Prišla do domu: ,Gazdo, je tam nič.‘ ,Ja, ved ja vjem, že ti ňič.‘ Išla v druhi den, sretla ju liška: ,Mačičko, sestričko, de že ideš?‘ ,Idem do toho pana, budu mi žlte čreviki davat, no len pot i ti, tež ti daju.‘ Išla 3 ras srna, 4 ras vilka, 5 ras medveda, 6 brava diveho. Dovedel sa jej ten grof, poveda: ,Ten tvoj pan čosik kce, ked on telu zverinu posila?‘ ,Veru kce tu vašu dcéru najmladšu.‘ Dali jej do ručníka pečjenki ai list tomu gazdovi. Prišla ku gazdovi: ,No len pod, už som ti zvohladovala, a vezni si stranek, čo ta uvažem na jedlu a uškrabem ta do krvi a pojdem k tomu panovi a povjem mu, tak že ta zbojnici uvazali na jedlu a zrezali do krvi nožami.‘ Ten pán pochitil šati na dva koňe. Pošel ku ňmu tam, videl ukrvaveneho, na jedli uvazaneho, i odvazal ho, dal mu šati, oblekol sa, sedli na koč, pošli k tomu grofovi. Prišli tam i zvidel sa jej zaras, tej i tej dcere, i zobrali sa. Starel sa, kde s nou pojde. Povedela mu Mačka: ,Nestar sa, gazdo, nič, vet ja ti najdem mesto, len pojdeš vždi za mnou.‘ I len za nou šel. Bol v jednich horach kaščel. Zazreli ten kaštel, povedal jej ten grof: ,Dcero moja, to je ešte peknejší kaščjel jako moj.‘ A v tom kaščjeli bivala Bosorka. Prišla ta Mačka tam vpredi a ta Striga hotovila na bal. Povedela jej: ,Čo ti, Bosorka, robiš, tu ide mnoho vojska, skovaj sa, zabiju ta!‘ ,Kde sa,‘ poveda, ,skovam?‘ Mačka jej povedela: ,Do jami, a ja ti prinesiem šupu slami, prikrijem ta.‘ Podpalila tu slamu, zhorela Bosorka. Naučila všetkich sluhou, že bi ho privitali jako mladeho grofa. Prišli už tam, muzika stala tam už. Jedli, pili, jak mali čo. Dovedel sa tej Mački, čo za to kce, a ona povedela, že bi na tom istom stole jedavala, čo oni.“3.Etnogr. ZbirnykIX, 102 — 104, č. 57, má verziu zoŠarišskejstolice.Boli traja bratia; starší dvaja prosili otca, aby im kúpil na trhu všeličo, a najmladší, ktorý ležal stále na peci, prosil o kocúra. Otec kúpil kocúra od sedliaka, ktorý chcel zviera utopiť.Kocúra zunovalo ležať s najmladším synom na peci a vyzval ho, aby išli do sveta. Prišli k peci, kocúr kázal pánovi, aby do nej vliezol, sám išiel sháňať potravu. V lese stretol kocúr zajaca, potom líšku a medveďa, prehovoril ich, aby sa k nemu pripojili; zašli až ku kráľovi a vravel kráľovi, že ich posiela pán Pecúchovský do daru, že je to pán veľmi bohatý a že pýta princeznu.Kráľ chcel najprv vidieť ženícha a jeho majetok, ale kocúr mu to vyhovoril, že vraj v onom kraji sa ináče chodí, vypýtal si skvostné šaty a vrátil sa k svojmu pánovi. Obliekol ho do tých šiat a zaviedol ho ku kráľovi. Kráľ sa stále chcel dozvedieť, ako je bohatý, a kocúr tvrdil, že je veľmi bohatý.Kráľ dal zapriahnuť a išli si obzrieť majetok mladého zaťa. Kocúr bežal vopred, prehovoril pastierov, aby povedali, že jalovice, kravy a ovce, ktoré pasú, sú pána Pecúchovského; dostanú vraj veľkú „diškreciju“.Prišli k zámku, kocúr podobne prehovoril sluhov, vstúpil do izby, kde bola stará pani, nastrašil ju, že tiahnu „Moskale“. Pani sa dala zaviazať do snopa a kocúr snop podpálil.Potom bola svadba.Kocúr si vymienil od svojho pána, že ho pochová slávnostne v zlatej rakvi. Po čase sa robil kocúr mŕtvym a pán ho dal vyhodiť na hnoj; ale nenastal tu obvyklý trest nevďačného pána, lež kocúr sa vrátil a znova pána vyzval, aby svoj sľub iste zachoval, ínáče že sa mu zle povedie. A keď kocúr naozaj skonal, pán ho dal slávne pochovať.Srovn. Anmerk. KHM Grimm I, 325, č. 33a; látku rozobral J. Polívka, Lidové povídky slovanské II.B) Zvieratká a Petrovski1.Codex RevúckyC, 105, a celkom rovnakoProstonárodný zábavník IV.(Levočský), str. 236 — 238, majú rozprávku„O Mechúrikovi“, ktorá bola pre tlač upravená a vytlačená vProstonár. slovenských povestiachV, str. 28 – 30, pod nadpisom „Mechúrik a Koščúrik s kamarátmi“, a bolo pri nej poznačené: Podal dr. Gustáv Reuss z Gemerskej.Väčšia čiastka tohto rukopisného textu, až do príchodu zvierat do domku, v ktorom Ježibaba strojila svadbu, bola temer doslovne prevzatá do textu upraveného Dobšinským. Rozdiely sú nepatrné, uviesť treba iba, že líška sa menuje „kmotrička“, nie „sestrička“, a že Mechúrik dostal priezvisko „Koščúrik“. V rkpe sa ďalej celkom prosto konštatuje, že sa zvieratá na dom oborily, svadobníkov i s Ježibabou vybily. V tlači sa obšírne líčilo, ako sa to stalo.Tento rukopisný text podávame, odchylky prepisu uvádzame v zátvorke:„Bula ráz jedná sirota, kotra sa Mechúrikom volala. Kot sa už doma nemal zo šim živič, umjanil si, že pajde na vandróvku, abi si tak na tot zpvasob dáko spomahól. Tu se on na tú vandróvku pekne krásne i prihotevil. I tajšól. Ak tak samotní jednó lúkó putuje, stretne se s jednó mišó:,Bože daj štestä! daže de idete? vezmite ma sebó!‘ zpítá se miš.,P. Boh daj i vám,‘ odpovja Mechúrik, ,idem na vandróvku. Ej vara te vezmem, ale ak sa voláš?‘,Miškó Chocholuškó.‘Tak Mechúrik s miškó chocholuškó dlhí šeš putoval, až se ti napokon v jednej hvare zo žabó nestreťnul.,Bože daj štestä, de že de idete, ej vezmite že i mne s vami.‘ ,Ej vara te vezmemo, ale ak se voláš?‘ ,Žabkó rapotaškó.‘Tak mechúrik s miškó chocholúškó, žabkó rapotaškó dlho hvarami dolami[22]a lúkami[23]putovali až se napokon na jednom chodníšku u hada zastavili.,Bože daj štestä! de že idete? ši bi ste mne nevzeli?‘,Idem s miškó chocholúškó, žabkó rapotáškó na vandrovku, vezmemo te, ale ak se voláš?‘ ,Po tráve smik,‘ odpovja hád.Tak išli spolu delé, až na zajäška natrefä. I tohto takím zpvasobom sebó vzeli, kotrí se ,po lese skokom‘ volal.Ak Mechúrik s miškó chocholúškó, žabkó rapotaškó, po tráve smikom, po lese skokom idú, s liškó se stretnú. I túto do kameradstva prijeli, kotrá se ,listiškó sestriškó‘ volala.Tak Mechúrik s miškó chocholúškó, žabkó rapotaškó, po tráve smikom, po lese skokom, z listiškó sestriškó delé putujú, príde im vlk vustred. Aj tohoto prijeli do tovarišstva, kotrí se ,hvarským trúbašom‘ volal. Napokon i medveda stretli a sebó vzeli, kotrí se ,morskím mrmlašom‘ nazíval.Ak putuju, tak putuju, dlho-dlho Mechúrik s miškó chocholúškó, žabkó rapotaškó, po tráve smikom, po lese skokom, listiškó sestriškó, hvarskím trúbášom, morskím mrmlašom, ak ráz v noci do husté huari prišli. Dlho hledajú, ši bi dáki domšok nenajšli. Hiba ráz s deleka svetlo zabliští. Oni se šicä pobrali, až na domšok natrefili. Tu práve Ježibaba svadbu robila. Tu se šicä na dom oborili, svadobníkó i s Ježibábó vibili, koláše pojedli. Vlk si lišku za ženu zvel a žijú až doteráz, kot nepomreli.“Prvopis textu vytlačeného Dobšinským je v jeho pozostalosti, ktorú opatruje p. Ján Čajak v Petrovci. Srovnávajúc ho s tlačou, vidíme, že boly do tlače ešte vykonané rozličné zmeny štylistické a lexikálne. V rukopise: „pustil sa teda po vandrovke“, v tlači je k tomu pridané „dobrých kamarátov hladať“; v tlači: „postojte že, vezmiťe že i mňa sebou (V., 29)“, v rkpe iba „vezmite ma sebou!“; v tlači strana 30: „ťahal ako smikom“, v rukopise je pridané v zátvorke „sláčikom“; v tlači pridané (zajac)… „a pekne prepletal nohami“; v rukopise prosto lištička „spievala“, v tlači „akoby na krštení bola, tak vyťahúvala a vyspevúvala“; v tlači proti rukopisu je pridané, „že rozutekali sa na všetky strany. A Ježibaba, keď viďela, ako svadobníci zaberajú, parila ešte po predku“; v rkpe iba: „poutekali aj s Ježibabou“. V závere je pridané v tlači: „jedli a pili z hotového. A aby jim svadba nebola len tak pri slamenom snopku, postavili si medveďa za starejšieho… a dosvadbili sa pri peknom poriadku…“ Zmeny lexikálne: v tlači: „pribehne k němu myš“, v rkpe „stretne ho myš“; v tlači (V, 30) „povedajú si“, v rkpe „rečú si“.Inú verziu odtlačilaB. NěmcováII, str. 143 — 145, č. 51, pod nadpisom„Jak šlo vejce na vandrovku“. Mala ju zo sbierky sl. J. Sz…é z Banskej Bystrice.Za starých čias išlo vajce na vandrovku. Postretlo vola, koňa, mačku, kačicu, moriaka a raka. Išli pospolu, až došli do pustého lesa. Vajce kázalo mačke, aby vyliezla na strom a poobzerala sa, či niekde neuvidí svetlo. Tak sa dostali k chalúpke. Vajce rozkázalo koňovi, aby zabúchal na dvere. Vyšla stará baba a odháňala ich, že jej synovia prídu a všetkých pobijú. Keď im baba nechcela dať jest, rozhnevalo sa vajce a kázalo volovi, aby vzal babu na rohy a zaniesol do lesa. Vôl ju odniesol a hodil ju do jamy a hneď sa vrátil. Keď vošli do chalúpky, počuli prichádzať človeka. Všetci sa ľakli, len vajce nie; rozkázalo, aby sa kôň postavil za dvere, vôl doprostred izby, mačka aby vliezla na ohnisko, moriak na policu, kačica pod lavicu, rak aby vliezol do vody, potom zhaslo vajce svetlo a zahrabalo sa do pahreby.Obyvatelia tej chalúpky boli zbojníci. Keď sa dvaja z nich vrátili domov, divili sa, že niet svetla a že im baba nejde otvoriť. Jeden vošiel a tu kôň vyhodil, až zbojník odletel. Zbojník skočil do izby, a vôl ho začal klať svojimi rohmi. Skočil k ohnisku, aby si rozžal, a tu ho mačka začala driapať. Siahal do popola, vajce sa rozpuklo a zastreklo mu oči. Skočil ku škopku, aby si oči vymyl, a tu ho rak popadol za prst. Dal sa na útek a hľadal dvere, vôl ho ešte rohmi dobíjal, moriak volal „udri, udri!“ a kačica „tak, tak, tak, tak!“Horko-ťažko sa zbojník dostal von a ustrašene rozprával zbojníkom a tým ich tak zastrašil, že utiekli do lesa a viac sa nevrátili.2. Táto rozprávka bola znova prepracovaná a vytlačená vDobšinského Prostonárodných slovenských povestiachIII, str. 75 — 79, pod rovnakým nadpisom. Prameňom nie je tu udaná úprava B. Němcovej, lež slečna J. Sz. v B. Bystrici, tá istá, od ktorej mala B. Němcová svoju verziu, okrem toho J. R. v Kežmarskom Zábavníku,[24]teda v rukopise, ktorý sme nemohli najsť.Liší sa v mnohom od predchádzajúcej verzie: uvedené je ešte siedme zviera, kohút. On uvidel svetlo s vysokého smreku, nie mačka. On svojím kikiríkaním posledný zahnal zbojníka. V dome bol stôl prikrytý pre sedem osôb. Vôl bol v pitvore, a keď kôň ta vyhodil zbojníka, vzal ho vôl na rohy a vymrštil ho na dvor. Štylistická úprava je celkom iná, najmä zbojníkovo líčenie zažitých hrôz. Nakoľko sa upravovateľ spravoval textom Kežmarského Zábavníka, nedá sa nijako určiť.Srovn. Anmerk. KHM Grimm I, 237, č. 27; Antti Aarne, Die Tiere auf der Wanderschaft, str. 81. Iné verzie: Lambertz. Alban. M. 252, č. 60; Kres V, 463, č. 60; Zb. nar. živ. juž. Slav. XX, 85, č. 4; Srpski etnogr. Zb. VI, 490, č. 13; Bos. Vila XX, 12; Brastvo IX — X, 383, č. 3; Čajkanović 3 č. 2, 8 č. 6, 466 č. 27; Kića IX, č. 14; Luča IV, 492; Lorentz, Teksty pomorskie 57 č. 97, 665 č. 822, 676 č. 833, 694 č. 855; Gryf II, 181. Etnogr. Zb. XXXVII — XXXVIII, 154, č. 123, 245, č. 196, 327, č. 248; Kolberg, Wołyń 418, č. 5; Zelenin, Vjatka 285, č. 96; 385, č. 121; Smirnov, Sb. velikorus. sk. 224 č. 46, 709 č. 265; Izv. Archang. archeol. obšč, rus. severa II (1911), 86, č. 3; Gnědič IV, 24; Serbov, Bělorussy skakuny 175, č. 3; M. Bőhm-F. Specht, Lett. litau. M. 148, č. 27; Löwis, Finn. estn. M. 142, č. 45; Šachmatov, Mordov. sb. 315; Légey, Cont. lég. Maroc. 224, č. 60.Prvopis tejto rozprávky je v pozostalosti Dobšinského u p. Jána Čajaka v Petrovci pri N. Sade. Bol akiste pôvodne pripravený pre 2. sv. Sborníka Mat. Slov., ako možno súdiť z poznámky, pripísanej na okraji: „pre II. knihu d. 3/1 75“.V tlači bol text rozšírený niektorými vetami dosť bezvýznamnými. V úvode v rkpe: „kädial mu bolo ľahšie“, v tlači III, 75 je pridané: „kädial by nezavadilo do tuhšieho od seba“; v rkpe; „kačica pristala; boli traja“, v tlači je pridané: „šetko dobré do tretice!“; ďalej v rkpe: „poď, budeme čtyria“, v tlači je rozšírené: „poď do kamarátstva! moriak pristal, boli štyria“; rovnako scéna s koňom, v rkpe: „Kôň pristal, boli piati“, v tlači: „koň šiel, bolo jich koľko na ruke prstov“; rovnako scéna s volom, v rkpe: „poď, budeme šiesti. Vôl pristal, boli leda šiesti“, v tlači: „poď, väčšia hŕbka pýta viac. Vôl pristal, už boli šiesti“. Potom scéna s kohútom, v rkpe: „A vy že kde? rečie tento“, v tlači: „A vy že kde takto rozbehli ste sa? rečie kohút“; na konci potom v rkpe: „už boli všetci siedmi a tak vandrovali“, v tlači: „už boli všetci siedmi dobrí tovaryšia spolu“; v rkpe: „šli teda ako na hotové“, v tlači str. 76: „poberali sa tatam všetci“; v rkpe: „aj jiedenie nahotovené“, v tlači; „aj pečiva a variva dosť“; v rkpe: „už aj prichádzali“, v tlači je pridané: „hrmotom lomozom“; v rkpe: „len trocha tu ostaňte“, v tlači: „len vy trocha tu počkajte“; v rkpe: „tu ako siahne rukou do krhli a chce si načrieť“, v tlači stručnejšie: „ale ako načrie rukou“, v rkpe: „že hneď do pitvora vyletel“, v tlači: „a vysotil ho do pitvora“.C) Medveď, komár a človek1. VProstonárodnom Zábavníku III., str. 273, je rozprávka„Medveď a Suňok(komár)“. Text podávame-:[25]„Edorás se zišól medveď zo sunogom, zpital se medved sunoga: ,Ti (:Medved:) sunog, ti znáš, jaká je kru najlepša na svete?‘ Odpovedel sunog: ,A veru je človečja najlepšá.‘ A s tim medved odišól. Ide cestou, stretne jedního mendíka. Medved se ho opítá: ,Čo že si ti človek?‘ Odpovedel mendík: ,Ešte len budem.‘ Odpovedal medved: ,Choj s Bohom!‘ Ide medved daléj, stretne jedniho žobráka; zpítá se ho medved: ,Či si tí člověk?‘ ,Já som už bou,‘ odpovedal žobrák. Odpovedal medved: ,Možeš odisť.‘ Ide medved dalej, stretne jedniho husára na konu; zpítá se ho medved: ,Čo si ti za jedon?‘ Odpovedal husár z velkó lármó: ,Človek z hlavó.‘ Tu medved začne se obraceč okolo neho, že ho zožre; ale husár videl, že medved nežertuje, vitähne paloš a začne medveda sekat tak do živieho. Tu medved vidí, že husár nežertuje, počal utekat, ale husár mal nabitú flintu, ztrelil mu do zatku. A s tim odišól.Stretne sa ale zas medved zo sunogom; povje medved sunogovi: ,Hej, braček, predca si ti lem dobre povedal, že je človeča krv najlepšä, ale ti je človek aj mocní, takim velikim jazykom mi pichal, dobre som ti narás kožu tam nenahal, potom som utekal od neho, ale on naostatok takim horúcim mi do zatku zapluval, dobre som nazdochnúl.‘“2. Táto bájka bola rozprávaná ešte v rukopisnom časopise„Holubica“I., 190.Vlk poznáva ľudskú silu. Stretne chlapca, chlapec len bude človekom, starca, ktorý bol človekom, a husára, ktorý mu ukáže silu človekovu.3.P. DobšinskývProstonárodných slovenských povestiachV., str. 27 — 28, má verziu„Medveď a komár“. Podal Jurko Molnár z Kamenian v Gemerskej. Prvopis Dobšinského je v jeho rukopisnej pozostalosti, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci.V tlači sú rozličné zmeny štylistické, jednak lexikálne: „ako by bol chcel podrásť hneď na celého človeka“, v rkpe je pridané: „a hvízdajúci poskakoval ďalej“; ďalej „mrmlal medveď: čo už bolo, z toho mi ani toľko“, v rkpe: „čo už bolo, to už pominulo“; v tlači: „ale ten obrátil sa ešte, zapľúval za mňou a vari jasnou strelou chriaknul mi do boka“, v rkpe: „a ten ti ešte zachriakol a takým horúcim ma popľul“, pôvodne bolo napísané: „a takým horúcim mi — odpytujem — do zadku napľuval“, v tlači je ešte pridané: „ešte mi aj teraz pod kožou špeje“.V tejto bájke rozpráva sa vcelku to isté, ako v predchádzajúcom texte, len inými slovami. Na konci je nove pridané: v tlači i v prípise v rukopise: „Švizký (švihlý v rkpe v zátvorke) komár triasol sa od smiechu na neokrúchanom medveďovi — len stolko že ho nepuklo. Ale to vraj už nemôž byť, bo nemá sadla, trebars z každého stvorenia krev cicia“. Miesto toho bolo v rukopise pôvodne napísané: „Švizký komár malo puknúť od smiechu“ a potom „trebars ludskú krev cicia“.4. ZoZemplínskejstolice uvádza verziuCzambel, str. 366 — 7, § 287.Lev stretol lesníka a chcel sa s ním pasovať, ale lesník mu vravel, že on je nie chlap, a ukázal mu husára. Husár vystrelil z revolvera na ľva, potom rúbal ho šabľou do čela. Lev sa vrátil k lesníkovi a povedal, že ten človek je mocný, lebo ako mu začal pľuvať do očí, zaslepilo ho to, a keď z riti vytiahol jazyk, celkom ho to zaslepilo.5.Slov. Pohľady XII(1892), str. 720, č. 14, majú verziu zo sbierkyF. Šujanského.Lev zareval, keď ho uštipol komár, nie tak z bolesti, ako zo zlosti, že sa niekto odvážil mu ublížiť. Podivil sa, že taký malý tvor mohol sa toho odvážiť, a komár odvetil, že je taký mocný z krvi ľudskej. Lev ho teda unúval, aby mu človeka ukázal. Najprv stretli chlapca, potom starca shrbeného o barlách, napokon vojaka. Lev sa pustil do vojaka, ten ho privítal streľbou a potom ho ťal šabľou, až lev utiekol. Lev vravel komárovi, že ten chlap mu najprv napľuval do očí, až sa mu zaiskrilo, a potom bil svojím ostrým jazykom. Komár odpovedal ľvovi, že sa ľudskej krvi domáha nie silou, ale ľsťou. Vystatoval sa, aký je on, komár, hrdina nad ľva i človeka, zaslepený zavadil o pavučinu, zaviazol v nej a biedne zahynul.Srovn. Anm. KHM Grimm II, 96, č. 72; Etnograf. Zb. XXXVII — XXXVIII, 26, č. 11; Chełchowski, Powieści II, 28; V. Jovanović, Antologija 204, č. 80, 81; Graber VS Kärnten 76, č. 90.D) Slon, líška a človek1. VSborníku Muz. slov. spoločnostiVI, 74 — 76, je„Ukážka podrečia z Tašoli v Ungu“. Zaznačil Fedor Houdek.Človek hladný išiel do lesa hľadať zajaca práve zastreleného. Našiel slona, ktorý ležal a nemohol vstať. Na jeho prosbu a sľuby človek ho zdvihol pomocou kola a postavil na nohy. Potom ho slon chcel zožrať. Človek si vyžiadal, že vyhľadajú, kto by rozhodol ich spor. Kobyla schválila rozhodnutie slonovo, že človek je nevďačný. Líška pomohla človekovi svojou ľsťou. Neverí, že by človek mohol slona zdvihnúť, nech si slon zasa ľahne. Človek s líškou potom utiekol a sľúbil jej odmenu. Vypožičal si dvoch psov od pána, zaviazal ich do vreca a doniesol k liške a psov vypustil. Liška sa horko-ťažko zachránila útekom do diery. Poznala, že človek je nevďačný a že kobyla mala pravdu.V tejže obci zaznamenalCzambeltú istú rozprávku (str. 410 — 12, č. 211) a srovnáva sa úplne.Podobne vystupuje v dvoch maloruských východohaličských verziach z okresov starosamborského a bučackého „sloň“.2. Pravidelne je tu iné zviera, lev, vlk, medveď a obyčajne had. Tak je to vo verzii zo stoliceŠarišskej, ktorú zaznačilVerchratskyj, str. 116 — 117.Vandrovník osvobodil hada, pridláveného skalou. Had chcel človeka zožrať a človek hľadal, kto by rozhodol ich spor. Vlk a medveď usudzovali, že had má právo ho zožrať, keď chce, ale neužili obvyklého odôvodnenia o nevďačnosti ľudskej. Líška rovnakou ľsťou osvobodila človeka, že človek hada zasa privalil. Obvyklé zakľúčenie rozprávky o nevďačnosti ľudskej vystalo.Srovn. Kaarle Krohn, Mann u. Fuchs 11, 38; Köhler, Kleine Schriften I, 96, 412, č. 6; Clouston, Pop. tales and fictions I, 162; Crane, Italian. pop. tales, 150, č. 38, 354, č. 49; Etn. Zb., XXXVII — XXXVIII, str. 130, č. 101 — 107, str. 139; Anm. KHM Grimm II, 420; Zb. nar. živ. juž. Slav. XIX, 19 č. 2; Čajkanović 9, č. 7; Ćorović, Sveti Sava 166, č. 112; Deržavin, Bolgár. Kolonii 77, č. 48; Skazki iz, raznych mest Sibiri 49, č. 10; Levčenko 291, č. 451 (slon m. hada); Dawkins, Modern Greek 335, 429; Gaster, Exempla of the Rabbis 175, č. 441a, 441b; Gnédič IV, 40; Smirnov, Sb. vrus. sk. 344 č. 103, 349 č. 105, 622 č. 226; Kallinikov 148, č. 47.E) Had kŕmený mliekom a zabitý1.B. Němcová II, 198 v oddiele „Kraje a lesy na Zvolensku“ (1859) v časti„Domáci had I.“podáva toto:Dievčatko kŕmilo hada denne mliekom, otec to spozoroval a hada zabil, dievčatko však umrelo tiež.2. To isté podalJ. HolubyzBošáckejdoliny (Národ. Sbor. II, 62). Rozdiel je len v tom, že matka zabila hada, keď videla, že pije mlieko s dieťaťom.3. Celkom stručne tu uviedol iMedveckýz Detvy, str. 205:„Raz ,domáci had‘ jedával s deťmi mlieko z tanierika, a keď ho gazda zabil, deti mu do týždňa pomrely.“O tomto apologu od staroveku hojne rozprávanom srovn. Anm. KHM Grimm II, 459, č. 105; ib. II, 461; IV, 140, č. 141.4. Podobná je ďalšia bájka odB. Němcovej II, 198 (Domáci had II.) tamže.Had dojil kravu, sedliak kravu predal, ona však vždy utiekla a čakala na starej paši na hada. Gazda išiel za ňou, hada zabil a hneď zdochla i krava.F) Hadom ukradnutá korunaSlovenské PohľadyXV, 489, č. 2, majú sbierku„Hadi pred Bartolomejom“zo sbierky A. B-y (zo Zvolena).Pred Bartolomejom sídu sa hadi spolu, kým sa rozlezú po dierach, aby vraj kameň dúchali. Raz prišiel bača z Jabríkovej na veľkú hromadu, hadi sipiac sa tratili, napokon niesol veľký had ten kameň v pysku. Pastier vyrazil mu kameň a šťastne utiekol, a dal si potom kameň okovať meďou. Kameň má tú vlastnosť, že kto ho má pri sebe, pred súdom iste vyhrá.V povestiach z Detvy (Medvecký, 211) je to hadmi udutá skala.Slúžik nadobudol ju tým, že sosňal s voza koleso a pustil ho rovno na hadov. Tí sa rozpŕchli a kotúľali sa za kolesom. On medzitým uchytil kameň a zaniesol ho domov gazdovi, a tak mu pomohol.Srovn. Povídky kladské I, 56, č. 26; Ed. Hartland, The Science of Fairy Tales 15; Kelemina, Bajke in pripovedke 350, č. 246; Bukovanský, Slezské báje 15, č. 4; Kühn, Der Spreewald 43; Mitteil. anthropol. Ges., Wien XXVI, 234.G) Hadi, vylákaní černokňažníkom, zahubili ho1.Slovenské PohľadyXVI, str. 250 — 1, majú verziu zNovohradu.Raz odsúdili človeka na smrť a hodili ho do jamy. Tam spadol medzi dvoch hadov, ale tí mu nič neurobili a rozstúpili sa na dve strany. Keď vylačnel, rozmýšľal, ako by svoj hlad ukojil. Videl, že tí hadi nič nežerú, len kameň lížu. Zkúsil to tiež a ostal na žive. Bol asi za dvadsať rokov v tej jame, až raz prišiel černokňažník, a tu zaľahly čierne oblaky celý kraj. Začal čítať z knižky a všetci vyliezli z jamy. Najprv vyšiel ten človek a vypovedal všetko. Za ním potom hadi, ktorí boli šarkani. Černokňažník pochytal ich za kantáry a dal ich držať tomu človekovi: „Chyc mi tieto žrebce, kým si trochu podriemem!“ Ale ten človek ich pustil a hadi roztrhali černokňažníka na kusy a znova vliezli do jamy. Človek sa potom vrátil domov a tu už ho ani nepoznali.Srovn. Kubín, Povídky kladské I, 55, č. 25; Peck č. 50; Mitteil. Schles. Volkskunde III, soš. 5, str. 47; Wisła XII, 148, č. 15, 16, 17; Rabenau, Wend. M. II, 113.2.Národopisný SborníkII, 63, má verziu zBošáckejdoliny.Jozef Holubypodáva, čo mu jedna žena rozprávala ako vlastný zážitok: v lese vytočil sa veľký had z diery, hodila po ňom kameňom, had zapískal, otvorily sa všade diery, vyliezali hadi, medzi nimi jeden s hlavou bielou a korunou. Žena utiekla.3. Inú príhodu podáva ovčiar ako vlastný zážitok tamže, 66 — 7. Ovčiar zahnal stádo na cudziu pašu, a keď si ľahol a poobedoval, sliezaly sa okolo neho zelené jašterice. Bil ich paličkou, zjavil sa veľký jašter a prenasledoval ovčiara až k vozu, ktorý išiel na hradskej a ktorého sa ovčiar chytil; ešte vozom mocne zatriasol a zmizol.V rukopiseJ. Ľ. Holubyho, str. 74, uvedené je meno; Ostroluckého kočiš Fiľáček furták, ktorý to rozprával Jankovi Zamcovi.H) Hadia koruna1.Národopisný SborníkII, 63, má verziu zBošáckejdoliny.Kopaničiar odstrelil spiacemu hadovi hlavu so zlatou korumou a odniesol si ju domov. Prihnal sa černokňažník, hrešil ho, prečo mu zastrelil koníka, aby mu hneď hlavu hadovu vydal. Kopaničiar sa ospravedlňoval a prosil za odpustenie, černokňažník s hlavou zmizol, strhol sa veľký vietor, ktorý vyvracal stromy v lese.2. Tamže, str. 67, je táto verzia:Poľovníci našli dračie dúpä, kopali, až našli hadie „lehisko“, ale draka už tam nebolo. Potom videli čierne mračno, ktoré malo podobu barana, a na ňom sedel černokňažník, pred ním vystrkoval drak hlavu veľkú ako konskú a za ním sa vliekol chvost. Strhol sa veľký víchor, ktorý lámal stromy.3. O černokňažníkovi, ktorý sa vozí na drakovi, rozprávajú Podhradčania, ibid., str. 67.4. Srovn. tamže str. 68: drak nesmie vedieť, že letí s černokňažníkom nad dedinou, ináče by ju chvostom zničil.5. Rozpráva sa na kopaniciach podlopeneckých, že černokňažník zastavil sa u Mizeráka, pri moravskej hranici, a pýtal od neho vajce od čiernej sliepky. Mizerák mu odoprel, strhol sa veľký vietor, ktorý mu strhal všetky dosky so strechy; ibid., str. 68.6. Takého draka videla letieť baba Janíčka; ibid., str. 68.7.Medvecký, Detva, str. 211, má túto verziu:Hadi majú svojho kráľa, ktorý má korunu; keď zahvizdne, počuť to až do druhého chotára a všetci hadi sa k nemu hrnú.I) Vďačný medveďSlov. PohľadyXV, 5, č. 15, majú verziu„Vďačný medveď“zo sbierky ľudových poviedok, rozprávaných Tereziou Vansovou.Uhliarka niesla mužovi do hory jedlo a uvidela odrazu pred sebou ukrutného medveďa. Medveď išiel k nej, chytil ju a posadil ju na trávu. Potom otŕčal jej stále svoju labu. Žena myslela, že iste niečo v labe má, vzala ju do ruky, obzerala ju a našla zadreté drevo. Nožom ho vyrezala, a keď bolo drevo vonku, olizoval si medveď labu a začal potom žene lízať šaty, ruky i hlavu. Zatým odbehol do hory a vrátil sa s veľkým plástom medu. Potešená vzala žena med a medveď spokojne sa pobral do hôr.Srovn. Jacques de Vitry-Crane, 208, č. 185; Clouston, Popular Tales and Fictions I, 236; Wesselski, Mönchslatein, 92, č. 77; M. d. Mittelalters 156, 247, č. 57; Zs. Ver. Volkskunde XXXIII — XXXIV, 99, č. 29; Novaković, Primeri 480; Hruška, Na hyjtě III, 68.Podobne vystupuje v bájke o ľvovi a Androklovi medveď v niektorých verziach slovanských: Malinowski II, 174; Sadok Barącz 143; Strohal III, 276, č. 36; Archiv f. slav. Philol. XIV, 367, č. 10; pod. Etnogr. Obozr., sv. 84 — 85, str. 179.J) Vďačný pesVerchratskyj, str. 115, má verziu zoŠarišskejstolice.Pes zachránil synka gazdovho od utopenia. Keď chlapec dorástol, pes už zostarel a nemohol ani strážiť, ani brechať. Chcel ho preto zastreliť, ale starý otec mu pripomenul, že ho kedysi zachránil.Viď nižšie str. 132, č. 146a, srv, S. Baring-Gould: „Curious myths of the middle ages“; A. Wesselski, Mőnchslatein XXIX.K) Žrút, žena a kozičkyV rukopisnej„Sbierke Dobšinského“čítame na str. 53 — 54 zvláštnu poviedku, nadpísanú„Prípovedka o Žrútovi“. Skladá sa vlastne z dvoch častí o nenasýtnom Žrútovi a o žene pri kozičkách.Podávanie úplný text:„Kde bou, kde nebou, bou raz jeden chlap s jednou ženou. Tý mali jedno gazdovstvo a pekne sa živili. Ale ten chlap, to bou žrút, všetko, čokolvek našieu, pojedou. Už temer všetko gazdovstvo boli prejedli, žena robila den a noc, dobre sa nepretrhla, ale ona ver svojmu mužovi do brucha zarobit nepostačila. Mali ešte naposledok jednoho vola, nuž si toho zabili. Žena šla na potok črevá umývat a chlap ostau doma meso na koryte varovat, aby jim ho dakdo nepokrádou. Ale ho veru medzi tým sám všetko požrau, ešte len aj kožu z vola, tak že mu už iba rohy z úst von trčali, které pohrízt nevládau. S tým ta bežau k svojej žene na rieku, aby mu ešte aj to dala požrať, čo tam má. Tá jako ho vidí, vykríkne: ,Nuž čože, ty pažrák! vari si už, všetko doma pojedou, čo tam bolo, že sem letíš!‘ ,No všetko, dušo moja! len pozri, iba mi rohy von z úst trčia.‘ Ta pozrie naňeho, lakňe sa a poď v úteky, aby ešte aj ju nepožrau. On skoro pochltau všetko, čo na rieke našieu, a zas len vzau tie rohy do pyska, aby mau čo žuvať, a pustiu sa za ňou. Lež veru ju už viac nevideu, nuž len tak vo svet horou utekau.Ona medzitým tiež v tej hore zablúdila a dostala sa do jedneho domčeku, kde jedne kozičky bývaly. Vníde ta dnu, tu dom pustý, iba v jednom kúte jeden stuol, potom pec a pri nej ohnisko, na ohnisku nedoumývaný riad, v druhom kúte pár bočiek a v nich žentica a na polici hrudky syra. Lačná už bola, nuž sa najprv najedia a potom poumývala pekne všetek riad a skryla sa za jednu bočku a čušala tam, čo bude.Večierkom prišly kozičky domou, tu si najdu v izbe popratanuo, riad poumývaný. Stará koza poviedala ostatním: ,Hop!‘ povedá, ,tu musí byt volakdo, kozičky, hladajte!‘ Hladaly, ale mu nenašly. Pobraly sa teda, že puojdu spať. Kozičky si poliehaly, ale tá stará koza jednomu capkovi o troch očach kázala hore byť a pozor dať, čo sa bude robit v noci. Ten len na jedno oko driemau a na dve pozor dávau po chyži. O pounoci vylezie milá žena zpoza bočky a prerekne: ,Jedno oko spí, druhuo oko spí, treťie oko spí, milý capko nevidí, nečuje.‘ A už ten cápok spau a nevideu, čo sa robilo. Ona sa zase najedla, všetek riad poumývala, učúpila sa za tie bočky a spala do rána. Ráno kozičky postávaly, najedly sa a riad nepoprataný, neumytý nehaly po laviciach, po prípecku a po stole a šly sa pásť. Naša žena ho všetek poumývala a popratala; chyžu i dvor poriadila, pozametala, a keď večer prichodiu, utúlila sa zase za tie bočky.Večer prišly kozičky domou, našly si všetko poriadenuo a hladaly zase, či by toho, kdo jim to riadi, najst nemohly, ale veru zase nič. Stará koza kázala už teraz tomu capkovi o dvoch očiach vartuvať, a prihrozila mu, aby nezaspau. Tento len na jedno oko driemau a na druhuo dobrý pozor dávau. O pou noci vinde moja žena zpoza bočky a povie: ,Jedno oko spí, druhuo oko spí, milý capko nevidí, nečuje.‘ Capko zaspau a ona sa najedla, riad poumývala a skryla sa, kde predtým. Ráno staly kozičky a šly zase na pašu.Keď večer domou prišly, znovu všetko pekne popratanuo a poumývanuo našly, hladaly ju i po tretie, ale hu nenašly. Stará koza kázala tomu capkovi o jednom oku na varte byt. Tento to jedno oko, čo mau, nezachmúriu, ale striehou. O pounoci vidí, ako zpoza bočiek jedna žena vylieza, zavreu oko, ako čoby spau, ale už dobre vedeu, čo je. Žena sa poobzerala po chyži a poviedala: ,Jedno očko spí, druhuo očko spí, celý cápok spí, nevidí, ani nečuje.‘ ,Pomýlila si sa,‘ povieda jej cápok, ,ja som nie cápok ako druhý, bo ja nemám len jedno oko, a to ťa vidí.‘ Ona chcela utekat, ale sa všetky kozičky pozobúdzaly a nepustily hu von. Potom sa s ňou zriekly, že jim ona bude dom riadit a ony že ju budú chovat za to.Býva ona tam, býva pri tých kozičkách a veru jej tam dobre bolo. Raz vpáli do toho domu ten jej muž a ešťe mu konce tých rohov z úst trčaly. Ona sa predesila velmí, bo si hňeď myslela, že toho tie kozičky s mliekom nepostačia, a tak že bude musiet i sama von. Teraz ho už len nachovala, vychlípau plnú bočku žentici, a ona ho pod tú bočku schovala. Večer prišly kozičky a nebadaly nič, poliehaly si teda, ako obyčajne. O pou noci, ako najtuhšie spia, uprdne sa náš žrút pod tou bočkou. To tak hrozne zadunelo, že sa všetky kozičky zo sna poztrhávaly a od velkieho laku na všetky strany sa rozutekaly. Dosť ta žena volala za nimi, že to jej muž, aby sa nebály, ale sa tie viacej navrátit nechcely. I ten chlap nemal viacej čo jest, vzau zase tie rohy do úst, žuvau jich a tak ta jšou svetom.“Pod. vo verziach Grimm KHM č. 130 (Anmerk. III, 60), sestry Einäuglein, Zweiäuglein, Dreiäuglein; rus. Afanasjev I, 76 č. 56, Odnoglazka, Dvuglazka, Triglazka a i. strážia pastierku, pasúcu kravu, a pastierka ich uspáva slovami: „spi očko, spi druhé očko“, ale tretie oko tretej sestry nemohla uspať.2. Inú verziu tejto rozprávky zapísalDobšinskýv tomže rukopise, str. 52, v januári r. 1873 od „pestúnky zo Sirka“ (v Gemeri).Shoduje sa vlastne iba druhý motív rozprávky o kozičkách a o žene, kdežto prvý motív o žrútovi bol zamenený iným, a spor medzi starými manželmi je iný, útek ženin ináče odôvodnený.„Starý a stará mali prasiatko, krmili ho. Stará ho chcela zabiť čím skôr. Starý poviedal: ,Len keď mu bude sadielko z ritky trčať.‘ Stará kúpila sadla, strčila do ritky a ukázala: ,Pozri, už mu sadlo trčí!‘ Zabili ho. Stará šla na jarok umývať črevá. Tu straky, vrany, havrany krákali na ňu: ,Kvák straka, vrana, puchor a črevo!‘ Stará jim zakaždým hodila po kuse hovoriac: ,Na či, suka stará, nevolaj!‘ Tak jim rozdala všetko. Starý čudoval sa na obloček a videl všetko, čo tá porobila na tom jarku. Vymkou ju, keď na prázdno prichodila domov. Ona predo dvermi: ,Starý, pušč ma!‘ ,Puščím ťä, koj či po koľena sňeh napadňe!‘ ,Starý, pušč mä, už mi!‘ ,Puščím ťä, puščím, koj či do pása!‘ ,Starý, pušč mä, už mi!‘ ,Puščím ťä, puščím, koj či po hlavu.‘ ,Starý, pušč mä, už mi!‘ ,Puščím ťä, puščím, koj či vyše hlavy.‘ ,Starý, pušč mä, už mi!‘ Starý ju pustiu, ale pochytiu korbáč a ťau ju. Ona ušla.“Nasledujú potom tie isté scény v dome kozičiek. „Tu všetko poumývala, poriadila, koláčov napiekla, jesť navarila a ukryla sa. Kozliatka prídu domov, najedly sa, napily sa, zatancovaly si a povedaly: „Kto nám koláčok napiekou, kto nám jesť navariu, bude našou materou. Ona sa jim ukázala. Žatým potom došiel…“ rovnako ako v predchádzajúcej verzii.L) Hudec vo vlčej jameČerný, Čítanka I, 17, č. 24, má túto verziu:Hudec spadol v lese do jamy, vykopanej od poľovníkov, a bol v nej už vlk. Z úzkosti začal hudec hrať na husle, až všetky struny okrem jednej popraskaly, kým sa nerozvidnilo. Vlk dal sa do hrozného vytia, a i ostatní vlci v lese dali sa zavýjať. Ráno prišiel poľovník, vysvobodil hudca z jamy a zastrelil vlka. Hudec sa zariekol, že už nebude hrať na husle, iba v kostole, odkiaľ je bezpečnejšia a bližšia cesta domov než z krčmy.Iné verzie: Nawuka, Baje, bajki 65, č. 1; Šewčik, Bajki 21; Haltrich Volkskunde 76, č. 39.[1]Prost. Záb. III, Kacuróvski.[2]planéčki, rovnako v Prost. Záb. III.[3]padésat zajúčki, rovnako v Prost. Záb. III.[4]Kacurkóvski, P. Záb. III.[5]gvari, Prost. Záb. III.[6]jedom ras, v Prost. Záb. III.[7]hóri, rovnako v Prost. Záb. III.[8]zajúčki[9]s kacúrčekom, Prost. Záb. III.[10]Kacuróvski, P. Z. III.[11]tri, P. Z. III.[12]klobúčki, P. Z. III.[13]dejáki, P. Z. III.[14]zabéral do hóri na lúki[15]zala, rovnako v P. Z. III.[16]Kocurkovskégo, rovnako v P. Z. III.[17]Príšla i ku, P. Z. III.[18]Kocurkovskégo, rovnako v P. Z. III.[19]odgvari, P. Z. III.[20]Kocurkovskégo, rovnako v P. Z. III.[21]Rukopis má g = j, w = v.[22]dolinami[23]starima cestami[24]Túto rozprávku pod nadpisom „Vajce, rak, kohút“ zaznačil si upravovateľ sbierky rozprávok počiatkom 50-tych rokov do svojho soznamu, ale neuviedol ani jej prameňa, ani obsahu, len nadpis.[25]Rukopis má g = j, g = g, j = i, w = v.
Polivka_Rozpravky-o-zvieratach.html.txt
I. Anekdoty historickéAlexander Veľký, vidiac raz v Efezu svoj obraz, od chýrečného Apellesa maľovaný, nechválil ho dľa zásluhy. Keď však priviedli Alexandrovho koňa, zarehotal tento na koňa na obraze namaľovaného, jako keby bol spatril opravdivého koňa. „O kráľu,“ hovoril na to umelec, „mne sa vidí, že tvoj kôň o mnoho lepšie rozumie sa obrazom, než Ty!“*Markus Antonius chytal raz ryby v prítomnosti kráľovnej Kleopatry, ale nemohol ničoho ulapiť. Hanbiac sa za to, rozkázal rybárom, aby sa pohrúžili a nežli on udicu vytiahne, ryby už chytené na ňu zavesili. Kráľovná to síce zbadala, ale nehovorila ani slova, iba vyrozprávajúc to svojim priateľom, pozvala jich na zajtrek k loveniu. Keď všetci do lodičky vstúpili, rozkázala Kleopatra jednomu rybárovi, by ostatních predišiel a na udicu vypitvaného a nasoleného haringa zavesil. Jaký nehorázny smiech povstal po vytiahnutí, môžeme si domysleť.*Cisár Antoninus dal si zavolať ľubomudrca Apollonia z Athen za vychovateľa mladému Markovi Aurelovi do Ríma. Hrdý učenec dal sa ohlásiť a poznamenal, že je to povinnosťou žiakovou, aby k učiteľovi prišiel. Cisár usmial sa nad tým a pošlúc Marka Aurelia k nastávajúcemu jeho vychovateľovi odkázal mu iba: „Keď Apollonius už z Grécka až do Rímu prišiel, mohol sa snáď aj až do cisárskej paloty uponížiť!“*Ludvik IX. dával veľký obed a medzi inými povolal tiež jednoho prednieho mešťana. Po obede bol kráľ veselý a pripomenul, že je hotový urobiť svojim hosťom akúkoľvek dobrú vôľu. Tamten mešťan predniesol svoju žiadosť: aby — vraj — medzi zemänmi nestál jako nezemän. Kráľ ho pochopil a dal mu vystaviť zemänský list, ale už ho viac k obedu nevolával. Mrzelo to nášho nového zemäna. Keď sa o tom raz zťažoval kráľovi, odvetil tento: „Predtým som vás volal, lebo ste boli prvým medzi mešťanmi; teraz ale vás nevolám, lebo ste poslední medzi zemänmi.“*Šťastná hra.Abul Hejex, brat Mohameda, kráľa v Granade (Španielsko), bol od tohoto pre účastenstvo na povstaní do žalára vrhnutý. O tri roky neskoršie upovedomili kráľa, že Abul Hejex zaoberá sa z myšlienkou úteku a zmocnenia sa vlády. Následkom tohoto rozkázal kráľ katovi, aby Hejexa hneď života pozbavil. Hejex hral sa práve v šachy, keď mu dali na vedomie kráľov rozkaz, a prosil kata, aby mu dal dve hodiny času, žeby sa mohol k smrti pripraviť, a keď mu kat žiadané dve hodiny nepovolil, prosil ho, aby aspoň do tých čias pozhovel, kým sa započatú šachovú hru dohrá. Z počiatku nechcel kat ani na toto pristať, dal sa však konečne prosbami väzňa obmäkčiť a dovolil mu, aby hru dohral. Samo sebou sa rozumie, že väzeň neponáhlal s hrou. Takto ubehla jedna hodina a Abul Hejex sedel ešte vždy zahrúžený do hry, keď zrazu prišiel kráľovský sluha, do žalára a oznámil, že kráľ Mohamed mrtvicou ranený zomrel, a že ľud Abul Hejexa vykričal za kráľa Granady. Spokojne, jakoby sa nebolo nič stalo, odpovedal Hejex sluhovi: „Vidíš, toto je tá najlepšia hra, ktorú som za môjho života hral, práve som zmattoval kráľa.*Číslica 4.Cisár a kráľ Karol IV. mal veľmi rád číslicu (numero) 4. Denne vydržiaval 4 hostiny, mal 4 paláce, v každom 4 dvorany, v každej dvorane 4 dvere, 4 okná, 4 stoly a 4 tróny. Koruna jeho pozostávala zo 4 častí, nosil 4-barevné šaty, hovoril 4 reči, oženil sa 4 rázy, vozil sa vždy na štvorke. Na jeho stôl priniesli súčasne 4 jedlá a pilo sa pritom štvoraké víno. Celú svoju državu rozdelil na 4 časti, svoje vojsko na 4 sbory, sriadil 4 vojvodstvá, vymenoval štyroch krajinských kapitánov, a 4 krajinských maršalov. Štyri mesta povýšil na krajinské hlavnie mestá a založil 4 krajinské dediny. Na smrteľnej posteli prosil svojich štyroch lekárov, aby mu predlžili život do 4. decembra. To sa jim síce nepodarilo, lebo zomrel 29. novembra 1378. roku, avšak predsa o 4. hodine a 4 minutách po poludní. Pred smrťou povedal okolostojácim štyri razy „s Bohom!“*Matka pápeža Benedikta bola chudobná práčka. Keď raz prišla do Ríma svojho syna navštíviť, nechcely ju rimské panie tak chudobno oblečenú pustiť pred pápeža a poobliekaly jej preto svoje skvostné panské šaty. No pápež uzrevší ju riekol pred všetkými tam shromaždenými: „toto neni moja matka, lebo tá nosí sa celkom chudobno po sedliacky.“ Zahanbení stáli tu všetci i s matkou; keď však odstúpila a o krátku chvíľu vo svojom skromnom obleku zase pápežovi sa predstavila, zvolal Benedikt radostne: „Toto je moja drahá, moja najmilejšia matka; tejto po Bohu mám najviac čo ďakovať,“ — a hneď objal ju srdečne pred celým svojim dvorom a bozkal jej ruky s najväčšou uctivosťou.*Kráľ a kuchyňský sluha.Ludvik XI., kráľ francúzsky, prišiel raz do dvornej kuchyne a našiel tam asi 14-ročného mladíka, ktorý obracal ražeň. Chlapec mal tak príjemnú a múdru tvár, že ho každý mohol držať za schopného i zvláštnejšej práce. Kráľ zpýtal sa ho odkiaľ je, čím je a čo si zarobí? — Chlapec, ktorý kráľa neznal, odpovedal smelo:„Pochádzam z Berry a volám sa Štefan; slúžim tu čo kuchyňský sluha a zarobím si toľko čo kráľ.“„Nuž a koľko že si zarobí kráľ,“ zpytuje sa zadivený Ludvik.„Toľko, koľko potrebuje,“ odpovie Štefan, „a práve toľko si zarobím i ja.“Táto odpoveď získala mladíkovi priazeň kráľovu natoľko, že neskoršie učinil ho svojím telesným sluhom.*Istý šľachtic u dvoru Ludvika XII. ztrýznil sedliaka. Dozvedev sa o tom nariadil kráľ, aby šlachticovi nedávali žiadneho chleba, aby dostával k jiedlu iba víno a mäso. Keď sa preto u kráľa žaloval, pýtal sa ho tento, či mu nedostačuje víno a pokrmy, ktorých sa mu dostáva? Na jeho odpoveď, že sa človek predsa bez chleba zaobísť nemôže, riekol kráľ celkom prísne: „Ľaľa! A prečože ste tedy takým nemúdrym a trápite sedliakov, od ktorých práve ten prepotrebný chlebík dostávame?“*Otcovské naučenie.Keď cisár Karol V. vtiahol do mesta Antwerpen, spozoroval, že jeho deväťročný syn Filip (pozdejšie španielsky kráľ) vzdor tomu, že sa otec na všetky strany veľmi úslužne klaňal, pred nikým nesňal svoj klobúk. Obrátil sa tedy a hovorí mu: „Keď ťa posiaľ tvoj učiteľ nenaučil, jako sa treba klaňať, tak ťa napochytre ja naučím!“ A po týchto slovách dal svojmu synovi také zaucho, že mu klobúk ďaleko odletel s hlavy.*Kráľ a kmíň.Pri istej slávnostnej schôdzke na dvore Františka I., francúzskeho kráľa, zpozoroval tenže, jako jeden z prítomných pánov priblížil sa ku kardinálovi parížskemu a vytiahnuc mu tobolku z vrecka, obsah jej schoval do svojho vačku a tobolku nazad položil do kardinálovho vrecka. Šibal spozoroval pri tom, že kráľ toto všetko vidí, usmial sa tedy prívetive a položiac si prst na ústa, dal tým znak kráľovi aby mlčal. Kráľ bol velikým priateľom žartov; úfajúc sa tedy, že i toto bude dáky dobrý fígel, mlčal.Keď bolo po schôdzke nastala nenútená zábavka a kráľ s potuteľným úsmevom upomenul kardinála, aby si prezrel toboľku. Kardinál začudoval sa veľmi, keď videl, že toboľka jeho je prázdna, na čo smial sa kráľ ešte lepšie.Konečne keď sa do chuti vysmial, kázal kráľ, aby patričný dal kardinálovi nazad jeho peniaze. Tu ale nikto nebol, nikto sa nehlásil, žeby bol vytiahol z vrecka kardinálovho peniaze. Kráľ teraz hnevive rozkázal, aby ten, ktorý pred jeho očima ten žart previedol, predstúpil, jestliže nechce kráľovskú milosť utratiť. Ale vzdor tomuto prísnemu rozkazu nehnul sa nikto, lebo šibal, ktorý žart, vlastne krádež previedol, bol už ďaleko za mestom. Teraz len otvorili sa kráľovi oči, ktorý do podrobna rozpovedal príbeh s kardinálovou toboľkou. Kráľ, aby chybu svoju napravil, rozkázal, aby sa kardinálovi ukradené peniaze z kráľovskej kassy prinavrátily, pričom žartovne podotknul, že toto bol prvý pád, pri ktorom bol kráľ druhom a pomahačom kmíňa.*Anglická kráľovná Alžbeta odkázala svojmu vyslancovi, ktorý sa v Paríži so životom istým necítil, aby sa nebál, lebo že najmenej sto francúzskych hláv padne, jestli by sa mu najmenšie prihodiť malo. „Len že ani jedna z nich na moje prázdne plecia nepristane,“ odpovedal vyslanec, keď to počul.*Cisárske pohostinstvo.Keď roku 1610 saské knieža Kristian navštívil cisára Rudolfa II. v Prahe, poďakoval sa svojmu hostiteľovi nasledovne: „Vaša cisárska Jasnosť sa skutočne veľmi o mňa starala natoľko, že som po celý ten čas, čo som tu strávil, ani hodinu nebol triezvy!“*Cisár a grznár.Cisár Rudolf videl raz, jako istý grznár sušil neprijemný zápach rozširujúce kože, a s úsmevom ho oslovil: „Ročite sto zlatých v striebre čistého dôchodku a dobré obedy boly by ti milšie, než tieto tvoje smradlavé kože?“ „Poctite Vaše Veličestvo môj príbytok a budete ináč o mne súdiť.“ Cisár Rudolf prisľúbil svoju návštevu. Na druhý deň, keď prišiel cisár ku grznárovi, nemálo sa začudoval, lebo sa videl v skvostne zariadených izbách a strieborným náčiním pokrytý stôl bol plný vyberaných nápojov a jedál. Cisár sa nemohol zdržať, aby nevyslovil svoje počudovanie nad tým, že jak môže natoľko bohatý človek tak špinavé remeslo prevádzať. Grznár odvetil: „Jasnosť cisárska, všetko čo vidíte ďakujem tomu špinavému remeslu, a bohatstvo moje by sa chytro rozplynulo, keby som nechcel voňať smradlavé kože!“*Zvláštna príhoda.Christian IV. (1588 — 1648), jeden z najlepších a najľudomilovnejších dánskych kráľov, mal tú obyčaj, že si večer napísal na tabuľku v stene, ktorá sa dala zatvoriť, všetko to, čo chcel na druhý deň spraviť. Stalo sa, že kráľ kde tu zabudol kľúč v zátvore, čo ostatne neškodilo, poneváč vážne štátne záležitosti i tak nezvykol si poznamenávať na túto tabuľku, a do izby nikto iný nemal prístup, len jeho sluha Gerdes, na ktorého sa kráľ — jako sa domnieval — mohol spoľahnúť. Práve preto veľmi mrzelo kráľa, keď raz náhodou presvedčil sa o tom, že Gerdes jeho poznámky — keď skryňka zostala náhodou otvorená — čítava. Kráľ si vzal pred sebä, že ho potrestá, aby mu chuť prešla i na ďalej čítať jeho poznámky. O nekoľko dní napísal na tabuľku nasledujúcu poznámku: „Ráno o 6. hodine pri tichosti treba špiona Gerdesa chytiť, a keď by chcel ujsť, zastreliť.“ A odišiel bez toho, aby skryňku bol zavrel. O nedlho prijde Gerdes za kráľom a vrhne sa mu na smrť bľadý k nohám, nesrozumiteľné slová vydávajúc zo seba. Kráľ práve chcel už koniec spraviť jeho hroznému smrteľnému strachu, ktorý držal za dostatočnú pokutu za jeho zvedavosť, keď medzitým Gerdes označí jednoho veľmoža čo takého, ktorý ho k tejto zrade mal. Christian zarazil sa, lebo vedel, že označený je jeho úhlavným nepriateľom. Hneď dal sluhu zavreť, a o hodinu bol udaný veľmož tiež v chládku. Pri prehliadke domu prišli na stopu rozsiahlemu sprisahaniu proti kráľovi. Gerdes vedel o všetkom a jedine jeho zvedavosť a nedorozumenie zachránily život kráľov.*Henrik IV., francúzsky kráľ, mal jednoho koňa, ktorého tak rád mal a tak vysoko cenil, že celému služobníctvu oznámil, že ten, kto prvý vypovie to slovo „zdochol“, bude syn smrti. Jakokoľvek dávali pozor na toho koňa, konečne raz predsa ochorel a zhinul. Každý sa bál tento prípad kráľovi oznámiť a predsa nesmeli vec tú zamlčať. Konečne sa hlásil jedon mladý sluha, že pád tento zvestuje kráľovi. Šiel tedy ku kráľovi a jaknáhle ho zočil, smutným hlasom a jakoby bez dechu zvolal: „Ach ten kôň; to kráľovské zviera… tá perla všetkých koní…“ a zajachtával sa za každým slovom. Henrik, ktorý hneď tušil, čo sa udalo, skočil mu rozhnevaný do reči: „Dozaista kôň ten zdochol!“ — „Vaše Veličestvo prepadlo smrti“ — odpovedal mladý sluha. „Vaše Veličestvo ráčilo prvý povedať slovo: zdochol.“ Henrik sa chutne zasmial nad spôsobom, jakým mu bolo oznámené, že jeho miláček kôň zhinul, a vtip sluhov natoľko sa mu ľúbil, že ho zaň hojne obdaroval.*Gróf d’ Aubigné bol najlepším priateľom pána de Trémouille, bár tento u kráľa Henrika IV. v nemilosť upadnul. Keď mu to kráľ na oči vyhadzoval odpovedel d’ Aubigné: „Jasnosti, pán de la Trémouille je už takto dosť nešťastným, že ztratil priazeň Vášho Veličestva, — mám ho snáď opustiť ešte i ja a to v dobe, kde mu je môjho priateľstva najviac treba?“*Keď istý francúzsky vyslanec u anglického kráľa Jakuba viac živosti a povrchnosti, než zdravého rozumu prezradzoval, pýtal sa kráľ svojho kancellára Bakona, čo by o ňom súdil? Bakon odpovedal: „Je to vysoký a dosti vzdelaný človek.“ — „To nemyslím,“ na to kráľ, „ľúbil by som len znať, čo súdite o jeho hlave?“ — „Jasnosti,“ odvetil Bakon, „vysokí ľudia podobajú sa často vysokým domom, u nichž tiež najvyššie poschodie najhorším a najchatrnejším náradím opatrené býva.“*Jean Bart, tento veľký víťaz na mori bol veľmi priameho, otvoreného rázu. Jedonkrát riekol mu kráľ Ludvik XIV.: „Jean Bart, menujem vás najvyšším veliteľom môjho ľodstva.“ „To je veľmi múdre,“ odpovedal Bart zkrátka, „len že ste to mali už dávno urobiť.“ Onedlho na to, r. 1697 plavil sa so šiestimi válečnými loďmi na sever. Na jednej z nich nachodil sa sám kráľ. Devätnásť nepriateľských lodí číhalo na Francúzov, ale oni jim šťastlivo ušli. Keď už nebezpečenstvo úplne pominulo, vravel kráľ: „Boli by sme ztratení bývali, keby nás boli dostali!“ „Vonkoncom nie,“ riekol chladne Bart. „A čo by ste boli urobili?“ pýtal sa kráľ zvedavo. „Bol by som jednoducho lode podpálil a do povetria vyhodil; syn môj mal už u prachárne rozkaz a očakával len uhovorené znamenie.“ Ludvik XIV. ztriasol sa na celom tele a iba po chvíli, keď sa zase zpamätoval, riekol: „Také hrdinstvá si podruhýkrát vyprosím, aspoň dotiaľ, dokiaľ som ja na lodi!“*Keď maršálek de la Ferté slavne do Met vjiežďal, prišli k nemu i židia s poklonou. Dozvediac sa, že sú v predsieni, hovoril: „Nechcem tej roty ani videť; ukrižovali nášho Spasiteľa, vyžeňte jich von!“ Sluhovia riekli židom, že pán maršálek nemôže s nimi rozprávať a títo odpovedali, že jim je veľmi ľúto, lebo že mu priniesli do daru 4000 dukátov. Rýchlo zvestovali túto odpoveď pánu maršalkovi, ktorý riekol: „Nuž tedy nechže vstúpa, tí úbožiaci, nechže vstúpa. Stavil by som sa, že Spasiteľa neznali, keď ho ukrižovali anevedomosť hriechu nečiní.“*Cisársky dar.Peter Veľký, ruský cár, užíval raz s dobrým prospechom liečivú vodu vo Spaa[1]proti zmeravenosti údov. Pred svojim odchodom povolal k sebe tamejšieho mešťanostu a radcov a oslovil jich nasledovne: „Cítim sa vám byť zvlášte povďačným za vodu, ktorá ma úplne vyliečila. Chcem sa vám za to odslúžiť.“ — Mešťanosta a radcovia hlboko sa uklonili v očakávaní nejakého veľkolepého daru.„Ano — opakuje cár — som vám mnoho podlžný a chcem vám preto zanechať stály znak mojej uznanlivosti. Ešte pred ubehnutím 48 hodín obdržíte ho.“Otcovia vlasti, kochajúc sa najsladšími nádejami, šli domov. Snívali o vreciach, naplnených zlatom a striebrom. Tu na druhý deň počujú, že si cár dal doniesť jeden veľmi veľký a tvrdý kameň. Začudovano dívali sa jedon na druhého. Čo to má znamenať? Nemuseli dlho čakať na ukojenie svojej zvedavosti. Na tretí deň dal cár zase k sebe povolať predstavených mesta. S dychtivou rýchlosťou ustanovili sa všetci. Cár jich prijal veľmi blahosklonne, dal znak komorníkovi a o nedlho doniesli štyria silní chlapi ozrutný kameň, na ktorom bol nasledujúci nápis:„Tu pijával som vodu a ozdravel som. Peter, cár ruský.“„Postavte tento kameň pri liečivom prameni — hovorí cár prívetive — a budete spokojní s výsledkom.“Nemo sa uklonili zase mešťanosta a radcovia a s kyslou tvárou opustili cára. To bol tedy ten sľúbený dar! Taká rozhorčenosť sa zmocnila myslí obyvateľstva, že ľud chcel rozdrtiť cárske uznanie. Toto ale prekazil mešťanosta a dal dľa žiadosti cárovej kameň postaviť pri prameni.A hľa! kameň účinkoval. O 20 rokov neskoršie znala už celá Európa liečivú silu prameňov pri Spaa, celé húfy zdravých a chorých hostí sa tisly každoročne sem a obyvatelia zbohatli.*Cár Peter Veľký spravil si raz s celým Petrohradom aprílový žart. Rozkázal blízo Petrohradu naskladať veľkú hranicu z dreva, slamy a rážďa, a to síce v noci vo všetkej tichosti, tak že o tom nikto nezvedel okrem vojakov, ktorí prácu obstarávali. Vojsko potom utvorilo široký kruh okolo toho miesta, aby žiadon zvedavý človek nemohol sa priblížiť. V noci z 31. marca na 1. apríla dal hranicu naraz na viac miestach zapáliť. Oheň šľahal do vysoka a zďaleka videlo sa tak, akoby celé mesto stálo v plameni. V Petrohrade a po všetkých okolitých miestach nastal neopísateľný poplach. Ľudia sbiehali sa na tisíce zo všetkých strán so strekáčmi, sudami plnými vody a s iným hasičským náradím. Keď sa však počalo brieždiť a kolom ohňa nesčíseľné množstvo ľudu nakopené bolo, obrátili sa vojaci jako na rozkaz a zahrmeli na užaslý zástup: „Dnes máme prvého apríla!“*Riaditeľ istej školy vo Švédsku, menom Busby, nestrhol v škole klobúk s hlavy, keď túto kráľ Karol XII. raz navštívil. Kráľ divil sa tomu síce veľmi, no nepovedal ani slova. Keď však odchádzal, vyprevádzal ho Busby a vyhováral sa tým, že klobúk nesňal, lebo keby vraj jeho žiaci zbadali, že jesto na svete ešte väčší pán, jako on, žeby s nimi ani parom si nepomohol.*Vojvoda d’Aumont a pán Vivonne boli oba veľmi tuční. Keď raz Ludvik XV. pána Vivonne v prítomnosti vojvodovej pre jeho tučnosť škádlil, hovoriac mu, že zato každodenne viac ho pribýva, poneváč sa málo pohybuje, odvetil tento: „Ach, milosti kráľovská! Nemine veru ani dňa, žeby som aspoň trikrát okolo vojvody d’Aumonta neobišiel!“*Ruská carevna Anna prechádzala sa raz s celým svojím dvoranínstvom. Keď prišli k rybníku, povedala žartom: „Má mňa voľakto z vás tak rád, aby mne k vôli do vody skočil?“ A hľa okamžite bol celý jej sprievod vo vode.*Karol I., knieža z Brunšvigu bol raz v jednej malej dedinke v kostole. Vedľa neho sedel tamejší richtár. Knieža jaknáhle zpozoroval, že kostolník ide zo zvončokom, prichystal si ihneď zlatník. Ledvaj že richtár toto zazrel, nechcejúc sa dať zahanbiť, prichystal si tiež zlatník. Knieža položil ešte jedon zlatník k prvému; to samé spravil ale i richtár. Knieža prikladal zlatník za zlatníkom, a tešilo ho, keď bohatý richtár nasledoval jeho príklad. V ukladaní zlatníkov pretrhol jich kostolník, ktorý prišiel k ním so zvončokom, asíce najprv k richtárovi. Richtár shrnul kôpku zlatníkov a hodil jich do zvončoka. Knieža tiež shrnul zlatníky, lenže do zvončoka hodil iba jedon, ktorý prvopočiatočne na to určil, ostatnie ale pekne-krásne položil do vrecka. Takto prešiel vypínajúci sa richtár.*Fridrik Veľký, pruský kráľ, bol náruživým milovníkom poľovačky. Aby zvedel, jaký bude čas v dobe poľovačky, vydržiaval vraj viacej hvezdárov. Raz tiež, chcejúc usporiadať veľký pohon, pýtal sa hvezdárov, bude li pekné počasie, a oni jistili, že veru bude stále pekný čas. Kráľ tedy nemeškal, dal svolať svoju družinu a pozval tiež svojich hvezdárov. Keď prišli k hore, oral na pokraji lesa sedliak s dvoma somáry, ktorí neustále vykrikovali: iááá, iááá, iááá! Kráľ, ktorému sa toto revanie neobyčajným zdálo, pristúpil k oráčovi a pýtal sa ho: „Prečo kričia toľko tí tvoji somári?“ — „Vaša Jasnosť, bezpochyby bude pršať!“ znela odpoveď a skutočne asi za hodinu spustil sa silný lejavec, ktorý i Jeho Jasnosť kráľovskú dôkladne pokropil. Kráľ obrátil sa na to k svojim hvezdárom a vravel, ukazujúc na somárov: „Toto sú hvezdári, ale nie vy!“*Kočiš Fridricha Veľkého — menom Pfund — stál u svojho pána vo veľkej priazni a úcte. Kráľ dohovoril sa ohľadom všetkých ciest najprv s ním. Raz mu hovorí kráľ: „Pfund, o pol hodiny pôjdeme na vojenskú prehliadku.“ „Hm! O pol hodiny cestovať? Z toho nebude nič, Veličestvo!“ „A prečo nič, keď sa toto tak pánu Pfundovi páči?“ „Preto, že o hodinu musím konať kresťanskú povinnosť; môj sused ma volal za kmotra, a o hodinu bude krst.“ „No tak tedy musím, aby si ty mohol vykonať svoju kresťanskú povinnosť, o hodinu neskoršie cestovať.“ „Nerobí nič, Vaše Veličestvo, — hovorí kočiš — pôjdeme tým rýchlejšie!“*Fridrik Veľký stretnul raz malého žiačka, ktorý po ulici veľkú lármu robil. „Nerob taký škrek,“ napomenul chlapca kráľ, „a choď radnej poriadne do školy.“ „Ach pozrite-že naňho,“ smial sa mu chlapec, „chce byť kráľom a nevie ani to, že vo štvrtok nebýva žiadna škola!“*Pred šiatrom Fridrika Veľkého stál obrovský Pomoranec na stráži. „Jak dlho slúžiš?“ pýtal sa ho kráľ. — „Trinásť rokov.“ — „Jako si starý?“ — „Devätnásť.“ — „Hoho, nie! to nemôže byť!“ — „Päť rokov za pasáka pri husiach, dva roky pri ošípaných, štyri roky u volov, dva roky u vojakov, nerobí to dohromady trinásť?“ — „Nefajčíš?“ — Kapitáň mi to zakázal.“ — „No zafajči si len, ja som kráľ a dovolím ti to!“ — Pomoranec nedal si dvakrát hovoriť a zapálil si na fajku, no kráľ strčil to kapitáňovi. „Ej aby že ťa strela jasná!“ bohoval tento, „zavriteže toho lajdáka!“ A voják pošiel ku kráľovi a potľapkal mu na plece so slovami: „Vidíte pán kráľ, včul nám obom poriadne chrbát naklopú!“*U Fridrika Veľkého bol raz na výsluchu človek, ktorý náramne koktal. Kráľovi bolo to nepríjemné, preto sa pýtal: „Povedzte mi, koktáte vy i vtedy, keď spievate?“ — „Ni-ni-nie, Ve-ve-veličestvo!“ — „Nuž teda mi zaspievajte, čo mi chcete povedať!“*Keď o Fridrikovi niekto zle rozprával, pýtaval sa len, má-li patričný stotisíc vojakov. — „Nie.“ — „Nuž dobre, nemôžem si s ním nič počať; keby mal stotisíc vojakov pod sebou, vypovedal by som mu vojnu.“*Mladý flautista, žiak Quanzov, hral majstrovsky predFridrikom Veľkým. „Ej,“ hovoril Quanzovi, od nehož i kráľ na flautu pískať sa učil, „teraz vidím, že ste ma zanedbávali, lebo tento mladý človek hrá o veľa lepšie než ja!“ — „Áno,“ odvetil Quanz, „u neho mohol som však i prísnejších prostriedkov použiť!“ — „Jakých že to?“ pýtal sa kráľ. Quanz ukázal rukou zaucho. „Počkajte!“ zvolal na to kráľ s úsmevom, „zostaňme radnej pri našom pôvodnom spôsobe vyučovania.“*Pohol rozumom.Knieža Talleyranda zobudil jednu noc výstrel z pištole. Keď knieža zpytoval sa po príčine výstrelu, odpovedal mu sluha jeho dobromyseľne: „Milostivý knieža, tu v izbe bola jedna myš a poneváč som sa bál, že vás bude búriť, nuž som ju zastrelil!“*Próba nábožnosti.Ludvik XVI., francúzsky kráľ, začudoval sa raz veľmi, keď prijdúc do kostola, nenašiel tam ani jednoho z dvoranínov. Po službách božích pátral po príčine, a dvorný maršal mu oznámil, že on rozniesol chýr, že kráľ dnes nepôjde do kostola. To učinil vraj preto, aby sa raz presvedčil o tom, ktorí z dvoranínov chodia do kostola Pánu Bohu k vôli, a ktorí len k vôli kráľovi.*Maria Antonietta, francúzska kráľovna, povolala kedysi k sebe pána Beaumarchais, ktorý znal znamenite na harfu hrať a vyzvala ho, aby sa pred ňou posadil. Toto vyznačenie zjednalo mu hneď množstvo závistníkov u dvora. Jeden z nich ukázal mu preto, jaknáhle kráľovna odišla, skvostné hodinky, upamätovať ho chcejúc na to, že je hodinárovým synom, a pýtal sa ho, čoby asi stály? Beaumarchais zbadal hneď biednu narážku, vzal hodiny a na oko dôkladne jich prezeral, až jich upustil na zem. „Ach, ste vy nespôsobný!“ zvolal dvoranín. Beaumarchais však kľudne odpovedal: „Máte pravdu, preto ma otec tomuto remeslu ani nevyučil!“*Cisár Jozef II., cestujúc raz po Uhorsku, zastavil sa na jednej malej poštárskej stanici, kde chcel niečo vypiť. Pokiaľ cisárovi chystali čaj, obzeral si izbu riaditeľa poštárskej stanice a zazrel na obloku sväté Písmo. Radostný úsmev preletel jeho tvárou a povolal bližšie k sebe spomenutého úradníka.„Či často čítaváš v tejto svätej knihe?“ spýta sa ho.„Každodenne, jaknáhle mi to služba dovolí.“„Nuž a pokiaľ že si ju už prečítal, syn môj?“„Včera som ju začal už po druhýkráť čítať,“ znela odpoveď.Keď dozorca stanice vyšiel z izby, položil cisár tisíc zlatých k evangeliumu sv. Marka tak, že to nikto nemohol spozorovať. O tri týdne neskoršie šiel cisár zase tadeto, zastal na tej samej stanici, a žiadal si znovu čaj.„O pár minút bude hotový,“ hovorí dozorca.Dobre. Za ten čas môžme sa poshovárať. Ľaľa! sväté Písmo leží tu na tom samom mieste, kde som no bol pred tým našiel. „Nuž a pokiaľ že si ho už vyčítal syn môj?“„Myslím, že ešte dnes dokončím evangelium svätého Lukáča.“„Nuž a či si našiel v evangeliume sv. Marka i svoj zemský poklad?“„Nerozumiem, čo tým mieni môj dobrotivý cisár?“Jozef II. rozkázal, aby mu podali sväté Písmo, roztvoril ho, a vyňal odtiaľ 1000 zlatých. „Pán Boh odmieňa tých, ktorí ho hľadajú — odpovedal prísne. — „Ty si ho nehľadal. Klamári a lhári nezaslúža žiadnu odmenu!“ Cisár nariadil, aby tých 1000 zlatých rozdelili medzi chudobných.*Opravdivá výrečnosť.Keď raz cisár Jozef II. išiel vo Viedni v Práteri na prechádzku, videl jednoho starého muža na ceste utúleného, ktorý každému napadol, lebo bol veľmi otrhaný a veľmi biedne vyzeral. Pritom všetkom starec tento neoslovil o almužnu cisára. Cisár vrátil sa nazad a zadivene hovorí: „Prečo že nežobreš starče?“ — „Však to robím,“ odpovie starec. — „Jako že ale žobreš, však si ani len ústa neotvoril?“ — „Tak sa mi zdá pane, že sa vysmievate zo mňa“ — hovorí žobrák, tisnúc do popredia roztrhané pozostatky kabáta, — „pozrite len, jak sa díva kožka cez tieto diery, obzrite si moje vpadnuté líca, obzrite si hlad, ktorý z očú mojich hľadí! Či to všetko nestojí toľko, jako keby som sto jazykmi žobral? Či je potrebné zvláštne oslovenie, aby som vzbudil opravdivú sústrasť v okoloidúcich?“ — Cisár Jozef pohnute stisol ruku starcovu a bohate sa postaral o jeho zaopatrenie.*Trefná odpoveď.Cisára Leopolda II., keď bol práve zlej vôle, oslovil jedon starý vojak, ktorý na základe odporúčaní prosil o povýšenie platu. „To neide,“ odpovedal cisár krátko, „moja pokladnica má dieru.“„Moja hlava má päť dier, Veličestvo,“ odpovedal starý vojak, „a ešte vždy stojí v službe môjho cisára.“„To mení na veci,“ hovoril cisár prívetive, „tie diery sa musia na každý pád zapchať.“ — A povýšenie platu prevýšilo očakávanie starého vojaka.*Zriedkavá skromnosť.Keď Fridrik VI., dánsky kráľ, cez Jűtland cestoval, navštívil jednu dedinskú školu. Deti veľmi dobre odpovedaly na dávané otázky. Medzi iným opýtal sa kráľ: „No chlapci, povedzte mi, ktorí boli veľkí panovníci Dánska?“ Deti jednohlasne odpovedaly: Veľký Kanut, Valdemar a Christian IV.!“ Na to hneď otrčí ruku jedon chlapec, ktorému učiteľ čosi šuškal do ucha. „Vieš ešte niekoho syn môj?“ spýta sa kráľ. — „Áno Fridrik VI.“ „Nuž a čože spravil tento kráľ tak veľkého?“ — Chlapec v zmätku mlčal, až konečne bojazlive vykoktal: „Neviem.“ — „Nerob si z toho syn môj, nič,“ odpovie mu kráľ, „lebo vidíš, ani já sám toho ešte neviem.“*Nechuť cisára Františka I. ku konstitucii, ktorej sa vtedy národy domáhaly, bola tak veľká, že kedysi telesnému lekárovi svojmu veľmi za zlé pokladal slová: „Vaše Veličestvo má veľmi dobrú konstituciu (sústavu tela).“ — „Vyslovte sa jako chcete,“ hovoril nato cisár rozhorlený, — „ja však žiadnej konstitucie nemám, ani žiadnej nikdy mať nechcem.“*Istá obstarlá tanečnica viedeňskej opery podala žiadosť k cisárovnej o nejaké vyznačenie, ktorá túto prosbu cisárovi Františkovi I. s obvyklou laskavosťou predložila. „Tá že chce vyznačenie?“ odvetil cisár. „Nuž prečo že nie? Nech prijde k umývaniu nôh!“ Obrad umývania nôh vykonáva, ako známo, na zelený štvrtok cisár a cisárovna rakúsko-uhorská na dvanásti starcoch a starenkách, k čomu sa najstarší ľudia mesta a okolia Viedne vyhľadávajú.*Z Horních Rakús prišiel raz do Viedne sedliak a ubytoval sa v hostinci u „baránka“; bo hostinský bol jeho krajanom. „Čo tu máš jakú prácu vo Viedni?“ pýtal sa hostinský. „Idem na výsluch k cisáru pánu Františkovi I., mám istú pravotu.“ — „Škoda každého kroku! Hovorím ti vopred, čo ti cisár povie. Vypočuje ťa a potom ti rekne: „Veď to spravíme!“ Ale to hovorí každému, a obyčajne nestáva sa nič.“ Keď nasledujúceho dňa cisár sedliaka vyslyšal, odobral mu žiadosť a vravel: „Veď to spravíme!“ Tu zvolal sedliak: „Už z toho nebude nič,“ veď mi to hovoril hostinský „u baránka“. — „Čože ti ten hostinský povedal?“ — „Riekol mi, že jestli Vaše Veličenstvo rekne: ,Veď to spravíme!‘ nevykonám nič.“ — „No len choď, než prijdeš domov, bude to vykonano, ukážem hostinskému „od baránka“, že nemusí mať vždycky pravdu!“*Napoleon I. bol veľkým priateľom aprilových žartov. Tak stalo sa, že r. 1809 oba državní radcovia Regnault de St. Jean d’Angely a Carion de Nisas obdržali falošný ministerský prípis, ktorý jim nakladal, aby okamžite prišli k cisárovi do Fontainebleau. Regnault bol kdesi na vonkove, preto dostal list dosti neskoro a prišiel celý udychčaný pred panovníka. Napoleon však staval sa prekvapeným a tvrdil, že ho neočakával. „Zabúdate,“ hovoril, „že je dnes prvého aprila a stali ste sa bezpochyby obetou žartu, ktorý si voľakto s vami dovolil.“ Regnault rozhneval sa veľmi a prisahal pomstu tomu, kto ten žart vymyslel. Ovšem nemal ani tušenia, že je to sám cisár. Hneď za ním prišiel i Carion de Nisas, ale ten držal sa múdrejšie. „Sire,“ hovoril s úsmevom, klaňajúc sa cisárovi, „ďakujem tomu, kto si zo mňa spravil žart. Tak mám aspoň príležitosť, prejaviť Vášmu Veličestvu i v neobyčajnú dobu svoju oddanosť a úctu…“ — Iba teraz pochopil Regnault, kto mohol byť pôvodcom aprilového žartu, čo ho do nových rozpakov priviedlo. Napoleon ho však utíšil a smial sa srdečne podarenému žartu.*Kráľovský rybár.Ferdinand I., neapolitánsky kráľ (zomrel r. 1825) bol náruživým rybárom, ktorý nechytal ryby len pre zábavu, lež chytené i predával. Kráľ rozložil chytené ryby obyčajne na brehu a predával jich, jako hocktorý iný rybár. Jedine v tom sa delil od každodenných rybárov, že na bradu nedal nikomu, ba v tomto ohľade tak ďaleko šiel, že tovar prv nevypustil z ruky, kým ho nemal vyplatený. Smiešne sa vynímal kráľ, keď držiac v ruke ryby, vychvaľoval svoj tovar čo najlepšie, len aby čím viac kupcov okolo seba shromaždil a ryby čím drahšie predal. Kupci, ktorí kráľa veľmi dobre poznali, jednávali sa s ním mnohokráť o krajciar, a haňali mu jeho ryby, na čom sa kráľ veľmi dobre zabával a smial, až sa za brucho chytal. Keď potom večer rozprával kráľovnej dobrodružstvá svoje, táto ho ešte viac utužovala v tomto kráľovi neprístojnom zamestnaní, povzbudzujúc ho, aby len čím častejšie ryby predával, lebo za ten čas ona viedla záležitosti krajinské.*Cisár Ferdinand I., priezvyskom Dobrotivý, prechádzal sa raz po hradbách pražských, držiac v ruke krásnu, čerstvo rozvinutú ružu, ktorú častejšie k nosu prikladal, aby sa v jej vôni pokochal. Tu stretnul ženu, vedúcu driečne dievčatko za ruku. Žena i s dieťaťom uklonily sa uctive pred panovníkom, a Ferdinand, jemuž sa šumné dievčatko zaľúbilo, podal dieťati ružu s žartovnými slovy: „Púpätu ružu!“ Matka i dieťa boly touto milosťou radostne prekvapené, cisár medzitým odišiel a okoloidúci pozerali temer závistlivo za dievčaťom. Ruža mala jemu však priniesť ruže. Púpätko pomaly rozkvitlo a kúzlo lásky pričarovalo pannu k mladému mužovi, majúcemu síce dosť vedomostí, ale málo šťastia, aby domohol sa nejakého primeraného postavenia. Matka nechcela preto dať dovolenie k sobášu a mladí ľudia počali sa súžiť. Tu zkrsla v matke znamenitá myšlienka; vyprosila si audienciu u cisára a priniesla k nej uschlý milostivý dárčok, upamätajúc dobrotivého panovníka na onen výjav na hradbách. Cisár sa usmial a vravel: „Choďte s Bohom, bude vám obom spomoženo.“ O dakoľko dní neskôr obdržal mladý muž výnosné miesto na statkoch cisárových a skoro na to odviedol si drahú sverenicu k oltáru. Ružu odložili si manželia čo drahú upomienku.*Keď Ferdinand I. (V.) na trón dostúpil (r. 1835), pýtal sa ministra grófa Kolovrata, jako sa volá najstarší vládni praktikant v rakúsko-uhorskej monarchii? Minister to nevedel povedať. No panovník usmial sa a hovoril: „To som ja sám, lebo som musel celých 42 rokov čakať, než som svoju terajšiu službu dostal.“*Raz prosil Ferdinanda I. (V.) jeho tajomník, aby mu pridal pisára, poneváč sa žiadosti o podpory tak veľmi množia, že jich sám všetky odbaviť nemôže. Kráľ povolil jeho žiadosti, no pridal: „Viac než 600 zl. ročite mu dať nemôžem, lebo sú teraz časy zlé.“ Tajomník obrátil sa tedy k policajnému riaditeľstvu v tejto záležitosti, a riaditeľstvo odoslalo mu najlepšieho svojho diurnistu, ktorý zo svojej každodennej zlatovky okrem seba i svoju starú, chudobnú matku vydržovať musel. Diurnista dostavil sa u kráľovho tajomníka, a chcel sa cisáru-kráľu samému predstaviť a jemu poďakovať. „Počkajte tu,“ hovoril tajomník, „cisár je práve v maštaľách, kam o tomto čase koňom cukor nosieva; o krátky čas pôjde Jeho Veličestvo touto izbou a pri tej príležitosti vás predstavím.“ V tom okamžení vstúpil tiež kráľ; diurnistovi zarosily sa oči v pocitu vďačnosti, že sa jeho hmotné postavenie tak odrazu polepšilo. „Neplačte,“ riekol kráľ, „pravda, ten plat vidí sa vám byť malým? Veď som už sám na to myslel; nuž teda, budete mať ročite 1200 zlatých.“ Diurnista, radostným pohnutím uchvátený, počal až teraz naozaj plakať, pričom slová: „moja matka! moja matka!“ zajakavo vyvolával. „Ste dobrý syn,“ riekol kráľ, „vidím to na vás; dostanete tedy ročite 1800 zl., ale teraz už neplačte!“ a sám v najväčšom pohnutí rýchlo odišiel.*Uctenie práce.V šesťdesiatich rokoch, keď Napoleon III., francúzsky cisár stál na vrcholi svojej slávy, trávil jedno leto s celým dvorom v Compiégne. Cisár prechádzal sa rád včasne ráno vo sprievode niektorých oddaných dvoranínov okolo zámku. Raz pri podobnej prechádzke kráčal cisár so svojím sprievodom na úzkom, kríkami do okola zarastenom chodníku, po ktorom z protivej strany šiel starší človek, nesúci na chrbte ťažkú nošu dreva. Sotva že to zpatril knieža Morny, vybral sa hneď proti nemu, aby ho vrátil; cisár to ale nedovolil. „Myslím,“ — hovoril, — „že my skorej stačíme sa vrátiť, než onen človek; nechajme ho ísť svojou cestou. Prácu treba uctiť, poneváč jej ďakujeme to, čím sme; lebo jestli nás robotníci opustia, budeme ztrateni.“ Po tých slovách zvrtnul sa Napoleon a šiel tak ďaleko nazpäť, až našiel miesto, kde sa mohli pod ťarchou shrbenému mužovi vyhnúť, a len potom pokračovali v svojej prechádzke.*Z detinského veku presidenta Clevelanda.Bývalý president Spojených Štátov amerických prezradzoval už čo chlapec bystrý, zároveň ale i šelmovský um. Raz ho chcel učiteľ pre študentský kúsok potrestať, asíce mal dostať s lineálom na ruku. Pred školou hral sa ale malý Cleveland, pri čom si ruky nadmier tintou zašpinil. Učiteľ ho vyvolal z lavice a držiac lineál v ruke, napomínal ho, aby sa pekne držal. A teraz mala nasledovať pokuta. Chlapec však prv, než by bol podal pravicu k zaslúženému trestu, bojac sa, že za špinavú ruku dostane dvakrát toľko, napľuval si rýchlo do dlane, a aby bola koľko-toľko čistejšia, utrel si ju o kabát, ľavú ale si schoval za chrbát. Učiteľ vidiac špinavú ruku, hovorí mu: „Keď v celej triede najdeš čo i len jednu ruku, ktorá by bola špinavšia, než tvoja, nuž ti tentoraz odpustím trest.“Bez toho aby bol slovo preriekol, ukázal Cleveland svoju ľavú ruku, ktorá, poneváč ju o kabát neutrel, bola ešte špinavšia. Učiteľ sa ledva vedel smiechu zdržať, chlapcoví spolužiaci ale vypukli v hlasitý smiech. „Dobre“ — hovorí učiteľ — „tentoraz ti je odpustené, môžeš ísť na miesto.“ A malý šelma sadnul si hrdo na svoje miesto.[1]V belgickej provincii Lüttich.
Matzenauer_Slovensky-anekdotar.html.txt
1Slnce odumieralo za horami, deň sa tratil, keď zastal som na rozhraní borových hájov, čo ako zelený veniec objímali dedinku, rozloženú na úpätí hôr. Topoľová bola vlastne len veľkými kopanicami, prislúchajúcimi k obci Váľkovce. Bol to tu malebne krásny kúsok nášho Slovenska, ktoré duchovne kriesiť a hmotne budovať sme si sľubovali v ten svätokrásny okamih lúčenia v p.-ských hájoch. Zorami poliata dedinka ukázala sa mi ako raj. Bola jeseň. Stromy zaodiate do najkrajšieho rúcha farieb. Tak to bol teda ten kúsok zeme, ktorý svetlom Božím osvietiť posielal ma Pán Ježiš. Medzi nízkymi, zväčša len slamou krytými chalupami, trochu na pahorku stála zanedbaná budova, ohradená kedysi plotom, z ktorého už iba kde-tu stál stĺp a pár latiek.„Ach,“ vzdychlo srdce, „to je iste škola. Keď zvonku tak vyzerá, ako asi budú vyzerať ľudské srdcia v malebnej dedinke!?“ Že stesk zavládol dušou, nie div. Ba, či môj milovaný Pán, keď sa blížil čas Jeho prorockého účinkovania a zastal na vrchu nad Nazaretom alebo aj nad Kafarnaumom, či necítil to isté, čo ja v tejto chvíli? Prichádzal žiť pre nich a medzi nimi, no vedel, že im pomôže len svojou smrťou. Aj ja som sem išiel žiť, pracovať, keď bude treba obetovať sa, áno i mrieť. On bol na zemi sám a sám, ale mne sľuboval, že so mnou zostane. Jeho vôbec nik nerozumel, ale ja mám bratov a sestry, ktorí v srdci so mnou majú rovnaké ideály. Sľúbili sme si listovne jeden druhého podporovať a sľúbili sme si písať skúsenosti prvého roku nášho učiteľovania, aby sme si ich mohli prečítať, až sa dakedy cez prázdniny zídeme.Odovzdajúc sa ešte raz Pánovi Ježišovi, zbehol som odhodlane k prvej chalupe pod horou spýtať sa, kto mi dá kľúč od mojej pustej rezidencie[1]a či moje veci, pred týždňom sem poslané, už prišli. So sebou som mal len malý kufrík s najnutnejšími predmetmi a trochu proviantu.[2]Keď som otvoril dvere stavania, čo vyzeralo, ako keby nemalo obyvateľov, vkročila so mnou červenozlatá zora. Pozlátila pustú, prázdnu, začmudenú kuchyňu, kde neďaleko ohniska ležalo trochu slamy a na nej muž v ošumelom vojenskom šate. Pri pohľade do jeho tváre mimovoľne preľaknuto som ustúpil. Zore plným prúdom ožiarili ešte mladý, dakedy iste pekný, dnes žltou farbou i tuhosťou smrti pokrytý obličaj. Áno, tu na troške slamy ležal môj mŕtvy slovenský brat, v tom pustom mieste sám a sám. Pokľakol som k nemu. Čelo mal studené, ruky tuhé. Zmocnil sa ma hlboký žiaľ nad ním a nevýslovná túžba, aby som ho mohol ešte vzkriesiť a ešte mu preukázať lásku. Vtom počuť kroky. Do kuchyne vošla žena. Pozrela na mňa zadiveno. Pozdravil som i rozpovedal, prečo sem prichádzam.„Ach, oni sú náš nový pán učiteľ?“ zaradovala sa. „Dobre, že sem vošli a natrafili na mňa. Kľúč od školy mám ja. Trochu som tam čistila aspoň v jednej izbe a práve som chcela ísť zaniesť čerstvú vodu i drevo. Už včera, keď muži priviezli ich veci, čakali sme aj ich, len — neviem,“ ukázala na mŕtveho — „nemôžem ho opustiť, chudáka, hoci on už nič nepotrebuje. Čakám, že príde pán doktor a pán richtár z Váľkoviec, oznámili to tam naši chlapi, že sme ho dnes na poludnie našli tu mŕtveho.“„A kto je to?“„Martin Zápoľa, majiteľ tejto chalupy. Vrátil sa až dnes ráno z vojenčiny, zo zajatia a chudák, dávno bol už v Topoľovej oplakaný ako mŕtvy. Aj kázeň mu pán farár držali. Vrátili sa boli najprv susedia, ktorí tvrdili, že ho videli medzi mŕtvymi. Potom však to prišlo potvrdené aj na úrad aj na faru. Mal ženu, veľmi za ním smútila. Až po štyroch rokoch vdovstva vydala sa za dajakého železničiara. Keď je tu po ňom chlapec, sirotská vrchnosť nedovolila chalupu predať, stála len tak pustá. Tak si ju našiel, ale ženu a dieťa už nie. Nikdy som nevidela človeka tak plakať, ako on plakal. Nemohli sme zvedieť ako je to vôbec možné, že žije. Volali sme ho ktorý-ten, aby išiel k nám, nechcel, len trochu slamy si pýtal, že je po ceste ustatý. A keď sme sa po obede prišli naňho podívať, takto sme ho našli. No, musím povedať, chudák, dobre sa mu stalo, veď s takou žalosťou sa nedá žiť. Chuderka tá jeho žena, má už s tým druhým mužom dieťa, sú poriadne sobášení, čo by to len bolo aké bývalo!“„Prosím vás, susedka,“ povravel som po chvíľke smutnej tíšiny, „ja tu pri našom spolubratovi zostanem a tých pánov dočkám. Vy mi choďte spraviť, čo ste chceli.“„No, keď zostanú, budem rada, však ja ich tu dlho samotného s tým nešťastným chudákom nenechám.“Žena odišla a ja som sa nad úbohým spolubratom do chuti vyplakal. Nevýslovná túžba — môcť ho vzkriesiť, môcť priniesť tej nešťastnej duši svetlo — tak ovládala moje srdce, že som sa nemohol zdržať pokusu kriesenia. Veď pri otváraní zapadnutého viečka pravého oka — keď som si ho osvietil elektrickým lampášom — zdalo sa mi, že oko nie je zlomené a že sa pod tým svetlom trhlo. Modlil som sa predtým hlasito v tom mojom plači, aby mi ho Pán Ježiš pomohol ešte vzkriesiť, ak nie je zachránený, aby nemusel z tej veľkej zemskej žalosti do večnej žalosti. I teraz, probujúc umelé dýchanie, hlasito som volal o pomoc. Ach, a nie darmo…Mužova hruď sa zrazu zdvihla, srdce začalo biť, ústa zastonali. „Vody!“ splynulo z nich sotva počuteľne. Vyňal som rýchlo svoju fľašu s kávou, priložil plný plecháčik k ústam. Silný, teplý nápoj napojil smädného, no i občerstvil a nasýtil. Konečne otvoril oči a prv ako som sa nazdal, sadol si.„Ako vám je, brat?“ spytujem sa sústrastne.„Už mi to celkom prechádza,“ vetil ticho. „Ďakujem vám, pán učiteľ, ratovali ste mi život.“Pokľakol som k nemu a poďakoval za ten život Pánovi Ježišovi.„Mohli by ste vstať?“ pýtam sa.„Keby ste mi trochu pomohli, áno.“O chvíľočku kráčal už pomaličky kuchynkou.„Poďte, prosím, so mnou do školy,“ volám ho, „tu zostať nemôžete.“„Máte pravdu, tu zostať by znamenalo, že by sa tá žalosť a s ňou srdcový kŕč zase vrátili.“„Bol to teda kŕč, ktorý vám spôsobil zdanlivú smrť?“„Bol. Vo vojne, následkom hrôzy, dostal som ho po prvý raz. Potom ešte raz pri jednej hroznej bitke. Vtedy ma odniesli medzi mŕtvolami. Stadiaľ tá správa o mojej smrti a toto moje terajšie nešťastie. Pán učiteľ, keď ste mi preukázali toľko lásky, vezmite ma so sebou.“„Vezmem rád, poďme. Ale ako viete, že som učiteľom?“ pýtam sa už vonku.„Však v tom kŕči som vedel o všetkom, i ako ste prišli i čo vám hovorila suseda. Počul som vás plakať nad sebou a modliť sa, aby som vraj z tejto žalosti nezašiel do večnej. A ja by som tam istotne bol zašiel, nech ma necháte, lebo som človek hriešny, veľmi hriešny…“Nedovolil som mu ďalej vravieť, veď ledva kráčal. Podopierajúc ho, rozprával som mu niečo o našom Pánovi; tak sme prišli do školy a netak poľakali, no i potešili ženu, ktorá práve ustieľala moje periny. Keď som jej podal vysvetlenie i toho, ako Zápoľa ožil i prečo som ho vzal, starala sa, kde ho uložím, keď je tu len jedna posteľ. Potom si na niečo zmyslela, vyšla von a o chvíľu doniesla hodný oklep[3]slamy, prestrela ho v kúte na zem. Vyňal som zo svojich vecí ešte jednu plachtu, aby ho ňou mohla prikryť. Potom sa už ponáhľala, aby, ak páni do chalupy prídu, nenašli ju prázdnu.Nemal som kedy teskniť nad pustotou, ktorá ma vítala v novom domove. V izbe, okrem môjho kufra, rozbaleného balu s perinami a menšieho kufríka, bola len stará, rozheganá posteľ, taký istý stolík a stoličky. Povedomie, že mám človeka, ktorého mi môj Pán umožnil zachovať pri živote — aby si ho On, dobrý Pastier, mohol ešte nájsť — zaujalo celú moju pozornosť. Žena doniesla nielen vodu, ale i mlieko a čierny chlieb. Nasýtil som sa ním. Keď som Zápoľovi ponúkal, ďakoval, že už nemôže. Hoci sa aj zdráhal, o chvíľu som ho uložil do mojej postele. Jemu som dal perinu i podušku, mne zostala pokrývka a menšia poduška. Hneď zaspal. Ja, sotva som si prečítal Slovo Božie a pomodlil sa, tiež, ani čo by ma hodil do vody.Je ráno, môj hosť ešte spí. Otvoreným oknom počuť hrkútanie holubov, ktoré sa tu kdesi usadili, a milý smiech hrdličiek. Vyšiel som von, pochodil som po dvore, po záhrade; nazrel som rozbitým oknom do školskej učebne. So závzdychom som si pomyslel, že budem asi najprv budovateľom zborenín, prv, než začnem ako učiteľ žiť medzi svojím ľudom. Som hotový ísť tou najužšou cestou, Pane, len ma sprav zo dňa na deň hodným tej cti smieť Ti slúžiť.V to prvé ráno, keď pri hrkútaní holubov a smiechu hrdličiek začal som písať svoje skúsenosti, pomýlil ma pán doktor Skala. Len dnes prišiel hľadať mŕtveho vojaka, pretože ho včera doma nenašli. Sotva som mu pozrel do mužnej, širokej tváre, cítil som, že mi môj Pán poslal v ňom priateľa. Niekoľkými slovami objasnil svoj oneskorený príchod a žiadal krátke vysvetlenie udalostí. Doviedol som ho za Zápoľom, (dobre, že som okrem svojho slameného lôžka ostatné veci trochu usporiadal). Chudobný som ako kostolná myš, je pravda, ale neporiadok okolo seba nestrpím, keď Ty máš so mnou bývať, slávny môj Kráľu. I Tvoja tesárska dielňa bola iste chudobná, ale neviem si ju predstaviť bez súladu.Pán doktor dlho pozorne skúmal spiaceho Zápoľu. Keď skončil, volal ma posunkom von. Vzal som pre neho svoju jedinú stoličku, sadli sme si v kuchyni k oknu, ja na rímsu.„Prebrali ste toho muža, pán učiteľ, no sotva na dlho. Srdce je veľmi slabé, celá telesná schránka úplne vysilená. Dám ho zaviezť do nemocnice, postarám sa, aby dostal silnú stravu. Musí ležať a mnoho spať, snáď ho ešte zreštaurujem. Len to je zlé, že sú teraz nemocnice preplnené nákazlivými chorobami.“„Dovoľte, pán doktor,“ prerušil som ho, „vravíte, že dlho žiť nebude. Čo ten muž počas toho krátkeho života popredne potrebuje, je láska. Tej v nemocnici nenájde. Tam zhasne ako číslo postele. Kvôli tomu nekázal mi ho Pán Ježiš vzkriesiť! Ak sa tam má utrápiť, to mohol mať už za sebou.“„Originálne,“ usmial sa doktor ironicky. „No tak načo ste chudáka vzkriesili!?“„Aby poznal, že jestvujú dvaja, ktorí ho milujú.“„Jeden ste, pravda, vy! A druhý?“„Syn Boží, Pán Ježiš. Ak už skoro má ísť údolím tieňov smrti, musí sa najprv dozvedieť, že jestvuje láska, ktorá ho ním prevedie. Nechajte teda Zápoľu u mňa.“„Aby ste mohli byť taký zdvorilý a prepustiť mu svoju posteľ! Však pán učiteľ sa vyspí aj na slame.“„Spalo sa mi výborne!“ usmial som sa veselo. „Pán Ježiš, môj Kráľ, kvôli mne nejednu noc spal pod holým nebom.“„Vy ste akýsi svätý! Odkiaľ ste to, prosím vás, prišli s takou pesničkou? Predpokladajme, nechám vám chorého tu. Čím ho budete živiť, môj milý novopečený pán učiteľ? Dom ako po rabovke, taký pustý, čaká vás hotová robinzonáda.[4]Alebo vám dali polročný plat napred?“„To viete, že nedali. Ale s Božou pomocou sa nejak preživíme, kým ho dostanem.“„A ak budete čakať polroka, ako môj synovec? Ten bol sám a zadĺžil sa po uši. Čo spravíte vy? Povedal som vám predsa, že Zápoľa musí dostať prvotriednu stravu. Kde mu ju vezmete?“„Mám sto korún a ešte dvesto vo výhľade za herbár[5]po mojom strýcovi.“„No, to ste Kroisos![6]A tam vám nesú raňajky.“Príchod susedky Zelkovej prerušil rozhovor. Kým sme sa radili, poprosil som tetičku, aby si nás vzala na starosť. Keď si usporiadam veci, potom sa finančne vyrovnáme. Pán doktor ešte raz zašiel k Zápoľovi.„Pošlem vám pre chorého lieky i čo treba, dnes by sme ho i tak nemohli hýbať,“ hovorí pred odchodom, „a ďalej, však uvidíme. Majte sa dobre, pán Kroisos! Keby Zápoľa celý deň spal, musíte ho nasilu zobudiť a dať mu pár lyžíc polievky a každé dve hodiny za lyžicu toho vína, čo pošlem.“[1]rezidencia— sídlo vyššie postavených osôb[2]proviant— zásoba potravín, potraviny[3]oklep— vymlátený snop obilia[4]robinzonáda— dobrodružný život na osamelom mieste[5]herbár— zbierka sušených a lisovaných rastlín[6]Kroisos— (561 — 547 pr. Kr.) kráľ v starovekom Grécku (ríša Kimmériov a Lydov) neobyčajne bohatý
Royova_Ked-sa-zivot-zacinal.html.txt
Otrgajst[1]Kancelista Emil Hrubko dostal prvého svoj plat a kľajúc na nivelizujúcich socialistov, chodil zo sklepu do sklepu a vyplácal účty za minulý mesiac. Naostatok vošiel k mäsiarovi Michalovi Ležiakovi, ktorý — boh mu je svedok — nič tak nenávidel ako pijatiku a len čisto kvôli obchodu vypil s každým kunčaftom, ktorý prišiel platiť, jeden-dva kalíšky slivovice. Hrubko zase, kdeže by bol pomyslel na pálenku! „Fuj, veď mi žalúdok vypáli!“ Ale v dnešné demokratické časy predsa len nemôže odhodiť podávanú ruku bodrého remeselníka! To už jeho dobré srdce a spoločenský takt — ten predsa mal! (veď kto ho nemá?) — nedovolí.Pri rozprave o politike a šimfovaní na Čechov sa čas a pol litra slivovičky príjemne minuli. Ležiak odrezal niekoľko rezňov šunky a len tak po našsky, z holého pultu, ponúkal pána Hrubku, ktorý pakoval prstami s veľkou zručnosťou rezne do seba, utierajúc si ústa chrbtom ruky. Keďže sa namanul učeň, poslal ho Ležiak ešte po tri deci slivovice, lebo keď sa má človek obetovať, nuž nech sa už obetuje. Tri deci sa blížili ku koncu, šunku Hrubko pozmetal z pultu a z Čechov už len kadejaký chvostík trčal, keď vošla do obchodu veľmi milá a šumná pani Ležiaková, ktorá mu nežným hlasom povedala, že ho čaká vonku Bandoš s prasatami, a to už dosť dávno. Ležiak sa neisto rozkýval a šiel von dverami, ktoré jeho pani šla za ním zavrieť. (Ako dobrá žena.) Musel sa na prahu potknúť a či čo, lebo bolo počuť akýsi buchot a výkrik. — Ale, Mila, čo robíš? — Nuž keď padáš, musím ťa zadržať, — odvetila pani Mila veľmi priateľsky. A mala ruky, že mohla zadržať i silnejšieho chlapa, ako bol jej muž.Vojdúc naraz do obchodu, ako z roztržitosti odpratala z pultu poháriky a slivovicu a jednoducho sa odporúčala pánu Hrubkovi, dajúc milosťpani testinej ruky bozkávať a paniu úctivo pozdravovať. Keďže otvorila i dvere na obchode, taktný Hrubko porozumel, o čo sa jedná a vyšiel, zabudnúc na nešťastie, že z obchodu vedú na ulicu tri schodíky a nielen jeden, takže dvoma násilne urýchlenými skokmi sa našiel na prostriedku ulice, kadiaľ práve jeden rotmajsterský párik viezol vo vozíku svojho Čechoslováčka. Nechcem sa naťahovať s nijakou politickou stranou, a preto poznamenávam, že som dieťa len preto pomenoval Čechoslovákom, lebo matka bola Slovenka a otec Čech. Vieme, že čert nespí, a tak sa stalo, že Hrubko prevalil kočík s dieťaťom, ktorému sa ináč nič nestalo, iba sa, vypadnúc na blatistej ceste, zašpinilo. Rotmajster zachytil pevnou rukou Hrubku v letku, lebo by sa bol ináč na vozík a dieťa prevrhol. On tiež skúseným okom, aké už mávajú títo bojovníci, okamžite rozpoznal, v akom stave sa nachádza a zvolajúc: „Vochlasta, napil se otrgajstu a zabíjí teď lidi na cestě!“, chytil ho za kabát a kožu nad rebrami, že ešte o mesiac mal na tom mieste boľavé škvrny.Rozumie sa, že sa ohlásil i malý Čechoslováčik a pani rotmajstrová tiež nezabudla urobiť svoje poznámky v tej najrýdzejšej podtatranskej slovenčine, čo bolo pre Hrubku tým nepríjemnejšie, lebo rotmajster viac ani ústa neotvoril, vediac, že jeho žena česť a právo domu zastúpi s dostatočnou energiou. Takto mu vzal príležitosť brýzgať na Čechov, čo by bola bývala jednako kvapka medu v horkom kalichu.Zhŕknuté sa obecenstvo — ó ty spolucítenie ľudské, ako sa vďačne schádzaš, milé obecenstvo, kde je čo len taký škandálik, ako je altruizmu v srdci toho najúprimnejšieho komunistu! — rozhodlo po dôkladnom prerokovaní otázky, že Hrubko musí zaplatiť päťdesiat korún v prospech Sokola, a že sa mu tým všetko odpúšťa. Hrubko, ako aj niektorí s ním spolucítiaci pristojaci toho súdu, odporúčali Červený kríž, ale rotmajstrová nechcela popustiť za nič na svete, a tak Hrubko musel vypučiť päťdesiat korún do rúk prítomného tajomníka Sokola. — Je to škandál, že sú títo ľudia všade; stále sa tlačí po ulici, — hundral Hrubko na tajomníka, lebo dúfal, že keď nezaplatí hneď, že sa spod platenia nejako vybehá. Okrem toho sa ho veľmi bolestne dotklo, že musel rýpať v prospech Sokola, on, oduševnený prispievajúci člen Orla, pre ktorého však dosiaľ ani jednu babku nezložil, lebo jeho oduševnenie bolo čisté a krásne ideálne, nešpinené nijakou mamonou.Pri tom všetkom je len svätá pravda, že i tá najhoršia vec má svoje dobré stránky. Emil, odchádzajúc z ľudového súdu, myslel si, keby sa táto príhoda nebola stala, že by bol taký ochmelený vošiel celkom nevinne do kruhu svojej rodiny! Pane bože na výsosti! I pomyslieť na to je hrôza. Tesťovci: starý Szabó s ňou, tetka Boriša a žena! Pre päť rán Kristových, čo by tí ľudia boli s ním urobili! Teraz by už len duševné franforce lietali z neho. Domov nejde, božechráň! Pôjde sa prejsť do hája za mestom, tam mu za nejakú hodinu-dve ten prekliaty otrgajst (čo to za mená majú tí Česi!) vyšumí z hlavy. I šiel.Ale keď šiel ulicou vedúcou do poľa, zazrel v malej, tichej kaviarničke pri obloku sediaceho Kučébra. Kučéber mal na stole pred sebou kôš s pomarančami a s iným tovarom a popíjal fľaškové pivo.Emil zastal pred kaviarničkou a rozmýšľal. — Čo sa budem po horách potĺkať? Tam je mokro a blato. Vojdem do kaviarničky, kúpim niekoľko pomarančov a s tými, sťa s ratolesťami pokoja, prídem domov, čo mi hádam pomôže k utíšeniu nepokoja pre neskorý príchod. I vošiel. V kaviarničke sedemnástej triedy sedel pri jednom stole jediný a sám Kučéber, pri druhom sedela čierna kučeravá čašníčka, ktorá sa, z Čimboráša[2]svojich, po celej Európe a najmä po Balkáne pozbieraných skúseností, nie bez záujmu dívala na Kučébra, mysliac svojím veteránskym rozumom, že keď niet iných hostí, i Kučéber je dobrý, keďže je muž, ktorý i pije. Preto táto teraz Ilonkou sa menujúca schránka všetkých nerestí kráčala ku Kučébrovi, rozmýšľajúc, ako by voči tomu starému vybijakovi mala postupovať. Vtom vošiel Emil. Krásna Ilonka jedným pohľadom videla, že je to úradníček a prekvapiac svoje zbory, udrela naň. Čašníčky Ilonkinho druhu vedia vždy všetky európske reči, len nie tú, ktorú by práve potrebovali, a preto Ilonka oslovila Hrubka v Československu po maďarsky. Hrubko, ktorému po duševnom a hmotnom úraze, ktorý pred chvíľou utrpel, dobre padlo vyžalovať sa spolucítiacej duši, myslel, že je oprávnený rozkázať si tiež fľašku piva; zároveň sa dal i s Kučébrom do vyjednávania.Tento Kučéber bol zaujímavý chlapík; bol to človek najvoľnejšej duše. Miesto manželky mal družku, a to nie jednu, ale niekoľko, ktoré menil podľa, podľa, — parom ho vie podľa čoho? Kadejakých detí mal, že naskrze nebol už s ich bližšími rodinnými pomermi na čistom. Vše sa jedno narodilo, alebo zomrelo, na čo hľadel s najúprimnejším opovrhnutím rodinného cítenia. Ako sa táto čeliadka živila, o tom vedeli rozprávať vždy občania tej dediny, v ktorej Kučéber býval. Nijaká obec ho netrpela dlhšie vo svojom lone ako jeden rok. Po roku ho občania bez pýtania previezli sami do susednej dediny, čomu sa on nebránil, lebo vedel, že viac ako rok nijaká obec to tchorové hniezdo, ako ho volali, u seba nestrpí bez vážnejších represálií. Kučéber ináč nebol človek zlého srdca, keď mal niečo groší, dal i tým svojim faganom nejakú tú korunu a deťom, najmä dievčatám v obci tiež neskúpil či rozglejenú škatuľku, či nahnívajúci pomaranč.Kučébrov komunizmus bolo vidieť i z jeho úplného opovrhovania všetkými občianskymi zvykmi a spôsobmi. Vreckovku nepoznal a smrkajúc šúchal si koniec nosa celou dlaňou dohora. Rôzne príznaky výmeny látok v ľudskom organizme odbavoval s takou neženírovanosťou ako Zulukafer, alebo neodsočený pes.Hrubko hral najprv s Kučébrom na pár a nepár, potom pod sto, konečne rozohrejúc sa, dali si doniesť karty na makao;[3]pri tom pomáhala i Ilonka, ktorá kradla ako straka. Netrvalo dve hodiny, a Emil viac ani nepomyslel, že by už mal ísť domov, keďže všetky jeho peniaze boli v tú chvíľu u Kučébra. Hral s ním na borg, dokiaľ zase Kučéber nebol holý. Tak to šlo zo psa na psa celú noc. Medzitým krásna Ilonka stále dežmovala kasu na stole, či za nápoje a jedlá, či na oročky. Okolo šiestej ráno boli všetky peniaze tých dvoch bojovníkov v jej kapsičke, a preto Ilonka po krátkej, ňou vyvolanej zvade, vyhodila Hrubku na zdravé povetrie, Kučébra zadržala pri sebe, lebo vedela, že má vo vestovom vrecku zašitú železnú rezervu, sto korún, ktoré mienila z neho vyoperovať. Ako sa to stáva, bola i jej nenásytnosť potrestaná, lebo Kučéber akýmsi neslýchaným spôsobom dostal od nej nielen všetky svoje, ale aj Hrubkove peniaze. Neskoršie som sa tiež dozvedel, ako sa to stalo; ale to nemôžem dať na bubon, lebo sa hanbím za ľudské pokolenie vôbec a za Kučébra a za Ilonu zvlášť.Hrubko vyšiel z pelechu hriechu štvaný fúriami strachu, ľútosti a nenávisti voči celému svetu. Jediná jeho potecha bola, že strčil z jednej kapsy päťdesiat korún do topánky a tie tam namacal ešte pred vyhodením. Keď bol s tými päťdesiatimi korunami na čistom, oddal sa, nemajúc inej starosti, zúfalstvu. Išiel teraz do hája, kde mal ísť včera večer, keď bol, ach, ešte taký naivný. A teraz čo robiť? Domova preň viac niet, bolo by mu len obesiť sa na najbližší primeraný strom, keby bol motúz, ale toho našťastie niet a päťdesiat korún v topánke tiež kazí myšlienku na samovraždu. Hrubko i pre menšie príčiny bol svojím rodinným kruhom veľmi prísne karhaný, a preto vedel, že ten výprask, ktorý ho čaká za toto vyšinutie, nebude z plechu. Prechádzal sa zo dve hodiny po háji, ronil slzy nad svojou biedou, až sa mu pomaly začalo v hlave čistiť. Bol na čistom, že sám sa neopováži prísť domov. Musí mať nejakú pavézu, akúsi ochranu, ktorá zmierni najprvší a najdivší útok jeho rodiny. Rozmýšľal, koho by zavolal so sebou i zišlo mu na um, že tetka Borča je akýsi maród, že leží, nuž že jej došikuje lekára, a to nie nejakého chlapca, ale naslovovzatého muža, pred ktorým budú mať i hyeny z jeho menažérie[4]rešpekt.Nachádzal sa vtedy v meste jeden podarený exemplár namyslenosti, doktor Rajtuch, zdravotný radca akéhosi obskúrneho spolku. Aký namyslený bol, taký bol i hlúpy; týmto dvom vlastnostiam sa nerovnala len jeho hlúposť. Bol vysoký a tučný ani sud a tvár mal ako hroch: dlhú a širokú.Hrubko sprevádzajúci doktora fŕkal okolo neho ako torpédová lodica okolo majestátneho dreadnoughta.[5]Konečne prišiel i dych zatajujúci okamih, že doktor klepal na dvere Szabóovcov. Po „voľno“ sa vsunulo do izby najprv jeho brucho, potom jeho význačný nos s okuliarmi a konečne sa zjavil celý muž v izbe. Hrubko mal tri izby, v jednej býval on so ženou, v druhej, pitvorom oddelenej, Szabóovci a v bočnej mala svoju staropanenskú svätyňu tetka Boriša.Szabó i so ženou a dcérou skočili na rovné nohy, keď videli doktora a Emila, ktorého už po celom meste hľadali. Dívali sa na Rajtucha s nedorozumením a namiesto poníženého vítania spustili spodné čeľuste na najnižší stupeň.Rajtucha pohlo, že ho neprivítali primerane jeho namyslenému postaveniu.— No, čo sa dívate na mňa ako na morské teľa? — spýtal sa Rajtuch nerozvážne, lebo jeho tvár ozaj pripomínala akési také zviera.— My sme po pána doktora neposlali, — vykladal starý Szabó a krútil nervózne vyšívanú domácu čiapku v rukách. — To iba ak ten nešťastný…— Kto je to tu? Doktor Rajtuch? — bolo počuť volať z bočnej izby Borišin hlas.Hrubko, dúfajúc nájsť porozumenie pri Boriši, zvolal: — Áno, tetuška, doviedol som ti pána doktora Rajtucha, keďže si chorá.— Doktora Rajtucha, — zakričala tetka — toho smradľavého žida? (Hovorila po maďarsky a Maďari už mimovoľne spájajú predstavu žida so smradom. „Budos zsidó“ je im taký stereotypný výraz ako napr. Szent István király.[6]) Toho mordára? Čo zmárnil Vrbovskú a otrávil Margitino dieťa. Čože chce i mňa otráviť? Preč s ním, nechcem ho ani vidieť, — vrieskala slečna Boriša.Doktor Rajtuch nepochopil hneď situáciu: — Čo je s ňou, šalie? — pýtal sa.— Ale nie, tá má zdravý rozum, — bránil ju nerozvážne starý Szabó, — to je veľmi múdra osoba.— Nezdá sa, — odvetil sucho pán zdravotný radca.— Lenže ju prekvapilo, že vás bez jej vedomia zavolali. Ale to všetko nešťastný Emil popáchal. Lumpoval kdesi a bál sa sám prísť domov. — Emil už nepočul, ako Szabó čítal v jeho duši (oj, bol to starý vlk!) — lebo zmizol z izby.— Ešte je tu ten žid? Vyhoďte ho von, nechcem ho ani vidieť, — kričala Boriša ďalej.— Zavolajte psa Dunaja, zavolajte ho!Rajtuchovi bolo dosť. Odul tvár a šiel. — Za toto mi zaplatíte. Toto vám len tak beztrestne neprejde, — hovoril, potom hodil klobúk na hlavu, červený ani moriak.Szabó ho chlácholil a vyprevadil pred dvere; pravda, jeho žena i s dcérou šli z opatrnosti za nimi.Rajtuch bol veľmi rozhnevaný, a preto urobil tú nešikovnosť, že sa neuspokojil Szabóovým odpytovaním, ale keď ho videl veľmi poníženého, nadával jemu a celej jeho rodine ďalej. Keď toho bolo konečne priveľa, rozostavili Szabóová a Irma svoje ústne mašinkvery[7]a začali doňho páliť; sprvu len jednotlivými salvami, napokon nepretržitým protopopovom.Rajtuch ich potom žaloval pre urážku na cti, a mal prečo, lebo mu naspomínali nielen hriechy jeho pradedov, rodičov a jeho vlastné, ale aj také, ktoré jeho potomci popášu. Výraz „fajta“ prejednali základne. Nuž pravdaže, nevyhral nič. Nikdy nebolo pred súdom nevinnejších ľudí ako Szabóovci, keďže nebolo svedka, lebo aj ktorýsi sused počujúc to zápolenie, radšej odtajil všetko, vtiahnuc hlavu medzi plecia, než by sa bol opovážil pichnúť do takého osieho hniezda, ako boli Szabóovci. Svoju nevinu dokázali tak jasne, že i prísny sudca slzil nad nimi a vyzval Rajtucha, aby prestal prenasledovať ľudí, síce chudobných, ale statočných a tichých. Tieto výrazy prevzal od starého Szabóa, ktorý ich toľko ráz spomínal, že sudca ich mimovoľne tiež musel použiť. Následkom tohoto súdu trafil neboráka Rajtucha šľak, ktorý mu bol určený len o pätnásť rokov, už toho istého roku.Emil Hrubko z akéhosi úkrytu počul všetko, čo sa dialo a vediac, aké strašné zápletky zapríčinil, zmizol. Zmizol načisto. Ľudia hovorili všeličo o ňom. Šiel vraj do Ameriky, hodil sa do Dunaja, videli jemu podobného chlapa visieť na strome v háji atď. atď. Videli ho kadekde, ale všade už ako mŕtvolu.Až druhý deň ráno sa ustaraní Szabóovci dozvedeli, že sa skrýva v humne u susedného gazdu. Išla poň jeho žena, ktorá mu pod prísahou sľúbila úplné odpustenie. Neveril ten skúsený muž ženiným prísahám a nechcel vyjsť zo svojho zámku, ale bol hladný a tá Dalila doniesla v košíku pečivo a tak ho ním vlákala do domu, ako vláka starostlivá gazdiná prasa ovsom do chlieva.Keď bol v dome, pozatvárali za ním všetky dvere a obloky. Iba na druhý deň ich zasa otvorili. Susedia na základe vlastného pozorovania a správ slúžok si šepkali príšerné veci, ktoré sa diali s Hrubkom počas toho dňa. Ale nemali pravdu.Szabóovci len to pripustili, že sa Emilko v humne prechladil a že mu treba pomáhať. I pomáhali mu podľa rady tetky Boriše, ktorá mu bola veľmi oddaná od tých čias, čo jej poradil, aby si zvlášť jemné časti svojho tela natrela paprikovou tinktúrou. Zvlášť jemné časti ženského tela na liečenie paprikovou tinktúrou veľmi nápadne reagujú. Liečená osoba počas účinku lieku od bôľu ľahko urobí všetky kumšty a fígle, ktoré prevádzajú tí najohybnejší hadí muži alebo iní klauni v cirkusoch. Tetka Boriša toto vyprobovala na Emilkovu radu a zachovala mu milú pamiatku. Jej kúra, ktorú previedli s Emilom, bola nasledovná: obložili ho tuhým chrenom a držali v ňom dve hodiny: keď prosil, skučal, plakal, zavýjal, reval, aby ho vybrali z toho pekla, nuž ho opigľovali: položili ho na stôl, zakryli hrubým vlneným kobercom a vyžehlili horúcim železom. Má to byť kúra istá.Jedno však je isté, že Emil Hrubko si od toho času ukrutne dal pozor, aby sa viac „neprechladil“.[1]otrgajst— podradný, otravný alkohol, denaturák[2]Čimboráš— z Chimborazo (sopka v Kordilierach, ktorá sa dlho pokladala za najvyššiu horu sveta), v prenesenom význame: z hory svojich skúseností[3]pár-nepár, pod sto, makao— hry v karty[4]menažéria(zastar.) — zverinec[5]dreadnought(angl.) — bojová loď[6]Szent István király— Kráľ Svätý Štefan, uhorský panovník v r. 997 — 1038. Významný panovník z dynastie Arpádovcov.[7]mašingvery(zastar.) — guľomety
Nadasi-Jege_Otrgajst.html.txt
PoradaZišli sa páni raz, zišli sa zo strachu,aby sa zbavili hrozného postrachu.Zbojníkov regiment, pomyslieť odvaha,krem pánov na svete každý im pomáha.Vodca ich ozruta, meno mu Jánošík,pri bledom mesiačiku ostrí si palošík.Palošík brúsený, seká jak najatý,nemožno šuhajka, nemožno zlapati.Zišli sa páni raz, zišli sa z troch stolíc,ratujú životy, poklady klenotníc.Od týždňa kuchtili kuchári na hrade,treba sa posilniť ku takej porade.Sedia už vovedno, s nimi i starosti,na stole vínečko smeje sa na hostí.Trvala hostina od svitu do šera,sadla im do očí prehriata dôvera.Každý si ešte raz holbičku vyprázdni,aby bol do reči smelý a odvážny.„Keď sme tak pokope,“ najstarší začína,„dobre sa pripravme na toho zlosyna!Neprejdeš na koči cez chotár jediný,aby sa na teba nevrhol z breziny.Z breziny, bučiny, z hory či spod zeme,skočí prv, ako sa na útek zmôžeme.Nevieš, kde zjaví sa, všade ho plný svet,buntoší, mátoží, chytáš ho, zmizne hneď…Tu stojí, tam beží, strelíš mu do srdca,guličku ulapí, od seba odrúca.Tuná bol, tamto je, tu i tam odrazu,probuj ho obesiť, strhne sa z povrazu.O panne železnej strúha len posmechy,červené kohúty sadí nám na strechy.Lámanie v kolese, tak sa zdá, nestačí,nie je to výstraha zbojníckej bedači!Jediná odpoveď: zbaviť sa ozruty,nedá nám pokoja čertov syn do smrti…“Tlieskajú páni a primknú sa k sebe blíž,vari sa podarí zhodiť z pliec ťažký kríž.Znovu si vypijú, túžia sa nanovo,bolo by skutkami nadviazať na slovo.„Teda ho chytíme, dajme sa do boja,inakšie nebude v krajine pokoja…“„Probujme do pasce, tak ako zverinu,takú mám náradu ja iba jedinú…“„Vypíšme na neho velikú odmenu,sedliaci lakomí, iste ho zoženú…“„Probujme ženskú mu postaviť do cesty,na našom okolí krásne sú nevesty…“Každý už hovoril, ešte je posledný,kapitán Slivkay na dvore vo Viedni.Rozpráva ohnivo, jeho reč valaška,panie si šepocú: „Krásny jak z obrázka…“„Čuli sme, páni, už rozličné nárady,kvietočky strakaté z májovej záhrady.Inak vám poradím, ak chcete, slúchnite,lepšieho spôsobu sotva kde kúpite.Jánošík, ako viem, rád vidí jarmoky,do mesta Žiliny chodí už dva roky.Príde i o týždeň, jarmok je veliký,do krčmy na rínku na dva-tri decíky.Myslí si zbojníček, v meste je v bezpečí,nemá tam šabličku, karabín na pleci.Treba vziať pandúrov, šikovných chlapíkov,lapiť a spraviť ho na mieste kalikou.Verte mi, nebude trepotať krídlami,keď sa s ním objavím, ako včuľ, pred vami.Ak je vám po vôli, ujmem sa velenia,sláva však spoločná, pracujem nielen ja…Cítim ho v hrsti už, iste ho chytíme,na zdravie, pánovia, teraz si vypime!“Vypili, zapili, z polnoci čas ide,Slivkay povstane, lúči sa, odíde.Želejú paničky, aj páni pri víne,že ich už opúšťa pre veci rodinné.Všetci mu ďakujú, chvália ho do neba,prídu mu pomáhať, ak bude potreba.Slivkay s družinou berie sa na koči,svitá už, pánom však nejde sen na oči.Priviedli Cigánov, hrajú si do nôty,ustali trošičku od toľkej roboty.Už ráno na dvore, už slnko vychádza,zastal koč pred hradom, Slivkay vracia sa.Úžas a zdesednie, Slivkay prebledlý,trasie sa na tele, k stolu ho priviedli.Pomaly okrieva, vzmáha sa na slovo,„Jánošík…“ — vykoktal mrazivo, ľadovo.Dvorana celá sa od smiechu natriasa,Slivkay nechápe, slovíčka lapá sa.„Bol tuná? Povedzte…“ — „Máta ťa, Slivkay?!“„Veru bol určite, i jeho šuhaji…“„Azda ťa strašilo pod lesom za noci…“„Chcel som sa vymotať, nebolo pomoci…“„Prečo si neostal s nami až do rána?“„Tam som bol v zajatí zbojníka oplana…!“„Neboj sa, Slivkay, tomu už dohára,šibeň mu krešeme, žalár sa otvára!“„Počkajte, pánovia, skoro deň chválite,iba ak mačku si do vreca lapíte…“Pookrial Slivkay, víno ho prehrialo,pri takých novinách údivu nemálo.„Včera, keď išiel som na vašu poradu,chytil ma Jánošík hodinu od hradu.Chytil ma do klieští, ruky jak lopaty,zvliekol ma nasilu od hlavy po päty.Potom ma prestrojil, sťa by mi z oka bol,so svojím sprievodom, verte mi, vypadol.Tak som vám, pánovia, nač’ reči šíriti,celú noc v hore stál ku stromu pribitý.Ku stromu pribitý na ťažkej reťazi,nado mnou päť chlapov s valaškou na stráži.Duša mi, priznám sa, na ústach sedela,ani len obrva pohnúť sa nesmela.Medzitým Jánošík s vami bol vovedno,na moju dušičku, to sa mu poviedlo…“„Šalieš var’, Slivkay, kdežeby, Jánošík…“„On veru, spolu s ním Ilčík i Gajdošík!“Do smiechu pánom je, neveria akomak,hoc by sa rozkrájal Slivkay, neborák.Už je reč skončená, vykríkli paničky,boli sa presvedčiť, prázdne sú ládičky.Niet slychu po zlate, ta šli i dukáty,na chodbe v stene palošík zaťatý.Palošík, lístoček: „Riekli sme si pri víne,iste sa stretneme o týždeň v Žiline!“Skysol smiech na ústach, končí sa porada,pavúk si sieť svoju na slovách rozpriada.
Pridavok_Valaska-a-dukaty.html.txt
Potrestanie Štefana KrškuHolubičí slovenský národ si vypije jednako v žalosti ako i v radosti. Juro Tomčík a Števo Krška, príduc po súde s Bundíkom do rodnej dediny, hladko a jednomyseľne zakerovali k legionárovi. Slávili Bundíkovu porážku ako víťazstvo dediny nad mestom, sedliaka nad mešťanom, prízvukujúc pravda aj svoju obzvláštnu múdrosť, ktorá nie je podielom každého len preto, že sa každý deň napuká kapusty so švábkou. — K tomu treba čosi viac, čo v apatieke nekúpiš, Števo! — zavolal víťazoslávne Juro, hľadiac na hlboko zamysleného a nad svojou múdrosťou zadiveného Števa.Po víťaznom hode sa pustili domov. Števo uprostred cesty zachytil dvoch šarvancov, ktorí plieskajúc bosými nohami po hradskej, frnčali popri ňom, ako keby ich vystrelil. Chlapci zastali ako na komando. Števo tiež zastal, ale nie ako na komando. — Kde — kde utekáte? — pýtal sa ich Števo, nakloniac hlavu a dívajúc sa jedným okom na predeň vystretý ukazovák. Chlapci zakričali, že jeden ide po Kondrka a druhý po Kotúľku a ufrkli.Števo sa ťažko rozkolísal a vesloval do otcovského príbytku, ako čln na nesmierne rozbúrenej rieke. Kolísalo ho. Cestou hovoril sám sebe, že, hľa, ide trest boží na Junca, lebo to jeho chlapci utekali po Kondrka a Kotúľku (o ktorých tiež viem rozprávku), a síce preto, lebo mu iste kus dobytku ochorel. A to môže byť len vôl, lebo je boh spravodlivý (alebo si to Števo žiada), a tak mu celú krásnu páru parom uchytí. Vezme, vezme, lebo sa do kože neprace. Tak mu treba, i pľasol si päsťou do dlane.Keď bol dvadsať krokov od svojho domca, videl na doskách naukladaných pred domom svoju sedemročnú dcéru Katrenu, ktorá si krátila čas tým, že premieňavo nariekala a dlabala si v nose. Na otcovské: — Čo bľačíš, ty papľuh! — odvetila vzlykajúc, že mater pohrýzol Trnčiarovie pes a že tá teraz v svetlici vyrevúva, ako keby ju z kože dreli-í-í.Múdry človek (Homo sapiens) v takýchto okolnostiach kľaje, nadáva a spomína vraždu. Števo to všetko statočne urobil, a to s tým väčším oduševnením, lebo chcel odvrátiť Zuzinu pozornosť od svojho stavu, ktorý ona naskutku skúseným okom rozpoznala, keď videla, že Števo troma mimovoľne urýchlenými skokmi premeral celú izbu, aby sa mohol dolapiť stola. Nijakou výchovou nepokazení ľudia vždy dávajú voľný beh svojim citom, a preto Zuza hlasite plakala a vykladala kvôli uhryznutiu. Keď videla, ako je Števo doriadený, začala ešte väčšmi nariekať, miešajúc nadávky na psa aj s nadávkami na Števovo korheľovanie. Ten v snahe odvrátiť jej pozornosť od svojej neistej rovnováhy, vzal jej nohu a obzeral ju. Počas tejto nie veľmi šikovne prevedenej manipulácie Zuza vydávala také zvuky, ako keby jej telo rozpálenými kliešťami trhal. Prostí ľudia sa vôbec neženírujú, a preto aj Števo nadával nešeredne na Trnčiara, na besnotu a na Čechov. On vraj Zuzu, svoju Zuzanku, psovi zožrať nedá, a už vôbec neprivolí, aby sa zbesnela. Pošikuje ju k doktorovi a pošle ju do Prahy do špitála. Je mu všetko jedno, čo celý jeho horko-ťažko nagazdovaný majetok na to praskne. — Nech! Len Zuzanka, ty mi ostaň, ženička moja drahá. — I preskočil z nadávania do žalostného tónu a kvílil a zavýjal, že by bol kameň obmäkčil. Táto konkurencia Zuzu mrzela, preto prestala plakať, lebo jej to akosi sprosto vyzeralo, že obidvaja húkajú, ako keby ich mordovali. Vyzvala Števa, aby už čušal. Števo si utieral širokými rukávmi hojne sa lejúce slzy. — Ty mi nezakážeš, ty ma nerada, ale ja ťa mám rád, Zuzanka moja drahá, — i šiel k nej a chcel ju oblápať, avšak ona ho odsotila. — Choď mi z očí, ty starý somár. — Nedám sa ti zbesnieť, nedám, ty zlato moje, čo navnivoč vyjdeme a veď — Trnčiar všetko poplatí, všetko! Jano, — zavolal na šestnásťročného syna, — priahaj, idem s materou k doktorovi!Jano, ktorý doposiaľ s tou najväčšou flegmou hľadel na vyčíňanie svojich drahých rodičov, vyšiel priahať. Je isté, že jeho myšlienky a city pri tejto príležitosti prísne nezodpovedali štvrtému božiemu prikázaniu.Doktor sa chystal na tarok.[1]Ale Zuzu ešte vďačne odbavil. Vypálil jej ranu hodne štipľavou medicínou, lebo neštípajúca by predsa nič neosožila, a na Števovu žiadosť vystavil aj „vizerepertum“, tuhé „vizerepertum“. Strčil ako keby nič do kapsy groše, ktoré mu dal Števo, stenajúci a opakujúci bez ustania, že to Trnčiar všetko poplatí, oj poplatí, poplatí. — Snáď áno, — prisvedčil doktor a zmizol, lebo vedel, že kamaráti naňho netrpezlivo čakajú.Števo vošiel ešte so Zuzou do známej krčmy, kde svoju už trochu slabnúcu opitosť občerstvil a aj svoju Zuzanku tak doriadil. Len proti bôľu a aby jej tak na srdce nehnalo, takže táto viac nebola oprávnená nadávať na jeho nadratosť.Po príchode domov skočil z voza a šiel rovno k Trnčiarovi držiac v ruke „vizerepertum“. Trnčiar si v izbe prezúval mokré krpce. Jeho duša bola v najprísnejšej rovnováhe, lebo, hľa, podarilo sa mu pozvážať čo aj trochu namoknuté seno, pri čom pánboh zažmúril oči, keď pojal aj jednu Svalcovu kopu. Vzhľadom na ďalší vývin udalostí nepatrí k veci, že mal pravú tvár od „cúgu“[2]pošinutú, následkom čoho pravé oko neprižmúrene kukalo na svet a líce sa mu pri reči nadúvalo ako vetrilo na člne; ale veľmi patrí k veci, že bol chlapík na siahu vysoký a že mal ručiská ako lopaty.Števo sa vrútil do Trnčiarovej izby a pchal nad nohami zohnutému písmo popod nos, núkajúc mu ho, aby si ho prečítal. Trnčiar sa do čítania nepriberal, radšej preťahoval návlaky do krpcov. — Veď povedz, čo chceš?Števo mu povedal z čista-jasna, aby dal tisíc korún, že ho zo všetkého vypustí, že za to on všetko zariadi. Trnčiar sa vystrel a fľochol naň ako Ogrman a pýtal sa ho, ukazujúc prstom na čelo, či sa mu rozum čistí? Hovoril hlasom, ako keby na najhrubšej strune na base brnkal. Števo kníšúc sa reval, že on si ženu od Trnčiarovho psa potrhať nedá. Trnčiar mu s posmechom vysvetlil, že jeho pes je už fuk, že ho ešte pred večerom zastrelili, lebo bez koša bzikal po ceste, na čo Števo, ktorému toto tvrdenie bolo náramne nepríjemné, skríkol a nadal mu do cigáňov, lebo veď Zuza predsa jeho psa dobre pozná.— Keď neveríš, rozpuč sa, — ponúkal ho vľúdne Trnčiar, zase venujúc svoju pozornosť krpcom. Števo sa síce pučil, ale nie natoľko, aby sa celkom rozišiel a vyzval znovu Trnčiara, aby zaplatil podobrotky, lebo uvidí, čo bude s ním.Trnčiar zase vyzval Števa, aby sa mu pratal z domu, čo Števo nechcel urobiť, ale nadávajúc mu, pýtal sa ho, že či je to o tom práve pravda, na čo on bol so Zuzou u doktora a čo robí „s vizerepertom“, keď mu ho teraz nemá kto zaplatiť?Mišo Trnčiar mu poradil, aby si ho na pamiatku odložil do spevníka, čo Števa tak rozľútilo, že Trnčiara búšil do pŕs.Števo nebol slabý chlap, ale keď si spomenul na to, čo sa v tú chvíľu s ním stalo, to sa mu vždy tak činilo, ako keby ho jeho nebohý otec ako päťročného chlapca bol vylátal. Trnčiar mu svojimi ohromnými labami dal na každé líce po zauchu, čo ho úplne omráčilo, potom ho chytil za golier a vyhodil ako šteňa doprostred dvora, kde, aký dlhý bol, pľasol do blata.Števo bol celkom zdrvený od jedu, z úst sa mu penilo. Prebehol do svojho dvora, dopriahal z polovice vypriahnuté kone a utekal zase do mesta po druhé vizum repertum.Doktor prišiel vďačne na chvíľu z besedy domov, obdivoval súcitne stopy zaúch, ktoré siahali od spánkov po bradu, napísal nové tuhé „vizerepertum“, a keď sa ho Števo zase pri platení pýtal, či právo vyhrá, povedal, že — snáď áno, a zmizol, lebo vedel, že kamaráti naň netrpezlivo čakajú.Keď sa Števo ráno zobudil, bolela ho hlava i od rumu i od zaúch. Hučalo mu v nej ako v úli. Rukami si pomacal tvár a bol prekvapený, že mu je ako tekvica. Po troche mu poschádzalo všetko na um, čo sa to včera porobilo. Jeho dobrej vôli to nepomáhalo.Vtom vošiel do izby jeho syn Jano a povedal nie bez vyčítavého prízvuku, že toho Trnčiarovho psa naozaj četníci zastrelili, a to ešte pred dvoma dňami, a že mater uhryzol pes akéhosi šľajfiara,[3]ktorý hneď večer aj odišiel.Števo sám bol presvedčený, že Trnčiar ohľadne psa povedal pravdu, a preto ho náramne pohlo, keď to Jano ešte dotvrdzoval. Múdre ľudské zviera mrzí, keď vidí, že urobilo ohromnú hlúposť a keď mu to vlastné dieťa potrie pod nos.— Ber sa mi z očí, ty fagan nepodarený! — zareval na Jana, ktorý vrtko ušiel, hundrúc čosi o takej neobyčajnej veci, ako je opitý kôň.Nasledujúce veci sa samo sebou rozumejú. Po prvé, že kašu musela zjesť Zuza, lebo ona povedala, že ju uhryzol Trnčiarov pes. Števo ustálil, že je sprostá, slepá a ešte kadečo iné. Zuza zase, že je Števo nerozmyslený korheľ, a načo mu bolo druhé „vizerepertum“, čo vytiahol „na“ Trnčiara, veď by o tých zauchách, ktoré mu vytresol, aj tak vedel, keby ich nemal na písme. Po druhé, že keď Zuzino liečenie musel sám Števo platiť, „horko-ťažko nagazdovaný“ majetok na ňu nemíňal, ale jej vtisol desať korún čs. do dlane a poslal ju do Svätej Anny k Almanovcom, tvrdiac, že jej ani tak ani parom nebude. Po tretie, že na Trnčiara sa hnevá. Tie zauchá by mu ešte odpustil, ale to mu nikdy nedaruje, že si toho psa dal takým potuteľným spôsobom zastreliť, len preto, aby ho do škody doniesol.I usmial sa lignovský sv. Alfonz, ktorý celú túto záležitosť na potrestanie Števa zhora dirigoval a pomyslel si, že na hlave ľudského zvieratka tá koruna kráľa všetkého tvorstva veľmi ľahko sedí, keď sa od niekoľkých deciek rumu prevalí do prachu.[1]tarok— hra v karty[2]„cúg“— (z nem.) prievan[3]šlajfiar— (z nem.) brúsič nožov
Nadasi-Jege_Potrestanie-Stefana-Krsku.html.txt
List 1. Jiřímu Palkovičovi[1](Asi z roku 1812)Mal sem umisel preloženú moju Eneidu tajňe skritú ponekud zachovat; ale prednesuci žádost J. V. Učenej Milosti dvom sudnejším mužom,[2]tu raddu sem od nich dostal, abich ju naplnil. Ustupil sem jim a preto včil volakolko radkov posilam, poňížeňe žádajic, abi jich do Tídenníka položili.[3]—Na tu otázku: jak daleko sem v prekladaňi prišel? odpovedám: že sem celú preložil za jeden rok: začal sem totižto 1810. 15ho listopadu a prvné dva spevi sem pres zimu v izbe preložil, treti us venku v haji Blaťiňi rečeném[4]a potud len do Velkej noci, poňeváč sa mi tehdáž vac povinnosti uchadzalo, než od Velkej noci; ostatních devat pod jasenem sedající na rozkošních a utešeních lúčinách dokola a pres kríž rozličním stromovím ohraďeních i pres prostredek hruškami okraseních sem i tam narídko. Dokonal sem pracu moju 1811. 23ho rijňa.[5]Preložil sem i Pastírki Virgiliové dvoma rokí pred tím.[6]O hospodarstve, Georgika, nemal sem vole obracat. Než včil isti učeni muž k tomu mňa mal. Asnad, asnad — — i toto sa nekdi stane; napadne-li mňa k tomu chut sama od seba.[7]—Čo sa dotíká prozodie, o tom nemam včil času, nebo ledva toto stačím písat, chcejíc, abi po tejto pošte ešče odeslane bolo. Jeďiňe to, že jej zaklad je pravá vislovnost: Jak sa ktera slovka[8]ukracuje anebo predlužuje (krem tich pravidel, ktere k prozodie patrá, k. p. jednoslovkovite kratke brat za obecne, trojslovkovite všecki kratke prvnu anebo ostatnu predlužit a krem obojetních &), tak sem i ja kladel. Nebo jestlize v pravem visloveňi dobra vírečnost v každém jaziku to žádá, abi sa merkovalo na kratke a na dluhe slovka a tak sa aj vislovovalo; čím vacej bi sa nemalo na to merkovat ve veršoch metrickích, které istím počtem a poradkem kratkich anebo dluhich slov su zvázané, obzlašťne v jaziku takem, kterí na kratke a na dluhe slova je hojní, jako náš? A toto je, čo najvatšu líbežnost, anebo abich tak povedal, dušu veršom dává.Která bi ale ta pravá vislovnost bola? Od mužov z rozličnich stolic a mist na podezrele mňe anebo pochibne slova prizvuk sem požadal a ten najhodnovernejší zadržal; ňekde však, abi tím i tím krivda nebola, kde sa nesrovnávali a uši nepram sa to zdálo obražať, za obecné sem bral. &. &.Prespolné ména[9]sem ne podla jejích prizvuku, ale tak, jako mňe Slovakovi padali, bral.Pri prekladaňi radňej sem nektere epiteta vypustil anebo sam pridal, však velmi zrídka, nežbi(?)[10]zadržící jích, mal verš nelíbezňe anebo jako núteňi zňet. — Ména bohov laťinské sem zadržal — — — Nech mi volakedy odpíšu, jako sa Jím tato moja práca lúbi, spolu svoju kritiku pridaju; ale len mňe, abych zavčasu počet ze seba dat mohel.[11]— Ale celius[12](z jakíma sa Dares a Entell prali),[13]jakoby sa najlepšej po slovensky položil? Snad len rukáv? ale já sem postavil místami baťoh, poňevač kozackí kančuch (po ruski nahajka, jak sa mi zda) i batušek volaju sami Kozáci a tento též má zašité olovo.[14]Vaccinium malina,[15]dictamus črevdava[16]&. &. sem položil. Komentára Hajnového nemám, ale míti chcem.[17]— Meno moje neviloža.[18]—[1]Je to úryvok z Hollého listu, ktorý odtlačil JiříPalkovičvo svojomTýdenníku(Týdenník, aneb Cysařské královské Národní noviny) 1813, s. 310 — 312. Palkovič predtým v tom istom časopise (s. 288 — 292, 309 — 310) uverejnil na pokračovanie ukážku z Hollého prekladu Vergiliovej Eneidy do bernolákovskej slovenčiny a potom ako dodatok na vysvetlenie pripojil tento list. Ukážka z prekladu i list vyšli anonymne. JosefHendrichv štúdiiVergilius v českých překladech(Sborník filologický, Praha 1922, s. 331 — 335) porovnaním tejto ukážky s neskorším Hollého prekladom Eneidy upozornil, že autorom prekladovej ukážky i listu je básnik Ján Hollý. Palkovič pri odtláčaní ukážky i listu zachoval síce Hollého jazykovú i pravopisnú pôvodinu, no predsa namiestošpoužilss, namiestoípísalja namiesto pôvodnéhoúkládolů, na čo aj sám upozornil (s. 288); okrem toho však do odtlačeného textu listu vniesol aj niektoré vlastné pravopisné zásady (zymum.zimu,vkracugem.ukracuge). Pri prepise listu do tohto vydania sme všetky tieto Palkovičove zásahy odstránili. — Hollého list pochádza niekedy z r. 1812.[2]Nevedno, ktorí mužovia to boli, nie je však vylúčené, že jedným z nich bol Hollého profesor JurajPalkovič.[3]JiříPalkovičodtlačil vTýdenníku105 veršov z prvého spevu Eneidy v Hollého preklade.[4]Blatiny— barinatý les medzi Pobedimom a Bašovcami (v miestnom nárečí dosiaľ: Blaciny)[5]Hollý bol od 14. októbra 1808 kaplánom v Pobedime (matričné záznamy od neho sú tam z obdobia od 8. januára 1809 až do 15. mája 1810), odkiaľ asi v januári 1812 prešiel ako kaplán do Hlohovca (pozriJán Hollý očami svojich súčasníkov, Bratislava 1964, s. 313). Eneidu teda prekladal v Pobedime, hoci neskôr vo svojom životopise (pozri tu na s. 158) uvádza, že ju prekladal v Pobedime, Hlohovci (Frašták) a Maduniciach. V skutočnosti však v Maduniciach znova prepracúval svoj preklad pre definitívne knižné vydanie.[6]Pastírky= eklogy, bukoliky, pastierske spevy. — Hollý preložil všetkých desať Vergiliových pastierskych spevov už ako trnavský teológ a pojal ich do svojej zbierkyRozličné básňe hrďinské, elegiacké a lirické z Virgilia, Teokrita, Homéra, Ovídia, Tirtea a Horáca(Trnava 1824).[7]VergilioveGeorgicaHollý nepreložil. (Georgica — básne s poľnohospodárskymi námetmi.)[8]Slovka= slabika (ďalej napr. jednoslovkoví = jednoslabičný atď.)[9]Roz. cudzie mená.[10]Otáznik v zátvorke dodal Palkovič.[11]Prípadnú Palkovičovu odpoveď Hollému nepoznáme.[12]Celius— správne má byť (chyba tlače?):caestus(lat.) — remeň so zašitými olovenými guľkami, ktorým si pästiari ovínali ruky. Hollý napokon tento výraz preložil ako „bijáki“ (Virgiliova Eneida, Trnava 1950, s. 118): „… a na lokti bijáki naťáhnuť“ (lat. pôvodina: „… manibusque inducere caestus…“), kým napr. český prekladateľ KarelVinařickýsa mu vyhol opisom (P. Virgilia Maróna Spisy básnické, Praha 1851, s. 102): „… ruční s ním bitku počíti…“ — Pri citovaní Hollého diel, nakoľko je to možné, odvolávame sa v tejto edícii na naše vydanie desaťzväzkovéhoDiela Jána Hollého, ktoré vyšlo v Trnave roku 1950, pretože pre dnešného odborníka je ľahšie prístupné než pôvodné Hollého vydania.[13]Dares a Entell— zápasníci v piatom speve Vergiliovej Eneidy. Hollý, podávajúc obsah tohto spevu vo svojom knižnom vydaní Eneidy, bližšie opisuje (s. 106) aj spomínaný „biják“: „Entell starí Daréta na spósob mláďenca sa vistatujícého bijákem anebo rukavicú z bujačéj kože zašité olovo majícú premáhá.“[14]kančuk, nagajka, batog(rus.) — kozácky šľahák, bič, trstenica[15]Vaccinium(lat.) — prekladá sa aj ako čučoriedka alebo brusnica, ale vo výkladoch k Vergiliovi sa spomína, že táto rastlina sa inak voláhyacint. Ide o miesto v druhej Vergiliovej selanke(Bucolica), v. 18 a 50, ktorú Hollý tiež preložil a tam použil pomenovanie (Dielo I, s. 69 a 70) „jacintek“ (nie malina). K.Vinařický(P. Virgilia Maróna Spisy básnické, s. 8) nazval túto rastlinu „kozobrádka“.[16]Dictamus, dictamnum(lat.) — rastlina, o ktorej sa vo Vergiliovej Eneide hovorí (XII, v. 412 — 415), že ju poznajú divé kozy, keď sa im zabodne do chrbta šíp. Vinařický (cit. d., s. 282) použil na tomto mieste názov „Dobré-Mysli kořen“, kým Hollý „trevdava“ (v liste asi chyba tlače: črevdava); tento Hollého výraz pojal neskôr aj JiříPalkovičdo svojho slovníka(Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch, Praha 1821)vo významejesienka(čes. třemdala, třevdava).[17]Nemecký klasický filológ Christian GottlobHeyne(1729 — 1812) — profesor v Göttingách, vydal v rokoch 1767 — 1775 v Lipsku dielo P. Vergilia Marona v štyroch veľkých zväzkoch, bohato sprevádzané kritickým a vysvetlivkovým aparátom(P. V. M. Opera varietate lectionis et perpetua adnotatione illustrata a C. G. Heyne). Druhé vydanie vyšlo v r. 1787 — 1789 a tretie v piatich zväzkoch v r. 1798 — 1800. Po Heyneho smrti pripravil toto dielo na štvrté vydanie (podľa tretieho) v r. 1830 — 1841 Philipp EberardWagnerv Lipsku taktiež v piatich zväzkoch (toto vydanie sme mali k dispozícii v bratislavskej UK).[18]Hollého meno Palkovič skutočne neprezradil (pozri v úvode k tomuto listu).
Holly_Korespondencia-Jana-Holleho.txt
StrachSedel som v kaviarni pri obloku na kanapke a prezeral obrázkové časopisy. Bolo predpoludním. Kaviareň prázdna. Pohrúžený do obrázkov v tichu zavŕzgali dvere. Zdvihol som oči, či nevošiel nejaký známy. A naozaj. Do kaviarne vkrivkal Maľvík, bývalý politik, starší už človek a môj dobrý známy. Hneď som ho poznal po nápadne rovných obrvách, chĺpkoch na nich, zahojenou červenkastou jazvou nad pravým okom. Bol zarastený, v čiernom ošúchanom kabáte so zvisnutými plecami, v úzkych, bledých nohaviciach a v sandáloch, na ktorých remenné mriežky sa už kde-tu potrhali. Zastal, poobzeral sa a pošiel v tú stranu, kde som sedel. Videl som jeho posmievačný úsmev a ostré ihličky v pozore. Aj on ma musel poznať. Predsa prešiel popri mne akoby ma nepoznal a sadol si na susednú kanapku. V posledné časy sa mi často stávalo, že ma tí najznámejší nepoznávali. Nedivil som sa Maľvíkovi. Boli také časy, keď ľudia najradšej doma sedávali, sami vychádzali, keď museli, nedívali sa na seba iba ak potajomky, nepozdravovali sa na verejných miestach a v krčmách, kaviarňach vyhľadávali kútiky, kde ich nikto nezbadal.„A čo nového?“ počul som zašuškať. Obzrel som sa. To Maľvík hľadiac von oblokom šeptal ku mne.„Prisadni si, tak ti poviem. Alebo si ja mám prisadnúť k tebe?“„Poďme radšej ďalej, sem vidno z ulice.“„No a keď vidno?“„Snažím sa byť neviditeľný. Vieš, oči kolem. Veď ti poviem.“Prešli sme od obloka do vnútra kaviarne, ale ani tu sme dlho neobsedeli. Asi o tri stolíky ďalej od nás sadol si akýsi neznámy, tučný mladý pán. Zdalo sa, že nás nezbadal pre kabát na vešiaku, čo stál medzi nami a ním. Vytiahol z vrecka noviny veľkého formátu a zmizol za nimi. Maľvík sa stal neposedným. Mihol a ľahko drgol bradou k tretiemu stolíku, priložil si na chvíľu prst na ústa a odvrátil sa odo mňa.„Čo ti je?“„Pozri na toho mládenca s novinami, ako sa mu oči gúľajú z kúta do kúta.“Dotkol sa mojej ruky a upozornil ma rýchlym, tichým hlasom.„Ale nepozeraj hneď. Potom, tak, akoby si náhodou zavadil o neho pohľadom.“Presadol si chrbtom k neznámemu, aby mu nevidel do tvári. Pri presadaní čosi takého vypustil z úst, ako „peleš lotrovská“. Nerozumel som mu dobre a nahol som sa k nemu.„Čo hovoríš?“„Nenahýnaj sa ku mne,“ odtiahol sa odo mňa naľakaný, „to by vyzeralo, ako čoby sme nejaké tajnosti pretriasali. Poďme heno do kúta. Tam nás nevidí. Budeme môcť slobodnejšie hovoriť.“„Veď sem nedopočuje,“ nechcelo sa mi toľko presadať.„Ale vidí. A potom tí ľudia majú v jednom vrecku mašinku, ktorá každé slovko zachytí, v druhom vrecku má fotografický aparát v podobe cigarníka. Vyloží ho len pred seba, otvorí akoby vyberal cigaretu, spustí, a už nás má v aparáte. Prepýta sa sklepníka kto sme, čo sme, a ani nevieš, len keď ťa stihne nešťastie.“Videlo sa mi, že priateľovi preskočilo koliesko. Všade vidí nebezpečenstvo, vo všetkom a v každom strašiaka. Mánia prenasledovania? hádal som a mimovoľne pozrel na tučného mladého človeka. Zazrel som mu len nohy, potom oko raz na jednom, raz na druhom kraji novín, kedy-tedy aj obe oči nad novinami. Že by nás skutočne pozoroval? Po chvíli som zas tajne pozrel na neho. Práve odšmaril noviny, akoby sa nahneval na ne, pokrútil hlavou a zošpúlil ústa. Myslel som, že si chce odpľuť. Pritom zaškúlil na mňa, videl, že sa dívam na neho, vzal zas pekne noviny, poskladal ich, potľapkal rukou, potom strčil prst za golier, pomykal hlavou a ústami začal prskať. Dojem bol hneď iný. Noviny sa mu páčia, golierik ho stíska a do úst sa mu dostalo iste vlákno dohánu z cigarety.„Sem sa díva,“ zatelegrafoval som očami priateľovi.„Poďme do kúta,“ naplašil sa a nečakajúc moju odpoveď, zobral sa a prešiel za pokladnicu, kde ho neznámy nemohol vidieť.Zdvihol som sa a šiel za ním.Mladý tučný človek držal v ruke peniaz, ktorým chcel už-už poklepať na stolík, aby platil, ale ako sme sa premiestňovali a šli ďalej od neho, strčil peniaz zas do vesty a fúkol nosom. Vydýchol si. Čo, aj ten sa bojí? — prekĺzlo mi hlavou podozrenie.„Tu bude dobre. Až sem nedovidí a nedopočuje,“ obľahčene povedal Maľvík, „tu sa môžme otvorenejšie rozprávať.“Ledva to dopovedal, nakukla za kasu bledá, úzka tvár pokladníčky so zlatistým hniezdom vlasov na hlave a popolavým brieždením vo veľkých, naširoko otvorených očiach. Pozrela na nás a zmizla.„Stopujú nás,“ zdesil sa Maľvík, „nešťastná kaviareň. Sem viac neprídem. Tu je samý špión. Poďme k Dunaju. Tam si sadneme na niektorú opustenú lavičku. Smelo si pohovoríme. Pozri, aký je pekný čas. Ale ty choď popredku. Ja pôjdem za tebou, aby nás spolu nevideli. To by bolo nápadné.“Chcel som namietnuť, že nás pri Dunaji skôr zbadajú ako tu za kasou, ale načo strašiť nastrašeného. Prikývol som.„Tam v parku nájdi lavičku, kde ľudia veľmi nechodia,“ upravoval ma, „ja ťa už nájdem, ak sa len niečo nestane.“— Mánia, mánia, — ozývalo sa mi v hlave. — Aký úbohý človek. Mal by som ho nechať osamote. Bol by spokojnejší…Ale moja zvedavosť zvíťazila. Čo z toho bude? Čo mi povie? Šiel som. Mladý tučný človek, keď videl, zas vytiahol peniaz z vrecka vesty. Zas chcel platiť a tiež akiste ujsť z tejto podozrivej kaviarne. Keď som ale stúpal k východu, azda od radosti, položil si peniaz na dlaň, udrel druhou rukou na zápästie a vyskočivší päťkorunák chytil do hrsti. — Nič sa nedeje, — hovoril mi tento pohyb, — vidíš, aký som bezstarostný, darmo ma špehuješ.Pri Dunaji bolo plno malých detí, pobehujúcich sem a ta, samé detské kočíky, opatrovkyne a mladé matky. Penzisti sa vypekali na slnci. Lavičky obsadené. Ak si sadnem na takú, na ktorej niekto sedí, Maľvík si neprisadne. Zastal som si ku kamennému nábrežnému múriku a díval sa na blyštiaci sa Dunaj, ako si pomaly a pokojne tečie. Ten sa veru ničoho nenaľaká. I keby Bratislava horela, nevzruší ho to. Vlny ustúpia lodiam, ľuďom bez huku, a zas sa spoja vyrovnané. Tečú si dolu ako im príroda prikázala. Hej, ty Dunaj mäkký, ústupčivý a predsa pevný, nebojácny a nezlomný!Pocítil som za svojím chrbtom človeka. Maľvík! Stál na dobrý krok odo mňa, obrátený bokom ku mne. Nedíval sa v moju stranu. Hovoril, ako keď sa niekto sám so sebou zhovára:„Tu sa nedá nič robiť. Poďme ku mne. Bývam neďaleko. Hybaj za mnou… Nekývaj hlavou, že rozumieš… Vidíš hen policajta… Hneď by bol tu… Opatrne… Aspoň päť krokov diaľka… Druhé poschodie naľavo.“Šiel som za ním zďaleka, ako rozkázal. Pred bránou domu, kde býval, poobzeral sa na všetky strany ako nedôverčivý vták a vošiel. Kým som vyšiel na druhé poschodie, dvere bytu mal už zavreté, musel som cengať. Sám mi ich otvoril. Pozrel napravo, naľavo, ponad zábradlie dolu na schody, či ma niekto nezbadal, a hlasno sa ma opýtal ako neznámeho:„Koho hľadáte?“ Potom dodal tichšie: „Poď chytro!“Keď zavrel dvere na kľúč, vysvetlil: „To ja tak očistom, aby sa nepovedalo: ,Tajná schôdzka!‘ Dajú pozor na všetko. Domovník si zapisuje, kto koho navštevuje. S nikým si sa nestretol na schodišti? Nik ťa nevidel?“„Nik.“„Má oblôčik a tým pozerá, kto ide, ako had sa vykĺzne a plazí sa v papučiach za príchodzím, vypátrať kde ide, ku komu? Hoci je môj zamestnanec, lebo veď tento dom, ako vieš, je dosiaľ ešte môj, či sa opovážim vyhodiť ho? To by bolo ešte horšie. Radšej trpím, že ma a mojich obyvateľov zrádza. Za to ho odmeňujú. Nadarmo zachádzam s ním ako s maľovaným vajcom. Podlá dušička!“Po dverách zavrel aj oblok na pitvore, potom všetky obloky v priestrannej izbe, kde sme vkročili. Bola to panská izba s fotelkami, písacím stolíkom a malou knižničkou. Steny holé a lacné handričkové koberce na podlahe. Nazrel pod fotele a ponúkol, aby som si sadol, poňuchal v kútoch a šiel do ostatných izieb spraviť poriadok, iste sa presvedčiť, či tam naozaj nikoho niet. Keď sa vrátil, hodil podušku na telefón, aby, vraj, nepočuli náš rozhovor, lebo je taký aparátik, ktorý každé slovko berie na valec, a už aj dostaneš nočnú návštevu, na každý pád nočnú, ktorej sa potom nestrasieš za týždeň. Prekutajú všetky kachle, rúry, zásuvky, vrecká, párajú futrá, budú nadvihovať koberce, vlezú do každej dierky ako šváby, vytriasať ti budú knižky, rozoberú väzbu kníh, nazerajú do starých topánok, papúč, váz, posnímajú obrazy, odchýlia visiace hodiny, snímajú ciferblaty, pýtajú od teba vreckové hodinky a hľadajú pod ich vrchnáčikom…„Ešte aj ústa som im musel otvoriť, či tam nemám nejaký požuvaný leták, vybrali mi vatu z uší,“ zasmial sa Maľvík kyslo, „staré ľúbostné listy spred dvadsať rokov mi vzali ako podozrivý materiál, pravda, s vreckom múky, dvoma kilami cukru, dvadsať dekami čaju, štyrmi vajíčkami, kúskom masla a troma štangličkami čokolády ako nedovolené zásoby. Na dovažok, rozumie sa, zabalili i mňa. ,Musíte nám vrátiť návštevu‘, rehotali sa cynicky… Dlho ma tam držali… Kto by nemal niečo podozrivého v dome, najmä keď pasú po ňom, lebo by sa hodil pre akýsi úrad?… A vieš, že okrem domu nemám iný majetok. Tento dom je celý môj kapitál, z ktorého žijem…“— Ach, tu je kľúčik tvojho strachu, — vyjasnilo sa mi.„Teraz už chápeš moju opatrnosť. Ak sa v niečom previním, stanem sa politickým zbohatlíkom a môžem ísť po žobraní. Aj tak už mám na rováši svoju minulosť.“Sklonil hlavu a pritisol si sluchy prstami.„Niet už, priateľ môj, privátneho života,“ zavyl bolestne, „ľudia nie sú svoji, nikde a nikdy. Vždy a všade patria verejnosti i so všetkým tým, čo majú. A keď niet privátneho života vôbec, v ktorom by zablyslo svetielko radosti, úprimnosti, priateľstva, bezpečnosti, chvíľočky slobody, ktorú by si mohol venovať sebe samému podľa svojej chuti. Nevieš, či spokojne doobeduješ, či budeš môcť nerušene prečítať príjemnú ti knižku do konca, či je nie nebezpečná, či je tvoja poznámočka, ktorú si si zapísal do notesa, nie závadná, lebo veď môžu prísť, notes nájsť a bieda je hotová. Keď píšeš priateľovi, či ťa neprenasleduje príšera: pozor! A ak list otvoria, prečítajú a odložia ako dokument proti tebe. Keď si večer ľahneš, nikdy nevieš, či sa zobudíš v svojej posteli a nie na nejakej áreštantskej prični. Veľmi sa už starajú o tvoj privátny život, o tvoje myšlienky, city, hovory, písma, styky. Len tak smieš zmýšľať ako oni, len tak cítiť ako oni, hovoriť len to, čo oni popíšu, písať len to, čo oni pohovoria. Šuškať sa nesmie, počúvať to, čo bys chcel, ti zakážu. Určia, čo ťa má tešiť a čo kormútiť, aké obrazy a sochy uctiť, čo jesť a koľko, aký odznak nosiť, ako sa pozdravovať, do koho sa zaľúbiť, koho pojať za manželku, koľko detí splodiť, kedy a kde sa prechádzať, aké krčmy, kaviarne, hostince navštevovať, kedy domov prísť, akú spoločnosť môcť prijať v svojom príbytku, koľko slúžok mať, akou farbou natierať svoju firmu, kde kupovať, u ktorého doktora sa liečiť, ktorého advokáta môcť požiadať, aby ťa pri súde zastúpil, kto môže byť na čele privátneho obchodného podniku, kto v správe. Ak máš vlastný dom, vyženú ťa z neho za štyriadvadsať hodín, lebo je na ulici, kde ti je nedovolené bývať alebo že ho potrebuje iný významnejší človek ako si ty. Ak máš vlastný majetok, vezmú ti ho preto, lebo iní taký majetok nemajú, ak máš podnik, hoci s handrami alebo so starým železom, dajú ti do neho kompana, ktorý hoci ani peniazmi ani rozumom neprispeje k rozkvetu biedneho obhodu, berie za fajčenie na pulte osemdesiat percent z dôchodku. Ak si štátny úradník alebo berieš krvopotne zaslúženú penziu, môžu ťa z úradu z jedného dňa na druhý vyhodiť, penziu odobrať podľa toho, ako sa im tvoja opičia tvár páči, ak sa im páči — nie, ak sa im nepáči — áno. Postihnutí nech sa idú pásť alebo počúvať koncerty Usmievavého Slovenska.[1]Slovom, je to číročistá Radosť zo života…“[2]Maľvík buchol na stolík.„Nie sme už ľudia! Sme kamenie, do ktorého môže hocikto zakopnúť. Kamenie je nemé. Nič nepovie. Ba horší sme! Kamenie aspoň zaštrkoce, my ani to… Ľudia sa tratia ako ihly. Dnes jeden, zajtra druhý. Nevieš, kde sa podeli. A chýr letí. Zavreli ho. Nie, nezavreli, — zastrelili, nie, nezastrelili, — obesili, nie, — žije, ale ho mučia, vlasy mu vykmásali, všetky zuby povybíjali. A prečo? Previnil sa. Čím? Slovom, lebo niečo povedal, písmom, lebo niečo napísal, činom, lebo niečo urobil, životom, lebo hral v minulosti poprednú úlohu, rozumom, šikovnosťou, lebo si nadobudol majetok, to sa vie, že neoprávneným spôsobom, previnil sa, lebo má veľké príjmy, trafičku, krčmičku, skliepok, a tak je teda nebezpečný. Rozum, majetok, peniaze, šikovnosť, usilovnosť, veľké príjmy, trafičku, krčmičku, skliepok môžeme mať len my a len my sme oprávnení hovoriť a písať a robiť, čo nám prospeje. Nebudeme chovať na svojich vlasteneckých prsiach hada. Neveríme mu, neveríme! Zradca! Ožobráčiť ho, zavrieť, umučiť, zabiť! Aj keď nič nespravil, nič nepovedal, nič nenapísal, ale má čosi, čo sa nám zíde. Nie je náš. Stačí. A ak sa ukazuje ako náš, to sa len pretvaruje, chce si len zachrániť, čo má, klame nás. Preč s ním!… Máme ľudí, dáme pozor na vás podvratníkov. Celé húfy číhajú za vami, ani neviete, kto. Možno, že váš najlepší priateľ, možno, že vaša vlastná žena, vaše vlastné decko. Peniaz je ten rajský had, čo zvedie s malou výnimkou každého terajšieho Adama a Evu… Docielili, že niet života. Ľudia si nedôverujú. Boja sa jeden druhého. Starí známi sa nepoznávajú, keď sa zídu. Robia sa slepými i nemými, ale ich uši sú dlhé. Celá krajina akoby bola blázincom zastrašených nemých a slepých, ktorí zato každý zvuk desaťnásobne počujú. A dozorcovia, nie žeby chlácholili, zaobchádzali s nimi ako sa patrí, nie, oni hneď kazajku, aby sa stali nehybnými, bezmocnými a ešte väčšmi nastrašenými.“„Strašné je, čo hovoríš,“ vydýchol som stiesnený od týchto rečí, „načo to všetko?“„Naháňajú strach iným, lebo sa sami boja. Nálet na ľudí bez aeroplánov a bez bômb, ale výsledok jeden: ľudia sa skrývajú a skrývajú v sebe všetko, čo ich robí ľuďmi. Zvierací strach, ako keď sa pes trasie pred búrkou. Ja, priznám sa ti, mám stále pocit, že sa stane nejaké nešťastie. Ak sa osmelím vyjsť, ako napríklad dnes, sprevádza ma myšlienka, že ma niekto ovalí, že spadne zhora tehla a prebije mi hlavu, obídem každého policajta, aby ma nezobral, vyhnem sa deťom, aby ma azda neurazili a doma v noci zavriem dvere vedúce do druhej izby, aby som nevidel temno, v ktorom sa mi vše marí akési veľké blyštiace sa oko, biela ruka s revolverom, zaťahujem záclonky na knižnici a ak by odtiaľ niekto pozeral, čo robím… Hej, a tí, čo nás strašia, sú najväčšmi nastrašení. Všetkého sa boja, čo by ich slamené nohy mohlo podkosiť a bičík moci vytrhnúť z ich trasľavých rúk. Ohromní sú v jednom — v bázni. Strašní sú, aby sa ich ľudia báli. Strašní sú, lebo sa ľudí boja. Všeobecný strach. Všeobecná pomätenosť. Nastrašení sa boja strašiaka, strašiak nastrašených. Niet života…“„A čo by bolo treba robiť?“ opýtal som sa.„Nebáť sa.“„Tak sa teda neboj.“„Dvojaká možnosť je. Alebo aby sa generál nebál. Keď sa ten nebojí, smelí sú aj vojaci. Alebo ak sa generál bojí, treba dosiahnuť, aby vojaci boli smelí, tak bude smelý aj generál. Lenže my sme tak, že sa u nás aj generál bojí, aj vojaci.“„No už ako ktorý,“ zaprotestoval som.„A ešte horšie,“ pokračoval Maľvík, nepočujúc moju poznámku, „u nás generál straší vojakov a vojaci generála.“Čosi zaklepalo. Znelo to, ako keby niekto klopal na prázdny hlinený hrniec. Zvuky som si nevedel vysvetliť. Maľvík obledol. Viečka sa mu zatriasli. Oboma rukami sa chytil ramien fotela, azda aby nespadol od ľaku.„Telefon pod poduškou,“ ledva vedel povedať Maľvík, čo mu dych zastavovalo. S vypleštenými očami sa ma opýtal.„Kto môže teraz telefonovať? O tomto čase?… Hľadajú ma. Chcú vedieť, či som doma.“„Ale veď je deň a oni chodia len v noci, sám si hovoril,“ uspokojoval som ho a zdvihol sa k telefónu.„Nie, nechoď, nehlás sa. Nie som doma,“ chytil ma za rukáv.Klopanie prestalo. Maľvík skočil. Nemohol obsedieť. Počal sem a ta po izbe chodiť. Odtiahol záclonku na knižnici a vytiahol zo spodnej poličky ručný kufrík. Otvoril ho a nazrel do neho, či je všetko v ňom, čo najsúrnejšie potrebuje. V tie časy mali mnohí také kufríky, a ak by sa niečo stalo. Nevládal sa premôcť predo mnou. Ba sa aj zamračil na mňa. Bolo to také, akoby ma chcel pohľadom vyhodiť z izby. Sám by utiekol, keby mňa tu nebolo. O niekoľko minúť som sa odporúčal. Ledva vedel zatajiť radosť, že odchádzam. Stratený človek, myslel som si idúc dolu schodmi a preklínal som v duchu všetkých strašiakov a nastrašených.* * *Dobre som prorokoval, že je Maľvík stratený človek.O niekoľko mesiacov neskoršie zacengal ktosi na mojom byte. Išiel som otvoriť. Zhrbený, starý človek s rozrastenými, šedivými fúziskami a širokou, dlhou, rozcuchanou bradou, stál predo mnou. Mal odznak na prsiach, mäkký, lódenový, končitý klobúk s roztrhnutou šnúrkou, a čo bolo najnápadnejšie, krátke špinavé, remenné nohavičky s kvastličkami, chudé, chlpaté nohy v krátkych, zafúľaných pančuchách a roztrhaných sandáloch. Bral sa do chodby.„A čo chcete? Koho hľadáte?“ pristavil som ho.Odstránil mi jemne ruku a hlas sa mu zatriasol:„Veď ja tu bývam.“„Ako sa voláte?“Pozrel k povale, pochodil pohľadom po múroch a zastenal:„Ani neviem.“„To je mýlka. Vy tu nebývate,“ chcel som ho presvedčiť, hoci som už vedel, že mám do roboty s pomýleným človekom.„Ale ja som tu kedysi býval, a to vo vlastnom dome. Potom mi ho vzali, ani nezaplatili,“ tvrdil neisto.„Aká ulica, aké číslo?“„Keby ja vedel.“Prizrel som sa mu lepšie do tváre. Čosi známeho mi kmitlo v nej. Oči — pichľavé ihličky. A veď i ústa. Spodná, bledá pera akoby výsmechom vydutá. Jarôčky na stranách nosa, ťahajúce sa k fúzom. Červenkastý šrámik nad pravým okom, nápadne rovné obočie s chĺpkami obŕv…Ale už aj pribehlo neznáme dievčatko k nám a chytilo starca za ruku.„Poď ujo. Ty hen tam bývaš,“ ukázalo hlavou nazad.„Hen tam?“ zakýval hlavou na nie, „toto je môj dom.“A bral sa ďalej dnu.„Ako sa volá tento pán?“ sklonil som sa k dievčatku, aby som nadobudol istoty v tušení.„To je náš ujo, pán Maľvík. Vždy nám ujde z izby a hľadá svoj dom.„Ach, priateľ, milý, nešťastný priateľ, poď ku mne,“ chytil som ho za pazuchu, „môj dom — tvoj dom. Aj ty, dievčatko, poď,“ volal som ich dnu.Šli, a srdce sa mi triaslo v žiali.„Hľadá svoj dom!“[1]Usmievavé Slovensko— akcia, ktorú zaviedol fašistický slovenský štát podľa nemeckého vzoru na propagandu medzi robotníctvom.[2]Radosť zo života— prosmešný preklad nemeckej fašistickej propagandistickej akcie Kraft durch Freude (sila z radosti).
Jesensky_Ostatna-kratka-proza.html.txt
1. „Pijem, pil som a piť budem!“Veru Mišo. Priezviska mu nepoviem. Tí, čo ho znajú, znajú ho len pod týmto menom. Ba ja myslím, že Mišo môže byť len jediný na svete — totiž on. Tí, čo nosia toto meno, pripadajú mi ako uzurpátori, ktorí by sa mali potrestať, že sa opovážili privlastniť si ho. Tých, čo ho znajú, bude zaujímať i bez priezviska. Tí, čo ho neznajú, nectili by ho ani potom, keby mu priezvisko zvedeli. Veď Mišo nenie človek svetodejný, ani znamenitý. Sluha jablonického pána farára, Drozdíka! Ba odhodia snáď knihu, keď zvedia, že Mišo bol kedysi drotárom a neskoršie valachom u Drozdíkovho pána otca. No keby boli v Jabloniciach, iste by tak nízko necenili Miša. Videli by, ako je tam vážený, ba skoro za írečitého považovaný, čo v Jabloniciach pre vsťahovalca znamená veľmi mnoho.Je muž dosť vysoký, plecitý. Tvár má širokú; širšou sa zdá preto, že boky si neholí, ale zapúšťa bradou veľmi hustou. Sivé oči, často sa zužujúce, dodávali by snáď výraz falše a úskočnosti, keby ho mocné obočia a marciálne búzy, vymastené do klinca, dokonale nemiernili. Nos je trochu na spôsob sedla vprostriedku prehnutý, medzi očami úzky, v nozdrách značne široký. Tieto nozdry sú najhybnejšou čiastkou tváre. Nech Mišo hovorí alebo smeje sa, tie večne hrajú. Tu sa šíria alebo spľasnú ani vetrilá na plachtovej lodi.Ide z Blatoviec, okresného mestečka, ktoré statočne zasluhuje toto význačné meno. Oplýva blatom. No dnes je sucho, lebo dávno nepršalo; preto náš hrdina nejde hradskou. Vybral si kratšiu cestu, vinicami. Sú rozložené na kopcoch, deliacich chotáre blatovský od jablonického. Chodník je veľmi príjemný pre pešieho, menovite v jar a v lete, po viniciach a medziach, po kríkoch a stromoch ozýva sa večný spev vtáctva. A i preto je dobre ísť, že zblíži cestu do Jabloníc o dobrú tretinu. My by sme ho nemohli upotrebiť; vpravo, vľavo vysiela odbočky pomedzi vinice, po všakových medziach a múroch, ktorými vinice sú podmurované, takže sa terasovite dvíhajú. Popri chyžkách, ktoré vyzerajú ako kŕdeľ roztratených oviec, niektorá v stromoví učupená, druhá na úslní sa vypeká a bielotou stien slepí ti očí.Došiel na rázcestie. Vpravo chodník sa nedelí, ide chrastinou a poľom do Jabloníc, akoby šnúru vystrel. Vľavo pomedzi vinice a chyžky sa prepletá a vypúšťa ozajstnú sieť bočných chodníkov a cestičiek. Neznámy by ľahko poblúdil v takom labyrinte i omrkol pod daktorou chyžkou a musel sa dakde do sena utiahnuť. No Mišo zná polohu viníc, ani čo by ju mal na dlani. Preto sa pustil po krátkom okúňaní vľavo.Nešiel ani sto krokov, keď spred jednej chyžky začul: „Kde ste boli, Miško?“„V Blatovciach,“ odpovedá, vľúdne sa usmejúc. „A vy čo robíte, Teliar?“„Nuž len tak.“ S tým vysvetlením pripojil sa k nemu. „Idete do chyžky?“ Tým narážal Teliar na to, že Mišo sa neodrazil hneď vpravo, ale si vybral tento chodník.„Nie do chyžky, nemám kľúč. Ale popri vinici. Pozriem, či vtáčence nesadajú na hrozno. Lebo ich je veľa a oborili sa mi na vinicu.“ Mišo hovorí pomaly a nie jablonickým prízvukom. Bárs je tu roky, nevedel si ho osvojiť. No to už napadne len cudziemu. Jabloničan je na to privyknutý u Miša.Z odpovede by ste súdili, že Mišo je majiteľom viníc v Jabloniciach. Daktorý hostinský by snáď i víno chcel objednať u neho. To je mýlka. Mišo svojou nazýva pána farárovu vinicu. Vôbec všetko, čo je pánovo, považuje za svoje.„A čo neoberajú?“ pýta sa Teliar, mysliac pána farára. „Ľudia už skoro pooberali…“„Ja ešte nedám,“ odpovedá Mišo. „časy sú pekné, teplo — nech ešte dôjde.“„A čo ste robili v Blatovciach?“„Nuž všakovô kupoval. Najviac u pána Nitkaya, lebo majú dobrý tovar; i človek sú hodný. Čo takto treba do domu, i cigarky pánu faráru.“„Pán farár boli tiež?“„Nie, tí sú doma. Šiel som sám,“ odpovedá hrdo. „Tí sa spustia na mňa vo všetkom.“„Nuž môžu sa, môžu,“ lichotí Teliar.„Dosť sa ver’ nakonám — dosť! Minulý týždeň mali sme pak na pošte. Vydali mi ho a recept nebol podpísaný. Len tak na moje slovo a na podpis pána Nitkaya. Inému by ho nevydali. I dnes máme list, rekomando — a dali ho bez podpisu!“Teliar počúva úctivo. Mnoho nerozumie z tých fajnovostí; no vie, že je to čosi neslýchaného. Závidí mu. ,Aký pán! Robí si, čo chce, a všade má poctivosť.‘„Vy ste túto cestu premerali neraz!“„To už pravdu vravíte!“ prisviedča Mišo. „To hej! Znám každú chyžku i každú skalku tuná. Chodil som vo dne i v noci, v čase i daždi, i v chujave. Všakovak! A nikdy som nezblúdil. I zajtra pôjdem. Pošikujem ošípanú do jarmoku.“„Idú vari predávať?“ mienil zas pána farára.„Musím. Vykŕmená je dosť a mám ešte dve. Jedna sa zapichne v advente, druhá dakedy o fašiangoch. Tých nám bude dosť i na omastu i na mäso. Túto predáme. I peniaze sa zídu; treba ich drahne,“ doložil ustaraný.„A pôjdete sami?“„No a s kým by mal?“„Nuž pán farár!“Mišo sa rozosmial. „Čo by tam hľadali pán farár, keď som tam ja!Ja ich neoklamem — a pán farár ani nemôžu ísť medzi ošípané.“,Ah, či mu je tri svety!‘ závidí mu Teliar.„Máte dobrého pána, Miško!“„Ale i oni majú dobrého mňa!“„Takého kraj sveta nenájdete.“„Ale oni tiež veru nie.“„Vidíte, Miško: ja som zakazáč,[1]ale ja sa s vami hoďaskedy čarám…“„A ja ani s richtárom!“ smeje sa Mišo. „Lebo richtár musí každého mamľasa slúchať a ja iba seba…“„Bohuprisám, svätú pravdu vravíte!“Do takých rečí zabratí prišli k chyžke, ktorá nič nebola odchodná od iných. To je chyžka kurátora Korbeľu. Kurátor väčšinu dňa v nej trávi. Ráno príde jarý, veselý — večer sa vracia smutný; akýsi veľmi, veľmi ustatý. Na nej nič zvláštneho, iba ak to, že sa opiera o strmú úbočinu. Front je vysoký, že zostávajú v ňom i dvere do pivnice, zadná časť je akoby vrazená do sluje. Pivnica je otvorená, znak, že Korbeľa je v chyžke. Mišo nad čímsi húta.„Ja že je kurátor tu,“ ukazuje do pivnice, „a ono nebude tam. Bude v chyžke. Musím sa uňho ohlásiť.“„Ja by sa tiež mal,“ škrabe sa Teliar za uchom, akoby ho čakala dáka nemilá úloha.„Ja mám ozajst robotu u Korbeľu,“ vyhovára sa Mišo.„Ja tiež, ja tiež!“„Ja mu chcem rozkázať válov. Ošípané ho pokálali. Ak nerozkážem, on sa nedomyslí. Ani v nedeľu sa nehlásil vo fare. A kurátor by sa mal! Tak musím ísť k nemu.“„A ja mu idem povedať, aby slamu odpratal od pajty. Richtár ho chcú poštrôfať.[2]Lebo na oheň sa musí merkovať, keď je jeseň.“Vedeli teda, prečo sa unúvajú do chyžky. Ale každý si myslel všakovak.Mišo: ,Akoby mu to nemohol v dedine povedať! Viem ja, čo ho ťahá…‘Teliar: ,Dobrá výhovorka — válov! Viem ja, za akým ty ideš válovom…‘Vstúpili do chyžky. Je pekne vybielená, nado dvermi polička s krčiažkom a pohármi. V kúte veľká hlinená pec. Na štíte stôl, popri stenách lavice. Povala vonkoncom ovešaná hroznom; neďaleko pece visí celý pník i s koreňmi. Na ňom toľko strapcov, že sa ledva pracú.Gazda ležal na lavici pri stole. Steperil sa, ako čul, že ktosi ide. Korbeľa nie je vysoký, gate má za sárami obrovských čižiem zatisnuté a naduté, akoby v nich bolo dve mece bôbu. Hlava trochu nachýlená napred; vlasy vo dvoch pradenách padajú na plecia a prsia. Oči sivé sú krotké, tiché, vľúdne. Na ústach večný úsmev, ale akýsi trúchlivý. Tvár je chudorľavá, rozrytá vráskami; ale až veľmi rozčervenená. Snáď od toho spania.„Sadnite si!“ núka hostí, usmievajúc sa. Vstáva, chytajúc sa stola. Kročí, ale akoby mal údy roztrasené. Nohy akosi nechcú slúžiť. Natiahol sa nado dvere, sňal krčah a vymotlal sa z chyžky.„Už je poriadne chytený,“ vraví Mišo, oči sa mu úžia a nozdry pohrávajú.„Má z čoho!“ odpovedá Teliar. „Lanská úroda skoro celá v ľochu.“[3]Korbeľa sa vrátil, krčah postavil na stôl.„Počkajte, ja som mladší,“ núka sa Mišo. „Opláknem pohár.“„Poslúžte len, poslúžte,“ zvoľuje Korbela, sadnúc za stôl a oprúc sa oň lakťom. „A nalejte — ah, ja som už starý!“ hodil ťažkou rukou. „I vypite, Mišo, vypite.“„Nie — tuto zakazáč.“„Eh — v rukách je dobrých. Vypite!“ núti ho zakazáč.Mišo nenie obyčajný pijak: prevrátiť pohár a vydúchnuť! On požíva víno všetkými zmyslami. Uchom čuje, ako bublinky naskakujú a šuštia, sťa keby štebotali prastarú báj o večnom šťastí. Okom sa pasie na jeho zlatožltej farbe; na tom ohni, ktorým ihrá; na tých iskrách, aké sype. Rukou cíti chlad. Nosom čuje tú vôňu, ktorú nenahradí žiadna špécia a apatieky. No a jazyk — ten postaví na všetko korunu.„Ah!“ vydýchol, vykrúcajúc si fúzy, keď dopil. „Kurátor, takého vína ani barón v Behuniciach nepije. Mŕtvy by ožil od neho!“„Nuž chvalabohu,“ usmieva sa Korbeľa, pokyvujúc ovesenou hlavou. „Pán boh požehnal!“Mišovi oči svietia, celá tvár preniknutá je akýmsi zbožným citom. Nalial Teliarovi.Tak šiel pohár za pohárom, až krčah zostal prázdny.„Eh, viete: ja mám štvrtku,“ hlási sa Mišo.„Ba kýho!“ diví sa Teliar. „Čože ju nedáte?“„Zabudol som na ňu. Iba teraz mi prišla na um. V Blatovciach som ju kúpil.“„No — tam sú dobré štvrtky,“ chváli Korbeľa, nakloniac hlavu.Mišo vyňal z koša, ktorý bol na chrbte niesol, štvrtku, zabalenú v zamastenom papieri. Rozbalil ju a ono nebola to štvrtka, bola to úplná polovica husi.„Bohuprisám dobrá!“ pochvaľuje Teliar, driapuc mäso zo stehna. „Ej, dobrá!“„Nate, kurátor, veď jej je dosť.“ Mišo odtrhol celú pazuchu s bielym mäsom a položil pred neho.Štvrtka sa minula, neostali iba kôstky. Tie šli do papiera a s papierom pod pec.„Doneste ešte za krčah,“ vraví Korbeľa, utierajúc ústa rukávom. „Štvrtku treba zapiť. A ja som ustatý…“Mišo vzal krčah.„Ten prvý od kraja!“ volá za ním kurátor. „Tekvička je pri ňom. A zabite ho špuntom!“Mišo vošiel do pivnice, vlastne do ľochu, ako to tam volajú. Naľakal by si sa, že chodíš v katakombách. Nič ako chodba, ktorá sa níži a níži. Na jednom mieste je priestranná — to je nádržka na vodu, ktorá tvorí malé jazierko. Pritom je tu chladno. Mišo našiel sud, pri ňom tekvičku. Zanoril jej dlhú rúrku do útrob suda. Ťahá — ťahá… Tekvička je malá, prsia mocné, zvyknuté vťahovať víno do tekvičiek väčších: nie div, že moc glgov mu vbehlo, kým sa krčah naplnil.Keď vyšiel pred chyžku, celý svet sa mu smial. ,Eh, či sú pekné tie Blatovce — ej, pekné!‘ A ozaj vyzerajú stadiaľto utešene. Evanjelický chrám sťa dáka bazilika stráži nad nimi. Škoda, že niet ešte veže. ,I všetko je to pekné,‘ dumá, hľadiac na kraj, zvlnený drobnými kopcami; kraj oplývajúci pšenicou, vínom a ovocím. ,A zajtra zas pôjdem na jarmok!‘ Ako si to pomyslel, vybehol do chyžky, lebo nohy mu dáko šli do skoku.„Mišo, povedzte mi, ale tak — viete, sťa vlastnému bratovi,“ začal Teliar, položiac mu dlaň na ruku, žmurkajúc i oblizujúc sa „Povedzte mi na svoju spasenú dušu, viete: kde ste vzali tú štvrtku?“Miša čosi núti, aby mu povedal takú vec, nad ktorou by Teliar ústa otvoril. No rozum ináče káže.„Nuž kúpil som. Veď viete, Fiťka ich na rínku predáva…“„Veď už — to ja viem! Hm,“ zašermoval rukou a pustil ju na stôl. „Ale peniaze!“„Mal som.“„Ale kde ste vzali!“Zas by čosi povedal, ale rozum ináč rozkazuje.„Povedám — mal som.“Teliar mu hrozí rukou. „Mišo — vy ste politika!“ A žmurká naň. „Vy máte frajerku tam kdesi.“„To už nie. Bohuprisám nie!“ kladie si dlaň na prsia. „Preto sa ja nedurím — oj, nie. Ja nemám… A čože by povedali pán farár!“„Vy ste pes!“ hrozí mu Teliar a žmurká.„Čo nás doň,“ ozval sa kurátor. „Ale keď je dobré, nuž pite. Pán boh požehnal…“Pilo sa, zhováralo sa, krčah sa prázdnil, do chyžky sa vkrádala tma a rozkladala sa najprv po kútoch. Korbeľa sedí, vlastne už len visí na rohu stola, hlava sa mu kníše ani zrelá hruška. Teliar žmurká čím ďalej, to väčšmi. Mišovi už oči málo vidno a nos ustavične hrá. Nadišla ho už i zdieľnosť.„Poviem vám, kde som vzal tie peniaze,“ vraví nachýlený k Teliarovi.„Óh — či som ustal,“ vzdychá Korbeľa.„No,“ posmeľuje Miša Teliar. „Povedzte.“„Hm — a keď vyzradíte!“„No — veď som tu. U mňa ako v hrobe…“Mišo siahol do pazuchy a vyňal z nej lístok. „Čítajte, komu je.“„Veď — veď… Ale čerta prečítaš!“ Teliar všelijak obracia písmo k svetlu, ale litery tancujú ako besné.„Pánu faráru,“ vraví Mišo. „A poviem, od koho. Od jednej z Blatoviec…“„Ba kýho! Nože, nože!“ drží prst na nose a žmurká veľmi bystro. „Od ktorej?“„Od Ninky z Fúrie.“„Ľaľa — ľaľa! Vari toto — dačo čujete!“Mišo urobil tvár hrozne vážnu. Nedá sa z nej nič vybrať.„Nuž — čože!“ dobýja Teliar.„Nič. Pechorí sa všakovak, ale my sa neženíme. To mi verte. My ju nechceme… Ale pst!“ A tu sa Mišo veľmi rozchichotal pre čosi. „A ona ma volá, keď som tam. I vínom častuje. Teraz mi dala štyridsať grajciarov. To už ako závdavok na pána farára.“Teliar sa rozosmial. Korbeľa pokyvuje hlavou.„Keď je dobré, pite; mám ho dosť. Pán boh požehnal…“„Dosť ver’!“ prisviedča Mišo. „Len aby ho bola stiha vypiť!“„Ach, či som ustatý!“Keď bol krčah vyprázdnený, pobrali sa domov. Korbeľu ustatého vzali medzi seba. Dohora šlo ťažko, nohy boli ťažké. Keď sa prevalili na druhú stranu, nadol šlo až priľahko. Ale i nabok ich socalo. No šťastie, že chodník vedie cez hustú dubinu. Keď padneš, padneš na ňu; tá ťa drží sťa dáky vankúš.Ozaj múdro, že na tej Vinckej rastie dubina! Jabloničania by sa ináč krbáľali až do Behuníc, barónovi do parku.[1]zakazáč— obecný sluha[2]poštrôfať— potrestať, pokutovať[3]ľoch— (z nem.) pivnica
Kukucin_Miso.html.txt
IZlatá Praha v januári 1879Len jeden úval Tatier delí nás, jedného otca, jednej matičky sme dietky, a predsa tak málo, máličko tých vrelých bratských slov zamení sa medzi nami. Z tichých chyžiek našich málokedy zaletí zvesť o duševnom našom žití, o tom povraždenom, potuchlom ruchu do zbratrených Čiech a kráľovská Praha máločo už počuje o zúboženom Slovensku.Ruším teda to dlhé, mŕtve ticho, abych prostými, kusými črtami zachytil niekoľko myšlienok nad bohato rozprúdeným duchovným životom našich bratov.„Literatura námvšechnozatímnahradía pozdějivšeho dobude,“ napísal jeden z najvýtečnejších českých publicistov. Áno, ona je tepnou národa, odleskom jeho žitia, jeho snáh, jeho myšlienok, jeho schopností — jeho samého! I zahľaďme sa teda v divadlo nám sa tu vyskytujúce.Vezmeme nateraz do úvahy časopisy okrem žurnálov politických.Nestor českého časopisectva „Časopis Musea království Českého“ postupuje dôstojne na dráhe svojej. Má posiaľ dvaapäťdesiat ročníkov, vzácny materiál podávajúcich. I terajší ročník vyznamenáva sa zaujímavým obsahom vedeckým, z ktorého upozorňujeme na článok prof. Píča, nás Slovákov sa týkajúci: „Rodový pobyt na Slovensku“.Z časopisov poučných i krásoumných zároveň náleží primát „Osvěte“, listu pre rozhľad v umeniach, vede a politike. Periodický časopis ten slúžil by ku cti každej literatúre. Jeho smer je moderný, všetkých pokrokov, výskumov pilne si všímajúci a pritom tak eminentne národný, vlastenecký, celý český živel dôstojne reprezentujúci, musí si získať všetky čítajúce vrstvy. Veľmi pečlivá a činná redakcia „Osvěty“ nečaká na dobrovoľné príspevky alebo šťastnú náhodu, lež sama vyzýva jednotlivých literátov a učencov k tej alebo onej práci, poukazujúc pritom na najlepšie pramene a pomôcky. Vládne vzácnym taktom, pre každý odbor získava si najlepších odborných znalcov i najlepšie sily, a ovocím toho je: časopis v každom smere dokonalý. Z ročníka práve ukončeného poukazujeme napríklad len na významnú prácu Perwolfovu: „Východní otázka — otázka slovanská“, alebo na vrelú, dôkladnú štúdiu slečny Elišky Krásnohorskej: „Josef Kajetán Tyl“, alebo na obšírnu, znamenitú prácu dr. Tyrša: „Jaroslav Čermák, rozbor estetický a životopisný“. „Osvěta“ by vôbec, najmä u nás, kde sa na takývlastnýnáš mesačník pomýšľať nedá, ani u jedného vzdelanca chýbať nemala.Na druhé miesto kladieme výlučne beletristický „Lumír“. Je to stred najlepších českých poetov i prozaikov, zaznievajúci hlaholom vždy novým, pôvabným, a vyznamenávajúci sa obsahom vybraným, rozkošným. Jediné, čo mu vadí, je to, že prispievatelia jeho tvoria asi od dvoch rokov akýsi zatvorený kruh, do ktorého sa iný sťažka dostane. Na tretie miesto zo stanoviska literárneho kladiem „Světozor“. Povieme hneď, prečo. „Světozor“, ako časopis obrázkový, kladie hlavnú váhu na ilustrácie. Tie sú v každom smere podarené, veľmi pekne kreslené a znamenite ryté. Temer všetci domáci umelci sú tam zastúpení: Mukařovský, bratia Maixnerovci, Mařák, Chalupa, Gareis, Herold, Koenig, Kroupa atď., a nehľadiac na trochu prílišný počet uniformovaných vojakov a scén z bojíšť, „Světozor“ stojí v obrázkovej časti na výške časovej. Nie tak krasoumným obsahom. Vynímajúc nemnohé práce Heydukove, Krásnohorskej, Pokorného a niekoľko príspevkov od Arbesa, Jiráska, Holečka a Mokrého, nemôže sa rovnať „Lumíru“. Najmä o poézii platí táto výčitka a najlepšou pomocou tomu bola by, tuším, konkurencia.Tá i vznikla založením nového obrázkového mesačníka krásnej literatúry s milým, pamätným menom „Květy“. Je formy knihovej a ilustrácie sa tlačia na zvláštnom papieri. Mená redaktorov sľubujú vec podarenú, lebo sú to Svatopluk Čech,prvýzo žijúcich básnikov českých, a dr. Servác Heller. A už I. zošit vskutku veľmi nás potešil. Prináša pútavý sociálny román Hellerov z ruských salónov „Kráľ stepi“, prvú prácu jeho v tomto obore, rečou vzletnú, psychologicky hlbokú a v charakteristike až do drobnomaľby vypracovanú; Prokopa Hradila hlboko precítenú, o budúcnosti Slovanstva úchvatne spievajúcu báseň, v ktorej krása reči a zvonivý verš a rým na prvý pohľad prezradzujú veľmajstra mladých poetov: Svatopluka Čecha, ktorý sa tu opäť ukryl za pseudonym; a veľmi pútavé maloázijské cestopisy tiež z pera Svatopluka Čecha a Quida Mansveta. Potom má tu mladý lekár a nadaný spisovateľ dr. Thomayer vedeckú štúdiu „Moderní chirurgie“, pre každého laika veľmi zaujímavú a poučnú, a rozkošný humoristický žáner Heritesov „Maloměstská studie k románu“, i vzletná biografia Gambettova od osvedčeného publicistu Karla Tůmu doplňujú obsažný celok. Vedľa toho sú tam preklady z pohrobných sonetov Slowackého od Mokrého i pekná italská novela od Edm. de Amicis „Carmela“. Obšírne literárne rozhľady po českom, ruskom a poľskom písomníctve končia osemhárkový zväzok. Priložené štyri ilustrácie, ktoré podľa počutia stáli vyše 100 zl., sú okrem jednej veľmi podarené a slúžia celej knihe k nemalej ozdobe. Z povedaného teda vidno, že program „Květov“ bude asi taký:veľkýromán,veľkábáseň a obšírne rozhľady časové po najnovších vymoženostiach vied, umení, literatúr a všetkých oborov ľudského snaženia. Je to najobjemnejší český časopis a naskrze nie zbytočný teraz, keď české krásne písomníctvo dosiahlo výšky predtým nevídanej a keď je už čas, aby výborné plody pôvodné dostali sa do rúk obecenstva v primeranej dôstojnej forme a úprave, ktorej sa posiaľ dostávalo najviac cudzím prekladom, často veľmi pochybnej ceny, a dobré plody domáce tlačili sa na ražnom papieri.Podívajme sa ďalej. Tu sa nám javia dva obrázkové časopisy pre ľud: „Česká včela“ a „Slavia“, od nového roku na „Zábavné listy“ prekrstená. Prvý z menovaných dosť dobre slúži svojej úlohe, nehľadíme-li na vysoký tón, ktorého užíva vo svojich literárnych a umeleckých rozhľadoch. Druhý, ako prostonárodné „románové listy“, tiež vyhovuje účelu svojmu, len sa nám nijako neľúbi to večné núkanie vecí na obálkach listu, v ktorom samom sa proti podobným praktikám brojí. Lebo časopis, chcejúci ľud osvecovať, veru málo poslúži dobrej veci škvarami, ako sú napr. „Hříšná Turkyně aneb tajnosti harému“, „Srdcoví kluci“, „Roccambolo“ ap., ktoré sa nám tam spolu s lákajúcimi „prémiami“ núkať neprestávajú. „Vlastenecká“ tlačiareň by sa takými vecami vôbec ani zapodievať nemala.S novým rokom sa nám zjavila v novom rúchu i moravská „Koleda“, nie už „čtení pro náš lid“, ale ako „list beletristický“. Doterajšia neistota zaťať do pravého zmizla a prvým číslom javí sa nám časopis ako znovuzrodený, s programom novým, s cieľom povedomým, určitým, ktorý nechce nehybnú hmotu „budiť“ starými anekdotami a nepodarenými začiatočníckymi veršovankami, lež v jednom kruhu udržiavať inteligenciu moravskú a prinášať práce i každému vzdelancovi záživné. Světlej, Krásnohorskej, Heydukove a iných plody tam uložené tomu nasvedčujú.Potešili sme sa i novému časopisu, všetkým oborom hudby venovanému. Z mŕtvych vstalý „Dalibor“ počal hlásať „pěstování českoslovanské hudby na základě moderním“ a vzbudil v nás prvým číslom veľmi smelé nádeje. Vyzýva i spevácke spolky a hudobníkov nášho Slovenska, aby pilne zasielali zprávy o svojej činnosti a svojom pôsobení. Úfajme sa, že nebude hlasom volajúceho na púšti.Veľmi by bolo žiadúcne založiť i ústredný kritický časopis, kritiku sústavne pestujúci, ako bol zaniklý „Věstník bibliografický“.Z pedagogických časopisov najvyššie stojí „Posel z Budče“. Je všestranný, znamenite redigovaný a prináša veci dobré, naozaj cenné. Na Morave vychádzajúci „Komenský“ bol už v smrteľných mdlobách, v poslednej chvíli však vytrhli ho z nich a zachránili osvedčené ruky p. J. Havelku, ktorý ho na predošlú výšku a hodnotu bez všetkej pochyby pozdvihne. — Spomínajúc väčšinu časopisov, nemôžeme nespomenúť „Ženských listov“, slečnou Krásnohorskou tak umne a dômyselne redigovaných, že by patrili do každej vzdelanej domácnosti česko-slovenskej.O časopisoch odborných sa šíriť nebudeme, zaznamenávajúc len znamenitú trojicu v obore svojom: „Listy filologické“, „Časopis pro mathematiku a fysiku“ a prírodovedecký „Vesmír“.Napokon upozorňujeme ešte na ústredný orgán študentstva, časopis bujarej akademickej mládeže, „Akademické listy“, slúžiaci výlučne záujmom slovanských študujúcich na vysokých školách a pretriasajúci jedine potreby, túžby, ciele a myšlienky tejto mládeže. Je to svojho spôsobu jediný časopis náš, oveľa všestrannejší než podobná nemecká „Alma Mater“ vo Viedni, a má tú zvláštnosť, že tu bojujehŕstkaoduševnených junákov protimorunespravedlnosti a krívd, živel český k múru tisnúcich.Toľko nateraz v krátkosti o časopisectve bratov našich. Budúcne oboznámime obecenstvo naše s novšími vynikajúcimi plody múzy českej, predovšetkým veršovanej.
Vlcek_Listy-z-Ciech.html.txt
Osoby:VÁPENICKÝ, sedemdesiatročný učiteľ, vdovecELA, jeho dvadsaťpäťročná dcéraJÚLIUS KOPÝTKO, švecŠTEVO, mendík u VápenickýchDej odohráva sa v šesťdesiatych rokoch vo Vyhnalove.
Tajovsky_Jej-buduci.html.txt
Štyri čiastky rokuJaroHoj, veselé jaro zasaprišlo k nám! Ach, koľká krásav poli, háji, na sade,na lúke i v záhrade.Slnko svieti, milo hreje,vesna kvietky pestré seje,vetrík šumne šelestí,šeptá jara povesti.Vtáčkov spevných celé sboryzavítaly v lesy — hory.Bohu pejú pieseň chvál,že nám krásne jaro dal.Ale v celom božom svetetoľkej krásy nenajdete.ako v mojej otčine…Milo doma v rodine!LetoSlnko čarné žiari, hreje,všetko teší sa a smeje,pole, lúky, les i háj…Všade rozkoš, žitia raj.Včelky ženú sa za kvetom,motýľ laškuje si letom,slávik v kroví šveholí,samá vôňa po poli.Žitko zreje na koláče…na pažiti hopká, skáčekŕdeľ detí do kola…Ztadiaľ ich zas les volá.Tam hľadajú si lahôdky:maliny, sladké jahôdky,doma zasa čerešnejedia z koša pospešne.Leto spevné, leto milé,— rozkošných hier blahé chvíle, —trvaj že nám dlhý čas,rozveseľuj stále nás!JeseňUž sme žitka naskášali,naviazali, nasvážaliplné, plné stodoly…Berme sa zas do školy!Tam si chvíľku posedíme,k dobrému sa priučíme,Boha, svet tiež celý znať,národ a vlasť milovať.Zo školy hneď do záhradyovocie my veru rady,jabĺčka, ba aj hrušky,i slivkové osúšky.Zo záhrady na lúčinyv kolo chlapci i dievčiny —šarkanov až v nebesápúšťať — lámať kolesá.Večierkom sa preučíme,nocou spánkom občerstvíme.V dobrej ráno zas vôlisberáme sa do školy.ZimaChumelí sa sňah, chumelí,cez noc a zas cez deň celý…Zavítal k nám biely hosť,to nám deťom na radosť.Hoj, či je to za sanica!Chlapcom horia zimou líca,na sánky si vylezú,ako páni sa vezú.No, stane sa neraz zticha,že každý z nich v sňahu vzdychá,prevrtnú sa hneď a hneď,sánky sú tiež neraz — het.Na ľade je smiech a radosť…neraz zasa plač i žalosť,keď prebije kto hlavu,iní kričia na slávu.Aj zima má radovánkyľad, sňahové gule, sánky…No, najväčšia z nich preds’ lenBožieho zrodenia deň.Ježiško keď dary dáva,dobrým dietkam požehnáva…Zo všetkých keď zneje strán:„Narodil sa Kristus Pán!“
Urbanek_Zivot.html.txt
Nástin dejín slovenskej literatúry[1]Počiatkom každej literatúry sú piesne, povesti, balady, romance, ktoré sa podávajú z úst do úst a prechádzajú s pokolenia na pokolenie. Tak bolo i u nás. Nebolo, kto by icb bol zaznačil, a tak žily iba v ústnom podaní, ale, pravda, v starej svojej forme sa nezachovaly.Po prešporskej bitke r. 907 prestal samostatný život slovenský. V živote verejnom a literárnom zavládla latinčina. Králi uhorskí na kumánskymi vpádmi spustošené kraje osadzovali Nemcov a dávali im mnohé privilegia (predpráva), tak že okrem latinčiny užívala sa na veľkej časti terajšieho Slovenska i nemčina. Boly okrem toho neustále vojny či v krajine samej medzi jej obyvateľmi, či už s vonkajším nepriateľom. V týchto dobách v Uhorsku ťažko hovoriť o literatúre vôbec a o slovenskej zvlášte.No univerzitné matriky pražské už za Karla IV. (1348) obsahujú mená žiakov a profesorov so Slovenska. Títo síce iste šírili osvetu i u nás, ale okrem niekoľkých cirkevných piesní a článkov nesplodili nijakej literatúry. Po upálení Jána Husa strhly sa v Čechách náboženské a občianske búrky. S nimi započalo sa sťahovanie Čechov do súsedných krajín a zároveň i šírenie sa husitizmu na Slovensku. Oni priniesli českú Bibliu a iné české knihy náboženské, a reč husitov dostala sa do chrámov, miesta obcí, listín a kníh. Zemäni počínajú si dopisovať po česky. Jiskra z Brandýsa vydáva české listiny rôznym osobám a mestám. Hedviga, tešínska kňažna, píše na Trenčianskom hrade list mestu Trnave po česky. Kráľ Matiaš Korvín hovorí po česky a z kráľovských kancelárií posiela české listiny pánom českým a kráľovi Jurovi Poděbradovi atď. Kráľ Vladislav II. píše český list Prešporčanom, a tento istý kráľ 9. februára 1492 otvára uhorský snem v Budíne dlhou českou rečou, ktorú biskup varadínsky prekladá do maďarskej reči.Spisovatelia v XVI. a XVII. století sú zväčša teologovia. Píšu knihy náboženské: katechizmy, modlitebné knižky, nábožné piesne, žalmy. TakJán Silván(† 1572);Juraj Bánovský, rektor žilinskej školy († 1561);Vavro Benediktyz Nedožier, výborný znalec československého jazyka, ktorý prvý užíva v češtine rozmery antické dľa pravidiel časomiery;Ján Táborský, varínsky kňaz (od r. 1576);Ján Prunoz Fraštáku, správca školy v Hlohovci a Trenčíne († 1586), a iní. Všetci títo užívajú spisovného jazyka českého. V češtine je složený i svetský spev historický „O porážce moháčské krále Ludvíka II.“, potom pieseň „O Mikuláši Zrínském při obléhání Sigetu r. 1566“ a pieseň „O Muránském zámku“.Medzi prekladateľmi Kralickej Biblie vyniká Slovák z Turca,Pavel Jesenský. Rozruch stoletia tlumočíEliáš Láni(1570 — 1617),Štefan Pilárik, ktorý mnoho zkusil v unreckom zajatí. O svojich nehodách píše pod názvom „Sors Pilarikiana“ (v Žiline 1666).Peter Benickýveršuje o pokleslom veku a poučuje ľud.Juraj Tranovskývydáva prvý evanjelický spevník československý pod názvom „Cithara sanctorum“ (v Levoči 1635), ktorý od tých čias dočkal sa 40 vydaní a zachránil nejednu dušu pred zmaďarizovaním.Pavol Jakobeikára mravy a káže proti opilstvu a smilstvu.V básnickom ohľade piesne týchto skladateľov majú malú literárnu cenu. Mystické myslenie, vyjadrené holou prózou, s planými rýmami. O národnom duchu ani nechyrovať.Národnébo ducha počínajú kriesiťBel, Krman, Ambrozius, Horčička, Hraškoviča iní. Za Márie Terezie a Jozefa II, zavládne náboženská snašanlivosť a svoboda vyznania. Nastaly pokojnejšie časy, a počet spisovateľov na Slovenska rastie. Literatúra zanecháva oblasti teologické a vyberá si svoje predmety zo života občianskeho a spoločenského, básnici píšu o slastiach a strastiach pozemných.V tomto čase však počínajú sa ukazovať dve strany.Strana protestantskásnaží sa zachovať spisovný jazyk český nielen v cirkevných, ale i vo svetských spisoch, astrana katolícka, ktorá upúšťa československý jazyk, snaží sa písať slovenčinou.Už r. 1718Alex. Máčajvydal svoje kázne v Trnave v slovenskej reči. Za ním trnavskí jezuiti počali vydávať slovenské modlitebné a náboženské knihy. Pravda, nie je to ešte čistá slovenčina, ani čisté slovenské nárečie, ale akási miešanina českej a slovenskej reči. Ráznejšie počali vystupovaťIgnác Bajza(1783),Anton Bernolák(1788 — 91) aJuraj Fándly(1790). Menovite energický bol v tomto ohľade Anton Bernolák, ktorý západné, vlastne trnavské nárečie slovenské povýšil na spisovný jazyk, ktorý po ňombernoláčtinoupomenovali.Okolo Bernoláka a Fándlyho utvoril sa literárny kruh v Prešporskej, Nitrianskej a Trenčianskej, ktorého členovia zaviazali sa sľubom, že budú odoberať len bernoláčtinou písané knihy.Naproti tomu slovenskí protestanti, uznávajúc záhubnosť tejto novoty, vstúpili v spolok a z vlastných prostriedkov, dobrovoľných príspevkov obcí, kňazstva a iných národovcov sriadili r. 1803 ústav pre československú reč a literatúru, spojený s katedrou tejže reči a literatúry na ev. lyceume v Prešporku. Účelom tejto „Učenej spoločnosti v Prešporku“, založenej hlavne JurajomPalkovičom, BohuslavomTablicoma MartinomHamuljakom, bolo udržovať v čistote český jazyk a rozširovať užitočné náboženské a zábavné knihy prostonárodné medzi Slovákmi.I jedna i druhá strana mala veľkých ľudí. Tak bernoláčtina svojhoJána Holléhoa strana protestantská, československá,Jána Kollára, Šafárikaa iných.Kollár — ŠafárikJán Kollárnarodil sa v r. 1793 v Mošovciach, v Turčianskej stolici. Celý svoj život prežil medzi Slovákmi, až na posledné tri roky, ktoré stravil vo Viedni. V Pešti bol ev. farárom, zveľadil cirkev, vybudoval slovenskú školu a napísal jej čítanku (1825). Stvoril veľké básnické dielo „Slávy dceru“, ktorou pôsobil na celú mládež československú. Skoro všetky študentské almanachy z rokov 1830 — 1840 sú plné kollárovštiny. Od neho učili sa basnici Ján Hollý, pozdejšie Samo Cbalupka, Karol Štúr, Godra. Jeho „Písně světské Slováků v Uhrách jak pospolitého lidu, tak i vyšších stavů“ boly nevyčerpateľným prameňom pre slovenských basnikov. Spis „O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými“ (v Hronke r. 1836) učil, že Slováci sú stredom všetkých slavianskych rečí, a preto že sú pre ideu slovanskej vzájomnosti najschopnejši. Kollár je tvoriteľom a nositeľom snov o všeslovanstve. Prudko háji jednotu spisovného jazyka československého proti mladším Slovákom, ktorí sa pridávajú na stranu Štúrovu, t. j. sú za slovenskú literárnu reč.Pavel Jozef Šafárik, narodený r. 1795 v Kobeliarove na Slovensku, zostal medzi Slovákmi len krátko. Roku 1814 v Levoči vydal svoju „Tatranskou Múzu s lýrou Slovanskou“. R. 1823 sobral „Písně světské lidu slovenského v Uhrách“ (spolu s Jánom Blahoslavom — Benedicti). Písal s Františkom Palackým „Počatky českého básnictví, obzvláště prosodie“ v Prešporku. Stal sa profesorom na srbskom gymnáziume v Novom Sade. Odtiaľto prešiel do Prahy. Tu r. 1826 vydal spis v nemeckej reči: „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“. V ňom oddeľuje slovenskú literatúru od českej a vyhlasuje Slovákov za autochtonných, vidiac v nich zbytky karpatských a dunajských Praslovanov. Slovenčinu pokladá sa najbližšiu staroslovančine a označuje ju za prechod s češtiny do slovinsko-horvatštiny. Týmto najviacej prispel ku vzniku samostatnej literatúry slovenskej, hoci bol proti jej samostatnosti.Vydal „Slovanské Starožitnosti“, „Slovenský Národopis“ a iné vzácne knihy.V „Slovenskom Národopise“ r. 1842 vyhlasuje Slovákov za súčiastku českého kmena, ich reč za nárečie češtiny.Nie v odluke, ale v kultúrno jazykovom sväzku s Čechmi hľadá slovenský ideál.Ján HollýJán Hollý (1785 — 1849) je vlastne básnickým tvorcom samostatnej slovenčiny. Užíval nárečie západno-slovenské. Vytvoril veliké diela. R. 1827 počal písať „víťaznú pieseň“ v 12. spevoch: „Svatopkuk“. Je to epická báseň o tom, ako Svätopluk zradil Nemcov a prešiel k Moravanom. R. 1836 napísal druhú epickú báseň v 6. spevoch: „Cyrillo-Methodiadu“ o tom, ako bola pokrstená Veľká Morava. O tri roky pozdejšie vyšlo jeho najlepšie dielo, epos „Slav“, zbožňovanie starého slovanského praveku, o slovenskom praotcovi a víťazovi nad Čudmi, ktorý zabezpečil svojmu ľudu pod Tatrami bezpečné sídla. Je to výzva k jednote a svornosti.Okrem tohoto má ešte iné sbierky, žalospevy a piesne.Ľudovít Štúr (1815 — 1856)Trenčan rodom, nadaný, nevšedný duch. Organizoval v Prešporku, ako námestník Palkovičov, slovenskú študujúcu mládež na prešporskom ev. lyceume. V jeho škole vštepovalo sa do mládeže národné a slovanské vedomie, práca za národ a Slavianstvo. Štúr vychoval celý rad slovenských pracovníkov, básnikov, politických dejateľov. Duch bol na počiatku československý. To dokazujú jeho vlastné verše, ktoré písal po česky, Kuzmanyho časopis „Hronka“ (1836 — 1838), študentské almanachy „Plody zboru učenců řeči českoslovanské prešporského“ (1836) a „Jitřenka, čili výbornější práce učenců československých levočských“ (1840) prvý ročník Hurbanovej „Nitry“ (1842) atď. Slovanská vzájomnosť, húževnatá jednota literárneho jazyka s Čechmi a Moravanmi boly základným vodítkom Štúrovcov proti katolíckym Slovákom, ktorí pracovali na vytvorení literárnej slovenčiny.Ale to bolo iba zpočiatku. Už roku 1843 — 1844 vznikla v Štúrovi myšlienka používať slovenčinu za literárny jazyk. Chcel si tým získať odrodenú domácu šľachtu, ktorá považovala reč českú za reč cudziu, chcel spojiť katolíkov, ktorí už užívali slovenčinu, s evanjelikmi a konečne chcel lepšie pôsobiť sa národné sebavedomie Slovákov rečou, nimi skutočne užívanou. Túto svoju myšlienku uskutočnil. Pridali sa k nemu najtalentovanejší mladí slovenskí spisovatelia; starší, soskupení okolo Kollára, ktorý bol najhorlivejším zástupcom literárnej jednoty s Čechmi, samé Česko a Morava boly proti slovenčine. Strhla sa dlhotrvajúca polemika. Štúr r. 1845 počal vydávať v slovenčine „Slovenskje Národnje Noviny“ s literárnou prílohou „Orol Tatránsky“; r. 1846 vyšly spisy „Nárečja slovenskuo“ a „Nauka reči slovenskej“; Hurban vydaval svoj almanach „Nitru“ (1842 — 1853) potom „Slovenskje Pohľady“; ten istý vydal prácu „Slovensko a jeho život literárny“ (1847); založili na návrh Hodžov literárny spolok „Tatrín“ — a za veľmi krátku dobu slovenčina, ako literárny jazyk, nad češtinou zvíťazila.Najznámejší básnici zo školy Štúrovej sú: Samo Chalupka, Janko Kráľ, Ján Botto a Sládkovič.Samo Chalupka(1812 — 1883)— farár na Hornej Lehote vo Zvolenskej, písal v ľahkom ľudovom slohu, menovite balady z dôb tureckých, keď Turci boli u nás, o nájezdoch tureckých na Slovensko, zveršoval mnohé slovenské povesti o starých hradoch a zámkoch.Medzi týmito baladami je najchýrnejšia „Mor ho!“. Je to skladba o hŕstke petrovaradínskych Slovákov zo IV. stoletia, ktorých rimský cisár Konstancius prišiel potrestať pre ich snahy po samostatnosti, posolstvo ich urazil a potom obrovskou presilou po hrdinskej obrane povraždil.Sobrané verše Sama Chalupku vyšly po prvý raz roku 1868 v Baňskej Bystrici.Janko Kráľ(1822 — 1876)Narodil sa v Liptove, roku 1840 prišiel do Prešporka, tu stal sa Štúrovým milačkom. Jeho prvé verše priniesla Hurbanova „Nitra“ r. 1844. Urobily veľký dojem a veľmi chytro staly sa známymi na celom Slovensku, ba i v Česku.Mnoho veršov popálil. Tie ktoré vyšly tlačou, obsahujú obyčajne predmet z povesti a sú tiež ľahko, v ľudovej reči písané. Má mnoho balád, ale i lyrických básní. Jeho niektoré piesne sú ozajstné perly v našej literatúre.Sobrané verše jeho vyšly v Turčianskom Sv. Martine r. 1893.Ján Botto(1829 — 1881)Narodil sa v Gemeri. Nedostal sa medzi prešporskú štúrovskú mládež, ale až keď táto prešla do Levoče. Zato bol však verným nasledovníkom Štúra. Málo básni, ale čo napísal, poukazuje na rodeného básnika.Napísal celý rad krásnych balád v ľudovom duchu. Spracovával miestne povesti a pridával im tendenčný ráz.Má dlhšiu epickú báseň „Smrť Janošíkova“. V nej zbásnil povesť o šľachetnom zbojníkovi Janošíkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával so svojimi dvanástimi pomocníkmi, až ho páni dali schytať a odsúdili na šibenicu.Verše jeho vyšly v I. sväzku Pokorného „Knihovny Československej“ r. 1880.Andrej Sládkovič(1820 — 1872)— skutočným menom Braxatoris, bol tiež zo žiakov Štúrovskej školy. Jeho „Marína“, lyricko epická báseň, vyšla r. 1846. Spieva v nej o láske k Maríne, mladej, vznešenej deve. Báseň je plná reflexií o kráse, dobre, mladosti, nádeji; je v nej mnoho obrázkov o milenke, o kraji, rieke Hrone, Urpíne, okolí, kde ona žila, chodila, modlila sa, spievala.Druhá väčšia jeho báseň je „Detvan“, napísaná r. 1847. Malá historia zo sliačskeho kraja o mladom Detvanovi Martinovi s Elenou, ako zastrelí kráľovho sokola, za čo ho volajú k výsluchu, ale tu sa zapáči kráľovi Matiašovi, ktorý ho zariadi do svojho „Čierneho pluku“.Okrem týchto dvoch väčších básní má Sládkovič ešte mnoho menších ako „Milica“, „Svätomartiniáda“, „Gróf Šubič Zriňsky“ atď.Z jeho lyrických básní sú najznámejšie tie, ktoré ako piesne prešly do národa, tak „Hojže, Bože“, „Slovenský brat, objím si mať“, „V slzách matička sedela“.Literatúra 60-tych a 70-tych rokovPolitické pomery odrážajú sa i na slovenskej literatúre 60-tych rokov. Vydávajú sa almanachy a časopisy.J. ViktorinaJ. Palárikvydávajú „Concordiu“ (r. 1858),J. K. Viktorin„Lipu“ (1860 — 64),Viliam Paulíny-TóthaM. Ferienčík„Sokola“,Ján Kalinčák, potomSytnianskya za nímFerienčík„Orla“,J. Francisci„Pešťbudínske Vedomosti“,A. Radlinský„Priateľa školy a literatúry“, „Cyrilla a Metthoda“ atď.V redakciach týchto časopisov a almanachov sú shromaždení skoro všetci spisovatelia tejto doby. Mnoho sa politizuje a i literáti venujú sa politickým otázkam.Čo sa týče krásnej literatúry, pod pseudonymom J. Beskydova kňazJ. Palárik(1822 — 1870) napísal niekoľko dramatických prác. Tak na pr. „Incognito“, „Drotár“, „Smierenie, alebo dobrodružstvo pri obžinkách“.Jonáš Záborskýpod pseudonymom Vojana Jozifoviča (1812 — 1876) píše historické drámy, bájky a slovenský dejepis,Peter Zaboj Kellner Hostinský(1823 — 73) tragédiu „Svätoslavičovci“ a slovenskú mytologiu.Ľudovít Žello(1809 — 1873) popisuje vo veršovanom epose boj polabského Slovanstva a Nemectva v „Páde Miliducha“.Michal Mil. Hodža(1811 — 1870) svojim „Vieroslavínom“ propaguje myšlienku všeslovanstva a eposom „Matora“ kreslí postavu Janošíka — buriča.Viliam Paulíny-Tóth(1826 — 1877) básní, píše poviedky, politizuje, napíše i hru „Ľudskú komediu“, kde predstavuje skvelú budúcnosť slovenčiny; v novele „Matúš Trenčiansky“ opisuje tohoto ako ideálneho, samostatného pána Slovenska.Samuel Tomášik(1813 — 1887), pôvodca piesne „Hej, Slováci“ píše poviedky historické a náboženské.Mik. Ferienčík(1825 — 1881) tiež sa zaoberá písaním poviedok.Ján Kalinčák(1822 — 1871) napísal mnoho povestí, zväčša historických. Tak „Knieža liptovský“, „Bozkovci“, „Svätý Duch“, „Milkov hrob“, „Serbianka“ atď.Najlepšou jeho prácou je „Reštaurácia“. Dej je čerpaný zo slovenského zemianskeho života, ako sa vykonávaly kedysi voľby. Obrázky a postavy sú kreslené realisticky, verne, a je to práca literárne cenná.Ľudovít Kubány(1830 — 1869) bol básnikom, ale napísal i veľký historický román „Valgatha“. Predmetom tohto románu sú uhorské zápasy Jiskru z Brandýsa a jeho predného vodcu Valgathu. Siahol i k poľským dejinám v svojej básni „Radzivilovna“.V tejto dobe okrem krásnej literatúry pracuje sa i vedecky.Fr. V. Sasinekštuduje staré uhorské dejiny,Pavel Dobšinskýpracuje na kultúrnej historii a národopise,Samuel Ormisvydáva svoju „Výchovovedu“,Daniel Lichardrediguje hospodársky časopis „Obzor“.Politicky účinkovali slovom i písmom menoviteŠtefan Marko Daxneradr. Jozef M. Hurban.Literatúra 80-tych a 90-tych rokovDoba krutého maďarského nátlaku. Matica Slovenská, slovenské gymnázia v Revúcej, Kláštore pod Zniovom, Turčianskom Sv. Martine pozatvárané. Slováci zúfajú. V tomto smutnom čase zato malo Slovensko svojich najväčších básnikov a spisovateľov, ktorí literatúru preporodili, poťažne voviedli do nového rusla.Svetozár Hurban Vajanský(1847 — 1916)— ako básnik, beletrist a politik vyniká veľmi rýchlo. Básne svoje vydáva v sbierkach „Tatry a more“, „Verše“, „Zpod jarma“. Novely a romány jeho, ako Letiace tiene, Suchá ratolesť, Pustokvet, Koreň a výhonky, Kotlín atď., vychádzajú jedno za druhým v „Slovenských Pohľadoch“, v „Besedách a Dumách“ i v osobitných vydaniach. Politické články píše do „Národných Novín“.V básňach oslavuje slovenskú zem a ľud, kriesi národné sebavedomie a hrdosť, spomína bratov Rusov a čaká od nich pomoci a osvobodenia. V próze maľuje obrazy slovenských vyšších zemianskych vrství, nie podľa skutočnosti, ale tak, ako si ich sám predstavuje. V politických článkoch je tiež skorej poet, filozof a romantik, ako politik.Okrem toho je sčítaný, bystrý a ostroumný kritik a zaujímavý besedničiar. Je proti všetkým moderným prúdom, zbožňuje ozajstné umenie. Ruskú literatúru prenáša do našej a oboznamuje nás s veľkými spisovateľmi ruskými.Vajanský obohatil slovenskú literatúru v každom smere, organizoval ju, ustálil formy, prozódiu, pravidlá prízvučného básnenia, vychoval si rad žiakov v poezii, próze, politickom smýšľaní i ponímaní krásneho umenia.Sobrané diela jeho vydala turčiansko-sv.-martinská Kníhtlačiareň.Pavel Országh Hviezdoslav(nar. 1849)Píše iba básne. Zobrazil celý svoj život i všetky pocity, myšlienky, túžby, nádeje slovenského národa v svojich Prviesenkách, Spomienkach, Sonetoch, Letorostoch, Stezkách i Žalmoch.V epických jeho básňach, ako Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský, Poludienok, Večera, Na obnôcke, Prvý záprah, Bútora a Čútora, V žatvu — zrkadlí sa život slovenského ľudu a malého zemianstva.Má epické básne s biblickým obsahom: „Agar“, „Rachel“, „Kain“. I biblickú drámu spracoval: „Herodes a Herodias“, v ktorej líči osud Jochananov.Hviezdoslav je najväčší básnik slovenský terajšej doby. Bohatý typmi, rečou, prírodnými barvistými obrázkami a reflexiami, pozdvihol slovenskú poeziu na literárnu výšku.Ako prekladateľ oboznámil nás s niektorými cennými inojazyčnými prácami. Prekladal zo Shakespeara, Schillera, Goetheho, Mickiewicza, Aranya, Petöfiho atď.Martin Kukučin— vlastným menom Matej Bencúr (nar. 1860), opisuje v svojich kresbách život slovenský, český a juhoslovanský. Cennejšie jeho práce: „Dies irae“, „Zápisky zo smutného domu“, „Rysavá jalovica“, „Mladé letá“, „Mišo“ atď. Má cestopisné črty z Čiernej Hory, drámu „Komasáciu“ i dlhý román z dalmatského života „Dom v stráni“.Vyučil sa na ruských spisovateľoch. Opisuje život tak, aký je. V tomto ohľade je prvým slovenským spisovateľom. Jeho práce vydáva Kníhtlačiarsky úč. spolok v Turčianskom Sv. Martine.*Z novelistov a románopiscov novšej doby možno spomenúťElenu Maróthy-Soltészovús jej drobnejšími prácami, ako „V černickej škole“, „Na dedine“ a iných, potom s jej dlhším románom „Proti prúdu“. Obraz zo slovenského života, zidealizovaný, aký by mal byť.Sem patrí i spisovateľkaTerezia Vansová, autorka mnohých kresieb, noviel, románu „Sirota Podhradských“, divadelného kusa „Svedomie“. Jej práce sa uverejnené z väčšej čiastky v „Slovenských Pohľadoch“ a ženskom časopise „Dennici“, ktorú dlhé roky redigovala.*Vo vedeckej literatúre v rokoch 80-tych a 90-tych vynikajúJaroslav Vlček(nar. 1860), ako literárny historik, ktorý napísal roku 1880 „Literatúru na Slovensku“, pozdejšie (1890) prepracovanú pod menom „Dejiny literatúry slovenskej“. Jediná vedecká práca o vzniku, rozvoji, význame a cene našej spisby.S. Czambel(1856 — 1910) napísal „Rukoväť spisovnej reči slovenskej“, „Slováci a ich reč“, „Československá národná jednotnosť, jej minulosť, prítomnosť a budúcnosť“. Czambel ustálil jednotnosť slovenského pravopisu, poukázal na bohatosť a rýdzosť našej reči. Dokazoval, že Slováci sú rečou Juhoslovania, a nie vetva národa českého.Ako linguista, literárny a kultúrny historik uplatňuje saJozef Škultéty, redaktor „Slovenských Pohľadov“, ako literárny estetikTichomir Milkin(Jan Donoval), bibliografRizner, sberateľ kultúrnych pamiatok, ľudopisných a prírodných cenností SlovenskaAndrej Kmeť, ktorého zásluhou je i založenie Muzealnej slovenskej spoločnosti.Ako dejepisca a autora mnohých historických kresieb spomenúť trebaJuliusa Bottu. Najznamenitejšia jeho dejepisná práca je: „Slováci. Vývin ich národného povedomia“.Najnovšia literatúraMladí spisovatelia so svojimi vedeckými prácami, prózou i veršom grupujú sa okolo časopisov: „Slovenské Pohľady“, „Hlas“, „Slovenský Obzor“, „Prúdy“, „Dennica“ a „Živena“.Šrobár, Pavel Blaho, M. Hodža, Štefanekpolitizujú,Igor HrušovskýaFedor Houdekpíšu národohospodárske články,dr. E. Stodolapracuje na slovenskej štatistike,Karol Medveckývydáva „Národopisnú monografiu Detvy“.Bohdan Pavlů(Paľo),P. Bujnák,Votruba, ako literárni kritici, hlásajú nový literárny realistický program.Poeziu pestujúĽudmila Podjavorinská(Riznerová),Martin Sládkovičov, Somolický, Kýčerský, Jesenský, Krasko, Rázusa iní.Timrava(Božena Slančíková) píše novely. Hľadí na život realisticky. Čerpá z ľudu i vrství vzdelanejších. Je ostrou pozorovateľkou. Lepšie jej novely: „Veľké šťastie“, „Bez hrdosti“, „Márnosť všetko“.Jozef Gregor Tajovskýpíše rozprávky a divadelné hry.Jan Čajak(Aliquis) je poviedkárom a novelistom. Napísal i román zo slovenského života: „Rodina Rovesných“.Ako poviedkár osvedčil sa iOndrej Kalina(Smetanay) svojou poviedkou „Návrat“.Sú okrem spomenutých ešte mnohí, ktorí si ešte len prebíjajú cestu k všeobecnému uznaniu.Slovenská literatúra je, ako vidno, mladá, ale na svoju mladosť bohatá. Že sú naše knižnice nie plné slovenskými knihami, príčinou je i to, že bolo málo podujímateľov a nakladateľov, ktorí by boli sosbierali po rôznych časopisoch roztratené poklady našej spisby. Nebolo škôl, nebolo verejných biblioték, nebolo spisovateľských kruhov, umeleckých spolkov, lebo nesmelo byť. Každý náš spisovateľ len popri každodennom zarábaní chleba, v chíľach oddychu mohol sa venovať svojim vyšším pohnútkam a uplatniť svoje zvláštne schopnosti. Celým svojím umom a citom, celým svojím životom nikto nemohol sa u nás venovať literatúre.V našom novom, svobodnom štáte, verím, bude všetko, čo nám v bývalom Uhorsku chybelo, a len potom vlastne uvidíme, čo všetko máme.[1]Pramene: Pražák: Literatura slovenská do Štúra a jeho školy. Od let šedesátých po přítomnost. Jaroslav Vlček: Poezia školy Štúrovej.
Jesensky_Nastin-dejin-slovenskej-literatury.html.txt
Redaktorské skúsenostiNový rok, nový krok! Takto predstavila sa skromná Denica, prvý ženský slovenský časopis prvým svojím číslom na začiatku roku 1898, tedy práve pred 40 rokmi.Nový krok do neznáma a neistoty. Týmto krokom hupla nepripravená redaktorka s novými povinnosťami do verejnosti pred slovenské obecenstvo, čiže pred budúce nádejné čitateľky listu, ktorý pre ne chystá. Spoliehala na pomoc Božiu, potom na dobrého muža, na dobrých, ideálne smýšľajúcich priateľov a vzácne priateľky. Tak chopila sa práce nezvyklej v tom čase ešte v našom svete medzi ženami, bez akejkoľvek prípravy, ale s pevným odhodlaním, že úlohu jej sverenú prevedie podľa možnosti s náležitou svedomitosťou, nie povrchne, ako by sa zdalo súdiť podľa povahy redaktorkinej, ktorá všetko, čo konala, konala so zaujatím pre vec a často i nerozvážne.Prvé číslo bolo skutočne až priskromné, ba chudobné. Pán nakladateľ napriek svojmu presvedčeniu, že je tento ženský časopis potrebný a preto, že má i budúcnosť, nemal hmotných prostriedkov, aby prvé číslo vypravil v peknej úprave a redaktorka zase nemala výber literárnych prác, veď nebolo ani tých najnútnejších. Preto nastalo všeobecné sklamanie.Známe je, že sám Turčiansky Sv. Martin prijal Denicu veľmi nemilostivo. Už vopred išly poplašné chýry, ako by išlo o nebezpečie namerané proti tradíciám, proti povinnostiam ženy v domácnosti a v spoločnosti, a heslá, ako: „Načo je ženám časopis? a to ešte ženský časopis!“ sa ozývaly svetom, ale len tým naším maličkým slovenským svetom. V dôsledku toho treba potom vraj založiť mužský alebo chlapský časopis, lepšie žene dať do ruky varešku, vretienko a ihlu! Vajanský, ako rád prijímal príspevky, ktoré napísaly „naše literárne babky“, postavil sa proti Denici do bojovného šíku. Pozdejšie ho to prešlo…I Kukučín nepriaznive súdil Denicu, keď ešte ani nevyšla a neuznal jej poslanie. A ostal dôsledný, nesklonil sa, ale mlčal.A keď vyšlo prvé číslo, otvorene hlásila sa kritika a to temer zdrcujúca, zkade sme ju najmenej čakaly: od muža učeného, ktorý vede posvätil svoj život a prácu, od dr. J. Wagnera, údajne na pokyn z Martina. Vyšla v Národných Novinách, bolo to, ako keby zazvonili umieračkom mladuškej Denici.Pán farár P. M. v ten deň sišiel sa s pani Juliou Bottovou, bratranicou básnika Jána Bottu, rodom z Vyšného Skalníka. Pani Julia Bottová-Straková bola sama nadaná, vtipom obdarená a rada písala verše, zvlášte k oslave svojho strýka a rada čítala. Bola medzi prvými, ktorí Denicu predplatili. Možno, že ju prvé číslo očakávaného časopisu nenadchlo, ale nečakala takúto kritiku. Pán farár jej ukázal Národnie Noviny, prečítal kritiku a povedal: „Pani Vansová iste plače a narieka, lebo týmto článkom je Denica odparentovaná, môžete vedieť, že tretie číslo nevyjde.“Neviem, ako som sa toto dozvedela. Isté je, že som plakala, ale som sa aj zatvrdila. Osušila som slzy, udrela na stôl a povedala: „Aj za to! Vyjde i tretie a vyjdú i nasledujúce!“ A čo svet na to povedal? Ako v starodávnej hre na sekretára…Na túto otázku daly zase niektoré milé sestry odpoveď: „Ach, či nemá čo robiť? Ja som nikdy inšej práce nerobila, len štrikovala a štrikovala.“ Iná rozprávala, že lepšie konope do moridla namáčať, veď to všetky predošlé farárky tak robily a bola im všetka česť a úcta vzdávaná za života i pri hodine smrti. A rečí bolo dosť ešte, dobrých i zlých, ale čitateliek pribývalo, horlivých, zaujatých — a pribúdalo i predplatiteliek. Mnohí i z tých neprajníkov stali sa priateľmi, i noví vrúcnym duchom i slovom obdarení hlásili sa medzi tých, ktorí obohacovali nie len Denicu, „ženský“ časopis, ale stali sa chlúbou našej literatúry slovenskej.Dalo by sa o tom ešte všeličo povedať, ale nazdávam sa, že už o mojej, mne drahej a oplakanej Denici už dosť. Nežila dlho, ale sú ešte mnohí, čo ju spomínajú a tak nie je zabudnutá; lebo zomrel len ten, na ktorého sme zabudli.
Vansova_Redaktorske-skusenosti.html.txt
Postihnutá Panónia GermániiVypočujže si, láskavá Germánia, tú sťažnosť,ktorú ti nešťastná sestra vydáva zo svojich pŕs.Z nášho obrazu spoznaj Osud, čo na teba čaká,zničíš nás obe, ak budeš váhať a odkladať zlo.To, čo môžeš, to dokáž, že chceš, a napadni vraha,ver mi, že túto vojnu praje si iste aj Boh.Ak si však pre svoju zaťatosť nechceš vypočuť správnusťažnosť, nuž chráň sa, nech taktiež nevidíš skoro svoj lós.Joachim Camerarius
Rubigal_Novy-list-Panonie-Germanii.html.txt
Novoročná[1][2]Leží dieťatko — leží na slamev jasličkách — púček ružový,mať v slzách nad ním rukama láme,hľadiac v ten hmlistý rok nový.„Ach, ktože, ktože, kto mne spomôže?Pod strechou bieda, v svete boj;bratia ďaleko — Pán Boh vysoko:čo bude z teba, anjel môj?!“Pozri len, pozri, mať utrápená,nevidíš hviezdu nad sebou?Hviezda tá znamä tvojho spasenia;neboj sa, matko: Boh s tebou!Netráp sa, netráp o dieťa svoje,nech prídu, aké chcú časy:nesmrtnosť svieti z tých očí dvoje,Herod svetlo to nezhasí!Zotri tie slzy, mať pekná, z tvári:hmlistá presvitá obloha,a bárs neprídu troch kráľov dary,príde dar iste od Boha.Príde dar veľký, príde deň slávy —deň slobody i pokoja,a bárs aj východ bude krvavý:žije pestún — junač tvoja!Do Betlehema, mlaď, už sa zorí,kol dietka Slávy sem sa v rad!Rozviň ponad ním svoje prápory —z prsú mocný postav mu hrad!R. 1861[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Štiavnici 1861. Odtlačená v Dobšinského Sokole II, 1861, str. 10, 5. januára. V oboch rukop. Sobraných spevoch upravená, ako je v Spevoch. V Sokole namiesto ostatnej slohy („Do Betlehema… atď.) je:Tá junač tvoja, tá junač mladá,keď sa zlé životy rozohnia,na srdce vrelô tvoje dieťa dáa vynese na úslnia.Napred za hviezdou k dieťaťu slávy,napred, napred, junač moja!Rozviň ponad ním svoje zástavy —spievaj mu pieseň Záboja!
Botto_Novorocna.txt
GavalieriDobre poznám slávnu Šarišskú stolicu. Často som ju navštívil, mám tam aj rodinu, aj priateľov, veľkých pánov, malých pánov, čo ináč neznačí rozdiel, lebo v Šariši aj malí páni sú veľkými pánmi a obrátene: aj veľkí páni sú malými pánmi. Šariš je stolicou dobrého tónu a ilúzií. Mnoho ráz bol som tam na bále, na bankete a vždy sa mi zdalo, že sedím medzi samými Esterházyovci, a jednako som vedel, že sú to stoliční pisári a malí úradníci, čo im všetko schádza, čo po prípade potajomne hladujú, ale keď cudzé oči hľadia na nich, s kniežacou grandezzou vedia sa rozlúčiť s ostatným päťzlatníkom.Je to práve naopak na Dolniakoch, kde sa možno oboznámiť so spústou lapajov, čo sa navzájom za šesták nanosia do vlasov, a len na druhý deň počuje človek o nich, že aj najchudobnejší z nich má 1000 jutár ornej zeme. Veď možno, že je posledný ľud užitočnejší, skôr života schopnejší, ale o koľko je krajší život tam hore, medzi týmito sympatickými pánmi, čo sa tak elegantne pohybujú a hovoria! „Flanc“ im je druhou náturou, od toho nepopustia až do konca; ligotanie, nádhera im je životnou potrebou, ktorá im duše naplní a sviežosť povahy zachová.Že sú chudobní, to je konečne len zlý sen, z ktorého sa zobudia chlipkaním francúzskeho šumivého vína, tak ako je dobrobyt a panstvo doľnozemských boháčov zase len suchou, neživotnou skutočnosťou, ktorá sa na stranách pozemkovej knihy rozprestiera v číslach a literách vedľa seba pokladených.Ale jaj, kam som zašiel v tomto pochabom porovnaní! Čo je do toho jedného starejšieho, ktorý je konečne nie žiadnym etnografom, ale len starejším? Načo má ohovoriť nejaký vidiek, kde ešte môže byť niekedy tiež starejším? Najlepšie bude, keď sa pridržím skutočnosti, že totiž môj súdruh na poli žurnalistiky, Andrej Čapický, čo pod menom Arator veľmi chutné články a verše píše, pred pár dňami popýtal ma za starejšieho.„Teda aj vy vstúpite medzi statočných ľudí?“ vykríknul som prekvapený. „Nie je to ešte zavčasu?“Krútil hlavou, že je to nie zavčasu.„Minulého leta oboznámil som sa v Bardejove s pekným dievčaťom, s Katinkou Bajnócych.“„Zkadiaľ je?“„Ona je tiež Šarišanka.“„Pobelavá, počerná?“„Najkrajšia blondína na svete.“„No, to je dobré. Počerné dievča je pekné, ale v počernej žene je už niečo démonického. Nuž na každý pád prijmem hodnosť starejšieho, ale kde bude sobáš?“„V Lažanoch, u rodičov Katinkiných.“„Čím sú rodičia Katinky?“„Katinka má matku, ktorá po druhý raz vydala sa za Štefana Lazányho, penzionovaného majora. V jeho dome bude sobáš.“„A ako sa ta dostaneme.“„Po Prešov železnicou, odtiaľ na koči.“„A bude dačo groší?“Myslel som, že Čapický skôr to potrebuje a nie ženu.Blažene sa usmial, ako sa len pošetilý poeta môže usmiať.„To je práve, čo Čapickovci nikdy sa nespýtali od svojich mladúch,“ odpovedal hrde.„Pravda,“ hovorím, „lebo už vopred dozvedeli sa to od tesťa, testinej.“„Čapickovci nikdy…“Chcel povedať, že neboli nikdy v núdzi o peniaze, — ale na opak toho som mal tak skvelé dôkazy (aspoň vzťahom na Ondreja Čapického), že za dobré uznal tak dokončiť vetu: „… nikdy sa neženili k vôli peniazom.“Hm. Čapickovci! Ako, čo by povedal: Wittelsbachovia nikde sa neženili k vôli peniazom. Jest niečo z Don Quichota v týchto Šarišanoch! Vôbec, už to je veľmi zaujímavé, že v tomto páde šarišský mladík berie si šarišské dievča, lebo šarišské devy vydajú sa do iných stolíc, a šarišskí mládenci do iných stolíc idú na vohľady. Ani kanibali nezedia jeden druhého. Sedliak, keď zomiera, hovorí synovi: „Jesto dosť rozbitých oblokov a potrepaných hrncov v krajine, všetky na vás nechám.“ Ani umierajúci pán je nie skupší: jest dosť dobrých partií, to všetko nechá deťom. Šarišania sa len narodia v Šariši, život inde končia a ťažko ich bude v súdny deň posbierať.Čapický dávnejšie pracoval pri tých istých novinách, pri ktorých ja a ani vtedy nepodobal sa žurnalistom starej formy, čo v ošúchaných nohaviciach, vyčaptaných topánkach chodia, alebo v obdratom kabáte ako Žigmund Kemény, o ktorom zostala kortešská pesnička: „Kabát mu je síce v stave zlom, ale mu je Deák priateľom.“ Čapický bol elegantný; jeden Pánboh, jeden kabát, ale ten jeden kabát tak vyzeral, ako by ho teraz bol doniesol krajčír domov. Pre jeho nobilné chovanie on bol naším zpravodajcom bálov, intervjúvateľom a s jeho súmernou postavou, panským zvukom reči imponoval i veľkým pánom a ako riporter všade mal prístup, počnúc od ženských budoárov až po kráľov koš na papiere.Vyhladený cylinder a lakové topánky vyvedú človeka zo svojej prostej atmosféry do iného sveta, do výšky, lebo do hĺbky. Hej, veľa sú hodné tie statočné topánky s vyčaptaným opätkom; chodí človek chodí v ňom bezpečne, lebo čo z opätka chybí, nahradí to hruda, na ktorú kročí. Náš Čapický držal s ničomnými džentrickými panákmi, s tak zvanou „pakfongovou aristokraciou“ rád sa chvastal a mal spústu dlžôb.Veru by sa mu zišla dobrá partia.Popri šarišskom šviháctve — bolo v ňom hodne bohémstva. Znamenite vedel ukryť chudobu (to je úlohou šarišského šviháka), ale vedel ju aj ukazovať (to je zas bohémova úloha), keď sme raz štrajkovali proti vydavateľovi a v ktoromsi zimušnom mesiaci 25ho, odrazu všetcia sme chceli opustiť redakciu, Čapický sa ozval:„Nechať tak zamestnanie 25ho v mesiaci, by bola v dejinách bezpríkladná bláznivosť. Počkajme, pánovia, ešte za týždeň.“„Prečo?“ protivili sa buričia. „O týždeň bude naše položenie práve tak zlé, akým je teraz!“„Áno, ale medzitým bude prvého. Prečo by bol III. Napoleon spravil štátny prevrat práve 2ho decembra? Čo myslíte, pánovia? Preto, aby si prvého mohol ešte vyzdvihnúť plat prezidentský.“Tento malý prípad preto mi sišiel na um, lebo sobáš bol určený na 3. októbra minulej jesene. Druhého sme sa pohli a bez všetkej nehody došli sme do Prešova. Príroda oddávna nebola tak konfúzna, ako lanského roku, jeseň bola v auguste, leto v októbri. Nádhernú cestu sme mali do Prešova, žhavou žiarou svietilo slnce, veselým úsmevom oslniac skromné vrchy, ktoré len tak na príučku skočia pred nás, ako napredku stojaci zbrojnoši z diaľky belasiacich sa obrov.Popoludní sme prišli do Prešova, tak bolo, že prenocujeme v hostinci a ráno na koči ideme do Lažian na sobáš, Čapický bol celé popoľudnie zamestnaný, chodil sem a tam v meste, že pot tiekol s neho.Ani som ho nevidel, len pri večeri a veľmi som sa divil, že bol ospanlivý a že sa vystatoval: „Budem ja dnes spať ako zarezaný.“„Spať? V noci pred sobášom? Nikdy som dačo takého nečul.“„Ba práve,“ odvetil pokojne, „lebo v noci po sobáši aj tak sa spať nedá.“Ráno ma zavčasu zobudil, aby sme sa pohli, musel som na dúšok vystrebať raňajky, lebo cesta do Lažian nie je dobrá, predvčerom bola tam veľká búrka a vicinálna cesta je plná kalúž.Pozrel na hodiny.„Bodajže ho, už sme mali byť aspoň na ceste do Lažian; stavil by sa, že v tomto okamihu už začínajú obliekať mladuchu.“„Tak tedy poďme. Máme už koč?“„Tu stojí pred hostincom. Idúcky pripoja sa k nám ostatní hostia. V Ortve otec môj a sestrička.“Napochytre vyskočil som tedy z postele.„Tu sa mám obliecť, alebo bude aj tam miesta?“ spýtal som sa.„Oh, ako by nie? Vyše päťdesiat izieb jest u rodičov mojej mladuchy.“Vyše päťdesiat izieb! Do čerta! To je už dačo.Ešte väčšmi som sa zadivil nad krásnym povozom pred hostincom. Štyri rezké paripy pekne širované, nepokojne hriebly zem a pyšne nadvihovaly stužkami poprepletené hrivy.„Ejha! Čí je tento krásny záprah?“„Teraz je náš.“„Vám patrí?“„Nie práve,“ odvrátil trpkým úsmevom príjemné podozrenie, „ale vinde na jedno a konečne jeden Čapický nemôže si odniesť mladuchu o dvoch koňoch. Čapickovci patria k štvorkovým famíliám.“Sluha z hostinca ponakladal naše kufríky, vyfintený malý maďarský kočiar naplnil sa nimi, krem toho sme zastali ešte pred niekoľko obchodmi, odtiaľ doniesli balíky, z kvetinárskeho sklepu jednu škatuľu, a do sporiteľne sám Čapický vyšiel hore a onedlho sa vrátil s veľkým čiernym futrálom.„Teraz už môžeme ísť, ešte treba kúpiť šatky na kantáre koní a malé kytky na biče.“Cesta nás viedla proti Solnohradu, Čapický ukazoval napravo lesný príbytok, najväčšiu pamätnosť Prešova, o ktorom traja básnici písali básne o závod. I tu i tam niečo obzretia hodné. Vôbec krásna stolica, opravdivá záhrada, park za parkom, kaštieľ za kaštieľom, človek len to nerozumie, kde sú panstvá, ako príslušnosti kaštieľov a anglických záhrad?Zprava i zľava po dolinách, na belejúcich sa polných cestách, čo ako žily vtekaly do hradskej cesty, bližšie i ďalej panské koče sa černely. Niektoré tak ďaleko, že sa zdaly byť pomaly plaziacim roháčom; v bližších farbisté slnečníky ukazovaly, že panské dámy sedia na koči.Čapický vedel o všetkých, kto sú.„To všetko ide na sobáš,“ povedal.To je tam Nedecká s dvoma dcérami. Jedna je družicou. Tamto pod lieštím na sivkoch ide baťko Mikuláš Bogozy. Špásovitý, chutný starý pán. Duša každej spoločnosti.„Snáď duchaplný?“„To nie, ale nádherne vie napodobniť vzdialený psí štekot a vôbec aj iné zvieratá a keď prednáša lásku prasiec, každý človek dostane klanie v boku od smiechu.“Niektoré blížiace sa koče počkali sme na krížnej ceste. Čapický sosadnul, zobjímal sa s pokrevnými, s luteránmi sa aj pobozkal, niektorý veselý pán ho oblapil, postískal mu driek: „Servus, ty škribler, vítaj, bracišku.“ Lebo šarišská reč je taká pomiešaná. I predtým hovorili: „Hajtsd ki azt a kravičkát arra a lúkára“ (vyžeň kravičku na tú lúku), teraz ale už aj anglické slová miešajú, odkedy až do Ameriky chodia a vrátia sa.Pri tomto stretnutí aj mňa oboznámil s jednotlivými famíliami.„Pruskayovci,“ hovoril, predstavujúc dvoch pánov s červenou tvárou, „de genere Tašš. Môžu to aj dokázať,“ doložil vážne.„To už nie,“ podotknul so smiechom jeden z Pruskayov de genere Tašš, „ale ani vy by ste nevedeli dokázať s zeugnisami, že nepochádzame odtiaľ.“Vo veľkom sklenom batári, čo štyri čierne kone ťahaly, sedela pani Slimócka s dcérami, medzi hrôzou škatúľ, ale aké utešené tri dievčence to boly, s peknými noštekami, pikantnými tváričkami nepravidelných ťahov, ktoré sú však preca všetky tak svieže a sladké.„Vdova pani Slimócka,“ vysvetľoval mi kolega, „veľká rodina z kmeňa Kundovho; címer pozostáva z pavezy na siedmo delenej, je to upomienka na sedem vodcov.“Počet vodcovských potomkov ďalej rozmnožujúca matka dnu v sklenom kočiari hrala sa whist so svojimi dievčatmi a cez lorgnet pozerala časom na vidiek. Slovom celá Slimóckovská família predstavovala vznešený obraz.Pri štvrtej dedine soskupili sme sa na celý ako had vinúci sa pochod, veľký rad phaetonov, landauov, vozíkov. Pretekali sa, vykrikovali jeden na druhého, zastavovali sa navzájom. U každého bola sklenica koňaku alebo cigarová taška, so strieborným címerom, naplnená s havanna-cigarmi.„Hop hó! Postojte! Štrngnime si! Na zdravie mladuchy.“Veselí, bezstarostní a milí do zedenia boli títo páni. Všetci, všetci. Tak ma vedeli zohriať hneď v prvej minúte, ako by som bol zavše medzi nimi žil.„Ej no, Mikuláš (lebo to je moje meno), pekná vec, že si prišiel do tejto našej krajiny.[3]Vítaj u nás, bruder Danzinger, nezapáliš si na jednu dymovku?“Núkal ma jednozlatkovou havannou. A ešte povedal o nej, že jedymovka.[4]Do paroma! Títo žijú po veľkopansky!Keď prvý koč zastal, všetci sme sa museli zastaviť, vtedy potom sme poschádzali a kolovaly koňakové fľaše. Bogozy musel hneď tam produkovať psí brech, zprvu sa zdráhal, ale akonáhle mu povedali, že ja si žiadam počuť, nedal sa prosiť, zaraz začal brechať a tak prirodzene, že mopslík pani Nedeckej, čo ho všade sebou nosila, mu čulým štekotom odvetil.Poneváč som bol sám jediný cudzinec, každý mne lichotil, ešte aj Slimócka mi poslala cukrík jedným z Pruskaych, ktorý si ta stal k jej hintovu klebetiť trocha.„Poďme, poďme, pánovia,“ kričal Čapický.„Oho, mladý zať je už netrpezlivý.“„A jednako je večer ešte ďaleko.“„No ešte jeden glg!“Zľava medzi dubami a jedľami belel sa roh červeno krytého kaštieľa, na ceste sa zjavil jazdec.„Hurrah!“ vykríkli. „Pišta Domorócy! Počkajme Domorócyho.“„Počkajme.“„Jest ešte koňaku?“„Donesie Pišta.“Tedy sme počkali Domorócyho, ktorého meno podivné kúzlo malo. Ešte i dámy poschádzaly s kočiarov a opravdivé cercle držali na ceste, ako čo by celá Šarišská stolica bola jediným salónom.V blízkej brezine vylietnul kŕdeľ bažantov a zmiznul, jeden z Kevických v okamihu vytiahnul svoju flintu z koča a podával ju mne.„Nechceš na ne streliť, amicenko?“„Nie, ďakujem.“„Tak ja idem na ne.“Šiel ta, zduril ich a jedného zastrelil, a doniesol s veľkým triumfom.Slimóckovské slečny zakryly si tvár, poplakaly si nad krvácajúcim vtákom, i sama mama vyhrešila Kevického.„Choďte, vy ukrutný tyger! Ida, odvolaj druhú kadrilu, čo si mala s Kevickým tancovať.“„Odvolávam,“ riekla Ida pokorne.Kevický poklonil sa zádumčive ako stredoveký rytier, keď ho kráľovna do vyhnanstva poslala.Práve, ako by ho volal, išiel tadiaľ Cigán s dvoma Cigánčatmi.„Tu máš, lap ho,“ povedal Cigánovi, podajúc mu bažanta.Cigán sa uškeril, privoňal bažanta a vidiac, že je čerstvý, zadivený hľadel na Kevického.„Tvoj je. Vezmi si.“Za ten čas jeden z Pruskaych a tuším Vidaházy, lebo sa nepamätám dobre na mená, aby sa čas darmo neminul, hrali sa pár-unpár v desaťzlatkových bankovkách. Ostatné číslo série bolo treba uhádnuť. Usmievave prehrali, vyhrali, ako čo by hrali dvaja Rothschildovia, ani nie o peniaze, ale len zo žartu, zvedavosti, že kto bude mať viac šťastia. Veru je aj priehra dobrá, lebo tú veľkú smolu rozmar osudu ľahko vynahradí — v ženách!Konečne přišiel Domorócy, šumný, driečny, pobelavý šuhaj, samý úsmev, samý život. Keď zbadal, že naň čakajú, bodnul ostrohami ohnivého pejka (ktorého matkou, ako hovoria, bola Blackston, povestná kobyla kniežaťa Metternicha) a o chvíľku dorazil k spoločnosti.Prijali ho s veľkým hurhajom, vidno bolo, že ho obľubujú. I dievčatá mu tykaly. Každý mu mal čo hovoriť, mali ho roztrhať.Ale i on, ako všetci títo milí Šarišania, mňa, cudzinca, zbadal prvého a sponáhlal sa mi predstaviť.„Štefan Domorócy.“„Potomok vodcu Töhötöma,“ dodal pri mne stojací Bogozy.“I ja som zamrmľal svoje meno.„Nechaj to tak,“ riekol, smejúc sa, „teba už poznám podľa tvojej podobizne a nedám za neviem čo, že ťa aj živého vidím.“Konečne sme sa pohli ďalej do Ortvy, kde býval Čapického otec, ale cestou nebol som v stave zdržať sa trocha štipľavých poznámok.„To je už troška primoc,“ povedal som Čapickému. „Tak sa zdá, že ostatní zemani, čo s Arpádom prišli, všetcia boli neplodní a len ženy vodcov zrodily potomkov.“„Tak sa zdá,“ odpovedal Čapický unavene, potom zamĺknul, ale neskôr ako keby v domácom ovzduší pyšné zemianske smýšľanie pomaly preca utlumilo v ňom lateinera, odrazu obrátil sa ku mne s výčitkou: „Vy ste dobrý človek, ľúto vám je zabiť jedného mravca, to viem, ale keď môžete sväté podanie zašliapnuť k vôli jednemu zlému nápadu, nuž to urobíte.“V Ortve sme zas museli sosadnúť pre otca a sestru Čapického. Dedina ležala od hradskej stranou asi na poldruha kilometra medzi hustými stromami, len veže kaštieľov bolo vidno. Niektorí nechceli spraviť okľuku, ale nakonec Domorócy vynašiel, že v Poľovke — to je meno rieky (lebo v Šariši s istým preháňaním volajú žriedlo potokom, potok riekou) — teraz niet vody, dá sa cez ňu prejsť, tak sme cez vrch o polhodiny skôr v Lažáni.Pobral sa celý roj, prevezli sme sa peknou, čistou dedinou, v ktorej slovenskí sedliaci bývajú, šumné dievčence stály zvedave v záhradkách pred malými sedliackymi domami, štihlé, vysoké, modrooké, vlasy ako ľan.V záhradách už len niekoľko jesenných ruží sa kolimbalo a slnečníky. Tu i tam zdaly sa s kráľovskou hrdosťou rozprestierať jedny dve panské porty, veľké topole viedly ta, potom prišiel jedľami a dubami úhľadne soskupený park a hlboko dnu, ako by ukrytý pred sedliackymi očami, stál kaštieľ. Takýchto kaštieľov bolo zo desať v dedine, všade so stereotypne ta vedúcimi topoľmi, ktoré tak stály so dvoch strán, ako granatieri na schodách ku kráľovi vedúcich. Zpomedzi hustého listia parkov, keď sa človek pozornejšie poobzeral, dvoje ligotných očí sa zablyslo — možno, že len fantázia, ale mne sa zdalo, že všade vidím dvoje očú. Nech som Kubo, ak sa to nie oči tak zvanej „šarišskej stráže“, ktoré na to strežú na kraji parku, či sa skrúti hosť do periferie topoľov, v ktorom páde zavolá čeľadi kaštieľa „Chlapci, do liberije!“ a za okamih premení sa starý paholok, čo len pred chvíľou hnoj kydal, na starého oholeného komorníka, a parobok, čo len toť drevo rúbal, teraz v kuchárskej čiapke a zástere ako kuchta sneh trepe na ambite.Starý Čapický s holou hlavou bežal nám naproti; ale nebol to ešte starý, lež rezký mladý človek s klinčekom v gombičkovej dierke, s vykrútenými bajúzami, mladistvými posunkami, ako čo by bol bratom svojho syna.„Vítam vás pekne, pánovia i dámy! Je to pre mňa veľké vyznačenie.“ (Ruky si mädlil, tvár sa mu leskla od radosti.) „Ale ráčte sosadnúť a uctiť môj chudobný dom. Bože môj, koľko skvelých mien!“ (Pohliadnul na rad kočiarov, srdce sa mu preplnilo pýchou.) „Koľko mien, koľko mien…“ Za ten čas aj my sme ta došli s Andrejom; nič nebol dojatý, keď syna shliadnul, práve tak si stisnul s ním ruku, ako s cudzími, podávajúc mu ju podľa najnovšieho džentrického spôsobu v zákrute podobnej prasaciemu chvostíku.„Dobrý deň, chlape,“ povedal v dobrej nálade, „čo je nového in politicis?“„Nič neviem.“„Ah, vy prefíkaní novinári, nikdy nič neviete, ale preto denne nacigánite dvacať stĺpcov. Nuž ale ja vás preto rád mám,“ medzitým i mňa objal po priateľsky a postískal mi driek (lebo ma syn už bol predstavil). „Lebo keby som vás nemal rád, nebol by som vám dal syna. Jediného syna. Oh, keby jeho mať žila. Jeho pyšná mať! Z famílie Motešických!“ (Poobzeral sa, že kto by to nevedel?) „Nie, nie, ona by to nebola dovolila, ale ja som demokrata. Prvý demokrata z Čapických. Na moju česť, prvý. Ja som ta dal chlapca, a mohol sa všetkým stať, všetkým, všetkým.“ (Stíšil si hlas.) „Také rodinstvo! Ráčte to pozreť. Ktože by nemohol byť s takým príbuzenstvom všetkým? Na môj veru, ešte i palatínom, keby nádvorníctvo nebolo zrušené. Počujem, že ho chcú znovu ustanoviť. Čo je na tom pravdivého?“„Nič.“„Škoda,“ odpovedal nedbale. „Ale ja už nič nedbám. Ja sám nechcem byť ničím, a syna som si už ta dal, schválne som ho dal, lebo chcem príklad poskytnúť… Ktorá krajina vydá zo svojich rúk kupectvo a tlač cudzím, tá zahyne ako Poľsko. Abcúg Titus Dugovič! Teraz je to už nie viac národným účelom: vyrvať zástavu z rúk Turka, ale vyrvať pero z rúk židovských chalanov. Hm. Viem ja, čo robím. No ale síďte dolu, pánovia… nemudrujte, prosím vás, trocha si zajedzme, potom nedbám, môžeme ísť.“Utekal ku kočiarom dámskym, tým radom pomáhal sísť, starším ruku bozkal, od bakfišov ukradnul si bozk s roztopášnosťou starých pánov, potom podal rameno Slimóckej a tulipánovými stromami[5]vysadeným dvorom voviedol ju do bytu.Cestou ešte vždy pokračoval vo svojom milom témate o novinároch, hovoriac napravo i naľavo, dakedy sa aj vzad obrátil, aby aj tí počuli, čo idú za nimi. Tak sa zdá, hanbil sa, že je syn jeho len novinárom.„Hovoria o nich, že lžú. Ale to je nie pravda. Len treba vedieť čítať. Ja z každých novín vyberiem pravdu, lebo viem odrátať, čo žurnalista priložil k vôli svojmu straníctvu. Starý Deák povedal, že by len z jedného paragrafu pozostával zákon tlačový, „lhať neslobodno“. No veru, dal tomu. Nuž či jesto niečo v prírode, čo je nie lžou? Klame všetko a každý. Klamú chlapi, klamú ženy…“Slimócka sklopila oči.„Čapický, vy ste jeden zlomyseľný osočovateľ!“Ale Čapický bol už tak zabratý do svojho témata, že už nemohol znovu zachytiť ľahší spoločenský tón.„Práve v tom je fígeľ,“ pokračoval, „že človek vie odrátať zbytočné. Všetko je otázkou odťahovania, násobenia a spočítania. Keď to, čo ľudia o niekom mieňa, odťahnem od toho, čo on sám drží o sebe, vyjde jeho opravdivá cena. Ráčte tieto zemiaky obzrieť (išli práve popri kuchynskej záhrade), vypučaly, vyrástly a teraz oklamané pozdnou teplotou, vykvitly.“Vskutku bolo tam zo pár hniezd zemiakov. V lete, keď kopali zemiaky, zaostalo niekoľko hľúz, z tých vyrástly nové; ružovo tienené biele strapce kvetov bujne sa skláňaly, bozkávaly sa vospolok na tenkých steblách.„Ah, aké sú šumné!“ vykríkla, tlieskajúc stredná slečna Slimóckych, nahla sa, odtrhla jeden strapec a zapichla si do vlasov.A poneváč stredná zo slečien Slimóckych, Alžbeta, bola najkrajšia v celej spoločnosti, kvet zemiakov pozdvihnul sa odrazu na výšku módy.Gavalieri ihneď sa oborili na kríky zemiakov, za minútu poodtrhali, podperili si kabáty, podobne i slečny — jeden blázon narobí sto bláznov. Neborkej Ide sa už ani nedostalo, musela si od Kevického vypýtať — obdržal za to úplné odpustenie hriechov.Čapický avšak neochvejne pokračoval vo svojom témate.„Nuž čože mne stoja pravdy novín? Nič. Práve do ich cigánstva som zaľúbený. Na moju česť. Veznime na príklad bitku u Moháča, na ktorej, mimochodom povedám, zúčastnil sa i Pavol Čapický s troma synmi. Aké zaujímavé by bolo, keby už vtedy boly vychodily novinyPesti Hirlapa vyprávaly by veci zo dňa na deň, ako ich riporteri vyňuchali, počuli. Jeden deň to, druhý iné. Tomory prijal vodcovstvo, Tomory neprijal vodcovstvo. Kráľ sa hnevá. Tomory sa durdí. NovinyEgyetértésintervjúvovaly dnes Tomoryho. Celý intervjú, akoBud. Corr.hlásia, je z palca vycicaná vymyslenina. RiporterEgyetértésu, tak sa zdá, hovoril len so zbrojnošom Tomoryho atď. Bože môj, či by nie v týchto cigánstvach bolo terazsvetlo? Koľko by dnes boly hodné tieto cigánstva? Aká radosť by bola čítať tieto novizne! „Ešte sa drží chýr, že pápežský vyslanec písal do Vatikánu: ,Rex non habet calceas.‘ (Kráľ nemá čižiem.) Zápolu to tak nazlostilo, že — ako sa to náš zpravodajca istotne dozvedel — na svoje trovy dva páry kordovánových čižiem dal spraviť jeho jasnosti.“„Blázon si ty, apko môj,“ povedal Andrej, smejúc sa na pomätenej filozofii starcovej.Aj starec sa smial, rehotal, že sa mu až slzy ronily a jedna kvapka, síduc dolu bradou, celkom čierna padla na ako sneh bielu vestu. Diabol to vie, ako to môže byť! Najmladšia slečna Slimócka tiež sa začudovala a potichu riekla svojej najstaršej sestre, Ide: „Pozriže, báčik plače atramentom.“Na dvore teraz rezké žriebä prebehlo práve pred nami, nastrašiac dámy, že zvýsknuc na bok skočily. Bolo to zviera pekných tenkých nôh, štihlé, s ušľachtilou hlavou, cifrovaný remeň s hrkalkom na hrdle, čo iste dnes položili naň prvý raz, s nezvyklým štrngotom ho ešte strašil, a chcejúc sa zbaviť remeňa a brinkotu, ešte väčšmi sa duril a poskakoval. (Hej, malé žriebä! To je ešte len na okúsenie toho, čo ti bude treba nosiť — štverieň.)„Ejha, aké krásne zviera!“ vykríknul Domorócy uchvátený. „Aké je staré?“„Veru neznám, bracišku,“ odvetil Čapický váhave.„Keď ho dobre obzriem, ani je nie moje, len od voľakadiaľ sem prikvitlo. Hej, ty lagan,“ riekol pyšne na predsieň opretému parobkovi, „a hejže to malé žvire ne našo?“„Ta jak by ne? To naš hačur,“ dotušoval čeľadník po slovensky.[6]„Preca je mojo,“ prisvedčil domový pán unavene, trocha namrzený, že môže prísť do chýru zlého gazdu.Ale mňa práve s tým ohromil. Jak veľký pán to musí byť, čo nevie počet svojich koní a nepozná všetky!Na najvyššom stupni predsiene malá slečna Maria čakala hostí. Pekný rozvíjajúci sa púčok, s čiernymi očami, ako jaštierka, v krátkej ružovej sukni. Pri nej stála vychovávateľka o krok nazad, celkom obradne, ako za arcikňažňami dvorná dáma. Vychovateľkou bola staršia pani s dobrou tvárou, madame Wrana — ale jej meno v Čapického dome (k vôli „flancu“) muselo sa vyslovovať madame Wraneau, po pravde bola ale lenpani Wrana, schudobnelá slovensko-nemecká pokrevná zo Spiša, ktorá odkedy Čapická (z famílie Motešických) zomrela, viedla domácnosť a vychovávala malú dcéru.Malá Marienka spravila milú poklonu.Starý Čapický predstavil ju láskyplne tým, čo ju ešte nepoznali:„Moja dcéra Mari, ynal Mari… miss Mary.“Miss Mary bozkala ruku starším dámam, potom začervenená podala ruku pánom, bratovi svojmu zas aristokraticky dva prsty ponúkla.„Hon jour, mon frere.“Toľko litier „r“ zamiešala do svojho hlasu, koľko len bolo v jej ústočkách, červených ako jahody.„Nech sa páči,pančovia!“ núkal Čapický rozmarne.Hosti vnútili do veľkej jedálne, kde čakal na nich prestretý stôl, zdobený velikými kytkami.„Ráčte si posadať, ráčte. Malý predobed, napochytre… Len zo dva falatky,[7]lebo obed bude neskoro v Lažánke… Len hockde sadnúť, prosím, ako by sme boli v hostinci… koľko mien! Bože môj, koľko mien!“A znovu uveličený pozeral na usadzujúci sa zástup hostí.Celý roj služebníkov vošiel dnu s misami, všetci v livrée. Ale jaké rozličné šaty mali. Komorník v punčochách bol jeden, tyger v špenceri druhý, v husárskej rovnošate, z doby Marie Terezie, bol tretí, starý pandúrsky oblek mal štvrtý — pravda na všetkých zle stály tie kroje, lebo nie na nich boly pristrihnuté.Domový pán so stiahnutými obrvami pozrel na vychovávateľku, čo sa okolo stola obracala.„Madame Wraneau, s akými pestrými papagájmi dávate jedlá nastoliť?“Madame Wraneau vyhovárala sa.„Vy, pane, ste zvyknul hovoriť, máte rád minulosť, že sa rád rozpamätáte na tie časy, keď ešte pri stole vášho otca, starého otca, obsluhovala čeľaď.“„Nuž áno. Enfin, pravdu má,“ hovoril zjavne utíšený. „Vskutku s úľubou vnorím sa do minulosti a tieto šaty z rozličných dôb, tak myslím, pristoja k stolom zemanov, aby vkus a zvyky predkov doniesly do spojitosti s terajšou generáciou.“„Vy ste majster v takýchto veciach, Čapický,“ pochválila ho Slimócká, pozerajúc lorgnetom na obsluhu.Neviem, či to bola náhoda a či preto, že Slimócká nos posmešne pokrčila, lorgnet spadnul s neho a nešťastlive padnul do jej polievky.„Ha! Aká som nemotorná!“„Nič to za to. No veru. Hej, Jean, jeden tanier! Či čuješ, ty somáru? Ta co tak kukaš?“ vyrútil sa naň Čapický vztekle.„Ta či ja ci nehvaril, že budzeš Jean?“Neborák Janko — napriek svojej punčochovej uniforme — bol by sa radšej od hanby pod zem schoval.Príhoda sa šťastlive vyrovnala, jedlá boly znamenité, vína práve obzvláštne a domový pán toľko vedel povedať o každom, z ktorej pivnice pochádza, z ktorého roku, že opravdivé gusto narobil; toto je kráľovi milé červené víno, dostal ho od povážsko-novomestského prepošta; — zatým doniesli voľajaké sladké víno.„No toto je pod ženský účes,“ núkal dámy, „na božské pery súci nektar. Meno má ,sirupka‘, na celom svete len jeden sud jest z neho, aj ten je u mňa. Kde sa zrodilo toto víno? Pán Boh zná, len to je isté, že nemá páru. Jeho dejiny sú ostatne nasledovné: r. 1827 licitovali vína vacovského biskupa, rozumie sa po jeho smrti; v pivnici našli jednu zasypanú chodbu, celú ulicu sudov. Medzi tými bola i sirupka v jednom sude. Že kedy sa pivnica zasypala — nato niet v análoch žiadnej stopy. Ale kdeže som zostal? Nužhej, jeden krčmár kúpil za bagatel sirupku, otec môj náhodou prišiel na to a nadobudnul ju famílii. Ale rozumie sa, z tohto suda len vtedy pijeme, keď sa niekto narodí, ožení lebo vydá z Čapických.“Hostia všetci nalievali si zo sirupky a štrngali si vesele.„Nechajte niečo na sobáš mojej miss Mary,“ smial sa starý, ale pri tom jednostajne nalieval sirupku.Miss Mary hnevlive sklonila hlavičku a šatôčku si kúsala v rozpakoch.„Ale, papa, papa!…“Jedlá sa za ten čas ďalej premieňaly; nové; prekvapujúce; každé jedlo s prefíkanosťou vymyslené majstrovské dielo, pečienky, medzi tým kvaterky, zas pečienky, torty, paškrty, ani Lucullov stôl nemohol byť onakvejší.Panie nestačily sa diviť.„Ej, ozaj, toto je čo? Kto to robil. Všakver cukrár z Prešova?“„Nie, nie,“ odpovedal Čapický skromne, „všetko je len také„doma robiensis“. Chudobní sme, tak žijeme obyčajne a konečne človek to jie, čo má. Nerád vidím flanc. Aj tak nám úbohým Šarišanom na krk vešajú, že preháňame. Človek sa ostýcha zapáliť si na dajakú dobrú cigarku.“„Ta čujce, vy mamlasi, naj je už konec!Žaden nesprobujce už vecej prinesc dajaké jedzivo, bo vas postriľam. Zochabce vonka ostatek.“[8]Na tento rozkaz vypratali sa potichu hajdúsi, husári a lokaji; do mojej obrazotvornosti tak sa vryl tento výjav, že by azda ešte celý deň a celú noc boli bez prestania vnášali najdelikátnejšie jedlá, keby nekonečnú niť nebol pretrhnul dobroprajný Čapický.V sklených dverách, čo boly otvorené, aby cigarový dym vyšiel, zjavila sa oberučná ženská. Bolo na nej poznať, že je to kuchárka. Ohó, tá iste sa prišla vadiť pre jedlá, čo jej na krku zostaly.Čapický namrzený stal, zvedavý, čo chce kuchárka. A nakoľko som pri dverách sedel, dobre som počul, čo vravela, hoc potichu hovorila:„Čo mám dac jesc kočišom?“„Nič,“ povedal Čapický mrzute.„To nemože bic… tote mušu i pic.“„Čomu?“ zamrmlal Čapický.„Naj mi uverja, pan veľkomožný, keď štyri grofi umru hladom, nit teľo kriku, jak keby še jeden kočiš dobre nenajedol!“„Hm, to može bic pravda,“ povedal zamyslený. „Naj im dajú, Makalka, šicko, co sebe ľem zažadaju.“Dobré vína maly účinok, páni sa tam zabudli, čo tie zprepadené toasty zapríčinily: i jeden i druhý pripil mladému zaťovi, mladuche, otcovi mladého zaťa, na to bolo treba odvetiť, zo slova povstane nové slovo, niektoré sa zaseje do iného poľa, provokujú na ozvanie sa nového rečníka. Slovom len bacily množia sa toľme ako toasty. Diabol nech vezme tie toasty.„Páni moji, nezabúdajme, že sme v polceste a že stojíme pred veľkým úkolom.“„Ejh, na dobrom sme mieste.“„Bláznivosť! Úkol je nie náš, len Andrejov.“Nastalo takrečené amabilis confusio, každý hovoril súčasne; mladí ľudia pritiahli si stoličky ku slečnám a tam jednu skupinu tvoriac, dvorili; hlavne jednu z Nedeckých dievčat, Vilmu, obzvučovali ako osy kvet, lebo ona bola majstrom v konverzácii, len tak sa sypaly z nej iskrice. A jak voľne, nenútene diškurovala; ľahká juker-žena bude z nej, jestli sa dostane pod čepiec.I dievčatá sa znamenite cítily, ba ani mamy nenudily sa, lebo dobre vychovaní šarišskí mladíci vedia zaplniť i zástoj elefanta.„Čujme, Bogozy, báčiho. Čujme lásku prasiec, čujme, čujme!“„Nebláznite sa.“„Ejh, čo! V Lažanoch aj tak sa nemôžeme, tam bude slávnosť, ale tu sme spolu medzi sebou. Lumpujúca spoločnosť, ktorú neviaže etiketa.“Andrej zúfale pozeral na hodiny.„Ale to je strašné, opozdíme sa. Čo budú o mne mysleť Lažaňskovci a Katica? Apuško, hovor, prosím ťa, s tvojimi hosťmi.“„Čo im mám povedať?“„Aby sme išli.“Starý Čapický krútil hlavou a osopil sa naň s indignáciou.„To nemôže byť. Čo myslíš? Nikdy ešte žiaden Čapický nepovedal svojim hosťom, aby išli. Radšej by som si dal jazyk vyrezať.“„No tak im poviem ja.“S tým sa zdvihnul, ale kompánia bola už rozvirganá, vedeli, čo chce povedať, nuž zo samej roztopaše zapchali si uši, všetci, všetci, ešte i slečny.Smiali sa, kričali, hučali naň.„Abcúg, abcúg! Nechcem ho počuť! Odstúpiť!“I Andrej sa smial, ale chcel si tiež žart spraviť, a zazrúc kriedu na pohárciaku, pokynul Maťkovi, mládencovi a napísal na chrbát jeho modrého dolomáňa svojimi úhľadnými okrúhlymi literami: „Poďme, pánovia, lebo dostanem bitku.“Potom rozkázal Maťkovi, aby šiel kolo stola, ale tak, aby mal proti hosťom chrbát obrátený, — lebo je on teraz plakát a nie mládenec.Na tomto „somárskom nápade“ pohoršil sa Štefi Pruskay a naduril sa. (Nie div, sedel už pri pätnástom poháre.)„Vyprosím si urážku,“ rozčúlene odkopnul zpod seba stoličku, „mne nech žiaden sluha chrbát neukazuje. Takéto vtipy pán žurnalista mohol doma nechať v Budapešti…“Vyskočil a chcel sa von vyrútiť.Zastavili mu cestu aj desiati.„Dám priahať,“ chrčal, „naskutku dám priahať… Pusťte ma!“„Štefi, majže rozum,“ chlácholili ho. „Čo si sa pobláznil? Ej, ej, kamarát (hladkali ho, láskali). Veď ťa nik neurazil.“„Sekundantov sem! Sekundantov!“ a kraje úst sa mu triasly od rozčúlenia. „Krv chcem piť, krv, krv.“Báťo Bogozy schytil so stola pohár červeného vína a slávnostným pátosom riekol: (On vedel, ako treba s Pruskaym hovoriť, keď je trocha podnapitý.)„Vnuk vodcu Tašša, napi sa radšej trocha červeného vína!“Z tých mnoho rúk, čo držaly zúriaceho za plecia, hrdlo, driek, odrazu natiahla sa jedna za pohárom a to bola práve ruka vnuka vodcu Tašša.„Bandi,[9]poď sem, štrngni si s ním.“Andrejovi nebol po vôli celý výstup, ale šiel ta, štrngnul si s ním, potom sa objali a bolo koniec hnevu, zmiznul ako bublina z mydlovej vody. Ale zábava sa už pokazila. Pruskay začal citlivkáriť a uznal, aký je on zlý, naničhodný človek, čo ani ten život nezaslúži, keď svojho najmilšieho priateľa obrazí a nemilé chvíle mu pripraví práve v jeho najblaženejšom dni. Aký len raz dajú bohovia obyčajnému smrteľníkovi. (Jemu ináč dva dali a hľadá tretí, lebo práve sa rozsobášuje s druhou ženou.) Slovom Štefo Pruskay bol už doriadený — jeho už len ako čestnú batožinu doprávajú do Lažanky, a možno, že mu povetrie trochu vyfúka z hlavy opojenie.Trápny incident spravil koniec stolovaniu a hostia teraz sa už pobrali, aby sa nestavili len v Lažanke.Na prvom koči my sme sa pohli s Andrejom; mladoženích nech ta príde ponajprv; na ostatok zostal starý Čapický s Marienkou a keď sme prešli potokom Poľovky, vydriapali sme sa na lažanský vŕšok, ktorý moji jemní miláčkovia, brezy, na opravdivý strieborný les vykúzlily, radosť bola nazad pozrieť na spústu štvoriek. Kočišia trocha podfrtačení nešiaňali biče, záprahy tam dolu zdaly sa letieť vo veľkom zlatom oblaku, lebo úslnie prebarvilo prach cesty na svoj obraz.„Nevidím štvorku otcovu,“ povedal Andrej mrzute.„Kde môže byť?“„Iste pozostal odpratať jedno druhé.“„O ktorej bude sobáš?“„O pol jednej má byť. Ale môjho starkieho musíme počkať, on je preca svatom, a sestra Marienka družicou.“„Lažanka je ešte ďaleko?“„Dobrá štvrťhodina. Hľa, už aj vidno bľachovú vežu kostola.“Onedlho sme boli v Lažanke. Vidno bolo s tejto strany dediny veličizný kaštieľ, odpoly zrúcanina. Niektoré obloky sú vytrepané, nielen že niet v nich skla, ale ani rámov. Dakedajší múraný plot má tiež už štrbiny, tu i tam sa zvalil a čiastky múru kde kade ležia, len miesty je ešte plot celý a je na ňom aj dášok na šindľách mochom zarastený.„Toto je dom Katinkyných rodičov; je trocha v zanedbanom stave. Aj tak obývajú len jednu čiastku prízemia. Starýosvícený pán(otčim), ako taký vojak, má radšej búranie nežli opravu. Oh, títo nenapraviteľní vojaci!“„Prečo je ,osvícený‘ váš budúci tesť, ak sa smiem spýtať? Majorovi nepatrí tento titul.“„Pravdaže nie! Lenže on je aj cisársko-kráľovským komorníkom.“„Ah! To je už inšie.“Len pozdejšie som sa dozvedel, že major volal sa predtým Uhlarik a meno Lazzsányi len pred niekoľkými rokmi prijal od mena statku, čo arendoval od prešovského biskupa.Otec jeho bol úradoval pri solnom sklade eráru a nebol zemanom. Ale potom akože mohol byť jeho syn komorníkom? Ako hovoria, mimoriadnym spôsobom. Štefan Uhlarik ako žiak prešovský stal za vojaka a na takú dokonalosť doviedol za pár rokov husárske remeslo, že korunného princa, terajšieho nášho kráľa, on učil jazdiť, ako najlepší jazdec medzi mužstvom. Arcikňaz bol povďačný svojmu učiteľovi a keď sa stal cisárom, vymenoval ho za lajdinanta. Uhlarik stal sa pánom, odišiel z Viedne, Pán Boh vie k jakému regimentu a pomaly vyškrabal sa na rebríku rangu až po kapitánstvo. Mnoho pestrých desaťročí sa premlelo; starým kapitánom zostal niekdajší driečny husársky šuhaj, mladý cisár stal sa starým kráľom, nikdy sa viac nestretli. Kráľ už var aj zapomenul na svojho majstra, keď raz na vojenských cvičeniach v Sedmohradsku, jazdiac pred frontou vojenského oddielu, zazrel v rade jednu známu tvár, často videný pohľad; potrhne kantár svojho koňa a zastane pred zadiveným kapitánom.„Vy ste Uhlarik?“„Áno, veličenstvo.“Kráľovo oko vľúdne pohladká postavu kapitánovu, jeho dušu obmekčí, potriasa mnoho vynoriacich sa pamiatok.„Žiadajte si niečo.“Zriedkavosť. Jeden starý generál mi rozprával, že panovník za celý svoj život spolu i s týmto pádom len dva razy preukázal takúto milosť. Žiadajte si niečo. To značí, že príslušný všetko môže pýtať, čo mu srdce, oči zažiadajú, hoc aj veľkostatok.Kapitán Uhlarik dostal závrat od blaženosti: jeho rozum, za okamih, dotknul sa letkom všetkých tých vecí na svete, po ktorých ľudia túžia a bažia, a ktoré márnivosť, lakomosť, múdrosť vylúdi zpod jednej koruny a chvatom, ale v rozpakoch bľabotal:„Chcel by som byť komorníkom, vaše veličenstvo.“Kráľ sa usmial, ako by chcel povedať: „Vy ste bláznivý čeľadník, Uhlarik“ a lúčiac sa pokynom očú, jazdil ďalej.Hovoria, že kráľ, ktorý mu, rozumie sa, dal komorníctvo, odhliadnúc od zemianskych predkov, viac ráz vyslovil i neskôr svoje podivenie nad týmto pádom. A jednako je to ceľkom prirodzené. V Šariši zrodený človek nemohol iné pýtať.Ostatne prosím odpustiť odbočenie do minulosti, a to tým viac, že i prítomnosť poskytuje dosť opisu hodného. Keď sme došli ku bráne, zdunel jeden možiar a potom pukk! Ešte jeden, a „hangase“ (lebo v Šariši radi prečarajú dobré staré maďarské slová s nemeckými a latinskými, ale nové zlé vychytiť, to patrí ku chicu) — zahrali Rákócziho.[10]Veľký široký dvor bol už plný kočiarov a kočišov, ktorí v rôznych liberiách s mohutnými pštrosovými perami lenošili, chichotali sa, pánov ohovárali a roztopašne prekárali sa s dedinskými krásavicami, čo cez plot dnu pokukávaly. Valal (dedina) bol povestný svojimi peknými ženami. Hovoria, že za jeden rok sedeli tu kedysi granatieri Imricha Tökölyho.Ledva sme mohli vtiahnuť medzi tými mnohými kočami; shromaždení hostia: Divékovci, Garzovia z Drinoviec, Čathóvci z Koronky, Balánskovci, Letassovci z Léty, diabol by ich znal všetkých porátať, všetci vybehli proti nám na verandu a vítali nás veľkým hurhajom.Major sám tiež prikulhal vo svojej skvelej uniforme, so šabľou, čákovom a kým sme ešte neposchodili, hromovým hlasom zakričal na Andreja:„Môžeš sa už vrátiť, fráter, opozdil si sa. Dali sme už dievča inému.“Andrej takmer zblednul, hoc len zo žartu povedané, sú to jednako strašné slová; ale major začne sa hneď rehotať, lebo je nie ani byle hrozná postava, červenej, vypitej tváre, bachratý človek s veľkými bajúzami hnedej barvy, ktorých jedna čiastka je od brady vypožičaná.„Kde, v pekle, ste sa bavili toľké časy? No, ale teraz už raz, dva, tri, skoro sa obliekajte, aby sme mohli ísť.“„Katica je kde?“„S tou sa už, bruder, nemôžeš shovárať za dievčatstva. Komorník vám ukáže vaše izby.“Potom radom prišly ostatné kočiare, pri každom vypukla trma vrma, živosť vítania. Starý major nemal mnoho autority (darmo je, nízky pôvod nikdy nikomu celkom neodpustia), ale preto ho radi mali a mohol som počuť z mojej izby, kde som sa preobliekal, ako ho radom pozdravovali príchodiací vesele, priateľsky. „Dobrý deň, baťko Königgrätz. Servus, starý Königgrätz. Ako sa máte, milý baťko Königgrätz.“ (Toto meno mal osvícený pán komorník v haut-creme, vzťahom na isté vojenské úspechy.)O dobrú štvrťhodinu vyobliekaní sišli sme sa vo veľkom salóne, niektorí v uhorskej gále, v mentieke, v kalpagoch s perami z volavky. Čižmy z kordovánu vesele vŕzgaly, na ženských hodvábne šaty tajuplne šušťaly, hoc veľká čiastka dám zdržovala sa radšej v izbe mladuchinej.V salóne bolo jednoduché, skoro chudobné náradie. Baťko Königgrätz aj povedal niekoľko ráz na vysvetlenie:„Som vojakom a rád vidím jednoduchosť.“ (Spokojný so sebou trel si ruky.) „Na môj veru, rád mám jednoduchosť… a tak sa pridŕžam k týmto starým bučorom, ako by boly mojim manschaftom… Žena — rozumie sa — chcela by to vyhádzať, ale ja nedozvolím. Na môj veru, nedozvolím.“Táto veľká miera moci a vlády takmer opojila na minútu baťku Königgrätza a jeho široká tvár so značným lalokom nadula sa sebavedomím ako tvár španielskeho veľvyslanca.Na stenách visely podobizne povestných generálov. O tých vedel mnoho hovoriť, upletúc medzi to po jednej anekdote, ktorých poentu nikdy nestačil vyzdvihnúť, lebo ho od smiechu vždy taký astmatický kašeľ zachytí práve tam, kde mal u poslucháčov vypuknúť smiech, že musel dokončenie tak nechať. Jeden stôl bol plný s parteceduľami — to sú od dvora došlé pohrebné listy, dvorný majster pošle ich každému komorníkovi.„Čo sú to za smrtné pády?“„Od dvora,“ odvetil ľahostajne Lažany. (Mnoho lstivých zvykov odučil sa už od zemanov.)„Ah, od dvora?“„Óh, áno,“ pokračoval zarmútene, „naozaj unheimlich je deň po deň dostať takúto ceduľu… Ako, čoby hrobový tieň vošiel každý deň do mojej izby.“Rozhliadnul sa blúdnými očami v širokej izbe, ako by tu v jeho salóne neviditeľne vznášaly sa všetci vznešení a najmilostivejší duchovia.Potom jedno parte vzal so stola pravou rukou, hoc už mal na nej biele rukavice z jelenej kože.„Toto je najnovšia,“ hovoril, „úbohá grófka Larisch-Moenich. Bože môj, že už aj tá zomrela,“ hlas sa mu chvel, mihalnice začaly sa triasť.„Koľkoročná bola?“„Ani neznám. Ah, tu je. Zomrela vo veku 79 rokov. Neborká Larisch-Moenich!“„Poznal ste ju, baťko Königgrätz?“ spýtal sa barón Kramly.„Nie, syn môj, nepoznal som ju.“„Tak potom prečo sa rmútite?“Baťko Königgrätz sa rozzlobil, jeho žlté oči sypaly iskry.„Prečo, prečo? Bože môj, prečo? Preto, lebo sa zaujímam o dvor. Kto sa má zaujímať, keď nie komorníci? Bože môj, kto sa má zaujímať?“Baróna Kramlyho, ktorý pred pätnásť rokmi prišiel z Česka, kúpiac malý statok v Bertanovciach, partecedule cestou sdruženia sa myšlienok sviedly na hrdú výpoveď (v šarišskom ovzduší po troche i on začal sa podobať domorodcom).„V lete i ja zamýšľam vybudovať kryptu v Bertanovciach. Kamene už krešú k nej murári zo Žarnoviec.“Barón bol štyricaťpäťročný a neženatý, nemal rodiny, krypta tedy vyvolala všeobecný obdiv.„Sacrebleu! Čo položíš dnu?“ spýtal sa posmešne Vinco Divéky.„Bah. Nuž predkov. Dám ich doviesť z Česka.“O barónovi Kramlymu vedelo sa, že jeho otec ako vojenský liferant dostal barónstvo, neskôr potom utratil svoj veľký kapitál a syn jeho so zvyškom sem sa prisťahoval.Jemný, sotva viditeľný posmešný úsmev zjavil sa kolo úst prítomných.„Tak?“ povedal vľúdne Divéky, „a čo ťa stojí — prosím — jeden funt kostí?“Na tom sa potom všetcia rozosmiali, i sám Kramly sa smial, majora ale skoro zadusila astma. Hodil sa na prsia Divékymu: „Oh, ty grobian, ty grobian!“Spoločnosť sa vždy zväčšila, nasledovne nastal v izbe stisk. Konečne zjavil sa vyobliekaný mladý zať, ozaj sa vyfintil. S hlučným výkrikom „hurráh“ ho vítali. Potom prišiel starý Čapický so svojou dcérou, slečnou Mariškou, ako aj Miško Koltay zo Salkian, na koni; paripa bola samá pena. Už vonku začal sa žalovať Miško, fras nech berie všetkých vetroplachov; doma si zabudnul peniaze v druhom kabáte a len v polceste to zbadal.Domorodci sa poobzerali, ale nik sa neusmial, razom i desiati núkali mu vlastné peňaženky, ako by ich bol niekto komandoval.„Rozkážeš, amicenko?“Koltay nedbale, ale preca odmietave kývnul rukou, ako dáky lenivý anglický lord.„Ale nechajte. Závisí to konečne od okolností. Bude malá žeravá ferblička, Königgrätz? Hovor, Königrätz!“„Bude, bude,“ prisvedčil baťko Königgrätz, ktorý, hoc mal lámku v nohe, tak sa krútil vrtil ako kotúč, hneď tu bol, hneď tam, všade mal čo robiť, naprávať, rozkazy dávať.„Ah, no. — Teraz sme už všetci spolu. Už len ženy obliekajú sa ešte. Tie sa dlho fintia, toľko tých čačiek, mašličiek, vkladov… Oh, tie všelijaké vklady…“Ženy vskutku ešte dlho sa parádily, ale veď sú preto ženy. Chyžná a slúžky divo behaly od priečinku do priečinku; hneď bola treba ihlica do vlasov, hneď zas stužka dajaká, špendlík; a Pán Boh vie, čo ešte. Konečne preca boly hotové.„Ah!“ vylietlo z každých úst.Otvorily sa dvere súsednej izby a vošla dnu mladucha. Hrobové ticho nastalo, ktoré len mrmlaniu mora podobný hluk vyrušoval, čo prekvapenie značí.„Charmante!“„Meiner Seele! Utešená.“Ale aj bola pekná. Vysokého vzrastu, štihlej, takmer krehkej podoby. Povzniesly ju prosté biele šaty. Na jej pobelavé vlasy báječne pristal veniec a na jej hrdlo skvelý klenot. Kolikánske smaragdy a safíry! (Aký som ja prozaický človek, hneď som o tom začal rozmýšľať, koľko dostane Andrej na tie šperky v záložni?)Za mladuchou mama prišla v hodvábnych šatoch granátovej barvy. Lažáňová je ešte dosť driečna pani, trocha už odkvitnutá, ale i vo vädnutí jest poezie; s ručníkom si utiera vyplakané oči, ale márne, vždy ju znova zachváti usedavý plač.„Nechcel by som byť matkou,“ riekol pri mne stojací šedivý starec, menom dákysi Martin Šipeky, ktorému sa tak páči táto výpoveď, že radom obchodí mužských hostí so svojou spokojnou, uškľabenou tvárou a každému opakuje: „Nechcel by som byť matkou, hej?“Mladuchine oči sú tiež vyplakané (kdežto pekné modré oči boly ešte včera), i tvár má bledú, vidno, že nespala celú noc, ale aj tak je to tvár pekná, ovál jemne krojený, čo ešte väčšmi vyzdvihne báječný noštek chutného ohybu, že už preto by sa odalo vziať ju za ženu.Ale kde je Andrej? Nini, veď už práve stojí pred ňou, chytí jej ruku a bozká; malá rúčka zdá sa triasť v jeho ruke.„Bojíte sa, Katica?“„Nie, nie, len sa ostýcham,“ šepce a rada by sa ukryla dakde za chrbtom Andreja, aby vyhla tým zvedavým pohľadom.Zvedavé pohľady — jemné slovo. Sú to opravdivé svätokrádežné lúče očú, čo zvykly na mladuchu padať z chlapských neočatých okáľov. Ah, Bože môj, ani nie to, že sa dívajú na ňu, ale na čo pri tom myslia… A ako hľadia na jej vzrast, formy, tvary, ako na trhu, na žrebcove údy. Videnie doplnia tušením. Tie krehké, jemné, múdre bytosti cítia urážlivé pohľady, ako lezú cez šaty, po ich panenskom tele.Hostia všetci ta šli priať šťastie a blaho mladuche a mame. Aj ja som prešiel potrebným predstavením, načo baťko Königgrätz hlasite zvolal:„Ale teraz už jeden, dva, tri, poďme, dámy a pánovia. Rechts um!“Mne do ruky vtisli podperenú svadobnú bakuľu a práve sme sa chceli pohnúť, keď sluha v libérii otvorí vonkajšie dvere a fučiac, vliekol jeden poštou prišlý balík.„Aká smola!“ zvolala zúfale Lažányiová. „Práve teraz to nesú.“ (Potom vysvetľujúc obrátila sa na dámy.) „Šaty z Paríža, milé moje, pre mňa oblek a pre Katicu mladuchino rúcho. Od Chatelota, rue Boulogne 24. Odtiaľ si objednávam. A ešte ma nikdy tak nedopálil, prekliaty Chatelot; vždy bol presný, poslal na čas, a len teraz, práve teraz. Môžete si mysleť, ako som sa zlobila. — Tak myslím, že keď som teraz nezomrela, dosiahnem vek Metuzálema. Štefi, neuškieraj sa tak posmešne, to ja netrpím. Pravda, ty by si bol rád, keby som zomrela. Predvčerom maly prísť šaty, ktoré boly ako rýchlozbožie odoslaté a neide nič, nič. Nazdala som sa, že sa zblazniem. Konečne, čo som mala robiť, doma sme zfercovali jeden oblek Katici… len tak bodaj bolo. Bože môj, keď si pomyslím, ako si oblečená, Katica moja, aj teraz ma porážka obkľučuje.“„Nerád by som bol matkou,“ povedal komicky rázne jednostaj tláchajúci Šipeky.Dámy a páni všetci sa ohradzovali, vyhlásiac kategoricky, že Katica je báječne oblečená a že niet toho krajčíra na svete, čo by z jej krásy odobrať alebo k nej pridať mohol; ale osvícená pani tvrdošijne krútila hlavou, takže jej na vrchhlave lietaly vpravo a vľavo pštrosové perá hrdzavej barvy.„Darmo hovoríte, darmo, darmo. Čo je nie anständig, nuž je nie anständig. A mala by som vôľu otvoriť kisňu a… was sagst du dazu, alter Stefi?“Baťko Königgrätz ponáhľal sa protestovať.„Ozaj, duša moja![11](Ugyan lelkem.) Čo myslíš? Veď matrikár a farár už hodinu čakajú. Veď sú parížske šaty už tu a ja by som rád bol, keby ste ich maly na sebe, keď som ich vyplatil. Um Gottes willen, teraz sa len neidete sobliekať a zas obliecť.Daj pokoj, Annuška![12](Hagyj békét, Annuska.) Ty, Peter, zanes tú parížsku škatuľu do izby pani osvícenej, aby nestála tu v ceste.“Oslovený Peter schytil na stoličku položenú drevenú škatuľu, aby ju odniesol.„Ah, moje brusselské čipky,“ riekla so vzdychom Lažányiová, hľadiac za sluhom, a či skôr za škatuľou.Ale ja som sa zas na sluhovi začudoval, vlastne na jeho chrbáte. Na jeho dolománe totiž stál odpoly zotretý, ale preto ešte čitateľný nápis: „Poďme, pánovia, lebo dostanem bitku.“Hop ho! Aká je to hádanka? Veď je to dolomán z Gortvy. Sluha je iný, ale dolomán je ten istý. Nuž ako to môže byť? To môže len tak byť, že dolomáň sem doniesli a zabudli s neho sotreť nápis. Pomaly som ešte niekoľko kusov poznal z gortvanských uniforiem. Do čerta, tieto vandrujúce libérie sú trocha zvláštne!Ale som už nemal času rozmýšľať. Svadobný maršal, Slimócká, začala usporiadať pochod, všetkých nás do radu postavila.Ja som šiel vopred s ovenčenou bakuľou. Za mnou viedol mladuchu Štefo Domorócy.Potom nasledoval mladý zať s Vilmou Nedeckých.Malú Marienku Čapických viedol driečny Fraňo Čathó.A tak ďalej, v dlhom rade, — ale neviem, v akom poradí, lebo som len raz pozrel nazad, keď sme šli od matrikára do kostola. (Ostatne i notárov byt, i kostol boly len niekoľko krokov vzdialené od starobylého, rúcajúceho sa kaštieľa.) Totiž od včerajšieho dažďu spravila sa malá mláka na ceste, ktorá ešte nevyschla, nie na väčšom priestore ako je koža byvolova, ale z jednej strany pre záhradný plot plebánov a na druhej strane cesty pozostalý hrnčiarsky voz nedala sa mláka obísť, veru do nej musela vstúpiť s jej bielymi atlasovými topánkami i mladucha. Darmo blúdi jej duša v siedmom nebi, jej nôžka len tu drobčí na šedej gule z blata.Ja som jednoducho preskočil s mojimi dlhými nohami a nenapadlo mi o iných sa starať.„Bravo, Domorócy,“ bolo počuť odrazu za mojím chrbtom. Aj desiati vykrikovali: „Bravo! Bravo!“Nato som sa potom obrátil, zvedavý, čo to má byť? Nuž Domorócy odopnul svoju mentieku višňovej barvy a rozprestrel ju nad kalužou. Krásna mladucha usmievave stúpala po nej. To bol jej prvý úsmev pod vencom.Domorócy potom, tak som počul, tam nechal mentieku, kým len všetky dámy neprešly. (Myslím si, ako ju poutláčala Slimócká a na sto kilov cenená pani Ladislava Čathóva.) Konečne jeden zo sluhov zaniesol mentieku domov usušiť a okefať.Čo mám povedať o kostolnej ceremonii? Nestalo sa nič zvláštneho. Šablony, obyčajná vyšliapaná cesta ku „spoločnému chlebu a soli“ — med ani nespomínam, to je len na začiatku. Nechcem nudiť čitateľov s opisom podrobností obedu, bo veď každý bol už na svadbe a ešte nik tam hlady nezomrel. Vynechám všetky také veci, čo len prítomných zaujímaly, rušiace príhody, ako padaly taniere a šálky z rúk obsluhujúcich mládencov, ako oblial jeden z nich s omáčkou práve osvícenú domovú paniu a jej granátno barevné šaty, načo táto vykríkla: „Aké šťastie, že nemám parížske šaty oblečené.“ (Prozreteľnosť tak vynaliezavá premení najväčšie nešťastie na šťastie.) Pominiem spustu bon-motov a poznámok, čo sa v jednom okamihu zrodia i pominú, súc ako iskry krátkeho života, premlčím i prípitky, čo večne žijú ako večný žid a vandrujú od sobášu do sobášu; aj vlastnú povedačku ako starejšieho. (Kto ju chce počuť, nech ma zavolá za starejšieho.)Či mám povedať, že ani mladucha, ani mladý zať nemali apetít? Ale veď je to samozrejmé. Amor je múdry bôžik, prevládze hlad, tohto zlého, násilného netvora, lebo by mnoho mohol škodiť, keby sa raz rozkríknul, že ku manželstvu treba ajšpajz.Nevyrušovaní, skľúčene sedeli spolu, často pozerali jeden na druhého, ale keď jeden hľadel, druhý sa odvrátil; usmievali sa, keď sa ich niekto dačo spýtal a veľmi roztržite odpovedali. Bolo vidno, že sme im na závadu. Andrej niekoľko ráz pozeral na hodinky. Aj Katica sa viac ráz spýtala:„Koľko je hodín?“„Ešte len päť minulo.“„O ktorej ide vlak?“„O jedenástej.“„Viete to celkom iste?“„Istotne.“Keď hovorili, nehľadeli jeden na druhého; jeden na tanier, druhý na svoj prsteň.„A o ktorej sa pohneme odtiaľto?“„Po deviatej.“„Nebude veľká tma?“„Od toho závisí, či bude svietiť mesiac.“„Mama, nevieš, či bude dnes svietiť mesiac?“„Ah, Pane Bože, odkiaľ vám mám vziať svetlo mesačné?“Baťko Königgrätz v dobrej nálade hovoril svojej žene:„Čo ty vieš, prečo sa spytujú: či im je treba mesiac a či nie? Lebo mesiac je len zaľúbencom vzácny. Hm. Novomanželia sa už zaobídu bez telies nebeských. Nuž, deti, či vám je treba mesiac a či nie?“Katica začervenala sa ako slepý mak; Andrej sponáhlal sa prisvedčiť:„Treba, treba.“„Rád by vedel, kto sa bojí z vás tmy, hm,“ žartoval starý vojak.„Ona,“ odvetil Andrej.„Ona? Čo za ona? Či to tak treba povedať? Ejha! Povieš hneď: moja žena.“Katica pozrela zľaknutá na Andreja.„Nie, nie!“ šeptala potichu, zabraňujúc. „Pred toľkým svetom! Jaj, nieže!“Vypuknul smiech a celá spoločnosť snažila sa diplomaticky z úst Katkiných vybrať zase slovo „muž“, ale nevypovie to za svet. Duša sa v nej smeje, kým hlavou krúti.Pošetilé maličkosti, čo je na nich opisu hodného? Mňa sa nedotknú.Pred lekárom je i veľká horúčka len jeden symptóm i tiché bitie tepny. Pred starejším je svadba len okamžité štádium v životnom vývine. Skúsený starejší je veľká líška a chladného ho nechá javiaca sa poézia. Všetko závisí od vývinu. I najväčší pijak žil jedné časy výlučne na mlieku (dokiaľ bol kojencom). Videl som už hanblivé mladuchy, útle, krehké ľalie pred odtrhnutím — a keď som ich po druhý raz videl, vtedy už taniere hádzaly do hlavy mužovej.Len seďte sladko, zamyslene spolu, úbohé deti, opojené udalostmi pominutých minút, zvedavé na druhého, lebo keby ste inam hľadeli, mohli by ste zbadať, že próza už čihá na vás v daktorom kúte, alebo snáď v každom kúte, ako pustovka chystajúca sa dolu shodiť.A už aj ide, ale ešte v úhľadnom obleku. Milá je ešte, teplá a vľúdna. Ale uvidíte, že po trochu ponecháva pekné šaty a raz zastane pred vami drzo, nahá.Teraz ešte len major začína ju vopred tisnúť, lebo sa tak svedčí, tak to vyžaduje chic.„Spravme si malý žart,“ vykríknul baťko Königgrätz vesele, keď sa už začala dvíhať dobrá nálada. „Dajte sem hárok papieru a nožnice.“Papier hneď našli, ale nožníc nebolo nikde.Major sám skočil hľadať nožnice.Takzvaná „skriňa so sto priečinkami“ stála tam v jednom kúte veľkej jedálne, jeden priečinok otvoril u odtiaľ vykutal jedny nožnice a jeden kľúč. Priečinok bol krem toho plný ľudských vlasov; lepšie obzrúc videl som, že sú to rôzne parochne, falošné brady a bajúzy.„Pre Boha, čo tam major drží?“ spytujem sa môjho súseda Martina Šipekyho, ktorý mi do ucha šeptal:„Dienerschaft.“„Čo? Nerozumiem.“Zábavný starec usmieval sa šibalsky a keďže mu víno jazyk rozviazalo, dal mi nazreť do šarišských mysteriov.„Pomocou týchto briad a bajúzov človek podľa vôle môže utvoriť svoju Dienerschaft; spraví z toho istého človeka chlpatého portáša, úhľadného francúzskeho komorníka, anglického jazdca s bokom-bradou.“„Ahá!“Major zpät drobčil ku stolu; jeden hárok papieru rozstrihal na štvorhrany, potom vzal ceruzu a radom vypočúval hostí: Kedy si sa narodil, bruderko? Nespriečaj sa,brat moj slatki.[13]Povedz pravdu, neprebijú ti hlavu!“ S dámami mal najväčší potrest, tie sa silno zdráhaly. Čo je to za nová bláznivosť od baťka Königgrätza? Ale on vesele si žmolil ruky. „Hneď uvidíte, uvidíte,“ a opätovne napomínal hlavne starších: „Správny rok povedzte, ináč obanujete.“Keď už potom na každý papier napísal meno a rok narodenia svojich hostí, starý pán odišiel od stola.Nezbadali, a hneď aj zabudli celý súpis. Veď tak poletovaly rozmanité tématá, ako pestré motýle na lúkach. Prípitky, dišputa, prekáranie sa premieňaly. A všetko to s istou ľahkosťou, veľkopanskou povrchnosťou, takrečeno len k vôli nálade. Lebo šarišský mladý človek neberie si ženu zo Šariša, tedy sa ani nezaľúbi do šarišského dievčaťa, najviac ak na šarišských dievčaťoch učí sa dvoriť a navzájom šarišská slečna na šarišských mladých ľuďoch koketovanie. Všetko to je lenhlavnou próbou, neide až do krvi, len pozakrýva ozajstný útok. Divadelné boje sú napokon príjemnejšie ako opravdivé. Veľká vášeň a veľký záujem potlačí v človeku, čo je jemné, čo je ľahunké a čo je pikantné. Ah, Bože môj, nemôže byť nič dokonalejšieho na svete, ako takí ľudia, čo nemajú inej túhy, len tej, zdať sa roztomilými a vznešenými a nemajú inej snahy, krem tej, aby sa ich súsed alebo ich vis-a-vis čím najlepšie cítili.Minulo sa var pol hodiny, možno i viac, keď baťko Königgrätz vrátil sa s tvárou skvúcou víťazoslávne, pustiac pred sebou sluhu v šurci, čo veľký koš vliekol.„Nuž, páni moji,“ započal baťko a oči jeho sa ligotaly a usmievave hľadely na zadivené tváre, „urobme si dobrý žart, každý nech okúsi úrodu Tokaja z toho roku, v ktorom sa narodil.“ (Mľasknul jazykom.) „Chudobní sme, ale dobre žijeme.“S tým začal vykladať z koša malé tri decové sklenice, naplnené tým roztopeným zlatom, čo sa menuje tokajskou esenciou, pred každého položiac sklienku s prilepeným menom a rokom narodenia.„No, to je vskutku kniežacia myšlienka!“ zvolal som, okúzlený týmto márnivým dobrobytom a ľúbeznosťou nápadu.„Len to je škoda,“ podotknul starec, rezko bežkajúc kolo stola, „že užna dolnebudem môcť dlho žartovať. O rok o dva môžem mať takých hostí, ktorým už neviem dať. Choďte, synku, ku filoxére!Na horale dobre stojíme (zas mľasknul s jazykom) a nedal by za moc, keby som mal vyše storočných hostí… zpät by som ich omladil… Ah, mali ste sa dávnejšie narodiť, amici.“Potom si sadnul na svoje miesto, naplnil svoj pohár z úrody z roku 1825 (vtedy sa narodil v Prešove), a v nastalom tichu takto hovoril slávnostne:„Tento pohár vyprázdnim na zdravie mojej milej pastorkyne, Kataríny Bajnócy, ktorú ja tak obľubujem, ako by bola mojou vlastnou dcérou; želám, aby v jej manželskom stave bola šťastná. A verím, že bude, lebo prvá podmienka blaha: sladké city lásky vás spojujú, milé deti moje. Ale to je ešte nie všetko. Mladosť netrvá dlho — tu sme my na to príklad, ja a vaša matka.“„Štefi, nebuď nezdvorilý,“ riekla v to Lažányiová.„Muž len raz zomre,“ pokračoval báťo Königgrätz nevyrušene, „žena naopak dva razy. Keď sa zostarne a keď skutočne vydýchne svoju dušu. Na moju česť hovorím, že len prvá smrť je jej ťažká, druhú už snadno vydrží.“ (Hlasná veselosť.) „Preto ja hovorím, že mladosť treba doplniť.“„Ako bajúzy bradou!“ vpadnul do reči rozpustilo Edmund Kevicky, nie bez dôkladnej narážky.Sám rečník sa zasmial, od smiechu ho zachytil podľa zvyku astmatický kašeľ, toho koniec bolo treba vyčkať.„Tak, tak.Pravdu máš, pan brat.[14]Ako bajúzy bradou, tak treba krásu dopĺnať, ale nie z apatéky, lež z dobroty srdca. To je fundamentom dobrých manželslví. Drahá dcéra moja, Katarína! O jednu dve hodiny opustíš rodičovský príbytok, možno na večnosť, aby si si nové hniezdo zbudovala; prijmi, srdce moje, na cestu túto moju radu.“Lažányiovú to dojalo a plačúc hodila sa o stôl.„Nechcel by som byť matkou,“ mrmlal starý Šipeky.Sám baťko Königgrätz bol dojatý a voľačo mrvil v očiach, ale potom pokračoval:„Ale to je ešte nie dosť, cítim, že moje povinnosti s týmto sa neskončily. Mal som ja raz znamenitého plukovníka, istý gróf Kožebrovský, úbohý poľský šľachtic, ktorý tak hovorieval, hlavne ku koncu mesiaca: ,Keby som sa ešte raz narodil, Štefi, obzrel by som sa v izbe, či jest v nej Wertheimová skriňa a keby jej nebolo, nuž (ako, že to mám povedať?) nezrodil by som sa.‘ Nuž, áno, Wertheimová kasa. Peniaze, peniaze, čo sú fundamentom vojny, bez peňazí niet vojny. Ale to už Montecucculi povedal. Darmo je, každá múdrosť vinde od vojakov. Lebo ja zas to vravím, že bez peňazí nemôže byť ani pokoj, aspoň rodinný pokoj a mier. Preto teda, čo odo mňa vystane… koľko vystane…“Ale tu už neovládal pokračovať, jeho statočnú červenú tvár zaplavily slzy a ľavou rukou (v pravej držal pohár) nervózne vytrhnul zo svojho waffenroku jedno písmo.„Tu je jeden obligátor,“ bľabotal trhave. „Na päťdesiat tisíc zlatých… môj syn drahý…“Išiel k Andrejovi a oddal mu.„Odlož, onedlho… onedlho.“Celá spoločnosť povstala a oduševnene aplaudovala. Mnohí išli k nemu a stískali mu ruky. Sám Andrej sa naklonil, bozkal mu ruku, nato on objal Andreja a dlho držal mu hlavu na svojich prsiach… Andrej chcel vrátiť obligátor.„Nie, nie,“ vykríknul s odmietavým posunkom. „Nerob mi trpkosť… Bolelo by ma, keby som ťa mal prázdnou rukou preč pustiť. Nie, nie! Viem ja, čo je povinnosť.“To bolo vskutku hodné tokajskej esencie. Rozjarená spoločnosť si štrngala a vyprázdnila božskú tekutinu.Každý velebil majora: „Ale veď je to znamenitý človek! Keď aj nepochádza od veľkých predkov, ale opravdivé gavalierske srdce bije v ňom.“„Ešte keby to bola vlastná dcéra,“ mienili iní, „ale pastorkyňa! Preca je to krásna vec.“„Zvlášť v tejto fin de siecle dobe.“„Nech žije baťko Königgrätz! Nech žije! Nech žije!“Mňa samého dojal zajímavý priebeh a naplnil istou obavou, že náš priateľ Andrej snáď nezostane na tom poli, kde sa už jeho meno pekne začína dvíhať a päťdesiattisícové veno ho aspoň na čas odvedie ta, kam ho aj tak socajú prírodné náchylnosti, do periferie špicatých topánok a do gentry-kasína.Išiel som k nemu a šeptal do ucha:„Gratulujem, pane nábob, ale preto pero netreba ešte složiť. Dobrý je to nástroj.“Pozrel na mňa a krotko, ale preca s istou prevahou sa usmial, ako by riekol: „Ale, prosím, nebuďte taký naivný.“Starý Čapický sedel na žeravom uhlí, začervenal sa pod tým výjavom; rozčúlene obracal s prstamirád medveďana svojom hrdle, lebo i on nosil tento rád, ako i viac starších pánov. (Knieža anhaltské, ktoré má v Šariši majetok, každý rok strávi v stolici niekoľko týždňov a vtedy vždy rozdá zo svojho rádu medveďa zo pár exemplárov.) Raz aj stal, že bude hovoriť, ale ako by si rozvážil, nepovedal ani slova, len jednému sluhovi pošeptal čosi, a ten ho viedol kamsi ľavými dvermi.Sotva sme to zbadali, už sa aj vrátil, držiac v ruke papierovú listinu; hlavu hrde vystrel, oči sa mu nezvykle leskly cez okuliare, čo si zabudnul na nose. Prosto kročil k mladuche a zastal pred ňou nie ako oddaný tesť, lež ako rytír Lancelot.„Moja drahá nevesta!“ hovoril slávnostne a tak chladné bolo jeho slovo ako nejakého panovníka, „Čapickovci neradi donášajú isté otázky do popredia, ale isté otázky jednako prídu, zčiastky samy, zčiastky ich za vlasy vytiahnu. Ale to je jedno.“ (Nekonečná trpkosť rozliala sa mu po tvári.) „Hlavná vec je, že s nadhodenou otázkou treba sa zaoberať. Čapických kosti ležia na všetkých bojištiach krajiny; my nemáme potrebu na rodinnej krypty. Iba pre naše ženy.“ (Posmešne žmurkal na oproti sediaceho baróna Kramlyho.) „Áno, naše kosti ležia na bojištiach, moja milá, a som presvedčený, že by každá kosť sa hnula, keďby jeden Čapický nerobil to, čo je povinnosťou jedneho Čapického. Prijmi, dcéra moja, odo mňa vďačne tento úpis na šesdesiat tisíc zlatých, nech ti bude na ihly.“Chudina Katica ani nevedela, čo hovoria, len prevzala dokument a tam ho držala a mädlila v ruke spolu i so šatôčkou.Spoločnosť výskala od radosti.„Opravdivý gavalier,“ vykríkol Paľo Garzo, „aj tým bude, kým len jeden kus z neho zostane.“„Pán je pánom i v pekle,“ podotknul Jurko Pruskay de genere Tašš.Mnohí povstali a bežali gratulovať mladému zaťovi. Aj ja sám premenil som moju mienku o jeho budúcnosti.„Teraz už aj ja hovorím: dolu s perom!“„Aj vy to hovoríte,“ pozrel na mňa pochybne. Zdalo sa mi, že chce voľačo povedať, ale potom si rozmyslel a len to sa spýtal: „Prečo to vravíte?“„Lebo pädesiat tisíc je ešte nič, ale stodesať tisíc je už dačo. A konečne pohodlnejšie je novinky čítať ako písať.“Baťko Königgrätz bežal k deťom s veľkým oduševnením: „Teraz ste už zaopatrení, — saperlott, dobro zaopatrení.“ Potom starého Čapického objal láskyplne: „Ztromfoval si ma, milý brúderko, tyraňsky[15]si ma ztromfoval“ — a zas mu kvapkaly slzy. Čapický pohŕdave trhol plecom:„Vtedy by si bol videl, Königgrätz, keby ešte jestvovaly Čapickovské domínia. Tak myslím,“ doložil opatrne, „keby ešte všetky boly pohromade.“Tak to znelo, ako keby päť šesť domíniov bolo ešte i teraz pospolu. Medzitým sa zvečerelo. Odrazu doniesli sviečky vo veľkých strieborných girandoloch a čiernu kávu. Začali vstávať od stola. Mladucha a mladý zať vstali, ako aj vážnejšie dámy a páni, ale mládež, výbornejší pijáci, s krikom žiadali, aby tu mohli vypiť kávu, lebo má nasledovať „post caffam“, keď odpadnúc, čo je chrobačné, ako z klietky vypustený vták, roztopašne rozprestrie svoje perute dobrá nálada.Jedna čiastka dala sa do karát. Staršie dámy zasadnú si po kútoch na kanapká, do fotelov a v pikantnej omáčke pretriasajú skúsenosti dňa. Počuť šuškanie:„Pekné veno dostala.“Tiché, udusené smiešky preseknú trhavé polslová. Potom zas hovoria, potom sa zase smejú.Domová pani nie je dnu, lebo s mladou ženou je ešte mnoho práce. Všetku batožinu treba spolu baliť a vopred poslať povozom na železničnú stanicu. Mladá žienka vyhľadá ešte raz, možno naposled, svoju panenskú komôrku, sosníme s hlavy veniec, biele šaty (o ktorých ešte toľko raz bude reč v dlhom živote), odopne si s hrdla smaragdový šperk, čo jej mladý zať doniesol, vloží starostlive do pošvy, potom vyhliadne zo svojich toaliet cestovný oblek makovej barvy, aký už staršie ženy nosia, aby na železnici nezbadali, že sú na sobášnej ceste. Z klobúkov si tiež vyberá najprístojnejší. „Podaj mi, mama, ten čierny s bodliakom.“ „Ale, netáraj, takou starou ťa robí.“ „Práve preto, mama.“Kým sa mladucha a mladý zať preobliekajú, sluhovia povynášajú nábytok z jedálne, vlastne by mali vyniesť, ale „post caffanum“-kompánia nedozvolí. Im domový pán nerozkáže; nech si dom odnesie, jestli môže, ale oni tu zostanú a neprepustia svoje miesto tanečníkom.„Nuž nič;šecko jedno,“[16]privolil baťko Königgrätz. „Korhelia majú pravdu, tým sa aj Pán Kristus vystúpi. Povynášajte náradie zo salóna; tam bude tanec.“Aj ho začal potom sám baťko Königgrätz, po starosvetsky drobčiac so Slimóckou, ja sám som medzitým v cestovnom obleku prišlú mladuchu v čardáši povykrúcal; ustatá bola chuderka po rozčulení dňa, dychčala. Krem toho som videl, že aj Andrej sa zjavil a hľadá Katicu, nuž som ju k nemu zaviedol.„Tu je tvoje žieňa, oddávam ti ju.“Andrej ma pojal do jedného výklenku.„Zapečatený balík položím do vašej izby. Veľkú službu mi preukážete, keď to zaniesete do Prešova a zajtra oddáte riaditeľovi sporiteľne, pánu Samuelovi Kubányimu, a zpät vypýtate moju poistenku. Urobíte?“„Samozrejme.“„Vec je tak dôležitá,“ podotknul, „že to môžem dať len do istých rúk.“„Môžete byť spokojný.“Čas rýchlo uháňal ako pobláznene. Ani sme nezbadali, len keď prikvitla doba najdojímavejšej scény. Veľké kukučkové hodiny deväť zakukaly, štvorka so skleným kočiarom zastala na dvore. Ačpráve nebolo nič vidieť, len počuť hrabanie koní, lomoz štverieň; vonku bola tma ako v rohu, mesiac nesvietil, hviezdy nemihaly, ťažké tmavé oblaky ťahaly sem i tam, krížom krážom po nebi, ako keď hnedé barvy spolu stečú.V izbe kartárov, pri stole korheľov všade sa roznieslo:„Novomanželia odcestujú.“Jeden impostor (zpomedzi korheľov) mľasknul jazykom a začal si hrdlo gargarizovať áriou z opery nasledovného začiatku: „Oh, noc, ty dozvieš sa…“Uškľabili sa, smiali, ale preto nechali tak pitie, hru, všetcia sa dohrnuli do salónu, aby ich ešte raz videli a sa odobrali.Baťko Königgrätz práve teraz vydal rozkaz, aby vzhľadom na tmu, jeden zo sluhov s lampášom pred kočiarom jazdil, Krivday (prešovský profesor, učbár fyziky), čo predtým vyprázdnil pohár na dúšok, stal sa shovorčivým a začal vysvetľovať, že pri lampe, čo jazdec nesie, len kôň jazdcov bude vidieť a nie kočiš hyntova, kdežto práve tohoto praktického cieľa dosiahnutie sa kontempluje; podľa jeho názoru lampa by sa mala zavesiť na chvost jazdcovho koňa.Okolostojací sa smiali, ale baťko Königgrätz sa zdržiaval a shovievave hovoril:Nedalo by sa previesť, pane Krivday, isteže sa nedá previesť.Zástupca vedy sa nadurdil:„Vy nemáte smysel pre vedu, páni moji. Mali by ste vyrátať silu a pôsobenie blesku a hneď by ste videli, že lampáš by mal miesto na chvoste koňovom.“„No, no, pane Krivday! Ale keď si kôň s chvostom začne muchy obháňať, čo bude potom s lampášom?“Krivday opovržlive mrmlal čosi o nevšímaní vedy v takzvanej strednej triede, potom i on ta sa priplichtil, kde bol najväčší stisk, kde sa mladucha citlive odberala od svojej matere, húževnate objímajúc jej hrdlo; bozkávala ju, kde dosiahla: tvár, oči, pery. Ej ozaj, kde je starý Šipeky? I teraz by povedal, že by nechcel byť matkou?Len platina sa dá ešte väčšmi roztiahnuť, ako opis veselia. Ale poneváč novomanželia odcestovali, už je nie hodno viac.Zábava ešte trvá, mládež tancovala, vážnejší element hral na ferblu, sluhovia jednostaj nosili čiernu kávu, likére, kvaterky, a od polnoci korheľskú polievku, hriančený chlieb, limonádu a všelijaké tíšiace a dráždivé prostriedky. Domová pani ku čiernej káve dala servírovať i jeden ibryk čokolády, každého nahovárajúc, aby za jednu lyžku dodal do svojej šálky. „Uvidíte, akú príjemnú chuť jej dá. Ja som zprvu nechcela veriť Štefimu, ktorý u anhaltského kniežaťa takto pil kávu. Ale naozaj ju robí delikátnou. Ah, tí kniežatá! Vedia tí, od čoho muchy dochnú.“Nikde som nevidel tak elegantnú veľkodušnú ferblu, ako tu. Tak zachádzali s peniazmi, ako by každý mal doma pres na banknóty. Keď niekto ťahal veľkú „cvernu“, s opravdovou rozkošou pozerali na to spoluhráči, ako by zo srdca sa tešili jeho úspechu. „Hurrah, pekný ťah bol, ale si nevedel dokonale využiť tvoje karty, ešte si mal zpät udreť;“ len kto vyhral, smietol bankovky mrzute, ako by mu nebolo milé, že ho šťastie tak škarede podporuje. Niekedy minuly sa dakomu groše a nastalo v tomto kruhu: „donesiem, beriem,“ ale aký vznešený bol v tomto kruhu pán „Donesiem“. Inde postrach hráčov, tu ale pán „Donesiem“ bol grand-seigneur. Kým som tam sedel pri nich, Bogozy báčimu vyšly peniaze, tricať zlatoviek mal dať do kasy, ktorú ťahal Kevický de genere Kund.Bogozy báči vyňal peňaženku.„Môžeš, fráter, premeniť tisícku?“„Horký,“ odpovedal Kevicky nevrle. „Sami potrebujeme drobné.“Nik nemal premeniť tisícku, na čom sa Bogozy rozpajedil.„Žobrácki psi ste,“ mrmlal, „musím sa ku šťastiu obrátiť,“ a do tých čias „donášal“ že keď som sa znovu vrátil ku stolu, už hromada peňazí ležala pred ním.Pri ostatných stoloch hrali sa v taroky, oveľa nižšie od ferbly. Tu tedy boly dovolené všelijaké fígle, šibalstvo, diplomatizovanie, lebo tu nie ziskuchtivosť mala zástoj, ale „virtus“. Gavalier cíti takéto jemné rozdiele. Všetko vybľabotali, pravdažein Blumen. „Krátky“, vydávajúc, škrabal hlavu a mrmlal: „V ktorej vode sa mám utopiť?“ (To toľko značilo, že nemá „sengl“. „Vesele dudá Portugál“ znamená, že dobrú barvu vydali. Keď „dlhý“[17]partner vyriekne:„Vrany lietajú v kŕdle,“ je zrejmé, že má z vydatej barvy viac karát. Keď ale to opakuje „mein Herz, was willst du noch mehr?“ i blázon uhádne, že treba červeňa priniesť. Ale poneváč túto tarokovú „zlodejskú reč“ všetci partneri dobre poznajú, také táraniny netvoria vedľa tarokového kódexu nekorektnosť, lebo rovnako škodí a osoží všetkým. Zajímavá je, s psychologického stanoviska, tá ich obyčaj, že v kritických rozpoloženiach razom na slovenčinu obrátia diškurz, čo je zas nie „dolus“, len im vrodený popud, lebo všetci štyria vedia po slovensky.Trval tedy tanec, hra, pijatika až po ohlasy kohútov. Vtedy sme sa potom začali domov sberať, hoc baťko Königgrätz a jeho žena aj vtedy modlikali, aby sme nekazili spoločnosť.„Ale veď sa už brieždi.“„Oj nie, horkýže.“Baťko Königgrätz všetky hodiny dal pozastavovať, aby nekonfundovaly hostí.„Ale veď už kohúti spievajú.“„Oni nehlásia ráno, bracišku, ale nariekajú; z ich rodu mnohí vzali tu dnes skazu.“Všetko darmo; hromadné a rozhodné vystúpenie malo úspech; na úsvite konečne sa podal major, na naše veľké modlikanie dal placet k úkazu, aby kočišia priahali. Nemilo to robili, boli všetci doťahaní.Pomaly staly do radu nádherné štvorky s franforcami, cifrovanými štverňami. Radosť bola hľadieť na ne, keď ich širovali na dvore. Lampáše behaly v rannom šeru ako svetlonosi. Daktorý kôň zahržal, daktorý kočiš zahrešil; nemohol najsť alebo kantár, alebo bič.„Nuž a mňa kto vezme do Prešova, lebo môj kolega je už ďaleko.“„Ja, ja, ja.“Odrazu i šiesti sa ponúkli. Ale poneváč Bogozyho záprah stál na prvom mieste, na jeho koč dal som si vyniesť môj kufor.Len keď sme už sedeli, sišlo mi na um:„Ale veď ty neideš do Prešova.“„Ba áno, ta idem.“„Ako to? Ak sa dobre pamätám, včera si sa za Solnohradom pripojil k nám z voľaktorej dediny.“„To je pravda, jednako idem do Prešova; o deviatej musím byť v úrade.“„Tak? Ty si úradník.“„Bohužiaľ,“ odvetil Bogozy.„A kde?“„Pri sédrii,“ riekol omrzle.„Predseda sédrie?“Zasmial sa v dobrej nálade a udrel ma v chrbát.„Som protokolistom v pozemkovej knihe, keď chceš práve vedieť.“„Neblázni! Nedám zo seba blázna robiť. Pozemkoknižní protokolisti nechodia na štvorke.“Bogozy stal sa od vína shovorčivým a úprimným.„Daj mi, prosím, ohňa,“ povedal a zapálil si na cigarku.Tichá bola noc a tmavá ako žúžoľ; vetrík nepodával, zápalka horela ani v izbe. Zľava lažanský les hučal jemne, tajomne, za nami hrmot desať dvanásť štvorzáprahov vyrušil hlboko odpočívajúcu prírodu, že sa zdala svíjať zem; a od dupotu koní, štrngotu náčinia a brinkania hrkálok zobúdzal sa les.„Štvorzáprah!“ vrátil sa ku tématu Bogozy. „No pravda, štvorzáprah! Je len malovaný, brúder. Môžem ti povedať, že je malovaný a len pri lampách ho vidno. Ale ty si ešte „zelený“, bracišku. Na moju česť, zelený si, kamarát. Oh no, hneď ako svitne uvidíš, ako sa rozsypú tie štvorky. Hehehe. Môžem ti povedať, že si kapitálny človek. Daj mi, prosím, ešte jednu zápalku. Počul si niečo, amice, o profesorovi Hatvanimu?“„Akoby nie?“„Nuž a to vieš, keď z jednej svojej veľkej trakty dal domov zaniesť svojich hostí, každého na elegantných hrkálkových sánkach, o štyroch koňoch. Ráno sa potom doma našli pred prahom a mali nohavice celkom ošúchané, lebo ich čert tak ťahal za nohu po kamennej dlažbe — už nakoľko jestvuje v Debrecíne kamenná dlažba…“„O tom som vskutku čítal.“„Nuž vidíš, takého čerta máme my v Šariši a obzri si nás, keď sa vyjasní. Ja sa už v súsednej dedine začnem lieniť. Uvidíš. Hej, Janku,“ potriasol na boku driemajúceho inaša, „daľeko su eščik Vandice?“„Das dobrej pul hodziny.“„Blazen ši, tu maju bic.“„Ozdaj dobre znam muj valal, pan veľkomožny, aj calu okolicu. Do Vandic eščik dužo.“„Tak potom, co to tu za valal nablizku?“„Nit tu nič.“Hlasitý štekot ozval sa nato z diaľky asi tisíc krokov. Ani nie jeden štekal, lež pätoria šestoria odpovedali si navzájom s väčšej, menšej diaľky, ktorý tenšie, ktorý hrubšie.Janko si drel oči.„Naj som Kubo, keď tu nit našeho valala,“ a zadivený uprel oči do brieždiacej sa noci.Bogozy ma vesele tasil do boku:„Tohto som bláznom zrobil so štekotom,“ šuškal mi (lebo z brucha vedel tak umele brechať), potom zas zabrechal raz, dva, vždy bližšie a bližšie, ale dedina len sa nechcela zjaviť, čo ešte do väčšieho údivu donieslo Janka, ktorý teraz už naprosto na mátohy myslel, zuby mu sekaly, zostrašený mocno sa držal železnej ohrady sedadla.Zadlho preca sme dorazili do Vandíc; koč zastal pred domom s päť oblokmi a škridlicou na streche, Janko skočil s boku, odpriahol prvé dva kone a pokojnú dobrú noc prajúc, odviedol kone cez bránu, čo sa vŕzgajúc otvárala.„Dam pozdravic pána Weissa a dzekujem,“ volal za ním Bogozy a potom mňa upozornil: „Tak či vidíš ako sa začína lienenie? Inaš a dvoje koní už sú preč.“„Ach, ach,“ krútil som hlavou začudovaný, hľadiac za stupajmi koní, „ale čo je to biele popri nich?“„Nuž to je, priateľu, Janko v košeli a gaťoch, lebo inašskú huňu zobliekol, tu nechal; nie je jeho. Tu je nič nie tak, ako vidíš.“„Tak oblek je tvoj.“„Ani to nie,“ mrmlal, „aj ten je vypožičaný.“Niekedy, keď sa opustil a nedal pozor, veľmi zle hovoril maďarsky,[18]ale keď si rozum nabrúsil, sotva spravil značnú chybu.Hlava mu klesla na prsá, ani on nebol zo železa, občasné chrápanie svedčilo, že blúdi v blaženejšom bytiu, sliny mu tiekly dolu bradou, vlasy rozčuchrané ovisly mu čelom, len pri hegnutí voza vrátil sa z ríše snov do Šariša; otvoril oči a zas ich zažmúril. Dvoje koní vesele uberaly po zaprášenej ceste. Teraz už husto prišly dediny, v Gortve počul som hulákanie na rozlúčku, ktoré zjavne starému Čapickému platily, ale mne ani nenapadlo, aby som koč zastavil. Svitalo. Čím ďalej, tým lepšie bolo vidieť cestu, polia, na ktorých len steblá kukurice a maky vyčnievaly tu i tam, ako by jedna kompánia vojakov s bajonetom stála tam v haptáku. Nebo začalo sa zoriť od východu a štipľavý ranný vietor natriasal konáre popri ceste nasadených stromov; očividne začala sa beleť príroda, ale táto belosť bola horšia od čierňavy; bola osuheľ, čo obliala dedinské domy (ako by na mlieku muchy plávaly), pokryla hrebeň Šimonky a zastrela za nami idúcich. Nič nebolo vidno, len kočiša, chrápajúceho pozemkoknižného protokolistu a zadné lopatky koní.Na úzkej do Solnohradu vedúcej ceste ktorýsi pochabý nad cestou visiaci konár udrel tvár Bogozyho; vzbudil sa.„Čo je to za neočatosť! Ejha!“Vytrel si z očú sen a poobzeral sa. Teraz už bolo celkom jasno, i mlha sa roztrhala, vidno bolo veže Prešov.„Keho frasa! Už sme tu? Baštrancia! Dobre idú tieto koníky. Ale tu dobre bude postáť, dočkajme pri krčme ostatných. Trocha terkelice bude opravdovým balzamom. Hej, Paľo, zastaneš pri karčme!“ Solnohradská krčma, ktorú zdobil visiaci konár z borievky, bola ešte zatvorená.„Skoč dolu, Paľo, a vkopni dvere.“Paľo, kočiš, soskočil s boku a začal buchotať, o chvíľu otvorily sa dvere a privliekol sa v papučách, v nedbalkách žid s veľkou bradou. Zazrúc panský phaeton, sňal čiapku, priblížil sa a predstavil:„Ja som Kohn.“„Ja som nie,“ odvetil Bogozy s aristokratickou nadutosťou. „Doneste pol litra terkelice.“Onedlho rozvinuli sa za nami idúci. Ale pre Boha, ako tí vyzerajú? Kam sa podely lesklé, vyfintené ekvipáže? Len asi štyri kočiare prišly, ale všetky o dvoch koňoch a na nich sedeli sedmoria, osmoria, naprataní ako slovenskí ženci. Hrdí páni so skvelými menami, Kevickovci, Pruskajovci, Nedeckovci, Nickovci, ktorí všetcia na zvláštnych povozoch išli včera a tak sa vracali dnes. Nuž vskutku dajaký zlý džin prehltnul idúcky ich fŕkajúce, ohnivé kone, cifrovaných husárov, ako to Bogozy vypravoval. Popri kočiaroch jazdil Štefan Domorócy, nedbale pustiac kantár Blackstona. Sám chýrny Blackston sa mi nezdal byť súcim do maštale Metternichovej (včera som sa díval naň okuliarmi napnutej ilúzie, dnes ilúzia už mizne). Hlava je nie pekná, nohy má zafačované, členky nemá dosť široké, spodný článok má veľmi strmý, slovom obyčajný lacný kôň.Na poslednom voze sedelo ich najviac. Ježiš Maria, čo sú to za jedni? Nini, Cigáni, prešovská banda, nazadku cymbal priviazaný k šaragle, napredku basy, ako veľký komín.Stretnutie sa pred krčmou bolo srdečné. „Dobre rano, praceľe, dobre rano!“ Gavalieri poskákali, s čerstvým úsmevom, dobrej nálady, veselého rozmaru; ale tváre, odev boly pokrkvané, goliere špinavé. Nerobili na mňa ten nekonečne vznešený dojem, čo včera.„Hollá, krčmár, terkelicu!“ (Hm, včera im ani Prunelle Naltet nebol dosť dobrý.)Prišly fľaše radom, Kohn nestačil donášať: i Kohnová vyšla zo svojej ohrady a pomáhala. Domorócy sa rozvirgal!„Hej, more, sem s tými nástrojami! Skoro dajakú smutnú nôtu! Najsmutnejšiu.“Okamih netrvá dlho a už boly v ruke husle, bráč, flauta, všetko. Babaj primáš, šibalsky sa usmial, potom začal hrať Gott erhalte (ako by to bola najsmutnejšia nôta).Páni sa smiali na žarte Babajovom, bruchá si držali, ale na kone malo to veľký účinok; odrazu začaly na takt hýbať hrdlom a nohami, a paripa Domorócyho dala sa na tie zvuky do execírky, sklonila hlavu na hruď a také pravidelné piruety produkovala, že by ju bol hocktorý generál obdivoval.„Čo sa týmto stalo?“ spytujem sa zadivene.Bogozy mi šeptal do ucha:„Nuž nevidíš? Samé honvédske kone; vypožičané od eráru.“Veľké beľmo spadlo mi s očú; odrazu sa ma chytilo všelijaké podozrenie a keď sme sa znovu vyterigali na vozíky, na krátkej ceste do Prešova kládol som milému Bogozymu križové otázky.„Nuž a títo páni kam idú? Veď tí včera všetci prišli z dedín.“„Lebo ešte predvčerom vyšli von, pripraviť sa k veseliu, ale vlastne sú prešovskí úradníci.“„Aj Pruškajovci?“„Tí sú pri katastri.“„Nemožno! A Domorócy!“„On je pisárom pri stolici.“„Nuž a Kevický?“„Kontrolór pri bernom úrade.“„Prestaň, starý, zblazniem sa.“Bogozy stiahnul plecia a medzi oči mi fúkal dym z cigary.„Nuž a tie štvorky,“ zvolal som, „tá nádhera, skvost, ligotanie, havanna-cigare a všetko, všetko?“„Dym a para. Štvorky boly vypožičané. Odtiaľto náčinie, od inokadiaľ prvé dva kone, ztamtadiaľ zadné dva kone, so štvrtého miesta tilbury alebo sandlaufer.“„Ale veď je to obyčajné klamstvo!“„Paperlapap!“ vpadnul do reči Bogozy prudko. „Ale nuž kohože by klamali? Veď každý vie o druhom, že nemá štyri kone. Títo dobrí chlapci všetci len formu zadržia spolu so mnou… pekné staré formy. Veď je to tak milé, aké zlo mohol by si v tom najsť?“„Azda len nechceš povedať, že pädesiat tisíc majorových zlatoviek…“„Nuž áno, i to je forma.“„Čo? Obligátor…“„Nestojí päť groší. Königgrätz nemá nič na svete, len malú penziu. Dosť veľkým oslom bol, že si nepýtal dačo múdrejšie od kráľa, ako komorníctvo; bol by to dostal. Ale ten neborák je taký márnomyseľný ako dáka stará dvorná dáma.“Pot mi tiekol s čela, oči mi na široko napuchly od zadivenia.„No to je pekná historia, ale s úpisom Čapického sa vari vec ináč má?“„Oh jaj,“ smial sa Bogozy, tak chutne, podobne hučaniu vodopádu! „Čapický je potiaľto zadlžený.“A ukazovákom dotýkal sa hrdla.„Ale tak zavádzať úbohých novomanželov!“ hútal som, znovu a znovu vrátiac sa k tomuto mámeniu, pomýšľajúc na všetky tie udalosti.„Hlupstvo! Novomanželia dobre vedeli, že tie úpisy nestoja ani fajku tabaku, ale aj im sa páčila, aj ich utešila vznešenosť formy.“„A hostia?“„No aj tí všetcia vedeli.“„A preca výskali oduševnene.“„Rozumie sa. Lebo my Šarišania nestačíme mysleť na našu chudobu, na to miesto vždy z toho držíme hlavnú próbu, čo a ako by sme robili, keby sme boli bohatí. A keď sa podarí predstavenie, tešíme sa mu, aplaudujeme si a keď vidíme, že to cudzinec za skutočnosť uzná,vidíme z toho, že sme hrali bezvadne.“„Počkajže,“ zvolal som, pochytiac ho za ruku, „teda v tom z Paríža prišlom feršlágu… neboly obleky od Chatelota?…“„Ale, horkýže. Ani tam niet krajčíra menom Chatelot. To celé je len dobrým nápadom. V tom všetkom len to bola pravda, že feršlág bol vskutku feršlágom. Ale napokon,“ a teraz odrazu nečakane hrde zdvihnul hlavu, „toto je u nás zvykom a zvyky sú v každom páde úcty hodné, milý bruderko. A čo sa týka merita veci, ked! aj nepatrí niečo jednému lebo druhému alebo tomu, u koho ho vidíš, ale doista patrí niekomu; lesk, nádhera, skvost, živosť, nežnosť, nenútenosť, prostosrdečnosť, panské allury, kone, striebro, grify, šľachetnosť tónu to je naše, všetkých nás. Len je podelené a keď to príležitostne umele na kopu snesieme, čo koho do toho? Je to pravda, či nie? Ale sme už tu. Rozkáž, kam ťa mám složiť?“*Vo včerajšom hostinci som sosadnul a prv než by som bol na poludnie domov odcestoval, predpoludním vyhľadal som pána riaditeľa Samuela Kubányiho v miestnostiach sporiteľne, aby som mu odovzdal Andrejom mne sverený balík.Malý hrbatý človek vľúdne sa usmieval, keď som sa mu predstavil. Chcejúc ma ponúknuť, vyňal z vačku tobolku na cigary, na ktorej bola včela, symbol sporivosti, s emailom znázornená. Tak čudné mi bolo po toľkých címerových tobolkách, na ktorých grify, orli, kamzíci a ľvi sa vypínali, táto včela… Včela v Šariši? Čo tu chce taká bezočivá mucha?Oddal som balík, hovoriac, že to mladší pán Čapický posiela.Prevzal, sňal s neho papier; bola to šperková truhlička; otvoriac ju povrchne nazrel do nej.„Smaragdový klenot,“ a mnul si ruky. „Smaragdový klenot,“ opakoval a oddal úradníkovi, ktorý sedel dnu za ohradou.Ja som pýtal zpät revers.„Áno, áno, áno,“ hovoril spevavým hlasom. „Vyhľadajte revers, domine Bránik, šperk nechajte len vonku… lebo ho popoludní zase odnesú.“ (Znovu si žmolil ruky a vesele si šnupňul z tabatierky, na ktorej bola tiež jedna včela.) „Slečna Vinkócy z Lastovian má zajtra sobáš.“[3]V originále zneje to: „Ej, no, Miklós (mert Miklós a nevem), de derék dolog, hogy eljöttél ebbe amienk krjinába.“ Miksáth výstižne zachytil tu nesprávnu maďarčinu šarišských zemanov. (Prekl.)[4]V pôvodine „füstszivar“, totiž hocjaká cigara len k vôli dymu. (Prekl.)[5]Liliodendron tulipifera. (Prekl.)[6]V šarištine všetko sa krátko vyslovuje.[7]Kusy.[8]Po šarišsky i v pôvodine.[9]Bandi, maznivé meno pre Andreja. U pospolitého ľudu v Šariši je to Onda.[10]Totiž Rákocziho pochod.[11]V originále doslovne slovensky.[12]V originále doslovne slovensky.[13]Tak v pôvodine.[14]Tak v pôvodine.[15]„Tyraňsky“ — v Šariši toľko ako: veľmi.[16]V originále doslovne slovensky.[17]Hviezdičkou značené slová sú technické termíny tarokovej hry. „Krátky“ partner má málo, „dlhý“ viac tarokov. „Sengl“ znamená z niektorej barvy jedinú kartu.[18]V predošlých riadkach ukazuje autor zlú maďarčinu Bogozyho:„Itt semmi se nem ugy van, amint látod.“„Ugy? A ruha a tied.“„Azso nem,“dünyögte, „az is kölcsön van kérve.“
Mikszath_Gavalieri.html.txt
Ľudská hraTupá ozvena poštárových krokov už dávno zanikla voľakde na konci drevených schodov v prízemí starého domu, keď sa Marta ešte stále bezvýsledne pokúšala pochopiť text telegramu, ktorý prevzala. Neuveriteľné. Boli to len tri kratučké riadky úhľadne a ľahkou rukou načrtnutého písma, celkom päť slov, a ona stála nad ním bezradne. Nevedela svojím umom obsiahnuť posolstvo, ktoré jej prinášali. Skúšala všetky známe spôsoby lúštenia: slabikovala slová, porovnávala, premiestňovala, opakovala ich v duchu, nahlas a nadarmo. Po každom pokuse uvedomovala si len akýsi nezmyselný hukot, ktorý jej každú chvíľu vzrastal v prázdnej hlave, mocný tlak na srdci a nesmiernu únavu v duši.A predsa nemala pred sebou ani nezrozumiteľný obrázok nejakého zložitého rébusu, ani na šifry skúpe znaky záhadnej, predpotopnej kultúry, ale obyčajné písmo, ktoré si ona tak rýchlo v prvej triede ľudovej školy osvojila a ktoré teraz denne s takou samozrejmosťou vo svojom zamestnaní používa. Aj slová jej boli známe. Dávno ich už svojimi ústami vyslovovala, dávno jej už silou presvedčivosti doznievali v sluchu, a nikdy sa pri nich nepozastavila. Prečo ju teraz tak rozum šiali, prečo preskakuje a vynecháva ako opotrebovaný motor? Prečo ju obostierajú také hrozné temnoty, akoby jej chýbali všetky zmysly, prečo do jej vedomia nemôže preniknúť ani jedinký teplý lúč, ktorý by jej zasa umožnil poznávať svet v takých presvedčivých farbách, ako sa jej dosiaľ vždy javil? Či by sa ešte nebola stačila vyvetrať zo sna, ktorý ju dnes o niečo dlhšie, ako zvykol, držal v zajatí neskutočných svetov?Ach, nie! Voľakde v diaľke nad pariacimi sa strechami dravo pulzujúceho mesta práve odbíjali staré vežové hodiny zdĺhavo a zreteľne desať. To bol čas, keď obyčajne končievala doma upratovanie a chystala sa do svojho kvetinárskeho obchodíka tu dolu na rohu ulice, aby vybavila dennú korešpondenciu a dala potrebné rozkazy dvom mladým predavačkám. Vtedy už nepotrebuje premáhať spánok. Býva pri plnom a jasnom vedomí. Pohyb a práca ju dostatočne občerstvia. Dostane prirodzenú farbu i oheň do líc, telom jej prebieha chvenie, akoby stála v prievane, srdce spieva, duša rastie, ba celá od prstov až po končeky vlasov sa niečím živým a veľmi pohyblivým nalieva. Musí pootvárať okná, aby sa nepridusila, a hlavne môže sa bez obáv postaviť pred zrkadlo a s potešením hľadieť na svoju tvár, ktorá tam na ňu čaká, aby sa dala obdivovať, lebo je ešte biela, jasná, lebo sa na nej nemihne ani najmenší tieň počínajúcej vrásočky. Má čisté oči, plné líca, lesklé čelo, mäkkú okrúhlu bradu, svieže ústa. Má všetko, čím sa honosí mladosť, čím znepokojuje okolie dievča a kvet. Má preto právo zabudnúť na svoje osamotenie, naplniť sa nádejami a veriť, že život vlastne na ňu ešte len čaká a že svet je krásny. Má právo potom žiariť a usmievať sa na ľudí, ktorých stretáva tu dolu na chodníčku, má právo ľahkým tanečným krokom vplávať medzi kvety, kde je plno vône, svetla, farieb a kde tak príjemne zvoní ľudská reč.Prečo teraz necíti tú oživujúcu miazgu v sebe? Ako ju mohla tak rýchlo potratiť?Ach, aká bieda. Náhle zmocnil sa jej nepokoj. Do tváre sa jej nahrnula krv, očami skĺzla k podlahe a potom radom hľadala a zisťovala predmety okolo seba, akoby sa chcela presvedčiť, či ju zmysly neklamú.Ale nebolo príčiny tak sa plašiť. Poznávala všetko, čoho sa očami pritkla. Nachádzala sa bezpochyby vo svojej izbietke. Sem vstúpila prvý raz pred piatimi rokmi, keď musela utiecť z rodičovského domu na vidieku. Tam sú zasklené dvere s naberanou záclonkou, ktoré vedú na drevenú pavlač, tuto okno, kadiaľ vidno do záhrady i na vzdialené pahorky s rozsiahlymi pastviskami, a v neveľkej vzdialenosti týchto dvoch otvorov do sveta, jedného práve na západ, kadiaľ večerom odchádza slnce, nachádza sa priestor, v ktorom sa usilovala uzatvoriť svoj život.— Túto izbu obývala už pätnásť rokov pani učiteľka, staršia slečna. Vyučovala hru na klavír. Bola to tichá a skromná dáma. Ani sme nevedeli, že je tu. Na ulici sa skoro ani neukazovala. Celý čas presedela pri klavíri alebo pri okne s knihou v ruke. Pred rokom zomrela v sanatóriu. Od tých čias v izbe nikto nebýval. Všetko stojí tak, ako ona zanechala, — vysvetľovala jej domáca, keď ju uvádzala. A ona si hneď zaumienila, že nič na zariadení nebude meniť, aby neporušila pamiatku na tú krehkú bytosť. Malý cestovný kufrík ukryla do tmavého kúta za skriňu a veľkú drevenú truhlu, ktorá za ňou došla vari o tri dni z domu, nechala uložiť v predsieni. A tak to potom zostalo. Police, skrine, zásuvky bielizníka naplnili sa jej bielizňou, do perín vsiakla vôňa jej tela, na toaletnom stolíku pod orámovaným zrkadlom povaľoval sa niekedy chlp jej mäkkých vlasov, ale iné nič. Na stenách viseli všetky lacné obrázky: panorámy akýchsi miest, kolorované pohľadnice romantických krajín, staré fotografie vážnych členov rodiny; pamiatky z pútí: sväté obrázky, krížiky, svätenička, pátričky; boli tu všetky vypichované dečky, zamatové vankúšiky, čipôčky, skrinky polepené nepravými perlami a ulitami a iné drobnôstky, ktorými bývajú zaplnené izby nájomníkov, aby sa zakryli nedostatky v dôležitom a potrebnejšom zariadení. Bola tu rokoková soška tanečného páru, bol tu starý klavír a pri okne stála ešte vždy prútená stolička, na ktorej aj ona najradšej večermi sedávala.Marta si to všetko jasne uvedomovala. Teraz považovala za veľmi potrebné pristaviť sa pri každom predmete v tejto izbe, presvedčiť sa o jeho skutočnosti a zaznamenávať ho starostlivo znovu vo svojej pamäti, lebo chcela zistiť, či sama je skutočnosťou a či ešte žije. Potom rýchlo prikročila k otvorenému oknu, prudko vydýchla celou šírkou hrude, akoby sa zbavovala tiesnivých pút, ktoré ju dusili, strmo uprela zrak na biely lístok, zvoľna sa trepotajúci v prievane, ktorý dosiaľ držala v prstoch, a znovu čítala:Mária umiera, príď hneď. Marko.Teraz konečne pochopila. Boli to tie isté slová, čo sa jej vtlačili do pamäti hneď pri prvom čítaní. No plameň veľkého prekvapenia, ktorý v tú chvíľu v nej vzplanul, ich zároveň pohltil a tak darmo ich potom hľadala v sebe i mimo seba. Mohla len tušiť ich strašné posolstvo. Ba bola to tá istá správa, ktorú čakala, na ktorú sa pripravovala vari už celý mesiac, lebo zo švagrových listov sa dozvedela, že sestrin stav sa zo dňa na deň zhoršuje a že sa lekár vzdal všetkých nádejí na záchranu.A nebolo to nič divné. Obe sestry rástli spolu od mala. Vekový rozdiel nebol medzi nimi veľký a keďže mladšia Marta vyspievala rýchlejšie, vzrastom sa už v detskom období vyrovnali. Cudzí ľudia ich preto neraz pokladali za dvojčatá, hoci tvárami sa na seba vôbec neponášali. Mária bola vždy v lícach temnejšia, osinutá a zimomravá, akoby jej pod kožou kvitol mráz, kým Marta neustále žiarila jasnou teplotou. Mária mala oči tmavé, hlboké a tiché ako jazerá, v ktorých voda upadá, a Marta zase svetlé, živé ako puky jabloňového kvetu, ktorý sa na slnci vzňal. Mária upínala si tvár neustále do dôstojnosti, čo niekedy vyzeralo ako pretvárka, naproti tomu Marta sa nevedela ovládať. Tvár jej hrala vždy inými farbami, čo bolo nepochybne prejavom úprimnosti.Ale ani rodičia nebrali na vedomie túto skutočnosť, ktorá mohla byť predsa len odrazom dvoch rozdielnych pováh, dvoch odlišných duší. Radšej prijímali mienku verejnosti a robili všetko tak, aby ju zdanlivo utvrdili a zveličili. Dievčatá museli byť vždy rovnako vystrojené. Spávali v spoločnej postieľke, jedávali rovnakými príbormi, hrali sa s rovnakými hračkami. Aké návyky mala Marta, také si musela prisvojiť aj Mária. Keď Márii nadišla doba školskej dochádzky, pán učiteľ urobil výnimku, zapísal obe, hoci Marta ju mala nasledovať iba o rok. V škole sedeli v jednej lavici, učili sa z jedných kníh, prejavovali rovnaké sklony, záľuby, ba zdalo sa, že aj príroda dala sa zviesť. Keď jedna uľahla, bolo isté, že druhá o dva-tri dni ju bude nasledovať. Aké nákazy, choroby, neduhy prekonávala Mária, také vzápätí lepili sa i na Martu. Niekedy sa tomu divili i lekári. Vyzeralo to tak, akoby sa medzi nimi bolo umelo vypestovalo a vytvorilo puto, aké sa prejavuje len pri skutočných dvojčatách.Po smrti rodičov zachovali si dievčatá staré spôsoby. Nezaobišli sa jedna bez druhej ani pri práci, ani pri zábave. Všade ich bolo vidieť spolu, hoci bolo zrejmé, že im to v tomto veku nemôže byť na prospech. Obe totiž už dospievali. Mládenci si ich všímali, lebo jednak neboli bez pôvabu, a potom znamenali aj dobrú partiu, ba niektorí zaujímali sa aj vážne raz o jednu, raz o druhú a usilovali sa ich získať, ale keď zbadali, aká závislosť medzi nimi jestvuje, keď sa ukázalo, že nevedia jedna bez druhej ani myslieť, ba skoro ani cítiť, že tvrdohlavo zotrvávajú vo svojom neprirodzenom, umelo udržovanom zväzku, opúšťala ich trpezlivosť a odvracali sa s odporom od nich. Ich sa to málo dotklo. Nazdávali sa, že sú ešte deti a že sa môžu teda ešte stále hrať na pekný párik. Skutočnú lásku, ktorá rozbíja všetky staré zväzky, vtedy ešte nepoznali, nuž svorne delili sa o radosti a starosti svojho života.Dalo sa teda očakávať, že správa spôsobí Marte veľký zármutok, že ju zlomí náhlym bôľom aj vtedy, keď sa na ňu pripravovala. Veď strácala najbližšiu osobu, v krátkom čase, azda zajtra alebo dokonca už dnes stane sa úplnou sirotou, opustenou, stratenou v tomto svete. Ale Marta sa spreneverila týmto citom. Keď prečítala telegram a pochopila aj jeho zmysel, zodvihla síce ruky, akoby si chcela v zúfalstve zakryť tvár, ale to len preto, že v prvom okamihu nenašla iný, vhodnejší pohyb, ktorým by bola prejavila pohnutie, no potom hneď ich nechala voľne klesnúť vedľa tela, narovnala sa, nadstavila pokojnú tvár vetru a zahľadela sa do diaľok, akoby odtiaľ čakala nejaké vnuknutie. Vonku vládla už jeseň. Ovocné stromy nemali už koruny. Stáli na záhrade v niekoľkých radoch ani staré ometlá, na ktorých sa nocami preháňajú zlé ženy. Všetko lístie ležalo na zemi a černelo. V priekopách leskla sa špinavá voda. Spod ťažkej oblohy spúšťal sa podchvíľou divý vietor a svojím besným tancom spôsoboval na poli a nad horami veľké množstvo zmätených hlasov. Boli to všetko mŕtve hlasy, ktorým mohol rozumieť len on sám. Ale náhle medzi nimi ozvalo sa celkom zreteľne:— Marko ostane vdovcom.Vtedy sa Marta naľakala. Rýchle sa obrátila, akoby chcela niekoho za svojím chrbtom pristihnúť a prekvapiť, a prebehla očami celú izbu. Počul ju niekto? Ach, nie, nemohol ju nikto počuť. Nezbadala nič podozrivé. Hlas sa vrátil len do jej uší. Mohla sa zasa nerušene oddať svojim myšlienkam. Lež ťažko sa dá upokojiť svedomie, ktoré už bolo raz vyburcované z pohodlia. V Martinom tele zahniezdil sa strach a ten ju plašil, kedykoľvek by sa pozabudla v myšlienkach. Teraz sa musela náhliť. Tu v izbe medzi štyrmi stenami nenachádzala už pokoj. Stále ju voľačo mýlilo, nútilo obzerať sa, utekať z miesta na miesto, preto sa už nezdržiavala. Pohádzala niektoré najpotrebnejšie drobnosti do malého cestovného kufríka a ponáhľala sa na stanicu, aby nezmeškala najbližší vlak.Vo vagóne prikrčila sa do kútika pri okne a zastrela si tvár záclonkou, akoby sa chcela pohrúžiť do spánku alebo akoby sa chcela vyhnúť zvedavým očiam spolucestujúcich. V skutočnosti chcela si len v pokoji usporiadať svoje city, ktoré v poslednej chvíli začali tak mocne bujnieť, že ich sotva ovládala. Drali sa smelo zo svojho väzenia, chceli vybúšiť navonok a nedali sa ničím utíšiť. Ach, bolo to s ňou zlé. Mala dojem, že sa v nej všetko napĺňa akýmsi bielym tekutým ohňom, pred ktorým sa nemôže nič zachrániť. Telo, tvár, vlasy i oči blčali jej tou žeravinou. A pritom si neustále uvedomovala, že je to hriech. V jej tele v tom čase nemal byť oheň, lež chladný popol. Mala sa celá oddať iba pokore a smútku. Áno! Za to niesla sama zodpovednosť, lebo nepocítila násilie zo žiadnej strany. Ľudia sedeli okolo nej pokojne, málo sa starali o ňu. Každý niesol svoje starosti a šli za svojimi cieľmi. Všetko cudzinci. Len ona vedela, že ju čaká sestra na smrteľnej posteli.Niekoľko ráz si aj zaumienila, že bude iba na to myslieť. A naozaj vynaložila mnoho úsilia, aby si nejako priblížila sestrinu tvár. No nadarmo. Miesto nej zakaždým zjavovala sa jej tvár Markova. Vynárala sa ako na zavolanie z temnôt a žiarila pred ňou. Darmo ju potom zapudzovala, vždy sa vracala nemá, no svieža, bujná, hranatá, s čiernou hrivou; tá istá, ktorú pred rokmi vídavala doma, ktorú skoro denne vyhľadávala v pralese všedných vecí, ktorú noc po noc vtláčala so svojím trápením do perín, omývala horúcimi slzami a ktorú jej nakoniec vzala sestra Mária. Ach, v Marte sa prebúdzal mocne hladný život starého, ťažkého, vzdychmi prebdených nocí zahádzaného sveta, o ktorom už myslela, že nejestvuje, že sa otrávil horkosťou preliatych sĺz, že zanemel ako slabá ozvena tichého stonu v hlbokej hore. Marta, nechtiac, otvárala starú, veľmi starú, ošúchanú, zelenou plesňou a prachom zapadnutú knihu, rozliepala a prevracala zažltnuté listy, z ktorých vystupovala história ututlanej lásky.Sama nemohla za to. Ach, kto môže za lásku? Vlúdi sa nebadane do srdca, rozkorení sa, rastie a kvitne. Nik ju nepestuje, a predsa bujnie. Je najštedrejším darom, lenže niekomu prináša šťastie, inému utrpenie. Ona ju dlho nepoznala, hoci počula o nej mnoho rozprávať iných a našla ju v každej knihe, ktorú vzala do rúk, akoby určovala osudy ľudí, akoby sa život bez nej neobišiel. Bola pritom veselým dievčaťom. Nechýbalo jej nič. Obliekala sa do pekných ľahkých šiat, do vlasov si uväzovala mašľu, smiala sa, spievala, tancovala, tešila sa každému ránu, ktoré sa ohlasovalo bledým svitaním za oknami jej izby, keď sa prebúdzala, zmierila sa s každým večerom, ktorý ju utišoval spánkom. Všetko ju rovnako udivovalo, prekvapovalo, vo všetkom našla krásu, ale nič ju nevedelo zaujať natoľko, aby preň zavrhla ostatné. Vždy zostávala sama sebou a nechávala si trochu obdivu aj pre to, čo malo ešte prísť, čo na ňu čakalo. No a čo sa týkalo srdca, s tým nemala naozaj žiadne starosti. Vedela o ňom toľko, že jestvuje, že robí pravidelné pohyby, od ktorých závisí ľudský život, ale že by malo aj iné poslanie, to nechápala.Svoju sestru Máriu mala rada úprimne. Nevedela si predstaviť život bez nej. Mohla sa so všetkým pred ňou zdôveriť, vždy sa stretla s porozumením a záujmom. A keď sa nachádzala v tiesni, bolo isté, že jej pomôže, poradí, lebo Mária bola múdra, v škole vynikala usilovnosťou i dômyselnosťou a potom čítala samé učené knihy, ktorým ona nerozumela. Keby im rodičia neboli tak rýchlo odumreli, bola by istotne študovala a stala sa profesorkou, ako si to priala od malička. Nuž cítila sa pri nej v bezpečí a podrobovala sa jej vôli skoro tak, akoby jej bola matkou. Ani nepomyslela, že by mohla niekedy samostatne bez nej žiť. Preto spočiatku si nevšimla, ba priam odmietala príležitosť vydať sa, hoci takých príležitostí bolo dosť.Mužskí sa jej priam natískali. Neobišla sa skoro ani jedna zábava, výlet alebo iný podnik, usporiadaný dedinskou mládežou pre rozptýlenie, ktorého sa ona obyčajne so sestrou zúčastnila, aby sa na ňu neprilepil nejaký pytač. A nemôže sa povedať, že by ju to bolo nejako znepokojovalo. Cítila sa celkom dobre i v mužskej spoločnosti. V taký čas okrievala, oživovala. Do tváre jej vstupovala krv a do ostatného tela príjemná teplota, lebo muži boli pre ňu nový svet. Akí len boli neobyčajní, plní bujarosti, žartov, nepokojného a neutajeného vrenia, akoby ich každú chvíľu mala schvátiť zúrivosť. Mala dojem, že je medzi divými zvermi, ktoré krotnú iba jej zjavom, jej krásou, a práve to ju pri nich vzrušovalo a ešte dlho potom, čo sa od nich vzdialila, mrazilo vedomím, že jej hrozilo akési neurčité, ale veľké nebezpečie. Lež akí boli naraz nemotorní, bezmocní, pokorení neodôvodnenou bázňou, keď jej vyslovovali tajné prianie svojich sŕdc. Musela sa za nich hanbiť a náhle cítila sa pevná a istá pred nimi. Mohla ich ľahko odmietnuť.Takto sa naučila hrať hazardnú hru. Svojím pôvabom lákala k sebe nápadníkov, dráždila ich, a keď si ich získala natoľko, že sa jej ponúkali za otrokov, pohrdla nimi. Bola to ukrutná hra. Spôsobila ňou mnoho utrpenia, ale ona si to neuvedomovala ani za to nemohla. Srdce jej ešte nevravelo nič. Usilovne spriadajúc niť života, v skrytosti oddávalo sa stále detskému sneniu, bolo uzamknuté pre ňu i pre iných.Potom prišiel Marko. Stalo sa to neočakávane. Akási cudzia spoločnosť otvárala vo vrchoch bane a on mal urobiť prípravné práce. Ubytoval sa dolu v dedine, ale kedykoľvek išiel do banísk alebo sa odtiaľ vracal, musel prechádzať vedľa ich vilky, ktorá stála pod stranou. Vtedy mohla ho spoza záclony nerušene sledovať a napodiv robila to od počiatku pravidelne s neobvyklým rozochvením. Vyzerala ho už dlho predtým, ako sa zjavil dolu na ceste, sledovala ho na každom kroku, pri každom pohybe, a keď sa stalo, že sa pre nejakú záležitosť omeškal, stávala sa mĺkvou, lebo plnila sa obavami, že ho už neuvidí.Prečo naraz prejavila taký záujem o cudzieho človeka, ktorého predtým nikdy nevidela, a prečo jej telom prebiehalo také čudné chvenie, keď sa na neho dívala? Kto by jej to mohol prezradiť? Sestra? Ona najskôr! Bola predsa múdra, najmúdrejšia spomedzi tých ľudí, čo poznala. Vedela tak pohotovo a bystro odpovedať na každú otázku, ktorá sa jej položila. Dávala jej vždy útechu, keď sa na ňu s dôverou obrátila. Mala také prenikavé oči, taký pokojný hlas. Stačilo pri nej len sedieť, dívať sa na ňu a počúvať ju, už sa človekovi ľahšie dýchalo. Zaiste Mária by jej poradila. Ale tej sa práve teraz nechcela opýtať. Po prvý raz v živote pocítila k nej nedôveru a usilovala sa pred ňou starostlivo utajiť cit, ktorý v nej vznikol, a ako sa zdalo, zo dňa na deň mohutnel a rozvíjal sa. Prvý raz v živote ocitla sa na svete sama so záhadou v srdci a uberala sa neznámou cestou. Každú chvíľu v nej vzrastal nepokoj. Možno, že to bola choroba. Často sa jej totiž prihodilo, že sa pristihla v nečinnosti. Sedela pri nejakej práci, povedzme pri výšivke, a naraz strácala vládu, ruky pomaly ustávali v pohybe, poklesli na plátno a zmeraveli, v hlave nenašla ani jedinú myšlienku, zahľadela sa uprene na nejaké miestečko, ale nebola by vedela povedať, na čo hľadí. Bolo to tak, akoby ju bol duch na chvíľu opúšťal. V noci sa zase často prebúdzala, nemala pokojného sna. Hocikedy pocítila potrebu vyjsť von do tmy a len tak prostovlasá, bosá blúdiť poľami.No hneď chápala, že je to pre neho, pre toho cudzinca. Ach, áno, nedalo sa na tom už nič meniť. Marko nepatril k tomu druhu mužov, ktorých do tých čias poznala a s ktorými sa mohla pohrávať ako s bábikami. Už na prvý pohľad sa to dalo zistiť. Bol iný celým svojím zjavom. Postavu mal hranatú a malú. Pripomínal jej len spola otesaný balvan. Chodil rýchlo i do kopca a vždy s nepokrytou sklonenou hlavou, akoby ho niečo pred očami znepokojovalo, dráždilo. Trochu pri chôdzi rozháňal rukami, čo nesporne svedčilo o jeho rozhodnosti, a takú istú rozhodnosť a tvrdosť prezrádzala aj jeho opálená, ostrými škrtmi dokálaná tvár. Keď ju prvý raz videla, bolo jej úzko, ale keď si na ňu zvykla, pôsobila sviežo. Bola by pristala hľadieť na ňu celé hodiny, ba želala si nosiť jej obraz vo svojom srdci, aby ho nikdy nestratila. Pravdaže, takto sa jej zdala na diaľku, lebo ju ešte vždy mohla pozorovať len tajne cez okno spoza záclony. Aká krásna a zaujímavá mohla byť však zblízka? Čo všetko asi v sebe tajila a čo by ona cítila, keby sa s ňou neočakávane stretla, keby sa na ňu náhle celá obrátila a hľadela uprene svojimi očami, ktoré musia byť veľmi čisté a prenikavé! Ach, Bože môj, azda by ten pohľad ani nezniesla, azda by pred ním musela utekať na kraj sveta.A osud chcel, aby sa jej tušenie vyplnilo.Raz bola na dvore, držala v náručí košík a posýpala z neho kurám zrno. Práca ju natoľko zaujala, že nezbadala strmé kroky na poľnej ceste, ktorá viedla popri ich dome. Sledovala so záujmom a s radostnou účasťou poskakovanie, dobiedzame a hmýrenie pažravého hydu pred sebou, keď tu náhle vyrušili ju rozhodné a mocné údery päsťou na vráta. Nazdala sa, že niekto známy. Preto ponáhľala sa tak, ako bola, i s košíkom otvoriť. Aké bolo však jej prekvapenie, keď pred bránou našla jeho. Nebol vlastne ani taký strašný, ako si ho predstavovala, len to nepredvídané, náhle stretnutie ju zmiatlo. Stál tam smelo, trochu rozkročený. Hľadel na ňu plnými očami, občas pokúšal sa stiahnuť ústa do plytkého, príjemného úsmevu, akoby sa chcel ospravedlniť. Ach, veru, bola to od neho smelosť, vyrušovať v cudzom dome. Chodí tadiaľto každý deň. Dom si už stačil obhliadnuť. Mimochodom, je to pekné stavisko, na príjemnom, slnečnom mieste. Rád by aj on niekde také mal. Slnce, výhľad, voňavé povetrie a pohodlie. Čo si iné môže na zemi želať. Zaiste je to práve dosť k šťastiu, taký dom. Ale s obyvateľmi sa nestačil ešte zoznámiť. Vždy býva tu taký pokoj. Všetko je pozatvárané, utesnené. Ani človiečika nevidieť, ani hláska nepočuť. Iba za oknom badať niekedy slabý pohyb. Áno, aspoň sa mu niekedy tak pozdalo. Nemusí to byť však pravda. Neopovážil sa o tom nikdy presvedčiť. Ale teraz ho priviedla k tomu núdza. Mohla by mu slečna pomôcť?Ach, ona nevie, azda!Nič v zlom. Potrebuje pásik čistého ľanového plátna. Pri práci mu trochu pošramotilo prsty. Malá neopatrnosť. Možno nesie na tom vinu aj nedbalý míner. To je však vedľajšie. Také prípady sa stávajú. No tamhore nemajú obväzy. Vypomohol si len mäkkým lopúším. Do dediny nechce prísť ako mäsiar a okrem toho, zdá sa, že mu krv nechce ustať.Ozaj, iba teraz si stačila všimnúť. Ľavú ruku mal na konci obloženú niekoľkými lopúchmi. Samozrejme, že to nemohlo dosť upchať ranu, ktorá veru nemohla byť hladká a malá, keď pochádzala od strely. Krv spod lopúchov presiakala a dosť rýchle odkvapkávala na zem.Marta sa naozaj zľakla. Ach, božemôj, veď to bola skutočná krv, červená ako rubín, ešte teplá, perlila sa na okrajoch zelených listov, na zemi, kde odkvapkávala, tvorila už malú kaluž. Aká hrôza, aká hrôza! A on tu stojí pokojne, niekedy potrasie rukou, hľadí na ňu a núti sa do smiechu. Nuž takto si ho nevedela predstaviť a takto už vonkoncom nevládala ani jeho pohľad zniesť. Najprv myslela, že omdlie. Išiel na ňu prudký závrat. Musela pustiť z rúk košík. Ale v poslednú chvíľu sa spamätala. Vo veľkom zmätku si zakryla rukami oči, vykríkla, potom sa náhle schytila do behu, akoby sa chcela pred niečím zachrániť, a volala plným hrdlom do domu:— Mária, Mária!Čo sa potom stalo? Dostal postihnutý od niekoho prvú pomoc? To by ste sa darmo Marty opytovali, lebo sama sa to od nikoho nedozvedela. Keď sa stratila Markovi z očí, vbehla zadným vchodom domu do záhrady. Utiahla sa do najopustenejšieho kútika a tam usedavo plakala a triasla sa na celom tele hrôzou. Tak až do večera. Iba neskoro v noci vtiahla sa domov a vtedy už Mária spala.Na druhý deň bol u nich i so svojím priateľom pátrom Jánom. Prišiel sa poďakovať za ošetrenie. Mal ruku starostlivo obviazanú. Chvalabohu, už vraj vôbec nekrváca, nemusí ísť s ňou ani k lekárovi. V noci mal trochu horúčku, ale teraz sa cíti dobre. Rana sa mu iste rýchlo zahojí. Má zdravé telo a nikdy nebol chorý. Chválil sa a zdalo sa, že je úprimný.Spoločnosť sedela pri stole. Keď sa Marta vrátila z dediny, kde bola nakupovať a kde sa zdržala do neskorého odpoludnia, našla ich v srdečnom rozhovore. Marko bol najrozžiarenejší. Ach, teraz sa jej vôbec nezdal hrozný. Mal také dobré oči a taký široký a dobrý úsmev. Vítal ju ako starý známy. Nemusela sa pred ním hanbiť ani za svoje zbabelé správanie z minulého dňa. Zabudol, odpustil a najmä obrátil na žart.— Slečna sa teda bojí krvi.Skutočne ťažko znáša pohľad na čerstvú krv. Stíska jej to srdce. Mohla by ľahko zamdlieť. Od malička úzkostlivo sa stránila takých miest, kde tiekla krv. Ani hydinu by nemohla podrezať. Také práce vykonáva vždy Mária. Tá je pokojná. Ona nechce vidieť krv.— Ani svoju vlastnú?Vlastnú krv? Prečo to chce vedieť? Nie, nie, ani tú!— Nuž to je škoda, lebo sa nemôže presvedčiť, aká býva pekná červená, keď sa pýri!Ach, aká bezočivosť. Teraz sa musí práve pýriť. Nemôže proste zastaviť horúci príval, ktorý sa jej hrnie mocne do hrdla a do hlavy, a nemôže pristaviť ani teplý prúd sĺz, ktorý jej začína zavlažovať oči. Musí sa verejne a pred ním priznať k svojim citom. A odteraz to bude vždy tak. Nebude môcť pred ním zatajiť nič, lebo stal sa jej pánom, jediným, neobmedzeným a všemocným. Môže si rozkázať, neodoprie mu nič, nebude mať na to síl. Prajete si, pane? Som vám k službám. Chcem vás verne sprevádzať až do smrti. Budem rada, keď sa stanem vašou poslednou otrokyňou. Naložte so mnou podľa svojej ľubovôle.Uvedomil si to on? Nemohla to povedať. Nedal znať na sebe nič. V rozhovore prešiel ľahko na iný predmet. Predstavil jej svojho spoločníka, inakšie pátra od jezuitov, dobrého priateľa ešte zo seminára, ktorý sa vraj ustával za ním až sem do hôr, aby ho nahovoril vstúpiť späť do rehole.Marta si len teraz stačila všimnúť, že má pred sebou kňaza. A musela sa nad tým počudovať, lebo ťažko jej prišlo pripustiť, že Marko má dobrú známosť s duchovnou osobou. Nešlo jej to proste do hlavy. Nešlo jej do hlavy najmä to, že Marko pomýšľal niekedy stať sa kňazom. A hoci všeobecne kňazom prejavovala úctu, nemohla teraz prejaviť ani úsmevom, ani pohľadom úprimnú radosť, že sa s týmto tu zoznamuje. V tom okamihu, keď nazrela do jeho tváre a keď mu podávala ruku, voľačo sa v nej proti nemu pohlo. Zaiste vo veľkej miere spôsobil to i jeho vzhľad. Páter bol robustný a dosť nemotorný chlap. Mal neobyčajne veľké a drsné ruky, aké zvyknú mávať len ľudia, ktorí ich musia nešetrne používať pri ťažkých prácach. Mal hranatú tvár a nevľúdny, studený lesk v očiach. Okrem toho vykonal pravdepodobne s Markom namáhavú a neschodnú cestu do baní a späť a nepovažoval za potrebné pred návštevou nejako sa upravovať, preto červenou hlinou nahrubo a vysoko polepené topánky, uvoľnený, pokrčený a úplne prepotený golier, ako aj pochlpené vlasy mu nemohli pridať dôstojnosti, hoci mal na sebe i reverendu. Ale spôsobilo to niečo, čo vtedy nevedela presne ustáliť, len zachytiť citom ako úzkosť srdca pred tým človekom. Hrozilo jej od neho nejaké nebezpečenstvo. Ťažko povedať. No v každom prípade ani jeho reči neboli príjemné. Zle sa počúvali. Markom bezpochyby iba žartom mienenú poznámku vzal celkom vážne a usiloval sa ju rozviesť v dlhý a dôležitý rozhovor, v ktorom dostatočne prezradil nesúhlas, ba až akési sväté rozhorčenie svojej duše nad tým, že opustil rehoľu. Tvrdil, že sú určité poslania vyššej vôle, ktorým neradno človekovi vzdorovať, ak nechce na seba uvaliť trest. Takisto otvorene vyslovil pochybnosť, že by na ceste, ktorou sa dal, dosiahol duševný pokoj. Na tomto svete je všetko nestále, premenlivé, vratké, vravel. Aj láska, ktorej toľko veríme a za ktorú sa v najkrajších rokoch nášho života vieme toľko oduševňovať. Boli by sme veľmi úbohí, keby sme mali iba ňou dosiahnuť blaženosť a šťastie. Každý dosiaľ stroskotal, kto na nej staval.Nuž, veľmi divné reči. Marta im úplne ani nerozumela a bola rada, keď jej v ušiach zatíchli a keď po čase na ne i zabudla.Chvalabohu, že ani Marka nepomýlili.Od tých čias bol u nich skoro každodenným hosťom. Kedykoľvek sa vracal z baniska, zastavoval sa vo vile, aby si dal Márii previazať ruku. Naoko sa zdalo, že to robí len z opatrnosti. Mária mu priam nariadila tieto návštevy, dôvodiac, že rana je veľmi škaredá, že bude dlho hnisať a že preto musí sa udržiavať vo veľkej čistote, aby nenastala otrava. On ju vysmial. Povedal, že má v samom pekle vypálenú krv. Ale predsa sa podvolil a trpezlivo znášal všetky operácie, ktoré na ňom robila. Mária tomu rozumela. Mala jemné, ľahké ruky a vedela nimi narábať obratne. Mohla sa nimi dotýkať aj najboľavejších miest a človek vždy cítil len jemné pohladenie, ktoré samo osebe muselo už byť liekom. Áno, Marko mal veľkú radosť, keď mohol hľadieť na tie ruky, ako svietia, žiaria, ako dlhými a temer priesvitnými prstami vyberajú z rany prilepené a vraštené vlásky, ako chĺpkom bielej vaty vytierajú škvrny sadnutej krvi a aké sú pritom teplé, pevné a isté vo svojich pohyboch. Vždy mal dojem, že hľadí vlastne na živý prúd slnečných lúčov, a nebol by dbal, keby sa ceremónia s preväzovaním bola opakovala i niekoľko ráz do dňa.Ale nepochybne jeho kroky sem viedlo aj niečo iné. Azda to bola iba potreba nadviazať priateľstvo, porozprávať sa rozumne s niekým, stráviť príjemne voľný čas, ale snáď to bol aj nový cit, ktorý v ňom niekto vzbudil a ktorý začal náhle ovplyvňovať jeho konanie. Prečo nie. Marta to hneď vytušila a tešila sa tomu. Mohla by vari ona pre toho muža niečo znamenať, mohol by si všimnúť a mohol by ju mať azda rád. Ach, božemôj, celá sa trepotala, keď na to pomyslela. Zaumienila si, že bude k nemu dobrá, a usilovala sa na neho nejako pôsobiť. Sprvu hádam neuvedomele. Len tak náhodou, stojac pred zrkadlom a sledujúc tvary svojho mladého tela, zistila, že by jej svedčilo, keby nosila vo výstrihu živý kvet, najradšej ružu. Zaiste živá, červená ruža osviežila by jej hruď a steplila by jej pleť. No čím ďalej tým zámernejšie stávala sa opravdivou parádnicou. Zo samej roztopašnosti zavrhla napodiv sveta i staré zvyky, ktorých sa do tých čias uvzato pridŕžala. Prestala sa riadiť vkusom svojej sestry, lebo zistila, že každá postava si žiada iný oblek a že čo svedčí sestre, obyčajne nesvedčí jej. Preto každé ráno vynaložila veľa času, aby sa dobre a vhodne ustrojila. Veľmi starostlivo si vyberala šaty v skrini, dlho ich skúšala na sebe pred zrkadlom, kým sa rozhodla niektoré obliecť. Mnohé jej už vôbec nevyhovovali, preto ich dávala prešívať. Aj vlasom a tvári venovala väčšiu pozornosť. Ach, prečo by sa nemohla krášliť, keď je mladá, keď chce vyniknúť. Prečo by nevystavovala svoju krásu na obdiv, keď ju to robí šťastnejšou. Áno, červená ruža, zastoknutá vo výstrihu, jej dodáva viac ohnivosti, preto ju musí nosiť, i zlatú mušku vo vlne vlasov nad čelom, i náušnice s rubínovými očkami, lebo musí vynaložiť všetko, aby ho upútala, aby predlžovala a ešte zväčšovala ten nepokoj, ktorý vari v ňom vzbudila. Áno, nesmie zameškať príležitosť. V prvé dni bývala azda zakríknutá, preto venoval sa viac sestre. Viedol s ňou dlhé, učené rozhovory, ktorých sa ona neopovážila zúčastniť. Ach, čože by im bola povedala, ako sa im mohla vyrovnať? Obidvaja boli sčítaní, mnoho skúsili, mnoho poznali a ešte viac chceli sa dozvedieť. A ona? Pozabúdala všetko, čo jej učitelia voľakedy vtĺkli do hlavy. Ako opustila školské lavice, nevzala do rúk knihu. Nemala potrebu, nemala záujem. Načože by aj? Čo sa mohla ešte z nich dozvedieť? Svet zostáva každý deň ten istý. Všetko má svoj ustálený poriadok a ona nemôže do neho zasahovať ani ho nemôže svojvoľne meniť. Nuž čože mala robiť? Teraz sa musela uspokojiť s úlohou trpného poslucháča a prenechať hosťa Márii.Aspoň sa mohla takto do chuti vynadívať na neho a presviedčať sa, že ju prvý dojem nesklamal. Oni dvaja, Marko a Mária, sedávali obyčajne pri stole a ona, Marta, posunovala si stoličku bokom viac do kúta, čo sa mohlo vysvetľovať tak, že zo skromnosti, no mala svoj zámer. Odtiaľto mala ho celého pred sebou. Kedykoľvek odtrhla oči od vyšívania, ktoré očistom zvykla brať do rúk, a zamierila ich v tie miesta, kde sedeli, stretla sa s ním, s jeho širokým čelom, s jeho živým úsmevom, s jeho teplými ústami, s jeho lesklými zubami, s veľkou rukou, voľne položenou na stole, a vždy pocítila trochu sladkého závratu v sebe, akoby sa opájala dúškami tuhého vína.Ach, Marko bol úchvatný zjav. Opravdivý muž, stavaný pre svoj osobitný úkon. Pôsobil na ňu ako dravec, ako lev, len hrôzu nevedel rozšíriť okolo seba. Každý jeho pohyb prezrádzal mieru, rozvahu a najmä pokoj. Istotne by nikomu nevedel spôsobiť násilie. Bol na to príliš ušľachtilý. Skôr by vedel svoje sily použiť na ochranu slabých, skôr by sa vedel neohrozene pustiť i do nerovného zápasu s tvorom, ktorý by chcel svoju divokosť bezohľadne uplatňovať medzi bezmocnými. Aspoň sa to dalo vyčítať z jeho očí. Marta celkom zmäkla, keď sa ich náhodou dotkla, lebo z nich žiarila iba dobrota. Istotne pôsobilo príjemne hľadieť zblízka na ne, sledovať ich živú hru, pocítiť ich bezprostredný pocit na svojich očiach a zhovárať sa s nimi, ako sa povedzme zhovára Mária. Vari nerobila ani dobre, že sa z okruhu ich pôsobnosti vzďaľovala a že pred nimi unikala do tmavého kúta, kde iba ukradomky sa mohla nimi túžiť. Mala by vari predstúpiť priamo pred ne, mala by im vari dovoliť dlhšie spočinúť na sebe, aby sa presvedčila o tom preradostnom ruchu, ktorý sa v nej od nejakého času tak mocne vzmáha. Beztak bude to musieť raz urobiť, aby si uľavila, aby sa jej splnila túžba. Veru.Mária zrejme využívala svoje uprednostnenejšie postavenie. Už dávno predtým, ako sa mal zjaviť vo dverách s vyparenou, čiernou hrivou nad rozpáleným čelom a so širokým úsmevom, prejavovala hlasným spevom a veselými trilkami radosť nad tým, že príde, a potom veľmi ochotne vykonávala úlohu spoločnice. Jej útla a trochu zvädnutá postava celkom oživla, akoby do nej vchádzal stále mocnejší prúd jarných síl. Prepadnuté líca a tenké, už skoro vysušené pery sa jej vyplnili, dostávali sviežu farbu a smutné, vpadnuté oči skutočný lesk. Skoro sa ani sebe nepodobala. Mária sa naraz stala krásnou. Keď si sadala za stôl proti nemu, temer bolo vidieť, ako jej pod tenkou blúzkou poskočili chabé prsia, lebo teraz napodiv mohla i zhlboka, i rýchlo dýchať, hoci jej to predtým spôsobovalo určité ťažkosti a hlavne prenikavé bôle niekde pod lopatkou na chrbte. Aj na bolenie hlavy a isté telesné ťažkosti prestala sa večermi ponosovať, a predsa rozprávala, smiala sa, žartovala celé hodiny.Ozaj s Máriou sa stala neuveriteľná zmena. Marko ju musel obdivovať. Bola ani anjel, čistý, nežný zjav. Biely kvet. Inakšiu spoločnicu by nebol ani našiel. O všetko mala záujem, o všetkom vedela hladko rozprávať, akoby jej vedomosti boli nevyčerpateľné. Niekedy sa divil, ako sa to množstvo myšlienok mohlo do jej malej hlávočky spratať. Koľko duchaplnosti! Koľko dobroty, koľko opravdivej neporušenej krásy. Hovorila vždy zvonivým hlasom a nebolo badať na nej najmenší znak pretvárky. Koľká úprimnosť, koľká srdečnosť. Všetky sily v človeku krehnú, zabúda akosi, že má telo, cíti len dušu, tú milenku večnosti, a chcel by byť iba dobrý, nekonečne dobrý ku všetkému a najmä ku krehkým kvetom, aby nepocítili surový dotyk drsných rúk alebo prudký dych horúcich úst.No Marta nevidela v tom nebezpečie. Tušila, že Markovi nemohlo stačiť opojenie, ktoré mu mohla dožičiť Mária. Marko nemal len krásnu dušu, v žilách mu prúdila i tuhá a horúca krv. Marko bol sám život a ten sa musel raz prebudiť v ňom. Áno, tí dvaja sa museli raz vyhovoriť a potom prišiel jej čas, jej vytúžený čas.Bolo to za letného popoludnia. Chladné hlbiny rozľahlej izby, kde zvykli sedieť, naplnili sa práve radostným jasom, lebo veľké slnce, klesajúce po dennej púti do lona hôr, zastavilo sa na chvíľku v oknách, ktoré hľadeli na západnú stranu. Mocný prúd svetla preťal náhle povetrie a celou izbou roznieslo sa slabé šumenie, akoby sa v niektorom kúte otvoril prameň.Marta zaplesala, lebo bolo tu naraz toľko opojného pohybu, rozmarného šepotu, toľko vône, ako býva v jej záhrade, keď večerom polieva kvety, alebo v lese, keď sa hlbokými priestormi rozlieha hlas kukučky. No nie tak tí dvaja. Neočakávaný prúd svetla ich vyrušil z pokojného rozhovoru. Boli prekvapení náhlou zmenou prostredia. Pretrhla sa im niť myšlienok a stratili reč. Najmä Mária, ktorú práve slnečný stĺp osvietil, nevedela sa rýchlo spamätať. Oslepujúce svetlo jej zalialo celé telo a ona cítila, že sa stáva priezračnou. Bože môj, čo si teraz počne? Slnce ju preniká voskrz. Ani šaty ho nevedia pristaviť. O chvíľu bude ani sklenica. Z tela jej vystúpia tiene kostí, modriny šliach a pletivá žíl. Každý sa bude môcť presvedčiť, aká je útlučká, slabučká. Ach, bolo to do veľkej miery pre ňu nepríjemné. Ešte šťastie, že prichádza čas, keď treba pripraviť malé pohostenie. Môže rýchlo vstať, môže sa ospravedlniť a utekať do kuchyne.Marta, postaraj sa o hosťa!Ó, áno, môže sa na ňu spoľahnúť. Marta sa postará o hosťa. Od rána myslela len na to, ako svoju úlohu k spokojnosti všetkých vykoná. Bola dobre pripravená. Inokedy by ju bola možno taká výzva znepokojila, ale teraz nie. Prišiel jej čas a ona sa ho chápe s jasným vedomím, lebo vie, že jej prinesie šťastie.Najťažšie bolo zvládnuť prvú chvíľu. Pohyb, ktorý v nej vznikal, bol predsa len silný. Bála sa, že ju sklamú zmysly, že zhorí vnútorným ohňom alebo že sa pustí pred ním do hlasného plaču, veď každá nitôčka musela v nej byť napätá do prasknutia a pod celou kožou jej prebiehalo nepríjemné mrazenie, zalievanie znútra raz ľadovou, raz horúcou vlnou.Ale nie! Teraz sa to nesmie stať. Ide predsa o jej osud, o jej život, o všetko, čo má pre ňu nejakú cenu. Táto chvíľa jej prinesie vykúpenie, radosť, šťastie alebo zatratenie, žiaľ, smrť. Táto chvíľa je najdôležitejším medzníkom v jej živote. Ak zvíťazí, jej cena sa zodvihne a bude stúpať strmo už len do výšky, až k hviezdam, ak prehrá, nič ju už nezachráni pred pádom do hlbín. Nie, teraz nesmie premeškať ani jediný okamih. Bude pevná, ako nikdy ešte nebola, nedá sa prekvapiť, vybojuje si svoj údel a neustúpi. Čo na tom, že použije malý úskok, trochu hry, že si položí na chvíľu masku na tvár? Pre ženu, ktorej ide o šťastie, je vhodný každý prostriedok.Sotva sa za Máriou zatvorili dvere, Marta vstala a vstúpila rozhodne priamo do toho svetelného stĺpa, odkiaľ musela jej sestra ujsť, lebo ona sa nikdy nebála slnca. Od malička sa hrávala s ním skoro každý deň na dvore a na záhrade za domom, kadiaľ najradšej behávala. A bola to vždy príjemná a vzrušujúca hra, po ktorej cítila potom dlho voňavé teplo v celom tele, akoby sa jej bola krv zapálila. Prečo by sa teraz s ním takisto nepohrala, keď má na to chuť?Slnce sa jej pozeralo do tváre a chytilo ju za boky tak pevne a mocne, že musela zavzdychať. Ach, to bol pre ňu práve najlepší kúpeľ. Mohla v ňom pobudnúť tak dlho, ako by len sama chcela. Nemusela mať obavu, že jej uškodí. Mohla sa s ním pomaznať, lebo také maznanie jej svedčilo a hlavne muselo to na Marka pôsobiť ako čarovanie.Zároveň v tej chvíli cítila sa uvoľnená. Naraz smela urobiť všetko, čo si zažiadalo jej srdce. Naraz jej bolo ľahko. Zodvihla napríklad ruku k vlasom, akoby si chcela upraviť mašľu, a nebadala, že by sa bolo niečo tým porušilo, ba uprela zrovna i svoje oči na hosťa a nemusela zrýchliť dych, ako to bývalo prv. V jej hrudi sídlil teraz pokoj, široký pokoj, ktorý jej dovoľoval rozhodovať sa, jednať a vládnuť sebou, ba aj inými.Marko sedel pri stole ako prv a hľadel na ňu. Tvár mal trochu vyjavenú. Istotne od prekvapenia, lebo si mohol myslieť, že urobil nový objav. Dosiaľ sa mu zdalo, že v tomto dome ukrýva sa len jeden klenot — Mária. A hľa, naraz sa pred ním rozvíja nové čaro. Marta nie je neskúsené dievčatko, ako sa domnieval, ale opravdivá žena, ktorá vie náležite vypäť boky a postaviť sa pred muža, aby zapôsobila. Ba musí priznať, že väčšia žena ako Mária. Snáď s takou sa ešte vo svojom živote ani nestretol, a preto nevie ničím zastrieť svoj obdiv. Áno, je celkom vynesený z miery, nemôže od nej odpútať oči. Marte to spôsobuje neobyčajnú radosť. Ešte viac sa vypne a ešte vyššie nadnesie svoje pružné prsia, ale je už úplne prirodzená, sama sebou. Mykne prudko hlavou, až sa jej vlasy na bielom krku rozvlnia, prejde si rukou po živôtiku a usmeje sa, akoby to robila naozaj iba pre svoje potešenie. Jej smiech je nákazlivý, jej oči nemajú tieň a jej ústa vábia. — Nemohol by ju odprevadiť na dvor? Musí ísť hydinu kŕmiť.— Pravdaže mohol, vlastne veľmi rád. Podrží jej aspoň košík, aby jej zase nevypadol z rúk.Zrejme chcel žartovať ako obyčajne, ale teraz sa mu to veľmi nedarilo. Nie veru. Nemal na to hlas. Marta mu mohla zostať dlžná i odpoveď a nestratila tým nič. Víťazila nad ním presvedčivo aj naďalej. Kráčala pevne a strojene dolu schodmi, hoci išiel tesne vedľa nej. Na dvore postavila sa k nemu, ba ochotne podala mu i košík, keď o to požiadal, a nezmiatlo ju, že sa im občas stretli a splietali ruky, keď náhodou naraz naberali zrno, aby rozsýpali pomedzi pobehujúcu hydinu.Tu bola ešte odvážnejšia a istejšia ako tam za stenami, lebo sa nachádzala vo svojom kráľovstve. Dvor a záhrada patrili totiž jej, ako zasa kuchyňa a izby patrili Márii. Tu vládla neobmedzene a bola vo svojom živle.Ona si vlastne nikdy nenavykla na tie tmavé, oslzené kúty vo vnútri domu. Od malička behávala najradšej po voľnom priestranstve dvora a rozľahlej záhrady, kde ju netiesnili žiadne steny, kde povetrie vždy niečím rozvoniavalo a kde bolo dosť svetla. Celé dni vedela stráviť vonku pri tých istých hrách: prehadzovať skalky, pobehúvať po trávniku za belasými muškami, krútiť sa okolo stromu alebo sedieť pod stolom, vyhrabávať a zasypávať jamky. A nezmenila sa ani v dospelom veku. Zostala túlavým dieťaťom, ktoré len ťažko dá sa vlákať večer do domu, aby aspoň noc strávilo pod strechou. Teraz bola veľmi rada, že sa jej podaril úskok. Vyviedla si Marka von, a to znamenalo, že bude chvíľu jej patriť, lebo sem Mária nepríde a ani by sa jej tu nevedela vyrovnať.Vodila ho po celom dvore, otvárala pred ním všetky chlievy a stajne, lebo všade bolo niečo zaujímavé, niečo neobyčajné, o čom sa musel presvedčiť. A nakoniec vošli do záhrady.Záhradu mala nadovšetko rada. Ani nevie prečo, ale pripomínala jej chrám. Kedykoľvek do nej vstupovala, myslela na Boha. Hádam preto, že sa nad ňou vznášala tiež vždy veleba, že mala množstvo tmavých, tichých zákutí, že mala stĺporadie, chodby, kvety a hlavne vysoký blankyt.— Díva sa aj on rád na oblohu?— Veľmi, lebo ho vzrušuje všetko, čo je také nesmierne ako obloha.— Ach, ona vie celé hodiny na ňu hľadieť. Najradšej odtiaľto spomedzi stromov. Leží na trávniku a hľadá ju medzi lístím, ktoré sa tamhore chveje.— Áno, tak sa to robieva. Ale jeho by to celkom neuspokojilo. Má rád otvorený pohľad. Obloha býva najúchvatnejšia, keď ju nič nezastiera, keď človek sa postaví na temeno vrchu a hľadí pred seba. Vtedy má dojem, že sa stretol s večnosťou, lebo obloha tu nemá ani začiatok, ani koniec. Kde len oko dovidí, všadiaľ sa blyští. Je iba z jediného kusa, súvislá, veliká a stále rastie, akoby išla pohltiť celý svet.— Aj ona si tak myslí, lež nebude sa môcť asi o tom presvedčiť.— Prečo?— Neopováži sa sama vystúpiť do hôr!— V tom prípade jej môže poslúžiť. Raz sa po ňu zastaví a pôjdu spolu.— Ach, bude mu povďačná. Mária nebude azda proti tomu nič namietať.Viedla ho úzkou cestičkou pomedzi husté kríčky ríbezlí a bola celkom uchvátená tým, že sa jej ponúkol za sprievodcu do hôr. Áno, istotne pôjde s ním, i keby sa to Márii nepáčilo. Veď pri ňom jej nemôže hroziť žiadne nebezpečenstvo. Mala oblečené ľahké, letné šaty, nariasenú sukienku a vzdušnú blúzku. Skoro ich na sebe necítila. Podchvíľou sa pristavovala, aby si z krovia odtrhla strapček červených ríbezlí. Pritom si ani neuvedomovala, že hrá vlastne nebezpečnú hru, ktorá privádza mužov do rozpakov. Hrešila na svoju prirodzenosť a využívala víťazstvo, ktoré tak ľahko dosiahla nad sebou a nad ním.Od tých čias nemusela vysedávať v tmavom kúte izby. Marko bol k nej aspoň natoľko pozorný ako k Márii. Pri rozhovoroch obracal sa aj na ňu, dával jej otázky a so záujmom vypočul jej mienku. Ani pri tej jednej prechádzke dvorom a záhradou nezostalo. Rád sa ich zúčastňoval, lebo sa ukázalo, že má taký istý, ak nie ešte bližší vzťah ku kvetom, zelinkám, zvieratkám, vtákom a ku všetkému, čo tvorí prírodu, ako ona. Ba jedného rána stavil sa naozaj po ňu, aby ju sprevádzal do hôr.Na tomto výlete potvrdila si mienku o ňom. Marko ju nesklamal. Práve tu v horách najpresvedčivejšie dokázal, aký vie byť neohrozený, odvážny a ako ľahko a rýchlo si vie poradiť. Božemôj, čo by si bola len počala bez neho? O horách nemala skoro žiadnu predstavu, a preto sa vychystala len tak, akoby išla na dlhšiu prechádzku niekde poľom. A tu bolo treba zliezať strminy, skaliská, húšťavy. Pre neho to neznamenalo nebezpečie. Išiel všade ľahkým krokom, kým ju schytával stále závrat a triasli sa jej nohy aj na vysekanom alebo vykopanom chodníčku. Cítila sa dobre len vtedy, keď sa ho držala alebo keď ju priam prenášal v náručí. Takto bola mu vlastne celou cestou na obtiaž. Ale on nedal nikdy najavo, že by si to uvedomoval. Temer nebolo vidieť na ňom únavu. Všetky útrapy znášal ľahko a správal sa k nej stále rovnako pozorne a zhovievavo.Niekedy sa aj za seba hanbila. A keď sa vrátila domov, pokúšala ju malomyseľnosť. Azda je predsa ešte len decko. Darmo sa vynáša. Marko je pre ňu nedosiahnuteľný. Ale jediná prebdená noc stačila, aby nákazu v sebe prekonala. Nie, nie, Marko by sa bol tak správal ku každej, lebo má už takú prirodzenosť. Nevie sa dívať nečinne na bezmocnosť. Je rád, keď môže pomôcť slabším. A nerobí to z povinnosti alebo pre dobré meno, ale pre svoje potešenie. Má toľko síl v ramenách, že ju môže rozdávať.Medzitým sa mu aj ruka zahojila. Mária nemala pravdu, keď mu sľubovala dlhé a bolestivé liečenie. Rana sa rýchlo zatvárala, zo dňa na deň bola krajšia, akoby ju niekto balzamom zalieval, a po mesiaci mohol zložiť aj obväzy. Na ruke mu zostal len modrastý znak, ktorý Mária radila ešte zasypávať práškom.Ale aj potom navštevoval pravidelne vilu pod stráňou. Už sa nevedel odpútať od domácnosti, v ktorej toľko príjemných chvíľ strávil, ba stále viac s ňou zrastal. Chodil tam ako do svojho, a nie už len ako hosť, ktorý vyhľadáva zábavu, ale ako gazda, ktorý má určité povinnosti, záväzky a práva.Obyvateľky ho prijímali rady. Dom už dávno potreboval mužské ruky a hlavne mužskú hlavu. Bolo treba všeličo bezodkladne zariadiť a spraviť ešte pred nastávajúcou zimou, aby sa vyhlo škodám. A Marko sa na to sám ochotne podujal. Bolo ho vidieť do neskorého súmraku obchádzať stavanie s kladivom, s pílkou alebo so sekerou v ruke. Opravoval strechu, vykladal chlievy, stajne, robil pevnejšie dvere, pripevňoval zámky. Ach, bola to rozličná robota, mnoho majstrov by sa bolo na nej vystriedalo, ale Marko ju urobil sám a dobre ku všeobecnej spokojnosti, lebo popri svojom odbore rozumel ešte desatorakým remeslám.V zime toľko roboty nebolo. Viac sedel v izbe a prikladal do pece. Nuž prišli zase na rad dlhé rozhovory s Máriou.Za ten čas Marta uverila svojim citom. Marko stal sa jej nepostrádateľný. Žila už s ním svoj vnútorný život a nevedela si predstaviť svet bez neho. Bola však pokojná. Marko každý deň pravidelne prišiel a v noci zjavoval sa jej poslušne v snoch. Nebála sa, že by ho mohla stratiť. Myslela, že túžba, ktorá sa v nej ustaľovala, môže sa len naplniť, a preto čakala trpezlivo, kedy sa to stane.V takomto čakaní ju zastihla jar. Záhrada zase ožila. Naplnila sa až po okraj múru sviežou zeleňou, bielym kvetom a teplým svetlom a bolo v nej veľmi rušno. Každý deň od včasného rána do neskorého súmraku putovali sem zástupy včiel, belasých mušiek, pestrých motýľov a spevavého vtáctva, aby sa nasýtili jej vôňou. Ona všetkých prijímala, rovnako štedro obdarúvala, lebo nevedela nikomu odoprieť radosť, keď sama šťastím prekypovala.Raz večer prijala aj ich. Išli voľným krokom vedľa seba, čerstvo vysypaným chodníkom, držali sa za ruky a oslovovali sa proste Marko a Marta. Túto dôvernosť si už stačila od neho vynútiť a teraz sa jej zdala celkom prirodzená. Veď sa už temer rok poznali, stretávali sa denne a okrem toho prechádzky záhradou a poľom, ktoré často podnikali spolu, odkedy zistili, že majú rovnakú záľubu v belasých diaľkach, museli vykonať svoje poslanie. Ani Marko nemohol mať srdce z kameňa. Či nezbadala, aký jasný lúč mu preblysne tvárou, keď sa s ňou rozpráva, a s akou ochotou chytá sa príležitosti odprevádzať ju alebo vypomôcť pri práci, a či necíti, ako sa mu preteplieva ruka, keď sa jej dotkne! Ba áno! Sprvu bola na jeho prejavy veľmi citlivá. Všetko si všímala a všetko si zapamätala, lebo to bolo pre ňu veľmi dôležité. Aj v Markovi tlel taký istý oheň, ako tlel v jej hrudi. Potom obom prichádzala vhod dôvernosť, ktorá sa medzi nimi vytvorila.Toho večera boli náklonní prehĺbiť ju ešte viac v sebe. Azda v tom vedomí otvorili aj vrátka na záhrade a vstúpili na cestičku, ktorá viedla do najodľahlejšieho kúta, kde náročky ponechávali sa voľne rásť stromy a kroviny, aby vytvorili malý kút divočiny.Slnce práve zapadalo, nuž mladý kvet na stromoch otmavel a začal vydychovať ťažkú vôňu. To len urýchlilo ich zblíženie. Náhle sa museli pristaviť, lebo sa im prudko rozbúšili srdcia. Marta odtrhla očistom z trsu červený klinec a chcela ho zastoknúť do gombíkovej dierky Markovho kabáta, ale na polceste stretli sa im oči v hlbokom pohľade a tak miesto toho, aby sa jej ruky pohrali so stonkou červeného klinca, ovili sa pevne okolo jeho mocnej šije.Nikdy si potom nevyčítala, že sa to stalo. Ach, nie. Tie chvíle ostali jej v pamäti najčerstvejšie. Muselo sa to stať, lebo sama to chcela. Na tú chvíľu čakala ešte ďalšie väčšie chvíle. Prečo len prišlo tak rýchlo vytriezvenie?Keď sa stretnú dve srdcia, ktoré sa dlho hľadajú, ťažko sa uspokoja so striedmosťou a skromnosťou. Ani s nimi to nebolo inakšie. Prvé objatie sa im zdalo slabé a vlažné. Snáď sa k sebe zle postavili, snáď si nevedeli hneď nájsť ústa, snáď im prekážala ešte ostýchavosť, preto po niekoľkých krokoch zastali znova, potom zasa a nakoniec pozabudli, že si majú vydýchnuť a že treba im byť aj obozretnými. Svet sa im stratil, nevideli ani zem, ani oblohu, zabudli aj na to, že slnce už zapadlo. Vyrušili sa len vtedy, keď počuli kroky blízko seba, lebo si pripomenuli, že Mária ich čaká s večerou.A náhle nevedeli, kde sa majú podieť, lebo Mária ich naozaj prekvapila.Zastala neočakávane pred nimi. Nič v zlom. Chcela im len povedať, že večera bude studená, ak sa ešte dlho zdržia. No zdá sa, že prišla nevhodne.Skutočne, veľmi nevhodná chvíľa. Vyvolala na oboch stranách nepríjemné rozpaky. Márii zamrzli ostatné slová na ústach; ako len rýchlo stačila, stiahla nechápavý pohľad, obrátila sa a skoro bežala cestou k domu. Marko niečo zahundral na ospravedlnenie popod nos, čomu pravdepodobne ani sám nerozumel, chcel vari Máriu zadržať, nevedel sa však rozhodnúť, bolo mu najprv do zúfania, potom sklesol a pobral sa pokorený za ňou.Stalo sa niečo?Marta nevedela. Zabudla sa na mieste, kde stála s Markom. Ach, tá Mária! Hádam ju to nemilo prekvapilo. Nebude môcť ďalej svoje city k Markovi pred ňou utajovať. Musí sa jej so všetkým zdôveriť. Mária má aj právo vedieť, čo sa s ňou robí. Je staršou sestrou, zastupuje matku a bude mať veľa starostí, ak ju Marko popýta. A to sa môže stať teraz každú chvíľu, nuž nesmie otáľať.Ale s tým ju zasa Mária predišla. Večer, keď ležala v perinách a hľadela na hviezdy, ktoré na oblohu za oknom rýchlo vyskakovali, zodvihla sa Mária vo svoje posteli na lakte a vravela:— Marta, čaká nás veľká robota!Ach, áno, Marta to vie. S letom otvárajú sa mnohé roboty a pre ne sú to vždy starosti, lebo bývajú to väčšinou roboty mužské.— O to by nešlo, — pokračovala Mária pokojným hlasom. — To sa už nejako zariadi. Ale Marko chce prísť bývať k nám. Možno som schybila, že som ti o tom už skôr nepovedala. Vieš, on je už dávnejšie ku mne pozorný, prejavuje určitú dôvernosť. A dnes večer, keď sa vrátil zo záhrady, bol nadovšetko ku mne milý a popýtal ma o ruku. Ja som privolila. Istotne ani ty nenamietneš proti tomu nič. Je to predsa príjemný človek. Na nedeľu spravíme zasnúbenie a potom o mesiac svadbu.Marta mala najprv chuť vyskočiť a skríknuť, áno, skríknuť na celé hrdlo, že je to nie pravda, že to všetko je klam, ale nevydala zo seba ani hlások, len zapadla ešte hlbšie do perín; roztvorila oči, hľadela strnulo pred seba celú noc, ale nevidela viac ani jedinú hviezdu, len tmu, celú noc len číru tmu.Potom to išlo za sebou veľmi rýchlo. V nedeľu zasnúbenie, potom svadba, sťahovanie, mesto, začiatky nového spôsobu života. Nepýtala od nikoho vysvetlenie ani od seba.To bola teda história jej lásky. Ukrývala ju starostlivo vo svojom srdci a nazdávala sa, že zostane len hrejivou spomienkou. Ale teraz dostávalo všetko nové značenie a nový smer, akoby niekto zasiahol do poriadku vecí a osudov tohto sveta v jej prospech. Dostala telegram: Mária zápasí so smrťou. Možno dnes, možno zajtra uvoľní miesto vedľa Marka a jej láska ešte žije, ešte je taká mocná, taká čerstvá, ako bola pred rokmi. Ako sa zachová Marko?Takéto myšlienky ju prenasledovali celou cestou, preto sa obávala pozrieť ľuďom do očí. Radšej sa uspokojovala s miestom v kútiku pod záclonkou. Iba neskoro v noci, keď smiech i rozhovor v oddelení ustal, lebo nikto nový dnu nevstupoval a tých pár cestujúcich, ktorí s ňou ešte cestovali, zdriemli na laviciach, odvážila sa vykuknúť a nazrieť oknom von do tmy, kde sa bol práve spustil hustý jesenný dážď.Bol to neutešený pohľad. Svet ponorený do vlhkej tmy. Oči sa nemali na čom zastaviť. Studenú tablu okna zalievali zvonku neustále strmé prúdy vody, len zavše sa mihol vysoký stĺp telegrafického vedenia, špinavý fliačik skalnatého násypu vedľa trate alebo odrôtovaná lampa s blikotajúcim svetielkom, kolembajúca sa vo vetre nad opustenými staničkami. A to nezadržateľné unikanie slabých náznakov, úbohých a rozmočených trosiek sveta sprevádzal len jediný zvuk: jednotvárne hrmenie kolies uháňajúceho vlaku. Nič lákajúce. Ale Marta hľadela a načúvala. Tieto zvuky, tieto neúplné a tmavé obrázky zatopeného sveta zahládzali v nej spomienky, ktoré ju na chvíľu vzrušili. Do duše nebadane vkrádala sa jej pochmúrnosť. Stávala sa pokojnejšou a hlavne schopnou preciťovať cudzí bôľ a prejavovať zármutok. Preto nemusela sa ráno pretvarovať, keď stála v izbe, kde ležala Mária.Vonku ešte lialo. Voľakde za stenou vytrvalo čľapotala voda. Prudký vietor zasypával okná drobnými kvapkami. Bledý úsvit nového dňa len veľmi poskromne vnikal dovnútra, a predsa svetlo petrolejovej lampy, ktoré istotne blkotalo od večera, v jeho prítoku slablo a pohasínalo, a tak nemalo sily už oživiť prostredie.Bolo hneď zrejmé, že voľačo prepotrebné, živé, čo nosilo so sebou vždy jasný úsmev, čo sa vedelo zhovárať i s mŕtvymi vecami a čo vedelo s rozkazmi rozdávať i teplý cit, vytratilo sa spomedzi stien alebo aspoň zdriemlo únavou. Po stoličkách povaľovali sa šaty, stôl bol založený rozličnými nádobami, fľaštičkami od liekov, z každého kúta vyzerala hŕbka použitej bielizne, periny sa váľali po zemi. Všetko sa tlačilo, hľadalo miesto, ktorého navidomoči ubúdalo, všetko bolo rozhodené, akoby si bol niekto zmyslel urobiť tu smetisko.A uprostred toho chaosu ležala Mária.Spod periny vyzerali jej útle plecia. I pravú ruku mala vyloženú nad hlavou. Bola to jej poloha. Tak ju vídavala skoro každé ráno, keď sa vedľa nej prebúdzala, a predsa ju teraz len sťažka poznala. Mala veľa vlasov, málo tváre, veľké zuby, ostrú bradu, tenučké hrdlo a plecia a ruky samá kosť. Nenašla na nej ani znak po tej čistej kráse, ktorá voľakedy každého udivovala a priťahovala.Ach, kdeže bola Mária?Tu v perinách pred ňou ležalo už len úbohé, vycivené telo, dlhá žltá kostra, obtiahnutá tenkou, priesvitnou kožtičkou, ktorú mali ešte uložiť na mäkké stružliny do truhly a zakryť bielou plachtou, aby muchy na ňu nesadali. Je síce pravda, že si ponechávala pôvodnú pózu, ale malo to byť posledné gesto rýchlo prchajúceho života. Vysoko vyklenutá ruka mala urobiť ešte jediný pohyb: skĺznuť bezvládne dolu vankúšom a ovisnúť ako zlomený konár. Áno, lebo veľké nástenné hodiny v tmavom kúte hneď vedľa postele vymeriavali jej lesklým kyvadlom už len minútky, posledné zvyšky síl. Mária ozaj končila svoju pozemskú púť.Keď si to Marta uvedomila, napĺňal ju strach. Čo sa s ňou stalo? Bolo to vari svedomie, ktoré prehovorilo v nej takou jasnou rečou? Možno! Náhle sa bála ostať v tejto izbe. Chcela utekať niekde von do druhej izby, kdekoľvek, len preč, preč od týchto trosiek ľudského života. Aspoň keby sa jej podarilo očami uniknúť. Ale kde, božemôj, kde?Konca postele stál Marko. Nemý, ale hrozný vo svojom bôli. Na neho tento úder neúprosného osudu pôsobil práve tak, ako pôsobí na divé zviera náhle precitnutie a poznanie, že padlo do nastraženej jamy alebo že sa chytilo do nastavených želiez. Vedomie, že je aj popri svojej sile bezmocný, že nevie odvrátiť nešťastie a vyhnúť sa hroznej skutočnosti, ho privádzalo do zúrivosti. Keď Marta vstúpila do domu a videla ho vychádzať z izby, myslela najprv, že sa na ňu dívajú nedôverčivé, krvou podliate oči besného vlčiaka alebo že prekvapila vraha pri krvavom čine, a len keď ju zavolal známym hlasom po mene, poznala svojho švagra. No tým sa jej nijako neuľavilo. Naopak. Čím viac nadobúdala istotu, že sa naozaj díva do Markovej tváre, tým hlbšie jej vnikalo ostrie akýchsi studených nožov do srdcových komôr. Nevládala sa zmôcť na jediné slovo. Hlasnejšie a hlasnejšie presvedčenie, že tento človek práve takýto prerastá ňou, že sa v nej mocnejšie ozýva buchot jeho splašeného srdca, tep jeho spenenej krvi, že nemá v sebe už nič svoje, lebo vo všetkom sa rozložil on, akoby bola len ozvenou jeho myšlienok, citov, vyzváňalo v nej na poplach. — Nemala sem prísť, nemala prekročiť prah tohto nešťastného domu. Mala sa zavrieť do niektorého kláštora a modlením vyprosiť si odpustenie, hriešnica. Mala ujsť do púšte, zahaliť svoju nahotu dlhými vlasmi a sypať na hlavu piesok kajúcnosti. Magdaléna. Nemala sem prísť.U neho sa nepokúšala hľadať pomoc. V takom stave nemohol znamenať pre ňu oporu. Naopak. Predstavoval predsa príznak jej hriechu a naháňal jej ešte väčší strach. Čo mala robiť? Pustiť sa do usedavého plaču a zaliať hrôzu slzami, pokúsiť sa ešte raz zahaliť vykopnievajúcu pravdu pretvárkou. Ach, nie, nie. Pohľad na smrť ju zrádza. Musí sa rozhodnúť predstúpiť konečne pred vlastné svedomie. Veru. Vtedy sa vzpriamila a zavolala do stíchnutej izby:— Mária!Mária roztvorila namáhavo oči a neisto nimi vôkol tápala. Hľadala sestru a dlho trvalo, kým ju našla. Musela sa niekoľko ráz vrátiť z polcesty a začať znovu, akoby poblúdila, akoby nevládala prebrodiť husté hmliská, ktoré sa pred ňu navalili, a keď sa konečne k nej dostala, prichytila sa jej kŕčovite, akoby sa obávala, že ju nejaký prievan sfúkne späť. Potom vyrazila z pŕs sipot, ktorému mohol rozumieť len ten, kto ho často počúval.— Marko!Pribehol so vzlykotom k posteli. Marta ešte nevidela chlapa plakať, myslela, že chlap ani neplače, a preto i v nej sa teraz všetko zatriaslo pohnutím. Horúce slzy jej mimovoľne kanuli dolu lícami.— Marko, nechaj nás s Martou osamote! — pokračovala Mária.Ťažko sa rozhodoval. Zdalo sa, že ani nepočuje. Iba po chvíli sa vzchopil a tackal sa ako námesačný ku dverám.Sestry osameli. Mária odhodila zo seba trochu perinu, akoby nevládala zniesť na prsiach jej ťarchu, a oči nechávala dlho ležať na sestrinej tvári.Marta necúvla. Rozumela jej. Chcela byť ešte raz pevná a tvrdá.Ach, Mária, drahá Mária, len sa pozri, dobre sa pozri. Zvlečiem sa ti, roztvorím sa pred tebou, keď si budeš žiadať. Azda si ma takto ešte nevidela. Hľa, koľko falošnosti sa vo mne skrývalo. Mária, ty azda ani nevieš, že som na tvoju smrť čakala. Ach, Mária, len sa dobre pozri. Možno ťa jediný pohľad do mojej nízkej duše zabije. Teraz nedbám, že to vidíš. Veď som prišla len preto, aby som ti ešte skôr, ako zdrevenieš, prezradila, čo vo mne bujnelo. Nezhľadúvaj slová odpustenia. Nežiadam si ich, nie som vinná. Ani len zrnko mojej duše nemôže za to, čo som spravila. Drahá Mária.Tvár chorej stuhla. Len oči v nej blkotali jednako studeným svetlom.— Čakala som ťa, — šepla.— Veď som sa náhlila, — odpovedala pokojne Marta.Chvíľu trvalo ticho. Dážď prestal bubnovať na okná. Potom pokračovala Mária namáhavo:— Marta, Marko bude voľný!— Nehovor o tom, Mária!— Ba chcem teraz len o tom hovoriť!— Namáhaš sa!— Nech, sama vieš, že nadišiel čas, aby sme len o tom hovorili!— Nie, nie, Mária!— I ty si to želáš!— Môžeš sa predsa mýliť!— Teraz nie, teraz sa nemôžem mýliť. Či azda myslíš, že ťa zle chápem? Nie, to nie je možné. Pozorovala som ťa odprvu a pravdu som poznala hneď vtedy, keď začal k nám Marko chodiť. Nenazdaj sa, že tvoje city zostali predo mnou utajené. Tvoje stony, čo blúdili nocami ani duše nekrstencov, ťa prezrádzali, hlboká tôňa tvojich očí vyrozprávala všetko za teba. Marta, ty si milovala Marka, nie ja.— Mária!— Moju lásku splodila nenávisť. Závidela som ti šťastie, ktoré sa ti ponúkalo. Nemohla som zniesť vedomie, že sa povznášaš, dvíhaš nado mňa, nad moju nemohúcosť, úbohosť, že budeš žiť plnší život, aký nemôžem ja. Najprv ma pojala k tebe nesmierna nenávisť. Musela som vynaložiť mnoho úsilia na to, aby som sa mohla na teba dívať pokojne a vľúdne, ako som bola zvyknutá prv. Nenávidela som tvoju mladosť, tvoju prirodzenú a živú krásu, tvoje telo, tvoju tvár. Chcela som ťa vidieť dokaličenú, zaliatu čerstvou krvou, chcela som, aby ťa zožierala najhnusnejšia choroba. Áno, to som si želala, za to som sa vrúcne modlila k Bohu noc čo noc.— Ale, Mária, veď to nie je pravda, to nemôže byť pravda!— Je, práve tak, ako ti hovorím. Nemám dôvod byť teraz k tebe neúprimná. Neskôr som si zaumienila, že ti odlúdim šťastie. Musela som sa vložiť medzi teba a Marka, musela som ti odviesť milenca, a aby som to dosiahla, použila som každý prostriedok, ktorý mi sľuboval úspech. Marko si musel voliť mňa, lebo neviem, čo by sa stalo, keby sa bol rozhodol inakšie. Snáď jeden z nás troch by teraz už hnil. Neľakala som sa ani vraždy.Marta nemala síl zadržať tento príval hrozných slov, ktorými sa chcela očistiť trpiaca duša. Úprimnosť priznania ju ohromovala. Stála bez slov, meravá ako kamenný stĺp.Mária pokračovala tichším hlasom:— No moje víťazstvo bolo len zdanlivé. Nemohlo ma naplniť blahodarným mierom. Aj potom, keď si mi už Marka nemohla vziať, zostala som sama. Mala som síce rozkoš, ale šťastie som nemohla dosiahnuť. O to si ma pripravila ty. Tvoj kvílivý plač plazil sa za mnou ako nebezpečie malomocenstva, tvoje stony zneli mi pri ušiach práve vtedy, keď ma bral Marko do náručia. Smútok tvojich očí vyplával mi vždy pred zrak, keď som sa opájala najväčšími slasťami. Ty si sa kládla medzi nás, keď sme sa zbližovali, a skôr, ako by som sa ho bola zmocnila, brala si mi ho ty. Bola som zúfalá a bezmocná. Lásku, ktorou ťa povýšil sám Boh nado mňa, nebolo možno z tvojho srdca vytrhnúť a presadiť do môjho ako zelinu. Odniesla si si ju so sebou. A mne, čože mne mohlo zostať? Len závisť, mučivá a neznesiteľná závisť, ktorá ma hnala znovu do márneho boja. Ešte som dúfala, že ťa pokorím a ponížim materstvom. Ale Boh nepožehnal moje lono. Nechcel, aby vzišiel plod zo závisti. ľ ten bol na tvojej strane. Chránil tvoje nároky a riadil všetko tak, aby si nebola ukrátená. Hľa, možno už dnes bude Marko voľný. Môžeš si ho odviesť.Hovor ju zrejme vyčerpával. Stávala sa nepokojnou. Namáhavo lapala dych, na čelo jej vyskočili kvapôčky potu a hlas mala čoraz sipľavejší. Marta ju chcela utíšiť, ale ona pokračovala s vypätím posledných síl.— Nemusíš už viac tajiť pred ním svoje city. Môžeš si ho privlastniť. Moja smrť ťa k tomu oprávňuje. Neboj sa, že vás budem z hrobu navštevovať. Nebudem mať na to dosť síl. Keby som však nemusela odísť, nevzdala by som sa tak ľahko. Ruvala by som sa o neho s tebou ďalej. Musela by si si svojou krvou vykúpiť každý vlások. Áno, ale teraz, Marta, tvoja láska zvíťazila.Posledné slovo už len pošepla so zatvorenými očami, preto keď prestala pohybovať perami, zdalo sa, akoby bola už pred hodinou vydýchla naposledy.Marta jej pritiahla perinu až k brade. Myslela, že to je ešte jej povinnosť. Ostatné už urobia cudzí ľudia. Ona sa len postaví za truhlu, aby ju odprevadila k hrobu, lebo Márii zostávalo vykonať na tomto svete ešte túto cestu. Potom sa za ňou zatvorí zem i obloha a jedno miesto v tomto dome bude voľné. Môže ho ktokoľvek zaujať.Ešte chvíľku hľadela na meravú tvár, potom ticho ustúpila od postele a vyšla von. Tu v izbe bola zbytočná. A okrem toho tu vnútri bolo tak dusno. Po celý čas, čo tam stála, stískalo jej srdce a na sluchách cítila nepríjemný tlak, akoby sa jej mali prelomiť. Musela ísť von, niekde na voľnejšie miesto, do ústrania, kde sa dá slobodne dýchať a hlavne slobodne myslieť, lebo mala toho toľko v hlave, čo bolo treba súrne rozmerať a roztriediť. Spomenula si na podkrovnú izbietku, ktorú obývali voľakedy ešte za života rodičov so sestrou ako dospievajúce dievčatá. Ponáhľala sa hneď tam.Ale keď vybehla hore a otvorila nízke dvere, zistila s prekvapením, že izbietka je obývaná. Pri okne stála tmavá postava. Bol to kňaz. Opieral sa čelom o okenný rám, hľadel zamyslene do mliečneho úsvitu tamvon na poliach a prstami klepkal na tablu, akoby niečo netrpezlivo očakával. Marta sa zhrozila, lebo v prvom okamihu poznala v ňom známeho pátra, ktorého voľakedy doviedol k nim Marko. Čo tu chcel? Ako sa sem dostal? Či ho azda Marko povolal, aby dal umierajúcej poslednú útechu? Prečo práve jeho? Prečo ju musel práve on predbehnúť na ceste za Markom? Pripomenula si nepríjemný dojem, ktorý v nej zanechal pri prvom stretnutí, spomenula si aj na slová, ktoré vtedy hovoril. A náhle sa zmiatla a zľakla. Keď sa obrátil, aby ju privítal, nevedela mu povedať ani slova. Meravel jej jazyk, ústa, oči. Nevedela ani, čo robí. Prudko sa obrátila, zaplesla za sebou dvere a bežala dolu schodmi s neznesiteľnou úzkosťou v srdci. Musí ísť k Markovi. Kde je Marko, musí sa s ním rozprávať. Bežala chodbou, otvárala dvere na všetkých izbách, potkýnala sa na prahoch, vykláňala sa z okien, volala do záhrady, na dvor a bola splašená, že ho nevidí.— Marko, Marko!Naostatok ho našla za stajňami. Stál pod strechou bez klobúka. Dážď mu šibal do tváre, voda, presakujúca zo starého žľabu, liala sa mu na hlavu, zmáčala mu vlasy a stekala potôčikmi dolu tvárou k hrdlu a on sa nehýbal, akoby o tom nevedel, hľadel meravo pred seba.Chytila ho za rameno a nútila sa do pokoja.— Marko, čo tu robíš?Strhol sa. V prvom okamihu sa zdalo, že jej ujde, taký bol preľaknutý, že ho tu zastihla. Ale potom stiahol sklesnuté plecia a dal sa vtiahnuť pod strechu.— Raňajší dážď je chladný.Pozrel sa na ňu zmučeným pohľadom.— Marta, môžem ja ešte žiť?Podivila sa takej otázke. Prečo ju práve on dáva. Či nemá v sebe dosť síl, aby premohol bôľ?— O tom len slaboch pochybuje, Marko, — odpovedala pokojne.— Aj ja som bol tej mienky, ale dnes, keď Mária…— Aj z labyrintu vedie východ, — skočila mu rýchlo do reči.— Myslíš, že by som ho nehľadal?Marta by sa mu bola teraz najradšej rozlúpila napoly, aby videl, koľkú záruku jeho života prechováva v sebe. Bola by mu chcela povedať, že na túto chvíľu čakala, že táto chvíľa musela prísť, aby poznal plnosť života, aby sa stal sám sebou. Načo tieto reči? Áno, chápala jeho zármutok. Nemohol ho v prítomnej dobe od seba odpudzovať. Nedovoľovali to ani dobré mravy. Ale prečo si ho má pripúšťať tak hlboko k srdcu? Či nebola to ona so svojou neprekonateľnou a víťaznou láskou, aby mohla okolo neho rozsvecovať svetlo?Lež Marko nepripustil ju k slovu. Bol úplne presvedčený o svojej pravde. Nechcel počuť námietky. Možno ju ani nevidel pri sebe, len cítil veľkú potrebu vypovedať to, čo ho v túto chvíľu plnilo zúfalstvom, čo ho prinútilo, aby sa postavil s obnaženou hlavou pod odkvap. Vravel:— Mária umiera v presvedčení, že som ju nikdy nemiloval.— Marko, — skríkla Marta.— Darmo som sa ju snažil presvedčiť o opaku. Vždy, keď som ju bral do náručia, keď som ju zalieval opravdivou horúčavou svojho srdca, pretekala mi nejako pomedzi prsty. V rukách som mával len jej telo, krásne biele, ale chladné a poddajné. Pripadal som si ani vrah, ktorý vyťahuje z vrecka svojej obete vytúženú korisť: ošúchanú, niekde na ceste zodvihnutú korunu… Tak to bolo stále a dnes mi uniká navždy. Môžem sa ja ešte spokojne slniť v živote?Marta meravela. Zbadala, ako jej uniká, ako bezohľadne strháva za sebou mosty. Chcela mu v tom zabrániť, ale bolo už neskoro. Sama uznala, že je už neskoro.— Život nemôže zo mňa zmyť hrozné obvinenie, ktoré na mňa uvaľuje umierajúca. Donedávna som myslel, že pôjdem dobrovoľne za ňou. Ale tým by som sa len priznal.— Čo teraz urobíš? — zaúpela.— Pôjdem naspäť do rehole. Môj Boh si to žiada. Potrestal ma, že som ho chcel zradiť.Vtedy pred Martou otvorila sa čierna priepasť. Nevedela už nič urobiť, len zakryť si mŕtvolné bledú tvár rukami a utekať od tohto prekliateho miesta bez cieľa rozmočenými poľami v ústrety šedivému dňu.
Svantner_Ludska-hra.html.txt
1Nemyslím, že mu kedy prišlo na um, že by sa bolo treba oženiť. Ono nieto ani veľmi času myslieť na také pletky a vôbec rozmýšľať. Hlušíš, brate, celý rok v tej čiernej zemi — vlastne horký zemi: v živej, živučičkej skale. Tu v poli, tu na svojom, tu zase na ,nadnici‘, alebo lepšie ,žurnáte‘, t. j. nádenníčiš. Nuž nesladí sa veru mrhať drahý čas daromným snením a prázdnymi dumami. A menovite keď prídu isté roky a srdce usadí sa ako vyvreté víno. A večerom? Eh, brate, prídeš domov, o večeru ani veľmi nestojíš. Vložíš dačo do úst, prežehnáš sa, preporučíš sa bohu i svojmu mocnému ,zapovjedniku‘ (patrónovi) sv. Petrovi, vyvalíš sa do kúta i odpočívaš do zory…To je život nášho Petra Kolića!Starý Ilija, otec Petrov nemôž’ sa povedať, že by bol toľme chudobný. Má čosi poľa svojho, vlastného i vyrobeného v súce, úrodné vinice. Ostatok poľa má v úžitku od svojho ,gospodara i parona‘ (gazdu), šora Mateho[1]Ivinho. Šor Mate Ivin je veľký ,pošidenat‘ (statkár), má všetkých vecí dostatok a poľa, že sám nevie, koľko. On mu dal teda pole, Ilija priložil naň ruky: vyrobil, vykolčoval, vybral kamenie čo hrubšie a vysadil viničom. Na ,intráde‘ (úrode) sa delia a síce spravodlivo na štvoro: Troje ťahá Ilija a jedno gospodar šor Mate Ivin. (Lepšie dačo, ako nič.) Ten istý pomer panoval i medzi otcom Ilijovým, nebohým Petrom a otcom šora Mateho, nebohým Ivanom. Ba keby sme začali vyhľadávať staré ,konty‘ (písma), iste by sme našli i do piateho kolena v starobylosti, že totiž predkovia šora Mateho boli gospodari a Iliju ich ,kmeti‘,[2]alebo, ako sa sami zovú, ,težaci‘. Preto v dome Ilijovom o biede sa nemôž’ hovoriť. Vždy bolo dostatok vína i ,ulja‘ (oleja) — a druhé veci: pšenica, strova a iné — to sa kúpilo na borg a zaplatilo o Všechsvätých z odpredanej intrády. Bieda sa uňho neusalašila ani vtedy, keď sa začala rozmnožovať ,fameja‘ (rodina). Ako dorastali deti, tak ich priberal do roboty a priberal i poľa od šora Mateho: koľko prejedlo, toľko prisporilo k intráde každé. A tie, čo boli cele malé — tie sa nemôžu ,kontať‘ (do povahy brať). Čo potrebuje taký malý škrekľúň? Vrabec na krídle unesie, čo potrebuje!Ilijovi preto nejde hlava oplešivieť! Hľadí hrdo na svoju Jelu. Hotuje napríklad večeru a okolo nej šantujú hladné detváky. Jedno má v ruke kus ,turte‘ (bochníka), druhé poskakuje na jednej nohe, čakajúc, kým sa vo veľkom hrnci zabarí šťavnaté ,zelje‘ (kapusta). Iné sa jej drží sukne a ukazuje materi zabitého ,kosića‘ (čvíkotu), ktorého otec vo viniciach chytil a deťom doniesol. Každé má čo povedať materi, požalovať sa alebo pochváliť. A ona medzi nimi sťa kvočka, ktorá hneď z jari vyvedie kŕdeľ kuriat a o každé matersky pečuje.Jela je bez otázky ženská ,vriedna‘,[3]t. j. súca, robotná, gazdovlivá. Preto, že má kŕdeľ detí, ona sa neodtiahne od žiadnej roboty, čo pripadne na ňu. A predsa koľko potrebuje toľká pätora na seba i do seba! Nechová ich síce pečenými bažantmi, ani neoblieka v šarlát a kment — ale tiež ich nemorí hladom (vidno im i na tvárach!) a konečne nahé nechodia ani v lete. Len koľko sa nazbiera ,biankarije‘ (bielizne), keď každý týždeň im premení košeľu! A to všetko vláčiť zabarené na more! Iná gazdiná ju môže dovliecť na jednom somáriku. Ona musí zajať somárov aspoň dvoch, alebo plane[4],mazge‘ (mulice).„Ah, jadna ti je svaka majka!“ (úbohá je každá mať), vzdychne i ona neraz, menovite keď ju dajedno mnoho trápi a ,mortifika‘.[5]Ale verte, i to vzdychá viac z obyčaje, že čuje i druhé ženy tak vzdychať — než z hlbokého presvedčenia.Ilija ešte najviac ,vidi muke‘,[6]kam to poukladať na noc…Býva v kući[7]otcovskej a starootcovskej. Vystavená je z holého kamenia, rukou neumelou. Špáry zdnuka zapackané sú maltou. I krov po tunajšej težackej móde: na laty poprekladané tenké tľapky z kameňa. Aby pomedzi ne neprebíjala ,bura‘ (severák), alebo ,jugo‘ s dažďom, Ilija sám zapackal krov maltou, vyhladil ho i vybielil skutočne dôkladne vápnom. V kući od tých čias naozaj býva ako v škatuli: ani kvapky dnu neprebije!Ináč kuća nenie rozparcelovaná dnukajšími stenami na bohviekoľko ,prostorijí‘ a izbičiek. Pozostáva z jedného jediného priestoru. Ten tvorí: salón, spálňu, pitvor, kuchyňu, komoru, ba i pivnicu, a všetko v jednom kuse. Odo dverí vľavo vyjdeš na pódium, stlčené z dosák. Na ňom sú dve postele, vlastne matere všetkých postelí: tak sú priestranné. Jedna pre rodičov a najdrobnejší drobizg, ktorý bol vysúdený mladším bratom z kolísky, druhá pre tých stredných a väčších. Postele tiež nespravili ,meštri od zanata‘, t. j. diplomovaní stolári: sám Ilija vlastnoručne. Na dva ,kavalete‘ (kobyliny) preložil dosky, na tie slamený strožak: a posteľ, že ,veramente‘[8]ani ,kraljević Marko‘[9]nespával na lepšej. Ostatok kuče nenie forštovaný ani mozaikou, ani dubovými forštami, ani doskami, ba ani len dilami; nenie zemou a hlinou pobíjaný, pozarovnávaný, vymazaný ako v našich chalupách… tu je podlaha z čistého, živého kameňa, povrchne vyrovnaná. Noha sa potkne tu o hrboľ, tu zas zapadne do jamy. Eh, obyčaj, brate, obyčaj! Všetko sa naučíš.Tento priestor je zaujatý všeličím. Nájdeš tu truhlice, kasničky. Po stenách rozvešané šaty i ,mišine‘, mechy, v ktorých sa mušt i víno, i olej prenáša; cez zimu dva - tri ,pršuty‘ — šunky vyúdené. Iste i stolu čosi podobného, iba že to nemá kde zastať isto a bezpečne, keď je spodok hrboľatý. Najviac priestoru zaujímajú sudiská. Prostredný, dosť objemný, je načapovaný. Pod pipňou je misa — ale neodkvapkáva do nej nič. A na sudoch je povykladané a povešané ostatok šatstva i ,pokućstva‘ — náradia.Odo dverí vpravo, vis-a-vis posteliam, bolo vystavené ohnisko. Ale horký vystavené, keď siaha sotva do členka: ale je priestranné. Okolo ,vatry‘ môže sa tu poľahky zmestiť celá ,fameja‘. Posadať tu na vysoké kamene, tu na lavicu a stolce. Ba i kumovi Tomemu[10]ostane miesta, ktorý býva v susedstve a prichádza dlhé zimné večery ,sprovest‘[11]u kuma Iliju. Pri malých ,lulách‘, fajočkách, tak krásne sa to spomínajú staré dobré časy! ,Dičurina‘[12]medzitým môže odfukovať v posteli, pomiešaná sťa makaróny na mise jedno cez druhé, pod teplými ,sukancami‘ — kobercami.,Nie je ani slušno, ani svedčno, aby takto boli na jednej hŕbe,‘ pomyslel si raz Ilija, totiž tie deti. Dvoje dievčat, Katicu i Jelislavu, keď ,ulizli‘ do pätnásteho, t. j. roku, poslal do služby. Doma zostali samí chlapci, siedmi dľa počtu, okrem najstaršieho Petra a Ivana. Jeden chlapec a jedno dievča v útlom veku ,otišli u raj‘.[13]Aby najstarší mali ,svoj komot‘ a nemuseli sa tisnúť s malými v jednej posteli, Ilija skasíroval spomenuté ohnisko. Spravil dva kavalety, preložil na ne dosky — i posteľ hotová.„Vy dvaja budete tu spávať,“ nariadil otec, „aby vás tí druhí nekopali.“„Ďakujeme pekne, čaće,“ vraví Petar i za Ivana s hlbokou vďakou.„Ništa, synko, ništa,“[14]odmieta otec vďaky.Jar sa bola práve otvorila — nebolo ťažko umiestiť ohnisko. Spravili ho jednoducho predo dvere.Ale starý Ilija pamätal i na zimu. Konca kuće je strmý breh, Ilija s dvoma synmi dali sa doň ,maškinami‘ — čakanmi. Stará Jele sa len čuduje, čo si to zas tí traja ,stavili u glavu‘.[15]Či idú otvoriť baňu na kamenie, alebo práve — bože odpusť hriechy! — hľadajú ,cekíny‘ (dukáty)… Iba keď stvorili priestor štyri kroky dlhý a tri široký a začali na ňom vyťahovať múry.„Aboj meni!“ zvolala. „Vari dom!“„Nie dom, Jele moja,“ odpovedá muž vážne, „ale kuchyňa.“I skutočne múry pokryli dachom a pred samou ,jematvou‘ (oberačkou), keď začínajú nocou poťahovať studenejšie vetríky, vystavili priestranné ohnisko.Konečne cez leto ,neprofitali‘[16]veľmi Petar a Ivan, že majú osobitnú posteľ. Spávajú najviac ,u gori‘,[17]pasúc mule a somáre i strážiac do samej jematvy vinice. A keď neboli v poli, utiahol sa každý ,u chlad‘,[18]lebo v izbe je letom veľká horúčava. Dvorec je i tak obohnatý ,gomilou‘ — múranou ohradou, vysokou a masívnou, sťa dáka ,tvrďava‘ starobylého bána.[19]Tu sa spí lepšie, iba že komárci nespia, ale doďobajú ,krščanina‘, že vstane s tvárou napuchnutou.Takýto hľa život viedol náš Petar. Odobrali ho k marine a keď vyslúžil, vrátil sa verne k otcovi. Šuhaj bol driečny, postavy materinej, širokoplecí so šijou ani mladý junec, počernou tvárou a krásnymi fúzmi. Keď išiel poľom alebo dedinou, obzrela ho každá dievka. Možno si pomyslela: ,Ovaj Petar je ljusak, propia ljusak‘ (tento Petar je driečny, naozaj driečny). Daktorá možno i nahlas vyslovila túto chválu. Menovite ,Katica izpod crikve‘ (niže kostola) — ona, ona už dávno myslí naňho… Ale Petar nedáva nič na také ,komplimenty‘.Ilijovi neraz sa zvráskalo čelo od ťažkého ,pensíra‘ (starosti): čo si počne, ak sa Petar bude chcieť oženiť? ,Kuća je vonkoncom tesná — ledva sa do nej my vpraceme: a tu posteľ, truhla, kasne…‘ I rozložil si vec takto v svojej hlave. Spraví z dosák priehradu, zatvorí do nej bývalé ohnisko: čo treba lepšej chyže? ,Bude trochu tesno, ale čo si počneš? Kuća sa nedá roztisnúť: nepustia múry!…‘ Bolo mu hneď ľahšie i pokojne čaká, kedy mu syn príde s novinou.Prišiel i Ivan ,pod levu‘ (asentírku), vyslúžil svoje štyri roky v Pole[20]i vrátil sa domov. I zase len boli v svojom kúte. Ibaže Ivan nedržal sa veľmi domu. Večery trávi s mládenci. Musí byť na každej muzike, má sa tuho okolo dievčat, ale ani jednej ešte nezadal sľub.Prešli Vianoce, fašiangy i skoro celý pôst. V nedeľu ,od palme‘ (Kvetnú) stál Petar na dvorci pred ,crikvou‘ (kostolom), čakajúc ,dozvon‘[21]na veľkú omšu. Stojí tu temer celá dedina, každý s ratolesťou olivovou v ruke. Keď zaznel ,dozvon‘ a na ulici sa objavil šor ,kurát‘ (plebán), začalo sa to všetko trúsiť dnuka. On opretý ,o crikvu‘ pozerá svet, ako defiluje pred ním. Staré ženičky s nábožnými stonmi a ružencom medzi prsty, nevesty a dievky s knižočkami a poburujúcimi pohľadmi vpravo i ľavo. Na hlave nesú čierny čipkovaný závoj; spod neho sa to dobre, zákernícky môže pozerať…Petar práve rozmýšľa, že celý Veľký týždeň nebude z roboty nič. Musí vstúpiť do légie, ktorá sa organizuje z vojenských vyslúžencov ku stráži sv. hrobu. Teší ho to veľmi; nie preto, že bude paradírovať v mornárskej uniforme a s puškou — (nemá pred kým!) —, ale že preukáže česť hrobu Spasiteľovmu. A tu — ktože je toto? Prechodí popri ňom — áno, to je Zubićova Jova![22]Musel, a čo ako nechcel popásť oči na jej stepilej kráse. Nesie sa driečne sťa nádherná palma. Len chvíľa a už zmizla v dverách chrámových…On, nevediac vlastne čo robí, pustil sa za ňou. Pretisol sa hustým zástupom žien k bočnému oltáru sv. Roka, kde pokľakol. Modlí sa roztržite. Modlitbou sa snujú podivné myšlienky, a v nich sa nábožnosť zaputnáva a nemôže ani o krok ďalej. Vľavo belie sa mu biele líce Jovino. Keď pozdvihne hlavu a hľadí tým čiernym okom na hlavný oltár — tu Petar zabúda, kde prestal v modlitbe a hľadí, hľadí plný obdivu. Jemu sa zdá, že takého čuda ešte nikdy nikde nevidel…,A ja sa oberám svetskými myšlienkami,‘ horší sa na seba, bijúc sa mocne v preplnenú hruď. ,Či som ja človek hriešny — márny červík! A predsa nikdy, nikdy takto krásne v tomto kostole nebolo. Nikdy, čo ja pamätám.‘Všetko sa mu zdalo akosi slávne. I obleky, i tí speváci, čo sa toľme namáhajú. Ba i hlas Jakova[23]Vickovho je dnes slávny, a nie tak mekavý ako obyčajne. I koruna na hlave Matky Božej, bárs je čiernym fáteľom zakrytá, skveje sa akosi skvostnejšie…Keď sa funkcia[24]skončila — bolo poludnie a po pliacku hreje jasné slniečko; po funkcii spopadla Petra naliehavá túžba vyjsť čím skôr z kostola. Mnoho sa naboril, kým ho oblial vonkajší čistý, teplý vzduch a jasné svetlo slnca. A spred kostola nejde domov, ale čaká, čaká. Vyhrnuli sa i ženy a skupinami štebocúc idú pomedzi chlapov, vlastne mládencov. Zhovárajú sa, ako čo by si mali neviemčo vážneho zdeliť — a ono je to všetko len aby ukázali chlapom, že im na nich nezáleží.Vyšla i Jova Zubićova s ,rodicou‘ (sesternicou) Milkou. Petar uprel pohľad na podlhovastú Jovinu tvár. Našiel na nej tie veľké oči, ktoré ešte nepozreli naň a už ho ranili — a malé ústa. Zbledol ako stena, dych mu zasekol, až prsia idú puknúť, preplnené vzbúrenými citmi. Ona pozrela naň, vľúdne, milo, akoby sa mu prihovárala — aspoň on badá, že by sa mu chcela prihovoriť — a ide rýchlym krokom a so sklopeným zrakom cez ulicu očí, na ňu zvedavo obrátených.Sotva prešla, začali sa poznámky.„Ľaľa, ako sa popravila!“„Eh, bola na panskom chlebe!“„I opeknela!“„Vyobliekala sa ako konteša.“[25]„Veru mnoho slávy do palácu Zubićovho.“I všetky narážky i poznámky vzťahovali sa na chudobu Zubića a na jej nádheru.Zubić nenie obľúbený v dedine. Býva na nižnom konci. Neukáže sa nikdy na ,piaci‘ (námestí), ani v krčme, ba prestal i do kostola chodiť. A to všetko, že sa mu žena zabila. Jedni hovoria, že opitá padla na hŕbu kamenia a zostala mŕtva na mieste. Iní zase vynašli iné. To ho vôbec prinútilo bočiť od sveta.Jova, keď podrástla, tiež sa necítila dobre doma. Odišla do služby na druhý ostrov a od tých čias tam slúži po kupeckých a panských domoch. Otec vari ani veľmi o ňu nestojí. Najviac sa starie o ňu amia Ursa, mať Milkina, vydatá za Dujeho[26]Odrića: vlastná sestra nebohej Zubiky. Jova i teraz zložila sa u ,amie‘ (tety) Ursy, príduc do dediny rodnej stráviť veľkonočné slávnosti.Petrovi sa zachmúrila tvár, keď počul poznámky o Jove.„A či ste vy kresťania?“ chcel už zahrmieť na nich a menovite na brata Nika, parobka už na mieste, ktorý sa rehotal s akýmsi hlúpym pôžitkom na tých surovostiach. Ale si rozvážil, že by sa iba všetko zhoršilo. Odišiel domov hlboko dojatý. Bolo mu tak, že by najradšej vykríkol, až by sa skaly triasli. Všetkého mu bolo akosi ľúto; i celý dosavádny život, ozaj, akýsi pustý, žalostný: len zaplakať nad ním…Po večierni zas postál pred kostolom. Prešla popri ňom, i zase pozrela naň. To ho veľmi zadivilo: veď nezbadal, že by na druhého bola pozrela. Čo to znamená? Všakovak rozmýšľa, všakovak si vysvetľuje.Nemôže sa premôcť — ide za ňou, obďaleč. Neutekajú pred ním, mohol by sa k nim jednoducho pripojiť a odprevadiť k domu: ale nemôže. Tých desať krokov, ktorými zaostal, zdá sa mu nedobytnou hradbou. A konečne jemu dostačí hľadieť na jej báječnú chôdzu, na strojnú postavu, čuť úlomky jej slov a dýchať vzduch, ktorý dýcha ona.Keď sa zvrátili do dvorca Odrićovho, Jovine oči zadivene sa stretli s jeho pohľadom rozpáleným. Podvihol červenú čiapočku s čiernymi strapcami a chcel pozdraviť: ale slovo mu prischlo v hrdle a zamrelo na perách. Zronený vyšiel hore dedinou až na vŕštek, skadiaľ sa vidí biela dedina, zelené vinice, šedé háje olivové, ktoré stoja akosi dumno, obliate jasným slnkom. Z piace zaznieva pokrik mládencov, ktorí neberúc ohľad na nedeľu, dali sa do hry ,na balón‘ (loptu).Zišiel i on na piacu, i hľadí na pestrý život, ktorý panuje na nej. Mládenci, ba i ženáči, rozdelení na dva tábory, bijú loptu, lenže nie drúkom, ale dlaňou. Lopta lieta mohutným oblúkom z jedného konca piace na druhý. Petar je chýrny hráč, keď lopta naň letí, podberie ju šikovne a pošle až hen dakedy do dvorcov. Ale dnes hľadí bez záujmu na zhon hráčov. Ako postavy okolo balónu motajú a hádžu sa sem a tam: tak sa jemu motajú v hlave všakové neobyčajné myšlienky.Na mrkaní pobral sa domov. Sediac pri ohnisku, rozmýšľa a vždy sa mu vracia myšlienka: ,Panebože, čo je toto — čo je? Čo sa to porobilo!‘ Hľadá odpoveď okolo seba, nad sebou — všetko hluché, tiché. Iba z ,buška‘ (hôrky), ktorý sa rozkladá na blízkej stráni, dolieha sladký tlkot slávika. Divne sa dotkýna srdca Petrovho — sťaby ho chcel naladiť k piesni víťaznej…Celú noc nezažmúril oka.[1]Mate— Matej[2]kmet…, težak(chorv.) — nádenník, želiar[3]vriedan(chorv.) — usilovný[4]plane(lat.) — veru[5]mortifikati(z tal.) — trápiť, umárať[6]vidi muke(chorv.) — o to sa stará, trápi[7]kuća(chorv.) — dom[8]veramente(z tal.) — namôjveru[9]kraljević Marko— najpopulárnejší hrdina juhoslovanských ľudových piesní a povestí. Bol synom kráľa Vukašina (1371 — 94). Pričíta sa mu mnoho hrdinských činov.[10]Tome— Tomáš[11]sprovest(chorv.) — stráviť[12]dičurina(chorv.) — detváky[13]otišli u raj(chorv.) — odišli do raja[14]Ništa, synko, ništa(chorv.) — Nič, synak, nič.[15]stavili u galvu(chorv.) — zaumienili si.[16]profitati(z tal.) — mať zisk, úžitok[17]u gori(chorv.) — v hore[18]u chlad(chorv.) — do chládku[19]bán— miestodržiteľ, vládca bánoviny, administratívnej územnej jednotky v bývalom Chorvátsku[20]Pola— Pola i Pulj, prístavné mesto v Jadranskom mori. Pred I. svetovou vojnou bol v Pole rakúsky vojnový prístav.[21]dozvon(chorv.) — posledné zvonenie[22]Jova— Jana[23]Jakov— Jakub[24]funkcia(z tal.) — náboženská slávnosť[25]konteša(z tal.) — grófka[26]Duje— Domnius
Kukucin_Svadba.html.txt
IMladý pravotár Ďuro Brdinák kráčal rýchlo dolu schodmi súdneho paláca. Bol výborne naladený. Vyhral dnes akési malé pravoty — ako sa tu vraví „kézy“ (kauzy) — a cítil vlčí hlad. Kauzy síce nemnoho prispeli na kuchyňu, avšak „surové zhorí so suchým“. Dnešní jeho klienti boli úbohí, chudobní ľudia, nuž nechcel im odtrhnúť od úst; no len nech príde nejaký boháč, toho už potom náležite vezme do škripca, že až zlaté slzy bude roniť! Tak sa pán Brdinák potešuje už od troch rokov, odkedy totiž pripustený bol k báre, to jest stal sa advokátom vo veľkom meste P. A keď to jeho tešilo, nuž či by rmútiť malo chudobu, ktorá bola lacno zastupovaná? Konečne nemohlo to rmútiť ani tých boháčov, ktorí dosiaľ akosi nechceli sa dať vložiť do jeho škripca.No, ako bolo spomenuté, Brdinákovu veselú náladu zapríčinil i pocit nesmierneho hladu. Zdá sa to byť protimluva, no pravda je, že hlad je len vtedy hrozný, keď človek vie, že ho nemá čím ukojiť; keď však ideš na chutný obed, tak je hlad slávnym, prelestným pocitom. A Brdinák preto kráčal tak rýchlo, lebo z diaľky ozvali sa píšťaly a trúby fabrík, ako i zvony z katedrálky, hlásajúce čas kŕmenia, čiže obedu, a tetka Tinka bola sväto-sväte prisľúbila, že v piatok budú halušky s bryndzou.Už mal zahnúť do uličky, v ktorej stál jeho skromný stravovací dom, keď na rohu, okolo mladého predavača novín, zočil tlupu ľudí, ktorí tam stáli a na ruvačku kupovali noviny. Chlapček pod ťarchou svojho paklíka skoro klesal, no zato nemilosrdne piskľavo kričal: „Extra, extra! Twenty Hungarians killed!“ (Dvadsať Hungarov zabitých!).[1]Brdináka sa zmocnil úžas: vedel, že ,Hungar‘ neznamená iba Maďarov, ale i Slovákov, ba vôbec všetkých Slovanov. Rozrušený vytrhol chlapcovi jedno číslo novín a letel domov.Tetka Tinka, ktorá práve prestierala snehobiely obrus na stôl, skoro z nôh spadla, keď vošiel do izby a bez slova si sadol zamračený a s chvatom počal čítať noviny. A čím ďalej čítal, čelo sa mu tým viac kabonilo.„Už je po mojich haluškách,“ preriekla domáca pani.Brdinák, dokončiac čítanie, káravo a súčasne i smutne pozrel na ňu a zmoreným hlasom povedal:„Missis Hlaváčová, už zasa dvadsať Slovákov zahynulo v baniach.“ Tetka Tinka zalomila rukami.„Pre rany Kristove, a kdeže zasa?“„V Black Creeku, v uhoľnej bani, tu v Pennsylvánii kdesi,“[2]odvetil Brdinák. „A skoro všetci boli ženatí, otcovia malých detí…“Pani Hlaváčová dala sa do hlasitého plaču.„Bože môj, otče môj!“ šeptala dobrá žena. „Zo svojho vybijú ťa drancieri,[3]s ťažkým srdcom utekáš do cudziny za čestnou výživou, a tu? Dolárik mzdy a aby si každý okamih čakal na smrť. Moji, moji zlatí holúbkovia, preháňaní, mučení nielen zlými ľuďmi, ale i osudom!…“Sadla si na stoličku a zakryjúc si oči zásterkou, srdcelomne plakala. A nie div, že i pravotárove oči zarosili sa slzami. Za takú ,nemužskú‘ slabosť sa však hanbil, a preto vstal, hodil noviny na stôl a drsne povedal:„Že nás osud radšej všetkých odrazu nerozmliaždi! Bolo by aspoň po celej paráde. Načo sme my Slováci na svete, keď sme všade iba vyvrheľmi a všade iba zlo máme žať za naše dobro?!“Pani Hlaváčová spustila zásteru z očí a meravo sa dívajúc na podlahu, tupo preriekla:„A potom vraj povera! Tých trinásť ich zabilo. Áno, tá trinástka!“„Čo, o čom hovoríte?“ spytuje sa Brdinák, prudko chodiac po izbe.„Hej, áno, dnes v noci snívalo sa mi o trinástich kráľoch s trinástimi dcérami…“Advokát sa veľmi rozhneval.„Mlčte, baba, netárajte!“ povedal a v zlosti sa chcel vzdialiť, keď dvermi vošli dnu jeho spolustravujúci — doktor, bankový úradník a pivovarnícky kočiš, prezývaný agentom a zástupcom ,P. Brewing Companie‘. Veselá staromládenecká spoločnosť dnes sa ani len nepozdravila. Doktor a ,bankár‘ sadli si k oknu a zahrúžili sa do novín, ktoré so sebou priniesli a len ,brúer‘ (kočiša tak zvali) ostal stáť pred tetou Tinkou.„Počuli ste strašný chýr, brúeríčko?“ spytuje sa ho ona.„Ahm!“ rečie on.„Čítali ste?“„Ahm — dávno, pred dvoma hodinami. Práve som skladal pivo[4]v ,Dispatchi‘, keď prišiel telegram.“„A čo teraz?“„Nuž čože? Čo komu súdené…“„A pasák — tak zvali pravotára, lebo do svojho desiateho roku pásol kravy kdesi v Rovnom — nadal mi do báb!“ šepla tetka Tinka a dala sa do usedavého plaču.„Ale, ale, tetuška,“ tešil ju ,brúer‘ (kočiš). „Veďže neplačte, potom by ,pasák‘ ozaj mal pravdu.“„A čo by mal!“ odsekla ona namrštená. „Veď ja som len vyslovila, že tá trinásta, o ktorej sa mi snívalo…“„Už dosť, tetka,“ pretrhol ju ,brúer‘. „Brat ,pasák‘ mal pravdu.“„Obed na stôl!“ rozkázal pravotár.Tetka sa vzdialila so vzdychom. O chvíľu bolo počuť krik a jajkanie z kuchyne. Tetka akiste rozprávala o nešťastí svojim dvom slúžkam, Slovenkám.Páni si nemo posadali k stolu a domáca pani sa ani neukázala pri obede. (Ináč vždy si prisadla k pánu ,pasákovi‘, svojmu miláčkovi, a vyberala mu najlepšie kúsky.)Keď sa prišlo k haluškám, ,brúer‘ riekol pravotárovi:„A ty by si mal tam byť, brat Ďuro.“Naproti sediaci doktor prikývol hlavou.„A čo ty máš prisviedčať, Cigara?“ nevrlo riekol Brdinák. „Tam je väčšmi potrebný lekár než advokát. Ty máš tam byť.“Doktor, ktorého volali cigarou, lebo pôvodne bol cigarníkom, slabunko sa usmial nad rozčúlenosťou priateľa, ale vážne riekol:„Boga mi (na moj dušu), ty máš pravdu!“„Nuž a budeš?“„Yes’ sir!“ riekol lekár a ďalej pchal do seba bryndzové halušky.„A keď i ty pôjdeš,“ preriekol ,bankár‘, ináč Čech, „tak pamätaj na svoj mnoho spomínaný škripec. Nech ozaj zlaté slzy ronia tie kapitalistické beštie, ktorých nedbanlivosť zapríčiňuje takéto nešťastie.“Slovo bolo na mieste, no Brdinák bol omnoho viac rozčúlený, roztrpčený, než by ho bol správne mohol pochopiť.„Dokazuješ pravdivosť výpovede nášho prvého človeka, ktorý nazval vás slovanskými židmi,“ riekol hrubo. „Zo všetkého zisk, osoh; zo smrti, či z krstu.“No ,bankár‘ sa dnes nedal rozhnevať.„Nerozumel si ma, bratku,“ odvetil pokojne. „Chcel som ťa len upozorniť, aby si z tých pijavíc čím viac vytĺkol pre úbohé siroty a vdovy, nie pre seba. A keď i pre seba, to tým majiteľom baní tiež nepoškodí.“„No veď!“ zabručal Brdinák a vstal. „Nič za zlé!“Podal ruku priateľom a kývol doktorovi, aby šiel za ním. Na ceste zabočil do kuchyne, kde však pani Hlaváčová trucovite obrátila mu chrbát.„Trinásť, pánboh pri nás, tetuška,“ povedal on poloveselo. „Za pár dní ma nebudete kŕmiť, ani ja vás hnevať. Idem ta, na miesto nešťastia. Nuž nechže slniečko nezapadá na váš hnev.“Stará pani sa pustila do plaču a rezko sa obrátiac objala svojho milého ,pasáka‘.„No, no, tetuška,“ bránil sa. „Počkajte, viete, ako hovorievam, kým alebo vy omladnete, alebo ja ostarnem.“Ona sa zasmiala v slzách a tisnúc mu pravicu ľavicou, dala mu hodný buchnát.Po jeho odchode pyšne riekla svojim slúžkam:„Ale len máme hodných pánov, čo, deti moje?“„A ešte pán fiškál!“[5]prisviedčali dievčatá. „A driečny ako nejaký princ.“„To si myslím!“ hrdo povedala tetka Tinka. „Takého treba so sviecou hľadať v začadenej Pennsylvánii!“[1]Hungar— obyvateľ Hungárie (bývalého Uhorska)[2]V Black Creeku, v uhoľnej bani, tu v Pennsylvánii…— Black Creek — Čierny Potok. Pennsylvánia — štát USA na alleglhanskom pohorí, na východe, v blízkosti pobrežia Atlantického oceánu. Najväčšie mestá sú tu Philadelphia a Pittsburg.[3]drancier— vydierač, lupič, zbojník[4]Práve som skladal pivo v ,Dispatchi‘— Dispatch (podľa angl. dispatch) — výpravňa, expedícia.[5]fiškál— právny zástupca, advokát
Marsall-Petrovsky_Obete-ciernych-diamantov.html.txt
KlobúkČrta„Vy ste sa snáď počas celého vášho manželstva nikdy nepohnevali?“„Nikdy! Totiž vážne ani raz,“ ochotne prisvedčil pán Chvojka, nežne pozerajúc na svoju ženu, našu hostiteľku. Bola to staršia, v každom ohľade úctyhodná pani, a že ich dvadsaťročné manželstvo všeobecne známe bolo ako vzorné, ani nečakala som inú odvetu.„Ej, mužu, aklobúk?!“ položartovne, poloprísne zahovorila pani Chvojková. Prítomní hostia, akiste porozumejúc narážke, chutne sa rozosmiali. Domáci pán sa začervenal.„Ach, Bože, vari mi už nikdy tú hlúposť neodpustíš?“ sťažoval si so strojenou ľútosťou v hlase.„Odpustiť ako odpustiť — ale prečo starý hriech zakrývať novou lžou?! Veď nielen že sme sa v druhom roku po svadbe dôkladne pohnevali, ba viacej ešte: ty si sa vtedy zamiloval, a ja…“„Zamiloval, zamiloval! Vari ešte neveríš, že nebolo nič takého vo veci?“ vyhováral sa už ozaj rozpačite, vidiac, že zraky daktorých hostí obracajú sa naň s podivením i podozrením.„No, len nech sa to šťastlivo skončilo. A vďaka Bohu, skončilo sa tak pekne, že snáď jedine tej príhode môžme ďakovať, že sme si tak pekne porozumeli — však?!“ A pani Chvojková ani mladá zaľúbená žienka privinula sa k manželovi.„Ale teraz už povedz, čo to bolo, že by si naši hostia bohviečo nenamysleli!“ upomenul ju pán Chvojka, a keď všetci poprosili sme ju o to, ochotne pristala.„Teda: stalo sa to v druhom roku nášho, môžem riecť, naozaj šťastného manželstva. Zobrali sme sa z lásky a zhodovali sme sa vo všetkom. Mne lichotilo, že kto mne kvôli zriekol sa lesklej vojenskej dráhy (a ako šumný poručík mohol i tam mať svoje ,šťastie‘) — nono, starký, preto nemusíš spyšnieť: vieš, že láska i čierne vidí bielym a naopak,“ rozosmiala sa vypravovateľka. „Teda: lichotilo mi, že z poručíka z lásky ku mne stal sa jednoduchý dedinský gazda a vediac, že on tiež cení si pri mne moju chuť do práce, snažila som sa byť čo možno starostlivou gazdinkou, pozornou ženou. A tak žili sme si v peknej zhode.Jedného dňa, bolo zavčas rána a práve kŕmila som hydinu, čo bolo mojou najmilšou starosťou, zrazu počujem pred bránou výkrik a hneď nato volanie o pomoc. Prestrašená odhodím košík so zrnom a letím k bráne; môj muž práve rúbal kvôli telocviku pod kôlňou drevo a počujúc výkrik, letel i on. Oba nazdali sme sa, že vonku deje sa čosi hrozného, ale keď sme vybehli pred bránu, náš strach zmenil sa v srdečný smiech. V bojovnom postavení zazreli sme elegantnú dámu, horlivo oháňajúcu sa červeným slnečníkom proti nášmu kohútovi. Bol to veľký, už trojročný kohút, a nebál sa nikoho. Jeho bojachtivosť narobila neraz vo dvore veľa hluku a muž nástojil, aby som ho odpravila, ale bol to môj miláčik a práve jeho smelosť sa mi páčila. Teraz pravdepodobne nasršila ho červená farba slnečníka i vkusný červený papierový klobúčik, ktorý zdobil hlavu neznámej dámy. Odohnali sme kohúta a prestrašenú neznámu pozvali dnu. Bola naozaj naľakaná a ako pravá veľkomeštianka mala natoľko slabé nervy, že keď už sedela v izbe na pohovke, šla nám omdlieť od strachu. Ale akonáhle dobre začala som ju trieť octom (odkolonu sme nemali), rýchle sa vzpamätala, lebo obávala sa o ryžovú múčku, ktorá robila jej tvár takou zaujímavou…“„Ale, ženička, ešte vždy zlomyseľnosť!“ podotkol domáci pán.„No — ryžová múčka bola — ba viac ešte — —“ usmiala sa vypravovateľka významne. „Dosť na tom: prebrala sa okamžite, ba o chvíľu zotavila sa tak, že zaviedla cele nenútene zaujímavý rozhovor. Pravdu vyznajúc, mňa upútala na prvý okamih; bola nielen pekná, ale zvláštne precibrená a ja už pri prvej jej návšteve bola som jej všestrannými vedomosťami zarazená. Rozumela sa do politiky, vravela o divadle, literatúre, jazdila, kneipovala, slovom: bola vzorom emancipovanej dámy.Bola som zarazená, cítila som sa ozajstnou dedinskou húskou voči nej, čo ona iste aj spozorovala, lebo vravela len k môjmu mužovi a obracala sa k nemu s takou nenútenou kamarátskosťou, že mi bolo pritom akosi úzko. Vydýchla som si len potom, keď konečne mladá vdovička (bola vdovou po jednom hlavnomestskom pravotárovi a prišla do našej dediny na letný byt) sa odobrala.Ale čože, keď na druhý deň prišla zase, už ako známa, s jej koketným klobúkom, kamarátskymi úsmevmi a všestrannou vzdelanosťou. A prichodila každý deň, pravidelne zavčas rána, veselá i svieža, a kým som ja riadila, zametala a varila, zatiaľ ona bavila sa v izbe cele domácky, všímajúc si ma len natoľko, že pri odchode zastala v kuchynských dverách a držiac šatku na nose (nemohla zniesť kuchynský zápach) podala mi ruku, riadne akosi blahosklonne a posmešne spýtujúc sa po zdraví mojich kuriatok a morčiat.Priznám sa, mňa to urážalo a jej návštevy ma naozaj omrzeli. Muž nielenže zanedbával hospodárstvo, venujúc viacej času sebe, ale — bola som jednoducho žiarlivá. On počal viacej dbať o svoj zovňajšok a i mňa upozorňoval, že nemala by som sa zanedbávať, ba i výčitky mi robil, že neobliekam sa vkusne. On, ktorý dovtedy nevedel si ma prenachváliť, čo gazdinku pracovitú a pozornú, zrazu staval mi za vzor pani Irmu, ktorá v kuchyni nemohla vydržať pre zápach a idúc cez dvor pozorne dvíhala vlečku, aby dajako nedotkla sa zeme.To mi bolo už priveľa! I umienila som si, že čo i urazím povinné pohostinstvo, dám paničke na vedomie, že jej návštevy u nás sú nevítané. A preto, keď raz zase len sedela a zdržiavala mi muža od práce, vyvolala som ho von.,Mužíčku, nože prizri k mlatcom!‘On pozrel na mňa udivene. ,A ty si mapretovolala?‘,No áno; treba mlátiť, a bez dozoru to nejde; kone už dva dni nemajú ovsa…‘,Ba ty nemáš móresu!‘ nahneval sa môj milý, ináče tak láskavý mužíček. No predsa sa zobral — a odobrala sa aj pani Irma. Zaiste porozumela, lebo viacej neprišla.Pravda, u nás neobišlo to tak hladko. Muž zbadal, že som žiarlivá a nie aby sme si boli vec vysvetlili a vzali celú za žart, navzájom vyslovili sme si nespokojnosť. Ja vytýkala som mu, že viacej dbá ,o tú akúsi‘ než o mňa, on zase, že ja dávno prestala som byť k nemu úprimnou, že viacej starám sa o husi a kačky ako o vlastného muža a konečne závidím mu kus vyrazenia s osobou vzdelanou, ktorá môže mu i vo vyšších veciach porozumieť.To bol prvý žalostný výstup v našom manželstve, a ja zalievajúc sa slzami namyslela som si, že je našej láske naveky odzvonené! Muž ma nemiluje, nie je so mnou spokojný. Som mu sprostá, ošklivá… On ma nemiluje, a len pre tú akúsi! Veď ani prv nemala som tých vlastností, ktoré až teraz u mňa postráda, ani prv som nepolitizovala, nečítala Mantegazzu, ani Schoppenhauera, a dostačila som mu s mojím jednoduchým vedením — ako mi vždy vravel — prostá a roztomilá v svojej prostote. A ja som veru ani nevidela potrebu zaoberať sa aj iným ako vareškou, zmetákom a ihlou.V prvom okamihu zdalo sa mi, že vec musí ukončiť sa rozsobášom; no rozmýšľajúc pokojnejšie o jeho slovách, nemohla som nepriznať sa, hoci verte, neochotne, že muž vlastne v mnohom má pravdu. Rozpomenula som sa, že nie len teraz, ale už dávno predtým upozornil ma, pravda, jemne a zďaleka, že pre stále starosti domáce zanedbávam i naše Národnie, tak že naozaj všetky udalosti, nestavšie sa v našom dvore, toľko ma zaujímali ako najtemnejšia Afrika. Klavír, ktorý v prvých dobách bol nám vzácnym druhom, zanemel úplne a ani najsnažnejšia prosba mužova, ktorý tak rád počul môj spev v sprievode klavíra, neodviedla ma od sporáka, od kuriatok, alebo od pletia buriny. I to je pravda, že moje vkusné župániky a lepšie obleky odpočívajú starostlivo zatvorené v skriniach. Ale či treba v dome nosiť sa dľa módy alebo dokonca s mužom koketovať i oblekom — ako tá druhá s jej plamenným papierovým klobúkom?!Ale toto rozjímanie predsa skrotilo moju urazenú hrdosť a sebavedomie natoľko, že pri najbližšej príležitosti hľadela som pomeriť sa s mužom (pravda tak, aby si nenamyslel, že je víťazom!), ba čo viac, hneď v prvú nedeľu vytiahla som svoj najkrajší župan belasej farby, v ktorom som sa kedysi tak páčila môjmu mužíčkovi.Zastala som si pred zrkadlo, videla svoj obraz — vyfintená v župane jasnej farby, a pomyslela, že predsa len idem koketovať touto parádou s mužom, a tento úmysel zdal sa mi taký hlúpy, že okamžite všuchla som do svojich obyčajných kartúnových, čerstvo vypratých šatočiek. Veď, hľa, badala som, že môj Edo už za tých pár dní, čo zbadal moju dobrú vôľu a či len že oľutoval svoj hriech, zase bol ku mne skoro taký, ako kým tá nechodila k nám ukazovať svoju všestrannú vzdelanosť a červený klobúk, ktorý jej, mimochodom rečeno, roztomile svedčal.No aké bolo moje zhrozenie, keď v jedno ráno videla som zase nenávidený klobúk! Jeho majiteľka vracala sa z prechádzky, a koketne naddvihujúc si zarosené sukničky, kráčala s mojím mužom z poľa. Prišla síce iba po bránu, ale čože, keď prišla ta na druhý, i tretí, i každý deň, vždy sa zastavila pred bránou z prechádzky v červenom klobúku a koketne naddvihujúc zarosené sukničky, z ktorých dakedy beleli sa snehobiele malinké bosé nôžky… A vždy náhodou zastala môjho muža, už či cestou, či v záhradke, či v obloku, a moje súženie počalo znova. Pravda, videla som, že Edo, vidiac moje trudenie sa, dakedy jej i vyhol, i rozprával s ňou menej vďačne, ale čože, keď ona, veľkomestská dáma, nudila sa tu na dedine tak hrozne — a tak ľúbila duchaplný rozhovor!Na šťastie práve vtedy prišla k nám mužova sesternica, vdova po lesníkovi, veselá, bystroduchá žienka. Rozumie sa, že v prvej polhodinke vyrozprávala som jej celé svoje súženie, nevynechajúc ani mužove výčitky.No, k môjmu veľkému zadiveniu i ľútosti prvé jej slovo bolo, že mala by som sa, nakoľko možno, polepšiť.,Áno, polepšiť sa, moja drahá,‘ prízvukovala s dôrazom, keď som ja srdito protestovala proti jej výroku. ,Ako vidím, mužovi nie je po vôli, že saceleoddávaš len starostiam domácim — kuchynskej próze, ako vravia. On prial by si ťa ideálnejšiu, viacej pre seba. A to je cele zrozumiteľné: príde z poľa, kde myslel na prácu, videl to večné lopotenie sa za chlebom vozdajším, a doma prial by si mať oddych, vyrazenie, potechu.‘,Ale ako ty to vieš? Práve to hovorieval i on!‘ zadivila som sa úprimne. ,Ale veď ja tiež nepostávam bez práce — ba práve…‘,… práve pracuješ až priveľa, však ti aj to už povedal?! Nuž, vidíš, to je to, čo stavia sa medzi vás a nielen nešťastný červený klobúk. Nevyčíta ti, že si zlou gazdinou, a predsa nie je spokojný s tebou, ako vravíš. Nuž, či nemala by si hľadieť, aby si sa mu páčila — aby ste si rozumeli?!‘,Ach, to je márne,‘ vzdychla som ja, ,už pokúsila som sa, i obliekla som sa tak, ako kedysi — a ver, ani to nezbadal veľmi. A bol to môj belasý župan, v ktorom som sa mu kedysi tak páčila.‘Oľa sa veselo zasmiala mojej naivnosti. No hneď zvážnela.,Takto nemyslím, moja drahá, hoci i vkusné, čisté šatenie sa je dobrý prostriedok — popri inom. Hlavné je totiž, aby muž našiel v tebe družku, priateľku, spoločnicu, ktorá mu rozumie, s ním sa teší tomu, čo jeho teší, rozumie alebo aj len zaujíma, to, čo jeho zaujíma. Aby ona, keď chce prehovoriť si s ňou, nevyhovorila sa večnou prácou, alebo, akže dostane sa jej minútka času, neprichodila mu s večným predmetom domácich starostí…‘,A vari už ani hovoriť nesmiem, čo sa týka mňa alebo domácnosti?‘ uharkala som si, sotva zdržiavajúc slzy. Priznám sa, začalo ma mrzieť. Oľa akoby ma obviňovala, akoby on nič, a všetko iba ja! Snáď ičervený klobúkkonečne mne prischne na svedomí…,Hovoriť, hovoriť; veď áno, ale len čo je potrebné a nie ustavične. Kurča dostane pípeť — slúžka protirečí alebo zabije šálku — krava nedáva mlieka — — toto všetko nemusíš hneď referovať mužovi, snáď muž práve číta, alebo má pred sebou dáku vážnu prácu, alebo ti chce dačo povedať, prečítať, alebo len prehovoriť si. No ty nemáš času, lebo treba prizrieť prasiatko, a keď vykladá ti svoju mienku o dačom, alebo chce počuť tvoju, tu, ako už rečeno…‘Objala som ju vrele a bozkom prerušila prúd slov, ktoré naozaj siahali mi do svedomia. Bolo to u nás cele tak, ako ona vravela — a počala som veriť, že červený klobúk ozaj nenaštrbil našu lásku. Nebudem mužíčka súžiť s mojimi malichernými starosťami, a on bude zase mojím ,milým Edom‘. Toto bol asi súhrn a výsledok našej porady. A uľahčilo sa mi.Hneď na druhý deň predplatila som sa (potajomky) na ženský časopis. To mala byť radikálna odpomoc! Ďalej Národnie prečítala som odadoz. To bol dôkaz polepšenia sa. A zase len obliekla som svoj belasý župan a celý deň vravela som o domácnosti len to, čo bolo nevyhnutné. Môj muž musel spozorovať zmenu, ale, možno, pripisoval to prítomnosti hosťa. No Oľa tešila ma najkrajšími výhľadmi, že stanem sa pánom v dome, a či lepšie rečeno, že získam si spokojnosť mužíčka (a veď mne len o to šlo!). Ale sa veru zadivila, keď som ráno vletela so správou, žetáje už zase tu a že Edo rozpráva s ňou práve pred oblokmi.,No, hlavné je, aby sme ju od týchto ranných prechádzok odučili,‘ rozumovala Oľa, obzerajúc si pani Irmu oblokom. ,Istá vec, že je to koketa, nanešťastie dosť pekná, aby urobila mladú žienku trochu žiarlivou.‘,Nuž vidíš!‘ prisvedčila som, sotva zdržiavajúc plač, lebo ma rozžialila poznámka priateľkina o kráse domnelej nenávidenej súperky.,No, veď my ju odpudíme,‘ zastrájala sa Oľa, ,len keby sme mohli vyhútať dobrý prostriedok.‘,Čože vyhútaš — keď je pekná?!‘ zamrmlala som, a musela som vyzerať veľmi smiešne, lebo sa Oľa rozosmiala.Na druhý deň zavčas rána vbehla do izby celá rozjarená.,Už ho mám!‘ volala víťazoslávne.,Čo — čože? Vari Eda…?‘,Ale nie — kohúta! A za kohútom bude i Edo!‘ smiala sa rozpustilo a dala sa tancovať okolo stola, trímajúc pod pazuchou hrdinu dvora, kohúta. Nechápala som, čo chce — no, keď mi so smiechom zdelila svoj úmysel, rozosmiala som sa i ja; obe sme sa smiali na prevedení plánu. Náš kohút Koko, skoro tak zatvrdlivý nepriateľ červeného klobúka ako ja, mal byť prostriedkom pomsty za urazené právo ženy. Ja som síce veľmi nedôverovala tomuto prostriedku, no predsa ochotne som sa škriabala za Oľou po rebríku na pôjd.Pôjd bol celý zaprataný senom, iba neveľký, ,výletom‘ zvaný otvor, práve nad bránou, dovoľoval výhľad na ulicu.,Tak, tu si na ňu počkáme, a keď budú v najlepšom rozhovore, spustím jej kohúta na hlavu!‘ zastrájala sa hrdinsky, čičíkajúc kohúta, zamotaného v tmavej šatke. Úbohý nevedel, čo sa ide s ním diať, a v strachu metal sa zúfale.,Čože, čo jej ho aj na hlavu spustíš, to ju neodučí tadeto chodiť, ráno príde zase. A každý deň nebudeš vystrájať žart, ktorý, ak sa prezradí, môže nás aj mrzieť,‘ namietala som nedôverčivo. Pravdu vyznajúc, bála som sa vzbudiť neľúbosť Edovu: taký detinský ,žart‘ by mi iste u neho poškodil…No už nebolo času rozmýšľať. Práve zazreli sme blížiť sa pani Irmu. Šla z prechádzky, ako vždy veselá a svieža, v svojom červenom klobúku. Už prešla pomimo — a ja vydýchla som si obľahčene — — v tom jej čosi napadlo, i vrátila sa a zavolala na slúžku, ktorá práve ťahala zo studne vodu. O chvíľu vyšiel Edo — ako obyčajne, zastali pred bránou. Pýtala si noviny (Edo dával jej naše časopisy) — — a ako obyčajne, rozprávali sa. Jej zvonný veselý smiech znel mi tak posmešne, že miesto kohúta sama mala som chuť vrhnúť sa z pôjdu dolu. Teraz mi je to už smiešne, no vtedy trpela som opravdivé muky.,Tak, teraz je už čas!‘ zašepkala Oľa, vymotávajúc kohúta zo šatky. A keď pani Irma v najlepšej vôli smiala sa a žartovala, nahla sa Oľa a pustila kohúta zrovna na vyzývavý, našušorený klobúk. Strepotanie krídlami — výkrik a — naša živá bomba strepotala sa nad hlavou nenávidenej sokyne — — Skoro som umrela od vzrušenia. Pani Irma s výkrikom potočila sa do náručia môjho muža, ktorý stačil zachytiť omdlievajúcu — no už v nasledujúcom okamihu odskočila a, chytiac sa za hlavu, rýchle dala sa na útek.Na zemi trepotal sa úbohý Koko, zasnovaný v chlpe červených papierových zdrapov a — krásneho rusého vrkoča, ktorý len pred chvíľou zdobil hlávku panej Irmy, a ktorý môj Edo tak obdivoval.Bol falošný…Účinok bol neočakávaný. Oľa, ja, a konečne, trochu rozpačite, aj Edo, vypukli sme v búrlivý smiech. A to vyliečilo mňa — i tu, hľa, môjho pána manžela!“ zakončila pani Chvojková.„Ale stratený vrkôčik ešte neobjasňuje vaše pekné porozumenie si,“ podotýkam, keď rozjarená veselosť, ktorej sa ani domáci pán neubránil, utíchla.„A predsa vyplynulo ono z tej maličkej, pre pani Irmu trochu nemilej náhody. Ona totiž odcestovala ešte v ten deň — a celá tá tragická záležitosť kohútia stala sa nám žartom, na ktorom sme sa za dlhší čas dobre zabávali. Prajný výsledok bol ten, že nemučila som si viac mužíčka žiarlivosťou. Ba, čo je hlavnejšie, že odkedy snažila som sa byť takou, akou ma on rád videl: nielen gazdinou domu, ale jeho pozornou ženou, ktorá snažila sa porozumieť mu a, nakoľko je možné“ — —„… i oblažiť — čo sa, vďaka Bohu, jej dobrej vôli vždy i podarilo,“ doložil pán Chvojka.A zraky našich hostiteľov stretli sa s výrazom úprimnej lásky, ktorá i nás milo dojala.
Podjavorinska_Klobuk.html.txt
Bratom slavianskym, dobrodincom mojimChcel som byť spevcom a s vami junákoma toť som z Boha a z viny žobrákom.Chcel som byť veštcom a božím víťazoma toť som prosiak prabožským rozkazom.Chcel som varytom hnúť tatrianske horya k nim zhromaždiť všetkých Slavian zbory.A toť mi srdce i varyto moje,kríla orličie i junácke zbrojeroztrieskala božia ruka,rozotrela božia muka.A na Tatru prikovanýlížem rosu, soľ s barany.Bliakam by ovca od kŕdľa stratená,sťa duša matky od detí väznená,tak ja sedmorou nemocoukvielim Bohu dňom i nocou,kvielim vetrom, Tatier bralám,keď niet srdce – mŕtvym skalám.Len tých vašich srdiec strunysčuli srdca žialozunya súcitne zakvílili,odveť vám to Pán Boh milýa pravodni syn slavianstvai duch-duša všerodianstvaa matička naša Slávanech vo Slávu vás pripráva.Ja dám len slovo, ktorho silou moriai pekla brodím, čo mi v srdci horia,od tridsať rokov v boli mrtvejúcoma vše kriesenom v Bohu všemohúcom;verením verte, bratia. PredvečnémuOtcu a bratu v slove nám danému,brat brata ľúbte jedným svätoduchom,všerody slavstva dvižte jedným ruchom.Prácou pracujte, prabojom bojujte,chorým a mŕtvym balzamy hotujte,v chorých a mŕtvych živ-národ pestujtea cár náš, brat náš, slávne vozkriesený,v praľudskom tele v Boha prestolenýpodrúzga jarmo rabstva národnéhoa všetky tvŕdze tyranstva zemskéhona prach rozotre: železným baranomvševerným slovu Slovenom Slavianom.
Hrobon_Basne-sedemdesiatych-a-osemdesiatych-rokov.txt
IMalá železničná stanica Vážska je neobyčajne živá. Na laviciach, položených na slobodnom priestore, sedia ľudia, zväčša ženy, staré i mladé. Badať na nich napnutosť. Zraky často obracajú sa v tú stranu, skade vlak má prísť. Rozhovor viazne, len kde-tu počuť: — Ozaj, ako vyzerá? Či sa neopozdili? — Pri týchto slovách starosť a nepokoj rozprestrel sa na tvári jedinej staršej ženy. Ale akože by i nie, keď čakajú domov vojakov. Hej, pred troma rokmi tiež tak mnoho, ba viac sa ich zišlo, ale aký to rozdiel! Vtedy smútok, žiaľ a slzy. Ruky matkám kŕčovite skľúčené, oči od plaču červené úzkostlivo tekali v očakávaní osudného okamihu, v ktorom im vezmú synov, aby slúžili kráľovi, aby šli na „vojnu“.Vtom ozval sa signál. Tváre ožili. Všetci skočili na nohy. Stará žena, naprávajúc si ručník na hlave, uprela pevne zrak v tú stranu, odkiaľ mal prísť vlak. O chvíľku zjavil sa biely obláčik a pod ním pohybuje sa čierna čiara. Krátke zahučanie oznamovalo, že vlak preletel cez železný most nad riekou. Malý kotúč pary vyletel z parostroja a za ním ostrý hvizd znamenal príchod vlaku. Stráň predĺžila a podávala jeho hlas zo skaly na skalu, až zanikol. Vlak vždy tichším a tichším tempom približoval sa, odrazu zafuňal, ako čo by si vydýchol po ťažkej práci, a zastal.Vo vozni tretej triedy bolo počuť spev, ktorý jednak hneď umĺkol. Dvere sa otvorili a šuhajci s vojenskou čiapkou na hlave, pošinutou na pravé ucho, viržinku v ústach a slamku z nej za uchom, schodili dolu. Každý niesol so sebou kufrík.Bolože to radosti! Tetka Miklúšovie — tak ju volali — nevedela sa dosť načudovať na svojom Boľovi, tak opeknel. Tvár ako panenka, len tie fúziky trochu kučeravé ukazovali vojaka.Boľo pritisol k svojmu srdcu matku, vybozkával zvraštené líca, ktoré boli zvlažené slzami radosti. Medzitým jeho kamaráti sa tiež uvítali so svojimi. Každý sa poberal do svojej dediny. Podali ruku Boľovi, klopnúc opätkami salutovali po vojensky, a aby videl svet, že sú oni skúsení a z „mesta“, povedali si na rozlučnú: „Servus!“Boľovi tak ľahko bolo okolo srdca. Slobodným sa cítil ani vták. Ten kostolík, ktorý sa nad neďalekou jeho rodnou dedinkou vypínal, ako čo by ho vítal, áno, i tá stráň so svojimi skaliskami a šumivým borom sa mu zdala ako niečo veľmi milé a sviatočné. Matka vytešená šla popri ňom po chodníku. Vše zastala. Obzrela si ho, či je to ozaj on. A keď ho videla takého strojného, takého svižného, zabudla na žiale, zabudla na trápenie. Začala mu rozprávať, čo sa stalo vo Vážskej: kto umrel, kto sa vydal. Boľo počúval a len niekedy nadhodil otázku:— Čo myslíš, — povie matka, — zať Gašparovie ti umrel.— Ale Martin? — spytuje sa Boľo.— Veru Martin. To ti tak bolo: kosili sená, nuž a on všade prvý. Vyhriaty napil sa vody. O dva týždne bolo po ňom.— A žena veľmi banuje za ním?— Nuž veru bolo všelijako. Čo myslíš! Tri siroty zostali po ňom, a ona je ešte hodná, mladá. A to veľké gazdovstvo tiež nejde tak, potrebovalo by mladšieho gazdu. Starí sú, pravda, ešte živí, i čerství; ale vieš, predsa nejde im to tak, ako im išlo.— A Anička Ondrášovie sa ešte nevydala? — spytuje sa Boľo akoby nič, ľahostajným hlasom a pritom uprel zrak na chodník.— Veru nie. Bolo počuť, že ju Jožko Matejovie pýtal, a ona nič. Ja neviem, prečo sa len nevydáva? Keď sa jej niekto spýta, vždy len odpovie, že sa ona nevydá. Koho si len chce vyčkať? Dievča chudobné nemá preberať.Boľo nepovedal ani slova. Medzitým prišli do dediny. Prsia vypäl a tak kráčal ani na strunách. Matka tiež, ako čo by omladla, kráčala rovno popri ňom, ako čo by bola chcela povedať: Pozrite, akého mám syna, však je pekný?Ľudia sa zhŕkli okolo nich. Každý mu podal ruku, usmieval sa a privítal ho. V oblokoch bolo badať črty ukrytých dievčenských hláv. Boľo nepozorovane pozrel do obloka jedného dreveného domčeka. V oblôčku videl pri rozmaríne a muškáte čerstvo natrhanú kytku a akoby sa bolo niečo zabelelo. Úsmev preletel mu okolo úst. Kývol nepozorovane hlavou a šiel s matkou domov.Rozletel sa chýr po dedine, že Boľo Miklúšovie prišiel z vojny. Každý len o tom hovoril. Celá rodina sa zišla večer u Miklúšov. Prišiel i strýc Tomáš, vicedirektor famílie, pozdraviť prišlého úda „slávnej famílie Vážskej“. Vážska bola dedina zemianska. Obyvatelia, vyjmúc židov a pár želiarov, boli všetko zemania, menom Vážsky, lenže sa nevolali podľa toho, ale podľa prímenia, alebo podľa rodov, ktorých bolo šesť.Matka vítala a usádzala. Krčiažtek s hriatym koloval; ani škvarky v ňom nechybovali. Baranina, len nedávno zasolená, samý šialik (ešte mu i krčmár, ktorý bol i mäsiarom, voľkal), len tak voňala. Tvarožníky, krumpľovníky tiež nechybovali. Jedným slovom bola hostina na Boľovu počesť. Nebolo konca-kraja vypytovaniu. A ešte aká zvedavosť nastala, keď ukázal na ľavom ramene tetované srdce a v ňom meno a rok i deň svojho narodenia i slúženia. Strýc Tomáš sedel za vrchstolom. Pomaly si bafkal zo zapekačky. Pretiahnuc si rukou ako srieň fúzy, začal rozprávať, ako to dobre a spravodlivo bolo, keď zemianski synkovia nemuseli vláčiť teľa, lebo mali krajšiu robotu, a to: pri reštavráciách tvoriť bandérium, na ohnivých sivkoch a vraníkoch pred vicišpánom harcovať, ktoré už predtým doma poriadne vyobročili. — Teraz musíš i vojenčiť i daň platiť, a nemáš nič. Família hynie po horách na rúbaní a pri pltníčení, — vzdychol si strýc Tomáš a nazrel do krčiažteka.Už sa dávno zmrklo, keď sa rodina rozišla. Matka šla si ľahnúť, keď všetko poupratovala. Boľovi tiež postlala.— Nejdeš spať ešte? — spýtala sa vidiac, že si nelíha.— Mne sa ešte nechce. Pôjdem ešte trocha von.Vyšiel pod strechu, tam rukou siahol pod hradu. Vytiahol píšťalku, ktorú bol pred troma rokmi ta položil. Prebehol prstami po nej a ozvali sa milé, dávno nepočuté tóny z nej. Namočil ju ešte vo vedre, aby mala lepší hlas, potom, prejdúc cez dvor a záhradu, vyšiel na záhumnie. Priložil k ústam píšťalku a zanôtil si na nej tú starodávnu:Preleť, vtáčku, preleť,ej, ponad biele túrne,povedz šuhajkovi,ej, aby prišiel ku mne.Hlas píšťalky sa rozliehal po doline. Bol krásny jesenný večer. Chladný vetrík povieval. Šumot borovíc blízkej stráne miesil sa so žblnkaním pod ňou tečúcej rieky. Dedina bola tichá, len kedy-tedy ozval sa brechot psa. Mesiac pomaly dvíhal sa na oblohe, v jeho lúčoch krajina sťa postriebrená sa rozprestierala. Vlnky rieky sa blýskali. Boľo šiel pomaly popri plotoch, až zastal pri jednej záhrade. Oprel sa o plot a jeho píšťalka zaznela roztúženým hlasom. Bolo počuť šumot ľahkých krokov, a hľa, v záhrade zabelela sa postava dievčiny, pomaly sa blížiacej k plotu. Prehodil sa cez plot a už držal dievčinu v náručí, ktorá s oddanosťou položila hlávku na šuhajovo plece.Dlho držali sa bez reči v objatí, len tlkot sŕdc svedčil o rozvlnených citoch. Konečne vymkla sa Anička zo šuhajovho náručia. Slzy ligotali sa jej v očiach a predsa blažený úsmev prezrádzal veľké šťastie, ktoré cítila v túto chvíľu. Veď tri roky ho čakala, túžila za ním, bála sa oň, či jej verný zostane. Koľko narážok, úštipkov bolo jej treba pretrpieť. A všetko minulo, veď je tu, on, drahý. Vytiahne z ručníka kytku a vezme šuhajov klobúk, podperí ho. On obvinul ruku okolo svižného drieku a nahnúc sa k jej tvári, pobozkal svieže pery dievčaťa.A dlho potom ešte stáli jeden pri druhom, veď toľko si mali čo povedať, nevediac sa dosť nahľadieť jeden na druhého.*Gašparovie dom stál naprostred dediny. Jednoduchý, no priestranný kamenný dom, pekne, čisto obielený. Široký dvor a rozsiahle hospodárske staviská dokazujú, že tu býva hospodár, ktorý je dobre operený. Zo stajne vyšiel starec v kabanici a v bielych súkenných nohaviciach. Krpce mal na nohách a obšúchaný klobúk so širokou particou sedel mu na hlave, spod ktorého sťa srieň biele a riedke vlasy padali mu na zamastený golier. Tisol pred sebou tragač, naplnený trusom spod statku, na blízku hnojnú kopu. Zastali, zhlboka si vzdychol, ručníkom utierajúc oholenú tvár, na ktorej už hodné strnisko ukazovalo, že je blízko sobota, čas holenia.Jozef Gašparovie, tak ho volali, bol najbohatším gazdom v celej obci. Ľudia hovorili, že strieborniaky mericou meria. To je pravda, že keď za doby „geniálneho ministra“ staré dvadsiatniky prestali mať cenu, on veru poriadne vrecko odniesol na zámenu do najbližšieho berného úradu. Mal k tomu i mnoho poľa, lúk, pašienok a hory ešte nedotknutej. Dva páry volov, mnoho kráv a veľký kŕdeľ oviec dopĺňal jeho majetok. Kto ho nepoznal, nebol by ho držal za „pána brata“ slávnej famílie, ale za chudobného sedliaka. Do obecných alebo cirkevných záležitostí sa nikdy nestaral, nie že by sa nebol rozumel, ale nevedno či z egoizmu, či z tej príčiny, že sa mu zbridili manipulácie popanštených, v dlhoch po uši trčiacich údov famílie. Bol stelesneným typom slovenského gazdu, ktorý svojmu hospodárstvu obetuje celý život, každú myšlienku a silu. Pracoval neúnavne, neštítil sa nijakej roboty a to požadoval i od ostatných údov rodiny. Povrávalo sa, že jeho zať umrel od prílišnej roboty. Jeho žena, chudá, ale kostnatá, bola mu opravdivou pravou rukou. Ona viedla dom. Varila, prala, starala sa o všetko. Dohliadla na všetko, vôbec všade jej bolo, ale i boli komory plné masti, strovy, a truhly rozličného plátna.Skromný bol na neuverenie. Obyčajne ľudia ho držali za skupáňa. Ale to je nie celkom pravda, lebo on nie tak pre lakomosť zhŕňal, ako z vnútornej potreby usilovného pracovania. Čas mal vymeraný sťa hodiny a tak i on stal sa strojom práce a predsa kedy-tedy pár slov prehodených prezrádzalo, že pozoruje i záležitosti iných a tá pasivita, že je len zovnútorná. Na učenosť nedal mnoho. Doktora nikdy nevolal. Raz ťažko mu ochorela žena, takže málo nádeje bolo na jej uzdravenie. Radili mu, aby dal zavolať lekára. — Ver sa tá ťažko vyhrabká, — povedal tichým a spokojným hlasom, a šiel po svojej práci, nechajúc lekára na pokoji.Zuzka, jeho dcéra, vyšla na dvor, nesúc v šaflíku nápoj pre kŕmniky. Bola vysoká, pevná, žena dosť príjemnej tváre, asi dvadsaťsedemročná. Keď videla svojho otca tiskať ťažký tragač, nechala šafeľ na strane a prišla k otcovi, aby mu pomohla.Mlčky vzala z jeho rúk tragač a pružným krokom potisla ho až na hnojisko.— Ale, čože to len robíte? To nie je pre vás robota. Veď sluha príde už skoro z hory, nuž vykydá.— Daj pokoj, dievka moja. Jano bude mať roboty dosť; hľa, treba mu sečky narezať, stelivo pripraviť. Roboty dosť, a sluha darebák už mohol pred dvoma hodinami tu byť. Hej, škoda Martina! — šomre si starý popod nos. — Robota by nám bola šla ako na masle. Tá nešťastná choroba!Zuzka si tiež vzdychla a do očí vstúpili jej slzy, keď si pomyslela na mužovu smrť, s ktorým len sedem rokov žila, a hľa, teraz je vdova s tromi sirotami.— Ďalej to tak nemôže ísť, gazdovstvo hynie a ja starý nedovladzujem. Musí to inak byť, — a pozrel Zuzke významne do očí.Zuzka porozumela otcovi a zármutok rozlial sa jej po tvári. Rana, mužovou smrťou zadaná, nebola ešte zacelená, a deti jej tiež robili starosti. Odvrátila sa mlčky od neho a vezmúc šaflík, vyliala nápoj kŕmnikom, ktoré s kvikotom a grúlením vítali svoju mladú gazdinú. Otcova narážka na vydaj ju prekvapila. Do tých čias v smútku pohrúžená nemyslela na tieto veci. Žila po mužovej smrti tichý život, zaplnený domácou robotou a starosťou o svoje dietky. Rozpomienky na muža boli také svieže, že iným dojmom nedostalo sa miesta, a teraz, hľa, otec odrazu zasial jej novú myšlienku, ktorá začala v nej robiť nepokoj. — Eh, čo! — usmiala sa smutne. — Hlúposti! — a prešla rukou čelo, ako čo by odohnať chcela dotieravú muchu stade. Ale tá ju sprevádzala neúprosne i do izby; len keď zazrela svoje bucľaté najmladšie dieťa šmýkať sa po dlážke, drdlajúce a rúčky rozprestierajúce proti nej, vtedy ju nechala.Skočila k malému Paľkovi, privinula ho k hrudi, náruživo celovala zafúľané líčka dieťaťa. — Nie, nie — vyhŕklo jej z úst a zase silne objala dieťa, ktoré prekvapene pozeralo na ňu, keď pocítilo na tváričke odkvapnuté materine slzy.Jej mať osievala múku, lebo mali zajtra piecť chlieb. Sústrastne pozrela na dcéru. — Nežiaľ už toľko, dievka moja; veď je pán boh dobrý on všetko napraví. Hľa, máš z čoho žiť, i deti tvoje, nuž čo sa máš prespríliš trápiť a žalostiť?A prešiel deň, noc zaľahla a s ňou pokoj rozložil sa nad celou rodinou, len Zuzke neprichádzal na viečka spánok. Rozličné myšlienky rojili sa jej v hlave. Darmo myslela na každodenné veci, na deti. Jej pery kedy-tedy i modlitbu šeptali, no otcove slová nedali jej pokoja.*Bola nedeľa. Boľo už zavčas rána vstal. Čistil si šaty a čižmy, aby na nich nebolo škvrny, a to tak pilne robil, ako čo by sa bol strojil na „parádu“ pred cisára. Ale ako by i nie, veď dnes ho mala po prvý raz vidieť v chráme celá dedina a família. On cítil, že zraky všetkých, keď pôjde, uprú sa naňho, vedel, že nejedno srdce rýchlejšie bude biť pri pohľade naňho, lebo darmo je, vojenčina pôvabnejším, vzácnejším robí šuhaja. Veď za tri roky bol v cudzine a za ten čas len kedy-tedy na par dní prišiel domov na návštevu ako pán. Vojak je ako i študent. Cítia sa oba v rodisku svojom ako „nadľudia“. Ale ani inak nemôže byť, keď z nich už na desať krokov páchne múdrosť. Hľa, ktorýže z mládencov vie takú štíhlu cigaretu ušúľať, hltať dym a nosom ho vypúšťať, čo mu ani slzy v očiach nezahrajú? Ktorýže sa vie tak rozkročiť, lýtka vystrieť, pohybovať nimi, čiapku do tyla zastrčiť a prázdnym patrónom opatrenou trstenicou poklepkávať po vyleštených sárach? Oj, to veru ani jeden z tých. čo sveta neokúsili, čo u cisára neslúžili. A veru i cítia svoju neroveň a závistlivo pozerajú naňho, ale len potajme. Nejeden doma na skrytom mieste probúva osvojiť si jeho spôsoby. A tak i Boľo cítil vážnosť svojho prvého vystúpenia, od ktorého záviselo jeho prvenstvo medzi mládežou vo Vážskej.Matka s utajenou radosťou pozerala na svojho syna. Riadila izbu. Obloky stierala od rannej rosy, vôbec vrtela sa i ona. Na posteli už ležali jej sviatočné šaty — sivé listerové. Sukňa dlhá, samá riasa, lebo keď ju šili, neskúpili látkou ako teraz. Driek je, ako sa patrí, čiernymi zamatovými šnúrkami ozdobený a čepiec, hlavná ozdoba vydatej ženy — nie ako teraz, čo nerozoznáš dievča od ženy, keď chodia obe s holou hlavou až hanba — čepiec akurátny, zakryje celú hlavu. Kvety fialkovej farby, medzi ktorými množstvo drobných, na drôtiky nastýkaných čiernych perličiek sa blyští a končí sa čiernou stuhou — takou, akej hockde už nenájdeš — hodvábnou, na dlaň širokou, vlnistou. Veľký turecký ručník s bielymi strapcami najrozličnejších farieb a vzoriek na plece a atlasová zásterka s čiernou čipôčkou tvorí parádnu toiletu pani urodzenej. Je pravda, že všetko toto je už trochu vyblednuté, ba poznať pri bedlivejšom pozorovaní i zašívanie. Ale ako by i nie, veď sú už asi tridsať rokov v truhle a okrem vetrania len na výročité slávnosti a pri druhých významných udalostiach uzrú slniečka božieho.Pri všetkej svojej robote pilne pozoruje, čo robí Boľo, a úsmev plný lásky a materinského blaha vyjasní jej mnohým strádaním predčasne zvraštený obličaj.Bola i ona niekedy pekná, štíhla, švitorivá i usmievalo sa šťastie na ňu, keď sa vydala. Boli chudobní, keď sa zobrali, mali len domček a jednu zemičku, na ktorej zemiaky a kapustu sadievali. Muž chodil do hôr drevo rúbať a s pltnicou zarobil ten mozoľný groš, ale čože, ťažká robota nebola preňho a tak skoro začal kašlať, až sa vysušil na triesku a umrel. Nezostalo po ňom nič inšie len dlh a malé chlapča, ktoré sa vraj podobalo nebožkému ako vajce vajcu. Aby sa mohla vyživiť, musela nádenníčiť, prať u bohatších, grajciar ku grajciaru odkladať, aby len mohla dlžobu vyplatiť. A pán boh jej pomohol, domček i zemičku udržala, len starosť, trápenie a núdza zorali jej včasnými vráskami tvár a modré, niekedy pekné a veselé oči hlboko vpadnuté v jamkách bez lesku pozerali vôkol seba.Doniesla synovi novú košeľu, ako sneh bielu, napredku s drobnými zámikmi, a preložila ju cez operadlo stoličky, aby tým lepšie sa ukazovala jej belosť. Hodvábny nákrčník — ešte od otca — položila k nej.Boľo to všetko videl a tak ľahko mu bolo okolo srdca. Odhodil kefu a čižmu a šelmovsky, tak ako to za chlapčenstva robieval, objal matku a dočervena vybozkával jej tvár. Ona, akoby sa durdila, vraví. — Ale iďže, nebuď pochábeľ. Veď si ty už veľký! — Ale pri tom jej je tak milo okolo srdca, tak sa teší, že ma dobrého syna, a i ona neodolá, ale tak, ako robievala, kým bol ešte maličký, vzala jeho hlavu do oboch dlaní a dívajúc sa mu do očí, pobozkala ho na čelo a žartovne buchnúc ho po chrbte, súrila ho do obliekania.— Ľaľa, či ho vidíš, maznáka; len čím skôr sa obleč, lebo onedlho budú zvoniť a nechcem, aby sme boli ostatní.— Ojej! Ešte je dosť času! Kedyže ešte budú zvoniť? Za ten čas žobrák i z tretej dediny príde, — odpovedá Boľo, berúc zase kefu a čižmu, aby pokračoval v práci, kde prestal.Nový kostol v gotickom slohu stál na konci dediny blízko fary, na vŕšku. Stavaný bol už od pár rokov, ale ani teraz nebol hotový, bo napriek milodarom a všelijakému zbieraniu, na ktoré pán direktor famílie a pritom inšpektor cirkvi bol chýrny, takže keď on len siahal do bočného vrecka po podpisnom hárku, už jeho známi chytali sa tobolky, predsa nedochádzala päta k uchu. Preto sa museli uskromniť so školským príbytkom, kde v učebnej sieni odbavovali služby božie.Škola bola prenajatá v starom zemianskom dome, vystavanom na hornom konci dediny. Za onoho času vystaval ho Miklúš Vážsky, chýrny advokát, pýcha famílie, lebo vedel šikovne z čierneho biele a z bieleho čierne urobiť a k tomu vraj náležite oholiť stránky, takže odchádzali od neho veľmi ľahké, sprostené márnych vecí sveta tohoto, ale naplnené slovami a múdrosťou pána fiškála, až sa im hlava točila. Takto nazhŕňal si pekný majetoček, ktorý však bohvie pre akú príčinu (ľud si povrával, že spravedlivosť božia!), roztratil sa tak, ako prišiel, a pán Miklúš na starosť opustený umrel, nechajúc po sebe len dlhy a povesť, že chodieva mátať do svojho domu, nemajúc pokoja pre nečisté manipulácie, ktoré popáchal za živa.Dom prešiel na licitácii pánu direktorovi do rúk za bagateľ, ktorý ho potom, keď škola i s kostolom vyhorela, dal z lásky ako inšpektor cirkvi na školu do prenájmu, ale len spoly. Cirkevníci, pravda, si šepkali, že nemá z toho škody. Z púhej lásky proti mladému učiteľovi, aby nebol tak samotný, držal v druhej polovici domu rozličných obyvateľov, raz strojníka, druhý raz faktora, a na jeseň, keď si myslel, že je tam najstrašnejšie bývať, lebo severák lomcuje vetchými oblokmi, trepe železnými okenicami a skučí dolu komínom, vtedy rozšíril svoju, starosť o chudáka učiteľa a poslal mu za spoluobyvateľov na pár týždňov svojich šiestich mlatcov.Školská sieň bola obrátená na kostol. Jeden kút pri obloku bal obitý latkami, na ktoré bolo oblečené rúcho; ten slúžil za kanceľ, a cirkevná truhla, oltárnym rúchom naplnená, bola podnožím kancľa, aby kňaz mohol vyššie stáť. Pridalo sa raz, že kostolník zabudol truhlu zavrieť a pán farár miesto povýšenia hupol do truhly, takže sa stalo slovo skutkom: — Máličko a neuzříte mne, a opet máličko a uzříte mne. — Hovorilo sa, že v ten deň malý osoh doniesla kázeň, lebo pani sestry často museli zakrývať ústa ručníkom: voľačo im perami trhalo, až im slzy stávali do očí. Medzi dvoma oblokmi jednoduchý stôl s nohami na kríž slúžil za oltár. Na ňom svietniky, krucifix a papierové kvetiny boli jedinou okrasou skromného tohto stánku Hospodinovho. Popri stenách boli položené lavice matróny, školské stolice boli pre mužských. Učiteľova izba slúžila za sakristiu.Už tretí raz ozval sa hlas zvona zo starej drevenej, osobitne stojacej zvonice. Nábožný ľud hrnul sa na služby božie. Pán kostolník s batôžkom, z ktorého agenda a luterák vykukávali, kráčal vopred a pán farár za ním.Kostolník je vo Vážskej veľmi vážená osoba. Nielen preto, že je moc ráz na fare, ale i preto, že obyčajne mladí učitelia potrebujú pomoc pri spievaní: on považuje sa aspoň za vicekantora.Boľo s matkou sa tiež poponáhľali. Boľo bol ani zo škatuľky, všetko sa na ňom lesklo. Malé fúziky, trocha brčkavé, pod nimi svieže pery, bystrý pohľad, to všetko ho činilo pekným šuhajom. K tomu nová, sťa sneh biela košeľa, prusliak so striebornými gombíkmi a všetko tak slušalo na ňom ani uliate. Keď vstúpil s matkou do kostola, všetci sa obzreli. Anička stála medzi dievčatami. Zazrela ho a zapýrila sa od šťastia. Matka uklonila sa pani sestrám, usadila sa k pani kurátorke, z druhej strany majúc za susedku Zuzku. Predtým ona sedávala bližšie dverám, cítiac svoju opustenosť a chudobu. Ale teraz načo by sa mala skrývať, keď má hodného syna? Veru nemusí sa zaňho hanbiť. Matke, ktorá má syna na ženenie, rýchlo stúpajú akcie.Bani kurátorka s vľúdnym úsmevom pošinula sa, aby Boľovej materi urobila miesto a ani jej na um neprišlo zbadať premenu. Zuzka, v smútočných šatách sediaca, tiež pritiahla k sebe sukne, aby jej suseda mala priestrannejšie miesto.Bohoslužba sa začala. Pán kostolník sedel pri učiteľovi, a spieval celým hrdlom, až bol červený ani rak, a kto sa opovážil inak zatiahnuť, ako to patrilo, obrátil sa a zazrel takým okom naň, že hneď mu hlas v hrdle zmrzol. Pani kostolníčka, ktorá z druhej strany pri pani kurátorke sedela, stúlila ústka a zbožným zrakom pozrela najsamprv na svojho manžela, potom po všetkých, akoby chcela povedať: hľa, ako vie, ako sa namáha! Bez neho nikde nič!Zuzka všemožne sa vynasnažovala sústrediť pozornosť na zmysel piesne. Spievala horlivo, pri citnejšom mieste rýchle utrúc oko, ktoré bolo navlhlo; ale jej myseľ bola nepokojná. Hriešne myšlienky ju trápili; tu jej prišla na um možnosť vydaja, tu zase starosť o gazdovstvo. Ona statne bojovala so sebou, nútiac sa obživiť si rozpomienky na zosnulého muža; ale oproti nej na druhej strane stál Boľo a tie oči sa tak leskli, tie kučeravé fúziky tak boli vykrútené, pery také svieže, ešte i ten nákrčník taký pekný bol na bielej košeli!Kňazov hlas zaznel z kancľa a sypali sa slová „o márnosti sveta tohoto“. Nejedna pani sestra si vzdychla, keď niektorá veta sa jej zapáčila. Zuzka horlivo uprela zrak na kazateľa. Chcela premôcť „hlúposti“, ale zato videla, ako Boľo pozrel na ňu. Srdce jej rýchlejšie bilo. „Čo je to?“ myslela si „Hlúposť“. Zbadala, ako jeho zrak skĺzol sa z nej a inde zabehol. Obzrela sa a a vidí jeho láskavý pohľad utkvieť na Aničke. Aničkina tvár sa jasala blahom.Anička ako čo by bola cítila, že hľadí niekto na ňu, obrátila sa a videla Zuzku, ktorá bledá, s ustrnutým výrazom na tvári pozerala na ňu. Obe sklopili oči. Prečo, samy nevedeli. Aničke ako čo by mrázik bol prebehol po chrbte. Nebolo jej už tak veselo. Zuzka zahanbená sklopila oči a hnevala sa sama na seba, že náhodou zamiešala sa do veci, do ktorej ju je nič. Žiaľ jej zatiahol hruď. „Hľa,“ myslela si, „i ja som bola taká šťastná, i ja som mala na koho myslieť, koho čakať, na koho sa usmiať a to všetko sa minulo, všetko je preč… Veď som už stará mám troje detí“.„Akého si ti vypriadla,“ myslela ďalej, „to prôšťa. Či ho vidíš? Veď on by si i bohatšiu mohol vziať“. A myseľ ako čo by jej bola ďalej zabehla, ako bolo slobodno. Pretiahla si ručníkom tvár a začala sa so skrúšeným srdcom modliť. Modlila sa vrele, s celou dušou za kňazom: — Bože náš, buď pri nás, buď v nás, buď vôkol nás. Zachovaj nás v pravom hriechov našich želení. — Keď prišla v otčenáši na „neuvoď nás v pokušení, ale zbav nás od zlého“, cítila poľahčenie. Prestal nepokoj a nastal mier duše. Príduc domov z kostola, vrele vyobjímala a vybozkávala si deti, ktoré bežali materi v ústrety. Zhodila sviatočné šaty a pomáhala materi dovariť obed.*Zuzka sama sedela v izbe a šila šatôčky deťom. Matka odišla trocha na priadky, otec bol vo vyhni. Janko, jej najstarší syn, bol v škole, a Marka, tá zase sa hrala s kamarátkami, len Paľko sa titlal okolo matere. Bola tak pohrúžená do roboty, že ani nespozorovala, keď sa otvorili dvere, ktorými vkĺzla suchá, v ošumelých šatách oblečená osoba.— Dobrý deň Zuzka, — poklonila sa Kohútka. Ešte jej mať ukradla Michalovcom kohúta, nuž im to meno prischlo. — Jaj, ani som nevedela, že si sama doma. Kdeže sú pani stryná a pán strýčko? — Zuzka sa strhla, no keď videla Kohútku, usmiala sa. — Vitajte, stryná, už ste dávno neboli u nás. Sadnite si! Čože vás dobrého donieslo k nám? — a usadila Kohútku.— Jaj, Zuzanka moja radostná, ani ma neusádzaj, veď vieš, mám mnoho roboty. Muž, ten starý korhelisko, už príde, nuž bude mu treba zase niečo do toho hrtana doniesť, a chcem i trochu halušiek mu uvariť s tvarohom; tak reku zabehnem k vám, či by ste reku mi takto nemohli za štyri grajciariky reku predať. Pravda, peňazí som nedoniesla, lebo vieš, ako je, práve teraz sme nie pri groši. Ale zato nič! Veď vieš, muž príde z roboty, nuž donesie, tak ti potom zaplatím i tých pár grajciarikov, čo som ti ešte predtým dlžná ostala. Oj, srdce moje radostnô, neboj sa ty nič, veď my to zaplatíme statočne. Ojej, čo len to! No, či by si ja cudzie na svedomie. No, to už nie! — hovorila rýchlym prúdom Kohútka, usádzajúc sa a pritom vše pozrela na dvere, či niekto neprichodil vyťahujúc pod kabátom schovaný tanier.Starý Gašpar a jeho žena nemali ju radi, lebo bola ona žena lenivá a pritom klebetná. Všade strčila nos a už to rozniesla po dedine. Vyhliadla si vždy taký čas, keď Zuzka sama bola doma, lebo vedela, že ju môže ľahko občankať. Zuzka ju rada počúvala, lebo jej vedela po vôli hovoriť, tu poľutovať, tam zase niečo nového doniesť a ani nikdy neodíde prázdna od nej.— Ach, bože môj! — vzdychla si Kohútka, — ešte vždy v smútku? No, veru to je už nie v poriadku. Ešte sa ti môže niečo stať. Už ako je, tak je, ale živý so živými a mŕtvy s mŕtvymi. Veď sa len nemôžeš dať zaživa zahrabať… Veď je pravda, pán boh ho osláv! — a tu si oči i nos utrela, — veď bol dobrý aj robotný, ach, aj na chudobu takto nezabúdal. Oj, veru nie… i nám, hľa, bol pomohol pred Veľkou nocou, keď sme to nemali čo a ako. Veď sa pamätáš.Zuzka kývla hlavou.— Už sa stalo, viac sa neodstane. A potom, vieš, bol slabý vždy, kašlal, no a ty vyzeráš ani ruža v najlepšom kvete; bol by hriech, aby si takto v smútku naveky vädla. Treba ti veru aj na vydaj myslieť, — a pozrela na ňu zvedavo, čo ona na to povie.— Ale čo to len hovoríte, stryná. Ja? Veď mám troje detí! — a odvrátila si hlavu. Kohútka zbadala, že udrela na pravú strunu. Priblížila sa k nej a vezmúc Zuzkino šitie do ruky, chválila ho a vypytovala sa, komu šije a po čom to kúpila.— Ach, veď je to len pekne, keď si to tak vieš sama ušiť… Ale, Zuzka, nepočula si, že Tomáš Matejovie, čo mu vlani žena umrela, chce sa ženiť? Je on veru chlap na mieste a má aj niečo majetku. Nuž a že má jedného chlapca, to veľa neznamená. Keď trocha odrastie, dá ho na remeslo a bude, akoby ani nebol.Zuzka vybadala, kde asi mieri; len šila ďalej, akoby nič. Potom ľahostajným hlasom, z ktorého jednako vyznelo, že z toho nebude nič, povedala: — Je pracovitý a zaslúži, aby dostal sebe primeranú ženu.— Miško Ferovie, — prerečie Kohútka s najnevinnejším výrazom, — by nebol na odhodenie.— Ach, to je korheľ, ten len v krčme sedí. Beda tej, ktorá sa zaňho dostane — odvetí Zuzka.— No, či ho vidíš, — začne zase Kohútka, — ale ti ten Boľo len opeknel. Či by si to bol niekto pomyslel? A tá Miklúška aká ti je hrdá, ako čo by plnú truhlu peňazí mala. Ľaľaď, len nedávno ti jej bolo dobre sedieť pri dverách, a teraz sa ti vystrčí k pani kurátorke.— A prečo by si nesadla? — zastáva Zuzka a červeň vstupuje jej do tváre. — Veď v božom chráme sme si všetci rovni.— Veď je tak, pravdaže je tak… hm, veď ja nič. Nie že by som chcela zle, ó, božechráň! Stryná Miklúšovie vždy boli akurátna osoba. A ako ti len vychovali toho Boľa. Veru mu niet páru, a čo ma najviac mrzí, je to, že tá kľampa… pozri ju, akého si ti vyberie. Ani ti nemá nič, len čo je na nej a zopár tých handár. No, dajtimibože, z toho sa nenaješ.— Veru. Boľo by si bol mohol i majetnejšiu dostať. — Vtom sa zasekla a pozrela na Kohútku v zmätku, či voľačo nezbadala.Kohútka fľochla na ňu, ale stavala sa, akoby nič a riekla: — Tak je, máš pravdu. Čože by si mal Boľo zahrdúsiť s ňou život, keď si môže vziať aj inú, ktorá je aj hodná aj majetná. — Pritom výrazne pozrela na Zuzku, ktorá sa zohla nad šitie, aby ukryla pohnutie.Zuzka sa bála, že tlkot srdca ju prezradí. „Čo je to len?“ myslela si. „Veď mňa doňho nič, nech si robí, čo chce, veď je to hlúposť!“— Oj, čo len to! — hovorila ďalej rýchle Kohútka. — Čo len frajerka. Či sa každá vydá za frajera? Hľa, Rózka, vodila sa za dievčenstva s Matejom Katrenovie. Aká to bola láska, a rodičia nedali ju zaňho, ale za Štefana. Nuž a či je nie dobre? Čo len to… Ale som zadlho tu meškala; jaj, musím sa ponáhľať! Tak reku, Zuzka, toho tvarohu ak by si mi mohla predať, veď ti ja už tie grajciariky donesiem.Zuzka vzala tanier a šla do komory; za ňou Kohútka, chváliac všetko. Hodnú hrudu tvarohu položila na tanier a pridala k nemu ešte i rezeň slaniny. Kohútka rýchle zaobalila do ručníka tanier a potichu na prstoch vyšla na dvor, kde, poobzerajúc sa dookola, či starí ju nezbadali, nahla sa k uchu Zuzky, ktorá ju vyprevádzala: — Neboj sa, Zuzka, Boľo musí byť tvoj! — A nečakajúc odpovede, rýchlo sa stratila.Zuzka ustrnule stála. Chcela odporovať, chcela vykríknuť, ale Kohútka už bola preč. Nával citov ju zachvátil. „Boľo jej! Teda on má byť jej? Hlúposť!“ Ale tá hlúposť tak sladkou sa jej zdala, tak žiadúcou! Odrazu vypukla v nej náruživosť mladej ženy, ktorá bola doteraz tlmená. Bolo jej jasné, že ho miluje, že ho žiada, že musí byť jeho. Rozčúlená vrátila sa do izby, kde malý Paľko plakal. Vzala ho na ruky, ale netuľkala ho tak srdečne ako predtým, bo bola naplnená obrazom inej bytosti, ktorá sa je stala takou drahou.Miklúška vedela o Boľovom pomere k Aničke. Nebolo jej po vôli, že syn rád vidí dievča celkom chudobné. Radšej by bola bývala, keby si bol vyberal medzi dievčatami, ale bola dobrej povahy a k tomu si syna zbožňovala, preto nechcela mu kaziť vôľu, nechajúc všetko na pána boha.Prala šaty, keď prišla k nej Kohútka. Bolo jej divné, čo ju k nej vedie, lebo Kohútka neotĺkala často jej prahov.— Prišla som vás trochu vidieť, pani strynká, reku čo robíte. Práve ma cesta tadeto viedla. Bola som u Gáborov, nuž reku nazriem i k vám.Miklúška usadila Kohútku pri obyčajnom vyhováraní, že práve teraz perú. — Ale viete, ako je, človek len odkladá s tým praním: raz je nepekný čas, druhý raz máš inde robotu, nuž doma robím vtedy, keď stihnem. A veru prádla sa mi, odkedy je Boľo doma, drahne nakopilo.— Jaj, veru tak; veď vám je to i u druhých nie inak. Čo len vy, to je ešte nič, ale ja úbohá stvora! Lebo viete, ten môj starý, ten vám veľmi mnoho šiat počierni, ani by ste neverili. Nič nedá pozor na seba. Len teraz mu dáš košeľu, bielu ani kvet, a už čosi — kamsi fľak na nej ani dlaň. Čo máš, hriešna stvora robiť, zas len čistú daj, lebo vám je svet veľmi planý, hneď vezmú v reč, že si muža nefedrujem.— Veru sa to i začierni najmä pri robote. Tu sa šuchneš, tam sa otrieš, to už ináč nejde, — prikyvuje Miklúška, pritom si hútajúc. „Ký beťah ťa sem len doniesol? Zaiste chceš niečo vyňuchať.“— Tak je to, — hovorí Kohútka ďalej. — Ach, ale ste vy len šťastlivá osoba, pani stryná.— Prečo, dievka moja? — spytuje sa Miklúška. — Veď celý môj život nebol inšie, len trápenie a hrdlovanie.— Veď je pravda, svätá pravda, že ste mali mnoho trápenia: ale, buď chvála pánu bohu, ste sa dožili i radosti i synovi. Ach, ako vám ho chvália! Onehdá v nedeľu, keď ľudia šli z kostola, len o ňom hovorili. Ale čo je pravda, to je pravda, je ako vymaľovaný.Miklúška, ani čo by na ňu ukladal, tak rástla od radosti keď jej niekto syna pochválil; ale zato, akoby nič, skromne odvetila: — Ach, nuž, len či je dobrý, a to je, chvála pánu bohu. Čože by sa stareli oň, veď je chudobný, nemá len ten domček, zemičku a dve zdravé ruky.— Jaj nehovorteže, pani strynká, tak, — odvetila Kohútka, akoby urazená. — No, či je bohatstvo všetko na svete? Hľa, pozrite starého Gašpara, čože mu je z celého gazdovstva a bohatstva, keď nemá syna. Zaťko mu zomrel, nuž a tie dve ženy veru nedostačujú. Nemá ani kto by mu hnoj vykydal, musí na staré kolená sám i to.— Veď je tak, — vzdychla Miklúška, — ale prečo si nedrží ešte druhého paholka, keď mu jeden nedostačí?— Viete, ako je: Kubo robí, Kubo je. Nie je to tak, ako svoj. Tam by bol potrebný mladý gazda, aby dohliadal na všetko.— I to bude, — odvetí Miklúška. — Čože, Zuzka nie je stará, ani tridsať nemá, nuž ľahko sa vydá, keďže jesto na čom žiť.— Aj ja tak hútam, — skočila jej do reči Kohútka. — Ona je stvora mladá, pekná, mocná. Čo len troje detí. Či ich var’ muž bude chovať? Tie odrastú, ani sa nevie ako. Či je to tak, ako kde krajce treba čítať? To už nie! Keby ste len videli, čo je to tam toho, plné truhly plátna, pôlty slaniny, mäsa pôrčového, múky, strovy — tomu ani počtu niet. To vám je všade ani nabitô. A k tomu Zuzka je samá dobrota. Onehdy som bola u nej za štyri grajciariky tvarohu si kúpiť. Viete, ako je. Keď som sama doma, ani mi jesť nepríde do umu, ale mužovi, tomu aby vždy vypekal a vyváral. Tak reku idem si kúpiť. Dala: a čo myslíte, že prijala? Nasilu som jej podávala, že, reku ja zadarmo nechcem — to už nie, ale ona nie a nie, len vraj prijmite; ešte mi i kus slaniny odrezala. Nuž taká vám je to stvora.— Veď ja viem, že Zuzka je dobrá žena a nie je pyšná, zaslúži, aby dobrého muža ešte dostala.— Zaslúži, pani strynká, veru zaslúži. Keby ste vedeli, že ona nehľadí ani na bohatstvo, len na to, či je poriadny a či je nie korheľ. Onehdy, keď som to po ten tvaroh bola, tak sa mi od srdca vyžalovala. Obe sme sa srdečne vyplakali, — a už utierala koncom zásterky oči. — Ach, strynká moja, hovorila, ani neviete, aká som nešťastná! Otec chce, aby som sa vydala, aby ma vraj videl ešte zaopatrenú, aby mohol ešte on voviesť mladého neskúseného zaťa do gazdovstva. Veď by som sa i vydala, vravela, ale keď ten, koho by chcela, sa nedostane. — Tu zastala.Miklúška bola ako na tŕní od zvedavosti. — Nuž a ktože to má byť?— Jaj, to vám už nepoviem, lebo mi to pod najväčšou tajnosťou povedala. Musela som sa jej zadúšiť, že nikomu nepoviem. — Zastala. Čakala, či sa jej Miklúška bude spytovať.Miklúška sa nespytovala. Zdalo sa, akoby bola pohrúžená len do roboty.I pristúpila k nej Kohútka a utlmeným hlasom, aby nik nepočul, šeptala. — Strynká, poviem vám, aleže nikomu nepovedzte, preboha vás prosím. Zuzka nikoho nechce… — Vtom zastala, Miklúška naklonila ucho k jej ústam. — Zuzka nikoho nechce, len Boľa. To je tak pravda, ako že je boh nad nami.Keď to vyriekla, vydýchla si, ako čo by jej kameň bol spadol zo srdca.Pozrela na starú, ktorá prekvapene hľadela na Kohútku. Verila i neverila. Lichotilo to jej materinskej márnomyseľnosti, že najbohatšia žena lipne za jej synom, ale i robilo jej to starosti, keďže vedela, že Boľo už nadpriadol známosť s inou. Jej odrazu boli jasné výhody z toho sňatku. Boľo nemusí ísť do hôr na rúbanie, na pltnicu, kde sa chlapi len rozpijú a prechladnú. Bude doma, pri gazdovstve, nebude sa treba starať čo na zajtra… mal by všetkého v hojnosti.— Je pravda, že žena je staršia ako on, — vraví Kohútka ďalej, — ale je i múdrejšia, nie kadejaký pochábeľ, čo si ti mužovi nevie ani polievky zapražiť. A potom čože je tri-štyri roky — dajtimibože! Hľa, ja som o šesť rokov mladšia ako môj muž a mám vrások na tvári ako do roka dní, a môj muž? Ten je ešte i dnes ako na strunách. Nie mladosť robí vek, ale spôsob, ako sa žije. Či má Zuzka nejakú starosť? Oj, tá vám bude i o tridsať rokov ešte nevesta!… A potom dievča, dievča. Nuž veď je to pekne, veď je to pravda; ale i tá krása sa stratí, a čo mi je po krásnej mise, keď je prázdna.Kohútke sypali sa slová ani z vreca. Miklúška len počúvala, až ani nezbadala, len keď vovedno sedeli, jedna druhej ruku stískali a hlavou prikyvkávali.Už sa zmrklo, keď Boľo prišiel z roboty domov. Kohútka mala ešte čo hovoriť. Keď ho zazrela, strhla sa. Prihovorila sa mu a významne pozrúc na matku, odišla domov.Mať so synom sadli k večeri. Sedeli bez slova. Matka často pozrela na syna. Bolo vidieť na jej tvári, že niečo chce povedať, ale sa ostýcha. Už jej bolo slovo na jazyku, ale nevedela, kde začať. Boľo si chutne ujedal; poznať bolo na ňom, že vylačnel.— Syn môj, chcela by ti niečo povedať, — rečie matka, keď vidí, že už odložil lyžicu. Ústa si utrel do uteráka a napil sa čerstvej vody z krčaha.— Čože by ste chceli, mamo? — vraví Boľo a sadá si k peci na lavičku.— Vieš dobre, syn môj, že som sa už zostarela. Už som slabá, nedovladzujem, tak si hútam, že by bolo dobre, keby ma mal kto zameniť a pomáhať mi. Hľa, už si chlap na mieste, tu je čas, aby si aj ty vstúpil do človečenstva a oženil sa, lebo čas uchádza a mladosť s ním, a ja by ťa ešte tiež rada videla opatreného.— Veď ja som tiež už o tom rozmýšľal, lebo i ja vidím, že vám treba pomoci. Nuž keď si zarobím na svadbu, tak sa aj ožením. Pôjdem na mesiac, na dva do hory, nuž donesiem pár zlatých, a potom vám privediem nevestu do domu.Matke to nebolo po vôli, že odkladá; ale ako opatrná len obďaleč začala. — Počuj, syn môj. Ja božechráň, aby sa ti chcela zastarieť do tvojho výberu; ale ako matka ti musím pripomenúť, že láska skoro pominie a vytriezvenie príde skôr, ako sa nazdáš. Hľa, i my s nebožkým tvojím otcom sme sa mali radi, ale čože to bol za život, keď sme celý ten čas biedili. Ja hneď po svadbe som na celé týždne samotná ostala, lebo tvoj otec musel ísť za zárobkom. Potom, hľa, tá choroba, všetky ťarchy sa na mňa zvalili. Akéže to šťastie? Ovdovela som, nemala som len pána boha a teba. Pán boh mi pomohol, ale cez koľké súženie som prešla, to len on sám vie. A tak i ty, keď si Aničku vezmeš.Boľo sa strhol.— No, no, veď ja nič proti nej nemám. Veď je poriadne, dobré a pracovité dievča. Ale keď si pomyslím, že i ty tam mi môžeš zahynúť, tak mi srdce stisne, hneď by plakala. — A ozaj, oči sa jej slzami zaliali.— Ale, mamo, — teší ju Boľo, — veď sa len nebojte. Uvidíte, že všetko bude dobre. Ja a Anička vás budeme radi mať… a potom Anička vás bude vo všetkom poslúchať a vám pomáhať. Veď je pán boh dobrý, čoho nemáme, to mať môžeme; ešte všetkých darov nerozdal.— Veď je tak, — vraví matka. — Ale predsa, keď si pomyslím, aké šťastie by si mohol urobiť… Hľa, hocktorá by išla za tebou. Počula som, že sa i Zuzke Gašparovie páčiš. Čo myslíš? Bol by si pánom. Miesto hory a dreva opatroval by si štyri voly a statok ani lasice. Keď by si na nich šiel po seno, každý by sa obrátil a závidel by ti; ešte by sa ti aj klaňali. Je pravda, že je trocha staršia; ale čože je to, zato je ona pekná a dobrá žena. Na deti by si nemusel zarábať, veď oni majú dosť a dosť. A tak by si nemusel hrdlovať, ani po kolibách spávať, ale na posteli v peknom kamennom dome.Zamĺkla. Uprene pozrela naň, aký dojem urobila naňho reč. Ale Boľo mlčal, len pokrútil hlavou, že z toho nebude nič.— A čo sa Aničky týka, neboj sa, že by si z toho niečo robila. Trochu by banovala, a potom by ťa zabudla a vydala sa za Jožka Matejovie, ktorý ju tiež pýtal a ktorý ešte i podnes čaká a nežení sa. I jej by bolo lepšie, lebo vieš, Jožko keď je i nie z bohatších, ale je ani nie najchudobnejší.Boľo zostal stály. Pokrútil hlavou a kývol rukou: — Mamo, toho nebude nič. Ja a Anička sa už dávno radi vidíme. Ja neopustím Aničku, ako i ona pre mňa nechcela ísť za Jožka. Poručeno bohu, už sa my len zoberieme. A keď nemáme všetkého, aspoň sa radi máme a suchý chlieb nám lepšie bude chutiť ako Gašparov biely a mäkký.Matka na tieto reči nepovedala ani slova. Boľo vyšiel von a ešte toho večera, zíduc sa s Aničkou, privinul ju silne k svojim prsiam a dlho ju držal v objatí, ako čo by sa bál, že mu ju niekto vyrve a tíško šeptal jej do ucha: — Nie, nik mi ťa neodoberie, ty budeš moja, len ty jediná. Nedám ťa za nijaké bohatstvá.Aničke znela tá reč tak milo, ako nijaká hudba na svete.
Cajak_Pred-oltarom.html.txt
K hodom slávy[1][2]Zaznelo slovo od východu —zdúpnel, zaskučal starý svet;mráz zimný objal zem i vodu —slovanská krv stala kypeť!Kto sa to ozval? Neznáte Ho?Neznáte hlas ten z dávnych dôb —čo surmou znejúc dňa súdnehotisícletý prelomil hrob?To génij Slávy. On velikán,vzlietnuv z našich karpatských brál,zatočil kolo ponad Balkán,nad Bielu Horu, nad Ural.A kade letí, všade svitá;na ňom zraky miliónov,mlaď víta si v ňom Svätovíta,víta slávu budúcich dňov.V strachu teší sa noci plemä:„To meteor, mam étera!Nebojte sa! — netkne sa zeme —to jak skrslo, tak umiera!“ —Tak letel On nebom holubím.I uzrevši ho v sláve zôr,mať Moskva vstala s srdcom ľúbymotvárať mu svoj zlatý dvor:„Vojdiž! — Tu tvoje voľné pole,tu oltár, oheň, čistý zdroj,tu národ, junač dobrej vôle —tu štít i pravdy strašná zbroj!“A tu, zázrak v krajne zázrakov,sadnúc na svoj súdený trón —ľúbosti dúhou sedmorakouVýchod i Západ objal On.I k hodom volá, k hodom Slávy,Slavian bratov, vesmír celý:a cez víchry, blesky, mrákavybratia rodní doleteli.„My tu v objatí Slavian deti,nech živly zemské vztekom vrú,my nesieme Jemu k obetii život svoj i svoju krú!My tu, pod kriedly nášho Génija,rodmi všeľudstva obstatí,svätíme deň znovuzrodeniaa prijímame krst svätý!Svieť, Génij, svieť nám oko Tvoje,ruka Tvoja blahoslav námi veď nás cez púšť i cez bojev zasľúbený to Slávy chrám!“ —Nuž svet! — či to blesk meteora?či mámivý mladosti tieň?To lásky, viery čistá zora —a so zorou tou Slávy deň!Páč! — jak veľká tá zem Sloväna,tak veľká jeho úloha:v bratoch ľúbiť ľudstva plemenáa v ľudstve — milovať Boha! —R. 1867[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]Štiavnica 1867. Pôvodne nazval ju Pozdrav k prvším Slávy hodom (rukop. 1873 a pozd.), neskoršie slovo Pozdrav prečiarkol a pomenoval K hodom Slávy (rkp 1879). Vyšla až v Spevoch, predtým ju Botto (alebo niektorý redaktor) neodtlačil zrejme z politických príčin, ako vidno z listu Pokornému z 1. februára 1880, kde píše, že ak by sa Pokornému zdal tento „kus“ závadným, môže vystať (pozri str. 509 týchto poznámok).
Botto_K-hodom-slavy.html.txt
Pokuta za hriechJe krásny deň. Keby už napozajtre nezvestovali deti a Cigáni pod osvetlenými oblokmi domov, že sa Spasiteľ sveta narodil, nuž by si človek myslel, že je nie deň v predvečer Vianoc, ale jeden z tých milých dní babieho leta. Takéto dni, áno počasie trvajúce až do Nového roku, nie je zriedkavé na žírnych rovinách požehnanej Dolnej Báčky. Aj teraz nebo bolo ani sklo jasné. Fruška gora, pohorie to, neďaleko Sriemu, príjemne sa vlnila, vše nižšie a nižšie sa skláňala, aby zanikla v ďalekej rovine.Z druhej strany, kde len oko zasiahne, rozprestiera sa ani dlaň rovina, posiata už zelenou oziminou. Zelené lány pretrhnuté sú širokými tablami teraz zúhorenej zeme. Do tejto budú sadiť na jar kukuricu. Kde-tu zabelie sa kostol. Hľa, sprava počuť tiahly spev oráča. Koníky mu bystro stúpajú, aby vyorali ani šnúru rovnú brázdu. Ináč pokoj panuje v prírode, len niekedy je pretrhrnutý hrkotom voza, alebo kvákaním vrán.V takýto deň putoval zo Sriemu Ďuro Pavnica po širokej, z oboch strán morušami vysadenej ceste. Bol už dobrý štyridsiatnik. Klobúk mu bol pošinutý do tyla. Na pleci mal pohodenú už hodne obšúchanú širicu. Na ľavom boku visela mu od prázdnoty spľasnutá kapseľa, nad ňou kolembala sa na motúze prehodená veľká píla, ktorej zuby boli do žliabku lieskového prúta vnorené. Na pravom ramene mal zakvačenú sekeru, ktorej hrabové porisko pohybovalo sa z boka na bok podľa kroku majiteľovho.Ako vidíme, Ďuro Pavnica je drevorubač, a to zo Slivnice. Jej obyvatelia sú chýrni drevorubači a v zime zájdu ďaleko do Chorvátska, áno, až do Bosny, aby tam vytínali les, určený či na ohrev, a či na chýrečné sudové dúhy.Pavnica teraz samotný ponáhľa sa, ako totiž môže, lebo mu je krok nie istý. Často sa potočí, a to nie tak od ustatosti, ako od užitého nápoja.Nuž ale ťažko si to aj ináč myslieť. V Srieme, tam v Iloku, vypil si dobrej rakije (slivovice); zatým zajedol si kúsok slaniny, jednu cibuľu k tomu aj okruštek chleba, čo mu ešte žena bola poslala. Kým sa preplavil cez Dunaj do Palánky, veru za ten čas hodná chvíľa prešla. Cibuľa a slanina smädí, nuž kdeže by mohol starého, dávno známeho krčmára obísť. I zašiel k nemu, vypil si pollitrík a pohol sa ďalej. Potom v najbližšej dedine, zase v druhej, všade má známych a všade dobrý nápoj točia, tak čo len po dva deci, už sa pozná na človeku. K tomu ešte zakaždým si pomyslel, keď prišiel k nejakej krčme, aby sa sám pred sebou ospravedlnil: „Nuž a čo? Veď môžem! Či všetko prepijem? Hľa, pekných pár korún mám v mešteku, a čo strovím tú korunku, lebo dve, to aj zaslúžim, dosť som sa narobil, aj nazimil.“ A tak, keď si uspokojil svedomie, spokojne hasil smäd a ani nezbadal, len keď už bol, ako sa hovorí, hodne dotrundžený. Medzitým, ale nezabudol deťom kúpiť promincle a žene kilo orechov, aby bolo v dome čo rozbíjať na Kračún.Už sa biela veža slivnická dávno Pavnicovi ukázala, ba čo viac, zdalo sa, že sa pri každom kroku uhýna a kýva, akoby ho pozdravovala. Keď ju zazrel, usmial sa, podvihol klobúk a pozdravil ju.„Tu je už, chvalabohu, dávno Slivnica,“ zvolal veselo a potom doložil: „Hej, predsa nikde na tom šírom svete nie je tak dobre ako v Slivnici!“ a popchol strmšie kroky.Ovzdušie netrvalo zadlho. Nohy ho nechceli niesť a hlava mu tiež ako cent ťažká sedela na väzoch. Na oči mu išli driemoty. Zdalo sa mu, že každý krík vábi ho k sebe, aby si šiel podeň oddýchnuť.„Nie,“ zvolal odhodlane, „a ešte raz nie. Nepôjdem, hoci som aj ustatý. Už sa len dákosi dovlečiem domov. Do paroma, už som mnoho ráz aj po horšej ceste išiel a s väčšou ťarchou, akže by bol tak vystál, to sa mi ma môj hriešnu dušu nestalo!“„Ej, už je len tým ženám dobre! Sedia si pod pecou a chrbát si hrejú od rána do večera… A čože robia? Len čo s tým kolovrátkom vrždia. Ale my, čo sa musíme nalopotiť. Ozaj, čo len tá moja Zuza robí? Či ma čaká, a či nie? Keby len nebola taká spurná. Ale ona? Keď sa človeku niekedy pridá, že viac naberie… ako teraz. Čo teraz? To ni je pravda, že by som sa bol opil! Čože som aj? Čo len trochu cestou, či je to voľačo? Ej, starneme Ondriš, starneme, už ťa ani nohy nevládzu, ani hlava už nevydrží. Len tá Zuza! Ako ma len privíta? Ja sa jej zavďačím… Keby len taký hurt nenarobila za každú maličkosť, čo sa hneď susedia zbehnú.“Asi v tomto zmysle zhováral sa sám so sebou a hrdinsky kráčal k domovu. Už prišiel do dediny. Zďaleka zazrel i kmotru Šulíčku ako niesla v kante vodu z pitnice. Už sa ho aj Martin Brkoš stačil, idúcky z vyhne, opýtať, že ako sa mu vodilo, a on zase, čo je nového v dedine.Keď sa priblížil k svojej chalupe, videl uličné dvere otvorené. Na dvore bolo ticho, len čo kohút medzi sliepkami hrabal ma smetisku a mačka mu prišla miačkajúci oproti. Zložil sekeru a pílu pod stenu a vstúpil dnu. Pitvor bol prázdny, taktiež aj izba.„Čože je to?“ myslí si, „ani detí, ani ženy niet doma, a všetko je pootvárané!“ zhodil širieň, kapseľu s orechmi zakvačil na klin k dverom, sám sa ale vyvalil na lavicu. Dobre mu bolo okolo srdca pri pocite, že je už doma. Izba bola čistá, vyriadená; všetko ani sklo. Dvor bol tiež taký. Videl, že gazdiná v poriadku držala domácnosť.„Hm, kde len môže byť za toľko,“ šomre si. „Predsa je to nie v poriadku nechať dom len tak.“ Medzitým obzerá sa dookola. Zrazu vidí na polici litrovku a v nej nejakú tekutinu, žltkavú, čistú a priezračnú; leskla sa ani zlato.„Hľaďže ti ju! To je hotová paráda! Keď som nie doma, čo si ona nedonesie! Maj sa potom dobre, človeče hriešny, keď žena nesie za chrbtom. A vraj nechce! Vždy odtíska, keď ju niekto ponúkne. A tu! Ozaj, aké je to víno? Dochodí ho ochutnať.“Horko-ťažko sa zodvihol, vzal sklenicu z police, pozrel na ňu proti svetlu. „Len sa ma opováž ešte hrešiť, veď ja ti vyčítam,“ zašomral a priložil ju k ústam. Potiahol z nej poriadne dva glgy.Len čo sa napil, už štrkli uličné dverce. Strhol sa, položil sklenicu na oblok a utrel si rukávom ústa; boli mu mastné. Odpľul si. Len čo si sadol na lavicu, tu žena i s deťmi vstúpila dnu.— A už ste prišli? — privítala ho.— A ver’, a ty nie si doma. Všetko si nechala dokorán otvorené. — Bol rád, že jej mohol niečo vyčítať.— Veď som len pred chvíľkou odbehla do susedov a tam len čo som niekoľko rečí povedala, — a tu vy!— Bola to za chvíľka, mohli nás za tú chvíľku aj hvízdajúcky — a zaštikútkal. Dáko ho začala mdloba obchádzať.— Ale čoby, nebývame hádam medzi zlodejmi. A čo len za minútku. Ale mne sa zdá, že ste sa vy poriadne ochľastali.— Daj mi pokoj, Zuza! — a zase si odpľul.Najmladšie z detí priplichtilo sa k nemu a začalo sa mu driapať na koleno.— Čo ste mi doniesli?— Čakaj trochu, — a vyťahoval s patrnou námahou z vačku v papieriku zaobalené promincle.— Tu máš, Zuzka moja, — oddelil malej, — a ty Ondriš tiež — podával zbytok väčšiemu chlapcovi.Medzitým dozvedel sa vyšný aj nižný sused o príchode Pavnicovom. Prišli ho teda vidieť a spýtať sa ho, že ako sa mu vodilo.— A ostatní kedyže prídu? — spytuje sa ho jeden zo susedov.— Neprídu len zajtra pred obedom. — Ťhú. — odpľul zase, — dákosi mi je nie najlepšie!— Ako vám môže byť dobre, keď vždy preberiete, — podotkla Zuza.— Ale nieže nie, to je nie od toho. Ale, — vtom sa zasekol. Nechcel pred susedmi potvárať si ženu. — Tak ver’, kamarátov len dnes popoludní vyplácali. Mňa vyplatili s Lišovanmi. Pomyslel som si, čo budem tam do zajtra, tak som sa… — Tu zrazu vyskočí, akoby ho bol niekto podstrelil a skríkol zostrašene:— Čo je to?! V hlave nečujem a od spodku vlhnem! — a utekal von, čo mu len para stačila.Žena naľakaná pozerala, čo sa to stalo s jej mužom. Nevedela, čo si má pomyslieť. Susedia tiež zdúpneli. Už chceli za ním utekať, keď ich zavial teplý vetrík, od ktorého si každý nos zapchával a tratili sa pomaly domov. Idúcky dusili v sebe smiech, ktorý len-len že nevybuchol z nich celou silou.„Čo sa stalo?“ — myslí si Zuza, keď tu zazrela sklenicu na obloku. Vzala ju. „Kde sa tu vzala?“ šomrala si pod nos, „veď bola na polici. A ho je aj menej. Kde sa mohol podieť? A snáď len nie on?“ — svitlo jej v hlave a pri tejto myšlienke začala sa smiať, až jej oči nabehli slzami.„No ten si dal,“ zvolala a za boky sa chytala. Veď ten nešťastník vypil takmer tretinu zo stolového oleja, čo som si k pôstnym dňom prihotovila. „Ha, ha, ha!“ smiala sa, až sa zachodila a odložila sklenicu na jej bývalé miesto.
Cajak_Pokuta-za-hriech.txt
I. Neobyčajné cesty Lacka BorzajaLacko Borzaj bol syn dosť zámožných zemianskych rodičov, majiteľov nie nepatrnej dediny v Uhrách. Rodičia posielali ho, prirodzene, do škôl a priali si, aby potom našiel zaopatrenie von z domu, gazdovstvo celé ponechal staršiemu bratovi Šimúnovi. Uložili to tak preto, že Lacko nemal nikdy náklonnosť ku gazdovstvu, Šimún zase k štúdiám. Tento bol študent veľmi planý, tamten oproti tomu výtečný.Avšak pri volení stavu prekvapil Lacko veľmi nemilo rodinu. Nehľadal úrad ani krajinský, ani župný, ani vojenský, lež pošiel do Viedne učiť sa maliarstvo, ku ktorému mal zvláštnu i náklonnosť i schopnosť. Maľoval od chlapectva sám od seba, čmáral všade podobizne tak výtečne, že divili sa mu učitelia. Jeho písma a knižky boly plné zdarilých podobizní. Na koho sa nahneval, toho hneď urobil smiešnym, odmaľujúc ho potvorne na stenu. Kto ho znal, každý hovoril, že Lacko vyvolil si stav, k akému ho sám Boh povolal.Ináč súdila rodina. Otec i brat Šimún mrzeli sa náramne nad jeho podivínskymi chúťkami.„Čo bude z neho?“ hovoril skrbný Šimún. „Vytrovíme sa na jeho potupné, len pre Taliana vhodné obraziarske remeslo, a potom ho predsa len my živiť musíme. Príde po svoj podiel a bude nám tu maľovať opice a medvede.“Všelijak odhovárali Lacka od podivínskeho predsavzatia: ale človek sa len ženie za tým, k čomu má prirodzenú náklonnosť. Lacko pošiel do Viedne, hoci otec sa osvedčil tvrdo, že mu krajciara nedá, a tak aj učinil. Predstavil sa majstrovi s holou dlaňou.Tento, keď videl jeho zriedkavé schopnosti, vzal ho do učenia zadarmo, stravoval, šatil a vychoval z neho naozajstného, tým väčšieho majstra, že bol i muž vzdelaný, na štúdiá pripravený, a pilne to používal, študoval, čítal.Po skončení učenia chcel podstúpiť cestu do Itálie. Prosil teda otca snažne o tisíc zlatých. Hoci sa osvedčil, že to bude považovať za svoje dedičstvo a nič viac z domu nepožiada: predsa skrbný, plačlivý Šimún prehovoril otca, aby obraziarovi nedal nič. Príde nám on, vraj, jednako na krk maľovať opice a medvede. Vrstovníci jeho majú už čestné úrady a on, opovržený obraziar! Neposlal mu otec nič viac ako sto planých zlatých.Lacko teda vydal sa na cestu do Vlách bez peňazí, živil sa tam, ako mohol, svojím umením, a pokračoval pritom so dňa na deň k väčšej dokonalosti. Výtečné vzory a styk so svrchovanými majstrami pôsobily na jeho čulého, umeniu vcele oddaného ducha. Stal sa čoskoro umelcom i v samej Itálii váženým a hľadaným. Jeho obrazy len toľko, že neprehovorily a nevyskočily z plátna, takým životom ich vedel nadchnúť. Zvlášť jeho podobizne živých osôb boly neobyčajne zdarilé, verné a predsa spolu ideálne.Bol by už mohol skvele vyžiť i vo Vlachoch, ale navrátil sa predsa do vlasti a osadil sa v Pešti. Šlo mu veľmi dobre. Roboty mal dosť a diela jeho boly draho platené. Obýval palác a vozil sa na batári.
Zaborsky_Borzajovci.html.txt
OsobyDUBEŇ, stredne majetný gazda, 65-ročnýANNA, jeho ženaMARTIN a MARKA, ich detiDOBRÁK, chudobný gazdaJANKO, jeho synEVKA JEDĽOVÝCHZUZKA a KATKA, kamarátky MarkineSÝKORA, vyslúžený vojakFARÁR, asi 70-ročný, šedivý, v čiernych šatochRICHTÁR a JEDĽOVÝ, pytačiKAPRÁLVOJACIKRČMÁRSLUHA U JEDĽOVÝCHMLÁDENCI, DIEVČATÁMUZIKANTI
Holly_Marnotratny-syn.txt
Krivá hus a ručníkNa prostried Bosotína stál nízky, ale pekný a priestranný dom. Akonáhle ráno slnce zpoza hory vyskočilo, hneď zasvietilo na ten dom, lebo bol obrátený cele proti východu. Na oblokoch boly zelené okenice a pred oblokmi stály dva rozkonárené javory, pod ktorýma bolo vidno neveľkú dubovú lavičku. Na druhej strane bola záhrada a v záhrade rybník, čistý ako kryštál, plný pstruhov, ktoré za muškami tu i tu vylučovaly sa až hen nad vodu.V tomto dome bývala pani Bosotínska, vdova už na tretí rok, ktorá od toho času, ako jej muž zomrel, sotva tri razy zasmiala sa.Práve zvonili na poludnie. — Pod oblokom na lavičke došívala pani Bosotínska ružové šaty; len pár štychov potrebovala ešte urobiť a boly by bývaly hotové.Neďaleko nej sedelo dvoje detí, Štefanko a Milka, na pohľad jedno druhému tak podobné, ako jahoda jahode. Žltasté husté vlásky liskly sa im obom ako zlato; veľké, belasé oči jasaly sa im ako nebo; plné zdravé tváričky červenaly sa im obom ako ruže. Kto by ich bol videl, bol by sa nazdal, že jedno druhému z oka povypadúvaly — a nebolo divu, lebo boly dvojčatá. Ach, ale duše, tie maly celkom rozdielne; lebo Štefan bol veľmi samopašný a neposlušný, Milka samá tichosť a povoľnosť.Milka odložila ihlu a pozdvihla v ruke biely ručník, do jehož rožka práve dovyšívala červeným pamukom rozmajrínový venček a do prostried venčeka písmeny Š. B. — „Maminka,“ povie, „nože pozrite, či som dobre vyšila Štefankovi tieto litery?“ — Matka, pozrúc na prácu, pochválila mladú ševkyňu: „Ej, veru dobre podarilo sa ti to vyšiť a Štefanko ti za to pekne zaďakuje.„Maminka, ale počujete?“ ozval sa v tom chlapec.„Čo, syn môj?“„Na poludnie zvonia, a ja by som jedol!“„Hneď, syn môj, hneď; len týchto pár štychov ešte urobím. Môžeš za ten čas Zuzke povedať, aby rozložila ohník.“Ale chlapec hodil peknovlasou hlavičkou — oj, tak mu to nepristalo! — a riekol: „Ja neidem; nech vám ide ten, komu šaty šijete. Mila, choď!“Matka pozrela na Milku a táto nečakala na rozkaz, ale skočila hneď vyplniť vôľu matkinu.Slúžka v kuchyni rozložila oheň — a matka nechala šaty nedošité a hotovila obed; lebo jej Štefan nedal pokoja.Chlapec za ten čas bavil sa na dvore so striebornou lyžicou: uviazal si ju na cverničku a štrngal ňou o kameň; že vraj na poludnie zvoní, aby dávali jesť.O chvíľku bol obed hotový. — „Štefanko, poď, už je na stole!“ zavolala matka oblokom a chlapec odhodil lyžicu a vbehnul do izby. „Nuž a tú lyžicu čože si tam nechal?,“ spýta sa ho matka. — „Vráť sa mi pre ňu, syn môj; vieš, že vláča sa cigáni.“Na dvore hrabala kvočka; kuriatka boly po dvore rozídené, skoro každé inde hrabalo. V tom kvočka zakvoká — a kuriatka všetky do jednoho poslúchly, každé ztrepotalo krýdeľkami, aby čím skorej k materi dobehlo. Ach, ale ten Štefan, zase len nedbal na matkin hlas, a riekol, že on už vraj nevráti sa na dvor.Matka chcela sama bežať pre lyžicu, bo práve nazerala do dvora cigánka zpoza uhla; ale Milka, zvyknutá z očú čítavať vôľu matkinu, v okamihu pobrala sa pre ňu a riekla: „Neproste sa mu, mamička moja; veď ja idem sama.“Toto boly prvé počiatky Štefanovej neposlušnosti; ale boly to aj prvé počiatky jeho vlastného nešťastia a materinho zármutku.„Nebolo dňa, ba nebolo temer hodiny, čo by sa nebola hnevala pre jeho neposlušnosť. Dosť ho ona prosila, dosť ho ona napomínala, dosť ho ona aj bila; ale to všetko nič neosožilo. Neraz bolo by jej srdce puklo sa od žiaľu, keby nebolo bývalo Milky, ktorá jej vždy hľadela pripraviť radosť a potešenie.*Na dvore pásly sa po tráve husy: šesť maličkých babuliek (húseniec) štebotalo si natiahnutými hrdielkami, akoby boly opytovaly sa niečo matere, akoby boly prosily starú hus, aby im rozprávala, a stará hus tu i tu zagagotala, ako čoby im bola odpovedala.Dvorom bežal Štefan, rozháňajúc palicou, matka zavolala naňho: „Števko, ale že mi nerozplaš tie húsatká!“ — Števo nie žeby bol poslúchnul, ale ešte náročky rozbehnul sa a malé húsatká naháňal po dvore, že len tak pišťaly od strachu. Viete dobre, že staré husy nerady majú dačo takého a že svoje mláďatká vždy si bránia. I teraz zasipí stará hus hnevom a skočí do Štefana. Štefan v strachu nevie, čo robí, zdvihne palicu a pác! nevinnú hus po nohe, že jej naraz odvisla. Bol by ju vari tam dorazil, keby Milka nebola pribehla a hus z popred neho uchytila.Húska naša mala nohu niže kolena celkom zlomenú. Matka hovorila, že nebude z nej nič, že ju musia zarezať, aby aspoň dlhšie netrápila sa. — V tom zapišťaly na dvore maličké babúlence, akoby boly matičku vyvolávaly — a Milku zalialy slzy. — „Ach, mamička moja drahá, ktože tieto maličké vyvodí? I tie pohynú, keď starej nebude. Zkúsim šťastia: zaviažem jej nôžku, azda sa jej srastie.“Matka sa odvrátila a utrela si slzu. Keby ste vedeli, čo to bola za slza? Bola to slza radosti nad dobrým srdcom Milkiným; ale spolu aj slza žalosti nad smrťou mužovou, bo panej Bosotínskej prišlo na um: „A ktože vyvodí vás, deti moje, keď otca nemáte? Pravda, vy máte aspoň matku; vy máte aspoň mňa! ach, ale pre mňa je to tým ťažšia vec!“Tu zase obrátila sa k dcére: „Zkús že teda, zkús, dievka moja, keď tak chceš; azda sa ti liečenie podarí!“ A dobrá mati nemohla zdržať sa, privinula dobrú dcéru k srdcu i vyobjímala, vybozkávala si ju.Milka hneď bežala do súsedov k čižmárovi, vypýtala si kus lipovej kôry a opatrne pouväzovala do nej húske zlomenú nohu, aby nehýbala sa jej. — Dlho sedávala potom krivá hus pri rybníku na zelenej tráve, keď nemohla sa pohnúť. A malé húsatá veselo štebotaly si okolo nej, pokojne pásavaly sa okolo nej; lebo nevedely, čo matičke chybí; nevedely, že jej nožička je zlomená. Neborká húska, krem toho boľasťmi strápená, bola by azda zdochla od hladu, keby Milka nebola mrvievala každý deň pred ňu chlebíček.Raz maličké húsatá hraly sa po rybníku: vše zanorily sa do vody, že ich nebolo vidno aj za pol otčenáša, vše zase cele na druhom mieste povytŕčaly hlávky a ponad vodu čerstvo jedno za druhým plávaly. Tu zdvihne sa krivá hus a čosi kamsi zagagoce v rybníku pri húsatkách. Ach, bola že to radosť pre našu Milku, keď ju takto videla plávať a potom aj prvý raz na nohách stáť. Nazdala sa, že zlaté hory pred ňou vstávajú, keď si ešte krívajúc, ale vyviedla húsence z rybníka a radostne gagotala okolo nich. A veru aj mala čo radovať sa, bo húske srástla sa noha dokonále; trebárs i potom vždy napadúvala na ňu.Pri krivej husi boli by sme na Števka aj pozabudli. Čo že myslíte, či on to ľutoval, že husi nohu zlomil? Či on potom bol lepší a poslušnejší? Neľutoval ten veru, ešte stal sa hlavatejším a neposlušnejším!Starí ľudia vravia, že kto si neposlúcha rodičov, učiteľov a starších, tomu nikdy nevodieva sa dobre a že ho kedy-tedy Pán Boh potresce. A to je aj pravda!Nášmu Štefanovi matka prihrážala každý deň, aby na kraj rybníka nikdy nešiel; lebo že ľahko môže sa mu pošmyknúť noha, a keď dnu padne, že ľahko môže sa aj utopiť. Ale Štefan na to alebo nič nedbal alebo si myslel, že ho to matka len tak straší, aby dal pokoj husiam, ktoré najviac len v rybníku bavievaly sa, alebo — čo najskôr tak bolo — len nechcel poslúchať.Poberie sa vám on ráz s gebuľou, ktorú, Boh vie, kde bol dostal, ku rybníku, že bude pstruhy tráviť. Hodí jeden kus do vody a o chvíľku pribehne pstružisko ako ruka, uchytí hodenú otravu a zmizne. Ale netrvalo to dlho, milý pstruh zase na vrch vody vyšiel, dva-tri razy trepol chvostom a bolo po ňom, zostal ležať na vrchu vody ako kus dreva.Števo obchodil okolo vody, premýšľajúc, ako by ho mohol von dostať. Nebol síce veľmi ďaleko od brehu, ale predsa netrúfal si dočiahnuť ho. I bolby azda odišiel a pstruha tak nechal, ale na nešťastie zazrel vrbičku, dnu do rybníka nachýlenú. „Čo?“ pomyslel si, „jednou rukou chytím sa o túto vŕbu a druhou dolapím pstruha!“ Ako si pomyslel, tak aj urobil. — Už ho držal za chvost; ešte trocha natiahol sa a mal ho celého v ruke. Ale v tom odlomil sa mu konárik s vŕby a on ani nezvedel, len keď i so pstruhom vo vode zčľapotal.Krivá hus so svojími húsatmi plávala práve po rybníku. Táto čľapotom Štefanovým sostrašená zagagoce a vyletí na breh. Malé húsatká ako zbadaly, že zostaly samotné vo vode, začaly sa tiež driapať na breh a pišťať z celých hrdiel.Dľa svojej obyčaje Bosotínska šila aj teraz pri obloku. I pozre von, čo tie húsence tak pištia — a hľa, pre veľkého Boha, čo že vidí? Štefan, jej neposlušný syn, trepoce sa vo vode. I beží von ako bez duše; chce ho ratovať — ale ako? V strachu nevedela, čo si má počať, len kričala a božekala, čo jej hrdlo stačilo. — Na jej krik posbehúvali sa súsedia. Štefana vyhodilo ešte raz nad vodu, ale v tom ho voda zase zhltla.Bosotínska omdlela — a Milka, ktorá tiež bola pribehla, tá zalamovala rukama, volala, nariekala; ale to nič nespomáhalo, lebo jej braček bol voľakdesi pod vodou. — Ešte raz rozkolembala sa voda a Štefanove vlasy plávaly na vrchu. Ako guľa skočil za ním súsed rybár a chlapca na breh vyniesol. Živého? Ach, veď ani len nehnul sebou a nadutý bol ako bubon.O chvíľku došiel lekár; pozrel na Štefana, chytil mu ruku a pokrútil hlavou, ako čo by sa mu nebol páčil. Milka ani oka nespustila s lekára, ako by mu bola chcela z tvári vyčítať, či jej braček ešte ožije. — Lekár nezaháľal, trel mu ruky i nohy i všetky údy, obracal ho s boka na bok, zkusoval jedno i druhé: ale všetko nadarmo. Konečne mu podložil pod nos dákusi skleničku. Bolo vidno, ako Štefana trhlo a striaslo a on otvoril oči.Pomyslite si, koľkú radosť mala Milka, ktorá predtým nesmierne radovala sa už zo srastenej nohy husinej, keď teraz videla, že jej braček žije! Ako bez seba bežala k matke, tiež už z mdloby prebratej, a jednostaj od radosti volala: „Žije, mamička moja drahá, žije náš Števko, žije môj dobrý, drahý brat, žije!“ A matka bežala k synovi, aby si ho živého objala.„Len ticho!“ pohrozil lekár. „Ešte je nie von z nebezpečenstva; teraz on potrebuje pokoj a teplú posteľ.“Čokoľvek lekár kázal, všetko plnili na vlas a onedlho bol Štefan zase úplne zdravý.I zariekol sa svätosväte, že nikdy viacej nepôjde ku rybníku a sľub svoj i plnil; lebo vraj keď človek raz popáli sa, potom bojí sa už aj iskričky. Ale čože bolo z toho, čo len k rybníku nešiel! Ach, keby len bol sa zariekol, že nikdy nebude neposlušným; keby si len bol umienil, že vôľu matkinu na veky vyplní; — ale — to neurobil.*Neminulo pol roka, čo náš Števko k sebe prišiel, keď tu raz odišla matka do súsedného mesta po práci a jeho len s Milkou a dievkou nechala doma.„Deti moje,“ prihrážala im odchádzajúc, „nevýndite že mi z izby ani na krok, pokiaľ sa nevrátim. Štefanko, nechoď že mi nikde! A ty, Zuzka,“ — obrátila sa k slúžke — „ty že daj pozor i na deti i na dom! Vieš, že tí cigániskovia vždy sa vláčia hore-dolu, ba že vraj včera aj komedianti prišli, a tí obyčajne mávajú lipkavé prsty.“Matka odišla. Štefan, ako by ani nebol počul jej napomenutie, hneď začal obzerať sa po oblokoch a dverách. „Zuzka,“ povie, „nože mi choďte pre jabĺčko do komory; ja som lačný.“Slúžka netušiac nič zlého, ide do komory a chlapec v tom okamžení vyskočí von dvermi. „Tu vám ja v izbe sedeť nebudem, ako mních!“ — povie a poď, už ho nebolo.Zuzka ztŕpla hneď, akonáhle Štefana v izbe nenašla. Hľadala ho po všetkých kútoch v dome; pochodila i po súsedoch, kde myslela, žeby mohol byť; ale on dobre vedel, kde má sa odpratať, aby ho nenašla.Už chýlilo sa k večeru a Štefan ešte neprichodil domov. Od Dunaja — od juhu — sháňaly sa husté oblaky; tu i tu zajasalo sa nebo. Zuzka v strachu vyvolávala Štefanka sem i tam; ale o ňom ani slýchu, ani chýru. Konečne zotmilo sa docela a blýskať ani neprestávalo sa. Ťažké hrmenie ozývalo sa od hôr, ako čoby stocentové skaly váľaly sa z Tatier dolu.„Jaj, Bože môj, kdeže ten bude?“ bedovala slúžka za každým, kedykoľvek zajasala sa izba od blesku a obloky ztriasly sa od hromu. „Jaj, Bože môj, len načo som ho poslúchla a do tej komory šla!“Búrka čím ďalej tým väčšmi blížila sa, už aj zalialo sa; hustý dážď cedil sa ako z cievok a potoky vôd hučaly zo všetkých strán. Pôverčiví ľudia bežali na vežu a zvonili, že to vraj búrku zastaví. V tom zprašťalo, zvony zamĺkly a na ulici bolo počuť krik: „Veža horí; ľudia bráňte, do veže udrelo!“ Bola by iste celá dedina zhorela; ale na šťastie vtedy najtuhšie pršalo, a sám Pán Boh oheň zalial.Našej Zuzke už teraz neprichodilo ani Milku samotnú nechať, ani Števa ísť hľadať; lebo strašne bolo len predo dvere vykročiť. I poručila ho Pánu Bohu, kľačiacky modliac sa, a potešila sa tým, že azda do daktorého domu ukryl sa pred búrkou a že na ráno príde.Už len zďaleka bolo počuť hučanie hromu, oblaky popretrhávaly sa nad Bosotínom; ale prostred dedinou hučala voda ako Dunaj a čím ďalej tým väčšmi rástla. — Milka zaspala; dobre, aspoň nevedela, čo sa robí. Ale utrápená Zuzka nemohla ani oka zažmúriť a čo aj trochu zdriemla, hneď zase trhla sa, lebo snilo sa jej, že vidí Štefanka, ako ho voda vlečie dolu dedinou; ako ruky vytŕča a na ratu volá, ako topí sa a hynie.Raz predsa svitlo. Po búrlivej noci býva obyčajne jasný deň; tak bolo aj teraz. Krásne vychodilo slniečko, akoby bolo chcelo pomeriť sa s ľuďmi, že včera večer ukrylo sa im za tak čierne chmáry. — Zuzka hneď bežala hľadať Štefanka od súseda k súsedovi, z domu do domu; pochodila celú dedinu, poprezerala všetky kúty; ale Štefana nikde nenašla, ani jej o ňom nikto nič nevedel povedať. Utrápená Zuzka nemohla si ani ináč pomysleť, kremä že voľakde utiahol sa pred búrkou a dažďom, kde ho potom voda zastihla a odvliekla.Už bolo slnce vysoko, keď pani navrátila sa z mesta. Prvá jej otázka bola: „Kdeže sú deti? Či nestalo sa vám nič?“ — Ach, a čože mala úbohá Zuzka odpovedať?!„Opusťte mi, pani drahá, odpusťte; nemyslela som, že za ten čas z izby ujde.“„A ktože ušiel?“ zvolala prestrašená pani.„Ach, Štefanko, Štefanko ušiel ešte včera, keď som mu išla do komory pre jabĺčka, a od tých čias nemôžem ho nikde nájsť. Už som zbehala celú dedinu, spytovala som sa každej živej duše; ale mi nikto o ňom nič nevie povedať, len že ho vraj pred večerom videli s komediantskými chlapci a nevedia, kde by sa bol potom podel.“„Teda ku komediantom choď, tam bude, tam musí byť!“ skríkne trochu potešená matka. „Ale počkaj, sama idem; pre Pána Boha, kdeže by sa bol mal podeť?“Ani si len nesadla, ani len nesložila sa z cesty; ale bežala rovno v tú stranu, kde komedianti bývali.„Štefanko, Štefanko, syn môj drahý, kdeže si mi?“ volala ešte z ďaleka; ale Štefanko neozval sa, lebo ho tu viac nebolo. Komediantskí chlapci prisviedčali, že hrali sa s ním včera; ale že Števko ešte pred búrkou odišiel od nich a že keď ho niet doma, že ho bezpochyby voda dakde zachytila a odvliekla.Na to Bosotínska nebola ani pomyslela a posledné slová komedianti povedali tak chladno, tak neútrpne, že nemohla sa zdržať, aby nepustila sa do hlasitého nariekania: „Ach, dieťa moje drahé, už som ťa vychovala! Ach, keby som len nebola šla do toho mesta, keby som len doma bola zostala; nikto, nikto nebol by ťa vytrhol z mojích rúk! Teraz azda dakde pod koreňom zamytý ležíš! Ach, dieťa moje, syn moj drahý!“Neďaleko nej stáli dvaja obstarní komedianti. Akúsi premenu bolo poznať na ích tvári; ale pri posledných slovách Bosotínskej hneď zase vzpamätali sa a boli spokojní.I hneď rozposlala Bosotínska ľudí obidvoma brehmi vody, aby každý nánes prebrali, aby každý i najmenší kríček a koreň poprehliadali, každú hlbinu poprezerali; ale Štefana nebolo nikde; Pán Boh vie, v ktorom chotári stavil sa. Neborká matka ani len jeho telo nemohla statočne pochovať. A chudera sestrička Milka mohla si oči vyplakať, keď o všetkom počula.Od toho času Bosotínska takmer neprestávala plakať. Teraz len cítila, ako syna rada videla, pritom všetkom, že nechcel ju poslúchať a že ju často hnevával. Teraz len videla, ako jej je smutno a pusto bez neho.Hej, Števo, Števo, neposlušný Števo! načože si svojou neposlušnosťou toľkého žiaľu narobil matke, ktorá ťa tak veľmi rada videla? Načože si, načo proti jej príkazu ušiel?!Chuderka mati, bola by sa vari celkom utrápila, keby nebola mala Milky, tej dobrej a poslušnej Milky, ktorá ju nikdy nenahnevala, ktorá poslúchala, ktorá i teraz usilovala sa, aby mamičke tým viac mohla byť po vôli.*Pominuly celé dva roky, a o Štefanovi ešte vždy nebolo nič počuť. Ľudia si len to vraveli, že ho voda dakde zamyla, kde už aj to jeho telo zhnilo.Ale prišla jaseň. Hora pomaly žlkla a pŕchla. Po strniskách svobodne pásly statky aj hyd. I Milkina krivá hus vyvodila dvanásť mladých húsat, bielych ako sňah, tučných ako cesto. A do Bosotína prišli zase komedianti, aby zabávali ľudí na dlhých večeroch.Raz k večeru sedela Milka pri obloku. Statok vracal sa s poľa; tam cvendžaly spiežovce na krásnych voloch, tu hrmely zvonce na tučných ovciach, i kravičky bučaly cestou. Milkine húsky vchádzaly tiež do dvora. Nebolo ich len dvanásť; trinástu darmo vyzerala Milka.„Maminka, stará hus nám chybí!“ zvolá a skočí od stola. I beží hneď na dvor, prezerá ich ešte raz a vskutku starej krivane len nieto a nieto! A Milka by ju nedala za všetky ostatné, len preto, že ju sama vyliečila. Vyzerala si ju sama, posielala ju hľadať na všetky strany, ale milej husi len nebolo a nebolo. Medzi hľadaním zotmilo sa a tu čože bolo robiť? Nechali všetko tak až do rána.Milka nespala celú noc, bo vždy len na ztratenú hus myslela. Toľké časy ju opatrovala, tak ju rada mala, a teraz nemilo Bohu jej zmizla! Ráno už bola na nohách, keď brieždiť začalo.„Len kde sa moja hus podela, len kde sa moja hus podela?“ opakovala ustavične — keď tu zrazu počuje zagágať! „Čo to?“ Ach, ztratená hus priletela do dvora — a čo to má na hrdle? Dákysi ručník, či čo? „Maminka, maminka, hus je tu a má dákysi ručník na hrdle!“Matka pribehla hneď a obidve boly v okamžení okolo husi a ručník jej s krku odviazaly. Ale kto vypovie ích strach i radosť keď na ručníku videly červeným pamukom vyšitý rozmajrínový venček a v prostriedku písmeny Š. B.„To je Štefankov, to je môjho bračekov ručník, ten som ja vyšívala!“ vykríkne Milka.„Áno, to je jeho ručník! Š. B. to je Štefan Bosotínsky,“ dosvedčí matka. „Ach, syn môj drahý, kdeže si mi? Ale odkiaľže tá hus doletela sem? Kdeže tá hus bola? Len to, len to keby sme vedely!“Na to pribehne súseda a hovorí: „Miluška, či ti je hus doma? Pred chvíľkou práve takú videla som vyleteť z komediantskej búdy.“„Z komediantskej búdy?“ zvolá radostne matka. „Tam teda musí byť aj môj syn, alebo aspoň musia vedeť, kde túto šatku vzali.“I veru bežala hneď aj so súsedou, sotvá dýchať stačila, ku komediantom. „Kde ste tento ručník vzali?“ vraví — „kde ste tento ručník vzali? Povedzte mi, ak ste z Pána Boha; ten ručník mal sebou môj syn, ktorý ztratil sa pred dvoma rokmi, práve v tom čase, keď ste vy tadiaľto chodili!“Komediant zbľadnul ako stena. „Ten ručník — ten ručník,“ — hútal a zajakal sa — „ten som ja nikdy nevidel.“ — Ale v tom bolo počuť z bočnej izbičky volať: „Maminka, maminka, tu som; vysvoboďte ma!“Ako bez seba skočila Bosotínska do bočnej izby. Ach, tu sedel jej syn Štefan s poviazanou hlavou, takmer nebol ani na poznanie!…Komediantov polapali; dosvedčilo sa na nich, že už troch chlapcov boli ukradli.A keď si matka oplakaného syna domov doviedla, hneď musel rozprávať, ako a čo povodilo sa to s ním. I veru rozprával:„Napriek vášmu príkazu, mamička moja, ušiel som pred dvoma rokmi z izby. Bohdaj by som to nebol urobil, lebo ma Pán Boh hrozne potrestal za túto moju neposlušnosť. Len čo vybehol som zo dvora, nadhodili sa mi do cesty komediantskí chlapci. Tí mi ukazovali všeliaké kunšty: hneď sa prelamovali, hneď na rukách chodili, hneď kolesá lámali, hneď skákali, a mne páčilo sa to veľmi.„Pod k nám,“ povedia mi; „naučíme aj teba.“Išiel som, bo som si myslel, že to všetko naučím sa za chvíľku; ale mi starý komediant povedal, že ma len na druhý deň budú učiť. V tom pustil sa dážď, blýskalo sa, hrmelo, len mi tak vlasy na hlave od strachu stávaly. Hods by som bol rád, už viac nemohol som ísť domov, musel som teda tam nocovať.Ráno, keď som sa prebudil, našiel som sa na voze, ktorý práve z dediny pohýnal. Akýsi starý chlap sedel so mnou vo voze. Chcel som kričať, ale tento vytiahol ručník a zapchal mi ústa. Tak som sa viezol, sám neviem, kde.Večer sme prišli do mesta, mne celkom neznámeho. Tu starý chlap začal ma učiť na povraze tancovať; tu ma začal prehybovať a všeliak trápiť. Zpočiatku spieral som sa; ale brezovec, ktorým mi chrbát často až do krve popretínali, naučil ma povoľnosti. Neraz mi v taký čas prišlo na rozum, že som doma neposlúchal matku a tu cudzích ľudí musím poslúchať.Tak sme chodili z dediny na dedinu, z mesta do mesta a ja musel som sa prelamovať, musel som s odvážením života po povrazoch tancovať a môjmu mučiteľovi, ktorý sotva že mi dal najesť sa suchého chleba, musel som peniaze zarábať.Asi pred týždňom boli sme v jednom veľkom meste. Povraz priviazali na vysoký dom a mňa voľ-nevoľ vypravili po ňom stúpať. Už som bol vyše polovice; ľudia mi tľapkali na chválu, ale v tom vyšmykne sa mi noha a ja som padnul — krv liala sa mi cícerkom z hlavy, a k tomu ešte vyzauškovali ma.“Tu odviazal si šatku a hlava mu dosiaľ bola poprebíjaná.„Predvčerom v noci došli sme sem. Ale nevedel som, kde sme, čo sme; lebo ma z domu nevypustili ani na krok. Nevedel som dosť prenačudovať sa, čo je to, že ma teraz tak zatvoreného držia. Tu donesie jedna cigánka hus na predaj. Hus mi bola známa a keď ju ku mne do izby pustili a prizrel som sa jej lepšie, ako na jednu nohu napadúva: hned som poznal, že je to hus Milkina, ktorá bola dakedy aj to zradila, že som do rybníka padol. Ale kde sa tu vzala? Na tom som si lámal hlavu, bo nevedel som, že sme v Bosotíne.Už poručeno Bohu, pomyslel som si, ja tú hus pustím a priviažem jej tento ručník na hrdlo; azda ho pozná ten, komu dostane sa do rúk. Ako som si pomyslel, tak som aj urobil a — dobre! Hus veselo gagotajúc pustila sa na krýdlá a uletela preč z komediantského osídla. O chvíľku na to počul som váš hlas, maminka moja, a ozval som sa vám.Ach, odpusťte že mi neposlušnosť moju, odpusťte. Od týchto čias budem poslúchať, čokoľvek mi prikážete.“Tu hodil sa pred matkou na kolená, ručičky proti nej sopnul. Nuž a matka? — Tá dobrá a láskavá matka objala a pobozkala najdeného syna a riekla: „Dosť si vytrpel, syn môj, že si ma nechcel poslúchať; ja ti odpúšťam, len mi teraz buď dobrý!“Teraz pristúpila i Milka, padla mu okolo hrdla a všetci traja rozplakali sa od radosti.Odtlačeno zo „Zorničky“ r. 1846.
Skultety_Kriva-hus-a-rucnik.html.txt
Veď je náš!INa hraniciach —anskej a —avskej stolice leží vysoko pod horami malá dedinka K. Leží — ako sa hovorí — „Pánu Bohu za chrbtom“. Ale nemyslite si, že sa Otec nebeský preto o ňu menej stará. Ba práve naopak, stará sa o ňu ozaj obzvláštne. Tie malé chalúpky pod hoľami nemajú núdzu o „rozum, zdravie, hojné božské požehnanie“. Dedinka tá patrí medzi najzdravšie kúty Slovenska. Dobre ešte, že je len filiou, keby bol pán farár iba na ňu odkázaný a nepočúval svoje kňazské svedomie, veru by neraz prišiel do pokušenia vzdychnúť si: „Ach, či už nevie čert voľakoho vziať, takto nemá človek ani len na ten dohán.“Trebárs naša dedinka nemá svojho vlastného farára, predsa statoční jej občania napredujú a prospievajú každým dňom „moudrostí u Boha i u lidí“, k čomu už od dávna nemálo prispieva čistý prameň dedinskej múdrosti — škola, drevená síce, ale za to tým milšia školákom pre svoju milú smrekovú vôňu.Ale ozaj prirástla k srdcu nielen malým školákom, ale i dospelým občanom. A to nielen pre svoju vôňu, ale i pre toho, kto v nej už tretie pokolenie vyučoval — staručkého, v službách osvety a v trápení sa s malými dedinčanmi zošedivého učiteľa.Dobre sa to v tej dedinke žije. Tie malebné, voňavé, pod hoľou učupené drevené chalúpky, stúlené k sebe, ako tie ovečky, neznajú sváru, neznajú rozbroja. Milujú sa navzájom, ale nadovšetko ctia si „našeho dobrého pána učiteľa“. — A prečože by sme ho radi nemali? — počuť často statočných dedinčanov — veď je náš! „Veď je náš!“ Koľko úcty, i lásky, detinskej oddanosti je v tých slovách, koľko potechy, zadosťučinenia pre svedomitého, povolaniu svojmu celou dušou oddaného učiteľa!IIBola treskúca zima, chujavica, cesta do mesta beztak vzdialeného úplne zaviata, keď rozniesla sa po tichých, Otcom nebeským v tento čas tak krásne rovnako obielených chalúpkach smutná, srdce rozrývajúca zvesť.Pán učiteľ zomrel! Náš pán učiteľ zomrel! Náš milý, dobrý starý pán učiteľ zomrel!Dedinkou rozliehal sa tichý, usedavý plač. Plakalo bez rozdielu všetko, staré, mladé, chlapi, ženy, starci, deti. Veď zomrel ten, ku ktorému väčšina dediny chodila do školy, zomrel radca, dôverník, ochrana a keď bolo treba utešiteľ všetkých bez rozdielu.Áno, staručký učiteľ zomrel, odsťahoval sa zrazu a na vždy z tej milej, tichej dedinky, kde sa síce nemusel báť, že napadá naň primnoho tej „hriešnej kovovej zemskej hrudy“, kde by nebol, ani keby bol ako chcel, nashromaždil „pokladov, ktoré ničí moľ a hrdza, a ktoré zlodeji zo zeme vykopávajú“, ale kde si ho predsa tak ctili, tak ho radi mali, s takou láskou, sebavedomím, ba pýchou o ňom hovorievali: „Veď je náš!“— Pán učiteľ zomrel! Pána učiteľa už nieto viacej medzi nami!A zomrel sám, opustený, osamelý, ako ten stĺpik no chotáre, ktorý sa v poslednom vichre ztrúchnatelý vyvrátil. Nášmu pánu učiteľovi nemal kto ani oči zatlačiť.Veď nieto, ale to vychladlé telo ešte leží tam v tej malej, skromnej izbičke a neuspokojí sa s plačom, nariekanám, ani lojovými sviečkami, to telo chce viacej, chce, aby ste ho po kresťansky uložili do lona matky zeme, chce, aby ste ho pochovali.— Zomrel, ale akože ho pochovať?! — prišli sami dedinčania na tú otázku, ale nebárs vedeli na ňu odpoveď. — Ktože ho teraz v takej chujavici do mesta zanesie? Sňah vyše pása, cesta zasypaná! To ešte, aby vari pre jednoho mŕtveho dvaja živí o život prišli!Počkali, radili sa deň, radili sa dva. A učiteľ len ležal na doskách vo svojej útulnej izbičke. Nikto ho nepreobliekol, nikto neumyl, nikto mu u stolára truhlu neobjednal. Prádlo by sa už len bolo našlo čisté, ale šaty ktovie. I tým, ktorí pána učiteľa bližšie znali, sa zdalo, že v tých istých chodil.- Načože ho cifrovať, či nám je nie dosť pekný?! A pre koho, pre nás, ktorí sme ho všetci znali?! Aký bol za živa, taký môže zostať aj po smrti. Nám je i tak milý! Veď je náš! —Tak hovoril richtár, ktorý predsa pánu učiteľovi vždycky prial, a celá dedina za ním opakovala.— Veď je náš! Veď je náš!Už ležal na márach tretí deň, a predsa i ti najstarší občania hovorili.— A čože by ešte nebol medzi nami, čože mu chybí?! Veď je medzi svojimi! Veď je náš!Až keď už tak ležal vyše týždňa a telo už povážlive počínalo brať porušenie, nahliadli poniektorí rozvážnejší občania, že je už svrchovaný čas postarať sa konečne o pána učiteľa, že treba sa nielen radiť, ale i rozhodnúť.Sišli sa, radili sa. — Matej Vrgľo hovorí: „Nuž čože, akože s ním?“Rychtár: „Veď hľa! už len voľačo musíme s ním urobiť, hoc je i náš. Ako ty myslíš, vicerychtár?“Vicerychtár Omáčka podvihol svoju sňahom pokrytú ruku, otriasol ju na dlážku a povedá: „Veď by to nebola toľká starosť, keby sa bol odobral o Turícach, a čo hneď i o Jakube, ale teraz. Ja bych dal dosky, čo by sme dáku truhlu sbili. Ale kdeže; tam sú v záčine založené pod ovsom.“— Čo len truhla — dokladá hájnik Stehlo. — Ale kto by teraz v tej zamrznutej zemi jamu vykopal? Veď je zem ako oceľ. Na žive zhynieš, ak máš za dedinou so dve hodiny stáť. Či pre jedného mŕtveho zkántrite so dvoch živých? —To nechcel nikto.Bolo mnoho reči, mnoho mienok, naposledy ozval sa starý Ďuro Haluška:— Nuž čože už budeme robiť? Dosť sme sa naradili a predsa nič nevymudrovali. Ja by som myslel, že nech už len zostane medzi nami. Mohli by sme ho zahrabať ta povyše dediny, ako sa tam pri tej skale skrúca cesta do hory. Bude aspoň líškam na újezť. Keď po celý život bol dedine užitočný, nechže jej bude aj po smrti na osoh! Veď je náš!Ostatní prisvedčili.— Nech že bude tak! Veď je náš!A na druhý deň ráno niesli pána učiteľa dvaja chlapi vo vreci hore dedinou na večný odpočinok „pod tú veľkú skalu, ako sa skrúca tá cesta do hory“. Pán rychtár sedel práve pri obloku, keď šli chlapi s vrecom popri váženom príbytku.— Už ho nesú! ozval sa cez otvorené dvere k svojej polovičke do kuchyne. Ale veď je náš!A pani rychtárka pribehnúc s varečkou v ruke do izby ku obloku, prisvedčila: — Veď je náš!A leží starý dobrý pán učiteľ na újezde hneď povyše dediny pod tou veľkou cestou, ako sa ide do hory, a spí sladko svoj večný sen „medzi svojimi“. — — —
Kompis_Ved-je-nas.html.txt
OsobyDOBRAVSKÁ, vdovaMARÍNKA, jej dcéraANDREJ, mládenecRAFAEL, pustovník(Háj zelený. Pod ním lúčiny. V diaľke Tatra rannou zorou osvietená.)
Orszagh-Hviezdoslav_Vzhledanie.html.txt
ZaľúbenecStmievalo sa a pri obloku jednej malej chyžky v školskom mestečku R. stál gymnazista Janko Vrana, držiac v ruke piatimi pečaťami zapečatený list, ktorý mu práve doručili z pošty. Viete, že na takéto zásielky sa študentské srdce už vopred teší, len keby s tým neboli spojené prísne rodičovské napomínania, čo čiastočne prináša horkosť do kalicha sladkej radosti. On sa však nemal čo obávať rodičovských napomínaní, lebo rodičia mu už dávno zomreli, a keďže pán učiteľ v D., jeho rodisku, obozretne a svedomite sa staral o jeho skromné dedičstvo, mohol sa zavše takto tešiť. Pri čítaní jeho takmer otcovského listu žiaľom sa mu stislo srdce pri pomyslení, že všetci spolužiaci majú ešte otcov, len on nie; no blížiace sa hrmotné kroky vytrhli ho z rozmýšľania a z otvorených dvier sa do chyže vovalili veselí kompáni.„Servus, Janko!“ volá Jaroslav Drobný, „nechceli sme zmeškať oslavu tvojho veľkého sviatku; dostal si závažný list, a aby si sa v radosti neutopil, prišli sme sa o ňu s tebou podeliť.“„Ozaj,“ hovorí Janko, „ani sa mi nesnívalo, že ma stretne takéto šťastie. Ale, bratia! Nezostane len pri rečiach. Zuzka!“ volá otvorenými dverami, „vezmite ten veľký krčah a zabehnite po pivo. Patrí sa uctiť takýchto vzácnych hostí!“„A ty, Daňo,“ hovorí Jaroslav, „čo sa prechádzaš ako dáky veľkomožný? Či nevieš, že v tejto chyži prechádzka za súmraku je životu nebezpečná? Len tri roky na tvojich dlhých pedáloch a tak sa buchneš hlavou do steny, že sa tvoj veleučený rozum bude na zemi povaľovať!“„To by si mi dožičil,“ odvrkne Daňo, „lebo by sa ti veľa z neho zišlo, aby si aspoň niečo rozumné zasadil do svojho sprostého rožka.“„Mýliš sa! V mene tu prítomných slávnostne sa vzdávam všetkých nárokov na tvoj rozum a iba preto ťa upozorňujem, aby sa nám otruby medzi oči nenasypali.“Danko si chystal štipľavú odpoveď, ale Zuzka doneseným pivom utíšila všetky náruživosti a vzbudila chuť na tento obľúbený nápoj. Pre nedostatok pohárov koloval krčah dookola, a pretože „dovtedy chodí krčah do studne, kým sa nerozbije“, aj tento pivový krčah stihol osud všetkých krčahov.Zapálená lampa, rozdúchané fajky a pivom občerstvená myseľ oživujúcim spôsobom účinkovali na celú spoločnosť. Len jeden, na ktorom si každý vtip brúsil, im chýbal do kola, a to bol Ďurko Starý.Náš Ďurko bol šuhaj strednej postavy, povedal by som počerný, keby nebol opálený, a túto opálenosť jeho spolužiaci pripisovali náruživému fajčeniu výrazom, že sa „vyúdil“. Bola rozkoš pozerať na neho, keď sa po dlhšom pôste dožil toho obľúbeného fajčenia; vtedy, držiac dym v ústach, stisol pery, aby čo i len najkratší čas vychutnával pôžitok blahonosného dymu. Čierne oči horeli radosťou a uspokojením. Zabudol na knihu, na svet a preložiac svoju dlhú trúbku sťa mýtne brvno cez cestu, hľadel a fajčil bez toho, aby bol pritom na niečo myslel.„Prečo neprišiel s vami Ďurko?“ spytuje sa Janko, „bol by dostal i piva i fajčiva.“„Jaj, brat môj,“ vraví Jaroslav, „z toho sa pomaly stane mních, sedí doma ani kvočka a zdá sa mi, že básni.“„Básni?“ volali všetci so začudovaním.„Našiel som nejaké poodhadzované papieriky; Janko, ty by si mal vedieť, prečo sa tak uťahuje, máte medzi sebou veľa tajností!“„Poviem vám,“ prisviedča Janko, „ale jazyk za zuby! Vlani, ako viete, suploval v našich končinách, prišiel aj do D., zosadol v škole. Náš učiteľ má peknú dcéru Ľudmilu, do ktorej sa už mnohí zaľúbili, nuž nie div, že aj Ďurko šiel touto cestou; teraz ma ustavične trápi, aby som mu podával o nej správy.“„Máš nejakú správu?“ pýta sa Jaroslav.„Veru nemám!“„Pošlime mu my správu, nad ktorou sa mu oči zaiskria. Práve si dostal list od pána učiteľa, my napíšeme list ako že od Ľudmily a ty ho potajomky odovzdáš Ďurkovi.“„Teraz nám treba list zoštylizovať a napísať. Najlepšie bude, keď ho odpíše domácich Matej, jeho písmo sa podobá ženskému. Jeho obsah môže byť asi takýto:Ctený pane!Nemôžem zabudnúť na tie hodiny, ktoré ste minulého leta strávili v našom kruhu, ale darmo, už sa minuli. Aby som mala na ne aspoň nejakú spomienku, potešila by som sa veľmi, keby ste poslali svoju fotografiu, za ktorú Vám ja pošlem svoju, alebo keby ste aspoň vyplnili tento lístok z pamätníka.V. D., 30. marca 186*.Ľudmila V.Zavolajte Mateja! Pravopisné chyby narobiť ad libitum, lebo viete, že pre ženské slovenský pravopis je ešte zakázaným ovocím. Priložiť lístok z pamätníka, pekne zapečatiť a Jankovou starosťou bude tak ho odovzdať, aby tomu Ďurko uveril.“Dictum — factum, lístok putoval do Jankovej truhly, aby na druhý deň pred alebo cez niektorú hodinu doniesol Ďurka do vytrženia.Už odbilo sedem hodín a Ďurkovi Starému sa ešte vždy nechcelo vstávať. Načo by vstával? Raňajky — bývajú vždy prvou myšlienkou prebúdzajúceho sa študenta, i keď sú veľkou zriedkavosťou — nemôže čakať, pretože taký prepych si chudobný šuhaj nemôže dovoliť, jedine len tá fajočka, ktorú už aj Napoleon I. uznával na odstránenie hladu, môže mu dožičiť trošku úľavy. Ecce, fajočka! Či by takému čaru mohol Ďurko odolať? Ešte raz si pretrie ospanlivé oči, vystrie údy, až posteľ bolesťou zapraská, a vytrčiac spod periny veľký prst na nohe, skúša teplotu v izbe, ktorá na jeho uspokojenie nebola taká chladná, ako si predstavoval; odhodlá sa vstať. Podarilo sa — len tie hodiny tak veľa ukazujú! Už je čas ísť do školy, sem knihy pod pazuchu!Pred hodinou nemal Janko dosť času, aby mu odovzdal lístok, alebo si myslel, že cez hodinu, keď učiteľovo prísne oko sprevádza každý pohyb žiakov, bude Ďurko sústredenejší a ľahkovernejší. Nemýlil sa, pri prvom voľnejšom pohybe spýtal sa chvatne Ďurko Janka sediaceho pri ňom:„Čo píšu vo včerajšom liste?“„Pre mňa nič zvláštne,“ povie Janko, „ale pre teba.“ Vytiahne z vrecka lístok, aby ho odovzdal Ďurkovi.Ďurko zobral list, pod lavicou rozlomil grajciarovú pečať a kochal sa v milom obsahu listu. Nedbal, čo by sa bolo hovorilo aj o kameni mudrcov — on už ten kameň našiel, držal ho v rukách a s rozžiareným zrakom pozrel tu na učiteľa, potom na spolužiakov, aby im pohľadom zvolal:„Heureka!“Ledva sa žiaci vyslobodili z pút povinností, utekal Ďurko do tichého úkrytu svojej chyžky, nespozorujúc posmešný Jaroslavov úsmev. Len raz sa podrobiť jednej nevyhnutnej povinnosti a ísť do alumneuma, a potom už mohol voľne snívať o svojom šťastí a rozmýšľať o odpovedi, ktorú poslať si pokladal za svoju najprísnejšiu povinnosť.— — — — —Ach, umky, umky, pomôžte mi opísať nadšenosť Ďurkovej tváre, blažený pohľad očí, sladko sa usmievajúce ústa! Nuž keď umky nepomáhajú, pomôžem si sám, odložím opis ad acta a poviem stručne: Ďurko sa zvalil na posteľ, vzal do ruky ceruzku, ktorú zavše celkom podvedome obhrýzal, vedľa položil papier a začal písať báseň.„Celé kráľovstvo za jednu hodinu!“ zvolal vraj ktorýsi anglický kráľ, čo neveľmi lichotí hrdým, svoju domovinu povyšujúcim Angličanom; z toho zvolania sa mohli bezpečne presvedčiť, že celá ich domovina nie je hodna ani len dvanástinu hodinového Zifferblattu. Podobným klasickým výrokom bol by obohatil Ďurko potomstvo asi v tom zmysle: „Zajtrajší obed za dobrú myšlienku!“, keby mu kŕdeľ myšlienok nebol stál k službám. Jedna myšlienka plodila druhú a z toho množstva nebola ani jedna, ktorá by bola zapadla do rámca už hotových rýmov. Prvá bola ,hrdlička‘, čo si svoj pár ,hľadá‘, k tomu by sa rýmovalo ,bľadá‘, ale Ľudmilka má červené líčka; ,salto mortale‘ viedlo ho na ,kvietok‘, najpríhodnejším bude ,svietok‘, čiže malý svet, azda mikrokozmos, lenže mnohí, čo budú listovať v Ľudmilkinom pamätníku, čítali by z nevedomosti ,svieťok‘ a rozumeli sviečku mužského rodu. Čo si má počať, hriešny človek! Stisne zubami úbohú ceruzku a z nej ako z úst umky prúdili nasledujúce verše:Ako ten brečtan zelenýpodporu svoju hľadá,tak nachodí v šuhajovikaždá dievčina mladá.Ja som tá tvoja podpora,ty si brečtan zelený,neľakaj sa ani mora,zlé v dobré sa premení.Zadychčali ste sa, vážení čitatelia? Akoby aj nie, keď ste na jeden dúšok prečítali také básnické výlevy. Oddýchnime si a pozrime sa tomu vzletu lepšie do tváre: básnik si v duchu predstavuje, ako Ľudmilkine snehobiele rúčky vinú sa okolo jeho začadeného hrdla, majúc na mysli ten stav, keď budú spojení manželskou prísahou. Nazýva sa ,podporou‘ — to nie je neskromnosť, skôr sebavedomie. Veta ,Neľakaj sa ani mora‘ vidí sa vám nezmyslom? Omyl! Nepoznáte odvážne skoky romantickej duše? Ďurko sa videl na svadobnej ceste možno na Jadranskom mori: prišla búrka, Ľudmilka sa v strachu vrhne do jeho náručia a on v zápale ľúbosti a vo vedomí svojej sily privoláva jej vami inkriminovanú vetu atď. do nekonečna.Dosť však bolo oddychu, pokračujme!Najťažšia práca sa skončila, ešte zopár maličkostí a lístok do pamätníka okrášlil krasopisne napísaným venovaním. Sprievodný list už vyžadoval menej krvavého potu; zdvorilý zaľúbenec pozitív svojho titulu ,Vážený pane‘ preložil do superlatívu:Veľavážená slečna!Ako hrom, keď udrie z jasného neba a zapáli štíhlu vežu, tak zapálil Váš drahocenný list tlejúcu iskru v mojom srdci. V nastávajúcich prázdninách Vám osobne zložím k nohám svoju fotografiu, úplne veriac Vášmu sľubu, že ma aj Vy svojou potešíte. Dovtedy sa musím uspokojiť s Vaším obrazom, ktorý je hlboko v mojom srdci zasadený. Žite blažene a nezabúdajte naúprimne Vám oddaného Juraja R. Starého v. r.V. R., 5. apríla 186*.Odpoveď musela ísť tou istou cestou, ako prišiel ľúbostný lístok.Ďurko pribehol zadychčaný k Jankovi: „Neposlal si ešte odpoveď?“„Nie, ale už je hotová a čaká na pečať, lenže bez tvojej odpovede bojím sa moju poslať. Ďurko, povedz mi pravdu, čo ti písala Ľudmilka?“„Vieš, brat môj,“ povie v rozpakoch Ďurko, „pripomínala mi sľub, ktorý som jej dal minulé prázdniny, že jej odpíšem a pošlem pesničku Hojže, bože.“„Takého medveďa mi azda len nezavesíš na nos? Tú pieseň má predsa vo ,Venci‘. Ale má to byť azda pesnička tvojho vlastného srdca, zodpovedajúca horúcim pohľadom, ktorými si cez minulé prázdniny po nej blýskal.“„Nech je teda tak, len pripoj k tvojej zásielke aj tento lístok a odnes na poštu. Neposielaj to obyčajne, vďačne obetujem tých osemnásť grajciarov.“Vybrali sa na poštu — Ďurko chcel byť očitým svedkom. Janko mal pri sebe akýsi dávno neplatný lístok s adresou, akú potreboval a jeho šikovná ruka prepísala dátum na poštovej známke na 6. apríla. Vošiel na poštu, za osemnásť grajciarov nakúpil cigary, mieniac pohostiť aj Ďurka, a vracajúc sa odovzdal Ďurkovi lístok, vraj od poslaného listu. Ďurko schoval záruku svojho prítomného i budúceho šťastia a s blaženým úsmevom zapaľoval si podávanú cigaru s vedomím vykonaného veľkého diela; Janko si zapaľoval s vedomím lacného fajčenia.Večer pod heslom, ktoré Janko vydal, zišla sa slávna kompánia, pri všeobecnom smiechu nasledovalo ,scrutinium‘ a po prečítaní ľúbostných výlevov si slávnostne sľúbili, že tajomstvo udržia aspoň rok.— — — — —VIVANT VAC…, skvelo sa na R-ských stenách a plotoch; zasvätený z toho vyčítal, že o týždeň bude skúška gymnazistov. Jednému bilo srdce od radosti nad tým, že prídu rodičia, inému triaslo sa od strachu pred blížiacim sa výstupom medzi rozhnevaným otcom a nezdarným synom. Všeobecne sa kombinovalo nastávajúce zatriedenie. Páni učitelia neobstáli veľmi dobre pred súdom im zverených žiakov, lebo veľká časť už vopred rátala s tým, že nespravodliví učitelia nedajú im dobré vysvedčenia. Oprašovali sa staré kabáty a čižmy, ale mamičky aj tak sotva spoznajú garderóbu, ktorú dali synáčikom na začiatku školského roku. Starší žiaci so súhlasom rodičov chystali sa na suplikáciu, aby nazbierali skúsenosti a aby trošku poľahčili rodičom. Avšak často sa stalo, že pán syn aj po skončení nazrel domov s úmyslom, aby mu opravili zodraté čižmy, naplnili prázdne vrecko a zaplátali dieru v pokladnici dobročinného spolku, ktorá vznikla za suplikácie. Aj Ďurko Starý bol medzi kandidátmi; nie pre číry zisk, ach, nie! Ľudmilkine oči svietili mu ako krásna hviezda, ktorá ho magnetickou silou ťahala na cestu.Bolo po skúške — otcovia s prázdnymi vreckami, mnohí synovia s prázdnymi žalúdkami, azda aj hlavami, putovali do svojho domova. Ďurko nastúpil svoju cestu s paličkou v ruke, fajku v ústach a kapsu pri boku. Ružová farba všetkých ruží by nestačila, keby sme chceli opísať jeho ružové nádeje; a keďže píšem atramentom, ani to odo mňa nežiadajte. Už týždeň sa Ďurko ponevieral v určenom okrese a ešte mu D. nebolo najbližšou stanicou — až konečne: už len na ten vŕštek — myslel si — a uvidím vežu. Čo tam po nohách, že už nevládzu, čo po pľúcach, ktoré rýchlo vydychujú, čo tam po pote, ktorý sa rinie z čela? Ešte pár krokov a — hop! Tam svieti plechom pokrytá veža a na jej zlatom kríži slnko hádže iskry. Pod vežou poznať komín školskej budovy — Ďurko ho vidí, ale Ľudmilka netuší blízkosť svojho milého.Vytiahol fotografiu z kapsy na denné svetlo, aby sa ešte raz mohol vidieť v najvernejšom zobrazení. Tučný noštek, ktorý pokladal za vzor pre krásne nosy, tie malé oči, v ktorých videl duchaplnosť, tie mohutné pery — všetko je tam. A keď úplne spokojný vložil fotografiu do kapsy, pričesal si vlasy a poď dolu vŕškom.Klop, klop, klop! na dvere učiteľského bývania; zo siene sa ozvalo: voľno! Na tvári úsmev, ľavá ruka prihladila vlasy, pravá stisla kľučku a Ďurko vstúpil dnu. „Ponížený sluha!“ Sedel tam pán učiteľ, cez okuliare pozerajúc do najnovších novín; Ľudmilka pri bočnom stolíku bola zamestnaná ručnou prácou.„Tu nám ide dobrý priateľ!“ vítal ho pán učiteľ, „kde ste sa vzali v našich končinách?“„Idem za povinnosťou, ale sladkou; nemohol som zabudnúť na vlaňajší pobyt u vás, chcem ho zopakovať,“ vracal Ďurko kompliment, žmurkajúc bokom na Ľudmilku, či sa prizná k svojim slovám. Ľudmily sa tie slová nedotkli.„Keď si na nás tak dobre spomínate, nechcem, aby ste pri druhom príchode boli zle privítaný; zájdem za svojou žienkou, aby sa postarala o dobrý obed,“ povedal pán učiteľ a odišiel.,Teraz alebo nikdy!‘ myslel Ďurko a jedným skokom bol pri kapse, už držal fotografiu v ruke a s gracióznou poklonou, aká len od neho vystala, približoval sa k Ľudmile. Keď Ľudmilka nerozumela jeho veľavravnému pohľadu a nepadla mu okolo hrdla, podal jej svoj darček: „Prijmite, slečna, sľúbenú fotografiu!“„Ďakujem, — ale prečo hovoríte ,sľúbenú‘?“„Preto, že som vám ju sľúbil.“„Vy ste mi sľúbili fotografiu? Možno som na to cez ten rok aj zabudla; vy však máte lepšiu pamäť.“„Ráčite sa mýliť, slečna,“ riekol Ďurko, chtiac ukončiť komédiu, „nebol to ústny, ale písomný sľub, ktorý som vám dal v svojom liste.“„To je pekné, že sa o tom až teraz dozvedám; a bolo to dávno?“„Hneď ako som dostal váš list, ponáhľal som sa odpovedať vám.“„Môj list?“„Tvoj, Ľudmilka moja; nepretvaruj sa a nedrž ma toľký čas na škripci.“A aby sa čím skôr dostal z toho škripca, vystrel ruku, aby objal Ľudmilku okolo drieku. Ľudmilka vyhla neočakávanému objatiu a hodiac roztúženému Ďurkovi fotografiu do očí, namierila svoje kroky k dverám.Ďurko prosil, aby ho vypočula, aby jej mohol vysvetliť svoje neslušné správanie sa, ale Ľudmilka nepočúvala a odišla.Beda tvojej hlave, nešťastný Ďurko! Miesto dobrého obeda dostaneš zaslúžený výprask; Ľudmilka iste všetko vyrozpráva otcovi a čo bude potom nasledovať, na to ti odpovie tvoja rozčúlená fantázia! Vyrozpráva otcovi? Nemôže, veď nosí na srdci ňou vlastnoručne napísaný list, ktorý jasne dokazuje, že Ľudmila je neverná falošnica ako celé ženské pokolenie. Úbohé pokolenie, stratilo si najoddanejšieho ctiteľa!Ľudmilka nepovedala otcovi nič nie preto, čo si Ďurko namýšľal, ale že sa hanbila. V priebehu obeda sa Ďurko správal čo najzdržanlivejšie, celkom vypadol z úlohy hladného študenta a prehodiac kapsu cez plece, poberal sa preč zo strateného raja, sľubujúc si v duchu, že neuverí viac ženskému sľubu, i keby ho mal ,čierne na bielom‘.
Bodicky_Zalubenec.txt
VšeslavStojí háj starý na poli širokom;popodeň Visla tichým ide tokom.Jasné svoje si vody kalom zakalila:a zem v tom háji lômom je pokrytá,a žeň na poli do stebla vybitá;azda že to divoká búrka tam búrila.Pod hájom pustá prestiera sa niva,a na tej nive vojín odpočíva.Pekná vojínova tvár — dve zvädlé ľalie:stoveká lipa ponadeň sa kloní,žlté mu listy na tvár bledú roní,a vojín sa nebudí, bo on už nežije. —Divoká to tam búrka nebúrila,ale nešťastná vojna sa točila,aby tú Pán Boh z ľudskej vymazal pamätiv poli nad Vislou, tam kde ten háj stojí,tam sa na úmor bili dvaja svoji;Rus a Ľach, rodní bratia, jednej matky deti. —To kliatba naša! — Večné naše sváryzložili Slávu-mať našu — na máry,a slavianska do jarma upadla sloboda,lež dá Boh, udrie tá hodina svatá,kde dávna kliatba bude z nás odkliataa ruku na večný mier brat bratovi podá. —Bili sa bratia deň jeden — i druhý:v treťom na zorách hučal už boj tuhý,kolo hája nad Vislou, ďalekým priestorom,Rus jak more sa rozlial cez tie nivy;Lach uderil naň — ani víchor divý:zúril víchor — a more ostalo len morom. —Vtedy náš vojín v nemom stál si bôli,tam na tom smutnom bratovraždy poli,kde Slavianín vo krvi slavianskej sa brodil;videl, brat brata jak nesie na skazu,a on ti meč svoj popadol odrazu,zlomil ho — a do poľa ďaleko zahodil.A pole čierna mrákava zastrela,a z tej mrákavy hromom bijú delá,a strašlivý príval gúľ na pluky sa valí:a zôkol-vôkol po šírej rovinejunač slavianska pluk za plukom hynie,a jasné vody Visly krv slavianska kalí.A môj ti vojín zbledol na ľaliu,a proti bratom, kde bratia boj bijú,ta sa ešte raz ozrel a žiaľom zastonal:„Na ti, môj Bože, na v obeť krv moju,len posväť bratov, posväť už k pokoju!“zvolal Všeslav ranený, padol a dokonal.
Chalupka_Vseslav.txt
Slepá kura a zrno(Rozpomienka na výstavu českú roku 1891)[1]1V jednom z predmestí Prahy, v tej a tej ulici, nachádza sa sklep. Ale to nenie sklep ako sklepy. Tu sa skvie nápis: „Pekařství Pavla Doležala. Třikrát denně čerstvé pečivo.“ Ostatne každý pekár má „třikrát denně čerstvé pečivo“, aspoň na tabuľu sa to dá napísať. Lenže tu naozaj vidíš, že to pečivo je čerstvé. Všakové rožky, tu rascou a soľou, tam zas makom a cukrom posypané, inde zas žemle a pletenáky. A tie poličky sklenené! Na nich porozkladané buchty, torty, lievance, koblihy,[2]bábovky — všetko veci, nad ktorými odborník a znalec nemôžu sa neoduševniť. No a vianočky, tiež nechybejú.Čo sú vianočky? Škoda, že mnohý to nezná! Pletenáky s hroznami a mandľami, pomazané medom, pripečené, až kôra na nich chrumká. Predávajú sa po päť, desať, dvadsať grajciarov — dľa veľkosti. O Vianociach ich Praha minie iste krásne množstvo, lebo bez vianočky nesmie byť na Vianoce náš domovník Houžvička, ani pán rada zemského súdu Svoboda. No sú ľudia, ktorí ani deň neobídu sa bez vianočky.Vianočky u Doležala sú vychytené. To ochotne dosvedčí i pán JUC. Antonín Komárek. Každý deň okolo štvrtej poobede kúpi si vianočku a hostí sa na nej v svojom mládeneckom útulku v ulici Žerotínovej, číslo 18, III. poschodie. I dnes vchádza, hľa, do skliepku, a predavačka víta ho ako starého známeho.„I pěkně vítám, pane doch…“ „Dochtor“ nestihla vypovedať. ,Tvár je tvár pána Komárka, ale šaty nie sú jeho,’ pomyslela by si, keby stačila myslieť. „Ach!“ vzdychá celá vychytená, obzerajúc si ho s nesmiernou hrdosťou. Hľa — i do jej sklepa zatrúsi sa jemnejší človek — nie iba samé slúžky, panské a kuchárky. Keby mala knihu, čo by sa do nej zapisovali mená významnejších návštevníkov, iste by ho ta vpísala — takto bude iba rozprávať i detným deťom, že od nej kupoval vianočkuc. a kr. poručík.Ostatne, papier je mŕtvy a jazyk živý — ten vie šikovnejšie dačo rozhlásiť.Nuž pravda svätá, pán Komárek je nielen JUC., ale i c. a kr. poručík v rezerve.Stará strežie, na ktorú vianočku padne jeho oko, že mu ju hneď zabalí. No tu nevie sa prenadiviť, že jej ukazuje nie za päť, ale inú, za dvadsať grajciarov. ,Nuž pán je väčší, ako bol — môže si väčšiu vianočku povoliť,’ húta predavačka, sypúc oblaky tlčeného cukru na kôrku a baliac vianočku do bieleho papiera. „Tá-ak, pane — tento,“ vraví mu s okúzľujúcim, šťastným úsmevom.On vzal balík, zaštrngal šabličkou, zakosil ľavou nohou a pozbavil skromný skliepok pána Pavla Doležala svojej vzácnej prítomnosti, vyjdúc na dlažbu, júlovým slnkom dobre rozohriatu.Je pravda, smutná pravda, že literáta všeobecne majú za cigáňa. Neviem, čím literáti si to zaslúžili! Tu je také miesto, že i pôvodcu tejto rozprávky, bárs nie je literátom, dosť ľahko spravia cigáňom. „Rezervelajtnant[3]v plnej paráde, o štvrtej poobede, v lete, v krásnom počasí, pôjde ti do skliepku čo hneď pána Pavla Doležala, kúpi si za dva šestáky vianočku a bude ju teperiť mestom až do Žerotínovej ulice číslo 18, III. poschodie. Čo myslíš, že my neznáme, čo je reglement?“ osopia sa starí, skúsení vojaci. A predsa je tak. Pán Komárek sám by bol v rozpakoch, keby sa ho čestný súd pýtal: prečo, ako to mohol urobiť? Sám nevie. Idúc z kontrolného zhromaždenia popri sklepe Doležalovom, neodolal vianočkám. A keď už bol dnu a pozeral na ne, zišli mu na um krajania: MUC. Skála a Jeřábek, technik, ktorí tu neďaleko v ulici Nejedlého, číslo 5, III. poschodie bývajú. Pohlo sa mu srdce; rozhodol, že ich navštívi a potraktuje vianočkou. Koniec mesiaca tu, Skála a Jeřábek vyskočia, keď zazrú vianočku, a on zas bude potešený, že ho raz vidia v dôstojníckej uniforme. Veď známo, ako minister vojenstva barbarsky obmedzil nosenie uniformy rezervným dôstojníkom. Báť sa nemá čoho. V predmestí garnizóny[4]nieto, nestretne ho teda ani oberšt, ani generál.I skutočne bez prekážky došiel do ulice Nejedlého číslo 5 a vybehol ako strela do tretieho poschodia. Zaklopal na dvere, kde sú pribité vizitky: „MUC. Josef Skála“ a „Filip Jeřábek, technik“. ,Budú tí radi!‘ húta a usmieva sa, s akým potleskom ho prijmú. Majú tam síce bridlicovú tabuľku, na ktorej stojí: „Návštevy p. t. pp. c. kr. listonošů kdykoli vítány. Ty druhé mohou vystat!“ No vie, že jeho návšteva, keď sa i nevyrovná listonošovej, nebude im celkom proti vôli. No v izbe ticho, nikto sa nehýbe.Postál sklamaný i zahanbený, i píše na tabuľku: „Přinesl jsem vánočku. Podruhé také čekejte, potvory!“ i ide dolu tými istými schodmi. ,Darmo je,‘ myslí si. ,Bude celá mne, zostane mi i na ráno.‘ A kráča tuhým krokom do Žerotínovej ulice číslo 18. Ako zahol do ulice Všehrdovej, zastal a díva sa a neverí vlastným očiam.Proti nemu kráča pán František Beran, cum gentibus,[5]to jest s paňou, dcérou a synom. Ako by sa nedivil, keď sa ani nenazdal! Myslel, že sú doma, v Kozoduboch, a dohliadajú, ako ženci ukladajú snopy do krížov, alebo, že sú, keď i nie všetci, ale aspoň pani Beranová s dcérou Boženou v Sedmihorkách,[6]kúpeľoch, kde tak radi leto trávievajú. Pán Beran môže si dovoliť i také výdavky; iný by si dovolil i inakšie, keby mal jeho žírne polia, a nadovšetko: jeho sporiteľnú knižku a akcie. Prekvapilo ho to. Veď len včera bol u jeho syna, malého Frantu, ktorému dáva hodiny, a ten mu nič neriekol o návšteve rodičov.„To nás teší, veľmi nás teší!“ volá pán Beran, stískajúc mu ruku. „Franta bol po vás, nenašiel vás doma. A tu takáto priaznivá náhoda! No — poďte s nami.“Ale nešlo to tak snadno. Musel sa zvítať s paňou i slečnou Boženou, ktorá dnes kvitla ako ruža. I vianočka je na prekážke; musí ju všakovak nenápadne ukrývať.„Aký statný dôstojník!“ chváli ho pán Beran, kladúc mu ruku na plece a obzerajúc ho. „Zmohutneli ste od vlani, vzdor štátnym skúškam.“Dôstojník sa zapálil sťa mladá slečinka. Šibe okom na Boženu, čo tá na to. Ale tá napráva si široký rukáv, v ktorom tratí sa jej nežné ramienko. V očiach má akýsi vzdor, akoby mu chcela povedať: ,A čo si i generál, neobzriem ťa!‘„Dosiaľ taká pyšná, taká, taká…“ sám nevie, ako by to bližšie označil.Minulé vakácie strávil u rodiny Beranovskej. Malému Frantovi hrozila neodvratná katastrofa z gréčtiny a latiny, treba bolo vziať inštruktora k nemu. Profesor odporučil pána Komárka, ktorý dosiaľ udržoval s latinskou a gréckou gramatikou styky dôverné, živiac sa v Prahe, skoro iba hodinami. Rodina Beranovská zapáčila sa mu. Zápalisté srdce jeho Božena podpálila, i prikladala na vatru polienko za polienkom. Tak sa stalo, že keď jachal z Kozodubov do Prahy, neplakal Franta samotný. I inštruktor sa krčil v kúte vagóna a nejeden vzdych zaslal do toho smutného, jesenného kraja, ktorý ako besný letel pred oblokom vozňa. I jedoval sa, že vzdychá. Vedel, že ona sa teraz smeje; smeje; naňho ani nemyslí. Ukrutná!Od vakácií všeličo vyfučalo z hlavy. Prestal na ňu myslieť. Cesta do Prahy, tie vzdychy — to mu bolo už smiešno… No tu zas, ako ju videl, srdce zabúchalo, sťaby na poplach. Prvá myšlienka týkala sa jej. Čo povie, ako pozrie naň, ako sa zadrží, vidiac, už nie jednoduchého inštruktora, ale c. a kr. dôstojníka. A hľa, ona nič — akoby ho tu ani nebolo.„Náš plán je tento,“ vraví pán Beran. „Dnes večer divadlo, zajtra celý deň výstava. Lóžu už máme kúpenú, starosti nemáme. Pretože je horúčosť a času do divadla dosť, uchýľme sa do dákej poriadnej záhrady, kde sa čapuje plzenské, ale dobré!“„Plán nie planý,“ usmieva sa pán Komárek a myslí si: ,Aspoň raz budeš sedieť v lóži, šuhajko, a pri nej, pri nej… A tá záhrada — aspoň nebudeš s touto vianočkou chodiť.‘„Čo by sme šli k Choděrovi,“ radí pán Beran.„To je ďaleko,“ odporuje pán Komárek.„A čo; vysadneme na rýchlu tramvaj,“ posmieva sa pán Beran, i skutočne berie sa k vozňu.Pán Komárek si zúfa. Veď má pod pazuchou vianočku! Nech si sadne do tramvaje, prídu „na čiaru“, na hranicu medzi Prahou a predmestím, a tam stoja bdelí strážnici, čo vyberajú clo. Prezrú každý košík, či sa v ňom dačo nepasuje. Nazrú i do fiakra, ba i pohrebného voza, či dáky šikovný pašerák nešikuje v ňom na trh bažanty, mladé husi alebo teliatka. Známa vec, akí sú pašeráci prešibaní! A on by mal prekĺznuť s vianočkou cez čiaru, cez ktorú ani vrabec bez poplatku nepreletí! Chytia ho, rozbalia vianočku pred obecenstvom, ale čo tam obecenstvo, pred ňou, pred ňou ju rozbalia; ukážu, že on vianočky prenáša. Ako sa roztopí jedným razom celá dôstojnícka sláva!„Ja viem o lepšom pive,“ vraví pán Komárek starému pánovi. „A Choděra[7]už umrel. I miesta sotva tam dostaneme.“„No mne konečne kdekoľvek, len pivo nech je na dačo.“Tak pán Komárek zaviedol spoločnosť do svetochýrneho Kravína.[8]Nenačapovali hosťom síce do „súdkov“, tú výsadu majú iba denní hostia. Ale vzdor tomu, keď pán Beran potiahol z pohára, zadýchal sa a po chvíli riekol priduseným hlasom: „Jako křen!“Komárek sa uklonil, akoby pochvala bola jemu patrila. A kým pán Beran pochvaľuje plzenčinu — a to nie iba rečou — za ten čas on vynakladá všetko, aby pripútal pozornosť nesmierne roztržitej Boženy.2Všakové záhady padnú do očí človeku trochu mysliacemu. Tak i pán Komárek, vtedy ešte nie JUC., ani nie poručík v rezerve, neraz sa zadíval na sprievod v uliciach pražských, keď pochovávali vyslúžilca alebo írečitého mešťana a člena „ozbrojených sborov pražských“. Tie chocholy, čákovy, tie porteépée a hviezdičky, tie šnúry a kystky — všetko samá pozlátka, samý blesk, klam a mam! Pomyslel si: ,Predsa sú tí ľudia len deti! Neodhodia hračiek ani keď srieň padne na brady a hlavy.‘ Zastavil sa neraz podvečer i na Priekopách, kde sa prechádzajú mladí lajtnantíci, štrngajúc šabličkou a zakášajúc ľavou nohou. Nemohol sa ubrániť, nie závisti, ale úsmevu polozlostnému, poloironickému. ,Koľko tu prázdnej pýchy,‘ myslieval si. ,A načo? Na uniformu! Na uniformu, ktorú nestihli sme pokryť slávou, ako Napoleonovi granátnici!‘[9]Tak hútaval vtedy a ešte inakšie.Medzitým stal sa dôstojníkom v rezerve, mal tiež uniformu! Nepovstala ani v „ateliéri“ Chvapila a Vavrušku, dvorných krajčírov; povstávala po čiastkach, skupovaná u pokútnych firiem, je i obšúchaná, menovite na švíkoch presvitajú vyblednuté nitky; a predsa je hrdý na ňu, teší ho, že ho v nej vidí Božena, i nenávidí ministra, že mu ju zakazuje stále nosiť. Také hľa, záhady vynorujú sa v živote!O pol siedmej vstala spoločnosť od stola. Pán Komárek má znamenitú myšlienku. Nechá vianočku tu, „zabudne“ ju. Vydýchol si, keď sa trochu vzdialili. Umienil si venovať sa Božene.Za nimi čuť skoky. Áno, tak skákať môže iba sklepník o vyčaptaných nohách. Pán Komárek cíti, bárs nevidí, že je to sklepník. A nemýlil sa.„Pri stole zostal tento balík,“ obrátil sa k pánu Beranovi, ukazujúc vianočku, pravda, zabalenú.„Ja nie,“ odmieta pán Beran.„Odtajím i ja,“ myslí si pán Komárek.„Vy ste niesli čosi,“ dovtipuje sa pán Beran. „Áno, pamätám, že ste čosi niesli.“„Áno, ja,“ priznáva sa pán Komárek. Oči by preborili nešťastného sklepníka za veľkú ochotu a svedomitosť. ,Vidím, že sa jej nesprostím — budem mať pre ňu ešte dáky škandál…‘ No musí pokračovať ako dôstojník. Siaha do vrecka a podáva sklepníkovi šesták. Sklepník sa klania hlboko — no oči sa mu smejú, smejú. Vie, čo je v papieri. ,Viem, že najprv prekutal, čo tam bude — sklepník je vždy zvedavý,‘ durdí sa pán Komárek.„A čo to vlastne nesiete?“ pýta sa pán Beran, keď sklepník odišiel.„To sú… No, nič takého!“ Je zapálený až po uši, všetci hľadia naň zvedavo.„Aha!“ žartuje pán Beran, veľmi rozveselený plzenčinou. „Nechcete povedať — nechcete!“Pán Komárek skutočne nevie, kam sa obrátiť.„Ja by rada vedieť, čo to ozaj máte!“ prekára ho už i Božena. „Ukážte!“„To už nie!“ vraví on vážne. „Ostatne, nie je tam nič zvláštneho. Také pletky!“Božena už mlčí; vidno, že sa hnevá.,Ešte toto — ešte toto!‘ zúfa pán Komárek.„A nebude vám to na obtiaž?“ pýta sa pán Beran. „Franta by to mohol niesť.“„Ach, to už nie, bolo by mu ťažké,“ bráni sa pán Komárek. A v týchto úzkostiach mal naozaj skvelý nápad. Obzerá sa po námestí, a hľa, neďaleko pod bránou stojí dievčatko asi desaťročné; predáva ruže. „Idem k tomu dievčaťu tamto,“ vraví ostatným, „je z nášho domu, ono mi zanesie balík.“ Rozumie sa, že dievča nebolo z jeho domu. No také malé cigánstvo neuškodí tak veľmi ani uniforme.Pristúpil k dievčaťu a pýta sa:„Máš maminku?“„Maminka mi zemřela,“ odpovedá dievča mechanicky. „A tatínek taky.“Zvláštno, že každému takémuto dievčaťu „maminka zemřela a tatínek taky“. ,Ozaj zvláštno,‘ dumá pán Komárek. ,Len či je to pravda — to!‘ A pokračuje: „Tak tu máš vianočku, bude ti na večeru.“Dieťa nevie, čo má robiť. Či ďakovať, či sa smiať, či plakať. Niečo podobného dosiaľ sa mu nepritrafilo — nemá na to formulku. Pán Komárek sa ostatne o to nestará. Vybral si ružičku, vlastne puk a vtisol dievčaťu šesták do ruky. Je úplne šťastný. Iba si myslí: ,Tá vianočka bola drahá. Dal som za ňu dva šestáky — a dva šestáky zas, kým som sa jej sprostil. A ten sklepník, to je bezočivec!‘ Obzrel sa ešte raz k bráne, čo dieťa robí. A hľa, nie je už samo. Stojí pri ňom starý pán, v ruke má paličku striebrom okutú. Vidno, zhovára sa so sirotou.,Jest, bože, tých penzistov tu!‘ rozjíma pán Komárek. ,Stavím sa, že sa vypytuje, čo som jej to dal, za čo… Roboty to nemá, musí byť všade, kde dačo šuchne. Nežije to z penzie, ale z klebiet a chýrov. Protivný národ!‘Ale cíti sa vzdor tomu znamenite. Idúc popri strážnikoch nad clom, usmieva sa. Tu hľa by bol musel rozbaliť vianočku a zaplatiť taxu. Ach, bola by sa Božena smiala! Mráz ho prechádza pri tej myšlienke.V divadle bol úplne šťastný. Sedí síce v úzadí lóže s malým Frantom na vyvýšenej lavičke — no vidí dosť. Ostatne, nepozerá na javište. Ani nevie, čo sa vlastne hrá — dráma alebo opera, alebo balet. Iná dráma hrá v jeho prsiach! Má sa on na čo dívať. Sedí pred ním ona — tváre jej nevidno; len účes, ktorý mu pripomína vianočku, ale vianočku veľmi peknú, čo by jej sedela na vrchhlave; a uško, drobné uško; no zdá sa mu, že v ňom plno všakových záhad ako v najtemnejšej Afrike. Vôbec takého uška nikdy, nikdy ešte nevidel.Medzi jednaním druhým a tretím oznámená dlhšia prestávka. Šlo sa do foyeru. Tam už našli jednotlivcov i skupiny, živo besedujúcich. Tí, čo prišli z lóží, sedadiel a fotelov, prechádzajú sa. Tí, čo cez dva akty stáli, rozložili sa na mäkké kanapy, stopujúc lenivo pohyb a šum dookola. Beranovci obzerajú obrazy, Božena študuje dámske toalety, či v dačom nezaostala za módou.Práve sa chceli pustiť foyerom, keď zastal pred nimi akýsi starý pán. Pán Komárek ho zná. Ten istý, čo stál pri sirote s ružami.,Čo ten tu hľadá!‘ zlobí sa pán Komárek. ,Vidno, že nás naschvál vyhľadal.‘„Dovoľte, aby sa vám predstavil. Ja som Václav Němec, hospodársky správca na odpočinku.“,Povedám, penzista!‘ zlostí sa pán Komárek. ,Kto iný by bol!‘„Ja som František Beran z Kozodub, majiteľ realít,“ odpovedá s vidieckou prostodušnosťou. „Teší ma veľmi, že mám tú česť… To je moja rodina.“Poklony a podobné formálnosti.No pán Němec nie je spokojný. Hľadí na pána Komárka — ale ten, akoby nebadal, čo sa robí, blúdi očima po ľuďoch.„Ja vlastne by si prial zoznámiť sa s pánom dôstojníkom, ktorý, ako vidím, patrí tiež do ctenej spoločnosti,“ vraví starý pán trochu urazený.,Veľmi zdvorilý!‘ myslí si Božena. ,Tak čo sa nepredstavil jemu!‘„Antonín Komárek,“ predstavuje sa mu tento nechutne.„Skutočne sa teším. Bol som totiž mimovoľne svedkom vášho šľachetného činu. Ozaj zdobí vašu rovnošatu! Preto som si dovolil…“„Škoda o tom hovoriť!“ vraví pán Komárek veľkodušne.„Viem ceniť vaše city. Nech nevie ľavica, čo robí pravica.[10]No musel som sa ich dotknúť; velí povinnosť. Ja som totiž predsedom spolku Samaritán, ktorý v tieto dni stratil jednateľa. Musel sa presťahovať na vidiek. A horlivý jednateľ je dušou spolku. Šťastná náhoda zaviedla ma na stopu jednateľa takého. Prosím vás, neboli by ste ochotný venovať sily svoje spolku nášmu?“„A čo sa vlastne stalo — čo za skutok?“ pýta sa pán Beran nesmierne prekvapený.Ostatní tiež nechápu, o čom sa vlastne hovorí.„Toto. Ten pán daroval chudobnej sirote via…“„Prosím!“ zahriakol ho pán Komárek. Pot mu vystúpil na čelo.„No, tak mlčím,“ zvolil pán Němec. „Prosím, ráčte sa osvedčiť, či prijímate môj návrh.“„Nemožno mi prijať,“ vraví pán Komárek. Zobudil sa v ňom JUC. „A síce z týchto príčin: nie som členom vášho cteného spolku, som c. a kr. dôstojníkom a ako taký podrobený zákonom a vôli predstavených, a konečne,“ doložil to so zvláštnym dôrazom, „boli ste svedkom, ako vravíte, šľachetného skutku, ale nie svedkom toho, z akej pohnútky sa ten čin zrodil. Ubezpečujem vás,“ riekol to skoro zlostne, „vo mne ste nenašli človeka, ktorého ste nájsť chceli.“Pán Beran je ohlušený toľkou výrečnosťou. ,Bude dobrý advokát,‘ myslí si. No na pána Němca reč mladého dôstojníka neurobila dojem.„Dovoľte, ja vás hneď presvedčím. Že nie ste členom spolku — to je maličkosť; môžete sa stať bárs i hneď. Ja vás hneď zapíšem. Ďalej, vy ste síce c. a kr. dôstojník, ale nie aktívny…“„A ako to ráčite znať?“ pýta sa pán Komárek a dumá: ,Zvláštny národ, tí penzisti! Tí vedia všetko.‘„To je vec veľmi jednoduchá!“ vraví pán Nemec. „Aktívny dôstojník na ulici sa iba vlečie, prsia nemá vypnuté. A nadovšetko: obzrie sa za každou ženskou, nekupuje ruže, nedarúva sirotám via… Pardón, že som zas v tom! Rezervný zas drží na zákon, ako vy hneď ste sa naň odvolali. Po ulici kráča, akoby viedol kompániu. Za ženskými tiež nepozerá tak, tak… Vôbec skúsený človek vidí hneď: ten je aktívny, ten je rezervný. A dôstojníka v rezerve neviažu zákony, na ktoré sa ráčite odvolávať.“Pán Komárek ovesil hlavu. Oh, ťažko sa vybehať skúsenému penzistovi! Vidí, že je chytený.„Ostatne, náš spolok je dobročinný; na taký má ohľad i vojenský zákon. Má mocných priaznivcov. Naša vznešená protektorka, jej osvietenosť pani hrabenka Daumová, nechybí ani na jednej valnej hromade. My dostávame príspevky zo vznešených domov — čo len to, bože!“Pán Komárek začína ináč hľadieť na starého pána. I Božena počúva pozorne. Jej oko s obdivom hľadí na Komárka, o ktorom myslela, že je nič a naraz sa ukáže, že je človek slávny. Pán Komárek zastihol ten pohľad, blahorečí náhode, ktorá ho s pánom Němcom zviedla.„A čo hovoríte o akýchsi pohnútkach; dovoľte, mne je to trochu nejasné,“ pokračuje pán Němec, istý už víťazstva. „My nemôžeme púšťať sa tak ďaleko, kto a z akej pohnútky robil to alebo to. Spolok má stanovy, cieľ — a ten sa musí uskutočňovať. Za najkrajšiu pohnútku ja nedostanem ani deravé čižmy kúpiť — pohnútka má cenu, iba keď ju čin sprevádza. A spolok dľa činov sa posudzuje. Bože, koľko že by sa našlo milosrdných, z čistej pohnútky milosrdných? Pochvala verejná, verejné vďaky, snaha prevýšiť dakoho v sume — to sú obyčajné pohnútky. Ja to viem zo skúsenosti. Keby sme nedávali mená našich darcov do novín — čerta by sme mali v kase! To nech vás nemýli…“,Pravdu má ten starý,‘ dumá pán Komárek. Ako čul meno grófky Daumovej, sám cítil v sebe čosi samaritánskeho. Dobre to posudzuje ten starý! A konečne čo by on nemohol byť samaritánom? Veď už teraz cíti následky samaritánstva. Ako hľa, Božena ináč hľadí naň! Nepremohla ju ani uniforma a samaritánstvo jej zakrútilo hlavičku, menovite pani grófka Daumová a tí darci zo vznešených domov. A čo ešte, keď jeho meno bude stáť hneď pri grófkinom v novinkách — a roznesie sa po šírej, ďalekej vlasti…Keď zazvučal vo foyeri elektrický zvonec, pán JUC. Komárek lúčil sa ako skutočný jednateľ s pánom Němcom. Vymenili si adresy. Pán Beran oddal horlivému predsedovi skromný dar päť zlatých v prospech spolku, ktorého má byť jednateľom „jeho“ pán Komárek.*Druhý deň šlo sa na výstavu. Pán Beran chcel si obzrieť hospodárske oddelenie. Obdivuje, čo všetko dáva tá dobrá matka zem a príčinlivosť ľudská. Ostatní idú za ním, sťa metla za kométou. Paniu ešte tak zaujímajú niektoré predmety — je gazdiná. Ale Božena nevidí nič takého, na čom by oko mladej slečny mohlo spočinúť. Je tu surový hodváb a z neho daktoré hračky spravené, no hodváb je len vtedy hodvábom, keď sa ušijú šaty z neho. Nemala kedy naučiť sa pozerať z iného stanoviska na tento skomolený svet. Nudila by sa, keby nemala sprievodcu. Je síce zas civilom, ale…Pán Komárek i v civile je stratég znamenitý. Vykorisťuje včerajší úspech ako možno; cíti, že nedobytná pevnosť čochvíľa začne vyjednávať o čestnú kapituláciu.Tamvon je tma, na výstave jagá sa tisíc a tisíc svetiel. Beranovci zobrali sa z Petzoldovho reštaurantu,[11]idú ta pod stromy, kde tisíce ľudu stojí a čaká. Zamiešali sa do zástupu, a už ich drží akási slávnostná nálada; sami nevedia, kde sa vzala. Fontána[12]chŕli vodu a oheň do výšky, ľud tlieska, spieva, jasá. V Božene sa tají dych — také niečo nikdy nezažila v živote.„Ako je to krásno!“ šepce v tichom pozabudnutí.Vtom jej rúčka našla sa v čejsi ruke. Tá ju tisne srdečne, vrele. Božena stojí, neobzerá sa, kto je ten opovážlivec. Vie, že by stretla čiesi usmievavé, šťastím očarované oči. Musela by svoje sklopiť pred nimi. Odtiahnuť ruku? Na to nieto sily; cíti, že je zajatou. A neželie, že sa dala zajať. Nové stisnutie: naliehavé, prosebné — akoby prosilo odpoveď. Zaťala zuby, aby sa nerozosmiala — veď všetko sa v nej smeje a búri. A oči vlhnú a svetlá tak divne trblietajú…Sama nevie, ako sa to stalo; vie iba to, že i jej ruka stisla ruku šťastného víťaza…[1]výstava česká roku 1891— Všeobecná krajská jubilejná výstava na pamäť stého výročia prvej krajskej výstavy v Čechách r. 1791 sa konala 15. V. — 18. X. 1891 v Holešoviciach nad svahom Obory.[2]lívance, koblihy— český názov druhu vyprážaného pečiva z bielej múky: dolky, šišky[3]Rezervelajtnant(z nem.) — poručík v zálohe[4]garnizóna(z franc.) — vojenská posádka[5]cum gentibus(lat.) — s pokolením[6]Sedmihorky— kúpele v severovýchodných Čechách, neďaleko Turnova. Je v nich najstarší vodoliečebný ústav v Čechách, založený v roku 1840.[7]Choděra— majiteľ známej Plzenskej reštaurácie na Spálenej ulici v Prahe; umrel roku 1891 a firmu prevzali Čeněk Sochor a Václav Kovařík.[8]Kravín— stará známa reštaurácia na Vinohradoch v Prahe[9]Napoleonovi granátnici— vybraný, v bojoch vyznamenaný pluk Napoleona Bonaparteho (1769 — 1821)[10]Nech nevie ľavica, čo robí pravica— citát z Nového zákona (Matúš 6, 3)[11]Petzoldov reštaurant— kedysi známa reštaurácia na Ferdinandovej, dnešnej Národnej triede v Prahe[12]Fontána (fontaine lumineuse)— svetelná fontána, prvá osvetlená fontána, ktorú pre Všeobecnú krajskú jubilejnú výstavu r. 1891 zostrojil František Křižík (1847 — 1941), český technik, vynálezca a priemyselník. R. 1878 zostrojil svoj najväčší vynález, oblúkovú lampu. Spočiatku vyrábal oblúkové lampy a lustre, ale už od r. 1888 zriadil prvú veľkú elektrickú centrálu na Žižkove, r. 1891 osvetľoval Jubilejnú výstavu v Prahe, vybudoval tam prvú pokusnú električku z Letnej na Výstavisko, neskôr ďalšie elektrické trate a elektrárne. Má veľké zásluhy na vývoji elektrotechniky.
Kukucin_Slepa-kura-a-zrno.html.txt
Z domovaEšte sa ani dobre nerozbrieždilo, už stará mať Rázvorovie potichu zliezla z postele a vyzrela z komory. Dvere otvárala veľmi opatrne: ak by bolo privčas, aby nepobudila domácich. No zo dvora už bežala mladá deva v krátkej suknici, bosá, tak, ako vyskočila z lôžka.„Prší, stará mať,“ riekla pritlmene mrzutým hlasom.Babka vyzrela z pitvora: naozaj pršalo, no bol to už tichý, riedky dážď raňajší. Pršalo celú noc, ba i búrka sa prehnala a dvojnásobne ich znepokojila, starých i mladých. Vnučka starých Rázvorovcov, Anna Belanová, mala ísť ráno „do sveta“ — až do Viedne — a že šla s inými, cesta sa nedala odročiť, čo by sa ako lialo. Ankini spolucestovatelia nemali peňazí, aby mohli zaplatiť železničný lístok (práve ako i ona), preto museli ísť pešo na Cahnov,[1]a tak záležalo im na počasí.„Neboj sa, dievka moja. Hľa, východ sa jasní, je belavý — to je znak, že nebude pršať. Po hradskej to rýchle oveje, a aspoň nebude prachu. Len sa schystaj, aby ťa neodišli.“Anna, potešená rečou starej matky, ktorej proroctvo počasia sa vždy splnilo, veselšie vbehla dnu, aby sa schystala. Starenka vošla do komory, kde jej muž ešte podriemkával. Pokľakla k truhle, ktorá s posteľou a starou skriňou tvorila celé zariadenie tmavej, len slabým svetlom neveľkého obloka zjasnenej komory. No jej modlitba dnes bola roztržitá: v mysli stále zabývala sa cestou vnučkinou, jej odchodom do ďalekého cudzieho sveta. Obavami, ako povedie sa jej tam, neskúsenej, nikým nechránenej, pri jej ľahkovernej a priveselej povahe… Hoci starena nikdy ďalej z chotára nebola, dobre znala si predstaviť potulný, ťažký život podomových predavačov, akých bolo v dedine veľa. Ťažko sa zarába na živobytie doma, no ešte ťažšie vo svete, kde deň čo deň chodí sa s batohom výšiviek na chrbte, alebo s iným tovarom; pri koľkých dverách sa zastaví, až natrafí na kupca a zarobí zopár korún! A ak „nemá šťastia“, alebo stihne predavača nejaká nehoda, nielen že sa vráti bez zárobku, ale ešte i pregazduje, čo má.O toto sa síce Rázvorová nestarala: Anna ako neskúsená začiatočníčka „kšeftáriť“ na svoju ruku nemohla; brala ju so sebou ďalšia príbuzná, aby jej pomohla nosiť „partieku“. Anna mala sľúbenú dennú plácu i chovu, ale cestovné trovy musela si do Viedne sama platiť, lebo ona ju už tam čakala. Z Viedne mali ísť do Prahy a bohzná kam ešte… Starenu trápila najmä neistota, kam dievča zájde, nepohodlie a nepredvídané nebezpečenstvo túlavého života, nocľahy v dusných pivničných bytoch veľkých miest, kam húfne uťahuje sa chudoba a za ňou nemravy a necnosti… Koľko pôvodne čistých duší nášho ľudu vráti sa stadiaľ potriesnené kalom, koľko otrávi sa hriechom, o ktorom by v tichej, medzi horami zapadnutej dedine ani nechyrovali!…Ale citeľná chudoba neúprosne ženie do neľútostného sveta…Nebol to život, nebol pre mladé dievča ako Anka Belanová. Starene zavše prišlo na um, že radšej ona mala ísť miesto vnučky — no kdeže sa pohne stará, robotou predčasne vysilená žena?! A predsa nielen treba, aby niekto ubudol z domu, že by sa ušetrilo z toho, čo sa doma dorobí na zimu, ale i aby sa vyrobilo aspoň na dane a nemusela sa na to predať chatrná úroda neveľkého poľa…„Boh ju iste ochráni!“ rázne prerušila prúd strastných myšlienok, ktoré neúprosne vyznievali jediným východiskom, že Anna musí ísť z domu. A vierou v božiu ochranu posilnená vyšla z komory, aby pripravila raňajky.Medzitým prebudil sa i starý Rázvora a, vzdychajúc (nebodaj trápený tými istými myšlienkami), poberal sa do stajne nakŕmiť kravu. Bol ešte statný chlap umného výzoru a na istú inteligenciu poukazujúcich pohybov, len robota a starosti doľahli naň, najmä v starobe. Za mladších čias býval kostolníkom; stykom s farárom a učiteľom nadobudol si istého vzdelania i vážnosti v obci. No v živote prichodil úder za úderom. Oženil sa z lásky s dievčaťom chudobným, ako i sám, ale živili sa slušne, roľky obrábali podľa príkladu učiteľovho, vysadil sádok-štepnicu s jeho pomocou (záhradky susedili), po nedeliach prečitoval žene z Písma alebo noviniek, ktoré prinášal každú nedeľu z fary, a tak manželia žili si lepšie ako v bohatých gazdovstvách. No zmôcť sa, ako úfali kedysi, jednako sa nezmohli. Detí pribúdalo, ale pravidelne vynášaná bola i malá rakvička z chalupy po dlhšej-kratšej chorobe, a zakaždým malé gazdovstvo zaseklo, kým mladá mať prebrala sa k obnovenej čulosti… Výdavky na lieky neraz strovili neveľkú úrodu; z ôsmich detí zostalo len dvoje: syn a dcéra. Prísne chované, obodrovali nádejou, že keď dorastú, odmenia sa rodičom za žiaľ i starostlivosť. No ani toto očakávanie sa nesplnilo. Staršia vekom, večne zamĺkla, málovravná Anna spoznala sa s mladým muzikantom zo susednej dediny; černooký ľahkomyseľný švihák obájil ju natoľko, že vydala sa proti ich vôli. Krátko po narodení malej Anky cestou zo svadby za tuhej zimy zaspal na saniach medzi kamarátmi, i doviezli ho napoly mŕtveho, s odmrznutými prstami. Vyliečil sa natoľko, že mu nemuseli zmrznuté prsty odrezať, no huslí viac do nich chytiť nemohol. Tragická okolnosť ťažšie ako na neho zaľahla na mladú ženu: nevládajúc vyživiť prácou svojich rúk muža a dieťa, pokorná prišla k rodičom. Muž vtedy už silne kašlal, do roboty súci nebol. Okolnosť, že sestra nasťahovala sa do rodnej chalupy s mužom i dieťaťom, bôľne dotkla sa nielen rodičov, ale i syna Martina. Práve sa vrátil „z vojny“ a bol by sa oženil s dievkou z majetnej rodiny, no príchod Annin zvrátil plány: rodičia prehovárali dievča za iného, nechcejúc ju vydať do domu, zaťaženého naničhodným zaťom-žobrákom. Dobrák Martin zo sústrasti k sestre a najmä k rodičom zriekol sa ženby, lebo mu ani iného východiska nezbývalo: odísť z domu „na prístupky“ nedalo mu srdce, do domu za nevestu, čo i predtým bol vzácnym ženíchom, nemala chuti ani dievka menej majetná. No bývalá Martinova nevesta zostávala verná svojej láske, čakala trpezlivo, až dočkala. Zdanlivo ešte dosť svieži Belan jedného dňa neočakávane skončil chrlením krvi — dom Rázvorovie zbavený bol ťarchy tým väčšej, že skrachovaný muzikant nestrácal ani večnej chuti do jedenia, ani šibeničného humoru, tak málo hodiaceho sa k položeniu rodiny, ktorej sedel na krku. Zo života pobral sa náhle: život nikdy nebral vážne, prežil ho veselo do nehody a ľahkomyseľne do samej smrti.Martin sa oženil so svojou vyvolenou. A oženil sa dobre. Žena dostala venom niekoľko kúskov rolí, ku kravičke prikúpili volky — v dome svitlo nádejou v lepšie časy. Zvykli i na myšlienku, že dcéra-vdova s dieťaťom ostane v dome, ale nezvykla ona vídať brata šťastného smrťou toho, ktorého ona bola si vyvolila. Zdar vlastných najbližších zatvrdzoval jej srdce tupým, nenávistným vzdorom; zachmúrená tmolila sa po dome, ktorý stával sa jej tým cudzejším, čím viac nevesta prirastala k nemu láskou. Tajne vybrala sa do mesta hľadať si službu; vrátila sa na druhý deň chorá, a o týždeň vyniesli ju z domu — umrela na zapálenie pľúc.Príbuzní úprimne oželeli nešťastnú, a s ňou sťaby sa bol vytratil z domu chmúrny tieň čohosi abnormálneho, čo ako neprístojný živel prisťahovalo sa bolo s ľahkomyseľným zaťom do sporiadanej sedliackej rodiny. Živá, ale krotká nevesta práve hodila sa do jej ovzdušia. Zo súladnej jednotnej mysle iba kedy-tedy vybočila sirota Anka, večne do smiechu a spevu naladená, ale prítulná k dobrotivej starej materi a plachá v prísnej blízkosti dedka. No i s týmto spájala ju chuť ku knihám, hoci dedko od vydaja dcérinho zatracoval „svetské bájky“ a držal sa iba spisov obsahu zbožného. Ba zrovna nerád videl, keď slečna z fary zásobovala ju piesňami a rozprávkami ľúbostného romantického obsahu.„O Aničku sa neboj“, tíšievala starká jeho šomranie, „je veselá, ale má rozum“.„Rozum-nerozum! Ale myseľ bláznivá. Príde pokušiteľ, kývne palcom — rozum v čerty! Neustriehla si vlastnú — ako toto mladé ustrežieš?!“Starká sa po takej reči zarmútila, no nevesta, ktorá obyčajne začula tajné hovory starých, v duši sa usmiala… Detí pribúdalo — hoci by bol prišiel pokušiteľ a uniesol zbytočnú príťaž neveľkého gazdovstva! Nebola zlá, ale túžila za obľahčením, ktoré malo prísť po odchode Anny z domu.No miesto „obľahčenia“ Boh dopustil na Rázvorovcov veľké nešťastie. Mladý Rázvora pri rúbaní dreva zasiahnutý bol padajúcim dubom — priniesli ho domov ani živého, ani mŕtveho. Podarilo sa ho síce prebrať k životu, ale úder bol ho zasiahol po hlave — mladý muž duševne otupel. Telesne sa cele zotavil, ale myseľ zastrela sa istým druhom blbosti. Prestal samostatne myslieť, bol ako dieťa, ktoré treba upravovať, poúčať. Robiť robil, ale iba mechanicky, bez rozváženia, ak ho postavili k jednotvárnej robote; samostatne v poli pracovať alebo voly opatriť nebol spoľahlivý. Bolo to preťažké navštívenie, horšie ako smrť: vídať statného, mocného chlapa, ako duševne slabého, nevládneho ako dieťa. Po tomto otrase starý Rázvora, posilňovaný vierou, vzpružil sa do novej borby životnej — no všetko šlo už ťažko, akosi naopak, keďže hlavná sila bola ochromená. Najmä že po neslýchanej suchote pre nedostatok krmu musel predať voly — gazdovstvo zostalo tak, ako bolo kedysi, keď pred tridsiatimi rokmi začal gazdovať na svojom.Všetky tieto nepriaznivé okolnosti zavinili, že Anka, ináče vychovaná jemnejšie ako iné dievky, musela ísť z domu. Jej odchodom pribudlo starým starosti i v dome, i o ňu vo svete. I nevesta zdieľala ich obavy: nepríčetnosť mužova nalaďovala ju zhovievavo k deve, teraz v dome veľmi potrebnej…Všetci zhromaždili sa v chyži. Starká nepokojne prechádzala, roztržite prekladajúc predmety z miesta na miesto. Starý gazda zamyslene sedel za stolom a díval sa von oblokom; po tri razy zopätoval poznámku, že prestalo pršať. V izbe bolo dusno, lebo okrem starých spala v nej celá rodina. Mladý Rázvora ešte vždy zahrabaný bol v perinách, z nich vykúkala mu iba hlava, rozstrapatené, uhľovočierne, lesklé vlasy. Jeho hlasité chrápanie sprevádzalo Anke udeľované rady nevestine: ako si opatriť nagazdované groše. Vše hnevlivo zastala v reči, ale spiaci, prirodzene, nič si nerobil z jej napomínavých pohľadov. Jej rady Annu rozčuľovali (ona sama dôkladne premyslela si všetko), i mlčky zhľadávala si veci do batoha. Štvoro detí sa s chvatom obliekalo; piate nevesta držala pri prsiach. Deti nedočkavo pozerali na stôl, ktorý starká prikrývala miesto „podchlebáka“ obrúskom — ani vo veľký sviatok.„Zobuďte tatíčka, bez neho dnes nebudeme jesť,“ napomenula deti.Ale bola to ťažká úloha. Odkedy bol otupel, nešťastník spával tuho, ani zarezaný. Prebral sa len po dlhom burcovaní. Sadol si a nechápavo rozhliadal sa po chyži. Videl nezvyčajne prikrytý stôl i sviatočnú náladu všetkých, no nechápal, čo je. Jednako spozoroval, že Anka je polosviatočne oblečená.„A čo ty — do kostola?“ usmial sa na ňu radostne.„Veď vieš, že odchodí!“ ako vždy, keď musela mužovi niečo pripomenúť, hnevlivo odvetila za ňu nevesta.„Odchodí? Kam?“ zadivil sa, usmievajúc sa večným svojím úsmevom, ktorý robil ho takým poľutovaniahodným…Nik mu neodvetil. Hoci už zvykli na jeho nepríčetnosť, jednako teraz ich dojala trápne, keďže všetci v posledné časy zabývali sa hlavne odchodom Anniným. On sám ostal starostí ušetrený.„No, pekná si, pekná…“ zalichotil Anne, upierajúc na ňu svoje bezvýrazné zjasnené oči.Anna sa smutne usmiala, poklona ju nepotešila, čo i bola pravdivá. Bola šumná, štíhlej, súmernej postavy, živo zmaľovanej tváre, v nej výraz oživenia mladosti, ktoré z nej ani chvíľková úzkostná nálada nezotrela.„Keby si radšej zliezol z postele a obriadil sa!“ zakríkla ho žena už zlostne. „Ach, Bože môj, Bože, prečo ma tak tresceš!“ zahorekovala a v nevládnej chvíľkovej zlosti sa rozplakala.Starý Rázvora mlčky vstal a, pohľadajúc za roštom osielku, počal brúsiť nôž, priložený pri chlebe, aby zakryl svoje pohnutie. Výjav ináče všedný trápne dojal všetkých.Mladý vynoril sa z perín a bezstarostne sa pretiahol. Bol v plnej sile, mocný organizmus prežil otras bez stopy. Zdravá, živo sfarbená tvár vyrážala úplnú spokojnosť: chápal iba príjemné pocity, nepríjemné sa ho vôbec nedotýkali. Rovno z postele pošiel k stolu, kľakol si a mechanicky sa modlil. Ktozná, či chápal zmysel odriekaných slov a či len moc zvyku núkala ho skláňať sa pred Bohom?Starká priniesla sviatočné raňajky — makové buchty — a všetci si postávali k stolu, iba mladý prisadol k otcovi. Hospodár zložil klobúk a podľa starodávneho zvyku, ešte vždy šetreného v domoch patriarchálnych poriadkov rodinných, predriekal krátku modlitbu. Musela v nej byť vložená i iná prosba, nielen o požehnanie darov, lebo skončiac doložil:„A nech ťa Pán Boh sprevádza…“Mladý s deťmi dali sa do jedenia s celou chuťou, starí s nevestou nútili sa do jedenia a Anne horklo v ústach, keď si pomyslela, že ktozná, kedy bude zasa medzi svojimi a čo všetko sa môže za ten čas zmeniť. Táto myšlienka, majúca pre ňu zvláštny význam, rozľútostila ju úplne.„Tetka plače,“ uprela na ňu zadivené očká malá Betka.Deva rýchle čiahla k očiam, ale neposlušné slzy už vyronili sa cele netajene.„Neplač, dievka moja, neplač,“ zahovorila stará mať, sama utierajúc si oči zásterou. „Dá Boh, nestane sa ti nič zlého…“„A naveky tam nebudeš,“ dotvŕdzal starý otec mäkko. „Len si niečo uschrániš, prídeš domov. A ak ti ťažko padne, viacej do sveta nemusíš…“„Ba ani sa tak skoro nevrátim,“ ticho odvetila Anka, v duši sledujúc i tajnú myšlienku, ktorá jedine zmierovala ju s odchodom do cudziny. „Keď už raz tam budem, neprídem, kým toľko nezarobím, aby sa z toho niečo vyplatilo. Veľa bude treba na zimu: i deťom šaty, i oziminu zapraviť…“„Čože o to: zarobím!“ veselo zamiešal sa do reči mladý. Náhodou zachytil zmysel rozhovoru, i rozosmial sa bezstarostným detským smiechom. „Pôjdem drevo rúbať… Mojžiš dá…“„Veru — dá!“ opäť nasrdila sa žena. Hnevala i hanbila sa vždy, keď zviedli ho do pálenice rúbať drevo: obyčajne sa tam opil a nešťastník býval potom už cele nedôvtipným. „Budeš doma sedieť — vieš?! Narobíš sa tam ani neprimeriavajúc hoviadko, a iba čo ťa otrundžia…“Anna placho pozrela na hodiny a nepozorovane vykĺzla von. Nerozhodne zastala na pitvornom prahu — bolo iba šesť hodín, dosť včas, aby sa ešte odobrala od drahých miest. Vbehla do komory, prikľakla k truhlici, kde mala uložené sviatočné šaty, od ktorých sa lúčila ako od čohosi drahého, čo jej prirástlo k srdcu. No hneď netrpezlivo zavrela truhlu a vyšla do sadu. Sádok, starostlivo starým ošetrovaná štepnica, okružoval dom zo troch strán; zľava susedil s rozsiahlou farskou záhradou, delili ich iba nízke ploty. Medzi nimi na spoločnom úzkom priestore tiekol jarček zo spoločnej, na záhumní vyhĺbenej studienky. Prameň prýštil tenkým prúdom, no nevysychal ani v najsuchšie letá.Anna prebehla sadom, preskočila jarček a, nahnúc sa cez plot, zvedavo nazerala do farskej záhrady. Ako na zavolanie zjavila sa v nej mladá deva v jasných belasých šatách; zazrúc Annu, jej vážnu tvár oživla radosťou, no blížila sa tichým, vážnym krokom.„Čakám ťa, Anička; dnes by si mi mohla spievať,“ preriekla príjemným prsným hlasom. „Včera sme boli s tatuškom v meste, nemohla som…“„A ja ani dnes nemôžem, slečna, ja už odchodím do sveta,“ prerušila ju Anna smutne.Deva za plôtikom zosmutnela.„Už?! Ach, to je škoda!“Anna vysvetlila príčinu náhleho odchodu.„A čo naše piesne, Anička? Rada by som mala zbierku nakoľko možno ukončenú… S inou to nejde — ty ich vieš najviac. S tebou mi je dôverne, dobre…“Slečna otvorila dvercia a zastala pri Anne. Obe rovného vzrastu tvorili utešenú dvojicu. Anna počerná, strunistá, plných foriem prírodou vypestovaného tela. Božena útla, no harmonicky zložená, výchovou zjemnená. Jej nežná krása akosi tratila sa pri vnadách sedliackej devy, prírodou samorastle formovaných, no prevažovala ju zduchovnelou krásou jemných čŕt, duchaplným svitom zádumčivých sivých očú.„Veď sa vrátim — na Vianoce istotne…“„Na Vianoce — ach, to pozde! A v zime jednako i nedá sa spievať… U vás nemožno a z mojej chyže počuje nás tatuško — to nejde!“ Ich oči sa stretli a s pochopením sa usmiali. „A vôbec nie mi je ľúto iba pre pesničky — tie mi zaspievaš i pozdejšie — ale bude mi smutno bez teba, Anka.“Anna pochybujúco pokrútila hlavou.„Ach, kdeže by vám za mnou! Čože máte zo mňa vy, slečna Boženka! Je vám dobre, máte všetko, čo vám duša zažiada: rodičov, knihy, spoločnosť. Kdeže by ste mysleli na mňa, sirotu, sedliacku dievku?!“„To je iné, Anna; prirodzene mám všetko z božej vôle — ale mám ťa rada.“ (Posmuhlá tvár Annina sa zjasnila, jej zosmutnené oči zažiarili.) „Naozaj, vše mi príde na um, ako mi budeš chýbať, až sa vydáš…“„Ja, slečna? Ach, ja sa tuším nikdy nevydám! Veď viete, že s Martinom je už koniec… Kto by ma vzal?“ prerušila ju smutne vzrušená. „To už skorej vy, slečna Boženka!“„Tak teda sa nevydáme ani jedna. Ty si sa rozišla s Martinom, ja s Milanom…“„Je to možné? Tak teda preto nechodia pán farár z Belíc! Vy ste ich zohrdili. To je nie dobre, slečna — takého ženícha!“ rozhorlila sa.Božena zvážnela.„On zohrdil slovenský národ, a tým i mňa,“ zahovorila prísne. „Pomysli si, aká to veľká vec: odtrhnúť sa od rodnej reči, od svojich — aký to hriech! Najväčší predo mnou, aký môže byť. A ako sa ukazoval, kým bol u nás kaplánom, aký bol presvedčený, aký nadšený! A to všetko bolo iba naoko. V meste ho nechceli voliť, kým nepodpísal reverz — a on ho podpísal. Ešte tu u nás, pod našou strechou!“„Reverz?… Azda pán farár prestúpili?“ zhrozila sa Anna.„Nie, Anna, nerozumieš ma,“ prerušila ju netrpezlivo. „On, Milan, ešte ako náš kaplán, podpísal osvedčenie, že nikdy nevystúpi proti krivdám oproti nám Slovákom páchaným, že pri voľbách nebude hlasovať na národného kandidáta, že… Anna, to je podlosť, to je hanba!“Deva sa rozčúlila svätým rozhorčením, jej hlas sa triasol.„A vy ste ich ľúbili, Boženka,“ podotkla Anna dôverne.Božena sa zapálila.„To nebol hriech vtedy, kým bol Slovákom, kým sme si boli rovní… Veď ako hovorieval o všetkom slovenskom, s akým nadšením! Dnes ľúbiť ho bol by hriech.“Anna zanemela, zrejme nechápala city peknoduchej kamarátky. ,Ľúbiť — neľúbiť… Či to má človek v svojej moci?‘ podumala nerozhodne. A hlasne podotkla…„Keby sa to dalo len tak, ako by sme chceli…“Božena pozrela na ňu a usmiala sa.„Hľa, ty si skúsenejšia, hoci mladšia! Vieš, že to nejde iba: milovať kedy a koho by sme chceli, a keď nechceme, nenávidieť… No ja som Slovenka, Anna, v prvom rade Slovenka, a všetko iné je vedľajšie… V prvom rade ľúbim svoju reč, svoj národ; ja trpím jeho nešťastím, Anna, ja neviem byť šťastná osobným šťastím… Som už taká, a preto ma nechápu ani najbližší,“ zádumčivo pokračovala mladá fantastka. „Otecko menuje ma prepiatou a mama — ach, tá má také zastaralé názory! Ona ešte vždy myslí, že žena nemá sa starať o politiku. Ona: len vydať, len vydať!“„Vaša mamička sú veľmi múdra; možno, majú pravdu,“ nesmelo podotkla Anna.Jej družka energicky pohodila hlávkou.„Nie, Anička, to už zasa ja lepšie rozumiem. Vydať sa len pre osobné šťastie, bez všetkých vyšších podnetov — nie, to ja nemôžem. A ešte za neho — za odrodilca! To radšej zostať naveky takto — starou dievkou…“„Vy nikdy nebudete stará dievka, vy vždy budete slečna,“ horlivo odporovala Anka.Božena sa chutne rozosmiala. No hneď zvážnela.„Či tak, či onak, hlavné je byť užitočnou, Anička, osožnou národu. Je nás tak málo a nepriateľ taký mocný… A horšie je to z roka na rok. Včera tatuško dozvedel sa v meste, že už ani v našich dedinských, cirkevných školách nebude sa učiť slovensky. Už siahajú nám i na abecedu — na najmenších! A cirkev, čo je i škola jej, čo si i platí učiteľa i všetko, si nepomôže… To je hrozné, Anna, to je hrozné! Nespala som celú noc… No čože si pomôžeš, slabá žena! Ach, ako želiem, že som sa nenarodila mužským! Bola by som advokátom, kňazom, možno i vyslancom. Tak dalo by sa pracovať, dalo by sa ísť budiť, brániť — ísť za našu slovenskú pravdu hoc i do temnice…“Anna načúvala pridusenému, náruživému tónu so sklonenou hlavou. Nevedela si síce predstaviť výhodu, keby farských slečna nebola slečnou, ale advokátom alebo kňazom, no citové vzrušenie družky našlo živú ozvenu v jej smútočnom zladení mysle. Ostatne, slečnino blúznenie nebolo jej novinkou. Ona vše zverovala prostej vrstovnici ťažké pokyny svojej za ideálmi dychtivej duše.Božena oprela sa o plot, slnce zahralo na jej žltých vlasoch; zlatistý reflex oživil jej zduchovnelú tvár. ,Ani panička na svätom obrázku,‘ podumala Anna, hľadiac na ňu zbožným pohľadom.„Tatuško je dobrý, on ma teší, že i takto môžem byť osožnou. No čože je to, Bože môj? Azda tým, že čítam, veľa čítam, že darujem alebo predám slovenskú knihu? Niekedy idem do školy medzi deti — no čože, najviac ak prečítam im rozprávku…“„Pán učiteľ to nemá rád…“ podotkla Anna a hneď sa zamrzela.„Viem — neborák starec, bojí sa o chlieb… Ľahko by ho mohli preto vyhodiť z úradu. Je už starý, o rok, o dva pôjde do penzie. Možno, i tú by utratil…“Po chvíli Božena pokračuje zádumčivo:„Idem ta len ukradomky, keď ho niet doma. Nedávno prišla som do školy, keď bol pán rechtor na pohrebe — a čo vidím? Celá trieda plače. Naložil deťom maďarskú úlohu — podľa predpisu mali by už vedieť maďarsky myslieť… A deti nechápali nielen zmysel, ale ani slovíčka. Ktorési pustilo sa do revu, dievčatá jednomyseľne za ním — plakala celá trieda, a ja s nimi. Iba poviedka ich ukojila — slovenská povesť. Ba dokedy to vydržíme, Bože môj?!“Deva zopäla ruky a zádumčivo zahľadela sa na hory. Boli zachmúrené, ani zavité v smútočnom sivom závoji… Lipa v kúte farskej záhrady ševelila tajomne, akoby v odvetu na trúchlu otázku. No ani v ševele lipy nebolo potechy, odobrenia…Anna sa zberala, bo už i volal ju netrpezlivý hlas starej matky. Božena sa strhla. Nemo podala odchádzajúcej ruku. Anna schytila ju do svojej silnej, upracovanej a prv, než mohla zabrániť, prudko ju pobozkala. Zmätené nezvyklou rozlúčkou, obe devy rozleteli sa ako vyplašené prepelice.Stará mať znepokojená voviedla Annu do komory. V šere zbadala starého otca; privrel dvere, zostali sami. Prekvapená i zostrašená Anna so zadivením hľadela do jeho rozhodne na ňu upretých očú.„Kdes’ chodila — s kým?“ spýtal sa prísne.„Bola som sa odobrať od slečny — v sádku,“ vydýchla zľakaná.„Veď tak!“ Hlas starého sa stíšil, no nezmäkol. „Poviem, dievča, prv než odídeš do sveta, kde budeš ponechaná sama na seba a na Pána Boha… abys’ vedela! Tvoja mať išla pred oltár pod vencom, ale ho nebola hodna. Jej som odpustil. Tebe, ak sa previníš proti Pánu Bohu a proti nám, tebe ani najmenšie neodpustím! Abys’ vedela…“„Dedko, dedíčko!“ zaplakala Anna zasiahnutá prudkými slovami starca.„Starý, preboha!“ zvolala starena za dverami.Výhražne zodvihnutá starcova päsť klesla.„Choď s Bohom,“ doložil už mäkko a rýchle vyšiel z komory.V pitvorných dverách stretla ho tetka Teplicová. Prišla ohlásiť Annu.„Ideš, či nejdeš?“ volala dnu. „Chlapi sú už v ceste a ja iba teba čakám!“Anna utrela si slzy, čo naskočili jej do očú, a spešne začala sa zberať. Chvíľka lúčenia bola pre ňu dvojnásobne trápna; na šťastie zvyk neukladal mnoho nežnosti: u ľudu lúčia sa dospelí i deti s rodičmi iba podaním ruky. Bozkávajú sa iba deti a manželia, no nikdy pred svedkami.Anna vyšla, sprevádzaná žehnaním starej matky. Všetci vyrojili sa za ňou, starší so slzami v očiach. Anna, duchom ešte vždy pri krásocitnej svojej kamarátke, menej ťažko lúčila sa so svojimi, a práve preto sa už nezdržiavala, ale pošla cestou z dediny. Teplicová už ju nečakala; tá vbehla do krčmy, kde spolupútnici posilňovali sa ešte na cestu. Boli to samí „vyberaní“ ľudia: tetkin muž, pre nepotrebnosť „Posúchom“ zvaný, mladý Mikula a bratia Strakáčovci. Mikula bol známy opilec a rváč, čo ho žena živila. Celý rok bola v Prahe, prichádzala domov iba pre tovar a mužovi posielala na výživu. Ak jeho riadna gáža nepochodila, zobral sa za ženou a narobil jej takej hanby, že vďačne dala mu raz toľko, ako mu prichodilo, a pomocou polície odoslala ho do rodnej obce. Strakáčovci boli iba o toľko lepší, že boli slobodní, kupčili na svoju ruku, živili matku i malú sestru. Ale ani tí z práce nezbohatli. Predsa však zo sveta priviezli sa na fiakri, za čas hrali doma pánov — no do Viedne vždy opäť šli „na Cahnov“.Anna ponáhľala sa dedinou, hanbiac sa akosi za vyberanú spoločnosť. Hoci bolo včasné ráno, ľudia jednako vychodili na ulicu vyprevadiť odchádzajúcich. Anna lúčila sa roztržite a vydýchla si, len keď dostali sa za dedinu.Cestou bolo blato, ale to ich nemýlilo. Nebo sa jasnilo, na východe mraky sa roztrhli ako sivá tkanina, trhlinou zabelasela sa svieža obloha. Dlhé nerovné pásmo zavažských hôr jasne obrysovalo sa na úzadí zredlých oblakov. Nad rozložitou Javorinou preháňali sa biele hmly v rozličných, rýchle utvárajúcich sa a opäť rozpadávajúcich sa podobách — všetko nasvedčovalo, že bude pekný letný deň.Výhľad na príjemnú cestu dostačil, aby všetci boli veselí. Iba Anna nezdieľala ich nálady. Ticho vzdychala.„Veď už len nesmúť toľko,“ napomínala ju tetka. Ona šla rada; že do domu samo nič nepríde a vo svete aspoň i muž bol koľko-toľko užitočný. „Nemysli, že vo svete budú na tebe drevo rúbať, a niečo už len strpíš. Mladej chase je i tam veselo…“„A ako veselo!“ ohlásil sa mladší z bratov, čakajúc len na príležitosť, aby sa jej prihovoril. Na Annu pokukával už dávnejšie, ale ostýchal sa akosi. Bol rapavý, jeho široké ústa boli príslovečné, dievky robili si z neho smiech. „Neboj sa, Anka, veď ty zvykneš, nech len prídeš medzi nás! Neraz, keď sa poschodíme, nasmejeme sa až radosť!“„Hej, ale nejedna tie smiechy oplače!“ surovo rozosmial sa Mikula. Všetci smiali sa s ním, iba tetka zostala vážna. Prítomnosť mladej devy a okolnosť, že po prvý raz dostane sa do spoločnosti, kostolníkovej vnučke tak málo primeranej, predstavila sa jej zo smutnej strany… Bolo jej mladej devy z duše ľúto.„Ja viem, prečo smútiš,“ pritieral sa k nej mladší z bratov. „Iste iba preto, že je Martin na vojne!“Anna sa zachmúrila. Meno Martinovo len zvýšilo jej odpor proti dotieravcovi.„No, vieš hádať!“ odsekla posmešne, s prídychom vtipu, ktorý bol hlavnou črtou jej povahy a pre ktorú ju každý rád mal. „A keby ešte teba vzali!“Všetci sa rozosmiali. Vysmiaty zahanbene ustúpil. Mikula zanôtil žartovnú pieseň, ktorá ich pobavila; potom rozhovorili sa o predmete každému svetárovi zaujímavom: ako treba previesť viedenských policajtov, keď dostihnú a chcú zobrať tovar (podomové kupectvo nie je dovolené) a posadiť neopatrného do chládku.Annu to nezaujímalo. Náročky zaostávala za nimi, a keď vyšli na vŕštek, čo delil chotár rodnej dediny od susedného, zastala a ešte raz pozrela dolu. Videla celú dolinu s rodiskom v lone, v zátiší stromov, z oboch strán chránenú vrchmi. Drobné chalúpky ako rozostavené hračky beleli sa v predčasne rozvitej zeleni.Zahľadela sa na ne dlhým žiaľnym pohľadom, a keď zišli za vŕštek a celý obraz skryl sa jej zraku, ticho sa rozplakala.Boli to smutné myšlienky, s akými Anna odchodila z domu — tým smutnejšie, že v ich úzadí neodbytne dotierali drobné pošetilé epizódky jej prvej mladosti. Drobné prípady, pošetilé do smiešnosti alebo zahanbenia, ktoré však v posledné časy tvorili jej myšlienkový svet — svet prostý, no dosť žiaľny a bolestný jej prejemnelej duši.Keď sa utíšila, skoro s radosťou vzďaľovala sa z domova, ďalej a ďalej do sveta, v ktorom nebolo ničoho z toho, čo ju doteraz zarmucovalo. Túžila čo najskôr zájsť čím ďalej, akoby odchodom od známych osôb a miest vzďaľovala sa i od toho, čo ju trápilo.Ranný rozhovor so slečnou a najmä neočakávaný objav starého otca ju zasiahol viac, než starostlivý starec myslel. Anna vždy s istou kamarátskou láskou myslela na otca, ľnula k nemu celou vrúcnosťou detskej duše. I pri telesnej okyptenosti večne veselý spievaval jej žartovné pesničky a rozprával povedačky, kým ostatní pracovali od svitu do mraku a vracali sa z práce ustatí a nevravní. Cele malú brával ju na chrbát a nosieval ju okolo stola „až na kraj sveta“; takéto hry ich zblížili, oboch detsky bezstarostných. No zato ak prihodilo sa jej niečo zlého, Anna nikdy nešla k otcovi, tu pomáhať musela mlčanlivá, neveselá mať, ktorá len v takéto chvíle dokazovala dieťaťu svoju lásku. Tak sa stalo, že veselý zjav otcov, ktorý pozlátil útle detstvo Annino, zatlačili do úzadia hry s kamarátkami. Iba tichú, nenáročnú lásku matkinu nenahradila ani starostlivá stará matka.No osirelosť nikdy necítila tak ťažko, ako v toto ráno, keď pamiatka rodičov zaťažená bola poznámkou o poblúdení matkinom, ktoré len tak nestalo sa verejným, že mať vydala sa až na tretiu dedinu.Mladé roky Annine neboli síce bez strasti detí predčasne k práci priťahovaných, no to nikdy neskalilo jej od prírody veselú myseľ. Roky sa míňali, z decka vyrástlo dievča, na ktoré milo bolo sa zahľadieť. Voľné chvíľky trávievala vo fare u kamarátky, pomáhala v záhrade alebo v kuchyni; peknoduché priateľstvo nahrádzalo obom rozdielnym dievčatám zábavy, na ktoré ju starý otec nikdy nepustil. Anna mala šestnásť rokov a v dome ešte vždy pokladaná bola za nedospelú, keď tu v májové nedeľné ráno starý otec našiel pred oblokmi pár jedličiek. Znak, že parobci pokladajú vnučku za dievku na vydaj. „Máje“ síce vyhodil, ale nemohol už zabrániť, aby podvečer chlapci neprichodili k záhradke, spevom a hrou na harmonike vyvolávať dievča na besedu.Anna síce nevyšla, ba šelmovskými kúskami odoberala im chuť na zálety — no o rok máje zasa len cez noc vyrástli pred oblokmi. Keď Anna ešte v noci vyšla máje vyhodiť, čiasi ruka chytila ju za rameno.„Netýkaj sa ich!“ varoval ju ktosi pritlmene.Poznala syna majetného gazdu, Martina Kolárovie.„Čo ťa do mojich májov?“ odvrkla posmešne.„To, že som ti ich ja postavil, a ak ich vyhodíš, utopím sa. Utopím sa, alebo tebe vykážem niečo, abys’ vedela!“ zašeptal náruživo.Anna sa rozosmiala: no ďalšie prejavy, nežné i výhražné, ju zmiatli. Martin bol prvý, čo preriekol k nej týmto tónom…„A čo, ak vyhodia ich starý otec?“ spýtala sa šelmovsky.„Tak — prídem sa zajtra večer spýtať…“A máje zostali. Dievča zdôverilo sa starej matke a tá so ženskou chytrosťou vykonala, že starý nebránil, keď chlapci prišli popoludní s muzikou a Anna s nimi tancovala.Od toho času Martin často prichodil večerom k záhradke. Schádzavali sa pri nej potajomne. Annu skoro prestali tešiť jeho náruživé slová. Bol od nej hodne starší, no nestálej mysle a mamkou rozmaznaný jedináčik, bol jej prichlapčenský, málo vážny i ako ženích — veď mal pred sebou tri roky vojenčiny. Ale Martin na jej narážky tak presviedčavo tvrdil, že bez nej žiť nemôže, že rozlúčenie zdalo sa i jej samej nemožným…„Len tri roky keby si čakala — keby si sa nevydala!“ vzdychával zakaždým.Sľúbila mu, že počká. Najmä keď v dome ináče začali hľadieť na jej známosť s Martinom. Stará mať pokladala to za šťastie, ktorým Boh spomenul si na sirotu. Starý sa dlho mračil; no naučený brať každé danie za danie dobré, prestal šomrať na parobkove návštevy.Prišla jeseň, Martin odišiel na vojnu. No susedy priniesli zvesť, že tak, ako za Ankou, chodil i za Katrou Mrvovie, že Katra s materou boli ho odprevadiť a že v meste hostili sa dlho do noci.Anna prijala zvesť naoko ľahostajne. No že odišiel bez slovíčka, že ostala sama so svojím žiaľom, vystavená posmechu tých, čo jej prv závideli, bolo jej, akoby jej bol život podťal.Zvesť trápne účinkovala najmä na domácich. Stará mať vzdychala, akoby Martin ju bol zanechal, a nie vnučku. Tetka bodala ju poznámkami, lebo sa márne tešila, že Anna odíde z domu. Ale ona znášala všetko hrdinsky.„Robíte také divy, akoby neviem čo… Nechce ma — nuž nechce! Preto ja neumriem…“Ale potajomne temer si to žiadala…Starého otca ešte len popudila takými rečami: nemal pre ňu milého pohľadu. Nemohli jej odpustiť, že ju Martin oklamal…A tak Anna nemala nikoho, pred kým nebola by musela skrývať svoj žiaľ. Skoro síce poznala, že Martinov odchod nezanechal v jej srdci veľkej prázdnoty: bol pre ňu príliš chlapčenský, nezrelý, závislý od vôle materinej. No stratila tým kus krásnej vrelosti svojej dôverčivej duše. Miesto nej zasadla nedôvera, bolo jej otupne, najmä že starý otec zakázal jej chodiť na muziky. Anna zo vzdoru stránila sa i kamarátok. Ešte dobre, že rada čítala: po nedeliach zachodila do fary po knižky; pekné povesti a zborník piesní nahrádzali jej všetko. Čítanie vlastne od detstva bolo jej záľubou. Chuť ku knihám, i keď vyšla zo školy, živila v nej vrstovnica, slečna z fary, s ktorou boli za mala dobré kamarátky. Fara bola blízko, slečna Boža zavše pribehla za Ankou s novinkami, ak našlo sa v nich niečo pre ňu zrozumiteľného. Styk so slečnou mal na vnímavé dievča najlepší vplyv: zjemnela pri nej spôsobmi i rečou, primerane šla za pekným svojím vzorom.Ale v citových veciach ani slečna nemohla podať útechy… Predmet bol príliš chúlostivý, aby sa ho dotýkali. A oči bývalej detskej kamarátky tak vnímavo vedeli pozrieť do Anninej duše, že mimovoľne klopila zrak, aby nevyčítala z nej stiesnenosť a zatajované želenie.No Anna mala kohosi, pred kým nemusela klopiť oči, ani skrývať zatajený stav duše: po nedeliach prichodil k nim nevestin brat, tichý, málovravný parobok. Prichádzal nie tak za sestrou, ako za starým Rázvorom, s ktorým neraz presedel celé nedeľné odpoludnie. Starý pre záduch nemohol do chrámu, prečitoval si Písmo doma, a v Ondrejovi našiel pozorného poslucháča. Ondrejov otec bol miestnym hôrnym hájnikom; šuhaj vychodil s ním do hôr tajomnými chodníčkami na svitaní, keď ešte i zore spali kdesi v ružami vystlanom nocľahu, alebo večer, keď ako na povel tíchol švehol vtáctva a zanemelou horou ozývalo sa iba zimomravé škrekotanie sovy. Od prírody mäkká duša chlapcova nabrala sa posvätného ticha velebnej hôrnej samoty… Ako parobok Ondrej stránil sa kamarátov, celou dušou túžiac po zelenom svete, oživenom otcovými rozprávkami a svojou fantáziou. Sotva vládal, podobral sa „kôry robiť“ na panskom. Náhle raz mal v hore prácu, schodil dolu iba po sobotách, aby sa v pondelok už na svite opäť vracal do voňavého svojho domova. V sobotu s ním pracujúci chlapi zbehli z hájov do mesta pre plácu a obyčajne i polepšiť si po celotýždennej samote. Ondrej šiel s nimi, no miesto potúženia vracal sa s knižkou vo vrecku. Kúpenú knihu dychtivo prečítal hneď večer, potom však odnášal ju do hory a len tam nocou pri vatre čítal ju a prežíval s pôžitkom, ktorý nahrádzal mu všetky radosti dedinského života.Záľuba v čítaní privádzala ho vlastne i k Rázvorovcom. Popri postile a iných knihách s ťažkými mosadznými sponami za roštom boli čísla starých časopisov, staré kalendáre a zošitky, ktoré Rázvora za kostolníctva podonášal bol z fary a školy. Ondrej vše nakukol na rošt, či nie je tam niečo nového od slečny… Slečna znala, že knižky nečíta len Anna, ale i samotár Ondrej a vše pridala niečo i pre neho. Ondrej sám pre knihy do fary nechodil.Tak sa stalo, že veselá, svieža Anna bola z dievok jediná, s ktorou sa Ondrej zblížil. Po vážnom rozhovore so starým otcom Ondrej obyčajne prehovoril s ňou pár slov — pravda, nie ako jej rovný, mladý šuhaj, ale ako starší príbuzný. Bol o deväť rokov starší, ona chovala sa k nemu s istou dôverou mladšej sestry. Veselá povaha nedala jej ináče, ako požartovať i s ním, no Ondrej nevracal žarty, iba usmieval sa pri nich tichým, krotkým úsmevom.Kým Anna šialila sa pri tanci, Ondrej prichodil k nim, zasadol v chyži, nikdy sa po nej nespytujúc. No obyčajne sedel, kým neprišla, vyhriata, vyzvŕtaná, vnútorne rozbláznená tancom a hudbou. Privítal ju mlčanlivým odobrujúcim úsmevom. Práve tak odobrujúco mlčal, keď, vyprevádzajúc ho predo dvere, zdôverovala sa mu so svojimi radosťami. Ukazovala mu drobné darčeky Martinove, perníkové srdcia so zrkadielkami, stužky, maľované obrázky s vrelým venovaním.„Má ma rád,“ chválievala sa radostne zadivená, „má ma naozaj rád…“Zverovala mu svoje tajnosti, bez pomyslenia, že zveruje ich šuhajovi, v ktorom mohlo by to budiť myšlienky… Videla v ňom priateľa, brata, ktorému ináče nič do snov mladej zaľúbenej dievčiny.„Má ťa rád… jaj, to je naozaj veľká vec!“ hovorieval ironicky.„Prečo?“ spytovala sa nadurdená.On neodvetil. Iba raz poznamenal:„Keby si mala brata, musela by si byť mojou ženou…“„Vašou?“ A vysmiala ho cele otvorene.Ondrej mal päť sestier — najmladšia z nich, ešte nevydatá, čakala, až Ondrej nájde si nevestu, ktorej brat zasa vzal by si ju za ženu. Je vo zvyku, že brat týmto spôsobom postará sa o sestru, aby zostal na otcovskom sám. Rodiny sa obyčajne zhodnú, neraz i proti rozdielom vo veku i majetku. Rodičia dávno vyzreli Ondrejovi nevestu, kde bol parobok súci pre sestru. Ale dievča nebolo mu po vôli: chodila „do sveta“ s výšivkami, nabrala sa tam polopanských, vcelku hrubých spôsobov. Ondrej ani pri nabádaní materinom nestratil s ňou slova. No preberať veľmi si nemohol: sestra za detstva prestála sypanice, stopy po nich pošpatili ju navždy, a on sám prežil prvú mladosť bez kamarátstva i lásky. Podľa súdu ľudského starý mládenec, odľud, strániaci sa každej zábavy, mohol byť rád, ak sa vôbec našlo dievča, čo ho chcelo. Ondrej do ženby vôbec nemal chuti, ale iste bol by sa oženil kvôli pokoju v dome, keby odrazu neočakávane Zuzkinho nápadníka v treťom ročníku neboli vzali „na vojnu“. Nevesta vydala sa ešte tej jari a Ondrej pokojnejšie prichodil na nedeľu z hôr, kde cítil sa bezpečný.„Už ma ani tie nedele netešili!“ zdôveril sa Anne.„To bola pekná láska, tá vaša,“ smiala sa ona.„Láska? Neprosil som sa jej, nechodil som k nej. To iba ženy priadli.“„A vy ste sa dali! Pekný mládenec, čo ho musia baby oženiť! Čo si sám nevie vybrať, nahovoriť.“„Dnes by som už vedel… Dal som sa, kým som myslel, že je to len tak. Že je to len ako kúpiť niečo alebo predať — z nevyhnutnosti. Teraz už viem, že to nemožno bez lásky, bez pravej lásky…“Ondrej sa zamlčal i ona zamyslene zadívala sa pred seba.„Keby sa to mohlo vedieť, ktorá je pravá, tá láska,“ vzdychla a usmiala sa.Predstavila si v mysli šialeného Martina, ich kusé, smiechom pretrhávané rozhovory, čo vlastne ani rozhovormi neboli, jeho ľahtikárstvo v každom slove, vo všetkom… Sedela na podstienke, Ondrej o veraje opretý skláňal sa nad ňou; na oboch mesiac lial strieborné svoje svetlo a s ním podivná clivosť padala jej do duše. Zľakla sa, ako ďaleko, kdesi v úzadí, bol Martin od toho, čo v takúto chvíľu cítila, čo si žiadala!„Keby sa mohlo? Oj, to nie je nič ťažkého! Len ísť za ňou, hľadať ju, hľadať opravdive. No nie tam, kde dáva sa pošetilá mladosť, krása, rozkoš. Tam zriedka býva ona opravdivá… Treba ísť po ňu ta, kde ti rozumejú tak ako nik na svete. I v tom, keď ťa zlé stretne, i v tom, čo ťa teší… Hlavné je, aby ťa rozumel, lebo som i čítal kdesi, že rozumieť znamená milovať…“„Vy vedeli by ste tak radi mať?“ spytuje sa váhavo, zadivená.„Ja? Áno — ju, jedinú…“ riekol ticho, akoby kamsi do striebornej, svitom mesiaca zaliatej diaľky.„Ktorú…?“ spytuje sa nesmelo.A divno, žiaľ zachodí ju pri tej otázke. Žiaľ, i úzkosť, že počuje meno neznámej, meno, ktoré ktozná prečo zabolí ju v duši… A predsa strežie za odvetou dychtivo, so zatajeným dychom. No on mlčí, zblednutý, akoby bojoval sám so sebou, či má zradiť vlastnú tajnosť. A ona ženským citom tuší, že nebude to spoveď radostná, spoveď šťastného, milujúceho a milovaného…Na ulici ozval sa spev. Ako urážlivý disharmonický tón profánne vpadol do krážu striebornou niťou súladu nasnovaného na podstienke… Spev sprevádza rozvŕzganá Martinova harmonika.Ondrej stiahol klobúk na oči a bez odobierky stratil sa v šerom sade.V nedeľu čakala ho dychtivejšie ako Martina, no Ondrej nechodil. Miesto neho prišli ochotné ženy so zvesťou o nevere Martinovej. Stará, čo do poslednej chvíle úfala, že ho vyreklamujú, a už sa hotovila na svadbu, spustila lamentácie; tentoraz zhodná nevesta jej úprimne pomáhala. Anna ich sprvu tíšila, potom od žiaľu i zlosti sa rozplakala… Starý z izby načúval, konečne rozpajedilo ho verejné pretriasanie veci, s ktorou múdro malo sa mlčať. Rázne vykročil medzi ženy.„A čo vy tu stvárate, aké paškály?“ zahrmel prísne. „Kto tu nemá čo hľadať, nech sa berie!“ Hlas zvýšil sa mu hrozivo. „A nech mi nik viac do môjho domu s takým nechodí, lebo…“Ženy uhádli nedopovedané a v tej chvíli sa vytratili. I domáce rozleteli sa za robotou. Anna šibko prikľakla v pitvore k zemi a začala ju mazať vechťom. Tvár starcova bola červená, nepokojne ďubkal po pitvore.„A tebe to priam bolo treba, ty — ty… výškerica![2]Tu máš tvoje tance, tvoje chichoty! Teraz už môžeš želieť, oplakávať vlaňajší smiech! Ale nech ťa nevidím fňukať… Hlavu ti odrazím — šteňa! V mojom dome pokoj, to ti povedám… Dosť nás Boh skáral hen — s tým, ešte ty budeš pričíňať!“ Syn nechápavo díval sa zo dvora, jeho bezvýrazná tvár sa hlúpo usmievala. „Nech mi ešte ktorýsi vkročí do domu — nohy mu polámem! Ale i tebe, ty, ty…!“ starec pridal nadávku, aká nikdy nevyšla mu z úst.Annu znova zaliali slzy; chcela vybehnúť z pitvora; vo dverách zrazila sa s Ondrejom. Jej vyľakané oči rovno stretli sa s jeho čistým, skúmavým, sústrasným pohľadom…Keď pozde večer šla na vodu, ktosi znezrady chytil ju za ruku a stíska ju silne, vrúcne.„Banuješ?“ spýtal sa pridusene.Pred ňou vyvstali jeho sústrastné oči, plné poľutovania… Urazená jeho sústrasťou sa mu vytrhla.No otázkou Ondrejovou sťa bolo by sa čosi prelomilo v jej duši. Nechtiac pripomínala si jej príznak, jej nežné sfarbenie. Akoby bol ňou posvietil do jej duše: i tak bledý obraz toho druhého ustupoval, unikal pred čímsi novým, jasným, dojímavým ďaleko do úzadia… Bledol a unikal do diaľky, v ktorej vídala ho už len ako nerozmyslenú zahanbujúcu pošetilosť.V nedeľu starý sám prečitúval si večne zaujímavú kapitolu o Samsonovi a Filištínskych. Čítal ju vždy, kedykoľvek postretlo ho niečo nemilého; porážku mocných a víťazstvo Bohom nadaného Samsona zlučoval so svojou náladou — pre potešenie.Ondrej neprišiel ani na druhú nedeľu, ba ani na tretiu. Miesto neho nevesta nosila z domu o bratovi zvesti neuveriteľné. Zuzke opäť triafalo sa „šťastie“, zasa „z kríža“ — no Ondrej vzoprel sa rezolútne. Nech si vydávajú, ako chcú a kedy chcú — on sa na rozkaz ženiť nejde. Neslýchaná neposlušnosť vzbúrila celú dedinu. Ba pohoršenie vzrástlo, keď Ondrej chytil sa k hrádockému panstvu za hôrneho hájnika a iba tak s kapsou a palicou vysťahoval sa do zavážskych hôr. Mlčanlivé hory prijali ho v slávnostnom, pestrom rúchu predjesennom, prijali ho ako láskavá mať tajnosť milého, pošetilého decka — a zatvorili sa za ním…Prišla zima, lístie opadalo, v prírode bolo ako po pohrebe. Krátke sychravé dni a nevľúdne nekonečné večery tiesnili Rázvorovcov do jedinej chyže. Bolo ich v nej plno, drobné, všedné záujmy všedného života stali sa akosi jednotnými, všeobecnými — v nich zanikala Annina samostatnosť. Starý otec sa mračil, večerom spievaval piesne o súžení a svetskom kvaltovaní duše pobožného, alebo o mukách pekelných; všetkých, ešte i deti prenikal z toho mráz. Iba mladý sa usmieval, i nechtiac, pochybujúc. ,Vrav si, vrav, ja ti beztak neverím,‘ hovoril jeho večný úsmev slabomyseľného človeka. Jediná nevesta zviedla Annu do chrámu — len zriedka zachodila k slečne do fary pre knižku. Konečne na čítanie ani nebolo času: ženy súrili s priadzou. V ustavičnom, ale jednotvárnom ruchu Anna bola úplne osamelá. Jedinou chvíľou, čo využívala pre seba, bol podvečer. Vychodila na podstenu, v zamyslení načúvala blížiacim sa krokom v akomsi neodôvodnenom očakávaní mladosti. A ustato zatvárala oči, keď osamelý chodec prešiel pomimo a vzďaľoval sa náhlym, zamierajúcim krokom.*Cesty dobre ubývalo: bolo iba deväť hodín zrána a naši rodáci prešli už do tretieho chotára. Po zmäknutej hradskej dobre sa šlo, ani horúčosť sa nesľubovala. Mraky už rozišli sa cele, čisté, belasé nebo klenulo sa nad osvieženou jarnou prírodou. Pole bolo už zelené, hory ani zaodeté v zelenom vlnivom hodvábe, tmavšie oziminy súladne družili sa k jasnejším, slabšie podrasteným jarinám; medzi nimi kde-tu do červenkasta hrala do kvetu sa chystajúca včasná trojka. Popri ceste dva nepretŕhajúce sa rady čerešieň dôverčivo vystierali zelenými bobuľkami husto posiate vetvy, akoby boli zabudli, že rok čo rok donaha ošarpe ich bezohľadnosť pastierov a pocestných. Prvé nadšenie prírody so zimničným chvatom vytvára, modeluje, rozostavuje, farbí nádherné svoje výtvory, iba čo k životu hotové dielo poťahuje ešte štetcom jarnej, životom dýchajúcej nálady…Anna počínala si všímať meniacich sa obrazov, ale ony nerozptýlili jej smutné myšlienky. Mysľou neprítomná šla so spolucestovateľmi, ktorí neprestajne hlučne hovorili. Chvíľková tesknota, ktorej neubránil sa ani citom tupý Mikula, prešla, ako vykročili z rodného chotára. Teraz už len tešili sa na voľný život vo svete, neuvedomele bohatý stále novými dojmami. Roztúlaný „svetár“ doma túži po nich, neusporiadaný život vábi ho pudom sťahovavého vtáctva. Veselými výhľadmi usilovali sa navnadiť i mlčanlivú Annu; no ona nejavila ani trochu radosti a na prihováranie odpovedala na pol slova, až prestali si jej všímať.Prechádzajúc najbližším mestečkom, prebrala sa zo svojich dúm dôkladne: zazrela Ondreja! Šiel proti ním, v polosviatočnom obleku, s palicou v ruke, s horárskou kapsou pri boku, ako vychystaný na dlhšiu cestu. Anna si skrúšene priala, aby ju nezazrel, ale na jej ustrnutie on pozdravuje zďaleka a berie sa rovno medzi nich.„Vy ste sa pozde vybrali!“ volá na nich kamarátsky a usmieva sa. „Čakám tu už dobrú hodinu — nazdal som sa, že ste ma vlastne predbehli…“Vysvitlo, že sa dozvedel o nich cestou; ide do Čáčova, panstvo chce si zariadiť správu na mletie kôry v svojom mlyne, nuž ho vyslalo pozrieť mlynský kameň.„Idem s vami, ak ma vezmete…“ doložil veselo.Všetci potešili sa novému spoločníkovi. Iba Anna sa uťahovala, akoby rozmýšľala, či ísť ďalej, či sa vrátiť. Ondrej zrejme obchádzal ich dom celú zimu — a teraz postretá ju poníženú spoločnosťou, s ktorou sa vybrala. Zahanbila sa, ako vtedy, keď starý otec vykríkol na ňu ako na pobehlicu — a on práve natrafil sa k tomu! Akoby si náročky vyberal chvíľky, keď je ponížená, zahanbená… pomyslela so vzdorom.„Že sa ti chce pešky konať toľkú cestu, Ondrej!“ divila sa tetka.„Prečo nie?“ odvráva veselo a prirodzene dokladá: „Triafalo sa mi, mohol som sa odviezť s kupcami, čo šli z Nitry z jarmoku; no myslím si, škoda peňazí…“Obzrel sa na Annu, ona zmerala ho pohŕdavo. Začervenal sa — no sotva porozumel jej veľavravnému odstŕkavému pohľadu. Hľadí na ňu krotko a ide rovno k nej.„Koho vyprevádzaš, Anna?“ spytuje sa mäkko.„Nikoho — ja tiež idem do sveta,“ priznáva sa úsečným hlasom a už sa neodvracia ako v prvej chvíli stretnutia.Priznaním sa, že mu ľúto bolo peňazí na odvážku, vzbudil v nej istú nechuť. ,Nedarmo vravia o ňom, že je lakomec, čo ani sebe nedopraje!‘ pomyslela si. Cíti k nemu dvojnásobný odpor a je jej akosi ľahšie pri tom.„Mohla si radšej doma zostať.“„Prečo?“ spytuje sa hrdo a opäť meria ho vzdorovite.Čo mu záleží, aby nechodila do sveta, keďže mesiace ani neuchol o ich dom? A má v ňom sestru — vlastnú sestru.Musel si všimnúť jej odmietavého chovania sa, lebo hneď zamiešal sa medzi chlapov. Horlivo pustil sa s nimi do hádky, že Čáčov nie je tak ďaleko, ako oni tvrdia, že môžu ta dôjsť dobre pred večerom a prenocovať.Anna ho mlčky pozorovala a divila sa. Bol cele iný, ako ho kedysi znala i predstavovala si v myšlienkach. Šiel vyrovnaný, nie ťažkým krokom človeka priahaného do hrubej roboty, ale s hlavou vztýčenou, naučený blúdiť zrakom vo vonných, tajomne šumiacich korunách horských krásavíc. Jeho sivé oči nestratili čistoty, no prehĺbili sa, akoby zosilneli — tak ako zosilnel, zmužnel celý jeho zjav. I reč znie ináče: vyjadruje sa isto, určitými, skladnými vetami, ani čo by z knižky čítal. Iba keď pozrie, keď nevdojak zachytí jeho priamy pohľad, vidí, že pohľad je ten istý, úprimný, oddaný, ako kedysi, kým postával s ňou na podstienke. Nie ako parobok, šuhaj, zachodiaci za dievčinou. Ako príbuzný, nič neznamenajúci a nič nežiadajúci pre seba…Do poludnia prešli práve polovicu dennej púte, i zastavili sa, aby si oddýchli. Po stráňach a dolinách roztratené kryli sa rozsiahle kopanice (lazy); obilie tu bolo nižšie, celá príroda menej vyvinutá. Zato lúky popri ceste, zvlažované husto vyvierajúcimi pramienkami, vystielali sa husto podrastenou drobnou trávou; v nej žiarili celé záplavy zlatého záružia. Nad celým obrazom, ako energickým štetcom načrtnuté úzadie, trónila Javorina; raz vysoká, raz spľaštená sprevádzala meniaci sa kraj, akoby pridržiavala vzďaľujúceho sa pútnika.Na vŕšku pri ceste vábila krčma — riadna stanica svetárov. I teraz prišla veľmi vhod: „posilnenie“, čo chlapi nabrali doma, vyšumelo, bolo treba ho nahradiť. Tetka s Annou zostali von; obe boli ustaté, nesúc batohy, kým mužskí šli naprázdno. O chvíľu vyšiel Ondrej; Anna rýchle schovala koláč, čo si ujedala.„Rád by som sa vody napil,“ ospravedlňoval svoj príchod. Dolu pod cestou na lúke bol prameň, zakrytý slamenou strechou. „Voda by bola, ale z čoho sa napiť?“ doložil a pozrel s úsmevom na Annu.Ona sa robila, akoby nerozumela. Mala v noši hrnček na vodu, no bola by musela ísť k studni s Ondrejom, a to bolo pre ňu trápne. Zobral sa teda sám, sňal klobúk a prehnúc particu na spôsob žliabka, nabral vody. Ale hneď vylial ju na zem.Anna neodolala: vzala hrnček a zišla za Ondrejom. Jeho oči zažiarili jej v ústrety, keď podávala mu nádobku s vodou. Miesto, aby pil, Ondrej mlčky zastal pri nej.„Nemala si sa vybrať do sveta, Anna!“ preriekol pritlmeným hlasom, sústrasne dívajúc sa jej do očú.„Prečo?“ spýtala sa nakrátko, vyhýbajúc jeho pohľadu.Po mnohom premýšľaní o ňom, o záhadnej jeho povahe, porozumení, ktoré u neho nachodila, a netrpezlivej, neodôvodnenej túžbe, s akou ho očakávala celú zimu, bolo jej trápne byť s ním osamote a v takýchto okolnostiach. On sa osamostatnil, zmužnel, vzrástol v očiach všetkých; ona, hľa, nútená je na cestu svetom ako z najchudobnejších…„Keby si znala, kam ideš, medzi akých, neopytovala by si sa. Čo všetko musíš preniesť, na čo zvykať, s akými ľuďmi žiť v jednej chyži. Sprobúval som tie chodníčky i ja, no nevydržal som, hoci som chlap. Radšej v pustej hore o polnoci, ako s nimi, kde počuješ iba ošklivé reči, surovosť, hrubosť… Bližšie sú mi divé skaly, ako takíto ľudia! A ešte ty, Anna! Budeš medzi nimi opustená, Anna. Opustená a nešťastná.“Anne preletela mysľou spomienka na Martina, na dlhú trápnu zimu, na osamelosť medzi svojimi. Jedine jeho príchod bol by ju mohol potešiť — a on neprišiel. ,Tak čo sa teraz stará do jej cesty?‘„A ja predsa rada idem,“ odtušila tvrdo.Ondrej zamĺkol a zamyslel sa. Odpoveď preťala niť jeho rečiam, proti nej nedalo sa nič namietať.„Nebodaj, ťahá ťa niečo do Prahy?“ ozval sa po chvíli, a pozerá na ňu tak, ako kedysi, s krotkým, tichým úsmevom.Anna porozumela a rozosmiala sa s trpkou posmešnosťou.„To by sa vyplatilo ísť kvôli niektorému do sveta!“A chcejúc skončiť trápny rozhovor, doložila:„Čo ste neostali v krčme, s ostatnými?“Ondrej sa zmiatol, no hneď odvetil:„Je ich tam veľa — a bol som smädný. Pálenky nepijem a víno je tu nanič a drahé…“Anna sa posmešne usmiala a pošla za svojou spoločnicou. Ondrej nepreriekol viac ani slova; vošiel do krčmy.Oddychovali zo dve hodiny, a ešte ledva podarilo sa ich vyvolať z krčmy. Všetci boli veselí. Mikula práve nabral si viacej, ako mu bolo treba. Pospevoval i tancoval po ceste, a keď mu Jedličková nadala do bláznov, chytil ju okolo pása a zatočil ju s batohom ani v tanci. Všetci sa smiali, ešte i Ondrej sa uškŕňal, akoby ho nič na svete netrápilo.Anna bola namrzená. Ako rada šla z domu, tak si teraz žiadala, aby už bola kdesi na mieste. Nezvyknutá na dlhú púť, počali ju nohy bolieť a najmä umáral ju krik a nezbednosť Mikulova, žarty, pri ktorých horela studom. Kým bol triezvy, hľadel na prítomnosť dievčaťa — pálenka rozviazala mu zdržiavaný jazyk. No posmelila i mladšieho Mrakáča. Pritieral sa k Anne, zamilovane sa na ňu usmievajúc, čo ho už cele zošpatilo. Doma si netrúfal, no že šla i ona do sveta, a ešte na Cahnov, to robilo mu ju akousi seberovnou.Anna hrdo odrážala zamilované útoky.„Daj jej pokoj,“ ohlásil sa jeho brat, urazený, že neprijíma jeho lichotenie, „veď vidíš, že je to Kyselica!“[3]„No, pyšná je! Ale nech len príde medzi nás, veď ona skrotne!“„Radšej do pekla!“ odľahčila si už cele jedovato.Ale záletníka to neodstrašilo: obratne pritočil sa k nej a objal ju — no ona odstrčila ho tak silne, že sa potočil a padol.„Ohavník!“ volala za ním, utierajúc si slzy, čo jej zlosť i stud pred Ondrejom nahnali do očú.Ondrej — zo všetkých sám cele triezvy — už pri počiatku scény zrýchlil krok a, akoby nebol počul, nevšímavo kráčal vopred.Bol podvečer, keď konečne zazreli vežu čáčovského chrámu. Tamojšia krčmárka, so všetkými známa, ochotne im dovolila prenocovať v stodole. Na širokej, tvrdej mlatovni natrúsené bolo slamy, nad ňou lešenie ešte nabité voňavým senom — nocľah, že si svetári lepšieho žiadať nemohli. Všetci boli ustatí a pospali ako zarezaní.Anna nemohla usnúť, rozčúlená dojmami a neutešenými výhľadmi. Nebola zvyknutá na spoločnosť, do akej sa dostala; dom, v ktorom vyrástla, predsa len patril k najváženejším v obci: medzi týmito a ňou i pri zdanlivej rovnosti bola priehrada nárokov na postavenie v spoločnosti zdanlivo rovnej, ale vzdialenej vzťahmi a mravom. Cestou dostalo sa jej poriadnej príučky, hoci všetko, čo Mikula a spoločníci stvárali, boli žarty, v ktorých nik nevidel ani urážky, ani neslušnosti. A predsa povedomie, že bude nútená žiť s nimi, alebo s ľuďmi im podobnými, ju ľakalo. Prvá noc s nimi, ďaleko od rodného domu, z ktorého sa ešte nikdy nebola vzdialila, zdala sa jej nekonečnou.Mýlilo ju i hlboké dýchanie spiacich a z priekladníka sa ozývajúci, meniaci sa chrapot Mikulov. Vráta boli iba privreté, nimi padal dnu pruh mesačného svetla, ktoré sťa vábilo by von pod božie nebo. Anna potichu vyšla pred vráta na svieži vzduch. Sadla na zem, potrúsenú slamou, a objímuc kolená zloženými rukami, zahľadela sa pred seba. Stodola bola v sade, stromy vrhali dlhé tiene, tvoriac lahodné šero; hviezdami posiate nebo strácalo sa vo výške tajomnej a prehĺbenej. Z diaľky niesol sa šum dedinského mlyna ako tichý, do moll prehúdajúci príhovor vzdialeného vodopádu. Bola opravdivá jarná noc, vlažná a tichá, tajomná i priezračná, podľa nálady pozorovateľa tajaca v snivej nálade i sladké očakávanie mladosti, i clivosť jej tajných, neúprosných utrpení.Anne bolo smutno, no utíšila sa v samote a oddala myšlienkam. Už v prvý večer cítila sa ďaleko od svojich, hoci prítomnosť Ondrejova (ktorý tiež utiahol sa s chlapmi do stodoly) viazala ju ešte akosi s domovom. Jeho prítomnosť ináče len prehĺbila prázdno v jej duši: Ondrej ďalšou cestou sa jej zrovna stránil. Najprv ju varoval, vystríhal pred „svetom“ i spoločníkmi, potom pridal sa k nim. Cítila sa tým dvojnásobne osamelou.Anna ticho zaplakala.Vráta vrzgli, pred ňu padol tieň. Vzhliadla a div neskríkla ľaknutím: pred ňou stál Ondrej.„Neľakaj sa, ani ja nemôžem spať — a počul som, že plačeš.“„Prišlo mi ľúto, keďže nikdy nebola som vo svete,“ prerušila ho zmätená, že ju pristihol.Ondrej oprel sa o vráta. Neteší ju, mlčí, akoby čakal, až uľaví si slzami. Svetlo padá na neho: stojí so sklonenou hlavou, čosi trpezlivo očakávajúc. Práve tak vídala ho kedysi, keď chodieval k starému otcovi a zastavil sa s ňou. I vtedy akoby očakával od nej slová, zamyslený, ale určite pokojný.„I mne samému je smutno,“ preriekol po chvíli ticho a vážne, „som síce na svojom chlebe, ale jednako len medzi cudzotou — nik ťa nezná, nik sa nestará, či ťa čo trápi alebo teší.“Anne znova vypadli slzy z očú. Ondrejove clivé slová prezrádzali jej vlastnú myseľ. A i jemu šli rovno z duše: neočakávane vyslovoval, čo precítil, nad čím veľa rozmýšľal.„I so mnou je to ináče, ako sa sľubovalo. Keď sa mi triafala služba, myslel som: Len sa ta dostať, na svoj chlieb, budeš najšťastnejším človekom na svete. Budeš mať svoj pokoj, nik ti nebude vôľu hatiť, ani žiadať od teba, čo dať nemôžeš. Hora ti neublíži — budeš ani v raji…“„A vari ste nie?“ spýtala sa so záujmom.„Hej, ale predsa nie je to tak, ako som si predstavoval. Kedysi všetko zdalo sa krajšie, radostnejšie. Myslel som: Len slobodu si zachovať, ináče nech sa robí, čo chce. Budeš sám, ale pri pokoji… A ono nemyslel som, že pokoj musíš mať tu dnu — v srdci, v duši… A toho nemám… Rozišiel som sa s rodičmi, lebo ma nútili do veci, akú nemohol som ani im spraviť k vôli… Nebodaj počula si o mne pekné reči!“ rozosmial sa nútene.„Ach, čoby… ibaže ste nechceli, keď sa Zuzke triafal vydaj…“„Že som sa spriečil, keď sa jednali o mňa, ako, neprimeriavajúc, o nemé zviera na jarmoku. Zato, že sa sestre triafal vydaj, mal som sa ženiť i ja, a to s takou, s ktorou som nikdy slova nepreriekol. Ktorú neznám a ona mňa ešte menej a ktorú by som nikdy nemal rád… Roky prenasledovali ma myšlienkou, že si musím vziať tú, čo sa pri tom Zuzka opatrí, až sa mi zošklivi všetko. Utekal som do hôr a konečne z domu ma vyštvali. Núkal som Zuzke, reku, nemusíš sa vydať. Veď ani ty nejdeš z lásky a dobrej vôle. Poď, reku, so mnou, dobre nám bude. Budeš gazdinou, i kravu kúpim, ak chceš. Bude nám dobre v horách, na pokoji. No ona ani počuť…“„Nechcela?!“ zadivila sa Anna. „To veru mohla radšej…“„A ako nám mohlo byť! Služba dobrá, stavanie i ohrev zdarma, a ešte deputát… Je pravda, bývanie v hore — ale aká hora! Dovôkola borová, zelená v zime i v lete, ani rozmarín. Keď ju slnko prehreje, vôňa ťa zadúša… A dolu stráňou k dedine bučina, tráva ani na nivách a z jari v nej plno fiál bledých a zrosených…“„Tam musí byť naozaj krásne,“ snivo podotkla Anna.„Krásne — a dobre, Anna,“ rozohnil sa myšlienkou, že mu porozumela. „Z jari, ešte hora iba chystá sa pukať, už v úžľaboch spieva drozd a ako spieva! A za ním stehlík, a potom kukučka, a dolu v kroví večerom slávici… ani čo by ti dušu kolísal… Za čas bolo mi tam naozaj dobre…“Anna počúva jeho slová, v ktorých trasie sa radosť zo života. A ju samú prejíma neznáma slasť. Akoby sa pred ňou prestieral obraz čohosi nového, žiadúceho… A nediví sa, že sa rozhovoril, že hovorí s ňou, ako s niekým, komu dôveruje, o ktorom vie, že ho rozumie. A jeho dôvera plní jej srdce hrdosťou: veď každým slovom prezrádza, že nesedí pri nej niekdajší nesmelý, nikým neocenený Ondrej, ale vyspelý mládenec, chlap svojej vôle.„Začas mi tam bolo ozaj ani v raji,“ doložil po chvíli akosi sklesle.„Začas?“ zadivila sa ona. „Nuž či vám je už nie?“„Už nie tak, ako sprvu, ako som si myslel… Hora je predsa len hora, pohovie ti, ale ťa neuspokojí. Je akosi len sama pre seba… Ešte ak si veselý, i ona akoby húdla, spievala do tvojej nôty. No ak si zaželený, nie žeby ťa tešila, ešte viacej ťa rozsmúti, ešte ťažšie cítiš, že si sám…“Ondrej, akoby v zabudnutí, prisadol k nej, tesne k jej boku. Po prvý raz zľakla sa jeho blízkosti, je zmätená, no i sladký pocit bezpečnosti prejíma ju pri jeho boku.„Čože, mládencovi samota!“ usmiala sa, porozumejúc jeho žalobe. „To nie tak, ako my, ako keď je dievča samé. A ešte sirota…!“Posledné slová vraví viacej pre seba a tichý žiaľ opäť vkráda sa jej do duše. No nie už otupný, bezútešný. Veď cíti, že jej tesknota nachodí porozumenie, ozvenu v jeho súcite.„Ani s mládencom je to nie ináče,“ vraví on presvedčivo, vnímavo zachytiac zmysel nedopovedaného. „Je pravda, mládenec sa môže oženiť, kedy chce, ale ani to nie je vec ľahká… Ba práve ešte ťažšia ako dievčaťu. Lebo ono len čaká, a keď príde k veci, rečie áno alebo nie… A ešte vždy má čas rozhodnúť sa tak alebo onak…“Anne prišlo smiešne.„Aké rozhodovanie, keď sa dvaja majú radi?!“ vraví rozmarne.No pozrúc zo strany na neho, zarazila sa: opäť sedí skľúčený, v tvári nesmelosť ako kedysi, a veľká, veľká akási starosť. Vážne pokyvuje hlavou.„Hľa, aké ste vy, ženy! Ako ľahko vy to všetko beriete! Kým my vyhutujeme, rozmýšľame, skusujeme, vy, ženy, rovno, bez rozmyslu… A predsa ste istejšie — hádam preto, že ste skúsenejšie… Ako, hľa, ty, s Martinom…“ doložil nevhodne.Anna sa zapálila studom.„Toho som ja nemala rada,“ bráni sa rozhodne.„Nemala — viem, že nemala! A predsa ťa ťahalo k nemu. Pre iného si nemala myšlienky. Nemala si ohľadu…“„Čo som ja mohla vedieť?! Iný nechodil k nám, možno, práve iba preto, že len on…“„Nik nechodil… iba on, Anna, a ja…“Ondrej nedopovedal, doplniac vetu núteným smiechom — ale ona porozumela.„Vy, Ondrej — kdeže by vy!“ Ondrej prudko vstal.„Nuž, áno! Kdeže by ja! Som starý mládenec a ani trochu taký, ako tí druhí… Som už starý — kdeže by ja mohol pomýšľať!…“„To som neriekla,“ pretrhla ho, ľutujúc, že ho obrazila, že ju nerozumel. „Nie ste starý, ale hej, ste inakší, ako tí druhí — a vždy ste čosi svoje zmýšľali…“ doložila, nechtiac, s výčitkou. Ondrej chytil ju za obe ruky.„Nie je pravda, nie je pravda!“ bráni sa dôrazne. „Keby bolo tak, keby som bol zmýšľal, nebol by som teraz tu — nebol by som šiel ako blázon deň cesty len zato, aby som ti riekol, aby som sa ťa spýtal…“Annine ruky silne sa trasú v jeho. Akoby sa chceli vyslobodiť… No on tríma ich silne, vrúcne a priťahuje k svojej hrudi, kde srdce prudko bije sladkou, vyčkávanou nádejou. Priťahuje ich mlčky, lebo slová sú už pre oboch zbytočné…*,Tá ľahko rozuzlila svoj problém šťastia,‘ podumala slečna z fary, spamätajúc sa z prekvapenia, keď Anna, Ondrejova verenica, na druhý deň skrsla pri záhradke. ,Z čista-jasna ide sa vydať, a to za človeka, s ktorým doteraz ani nezatušila možnosť ľúbosti… Jednoducho si porozumeli, zblížil ich život, pre ktorý sú si jeden druhému potrební… Spoločné záujmy, odkázanosť muža na ženskú pomoc, a naopak, v potrebách najvšednejšieho života vykonajú ďalšie… a nie je vytvorené, že budú svojím spôsobom naozaj šťastní… Tí netrápia sa nešťastím národa, ani nebudú si kaliť dni rozdielnymi náhľadmi na národnostný problém… Oni prosto, prirodzene plniť budú úlohu zdravých, k životu povolaných malých častíc veľkého telesa… A hľa, my! Dychtíme za ďalekými, možno nedosažiteľnými ideálmi, im podmieňujeme svoje osobné šťastie — a kým viažeme sa k požiadavkám celku, k snom možno i márnym, čo sa nikdy neuskutočnia, zatiaľ zanedbávame, azda i navždy strácame možnosť byť užitočnými tam, kde stačia naše sily, nám prírodou udelené schopnosti…‘,Ktozná, či i v mojom prípade mama nemá pravdu? Či nie je i mojou povinnosťou vydať sa — vydať sa, čo i za človeka, ktorý nemá síce sily boriť sa za národ, ale zato môže byť verným božím služobníkom ľudu slovenského, charakterným pracovníkom na poli všeľudskej humanity, dobra?… Možno, bolo by i potrebné stáť pri boku, chrániť ho od ďalších pokleskov? Zaujať miesto pri krbe — predchytiť ho inej, ktorá, možno, nebude ho strážiť, ale ešte posotí na zradnej ceste… Azda bolo by záslužným dielom v jeho deťoch vrátiť národu, čo on nezachová… alebo len spolu s ním, utiahnuto konať dielo ľudskosti: radiť, pomáhať, milovať bez rozdielu?‘No predstava, ako chvíľkove blysla mysľou, tak zmizla… Mladá idealistka energicky potriasla hlávkou — a pre uspokojenie zahĺbila sa do lahodivo sviežich veršov Sládkovičových.[1]Železničná stanica v Dol. Rakúsoch na rieke Morave. (Pozn. aut.)[2]Koketa (Pozn. aut.)[3]Nechutná mýtická bytosť. (Pozn. aut.)
Podjavorinska_Z-domova.html.txt
Kdybych…Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako Pánbůh, — nebo ne, to by nešlo, neboť Bůh nikdy nespí; tedy kdybych se na Nový rok probudil jako svatý Petr, řekl bych si: „Copak bych měl letos udělat pro ty čerchmantské Čechoslováky? Oni jsou to sic kacíři a někdy, hrom do nich!, holota nevděčná; ale něco z nich může být. Já myslím, že mají trochu drsné povětří; snad proto jsou tak zlostní a zarytí. V létě mají horko a bouřlivo, že na sebe podrážděně vrčí; a v zimě jim mrzne tak, že každý myslí jen na sebe a k těm druhým je jako rampouch. To dělá to klima. A proto se jim nic nelíbí; zima je jim příliš studená a léto příliš horké; je-li něco černé, je jim to příliš černé, a je-li něco bílé, je jim to příliš bílé; jakživo jim nic není recht. To si tak zvykli z toho svého počasí. Ale počkejte, darebníci, já vám ukážu; nadělím vám počasíčko jako někde u moře; dám vám vlídné zimy, — se sněhem, to se rozumí, takový snížek je dobrota; a lahodná léta se sluncem i vlažičkou, — to by v tom byl čert, abych vás nepředělal. Kdybyste vy sami byli na sebe vlídnější, bylo by vaše počasí mírnější; ale když nechcete začít vy, začnu já. Pomáhej vám Pánbůh v novém roce!“*Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako ministerský předseda, moc bych se tomu podivil a v rozpacích bych si hladil bradu. („Aha,“ řekl bych si, „musím se oholit.“) Když bych si po chvíli zvykl na zázračnou změnu své existence, zůstal bych ještě pár minut v posteli, jako jsem dělával, dokud jsem byl obyčejným občanem, ale nespal bych už, nýbrž uvažoval bych asi takto: „Propánakrále, tak letos máme dělat to jubileum republiky. Já vím co: já svolám ministerskou radu a řeknu: Mládenci, tak loni jsme vládli na památku Rakouska; letos musíme vládnout na památku republiky. Koukejte se, musíme to dát nějak dohromady; pravý a levý tábor, to je pro kočku; republika, to je jako — kruh; copak je v kruhu nějaké pravé nebo levé křídlo?“ — Nyní by mě napadlo mnoho jiných argumentů, ale ty bych si nechal až pro ministerskou radu; načež bych vstal, dbaje toho, abych — pro štěstí v novém roce — vstával napřed pravou nohou.*Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako primátor města Prahy, pohlížel bych chvíli do lepší budoucnosti a pak bych si řekl: „Tak se mně zdá, že má ten Čapek pravdu; ono by se už opravdu mělo začít s tím zeleným pásem kolem Prahy.[1]Když si tak představím pěkné aleje… a louky pro děti… a sem tam háječky… No dobrá, dáme se do toho.“*Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako milionář a muž vládnoucí prostředky, řekl bych si: „To už je rok dvacet osm? Bože, to to utíká! Nic platno, letos se musí něco s penězi pořídit; něco se musí na památku postavit nebo založit, ale aby to stálo za to. O tom se musí přemýšlet; ale peníze na to budou, o to se už postaráme.“*Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako dvacetiletý mládenec, obrátil bych se na druhý bok a spal bych dál. Bodejť, budu si po silvestru něco myslet!*Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako má čubička Minda, drbal bych se chvíli zadní nohou (neboť měl bych takovou neřádnou blechu na zátylku) a pak bych si řekl: „Letos už nebudu zlobit svého pána, budu pěkně chodit ven, nebudu roznášet kosti po schodech, budu zachovávat čistotu, nebudu spát na kanapi, nebudu v zahrádce běhat po záhonech —“ Načež bych dostal kostku cukru a měl bych nesmírnou radost ze života.[1]s tím zeleným pásem kolem Prahy— zalesněním pražského okolí, navrhovaným Karlem Čapkem
Capek_Kalendar.txt
Mylná cestaSotvaže sa zavrela zem nad telom Zuzy Kudelkovie, ktorú Cvernošou prezývali pre veľkú štíhlosť, Paľo Pražeň, jej muž, navolal si kamarátov a počal hodovať. Nakúpil oviec a pálené všelijakej chuti nesišlo s jeho stola. Doniesol do pôlta slaniny z komory, i klobásy, ktoré od zimy neboly ešte ani pohnuté, a hodoval za deväť dní od jej umretia. To by nespravili ani v jednom poriadnom dome, aby hýbali niečo s miesta za ten čas. Chalupa ožila smiechom, spevom a hulákaním. Taká neprávosť, kým ona žila, nikdy sa nestala v jej dome. I dnes celý deň od svitu hoduje. Kamaráti usilovne jedia a pijú za stolom a on, červený ako rak, núka ich len vždy: „Jedzte, pite, bratia moji!“Vše zavyskne ako samopašný chlapec, zatlieska dlaňami a vše i schytí sa a ľahko ako pierko, hoci má už 50 rokov, začne tancovať po chyži verbung, krížom-krážom ju prebehujúc.„Jedzte, kým stačí, a keď nebude, zarežeme druhú. Ejchže! Nebojte sa, chlapci!“Paľo Pražeň, kým žena Cvernoša žila, nikdy sa nenajedol dobrého jedla a nikdy dosýta. Žena skuhrila, ako len mohla, ani sebe nič dobrého nedoprajúc. Ešte ani v chorobe, hoci cítila pálčivú žiadosť najesť sa, nedopriala si toho a umrela, ako žila, nikdy nenajedená. Ani slaninu nenačala, hoci túžila ovlažiť si ňou ústa, a šla s tohto sveta bez toho, aby ju čo len okúsila.„Jedzte, kamaráti, jedzte! Jesto ešte ovca v dedine, a keď oviec nebude, bude iné. Brnku, Martin, Brnku vyšikujeme!“ vykrikoval Pražeň rozihraný.„Ojáj, čože to len tam za svadba?“ divila sa Anča Polenovie, idúc popred jeho dom a počujúc Paľovo vykrikovanie, ktoré i na ulicu vyznievalo. „Keby o tom vedeli tetka Cvernoša!“U susedov na dvore stál Ďuro Krupárovie, ruky držiac založené za bedrami, a počúval shon už vyše hodiny, pokrúcajúc hlavou.„Ej, predsa je len pravdivé to porekadlo, že prišlo s dráča na marháča. Ona ani najesť si nedožičila; hrabala, kde mohla a ako mohla, a tento to všetko skynoží,“ riekol na slová Anče Polenovie.„Bože, a ako im narúčali, aby si na starobu pamätali!“ povie zas Anča, vzdychajúc.„No, však som aj ja tam bol, keď mu vravela, kde má peniaze rozpožičané a keď mu prikazovala, aby si ich nepohol, že mu budú na staré dni, alebo ak Pán Boh dopustí naň kríž. A on na aké cesty sa dáva — už tretiu ovcu je!“„Brnku, von, Brnku!“ kričí rozvírený Pražeň a tancuje pred kamarátmi, „vyšikujte, chlapci, hneď!“„Veď máme ešte z tohto!“ rečie kamarát Martin Čakan, dlhej postavy. I tento je už hodne koštovaný. Cíti sa dobre a nič by ho nemrzelo na svete, keby nemal úsad v ľadviach a planú nevestu. Usmial sa na reč Pražeňa, v nádeji, že i z Brnku budú také kusy v prstoch, aké si teraz ukladá do úst.„Aj na Brnku môže rad prísť dakedy, bačik Paľo!“ rečie druhý kamarát, Cicvora, mladý chlap bielej tváre a nateraz hlásnik dediny.„Aj na Brnku, aj na Brnku!“ smeje sa uradostený Pražeň, ktorý už ani do kože sa neprace. Tancuje po izbe ľahko ako pierko, tlieska rukami a tvár mu horí od pitia ako fakľa. Zrazu zastane pred kamarátmi, drobné, smejúce sa oči uprúc do nich.„Čo poviete, bratia, však som ja ešte ta chlapík?“„Čože by si nebol!“ rečie Martin a kladie s pôžitkom kus vareného mäsa z ovce do úst. „Čože by si aj nebol!“„Bačik Paľo!“ ozve sa Cicvora, „ver’ v tom veku takého zachovalého chlapa, ako ste vy, ani nieto v tejto dedine. Však už máte jedno 45 rokov?“ spytuje sa so záujmom, berúc si tiež mäso s taniera.„Na Pavla minulo mi päťdesiat!“ rečie Paľo povedome. „Čelko mi je vrstovník.“„No vidíte, a aký ste vy proti Čelkovi! Ani tridsaťročný chlap je nie krajší, na moj’ pravdu!… Čo, bačik Paľo?“ volá Cicvora, „mohli by ste sa i oženiť!“Paľo Pražeň sa zachichotal a potešený povie:„A či by som si azda nenašiel ženy?“ a umom mu už hneď i blysla jedna vdovica.„Čo, ženu? Azda si sa len nespochabil!“ ohriakol ho Martin, „načože by ti bola? Veď ti je hlava plešivá!“„Temä plešivé, pravda,“ smeje sa Pražeň, „ale zato by sa našla taká, čo by šla za mňa — však, Jano?“„Čo len ženu, o to je malý strach,“ rečie Cicvora, „tú dostanete na každej dedine. Ja som dosť hodčo-žobrák, a mám už tretiu.“„Bačik Martin!“ obrátil sa potom k tomu, zabodnúc ostro oči do neho, „že hlava plešivá? Ani plešivý chlap nemôže byť osamote. Ktože ho operie, obšije? To nie ako žena. A v tomto dome ich i tak nenechá ženina rodina, keď boli prístavok a detí nieto.“„Našiel by sa i taký, čo by ho opatril, zato nemusí sa ženiť. Natrafí na dáku maškaru, ako je napríklad i naša nevesta. — To je fialka, to! už mesiac na mňa nerečie… A vraj ženiť!“ zasmial sa Martin.„O čo sa postavíte, že si bačik Paľo nájdu ženu? Ja si hlavu postavím!“ protiví sa Cicvora. Martin iba plecom uhol.„Nájsť — veď by našiel! Ale kaľavná nepôjde, a hocijaká že mu je načo? Napríklad, ako je i naša nevesta. Tá je iba na trest pre nás pre všetkých, na nič iné. Ak mu nič nechýba, len žena — tak je dobre s ním!“ usmeje sa uľahčujúc. „A že ho v dome nenechajú? Nuž bude u mňa, ja ho prijmem!“„Že peniaze badáte,“ pomyslel si Cicvora, pochopiac Martina.„Na kláte mi odtnite hlavu ako hadovi, ak si nenájdu bačik Paľo i poriadnu!“ stavia sa Cicvora, ktorý už teraz vedel, prečo nechce, aby sa Pražeň oženil. „Bačik Paľo sú chlap, akých málo jesto… A oproti vašej neveste ani vy ste nie anjelom.“„No ver’ Vestáľovie Iľa nepôjde!… A akože ja budem našej neveste dobrým, keď som jej nikdy nechcel do domu? Taká žobrač želiarska. Veď som ja mohol dostať nevestu zo dvora!“„Veď je bačikovi Paľovi Vestáľovie Iľa, taký vietor, aj nie treba,“ povie Cicvora, neustúpiac. „Ale napríklad Žebulkovie tetka, alebo Kalinkovka, alebo tetka Liborkovie, alebo i moja svokra u Kosenkov. A keď ich odtiaľto vypovedia, kdeže sa šinú?“„Aj u mňa ti bude, už som povedal! Od nás môže chodiť na zárobky, alebo naostatok aj slúžiť môže ísť, kým vládze robiť. Takému chlapovi je svet otvorený,“ rečie Martin a usmeje sa spokojne svojej reči. To by sa mu veľmi páčilo. I zárobok, i služba Paľova by sa u neho strovila.„Že slúžiť? A či im nenechali žena dosť peňazí?“ pohoršil sa Cicvora. „Oženia sa!“„Ty už za tú svokru!“ zasmial sa mu Martin.„Nuž a čo, bačik Martin, s mojou svokrou by ver’ nepochodili horšie. To sú osoba dôstojná.“„To je,“ doložil Martin s opovržením.Paľo Pražeň nemiešal sa do hádky, hoci o ňom bola reč, len nalieval pálené a pil, i kamarátom podával. Potom šiel i ku peci, kde varila mäso Anča Kopáčová, sprostučká a nemotorná, ktorú si zavolali kucháriť, a ponúkal i tú pitím. Keď vypila, Pražeň položil skleničku na stôl, a podoprúc si boky, dal sa do tanca, dupkajúc nohou po ubitej zemi, a spieval oduševnene: „Musel by to chlap byť, čo by ma chcel nabiť — vyberaný…“Martin začal vyhŕňať kúsky mäsa, čo ostaly na dne misy, a Cicvora prišiel šeptať do ucha Pražeňovi:„Mňa počúvnite, bačik Paľo, čo som i mladší — ja vám dobre chcem! Bačik, Martin sú nie dobrý človek… Ožeňte sa! Už či si vezmete moju svokru, či tetku Liborkovie alebo Kalinkovku — ja nedbám!“Medzitým nemotorná Anča predložila im na stôl mäso, pražené na masti s cesnakom a rascou. To chutilo chlapom obzvlášte a piť po ňom žiadalo sa ešte väčšmi. Pražeň dal doniesť do fľaše, po koleno veľkej, páleného s rumom, a keď i to vypili, ostali takí, že už ani to nevedeli o sebe, či sú ľudia a či niečo iné. Vyrútili sa, kde ktorý bol, a pospali ako porezaní. Iba chrapot čo sa odrážal od stien začmudeného domu, nebieleného už dávno, lebo nebohá i vápnom sporila. O polnoci zobudil sa Pražeň, a rozdrapujúc malé, tesné oči, pozeral dookola. Bola tma v izbe; nerozoznal hneď predmet od predmetu, len keď sa rozhľadel. Vtedy videl, že na peci spí Martin — kto zná, kedy ta vyliezol — a dlhé jeho nohy trčia mu s nej rovno, ako drevené drúky v krpcoch obuté. Cicvoru nevidel. Iste ho nočná stráž odvliekla na dedinu a teraz spí, opretý o stenu daktorého domu. Paľo Pražeň vstal s lavice a začal makať po stole za sklenicou. Veľmi ho smädilo. Ústa vyschnuté, i hrdlo mal ako raždie. No sklenice sú prázdne, ani v jednej ani kvapôčky. Pražeň sa prevalil nazpät na lavicu, ale zaspať nemohol už viac. A že spať nemohol, poschodilo mu všeličo na um, i také, čo nechcel. Hneď predstavilo sa mu, ako žena umrela, pri ktorej sa nikdy ani nenajedol. Ako mu narúčala, čo má robiť, keď jej už nebude. Slaninu nedotknúť do kosby, peniaze ani do kosby, ani po kosbe. Tie kázala nechať na staré dni, alebo ak padne do kríža. Krkavcovcom požičala na voly 100 zl., Sihľarskému 100 zl. na ovce. Od Prasličkovie Katy aby pýtal interes od 20 zl.; ani na lanský rok nedala, iba pol kila žita. Potom mu nakladala, aby sa i oženil a vzal si kmotru Zuzu Liborkovie. To je žena šanovlivá. Nemá ani malé, ani veľké pri sebe, — ktoré sa vydalo, ktoré šlo na prístavky — a kmotrou dobrou bola naveky. Lebo kto ho obšije, operie, kto mu chleba napečie, kto opatrí na starosť, keď deti pomrely?… I Cicvora radí oženiť sa! A v mysli Pražeňovej utkvela vdovica, kmotra Liborkovie, nemajúca muža už osem rokov. Je už nie z mladších, má asi 45 rokov. Štíhla postava, veľké, čierne a zvodné oči, usmievavé líca. Pražeňovi oči zaklipkaly túžobne, keď si ju predstavoval. Ako umrela žena, hneď prvý deň, keď svet chodil mŕtvu obzerať, sišlo mu na um, že i ona prišla. A na pohrebe, ako stál pri truhle so spustenými rukami, trpezlive čakajúc koniec spevu a modlitby, mimovoľne mu i tam tri razy padly oči na ňu, keď stála v popredí s jastriacimi očami a usmievajúcimi sa perami. Pekná žena! Ani raz sa nezaboží, že si ju nevezme. Hneď sa aj počal škriabať s lavice, že ide von z domu a pôjde, kam ho oči povedú, túžiace hľadieť na Zuzu Liborkovie, ktorú ľúbi. Prv však ide k obloku, že sa napije vody a uhasí smäd, zvýšený i ohňom lásky ku vdovici. Začal hľadať hrnček na poličke, no strčil na zem rajnicu, na ktorej nemotorná Anča pražila mäso. Na tresk prebudil sa i Martin na peci, i Cicvora pod stolom, kde sa bol večer zvalil a spal tam.„Čože je, bačik Paľo?“„E, smädí ani v pekle.“„A nieto v tej sklenici?“ spytuje sa Martin na peci. Stiahol nohy, v krpcoch obuté, ku sebe, vyzivujúc.„Veď, keby bolo… ale ani vody nieto!“„A čo by si pil vodu?“ zavrkol naň Martin nahnevaný, „voda je pre mlynárov, somár!“„Donesiem od Žida, bačik Paľo. Mne dá i o polnoci!“ núka sa Cicvora, hotový poslúžiť. Ako stal na rovné nohy, hneď zbadal, že je triezvy i on a smädný tiež. „Trúnok z tejto krčmy, aby ho všetci čerti vzali, nestojí nič — darmo sa ním nalieva človek.“ Keby ho bolo z mesta od Vola, nič by Cicvora neriekol.„Dones!“ rozkáže Pražeň. Jedine túžba po pití ostala mu v srdci — druhé zmizly ako dym. „A nalej doň i niečo lepšieho. Nech čert vezme všetko, napijeme sa ešte raz dosýta… Gazdiná, Anča, kde si? Už aj tú diabli vzali niekam. Či nieto ešte z tej jarky, aby nám upražila také s cesnakom?“*Paľo Pražeň za týždeň presýtil sa i mäsa, i nápojov, i kamarátov. Ochorel a ležal za tri dni ako poleno. Do úst nevzal ani také, ako čo by sa spratalo za necht, a ani oka zažmúriť nemohol. A že nemohol zažmúriť oči, rozmýšľal o samom sebe. Nemôže viesť takýto život naveky, z toho je nič. Zjedol tri ovce, jeden pôlt slaniny, rebrá a polovica klobás minuly sa, ani čo by sa boly prepadly, i 40 zl. z peňazí. Ak ostane bez ženy, čo by ho vodila, tak premárni s kamarátmi — a tí ta pijú — všetko, čo nahrabala ruka schránlivej ženy, ktorá sa nikdy ani nenajedla dosýta, i umrela lačná, len aby čo-to shonobila. Veď i sama ona, ktorú poslúchal za jej živa (ale teraz už nič si nerobí z nej), rozkázala mu, aby sa oženil, lebo že ho svet zavedie. Pražeňovi hneď utkvela v mysli štíhla postava vábnej vdovice Liborkovie, síce už odkvitnutých, ale vždy usmievavých líc. A sotva dočkal večera, vzal kabanicu i klobúk sviatočný a vyšiel z domu. Večer bol tmavý, ale príjemný. Len tak hrialo so všetkých strán a vietor, teplý ako para, vial mu do tváre a i na červený krk. Prešiel dedinu dopoly, potom skrútol sa od cesty hore, kde stál malý domec Zuzy Liborkovie. A ako stúpil na podstenie, srdce začalo mu tĺcť, ako ešte nikdy dosiaľ, a celého ho oblapila akási radosť, či strach, či čo to bolo, ale nezažil to nikdy ešte, ani vtedy, keď sa prvý raz oženil. Postál pod okiencom a nevedel, čo robiť. Aby zaklopal naň, nemal odvahy, i stojí tam v rozpakoch so sklonenou hlavou ako stĺp. No, tu vrzly dvere na chalupe a ako na zavolanie, ako by ho bola čakala, ide mu v ústrety sama vdovica. „Ktože tu stojí?“ zaznel jej hlas priduseno a v ňom badať i chvenie. Azda hľadela oknom, videla stáť pri dome človeka a naľakala sa. Ani nejde bližšie, iba stojí konča dverí a hľadí dolu k nemu. Pražeň sa zahanbil. Tesné oči prosebne i akosi previnilo pozdvihol na postavu štíhlej vdovice a plešinu zalial pot.„Ja som to, kmotra Zuza!“ riekol pritlmeno a pokorne akosi, „prišiel som trochu k vám.“„Vy ste, kmotrík?“ Zuza Liborkovie vraví tiež ticho, ale hlas vyráža jej rozcítenie, ako u človeka milo prekvapeného. „Nepoznala som vás, tma je. Ale že nevídať vás tu. Nebola by pohútala ver’… Prejdite dnu!“„Aj tu von je dobre, kmotrička. Teplo je, pekne, ďakovať Bohu…“ I utiera si tvár upotenú. Vdovica pristúpila bližšie a zastala si pod okno. A Paľa, ako tak stála pred ním, zachvátila taká radosť, že chcel rýchlo, rýchlo vyznať svoj úmysel, no sotva otvoril ústa, slová pridrhly sa mu v hrdle a zahanbený nevydal ani hlasu. Začal si utierať čelo širokým rukávom ľanovej košele.„Veď som prišiel, kmotra Zuza,“ začne o chvíľu a zasekne sa zas. Chcel riecť, aby mu háby ušila, ktorých má dosť — Cvernoša i tých nashŕňala — že potom prejde s toho na to, ako ju ľúbi, a zas nejdú mu slová z hrdla. Ver’ nemyslel, že by taká ťažká vec bola ženu vypýtať. Keby o tom bol vedel, bol by poslal sem Martina Čakana alebo Cicvoru, alebo kohokoľvek. Veď za mládenca, keď sa ženil, necítil nič podobného. Tu však ona prerečie.„Akože ste, kmotrík, tak sami? Chudina kmotrička, ver’ ešte boli čerstvá, mohli ešte žiť!“ A ako to vypovedala, rozbrieždilo sa vo chvíli v hlave Pražeňa a vedel už, čo povedať. Hodil rukou prudko a odmietave.„Ako sa stalo, tak sa stalo, kmotrička, darmo je!“ Pražeň zľakol sa myšlienky, že by Cvernoša vstala zo zeme, keď on už strovil jeden pôlt slaniny, polovicu klobás, rebrá i 40 zlatých, a opäť mal by sa začať život, keď on dobre a dobrého nikdy sa nenajedol ani nenapil do vôle. „Všetko božská moc múdre riadi a spravuje — my sa nenaspierame.“„Ale vy aký ste opustený?“„Zdravý by som ta bol, ďakovať Bohu, lenže mi je zle samotnému — to je pravda!“ rozvravel sa posmelený. „To nie, kmotra Zuza, ako keď žena ostane po mužovi. Tá si skôr spomôže — ale chlap je opustený ako sirota. Ani uvariť poriadne, ani ušiť nemá kto, ani oprať — ľaľa, v akej som košeli i teraz — a človek sa ľahko i pokĺzne…“ dokončil ako výhovorku, ak by bola Zuza počula, že pil za týždeň.Zuza Liborkovie nič neodvetí, ale keby nebola tma, videl by Pražeň, akú rozkoš vyráža jej tvár po jeho rečiach.„Kmotra Zuza…“ začal, ale hneď sa zas aj zasekol. Že nič neodpovedal a hlas zlyhal mu opäť. „Ja som ako prst opustený a vy tobôž sami ste na tomto svete…“ Pozrel cez tmu na tvár vdovice, opretej pred ním o múr, čo ona povie. Ale Zuza zas len nič. Hlavu má sklonenú a na perách smiech radosti, no on pre tmu nevidí výraz jej tváre.„Nechcel by som vás nahnevať,“ začne Pražeň hlasom inakším, ako by sa bol spamätal. „Ja len, že ak by ste mali vôľu… ak nie, tak môžem odísť s Pánom Bohom.“„Och, čože by sa nahnevala!“ na to ona s ochotou. „Žiadna sa nenahnevá za také niečo, kmotrík; čo by sa i hnevala? Ale prejdite do izby, tam sa ushovoríme lepšie, — zažnem lampu!“ núka ho prívetive a hlas jej len tak zvučí teplotou. Pražeň teraz, keď videl, že je prijatý, nezdráhal sa ísť do domu. Zuza zapálila svetlo, potom usadila Paľa za stôl. Doniesla sladkáne s maslom a hrozienkami pečené, i nápoj tuhý a sladký, žltej farby, akého Pražeň ešte nikdy nepil, a dosť ho už všakovakého prelial dolu hrdlom i len toho leta. Ona krúti sa okolo neho, vše i sadá k nemu, núka, keď nalieva do skleničky, nakloňuje sa blízko nad neho, že v ňom všetka krv skypí, a nezdržiac sa, už ju lapá, ale tu ona, ako by šípila, rýchlo odchýli sa od neho a odstúpi.„Pite, kmotrík, pite a jedzte!“ núka ho s usmievajúcimi sa lícami, červenými od radostného vzrušenia. „Veď vám to už dávno bolo pripravené!“ vyznáva vo váblivom zabudnutí. A Pražeňovi zdá sa, že je obliata akýmsi zlatistým svetlom, práve takým, ako je farba nápoja v sklenici, a že je krásna ako kišasoňa.„Len vás, kmotrička, len vás chcel som a budem chcieť naveky!“ vraví celkom premožený, keď ona, nalievajúc, opäť nahla sa blízko k nemu. Paľo už nemôže odolať nijakým činom. Čiaha za ňou zas, no tu ona sa opäť prudko odklonila. „Len vás vždy, len vás,“ vrávorá, ruky spustiac, „kým svet svetom bude!“O deviatej, keď vypil, čo nalievala štedre jej ruka, a keď sa dohovorili a neslušno bolo ostať ďalej v jej dome, pobral sa Paľo preč, i cestou o nej premýšľajúc. Pred krčmou stretol Martina Čakana, ktorý práve vychodil zo dverí, nahnutý v ľadviach pre úsad, a niesol v ruke paklík dohánu, že bude fajčiť doma na peci, keď piť nieto čo a voda je pre mlynárov.„A ty kde si bol, Paľo?“ zavrkol naň nemilým hlasom. Bol surový od malička.„Na lepšom ďahu ako ty!“ pochválil sa Pražeň, hlavou trhnúc.„Krčma je najlepší ďah!“ na to Martin nevrle, „keby len bolo za čo piť!“„Nemáš? No, poď! Na oldomáš sa napijeme… A Cicvora kde? I toho pohľadaj… na radosť!“ vraví Paľo hrdo a veliteľsky.„Na akú radosť?“„Nespytuj sa, iba hybaj! Nalievaj, pi — ja platím!“*Zuza Liborkovie počala sa chystať na vydaj ako mladucha. Posprávala staré háby, šila nové a Pražeňovi zhotovila košeľu z tenkej pamukovice s riedkou mriežkou na pleciach. Vybielila dom, že sa belel ako ľalia medzi slučinou tam narastenou; vyriadila pekne, čomu sa i divily susedské ženy, lebo sviatku nemalo byť na ten čas. Potom s tichou blaženosťou čakala, kedy jej príde Paľo oznámiť, že bol na fare o sobáš, a na svetlo donesie, že sa soberú. Ale Pražeň nechodil. Dal sa v rozkoši do pitia a pije nepretržene už dva týždne s Martinom a Cicvorom. Slaninu minul celú, klobásy niet ani jednej, o rebrách ani chýru a peňazí o 40 zl. menej. Kúpil za 15 zl. kozu, tučnú, že keď jedol z nej mäso s kamarátmi, masť stekala im po bradách i s prstov ako voda a Cicvorovi, ktorý nosil fúzy, toľko sa nalepilo na ne loja, že mu oťažely. Také drôbä nevidel ešte Pražeň, ani nik, kto v tej chyži bol, keď ju lúpali.Zuza Liborkovie nevedela, čo si má myslieť o ňom. Sľúbil i to, že každý večer príde, a ona ho každý večer i čakala, sediac sama v tmavej izbici pri okne, a každý večer, keď ho nemôže vyčkať, vychodí pred vybielený dom a ztade vyzerá ho po všetkých stranách ako zlatý peniaz. Pozdejšie dozvedela sa o jeho hýrení a raz, keď stretla Maru Kálanicovie, ktorá bola rodina Pražeňovi po Cvernoši, spýtala sa, ako by len zo zvedavosti:„A čo ten kmotor Pražeň robí? Veď som počula…“„Ó, to sú človek už ani nie čistý!“ odpovie Mara prudko, nedajúc vdovici ani dopovedať. „Už vari o všetko prídu. Naveky pijú!“„A či je tam v nebohej kmotrinom dome?“ dotazuje sa Zuza ďalej.„Horký tam — u Martina Čakanovie! S tým a Cicvorom robia si burzu. Nás nechcú už ani poznať, a tetka Cvernoša ako im naprikazovali, aby sa len pridržiavali, ak sa neoženia, že ich my i na starosť opatríme.“„A ja som počula, že ste ho vy z domu vypovedali,“ rečie zasa Zuza.„Ešte sme im samým vraveli, tetka, aby len tam ostali, že ich my so všetkým zaopatríme. Aj zato, aby mozole tetky Cvernoše neprišly do cudzích rúk. Ja neviem, čo si ten človek len smysleli, veď sa na tom celý svet smeje. Aj bačik Krupárovie iba hlavou krútia, aj pán farár sa horšia — už sa i tí dopočuli o nich — a tetka Gunárka sa i tri razy zabožila včera, že to zlý koniec vezme. Bola som i pri nich u Čakanov, aby sa vrátili s tej cesty a aby pamätali na staré dni, alebo ak ich Pán Boh navštívi krížom, a oni ma vystrčili z chyže. Že čo tam mám a že čo ich je do staroby, že nech starobu čert vezme, aby si oni od úst museli pre ňu odtrhnúť všetko. Že oni vraj umrú hockde na ceste a potom aby sme ich do jarku vrhli ako psa. To im vraj bude jedno, kde budú ležať už potom. Ešte i toho junca, Brnku, čo majú, že zjedia!“„No, hľa!“ Zuza Liborkovie nezdrží sa úsmevu nad tou prevrátenosťou, hocijako ju ranila reč Mary. Teda zabudol na ňu, opustil, nechal pre pijatyku, pre hrdlo, pre kamarátov! Ona i naďalej bude opustenou vdovou. Osamelá na svete ako prst. A ako sa veril, že len ju chce, kým svet svetom stojí!…Ešte predsa vyčkávala ho celý mesiac. Pražeň však nechodil, ani nepohol sa od Martina, a keď kozu zjedli, kúpil ešte jednu a potom dal vyšikovať i Brnku zo stajne.*Kedysi nebol by sa Pražeň ani podíval na také jedlo, aké teraz má pred sebou na mištičke. Pravda, ani teraz nie veľmi sa ho týka, lebo je nie na jedenie — ešte i žena Cvernoša lepšie varila za oných čias — ale druhého nieto a dobre, že mu Ďuro Felčíkovie dá hospodu, nie aby ho ešte choval… Desať rokov minulo a Paľo Pražeň je ako by ani ten nebol. Robiť nevládze, do služby ho už neberú, syna, dievky nemá, ani ženy, čo by ho opatrili — peniaze premárnil. Rodina ho nechce, ani nik v dedine, a keď niekto i podá mu z ruky, aby hladom nezahynul — ošomre to zakaždým. I kamaráti, čo ho milovali kedysi, ho opustili. Cicvora odišiel do iného kraja, vari až za more — bludárom bol naveky — a Martin Čakan ho vypovedal z domu. Každý mu len Brnku na oči vyhadzuje a peniaze, ktoré skynožil. Ešte i Martin, čo viac užil ako on, u ktorého potom aj služba sa strovila. Či to má Pražeň počúvať a trpieť?! Radšej ide svetom po dobrých ľuďoch, kde o Brnkovi nevedia, alebo sa zmárni. Paľo odhodí lyžicu, a hoci už ani chodiť nevládze a čo i večer nastáva, berie klobúk a ide preč. Opierajúc sa o palicu, vyvliekol sa z dediny. Za každým tretím krokom zastane, a sotva prešiel za vŕštek, musel si sadnúť od slabosti. Všetko ho už opustilo, i sila. Ostalo mu len telo a duša, i to nič nestojí. Azda ani nedôjde do susednej obce, vzdialenej máločo viac ako pol hodiny. Zima je veľká, sneh poletuje a vietor studený šibe ho do tváre a šklbe s neho riedke háby. Pražeň pozerá vôkol, či nieto dákej skrýše, kde by sa utúlil, a nevidiac kra nablízku, spustil sa do hrádze pri ceste, že si tam chvíľku oddýchne a potom pôjde ďalej. Palicu položil vedľa a on si sadol na skalu. Je tam ani v chyži, tak ticho. Pražeň sklonil ustato hlavu, opanovala ho mdloba a zavrel oči. A ako oči zatvoril, napadly ho predstavy z prešlých časov. Hneď sa videl pri boku ženy, ktorá shŕňala, ani sebe si nedoprajúc, hrabala spôsobom, ako nemala; zas zdalo sa mu, keď jej už nebolo, že je v izbe Martina Čakana, ktorý ho miloval, kým trval groš, a tancuje ľahko ani pierko. Potom o päť rokov videl sa u Kohútovie gazdu Ďura, u ktorého pásol ovce, a čuje, ako vtedy jeden deň začul, stojac medzi cvengotajúcim stádom v húštine, hlahol zvonov, oznamujúcich smrť Zuzy Liborkovie, ktorú nechal pre blud a ktorá ho milovala. A zrazu ukáže sa mu ona živá, usmiata, s ohňom v očiach ako v oný večer, keď chodil za ňou. Vidí však i Cvernošu, ktorá mu peňazí nashŕňala. Pražeň nevie, ktorej sa oddať — obe ho ľúbily. No, Cvernošin peniaz, nahrabaný i ako nemala, doniesol mu skazu. Pražeň ju nechá a už sedí v izbe Zuzy Liborkovie ako v ten večer, keď nalievala mu nápoj sladký a tuhý, žltej farby. I teraz vidí žltý nápoj na stole a ona, ako vtedy, i teraz zdá sa zaliata zlatistým svetlom a ako vtedy nalieva do skleničky a skláňa sa k nemu krásna, že on, premožený láskou, vystiera ruky za ňou. Ona, hľadiac mu vábnym zrakom do tváre, neodkloní sa, ale i sama oblapí mu krk ramenami tak silno, že sa mu dych počne zastavovať… Pražeň striasol sa a otvoril oči. Svetlá izbica so Zuzou zmizla. Okolo tma a tichosť; leží na zamrznutej zemi. Paľo chcel sa zdvihnúť, ale nemôže. Telo mu je ako stŕpnuté, iste zamrzne, ak tu dlhšie ostane, no nedbá… Na ceste počuť oddola hrkot voza, a ako bližšie prichodí, rozozná hlas pokrikujúcich ľudí. Nie sú z tejto dediny, ale vidiečania. Paľo Pražeň mohol by zavolať na nich, aby ho ratovali, no nespraví. Načože má žiť ďalej a kde pôjde? Svetom nevládze, a nazpät? Veď už i Ďuro Felčíkovie, ktorý mu dáva hospodu, zazrel naň. O deň-dva i ten mu bude Brnku pripomínať! No, keď voz prebehol, v tej chvíli strhol sa v ňom prúd žitia a on, so zúfalosťou škriabuc sa so zeme, oprel sa na lakeť a skríkol. Ale hlas jeho odzvučal bezsilne len pri ňom. Voz beží ďalej s lomozom po zamrznutej, hrboľatej ceste. Pražeň sa prevalil nazpät do hrádze — šla naň mdloba. A ležiac, hoci pamäť mu slabla, prišlo mu na um, že vravieval ľuďom, keď ho vystríhali v čas márnenia: že on umrie i na ceste. Na to začaly mu stekať slzy po tvári, oplakával svoje zblúdenie. Utíchly i slzy, pomaly zmizly i predstavy, i povedomie ho opustilo a nastala tma smrti.
Slancikova-Timrava_Mylna-cesta.html.txt
MatkaKeď sa po Ťahanovciach rozchýrilo, že sa Pepina Lônčíkovie ide vydávať za krajčíra Matúša Brveníka, nevedeli sa ľudia prenačudovať.— Podívajmeže sa, svätuškárka! Iba kostol, cirkev, Krista Pána vždy omáľa; o divadle, majálesi nechce ani počuť, chlapa ani vidieť, ak je nie aspoň v kamži, panenka hanblivá! A tuliby! ona ti myslí na vydaj! Bude sa ti s mužom objímať, kláštornica voľáka falošná! Kto by sa to len bol nazdal, že zatúži za čepcom teraz, povedať na staré kolená! Lebo veď tej stvore už bude dákych štyridsať — štyridsaťpäť.— Ale kto by to len takej starej dievke veril?! Bude hundrať dvadsať rokov na mužských, každého vysudzovať. A keď na ňu raz chlap kývne, ak je len trocha na ľudský parsún, bude sa vám pochabeť za ním horšie jako mladá. Také svätuškárky bývajú najbláznivejšie. Ale jemu, jemu sa divím. Taký rozumný človek a veru dosiaľ k svetu, fúzy jako husár, i po majálesoch sa vykrúca, nejednoho mladého zahanbí. A majíci. Štokovec má na samom ryngu, na dvore miesta, že by mohol postaviť druhý. Remeslo mu ide, že nestačí miery brať. Aj so siedmimi ľuďmi robieva. Kdeže by aj nie, veď to hneď hocikto nemá, metál až z toľkej krajiny, z Paríža, z tej výstavy, čo tam bola pred pár rokmi. Taký človek, veď si ten mohol vyberať! Slobodnú, peknú, mladú mohol dostať, aj vyženiť! A on sa ti ulakomí na takú starú kátľu!— Ech, stará, nestará, pekná, nepekná! Všetci starneme a roky človeku na kráse nepridávajú. A potom, veď on sám bude mať už so päť krížikov na chrbte alebo doťahuje piaty. Taký starší človek nemá každý to svedomie mladému stvoreniu svet zaviazať. Mohol si vybrať či vdovu či staršie dievča, čo by bola preň. Ale Pepinu Lônčíkovie?! Takú hubaňu, zlomyseľnú, čo vláska nenechá na nikom dobrého! Čo robí rozbroj medzi súsedy a medzi príbuznými?! Nechcem jej krivdiť, božechráň! Ale mať ja toľko tisícok, koľké tá páry rozviedla, koľké slúžky proti paniam podhuckala, poriadnych ľudí oklebetila, mať ja toľko tisícok, to by som si inakšie hvízdal! Veď ho tá usúži, upichá jazykom ako lemešom. Alebo sa s ňou rozíde, alebo sa utrápi s takou bosorkou!— Mne je len toho dievčaťa ľúto, tej jeho dcéry. Matka si ju, chudera, odumrela, keď sa maly najviac jedna s druhou tešiť. Teraz dostane druhú. No, veď tá tú bude execírovať, tá tú bude sekírovať! Nemal by to ten človek robiť, nemal! Dcéra dorastá a on jej vedie na krk takú potvoru, vraj matku! Tá bude mať tie dievčenské roky veru osladené; veru sa niečo naplače, chudiatko! Čo si to ten Brveník len vzal do hlavy! A keď, nech dá dcéru z domu, veď má ku komu, rodiny jesto. Sám má, tuším, sestru vydatú v Bystrici!— No, veď z tej raži ešte nemusí byť múka. Ešte boly iba prvé ohlášky. Do dvoch týždňov sa môže ešte všeličo stať. Však ten vybadá, že by taká mantraga chcela sama nosiť v dome nohavice. A keby sa i vzali, môžu sa i rozísť. Nie, ja Brveníka poznám. Vyzerá dobráčisko, ale z tých je nie, čo si dajú drevo na chrbte štiepať. Ak ten uvidí, že sa opáli, veru, ten čerta vydurí z domu. Veru, na môj’ dušu, vydurí. Uvidíte. — — —Čudovaly sa celé Ťahanovce, že sa Brveník a Pepina Lônčíková berú. Ale veru sa museli zamyslieť nad tým sami snúbenci, že sa tak sišli. Lebo veď nebola to žiadna taká hrozná láska, ani pochabosť, čo ich sviedla. Šli za seba viac z nahovorenia. Keď minul Brveníkovi ten rok smútku, nedali mu príbuzní, priatelia pokoja:— No, už si sa dosť nažialil, nasmútil, Matúš. Prichodí sa ti oženiť. Ty máš veľkú domácnosť, remeslo, toľkých ľudí, ty bez ženy byť nemôžeš. Na Elenke nemôžeš takú starosť nechávať. Tá si potrebuje trochu podievčiť, s kamarátkami sa potešiť, medzi svet sa podívať. To je veru nie pre také mladé stvorenie, taký gápeľ! Musíme ťa ovrabčiť.Aj ho hľadeli. Pospomínali všetky možné vdovy i dievčatá. Staršie, mladšie, gazdovské, remeselnícke, kupecké dcéry, tunajšie i z vidieka. I navštíviť ho prišli vše s niektorou príbuznou, čo by sa nedbala dostať pod čepiec. A milý Matúš sa len nemá k ničomu. A keď spomenula ktorási tetka Pepinu Lônčíkovie, podíval sa Matúš so záujmom; a keď ju pochválila, Matúšove oči zažiarily. — Nevie, naposledy…A netrvalo to dlho, počal zachodiť do Lônčíkov.Pepina žila s otcom — vdovcom a sestrou, vdovou po exekútorovi, žili vo svojom. Pri dome veľká zahrada s ovocným sadom. I kravy držali. Na záhumnici zemiaky, pár ostredkov dali do árendy. V chlievci pár prasiec, v sporiteľni na knižke tiež pár groší. Keď sa neutŕži dosť za maslo, mlieko, nestačí árenda z poľa, pomôže si človek s úrokami. Otec už starý chlap, ale ešte rezký, i dreva vše rozrúbe. A dcéry vedú domácnosť i gazdovstvo, iba čo si slúžtičku držia. A všetko majú na čas: hnoj vykydaný z maštale, kravy podojené, i zahradu plnú zeleniny a kvetov, i zemiaky okopané. A dom vždy jako zo škatuľky. Vždy čisto vybielený, na náradí by prášku nenašiel. A ešte stihne Pepina behať každú chvíľu do kostola, v nedeľu, vo sviatok, v advente, každé ráno na roráty i do nedeľného spolku vo sviatok popoludní. Kdeže by aj nie. V spolku je podpredsedníčkou, sama do neho ľudí naháňa, slúžky prehovára, meštianske dcéry, ani na pastierikov nezabudne. V kostole sadá do prvej lavice, na hlave staromódny, hnedý plyšový klobúk s rozvitou ružou. Šaty má brokátové, fijalovej barvy, pod krkom zlatú brošňu, vykladanú granáty. Pepina má svoje stále miesto. Božechráň, aby sa jej ho opovážil niekto zasadnúť! Zagáni na neho tak, že sa sám pomkýna ďalej alebo beží zahanbený do inej lavice. To je jej miesto, proti kancľu, blízko oltára. Veď si ho aj zaslúži. Nikdy na ňom nechybí. Napadnú v zime záveje, fíľanov príde do kostola, že by ich na prstoch spočítal. Prichádzajú fašiangy, meštianske rodiny bálujú, po nedeliach vyspávajú kacnjamr, starší ľudia liečia doma kašeľ, nádchu. Kostol skoro prázdny, po jednom-dvoch sedia ľudia v laviciach. Nie div, že si pán farár odpľuje v kázni na takú bezbožnosť. A Pepina Lônčíkovie prikyvuje na súhlas hlavou. Ona nechybí nikdy. I pán farár si jej vždy všimne, vše sa zahľadí na tú lesklú, zlatú brošňu s červenými granátmi, čo tak žiaria. Hľadí na ňu, keď sbiera myšlienky, pozerá na ňu, keď zastane na okamžik v kázni. Chybieť raz Pepina a on nemôcť sa podívať na tú brošňu, hádam, by vše ani tej kázne nedokončil.I doma predchádza Pepina dobrým príkladom. Podojí síce kravy, ale potom si zasadne k teplej peci, vypije si kávy, zajedá ju buchtou a potom sa pustí do modlenia. Prevracia oči a šepce slová, nakláňajúc sa nad knižku. Nechže si sestra Ružena kuchtí, izby upratuje, riad umýva, husy štope so slúžkou a prascom vynáša, starajúc sa o telesné veci jako tá Marta, Pepina sa chce podobať radšej Márii, vyvolila si s ňou ten lepší, duchovnejší diel.Žije hlavne Bohu, jako dáka kláštornica. Ba je ešte prísnejšia. Stane sa v obci niečo: mladá židovka ušla so žandárskym poručíkom, hotová senzácia v mestečku. Donesie sa to do uší Pepine, stará práčka Mrvová chodí jej za horúca referovať o jednotlivých fázach ľúbostného dramatu: už ich našli v Miškovci vo voľakom hostinci. Nemali sa kam vrhnúť, peniaze sa im minuly. Ach, akože sa to len skončí? Či si ju vezme? Ešte ho jej brat postrelí!Pepina sa zamračí:— Ach, ohavné hriechy tela! Bôh ich ztrestá strašne! Veď čítame v Písme: „Odkrytá bude hanba tvá; mstíti budu a nedám sobe žádnemu prekaziti!“V oblokoch Lônčíkovie izby mihajú sa mladé páriky, kráčajúce na prechádzku do poľa. Slúžka Mara sa vyškiera:— Aleže sa len nacvŕľajú slečinky s tými mladými!Pepina si odpľuje:— Ba tým materám vylepiť po päťadvadsať, čo ich nechávajú tak halaškovať, za chlapmi sa bláznieť! Ja by vás naučila, kľampy! Rob, a keď porobíš, modli sa!Otec a sestra ju nahovárajú na majáles. Nedá sa.— Dajteže mi pokoj! čo by to musel človek držať s takými svetákmi bezbožnými! Nechže sa oblápajú vo svojej bujnosti, skáču vo svojej dychtivosti. Ja sa nemusím na také nepravosti dívať — odsudzuje Pepina tanec.A vysudzuje každého, kto len do reči príde. O mäsiarke Záhonke vie, že sa za dievčaťa s chlapci po hore vodievala. Ani Málike Kupcovie nepatril už myrtový veniec, keď kľačala pred oltárom. Neodpustí ani starej Frndoliačke. Zato, že pod horou býva, von z obce, sama s dcérou jako dáke dve pústovnice, ani sa na človeka nepodíva, so živou dušou slova neztratí, ani zdivená?! Ach, bola tá aj inakšia. Nabehali sa za ňou chlapi dosť, keď bola mladšia.*Ach, prísna je tá Pepina Lônčíkovie. A nevľúdna. Chudá, suchá, podlhovastá tvár celá uškrípaná, hľadí pred seba vážne, smutne, alebo sa mračí. Svätuškárka jedna. Ach, nepasuje tá k takému svetákovi, Matúšovi Brveníkovi. Brveník je síce už viac starý jako mladý, hlava prešedivelá, ale zato furták, aj tie sivé oči hľadia tak šelmovsky ponad okuliare, založené na červenastom nosisku. Keď kráča človek popri jeho skliepku, počuje skoro vždy dáku veselú pesničku. Spieva to sám majster, naklonený nad stolom, strihajúci súkna podľa bielych kriedových čiar. Ba i na ulici si hockedy nôti popod fúz. I do krčmy si večer zájde a žartuje, zabáva sa s kamarátmi, že to všetko za ním lipne. Krčmár by mu dával, tuším, i zadarmo piť, keby bolo treba, len aby mu neprestal chodiť. A vidieť Matúša na majálesi, to je ešte len pôžitok! Spieva, tancuje, všadejaké čardášové figúry vymýšľa, tanečnice mení, tak si vše zakrepčí, zavýskne, udre do dlaní, no, nejednoho mládenca zahanbí. O kostol mnoho nestojí a keď ta vše i zajde, radšej si zdriemne miesto modlenia, kázne počúvania. Keď sa doma na čom namrzí, hneď si odpľuje, zabohuje. Čo ten len bude robiť s takou kláštornicou?! Iba čo sa pri nej usúži, ak nie ona pri ňom. Parom im to pošepol, aby sa brali, keď raz k sebe nepasujú.*Nie čudo, že sa svet nevedel prenadiviť, že, keď sa Brveník s Pepinou vzali, míňaly sa týždne, mesiace, a jednako len nepočuť o žiadnych hádkach, zvadách. A sú už spolu dva roky. A žijú šťastní, spokojní. Matúš si neprestáva nôtiť. Iba ak zachodí trošku menej do tej krčmy. Ona tiež zostala tá stará. Iba ak sa vše usmeje, poshovára so súsedkami, priateľkami. Ani na dcére Elene nepoznať, že by jej nebola otcova žeňba po vôli. Veď je červená jako ruža, opeknelo to dievča pri macoche. Nuž, ubudlo jej starostí, práce, mladici. Nevie si novú mamu dosť prenachváliť. Vše ich vidno spolu v obloku. Aj večer sa tak vše spolu prechádzajú. Elena si doma zaspieva, i na klavír brnkne. Kúpil sa vlani. Sama nová mama sa vraj u muža primlúvala, aby sa Elene kúpil. Rada ju má a všetko jej praje, nech si má svoje dievčenské radosti. A Elena si žije veselšie, ako s nebohou vlastnou materou. Od minulej jasene ju vše vidno v meste i s gavaliermi. Najmä zubný technik Baran si jej všíma, i pod oblokom sa zastaví, keď ide okolo. A postáva pod ním vše i večer.Len aby mu ju nikto nepredchytil. Lebo, veď Elena je každému milá, vďačná. Pred dákym časom — bolo to, tuším, v sobotu pred Turícami — videli ísť susedia do Brveníkov driečneho šuhaja. Vysokého, štíhleho, líca jako panenka, pekne po pansky oblečený. Akoby dáky študent z univerzity alebo mladý úradníček. Pod oknom síce nezastal, iba si zhlboka vydýchol a hybaj bránou rovno dnu. O dáku chvíľu vyšiel smutný, ako uslzený, len sa tak vliekol bez chuti. Pytač, čo dostal košík? Kto ho vie. Odkiaľže by sa ten s Elenou poznal?! Veď ho tu nikdy nikto nevidel ani predtým, ani potom.*Tej kláštornici vari predsa len nebolo súdené manželské šťastie. Len vám tá začne naraz chorľavieť, schnúť. Hlava pobolieva, nohy sa len tak vlečú. Ani posiedka, klebietka, súsedský rozhovor ju neteší. Uťahuje sa. Na ulici ju menej vídať. Voľáka nesvoja. Málo jie, vše podremuje slabosťou i vo dne, sediac na diváni. A tá chudá, dlhá tvár ešte smutnejšia, biednejšia. Muž sa o ňu stará, Elena sa k nej túli, objíma si ju. Čo jej je? Doktora k nej volajú. Keď nepomáhalo, vyšikovali ju do Pešti, muž bol tam s ňou. Prezerajú ju doktori na klinike. Slabá, chudokrvná, nič zvláštneho na nej nenachodia. Trochu slabší žalúdok, aj trošíčku dýchavičná — to je všetko. Takého niečo má skoro každý z nás, keď začínajú prichodiť roky, päťdesiatka. Darmo zaostáva muž pri odchode a šeptá dôverne otázku profesorovi. Nič jej je nie dohromady. Viac sa hýbať, lepšie jesť.Potom jej už s tými doktorami skôr dali pokoj. Ale tá len chudla, chorľavela, slabla. Darmo jej vzali ešte druhú slúžku, darmo bola starosť o domácnosť zase všetka na Elene. Darmo ju hladili, opatrovali, sháňali to najlepšie. Pominula sa, chudera. Neboli tí viac ako štyri-päť rokov spolu. Mala krásny pohrab, ale radšej si mala požiť. Čo jej bolo? Hej, kašľala naposledy, posledné týždne. Boli u nej doktori. Vraj srdce a pľúca. Suchoty?! Kde by ich tá bola vzala, dnes-zajtrá päťdesiatnica?! Suchoty, v šťastí, v takom dobrom bydle?Tak sa pominieme nejeden a nevieme, prečo. Hynieme, zvädneme naraz ako podkosená tráva, bez nemoce.Iba stará Brciaňka voľačo šemotí, klebetnica, klebetná. O čomže by tá nevedela?! Ktože by jej len veril?! Síce, kto ho tam vie! Nadarmo tá tie slúžky nepristavuje, netreperendí s nimi. Do uší sa dostane, starej bosorke, o čom druhý ani netuší. Stará Brciaňka vraví, že veru všetko má svoju príčinu. A, chuderka, Brveníčka, mala tiež svoj kríž, svoje trápenie, trebárs sa žalovať nikomu nepožalovala. Ako by aj nie. Jednoho dňa príde z Pešti šuhaj, veľký, dorastený, so dvadsaťročný. „Mama, mamička!“ začne jej ruky bozkávať. „Veď ja som tvoj syn, tvoj Vilo!“ Darmo ona chladne: „Kto ste? Ja vás nepoznám. Vy ste nie moje dieťa. To vám zlí ľudia nahovorili, blázna si z vás urobili.“ On len nie a nie dať si povedať, že má otcove listy, že tam je, kto je jeho mama. Len krútila hlavou a odvracala sa. „Nepoznám vás, neviem nič o vás, ani o vašom otcovi. Kto vie, či mal dobrý rozum, keď tie listy písal.“ Odišlo, chúďa, s plačom, celé zúfalé… Aj neskôr ešte písalo so dva razy. Dobre, že sa to doma inému do rúk nedostalo. Nedala mu odpovede. Akože aj mohla, chudera?! Vari vyvolať taký škandál?! Aby ju celé mesto vysudzovalo! A čo muž, dcéra?! Rozísť sa s nimi?! Síce on, dobrák, skôr by jej bol odpustil, ako nie. Ale rodina, pán farár?! Beztak bolo inde krstené, chúďa — — — Ach, bola tá Pepina, bola tiež mladá a pekná bola, pamätám sa. Šéf zo štajramtu za ňou chodil, že sa nevzali? Ale bol lumpisko trochu. Každú chvíľu sa preto spolu pohnevali. A potom katolík, sa mi zdá. A ona taká luteránka, bila by sa za tú svoju vieru, len v tom kostole vysedávať. A, tuším, aj jeho rodina bránila, vydediť ho chceli. Mal voľákých majícich rodičov. Nuž, tak. Mali sa radi, veľmi radi. Ale sa viac iba tak potajomky schádzali. Svet o tom skoro ani nevedel. Až raz odišla Pepina voľakam do druhej stolice k rodine či priateľke či komu. A to sa ten mladý pán narodil, čo tu bol predlanským na Turíce. Ale sem sa s ním nevrátila. On ho dal na vychovanie, Pepina prišla domov sama. Iba čo bola od tých čias vážnejšia, viac na Boha, kostol myslela. Aj by bola vari na všetko zabudla, i že bola mladá a mala sa s dakým rada, neprísť ten mladý v tú sobotu pred Turícami. I ho odvrhla a predsa jej to len dodalo, chudere. Materské srdce zožieral tajný bôľ. Trpela a predsa sa nesverila nikomu, neborká. Takí sme my ľudia. Jednoho teší bohatstvo, že by zaň život dal, druhého pekné šaty, šperky, že by na ne trebárs kradol a Pepina, chudera, chcela byť zase pobožná nad všetkých, svätá ešte za živa, hoci bola luteránka. A aby sa nepripravila o tú svetskú chválu, ani k vlastnému dieťaťu sa nepriznala.
Kompis_Matka.html.txt
VenovanieHviezdoslavovi venuje Vajanský[1]Posväcujem Ti, drahý brat môj, túto prácu bezsenných nocí, dcéru hlbokých duševných rozčúlení, boľastných i radostných, a želám si, aby našla stezku ku Tvojmu dobrému, útlemu srdcu. To bude jej istým predznakom, že nepomýli cestu k zlatým srdciam slovenským vôbec...Ak nájdeš v nej príchuť sarkastického blenu — živel to duši Tvojej taký cudzí, ďaleký — pomni, že nie každému je dané hľadieť na život takou dobrou krotkosťou a nežnosťou ako Tebe, sladký poet náš! Pomni, že moje bezsenné noci pretŕhané boli raz chmúrnymi, raz búrnymi dňami, a čo najviac tiesni a hatí v slobode slova, nechutnou borbou so sýtou mátohou egoizmu... Uver mi: i horké slová oblial som vrelou, srdcovou krvou! Ľúbosť k národu a ľudu slovenskému je pýchou a prelesťou môjho žitia, a vyslovujem ju, ako viem: svojím nahorklým tónom.[2]Ak ju chcem vysloviť sladko, krotko a pritom hlboko i nádherno, vtedy čítam nahlas Tvoje básne.Turč. Sv. Martin, 15. jan. 1884.V.[1]Hviezdoslavovi venuje Vajanský— ide aj o odvetu za Hviezdoslavovu báseň, ktorú slovenská mládež reprezentovaná zástupcami študentských spolkov — pražského Detvana a viedenského Tatrana — odovzdala so zlatým perom „za zásluhy jeho na poli literatúry slovenskej“ pri augustových slávnostiach 7. augusta 1883.[2]Ľúbosť k národu… tónom— Vajanský vo „venovaných slovách“ reaguje na Hviezdoslavovu báseň, ktorá vyšla bez názvu v Národných novinách XIV, č. 93 z 11. augusta 1883 a s názvom Mlaď Tatier v Hviezdoslavových Sobraných spisoch básnických XI. Autor v nej píše, že „mlaď Tatier — ó tá príčin na tisíce má bolastíť a žialiť“. Vajanskému adresuje: „Máš srdce rodu, ono tvojím je, ním stal si sa, a budeš nesmrteľným... Pej, pevče, pej! Kde ešte driemota, do mŕtvych duší zanes vzkriesenie...“.
Vajansky_Sucha-ratolest.html.txt