Datasets:
xguman
/
hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Community
1
text
stringlengths
0
622k
file_name
stringlengths
11
121
V druhej triedeVlak zastal na malej dedinskej stanici. Ľud sa chvatom hrnul do vozňov tretej triedy; najmä ženy sa tlačily dnu s hodnými batohmi na chrbte. Ponáhľaly sa do susedného miesta, aby tam, doma nakúpené potravné články s osohom odpredaly. Niekoľko židov sa tiež ponáhľalo do vozňov, ako by aj tým činom chceli zrýchliť odchod vlaku, kdežto miestny notár, vyparádený od päty až do hlavy, išiel tichým, nedbalým krokom do posledného vozňa. Bol si vedomý svojej vážnosti a vedel, že ho vlak nenechá. V ľavej ruke niesol podlhovatú, z červeného remeňa zhotovenú kapseľku na písma, v pravici ale držal striebrom obitú ebenovú paličku. Tváril sa veľmi vážne; najmä tá červená kapseľka so svojím tajomným obsahom bila každému do očí. Za ním išli ešte dvaja slušne, no oveľa skromnejšie odetí páni. Len čo vstúpil do vozňa a trochu sa poobzeral, pristúpil k neďaleko sediacemu pánovi a hlasite ho pozdravil. Nebol vstave ticho hovoriť; mal tú obyčaj, i pri jednoduchom hovore; a jeho chrapľavý hlas sa viac kriku ako hovoru podobal.— Á, ponížený sluha, pane škôldozorca! Aké neočakávané šťastie, že sme sa takto sišli. No nevýslovne sa teším tomuto okamženiu, aspoň si budem môcť vo vašej ctenej spoločnosti nudnú cestu spríjemniť.Oslovený pán sa zdvorile usmial a vyslovil tiež radosť nad shliadnutím.Po privítaní obzrel si ešte druhých cestujúcich so zvedavým, trochu šibalským úsmevom na mäsitých gambách, potom ale položil si už spomenutú kapseľku hore na priečinok, a to takým pohybom, aby ju každý zbadal.Ináče vozeň bol veľmi príjemný. Podobal sa malému, nízkemu ošumelému už salónu. Sedadlá boly len popri stenách, takže prostriedok bol prázdny. Krem škôldozorcu sedela osamote pri obloku asi tridsaťročná, elegantne oblečená, štíhlej postavy dáma. Tvár mala príjemnú, ale trochu zmeravenú. Nevšímala si prítomných, oči jej hľadely ako by bezmyšlienkovite, len tak do prázdna. Ruky jej ležaly v lone bezhybne a v bielych, ani pavučina priezračných, rukavičkách stoknuté prsty držaly vkusný ridikul. — Na druhej strane boku sedel starší, telnatý pán a čítal Budapesti Hirlap.Škôldozorca bol vysoký, pekný človek, blížil sa k štyridsiatke. Všetko sa na ňom lesklo novotou: i žaket i žlté topánky i golier, všetko bolo nové, ako by teraz kúpené. Na oholenej tvári trónila mu spokojnosť, ba viac, blahosklonnosť.Keď sa už notár umiestil pohodlne, ponúkol škôldozorcu cigaretou a začal s ľúbezným úsmevom:— Ach, keď si tak pomyslím, ako sme sa pred rokom v stoličnom meste u „Slona“ zabávali. No, môžem povedať, bola tam elegantná spoločnosť, — a potom samý vie a anekdota. Ešte mi je aj teraz do popuku, keď mi príde z nich niektorá na pamäť. Ozaj, ten Dönci je podarený chlapík. A kde ich len berie? Sype ich ani z vreca — a vždy niečo nového vie povedať.— Máte pravdu, Dönci je fajn firma, — a konečne, ale nech je to medzi nami, veď on svoju kariéru pri stolici len anekdotami a rôznymi novinkami urobil. Ináče by bol zostal hádam až doteraz stoličným podnotárom.— Ale zato ste vy boli dušou spoločnosti. Váš spev, — no to bolo niečo krásneho! Pánovia, — a obrátil sa ku s ním prišlým dvom pánom. — Pánovia, — no to by som vám bol žičil počuť!Nemo sa uklonili.— Vy sa nepoznáte?— Nemali sme ešte šťastie, — odvetili takmer odrazu.— Á, toto je podarené! — zvolal smejúc sa notár. — Učitelia, a nepoznajú si svojho škôldozorcu! — Pán Michal Rózsa a pán Ján Suchár, učitelia z P.— Teší ma, — odvetil blahosklonne škôldozorca a dodal: — Nevidím v tom nič neobyčajného, veď stolica je tak rozsiahla a v úrade našom je tak málo síl, — k tomu ja takmer sám zvršujem kancelársku robotu, keď starý s Kováčom navštevujú školy. Ale chvalabohu, bude to už trochu inak, — a oči sa mu zaleskly od radosti a povedomý úsmev prelietol mu okolo úst.— Ako, ako, hádam len nie nejaké povýšenie, — spýtal sa zvedave notár.— Inu, ovšem, — odvetil ľahostajne škôldozorca, — také niečo.— No, to ma teší, nevýslovne ma to teší! To ste aj zaslúžili, a to plnou mierou. Ja som sa aj čudoval, že vás do týchto čias mohli nechať v tak podradenom stave, ako je podškôldozorca. Vy ste predsa pilný, vzorný a vláde a jej strane neochvejne oddaný.— Tiahlo sa to zadlho. Nuž, keď sa ta tiskli kadejakí doktoríci, filozopteri, právnici, složili tú štátnu skúšku a potom sa už rozhadzovali, — a ja som musel napriek všetkým mojim službám, ktoré som vykonal…— Máte pravdu, — skočil mu do reči notár, — úplnú pravdu. Predsa ste vy aj pri minulých voľbách ozaj cennú pomoc poskytli najmä v X., kde by bol bez vás istotne vládny kandidát padol. Vy ste dali najvplyvnejšieho učiteľa zatvoriť štyrmi dňami pred voľbou, a tak potom ľud bez svojho vodcu, agitátora rozpoltil sa.— To bola ozaj geniálna myšlienka!Škôldozorca sa usmial víťazne.— To sa mi bolo podarilo, ale som sa trochu aj obával, ak by…— Ale čo by, to už stolica potom zatušovala, a učiteľ bol rád, že sa mu prepieklo… — Vtom zbadal, že viacej povedal, ako čo mal; veď, hľa, i dvaja učitelia to počuli. Rózsa ho nemrzel, veď bol štátnym učiteľom, ale Suchár, ten je veľmi nespoľahlivý.Rózsa sa na geniálnom kúsku škôldozorcu chutne zasmial, až mu oči nabehly slzami. Suchár, slovenský cirkevný učiteľ, sedel nepohnute a pozeral v inú stranu. On mal tiež trochu podobnú rozpomienku na „pedagogickú“ návštevu jedného podškôldozorcu, ktorý za tri dni pred poslaneckou voľbou gniavil a strašil ho i druhých jeho kolegov, ale námahy jeho boly márne, lebo celá obec i s kňazom i učiteľmi v jednom šiku išla na voľbu svojho kandidáta.— Ale, — pokračoval notár, aby zahladil nemilý dojem, ktorý zbadal na Suchárovi, a tiež aj z tej príčiny, aby zatušoval volebné kúsky stoličné, — veď na tom konečne nič takého nieto. Voľby sa minuly a tomu učiteľovi sa nepohnul ani jeden vlas na hlave. A konečne, prečo sa pechoril, načo išiel proti vládnej moci? Čo aj chcel?! Či nám nie je dobre? Ale takí buriči, — posledné patrilo Suchárovi, — nepracú sa do kože. A predsa musia uznať, že keď maďarský chlieb jedia a maďarské povetrie dýchajú do seba, tak majú sa stať aj členmi maďarského národa.Celú reč povedal ohnive a rukami ustavične pohyboval, aby aj tým dokázal opravdivosť, vernosť a vlasteneckosť.Škôldozorca medzitým usmieval sa spokojne a blahosklonne hľadel na prítomných, aj na dámu, ktorá od neho trochu obďaleč sedela. Dáma letkom pozrela naňho, ale nevšímavosť i chlad neschádzaly jej s tvári.— Bolo by nám ozaj ľúto, keby sme mali pána škôldozorcu utratiť, — prehovoril štátny učiteľ, a pritom si vzdychol, aby aj tým dokázal, ako by žialil za jeho odchodom.— Prečo, veď som do týchto čias nemal príležitosti vás poznať?— Je pravda, ale sme predsa vaše dobrodenie cítili.— Zvedavý som, ako to môže byť.— Prosím, to je veľmi jednoduché. Odkedy viedol pán škôldozorca školskú administráciu, zbadali sme, že sú naše prosby a iné záležitosti presne, rýchle a dobroprajne vybavené.— To je predsa naša povinnosť, ktorú každý…— Je pravda, ale nie každý s takou oddanosťou a svedomitosťou, — skočil mu do reči štátny učiteľ, a to hlasom takým, ako by to bolo jeho najhlbšie presvedčenie.— Ďakujem, ďakujem, teším sa, že som dosiahol uznanlivosti aj u vás. Veru, veru, ťažko sa mi bude lúčiť s vami aj s touto stolicou, kde som toľko milých chvíľ zažil a najmä v stoličnom meste, no, to sa rozumie i s pánom notárom. Lež vážne povinnosti a tiež nový kruh účinkovania ma inde volá. — Hovoril to plynne a bez zvláštneho dôrazu, akým činom obyčajne vyslovujeme už viac ráz otrepané frázy.— Tak predsa?… zvolali takmer všetci odrazu, notár i štátny učiteľ.— Áno. Vymenovaný som od jeho excelencie pána ministra výučby za škôldozorcu do stolice B. Starý škôldozorca zostane, ale je to stolica veľká a potom veľmi exponovaná, lebo je rumunským národnostným elementom silne popretkávaná; preto tam potrebujú ešte jednu energickú silu, ktorá by pevnou rukou siahla do tohto osieho hniezda.— Á, to je pekne, to je výborne! — zvolal oduševnene notár. — Už sa malo dávno zaobísť ráznejšie s národnosťami. Len vtedy im žihadlo vytrhneme, jestli zoštátnime im školy. A ešte s Rumunmi, s tou háveďou, veď sú ešte horší od Cigánov. Čo tam robiť za okolky, predsa bývame v Maďarorságu! A kto nechce byť Rumunom, nech sa vysťahuje do Valašska alebo do Ruska.— A jeho excelencia pán minister, — pokračoval blažene, — ráčil ma neobyčajne blahosklonne prijať. Neobyčajne milo, — opakoval, — a povážte si, pánovia moji, všetky moje návrhy, ktoré som predostrel, prijal. Ozaj bol veľmi ľúbezný!— No to je pekne, konečne aj tam hore začínajú uznávať opravdové zásluhy a odborné vedomosti, — zvolal nadšene štátny učiteľ.Na tvári mladej dámy zjavil sa na okamžik úsmev, ale taký záhadný, že nebolo vstave vybadať, či je vôbec úsmev a či viac výsmech.Škôldozorca práve vtedy pozrel na dámu, zbadal ten záhadný úsmev i rýchle obrátil sa k prítomným, a to pátravým pozorom, ako by chcel vyskúmať, čo si asi myslia, či sa mu aj oni nevysmievajú? Uspokojil sa okamžite, lebo notár i učitelia vážne pozerali naňho.— Ale to je, pánovia moji, len počiatok, lebo prosím, — a zase sa usmial radostne, — ani zďaleka som nemyslel, že by aj stolica B. ma tak dobroprajne prijala. — Akonáhle som mal vymenovanie vo vrecku, hneď som oznámil stoličnej vrchnosti môj príchod. Predstavte si len, pánovia moji, aké ma prekvapenie očakávalo. K tejto príležitosti bol povolaný aj užší výbor stoličný, ktorý ma naozaj veľmi priateľsky privítal. Župan i podžupan ma ubezpečil o ich priazni a že mi budú vo všetkom nápomocní v mojom ťažkom úradovaní. Starý škôldozorca si hneď so mnou potykal a ubezpečil ma o bratskej láske i sľúbil mi, že mi dá potrebnú informáciu. Zatým sme sa trochu radili a ubezpečujem vás, že mi moje všetky nároky prijali a požiadavky sľúbili vyplniť, lebo, poznamenávam, len pod tou podmienkou som prijal úrad, jestli mi bude zabezpečené samostatné konanie. Ináče, tak sa mi zdá byť, že sa nepotkám s veľkými prekážkami, lebo predseda stoličného učiteľského spolku je chlapík, ako som sa dozvedel, rázny. Pod jeho vedením učiteľstvo neodváži sa k nejakému, vláde nepríjemnému vystupovaniu. Len jednu nepríjemnú úlohu, a to hneď na počiatku musím previesť, totiž vyzdvihnúť z úradu jedného rumunského učiteľa. Neprace sa do kože. Nuž čo robiť? Má, pravda, šesť detí, ale na takúto maličkosť, k dosiahnutiu vyššieho cieľa, nesmieme ohľad brať. Musíme tam hneď za horúca poriadok urobiť. Takýmto činom znemožním podkopnú, vlastizradnú prácu jeho a zastraším druhých nespoľahlivých učiteľov.— Láskou by sa, myslím, tiež mnoho vykonať mohlo, — podotkol tichým hlasom Suchár.— Áno, máte pravdu, — odvetil mu hneď škôldozorca a pozrel na Suchára ostrým, nepriateľským pohľadom, takže sa tento znepokojil. —Áno— opakoval, —treba aj láskou, ale láskou krotiteľa divých zverov, ktoré sú zatvorené do železných, mrežových klietok.Nastala tichosť.— A vy, drahá moja, neprehovoríte? Prečo ste taká zadumaná?Oslovená zase sa záhadne usmiala, potom mrdla trochu perami a povedala:— Nie som naladená, bolí ma hlava.— To je vaša pani? — spýtal sa so zdvorilým úsmevom notár. — Nemal som veru do týchto čias šťastie vidieť veľkomožnú paniu, ačpráve s vysokocteným pánom manželom sa už dlhšieho času poznáme a nejednu veselú chvíľku strávili sme vovedne. Váš pán manžel je veľmi duchaplný spoločník a krásne spieva. — Hľa, nedávno, totiž môže byť tomu asi rok, keď sme to boli u „Slona“, tak prosím, pánu podžupanovi napadol jeho utešený hlas a prosil ho, aby ešte zaspieval.Pani pozrela ostro naňho, kývla trochu hlavou a odvetila sucho:— Teší ma, — a zase zamĺkla a tvárila sa, ako by si nikoho nevšímala.Notára zmútilo jej chladné držanie.— Odpusťte, veľkomožná pani, — odporúčal sa zahanbene a vrátil sa na svoje miesto.Škôldozorcova žena bola ozaj pozorovaniahodná. Pekná bola, inteligentná, badalo sa na prvý pohľad, že pochádza z prednej rodiny. Aká bola príčina jej opovržlivého chovania k mužovi, ba k všetkým? Či sa jej hnusilo štréberstvo a vystatovanie mužovo. Možno práve vplyvom jej rodiny dostal sa na ten stupeň, ktorý ho teraz tak blaženým robí. A či jej bolo odporné, že práve skrze také podlé kortešské kúsky, a nie svojou vnútornou hodnotou sa bol ten vstave vyšinúť? Prečo jej bol notár i všetci takí odporní? Či sa jej asnáď už zhnusil kruh úradnícky, kde samé frázy, intrigy a banálnosti tvorily látku spoločenskú?Možno práve v poslednej dobe vytrezvela z lásky proti mužovi, za ktorého sa vydala, zaľúbiac sa doň ešte ako mladé dievča, ačpráve bol len štátnym učiteľom a ona pochodila zo zemianskej, lež schudobnelej rodiny.S vydajom začal sa i boj životný. Žiť z nepatrného platu, a predsa podľa rangu. Potrebné bolo ukázať sa, a to slušne, ísť na zábavy, do spoločnosti, veď bola na to zvyklá a to jej aj patrilo, aj bolo potrebné. Museli sa predsa ukázať, vo vyšších pozornosť a sympatiu vzbudiť, aby neupadli do zabudnutia, čo je asi toľko, ako zaživa pochovať všetky nádeje. Ona, možno, aj pobádala si muža, aby skúsil v odborných novinách článkami vzbudiť pozornosť vyšších. Možno sklamala sa, lebo sa on viac spoliehal na svoju postavu, na svoj talent uplatniť sa v kasíne a v kaviarni, kde vedel okúzliť šprímami, spevom, podlízavou pozornosťou vyšších úradníkov a tiež spoliehal sa aj na protekciu ženinu? A či zlá vôľa pochádzala z nedobrého spánku, alebo sa poharkala s mužom! Pravdepodobné je tiež, že sa nelúčila ľahko ztadiaľto, kde, možno, ju aj nežnejšie city pútaly. Kto je vstave to uhádnuť?Medzitým muž sa roztápal od blaženosti.— Pánovia, ani by ste nepomysleli, aké je tam krásne okolie. Malebné doliny, obtočené vlnistými i vysokými vrchmi. Prekrásne lesy, samá dubina i bučina: ale nájdu sa aj ihličnaté partie. Voda výborná a čistá, ani kryštal.— Aký rozdiel medzi tamojšou pramenistou studenou vodou ani ľad a medzi tunajšou studničnou, sladkastou, vápenitou! Istotne si vyliečim tam žalúdkový neduh. Nemôžem, pravdu rečúc, povedať, — pokračoval s významným úsmevom, — že by som bol z nej odvyš pil, lebo som k tomu takmer ani neprišiel, a to pre tú jednoduchú príčinu, že kde som len vkročil, všade ma chceli vínom zaliať. A aké víno! Našské sa k tomu nemôže pripodobniť. Samá chuť a tá aróma! Už po prvom poháriku cítiš, ako ťa začína hriať a štekliť pri sluchoch. — A cesty?! Ani dlaň! V našej stolici najväčší potresk sú zlé cesty; najmä v zime to bezodné blato. Tam sú kamenné, široké, hladké a čo ma prekvapilo: krásnymi čerešňami krajom vysadené. Vôbec krása!— Samo sebou sa rozumie, že to neznamená toľko, ako by som chcel znevažovať našu stolicu, to nie, bože uchovaj! Jestli by mi ten istý úrad ponúkli tu, tak by som bol vo veľkom pomykove, hotový Herkules na rozcestí. — Lebo, pánovia moji, predsa tu pracoval som už niekoľko rokov a som sa tu udomácnil. Mám mnoho priateľov, s mnohými rodinami sme v intímnom styku. Ta zase prídem ako cudzí. Musím si vytvoriť spoločenské postavenie, a to je vždy s rozličnými ťažkosťami spojené. Ale, ako som už spomenul, ľad je prelomený a výhľady sú najpriaznivejšie. Len jedno mi robí starosti, a to je pakovanie a sťahovanie. To je niečo strašné!— Veru, je to nepríjemná vec, a k tomu bez škody to nejde. Náradie sa veľmi kazí, — poznamenal notár. — Keď som sa odvážal na moje terajšie miesto, tak, povážte si, mal som prinajmenej tisícpäťsto korún škody: dve tably z najjemnejšieho zrkadlového skla sa mi zabily a tiež aj jedna mramorová tabla z nočného stolíka sa mi pukla a bohvie ešte čo. Nuž ale pri toľkom to konečne nemôže ani ináč byť. Predstavte si, prosím, do päť izieb náradie! Všetko to na sedliackych vozoch! Aj pri najväčšej opatere nejde to tak hladko ako v meste, kde je naporúdzi špeditér. Tam človek nemá starosti. Ale takto aby človek bol pri každom kúsku. Sedliaci sú pri tejto robote veľmi netrební. Moja žena je v tomto ohľade veľmi obozretná a praktičná, a predsa sa pridalo. Ale hľa, ešte som sa zabudol spýtať, kde ráčite cestovať?— Ideme do Nového Sadu. Tam máme známych, nuž ideme sa odobrať. Ach, keby už len tie úradné odobierky boly zvŕšené, — vzdychol si, a to cele prirodzene, a sadol si nazpät na pohovku, nezabudol si pritom vykasať pečlive vyžehlené nohavice, aby neutratily formu.Vtom zahvizdol rušeň. Notár i učitelia sberali sa sosadnúť. Pri odchode šťastlivú cestu želali škôldozorcovi.— Ďakujem vám, srdečne vám ďakujem, — hovoril, keď im podával ruku. — Jestli budete mať nejakú žiadosť, len sa obráťte na mňa, čo vám budem môcť, to vám vykonám, — doložil blahosklonne a sadol si nazpät, nezabudnúc si ani teraz vykasať nové nohavice.
Cajak_V-druhej-triede.html.txt
SlavínSelanka I.Veľkomožnému pánu JUROVI PALKOVIČOVI, sv. Štefana na hraďe ostrihomském prepoštovi a tamejšého hlavného chrámu kanovňíkovi, svojému mravného a pastírského bohoslová ňekdi učitelovi.Hájislav, BorimírHÁJISLAVČož sa milí Borimíre, na mé tak velmi ďivícíOvce, hlavú krúťíš? Čo si ňikdá stáda ňevídal?Toľko ňehľeď: nebo bi s’ mňe mohel jích ešče ureknuť.BORIMÍRPri tvích sem sa mosel ňeuročních zastaviť ovcách.Dosťi sem už pochoďil; takovích aľe ňemnoho dovčilPredca sem uhlédal. Z baranov jak všecko je veľké!Jak skoro sotva lazá pre pačícé matki škuráki!Jak drobné ľigotá sa po krásních rúno jahňencoch!Jak čerstvé sú všecki! Ňemoc ťebe asnaď a úpad10Ňikdá jích ňekazí: čo o zem bije často pasákov.Než čo robíš, keď s ňích každé tak dobre vizírá?Zdáž to pašú bívá, neb víš ňečo v téj veci tajné?HÁJISLAVPravda, pašú ľepšú ľepšé sú ovce, i makšéRúno po ňích; než vác to čiňí, že vždicki zachádzámTak s ňimi, jak múdrí mňa Slavín bol ňekdi učíval.BORIMÍRUž včil vím, prečo toľko o ňem reči védľi kríváňskíPastuchové; prečo tak veľkú jemu dávaľi chválu.Já sem síc misľel, poňeváč ňebol ešče ze staršíchOvčákov, že lužú, bi klamať ľen mohľi ma blázna,20Včil však poznávám, že mosí pastírov i staršíchTak víšiť, staršú jako mladšá jahňada plánku.HÁJISLAVVeď každí, kdo ho zná, každí, kdo ho ňekdi ľen uzre,Dať jemu chválu mosí. Prvňejšé sotva na lícaA bradu fúzi chital, v ten čas na všecko premáhalUž takovích i bačov, čo tricátú zdarňe virostlíchPríchovu jahňátek do svého prisádzaľi stáda.Ó keď bi s’ tenkrát jeho ľen bol uzíral ovečki!Jak sa na jar kvíťí po polách, jak hrozna po révoch,Jak list po stromovú, zeľená jak tráva po masních30Rozmáhá pažiťách: jeho tak sa množívali jarki.Vždicki plní mu hrotek skoro každá dávala mléka;Žádná s ňích motolic, žádná ňechitávala závrat;Vlk ňelapil žádnéj a ocasmi do húšča ňezahnal.Aj čari k ňím platnéj ňikdá mať vládi ňemohli:Neb jích vivráťil, že zeľin moc a prírodu všech znal.Jak rozmílo pri svém si stáďe na dúčelu pískal!Lúbežní je hrkot padajících ze skaľi prúdov,Lúbežní vetra šust, lúbežné junca bučáňí,Lúbežné chraplavích štrkotáňí v chrasťi koňíčkov;40O mnoho však lúbežňejšé jeho zňívali pesňe.Keď po luhoch spíval, ščebotať hneď prestaľi ptáci,Stáda zabudli sa pásť, a hnutíma načúvaľi ušma,Jak včeľi, keď ranné vistúpí nad horu slnko,Jedna porád za druhú sa do pol na kvítka virúťá:Víborních k ňemu tak pod chvílu dochádzalo mnoztvoZe všeckích stran pastírov sa potíkať o závod.Buď rohatích baranov, buď píščaľe kládľi do sádki;Však prázní sa vracal každí: nebo zakladi všeckiOn ľen vihrával. Baranov si s částki prisádzal,50S částki iním daroval: než píščaľe všecki porozdal.Čím sa to náhľe Veľes, čo všech mal správu pasákov,Bol dovedal, hňeď tam, kďe malích je obidlo pohunkov,Bez baveňá povolal ho, a kázal tíchto učívať:Jak maľi ňekdi bi pásť, jak dobre opatrovať ovce.Jak ťeskňá napred odstavené za kravičkami ťelce:Tak ťi za ňím tenkrát okoľiční ťeskňiľi známí;Koľkože však tito žálu, ti zas maľi toľko radosťi.Keď bi s’ ľen to viďel, jak tam chasňíci pasáckíObhrčujú ho koľem ňeináč než jak včeľi matku!60Jak tam s ňích bedľiví a pozorní ustami každíDichťivo lúbežné z ďiveňím pesňički očúvá!On pod rozložitím spívá na pahorčeku brestem:Čož sa robiť mává, abi zdravšé bívali ovce.Od čoho sprajňejším bi predájali nádobi mlékom,Pekňejšé a trikrát makšé dostávali rúno.Jak s ňimi obchádzať, bi slabé ňevivrhli jahňence.Kďe pre malích ľepšá sa nachádzá pastva barancov;Čas keďi odlúčiť keďi jích zléj od rudi chráňiť.Jak poznať, ze kerého baran, ze kerého cecáka70Súcejší buďe škop; jak též, kebi nákaza ňekdiA zlá prišla ňemoc, móžú sa všecki viléčiť.Tak spívá; metaní odrážá rovňina ohlas;Za krovatími dokáď ňezapádá hájami slnko.BORIMÍRÓ jak si ščastní, že si toľké od ňeho pesňeAj ti očul spívať! Jemu tehdi samému to všecko,Všecko to máš ďekovať, že tvé tak stádo je dríčné.Jak sa mu odsluhuješ? Si ľi ve speve naňho pamatní?HÁJISLAVJak bich naňho mohel ňepamatné otvoriť usta?Keď jeho vác milujem, než rannú kvítko rosičku,80Vác než kozka lupeň, vác než hrdľička lesíček;A k ňemu toľko sa má z ďňa na ďeň rozhojňuje láska:Koľko na jar dvojakéj zdvíhá sa topolčina barvi.Skór na dríňe žalud, na duboch skór drínki porostú,Skór vrana jak slávík, slávík buďe jak vrana spívať:Než jeho povďačná moja prestaňe fajfara sláviť.Svedčťe to rozľehlé vi pasinki a háje milostné!Jak známé sa tu vždicki po vás jeho méno ozívá!Jak v méj vždicki prví a posľední pesňi sa chváľí!Ó kebi toľko sa ľen pari mému uchádzalo hrdlu!90Koľko bi dosť hlásiť veľké jeho vládalo skutki!Známejší a povestňejší ňenalézňe sa pastír!BORIMÍRŇech sa ťi tak vždi voďí, jak spevmi si naňho pamatní!Jak též rozhlasuješ veľké jeho pesňami chváľi:Neb najstáľejšá pre mužov sú okrasa pesňe;Pesňe i, keď pominú sa, čiňá jích méno povestné!Aj včil jestľi buďeš mi o ňem pesňičku tu spívať,Túto ťi dám, tisové, hľeď, má toporisko, valašku.Dvoch za ňu sem daroval pastírovi s Turca barancov;Dva prihoďim tito sirce, i bárs dar tento ťi žádní:100Neb sira máš hojnosť; než keď vi takíchto ňemáťeJak mi na Horňákoch, za vďak ňepochibňe ťi padnú.Ľen spívaj pesňičku; naších viučím ju pasákov.Aj po naších veľkí sa Slavín buďe hájoch ozívať.HÁJISLAVRád si milí o milém zaspívá. Ňikdi za horkaTak ňeťeší o poľedňi ľežať pri potóčku ve sťíňe,Tak ňeťeší z bukovéj sladkého si ve smaďe mlékaČíše upiť: jak ťi mňa ťeší jeho pochvaľi spívať.Než poňeváč viššé v prostred ňeba slnko sa blíží,A všaďe už menšé, vždi i menšé sťíni sa úžá:110Čas buďe už k dojeňú pohnuť do košára ovečki.U mňa zatáď móžeš v stuďeném pod hruškami chládkuOdpočinuť si a dobre hoveť. Mám žinčicu čerstvú,Mám škercov, mám též léskovcov a oskoruš hojnosť,Tam ťi buďem spívať, jak ľen dlho sám chceš očúvať.
Holly_Selanky.html.txt
Čo otec nedovolíObsahI.II.III.IV.V.VI.I.Moja úcta a poklona!Ja vítam vás všetkých radom…„Ach — nuž čože môže onapovedať nám dámam, pánom?Veď je ani mladé mača:nepatrná, malá, nízka“…Povie mnohý — posmech stláča —pohrdlivo perny stíska.No — no páni, to súd hrubý.Malý hrnčok chytro kypí,v malej hlave múdré vtipya vo veľkej sú otruby…Ja by som vám toho, Bože,mnoho povedala rada,ale otec nedovolí,bo že som vraj ešte mladá.II.Mladosť krásné jaro žitia,doba túžby — doba lásky,ňou sa srdcia nenasýtia.Láska spriada šťastia sväzky.Holúbkov pár na konárkuhrkutá a milkuje sa.Koľko šťastia, koľké blahodopriano im — Ó, nebesá! —On sa krúti, obskakuje —dvorí slušne, zas sa kloní;ona žmurká, koketuje —zrazu — bozkajú sa oni.I ja by som holubičkou,Bože dobrý, bola rada…ale otec nedovolí,bo že som vraj ešte mladá.III.Hudba zvučí, husle, cimbal,ani rajských hlasov tóny.Mestom zneje: „Je bál! Je bál!“Sála jagá, plesov shony,voľno plynú ľahkým letom…Jak to milo, jak to krásnepretancovať celým svetom…Hudba stíchne a ples hasne…„Ďakujem a rúčku ľúbam.Či smiem prosiť o kadrilu?“„Prosím vďačne“. On, očú plampohodí na devu milú.Na taký bál, Bože večný,tak bych išla rada — rada,ale otec nedovolí,bo že som vraj ešte mladá.IV.Prišiel lístok až z diaľavya v ňom? Boh vie, čo tam stojí.Otec číta úsmevavo,pohľad na mňa kradmo strojí,hlavou nemo z ticha krúti,záporne tak odpovedá,list odloží — dúma — smúti:Mne zvedavosť pokoj nedá —prečítam list… Pytač! Bože!Žiada o moju už ruku.To novina — ale čožebudem mať z toho? len muku.Ja by som zaň ísť zvolila,podala mu rúčku rada.Ach, veď otec nedovolí,povie, že som ešte mladá.V.Pred oltárom v peknom páremladoženích a mladucha.Blaho lásky, šťastie žiari…koľkej blaženosti tucha!Ona ani anjel biely…so závojom zbožne stojí,a on šťastím horí celý,že už budú večne svoji.Zrazu im kňaz ruky sviaže…Oni v blaženosti tajižijú, ako Pán Boh káže,žijú šťastne ani v raji. —Kedy ja mladuchou budem? —No, to by som vedieť rada —Otec skoro nedovolí,povie, že som ešte mladá.VI.Nuž, taký je život devy,najprv nesmie; že je mladá,keď zostárne, niet úlevy,čo by ju aj ako rada.Na posmech ju mnohí majú,keď ich núka dobrá vôľa,že sa nemala k vydajuzakiaľ mladá, driečna bola.Ona plače a narieka,neni jej to ver po vôli,veď čo chúďa robiť mala,keď jej otec nedovolí.Ja by som vám ešte mnoho —mnoho povedala rada,ale otec nedovolípovie, že som ešte mladá.
Urbanek_Solove-vystupy-pre-damy.html.txt
IObrazy zo života SlovákovHovorte vy, čo chcete, ja vám len to poviem, že nemáte nad študentský život. To je život, aký má byť! A nie to honenie sa po zisku svetskom, mamone, sláve, hodnostiach. Mladý šuhaj bez starostí a trápenia, bez ohľadov na pomery a časy žije blažene, veselo, žije svojmu zápalu, svojim krásnym, nebeským ideálom. Starosť o každodenný chlieb, to mu je mrzká próza života, on i bez peňazí domnieva sa byť väčším pánom než ten, ktorý oplývajúc bohatstvom Kréza, úzkostlivo ho stráži a večne dumá na jeho rozmnožení; než ten, ktorý na státisíce počíta svoje dôchodky a nedopraje si ani najmenšej radosti. Mladosť-radosť, niektorí hovorievajú, že i pochabosť. To ja ale nehovorím. — Keď si spomeniem teraz v staršom veku na krásne dni študentskej mladosti, len teraz v opravdivom význame chápem tú výpoveď Písma svätého: Hľaďte na vtáctvo nebeské, neseje, ani nežne, ani nezhromažďuje do stodôl, avšak milý Otec nebeský ho živí; hľaďte na kvieťa poľné, a Šalamún v celej svojej sláve a lesku nevyrovnal sa kráse poľnej ľalie.Študenti pilne nasledovali príklad nebeského vtáctva, nesiali, nežali, a Otec nebeský ich živil; a odievali sa ako poľné kvieťa.Veru nemáte nad študentský život.Suchý chlieb vynahradzuje im lakoty boháčov, čerstvá voda zastupuje miesto zdraviu škodných nápojov, už či tieto nazývať budete šampanským, madeirou, likérom, rostopšínom alebo švechatským a bavorským. A svoju študentskú stravu nezamenia vám — keď nemôžu — za hľadanými jedlami preplnené stoly a hody bruchopasníkov tohto sveta. Tieto umorujú ducha, podporujú lenivosť, tento počiatok hriechu, darebáctvo, nečinnosť a neživot. A to znáte dobre, že študent žije duchu a v duchu. Sladšie spáva na holej slame než zoženštilec vybujnelý v páperových perinách. Dobrá myseľ ukolíše ho, vina netlačí svedomie jeho, starosť každú zaháňa mladosť a duch tvorivý žije a so sebou zachvacuje i telo v kraje nedostihnuteľných vidín.Chudobná chyžka jeho posvätená umkám je mu palácom, okrášleným drahocennými tapetami, mozaikovou podlahou z drahokamov, a celý, široký svet mu je krásnym, výlučne jemu a pre jeho život učineným rajom.S ukochanou radosťou zabieha duch i v pozdných vekoch do týchto časov anjelskej mladosti, baví sa v zažitých okamihoch a naplňuje nadšením a zápalom k novej činnosti ustávajúceho starca. Rozpomienka na blahé časy rozduchuje v ňom uhasujúcu iskru, a tá, čo aj len na okamih rozpaľuje pahrebu a tu i tu vybĺkne i v plameň.Chcem opisovať život dvoch rodných bratov a nevoľky zanáša ma duša moja do krásnych chvíľ veselo prežitej mladosti; ak vám ďaka, poďte so mnou a pobavte sa v živote slovenských študujúcich junošov, aby ste tak stopovať mohli i ďalší beh svetského života, v ktorom žili, v ktorom vyvinovali svoje sily a uvádzali v skutočnosť života v mladosti vzniknuté vidiny.Slávne sú, aspoň kedysi boli, školy v X. Tam chodia umkám posvätivší sa rodáci naši, aby zásobiac sa vedomosťami, slúžili svojmu národu. V X. počína sa i dej tejto povesti.V predmestí R., keď z mesta idúc držíme sa napravo, nájdeme asi uprostred ulice nízky dom, tri obloky so zeleno zafarbenými rámami na ulicu; zelené vráta vedú doň, dvor široký, priestranný, napravo vchod do domu, a tam zase v pitvore štvoro dverí. Jedny vedú do hospodárovej svetlice, druhé do čeľadinca, tretie do komory. Do tých všetkých nás nič. Tam nemáme čo hľadať. Zadné dvere napravo uvedú nás do chyžky, ktorú navštíviť mienime, lebo tam nájdeme tých, ktorých hľadáme.Zaklopeme na dvere, to požaduje slušnosť a dobrý mrav, a z chyže pozdraví nás rodný hlas „slobodno“. Vtom padne nám v tmavom pitvore do oka malá, na dvere pribitá ceduľka a na nej okrasami spôsobného pera obtočený nápis: Štefan a Ján Štefanov. Dlho nemôžeme obzerať tento nápis a obdivovať spôsobnosť, ktorou je vyvedený, lebo daná nám voľnosť vstúpiť do chyže, a neslušnosť by bola neuposlúchnuť dané privolenie.Vstúpime teda dnu a v chyžke nachodíme dvoch junošov. Pozrú na nás, vstanú, idú nám v ústrety a vítajú nás priateľsky. Oni na prvý pohľad poznali rodákov svojich.Prekvapí nás sama chyžka. Dosiaľ zvykli sme v študentských obydliach nachodiť geniálny neporiadok, rozhádzané veci dve na tri, ako to zodpovedá starať sa nejznajúcej mladosti. U Štefanovovcov panuje poriadok, akoby ho zavádzala ženská ruka; u nich čistota, akoby nad ich chyžkou viedla správu dobrá, starostlivá matka. Toto neomylne urobí dobrý dojem na nás. S úsmevom, dosvedčujúcim našu spokojnosť, obzeráme chyžku a nachodíme na radosť svoju, že každá vec položená je na svojom istom, určitom mieste. Knihy poukladané v radoch, písma a papiere pohromade; šaty povešané, ba len i tie fajky a iné k tomu patriace veci zložené sú vo vlastnom kútiku.A nevoľky zrodí sa v duchu našom otázka: Čie to dielo môže byť, tento poriadok? Vidíme v duchu svojom vchádzajúceho anjela poriadku v podobe milostnej panny, ktorá obratnou svojou rukou uvádza túto prekvapujúcu nás usporiadanosť a oko naše behá z tvári jedného brata k druhému skúmajúc, ktorému asi kvôli sa to deje.A Ján, akoby znal, čo opytuje sa duša, odpovedá nám, ale tak, že hlas jeho prezradzuje akúsi nespokojnosť, akoby mu nebola milá už či tá domnelá návšteva duchom naším videnej panny a či sám tento prísny poriadok:„Štefan je tá starostlivá matka. Ja som jeho trápenie, lebo musí za mnou všetko ukladať, čistiť, ometať. Čo ja rozhádžem, to on usporiada; veru, on je starostlivá matka.“ Vidno, že Janko, ako obyčajne študenti, mnoho si zakladal na neporiadku.Ale Štefan prísnym hlasom dodáva:„Poriadok je duša života, kto nenavykne poriadku za mladi, nikdy nebude poriadny.“Zapáči sa nám táto poriadku a čistoty ľúbosť, pochválime Štefana, a ak sme študenti i my, vysmejeme sa mu, ale predsa sľúbime si v duchu svojom, ba možno i pred priateľmi, že neomylne i my zavedieme si podobný poriadok; a skutočne príduc domov, v prvom záchvate to aj urobíme, aby o dva-tri dni nanovo panoval neporiadok v našom dome.Komu nie je dané, ten to nekúpi od žida. Daromné sú predsavzatia študentské, a čo priam i nahliadne užitočnosť poriadnosti, neporiadok panujúci v svojom obydlí nezamení za všetky poklady zeme. Nemáte nič krajšieho nad „geniálnu neporiadnosť“ žiactva.Videli sme, že Štefan Štefanov bol slávna výnimka v tomto ohľade a menovite nerovnal sa bratovi svojmu Jánovi.Nezaškodí, keď sa bližšie oboznámime s týmito rodnými bratmi.Štefan bol asi dvadsaťročný šuhaj, radšej nízky ako vysoký, útly, tvár vpadnutá, bledá farba tváre prechodiaca až v slabú žltosť, pravidelný nos, oko čierne, blesky zápalu metajúce, keď sa rozhorlil; uhladené, čierne ako žúžoľ vlasy, pohľad svedčiaci o hlbokosti myšlienky, zalietajúci za hranice svetov pozemských a hľadajúci potechu a ukochanie vo večných krajoch.No nemožno povedať, že by Janko bol zlý šuhaj. A predsa ku Štefanovi prirovnať ho nemožno. Vysoká jeho postava, štíhly vzrast milo zaujme pozorovateľa; o dva roky mladší než brat jeho Štefan, silný, tvár zdravá, plná, ruže nevädnúce na lícach, nos nakrivený, oko sivé, živé a ohnivo lietajúce, a k tomu tie kučeravé rozkuštrané vlasy dodávali úhľadnosti celej podobe a lahodili oku.Štefan sedával najviac doma, zahrabával sa do svojich kníh a študoval pilne, pohrúžený ustavične v službe veľkej myšlienky. So všemožnou usilovnosťou sa pripravoval, aby raz dostatočne ozbrojený vedomosťami vystúpiť mohol a zaujal hodné stanovisko svojho budúceho života. Nič mu nebolo primalé, aby nehodil naň svojím vedychtivým okom; nič privysoké, aby to nezatúžil dosiahnuť hranice svetov neuznávajúcim duchom svojím a pilnosťou svojou nechcel to podmaniť v svoju službu. To nekonečné zháňanie sa po ďalších a ďalších vedách bolo príčinou bledosti jeho tváre. Ustávalo telo, ale on to nevidel a nebadal. Duch jeho vyrval sa z okov telesného života a bavil sa v krajoch nadzemských, tam nachodiac nekonečnú zábavu a potechu. V našom svete nevidiac žiadneho súcitu, ba samý odpor, nepriaznivý jeho túžbam, zriekol sa ho a stránil sa všetkého stýkania s ním. Vo svete videl len skazenosť, zanevrel teda naň a nemajúc s ním spojenia, stal sa, v tom istom svete žijúc, predsa pochopu o ňom a jeho vývine nemajúcim cudzincom. To bola veľká strata i pre neho, i pre jeho vedy. Protivné mu boli všetky zábavy tohto života, ony vraj umorovali ducha a znižovali ho do prachu nízkosti a skazenosti, ktorej on tak starostlivo vyhýbal. Neznal zábavy, vyjmúc ktorá bola duchom národným oviata. Vystríhal sa menovite všetkého styku s útlym pohlavím, držal to za zníženie ducha mužského, posväteného dobru národa a ľudstva, tým viac, že tam nenachodil úplne žiadneho súcitného ohlasu pre svoje dumy a ideály. Preto bol vždy nespokojný, keď náhodou prišiel do kola (úmyselne nestalo sa to nikdy), v ktorom nachodili sa ženské, už či to boli panie alebo panny, to mu bolo jedno; utekal z takého kola preč, a ak to urobiť navzdor žiadosti svojej nemohol, uťahoval sa do ukrytého kúta, tam nemo sedel, neberúc žiadnej účasti na zábavách a rozpriadajúcom sa rozhovore. Duchu jeho prichodilo útle pohlavie ako neodolné bremeno, prekážajúce letom mládenca, ako nejaké hatajúce nás zlo. A neviem, keď videl a stretol peknú pannu a mimoletom hodil na ňu zrak svoj, či sa neprežehnal aj do troch vrhov krížom svätým.Ak počul o jednom alebo druhom zo svojich známych, že sa oženil, nastúpil vždy žiaľ a on oplakával naveky strateného druha.Ján bol úplná protiva Štefanova. Nie že by snáď nebol mal vlohy ducha, to nie. Bol schopný a spôsobný, chápal prednášky veľmi ľahko, ale protivná mu bola pilnosť, to ustavičné trčanie v zaprášených bachantoch, to odtrhúvanie a odďaľovanie sa od sveta, v ktorom predsa žiť mal a žil. Vyjmúc prednášok, sotvakedy vzal knihu do ruky, ak to len nebola zaujímavá rozprava. Nestaral sa o budúcnosť a žil úplne v prítomnosti, mysliac si: dosť má deň svojho trápenia. Najradšej sa bavil s pannami a zábavy s nimi nebol by zamenil za všetko na svete. Týmto častým stýkaním sa s kráskami nadobudol istú ohybnosť v držaní sa, ktorá úplne chybovala Štefanovi; naučil sa rozprávať mnoho a plynne i o ničom, a nikdy pre nedostatok látky na rozhovor neprišiel do rozpakov. Radi ho videli v každej spoločnosti a kamkoľvek prišiel, bol vždy vítaným a milým hosťom.Štefan, hoci sa v kole mužov a rovesníkov cítil dobre, rozprával vždy o vážnych veciach mnoho a dôkladne, o maličkostiach neznal prerieknuť slova. Následkom zriedkavého obcovania so svetom nepoznal obyčaje a panujúce mravy, vyznačoval sa neogabanosťou, v jeho držaní sa ustavične vykukovala neistota a neokrôchanosť, nikdy neznal sa zbaviť často prekážajúcej mu ostýchavosti, menovite vo väčšej a z rozličných živlov záležajúcej spoločnosti.Bol krásny jarný deň; slnko, akoby vyslobodené z väzenia príkrej a životomornej zimy, ohrievalo milostne a vábilo človeka do lona zelenej matky prírody. Kto len mohol, ponáhľal sa do milo voňajúcich, štebotavým vtáctvom preplnených hájov, aby sa tam pokochal a ohrial živototvorným vzduchom.I slovenská študujúca mládež použila čas a usporiadala si výlet do susedných hôr, aby sa tam pokochala a zabavila po svojsky a zábavou oduševnila sa k novým prácam a činnosti.Kto cítil sa byť Slovákom, zúčastnil sa na zábave, ak len nebol pripútaný nemocou na lôžko.Načo opisovať celú zábavu? Pamätáme sa na ne z dňov našej mladosti. Stačí nám vedieť, že zábava bola milá, veselá. Šuhajci spievali, vzbudzujúc spevom národným vzájomné nadšenie, rečniac, zápalistými rečami oduševňovali sa vospolok; skákali, tancovali. Vystavili si šibenice a preskakovali ich rad-radom; rozložili vatru a v samopaši hnali sa do veľkej vatry, tratili sa v dyme a plameni, až vyšli na druhej strane von nie ináč, len akoby metali do ohňa obete staroslovanskí žreci.Štefanovi okriala duša, že nebola neprístupná radostiam života, rozkochal sa zábavami a tvár jeho zorila sa v nezvyčajnej u neho rozkoši. Zabudol na dumy svoje, na rozhorčenosť, ktorú zapríčinila neprítomnosť bratova, žil v zábave zabávajúc sa.Ale prišli chvíle a tratil zápal pre radosť, utiahol sa a dal voľný let mysli svojej a ona hľadala neprítomného brata.„Kde len ten môže byť?“ opytuje sa sám seba, „bezpochyby zase medzi pannami,“ bola prirodzená domnienka. „To je stratený človek, z toho nikdy nič nebude.“Medzi zábavami milo ubiehal čas a mládež zábavychtivá to nepozorovala, len keď zlaté slnko zapadlo za vysoké bralá, zbadala, že je tu čas na návrat domov.A znovu ozval sa spev a celou cestou až do mesta spievali šuhajci krásne piesne vyvolencov národa.Štefan prišiel domov a Jána doma niet. „Čo je to?“ myslí si Štefan, pokrúti hlavou a to pokrútenie bolo výrokom prísnym, ale ústa nepreriekli slova.Práve bilo deväť hodín na veži hlavného kostola, a Jána kde niet, tu niet. Štefan rozžal sviecu a sadol si ku svojim verným družkám a vyvoleným milenkám — knihám.Zahrúžený do svojich štúdií nespozoroval ani, keď Janko prišiel domov. Tento vidiac študujúceho Štefana, opytuje sa:„Čo, vy ste už doma? A ty zase v práci? Dnešný deň by ti mal byť sviatkom a slávnosťou; či ti nebola po vôli zábava?“Štefan vytrhnutý vstane, odloží knihu, obráti sa zasmušilou tvárou k Jankovi a rečie prísnym hlasom:„A ty kde si bol?“„V meste!“ znela úsmechom sprevádzaná odpoveď Jankova.„Čos’ tam robil?“„Zabával som sa výborne, znamenite. Oh, Štefan, žes’ nebol so mnou! To bola zábava, no ver mi, dobre som strávil dnešný deň.“„Prečo si neprišiel s nami?“„Chcel som a bol som už na ceste, ale stretol som pannu Žofiu, odprevadil som ju domov, zamotal som sa tam.“„A kde si bol dosiaľ?“„Tam. Zišli sa ta dievčatá a zabávali sme sa výborne.“„Aj ty si svetár, ty zablúdená ovca, z teba nikdy nič nebude. Tebe je milšia zábava s tými skazami našimi ako v kole národovcov, ako národná zábava.“„A čo máš z tej tvojej zábavy?“„Čo mám? A ty sa spytuješ? Už vidím, nie si vstave ani len pochopiť let nadšeného mládenca, zaujal a opanoval ťa materializmus. Žiješ hmote a s ňou zahynieš.“„Daj si pokoj. Ja som sa zabával znamenite a neľutujem, že som nešiel s vami.“„Hovorím, už si stratený. Nedbal by som, keby si len nebol mojím bratom; onedlho odrodíš sa národu, pre fifleny opustíš národ a čo bude z teba?“„Akoby sa hneď odrodil národu: ja môžem byť verný národovec a zabávať sa s dievčatami.“„No, zabávaj sa len, veď ty zhynieš v tom materializme. Ja neznám pochopiť, že teba nezaujíma žiadna vyššia idea, len ustavične svetárstvo a svetárstvo; že neznáš sa vymotať z prachu mŕtvej hmoty a nízkosti sveta.“„Ej, daj si pokoj, niet krajšieho a vyššieho ideálu nad pekné dievča,“ usmievavo odpovedá Janko.Štefan rozmrzel sa už nad týmto svetárom a nehovoril nič. A Ján zostal verný svojmu spôsobu ponímania sveta. Žil v skutočnom živote, podľa okolností a okamihu a mal sa pritom dobre. U neho nič neosožili všetky Štefanove rozpravy, čo ako nadšene a zápalisto prednášané, on ustavične odpovedal: „Daj pokoj tomu, Štefan, my nezinačíme svet, berme ho tak, ako je a žime v ňom, ako prichodí.“Ale dôvodenie toto nebolo po vôli Štefanovi. Neustal dotierať na Jána, aby ho, ako on tvrdil, priviedol na pravú cestu, jedine zabezpečujúcu istú budúcnosť. Pravda, všetky jeho namáhania boli daromné. Ján mal iný pochop o svete ako on, nasledovne i ináč žil ako on.Ale tieto domáce škriepky ani najmenej neprekážali Štefanovi v jeho štúdiách, ktoré neustále pilnoval, neprekážali ani Jánovi v zábavách, ktoré veľmi pilne navštevoval, menovite ak tam boli i jeho známe krasotinky. A tak obaja bratia i pri rozličných svojich náhľadoch žili blažene a nič nebolo vstave premeniť a pokaliť toto blaženstvo, ani ustavičné šomranie Štefanovo na Jána, ani každodenne dokazované svetárstvo Jánovo.
Feriencik_Bratia.html.txt
Labanec a KurucUdialo sa to 21. augusta 16.. v čase večernom, keď posledné lúče slnka zapadli za Kliaky a ich ligot, odrážajúci sa od Stožiek a Fabovej hole, ožiaril obzor Muránskej doliny.Tento kraj obkolesujú reťaze vrchov a hôľ, na všetky strany rozložené a navzájom sa pretínajúce. Tu sa vypínajú takmer až do neba kolmé skaliny, tu ihličnatá hora, tam zas vrchy od úpätia zarastené bučinou. V lesoch divá zver; ostrovidy, vlky a medvede kántria valaské stáda a ľudí. Zo Šarkanice staré šarkany s mladými na Geridovú a aj za ňu na Kráľovu skalu na pašu vychádzajú.Ešte dnes sú tu svedectvá o bojoch duchov, ježibáb a vlkolakov a bohzná ešte akých černobogov. Na muránskych vrchoch podnes ostali po nich velikánske priepadliská a jamy; protivníci sa pasovali a jeden druhého tak silno tresol, až sa zem na mnoho siah do hĺbky prepadla. Takto povstali jaminy Gundelová, Postav a ešte veľa iných. A keď ježibaba, túžiaca po upečených žabách, udrela prútom o zem, rozliali sa plesám podobné jazerá, z ktorých vytekajú silné pramene vody, súce na poháňanie mlynských kolies. V doline Rzavá sa usadil vlkolak, donášajúci zimu, a zanechal na samom spodku doliny veľa jutár[1]široký priestor, pokrytý ľadom a aj v lete sálajúci chladom.Takéto a podobné prírodné javy opradené starými pohanskými poverami sa nachádzajú v týchto divých končinách.Keď po západe slnka nadišla ostrá a všetky údy premkýnajúca zima a na belasej oblohe sa zaligotali prvé hviezdy, spúšťal sa dolu Vohanom z muránskych vrchov do doliny ozbrojený muž mocného vzrastu. Spod vybíjaného širáka iskrili živé oči, do vlasov, spletených do vrkočov, mu pofukoval nezbedný vietor. Spoza opaska trochu vyčnieval valaský nôž a dve pištole. Na jednom pleci viselo cedidlo,[2]na druhom sa knísala dlhá puška.Ponáhľajúci sa labanec,[3]zvaný Streloš, sa pre ostrosť skál, strmosť Vohana a drobný štrk podchvíľou zgúľal dolu. O dobrú hodinu bol na spodku doliny, na ľavej strane ktorej stojí vysoký Muránsky hrad.Sadol si na skalu, vyvalenú medzi kamennou suťou, a za širák si založil karpatské zvončeky. Zvedavým okom dlho skúmal strmé bralá hradu, vypínajúce sa nad ním vysoko k oblohe.Hľadí, pozerá, keď odrazu začuje akýsi vetru podobný šuchot. Obzrel sa — nič, iba husté kroviská navôkol.„Ej, bisťu svete! Bude to líška, sova a či čo?“Upokojil sa, ale aj tak podchvíľou krútil hlavou naokolo.Vtedy sa pred ním zjavil muž, celkom sa mu podobajúci, od päty po hlavu ozbrojený.Strhol sa, vyskočil.Prichádzajúci muž ho vzápätí lapil za košeľu, ozdobenú prackou, a začalo sa naťahovanie.Labanec nepočul nič inšie len:„Špehúň, špehúň diabolský!“Streloš sa zvrtol, vytiahol nôž a z celej sily sa oboril na nepriateľa. No ani ten nelenil. Lapil Streloša za zápästie práve vo chvíli, keď mu chcel vraziť nôž medzi rebrá.Bol to Kádaš, kuruc,[4]prislúchajúci podľa svojich pánov k rákóciovcom.[5]Oblečením aj silou sa podobal svojmu protivníkovi, ale býval na Muráni.Už predtým Kádaš pozoroval Strelošov zostup, vlastne jeho šmýkanie sa dolu briežkom po štrku. Čakal dobre skrytý za skálím a jednostaj ho sledoval.Takto si dlhší čas pozerali do očí, škrípali zubmi od zlosti, no oslobodiť sa zo vzájomného objatia nemohli.„Paromova strela ťa zabila!“ Kádaš sa usiloval vyslobodiť si ruku, pričom z celej sily držal ruku svojho nepriateľa.„Sto hrmenov!“ zasyčí nahnevaný Streloš.Keď naťahovanie nemalo konca kraja, obaja ustatí na chvíľku odstúpili, aby načerpali ešte väčšiu silu pre nastávajúci zápas.„Vzdaj sa, daromná námaha; odhoďme nože a poďme za pasy!“ navrhol zadychčaný Streloš, keď sa dlhšie hore-dolu márne motali.„Nedbám,“ odpovedal Kádaš a pustil nôž z ruky.„Teraz ťa mám v hrsti, to som chcel,“ zvolal jachtavo Streloš. „Mojej sile neujdeš!“Kádaš, nahnevaný úskočnosťou svojho soka, ako blesk sa hodil na Strelošove prsia. Ten sa skrútil chrbtom na štrk a ako bol vystretý na zemi, Kádaš mu mocne tisol ruky. Prázdnu ruku mu pritisol kolenom, z druhej ruky mu mocným trhnutím vyrazil nôž, ktorý Streloš pevne držal.„Diabol ľstivý!“ zreval Kádaš a dvihnúc ostrý nôž, zacielil mu ním na srdce. „Tak sa môže správať iba labanec.“„Čakaj, preboha živého! Vypočuj ma,“ volá zúfalým hlasom labanec. „Ja som Streloš.“ Kádaš ho tak tisol, že ledva mohol vysloviť tie slová.Kádaš sa vystrel ako šíp.„Akože? Streloš? Si to naozaj ty?“ obzeral si ho v svite vychádzajúceho mesiaca. „Čo tu robíš? Odkiaľ ideš? A čo chceš robiť?“ predkladal mu otázky.Domordovaný Streloš sa dvíhal hore a keď sa striasol, odvetil:„Veru som ja Streloš. Ale nemysli si, že by som sa bol poddal, keby som pred sebou nezočil Kádaša. Labanec sa nikdy nepoddá, radšej podstúpi smrť.“„Kuruc je veľkodušnejší, a preto aj lepší a mocnejší,“ odpovedal Kádaš.„Bol by som ťa dobil.“„Bol by som si vedel s tebou rady, držal by som ťa, lebo medzi vašou stranou niet slobodného zväzku. A napokon čo by som mal teraz z tvojej smrti, ak by tebe nezáležalo na živote? Kvôli komu, spytujem sa, kvôli tvojim pánom? Veď vy ste iba nájomníci, no my sme slobodní vojaci,“ vravel hrdo Kádaš.„Dosť!“ zarazil ho namrzený Streloš, „nechajme bokom naše politické stanovisko a pusťme sa radšej do priateľskej reči.“Opustili miesto, kde sa stretli, a ponáhľali sa hore, najprv po lúke, korytom potôčika, potom vždy vyššie pomedzi strmé skaliská. Čím vyššie stúpali, tým ozrutnejšie skaly sa dvíhali nad ich hlavami. Na náprotivnej strane sa až po samý hrad rozprestierala hustá bučina.„Čo ty, človeče, zamýšľaš? Veď ty sa správaš na našom smetisku ako doma! Si labanec a ideš na také miesto, kde sa naša stráž ustavične prechádza.“„Labanec je ver obozretný a prefíkaný, aj keď kuruci sú odhodlanejší a smelší. Môj rozum premôže všetky brány zmužilosti. Len poď za mnou!“Kádaš pokrútil hlavou, ale šiel za Strelošom.Za hustým kríkom lapil Kádaša za ruku a vtiahol ho za sebou do zeme. Dieru, vedúcu do jaskyne, zatisol kameňom.Na náprotivnej strane na hrade svietili fakle; zanedlho sa rozsvietil celý hrad. To už tí dvaja nevideli, lebo zmizli v jaskyni.[1]jutro— stará plošná miera (1600 štvorcových siah).[2]cedidlo(nár.) — veľká kapsa, v ktorej sa voľakedy nosieval syr.[3]labanec(hist.) — cisársky vojak za povstania Thökölyho, Rákócziho a Bocskaya.[4]kuruc(z lat.) — účastník protihabsburských povstaní v 17. storočí a začiatkom 18. storočia.[5]Rákócziovci— pochádzali zo zemplínskej župy, v 17. storočí sa členovia tohto rodu stali sedmohradskými kniežatami. Po G. Bethlenovi (1613 — 1629) zvolili za knieža Juraja I. Rákócziho (1631 — 1648 — narodil sa r. 1593), ktorý pokračoval v politike svojho predchodcu, no nevyrovnal sa mu. Roku 1643 vstúpil do vojenského spolku so Švédmi a Francúzmi a mierom v Linci (16. 12. 1645) prinútil cisára Ferdinanda III., aby uznal šľachtické výsady a náboženskú slobodu. Jeho syn Juraj II. Rákóczi sa pokúsil o samostatnú politiku s Turkami. Neskoršie Turci dosadili za knieža Michala Apaffyho.
Reuss_Grofka-Maria-Betlenova.html.txt
Manželstvo na próbuDážď, ktorý sa zrazu spustil, vohnal inžiniera Ulického a doktora práv Vraniaka do Barošky. Zložili zvrchníky a sadli si k stolíku v obloku. Pokračovali v rozhovore.— Slovom: nehodno ísť do Moulin rouge[1]človeku, ktorý nezbiera peniaze na ulici. Za tisíc-dvetisíc korún vypiješ dve-tri fľašky šampanského a hľadíš na tanečnice, nevediace tancovať, ktorým sú tanečné pohyby len zámienkou, aby mohli dráždiť čiastkami svojho nahého tela. Okrem toho mám nepríjemný dojem, že sedím v spoločnosti lumpov, ľudí neserióznych a už vtedy ma mrzí, že vydávam na daromnosti peniaze, za ktoré by som mohol kúpiť cennejšie veci.Inžinier, neobyčajne atletický chlap, peknej, ako z mramora vytesanej, hladko oholenej, ale tvrdej tváre, hovoril úsečne tónom, ktorým chcel popredku znemožniť akýkoľvek odpor.— Ty si filister. Prečože žiješ na svete? Preto, aby si mal z toho života nejaký pôžitok. Neba-pekla niet, len pre staré baby. Keby bolo, tak sa my doň nedostaneme. V Moulin rouge červené svetlo, zariadenie, hudba, nápoje, krásne ženy, všetko čo najpríjemnejšie účinkuje na moje zmysly. To mi je hodno tie peniaze, čo za to dám, lebo mi ostane po takej zábavke i trvalá rozpomienka, ktorá je omnoho účinnejšia, ako keby som bol videl len krásny obraz, alebo čítal knihu akokoľvek živo napísanú.— Nemáš pravdu. Čo i len na základe obrazu viem si predstaviť, kedy chcem, omnoho krajšie a zmysly väčšmi dráždiace scény, než si ich môžem kúpiť za svoje, čo ako ľahkomyseľne vyhodené peniaze. A aká je to veľká výhoda, že fantázia mi zobrazí všetko bez nepríjemností skutočnosti! Duša vidí takú krásnu tanečnicu, akú chce, ktorá je navyše milá, duchaplná a nie vydieravá hlupáčka, páchnuca cez všetky voňavky potom, čo jej ani zazlievať nemôžeš po namáhavom vyskakovaní s takým dobre živeným telom.— To sú hlúposti, čo hovoríš. Len sa ty najedz, napi a miluj dušou, chytro hladom skapeš. K tomu musíš vziať do ohľadu, že duše vôbec niet. To sú všetko daromné reči. Vykoľ si oči a tvoja duša nevidí; ohluchni a tvoja duša nečuje. To je všetko samá chémia a fyzika. Želám ti dobrú chuť k duševným paštétam a mnoho radosti k duševnému objímaniu krásnych žien.Vraniak sa opovržlivo usmial.— Pozri, Rudo, ako vy inžinieri povrchne rozmýšľate. Chemický proces môže nastúpiť účinkom fyzických síl alebo účinkom jednej zlúčeniny na druhú. Sedím tu a pohybujem sa, alebo sedím ticho, ani neskuknúc. Teda držím sa nejednako, hoci nemôžem povedať, že by sa v chemizme môjho mozgu diala alebo mohla diať mysliteľná nejednaká chemická premena, ktorá by bola príčinou môjho nejednakého chovania. To si môžem vysvetliť len tak, že na ten chemizmus účinkuje ešte nejaká nejednako pracujúca sila, ktorá privodí raz pohyb, raz pokoj, raz cit, raz zasa myslenie a tak ďalej. Tú silu nepoznáme, aká je. Nie je pravdepodobné, že by bola čisto fyzická, lebo ťažko si predstaviť, že by mohla vyvolávať taký nekonečne rozmanitý účinok na tieistéústroje. Musí to byť nejaká sila životná — biologická — a či je to ,duša‘. Pomenovanie ,životná sila‘ je neznáme x, o ktorom práve tak málo vieme ako o duši. Teda nám je jedno, i keď to menujeme duša. Isté je len to, že akési neznáme x tu musí byť.— Ty myslíš, že bez tela sa nenajem a nemôžem milovať len samou predstavou. Dobre. Máš pravdu. Ale predstav si ty, čo sú hodny tvoje paštéty a tvoja krásna žena, keď nemáš dušu, keď nemáš povedomie ani chuť ani krásu? Môžeš jesť, čo žerú prasce a milovať storočnú babu. Na zdravie ti prajem.— Jednako, čo ako vykrúcaš, nevykrútiš. Keby si nevidel skutočne krásnu ženu a nebozkal by si ju, tak si ju nevieš ani predstaviť. A predstava je jednako len bledá tôňa proti skutočnosti.— Isteže. Lenže my sme sa hádali vlastne o tom, či je ten pôžitok, ktorý sme my, proletári, kúpili za dve-tri tisícky, hoden tých peňazí, ktoré sme naň vyhodili. A ja tvrdím, že nie. A teraz, keď sme si vypili, zahrajme si šach, aby si mal príležitosť pomstiť sa za ťažkú porážku, ktorú si utrpel na duchovnom poli.— Bola by pre teba hanba, keby som ťa bol pritisol k stene, veď tvoje remeslo je prekrúcať pravdu.— Ukážem ti, keďže ty si duševnosť nevážiš, že sa ti i na tvojom poli pomstí: nabijem ťa v šachu.Hrali tri partie a všetky prehral Ulický. Navreli mu žily na sluchách, začervenal sa a zaťal zuby. Pováľal na šachovnici ešte stojace figúry tak, že popadali i na podlahu.— Poďme do Reduty na večeru. Ak chceš, dám ti potom revanš.— Nedbám.Zobrali sa a išli do Reduty. Po večeri si zasa zahrali šach. Hrali ešte tri partie a všetky vyhral Ulický, ktorý sa tomu veľmi tešil, neustávajúc robiť zlé vtipy na svojho odporcu.Vraniaka to ani najmenej nemrzelo. Hľadel na Ulického prešibanými očami a smial sa. Vedel, že preto prehral všetky partie, lebo hoci chcel hrať pozorne, v podvedomí mu sedela predstava, že mu nezáleží na tom, aby priateľa i teraz porazil a pokazil mu dobrú vôľu.Bolo po polnoci, keď kráčali Grösslingovou ulicou domov. Bývali v jednom dome.Ulický mal mnoho ženských známostí. Ženy si ho pre mimoriadnu mužskú krásu nadchádzali. Ale to boli voskrz dievčatá voľného života. Dievčatám z takzvaných lepších domov, žijúcim pod rodinným krovom, sa vyhýbal. Ani sa necítil dobre v spoločnosti vážnych dám a dievčat.Vraniak zasa namiesto po baroch a kaviarňach chodil radšej po privátnych domoch a vyhľadával vzdelanú ženskú spoločnosť.Kráčali bez slova tichou ulicou. V prízemí jedného z domov boli dva obloky osvetlené; keď prišli bližšie, videli, že sú i otvorené. Idúc popri nich, pozreli obidvaja mimovoľne do nich. V pekne zariadenej jedálni horel luster, medzi oblokmi a pokrytým stolom stála mladá, v tmavokarmínových hodvábnych spoločenských šatách oblečená dáma a zhovárala sa s mladým človekom v smokingu, majúc obidve ruky položené na jeho pleciach. Obidvaja sa usmievali.— Do hroma, to je pekná persóna! — poznamenal Vraniak.— Ty, a nevšimol si si jej pleť? Či to robilo osvetlenie a či skutočne má takú tvár, ale ja som ešte nevidel takú brunetku. Veď má pleť ako veľmi svetlý pomaranč. Rozhodne trochu nažltkastú. Či to nie je nejaká kreolka alebo miešanina Malajky alebo Číňanky?— Nevšimol som si.Obzreli sa. Boli asi dvadsať krokov od otvoreného obloka.— Pozrime sa ešte, čo je, kto je? — podotkol Ulický.Vrátili sa. Keď boli na desať krokov od obloka, vyhol sa z neho mladý človek, zavrel ho a spustil práve pred nimi záclonu. V druhom ju tiež spúšťala dáma.— No, tak. Je to nezdvorilé panstvo, — zadudral Ulický.— Chvalabohu. Aspoň prekazili naše uličníctvo.— Prečo uličníctvo? Jednoducho sme sa vrátili.— Isteže, ale preto, aby sme boli neslušní.— Kto nechce, aby sa mu v noci dívali do obloka, nech ho neotvára a neosvetľuje.— Možno vetrali a nepočítali s tým, že sa po noci ešte potĺkajú lumpi, špehujúci intimity cudzích domácností.— Tá dáma ma zaujíma. Zvedavý som, čo je, kto je?— Myslím, že to nie je dievča pre teba.— Možno, že je už vydatá. Veď to bol akiste jej muž, čo sa s ním zhovárala.— Sotva. Nerobili dojem manželov.— Prečo nie?— Je to čosi nezvyčajné, aby žena, zhovárajúca sa s mužom, držala ruky na jeho pleciach. Alebo sa s ním milkuje a tak ho chytí okolo krku, alebo nie a tak sa zhovára s ním bez takých zbytočných, nič neznamenajúcich póz. Najmä nie pri otvorených oblokoch, s vedomím, že môžu jej chovanie pokladať za objímanie.— Tak je milenka.— Ešte menej, lebo lásku nekradnú v otvorenom a osvetlenom obloku.— Tak čím je tomu mladému človeku, doparoma?— Sestra, alebo nejaká rodina, ktorá sa nemá čo okúňať za svoju nevinnú dôvernosť pred svetom.Ulickému nedalo to divné počerné dievča pokoj ani na druhý deň. Idúc popred jej byt, vošiel do brány pozrieť na vyvesenú tabuľku, kto býva v prízemí. Našiel meno: Kazimír Golucký, podnikateľ.Okolo štvrtej, idúc domov, stretol sa v Grösslingovej ulici s pekne urastenou dámou neobyčajnej pleti. Išla smerom k Štúrovej ulici. Keď sa minuli, pozreli na seba. Keď sa cudzí ľudia, najmä chlap a žena, podívajú na seba na ulici, majú obyčajne pocit, že jeden druhému imponuje. Iste si nenamýšľajú, že ho druhý pokladá za obyčajného filistra (čo je deväťdesiatdeväť ráz zo sto prípadov). Musí na ňom pobadať čosi zvláštne. Ak si nenamýšľa na svoju krásu (čo každá žena robí), tak na eleganciu alebo aspoň na úhľadné nôžky alebo nové topánky a chlap na múdrosť a vážnosť z neho vyžarujúcu.Blesk pohľadu pôsobil badateľne na oboch, lebo sa Ulický po troch krokoch obrátil a hľadel za dámou, ktorá zastala pred ohromným výkladom bielizne a bokom poškuľovala na Ulického, ktorý sa naraz zobral a šiel tiež k výkladu. Keď bol skoro pri ňom, dáma sa obrátila a, prejdúc na druhú stranu ulice, išla ďalej.Týmto manévrom mu sťažila možnosť nasledovať ju. Ulický postál pred výkladom a potom išiel domov. Páčila sa mu, veľmi sa mu páčila. Najmä keď sa jej líca zaliali červeňou, bolo čosi pôvabné na jej tvári. Teraz mu naraz prišlo na um, na čo sa ponáša jej pleť. Na broskyňu! Videla sa i taká mäkká a hladká. Robil rozličné dobrodružné plány, ale ani jeden nebol uskutočniteľný.Zasa idúc odpoludnia domov, stretol sa s ňou na ulici. Odprevádzal ju dr. Vraniak, s ktorým sa živo a veselo zhovárala.Ulický sa zamračil, skoro sa zabudol pozdraviť priateľovi, tak nepríjemne ho prekvapilo, že ju Vraniak už pozná a čo viac, tak kamarátsky sa s ňou zhovára.Myslel si, keď ju už dva razy stretol okolo štvrtej, že bude v tom čase každý deň niekam chodiť. I striehol na ňu niekoľko dní, ale darmo, viac ju nevidel. Hľadal Vraniaka, aby sa od neho dozvedel o nej niečo bližšie, ale ani jeho nemohol vykutať.Hoci ju nevidel celé dva týždne, nevychodila mu z hlavy.Ulický bol zamestnaný v inžinierskej firme Elston a Vodička.Pán Elston ho vyzval, aby išiel najneskoršie pozajtre na majetok do Hložian nivelovať lúku, ktorú chce jej majiteľ drenážovať.— A koľkodňová robota to môže byť? — pýtal sa mrzuto, že musí odísť do zapadlej dediny.— Ak budete i pri drenážovaní, tak to môže potrvať i niekoľko týždňov, — odvetil Elston, hľadiac naňho ponad okuliare.— Milá práca, sedieť týždne v sprostej dedine, — zabručal Ulický.— Nepáči sa vám to?— No, nie som ňou veľmi oduševnený.— Mali by ste len ísť. Ale ak vonkoncom nechcete, pošlem ta Kramera.— Nedbám, pošlite ho.Odchádzajúc obrátil sa:— A čí je to majetok?— Podnikateľa Kazimíra Goluckého.— Pán šéf, nebudem križovať vaše dispozície. Pôjdem. Kedy? Zajtra?— Ďakujem vám. Môžete ísť aj zajtra. Veď na tom nestratíte.Na druhý deň večer, okolo šiestej, zatočilo sa auto okolo trávnikového kolesa pred vchodom do hložianskeho kaštieľa.Ulický si obzeral rozľahlú poschodovú budovu barokového slohu. Na spodných oblokoch boli ozdobné, polkruhovito vypuklé mreže. Kaštieľ bol udržiavaný v dobrom stave, ohrady všade v poriadku, trávnik, kríky, stromy opatrované.Vošiel do priestranného pitvora, v ktorom boli okrem vešiakov so zrkadlami pri stenách i pekne vyrezávané stolice a stoly v národnom slohu.Prišiel mu naproti sluha v zelenej vlnenej veste s rukávmi a s bielou zásterkou.— Dobrý večer. Hľadám pána Goluckého.— Pána tu niet. Len slečna sú teraz tu.— Tak oznámte ma: inžinier Ulický.Sluha ho zaviedol do dennej izby, veľmi pohodlnej sklepenej miestnosti s oblokmi a sklenenými dvermi, vedúcimi do záhrady.V klubovke, obtiahnutej zeleno a hnedo pásikovaným ripsom, sedela slečna s knihou v ruke. Keď vošiel, vstala, išla mu oproti a podávala mu ruku. Usmievala sa a oči jej svietili veselosťou.— Som inžinier Ulický.— Viem; poznám vás. Som Verona Golucká, čo vy tiež veľmi dobre viete. Však?Ulický sa tiež usmial a bozkal jej ruku.— Vedel som, že ste slečna Golucká, totiž tušil som to. Ale že sa voláte Verona, to som nevedel. Je to milé, že sa voláte Verona.— No, počkajte. Predbežne nevystrieľajte svoj pušný prach. Možno sa chcete umyť, okúpať, preobliecť? Večeriavam o pol deviatej.Zazvonila.— Jurko, zaveďte pána inžiniera do jeho izby.Kráčajúc po dvoch schodoch na poschodie, myslel si Ulický:„Doparoma, to nie je dievča za päť korún. Musím si dať pozor. A ako zaobchodí so mnou, ako so študentom.“Na večeru prišiel niekoľko minút pred pol deviatou. Mal tmavosivé šaty. Na to neprišiel, že by si vzal so sebou čierny večerný úbor, hoci počítal s tým, že sa zíde s dámou.Verona ho čakala v izbe, v ktorej ho privítala. Mala jednoduchú, ale vkusnú, trochu na krku vykrojenú toaletu tmavobelasej farby, ktorá ju veľmi dobre šatila. Robila ju štíhlou, vysokou a jej tmavej pleti dávala znamenitú obrubu. Vždy bola ako dáma, ale v úbore, ktorý mala, v takej miere, že Ulický stratil na niekoľko minút všetku svoju istotu, najmä keď sa zazrel v zrkadle s kravatou, naskrze sa k jeho tmavým šatám nehodiacou, svetlohnedou a s krikľavožltými poltopánkami. Vedel, že Verona, ako ženy vôbec, na prvý pohľad pobadala tieto nemožnosti.— Sadnite si, — ukázala mu na kreslo.Ulický si sadol a obzeral sa po izbe trochu neisto. Nevedel, čo povedať.— Máte tu pekne.— Ulický, vy ste ma chceli poznať. Videla som to na vás, keď sme sa dva razy stretli na Grösslingovej. Ale povedal mi to i váš priateľ doktor Vraniak. Zdali ste sa mi tiež zaujímavý a preto som rada, že Elston poslal k nám vás. Zdáte sa mi človek nevšedný i pre váš vzhľad i pre vaše mnohé ženské známosti. Ľudia, ktorí sa mnoho zaoberajú ženami, sú vždy zaujímaví. Nemyslíte?Ulický sa zapálil ako mladé dievča, nevediac vôbec, ako má brať Veronine slová, či vážne, či ironicky.— Neviem, či sú zaujímaví. Mne sa zdajú zaujímavejšie dámy, ktorých známosť ma má robiť zaujímavým, ako ja sám. Vy, napríklad, ste zvrchovane zaujímavá, iste sto ráz viac ako ja.— Ste zvyknutí, aby sa ľudia hrali na slepú babu, pretvárajúc sa, že sú im neznáme okolnosti, o ktorých vedia v sebe, že sú im veľmi dobre známe.— Máte pravdu. Ale jednako by vás možno prekvapilo, keby som i ja z čista jasna začal hovoriť, čo si o vás myslím a čo vy pravdepodobne tiež predpokladáte o mne a o sebe.— Som zvedavá, či uhádnem vaše myšlienky. Dovolíte, aby som ich vyriekla? — smiala sa Verona.Ulický sa nevoľne usmial a pokrútil hlavou.— Bojím sa vás. Možno by som sa musel okúňať. Radšej vám sám poviem, čo si myslím.— Ako chcete.Sluha vošiel oznámiť, že večera je už hotová.— Až po večeri, dobre?— Ako rozkážete.Vstali a kráčali popri sebe do jedálne. Ulický nesmelo chcel podať Verone ruku.— Nechajte to. Nemá to zmysel, keď sme len sami dvaja. Bolo by to smiešne. Iné by bolo, keby sme boli zamilovaní. Tak by ste ma mohli vziať i okolo pása.— To by som vás mal chytiť okolo pása?— Povedala som, keby sme boli zamilovaní a nie keby ste boli zamilovaný. Veď u vás na to mnoho netreba. Máte v tom veľký výcvik. Nuž ale ja nie som do vás zamilovaná, aspoň predbežne nie.Pri večeri sa zhovárali o mokrej lúke, ktorú treba zdrenážovať. Ulický s prekvapením pozoroval, že Verona je hotová hospodárka a že vlastne ona spravuje dosť veľký otcov majetok.— Čože, skončili ste vari hospodársku akadémiu?— Nie. Ja som vlastne nedoštudovaná filozofka. Keď otec kúpil tento majetok, dala som sa na gazdovanie. Sú to už tri roky a za tri roky sa človek tým kumštom ľahko naučí. Nie je to také ťažké.Ulický chvíľku mlčal, zaoberajúc sa doma vyrobeným ementálom, a potom povedal:— Hm, — čo prezradilo, že rozmýšľal o veciach, ktoré nechcel prezradiť.— Vaše „hm“ znamená, že si myslíte: „Tá osoba je tvrdý oriešok“, — zvolala smejúc sa Verona.Ulický pozrel na ňu s prekvapeným obdivom.— Viete, že je vlastne príšerné obcovať s vami?— Poviem vám teraz i to, čo ste si mysleli, že si ja myslím o vás.— Tak povedzte. Keď uhádnete, priznám sa vám.— Vy ste si mysleli, že ja si myslím o vás, že by bolo dobre si tu trochu poflirtovať. Obidvaja sme mladí, obstojne šumní a príležitosti na trochu lásky je na tejto pustatine dosť a dosť.— To nebolo ťažko uhádnuť. Ste, ako vidím, dáma veľmi inteligentná a duchaplná a iste sa necítite viazaná kadejakými zastaranými mravnými predpismi.— Hahahaha, viem, čo by ste chceli vyzvedieť! Myslíte si, že páni materialisti a najmä pozitivisti načisto odbavili pánaboha a vieru.— Áno. Ako i stĺpy, vieru v svoj prospech udržiavajúce staré železo: panovnícke domy, vzal čert.— Dôveru v istotu najväčšej sviatosti buržujov: v majetok, v peniaze, detto, beztoho, že by sa svet bol prevrátil.— Rodina, manželstvo, cnosť, panenská čistota zostala predbežne už len pre idiotov a kreténov.— Teda: milujme sa frisch, fromm, fröhlich und frei![2]To chcete povedať, však? Lenže, milý Ulický, takto, ako sme vypočítali, myslí a žiada si len veľmi malá čiastka ľudstva a to, na vaše nešťastie, i duchom nevidiaca ďalej od nosa i majetkom slabá. Nie idioti a kreténi sa pridržiavajú viery a cnosti, ako najrozvážnejšia čiastka ľudí. Tak, ako sme vypočítali, myslia práve povrchní páni a dámy, ktorí dnes zjedia všetko, nemysliac na to, že už od zajtra nastúpi dlhý pôst. Dúfam, že som vás neurazila svojimi slovami?— Zdá sa mi, že i mňa počítate medzi tých tak nelichotivo označených pánov?— Myslím, že teraz je to ohľadne vás logická nevyhnutnosť. Poznamenávam, že nedvojzmyselné označenia tých ľudí ste použili vy.Ulický sa trochu zamračil a vypil dúškom pred ním stojaci plný pohár vína.— Povedzte mi, milostivá, boli by ste vy schopná vydať sa za mňa?Verona sa zapálila, čo jej veľmi dobre svedčilo. Trochu rozmýšľala.— Čože, hneváte sa? — pýtal sa inžinier, tváriac sa prekvapene.— Nie, nehnevám sa. Lenže som musela trochu uvážiť, čo vám povedať. Teda: zásadne by som vás nemohla odmietnuť. To viete, ako muž sa mi musíte vidieť. Ste inžinier, máte teda najvyššie vzdelanie. Zdáte sa byť zdravý a trestaný ste azda neboli, čo by bolo ľahko sa dozvedieť. Tak to závisí len od toho, či by sme sa jeden k druhému hodili. Alebo, ako sa to obyčajne hovorí, či by sme sa zamilovali do seba, čo, myslím, v našom prípade nemožno vylučovať.— Aspoň čo sa mňa týka, tvrdím ohľadne vás, že som to už urobil s najväčšou určitosťou a urýchlenosťou.— Ja sa vám tiež nezáväzne — dajte pozor! — nezáväzne priznávam, že sa mi dosiaľ vidíte a keby ste aj ináč zodpovedali mojim predstavám o manželovi, vďačne by som sa odhodlala oblažovať vás po celý život.Ulický túžobne vystrel ruky a zvolal:— Ó, Verona, vy ste anjel!— Nonono, nie tak chytro. Sme len pri teórii. Prosím s praxou počkať.— Urobím vám návrh. Viete čo?Ulický hľadel na dievča s upätým pozorom, nahnúc sa k nemu.Verona len zdanlivo pozerala na jablko, ktoré si obkrajovala.— Čo, pán inžinier?— Viete, čo je to Vorehe?[3]— Myslíte manželstvo predbežne na próbu.— Áno. Ostanem tu možno i dva mesiace, kým neskončím drenážovanie. Sme tu ako sami. Široko-ďaleko niet tu človeka, ktorý by nás mohol vyrušovať. Skúsme to! Bože, aké by to bolo blaho! — zvolal oduševnene.Verona si vložila kúsok jablka do úst a kývla chladnokrvne hlavou:— Dobre, skúsme.Ulický vyskočil a chytil Veroninu ruku a bozkával ju, medzitým zajakavo volal:— Jediná, zlatá, skvostná Veronka moja! Ó, ako ťa milujem!Verona sa dívala naňho s úsmevom a, jediac jablko ďalej, vytiahla mu pomaly svoju ruku z jeho rúk.— Už vám je bozkávania ruky dosť.— Nikdy, nikdy mi nebude dosť vás môcť bozkávať a objímať, — i prikročil k nej s roztvoreným náručím.Verona otrčila oproti nemu obidve ruky a krútila hlavou.— Sadnite si. Nebuďte taký náramný, ako študent. Počkajte, ešte vám poviem podmienky, za akých prijímam váš návrh. Počúvajte! Zhovárať sa môžeme ako manželia. Budeme hovoriť o všetkom, čo sa týka nášho majetku a rozličných prác. Lásku mi môžete vyznávať ako najvybitejší Don Juan[4]alebo Orlando furioso.[5]Môžete si predpísať každý deň, čo chcete jesť. Pravda, ja mám právo dať vám, čo budem mať, pričom sa vám priznám na vaše uspokojenie, že si i ja radšej popapkám niečo lepšie. Ale na dedine sa pridá, že nedostaneme vždy všetko, čo by sme si žiadali. Ohľadne rozkazovania v domácnosti si vyžadujem všetky práva tak v dome, ako v hospodárstve, keďže sa vy nerozumiete do ničoho. No, a posledný bod je, že všetky s láskou spojené manipulácie, ako je bozkávanie, objímanie, sú úplne vylúčené a to natoľko, že i nejaký pokus alebo najmenšie zákerníctvo v tomto ohľade sa tresce prerušením našej dohody a vaším bezodkladným odcestovaním odtiaľto a hoci len pešo a hoci by to bolo i o polnoci. Naproti tomu vám sľubujem, že ak si budete vedieť za ten čas, kým budete tu, získať moju náklonnosť, vydám sa za vás, ak si to budete tiež žiadať. Pristanete?Ulický vzdychol.— Prijímam vaše podmienky. Želal by som si len, aby ste ten ostatný, ukrutný bod aspoň trochu zmiernili. Povedzme, že vyfasujem denne aspoň sto-stopäťdesiat bozkov. Prísne zadržím počet, na čestné slovo. Čože je to, sto bozkov, to sa veľmi chytro odbozkáva.Verona sa smiala:— Iste s vaším tréningom v tomto ohľade. Nie. O tom nemôže byť ani reči! Jediné, čo vám môžem privoliť, je, že mi môžete ráno a večer bozkať ruku. Nedbám, ak budete chcieť, tak i na poludnie.— Nemohli by sme to zjednodušiť?— Ako?— Namiesto dvoch bozkov ruky len jediný bozk na pery? Je to spojené s menšou prácou.Verona s úsmevom pokrútila hlavou.— Vaše pozmeňovacie návrhy sa odmietajú. Nesmiete si hľadieť prácu poľahčiť. Prijmete, alebo neprijmete moje podmienky?— Otázka: keď prijmem, tak sú hneď v platnosti?— Áno.— Tak prijmem. Tu je moja ruka.Verona mu podala svoju mäkkú, hladkú ruku. Bozkal ju.— Tak, milý mužíček, zajtra sa pustíme do roboty. Koľko ľudí potrebuješ na nivelovanie?— Dušinka, Veronka zlatá, drahá, nie zajtra, hneď dnes sa pustím do toho, aby som ti dokázal, ako nekonečne ťa mám rád, ako dni a noci len vzdychám a túžim za tebou.— Myslím, že ti traja chlapi postačia?Ulický chytro prisvedčil:— Traja postačia. Vieš, že od prvej chvíle, čo som ťa videl v osvetlenom obloku v noci, nevyšla si mi z hlavy? Čo je len v tvojich očiach také vábne, také nežné, čo ma tak očarilo?— Rozkážem, aby boli pohotove. Musíme hľadieť, aby sme s robotou napredovali, lebo sa otecko bude mrzieť, ak uvidí, že nerobíme nič, len sa zabávame.— Urobím všetko, aby som si získal tvoju spokojnosť. Budem pracovať ako otrok, vo dne i v noci, len ma vypočuj a uľútosti sa nado mnou. Neviem ti povedať, ako trpím pre teba.— Keď nevieš, prečo sa nadarmo ustávaš?Ulický prekrúcal oči a vzdychal.— Ty si z mojej lásky robíš len posmech. Ako si ťa získam?— Vieš čo? Máme tu obstojnú knižnicu. Vyhľadaj z nej niektoré láskou prekypujúce diela a predčituj mi z nich. Alebo nauč sa niektoré odseky a tie mi recituj s primeraným prízvukom. Čo rozprávaš, to zdá sa byť už veľmi obdraté.— Tak ťa nepohne opisovanie môjho utrpenia a mojich vrelých citov?— Ba áno — na zívanie.— A čo mám robiť, aby si ma mala rada?— Božemôj, taký vybitý majster v láske, ako si ty, sa chce učiť od takého zeleného začiatočníka, ako som ja. Myslím, že svojím správaním, svojou starostlivosťou o moje blaho, svojím vycítením mojich žiadostí omnoho skôr prídeš na zelenú ratolesť.— Tak povedz mi, ako sa mám správať, čo si žiadaš odo mňa?— To je jednoduché a máš to na dlani. Niveluj, drenážuj statočne a čím najobratnejšie našu lúku. Hahaha!— Tak moja láska má nivelovať mokrú lúku! Inakšie som si to predstavoval!— Áno, ty by si hneď začal s bozkami. Viem. Turek z lásky vykopal stometrovú studňu v skale trenčianskeho zámku. O koľko ľahšie je nivelovanie, ktoré k tomu i poriadne zaplatíme, lebo páni Elston a Vodička nie sú lacní.— Verona, nemáš pochop, ako trpím.— Povedz mi, či by to nebol posmech, keby som i ja pod vplyvom tvojich tirád začala vzdychať, oči prekrúcať — bez lásky? Mám ju predstierať, keď ju necítim? Viem z románov o láske na prvý pohľad. Ale je isté, že väčšina lások sa vyvíja pomaly, vzájomným poznaním a ocenením. Prečo chceš, aby som sa razom zamilovala do teba, keď si to nemôžem rozkázať? Predbežne sa mi páčiš, ale ešte naskrze neviem, prečo by som ťa už mala milovať.— Veronka, tvoja výchova je pochybená a nedostatočná. Ty pravdepodobne nemáš ani zdanie, akú slasť vzbudí v človeku bozk, a to ten prvý, nám milého človeka. Ja by som vďačne prevzal bezplatne na seba úlohu voviesť ťa do tejto abecedy lásky a pritom by som i niveloval i drenážoval, že by sa mi kečka parila.— Ty si šľachetná duša, — usmiala sa Verona. — Sľubujem ti, že len čo pocítim prvé príznaky vzbudzujúcej sa lásky, oznámim ti to a budem ťa prosiť o prvú lekciu v ars amandi, v umení lásky. Dobre?Hľadela naňho tak milo, že Ulický, vzdychajúc, chytil si hlavu dlaňami a rečnil sebe samému:— Je to strašné, čo ja vytrpím. Neviem, ako dlho to vydržím!— Pôjdeme spať, môj milý. Zajtra treba včas vstávať. Dobrú noc, milý mužíček, — i pohladila mu ruky na hlave.Ulický schytil jej ruku, bozkával ju a pritláčal si ju k tvári.— Ty zlatá ručička, kedy len budeš moja?Ráno o siedmej Verona už rozkazovala po dvore. Mala oblečené čižmičky, bričesky a dlhý, po kolená siahajúci kabát do drieku. Poslala k Ulickému sluhu opýtať sa, či chce ísť koňmo, či vozmo na lúky, ktoré sú asi tri kilometre od dvora.Ulický vyzrel von oblokom a uvidiac Veronu v jazdeckom úbore odkázal, že i on pôjde na koni. Myslel si: „Aspoň to mám z vojny, že som sa naučil obsedieť na koni.“Bolo krásne letné ráno, bola radosť preháňať sa po poliach a lúkach. Pravda tomu, kto bol primerane odetý. Ulický nemal jazdecký úbor a hore-dolu na ňom sa šmýkajúce pantalóny mu chytro poodierali kožu na všetkých miestach, ktoré sa stýkali či so sedlom či s koňom. A on nebol ani prvotriedny jazdec a tak po sedem-osem kilometrovej jazde (Verona obišla s ním celý majetok) ho nadchádzali všelijaké myšlienky. Sprvu bol so svojou milou ženičkou veľmi spokojný, nespúšťal oči z jej pekne urastenej postavy; pomaly sa mu akosi nechceli myšlienky hrnúť a na všetky Veronine poznámky a vývody odpovedal zväčša len jednoslabične.— Čože ti je, Rudolf, že robíš takú utrápenú tvár? Nevidí sa ti niečo? — pýtala sa ho s veľkou starostlivosťou.Ulický na lúke zliezol, mysliac, že to už ďalej nevydrží, údajne aby si popravil sedlo. Vzdychol a rozhodol sa, že pôjde radšej peši, hoci mu i chôdza zapríčiňovala veľké nepríjemnosti.— Lúka sa mi veľmi nepozdáva. Veď je to samý močiar.Pritom si, koňom krytý, macal boľavé miesto.— Len si vysadni na koňa, obídeme ju. Myslím, že má dostatočný spád k rieke, len treba vodu spustiť do nej. Pešo je to kus obchádzať a po lúke môžeme krásne galopovať. Poď, drahý, poď, — vábila ho pekná siréna.Čo mal robiť? Zaťal zuby a kľajúc vyšvihol sa zasa na to mučidlo. Keby aspoň konisko nebolo vyčíňalo kadejaké fígle, ale ešte sa spínalo a stavalo na zadné nohy, potvora akási. Ulickému sa pri tom naťahovaní a natriasaní zdalo, že sedí na kotlíku so žeravým uhlím.Keď vyšli z domu, hľadel s najväčšou úľubou na Veronu; teraz si myslel, že ju všetci zlí sem doniesli. Veď príde o zdravie pri tej osobe.Mrmlal si:„Niečo rozumné s ňou počať nemôžem. Ukazuje mi straku na kole a zato zderiem celú kožu zo seba. Hvízdam na všetko!“Napokon, keď mu poukazovala, o čo ide, nechala ho samého s pomocníkmi a odcválala domov, poznamenajúc, že ho o jednej čaká na obed.Pri odchode bola veľmi milá, závidela mu, že môže byť celý deň na zdravom povetrí a ona musí v izbe sedieť, knihy viesť a starať sa o domácnosť.— Pá, milý mužíček, do videnia! — pritom pozrela naňho tak ľúbezne, a ako sa mu zdalo, mnohosľubne, že jej odpustil i jazdu.Na chvíľu. Lebo už začalo slnce dosť dobre pripekať a hoci bol na lúke kde-tu strom, nemohol pod ním vysedávať, keďže ho práca nútila byť na miestach, kde nebolo ani za máčny máčik tône. Keď si pomyslel, že v najväčšom úpeku môže alebo pešo domov špacírovať, alebo jazdiť a za to má právo jej večer ruku bozkať, zaškrípal zubami. Veď keby si aspoň nerobila posmech z neho! Ale musí tu drhnúť ako ťava na Sahare a nakoniec sa mu vysmeje. Vystane to od nej; zdá sa byť osoba rafinovaná.Na obed prišiel pešo domov, upotený, opálený, s červeným, lieniacim sa nosom. Verona ho videla prichádzať i vybehla mu oproti. Spozorovala, aká nezvyklá je jeho chôdza, a preto sa ho ani nepýtala, prečo neprišiel na koni.— No, ako sa ti pracovalo? Myslím, že to musí byť veľmi milá práca, — privítala ho s úsmevom.Ulický pozrel na ňu vyčítavo a usmial sa kyslo.— Milá, najmä blízko močiarov, kde človeka komáre obveseľujú. Musím byť pekný. Celá tvár a ruky sú mi samá hrča.Verona ho lepšie obzrela, pristúpiac k nemu tak blízko, že sa ho dotkla. Ulický vydýchol rozšírenými nozdrami ako bujný kôň.— No, nie je to také strašné, — i prešla mu hladkou dlaňou po tvári, — na to privykneš.Keby ju bol mohol chytiť okolo drieku a privinúť ju k sebe, bol by vďačne pretrpel i väčšie trýzenie, ale takto sa len rozľútil. Vybehol do svojej izby a pozrúc sa do zrkadla, zaklial. Bol hotová maškara. Golier mal prepotený a pohúžvaný, tvár posiatu opuchlinami.— A toto má byť moja zábavka cez celé leto? Veru pekne!Oriadil sa a išiel na obed, ktorý bol veľmi chutný. Ale omnoho chutnejšia bola Verona, ktorá ho zabávala rozličnými, veľmi vtipne podanými príhodami zo svojho gazdovského života.Pri čiernej káve sedela tak blízko pri jeho kresle, že mohla položiť svoju skoro po plece holú ruku na operadlo jeho fotela. I urobila to.Ulický žiadostivo hľadel na ňu: bola okrúhla, hladká a pevná.Povedal trochu zachrípnuto:— Verona, mala by si mi dovoliť aspoň to, že by som ti smel ruku i viac ráz bozkať, ako dva razy.Kývla mu milo, s úsmevom.— Keď chceš, môžeš, — i podala mu ruku.Ulický ju chytil do oboch rúk a bozkával ju: sprvu len pršteky, ale hneď prišiel na rameno, ktoré uspel, kým ho neodtiahla, tak vybozkávať, že ostali na ňom stopy.— Ohohó, tak sme sa nezjednali! — volala, zapáliac sa. — Tebe, ozaj, len malý prst podať a vezmeš si celú ruku!— Dovoľ, využijem len svoje právo.— No, nechcem sa s tebou škriepiť.Vypil kávu a skočil na nohy.— Ale pôjdem…Cítil sa taký rozčúlený, že by bol mohol urobiť nejakú fatálnu hlúposť, čo bolo s Veronou nebezpečné. Aspoň si tak myslel.Na večeru sa zasa preobliekol. Verona však mala len obyčajné domáce šaty. Nechcela ho svojimi toaletami privádzať do rozpakov, keďže on nemal so sebou primeraný úbor. Len to zbadal, že mala odev, ktorý jej kryl úplne i krk i ramená až po samé ruky.Myslel si: „Zabezpečila sa proti mojim útokom.“Ináč bola veľmi milá a prekárala ho všelijako ich manželským pomerom.Zhovárali sa o svojich rodinách. Verona mala ešte brata, juristu, ktorý sa krátky čas priatelil s dr. Vraniakom. Volal sa Marián. Otec pochádza z Poľska a Marián sa narodil v Tarnowe a bol už tiež doktor. Zavše príde i on v sobotu do Hložian a obyčajne dovedie i nejakých priateľov. Doktor Vraniak už tiež bol raz u nich. Je to veľmi príjemný človek, obratného jazyka.Ulický sa mimovoľne mračil, keď počúval chváliť Vraniaka. Začal ho nenávidieť.Na Veronine otázky rozpovedal, že jeho otec je učiteľ na meštianskej škole a že ich je osem detí.Verona podotkla, že dnes ľudia nechcú mať mnoho detí, bojac sa neistej budúcnosti.— Nie div, — mienil Ulický. — Kto prežil vojnu, hoci len doma, tomu odišla vôľa, aby prišiel do položenia, v ktorom boli naši rodičia, keď sme boli na bojisku. Iste si mnohý pomyslel, že by radšej nebol mal syna, ktorého musel posielať na jatku, kvôli bohvieakým záujmom.Verona mu prisvedčila hlavou a riekla s trochu záhadným úsmevom:— Tiež stojím na stanovisku bezdetného manželstva. My sme už tu, my sa musíme životom nejako pretrápiť. Ale čo bude s našimi potomkami, to je omnoho tvrdší oriešok; odhliadnuc od kadejakých politických a sociálnych otrasov, hrozia nám i technické a chemické vynálezy. Roztrieštením atómu môžu vzbudiť takú silu, ktorá i našu planétu môže rozmetať na kusy. Naše úbohé detičky! Radšej nič, ako žiť v stálom strachu, že sa môžu rozletieť po všehomíre sťa meteóry!Ulický urobil podivnú grimasu a mienil, že jedno-dvoje-pätoro tých papekov by bol náchylný riskovať.— To sa nám bude ťažko dohodnúť, — smiala sa Verona.Dva dni sa minuli bez nejakej zvláštnej príhody.Každý končil svoju prácu. Ohľadne lásky nerobil Ulický nijaké pokroky. Bozkal Verone dva-tri razy ruku a hľadel na ňu túžobne, ako kúsok pokrmu žobrajúci psík. Zaľúbené reči prestal hovoriť, keďže Verona obracala všetko len na žart.Vo štvrtok prišla pani Golucká pozrieť, čo robia. Je to dáma ešte šumná, moletná, vysoká. Obyčajným hlasom nemohla hovoriť, preto alebo kričala, alebo šepkala, že bolo treba, rukou pricloniac ucho, nachyľovať sa k nej.Vošla do pitvora a hoci už bola čeľaď okolo nej, kričala ako na salaši:— Veron, Veron! Kde si, čo si ma nečakala?Slúžky sa rozbehli po slečnu. Bola v záhrade naproti Ulickému, vidiac ho zďaleka prichádzať.— Už idú slečna s pánom inžinierom, — pribehla Žofka.Hlas panej Goluckej bolo dobre počuť až do záhrady:— Veron, kde sa tlčieš s tým inžinierom! Ktovie, aký je to človek! Dnes ani svojmu never, nieto cudziemu.Verona pribehla a hodila sa matke na prsia, bozkávajúc ju, aby ju umlčala.— Preboha, nekrič tak, ide za mnou, všetko počuje.Ulický vošiel cez dennú izbu do pitvora.— Ruky bozkávam.Golucká ho obzrela a šepkala Verone:— No, to je on? Veru je hodný, hodný. Len či je taký súci.— Dobrý večer, pán inžinier. Ja som Golucká, — skríkla naňho, že sa strhol.Vošli do izby.— Mama, my sme s pánom inžinierom uzavreli manželstvo na próbu.— Prepánajána! — skríkla Golucká a zdvihla ruky k povale. — Ktože to kedy slýchal? Ty nehanblivica naničhodná, fuj, fuj! Otec ťa zabije. Manželstvo — kto to len kedy počul? Dievča z dobrého domu, takto sa zahodiť!— Ale, mama, veď ste i vy s otcom uzavreli manželstvo.— Manželstvo, pravdaže manželstvo, ale aké manželstvo! My sme sa zosobášili, ako prikázal pánboh a cirkev svätá. Ale na próbu! Čože to zmýšľate? Pán inžinier, keď tento pochábéľ nemá rozum, mali ste ho vy mať. Takto, bez nášho vedomia! Budeš mať dieťa a nechá ťa. To je isté, to je najprvšie. A tá hanba! To ste ani pri kňazovi neboli?— Milosťpani, ja si Veronku vďačne hneď vezmem, hoc i pred biskupom, len mi ju dajte.— Veru verím, veru verím. Také dievča! Pekná je, urastená ani svieca a Hložany tiež nie sú na zahodenie. Len čo nás to stálo, čo sme ju dali vyučiť!— Mama, nože prestaň s takými daromnými rečami. Naše manželstvo nie je hanba. To my len tak spolu žijeme na próbu, no — bez detí, aby si vedela — no… My sa len zhovárame a jedávame spolu ako manželia, a to je všetko.— Nuž, ty blázon, akéže je to manželstvo? Veď v manželstve je hlavná vec, aby sa deti rodili.— To ja tiež hovorím, — skočil jej do reči Ulický, — ale Veronka o tom nechce ani počuť. Že vraj deťom nebude dobre na svete.Golucká dupla.— Ja to nedovolím! To je všetko pokúšanie pánaboha. Zo žartu sa to začne, a naozaj sa to končí. Nehraj sa s ohňom. Poviem to otcovi a Mariánovi. Čo dostanete, to bude vaše.— Ale, mama, majže už rozum. Ja s pánom inžinierom nemám nič do činenia. Nesmie sa ma ani dotknúť. Najviac ak ruku bozkať. My sme sa len uzhovorili, že ak sa budeme jeden druhému vidieť, že sa môžeme zobrať. A do tých čias, kým bude tu, budeme tak spolu hovoriť a tak sa chovať ako muž a žena, aby sme vedeli, či sa spolu znesieme.— Nedovolím, nedovolím, nedovolím! Viem, ako to býva na svete. Naskutku prestaňte s takými hlúposťami. Lebo ak nie, tak jedno alebo druhé pôjde odtiaľto!— Milostivá pani, skutočne sa rozčuľujete bez príčiny. Slečna Verona nie je malé dieťa, ona vie veľmi dobre, čo robí. Keby sme nemali toto takzvané manželstvo na próbu, ktoré je všetkým iným, len nie manželstvom, mohol by som si omnoho viac dovoliť. Takto zaobchádza so mnou nakrátko, ako by so slobodným mladým človekom iste nezaobchádzala. Nesmiem sa jej ani dotknúť podľa nášho kontraktu, ona mi však môže nadať a povedať svoju mienku ako desaťročnému manželovi. Nuž to mám z toho. A k tomu všetkému musím robiť dobrú tvár, ak nechcem stratiť nádej, že pôjde za mňa.— Tak je to teda? Je to pravda, Veron?— Nuž, nie je to celkom také strašné, ako rozpráva môj muž. Ešte som mu dosiaľ ani raz nenadala.— Ale môžeš, ak chceš. Len by som ti dal na to najmenšiu príčinu.— To je dobre vedieť. Ale veľké parády tiež nerobím s ním. Ako s mužom. Načože je?— Nuž, toto je tiež dobre vedieť, — poznamenal Ulický.— To si mohol dávno vedieť, keby si sa bol opýtal, — odsekla mu Verona ostro.— To som sa do pekného klepca dostal, — durdil sa Ulický.Verona opovržlivo vyšpúlila ústa a, obrátiac sa k nemu bokom, odvrkla mu pichľavo:— Otvorené sú na ňom dvere, možno odísť, kedy sa vám páči.— No, teraz už vidím, ako to myslíte. Hej, toto je to naozajstné manželstvo. Tak, tak, tak, — prisviedčala Golucká, hlboko kývajúc hlavou. — No, tak je všetko v poriadku. Teraz už nemám nič proti tomu.Verona a Ulický pozreli na seba a hlasno sa rozosmiali.V nasledujúci deň išla i Golucká i Verona s Ulickým na lúky. Vybrali sa na celý deň a vzali so sebou potrebné veci na prichystanie obeda a olovrantu. Verona s Ulickým, ktorý už dostal bričesky, šli koňmo, Golucká na vozíku s jedivom.Na lúkach bolo roztratené niekoľko skupín listnatých stromov. V jednej sa utáborili.Ulický už dávno narábal so svojimi inštrumentami a Verona mu statočne zavadzala, keď prišla Golucká.Po zložení a usporiadaní pokrmov a nápojov bola jej prvá vec pozrieť na Ulického prácu. Pýtala sa tam potĺkajúcich sa sluhov, čo to vlastne pán inžinier za desať dní vykonali a oni opovržlivo ukázali na niekoľko kolíkov, povbíjaných do lúky. To je celá jeho robota.— Nuž to robili celých desať dní, — zalomila rukami, — s troma chlapmi! Prepánajána, veď ten človek kradne drahé peniaze!Golucká sa ponáhľala k Ulickému, aby mu za horúca mohla povedať svoju mienku. Zďaleka kričala naňho:— Pán inžinier, pán inžinier, nuž čože vy tu robíte, keď ste za toľký čas, s toľkým svetom len niekoľko kolíkov vbili do zeme! Veď tak nebudete nikdy hotový! Veď kto to len poplatí!Ulický pozrel na Veronu a obidvaja sa zasmiali.— Mama si myslí, že tvoja robota je len vbíjanie kolíkov do zeme.— Milosťpani, myslíte, že celá moja robota je len vbíjanie kolíkov do zeme? Veď som ani len to ja neurobil.— Nuž mne povedala moja priateľka Rosinská, a oni majú ešte väčší majetok, ako je náš, že vlastne celý fígeľ je vykolíkovať, kadiaľ majú ísť kanály.— Pravda, to je celý kumšt a práve to sa musí vymerať.— Prepánajána, veď to i slepý vidí, kadiaľ má ísť kanál. Pravdaže dolu vŕškom, hore vrchom voda nepotečie. A či hej?— Nie, — odvetil Ulický.— Tak čo tu veľké meranie? Ale to sú všetko dnes len takí ludigroši. Môj tatuš si sám drenážoval lúku, a krásne!! Také kanály porobili, ako linonárom.— Pravda, bola to lúka, že by ju dlaňou prikryl.— Lúka ako dlaň, lúka ako dlaň! — skríkla urazene milostivá. — Čo si vy myslíte, kto bol môj tatuš?— Ešte som si na tom hlavu nelámal, — odvrkol Ulický s jedovatým posmechom, držiac nedbalo cigaretu v zuboch.Verona, ktorá dosiaľ s úsmevom počúvala škriepku, pokladala za výhodné zakročiť.— Mama, poďže, pozrieme, či je s merindou všetko v poriadku, — i ťahala ju za ruku k stromom.Golucká nevoľne išla, stále sa obracajúc a výkrikujúc na Ulického:— Môj tatuš bol pán. Na lúke bolo v dobrý rok i tridsať vozov sena. Dnešní mladí ľudia nedajú nikomu úctu. To len za dievčatmi a za peniazmi behať.Ulický si pomyslel: „Do pekného saka by som sa dostal s takou testinou. Veď tá má hubu ako vráta. A človek by ani nemyslel, keď na ňu pozrie, že je to taká ježibaba. Ešte by bola dosť obstojná.“— Mamička, veď ty ideš do toho môjho muža ani do repy. Ty mi ho odoženieš, — smiala sa Verona.— Musíme ho vyprobovať. Nech skúsi, čo je testiná, aby potom pre každé úprimné slovo nevešal nos, alebo nebehal po hostincoch, čo je najobyčajnejšia výhovorka chlapov.Prichystali dobrý a veľmi rozmanitý obed, ktorý Ulickému rozohnal zlú vôľu. Po obede začala Verona rozprávať o slovenskej literatúre, mysliac, že sa matka do toho rozhovoru miešať nebude. Mienila, že je divné, že dosiaľ v poprevratovej literatúre nevyšlo dielo, ktoré by hlbšie zaoralo do slovenského života. Sú to všetko len zábavné veci, bez akejkoľvek konštruktívnosti.— A čo je v slovenskom živote konštruktívne? Spisovateľ nemôže opisovať niečo, čo nezažil, neskúsil. Nemôže sa zaoberať otázkami, ktoré sú u nás vôbec nie na tapete.Pani Golucká pokyvovala hlavou, vyžúvajúc cukrovinku.— Slovenskí spisovatelia by mali písať také veci, ako som čítala od istej Poľky. To bolo krásne! Čo som sa naplakala, keď si chúďatko, domáca slečna, nesmela ani slušné šaty obliecť, keď prišiel jej milý. Veru ani v Živom biči, čo je vraj najkrajší slovenský román, niet nič také pekné. Ale vy vlastne ani neviete, čo je pekné. Vy len všade hľadáte sprostú politiku a boľševizmus.— Každý najradšej o tom číta, čo ho zaujíma, — podotkol Ulický, šibajúc si trávou po stehne.— Vy si myslíte, že ja hľadám v románoch len samé klebety a vy neviem aké múdrosti.Golucká dvíhala opovržlivo ruku a urobila posmešnú grimasu.— Ale, milý pán zať, keď ste už s tou mojou dcérou zosobášený, už vás len tak musím volať, všetci máme svoj rozum a otázka je, ktorý je viac hoden.— Iste ráčite myslieť, že môj je akiste z tých lacnejších? — zasmial sa Ulický.Verona vstala.— Poďme sa trochu prejsť. Ešte sa povadíte.— Bohzachovaj! — kričala Golucká. — O tom ani reči. Nuž ja len to myslím, milý pán zať, že je každému košeľa bližšia ako kabát.— A vy ráčite svoj rozum vyššie ceniť, ako môj. Ja tiež.— Ako to myslíte? — pýtala sa Golucká ostro.— Nuž tak, že je váš rozum omnoho viac hoden, ako môj.— No, veď tak! — podotkla Golucká hrozivo. — A teraz pre mňa utekajte, kde chcete. Ja si trochu zdriemnem.Verona s Ulickým išli k najbližšej, obďaleč stojacej skupine stromov.— Počuješ, Verona, s tou vašou mamou je dosť ťažko vyjsť. Veď tá každú príležitosť použije, aby zapárala do mňa. To mi bude „takto“ dosť ťažko vydržať.— Čo rozumieš pod tým „takto“?— No, takto na sucho. Mala by si mi tu i tu uštedriť čo len jeden božtek. Ono by ma to posilnilo do boja.Verona si hrýzla pery, ako človek, mysliaci na možnosť bozkávania.Príležitosť na to bola vhodná. Boli medzi košatými stromami na malej čistinke, ktorou prebzikovali drobné jašteričky.— Rudo, majže rozum. Je úplne vylúčené, aby sme sa bozkali len raz. Po raze budeš chcieť desať — sto ráz. A napokon ani ja nie som z dreva. Maj charakter a počkaj, kým príde tomu čas…Ulický sa obzrel a hodil sa pred Veronou na kolená a objal jej nohy.— Verona moja, nevieš, ako ťa milujem. Pozri, veď nám nič nestojí v ceste, aby sme boli svoji. Ako ja mám žiť v úzkom styku s takou prekrásnou ženou, ako si ty, trpieť kadejaké ústrky bez toho, aby som svojej láske mohol dať výraz i skutkami. Všetky žily hrajú vo mne za tebou a ja sa ťa mám zriekať, neviem ako dlho, pre daromnú kapricu! Nemuč ma!Verona hľadela na Ulického dohora obrátenú tvár. Zdala sa jej ako fotografia, vzatá podľa zákonov „novej vecnosti“.[6]Zdala sa jej nepekne spotvorená, ústa mala nechutne rozšírené, z očí jej sálala taká neskrotená vášeň, že sa jej zľakla. Keby ju nebol s takou chtivosťou napadol, bola by ho možno bozkala, teraz jej prešla všetka vôľa od neho.Vyslobodila si nohy z jeho rúk.— Nie, milý priateľ, takýmto spôsobom ma nedostaneš, — i kráčala skoro behom na voľnú lúku.Ulický vstal a hľadel zúrivo za dievčaťom. Myslel, že si robí z neho len posmech. Stará veštica ho sekíruje, mladá sa chová ako ľadová panna. Nedá robiť zo seba blázna. Povie jej doprosta, bez okolkov, že sa zrieka nerozvážneho pokusu s manželstvom.Trpel len ústrky bez akejkoľvek odmeny; to sa mu nevypláca. Dobehol ju na lúke.— Verona, ty sa iste hneváš na mňa?— Trochu. Mužné tvoje pokračovanie iste nie je.— Uznám. A uznám i to, že celý náš pokus s manželstvom na próbu — bez lásky — je nezmysel. Zriekam sa ho.Verona sa trochu zapálila, odvetila však s nútenou chladnosťou:— Ako sa vám ľúbi, pán inžinier. Budeme si teda celkom cudzí.— Tak som to nemyslel. Budeme sa priateľsky stýkať a ja si podržím právo riadnym spôsobom vám dvoriť.— Dobre. Pravda, ja môžem vaše dvorenie prijať, alebo vám môžem i naraz povedať, že mi nie je žiadúcne.— Hm, to je tiež pravda. Len to je podivné, že ako s manželom sa chcete so mnou stýkať a ako cudzincovi mi nedovolíte ani vám dvoriť.— Ľahké rozlúštenie: chovajte sa ako manžel tak, ako sa chová dobre vychovaný cudzinec, zachovajte všetky predpisy dobrého spôsobu a možno si ma získate.Ulický zvolal:— No to hej: komédiu hrať!— Zíde sa vždy hrať to, čo rozumiete pod komédiou, i v manželstve.Potom vykračovali mlčky k táborisku. Verona vytiahla román a Ulický išiel nivelovať.Keď jazdili podvečer domov, po rozhovore o tom, ako pokračuje s prácou, Ulický sa zrazu obrátil k Verone.— Počujte ma, Verona. Ja som si celú vec ešte raz rozmyslel. Urobil som hlúposť. Skutočne som sa nechoval k vám ako gentleman. Odpusťte mi to. Skúste ešte raz so mnou: zostaňme len pri tom manželstve. Myslím, že budete so mnou spokojná. Nepovedali ste mame nič o našej roztržke?— Nie, lebo som sa hanbila za vás.— Tak čo poviete na moju žiadosť?Verona vytiahla obrvy dohora.— Teraz pristanem, ale len tento jeden raz.Na druhý deň ráno odišla Golucká autom do Bratislavy.Keď sa pri obede zišli, Ulický sa Verone obradne poklonil a bozkal jej s prepiatou úctivosťou ruku.Verona sa ľahučko usmiala a pohla skoro nebadateľne plecom.— Nech sa ľúbi, sadni si. Ľutujem, že dnes budeme mať slabý obed. Náš mäsiar ochorel a nedostať nijaké mäso.Ulický si myslel, že ešte i toto k tomu. Ale si umienil, že neukáže, že ho to mrzí. Cez celý obed sedel vypäto a jedol, akoby jeho partnerka bola aspoň arcikňažná: každé jeho druhé slovo bolo: „Ako rozkážeš, prosím“ a podobný zdvorilostný obsah prázdnych rečí.Verona veľmi dobre videla, že Ulický jej chce dokázať, aká je jej požiadavka nezmyselná, aby sa, „súc manželmi“, chovali ako cudzí, a preto prepína zdvorilosť. Nesadla mu na lep a neurobila na jeho správanie ani najmenšiu poznámku a zachádzala s ním tak, ako keby medzi nimi nebola bývala nijaká roztržka.— Nerád zaprážané polievky? — pýtala sa ho.— Ale áno, zjem hocičo. Veď pri jedení hrá spoločnosť väčšiu úlohu, ako samé jedlo, — klaňal sa jej.— No, to ma teší, lebo toto naše stravovanie potrvá takýmto spôsobom niekoľko dní. Mäsiar, vraj, dosť vážne ochorel.— Prosím, neráč si z toho robiť nič. Mne je naozaj jedno, čo pojem.— Myslím, viac hľadíš na dobré zachádzanie. Si veľmi milý.— Prosím ťa. Kvôli tebe by som priniesol i väčšiu obeť.Pritom si myslel, že ešte len toto chýbalo a tento jeho cit sa zračil pre Veronu, ani keby bol tam vypísaný na jeho zaťatých perách. Bola by ho najradšej sotila do chrbta. Aby jej nekazil dobrú vôľu, vstala včaššie od stola ako obyčajne.— Odpusť, milý priateľ, že ťa tak včas opúšťam, ale mám neodkladnú povinnosť.Jej neodkladná povinnosť bola písať bratovi, aby v sobotu určite prišiel s niekým, lebo že jej je ukrutne dlho samej.Po večeri zaviedla Ulického do izby, v ktorej bolo i rádio i gramofón. Keďže jej afektovane zdvorilé chovanie Ulického šlo na nervy, spýtala sa ho, či by si radšej nezatancoval pri gramofóne.Ulický pristal a pri jazzbande sa im dosť dobre minul čas, hoci Ulický svojou strojenosťou kazil Verone dobrú vôľu. Hnevalo ju i to, že rozhovor krátkymi odpoveďami priamo znemožňoval.— Rudo, môžem povedať, že si dnes zvláštne naladený, — vybuchlo nakoniec z dievčaťa.— Ale, prosím ťa, milá Veronka, chovám sa, ako si rozkázala, odmerane a vážne, — rečnil a špúlil pritom i ústa.— A také má byť tvoje správanie do konca? Tým sa mi chceš zvidieť?— Zaiste, lebo vykonávam tvoju vôľu.Verona si zapálila cigaretu a sadla si k rádiu, s ktorým sa bavila, akoby Ulický ani v izbe nebol. Zachytila z Drážďan filharmonický koncert; počúvala ho s veľkým pôžitkom, kým ju pri pianissime[7]nevyrušilo zachrapnutie. Obzrela sa a videla pána inžiniera s hlavou opretou na operadle fotela spať s otvorenými ústami. Vypla rádio a odišla tichučko, aby pánu manželovi neprerušila spánok.Na druhý deň to bolo s malými premienkami to isté.Na tretí deň odcestovala — „súrne ju volala krajčírka“ — do Bratislavy.Ulický bol so sebou veľmi spokojný. Namýšľal si, že Veronin odpor k jeho láske takýmto spôsobom premôže. Hnevať sa naňho nesmie, lebo veď on len plní jej rozkaz. Za niekoľko dní musí zmäknúť, ide len o to — vydržať. Bude k nej milý, nekonečne úslužný, ale upätý.Možno by bol takýmto spôsobom i niečo vytrucoval, keby Verona nebola prišla v sobotu s otcom, bratom a — s doktorom Vraniakom.Teraz ho ujedala žiarlivosť voči Vraniakovi. Na Veronu sa hneval s túžobnou bolestivosťou. Bol by ju — ako si namýšľal — najradšej objímaním a bozkami zaškrtil. Výsledok jeho móresného chovania bol, že ho celá veselá spoločnosť vysmievala, robiac naňho viac-menej podarené poznámky.Najmä starý Golucký, tučný, mocný pán, neprestával ho prekárať, že sa nemá okolo svojej mladej ženy, ako sa patrí. Pritom sa bezhlasne smial, nadujúc líca a vyšpúliac oči, takže kto ho pozoroval, vždy sa obával, že ho porazí.Páni zostali na majetku celý týždeň a kým Ulický chodil robiť kanály, zabávali sa, chodili na vychádzky, hrali tenis, kúpali sa v neďalekej rieke a Ulického len tu i tu pozreli, čo robí, na štvrťhodinku. Vraj, aby ho nevyrušovali, už i preto nie, aby, dokončiac svoju prácu, mohol sa s Veronkou čím skorej zosobášiť.Podvečer, keď išiel Ulický z lúky, stretol sa s Veronou v záhrade, prechádzajúcou sa tam osamote.— Ruky ti bozkávam. Sama? — obzeral sa dookola.Verona ho poľutovala, taký bol biedny. Opálenú tvár mal dlhú a prerytú dlhými vráskami okolo úst.— Rudo, nie si v poriadku. Čo ti je? — pýtala sa ho milo.— Trápim sa pre teba. Teraz prišiel ešte i ten nešťastný Vraniak.— Myslíš, že ti ma odlúdi?Hľadela naňho ľútostivo.— Iste sa usiluje podľa možnosti.— Ani slovom dosiaľ nenaznačil, že by som sa mu videla. Je milý, zdvorilý, hľadí ma podľa možnosti zabávať, a to je všetko.— A ja chodím odutý, akoby sa mi plte utopili. Zo mňa nemáš mnoho potešenia.— Muž nie je povinný ženu len zabávať. Má iné starosti. Dosť je, keď na ňu pracuje.— Máš pravdu. Lenže prácou ženskú lásku nezískaš.— Rudko, buď milý a pracuj — a vyhráš.— Čo? Teba?— Možno, že i mňa.Verona mu podala ruku. Zdvihol si ju skoro k ústam. Čosi si však rozmysliac, pustil ju bez bozku. Išli pomaly do domu a Verona sa mu rukou oprela o rameno, trochu sa pritom pritúliac k nemu.Po večeri si páni posedeli pri víne sami. Golucký sa veľmi ľahko smial, čo mladých ľudí pobádalo na všelijaké žarty. Vypili trochu viac a spievali a škriepili sa.Marián medziiným poznamenal, že mladí ľudia ukazujú mimikri[8]vzdelanosti a pritom veľkú istotu vo vystupovaní. Súdia o všetkom, ako si namýšľajú, bez možného apelátu. Myslia, že poznajú všetko na svete tak, že ich úsudok musí byť pravý. A pritom ich zábezpeka istoty je len malicherná známosť predmetu, na ktorý hľadia najviac ak z jednej strany. Nemajú vlastne ani tušenie, ako málo toho vedia. A čím menej vedia, tým bezpečnejšie súdia.— Máš pravdu, — poznamenal Vraniak. — Kto sa niekoľko ráz presvedčil, že na základe nedostatočnej znalosti predmetu falošne súdil, mal by si aspoň v budúcnosti dať pozor, ak má trochu rozumu. Ale väčšina ich je taká, že im nijaká porážka neosoží.Vraniak sa pri svojej reči díval na Ulického, očakávajúc jeho prisvedčenie.Ulický to však chápal inakšie. Zamračil sa a trepol päsťou na stôl, že všetky poháre a fľašky podskočili.— To mám byť ja ten mladý človek, čo? — i škrípal zubmi a hľadel hrozne na Vraniaka a Mariána.Golucký ho chytil za ruku a potriasol ho.— Ale, človeče, čo sa vám robí, majteže rozum. Tu nehovorí nikto o vás.Ulický sa mu vytrhol a skočil na nohy.— Hohohó, myslíte si, že so mnou si budete zahrávať ako s dieťaťom a robiť na môj účet narážky a hlúpe žarty. Ukážem vám, že ten účet zaplatíte vy a nie ja.Vraniak bol vysoký, štíhly — prištíhly — mladý človek, nerobiaci dojem siláka. Marián bol územčistý, tučný; na vyholenej tvári mu sedeli hrubé, veľké čierne okuliare. Ani on nepôsobil dojmom bitkára. Zúrením Ulického boli obidvaja v zvrchovanej miere prekvapení i vyskočili a stali si za svoje stolice.Vraniak zvolal:— Preboha, Rudo, čože sa s tebou robí? Veď sa nešaľ!Ulický teraz už reval:— Ja sa šaliem! Nadávate mi, za nič ma nemáte! Ja vám rebrá polámem!I bol by sa hodil na nich, keby ho Golucký, vyskúsený chlap, ktorý sa svojou súcosťou z obyčajného paliera vyšvihol na veľkého podnikateľa, nebol zachytil od chrbta za nohavice a ráznym trhnutím zdvihol a zvalil na zem. Tu sa hodili naňho všetci, ešte i na krik pribehnuvší Jurko, a držali ho, hoci kopal a trhal sa, kým sa nevysilil daromným namáhaním. Keď sa utíšil, zdvihli ho a postavili na nohy. Zatackajúc sa, hodil sa do fotela a — usedavo plakal.— No, tu máš, — zvolal zadychčaný Vraniak, — čo sa to len s tým človekom robí? Ešte som ho nikdy nevidel takého.— Dedičná zaťaženosť, — mienil Marián. — Možno i jeho otec si vše vypil.— Nič na tom, — zahundral starý Golucký, obzerajúc si roztrhanú manžetu a naprávajúc si gombičku v nej. — Neznesie nápoj. Vypil liter vína a stratil hlavu. Taký človek nesmie piť nič, lebo sa zničí. Poznal som viac takých ľudí. Len nesmie piť a bude ako anjel.Vraniak krútil hlavou.— Veď sme my inokedy i viac vypili a jednako nerobil taký štabarc. Rudo, prestaňže už vytrubovať, hanbi sa, taký chlap!Ulický siakal, akoby trúbil. Zrazu sa schytil a odišiel z izby.— To je chyba, — poznamenal Marián. — S takým človekom sedieť pri pohári vína je práve taká zábava, ako mať na stole dynamitovú bombu, o ktorej neviem, kedy vybúši.— Ja myslím, že mu i rozčuľovanie s tým hlúpym manželstvom na próbu rozrušilo nervy. Iste žiarli i na mňa a jeho potlačený hnev vybúšil pri požití alkoholu.Golucký sa škrabal za uchom.— Hm, čo povie na to Verona? Ak sa majú radi?Ulický nezažmúril celú noc oko. Víno mu chytro vyšumelo z hlavy. Veľmi ho mrzelo, že sa tak dal zachvátiť, ako nahliadol, celkom neodôvodneným hnevom. Bol presvedčený, že Verona sa bude naňho hnevať a možno celkom preruší s ním svoj pomer. Umienil si, že ju ráno na každý prípad vyčká a vyloží jej svoj duševný stav, ktorý jej urobí pochopiteľným jeho chovanie.Ráno vstal včas a chodil po dome a záhrade, vyčkávajúc Veronu, ktorá včas vstávala, majúc dozor nad celou domácnosťou.Bol v záhrade, keď ju zazrel na dvore. Zavolal jej zďaleka pozdrav:— Ruky bozkávam!Verona bola čerstvá, ako z rosy vstalý kvet a milo mu zakývala rukou. Myslel si, že akiste o ničom nevie. Prešla k nemu do záhrady, nechcejúc sa s ním zhovárať vo dvore, kde čeľaď stále prechádzala.— Nuž ako ste sa zabávali? Dlho ste boli hore?— A nevieš, akú som robil patáliu?Verona sa usmiala.— Čože, boli ste takí veselí?— Veselí-neveselí. Marián a Vraniak zajedali do mňa. Takmer som ich zbil. Keby nebolo tvojho otca, ktorý ma fígľom hodil na zem, boli by zle obišli. Hodili sa na mňa všetci a držali ma ako brava, kým som sa nevysilil v borbe s nimi. Keď ma pustili, plakal som ako chlapec od žiaľu a hnevu.Verona nepovedala ani slovo, len, hľadiac na zem, vtláčala nôžkou skalku do zeme.— Čo povieš na to? — pýtal sa po chvíli Ulický, ktorý nespustil z nej oko.— A ako si sa mohol tak rozbúriť? — povedala a pozrela naňho spýtavo.— Prosím ťa, celý týždeň musím trpieť, ako dlhý Vraniak okolo teba hrkúta a prekrúca oči a po tom všetkom ma ešte začne kritizovať a som si vypil, a tak mi nebolo ani mnoho treba, aby som sa do nich pustil.— Veľmi ťa ľutujem. Teraz to využijú proti tebe.— Iste povedia, že som opilec a v opilosti pášem surovosti. A ty čo si myslíš o mne? — pýtal sa zamračene.— Tešiť ma to neteší. Kdeže: pán, gentleman a podnapitý sa pobije, ako mládenci v krčme. Ale vieš čo?— Čo rozkážeš?Verona chytila Ulického pod pazuchu a viedla ho dnu do záhrady, kde nebolo zo dvora ani z domu dovidieť. Cestou mu hovorila:— Ak mi sľúbiš, že už nikdy toľko nevypiješ, aby si vyšiel z rovnováhy, budem ťa zastávať a odpustím ti tvoj priestupok.Ženy sú už vždy také, že sa spoliehajú na sľuby, ktoré chlapi nikdy nedodržia. Zrejme to potrebujú na to, aby dosiahli, čo chcú, hoci často i vedome samé seba klamú.Ulický urobil slávnostnú tvár a položil ruku na srdce.— Prisahám ti na všetko, čo mi je najmilšie na svete, že už nikdy nevypijem toľko, aby bolo na mne badať, že som niečo pil. Veríš mi?Verona mu podala ruku a obrátila tvár k nemu s trochu roztvorenými perami, takže bolo vidieť za nimi konce jej bielych zubov.Ulický pomaly klonil svoju hlavu k jej tvári a keď ju neodvrátila od neho, bozkal ju.— Verím ti, — zašepkala.Ulický ju chytil do náručia a bozkával ju s vášňou, nahromadenou v ňom počas toľkých dlhých dní a nocí.— Nech mi boh nedá pokojnú chvíľu, ak mojou vinou uroníš slzu, alebo budeš mať jednu trápnu hodinu.Verona sa mu vymohla z náručia a pozrela naňho, ako ženy pozerajú na mužov, keď chcú celú dušu vložiť do toho pohľadu.— Verím, že dodržíš svoju prísahu.I uhnúc sa ľahučko okolo neďalekej jablone stratila sa mu.Ulický sa ťažko spamätal, čo sa to s ním stalo.— Je to skutočne pravda? Má ma rada a bude moja! Kráčal zastávajúc záhradou, smejúc sa a vzdychajúc. Umienil si pevne, že sa nápoja nikdy nedotkne.— Že človek môže by láskou ženy taký blažený! To je hodno každú obeť na svete!Veronu dojalo, že Ulický sa, ako si to ona myslela, pre ňu pobil. Celkom ju opanoval pocit, že sa tak nepekne zachoval len preto, lebo ho láska k nej tak premohla, že stratil hlavu.Pri obede dostal Golucký telegram. Položil si cviker na nos a prečítal ho.— No, tak. Musím ísť do Paríža.— Prečo? — pýtal sa Marián.— Mám ísť prevziať nábytok do nového domu pána riaditeľa banky doktora Nejezchleba.Potom rozprávali, najmä Ulický a Vraniak, ako chytro a ľahko pán Nejezchleb nazbieral milióny.— Nič to, — riekol Golucký, — ale vie žiť a dá žiť i druhým. Zariadenie jeho domu stojí do pol druha milióna korún. Na tom niečo zarobím, — smial sa, očervenejúc a nadujúc líca.— Otecko, mohol by si i mňa vziať so sebou, bolo by ti veselšie, — povedal Marián.— Ja by som tiež bola náchylná ísť s vami, — usmiala sa Verona, — veď ja budem najmenej stáť.Golucký sa zasa tak smial, že syn skočil naňho:— Preboha, prestaň už, ešte sa ti niečo stane, — i vyskočil a pobúchal ho po chrbte.Z Goluckého vypukol hlasitý smiech:— Hohoho, ona bude najlacnejšia! Hohohoho!I strhol celú spoločnosť do homérskeho smiechu.— Ale, nedbám, poďte, keď chcete. Toľko len zarobím, že i tú „lacnotu“ vydržíme.Vraniak poznamenal závistlivo:— Dobre pánom. Hajhaj!Ulický sa trochu smutne a vyčítavo díval na Veronu, pohybujúc perami, akoby si niečo šepkal.Nasledujúceho dňa odcestovali všetci, okrem Ulického.Ale nemrzelo ho to. Pokladal Veronu za svoju; len mu bolo trochu divné, že ho pri odobierke už nebozkala, hoci boli niekoľko minút osamote. Ktože sa v kapriciach a myslení žien vyzná? Už ho len neopustí, keď sa mu tak oddala. Je to privážne dievča.I pracoval s radosťou a spokojnosťou.Na piaty deň dostal pohľadnicu zo Strassburgu, na ktorej bol i jeden zle čitateľný podpis. Bolo to ako dr. Vavrík, alebo dr. Novák. Najskorej to bolo však Vraniak.Všetka vôľa ho razom opustila. Ruky mu oťaželi; musel si sadnúť, cítiac takú slabosť.— Vraniak išiel s nimi! Ale veď to je nemožné! Hovoril, že majú v kancelárii toľko práce, že ani nevedia, kde im hlava stojí. No, a jednako vedel prísť sem na týždeň. Nepovie ten pravdivé slovo.Pozrel ešte raz na kartu. Ale to nemôže byť dr. Vraniak. To je Sv/ätopluk/ Mariňák, jeden z Goluckého asistentov. Najskorej ho vzal so sebou, aby on dokončil prácu, kým sa páni budú zabávať.Upokojil sa.O dva dni dostal kartu z Rheimsu. Podpísaná bola: „Tvoj Jano“ a bolo na nej napísané: „Ťažko mi bolo odísť, ale som sa obetoval, aby našu zlatú V. neuchvátil nejaký Francúz.“ „Tvoj“, to jest jeho, Ulického, Jano bol Vraniak. Zamrnčal ani zdivený býk a roztrhal kartu na drobné kúsky. Keby teraz dostal do svojich rúk toho podliaka.Vo svojej zúrivosti klial a nadával, nenechajúc dobrý vlas ani na Vraniakovi ani na Verone. Nasledujúci deň dostal od Verony pohľadnicu z Paríža s udaním adresy. Zasa sa uspokojil. Neopustí ho. Keď však rozmýšľal ďalej o veci, tu ho prešlo horúcim varom, keď pomyslel, že ho ani nebozkala pri odobierke a že mu vôbec ani jedným slovom nesľúbila, že pôjde zaňho.Tak prečo sa mu dala bozkávať? Ktože sa vyzná v ženách!?Cesta do Paríža a naspäť trvala len dva týždne. Ale aký dostatočný čas to bol Vraniakovi, aby Verona uverila a bola presvedčená, že je on najmilší a najpríjemnejší človek na zemeguli, ktorého si i veľmi výberčivé dievča môže želať za muža!Nelichotil jej ani jediným slovom, o nejakej svojej láske ani nehlesol, ale každý jeho pohľad, každý posunok, každý úsmev ju ubezpečoval, že ona je jediná žena, ktorú zbožňuje, za ktorú je náchylný dať život bez rozmýšľania. Nikdy sa necítila taká múdra a duchaplná, ako v jeho spoločnosti. Ako vedel s ňou hovoriť, aby ukázala svoju vzdelanosť a rozvahu! Vždy bol pri nej, keď si to želala a keď chcela byť sama alebo s rodinou, nebolo ho nikde. Našiel priateľa v Paríži, toho musel navštíviť. Alebo musel písať veľmi súrne listy. Pravda, sedel v nejakej kaviarni pri „bocku“[9]alebo brúsil v múzeu Cluny alebo Grévin, zunovano zívajúc.Vo vlaku vedel vždy veci zariadiť tak, že Golucký s Mariánom išli do jedálneho voza osobite a on s Veronou osobite, čím vyhral dvojnásobne na čase s ňou.Vedel tak viesť rozhovor, že Verona sama nahliadla, aký kolosálny nezmysel od Ulického bolo pristať — bez lásky — na manželstvo na próbu, ktorým sa ukážu ľudia, nevediaci sa opanovať, nemajúci nijakej výchovy, vo svojej duševnej nahote bez všetko vyrovnávajúceho pôsobenia lásky. Manželia sa poškriepia, pohnevajú a Eros, božský Eros, ich pojme za ruky a zvedie ich spolu.Každý deň jej doniesol čerstvé kvety. Nie mnoho, ale krásne a vzácne. Mal vždy pre ňu najjemnejšie cigarety a cukrovinky. Dva razy jej kúpil nepatrný dar. Nepatrný na prvý pohľad: malú pudrenku a vreckové zrkadielko s manikurovým náčiním. Naoko nebolo prepychové ani jedno, ani druhé. Boli to hračky za niekoľko korún, takže to mohla práve tak prijať ako jemnú cigaretu alebo cukrovinku. Ale keď si to s Mariánom doma lepšie poobzerali, videli, že tie hračky mohli stáť iste každá pekných niekoľko sto frankov, ak nie viac.Vypytoval sa jej, ako si predstavuje svoj budúci život, keď sa vydá. Verona hovorila ako rozvážna a praktická osoba, nežiadajúc si nijaké luxusné živobytie. Vraniak súhlasil s ňou, ale životný suchopar poopletal takými ružovými vencami, že sa Verone zdal veľmi želateľný. Hovoril, ako by zachádzal so svojou ženou. Nemusela veľmi brániť jej práva: pristal na všetko.Takto robili plány do budúcnosti každý osebe, až začali badať, že i jednému i druhému sa zdá byť život nemožný a prázdny bez toho „druhého“.Večer pred odchodom z Paríža sa dívali z obloka hotela na živú a krásnu rue de Rivoli. Nevideli však z celej bohatej panorámy nič, lebo hľadeli len do svojich duší.Marián s otcom sedeli dolu v kaviarni. Veronu údajne bolela hlava, i ostala doma.Vraniak zaklopal tichučko na dvere. Ako iste vedela Verona, keď ostala doma, že sa to zaklopanie ozve na dverách!— Kde ste nechali našich? — pýtala sa.Izba bola v pološere, lebo ju ožarovalo len z ulice padajúce elektrické svetlo.— Poslali ma, aby som vám povedal, aby ste sa preobliekli, lebo pôjdeme na nejaký parádny souper.[10]Máme hodinu času na to. Ísť už?— Ale neutekajte. Ja nepotrebujem hodinu, ani pol, aby som sa pripravila. Ale poďme do obloka, tu v tej tmavej izbe je akosi nepríjemne temno.Pozerali von oblokom na nekonečnú reťaz automobilov a iných vozidiel a na hmýriace sa tisíce ľudí, z ktorých každý bol plný svojím svetom.— Rada ste v cudzích mestách?— Rada, ale nie sama.— Verona, mysleli ste na to, že pôjdete na svadobnú cestu, keď sa vydáte?— No, a či? Ktoré dievča by na to nemyslelo?— A kde by ste išli najradšej?— Kde? Cez Švajčiarsko do Talianska. A tam nikde inde, ako do Florencie. Ó, ako rada by som ta šla s človekom, ktorý má porozumenie pre krásy prírody a umenia!— Veronka, hovoríte mi z duše. To je túžba môjho doterajšieho života: cestovať do Florencie so ženou krásnou, múdrou a majúcou skutočný — nie namyslený — zmysel pre krásy sveta a umenia! A pritom — ó blaženosť všetkých blažeností! — so ženou, ktorá miluje mňa a ktorú zbožňujem! Verona, to je byť v nebi za živa!Verona vzdychla:— Bolo by to krásne!Vraniak sa prihol k dievčaťu, chytiac ho za ruku, pritiahol ho tichučko k sebe; zašepkal jej trasúcim sa hlasom do uška:— Veronka, urobme tú cestu spolu.Verona si pritisla k prsiam Vraniakovu ruku a ledva počuteľne vzdychla:— Nedbám.Ale teraz, hoci bolo v izbe „nepríjemne“ temno, sa jednako naraz našli v jej prostriedku. Teraz naraz nepríjemne svietila elektrika do oblokov.A tak v pološere, sediac obidvaja na jednom, ani nie veľkom foteli, čo bolo len tak možné, že Veronka, chúďatko, sedela Vraniakovi na lone, si mali toľko čo rozprávať, že ani nepobadali, ako ukrutne uteká čas. A jednako sa im zdalo, že si nepovedali nič, lebo čím viac o tom hovorili, ako sa preukrutne majú radi, tým viac sa im zdalo, že vlastne nevyjadrili nič z toho, čo cítili. Našťastie sa mohli bozkávať. Keď sa presvedčili, že bozkami možno omnoho výraznejšie tlmočiť lásku ako najhorúcejšími výrazmi, zostali radšej pri nich.Marián tak tichučko vošiel do izby, že ho nezbadali, len keď stál pred nimi. Verona vyskočila z Vraniakových kolien a Vraniak celkom zbytočne z fotela. Lebo keď Mariána mohlo i prekvapiť, keď našiel sestru sedieť na priateľovom lone, tak by jeho sedenie vo foteli naskrze nebolo vzbudilo jeho údiv.A aký bol Marián zlomyseľný, zapálil i elektriku, čo žmurkajúcim previnilcom dodalo ešte hriešnejší výzor, aký by boli mali bez toho.— No, — pokrútil Marián hlavou, — da seid ihr entdeckt![11]A ani ste sa ešte nepreobliekli! Ale uznám, mali ste omnoho súrnejšiu prácu. No preobliecť sa musíte, lebo na toto vaše škandalózne chovanie si musíme vypiť niekoľko šampanských a to nemôžeme urobiť v hocijakej špelunke.— Marián, ty si zlatý braček! — skríkla Verona a hodila sa mu na krk, čo i Vraniak pokladal za taký primeraný spôsob zakrytia svojich rozpakov, že ho tiež chcel oblapiť.Keďže miesto na jeho krku bolo zaujaté, musel vo svojej tiesni objať už len Veronu.— Počujete, ľudia, som zvedavý, čo si práve v tejto chvíli myslí Ulický. Či ten človek má nejaké tušenie, ako ho jeho žena hanebne oklamala, a to s najlepším priateľom. Ak ani to necíti, nedám nič ani na najdokázanejšiu telepatiu. Ale ty, Verona, pekne začínaš kráčať po chodníkoch lásky. Janko, ľutujem ťa.Keď Golucký vošiel do izby, odhadol veľmi chytro, čo sa stalo, hoci ani Verona, ani Vraniak teraz nevyskakovali, ale sa držali za ruky: nič viac. No a pozreli vše na seba.Tomu svetaskúsenému človeku to bolo celkom dosť. Hodil len rukou.— Vedel som, že to bude koniec.I nadul hrozivo líca. Teraz už Vraniak priskočil k nemu a pobúchal ho veľmi jemne po chrbte.— Celou cestou a za celý čas, čo sme tu, ste nerobili iné, len ste sa očami objímali a bozkávali. Chválabohu, že to u vás už prepuklo. Už som sa obával, že bude potrebný nejaký zákrok.— Vieš čo, otecko? — pýtal sa múdry brat Marián.— Čo, syn môj?— Šťastie, že Ulický už vytachymetroval lúky. Nech sa to stane s týmito ľuďmi skorej, čo sa stalo dnes, bol by nám všetku tú vodu pustil na oráčiny.Golucký bozkal Veronu a Vraniaka, pričom mu stáli slzy v očiach.— Majte sa vždy radi: láska závisí i od vašej vôle. A buďte k sebe trpezliví.— Otecko náš, už len budeme takí, akí sme. Ale dúfam, že nie sme najhorší na svete a že aspoň mne nepadne veľmi ťažko milovať túto peknú a veľmi múdru osobu, kým budem žiť.— Viem, vyhlasuješ ju za veľmi múdru, lebo sa zamilovala do teba, — poznamenal Marián.Verona pokladala za jednoduchšie namiesto dlhých rečí chytiť Vraniaka za hlavu a bozkať ho na ústa.— Rada ťa.Marián sa smial.— Chudák Ulický! Iste má teraz hlavu plnú túžobných predstáv o Veroninej láske.Verona obrátila hlavu k obloku a hľadela smutne na nočnú oblohu, na ktorej trblietali sa svety — hviezdy. Pomyslela si, že je ťažšie dosiahnuť úplnú spokojnosť života, ako jeden z tých svetov.Veronu podivne dojalo, keď sa po roku dozvedela, že Ulický sa stal úplným abstinentom.[1]Moulin rouge— (fr.) Červený mlyn, vychýrený zábavný podnik v Paríži[2]milujme sa frisch, fromm, fröhlich und frei— (nem.) milujme sa čerstvo, zbožne, veselo a slobodne[3]Vorehe— (nem.) manželstvo na skúšku[4]Don Juan— postava symbolizujúca záletníka a zvodcu žien, mnoho ráz literárne spracovaná[5]Orlando furioso— (tal.) Zúrivý Roland, najvýznamnejší epos talianskeho renesančného básnika a dramatika Ludovica Ariosta (1474 — 1533), kde zachytil historické udalosti z bojov kresťanov a Saracénov v Španielsku[6]nová vecnost— (Neue Sachlichkeit), literárne a umelecké hnutie v Nemecku v 2. polovici 20. rokov a začiatkom 30. rokov, ktoré vzniklo ako reakcia na príliš subjektívne vyhrotenú a výrazovo predimenzovanú poetiku expresionizmu. Jeho zásady spočívali na prísnej objektívnosti. Vychádzalo z predpokladu, že sama skutočnosť je často otrasnejšia a dramatickejšia ako jej expresívne stvárňovanie.[7]pianissimo— (tal.) čo najtichšie (hudobný termín)[8]mimikri— (gr.) ochranné, obyčajne farebné prispôsobenie sa živočícha okoliu[9]bock— barová stolička[10]parádny souper— (fr.) parádna večera[11]da seid ihr endeckt— (nem.) ste odhalení
Nadasi-Jege_Manzelstvo-na-probu.html.txt
Kniha Džefrkde prorok Ali napísal hieroglyfmi o všetkom, čo nemá byť, až do skonania sveta. Preložil verne z arabštiny Jonáš Záborský, majiteľ opravdivého kríža, spoluúd mnohých neučených spoločností a národný hriešnik.
Zaborsky_Kniha-Dzefr.html.txt
MenuetVyšívaný mopslík na vankúši so sklenými očami díval sa na Magdalenu Zdárskych, keď so sklopenými mihalnicami stála pred prefektkou u saleziánok vo Viedni.Aká bola šťastná, keď vyšívala labky tomu psíčkovi! A teraz? Ach, aké nešťastie!Otec ju pýta nazad, domov, do trenčianskej dediny. Musí sa vrátiť, opustiť dobré sestričky a dlhé tiché chodby kláštora, opustiť raňajšiu omšu v tichučkej kaplnke. Nebude mať viac „rekreacie“ s kamarátkami a v kláštorskej záhrade nie pre ňu budú rásť krásné jabĺčka, na nich z papieru popriliepané srdiečka, mesiačky, hviezdičky. Keď dozrely jablká, boly pekné červené — len pod papierom zostaly biele. A najlepšia žiačka dostala to jablko, na ktorom bol čistý baránok…A pred Vianocami, keď hučal zimný vietor po chodbách, to vstávanie ranné do kostola! Cez oblôčky videly ťažké ekipáže cisárskeho dvora. I Mária Terezia chodila na roráty k saleziánkam.Mater prefektka jej dala na rozpomienku svätý obrázok na belasej stužke, kamarátky modlitebnú knižtičku, v nej venček — z vlasov. Každá si odstrihla kus vlasov a uplietly venček — móda tých časov…Už na ceste domov ju stihlo nešťastie: sišla sa s trenčianskym súsedom Adamom Marcibányim.Chúďa Magdalena!Ona myslela, že sa koleso na voze zlomilo, a to bolo jej srdce… Lenže to vtedy nevedela.Marcibányi ju vzal i so starou gazdinou na svoj voz a dodal ich domov.O čo lepšie by bolo bývalo pre ňu, keby si bola nohu zlomila, a nie koleso na voze!Adam Marcibányi bol kedysi povestne pekný človek: potom prišly sypanice, život mu síce zostal, ale krása ušla.Tvár bola rapinami nemilosrdne dodriapaná. Adam Marcibányi sa stal povestným, že sa od tých čias nikdy viac do zrkadla nepodíval: ináč by bol rozbúral všetko…Keď bol najťažšie chorý a napuchnuté oči nezniesly svetla, reval na sluhu:„Zaves niečo na okno, lebo ťa prekolem!“Náhodou ležal na stolici prehodený červený plášť — v ňom chodieval na povestné maškarné plesy v Himmelpfortgasse jeho pán — zľaknutý sluha zavesil plášť na okno. Netušil ani sluha, ani pán, že mu to život zachránilo.Červené svetlo mu ratovalo síce život, ale krásu nie: a Adam Marcibányi, ak bol predtým veselý pán a gavalier, stal sa po chorobe človekom mrzkého života.Ako z odporu proti osudu držal si najkrajšie frajerky — pekných a drahých žien bolo vo Viedni vždy dosť — a prisahal sa, že predsa on bude mať raz najkrajšiu ženu od Prešporka po Košice.Ale predbežne mu ani na um neprišlo oženiť sa, a keby sa nebolo koleso zlomilo na starom rozdrganom koči Dominika Zdárskeho, pravdepodobne by sa ani nebol oženil tak ľahko.Ale osud tak chcel, že Adam Marcibányi videl Magdalku Zdársku, a tým bol jej osud rozhodnutý.Hej, škoda, že starý Zdársky tak zle gazdoval, okrem Magdalky a nožníc na strihanie baranov nemal už vlastne ničoho. Zdársko už dávno nepatrilo jemu, ale Marcibányimu, ktorý ho len z milosti nechal tam bývať.A bol kedysi takým pánom, že cestu z dediny Zdárskeho do súsednej Valachovej dal toliarmi vyložiť — len tak z pasie…Toliare zmizly a dobrá vôľa tiež.Zostala mu len Magdala a nožnice — baranov už tiež viac nebolo.Vtedy dal zavolať domov dcéru, a vtedy sa sišla s Adamom Marcibányim.V ohromne vysočiznom voze sedela mu meravo oproti, oči sklopené, kým stará Jozefka z veľkých škatúľ a mechov vykladala veci.Dievča bolo odeté s kláštorskou jednoduchosťou, čierny čepiec stiahnutý až na oči, biely ručníček okolo pŕs a hrdla; ale mesiačik, ten falošník, svietil jej rovno do tvári. Keby sa bol radšej skryl medzi oblaky, starý huncút!Takto Marcibányi videl krásne mladé dievča.Darmo pritláčal čierny čepiec vlasy — zlatom sa ligotaly okolo tváričky, a sladké ústa, ach! a nevinnosť jej sedemnástich rokov účinkovaly naňho.„Ako anjel… je ako anjel!“ myslel si Marcibányi, a oči jeho smädno vpíjaly do seba obraz dievčaťa.Magdalka nevravela nič — veď sa to nesvedčí, tak ich učili v kláštore.Marcibányi sa nesklamal.Dievča bolo ozaj anjel. Belasé oči maly pohľad nevinného decka a mysteriózna tôňa čiernych mihalníc im dodávala záhadný lesk opála.Mladosť, čistota a čerstvosť dýchala z nej, a Marcibányi, ktorý poznal od dvorného bálu až po poslednú špelunku všetko na svete, zaľúbil sa do nej v tú noc.No, a mužská márnomyseľnosť! On, mrzký Marcibányi, rapavý, ako trenčianska hradská, bude bozkávať tváričku hladkú, bielu, belasé oči jemu budú svietiť a celý svet mu bude závidieť ženu!Lebo že ju dostane, bolo isté! Veď starého Zdárskeho môže vyhnať na druhý deň. Veď je to žobrák!Magdalka oprela hlavu a, netušiac ničoho o búrke, ktorú vzbudila, zaspala v koči na ceste do trenčianskej dedinky Zdárskeho.Len raz, keď otvorila oči, videla v pološere veľkého voza Marcibányiho oči.„Ako vlk! Juj, ako vlk!“A chytro zažmúrila oči, chúďatko.A pomodlila sa. Marcibányi videl, ako vytiahla belasú stužku a pritiahla obrázok k ústam…„Ako anjel je… ako anjel!“Oči mu horely. Bol nie ako vlk, ale ako človek, ktorý chce niečo zlého spraviť.A podarilo sa mu to.Magdalka privolila o tri mesiace neskôr vydať sa zaňho.Bože, čože by si bola počala?Otec rozkázal, dieťa musí poslúchnuť.Tak ich učili, tak muselo to byť.Bola síce biela, ako ten sneh, čo poletúval v povetrí v ten deň, ruky mala studené a triasly sa jej, ale poslušne ich položila do ruky Adamovej, a nestrhla sa, keď ju bozkal… Chúďatko! Čo vedela o svete, čo o láske, čo o manželstve?!Bola sedem rokov v kláštore, a saleziánky ju chválily ako najposlušnejšie, tiché, dobré dieťa.*Už pol roka bola vydatá, a ešte vždy žila, hoci sa každý večer modlila, aby už v tú noc mohla umrieť, aby bol všetkému koniec.Bola poslušná, tichá, dobrá a krásna. Jednako muž bol nespokojný.„Radšej čerta mať za ženu, ako anjela!“ šomrával sám sebe.Nikdy, nikdy sa mu nepodarilo dostať bozk od nej. Trpela, čo trpieť musela, ale — ako vravieval — „ako keby som jej zub ťahal…“Magdalka túžila len za tým, aby čím častejšie išiel preč. Chvalabohu, že pôjde na prešporskú diétu, že odíde aspoň na pol roka…No, a Adam Marcibányi zunoval mramorové plecia mladej ženy, zunoval sladké detské ústičká Magdaly: jemu predsa len „čert prisviedčal lepšie, ako anjel“, ako sám vravieval.Šimon Marcibányi, mladší brat Adamov, mal prevziať gazdovstvo, kým bol Adam na sneme.Adam ho nemiloval: príliš mu pripomínal čas vlastnej mladosti a krásy. Ale potreboval ho a nebál sa, že mu mladú ženu odľúbi. Ona ani na to neni schopná, — myslel si, keď ju videl naklonenú nad ručnou prácou a že sa i so Šimonom ledva shovára.Keby bol videl, ako plače noc po noc do čipkového vankúša jeho mladá žena, hádam by ju nebol pokladal za takú chladnú…A Šimon Marcibányi, ktorý skúmal hviezdy, ktorému bol ideálom Fridrich Veľký, prežíval najdlhšiu, najtrápnejšiu a najsladšiu zimu svojho života.Každá kvapka krvi v ňom túžila za Magdalou, oči planuly utajenou láskou — bol romantický, neporozumený svojou dobou, naplnený duchom Sorbony a pritom krásny, mladý, silný, zdravý mužský.Osud ho trestal tým, že musel žiť v najbližšej blízkosti a nesmiernej diaľke od ženy, ktorú ľúbil…„Magda“, šeptaly jeho ústa, keď našiel jej ľahký závoj, čo nosievala okolo pliec, a zahrúžil tvár doň, div že nezhorel od horúcich bozkov…A večer po večer sedávali spolu: Šimon jej čítal tlmeným hlasom „Francesku da Rimini“ a ona šila pre chudobné deti.Ach, ako by bol vpil do seba tú kvapôčku krvi, ktorú zbadal na útlom palčeku, keď si pichla doň ihlou…„A toto je žena Adamova…“ myslel si a díval sa na ňu, kým len nezdvihla hlavy.Ako staré zlato sa ligotaly vlasy a opálový lesk belasých očú ho omámil. „Tieto ústočká ho bozkávajú, tieto ramená patria jemu!“ Krv mu tresla do slúch, vstal a nepokojne chodil po veľkej tmavej sieni.„Čo ste taký nepokojný, pán švagor?“ pýtala sa ho mladá žena — a i anjelik sa vedel huncútsky usmievať.„Nedívajte sa tak na mňa, Magda, lebo ma o rozum privediete!“ stonal on, a už bol von.Magdalka sa zľakla.Jej duša zostala panenskou — nevedela nič o surových bozkoch pána Adama. Magdalka trpela v tom manželstve tak, ako trpí nejaká martyrka.Ale teraz bol preč, a tak ľahko sa nevráti!Poslušne písala list každý týždeň, skladala účty a písala o gazdovstve. Na konci každého listu stálo: „A zostávam Vaša verná manželka.“Pán Adam sa posmešne usmial.„Verná — to áno. Ale nič inšie…“Hja, keby ožily belasé oči a keby bozkávaly tie ústa, keby sa triasla od túžby — tak by to bola slasť, a prišla mu na um Violeta, talianska tanečnica…*Čas sa míňal.Adam bojoval na sneme proti „novým myšlienkam“, a v Trenčianskej prišla pomaly jar.Váh sa rozvodnil, divo a bystro letel, ako by nemohol dočkať Dunaja, hory dostaly zelený závoj, zem voňala jarou.V Marcibányovskom kaštieli žili dvaja nešťastní ľudia šťastlivý máj.V prízemnej sále, v ktorej boly všade dookola zrkadlá — inokedy stály zakryté plachtami, aby sa v nich nevidel náhodou pán Adam Marcibányi — boly okná pootvárané a do nich sa dívaly zelené stromy a kvetnaté lúčky.Slniečko svietilo do siene, zlaté rámy zrkadiel sa jagaly; na povale maľovaní anjelici držali vence v rukách, ako by ich chceli hádzať na tých, čo boli dolu; okolo steny stály zlaté stoličky a stoly s divno skrútenými nohami.Májový vetrík sa bavil s červeným hodvábom záclon a zrkadlá ukazovaly stromy a zelenú trávičku trenčianskej jari.V „zrkadlovej izbe“, ktorá bola stále zamknutá, bývaly kedysi veselé zábavy, ale od tých čias, čo Adam Marcibányi bol tak úžasne mrzký, prešlo i to.Dnes tam dala riadiť Magdalka. Okná pootvárané, plachty pososnímané.Magdala v ľahkých šatách, okolo pliec ctnostný ručníček, obzerala zlaté stolce, keď razom vkročil Šimon. Prišiel z poľa — na vysokých čižmách blato, v očiach slasť.V bielych ľahkých šatách Magda bola až detsky mladá, belasé oči zdaly sa belasejšími, ako vonku májové nebo, a zrkadlá ukazovaly Šimonovi jej milovanú postavu toľko ráz, že sa mu krv rozohriala.V kúte stály cifrované hodiny. Stály už dávno. Predtým každú hodinu vyhrávaly:Tešte sa životu,kým horí svetielko:odtrhnite ruže,pokým neodkvitnú.Vo vkuse tej doby hraly tichúčko, melancholicky, trasľavo — ale mládež a láska toho nepočula.Magda sa usmiala a spravila menuetový krok, a už ju Šimon držal za ruku a nežne a jemne počali tancovať menuet — bez slova.Nedíval sa na to nikto, len nebo a stromy — zrkadlá zrkadlily ich krásné mladé postavy.Usmievali sa jeden na druhého. Pri skrúcaní obzrela sa naňho Magdala, a z belasých očú letel blesk horúcej náruživej lásky k Šimonovi. Červené ústa sa ľahúčko otvorily, ako by za bozkom túžily.Celá mladá žena bola inkarnácia lásky, túžby, a, zabudnúc na celý svet, držali sa za ruky a dívali sa jeden druhému do očú…Ale čo to?V okne sa zjavila tvár — a oni nezbadali.Adam Marcibányi sa díval na nich.Ó, pravdu mala Magda, že bol ako vlk. I teraz sa mu rozpálila rapavá tvár, a hrozné bolo dívať sa na zvráskované čelo.Šimon a Magdala ešte vždy nič nevedeli o svete.Adam Marcibányi bol strašný.Žily mu napuchly — až dychčal od zášti. Zabudol na to, ako žil on v Prešporku, zabudol na to, ako devalvoval lásku na surovú rozkoš, všetko bolo zabudnuté.A ono — Violeta by bola vedela rozprávať, ako sa bavili. Pod ohromnou sukňou s ráfmi sa jej skrývaval Adam Marcibányi, „aby neohorel od mesiačka“ — ale on to smel. Žena nesmela tancovať menuet.„Táto falošnica!“A už čiahol za fringiou.Ide ju zaklať?Ale nie.Čertovská myšlienka mu spotvorila mrzkú tvár.Skočil do izby. Hodiny hraly ďalej.Krátky rozkaz. Za ním skočil jeho husár.Šimon bol prvý, čo ich zbadal.Stal si pred Magdalu, aby ju vlastným telom zachránil.Adam Marcibányi bol hrozný. Rapavá tvár mala až zelené škvrny, pery sa mu triasly, oči žmurkaly, ako divému psovi.„Tancovať chceš? No, dobre!“ reval zachrípnutým hlasom.Sekol do nej — už padaly ľahké šaty, stála pred nimi nahá, ako ju Pán Boh stvoril.Šimon sa chcel vrhnúť na Adama, ale ten oprel pištoľ o jej sluchy.„Už je mŕtva, ak sa pohneš!“Šimonovi klesly ruky, a už mu ich držal obrovský husár.Magdala zatvorila oči. Bola biela, ako jabloň, čo kvitla bielo pred oblokmi; ale poslušne zdvihla ruku.Šimon sa chcel vrhnúť na brata.A hodiny hraly: „… kým neodkvitnú…“Razom sa Magda striasla, zdvihla ramená, ako labuť krýdla, vytiahla zlatý šíp z vlasov — vlny ožily a vlnily sa po bielučké kolená…Šíp zacvendžal na zemi, Šimon nadľudskou silou sa osvobodil, skočil, schytil šíp a vrhol sa na Adama…*Tak sa skončil menuet Magdaleny Marcibányich.
Ivankova_Menuet.txt
AtlantisNemecká poštová a rýchla parná loď „Roland“ odplávala z Brém dňa 23. januára 1892. Zpomedzi lodí severonemeckej paroplavebnej spoločnosti, ktorá sprostredkovala premávku medzi kontinentom a New Yorkom, ona bola jednou z najstarších lodí.Posádku lode tvorili kapitán, štyria dôstojníci, šiesti strojníci, zásobár, pokladník, zásobársky asistent, pokladničný asistent, hlavný steward, druhý steward, hlavný kuchár, druhý kuchár a napokon lodný lekár. — Okrem týchto ľudí, ktorí sa mali starať o tento plávajúci dom, boli na palube námorníci, stewardi, stewardky, kuchynskí pomocníci, nosiči uhlia a iní zamestnanci, viacerí plavčíci a ošetrovateľka.Loď viezla z Brém len sto kajutových cestujúcich. Medzipalubie bolo obsadené okolo štyristo ľuďmi.Šľachtic Bedrich Kammacher objednal si z Paríža telegraficky jedno kajutové miesto. Po zabezpečení tohoto, mladý človek pre krátkosť času, ani nie o pol druhej hodiny musel vysadnúť na rýchlik, ktorým v noci okolo dvanástej dorazil do Le Havre. Odtiaľto, bez zvláštneho príbehu, preplavil sa šťastne do Southamptonu, prenocujúc v koji hroznej ložnice.Pri svitaní bol na palube. Anglické pobrežie približovalo sa nejako príšerne vždy väčšmi a väčšmi, až parník napokon vplával do southamptonského prístavu, kde na Bedricha mal čakať „Roland“.V lodnej kancelárii mu povedali, že pri nábreží kotví malý salónny parníček, pripravený k odchodu, ktorý odpláva, keď sa na obzore ukáže „Roland“. Pánu šľachticovi Kammacherovi tu radili, že najlepšie bude, keď k večeru s celou svojou batožinou príde na tento salónny parník.Mal tedy celé hodiny času v cudzom a pustom meste. A bola zima, desať stupňov pod nulou. Rozhodol sa ísť do hostinca a ak možno, niekde prespať značnú čiastku času.V Port Saide videl vo výklade vyložené cigarety Šimona Arzta. Vošiel do malého krámu, ktorý práve vymetala dievka a kúpil z nich niekoľko sto kusov.Toto bol vlastne viacej skutok piety, lebo nehľadal mimoriadnych fajčiarskych radostí.V náprsnom vrecku šľachtic Bedrich Kammacher nosil portefeuille z krokodílovej kože. Toto portefeuille, okrem iných papierov, obsahovalo aj list, ktorý dostal ani nie pred dvacať štyri hodinami. Znel takto:Milý Bedrich!Nič nepomáhalo. Do rodičkovského domu vrátil som sa zo sanatória v Harzi ako stratený človek. Táto prekliata zima medzi vrchmi! Po návrate z tropických krajov nemal som sa hneď dostať do pazúrov takej zimy. Najhoršou vecou, pravda, bola bundica môjho kolegu, táto prekliata haraburda, ktorú nech Belzebub v pekle zvlášť dá spáliť, lebo jej mám čo ďakovať za celú psovskú biedu: s Bohom! Prirodzene dal som si vstrekovať aj tuberkulín, od čoho som potom vykašľával hodne bacilov. Napokon: ostalo ich ešte vždy dosť, môcť mi dožičiť skorýExitus letalis.Ale teraz o tom podstatnom, môj dobrý priateľ. Musím si do poriadku dať pozostalosť. Zistil som, že som Ti dlžen tritisíc mariek. Svojho času si mi umožnil dokončiť lekárske štúdium, ktoré ma teraz peknekrásne nechalo v závoze. Ty, pravda, za to nemôžeš, a je dosť podivné, že ma práve teraz, keď je všetko stratené, trápi nadovšetko to trpké povedomie, že sa Ti nemôžem ničím odvďačiť. — Hľadže: môj otec je mestský nadučiteľ, ktorý zázračným spôsobom niečo usporil, ale zato, okrem mňa, má ešte päť nezaopatrených detí. Hľadel na mňa ako na svoj kapitál a vynaložil na mňa v nádeji hojných úrokov oveľa viacej ako mu pomery dovoľovaly. Ako praktický človek dnes už vidí, že stratil kapitál aj úroky.Nakrátko: desí sa zaviazaností, ktoré so mnou — fuj! fuj! fuj! (tri razy odpľuť!) — neprejdú do lepšieho sveta. Čo mám robiť? Či sa budeš môcť zriecť nároku na moju dlžobu?Ináč, starý priateľ môj, niekoľko ráz som už bol temer na druhej strane. A zanechám ti značky, ktoré zo stanoviska vedy, o priebehu takých stavov azda nebudú celkom bezcenné. Ak by to po onom veľkom momente nejako možné bolo dať o sebe znať zo záhrobia, neskôr sa dozvieš o mne ešte viacej.Kde si vlastne? Dobre sa maj! V blýskavých orgiach mojich nočných snov totiž kolíšeš sa vždy na šírom mori. Chceš azda podniknúť aj cesty na mori?Je január. Či nie je v tom aj nejaká výhoda, keď sa človek už viac nemusí báť aprílovej nepohody? — Tisnem Ti ruku, Bedrich Kammacher!Tvoj Jur Rasmussen.Na tento list hneď z Paríža odpovedal telegraficky tak, že hrdinsky umierajúcemu synovi odpadla so srdca starosť o zdravého otca.V čitárni Hofmanovského hotelu, pri prístave, Bedrich napísal odpoveď umierajúcemu priateľovi:Starký môj milý!Mám stuhnuté prsty. Namáčam rozčuchrané pero neúnavne do plesnivého černidla. Ale ak by som teraz nepísal, moju odpoveď nedostal by si prv ako pred tromi týždňami: lebo dnes večer vstupujem na palubu „Rolanda“, ktorý je majetkom severonemeckej paroplavebnej spoločnosti.Tvoje sny zdajú sa mať nejaký podklad, lebo je celky vytvorené, že by Ti bol mohol niekto prezradiť niečo o mojej ceste na mori. Dvoma hodinami pred prijatím Tvojho listu ešte ani sám som o nej nič nevedel.Pozajtre bude tomu rok, čo si po svojej druhej svetovej ceste zrovna z Brém prišiel k nám, s batohom, ktorý bol preplnený príbehmi, fotografiami a cigaretami od Šimona Arzta. Sotva som vykročil na anglickú pôdu, už som zbadal dvacať krokov od prístavišťa vo výklade tento náš obľúbený druh. Prirodzene nakúpil som si ich celú hŕbu a práve fajčím jednu na rozpomienku. Žiaľ, desná čitáreň pri mojom písaní nechce sa od nej nijako ohriať.Bol si u nás štrnásť dní, keď v jednu zimnú noc na dvere môjho domu zaklopal osud. Hneď sme sa obidvaja vyrútili pred dvere a tu sme sa pravdepodobne nachladili. Predal som potom svoj dom, nechal som prax, troje svojich detí poslal som do penzionátu; a o tom, čo sa privalilo na moju ženu, budeš iste vedeť.Hrom do toho! niekedy od tých rozpomienok až prehradí človeka. Ešte sme sa mali ako-tak, keď si prijal zastupovanie nášho chorého kolegu. Ešte Ťa vidím fárať ku chorým na sánkach v jeho líščej bundici. A po jeho smrti naozaj nebolo mi proti chuti môcť Ťa videť ako vidieckeho lekára, osadeného v mojej bezprostrednej blízkosti: hoci sme sa odjakživa takejto vidieckej psej praxi len vysmievali.Ale všetko sa to celkom ináč prehodilo.Pamätáš sa ešte, aké nudné vtipy sme si robili zo strnádok, ktoré sa vtedy v celých kŕdľoch shŕkly do zasneženého kraja. Keď sa človek priblížil ku lysému kríku alebo stromu, hneď sa mu zdalo, sťa by sa zachvel a vôkol seba sypal množstvo zlatých listov. My sme z toho zatvárali na kopy zlata. — V ten večer sme naozaj jedli strnádky, lebo ich poľovníci celé množstvo ponúkali a moja kuchárka, ktorá obľubovala pálenku, vedela ich výtečne pripraviť. Vtedy si sa klial, že nebudeš lekárom, ak ti len štát nedá k dispozícii zásoby ohromného skladišťa, môcť chudobných pacientov zásobiť múkou, vínom, mäsom a všetkým potrebným. No a teraz zlý démon lekárskeho cechu Ťa poriadne ošialil. Ale Ty sa mi musíš uzdraviť.Cestujem do Ameriky. Prečo? O tom sa dozvieš, keď sa znova uvidíme. Svojej žene, ktorá je u Binswangera, tedy v znamenitej opatere, nemôžem byť už v ničom na osoh. Navštívil som ju pred tromi týždňami. Nepoznávala ma. Ináč s lekárskym povolaním a aj bakteriologickým bádaním som celkom trhol. Ty vieš, že sa mi stala nehoda. Moje, vo vedeckých kruhoch ctené meno je trochu dorantané. Tvrdia, že som, vraj, miesto zapríčiniteľa slezinovej sneti vo farbive skúmal a v svojej práci popísal vlákienko. To môže byť, ale ja tomu jednako neverím. Ináč — napokon je mi to ľahostajné.Mne sa zošklivila harlekyniáda tohoto sveta, preto cítim, že som sa veľmi priblížil anglickému spleenu. Temer celý svet, ale Europa rozhodne, zdá sa mi byť v železničnom hostinci zabudnutou chladnou misou, ktorá ma už viac nedráždi.*Šľachtic doktor Bedrich Kammacher pripojil k tomuto listu srdečné zakončenie, opatril ho adresou a dal ho nemeckému sluhovi k odovzdaniu. Potom vyšiel do svojej izby, kde boly omrznuté okná a pri mrazivej tempearatúre ľahol si do veľkej ľadovej, dvojitej postele.Stav cestujúceho, ktorý má za sebou nočnú prevážku a má úmysel preplaviť sa cez oceán, už sám v sebe nie je na závidenie. Jedine nálada, ktorú mal mladý lekár, prekazila vírenie bolestných, čiastočne proti sebe bojujúcich rozpomienok. Vynorovaly sa mu v povedomí, zatísajúc jedna druhú, v nepretržitom shone. Bol by rád zaspal a posilnil sa trochu k tomu, čo malo prísť nového, ale s otvorenými alebo s prižmúrenými očami videl všetko v jednakej jasnosti.Jeho život za celé desaťročie, od dvaciateho až do triciateho roku, vyvinoval sa meštiacky. V jeho obzvláštnej vede snaživosť a veľké schopnosti zadovážily mu priazeň veľkých učiteľov. Bol Kochovým asistentom. Ale aj u jeho protivníka, Pettenkofera, v Mníchove strávil celý rad semestrov.Tak sa stalo, že v Mníchove práve tak, ako v Berlíne, a aj ináč v kruhoch bakteriologickej vedy, platil za jednu z najschopnejších hláv, o ktorého kariére sa nepochybovalo, ak len jeho suchopárni páni kolegovia s času na čas nepokrútili povážlive hlavami nad jeho náklonnosťou ku peknoduchej rojčivosti.Dnes, keď sa zjavila jeho nešťastná práca, a on si utŕžil to veľké fiasko, v odborníckych kruhoch sa všeobecne vravelo: nádejný duch mladého človeka, rozptýlený bočnými záujmami, podľahol skaze.Bedrich vlastne preto cestoval do Paríža, aby sa zbavil istej náruživosti, ale jej predmet, šestnásťročná dcéra človeka zo sveta artistov, držala ho v moci. Jeho láska sa stala chorobou, a táto choroba azda preto sa natoľko vystupňovala, lebo pacient chmúrnymi prípadmi nedávno minulého času pre jed lásky stal sa zvlášť vnímavým.Neveľká batožina šľachtica doktora Kammachera nepoukazovala na pečlivo pripravenú cestu morom. Rozhodol sa v mámore zúfalosti, ba vlastne pri výbuchu náruživosti, keď sa dozvedel, že artista a jeho dcéra dvaciateho tretieho januára v Brémach vstúpili na poštovú a rýchlu parnú loď „Roland“, ktorej cieľom bol New York.*Cestujúci len s hodinu ležal oblečený v posteli, potom vstal a keď v krčahu preboril ľad, trošku sa umyl a sostúpil do prízemných miestností hotelu. V čitárni sedela mladistvá, driečna Angličanka. Vstúpil menej driečny a menej mladý izraelitský obchodník, ktorý sa čochvíľa odhalil ako Nemec. Nuda vyčkávania vlívala na sblíženie. Nemec sa osadil v Amerike a na „Rolande“ chcel sa preplaviť nazad cez veľké jazero mora.Povetrie bolo popolavé, chyža bola studená, mladá dáma prechádzala sa netrpezlivo horedolu pred nezakúreným krbom a rozhovor nových známych skoro zanikol v jednoslabičnosti.Stavy nešťastného zaľúbenca okoliu sú skryté, alebo smiešne. Takého človeka striedavo uchvacujú jasné ilúzie, alebo mučia ho tmavé poryvy. Nepokojného mladého šialenca lásky, hoci bol vietor a zima, vyhnalo to von do uličiek a ulíc prístavného mestečka. Myslel na to, ako ho jeho krajan náznakove vyskúšal o zámere jeho cesty, a ako sám, nie bez rozpakov, musel niečo spomenúť, aby len neprezradil svoj tajný cieľ. Rozhodol sa, že odteraz, ak by sa vyskytli nejakí dotieraví zvedavci, odpovie, že cestuje videť Niagaru a Yellowstonský Park a okrem toho chce navštíviť priateľa zo študentských čias.Pri mlčanlivom obede v hoteli sa dozvedeli, že „Roland“ pravdepodobne už o piatej dorazí. Keď Bedrich so svojím novým známym, ktorý mal vlastný obchod a cestoval k vôli strižnému tovaru, vypil kávu a vyfajčil niekoľko cigariet od Šimona Arzta, obidvaja páni odišli, soberúc aj batožinu, na salónnu parnú loď, ktorá ináč voskrz nezodpovedala svojmu skvelému pomenovaniu.Niekoľkohodinový pobyt na nej bol veľmi neútulný, kým nízky komín do špinavej žltej hmly, ktorá zaľahla na všetko, vrhal čierne kotúče dymu. S času na čas zacvendžala kuričova lopata v strojovej miestnosti a prišlo päť-šesť zamĺklych cestujúcich s nosičmi. Kajuta bola nad palubou. Vnútri, pod oblokmi — miestnosť bola ako sklená skriňa! — umiestená bola lavica s baršúnovými vankúšmi.Ťažko by to bolo vysloviť, v akom objeme si uvedomil Bedrich svoj doterajší život, keď raz opustil pevninu Európy. V svetle tohoto zovnútorného lúčenia súčasne stála aj celá čiastka jeho vlastnej duše: a tuná neplatil prívet, do svídania. Nie div, že v tejto chvíľke Bedrichova celá bytosť zdala sa byť nesmierne otrasená.*Okolo malého parníka tiesnila sa hustá tma. Prístavné svetlá zmizly. Orechová škrupina so skleným pavilonom povážlive sa kolísala. Vietor hvízdal a hulákal v škárach. S času na čas prinútil zastať malý parník. Odrazu zarevala niekoľko ráz parná píšťala a zasa to išlo v nejakom behu napred v tmavočiernej noci.Klopanie okien, otrasy lodného trupu, vírivá, podvodná prerývavá práca propelera, spojená s plačlivými, piskľavými, hulákavými zvukmi vetra, ktorý loď povalil na bok: toto všetko dovedna zapríčinilo pre cestujúcich krajne nepríjemný stav. Vždy znova, ako by nevedel čo a kam, parník zastal, dal zavzneť ostrému a prenikavému zvuku píšťaly, ktorý medzitým divý pohyb čierneho vzduchového mora natoľko stlmil, že napokon znel len, ako bezmocný chrapot zachrípnutého hrdla — a potom išiel raz nazad, raz zasa napred, kým znova neostal bezradne ležať, krútený a dvíhaný vírom vĺn, zdanlive stratený a ponorený do večnej tmy.Potom to odrazu zahučalo, voda zašumela, loď vypustila mocne šuštiacu paru, hrozne a úzkostlive hvízdala, raz, dva razy — šľachtic Bedrich Kammacher načítal sedem! — a odrazu docielila svoju najväčšiu rýchlosť, ako by bola chcela ujsť pred satanom, — a teraz odrazu sa obrátila a ležala pred mohutnou vidinou v plnosti svetla.„Roland“ dorazil k Needles a uľahol si pred vietor. Pod ochranou jeho mohutného boku zdalo sa ako by bol parníček prišiel do prístavu, osvetleného lučežiarou dňa. Dojem, ktorý v Bedrichovi vzbudila prekvapujúca prítomnosť ohromného premožiteľa oceánu, rovnal sa najsilnejšiemu fortissimu.Ešte nikdy necítil Bedrich toľkej úcty pred ľudským geniom, pred naozajstným duchom času, v ktorom žil, ako pri pohľade na túto obrovskú, čiernu, z tmavej vody vyčnievajú stenu, s touto ohromnou fasádou, ktorá z nekonečných radov okrúhlych otvorov vrhala svetelné prúdy na nivu pred vetrom chránených prúdov.Námorníci boli zaujatí pri boku „Rolanda“ spúšťaním padacích schodíkov. Bedrich mohol zbadať, ako hore na palube, kam ústily, prichystané k prijatiu nových cestujúcich, stála mohutná skupina lodného služebníctva v rovnošatách. Keď sa teraz každý vnútri malého salónneho parníka, zachvátený náhlym spechom, staral o svoju batožinu, celý výjav opanoval mladého lekára mocou vznešenosti. Pred touto dobrodružnosťou nebolo možné zachovať si presvedčenie o triezvosti modernej civilizácie. Tu sa každému vnukovala odvážlivá romantika, s ktorou v porovnaní pobledly všetky básnické sny.Kým sa parníček na dmejúcich sa penách, koketne tancujúc, kolembavo približoval ku spadacím schodíkom, hore vo výške na palube začala koncertovať kapela. Bol to plavný, rázny marš, nesený tým bojovným a súčasne rezignujúcim spôsobom, ktorý vojakov do boja, totiž k víťazstvu, alebo k smrti vedie. Taký orchester, pozostávajúci s dýchacích nástrojov, s panvíc, bubnov a bubníkov chybel len ešte, aby sa nervy mladého lekára hneď rozpustily v ohnivom pohnutí.Bolo zrejmé, že táto hudba, s výšky zaplavovala v noci manévrujúci parníček, bola tu len pre omámenie úzkosti bojazlivých duší. Vonku sa stlal nekonečný oceán. — Človek si ho v takejto chvíľke ani nevedel ináč predstaviť, ako nočný a tmavý! — ako desnú, človeku a jeho dielu nepriateľskú silu. Ale teraz niesol sa z hrudi „Rolanda“, z hĺbok kotliny sa vinúci, stále mohutnejúci zvuk, volanie, bučanie, hrmenie, tak desné a mohutné, že od neho prestala v srdci kolovať krv. Tak, milý „Roland“, preletelo Bedrichovou mysľou, ty si chlap, ktorý sa môže boriť s oceánom. S tým položil nohu na spadací mostík. Zabudol, čím bol doteraz, a prečo prišiel sem!Keď pri nežných rytmoch hudby dosiahol najvyšší stupeň schodišťa a napokon stál na priestrannej palube, pod oslepujúcim svetlom kruhovej lampy, zdesil sa nad tým, koľko dôveru vzbudzujúcich mužských postáv je oproti nemu. Bola to sbierka skvelých mužských, od dôstojníka počnúc dolu až po stewarda, všetko veľkí a vyberaní ľudia a k tomu s ťahmi tvári, ktoré boly práve tak odvážne ako prosté, práve tak rozumné ako oddane spanilé. Šľachtic Kammacher si povedal, že jednako len jestvuje také niečo ako nemecký národ a hneď cítil v sebe hrdosť a dôverivú istotu. Áno, jednou z podpôr tohoto pocitu bol ten veľmi čudný náhľad, ktorý sa letmo vynoril z jeho duše, že Boh sa nikdy nerozhodne takýto výber ušľachtilých a povinnosti verne plniacich ľudí utopiť v mori ako mladé mačiatka. Ubytovali ho samotného v kabíne s dvoma posteľmi, a čochvíľa zatým sedel v jedálni, znamenite obslúžený, na konci stola, ktorý mal podobu podkovy. Jedlo sa a pilo, ale v malej spoločnosti opozdencov nebolo veľmi živo v nízkej, širokej, prázdnej miestnosti, lebo už bolo vlastne po obede, a každý bol ustatý a dostatočne so samým sebou zaujatý.Pri jedení Bedrich si ťažko vedel predstaviť, že cestuje do Ameriky, ba že vôbec cestuje. Temer nebadateľný otras budovy, v ktorej bol, zdal sa mu byť nepatrným, ako sprevádzajúci zjav, upozorňujúci na rušanie. Keď podľa zvyku vypil niekoľko pohárov vína, mal pocit pokojného pohodlia, príjemného stavu vyčerpanosti. Aké je to divné, myslel si, tušiac istotu hlbokého sna, že po týždňoch, ba mesiacoch prvý raz najde práve tuná, na tomto pohyblivom oráčovi oceánu, hodiny pokoja a uvoľnenia.A naozaj, spal potom desať hodín ako dieťa v kolíske a keď otvoril oči, ešte vždy mal pocit nejakého blažiaceho pokoja. Jeho prvou myšlienkou bolo dievča, ktoré teraz na mnohé dni a noci v tomto priestrannom plávajúcom hostinci ostane s ním spojené v žalosti i radosti. Bedrich šmátral po stenách, ako by boly vedúcim médiom, skrze ktoré môže prísť do styku so svojou milou a z nich živý dych jej bytosli môže prúdiť do neho.Bedrich bol v jedálni, kde mu priniesli bohaté raňajky, ktoré pojedal so srdečným apetítom. Spal som, vravel si, ležiac ako v hociktorú noc, v stave omámenosti, a pri tom urazil som dvesto míľ cesty, napredujúc v atlantickom oceáne. Aké je to divné, aké je to len čudné!Bedrich si vyžiadal soznam cestujúcich, a keď v ňom našiel dve mená, ktorých najdenie musel predvídať s dokonalou istotou, schúlil sa od ľaku, zbledol a dostal klopanie srdca…*Keď Bedrich prečítal meno ,Hahlström a dcéra‘, poskladal soznam a poobzeral sa. V dvorani bolo shromaždených pätnásť až dvacať osôb, dám a pánov, ktorí boli všetci zaujatí jedením, alebo stewardom oznamovali, čo si želajú na raňajky. Ale Bedrichovi sa zdalo, že sú tu len preto, aby ho špehovali a pozorovali.Jedáleň zaujímala celú šírku lode, a jej oblôčky zatmely sa s času na čas vlnami, ktoré na ne dorážaly. Oproti Bedrichovi sedel pán v námorníckej rovnošate, ktorý sa mu predstavil ako lodný lekár. Medzi nimi vyvinul sa hneď veľmi živý odbornícky rozhovor, hoci aj Bedrich nevenoval veci naozajstnej pozornosti. Nemohol sa rozhodnúť, ako sa má zachovať pri prvom stretnutí sa s Hahlströmovcmi.Pomohol si sebaklamom, povediac si, že vlastne ani neprišiel k vôli malej Hahlströmovej, ale, že cestu do nového sveta podnikol naozaj len preto, aby mohol navštíviť zvlášť milého priateľa Petra Schmidta a videť New York, Chicago, Washington, Boston, Yellowstonský Park a vodopády Niagary. Chcel to povedať aj Hahlströmovcom a zodpovednou urobiť náhodu pre toto zvláštne stretnutie.Zbadal, že získava vždy viacej a viacej vnútornej istoty. Modloslužba lásky zaujíma vždy osudný objem v stave, keď je milovník od modly odlúčený. Bedrich, kým bol v Paríži, žil v stave ustavičnej horúčky a jeho túžba sa vystupňovala v miere neznesiteľnej. Okolo obrazu malej Hohlströmovej utvoril sa nimbus, ktorý vnútorný zrak Bedricha upútal takým podmaňujúcim spôsobom, že pre všetko ostatné doslovne oslepol. Táto ilúzia odrazu zmizla. Hanbil sa, predchodil si zrovna smiešnym a keď vstal ísť prvý raz na palubu, len toľko cítil, ako by sa bol vymanil z úzkych tiesniacich pút.Tento pocit slobody a uzdravenia sa stupňoval, keď tam hore do jeho vnútra vnikol slaný prievan. Mužskí a ženské ležali na skladacích lôžkach vystretí v poľutovania hodnom stave. Ich tvári maly zelený ťah hlbokej ľahostajnosti, a len podľa tohoto zjavu zbadal mladý lekár, že sa už „Roland“ nekĺže pozvoľne po hladkej vode, ale že sa badateľne točí a krúti. Počudoval sa nad tým, že sám ani len to najmenšie necíti z obávanej morskej choroby.Išiel okolo dámskeho salónu vedľa vchodu osobitnej kabíny a vystavil sa pod veliteľským mostom oceľovému, slanému morskému vetru. Pod ním až po hrot lode usalašili sa cestujúci medzipalubia. Hoci „Roland“, ako sa zdalo, uháňal plnou parou, jednako sa mu nepodarilo rozvinúť úplnú rýchlosť. Dlhé prúdy vĺn, ktoré proti nemu valil vietor, mu v tom prekážaly. Pod dolnou palubou, pravdepodobne pre prípad nevyhnutnosti, bol aj druhý veliteľský most, a Bedrich náhle cítil, vidiac loď tancovať, silné vábenie, postaviť sa na tento prázdny most.Prirodzene tým, že sostúpil do medzipalubia a potom vystúpil po železných stupňoch hore do previevanej výšky a postavil sa na moste do vzdušného prúdu, vzbudil istú pozornosť: ale o to sa nestaral. Odrazu cítil šialené osvieženie a obnovenie odvahy, ako čo by nikdy nebol mal nijaké muchy, a nebol nikdy trpel vrtochmi svojej nervove chorej ženy, a nebol nikdy prevádzal prax v zapadlom kúte provincie. Zdalo sa mu ako by nikdy nebol študoval bakteriologiu, a tým menej, že by s ňou bol utŕžil fiasko. Sťa by nebol býval tak zaľúbený, ako sa to ešte pred nedávnom zdalo.Smial sa, pred silným a sviežim prúdom vetra vypínajúc hlavu, sal do seba slaný van a cítil sa zdravo.Vtom z medzipalubia vzniesol sa ku Bedrichovi všeobecný, divý smiech, súčasne ho niečo, čo videl bielo a mohutne dmeť pred hrotom lode, šľahlo po tvári, tak rázne, že temer oslepol a cítil ako, až po košeľu premoknutý, stojí v prievane, a voda s neho len tak kvapčí. Bol to nával prvej vlny.Len pred chvíľou cítil, ako by jeho naozajstným životným povolaním bolo wikingstvo, a odrazu sa už plúžil, vnútorne mrznúc a chvejúc sa, pri všeobecnom smiechu, zasa dolu spružľami železného rebríka. Ešte mal na hlave popolavý okrúhly klobúk, takzvaný „praliné“. Jeho paleto malo atlasovú podšívku, mal kožené rukavičky, elegantné gombíkové topánky z tenkej ševrovej kožky. Cestujúci medzipalubia, cez ich rady musel urobiť svoj nebárs slávny ústup, zanechávajúc za sebou mokré stopy, sa krčili od smiechu. A ako tak ním lomcoval hnev, odrazu ho oslovil hlas, ktorý ho zrovna pomenoval menom. Nechcel veriť svojim očiam, keď, obzrúc sa, poznával chlapa, ktorý doma pre pijanstvo a rozličné neporiadnosti mal ten najhorší chýr.— Vy ste to, Wilke?— Áno, prosím, pán doktor.Wilke mal brata v štátoch Nového Anglicka v Severnej Amerike, za ktorým išiel. Tvrdil, že v jeho domove „ľudstvo“ je naničhodné a nevďačné. Doma plachý a nedôverčivý ešte aj oproti lekárovi, ktorý mu na krku liečil poslednú, bodnutím zapríčinenú ranu, tuná, plaviac sa s druhými, na vlnách veľkej vody, bol otvorený a shovorčivý, ako dobre vychované dieťa.— Ani vy ste tam nezažili veľa vďaky, pán doktor, — riekol konečne širokými, na vokály bohatými zvukmi svojej krajomluvy a spomínal radom celú hromadu, jemu neznámych prípadov, ako mu dobrodenia splácali ošklivými ohováraniami. Mal tú mienku, že takých ľudí ako je on a doktor, obyvatelia Passenbergu a jeho okolia, kde Bedrich býval a prevádzal prax, nie sú ani hodní. Pre nich dvoch zodpovedajúcim miestom je krajina slobody, Amerika.Keď sa vrátil na promenádovú palubu, pristavil sa pri ňom sám plavovlasý kapitán „Rolanda“, slobodný pán z Kesselu a povedal mu niekoľko prívetivých slov.Kabína, v ktorej sa Bedrich prezliekol, bola, keďže sa loď silnejšie kolísala, problematickým miestom pobytu. Svetlo dostávala cez oblôčik, ktorý bol opatrený tlstým sklom. Keď sa stena, v ktorej bol oblôčik, zdvihla a ako šikmá strecha položila do vnútra, cez oblôčik z popretrhávaných oblakov neba padlo slnečné svetlo na mahagonové lože, ktoré bolo oproti: sediac tu na jeho peľasti, Bedrich sa musel držať — s nachýlenou hlavou, aby sa neudrel o hornú posteľ! — a kŕčovite chrániť pred tým, aby súčasne so zadnou stenou neurobil zpiatočný pohyb. Kabína bola v turnuse toho pohybu, ktorý menujú kotúľaním, a Bedrichovi sa zavše muselo zdať, sťa by stena s okienkom bola povalou a táto pravou bočnou stenou, potom zasa, ako by stena pri lôžku bola povalou, táto však stenou s oblôčkom, pri čom naozajstná stena s okienkom, ako by ho chcela zvať ku skoku, posunula sa temer kolmo k jeho nohám: chvíľka, v ktorej prirodzene okienko bolo celkom pod vodou a kabína bola zatemnená.V izbe, ktorá je v takomto pohybe, nie je sa ľahko vyzliekať a obliekať. Tomu, že chyžka od toho času ako z nej pred hodinou odišiel, mohla prísť do takého pohybu, sa Bedrich po istú mieru čudoval. Vyňať z kufra topánky a nohavice a obuť a natiahnuť si ich, bolo tuná telocvičným výkonom, takže sa nad tým pustil do smiechu a robil porovnania, pri čom sa jeho smiech len obnovoval. Nemožno povedať, že by tento smiech bol išiel od srdca. Achkajúc a pracujúc, hovoril si takéto a tomu podobné slová: „Tuná sa preoseje celá moja osobnosť. Mýlil som sa, keď som predpokladal, že sa to už v posledných dvoch rokoch stalo. Myslel som: Osud ťa osieva. Myslel som, že je vo mne tragika. Zmietam sa s celou svojou tragédiou v tejto vŕzgajúcej skrini a tým som zneucťovený pred samým sebou. — Mám obyčaj premýšľať nad všeličím! Premýšľam, na príklad, o lodnom ryle, ktoré sa norí do každej novej vlny. Myslím na smiech cestujúcich z medzipalubia, tých najúbohejších ľudí, ktorým asi nie je najveselšie a ktorí sú mi za to vďační, ako za dobrodenie! Myslím na toho lumpa, Wilkeho, ktorý si doma vzal za ženu hrbatú krajčírku, a zmrhajúc jej úspory, každý deň ju týral, a ktorého by som bol nedávno temer objal. Myslím na toho plavovlasého, teutonského, trošku sženštilého kapitána von Kessla, tohoto trošku uzavretého, pekného človeka, ktorý okrem toho je tuná naším absolútnym panovníkom a kráľom, a ktorému človek hneď na prvý pohľad dôveruje. A konečne rozmýšľam aj o svojom ustavičnom smiechu a uznávam, že smiech len v tých najzriedkavejších prípadoch býva duchaplným.“Na takýto a onaký spôsob pokračoval Bedrich nejaký čas v tomto vnútornom rozhovore, pri čom aj tá náruživosť, ktorá zapríčinila jeho cestovanie, ukázala sa v svetle najtrpkejšej irónie. Nemal už naozaj nijakej vôle, a v tomto stave, v úzkej klietke, na vysokých vlnách oceánu, zdalo sa mu, ako by mu v takej istej forme znázorňované bolo dejstvovanie osudu a jeho vlastná mdloba.Ešte vždy bol dosť značný počet ľudí na palube, keď sa tam Bedrich znova zjavil. Postele chorých, alebo cestujúcich pripevnili na steny kajút. Stewardi núkali občerstvenia. Bolo zaujímavé videť ako so šiesti alebo ôsmi limonádou naplnenými pohármi balansovali na veľkolepe rozhojdanej palube. Bedrich sa darmo obzeral po Hahlströmovi a jeho dcére.Kedže za nejaký čas s všemožnou opatrnosťou premeral celú dĺžku paluby, zbadal driečnu Angličanku, ktorú prvý raz videl v čitárni southamptonského hotelu. Pohodlne sa umiestila s prikrývadlami a kožušinami na mieste, ktoré bolo kryté pred vetrom a ohrievané neďalekým komínom. Veľmi pohyblivý mladý človek sedel vedľa nej a robil jej rytiera. Odrazu vyskočil a pozdravil Bedricha. Tomuto sa zdalo, že mena mladého človeka, ktorý sa volal Hans Füllenberg, posiaľ ešte nepočul, ale obratnému mladému človeku sa podarilo presvedčiť ho o uveriteľnosti toho, že už raz spolu trávili večer v istej spoločnosti. Išiel do železiarskeho dištriktu v blízkosti Pittsburgu v Pennsylvanii.*— Či viete, pán Kammacher, — riekol odrazu, — že malá Hahlströmová je tiež na lodi?— Aká Hahlströmová? — opýtal sa Bedrich.Hans Füllenberg nestačil sa dosť načudovať tomu, že Bedrich už zabudol na malú Hohlströmovú. Zdalo sa mu celkom iste, že videl Bedricha v dome umelcov v Berlíne, kde malá Hahlströmová tancovala svoj tanec.— Ak ste ju, pán Kammacher, nevideli, tak ste naozaj zameškali veľmi veľa, — riekol mladý berlínsky gentleman; — keď sa malá Hahlströmová ukázala, mala toho na sebe veľmi málo, ale to, čo potom robila a prevádzala, bolo naozaj obdivuhodné. Panovala o tom len jedna mienka.Najprv doniesli veľkú umelú kvetinu. Malá Hahlströmová pribehla k nej a privoniavala ju. Robila to s privretými očami, kedže vibrujúc, ako krídelkami včielky, so zatvorenými očami hľadala kvetinu. Odrazu otvorila oči a zmeravela na kameň. Na kvetine sedel obrovský pavúk-križiak. Ušla do naj ďalšieho kúta miestnosti. Na začiatku sa zdalo, ako by sa zbavená váhy, vznášala nad zemou, budiac predstavu, ako by ju rázne zdesenie bolo vydúchlo do priestoru, snažiac sa prejaviť ako niečo nejestvujúce.Okrem tohto matiné v dome umelcov, Bedrich Kammacher videl to dievča tancovať jej úžasný tanec ešte osemnásť ráz. Kým sa mladý Füllenberg pokúšal vyvolať ho mohutnými slovami, ako „famózne“, „veľkolepé“, „kolosálne“, on prežíval ho znova, vnútorne. Videl, ako sa to detské telo, keď sa chvíľu celé chvelo, znova približovalo ku kvetine, a to na rytmus hudby, ktorá bola prevádzaná gongom, škridľami a flautou. Toto druhé približovanie dialo sa z prinútenosti a nie z rozkošníctva. Tanečnica pri prvom raze upotrebovala jemné voňavé prúdenie, povetria ako stopy, ktoré mohly viesť ku prameňu aromatu. Ústa jej pri tom ostaly otvorené. Nozdierky jej nosa sa pri tom zachvievaly. Druhý raz ju priťahovalo niečo desného, čo v nej premieňavo vzbudzovalo strach, zdesenie a zvedavosť, pri čom mala naširoko roztvorené oči, ktoré len niekedy, aby nič nevidela, úzkostlivo zakryla obidvoma rukami.Ale odrazu ako by bola zahladila všetok strach. Bála sa bez príčiny a teraz zbadala, že nehybný, tučný pavúk pre okrídlené stvorenie nie je nebezpečný. A táto čiastka jej tanca bola veľmi pôvabná a prekypovala žartovnou veselosťou.Teraz sa začala nová fáza tanca, ktorá mala dumavý vstup. Mladá tanečnica, zrejme v stave ukojenej tanečnej túžby, po rozkoši kvetinového mámoru, s pohybmi príjemnej ustatosti, chcela sa odobrať na odpočinok, s času na čas odstraňujúc s tela ako by vlákna pavučiny. Toto bola zpočiatku tichá oslnivá činnosť, do ktorej jednako vnikalo vždy viac a viac čudného nepokoja, ktorý zachvátil všetkých divákov. Deva sa zarazila, zadumala a chcela sa zrejme sama vysmiať istej obave, ktorá sa v nej vynorila. Ale v nasledujúcej chvíľke zbledla a urobila bojazlivý a veľmi umelecký skok, ako by sa chcela vyslobodiť z nejakej slučky. Ako menáda šmarila prúdom ľanovoplavých vlasov, ktorý sa podobal planúcemu prílivu, takže tento výjav vylúdil výkriky obdivu.Začal sa útek, a teraz téma tanca — ktoré ináč išlo pod titulom „Mara, alebo obeť pavúka“ — fikcia, ako by sa Mara vždy väčšmi a väčšmi zamotávala do pavučích vláken a napokon bola nimi sputnaná.Malá Hahlströmová oslobodila si nohu a zbadala, že jej pavúk ovinul hrdlo. Siahla za vláknami na hrdle, ale zbadala, že má ovinuté ruky. Mykala sebou, ohýbala sa, unikla. Bila, zúrila a zamotávala sa čím ďalej tým väčšmi do hrozných pavučín. Napokon, opletená, ležala, sťa kus dreva a človek cítil ako jej pavúk saje život.*Keď sa Bedrich Kammacher, podľa mienky mladého Füllenberga, nebárs dostatočne zaujímal o malú tanečnicu Hahlströmovú, pomenoval niekoľko iných berlínskych velikášov najnovších čias, ktorí boli tiež na „Rolandovi“ a cestovali do Spojených štátov. Tu bol v umeleckých kruhoch dobre známy tajný radca Lars, ktorý pri štátnych nákupoch maliarskych a sochárskych diel mal slovo. Išiel do Ameriky študovať tamojšie sbierky. Ďalej bol tu profesor Toussaint, známy sochár, ktorý v niekoľkých nemeckých mestách staval pomníky, diela zle-nedobre zvodnateného berlínskeho ducha. Toussaint, rozprával Füllenberg, potreboval peniaze. Vlastne potreboval tie peniaze, ktoré jeho žena strovila.— Keď vystúpi na americkú pôdu, — mienil Hans Füllenberg, ktorý bol tiež zaťažený berlínskym spoločenským tlachom, — nemá ani toľko prostriedkov, môcť vyrovnať hotelový účet troch prvých dní.Temer v tom istom momente, ako si Bedrich povšimol sochára, ktorý, ležiac na triumfálnom loži, bol účastníkom „Rolandových“ pohybov, akýsi chlapec, držiac za golier kabáta zvláštneho bezrukého mužského, viedol ho cez palubu a opatrne ho prestrčil cez blízke malé dvere, ktoré viedly do fajčiarskej izby. — To je artista, — vysvetľoval mladý Berlínčan lekárovi, — bude vystupovať v newyorskom Websterovom a Forsterovom varieté.Niekoľko stewardov balansovalo na palube, rozdeľujúc umrazeným cestujúcim v bachratých šálkach horúci bouillon. Keď mladý Berlínčan svojej dáme zaopatril omáčku, nechal ju sedeť a odišiel s Bedrichom do fajčiarskej izby. Tu bol hurt a čmud a obidvaja páni si tiež zapálili cigary. V kúte malej miestnosti mlátili skat, pri viacerých stoloch sa politizovalo v reči anglickej a nemeckej. Doktor Wilhelm, lodný lekár, s ktorým sa Bedrich obznámil už pri raňajkách, prišiel tiež. Prišiel z rannej prehliadky medzipalubia. Sadol si vedľa Bedricha. V medzipalubí bolo tristo ruských Židov, ktorí sa vysťahúvali do Spojených štátov, alebo do Kanady. Okrem toho tu bolo ešte tricať poľských a tricať nemeckých rodín, tieto posledné z juhu a zo severu a východu krajiny. Doktor Wilhelm pozval kolegu, na druhý deň urobiť s ním inšpekčnú túru.V malej fajčiarskej chyži vládol tón, aký býva vo výčapoch piva: totiž mužskí si popustili uzdu a zabávali sa hlučne. Tak sa potom vyvinul aj ten drsný humor a tá šumiaca veselosť, pri ktorej mužským ujde čas, a ktorá pre mnohých v chvate života znamená isté omámenie a odpočinutie. Bedrichovi a doktorovi Wilhelmovi tento spôsob zábavy nebol odporný, boli mu zvyklí ešte zo študentských čias, takže im osviežil a zblížil rozličné rozpomienky.Hans Füllenberg skoro zbadal, že ho spoločnosť dvoch lekárov nudí, keďže tí ináč temer celkom zabudli na neho, a odplúžil sa zpäť ku svojej dáme, vraviac jej: — When Germans meet, they must screem, drink till they get tipsy and drink „Bruderschaft“ to each other.[1]Tak sa zdalo, že doktor Wilhelm je hrdý na tón tejto fajčiarskej miestnosti. — Náš kapitán, — vravel, — veľmi prísne bdie nad tým, aby tu pánov nik nevyrušoval a aby srdečnosť nebola v ničom narušená. Inými slovami, umienil si, že sem nepripustí dámy za nijakých okolností! — Miestnosť mala dvoje kovových dvier, jedny sa otváraly na pred a druhé na zad lode. Keď sa jedny otvorily, odchádzajúci alebo prichádzajúci musel vždy prebojovať živý boj s pohybom lode a s tlakom panujúceho vetra. Okolo jedenástej hodiny, ako každodenne o tomto čase, ak bolo znesiteľné počasie, vstúpila vždy veľmi pokojne masívna postava kapitána von Kessla. Keď pán kapitán dal priateľské, ale skúpe odpovedi na obvyklé otázky o vetre a počasí, o dobrých alebo zlých výhľadoch na ďalšie cestovanie, sadol si ku lekárom.— Vo vás sme stratili námorníka! — obrátil sa ku Bedrichovi Kammacherovi, ktorý odpovedal: že, žiaľ, musí s žiaľom opraviť kapitánov omyl, lebo on, Bedrich, má dosť na tom jednom krste morskou vodou a netúži už za druhým. Pred niekoľko hodinami kormidelnícka bárka doniesla od francúzskych brehov najnovšie zvesti. Loď Hambursko-americkej linie, ktorá bola len od roka v službách, parník s dvojitými šraubami, menom „Nordmania“, utrpela na zpiatočnej ceste do Europy havariu a vrátila sa zpäť zo vzdialenosti asi šesťsto morských míľ od New Yorku a dorazila do Hoboken bez ďalšej nehody. Takzvaný skočný prúd alebo skočná vlna (Waterspout) vyzdvihla sa odrazu z pomerne tichého mora v blízkosti lode a náraz mohutnej vodnej masy preboril dámsky salón, dlážku dámskeho salónu a nasledujúcej paluby až do hĺbky, pri čom klavír dámskeho salónu vrhnutý bol do lodného priestoru. Toto a iné rozprával kapitán svojím tichým spôsobom. A ďalej, že Schweninger je vo Friedrichsruhe pri Bismarckovi, treba sa teraz už obávať, že jeho smrť môže zavítať každú hodinu.*Na „Rolande“ nemali ešte v úžitku medzinárodný gong. Vše trubač zatrúbil zvučný signál na kajutových chodbách a na palube na znamenie toho, že v jedálni je už prikrytý stôl. Do skučiaceho vetra zatrúbený signál najprv zavznel do úzkej, hlučnej, preplnenej začmudenej fajčiarskej izby. Sluha bezrukého mužského prišiel odviesť svojho pána. Bedrich pozoroval s veľkým záujmom držanie sa bezrukého pána: bol mimoriadne čulý a bodrého ducha; jednako plynne hovoril anglicky, francúzsky a nemecky a ku radosti všetkých, odrážal neomáľané reči drzého, mladého Američana, ktorého bezočivosť, tak sa zdalo, nemala chuti zastaviť sa ani len pred posvätnou osobou kapitána.Stôl jedálne bol postavený na spôsob trojzuba. Uzavretá čiastka vidlice bola na strane lodného hrotu, tri zuby smerovaly dozadu. Tu, na konci stredného zuba, pred akousi krbovou rúrou a nástenným zrkadlom, stála vzpriamene elegantná postava do belasého fraku oblečeného hlavného stewarda Pfundnera. Pán Pfundner, medzi štyriciatym a pädesiatym rokom, podobal sa s bielymi, pečlivo nakaderenými vlasmi, ktoré sa zdaly byť napudrovanými, dvornému majstrovi z čias Ľudovíta štrnásteho. Ako tak so vzpriamenou hlavou prezeral kolísavú a pohnutú dvoranu, zdal sa byť súčasne zvláštnou osobnou strážou kapitána von Kessel, za ktorým stál a ktorý, sediac na konci prostredného zuba, bol domácim pánom a najprednejším hosťom tabule. V jeho blízkosti sedel lodný lekár, doktor Wilhelm, a prvý dôstojník lode. Keďže sa Bedrich kapitánovi zapáčil, vyznačili mu miesto vedľa doktora Wilhelma.Keďže asi polovica slobodných miest bola zaujatá, karbaníci vpotácali sa z fajčiarskej izby do jedálne, a stewardi na rozkaz začali zaraz aj obsluhovať. V blízkosti kartovej spoločnosti čochvíľa tresly zátky šampanského. Keď Bedrich letkom pozrel tým smerom, hneď poznal pána Hahlströma, ktorý však prišiel bez dcéry. S akejsi galerie ustavične znela tabuľová hudba. Na koncertnom programe, na ktorom bolo meno lode, dátum a postava na mandolíne brnkajúceho Černocha vo fraku a cylinder, bolo označených sedem „čísel“.*Predná časť lode a s ňou aj dvorana, spolu so stolmi, taniermi a fľašami, so stolujúcimi pánmi a dámami a obsluhujúcimi stewardmi, spolu s varenými rybami, prívarkami, pečienkami a múčnikmi, s orchestrom a hudbou, ešte vždy sa premieňavo dvíhala na chrbte vodného vrchu do výšky a klesala nadol do hĺbky nasledujúcej vlny. Mohutná práca stroja otriasala loďou. A steny jedálne predbežne, prerývajúc sa pätnásťmíľovou rýchlosťou cez slaný prúd, maly vydržať prvý nábeh odporujúceho živlu.Stolovali pri elektrickom svetle. Šedé svetlo oblačného zimného dňa, ktoré, okrem toho ako začaly vírivé prúdy útočiť na okienka, každú chvíľu haslo, neposkytovalo jedálni dostatočného osvetlenia. Bedrich požíval túto povážlivú situáciu, sťa by v bruchu veľryby pri frivolnej hudbe slávnostne stolujúc — a premožený údivom, s úsmevom hľadel na túto hroznú ľudskú smiešnosť. Mohutná loď, držiaca sa ustavične svojej cesty, s času na čas narazila na chvíľkovú prekážku. Istá kombinácia protichodne pôsobiacich síl oborila sa na hrot lode, ktorá pôsobila vzdorom pevného telesa, ba niekedy temer brala. V takýchto chvíľach utíchol hluk spoločnosti a nejedna bledá tvár pozrela na kapitána, alebo na hrot lode.Len kapitán von Kessel a jeho ľudia boli zaneprázdnení jedením a nevšímali si tohoto úkazu, ktorý na chvíľu prinútil loď zastať, hoci sa celá chvela. Jedli, alebo rozprávali ďalej, hoci aj, čo sa častejšie stalo, príliv, tlak, alebo skok vodnej masy zdanlive chcel prevaliť steny. Tento mohutný, len smiešne tenkou stenou zadržiavaný, rozhnevaný živel, ktorý s hrdúsiacim vztekom, nenávistné klokotajúc, dute zaburácal, nevedel akosi znepokojiť týchto námorníkov.Bedrichov pohľad znova a znova priťahovala Hahlströmova dlhá postava. Pri ňom sedel asi tricať päťročný mužský, s hustou bradou, tmavými mihalnicami a očami, ktoré na Bedricha niekedy vrhly ostrý, ba pichľavý blesk. Tento človek znepokojoval Bedricha. Bolo badať, že už má ľahko pošedivelú šticu, ale zato ho jednako ešte vždy bolo treba označiť ako pekného človeka, ktorý si od cudzincov milostive dal dvoriť.— Kolega, či poznáte toho plavého, dlhého pána? — Bedrich sa naľakal a zabudol odpovedať, a len hľadel bezradne na tážuceho sa doktora Wilhelma. — Je to totiž Austrálčan, menom Hahlström, — pokračoval tento, — ktorý nám predtým fušoval do remesla. Popri tom podivný človek. Ináč cestuje s dcérou, nie práve nezaujímavou mačičkou, ktorá však nesmierne trpí morskou chorobou a od odchodu z Brém sa ešte nezdvihla z vodorovnej polohy. Ten čierny, ktorý sedí vedľa Hahlströma, zdá sa byť, povedzme, jej ujcom.— Kolega, akýže to vlastne prostriedok upotrebujete proti morskej chorobe? — Tajne preľaknutý Bedrich, týmito slovami hľadel obrátiť rozhovor na iný predmet.*— Vy tu, milý doktor? Neverím svojim očiam! — Týmito slovami zastavil Hahlström Bedricha na úpätí kajutových schodov, keď sa práve chcel vydriapať na palubu.— Pán Hahlström! to je ozaj podivná náhoda, je to temer tak, ako by sa bol celý Berlín dohovoril, že sa vysťahuje do Ameriky. — Takto a podobne sa pretváral Bedrich, simulujúc prekvapenie s trošku silenou živosťou.— Architekt Achleitner z Viedne! — Takto predstavil Hahlström pána Achleitnera, mužského s pichľavými očami. Architekt sa usmieval so záujmom a pri tom sa kŕčovite držal mosadzného operadla, nechtiac, aby ho pohyb lode šmaril o stenu.Na prvej plošine schodov ústily dvere do trochu chmúrneho fajčiarskeho salóna. Okolo tmavovykladaných stien bežala podušková lavica a cez troje či štvoro oblokov možno bolo pozerať na vírenie a vztekanie vĺn. Túto miestnosť vajcovitej podoby medzi poduškami vyplňoval na tmavo lužený (leptaný) stôl. — Zrovna úžasná búda, v ktorej je človeku úzko a cíti sa v nej stiesnene, — riekol Hahlström. V najbližšej chvíľke volal na neho zvuku trúby podobný rozosmiaty hlas. — Ak to tak pôjde, zamešká vaša dcéra u Webstera a Forstera svoj smluvou ustálený prvý deň a ja spolu s ňou, môj najmilší Hahlström. Toto svinské počasie je hrozné. Veď neurážame ani len osem uzlov. Dajte si pozor, aby vaša dcéra nemusela platiť ešte aj konvencionálnu pokutu. Ja som zviera! Môžem ležať vo vode hoci osem dní a nestane sa mi nič. Dnes máme dvaciateho piateho — a keď prvého februára večer o ôsmej zakotvíme v Hoboken, o deviatej už môžem celkom sviežo stáť na pódiu Webstera a Forstera. Vaša dcéra to však nemôže, najmilší Hahlström.Bedrich vstúpil s pánmi do fajčiarskeho salónu. V hovoriacom poznal mužského bez ramien. Táto kalika, ako sa to Bedrich pozdejšie dozvedel od Hahlströma, bola svetoznáma. Jeho jednoduché meno, Artur Stoss, skvelo sa už vyše desať rokov na oznamoch všetkých väčších miest sveta a priťahovalo obrovské množstvo do divadiel. Jeho zvláštnym umením bolo robiť nohami všetko, k čomu iní upotrebovali rúk.Artur Stoss obedoval. Servírovali mu ho v tejto málo upotrebovanej miestnosti, lebo nebolo možné nechať jesť pri spoločnej tabuli človeka, ktorý bol prinútený vidličku a nôž chytať chodidlami. Ako vedel Artur Stoss holými, čistými nohami vidličky a nôž upotrebovať a nimi ukladať do úst množstvo kusov jedla, vraviac pri tom s najlepším humorom tie najvtipnejšie veci, hoci sa loď silne kolísala, pre pánov bolo to naozaj hotovým predstavením. Artista ináč čochvíľa začal pána Hahlströma a jeho spoločníkov trošku priveľmi kúsavým spôsobom naberať, pri čom s Bedrichom vymieňal pohľady, ako by ho oveľa vyššie cenil. Takéto útoky prinútily potom obidvoch pánov po krátkom čase utiahnuť sa na palubu.— Menujem sa Stoss! — — Von Kammacher! — — Pekne, že chcete byť trochu mojím spoločníkom. Tento Hahlström a jeho dráb sú protivní. Dvacať rokov som už artistom, ale takých odvislých a lenivých chlapov, ktorým sa nič nechce robiť a popri tom využívajú svoje dcéry… pôsobia na mňa ako prach na dávenie, nemôžem ich videť. — A zahráva si na veľkého človeka! Boh uchovaj, on baronizuje, on nie je artista! Kde si bude potom variť polievku z kostí svojej dcéry? Horenos! Keď vidí niekde v blate ležať dukát a prítomný je nejaký distingvovaný pán, nechá ho ležať, nezdvihne ho. Je síce pravda, že má príjemný zovňajšok. Keby tak bolo z čoho, vedel by si zahrať na talentovaného šplhúňa. Ale on si to zariadil pohodlnejšie, radšej sa dá vydržiavať svojou dcérou a jej ctiteľmi. Divná vec, koľko hlúpych ľudí sa ešte najde. Tento Achleitner! dajte len raz pozor, ako vznešene, zvysoka si zahráva na priaznivca Hahlström. — Predtým bol jazdcom, praskol so svojou švédskou uzdravujúcou gymnastikou, s tým podvodom a s tou jeho vodoliečbou. Potom mu odbehla žena: súca, pracovitá osoba, ktorá teraz u Wortha v Paríži ako direktrisa má znamenité živobytie.Bedricha to ťahalo nahor ku Hahlströmovi.Minulosť tohoto človeka, o ktorej sa náhodou dozvedel od Stossa, bola mu teraz ľahostajná. Poznámka artistova o hlupcoch, ktorí nevyhynú, vohnala do Bedrichovej tvári letmú červeň.Artur Stoss stával sa čím ďalej tým shovorčivejším. Sedel ako opica, podobnosť, ktorú nevyhnutne zbadáte pri človekovi, čo musí nohy tak upotrebovať ako ruky. A keď bol po obede, ako ktorýkoľvek iný gentleman zapálil si na cigaru.— Takí ľudia ako je Hahlström, — pokračoval chlapčenský jasným hlasom, — si tiet zdravé a rovno narastené údy, ktoré im náš milý Pán Boh dal, vlastne ani nezaslúžia. Pravda je to vždy bieda, hoci je niekto hneď tak urastený ako olympický víťaz, keď je toho tu hore primálo (a poklepal sa po čele). Žiaľ Hahlström má toho primálo. Pozrite na mňa! V mojom položení, nechcem povedať, že každý, ale medzi desiatimi najmenej deviati by boh zahynuli už v detstve. Ja však živím svoju ženu, na Kahlenbergu mám vilu, krmím troje detí, svojho nevlastného brata a okrem toho ešte staršiu sestru svojej ženy. Staršia sestra bola speváčkou, ale, žiaľ, stratila hlas. Dnes som už celkom neodvislý. Cestujem, lebo svoj majetok chcem zaokrúhliť na určitú sumu. Keď dnes „Roland“ utonie, môžem temer s najväčším pokojom vodu chlípať. Ja som svoju robotu vykonal, šafáril som so svojou hrivou: o svoju ženu, o deti mojej sestry a o deti môjho nevlastného brata je postarané.Artistov sluha prišiel odviesť svojho bezrukého pána do kabíny k odpoludňajšiemu odpočinku. — U nás to ide všetko punktovne, ako po šnúrke, — riekol Stoss a o sluhovi poznamenal: — Odslúžil si štyri rôčky pri nemeckom námorníctve. Pri svojich morských cestách inakšieho človeka potrebovať nemôžem. Mužský, ktorý mi má byť osožným, musí byť morským potkanom.*Hore na palube, v porovnaní s predpoludním, zavládlo ticho. Bedrich, nie bez nápadov závratu, doniesol si z kabíny plášť a sadol si na lavicu oproti vchodu hlavného schodišťa. Hahlström bol neviditeľný. S vyhrnutým golierom a so silne na hlavu natiahnutým klobúkom Bedrich upadol do stavu tej ospalosti, ktorá charakterizuje morské cestovanie. Tento zjav, hoci sú viečka očí ťažké, je spojený s nepretržitou luciditou. Pred vnútorným vidom naháňajú sa obrazy. Je to večný príliv a večný odliv farebného prúdu, ktorého nekonečnosť zapríčiňuje duši útrapy. V Bedrichovom mozgu ešte burácalo sybaritské stolovanie s rinčaním tanierov, a s hudbou. Počul slová artistu. Poloopičiak držal v objatí Maru. Dlhý Hahlström sa prizeral a usmieval. Vlny útočily na jedálňu a napadaly praskajúci trup lode. Bismarck, ohromná postava v pancieri, a „Roland“, obrnený hrdina, smialy sa zlostne a zabávaly sa. Bedrich videl, ako brodia morom. „Roland“ držal na dlani malú, tancujúcu Maru. S času na čas mrazilo Bedricha. Loď bola naklonená. Silný juhovýchodný vietor stlačil ju na pravú stranu. Vlny mohutne syčaly a šumely. Bedrichovi sa napokon zdalo, že vlnou šrauby zapríčiňovaný rythmus, je rythmom jeho tela. Bolo jasne počuť pracovať šraubu. Po istom čase zdvihol zadok lode nad vodu a šrauba začala sa krútiť v povetrí. Tu počul Bedrich Wilkeho povedať: — Pán doktor, či sa tak nezlomí tá šrauba! — Celý stroj pracoval napokon, ako sa to Bedrichovi zdalo, v jeho mozgu. S času na čas zavolal strojník na strojníka v strojární nejaké slová, bolo počuť zvuk kovovej lopaty.Bedrich sa schopil. Zdalo sa mu, že videl hore kajutovými schodmi potácať sa mŕtvolu a bežať k nemu. Keď sa lepšie prizrel, poznal konfekcionára, s ktorým sa stretol už v Southamptone. Vlastne podobal sa väčšmi umierajúcemu, ako už nebohému. Zahľadel sa na Bedricha s hrozným pohľadom bezvedomia a klesol do najbližšie dostižiteľnej, stewardom držanej triumfálnej stolice. Ak tento človek nemá byť počítaný medzi hrdinov, myslel si Bedrich, tak už potom hrdinovia nikdy nejestvovali. A či to nebolo hrdinstvo, čo mu dovolilo prejsť znova a znova cez peklo takých ciest?Pri vchode schodišťa oproti Bedrichovi stál plavčík. S času na čas, keď zavznel signál trojitej píšťalky s veliteľského mostu, zmizol, odobrať nejaký rozkaz od službu konajúceho dôstojníka. Niekedy prešla hodina i dlhší čas, bez toho, že by sa bola ozvala píšťalka, a na tak dlho mal ten driečny šuhaj pokoj, môcť premýšlať o svojom osude.Keď sa Bedrich dozvedel, že sa menuje Max Pander a pochádza zo Schwarzwaldu, dal mu otázku, ktorá sa sama vnukovala: či má radosť zo svojho povolania? Odpovedal s fatalistickým úsmevom, čo ešte zvyšovalo nehu jeho hlavy, ale dokazovalo, že na námorníckom povolaní neľpí nejako náruživo.Bedrichovi sa zdalo, že trvajúca náruživá láska k moru je len bájkou. Ručičky hodín ukazovaly tri. Na lodi bol ešte len devätnásť či dvacať hodín a cítil, že pobyt na nej už aj teraz znamená malú štrapáciu. Ak „Roland“ v svojej ceste nebude pokračovať so zvýšenou rýchlosťou, bude museť pretrpeť osem až deväť ráz dvacať štyri hodiny trvajúce podobné jestvovanie. Potom už aspoň bude trvale na suchu, ale ten plavčík o pár dní bude museť prekonať zpiatočnú cestu.— Ale keby ti tak niekde na pevnine zaopatrili dobré miesto, — opýtal sa ho Bedrich, — či by si nechal námornícke povolanie? — Áno, — riekol určite šuhaj prikyvujúc hlavou.— Je ošklivý juhovýchodný vietor, — riekol doktor Wilhelm, ktorý prešiel okolo vysokej postavy prvého kormidelníka. — Ak sa vám páči, kolega, poďte so mnou do lekárne, tam môžeme pokojne fajčiť a popíjať čiernu kávu.*Keď sa šlo pozdĺž hlbšej paluby „Rolanda“, tak človek prešiel zadným okrajom lode, práve tak, ako na okraji kormidla, krytou chodbou. Tu mali dôstojníci ložnice a tam bola aj kabína doktora Wilhelma, dosť priestranná miestnosť, v ktorej sa nachádzala doktorova posteľ, stôl, stoličky a dobre zariadená lekárnická skriňa.Sotva sa páni usadili, už prišla sestra Červeného kríža a s úsmevom oznamovala doktorovi niečo o pacientke druhej kajuty.— To je taký prípad, kolega, — vravel lodný lekár po odchode sestry, — ktorý sa v mojej lodnej praxi teraz piaty raz opakuje: totiž, dievčatá, ktoré sa pozabudly, keďže už ďalej nemôžu utajiť následky, cestujú po mori, pri čom možno s istou pravdepodobnosťou počítať na želanú nehodu. Také dievčatá, prirodzene, — pokračoval lekár, — netušia, že sú u nás typami a čudujú sa, keď im naši stewardi a stewardky sem tam idú v ústrety dosť otvorene s primeranou úctou. Prirodzene ujímam sa podľa možnosti takýchto ženských, a väčšinou sa mi podarilo prinútiť na to lodných kapitánov, neoznamovať udalosti, nakoľko sa už šťastlivo odohraly. Lebo vyskytol sa u nás prípad, že istú ženskú, pri ktorej nebolo možno vyhnúť oznámeniu, hneď po pristaní našli obesenú na okennom závore v jej prístavnom byte.Ženská otázka, mienil Bedrich, je predbežne, aspoň, ako ju ženské ponímajú, len otázkou staropanenskou. Neplodnosť starých panien sterilizovala celé snaženie. — A Bedrich rozvinul svoje idey! — Ale kým to, keďže bol zbehlý vo svojich myšlienkových rezultátoch, robil mechanicky, prepadly ho rozličné mučivé predstavy, ktoré súvisely s „Marou“ a jej ctiteľmi.— Živým, klíčivým bodom každej reformy ženského práva, — riekol Bedrich, vyfukujúc kotúče dymu so zdanlivou živosťou, — musí byť materinské povedomie. Buňkou budúceho buňkového štátu, ktorý bude tvoriť zdravšie spoločenské teleso, je žena s materinským povedomím. Veľkými reformátorkami ženského sveta nie sú tie, ktoré majú úmysel urobiť ženu v každom ohľade s mužským rovnocennou, ale tie, ktoré si upovedomia, že každého, ešte aj toho najväčšieho mužského porodí žena, povedomé rodičky ľudských a božských rodov. Prirodzeným právom ženy je právo na dieťa, a je to najpotupnejšou stránkou v dejinách ženy, že si dala urvať toto právo. Narodenie dieťaťa, nakoľko nie je sankcionované mužským, je vystavené sírovému dažďu všeobecného a verejného opovrženia. Toto opovrženie však je súčasne tou najohyzdnejšou stránkou mužského rodu. Čert sám vie, ako sa dostalo napokon k svojmu ošklivému, absolútnemu panovaniu.— Odporúčal by som ženám založiť ženskú ligu, — pokračoval Bedrich, — a každý člen nech sa prizná, bez ohľadu na sankciu muža, tedy na manželstvo, prakticky a naozaj, skrz živé deti, k materstvu. V tomto spočíva ich sila, ale len vtedy, keď v súvise s deťmi riadia sa slobodne hrdosťou a otvorenosťou. Vydobyte si nazad prirodzené, celkom oprávnené, hrdé povedomie rodičiek ľudstva, a v chvíli, keď ho budete mať, stanete sa nepremožiteľným.Doktor Wilhelm, ktorý mal spojenie s odbornými kruhmi, poznal Bedrichove meno a jeho vedecké osudy. Nešťastná bakteriologická práca Bedrichova, ako aj jej krvavé odbavenie a jej oprava, boly v jeho knižnom priečinku. Jeho meno však jednako mu znelo autoritatívne. Načúval napnute a lichotilo mu, môcť byť Bedrichovým spoločníkom. Ale doktora Wilhelma odrazu odvolala sestra Červeného kríža. Malá, zatvorená lekárska mníšska cela, v ktorej osamel, poskytla Bedrichovi zasa príležitosť premýšľať o smysle svojej podivnej cesty. Okrem toho pri požívaní cigaretového dymu a že „Roland“ teraz pokojnejšie plával, zachvátil ho istý príjemný pocit, hoci aj tento príjemný pocit zapríčiňovalo všeobecné nervové omámenie morskej cesty. Bolo a ostávalo to jednako len podivným, pre taký čudný popud byť naloženým k vlastnému zisku i škoda s týmto veľkým ľudským transportom a byť odvážaným do novej čiastky sveta. Ešte nikdy nemal, ako teraz, pocitu byť bezvládnou lútkou osudu. Ale zasa sa zamieňaly jasné a tmavé ilúzie. Myslel na Ingigerd, ktorú ešte posiaľ nevidel; a ako sa dotkol otriasajúcej sa steny nízkej lekárskej konzultačnej chyžky, zasa ho preniklo šťastie, môcť byť s „malou“ ukrytým za tými istými stenami a pod tou istou palubou. To nie je pravda! Je to lož! opakoval polohlasne znova a znova: a myslel pri tom na tvrdenie bezrukého mrzáka, že Hahlström svoju dcéru nešľachetným spôsobom využíva.Návrat doktora Wilhelma temer bolestne zobudil Bedricha z dumania. Lodný lekár so smiechom hodil na posteľ svoju čiapku, vraviac, že malú Hahlströmovú aj s jej psíkom práve vyvliekol na palubu. Potvorka robí formálne divadlo, pri čom jej verný púdlik, menom Achleitner, je čiastočne bitý a čiastočne maznaný.Táto zvesť naplnila Bedricha nepokojom.Keď Bedrich prvý raz videl „Maru“, zdala sa mu byť stelesnenou detskou čistotou. Medzitým dostaly sa mu do uší zvesti, ktoré otriasly vierou v jej nedotknutosť, a také zvesti zapríčiňovaly Bedrichovi hodiny plné múk a niekoľko bezsenných nocí. Doktor Wilhelm, ktorý, tak sa zdalo, že sa o malú „Maru“ tiež zaujíma, zaviedol rozhovor o Achleitnerovi, ktorý sa mu dôverne priznal, že je s Ingigerdou Hahlströmovou zasnúbený. Bedrich mlčal. Ináč by nebol mohol utajiť svoj nový, hlboký strach. — Achleitner je verný púdlik, — pokračoval Wilhelm. — Patrí k tomu peknému druhu mužských, ktorí okrem druhej psej vlastnosti, sú trpezliví. Nechá sa pošľapávať, aportuje, robí panáka a bere si kúštik cukru. Mohla by robiť, čo sa jej len páči, podľa môjho presvedčenia, jednako by bol trpezlivý a psovsky verný. Ináč, ak by sa vám páčilo, mohli by sme k tým ľudkom von, na palubu; malá je zábavná! — popri tom mohli by sme sa trochu pokochať aj v prírode.*Malá „Mara“ ležela vystretá v triumfálnej stolici. Achleitner, ktorý dosť nepohodlne sedel na poľnej stoličke tak, že jej mohol hľadeť do tvári, zabalil ju, ako dieťa až po pazuchy do pokrovcov. Za mohutne dmejúce vŕšky mora zapadajúce slnce osvetľovalo milú, zduchovnelú tvár. Paluba oživla. Pri pokojnej polohe uplatnila sa na lodi potreba prechádzky, a panovala všade sviežo obživená shovorčivosť. Zjav malej „Mary“ trochu upútal pozornosť, lebo ju obklopovala hriva ľanovoplavých vlasov v mäkkých, otvorených vlnách. Okrem toho držala v rukách malú bábiku, okolnosť, o ktorej sa každý okoloidúci znova a znova nedôverčive presviedčal.Keď Bedrich znova videl dievča, ktoré týždne sa vynášalo pred jeho dušou, takže mu zastieralo ostatný svet, jeho vzrušenie bolo tak veľké, jeho srdce tak mocne mu bilo o rebrá, že ak chcel udržať rovnováhu, musel sa odvrátiť: A ešte po niekoľkých sekundách bolo mu ťažko ujasniť si, že otrocký stav jeho vnútra nemohol byť okoliu celkom nebadateľný.— Otec mi už povedal, že ste tu, — riekla malá slečna Bedrichovi a upravila bábike belasú atlasovú kapotu. — Nesadnete si k nám? Achleitner, doneste, prosím vás, pánu von Kammacherovi stoličku. Urobili ste krátky poriadok, — obrátila sa k doktorovi Wilhelmovi. — Ale som vám vďačná, že tu hore môžem byť a videť západ slnca. Aj vy zbožňujete prírodu, pán von Kammacher? — Len pre prírodu, — blábolil doktor Wilhelm a kolísal sa na špiciach podošiev, — má sympatie! — Ah, vy ste bezočivý, — riekla Ingigerd. — Doktor je bezočivý! videla som to hneď, keď na mňa pozrel a ako ma chytil! — Moja milá, malá milostivá, tak viem, že som vás nechytil! — Ďakujem, hore schodmi. Mám od toho celé modriny.Takýmto spôsobom pokračovali nejaký čas v rozhovore, pri čom Bedrich, bez toho, že by to bol dal na sebe poznať, pozoroval každé jej slovo, každý ťah jej tvári, jej pohľady a každý pohyb jej mihalníc. Ale pri tom vnímal žiarlivé každý ťah, výraz, každý pohyb, pohľad, ktorý jej platil. Aj to zbadal, ako sa plavčík Max Pander, ktorý ešte vždy stál na svojom mieste, vpíjal do nej očami, kým napnutý úsmev otvorené držal plné pery jeho úst.Na Ingigerde bolo badať spokojnosť, že sa vidí obklopenou holdovaním mužských. Pošklbkávala bábiku, pošklbkávala jej hnedo a bielo pruhovanú kazajku z teľacej kožky a odovzdávala sa koketným rozmarom. Bedrich, pri počutí drahocenného zvuku jej hlásku, bol uchvátený rozkošou pijana, ktorý hynul smädom. Súčasne planula jeho celá bytosť žiarlivosťou. Prvý kormidelník, pán von Halm, skvostne urastený mužský, pravá veža, pristúpil a bol Marou nielen pohľadmi vyznamenaný, ale aj zahrotenými poznámkami: čím prezrádzala svojim ctiteľom, že jej ten opálený dôstojník nie je ľahostajný. — Pán poručík, — opytoval sa Achleitner, ktorý bol bledý a zdalo sa, že trochu mrzne, — koľko míľ sme urazili od Needles? — Teraz bežíme už zasa trochu lepšie, — vetil pán von Halm, — ale v posledných dva či triadvaciatich hodinách sotva sme urazili dvesto míľ. — Takto budeme po New York potrebovať štrnásť dní, — zavolal na skupinu trochu prihlasne Berlínčan, Hans Füllenberg. Mal pri sebe mladú Angličanku zo Southamptonu. Priťahovalo ho to mocne do okružia „Mary“, takže vyskočil, nechajúc sedeť „dámu svojho srdca“.Priniesol tón, ktorý sa, okrem Bedricha Kammachera, „Mare“ a jej ctiteľom zapáčil. Skrsla veľká veselosť, ktorá sa rozšírila po celej promenáde paluby. Bedrichovi sa protivila táto orgia banalít, odpútal sa, chtiac byť so svojimi myšlienkami v samote.Paluba, cez ktorú cez obed len tak rinula voda, teraz bola už zasa celkom suchá. Bedrich sa odvážil ísť až na zadný koniec parníka a hľadel nazad na širokú, šumiacu cestu, tvorenú vodou podlodia. Vzdychol si zhlboka, spokojne, že už nie je svieraný húžvami malého ženského démona. Dlhé napnutie duše odrazu sa vyrovnalo. Teraz sa už hanbil pre svoju neskrotiteľnosť a náruživosť, ktorá sa mu práve k tejto malej osôbke zdala smiešnou. Tajomne sa udrel do pŕs, a hánkami pravej ruky, ako by sa chcel prebrať, bez ostýchavosti sa udieral po čele.Prúd sviežeho vánku valil sa ešte vždy kosmo proti lodnému telesu, ktoré bolo trošku na stranu naklonené, kým slnce, planúc mohutným hnedým plamom, chcelo práve zapadnúť: Toto slnce, pod ktorým more, farby kameného uhlia, v pokojne putujúcich vrchoch, pomaly valilo zemité hrebene pien… toto more a napokon ťažkými mrakmi preorané nebo zdaly sa byť Bedrichovi vetami svetovej symfonie. Pre niekoho, čo ju vníma, povedal si, nie je vlastne, hoci je aj hrozne nádherná, základom cítiť sa malým.Stál neďaleko logu, ktorého dlhá šnúra sa vliekla v oceáne, a obrátil sa smerom plavby. Pred ním sa otriasala mohutná loď. Čmud obidvoch komínov pohyb povetria stláčal s otvorov ustavične na vodu, v ktorom bolo videť tiahnuť trúchlivý pochod postáv, vdov s dlhými krepovými závojmi, so zalamujúcimi rukami v nemom lkaní, sťa by v nekonečnom súmraku zatratenia. S času na čas počul Bedrich zvuky besedujúcich cestujúcich. Predstavoval si, čo všetko je sjednotené za stenami tohoto neúnavne sa šinúceho domu, koľko hľadaní, útekov, nádejí, úzkostí sa v ňom shluklo; a vo všeobecnom, veľkom údive v Bedrichovej duši zobudily sa znova tie nezodpovedané veľké otázky, ktoré sa s ich: prečo? a na čo? dotkly tmavého smyslu jestvovania.*Bedrich ani nezbadal, ako prišiel, prechádzajúc sa, zasa do blízkosti malej Ingigerdy Hahlströmovej. — Želajú si vás, — riekol odrazu hlas. Ozval sa doktor Wilhelm, ktorý, keď zbadal, ako sa jeho kolega striasol, ospravedlnil sa. — Vari snívate! Vy ste snilko! — tak volala teraz malá „Mara“ na Bedricha. — Poďte ku mne, — pokračovala, — hlúpi ľudia, ktorí sú okolo mňa, sa mi nepáčia. — Šiesti či ôsmi páni, ktorí stáli okolo nej, sa zasmiali a odišli, okrem Achleitnera, s humoristicky prízvukovanou poslušnosťou. — Nuž a, čo vy tu ešte sedíte, Achleitner!? — Aj tento dostal takto pokyn ísť. Bedrich zbadal, ako tvorili odpudení v istej diaľke páry, alebo skupiny, a rozprávali sa tak, ako je to zvykom medzi pánmi, ktorí sa zabávali s jednou nie práve stydlivou ženskou bytosťou.Vlastne s pocitom studu, ale rozhodne s nechuťou, sadol si Bedrich na Achleitnerovu stoličku, ktorá bola ešte teplá, a „Mara“ sa začala oduševňovať za prírodu.Povedala: — Či nie je všetko najkrajšie pri západe slnca? Mňa to baví, mne sa to aspoň páči, — dodala prosebne, keď sa Bedrich zamračil a ona si preto musela myslel, že podceňuje jej poznámku. Potom prešla na vety, ktoré sa všetky začínaly: — ja to nechcem, ja nechcem tamto, nemám rada to, alebo ono, — a tak podobne. Pričom v prostred ohromného kozmického deju, ktorý sa odohrával pred jej smyslami, celkom triezvo a bez účasti vyvinovala osobovačnú ješitnosť rozmaznaného dieťaťa. Bedrich by bol najradšej vyskočil. Pošklbával nervózne fúzikami a jeho tvár nadobudla mokantnej strnulosti. Zbadala to hneď a bola týmto neobvyklým spôsobom holdovania badateľne znepokojená.Bedrich nebol nikdy telesne chorý, ale zato s času na čas prejavoval náruživé podivínstvo. Jeho priatelia vedeli, že v dobrých časoch bol pokrytou a v menej dobrých — oheň chrliacou sopkou. Podľa zovňajšku zdanlive jednako ďaleký každej sženštilosti a brutálnosti, preca len mal ženské a brutálne záchvaty. Niekedy ho posadol dithyrambický raptus, zvlášť keď mal v žilách trošku vína. Vtedy obskakoval a rojčil, keď to bolo vo dne, hlasite a patheticky o slnci, nocou o hviezdach, a recitoval svoje básne.Malá „Mara“ cítila, že je nebezpečným súsedom. Ale ona už bola raz taká, že ju hra s ohňom dráždila. — Takých ľudí, — riekla, — ktorí si o sebe myslia, že sú lepší ako iní, nemám rada. — Ja tým menej, lebo som farizej, — vetil Bedrich. Teraz však osvedčil sa celkom brutálne: — Tak sa mi vidí, že ste na svoje roky hodne prešibalá a požadovačná. Váš tanec sa mi vlastne lepšie páčil. — Pri tom sa asi tak cítil, ako by samého seba bolestne káral. — „Mara“ usmievavo hľadela na neho a konečne riekly jej pery: — Podľa vašich pochopov, mladé dievča môže najvyššie hovoriť len vtedy, keď sa jej opýtujú a nesmie mať vlastnej mienky. Tak sa mi zdá, že vy len také dievča viete milovať, ktoré vždy len to hovorí o sebe: „som preca biednym, nevedomým stvorením, nechápem, čo nachodí na mne.“ Nemám rada takých hlúpych stvorení. — Keď Bedrich, ktorý desne vytrezvel, chcel vstať, zadržala ho tvrdohlavým, durdivým „nie“. — Ešte v Berlíne musela som vždy pri tanci na vás hľadeť, — pokračovala a držala bábiku šikmo pred perami, takže jej noštek ostal stlapačený. — Už sa mi vtedy zdalo, že nás spája nejaká páska, vedela som, že sa ešte stretneme. — Bedrich sa naľakal. Ani na chvíľku sa nedal oklamať, súc presvedčený o skutočnosti, že to bola len ňou často upotrebovaná forma nadpriadania, ale naozaj v jadre bola to len lož. — A ste vy vlastne ženatý? — počul, prv ako sa mohol spamätať, zbledol veľmi a chystal sa odpovedať.Riekol, ale voskrz nie prívetivo, lež temer tvrdo a odmietavo: — Bolo by to celkom dobré, slečna Hahlströmová, keby ste si ma, prv ako budete so mnou tak zaobchodiť ako s ostatnými, trochu lepšie povšimli. Tej páske, ktorá by nás mala spájať, zvlaštnejšie spájať, predbežne neverím. Veď ste pri tanci hľadeli nielen na mňa, ale na všetkých ostatných!Ingigerd sa krátko zasmiala a riekla: — Dobre začínate, môj najmilší, či ma azda pokladáte za Johannu z Arca, pannu orleánsku?— Nie práve, — vetil Bedrich, — ale ak dovolíte, chcel by som vás pokladať za mladú distingvovanú dámu, ktorej chýr nie práve priveľmi prehnanou opatrnosťou má byť zachovaný od najmenšieho zakalenia.— Chýr? — rieklo dievča, — mýlite sa, ak si myslíte, že som sa o tú vec niekedy zaujímala. Desať ráz radšej byť rozchýrenou a žiť podľa svojej chuti, ako umreť od nudy a popri tom mať ten najlepší chýr. Ja musím svoj život požívať, pán doktor. — Pri týchto slovách, ktoré Bedrich zdanlivo pokojne počúval, zdôverila sa mu Ingigerd so slušným radom tajností, ktorých obsah bol by slúžil ku cti akejsi Lais alebo Phryne. Bedrich ju môže, ak chce, ľutovať, riekla, ale nik si nemá o nej veci namýšľať. Každý, kto sa s ňou stýka, musí presne vedeť, kto a čo je ona. Pri týchto slovách prezradila úzkostlivú pravdivosť, ktorá chce brániť rozčarovaniu.Keď slnce zapadlo a Ingigerd, so stálym rozkošnicky zlým úsmevom, dokončila svoju krutú spoveď, Bedrich cítil, že ho postavili pred skutočnosť mladistvého ženského života, ako sa mu to ani v lekárskej praxi v takej dobrodružnej a zdivočilej forme ešte nestalo. Achleitner a otec Hahlström, ktorí chceli dievča odviesť s paluby, boli ním viac ráz prudko odohnaní. Napokon Bedrich zaviedol „Maru“ do kabíny.V svojej kabíne hodil sa Bedrich, tak ako bol, na posteľ, premysleť nepoňatné: vzdychal, škrípal zubami, chcel pochybovať. Viac ráz povedal nahlas „nie“, alebo „nemožno“ a pri tom udieral päsťou na blízku žinenku hornej postele: a napokon bol by prisahal, že teraz v celej bezočivej rozprávke dievčaťa nebolo lže. „Mara, alebo obeť pavúka.“ Odrazu pochopil pomenovanie a predmet jej tanca. Tancovala to, čo predtým zažila.*Na nič som staval svoju vec: s týmto do seba vstúpením sprevádzal Bedrich pri večernej tabuli svoju trochu utrápenú, zdanlive prekypujúcu veselosť. On a lodný lekár pili šampanské. Bedrich už pri polievke objednal prvú fľašu a hneď vyprázdnil niekoľko čaší.Čím viacej pil, tým menej ho bolela rana, tým báječnejším zdal sa mu svet: čiže, zdal sa mu byť plný divov a záhad; nimi preniknutý požíval mámor dobrodružného jestvovania. Bol skvelým zábavkárom. Popularizoval pri tom šťastne svoje vedomosti. Okrem toho mal ľahký humor, ktorý mu aj vtedy bol naporúdzi, keď ako i teraz, trpké humory zaľudnaťovaly dno jeho hlbokej duše. Tak sa stalo, že kapitánsky kútik v tento večer bol očarovaný jeho duchom.Staval na obdiv vieru v samospasiteľnú silu vedy a moderného pokroku, ktorá ho vlastne už opustila. V sviatočnom jase množstva žiaroviek, rozčulený vínom, hudbou a rytmicky pulzujúcim chodom putujúceho lodného telesa, chvíľkami sa mu naozaj zdalo, sťa by ľudstvo, v zvonivej hre, pochodovalo slávnostne ku ostrovu blaženosti. Azda sa raz človek pomocou vedy stane nesmrteľným. Najdú sa spôsoby a cesty, ako udržať bunky tela v sviežosti. Podarilo sa už aj teraz mŕtve zvieratá vstreknutím istého slaného roztoku vzkriesiť ku životu. Rozprával o divoch chirurgie, ktoré často bývajú predmetom rozhovoru, keď si človek prítomnosti chce byť povedomý obrovskej sily svojho veku. V krátkom čase chemia rozrieši sociálnu otázku a pokrmové starosti človeka budú patriť do minulosti. Chemia totiž stojí tesne pred možnosťou urobiť naozaj z kamenia chlieb, k čomu posiaľ slúžila len bylina.Prostred víru všetkých možných omámení Bedrich s hrôzou myslel na začiatok času odpočinku. Vedel, že ani oka nezažmúri. Po stolovaní išiel s lekárom do dámskeho salónu, ztadiaľ do fajčiarskej izby. Onedlho vyšiel zasa na palubu, kde panovala tma a pustota a vietor zasa prudko a žalostne kvílil medzi lanami náhradných stožiarov. Bolo veľmi zima a Bedrichovi sa zdalo, že sa jeho líc dotkly vločky snehu. Konečne sa musel rozhodnúť odobrať sa na odpočinok.Dve hodiny, asi medzi jedenástou a druhou, ležal skrčený na žinenke v stave bdelého hĺbania a niekedy, na krátky čas, v nejakom dosť bolestnom súmraku, medzi bdením a spaním. V obidvoch stavoch jeho duša bola rozčulená návalom vizionárskych obrazov, niekedy to bolo divé vírenie, potom zasa strnulá, mučivá jednotlivá tvár, ktorá nechcela ustúpiť. Všetko vo všetkom pôsobilo tu nepremožiteľné nútenie, držiace otvorene oči vnútra pre hru cudzích mocností. Zahasil svetlá, a teraz vo tme, keď zovnútorný smysel oka ostal nezamestnaný, vnímal dvojmo, čo sprostredkovaly sluch a cit: všetky šumy a pohyby mohutnej lode, ktorá jednomerne pokračovala v svojom behu cez polnočné more. Počul neúnavné vrývanie propelera, ktoré sa podobalo práci mocného démona, čo bol zapriahnutý do robotnej práce ľudstva. Počul volanie, kroky, keď pri uhlí zamestnaní robotníci vysýpali do mora uhoľné škvary mohutných krbov. Dvacať päť tisíc centov uhlia pohltily tieto krby na ceste do New Yorku.Ináč svet Bedrichových predstáv bol v zajatí „Mary“ a zavše v zajatí doma nechanej ženy, pre jej utrpenie si robil výčitky: teraz, keď Ingigerda Hahlströmová zneuctila jeho náklonnosť. Ako by jeho celé psyche bolo v reakčnom stave proti jedu tejto náruživosti. V ňom zúrila ťažká horúčka. A to, čo v tomto stave zastupovalo jeho „ja“, hnalo sa zbesile za tým „ty“, za „Marou“. Chytil ju na ulicach Prahy a vliekol ju nazad k jej matke. Našiel ju vo vykričaných domoch. Videl ju stáť v dome jedného mužského, ktorý sa jej ujal zo súcitu a vzal ju so sebou do bytu, kde ním opovrhnutá, stála hodiny pri obloku. Bedrich ešte dostatočne nezkáral toho nemeckého mladíka. Okolo zapadlého ideálu „nemeckej panny“ ešte vždy chvela sa v jeho očiach svätožiara. Ale hoci aj často prichytil Bedrich „Maru“ pri ohyzdných veciach, hoci ju často odsotil od seba v svojich fantáziách, a so všetkými mravnými silami svojej bytosti usiloval sa zničiť jej obraz, jej zlatými kaderami obklopená tvár, jej biele krehké dievčenské telo, vynorily sa znova a znova zpoza každej opony, každej steny, a každej myšlienky, nemohla ich zničiť ani modlitba, ani kliatba.Krátko po jednej hodine vyhodilo Bedricha z koje. V najbližšom momente potácal sa nazad ku svojmu lôžku. Nemohlo to ostať pre neho tajomstvom, že sa „Roland“ znova dostal do pohnutejších vôd Atlantiku a že sa počasie zasa zhoršilo.*Medzi piatou a šiestou hodinou ráno už bol Bedrich na palube. Sadol si znova na včerajšie miesto na lavici, oproti schodišťu, ktoré viedlo ku jedálni. Ztadiaľ mu doniesol jeho steward, neúnavný, mladý človek, saský rodák, horúci čaj a sucháre: veci, ktoré mu prišli k duhu.Palubu znova a znova obmývala morská voda. So strechy malej nadstavby, ktorá chránila schodište, zavše privalily sa prúdy vody, takže malý Panderov kolega, čo tam teraz stál na stráži, bol nimi celkom premoknutý. Na náhradných stožiaroch „Rolanda“ a na jeho lanách jagaly sa už aj ľadové krištále. Dážď zamieňal sa so snehovou metelicou. A šedé bezútešné ranné šero, s huriavkom, s hulákaním, hvízdaním a skučaním prudkého vetra vôkol stožiarov a lán, s divým a všestranným syčaním a šumom, chcelo, tak sa zdalo, zvečniť svoje jestvovanie.Ohrievajúc si ruky na mohutnej čajovej šálke, pozeral Bedrich s planúcimi, ako sa mu videlo, vpadnutými očami, stále nad práve klesajúcu stenu okraja kotúľajúcej sa a zdýmajúcej lode. Cítil v sebe prázdnotu. Cítil sa otupelým, ktorý stav mu ináč po minulonočnom cvale obrazov bol vítaný. Jednako osviežil ho silný, vlhký, brómom presýtený vzduch a slaná chuť, ktorú cítil na jazyku. Pod plášťom, ktorého golier si vyhrnul, ho ľahko mrazilo a pomaly sa hlásila aj príjemná ospalosť.Pri tom vnímal zplna veľkoleposť vlnobitia a borbu plávajúceho domu: krásu a silu istého behu, s ktorou pretínal vlniace sa vysočiny, ba skôr s vždy obnovenou, miernou, smrteľnou odvahou ich musel prelomiť. Bedrich chválil chrabrú loď, ako by bola živá, a bola si požadovala jeho uznanlivosť.Krátko po siedmej prišiel tenký a štíhly mužský v lodnej rovnošate, ktorý sa pomaly blížil k Bedrichovi. Zľahka povzniesol prst k čiapke a opýtal sa: — Vy ste pán von Kammacher?Keď Bedrich prisvedčil, vyňal z náprsného vrecka list a vysvetlil mu, že včera prišiel z Francúzska s kormidelníckou poštou, ale nemohol byť hneď odovzdaný, lebo mena Kammacher nemohli nájsť v sozname cestujúcich. Ten pán sa menoval Rinck a na palube „Rolanda“ mal na starosti nemecko-americký poštový úrad.Bedrich schoval list, na ktorom poznal rukopis svojho otca. Cítil, ako sa mu pod slaným návalom musely zatvoriť viečka.Doktor Wilhelm našiel Bedricha v sentimentálnej nálade.— Spal som ako medveď, — riekol lodný lekár, badať podľa jeho zdravej a osvieženej tvári a podľa jeho naťahovania sa a zívania, že naozaj základne okrial. — Po raňajkách pôjdete so mnou do medzipalubia? Ale prv ako ta pôjdeme, zaistíme sa radšej v mojej lekárni prachom proti hmyzu.*Keď sa to stalo, páni raňajkovali pečené zemiaky a malé kotelety, ham and eggs a rozličné pražené ryby. K tomu popíjali čaj a kávu a potom odišli do medzipalubia.Keď ako-tak privykli, na tam panujúce pološero a každý sa držal, aby nespadol, kolmého železného podopieradla lubu — našli sa oproti ľudskej smese, ktorá na dlážke prehadzovaná achkala, horekovala a kričala. Keďže nebolo možno otvoriť oblôčkov, povetrie bolo skazené od výparov mnohých rusko-židovských rodín, cestujúcich tu s deťmi a celou batožinou. Bledé matky, ktoré boly viacej mŕtve ako živé, ležaly tuná s otvorenými ústami a zatvorenými očami, majúc kojencov na prsiach, a bolo hrozné videť, ako bezvládne sem a ta valkané, trýznené boly napínavými kŕčmi dávenia. — Poďte, — riekol doktor Wilhelm: ktorý v tvári svojho kolegu zbadal niečo, čo sa podobalo závratu, — dokážme, že sme tu zbytoční. — Ale doktor Wilhelm, sprevádzaný ošetrovateľkou, jednako len tu a tam mohol niečo dobrého urobiť. Nariadil doniesť hrozná a iné lahôdky zo zásobární prvej kajuty.Tak to šlo s nie menšou únavou a namáhaním s oddelenia na oddelenie, kde sa všade tiesnila bedač, utekajúca pred biedou. Aj na bledých tvárach tých, čo sa v tomto kolísavom priečinku zúfalosti jednako len v hromade držali, tkvel výraz chmúrno-urputnej rozhorčenosti. Bolo tu aj niekoľko driečnych dievčat. Pohľady lekárov a týchto dievčat sa stretly. Veľké nebezpečenstvo, veľká núdza v chvíľke nechá život žiadúcnejšie vzplanúť. Je to hlboká rovnosť, ktorú tu ľudia pocítia. Súčasne vzniká odvážlivosť.Bedrichovi utkvel v pamäti hlboký a tmavý pohľad istej mladej ruskej židovky. Wilhelm, ktorému neušlo, že jeho kolega na dievča a toto zasa na neho urobilo dojem, nemohol sa zdržať a dotkol sa tejto skutočnosti, blahoželajúc Bedrichovi so smiechom.Pri ďalšej prehliadke pristavil pánov Wilke a volal na nich zlostným hlasom. Vzhľad Bedrichovho krajana sa medzitým zmenil, lebo chtiac vzdorovať biedam svojho položenia, oddal sa zrejme požívaniu liehovín. Wilhelm sa na neho oboril, lebo Wilke bol pre svoje okolie ťarchou a nebezpečenstvom. V opilosti sa mu zdalo, že je prenasledovaný. Na žinenke ležal jeho otvorený ranec so špinavými handrami pri syre a omrvinkách chleba, a v pravici držal otvorený nôž, nejaký druh zavieracích.Wilke kričal, že ho súsedia, stewardi, námorníci, proviantmajster a kapitán okradli. Bedrich mu vzal nôž, oslovil ho menom, a pritisnúc mu jazvu na podbehnutom krku, prebral tohoto násilníka, upozorniac ho, že mu už raz po ruvačke zašíval ranu a horko-ťažko ho zachoval pri živote. Wilke poznal Bedricha a trochu sa utíšil.*Keď dvaja lekári zasa vystúpili a vdychovali čerstvé povetrie oceánu, Bedrichovi sa zdalo, že sa vyslobodil z dusiaceho pekla.Kráčali s veľkou námahou mokrou, prázdnou palubou, ktorú zaplavoval vždy znova a znova príliv vĺn. Ale to bol oslobodzujúci úžas, ktorý Bedricha osviežoval. Prečítať list z domova, na ktorý temer zabudol, išiel do dámskeho salónu. Niektoré dámy, ktoré netrpely morskou chorobou, sedely tu ojedinele vôkol ustaté a zmalátnelé. Miestnosť páchla baršúnom a lakom, mala zrkadlá v zlatých rámoch a koncertný klavír. Kroky nôh robil nečujnými koberec.Otec šľachtica Bedricha Kammachera písal toto:Syn môj milý!Neviem, či Ťa stihne tento list a kde Ťa stihne? Azda až v New Yorku, kam príde hádam pozdejšie, ako Ty. Pozdrav starého otca a dobrú matku mal by si si vlastne vziať na cestu, ktorá nás po istú mieru prekvapila. Ale veď sme už privykli na prekvapenia s Tvojej strany, keďže Tvojej dôvery už oddávna len vo veľmi nepatrnej miere požívame. Som fatalista a ináč veľmi ďaleký toho, robiť Ti výčitky. Ale je to škoda, že sa medzi nami od Tvojej plnoletosti vyskytly toľké protivy v smýšľaní a v činoch. Boh sám vie, že je to škoda. Keby si ma tak zavše bol počúvol,… ale vravím, s takými kuľhavými výrazmi, ako sú „keby si“ a tomu podobné, nemožno nič urobiť! — Milý šuhaj, keď Ťa už raz stihol taký trpký osud, — povedal som Ti hneď, že Angela pochádza z nezdravej rodiny — tak už aspoň teraz drž na vzpriamených väzoch hore hlavu, lebo ak to urobíš, nič nie je stratené. A najmä o to Ťa prosím, aby si si ten nesmysel s tým nepodareným oňuchávaním bacilov nejako veľmi nepripúšťal k srdcu. Vravím Ti teraz, a to nie prvý raz, že celý ten krik o baciloch považujem za podvod. Pettenhofer tiež preglgol celú bacilovú kultúru a nestalo sa mu zhola nič. Nedbám, choď do Ameriky: nemusí to byť zlá myšlienka a nijaké chybné podujatie. Poznám ľudí, ktorí ztade, keď tuná v Európe stroskotali, vrátili sa ako milionári, ktorým závideli a pochlebovali. A nepochybujem, že po tom všetkom, čo si musel prežiť, svoj krok, ktorý teraz robíš, si dostatočne a zrele uvážil.Bedrich si vzdychol a s krátkym, temer nečujným smiechom poskladal list. Chcel ho neskôr prečítať do konca. Vtom zbadal toho amerického šarvanca, na ktorého sa už včera nahneval, flirtovať s mladou dámou, o ktorej vedel, že je z Kanady. Nechcel veriť svojim očiam, keď v miestnosti, v ktorej mohlo ľahko vzniknúť nebezpečenstvo ohňa, odrazu vzplanula hŕbočka švédskych zápaliek, podpálených tým mladým človekom. Prišiel steward a poznamenal, veľmi skromne sa skloniac k dandymu, že je povinný upozorniť ho na neprístojnosť jeho činu. Načo ho mladík odohnal so slovami: —Get out with you, idiot![2]Bedrich vyňal list svojej matky a prv, ako ho začal čítať, musel letkom rozmýšľať nad otázkou: asi aká látka tvorí mozog v lebke toho mladého Amerikána. Matka mu písala:Syn môj milovaný!Sprevádzajú Ťa modlitby Tvojej matky. Skúsil, zažil a trpel si veľa už v mladých rokoch. Ale, čuj už raz aj niečo radostného: tvoje detičky sú zdravé. Presvedčila som sa pred tromi dňami, že sa u joviálneho pastora Mohaupta dobre majú. Albrecht sa skvele zotavil, Bernhard, ktorý sa viacej podobá matke a vždy bol zamĺklym šuhajkom, zdal sa mi byť sviežejším a shovorčivejším, a tak sa mi vidí, že život na fare a vo vidieckom hospodárstve robí mu radosť. Pán Mohaupt myslí, že obidvaja chlapci sú nadaní. Učí ich začiatkom latinčiny. Malá Annamaria spytovala sa ma stydlivo na mamu, ale zvlášť a často na Teba. Povedala som, že v New Yorku, alebo vo Washingtone je veľký kongres, kde tej hroznej tuberkulóze — riekla som suchotám — konečne vykrútite krky. Syn môj, vráť sa čím skôr do milej, starej Europy.S Binzwangerom som mala dlhý rozhovor. Povedal mi, že Tvoja žena je dedične zaťažená. Choroba bola v nej učušaná a bola by vypukla skôr, či neskôr. Vravel aj o Tvojej práci, milé dieťa, a mienil, aby si sa nedal zahriaknuť. Štyri, päť rokov pilnej práce a o fiasku nebude viac ani chýru ani slychu. Môj milý Bedrich, počúvni, prosím, radu svojej matky a obráť sa s celou dušou zasa k nášmu milému nebeskému otcovi. Myslím, že si neznabohom. Len vysmej svoju mať! Ver mi, bez božej pomoci a milosti sme ničím. Pomodli sa zavše: to nemôže škodiť! Viem, že si pre Angelu v niektorých veciach robíš výčitky. Binzwanger myslí, že v tomto ohľade môžeš byť celkom spokojný. Ale, keď sa budeš modliť, ver mi, Boh odníme s Tvojej úzkostlivej duše každú myšlienku viny. Máš len niečo vyše tricať. Ale ja mám práve vyše sedemdesiat. Ale zo štyricaťročnej skúsenosti, ktorú mám pred Tebou, môj najmladší, môžem Ti predpovedať, vravím Ti, Tvoj život sa ešte môže tak utvoriť, že raz sotva budeš pamätať na svoje terajšie biedy a trápenia. Faktá síce budú stáť pred Tvojím duchom: ale darmo sa budeš usilovať predstaviť si živé bolesti a pocity, ktoré sú teraz s nimi spojené. Som žena. Mala som rada Angelu. Jednako ju i Teba a Teba i ju pozorovala som so spravedlivým smyslom. Ver mi: každého muža by bola vohnala do zúfalosti.*Koniec listu obsahoval materinskú nehu. Bedrich sa v duchu našiel pri šijacom stolíku svojej matky vo výklenku okna a bozkával jej temeno, čelo a ruky.Keď sa Bedrich obzrel, videl stewarda znova pristúpiť ku dandymu a počul, ako ho tento odpudil dobrou nemčinou hlasnými slovami: — Kapitán je somár! — ktoré všetkých prenikly, ako elektrický prúd. A zápalková hranica horela znova blkotavým plamienkom v úzkostlivom šere miestnosti, ktorej hrozilo nebezpečenstvo ohňa.Bedrich podľa všetkých predpisov anatomického umenia v duchu vypreparoval čistotne malý a veľký mozog mladého človeka, ihneď ukázať skúmateľom stredište stupídnosti, ktorá prezpochyby tvorila celú dušu mladého Amerikána. A okrem toho vyskytujúca sa drzosť, ktorá asi tiež mala v mozgu svoje centrálne sídlo, bola tiež tou najzriedkavejšou vecou. Šľachtic Kammacher sa musel smiať a prostred tejto veselosti cítil, že teraz požíva novú slobodu, keď nad ním „Mara“, malá Ingigerda Hahlströmová, už nemala viacej moci, ba znamenala pre neho menej, ako hnedá Židovka, ktorú len pred krátkou štvrťhodinkou prvý raz videl.Vošiel kapitán von Kessel. A keď ľahkým kývnutím plavej hlavy pozdravil Bedricha, sadol si k stolu staršej dámy, ktorá ho hneď živo oslovila. Medzitým mladý dandy s peknou Kanaďankou, ktorá bledá a zalknutá, ale koketná, sedela v lenoške, vymenil niekoľko pohľadov. Bedrich súdil, že by to mala byť žena neobyčajnej južnej krásy: rovný nos, vibrujúce nozdierky, silné, ušľachtile krojené obrvy, čierne ako vlasy na hlave a tieňový nádych páperia okolo jemných, hovoriacich a svierajúcich sa úst. A keď pri svojej slabosti, pre silné pohyby parníka, nemohla odolať dráždeniam smiechu a jej ctiteľ s komickou vážnosťou znova ukladal zápalky, zavše si zahalila celú tvár čiernym čipkovým šálom.Bola to napätá chvíľa, keď nebolo pochybností, že mladík znova chce začať nebezpečnú hru s ohňom, aj v prítomnosti kapitána.Von Kessel, široký a ťažký, s trochu krátkymi nohami, zdal sa byť vo vkusnom dámskom salóne trošku neúmerným. Sedel pohodlne a rozprával sa pokojne. Ináč bolo možno zbadať podľa výrazu jeho tvári, že je pre zlé počasie vážne naladený. Odrazu vzplanula hranica zápaliek. A teraz sa kapitánova pokojná bernhardínska hlava obrátila trošku stranou, a niekto povedal slovo: — Zahasiť! — takým tónom, ktorému nebolo možno nerozumeť, ako ho posiaľ Bedrich nikdy nepočul odzneť s pier mužského, znelo tak úsečne, veliteľsky a naozaj hrozne. Mladý človek zbledol a zaraz zadusil ohník. Krásna Kanaďanka zavrela oči…*Holič, u ktorého sa Bedrich krátko potom dal holiť, riekol: — Počasie je úžasné. — Bol to inteligentný človek, ktorý, hoci sa aj loď mohutne kolísala, svoje umenie prevádzal jednako len s veľkou istotou. Opakoval historiu o „Nordmanii“ a o tom, ako nárazom prúdu klavír sa cez podlahu dámskeho salónu prevalil, údajne až do lodného priestoru. Prišla nemecká slúžka, ktorú menoval Ruženou, a dal jej kolínsku vodičku. Vidiečanka bola zdravá ako buk a robila dojem nebárs osvieteného dievčaťa. — Od Kuxhavenu je to už piata fľaša kolínskej vodičky, — riekol holič. — Slúži pri panej s dvoma deťmi, ktorá sa s mužom rozviedla. Dievča nemá tie najlepšie časy. Za šestnásť mariek mesačného platu musí byť každú hodinu napohotove, či je to ráno, na poludnie, pred polnocou, či po polnoci. Dával som do poriadku frizúru tej panej. Čo sa tu tej Ruženy nanaťahovala. Ani stopy o uznanlivosti. — Bedrichovi dobre padlo, kým ležal vystretý na patentovanej operačnej stolici, a dal sa holiť, počúvať rozprávky o rozličných veciach. To ho rozptyľovalo a upokojovalo. Mohol požívať malú prednášku o modernej lodnej sústave. Je to chyba, že sa toľká váha kladie na rekord rýchlosti. Ako by mohla nadobro vzdorovať útokom mora taká obrovská, ľahko stavaná budova, s tenkými stenami ako oblátky. K tomu tie ohromné stroje, ohromná spotreba uhlia. „Rolanď“ je ináč dobrá loď a stavali ju v glasgowskej lodenici John Eldera a spol. Už je v službe od júna 1881-ho. Má päť tisíc osemsto indikovaných konských síl. Denne spotrebuje sto pätnásť ton uhlia. Za hodinu urazí šestnásť uzlov. Dosahuje až štyri tisíc päťsto desať registrovaných ton obsahu. Má trojcylindrový compoundový stroj. Jej posádka počíta až sto šesdesiat osem mužských.Všetky tieto drobnosti vypočitoval holič, ako po šnúrke. Nahnevano, ako by s tým osobne mal tú najväčšiu robotu, rozprával, že „Roland“ pri každej plavbe vlečie so sebou v uholných skladoch dvacať päť tisíc centov kamenného uhlia a niekedy i viacej. Ostal pri tom: že pomalšia plavba je pohodlnejšia a istá, kdežto rýchla plavba je nebezpečná a drahá.Malý holičský salón s elektrickým osvetlením bol by býval celkom útulný, keby bol stál nepohnute. Žiaľ, pohyboval sa, pri čom sa pulzovaním stroja otriasaly a chvely jeho steny, a zvonka vlny priamo s hnevom tygra dorážaly na tlsté sklo okienka. Fľaštičky v priečinku len tak rinčaly a cvendžaly: ale holič bol tej mienky, že pomalšie idúce, ťažšie stavané lode majú oveľa pokojnejší chod.Potom rozprával o malej osôbke, ktorá má farbené vlasy: — Vyše jednej hodiny, — vravel, — ležala na operačnej stolici a dala si ukazovať šminky a rozličný púder, ba napokon aj celú zásobu Pinaudu a Roger et Gallet-u. — Kaderník sa pridúšal od smiechu. Vravel, že pri morských cestách vyskytne sa príležitosť poznať tie naj podivnejšie ženské a zabával ho istými historkami, ktoré údajne sám zažil a ich hrdinkami boly vždy erotomanické dámy.Najmä hrozný bol prípad, ktorý sa stal s mladou Amerikánkou, ktorú našli bez povedomia v jednom z visiacich záchranných člnov, kde bola postupne zneužitá všetkými mužskými: Bedrich vedel, že príčinou smeru, v ktorom sa pohybovala holičova fantázia, bola osoba Ingigerdy Hahlströmovej. Na tej istej stolici, na ktorej on, odpočívajúc, ešte vždy ležal, sedela aj ona; podľa zadŕhajúceho sa a potom zasa poskakujúceho bitia svojho srdca s úžasom zbadal, že moc maličkej ešte vždy nebola celkom zlomená.Bedrich vyskočil a otriasol sa. Tak sa cítil, ako by pod švihaním studenej sprchy musel sa ísť očistiť do horúcich a studených kúpeľov, zovnútorne i vnútorne, a tak vytiahnuť z krvi odporný, ťažký jed.*Holičská miestnosť bola za polovičkou lodného telesa. Keď človek vykročil, mohol videť pracovať valce a skrutky parných strojov. Bedrich sa s námahou vydriapal na bočnú palubu a vliezol do preplnenej fajčiarne, hoci sa mu vlastne protivilo tiesniť sa v spoločnosti kričiacich ľudí.Wilhelm mu rezervoval miesto. — Tak, boli ste v medzipalubí, — riekol kapitán, obrátiac sa ku Bedrichovi, pri čom sa trošku šibalsky usmieval: — Náš doktor mi povedal, že nejaká pekná Debora urobila na vás nebezpečný dojem. — Bedrich sa smial a tým rozhovor od začiatku dostal sa do veselých koľají.V svojom kúte sedeli kartári a hrali sa v skat. Boli to obchodníci s apoplektickou telesnou sústavou. Od raňajok pili pivo a kartovali, ako to od začiatku cesty vždy robievali. O zábavu ostatných sa nezaujímali, nestarali sa o počasie, ako by ani necítili kolembania lodného obra, a nepočuli otupného a príšerného hvízdania vetra. Rozmach kolísania, ktoré musela zniesť šinúca sa loď, bolo tak veľké — a presunovalo sa so zadu na predok a s predku na zadok — že sa Bedrich nevdojak zachytil. Niekedy mal ten pocit, že sa zadok lode prevalí na predok a predok na zadok lode. Vtedy by sa bol našiel spodok „Rolanda“ v slobodnom vzduchu, ale zato komandantský most, sťažne a komíny musely by sa pri zvýšenom hlbokom chode dostať pod vodnú hladinu. Vtedy by však všetko bolo stratené: len títo traja hráči skatu, zdalo sa mu, by hrali ďalej s hlavami nadol.Do záplavy čmudu s pochýlenou hlavou vhupla vysoká postava Hahlströma. Jeho jasné, chladné, kritické oko pátralo po nejakom mieste. Nevšimol si bezrukého, ktorý ho vítal ironickými poznámkami. Keď si podľa možnosti čím ďalej od Stossa s tichou zdvorilosťou našiel nejaké miestečko, vyňal tabakové vrecko a krátku holandskú fajku. — Ako sa má dcéra? — opýtal sa lodný lekár. — Oh, — vetil Hahlström, — veď to prejde. Myslím, že sa počasie napraví. — Celá spoločnosť, ktorá pozostávala prirodzene so samých moru vzdorujúcich, pevných ľudí, teraz sa na chvíľu zúčastnila rozhovoru o počasí. — Či je to pravda, pán kapitán, — opýtal sa niekto, — že sme sa dnes v noci temer srazili s plávajúcim lodným vrakom? — Kapitán sa usmieval a neodpovedal. — Kde sme to vlastne teraz, pán kapitán? Či sme mali dnes v noci hmlu? Aspoň ja som cez celú hodinu každé dve minúty počul hlas sirény! — Ale kapitán von Kessel vo veciach, ktoré súvisely s vedením a osudom lode ostal nesdielny. — Či je to pravda, že naša loď pre veľkú washingtonskú banku vezie zlaté prúty? — Von Kassel sa usmieval a cez plavé vlasy brady vyfúkol do povetria tenký pruh dymu. — To by bolo toľko, ako do Atén niesť sovy, — poznamenal Wilhelm: a teraz už nemohlo vystať, že veľké svetové téma, téma tém, prišlo k všeobecnému pretrasu. Prirodzene, každý cestujúci ihneď mal v hlave svoj majetok do posledného haliera, alebo aspoň podľa možnosti hľadal čím akurátnejší prehľad. Temer všetci sa stali spočítacími strojmi, kým navonok nahlas porovnávali majetok Washingtonskej banky s Anglickou bankou, Crédit Lyonnais s bohatstvom amerických miliardárov. Pri tomto rozhovore kedy-tedy počúvali aj karbaníci.Amerika trpela pod tlakom obchodnej depresie. Pojednávali o jej veciach. Prítomní Amerikáni boli v prevažnej väčšine demokraticky naladení a vrhali vinu na republikánov. Tammany-Tiger bol predmetom mimoriadneho vzteku. Mal v pazúroch nielen New York, ktorého mešťanosta bol Tammanyho kreatúrou, ale temer všetky dobré a najvlivnejšie miesta krajiny boly obsadené Tammanyho ľuďmi. Každý z nich vedel strihať svoju ovcu a americký ľud bol vysávaný. Korupcia na vedúcich miestach bola obrovská. Na flotu boly povolené milióny, ale keď konečne skrsla vojenná loď, to bolo už veľa: lebo všetky peniaze ďaleko od miesta určenia vsiakly do vačkov pokojných Američanov, ktorých záujem o námorníctvo je mysliteľne ten najmenší. — Nechcel by som sa dať pochovať v Amerike, — volal ostrým hlasom bezruký. — Bolo by mi tam ešte aj v hrobe nudno. Smrteľne nenávidím odpľúvanie a pitie icewoteru. — Vypukol veľký smiech. Stossa to posmelilo k ďalším výpadom. — Američan je papagáj, ktorý ustavične vyslovuje tieto dve slová:dollar a business. Business and dollar! Dollar and business!Od týchto dvoch slov zahynula v Amerike kultúra. Američan nepozná ani len spleen. Pomyslite len na ten hrozný výraz: ríša dolárov. U nás v Európe preca bývaju ľudia.Američan hľadí na všetko vo svete a ešte aj na človeka zo stanovišťa, koľkú hodnotu reprezentuje v dolároch. V tom, čo nie je vypočítané v dolároch, nevidí nič. A potom príde ten Carnegie a spol. a chcú nás udiviť odporným obsahom svojej kramárskej filozofie. Myslíte si azda, že sa tým svetu pomôže, keď mu odtrhnú ten dolár? — alebo keď mu ten odtrhnutý dolár s veľkým trara zasa nazpäť darujú? Myslíte si azda, keď sú tak milostiví nás strihať, že my hneď cez palubu hodíme nášho Mozarta a Beethovena, nášho Kanta a Schopenhauera, nášho Schillera a Goetha, nášho Rembrandta, Leonarda a Michel Angela, nakrátko celé naše obrovské duchovné európske imanie? Čo je proti tomu taký lumpácky miliardár a dolárový hlupák? Nech si od nás pýta milodar!*Kapitán prosil Bedricha, aby mu napísal niekoľko slov do pamätnice. Pri tejto príležitosti ukázal mu mapovú a kormidlovú miestnosť, kde bolo za kompasom umiestené veľké kolo, ktoré jeden námorník podľa rozkazov prvého kormidelníka, čo dostával pomocou hlasovej rúry, pohyboval. „Roland“ ležal, čo sa dalo zistiť na ruži kompasu, západo-južno-západne, lebo sa kapitán úfal, že pri južnejšom brehu najdú lepšiu vodu. Námorník pri kormidle ani na sekundu nenarušil svojej pozornosti. Jeho bronzová, búrkami ošľahaná tvár s plavou bradou a s belasými očami, podobnými farbe mora, tkvela na západo-južno-západnej čiare kompasu s neochvejnou vážnosťou, ruža ktorého, zavesená v okrúhlej mosadznej schránke, napriek pohybom, čo vždy sa veľkolepé kolíšuca, veľkolepé poskakujúca, ako slon napred rušajúca parná loď robiť musela, ostala v horizontálnej polohe.V svojej súkromnej izbe kapitán stal sa shovorčivejším. Bedrich si musel sadnúť, a ten pekný plavý Germán, ktorého oči boly práve také, ako námorníkove pri kormidle, ponúkol ho cigarami. Bedrich sa dozvedel, že von Kessel je neženatý a mal dve staršie nevydaté sestry, okrem brata, ktorý mal ženu a deti. Obrazy sestár, brata, jeho ženy a ich detí, taktiež aj fotografia kapitánových rodičov, povešané symetricky nad červenohnedou baršúnovou kanapou, tvorily zvláštnu svätyňu.Bedrich sa ho nezabudol opýtať: či je von Kessel pri svojom povolaní s výslovnou náklonnosťou: — Dajte mi na pevnine miesto, — znela odpoveď, — kde najdem ten istý dôchodok, a ja ho zamením bez ďalšieho rozmýšľania. Keď má človek už svoje roky, plavba na mori začína tratiť na pôvabe. — Kapitánov hlas bol najvýš sympatický a guturálny. Bedrichovi pripomínal akosi zvuk srážajúcich sa biliárových gúľ. Mal bezvadný prízvuk, a vyhýbal sa dialektickým zvukovým zvláštnostiam. — Môj brat má ženu a deti, — riekol: pri čom prirodzene nebolo možno zbadať v jeho orgáne ani to najmenšie sentimentálne zachvenie; ale bolo videť v jeho žiarivých očiach, s koľkým zbožňovaním obdivuje svojich synovcov a svoje netere, ktorých podobizne položil pred Bedricha. Napokon povedal otvorene: — Môjmu bratovi možno naozaj závidel. — Potom sa opýtal Bedricha, či je synom generála von Kammachera. Ten mu to potvrdil. Kapitán prekonal vojenné ťaženie v rokoch 1870 a 1871 a ako poručík slúžil pri delostreleckom pluku, ktorého veliteľom bol Bedrichov otec. Hovoril o ňom s najväčšou úctou. Vyše pol hodiny bol Bedrich na návšteve u kapitána a zdalo sa, že ho prítomnosť Bedrichova mimoriadne teší. Bolo to podivné, aká mäkká a jemná duša sa skrývala v tomto mužskom. Predtým, ako mu niečo odhalil, vždy urobil z cigary niekoľko silnejších ťahov a Bedricha vždy dlho a skúmavo pozoroval. Medzitým sa určite ukázalo, ktorý magnet účinkoval najsilnejšie na kompas v srdci tohoto plavého obra. Premieňavo poukazoval na Schwarzwald a potom na thüringský les. Nevdojak videl Bedrich tohoto skvelého mužského s nožnicami stáť pri ohrade jeho tichého domku, alebo medzi ružovými stromkami s očkovacím nožom. Bedrich bol presvedčený, že by sa tento mužský s rozkošou ponoril navždy do mäkkého šumu nekonečných lesov a ochotne by bol za ne dal šumenie všetkých oceánov sveta.— Azda ešte nezavítal posledný večer všetkých dní, — riekol kapitán, vstal s humorom a položil pred Bedricha veľkú pamätnicu. Pohrozil mu slovami: — A teraz vás tu zavrem s perom a černidlom, a keď sa vrátim, musím na tejto strane najsť napísané niečo obsažného.Bedrich prelistoval pamätnicu. Bolo badať, že sa k nej najužšie pojí nádej na zeleninové hriadky, egrešové kríčky, vtáčí švitor a bzukot včiel. Pri listovaní tejto knihy, iste sa vzpružila kapitánova duša, keď pri nejednej morskej ceste bola pod tlakom ťažkej zodpovednosti, a to pri myšlienke na čas, keď v pokoji prostého svojského krbu táto pamätnica bude môcť svedčiť o svojom majiteľovi. Potom už sa vždy vynasnažoval vykonať všetky povinnosti, aby v bezpečnom prístave prekonané nebezpečenstvo, prekonaný boj, prekonanú námahu premeniť mohol na úplný, hlboký pôžitok.A odrazu sa vynoril pred Bedrichovou dušou jeho vlastný quietistický ideál v podobe farmy, v podobe celkom osamelej chatrče. Ale nebýval v nej sám, no s malou diablicou „Marou“. Bol roztrpčený. V duchu stúpal ešte do pustejších krajov a videl sa ako opustený pustovník, ktorý pije vodu, chytá ryby na udicu, modlí sa a živí korienkami a orieškami.Keď sa kapitán vrátil a keď sa potom rozlúčil s Bedrichom, v svojej pamätnici našiel tieto riadky:Vznášaš sa na oceánoch — svojho majstra verná družka, posledná keď minie skúška, zakotvíš na svojských lánoch; v jeho záhradôčky tichu budeš chrabrých činov svedkom: ako divých morí pýchu skrotil mužnou vôľou letkom! Nosiť budeš hrdé runy ku cti kormidelníkovej, z teba vďaka duší zuní, ktoré viedol k zemi novej.Keď Bedrich, jednou rukou pridržiavajúc si klobúk a druhou držiac sa zábradlia schodov, sostupoval s hviždiacej výšky kapitánskej kajuty, otvorila sa pekná kabína paluby, ktorá patrila prvému kormidelníkovi a tento sa zjavil v rozhovore s Achleitnerom. Achleitner idúcky zavolal na Bedricha a s ustarostenou, bledou tvárou mu rozprával, že prenajal kormidelnícku kabínu pre Ingigerdu Hahlströmovú, lebo sa už ďalej nemožno na to dívať, ako teraz nesmierne trpí. Búrlivé počasie sa zhoršilo a na palube nebolo ani jedného cestujúceho. Námorníci prehliadali záchranné člny. Kosmo od predku proti kurzu lode bežiace a na jej bok dorážajúce mohutné vodné masy, striekaly do výšky mohutnými skokmi, zastaly na moment, sťa biele koraly v povetrí a plieskaly, všetko zmáčajúc, na palubu. Čmud komínov, rvavým dychom povetrnosti stlapačený, bol trhaný od otvorov a rozptyľovaný v divom chaose, v ktorom sa nebo miešalo s morom. Henrich vrhol pohľad na nízke predpalubie. Rozpomienka na Židovku a potom na šibenca Wilkeho, vynorila sa mu za rozpáleným čelom. Predpalubie medzitým natoľko bolo vystavené útokom mora, že sa tam, okrem námorníka, ktorý na predku konal službu, nemohol nik zdržovať.Okolo pravouholnej diery hlavného schodišťa bolo umiestené operadlo. Vôkol ostal malý priestor, kde pri dobrom povetrí a v ochrane pred mokraďou, mohlo sedeť niekoľko ľudí. Bedrich, majúc úmysel sostúpiť do salónu, vstúpil cez vždy otvorené dvere schodišťového domku a našiel shromaždenie zamĺklych a bledých ľudí. Jedno kreslo bolo slobodné, takzvaný „triumf pohodlnosti“, a do tohoto si sadol. Mal dojem, že sa včlenil do kruhu zatratených.O jednom z úbohých hriešnikov si Bedrich myslel, že je to profesor Toussaint, do biedy prišlý, chýrny sochár; na to poukazoval kalabrézer a plášť. Jeho súsed kedy-tedy vymenil s ním slovo: bol to akiste tajný radca z ministerstva kultu, ktorého zjav pred Bedrichovou dušou stál len nejasne, hoci aj raz oproti nemu sedel v dome mešťanostu. Konfekcionár — Boh vie ako! — vyštveral sa sem zo svojej kabíny a teraz ležal ako mŕtvy na stolici. Bol tu ešte okrem nich malý, okrúhlastý, plachý pán, ktorý sa zabával s chudým a dlhým pánom.Dlhý pán ukazoval tamtomu prierez podmorského telegrafného kábelu. Tvrdé, složité spletivo z konopí, kovu a gutaperky kolovalo medzi prítomnými. Z úryvkov šeptom povedaných viet dlhého pána vyrozumeli ostatní, že v sedemdesiatom siedmom roku ako elektrotechnik bol na parníku, ktorý kládol europsko-severoamerický kábel. Práca na šírom mori nepretržite trvala mesiace. Rozprával, že mal dozor v lodenici nad stavbou kábelovej lode, a nad päsťami robotníkov, ktorí mali úlohu kovové dosky lode spájať nýtmi. Rozprával o telegrafnej vysočine morského dna, ktorá, tvoriac zelenú piesočinu, rozprestiera sa medzi Irskom a Newfundlandom a tvorí ložisko hlavného europsko-amerického kábelu.Medené drôty vo vnútri kábelu menujú sa dušou, a ich ochrane slúži asi na päsť hrubá ostatná masa, ktorá sa podobá mohutnému kotvovému uzlu. Bedrich v hroznej pustote morských hlbín videl v duchu obrovských kovových hadov bežať zdanlive bez konca a kraja piesočinou dna, zaľudnateného tajomnými tvormi morských hĺbok. Zdalo sa mu, že osud takej hlbokej opustenosti musí byť ešte aj duši kábelu hrozný.Potom sa spytoval samého seba: že vlastne prečo jasali ľudia tak oduševnene na obidvoch koncoch prvého kábelu, keď prišly prvé depeše? Azda to bude mať nejakú mystickú príčinu, lebo, že dnes v jednej minúte dvacať ráz možno telegrafovať také niečo okolo zeme, ako: dobré ráno, pán Müller, alebo: dobré ráno, pán Schultze, alebo, že zpravodajskou klebetou všetkých čiastok sveta možno trivializovať celé ľudstvo, to nemohlo byť pravou pohnútkou toho radostného jasania.Keď tak rozmýšľal, odrazu sa skĺzla jeho stolica a šmarilo ho to tvrdo na operadlo schodovej diery do spoločnosti elektrotechnika a spiaceho konfekcionára, kým oproti ležiaci rad cestujúcich s tajným radcom a profesorom prevalil sa nazadok. Prípad bol dosť smiešny, ale nenašiel sa nik, komu by sa bolo chcelo smiať.Zjavil sa vždy nejaký zaujatý steward a k poteche prekvapených z nevyčerpateľných zásob proviantovej komory núkal španielske hrozná. — Kedy budeme v New Yorku? — opýtal sa niekto. V prekvapení a úžase všetky oči obrátily sa hneď na neho. Ináč, vždy zdvorilý, steward, neodpovedal. Podľa jeho mienky určitá odpoveď bola by znamenala toľko, ako vyzývať osud. Cestujúci mali asi ten istý pocit. Ba, v ich danom položení myšlienka, že raz naozaj budú cítiť pevnú pôdu pod nohami, zdala sa im byť len šialenou bájkou.Podivne sa choval ten malý, tučný pán, ktorému elektrotechnik prednášal. Ustavične robil starostlivé poznámky a v krátkych prestávkach pozeral vždy na vonku zúriaci odboj vĺn. Skúmavé uprel malé, bdelé očká svojej utrápenej tvári raz na koniec stožiarov, ktoré neprestávaly opisovať veľké kruhové čiary — druhý raz zasa s obavou na jednotvárne vajatanie stále sa zväčšujúcich vodných más. Bedrich sa práve chcel v duši zabávať na zbabelosti tohoto mizerného pevninového potkana, keď mu ktosi povedal, že ten tučný pán je námornícky kapitán, ktorý len asi pred tromi týždňami prišiel zo svetovej výpravy so svojou bárkou do New Yorku, keď sa predtým s ňou plavil celé tri roky, a teraz sa vracia do New Yorku podniknúť novú, práve tak dlho trvať majúcu cestu.*Bedrich premýšľal o tom bojazlivom námorníkovi, ktorého povahové vlastnosti zdaly sa tak málo byť v súlade s požiadavkami a výkonmi jeho na strádania tak bohatého povolania, a opytoval sa samého seba, čo drží trvale takého človeka v manželstve a v živote; potom vstal, aby niekam bezcieľne išiel. Nedobrovoľné prázdniny morskej cesty zapríčiňujú, najmä pri zlom počasí, že cestujúci, keď už raz obehol kruh všetkých možných dojmov, ktoré sú na lodi dosažiteľné, tenže vždy zasa znova obieha. Tak sa Bedrich našiel, keď sa za čas bezcieľne driapal horedolu schodmi, na kožených vankúšoch tej parádnej fajčiarne, ktorú masa fajčiarov neobľubovala, a v ktorej včera obedoval bezruký artista.Hans Füllenberg vstúpil s otázkou, či je tam dovolené fajčiť cigarety. Potom sa rozhovoril o počasí a posudzoval ho dosť strastne. — Kto vie, ako to skončí, — riekol, — miesto toho, aby sme prišli do New Yorku, z prinútenosti zakotvíme, vari, v niektorom prístave na New-Fundlande. — Tento výhľad nedojal Bedricha.Füllenberg hľadal nové téma rozhovoru.„Čo robí vaša dáma? — opýtal sa Bedrich.— Moja dáma, ak možno u nej vraveť o duši, vypľúva dušu. Pred dvoma hodinami uložil som ju do postele. Táto Angličanka je už plnokrvnou Amerikánkou. Môžem vám to povedať bez ostýchania! Veľkolepé. Najprv som jej trel čelo liehom, čo jej nebárs poslúžilo, potom som jej rozopäl šaty na hrdle. Zdalo sa, že ma pokladá za maséra, ktorého jej manžel charteruje. Napokon som vec zunoval. Okrem toho v jej praskotajúcom boudoire aj mne stúpala duša cez žalúdok. Čert sobral všetku poéziu.Ináč ukázala mi fotografiu svojho nežne milovaného new-yorkského manžela. Myslím, že má v Londýne ešte jedného… — Hansa Füllenberga prerušilofirst call for dinner; trubač pri vchode schodišťa zatrúbil síce, ale rev jeho trúby hrubé povetrie a nesmierny huriavok mora hneď pohltil, takže ostal bez ozveny.— Okrem toho, — riekol napokon mladík, — dala si zavolať doktora Wilhelma.V jedálni bolo pusto. Nebolo tam ani jedného dôstojníka, ba ani kapitána „Rolanda“. Pri zlom počasí nedovoľovala to služba. Dreveným zariadením podelili plochu stola na priečinky, ktoré maly zabrániť skĺznutiu tanierov, pohárov a fliaš. V kuchyni a v komore pre porcelán to zavše mohutne prasklo. Ozývaly sa nárazy tanierov. Pri stole bolo asi dvanásť-trinásť ľudí, medzi nimi Hahlström a doktor Wilhelm. Napokon sa privalili aj kartári s rozpálenými tvárami a hlučnými hlasmi. Výhru hneď premenili na Pommery. Hoci bolo hrozné počasie, stolová hudba jednako len húdla. Bolo v tom niečo rúhavého, veď „Roland“ znova a znova zastal, chvejúc sa, ako by bol narazil na úskalie. Raz bol tento klam tak veľký, že v medzipalubí vznikla panika. Hlavný steward, pán Pfundner, doniesol o tom zvesť do jedálne, kam, napriek hluku čliapkajúcich vodných más, napriek hrkotu tanierov a hudbe, prenikol desný krik vzrušených ľudí.Ku desertu Hahlström so svojho vzdialeného miesta presadol si s akousi námahou ku Bedrichovi a doktorovi Wilhelmovi. Sám sa nazval mastičkárom a začal rozhovor o zdravotnom telocviku. Prostredníctvom tohoto telocviku prišla vraj Ingigerd, jeho dcéra, na myšlienku svojho tanca. Zdalo sa, že pil whisky, lebo sa nechoval tak zdržanlivo, ako obyčajne. Rozvinoval filozofické náhľady. Zahrával sa, snažiac sa vylúdiť jedno za druhým tie najdivšie a najšialenejšie tvrdenia. Každý z jeho trumfov bol by stačil poraziť desať nemeckých filistrov. Ak bolo hodno veriť jeho rečiam, tak bol teroristickým anarchistom, obchodoval dievčatmi, a bol všemožne šplhavcom: vcelku staval sa s rozvahou svojej celej osobnosti za týchto ľudí proti hlupákom.— Ameriku, — vravel, — ako je známo vytvorili naničhodníci, a keď nad ňou vystrete šiator, tak máte najpohodlnejšiu káznicu sveta, pánovia! Naničhodník, veľký renesančný hlupák je tam víťaznou formou života. A to je jedine možné. Dajte len pozor, ako veľký americký naničhodník raz ovládne svet. Europa teraz tiež trošku tápe okolo renesančného ideálu a renesančnej šelmy. Pracuje, mohli by sme povedať, tiež na tom, stať sa naničhodnou. Ale Amerika ju predstihuje o desať konských dĺžok. Jej Cesarovia z Borgie sedia v zvončekových šatách v kaviarňach a vydávajú svojho lupičského génia v dosť nevinných veršoch. Sú takí, ako čierne pivo s penou, alebo ako by im boli v bani odčapovali trochu krvi.Ak sa chce Europa zachrániť, tak má len jednu možnosť: urobiť zákon, podľa ktorého Amerike nevydá ani jedného šplhavca, pokladničného defraudanta, ani podvodného bankrotára, ani falošného hráča. Europa ich vezme pod svoju celkom zvláštnu ochranu hneď ako vystúpia v amerických prístavoch z nemeckých, anglických a francúzskych lodí. Videli by ste, ako skoro by prevýšila Európa strýčka Sama.Lekári sa smiali.— Kedy si vedel čo počať génius s morálkou? — pokračoval Hahlström. — Ani len sám tvorca nebies a zeme to nevedel: lebo on stvoril svoje stvorenie nemorálnym. Každá vyššia forma činnosti hodila morálku cez palubu. Čo by bolo s historikom, keby miesto bádania, moralizoval? Alebo lekár, keď moralizuje? Alebo veľký štátnik, ktorý si za regulu vezme meštiacku morálku desatora. Nebodaj umelec, keď moralizuje, je blázon a naničhodník. A potom, aký obchod by robily cirkvi celého sveta, keby sme boli všetci morálni? Staly by sa zbytočnými.*Vstali od stola a keď vyliezali na palubu, riekol Hahlström odrazu Bedrichovi: — Moja dcéra na vás čaká. Máme tu totiž priateľa, pána Achleitnera, krotkého macka, ktorý má veľa peňazí. Chudáčik nevie, ako by ich mohol najlepšie vyhodiť. Preto pre moju dcéru prenajal poručíkovu opulentnú palubovú kabínu. Žiaľ, preto má potom aj právo byť jej niekedy na ťarchu.A naozaj, keď páni vstúpili do palubovej chyže, Achleitner sedel na neveľmi pevne stojacej maliarskej stoličke, kým pečlivo zabalená „Mara“ bola vystretá na pohovke. Hneď volala na otca, aby Achleitnera, ktorý ju nudí, bol tak láskavý odpratať a riekla Bedrichovi, že ho chce o niečo naliehavo prosiť. Hahlström a Achleitner poslušne odišli.— Čím vám môžem poslúžiť? — opýtal sa Bedrich a vypočul jednu z tých bezvýznamných naliehavých prosieb, ktorými Ingigerd rada zamestnávala svoje okolie. Podľa jej vlastného vysvetlenia, robila to preto, ak by jej ľudia nerobili drobné služby, cítila by sa opustenou. — Ale, ak to nechcete urobiť, — riekla potom — bola to nejaká celkom malicherná vec, pre ktorú zodpovednou inštanciou bola by bývala stewardka! — keby ste to nemohli urobiť, tak mi bude milšie, keď to necháte. A ak sa pri mne vôbec nudíte, tak potom radšej ostanem sama.Bedrich ponímal tento začiatok, ako šialený výraz rozpakov. Povedal pokojne, že chce byť všemožne užitočný, a osvedčil sa, že sa voskrz nenudí. A naozaj bola to pravda, lebo v kabíne, kde pohyby lode boly menej citeľné, v spoločnosti malej tanečnice vnímal nebezpečné kúzlo jej osobnosti.Pre utrpenie, ktoré zapríčiňovala cesta morom, jej tvár, robiaca dojem Madonny, dostala voskovú priezračnosť. Stewardka jej rozplietla vlasy, ktoré sa po bielom plátne vankúša rozprestrely: zlatým prúdom, ktorý Bedricha miatol. V tej chvíľke sa mu zdalo, ako by celá obrovská loď, so stovkami jej ľudských mravcov, nebola ničím iným, ako kuklou tejto drobnej hodvábnej húsenky, tohoto rozkošného motýlika nežných farieb; sťa by nahí heloti, vrhajúci na dne lode kamené uhlie do bielo rozžhaveného žiaratoku, potili sa len preto, aby poslúžili tejto detinskej Venuši. Ako by kapitán a dôstojníci boli paladínmi kráľovny, a ostatní tvorili jej sprievod. A medzipalubie sťa by bolo naplnené slepo oddanými otrokmi.— Azda som vám včera svojimi rozprávkami ublížila? — riekla odrazu.— Mne? — opýtal sa Bedrich. — Ba skôr samej sebe ste ublížili!Hľadela na neho so sardonickým úsmevom a rozstrapkala pri tom malý chomáč ružovej vaty z konfektnej škatule, ktorá stála vedľa nej.Bedrich cítil, že v spôsobe jej úsmevu, v spôsobe jej pohľadu odzrkadľuje sa chladná rozkoš a keď sa ako mužský cítil bezmocným proti takému výsmechu, vzkypela v ňom vlna fyzickej zlosti, ktorá mu hnala do očí krv a stiahla mu ruky a nohy. Bol to ten raptus, ktorý Bedrich príležitostne potreboval a ktorý jeho priateľke bol dobre známym zjavom.— Čo vám je? — šepkala Ingigerd, ďalej strapkajúc vatu, — takého mnícha, ako ste vy, sa nebojím.Táto poznámka sa nehodila k tomu, aby sa ukrotila v Bedrichovi kypiaca vlna náruživosti. Zatým sa opanoval. V stajni tejto Circe nechcel byť novým zverom.Ako by bola bývala Ingigerd stelesnením zlej Psychy, tak málo sa vyskytovalo pre ňu niečo skrytého v citových pohnutiach mužského.— Oh, veď som aj ja chcela byť raz mníškou, — riekla a po istú mieru obšírne džavotajúc, rozprávala, pravde primerane natoľko, nakoľko neluhala, že raz bola v kláštore dlhšie ako rok polepšiť sa, ale to sa veľmi nepodarilo ani v kláštore. Ona je totiž nábožná. To môže vraj pokojne povedať o sebe. Každý človek, pri ktorom necíti, že by sa pri ňom a s ním mohla modliť k Bohu, ostane jej cudzím, ba odporným. Azda sa jednako len raz stane mníškou, ale nie k vôli zbožnosti, — a tu sa začala, ale zdanlive to ani nebadajúc, všetkému, čo predtým povedala, vysmievať — nie k vôli zbožnosti, ani reči o tom, lebo ona nie je nábožná. Neverí ničomu, iba sebe samej. Život je krátky a po ňom nepríde nič. Pôžitky života treba vyčerpať. Kto si odopre pôžitok, ten hreší proti sebe a klame samého seba.Do kabíny prišla stewardka a s veselými slovami ponaprávala Ingigerde podušky a pokrývky. — Všakver tu je lepšie, slečna, ako dolu? — Keď odišla, riekla Ingigerd: — Neviem, čo je to, ale tá hlúpa ženská je už tiež do mňa zamilovaná.— Prečo tu sedím? — opýtal sa samého seba Bedrich, a hneď pri tom začal s pokusom šialenému malému stvoreniu v dobrote dohovárať. Prečo pôsobila vždy na neho takým mohutným dojmom súcitu, ktorý si toto stvorenie voskrz nenárokovalo? A prečo sa nemohol zbaviť myšlienky čistoty, kým len na neho vlívala táto detská Lamia? Zdala sa mu byť cudnou a nedotknutou, a každý jej kapriciózny pohyb a každá rozmarná poznámka v jeho očiach len zvyšovaly jej dojímavú bezbrannosť.Každá láska je súcitom! Táto veta, ktorú postavil Schopenhauer, vyhlasujúc ju za paradoxnú a súčasne aj pravdivú, preletela Bedrichovou mysľou. Vzal do ruky jednu z báb, ktoré boly rozhádzané okolo malej tanečnice a skúsil humánnym hlasom, ktorý si osvojil v styku s pacientmi, urobiť Ingigerde zrejmým, že nemožno beztrestne žiť v tom omyle, že svet je bábkovou hrou. Jej bábiky sú naozaj dravci. Beda, keď to človek nezbadá prv, až keď ho ich zuby roztrhajú a ich pazúry povalia na zem.Zasmiala sa krátko a neodpovedala. Potom sa žalovala, že má bolesť v hrudi. Veď je Bedrich lekárom, či by ju nechcel preskúmať.Bedrich odpovedal príkro, že je to vecou doktora Wilhelma, on vraj na cestách prax neprevádza. Odpovedala mu, že keď teraz trpí a on, ako lekár, mohol by utíšiť jej bolesti, ale to urobiť nechce, tak jeho priateľstvo pre ňu nemá zvláštnej ceny.Pred touto logikou sa Bedrich neuzavrel. Vie vraj dávno, že jej mimoriadne útla sústava medzi „dal a vzal“ len horko-ťažko balansuje a je každú minútu ohrožená. — Keby som bol vaším lekárom, — riekol, — umiestil by som vás u niektorého vidieckeho farára alebo farmára. Nedovolil by som vám navštevovať divadlo, tým menej vystupovať v ňom! Toto prekliate komediantstvo ju telesne a mravne zničilo.Som hrubý a to je liek, myslel si Bedrich.— Chcete byť farmárom? — Ako? — Farmárom ste už aj tak! — Zasmiala sa, a rozhovor prerušil škrek papagája, ktorého lazecký pántik stál v pozadí kabíny, a Bedrich ho posiaľ nezbadal.— Ešte len to chybelo, odkiaľ máte tú potvoru?— Prosím vás, dajte mi tú potvoru! Koko! Koko! — Bedrich vstal a nechal si toho veľkého, bieleho pútnika s ružovým nádychom vyliezť na ruku.Medzitým „Roland“ tam vonku cez klesajúce doliny slaného vodstva a na dvíhajúcich sa horských pásmach, sťa ohromný stroj jednomerne roboriaceho oceána, vovŕtal sa do oblaku hmly a nechal prúdiť jačiacu sirénu. — Hmla, — riekla Ingigerd, a všetka krv jej tvári zmizla. Ale hneď povedala, že sa nikdy nebojí. Potom vzala do úst kus konfektu a nechala papagája z neho odkusovať, ktorý pri tom necitne stúpal po milo sa dmejúcej hrudi dievčaťa.Bedrich medzitým musel každú chvíľu podávať ruku, a preto sa opytoval v duchu, počúvajúc ju blúzniť o jávanskej opičke, ktorú vraj raz mala, či je naozaj lekárom, ošetrovateľom, kaderníkom, chyžnou, alebo lodným stewardom, a či sa pri Ingigerde nestane raz aj poslíkom?Zatúžil živo za slobodným povetrím a za palubou.Ale keď skoro potom vstúpil do chyže Achleitner s úzkostlivo zpytujúcimi očami a Ingigerda Bedrichla s nadurdeným pohľadom a celkom neláskavo skôr poslala, ako prepustila, sotva sa našiel za zatvorenými dverami v hustej hmle, už sa mu zdalo, ako by niečo, sťa očarovaného, ťahalo nazad ku lôžku dievčaťa.*Siréna hučala ohlušujúcim revom. Bol to zasa ten, sťa by z pŕs obrovského vola chrčiaci, divo a desne sa stupňujúci tón, ktorý mal niečo výhražného, ale zároveň aj niečo úzkostlivého. Bedrich ho vždy tak vnímal, ako by sa na neho vzťahoval. Práve tak sa mu zdalo, že ženúca sa hmla je obrazom jeho duše, alebo jeho duša je obrazom ženúcej sa hmly a obrazom voslep do neznáma rušajúcej lode. Pristúpil k zábradliu, a keď sa zahľadel dolu, mohol videť s akou mohutnou rýchlosťou sa šinie ohromná lodná stena cez vodu. A tu sa opýtal: či ľudská odvaha nie je šialenstvom.Či by niekto od kapitána až do posledného plavčíka mohol zabrániť, že by sa, hádam, už v nasledujúcej chvíľke zlomila vlna jedinej šrauby, ktorá sa ustavične vynorovala a otáčala v povetrí. Kto by mohol vycúdiť loď prv, ako by bolo možné vyhnúť ničiacej srážke s tenkých stien formovaného, dutého kolosu? Kto by sa mohol úfať, že je možno vyhnúť troskám jednej z tých mnohých utonulých lodí, keď pláva pod vodou v hmle a jej zšúverená masa z trámov a železa šmarená je nárazom vlnobitia o trup mohutne sa blížiaceho „Rolanda“? Čo by sa stalo, keby teraz stroj vypovedal službu? Keby tak vypovedal kotol, ktorý by už dni a dni trvajúcemu tlaku a napätiu pary viacej odolať nemohol? Na týchto stranách vyskytujú sa aj ľadové vrchy. Nevraviac o tom, aký osud mohol stihnúť „Rolanda“ vo vystupňovanej búrke.Bedrich vstúpil do hornej fajčiarne, kde našiel pospolu kartárov, doktora Wilhelma, bezrukého Artura Stossa, profesora Toussainta a ostatných pánov. Prijali ho s výkrikom haló. Chyža, ktorá silne zapáchala kávou, bola preplnená hustým, štipľavým čmudom, ktorý sa pri Bedrichovom vkročení srazil s vlhkou hmlou.— Čo sa stalo, pánovia? — opýtal sa Bedrich.Niekto zakričal: — Či sa vám pošťastilo vyoperovať všeobecne známe znamienko, ktoré má tanečnica na dva prsty od krížov, tesne nad ľavým kĺbom?Bedrich zbledol a neodpovedal.Zasa si sadol ku doktorovi Wilhelmovi a robil sa tak, ako by ten krik a slová neznámeho vôbec nebol vzťahoval na seba.Návrh kolegu, hrať v šachy, prijal.Pri hre mal dosť času, potlačiť v sebe stud a rozčulenie. Kradmo hľadal pôvodcu slov. Stoss mu privolal: — Sú tu ľudia, pán doktor, ktorí, keď idú do Ameriky, svoje nesnádze nechajú v Nemecku, hoci zato cesta nie je lacnejšia. — Trafený neodpovedal na túto poznámku. Ale zato sa ozval niekto: — Ale mister Stoss, vecí tu nie sme v dámskom salóne, a pre malý žart sa netreba hneď nahnevať. — — Nie som pre žarty, — vetil Stoss, — ktoré sa robia na vrub ľudí, ktorí sú v blízkosti, a zvlášť nie, keď sú v hre dámy. — — Oh, mister Stoss, — riekol starší pán z Hamburgu, ktorý mu už raz odpovedal, — všetko v pravom čase: nemám nič proti kázňam, ale tu sme v zlom počasí na mori, a táto izba nie je kostol.Niekto riekol: — Veci ináč nikoho neoznačili menom.Mladý Amerikán, ktorý sa vyznamenal v dámskom salóne kladením ohníka, riekol teraz sucho: — When Mister Stoss is in New York, he will hold church survices every night in Webster and Forsters’ tingel tangel.[3]— Stoss odsekol: — No moisture can be compared with the moisture behinde the ears of many young American fellows.[4]— Mladý človek vetil: — Directly after the celebrated Barrison sisters’ appearance, ofter the song ,Linger longer Loo‘ Mr. Stoss will raise his hands to heaven and beg the audience to pray.[5]—Po týchto slovách, bez pohnutia jediného svalu v tvári, mladý šibenec vybehol von.Artur Stoss bol shovievavý. Ale po údere, ktorý dostal a po smiechu, ktorý nasledoval, ani on neostal dlho. — Ľudia sa veľmi mýlia, — riekol, obrátiac sa k profesorovi Toussaintovi, ktorý vedľa neho sedel, — ak si myslia, že morálka v kruhoch artistických je laxnejšia, ako hocikde inde v spoločnosti. To je celkom mýlny predpoklad. Alebo si niekto myslí, že tie neslýchané a odvážne výkony, v ktorých sa artisti ustavične zdokonaľujú, možno spojiť s nezriadeným životom? Goddam! To by sa nejeden začudoval. K činom, ktoré prevádzajú v tingeltangloch, je potrebná askeza a železná robota, ktorá je filistrovi, čo nikdy nezamešká ísť na predpoludňajšie pivo, celkom neznáma. — A pokračoval vo vychvaľovaní artistov.Hans Füllenberg sa opýtal: — A čo je vlastne vašou špecialitou, pán Stoss?— Keď to človek vie, — vetil, — nie je to vec ťažká, mládenče. Ale, ak by sme mali raz duelovať, mohli by ste si slobodne voliť, ktoré oko, ktoré ucho, alebo ktorý črenový zub chcete obetovať.— Strieľa ako Carver, — ozval sa niekto. — Jedno za druhým tri, štyri razy — vyrazí vám guľkou srdiečko z esa!— Umenie ako umenie, páni moji! Ale nemyslite si, že to docielite bez potu a trpezlivosti, hoci máte aj ramená a nemusíte nohami držať pušku a spustiť kohútik.Zjavil sa kapitán von Kessel a bol privítaný hlasným — Ah —. Cez dvere vôkol neho vhupla plnosť slnečného svetla. — Barometer stúpa, páni moji!Skutočnosť účinkovala, ba pôsobila zrovna ako kúzlo. Pán, ktorý ležal v kúte a spal — bol v tom polosne, ktorý je najmiernejším následkom morskej choroby! — sadol si vzpriamene a pretieral si oči. Hans Füllenberg ponáhľal sa s inými cestujúcimi na palubu. To isté urobili aj doktor Wilhelm a Bedrich, ktorý prehral partiu.*Obidvaja lekári prechádzali sa po celej dĺžke palubovej promenády, kde sa rozvinul prekvapujúce rušný život. Povetrie bolo mierne. Loď ležala ticho, a zdalo sa to byť pre jej mohutné telo pôžitkom prebíjať sa už len nízkymi ťahami radov zelených vĺn. Aj cestujúcich prenikala spokojnosť. Páni museli ustavične pozdravovať a vyhýbať sa, lebo stewardi po všetkých kojach zvestovali pekné počasie, a každý vyliezol na palubu. Všade sa ozývalo džavotanie a smiech, a človek sa musel znova a znova čudovať, aký veselý veniec dám sa posial skrýval v útrobách „Rolanda“.Hans Füllenberg šiel okolo, so svojou zasa zdravou Amerikánkou. Našla si priateľku. Táto mala plavú korunu vlasov, ako Švédka, na nej plstený baret a bola odiata liščím kožuchom, zdalo sa, že ju zlé žarty a zlá angličtina Hansa Füllenberga veľmi zabávajú. Okrem toho opatroval jej muf, ktorý zamieňavo tisol raz ku žalúdku, zasa ku srdcu a hrozne náruživo k ústam. Mladý Amerikán sprevádzal svoju Kanaďanku, ktorá sa veľmi blazeovane, ale značne osviežná prechádzala. Zdalo sa, že mrzne, hoci si obliekla kazajku z kanadského soboľa, ktorá jej siahala až po kolená.Na backbordovej strane paluby mala svoj circle Ingigerda, teraz pred kabínou. Na poprednú miestnosť, ktorú obývala a dvere ktorej mala za sebou otvorené, bola hrdá teraz, keď paluba bola plná ľudí a každý jej mohol závideť, čo pochlebovalo jej márnivosti.Bedrich riekol doktorovi Wilhelmovi: — Ak je vám to po vôli, kolega, tak ostaňme radšej na tejto strane Rubiconu. Maličká ma trochu fumiguje. A ináč, nevedeli by ste mi povedať, — pokračoval, — keď predtým vstúpil do fajčiarne, prečo sa rozpútalo také haló a prečo padla poznámka toho neznámeho?Wilhelm, udobrujúc ho veselo, vetil, že pri svojom príchode Hans Füllenberg z rozpustilosti urobil poznámku. Videl totiž vykročiť Bedricha z Ingigerdinej izby.Bedrich chcel mladíkovi odrezať uši.Páni sa smiali a boli veselí a tak súhlasne vpadli do všeobecného mámoru radosti zo života. Po hrozných hodinách každý sa zasa naučil poznávať hodnotu holého života. Len žiť a žiť! to bolo želanie, ktoré sa pripínalo ku každému kroku, ktoré žiarilo z každého úsmevu, hlaholilo z každého volania, ktorým sa ľudia pozdravovali, v ňom sa tratily všetky žalosti. V týchto minútach nebolo cítiť ani tej najmenšej panovačnosti, jestvujúcich starostí, či boly európskeho, či amerického pôvodu, a ktoré ľudia doniesli so sebou na palubu. Každý, kto žil, získal veľkú výhru.Všetci títo promenujúci ľudia boli by bývali hotoví páchať všakovaké šialenosti a mierne posudzovať to, čo by si na pevnine neboli nikdy dovolili a nikdy neboli odpustili.Na kapitánov rozkaz medzitým ukázali sa na palube hudobníci a postavili sa s notovými stojanmi a nástrojmi. A keď ich hudba zahlaholila veselo po celom „Rolande“, sviatočná nálada dosiahla vrcholu a za pol hodiny, ako by sa tie na belasom nebi letiace niekoľké oblaky, loď, a k tomu ľudia i oceán boli dohodli, že si zatancujú štvorylku.Odrazu ten starý hrozný kmeť mora stal sa joviálnym a dobromyseľným. Bolo to vidno z toho, že v zrejme žartovnej nálade, nie bez márnivosti, práve v okolí „Rolanda“, číslo za číslom, rozkázal tancovať svojim bábikám. Musely sa vyšvihnúť kopy lietajúcich rýb. Veľryba nechala metať svoj známy vodomet. A už aj z medzipalubia pri prednom stevene ozvalo sa volanie: — Delfín!Páni jednako len nemohli nadobro obchodiť Ingigerdu. Keď zbadala Wilhelma, tento riekol: —Thermidium triste, šibeničný pavúk! — — Ako? — opýtal sa Bedrich, ktorý sa trochu preľakol. — Veď viete, — vetil Wilhelm, — že šibeničný pavúk obyčajne v blízkosti mravenčieho kopca sedí na vrcholci stebla a nerobí nič iné, keď dolu okolo ide nejaký ten Mirmidonec, že pred neho hodí klbko pradiva. O ostatné sa postará potom už mravec sám. Zapletie sa do nepohnutia, takže ho malý pavúčik môže celkom pohodlne zožrať.— Keby ste maličkú boli videli tancovať jej tanec, kolega, — riekol Bedrich, — azda by ste jej boli skôr pridelili úlohu mravca, ktorého zadlávi šibeničný pavúk. — — Neviem, — znela Wilhelmova odpoveď, — veď ktorýsi básnik hovorí: najsilnejší je ten rod, ktorý je slabý.Ingigerda mala medzitým zasa novú senzáciu, za ktorú sa mala čo poďakovať pánu Rinckovi, prednostovi poštového úradu. Hrala sa s chutným psíčkom, ktorý jej ležal na lone, asi ako dve pästi veľké klbo. Žart pozostával z toho, že tento ľadový medveďen miniaturevztekle brechal smiešne tenkou fistulou na veľkú lodnú mačku, ktorú mu pán Rinck držal pred očami.— Dnes sa aspoň raz dobre vyspíme, — riekol Wilhelm, — s dovolením, Mr. Rinck. — — I always sleep well,[6]— odpovedal veľmi flegmaticky poštový úradník, ktorý vedľa ťažkej, mäkkej, visiacej mačky držal horiacu cigaretu.— Pozrite sa sem, kolega! — s týmito slovami doktor Wilhelm otvoril blízke dvere, cez ktoré bolo možno nazreť do hlbokej štvorhrannej šachty: bola naplnená do polovičnej výšky tisícimi balíkmi. Bolo možno po nich v čižmách chodiť. Poštový úradník to musel všetko usporiadať. — Okrem toho ešte listy, — dodal flegmaticky Mr. Rinck.— Tento Rinck, — riekol Wilhelm pri prechádzke, — je vlastne originálny človek, ktorého treba poznať. Pred niekoľko rokmi s podobným typom, ako je táto malá Hahlströmová, mal smolu. S takými typmi netreba sa ženiť. Od toho času na všetkých moriach sveta na všakovaký spôsob pozrel smrti ľahostajne do očí. Mali by ste ho raz počuť rozprávať, k čomu ho možno len zriedka dostať, lebo nepije. Toľko sa rozpráva o fatalizme, ktorý však napokon pri väčšine, čo má plné ústa slov, je len papierovou vecou. U Rincka však nie je papierovou vecou.Život na palube vždy väčšmi nadobúdal mondénneho strihu. Bedrich sa čudoval, koľko Berlínčanov, ktorých poznal z videnia, sa odrazu vynorilo. Skoro sa mu predstavil profesor Toussaint a zaviedol ho ku svojej, v lodnom kresle rozliatej, žene. — Prijal som pozvanie svojho amerického priateľa, — vysvetľoval Toussaint, trošku blahosklonne a vyslovil meno známeho milionára, — a ak pre seba za morom najdem nejaké úlohy, môže sa stať, že budem v Amerike videť niečo také, ako svoju druhú vlasť. — A ten bledý, ustarostený, vzácny človek pokračoval, pod ironicky blazeovaným pohľadom svojej ešte vždy veľmi peknej ženy, v rozvláčaní starostí a nádejí. Bez toho, že by to bol sám zbadal, vždy znova, ba až pričasto upotrebil výrazu: dolárová ríša.Po nejakom čase na zadnej palube začali tancovať. Bol to Hans Füllenberg, vždy dobre naladený Berlínčan, ktorého Straussov valčík popudil pojať do kola dámu v líščom kožuchu. Ako vždy, príklad nasledoval rad ďalších párov, a tak pod vyjasneným nebom skrsol tanečný krúžok, ktorý sa točil až do západu slnca.Keď sa kapela s blýskavými hudobnými nástrojmi chcela utiahnuť, bola spoločnosťou zadržaná; v momente zaviedli sbierku, a do pokladnice hudobníkov složili značný peňažný dar. Potom sa pustili do ďalšieho veselého tanca.*Doktora Wilhelma odvolali. Bedrichovi sa po čase podarilo odpútať od manželov Toussaintovcov, a byť trošku o samote. Vyjasnené nebo, sťa by divom utíšené, sklené dmejúce more, tanec, hudba, slnečné lúče, vznietily aj v ňom nový, príjemný pocit jestvovania. Život, riekol si Bedrich, je vždy tak alebo onak, bolesťou alebo radosťou, nocou alebo dňom, lučežiarou alebo čiernym mrakom naplnenou chvíľkou. A preto sa minulosť a budúcnosť vždy zatemní alebo vyjasní. A či by tak oslnené jestvovanie malo mať menšiu realitu ako to zatemnené? S mladistvým, temer detinským plesaním počul všetko v sebe a vôkol seba odpovedať: — Nie!Posunul klobúk nazad, roztvoril ľahký kabát, jeho ramená, s rukami, na ktorých mal natiahnuté šedé švédske rukavice, položené na zábradlie, boly ako háky. Videl more, rušajúcu loď!, cítil pulzovať stroj, jeho sluch oplýval hebkými, viedensky sa rozplývajúcimi súzvukmi valčíka a celý svet sa stal ešte aj v častiach ľahkomyseľne pohnutou, farbami sršiacou tanečnou dvoranou! Trpel a zapríčiňoval bolesti iným, a všetkých, pre ktorých trpel, a ktorým kedy zapríčinil bolesť, teraz objal a zdalo sa, že s nimi splýva v mámore.Tu sa stalo, že Ingigerda Hahlströmová a hrdinská postava prvého dôstojníka prešla povedľa. Bedrich ju počul povedať: vy netancujete, a tancovanie je vraj nudnou zábavou. Vtom vyskočil a hneď potom sa otáčal v kole s Kanaďankou, ktorú prekvapenému mladému Amerikánovi so zvláštnym plamenným nemeckým manierom bezohľadne uchvátil od boku. Bolo badať, že sa hlboko dýchajúcej, útlej a exotickej panej toto silné dobyvateľské rameno páči.Ked Bedrich musel dokončiť tanec, z prinútenosti začal s Kanaďankou lámať francúzštinu a angličtinu. Bol veľmi rád, keď ju mohol vrátiť mladému Amerikánovi. Práve vtedy, ako obyčajne, Stossov sluha cez palubu transportoval svojho pána, držiac ho za golier kabáta. Bezruký artista využil príležitosť, a upozornil žartovne na tento spôsob dopravy: pomenoval ju zvláštnou privátnou poštou na suchu i mori. Bedrich potisol palubovú stolicu, lebo sa mu zachcelo pobesedovať s artistom, ktorého jeho sluha s opatrnou zručnosťou na ňu posadil.— Ak potrvá takéto počasie, — riekol Artur Stoss, — v utorok budeme môcť zakotviť v Piere na Hoboken. Ale len, ak táto pohoda potrvá. Ako mi kapitán vravel, teraz letíme plnou silou, šestnásť uzlov za hodinu. — Bedrich sa naľakal! V utorok by sa tedy mal zakončiť spoločný život s Ingigerdou medzi tými istými stenami.— Maličká je pikantnou potvorkou, — riekol Stoss, ako by bol uhádol Bedrichove myšlienky. — Nečudujem sa ani mak, keď neskúsený mužský padne do osídiel tohoto kvietka. Pravda, treba sa jej v rukavičkách dotýkať! — Bedrich pocítil bolesť. Keď zboka škúlil na bezramenný trup, jeho duša sa svíjala pod kliatbou hanby a vlastnej smiešnosti.Ale Stoss pokračoval, filozofujúc vo všeobecnosti o erotike. On, bezruký Don Juan, najdôvernejším spôsobom poučoval Bedricha o umení, ako treba zachádzať so ženskými. Medzitým sa aj chvastal a jeho inteligencia sa scvrkala akurátne podľa toho, ako rástla jeho márnivosť. Nejaký mučivý pud hnal ho k tomu, iným ako mužský imponovať.Povedľa prešla slúžka s deťmi. Bedrich si vydýchol, lebo tým bola pozornosť Stossova od predmetu odvrátená. Zvolal: — Ružena, čo robí milostivá? — Ružena vetila: — Nepríde hore. Je zaujatá vykladaním karát a pohybovaním stolíka. — Sluha Burke, v ktorého očiach dievča, tuším, našlo milosť, pomohol jej detičky posadiť na stolice. A Bedrich poznal v nej tú istú vidiečanku, ktorá v holičskej sieni kupovala kolínsku vodku, a o jej nebárs utešených služebných pomeroch dozvedel sa od holiča.Tieto pomery potvrdil teraz aj Artur Stoss: — Je tu nejaká pani Lieblingová, — riekol, — ktorá si proti tejto domestickej perle volala na pomoc hlavného stewarda. Ale Pfundner jej povedal, že túto príkladnú Ruženku, miesto obžalúvania, mala by si zavinúť do vaty. — Bezruký artista bol tej mienky, že — také ženské niekedy ani nevedia, čo robia.*Ešte znela hudba, ešte žiarilo slnce na suchú palubu, kde svet cestujúcich v povrchnej nálade, pred tvárou nekonečného neba a vody, vykrúcal sa a tancoval, keď Bedricha volali do strojovej miestnosti. Bolo treba sostúpiť po kolmom železnom rebríku, a cez hustý olejový zápach pri umelom svetle ísť cestou, ktorá sa Bedrichovi zdala nekonečnou. Okolo neho pracovaly stroje. Na mohutných premietacích kolesách šuštiac letely široké remene. Na hrubých kovových osách otáčaly sa veľké kovové kotúče, spojené s kolesami a kolieskami, ktoré všetko konaly zvláštnu prácu. Bedrichove oči prebehly po obrovských valcoch, v ktorých sprešovaná para poháňala pumpovým váham podobné piesty a ich pomocou veľkú osu, ktorá bola zapravená pozdĺž spodku lode a išla nazad.Strojníci stúpali s handrami a olejovými konvami medzi krúžiacimi železnými masami s úžasnou istotou a odvahou, kde každý najmenší neobozretný pohyb musel zapríčiniť smrť.A išli ďalej do hĺbky, až ta, kde mnohé lopaty v rukách helotov hádžu uhlie do bieleho žaratoku kotlov. Prišli do uhlím, popáleninou a šlakom páchnuceho pekla, ktoré bolo osvetlené bielu žiaru vrhajúcimi dierami pece.Bedrich lapal povetrie. Hĺbka, v ktorej sa nachodil, mala takú temperatúru, že sa mu dolu chrbtom hneď rinul pot. Ešte vždy zaujatý novotou dojmu a celkom zabúdajúc na to, že sa vlastne nachádza hlboko pod hladinou mora, kde je vodou obkľúčený, odrazu zbadal doktora Wilhelma a súčasne aj mŕtvolu, ktorá biela ležala na čiernej hromade.O chvíľu pozdejšie už celkom oddaný lekárstvu so stetoskopom doktora Wilhelma v ruke, skúmal srdce padlého. Jeho druhovia od hlavy po päty začiernení prachom kameného uhlia, ustavične zaujatí službou stroja, sotva vrhli kedy-tedy na neho pohľad, keď do seba liali pivo alebo vodu. — Zrútil sa, — riekol doktor Wilhelm, — ani nie pred celými tromi minútami; tam, hľa, ten na čerstvo umytý, je jeho nástupca.— Chcel práve uhlie vrhnúť do diery, — vysvetlil, kričiac — lebo pri štrkote lopát a úderoch železných dvier ťažko bolo rozumeť slovo! — vysvetlil, kričiac strojník, ktorý doviedol Bedricha, — tu mu vyletela z rúk lopata do diaľky a temer by bola poranila uhlonosiča. Chlap, — pokračoval, — bol prijatý v Hamburgu. Keď prišiel na loď, hneď som si myslel: len keby si šťastne obstál, mládenče. Ale on ešte urobil trpký žart: len keď je srdce v poriadku, pán strojník! A bolo mi ho ľúto, lebo ináč sa nemohol dostať na druhú stranu veľkého jazera a za každú cenu chcel niekoho videť po štrnásťročnom odlúčení.— Exitus, — riekol Bedrich, keď dlho skúmal hruď nešťastníka. Na sinavo voskovej koži rebár úbohého kuriča ešte bolo možné niekoľko momentov videť kruhy, zapríčinené tlakom lekárskej pozorovacej rúrky. Mŕtvemu spadla brada. Bedrich ju podviazal bielou šatkou.— Bol to zlý pád, — poznamenal Bedrich. Roh mohutnej skrutkovej maternice urobil mu hlbokú, popálenú, čierno krvácajúcu ranu na sluchu.Lekári vystúpili zasa na palubu a obeť civilizácie, perlami znoja svojej hroznej činnosti ešte vždy pokrytý moderný galejný rab, ktorý s obviazanou bradou robil dojem človeka, čo trpí bolením zubov, bol viacerými mužskými vynesený zo žeravého pekla do miestnosti, určenej pre mŕtvych.Doktor Wilhelm musel vec hlásiť kapitánovi. Bez toho, že by bol niekto smel a mohol niečo tušiť na palube, kde hudba dohrala práve posledné takty, mŕtvolu vystreli pomocou sestry Červeného kríža na žinenku, okolo ktorej sa v chvíli shromaždil kruh dôležitých ľudí, medzi nimi bol intendant, lekári na čele s kapitánom.Kapitán von Kessel vydával rozkazy, žiadajúc lekárov, aby smrť kuriča zamlčali. Potom museli byť vybavené písačky a rozličné formality, takže vonku sa už celkom zotmilo afirst call for dinner, známy signál zvučnej trúby „Rolanda“, zavznel na palube a na chodbách prvej triedy.*Zatiaľ sa Bedrich preobliekol v svojej kabíne. Keď vošiel do jedálne, už prúdil čulý príliv toaliet. Prišli temer všetky dámy, šumiac v jase elektrickými lampami slávnostne osvetlenej miestnosti. Keď Bedrich sedel na svojom mieste, pozoroval, ako nejedna kráska pri vstupe musí sa najprv osmeliť, aby potom s gracióznym humorom zbavila sa strachu pred morskou chorobou.A naozaj, okrem tichého chvenia, ktoré všade na „Rolande“ prenikalo dlážky a steny, pohyb lode sotva bol badateľný. Hudba začala hrať a zástup livrejovaných stewardov mohol sa bez balansovania dostať ku stolujúcim. — Slávnostná tabuľa, — riekol kapitán, sadnúc si, keď sa prv spokojne poobzeral okolo.Už boli všetci pri stole, keď Ingigerdu voviedol lajdácky a veľmi obyčajne vypadajúci Achleitner. Bedrich by sa bol najradšej prepadol, tak nepriaznivým dojmom pôsobil vstup maličkej tanečnice. Lodný kaderník z jej plavých vlasov urobil celý vrch frizúry, na pleciach mala prehodenú španielsku šatku, ako by chcela predstavovať Carmen, veľmi chatrnú, úbohú Carmen, ktorá z jedného konca stola na druhý zapaľovala kúsavý výsmech a posmech. Bedrich si myslel, prehltnúc kus ryby aj s kôstkou, aké jedovatozelené pančuchy má? a prečo nosí tie obyčajné zlatohlávkové topánky. — Trochu kriedy, — riekol jeden pán, — na podošvy tej dámy. Tá dáma chce tancovať na povraze. — S pier pánov a z očí dám vznášal sa oblak nevôle. Ľudia sa zakuckávali, museli si pred ústami držať servítky. Nie všetky poznámky boly robené diskrétne, a v kruhu kartárov, ktorí zasa pili sekt, výsmech nadobudol hrubej formy.Bedrich myslel, že dobre nevidí, keď odrazu táto malá obluda zastala pred ním s kompromitujúcou intímnosťou, a vyznamenala ho dôverným oslovením. — Kedy prídete zasa ku mne? — opýtala sa, alebo niečo podobného, načo Bedrich, zdesený, niečo odpovedal. Hrdlá v tvrdých golieroch, holé reťazami a perlami zdobené hrdlá sa obrátily. Bedrich sa nemohol rozpamätať, že by bol zažil niečo trápnejšieho. Ingigerda to nevidela a necítila. Achleitner sa namáhal odviesť ju, lebo sa tiež necítil dobre v krížnom ohni spoločnosti.Konečne odchádzala so slovami: — Fuj, vy ste nudný! Vy ste hlúpy! Ja vás nechcem! — Načo od kapitánskeho rohu zavznel dlho trvajúci, dosť oslobodzujúci smiech.— Môžete mi veriť, pánovia, — riekol Bedrich so suchou, bolestne líčenou ironiou, — neviem naozaj, ako som si zaslúžil pôžitok tohoto vyznačenia, a ako si ho zaslúžim v budúcnosti. — Potom sa hovorilo o iných veciach.Jasné počasie a očakávanie pokojnej noci stolovú spoločnosť naplnilo bezstarostnou živosťou. Ľudia jedli a pili, smiali sa a flirtovali v tom povedomí, že sú občanmi devätnásteho a skoro pravdepodobne ešte skvelejšieho dvaciateho storočia.*Keď dvaja lekári po večeri sedeli v doktorskej kabíne, pretriasali téma: súvaha modernej kultúry.— Bojím sa, — riekol Bedrich, — že svet obopínajúci premávkový aparát, ktorý má ľudstvo údajne v moci, má skôr v moci ľudstvo. Aspoň posiaľ z toho nič nevidíme, že by nesmierne pracovné sily strojov boly zmenšily ľuďmi konanú prácu. Moderné strojové otroctvo je najimpozantnejším otroctvom, aké kedy bolo; ale ono je jednako len otroctvom! Na otázku, či vek strojov zmenšil ľudskú biedu? musíme predbežne odpovedať, že „nie“. — Či zväčšil šťastie a možnosti šťastia? predbežne musíme odpovedať zasa len, že „nie!“— Preto možno videť, — riekol Wilhelm, — že každý tretí vzdelanec, s ktorým sa stretneme, je Schopenhauerovým prívržencom. Moderný buddhismus nesmierne napreduje.— Áno, riekol Bedrich, — lebo žijeme v svete, ktorý si ustavične nesmierne imponuje a popri tom sa vždy väčšmi a väčšmi nudí. Človek duchovej strednej triedy väčšmi vystupuje, je neobsažnejší ako býval, popri tom blazeovanejší a presýtenejší. Neudrží sa nijaký idealizmus, a nijaký druh naozaj veľkej ilúzie.— Pripúšťam, — riekol Wilhelm, — že mohutná obchodná firma Civilizácie všetkým skrblí, len nie s ľuďmi, ani s tým, čo je na nej to najlepšie. Ona to nehodnotí a dopustí, aby sa scvrklo. Ale nám ostáva jedna útecha: myslím, že táto firma má ešte to dobré, že nás raz navždy zbavuje tých najhorších barbarizmov minulosti: na príklad, inquizície, najkrutejšieho stínania a podobných vecí, ktoré už nie sú možné!— Viete to celkom iste? — opýtal sa Bedrich, — a nezdá sa vám to čudným, že vedľa najvyšších výdobytkov vedy, spektrálnej analýzy, zákona o sotrvačnosti sily atp. najstaršie omyly sa ešte vždy húževnate držia? Ja nie som si istý, že upadnutie do najdesnejších časovMalleus maleficarumje nemožné!Vtom súčasne prišiel steward, na ktorého zvonili a plavčík Pander. Wilhelm riekol: — Kolega, tak sa mi zdá, že musíme piť šampanské. Adolf, — obrátil sa k stewardovi, — doneste jedno Pommery. — Na sektovú pivnicu to akosi veľmi dolieha, — riekol Adolf. — Prirodzene všetci sa tešia, že sme včera a predvčerom neutonuli. — Plavčíka poslal kapitán doniesť kuričov smrtný list. Mŕtvy kurič sa volal Zickelmann. Medzi značkami úbohého človeka našli začiatok listu, ktorý znel asi takto: — Zabudol som, aký je Tvoj vzhľad, drahá mati! Mám sa zle, ale raz jednako len musím k Tebe, do Ameriky, videť Ťa znova! Jednako je to zle, keď človek na celom svete nemá príbuzného! Drahá mati, chcem Ťa aspoň raz videť a viacej Ti nechcem byť na ťarchu.Doniesli šampanské a trvalo to len krátky čas, že prvú fľašu nahradili druhou. — Nečudujte sa, kolega, — riekol Bedrich, — že som dnes nemierny. Hádam sa mi podarí pomocou tohoto lieku zaspať na niekoľko hodín.Bolo pol ôsmej a lekári ešte vždy sedeli pospolu. Ako to pri starých študentoch a v tom istom obore pracujúcich druhoch, ktorí sa sblížili, prirodzeným býva, víno vyvolalo dôvernosť vysokého stupňa.Bedrich povedal, že do sveta vstúpil s priveľmi priaznivou predpojatosťou, z nejakého idealizmu odložil vojenskú a úradnícku kariéru. Venoval sa potom lekárskemu štúdiu, mysliac, že tak bude osožným ľudstvu. V tejto viere sa pozdejšie sklamal. — Veď napokon, kolega, naozajstný záhradník stará sa o záhradu, ktorá je plná zdravých stromov, ale my musíme svoju prácu venovať chorľavej vegetácii, pochádzajúcej z nezdravých klíkov! — Preto sa vraj Bedrich postavil do boja proti najhroznejším nepriateľom ľudstva, proti baktériám. Ináč zasa nesmie zamlčať, že ho suchopárna, namáhavá, trpezlivosť vyžadujúca odborná práca nemohla akosi uspokojiť. Nemá schopnosti ku skostnateniu, ktoré je potrebné, ak sa človek má stať odborníkom. — Keď som mal šestnásť rokov, chcel som byť maliarom. Nemôžem odtajiť, že som pri pitevnom stole berlínskej pitevne verše strúhal. Dnes by som bol najradšej slobodným spisovateľom. Z toho všetkého vidíte, milý kolega, — končil Bedrich, zasmejúc sa pri tom ironicky, — že je môj život dosť rozháraný.Wilhelm to nechcel nijako pripustiť.Ale Bedrich pokračoval: — To je tak! Som naozajstným dieťaťom svojej doby a nehanbím sa za to! Každý niečo znamenajúci človek dneška, je práve tak rozháraný, ako je aj celok ľudstva. Pri tom mám pred očami len vedúcu európsku miešanú rasu. Vo mne trčí pápež i Luther, Wiliam druhý a Robespierre, Bismarck a Bebel, duch amerického multimilionára a rojčenie za chudobu, ktoré je slávou Františka z Assisi. Som najdivším pokrokárom svojho času a najdivším reakcionárom a zpiatočníkom. Nenávidím amerikanizmu, ale zato vo veľkej americkej svetovej záplave a vykorisťujúcej svetovláde vidím jednalo len niečo, čo sa podobá tej najchýrnejšej robote Herkulesa v Augiášovej stajni.— Nech žije chaos, — riekol Wilhelm.Štrngli si. — Áno, — riekol Bedrich, — ale len vtedy, ak porodí tancujúce nebo, alebo aspoň tancujúcu hviezdu.— Pred tancujúcou hviezdou treba sa mať na pozore! — riekol so smiechom lodný lekár a pozrel významne na Bedricha.— Čo môžete robiť, — vetil tento, — keď vám trčí v krvi už raz taký prekliaty morový jed?Táto rázna spoveď zdala sa byť Wilhelmovi i Bedrichovi prirodzenou.Wilhelm citoval: — V pivničnom hniezde potkan žil.— Veď, hej, veď, hej, — riekol Bedrich, — čo možno proti tomu robiť? — A potom zasa odbočil.— A prečo by sa mal ešte považovať človek za intaktného, keď mu, ako tomu povestnému garbiarovi, kožka, alias ideál, odplával. So svojou minulosťou som už zúčtoval. Nemecko pre mňa utonulo v mori! Tak je to dobre! Napokon, čo sa má o to človek starať? Či je to ešte vždy tá silná, sjednotená ríša, a či nie skôr korisť, o ktorú sa Boh a diabol, chcel som povedať cisár a pápež, boria? lebo veď povedať treba, že dlhšie ako cez jedno tisícročie jednotiacim princípom bolo cisárstvo. Vraví sa, že tricaťročná vojna roztrhala Nemecko! vravím radšej o tisícročnej, z ktorej tricaťročná bola len najhorším záchvatom, Nemcom zaštepenej, náboženskej epidemie hlupáctva. Ale bez jednoty ríša sa podobá podivnej budove, ktorej tehly len v malej miere tvoria imanie jej majiteľa, alebo obyvateľov, a ktorú veriteľ s tiarou, v Ríme, ustavične uvoľňuje, vydieračsky hroziac so zborením domu, kým si ho naozaj aj s úrokmi a s úrokmi od úrokov bude môcť nazpäť vziať. Potom v najlepšom prípade budú z toho sutiny.Človek by mohol revať a trhať si vlasy, že Nemec nevidí, že v podzemí jeho podivného domu je uzavretá tajná, desná komora modrofúza. Ale nielen pre samičky. Netuší, aké duchovné nástroje sú tam prichystané na mučenie: duchovné natoľko, že fanatickému šialenstvu krvavej pfafáckej myšlienky slúžiac, prichystané sú k ošklivému mučeniu tela. Beda! keď sa tieto dvere raz otvoria. Ustavične kmášu ich zámkami. Potom všetky krvavé hrôzy tricaťročnej vojny krvavo zkvitnú zase, ako nepodarená bitúnková krutosť kacírskych súdov.— Na to, — riekol Wilhelm, — si však neštrngneme! Potom radšej povieme: nech žije zdravý, statočne cynický americký ideál vykorisťovania, s jeho plochosťou a toleranciou.— Áno, tisíc ráz radšej, — riekol Bedrich! A tak pripili Amerike.Stewardka z druhej kajuty doviedla odrazu z medzipalubia sedemnásťročnú ruskú Židovku, ktorá si na nose držala vreckovku, lebo trpela neutíšiteľným krvácaním nosa. — Óh, vyrušujem, — riekla Židovka a ustúpila pol kroka z dvier na palubu. Wilhelm ju žiadal pristúpiť bližšie. Ale pravou príčinou stewardkinho príchodu k doktorovi Wilhelmovi nebolo to, že doviedla dievča. Pošepla mu niekoľko slov do ucha, ktoré zapríčinily, že vyskočil, prosiac Bedricha za odpustenie. Vzal čiapku a odišiel so stewardkou, odporučiac Židovku do kolegovej opatery.*— Vy ste lekár? — riekla ruská Židovka. Bedrich prikývol a nevraviac veľa, keď požiadal pacientku ľahnúť si na pohovku, pomocou tamponu skoro utíšil krvácanie. Dvere kabíny ostaly otvorené, lebo Bedrich vprúdenie čerstvého morského povetria považoval za dobré.— Pre mňa môžete pokojne fajčiť, — riekla ruská Židovka po nejakom čase, lebo zbadala, že si Bedrich v roztržitosti viac ráz chcel zapáliť cigaretu, ale napokon to vždy nechal.Riekol úsečne: — Nie, teraz nebudem fajčiť.— Ale potom by ste ma vari mohli ponúknuť cigaretou, — riekla Židovka, — nudím sa.— Tak sa patrí, — riekol Bedrich, — pacient sa má nudiť.— Keď mi dovolíte vyfajčiť cigaretu, — riekla pacientka, — potom poviem: áno, máte úplnú pravdu, pane.Bedrich riekol: — Viem, že mám pravdu! a o fajčení cigarety teraz nemôže byť reči.— Ale ja chcem fajčiť, — riekla. — Vy ste neslušný.Bedrich pozrel náročky na dievča so zakabonenou tvárou, lebo tvrdohlavo zdvihlo trochu pätu a nechalo ju padnúť na koženú podušku.— Myslíte si, že som preto odišla z Ruska, aby ma v zahraničí niekto zasa komandoval? — rieklo dievča hundravým hlasom. Potom pokračovalo: — Chladí ma! prosím zatvorte dvere.— Ak si želáte, zavrem ich, — riekol Bedrich. Urobil to s nie celkom statočným zdaním rezignácie.Bedrich, ktorý sa ráno v medzipalubí pohľadom dorozumel s touto Deborou, hoci mu víno, alebo práve preto, že mu víno udrelo do hlavy, jednako túžil za Wilhelmovým príchodom, ktorý pozdil. Keď jeho pacientka chvíľku mlčala a Bedrich za potrebné pokladal preskúmať v jej nošteku vatový tampon, zbadal v jej očiach slzy.— Čo sa stalo? — spýtal sa Bedrich, — prečo plačete?Vtom sa mu vzoprela rukami a ramenami, nazvala ho buržujom a chcela vyskočiť. Ale Bedrichova nežná, rozvážna sila prinútila ju zasa do predošlej ležiacej polohy. Potom si, ako predtým, sadol, čakajúc.— Milé dieťa, — riekol mäkko a nežne, — vy na veľmi podivný spôsob rozhadzujete isté čestné tituly, ktoré mne nepatria. Ste nervózna. Ste rozčulená!— Nikdy by som necestovala v prvej kajute!— Prečo nie?— Lebo v tej biede, ktorú tre väčšina ľudstva, je to naničhodnosťou. Čítajte Dostojevského, čítajte Tolstého! Čítajte Krapotkina. Nás štvú! Nás naháňajú! To je všetko jedno, za ktorým plotom umreme.— Ak vás to zaujíma, — riekol Bedrich, — poznám všetkých: Krapotkina, Tolstého i Dostojevského. Ale nemyslite si, že ste jedinou na svete, ktorú štvú. Aj mňa štvú. Nás všetkých štvú, moja milá.— Ah, vy cestujete v prvej kajute, — vetila, — a vy nie ste Žid. Ja som Židovka! Máte pochop, čo to znamená, keď človek žil v Rusku a je Židovkou?— Preto prídeme teraz do nového sveta, — riekol Bedrich.— Poznám svoj osud, — vetila ona. — Či viete, do akých prekliatych vykorisťovateľských rúk som sa dostala?Dievča plakalo, a že bolo mladé a podobnej krehkej postavy, ako Ingigerda, lenže inej, tmavovlasej a tmavookej rasy, Bedrich cítil, že mäkne. Jeho súcit rástol a vedel dobre, že súcit je najbezpečnejším mostom lásky. Preto sa ešte raz prinútil k tvrdej odpovedi.Riekol jej: — Som tu lekárom, zastupujem kolegu. Čo mňa po tom, a ako to môžem zmeniť, že ste upadli do rúk vykorisťovateľa. Okrem toho, vy intelektuálni Rusi a Rusky ste všetci hysterickí! A to je ťah, ktorý sa mi práve oškliví.Zdvihla sa a chcela ujsť. Bedrich, chtiac ju zadržať, chytil ju najprv za zápästie pravej a potom aj ľavej ruky. Potom pozrela na neho s pohľadom toľkej nenávisti a toľkého opovrženia, že musel pocítiť celú náruživú krásu tejto devy.— Čo som vám urobil? — opýtal sa Bedrich, ktorý sa naozaj naľakal a nevedel, či sa niečím naozaj neprevinil. Bol podnapitý. Bol rozčúlený. Čo by si o ňom niekto myslel, keby tak náhodou vstúpil? Či nesiahla s výhodou už faraónova žena, tá Potifárka, ktorej Jozef ušiel, k osvedčenému prostriedku? Opakoval: — Čo som vám urobil?— Nič, — riekla ruská Židovka, — okrem toho, čo je u vás obyčajnou vecou: urazili ste totiž bezbranné dievča.— Zošaleli ste? — opýtal sa Bedrich.Hneď mu odpovedala: — Neviem. — A vtom sa premenil tvrdý, nenávistný výraz jej tvári a stal sa oddaným; táto premena na človeka, ako bol Bedrich, pôsobila dojmom neodolateľným. Zabudol sa. Ani on sa nemohol viacej ovládať.*Táto podivná udalosť s príchodom, videním, láskou a s rozlúčkou naveky, preletela ako sen. Keď sa Wilhelm ešte vždy nevracal, Bedrich, po odchode pacientky, vystúpil na palubu, kde na neho dojem hviezdneho neba nad nekonečným oceánom pôsobil očisťujúce. Od prírody a zo zvyku nebol Don Juanom, preto sa musel čudovať, že mu neobyčajné dobrodružstvo predchodilo ako najprirodzenejšia vec na svete.V túto hodinu mal Bedrich až do najhlbších hlbín precítenú bolestnú víziu obsahu života a smrti v rámci zemských milionov rokov. Ale smrť musela byť trochu pred začiatkom, myslel si Bedrich, ktorý sa zasa znova zožieral! — Smrť a smrť, to boly tie hranice, hranice nesmierneho množstva starostí, nádejí, túžob, pôžitkov — pre obnovené túžby, ilúziu vlastníctva, realitu straty, pre biedy, boje, spojenia a rozlúčenia, všetko nezadržateľné pochody a priechody, ktoré sú vždy spojené s novými a novými bolesťmi. To uspokojovalo Bedricha v predpoklade, že pri takej pokojnej plavbe, ruská Židovka a všetci ostatní spolutrpitelia, oslobodení od veľkého šialenstva života, odpočívajú v bezvedomí sna.Takto hĺbajúc a čakajúc na lodného lekára, Bedrich sa trošku odvrátil od kraja paluby a zbadal neďaleko komína v kúte, ku stene schúlenú masu, ktorá sa mu pre nejakú príčinu zdala byť podivnou. Keď pristúpil bližšie, zbadal spiaceho mužského, ktorý mal na očiach stiahnutú čiapku a sediac na zemi mal položenú bradatú hlavu na poľnej stoličke. Tento mužský, ako sa Bedrich presvedčil, bol Achleitner. Na otázku, ktorú si musel dať Bedrich, prečo tu drepí pri štyroch, či piatich stupňoch zimy a neleží v posteli, hneď dostal primeranú odpoveď: veď v diaľke troch krokov boly dvere, vedúce do kabíny Ingigerdy. Achleitner mohol byť pokladaný za verného psa, v tom smysle, že je strážcom, Cerberom, alebo vzteklosťou posadnutým žiarlivcom. — Úbohý mamľas, — riekol Bedrich celkom nahlas, — úbohý, sprostý Achleitner! — A popri najozajstnejšom, temer nežnom súcite, doľahla na Bedricha celá bieda milujúceho a sklamaného človeka, ako ju možno sledovať u Nietzscheho a Schopenhauera až dolu k Buddhovi Gotamovi, ktorého sa opytuje jeho žiak Ananda: Ako sa máme chovať ku ženskej, pane? a tento mu odpovedá: Vyhnite sa jej pohľadu, Ananda! lebo bytosť ženskej, riekol, je nevyzpytateľne tajomná, ako púť rýb vo vode a lož zdá sa jej pravdou a pravda lžou.— Pst, kolega, čo tu robíte? — Ticho kráčajúc, s týmito slovami sa priblížil k nemu doktor Wilhelm, ktorý niečo pečlivo zabalené niesol v rukách. — Viete, kto tu leží? — spýtal sa Bedrich, — je to Achleitner! — Chcel striehnuť, — poznamenal Wilhelm, — aby premávka cez tieto dvere nebola priveľmi živá. — Bedrich riekol: — Musíme ho zobudiť. — Wilhelm vetil: — Prečo? Až neskôr, keď si pôjdete ľahnúť! — Pôjdem už, — riekol Bedrich. Na čo Wilhelm: — Ale prv poďte na chvíľku ešte ku mne.V kabíne lekár vybalil z papiera mokré embryo ľudského dieťaťa. — Docielila to, čo chcela, — riekol a myslel na dievča v druhej kajute, ktoré podľa jeho mienky len preto sa vybralo na cestu, aby sa zbavilo svojej ťarchy. A Bedrich, pri pohľade na tento malý anatomický predmet, nevedel, čo by bolo naozaj lepšie, narodiť sa, alebo neprebudiť sa k životu.Potom išiel, zobudil spiaceho Achleitnera a viedol nesrozumiteľné slová hundrajúceho, brániaceho sa, ale pri chôdzi spiaceho mužského pod palubu dolu do jeho kabíny. Nie bez zdesenia pred útrapami bezsennosti odobral sa na lože aj Bedrich.*Bedrich zaspal hneď; ale, keď sa zobudil, boly ešte len dve hodiny po polnoci. Loď ešte vždy pokojne ležala a pod vodou bolo počuť rovnomerne pracovať šraubu. Ak je život v čase veľkých duševných kríz horúčkou, tak potom cestovanie a bezsenné noci ešte zvyšujú túto horúčku. Bedrich poznal samého seba a naľakal sa, keď sa po tak krátkom čase cítil obraným o pokoj sna.Ale či to bol naozajstný pokoj? Snívalo sa mu, že s Achleitnerom ruka v ruke putoval do nekonečna pod čierno odiatym, vdovám podobnými kotúčmi uhoľného čmudu, ktorý sa valil po oceáne, chrlený komínmi „Rolanda“. S ruskou Židovkou s Odesy horko ťažko vyvliekol do belasého dámskeho salónu mŕtveho kuriča, a pomocou séra, ktoré sám vynašiel, ho vzkriesil. Potom urovnal spor, ktorý vznikol medzi ruskou Židovkou a Ingigerdou Hahlströmovou, ktoré sa do seba pustily a zasypaly sa náruživými nadávkami. Potom zasa sedel s doktorom Wilhelmom v lekárni a pozoroval, ako kedysi Wagner, homunkula, ktorý sa ešte embryonálne vyvinoval v sklenej guli v sprievode svetelných zjavov. — Ľudia vystupujú ako bubliny z vody, — riekol Wilhelm, — nemožno vedeť načo, nemožno vedeť kam! — a prasknú. — Pri čom rapotil Ingigerdin biely papagáj v tónoch Artúra Stossa, vraviac: — Dnes som už celkom neodvislý! Cestujem, lebo chcem zaokrúhliť svoj majetok. — Bedrichovi sa zdalo, že sa na tieto veci pamätá, ale čochvíľa zaspal znova. Odrazu sa prebral so slovami: — Chytím vás za uši, Hans Füllenberg! — Hneď zatým povedal vo fajčiarni zdrcujúcu kázeň, v ktorej morálne porazil pána, čo znesvätil jeho tajný pomer ku Ingigerde.A znova sa počalo putovanie ruka v ruke s Achieitnerom a s čmudnými vdovami po šírej vodnej pláni. Namáhavé vláčenie nahého mŕtveho kuriča spolu s ctiteľkou Krapotkina hore a dolu schodmi. Zvada ženských, káranie Füllenberga a človeka vo fajčiarni sa opakovaly. A opakovania stávaly sa vždy mučivejšími. Homunkulus v guli s doktorom Wilhelmom zjavili sa znova. Vyvinoval sa v sprievode svetelných zjavov. V núdzi a nekonečnej bezradnosti proti tejto obraznej kliatbe vzoprela sa odrazu Bedrichova štvaná a za pokojom túžiaca duša i riekol nahlas: Zapáľ svetlo rozumu! Zapáľ svetlo rozumu, ó, Bože na nebi! — Potom sa zobudil a zbadal, že slúžka Ružena s naozajstným horiacim svetlom stojí pri ňom. Riekla: — Nie je vám dobre, pán doktor?Kabína práskala. Slúžka zasa odišla. Loď ležala ticho. A či už beh „Rolanda“ nebol taký pokojný a istý? Bedrich načúval napnute a počul pod vodou šumel jednomerne pracujúcu šraubu. Prenikaly k nemu s paluby monotónne výkriky a hlasné strkanie šalaku, ktorý hádzali do mora. Bolo päť hodín, takže od posledného Bedrichovho precitnutia uplynuly tri hodiny.Zasa skĺzol sa s hrmotom a šuchotom náklad šalaku do Atlantického oceánu. Či ho nevyhadzovali druhovia mŕtveho kuriča? Bedrich počul detský krik, potom plač a vzlykot hysterickej súsedy; konečne Ruženin hlas, ktorá sa vynasnažovala malého Siegfrieda a žvatlajúcu Ellu uspokojiť. Siegfriedovi sa nechcelo ďalej cestovať. Modlikal plačlivo a chcel len nazad ku starej mame do Luckenwaldu. Pani Lieblingová hašterila sa s Ruženou a robila ju zodpovednou za správanie sa detí. Bedrich ju počul povedať: — Štabarcujete na mojich nervoch, nechajte ma spať!*Napriek všetkým týmto dojmom Bedrich jednako len zaspal. Snívalo sa mu, že bol so slúžkou Ruženou a malým Siegfriedom Lieblingom v záchrannom člne, ktorý sa kolísal na pokojnom zelenkavo žiariacom mori. Zvláštnou náhodou mali na dne malej bárky kopu zlatých prútov, tie, pre Washingtonskú banku určené, ktoré údajne mal mať „Roland“ na palube. Bedrich bol kormidelníkom a za nejaký čas našli sa v jasnom, prívetivom prístave, niekde na Azorských ostrovoch, alebo na Madeire, a či na Kanárskych ostrovoch. Neďaleko nábrežia Ružena skočila do vody a dosiahla breh, malého Siegfrieda nesúc vysoko na ramenách. Ľudia ju prijali, potom skoro zmizla s malým Lieblingom v dome prístavu, ktorý sa podobal kvetu. Keď Bedrich pristal, na mramorových schodoch prístavišťa, k svojej veľkej radosti bol privítaný starým priateľom Petrom Schmidtom. Peter Schmidt bol ten lekár, o ktorom vravel zvedavým ľudom, že navštíviť ho je hlavným cieľom jeho cesty. Bedrich sám bol prekvapený nad radosťou, ktorú cítil, že ho v rámci bieleho, južného mesta po mnohoročnom odlúčení znova neočakávane našiel. Ako to bolo možné, že na takého skvelého človeka, svojho verného druha z mladosti, cez toľké časy len zriedka i to len príležitostne myslel.— Pekne od teba, že ideš, — riekol Peter Schmidt a Bedrich cítil, ako by ho boli dávno čakali. Priateľ ho viedol mlčky do hostinca, ktorý ležal neďaleko prístavu a Bedricha opanoval pocit posiaľ nevnímanej tajomnosti. Kým sa občerstvoval zákuskou pri stole a majiteľ domu, Nemec, trúc si ruky, stál oproti nemu, riekol Schmidt: — Mesto síce nie je veľké, ale môže sa ti spodobať. Najdeš tu ľudí, ktorí sa tu navždy osadili.Bolo tu v obyčají, že sa v tomto podivnom, v oslepujúcom svetle ležiacom, nemom meste, ľudia mohli dorozumeť tým najmenším množstvom slov. Tuná vnímali všetko nejakým novým, nemým, vnútorným smyslom. Ale Bedrich riekol: — Pokladal som ťa vždy za mentora neznámych hĺbok nášho osudu! — Boly to slová, ktorými chcel prejaviť úctu pred tajomnou bytosťou priateľa. — Áno, áno, ale toto je len malý začiatok, — riekol priateľ. — Jednako možno tu najsť ešte vždy niečo, čo je pod povrchom skryté! — S týmto Peter Schmidt, rodom z Tondern, vyviedol priateľa ku prístavu. Ten bol veľmi malý. Kotvily v ňom viaceré starobylé lode. —Fourteen hundred and ninety two,[7]— riekol Peter Schmidt. Bol to rok, o ktorého štyristoročnom, návrate sa veľa hovorilo medzi, americkým publikom na „Rolande“. Friesan ukázal na dva koráby a vysvetlil Bedrichovi, že jeden z nich je „Santa Maria“, admirálska loď Krištofa Columba. — Ja, — riekol, — prišiel som Krištofom Columbom.Toto všetko rozhodne objasňovalo veci Bedrichovi. I vtedy, keď mu Peter Schmidt vysvetlil, že drevo týchto pomaly sa rozpadávajúcich korábov menujúlegno santoa spaľujú ho na sviatky v krboch, lebo je v ňom poviazaný duch poznania, Bedrich v tom nevidel nič tajomného. Ďalej vonku na mori kotvila tretia loď, ktorá na predku pravého boku mala čierny, mohutný otvor. Friesan riekol: — Utonula a doniesla nám jasné množstvo národa. — Bedrich pozrel von. Nebol spokojný. Rád by sa bol tu vonku viacej dozvedel o tomto podivne cudzom, podivne známom plavidle. Ale Friesan už bol preč z prístavu a zabočil do úzkej, rohatej, schodišťovej uličky.Tu sa stalo, že starý, viacej ako pred pätnásti rokmi zosnulý Bedrichov strýko, držiac pokojne fajku v ústach, predstúpil pred neho. Tak sa zdalo, že práve vstal z lavičky, ktorá stála pred otvoreným vchodom jeho bytu. — Dobrý deň, — riekol, — všetci sme tu, syn môj milý! — A Bedrich vedel, čo mienil tými slovami starý pán, ktorému šťastie svojho času v živote nebárs žičilo. — Tu sa celkom dobre žije, — pokračoval s úsmevom, — u vás, v tom tmavom povetrí, nemal som sa tak dobre. Najhlavnejšou vecou je, že mámelegno santo, syn môj — a ukázal fajkou na tmavé vnútro domu, kde na krbe plápolal belasý plamienok! — a napokon máme ešte svetlonosov. Pripustíš preca, že s týmto Arcanibusom v nebezpečenstvách vesmíru, Boh vie, dosť dlhý čas vydržíme bez prehnaných starostí. Ale ja ťa zabávam. My tu máme dosť času, ale ty sa ponáhľaš! — Bedrich povedal ,s Bohom‘. — Ale čo! — zvolal strýc popudlivo, — či tam dolu ešte vždy máte toľko trápenia s tým ,vítajte‘ a s tým ,s Bohom‘, syn môj?V ďalšom pokračovaní cesty a vzostupu Peter Schmidt viedol snívajúceho cez viaceré domy a vnútorné dvory. V jednom štvorhranom dvore, ktorý Bedrichovi pripomínal istú hamburgskú a či norimbergskú starú štvrť, bol krám, ktorý mal štít s nápisom „K morskej lodi“. — Všetko je to tu veľmi obyčajné, — riekol Peter Schmidt, — ale, predovšetkým, máme tu pravzory. — Tým upozornil priateľa na malý model starobylej lode, ktorý stál medzi žvýkacím tabakom a bičovými remienkami v malom obloku krámu.Lode, samé lode! a ako by sa pri pohľade na novu lodku v Bedrichovej hlave bol hlásil slabý, mučivý odpor. Vedel aj to, že v nej mal všetko zahrňujúci symbol pred očami. Novým ústrojom poznania, so sústredenou jasnosťou poznal, ako bolo tu v malom obraze shrnuté to celé pútnické a dobrodružné jestvovanie ľudskej duše. — Oh, — riekol kramár, ktorý práve otvoril sklené dvere malého obchodu, takže všetek tovar, čo na nich visel, s klepotom rozkolísal — oh, milý Bedrich, ty si tu? Myslel som, že dlieš ešte na mori. — A Bedrich v kramárovi, ktorý pred ním stál v ošumelom župane a čiapočke ešte v jeho detstve zomrelého kondítora, k svojmu počudovaniu poznal Juraja Rasmussena: Georga Rasmussena, ktorého lúčivý list dostal ešte v Southamptone. Hoci bolo všetko tajomné, v tomto stretnutí Bedrich videl preca niečo samozrejmé. Krám sa ozýval šumom strnádok. — To sú tie strnádky, — riekol na kramára premenený Rasmussen, — ktoré minulú zimu v kŕdľoch priletely do Heuscheueru, ako vieš, a ktoré sa mi staly osudnými. — Áno, — vetil Bedrich, — keď sme sa priblížili k holému kríčku, odrazu sa zdalo, ako by sa zachvel a vrhal vôkol množstvo zlatých mincí. Vysvetľovali sme si to, že to má znamenať kopy zlata. — — Tak, — riekol kramár, — práve, keď som v rukách držal zrovna štyriadvaciateho januára, o jednej hodine a trinásť minútach, tvoj parížsky telegram, v ktorom si mi odpustil môj dlh, vydýchol som posledný raz. V pozadí krámu visí liščí kožuch môjho kolegu, ktorým — ale sa vôbec nežalujem! — som sa nakazil. Písal som ti, že ťa chcem na seba upozorniť zo záhrobia.Well!tu som! Ani tu mi je nie všetko jasné, ale cítim sa lepšie; my tu všetci ležíme v bezpečnom základnom pocite.— Veľmi pekne, — pokračoval, — že si sa stretol s Petrom. Peter Schmidt veľa znamená na tejto postati. Nuž, veď sa vy tam hore, v jubilárnom ruchu New Yorku,fourteen hundred and ninety two‘, zasa stretnete. Bože, čože znamená v základoch taká malichernosť, ako je objavenie Ameriky. — A divotvorne prestrojený Rasmussen vyňal malú lodku z výkladnej skrine, ktorá sa zasa, práve tak, ako admirálsky koráb Krištofa Kolumba, tiež menovala „Santa Maria“. Riekol: — Teraz prosím láskavé pozorovať! — A Bedrich zbadal, ako ten starý kondítor z najprvšej lode rad radom vyťahuje vždy menšie a menšie lodky. Riekol, ešte vždy vynímajúc z brucha jedinej lode ďalšie nové lodičky: — Len trpezlivosť, tie malé sú totiž vždy lepšie. A keby som mal čas, prišli by sme k tým najmenším, najposlednejším, najslávnejším dielam Prozreteľnosti. S každou takouto lodkou dostaneme sa nielen za hranice našej planéty, ale ešte aj našich poznávacích možností. Ale, ak sa o to zaujímaš, — pokračoval ďalej, — mám v dome aj iný tovar. Tu sú kapitánove nožnice, tu je zasa vodné závažie, ktorým možno premerať bezdné hĺbky hviezdneho neba a mliečnej cesty. Ale nemáte času, nechcem vás zabávať. — A kramár utiahol sa za sklené dvere.Ale za sklom bolo videť ako oň pritláča nos. Tajomne, ako by mal ešte niečo na predaj, položil si prst na ústa, sformujúc ich k vyslovovaniu tak, že sa podobaly ústam kapra. Bedrich porozumel:legno santo!Svetlonosov! Ale tu Peter Schmidt rozbil sklo na dverách, strhol prestrojenému Rasmussenovi pletenú čiapočku s hlavy, vyňal malý kľúčik a kývol Bedrichovi ísť ďalej.Opustili domy a vystúpili do slobodnej, pahorkovitej krajiny. — Tak je to s tou vecou, — riekol Peter, — že to bude namáhavé. — A potom išli a vystupovali hodiny. Zvečerilo sa. Urobili si ohník. Spali na strome, ktorý sa kolísal vo vetre. Svitalo. Putovali zasa, kým slnce už celkom nízko stálo a Peter konečne v nízkom múre otvoril malé dvierka. Za múrom bola záhrada. Záhradník v nej priväzoval vinič a riekol: — Vítajte, pán doktor. Slnce zapadá, ale veď vieme, prečo sa umiera. — A keď si Bedrich dobre obzrel toho človeka, zpozoroval, že je to kurič, ktorý na „Rolande“ prišiel o život. — Radšej to robím, ako hádžem uhlie lopatou, — riekol, čím poukazoval na dlhú šnúru lyka, ktorá mu visela medzi prstami a na prácu medzi viničmi a hroznami. A potom prešli všetci traja cez dosť dlhú cestu do zdivočilej čiastky záhrady, kde bola úplná tma. Teraz zadul vietor a krovina, stromy a kríčky záhrady začaly šumeť ako príliv. Na kuričov pokyn učupili sa v kruhu, a zdalo sa, že vyňal z vrecka holou rukou ako by kúsok žeravého uhľa. Podržal ho trošku nad zemou, takže bol osvetlený asi toľký otvor pôdy, ako je strečkova diera.—Legno santo, — riekol Peter Schmidt, poukazujúc na žiariaci uhoľ. — Teraz uvidíš tých mravcom podobných, malých démonov, ktorých tuná menujúnoctiluci, alebo nočnými svetlami. Oni sa hrdo nazývajú svetlonosmi, a rozhodne treba uznať, že sú nimi, lebo pod zemou ukryté svetlo shromažďujú do skladíšť, a vysejú ho na zvlášť preparovanú ornú plochu, potom ho sožnú, keď vzrástla stofarebná úroda a opatria ho v zlatých snopoch, alebo prútoch pre tie najtmavšie časy. — A Bedrich naozaj videl cez škáru do druhého, sťa by podzemným slncom osvetleného sveta, kde sa veľké množstvo malých svetlonosov zapodievalo kosením, vykášaním, viazaním snopov, slovom, žatvou. Mnohí vyrezávali zo zeme svetlo v podobe zlatých prútov. — Predovšetkým, — riekol Peter, — sú to svetlonosi, ktorí pracujú za moje idey. — Bedrich sa zobudil a ešte vždy počul celkom blízko seba hlas svojho priateľa.*Prvou vecou, ktorú Bedrich urobil hneď po prebudení sa, bolo, že pozrel na hodinky. Nejaký tupý pocit mu hovoril, že musel prespať dni a noci. Ale od jeho posledného prebudenia sotva uplynulo šesť minút.Zachvátila ho podivná triaška. V rozčúlení sa mu zdalo, že bol vyvolencom zjavenia. Zo sieti nad lôžkom vyňal zápisník a poznačil si deň o hodinu smrti, ktoré mu označil ten podivný kramár; jedna hodina, trinásť minút, počul Rasmussenov hlas: jedna hodina, trinásť, dňa dvaciateho štvrtého januára.Pohyb mora a tak aj lode sa trošku zväčšil. Okrem toho začala húkať veľká siréna. Bedricha prepadol záchvat netrpezlivosti. Opakované, hromové volanie sirény, ktoré oznamovalo hmlu, kolísanie lode, ktoré bolo azda len predzvesťou nových búrok a nových útrap, urobily Bedricha rozhnevane chmúrnym. Z dobrodružného shonu, ktorý sa odohrával za jeho čelom, prenesený bol do nie menej dobrodružného naozajstného sveta. Vo sne pristal k brehu a prebudiac sa, našiel sa zatvorený v úzkej kabíne more prerývajúceho parníka, plavidla, ktoré obťažené úzkostlivými a ťažkými snami mnohých ľudí, podivným spôsobom jednako len neutonulo.Už pred pol šiestou bol Bedrich na palube, hmla zasa ustúpila a nadmieru pohnutým, oloveným morom dvíhal sa nočný úsvit. Paluba bola prázdna a robila dojem šutej opustenosti. Cestujúci ležali v kojach a keď nebolo videť ešte ani jedného námorníka, zdalo sa, ako by mohutná loď bez ľudského vedenia pokračovala v behu.*Bedrich stál na zadu lode pri „logleine“, ktorá sa plazila za širokou, rozvírenou brázdou podlodia. Aj v tejto mátožnej predrannej hodine nasledovaly loď hladné čajky, niekedy sa približujúc, niekedy zasa zaostávajúc a vždy znova s bezútešným krikom zatratených duší narážajúc na vody podlodia. To nebol sen, a Bedrich jednako ťažko to vedel od neho oddeliť. Ešte vždy preniknutý divotvornosťou a neobyčajnosťou zážitkov sna, hoci bol aj predráždený, jednako len obdivoval v plnej miere veľkoleposť cudzej, rozvlnenej pustatiny svetového mora. Tak valilo svoje vodné vrchy pred slepými očami milionov rokov, nie súc menej slepé ako tie miliony rokov. Tak to bolo a nie ináč, od prvého dňa stvorenia: na začiatku stvoril Boh nebo a zem a zem bola tmavá a prázdna a duch Boží vynášal sa nad vodami. Bedrich mrzol. A či kedy naozaj žil s niekým iným, ako s duchom a duchmi, totiž so strašidlami? A či nebol v tejto chvíľke odlúčenejší ako inokedy od toho, čo pod menom skutočnosť platilo pre neho, sťa neochvejne pevný základ? Či neveril v tomto stave babským bájkam a povestiam o bludnom Holanďanovi a vodníkovi? Čo skrývalo toto valy vĺn do nekonečna valiace more? Čo všetko nevystupovalo z jeho hĺbok? Čo všetko neutápalo zasa v hlbinách? Prečo by nebola mohla nejaká moc otvoriť Bedrichovi jasnovidný pohľad do tajomstva utonulej Atlantídy?Bedrich prežil hlboké a tajomné minúty desnej, ale aj blažiacej úzkosti: tu bolo more, na ktorom zdanlive opustená loď, tak malá v tejto nekonečnosti, potácala sa napred: pred ňou niet viditeľného cieľa, za ňou nijakého východiska. Bolo tu nebo, ktoré na nej ležalo chmúrne a šedo. On sám, Bedrich, bol štvrtým v tomto sväzku, a čo nebolo mŕtvym v tejto pustatine, pretvorilo sa v jeho nútri na vízie, návštevy tôní a príšer. Proti nevypátrateľnému stojí človek vždy sám: to mu vnukuje pocit veľkosti, ale súčasne aj opustenosti. Na zadnom stevene lode stál človek v ustupujúcej pranoci svitajúceho rána, pevne pospájaný neviditeľnými, žeravými vláknami osudu s dvoma čiastkami sveta a očakával od slnca novú, menej mučivú formu života, od slnca hviezdy, ktorá bola od zemskej planéty vzdialená na mnoho milionov míľ. Toto sa mu zdalo byť temer v ničivom smysle báječným. Ako by bol býval uväznený divom. V chvíľkovej beznádejnosti, uniknúť hrdúsiacemu násiliu záhady a zázraku, prepadlo ho pokušeníe, vrhnúť sa cez zábradlie do hĺbky. A tu ho zachvátila plachosť človeka, ktorý má zlé svedomie. Obzrel sa, ako by sa bol bál, že ho pristihnú. Na hrudi cítil ťarchu, ako by na nej spočívalo do hĺbok ťahajúce slovo.Vtom počul, že ho niekto pozdravuje mohutným: — Dobré ráno! — Bol to kormidelník pán von Halm, ktorý šiel na most. A pred zdravou krásou zvukov reči ustúpilo strašidlo a Bedrichova duša bola vrátená jestvovaniu. — Chcete vari prebádať hĺbky mora? — spýtal sa pán von Halm. Bedrich sa smial: — Áno, nechýbalo veľa, — riekol, — bol by som tak podnikol premeranie ponorenej Atlantidy.Odskočil: — Čo si myslíte o počasí? — Bohatiersky námornícky dôstojník obliekol si nepremokavý plášť a odkázal Bedricha na tlakomer, ktorý značne klesol. Steward Adolf hľadal Bedricha. Keď ho nenašiel v kabíne, doniesol mu čaj a suchár na palubu. Bedrich si sadol, ako predošlého dňa, pred kajutové schodište, uchlipkával si s chuťou a ohrieval si ruky na šálke.A podivná vec: prv ako vypil čaj a pochrúmal suchár, medzi lanami záchranných stožiarov začalo znova hvižďať. Tvrdošijný, tuhý vánok oprel sa na zadok lode a položil ju na okraj kormidlovej strany. Bedrich reptal v sebe, ako by bol niekoho volal na zodpovednosť pre blížiace sa nové útrapy cesty.*Keď ráno o ôsmej s Wilhelmom pojedal vo veľkej jedálni pravé raňajky, loď sa zachvela a zdanlive letela neúprosne proti úskaliu. Nízky, s času na čas elektricky osvetlený, ináč bezútešným šerom zaplavený skriňový priečinok salónu, v dosť šialenom tanci bol do výšky vyzdvihnutý, alebo so všetkým, čo v ňom bolo, vrhnutý do víriaceho mora. Niekoľkí páni, ktorí sa odvážili k raňajkám, sa smiali a ponad nebárs ružové položenie hľadeli sa preniesť žartami a vtipmi. Bedrich si uvedomil, že pod žalúdkom má ten pocit, ktorý mu už ako dieťaťu znemožňoval kolísať sa do výšky.Wilhelm riekol: — Kolega, sme v satanovej práčni, tu sa niečo robí, proti čomu všetky doterajšie veci sú hračkou! — Niekto povedal slovo „cyklon“. Slovo „cyklon“ je hrozné slovo, ale zdalo sa, že na statočnom „Rolandovi“, ktorý odhŕňal vodu a trhal prielomy a bol vzorom rozhodného plnenia povinností, robí len malý dojem. New York bol cieľom, a on rušal napred.Bedrich chcel ísť na palubu, ale tam bolo zle, takže sa neodvážil von. Pod záštitou schodištného krovu musel stáť na najvyššom schode. Úroveň mora sa zdanlive zvýšila, takže „Roland“ zdal sa ísť stále v hlbokej ulici. Bolo možné podľahnúť dojmu a omylu, ako by v každej chvíľke mal byť rozhodnutý osud lode tým, že sa nad ňou uzavre povrch mora. Námorníci a plavčíci chodili vôkol, kontrolovali všetko, čo nebolo dosť upevnené a pritiahnuť kde-ktorú šraubu. Už preletelo niekoľko vĺn. Slaná voda sa valila a stekala po palube, s neba šľahal dážď a sneh. Medzi lanami to vo všetkých tónoch hučalo, stenalo, supelo a hvižďalo. A tento tvrdý a desivý stav, s tým šumením, bučaním, večným otriasaním, večným syčaním huriavku vôd, v ktorom sa parník, sťa by v divom a slepom mámore vopred valil, toto vzteklé, bezútešné potáčanie trvalo s hodiny na hodinu a na poludnie ešte zosilnelo.Volanie k obedu jednako len zahlaholilo na palube, cez praskajúce príbytky lode, ale našlo sa ich len málo, ktorí ho nasledovali. Dlhý Hahlström sadol si pri prázdnej tabuli ku Bedrichovi a doktorovi Wilhelmovi. — Či sa možno čudovať poverčivosti námorníkov? — riekol Bedrich. — Toto počasie tak neočakávane prišlo z jasného neba, že by človek bol náchylný mysleť na čarodejstvo. — Wilhelm bol toho náhľadu: — že to môže byť ešte šialenejšie. — Niektoré dámy keď to začuly, pozrely na neho a maly zdesené oči. — Myslíte, — opýtala sa jedna z nich, — že nám hrozí nebezpečenstvo? — Bože, — vetil Wilhelm, — veď v živote nám vždy hrozí nebezpečenstvo! — A dodal s úsmevom: — Môže byť len o tom reč, že nie sme úzkostliví.Bola to temer neuveriteľná vec, že kapela, ako obyčajne, začala koncertovať, hrajúc kus, ktorý sa menoval„Marche triomphale“. Hahlström riekol: — Moderný šibeničný humor je veľkou kapitolou! — Ó, Bože, pokojný stôl, pokojné sedadlo, pokojné lože! Kto je majiteľom týchto vecí, ten aspoň nevie, aký je bohatý, — toto povedal Bedrich, kričiac z plného hrdla, lebo pri dvojitom huriavku vytvoreného mora a zatvorenej hudby nebolo možno nič rozumeť.*Bezruký Artúr Stoss, hoci bolo zlé počasie, zachovajúc si rovnováhu a veselosť duše, jednako len obedoval vo fajčiarni, ktorej každý vyhýbal. Keď si Bedrich po dokončení lunchu sadol oproti tejto originálnej a vtipnej oblude, práve si rozdelil rybu pomocou vidličky a noža, ktorý držal medzi palcom a malíčkom nohy. — Pod starým omnibusom to kus rachotí, — riekol Stoss. — Ak sú naše kotly dobré, netreba sa ničoho báť. Ale to je už raz isté, ak to nie je cyklon, ešte ho môžeme mať. Mne to nevadí. Vec zdá sa byť bezútešnejšou, ako naozaj je. Ale akýže je to chlap! Ukázať ľudom v Kapstadte, v Melbourne, v Tannarivo, v Buenos Aires, v San Francisku a Mexiku, čo možno s pevnou vôľou dokázať, napriek nezdaru prírody, človek sa nechá unášať po moriach všetkými cyklonmi, tornádami a tajfunmi. O tom sa takému filistrovi, ktorý sedí v berlínskej zimnej záhrade, alebo londýnskej Alhambreet cetera, ani nesníva čo všetko musí prekonať artista, ktorého vidí na javisku odohrať svoje číslo, aby tam hore mohol len stáť.Bedrich sa zle cítil. Hoci nočné sny ešte mátaly v jeho mozgu, jednako len cítil, že každý iný pocit vždy väčšmi a väčšmi mizne v nebezpečenstve, ktoré vždy zrejmejšie hrozilo všade. Prišiel Hans Füllenberg a rozprával bezduchým spôsobom, že na palube je mŕtvola. Robilo to dojem, že mŕtveho kuriča privádza do súvisu s besniacou búrkou. Spadlo mu maslo s chleba. Stoss vravel, že mu Bulke, jeho sluha, tiež rozprával o kuričovej smrti. Bedrich sa tváril, ako by o ničom nevedel. Zvyknutý pozorovať sa statočne, zistil, že pri známej zvesti ho preskočil mráz. — Mŕtvy už nie je medzi živými, — riekol Stoss, zničiac s dobrou chuťou pečienku. — Na mŕtveho kuriča nebudeme sa potkýnať. Ale minulú noc videli vraj trosky lode. Tieto lodné mŕtvoly sú nebezpečnejšie. Keď je more pohnuté, nevidno ich.Bedrich sa nechal zovrubnejšie informovať.— Za päť rokov tuná v severnej čiastke Atlantického oceána videli ponevierať sa tristo sedemdesiat päť vrakov, — riekol Stoss. — Iste ich počet bude raz toľký, ba i väčší. Jeden z najnebezpečnejších tulákov je železný štvorstožiarnik „Houresfeld“, ktorému pri ceste z Liverpoolu do San Franciska chytil sa náklad, prečo ho posádka opustila. Ak na také niečo narazíme, tak ani len v jednom zo štyroch dielov sveta nebude o nás chýru ni slychu. — Stoss to povedal, vždy živo žvýkajúc, ale nie tak, ako by vážne počítal s takýmto výsledkom cesty.— V chodbách nemožno napred, — riekol Füllenberg, — závory sú zatiahnuté. — Teraz začala znova húkať parná siréna. Bedrich síce ešte vždy vyciťoval z jej zvukov vzdor a víťazoslávu, ale ešte niečo, čo upomínalo na štetinový roh bohatiera, ktorého meno mal parník. — Ešte nie sme v galibe! — riekol chlácholivo Stoss.*Bedrich bol ešte vo fajčiarní, ktorej vyhýbali, keď Stossa sluha už dávno odpratal do postele na obvyklý popoludňajší odpočinok. Miestnosť bola Bedrichovi nepríjemná, ale práve preto ju s ním nesdieľal nik. A Bedrich v tom vážnom položení potreboval zvlášť samotu. Začal premýšľať o najhoršej možnosti. Okolo stien miestnosti bola umiestená lavica s koženými poduškami, Bedrich si na ňu kľakol a tak cez okienka získal výhľad na mohutné vírenie svetového mora. V tejto polohe a pri pohľade na nepochopiteľne húževnatý nápor rozbúrených vĺn proti zúfale bojujúcej lodi, videl pred sebou odohrávať sa revue svojho života.Okolo neho panovala šedá tma. A teraz jednako cítil, že túži za svetlom a že ešte nie je dosť pripravený umreť, ako si to len pred nedávnom myslel. Chcelo ho niečo také preniknúť, ako je kajúcnosť. Prečo som tu? Prečo som po zrelom uvážení neuplatnil vlastnú, rozumnú vôľu, ktorá by ma bola zachránila pred touto nesmyselnou cestou? Umreť, nedbám! ale nie takto! nie v pustatine vôd, ďaleko od rodnej zeme, nie zhynúť nedostižiteľne ďaleko od veľkého spoločenstva ľudí. Zdalo sa mu, že je to zvláštna kliatba, o ktorej nemajú tušenia na pevnine, pri svojom krbe skrytí ľudia. Čo znamenala pre neho teraz Ingigerda! Ingigerda mu bola teraz ľahostajná! A priznal si, ako teraz v tom najužšom smysle len na seba myslel. Aká je to myšlienka, chceť uniknúť tomuto brutálnemu osudu a zakotviť zasa pri niektorom brehu. V Bedrichovej obrazotvornosti každá čiastka zeme, každý ostrov, každé mesto, každá zaviata dedina predstavovala sa ako eden, ako raj, ako nepravdepodobný sen o šťastí! V budúcnosti za jediný krok po suchej zemi, za púhe dýchanie, za oživenú ulicu, slovom, za tie najmalichernejšie veci, chcel byť až prekypujúce vďačným. Bedrich škrípal zubami. Čo tu osoží ľudské volanie o pomoc? Kde by tu mohol človek najsť božie ucho? Keby sa stalo to posledné a „Roland“ by začal tonúť s tým množstvom ľudí, človek by videl výjavy, ktoré, keby bol aj zachránený, nedovolili by mu byť viacej veselým. Nemohol by som sa na to dívať, myslel si Bedrich, a vyhnúť tomu pohľadu — radšej by som skočil s paluby do mora.Parník „Roland“ utonul, píšu noviny. Oh, riekne filister v Berlíne, v Hamburgu a Amsterdame, preglgne trochu kávy a zabafá si chutne z cigary prv, ako vychutná niečo bližšie o pohrome, nakoľko ju pozorovali, alebo vybájili. A to hurrá vydavateľov novín! senzácia! noví predplatitelia! To je tá medúza, ktorej keď sa pozreme do očí, povie nám, koľkú naozajstnú hodnotu má ľudský náklad takej lode.A Bedrich sa nadarmo namáhal bojovať proti predstave, ktorá mu celkom mohutne sa boriaci, šinúci a neúnavne napred sa valiaci dom „Rolanda“ s jeho v búrke temer hasnúcim zvukom sirény, ukazovala tichý a mlčiaci na dne mora. Videl tam, sťa by do sklenej masy pochovanú mohutnú loď, nad ktorej palubou sem a ta tiahla hromada rýb, a ktorého miestnosti boly naplnené vodou. Veľká jedáľna s pohovkami z orechového dreva, so stolmi a kožou vankúšovanými otáčacími stolicami bola naplnená vodou. Veľký hlavonožec, slimáci, ryby a hube podobné morské ruže vnikli ta tou istou cestou, ako teraz cestujúci. A k Bedrichovmu úžasu uzavreté, uniformované mŕtvoly hlavného stewarda a jemu podriadených stewardov plávaly tu stále pomaly v kole. Táto predstava bola temer smiešna, keby nebola bývala taká hrozná a keby nebola ležala v obvode možnosti takého prípadu. O čom všetkom rozprávali potápači. Čo všetko našli potápači v kabínach a chodbách veľkých utonulých lodí: nerozlučiteľne zauzlené masy ľudí, cestujúcich alebo námorníkov, ktorí ako by boli na nich čakali, s vystretými ramenami, vzpriamene, ako živí im išli v ústrety. Šaty týchto správcov a strážcov strateného imania na dne mora, týchto zvláštnych lodiarov, kupcov, kapitánov a lodných pokladníkov, týchto lovcov šťastia, hľadačov zlata, defraudantov a šplhavcov a iných, boly ovešané polypmi, krabmi a rozličnými morskými živočíchmi, ktoré si na nich pochutnávali, kým len neostala biela, ohlodaná kostra.A Bedrich videl samého seba, ako takú lodnú mátohu, ktorá sa ponevierala v tom dome hrôzy. Bolo miesto desu, kde každý išiel okolo svojho suseda s posunkami úžasu. Zdalo sa, že každému zaviazol v hrudi bedákavý výkrik, čomu dával výraz tým, že mal nadol obrátenú hlavu a vystreté ramená, alebo nazad hodenú hlavu a otvorené ústa, alebo hrôzyplne išiel na rukách, zalamoval nimi tak alebo onak, vystieral ich alebo oháňal sa nimi. V miestnosti strojov sa zdalo, že strojníci kontrolovali valce a pohonné kolo, lenže ináč ako prv, lebo, ako sa zdalo, zákon príťažlivosti na nich neplatil. Jeden z nich v podivne ohnutom stave, ako spáč, bol otočený medzi špicami kolesa. Na svojej mátožnej púti Bedrich sostúpil až ku kuričom, ktorých pohroma prekvapila pri robote. Niektorí ešte držali lopatu v rukách, ale nemohli ju zdvihnúť. Vznášali sa, ale oblapená lopata sa nepohla. Bolo po všetkom, nemohli viacej roznietiť oheň, a tak nemohli do pohybu priviesť ani to mohutné plavidlo. V medzipalubí, mužskými, ženskými a deťmi poprepletaná smesa bola v tme natoľko zhustená, že ani len žralok, ktorý cez komín dostal sa do topiarne a ztade cez stroje až sem, nemal dosť odvahy a pažravosti zamiešať sa do tohoto shromaždenia.Noli turbare circulos meos, zdali sa vraveť i títo ľudia. Všetci rozmýšľali v napnutí a v nesmiernom dumaní nad záhadou života, k čomu, pravda, mali dosť času.Zdalo sa, že každý z nich je tu len preto tak podivne umiestený, aby rozmýšľal. Tí, čo zalamovali rukami, čo ich vystierali, čo na rukách chodili, ba mohli stáť aj na končeku prsta, kým sa nohami dotýkali povaly, rozmýšľali. Len profesor Toussaint, ktorý sa pred Bedrichom vznášal na chodbe, zdal sa vraveť pozdvihnutou pravicou: umelec nesmie zahrdzaveť! treba sa vyvetriť! treba vyhľadať nové pomery! keď ho podľa zásluh neoceňujú dostatočne v Taliansku, treba jednoducho, ako to urobil Leonardo da Vinci, ísť do Francúzska, alebo hoci vysťahovať sa do zeme slobody.Chcem žiť, žiť, iné si neželám, myslel si Bedrich. Chcem ako Cato starší, v budúcnosti radšej celý rok ísť peši, hoci by tú istú cestu loďou mohol vykonať za tri dni. A aby sa nejako nedostal do desného domu siných, nabudnatených mysliteľov, opustil hrobove chmúrnu fajčiareň a vliekol sa s boľavou hlavou a olovenými údami na palubu, kde divý pohyb búrky a chaos zo snehu, dažďa a slaných penových oblakov, vypudily mu z duše moru.*Na malom priestore okolo kajutového schodišťa našiel Bedrich spoločnosť, ktorá bola tam aj predošlého dňa shromaždená a umiestila sa natesno ku sebe potisnutých palubových stolicach. Ináč bol tam bojazlivý kapitán plachtovky, ba i dlhý elektrotechnik, ktorý vykladal o kladení kábela a okrem toho americký plukovník. Tento vynikajúci exemplár svojej rozšírenej fajty rozpriadol rozhovor o dĺžke železničnej sieti Spojených štátov a tvrdil veci, ktoré, hoci bolo aj ošklivé počasie, európsky šovinizmus dlhého elektrotechnika, jednako len rozplamenily. Obidvaja spomínali neuveriteľné čísla kilometrov a potom každý vyzdvihoval prednosti svojho domáceho železničného zriadenia.— Teraz ideme len polovičnou silou, — riekol Toussaint Bedrichovi. — Či to nie je prekvapujúce, ako sa obraz odrazu premenil? — Áno, celkom prekvapujúce, — vetil Bedrich. — Ja sa prirodzene nevyznám v cyklone, — pokračoval Toussaint s bledou grimasou, ktorá chcela byť úsmevom, — ale námorníci hovoria, že sa táto búrka podobá cyklonu. — Malý, tučný, bojazlivý kapitán plachtovnice poznamenal, že túto búrku by bolo možné nazvať cyklonom. — Keby som bol na svojej lodi, a keby ma prekvapil s takou istou prudkosťou burácajúci orkán, neboli by sme mali dosť času stiahnuť plachty. Ale jednako len cítim sa lepšie na svojej štvorsťažňovej bárke, a radšej by som bol dnes, ako zajtra medzi svojimi štyrmi sťažňami. — Čo sa týka „Rolanda“, pán kapitán, — riekol, — aj ja by som teraz radšej sedel v mníchovskom dvornom pivovare. Ale vaše štyri sťažne ma menej lákajú. — Hans Füllenberg sa pritočil a rozprával, že voda hladko odniesla jeden záchranný čln. Sotva to vyslovil, preletela krížom od predku ponad loď klenutá masa vody, ktorá zo všetkých vylúdila výkrik zdesenia. — Veľkolepé! — riekol Bedrich, — krásne! — To je na spôsob cyklonu, — riekol námornícky kapitán. — Môžete mi veriť, — bolo počuť zasa plukovníka, — že všetky cesty New York — Chicago… — Toussaint riekol: — To bol vodopád Niagary. — A naozaj spadla masa vody, ktorá bila do ventilačných trúb a do komínov a mohutné lodné teleso formálne okúpala.Bolo zima, a „Roland“ zababúšený do snehu a ľadu jednako len pokračoval vo svojej obdivuhodnej ceste. Na stožiaroch a na lanách visely ľadové ciagle. Okolo veliteľského mostu a fajčiarne utvorili sa stalaktity a bolo ich všade videť na operadlách a okrajoch. Paluba bola klzká a prejsť po nej bolo odvážlivosťou. Henrich sa pokúsil o to hneď, keď sa otvorila Ingigerdina kabína, a objavily sa víchrom chlpatené dlhé, plavé vlasy dievčaťa. Ingigerda ho vtiahla dnuká.Vzala k sebe Siegfrieda a Ellu Lieblingovú, lebo, vraj, Ružena mala s matkou dosť roboty. Prejavila nad tým svoju radosť, že Bedrich k nej prišiel a chcela vedeť, či sa treba spriateliť s myšlienkou na nebezpečenstvo. Keď Bedrich krčil plecami, nenaľakala sa, ba skôr ešte získala na rozhodnosti. Zvolala: — Čo poviete na takého človeka, ako je Achleitner? Leží v kabíne a stále kričí: „Ach, moja úbohá mamička! Moja úbohá sestra! Prečo som ťa len neposlúchol, mama!“ a podobne. Reve! Mužský! Je ošklivý! — Potom sa chytila mocne postele, čo by bol musel urobiť každý, ak len nechcel byť hodený do kúta, ako balík, a zachodila sa od smiechu.Vrch balvanov, pod ktorý Bedrich pochoval hriešnu Ingigerdu, v tom momente zmizol.Jeho obdiv vzrastal. Lebo chcela ísť odrazu cez palubu a sostúpiť ku Achleitnerovi, potešiť toho starého osla. Ale Bedrich to nedovolil.*Jeho príchod odbremenil Ingigerdu, lebo sa venoval aj deťom. Ella, ktorej Ingigerda dala svoju bábu, sedela na jednej strane pohovky a mala nožičky zabalené do pokrovca, kým sa Siegfried zasa usalašil na posteli. So spustenou tvárou bavil sa s balíkom karát dosť jednotvárnou hrou, pri čom zdal sa mať imaginárneho spoluhráča.— Mama je rozvedená, — rozprávala Ella, — otecko sa s ňou vždy hádal. — Siegfried to potvrdil, odsunúc stranou karty: — Mama raz hodila do otca topánku. — Otecko je silný, — riekla znova Ella. — Raz hodil na zem stolicu. — Ingigerda sa musela smiať: — Tieto deťúrence sú rozkošné. — Otecko raz hodil do steny aj vodovú fľašu, — riekol Siegfried, — lebo k nám vždy chodil ujo Bolle. — Malí v tom tak pokračovali, s predčasnou rozumnosťou základne rokujúc o otázke manželstva.Sluha artistu Stossa previedol cez palubu Ruženu práve tak, ako svojho pána. Obidvaja mali spokojný výraz na rumenných tvárach, a Bedrich sa spýtal mladého človeka, ako hľadí na položenie „Rolanda“. Smial sa a riekol: všetko je dobré, ak sa len niečo nevyskytne. — Bulke, — riekla Ružena, — vezmite na chrbát Siegfrieda. — Bulke urobil ochotný posunok, kým si ona už posadila Ellu na rameno, ktoré bolo červené ako rak.Ale deti sa zdráhaly a Ingigerd riekla, že vďačne si ich podrží. Ružena ďakovala a mienila, že sú tu naozaj najlepšie opatrené. Kúsok žemle a trochu mliečnej kávy, čo musia dostať na olovrant, objedná vraj hneď. — Čo to máte na ramene? — opýtal sa Bedrich. Zbadal dlhé škrabnutie. Jej milostivá pani, riekla, je vraj od útrap a úzkostí celkom šialená.*Cyklon zúril päť hodín s nemilosrdným vztekom. Na loď sa vrhal nápor vĺn za náporom, nasledujúc jeden za druhým vždy v kratších pauzách. Bedrich horko ťažko sa dostal dolu ku holičovi, ktorý vskutku vedel dokázať umenie, oholiť ho aj pri tomto desnom počasí. — Človek musí byť pri tom nepretržite, — kričal holič, — keď človek nepracuje, je stratený. — Odrazu zastal, odtrhol britvu s Bedrichovho hrdla a zbledol. V strojárni zavznel signálový zvonec, na znamenie toho, že cez hlasovú rúru s mosta prehovoril kapitán. Taká, ináč celkom jednoduchá udalosť, pri takom počasí, prostred Atlantického oceána, účinkovala nielen na Bedricha a holiča, ale na každého len trochu príčetného cestujúceho a práve tak aj na celé mužstvo mocou katastrofy. Bolo hneď badať rozčulenie, ktoré v bezvládnej lodi zachvátilo každého. Hlasy volaly, ženy škriekaly, kroky sa ponáhľaly po chodbách. Jeden pán prudko otvoril dvere a zvolal: — Prečo vlastne ležíme ticho, pán holič? — Vyslovil tú otázku tak vzrušene, že sa zdal úbohému holičovi pripisovať zodpovednosť kapitána. Bedrich sotrel mydlovú penu s tvári a podľa možnosti čím rýchlejšie, v spoločnosti mnohých opýtajúcich sa, lezúcich, kolišúcich sa, omakávajúcich, od jednej steny k druhej hádzaných ľudí, hľadel sa dostať na palubu. — Zlomila sa šrauba! — Cyklon! — volali niektorí. Iní: — Zlomila sa skrutka! — Ah! — rieklo mladé dievča, ktoré sa vlieklo v župane, — o seba sa nestarám, voskrz sa o seba nestarám. Ale v Štuttgarte býva moja úbohá matka. — Čo je, čo je? — kričalo odrazu dvacať hlasov na okolo idúceho stewarda. Odbehol a krčil plecami.Keďže ľudia, stlačení ako ovce, prvé, na palubu idúce schodište, ktoré Bedrich dosiahol, celkom zatarasili, našiel druhé a bol prinútený urobiť dosť dlhú cestu a odtiaľ cez úzku chodbu zasa ísť na predok lode. Išiel chytro, pri čom zdal sa byť zovnútorne pokojným, hoci v skutočnosti bol mimoriadne napnutý, ba úzkostlivý. V druhej kajute pristavil ho mužský, ktorý bosý stál pred kabínou. Chcel si zapäť na košeli golier, čo sa mu v rozčúlení nepodarilo. — Čo sa stalo? — volal na Bedricha. — Či je v tejto prekliatej skrini všetko šialené? Najprv umre kurič! Teraz zasa máme asi trhlinu, alebo sa zlomila šrauba! Čo si myslí kapitán? Ja som dôstojník! Dvaciateho piateho februára musím byť na každý prípad v San Francisku. Keď to takto pôjde ďalej, ostanem ležať.Bedrich chcel ísť ďalej, ale pán mu zastal cestu. — Som dôstojnik, — riekol. — Menujem sa von Klinghammer. Čo si myslí ten kapitán, — kričal ďalej, keď odrazu neočakávane sotený bol k stene chodby a temer vletel do svojej kabíny. — Nešiel som do výslužby a nevzdal som sa kariery, aby som v tejto prekliatej, ošumelej skrini… — Ale Bedrich už medzitým odbehol ďalej.V lodi, ktorá už viacej vnútorne nepulzovala, zavládlo ticho: ticho, v ktorom úzkostlivý život obyvateľov bol dvojmo badateľný. Dvere sa zatváraly, a keď sa otvorily, z kabín prúdily krátke, úsečné zvuky, svedčiace o zmätenosti a úzkosti obyvateľov. Bedrichovi zvlášť predchodil desným v tomto elektrickým svetlom ožiarenom, ako nová čižma vŕzgajúcom koridore, ustavične znejúci zvuk elektrických zvoncov. Zdalo sa, že naľakaní ľudia, ktorí dobre zaplatili svoje kajutové miesta, a mali nárok na dobrú obsluhu, odrazu v sto kabínach pritláčali gombíky zvoncov. Ani jeden z nich nebol náchylný uznaťforce majeureAtlantického oceánu, cyklonu, zlomenej šrauby, alebo možnosť nejakej nešťastnej príhody. Mysleli si, že zvonením dávajú výraz svojej neodolateľnej požiadavke, byť dopravenými nejakým bezpodmienečne zodpovedným záchrancom na pevninu. Kto vie, myslel si Bedrich, kým vy tu zvoníte, hore už azda na vodu spustili záchranné člny, ktoré sú ľudmi preplnené až do pohrúženia.*Ale ešte to nebolo tak ďaleko, keď si Bedrich získal priechod a napokon sa prebojoval až po palubovú kabínu Ingigerdy: lebo ho to pudilo ku Ingigerde Hahlströmovej. Okrem nej a detí, ktoré hľadela zabaviť, ako nejaká malá mamička, našiel tam ešte jej otca a doktora Wilhelma. Wilhelm riekol: — Zbabelosť ľudí je nesmierna! — Hej, to vy tak vravíte, ale čo sa stalo? — opýtal sa Bedrich. — Asi sa zavarila osa. Kým ochladne, potrvá to nejaký čas. — Na chodbe sa tiesniaci cestujúci stále volali na kapitána; Wilhelm riekol: — Kapitán má iné starosti, ako odpovedať na nezmyselné otázky. — Bedrich mienil, že by bolo treba ľuďom vec objasniť a upokojiť ich, potom dodal: — Myslím, že obavy potkana s pevniny, ktorý nemá tušenia o nautike a nevie správne posúdiť položenie, sú oprávnené. — Prečo by sa malo ľuďom niečo vysvetľovať, — vetil lodný lekár, — hoci by vec celkom zle stála, aj vtedy je lepšie, keď ich mámia. — Nuž tak ich mámte, — riekol Hahlström, — pošlite stewardov a odkážte im, že všetko jeall right, musíme utonúť!O krátky čas potom cestujúcich z poverenia hlavného vedenia malá armáda stewardov naozaj upokojila tou zvesťou, že ide naozaj, ako doktor povedal, o zavarenie osi a že stroj skoro zasa bude bežať. Na tisíc ráz opakovanú otázku, či hrozí nebezpečenstvo, všetci stewardi odpovedali najrozhodnejším: — Nie! — Ale bezútešný pohľad na bezvládne sa zmietajúci kolos „Rolanda“, ktorý skytalo pozorovanie z Ingigerdinej kabíny, nebárs veľmi podporoval zvesť stewardov.Osviežiť povetrie, Ingigerd nechala palubové dvere trochu odchýlené. — Nemôžeme si zatajiť, — riekol Hahlström, — že tu stojíme s holými sťažňami. — Hneď potom riekol Wilhelm: — Vešiame olejové vrece! — a cez odchýlené dvere ukázal Bedrichovi plavčíka Pandera, ktorý spolu s jedným námorníkom spúšťal na lane do vody olejom nasiaknuté vrece z vetrilového plátna. Toto opatrenie pri búrlivom mori, ktoré sa valilo, podobné putujúcim vrchom, v hrozne zaťažujúcom víchre, ktorý ho sprevádzal, zdalo sa byť temer smiešnym. Mŕtvy „Roland“, ktorý teraz nepretržite dával tiahle výstražné signály, čo sa podobaly volaniu o pomoc, bol každú chvíľu do výšky vyzdvihnutý zpod neho vyvierajúcou horou vĺn. Mohutný parník stál, súc sem a ta zmietaný návalom vĺn, nevediac ani kam sa má vrhnúť, a z jeho herkulovskej sily mu ostala len bezradná masa. Pomaly sa otáčal, obrátil sa, a odrazu, ako by sa na neho rútila svorka syčiacich, bielych panterov, ktorých vychrlil chrbát čiernozelenej hory, palubu zaplavila hrôza vodstva.— To bolo zlé, — riekol Wilhelm, ktorý ešte zavčasu stihol v zámok naraziť krycie dvere.Bedrichove nervy opanoval pocit napätosti, ktorý nielen v prenesenom smysle, ale zrejme vnímal, ako napätie do prasknutia natiahnutej struny. — Robí vás tá vec nervóznym? — opýtal sa Hahlström. — Trošku, — odpovedal Bedrich, — netajím to. Človek má silu i trochu inteligencie a nič nemožno z toho vyťažiť, hoci je aj nebezpečenstvo pred očami. — Wilhelm mienil: — Priame nebezpečenstvo? Kolega, ešte nie sme tak ďaleko. V prvom rade, šrauba bude zasa skoro pracovať a ak sme naozaj zaviazli, napokon vystreme záchrannú plachtu a na tejto našej skrini môžeme byť ešte aspoň osem dní čerstvými ako líška. — Hahlström sa opýtal: — Čo rozumiete pod tým, ,čerstvý ako líška‘, pán doktor? — Búrku máme zo severoseverozápadu. To sa nestáva, že by taká loď uviazla na šírom mori. Je najvýš pravdepodobné, že budeme hnaní k Azorským ostrovom a v jeden deň zakotvíme tam v niektorom prístave. Možné je však, že sa dostaneme ešte južnejšie a potom to nie je vôbec vytvorené, že za osem dní pristaneme na Kanárskych ostrovoch, niekde pred nádhernou Teneriffou. — Hahlström riekol rozladene: — Ďakujem za Teneriffu. Ja musím do New Yorku. Sme povinní.Bedrich sa vrátil ku svojim do prasknutia napätým nervom. — Osem dní neistoty by už moja nervová sústava nevydržala. Nie som stvorený pre také trpné hrdinstvo. V aktívnom by som vedel viacej dokázať. — Všakver poznáte Koženú pančuchu, — riekol ironicky Wilhelm, — tak musíte vedeť aj to, kolega, že už u starých amerických rudokožcov — pomyslite si len na ich stĺpy múk! — vyššie cenili trpné hrdinstvo. — Nie, nie, — riekol Bedrich, — s tými stĺpmi múk nechajte ma láskave na pokoji. Keď sa dnes dozviem, že máme zlomenú šraubu a zajtra sa budeme ešte bezvládne ponevierať, tak to potom už dlhšie nevydržím, a pozajtre skočím do vody. Preto som proti záchrannému pásu. Odmietam ho: Môžete mi ho smelo ponúknuť.*Hodiny letely. Za šedým úsvitom, s nekonečným, ohlušujúcim hlukom mora, nasledovalo večernému podobné, ešte hlbšie šero. Bedrich darmo čakal s ostatnými na chvíľku, keď sa šrauba znova pohne a bezvládny lodný trup zasa prinavráti predošlému behu. Odhadovali prudkosť návalov vetra a s úzkosťou zúfalstva pozorovali, či sa prestávky medzi nimi zmenšujú a či zväčšujú. Keď vietor neustával, Bedricha zavše prepadol žeravý, osobný stihomam. Desnou bola najmä okolnosť, že cez hodiny a hodiny, v krátkych prestávkach, ozýval sa hromadný výkrik zatvorených medzipalubníkov. Ľudské mravenište sa hniezdilo, ľudia kričiac sa modlili, volali nebo o pomoc a bručali, čiastočne od úzkosti, čiastočne od zlosti, alebo pre fyzické bolesti. Ale v určitom čase, ako by sa nič nebolo stalo, zahlaholilo volanie k obedu na lodi, čo sa ešte vždy zmietala bez cieľa, na mohutnom, zasa množstvom lámp osvetlenom korábe, na tomto, bezútešnej hre vĺn vystavenom, zamrznutom paláci rusaliek — a Bedrich sa opytoval, kto by len dnes mal chladnokrvnosť, alebo odvahu, alebo chuť ako obyčajne ku posedeniu pri tabuli. Ale Wilhelm volal: — K stolu, pánovia! — a keď Ružena zasa premoknutá a odvážna prišla opatriť deti, a ďalší pobyt v Ingigerdinej kabíne nebol možný, musel sa Bedrich práve tak ako aj doktor Wilhelm a Hahlström, po krátkom rozhodnutí, umelým poskokom premietnuť cez palubu. Papagáj škriekal, Ella kričala a bola Ingigerdou a Ruženou dosť energicky napomenutá. Ale prv ako opustil miestnosť, Bedrich sa opýtal: — Želáte si, aby som tu ostal? Záleží mi na tom, byť vám teraz k službám, slečna Ingigerd. — Vetila: — Ďakujem, pán doktor, veď vy zasa prídete. — A Bedrich sa čudoval nad tým zrejmým spôsobom, ktorým sa opytoval a dostal odpoveď.Ale teraz nastal neočakávaný obrat. Bolo badať na istom, všetko prenikajúcom otriasaní stien a dlážky, že rytmus sily, rytmus cieľavedomosti, tepna a srdce „Rolanda“ zasa ožilo. Ingigerda zvýskla, ako dieťa a Bedrich zaťal zuby. Príliv obnoveného života obnovených výhľadov a nádejí, znova obnovená plánovitosť, spojená so všeobecným uvoľnením napätosti, zapríčinily u neho slabosť, ktorá mu hrozila dojatím a slzami. Otrasený vystúpil na palubu.Teraz sa obraz celkom zmenil. Veselo a mocne poskočil zasa „Roland“ napred do lomoziacej tmy. Celý ten obrovský, nočné šumiaci bosorácky shon, v ktorom sa vztekaly vody potopy, zdal sa mu byť zasa príjemnou slávnosťou. Zasa prevrtával prielomy cez tmavé pohoria, nechal sa dvíhať a rútil sa s divou šialenosťou do hlbokých dolín, pri čom to vždy za šraubou v hučiacom povetrí niekoľko sekúnd divo a slobodne škripelo.Rinck sedel na prahu svojej nemeckoamerickej zámorskej pošty, ktorej miestnosť bola jasne ožiarená, fajčil a hladkal svoju škvrnitú mačku. — Dobre, že zasa bežíme, — riekol Bedrich, nemohúc sa zdržať poznámky, keď sa v jeho blízkosti tackal napred. —Why?— vetil flegmaticky Rinck. — Aspoň ja na každý prípad, — riekol Bedrich, — radšej letím plnou parou, ako by som sa mal dať bezvládne sem a ta vrhať. —Why?— riekol zasa Mr. Rinck. Na spodných chodbách, hoci sa loď pohybovala, bolo zasa dosť príjemno. Zdalo sa, že ľudia už zabudli na úzkosť. Cestujúci žartujúc, všade sa zachytávajúc, potácali sa popri sebe do jedálne. Šramot porcelánu v blízkosti kuchyne bol ohlušujúci, menovite, keď, ako sa to stávalo — rozbila sa hŕba tanierov. Ľudia sa museli smiať. Privolávali — na zdravie. — A každý mal v ušiach príjemný rytmus zasa bežiaceho, veľkého stroja, s ktorého blažiacim účinkom teraz nemohla závodiť ani jedna hudba sveta.Bedrich sa osmelil, lebo bol hodne premoknutý, preobliecť sa v kabíne. Adolf, jeho steward, prišiel pomôcť mu. Rozprával, kým si Bedrich menil šaty, o panike, ktorá sa strhla pri stopovaní strojov v medzipalubí. Niektoré ženské chceli skákať do vody, v čom im druhí prekážali. Jeho kolega, steward Scholl, a jeden matróz jednu Poľku doslovne už len za nohy stiahli nazad na palubu.— Tým ľuďom to v takom položení nemožno mať za zlé, že sú zbabelí, — riekol Bedrich. — Opak toho bol by divom. Kto môže o sebe povedať, že pevno stojí, keď sa mu pôda kolíše pod nohami. Taký človek alebo by musel luhať, alebo by bol po istý stupeň tupý, čo by ho ešte pod zviera snížilo.— Ale, čo sme mali robiť my, — riekol steward, — keby sme boli natoľko zbabelí? — A Bedrich prišiel, ako sa to často stávalo, do učbárskej nálady, čo mu, ako súkromnému docentovi, zadovážilo množstvo mladých poslucháčov. — U vás je to niečo iné, — riekol, — vy máte v pocite, že ste vykonali svoju povinnosť, odmenu a to vás obodruje. Kým sme sa my, cestujúci, triasli, kuchári pripravovali bouillon, čistili a varili ryby, zdobili ich petržlenom, piekli a delili kurčatá, slaninkou špikovali srňací chrbát a tomu podobné, — steward sa smial! — ale ubezpečujem vás, že zavše je ľahšie upiecť pečienku, ako ju zjesť. — A Bedrich pokračoval temer slávnostnejším tónom, ale práve preto furtáckejším spôsobom, vo filozofovaní o zbabelosti a smelosti.*Obed sa začal a hoci počasie voskrz nebolo lepšie, po prekonanom ešte väčšom nebezpečenstve jednako sa zhromaždilo pri trojrohej tabuli pomerne veľa jedákov. Hlavný steward Pfundner, ktorého biela štica, hoci aj nebola do vrkoča spletená, ale aj dnes bola lodným holičom nakaderená a na spôsob rokokovej parochy strojne pristrihnutá; a on stál, ako vždy, v majestátnom postoji pred napodobeninou krbu, medzi dvermi salónu, zkadiaľ mal najlepší prehľad jedálne.Ganne,La Pere la Victorie. To bol marš. Potom nasledovalGillet, Loin du Bal. Pri suppé, ouvertura z„Banditského šibalstva“, vypotácali sa do siene nemotorne veční hráči skatu, ktorí sa, ako… temer vždy, pre partiu opozdili. Všade pili hodne vína, lebo dodávalo odvahy a omamovalo. Zavzneli Vollstedtovi„Veselí bratia“, pri čom sa ešte vždy hovorilo o prekonanej pohrome. — Vytiahli sme ochranné vlajky, — vraveli. — Dávali sme raketové signály. — Boli prichystané ochranné pásy a člny. — Áno, ba aj olej sme vylievali! — A tým hlasnejšie hučaly sem a ta poznámky, lebo pri stole nebol ani kapitán, ba ani jeden námornícky dôstojník. — Kapitán, — vraj, — od včera nesišiel s veliteľského mostu.Odrazu sa okienka zvonku osvetlily, každý položil s výkrikom počudovania vidličku a nôž a po všeobecnom — Ach! — všetci poskákali zo stolíc a potom, sáčuc sa, tlačiac a hurtujúc, s volaním: — Loď! — — Parník! — jeden cez druhého driapali sa na palubu, zkade bolo videť v otriasajúcej velebe a v jase tisíc svetiel v blízkostí, pädesiat metrov v peknom pohybe rušať a duneť najmohutnejšieho premožiteľa mora tých čias.— Knieža Bismarck! Knieža Bismarck! — volali ľudia, keď už poznali parník! A potom revali z plného hrdla — hurrá! — Bedrich reval tiež! Hahlström takpodobne. A doktor Wilhelm a profesor Toussaint na plné pľúca revali tiež spolu s ostatnými. Podobné radostné hulákanie znelo aj z medzipalubia. K tomu hrmely ešte pozdravom mohutné parné píšťaly.Prirodzene bolo videť aj na rozličných palubách „Kniežaťa Bismarcka“ cestujúcich kývať a hoci lomozil Oceán, keď aj slabo, jednako len bolo počuť výkriky — hurrá. — Parník „Knieža Bismarck“ mal vtedy práve za sebou svetovú rekordnú cestu, na ktorej prekrižoval Oceán za šesť dní, jedenásť hodín a tricať štyri minúty. Na dvojšraubovníku, ktorý bol prvým produktom tohoto typu, cestovalo teraz dve tisíc ľudí z New Yorku nazad do Europy. Dve tisíc ľudí, to znamená masu, ktorou možno dva razy naplniť priestor veľkého divadla od prízemia až po galerie.S „Rolanda“ dávali vlajkové signály „Bismarckovi“ a s „Bismarcka“ „Rolandovi“. Ale videnie od vynorenia do zmiznutia netrvalo dlhšie, ako tri minúty. Za tento čas vriaci Oceán bol zaplavený prúdom svetla. Až keď bolo videť len blikanie hmlistého svetla, dostavila sa na palubu „Bismarcka“ hudba a bolo počuť mátožne zaviate zvuky národnej hymny. Hneď zatým bol „Roland“ zasa prostred oceánu, prostred moci búrky a snehovej metelice sám so svojím behom.S dvojitou vervou hrala teraz kapela štvorylku z Karlových „Sviatočných zvukov“ a galop z Kieslerovho „Jarmočného škandálu“; a cestujúci v jedálni s dvojitou chuťou, s dvojitou živosťou pokračovali v obedovaní. Výkriky obdivu: „Báječné!“ „Úchvatné!“ „Skvelé!“ „Mohutné!“ a „Kolosálne!“ sa pretekaly. Ešte aj Bedricha ovládal pocit hrdosti a uspokojenia a dychu života toho ovzdušia, ktoré duchu moderného človeka je práve tak potrebné, ako povetrie pľúcam. — Akokoľvek sa vzpierame, kolega, — riekol Bedrich, — a hoci som včera ešte tepal modernú kultúru, pohľad na také niečo, v čom sme sa práve kochali, musí človeka obdivom preniknúť až po kosti. Je to proste šialenstvo, že taký rukou a duchom človeka sostavený produkt tajomných prírodných síl, taká tvorba tvorieb, taká loď, je vôbec možná. — Pripili si, a bolo počuť pri mnohých stoloch štrnganie. — A aká odvaha, aká smelosť, aký stupeň nebojácnosti, — pokračoval Bedrich, — leží v nej odbojom proti cez tisícročia obávaným prírodným silám, a aký svet geniálnosti je vstavaný do tohoto mohutne žijúceho organizmu od podlodia po hrot stožiara, od veľkého sťažňa po šraubu.— A toto všetko, čo je dnes docielené, kolega, dosiahnuté bolo ani nie za sto rokov, — riekol lodný lekár, — a tak znamená ešte len začiatok vývinu. Môže sa kto vzpierať, ako chce, veda, ale ešte viac technický pokrok, je večnou revolúciou a naozajstnou jedinou reformáciou, všetkých ľudských pomerov. Čo sa tu začalo, tento vývin, ktorý je trvalým pokrokom, nezastaví viacej nič. — Je to, — riekol Bedrich, — ľudský duch, ktorý po tisícročia trvajúcej pasivite, odrazu stal sa aktívnym. Niet pochybnosti, že ľudský mozog a s tým sociálna spolupráca vstúpili do novej fázy. — Áno, — riekol Wilhelm, — istým spôsobom ľudský duch bol už azda aj v staroveku aktívny, ale pridlho šermoval s mužským v zrkadle. — — Úfajme sa tedy, — potvrdzoval Bedrich, — že nie je ďaleko posledná hodina všetkých na nás vrhajúcich zrkadlových šermiarov, kaukliarov, čarodejov a kúzelníkov južnomorských ostrovov a že všetci morskí lupiči a cynickí vykorisťovatelia, ktorí žijú z lovenia duší a od tisícročí žili, pred rýchlou a bezpečnou morskou loďou civilizácie, ktorej kapitánom je intelekt a jedným správcom domu humanita, spustia plachty.Po obede Bedrich a doktor Wilhelm vyliezli do hornej fajčiarne. Pri skatovom stole sedeli hráči. Fajčili, pili whisky a kávu, bili kartami o stôl, a všetko ostatné zdalo sa im byť ľahostajným. Bedrich objednal víno a pokračoval v sebapopudzovaní. Bolela ho hlava a ledva ju držal na boľavom krku. Viečka ho bolely od ustatosti, ale keď mu padly na očné telesá, tieto súčasne svietily vnútornou, bolestnou jasnosťou. Každý nerv, každý sval, každá cela v ňom bdela, a mysleť na sen nemohol. Ako by obratom ruky bol prežil týždne, mesiace, roky, ale od Southamptonu v tento večer uplynulo ešte len pol treťa dňa.— Kolega, ste ustatý, — riekol Wilhelm, — tedy vás radšej ani nebudem už dnes volať na pohreb mŕtveho kuriča. — Jednako, jednako, — riekol Bedrich, a vrela v ňom bolestná zlosť, že nemôže byť ničím ušetrený, a musí až do dna vychutnať aj tie najtrpkejšie dojmy tohoto bezuzdného, trhaného a kmásaného kúska ľudského sveta.*Lekári prišli práve k tomu, keď kuriča Zickelmanna, ktorý chcel svoju matku navštíviť, a či len hľadať, zašívali do vetrilovej plachty. Pustá miestnosť, v ktorej to robili, nebárs bola osvetlená elektrickou žiarovkou. Bedrichovi prišiel na um sen, v ktorom kurič s lykami v ruke, jeho a Petra Schmidta viedol ku svetlonosom. Teraz sa stala s ním silná premena, jeho tvár zdala sa byť umele sformovanou masou zo žltého vosku, na ktorej boly prilepené vlasy, obrvy a brada. Ale, ako sa Bedrichovi zdalo, okolo úst mŕtveho ležal tichý, furtácky úsmev. A keď ho mladý lekár so zvláštnym napätím a zvedavosťou ostrejšie pozoroval, zdal sa vraveť: —legnosanto! svetlonosi!Keď zahalili aj tvár mŕtveho a rubáš bol zašitý hrubými stehmi, námorníci priviazali tú, v pokoji len ťažko udržateľnú kuklu z vetrilového plátna, na ohobľovanú, železom obťaženú dosku. — Či ozaj bude, — opytoval sa Bedrich, — z takej kukle raz aj motýľ? — Celý priebeh s jeho potácavou akrobatikou nebol natoľko desný ako smiešny. Či sa to však malo stať len so smrteľným obalom nesmrteľnej duše, to ostalo nekonečne smutnou myšlienkou, ktorú rozlúštiť mohla len desná pustatina svetového mora.Spustenie cez palubu v takom počasí nebolo práve najľahšou úlohou a keď vodou ustavične zaplavovaná, kolísavá paluba nedovolila nijaké obrady, požiadal pokladník prítomných — kapitán von Kessel nesmel opustiť veliteľský most! — za dušu mŕtveho povedať tichú modlitbu. Stalo sa, a štyria kuričovi druhovia niesli zastávajúc, potácajúc sa a potkýnajúc dlhý balík na palubu k zábradliu, zkadiaľ ho v priaznivej chvíľke spustili do mora.Wilhelm želal Bedrichovi dobrej noci a dodal: — Mali by ste oprobovať spať. — Rozišli sa a Bedrich hľadal na palube chránené miesto, kde by mohol prenocovať a radšej na mrazivom povetrí a v hustej tme noci, pod bledým svetlom ku stožiaru pripevnených oblúkových lámp, pozreť do očí hrôzam víchra a počasia. Desil sa tiesnivej úzkosti svojej kabíny s upevneným okienkom a horúcim, vydýchaným povetrím. Ale nebola to len táto hrôza, ktorá ho tuná priputnala, ba skôr želanie, v prípade nebezpečenstva byť v blízkosti Ingigerdy Hahlströmovej. A keď si sadol blízko komína, tisnúc chrbát ku teplej stene, stiahnuc klobúk na oči, bradu vtisnúc pod golier svrchníka, odrazu sa zasmial do seba, lebo bol v takej istej nálade a na tom istom mieste, na ktorom včera našiel staviteľa Achleitnera.Bedrichovi hučalo v ušiach. Cítil nad sebou oblúkové lampy opisovať mohutné krížne polkruhy. Cítil pravidelné búrlivé nábehy vetra a do šumu a vrenia vôd zavznievajúcu desnú mačacinu vanúceho vetra medzi lanami stožiara: tvrdošijné, zlostné mravčanie, s odrazu nasledujúcim tygrím skokom. Potom sa zasa zdalo Bedrichovi, že sa tie hlasy väčšmi podobajú nevysloviteľnému fňukaniu a plaču poblúdilých detí, kŕdľu detí, ktoré teraz mohol jasne rozoznať a ktoré, hlasne nariekajúc, stály okolo már mŕtveho kuriča. A hľa, odrazu tu boli aj svetlonosi. Bedrich hneď chytil jedného a chcel ho zaniesť do kabíny Ingigerdy Hahlströmovej. Ale Ingigerd sa práve obliekala k svojmu chýrnemu mimickému tancu. Veľký pavúk už visel pripravený a priadol sieť, do ktorej sa Mara pozdejšie musela zamotať. Bedrich si žiadal metlu, lebo chcel tanec znemožniť a pavúkov odmiesť. Ale metla prišla v podobe sluhu, ktorý niesol a vylieval vodu; za ním nasledoval druhý, tretí, štvrtý, piaty, až všade pretekaly šumiace masy vody. Bedrich sa zobudil, snívalo sa mu o kúzelníckom učeníkovi, a mal ešte na perách úzkostlivé slovo, čím bolo možné prúdy sputnať. Vlny šumely. Zaspal znova. Teraz sa šum premenil na prúd, ktorý tiekol k Bedrichovým nohám. Slnce svietilo, bolo jasné ráno. S druhého brehu išla Bedrichova žena, mladistvo pekná, oblečená do šiat s veľkými kvetmi, veslujúc na malom člnku. Jej nežná, tmavá a plná postava mala súčasne pôvab vestálky i ženy. A z blízkej hory vystúpila krehká Ingigerda, skvostom plavých vlasov a tela. Oslnená krajina, s ktorou splývala jej čistá nahosť, zdala sa byť z čias, keď ešte Adam a Eva neboli vyhnaní z raja. Bedrich vzal svoju ženu za ruku, ktorá sa mu oddane usmievala a vzal Ingigerdu Hahlströmovú za ruku, ktorá sa zdala byť mäkkou, čistou a poslušnou, a ich ruky vložil jednu do druhej, pri čom riekol Ingigerde:„Ja mením ťa na cudnú, a ohňom pálim stopy škvŕn.“Ale nebo sa zatmelo. Hora sčernela a nad tou horou, ktorá hrozne šumela, ako nesmierne vody, vyšiel mátožný mesiac. Bedrich utekal niekoľkými skokmi na okraj zachmúrených polí, keď odrazu počul za sebou volať: — Moira! Moira! — a pohybom, sťa by mohutných čiernych krídel, odlúčilo sa od okraja hory kus tmy. Bol to vták, ktorý s vždy prenikavejším kričaním: — Moira! Moira! — letel za ním. Vytiahol nožík, brániť sa… Bedrich sa zobudil a našiel sa vyzlečený v posteli; niekto ho, ako on včera Achleitnera, zaviedol do kabíny. Výkrik: — Moira! — mu však ešte aj keď bdel, znel v ušiach.*Keď si Bedrich pospal niekoľko hodín, prebudiac sa, odrazu sa našiel niekde na koridore, kde sa rozprával s niekoľkými stewardmi, ktorí už boli pri rannej robote. Pomaly pochopil, že má na sebe len nočnú košeľu. Posiaľ na sebe neskúsil, že by bol námesačníkom. Ale teraz už vedel, že ani on nie je istý pred týmto neduhom. Bol vzrušený, hanbil sa a musel sa dať v košeli tak, ako bol, zaviesť stewardovi do kabíny. Teraz videl, že v jeho kabíne stála voda vo výške troch, štyroch palcov, a iste pochodila z nejakej nezapchanej rúrky. Vliezol do postele a vtlačil, vtiesnil a vnútil sa, na svoj zvláštny spôsob, medzi posteľové dosky, aby ho nevyhodilo. Krátko po šiestej bol Bedrich na palube a na svojom mieste, držiac v rukách šálku horúceho čaju. Počasie bolo desné! Ráno mohlo núkať len ľadovú bezútešnosť. Vztek mora sa zväčšil. Prichádzajúce svitanie nebolo ničím iným, ako istým druhom tmy. Šum a hurhaj vody a vetra boly ohlušujúce. Bedricha bolely blany ušných bubienkov. Ale loď sa ešte vždy borila a rušala, a kurz, hoci aj pomaly, jednako len mohla zadržať.A odrazu, Bedrich ani nevedel hneď, či dobre počuje, cez hluk mora k jeho ušiam prenikaly nadzemské, zbožné zvuky, slávnostne povznášajúce, pokojne sa dmejúce akordy a súzvuky cirkevného chorálu, ktoré Bedricha pohly až k slzám. — Tak, vzdajte Bohu vďaku, rukami, srdcom, rtami. — Vzpamätal sa, že práve svitajúce bezútešné ráno, je ránom nedeľným, ktoré lodná kapela aj prostred cyklonu primerane predpisu začínala týmito zbožnými zvukmi. Postavila sa v obchádzanej fajčiarni pod palubou, v polovičnej výške schodišťa, zkadiaľ zvuky slabo prúdily nahor i nadol. Táto vážna, prostá a nevinná hudba roztopila v Bedrichovej duši všetko, čo v nej tvrdo a rozvírene a rozpoltene so sebou bojovalo. Musel mysleť na svoju mladosť, na nejedno ráno, plné nevinnosti, plné očakávania, a plné tušení veľkej blaženosti, na nedele, slávnostné dni, narodeniny otca, alebo matky, keď ho ako chlapca budila zo sna, ranná hudba plukovej kapely, začínajúca sa s chorálom. Čo to bolo dnes v porovnaní s minulosťou? Čo všetko ležalo medzi tým: koľko neužitočnej práce, rozčarovaných nádejí, trpko zaplatených poznaní, koľko náruživo zachyteného vlastníctva, ktoré vyšlo na zmar, vsiaknutá láska, vsiaknutá náruživosť, koľké prvé stretnutia a ťažké lúčenia, namáhavá bolestná borba, všeobecná a zvláštna, koľké do hanby a kalu stiahnuté čisté úmysly, koľké boje o svobodu a samostatnosť, s výsledkom bezvládneho, slepého zajatia.Či bol pred Bohom naozaj takou dôležitou osobou, že ho navštevoval vyberanými, horkými očisťovacími skúškami?— Som zúfalý, — kričal Hans Füllenberg, ktorý sa ukázal pri vchode kajutového schodišťa. — Už to viacej neurobím, bo ináč osprostiem. — Len on a Bedrich, ako i všetci ostatní cestujúci, ktorí boli do posledného stupňa vyčerpaní a boli bez vôle, alebo zúfalí, na taký istý hrozný spôsob prekonali to, od hodiny k hodine, od rána k obedu, od obedu k večeru, a zas od večera k ránu, keď všetci, ktorí si dvacať ráz mysleli, že umrú, ešte vždy boli živí, hoci aj zamdlení a zúfalí. V takomto stave vydržať hoci len i nasledujúcu hodinu, väčšine sa zdalo nemožnosťou a jednako museli počuť, že po New York budú museť trpeť ešte najmenej tri razy dvacať štyri hodiny.*Pondelok so špetkou slnca a s nezmenšenou búrkou, bol desný. S paluby odrazili všetko, čo nebolo dostatočne upevnené. Pravidelné výkriky, ktoré z medzipalubia prenikaly boriacu sa loď, pripomínaly nie ľudí, ale zvieratá, ktoré sú pod nožom mäsiara. Utorková noc bola mukou, a nik, kto len nezamdlel od slabosti, alebo útrap morskej choroby, nezažmúril oka. Bolo to v utorok skoro ráno, v rannom šere, keď v prvej kajute steward prekvapil niekoho pokojne povedaným slovom: — Nebezpečenstvo!Bedrich práve nejaký čas ležal na posteli oblečený, keď steward otvoril aj jeho dvere a vo vážnom postoji primerane rozkazu zavolal do kabíny slovo: — Nebezpečenstvo! — Pri tomto oznamovateľ tak lapidárneho a obsažného posolstva zažal elektrické svetlo. Bedrich sa zdvihol. Sedel na posteli, pri čom mu prekážala z puknutej rúrky presiakajúca voda, čo sa sbiehala podľa húpavých pohybov lode raz na jednej, raz zasa na druhej strane kabíny. Napokon nevedel, či slovo, ktoré počul, bolo naozaj povedané a či bolo len sluchovým preludom, ktorý zapríčiňuje predráždenosť a priveľká únava nervov. Ale keď mohol celkom jasne rozoznať klopanie stewarda a otváranie dvier súsedných kabín a viacnásobné volanie slova: — Nebezpečenstvo! — mal pocit, ktorý v ňom vyvolal premenu. — Dobre, — riekol ticho a oblečúc si pečlivo svrchník, ako by bol volaný na divadlo, ktoré sa ho netýka, vystúpil na chodbu.Chodba bola, ako by vymretá. Bedrich si pomyslel:— Dobre, teraz nás bude neviditeľný majiteľ moci, ktorého hračkou sú ľudia, napokon nepokryte brutalizovať. — Zobudil sa nie zo sna, ale zo sto vrstiev sna a ospalosti a odrazu vytrezvel. Zdalo sa mu, že je to všetko zasa len fantastický klam zmäteného mozgu a chcel sa utiahnuť do kabíny.Až teraz zbadal, že necítiť a nepočuť viacej ani rytmu stroja, ani škripľavého zvuku šrauby. Odrazu si myslel, že posádkou a cestujúcimi opustená loď sa poneviera po oceáne, len na neho zabudli pri všeobecnej záchrane. Zrazu prepotácal sa vedľa neho cestujúci v hodvábnom župane, ktorého sa Bedrich mohol predesene opýtať, čo sa stalo. — Oh, nič, — vetil pán, — hľadám svojho stewarda. Smädí ma. Chcel by som dostať len pohár limonády! — S tým vpotácal sa do svojej kabíny.— Osol! — riekol Bedrich a myslel pri tom na seba. Vynadal si do dokonalých bláznov. Ale ticho ho nesmierne tiesnilo, a uchvátený divým pudom, nemohol iné urobiť, ako hneď rútiť sa napred, dostať sa na palubu.Niekto išiel oproti nemu a opytoval sa ho, kam chce ísť. — Miesto! — vetil Bedrich, — do toho vás nič. — Ale ten desný, stopami morskej choroby poškvrnený, polooblečený, smrteľne bledý človek neustúpil a volal: — Či sú tu všetci stewardi šialení? — Vtom hneď pri Bedrichovom uchu začal tĺcť elektrický zvonec a v nasledujúcej chvíľke potácajúca sa strachom jatá mátoha posilnená bola desiatimi, dvaciatimi, triciatimi podobnými mátohami, ktoré kričali: — Čo je? Čo sa stalo? Nebezpečenstvo! Tonieme! — Steward, steward! — bručal jeden pán veliteľským hlasom. — To je prekliate komisné hospodárstvo! — nadával niekto a prekričal všetkých. — Niet tu ani jedného stewarda! Či nás tu chcú brutalizovať? — A elektrické zvonce začaly zúriť.Bedrich ustúpil a cez nekonečnú chodbu bežal dolu na druhú stranu, pri čom nikým nezadržaný, prešiel vedľa okien strojárne. Valce a vrtule sa nehýbaly. Z útrob lode, od kotlov a pecí, prenikal, hoci aj práskaly a škripely steny, šum, ktorý znel, ako čľapot a prúdenie vody. — Praskol azda kotol? — myslel si Bedrich a pri tom zabudol, že by pri tom bol musel zbadať mohutné vybuchovanie vriacej pary. Ale nezastal, bežal ďalej, pri poštovom úrade na zadok lode ku druhej kajute. V behu mu preletelo umom, akým šťastným sa cítil v Paríži, keď sa v kancelárii Tomáša Cooka a syna, na Place de l’Opéra, dozvedel, že ak sa bude ponáhľať, „Rolanda“ zachytí ešte v prieplave pred Southamptonom. Prečo vlastne s takou rozochvenou netrpelivosťou, v ustavičnej úzkosti, že zmešká, letel práve do skazy?Pri dverách do druhej kajuty narazil Bedrich na holiča. — Ohne vyhasly, — volal tento. — Srážka! Voda vnikla do miestnosti pod mojím salónom. — Zvonenie prestalo. Holič vliekol so sebou dva záchranné pásy. — Načo sú vám dva? — Bedrich si vzal jeden a utekal ďalej.*Dobehol k druhým krycím dverám, ale nemohol sa dostať von. Ihneď zbadal podľa polohy lode, že sa s ňou niečo stalo, čo nemožno napraviť. Na jednom mieste ležala vysoko, kým na druhom len na dva či tri metre nad čiarou vody. Keďže aj zadok lode hlbšie ležal ako predok „Rolanda“, bolo by to bezvýhľadnou odvážlivosťou bývalo, chceť sa po palube vydriapať napred. Chtiac alebo nechtiac, dobre, ale nebárs, Bedrich tou istou strechovou rúrou, od ktorej sa práve vzdialil, musel sa zasa vrátiť na predok a nahor.O pätnásť minút potom, keď Bedrich dosiahol nad jedálňou predný východ na palubu, nebol by vedel povedať, ako to bolo možné, že sa pretlačil cez chodbu, ktorá bola preplnená cestujúcimi, a že nebol zabitý, zgniavený a pošliapaný. Čelo a ruky mal oškúlené a s námahou sa držal rámu dvier, hovoriac s doktorom Wilhelmom. Wilhelm ho chytil a kolegovia, opovrhujúc smrťou, vydriapali sa na veliteľský most. Schúlili sa v závetrí pod ochranou búdky a v šedom úsvite videli, ako v mohutnej výške a so šialeným rozmachom niečo letí nad nimi a v nasledujúcom momente, najdúc sa po pás vo valiacom sa vodopáde, boli by bývali spláchnutí s paluby, keby sa celou silou neboli držali zábradlia a tyčí.Na veliteľskom moste bolo to ako obyčajne. Kapitán von Kessel stál, zdanlive pokojný, a nahýňal sa napred, obrovský pán von Halm mal na očiach ďalekohľad a vynasnažoval sa preniknúť hmlu, ktorá vždy znova padala. Siréna hučala. Na predku dávali raketové signály a strieľali z mažiara. Od kapitána napravo stál druhý dôstojník, a tretí práve dostal rozkaz: — Laná okukliť, záchranné člny spustiť na vodu! — Laná okukliť, záchranné člny spustiť na vodu! — opakoval tento. Zmizol, podľa možnosti vyplniť rozkaz.Pri tom všetkom Bedrich mal zasa dojem niečoho neskutočného. Podobné momenty síce vždy mal pred zrakom duše, ako niečo možné, ale teraz zbadal, že s nimi nikdy vážne nepočítal. Vedel iste, že pravda, pred ktorou stojí, je neúprosne tu, ale jednako nemohol ju presvedčive poňať. Povedal si, že by sa aj on mal vlastne vynasnažovať, dostať sa do člna. Tu padlo na neho belasé oko kapitána, bez toho, že by ho bolo poznalo, alebo s porozumením na ňom spočinulo. Rozkaz zavznel pokojným hlasom, v tom peknom, akosi srážku biliárových gúľ pripomínajúcom, tóne: — Všetci mužskí na palubu, mužstvo od púmp na stanice! — Všetci mužskí na palubu, mužstvo od púmp na stanice! — opakoval mužský prv, ako so schodov sostúpil na palubu. Teraz znelo: — Ženy a deti na okraj lode! — Ženy a deti na okraj lode! — nieslo sa odpoveďou ako blízka, vecná ozvena. Teraz ku kapitánovi pristúpil plavčík Pander. Mal statočnú a divnú myšlienku, ponúknuť mu záchranný pás. Von Kessel chvíľku podržal ruku na jeho hlave. Potom riekol: — Ďakujem ti, syn môj milý, nepotrebujem ho. — Vzal tužku, vrhol na papier niekoľko slov a dokument podal plavčíkovi so slovami: — Skoč do člnka, šuhaj, a zanes to, ak môžeš, mojej sestre.Privalilo sa rozbúrené more, dmela nesmierna krútňava, vzniesla a točila obrovskú, ešte osvetlenú loď, a Bedrich sa márne usiloval premôcť olovenú ľahostajnosť, ktorá ho putnala pri pohľade na to nepochopiteľné divadlo. Potlačil ju, lebo za nijakú cenu nechcel sa ani sebe, ani iným zdať zbabelým. Ale nasledoval svojho kolegu Wilhelma, ktorý kráčal v stopách plavčíka Pandera. — Musíme sa dostať do člna, — riekol Wilhelm, — niet pochybnosti, tonieme. — Hneď potom našiel sa Bedrich v kabíne Ingigerdy. — Hor’ sa! napred! ľudia už skáču do člnov! — Nechal otvorené dvere, a videl, ako plavčík Pander a dvaja námorníci v najbližšej blízkosti pretínajú sekerami omrznuté lano jedného záchranného člna. Ingigerd sa opytovala na otca. Opytovala sa na Achleitnera. Bedrich jej povedal, že teraz možno už len na seba mysleť! dostať sa pod palubu je nemožnosťou a znamenalo by to len istú smrť. — Obliekať sa, obliekať sa! — Ponáhľala sa urobiť to nemo. Až teraz prišiel steward ku palubovej kabíne Ingigerdy a zavolal krátke: — Nebezpečenstvo! — Aké nebezpečenstvo? — zvolala tanečnica. — Azda tonieme? — Ale Bedrich ju už schvátil, zdvihol a zaniesol do blízkosti lodky. Práve popustili povrazy a čln spadol do hmlistej krútňavy.— Ženy a deti na druhú stranu! — velil rázne hlas tretieho dôstojníka. Tento rozkaz vzťahoval sa nielen na Ingigerdu, ale aj na slúžku Ruženu, ktorá, planúc červeňou od námahy, ako by sa bála zaťažená tržným nákupom, že zmešká električku, prišla na palubu, vlečúc s neuveriteľnou silou jej tučných ramien pani Lieblingovú a jej dvoje detí. — Ženy a deti na druhú stranu, — opakoval, trošku priostro, tretí dôstojník, ale na šťastie musel venovať pozornosť začínajúcim sa bojom o nasledujúci záchranný čln. Nebolo možno mrhať čas, a hoci im v tom dvaja námorníci rozhodne bránili, Bedrich, plavčík Pander a doktor Wilhelm jednako len šťastlivo spustili Ingigerdu do člna. Pri tom bol Bedrich odrazu hlasný a pruský. Svojou železnou energiou, ktorá zlomila každú protireč, podarilo sa mu docieliť, že deti, pani Lieblingovú a napokon Ruženu, umiestili v bárke, čo nebolo ľahkou vecou. Bedrich kričal, komandoval; oborili sa na neho, on sa tiež oboril na námorníkov a botsmana, bojoval, pracoval: všetko to robil bez najmenšieho lúčika nádeje a s tým jasným, pevným povedomím, že stojí oproti položeniu, z ktorého niet východiska. Všetkému bol koniec. Všetko bolo stratené. Kto by to nebol chcel veriť, mal teraz možnosť presvedčiť sa o veci vlastnými očami. Šťastlivo spustili na vodu aj druhý čln. Obskakovali v ňom traja námorníci. Kolísal sa. Vznášal sa. Bedrichovi sa zdalo, že medzi ôsmi či deviati cestujúcimi, ktorí už boli na člne, sú známe postavy, odrazu sa naplnil vodou a zmizol. Ako pod úderom čarovného prúta, tam kde len pred chvíľou hmýrila sa ešte drevená bárka s ľuďmi, ostalo prázdne miesto, nad ktorým sa vznášala hmla a kypela pena.Pomaly sa zmenil černošedý a hnedošedý úsvit skorého rána v podivne cudzo a ľahostajne sa blížiacom dni. Keď aj hmla trochu ustúpila, Bedrich mal zavše chvíľky trvajúci, hrozne klamlivý dojem, že je medzi vrchmi v závetrí doliny s kvetnatými lúkami, do ktorej padajú snehobiele lupienky jari. Ale potom vzteklými duchmi víchrice obchvátené vrchy pohly sa do doliny. Ťažké, sklené výšiny zrútily sa s váhou svojich mokrých skalných stien na prvý a druhý stožiar a smietly ich s paluby ako štetce. Biedna troska s celkom vychladnutých kotlov nemohla už ani raz volať o pomoc. Jej biedny trup ešte vždy giganticky vyčnieval napred. Rakety lietaly do výšky. Na najprednejšom sťažni márne vravely svojou nemou rečou vlajkové signály do nemilosrdného zúrenia živlov. V medzipalubí zavládlo ticho. Ale s boku lode bolo počuť podivný hluk, ktorý upomínal na výskanie a škriekanie zástupu medzi jarmočnými búdami a pri hojdách. Cez vzteky orkánu prenikalo bzučanie, podobné rojacím sa včelám, bzučanie, ktoré bolo prehlušené smesou fistulových a až po zúrenie rozpútaných alebo vytržených ženských hlasov. Bedrich myslel na svoju tmavú Deboru. Myslel na Wilkeho, práve keď Artúra Stossa doviedol jaho verný sluha Bulke. Wilke nasledoval. Napil sa a kričal, ako by išlo len o zábavu. Ale doniesol na palubu, vlečúc ju a zas nesúc, aj staršiu robotníčku, ktorú, odtisnúc Stossa a Bulkeho, šťastlivo spustil do bárky. Ingigerd volala na svojho otca a na Achleitnera. Miesto nich padol do člna bezruký Stoss, ktorého Bulke a Wilke držali na povraze.Neďaleko Bedricha stál Mr. Rinck s mačkou na pleci, zakvačený do otvorených dvier svojho poštového úradu. Bedrich kričal: — Tak sa mi zdá, že je s nami zle, Mr. Rinck. — Dostal flegmatickú odpoveď: —Why?— V nasledujúcej chvíľke zakričal na neho úzkostlivý hlas: — Čo sa stalo, čo sa stalo? — Nič! — vetil Mr. Rinck.Medzitým Wilke a Bulke pomohli aj doktorovi Wilhelmovi do člna. — To dievča tam dolu, — riekol Bulke, — vykričí si za svojím otcom dušu. — Ingigerdino škriekanie rezalo Bedrichovi do srdca. Ale Hahlströma nebolo nikde. Bedrich sa dostal až po obchádzanú fajčiareň, ktorá, hoci v nej horely elektrické žiarovky, so svojimi koženými poduškami zdala sa na neho zívať ako tlama pekla. Wilke bol hneď pri ňom: — Tuná niet nikoho, — riekol Wilke. Obidvaja sostupovali po schodoch ďalej. Miestnosť pred jedálňou a sama jedálňa boly prázdne. Jedálňa bola naklonená. Množstvo tanierov a strieborného náčinia bolo rozkotúľané pri vchode. Bedrich kričal z plných pľúc. — Hahlström! Achleitner! Sem sa, sem sa! — Ale nedostal odpovedi. Tu odrazu hudba zahrala mohutný marš, pravdepodobne na kapitánov rozkaz, premôcť hrôzy paniky. Ale teraz, pri pohľade na túto, ku slávnosti smrti osvetlenú, hudbou hučiacu prázdnu miestnosť, Bedricha zachvátila nahá hrôza. Teraz utekal, utekal zachrániť svoj život.*Hneď zatým našiel sa v člne, ktorý chceli odraziť. Bedrich protestoval a mal lomozný spor s dôstojníkom, ktorý sa chopil kormidla. Nemohol sa rozhodnúť opustiť chrabrého Wilkeho z Heuscheueru, ktorý ho tak smelo nasledoval do podpalubia, ale ešte neprišiel. Odrazu ho zočil, ako s nadstavby salónneho schodišťa, doslovne ako na klzišti, skĺzol sa až po zábradlie. Zavolal na neho: — Wilke, Wilke! rýchlo do šalupy! Wilke viac ráz odpovedal — Hneď! Hneď! — Našiel záchranné pásy a vrhal ich s rozličných bodov do mora, kde zúfale sa borili s paluby smetení ľudia. Medzitým vznikla medzi záchrannou šalupou a bokom „Rolanda“, následkom morského príboja a veslových úderov, až dvacať-tricať, ba i viacmetrová vzdialenosť.Teraz bolo videť miesto, kde sa cudzia loď, alebo zmietaná troska musela vryť do boka „Rolanda“: mohutnú trhlinu, ktorá zapríčinila katastrófu. Zasa spadla hmla, ktorá pred zrakmi zahalila poranenú loď. Keď ju bolo zasa jasne videť, tonúci vrak urobil neuveriteľný obrat, a tých asi dvacať osôb, ktoré boly s Bedrichom v šalupe, hľadelo zdvihnuté do závratnej výšky na zadok parníka, ktorý bol temer v jednej úrovni s vodou mora. Kričali hlasne, lebo si mysleli, že budú s úžasným vrhnutím hodení na masu ľudí, ktorá sa shlukla a čiernym mraveniskom hmýrila na zadku lode. Až v tejto sekunde bolo možné videť, aký pre ľudské pochopy nepoňatný stav tu skrsol. Všetci títo malí, súžení mravci, ktorí sa bezradne a bez pomoci sem a ta hmýrili, socali, kmásali sa a shlukovali. Skupiny ženských a mužských sviazaly sa v bojujúce uzly. Niekoľko, ešte neprichystaných, záchranných člnov dalo sa lanami a železnými držiakmi premeniť na rozkolísané, tmavé hrozná, s ktorých vždy niečo, sťa by bobuľka, alebo mravec, odpadlo do vody.Hmla a pena urobily okolité povetrie nepreniknuteľným. Ale šumenie a vírenie mora, bľachové lomozenie orkánu, ozývajúce sa v mušliach ucha, prehlušil hluk, ktorý Bedricha hneď nepriviedol do sávisu s desným, na lodi sa odohrávajúcim divadlom. Niekoľko sekúnd bol ďaleko, v istom okolí svojho domova, kde na širokých močaristých lúkach sadli si odpočinúť obrovské, jesenne sa sťahujúce vtáčie kŕdle. Ale neboli to pútnicky naladení sťahovaví vtáci, ktorých zbadal v hmle, lež hluk ľudí, čo dostali nesmierne ťažký trest, ktorý si nemohli zaslúžiť nijakým ľudským previnením. Bedrich cítil dobre, ako vlivom obrovského dojmu bol do povetria vyhodený most, spájajúci to, čo smysly vnímaly s najhlbším nútrom duše. Ale odrazu jednako len vnikla aj do úkrytu Bedrichovej duše horúčka otvoreného smrteľného boja toľkých nevinných ľudí a vylúdila z neho výkrik, s ktorým všetci v člne sa nachádzajúci ako by na povel súhlasili: bola v ňom úzkosť, bieda, vztek, protest, prosba, zdesenie, obvinenie, kliatba a úžas.A tento úžas živený bol povedomím, že tu niet uší, ale je len hluché nebo. Kam len Bedrich pozrel, všade vládla smrť. Olovené, ťažké reťaze pahorkov valily sa ľahostajne. Boly to pohyby vražednej pravideľnosti, ktorú nemohlo nič zadržať a ktorá nepočítala s nijakými prekážkami. Bedrich zatvoril oči, hotový súc umreť. Niekoľko ráz siahol za rodičovskými listami v náprsnom vačku, ako by mu boli potrebné, čo cestovné dokumenty cez blízku krajinu večnej tmy. Neodvážil sa znova otvoriť oči, lebo nemohol hľadeť na kŕče ženských v člne a na ukrutnú popravu na palube „Rolanda“. Nárazy vetra zúrily. Bola ľadová zima. Voda zamŕzala na hranatých okrajoch bárky. Slúžka Ružena bola jedine nepretržite zaujatá poskytovaním pomoci deťom, pani Lieblingovej, Ingigerde a Artúrovi Stossovi. Bulke a ona pretekali sa v ustavičnej horlivosti, vyčerpať vnikajúcu vodu, v ktorej ležal Artúr Stoss a pani Lieblingová a ktorá sediacim siahala až po kolená.Čo sa medzitým odohralo na „Rolande“, nakoľko to mohol Bedrich chytro pochopiť, nevmestilo sa do jeho pojmov o ľudskej prírode. Čo tam v jednotlivostiach rozoznať mohol, nemalo nič spoločného s tými civilizovanými a umravnenými ľuďmi, ktorých videl pri zvukoch hudby v jedálni a na palube tancovať, besedovať, usmievať sa, zdraviť sa a chutne vidličkou rozdeľovať rybu. Bedrich by bol prisahal, že rozoznáva bielu postavu kuchára, ktorý s dlhým kuchynským nožom razí si cestu medzi úctyhodnými osobami, pre ktoré varil. Bol presvedčený, že videl kuriča, čierneho chlapa, ktorý jednu dámu, akiste Kanaďanku, čo sa ho chytila, bil a prevrhol ju cez zábradlie. Niektorí jasne rozoznateľní stewardi, držali sa ešte vždy hrdinsky, podľa úprav. Zamotali sa do šarvátok. Z jedného stewarda valila sa krv; stále bojujúc a kričiac, pomohol jednej žene s dieťaťom do záchranného člna. Ale čln sa prevrhol a zmizol.Rady okienok ešte vždy žiarily, stúpajúc šikmo s predu nazad, v plnom jase elektrického svetla. Ešte aj kruhová lampa vrhala bodavú belosť žiare do šedého rána. S času na čas zadunel pridusený výstrel záchranného mažiara a slabo svietiaca raketa vyletela do povetria. Ale svetlo okienok zhaslo. A ako by more v neskrotnej nenávisti bolo čakalo na túto udalosť, s obrovskou vlnou záplavy spláklo palubu, takže hneď potom pena v závetrí lode len sa tak hmýrila plávajúcimi, revúcimi, okolo seba bijúcimi, so smrťou zápasiacimi ľuďmi. Odrazu, ani nik nevedel, ako sa to stalo, šalupa sa dostala do najbližšej blízkosti „Rolanda“ a bola napadnutá zúriacimi, na všetko odhodlanými ľuďmi a začal sa beštiálny boj morskej bitky.Bedrich všetko to videl i nevidel: hoci sa to dialo v jeho blízkosti, jednako sa mu zdalo, že sa to odohráva v nekonečnej diaľke. Udrel do niečoho: bola to ruka, rameno, hlava, mokré, nie, ľudským hlasom revúce, tuleňu podobné zviera z hĺbok mora, ktoré bolo zdanlive rukami kata odsotené. Videl červené pästi Ruženy, kŕčovite sovreté prsty pani Lieblingovej a malej Ingigerdy, so silou zúfalca s na hladko omrznutého kraja šalupy odlupovať, ruky a lakte tonúcich bližných. Námorníci upotrebovali veslá na taký spôsob, že za nimi nasledovaly čierne prúdy krvi. Nezbadal nik, že za nejaký čas miesto dôstojníka Bulke trímal kormidlo, že dôstojník zmizol a nový hosť, mladý človek s dlhými vlasmi leží v člne, ktorý nedával na javo ani najmenší znak života.Išlo o to, dostať sa z obvodu tohoto pekla topiacich sa ľudí a z kruhu krútňavy, ktorú loď pri konečnom tonutí musela zapríčiniť. Ešte bolo počuť s času na čas odvážne zahlaholiť osirelú lodnú kapelu. Títo biedni, neznámi a skromní hudobníci stáli pred duševným zrakom Bedricha dosť dlhú chvíľu v heroickej veľkosti. A jednako vám, myslel si, neodhalia nijakú pamätnú dosku. Čochvíľa budeme, aj s naším hrozným osudom, zabudnutí. Ale Bedrich všetko to, čo zažil, zasa odrazu pokladal za prelud sna, a udrel čelom do vesla. Či nebol ešte len nedávno ukrytý v bezpečnom pohodlí príjemnej chyžky a jednako teraz sa kolísal bezradne vydaný na ľubovôľu, bez prístrešia a pevnej pôdy, v priestore, rozvlnenom do nekonečnosti? Ako to bolo možné prežiť? Celé minúty muselo Bedrichove povedomie blúdiť, lebo v istom precitnutí zdalo sa mu, ako by sa z veľkej diaľky vracal na miesto úžasu. V duchu navštívil svojich rodičov, ktorí v pokojnom zátiší domu chodili trpezlivo a mierne, nemajúc ani len tušenia o hrozných úzkostiach smrti, ktoré on cítil. Aký bolestný bol tento návrat, aká mučivá bola tá nedostižná diaľka. Teraz bolo treba celkom nepovšimnute zahynúť, a nebyť inými pohladkaným ani len myšlienkou lásky. Bedrich cítil, ako jeho hrtan kňučí od vzteku a zúfalosti. Ale aj to, čo sa medzi nebom a morom okolo neho zmietalo, bolo výrazom škodoradostného, démonického vzteku: slepou pomstou na diele človeka. Bezhraničnej vražednosti a nepriateľstva. A pri tomto poznaní, vypäly sa Bedrichove ramená, vzkypela v ňom tvrdohlavá, divá a vzdorovitá moc, s ktorou sa vzoprel, ako nepriateľ proti nepriateľovi, tomu presilnému, hluchému zúreniu. Vesloval so železnou vôľou a všetko bezohľadne odsocoval, čo sa, hatiac, zavesilo na jeho veslo. Teraz chcel žiť a chcel sa zachrániť. Zpomedzi tých, čo boli v člnku, máloktorý vedel, čo bolo pred nimi a čo za nimi, čo hore a čo dolu. Ale údery vesiel získaly na jednomernosti, čln prišiel do behu pod velením Bulkeho; a bez toho, že by to bol vedel niekto vysvetliť, ako to bolo možné, po krátkom čase utíšily sa mnohé, večne pohyblivé hory vĺn medzi člnkom a medzi vrakom „Rolanda“ a mohutný, rýchly poštový parník Severonemeckej paroplavebnej spoločnosti stal sa celkom neviditeľným.*K večeru nešťastného dňa zbadal kapitán hamburgskej nákladnej lode, ktorá viezla pomaranče, víno, olej a syry, pri jasnom počasí a vysokom dmení, blúdiť čln. Hutne stavaný, malý parník dopravil z Hamburgu na Azorské ostrovy poľnohospodárske náčinia a náklad pre New York sobral vo foyalskej rajde. Kapitán zistil, že z potulného člna mávajú ručníkmi. Namieril k nemu a za pol hodiny stroskotancov, ktorí boli v člne, s veľkou námahou dopravili na palubu. Bolo to vcelku pätnásť osôb. Traja námorníci a jeden plavčík, ktorí mali na čiapkach meno známeho rýchleho parníka „Rolanda“, dvaja páni, dve panie, jedna obyčajná staršia ženská a jedna slúžka, mužský bez rúk, a mužský s dlhými vlasmi, ktorý mal baršúnovú kazajku. Okrem týchto kormidelník a dvoje detí, dievča a chlapec. Chlapec bol mŕtvy.Námahy, útrapy a úzkosti, ktorým útly chlapec podľahol, na ostatných ľudí najhroznejšie doliehaly. Jeden premoknutý pán, bol to Bedrich, pokúsil sa zamdlenú mladú dámu vyniesť hore spadacím rebríkom. Ale nestačilo mu síl. Námorníci nákladnej lode museli potácajúceho sa zadržať a vziať mu z ramien peknú, premoknutú ťarchu. Chcel rozprávať, ale jeho choré hrdlo vydávalo len sipiace zvuky. Museli mu, celkom premoknutému a zmrznutému, ako nejakému od lámky pošuverenému človeku, pomôcť na palubu. Achkal, smial sa chrapľavo bez príčiny a vystieral na belaso umrznuté ruky. Aj pery mal belasé a vpadnuté oči mu svietily horúčkovite z tvári, ktorá bola zkornatená od špiny a slanej vody. Robil dojem, že predovšetkým má želanie usušiť sa, zohriať a očistiť. Za ním nasledovala slúžka Ružena, ktorá, keď prvému kormidelníkovi položila na ramená zamdlené malé dievčatko, Ellu Lieblingovú, sa obrátila a zasa chcela sostúpiť do šalupy. Ale cesta nebola slobodná, lebo sluha Burke pomocou jedného námorníka práve obvyklým spôsobom pomáhal celkom premrznutému bezrukému dostať sa po schodíkoch na palubu nákladnej lode. Bezruký pozeral divo, kvapkalo z neho, zuby mu drkotaly. Cez drkotajúce zuby, po obnovených pokusoch, len toľko vedel povedať: — Grog! horúci grog! — Z nosa mu tieklo, viečka mal zapálenečervené, kým konček jeho nosa bol voskovobiely, ako pri mŕtvolách. Tak sa zdalo, že sluha Bulke a Ružena si pri práci dobre rozumejú. Sostúpili, skrz a skrz premoknutí, do šalupy, kde vo veľmi zlom stave ležala druhá dáma, pani Lieblingová. — Pani je mŕtva i chlapec je mŕtvy, — vraveli námorníci nákladnej lode a chceli ženskú, ktorá ešte chrčala, z medzipalubia dopraviť na bezpečné miesto. Ale Ružena sa dala do hrozného náreku a prisahala, že je pani Lieblingová živá. Námorníci vraveli, že napila sa priveľa vody. Ale Ružena sa nedala, kým jej paniu nezaniesli do sucha a položili ju na veľký stôl veľkej kabíny. Keď hrozne chrčiacu, zamdlenú ženu z ľudu tiež vyniesli na palubu, začal jeden námorník z „Rolanda“, ktorý mal omrznuté nohy a ktorý pri shone ani len neceknul, od bolesti odrazu kričať. Jeho kamaráti mu privolávali: — Hanbi sa, Karol, nie si starou ženou! Drž hubu a buď ticho. — Potom vyniesli námorníka, ktorý mal výraz nesmiernej bolesti na tvári a už len ticho kňučal, hore schodmi. Za ním išiel mužský v baršúnovej kazajke, ktorý blúznil, potom doktor Wilhelm a napokon nasledovala námorníkmi nesená mŕtvola malého Siegfrieda Lieblinga.Hore na palube držal sa dlhovlasý v trúchlivom pochode veľmi podivne. Raz stál ako nováček v pozore, potom sa zasa klaňal, mieril do povetria, ako by bol na poľovačke. Pri tom kričal: — Ja som umelec! Ja som si zaplatil kabínu! stratil som len svoju kabínu! Mňa poznajú v Nemecku, — a: — pričom držal sa sebavedome — som maliar Jakob Fleischmann z Fürthu. — Dávil poľutovaniahodným spôsobom morskú vodu a paluba od vody, čo mu so šiat stekala, bola okolo neho celkom mokrá. Doktor Wilhelm zabudol hovoriť, mohol len kýchať a kýchať.Medzitým jediný steward lode doniesol Bedrichovi horúci čaj a námorník, ktorý bol poverený s konaním ošetrovateľskej služby, pokúsil sa pani Lieblingovú prinavrátiť životu. Bedrich sa skoro cítil natoľko posilneným, že sa mohol zúčastniť námorníkovej samaritánskej práce. Doktor Wilhelm preglgol už niekoľko koňakov a pri asistencii pána Wendlera, prvého strojníka lode, dal sa, hoci so slabou nádejou, do oživovania malého Siegfrieda.Pani Lieblingová bola celkom podobná mŕtvole. Čelo, líca a krk ešte mladej a len nedávno peknej panej boly zohavené tmavočervenobelasými škvrnami. Obnažené telo bolo tiež, keď aj nie natoľko, ako krk a tvár, podbehnuté a napuchnuté. Bedrich jej prstami otvoril pery, roztiahol mnohým zlatom plombované dva rady zubov, jazyku dal správnu polohu a odstránil hlien, ktorý sa pri vchode priedušnice nahromadil. Potom rozkázal lodnému kuchárovi treť mŕtve telo horúcimi uterákmi a sám zaviedol umelé dýchanie.Veľký, oválny mahagónový stôl, na ktorom nehybné ženské telo prinucovali k mechanickému dýchaniu vymkýňaním ramien a nôh, čo sa podobalo pohybom údov báby, zaujímal väčšiu čiastku kajuty, ktorú nákladná loď mala pre cestujúcich. Malý, praskotajúci lodný salón dostával cez povalu svetlo a po zdĺžke každá stena mala šesť mahagónových dverí, ktoré tvorily vchod do ložnicových kabín. Tieto, ináč prázdne miestnosti, lebo parník nemal cestujúcich, boly ihneď premenené na kliniku.Celkom pospolitý matróz sňal šaty s Ingigerdy Hahlströmovej a jej útle telo, ktoré sa lesklo ako perleť, bez ostýchania položil na priečnu stenu zaujímajúci diván, a podľa úpravy Bedricha celé telo jej silne trel vlnenými zdrapmi. To isté robila Ružena malej Elle Lieblingovej a dieťa zpomedzi všetkých prvé sa dostalo do postele. Steward so zápalistým záujmom prevliekal celý tucet postelí. Keď bola druhá hotová, Ingigerdu zabalili do hriatych prikrývadiel a vankúšov. Bezruký artista, Artúr Stoss, svojmu oddanému Bulkovi mal čo ďakovať, že sa s ešte vždy drkotajúcimi zubmi, dostal do tretej prichystanej postele. S maliarom Jakobom Fleischmannom mali veľké ťažkosti. Keď ho jeden námorník, prívetivo mu dohovárajúc, chcel vyzliecť, začal sa s divým krikom: — Ja som umelec! — oháňať a zúriť. Steward a Bulke museli pomáhať držať ho. Potom ho nasilu dali do postele a doktor Wilhelm, ktorý si zachránil veľké kožené puzdro s medikamentmi, zavítal v pravý čas, utíšiť ho vstreknutím morfia. Žiaľ, lodný lekár medzi časom zistil smrť malého Siegfrieda.Tomu námorníkovi, ktorého napokon premohla bolesť, takže musel nahlas kričať, museli topánky nožnicami odstrániť s nabehnutých nôh. Preglgol bolesť a len achkal, kým ho uložili v koji, kde vystretý prosil o kus žvýkacieho tabaku. Tú, handrami odiatu ženskú tiež uložili do postele, ale len toľko vedela povedať, že so sestrou, štyrmi deťmi, s mužom a s matkou je na ceste do Chicaga. Tak sa zdalo, že z toho, čo sa s ňou medzitým stalo, jej v pamäti celkom nič neutkvelo.Medzitým Bedrich, tiež po pás nahý, pri asistencii námorníka nepretržite pokračoval v pokusoch oživenia ženskej mŕtvoly. Robilo mu to dobre, lebo sa pri tom dobre upotil. Len sily ho opúšťaly a doktor Wilhelm ho zamenil. Keď tento ramenami pridusenej ďalej pohyboval, ako by to boly rukoväti pumpy, Bedrich sa vpotácal do najbližšej otvorenej koje a padol tvárou napred, vyčerpaný, medzi neobtiahnuté prikrývadlá a podušky.*Po nejakom čase vstúpil pán Butor, kapitán vždy húrne plávajúcej parolode, blahoželať doktorovi Wilhelmovi a Bedrichovi. Poslal námorníka, odovzdať obidvom lekárom, ktorí hoci boli aj veľmi ustatí, jednako polonahí pokračovali v oživovaní ženského tela, suché šatstvo. Prirodzene povetrie salónnej jedálne oplývalo sladnúcimi výparmi.Keď páni, pokračujúc neúnavne v kriesení pridusenej, podali prvú krátku zprávu o pohrome „Rolanda“, kapitán Butor sa veľmi čudoval, lebo vraj na ceste nemal síce mimoriadne dobré počasie, ale ani nie zvlášť zlé, ba plavil sa, práve tak ako teraz, väčšinou v jasnom ovzduší, pri silnom vánku a strednom vlnobití.O príčine pohromy Bedrich a doktor Wilhelm mohli povedať len veľmi málo. Wilhelm mienil, že okolo šiestej hodiny ráno počul zvuk, ako by bol silno zavznel gong, ale v ospalosti myslel, že volajú k obedu, kým si uvedomil, že na „Rolande“ neupotrebujú gongu, lež trúby. Bedrich myslel, že „Roland“ narazil na vrak, alebo na bralo. Ale kapitán tvrdil, že v týchto vodách o bralách a úskaliach nemôže byť reči, a ak by sa predpokladalo, že „Rolanda“ od pravej cesty odklonily prúdy, proti tomu zasa vraví krátky čas, ktorý potreboval záchranný čln od bodu utonutia po kurz jeho parníka. Kapitán Butor svojho kolegu von Kessela, s ktorým pred krátkym časom hovoril v Hamburgu, nazval skúseným kapitánom, a pohromu jednou z najťažších. Predpokladajúc, že obrovský parník naozaj utonul a nebol azda dovlečený do niektorého prístavu. Napokon pozval pánov, keď im to povinnosť dovolí, hneď zavítať do jedálne na večeru.Lekári chceli práve zastaviť oživovací pokus na pani Lieblingovej, keď jej srdce začalo biť, a jej hruď dýchať. Ruženina radosť nemala hraníc. Len s najväčšou námahou tlmiac hlasné výbuchy, cítila, ako sa vracia životné teplo aj do nôh jej panej, ktorej chodidlá neúnavne trela svojimi, ako železo tvrdými rukami. Zachránenú tiež uložili do postele a obložili ju ohrievačmi, ako predčasne narodené dieťa.Posledný veľký úspech, ktorý lekári docielili svojou námahou, a ktorý sa podobal vskrieseniu z mŕtvych, hlboko otriasol všetkými, čo boli pri ňom, ešte aj Bedrichom a doktorom Wilhelmom. Obidvoch mužských to hneď pudilo potriasť si rukami. — Sme zachránení! — riekol Wilhelm, — uskutočnila sa tá najnepravdepodobnejšia vec! — Áno, — riekol Bedrich, — je tomu naozaj tak. Teraz je otázka: načo sme ostali pri živote.*Jedálňa na parníku „Hamburgu“ bola malá štvorhranná chyža so železnými stenami, v ktorej, okrem štvorhraného stola, na troch stranách s prístennými lavicami, nebolo nič. Keď sa usádzali ku mohutne sa pariacej polievkovej nádrži, dvoch lekárov, ktorým práve tak, ako ostatným stroskotancom, venovali dojímavú pozornosť — usadili ku najteplejšej, so strojárňou hraničiacej stene. Parník nemal elektrického osvetlenia a nad stolom visela lampa, ktorej dobre sostavený olejový horák vrhal vôkol príjemné svetlo.Kapitán Butor osobne rozdeľoval silnú polievku a pán Wendler, prvý strojník, ešte pred pečienkou, majúc úmysel trochu rozveseliť stroskotancov, odvážil sa opatrne povedať nejaký ten žartík. Narodil sa na okolí Lipska a nemecká reč kraja toho malého, okrúhlastého pána na lodi vzbudzovala častý smiech. — Nehovorte nič, — riekol lekárom kapitán, — najedzte sa, vypite si a vyspite sa. — Ale keď pečienku, obrovský hamburgský roastbeef, ktorú doniesol námorník, rozkrájal sám kapitán a keď jej značnú čiastku zjedli stolujúci a zaliali ju červeným vínom, zachránení zavše zabudli na radu statočného hostiteľa. Prišiel Bulke, ktorý s námorníkmi „Rolanda“ zrejme si dožičil najbohatší dúšok. Nechcel ísť spať, hoci bol značne podnapitý, čo mu nikto nezazlieval, a hoci ho doktor Wilhelm a Bedrich na potrebu sna upozorňovali, pozdravil lekárov po vojensky. Bolo stanovené, že holič a ošetrovateľ s iným námorníkom „Hamburgu“ majú spoločne prevziať nočnú službu: všetci ostatní, ktorí sa na loď dostali z „Rolanda“, mohli a mali, nakoľko to len možné bolo, požívať sladkosť sna.Podrobnosti pohromy pravdepodobne utonulej lode však lekári nespomínali, hoci aj zrejme boli shovorčivejší. Bolo to niečo tak veľké, niečo tak hrozné, ležala tak blízko, že sa toho predmetu stroskotanci, okrem námorníkov „Rolanda“, bez najhlbšieho citového pohnutia dotknúť nemohli. Ležalo to na dušiach ako tupá ťarcha. O čom rozprával Wilhelm pri jedení a o čom vravel zovňajškom vždy väčšmi a väčšmi životu prinavrátený Bedrich, vzťahovalo sa na námahy v záchrannom člne a na jednotlivosti „Rolandovej“ plavby z čias, kým ešte nekrižoval vlny oceánu a sekundu večnosti, kde sa rozhodol jeho osud.Bedrich riekol: — Pán kapitán, vy nepoznáte údiv z mŕtvych vzkrieseného. Predstavte si, pán kapitán, človeka, ktorý sa so všetkým, čo mu bolo v živote milým, celkom jasne a určite rozlúčil. Nielen, že som mal život na jazyku, nielen, že som dostal posledné pomazanie, ale mal som smrť, telesnú smrť vo všetkých údoch! A ešte vždy ju cítim vo všetkých údoch! A jednako tu zasa sedím v bezpečnosti pri prívetivom svetle lampy, mohol by som povedať, v rodinnom kruhu. Sedím v najpohodlnejšom domove, s tým rozdielom, že vás všetkých — bol to kapitán, strojník, majster Wendler, lodník, a prvý kormidelník! — že vás všetkých ešte vždy neviem pokladať za niečo tak nepatrného, ako sú ľudia.Wilhelm riekol: — Keď sme zbadali „Hamburg“, práve som robil svoju záveť. Lebo ja sa tak ľahko nepoddávam, ako kolega von Kammacher. Keď vaša loď mala veľkosť špendlíkovej hlávky a potom vzrástla na zrelý hrach, brúsili sme si už — kto ešte vedel kričať, kričal! — hrdlá čo najlepšie. Keď bol váš „Hamburg“ taký veľký, ako vlašský orech, pán kapitán, a my sme zistili, že ste nás zbadali, vaša loď začala tak planúť v mojich očiach ako obrovský diamant, alebo rubín a zdalo sa mi, že trúbia na fanfáre. Východ, z ktorého ste išli, pán kapitán, Boh vie, bol pre mňa žiarivejší ako západ, kde ešte slnce stálo nad morom. Všetci sme zavýjali ako chrti.— Navždy to ostane pre mňa podivným, — pokračoval Bedrich, — ako môže za takým ránom nasledovať takýto večer. Prežil som rad plných hrôzy dní a tie neboly obsažnejšími ako minúty. Prešlo leto. Prešla zima. Tak sa mi zdalo, ako by po prvom snehu bezprostredne hneď bola nasledovala prvá fialôčka. Po prvej fialke bezprostredne hneď prvý sneh. Čo obsahuje takýto jediný deň? — Doktor Wilhelm rozprával, že námorníci „Rolanda“ už v Kurhavene boli poverčive postrašení pre niekoľko kňazov. Potom spomenul sen, ktorý mala jeho stará matka v noci pred tým, ako mal ísť na palubu. Jedno z jej dávno umrelých detí, ktoré po pôrode dýchalo vcelku len dvacať štyri hodiny, zjavilo sa jej vo forme dospelého človeka a odrádzalo cestovať na „Rolande“. A keď už raz zablúdili na široké a v námorníckych kruhoch vždy obľúbené bezhraničné pole povery, pokračovalo sa v spomínaní prípadov o profetických snoch, splnených predtúch, zjavení sa umierajúcich, alebo mŕtvych. Pri tejto príležitosti vytiahol Bedrich z náprsnej tašky, ktorú zachránil, posledný list Rasmussema, a prečítal miesto, ktoré znelo: — Ak mi to po veľkom momente bude nejako možné, byť badateľným zo záhrobia, tak pozdejšie počuješ o mne ešte viacej.Kapitán Butor sa spýtal s úsmevom: či sa priateľ zo záhrobia naozaj hlásil? — Stretol som sa vo sne s touto vecou,— riekol Bedrich, — posúďte ju vy, ja neviem. — Celkom proti svojmu zvyku, rozvinul teraz sen, ktorý sa začal s pristaním v mystickom prístave, končil so svetlonosmi a od toho času ho veľmi zaujímal. Pri tom podal personália svojho amerického priateľa Petra Schmidta, o ktorom povedal ešte vždy zachrípnutým a štekajúcim hlasom: poslal mu vraj oproti svoje astrálne telo, pozdraviť ho prostred Atlantiku. Hovoril ofourteen hundred and ninety two, o Kolumbovom korábe „Santa Maria“, ale najmä o stretnutí s Rasmussenom, ktorý mal podobu starého kramára. Opísal podrobne Rasmussenove šaty, podivnú loď vo výklade krámu, aj samotný krám, štebot a šum strnádok. Vyňal svoj zápisník a prečítal slová, ktoré mu tajomný kramár povedal vo sne: — Dňa dvaciateho prvého januára vydýchol som posledný raz o jednej hodine a trinásti minútach. — Či je to pravda, — končil Bedrich, — musím si ešte zistiť. Toľko je isté, že ak tento sen nebol len prázdnou hrou obrazotvornosti, tak sa moja duša dotkla záhrobia a bol som na blížiacu sa pohromu upozornený.Prv ako táto malá rodina „Hamburgu“ odišla od stola, ešte raz si zvlášť vážne, ba slávnostne štrngli.*Na druhý deň ráno prebral sa Bedrich z jedenásťhodinového sna. Doktor Wilhelm, nakoľko to bolo potrebné, prevzal na noc ošetrenie chorých. Do Bedrichovej úzkej kabíny svietilo jasné slnce, cez žaluziové dvere bolo počuť pokojne hovoriace hlasy a prívetivé hrkanie čaší a tanierov. Nepamätal sa na nič, myslel si, že je na rýchlej a poštovej lodi, ale zmenu svojej kabíny nevedel priviesť do súladu s predstavou, ktorú si utvoril o kabíne na „Rolande“. V počudovaní zaklopal konečne na blízke mahagonové žalúzie a v nasledujúcom momente mal nad sebou sviežu, zotavenú tvár doktora Wilhelma. Chorí, riekol doktor, okrem ženy z medzipalubia, mali pokojnú noc. Keď pokračoval v klinickom raporte a po chvíli ho aj zakončil, zbadal, že sa jeho kolega v posteli až teraz začína horko ťažko orientovať. Wilhelm sa smial o uvádzal mu do pamäti niekoľko najnovších skutočností. Bedrich skočil a držal si sluchy. Riekol: — V hlave sa mi rojí smesa všakovakých nemožných vecí.Krátko zatým sedel s doktorom Wilhelmom pri raňajkách, jedol a pil, ale pohromu nespomínali. Ingigerda Hahlströmová sa zobudila, ale potom zasa zaspala. Holič, ošetrovateľ a námorník, menom Flitte, zamkli dvere jej kabíny. Bezruký Artúr Stoss ležal v posteli a pri otvorených dverách, v najlepšej nálade, žartujúc, dal sa kŕmiť svojmu vernému Bulkemu, alebo dal si raňajky podávať „do nôh“. Jeho piskľavému hlasu sa zdalo, že prekonaná bieda je vlastne len reťazou komických situácií. Kľajúc štipľavo, zistil pravdepodobnosť, že nedorazí do New Yorku práve na začiatok svojho predstavenia, čo znamená pre neho stratu najmenej dvesto anglických funtov. K tomu zabohoval poriadne dobrou angličtinou celej hanse, ale najmä „Hamburgu“, naničhodnému haringovému parníku, ktorý urazí najviacej desať uzlov.Štrnásť hodín trvajúce pokojné spanie vzkriesilo k povedomiu aj umelca Jakoba Fleischmanna z Fürthu. V posteli si rozkazoval jedlá, komandoval a stewarda nechal behať sem a ta. Hovoril veľmi hlasno, a bolo počuť jeho opätovné uisťovanie, že strata jeho olejových malieb, kresieb a leptov, ktoré chcel v New Yorku odpredať, je síce nenahraditeľná, ale zato paroplavebná spoločnosť za ne bezpodmienečne ručí.Slúžka Ružena vzala so stola, hoci aj s uplakanými očami, ale zato chtivo a šťastne, kávu, cukor a chlieb a zaniesla to svojej panej do kabíny. Bola to obdivuhodná vec, nakoľko sa mŕtva zasa zotavila. Keď Bedrich po raňajkách navštívil túto paniu, o tom, čo sa s ňou dialo, mala len veľmi nejasný pochop. Vravela, že sa jej snívaly nádherné veci, a keď zbadala, že by sa mala prebrať, pocítila ľútosť.Okolo desiatej hodiny prišiel do kajuty kapitán Butor, opýtal sa pánov, ako spali, stisol obidvom ruku a rozprával, že na veliteľskom moste pozorovali celú noc, či azda nezbadajú ďalších zachránených. Keď je vietor ešte vždy severozápadný, bolo by vraj možné počítať s tým, že sa ešte priblížia kurzu trosky, predpokladajúc, že je ešte nad vodou. — O jednej hodine v noci zbadali sme naozaj plávajúci vrak, — riekol, — ale mohli sme ustáliť, že na ňom nebolo ľudí, bol dávnejšieho pôvodu a vôbec nebol to parník, ale bola to plachtovka. — Azda to bol vrah „Rolanda“, — riekol Wilhelm.Kapitán preto prosil doktora Wilhelma a Bedricha do kartárne, kde na neho už čakalo zachránené mužstvo „Rolanda“. Išlo o to, získať podklad ku zovrubnému námorníckemu raportu, ktorý musel odovzdať agentúre svojej rajdy v New Yorku o prijatí stroskotancov a o ostatných bližších okolnostiach. S perom a ostatným písacím náčiním po ruke prevedený bol istý výsluch, pri čom sa o obrovskej pohrome nevykľulo nič podstatne nového.Plavčík Pander ukázal tužkou popísanú ceduľku, ktorú mu dal kapitán von Kessel, aby ju doručil jeho sestre. Ľudia hľadeli na ňu a na tých niekoľko slov dojatí. Pri tejto príležitosti sa ukázalo, nakoľko trpely pod vlivom strašného deju srdcia a nervy ešte aj otvrdnutých námorníkov. Nielen Pander, ale práve tak aj námorníci pri spomínaní toho alebo oného človeka, tej alebo onej okolnosti, začali hystericky plakať.Po zakončení výsluchu Bedrich cítil silnú potrebu byť o samote. Podivná vec: ešte včera večer bol by sa vedel smiať, ale dnes mal pocit, že vážnosť jeho bytosti premenila sa na kov, a obtiahla jeho bytosť nie ako železná maska, nie ako olovený obal, ale ako ťažký kovový sarkofág.Bedrich cítil, že udalosť mu zanechala tmavé dedictvo. Bol to černostiahnutý kotúč mraku, ktorý výhražne vajatajúc blúdil v priestore jeho duše. Bedrich musel vždy so silným napätím vôle premôcť zachvenie, keď niečo, podobné blesku, vyšľahlo z tohoto mraku a celý prekonaný úžas, ožiarila ako niečo ešte prítomné.Prečo mu tie sily ten súdny deň neukázaly ako videnie, ale daly mu ho videť naozaj a boly natoľko strannícke, že s niekoľkými dovolily mu uniknúť záhube? Či bol on, malý mravček, ktorý bol schopný poňať taký desný úžas, naozaj natoľko dôležitý, že ho zvlášť viedly, majúc s ním vyšší úmysel v dobrom a či zlom? Previnil sa? Zaslúžil si trest? Ale jednako táto udalosť davovej vraždy bola pridesná, priobrovská! bolo smiešne pripisovať jej niečo ako pedagogický úmysel ohľadom na malicherné ľudské jestvovanie. Jednako Bedrich cítil aj to, že vo veľkej všeobecnosti tejto udalosti — všetko osobné bolo temer zatisnuté. Nie! pri tomto deji, okrem hrozitánsky postihnutého človeka, pôsobily len slepo ničiace, hluché a nemé sily.Ale Bedrich jednako len pozrel do očí odvekej tragiky ľudského pokolenia, do očí neblúdiacej krutosti síl a do očí smrti. Hoci aj bez zvláštneho, vyššieho spojenia a určenia, jednako len získal poznanie, ktoré v jeho bytosti skamenelo na tvrdosť najtvrdšieho brala. V čom spočíval smysel takého počinu, keď ho nariadila večná dobrota, a v čom spočívala jej všemohúcnosť, keď ho nemohla prekaziť?*Ako pomaly ubúdalo času na „Rolande“, tak zasa na „Hamburgu“ prekvapujúce chytro obehla rafička na ukazovači času dva razy dvacať štyri hodiny. Zatiaľ obidve dámy ostaly v posteli, hoci aj počasie bolo svieže a jednomerné a umožňovalo pobyt na palube. Následky pohromy javily sa pri pani Lieblingovej v periódach silného vzrušenia a prudkého klopania srdca, sprevádzaného stavmi úzkosti, pri Ingigerde Hahlströmovej v zdravom mame sna, ktorý upotrebovanie morfia, na čo zvykla pani Lieblingová, robil zbytočným. Obidve zachránené dámy boly bez horúčosti. Naopak pri námorníkoch s omrznutými nohami dostavila sa horúčosť; lekárom sa tiež nepodarilo vysokú telesnú temperatúru pri ženskej z medzipalubia značnejšie stlačiť pod štyricať stupňov.Pri každej návšteve úbohej stroskotankyne, Bedrich cítil sa vždy pokúšaným znemožniť navždy jej prebudenie. Jej horúčkové fantázie v prvých hodinách zalievaly sa s utonutím lode, s mužom, sestrou a deťmi. Napokon, zdalo sa, že sa premenila na dieťa a že v rodičovskom dome prežíva dni mladosti: lastovičie hniezda, kravička, koza, lúka s pohrabaným senom, ktoré nemalo zmoknúť, boly v nej dôležitými vecami.Artúr Stoss, transportovaný svojím verným Bulkom a maliar Fleischmann v najlepšej nálade behali už po palube, alebo ležali na palubových sedadlách, ktoré aj tuná boly po ruke. Kalika-artista, ktorého lekári tiež museli pre nejaké maličkosti obliepať náplasťou a masírovať, kričal na nich škrekľavým hlasom: — Veď to ja vždy vravím, že zlá zelina nevyhynie. Pánovia, dobre vyrobenú kožu nenapadne ani morská voda. Som práve tak otužilý, ako každý mravec, ktorý „môže pod vodou žiť osem dní bez toho, že by zahynul“.Ella Lieblingová, vďaka neúnavnej starostlivosti Ruženky, vybŕdla z nebezpečenstva so silnou nádchou. Usušili jej šatočky a malé dievčatko koketne a strojne behalo pod dozorom všetkých po všetkých kútoch „Hamburga“. Bolo jej dovolené podľa ľúbosti vyštverať sa na veliteľský most ku kapitánovi Butorovi, so strojníkom sostúpiť do strojárne, ba až do jasku hrubej šraubovej osi. Bola miláčkom každého. Prirodzene, že temer každý človek vedel dobre o životnom položení a o spôsobe života jej pani mamičky.Bol to sviatok celej malej lodnej rodiny, keď Ingigerdu, po dlhom odpočívaní na lôžku, zakrútenú do Bedrichovho zachráneného plášťa, vyniesli na palubu. Sladké, plavovlasé stvorenie, ktoré stratilo svojho otca, všetci mužskí obdivovali s mužným súcitom. Chrabrý plavčík Pander stal sa jej tieňom. Z kielskej debničky urobil jej stolček a kým sedela na palube a rozprávala sa s Bedrichom, stál obďaleč, ale dosť blízko, môcť plniť jej rozkazy. Aj matróz a ranhojič Flitte, obskakoval so zvláštnou horlivosťou a nebol by za nič zameškal drobné potrebnosti ošetrenia.Najčastejšie bolo počuť povolávanie na Flitta. Malý, zavalitý človek z pohraničia, ktorého sklon ku dobrodružstvu z holiča a ranhojiča urobil námorníkom, prostred svojej lodnej rodiny neočakávane prežil triumf svojej osobnosti. Tu volala na neho pani Lieblingová, tam Ingigerda, zas námorník s omrznutými nohami, čoskoro Fleischmann i Stoss, ba ešte i Bulke a Ružena, ktorá cez deň pracovala niekoľko hodín v úzkej kuchyni starého a prehnaného lodného kuchára. Prirodzene aj lekári mali stále robotu s Flittom a rozumelo sa to samo sebou, že aj v očiach svojho zbožňovaného kapitána, ktorého pri obyčajnom behu vecí holieval, zmenil sa na človeka celkom iného významu.Nebolo možné tajiť, že neočakávaný príchod malej tlupy podivných cestujúcich prostred oceána u kapitána a posádky malej nákladnej lode vyvolal vzrušenie. Lekári museli si dať vždy znova rozprávať od kapitána, od bootsmana, od prvého kormidelníka, od lodného kuchára, od saského strojníka Wendlera, históriu ich vzhliadnutia a zachránenia, ako nejakú cudziu udalosť. Podľa vzrušenia, s ktorým to robili, mohli posúdiť, akú neslýchanú udalosť v tom videli aj títo morskí medvedi. Ani jeden z nich, hoci ako dlho bol na mori, ešte nikdy nevylovil takúto korisť.*Ingigerda ležala vystretá na svojej pohodlnej palubovej stolici, a Bedrich sa uvelebil oproti nej na poľnú stoličku. Kolega Wilhelm a pod jeho vplyvom všetci, ktorí boli sjednotení na „Hamburgu“, hľadeli na Bedricha ako na romantického záchrancu a ctiteľa malej tanečnice. Každý si bol s úctou a záujmom povedomý toho, že je svedkom vývinu zrovna nebom sankcionovaného románu. Ingigerda ľnula k Bedrichovi s nemou povoľnosťou, ako by bola poslušnou sverenicou a on jej prirodzeným poručníkom.Počasie bolo svieže a pri miernom vlnobití sa celkom vyjasnilo. Odrazu, po dlhšom mlčaní, ktoré jej Bedrich nanútil, opýtala sa ho Ingigerda: — Či sme sa na „Rolande“ stretli naozaj len náhodou? — Bedrich dal vyhýbavú odpoveď: — Niet náhody, alebo všetko je len náhoda, Ingigerd! — S tým však ona nebola spokojná. Neustúpila, kým si nebola na čistom s príčinami a pohnútkami, ktoré Bedricha ešte pred Southamptonom priviedly na loď „Roland“. Potom riekla: — Tak tedy málo chybelo, že by ste boli zrovna pre mňa zahynuli. Preto ste sa stali teraz mojím záchrancom. — S takýmto krátkym preťahovaním rozhovoru páska sa medzi nimi mocnejšie zauzlila.Okrem Bedricha a Ingigerdy povedomie prinavráteného jestvovania pri zachránených aj zovňajškom nadobudlo prekypujúcich foriem. Ani nie oveľa viacej ako dva razy dvacať štyri hodiny ležalo medzi prítomnosťou a utonutím lode a najjasavejšia a najnenútenejšia veselosť zavládla mnohostranne práve medzi tými istými ľuďmi, ktorí všetci prežili brutálne hrôzy tohoto príbehu. Artúr Stoss v svojom celom živote nemal také vďačné obecenstvo, ako teraz kapitána, prvého kormidelníka, bootsmana, hlavného strojníka Wendlera, lodného kuchára, maliara Fleischmanna, doktora Wilhelma, ba ešte aj pani Lieblingovú, ktorých privádzal do smiechu.Maliar Fleischmann robil to isté nedobrovoľne a nepovedome, čo artista nastolil z dobrej vôle a úmyselne: veď nemohlo byť zábavnejšej veci, ako keď černovlasý mužský, ktorý si zachránil morskou vodou presiaknutú aksamitovú čiernu kazajku a práve také nohavice, pri svojich malebných teoriách o svojom zahynulom poklade obrazov, začal o tomto predmete rozumovať. Stoss si znova a znova urobil ten žart, že uzlovitého pragenia pohol ku opisovaniu svojich malieb, ktorých strata, podľa Fleischmannovho náhľadu, pri celej pohrome „Rolanda“, bola tá najťažšia. Alebo doktor Wilhelm, v neprítomnosti Ingigerdy, začal rozhovor o bližších okolnostiach jeho zachránenia. Tieto totiž v hlave maliara nadobúdaly také spôsoby, ktoré ho v najvyššej miere glorifikovaly, kým na všetky prevažne úbohé medzipríbehy, ktoré zažil, celkom zabúdal.Všeobecne známou bola na lodi, hoci ako výška kurzu niektorého štátneho, alebo priemyselného papieru, posledná suma, ktorou Fleischmann ocenil svoju stratu obrazov a svoje nároky proti paroplavebnej spoločnosti. Za dva, a pol dňa z tri tisíc mariek vyskočila najmenej na dvacať päť tisíc mariek. A predbežne nebolo možné predvídať, asi akú výšku bude môcť ešte dosiahnuť.Fleischmann si vedel na „Hamburgu“ zaopatriť tužku a konceptný papier a od toho času bol neúnavne zaujatý, na lodi každého karikovať. Tak sa stalo, že teraz, keď Bedrich a Ingigerda nepotrebovali iného človeka, bol neraz neželaným tretím. Bedrich bol preto namrzený. — Čudujem sa, — riekol mu raz nie práve milo, — že vás po takej vážnej udalosti vidím zasa byť schopným takých žartov. — Silný charakter! — vetil lakonicky Fleischmann. — Nemyslíte si, — pokračoval Bedrich, — že vaše ustavičné pohľady by mohly v slečne Ingigerde budiť nepríjemné pocity? — Nie, — riekol Fleischmann, — to si nemyslím! — Ale Ingigerda mu priskočila na pomoc a tým zväčšila Bedrichovu nevoľu.Pani Lieblingovej ešte vždy neoznámili smrť malého Siegfrieda. Teraz skrslo v nej podozrenie, lebo jej vždy priviedli len malú Ellu. Keď prosila Flitteho a Ruženu, aby jej priviedli Siegfrieda, títo vrátili sa bez neho a napokon, rozčúlenou a úzkostlivou paňou nechali si vylákať osvedčenie, že chlapec ochorel. — Čo je chudáčikovi, môjmu sladkému Siegfriedovi? — volala na Bedricha, keď prišiel do jej kabíny. Ihneď potom, pritlačiac si ruky na obidve oči, padla nazad na vankúše a riekla: — Óh, Bože, óh, Bože, to nie je preca možné! — A potom, nečakajúc na Bedrichovu odpoveď, ticho a úprimne plakala.*Nasledujúceho dňa, cez poludnie, vyviedol ju doktor Wilhelm a Bedrich na palubu. Na všetkých, s ktorými sa nevidela od toho času, keď ju ako mŕtvolu z bárky vyniesli na palubu, zjav oživenej panej pôsobil dojmom hrôzy. Námorníci pozerali na ňu placho a kým sa všetci vynasnažovali vyčítať z očí Ingigerdy Hahlströmovej jej želania, stránili sa pani Lieblingovej, ako by ešte vždy pochybovali, či je pred nimi naozaj prirodzený človek. Keď už raz more, keď už raz hrob vydal svojich mŕtvych, prečo by nemal zo svojej márnice vystúpiť aj malý Siegfried?Keď peknú, bezkrvnú dámu, zabalenú do kapitánovho plášťa a vlnených pokrovcov, umiestili v pohodlnej polohe, dlho a nemo hľadela do diaľky pokojného mora. Potom riekla odrazu Bedrichovi, ktorého spoločnosť si želala: — Podivná vec, cítim sa tak, ako by som bola mala hrozný sen! Ale práve len sen, a to je pri tom podivné! A akokoľvek sa namáham, nemôžem sa presvedčiť, ak len nemyslím na Siegfrieda, že ten sen odzrkadľuje niečo naozaj zažité.— Neslobodno hĺbať, — riekol Bedrich.— Iste, — pokračovala, nepozrúc na neho, — iste, nekonala som vždy správne. Myslím na trest! Ale, ak som si zaslúžila trestanie, tak si ho nezaslúžil Siegfried. A prečo ma prepustili? — Mlčala a zmienila sa o jednom-druhom z minulosti: boje s mužom, ku ktorému ju priputnali obvyklým spôsobom a ktorý ju najprv oklamal. Povedala, že má umeleckú povahu a starý Rubinstein, ktorému hrala ako jedenásťročná, predpovedal jej vraj veľkú budúcnosť. Končila: Kuchyni a výchove detí sa nerozumiem. Vždy som bola hrozne nervózna, ale jednako len budem mať rada svoje deti. A či by som ich bola ináč vytrucovala od svojho rozvedeného muža?Bedrich robil potešujúce poznámky, z ktorých sa zavše vynorilo aj niečo menej povrchne myslené: tak, čo riekol o umieraní a vzkriesení a o veľkom smierení, ktoré zahrňuje každý druh smrti, ba ešte aj jednoduchý sen. — Milostivá pani, keby ste boli mužským, odporúčal by som vám Goetha. Povedal by som, čítajte čím častejšie začiatok druhej čiastky „Fausta“:Veľkodušnosť malých elfov chvátaj ta, kde pomôcť vieš.Alebo:Len stíšte v srdci dravé muky dnes, výčitiek zničte rozžhavené šípy, odstráňte z vnútra zažitý už des.A podobne. Pri všetkom tom, čo sme prežili, nemáte pocitu smierenia, očistenia? — Zdá sa mi, — riekla vzkriesená pani, — ako by môj predošlý život ležal v nekonečnej diaľke. Od tej udalosti pred mojou minulosťou leží neprekročiteľná reťaz vrchov! — Končila: — Choďte, doktor, nudíte sa! Nemrhajte pri mne nadarmo svoj drahocenný čas.Ale Bedrich sa vlastne radšej zabával s pani Lieblingovou, ako s Ingigerdou. Keď sa nudil, tak sa to skôr stalo pri malej tanečnici, ako tuná. — Óh, prosím, — riekol preto, — len nijaké starosti.— Moja matka mi vravela, — pokračovala pani Lieblingová, — že je to nesprávne, brať deti za more. Keby som ju bola počúvla, Siegfried by ešte žil. Bude mi môcť právom robiť výčitky. A napokon po tomto hroznom prípade, ako sa mám postaviť pred Siegfriedovho otca. Aj on robil, čo mohol, pomocou listov, priateľov, advokátov, zadržať deti.*Na „Hamburgu“, odhliadnuc od drobných nedorozumení medzi Ingigerdou a Bedrichom, pri rovnomernom peknom počasí, panovala dobrá a živá nálada. Miesto hrôzy ležalo už vo vzdialenosti šesťsto, sedemsto, osemsto míľ v oceáne a každou minútou snášaní boli vždy hlbšie do darovaného života. V priestore lode umiestnený náklad južného ovocia poskytoval príležitosť, môcť panie ním zaopatriť čím hojnejšie. Pre obveselenie Ingigerdy páni často sa hrávali s veľkými pomarančmi na loptu. More Atlantického oceána zdalo sa byť okolo „Hamburgu“ celkom iné, ako to, ktoré pohltilo „Rolanda“. Podkladalo sa lodi ako druhé rozvlnené nebo, a len ju príjemne kolísalo. Aj malá nad vodnou čiarou na čierno a pod ňou na červeno natretá obchodná, neozdobená loď v svojom chode mala tiež niečo majestátneho. Porovnaná s ohromným dielom techniky, ktoré tvoril „Roland“, podobala sa starému, pohodlnému poštovému koču, ktorý spoľahlive a húrne urazil svojich desať uzlov za hodinu. Kapitán Butor tvrdil celkom vážne, že mu stroskotanci priniesli šťastie. Od chvíľky ich objavenia starý oceán skrotnul a stíchol ako osemdesiatročný anglický farár. — Áno, — riekol Stoss, — ale ten starý, anglický farár predtým, do čerta, zožral niekoľko hekatomb ľudského mäsa. Netreba byť dôverčivým! Keď to stroví, bude mať ešte lepší apetít.Ale cesta zato, hoci mali jedného mŕtveho a ťažko chorú paniu na palube, už do konca nestratila nič na slávnostnosti. Veliteľský most bol slobodným priestorom a kým len slnce svietilo, bolo tam väčšinou videť pána Wendlera šach hrať s Ingigerdou, alebo prizerať sa, ako Bedrich vyhrával partiu za partiou proti hlavnému strojníkovi. Celé mužstvo spolu aj s kapitánom bolo toho náhľadu, že s korisťou, ktorú ulovilo na šírom mori, môžu byť najvýš spokojní. Keby svoje vysoké pocity, ktoré vládly v srdciach na chrabrej nákladnej lodi „Hamburg“, boli premenili na papršleky, parník by bola vo dne obkľučovala zvláštna slávožiara.Robili stávky na čísla krátko predtým, ako sa kutter s číslom dvacať päť na plachte odrazu vynoril v bezprostrednej blízkosti. Artúr Stoss, ktorý vyhral, temer sa zadusiac od smiechu, kázal Bulkemu shrabnúť značnejšiu sumičku. Úzke spojenie so spolucestujúcimi robilo Bedricha vnútorne nepokojným. On ešte, ako ostatní, nezískal svoj starý pomer ku životu. Opanovala ho istá duševná hluchota. Vnímanie minulosti, vnímanie budúcnosti, áno, i jeho náruživosť pre Ingigerdu mu akosi ušly. Zdalo sa mu, ako by hodina hrôzy bola pretrhla všetky vlákna, ktoré ho pojily k udalostiam, ľuďom a veciam jeho doterajšieho života. Koľko ráz pozrel na Ingigerdu, vždy cítil tupú zodpovednosť. V týchto dňoch sa mu temer zdalo, že prevažne vážna a mäkko naladená deva, čaká na prejav jeho náklonnosti. Raz povedala: — Vy všetci hľadáte len svoju zábavu, ale nik nechce odo mňa nič vážneho. — Bedrich nerozumel samému sebe. Hahlström bol tam, Achleitner musel trpeť za svoju psovskú lásku, a dievča, v istom smysle preniknuté a otrasené, bolo, ako mal teraz Bedrich príčinu veriť, voskom v jeho rukách. Často sa stretol s jej zrakom, ktorý ho dlho, vážne, dumavo pozoroval. Vtedy si Bedrich predchodil dosť žalostným, lebo musel si priznať, že on, ktorý ju predtým chcel zahrnúť celým bohatstvom náruživo milujúcej duše, stál pred ňou s prázdnymi rukami. Mal hovoriť, vytiahnuť stav, za ktorým maly sa zdvihnúť prúdy jeho náruživej duše, a on v hlbokom zahanbení ostal nemý, lebo vedel, že predbežne všetka voda vsiakla, a všetky pramene vyschly.*Bolo to šiesteho februára okolo deviatej hodiny, keď kapitán Butor ďalekohľadom ponad Ellu Lieblingovú, ktorá sedela na pléde a veselo hompáľala štíhlymi nôžkami, zbadal pevninu. Bola to otriasajúca chvíľa, keď sa o tom dozvedeli cestujúci. Steward, ktorý túto zvesť zavolal do Bedrichovej kabíny a v nasledujúcej chvíľke zasa zmizol, netušil ako jeho krátky výkrik: — Zem! — pôsobil na cudzinca. Bedrich zavrel kabínu a bol ochvievaný mocným, nehlasným vzlykaním. Jeho srdcom prenikala myšlienka: — Taký je život! Či nepreniklo len nedávno v tmavej, bezútešnej noci do mojej kabíny slovo „Nebezpečenstvo!“ ako do cely úbohého hriešnika? A teraz surmita do hromového otrasu, čo ešte celkom nestíchol. Nariekal a keď sa vyplakal, Bedrich pocítil chvenie, ako by sa zasa víťazoslávne vracal nazpäť život. Zachvátil ho mámor, ako by sa z diaľky blížila obrovská armáda so zvučnou hudbou; armáda bratov, pri ktorých sa zasa cítil ako doma, v bezpečnosti. Ešte nikdy tak nehľadel na život! Ešte nikdy k nemu tak neprúdil. Človek musí byť vrhnutý naozaj hlboko do víru a tmy, aby si upovedomil, že ani na jednom nebi niet tak utešeného slnca, ako je naše.Aj ostatní cestujúci a zachránení, každý svojím spôsobom, boli rozrušení výkrikom „Zem!“ V blízkej kabíne bolo počuť volať pani Lieblingovú na Ruženu a Flitta. — Per bacco, môj starý mamľas, — riekol Stoss svojmu vernému Bulkemu, — per bacco, teda preca len raz budeme pod papučami cítiť pevninu. — Doktor Wilhelm nazrel ku Bedrichovi: — Gratulor, kolega von Kammacher, — riekol. — Už videť Kolumbovu zem. Máme tú výhodu, že nemusíme baliť do kufrov. — Zpoza doktora Wilhelma nazrel dnuká tučný hlavný strojník Wendler. Bol trošku komický. Riekol: — Doktor, musíte hneď na palubu. Vaša sverenica sa ide utopiť v slzách. — Prirodzene bola reč o Ingigerde. Keď Bedrich prišiel k nej, plakala, a jeho útechy boly bez účinku. Posiaľ ju ešte nikdy nevidel plakať. Jej stav, čo sa veľmi podobal tomu, ktorý on len ťažko premohol, budil v ňom súcit a sympatiu. Ale aj teraz jeho súcit a sympatia ostávaly viacej otcovskými pocitmi. Odrazu riekla: — Ja nie som príčinou toho, že môj otec zahynul! ani za Achleitnera nie som zodpovedná, odhovárala som ho po dobrom i po zlom, aby necestoval.Bedrich hladkal Ingigerdu.*Beh „Hamburgu“ vždy väčšmi nechával za sebou mohutnú oceánsku samotu. Nebolo videť už len tu a tam nejakú loď, ktorá sa snažila do prístavu, ba vodná plocha bola oživená veľkým množstvom prichádzajúcich a odchádzajúcich parníkov a plachtoviek, zvestujúcich blízkosť veľkého prístavu. Už bolo videť maják Sandy-Hooku. Hoci aj Ingigerda a Bedrich vnútorné kolísanie svojich otrasených duší nemohli utíšiť, jednako ich len priťahoval premenlivý obraz vplávania do prístavu. Údiv nasledoval za údivom, a temer so sekundy na sekundu opanovala ich nová forma vzrušenia.S hlaholiacou hudbou pomaly tiahol povedľa parník White-Staru. Práve započal cestu, ktorú „Hamburg“ už temer dokončil. Na palubách majestátnej lode hmýrili sa cestujúci ako mravci. Zdali sa byť veselo a slávnostne naladení. Mohli o tom teraz niečo vedeť, čo ich v budúcnosti očakáva? A keď tak hľadeli na malý „Hamburg“ s niekoľkými cestujúcimi na palube, nemali ani len najmenšieho tušenia o veľkosti a hrôze príbehu, z ktorého sa vyslobodili, ako jediní svedkovia, títo niekoľkí ľudia.Vzrušenie a pohnutie nervov, sťa by ohňom a slzami, ktoré nebolo možné utíšiť pri vplávaní popri Sandy-Hooku, cez Lower-Bay k prístavišťu, bolo súčasne odobierkou od domoviny a nebezpečenství mora a zvítaním! Vítaním pevniny a zábezpeky ľudskej civilizácie. To bolo to materské lono, z ktorého ľudia pošli a v ktorom až do času duchovnej životnej zrelosti vzrastali. Tak zažívali nejaký návrat, ale s tým podivným bočným pocitom, ako by prichodili na cudziu planétu. Tu vonku v mori a nad morom spriadala sa hrôza samoty, v ktorej človek, čo všetko vidí, bol neznámym, nevideným, Bohom a svetom opusteným tvorom. V týchto medzidržavách je to vražedlnosť, na ktorú človek v svojom rozohriatom, hmýrivom a trúcom sa mraveništi zabudnúť musí, ak chce byť šťastným: človek, ten hmyzu podobný tvor, ktorého ústroj smyslov a duch uspôsobujú pochopiť len svoju nesmiernu opustenosť vo vesmíre.Plachtovky sa križovaly, parníky túkaly. Kŕdle čajek chytaly ryby, alebo tu i tam vrhaly sa cez svieže a pohnuté povetrie. Pri Norton-Pointe blížil sa veľký, atlantický, Hamburg-Amerika-Linii patriaci parník. Túto obrovskú stavbu, ako by bola napred posunovala pokojne a bezpečne nejaká tajomná sila. Jasne bolo počuť zvuk gongu, volajúceho cestujúcich s palubovej promenády ku stolovaniu.— Teraz, — riekol Bedrich, vynímajúc z vrecka hodinky, — sú v Európe tri štvrti na šiestu a panuje tam ešte nočná tma.Kapitán Butor vymenil so stanicou karantény vlajkové signály, „Hamburg“ zastal a na palube sa zjavila zdravotná komisia. Po dlhšom vyjednávaní a po udelení podrobnej informácie lekármi, s paluby sniesli chorú ženskú, a s dovolením pani Lieblingovej, mŕtvolu malého Siegfrieda. Bedrich sa staral o to, aby pani Lieblingová ostala v kabíne, čím sa vyhlo pribolestnému výjavu. Potom išiel chrabrý „Hamburg“ plnou parou cez Nerrows do báječného Upper-Bay.Socha slobody, dar francúzskeho národa, cestujúci ešte vždy hľadajú ďalekohľadom prv, ako sa vynorí pred ľudským zrakom. Aj Bedrich sa jej koril v myšlienkach, keď ju videl vyčnievať z vody na hviezdnatom podstavci. Nezdala sa byť práve obrovskou, ale jednako dala mu pekný zvuk, viacej zvuk budúcnosti, ako prítomnosti, zvuk, ktorý sa dotkol jeho srdca, ba v podivnej nálade, v akej práve bol, rozvlnil aj jeho hruď. Sloboda! hoci bolo toto slovo aj zneužité, jednako len nestratilo nič so svojho kúzla a so svojej budúcnosti.*A odrazu sa zdalo Bedrichovi, že sa svet zošalel. Užší, babylonskými mrakodrapmi obklopený prístav s nesčíselnými, vtedy ešte v najvyššom stupni grotesknými, obrovsky vežatými vaporetami, sa blížil, skytajúc pohľad, ktorého nesmierna fantastičnosť bola by azda smiešnou, keby nebola naozaj gigantickou. V tomto krátere života vyje, huláka, mravčí, mumle, hrmí, šumí, syčí a čmýri sa civilizácia. Tu je termitská osada, jej činnosť je prekvapujúca, mätúca a omamujúca. Zdalo sa byť nepochopiteľným, že v tomto neutíšiteľnom, hrmotnom chaose, mohla minúť čo len jedna minúta bez srážky, prevalenia, bez vraždy a zabitia. Ako bolo možné pokojne sledovať svoje ciele, a ísť so zdarom za svojimi obchodmi, v tomto vresku, mlátení, udieraní na kovové platne a v ostatnom šialenom virvare?V týchto posledných chvíľach spolubytia nedobrovoľní cestujúci „Hamburgu“ stali sa jedným srdcom a jednou dušou. Bedrich pri lodnej katastrofe nestratil svoju hotovizeň a Ingigerdu Hahlströmovú pohol, neodmietať v prvých dňoch pobytu na pevnine jeho služby. Všetci sa dohovorili, že v New Yorku nestratia jeden druhého so zreteľa. Je prirodzené, že lúčenie s mnohými želaniami a naozajstným dojatím trvalo v živom prúde dlhšie ako hodinu pred zakotvením „Hamburgu“.Dityrambický hluk veľkého mesta, s miliónmi pracujúcich ľudí, pôsobil dojmom, ktorý obnovoval a pretváral. Bol to sťa by vír života, do ktorého bolo treba neodolateľne ísť. On netrpel nijakého hĺbania a nijakého ponorenia sa do minulosti. V ňom všetko volalo a tislo sa napred. Tu bola prítomnosť, nič iné ako prítomnosť. Zdalo sa, že Artúr Stoss s jednou nohou už stojí na javisku Webstera a Forstera. Mnoho sa hovorilo o vystúpení Ingigerdy Hahlströmovej. Ona a Stoss boli angažovaní od toho istého dňa, a táto lehota už bola prekročená. Ingigerda vravela, že nemôže tancovať s neistotou o zmiznutí svojho otca v hrudi. Artúr Stoss zasa tvrdil, že keby sa mu podarilo prísť na čas, svoje číslo na javisku odbavil by ešte dnes večer. — Už som, — riekol, — za dva večery stratil za každé predstavenie okrúhlych päťsto dolárov. Ináč: musím pracovať! Musím medzi ľudí! — A chtiac poučiť Ingigerdu k jej prospechu, uvádzal príklady ľudí, ktorí sa ani v najťažších chvíľach svojho života nedali hatiť v plnení svojho povolania: nejaký učenec vraj mal prednášku, hoci jeho žena umierala. Jeden bajazzo, ktorému ušla žena, jednako vystúpil robiť žarty, hoci mu aj krvácalo srdce. — To je naše povolanie, — riekol Stoss. — A nielen, že je to naše povolanie, ale povolanie každého, či už s chuťou, alebo bez chuti, s bolesťou, alebo šťastím v srdci, konať svoju povinnosť. Každý človek je tragikomický gaukliar, hoci aj nie je ním azda tak, ako sme my. Ja v tom vidím triumf, — pokračoval, — po tom, čo som prekonal, dnes večer pred zrakmi za senzáciou dychtiacich divákov, bez zachvenia z esa vystreliť srdce. — A artista sa, čím ďalej, tým väčšmi, ale nie nesympaticky a nie bez ducha, živo rozhovoril. — Ak neviete, páni moji, nič lepšie robiť, — obrátil sa na obidvoch lekárov, — tak príďte potom dnes večer do varieté Webstera a Forstera videť ma robiť skoky. Robota! Robota! — Jeho slová platili potom Ingigerde. — Želám si toho veľmi, aby ste sa rozhodli! Práca je liekom! Práca je všetko! Smútiť nad tým, čo sa stalo, to nič nepomáha. A okrem toho, — riekol odrazu vážne, — nezabúdajte, že naše akcie nateraz vystúpili do šialenej výšky. Artisti nesmú také niečo prepásť. Uvidíte, ako nás budú obliehať reportéri hneď, keď vystúpime na breh.— Ako? — opýtal sa Bedrich. A Stoss pokračoval: — Myslíte, že nás so stanice karanténi dávno nesignalizovali do New Yorku so všetkými podrobnosťami pohromy „Rolanda?“ Hľaďteže na tento obrovský mrakodrap, ten s tou sklenou kupolou a p.: to je „Sun“, „World“, „Newyorkské štátne noviny“. Tam nás teraz tlačia na rotačke a roznášajú široko-ďaleko v miliónových exemplároch. V najbližších štyroch-piatich dňoch nebude v New Yorku takého chýrneho mužského, alebo ženskej, ktorá by sa mohla merať so zachránencami „Rolanda“.Pri takýchto a podobných rečiach „Hamburg“ napokon zakotvil a lúčenie začalo byť teraz už celkom vážnym. A bolo naozaj veľmi podivné pozorovať, aké pohnutie zachvátilo týchto v základe si jednako len cudzích ľudí. Pani Lieblingová plakala a Bedrich, ba i doktor Wilhelm, museli od nej prijať poľúbky vďačnosti. Ružena bozkala Bulkeho a potom znova a znova celovala ruku doktora Wilhelma a Bedricha, pri čom naozaj nariekala. Samo sebou sa rozumie, že aj dámy si navzájom prejavovaly nežnosť. Námorník a ošetrovateľ Flitte bol chválený, kapitána Butora a strojníka Wendlera, ako vôbec celú posádku „Hamburgu“ zvelebovali, ako zmužilých ľudí a záchrancov. Námorníkov „Rolanda“ lekári a Stoss titulovali „našimi hrdinami“! Dohovorili sa, že sa všetci sídu a kapitán Butor a strojník Wendler, ba i hrmotný maliar Fleischmann boli doktorom Wilhelmom pozvaní do Hofmannovho baru, odkiaľ potom mali ísť na potulky.Úbohý maliar Fleischmann pri pohľade na toto zúrivé mesto bol trochu zmätený a zamlklý. Nerozumel anglicky, mal malú hotovizeň; kapitál, ktorý mal v obrazoch, stratil. Hľadel sa najslušnejším spôsobom zakvačiť do svojich druhov v nešťastí. Radili sa, ešte aj bezruký Stoss dával dobré pokyny a prejavoval záujem o umelca. — Ak by ste pri agentúre mali nejaké ťažkosti, — riekol, — tak vás uvediem u svojho priateľa, u šéfa „Newyorkských štátnych novín“.*O niekoľko chvíľ neskôr s pocitom istého závratu Bedrich cítil pevný kamenný základ pobrežia pod nohami. Ingigerda visela na jeho rameni; znely„Cheers“, privolávali im„Hooray“a obklopovala ich hulákajúca, kričiaca, ba zúriaca masa ľudí. Odrazu sa vytasil malý Japonec, ktorý niekoľko ráz rázne opakoval slová:How do you do, pán doktor? Poznáte ma? — V náhlosti ani sám nevedel, kto je, kým mu prenikavé „nech žije“ zblízka hrmelo do uší, a so všetkých strán mu potriasali rukami. Za ním sa oháňaly priateľské pästi, vznášajúc sa nad ním a tesne pred jeho nosom. — Nepoznáte ma, pán doktor? — opakoval s úškrnom Japonec. — Áno, ale hrom do toho, — zvolal teraz Bedrich, — veď ste vy Willy Snyders, môj starý žiak!? Willy! Ako ste sa sem dostali? — Bedrich študoval vo Vratislave, a keďže nebol bohatý, polepšoval si rodičovský príspevok dávaním dobre platených privátnych hodín, ktoré tamojší priemyselník žičil svojmu dešperátnemu synovi. Bedrich v tomto kvietku našiel práve tak zaujímavého, ako i statočného huncúta, ktorý mu bol skoro dušou a telom oddaný. Vo veselom Japoncovi poznal teraz tohoto huncúta, ktorý vyrástol na mladého človeka.— Ako som sa sem dostal? Pán doktor, to vám vysvetlím neskoršie, — riekol Willy Snyders, ktorému sa od radosti shliadnutia rozšírily nosové nozdry. — Teraz by som sa vás len to chcel opýtať, či máte byt, a či vás mám bočnými cestami previesť do Cooperu, aby ste sa oslobodili od tejto prekliatej reportérskej čeliadky. A či sa vari chcete dať interviewovať? — Za nič na svete, Willy, — vetil Bedrich. — Potom vás musím prosiť, ostaňte mi v pätách. Na každý prípad zabezpečil som fiaker a hneď pojacháme ku svojim ľuďom! — Bedrich predstavil Ingigerdu a potom pokračoval: — Mám povinnosti! Najprv musím túto ctenú dámu umiestiť v bezpečnosti dobrého hotela. A ináč ani potom ju nemôžem nechať samotnú. — Willy Snyders pochopil vec hneď. To však nezmenilo nič na jeho návrhu, obnovil ho teraz ešte naliehavejšie. — Totiž, — riekol, — mladá dáma v našom súkromnom dome bude oveľa príjemnejšie a bezpečnejšie ubytovaná. Je tu jediná otázka, či snesie taliansku kuchyňu. — Milý Willy, — vetil Bedrich, ktorý zpozoroval Ingigerdinu ochotu, — vo vašommaccaroninevidím nijakých ťažkostí, chcem, ako ste sa mi vy dali pred rokmi viesť, aby som sa tento raz k vôli premene aj ja mohol sveriť vášmu osvedčenému vedeniu. — All-right! tak napred! — riekol Willy, a bolo na ňom videť radosť, že sa mu podarilo urobiť taký dobrý lov. Ešte videli, ako prednášal Stoss kruhu reportérov s pohybmi úst jedného zuboloma, a práve sa chceli útekom predrať cez zástup ku koču, keď akýsi zadychčaný pán postavil sa pred Ingigerdu Hahlströmovú so slovami: — Odpusťte, všakver mám česť… Som poslaný Websterom a Forsterom, riekol celkom spotený, hoci bolo veterné počasie, starší pán, utierajúc ručníčkom pot z vnútra klobúka. — Som poverený, som poverený! Slovom som tuná s kočom! Mám tu koč… — Zamĺkol, priveľmi ustatý a chystal sa vraveť znova.Bedrich riekol: — Dáma dnes nemôže vystúpiť! — Oh, ako by nie, veď dáma je vo veľmi znamenitej kondícii, pane! — Dovoľte! — Bedrich chcel byť už hrubým. Agent od Webstera a Forstera postavil si klobúk na lysinu: — To by bola neslýchaná chyba, ktorú by nebolo možno napraviť, veľká chyba, keby dáma nechcela vystúpiť. Som poverený stáť dáme k dispozícii s peniazmi a s všetkým možným. Tam je môj koč. V hoteli Astor sú už objednané chyže. — Bedrich sa stal prudkým: — Som lekár, a vravím vám ako lekár, že dáma dnes, ani v nasledujúcich dňoch nemôže vystúpiť! — Azda vy nahradíte dáme gážu? — Čo urobím v tomto smere, to nie je ani Websterovou a Forsterovou, ani vašou vecou! — Bedrich myslel, že sa tými slovami už oslobodil.Ale agent bol neodbytný: — Kto ste, pane? Ja mám len s touto dámou robotu! Nemáte práva miešať sa do veci. — Ingigerda mienila, že nemôže vystúpiť. — Keď budete na javišti, to hneď pôjde. Ináč žena môjho šéfa odovzdala mi vám adresovaný list: jej chyžná je v hoteli a doniesla všetky potrebné veci. Stojí vám vo všetkom k službám.— Naša Petronilla je tiež celkom chýrna osoba, — zvolal Willy Snyders. — Keď jej poviete, že niečo potrebujete, milostivá slečna, tak to máte za päť minút v rukách! — A pomohol Ingigerde s náhlivosťou dievčenského únoscu do koča. — Potom, — riekol povereník Webstera a Forstera s dôrazom: — upozorňujem vás na následky porušenia smluvy a absolútne naliehavo musím vás prosiť o vašu adresu! — Ulica 117, číslo toľko a toľko! — zakričal Willy so zápisníkom ozbrojenému cudzincovi, načo on, Ingigerda a Bedrich, odjachali.Koč s cestujúcimi spolu s inými vozidlami a nákladnými vozmi, s Hoboken, ako obyčajne na „ferryboate“ bol dopravený do New Yorku. Mladý roznášač novín podal im do koča exemplár „Sunu“, ktorý obsahoval už podrobné opisy utonutia „Rolanda“.Premávka ferrybootov, vlečných lodí a parníkov rozličného druhu bola obrovská. Plavné člny podobaly sa plávajúcim obrovským chrobákom, ktoré sa černely ľuďmi, nad nimi sa vznášal pumpe podobný prístroj. Keď už kompa zastala pri móle a keď sa všetky vozidlá, koče a nákladné vozy daly temer odrazu do pohybu, sprevádzané drobčením ľudského mravenišťa, zavznel rachot.Toto mesto, myslel si Bedrich, je zachvátené šialenosťou lakoty. Kam sa len pozrel, hrozily mu obrovské plakáty! obrovské litery, obrovské pestré obrazy! obrovské modelované ruky, pästi, tvári, ktoré na niečo ukazovaly. Bol to revúci, pažravý konkurenčný boj, ktorý sa všade vybíjal na najrozličnejší spôsob, divá a nestydatá mačacina ziskuchtivosti a práve preto nepostrádajúca vcelku istú veľkosť. Tu nebolo pretvárky, to bola úžasná otvorenosť.Pri jednom telegrafickom úrade zastali. Odovzdali kábelové depeše Ingigerdinej matke a Bedrichovmu otcovi. Bedrichova zvesť znela: — Som zachránený, zdravý a mám sa dobre, — Ingigerdina: — Som zachránená, otcov osud neistý. — Kým písala tieto slová, Bedrich mal príležitosť povedať Willymu Snydersovi, že Ingigerda pri pohrome lode pravdepodobne stala sa sirotou, ktorá stratila otca.Koč s troma cestujúcimi jachal ďalej dolu Broadway, po tej míľu dlhej newyorskej ulici, po ktorej sa zdanlive nepretržité reťazi dvoch tramwayí proti sebe pohybovaly. Vtedy sa pohybovaly pomocou dróteného lana, ktoré bežalo v podzemnom ložisku. Premávka bola všade mohutná. Tým podivnejšie sa dotklo Bedricha a Ingigerdy to ticho, ktoré ich obklopilo, keď koč zahnul do bočnej uličky a dorazil k cieľu. Zastal pred nízkym rodinným domkom, ktorý sa od druhých budov ulice v ničom nelíšil. Takú architektickú jednotvárnosť maly len robotnícke kolónie v Nemecku, ktorá tuná ovládala poprednú štvrť. Ale vnútro nových príbytkov sa skvelo čistotou a pohodlím.Už sa stmievalo, keď cestujúci konečne za dverami svojich izieb našli pokoj. Petronilla, stará talianska gazdina, privítala Ingigerdu a starala sa o ňu s horlivosťou a nehou.*Bedrich sa umyl a v sprievode Willyho Snydersa, sostúpil do prízemia, kde mali stolovať. Dlážka jedálne bola pokrytá vlnenými kobercami a na stenách splývaly lykové rohože. Tam, kde končily, okolo stien sa ťahala odtoková rúra, na ktorej boly postavené zo slamy upletené „fiaschi“. Stôl bol prikrytý pre osem osôb a bielizeň sa na ňom len tak skvela čistotou.Willy Snyders poučil Bedricha o povahe a primeranosti tohoto pohodlného domova. Prenájomcom domu bol nemecký umelecký krúžok, ktorého hlavnou oporou bol sochár Ritter. Všeobecne bol chválený ako veľký talent. K jeho mecénom a zákazníkom patril Astor, Gouldovci, Vanderbiltovci. Willy nazval Rittera „jemným esom!“ a chválil „rýdzosť“ jeho povahy.V rohu jedálne boly postavené odliatky jeho prác, ktoré Willy mimoriadne vychvaľoval.Okrem Rittera ešte jeden sochár požíval požehnanie tohoto klubového domu. Menoval sa Lobkowitz a bol, ako Ritter, rodom z Rakúska. Štvrtý v sväzku bol Slezák, celkom chudobný maliar a podivín, ktorého talent však tuná veľmi obdivovali. Statočný Willy tohoto svojho rodáka dopravil sem, nie bez námahy, z jednej biednej štvrti New Yorku.— Dajte pozor, — riekol Willy svojím zvláštnym prízvukom, v ktorom hrdelné a nosové zvuky americkej angličtiny s rakúskym dialektom jeho priateľov splývaly dovedna, — dajte pozor, ako sa bude držať tento šialený pes, Franck. Darebák, hryzie okolo seba! je do popuku. Totiž, — pokračoval, — ak sa tá pošúverená kalika vôbec ukáže.Ale maliar Franck zavítal do jedálne prvý. Mal oblečenú, ako Willy, tvrdú košeľu a žaket ku stolovaniu. Willy hovoril veľmi mnoho, kým ten podivný človek Bedrichovi podal mdlú ruku bez slova. Hoci rodáci boli pospolu, pre zjavenie sa Franckova nenútenosť, s ktorou sa Willy Snyders a Bedrich bavili, na chvíľu zmizla.Bedrich ľutoval, že nemá smokingu. — Hej, Ritter je jemný pes, — riekol znova Willy, — každý večer musíme sa zjaviť pri stole, ako najmenej attaché vyslanectva.Petronilla prišla a rozprávala na slová bohatou taliančinou, že chuderku, milú, malú signorinu prikváčil olovený sen, v ktorom pokojne a jednomerne dýcha. Potom sa opýtala, či páni ešte nepočuli o utonutí veľkej lode. Keď sa pokúsili predstaviť jej Bedricha, ako jedného zo zachránených stroskotancov, smiala sa hlasite a odbehla.Do jedálne vstúpil Lobkowitz.Lobkowitz bol pokojný, dlhý človek, čo ku Bedrichovi, ktorého najnovšiu historiu už poznal, pristúpil so srdečnou vrúcnosťou. Oznamoval, že práve prijachal Ritter. Pozerali von oblokom, pred ktorým stál elegantný koč a na jeho kozlíku sedel kočiš v čiernej livrei. Pripínal koženú pokrývku proti blatu, chystajúc sa odjachať, kým rasový beloch sa už temer rozohnal do cvalu.— Chlapík, čo drží opraty, — riekol Willy, — je skrachovaný rakúsky dôstojník, ktorý vyskočil z rovnošaty pre kartárske dlhy. Pre Rittera je teraz nezaplatiteľnou silou, lebo mu vie povedať, ako sa má obliecť k prvým raňajkám, k lunchu, k dineru, k tennisu, ku cricketu, k jazdeniu, alebo ku pohoničstvu, ako sa jachá mailcoach, ako sa nosí čierny alebo šedý cylinder, ako taký, alebo onaký nákrčník, také rukavičky, onaké manžetové gombičky, alebo pančuchy! vôbec všetko, na čo treba pozor dať, aby človek tuná, v New Yorku, mohol byť esom.A dvacať osemročný Bonifácius Ritter, ktorému v Amerike oveľa viacej padlo do lona, ako sa mu kedy snívalo, vstúpil sviežo, pekne, a milo, ako Alkibiades. V prvej minúte bol Bedrich celou bytnosťou tohoto dieťaťa šťasteny zrovna uchvátený. Na Ritterovi všetko bola bonhomia, naivnosť, životná radosť a srdečnosť. Mäkká milota Rakúšana v novom ovzduší zjasnela, stala sa slobodnou a ohnivou. Išli ku stolu, a hneď potom, pri ministre rozprúdila sa zábava.Na Williamovi Snydersovi, ktorý bol ekonomom krúžku, bolo badať, ako sebavedome nalieva vína, aký je hrdý na Bonifáca Rittera, a koľké zadosťučinenie mu spôsobuje, môcť svojmu bývalému učiteľovi na tejto mimoeurópskej pôde, poslúžiť takými priateľmi a takým útulkom. A keď obsluhovačka v bielom čepčeku, s bielou zásterkou, nastolila rybu, zo všetkých strán pripili na zdravie zachránenému Bedrichovi a jeho chránenkyni. Potom zavládla malá pauza, ktorú bledý, mladý učenec použil k prejavu.— Prišiel som za more, — riekol, — tuná v Amerike so svojím priateľom pokračovať v štúdiách, ktoré som s ním začal konať pred rokmi. Vy ho poznáte, milý Willy, — obrátil sa na svojho bývalého žiaka, — je to Peter Schmidt, teraz lekár v Springfielde, Connecticut. — Willy Snyders poznamenal: — Práve sa presťahoval do Meridenu.— Stretol som sa na lodi, k môjmu počudovaniu, s malou dámou, — pokračoval Bedrich, — ktorá teraz požíva vaše pohostinstvo. Mali sme šťastie, prv ako vypukla panika, dostať sa pokojne do záchranného člna. Žiaľ, napokon museli sme opustiť jej otca. Tak nás sviedla náhoda, a ja sa cítim byť za malú slečinku zodpovedným.Bedricha prepadol pocit tajomnosti, akého nemal už veľmi dávno. Vždy ho to priťahovalo k umelcom. Ich zábava, ich družnosť bola mu odjakživa najmilšia. Teraz sa stalo, že tuná, kde očakával chladnú cudzotu, bol prijatý takýmto krúžkom s otvoreným náručím. Kým si štrngali, a najnenútenejšie stolovali, Bedrich sa opytoval samého seba, či je to možné, že je v New Yorku, vzdialený na tri tisíc morských míľ od starej Europy? Či tu nebol jeho domov? Či sa cez posledných desať rokov v jeho naozajstnej vlasti čo len raz tak domácky cítil ako tuná? A ako na neho dorážal prúd života! Ako ho teraz každú minútu dvíhala do výšky nová vlna. Jeho, čo len nedávno si zachránil holý život zo všeobecnej pohromy.Riekol: — Ďakujem vám zo srdečnej hĺbky, pánovia a milí nemeckí rodáci, že mi poskytujete nezaslúžene toľko pohostinného priateľstva. — Zdvihol do výšky pohár, a štrngli si. A odrazu, vlastne proti jeho vôli, prekvapil Bedricha záchvat prostosrdečnosti. Pomenoval sa dvojitým stroskotancom. Má všeličo za sebou, a keby utonutie „Rolanda“ nebolo takou naozaj tragickou udalosťou, bol by náchylný cítiť, že to nesmierne nešťastie je symbolom jeho doterajšieho života. — Starý svet, nový svet: krok cez veľké jazero je urobený, — mienil Bedrich, — a ja už pociťujem niečo, ako nový život.Pokračoval: ešte vlastne ani nevie, akému zamestnaniu sa venuje. Toto tvrdenie protirečilo jeho predošlému výroku. V budúcnosti nechce vôbec pôsobiť ako praktický lekár, alebo bakteriolog. Podľa možnosti bude písať knihy. Akého druhu budú tieto knihy, to ešte nevie. Na príklad, má nahromadené myšlienky o doplnení torza milonskej Venuše. Má v mysli hotový spis o Petrovi Vischerovi a Adamovi Krafftovi! Ale azda napíše niečo ako životopisný román, mohla by to byť aj moderná filozofia. — V tom prípade pokračoval by som tam, kde Schopenhauer nechal dieru, — riekol, — myslím vetu, ktorú mám vždy na mysli, zo Sveta, ako vôle a predstavy.— Za naším jestvovaním totiž tkvie niečo iné, čo sa nám len tak stane prístupným, keď so seba strasieme svet.Táto rozprava mladého učenca, ktorý prekonával svoj opozdený „Sturm und Drang“, bola prijímaná s úctou a súhlasom. Willy riekol: — Striasť so seba svet, to je niečo pre maliara Francka, pán doktor! Nože, povedz nám to, Franck, ako si prišiel do Ameriky. — Alebo, Franck, — riekol Lobkowitz, — vravte o vašej pešej túre do Chicaga! — Alebo, — dodal Ritter, — o tom dobrodružstve v Bostone, keď ste v poľovníckom koči pre ukrutnú podnapitosť, ktorou ste údajne boli omámený, uháňali zrovna do policajného väzenia. — No, to bolo preca veľmi dobré, — riekol s tichým smiechom Franck, odhŕňajúc si kadere s čela, — ináč by som sa bol iste nachladil.Franckove výroky k Bedrichovmu počudovaniu temer vždy boly prijímané s výbuchmi smiechu. — Franck je naozajstným maliarskym geniom, — riekol Willy, nalievajúc mu chianty, — ale súčasne aj najväčším originálom všetkých päť čiastok sveta.*Taliansky kuchár, Simone Brambilla, doniesol teraz vlastnoručne deserty a syry, chcejúc sa dozvedeť, ako chutily jedlá spoločnosti. Rozprávali sa po taliansky, a dôvernosť, ktorá sa prejavovala medzi gazdami a kuchárom, prezrádzala ten najlepší pomer. — No a teraz veselo, old fellow, — zvolal odrazu Willy, — Signore Simone Brambilla, teraz nám niečo zabrnkáte! a „cantare!“ rozumiete, ma forte non len mezza voce! — A vzal so stola mandolínu a vtisol ju do rúk šéfovi kuchyne. — Signore Guglielmo e sempre buffo, — riekol kuchár! — Áno, buffo, buffo! — riekol Franck a udrel päsťou na stôl. Jeho úsmev sa stal už trošku hlúpym.Kuchár, ktorý bol majstrom mandolíny a mal dobrý spevný hlas, s bielou plátenou čiapkou na hlave, odiaty plátenou kazajkou a zásterou, poskytoval zábavný pohľad. Kým hral na nástroji, ktorého rytmus prechádzal do nervov poslucháčstva, súčasne spieval uličnú pieseň, akú možno všade v Taliansku, ale menovite v Neapoli počuť. Bedrich sa prehol nazad a zavrel oči. Pred jeho vnútorným zrakom vystupovaly brehy a belasé zálivy Talianska. Tmavý dórsky chrám Paetmus, bralá ostrova Capri. Po dokončení každej piesne zavznel potlesk pochvaly. Práve v takejto chvíli prišla dnuká Petronilla a šepla niečo Willymu Snydersovi do ucha, ktorý si pokladal za povinnosť upovedomiť zasa Bedricha; tento hneď vyskočil a opustil s ním miestnosť.Jeden pán a statná dáma, napriek všetkým protestom Petronilly, vnikli až do Ingigerdinej ložnice. Bedrich a Willy prišli práve, keď dáma, ktorá bola dosť prepychové oblečená, pokúsila sa zobudiť spiace dievča so slovami: — Dieťa moje, pre Boha vás prosím, dieťa moje, nože sa zobuďte na chvíľočku…Keď sa dámy opýtali, akým právom sem vnikla, odpovedala, že je majiteľkou najväčšej newyorkskej divadelnej agentúry a svojho času sprostredkovala uzavretie smluvy medzi Websterom a Forsterom a s otcom tejto dámy. Otec tejto dámy dostal preddavkom tisíc dolárov. Čas sú peniaze, menovite tuná, v New Yorku. Ak dáma dnes nemôže vystúpiť, tak je dosť času mysleť na zajtrajšok. Je, vraj, ochotná ísť slečne po ruke, ale ona nemá len s touto jednou vecou robotu, ale aj so sto inými. A keby slečna mala zajtra vystúpiť, musela by ísť s ňou — a tu pomenovala Gersona z New Yorku! — aby jej úbor mohol byť daný nocou do práce. Obchod je na Broadway, a koč stojí pred dvermi.Toto všetko povedala dáma plynne, netlmiac svojho hlasu, v ložnici Ingigerdy. Bedrich a Willy ju upozorňovali raz, dva, tri razy, aby sa pokojne držala, ale to neosožilo. Potom riekol Bedrich: — Slečna vôbec nevystúpi! — Tak? — odpovedala agentka, — tak sa pozajtre zapletie do veľmi nepríjemnej pravoty. — Dáma je maloletá, — riekol Bedrich, — a jej otec, s ktorým ste údajne mali uzavretú smluvu, pri pohrome „Rolanda“ pravdepodobne zahynul. — A ja, — riekla agentka, — pre nič za nič nechcem stratiť tisíc dolárov. — Dáma je chorá, — riekol Bedrich. Agentka vetila: — Dobre, tak jej pošlem svojho lekára. — Ja som tiež lekár, — odpovedal Bedrich. — Nemecký lekár, — riekla ona; — pre nás sú smerodajní len Amerikáni.Kto vie, či by táto mužským rozumom, mužskou energiou a mužským hlasom vyzbrojená Amerikánka nebola uplatnila svoju vôľu, keby olovený sen Ingigerdy nebol vzdoroval všetkému zobúdzaniu a kriku. Bedrich napokon prejavil tak vysoký stupeň nepochybnej rozhodnosti, že sa napokon aj agentka scvrkla a musela opustiť bojište. Napokon Willymu prišla na um myšlienka, ktorej nosnosť Bedrich len neskôr pochopil. Osvedčil sa totiž prekvapenej agentke, že, ak nerozvinie vetrilá, podľa možnosti hneď upovedomí „Society for the Prevention of Creulty to Children“, lebo slečna Hahlströmová ešte nemá sedemnásť rokov.— Pánovia, — riekla dáma, badateľne ústupčivo, — pomyslite si, že ako ja, tak aj Webster a Forster vydali sme na reklamy obrovské sumy. Počítala som s tourné až do San Franciska. Teraz, keď je dáma jednou zo zachránených stroskotancov „Rolanda“ a okrem toho stratila aj svojho otca, stala sa senzáciou sezóny. Keď teraz vystúpi, v troch mesiacoch môže sa vrátiť do Europy so ziskom pädesiat tisíc dolárov. Či viete zodpovedať za stratu takej obrovskej gáže pred slečnou Hahlströmovou?Keď agentka a jej sprievodca odišli, Willy Snyders potvrdil, že plakáty s „Marah or the prey of the spider“ videl na stavebných ohradách, cementových sudoch, na oznamových tabuliach a p., a to zavše s postavou tanečnice v ľudskej veľkosti. Tanečnica bola vraj polovičatým dieťaťom, istým druhom Albína s červenými zajačími očami, a mala šafranovožlté vlasy. Pavúk, ktorého trup bol najmenej tak veľký, ako malý, detský balón, v úzadí sedel vo svojej sieti. Plakát vraj vyhotovil najnadanejší newyorkský plakátista, Bedrich ho môže ešte všade na uliciach videť. — Preto je mi naozaj komické, — vravel Willy, — mysleť, že som vždy na tento plakát hľadel bez najmenšieho tušenia, a že je slečna Ingigerda spolu s vami v našom dome. Život vybásni naozaj šialené veci. Môžem vás ubezpečiť, že som pri tom plákate na všetko iné skôr myslel, ako na vás, pán doktor, a že by mohol mať, pre mňa ešte aj iný význam, ako tuctová varietná reklama.Keď sa páni vrátili do jedálne, kuchár tam už nebol, ale Lobkowitz a Franck dostali sa do sporu o zastaralej otázke, kto je väčší: Raffael a či Michelangelo. Willy rozprával o prebojovanej amazonskej vojne. Páni sa nad vecou pohoršili, a umelci sa osvedčili, že sverenicu nevydajú ani vtedy, keby hneď celý New York útočil. Bedrich vyňal hodinky, zistil, že je už na jedenástu, a rozprával, čo povedal bezruký Artúr Stoss. Totiž: presne o pol jedenástej v noci bude stáť pred obecenstvom. Willy Snyders, človek iniciatívy, navrhol, ísť spoločne ku Websterovi a Forsterovi, videť vystúpenie bezrukého.*Ešte pred pol jedenástou vstúpili umelci a Bedrich do lóže u Webstera a Forstera. Mohutná miestnosť, v ktorej bolo dovolené pri predstavení piť a fajčiť, podľa Willyho odhadnutia, preplnená bola asi štyri tisíc ľuďmi. Javište bolo malé a ploché a práve zaujaté španielskou tanečnicou. V tabakovom dyme mnohé oblúkové lampy stály ako mrazivé mesiace, kým tanečnica v smese žartu, nevinnosti a divosti tancovala so štíhlym torerom.Bedrich pri pohľade na jej mužského druha cítil sa, ako v sevillskej aréne, pri pohľade na devu však, ako v korintskom zálive, alebo na niektorom ostrove Cyklád a skoro sa rozhodol opustiť Španielsko a ísť za tanečnicou do jej gréckej domoviny. Tam ju vymenoval za Chloe, kým on sám bol Daphnisom. Starí, popíjajúci pastieri sedeli v píniovom háji, ktorý bol posvätený Pánovi, kým s lúk planiny pod skalnatým brehom bolo videť grécke more, ale nebolo počuť jeho šumu. Znela hudba na syrinx, ale Webstera a Forstera a hustého potového zápachu množstva ľudí už nebolo. Cez pínie povieval dych jari. Pastierka tancovala, ako sa tomu od žartovných skokov kôz naučila, ba čo viac, ako jej vlohu do kolísky položil veľký Pan. Tanec vyjadroval divú, mladú, prekypujúcu životnú silu a životnú blaženosť. Pôvodom každej hudby je súčasne prevádzaný tanec a spev, myslel si Bedrich. Nohy si vynútia rytmus, ktorý musí zavzneť v hrdle. A tanečnica počuje celkom inú hudbu, hoci sama nespieva, ako je tá, na ktorú tancuje. Ale hoci aj sama nespieva a len tancuje a nie je sprevádzaná nijakou hudbou, na ňu hľadiaci človek jednako môže počuť jej hudbu.— To je pre ľud kaviar, — riekol Bedrich, keď umelkyňa, pri nepatrnom potlesku, zmizla za kulisou.Teraz sa objavil na javišti sluha v červenej livreji, ktorý v odmeranej vzdialenosti postavil vedľa seba viaceré malé sedadlá. Až potom, keď tento na javište doniesol pištoľ a husľovú skrinku, poznal v ňom Bedrich chrabrého poddôstojníka Bulkeho. Ihneď zatým prišiel Stoss a prijatý bol s frenetickým jasaním.Mal oblečený frak z čierneho baršúnu a čierne baršúnové eskarpiny. K tomu čipkový žabó a čipkové manžety, čierne, hodvábne pančuchy a lakové črievice. Žltasté vlasy mal na všetkých stranách mohutnej lebky vyčesané dohora. Bledá tvár so širokými lícnymi kosťami a do šírky stlapačený nos, hľadely na obecenstvo usmievavo a pokojne.V tomto momente videl Bedrich toho istého človeka, oslavovaného tamhore na javisku, premoknutého morskou vodou a bezradného ležať pod sedadlami na dne záchranného člna a myslel na to, s akou vražednou odhodlanosťou museli čln zachrániť pred prevrhnutím, námorníci „Rolanda“, Bulke, doktor Wilhelm a on, taktiež Ružena a dámy Lieblingová a Ingigerda. Aká nepravdepodobná protiva medzi prítomnosťou a minulosťou! A prečo oslavovali toho človeka?Čo všetko mohol vyjadriť prejav priazne: My súhlasíme s Pánom Bohom, že ťa zachránil! Ty, bezruký chudák, prekonal si všeličo! Niekoľko sto ich zahynulo, hoci mali obidve ruky a ty, ako by sa nebolo nič stalo, môžeš dnes večer stáť na javišti! A my musíme mať tiež svoju zábavu! Lepšie je, že nás svojimi kunštami zabávaš a rozveseluješ, ako by bol ten lebo onen zachránený! Okrem toho chceme ťa odškodiť za pretrpené muky! A napokon pre svoj kunšt a pre svoje zachránenie si dvojmo cenným zázračným tvorom!A keď jasanie znova začalo burácať ako more, v ktorom oslavovaný formálne tonul, ukázal sa na javisku pán v obyčajnom fraku a kynul obecenstvu, že chce hovoriť. Prosil slovo pre champion of the world, chýrneho majstra streleckého umenia Artúra Stossa. Hneď potom zavznel jasný a ostrý chlapecký hlas bezrukého tak hlasne a prenikavo, že ho bolo počuť až do najďalších radov dvorany.Bedrich rozumel niečo takéto: — moji milí Newyorkčania. — Počul niečo o — pohostinných Amerikánoch, — o — pohostinnom americkom pobreží, — o — Kolumbovi — a o — fourteen hundred and ninety two. — Na všetkých oznamových tabuliach možno čítať dnes rok 1492, v ktorom sa narodila moderná Amerika. — S rtov majstra streleckého umenia plynuly slová: — Navigare necesse est, vivere non necesse, — „cez tmu noci k svetlu“ a mnohé podobné veci. — Noachov koráb, — znelo, nie celkom bez ducha, — ešte vždy nie je zbytočným, veď dve tretiny povrchu zeme sú zaplavené vodou. Ale keď aj s času na čas tam von potopa pohltí niektorú loď, koráb ľudstva nemôže utonúť, preto postavil Boh do oblakov dúhu. Oceán je aj ostane kolískou hrdinstva, spojujúcim a nie rozdeľujúcim živlom medzi národami. — Meno plavovlasého kapitána von Kessela zavznelo dvoranou. Bedrich videl pred vnútorným vidom mŕtveho hrdinu pod hviezdnym nebom vonku medzi vlnami blúdiť na vlnách povodňou zaplavenej zeme. Z artistovej reči vycítil kapitánov hlas: — Môj brat má ženu a deti, pán von Kammacher. Je závideniahodný muž. — Bedricha potom zobudila búrka prejavu priazne, ktorú britký rečník práve utŕžil.Artúr Stoss si sadol na jedno sedadielko, kým Bulke na druhé položil husle. Zatým hrdina a záchranca, odiaty do červenej livreje, stiahol črievice svojho pána, a jeho nohy v čiernych pančuchách, ktoré maly slobodné prsty, staly sa viditeľnými. Artista vzal prstami pravej nohy slák a vlasy sláčika začal natierať živicou. Bol to pohľad, pri ktorom obecenstvom prebehol šepot údivu. Teraz začal orchester intonovať známe Bachovské prelúdium a Gounodova „Ave-Maria“, ktorú Stoss hral pekným tónom na husliach, vznášala sa nad obecenstvom, počúvajúcim melódiu s nadšením, súc takto ohľadom na ťažkú pohromu lode, zachvátené nábožnou náladou, ktorá sa Bedricha dotkla bolestnou hrôzou. Takto bolo využité to desné nešťastie.Pôsobilo to oslobodzujúce, keď Artúr Stoss „pracoval“ s pištoľou. A bol to zasa Bulke, ktorý si od Bedricha a umelcov vynútil aspoň toľký obdiv, ako jeho pán. Karty držal chladnokrvne, ktorých srdcia jeho chlebodarca poprestreľoval jedno za druhým, bez toho, že by bol chybil.*Bedrich sa začudoval, keď sa na druhý deň ráno dosť neskoro zobudil, a vôkol neho všetko tonulo v tichu. Jeho posteľ sa nekolísala, nepočul rinčať poháre a umývadlá, dlážka nebola pod ním šikmá, ani stena sa nerútila na neho.Bedrich zazvonil, prišla Petronilla: Malá miss, vravela mu, je zdravá, zobudila sa s ružovými lícami, a už sa aj naraňajkovala. Willy Snyders mu oznamoval v lístku, že do toho a toho času, v tej a v tej ulici, v tej a tej obchodnej kancelárii pracuje, a že k lunchu príde domov.Mladý učenec sa okúpal cez dvanásť hodín už druhý raz. Mal prichystané novučičkonové šaty, takže si mohol zasadnúť k raňajkám ako „znovuzrodený“. Petronilla ho obsluhovala a súčasne poznamenala, že je v dome poslednou. Odišla a vrátila sa zasa, opýtať sa Bedricha ešte raz, aké má želania. Hneď zatým videl chrabrú gazdinú, hrubo zahalenú, cez hlavné dvere vystúpiť na ulicu.Keď toto spozoroval, stal sa nepokojným, zapálil si cigaretu, a zahryzol si do pier. Bol s Ingigerdou Hahlströmovou samotný. Aj teraz sa Bedricha podivne dotkla fantastická nevypočítavosť života. Neúfal sa, že by takúto príležitosť, takéto položenie, ako bolo toto, mohol docieliť cez týždne, ba hoci cez mesiace, najmenej v divom newyorkskom víre a vare. Po lodnom a mestskom hluku, po dunení oceána, odrazu ho obklopil idilický pokoj. V tomto štvormilionovom meste každý išiel teraz s úžasne húževnatou náruživosťou za svojimi obchodmi, alebo bol zapriahnutý do železného jarma povinností, a preto pre všetko, čo ležalo mimo jeho cesty, bol celkom hluchý a slepý.Jeho nepokoj rástol, nemohol pokojne sedeť. Každý jeho nerv, každá bunka jeho tela teraz bola dotknutá a pobúrená silou, ktorá na neho zovšadiaľ prúdila. Takej sile, ktorá preniká cez dlážky, pokrovce a steny, dali už ľudia rozličné mená. Vravelo sa o magnetizme, o vode, o elektricite, a čo sa zpomedzi síl tejto poslednej týka, Bedrich práve, keď si teraz, hľadajúc upokojenie, sadol pred krb, mohol si nadobudnúť zvláštnych skúseností. Všade totiž, kde s kozubovými kliešťami sa priblížil železu, preskočily praskotavé iskry. V miestnosti všetko zdalo sa byť nabité elektrinou. Keď sa Bedrich končekmi prstov jemne dotkol malého krbového koberca, s praskotom bičíka všade vyskočily iskry.Tu máme, hľa, myslel si Bedrich s úsmevom: svetlonosov! A keď sa nad tým zamyslel, kde čítal o týchto malých potvorkách, prišiel mu na um sen na „Rolande“. — Svetlonosi, čo chcete? — riekol Bedrich a chytal iskry na taký istý spôsob, ako keď človek v netrpelivosti chytá muchy. Nie dlho potom dostalo sa mu do krvi množstvo týchto iskier. Vstal a vyšiel na chodbu.Chvíľu stál, obidvoma rukami držiac sa mocne najnižšieho konca schodišťového operadla. Napokon sklonil naň hlavu, kým sa jeho celé telo chvelo, ako pri zimničnom záchvate.To bola chvíľa, keď pochopil náruživú reč svojho tela, a povolil požiadavku rozhodujúceho hlasu svojho nútra. Čo sa teraz prevalilo, to bola potlačená, neukojená požiadavka. V tomto vábivom, rannom tichu cudzieho domu, odrazu získal nepremožiteľnú moc.Tak vstúpil do chyže, kde Ingigerda sedela pri ohni krbu a sušila si hrivu svojich plavých vlasov. — Ah, pán doktor! — zvolala poľakane a pozrela na neho. Ale sotva utkvela žmurkajúcimi očami na ťažkopádne dýchajúcom mužskom, už sa rozprestrel na jej tvári výraz bezvládneho odovzdania, ba úplného zamierania.Táto chvíľa Bedricha, u ktorého sa spojila vôľa s náruživou žiarou, urobila znova celkom bezvládnym a nepríčetným. Keď napokon chcel páľčivé peklo svojho nútra uhasiť divým, slepochtivým nápojom, vrhol sa so zvieracím výkrikom do pomaly, pomaly ochládzajúcich a oslobodzujúcich hlbokých vĺn lásky.Bolo asi jedenásť hodín, keď sa gazdina Petronilla vrátila v spoločnosti obvyklou pečlivosťou nebárs oblečeného mužského. Plavovlasý pán, ktorého žilnaté ruky boly bez rukavičiek a ktorého nohy maly hrubú obuv, trímal mokrý dáždnik v pravej a obnosený filcový klobúk v ľavej ruke, hvízdal si veľmi umelecky, chodil horedolu s hrmotným krokom a držal sa ako človek, ktorý sa v klube nemeckých umelcov cíti celkom doma.Skorý návštevník bol Peter Schmidt, o ktorom sa už Bedrichovi snívalo na oceáne. Prišiel z Meridenu do New Yorku vyhľadať Bedricha, ktorého meno našiel v sozname zachránencov „Rolanda“. Vedel o tom, v akom pomere sú od študentských čias Willy Snyders a Bedrich a chytro si zistil jeho pobyt.Prvá otázka, ktorú dal Bedrich, hneď potom, keď sa po radostnom uvítaní upokojili, znela: — Veríš ty v telepatiu, syn môj? — V telepatiu? Ani zbla! — vetil Friesan, a pokračoval s mohutným smiechom: — Človeče, ešte nemám tricať rokov! Veď nie som hlupák! Azda ti len nepomiatol hlavu nejaký Mr. Slade, ako nebohému starému Zöllnerovi v Lipsku. Azda si prišiel sem predsedať na nejakom veľkom špiritistickom meetingu? Tak je potom, človeče, po našom priateľstve.Takýto tón panoval medzi nimi bežne od univerzitných čias a ktorý ich nevysloviteľne osviežoval. Ich vzťahy boly prosté všetkého, čím sa spojenia pozdejších rokov obmedzujú.— Neboj sa, — riekol Bedrich, — o špiritistické meetingy sa ešte vždy neinteresujem, hoci by som to na základe mojich posledných skúseností mal robiť: lebo si sa mi zjavil na šírom mori a oboznámil si ma s utonulou čiastkou zeme. Ale nevravme teraz o snoch.— Pekné to veci robíš, — riekol priateľ, keď mu Bedrich potvrdil, že bol svedkom utonutia „Rolanda“. — Myslel som si, že si ženatý, máš deti, prevádzaš prax v Nemecku, popri tom pracuješ vedecky, alebo prevádzaš vedľajšiu prax, a skôr myslíš na všetko iné, ako na cestu do Ameriky, ktorá ti nikdy nebola zvlášť sympatickou.— Či to nie je mátožné, — riekol Bedrich, — že sa takto odrazu stretáme na celkom nepredvídaný spôsob, v celkom nepredvídanom čase, na celkom nepredvídanom mieste? A okrem toho, nezdá sa ti, ako by tak hrubo reálny, hrubo naozajstný obsah života ôsmich rokov odrazu sa obrátil na nič?Friesan navrhol, kedže obidvaja boli peripatetikmi, krátku prechádzku po uliciach New Yorku. Ingigerda v nasledujúcich hodinách mala byť celkom zaujatá s objednávkami a povedala len toľko, že má úfnosť stretnúť sa zasa s Bedrichom pri raňajkách. Tak kráčali potom priatelia po očistených asfaltových cestách pod ošarpanými, zasneženými stromy, medzi zasneženými lúkami Centrálneho parku, kým šialené mesto vôkol nich naplňovalo povetrie starým, korybantským huriavkom.Zdalo sa im, ako by pokračovali v rozhovore, ktorý prerušili pred pol hodinou. Bedrich nezatajil pred priateľom svoju rozvrátenosť a rozdrobenosť. Schopnosť rezignovať označil ako najvyšší a posledný zisk života: tvrdenie, ktorému jeho priateľ najrozhodnejšie protirečil.— Tu to máš, — riekol Peter Schmidt, rozprestierajúc mohutné noviny, ktoré si práve kúpil: — „Roland“! „Roland“! ešte vždy siahodlhé stĺpce. — Bedrich sa chytil za hlavu. — Áno, — riekol, — bol som pri tom naozaj? — No, a ako, — poznamenal Friesan, — veď tu to preca stojí palcovými literami: Doktor von Kammacher pôvodcom hrdinských činov! Hrom do toho, a veď si tu zrovna vyobrazený.Kreslič „Worldu“ a „Sunu“ niekoľkými ťahmi pera znázornil mladého človeka, ktorý bol taký ako jeden zpomedzi milionov jemu rovných ľudí: odnášal mladú dámu, ktorá mala práve len košeľu, po lanovom rebríku s vysokej paluby napolo utonulého parníka na záchranný čln.— Urobil si to naozaj? — riekol Peter Schmidt. — Nemyslím, — riekol Bedrich, — ale musím sa ti priznať, že sa už na podrobnosti pohromy jasne nepamätám. — Bedrich zastal, zbledol a hľadel sa spamätať. Riekol: — Neviem, čo je pri takej udalosti desnejšie: či to, že sa naozaj stala? alebo, či niekto, kto bol pri nej, všetko to všemožne stroví, ba i zabudne? — A Bedrich pokračoval, ešte vždy stojac na prostred cesty: — Pri takom zážitku najhlbšie raní človeka tupý nesmysel, neprekonateľná krutosť a brutalita! Poznáme túto brutálnosť prírody teoreticky, ale v jej reálnom objeme, a v jej naozajstnosti človek na ňu musí, ak chce žiť, vždy zabudnúť. Kdesi-čosi, na nejaký spôsob, mienil, aj ten najosvietenejší človek jednako len verí koľkosi v nesmierne láskavého Boha. Ale toto „kdesi“ a „nejako“ taká skúsenosť potom nemilosrdne vtlčie do človeka železnými päsťami. A tu jedno miesto jeho nútra ostalo hluchým, slepým a bezcitným a ešte neprecitlo k životu. Toto brutalizovanie je tak silné, že, kým si je človek povedomý, že každý verí v Boha, človeka, budúcnosť ľudstva, blažený vek, a tomu podobné veci nechcú mu ísť na jazyk práve tak, ako nejaký nízky a povedomý klam. Lebo, čo to všetko osoží, mienil, na akom základe, pre aký cieľ, mal by človek upadnúť do Schillerovského pátosu a vraveť o vznešenosti ľudskej, o božskom poslaní ľudí, keď sa taká desná, na nevinných ľuďoch spáchaná krivda už raz stala a nemožno ju viacej nijako napraviť.Bedrich veľmi zbledol, a zachvátila ho silná mdloba. Rozškeril naširoko viečka, takže očné telesá vypúlil s divným výrazom úzkosti a hrôzy. Zachvieval sa zľahka, a kým sa hodne preľaknutý, s ráznym chmatom zachytil do priateľovho ramena, cítil ako sa pod ním začala vlniť pevná pôda. — Nemal som to ešte nikdy, — riekol. — Myslím, že som pri tom príbehu niečo dohnal.Peter Schmidt doviedol svojho priateľa k parkovej lavičke, ktorá bola v blízkosti. Bedrichovi skľavely ruky, vystúpil na neho chladný pot a odrazu stratil povedomie.Keď chorý prišiel k sebe, potreboval istý čas, kým sa spamätal, kde je a čo je s ním. Prihováral sa niekomu, a myslel si, že vidí svoju ženu, potom svoje deti a svojho otca v úplnej rovnošate. Keď sa mu myseľ zasa vyjasnila, úpenlive prosil svojho priateľa, aby celý záchvat a prípad zachoval v tajnosti. Peter Schmidt mu to prisľúbil.Friesan mienil: — je to pomsta prepiatych a preťažených nervov. — Bedrich riekol, že hoci po otcovi a matke zdedil tú najlepšiu sústavu, jednako len minulé leto a jeseň po túto chvíľu doľahlo na neho toľko vecí, že na taký kollaps vlastne už dávno čakal. Potom dodal: — Myslím, záchvat sa bude opakovať. Budem sa tešiť, keď mi to neostane na krku. — Bude sa to opakovať, — riekol Schmidt, — a potom, ak budeš niekoľko mesiacov pokojne nažívať, sa to raz navždy stratí.Po nejakom čase priateľov ovládala zasa tá stará živosť, za predmet rozhovoru volili si iné témy. Ale lekár Peter Schmidt od toho času náročky vyhýbal tomu, vrátiť sa ku rozhovoru o stroskotaní lode.*— Sme v blízkosti Ritterovho atelieru, — riekol odrazu Schmidt, — a ak sa ti páči, môžeme ta nakuknúť. — Bedrich súhlasil, ale prosil priateľa prípad držať v tajnosti. — Ináč je to odo mňa, alebo od riaditeľa nad nami, chytráctvo, — riekol, — že až potiaľ čakal s tým osudným kŕčom, až si ty bol v mojej blízkosti. — Petrovi Schmidtovi tanula na mysli viera v predurčenie, ktoré sa v niekoľkých hodinách viac ráz prejavilo, a ktoré Bedricha so šíreho mora priviedlo na pevninu.Ulica, v ktorej boly miestnosti Ritterovho ateliéru, ústila do Centrálneho parku. Keď páni vstúpili, ocitli sa hneď v dielni lejára sádry. Mal na hlave papierovú čiapku, čo si sám spravil, ktorá práve tak ako jeho plášť, nohavice, nakoľko boly viditeľné, a papučky, ktoré nosil, boly pokryté sadrovými prskancami. Posmrtné masky a všelijaké odliatky podľa antiky, a podľa anatomických preparátov, a údov živých ľudí, visely vôkol po stenách. Až po bedrá obnažený človek, ktorý mal atleticky vyvinutý torax, bol čiastočne formovaný. Keď lejár odišiel ohlásiť návštevníkov, atlet začal rozprávať.— Čo všetko neurobí človek, pánovia, — riekol dobre po sasky, — aby si len zaslúžil ten kúsok každodenného chleba. Som z Pirny. — On riekol Berny. — Ale môžem vám povedať, že v tomto prekliatom New Yorku našincovi nie je do smiechu. Najprv som pracoval ako trhač reťazí. Potom môj šéf zbankrotoval, a preto som celú vec musel nechať stáť. Každý večer dvíham železné tyče a závažia, čo je pri mojom povolaní, ničím. Na bruchu udržím dvanásť metrických centov.Ritter dal prosiť pánov, aby vstúpili.Zaviedli ich do miestnosti, kde mladá, statná dáma pracovala na portrétovej buste. Nebolo videť modelu a zdalo sa, že dielo z hliny je už temer celkom dokončené. V druhej miestnosti boli kresáči mramoru, ktorí s pokojnou mysľou, bez ohliadnutia, s hlučnými dlátami a mlatmi pracovali na balvanoch rozličnej veľkosti. Potom vystúpili po točitých schodoch, končiacich svetlíkom, nahor, kde prijal pánov Bonifácius Ritter.So zrejmou radosťou, zapýriac sa, ako mladá deva, po zdvorilom pozdrave pozval Bedricha a doktora Schmidta, aby išli za ním. Vstúpili do malej miestnosti, ktorá dostávala svetlo cez jediné, z francúzskeho kostola pochádzajúce, antické, sklené okno. Steny boly vykladané drevom. Merajúc dĺžku miestnosti, asi polovičku pôdorysu, zaujímal ťažký, dubový stôl, ktorý so troch strán obklopovaly lavice.— Tu, hľa, vidíte, — riekol Ritter, — quasi útulný kútik nemeckého domova. Všetko nakreslil, posnášal a zariadil Willy Snyders. — Bedrich, ako starý študent a dobrý Nemec, bol prekvapený a unesený, lebo keď sa to všetko podobalo príbytku svätého Hieronyma, tak sa to ponášalo na vlas aj šerej svätyni nemeckej vinárne. Tým väčšmi, lebo hneď zatým šuhaj s belasou zásterou, kamenársky učeň, ktorý však mohol byť aj debnárom, prišiel s fľašou starého rýnskeho vína a s čašami.Priatelia, ktorí dávno vypadli z čias predobedňajšieho dúška, jednako sa nemohli ubrániť, aby ich znova okúzlila poézia predobedňajšieho dúška. A Bedrichom ešte vždy vládol stav neodôvodnenej odvážlivosti. Ešte vždy sa zachytával do chvíľky a bol vždy hotový pripojiť ku nej včerajšok a zajtrajšok. Chmúrna miestnosť prebudila v ňom rozpomienky mladistve šťastných hodín. Preto sa s hlasitým oduševnením usiloval štrngnúť si s čašou a uvelebil sa so slovami: — Ztadiaľto ma dnes nedostanete, pán Ritter, — ako odhodlaný hodovník.— Totiž, — riekol, — najprv by som jednako len rád videl vaše práce.Bonifácius Ritter odvetil rozjarene, že to nespechá. Doniesol pamätnicu, do ktorej sa Bedrich a Peter Schmidt museli podpísať. Keď s tým boli hotoví, zo stenného priečinka vyňal sochu, nemeckú Madonnu od Riemenschneidera, ktorá so sladkým oválom jej nežnej tváričky bola skôr naozajstnou nemeckou Margaretou.Ritter riekol: — Willy, vraj, tvrdí, že ju vzal newyorkskému colnému úradníkovi, lupovi nemeckého pôvodu. Skvelá rezbárska práca pochodila z ochsenfurtskej radnice, kde otec colného úradníka bol stolárom, a pri nejakej oprave si ju ponechal a nahradil ju nejakou čerstvo zamaľovanou soškou, ktorú bodrí ochsenfurtskí občania a občianky v záplave všeobecnej radosti pozdravili, ako krajší a omladnutý originál. — Tak Willy Snyders, — končil Ritter so smiechom. — Za jeho reči nie som zodpovedný. Isté je na každý prípad, že dielo je od Riemenschneidera.Zo sochárskej tvorby würzburgského majstra vyžiarovalo živé kúzlo, ktoré spojené s pôvabom láskavo vybudovanej malej miestnosti a so zelenkavo zlatým jasom moku v čašiach, zbližovalo z hĺbok vyvierajúcu krásu nemeckého domova: krásu, ktorá nie je vlastnosťou priemerného Nemca.Willy Snyders vstúpil hlučne. — No, počuj, Ritter, — riekol, pozdraviac hosťov, — ak si myslíš, že nie som smädný, tak si na falošnej stope. — Skúmal fľašu. — Taký prekliaty chlap, vyrve bez môjho vedomia jednu z tých dvacať fliaš johannisburgského, ktoré mu ten svinkár z Chicaga daroval dovažkom za portrét jeho hrbatej dcéry. Keď už musela byť jedna obetovaná, nech ide na to aj druhá. — Willy Snyders prišiel práve z práce, z pracovne svojho predstaveného, kde kreslili architektúru vnútorného zariadenia. Zvolal: — Povedzte, pánovia, či to tu nie je fidelný kútik vinárne. — A poukazovaním na malú Madonnu z Ochsenfurtu nad Mainou, opýtal sa, či to nie je celkom fešná malá osôbka a hneď dodal, že, Boh vie, či nie je z lepenky. On sám, vravel, sbiera len japonské veci, a všetci boli ochotní hneď veriť tomuto čiernemu nemeckému Japoncovi, tejto kostrbatej kučeravej hlave, že je to pravda. Predbežne je, vraj, len biednym psom, riekol, lebo začal sbierať ešte len japonské drevorezy. Ale keď si za štyri-päť rokov nastráda dostatok potrebnej mamony, začne s plnou parou sbierať japonské zvláštnosti. Ani jeden národ sa vraj v umení nevyrovná týmto holomkom.— Ale teraz ti niečo poviem, môj milý Ritter, — riekol svojmu priateľovi, — ak nemáš nič proti tomu, zavolám sem hneď Lobkowitza a miss Evu, ktorá mi práve teraz, keď som išiel cez atelier, povedala, že si želá na každý prípad poznať hrdinu z „Rolanda“. Nečakajúc na odpoveď, odišiel, a hneď potom vrátil sa s Lobkowitzom, ktorý pracoval u Rittera a s Ritterovou žiačkou, slečnou Evou Burnsovou z Burminghamu, z Anglicka.Kamenársky učeň doniesol druhú fľašu cenného moku s čašami a položil na stôl veľký tanier sandvičov. A ako to už pri takých príležitosťach býva, práve prejavený úmysel obidvoch lekárov, prerušiť pridlho sa ťahajúcu návštevu, za ďalšiu pol hodinu bol utopený v prúde dobrej nálady.A ako malá spoločnosť po ďalšej polhodine, ba aj po uplynutí celej hodiny, ešte vždy sedela pri víne, tak bola ešte aj pri zábave viazaná nevyčerpateľným, srdcu ich všetkých veľmi blízkou témou o nemeckom umení. — Večná škoda, — riekol Bedrich, — že duch, ktorý stvoril umenie starých Grékov, nemôže sa spojiť s celkom novým a hlbokým nemeckým duchom, ktorým sa vyznamenávajú diela Adama Krafta, Vita Stossa a Petra Vischera.Dáma sa opýtala: — Pán doktor, či ste sa prakticky zapodievali s výtvarným umením? — Willy Snyders odpovedal miesto Bedricha: — Z doktora sála nadanosť, — riekol. — Viem to dokázať. — V sbierke jeho zvláštností zachovaly sa t. zv. „pivové noviny“, do ktorých jeho učiteľ kreslil vážne i humoristické obrázky.— Že ja sálam nadanosťou? — riekol Bedrich, zapýriac sa. — Boh ma uchovaj, Willy. Prosím vás, milostivá slečna, neverte tomuto úžasnému školákovi. Ak by som mal mať nejaké nadanie, tak ono nespočíva na „pivových novinách“. Raz som bol prakticky činný, áno! Prečo by som to mal tajiť, že som bol diletantom, ako každý nie celkom na hlavu padlý mladý človek, medzi šestnástym a sedemnástym rokom, v maliarstve, sochárstve a v peknej literatúre. Z toho sa môžete dozvedeť najviacej to, aký som bol rozháraný, a nie, koľko talentu som mal pre umenie.Milujem umenie, dnes ho milujem väčšmi, ako prv, to môžem povedať, lebo v svete, okrem umenia, všetko sa mi stalo problematickým. — Nemecky povedané: radšej by som bol vyrezal z dreva matku Božiu, ako je tu táto, — myslel na dielo Riemenschneidera, — ako byť dovedna Robertom Kochom a Helmholtzom. Toto prirodzene platí výlučne len na mňa, ktorý ináč týchto ľudí obdivujem.— Nonono! hrom do toho, ešte sme tu aj my, — zvolal Peter Schmidt, vyskočiac. Vždy, keď bol v tomto umeleckom krúžku, ktorého členovia ho ináč radi mali, a často sa uchádzali o jeho radu, vyskytla sa chvíľa, keď vzplanula hádka, či umenie, alebo veda zaslúži si prednosť: a vtedy prirodzene Friesan prudko zastával vedu. — Keď túto, — riekol teraz, — Riemenschneiderovu drevenú figúru hodíš do ohňa, tak zhorí ako drevo. Ani drevo, ani nesmrteľné umenie, ktoré na nej byť môže, neodolá ohňu. Ale keď sa premenila na popol, tak potom pre pokrok ľudstva nemôže nič znamenať. Ináč svet bol plný drevených bohov a sôch bohorodice: ale zato, mojím vedomím neožiarily najčiernejšiu noc nevedomosti.— Nehovorím nič proti vede, — osvedčil sa Bedrich. — Len to prízvukujem, — pokračoval, — že ide o lásku k umeniu v najväčšom stupni rozháraného človeka. Tak tedy, milý Peter, upokoj sa! — Ak vás to naozaj tak priťahuje ku plastike, — riekla Eva Burnsová, ktorá výlučne len Bedricha počúvala, — prečo nezačnete hneď zajtra ráno modelovať tuná u majstra Rittera? — Ritter poznamenal veselo: že sa vlastne do rezbárstva nerozumie, ale ináč stojí vo všetkom Bedrichovi k službám. Bedrich zvolal hneď bezprostredne: — O svoju malú madonnu, moju drevenú bohorodicu, neprídem. — Vstal s čašou v ruke, a to isté urobili všetci, nie bez bočných myšlienok, pripiť s úsmevom na zdravie malej madonny. Čaše štrngaly a Bedrich pokračoval trošku odvážne:— Želám si veľmi schopnosť, môcť urobiť s božským citom a ľudskou rukou, ako Goethe vraví, to, čo mužský pri ženskej animálne môže a musí. — Složil ruky, ako by nimi chcel načerpať vody. — Cítim, — zvolal, — madonnu v priehlbine svojich rúk, ako homunkulusa. Tam žije. Dlane mojich rúk sú zlatou mušľou. Myslite si, že je moja madonna na piaď veľká, a je, nedbám, povedzme, zo živej slonoviny. Predstavte si, že má po sebe viaceré ružové škvrnky. Predstavte si, že táto madonna je zahalená len takým plášťom, aký mala Godiva, totiž vlasmi, pozostávajúcimi z tekutých slnečných lúčov, a tomu podobne a tomu podobne.A Bedrich začal improvizovať:I riekol majster: vstúp do mojej dielne! Tu do obidvoch rúk vzal sošku malú, — sťa bol by bohom, tvorcom, — veledielo, a jeho srdce bilo rušne vraz: Jak vidíš, tak som zrel ju živú raz… a vše tak a vše tak sálaly po mojich rukách zlaté vlny, pery chladné…— Už nepoviem nič viacej! poviem len toľko, že by som túto nemeckú madonnu chcel vyrezať z lipového dreva, polychromovať ju, ako je sám život a potom, nedbám, hoci aj zahynúť.Entuziastický vzlet Bedrichov bol prijatý s volaním hlasného: bravo!Eva Burnsová bola azda trochu mužský lepá, pekná osoba, ktorá už prekročila dvaciaty piaty rok. Jej nemčina a angličtina bola trošku tvrdá, a nejaký zlomyseľný poslucháč bol by mohol prísť na myšlienku, že má v ústach trošku prihrubý jazyk papagájika. Jej tmavé a husté rozčesané vlasy hadily sa na ušiach. Mala širokú, a bezúhonnú postavu. Keď Bedrich niečo povedal a keď hovoril, hľadela na neho svojimi veľkými tmavými, umnými očami.Napokon riekla: — Mali by ste sa o to naozaj pokúsiť.Bedrichove oči a oči dámy sa stretly a mladý učenec odpovedal jej takým tónom, ktorý znel pološtudentsky a polorytiersky. — Miss… Miss… — Eva Burns, — pomáhal mu Willy! — Miss Eva Burns z Burminghamu! Miss Eva Burns z Burminghamu, povedali ste veľké slovo. Na vás bude spočívať všetka vina, ak bude svet o jedného zlého lekára chudobnejší a o jedného zlého sochára bohatší!Medzitým sa zotmilo; zapálili sviece z najjemnejšieho včelieho vosku na lustri, ktorý visel nad stolom. — Nemám nič proti tomu, keď s božským citom a ľudskou rukou, alebo nedbám, keď aj len s božským citom, totiž s rozumom, chceš vplývať na rozmnoženie vyšších typov a ľudského pokolenia. — S týmito slovami zasiahol Peter Schmidt znova do debaty. — To isté je totiž, ak dovolíš, cieľom, konečným cieľom lekárskej vedy. Zavíta raz deň, keď umelý výber stane sa medzi ľuďmi obligátnym. — Umelci sa dali do smiechu. Nedajúc sa pomýliť, končil Friesan: — A potom svitne druhý, ešte krajší deň, keď ľudia, ako sme my, znamenať budú medzi ľuďmi najviacej toľko, ako dnes africkí bušmani.*Svetlá lustra doháraly, keď im prišlo na um prerušiť to malé stolovanie. V ateliéri panovala tma. Pre nejakú príčinu robotníci prv zakončili prácu, ako obyčajne. S ohorkami lustra svietili si vo vymretých miestnostiach. Lobkowitz rad radom prikrýval pre Chicago určené práce: obchod, priemysel, premávku, prácu, nezabúdajúc na poľné hospodárstvo! Modely zo sádry a hliny, ktoré maly kolosálne rozmery. — V umení pri kolosoch z toho nič nevykvitne, — riekol Ritter. Práce boly robené s vervou, a v svetle sviec vrhaly obrovské tiene. Willy riekol: — Všetko pre dodatočný jubilárny ruch fourteen hundred and ninety two, všetko pre Chicago World Exhibition. Z Norska príde wikingská loď. Budú si podávať jedného krivonohého Španiela, posledného potomka Krištofa Kolumba! Je to obrovský humbug, vždy znamenité žrádlo pre pánov Amerikánov. — Willy riekol, vždy naširoko otvárajúc ústa, že prídavok obrovského poverenia Ritter má čo ďakovať len svojej opičej fixnosti. Stavebná komisia, dostala od Rittera už všetky skizzy, kým druhí ešte nenavlhčili ani len hlinu. — Vtedy, — riekol Ritter, — ešte v svojom malom brooklinskom atelieri, úplných štyricať osem hodín nedostal som ruky von z hlinenej skrine! — Všetky tieto dekoratívne práce boly podkupnými dielami. — Nemrzia ma vôbec, — riekol Ritter, veď po zakončení výstavy budú jestvovať len na fotografiach. — Willy poznamenal: — Takí sú už raz tí Amerikáni. Prosím Washingtonov pomník, Mr. Ritter! Nemáte azda náhodou vo vrecku vesty hotový Washingtonov pomník? — Nie! ale do dnes večera ho zaobstarám. — V tom sa vyzná, huncút! — Willy sa zľahka dotkol zbožňovaného Rittera, — a preto sa hodí do United States of America.Vstúpili do Ritterovej zvláštnej dielne, kde bolo možno videť práce celkom iného ducha. Kým pyramidálne figúry pre Chicago maly krikľavý charakter svetového tržišťa, tuná bolo všetko umelecké. Vysoký relief, znázorňujúci spievajúce dievča, stál ešte nedokončený v hline na silnom podstavci a ukazoval dobré vlastnosti. Bolo možno videť ešte v hline jednu dekoratívnu prácu, Putti s kozlami, tancujúcich fannov, mänady, Silena na oslíku, slovom na postavy bohatý bachanálny pochod. Bolo tu tiež videť z hliny postavu na stupni, nahého človeka, ktorý držal v ruke rybu a pozeral na ňu joviálne. Druhý svätý Jur, ktorý nemohol odtajiť, že jeho vzor vo florentskom Národnom muzeu pochodí z ruky Donatelliho, už tu stál hotový v sádrovom odliatku. Vo všetkých týchto dielach bol najdený šťastný stred medzi Grékmi a Donatellim a ony maly svoj štýl, ktorý popri všetkej dovolenej odvislosti dával výraz majstrovmu spôsobu.Tuná sústredené práce bez výnimky boly určené pre amerického Crassusa, pre človeka, ktorý bol do mladého maliara a jeho umenia až po uši zbláznený, a ktorý žiarlivo bdel nad tým, aby sa z jeho tvorieb nič nedostalo do cudzích rúk. Cítil sa byť novým Medicejským. Stavba paláca, ktorý medzi priestrannými záhradami na Long Islande hotovili pre neho, jeho ženu a dcéru, a ktorý bol temer celý z mramoru, už pohltil miliony dolárov. Plastické ozdoby záhrad, dvorov a miestností domu, maly byť výlučne Ritterom vytvorené, a to podľa jeho slobodného úsudku. Aké úlohy v tejto Amerike! Keby bolo možné tak ľahko zadovážiť talenty, ako si možno v „our country“ zadovážiť doláre, tak by to muselo vyvolať tretie, ešte oveľa väčšie renascimento, ako bolo to veľké talianske.Bedrich bol jedinečným šťastím mladého človeka celkom omámený, pri čom obdivoval menovite súlad úspechu a zisku. Keď tak porovnal plnosť týchto zdanlive hravo vytvorených diel a pokojnú povahu mladého majstra s vlastným rozorvaným jestvovaním, prepadal ho najprv ako by pocit pariu, ba beznádejná skleslosť. Ako tak padal svetelný lúč sviec na bohatú Ritterovu tvorbu, ktorý všade formu a dušu vmiesil do vlhkej, beztvarnej hliny, niečo vždy vravelo Bedrichovi: — Opozdil si sa v jestvovaní! zmrhal si svoje dni! To, čo si stratil, už nedohoníš! — Hlas závisti, trpkého, výčitiek plného obvinenia nejakej vyššej bytosti bez mena, sa vznášal a chcel vedeť, prečo táto bytosť nedovolila svojho času ísť Bedrichovi takouto cestou.Ritterov život vo vlasti bol podlomený. Nejaký psovský prípad pri vojsku pohol mladého človeka najprv ku sprotiveniu a potom k desercii. Už bol niekoľko rokov v Amerike a musel si povedať, že jeho podlomenie vo vlasti bolo nemožnou vecou, ktorá dopomohla k tomu, presadiť bylinu do novej, naozaj pre ňu sa hodiacej úrodnej prsti. Prosto, harmonicky a rovno rástla tuná Ritterova osobnosť, ako nejaký zvláštny strom, a nedostatok mladého princa z krajiny geniov vo vojenskej subordinácii bol osudom skrze jemu žičenú superordináciu bol raz navždy vyrovnaný.Ritter odrazu riekol Bedrichovi: — Na palube „Rolanda“ bol s vami aj berlínsky sochár Toussaint. — Peter Schmidt nebadane požiadal umelcov, nespomínať pohromu lode, lebo toto, pri nervóznom založení priateľa, mohlo by mať zlé následky. Ale na upozornenie sa zabudlo. — Chudák Toussaint, — riekol Bedrich, — úfal sa najsť tuná zlaté vrchy. A veď bol len niečím takým ako cukrárskym geniom. — A jednako vás ubezpečujem, — riekol teraz Lobkowitz, — ako človek bol po istú mieru veľkolepý. Zaostal, hoci mal aj veľké úspechy, len preto, lebo jeho žena sa priveľmi venovala spoločenskému životu a že na neho s veľmi vysokého miesta padal lúč milosti. Keby sa bol dostal na americkú pôdu, bol by nechal podľa možnosti svoju ženu sedeť a bol by sa stal celkom iným človekom. Chcel len tvoriť, len pracovať, podľa možnosti najradšej medzi schopnými remeselníkmi s vysúkanými rukávmi stáť na lešení. Raz mi povedal mimochodom, — končil Lobkowitz: — Keď raz náhodou vzhliadnete v Amerike murára, ktorý medzi prácou pri odpočinku pochutnáva si na chlebe s rascovým syrom a na whisky, a bude mne podobný, pomyslite si len celkom pokojne, že som to ja. A potom ma nemusíte ľutovať, ba môžete mi blahoželať.Zasa jeden, myslel si Bedrich, ktorý najlepšiu čiastku svojej bytosti držal ukrytú pod povrchnosťou svojho času a ktorý, ako aj ja, nadarmo hľadal rozhodnutie medzi bytím a zdaním.*Maliarov kočiar stál pred dverami k službám Bedricha a doktora Petra Schmidta, ktorý sa zasa chcel vrátiť do Meridenu, prichystaný odviezť ich na stanicu. Obidvaja páni museli sa tiesniť v malom povoze pri rakúskom trainerovi, a či komorníkovi. Ritter ho predstavil, ako Mr. Boabu. Tento človek bol s Ritterom asi v jedných rokoch a nosil obvyklý malý, tmavý, okrúhly klobúčik, tmavé rukavice, a krátky jazdecký svrchník. Mal silnú čelusť, jemný nos, nad hornou perou mal páperisté fúziky. Pokladali ho za pekného mládenca, lebo na jeho tvári vládla prevažne odvážlivá, mladistvá naivnosť. Pohrával si na nej šťastný úsmev, keď utešeného belocha poháňal cez záplavu kočov, nákladných vozov a vagónov uličnej dráhy.Popri všetkej fantastike, ktorú v obraze mesta vytvorila divá výstrednosť techniky, mesto malo jednako len charakter provizoriumu. Chvat, pilnosť, náhlenie, ziskuchtivosť, pachtenie za dolármi techniku všade vybičovaly ku odvážlivým činom. Obrazom tohoto boly mrakodrapy, pri úpätí ktorých chodili ľudia, vysoká dráha, pod ktorej elevátormi bolo treba prejsť, na otvorenom mieste položené koľajnice bez ohrady, po ktorých nepretržite dvojhlasne túkajúc, rachotil rýchlovlak. Vysokej dráhy, ktorá, ako priesvitný had, bežala na jedinom rade elevátorov, zatáčala za rohy, vydriapala sa do každej uličky, bolo sa možno z poschodí temer dotknúť. — Nesmysel, šialenstvo, bláznovstvo! — riekol Bedrich. — To tiež nie je celkom pravda, — vetil Peter Schmidt, — za všetkým tým tkvie práve celkom bezohľadná a neporušiteľná triezvosť a cieľuprimeranosť. — Bolo by to ošklivé, keby to nebolo také veľkolepé, — zavolal odpoveďou do huriavku Bedrich. Ešte vždy Roland! Roland! — Wreek of the gigantic steamer Roland! — kričal predavač novín. — Čo je to? Čo to bolo? Gniavim sa v živote! myslel si Bedrich. Čo ma je po tej historii? Zasekla premávka a preto musel zastať aj beloch. Hrýzol zubadlo, hádzal hlavou, z papule mu lietaly chomáče peny. Obzrel sa, ako by bol chcel hrdinsky iskriacimi okáľmi mladému, zarazenému, rakúskemu dôstojníkovi preskúmať srdce i obličky. Pri tejto vynútenej prestávke Bedrich zbadal, ako posunujúci, strkajúci, tiesniaci sa zástup hlce celé zvány „Worldu“, „Sunu“ a „Newyorkských štátnych novín“. Krava žere trávu a New York hlce noviny. A chvalabohu, vo „Worlde“, ktorý si Peter Schmidt chvatne kúpil od predavača novín, čo sa s ohrozením života predral pomedzi vozidlá, bola o „Rolandovi“ zasa nová senzácia. Nešťastie v pensylvánskych baniach. Tristo baníkov odrezaných od sveta. Požiar trinásťposchodového mrakodrapu a priadelne. Zahynulo štyristo robotníčiek. — Po nás potopa, — riekol Bedrich, — uhlie je drahé, obilie je drahé, drahý je aj lieh a kamenný olej, ale človek je lacný, ako maliny. Či nie ste toho náhľadu aj vy, pane Boaba, — končil Bedrich, — že naša civilizácia je štyricať jednostupňovou horúčkou? Či človek nemusí tvrdiť, že tento New York je blázincom?Ale delfický pánsky kočiš Boaba s nenapodobiteľnou eleganciou na spôsob rakúskeho dôstojníka priložil slobodnú ruku ku čiapke, pri čom práve taký určitý, ako i šťastný úsmev zakrúžil okolo kútikov jeho úst a jeho odpoveď neobsahovala voskrz súhlas. — Well, I love life; here one really lives. When there is no wor in Europe, then it is wearisome. — (Hej, ja milujem život; tu sa naozaj žije. Keď v Europe niet vojny, je tam nudno.) Hovoril anglicky, čím dal jasne na javo svoj pomer ku starému kontinentu.Na stanici riekol Peter Bedrichovi, tisnúc mu na nemecký spôsob ruku: — Ale teraz už prídeš skoro ku mne do Meridenu, človiečku. Meriden je vidiecke mesto, a tam sa lepšie možno zotaviť ako tuná! — Bedrich odpovedal s tichým fatalistickým úsmevom: — Pri mojich rozhodnutiach nemám celkom slobodnú ruku, syn môj! — Prečo nie? — Mám povinnosti! som viazaný! — S indiskrétnosťou najdôvernejšieho priateľstva opýtal sa teraz Schmidt: — Súvisí to azda s drevenou madonnou? — Môžbyť, — riekol Bedrich, — že je to niečo podobné. Chúďa, to malé stvorenie stratilo svojho otca, tedy svojho ochrancu, a keď som sa po istú mieru zúčastnil jej zachránenia… — Tedy jednako, — riekol Schmidt, — dievča v košieľke a lanový rebrík! — Áno, a nie, — odpovedal Bedrich; — najbližšie ti to rozpoviem podrobne. Na každý prípad vyskytnú sa chvíle, keď je na človeka odrazu prekvapujúcim spôsobom uvalená zodpovednosť za niektorého blížneho. — Peter Schmidt sa smial: — Myslíš hádam na prípad, keď vo víre veľkého mesta človeku odrazu položia na ramená nemluvňa neznámej ženskej s prosbou, podržať ho minútu a keď sa potom tá ženská nevráti? — Neskôr ti všetko vysvetlím! — Vlak s dlhým a dobre vybudovaným železničným vozňom sa pomaličky pohol: celkom bez hluku šinul sa hneď nebadane do diaľky.*Bedrich, vrátiac sa do klubového domu, dal sa spýtať skrze Petronillu, či Ingigerde bude vhod jeho návšteva. Starká sa vrátila so zvesťou, že signorina prosí o ňu až o štvrť hodiny. Poznamenala, že je u nej signor pittore Franck. Prv, ako vyslovila tento dodatok, Bedrich mal úmysel okiepiť sa a preobliecť. Ale teraz mu vstúpila krv do hlavy; preskakujúc dva-tri schodky, hneď vybehol na prvé poschodie, kde silne zaklopal na dvere Ingigerdinej chyže. A keď nik nezavolal „slobodno!“, nezvane vstúpil a videl vedľa Ingigerdy tesne sedeť cigánskeho šuhaja Francka. Pod žiarovky položil dosť veľký hárok papieru a kreslil niečo, v čom Bedrich, keď bližšie pristúpil, poznal v rýchlosti naskizzované návrhy na kostymy. — Dala som vás prosiť až o štvrť hodiny, — riekla, špúliac ústami, Ingigerda. — A ja prídem vtedy, keď sa mi páči, — vetil Bedrich.Franck vstal, uškŕňajúc sa srdečne na mladého učenca, a neponáhľajúc sa práve, odišiel z miestnosti. Ingigerda volala za ním: — Ale, Rigó, sľúbili ste mi, že zasa prídete.S citeľným hnevom a dosť hrubo opýtal sa Bedrich: — Čo hľadá v tvojej izbe ten mladý človek, Ingigerda? A k tomu Rigó? Ako to, že Rigó? Stratili ste obidvaja rozum? — Hoci tento tón mladej stroskotankyni musel byť niečím celkom novým, zdal sa byť napokon jednako len správnym, lebo riekla celkom pokorne: — Prečo ste boli tak dlho preč? — To ti neskôr poviem, Ingigerd, ale v našom terajšom pomere, zakazujem si také priateľstvá. Ak už chceš niečo urobiť, daruj tomu obesencovi hrebeň, kefku na nehty a na zuby. Ináč ten mladý človek nemenuje sa Rigó, ale Max, je dosť zlumpovaný a vonkoncom živia ho len jeho priatelia.Ingigerde bolo ľahko zahanbiť Bedricha výrokom, že jej je všetko jedno, či je niekto chudobný, alebo bohatý, záletnícky, alebo zle oblečený, nevidí v tom nijakého rozdielu. Bedrich zamĺkol a pritisol svoje pery na jej tylo.— Kde si bol? — opýtalo sa dievča. Bedrich jej rozprával o Petrovi Schmidtovi a o veselých chvíľach, ktoré prežil v Ritterovom atelieri. — Ja to nemám rada! neželám si také niečo! — a dodala, — ako len možno piť víno.Asi o hodinu po tejto predohre požiadal Bedrich svojho bývalého žiaka, Willyho Snydersa, pomôcť mu najsť penzionát, v ktorom by bola Ingigerd dobre zaopatrená. Willy musí, vraj, nahliadnuť, že to nejde, mladú dámu nechať bývať v mládeneckom, klubovom dome. Willy to uznal, ba už, vraj, prenajal vo Fifth Avenue znamenitý byt.Na druhý deň ráno, Bedrich znova premožený vzrušením, vošiel ku Ingigerde. Rozhodnutie, ktoré ho teraz opanovalo, zavinilo citové vzrušenie, ktoré sa chcelo dočista vybúriť. Riekol: — Osud nás spojil, Ingigerd. Ty budeš mať ten istý pocit ako ja, sťa by vo všetkom, napriek náhodám, ktoré sme spolu zažili, bralo tu zástoj predurčenie. — A hneď začal s premyslenou spoveďou o pomeroch svojej minulosti: rozprával o rokoch mladosti, rozprával s náležitou šetrnosťou a láskou o svojej žene. Niet, vraj, nádeje na jej uzdravenie. — Pre ňu, — pokračoval, — môžem si robiť len tú výčitku, že som bol jednako len človekom s dobrými úmyslami, ale s nedostatočnou schopnosťou, uskutočniť ich! Ale azda som sa nehodil k nej, ako muž, lebo mi väčšinou chybela rovnováha duše, ktorou by som ju bol mohol podopierať. Napokon prišlo zrútenie, a keď nešťastie zriedka zavíta len jedno, zasiahly aj vonkajšie nezdary a tak musel som napäť sily, udržať v rovnováhe samého seba. Nerád o tom hovorím, — pokračoval, — ale je to pravda, a vravím ti, že som prv, ako som ťa videl, mal viac ráz v ruke revolver s celkom určitým úmyslom. Život zaľahol na mňa s olovenou ťarchou a nezaujímal ma. To, že som ťa videl, Ingigerd, a to podivné stroskotanie lode, ktoré som aj v skutočnosti, a nielen symbolicky, musel zažiť, naučilo ma znova vedeť si vážiť život! Teba a holý život, ktoré som z lode zachránil. — To, čo sa stalo, umienil som si hľadať, Ingigerd! Ale prišlo toho na mňa viacej, oveľa viacej, ako som hľadal. Zasa stojím na pevnej pôde. Milujem pôdu. Nedbal by som ju pohladkať: ale ešte nie som uzdravený! mám plno rán zvonku i zdnuká. Ty si prehrala! prehral som i ja; videli sme druhú stranu bytia, nahliadli sme do nezničiteľných mrákav bezdna jestvovania. Ingigerd, či budeme držať pospolu? Chceš pre švihaného rozpoltenca, ktorý je dnes nenásytný, zajtra presýtený, ktorý túži za pokojom a mierom, znamenať pokoj a mier? Či chceš opustiť všetko to, čo doteraz pre teba znamenalo život, Ingigerd, keď všetko to nechám, čím bol môj doterajší život biľagovaný? Či chceme my dvaja započať život nový, prostý a nepatrný, založený na novej báze a žiť a mreť ako jednoduchí ľudia? Chcem ťa nosiť na rukách, Ingigerd! — A složil ruky tak, ako to urobil v krúžku umelcov, keď vravel o svojej madonne. — Chcem… — Ale tu prerušil svoju reč a potom riekol: — Vrav! povedz z dvoch slov jedno, Ingigerd! Môžeš byť… môžeš byť mojím kamarátom?Ingigerda stála pri okne, hľadela do hmly a klopkala tužkou na sklo. Potom riekla: — Hej, azda, pán von Kammacher! — Vzrušil sa: — Azda? — A pán von Kammacher? — Obrátila sa a povedala chytro: — Prečo si vždy hneď taký prudký? Či ja môžem vedeť, čo môžem a čo nemôžem a či sa hodím na to, čo ty chceš a potrebuješ? — Riekol: — Ide o lásku! — Mám ťa rada, áno, — vetila Ingigerda, — ale, či je to láska, odkiaľ to mám vedeť? — Bedrichovi sa zdalo, že sa ešte nikdy v živote nezneuctil natoľko, ako práve teraz.*Medzitým klopali na dvere, a pán v paletó, s cylindrom v ruke, na tučných rukách majúc bežné tmavé rukavice, vstúpil dnuká s „Excuse me“. Keď sa presvedčil, že stojí pred Ingigerdou Hahlströmovou, predstavil sa, ako riaditeľ Lilienfeld z Fifth Avenue-Theater a súčasne odovzdal aj svoju navštívenku. Túto navštívenku prevzal Bedrich, kým návštevník dievča oslovil dlhšou rečou, v ktorej zdôraznil, že Lilienfeld je nielen riaditeľom Fifth Avenue-Theatru, ale aj majiteľom varieté a je impresáriom z povolania. Pán Lilienfeld povedal, že sa adresu „milostivej slečny“ dozvedel od bezrukého majstra v strieľaní, Stossa. Dopočul sa, vraj, že má s Webstrom a Forsterom nedorozumenie. Povedal si tedy: že sa nemôže odcudziť dcére svojho priateľa. Poznal, vraj, nielen jej otca, ale aj jej matku. A pán direktor Lilienfeld zatým vyslovil hneď svoje poľutovanie nad smrťou jej otca, svojho priateľa.— Slečna Ingigerd Hahlströmová, — riekol Bedrich, — posiaľ pre nepriaznivý zdravotný stav nemohla vystúpiť pred verejnosťou. Ale Webster a Forster medzitým takým krutým a hrubým spôsobom sa vyhrážali prostredníctvom cudzích ľudí, ba i listovne, že sa teraz rozhodla vôbec nevystupovať u týchto ľudí. — Nie! — riekla Ingigerd. — Nikdy!Bedrich pokračoval: — A potom plat je mizerný! Máme tuná listy, v ktorých nám núkajú tri razy, ba štyri razy viacej. — To je celkom v poriadku! — riekol riaditeľ Lilienfeld. — Prepáčte, že sa vám opovážim radiť: predne by som vás chcel upokojiť, keby hádam vyhrážky Webstera a Forstera boly ochvely vašou istotou. S vaším pánom otcom uzavretá smluva, pre rozličné príčiny, nemá zákonitej platnosti. Náhodou dozvedel som sa o modalitách rozvodu vášho nebohého otca s vašou matkou, od obidvoch stránok, a mojím bratom, právnym zástupcom vášho nebohého otca, som o všetkom dosť základne informovaný. Vtedy vás právnicky pririekli vašej matke. Keď o tom základne uvažujeme, váš otec vlastne ani nemal práva uzavreť smluvu. Ušli ste, išli ste s vaším oteckom, lebo ste na vašom oteckovi viseli s telom a dušou a že ste sa nebárs dobre snášali s vašou pani matkou. A priznávam: urobili ste dobre, veľmi dobre! Lebo on z vás vychoval veľkú umelkyňu.— Áno, ďakujem! — usmiala sa nevdojak, proti takej výchove v umení i len pri púhej myšlienke protestujúca Ingigerda. — Každé božie predpoludnie nechal ma celkom nahú robiť na koberci skoky a zvraty, pri čom si veľmi pohodlne bafkal z fajočky. Popoludní si sadol ku klavíru a potom sa vec znova začala.Riaditeľ pokračoval: — Váš otec bol v tom naozaj veľkolepý. Tri, či štyri medzinárodné hviezdy najväčšej veľkosti, ak mi tak dovolíte povedať, postavil na nohy. Bol majstrom tanca v obidvoch svetoch. — Riaditeľ sa veľmi významne usmial: — A okrem toho — všeličím iným zaujímavým. Ale ostaňme len pri hlavnej veci: ak chcete, je vaša smluva s Websterom a Forsterom hneď bezvýznamná.— Netajím, — začal znova a teraz sa obrátil zvlášť ku Bedrichovi, — netajím, že som v medziach gentlemanstva aj obchodníkov. A ako taký, dovoľujem si dať vám jednu otázku, pán doktor: či máte ešte vždy úmysel vašej sverenici dovoliť verejne vystúpiť, a či azda u vás a u nej dozrelo rozhodnutie, utiahnuť sa v súkromnom živote?— O nie, — vetila Ingigerd veľmi rozhodne.Bedrich si predchodil ako preglgač meča, ktorý sa hneď nevie oslobodiť od ocele. — Nie, — riekol aj on, — ale želal by som si, aby slečna Ingigerda vôbec viac nevystupovala, lebo má veľmi chúlostivé zdravie. Ale ona sama tvrdí, že potrebuje senzáciu. A keď prezerám ponúkané smluvy a honoráre, tak neviem, či mám právo ju zadržať.Riaditeľ riekol: — Pán doktor, prosím vás, nerobte to! — Dolu som našiel otvorené dvere. Klopal som na viacero dverách, nik mi nedal odpovedi, nik neotváral. Konečne som sa dostal až sem, a mal som šťastie, byť u cieľa. Moja slečna, pán doktor, nechajte ma vybojovať tú vec s Websterom a Forsterom, s ľudmi, ktorí sú naozajstnými vysávačmi krvi a ktorí, okrem toho, urazili dámu. Lebo môžem vás ubezpečiť, že o tej spoločnosti ustavične kolujú chýry najpodlejšieho druhu. — Prosím, mená! — riekol zblednúc Bedrich. — Česť! — Riaditeľ zdvihol výstražne obidve ruky, a Bedrichovi sa zdalo, že obchodník zlodejsky žmurká. Sťa by odrazu sa vnucujúci, široký úsmev neočakávane bol pokazil všetku obchodnú vážnosť. — Oh, Bože! — zvolal, — priveľa cti! priveľa okolkov! — A mužský teraz okrúhlymi a veľkými očami pozrel na Bedricha otvorene, cynicky. — Pri angažovaní ponúkam nad všetky doterajšie návrhy päťsto mariek za večer, tedy asi sto štyricať dolárov, odhliadnuc od všetkých výdavkov a trov. Vystúpte za dva, alebo tri, alebo štyri dni. Ak súhlasíte, môžeme sa dať hneď zaviesť ku právnemu zástupcovi.Ani nie o desať minút neskôr stál Bedrich s Ingigerdou asi s dvaciatimi osobami v obrovskom zdvihadle, ktoré ich vynieslo do piateho poschodia obchodného domu v City. Lilienfeld riekol Bedrichovi: — Ak ešte niečo také nepoznáte, budete sa čudovať úradovni hľadaného amerického právneho zástupcu. Ináč sú to dvaja spoločníci: Brown a Samuelson. Ale Brown je slaboch, ten druhý robí všetko.Hneď zatým stáli pred Samuelsonom, chýrnym newyorkským právnym zástupcom. V obrovskej miestnosti, v pisárskej továrni, kde páni a dámy pracovali pri písacích strojoch, pre šéfa bol z dreva a slepého skla ohradený priestor. Neveľký človek mal chorú farbu a bradu ako Kristus. Mal skôr ošumelé, ako nové šaty. Vôbec nebol vzorom americkej čistoty. Jeho ročný dôchodok odhadovali v dolároch na stotisíc. Smluva medzi Lilienfeldom a Ingigerdou bola za pätnásť minút uzavretá, smluva, ktorá pri Ingigerdinej maloletosti asi bola tak málo právoplatná, ako tá s Websterom a Forsterom. Ináč sa ukázalo, že veľmi tichým hlasom hovoriaci pán Samuelson, o vecnom stave v prípade hahlströmovsko-websterovskom a forsterovskom je zovrubne informovaný. Usmieval sa veľmi pohŕdlivo, keď bola reč o týchto pánoch a ich nárokoch a riekol: „Necháme ich pokojne prísť k nám.“Keď Ingigerd a Bedrich na zpiatočnej ceste v koči sedeli samotní a predná sklenená stena bola zatvorená, Bedrich náruživo objal devu. „Ak vystúpiš pred verejnosťou, Ingigerd,“ riekol, „ja zošaliem.“Chudák mladý učenec znova začal vylievať bolestný žiaľ, pre ktorý trpel, teraz však v sprievode horúcich objatí. Riekol: — Som človek, ktorý utonie! ktorý ešte aj tu na bezpečnej pôde, ak mu nepodáš ruku, musí utonúť! Ty si silnejšia ako ja! ty ma môžeš zachrániť. Svet pre mňa neznamená nič. Čo som stratil, je ničím, a nebude pre mňa nikdy nič znamenať, ak ťa s tým zamením.— Ty nie si slabý! — vetila Ingigerda. Ťažko dýchala, jej úzke pery sa odlúčily. A zaraz ležal ten hrozne svodný úsmev masky na jej nepovedomej tvári. Vydýchla: — Vezmi ma! sveď ma.Mlčali dlho, kým koč uháňal na gumových kolesách. Potom riekol Bedrich: — Teraz si môžu na teba hodne dlho počkať, Ingigerda. Zajtra budeme u Petra Schmidta v Meridene! — Ale ona sa smiala, hej, vysmiala ho, a on dobre zbadal, že obmäkčil jej telo, ale nie jej dušu.Zastali pred klubovým domom. Bedrich zaviedol Ingigerdu až po dvere domu. Bez slova, bojujúc so svojím otrasením a zahanbením, stisol jej ruku. Bez slova vysadol do koča. Fiakristovi označil nejaký cieľ, ktorý mu práve prišiel na um.*Bedrich sa utiahol. Hanbil sa. Keď sedel samotný, s najnáruživejším zápalom dával si tie najopovržlivejšie hanobiace mená. Svoj mäkký klobúk, ktorý ešte vždy nezamenil s newyorkským cylindrom, sňal s hlavy, sotrel pot s čela a súčasne udrel do neho päsťou. „Môj úbohý otec! za mesiac budem hádam najmenej prisluhovačom jednej neviestky. Budú ma znať, honorovať. Každý nemecký holič v New Yorku bude rozprávať, kto je môj otec, z čoho žijem a za kým behám. Budem pudlíkom opice, strojcom príležitosti tejto naničhodnej malej žaby a diablice. Celá nemecká kolónia v malých a veľkých mestách, kde sa vynoríme, bude vo mne videť typický príklad, až na aký ošklivý stupeň, až do akej kloaky môže klesnúť člen nemeckej šľachty, niekdajší poriadny človek, manžel a otec rodiny.“V takomto stave kajania a zahanbenia pri rýchlej jazde po Broadway, Bedrich hľadel, ako by voslep po domoch. Odrazu sa vzchopil z polohy opierajúceho sa a schúleného človeka, lebo mu padol do očí nápis „Hofmann-Bar“. Pozrel na hodinky a rozpomenul sa na sľub, ktorý si dali na „Hamburgu“. Bol to ten deň a bolo práve medzi dvanástou a jednou, keď sa chceli stroskotanci v Hofmann-Bare ešte raz stretnúť so svojimi záchrancami. Koč uháňal ďalej vedľa baru, hoci ho Bedrich zastavoval signálom. Bedrich vystúpil, zaplatil a hneď zatým našiel sa v známej newyorkskej pijackej miestnosti.Videl dlhý výčapný stôl, mramorové dosky, mramorový obal, mosadz, striebro, zrkadlá, na ktorých nebolo ani za mak prášku. Množstvo hladkých, prázdnych pohárov, poháre so slámkovými steblami, poháre s kúskami ľadu. Barkeeperi, v bezvadne bielych plátených odevoch, starali sa o rozličné americké nápoje (drinks) so zručnosťou, ktorá sa dotýkala umenia, a s pokojnosťou, z ktorej ich nemohlo nič vyrušiť.Stena za výčapným stolom mala po dosažiteľnú výšku množstvo točiek z polírovaného kovu a priechody do zásobární a hospodárskych miestností. Nad tým boly povešané obrazy. Nad hlavami pozdĺž baru stojacich, alebo drepeniacich ľudí, ktorí mali do tyla potisnuté okrúhle klobúky, alebo cylindre, Bedrich videl skvostný ženský akt od Courbeta, ovce od Troyona, jasnú prímorskú krajinu od Duprésa, viaceré vyberané kusy od Charlesa François Dubignyho: krajinu s dunamy a ovcami, druhú s dvojitým plnmesiacom: s jedným na obzore a s druhým, ktorý sa odzrkadľoval v priehĺbni, pri tom s dvoma prežvykujúcimi bujakmi! — Bedrich videl Corota: strom, kravu, starú brezu, svetelné reflexy vo vode! — tvorbu Rousseaua: obrovský strom vo víchrici! — prácu Jeana François Milleta: hrniec s repou, cínovú lyžicu, nôž! — tmavý portrét od Delacroix! — podľa Courbeta: vyziablu krajinu, kompaktnú v maľovke! — malého Bastiena Lepagea: dievča a mužského v tráve, s množstvom svetla! — okrem mnohých znamenitých obrazov. Pohľad ho tak upútal, že temer zabudol, čo práve zažil a prečo sem prišiel.Keď Bedrich; temer v úplnom sebazabudnutí hľadel na vyberanú obrazáreň francúzskeho umenia, mýlila ho trošku prihlučná skupina hostí, ktorá krikom, smiechom a istým drkotaním sa líšila od pokojnosti druhých návštevníkov. Odrazu cítil na pleci položenú ruku, zľakol sa a pozrel do očí mužskému, ktorého bradatá hlava zdala sa mu cudzou a obyčajnou. Cocktaily a iné dobré nápoje dodávaly pleti toho mužského do belasa pohrávajúci náter. Cudzinec riekol: — Čože je to, milý doktor, nepoznáte azda kapitána Butova? — Bože, áno, veď to bol kapitán, ten človek, ktorému Bedrich mal čo byť povďačný za svoj život.A teraz už poznal aj skupinu, ktorej krik ho mýlil pri obzeraní malieb. Bol to bezruký Artúr Stoss, ktorého sluha Bulke sedel trošku stranou. Bol to doktor Wilhelm, maliar Fleischmann, strojník Wendler. Boli tam dvaja námorníci „Rolanda“, ktorí dostali nové obleky a čiapky. Už ich pridelili na druhú loď.Bedrich bol teraz hlasite zdravený. Artúr Stoss práve spieval svoju starú pieseň o tom, že po krátkom čase nechá cestovanie a utiahne sa na odpočinok. Pri tom veľa a hlasite rozprával o svojej žene a zdalo sa, že na to kladie váhu, dať na vedomie, že ju naozaj má. Jeho úspechy sú, vraj, teraz obrovské; predošlý večer obecenstvo vrhlo sa na podium a nosilo ho na pleciach.— Tak, kolega, — opýtal sa doktor Wilhelm, — ako sa máte? ako vám prešiel čas? — Nuž, len tak! — vetil Bedrich, stisnúc plecami. Ani sám nevedel, ako mu prišlo na pery takéto sumárne odbavenie obsahové bohatého času. Ale podivným spôsobom tuná na pevnine, v Hofmanovom Bare, neostalo mu temer nič z obvyklej, kolegovi prejavovanej sdielnosti — Čo robí naša maličká? — opýtal sa Wilhelm, usmievajúc sa významne. — Neviem, — vetil Bedrich s výrazom chladnej cudzoty. Potom dodal: — Vlastne, koho to myslíte, milý kolega? — A keď Bedrich dal niekoľko takých vyhýbavých odpovedí, rozhovor sa akosi nechcel rozprúdiť. V prvých desiatich, či pätnástich minútach sám nechápal, že prečo sem vlastne prišiel. Okrem toho, hostia baru sa dozvedeli o skupine, že je krúžkom, utvoreným zo zachránených cestujúcich „Rolanda“, čo pôsobilo trápnym dojmom. Už sám Stoss, bezruký mužský, bil do očí. Nepil nič, ale bol radodajný, ako „stolček, prikry sa!“ A táto okolnosť pohla kapitána Butura, strojníka Wendlera, maliara Fleischmanna a námorníkov, dať sa do poriadnej pijatyky. Ani doktor Wilhelm sa nedal veľmi ponúkať.Tichým hlasom oznamoval, že pre maliara Fleischmanna v newyorkských štátnych novinách zaviedli sbierku, a že mu už odovzdali istú sumu v dolároch, akú, chudák, ešte posiaľ vovedne nevidel nikdy. Bedrich sa preto srdečne smial, lebo pochopil, že prečo sa hneď opil s takou rozhodnosťou a zahrával si na veličinu.— Čo poviete na to, pán doktor? — Takto oslovil Fleischmann Bedricha, smial sa, a denuncoval súčasne obrazmi pokrytú stenu. — Tak povedzte, hľaďte len! také niečo sa menuje umením! a také niečo dodávajú z Francúzska za milióny a milióny! Zavesia to na krk Američanom! — Stavím sa, že keď u nás niekto nekreslí lepšie, ak ten lebo onen, — pričom ukazoval ľubovoľne na niekoľko obrazov, — tak je u nás, v Mníchove, Drážďanoch alebo v Berlíne, už v sádrovej triede odbavený.— Máte úplnú pravdu, — riekol so smiechom Bedrich.— Dajte pozor, — kričal Fleischmann, — veď ja tým Američanom zapálim svetlo. Nemecké umenie… — Ale Bedrich ho už nepočúval, len sa mu zdalo po nejakom čase, ako by Fleischmann medzitým tieto isté slová bol veľa ráz zneužil.Bedrich na to dosť nenútene riekol Wilhelmovi: — Pamätáte sa, ako sa tento revúci tuleň, toto šialene sa rehotajúce zviera vynorilo z vĺn pred naším záchranným člnom?Kapitán Butor a strojník Wendler, ktorí sa na niečom úžasne smiali, pristúpili s tekavými očkami, ako by si mysleli, že sa priblížil čas, keď s obidvoma lekármi na niekoľko chvíľ majú byť vážnymi. — Počuli ste, pánovia, — riekol kapitán, — že newfundlanskí rybári už signalizovali trosky a mŕtvoly. Našli už aj záchranné pásy z „Rolanda“. Trosky a mŕtvoly údajne vyniesly vlny na piesčinu! V okolí sa vraj preháňa množstvo žralokov a vtáctva. Wilhelm sa opýtal: — Čo myslíte, kapitán: či sa podľa vašej mienky ešte niekto z „Rolanda“ niekde poneviera živý alebo mŕtvy? — O živých pán Butor nechcel nič povedať: — Je možné, že niektorý čln bol zahnaný ďalej na juh, kde našiel tiché more. Tak je von z kurzu veľkých parníkov, a je možné, že tri alebo štyri dni nestretne sa s nijakou loďou. Vrak, trosky a mŕtvoly labradorský prúd unáša väčšinou na juh, kým nenajdú golfský prúd, ktorý ich potom zaženie na severovýchod. Ak sa trosky a mŕtvoly s prúdom v blízkosti azorských ostrovov obrátia na sever, tak potom v krátkom čase môžu byť niekoľko sto morských míľ severne, a to pri škótskych brehoch.— Tak potom, — riekol Bedrich, — náš plavovlasý, skvelý kapitán mohol by ešte svoj hrob najsť v škótskej zemi, na cintoríne bezmenných.My, chudáci kapitáni, — riekol Butor, ktorý trochu pôsobil dojmom nemeckého sprievodcu konskej železnice, — ľudia od nás žiadajú, aby sme vedeli opanovať moria a búrky, ako Pán náš Ježiš Kristus, a keď to nevieme, tak si potom, môžeme voliť medzi utonutím v mori a obesením na suchu.Pristúpil Artúr Stoss: — Pamätáte sa, pánovia, keď sme tonuli, či boly zatvorené prieduchy? — Bedrich rozmýšľal, potom riekol: — Nie! — Mal som ten istý dojem, — riekol Stoss. — Páni námorníci tvrdia, že o tom nič nevedia. „My sme vyplnili rozkazy, ktoré sme dostali,“ riekli. — Maliar Fleischmann medzitým zakričal: — Nie, neboly zatvorené. Kapitána som vôbec nevidel, preto neviem, aký to bol človek. Nie, prieduchy voskrz neboly zatvorené. Mal som miesto, — rozprával ďalej, — pri rodine rusko-židovských vysťahovalcov. Odrazu sme pocítili úžasný úder, pukot a praskot, ako by bola loď narazila na granitové bralo. A tu odrazu vzplanula panika. Všetci stratili hlavu, všetci zošaleli. Leteli sme jeden cez druhého, hlavami proti sebe a proti stene. — Vyhrnul rukáv, — tu môžete videť, aký som poodieraný. Totiž, bola tu čierna Ruska, ktorá sa o to starala… ktorá, vravím, starala sa o to, aby som sa vo všeobecnosti nenudil. — Wilhelm pozrel významne na Bedricha. — Nechcela ma pustiť! Od kriku celkom zachrípla! Už len pišťala! Držala sa ma mocne, a to, ako vám vravím, a vždy len sipela: alebo zahyniete so mnou, alebo ma zachránite! Čo som mal robiť? Musel som to stvorenie prasknúť po hlave.— Áno, čo môže robiť človek v takom položení? — riekol strojník Wendler, — prost, pánovia!— A propos, — riekol Stoss, — pán doktor von Kammacher, prišla mi práve na um malá Hahlströmová. Mali by ste ju prehovoriť, aby hľadela s Websterom a Forsterom podľa možnosti čím skôr prísť do poriadku. Ak tomu dievčaťu prekážate vystúpiť, tak jej naozaj stojíte v svetle! — Ja? — opýtal sa Bedrich, — čo si to namýšľate? — Nedajúc sa pomýliť, bezruký pokračoval: — Webster a Forster sú ináč veľmi poriadni ľudia, ale ich vliv a priľnutie sú nevypočítateľné! Beda človeku, ktorý má s nimi robotu po zlom! — Prosím, pán Stoss, usporte si všetko ostatné. Pre úbohú sirotu, o ktorej hovoríte, ja nie som vôbec vymenovaný za poručníka.— Ach, čo, úbohá sirota! — riekol Stoss. — There’s money in it, vraví businessman. Nezabúdajte, že sme tu v ríši dolárov.Bedrich bol indignovaný. Mal chuť vziať klobúk a odísť. Nechápal už ďalej, prečo sa vlastne stretol s týmito ľuďmi. Chtiac odbočiť a zbaviť sa hnevu a a zlej nálady, pravda, i pre ušľachtilejšiu príčinu, odrazu začal hovoriť o slúžke Ružene a zazlieval, že sa o túto osobu tak málo zaujímajú. Vravel, že by pre neho bolo dôležitejšie zaujať sa jej, ako ktorejkoľvek inej ženskej osoby. On nie je kramárom. Ani čachrovníkom. Ale keď sa už konala sbierka a nič sa nesbieralo pre Ruženu, tak potom pre naozajstnú hrdinku „Rolanda“ neurobilo sa zhola nič. — Ako? ako? — opytoval sa Fleischmann ustrašene a s istým lišiactvom. Prenikla ho myšlienka, že by hádam niekto mohol chceť deľbu jeho koristi. Pri týchto slovách pristúpil a zamiešal sa Bulke: — Pamätáte sa, pán Fleischmann: Ružena vás prvá zbadala! keby nebolo bývalo Ruženy a nebola vás vytiahla z vody — tá ženská je silná ako medveď! — od nás ostatných boli by ste skôr dostali veslom po hlave. — Čo vy hovoríte, vy truľo, — riekol Fleischmann, ustupujúc, — to je hotová hlúposť! ani reči. Potom sa obrátil ku stene s obrazmi a riekol v súvise s báječným Daubignyho obrazom: — Boh vie, vždy v ňom vidím obidvoch úžasných, námesačných volov. — Bedrich platil, odporúčal sa a šiel svojou cestou.Návrh ostatných, raňajkovať spoločne, s najväčšou možnou zdvorilosťou, zamietol.*Na ulici sa opýtal samého seba, prečo má vlastne tak málo humoru. Veď tí nevinní ľudia nemohli za to, že bol predráždený. Bedrich mal ten zvyk, že keď nahliadol svoju chybu, hľadel ju podľa možnosti napraviť. Preto sa obrátil, keď bol s vecou na čistom, s úmyslom, že jednako len pôjde raňajkovať so svojimi druhmi v nešťastí i šťastí.Potreboval niekoľko minút, kým sa pred jeho očami znova vynoril portál Hofmannovbo Baru. Broadway, ako vždy, bola živá, a dva nekonečné, malými medzerami pretrhnuté rady žltých vozňov lanovky bežaly vedľa seba. Povetrie bolo chladné. Hluk bol veľký, a v tomto hluku videl Bedrich práve vychádzať z Hofmannovho Baru druhov-stroskotancov. Chcel zakývať rukou, ale sa skĺzol. Príčinou toho bola nejaká ovocná kôstka, alebo jablková šupa. Vtom zavolal na neho hlas: — Nepadnite, pán doktor. How do you do? — Bedrich stál znova iste, a zbadal dobre urastenú, peknú dámu, zahalenú závojom, ktorá mala plstený baret a kožušinovú kazajku a pomaly poznal v nej zasa miss Burnsovú.— Mám šťastie, pán doktor, — riekla, — lebo málokedy zablúdim na toto okolie a práve len dnes, že tu musím niečo nakúpiť, idúc do svojej reštaurácie, urobila som túto okľuku. Ináč, keby ste sa neboli skĺzli, nebola by som vás ani zbadala. Okrem toho dnes ma zadržala v ateliéri dlhšie, ako obyčajne, mladá, vám známa dáma, slečna Hahlströmová, ktorú k Ritterovcom doviedol pán Franck.— Jedávate samotná, miss Burnsová? — opýtal sa Bedrich.— Áno! Jedávam samotná, — vetila, — prečo sa tomu čudujete? — Nie, voskrz nie, — ponáhľal sa ubezpečiť ju Bedrich. — Chcel som sa len opýtať, či by ste proti tomu nič nemali, keby som s vami raňajkoval? — Ale nie, pán doktor, veľmi ma to teší.Pri ďalšej chôdzi úhľadný pár si veľmi všímali mimoidúci. — Či mi dovolíte zastať aspoň na chvíľku? Totiž práve tam vstupujú do vozňa lanovej železnice ľudia, ktorí podľa nevyspytateľnej rady božej, stali sa čiastočne mojimi záchrancami, a čiastočne boli spolu so mnou zachránení. Nechcel by som sa s tými pánmi ešte raz stretnúť.Bedrich pokračoval. Obávaná skupina uháňala k Brooklynu: — Chvalabohu, miss Burnsová… — Pomlčal. — Ona sa smiala a riekla: — Azda preto, že vás tí páni, sediaci v tom vozni lanovej železnice zachránili? — Nie, ale, že som sa s vami stretol a že ste ma pred tými pánmi zachránili. Pripúšťam, že som nevďačný. Ale je medzi nimi kapitán. Keď som videl kolísavo približovať sa jeho loď a videl som ho na veliteľskom moste, predchodil mi, keď aj nie, ako arcianjel, tak naozaj jednako, ako nástroj boží. Už to nebol len jednoduchý človek, ale bol to nadčlovek! záchranca, Bohočlovek! a okrem neho nebolo iného. Naše duše volaly k nemu, ba zbožňovaly ho! Tu sa stal dobrým, statočným, plochým, malým, nudným šosákom. Bezrukého Stossa, ktorého živý duch na morskej púti bol dobrodiním, splošťuje povinnosť, ktorá kapitána Butora prehlbuje. A lodný lekár, môj dobrý kolega: bol som celkom prekvapený, keď som zažil aký je vlastne nevýdatný. Nič nás viacej nespája, lebo niet pásky lodnej paluby. — Bedrich vravel, ako keď otvoria stav splavu.Vravel: — Čo ma dnes zvlášť zastrašilo, bola skutočnosť, že človek vie pokojne stroviť aj dubový strom. Ja sa zavše prichytím pri tom, ako pochybujem o utonutí toho obrovského parníka, ktorý som poznal až do posledného kúta. Videl som niečo, ale som od toho tak nesmierne vzdialený, že to moja celá bytosť vlastne ešte vždy nechápe. Až teraz cítim, ako tá obrovská loď oživuje v mojom nútri. Cez deň tri, štyri, ba až päť ráz opakuje sa v mojej duši to utonutie. Dnes v noci som precitol, odpusťte, celý tonúc v chladnom pote, zobudený infernálnym cengotom a virvarom a túkaním výstražných signálov a krvavé zdrapy a ľudské údy, ktoré okolo mňa plávaly, boly hrozne desné.— Vaši priatelia, — riekla so smiechom miss Eva Burnsová, — tak sa mi vidí, museli sa veľmi zle spravovať. — To však Bedrich nemohol potvrdiť. Stále opakoval: — Oni celú loď so všetkým drevom a železom a s celým, v nej obsaženým životom, jednoducho zomleli zubami a preglgli ako nič.Pár prišiel pred dvere malého hostinca. Miss Eva riekla: — A keď teraz chcete naozaj so mnou raňajkovať, pán doktor, tak vaše nároky nesmú stáť na takej výške, ako nároky Mr. Rittera. — Vstúpili a ocitli sa v nízkej chyžke, ktorá mala podlahu z červených dlaždíc a povalu i steny obité dreveným obalom. Malá miestnosť, ktorú udržiavali v čistote, navštevovalo obecenstvo malých ľudí: nemeckí holiči, kočiši a obchodní zamestnanci, ktorí tu dostali pri bare nápoje a lacné raňajky. Hostinský pripevnil na stenách malú sbierku športových obrazov: chýrnych jazdcov s ich koňmi, trhačov reťazí, skákačov a iných im podobných. Hostinský robil dojem, ako by v pozdný večer a v noci mal prácu s celkom iným obecenstvom.Bedrich si ešte vždy potrpel na isté pozostatky dobrej výchovy. Preto vnútorne ustrnul nad tým, že sa Eva Burnsová odvážila ísť do takej miestnosti. Hostinský sa ukázal a riekol po anglicky s nepremenlivou maskovou vážnosťou: — Idete neskoro, miss Burnsová. Mali ste haváriu? — Živo a veselo odpovedala: — Not a bit of it, Mr. Brown, I am always alright! — Potom si pýtala svoj obvyklý lunch a mienila, že pán asi nebude s ním spokojný. Úfa sa, že Mr. Brown bude mať pre neho v zásobami niečo lepšieho. Ale Bedrich si želal tie isté jedlá, ako ona.— Oh, — riekla, keď odišiel hostinský, — vystríham vás! Vážne myslím, že s mojou diétou nebudete spokojný. Nejem nikdy mäso. Vy ste iste, mäsožrút. — Bedrich sa smial: — My lekári, — riekol, — sa vždy stránime mäsovej diety. — Zdá sa mi to ošklivým, — riekla, — jesť mäso! Mám v záhrade peknú sliepku, vidím ju každý deň a potom prerežem jej hrtan a zožeriem ju. Ako deti maly sme ponyho: napokon ho zabili, a ľudia v East-Ende ho zjedli. Mnohí ľudia radi jedia konské mäso. — Stiahla si dlhé, švédske rukavice, ale ich neshrnula s ramien. — Najhroznejšie je to desné prelievame krvi, ktoré je potrebné na udržania ľudských mäsožrútov! tie ohromné bitúnky v Chikago, kde je v behu stále, mechanické, mäsové vraždenie nevinných zvierat! A jednako možno žiť bez mäsa! nie je potrebné jesť mäso.Všetko to povedala s humoristicky prifarbenou vážnosťou, a to dobrou nemčinou, len trošku s prihrubým jazykom.Bedrich riekol, že pri tejto otázke, pre aké príčiny má ešte neustálené nazeranie. Ináč on vraj sa obíde aj bez mäsového pokrmu. Keď má na obed svoj entrecote a na večeru roastbeef, je celkom spokojný, a nepotrebuje viacej. Bola prekvapená týmto nevinným žartom; a potom sa mu srdečne smiala.— Ste lekárom, — zvolala. — Vy lekári všetci mučíte zvieratá! — Myslíte na vivisekciu? — Áno, myslím na vivisekciu! Je to hanba, je to hriech pre tisícročia! Je to desne hriešna vina, chladnokrvne a kruto mučiť zvieratá k smrti len preto, aby nejakému ľahostajnému človekovi predĺžili život.Bedrich zamĺkol na chvíľu, lebo bol priveľmi človekom vedy, môcť so svojou spoločnicou súhlasiť. Cítila to dobre a riekla potom: — Vy, nemeckí lekári, ste hrozní ľudia. Keď som v Berlíne, vždy sa bojím, že by som tam mohla umreť a potom dostať sa do vašich hrozných anatomických ústavov.— Ah, vy ste už boli v Berlíne, miss Burnsová? — opýtal sa Bedrich. — Ó, prirodzene, pán doktor, bola som všade.Hostinský doniesol raňajky, pozostávajúce s pečených zemiakov, zeleného kelu a zrkadlových vajíčok, s čím by sa ináč Bedrich nebol uspokojil. Ale teraz jedol s chuťou a pil k tomu, právo tak, ako miss Eva, obligátnu americkú ľadovú vodu.Dáma sa bavila nenútene a s prirodzenou živosťou. Spozorovala, nakoľko je ešte v Bedrichovej duši živá udalosť lodnej pohromy a pamätajúc na upozornenie Petra Schmidta, nepozorovane odviedla rozhovor na iný predmet. Bedrich, ktorý bol so sebou nespokojný pre výroky o krúžku svojich druhov, chcel sa k nej viac ráz vrátiť, ako bolo v jeho spôsobe, vysloviť vôbec niečo vrtajúce a skryte mučivé.Riekol: — Hovorí sa o spravedlivosti, ktorá je vraj v pláne sveta immanentná. Ale prečo bol zachránený taký náhodilý výber ľudí, kým, počínajúc nezapomenuteľným kapitánom von Kesslom, toľkí, medzi nimi celé vyberané skvelé mužstvo „Rolanda“, rmuseli utonúť? A prečo a k vôli akému cieľu bol som aj ja zachránený?Ona vetila: — Pán doktor, včera ste boli celkom iným mužským. Boli ste osvietený: dnes ste zachmúrený! Myslím, že nemáte pravdu, keď jednoducho nechcete byť vďačný vášmu dobrému osudu. Podľa mojej mienky nie ste zodpovedný ani za jakosť zachránených, ani za svoje zachránenie, ani za počet utonulých. Stvoriteľský plán bol bez vás osnovaný a uskutočnený, a treba ho tak brať, akým práve je. Prijímať život je preca jediným umením, ktorého trvalé prevádzanie je naozaj užitočné.— Máte pravdu, — riekol Bedrich, — lenže ja som mužský a z domu som si odniesol v najvyššej miere zbytočný popud, byť menej praktickým, ako ideálne aktívnym. Svet je vyvážený z pántov, vraví váš dánsky Angličan Hamlet. Hana, žiaľ, sú, čo by som tuná v cvale skrotiť mal. Ešte vždy si neviem odvyknúť toto nepochopiteľné velikášstvo. K tomu, pri každom dobrom Nemcovi, ktorý na seba drží, druží sa ešte Faustovské nazeranie. Majže si, ach, filozofiu, právnictvo a medicínu… a tak podobne. Človek sa sklame v každom vzťahu, a tu by sa nedbal podpísať i diablovi, ktorého prvým liekom je potom plavá Gretaka, alebo najmenej niečo podobné.Dáma mlčala a Bedrich cítil, že musí pokračovať. — Neviem, či vás to zaujíma, — riekol, — dozvedeť sa niečo bližšieho o podivných osudoch ideologického bankrotára.Smiala sa a riekla: — Bankrotára? Nepokladám vás za neho! Ale prirodzene všetko to, čo sa vás týka a čo mi chcete povedať, ma zaujíma.— Pekne, — riekol Bedrich, — uvidíme, či máte pravdu. Predstavte si človeka, ktorý do triciateho roku sa vždy ponevieral na falošných cestách. Lebo veď chodenie na každej z týchto ciest skončilo sa temer vždy zlomením osi alebo nohy. To je tiež div-divúci, že som sa teraz pri naozajstnom stroskotaní zachránil. Jednako myslím, moja loď stroskotala a ja s ňou! alebo ešte sme vždy v prúde stroskotania. Lebo nevidím zem! Nevidím nič, čo by bolo mocne založené.Do svojho desiateho roku bol som v kadetskom ústave. Dostal som sklon ku samovražde a tresty pre vzdor. Nenachodil som v tom nijakú rozkoš, pripravovať sa na budúce veľké vraždenie. Preto ma otec ztade vzal, a hoci bol veľkým vojakom, tým činom sa musel vzdať svojej obľúbenej myšlienky. Potom som skončil humanistické gymnázium. Stal som sa lekárom a majúc pri tom vedecké záujmy, vrhol som sa na bakteriologiu. Teraz nasledovalo zlomenie osi! Zlomenie nohy! vec je vybavená! V týchto oboroch nebudem už asi pracovať. — Oženil som sa. Celú túto vec vybudoval som si predtým takrečeno umelecky: dom, záhradka, poriadna žena, deti, ktoré som chcel slobodne a lepšie vychovať, ako to obyčajne býva. K tomu prax v chudobnom vidieckom okrese, lebo som mal ten náhľad, že tu môžem byť naozaj osožnejši, ako v Berlíne W. Ale, vraveli mi, mládenče, so svojím rodinným menom tvoje dôchodky v Berlíne by mohli byť dvacať, tricať, štyricať ráz väčšie! Moja dobrá žena však nechcela mať voskrz detí. Od počiatku jej tehotenstva, až po pôrod, vyskytly sa zúfalé výstupy, život sa pre nás stal peklom. Neraz, miesto spania predebatovali sme so ženou celé noci. Mojou úlohou bolo obodrovať a tešiť ju, nahlas a ticho, prudko i nežne, divo a mäkko, všetkými možnými argumentami! — Ani jej matka ma nechápala. Moja žena bola sklamaná, jej matka bola sklamaná, lebo v spôsobe, ktorým som sa vyhol veľkej kariére, videly len šialený čin. K tomu, neviem, či sa to vyskytuje v každom mladom manželstve, ešte pred príchodom dieťaťa sme sa vždy pohádali pre jednotlivé body jeho budúcej výchovy. Hádali sme sa, či chlapca, ako som to ja chcel, budeme vychovávať doma, a či, ako to moja žena chcela, vo verejnej škole. Alebo povedal som: dievča bude sa učiť telocvik! moja žena: nebude sa učiť telocvik! Ale dievča ešte nebolo ani na svete. Natoľko sme sa hádali, že sme si vyhrážali rozvodom a samovraždou. Moja žena sa zamkla! Búchal som na dvere, lebo mi bolo úzko a bál som sa niečoho zlého. Nasledovaly smierenia! A následky takých smierení potom rozmnožovali zasa nervóznu biedu našej domácnosti. Raz som musel testinú vystrčiť pred dvere. Bol to prostriedok, zabezpečiť pokoj. Moja žena to napokon nahliadla aj sama. A jednako, mali sme sa radi a napriek všetkému, mali sme dobré úmysly. Máme troje dietok: Albrechta, Bernharda a Annemariu. Prišli na svet v troch rokoch, tedy chytro za sebou. Tieto pôrody nervóznu dispozíciu mojej ženy priviedly ku kríze. Už po Albrechtovom narodení mala záchvat melancholie. Testiná musela mi priznať, že také isté záchvaty mala už ako dievča. Po poslednom pôrode odcestoval som so svojou ženou na dva mesiace do Talianska. Boly to pekné časy, a zdalo sa, že pod „šťastným nebom Itálie“ moja žena naozaj okrieva. Ale choroba sa v tichu vzmáhala ďalej. Mám tricať jeden rok a som osem rokov ženatý. Môj najstarší syn má sedem rokov. Je tomu teraz — Bedrich rozmýšľal — bolo to asi, teraz máme začiatok februára, v polovici októbra minulého roku, že som svoju ženu našiel v jej chyži, ako nie práve najlacnejšiu hodvábnu moiré-látku, ktorá bola kúpená v Zürichu a ležala v priečinku dlhšie ako štyri roky, postrihala na samé drobné kúsky. Ešte vidím tú červenú látku, aká bola nepostrihaná, i ten huňatý vrch kúskov, ktorý potom ležal na zemi. Riekol som: Angela, čo to robíš? — A tu som zbadal, koľko bilo! — Jednako som sa za čas klamal nádejami. Ale raz som sa zobudil v nocí a videl som nepovedomú tvár svojej ženy blízko pred sebou. Pri tom som cítil niečo na hrdle. Tie isté nožnice, ktorými rozstrihala látku, pritisla mi na gágor. Pri tom vravela: — Poď, Bedrich, obleč sa, musíme sa obidvaja položiť na odpočinok do lipovej rakvy.Musel som svolať svoju i jej rodinu. Hoci by som sa aj sám bol vedel brániť, nebezpečenstvo hrozilo deťom. — Tak vidíte, — končil Bedrich, — že so svojím talentom nezašiel som ďaleko ani na ceste manželstva. Chcem všetko, alebo nič! Viem všetko, alebo nič. Môj duch bol súčasne preťažený a ostal aj prázdny.Miss Eva Burnsová povedala jednoducho: — Naozaj prežili ste ťažké skúšky.— Áno, — riekol Bedrich, — ale jednako len vtedy budete mať pravdu, miss Burnsová, keď prítomný stav položíte na miesto stavu minulého, a len keď celkom zmeriate, čím sa stáva prípad ešte spletitejším. Otázka je: som vinný priebehom, ktorý odňal duševné utrpenie mojej ženy, alebo môžem sa oslobodiť? Len to môžem povedať, pokračovanie v tomto prípade, keď som sám obžalovaným, žalobcom a sudcom, je v behu, a predbežne nemožno čakať posledné rozhodnutie.Nachodíte v tom, miss Burnsová, nejaký smysel, že práve mňa nechcel ten Atlantický oceán? Alebo, že som, ako šialenec bojoval o to, zachrániť svoj holý život? že som niekoľkých nešťastníkov ktorí chceli prevrhnúť náš čln, veslom bil po hlave, takže bez hlesu a bez stopy utonuli? Či to nie je nízkosť, že sa ešte vždy držím života a všetko ostatné radšej robím, ako sa vzdávam tohoto zbabraného jestvovania?Všetko toto bledý a vzrušený Bedrich rozprával tónom ľahkej konverzácie. Prázdne taniere hostinský už dávnejšie odložil na stranu. Miss Eva riekla, azda chtiac vyhnúť trápnej odpovedi: — Objednáme si tu ešte aj kávu, pán doktor? — Všetko, čo len chcete, dnes, alebo zajtra a vždy, tak dlho, kým vám nebudem na ťarchu. Ale máte vo mne smutného spoločníka. Tak ľahko nenajdete taký hlúpy a malý egoizmus, ako ten, ktorým som ja uväznený. Pomyslite si, moja žena v ústave, v ktorom je teraz, zapodieva sa tým, že si ustavične dokazuje svoju hriešnosť, nehodnosť, zlosť a ničomnosť. Keď je taká nehodná, ako tvrdí, a keď ja pred ňou stojím taký veľký, šľachetný a obdivuhodný, preto musia nad ňou stále bdeť, aby si, ako sa vraví, neublížila. Či to nie je pre mňa pekné povedomie? a či nemusím byť naozaj hrdý?Ale miss Burnsová riekla: — Nevedela som, že v takom silnom mužskom, odpusťte, ako ste vy, môže sedeť taká drobná, zimomravá dušička. Podľa mojej mienky, máte sa teraz vynasnažovať túto celú minulosť podľa možnosti zakryť. Niečo podobné musíme robiť všetci, môcť sa stať súcimi pre život.— Nie, — riekol Bedrich, — ja som celkom neschopný. V tejto chvíli je mi dobre, lebo sedím proti človekovi, ktorému — prepáčte, že sa vyslovím eufemisticky — pre nejakú príčinu môžem naliať čistého vína.— Musíte sa sústrediť, musíte pracovať, — riekla miss Burnsová. — Musíte byť telesne činný až do úplnej ustatosti.— Oh, moja vážená, — zvolal Bedrich, — ako ma preceňujete. Práca? K tomu sú potrebné dôvera a chuť: stratil som obidve. A keď tu sedím, v krajine, ktorú si podmanil europský človek najmohutnejšími silami vôle, tak tu sedím, a to je bod, v ktorom sa väčšina dnešných ľudí liší od človeka tých čias, lebo som stratil veslo i kormidlo, a odrobinka môjho sebaurčenia išla, kade kratšie.Doniesli kávu a Bedrich i slečna Burnsová ju mlčky miešali lyžičkami.Potom sa opýtala miss Burnsová: — Prečo ste, ako vravíte, stratili svoje sebaurčenie?— Theridium triste, — riekol Bedrich a odrazu pomyslel na príklad pavúka-šibeničníka, ktorý doktor Wilhelm upotrebil vzťahom na Ingigerdu, a ktorý teraz v širšom smysle aplikoval na riadenie osudu. Prirodzene miss Burnsová ho nerozumela. Ale Bedrich prerušil rozhovor, a keď ho žiadala o vysvetlenie, nechcel odpovedať. A práve tak rýchlo a ochotne stiahla svoju otázku a riekla, že to pokladá za správne a dobré, keď radšej prejde od hovoru, vedeného nemeckou hlbokoumnosťou do jej sféry, do sféry povrchného človeka. K tejto poznámke pripojila radu: keď sa aj hneď tak ostro posudzuje preto, že nešiel až na koniec toľkých, rozličných ciest, tak musí bezpečne voliť si inú a všemožne obmedziť sa na niečo, pri čom budú jednomerne upútané ruky, oči a hlava. Slovom, aby išiel a urobil pokus so svojou starou láskou, sochárstvom. Za niekoľko mesiacov bude azda majstrom-tvorcom madonny z polychromizovaného dreva.Bedrich riekol: —- Mýlite sa, som len penovou habarkou. Nechajte mi ilúziu, že vo mne veľký umelec čaká na chvíľu oslobodenia. Skôr by som sa mohol stať kočišom, komorníkom alebo obchodvedúcim majstra Rittera.*Miss Eva Burnsová vyňala svoju malú peňaženku, nedovolila Bedrichovi platiť za seba, a obidvaja vykročili zasa na živú ulicu. Práve tak, ako prv, všade, kde sa tento pár zjavil, vzbudil pozornosť. — Hrom do toho, — riekol Bedrich, ktorý sa v hlučnom ruchu ulice zas iným stal, — čo všetko som vám to potáral, miss Burnsová? Zneužil som vašu trpezlivosť a nudil som vás desným spôsobom? — O, nie — vetila, — privykla som takým rozhovorom. Už sa dlhé roky stýkam s umelcami. — Azda len nechcete palicu lámať nad mojou pravdomluvnosťou, slečna Burnsová? — opýtal sa trošku naľakane Bedrich. — Nie, ale neverím, — povedala pokojne a temer s mužskou istotou, — že príroda, keď nám raz aj niečím robí bolesti, chce nám takým istým niečím vždy znova pôsobiť muky. Tak sa mi zdá, že medzi dva dni, a to nie bez Stvoriteľovho úmyslu, je pre človeka vždy a všade určený sen.— Nie vždy a nie všade, — mienil Bedrich a myslel na to, že predošlé noci s koľkou námahou si musel vydobyť niekoľkohodinový sen. Na jednej križovatke miss Eva ostala stáť, čakajúc na uličnú železnicu, ktorá by ju zasa zaviezla do atelieru. — Vidíte to, — riekol Bedrich, ukazujúc na šesť celkom jednakých obrovských plakátov, ktoré maly krikľavými farbami znázorniť „Marah, obeť pavúka“. Krížom cez každý plakát bol prilepený zelený strižok, na ktorom bolo možno čítať, že tanečnica posiaľ bola ešte vždy hatená následkami stroskotania lode, ale nasledujúceho dňa bude sa u Webstera a Forstera prvý raz produkovať pred americkým obecenstvom. Nad týmito plakátmi na tej istej ohňovej stene bola celá, nadľudský veľká, šesť, či až osem ráz vyobrazená postava Artúra Stossa.— Malá slečna pozvala na pozajtre ráno Mr. Rittera ku próbe do divadla na Fifth Avenue. To preca nie je Webster a Forster! — riekla miss Burnsová. Bedrich jej, vysvetlil, čo sa medzitým stalo. Ale tento výhľad na próbu bol pre neho samého novinkou. Nadhodil, ako by mimochodom: — Vlastne s týmto dievčaťom mám len súcit. — Končil, — mal by som vrelú prosbu, miss Burnsová, mohli by ste sa trochu zaujať chúďaťa tohoto stvorenia, ktoré je bez opory. — Do svídania, príďte podľa možnosti čím skôr pracovať do atelieru, — riekla miss Burnsová, vystupujúc do vozňa uličnej železnice.*Na druhý deň okolo desiatej hodiny už mohol pozdraviť Ritter Bedricha v svojom atelieri. Dostal malú pracovňu, ktorej dvere boly otvorené do dielne miss Burnsovej.Bedrich teraz síce len prvý raz vzal do rúk tú významnú vlhkú hlinu, z ktorej vytvorili bohovia ľudí, zato však aj ľudia tým viacej bohov, ale on už aj v Ríme hľadel na prsty nejedného priateľa-sochára, takže mu práca, k vlastnému počudovaniu a k údivu miss Burnsovej, išla ľahko od ruky. Prirodzene pomáhaly mu pri tom aj anatomické vedomosti. Keď tak s vyhrnutými rukávmi pracoval nepretržite v horúčkovom chvate tri hodiny a rameno svalnatého mužského vo veľkých ťahoch zreteľne vyformované, stálo pred ním, pocítil Bedrich celkom nový pocit uspokojenia. Pri práci zabudol celkom na seba, kto je, čo je a že je v New Yorku. Keď Willy Snyders, ako väčšinou na zpiatočnej ceste z obchodu, idúc k lunchu, zdravil Bonifáca Rittera a umenie, Bedrichovi sa zdalo, ako by ho boli zobudili a nazad priviedli do celkom iného, jemu cudzieho života. Bolo mu ľúto museť nechať prácu. Zistil, že poludňajší obed vlastne pôsobí rušivo.Chvály miss Burnsovej a Willyho urobili Bedricha hrdým. Keď prišiel Ritter, zamĺkli a vyčkávali. Ritter, obzerájúc prvý pokus lekára, mienil: že už nepochybne viac ráz mal v rukách hlinu. Túto mienku mohol Bedrich s dobrým svedomím zamietnuť. —Tak potom, — riekol Ritter, — s materiálom narábali ste naozaj, ako niekto, kto to má už v krvi. Po tomto prvom pokuse, zdá sa mi, ako by ste len čakali na hlinu a hlina na vás. — Bedrich riekol: — Uvidíme! — Potom dodal: vraví sa síce, že každý začiatok je ťažký, ale podľa jeho skúsenosti, u neho je to skôr naopak. Ináč vraj, vyhráva obyčajne prvú alebo druhú šachovú, skatovú alebo biliárovú partiu, a ostatné prehráva. Tak to bolo s jeho doktorskou disertáciou, s jeho prvou bakteriologickou prácou, ktoré sa mu podarily, i s jeho prvými lekárskymi kúrami, ktoré malý dobrý výsledok. Týmto tvrdeniam, hoci bol na nich granátik pravdy, umelci akosi nechceli veriť a Bedrich odišiel z ateliéru v zdravšej nálade, akej nemal už od rokov.Žiaľ, koľkosi sa zmenila, keď sa v klubovom dome rozprával s Ingigerdou Hahlströmovou. Dievča počúvalo bez záujmu, ba temer s iróniou, o jeho novom zamestnaní. Ritter, Willy a Lobkowitz boli jej poznámkami vnútorne pobúrení. Žiadala Bedricha, že musí ísť k Websterovi a Forsterovi a prinútiť týchto ľudí k odvolaniu udania, ktoré z pomsty urobili u Society for the Prevention of Cruelty to Children. Keď im ušla dolárová hodnota, ktorá tkvela v malej stroskotankyni pre novú smluvu s Lilienfeldom, mal byť takto znemožnený konkurentov výpočet. Ingigerd mala mať ráno prvú malú próbu. K próbe budúceho dňa sa už prihlásil zástupca Society for the Prevention of Cruelty to Children. Ona bola preto prirodzene bez seba, lebo v prvom rade teraz už chcela sa v New Yorku rozhodne zablýskať a v dvojakom smysle byť oslavovanou, totiž byť ľutovanou i obdivovanou. Ďalej nechcela stratiť nádejný kapitál. Keď jej nedovolia v New Yorku vystúpiť, pokazia jej celý obchod v Amerike.Proti železnej vôli malej tanečnice márne bolo vzpierať sa. S vnútorným odporom, dobre, ale nebárs, musel Bedrich pre malú hviezdu vybehávať rozličné veci od poludnia až do večera. Utekal od Webstera a Forstera ku Lilienfeldovi, od Lilienfelda ku zástupcom Brownovi a Samuelsonovi, z Second Avenue do Fourth Avenue, z Forth Avenue do Fifth Avenue a napokon zaklopať aj u samého Mr. Barryho, predsedu Society for the Prevention of Cruelty to Children. Ale Mr. Barry ho neprijal.Na šťastie, statočný Willy Snyders sebaobetavo ostal pri boku svojho bývalého učiteľa, k vôli tomu dal sa oslobodiť od kancelárskej služby, podľa možnosti urovnávajúc mu cesty. Svojím drsným humorom a veselými privatisimami o newyorkských pomeroch pomohol Bedrichovi vybŕdnuť z mnohých neprijemných chvíľ.Pre majiteľov palácov vo Fifth Avenue je dobre, že sú ich uši ranené hluchotou. Ináč by ani jeden z nich neprišiel k užitiu svojho jestvovania. V Europe si nemôžu ľudia ani predstaviť, akým mrakom kliatieb a zatracovania sú zatemňované okolia domov Gouldovcov a Vanderbiltovcov a iných nábobov. Na tieto pieskovcové a mramorové paláce hľadia ako na jarmokoch na klietky divých zvierat, alebo ako sa hľadí na budovy, vystavené za krvavé judášske strieborniaky, za ktoré, podľa podania, učeník zradil svojho Majstra.Všeobecnému zvyku primerane aj Willy Snyders chrlil tie najúctyhodnejšie výroky. Taký zvyk je prirodzený v krajine, kde je občanovi celkom nemožné niekoho pokladať za niečo iné, ako je sám, a kde si ani za zlato, ani za dobré slová nemožno zadovážiť posvätnej autority, alebo oddeľujúceho nimbu. Tam niet kniežat, tedy ani zlatých kniežat, ale sú len takí ľudia, o ktorých hovoria, že si zbojstvom, krádežou a klamstvom zabezpečili nespravodlivý, ohromný podiel z všeobecného dolárového rybolovu, v ktorom sa s roka na rok pokračuje.Bedrich bol šťastný, keď na druhý deň zasa stál v blízkosti skrine s hlinou a pri svojom modelovaní. Tuná, pri náruživej námahe rúk a očí, mohol mu z hučiacej hlavy vyšumeť hluk New Yorku. Pokladal sa za šťastného, že od základu bol nepraktický a nemusel sa zúčastniť desného jarmoku, večných processií za svätosvätým dolárom.Hoci aj dych toho shonu trhal oblek jeho duše na márne zdrapy, jednako len cítil, formujúc detaily atletického ramena, ako sa v ňom pohol proces posvätenia. Častejšie prišla dnuká miss Eva, pozorovať to, čo už urobil a vymeniť s ním niekoľko slov. To mu bolo milé, jej kamarátska prítomnosť ho upokojila, ba urobila šťastným. V jej bytosti spočívajúci mier vzbudzoval v Bedrichovi vždy tichý obdiv. Keď jej povedal, že ho táto práca citeľne upokojuje, povedala, že to veľmi dobre pozná z vlastnej skúsenosti a mienila, že ak neodskočí, ale vytrvá, bude ešte hlbšie pociťovať dobrodenie práce takého druhu.*Ingigerda Hahlströmová pozvala umelcov k próbe na dvanástu hodinu. Shromaždili sa v atelieri slečny Evy istej slávnostnej nálade. Okrem Rittera a Lobkowitza prišiel Willy Snyders a cigánovi podobný Franck, ktorý niesol pod pazuchou veľkú náčrtkovú knihu. Nebo bolo jasné a ulice suché, malá spoločnosť prirodzene pripojila sa k návrhu Evy Burnsovej a uzavrela ísť peši až po divadlo Fifth Avenue. Cestou Ritter rozprával Bedrichovi, že si na Long Islande stavia malý letohrádok, ale tento už vedel o ňom viacej. Bolo to, ako Willy Snyders prezradil Bedrichovi, hodne náročné stavisko, ktoré mladý majster dal vybudovať podľa vlastných plánov. Ritter rozprával o tom, že dórsky stĺp je jednako len najprirodzenejší a preto zpomedzi všetkých stĺpových foriem najušľachtilejší a hodiaci sa od základu do každého prostredia. Preto ho upotrebil mnohorako aj pri svojej vile. Pri vnútorných miestnostiach boly smerodajné čiastočne pompejské dojmy. V dome je, vraj, aj atrium. Rozprával o figúre na studni, o chrličovi vody, ktorú chcel umiestiť nad štvorhrannými nádržami. Prejavil náhľad, že v tomto smere majú dnes umelci chudobnú fantáziu. Tu sa naskytujú tie najšialenejšie a najveselšie možnosti. Spomenul „Husárika“, „Männiken Piss“ a „Norimberskú studňu ctnosti“, ako naivne nemecké príklady: z antiky satyra s cievou v Herkulanume a ešte iné. — Voda, — riekol, — ktorá, ako pohyblivý živel, je spojená s nehybným umeleckým dielom, môže tiecť, kvapkať, tryskať, šumeť, striekať, nahor vyvierať alebo skvele sa vznášať, môže zvonovite syčať, alebo vôkol padať roztrúsená na prach. V Herkulanume zo satyrovej cievy musela asi bublať.Keď takto Bedrich, kráčajúc vedľa štíhleho a elegantne oblečeného Bonifáca Rittera, v chladnom a slnečnom povetrí prežíval grécke fantázie, bilo mu veľmi prudko srdce. Keď na to pomyslel, že po všetkom tom, čo medzi tým ležalo, mal by Ingigerdu Hahlströmovú znova videť tancovať jej tanec, zdalo sa mu, že tomuto dojmu už viacej nie je prístupný.Divadlo na Fifth Avenue, do ktorého vstúpil Ritter so svojím sprievodom, bolo tmavé a prázdne. Nejaký mladý človek zaviedol pánov do parteru, kde, len ohmatávajúc okolie, mohli napredovať. Keď im oči privykly, nočná jaskyňa divadelného priestoru postupne vystupovala s radmi svojich sedadiel, s poschodiami a s maľovanou povalou. Tma, ktorá zapáchala prachom a pliesňou, zaľahla Bedrichovi na prsia. Celá rozsiahla kryptová klenba mala priehlbiny, ktoré sa podobaly schránkam pre rakvy a čiastočne boly ovešané bledými záclonami. Javisko s vytiahnutou oponou, slabo osvetlené zatienenými žiarovkami v okruhu, ktorý sa zväčšoval, čím väčšmi sa oko uspokojovalo so slabým svetlom.Páni, z ktorých ešte ani jeden nevidel neosvetlený, prázdny divadelný priestor, cítili sa byť akosi stiesnenými a hatenými, takže, bez zvláštnej príčiny, rozhovor stlmili na šepot. Nebolo to nič divné, že Bedrichovo srdce vždy nepokojnejšie búšilo do rebier. Ešte aj nie ľahko sa poddávajúci, vždy ku sarkazmu naklonený Willy Snyders posunul okuliare, rozchľabil, ako sa vraví, ústa i nos, takže jeho čierna japonská hlava s týmto výrazom sebazabudnutia, keď sa ho Bedrich dotkol, budil vyzývavo-komický dojem.Keď sa po niekoľkých napätých minútach nič nezmenilo, umelci sa práve chystali uľahčiť dušiam otázkami, keď odrazu ticho bolo prerušené hrmotom a priestor javiska sa otriasol krikom trochu tlmeného, voskrz nie melodického mužského hlasu. Konečne bolo možno rozoznať rázne sa vadiaceho a trstenicou sa oháňajúceho impresária Lilienfelda, v paletó, s vysokým, do tyla posunutým klobúkom. Toto objavenie vylúdilo u umelcov neodolateľný, len s námahou v medziach slušnosti držaný, záchvat smiechu.Lilienfeld bručal. Volal na domovníka. A nejakú upratovačku, ktorá mu na celkom pustom javišti prišla do cesty, hrmiac vyhrešil zrovna desným spôsobom. Kde je koberec? Kde je hudba? Kde je mamľas osvecovač, ktorý bol práve na dvanástu objednaný. Slečna, vraj, stojí na zadnej chodbe a nemôže sa dostať do šatne. Nejaký hlas s parteru, patriaci mladému mužskému, ktorý zaviedol dnuká umelcov, snažil sa viac ráz zbadateľným urobiť bojazlivým volaním: — Pán direktor, pán direktor. — Lilienfeld, s rukou na uchu, pristupujúc k rampe, konečne zachytil zvuk tohoto hlasu. Hneď zaplavilo mladého človeka, ktorý bol na chvíľu omráčený, zdvojnásobené hromovanie. Prišiel osvecovač a tiež dostal svoje. Nejaký pán s cylindrom vredikal dnuká troch ľudí s gongom, kovovým bubnom a flautou. — Kde je kvet? Kvet! Kvet! — kričal teraz Lilienfeld do kryptovej klenby, kde mu zkadiaľsi odpovedali váhavo: — Neviem. — Potom zmizol, volajúc ustavične: — Kde je kvet? Kde je kvet? — Kde je kvet? kvet! kvet! — doliehalo v nekonečných ozvenách k ušiam umelcov, raz zblízka, raz zďaleka, raz shora, potom zasa so strany, raz s javišťa, raz z posledného radu prízemia. A táto okolnosť len popudzovala ich veselosť.Teraz doniesli na javište, ktorého osvetlenie trošku zosilnili, veľký, červený papierový kvet. Lilienfeld, ktorý sa vrátil spokojnejší, rozprával sa s hudobníkmi. Zaujímal sa, či študovali žiadaný tanec, a prízvukoval im rytmus. Potom želal si počuť, čoho sú schopní, zdvihol trstenicu ako taktovku a riekol: — Well, begin!Tak začali hudobníci aj v novom svete ten dráždivý rytmus, tú tupú, čiastočne piskľavú, barbarskú hudbu, ktorá prenasledovala Bedricha už v starom svete. Ďakoval nebu, že tma pomohla zakryť jeho vzrušenie. Až sem ho vždy lákaly, svádzaly alebo viedly tieto zvuky. Aký úmysel mal s ním tento podivný Ariel, kto ho poveril robiť to, že svoju obeť rozčuľoval nielen vnútornými búrkami, ba nechal ju temer zahynúť v naozajstnej, hroznej búrke na šírom mori? Prečo mu vbodával do mäsa pichliače tejto hudby, prečo mu vrhol na krk a údy svoje neroztržiteľné osídla, ako sa to stalo, že celkom neoslabená so svojím tvrdošijným diabolstvom začínala tuná znova?Netĺkol okolo seba, neutiekol, hoci bol jednako obidvom činom blízky. Bolo mu, ako by mal hlavu zabalenú do plachtového plátna, a ako by sa napokon musel zbaviť nanútenej slepoty a svojmu bizarnému a grotesknému protivníkovi — Arielovi alebo Kalibanovi — pozreť od očí.Je nesporné, myslel si Bedrich, kým ho hudba trápila a dráždila, že ľudia vždy znova hľadajú šialenstvo a sú poddaní šialenstvu. Či neboli šialení tí vodcovia dobyvateľov, čo prví umožnili nemožné a išli cez Oceán, hoci neboli ani rybou, ani vtákom? V Skagen, v Dánsku, v jedálni malého hostinca je to zriedkavosť. Tam sú vystavené zamaľované panuše utonulých lodí, ktoré sa s troskami príležitostne dostaly na breh. Všetkých týchto drevených figúr lodných hrotov, pánov a paní, so zamaľovanými tvárami a šatami, dotkla sa ruka šialenstva. Všetky hľadia nahor a do diaľky, niekam, kde zdajú sa niečo videť, a v povetrí čuchajú nosom zlato, alebo vôňu cudzieho korenia. Všetky odhalily nejaké tajomstvo a s domácej pôdy zdvihly nohu do povetria, ísť maninou za ilúziami a fantazmagoriami a za objavením nových tajov. Tieto objavily Dorado, zaviedly miliony a miliony ľudí do záhuby.A Ingigerd stala sa teraz pre Bedricha naozaj svodnou a extatickou panušou galeje, kým ju krátko predtým urobil zamaľovanou madonnou z dreva. Videl ju teraz nad vodou na hrote strašlivej plachtovky, s vypuklou labuťou hruďou, s otvorenými ústami, s naširoko rozškerenými očami, kým jej žlté vlasy po obidvoch stranách sluchov priamo splývaly nadol.Odrazu zamĺkol zvuk hudby a Ingigerda vystúpila na javište.Mala prehodený belasý, dlhý divadelný plášť, pod ktorým mala oblečený kostým svojej úlohy. Riekla veľmi sucho: — Milý riaditeľ, myslím, že je to trošku hlúpe, moje číslo, „Matah, alebo obeť pavúka“ pretvoriť na „Oberonovu pomstvu“. — Moja milá, — riekol podráždene Lilienfeld, — pre Boha, ponechajte to mne, veď poznám tunajšíe obecenstvo. Začnime, moja milá! čas letí,— končil impresario a zatlieskajúc hlasne dlaniami, zavolal na hudobníkov: — Forwards! Forwards! bez váhania!Hudba začala znova a hneď potom tancujúc objavila sa Marah. Podobala sa nahej elfe, ktorá vznášajúc pohybovala sa kolom. Ako tak v širokých kruhoch letela okolo ešte nezbadaného kvetu, s priezračným, zlatom pretkaným závojom, robila dojem báječného, exotického motýľa. Willy Snyders ju nazval rusalkou! Ritter Phalaenou. Maliar Franck pripil sa očami k premenenej Ingigerde.Teraz prišiel ten moment, v ktorom dievča s námesačnícky prižmúrenými víčkami začalo hľadať kvet. V tomto hľadaní bola nevinnosť a rozkošnícka túžba, pri čom vystúpilo to nekonečne jemné chvenie, ktoré možno badať v dusnej erotike smrtihlava. Konečne zavoňala kvetinu, a ako bolo badať na jej náhlom strnutí, vzhliadla na nej tučného pavúka.Ako to bolo Bedrichovi známe, Ingigerda nie vždy jednako znázorňovala úžas a strnutie hrôzou a útek. Dnes všetci obdivovali premenu výrazu na sladkej tvári tanečnice, ktorá bola znetvorená premenami: odporom, hnusom, úžasom a zdesením.Začala sa nová fáza tancu: Tá, v ktorej dievča pokladalo pavúka za neškodného a vysmialo sa začatému zdeseniu. Toto všetko malo nenapodobiteľnú nehu, nevinnosť a veselosť. Keď sa teraz po stave príjemného pokoja začala hra s imaginárnymi pavučími vláknami, vrzly parterové dvere a cez ne doviedli dnuká statného starca. Cylinder držal v ruke, ostro krojená tvár bola oholená, celý zjav prezrádzal gentlemana. Mladý človek, ktorý sprevádzal starca, odbehol, a gentleman, nejdúc napred, sadol si, tam kde bol, na parterové sedadlo. Ale prišiel Lilienfeld, a keď sa okolo úctu vzbudzujúceho starého Yankeeho otáčal ako ucholaz, hľadel ho pohnúť k tomu, aby si sadol do najprednejšieho radu.Cudzí pán, Mr. Barry, prezident Society for the Prevention of Cruelty to Children a mnohých iných organizácií, zamietol návrh a vhĺbil sa do predstavenia. Ingigerda medzitým škrípnutím parterových dvier, príchodom nového diváka a hundraním jej impresária pri uvítaní, bola vyrušená z konceptu. — Ďalej, ďalej! — zvolal Lilienfeld. Ale malá tanečnica pristúpila k rampe a riekla nahnevane: — Čo sa stalo? — Celkom nič, voskrz nič, moja úctyhodná, — vetil veľmi netrpezlivo riaditeľ. Ingigerda volala na doktora Kammachera. Bedrich sa naľakal, keď počul zavzneť svoje meno. Bolo to pre neho trápne ísť za Ingigerdou ku rampe. Zohla sa k nemu a žiadala ho, citeľne siahnuť na zub tomu paviánovi zo „Society“ a obrobiť ho k jej prospechu. Riekla mu: — Ak nebudem smeť verejne vystúpiť, tak skočím s brooklynského mosta, a potom ma môžete z udicou hľadať tam, kde je môj otec.Keď Ingigerda, udusená vláknami pavúčej sieti, zdanlivo zakončila život, v skutočnosti však svoj tanec, Bedricha predstavili Mr. Berrymu. Starý, bohatiersky potomok vysťahovalcov, ktorí pristali s Mayfowerom, vrhol na neho pohľad, ktorý nepriateľsky žmurkal, ako pohľad mačky, ktorému, tak sa zdalo, tma neprekážala. Barry vravel pokojne, ale to, čo hovoril, nebudilo práve dojem, že od neho možno očakávať tolerantné chovanie. — Dievča, — riekol po niekoľkých Lilienfeldových vývodoch, — už jej nesvedomitý otec zneužíval ku odsúdeniahodným veciam. — Ďalej sa osvedčil: — Výchova dieťaťa je zanedbaná: zrejme nevštepili mu ani len najbežnejšie pojmy studu a slušnosti. — Dodal s chladom a vysokomyseľnosťou, ktoré vyvracaly každý protidôvod, že ku prekazeniu takých, verejný cit mravnosti tak hrubo urážajúcich predstavení, ešte bohužiaľ niet primeraného zákona. Zdalo sa, že nechápe Lilienfeldove námietky.Nedostatočné ovládanie angličtiny znemožňovalo Bedrichovi zasiahnuť. Jednako opovážil sa prízvukovať, že Ingigerda je prinútená zarábať si chlieb, načo však umlčaný bol hneď chladnou otázkou: — Či ste vy bratom toho dievčaťa?Prezident Society opustil miestnosť a Lilienfeld zúril divým kľaním proti nízkemu pokrytectvu týchto Yankeech a puritánov. Ale mal celkom jasné tušenie, že Ingigerde Hahlströmovej bude zakázané verejne vystupovať. Túto prekliatu omáčku mu navarili Webster a Forster. Ingigerda plakala, keď Bedrich prišiel pro ňu do šatne a zachvátila ju zúrivá prudkosť. — Za to môžem len vám ďakovať, — riekla, — prečo ste mi nedovolili vystúpiť hneď v prvý deň, ako mi radil Stoss.Bedrichovi bolo všetko odporné. Mr. Berryho zjav vyvolal mu v mysli otcovu postavu: Hoci by aj svoje náhľady nikdy neprejavil, a neuplatnil v tej forme ako Mr. Barry, jednako len boly príbuzné náhľadom Yankeeho, ba i v Bedrichovej duši ostalo všeličo nedotknuté, čo v nej vypestovaly pôvod a výchova.Cigánovi podobný Franck priletel a choval sa ako šialenec. Jeho oduševnenie, ktoré Ingigerdinu náladu trochu napravilo, nenachodilo slov a borilo sa o ne. Bedrich hľadel na maliara s odporom a preľaknute, keď pri ňom znova poznal príznaky vlastnej posadlosti. Ingigerda ponechala maliarovi svoju ruku, ktorý ju pokryl divými bozkami, a tieto divé bozky rozprestrely sa od zápästia až po dolné rameno, čo sa dievčaťu zdalo byť prirodzeným a v poriadku.Ingigerda si želala, aby Bedrich išiel ešte raz ku prezidentovi Barrymu, vplývať na neho prosbami alebo hrozbami, násilím alebo peniazmi. Taký pokus bol, ako to Bedrich vedel, beznádejný. Potom dala sa do plaču a tvrdila, že má len takých priateľov, ktorí ju využívajú. Prečo tu niet viacej Achleitnera? Prečo musel práve on, a nie ten alebo onen, stratiť živoť? Achleitner bol, vraj, jej naozajstným priateľom, ktorý sa vedel v svete iste pohybovať a bol bohatý a nezištný.A naozaj, už hneď na druhý deň doručili Ingigerde Hahlströmovej zákaz vystupovať. Dievča bolo ako šialené. Lilienfeld medzitým vyhlásil, že teraz nastala chvíľa, keď treba vo veci zakročiť u newyorkského mešťanostu. Súčasne poučil Ingigerdu, že musí opustiť klubový dom, ak sa nechce vystaviť internovaniu v niektorom sirotínci. Ženatý, ale bezdetný Lilienfeld, ponúkol jej v svojom dome útulok; chtiac-nechtiac musela súhlasiť.Keď Bedrich ráno po Ingigerdinom presťahovaní v novom, z hrubého plátna zhotovenom plášti, ktorý mu zaopatrila miss Eva Burnsová, stál pri svojej práci, mal pocit obľahčenia.Majster Ritter prejavil pred miss Evou Burnsovou náchylnosť, zmodelovať tancujúcu devu. Ale Bedrich s jeho úmyslom súhlasil len akosi váhavo. — Hľaďte, miss Eva, — riekol, — nepatrím k tým, ktorí chcú znemožniť vznik krásnych vecí, a keď majster maličkú upotrebí ako aktový model, tak je po mojom duševnom pokoji. — Miss Eva sa smiala. — Vám je sa dobre smiať, — riekol, — ale ja som rekonvalescent, a recidíva je životu nebezpečná.Minulo osem dní, v ktorých Bedrich prebojoval obdivuhodný ale voskrz nie víťazný boj. Každý deň pracoval v atelieri, miss Burnsová stala sa jeho dôverníčkou.Čo ani predtým nebolo pred ňou skryté, teraz sa to dozvedela od neho samého, že úpel v Ingigerdinom zajatí. Stala sa jeho kamarátkou a radkyňou, hoci nevyzvane sa nikdy nemiešala do jeho vnútorných zmätkov. Bedrich jej povedal, že sa rozhodol oslobodiť od Ingigerdy. Vždy keď bol u dievčaťa, vravel, že sa cítil indignovaným a že sa nudil. Bol pevne rozhodnutý nejsť k nej viacej: predsavzatie, ktoré však často o niekoľko hodín zrušil. Pri nekonečnej trpezlivosti miss Bnurnsovej téma Ingigerd nemusel sňať s denného poriadku. Duša dievčaťa bola prevracaná zdnu na vonok a zasa zvonku do nútra, jej obsah bol sto ráz prehadzovaný a preosievaný ako zlato alebo zrnká pšenice.Jeden deň povedalo dievča Bedrichovi: — Vezmi si ma, sveď ma, rob so mnou, čo chceš! — Vyzvala ho, byť k nej prísnym, ba i krutým. — Zatvor ma, — riekla, — okrem teba nechcem videť mužského. — Druhý raz zasa modlikala: — Chcem byť dobrá, Bedrich, urob ma dobrou. — Ale nasledujúceho dňa svojho ochrancu a priateľa prinútila znova uspokojiť sa s neodpustiteľnými konaniami.Ale pravda bola, že už množstvo mužských nechala za seba sháňať, behať, obchody obstarávať mysleť a platiť.Čoho sa Bedrich nevedel zrieknuť, to bola tá krehká, plavá a sladká telesnosť. A jednako bol rozhodnutý, odtrhnúť sa. Raz prišla Ingigerda k miss Eve sedeť k portrétu. Aj Bedrich pritiahol svoj stolec. Nebolo možné ľahko uhádnuť, prečo aranžovala miss Burnsová tieto sedenia, ale prísne a veľmi podrobné štúdium, ktoré aj Bedrich venoval ťahom; svojho idolu, v skutočnosti malo na neho podivný vliv.Plochy čela, obrvy, sama poloha očí, prehĺbenie sluchov, forma a znetvorený násadok ucha, pritenký nos, jeho nozdry, trochu pristará nasolabiálna vráska, zárez pri kútikoch úst, pekná, ale aj brutálna čeľusť, vlastne naozaj nepekný krk s podhrdelnou jamkou, akú mávajú práčky, všetko to sa mu tak triezvo vrylo do pamäti, že otupilo účinok každej okrašľujúcej sily. Miss Eva Burnsová hádam vedela, aký význam má také ostré, vytrvale dôsledné pozorovanie modelu.Dlhé sedenia, ktorým sa Ingigerda z márnivosti podrobila, ukázaly ináč úzkoprsosť jej povahy. S obdivom pre miss Evu Burnsovú vnímal Bedrich s odstrašujúcou jasnosťou večnú zaostalosť a nekompletnosť jej modelu. Raz doniesla list svojej matky, ktorý jej písala z Paríža. Predčítala ho, a zdalo sa, ako by medzitým stála na pranieri.Matkin list bol prísny, vážny, starostlivý, ale nie bez lásky. Otcov smutný koniec bol v ňom spomínaný so súcitom a zvala Ingigerdu do Paríža. Matka písala: — Nie som bohatá, u mňa budeš museť pracovať, dievča, ale budem sa usilovať, byť ti v každom vzťahu matkou, — a teraz nasledoval dodatok! — ak si umieniš, napraviť spôsob svojho života.Poznámky, ktoré dievča robilo na matkine osvedčenia, boly hlúpo a divo jazvivé. — Mám ísť k nej a mám sa kajať, — opičilo sa, — zato, že ma milý Pán Boh tak zázračne zachránil. Áno, nech sa najprv napraví mama! Azda budem taká hlúpa. Nebudem krajčírkou. Vždy sa dať mame karhať. Nemám o seba strach, ak nie som pod niečou feruľou. — A to tak išlo ustavične spôsobom, ktorý sa nenaľakal ani mrzkých intímností rodičovského nažívania.*Na naliehanie Lilienfelda a jeho zástupcov lehota v City-Hall pred mešťanostom New Yorku, ktorý mal rozhodnúť o vyzdvihnutí alebo o právoplatnosti zákazu, vzťahujúceho sa na verejné vystúpenie Ingigerdy Hahlströmovej, bola vytýčená na dvaciaty piaty február. Ingigerda, podľa úpravy pani Lilienfeldovej elegantne oblečená, vysadla na kočiar a v sprievode panej, ktorá ju šaperonovala, zaviezla sa do City-Hall. Bedrich a Lilienfeld išli vopred. — Položenie je také, — vysvetľoval Lilienfeld, keď uháňali cez šedý, tmavý a chladný New York, — že New York nateraz je v rukách Tammany-Society. Republikáni pri posledných voľbách prepadli. Mešťanosta, Ilroy je členom Tammany-Society. Kočiš nás asi povezie okolo Tammany-Hall a ja vám ukážem sídlo tejto hrozne vlivnej spoločnosti, ktorá vedie tygra v pancieri. Meno Tammany pochodí od indiánskeho veštca Tamenunda. Vodcovia majú detinské indiánske mená a tituly. Herb nemenujú herbom, ale totemom. Ale nedajte sa mámiť touto indiánskou romantikou. Títo ľudia sú triezvi, Tammani-tyger vo veľkom newyorkskom košiari je šelmou, s ktorou nemožno žartovať.— Ináč môžme predpokladať, — pokračoval riaditeľ, — že Tammany-tyger, a tak aj mešťanosta vo veci Ingigerdy je na našej strane, hoci to aj nie je absolutne isté. Mr. Barry je síce rozhodný republikán a smrteľný nepriateľ Tammany-Hallu. Naproti tomu však mešťanosta Ilroy ochotne vylepí jednu, Society for the Prevention of Cruelty to Children, tejto nesmyselnej ustanovizni. Ale čas jeho úradovania už vyprší a on by bol rád, keby ho znova zvolili, čo je pravdepodobné len vtedy, ak urobí republikánom nejaké ústupky. Nuž, uvidíme! musíme vyčkať.Dorazili pred City-Hall do City-Hall-Parku, pred mramorovú budovu s vežou-zvonicou a so stĺpovým portikom. V tomto portiku museli čakať na príchod dám.Pri chodení horedolu niekto odrazu potiahol Bedricha za kabát. Obrátil sa a zbadal módne zakuklené malé dievčatko, poznal v ňom hneď Ellu Lieblingovú. — Dievčatko, Ella, kde si sa tu vzalo? — opýtal sa. Poklonilo sa a rieklo, že išlo s Ruženou na prechádzku. A naozaj slúžka stála pri schodoch City-Hallu a pozdravila: — Dobré ráno, pán doktor. — Bedrich predstavil Ellu pánu Lilienfeldovi, ako malú stroskotankyňu. — Dobré ráno, dieťatko, — riekol Lilienfeld, — je to pravda, že si i ty bola pri tom hroznom utonutí lode? — Jej smelá a svieža odpoveď korenená bola hrdosťou detskej koketnosti: — Veru! a utratila som pri tom bračeka. — Ach, chúďa! — riekol Lilienfeld, ale už roztržite, lebo myslel na speech, ktorý azda bude museť povedať mešťanostom. — Odpusťte, — povedal odrazu Bedrichovi, pri čom odišiel na niekoľko krokov a z náprsného vrecka vyňal papier s poznámkami, preštudovať ich s chvatom. Ella zvolala: — Moja mama bola už tiež mŕtva, ale ožila znova! — Ako? ako? — opýtal sa Lilienfeld, hľadiac na ňu zpod zlatých okuliarov. Bedrich mu vysvetlil, že jej matke zachránili život oživovacím pokusom. Potom dodal: — Keby veci išly v poriadku, tak to jednoduché bavorské sedliacke dievča tam, — ukázal na Ruženu, — muselo by byť väčšmi oslavované ako bol svojho času hrdina dvoch svetov Lafayette. Robila divy. Vždy myslela len na svojich pánov, na nás ostatných a nikdy nie na seba. — Bedrich išiel pozdraviť Ruženu.Keď sa spytoval na pani Lieblingovú, Ružena bola ako pivonka. Milostivá pani sa má celkom dobre, mienila. Potom začala plakať, lebo jej prišiel na um malý Siegfried. Všetky pohrebné formality vybavila ona s konzulárnym agentom, a bola pri tom samojediná, keď na židovskom cintoríne pochovávali mŕtvolku.Pristúpil k nim dobre oblečený človek, v ktorom Bedrich až celkom zblízka poznal artistovho sluhu, Bulkeho. Riekol: — Pán doktor, moja nevesta sa nevie tej historie zbaviť. Nemohli by ste, pán doktor, povedať mojej neveste, že sa to nepatrí, a že sa človek takej historie musí zbaviť. Nemohlo by to byť horšie ani vtedy, keby bola stratila vlastného chlapca. — Ak ste sa zasnúbili, pane Bulke, tak sa tomu treba len tešiť a musím vám úprimne blahoželať. — Bulke ďakoval a riekol: — Len čo budem môcť odísť od svojho pána a ona od svojej panej, vrátime sa hneď do Europy. Predtým, ako som musel ísť slúžiť k námorníctvu, bol som mäsiarom. Práve mi píše brat z Bremen o malom lodnom proviantnom obchode, ktorý možno dostať. Konečne niečo som si už usporil, prečo by človek nemal také niečo skúsiť. Veď nemožno vždy len pre cudzích ľudí pracovať. — Súhlasím s vami, — riekol Bedrich, kým adlatus majstra v streľbe odobral sa od Ruženy so slovami: — Milostivá pani!Pani Lieblingová kráčala pri boku pána s tmavou bradou. Oblek, ktorý mala, a čo by bol býval stavu primeraný žene ruského veľkokňaza, dokazoval, že rozkošná pani medzitým našla príležitosť, nahradiť stratu svojej garderoby. Bedrich bozkal dáme ruku a pomyslel na znamenie pod ľavým prsníkom a na niektoré iné znaky pekného ženského tela, ktoré s takou bezohľadnou mechanikou všemožne prinútil znova dýchať. Predstavili ho elegantnému pánovi s čiernou bradou, ktorý ho zvedavo a odmietavo premeriaval. Podivná vec, myslel si Bedrich, tento plocholebec mal by vlastne vedeť, čím mu je zaviazaný. Človek sa uznojí, v pote tvári vzkriesi mŕtveho, cíti sa byť vysoko morálnym nástrojom Prozreteľnosti a napokon vlastne pracoval pre špeciálnu rozkoš nejakého svetáka.Pani Lieblingová bola Amerikou nadchnutá. Zvolala: — Čo poviete k tým newyorkským: hotelom? Bývam vo Waldorf-Astorii: či nie sú veľkolepé? Obývam štyri izby na vonok. Ten pokoj! ten prepych! tie krásne obrazy! človek sa cíti ako v Tisíc a jednej noci! Milý doktor, reštauráciu Dolmenico musíte raz rozhodne navštíviť! Čo sú proti tomu berlínske, ba hoci parížske pomery? Také reštaurácie a hotely, ako sú tuná, v Europe nenajdete. — Bedrich bol prekvapený a riekol, že je to možné. — Boli ste už v Metropolitan Opera-House?… — Takto a podobne pokračovala pani Lieblingová v rozhovore, dávajúc si otázky a hneď odpovedajúc na ne, bez toho, že by bola Bedricha ku hovoreniu zvlášť povzbudzovala. Bedrich myslel na Ruženu a Siegfrieda a mal dosť času obzreť si vždy znova novučičkonové lakové topánky, vyžehlené záhyby nohavíc, briliantové gombičky, mohutný atlasový plastrón, monokel, cylinder a drahocenný kožuch južného dandyho s krátkym krkom, ktorého dáma predstavila, ako signora takého a takého mena.— Akú prácu máte s naším chýrnym tenoristom z Metropolitan Opera-House? — opýtal sa Lilienfeld, keď sa Bedrich zase ukázal v portiku.*Celé stretnutie postavilo mu pred dušu tragikomiku jestvovania tak, že mučivú prítomnosť bol teraz schopný ponímať menej vážne. Koč s dámami dorazil a súčasne do hally vstúpilo pol tucta novinárov, z ktorých väčšina, ako to Bedrich s prekvapením zbadať mohol, ku Ingigerde chovala sa nenútene a podávala jej ruku. Bola veľmi driečna a detinská a keď prišiel aj pán Samuelson, spolu aj s pani Lilienfeldovou, v sprievode dosť veľkej telesnej stráže, bola vovedená do vysokej, drevom vykladanej zasedacej siene City-Hallu, ktorá mala oblúkové okná. Pri dlhom stole, a to pri prázdnom predsedníckom kresle newyorkského mešťanostu, už sedela vysoká postava Mr. Barryho. Okuliare držal v ruke a prehŕňal sa zavše v svojich papieroch. Pán Samuelson a Lilienfeld sadli si oproti nemu. Ostatný priestor okolo stola zaujali novinári a iní interesanti: medzi nimi bol Bedrich, veľmi reprezentatívna pani Lilienfeldová a Ingigerda, ako predmet pojednávania.Za prezidentským kreslom otvorily sa krídla dvier a vstúpil mešťanosta, ktorý bol pôvodom Irčan. Usmieval sa mazane a rozpačite, nezdravil každého priateľsky, ale zato hľadel na všetkých s nádychom zdvorilej dobrotivosti. Niekto šepkal Bedrichovi: — Vec slečny stojí dobre, mešťanosta dá jednu tomu starému pokrytcovi Barrymu. — A naozaj mešťanosta ku svojmu súsedovi prejavoval srdečnosť, ktorá neveštila nič dobrého.Zavládlo ticho. Mr. Barrymu bolo udelené slovo.Starec vstal s vážnosťou a s tou neodvislou istotou, ktorá býva obyčajne len vlastnosťou významných štátnikov. Bedrich nemohol s neho spustiť oči. Temer mu bolo ľúto, že úspech jeho reči mal byť už vopred zničený.Mr. Barry potom rozvinul v jasnej forme ciele jeho spoločnosti. Uviedol rad prípadov, že deti v službách priemyslu, obchodu, remesla alebo divadla boli zneužité a poškodené. — Tu niekto šepkal Bedrichovi: — Nech sa chytí za nos! starec je totiž Wall-Streetman, ktorý v svojich továrniach zamestnáva množstvo detí a vôbec je najbezohľadnejším vykorisťovateľom! — Tento nemožný stav, — vysvetľoval Mr. Barry, — vyvolal potrebu založiť Society for the Prevention of Cruelty to Children.— Táto spoločnosť, — pokračoval Barry, — pokladá si za povinnosť, zasiahnuť len v takom prípade, ktorý je dokázaný. Otázny prípad je taký.— Od niekoľkých rokov New York je zaplavený zvláštnym druhom slobodne koristiacich ľudí! — riekol ostrým prízvukom. — To súvisí so vzrastom neverectva, so stúpajúcim nedostatkom religiozity a k nim sa pojacou dravou túžbou po zovnútorných zábavách a radovánkach. Vzrastajúca nemravnosť a všeobecná skazenosť sú vetrom, ktorý duje do vetríl takých pirátov. Ale nákaza tejto zhuby nevznikla v tejto krajine, ona bola k nám dovlečená z hriešnych brlohov veľkých európskych miest, Londýna, Paríža, Berlína, Viedne. Nákazu treba zastaviť a činnosti slobodných koristníkov, ktorý ju rozširujú a vždy znova dovláčajú, treba urobiť koniec.— Preto oni nie sú dobrými americkými občanmi, nie sú nijakými občanmi, they are not citizens! preto, — riekol Mr. Barry, vyslovujúc každé slovo s tvrdou korektnosťou, — preto je im to celkom ľahostajné, keď je naše náboženstvo, náš mrav, naša morálka ničená. Títo draví vtáci sú bez škrupúľ, a keď raz majú plné vole, tak zmiznú za oceánom v svojich bezpečných, európskych hniezdach. Tu je čas, keď Amerikán aj v tomto ohľade musí sa vzpamätať a musí odraziť vpád takýchto cudzopasníkov.Kým starý Ingo s pevným čelom hovoril tieto ostré slová, Bedrich nezunoval pozorovať každý pohyb jeho ušľachtilej kmetskej tvári. Bolo podivné, že keď rečník vravel o dravých vtákoch, výraz jeho tváre tiež stal sa podobný kani. Stál chrbtom obrátený k oknám, ale tvár mal jednako stranou, a Bedrichovi sa zdalo, ako by pri slovách o plných voliach jeho šedobelasé oko bolo pobledlo v beľavom lesku.Berry teraz prišiel na Ingigerdu: — Určením Božím stroskotala jedna loď. Toto nešťastie malo ľudí pohnúť k pokániu. — Rečník sa prerušil a vysvetlil, že sa s vecou nechce zaoberať, lebo takým ľuďom, ktorí s vlastnej pohnútky nevedeli pochopiť jej dosah, niet pomoci. Potom pokračoval: — Navrhujem, zachránené dievča, o ktorom nie je dokázané, že už naplnilo šestnásty rok, odovzdať nemocnici a paroplavebnú spoločnosť vyzvať, aby ho podľa možnosti čím skôr dopravila nazpäť do Europy, a odovzdala ho jej matke, ktorá žije v Paríži. Dievča je choré, nevyvinuté a patrí do lekárskych rúk, ako aj pod poručníctvo. Vycvičili ju v tancovaní. Upadá pri ňom do stavu, ktorý je podobný epileptickému záchvatu. Stuhne ako kus dreva. Oči jej idú vyskočiť z jamôk hlavy. Prstami strapká vatu. Napokon zamdle a je bez seba. Také veci patria za steny nemocnice, pred oči lekára a ošetrovateľky. Také veci nepatria do divadla. Bolo by to poburujúce, bolo by to provokovaním verejnej mienky, keby niekto chcel, aby táto internistka nemocnice vystupovala v divadle. Proti tomu protestujem menom dobrého vkusu, menom verejnej morálky a menom americkej mravnosti. To preca nejde, túto poľutovaniahodnú nešťastnicu trmácať na verejnom javišti a jej biedu, len preto, že o nej pre pohromu lode každý hovorí, nehanebne vykoristiť.To bolo jasne povedané. Pán Samuelson vstal hneď, ako si sadol Barry. Jeho spôsob plédovania bol známy. Vedelo sa, že sa na začiatku šetrí, a neskôr neočakávane s ráznym výbuchom náruživosti prekvapí poslucháča.Keď aj v tomto prípade prišiel výbuch náruživosti, nezodpovedal celkom očakávaniu, ktoré si sľubovali Lilienfeld, novinári a Bedrich. Priveľmi bolo badať, že vyslovené pohoršenie bolo vynútené honorárom a energickou vôľou a nepochádzalo z prameňa prirodzenosti. Ustatý, uštvaný človek s bradou ako Kristus, a s nečistou, bezkrvnou pleťou, bol úctyhodný len ako obeť svojho povolania, a aj v tomto vzťahu neimponoval natoľko, ako skôr vzbudzoval súcit: a poľutovaniahodný bol, žiaľ, najväčšmi vtedy, keď vysileného koníčka výrečnosti ponúkal súčasne bičíkom i ostrohami, zdeptať protivníka. Mr. Barry a mešťanosta Mr. Ilroy pozreli na seba významne, a zdalo sa, že obidvaja majú chuť, priskočiť na pomoc tomuto smutnému rytierovi.Teraz sa už Lilienfeld nemohol viacej zdržať. Zapýril sa, na čele mu navrela žila, čas mlčania minul a prišla hodina rečnenia. Keď mužský so sto písacími strojmi a milionovým príjmom nestačil na túto úlohu, treba ju vziať do vlastných rúk. Myšlienku nasledoval čin! a zpomedzi rtov stiesneného podnikateľa s byvolím tylom, draly sa pádne slová.Teraz prišiel rad na Mr. Berryho, ostať pokojným a bez zachvenia mihalníc vydržať, ako kamenec husto padajúce údery protivníka. Starého neušetrili v ničom! musel si vypočuť a preglgnúť rozličné veci, o zneužívaní detí v istých brooklynských továrniach, o puritánskom pokrytectve, ktoré vodu káže a potajme pije víno. Bolo mu attestované, že je členom tej bornírovanej, umeniu, kultúre a životu nepriateľskej kasty, ktorá v ľuďoch, ako sú Shakespeare, Byron a Goethe domnieva sa videť čerta s kopytami a dlhým chvostom. Takí ľudia, vraj, vždy znova urobili pokus, ručičku hodín času potisnúť nazad. Zvlášť celkom odporný pohľad v krajine slobody, vo vychvaľovanej Amerike.Pravda, také počínanie nemá výhľadov na úspech! lebo navždy zapadol a je tam čas puritánskej prudérie, puritánskych mučiarní svedomia, puritánskej ortodoxie a nespratnosti. Prúd času, prúd pokroku a kultúry tým nebol zastavený! ale tieto reakcionárske moci, ohrožené v svojom tmárskom hospodárstve, začali guerillovú vojnu malých, zbabelých, nízkych štvaníc. Krbom takýchto všeobecne nebezpečných štvaníc je Society Mr. Barryho. A tu mu vrátil to, čo Mr. Barry predtým povedal: v Society for the Prevention of Cruelty to Children je ohnisko nákazy, ak je naozaj vôbec aká nákaza na území Ameriky! Tu v tejto Society sedí ohnisko moru! nakoľko je v krajine mor. Mr. Barry robí sa smiešnym, keď tvrdí, že je Europa teplou hradou moru. Europa je matkou Ameriky, a bez Kolumbovho genia — chystá sa práve pamätná oslava fourteen hundred and ninety two! — bez Kolumbovho genia a bez ustavičného prílivu europských, nemeckých, anglických, irských inteligencií, a tu zažmurkal na mešťanostu, bola by Amerika aj dnes pustatinou.Keď Lilienfeld k vôli malej tanečnici pohol krížom krážom nebom i zemou a morom, odhalil denunciáciu svojho konkurenta, ktorý použil Society ku svojim opovrženiahodným cieľom, a so svojej strany s pohoršením odmietol Barryho tvrdenie, že je vykorisťovateľom. Vykorisťovateľom je azda jeho konkurent. Poukázal na to, aké výhody kynú Ingigerde z jeho podmienok, ktoré jej predložil. Tam sedí jeho žena, ktorá dievčaťu, čo v jeho dome našlo prístrešie, v mnohých vzťahoch bola matkou. Ináč dievča nie je choré, v jeho žilách prúdi nefalšovaná, pravá zdravá artistická krv. Je to nestydatá opovážlivosť, dotknúť sa cti a mravu mladej dámy. Ona nie je spustlá, ani zanedbaná, ba práve naopak, jednoducho — je veľmi veľkou umelkyňou.Svoj hlavný úder ponechal si Lilienfeld až nakoniec. Pred štyrmi týždňami pre isté ohľady stal sa americkým občanom. Teraz kričal natoľko, že vysoké oblúkové okná sa zachvely, za ktorými pracovalo tupé dunenie New Yorku. Kričal, Mr. Barry nazval ho cudzincom a vykorisťovateľom. Zakazuje si to, čo najrozhodnejšie, lebo práve tak dobre, ako Mr. Barry, je aj on americkým občanom. A kričal jedno za druhým, pri čom starého Ingu oslovil zrovna direktne, nakloniac sa s celým telom ďaleko ponad stôl: — Mr. Barry d’yon hear? I am a citizen, Mr. Barry, d’yon hear? I am a citizen! Mr. Barry, I am a citizen and will have my rights like yon![8]Zamĺkol. Keď si sadol, v jeho dýchacej trubici zachrčalo. V tvári Mr. Barryho nepohol sa ani jeden nerv.Po dlhšej prestávke prehovoril mešťanosta. Jeho slová plynuly pokojne a s tichou, vrodenou miernosťou, ktorá mu pristala. Jeho rozhodnutie bolo naozaj také, ako ho predpovedali politickí hádači. Ingigerda dostala povolenie vystupovať verejne. Podľa lekárskych svedectví dievča je zdravé, okrem toho minulo mu už šestnásť rokov a niet príčiny pochybovať o tom a odopreť jej prevádzanie zárobkovej činnosti, umenia, ktoré už v Europe prevádzalo.Novinári sa významne uškŕňali. Utajená nenávisť irského katolíka a mešťanostu proti domorodému puritánovi anglického pôvodu prišla k prielomu. Mr. Barry vstal a tomuto protivníkovi stisol s chladnou vznešenosťou ruku. Potom odišiel vzpriamene a jeho druhému, celkom ináč ustrojenému protivníkovi nepodarilo sa ešte na rozlúčku, ako si to umienil, vrhnúť mu do očí iskriaci pohľad svojej celkom ináč ustrojenej nenávisti; lebo tieto oči ho vôbec nezbadaly.Ingigerdu obkľúčili. Zasypali ju blahoželaniami. Jej srdce plesalo radosťou, že pred tvárou dvoch svetov bojovali o vlastnenie jej osoby. Zrovna žiarlivo závodili o jej priazeň, korili sa jej. A v tejto chvíli nebolo by sa podarilo nijakej kňažne odkloniť pozornosť od tejto malej umelkyne. Žiarila šťastím a vďačnosťou.Direktor Lilienfeld hneď pozval všetkých novinárov, ktorých ešte zachytiť mohol, na raňajky.Bedrich sa vyhovoril na prácu, ale musel sľúbiť malej tanečnici, že príde aspoň ku koncu lunchu. Odobral sa a ostal sám.Jeho prvá cesta ho viedla krížom cez City-Hall-Park ku hlavnej pošte, obrovskej budove, v ktorej pracovalo asi dve tisíc päťsto poštových úradníkov. Keď napísal a odovzdal telegram a zasa vystúpil do hluku veľmesta, kde sa zababušení ľudia predháňali vo vetre, kde sluch ohlušovala ustavičná premávka železnice, kočov a nákladných vozov, vyňal hodinky a zistil, že je pol jednej, práve ten čas, keď miss Eva Burnsová obyčajne začína svoj skromný lunch v malej reštaurácii v blízkosti Grand Central-Stationu. Najal si koč a dal sa ta zaviezť.Bol by býval nekonečne sklamaný, keby práve teraz nebol našiel miss Evu v obvyklom lokále. Ale ona bola tam a ako vždy potešená, že videla mladého učenca. Privolal jej: — Miss Eva, vidíte vo mne človeka, ktorý sa vyslobodil z väzenia, z polepšovne, z blázinca. Blahoželajte mi! Dnes som zasa independentom, neodvislým človekom!Bol blažený, a keď si sadol bol zrovna rozpustilej nálady. Mal, vraj, apetít za troch, humoru pre šiestich a dostatok dobrej vôle, že by ňou mohol vypomôcť aj aténskemu Timonovi. — Celkom mi je ľahostajné, — riekol, — čo ešte neskôr zo mňa bude! To jedno je isté: už nepanuje nado mnou nijaká Circe.Miss Eva Burnsová mu blahoželala a smiala sa srdečne. Potom chcela vedeť, čo sa stalo. On riekol: — O tej tragikomédii v City-Hall budem vám neskôr rozprávať! ale najprv vám musím pripraviť hroznú bolesť! Stisnite tedy zuby, miss Eva Burnsová! Teraz dajte pozor: Stratíte ma!— Ja vás? — smiala sa statočne a zplna, ale trošku zarazene, kým jej tvárou preletela tmavá, rýchlo prichádzajúca a rýchlo miznúca červeň. — Áno, vy mňa! — riekol Bedrich. — Práve som telegrafoval Petrovi Schmidtovi do Meridemu. Dnes večer, alebo najpozdejšie zajtra ráno zanechám vás, opustím New York, odsťahujem sa na vidiek a budem farmárom! — Oh, ale to už musím povedať, že ma váš odchod naozaj bolí, — povedala miss Eva, bez najmenšieho sentimentálneho prízvuku a zvážnela. — Prečo? — zvolal spupne: — Urobíte si vychádzku, navštívite ma! Posiaľ ma poznáte len ako kus handry! Môže byť, keď ku mne prídete, napokon objavíte vo mne niečo takého, čo sa podobá súcemu chlapovi.A pokračoval: — Vezmime príklad z chemie. Soľný roztok, zamiešaný mohutne lyžicou Pána Boha, začne svoj krystalizačný proces. Vo mne sa niečo chce krystalizovať. Kto vie, keď všetky tieto preryvavé, kalné mraky klesnú, či nebude výsledkom všetkých týchto búrok v poháre vody pevná, nová architektúra. Azda vývin germánskeho človeka nie je dokončený pred triciatym rokom. Tak by potom pred dosiahnutím stavu pevnej mužnosti, stála práve kríza, ktorej som teraz;, podľa všetkej pravdepodobnosti, ušiel, a ktorú by som bol musel na nejaký spôsob prekonať.Bedrich potom v krátkosti rozpovedal to najhlavnejšie o pojednávaní v City-Hall, komické prasknutie dvoch svetov v rečiach Barryho a Lilienfelda, ktoré pomenoval: — tant de bruit pour une omelette. — Podal jej zprávu o mešťanostovom rozhodnutí a poznamenal, že chvíľa tohoto rozhodnutia, ktorá Ingigerde, podľa jej želania, otvorila beh života, aj jemu otvorila slobodnú cestu do vlastného, nového života. Cítil temer telesne, ako s diktumom mešťanostu aj pre neho padlo rozhodnutie.Opísal Barryho a nezatajil, že napriek protichodným náhľadom tento potomok Cromwellovcov, ktorí súdili a odsúdili Karla prvého v Anglicku, mu jednako len imponoval. Ak bol Barry naozaj pokrytcom, či Lilienfeld, takže Bedrich sa pri tom s istým strachom musel poobzerať, nehovoril hlasne o morálnej nedotknuteľnosti Ingigerdy Hahlströmovej, kým úškrn, ako zlomyseľný tieň, preletel radmi novinárov? Či nekvitla lož všade? Či pokrytectvo vo všetkých táboroch nebolo jasnou vecou?Bedrich sa zasa veľmi dobre cítil vo spoločnosti miss Burnsovej. V istom na dušu prenesenom smysle, v jej spoločnosti prenikol ju vždy pocit poriadku a čistoty. Bolo jej možno povedať všetko, a čo ona vracala, to ujasňovalo a nemútilo: miesto rozčuľovania, upokojovalo. Jej radosť nad jeho oslobodením nezdala sa mu byť dosť veľkou, a nevedel či túto okolnosť má pripisovať nedostatečnej účasti, alebo tajným pochybnostiam. — Prišiel som k vám, miss Burnsová, — riekol, — lebo som nemal nikoho, s kým by som bol chcel radšej prehovoriť o novej fáze môjho osudu. Povedzte mi proste a otvorene, či som bol oprávnený to urobiť, a či chápete, ako sa cíti človek, ktorého už nepúta nesmyselná náruživosť.— Azda to viem, — riekla miss Eva Burnsová, — ale… — Ale? — opýtal sa Bedrich. — Ona neodpovedala a on pokračoval: — Chceli ste povedať, že nemôžete byť iste presvedčená o uzdravení tak založeného človeka ako som ja. Ale môžem vás ubezpečiť, že nikdy viac nebudem sedeť medzi obecenstvom pri verejnom odhalení nahoty tej malej tanečnice, a že tým menej sa budem vláčiť za ňou cez tingle-tangle piati čiastkami sveta. Odtrhol som sa! som slobodný! a ja vám to aj dokážem.— Ak si to budete vedeť dokázať, tak to asi bude mať pre vás cenu.Ale on to chcel radšej jej dokázať. Vyňal list Petra Schmidta, z ktorého vysvitalo, že lekár, súc ním poverený, obzeral vidiecky dom, a že plán, utiahnuť sa, Bedrich mal už dávnejšie na mysli. — Počujete ešte o mne, — riekol, — keď sa v tišine celkom zviecham. K tomu sú oprávnené výhľady.Bolo po lunchi. Aj Bedrich si pochutnal na vegetabiliach, ktoré obyčajne tvorily pokrm miss Evy Burnsovej. Vstal, prosiac dámu o dovolenie, smeť jej bozkať ruku za to, že ho trpezlivo vypočula, a rýchlo sa porúčal, lebo musel ešte na čas prísť ku koncu triumfálnych raňajok.*Bezdetným manželským párom Lilienfeldovcov v sto dvaciatej štvrtej ulici obývaný rodinný dom, ktorý sa celkom podobal iným domom ulice, bol veľmi pohodlne zariadený. Sedelo sa pri káve v salóne na medziposchodí; bol ozdobený kobercami, drahocennými lampami, japonskými vázami a tmavo leštenými náradím z orechového dreva, ktorý čmudiaci novinári naplnili dymom ťažkých importov. Prepychový luster vrhal elektrickú žiaru, ktorá miestnosti dodávala chmúrneho jasu.Prostred novinárov sedela Ingigerda, opretá o lenoch kresla. Vlasy mala rozpustené, celý jej zjav nepôsobil priaznivo. Keď v dlhých šatách bola dosť nemožná, odkázaná bola na strih vyrastajúceho dievčaťa: to ju často zlákalo, vyparádiť sa ako dieťa povrazolazca.Keď sa Bedrich von Kammacher ukázal v salóne, zapýrila sa a váhavo mu podávala ruku. Táto ruka mala krátke a obyčajné prsty a keď Hahlström, otec dievčaťa, mal dlhé a pekné ruky, musely byť dedictvom po matke. Bedrich bozkal pani Lilienfeldovej ruku a prosil o prepáčenie, ak sa priveľmi opozdil.Predmetom rozhovoru prirodzene bolo pojednávanie v City-Hall. Riaditeľ Lilienfeld behal vôkol s cigarami a likérmi a obsluhoval novinárov. Robil to s cieľavedomou milotou, ktorá sa neštítila pánom vpraktikovať do vreciek dlhé havany.Toho a oného novinára zaviedol stranou nanútiť dosť pestrú smesu pravdy a poezie o jej pôvode, o jej zachránení, o jej otcovi, o jej úspechoch, o tom, ako bol objavený jej talent. Vedel, že to bude všetko ešte v ten istý večer v newyorkských novinách popri zprávach o pojednávaní. Svoju poviestku podľa osvedčeného receptu osnoval podľa rozličných odpočúvaných drobností a očakával istý účinok.Ingigerda bola hodne ustatá, ale mala rozkaz, kým tam bude hoci len jeden novinár, rozhadzovať vôkol milotu podľa možnosti čím opulentnejšie. Bedrich ju ľutoval. Hneď zbadal, že sa začala jej výrobková činnosť a služba povolania.Pani Lilienfeldová, ktorej sa Bedrich na chvíľu venoval, bola pokojná, vkusne oblečená pani, hoci aj chorľavá, bola jednako veľmi príťažlivá. Mal ten dojem, že jej muž, ktorý si ju zrejme so slepou oddanosťou vážil, bol zvyknutý, riadiť sa podľa temer nebadateľných pokynov jej očí. Pán Lilienfeld, napriek svojmu ustavične temperamentnému vystupovaniu, bol pred ňou ako rozpačité dieťa. Keby Bedrich nebol v sebe cítil istotu pevného rozhodnutia, azda by bol na skúmavé otázky pani riaditeľovej zovrubnejšie odpovedal. Cítil, že dáma má úmysel a želanie, pomáhať mu z bludišťa jeho náruživostí.S tichým, nekonečne pohŕdlivým úsmevom hovorila s Bedrichom o dievčati, ktorá, žvatlúc šialenosti, zahrnutá bola prejavmi priazne. Pomenovala dievča bábikou z panoptika, ktorej plavá porcelánová hlavička naplnená je pilinami. — Nedbám, je hračkou! — riekla, — prečo nie? hoci hračkou i pre mužského! aj obchodným predmetom! ale ďalej ničím! Také niečo má svoju cenu, — riekla, — ale ináč nestojí za veľa! nemá väčšiu cenu, ako ktorákoľvek iná maličkosť, ako iná ozdobná vec.Ingigerda — akiste cítiac nádych žiarlivosti! — prišla a opýtala sa Bedricha, netušiac, akú dôležitosť získala otázka v jeho očiach, či má zabalené veci? — Ešte nie! Načo? — odpovedal Bedrich. — Riaditeľ Lilienfeld, — riekla, — na dva večere v týždni uzavrel smluvu s Bostonom. Zabalte si veci, pozajtre musíte ísť so mnou do Bostonu! — I na koniec sveta! — vetil Bedrich. Bola uspokojená a pozrela na pani Lilienfeldovú s primeraným výrazom.*Bedrich bol rád, keď mal za sebou aj tieto raňajky. S pomocou Willyho Snydersa stal sa zasa majiteľom šiat, bielizne, jedného kufra a iných drobností, vecí, ktoré teraz akosi usporiadal. Posledné odpoludnie prežil pokojne v klubovom dome, a večer mala byť odobierka s milým hosťom.Už oddávna sa necítil Bedrich tak vyrovnane a pokojne ako v hodinách tohoto odpoludnia. Willy Snyders pozval svojho bývalého učiteľa do svojho mládeneckého bytu, ukázať mu konečne sbierku svojich pekných umeleckých predmetov. On, falošný Japonec, sbieral samé opravdové japonské veci. V malom, starožitnosťmi preplnenom byte vyše hodiny ukazoval Bedrichovi ovále japonských čepeľových rytín, japonsky ich menujú: tsuba. Sú to malé ovále z kovu, ktoré možno ľahko rukou oblapiť. Sú na nich obrazy v plochých reliefoch, čiastočne z kovu, čiastočne meďou, zlatom alebo striebrom tušírované a platírované. — Malý predmet, veľká vernosť, — riekol Bedrich, keď poobdivoval množstvo týchto obdivuhodných prác: v štýle Kamakura, v štýle Namban, diela na storočia sa rozprestierajúcej školy Goto, školy Jakuschi, školy Kinai, školy Akasaka a školy Nara! — Práce Fuschimi z pätnásteho a šestnásteho storočia, práce Gokinai, práce Kagonami! skvelé rytiny v štýle Marubori, Marubori-Zogan a v slohu Hikonebori! Práce Hamanu a tak podobne. Kde sa nájde taká šľachta ako Goto Mitsunori, ktorá žila na konci devätnásteho storočia a mohla sa pochlúbiť šestnásti predkami, ktorí boli všetko významnými majstrami čepeľového okrasného rytectva. Skvelý majstrovský rod, ktorý dedil nielen život, ale aj umenie.A čo všetko bolo znázornené na týchto malých, oválnych páskach rytín a čomu dávaly výraz: vo dvoje rozpoltená repa boha šťastia Daikoku. Boh Sennin, ako stvoril človeka svojím dychom! na bruchu si bubnujúci jazvec, ktorý tak pútnika láka do trasoviska!Noc s plnmesiacom a letiacimi husami! zasa divé husy, ktoré letia nad šachornatým pobrežím. V pozadí vychádzajúci mesiac medzi snehovými vrchmi: všetko zo železa, zlata a striebra, ovál ani nie tak veľký ako dlaň a pri tom nekonečný, mesačným svetlom osvietený, nočný priestor! — Lapidárny a plnosť bohatstva kompozície v najmenšom priestore rozvinujúci umelecký smysel bol vždy znova sberateľom a Bedrichom obdivovaný. Jedna čepeľová rytina znázorňovala čajový pavilon za krovím. V priestrannej krajinke prúd vody, nebo a povetrie boly dokonale znázornené dierkami v železe, tedy vydlabanými miestami, lepšie povedané — ničím! Druhá rytina ukazovala hrdinu Hildesato, ktorý pri setskom moste zabíja stonohu! Tretia bieleho Tao Če na zápražných voloch! Štvrtá Sennin Kinko, nejakého druhého božieho človeka, jazdiaceho na zlatookom kaprovi, pohrúženého do čítania knihy! — Ďalšie tsuba alebo čepeľové rytiny znázorňovaly: boha Idaten, prenasledujúceho diabla Oni, ktorý ukradol Buddhovu perlu. Vtáka, ktorého zobák sviera Venušina mušľa! — Zlatookého hlavonožca alebo sepiu! — Bieleho Kioko, ktorý nahýňajúc sa z chaty, číta nejaký svitok.Túto sbierku vyňúral Willy v okolí Five Points u krčmára, ktorého krčma bola zlopovestnejšia ako celá štvrť mesta. Tento poctivec zadržal ju zálohom za dlh japonského gentlemana, ktorý niekoľko rokov bol nezvestný, zmizol bez stopy. Neminul deň bez toho, že by sa Willy nebol ponevieral vo vetešníckych krámoch v Bowery, alebo niekde v židovskej štvrti. S ohnivými, smelými očami, ktoré zadivene a horlivo vždy niečo zbadali, odvážil sa do najtmavších čiastok mesta, ba aj do najtemnejších kútov opiumových brlohov čínskej štvrti. Hovoril, že ho tam ľudia pre drzý spôsob rozprávania a pre okrúhle okuliare, pokladali za detektíva, čo mu bolo osožné pri nákupoch.V Chinatown, v newyorkskom čínskom meste, v kráme tučného čínskeho úžerníka, Willy Snyders zakúpil za lacný groš celé haldy japonských drevorezov. Aj tieto ukazoval so žiarlivou sberateľskou pýchou. Bol tu Hieroshige, veľká čiastka farebných drevorezov zo série krajinárskych obrazov od Biwasee, Hokusai, tricať šesť pohľadov na Fužijamu. Uchvacujúci bol drevorez, na ktorom sa tmavočervený končiar s bielymi ostatkami snehu noril do baránkových oblakov chladného mora nebies! — Tu bol Shamso a Shigemasa, listy z knihy: „Zrkadlo krás zeleného domu, Jedo 1776!“ Istý list od Hokusai pomenoval Bedrich: „zlatou básňou leta“. Horná čiastka neba bola na ňom tmavobelasá, úpätie sopky dolu tmavobelasé, zlaté obilie, sedliaci na lavičkách, sparno, jas, povetrie! Jeden list od Hieroshige pomenoval Bedrich „veľkou básňou mesiaca“: na vlhkých, ďaleko sa rozprestierajúcich lúkach smutným izbám podobné stromy, s riedkym listím, ktorých konáre noria sa do zrkadla lenivo pretekajúcej rieky. Člnky s rašelinou šinú sa vopred, plť, ktorú riadia japonskí pltníci tiež. Vo večernom šere voda je belasá. Obrovský bledý mesiac vystúpil niečo nad ďaleký okraj močarín, zatieňujú ho bledo-krvavé fary.— Willy, — riekol Bedrich, — ak ste svoje americké roky tak dobre využili, tak sa do Europy nevrátite s prázdnymi rukami. — No, do čerta, — vetil Willy, — veď čo má ináč človek z tejto zatratenej krajiny.*Na druhý deň ráno stál Bedrich pred vlakom na Grand Central-Station. Svoju skromnú batožinu mal už položenú na sieti svojho vozňa, ktorý práve tak, ako ostatných päť-šesť boly dlhé a elegantne vybudované. S priateľmi sa rozlúčil už predošlý večer. Ale odrazu zbadal celú malú umeleckú koloniu, ktorá na čele s majstrom Ritterom dostavila sa in corpore. Prišla aj miss Eva Burnsová. Držala v ruke, ako aj ostatní, tri alebo štyri podlhovate a zelenkavo štylizované ruže vínovo červenej farby, aké vtedy ešte v Europe nepestovali. Bedrich riekol naozaj dojatý, keď od každého musel prijať donesené ruže: — Predchodím si naozaj tak, ako nejaká primadona. Na nádraží a vo vlaku panovalo hrobové ticho, ako by sa tu nikdy nič nemalo pohnúť, ale malá ružová procesia a temperamentný hluk Nemcov jednako len vzbudil pozornosť, takže kde tu za tablami okien objavila sa tvár nejakého cestujúceho.Konečne bez najmenšieho znamenia, bez zavolania úradníka, pohol sa vlak, ako by náhodou a kývajúca skupina umelcov ostala v hale železničnej stanice. Tam stál statný, elegantný Bonifác Ritter a mával vreckovkou, milý, vážny sochár Lobkowitz, Willy Snyders, cigánsky genius Franck a, last not least, miss Eva Burnsová. Bedrich cítil, že týmito chvíľami končí jedna epocha jeho života, a upovedomil si, za čo všetko mal byť vďačný srdečnej teplote týchto príbuzných pováh: a to, čo v nich stratil.Podľa všeobecného a podivného spôsobu ľudí, Bedrich jednako bol vzrušený veselosťou, že sa jeho osud v skutočnom a prenesenom smysle pohol napred. Cesta ešte viedla tmavými jaskmi pod New Yorkom, neskôr ťahala sa vymurovanou priekopou, napokon sa vynorila a potom sa vnorila do slobodného kraja. Toto bola už naozajstná tvár Ameriky, a až teraz, keď koľkosi zamĺkol bosorácky ples invázie, cítil Bedrich naozajstný zemitý dych nového života.Bedrich, napodobniac to, čo videl vo vozni pri všetkých ostatných cestujúcich, zastrčil si karotku za stuhu klobúka, a neodvracajúc zraku, hľadel na zimnobiele polia a vŕšky. V tejto blízkosti a diaľke, ktorá v svetle zimného slnca veľmi sa podobala okruhu jeho najužšej domoviny, spočívalo vzrušujúce, radostné mystérium. Zo všetkej tej cudzoty hovorilo k nemu niečo príbuzné. Bol by nedbal vystúpiť a vziať do rúk sneh polí, nielen videť, ale aj cítiť, že to bol ten istý, z ktorého ako žiačik robieval gule, a ktorým sa zavše, v odvážnych chvíľach zimnej nálady, v rodinnom kruhu aj bombardovali. Cítil sa tak ako zmaznané dieťa, ktoré odtrhli od matky a vrhli do bezcitného sveta, a ktoré po dlhom utrpení, odrazu v cudzej pustote našlo matkinu sestru: cíti krv! cíti, aká je podobná jej krvi a nakoľko sa podobá jemu a nadovšetko jeho skutočnej matke, čo ho blaží.Až teraz ležal za ním, ako si Bedrich myslel, veľký Atlantický oceán. Hoci aj pristal v New Yorku, ale ešte vždy nie s tým bezpečným pocitom, že naozaj pristal. Veľká neochvejná matka-zem, široká a ďaleká pevnina, ktorú teraz znova videl, v jeho duši zasa ohraničila všetko zaplavujúcu pláň a silu mora. Ona bola tou veľkou a dobrou obryňou, ktorá vzdorom odvábila oceánskej obryni život svojich detí, a teraz všetko navždy upevnila a zabezpečila. V Bedrichovi sa ozývalo: zabudni na more, zabudni na more! zakoreň v zemi, drž sa jej. A kým mäkko rušajúci vlak vždy hlbšie a rýchlejšie rútil sa do krajiny, mal pocit, že je účastníkom šťastného úteku.Bedrich bol natoľko zasnený, že sa schúlil, keď mu niekto bez slova s klobúka vzal karotku. Bol to pán v občianskom obleku, sprievodca vlaku, ktorý robil dojem vzdelaného človeka. Preštikol lístok, nepovedal ani slova, neurobil nijaký posunok a idúc od sedadla k sedadlu, bez toho, že by si ho bol niekto všimol, previedol tú istú kontrolu. Preštiknuté lístky potom vsunul za klobúky, ktoré si cestujúci ponechali na hlavách.Bedrich sa usmieval, keď pomyslel na Nemecko, kde vtedy ešte každý vlak vítali s hromovým zvukom zvonca a po trojom zvonení s všeobecným apačským krikom úradníkov púšťali do pohybu. Kde každý sprievodca od každého cestujúceho požadoval cestovný lístok s neporiadnou a hrubou ťažkopádnosťou. A pri tom vždy počul s uspokojením rachot kolies vlaku a požíval útek, ktorý pre neho všetko iné znamenal len nie hanbu. Prichytil sa v hlbokom zasnení pri tom, ako sberal s obleku, sťa by vlákna pavúčej sieti, a cítil pri tom, že mu je dýchanie každú chvíľku milšie a ľahšie. Zavše sa mu zdalo, ako by sa rachotiace koleso mohutného rýchlovlaku okolo svojej osy neotáčalo dosť rýchlo, a sťa by sa mal sám usilovať, vždy nové, zdravé dojmy ako tenké krajové záclony vešať za seba, a tak byť vždy hustejšími vrstvami oddelený od nebezpečného magnetu, ktorý opustil.V Newhavene, kde vlak na chvíľu zastal, išiel cezeň Černoch so sandvičmi a deva s „newspapers“. V rannom vydaní „Sunu“ alebo „Worldu“, ktoré si zaopatril v súvise s povolením Ingigerde vystupovať, zvyčajným heslovým spôsobom zasa ohrievali katastrófu „Rolanda“. Ale duševný stav Bedricha, v tom lučezárnom zimnom dni, bol oveľa sviežejší a nádejnejší, než by bol mohol teraz pripustiť oživnutie dojmov tonúcej lode. Jeho zachránenie vnukovalo mu len pocit vďačnosti. Kapitán von Kessel a všetci ostatní, ktorých stihla pohroma, boli mŕtvi a tak aj zbavený každej bolesti.Od Newhavenu po Meriden Bedrich nevychodil zo smiechu nad životopisnými úryvkami z Ingigerdinho života. Lilienfeld vyvinul odvážlivú obrazotvornosť. Ingigerda Hahlströmová, ktorej otec pochodil z nemeckých rodičov a ktorého rozvedená žena bola Švajčiarkou francúzskeho pôvodu, bol vraj potomkom švédskeho šľachtického rodu. Privlastňovali jej príbuzenstvo so šľachtičnou, ktorá vraj odpočíva v ritterholmskom chráme. Chudinka! myslel si Bedrich, keď poskladal noviny. Potom sa chytil rukou za hlavu, náhle poznajúc, koľkú prevažnú dôležitosť malo toto malé a šialené dievča pre neho a ostatných, prostred všetkých veľkolepých novôt a rozmanitostí Oceána a Nového sveta. Koniec! Koniec! Koniec! šepkal a potom v sebe niekoľko ráz zaklial.*Bedrich vystúpil v Meridene, kde ho privítal Peter Schmidt. Malé nádražie bolo prázdne, s vlaku sosadol len sám Bedrich, ale v blízkosti po najväčšej ulici tohoto rušného vidieckeho mesta valil sa huriavok premávky. — Tak, teraz je všetko dobre! — riekol Schmidt. — Teraz prestane newyorkské túlanie a natiahneme iné struny.— Moja žena je pri praxi, — pokračoval, — môžem ti ju teda až neskoršie predstaviť. Ak sa ti páči, môžeme spolu raňajkovať a potom ísť na saniach obzreť si mnou odhalený vidiecky domček. Ak sa ti zaľúbi, môžeš ho prenajať každú hodinu. Predbežne sa musíš ubytovať v našom hoteli, na ktorý je pyšné naše celé mesto. — Ach, milý blížny, — riekol Bedrich, — divo túžim za samotou. Najradšej by som už dnešnú prvú noc strávil medzi svojimi štyrmi stenami, podľa možnosti čím ďalej od mestského hluku. — Ak sa ti páči, — riekol Peter Schmidt, — všetko ostatné bude usporiadané s majiteľom domu, s mojím dobrým priateľom, lekárnikom Lampigom. Je to statočný, srdečný Holanďan, ktorý pri tejto veci pristane na všetko.Priatelia zašli do hotelu a keď v tom pohodlnom dome zjedli v suchopárnej nálade raňajky, odišiel Peter a o päť minút poslal hotelového sluhu so zvesťou, že sane už čakajú. K svojmu prekvapeniu našiel priateľa v dvojsedadlových saniach. Vypožičal si ich, podľa zvyku tunajšieho kraja, bez kočiša. — Budem rád, — poznamenal živo, — keď sa bez prekotenia dostaneme k cieľu, lebo priznám sa otvorene, že som posiaľ ešte nikdy nemal v rukách opraty. — No, — riekol Bedrich spokojne, — môj otec je generál, tak nechaj radšej mňa poháňať. — Bedrichovu batožinu položili na sane, vzal do rúk opraty, vranec poskočil, a hybaj! pustili sa s ohlušujúcim cengotom zvončekov širokou, rušnou hlavnou cestou.— Čo tu máte samé takéto paripy? — riekol Bedrich. — Veď tá potvora utečie! Ak šťastlivo prejdeme cez túto trmu vrmu, tak to bude div Boží! — Nechaj ho bežať! — riekol Schmidt. — Tuná každodenne utečie niekoľko koní! Ak sme my dnes na rade, nemožno nič robiť. — Ale Bedrich skrotil koňa, takže dobre, ale nebárs musel zastať pred párom koľajníc, ktoré sa ťahaly bez ohrady po rušnej ceste. S dvojhlasným túkaním preletel rýchlovlak Boston-New York a Bedrich sa opytoval, ako je to možné, že neprešiel niekoľko detí, robotníkov, pánov s vysokými klobúkmi, panie, psov a kočov, že ich nerozbil na pazderie a nerozdrtil o steny blízkych domov. Kôň sa ešte vždy vzpínal a rútil sa za poslednými nárazníkmi vlaku vopred cez železničnú trať. Ciagle snehu a ľadu lietaly Bedrichovi a Petrovi okolo nosa.— Hrom a peklo, — riekol odfukujúc Bedrich, — tu cítim prvý raz niečo z tej šialenosti, ktorá je špecificky americká: ak sa dostaneš pod kolesá, si pod kolesami! Ak chceš jachať, drž na uzde koňa! Polámeš hnáty: to je tvoja vec! Vytrúštiš si väz, tiež dobre! — Prostred vysoko zasneženej cesty, vedľa ktorej domy za periferiou mesta stávaly sa vždy menšími, stretol sa Bedrich prvý raz s električkou, ktorá bola ešte v Europe neznámou vecou, a rázne blýskanie medzi kolieskom a dróteným vedením pôsobilo na neho vzrušujúcou zvláštnosťou. Stĺpy pre upevnenie dróteného vedenia boly krivé, šikmé, hrubé, tenké, takže to všetko robilo dojem interimu. Ale vozne železnice boly pohodlné a šinuly sa s veľkou rýchlosťou.Bez nehody, s pomocou Božou a pod vedením Petra, opustili nebezpečnú časť mesta.Podivné, myslel si Bedrich, veziem sa na saniach, poháňam koňa, čo som nerobil od svojej mladosti. A prišly mu na um rozličné historky o koňoch, samé také veci, na ktoré nemyslel už desaťročia. Koľko ráz rozosmialy celú rodinu v príjemných zimných večeroch otcove rozprávky o poľovačkách a saňových nehodách!Pri ďalšej hladkej a osviežujúcej sánkovačke omladlo Bedrichovi srdce a najkrajšie časy jeho junošstva zdaly sa byť temer bezprostrednou prítomnosťou. Obklopený oslepujúcim jasom zasnežených polí, pri vdychovaní čistého, ostrého povetria, púhe jestovanie bolo mu neslýchanou rozkošou.Odrazu zbledol a musel podať opraty Petrovi. Do zvukov sánkových cengáčov zamiešaly sa neprestajne víriace údery elektrických zvoncov. S týmto sluchovým preludom spojený bol pocit úzkosti a zimomriavky. Kým Peter Schmidt, ktorý hneď zbadal premenu v priateľovej bytosti, prinútil koňa zastať, dotedy už aj Bedrich opanoval záchvat. Nepriznal sa, že tonúci „Roland“, ako tomu naozaj bolo, neočakávane sa zasa „hlásil“, ale povedal len toľko: že cenganie zvoncov predráždilo jeho sluchové čuvy. Bolo mu neznesiteľným. Kráčali v snehu, lebo boli už v bezprostrednej blízkosti hladiny hanoveránskeho jazera a na druhom brehu bolo videť domček.Peter Schmidt bez slova sňal opraty a priviazal koňa ku konáru ošarpaného stromu a pohol sa s Bedrichom po zamrznutom jazere ku osamelému farmárskemu domku. Plavý Friesan kráčal napred po hrubej snehovej poduške schodov ku dverám, otvoril ich a mienil si: že v domčeku, ako ho teraz vidí, v zime bude asi zle bývať. Ale Bedrich mal o veci iný náhľad. Ináč len v lete upotrebovaný dom, ktorý nemal pivnice, okrem kuchyne a dvoch prízemných miestností, mal ešte povalovú chyžu. Tu našli priatelia stôl a posteľ, na ktorej bol slamník so žinenkovou podhlavnicou a vlnené prikryvadlá; v tejto miestnosti sa chcel Bedrich usalašiť. Odbil všetky Friesanove námietky, tvrdiac, že sa mu vidí, ako by tento dom a zrovna len tento dom práve čakal na neho.*Hneď na druhý deň Bedrich vtiahol do osamoteného, zasneženého útulku pri hanoveránskom jazere, ktorý premieňavo nazýval Diogenovým sudom, chatou strýčka Toma alebo svojou retortou. Diogenov sud to priam nebol, lebo priatelia dali ta dopraviť drevo a antracitové uhlie a do mansardovej miestnosti postavili americké kachle, ktorých vždy viditeľná žiara šírila príjemné teplo a kuchyňa so zásobárňou obsahovaly všetko, ba ešte viacej, koľko bolo k živobytiu potrebné. Na obsluhu v dome nereflektoval, chcel, vraj, robiť súvahu, a pri tom prítomnosť cudzej osoby mohla by ho len vyrušovať.Bola to to pre Bedricha hlboká chvíľa, keď po priateľskom spoločnom posedení pri káve, Peter Schmidt s cengotom zvoncov zmizol vo tme, a keď sa prvý raz samotný našiel v bielej, ale nocou zahalenej americkej krajine. Vrátil sa do domu, zamkol za sebou dvere, načúval a počul praskotať drevo ohníka v kuchyni. Vzal svetlo, ktoré ostalo stáť v predsieni a posvietil si na schodoch. Príduc do izbičky, tešil sa teplu a príjemnému ohníku, ktorým sálaly klenuté kachličky. Zapálil lampu, a keď trošku usporiadal veci na dlhom, nepokrytom vyťahovacom stole, sadol si zplna požívaným, hlbokým a mysterióznym pohnutím.Bol sám. Nachodil sa v stave, ktorý je jednaký vo všetkých piatich čiastkach sveta. Vonku sa stlala jasná a bezzvuká zimná noc, taká istá, akú poznal už z domova. Všetko, čo tuná doteraz zažil, nebolo o nič viacej. A či bolo! ale ešte nikdy. Domov, rodičia, žena, deti, milenka, ktorá ho ťahala za oceán, všetko, čo ho na ceste stihlo a čo sa ho zblízka dotklo, v jeho duši zanechalo len hru tieňov. Či by život nemal byť ničím iným, ako len látkou pre sny? Toľko je isté, povedal si, môj terajší stav je taký, z ktorého sa v základoch nikdy nevymaníme. Nemusíme byť nedružnými, ale tým menej smieme tento stav, prirodzený, neporušený základný pomer osobnosti, zanedbávať: stav, v ktorom jedine stojíme oproti mystériu nášho jestvovania, ako oproti snu.Bedrich v posledných mesiacoch žil udalosťami bohatým životom najhlbších protív: bol sužovaný, vznecovaný, ohrožovaný, vlastné bolesti utonuly mnohonásobne v cudzích, a cudzie rozmnožovaly vlastné. Z popola vyhorenej lásky vyšľahol plameň novej náruživej ilúzie. Bedrich bol hnaný, štvaný, vábený, ba ako sputnanec bezvládne vedený do diaľky! bezvládne a nepovedome! Až teraz sa mu vrátilo povedomie! — Povedomie sa dostaví vtedy, keď nepovedome žitý život v povedomom, bdelom duchu, stane sa látkou pre sny. Bedrich vzal hárok papieru a napísal naň novým americkým perom, ktoré ponoril do panenského kalamára: život, látkou pre sny.Potom išiel primerane rozmaru zariaďovať svoju robinsonskú domácnosť. Ukladal na stôl knihy, ktoré si zadovážil v New Yorku, reklamné sošity a iné, medzi nimi aj Schleiermacherov preklad Platona, čo mu požičal Peter Schmidt. Pred starou, kožou obtiahnutou holandskou pohovkou, ktorú leydenský rodák, lekárnik Lampig, doviezol so sebou, stál druhý, veľký, k nej patriaci stôl, tento pokryl zeleným súknom a naň postavil podlhovate štylizované, vinovočervené ruže umelcov, tie, ktoré mu dala miss Eva zvlášť. Potom odpratal kávové náčinie, ktoré tam ostalo, nabil od Petra Schmidta vypožičaný revolver a položil ho na písací stôl vedľa kalamára, zatým skúšal a sostavil pokojamilovný vedecký nástroj. Zeissovský drobnohľad. Bol to ten istý, ktorý Bedrich pred rokmi osobne vybral pre svojho priateľa Petra Schmidta, keď tento išiel do Ameriky. To bolo divné, vtedy ani len zďaleka netušené stretnutie!Ale Bedrich mal ešte viacej roboty. Musel rozobrať a znova sostaviť a na stenu zavesiť námornícke hodiny, starý krám, ktoré za lacnú cenu ukoristil ešte dnes pri menšom príležitostnom nákupe náradia. Skoro zatým k jeho radosti starý na stene umiestený orloj v asi meter dlhom, tmavom obale, s primeranou dôstojnosťou počal tikať nad koncom postele. Tam maly ostať viseť, kým ich nový majiteľ nesníme a nezavezie nazpäť do ich europskej vlasti. Lebo hodiny pochodily z Schleswig-holsteinska a Bedrich im prisľúbil vytúžený návrat.Keď ležal na posteli, mohol videť blýskať sa pohyblivé mosadzné kyvadlo starožitných hodín. Ciferník bol veľmi zvláštny. Myslený i namaľovaný ako buclaté slnce, hore ukazoval ostrov Helgoland a malé cínové plachtovky, ktoré sa kolísaly podľa gravitačného rytmu kyvadla. Tento pohľad bol na to, aby v očiach vetrami šľahaného námorníka zvyšoval pôvab bezpečného krbu.— Kedy to len bolo, — premýšľal Bedrich, — čo som počul ostré slová Mr. Barryho, Mr. Samuelsonov nepodarený nápor a bol svedkom apačského nábehu Lilienfelda proti puritánskej nespratnosti: divého a lživého boja, ktorý zdanlive bol vedený na záchranu duše, v skutočnosti však nebol ničím iným, ako bojom krahuľcov o bezradného zajačka. — Kedy to len bolo? Musia tomu byť už roky. Nie! Veď Ingigerda len včera večer vystúpila prvý raz pred verejnosťou. Nemohlo to tedy byť prv, ako predvčerom. Ináč jej prvý list ležal už na stole. Dievča sa prudko ponosovalo pre jeho nevernosť. Tvrdilo, že sa v ňom hrozne sklamalo. A jedným dychom zasa: že ho prezrela hneď v prvých piatich minútach, keď sa jej ešte v Berlíne približoval. A potom, keď už jeho povahu skrz a skrz až po dno preštárala, prosila ho naliehavo, vrátiť sa. Dnes som, písala, zažila obrovský triumf. Obecenstvo sa stavalo na hlavu. Po predstavení prišiel k nej istý lord, mladý krásavec, ktorý tu od istého času býva, lebo sa pohneval s otcom. Keď starý umre, stane sa kniežaťom a zdedí miliony.Bedrich stisol plecami: necítil už ani najmenší popud, byť záchrancom malej tanečnice, ani najmenšie dráždenie, premýšľať nad jej osudom.Keď sa ráno zobudil, triaslo ho, hoci kachličky udržaly teplotu chyže a do okien svietilo zimné slnce. Vzal svoje zlaté vreckové hodinky, ktoré si zachránil z pohromy lode, a zistil, že mu tepna za minútu urobí viacej ako sto úderov. Ale nerobil si z toho celkom nič, vstal z postele, umyl sa celý studenou vodou, obliekol sa, pripravil si raňajky a pri tom všetkom nemal pocitu choroby. Ale jednako cítil, že ho to upomína byť opatrným, lebo nebolo vytvorené teraz, keď napätia a vzrušenia popustily, telo sa priznalo ku vyčerpaniu kapitálu a urobilo v istom smysle bankrot. Veď zavše prekonávané bývajú i najväčšie ťažkosti bez najmenšej výstrahy, a všetko ide dobre, kým je vybičované telo v chode. Myslí sa, že spotrebúva nadbytok, a vyčerpané sa zrúti na hromadu, keď popustí vôľa a napätie.*Okolo desiatej bol Bedrich v hovorni svojho priateľa v meste Meridene. Prechádzka v zimnom dni urobila mu dobre. — Ako si spal? — opýtal sa ho Schmidt. — Vy, poverčiví ľudia, hovorievate, že čo sa človeku v cudzom dome prvú noc sníva, to sa splní! — Nemyslím, — riekol Bedrich. — Moja prvá noc nebola najlepšia, v lebke mi to vírilo zmotane. — Zamlčal mučivý sen s cengotom, ktorý mal a ktorý ho zasa tvrdohlavo preniesol do úzkostivých chvíľ utonutia lode. Táto duchová halucinácia stala sa Bedrichovým utajeným krížom. Niekedy sa bál, že by to mohol byť nejaký druh aury, ktorá dosť často býva predzvesťou záchvatov ťažkých telesných utrpení.Bedrich mal už predošlého dňa príležitosť poznať pani doktorku Schmidtovú, aprobovanú lekárku a kolegyňu svojho muža. Konzultačné izby boly oddelené chyžou, slúžiacou za spoločnú čakálňu pacientom obidvoch manželov. Prišla pani Schmidtová, pozdravila Bedricha a želala si pritiahnuť muža ku prehliadke pacientky. Bola to len pred nedávnom vydatá, dvacať osemročná žena robotníka, ktorej muž mal dobré postavenie v Christoferovskej továrni v Meridene. Myslela, že si trošku pokazila žalúdok, ale pani doktor Schmidtová tušila žalúdkového raka.Vyzvaný priateľom a jeho ženou, išiel Bedrich ku pacientke, ktorá sedela usmiata na operačnom stolci a koľkosi prekvapená pozdravila pánov. Bedricha jej predstavili, ako chýrneho nemeckého lekára a šumná, dobre oblečená pani, pokladala to za primerané, ospravedlňovať sa pre obtiaže, ktoré zapríčiňuje. Len dnes ráno sa, vraj, pokazila trochu, jej manžel by ju vysmial, keby vedel, že s tým uteká k lekárovi.Bedrich a Peter Schmidt ustálili, že diagnóza pani doktor Schmidtovej je správna, a povedali nič netušiacej kandidátke smrti, že sa pravdepodobne bude museť podrobiť malej operácii. Prosili ju pozdraviť muža, opytovali sa na zdravie jej dieťatka, ktoré sa pred pol druha rokom narodilo pri asistencii pani doktor Schmidtovej, a keď im dala niekoľko veselých odpovedí, poslali ju domov. Odišla, a Peter Schmidt vzal na seba úlohu, upovedomiť jej manžela.V nasledujúcich dňoch Peter vždy väčšmi a väčšmi pritiahol svojho priateľa k lekárskej praxi. Bedrich v tom nachodil chmúrny pôvab. Tento podivný šľapací mlyn, vybudovaný v svete večných bolestí a smrti, s pomerne šťastnou povrchnosťou klamlivého jestvovania nemal nič spoločného. Manželia Schmidtovci stáli v ťažkej službe, bohatej na odriekanie, nemajúc inej odmeny, ako tú, že okrem pokrmu a ubytovania, mohli pokračovať v tejto službe: liečili chudobných robotníkov-vysťahovalcov, ktorí sa z miezd miestnych Christoferovských tovární horko ťažko držali nad vodou. Lekársky honorár bol veľmi malý a primerane Schmidtovmu smýšľaniu v mnohých prípadoch nebol požadovaný.Bedrich poznal v hojnej miere sublimátový a karbolový zápach lekárskych hovorní, ale musel sa premáhať, nedať na sebe znať tiesnivý dojem, ktorým naň pôsobily miestnosti úradovne s ich chmúrnym pološerom, a s uličným ruchom pred oblokmi. V Nemecku mesto s tricať tisíc obyvateľmi je mŕtve. Toto dvacať päťtisícové americké mesto utekalo, cvendžalo, lomozilo, škripelo, zúrilo ako šialené. Nikto nemal času, všetko chvátalo jedno cez druhé. Ak tu niekto žil, tak žil tu robote; keď pracoval, tak to robil pre doláre, ktoré maly tú silu, napokon vyslobodiť človeka z tohoto prostredia a započať epochu životných pôžitkov. Väčšina ľudí, zvlášť nemecké a poľské robotníctvo a obchodníctvo, videli v živote, akým museli tuná žiť, len niečo predbežné. Nahľad, čo žlčove rozhorčoval tých, ktorých návrat do domoviny pre spáchané prečiny stal sa nemožným. Bedrich v čakálni svojich priateľov mal príležitosť poznať takých poľutovaniahodných vydedencov.Pani Schmidtová bola rodom zo Švajčiarska. Jej široká alemanská hlava s jemným a rovným nosom sedela na tele, aké majú Holbeinove bazilejské ženské typy. — Ona je pre teba pridobrá, — riekol Bedrich svojmu priateľovi, — mala by byť Dürerovou ženou alebo ešte lepšie manželkou radného pána Willibalda Pirkheimera. Narodila sa pre patricijský dom, v ktorom sú truhly a skrine plné jemného plátna, ťažkých zlatohlavov a hodvábnych šiat. Mala by spávať na tri metre vysokom, dvanástimi rozličnými ľanovými a hodvábnymi prikryvadlami obtiahnutom loži, mala by mať raz ťoľko klobúkov a kožuchov, ako rada mesta dovoľuje tým najbohatším. Miesto toho, Bože smiluj sa, ona študovala medicínu a ty ju necháš behať s ominóznou kapsičkou od Havla k Pavlovi.A naozaj povolanie, ktorému zo siedmi nocí musela obetovať väčšinou štyri, i nepeknoty jej okolia, z pani Emmerencie Schmidtovej urobily zahorklú, za domovom roztúženú bytosť. Mala vrodený švajčiarsky tvrdohlavý smysel pre povinnosť a zisk, v čom bola utvrdzovaná listami rodičov. To bola príčina, pre ktorú s nezlomnou vôľou odmietla vrátiť sa domov prv, ako nastráda pevný majetok, k čomu nateraz nebolo výhľadov. Vedela byť vždy ostrým spôsobom zahorklá, keď jej Peter Schmidt, ktorý svoju ženu videl choreť a vädnúť nostalgiou, urobil návrh, vrátiť sa.Pani Schmidtová okriala, keď, majúc hodinku slobodného času, mohla so svojím mužom a Bedrichom hovoriť o švajčiarskych vrchoch a o vychádzkach. — Tu do potuchlej úradovne alebo do malého súkromného bytu manželov slietla nádherná vízia Säntisu, v blízkosti ktorého stala lekárkina kolíska. Vtedy hovorili o Scheffelovom Eckehartovi, o Wildkirchli, o Gemsenreservate, o bodamskom jazere a o Sankt Gallen. Lekárka mienila, že by bola radšej poslednou, špinavou salašníčkou v Säntise, ako tu v Meridene lekárkou.Prirodzene plavý Friezan trpel síce pre tieto pomery, ale voskrz nie tak, že by jeho zvláštny, vkorenený a presvedčený idealizmus bol sa začal klátiť.Bol to viacej tento vždy trvajúci, vždy prítomný idealizmus, ktorý Petra Schmidta vždy a všade vytrhol zo všetkých chvíľkových trampôt. Tak sa zdalo Bedrichovi, že práve touto okolnosťou zhoršovalo sa položenie pani Schmidtovej. Z jej poznámok vysvitalo, že by to radšej bola videla, keby sa Peter bol viacej staral o svoje vlastné napredovanie, a nebol mal vždy pred očami pokrok ľudstva. Nebolo človeka, ktorý by bol mal pevnejšiu vieru vo víťazstvo dobra vo svete, akú mal Peter Schmidt, ktorý ináč odsudzoval každú náboženskú vieru. Patril k tým, ktorý zavrhujú záhradu Edenu, záhrobné nebo vyhlasujú za báchorku, ale sú pevne presvedčení, že sa zem zmení v raj, a človek na nej vyvinie sa na božstvo. Aj Bedrich mal sklon k utopii, a priateľove vlastnosti tento len vzbúdzaly. Kým s ním hovoril na cestách povolania alebo pri korčuľovaní alebo v svojom Diogenovom sude, dostal sa zasa na tento breh nádejí, hoci bez neho bol na druhom brehu úfnosti.Téma, ktoré priatelia najčastejšie rozoberali, je charakterizované menom Karla Marxa a Darwina. V duchu Petra Schmidta chystalo sa nejaké vyrovnanie alebo splynutie základných tendencií týchto osobností. Jednako však pri tom nahradený bol kresťansko-marxistický princíp ochrany slabého prírodným princípom ochrany silného, a toto znamenalo východisko toho najhlbšieho prevratu, aký sa, hádam, v dejinách ľudstva vôbec odohral.*V prvých ôsmi dňoch Bedrich chodieval na obed spoločne s lekárovci do hostinca. Ale keď sa zmrklo, odišiel, a to väčšinou peši, do svojho Diogenovho suda pri hanoveránskom jazere.V nasledujúcich týždňoch zriedkavejšie navštevoval svojich priateľov, prečo, Bedrich nevedel ani sám. Nespával dobre. Opätovne ho znova a znova trápilo vo sne to zvonenie. I v stave bdenia trpel podivnou, jemu predtým neznámou ľakavosťou. Keď išli okolo sane s hrkálkami, zavše sa tak naľakal, že sa triasol. Keď v tichu chyže počul vlastné dýchanie, tomu sa nemohol čudovať, ale pozoroval to vždy znova a znova s podivným nepokojom. Zavše ho aj zima drobila, a keďže mal pri sebe teplomer, niekoľko ráz zistil, že mal zvýšenú temperatúru. Všetky tieto veci ho znepokojovaly, a istú všade nebadane pôsobiacu atmosféru úzkostlivosti nepodarilo sa mu odduriť a striasť. Keď prvý raz nešiel do hostinca, vtedy mu prekážala nechuť vzdialiť sa z chyže a jesť. Druhý raz, pri jednako jasnom zimnom počasí, už bol na pol ceste do Meridenu, ale vrátil sa, a horko ťažko sa dovliekol domov. Ale o všetkom tom, čo Bedrich takto v tichu prekonával, nedozvedeli sa jeho priatelia nič. Nevideli v tom nič mimoriadneho, keď sa Bedrichovi zavše zachcelo ostať medzi svojimi štyrmi stenami.Ale jeho život stával sa vždy vo väčšej miere plúživým podivínstvom. Svet, nebo, vidiek, čiastka zeme, na ktorej bol, ešte i ľudia, zkrátka všetko, čo bolo pred jeho očami, sa zmenilo. Vzdialilo sa, ich veci dostaly ďaleký, cudzí charakter. Áno, ani len Bedrichove vlastné záujmy neostaly nezmenené. Niekto ich vzal, a predbežne odsunul ich stranou. Veď ich neskôr znova najde, ak konečný cieľ jeho nového stavu nebol iný.Keď raz Peter Schmidt spomenul niečo, že sa mu jeho utiahnutý spôsob života zdá cudzím a prejavil obavy, Bedrich ho odbil s istou príkrosťou, lebo sa mu aj priateľ stal cudzím. Neprezradil mu nič o tej tiesnivej a ťažkej atmosfére, v ktorej dýchal, lebo podivným spôsobom bolo v nej nejaké tajomne dráždivé kúzlo, ktoré Bedrich nechcel s nikým sdieľať.Raz večer, keď ako obyčajne sedel pri stole, na ktorom stála lampa, zdalo sa mu, ako by sa niekto skláňal nad jeho plecami. Bedrich držal v ruke pero a pred ním ležaly sem a ta rozhádzané rukopisy. Zasnený a zadumaný sa schúlil, vraviac tieto slová: — Rasmussen, ako si sem prišiel? — Potom sa otočil a naozaj zbadal Rasmussena s čiapkou, s akou prišiel s cesty okolo sveta, čítať sediaceho na konci postele. Držal v ruke lekársky termometer a zdalo sa, ako by prázdny čas dlhého bdenia pri lôžku chorého trávil čítaním.Bedrich zbadal, že samota stupňuje vizionársky charakter jestvovania. Chybel ten druhý človek, bez ktorého ten prvý odsúdený je ku styku s mátohami. Stačilo, keď Bedrich v jeho pustovni na niekoho len pomyslel, a už ho videl pred sebou telesne hovoriaceho a gestikulujúceho. Ale táto zápalistosť obrazotvornosti ho neznepokojovala. A tento nový zjav si zaznamenal s chladným a ostrým pozorovaním, ale jednako len zbadal, že jeho duševný život sa dostal do novej fázy.O krátky čas, s úmyslom kontrolovať závor domových dvier, sišiel do prízemia a cítil sa núteným otvoriť truhlami opatrenú miestnosť. Keď do nej posvietil lampou, mal k svojmu najväčšiemu počudovaniu druhú, práve tak jasnú halucináciu. Blahoželal si a zistil, že o tejto psychopatologickej oblasti môže už odteraz hovoriť nielen na základe počutých vecí. Pred jeho očami jasne viditeľne sedeli okolo stola štyria kartári. Mužskí, ktorí mali hodne červené tvári, fajčili cigary, popíjali pivo, a zdali sa prináležať obchodníckemu stavu. Bedrich si odrazu siahol na čelo. Podľa nálepky a fľaše poznal pivo, ktoré podávali v malej výčapni „Rolanda“. A to boli tí na lodi dobre známi, veční pijaci a karbaníci. Krútiac hlavou nad tou podivnou skutočnosťou, že sa títo ľudia teraz práve tuná v prízemí jeho domu usalašili, išiel Bedrich zasa hore do svojej vykúrenej izbičky.Denné hodiny, v ktorých sa na rozličný spôsob, hoci aj samotný, vonku zamestnával, Bedricha k polepšeniu jeho zdravotného stavu, preniesly do skutočnosti. Okrem toho jeho úsudok o vlastnom stave ostal vcelku zdravý. Keď teraz nebadateľným spôsobom ochorel, nezbadal tejto zmeny. Zdalo sa mu prirodzeným, že s Rasmussenom, sediacim na peľasti postele, s hráčmi skatu v prízemnej chyži, počíta, ako s naozaj jestvujúcimi vecami.Do hanoveránskeho jazera, opradeného dychom indiánskej sagy, vteká riečka Quinnipee, ktorú Bedrich raz hore prúdom sledoval na korčuliach. Pri tejto vychádzke sprevádzaný bol tieňom, o telesnosti ktorého nepochyboval. Podobal sa osobe kuriča Zickelmanna, ktorý zhynul prv ako jeho kolegovia: zjavil sa mu nie ako mŕtvy, ale ako ho Bedrich videl vo sne. Kuričov tieň rozprával, že na „Rolande“ utonulo päť hlavných kuričov a dvacať osem nosičov uhlia; čo sa Bedrichovi zdalo byť nad očakávanie veľkým množstvom. Ďalej hovoril; záliv a prístav, v ktorom Bedrich pristal vo sne, nie sú iným, ako Atlantidou, utonulým kontinentom, ktorého nad hladinou mora pozostalým zbytkami mali by byť Azorské ostrovy, Madeira a Kanárske ostrovy. Bedrich sa vzpamätal, keď stál nad otvorom, ktorý sa podobal liščej diere, a v ktorej hľadal celkom vážne priechod ku svetlonosom.So dňa na deň, áno, s hodiny na hodinu duševný stav Bedrichov stával sa vždy podivnejším a čudesnejším. Rasmussen sedel vždy na posteli, obchodníci kartovali v prízemnej miestnosti. Osamelý, chorý chodil šepkajúc horedolu, pohrúžený do rozhovoru s ľuďmi a vecami. Celé hodiny nevedel, kde je vlastne. Myslel si, že je v lekárovom domku, potom zasa v rodičovskom dome, podľa jeho mienky bol väčšinou na palube a v miestnostiach rýchleho parníka, ktorý bol na ceste do Ameriky, a v ktorom Bedrich, krútiac hlavou, tvrdil, že neutonul.Po polnoci vstal Bedrich z postele a odhalil nástenné zrkadlo, ktoré, nemajúc rád zrkadlá, zastrel. Obzeral sa v ňom, kloniac sa s horiacou sviecou tesne nad tabuľu zrkadla a zastrašoval sa grimasami, ktoré jeho ťahy robily nepoznateľnými. Potom sa rozprával sám so sebou. Boly to čiastočne zmotané, čiastočne jasné vety, ktoré vyslovil, alebo počul, otázky a odpovedi. Dokazovaly, že sa s problémom dvojníka, ako jedným s najúžasnejších a najhlbších, už aj prv zaoberal. Napísal na kúsok papiera nasledujúce: Zrkadlo urobilo zviera človekom. Bez tohoto zrkadla nejestvuje „ja“ a „ty“, bez „ja“ a „ty“ niet myslenia. Všetky základné pojmy sú dvojčatá: pekné a mrzké, dobré a zlé, tvrdé a mäkké. Vravíme o smútku a radosti, o nenávisti a láske, o zbabelosti a smelosti, o žarte a vážnosti, a tak podobne. Obraz v zrkadle vravel Bedrichovi: — Rozpoltil si sa na seba a mňa, prv ako si jednotlivé vlastnosti svojej, len ako celok pôsobiacej bytosti, rozoznať, totiž rozdeliť, totiž rozpoltiť mohol. Kým si sa nevidel v zrkadle, nevidel si nič ani zo sveta.Ešte dobre, že som sám, myslel si Bedrich, so svojím zrkadlovým obrazom. Nepotrebujem to množstvo mučivých prehĺbených a vydutých zrkadiel, ktorými sú ľudia. Stav, v akom som, je pôvodným stavom, a človek unikne znetvoreniam, do ktorých upadá v pohľadoch a slovách druhých ľudí. Najlepšie je mlčať alebo rozprávať sa so samým sebou, totiž so samým sebou v odzrkadlenom obraze. Toto robil tak dlho, kým raz večer, vrátiac sa z okolia svojho domu, keď otvoril dvere chyže, našiel pri písacom stole sedeť samého seba. Bedrich stál nepohnute a pretrel si oči. Ale človek, ktorý sedel v jeho kresle jednako bol ešte vždy prítomný, hoci mal ten úmysel, jeho, sťa by bol len videním, rozpoltiť zostreným pohľadom. Tu ho prepadlo ešte posiaľ nikdy necítené, nevýslové zdesenie a vírenie smrteľnej nenávisti. S výkrikom: — Ty alebo ja, — schvátil rýchlo revolver a namieril dvojníkovi do tvári. To isté urobil aj dvojník! takže nenávisť stála proti nenávisti, a nie na nenávisť a lásku rozpoltené niečo.*Na určitý deň vyžiadal si Peter Schmidt Bedrichovu asistenciu k ťažkej operácii, lebo vedel, že jeho priateľ a kolega, práve túto zvláštnu operáciu častejšie videl u Kochera v Berne a aj sám ju viac ráz šťastlivo previedol. Išlo o štyricať päťročného farmára a yenkeeho, ktorému mali odstrániť fibrózny liprom, tukový nádor tkaniva. Syn pacienta išiel po Bedricha, ktorý v ustálenom čase, veľmi bledý, ale navonok pokojný, vstúpil do úradovne lekárskych manželov. Nálada bola vážna, nikto netušil, s koľkou námahou a pevnou vôľou sa Bedrich orientoval, a že sa len vždy s tou istou silou vôle opanoval.Lekári sa radili, a Peter Schmidt a jeho pani naliehavo si želali, aby operáciu previedol Bedrich. Hlava mu trešťala. Bolo mu horúco, triasol sa, ale jeho priatelia to nezbadali. Požiadal o veľký pohár vína a bez slova šiel sa prichystať.Pani doktor Schmidtová doviedla dnuká starého farmera. Chrabrého mužského a otca rodiny zobliekli donaha, položili na operačný stôl a umyli ho základne známym spôsobom. Potom mu Peter Schmidt vyholil v priehlbine pod pazuchou vlasy. Bedricha, ktorý si s vyhrnutými košeľovými rukávmi neustále umýval ruky a ramená, nehty a prsty, opanoval námesačnícky pokoj. Keď sa poutieral, ešte raz preskúmal choré miesto s najväčším chladom a dôkladnosťou, zistil, že je nádor asi už v priveľmi pokročilom stave, ale hneď zatým zarezal istou rukou do masy živého mäsa.Chorého narkotizovala pani doktor Schmidtová, kým Peter podával nástroje a tampony. Nedostatočné svetlo prízemnej miestnosti, pred oknami ktorej zúrila premávka hlavnej ulice, operujúceho lekára znova a znova nútilo klnúť. Nádor sedel hlboko a rozkladal sa proti očakávaniu medzi veľkými nervovými kmeny a krvnými cievami vo vnútornej čiastke pletiva. Ztadiaľ ho bolo treba skalpelom vypreparovať. To bolo veľmi chúlostivé a pri veľkej véne s tenkou stenou, lebo pri najmenšom porezaní vsávala povetrie, čoho následkom je smrť. Ale všetko sa dobre darilo, a veľkú priehlbňovú ranu vyplnili jodoformovou gázou, a po uplynutí tri štvrti hodiny ešte vždy nepovedomého farmára pomocou jeho devätnásťročného syna uložili do postele v izbe pre chorých.Bezprostredne po tejto operácii riekol Bedrich, že musí ísť na poštu telegrafovať miss Eve Burnsovej, ktorá ho chcela navštíviť. O niekoľko chvíľ pozdejšie doniesli mu k lekárovcom tiež telegram. Otvoril ho, neriekol ani slova a žiadal farmerovho syna, aby ho hneď zaviezol domov. Potriasol priateľom ruky, ale ani slovom neprezradil, čo bolo v telegrame, ktorý práve dostal.Keď, sediac po boku farmerovho syna, jachal zasneženou krajinou, bola to celkom iná cesta, ako tá, ktorú podnikol s Petrom Schmidtom. Predne nepoháňal Bedrich sám, ale robil to mladý farmer, otcovi ktorého pravdepodobne dnes zachránil život. Ďalej, Bedrich nemal ani zďaleka pocit získaného sebaurčenia a chuti ku životu, ako vtedy. Ale, hoci slnce ešte vždy nezaoblačené stálo nad bielou zemou, Bedrich cítil, že sa pri zvukoch hrkálok rúti do hustej tmy.Mladý farmár zbadal len toľko, že chýrny nemecký lekár sedel pri ňom nesmierne bledý. Ale Bedrich sa musel opanovať so silným napätím vôle, lebo ináč by bol s revom šialenca vyskočil z uháňajúcich saní. Vedel o telegrame, ktorý mal ukrkvaný vo vrecku kožucha. Ale keď sa chcel rozpamätať na jeho obsah, vždy cítil, ako by ho znova jedno a to isté kladivo bolo ohlušujúce udieralo po sluchoch.Bedrich sa pretápal do svojho domu, keď prv v polnočnej tme na rozlúčku mladému farmerovi podal ruku. Niekoľko slov vďaky, ktoré tento hovoril, zaniklo v šume vôd. Sánkové hrkálky, ktoré zasa zavznely, neutíchaly a ich zvuk prešiel do toho infernálneho cengotu, ktorý od utonutia lode utkvel v hlave zachráneného. Bedrich, príduc do mansardy, si myslel, že umre alebo že sa zblázni. Námornícke hodiny sa zjavily a zasa zmizly. Videl svoju posteľ a chytil sa peľasti. — Nepadni! — riekol Rasmussen, ktorý tam ešte vždy sedel s termometrom v ruke. Ale nie, teraz to nebol Rasmussen, ale Mr. Rinck, so žltou mačkou na lone, Mr. Rinck, ktorý bol prednostom nemecko-amerického námorného poštového úradu. Bedrich zahundral: — Čo tu robíte, Mr. Rinck? — Ale už bol zasa pokročil ku oknu pod svetlo oslepujúceho zimného slnca, ktoré však nevyžiarovalo svetlo, ale, ako noc rodiaca diera na nebi, havraniu tmu. K tomu odrazu lkal a vyvýjal vietor, hvízdal výsmešne ako luza v skulinách dvier. A či to bola azda mravčiaca kočka Mr. Rincka? a či to, hádam, v nádvorí nariekaly deti? Bedrich tápal vôkol. Dom sa zatriasol a pohol v základoch. Zachvel sa. — Steny začaly pukať, praskať a chrupotať ako korkové pletivo. Dvere sa otvorily dokorán. Bedricha divý tlak povetria temer svalil na zem. Niekto riekol: — Nebezpečenstvo! — Elektrické zvonce zúrily neprestajne, splývajúc so zvukmi víchrice. — To nie je pravda, bol to satanský prelud. Nikdy nevstúpiš na pôdu Ameriky. Udrela tvoja hodina. Zahynieš.Chcel sa zachrániť. Hľadal svoje veci. Chybel mu klobúk. Nenašiel nohavice, ani kazajku, ani obuv. Vonku svietil mesiac. V jasnom ovzduší zúrily búrky a podobné múru a široké ako horizont tam vonku po rovine privalilo sa more. Oceán vystúpil z brehov. Atlantis! Tu je hodina, myslel si Bedrich, keď naša zem musí sa prepadnúť ako Atlantis. — Bedrich vybehol pred dom. Na schodoch zachytil svoje troje deti a až teraz zbadal, že to ony kvílily v nádvorí. Najmenšie vzal na rameno, druhé dve chytil za ruku. Pred dverami domu videli, ako desná vlna potopy sa vždy väčšmi približuje v popolavom svetle mesiaca. Videli loď, parník, ktorý uchvátený vlnou, hrozne sa prevaľujúc, unášaný je do diaľky. Parné píšťaly úžasne revú, niekedy trvale, zavše v úderoch. To je „Roland“ s kapitánom von Kesslom, vysvetľoval deťom Bedrich. Poznám to, bol som na lodi, ja sám som tonul na tom skvelom parníku! A s parníka ako by bola na všetky strany rinula krv, sťa z býka, ktorý bol na mnohých miestach poranený. Všade mu vodopádom vyvierala z bokov. A Bedrich počul, ako na bojujúcej a krvácajúcej lodi spúšťajú člny. Proti mesiacu vystrené rakety praskajú v nočnom šere a oslepujú.Teraz chcel zachrániť svoj život pred prudkou záplavou, preto jedno za druhým bral na ramená svoje deti, ale ich vždy stratil. Bežal, utekal, skákal, rútil sa. Protestoval proti predčasnému zániku, keď už raz bol zachránený. — Klial, bežal, hodil sa na zem, vstal zasa a bežal a bežal, s desným, posiaľ nikdy necíteným, nesmiernym úžasom, ktorý sa v chvíľke, keď ho vlna dohonila, premenil na príjemný pokoj.*Na druhý deň, a to tým istým vlakom, ktorý asi pred dvoma týždňami použil aj Bedrich, prišla do Meridenu miss Eva Burnsová. Išla na byt Petra Schmidta, dozvedeť sa niečo o Bedrichovi, ktorý ju vlastne mal čakať na železničnej stanici. Peter Schmidt bol doma sám a rozprával jej o včera prevedenej šťastlivej operácii. Vravel jej o telegrame, ktorý Bedrich dostal práve vo chvíli, keď chcel miss Evu Burnsovú žiadať, preložiť svoju dnešnú návštevu na príhodnejší čas.— Teraz som už tu, — riekla miss Burnsová pokojne, — a už sa teraz nedám tak ľahko odduriť. Nechcem byť v Ríme a nevideť pápeža.O tri štvrti hodiny pozdejšie dvojsedadlové sane s ohnivým vrancom, ktorého podivínstvo teraz vedeli už lepšie opanovať, zastaly pred „chatou strýčka Toma“ pri jazere hanoveránskom. Peter Schmidt vyviezol sem miss Evu Burnsovú. Starý farmer bol bez horúčky. To si želal povedať lekár svojmu priateľovi Bedrichovi.Návštevníci, vymieňajúc si nahlas náhľady a divnom stave domu, cez odchýlené dvere trochu počudovane vstúpili do Bedrichovej mansardy. Tu ho našli, ešte vždy v kožuchu, ako po operácii opustil lekárov byt, bez povedomia, ticho delirujúceho, ťažko chorého, ležať vystrene na posteli. Ale so zeme zodvihol Peter Schmidt telegram, ktorého obsah poznať miss Eva Burnsová a lekár cítili sa oprávnenými. Čítali: — Milý Bedrich, zvesť z Jeny, Angela včera popoludní napriek pečlivej opatere navždy usnula. Radíme ti: prijmi nezmeniteľný fakt a zachovaj samého seba svojim vždy verným rodičom.*Osem dní bol Bedrich ohrožovaný nebezpečenstvom smrti. Posiaľ azda nikdy nesiahaly mu na život mocnosti priepasti s toľkou silou. Jeho hlava a celé telo osem dní bolo ako v plameni, ako by sa bol chcel so všetkým, čo bolo v ňom, stráviť a uniknúť. To bolo prirodzené, že Peter Schmidt svojho priateľa ošetroval s tou najväčšou pozornosťou, a že pani doktor Schmidtová urobila, vynaložiac všetky sily, čo len urobiť mohla. Miss Eva Burnsová, ktorú náhoda v tak vážnej chvíli doviedla ku Bedrichovi, hneď sa rozhodla, že neodíde od jeho loža prv, kým nepominie každé nebezpečenstvo.Bedrich zúril, čo bolo možno zistiť podľa poprehadzovaných predmetov, podľa rozbitého skla starých námorníckych hodín a podľa rozdrúzganých porcelánov. V prvých dvoch dňoch a nociach Peter Schmidt neodišiel od jeho postele, okrem, ak ho zamenila jeho žena. Horúčkové paroxyzmy chorého sa opakovaly. Manželia opatrne použili všetky prostriedky, ktoré mali pri ruke, snížiť horúčku, budiacu vážne obavy, keď ešte na tretí deň vystúpila vyše štyricať stupňov. Konečne zistili jej dosť konštantné ubúdanie.Po uplynutí prvého týždňa choroby Bedrich prvý raz poznal miss Evu Burnsovú a začínal chápať, čo medzitým urobila pre neho. Usmieval sa mdlo. Robil pohyby s prstami na prikrývadle bezvládne odpočívajúcej ruky.Až na konci druhého týždňa, okolo dvaciateho šiesteho marca bol celkom bez horúčosti. V poslednom týždni jeho stav nebudil už obavy o jeho život. Chorý rozprával, spal, sníval živo, rozprával mdlým hlasom, aká šialenosť mu preletela hlavou, poznal svoje okolie, prejavoval želania, prejavoval vďaku, opytoval sa na farmera, ktorého operoval a usmieval sa, keď Peter Schmidt rozprával, že sa rana na čas zahojila a že mu už statočný farmer doniesol perličky na polievku.Miss Eva Burnsová viedla vzornú domácnosť. Bedrich mal tak bdelú opateru, ktorá sa údelom málokomu dostane. Pravda, taký lekár ako bol Peter Schmidt a taká lekárka ako bola pani doktor Schmidtová, nepoznali nijakú prudériu. Ale ani miss Eva Burnsová s jej silnými ramenami a sochárskymi rukami, zvyknutá modelovať akty, nepoznala ju tiež.Na jej návrh Peter Schmidt posielal Bedrichovmu otcovi telegramy, ktorého posledné, priaznivé zvesti upokojily. Zachytila otcov, po vypuknutí choroby písaný hrubý list a predpokladajúc, že obsahuje podrobnosti o smutnom konci Angeliky, poslala ho nazad s prosbou, aby ho dali Bedrichovi prečítať až keď sa celkom zotaví. Nechcela prísť do pokušenia, v slabej chvíľke prezradiť jeho jestvovanie.Koncom tretieho alebo začiatkom štvrtého týždňa od začiatku choroby, dostala miss Eva Burnsová od generála poďakujúci telegram. K mnohým pozdravom matky a otca pripojil dojímavé, hlboko precítené slová, ktoré patrily odvážnemu doktorovi Petrovi Schmidtovi, jeho žene a miss Burnsovej. Jej to môže povedať, písal, že chudera Angelika neumrela prirodzenou smrťou. Jej chorobnému stavu primerane musela byť v ústave veľmi prísne strážená, žiaľ, aj pri najsvedomitejšom dozore, vyskytne sa jednako len nestrežená chvíľa.Sneh sa topil a pomaly, pomaly aj Bedrich sa znova chápal života. Opanovala ho neha, ako aj príroda tam vonku, ktorá pre neho bola milou skúsenosťou. Všade cítil nejakú šetrnosť. Mal čisto postlané, nad sebou tie kolísavé lodky starých námorníckych hodín, mal pocit, že je ukrytý, ba, čo bolo viacej, že je znovuzrodený a smierený. So sírových oblakov spustila sa očisťujúca búrka a dunela ešte tlmená na ďalekom obzore, nemajúc sa nikdy viacej vrátiť. Slabému mužskému ostala tichá, pokojná, plná chuť ku životu.— Tvoje telo, — riekol Peter Schmidt chorému, — pomocou násilnej kúry, v divom výbuchu, zbavilo sa všetkých škodlivých látok.— Škoda, že nespievajú vtáci, — riekol jedného dňa Bedrich. — Áno, — riekla miss Eva Burnsová, ktorá otvorila na mansarde okno, — naozaj škoda! — Veď, — pokračoval Bedrich, — vy vravíte, že vonku pri hanoveránskom jazere sa už zelenie! — Čo je to — „zelenie“? — opýtala sa miss Eva Burnsová. — Bedrich sa smial. Potom riekol pokojne: — Ide jar! A jar bez vtačej hudby je hluchonemou jarou!— Len poďte do Anglicka, — riekla miss Eva Burnsová, — tam by ste sa mohli nakochať vtačími spevmi! — Bedrich riekol ťahavo a napodobňujúc prízvuk svojej priateľky: — Len poďte do Nemecka, miss Eva Burnsová!*Bedrich v ten deň, keď mal prvý raz vstať, riekol: — Nestanem! V posteli sa pridobre cítim. — A naozaj, v horúčkových týždňoch nemal sa zle. Doniesli mu do postele knihy, z očí mu vyčítali želania, Peter Schmidt alebo pani doktor Schmidtová zabávali ho historkami z miestnej kroniky, nakoľko mohli predpokladať, že ho budú zaujímať. Doniesli mu do postele drobnohľad, a celkom vážne sa priberal k tomu, v istých látkach svojho tela skúmať bacily, a na túto jeho činnosť robili mnoho žartov. Takto sa stal strašný úžas jeho choroby pôvabným predmetom jeho štúdia a príjemnou zábavou.Bedrich už sedel dobre zabalený v pohodlnom kresle, keď sa prvý raz chcel dozvedeť, či neprišiel od otca alebo matky list. Na to mu miss Eva Burnsová povedala, čo ho mohlo potešiť a uspokojiť. Predesila sa, keď jeho bledé pery povedaly tieto slová: — Presvedčený som, že si chudera Angelika sama vzala život! Tak, — pokračoval, — pretrpel som, čo som pretrpieť mal, ale ruku, ktorá, ako cítim, bola ku mne milostivá, neodsotím od seba. Chcem tým povedať, — dodal k tomu Bedrich, keď z očí miss Evy Burnsovej vyčítal, že ho asi nerozumela, — ale napriek všetkému možnému jednako len s dôverou pôjdem do života.Jedného dňa miss Eva Burnsová rozprávala o mužských, ktorých mala príležitosť poznať tu i tam vo svete. Pri tom sa aj ticho ponosovala na sklamania, ktoré sa vyskytly. Riekla, že iste tohto roku pôjde do Anglicka a niekde na dedine venuje sa vychovávaniu zanedbaných detí. Sochárske povolanie ju, vraj, neuspokojuje. — Na to riekol rekonvalescent s otvoreným, furtáckym úsmevom: — Ako by to bolo, miss Eva, či by ste nechceli vychovávať dosť ťažké, veľké dieťa?Peter Schmidt a Eva Burnsová sa dohodli, že nikdy nespomenú Ingigerdu Hahlströmovú. So slovami: — Na koho sa to vzťahuje? — Bedrich raz podal Miss Eve ceduľku, na ktorej trasľavými literami bolo tužkou napísané:A či ste vlákna snovali? Nie! V samote chladu tíš ni brvou hne, sťa duch, keď v sfér vyšších bytie sa pne; Peter skryl kľúč stajme na tajov dne! Svätyňu sviatostí zrel som a posvätné v jej nútro s radosťou siaham po ne, chlieb však a víno mi zmizly, jak v sne: a svetlo žiari vraz čarovné, všetko tu v zdaní a klame len dlie!To koľkosi dojalo miss Evu Burnsovú, keď musela zbadať, že Bedrich sa ešte vždy zapodieva malou tanečnicou. Druhý raz povedal jej Bedrich: — Nie som súci byť lekárom. Nemôžem ľudom priniesť obeť, mať povolanie, ktoré ma robí smutným, ba trudomyseľným. Mám bujarú obrazotvornosť, azda by som mohol byť spisovateľom! Ale v svojej chorobe, zvlášť začiatkom tretieho týždňa, zmodeloval som ešte raz všetky diela Phidiasa a Michela Angelu. Som odhodlaný, budem sochárom. Ale neráčte ma zle rozumeť, milá Eva! Už nie som viacej ctižiadostivý! Len by som chcel uctievať všetku veľkosť umenia a byť beznáročným, verným robotníkom. Myslím, že by sa mi po čase malo podariť holé, ľudské telo natoľko ovládať, aby som mohol vytvoriť jedno, aspoň jedno dobré umelecké dielo.— Viete preca, že verím vášmu nadaniu, — riekla miss Eva Burnsová.Bedrich pokračoval:— Ako by ste o tom smýšľali, miss Eva? Majetok chudinky mojej ženy pre výchovu mojich detí vynesie asi päť tisícmarkovú rentu. Zo statku mojej, nie celkom nemajetnej matky, dostanem ročný prídavok tri tisíc mariek. Myslíte, že by sme my piati s tým mohli v pokoji zakončiť svoj život, v malom domku s ateliérom, niekde pri Florencii?Na túto dôležitú otázku miss Eva Burnsová odpovedala len srdečným smiechom.— Nechcem sa stať Bonifácom Ritterom, — riekol Bedrich. — Veľká dielňa, plná umeleckej masovej tvorby, keby bola hneď aká dobrá, nezodpovedá mojej bytosti. Želám si pracovňu, ktorej dvere sa otvárajú do záhrady, kde si možno v zime natrhať fialiek a možno si nalámať v každej čiastke roka halúzok z duba, tisiny a vavrínu. Tam by som chcel prevádzať tichý, pred svetom ukrytý kult umenia a vzdelanosti vôbec. Za ohradou mojej záhrady musela by sa zasa zelenať aj myrta, miss Eva Burnsová.Miss Eva sa smiala, bez toho, že by bola reagovala na niektorú narážku. Súhlasila s Bedrichovými plánmi z plnosti zdravej duše. — Je dosť ľudí, — riekla, — ktorí sa hodia a zrodili sa byť lekármi a vôbec ľuďmi činu, a je ich až priveľa, ktorí sa na toto pole tlačia. — O Ritterovi hovorila so sympatiou. Na jeho naivné vniknutie do oblasti Upper four hundret hľadela so základne dobrým pochopením. Mienila: uverenosť, radosť z rozkoše, ctižiadosť požaduje život, keď ním má človek chvátať s istou zovnútornou vervou. V rodičovskom dome ona sama, miss Eva Burnsová, prv ako jej otec stratil väčšiu čiastku svojho veľkého majetku, mala možnosť dobre poznať high life Anglicka, a nachodila ho prázdnym a nudným.Keď mohol Bedrich pomaly bez opory kráčať po schodoch, stáť a chodiť, miss Eva Burnsová išla na dovolenie, venovať sa do polovice mája svojej prerušenej práci. Na polovičku mája zaistila si kajutové miesto na veľkom parníku Hambursko-americkej linie „Auguste Viktoria“, lebo k vôli majetkovo-právnym veciam musela do Anglicka. Bedrich von Kammacher nechal ju ísť. — Takého kamaráta chcel by som mať na celý život, — riekol si, — a želám si, aby Angelikiným deťom miss Eva Burnsová bola matkou.Ale jednako nechal ju odísť a nezdržal ju.*Bedrich ozdravel. Bolo to také ozdravovanie, že sa mu zdalo, sťa by bol býval viacej ako desať rokov chorý. Čo sa jeho tela týkalo, toto už nebolo v procese pretvorenia, ale pozostávalo z mladých a nových buniek. Zdalo sa, že sa to isté deje aj v oblasti duše. S jeho duše odpadla ťarcha a tie nepokojné, okolo jeho viacnásobného životného stroskotania krúžiace myšlienkové chody, ktoré ho predtým tiesnily a mučily, zmizly tiež. Zahodil minulosť, ako niečo naozaj pominulého a ako vetrom a počasím ošumelý, tŕnim a bodnutiami kordu predierkovaný, vyslúžilý plášť. Rozpomienky, ktoré sa pred jeho chorobou s hrozným vyšperkovaním fantastickej prítomnosti nezvane natískaly, vystaly; s počudovaním a uspokojením zbadal Bedrich, že navždy zapadly pod ďalekým obzorom. Dráha jeho života zaviedla ho do celkom novej oblasti. Pri tom, hrozným postupom, pomocou ohňa a vody, omladol. Uzdravený, zväčša, ako deti bez minulosti, tápuc v znovu darovanom živote.Skoro zavítala americká jar. Boly horúčosti, ako v kraji, kde prechod zo zimy do leta je temer bezprostredný. Skokani krkali v močiaroch a jazerách o závod s jasným, čistým, hrkálkovým zvukom iných amerických žiab. Začínalo vlhké teplo, ktoré je v tej šírke také neznesiteľné, a ktorého sa pani doktor Schmidtová tak veľmi bála. Také leto, v ktorom k tomu musela pokračovať v svojej ťažkej práci, bolo pre ňu časom žalostného utrpenia. Bedrich zasa začal sprevádzať Petra Schmidta na jeho lekárskych vychádzkach a zavše sa priatelia zatúlali aj do vzdialenejších kútov okolia. Prirodzene, podľa starého milého zvyku, lúštili problémy a uvažovali o osudoch ľudstva. K počudovaniu svojho priateľa Bedrich pri debatách, či v útoku, či už v obrane, neprejavoval niekdajšiu ostrosť. Istý radostný mier tlmil každú všeobecnú nádej, každú všeobecnú obavu. — Ako je to? — opýtal sa Peter svojho priateľa. A Bedrich odpovedal: — Myslím, že som si dostatočne zaslúžil prosté, skvelé dýchanie, a viem si ho aj oceniť. Predbežne chcem videť, čuchať, ochutnávať a privlastňovať si právo jestvovania. Ikarov let sa pre môj terajší stav nehodí. Taktiež pri mojej, znova prebudenej láske, ku povrchnosti, nebárs nájdeš u mňa ochotu ku únavnému vŕtaniu v hĺbkach. Teraz som buržujom, — riekol s úsmevom, — napokon som saturovaný, syn môj.Peter Schmidt, ako ošetrujúci lekár, prejavil svoju spokojnosť. — V budúcnosti, pravda, — riekol, — musí to byť zasa ináč s tebou!V Petrovi Schmidtovi ostalo hodne z indiánskej romantiky. Rád vyhľadával isté body vŕškovitého kraja, ku ktorým sa pojily povestné udalosti bojov prvých bielych kolonistov s Indiánmi. Na takých miestach zdržal sa dlho, prežil v duchu dobrodružstvá poľovníkov kožušín a húževnaté borby osadníkov, a neraz vytiahol revolver, cvičiť sa, v záchvate bojovného ducha, v strieľaní na nejaký cieľ. Friesan bol dobrým strelcom a Bedrich nemohol s ním závodiť — V tebe, — riekol Bedrich, — koluje stará nemecká krv dobrodruhov a kolonistov. Hotová, ba prizrelá, prirafinovaná kultúra, ako je naša, vlastne nie je pre teba. Ty musíš mať pustatinu a nad ňou sa vznášajúcu utópiu. — Svet ešte vždy nie je oveľa viacej, ako pustatina, — riekol Peter Schmidt. — Ešte to chvíľku potrvá, kým stavbu sveta bude riadiť filozofia. Zkrátka: ešte máme veľa roboty, Bedrich! — Priateľ odpovedal: — Z mokrej hliny, ako milý Pán Boh, budem miesiť ľudské telá a vdychovať im dych života! — Čo ešte, — zvolal Peter, — fabrikovanie takých panákov nie je k ničomu. Teba je naozaj škoda! Patríš na zákopy, patríš do najprednejšej bojovnej čiary, syn môj milý.Bedrich riekol s úsmevom: — Čo sa mňa týka, v nasledujúcich rokoch budem žiť v prímerí. Oprobujem uspokojiť sa s tým, čo mi svet môže poskytnúť. V budúcnosti, nakoľko len možno, chcem si odvyknúť od snov a reflexií.Bedrich si to pokladal za povinnosť, prehovoriť priateľa, aby sa vo vlastnom záujme, i v záujme svojej ženy, vrátil nazad do Nemecka. Riekol: — Peter, človek ako si ty, sa pre Amerikánov nehodí. Nevieš odporúčať patentované lieky, nevieš chudobného robotníka, ktorého osem dní treba kurovať chinínom, liečiť malými dávkami a na osem týždňov, ako nejakú dojnú kravičku, priputnať ku posteli. Ty nemáš ani jednu z tých vlastností, ktoré tuná tvoria šľachtu smerodajných Amerikánov. Ty si v americkom smysle, ako obušok hlúpy chlap, lebo si vždy ochotný, obetovať sa za každého biedneho psa. Musíš sa vrátiť do takej krajiny, v ktorej, chvalabohu, šľachta ducha, šľachta smýšľania, vyrovná sa každej inej šľachte. Do krajiny, ktorá by sa pokladala za mŕtvu a hotovú, keby veda a umenia nemaly v nej tvoriť výkvet krajiny. Aj bez teba tu ostane dosť Nemcov, ktorí sa pousilujú čím skôr zabudnúť reč Goetha a reč, čo ich učila matka. Zachráň si ženu! Zachráň seba! Vráť sa do Nemecka! choď do Švajčiarska! choď do Francúzska! choď do Anglicka! choď kam chceš, len neostaň v tejto obrovskej obchodnej spoločnosti, kde umenie, veda, a pravá kultúra predbežne sú ešte celkom odsunutými vecami.Ale Peter Schmidt váhal. On miloval Ameriku, a keď na indiánsky spôsob pritlačil ucho na zem, tak už počul podzemne skúšanú slávnostnú hudbu veľkého dňa budúcnosti, keď sa obnoví celé ľudstvo. — Najprv musíme, — riekol, — byť všetci zamerikanizovaní a potom znova poeuropštení.Jedna z obľúbených prechádzok zaviedla Bedricha do toho predmestia Meridenu, kde sú osadení talianski vinohradníci. Počul ich spievať slnečne teplými hlasmi, ich ženy známym oktávovým výkrikom vyvolávať deti, videl tmavých mužských priväzovať révy a v nedeľu počul ich smiech a bocciové gule na udupanej hline ihrišťa dopadať a narážať na seba. Tento hlas, tieto zvuky, predchodily Bedrichovi nekonečne domácky. — Zabi ma! — riekol, — ale ja som a ostanem Európanom.Bedrichova túžba nadobúdala vždy silnejších tvarov. Svojím rojčením a vychvaľovaním domoviny vždy väčšmi a väčšmi zamotával svojich priateľov do tkaniva tejto túžby. Jeden deň odrazu riekol Schmidt: — Svojím oduševnením za Europu si ma naozaj zoslabil. Ale teraz ťa prosím, buď tak dobrý ísť so mnou, a potom, keď ti niečo ukážem, povedať, či ma budeš ešte vyvolávať domov.A Peter zaviedol svojho priateľa na cintorín a ku hrobu, pod ktorým ležal pochovaný jeho otec. Bedrich poznal toho chrabrého človeka v Europe, pozdejšie sa dozvedel, že umrel ďaleko od domova, ale kde, to zabudol. — Nie som vôbec sentimentálny, — riekol Peter Schmidt, — ale človeku jednako ťažko padne, s takým niečím sa rozlúčiť. — A teraz prebrali životný beh starého Schmidta, ktorý bol dielovedúcim továrne a ktorého nepokojný, podnikavý duch a oduševnenie za Ameriku zapudili do cudziny. — Pripúšťam, — riekol Bedrich, — taký mŕtvy môže pôdu celej čiastky zeme, väčšmi, ako to môže tisíc živých, urobiť domácky blízkou. A jednako… jednako…Niekoľko dní neskôr rozplynul sa i v pani doktor Schmidtovej ten strnulý odpor proti domovine. V tejto žene skrsol prekvapujúce nový život. Zabudla na svoju ustatosť. Jej pohyby boly živé a rýchle, začala budovať s náruživou nádejou plány budúcnosti. Vyliečený farmár prenasledoval Bedricha svojou vďakou. Vykladal svojmu záchrancovi, ako sa vždy spoliehal a mohol spoliehať na ruku Božiu. Boh aj teraz v pravom čase poslal k nemu pravého človeka. Tak Bedrich už teraz vedel, akú hlbokú príčinu mala jeho podivná a hrozná cesta.Bedrich ani len nenakukol do novín, lebo mal chorobný odpor, dozvedeť sa niečo o druhoch svojej morskej plavby z novín. Jedného dňa vystúpila z bostonského vlaku Ingigerda Halströmová, sprevádzaná pánom, ktorý už prekročil hranice prvej mladosti. Išla i so svojím sprievodcom do úradovne Petra Schmidta, predstavila sa a chcela sa dozvedeť, či je Bedrich von Kammacher ešte v Meridene. Ale Peter Schmidt a jeho statočná žena, ktorým zvyk, všade povedať pravdu, lebo od nej nevedeli odstúpiť, bol v živote všade len na závadu, luhali, až sa hrady ohýbaliy. Povedali dáme, že Bedrich z New Yorku odcestoval domov s veľkým osobným parníkom „Robert Keats“ (White Stare Line). Ale dáma nad tým veľmi nesmútila.Bedrich, nevraviac o tom nikomu, tiež si na polovicu mája zaistil miesto na „Auguste Victoria“. Ale Peter Schmidt a jeho žena chceli sa preplaviť na pomalšie idúcej, lacnejšej lodi. Už všetci žili v nádhernej netrpezlivosti, a oceán sa pre ich túžbu zasa premenil na malé jazero. V tom čase vo všetkých amerických divadlách hrali sentimentálny, v krajčírskej dielni sa odohrávajúci kus, ktorý mal pomenovanie: „Hands across the Sea“. „Hands across the Sea“, mal v duši peknú hudbu.Jednako bolo ešte niečo, čo ho znepokojovalo. Chodil v duši s myšlienkou. Zavše mal úmysel, vyjadriť ju slovom ústne, a zasa napísať ju v liste. Neminulo dňa, aby nebol zavrhol raz jednu, raz druhú formu, kým mu jednu nedeľu neprišla v ústrety náhoda v podobe Willyho Snydersa a miss Evy Burnsovej, ktorí podnikli vychádzku do Meridenu. Teraz vysvitlo, že u Bedricha uvažovanie o otázke „či vôbec?“ alebo „či vôbec nie?“ ešte vždy hralo zástoj. Teraz, keď pekne, letne vyobliekaná, súca Evina dcéra a Eva išla mu oproti so smiechom, rozhodne rozriešil v sebe tú otázku. — Willy, robte čo len chcete, zabávajte sa ako sa vám ľúbi a ako sa viete a pri večeri v hoteli, až Boh dá, uvidíme sa zas! — S tým chytil miss Evu Burnsovú za ruku, pritiahol jej rameno pod svoje a odišiel s usmiatou dámou. Willy, ktorý bol veľmi prekvapený, zasmial sa hlasne, a žartovne dal najavo, že tu na každý prípad ostane.Keď Bedrich a Eva večer vstúpili do peknej jedálne meridenského hotelu, vznášal sa nad nimi, každým badateľný pôvab, nežná, vnútorná teplota, ktorá obidvoch robila mladšími a príťažlivejšími. Obidvaja títo ľudia odrazu boli preniknutí, čo ich prekvapovalo, novým elementom, novým životom. Hoci k nemu smerovali, jednako krátko predtým nemali o tom tušenia. V ten večer pili aj šampanské.O osem dní newyorská umelecká kolonia zaviezla miss Evu Burnsovú a Bedricha na palubu „Augusty Victorie“, zavznelo niekoľko — nech žije, — Willy ešte naposledy zavolal ryčiacim hlasom za odchodiacimi: — Prídem skoro za vami!Bedrich a Eva zažili na mori rad slnných dní. Na večer tretieho dňa riekol kapitán lode, ktorý nemal o tom tušenia, že stojí oproti zachránenému cestujúcemu s „Rolanda“: — Podľa výpočtov tuná, v týchto vodách, utonul veľký osobný parník „Roland“. More bolo hladké, podobalo sa druhému, večne jasnému nebu, vôkol sa prevaľovali delfíni.A zvláštne: noc, nádherná noc, ktorá nasledovala za týmto večerom, stala sa pre Evu a Bedricha svadobnou nocou. V blažených snoch boli unášaní nad miestami hrôzy, nad hrobom „Rolanda“.Na nábreží v Kuxhaven čakali na parník Bedrichovi rodičia a deti. Ale on videl len svoje deti. Držal ich minútu všetky tri naraz v objatí, a deti, sťa by smyslov zbavené, žvatlaly, smialy sa a trepotaly.Keď si po mámore stretnutia mohol trochu oddýchnuť, Bedrich si kľakol a obidvoma rukami dotkol sa zeme. Pritom pozrel Eve do očí. Potom vstal, s ukazovákom pravej ruky velel ticho a nad siatinami blízkych polí bolo počuť trylkovať tisíc a tisíc škovranov. — To je Nemecko! — riekol. — To je Europa! Čo na tom, keď po týchto hodinách napokon utonieme aj my.Generál teraz odovzdal Bedrichovi list, na chrbte ktorého bolo meno odosielateľa. Bol to otec zosnulého Rasmussena. Ach, poďakovanie! myslel si Bedrich. A bez zvedavosti vsunul ho do náprsného vrecka. Neprišlo mu vôbec na um, porovnať deň a hodinu priateľovej smrti s tými údajmi, ktoré mu raz vo sne zjavil.Kapitán, ktorý šiel okolo, pozdravil Bedricha. — Či viete, — riekol Bedrich v prekypujúcej životnej zmužilosti, — že som naozaj jeden so zachránených a jeden zpomedzi naozaj zachránených cestujúcich „Rolanda“? — Tak! — riekol kapitán udivene a idúc ďalej, dodal: — Áno, áno, plavíme sa vždy tým istým morom! Šťastlivú cestu, pán doktor.Koniec.[1]Keď sa Nemci sídu, musia kričať, piť, kým sa podnapijú a vypijú jeden s druhým bratstvo.[2]Practe sa von, idiot![3]Keď bude mister Stoss raz v New Yorku, každý večer bude vydržiavať kostolné služby v tingeltangle Webstera a Forstera.[4]Nie každú vlhkosť možno porovnať s vlhkosťou, ktorú má za ušami nejeden americký mladík.[5]Hneď po výstupe oslavovaných sestár Barrisonových, po piesni „Linger longer Loo“, mister Stoss pozdvihne k nebu ruky a požiada obecenstvo, aby sa modlilo.[6]Spím vždy dobre.[7]1492[8]„Mr. Barry, počujete? Som občanom, Mr. Barry, rozumiete? Som občanom! Mr. Barry, som občanom a chcem mať svoje práva ako vy!“
Hauptmann_Atlantis.html.txt
Ohlasy dávných vekov1[: Išli hudci horou, :] [: horou javorovou. :] Našli drevo krásno na husličky hlasnô. „Iba ho zotnime, a sebou vezmime.“ Prvý raz zaťali, íverčok vyťali. Druhý raz zaťali, do krvi preťali. Tretí raz zaťali, taký hlas počuli: „Neni som ja drevo, drevo javorovô, ale som ja dievča z mesta richtárovo. Na vodu som išla, neskoro som prišla. Mamka ma zakliala, by kameň ostala, kameňom meravým, drevom javorovým. Kupa skamenela meravým kameňom, ja som zdrevenela zeleným javorom. Tak vy, hudci, choďte pred mej mamky vráta a tak jej zahrajte, žiaľu jej dodajte. Toto sú husličky z tej vašej Aničky. Toto je podstavka, vašej dcérky hlávka. Toto sú strunočky, jej zlaté vlásočky. Toto je sláčičok z jej bielych ručičôk. Toto sú kolíčky, jej biele prstôčky.“ Keď matka slyšala, ku oknu bežala. „Ach, vy hudci smutní, choďteže preč, choďte. Choďteže preč, choďte, a žiaľ mi nerobte, však ho ja dosti mám, že Aničky nemám.“2Hej, v Hriňovskej doline srnka vodu pije, šuhaj na ňu mieri, hore háj, že si ju zastrelí, naozaj. „Hej, nemieraj, nestrieľaj, neni som ja srnka, ale som panna, hore háj, zakliata panenka, naozaj. Hej, zakliala ma mati, za pondielka rána, že som nechcela ísť, hore háj, za pána horára, naozaj.“ Hej, horári, horári, zle horárujete, pod každou jedličkou, hore háj, diovča milujete, naozaj.3Vydala mamka, vydala dcéru do cudzej krajiny; zakázala jej, prikázala jej, aby neprišla k nej za sedem rôčkov, za sedem týždňov aj za sedem hodín. „Jaj, mamko moja, to je zaveľa, ja vám to nezdržím. Ja sa urobím vtáčkom jarabým a ja k vám priletím a do zahradky sadnem na hriadky, na bielu ľaliju. Keď ona vyschne, keď ona vyschne, ved ju ja polejem, ani rukami, ani kupami, len môjmi slzami. Keď ma budete, mamičko moja, dolu z nej zháňati, tak vám ja budem v mojej žalosti odpovedati: ,Ej, dobre vám je, mamičko moja, medzi tou svojinou, ale mne beda, beda, prebeda, medzi tou cudzinou.‘“4„Kdeže si bola, Anička moja?“ „Na svadbe, na svadbe, na svadbe, na svadbe, mamička moja!“ „Čo ti jesť dali, Anička moja?“ „Tri rybky bez soli, hlavička ma bolí, mamička moja!“ „Čo ti piť dali, Anička moja?“ „Červené vínečko, bolí ma srdečko, mamička moja!“ „Kde ti popravím, Anička moja?“ „V kostole na chóre, pri bielom oltáre, mamička moja!“ „Čo ti popravím, Anička moja?“ „Bielenú plachtičku, jedlovú daštičku, mamička moja!“ „Čím ťa prikryjem, Anička moja?“ „Bielenou plachtičkou, jedlovou daštičkou, mamička moja!“ „Jako ma naháš, Anička moja?“ „Dosť težko, težičko, boli ma srdečko, mamička moja!“ „Jako ma naháš, milá milená?“ „Dosť težko, prevelmi, frajer môj uprimný, dušička moja.“5Išol Janíčok (v) vohledy bez materinej porady. Mati se toho doznala, po čiernej hore behala, čierno korenia kopala, v červenom vínci varila. „Otváraj, mamo, nový dvor, veziem nevestu na výbor.“ Ej, s jednou rukou otvárá, a s druhou rukou piť dává. „Piže, Hanička, to víno, nepila si ho jakživo!“ „Čo by to bolo za víno, bych ho nepila jakživo? Pi ty, Janíčku, pi teraz, já sa napijem druhý raz.“ Jak Janíčok raz napil, priam si srdéčko oblapil. Haničku viedli na úvod, Janíčka nesú do chyžov, Haničku vedú z úvodu, Janíčka kladú do hrobu.6[: Juliana, strojná panna, :] [: na potoku šaty prala. :] Tu prišli k nej dva huláni, „Juliana, poď ty s nami.“ „Ja bych s vami rada jela, keby len skrz brata smela.“ „Brata môžeš otráviti, a ty môžeš s nami iti.“ „Jako bych to urobila, keď som sa to neučila.“ „Choď do hája zeleného, najdi hada jedlivého, rozsekaj ho na tri kusy, podávaj ho na tri misy.“ Už bratríček z hája ide, maľované drevo nese. „Poď, bratríčku, k snídaníčku, máš pripravenú rybičku.“ „Čože je to za snídaní, keď už na tri míle voní. Čože je to za rybička, nemá hlavy ani líčka.“ „Hlavičku som odrezala a von oknom vyhodila.“ Keď z tej prvej misky zedel, hneď na jedno líčko zbledel. Keď z tej druhej misky zedel, hneď na druhé líčko zbledel. Keď z tej tretej misky zedel, hneď aj mrtvý na zem padel. „Hej, vy páni, veľkí páni, už ja môžem jeti s vami.“ „Keď si brata otrávila, aj nám bys’ tak urobila.“ „Ach, bože môj, biela ruža, nemám brata, ani muža. Brata som si otrávila, muža som si nedostala.“ Švarné panny s venci idú, Julianu mrtvú vezú.
autor_Slovenske-ludove-balady.html.txt
Slabí ľudia – mocná láskaLihotské nevesty a dievčatá vyzerajú ani keby sa mliekom umývali a ružami utierali: rovno na pokúšanie sveta ich stvoril pán boh. Ani keby si bičom práskal, tak vedia desatoro božích prikázaní. Ale či sa ich i pridržiavajú? To je iná otázka. Aj minule im pán farár, keď ho po kostole obstali, držal kázeň, že najmä s tým šiestym príkazom to akosi slabo vyzerá, slabo veru. A čo mu odsekla Blažena Kanderová? Myslíte, že bola nejaká skrúšená? Horký tam.— A veru, pán farár, teraz, keď sú už šedivý ako holub, ľahko im je hovoriť. Sýty hladnému neverí. Keď boli mladší, nevyčítali nám také hriešky. Len teraz nehryzú oriešky, keď im zuby vypršali. Veru tak!Čo mal urobiť pán farár, keď ho toľké obstali a všetkým z očí šibal ten zvodný oheň a z usmievavých úst blýskali biele zubále? Hodil rukou a chytiac reverendu z dvoch strán, utekal od toľkej skazy.— Gagocete ako husi, ako husi!A v kuruckých časoch, pred dvesto rokmi, to bolo ešte horšie. Darmo vykrúcajú starí ľudia, že sa svet kazí, horšie to bolo predtým, oveľa horšie. Ktože vtedy zabránil pánovi, keď sa mu zvidelo poddanské dievča alebo nevesta? Veru tá bola sťa tá holubička pred jastrabom. Ťažko tomu ušla. A keď vedela, že neujde, nuž ani veľmi nechcela. Kvokla ako sliepka a čakala na svoj osud.Ono sa prihodilo, že sa jedna-druhá i bránila. Bránila do času.Verona Pavnicová bola jedna z najhodnejších Lihoťaniek v tie časy. Keď zdvihla viečka s dlhými mihalnicami a pozrela sa milosrdne do očí, zaseklo srdce i v tvrdom chlapovi. A ako sa kolísala v tom štíhlom drieku! Ani tá ľalia vo vetríku. A tie boky! Panebože, chráň od pokušenia! A ako sa cifrovala! Vedela, potvora, aká je rúča! Vyšívané oplecká jej stískali okrúhle ramienka, riasnatá suknička šušťala okolo mäkkých kolienok pri každom vrtkom pohybe. Nie div, že syn kastelána zámku Šimko Rukovánsky potratil pre ňu rozum, hoc bol i mladým ženáčom a mal žieňa veru tiež nie na zahodenie. Ale ktože rozkáže láske? Pani Kamila mala belasé oči ani nevädza, líčka mäkké, ružové ručičky ani pampúšiky, hladučké ani ten najjemnejší hodváb, ale bola trochu priokrúhla, darmo sa sťahovala šnurovačkou, driečik by jej nebol mohol obopäť rukami, čo by jej hneď i dych zastavil.Tak sa často prihodilo, že Verona zazrela pána Šimka i vtedy a tam, kde ho najmenej očakávala. Bola v poli na Máleníkoch. Koho tam nenájde? Pána Šimka. V susedstve bola i kastelánova zem. Pravda, ako dobrý gazda, musel ísť pozrieť, čo je tam s jačmeňom. Čo by ho boh skáral, ako prekrúcal tie okále, keď sa jej prihovoril medosladkým hlasom:— Veronka, akože sa ti hrabe? Nemala by si v takej horúčave hrabať. Škoda tvojich pekných líčok!Verona mala len krátku červenú suknicu a košeľu na tele a šatôčku od slnca na hlave. Bolo ju v tých háboch celú vidieť, skoro ani keby ich nemala, a Šimkovi sa len tak triasla duša v tele za ňou.Nevesta fľochla naňho a odvrátila sa k nemu bokom a odpovedala, akoby každé slovíčko bola za drahé peniaze na trhu kúpila:— Za dobré. Veď nám páni všetok jačmeň pokvasili. Otec ho musel zelený zoťať pre statok.— Čo nepovieš! A ktože to urobil? — spýtal sa mladý pán s ukrutným poľutovaním, hoc veľmi dobre vedel, kto bol vinníkom.— Pán gróf s ostatnými pánmi. Tadiaľto sa hnali za bravmi. Najskorej i pán urodzený bol medzi nimi.— A veľa bolo toho jačmeňa?— Býva ho tu i sedem-osem mier.— Nuž, vieš ty čo, Veronka? Ak sa len raz na mňa pekne podívaš, ja ti tých sedem meríc na jeseň nahradím.Nevesta mimovoľne pozrela naňho, zdvihla mihalnice na veľkých očiach, z ktorých skorej vyzerala nedôvera ako vďačnosť.— Pán urodzený robí len žarty, — pokrútila hlavou.— No, nech mi mráz oči vytisne, ak nedodržím sľub, — dušoval sa Šimko.Nuž, na to sa už len usmiala a pozrela naňho milo tá pekná nevesta. — Čože, sedem meríc za jeden pohľad? To ani pán farár nemôže zakázať!Šimon podišiel k nej a obzrel sa, či ho nikto nevidí. Nebolo v tú chvíľu široko-ďaleko človeka. Vystrel ruky za Veronou; tá sa mu však vrtko uhla a obrátila hrable proti nemu.— Pán urodzený, poznáte môjho Toma, aký je náramný? Nech vás ruka božská chráni, aby sme sa dopustili hriechu. Ten nás pobije. Ten veru nedbá, čo ho i hneď budú za to kolesom lámať.— N-no, tak chytro to nejde! — zasmial sa Šimko, — ale nedbám, pôjdem od teba, ak mi povieš, že ma rada máš.Verona sa šelmovsky usmiala:— A načo vy potrebujete moju lásku, veď máte tak krásnu paniu! Vyzerá ani tí anjeli na oltári v kostole.— Ty si omnoho-omnoho krajšia!Verona sa zapálila.— Nuž, veď vás rada, rada, no. Ale teraz už choďte, hľa, tam idú chlapi. Uvidíte, že bude zle.Šimko zazrel dvoch chlapov s jednou ženou sa blížiť. Rozmyslel si vec.— Nuž, idem. Ale ma neoklameš? Rada ma?— Rada, namojdušu, rada, len už choďte!I obrátil sa a šiel. Verona sa oprela o hrablisko a hľadela za ním. Myslela si, že je pekný chlap, urastený, ako jej Tomo, ale v tvári sa jej zdal krajší ako jej muž, mal také smejúce sa oči a také červené pery ako malina. Ale hovoria o ňom, že je tiež náramný a že sa rád v karty hrá. Ale čože ju po tom? Len aby jej dal tých sedem meríc. Hej, páni sú falošní. Iba by sa jej vysmial.Ale k svetu je nie zlý. Hľa, ako sa s tými chlapmi zhovára a ako sa smejú. Až sem ich počuť. Tak sa zdá, že je to Kata Svoreňovie, to sa z tej smejú.Hľa, ako sa trhá a rozhadzuje rukami.Šimon Verone nedal pokoj, kde mohol, sliedil za ňou. Nebola nikdy pred ním istá. Jednako nič nevysliedil, hoc by napokon Verona už i nebola veľmi hľadela na trochu tej lásky, lenže sa preukrutne bála svojho muža. To bol taký zázrak, celkom inakší ako iní chlapi.Šimon sa tiež obával spáchať s Veronou nejaké násilenstvo. Jeho pani pochádzala zo Šariša a mala celkom inú náturu než tunajšie panie. Smiala sa všetkému, ale sa i rozplakala pre každú hlúposť. A keď začala nariekať, tak nedajbože ju uchlácholiť. Hneď písala rodičom, a tí — ako Šarišania — vyčíňali pre nič taký štabarc, že to človek ani neslýchal.Myslel si, že však sa ona po troche poddá, len treba mať trpezlivosť.*V čase kuruckej vojny sa našim pánom zemanom ťažko žilo. Kastelán hradu Imro Rukovánsky mal pod sebou vyše sto obcí, v ktorých bolo panských krčiem a hostincov zo deväťdesiat. Každý krčmár držal za svoju povinnosť poslať ročne do zámku súdok-dva vína, a obce zas naznášali teliat, baranov, hydiny, prasiec, masla, vajec do vôle božej. A to museli páni zmôcť. Neboráci, ako sa museli obhadzovať, žeby do konca roka boli s tou prácou hotoví. Aby im to ľahšie šlo, držal pán kastelán i stálu cigánsku bandu a iných darmožrútov, ktorí museli kadejakými výmyslami zabávať panstvo. Rukovánsky mal svoj vlastný kaštieľ vo veľkej záhrade. Bola to poschodová budova s okrúhlymi vežičkami na každom rohu, krytými cibuľovitou strechou. Z každej strany bol na dome i balkón. Budova bola solídne vystavaná, s hrubými múrmi a malými, zamrežovanými oblôčikmi. Ono opatrnosti nikdy neškodí, lebo z času na čas sa pridalo, že poddanstvo dostalo vôľu pánov trocha poštekliť, a tak bolo dobre, keď sa mali páni so svojím služobníctvom kde uchýliť pred toľkou láskou.Rukovánsky bol chlap ako hora, prsia mal ani skriňa, bradisko ako metlisko rozstrapatené po celých prsiach, pozorisko ani medvedisko nahnalo strachu i tuhému chlapovi. A ako vedel nadávať. V siedmich stoliciach mu nebolo rovného. Len žmurkol okom a hajdúsi už vystreli neboráka na lavicu a sekali po ňom nemilosrdne, kým zas jedným mihnutím nezastavil ich účinkovanie.Bol mu dlhý čas, tak držal vždy hostí v dome. Pravda, škriepiť sa s ním nebolo slobodno, lebo keď cítil, že ho odporca tisne k stene, nadával mu, že len tak hrmelo, hosť-nehosť! Jedine stoličný fiškál, starý prešibaný Kubík, si dal s ním rady. Dával mu vo všetkom za pravdu, až ho priviedol k tomu, že opak toho vyšiel, čo tvrdil. Často ani nezbadal, aké pestvo s ním urobil ten nešemetník, lebo ostrovtipu nemal zvyškom, len keď sa celá spoločnosť začala na ňom rehotať, vtedy potom vygúlil okále a otrčiac pery, zareval: — Čože sa rehocete? Vari sa vám rozum čistí?Každú sobotu sa zišlo uňho dvadsať-tridsať väčšinou mladých pánov s paničkami a niekoľko starších tatkov s penovkami. Pravda, nechýbali tam ani mladé, na vydaj súce dievčatká so svojimi mamičkami, ktoré hoci boli skalopevne presvedčené o ich neotrasiteľnej cnosti, jednako držali za istejšie dávať pozor na svoje zlaté húsatká. A veru potrebovali tie dievčatká ten pozor práve tak, ako by sa zišiel i dnešným. A najmä u Rukovánskych! V tej veľkej záhrade bolo toľko pascí na cnosť, že bolo ťažko vyhnúť sa všetkým. Boli tam húšťavy, besiedky, filagórie, staré zrúcaniny s kadejakými skrýšami na výber. Veru sa tam všelijako zaobchádzalo s manželskou vernosťou a panenskou poctivosťou. Koľko fígľov bolo treba, aby mladí oklamali svetaskúsené mamičky, ktoré sa veľmi dobre pamätali, aké boli samy vo svojej mladosti. Nuž, ale šlo to, s tým klamaním, najmä keď mladý pán bol hodný a bohatý. Veľmi vedeli v takých prípadoch mamičky i obidve oči zažmúriť, aby ich podľa potreby roztvorili celkom a chvatli dobrého ženícha.Po obede sa páni obyčajne zdržali v izbách pri kartách alebo víne a mladé panie s dievčatkami sa rozišli po záhrade. Čo tam bolo rečí, rozličných úkladov, klebiet, smiechu, spevu, ale často i vzdychov a fňukania. Ako to už láska donáša so sebou.Šimon sedel a besedoval s priateľmi pri víne. Radšej by si sadol ku kartám medzi starších pánov, ale pred otcom sa neopovážil.Porecký sa smial:— Šimko, akože to bolo s tým bačom?— Ako bolo? Nuž strepal som ho na zem, tak bolo.Nižňanský, syn vicišpánov, oprúc hlavu o päste a fajočku s dlhou trúbeľou o stôl, smial sa tiež a bafal, hoci mu to bolo tak i dosť nepohodlné. Zrazu sa vystrel a vytiahol fajku z úst.— Ty sa budeš s tými chlapmi tak dlho pasovať, kým raz poriadne nevyhoríš. Vidíš, i teraz aký posmech urobili s tebou?— Čo za posmech? — pozrel naňho pohrdlivo Šimon. — Však som ho trepol o zem, že sa i dvojtýždňová haluška v ňom obrátila.— Ale ako to bolo s tou žinčicou?— S akou žinčicou?— Nuž, keď ťa ten bača stisol, všetku žinčicu si mu vyvracal za opasok.— No, to sa stáva. Poď ty so mnou za pasy, uvidíš, čo z teba vypučím!Šimon vstal a odišiel do záhrady. Keď nie karty, tak ho väčšmi vábili pekné panie ako jeho priatelia.V obednej, nízko sklepenej izbe sedeli starí páni a fajčili okolo dlhého ťažkého stola, na ktorom svietili dve lojové sviečky. Pri sviečkach bolo položených hodne stružlín, ktorými si zapaľovali fajky. Besedovali o stoličnej politike, ktorá sa krútila len okolo záujmov zemianskych rodín. Nadávali i na Rákócziho. Sprvu boli zaňho, teraz nahliadli, že bol krajine len na škodu.— Len nám kožu derie, hrom udri doňho, čo by ho psy zožrali tam, kde je, — volal Rukovánsky a trepal päsťou po stole.Vošiel vycifrovaný, vypasený hajdúch.— Veľkomožná milosť, prišiel akýsi valach spoza Magury, či ho mám predviesť?— Čo chce? — zvolal zvedavo slúžny Janský.— Nechce mi povedať, že mňa vraj nič do toho.— Pusť ho dnu! — rozkázal kastelán.Za okamih zavoňalo v izbe starým syrom a svrčinou, keď vošiel dnu ukrutne vysoký, štíhly valach s vrkočmi okolo líc a s ohromným opaskom na bruchu.— Ktorý z vás je to ten pán? Ten najväčší? — spýtal sa a rozhliadol sa po izbe, kde od dymu nebolo veľmi vidieť.Hajdúch potisol chlapa pred kastelána.— Tento tu s tým bradiskom? — spýtal sa, keď sa obrátil k hajdúchovi a ukazoval paľúchom na Rukovánskeho.— Chlape, daj si pozor na jazyk! — zvolal naňho ostrým hlasom Kubík, — lebo ťa pán kastelán tak naučia, že to do smrti nezabudneš!— Ten, ten! — odvrkol hajdúch.— Nuž, keď ten, tak dobre.I hodil sa zrazu s neočakávaným pohybom pred kastelánom na kolená, schvatol mu ruku a bozkával ju s mľaskaním.Rukovánsky, ktorý sa začal durdiť na chlapovej zurvalosti, zmäkol, keď videl jeho poníženosť. Potľapkal ho po vymastenej hlave:— Len nechaj, syn môj. A čo chceš? — spýtal sa ho nezvyčajne vľúdne.— Nuž, vaša jasná milosť, čože je to, že nám divina ide všetko obilie skántriť a medvede rozniesť všetky ovce a dobytok? Chlapi povedali, že keď páni nemajú inú robotu, mohli by aspoň divinu vystrieľať. Nik sa nechcel opovážiť vám to prísť povedať, nuž som ja prišiel, keď mi bača sľúbil päť funtov syra.Rukovánsky vytiahol obrvy dohora:— Akože, to chlapi tak hovoria o pánoch? A myslíš, že súdiť a poriadok udržiavať medzi svetom, že to je nič? Nech vás nedržíme na uzde, zožeriete sa.— Veď je pravda, že sa s tým derešom a so šibenicami dosť naobhadzujete, hrom udrel do nich! — zamračil sa valach Juro Kurnota.Páni sa zasmiali hlasitým rehotom. Kubík sa ho podchytavo spýtal:— Povedzže, kto ťa poslal a vyučil, ako sa máš pred pánom správať?Juro vstal na nohy, hlava sa mu takmer povaly dotýkala.— Nuž, ktože by nás učil na salaši, ak nie bača? Bača, bača. To je náš majster, že ani to neviete. Ale ste len sprostí. A hovoria, že sú páni múdri!Páni sa zas hlasito zasmiali.— Dostal si, čo si hľadal, — zvolal Rukovánsky spokojne.— Nuž, to ťa on vyučil aj, že sa máš pred pánom kastelánom na kolená hodiť? — spýtal sa Kubík, akoby bol s Jurovou odpoveďou celkom spokojný.— Hja, veru mi to on kázal. Lebo, vraj, zapáľ diablu sviečku i na pravé poludnie, ak nechceš, aby ťa zožral. To je — vraj — ten najhorší zo všetkých. Dá človeka vytrepať, ani sa ti nepozdá, prečo a ako!Páni sa ešte hlasnejšie zasmiali než predtým.— No, Imro, ale ťa poznajú. Ten ťa vyplatil, — zadunel hrubým hlasom vicišpán Ubul Nižňanský.— No, keď ma poznajú, nech ma pozná i ten lotor najlepšie, — zakričal jedovato Rukovánsky.— Hajdúsi, lapte ho a vyplaťte mu štyriadvadsať! V obecnej izbe boli vtedy len dvaja hajdúsi, tí sa hodili na Jura. Ale bolo podivné, ako ľahko sa ich valach striasol; mykol jednou a druhou rukou a obidvaja odleteli bledí ani stena jeden chytajúc sa za brucho a druhý za bradu a nos, z ktorého sa mu cedila krv.Kým páni zbadali, čo sa stalo, Jura už v izbe nebolo. Ľahko prekročil veľké psisko, čo mu stálo v ceste, a zvolal:— Psia mať ma sem hnala. Skoro by som bol draho zaplatil za ten syr.Keď utekali čo mladší za ním, nebolo o ňom ani slychu. Parom vie, kde sa podel.Janský kričal: — Škoda, že tu nebol Šimko; ten by si bol s ním poradil.*O tri dni sa poberalo na koňoch zo desať-pätnásť pánov, niekoľko mladých paní a dievčat, sprevádzaných hojným služobníctvom, za Maguru, aby vykántrili tie divé zvery. Niesli so sebou i šiatre a hojne kadejakého jedla a nápojov, keďže sa vybrali na niekoľko dní a keď im šlo viac o zábavku ako o prácu. Veselo zaberali lúkami-hájmi. Bol krásny deň a spoza vrchov vychádzajúce slnce už citeľne prihrievalo a sušilo rannú rosu. Spoločnosť myslela len na kratochvíľu a rozličné ľúbostné dobrodružstvá, o ktorých si už teraz pošuškávali medzi sebou. Až popoludní prišli na zamagurský salaš, kde valašil i Tomo Pavnica, Veronin muž. Medzi pánmi, pravdaže, nechýbali ani mladí Rukovánskovci.Salaš bol umiestený na peknej poľane, obkľúčenej smrekovými lesmi, nad ktorými sa v diaľke vypínali končiare Fatry. Spoločnosť poskákala z koní a keď sa utáborila, prišla chytro do styku s bačom, starým a prebitým Bušom, a s valachmi, medzi ktorými najmä paniam sa pozdával vysoký, silný chlap nápadne mužnej tváre. Pani Kamila Rukovánska, cmúľajúc červené, bujné pery, nespúšťala z neho oči.— Ty, Kamila, — štuchla ju do boku závistlivá, už trochu vráskovatejšia mladá Nižňanská, — nože nezjedz očami toho valacha, nechaj niečo z neho i pre nás.— No, veru, — mykla plecom Kamila, — ten stačí pre nás všetky. Poďže sem! — kývala na hodného chlapa.Valach bol Tomo Pavnica. Pristúpil k panej a mimovoľne sa uškŕňajúc — tá ženská sa mu videla — spýtal sa jej, čo rozkáže.— Odnesiem paniu na rukách i na samý vrch Stohu, — i vystrel ruky, akoby ju chcel chytiť.Kamila sa začervenala, spoločnosť sa zasmiala.— No, to nechcem, ale vyzuj mi čižmičku, myslím, že budem mať v nej skalku.— Čo len to? — zvolal Tomo, priskočil a chytil ju náramne za nohu vyše čižmy, že by bola spadla, keby ju pri nej stojaci mladý Meško nebol zachytil okolo drieku, čo, pravda, vďačne urobil, a držal ju, kým Tomo nestiahol obuv, z ktorej nevypadlo nič, hoci ju natriasal, ako mohol.— Nemáš tu nič, to vás, pani, musela šatienka tlačiť.Vtom prišiel i Šimon k nim, ktorý sa o niečo ďalej zhováral s bačom o divine. Keď videl valacha, ako drží hoc už aj bezúčelne nôžku jeho ženičky, udrel ho dobre po chrbte:— Čože tu vyčíňaš, chlape? A kto si ty?— Tomo Pavnica z Lihoty. Doparoma, však vy by ste ma mali poznať. Moju Veronu poznáte, však?Páni a panie sa zasmiali.— Vidíš, ty klamár, ako vyjde šidlo z vreca! — zvolala Kamila.Šimon sa začervenal a v rozpakoch chytil Toma za rameno, ktoré bolo ani zo železa.— Nuž, Tomo, ty si chlap. Povedz, chytil by si sa so mnou za pasy?Tomo obzrel Rukovánskeho odhora nadol.— Chytil, a prečo nie? Keď rozkážete? Ale, ak sa vám niečo prihodí, nesmiete ma pokutovať, lebo ja sa vám pred toľkým svetom veru nedám!— Takého chlapa potrebujem, — riekol Šimon. Zatým ho chytil za široký rukáv a vliekol so sebou obďaleč spoločnosti.— Tomo, počúvaj, čo ti poviem. Chytíme sa do tretice, kto dva razy premôže druhého, ten vyhral! Ak vyhrám ja, môže ma tvoja Verona milovať.— Hrom do toho páral! Čože vy chcete s mojou Veronou, veď vaša žena je krajšia než moja.— Mne sa lepšie vidí tvoja žena ako moja. Ak vyhráš ty, dostaneš odo mňa päť dukátov. Pristaneš?Tomo sa poškrabal za uchom.— Je to špatná robota. Lepšie by bolo, keby sme išli narovno, pán urodzený. Ako vám, tak i mne: keď vám moja žena, tak mne vaša.— Oh, ty lotor naničhodný, čo sa ti to neopováži! No, z tej raže nebude múky. Chceš tých päť dukátov, či nie?— No, veď sa len nehnevajte. Ja som to len tak z fígľov povedal. Bez toho vás premôžem, a päť dukátov mi je viac hodno ako oblizovanie i tej najkrajšej ženy na svete.Prešli k ostatným, kde Šimon oznámil, že sa s Tomom tri razy chytia za pasy. Ak ho Tomo premôže, dostane od neho päť dukátov. Keby mu Tomo ublížil, tak sa mu nesmie nič stať.Spoločnosť vyhľadala príhodné miesto na zápas.Šimon a Tomo sa zobliekli tak, že zostali len v nohaviciach. Všetci obdivovali pekných chlapov. Paniam sa videl Tomo ešte lepšie ako Šimon, ktorý bol mohutnejší, ale tmavšej kože. Valach mal telo biele a hladké ani panenka.I chytili sa. Na prvý pohľad bolo vidieť, že sa Šimon lepšie rozumie do toho remesla, lebo neočakávane tak oblapil Toma, že mu pritisol rameno k telu, že sa stal takmer bezbranným.Netrvalo dlho a Tomo bol na zemi a Šimon nad ním.Kamile bolo divne okolo srdca. Tľapkala a smiala sa, ale sa jej zdalo, že by ju bolo väčšmi tešilo, keby bol Tomo vyhral.Pri druhom raze si dal Tomo lepší pozor, ako chytiť svojho súpera. Krčili, naťahovali sa dlhšie, ale nakoniec jednako Šimon prevládal Toma. Ťažko oddychujúc a smejúc sa, stál voči najedovane vyzerajúcemu valachovi. Veru sa tomu celá vec nevidela.— Čertovská robota! — hundral, — ani ženu, ani dukáty! A ešte ma vysmejú. — I zahrozil svojim najväčšmi sa smejúcim kamarátom, ktorí by boli radi, keby bol pána premohol a dostal tých päť dukátov. Ale zas by ich bolo mrzelo, keby bol tak ľahko zarobil toľko peňazí.Starý Buša pichal paľúchom v zapekačke a ho posmešne tešil:— Nič to, Tomo! Pán je pán. Žinčica sa vínu nevyrovná.— Čušte! — zakričal naňho Tomo. — Však uvidíme, ako sa to skončí. — I popľul si dlane. — No, pane, poďte ešte raz, ak máte guráž!Šimon drgol plecom. — Myslel som, že ti už bude dosť, lebo som už i tak vyhral. Ale keď chceš, poď ešte raz. — Umienil si, že keď už i tak vyhral, dá sa mu zvaliť, aby sa priveľmi nejedoval, že všetko prehral.Chytili sa znova. Tomo zobral všetku silu, zamykal Rukovánskeho hore-dolu, až sa i ten rozčertil a staval mimovoľne statočne na odpor. Ale, ťažko povedať, ako sa stalo, spadli razom obaja, Tomo na Šimona, bolo počuť zaprašťanie a Šimon bolestne skríkol.Tomo vyskočil. Šimon, chcejúc povstať, zjajkol a chytil sa za bok. Pribehli k nemu a keď ho prehliadli, našli, že má zlomené dve rebrá. Kamila — ako verná manželka — začala žalostne nariekať a na Toma nadávať. Nebolo jej ani zďaleka tak ľúto muža, ako ukazovala, bála sa možno ešte viac, čo teraz Tomovi urobia. Nuž, ale keď musela plakať, tak hovorila, že to robí pre muža.Tomo zostrašený prestupoval z nohy na nohu.— Všetci čerti mi to posvietili sa s ním naťahovať. Páni mi to neodpustia, — i škrabal sa za uchom.Buša ho šťuchol do chrbta a zašomral mu:— Strať sa odtiaľ, kým je čas. Aby ťa už nebolo tu vidieť!Tomo poslúchol a zmizol spomedzi hajdúchov, ktorých veľmi svrbeli naňho dlane.Šimon bol jednako dobrý chlap. Z celej spoločnosti sa on jediný a rozhodne zastal valacha, keď počul ostatných naňho nadávať, že mu nebolo treba sa pasovať ešte do tretice.— Dajte mu pokoj! Nie je on vina, ale ja. Len ja som ho prinútil pasovať sa so mnou a dohovorili sme sa, že sa mu nič nesmie stať, keby sa prihodil nejaký úraz. Však ma pre dve zlomené rebrá parom neuchytí!Pekné panie ho obstali, maňkali, ľutovali, nuž napokon ani neľutoval, že sa mu to pridalo. Poľovačky, pravda, mal dosť, a tak sa zobral i so ženou a so svojimi hajdúchmi domov.Tomo vedel, že mu teraz iné nezostane, ako uhnúť. Aby bol na všetky prípady pripravený, zabehol horami k Verone, aby sa s ňou dohovoril, čo má robiť. Tá veru zhíkla, keď večer vhupol do chalupy.— Huóp, tu som, žena moja! — Jej radosť sa však obrátila na žiaľ, keď počula, čo sa stalo. Tomo jej vyrozprával, ako sa zjednal na ňu so Šimonom. Teraz, keď bol v pomykove, ju nahováral, aby nebola k nemu zlá.— Oči mu vyškrabem, tie okále nehanebné! — vrieskala, hoc jej i srdce radostne zatrepalo, keďže sa jej ten pán, čo ako, ale jednako len videl. Pravda, vyhovárala sa, že ani počuť nechce o ňom. Však vieme, ako je to s tými ženami; sú raz falošné, a to navždy.Nad ránom sa Tomo pobral. Pri odobierke ťapol zo samej lásky Veronu po pevnom chrbte, že sa len tak prehla a celú svoju túžbu za ňou vložil do takého uštipnutia na tom najprimeranejšom mieste, že štyri týždne vše obzerala, aká jej zostala belasá škvrna.— Hej, veru ma len rád má ten Tomo, — vzdychla si, šúchajúc boľačku.Keď starý Rukovánsky počul, čo sa so Šimkom stalo, fučal ani zver a trepal všetko okolo seba ako šialený. Fúziská sa mu ježili od jedu a za niekoľko hodín sa nikto neopovážil prísť k nemu.Napokon Kamilu nahovorili, aby sa vkradla do jeho izby a aby ho uchlácholila a uťapkala, čo sa jej i natoľko podarilo, že bolo možno sa s ním zhovárať. Ale darmo mu vykladala, ako sa všetko zbehlo — pravdu rečeno, zastávala valacha statočne — jednako ten starý medveď nechcel od toho odstúpiť, že ho dá priviesť a bude držať tak dlho v temnici, kým sa Šimon nevylieči. Po vyliečení mu dá len päťdesiat palíc vyťať, aby sa iný raz s pánmi nepasoval.Viac nevedela vybojovať ani Kamila so všetkými svojimi ženskými fígľami a prekrúcaním očí. A bola i ako-tak spokojná, lebo sprvu nechcel nič iné, ako ho dať obesiť.Kastelán hneď i poslal jazdných drábov, aby Toma priviedli. Chúďa Verona sa o všetkom dopočula, i utekala k Šimonovi orodovať, aby sa zastal muža. Šimon jej prisľúbil všetko možné. A Verona teraz hľadela naňho takými milostivými očami, že sa srdce v ňom len tak triaslo, a netrhala sa veľmi, keď ju či po tvári, či inde potľapkal.Keď drábi prišli za Maguru, divili sa, ako sa každú chvíľu hora ozývala ostrým pískaním, hoc nikde nenašli ani stádo, ani pastiera. Prišli podvečer na Bušov salaš po Toma ako na hotové. Bača sedel pred kolibou na klátiku a pukal si spokojne z krátkej zapekačky, ktorá mu dobreže nos neopálila.— Prišli sme po Toma Pavnicu, — oslovil ho zhurta jeden z drábov.— Ťaj, kde je Tomo! Ten vás tu veru nečakal. Však sa ten hneď stratil, ako sa tá nehoda pridala. (A ono len pred štvrťhodinkou bol uvrzol, keď pribehol Kurnota mu povedať, že „už idú“.) — Toho tu, dieťatká, darmo hľadáte. Že kde šiel? Veru nám to na nos nezavesil. Ty, Juro, — zavolal na jedného neďaleko stojaceho valacha, — nevieš, kde sa podel Tomo?Kurnota mykol plecom:— Psia mať ho tam vie. — Ale mu prišlo na um, že by jednak neškodilo drábov trochu prehnať, i podotkol:— Najskôr šiel do Strojného ku svákovi, lebo čosi bol spomínal.Drábi šeredne kliali, lebo do Strojného bola ukrutne naničhodná cesta, horami, výmoľmi a k tomu nebola tam núdza ani o hôrnych chlapcov. A tí s drábmi nedržali veľké kamarátstvo. Ale čo robiť? Museli ísť, bo sa báli Rukovánskeho, keby neboli urobili všetko možné, aby Toma chytili. Vedeli, že i tak sa im môže pridať, že ich dá vytrepať namiesto valacha, keď prídu s prázdnymi rukami.Odišli, kľajúc, že sa v háji ozývalo. Keď zašli kus, Buša sa obrátil k Jurovi:— Ty, Juro, ale si ty jednako lotor. Ty si ich poslal na peknú prechádzku.— Nech sa prejdú, nech sa prejdú. Bez toho perú statočného človeka, keď môžu, že mu koža praská. A nemuseli by. Psia mať ich sem hnala. Azda ich tí hôrni napáckajú; čo dostanú, to bude ich.Buša prižmúril oko vo zvráskovatenej tvári a usmieval sa v tichosti a spokojne. Myslel si, ako je to na tom božom svete: Aký pozdrav pán boh, taký pán boh uslyš. Juro vedel, prečo im tiež dožičí ktorési to pohladenie, však nejednu zlízol — ako hovoril, celkom nevinne — od tých ozembuchov. Keby drábi boli mali rozumu ako za nechtom blata, boli by skôr hocikde šli, len nie do Strojného. Však mohli vedieť, že kamarát kamaráta len tak mne nič, tebe nič, na prvé slovo neprezradí. Ale kedy mal dráb rozum?Tomo uhol do Fatranských hôr. Vedel, že je tam dosť takých neborákov, ako bol on, ktorých panská zloba, často pre nič vyhnala z rodných chalúpok do lesov, aby žili tam, sťa divé zvery v dierach, v daždi, v zime a živili sa tým, čo im dal dobrý svet podobrotky, alebo čo od neprajníkov vzali nasilu.Osud poddaného závisel len od pánov. Tí súdili nad ním bez apeláty. A páni jeden druhému kvôli nerobili s takým chudákom dlhé parády. Pre hocakú maličkosť previnilec nevedel, ako sa skončí súd, či ho budú len biť, či žalárovať a či ho i neobesia, a preto radšej ušiel do hôr, ako by sa vystavil strašnej neistote. Ušli často do hôr zbojníčiť, hoc vedeli, že ťažký to bol život na tej „slobode“. Nech boh zachová každého od neho! Ale ťažko bolo zohnať pre viac ľudí potravu! Najviackrát sa len v krajnej núdzi dali na zboj, keď im bolo či tak — či onak skapať. Každého z nich ťahalo domov, a preto sa báli previniť sa tak ťažko, aby bol každý návrat, hoci za cenu palicovania alebo žalárovania, navždy znemožnený. A aký to bol neznesiteľný život, bez práce, pri biede tráviť týždne a mesiace odrezane od sveta a naháňaný hajdúchmi a drábmi často i viacerých stolíc. Dumať, sedieť v stálom strachu, či nerobia na nich pohon! Hej, nech to boh skára i so životom!Tomo bol už vyše pol roka medzi tými chlapmi. Svojím rozumom, pevnou vôľou, ako i telesnou silou dosiahol, že ho z nich, zo štyridsiatich, uznali za vodcu. Tomovi duša pišťala za ženou a často sa mu prisnila i pekná pani Kamila s tou bielou nôžkou — hej, aká bola hladká a mäkká! — v tej červenej čižmičke. Veru si veľký pozor dával, aby sa zbytočne nepreviňovali a nerozdráždili pánov, žeby sa neoborili zo všetkých strán na nich. Ono pri takých lapačkách vždy niekoľkých dostali, a komu sa to pridá, ktože to vedel popredku.Pravda, mali svojich zvedov a všelijakých špehov všade po dedinách, lebo však poddaní všetci držali s nimi, a tak sa často dozvedeli, čo sa deje v šírom svete.Dozvedeli sa i to, že kurucké čaty pred niekoľkými dňami udreli na dediny za Magurou a že tam šeredne vyčíňali. Bili, ťali, koho zdrapili, so ženami mrzko zaobchádzali a dobytok, ovce, kone z viacero dedín dohnali a hnali ho teraz k hlavnému vojsku do Trenčianskej. Tomovi oznámili, že nejakých päťdesiat až šesťdesiat kurucov ženie veľké stádo rožného statku dolu Oravou a že pôjdu s ním popod Rozsutec cez Vrátnu na Žilinu.Sprvu mysleli, že čo ako, už im len niekoľko volov a oviec odrazia pre seba. Ale keď si veci lepšie rozmysleli so svojím najlepším kamarátom Krištofom Záhorom, uzhodli sa, že sa pokúsia odobrať lotrom všetok statok. Však keď oni, päťdesiati-šesdesiati, z bokov Vrátnej doliny prepadnú tých sedemdesiat-osemdesiat kurucov, poľahky si dajú s nimi rady. Kým sa zbadajú, čo sa s nimi deje, odstrelia, pobijú skalami polovicu a ostatných dorazia.Pán boh im pomohol!Kurucov nebolo ani toľko ako hôrnych chlapcov. Tomovi ľudia obsadili najužšiu čiastku Vrátnej rozdelení na dve čiastky, lebo vedeli, že polovica kurucov pôjde pred a druhá polovica za dobytkom. Už zďaleka videli blížiť sa veľkú čriedu, medzi ktorou a popri ktorej kurucov bolo sotva rozoznať. Iba keď im boli na dostrel a na zavolanie, videli ich na uštrachaných koňoch, mnohých s akýmisi spravami, sťa krídla na chrbtoch.— No, však poletíte rovno do pekla, — zvolal Tomo a na znak útoku vystrelil zo svojej búchačky. Čo by sa človek odmodlil dva otčenáše, bolo po bitke; čo kurucov nepadlo, to sa rozbehlo svetom.I Tomovi i Krištofovi bolo čudné, že by kuruci toľký dobytok boli nechali len na niekoľkých chlapov, a preto z opatrnosti ho kázali naspäť zahnať pod Rozsutec a požiadali okolitých dedinčanov, aby ho strážili, za čo im sľúbili z neho niekoľko kusov. Hôrni chlapci zatarasili najužšiu čiastku Vrátnej doliny pováľanými stromami a balvanmi a obsadili ju podľa možnosti, lebo očakávali, že keď sa kuruci dozvedia od utečencov, čo sa stalo, iste sa vrátia v dostatočnom množstve, aby sa pokúsili o späť vydobytie svojej koristi.A tak sa i stalo. Lenže ich nebol dostatočný počet, keďže nemali pri ruke dostatočné mužstvo na takú prácu. Prišlo ich pol druha sta chlapov, a s tými hôrni chlapci, ku ktorým sa pridalo i hodne dedinských mládencov, si dali ľahko rady, lebo urobili streľbou a váľaním bukov a skál takú šarapatu, že boli radi, keď ich aspoň čiastka ušla s viac-menej potrhanou kožou.Keď sa minula noc a druhý deň bez nového útoku, medzi zbojníkmi bola veľká radosť.Čo hlavnejší z nich sa zišli na poradu, čo urobiť s toľkým dobytkom. Mienok bolo hodne, až nakoniec prerazil Tomo svojou. Odporúčal, aby poslali Miša Dzúrika — bol to chlapík všetkými masťami mazaný — ku stolici s ponukou, že jej oddajú všetok ukoristený statok, keď páni dajú pardon všetkým hôrnym chlapom, ktorí sa nedopustili veľkého prečinu, ako je vražda alebo podpaľačstvo.Stolica ich musí na papieri vyrátať všetkých podľa mena, ktorí sa môžu úplne beztrestne vrátiť, a papier musia podpísať všetci páni a potvrdiť svojimi pečaťami. Bohvie, prečo Tomo práve na pečate kládol najväčšiu váhu a privlastňoval im akúsi tajomnú moc.Miško Dzúrik bol chlap krátky a chudý, ale rozumu mal viac ako mnohý stoličný fiškál. Dobre si porozmýšľal všetko. Vedel, že keby predstúpil pred Rukovánskeho, ten by ho dal jednoducho vystrieť na škripec, kým by nevyznal, kde sú hôrni chlapi s tým dobytkom, a tak ich samých, ako aj dobytok dostal do svojej moci. Preto počkal v háji do noci a len keď sa dobre zotmilo, prikradol sa k lihotskej fare a zaklopal ticho na oblok. Starý pán farár čujne spal a hneď na prvé zaklopanie vstal a pristúpil k obloku, v ktorom zazrel chlapovu hlavu. Myslel, že ho prišiel volať k chorému, i otvoril oblok.— Čo je, kresťanský čeľadník? — spýtal sa svojím zvyčajným spevavým spôsobom.— Boh vás pozdrav, pán farár. Mám vám čosi veľmi vážne povedať. Keby ste ma pustili k sebe do izby.— Hneď, syn môj, ti otvorím dvere, — riekol a hodil na seba plášť a vpustil Dzúrika, ktorý mu v krátkosti porozprával, čo sa stalo a s akým posolstvom prišiel.Kňaz si vzdychol:— Sláva buď pánu bohu! Od veľkej biedy nás ráčil milostivo oslobodiť! Počkaj ma, ja prejdem hneď do kaštieľa, však sú páni skoro všetci i tak pohromade pri víne a kartách. „Ak nie i pri horšom,“ — pomyslel si, lebo poznal svoje ovečky.— Čakaj ma pri starom kríži. Keď počuješ zapískať raz, tak je všetko dobre, ak dva razy, tak utekaj.Keď sa blížil ku kaštieľu v záhrade, počul už zďaleka hluk z neho ani z jarmoku. Vošiel do prvej izby, kde sedelo niekoľko starých klebetníc, všetky skoro hovorili naraz a natriasali očepčenými hlavami. Chceli ho zadržať, aby im rozpovedal, prečo prišiel, muselo sa niečo prihodiť. Ale farár vošiel bez odpovede do druhej väčšej izby, ktorá pri tom všetkom bola len dvoma sviečkami osvetlená, ktoré tiež každú chvíľu zahášali. Tam sa zabávali mladé nevesty a dievčatá s mladými ľuďmi. Bolo tam škreku, smiechu a kriku; najmä keď bola tma, vrieskali dievčence, ani keby ich z kože dral; nevesty, tie boli ticho, ani nečuchli. Najskorej mali pre ústa zaneprázdnenie, pri ktorom sa nedalo kričať. Vicišpánovej Hermy hlas najväčšmi prerážal do susedných izieb, a mamičky každý raz poznamenali:— Tá Herma, ako len piští! Čože sa jej robí, čo?Farár vošiel do obednej izby, ktorá hoc i viac sviecami osvetlená, bola ešte tmavšia, lebo od tabačného dymu nebolo v nej skoro ani človeka rozoznať. Na vrchu dlhého, pánmi obsadeného stola sedel starý Rukovánsky červený ako túz. Všetko panstvo bolo viac-menej podnapité a vrieskalo a spievalo. Pri niekoľkých menších stoloch sa hrali v karty.Farár vošiel s pozdravom hlasno a ostro vypovedaným:— Pozdrav vás Pán Ježiš!Na neočakávanú návštevu vrava razom zatíchla.Starý, celkom šedivý kňaz rozložil pánom, o čo ide, a žiadal, aby vystavili pardon pre hôrnych chlapov. Medzi pánmi povstala dišputa, či sa ponuka má prijať, či nie. Vlastne boli všetci za to, aby ju prijali, len starý Rukovánsky nechcel o tom ani počuť. — Nie a nie! On lotrom neodpustí. Dobre, nech privedú dobytok, ale každý dostane z milosti len od dvadsaťštyri do sto palíc. To by bol pekný poriadok, keby taká zberba mohla beztrestne napádať pánov! — Niektorí pätolizači držali s kastelánom, čo vážnejšie však všetko uznalo, že je to neočakávané šťastie pre ozbíjané obce, keď dostanú svoj dobytok naspäť. A za čo? Že niekoľkým chudákom-priestupníkom ani nie zo zloby, ale z náruživosti dajú pardón!Keď páni ostrejšie už útočili na kastelána, aby sa nešalel, začal ten zloduch trepať obidvoma päsťami po stole a revať ani byvol.— Mňa svojím škrekom nepresvedčíte! Nech vás všetkých diabli uchytia. Fiat iustitia, pereat mundus! Nech sa svet zvalí, ale spravodlivosť musí byť! Ja pravdu za voly-ovce nepredám!Nastalo všeobecné utíšenie. Ešte i v susedných izbách na ten krik všetko utíchlo a tislo sa do hodovne. Kastelán stál opretý a hľadel ani divý s vygúlenými očami na farára, stojaceho neďaleko neho.V tichosti farár zdvihol oči, ruky dohora a zvolal:— Pane bože, osvieť um tejto tvojej kreatúry a vyžeň antikrista z jeho srdca, aby sa aspoň trocha milosrdenstva v ňom zmestilo! — Pri tom akoby žehnajúc, vystrel svoju dlhú bielu ruku smerom ku kastelánovi.Rukovánsky zrazu ukrutne zbledol, zachrčal: — Zabil ma! — a padol mŕtvy na svoju stolicu. Porazilo ho. Neskoršie tvrdili panie, že videli, ako sa zjavila nad jeho hlavou akoby ohnivá ruka, ktorá vystrela jeden prst smerom k nemu. Mali pravdu, lenže to bola ruka kňazova, ktorú v tom dyme a svetle tých sviečok nebolo čisto rozoznať. Páni obskočili mŕtvolu, drmali, natriasali ju a polievali vínom — vodou, ale bez každého výsledku. Rukovánskeho načisto porazilo. Chytili ho a keďže bol veľmi ťažký, viac vliekli, ako niesli do jeho spálne, kde ho oddali kadejakým babám a sluhom, aby ho obliekli.Nebolo človeka, ktorý by ho ľutoval. Ešte i jeho syn Šimon nedržal za primerané robiť užalostenú tvár.Keď ho viac nebolo, pardón pre hôrnych chlapov sa chytro vystavil. O hodinu ho už Dzúrik veselo niesol so sebou.*Keď sa Tomo vrátil, vzal ho Šimon do svojej veľkej záhrady za záhradníka. Za „kertisa“, ako ho po šarišsky volala pani Kamila. Mal v záhrade príjemný domček, kde sa Tomo so svojou Veronou usadil.Šimonovi bolo trocha divné, že jeho Kamila nič nenamietala proti tomu, hoc musela vedieť, že jej pán manžel nielenže poškuľuje za Veronou. Časom, pravda, mu svitlo v hlave. Ale ako múdry človek mlčal, lebo nechcel rúbať strom pred sebou. Po niekoľkých rokoch sa ihralo hodne detí vo veľkej záhrade Rukovánskovcov. Podľa výzoru sa ponášali či na Šimona, či na Toma. A boli to aj ich detváky. Lenže by sa bol veľmi mýlil, kto by podľa podobnosti so Šimonom alebo s Tomom bol súdil, že je ten alebo onen chlapec alebo dievča, dieťaťom jedného alebo druhého. Malý Šimko Rukovánsky vyzeral len tak ako Jožko a Anička, ako keby boli deťmi Tomovými a zas Tomo, Marka a Pavko Pavnicovie mali tváričky, akoby boli Šimkovi z oka vypadli.Pani Kamila dlhé roky vše volávala z balkóna:— Kertisu, kertisu, poď poliať moje kvety! — Čo keď Tomo začul, nechal všetku robotu tak a utekal ozlomkrky, len aby sa pani urodzená nenahnevala. A ako utekal! Hore schodmi mal nohy rozdrúzgať. Tak sa zdá, že bol veľmi zaujatý kvetmi pani Rukovánskej.Po čase sa ten záujem míňal a pridalo sa, že Tomo si i hlavu škrabal, i stobohoval, keď počul kedysi sladké: — Kertisu, kertisu!Nuž ale tak býva na tom svete, čím kto hrešil, tým je i trestaný. Ako je i pravda, že príroda nepozná rozdiel medzi pánom a sluhom, keďže sme všetci jej deťmi.
Nadasi-Jege_Slabi-ludia-mocna-laska.html.txt
Sedemdesiat rokov životaUž nejeden raz bola som oslovená podať svoj životopis, ale vždy mi to padlo akosi napriek. Temer ničoho niet v mojom zovňajšom živote, čo by sa zvláštnejším spôsobom žiadalo byť zaznačeným. Celkom prostý, obyčajný život ženy zo strednej spoločenskej vrstvy, plný každodennej roboty a starosti.Inak má sa vec so životom vnútorným. Tam by, pravda, bol dosť zaujímavý čajsi každý ľudský život, podávajúci vnútorný obraz človeka, aký vyšiel zo svojho neznámeho duchovného pôvodu a v aký vyvinul sa výchovou i všetkými vplyvmi skutočného života. Nuž chcem sa pokúsiť niečo také napísať o sebe, keďže, už žiada sa odo mňa nejaký životopis. K tomu nevyhnutne potrebné zovňajšie udania zostavím najprv čo najstručnejšie.Narodila som sa[1]6. januára 1855 v slobodnom kráľovskom meste Krupina, na ev. fare — a to predpoludním, práve v čase trojkráľových služieb božích. Otec môj, Daniel Maróthy, známy literát Štúrovej školy, bol tam vtedy ev. farárom. Jeho otec, Martin Maróthy, ev. učiteľ na Maškovej v Novohrade — z tých starých učených teológov-učiteľov — v svojej mladosti písaval svoje starozemianske priezvisko ešte bez dĺžňa nadoa s dvoma bodkami nady(Marothy). Bol veľkým milovníkom kníh, a keď ako chudobný rechtor nemal peňazí kúpiť si ich, odpisoval si ich — najviac latinské — s ohromnou pilnosťou pravidelným, ľahko čitateľným písmom. Za môjho detstva na povale ľuborečskej fary bola ich celá hromada; neviem však, čo sa stalo s nimi po smrti môjho otca. Môjho otcov starší brat bol Ján Maróthy, ev. farár v Českom Brezove, tiež v Novohrade; mladší, Jozef, majúci nadanie i chuť do maliarstva, umrel mladý, nedoštudovaný.Moja mať bola Karolína Hudcová; jej otec, Matiaš Hudec, vzdelaný samouk, rodom Lipták, správca vtedajšej, akémusi pánu Sauerovi patriacej sklenej huty na Bzovej vo Zvolenskej župe, dal ju do vtedy najvychválenejšej nemeckej dievčenskej školy Zipserovej v Banskej Bystrici. Na tie časy i na svoj vek neobyčajne vzdelaná a veľmi pekná vydala sa za môjho otca do Krupiny, ešte len šestnásťročná. Mala dvoch bratov: Maximiliána, vtedy už študenta, a Žigmunda, vtedy ešte len päťročného chlapca.Moji rodičia sa presťahovali v auguste toho roku, keď som sa narodila, z Krupiny na Ľuboreč v Novohrade, keď môj otec bol jednohlasne vyvolený za farára. Tak všetky moje dojmy a rozpomienky z detstva viažu sa k Ľuboreči. Moja matka však žila tam iba dva roky; umrela v septembri 1857 na akúsi ťažkú chorobu zažívacích ústrojov. Sirotou po nej ostala som iba ja; dvaja maličkí chlapčekovia umreli ešte za jej života, starší ešte v Krupine, mladší i narodil sa i umrel na Ľuboreči. Mne ostalo na ňu iba niekoľko nejasných, otcovým pripomínaním živených rozpomienok.Potom však môj otec oženil sa po druhý raz, vzal si za ženu Lujzu Bauerovú, učiteľovu dcéru z Tomášoviec, ktorá sa často bavievala u svojej na Ľuboreči vydatej sestry Karolíny Goldpergerovej. Bola ešte len osemnásťročná, keď sa vydala za môjho otca.Moje školovanie bolo také prosté, akého v tie časy dostávalo sa okrem zriedkavých šťastnejších výnimiek akiste všetkým dedinským farárskym a učiteľským dcéram: domáca ľudová škola, ktorá, keď ich naučila čítať, písať v materinskej reči i najpotrebnejšie počty a ako najlepšie voviedla ich do povinných náboženských predmetov, vykonala svoju úlohu. Vzdelanostná požiadavka znalosti cudzích rečí, u nás najmä maďarskej a nemeckej, vtedy u dcér slovenskej inteligencie riešila sa najviac tak, že bývali na jeden rok posielané kvôli maďarčine niekam medzi čírych Maďarov, kvôli nemčine najviac do niektorého nemeckého mestečka na Spiši, kde obyčajne navštevovali maďarskú alebo nemeckú obecnú školu, a po skončení školského roku vrátili sa domov, plynule hovoriac po maďarsky alebo po nemecky, čím asi bývala ich školská výchova i ukončená. Tak bolo i so mnou. Maďarčinu nadobudla som si v Lučenci, v číro maďarskej kalvínskej rodine i škole. Ale keď na vianočné prázdniny rodičia videli u mňa zrejmý úspech v maďarčine, preložili ma, ponechajúc ma na predošlom byte, z maďarskej obecnej do súkromnej nemeckej školy Viedenčanky, slečny Janety Friedlovej, aby mi budúceho školského roku ľahší bol začiatok na Spiši, kam ma po prázdninách i odviezol môj otec a odkiaľ som sa o desať mesiacov i vrátila s plynulou nemčinou — len trochu raziacou spišským dialektom. Na dovŕšenie školskej výchovy dali ma potom ešte na jeden rok do spomenutého už nemeckého vychovávacieho ústavu slečny Friedlovej, kde v nemeckej reči (ktorú tam zjemnila som si zo spišského ladu do viedenského) dostalo sa mi prvých niečo znamenajúcich vedomostí zo zemepisu, dejepisu, prírodných vied atď., a ako internej chovanke i potrebného jemného mravu. Odtiaľ v trinástom roku vrátila som sa domov už vychovaná. Vpravde však až v tento rok, kde reč, v ktorej sa vyučovalo, už som dobre ovládala, začala sa chápavosť u mňa zjavne rozvíjať a s tým spolu hlásil sa i vždy silnejší hlad a smäd po ďalšom učení — to však bolo neodvolateľne ukončené skončením školského roku, hoci sama slečna Friedlová horlivo i srdečne orodovala za mňa, aby mi aspoň jeden rok školy ešte pridali. No ustálený plán sa nezmenil a ja som s plačom odchádzala z mojej poslednej školy, v ktorej zo všetkých mojich predošlých škôl najviac som získala.Doma potom popri dosť ťažkej, často i nad sily konanej domácej robote čítaním kníh — i to najviac potajmým — aké mi pod ruku prišli, kojila som svoj duševný hlad a rozširovala svoj duševný obzor.Tak pri práci, čítaní a skromných, ale milých spoločenských pôžitkoch v slovenských i maďarónskych kruhoch prešlo mi po ukončení školy osem dievčenských rokov. Roku 1875, dvadsaťročná, vydala som sa za kupca Ľudovíta Soltésza do Turčianskeho Sv. Martina, a tu popri mojich tiež dosť obťažných, všetku silu i všetok čas zaberajúcich povinnostiach i opatere a výchove mojich dvoch detí usilovala som sa účinkovať i na ,národa roli’, podľa možnosti i spisovateľstvom, ktoré ma pokúšalo už za dievčenstva, i spoluprácu v spolku Živena postupne ako jej výborníčka, podpredsedníčka a predsedníčka, hoci vrchnostensky udúšané účinkovanie tohto spolku robilo moju úlohu v ňom málo významnou, ale jednako ťažkou, keď sme spolok chceli pri živote udržať. To však patrí do monografie spolku Živena, a nie do môjho životopisu.Priebeh môjho súkromného života po mojom vydaji neschválne zobrazený je s jeho drobnými radosťami a ťažkými údermi v mojich už zverejnených zápiskoch o mojich zvečnených deťoch, nuž netreba mi to opakovať. Ale čo som od môjho detstva vnútorne prežila, ako som postupne dosahovala svoj duševný vývin, pre načrtnutie toho chcem pozobúdzať už zaspávajúce rozpomienky.Moje rozpomienky z detstva sú hmlisté, akoby som cez závoj hľadela na ne — ale jednako zachovali sa mi i v tej neurčitosti.Najdávnejšia z nich tvorí trúchlivo dojímavý obraz, ktorého ťažký pre mňa význam som ja, v ňom zúčastnená, ešte ani v najmenšom necítila.Prostredná, takrečeno veľká izba ľuborečskej fary. Nad kanapou medzi oblokmi zrkadlo čiernou šatkou zahalené, vprostred izby na podstavcoch rakva a v nej leží mŕtva mladá žena. Tvár vychudnutá, ale krásna vo svojom nedotknuteľnom pokoji. Čierne polkrúžky mihalníc nad lícami a obrvy, medzi ktorými utkvel tieň prekonaného utrpenia, ostro sa líšia od jej mŕtvej bledosti. Ku nej od bočných dverí blíži sa muž bledej, vyholenej tvári, iba od ucha k uchu okolo čeľusti obkrúženej tmavým nehustým rámcom brady, a prostriedkom jeho širokého, klenutého čela vzrast vlasov spúšťa sa do ostrého uhla. Vedie za ruku malé dievčatko. „Mama, mama!“ zvolá ono a poskakujúc ťahá otca bližšie k rakve. On zdvihne prst: „Pst! Mamka búva. Bozkaj jej ruku!“ I nadvihne dieťa tvárou k matkinej zmeravenej ruke.Tento obraz ako vízia utkvel mi v predstave na celý život.Prečo otec mal slzy v očiach, o tom som vtedy nepremýšľala. O mnoho rokov pozdejšie, keď ma pokladali za dospelú, pri zriedkavých príležitostiach, keď sme sa my dvaja mohli dôverne pozhovárať, rozprával mi o mojej matke, o jej vynikajúcom duchu a charaktere. Keď pred jej smrťou, akoby na rozlúčku, sa zhovárali, dodávala mu ducha, aby ani po jej smrti neustával konať svoje úlohy, pokladala za samozrejmé a nevyhnutné, že sa znovu ožení, o mne však opätovne sa vyslovila, že si príde po mňa, vezme ma so sebou na onen svet, aby som tu nezakusovala trpký osud siroty.Ale, zdá sa, nebolo to ponechané na jej vôľu, lebo neprišla si po mňa až dodnes.V prvý čas po jej pohrebe, ak nepršalo, otec išiel každý deň, vedúc ma za ruku, k jej hrobu. „Zas idú pán farár s Helenkou na cintorín!“ poznamenávali ľudia, súcitne za nami pozerajúci — a podobne poznamenávali v spriatelených domoch u Goldpergerovcov i Goldbergerovcov: „Ide Maróthy s malou Helenou!“ a vždy nás vľúdne, súcitne vítali, keď sme zo svojej osamelosti k nim prichádzali. Ja som sa držala otca, že ho, okrem kňazských funkcií, bezo mňa ani nebolo vidieť. I doma vo svojej izbe trpel ma okolo seba, kým som mu vo svojej detskej všetečnosti a neposednosti priveľmi v prácach neprekážala.Keď nie pri ňom, tak zabávala som sa v našej priestrannej kuchyni. Tam panovala Marka Slotovka, ktorá slúžila u nás od nášho príchodu na Ľuboreč a opatrovala moju matku verne až do jej smrti. Nebola vdovou, ale muž jej pred rokmi odišiel kamsi do Slavónie a nevracal sa, preto išla do služby. Nebola ani stará, ale nosila nie bielu, lež čiernu pôločku — ako staré ženy — nad čelom okolo hlavy, v tyle pod skladaným dienkom bieleho čepca vo dva konce uviazanú. Bola rapavých líc, ale dobrej tvári, rezkých pohybov, robotná a poriadna. A kto sa nesprával, ako treba, ľahko si utŕžil od nej britké napomenutie.Pod jej komandom bola i Anka Fraňovie, mladé dievča, moja varovkyňa, ktorú som veľmi rada videla, a trochu pod jej komandom bol i náš chovár (opatrovník našich kráv), báťa Jano Cibuľka, ktorého sme v tom povolaní zdedili po predchodcovi môjho otca. Ináč bol obecným ,bachterom’, čiže hlásnikom, a každé ráno po opatrení statku prišiel si sadnúť do kuchyne na lavicu, čakať na prípadné ďalšie rozkazy pána farára. V zime rúbaval i donášal drevo na kúrenie, na jar a v lete pomáhal otcovi v záhradách pri sadení, štepení, čistení stromkov i pri včelárení, na jeseň pri zberaní ovocia — slovom, bol pravou rukou môjho otca, a ja hneď všade brala som sa k nemu, kde sa mi usmiala jeho dobrá červená tvár, s plešinou nad čelom, rozprestierajúcou sa až k tylu. Opravdivé jeho priezvisko bolo Krajčí, ,Cibuľka’ bolo len akousi posmešnou prezývkou, ale zbaviť sa jej nemohol. Keď ho raz Marka Slotovka pätila, prečo ho ľudia tak prezvali, len sa usmial trochu zahanbene a trochu figliarsky, uhol plecom a neodpovedal. Popletalo sa šak nezaručené vysvetlenie, že kedysi ako mladý chasník bol komusi vytrhal v záhrade celú hriadku cibule i vzal domov so sebou, a tým že si založil svoje nové, nikým nopodpisované, ale celou dedinou mu privlastňované priezvisko.Po matkinej smrti každé ráno, keď som sa vo svojej postieľke prebudila a nikoho v izbe nebolo (môj otec, po celý svoj život včasne večer líhajúci a včasne ráno vstávajúci, v tom čase už dávno bol po raňajkách pri nejakom písaní vo svojej izbe, ak nemal inej súrnejšej roboty), volávala som z celej sily, aby ma do kuchyne počuli: „Anka, Maňka, poďte pňe mňa?“ Vtedy ešte nevedela som vysloviťr.O chvíľu i prišla, ktorá ma počula, vytiahla ma z postele a vyniesla do kuchyne na lavicu, na ktorej po skončenej raňajšej robote už sedel báťa Janko Cibuľka. Hneď som sa mu pridružila, neokúňajúc sa, že som len v košieľke, a pohotovo začal sa náš rozhovor, vychádzajúci z nejakej jeho otázky, napríklad: „Akože si buvičkala, Helenka? A čo sa ti snívkalo?“ Ak mal obavu, že otec predošlého dňa pri nejakej príležitosti sa prechladil, vyzvedal sa ma, či apík v noci nekašlali. (Svojho otca totižto oslovovala somapom,podľa tamojšieho spôsobu.) O tému s báťom Cibuľkom nikdy nebolo biedy, iste mal podivuhodné nadanie prispôsobiť sa detskej mysli, čo vždy bavilo i jeho samého, ako to zrejme ukazoval jeho natešený úsmev, keď na moje naivné otázky dával podobné naivné odpovede. A keď ku tomu niekedy došiel i môj apa, podržiavajúc si rukou dymiacu fajočkou v ústach, a zúčastnil sa na našej posiedke zhovievavými žartovnými poznámkami, to bol pre báťu Cibuľku radostný pôžitok.Nie div teda, že nedala som sa bez protestu odviesť Anke, aby ma obula, obliekla, umyla a učesala. Najmä česanie bývalo pre mňa veľkým trápením, tým strašnejším, keď ma neúprosná Marka dostala do rúk. Ona ma nemilosrdne kvákavala pri rozčesávaní mojich hustých vlasov, tisla i hustý hrebeň do samej kože a, čo mi bolo najťažšie, robila mi pútec vretenom od čela hore temenom ,proti srsti’. To už bol u nej akýsi zákon. Pútec od hviezdičky naprostred hlavy vedený hrebeňom ,po srsti’ dolu, teda bez trýzne pre česanú osobu, nebol by mal ani platnosti v jej očiach. A ozvať som sa nesmela, ani len hlavou pohnúť, preto len osŕkaním a potrhávaním úst prejavovala som svoj zlý pocit. Keď už boli vlasy na obe strany do hladka sčesané, priťapkané, prípadne i vodou ,primáskané’, splietla mi ich do tuhých dvoch vrkočov, zakosídlila ich konce vpleteneou do nich tkanicou a ovinula i upevnila mi ich okolo hlavy tak priliehavo, že sa mi ani pri mojom ustavičnom poskakovaní celý deň nezviezli z nej, až do večera, bola som vraj hladká ako makovička — čo znamenalo veľkú pochvalu. Ale zato i špela mi koža na hlave niekoľko hodín po takom dôkladnom Markinom učesaní, a len pohľad do zrkadla na tú makovičkovú hlavu ma zmieril s prestátym utrpením. Moja Anka ma šetrnejšie česávala, ale vidieť ma potom so spustenými, rozpletávajúcimi sa vrkočmi, to Marka nestrpela, preto keď mohla, sama sa brala učesať ma, nedbajúc na môj úpenlivý protest: „Ni ma vy, Maňka, iba ty, Anka!“ Skôr podbala na báťu Jana Cibuľku. Keď sa on ozval za mňa: „Mariša, niže hu tak, ni! Veď ’u (ju) to bolí! Či by si tak robila s ňou, kobe jej mamka žili?“ — vtedy trochu zmiernila svoj radikálny spôsob česania. Keď bolo skončené, pohladkal ma akoby na zahojenie po učesanej hlave: „Cicúška-macúška, akáže si hladká? — Ako be nebola, kod ma každej hladká?“Ale to Markino nemilosrdné česanie jednako malo svoj výchovný zmysel: naučilo ma, žemusímeprenášať nevyhnutné nepríjemnosti života.I to patrí ku mojim detským rozpomienkam na ľuborečskú farskú kuchyňu, že každú nedeľu ráno po druhom zvonení (vtedy, ak sa dobre pamätám, zvonilo sa dva razy na jednom zvone a tretí raz vyzváňalo sa na všetkých, zvolávajúc ľudí do kostola) prichádzali k nám kurátor a kostolník, na ktoré dve hodnosti (i kostolník bol hodnostárom) bývali volení najvážnejší gazdovia dediny. Prichádzali vážnym krokom vo svojich ťažkých čižmách a dlhých širiciach (širokých a dlhých huniach z bieleho valchovaného domáceho súkna), sadli si vždy na to isté miesto neďaleko obloka na našu patriarchálnu lavicu, na ktorej vtedy, skromne na konci utiahnutý, už sedel i báťa Jano Cibuľka, sviatočne oblečený, namastené vlasy od širokej plešiny visiace okolo šije na čistú plátennú košeľu — a sedel tam teraz nie ako náš sluha, ale ako zvonár, teda tiež cirkevný funkcionár. Takto sedeli spolu a zavše prehodili niekoľko slov medzi sebou, kým pán farár zo svojej izby nedal heslo báťovi Janovi, aby vyzváňal. Ja vtedy nevyhnutne ustanovila som sa k nim, za svet nepremeškajúc svoju zábavku: zapletať do pletencov úzke dlhé remence, ktoré každému viseli z oboch strán na vyhnutej prednej polke širice, pripevnené hore, pri remennej spinke. Bolo ich iste zo dvanásť v jednom prameni na každej strane — podivná to okrasa, v ktorej ťažko nájsť či praktický, či ozdobný zmysel. Ale mne sa náramne páčilo to prepletanie, opretá o koleno pána kurátora alebo pána kostolníka — a oni, hoci isteže nebolo im po chuti, keď im nerozumné dieťa krčilo a naťahovalo ich sviatočnú ozdobu, predsa mu ani jedným slovom nebránili, hľadiac na otca dieťaťa. Keď však potom, idúc s pánom farárom do kostola, museli si cestou remence rozpletať, nebodaj nedobre pomysleli pre také vytrvalé prejavovanie mojej priateľskej dôvery k nim — a azda mi tú zábavku konečne apa i zabránil.No tak či tak, pána farárovej malej Helenke, kdekoľvek sa v dedine ukázala — pravda, nie sama, ale na Ankiných rukách, držiac sa jej tuho okolo hrdla v strachu pred dedinskými psíkmi — všade dostalo sa jej dobrých, nežných slov i pohľadov, i pohladkania ako sirôtke; ona cítila sa v celej dedine ako medzi svojimi a nechápala, prečo ju toľme ľutujú.Môj otec, nakoľko len bolo v jeho možnosti, ma nezanedbával. Moje hmlisté rozpomienky ešte i dosiaľ niekedy vo sne vedú ma do jeho pracovnej izby, ktorá pozdejšie, do konca môjho pobytu v rodičovskom dome, stala sa mi najmilším útočišťom. Brával ma vždy k sebe, keď ma slúžky pre nejakú inú robotu nemohli mať na starosti. Nad jeho prostým, čierno zafarbeným písacím stolíkom bolo okolo väčšieho obrazu ukrižovaného Krista mnoho malých obrázkov, celá šírka steny nad stolíkom bola nimi ovešaná. Všetko podobizne, samé drevoryty, v cirkvi vynikajúcich mužov zo starých i nových čias. Zvedavo som sa na nich dopytovala, a môj trpezlivý apa o každom mi niečo rozpovedal, čo som i svojím detským rozumom pochopila. Najviac podivu vzbudil u mňa Ján Zlatoústy — veľmi by som bola chcela vidieť, čiže počuť tie zlaté slová z jeho úst. Na druhej strane zas, nad starou zásuvkovou skriňou, visel známy obraz Svätopluka s troma synmi a s viazanicou prútov, ktorého zmysel apa nejeden raz mi musel vykladať. Vôbec vždy s niečím som ho znepokojovala, každú chvíľu som sa k nemu pýtala, on musel vstávať od stolíka vpúšťať ma dvermi, kým som kľučku nedosahovala. Ako som sa k nemu dostala, bolo mi prvé hodiť sa mu rukami na kolená a pri rozhovore hľadieť do jeho tvári — chudej, bledej; do jeho dobrotivých zelenkavo-sivých očí, hľadiacich na mňa vždy láskavo spod klenutého, širokého čela.I keď ľudia z dediny prichádzali pýtať radu alebo pomoc od neho, vždy som sa šmykla s nimi do jeho izby, tam som chvíľu načúvala, čo sa zhovárajú, i premýšľala, prečo sa tak dlho zdráhajú na apovo ponúkanie sadnúť si na široký, dosť tvrdý, popolavo a tmavobelasou pásikovou látkou obtiahnutý diván, na ktorom som ja i tancúvala práve v prítomnosti návštev, kým apa výstražne nezdvihol prst, aby zmiernil moju samopaš. A jeho nemý posunok nikdy neminul sa účinku: spamätala som sa bez slovného pokarhania. Ináč znaky mojej vtedajšej činnosti v apovej izbičke zachovali sa i na ďalšie časy: oboje dverí ceruzou krížom-krážom počmárané do tej výšky, akú som vtedy mohla dosiahnuť, a to tak intenzívne, že tie čmáry ani umývanie a šúchanie nemohlo vyhladiť. Pôžitkom mi tiež bývalo, keď pečatieval listy, dívať sa, ako rozpálený vosk do okrúhla roztieral po papieri a pritláčal naň pečiatku, parou z úst ofúknutú, aby sa neprilepila. Vôňu pečatného vosku vsmrkávať bolo druhým pôžitkom.A keď po skončení roboty vstal od stolíka a povedal: „Ideme sa prejsť, dievčička moja!“ — na to som vždy s radosťou pristala. Ako zobliekol svoj popolavý, na predku atramentom pofŕkaný župan, z ktorého šnúrou a kystkou som sa rada hrávala, nepokojac otca pri písaní, a obliekol kabát, už i chytala som jeho ruku. Ale pred takou vychádzkou musela som sa, keď už bolo chladnejšie, podrobiť mne veľmi nepríjemnej veci. Najprv mi Marka kabátik obliekla, čo ešte nebola by som azda za nešťastie pokladala, ale potom s akousi dôležitosťou vyniesla odkiaľsi známu mi sivobelasú, tmavobelasými lesklými kvietkami pretkávanú hodvábnu šatôčku, a tú náramne dlho, akurátne, i aby hriala, i aby sa mi pri mojej pohyblivosti cestou nerozväzovala, uväzovala mi na hlavu, prihládzajúc ju zo všetkých strán, pričom jemné hodvábne vlákenká v ostrom šuchotaní tkaniva husto praskali pod jej od roboty drsnými, suchými dlaňami, až mne po celý ten čas naskakovali na kožu zimomriavky. Ten nepríjemný pocit ešte i teraz živo sa mi sprítomní, keď si naň pomyslím. Takto som si musela radosť z vychádzky zasluhovať, ale robila som to s akýmsi povedomím pietnej povinnosti, lebo šatôčka ostala mi po mojej nebohej mamke, preto Marka vždy ju brala s akýmsi úctivým uvážením do ruky.Potom už, takto vystrojená, poskakovala som vedľa apu, pevne sa držiac jeho ruky. On so zhovievavým úsmevom nejeden raz mi povedal: „Ty strnádka, ty!“ Na ceste pristavovali nás ľudia na krátku zhovorku, i my sme sa pristavovali pri dvoroch, kde sme videli ľudí pri nejakej robote, a všetci, najmä ženy, vedľa apu i mne venovali mnoho vľúdnej pozornosti. Takto, apa voľným krokom a ja poskakujúc, niekedy dostali sme sa až na Ľuboriečku, čo je hodná prechádzka, navštíviť rodinu algöverovskú, z ktorej pochádzal známy novohradský Slovák Michal Algöver. Že jeho najstaršiu sestru mal za ženu v druhom manželstve môj strýc, Ján Maróthy v Českom Brezove, pokladali sme za príbuzných. Rozumie sa, že toho istého dňa tým istým spôsobom navrátili sme sa domov. Apa bol dobrý chodák, veď chodieval dosť často s báčim Goldbergerom i na poľovačku, a ja svoju malovážnu osôbku bez námahy, poskakujúc, dopravila som domov i s mnohými pre mňa náramne zaujímavými rozpomienkami na drezírovaného psíka, biele mačičky, jarabé perličky a pyšné pávy, ktoré som tam v starom kaštieli videla — a rozumie sa tiež, že všetkom rozprávala som Jankovi Cibuľkovi, Marke i Anke.Tento čas môjho života utvoril mi v detskej duši asi pochop, že Ľuboreč je iste najinakšia dedina na svete, ktorej ani jedna iná nemôže sa vyrovnať; všetci ľudia v nej sú dobrí, na prvom mieste, pravda, báťa Janko Cibuľka — a na všetkých nielen na Ľuboreči, ale iste na celom božom svete je môj apa.A z tohto detinského náhľadu kúsok nejakého skrytého základu ostal mi azda na celý život.Rozhranie, v ktorom potom prestal tento vdovsko-sirotský stav v našej domácnosti a nastúpila vláda novej mladej mamky, ničím zvláštnym nezaznačil sa v mojej pamäti. Bez zmeny bežného života našla som sa v tom, že nová mamka bývala v ,našej’ izbe i brávala ma so sebou na návštevu ,do pánov’ (Goldbergerovcov), kde som mala kamarátku Aranku a kamaráta Kalmíka, a častejšie ešte ,do notárov’ (Goldpergerovcov), kde sa cítila doma a ja som si tam našla novú, odo mňa staršiu, ale i hodne múdrejšiu sesternicu Emu, i jej mladšie sestry.Doma okrem mamkinej prítomnosti, ktorú tiež nepriaznivo som nepociťovala, zostalo pre mňa všetko skoro pri starom. Báťa Janko bol i naďalej mojím dôverným spoločníkom v kuchyni, čajsi každé ráno chodila som mu do apovej izby po ,bagov’ (ohorené tabakové výtrusky z fajky), aby ho dotieraví cigáni od apu nevydreli; on si ho pekne preosial od popola cez sitko v stajni odložené a vzal si ho domov, aby si ho večer po robote mohol pohodlne z fajočky vyfajčiť. I Marka Slotovka, iste pre pohodlie mladej, ešte neskúsenej panej, bola i naďalej u nás a robila všetko tak ako predtým. Ja, keď som Anky už nemala, pri každej robote tmolila som sa okolo nej a svojou všetečnosťou iste nejeden raz vyniesla som ju z trpezlivosti. Raz, keď ma veľmi hlasno pookrikovala, ba hádam mi i nejako nadala, vyšla z izby mamka a zakázala jej to pre druhý raz veľmi rozhodne. Toto jej vystúpenie urobilo na mňa veľký dojem, získalo jej moju dôveru. Ale zato Marka cítila sa náramne urazená a dala to svojej novej panej i na vedomie. Ona osobovala si právo mňa i vyhrešiť, keď sa toľko so mnou natrápila a ma svojím spôsobom i rada videla.Keď išla do dediny po nejakom vykonávaní, brávala ma so sebou, a ak bolo chladno, nezameškala uviazať mi najprv šuchotiacu-praskajúcu hodvábnu šatku na hlavu. A kade sme išli, všade sa nás ženičky vyzvedali, či sú mi ,títo maminka dobrí’. Osud pána farárovej Helenky neprestával ich zaujímať. Bez tohto všeobecného záujmu hádam ani nebola by som vedela, že mám nevlastnú matku.Kde sme prišli do domu, naisto ma nejakou lahôdkou obdarovali. Tu lieskovcov mi nasypali do fertušky, tam na niť nastýkané zavesili mi ich na hrdlo. Inde zas gazdiná alebo na jej pokyn nevesta vzala ma za ruku, odviedla cez vysoký prah do komory, naddvihla vrchnák vyrezávanej skrine z dubových štiepov, siahla medzi sviatočné ,háby’, vytiahla odtiaľ červené jabĺčko a, nahnúc sa ku mne, podala mi ho s tým zvláštnym ľudovým gestom, ktoré vyráža celú vďačnosť dávania.„Veznikajže si, veznikaj, Helenka!“Pozriem na ňu, potom na Marku, beriem okúňavo jabĺčko a mlčky pritúlim ho k sebe. Oproti neznámejším bývala som dosť plachá.„Akože zaďakuješ?“ napomenie ma strmo Marka.„Ďakujem ponížene.“I vo mlyne som bola s Markou a dali mi tam kus akéhosi tľapkavého, sladkastého mlynského koláča, a to bola dobrota neopísateľná! Užívala som ho s dojmom, že vôbec ani nemôže byť ešte i niečo lepšie na svete. Ale zato i len čierny sedliacky chlieb vždy som rada jedla — a ešte najmä bryndzovník z ťažkého chlebového cesta, do ktorého zaviazli mi všetky zuby. To jabĺčko z vyrezávanej dubovej skrine vytiahnuté rozhodne malo pre mňa i zvláštnejšiu vôňu i lepšiu chuť než naše jemnejšieho druhu jablká, čo vo viazaniciach viseli v komore z podpovalových hrád. Mala som akúsi vrodenú chuť a lásku ku všetkému, čo bolo ľudové — vlna demokratizmu zabrala ma najprv z inštinktu, až pozdejšie pridalo sa k tomu i presvedčenie.Pozdejšie Marka Slotovka odišla od nás, prišli iné miesto nej, iba báťa Janko Cibuľka trval s nami, ani nepomysliac na nejakú inú možnosť.V dome začal sa hýbať trochu i spoločenský život, keď nová pani upevnila sa vo svojom postavení. Po prvých návštevách rodičov navzájom prichádzali k nám návštevy z okolitých fár i škôl a s niektorými i naďalej udržiavali sa priateľské styky. V novohradských vrchovských farách so slovenskou rečou udržiaval sa ešte ako-tak i slovenský duch. Čím ďalej však na juh, tým zrejmejšie ustupovalo obidvoje silnému maďarskému náporu. Mne, rozumie sa, bývalo vždy veľkou udalosťou, keď vhrkotal vozík do farského dvora a zaznelo heslo: „Hostia prišli!“ Na uvítanie som sa i ja ustanovila, aby po srdečných uvítacích slovách rodičov, keď sa k tomu s prichádzajúcimi vo tri vrhy pobozkali, i ja som urobila svoju povinnosť: pobozkať ruku báčimu i nénike.Mne zo všetkých návštev, ktoré v tom čase k nám prichádzali, najostrejšie utkvel v pamäti už i svojím zjavom zvláštny Ondrej Bodický zo Senného, apov priateľ a pozdejšie i kmotor. Vytrvali v stálom priateľstve, hoci boli podstatne rozdielnych pováh. Obaja od prírody bystrým vtipom nadaní i nadobyčajne vzdelaní, majúci mnoho zmyslu pre vyššiu kultúru, i v tej zhodnosti sa líšili. U môjho otca bolo to všetko presiaknuté nekonečnou dobrotou srdca, prostou úprimnosťou, i jeho humor bol vždy dobrodušný, nikomu neubližujúci; Bodický naproti tomu viac bol diplomatom, vytríbenými slovami nie vyjadrujúcim, ale podľa potreby utajujúcim svoju pravú mienku, i pohotovo narábajúci veľmi ostrou satirou. Ako kedy koho zoslabol ňou, o tom kolovala nejedna anekdota. Ale zato vídali sme ho i v citovom pohnutí. Ináč zo súkromnej pasie bol i výborným záhradníkom, priamo z prostrednej izby svojej fary mal východ do záhrady, ktorú obdivoval každý, kto ju videl, lebo pestoval v nej i ovocie najlepších druhov, i výborné zeleniny, i ešte bohatstvo rozmanitých kvetov. S mojím apom, tiež pilným ovocinárom, i písali si o stave svojich stromov, najmä mladých štepov, i posielali si navzájom prvé ovocie z niektorých novo sa vyskytnuvších druhov na ukážku a koštovku. Keď taká zásielka prišla zo Senného, mne sa až zbehávali slinky v ústach. I keď prišiel na návštevu, neobišlo sa bez nejakej dobrej obnôšky; mal veľkú radosť v obdarúvaní iných. Mamke, milovníčke kvetov, vždy doniesol nejaký zvláštny kvet v kvetníku, mne zas v škatuľke nejakú cukrovú figúrku, oddajúc mi to vždy s nejakým primeraným poznamenaním, napríklad ak bol zajačik: „Pozor — aby ti neušiel!“ — ak jahniatko, vtedy s nežným úsmevom: „Pohladkaj ho pekne, aby ti nebľačalo!“ a podobne. Nie div, že vždy som sa zaradovala, keď vchádzal k nám vo svojom dlhom čiernom kabáte, so šálom okolo hrdla, na ktorý splývali jeho dlhé vlasy, a s úsmevom na prepadnutej tvári, s hlbokými vrážmi pozdĺž líc, ktorý nedopúšťal vyčítať z nej niečo hlbšie. Ako hostiteľ býval neprevýšene vďačný, ochotný a vyberane zdvorilý. Jeho žena Eva, tiež rodená Bodická, krstná mať môjho brata i mojej sestry, bola tichá, skromná pani, temer nevychádzajúca z domu. S jeho synom Ondríkom, málo starším odo mňa, bol ma môj otec listovne zveril o krátky čas po mojom narodení, teda bez môjho vedomia a súhlasu, ale môj prvý verenec umrel ako malý chlapec. Tri dcérky ostali potom otcovi, ktorý skoro zatým i ovdovel.Okrem krátkych priateľských návštev mávali sme i návštevy dlhšie, rodinné, najviac deti po strýkovi Jánovi a mojej matkiných dvoch bratov — jedni i druhí ostali bez otca.Starší, z prvého manželstva strýcovi dvaja synovia, Ján a Miloslav, tento v maďarskej škole na Emila prekrstený, boli už gymnazisti, keď im otec umrel; dvaja mladší, z druhého manželstva, Daniel a Bohuš, boli prijatí do sirotinca, tam však po maďarsky vychovávaní (Bohušovo meno zmenilo sa tam na Bogyoszló) a dcéra Milka po smrti matkinej, ktorá nemnoho rokov prežila muža, zdržiavala sa najviac u nás. Pozdejšie vydala sa za učiteľa Osztrosku na Vaňarec v južnom Novohrade, kde jej brat Emil bol farárom.Môj starý otec Hudec umrel o krátky čas po vydaji mojej matky a jeho vdova ostala v dosť krušných pomeroch s dvoma nezaopatrenými synmi. Začali stavať dom v Lučenci, pri obilnom trhovisku, určený hlavne pre sklady obilia, lebo tam bývali veľké obilné trhy a priekupníci platili dobré nájomné od takých skladíšť, ale keď starý otec ochorel a odumrel nedokončenú stavbu, stará mama, nechcejúc uvaliť sa do dlhov, dokončila ju v zakrpatenom spôsobe a dostávala teda len skrovné nájomné za nedokonalé miestnosti. Avšak ona bola súca, usilovná žena, držala kravy a predávala mlieko; hydina vychovala sa jej na trhovisku, kde po každom trhu ostalo mnoho narozsypaného zrna, a predávala ju po dobrej cene — tak všemožnou usilovnosťou umožnila i mladšiemu synovi Žigovi navštevovať gymnázium, hoci vtedy ešte i na staršieho Maxa, ktorý vyrastal v krásneho šuhaja a chcel hrať svoju úlohu i v spoločnosti, musela mnoho nakladať. On (a podobne i moja matka) až pod vplyvom môjho otca nabral národného povedomia, lebo starý otec Hudec pod vplyvom sauerovskej rodiny, žijúcej veľmi po pansky (čo ju i na mizinu doviedlo), u ktorej bol mal svoje postavenie, bol viac nemecky orientovaný.Raz Maxi, iste po nepilne strávenom školskom roku, mal veľmi krušné vakácie. Stará mamka, ktorej miláčikom vždy býval, robila mu ťažké výčitky pre zlé vysvedčenie, i plakávala pre bezúspešne zmárnený rok, nuž aby jej odstúpil z očí a nemusel počúvať nepríjemné výčitky, zobral sa ku švagrovi na Ľuboreč, kam beztak chodieval cez prázdniny. Ale teraz i tu krušne sa mu povodilo. Môj otec, iste od starej mamky uvedomený o jeho priestupkoch, prijal ho tiež s dohováraním, vstupoval mu do svedomia svojím tichým, ale účinným spôsobom. Maxi bol pritom i skrúšený, ale i rozľútostený, lebo ako to temer vždy býva, necítil sa taký vinný, za akého ho mali jeho najbližší. Spomínaval pozdejšie, že nikdy dosiaľ necítil sa taký nešťastný ako vtedy pri tomto prijatí na Ľuboreči. Srdce mu bolo ťažké od ľútosti a nevládal sa vzchopiť na nejakú obranu proti rešpektovanému a jemu vždy dobrému švagrovi. Tu vraj zrazu, keď už nevedel, čo má so sebou urobiť, ja malá, všetečná, nikým nevšímaná svedkyňa, pritiahla som sa k nemu, sediacemu na apovom tvrdom diváni, na ktorom v kútiku utiahnutá som dotiaľ čupela, a, vycítiac krušnosť chvíle i vyčítajúc ťažobu srdca na Maxi báčiho tvári, objala som ho okolo hrdla a potešovala som ho detským prostým citom diktovanými slovami, aby sa nebál, veď on je dobrý a ja ho mám veľmi rada a tak podobne. A to vraj neopísateľne zaúčinkovalo na neho, spadol mu kameň zo srdca, pritisol ma k sebe, slzy mu padali na moje šaty — a dohováraniu bol koniec, lebo i apa bol dojatý. V nasledujúcom roku napravil i zmeškané, i skončil nasledujúcu triedu. Na tento výjav sa ja sama nepamätám, ale pozdejšie mi ho pripomínaval Maxi báči s obnoveným dojatím.Jeho mladší brat Žiga, vtedy ešte len chlapec, tiež nemal milšej veci, ako keď môj otec, ktorý často chodieval po vykonávaniach do Lučenca a zosadúval vždy u starej mamky Hudcovej (ako i vôbec všetci Ľuborečania vťahúvali s vozíkmi do jej priestranného dvora, a že bola testinou ich farára, inak ju nepomenovali, ako ,pani maminka’, hoci bola mladšia od nejedného z nich), vzal ho so sebou na Ľuboreč, aby sa tam pobavil, kým sa zas nepôjde do Lučenca. Keď ho nepojal, bol sklamaný a smutný, lebo doma bol často okrikovaný pre svoju nedôvtipnosť i zovňajšiu nemotornosť, a i pre tiesnivý hmotný stav starej mamky zavše dostávalo sa mu zakusovať osudu postrkovanej siroty. Toto smutné detstvo potom zle účinkovalo i na jeho osobný charakter, zakrpatela v ňom odvaha, náramne ťažko niesol, keď ho spolužiaci vysmievali i pre ošúchaný odev, i ešte pre slovenské priezvisko, ktoré mu potupne spotvorovali. Z tejto citlivosti nikdy sa nevymanil, ani bojazlivosti sa nezbavil do konca života. Nuž ako chlapcovi aspoň na Ľuboreči rozjasnil sa mu trochu svet, stával sa vodcom nás, ľuborečských detí, vymýšľajúc nám všelijaké hry, pri ktorých nám niekedy až veľmi mušky ožili. Najmä na jeden prípad sa pamätám. Rodičia boli odišli hádam na blízku farskú lúku, tu on použil vhodný čas, povyťahoval všetky apove kabáty zo skrine v jeho izbe, poobliekal do nich nás, dievčence, na seba, ako na najväčšieho, navliekol najdlhší z nich, navystrihával masky z čierneho papiera, čo cukor bol v ňom obalený, s dierkami na oči, ústa a nos, pripevnil nám ich na tváre — a nastal hlučný smiech, krik, behanie. Lomoziac naháňali sme sa pavlačou popred obloky, on, dlhú trúbeľu z apovej fajky držiac vztýčenú, nás komandoval, a keď to prechodilo už do opravdivého jašenia, zjavili sa na konci pavlače rodičia — a chudák rozjarený Žiguško dostal veľké hrešenie, že on, ktorý mal mať najviac rozumu, lebo je už dosť starý na to, dovádza nás, deti, do takejto nezbednosti a tak podobne. Masky, pravda, razom boli strhané z tvárí, on zahanbený a skrúšený začal dávať do poriadku, čo sa bolo naruby obrátilo, my sme zastrašené pozerali na neho, vyhrešeného za nás, súcitili sme s ním, lebo nám iste všetkým bolo po vôli tak sa vyzúriť v tej divej zábavke.Ináč moji rodičia boli mu dobrí, moja macocha dokazovala v tom zriedkavo šľachetné zmýšľanie, že ako mužových príbuzných, tak i príbuzných svojej predchodkyne rada opatrúvala dlhšie u seba. A Žiguško jej bol i vďačný za to, poslúžil jej ochotne svojím nemotorným spôsobom čím mohol, a bol šťastný, keď ho ,nénika’ za jeho ochotu pochválila.Mali sme my vtedy v dvornej záhrade niže kostolnej ohrady oskorušový (skorušový) strom — iste samojediný na celej Ľuboreči, ba možno i na celom okolí, lebo nikde nepočuli sme o niečom podobnom — a keď blížil sa čas dozrievania jeho drobného, ako kamienky tvrdého a jedovate trpkého ovocia, podoby štíhlych, jemno zelených hruštičiek, vtedy každé ráno bývalo mi prvou starosťou bežať ta a popozerať, či cez noc nenapadali oskoruše. Ale ak Žiga bol u nás, hľadel ma v tom predbehnúť, nebodaj sme kvôli tomu i včaššie vstávali. Náhle sa oskoruše pod stromom zjavili, vymyslel kopať pivničky, to jest vyhrabávať podmoly do briežku pod kostolnú ohradu od nášho dvora a potom do nich, slamou vystlaných, ukladali sme si oskoruše na uhniličenie, lebo tým uhniličením zázračným spôsobom zmenili i kvalitu: dostali prevýbornú chuť a maslovitú jemnosť, vôbec boli pre nás, ľuborečské deti, vrcholom delikátnosti nad všetko iné ovocie, ktoré sme si donášali na spoločné vzájomné okoštúvanie a posudzovanie z rodičovských sadov. Nie div teda, že sme netrpezlivo číhali, kedy to už bude. Každý deň i so všetkými kamarátkami, ktoré sa mi v oskorušovú sezónu najvernejšie pridružovali, vyhrabávali a mäkušili sme ich prstami, chcejúc tým urýchliť proces hniličenia. U mňa pritom trval úprimný úmysel, že prvými zavďačím sa mamke, ktorá ich tiež rada jedla, ale v tom ma Žiguško pohotovo predstihol: on už pri otriasaní oskoruší najzrelšie a najkrajšie povyberal, uložil ich kdesi na ohradový múrik pod striešku do slamy, čo o tom nik nevedel, a odtiaľ, kým naše ešte neboli súce na jedenie, donášal mamke krásne a dobré exempláre na pochúťku.Tejto prežiadúcej ovocnej lahôdky môjho detstva nevidela som odvtedy, ani nepočula o nej, iba jediný raz tu v Martine zazrela som ju u predavačky ovocia z ďalšieho kraja, a hneď som si ich i kúpila. Pravda, neposkytli mi takého pôžitku ako za čias detského lakošníctva; boli i prehniličené a potlačené — ale ich chuť sprítomnila mi kúsok zlatých detských čias…I ešte jedna žalostne pamätná pre mňa vec udiala sa bola za ktoréhosi Žigovho pobytu u nás: znenazdania zdochol nám v noci náš krásny, dobrý pes Sultán, práve keď otec bol dlhšie preč z domu, pri chorom bratovi v Českom Brezove. Zvesť o tom rozletela sa po dedine, ani keď umrie nejaká významná osobnosť. Veď Sultán bol známy v celej dedine, chodieval za pánom farárom, akoby na jeho ochranu, psi sa ho báli, že bol veľký a silný, ale ľuďom neurobil nič, lebo bol veľký dobrák. Bolo mnoho rečí o tomto prípade a všetkých domnienka sa na tom ustálila, že Sultána otrávila istá žena, bývajúca neďaleko fary, ktorá mala kozy. Bolo to tak, že môj otec, keď prišiel na Ľuboreč, v snahe nabádať ľudí pestovať dobré ovocné stromy a ukázať im, že každý neupotrebený kus pôdy môže sa takto zužitkovať, vysadil bol ovocnými stromkami kúsok šikmého úbočia medzi cestou a kostolnou ohradou. Stromky sa prijali, rozzelenali, ale keď už prerastali ochranné pletivo, stali sa veľkým lákadlom pre kozy spomenutej ženy, a Sultán iste z pánovho príkazu odháňal kozy od nich, a preto ich gazdiná vraj reptávala pred susedmi, že hľa, ako svet platí: ona, keď farára volili, najväčšmi kričala: Maroudiho! Maroudiho! (Maróthyho) a teraz Maroudi hucká svojho psa do jej kôz. Tak bola veľmi blízka myšlienka, že týmto spôsobom pomstila sa na psovi i na jeho pánovi a spolu svojim kozám poistila slobodu obžierať stromky. Želeli sme všetci za Sultánom, ale nad všetkých bez miery, bez útechy želela som ja. Bol mojím verným sprievodcom a priateľom: mohla som sa s ním prechádzať, držiac sa rukou okolo jeho krku; mohla som mu zvisle uši zakladať na oči, srsť prečesávať, večer ospanlivá i zaspávala som na jeho šiji — on to všetko strpel s prevahou dospelého tvora oproti nedospelému.Báťa Jano Cibuľka stratil hlavu od úžasu, keď ho ráno našiel zdochnutého.„Ľem čo povedia pán farár, kod prídu — čo si pomeslia… Kobe ja bou vedeu, na čo tá planina hútala, bou be je merkovau na Sultána ako na moje oči!“ horekoval.Nevedela som, kde sa podieť od ťažkej ľútosti, keď som videla Sultána vystretého, stuhnutého, jeho dlhá biela srsť s čiernymi šmuhami okolo neho akoby k zemi prilipnutá — odviedli ma od neho plačúcu, nemohli ma nijako uspokojiť. I keď potom prišli, zdá sa mi, cigáni, naložili ho na nosidlá a niesli ho cestou popri stromkoch, ktoré obhajovával, ja so stupňovaným hlasitým nárekom za ním, Žiguško pri mne, chlácholiac ma — a za nami kondukt ľuborečských detí iste z celého horného konca dediny. Zastali sme neďaleko cigánskych chalúp, kde už bola jama pre Sultána vykopaná. Mne malo sa srdce puknúť, keď ho z nosidiel do nej hodili a zemou nahadzovali pred očami detí v kruhu stojacich; nechápala som, že mohlo sa udiať niečo také smutné; vtedy iste po prvý raz uverila som, že sú i veľmi zlí ľudia na svete, ako tá žena, ktorá túto nepochopiteľne úžasnú vec spáchala proti nášmu dobrému, milému Sultánovi len preto, že nedovolil jej kozám kaziť stromky, čo mali ľuďom úžitok donášať. Ťažký dojem z toho zostal mi navždy v pamäti, i to, že Žiguško trval so mnou v tie ťažké časy.Pozdejšie, ako gymnazista, menej chodieval k nám. Stará mamka z núdze, aby jej lepšie dochodilo nakladať na synov, vydala sa za istého staršieho stolára, Bána, ktorý mal svoj sklad náradia v jej dome, v prenajatých miestnostiach. Jej bolo vhod pomôcť si hmotne, jemu bolo vhod dostať sa do jej riadnej opatery, a tak pomaly dochovala i mladšieho syna do samostatnosti. Keď vyštudoval práva, usadil sa ako advokát v B. Ďarmotách. Zostal však vždy utiahnutým, bojazlivým — ani nikdy nemal odvahy priznať sa za Slováka, len s utajovaným záujmom sledoval osud slovenskej veci: Jeden z prepočetných podobných prípadov.Za svojho detstva rada som chodievala s rodičmi do Tomášoviec, k mamkiným rodičom. Mamkina macocha, rodená Dianišková z Tisovca, okrúhlastá, zhovorčivá mamička v bielom, nad bradou uviazanom čepci, musela byť milovnicou detí, lebo mňa viac ráz ponechala si u seba na dlhšie, a tam mi bolo dovolené baviť sa po svojej chuti, i keď som trochu neporiadku narobila, hoci ináč, práve že nebolo detí v dome, panoval tam nenarušený poriadok. No ešte i jej bolo zábavkou, keď som si ja v kúte medzi pivničným žriedlom a pavlačou zariadila izbičku a navláčila do nej klátiky a doštičky z kôlničky, kde starý apa Bauer, pracovitý a praktický človek, pílil, strúhal a zbíjal si všelijaké pre včelárenie potrebné prístroje, alebo keď som zo všetkej chuti miesila hlinu na dvore, váľala z nej okrúhle bochníky a ukladala ich do riadku na slnce, aby sa piekli, pri čom, pravda, i obuv i šaty som si umazala. I do susedov som chodila, ba s mendíkom Mišom i do ďalších domov, i videla som, že v Tomášovciach sú krajšie domy a vidnejšie chyže než na Ľuboreči, ale Ľuboreč bola mi bližšia srdcu, nedala som sa starému apovi Bauerovi preškriepiť, že Tomášovce sú krajšie. Lokálny patriotizmus je človeku vrodený.Aj stará mama Bauerová chodievala k nám i na dlhšie návštevy a potom u nás i umrela zo zdrava, na porážku srdca. Milo sa na ňu rozpomínam.I ešte čosi z môjho detstva. Zo zabudnutia ožíva mi scéna s Evelínou, Petényiho dcérou, predchodcu môjho otca, ktorú, úplne osirelú, moji rodičia boli na dlhší čas k sebe prijali, a, zdá sa mi, že potom i vydala sa od nás. Evelína, žltovlasá, mnoho rozprávajúca a mnoho sa smejúca, išla raz predpoludním z kuchyne cez pitvor von na pavlač, nesúc v jednej ruke mosadzný mažiarik a druhou idúcky tĺkla v ňom čosi. V tú chvíľu som bežala zo dvora pavlačou tiež ku pitvoru; ona pre hluk tlčenia nepočula moje kroky, ja, ako nepozorné dieťa, nemyslela som na nejaké nebezpečenstvo — tak sa stalo, že v pitvorných dverách sme sa zrazili, ja prudkým nárazom tvárou rovno do mažiarika, že ma hneď krv zaliala i odpadla som na zem. Evelína, pravda, v úžase vykríkla, celý dom sa zbehol, bolo kriku, obviňovania, strachu, že sa mi oči poškodili a tak podobne. Evelína nariekala, lebo Marka Slotovka ju hrešila, či bola slepá, keď ma takto ožobráčila, i mamka jej dohovárala, že nemá viac rozumu ako ja; ja som zas plakala i od bolesti pre rozrazený nos, i pre strach, že ma na dodatok ešte i potrescú, i konečne mi bolo ľúto Evelíny, ktorá vyhorela pre moju vinu, že v šialenom behu búšila som sa do mažiarika. A do tejto nešťastnej surmity prišiel môj apa, prehliadol situáciu, tíšil dohováranie, zastal Evelínu, že prípad nemôže sa jej dávať za vinu, mňa vzal na ruky a odniesol ma do kuchyne, kde mi šetrne poumývali zakrvavenú tvár a dokaličený nos, a potom, uplakanú, ufikanú, isteže odniesol ma apa do svojej izby na diván, kde som najľahšie zabudla na svoje nešťastie. Ako mi potom ranu hojili a vyhojili, na to sa už celkom nepamätám, ani neviem, či forma môjho nosa tým nebola poškodená (z veľkosti aspoň mu rozhodne ničoho neodbudlo) — ale že utišujúci účinok apovho zakročenia razom vyzdvihol ma z hlboko nešťastnej nálady a dodal mi nádej, že sa zlo napraví, to oživuje sa mi v blaženej a vďačnej rozpomienke, i ešte mnoho iného, ako hľadala i našla som u neho útechu a uspokojenie vo svojich žiaľoch alebo pochybnostiach. Jeho slová padávali u mňa vždy do úrodnej pôdy preto, že som im sväto verila, lebo nikdy nepovedal mi niečo, čím by ma, hoci v dobrom úmysle, bol chcel podviesť.Tiež bývali pre mňa veľmi zaujímavé chvíle, keď som sa mohla vo včelíne tmoliť okolo apu, pripravujúceho si prázdne úle pre nádejné roje, pričom cítila som sa veľmi užitočná, že mu pomáham, keď som mu tu spadnuté dlátko podala, nebožiec v truhličke vyhľadala a doniesla, tam s napnutím síl celý úľ v náručí podržala — všetko podľa jeho žiadosti. Potom ma vodil k plným úľom a dal mi načúvať pritknutým uchom, ako v nich spieva tenuškú, jemnú, nekonečnú nôtu matka-kráľovná svojej čeľadi, i rozprával mi o včelách a ich zriadenosti zaujímavé veci.To všetko sú rozpomienky z mojich predškolských čias, zastreté síce hmlou, avšak i pod ňou presvietené detským optimistickým pozeraním na všetko, na čom sa zachytili, i na maličkostiach, ktoré zdanlivo nehodno pripomenúť. Rozpomínam sa napríklad, ako môj apa, keď sme mali na stole zajačinu, zo svojej porcie vždy obkrájal si hrubšie mäsko na tanier a drobnejšie okolo háčkovitých koštialikov chrbtoviny ponechajúc tam, podal mne, aby som si to pooberala — a živo predstaví sa mi pôžitok, aký som z toho mala nielen pre dobrú chuť mäska, ktoré som spomedzi koštialikov vyštipkávala, ale hlavne pre vedomie, že mi toho dožičil môj vždy na mňa pamätajúci apa. I druhý príklad: Prišla som zo záhrady, kde bola i mamka, do obývacej izby, kde apa ležal na diváni, lebo že veľmi včasráno vstával, musel si každý deň popoludní podriemať. Videla som však, hoci v izbe bolo šero pri polozavretej okenici, že muchy mu sadajú na vlasy i na tvár. Hneď som si vyniesla z kúta svoj ,kanapétik’ (vypchávaný stolček pod nohy s bočnými operadielkami), usadila som sa do neho pred diván a odháňala som doliepajúce muchy od apovej hlavy — nebodaj i znepokojovala som ho svojou veľkou horlivosťou. Ale bola som náramne šťastná, že ho ochraňujem pred ich dotieravosťou, a i uspokojená, že sama domyslela som sa tak urobiť — a blažený pocit, spolu s obrázkom, aký sme asi tvorili, utkvel mi v predstave. I tiež keď znenazdania nadišla ma rozpomienka, ako raz mamka, keď prišla som si zastať k nej, s niekým sa zhovárajúcej, položila mi ruku na hlavu, i hneď sprítomnil sa mi milý, upokojivý pocit, ktorý to vo mne vzbudilo, až usilovala som sa ani nehnúť hlavou, aby som jej ruku neodpudila, hoci mi tam i hodne zaťažela.Takéto subtílne duševné hnutia musia mať svoju zvláštnu moc, keď pretrvajú v pamäti človeka i mnohé významné zovňajšie udalosti. Čo v týchto tu pripomenutých, i mnohých podobných, mnou už zabudnutých poukazuje na vrodené duševné založenie a ako pôsobia na ďalší duševný rozvoj, ťažko je určovať, ale to viem iste, že už v tie časy, ako i pozdejšie, vplyv môjho otca, i schválne výchovný i nevdojak povahovými vzťahmi medzi ním a mnou sa uplatňujúci, bol veľmi silný. Zrejme nachádzal v mojom optimistickom, dobro pudovo vyciťujúcom, zlu neporozumejúcom duševnom nastrojení vždy pohotovú pôdu. A najlepším pomáhačom porozumenia medzi nami, pravda, bola jeho otcovská a moja detinská láska, ktoré sa všade postretali.Že taká láska sama v sebe, bez vypočítania, má zošľachťujúci účinok, ukazuje i nasledujúce.Od svojho detstva počula som o sebe spomínať, že sa veľmi ponášam na môjho otca, ktorý telesnou krásou nevynikal. Starú mamku to i mrzelo, že nezdedila som krásu po jej dcére, mojej matke. A v čase, keď sa začala vo mne prebúdzať dievčenská márnivosť, i mne by sa tej krásy bolo žiadalo. Ale veď som sa podobala apovi! A zrkadlo mi ukazovalo, že okrem mohutného čela je to, čo tam na mňa hľadí, zmenšená podoba jeho bledej, nevyplnenej tvári — tvári však mne najmilšej na svete, z ktorej vždy hľadievala na mňa samá dobrota. Nuž túto podobnosť zrazu som pochopila ako dar od boha — a už za svet nebola by som sa dopustila takého hriechu proti svojmu otcovi, proti svojej oddanej láske k nemu, že i len v pomyslení nevďačne by som bola niesla jeho podobu na svojej tvári, v žiadosti niečoho krajšieho — a to uchránilo ma na celý život od nemiernej ženskej márnivosti, dychtiacej po zovňajších úspechoch, že nedostatku krásy a z neho pochádzajúcej nespokojnosti nikdy som nepociťovala.Tu, hľa, hotové poučenie, že prekonávať márnivosť láskou donáša bohaté dary.Na svoje prvé školské dojmy sa nepamätám. Náš učiteľ, Csipkay, pre mňa školský báči, ktorý nikdy nedal mi zlého slova, bol mi známy z každodenného videnia. S jeho dvoma dcérami, Tilkou a Adou, tiež každý deň som sa bavievala, či už ja u nich a či ony u mňa, strachu pred školou som teda nemohla mať. Do ich malej chyžky, v ktorej ony dve spávali, i potom viaceré žiačky rady sme sa uchýlili, aby nám Tilka vypomohla v nejakých pre nás ťažkých úlohách, alebo i len aby sme sa spolu pobavili. Učivom však naskrze neboli sme preťažené, ale mne i to málo zdalo sa náramne ťažkým, čajsi neprekonateľným. Naskrze nebola som do učenia nadaná, a čo horšie, ani len pilnosti nebolo ešte u mňa. Tilku, o dva roky staršiu odo mňa, videla som vysoko-vysoko nad sebou a blahorečila som jej, že vedela už čítať, pomaly síce, ale nezasekávajúc sa, so známym rovnomerným prízvukovaním slabík, i pesničky (nábožné piesne) spievať, na tabuli rátať — a katechizmus naspamäť rectovať. Mala som veľké pochybnosti, že by som to ja vôbec niekedy mohla dosiahnuť. My, prváčence, a ešte veru i druháčence, museli sme byť ťažkou próbou pre chudáka pána rechtora, keď, do veľkého kolesa postavené, automaticky posúvali sme sa radom k nemu, aby nás učil písmená poznávať alebo do slabík skladať. Pri katechizme bývalo mnoho utrápených, tvrdých hláv, v ktorých sa to ťažko ujímalo — nejednej oči úzkostlivo blúdili dokola, žiadajúc pomoci pošepnutím nenaučenej lekcie, alebo zaseknutej vety — a tých bystrejších sa chytila pýcha i posmievačstvo, ako to už býva u ľudí. A to písanie na tabuli a smrkanie pritom a stieranie napísaného dlaňou! Ale keď Tilka písala do „škripty“ pomaly a poriadne, tupo škrípajúcim brkovým perom, ktoré jej vždy na žiadosť zastrúhal jej otec z viazaničky husacích pier, deťmi nadonášaných, bola by som sa jej za hodinu prizerala, ako poslušne ukladajú sa jej okrúhlasté i končisté tvary písmen do vyznačenej linaje. Keby ja už tak vedela! — bolo mojou vrelou žiadosťou. Ale ja ani pre pekné písmo nebola som stvorená.No školu jednako som si obľúbila, oživila mi myseľ všeličím novým, keď o krátky čas oboznámila som sa s toľkými deťmi. Dostávalo sa mi i mnoho problémov na rozlušťovanie, lebo napočúvala som od nich mnoho drobných dedinských udalostí, podávaných od každej referentky inak, podľa toho, v akom rodinnom alebo priateľskom pomere bola jej rodina k rodine udalosťou postihnutej. Stávalo sa, že sa malé referentky i samy povadili pri referovaní, čo mňa vždy rozladilo a ponúkalo ďalej premýšľať o veci. Už vtedy skrsalo vo mne akési tušenie, že pravda ukrytá je pred ľudským zrakom: človek sa nazdáva, že ju drží, a jednako nie je to nikdy ona. Preto ostáva mu len stranícke posudzovanie. Vôbec taká ľudová škola, také spoločenstvo všetkých miestnych detí má svoju výchovnú moc i samo v sebe, okrem toho, ku čomu učiteľ vedie deti. Predovšetkým je i bez schválneho namerenia napomáhateľkou demokratizmu, lebo deti v nej cítia sa rovnocenné i rovnoprávne; s vrodeným pravým zmyslom nerešpektujú ešte stavovské rozdiely. My ,pánčence’ (panské deti) nezaujímali sme nejaké uprednostené miesto v nej, posudzovaniu i posmeškom svojho spolužiactva tak sme boli vystavené, ako i sedliacke deti. Zato však i tuhé priateľstvá uzatvárali sa medzi panskými a sedliackymi dcérkami, i ja mala som za čas takú svoju najmilšiu kamarátku čiže kamajku.Ale dávajúcimi boli vždy ony, dcéry ľudu, i v tejto škole, a nie my, ,boháčky’. Bolo to tak, že každá žiačka skromnú zásobu svojich školských knižiek donášala si uviazanú v nejakej farbistej, kvietkovanej šatôčke do pohodlného štvorhranného batôžka. Za základ slúžila bridlicová tabuľka s griflíkom na niti visiacim, na nej písanka, šlabikár, katechizmus — u treťo a štvrtoročných žiačiek už i hrubý Kancionál — a navrchu na tej hromádke vždy závažný okružok počerného sedliackeho chleba. Chlapci svoj chlieb a k nemu i skladací nožík s drevenými črienkami nosili si v podviazanom, oháňajúcom sa rukáve kabanice, prevesenej cez ľavé plece. Knižky nenosili zviazané v šatke, ale slobodne v ruke, a keď sa po ceste do školy naháňali, pasovali alebo i bili, mali pre ne miesta v druhom rukáve. Pre tie okružky chleba my, panské dcérky, vždy blahorečili sme svojim sedliackym družkám, lebo to bolo pre nás niečo nedosiahnuteľné, keďže naše mamky nedovolili nám nosiť so sebou jedenie do školy. Podľa nášho zdania sedliacke mamky boli lepšie, keď týmto spôsobom po starom zvyku spríjemňovali svojim deťom to školské trápenie.Deti však vedia si spomôcť, vyrovnávať nezrovnalosti svojím spôsobom. My, panské dcérky, neviem, akým starým právom mali sme v úžitku dobrovoľnú dežmu z tých školských okružkov našich sedliackych družiek. Ale i to malo svoj poriadok. A síce keď nadišla príhodná chvíľa, čo sa stalo vtedy, keď pán rechtor na dlhšie odišiel zo školy nadýchať sa čistejšieho vzduchu, dievčence vytiahli svoje okružky zo šatiek, rozlámali alebo rozkrájali si ich nožíkom od chlapcov vydrankaným na písanku. Nožík však jeho majiteľ nepožičal zadarmo, ale ktorá ho posledná upotrebila, vrátila mu ho, hore koncom nesúc, s napichnutým naň kúskom chleba a podala mu ho s povedankou: „Tu máš, na koni!“ Tento poriadok musel sa zachovať pre udržanie ďalšieho kreditu. „Ak mi nedáš ,na koni’, druhý raz ho nepýtaj!“ znelo závažné napomenutie požičiavateľa. Ktorá túto prípravu náhle dokončila, prvé jej bolo pozvať niektorú z nás, pri obloku sediacich panských dievčeniec, či slovom, či kývnutím prsta. To znamenalo, že chce patričnej udeliť zo svojich rozlámaných kúskov chleba, čo boli každý práve na raz do úst. A my sme na pozvanie išli — ale nie uchytiť si kúsok chleba a položiť do úst. Inak sme si to museli vyslúžiť. Zastanúc si pred pozývateľku, museli sme spraviť kunšt: obe ruky na kríž chrbtom spolu zložiť, spliesť malík s malíkom, prstenkový s prstenkovým, vynechať prostredný, ale založiť zasa ukazovák za ukazovák a potom už, prostredný s palcom na každej ruke do taktu spolu stýkajúc, odriekať tiež do taktu:Pýtam, pýtam na organe,prsty sa (sú) mi dolámanie,iba’ eden zostau,do neba sa dostau,tu je ňebe, tu je raj,kúštik že mi chleba daj!Pýtaná dala po úkrajku alebo úlomku chleba obom párom pýtajúcich prstov, obdarovaná niesla si ich pozorne k obloku, kde na širokej, doskou krytej obločnej ploche mali sme my, pánčence, už na to pripravenú priehradku, čo kolibku z našich knižiek, do ktorej priamo, spustiac spletené ruky jednou, potom i druhou stranou k nej, ukladali sme napolazované kúsky chleba. Až keď sme už všade, odkiaľ pozvanie prišlo, povyberali túto dobrovoľnú daň, začali sme si vyťahovať kúsky chleba z priehradky a s chuťou si ich ujedať. Naše patrónky pozerali na nás s akýmsi hrdým uspokojením, že to z ich lásky požívame, a ako by nám bez tohto pýtania a požívania sedliackeho chlebíka pôvabnosť školy aspoň spolovice bola prepadla, tak i ony, ak by sme ich boli ohrdli, boli by to zatracovali ako pýchu a nelásku i neoprávnené rušenie starého zvyku.Takéto veci zväzujú srdcia živo cítiace azda na celý život. U mňa vždy pri pohľade na sedliacky chlieb, ktorý dosiaľ rada jem, ak sa môžem k nemu dostať, ožije láska k tým, ktorí ho v potu tvári dorábajú toľko, aby ho mali dosť i všetci inak pracujúci, a pritom vždy prídu mi na um moje družky z detstva, ktoré nám ho z lásky dávali. Ale zato i my, keď doma či už zvláštne sme si vypýtali a či hoci potajme vzali hodný kus nášho panského chleba, sme ho v škole podelili medzi ne, zavše ,na ruvačky-mačky’, hľadiac však, aby sa dostalo z neho všetkým tým, ktoré nám zo svojho dávali. Vzácnejšími vecami, nejakými sladkosťami alebo ovocím, obdarúvali sme iba svoje vyvolené ,kamajky’. Nejeden raz som striehla na svoju v záhrade pri lese (lesa,plot zo štiepaných dubových týňov, dolu i hore opletený lieskovým, brezovým alebo iným prútím), aby som jej mohla dať svoju ,havránku’ (olovrant). To je vzájomnosť podľa neporušeného detského citu. Keby mu ľudia i v dospelosti zostávali vernými, nenastupovalo by ich štiepanie sa na rozličné stavovské strany, v ktorých každej prvou a hlavnou požiadavkou je nenávisť proti všetkým ostatným, z čoho akživo nemôže vyplynúť blaho a spokojnosť ani jednej.Pravda, my pánčence, i mimo školy sme sa riadne priatelili. Školská Tilka nám bývala najlepšou radkyňou i pomocnicou, i prípadné rozpory medzi nami ona vyrovnávala; jej gaštanovými vrkočmi obrúbená, sivooká, viac dobrá ako pekná tvár všetkým sa nám páčila. Ináč Aranka od ,pánov’ (Goldbergerovcov) a ja sme si v ten čas najlepšie rozumeli. Ona zavše chodievala ma vypýtať od mamky, aby som išla k nim baviť sa s ňou na ,mamu a diovku’. Mamou bývala vždy ona a diovkou (dcérou) ja. Stalo sa však i tak, že keď prišla odvádzať ma k nim, našla ma internovanú pre nejaký prečin v kútiku za pecou, čo ju veľmi zarážalo, lebo u nich panovala voľná výchova; deti medzi sebou sa vždy hašterili, ale trest nedostávali, iba ak chlapcov niekedy vylátal otec, keď ho konečne vyniesli z trpezlivosti, alebo ak ho už prv niekto iný dopálil. Lebo báči Kálmán Goldberger bol prchký, ale pritom spolu i veľmi dobrosrdečný. V jednu chvíľu zvlhli mu oči citovým dojatím, v druhú sršali hnevom. A že niekedy počuli sme ho i po maďarsky kliať, my deti — okrem jeho vlastných — mali sme ho za strašného človeka, hoci nám nikdy v ničom neublížil. I počítal vždy po maďarsky, po slovensky mu to ťažko padlo, hoci bol synom slovenského farára na Dačovom Lome a jeho sestra bola vydatá za Nátanom Petianom, zakladateľom Matice slovenskej. Bol vôbec maďarskej mentality, ešte tej porevolučnej, ohnivogavalierskej, ku ktorej pristal i jeho zovňajší zjav: štíhla, strunistá postava a pekná, rasovitá tvár, s plnou tmavou, pestovanou bradou. Nosieval vždy maďarské čižmy, nohavice za sáry a atilovitý kabát. Jeho druhou ženou bola sestra Fraňa Trsztyénszkeho, ev. farára bratislavského, vzdelaná, ale tiež po maďarsky cítiaca, okrúhlastá pani, milujúca panské maniere. Ako mladušké dievča zaľúbila sa bola do neho, mladého vdovca, a on vraj raz bez dovolenia jej matky (neviem, či vtedy žil ešte i jej otec, farár na Kalinove v Novohrade) uniesol ju na svojom koči, aby si prišla pozrieť jeho domácnosť, ktorej paňou mala sa stať. Pravda, hneď poprosil k sebe tetu Godbergerovú, ako gardedámu i hostiteľku, a ešte toho dňa, nešetriac svoje ohnivé kone, odviezol ju naspäť k matke. Tento gavaliersky výčin verejná mienka sotva odobrila, ale pre neho bol charakteristickým, i potom vždy v jeho správaní sa k svojej žene vynikala jeho gavalierska šetrnosť. Sám tvrdo robotoval so svojimi ľuďmi pri obrábaní svojho značného pozemkového majetku, ale ju vždy uchránil od namáhavej roboty, ku ktorej však beztak i pre stále pribúdajúce deti i pre slabé zdravie nemohla sa dostať. V pomerne mladom veku vyvinul sa u nej záduch, na ktorý po rokoch utrpenia i predčasne umrela. Prv však ešte prišiel i majetkový úpadok rodiny, nebodaj zavinený i tým, že jeho pani bývala viac paňou než gazdinou.No keď jej najstaršia dcérka, Aranka (staršia bola Adela, dcéra po prvej žene), chodievala ku mne a ja k nej zabávať sa, takéhoto smutného konca ešte nik sa neponazdával. Keď ma tak našla v spomenutom otupnom a trochu i zahanbujúcom položení v kútiku za pecou, zastala si ku mne, verne trvajúc tam so mnou. Ja som s pôžitkom vdychovala sviežu zimu a snehovú vôňu, ktorá ma ovievala z jej šiat. No a o chvíľu i mamka cestou milosti skrátila trest a čosi-kamsi, zabudnúc na prestátu nepríjemnosť, bežali sme s Arankou, kĺžuc sa po snehu dolu hrboľatou cestou, do Goldbergerovcov. Tam v ,dlhej chyži’, čo mala jeden oblok do ulice a druhý priamo oproti do dvora, mali sme my deti svoje pôsobisko, v ktorom mohli sme všetko naruby poobracať. A to sme ani nezmeškali. Zo ,slepej kasne’, vpustenej do steny a zastretej záclonou, porozvlačovali sme všetko šatstvo podľa potrieb hry, ktorej Kalmík, Arankin, nám vekom najbližší brat, dodával trochu mužského rázu cválaním čiže pošmykujúcim oštŕňaním sa na drevenom kolísavom koni. Arankinou silnou stranou zas bolo hrať úlohu mamy. Sadla si na nízke pódium, pripravené pod uličným oblokom, ja, ako jej dieťa, musela som si sadnúť jej na lono a ona ma ,varovala’, láskala, nežné mená mi vymýšľala, kŕmila ma z prázdnej šálky, utierala mi slzy, ktorých nebolo, prípadne ma i vyhrešila a s pátosom sa ponosovala, čo so mnou vystojí, i vyhrážala mi, že ma pošle do hory, kde sa mi vtáčky zahrabú do vlasov, ak sa nepolepším, a tak podobne. Pre túto úlohu slúžila jej fantázia vždy novými prejavmi. Ale i do notárov (Goldpergerovcov), kde tiež bolo niekoľko dievčeniec, rady sme sa dohrnuli, keď z tesného ,pokojíka’ (malého domu na hornom kraji dediny, vystaveného predošlým farárom Petényim pre jeho ženu a po jej smrti od jeho dcéry odkúpeného Goldpergerovcami) prešli bývať do nového priestranného domu na dolný koniec. Tam i sám Joži báči Goldperger (odvodzujúci svoj rod od pánov zo Sachsensteinu pri Kremnici), keď mal čas, rád sa prekáral s nami, i zahral nám zavše na husliach, ktoré hádam v mladom, poetickejšom veku pestúval, nejakú skočnú ,jabelovskú’, a potešenie mu svietilo z belasých očí, keď drobná čamrva okolo neho popustila sa do tanca. Ak sme sa v tej námahe postrapatili, vytiahol svoj vreckový hrebienok, pohládzal nás ním radom, sľubujúc nám, že budeme pekné ako makovičky — a keď my, žiadostivé vidieť svoju peknosť, tiež radom sme vyvracali oči i hlavu nahor, vytiahol ešte i kefku so zrkadielkom z vrecka a dal sa nám zasa radom každej do neho nazrieť, aby nám srdce bolo na mieste. Tieto toaletné prístroje nosieval u seba kvôli svojej hodnej brade, ktorú podľa našej mienky bol by si mohol radšej obstrihať. Ale i s ňou sme ho rady mali, lebo z jeho očí, keď sa s nami zapodieval, vždy sme vyrozumievali, že naša zábavka je zábavkou i pre neho, mali sme teda k nemu veľkú dôveru. Takéto spoločenské radosti mali sme my, ľuborečské deti; zdá sa mi, že nikdy nemohli sme sa ponosovať na otupnú nudu.A v tie časy u nás na fare ešte prišla i udalosť nebývalá: narodil sa nám maličký chlapček, Lajoško, na ktorého krstení mali sme plnú izbu hostí, medzi nimi bol najveselejší, ak sa dobre pamätám, môj strýko z Českého Brezova. Bola som vtedy osemročná a bola som veľmi pyšná, keď mi malého bračeka, v perinke ovitého, dali niekedy varovať, ale i bývalo mi ho veľmi ľúto, keď plakával: „Uvá, uvá, uvá!“ a nevedeli ho upokojiť.Jeho narodenie zasa dalo ženám v dedine podnet zaujímať sa o mňa, či mi mamka nebude horšia ako dosiaľ, keďže už má vlastné dieťa. Najmä zaujímala sa o to moja niekdajšia obľúbená varovkyňa Anka Fraňovie, vtedy už vydatá, i Marka Slotovka, ktorá pozdejšie, keď prišlo jej ,písmo’ o smrti vzdialeného muža, vydala sa za vdovca Rakytu, majúceho jedinú malú dcéru. Predbiehajúc čas, dokladám nakrátko, že tejto svojej pastorkyni stala sa Marka Slotovka, potom Rakytovka, veľmi prísnou, ale i veľmi dobroprajnou macochou, muža chorľavého opatrovala ako najlepšie, keď on umrel a dcéra dorástla, vzala k nej prístavka a nažívali pekne spolu, mladí vždy v úcte k nevlastnej matke. Tak sa mi pochvaľovala, keď som ju bola navštíviť už ako vydatá v jej vždy čistej domácnosti. I v mojej vďačnej rozpomienke podržala si svoje čestné miesto, aké i zaslúžila si svojím statočným charakterom. Vždy dobre mi padne, že mala potom pekný, spokojný život.Z rodičovského domu, z rodácky svojského ovzdušia ľuborečskej školy, i z dôvernej spoločnosti svojich družiek, s ktorými som sa i hrávala i všetkými vzájomnými vzťahmi, pre deti náramne dôležitými s nimi bola som spútaná, bola som vytrhnutá, keď som štyri roky dedinskej školy mala za sebou. V mojom desiatom roku dali ma rodičia do Lučenca tiež len do obecnej, ale číro maďarskej kalvínskej školy (evanjelická bola vtedy ešte prevažne slovenská), aby som si nadobudla zbehlosť v maďarčine. Po odchode rodičov nemohla som sa v plači zastaviť, až kým som večer nezaspala; i v nasledujúci deň cítila som sa nevýslovne nešťastná v tej cudzej škole, kde ani počutému, ani čítanému slovu som nerozumela; do plaču mi bolo každú chvíľu, hoci učiteľ bol prívetivý a netrápil nás veľkými požiadavkami. Mojím šťastím bolo, že boli sme i v škole, i na byte v číro maďarskej domácnosti dve spolu, lebo i moju sesternicu Emu Goldpergerovú, ináč z breznianskej školy svojho strýca Daniela Goldpergera, vo všetkých v tie časy bežných školských vedomostiach i v nemčine celkom zbehlú, tiež dali do Lučenca kvôli maďarčine. Jej som sa držala, vo všetkom, i podriaďovala som sa jej duševnej prevahe, s ňou vôbec ľahko mi bolo privykať v cudzom ovzduší. Zavše sme sa i poškriepili, medziiným i na tom, keď som tvrdila, že naša zvonica na Ľuboreči je taká vysoká ako veža kalvínskeho kostola v Lučenci — až keď som sa potom na Vianoce doma našej milej, spola drevenej zvonici hodnovernejšie prizrela, mlčky som uznala pravdu Eminho úsudku, taxujúceho ju len na polovicu tej výšky — avšak nie bez ľútosti. My dve, pravda, zhovárali sme sa vždy po slovensky, za čo sa nám dostávalo bežného pokarhania: „Megint povedáltok?“, ale pri stálom obcovaní s domácimi dvoma slečnami a ich matkou-vdovou, ba i so slúžkou Maďarkou, na Vianoce jednako už natoľko boli sme zbehlé v maďarčine, že doma za zbytočné uznali, aby sme kvôli nej ďalej chodili do ináč nám zbytočnej maďarskej školy a podľa spoločnej porady obidvoch rodičov, zostanúc na predošlom byte, prešli sme z obecnej maďarskej školy do nemeckého ústavu Viedenčanky slečny Janety Friedlovej, susediaceho práve s naším bytom. Sesternica Ema našla sa tam výborne, uzavrela priateľstvá s ,vyššími dcérami’, ovládala všetky učebné predmety, ale ja, nevedomá dedinčanka, za polroka zápasiaca už s druhou cudzou rečou, isteže pramálo zisku som mala z toho školského roku — iba ak by sa mohlo pokladať za zisk, že som sa oboznámila s mestskými dievčencami, ktoré boli iného zmýšľania, iné veci ich zaujímali než moje dedinské družky. Tu otázka širších alebo užších krinolínok, túžba po hodvábnych kapišónoch s kožušinkovým prámikom, aké mali iba dcéry najzámožnejších rodičov, tam mestské udalosti, ale i študenti z blízkeho kalvínskeho gymnázia, s ktorými poniektoré už koketovali a slečna Janeta sa preto rozčuľovala.Raz prišla do školy elegantne oblečená dáma, ktorá zdala sa mi pod vzdušným závojom taká krásna, akú som vôbec ešte nevidela, a náramne ľúbezne prosila slečnu Janetu za odpustenie, že vyrušuje, ale chce ju o niečo poprosiť. Slečna odviedla ju do izby; neviem, o čom sa zhovárali, ale čo mi zostalo v pamäti, je, že náhle slečna zmizla za dvermi, hneď ,mali myši hody’: ruch a vrava medzi dievčencami, že toto je tá povestná pani M-ová, ktorá má pomer s pánom N. N., tiež krásavcom, ale naskrze nie je taká pekná, ako zdá sa byť, lebo už nie je mladá, veď i slepý môže vidieť, ako má tvár nahrubo napudrovanú i namaľovanú, a tak podobne — a ja, naivná dedinčanka, mala som to za rýdzu krásu. Takéto veci náramne zaujímali mestské slečinky, mne však otvárali prvý pohľad do mestského života, nad ktorým musela som premýšľať.Najmilšie bývali nám dvom, Eme a mne, nedeľné popoludnia, lebo vtedy sme riadne chodievali k mojej ďaleko bývajúcej starej mamke, na kávu so žemľou (vtedy dva razy takou veľkou, ako je teraz), kde sme sa mohli do chuti po svojsky pozhovárať.Po prázdninách, cez ktoré bavil sa u nás istý mladý Pešťan, študent Zsigmondy Jenő, štíhly, belavý, vážneho jemného chovania, ktorý sa sprostredkovaním novohradského seniorálneho inšpektora k nám dostal, ktorý sa po celý čas pilne učil po slovensky a s apom sa rád zhováral (slovensko-maďarský slovníček, ním značený dlho sa u nás zachoval), odviezol ma môj otec na nemčinu do Spiša, do mestečka Veľkej, po nemecky Felka, kde pred rokmi za tým istým cieľom absolvovala svoj rok i moja nevlastná mamka, mňa teda mali ta akoby po starej známosti.Cesta ta vtedy išla ešte vozmo a trvala nám, zdá sa mi, dva dni. Z nej som si nič nezachovala, iba akýsi hmlistý obrázok, že v Radvani zastali sme s vozíkom pred ev. farou, apa vystúpil z neho, že na chvíľu vojde dnu, a mne naložil len zostať sedieť. Potom sa mi zdalo, že pridlho tam mešká, a v detskej netrpezlivosti mrzela som sa na tých, čo tam bývajú, že ho iste oni tak dlho tam zdržiavajú. Keď však potom vyšiel, vyprevádzaný domácim pánom, v priateľskom rozhovore s ním, ktorý mal takú predobrú tvár, vľúdne sa mi prihovoril i pohladkal ma, náramne som sa v sebe zahanbila pre svoju predošlú mrzutosť oproti nemu. Keď sme sa s ním rozlúčili, apa mi rozpovedal, že je to náš najväčší básnik Andrej Sládkovič, šľachetný človek, dobrý duch svojho národa — a tomu podobne. Otcove slová vyšumeli mi z pamäti, ale dojem, ktorý vo mne vyvolali, zostal mi navždy v nej, i moja ešte zostrená kajúcnosť, že proti tomuto vznešenému človeku pocítila som akési nepriateľské hnutie. Keď roku 1872 umrel, ešte som ho v duchu skrúšene odprosovala preto.Viem, že mi môj otec na tejto ceste rozprával mnoho poučného, vzdelávateľného, a často prihováral sa i nášmu kočišovi, majiteľovi koní, čo náš vozík ťahali, rozprávajúc mu všeličo miestopisného, hospodárskeho i dejinného o krajoch, ktorými sme sa viezli, aby i on mal svoj mravný zisk z tejto cesty.Vo Veľkej dostala som byt i celé zaopatrenie u istej pani Weissovej, vdovy, obývajúcej so svojou už staršou slobodnou dcérou celý poschodový dom — vpravde však len jednu izbu okrem veľkej kuchyne a komory. Poschodie bolo vôbec neobývané, akoby ani nedohotovené, a dolu bolo niekoľko miestností neupotrebených. Tam iste neznali bytovej núdze, lebo takto mali sa veci temer v každom dome, čo i mne, neskúsenému dieťaťu, bolo čudné, keď som sa v tom rozhľadela.Apa, keď už bol vo Veľkej, išiel a i mňa so sebou pojal i do blízkych Batizoviec navštíviť ev. farára Andreja Dianišku, mamkinho príbuzného, u ktorého, vtedy ešte neženatého, žila i jeho mať a sestra Marička, všetko milí, nekonečne, priateľskí ľudia. ,Andi’, tuším, viac rokov pobudol v Nemecku, mal akúsi jemnú vážnosť v belasých očiach; Marička, ružová blondína okrúhlastých tvarov, mala sa ku mne, hlúpej dedinčanke, s takou pôvabnou láskavosťou, že som bola ňou celkom očarená. Povodila ma po celom dome i gazdovstve, že som sa cítila hneď ako doma. A stará tetuška, nízka, počerná, náramne živá a pohyblivá, šírila okolo seba dobrú vôľu. Pri našom odchode bola moja odobierka od nich iste veľmi clivá, ale keď mi Marička prisľúbila, že v niektorú sobotu príde do Veľkej po mňa, aby som nedeľu tu u nich strávila, a že i na celé vianočné prázdniny vezmú ma k sebe, clivosť ma prešla. Keď však otec odchádzal z Veľkej, napomínajúc ma ku všetkému dobrému a prosiac moje domáce o lásku a trpezlivosť pre mňa, jednako zasa v žalostnom plači lúčila som sa s ním, len mi žalosť kratšie trvala než vlani v Lučenci. Na druhý deň už ma začali zaujímať miestne veci a minulý polrok v nemeckej škole slečny Friedlovej zanechal mi dobrodenie, že so svojimi domácimi už som sa vedela ako-tak po nemecky dorozumieť.Starú pani Weissovú nemala som v láske pre jej niektoré slabosti — nedospelí sú odmietaví proti tomu, čo nechápu — i pre jej nekrášlený spišský dialekt, mne veľmi protivný, ale s jej dcérou, slečnou Reli (Aurélia), ktorá bola postavy temer nie vyššej ako ja vtedy, zakrpatenej pre chorobu v detstve, ale mala krásne, milé tmavé oči, pre ktoré som ju ja celú mala za peknú — hneď pocítili sme vzájomnú sympatiu, hoci ona vtedy už mohla byť vyše tridsaťročná a ja ešte nie celých jedenásť. Bola značne vzdelanejšia než matka, prečítala mnoho kníh i čistejšiu nemčinu užívala — a bola dobrej duše. S materou, so svojou ,Mutusch’, zaobchádzala vždy s nevyčerpateľnou nežnosťou a trpezlivosťou, že som ju v tom musela obdivovať. Mala i brata, advokáta, ale ten býval osobitne vo vlastnom dome, v druhej ulici. Mal za ženu Liptáčku. Ich zo štrnásťročná dcéra, Etelka, často chodievala k nám a mňa vodievala k nim. Od slúžky, ktorá každý deň, keď ma samotnú postihla, súcitne sa ma opytovala, či sa mi už necneje, učila som sa poznávať spišskú slovenčinu.Iba strážkyňa domu, vypasená žltá sučka Noska, v prvé dni bola mi postrachom, lebo tisla sa ku mne, falošne sa uškľabujúc. Mala totižto obyčaj skrčiť vrchný pysk, akoby zuby cerila, preto som sa jej bála, ale o krátky čas spriatelila som sa i s ňou, keď som nahliadla, že ten úškľabok u nej znamená práve akýsi priateľský úsmev. Zato do konca svojho pobytu tam nezmohla som sa na nijaké priateľské hnutie k Pujze, do ťažka vypasenej, tmavo a jasnosivej pásikavej domácej mačke, ktorá každé ráno, keď svoju porciu čerstvo nadojeného mlieka v kuchyni užila, nástojčivým miaukaním pred izbenými dvermi vynútila si, že jej ich otvorili, vošla vážne dnu, nepoďakujúc sa za úsluhu, zamierila rovno ku kredencu na druhej strane izby, vyskočila najprv na dolnú jeho časť, pozrela, či tam niet niečoho pre ňu zaujímavého, a po krátkej pauze, pri jej mnohovážnosti iste nie bez námahy, škriabala sa hore uholnou doskou navrch jeho hornej časti, odtiaľ prešla ešte na vyššiu pradedovskú šatnú skriňu, v ktorej mohlo mať miesto šatstvo hoci celej rodiny — a z tej konečne, po dlhšom opatrnom mierení, preskočila na širokú zelenú kachľovú pec, tam sa pokrútila do mrváňa[2]a ležala tak v najväčšom teple až do poludnia. Na obed však nezabudla na seba. Ako sa taniermi zaštrkalo, tou istou cestou, spúšťajúc sa hladko dolu kredencom, ustanovila sa k nám a miaukaním hlásila sa o svoj podiel. A naša prajná Tante Reli oddieľala jej zo všetkého, o čom vedela, že jej bude po chuti, na jej mištičku a odnášala jej to do tmavej komôrky, cez ktorú chodilo sa z izby do sklepeného priechodu (Durchfahrt), deliaceho dom od ulice na dve rovnaké polovice. Pujza za ňou, otierajúc sa lichotivo o jej šaty. Takto tučnela od dobrých pokrmov na teplej peci, miesto aby bola išla do stajne drhnúť potkany, ktorých vraj bolo tam plno, že každú chvíľu vychádzali spod mostoviny. Ale Tante Reli bola k nej nadmieru zhovievavá. Raz pridalo sa Pujze, že si zle vymerala skok z pece na ,kvadropkasňu’ — a už i rútila sa dolu. Vo mne blysla škodoradosť, že sa azda trochu udrie — ale zaznel výkrik Tante Reli: „Pujz! Pujz!“ a už i zastala tam, do vystretej svojej zásterky zachytiac padajúcu Pujzu. Moja sklamaná škodoradosť zhasla, nepriateľsky pozrela som na zachránenú, ktorá však nebodaj i bez priskočenia Relikinho bola by, mačacím spôsobom, bez ublíženia padla na rovné nohy.Ku vtedajším mojim antipatiám patrila tiež ,Eňchina’ (Ännchen), stará zvráskavená žena, Nemka, pre protivnú svoju obyčaj, že často prichádzala do Weissov napoludnie, že nikdy nešla do kuchyne pýtať si niečo zjesť, ale, akoby chcela donútiť, aby sa jej zo všetkého dalo, čo páni majú na stole, prichádzala nepozorovane do tmavej komôrky, zastala si ku skleným dverám medzi izbou a komôrkou a dívala sa žiadostive na nás, že mne zakaždým prešla chuť do jedenia, keď som ju tam zazrela. A tety, ani stará, ani mladá, nikdy ju preto nezavrátili. Relika vzala tanier, nabrala naň hodne jedla, aké sme práve mali, a dala jej to ta, do tmavej komôrky. Ktožvie, či Eňchina niekedy, keď vyskúmala, že máme niečo, čo ona nerada, i neodišla potichu do iného známeho jej domu sprobovať šťastie, či by sa jej nedostalo tam niečo pre ňu, čo rada.Tety Weissové boli dobré kresťanky, nedarmo rady chodievali do kostola, čajsi každú nedeľu, a i mňa brávali so sebou. Na jeseň, kým ešte boli, a na jar, keď zas začali sa rozvíjať kvety v malej dvornej záhradke, každú sobotu podvečer uvili sme si s Relikou pestré, tuho voňajúce kytičky na nedeľu do kostola, hotové pofŕkali sme vodou a zaveseli sme ich na noc do neobývanej izby dolu hlávkami niekde na klinec. Tak sa to tam dialo iste od nepamäti. Temer každá ženská niesla si do kostola podobnú voňačku a všetkým od všetkých venovaná bola pozornosť, ktorá ako, z akých kvetov je uvitá. Ja som pozorne počúvala nemecké kázne, s nemeckými náboženskými piesňami sa oboznamovala a nemecký otčenáš som sa čochvíľa naučila.S nemeckými deťmi v škole, hoci nepovedome cítila som ich povahovú odlišnosť — boli pri nemeckej malomeštianskej tradícii hodne filistersky a materialisticky napáchnuté — akosi ľahšie som sa spoznala i skamarátila než vlani v Lučenci s maďarskými, i že som odvtedy svoju dedinskú plachosť už trochu prekonala, i že som po nemecky dosť dobre rozumela. Ani učenie nerobilo mi už ťažkosti, aké ma trápili v Lučenci. Po Novom roku posadil ma náš učiteľ, bledý, štíhly starý pán Adriany, ku prvej žiačke, čo vraj bolo veľkým vyznačením, lebo prvé miesta mávajú vraj iba ,hiesige Mädchen’ (tunajšie dievčatá).Vianoce strávila som v Batizovciach, kde som poznala zas nových ľudí (čo pre mňa bývalo vždy udalosťou), pána i dámu, príbuzných Dianiškovcov z Levoče, zo starej patricijskej rodiny, ktorí zo začiatku trochu cudzo pozerali na mňa, naivnú dedinčanku, ale pozdejšie sa rozohriali a Maričke naložili, aby i mňa pojala so sebou, keď na jar pôjde k ním do Levoče.Pozdejšie v zime som ochorela na akúsi veľmi silnú chrípku s veľkým kašľom, dlho ani do školy som nemohla chodiť; dobrá, starostlivá Tante Reli ma vo dne i v noci opatrovala, všelijakými horúcimi odvarkami ma liečila — a i vyliečila.Na jar už celkom otvoril sa mi tamojší svet, oboznámila som sa už i s dievčencami zo školy už vyšlými, k čomu dala príležitosti veľká udalosť: tanečná škola šťúpleho, pohyblivého pána Schmala, do ktorej prihlásiť sa dostala som dovolenie z domu a ktorú skončila som na veľkú spokojnosť mojej Tante Reli, ktorá sa presvedčila o mojom úspechu, keď ma na ,próbabále’ gardírovala a pochvaly učiteľa vypočula. Ona brávala ma so sebou i ku svojim známym, od nej znala som ich rodinné kroniky i neškodné romániky tamojších dievčat s maďarskými študentmi, ktorí v tie časy tiež chodievali do spišských miest učiť sa po nemecky. O nich Relika rozprávala s akousi láskavosťou, i rada zarecitovala maďarské veršíky a piesne od nich počuté — pravda, s prevrátenou výslovnosťou — i so záľubou rozprávala o maďarských magnátoch, čo v nejakých románoch o nich čítala. Obraz ktoréhosi grófa Károlyiho v magnátskom obleku, u ktorého jej brat, ktorý umrel v mladom veku, bol úradníkom, s pietou opatrovala. Vôbec na Spiši už vtedy javila sa hodná maďarománia, hoci v obecných školách ešte nebolo slychu o maďarčine. Naproti tomu slovenský živel som vo Veľkej vôbec nepobadala, akoby sa všetci slovenskí ľudia, ktorí sa ta dostali, hneď dobrovoľne boli ponemčili. Slovenského slova vari za celý ten rok okrem od slúžky dedinčanky nepočula som iba u Dianiškovcov v Batizovciach.Do Levoče ma Marička podľa sľubu pojala, ale v rozpomienke ostalo mi z toho veľmi málo. Zo zovňajšieho obrazu rovnaké poschodové, poriadne do radu stavané domy s končitými štítmi, všetky asi jednakej bledožltej farby. Dnu, kde sme boli, pochmúrno-skvostné vystrojenie, tmavý lesk na všetkom, bezchybný poriadok a nerušená tichosť. Hľadajúc viac svetla, vytratila som sa do záhrady, z troch strán múrom ohradenej, v ktorej chodníky boli pieskom vysypané, hriadky rozličnej podoby poriadne upravené — ale mne sa zdalo, že i tie kvety musia sa tu cítiť stiesnene ako ja. Vtedy nevedela som nič o bohatej minulosti Levoče.Školský rok sa skončil a o niekoľko dní po skúške zasa prišiel po mňa sám môj otec. Jeho láske nebola to priveľká námaha, hoci bol slabého zdravia. Zaradovala som sa mu, túlila som sa k nemu — ale spolu i nadchádzala ma ľútosť, že je koniec môjmu pobytu vo Veľkej, kde mi bolo dobre medzi dobrými ľuďmi. Medzi najlepších zo svojich spišských známostí pokladala som Dianiškovcov v Batizovciach, s ktorými však potom v živote som sa nestretla, lebo žili odtiahnuto od slovenského sveta.„Ich geh’ schon nach Haus’!“ oznamovala som každej kamarátke, s ktorou som sa stretla, s radostným úsmevom, ale i so slzou v očiach.Tete Relike sľubovala som svätosväte, že budem jej často písavať, presvedčená, že oproti nej iste ustúpi moja i v tomto roku dokazovaná nechuť do písania listov (z Lučenca i za mňa písavala domov Ema), a prosila som ju, aby len i ona mne písavala o všetkých známych, lebo som mala za isté, že všetkých osud do konca života bude ma zaujímať.Na spiatočnej ceste v Liptovskom Sv. Mikuláši navštívili sme Michala Miloslava Hodžu, nad ktorým už viselo jeho tešínske vyhnanstvo.[3]Na jeho dumno-vážne oči, z ktorých hľadela na nás zastretá beznádej, nikdy nezabudnem. Zato z návštevy u Matúškov ostala mi jasná rozpomienka na peknú, mladuškú ružovú devu, Marienku Matúškovú, ktorá bola veľmi milá ku mne a dala mi na pamiatku všelijaké ozdobné drobnosti, s ktorými som sa doma rada pochválila.Doma našla som si maličkú sestričku, Belušku, v ružovej kabanke, dotiaľ mi ešte neznámu, narodenú o niekoľko týždňov po mojom odchode do Spiša. Pýtavala sa k apovi, aby ju varoval. Mňa i dojímalo, keď ju vinul k sebe, dávajúc jej všelijaké nežné mená, i nadchádzala ma tajná žiarlivosť.Na svoj minulý spišský život spočiatku stále som myslievala — a v mysli zavše i naspäť do neho sa žiadavala. Býva to iste v mnohých prípadoch a je i dosť vysvetliteľné, že rodičia, majúci dieťa stále pred očami, nezbadajú včas pomaly postupujúce fázy jeho duševného vývinu, a teda ani nemenia svoje obcovanie s ním, ale stále narábajú prvotným spôsobom karhania a napomínania. Naproti tomu cudzím, ktorým normálne nadané a výchovou nezanedbané dieťa dostane sa do rúk, hneď zrejmejší je stupeň jeho vývoja a skôr sú hotoví prajne hodnotiť jeho dobré vlohy než vychovávatelia-rodičia, ktorí prípadne mnoho podstúpili, kým ich výchovou v dieťati priviedli k platnosti, preto sa niekedy stáva, že dieťa u cudzích nájde viac ocenenia než u vlastných. Niečo podobné zakúsila som i ja po svojom návrate zo Spiša. Tam nehľadane dostávalo sa mi uznania právoplatného člena domácnosti, ktorého mienka alebo žiadosť brala sa do úvahy, i zdôverovali sa mu veci pre rodinu dôležité, pred cudzími však zamlčované a tak podobne, že nevdojak začala som cítiť u seba akúsi osobnú hodnotu, čo spolu i pobádalo ma utvrdiť ju v sebe. V tom bol nevypočítaný, dobrý výchovný vplyv, ktorého sa mi za môjho pobytu vo Spiši dostalo. Doma však tiež akosi nevdojak, bola som od mamky bez ohľadu na pokrok minulého roku postavená do položenia ako predtým: byť čím viac karhanou a napomínanou a mať vždy na mysli, aby som vyhovela jej požiadavkám. Kriticky som vtedy o tom neuvažovala, ale cítila som ponižujúci stupeň, na ktorom som sa doma našla, a len z lásky k domovu, najmä k otcovi, s ktorým na spiatočnej ceste zo Spiša zažila som mnoho povznášajúcich rozhovorov, nechcela som si ani v mysli priznať, že tam u cudzích cítila som sa šťastnejšie než tu doma.No nestačila som sa dlho pre to trudiť, prázdniny mi rýchlo prešli pri obnovených stykoch s družkami, a začiatkom septembra vystrojili ma rodičia ešte ostatný raz do školy — do ústavu slečny Janety Friedlovej do Lučenca, kde som mala v tom roku dovŕšiť svoju školskú výchovu. Šla som ta rada, clivosť a plač pre odchod z domu už stali sa mi prekonaným stanoviskom. Tam bola som i na byte a privykla som ľahko, keď som sa spriatelila s Izabelou, najmladšou sestrou slečny Friedlovej, asi tri roky staršou odo mňa, ktorú vychovávala. Učenia v škole bolo mi skôr primálo ako priveľa, keď mimoriadne predmety neboli mi povolené. Zvyšný čas strávila som čítaním kníh, ktoré mi sama slečna vyberala zo svojej knižnice, najprv len povesti o vílach a piadimužíkoch, ale rýchlym postupom dostávala som sa k záživnejšej strave: v nemeckých básnikoch, najviac v Schillerovi som sa kochala, najprv lyriku, potom dramatické diela a konečne i všelijaké poučné veci — iba k románom som sa nedostala.Zo začiatku, pravda, najviac zaujalo moju pozornosť živé štúdium: poznávanie spolužiačok, čo pre mňa malo vždy mnoho pôvabu. Niektorí, najmä ženy, že ich pozornosť od detstva býva odkazovaná na zovňajšok, i pri poznávaní ľudí najviac zaujímajú sa o ich zovňajšok, a tak i dievčatá o to, akej podoby sú ich družky a ako sa šatia. Veď už detské povesti budia v nich predstavy o krásnych, utešených princeznách a vílach. Pamätám sa, že pri čítaní takých povestí tiež žiadavala som si aspoň raz živo môcť vidieť takú prekrásnu princeznú. No že taká čudesná krása môže byť daná iba princeznám alebo vílam, pokladala som za niečo samo sebou sa rozumejúce, a tak nie o ňu mi išlo u družiek — a otázka šiat už vôbec nikdy nebola mi dôležitou — ale veľký, vždy živý záujem som mávala o povahu ľudí, s ktorými prichádzala som do styku, o to, aká je asi ich duševná osoba.Pozdejšie, pravda, keď z toho pozorovania iných i seba ľudskú prírodu asi známe a ničoho nad jej medze povznesené neočakávame, opadne záujem, ale že je človeku vrodený, je šťastie pre neho; otupný bol by život, ak by v človeku nebolo záujmu o človeka.U mňa hodne ho bolo i v detstve, i pozdejšie v dospelosti. Keď v prvé dni u slečny Friedlovej pozerala som po svojich nových družkách — sedávali sme tam nie v laviciach, lež okolo veľmi dlhého stola, za ktorého vyšným koncom sedávala sama ona, nepatrná, zvädnutá, majúc nás vždy všetky na očiach — bolo by sa mi chcelo zvedieť, čo sa v ktorej skrýva. S mnohými som sa bližšie spoznala, spriatelila, i zdali sa mojej detskej vnímavosti veľmi pozoruhodnými, jednako však časom vymizli mi z pamäti. Boli tam maďarské dievčence, neznajúce inej reči, učiace sa po nemecky a po francúzsky; boli tiež dcéry majetných remeselníkov slovenského pôvodu, ale deti už nechceli po slovensky vedieť; boli i dve Juhoslovanky, dcéry tam usadivších sa kupcov-Srbov, a bola i jedna Židovka. Nemkýň vari bolo najviac, všetko dcéry dôstojníkov tamojšej posádky — teda dosť rozličného živlu pospolu. Na niektoré ako-tak sa pamätám. Najväčšmi obdivovala som aristokraticky jemnú, peknú, na svoj vek veľmi vzdelanú Irmu, dcéru kapitána českého mena, jedináčku, matkou-Nemkyňou starostlivo vychovávanú. Jej protiva zas bola Marča, tiež kapitánova dcéra, ale maďarského mena, zanedbaná výchovou i odevom, tupá do učenia, ešte i jazyk neobratný, akoby mu pritesno bolo v ústach, ale slová ním vyrieknuté bývali dobrodušné, často naivne žartovné. Ľutúvali sme ju, bola z nezriadenej domácnosti, kde rodičia žili vo vzájomnej nenávisti. Nepekné, ale sympatické boli Iza, Mici a Berta, dcérky plukovného lekára, ktorých matka krásne hrávala na klavíri, že ľudia na ulici zastávali počúvať ju. Mať i dcéry boli bledej pleti, bledých vlasov i — okrem čiernookej Berty — bledých očí. Po štyroch takých dcérkach prišiel chlapček čiernooký, čiernovlasý, podobný peknému otcovi, a stal sa miláčikom celej rodiny. Z Maďariek na jednu sa pamätám, zemianku pyšného mena, blondínku-krásavicu, ktorá nehľadala priateľstvo, ani sa jej neponúklo. Zato Otilka, ináč tiež vzácna jedináčka bohatého garbiara so slovenským menom, bola i pekná, i do všetkého napodiv nadaná i dobrosrdečná, a teda u všetkých nás obľúbená. Rada prekladala poviedky a iné veci z francúzštiny do maďarčiny a dávala nám ich čítať. O niekoľko rokov veľa ju spomínali a obdivovali ako vzdelanú elegantnú mladú dámu, rozdávajúcu košíky pytačom, konečne však sa vydala, ale skoro zatým i umrela.Okrem správkyne slečny Friedlovej mali sme učiteľa iba jedného starého pána profesora z gymnázia, čo nás učil počtovedu a zemepis Uhorska, a učiteľa kreslenia, pána Georgiadesa, chudej tvári a dlhých, riedkych, od čela do tyla začesaných vlasov. Natrápil sa, chudák, s nami, kým nás ako-tak naučil kresliť pekné ruže s pukmi, ľalie, bazičku a iné kvety — ale v tom nijako nechcel mi robiť kvôli, že by ma bol učil kresliť ľudí, čoho som si veľmi žiadala, lebo na to vraj musela by som mať viac predbežnej prípravy. Bláhala som Izabele, že už mala prvé stupne prekonané, ale ona sa ďalej učiť nechcela, lebo jej učiť sa nielen kresleniu, no i všetkým literárnym predmetom bolo vecou najprotivnejšou. A učiť sa musela, keďže mala sa stať tiež učiteľkou. Najmilšie jej bolo uniknúť od svojich osobitných lekcií do kuchyne k našej gazdinej, okrúhlastej a pekných očí, slečne Julči, aby jej pomáhala pri varení a iných domácich robotách. V tom bola jej radosť, hoci vedela, že dostane sa jej od sestry trpkého dohovárania, keď sa s ňou trápi a sama si nedbá o svoj prospech. Vďačne by som si bola stala na Izabelino miesto a bolo mi otupno, že dopustené sú také konflikty medzi vrodenou náklonnosťou a medzi tvrdou nevyhnutnosťou v živote človeka.Keď zima prešla a jar sa ukázala, chodili sme na prechádzky do okolia mesta so slečnou Friedlovou, a i vtedy vždy rozprávala nám nejaké vzdelávateľné veci. V tom čase som čítavala Schillerove drámy, a o Panne Orleánskej a ešte viac o Márii Stuartovej mala som ustavičné otázky k slečne, čo ju primälo opisovať nám i samé predstavenia týchto aj iných drám, ako ich vo Viedni vídala. Na pamiatku týchto nenútených prednášok nazvala som jej čierne hodvábne šaty so širokým zamatovým lemom na dolnom okraji stuartovskými šatami, hoci ináč malá, neúhľadná postava i celá osoba našej správkyne naskrze nezodpovedala mojej skvelej predstave o Márii Stuartovej.Trochu vzrušujúcou udalosťou bol pre mňa v ten čas majáles ev. škôl, na ktorý s privolením rodičov išla som s priateľkou Otilkou, pod záštitou jej mamy, a to v bielych, nejakých ,mulových šatách, ozdobených ružovými stužkami — predtým i zatým jediných, kvôli tanečnej zábave krajčírkou mi ušitých. Že na tom majálese neprestajne vyvádzal ma do tanca istý urastený, dobre chovaný študent, mala som z toho moc prekárania od spolužiačok do konca môjho pobytu s nimi.A ten koniec — koniec školského roku — i prišiel čosi-kamsi. Ale ja, znajúc, že je to môj posledný, netešila som sa mu. U mňa až v tom roku dostavila sa veľká chuť do učenia; videla som, že toho je veľmi málo, čo som sa dosiaľ naučila, a toho nekonečne mnoho, čo mala by som sa ešte naučiť. Nepotešila ma ani so zdarom odbavená skúška, ani pekné školské vysvedčenie — s duševným plačom lúčila som sa so školou a s jej správkyňou, keď ma rodičia odvádzali domov. Slečna Firedlová zo všetkej možnosti usilovala sa presvedčiť ich, že treba ma dať ďalej do školy pri mojej chuti do učenia, a veľmi sa prehrešia proti mojej budúcnosti, ak to neurobia. Ak už nie viac, aspoň na jeden rok aby ma dali ešte, že by som nezaviazla v samej polovičatosti.No márne bolo všetko, pôvodný skromný plán môjho školovania sa nezmenil, keďže vtedy v našich kruhoch nevyžadovalo sa nijakej základnejšej všeobecnej vzdelanosti od žien, a o odbornom ich vzdelávaní pre určité povolania — okrem zriedkavých prípadov učiteľstva — ešte vôbec nebolo počuť. Musela som sa teda odtrhnúť od svojich školských radostí, ktoré v poslednom roku hlavne ma oživovali, a s hodne skľúčenou mysľou, vžívať sa do úlohy domácej dcéry a pomocnice pri všetkých robotách, ktorých u nás najmä v lete bývalo mnoho od svitu do pozdného večera, keďže moji rodičia okrem cirkevných, za pomoci cirkevníkov obrábaných zemí mali vtedy už i svoj súkromný, mamke patriaci pozemkový majetok, ktorý zakúpil jej otec, starý apa Bauer, a rozdelil obom svojim na Ľuboreči vydatým dcéram, tete Goldpergerovej a mamke.Tak som svoju poslednú, mne veľmi milú učiteľku, ktorá ak i nebola vynikajúcou vychovávateľkou, bola vždy dobroprajná k svojim žiačkam, videla som už iba vtedy, keď sme ju v tie prázdniny na niekoľko dní doviezli k nám, aufs Land. A ani to nebolo mi na radosť, pretože nemohla som jej poskytnúť taký príjemný pobyt u nás, ako by sa bolo žiadalo a ako som si ho vopred predstavovala. Keďže s hosťom pribudlo, ako to býva, i roboty v dome, mamka žiadala i odo mňa väčšiu výkonnosť, nemohla som sa teda ani dôverným rozhovorom, ani prechádzkami do okolia venovať slečne Friedlovej, ako by to i ju i mňa bolo tešilo. Ak som odbehla k nej do záhrady, kde ju apa povodil a zabával, nakoľko mu čas stačil, alebo i sama tam sedela s knižkou v ruke, a čochvíľa zaznelo mamkino prísne volanie na mňa, so slzami v očiach odchádzala som od nej, sprevádzaná jej súcitným pohľadom, a trápilo ma tiesnivé vedomie, že ona sa musí u nás zle cítiť. Keď potom odchádzala, vyprevádzala som ju s plačom; bol mi žiaľ i za posledným šťastným rokom u nej, i za všetkou jej láskavosťou ku mne, na akú viac nemala som úfnosti, a uvedomila som si celú svoju oddanosť k nej, ktorú však skutkami jej dokázať nikdy viac sa mi neudalo. Iba čo som jej niekoľko ráz napísala nejaký lístok vďaky, ako ,Ihre ewig dankbare Schülerin’, na ktorý mi i ona odpovedala listom.O rok po mojom odchode z jej školy odsťahovala sa z Lučenca, kde zúžilo sa jej pôsobisko, lebo ,Eliz kisasszony’, majúca tam podobnú súkromnú školu, vydala sa za istého vychváleného učiteľa a spolu s ním s veľkou reklamou založila nový vychovávateľský ústav pre dievčatá, v ktorom vyučovacou rečou mala byť maďarčina.Slečna Friedlová aj Izabela i potom niekedy ozvali sa mi listom, Izabela raz ma i navštívila, keď som už viac rokov bola vydatá. Žili skromne, ale dosť spokojne vo Viedni, kde mali i viac rodiny. Vždy s vďakou sa rozpomínam na túto svoju učiteľku, hoci bola príslušníčkou národa nám nepriateľského — a bola vždy i ,kaisertreu’. Keď si pomyslím na moju vrelú oddanosť k nej, stáva sa mi celkom pochopiteľným, že deti oveľa úprimnejšie cítiace, než životným vplyvom poučení dospelí, tak ľahko podliehajú i odnárodňujúcemu vplyvu svojich učiteľov, ktorí si ich láskavosťou získali. Pri mne toto nebezpečenstvo sa neuplatnilo preto, že prvotné domáce dojmy, najmä otcov vplyv, trvali vo mne ako silný základ, ktorý pozdejšie, pomerne krátko trvajúce protivné vplyvy nemohli odvrátiť.To leto, keď som sa zo svojej poslednej školy vrátila domov, stalo sa ostrým rozhraním v mojom živote, lebo vtedy nielenže som prestala byť žiačkou, ale i svoje v tom veku ešte neprekonané detstvo musela som akoby odhodiť od seba a postúpila som za slečnu, hoci mi bolo minulo ešte len dvanásť rokov. Už som bola vychovaná, nárok a právo a nejakú nedospelým poskytovanú zhovievavosť som stratila, mamka žiadala odo mňa i poznanie i plnenie povinností dospelej, najmä žiadala ustavičnú fyzickú robotu v dome, v záhrade a podľa potreby i na poli — a nakoľko by tá nechala voľný čas, mal sa vynaložiť na ručné práce, ktoré znamenajú oddych, a nie robotu. Čítať vraj v nedeľu. Ale v nedeľu ráno prešlo tak ako každý deň, s riadením izieb a pomáhaním v kuchyni; predpoludním treba bolo ísť do kostola a popoludní riadne bývali schôdzky nás štyroch spriatelených rodín (Goldperger, Goldberger, škola, fara), ako po poriadku každú nedeľu u inej, a trvali najmenej do desiatej večer. Nuž kedyže čítať? A čítať mi bolo takou žiadostivou potrebou, ako hladnému jesť a smädnému piť. A keď mi mamka práve toho nedožičila, majúc to (iste preto, že sa v takej priveľkej miere u mňa javilo) za priamo škodlivé pre mňa, že ma odvádza od pravých povinností a dovádza k záhaľke i priveľkým nárokom, cítila som sa nevýslovne nešťastná, ani otrok v ustavičnej nútenej robote. K tomu tiež na nešťastie do robôt, do ktorých som bola nútená, nemala som nielen chuti, ale ani potrebnej zručnosti, akú pozorovala som u svojich družiek a im pre ňu som bláhala. Zo začiatku som mnoho vecí naopak bez zmyslu porobila, i škodu spraviť sa mi zavše pridalo, čím som si pritiahla mnoho hnevu a karhania od mamky, i trudievala som sa celé dni a preplakala mnoho bezútešných hodín, kde ma nik nevidel. Celý život zdal sa mi náramne otupný, ak nemal mi nič iné poskytnúť, ako to, čo mi je tu doma súdené.Mamka okrem hlavnej pohnútky, aby sa čím viac roboty vykonalo domácou, neplatenou silou, zaiste i preto nútila ma stále do nej, aby ma priučila povinnostiam, ktoré v živote čakajú na mňa, a keď, ešte necvičená, nebola som schopná vyhovieť jej priveľkým, často i nesprávnym požiadavkám, pokladala to za schválnu neposlušnosť, neochotu, lenivosť; samé zlé pohnútky mi podkladala, hoci ju otec podľa pravdy presviedčal, že chyby stávajú sa z neskúsenosti a z nedorozumenia, nie zo zlovoľnosti, ktorej u mňa dosiaľ nik nenašiel. Len trochu trpezlivosti musí mať so mnou, kým sa všetkému naučím, čo sa odo mňa vyžaduje. Nežalovala som sa mu ani v najpríkrejších prípadoch, aby som mu ešte viac trápenia nenarobila, lebo som videla, že mamku nič tak nerozčuľovalo, ako keď ma zastával a jej hoci najšetrnejším spôsobom niečo za vinu dával, no videl i bez toho, ako sa veci majú. Tak naše domáce pomery, dotiaľ vždy dosť uspokojivé, vtedy stávali sa hodne nešťastnými a trpeli sme pritom všetci traja — ja nielen za seba, ale i za otca, ktorého láskavému srdcu táto nevraživosť bola veľkou ranou. No časom, ako vo všetkom, i v tejto veci dorozumela som sa s ním po jeho múdrom spôsobe; naučila som sa uznať, že chyby sú i u mňa, nielen u mamky, teda i na mne je prispieť k zlepšeniu pomeru, nielen na nej, ktorá, hoci zdanlivo ona vyvoláva nezhody, i sama trpí pod nimi a musí byť v nej niečo, s čím sama nevie si rady, mám jej teda aspoň zhovievavosťou prispieť na pomoc. Lebo ak z tejto pre mňa iste ťažkej skúšky ničomu inému sa nenaučím ako ľutovať seba a jeho, nikdy nedosiahnem pravej mravnej sily a nenadobudnem prevahy nad ťažkosťami, ktoré život donáša. Po takýchto uvažovaniach občasná príkrosť jej zaobchádzania so mnou ani polovicu ma tak nebolela ako dotiaľ, a pomer medzi nami, zdanlivo nezmenený, časom sa vnútri značne uvoľnil.Ale i bez toho chmáry nebývali vždy zaľahnuté na našej domácnosti, bývali i dni slnečné, lebo mamka, keď ju netrápila jej zlá vôľa, bývala i veselá a vtipná, a vtedy sa v dome všetko lepšie darilo. Keď prišli hostia, bola milá, a hostia prichádzali dosť často. Práve v to leto, keď som sa zo svojej poslednej školy vrátila domov, bývali na Ľuboreči dlhší čas niekoľkí katastrálni inžinieri, akí vtedy vari po celej krajine vymeriavali plochy zeme, hory-doly, nuž i tí boli vovedení do nášho kruhu a bývali v ňom príjemnými, vítanými hosťami. Ale nad toto všetko potešil moju vtedy skľúčenú myseľ môjho apov sľub, že na zhromaždenie Matice slovenskej, ktoré malo byť vtedy v Martine, vezme so sebou i nás dve, sesternicu Emu Goldpergerovú a mňa. I mamka odhodlala sa ísť.On podľa svojho zo Štúrovej apoštolskej školy vyneseného poslania budil lásku k národu schválne i neschválne u všetkých, s ktorými sa stýkal, alebo aspoň miernil nepriateľstvo u tých, ktorí neboli už na získanie, a tak i my, deti, nielen jeho vlastné, no i goldpergerovské, boli sme k nemu v tejto veci priťahované ako k hrejúcemu svetlu. Najmä bystrého a vznetlivého ducha Ema Goldpergerová ľnula k nemu s oddaným porozumením, nemala milšej veci ako dostať sa s ním do rozhovoru, či už veselo žartujúc a či vážne sa oduševňujúc za nejakú ušľachtilú vec — a jeho slová nevymizli z jej pamäti, vyťahovala si ich z nej do konca života, s láskou si ho pripomínajúc a vždy doznávajúc, že od nikoho na svete neprijala toľko dobroprajnej láskavosti, vôbec všetkého duševného dobrodenia ako od neho. A takto požehnane účinkoval on svojou beznáročnou, vždy živou dobrotou nie iba na ňu, no i na mnohých zatvrdlivejších.Nuž i v tomto prípade v jeho dobrých očiach zračilo sa číre potešenie, keď videl našu veľkú radosť nad tým, že nás vezme so sebou na zhromaždenie do Martina, aby sme tam videli čisto slovenskú spoločnosť, náš slovenský svet, a utvrdili sa vo svojskom duchu, čoho sa nám v Novohrade dostať nemohlo. Šaty, táto ženským účastníčkam v podobnom prípade najdôležitejšia otázka, nám ani našim mamkám nenarobili veľkej starosti; nebodaj boli len nejaké už upotrebené, letné, lebo veď my dve neboli sme ešte hodnovernými, povšimnutia hodnými členmi spoločnosti; nemali sme nároky, aby sa nám niekto prizrel, len my sme sa chceli všetkému poprizerať.Už sama vari dvojdňová cesta do Martina bola nám v peknom letnom čase skvostným pôžitkom; nevychádzali sme z uveličenia nad krásami kraja, kade sme sa viezli, i náš kočiš, ľuborečský gazda, najmä v kraji okolo Kremnice, každú chvíľu dával tomu výraz: „Toto je rozdiv — rozdiv! Nikdá som ja to ešte nevideu — nikdá!“ keď sa díval na tie čudesné hory-doly, o akých dotiaľ mal predstavu hádam iba z povestí, a keď sa nám ukázal v tej živej zeleni starý, šedivý Sachsenstein, ktorý Ema (podľa toho, pravda, obrodilá Nemka) s hrdosťou reklamovala pre goldpergerovský rod, bol náš báťa-kočiš od úžasu celý preč, ako to ľudia len mohli tam vystaviť, a načúval s nesmiernym záujmom, keď mu apa porozprával kus histórie, ako asi postavali u nás starodávne pevné hrady.Mamka s Emou vtipkovali o závod, my tri sme zo smiechu nevychádzali, celá nálada bola šťastlivá. A čím viac sme sa blížili k Martinu, tým viac všelijakých povozov, panských i prostých, k nemu namierených, našlo sa na ceste, hrkotajúc pred nami i za nami — a Martin musel to potom všetko ubytovať. I my našli sme ubytovanie v skromnej meštianskej domácnosti, kde nám domáci prepustili svoju izbu a sami utiahli sa iste niekde do komory.Na priebeh, na jednotlivé momenty zhromaždenia a k nemu pridávaných spoločenských pôžitkov nemôžem sa už rozpomenúť, ale že na nás, dve mladé duše, dojem z nich bol silný a trvalý, to viem, s Emou sme si ho za dlhé roky pripomínavali. Bolo nám to akési objavenie nového sveta, kde v ľuďoch žije sama bratská a sesterská láska a hotoví sú i na obete, i do boja, i na smrť za spoločnú národnú vec. V rečníkoch na zhromaždení videli sme samých slovenských hrdinov a slovenské divadlo bolo pre nás niečo čarodejné. Čo nám predtým apa rozprával o prvých matičných zhromaždeniach, z ktorých prichádzaval domov v radostnom uveličení, toho podobu videli sme teraz na vlastné oči.Z vytrženia spamätali sme sa až na spiatočnej ceste, ktorá ináč bola tiež družná a veselá, kým mnoho vozíkov hrkotalo radom za sebou po ceste opačným smerom ako pred dvoma dňami a v nich sediaci pokrikovali na seba sem i ta, až kým sme v hostinci kdesi Pod obrázkom všetci nezosadli nakŕmiť seba i koníky. Tam ešte len nastalo živé besedovnie medzi starými známymi, ktorí sa tu zišli.Doma v každodennej próze ešte dlho preberali a obnovovali sme si rozpomienky na radostné dni a kochali sme sa v nich, nedbajúc na posmešky mojich dvoch strýčnych bratov, Janka a Mila, ktorí po strýcovej smrti zväčša u nás trávievali prázdniny a boli už maďarskými školami hodne zmaďarčení.Zdá sa mi, že i príkru robotu zbierania, triedenia, ukladania ovocia, viazania jabĺk do viazaníc, varenia lekváru, spratúvania kukurice z poľa atď., pričom všade musela som byť, ľahšie som prekonala pri milých rozpomienkach na zhromaždenie — a pri nich už vtedy utkvievalo mi v duši akési akoby predvídanie, že keď budem dospelá, i ja tak sa budem musieť radiť a starať o veci národné, ako radili a starali sa o ne všetci naši dobrí ľudia na tom zhromaždení, a tá predstava i v nasledujúcich rokoch niekedy znenazdania sa mi dostavila ako nejaká hlásiaca sa povinnosť, alebo ako nejaký ešte hmlistý pokyn osudu.V mesačné jesenné večery chodili sme spriatelené rodiny pomáhať si navzájom lúštiť kukuricu, to jest ošupovať, zo šúp zvliekať veľkú hromadu na dvor navozených vylámaných kukuričných šúľkov a zväzovať ich ponechanými listmi po dva spolu, aby sa pre lepšie vysušenie mohli povešať na žrde na povalu. Ak bolo kukurice mnoho, povolali sa i susedy a známe dievčence na pomoc, a zo dvaja mládenci zas vynášali na pleci a ruke dovysoka naložené olúštené a pozväzované šúľky na povalu. V kuchyni medzitým varili sa na sporáku vo veľkých hrncoch šúľky mladej kukurice, ktoré sa hneď pri vylamovaní osebe hádzali, nakoľko sa ešte našli medzi dozretými. To malo byť na počastovanie celej okolo kukurice pomáhajúcej spoločnosti, a možno sa k tomu pridal ešte i nejaký koláč. Pri takom lúštení kukurice v poetickom svetle mesiaca príjemne sa beseduje — ak tomu temperovaný spev dievčeniec, i keď je neškolený, najmä ak sa počúva z istej vzdialenosti, účinkuje zvlášť lahodne. U Goldbergerovcov mávali sme ešte zvýšenejší pôžitok, ak sa nám podarilo uprosiť domácu néniku, aby nám zaspievala svoje vyberané maďarské piesne, ktoré spievala príjemným, mäkkým hlasom. Ak ona s úsmevom prikývla, vtedy jej muž už poberal sa do izby vziať si z klinca svoju z mladých čias opatrovanú gitaru, prevesil si ju na belasej stužke uviazanú cez šiju, sadol si v primeranej dištancii k svojej žene a melodickým brnkaním sprevádzal jej spev. My sme mali pritom dvojaký pôžitok: i dať sa unášať mäkkému, k srdcu idúcemu spevu o hrdinovi padlom vo vojne, ktorého už mŕtveho vyhľadala tam jeho žena a spieva o tom svoju žalobnú pieseň, i dívať sa na tento už nie celkom mladý, vencom detí okrúžený manželský pár, pohrúžený do svojej harmonickej, umeleckej produkcie. I to lahodilo srdcu.Nuž takto si vedia dedinčania oživiť svoju dedinskú jednotvárnosť a cítia sa pritom i dosť spokojní.Ani v dlhé zimné večery neponosovali sme sa na dlhú chvíľu. V nedeľu zišli sme sa tak či tak, každý raz v inom dome — na každý jeden teda asi raz za mesiac pripadol taký ,žúr’ — a že sme sa schádzavali, okrem detí, celé rodiny, mužskí i ženské, býval rozhovor všeobecný, pri ktorom mužskí neupadúvali do neslušného spôsobu besedovania a ženské nie do jednostrannosti najužších ženských tém. Najlepšie sa rozprúdilo pri večeri a po nej, keď sa i témy vyčerpali, rozdelila sa spoločnosť, páni s fľašou vína utiahli sa k osobitnému stolíku ku nejakej hre v karty, zhľadúvajúc po vreckách grajciare, a potom už podchvíľou zaznieval od ich stolíka veselý smiech. Dievčatá, keď domácim družkám pomohli spratať zo stola, zasadli si spolu k nižnému jeho koncu a dali sa do svojho osobitného, horlivého rozhovoru, a aj panie za vrchstolom využili príležitosť pohovoriť si o veciach, v ktorých si samé najlepšie porozumeli, a týmto spôsobom trvalo nenútené priateľstvo medzi všetkými členmi krúžku. Schôdzka sa nezmeškala bez neodbytnej príčiny. Ani zlý čas neprekážal. Vtedy dalo sa zapriahnuť do vozíka, v zime do sánok, a odviezli sme sa do určitého domu, poriadok sa zachoval. Najpozdejšie dochádzaval môj apa, lebo sa rád pozhováral s ľuďmi, ktorí ho na ceste pristavili, i najskôr odchádzal, aby si včas mohol ľahnúť do postele.My ženské i okrem nedele zišli sme sa niekedy večer na posiedky s nejakou ručnou prácou. Ak sme zostali doma, plietli sme, podľa starého zvyku pančuchy, keďže si ich vtedy každé dievča vlastnoručne muselo napliesť do výbavy (okrem bežne potrebných) niekoľko tuctov. Mne sa to páčilo najviac preto, že pri pletení bolo dovolené i čítať. Oči, hlava čítali, ruky plietli. Len keby ruky neboli tak často odvádzali hlavu od čítania pri tých všelijakých ,furmičkách’, ,ranftlíkoch’, pätách a ukončievaniach pančúch!Okrem týchto domáckych spoločenských schôdzok, pravda, mali sme všetci i svoje do širšieho okolia zasahujúce spoločenské styky. My najčastejšie sme sa schádzali so slovenskými farárskymi rodinami, s nimi cítili sme sa po svojsky. Ja už ako malé dievča pridávala som sa do spoločnosti pánov farárov; držiac sa pri apovi, počúvala som ich rozhovory a rozmýšľala o nich, alebo, ak boli v humoristickom prúde, smiala som sa s nimi. I pozdejšie, keď som už bola dorastajúcou slečnou, nejeden raz opustila som spoločnosť mladých a išla som si sadnúť do blízkosti vážnych pánov, najmä ak boli zabratí do nejakej diskusie, kde mohla som nájsť viac duševného pôžitku.Ale bývali spoločenské schôdzky i väčšieho slohu. Keď napríklad v niektorej fare vydávali dcéru, bývala to pomerne skvelá zábava pre celý široký kruh priateľov; i deň svojho mena slávievali niektorí páni farári hojnou hostinou, k čomu riadne dostavila sa i cigánska banda z najbližšieho mesta — a strhla sa animovaná zábava, o ktorej šiel chýr po celom vidieku. Dobehol na ňu každý, kto bol domácim akou-takou prípletou, a že priateľstvo a príbuzenstvo bolo nasnované krížom-krážom medzi slovensko-panslávskym a maďarónsko-maďarským táborom, boli na týchto zábavách zastúpené oba elementy, ale pri takejto príležitosti nikdy sa nezrazili. Konverzačná reč u starších bola prevažne slovenská, u mládeže však výlučne maďarská, lebo to všetko boli už deti maďarských škôl, a k tomu bývalo na tých zábavách i mnoho mladých úradníkov, juristov, pisárov a tak podobne z Ďarmôt alebo z Lučenca, teda zo zmaďarčeného sveta, ktorí sa dušili, že jednu takúto dedinskú zábavu nedajú za desať mestských bálov. Bývali vítaní ako oživujúci element, ich prispením bývali zábavy vydarené i všetky dievčatá zabezpečené, že nebudú ,petržlen predávať’.Na tieto zábavy sme i my chodievali a tiež dobre sa tam cítievali. Lebo treba priznať, že táto maďarónska spoločnosť bola v priateľskom obcovaní príjemná, nenútene dobrodušná, vypestovala u seba vo svojom uprednostnenom postavení istú bezpečnú prostorekosť, otvorenosť povahy, aká sa darí iba u ľudí, ktorí necítia nad sebou nepriateľskú moc a sú uverení, že sa im všetko musí podariť. Nie div, že tomuto jej čaru podľahli mnohí u nás a utonuli v nej. Nás sa však to čaro nechytilo preto, že sme videli pod ním úplnú odcudzenosť od svojeti a spolu i od pravdy, ktorú sme milovali a jej prvé miesto prisudzovali. Tak nám nepriateľ nemohol uškodiť, hoci sme žili v blízkych stykoch s ním, len sme práve z tej blízkosti pre jeho pekné oči vtedy nespoznali ešte celú jeho nebezpečnosť.Ináč sme na maďarské zábavy, okrem týchto rodinno-priateľských, nechodievali. Ale zato chodili sme po viac rokov na revúcke gymnaziálne majálesy, a raz išli sme i na revúcky tanečný ples, ktorý, neviem už, akým činom, zriadil sa bol v Tisovci — pravdepodobne pričinením Daxnerovcov. S revúckym gymnáziom stáli sme v blízkych stykoch nielen ako národovci, ale i tým, že jeho žiakmi boli i niekoľkí nám blízki novohradskí mladí Slováci (Bodickovci, Laciakovci), a tí k nám privádzali na sviatky aj inokrajových svojich druhov, ktorí u môjho mládež milujúceho otca zakusovali mnoho láskavosti a povzbudzovania k dobrému a cítili sa u nás ako v rodičovskom dome.A tie cesty na revúcke majálesy už samy v sebe bývali nám najväčšou regráciou. Viezli sme sa z Novohradu riadne na viacerých vozíkoch; už v tom bolo niečo sviatočne radostné. My dve s Emou, rozumie sa, vždy spolu na ich vozíku s peknými koňmi a vždy dobrej vôle, že sme boli z domácej uzdy pustené. A ešte keď sa nám podarilo veci tak nastrojiť, že si i môj apa k nám sadol, vtedy sme obidve boli prešťastné. On nesťahoval našu veselosť, ale ešte dával k nej podnety, lebo i on sám rád býval veselým, i vedel rozveseliť prípadne celú spoločnosť, v príhodný čas rozjasňujúc náladu okolo seba. A my dve s Emou sme na to vždy pohotovo reagovali. Keď sme sa raz s ním viezli do Revúcej, hneď na začiatku cesty, ako náš kočiš, pyšný na svoje kone, chcel sa predbehávať s vozíkom strehovského báťu Sontaga, tiež do Revúcej vystrojeného, apa nám vyrozprával svoj podobný prípad pre výstrahu a poučenie, že netreba sa predbehávať.Stalo sa to bolo, keď ho náš známy dedinský gazda, báťa Ondriš, viezol na svojich koňoch na trh do Lučenca, že kdesi okolo Haliče dohonili akýsi plachtou krytý jarmočný voz, na ktorom sedel hodný chlap v slamenom klobúku, iste majiteľ voza i koni, ktorého voľný oblek, dlhé plátenky i dlhá na ne padajúca košeľa, poukazoval, že nepatrí do nášho kraja. Báťu Ondriša mrzí jeho pomalé tempo, vybočí teda z čiary a popchne kone, chcejúc ho predbehnúť. Ten však razom tiež pošibe svoje a jeho voz, podhadzujúc sa na skalkách, s rachotom bral sa napred, nechcel byť horším, čo zas báťu Ondriša primälo citeľnejšie pošibať svoje kone.„Ondriško, nešibte ich, máme miesta i vedľa seba, nemusíme sa predbehávať,“ napomína apa.„Ej, dvojctihodná milosť, ved sa hádam nedáme zahanbiti! To ľem ťentoka odsebnej má taký mrcha kalakter,“ odvráva báťa a tým horlivejšie šibe toho odsebného, čo má ten ,mrcha kalakter’, i podarí sa mu predbehnúť jarmočný voz a nezdrží sa, keď ho za sebou necháva, podudrať si s opovržlivým pohľadom na plátenkára:„Ešte kobe to voľagdo — ale takýto ľochman!“Ten počul nadávku, zasršal zlostne očami i natiahol krk a „Ty si ľochman!“ hodil mu ju naspäť ohromujúcim hlasom.Báťovi udrela krv do tvári, chcel niečo pádneho povedať, ale apa mu to prekazil:„Dajte pokoj, Ondriško, niekto musí byť múdrejší.“No i tu sa dokázalo, že pokojamilovnosťou nie každý dá sa odzbrojiť, lebo od plachtového voza hneď zas doletelo: „Ľochman si aj s otcom!“ a apa mal ešte krušnejšiu robotu utíšiť báťu Ondriša, päsťou vyhrážajúceho sa nadávajúcemu a bol rád, keď ten zastal a zišiel z voza niečo na ňom napraviť, že hádke tým už je koniec. Ale veru i to ho sklamalo.„Aj s pánom si ľochman, ešte aj starý otec ti bol ľochman!“ dorazilo im k sluchu s neoslabenou silou, a keď sa obzreli, videli plátenkára rozhadzovať rukami a uhýbať sa, aby uľavil zlosti, ešte vždy v ňom zúriacej, pričom sa mu i plátenky i košeľa nadúvali vo vetre.Báťa Ondriš bol zhrozený.„Ale, prosím ponížene, dvojctihodná milosť, či totoka ľem tak naháme?! Veď ťem aj ich znešenú osobu…“„Ondriško môj, vy ste začali, on vám len vracal s úrokmi a pritom som i ja niečo utŕžil. A keby sme ho zažalovali, mne sa tak vidí, že ,ľochman’ nepatrí pod kriminál, darmo by sme sa s ním naťahovali.“Nuž urazený ľochman (táto nadávka platila hlavne jeho ,neogabanému’ obleku, ktorý báťovi Ondrišovi nijako sa nepáčil) s uspokojením, ba s triumfom mohol zaostať za nimi, keď až vo tri vrhy on podržal posledné závažné slovo.A nám toto apovo dobrodružstvo, najmä ako nám ho svojím humoristickým spôsobom a s príslušnými gestami rozprával, postačovalo na pol dňa smiechu, keď sme si ho opätovne pripomínali. A nadávku ,ľochman’ sme odvtedy prijali do svojho slovníka — pravda, nie do toho salónneho, aký sme si v tie časy my dve s Emou usilovne tvorili pre výrazy, ktoré nám v slovenčine akosi chýbali.Milé, radostné nám bývali tie cesty na revúcke majálesy — milé bez vypočítavosti, lebo tam ani ženby-vydaje ešte nemohli sa navliekať, ani prepychu v šatách nemohli sme si hovieť, vôbec ničomu tomu, čo obyčajne býva pohnútkou navštevovať spoločnosť; bývala v tom iba temer detinská radosť, že po svojsky, pri tanci a slovenskom speve (vždy donášali sme si odtiaľ u nás neznáme piesne) okrejeme medzi svojimi, lebo revúcki profesori aj ich žiaci v takom duchu zriaďovali tieto svoje majálesy, že cítievali sme sa tam všetci jednou rodinou.Dva razy za môjho dievčenského života dostalo sa mi odísť z rodičovského domu na dlhšiu návštevu, po oba razy k ujcovi Maximu, ktorý už v mojich detských rozpomienkach má svoje významné miesto. Po prvý raz bola som u neho roku 1869, keď bol farárom v Púchove a mal za ženu Ľudmilu Hodžovú. Pobudla som tam dva mesiace, a zdá sa mi, že za ten čas som u týchto dvoch ľudí duševne mnoho získala. Ľudmila Hodžová-Hudcová, dcéra Michala Miloslava Hodžu, bola jedna z najušľachtilejších slovenských žien, duchom i srdcom vzdelaná, a veľká národovkyňa. Jej vplyv na mňa, vtedy mladistvo vnímavú, bol blahodarný. Hoci vo veku bol medzi nami hodný rozdiel, bolo to vážne priateľstvo, ktoré sme za ten čas uzavreli. Mnoho premýšľať nútil ma vnútorný, duševný pomer týchto manželov. Oba boli veľmi nadaní, ona po svojom otcovi hlboká idealistka pevného rázu, hotová trpieť za svoje presvedčenie; on, skúsenosťou i zo škôl i v živote poučený, že vždy prehral, keď za národné veci priamo a do krajnosti sa zasadzoval, bol by chcel vynájsť nejakú šťastnejšiu taktiku pre vydobýjanie národných práv, s ktorou zas ona nemohla súhlasiť. Že mu žena v tom — a iste v mnohých veciach i okrem toho — neporozumela, alebo hoci porozumejúc, s ním nesúhlasila, robilo ho nespokojným a dráždivým. Mal v sebe čosi z neporozumeného génia, ktorý nevládze vyviesť na svetlo svoje dielo, pasuje sa s ním bez úspechu, až konečne ostane mu zo všetkého iba rozháranosť.Prvé ich dieťa, krásny malý Vladko, malo už vyše roka, keď som bola u nich. Obaja ho náramne radi videli.O nej, keď som k nim išla (vzali si ma so sebou, keď boli v Lučenci navštíviť starú mamku a potom i nás na Ľuboreči), mala som mienku, iste z úsudkov v rodine nadobudnutú, že je síce veľmi vzdelaná a ušľachtilá, ale vychovaná len za dámu do jemnej mestskej domácnosti, a teda nesúca znášať všelijaké nepríjemné starosti i namáhavé roboty, akých vyžaduje chudobná domácnosť farárska a tak podobne, preto som si úprimne zaumieňovala, že ja, vo všetkej domácej robote i proti svojej vôli pocvičená, budem i jej výdatne pomáhať, budem robievať ako doma, aby som bola užitočnou. Ale keď som potom tam bola, dialo sa to inak. Jej domácnosť viedla sa svojím pekným poriadkom i bez môjho prispenia a ja som pritom ešte získala, lebo od Ľudmilky naučila som sa niektorým novým veciam, praktickým spôsobom čistenia a tak podobne, veď je to neobyčajné, že v inej domácnosti lepšie si všímame všetky poriadky, viac zvláštností im pripisujeme než vo svojej vlastnej.Rodičia mi dovolili zostať v Púchove do zhromaždenia Matice slovenskej, ktoré i toho roku sa strojilo v Turčianskom Sv. Martine a na ktoré mali ísť i moji Hudcovci z Púchova. Z Martina domov mala som sa dopraviť so známymi Novohradčanmi.V určený deň začiatkom augusta 1869 vybrali sme sa z Púchova do Martina, ujec Maxi, Ľudmilka a ja, zanechajúc malého Mirka (Vladimírka) do opatery istej mladej Ľudmilkinej priateľke, a že ja som sa nemala sem navrátiť, Ľudmilka už tam v Púchove tak dojímavo sa lúčila so mnou, že ma to veľmi preniklo — bolo i dosť sĺz — a ujec, hoci tiež dojatý, pokúsil sa vysmievať nás trochu, že sa tak lúčime, akoby sme sa už nikdy viac nemali vidieť.A ono potom i tak bolo, že sme sa nikdy viac nevideli.No vtedy okriali sme cestou krásnym Považím i porozprávali sme si všetko, čo sme mali na srdci. V Martine potom ruch hostí, schádzajúcich sa zo všetkých strán Slovenska, zaujal nám pozornosť i tvoril tú neopísateľne povznesenú blaženú náladu vzájomnej lásky a ušľachtilých spoločných túžob, akú v úprimných slovenských dušiach vyvolávali matičné zhromaždenia v prostom, nebohatom, a jednako tak obdivuhodne pohostinnom Martine. Len nádejí do budúcnosti bolo čo rok menej na tých zhromaždeniach, a práve vtedajšie bolo až smútkom zastreté pre smrť biskupa Moysesa.My sme mali šťastie podľa príbuzenstva Ľudmilky Hodžovej s pani Mudroňovou byť očakávanými a potom i srdečne uvítanými hosťami práve v mudroňovskom dome, vtedy ešte starom, nízkom, ale milom a útulnom oproti Matici, Mudroňovské deti už boli odpratané k starej mamičke do Kašov, aby nám, hosťom, nezavadzali, a statná, vľúdna domáca pani mala plno roboty pre nás od rána do večera, najmä že chodili tam na návštevu temer všetci známejší či jednotlivci, či celé rodiny, že nepohnúc sa z domu, mohli sme sa oboznámiť čajsi s celou vtedy do Martina priputovavšou slovenskou spoločnosťou. Z oblokov od Mudroňov mohli sme pozorovať, ako sa prichádzajúci vlnili pred Maticou, vchádzajúc dnu i vychádzajúc von spod brány, často vyprevádzaní Viliamom Pauliny-Tóthom, ktorého rutinovane nenútené pohyby a posunky upútali moju pozornosť. Obdivovala som ho v mysli, že bol taký rezký pod váhou týchto dní, z ktorej iste najväčšia časť pripadala na neho, ako na podpredsedu, v podobe všelijakých slávnostných prívetov, odviet a tak podobne, keďže stolec predsedu bol prázdny pod čiernym závojom.Hádam pre tichý smútok tohto zhromaždenia — a možno i pre dva odvtedy pribudnúce mi roky života — ostali mi z neho vážnejšie dojmy, než z toho pred dvoma rokmi zažitého spolu so sesternicou Emou — viac uvažovania a menej vysokolietajúceho oduševnenia.Z inoslovanských hostí najlepšie zapamätala som si ruského novinára, menom, zdá sa mi, Guvina, pretože podchvíľou obracal sa ku mne s nejakými otázkami — on po rusky, ja po slovensky — a dorozumenie sa darilo. Veľmi sa zaujímal o naše zhromaždenie, i vôbec o naše pomery, o všetkom chcel byť poučený.Bolo vtedy i zriaďujúce valné zhromaždenie Živeny, ak sa dobre pamätám, pod lipami pred ev. kostolom, pri ktorom dostala som veľmi peknú predstavu o dobroprajnosti slovenských mužov k slovenským ženám, lebo i sám Viliam Pauliny-Tóth, i najmä Ambro Pietor a Jozef Nedobrý mali pri zakladaní tohto prvého národnovzdelávacieho spolku slovenských žien činnú, ba vodcovskú účasť. Horlivo prízvukovali, že Slovenky nesmú vo vzdelanosti zaostávať za ženami iných národov, ale majú sa vzdelávať tak, aby ich to nespreneverilo ani vlastnému národu, ani vlastnej ženskej úlohe a tak podobne, a ešte živšie v podobnom zmysle hovorila práve Ľudmila Hodžová-Hudcová. Nakladala slovenským ženám, že majú sa uskromniť vo všetkých osobných potrebách a miesto toho obetovať čím najviac na Živenu, žeby čím najskôr mohla zriadiť slovenskú dievčenskú školu a tak, vychovávajúc a vzdelávajúc Slovenky po slovensky, konala svoju veľkú úlohu v národe atď. Jej reč prijali s oduševnením, za členom Živeny zapisovali sa i muži, nielen ženy. A tá iskra posvätného ohňa, vložená do jej začiatkov, najmä čisto oduševnenými slovami Ľudmily Hodžovej-Hudcovej, zdá sa, zostala v nej utajená za všetkých päťdesiat rokov maďarského zakliatia, a po odkliatí roznietila sa k novému životu. Vtedy silno som verila, že ona, Ľudmilka, bude držiteľkou Živeny, vedúcou ju k rozvoju, i umieňovala som si, že ju budem v tom všemožne podporovať, lebo neopúšťala ma idea, že starať sa o také veci mi je súdené, hoci zatvorená mi je ešte možnosť k tomu. No Ľudmilke nebolo súdené povzniesť Živenu — umrela na jar nasledujúceho roku. A ja o roky pozdejšie stala som sa predsedníčkou Živeny, hoci vtedy, i ešte dlho potom nemohla som plniť svoju úlohu.Potom zo slávností martinských dostala som sa do Novohradu pod starostlivou ochranou báťu Molnára zo Senného a báťu Laciaka z Turého poľa. Na Turom poli u Laciakov zabavila som sa dlhšie a zažila som tak pekné, milé dni s priateľkou Milinou Laciakovou, teraz vdovou po dr. Ivanovi Br. Zochovi, vtedy veľmi peknou i veľmi nadanou, rýdzo slovenskou devou, ktorej som nie bez závisti bláhala, že mala takú neobmedzenú voľnosť vzdelávať sa čítaním dobrých kníh, ktorú ona i hodne využívala. Odtiaľ konečne dostala som sa domov na Ľuboreč ku nemilej mi robote, ktorú som sa však už naučila konať z povinnosti.Dlhšia oddialenosť z rodičovského domu a pobyt medzi inými ľuďmi, pod inými vplyvmi iste má zosilnené účinky na duševný rozvoj nedospelých — pocítila som to po každej takej oddialenosti. Nevdojak stavalo sa mi do pamäti, čo som od koho získala v rozhovoroch s ním, najmä keď sa nám názory nezhodovali, čo vyžaduje revíziu vlastných a uváženie protipostavených, a zachovala som patričnému za to istý pocit vďaky. To je také vzájomné využitkovanie ľudí, z ktorého obe strany majú zisk, ak sú rozumné.Keď som prišla domov, našla som tam svojho strýčneho brata, Janka Maróthyho, vtedy už teológa. Prišiel k nám na prázdniny, ako i dotiaľ chodieval, lenže teraz prišiel chorý, už hodne hlboko v suchotách. Užíval lieky, aké len kto naradil, odvarky zelín, najmä islandského pľúcnika, stáli vždy pohotove, i mastičky (psie sadlo) na belasý papier natierané a na prsia i chrbát prikladané — o klimatickom a inom pozdejšie zavedenom liečení tuberkulózy sa ešte vtedy nevedelo. A choroba zrejme pokračovala zo štádia do štádia, bližšie ku koncu — a my, celá domácnosť, boli sme ním zaujatí. Ako sa blížilo 25. augusta, neodbytne si žiadal ísť ku svojej tetke, sestre svojej nebožkej matky, do strhárskej fary, kde v ten deň — na Ľudovíta — každoročne slávili sa jej mužove meniny vo veľkej, z viac stolíc poschádzajúcej sa spoločnosti, s hojnou hostinou a do bieleho rána trvajúcou tanečnou zábavou. My sme ho, pravda, všemožne odhovárali, že si tým ešte zhorší zdravie, lebo sme vedeli, že so svojou osudnou chorobou nikomu nebude vítaný, ale on tvrdohlavo, silou-mocou žiadal si ísť: i žiadalo sa mu premeny, i chcel vidieť zábavu, na ktorej dosiaľ vývodieval ako príjemný, vtipný a každému milý člen mladej družiny, a chcel sa i po zábave dlhšie pobaviť u tety. My však sme vedeli, že ešte niečo i okrem toho ťahá ho ta — vedeli sme, že bude na zábave isté pekné dievča, do ktorého bol šialene zaľúbený, s ňou sa chcel zísť. Tak v určený deň odviezli sme sa, on, mamka a ja do Strhár, kde on potom biedny, pokašlávajúci, schúlený vo svojom už priširokom mu tmavom obleku z utiahnutosti sa díval, ako jeho belasookú, zlatovlasú krásavicu obletujú iní, a ona žartuje, smeje sa s nimi, ako to vlani robila s ním. Teraz sa pri ňom ledva na krátky pozdrav pristavila. Bolo nám ho nevýslovne ľúto, takého na smrť smutného protikladu ku tejto veselej spoločnosti. Potom, keď sa už nevládal hore držať a v preplnenej fare miesta pre neho nebolo, prišiel k nám a zaujal sa ho nevyčerpateľne dobrý starý báťa Benedikty, strhársky učiteľ, typ pokorného, ale húževnato verného Slováka, z ktorého nezbední maďarónski chlapci, medzi nimi iste i náš Janko, radi robievali si posmešky. Teraz on poskytol Jankovi pokojného miesta pre odpočinok na noc u seba.Keď na druhé ráno nevyspatí viezli sme sa domov, bol skľúčený i rozľútostený, lebo „ona“, o ktorej si myslel, že musí ho tak ľúbiť, ako on ju, neprišla sa s ním pozhovárať, ani odobrať sa od neho. To ho bolelo nadovšetko. A ku tomu ešte ani jeho teta ani jediným slovom ho nezdržiavala, aby zostal načas u nich, a pri odobierke mu ešte všeličoho narozprávala o mnohej svojej robote a starosti, aby mu nejako neprišlo na um ponúknuť sa jej. Vôbec nik z jeho maďarónskych príbuzných a predtým dobrých priateľov sa mu teraz nepriznával. To ho rozhorčovalo. Musel sa len naspäť utiecť ku tomu ,panslávovi’, ľuborečskému strýcovi, ktorý, sám slabého zdravia, po smrti brata verne sa staral o jeho osirelú rodinu a i teraz celá jeho domácnosť starala sa o chorého bratovca, trpezlivo znášajúc jeho chorobnú podráždenosť, nespokojnosť a rozmary. I deti, Lajoška a Belušku, držali sme — iste hlavne zo zdravotných ohľadov — oddialené od neho, ale i keď len zďaleka začul nejakú hlučnejšiu ich zábavku, už sa pohoršoval a chcel, aby boli pre to trestané. Mamka sa po celý čas napodiv zhovievavo chovala k nemu, nikdy ani v najmenšom nedala mu znať, že nám je na ťarchu. Najradšej bol, keď sesternica Ema prišla k nám a ho rozhovorila, vtipným žartovaním osviežila. Ak dlhšie neprišla, mrzel sa a nakladal nám odkázať jej, aby prišla, ba i sám sa pobral do Goldpergerovcov. Nejeden raz nám vykladal, ako ju rád vidí, ako bohato by ju odmenil za tú milú pozornosť, ktorú mu venuje. A predtým, za zdrava, sotva si ju všímal, už i preto, že bola známa ako veľká ,panslávka’.Začiatkom školského roku nemohol sa vrátiť do Prešporku, ale zato každý deň vyslovoval nádej, že už skoro príde obrat k lepšiemu a že pôjde skladať kandidatikum, i naliehavo spomínal potrebu nového, čierneho obleku z tej príležitosti. Prežil takto medzi nádejou a zúfaním celú jeseň. Obľahol v decembri a umrel ešte pred Vianocami, čo sa viac nevidel s priateľmi a príbuznými. Ľuborečské družice ledva mohli zozbierať kvety na veniec na jeho truhlu. Jedna z nich, Adela Goldbergerová, ľúbila ho, čo o tom nevedel, a blúznila, že najradšej by s ním umrela. Keď mu na jar dala veniec na hrob, halúzka pelargónie z neho pustila korienky do zeme a o krátky čas našli sme ju rozzelenenú i rozkvitnutú v rade ostatných suchých kvetov. To Adelka prijala ako nejaké zázračné znamenie, ako priamy pozdrav od nebožkého. O roky pozdejšie vydala sa za jeho mladšieho brata. Mne z jeho choroby a smrti, tak bezprostredne prežívanej, ostali ťažké dojmy a hodne pesimistické nábehy v názore na ľudský život, keď som videla, ako Janko chcel žiť s celou prudkou túžbou mladosti, chcel by bol čokoľvek zlého podstupovať, len aby žil. Vzpieral sa uveriť, že by mu bol daný nemilosrdný údel zapadnúť do hrobu, keď sa mu mal život otvoriť. Vtedy som nevedela, že pre mňa bolo to akousi predbežnou ukážkou toho, čo ma o mnoho rokov pozdejšie neúprosne zasiahlo v najbližšom osobnom vzťahu.Hneď na jar po tomto trúchlivom prípade v rodine doletela nová, a to celkom nečakaná zvesť o smrti Ľudmilky Hudcovej. Ona, dajúc život dcérke, pobrala sa ta, odkiaľ niet návratu, za svojím otcom, za ktorým hlboko želela. To ma ohromilo a predložilo mi nerozlúštiteľnú záhadu života a smrti o niečo z inej strany. Prečo dopustená je smrť predobrej matky, po ktorej ostávajú deti-siroty? Ako mohla byť dopustená smrť tejto šľachetnej ženy, ktorej život bol iba dobru zasvätený, ktorej smrť bola stratou pre muža i deti, ale i pre celý národ?Množili sa mi nerozlúštiteľné záhady, ktoré otriasajú v človeku dôveru k životu i vieru v možnosť jeho nápravy. No on nehľadí na to, neúprosne núti každého do zápasu s ním — a my nebadáme v takýchto prípadoch nijakú záštitu proti jeho krutosti. Ja Ľudmilkinu smrť dosiaľ nemôžem oželieť.Jej smrť mala potom nepredvídané následky v jej opustenej rodine. Ujec Maxi zo svojho prudkého žiaľu zrazu sa rozhodol zanechať svoje kňazské povolanie a uchádzal sa o profesorské miesto na vnove utvárajúcu sa vtedy štátnu učiteľskú prípravovňu do Levíc, a to miesto i dostal. Tak pred začiatkom školského roku, opustiac púchovskú faru a zanechajúc maličkú osirelú Marienku i ďalej v opatere u istej mlynárskej rodiny pri Púchove, odsťahoval sa i s malým Mirkom a s potrebným domácim náradím do Levíc, kde našiel si dosť dobrý dvojizbový byt u prostého, číromaďarského mešťana. Keby bol býval samotný, bol by si poradil so sebou, ale malý Mirko potreboval stálu opateru, preto ujec uprosil svoju mať, aby prišla k nemu spravovať mu domácnosť a vziať si na starosť Mirka. A ona, hoci jej i ťažko bolo zanechať vlastnú domácnosť v Lučenci, urobila mu po vôli. Ale aby zasa jej bolo ľahšie poradiť si i s domácnosťou i s deckom, vypýtala si od mojich rodičov mňa so sebou, a že bolo proti zime, kde u nás bývalo značne menej roboty než v lete, pustili ma.Tak som sa i odviezla v nevľúdnom jesennom čase so starou mamou vo veľkom, všemožnými potrebnými vecami naloženom, plachtou krytom voze z Lučenca do Levíc a môj pobyt tam pretiahol sa až do jari.Nebol to taký milý pobyt ako ten v Púchove za Ľudmilky, ale jednako nebol mi na škodu. Že ma i stará mama karhávala, keď som niečo neurobila načas, alebo nie po jej spôsobe, i že som viac lipla za knihami ako za robotou, zmierovalo ma v mysli s mamkou, začala som nahliadať, že akiste v mnohom mala pravdu, čo sa jej u mňa nepáčilo, keďže podobne má sa ku mne i moja vlastná stará mať, ktorá mi iste len dobre chce.S malým Mirkom mnoho sme sa zaoberávali, i býval nám dobrý i milý, kým ujca nebolo doma. Ale ako začul otcove kroky na pavlači, už sa od nás odvrátil, hodil sa k prichádzajúcemu, o nás sa viac neobzrúc, ba ani nás k sebe nepripustil. A keď popoludní ujec zas odchádzal, ak sa nám nepodarilo Mirkovu pozornosť inde upútať, bolo mnoho plaču a nepokoja, kým mu žiaľ prešiel. Chlapček bez miery lipol na otcovi, ktorý všetku nežnosť srdca na neho vynakladal, chcejúc mu tým nahradiť i matkinu lásku. Bolo to zavše dojímavé, ale dobrú výchovu nie vždy napomáhalo. I dcérku ,Marienočku’ často si pripomínal, a ako dostal svoju mesačnú gážu, prvé mu bolo poslať peniaze Marienočkiným pestúnom na jej opateru.Ja som z domu nevychádzala, okrem niekoľko ráz do kostola a niekoľko ráz k zrúcaninám zámku, pamätným mi z histórie o Kláre Zachovej. Ale k nám prichádzavali niektorí slovenskí preparandisti, ktorí v ujcovi badali svojho dobrého priateľa a prípadne i zástancu. Najčelnejším medzi nimi bol Adolf Svätopluk Osvald, vtedy pilno prispievajúci do Orla svojimi veršovanými prácami, človek už nie mladý, ženatý, s ktorým mávali sme čulé literárne diskusie, čo v neprebudených ešte chlapcoch budilo tiež záujem o vec. Ujec, iste v rozpomienke na svoje núdzne prežívané žiacke časy, rád videl týchto svojich žiakov, a oni navzájom vinuli sa k nemu s veľkou dôverou, cítili sa u neho po svojsky, keď mohli sa s ním po slovensky zhovárať, a videli u neho na stene podobizne niektorých vynikajúcich slovenských mužov i obraz Svätopluka s troma synmi a viazanicou prútov. Iných hostí sme za celú zimu nevideli u seba, ani z ujcových kolegov nik neprišiel, keďže iste ani on nebol u nich na zvyčajnej prvej návšteve.Ja túto zimu podľa možnosti využila som na čítanie. Prečítala som kníh z ujcovej knižnice, koľko som len stačila, a to nie romány, no všelijaké poučné i náučné knihy. I jedinú filozofickú knihu, ktorú som vo svojom živote prečítala, udalo sa mi tam prečítať. Bola to KantovaKritik der reinen Vernunft,hoci ma ujec odhováral dávať sa do toho, lebo že tomu bez nejakých prípravných stupňov rozumieť nemôžem. Ale chuť do vážneho čítania u mňa bola veľká a vtedy skrsla vo mne myšlienka i vzmáhala sa žiadosť, aby som sa súkromne pripravovala na učiteľstvo a skladala skúšky na niektorej učiteľskej prípravovni. Tej myšlienky som sa i držala a tým pilnejšie čítala som knihy do toho vpadajúce, i prejavila som ju, keď potom prišiel po mňa môj apa, ako chodieval po mňa do Lučenca a do Spiša, keď som ešte bola malou žiačkou. Ujec prisviedčal, že dalo by sa to dosiahnuť, veď dávajú sa už dievčatá na učiteľstvo, ale starej mamke zdalo sa byť veľmi nezmyselnou vecou, že mala by som sa trápiť s učiteľovaním, keď sa môžem vydať. A môj apa nebodaj myslel to isté, hladkal ma láskavo po hlave a odvrával, že neradno je púšťať sa do takých nebývalých vecí, že to, čo teraz zdá sa mi takým žiadúcim, môže ma veľmi sklamať, nepodá mi opravdivého uspokojenia a tak podobne, a na druhý deň, keď sme sa viezli domov, cestou mali sme ešte ďalšie vážne rozhovory o tom i o inom. Predostieral mi, že síce nevidí v tom nič zlého, keby som sa stala učiteľkou, ale pri súkromnej príprave potrvalo by mi to viac rokov, keď nemám požadovanej predprípravy — a na prípravu v škole, v ústave nemožno pomýšľať pre veľké finančné náklady, ktoré by to vyžadovalo. Ale i keby nebolo prekážok a mohla by som hladko dosiahnuť svoj cieľ, či iste budem spokojná v učiteľskom povolaní, ktoré je ťažšie, ako sa nazdávam, vyžaduje napínavú trpezlivosť, svedomitosť a vystavené je neuznanlivosti, nevďaku? Či, keď potom uvidím svoje súveké priateľky povydávané a iste i dosť spokojné, nebude mi ľúto, že i ja radšej som sa nevydala? Ja, pravda, mala som odpovede pohotove, lebo o všetkom tom som už i sama popremýšľala, hoci som bola ešte len šestnásťročná. Vydať sa, len aby som bola vydatá, a byť potom ako vo večitom väzení? Vôbec ak sa mám vydať nie po chuti, len zapriahnuť sa do starostí, trápení a večitej roboty, volím radšej nevydať sa. A keď sa nevydať, radšej byť učiteľkou, užitočnou svojím povolaním, majúcou význam i vážnosť medzi ľuďmi, než byť závislým, vedľajším, hádam i na ťarchu, a teda nevďačne trpeným členom rodičovskej alebo inej príbuzenskej domácnosti. Takto začali vtedy zmýšľať už viaceré — spontánne emancipačné zjavy udávali sa i tam, kde sa o strojacom emancipačnom hnutí žien ešte nič nevedelo, a tak bolo to i u mňa. Lenže niektorým iným v prajnejších okolnostiach podarilo sa svoje úmysly i uskutočniť, u mňa však možnosti na to nebolo. Na riadnu školskú prípravu na učiteľstvo nebolo pomyslenia pre peňažné náklady, najmä že tá príprava na učiteľstvo nevytvárala možnosť prípadného vydaja, ktorý vyžadoval by druhé nie menšie trovy — a na súkromnú prípravu doma rovnako nemohlo byť pomyslenia, lebo od mamky nemohlo sa žiadať, aby ma za ten dlhý čas v dome obchodila sediacu pri knihách, miesto aby som konala obvyklú domácu robotu, ktorej bolo vždy vyše miery. Musela som teda s trpkosťou upustiť od tej myšlienky, ktorá ma bola živo zaujala. Trpkosť však miernená bola povedomím, že tým usporila som svojmu predobrému otcovi, ktorý pre mňa už mnoho podstúpil, nové trápenie, a najmä i obavy, ktoré jeho srdce nepokojili, že ak sa stanem učiteľkou, budem tým odvrátená od vydaja, vôbec od rodinného života, v ktorom jedine videl on možnosť spokojnosti pre ženu.A tak po návrate z Levíc zasa nastúpila som úlohu robotnej domácej dcéry, ktorú som ani viac neprerušila do svojho vydaja.Život išiel ďalej svojou koľajou, v zime ticho, v lete rušnejšie. Ja však v zime predsa lepšie som sa cítievala, lebo mala som viac pokoja od ťažších robôt než v lete. V nepríjemný čas, kde len svitá a mrká, podvečer, kým sa lampa nezažala, posedeli sme si i v kuchyni. Apa fajčil si zo svojej večernej fajočky, báťa Jano Cibuľka sedel na svojom írečitom mieste na lavici a omieľal kukuricu zo šúľkov pre kŕmne bravce, pritom rokovali o vykonanej robote a ustaľovali poriadok pre zajtrajšiu. Ja lúštila som bôb (fizolne) zo strukov, ktorých hromada sušila sa na povale, niekedy i priadla som konopné povesná — čo pre mňa bola jedna z najpríjemnejších robôt — lebo toto sa dalo robiť i naspamäť, pri svetle, čo blikalo cez priedušné dierky na železných dverciach sporáka alebo cez nejaké pukliny na ňom. Po vyfajčení fajočky šiel si ju apa vyškrabať a na miesto uložiť do svojej izby. Mamka medzitým v izbe pri teplej peci zhovárala sa s deťmi, rozprávala im všeličo, aby sa im bez svetla čas minul. Ale môj malý brat sa s tým neuspokojil. Každý večer vyžiadal si odo mňa aspoň len jedinú povesť. A kým som mu, bôb lúštiac, rozprávala o tých princoch a princeznách, drakoch, Lomidrevách a zlatých pannách, sedel nepohnúc sa, pohrúžený do čarovných predstáv, až keď som skončila, vypukli prejavy súhlasu alebo nesúhlasu, nadpriadanie iných možností i nekonečné otázky. Vtedy boli mi ešte v sviežej pamäti všetky naše dotiaľ tlačou vyšlé ľudové povesti, za ktorými som za detstva i ja bola taká omámená, že som chodievala so zošitom povestí za našou slúžkou, Marikou od Tkáčov, ktorá dosť plynule vedela čítať, aby mi ich čítala, nehľadiac, či jej to robota dovoľuje alebo nie. Nuž potom brat Lajko mňa podobne prenasledoval pre ne, lenže ja som mu ich rozprávala, nie čítala.A keď sme, už v izbe sediaci, počuli z kuchyne krátke kroky a ošuchovanie podošiev predo dvermi, tváre sa nám hneď k úsmevu nastrojili.,Ide Linka!’, ,Nénika školská!’ napovedali sme si s mamkou — a už sme i živo vítali zjavivšiu sa vo dverách malú, v nejakom ,vikleri’ alebo teplom šále ukrútenú a ešte i na prahu podošvy ošúchajúcu postavu našej bodrej susedky, pani rechtorky. Ona nehľadela, aby sme jej každú návštevu vrátili, prichádzala k nám často, v zime čajsi každý večer, a vždy sme sa jej zaradovali.„Jaj, dobrý večer vám! Len som vás na chvíľku prišla pozrieť, reku, čo robíte, či ste zdraví, keď som vás už dávno nevidela…“ uvádzala sa svojím obvyklým spôsobom, rýchlo sypúc slová a žmurkajúc krátkozrakými očami.„Veď sme ťa už včera vyzerali, reku, čo je s našou Linkou, keď nechodí! A, ľaľa, nový šál…?“ na to mamka.„Bola som na Maškovej, počula som od Flórky, že báčiho veľmi bolela hlava, nuž som sa vybrala, reku, pomôcť, ak by bolo treba — ale už mu, chvalabohu, prešlo. A nénika mi dala tento šál: Na, vraj, vezmi si ho; tebe, mladšej, lepšie pristane, ja si kúpim čierny, vraj.“My omakáme a poobdivujeme dobrý, praktický dar a ona, upokojene žmurkajúc, vyrozpráva nám všetko, čo na svojej vychádzke skúsila a napočúvala. Mala plno známych i príbuzných po celom okolí a vždy o všetkých vedela, ako sa majú. Okrem toho od nich počula, čo sa deje zasa u iných im známych rodín, tak vždy bola v pohotovosti rozprávať novinky celého okolia. Dostať sa k známym jej nerobilo ťažkostí. K bližším zašla si pešo, a nikdy sa na ustatosť neponosovala, k ďalším išla, keď sa jej trafila nejaká príležitosť odviezť sa. A všade ju radi videli, lebo donášala so sebou akýsi občerstvujúci vánok. Zvesti ňou donášané nikdy nestavali patričných, o ktorých zneli, do zlého svetla, lež skôr naopak, pri svojom nevykoreniteľnom optimizme išla ona vždy s krajším navrch. Nuž nie div, že sme ju i my na Ľuboreči radi videli. Vždy vďačná, k úsluhám ochotná, dobrosrdečná, pri všetkej umovej prostote bola veľmi cenným členom našej spoločnosti — iba jej muž nerád znášal jej neposednosť, že bola na ujmu ich hmotnému stavu. Ale jej pastorkyne, Tilka a Ada, nemohli mať na ňu ponosy, a i veľmi rady videli, najmä dobrosrdečná Tilka, jej vlastnú dcéru, malú Ilonku. A Tilka bola raz dlho a ťažko chorá, vtedy sme ju chodili my dievčence opatrovať, najmä ja, najbližšia, sedávala som pri nej po celé večery, lebo sme vedeli, že školská nénika strašne sa bojí choroby i u seba, i u iných a už smrť kohokoľvek bola jej niečím úžasným. A Tilkina smrť bola vtedy taká blízka, že sme ju už za istú mali. Ale na náš údiv a na našu radosť Tilka pomaly sa zotavila — a ostali nám iba rozpaky, čo urobiť s bielym umrlčím rúchom, ktoré sme jej už boli do truhly nachystali. Pozdejšie vydala sa za ovdoveného učiteľa Bazovského na Závadu, stanúc sa takto macochou terajšieho dr. Ľ. Bazovského i jeho brata, a dožila sa dosť vysokého veku.Naše nedeľné schôdzky stále trvali; takto prechádzali nám dlhé zimy, čo sme sa z Ľuboreči temer nepohli, okrem Goldbergerovcov, ktorí častejšie chodili do Lučenca. Iba ak sa spravila dobrá sanica, to nás vylákalo na návštevu niekde do druhého-tretieho chotára. Vtedy apa napísal Eme veršované pozvanie, aby išla s nami; a bola cesta veselá, na dlhší čas nás osviežila. Ale môj apa pri svojom slabom zdraví i v zime musel prekonávať krkolomnú cestu na dosť vzdialenú fíliu Lentvoru, kde každú tretiu nedeľu musel odbavovať služby božie. Hoci ináč slabý, bol v tom napodiv otužený, a niekedy, keď vozom nebola cesta možná, odpravil sa ta na vrchovom koni, sprevádzaný niekým na druhom koni, kto mu niesol i potrebné veci.Ja na nudu zimných časov vari nikdy som sa neponosovala, už i preto, že v zime predsa niečo viac som mohla čítavať než v dlhé, robotou vyplnené letné dni, lebo večer, keď som sa odobrala na noc z obývacej do apovej izbičky, v ktorej som spávala a v ktorej, že bola na druhom kraji fary, cítila som sa bezpečnejšia pred dozorom, potom som ešte čítavala pri svieci — učupená v kútiku medzi apovou starootcovskou zásuvkovou skriňou a železnou pieckou — knihy, vyťahované z vysokej a širokej, tmavo zafarbenej dvojdverovej skrine, čo stála v našom pitvore od strýcovej smrti, v ktorej bolo ich plno napchatých odspodku dovrchu. Čítala som skrčená, lebo svoju skrýšu odvrchu zastrela som si apovým županom alebo nejakým kobercom, aby ma svetlo neprezradilo, že som ešte vždy hore, kým som od zimy neskrehla. Mamka nebodaj i pobadala niečo, ale hádam trochu i ustávala v boji so mnou.V lete za dlhých dní o čítanie bývalo mi najhoršie. Pre večitú robotu nedostávala som sa k nemu okrem toho kúska nedeľného odpoludnia — ak sme my hostí nečakali. Vtedy, ak bol pekný čas, najradšej utiahla som sa do kostolnej ohrady pod veľkú hrušku do kúta pri sakristii, kde nikdy nik sa neukázal; tam kochala som sa v Sládkovičovi a Chalupkovi, čítajúc si nahlas ich básne, a hoci som ich konečne, Chalupku celého a Sládkoviča z veľkej časti, vedela naspamäť, predsa mi na chvíľu neprestali na mňa mať svoj oduševňujúci účinok. Horšie mi bolo nájsť si pokojný kútik na čítanie, keď bolo daždivo, lebo v izbách okrem apovej, bývali špaletne (drevené ohýbavé okenice) v lete cez deň pozatvárané, aby sa muchy dnu netisli, a my vtedy i jedávali i všetku domácu a ručnú robotu konali sme okolo okrúhleho stola vo výpustku pavlače pred pitvorom, kde sa každý pristavil a si posedel. Keď som si však ten pokojný kútik predsa našla, najradšej v apovej izbe, potom pohrúžila som sa do svojho čítania, že zabudla som nielen na nedeľnú spoločnosť, lež čajsi na celý svet okrem svojej knihy — za čo, pravda, tiež dostávalo sa mi pokarhania — ak Ema neprišla alebo niekoho neposlala odtiahnuť ma od nej, aby som vraj pri nej nesplesnela.Ale čítať som musela, bez toho som nemohla žiť. Keď nešlo s povolením, muselo ísť potajme. Čítavala som i pri riadení izieb a pri inej robote, ak mamky tam nebolo. I ona čítavala romány zo strýcovej knižnice, najviac nemecké preklady francúzskych viaczväzkových (Dumas, Hugo, Sue), a tie i mňa priťahovali. V tie časy vymyslela som si tiež všiť si do sukne hodne priestranné vrecko, nosiť v ňom brožovanú knižku alebo zošity a vytiahnuť si to v každú príhodnú alebo i v nepríhodnú chvíľu (napríklad i pri mútení masla: jednou rukou potápať topárku, v druhej držať pred očami knižku). Ako presídlil sa bol z Tomášoviec do Ľuboreči mamkin otec, starý apa Bauer, zanechajúc svoju kantorsko-učiteľskú stanicu, aby mu i napokon nechýbalo pohodlie samostatnosti, bol pre jeho potrebu zariadený spomenutý už domec, Pokojík, na hornom konci dediny, neďaleko fary, pri ktorom bola z jednej strany zeleninová záhrada, z druhej trávnik so stromami; bývalo mojou úlohou držať v poriadku tú jeho zeleninovú záhradu, teda od včasnej jari do pozdného leta, nakoľko iná robota neprekážala, musela som podľa potreby tam chodievať plieť, chodníky vyškrabovať a tak podobne, nuž taká skrčená, od slnečnej pálčivosti unavená, tiež nejeden raz som si išla pred odchodom domov, kde iste už bola pohotove pre mňa iná robota, oddýchnuť do chládku za susedov dom, vytiahnuť z rečeného vrecka starú nemecko-francúzsku mluvnicu, vykutanú tiež zo strýcovej knižnice — a učiť sa a cvičiť francúzske slovka i vety aspoň hodinu. Naučila som sa z nej dosť dobre rozumieť čítanej francúzštine a bolo by mi bývalo ešte na lepší osoh, keby ma pri tom bol mal kto učiť i správnemu vyslovovaniu.Niekedy našiel ma apa pri tom študovaní, keď prišiel navštíviť starého apu a spolu si vyšli poprechodiť sa po trávniku a záhrade.„Oddychuješ, dievčička moja?“ usmial sa mi apa.„Veď už, ľaľa, kopu zeliny vyšklbcovala!“ doložil starý apa, akoby ospravedlňujúc moje oddychovanie.„Nechže si trochu pohovie v tej knižke, veď sa jej toho dostáva dosť málo.“„Veď škoda, že nie je študentom — nedávno našiel som ju čosi škribcovať do akejsi písanky, či diktanda,“ poznamenal žartovne starý apa.Škribcovať, totižto písať ma našiel v nedeľu popoludní, keď mamka už bola u Goldbergerovcov a apa ešte nebol doma z Lentvory. Vtedy som sa s pôžitkom uvelebila k jeho stolíku, a to ,čosi’, čo som škribcovala, bol nebodaj jeden z mojich začiatočníckych spisovateľských pokusov, lebo tie udávali sa pri apovom stolíku, lenže inokedy až pozde večer, keď všetci v dome už spali.Tá môjho otcova izba — na nej iste spočinulo božie požehnanie. V nej zmierňovali sa mi zavše strašiace ma obavy, uľavila sa mi žalosť, utíšilo sa trpké rozčúlenie a hlásila sa útecha, akoby môjho otcov duch vždy bol v nej prebýval, i keď jeho samého tam nebolo. Lebo vyhľadávala som ju vtedy, keď on bol v spoločnosti iných, alebo keď nebol doma. Bol tuhý fajčiar, nehľadiaci na svoj pľúcny neduh, tak jeho izba so všetkými vecami v nej naskrz bola presýtená tabakovým dymom, ale mne i to bolo milé, keďže už k nej patrilo; bez toho vari ani nebola by som sa jej priznala. Len vojsť do nej a prechádzať sa pozdĺž nej medzi oblokom a dvermi, už sa hlásil jej blahodarný uspokojivý účinok na mňa, aký nikde inde by som nebola našla. Tu som dávala výsluch svojim voľným dumám, i mohla som sa pomodliť zo srdca iba tu. A tak ani moje prvé spisovateľské pokusy nemohli inde vznikať ako v nej.Keď mi pri robote skrsla nejaká myšlienka, o ktorej som sa nazdala, že dalo by sa z nej vyviesť niečo pekné, udržiavala som si ju v mysli do večera, a keď som sa odobrala na nocľah, oprobovala som to ale temer vždy s tou samou obnovenou skúsenosťou, že pojať myšlienku je ľahká vec, veď ona prichádza bez nášho pričinenia, ale potom vyviesť z nej to, čo zjavil v nej ten prvý záblesk, je celkom iné. To stojí veľkú námahu umu a výsledok zväčša neuspokojuje. Aspoň u ľudí opatrených potrebnou mierou sebakritiky. U mňa však tých pokusov nebolo mnoho už i preto, že ma večer, najmä v lete, morila umdlenosť, keď až veľmi pozde večer prichádzala som k pokoju, lebo valachovi dlho trvalo, kým podojil celý kŕdeľ oviec, a ja som potom ešte musela mlieko preciedzať a do pivnice upratúvať — a ráno zas veľmi zavčasu vstávať, mlieko vynášať, v kotle hriať, kľagať, syr z neho robiť a žinčicu variť. To muselo byť hotové, kým mamka vstala, a až potom do všetkej ostatnej roboty. Celé letá som bývala nevyspatá a bolo by sa mi chcelo driemať v popoludňajšej horúčosti. Ale vydržať som musela — a v cvičení tužila sa sila.Čo sa však týka tých mojich prvých spisovateľských pokusov, prepadli všetky pod vlastnou kritikou. Najľútejšie mi bolo najsmelšieho môjho nábehu: zdramatizovať S. Chalupkovho Starého väzňa. Chytila som sa bola do toho v presvedčení, že nemôže byť lepšieho, pôsobivejšieho námetu pre tragédiu, ale viazla som potom pri každom obrate pre neznalosť kultúrnej histórie a všetkých tých ,vedľajších’ požiadaviek dramatickej práce. Odvtedy som sa ani neosmelila viac k nej.Okrem spomenutých namáhavých, viac gazdovských robôt i šitia a vyšívania hodne sa mi dostávalo, a to všetko pre mňa samú, lebo vtedy bolo ustáleným zvykom, že každé dievča vopred pomaly chystalo si bielizeň do výbavy, aby potom pred svadbou nebolo nakopené i veľa roboty i všetky náklady.V jedno leto za viac týždňov bola mamka v kúpeľoch, vo Vyhniach, a vzala so sebou i malú Belku. Vtedy som sa priúčala samostatne gazdovať v celej domácnosti — pričom veru tiež nedostalo sa mi času na čítanie, hoci som bola bez mamkinho dozoru.V lete vždy býval u nás spomínaný už strýčny brat Milo, čiže Emil Maróthy, a v posledné roky, po smrti strýcovej vdovy, i Milka, najstaršie jej dieťa, prešla celkom k nám bývať a so svojou poddajnou povahou bez ťažkosti vmiesila sa medzi nás. Mladší dvaja chlapci, Danko a Bohuš, prijatí do sirotinca, zdá sa mi v Asóde, umreli ešte ako menší žiaci, obaja na nešťastné suchoty. Mila, najmä keď vymanil sa z prvotnej tvrdohlavosti a drsnosti v spôsoboch, mali sme radi, nehľadiac na jeho tuhé maďarónstvo, aké do vrcholnej miery, až do fanatizmu vypestúvali u svojich chovancov maďarské školy, lebo bol ináč šľachetnej povahy, ktorá sa zbavila svojich trosiek, najmä keď dlhší čas bol vychovávateľom detí u Rudnayovcov vo Vacovských Chrťanoch, s ktorou ušľachtilou, ale tiež tuho maďarsky vlasteneckou rodinou zostal potom dlho v priateľských stykoch. U nás pobudol dlho, kým sa pripravoval na kandidatikum, a ešte i potom, ako vysvätený, pod titulom kaplána. Vtedy bývalo u nás veselo, všetky dievčatá museli sme bývať pohotové odpovedať mu vtipom na vtip, v čom, pravda, zase Ema bola najschopnejšia. A charakteristický bol náš vzájomný pomer v národnostnej otázke: my, u ktorých vždy požíval dobrodenie, nerobili sme pokusy obrátiť ho na našu stranu, vediac, že bolo by to márne; on proti nám síce aspoň vyzývavo neprízvukoval svoje maďarónstvo, ale nevdojak dával príležitostne najavo svoje oduševnenie zaň, a iste bolo mu nepochopiteľné, ako my môžeme dávať prednosť pred ním niečomu takému neslávnemu, neuznávanému, ako je slovenská národná vec. My, ako dobrodinci, nepoužili sme toto svoje postavenie pre mravný nátlak proti nemu — on však, v opačnom prípade, isteže nebol by dokazoval takúto bezhraničnú veľkodušnosť. Akoby vždy iba najukrivdenejší mal z čoho dávať.I jeho kaplánstvo u nás bolo také, že vari za celý čas jeho trvania neodhodlal sa kázať v našom kostole preto, že neovládal dobre ani bibličtinu, ani slovenčinu — ale zato nepribral sa pocvičiť v nej. Jediný raz, čo sa pamätám, dal sa nám nakriatnuť na to, ale i vtedy si vymienil, že iba ak báči (môj otec) nepôjde do kostola. Jeho sa hanbil, ale svoje maďarónske názory si neskorigoval ani jemu kvôli. Šli sme teda iba my ženské, a všetkým sa nám veľmi páčila jeho kázeň. Ale jej vypracúvanie stálo ho veľkú námahu, a jednako nepodarila sa mu tak ako by bol chcel. Takto to bývalo s maďarsky vychovanými teológmi, hoci boli určení za kňazov pre slovenské cirkvi.Náš Milo bol vyvolený, iste nie bez vplyvu blízko bývajúcich Rudnayovcov, za farára do Vaňarca v južnom Novohrade, kde ľud už vtedy bol pomaďarčeniu obecaný a začínali sa mu natískať maďarské služby božie, jeho kňaz teda nemusel sa už veľmi namáhať, aby si osvojil správnu slovenčinu. Žil tam do svojej smrti, umrel vyše šesťdesiatročný, on jediný zo strýcových detí, čo nepodľahol suchotám. Za ženu mal Adelu Goldbergerovú, ktorá tak smútila za jeho bratom Jankom, a po jej predčasnej smrti jej najmladšiu sestru Gizelu. Ich deti, celkom po maďarsky vychované, žijú v Maďarsku. Ale omnoho príčinlivejším maďarizátorom Vaňarca bol jeho švagor Osztroska, učiteľ tam, majúci za ženu jeho sestru Milku. Ten priamo svoju slávu hľadal v maďarizovaní ľudu i dosiahol v tom veľké úspechy.Ujec Maxi Hudec, zdá sa mi, že už o rok po mojom pobyte u neho dal sa preložiť do Lučenca, kde tiež bola štátna učiteľská prípravovňa. Vzal si medzitým za ženu najmladšiu sestru nebohej Ľudmilky, Oľgu Hodžovú. Keď sme ich tam niekedy navštívili, vídali sme síce v bočnej izbe na stene obraz Svätopluka s troma synmi a viazanicou prútov, ale keď sa ujec raz dal do maďarskej štátnej služby, tým i prestala jeho platnosť ako slovenského národovca, za takého nesmel sa viac priznávať. Žil teda v tomto ohľade akýmsi beztvárnym životom, ale hoci sa potom nikdy viac za slovenské veci nezasadzoval, najviac ak v niečom napomáhal slovenských preparandistov, dôvery nikdy nepoužíval u tých, čo do ich služieb vstúpil. Medzi kolegami vždy sa našli, ktorí ho upodozrievali a osočovali, lebo za maďarskej vlády bolo najzaslúženejšou vecou vyňuchávať ,nespoľahlivých’ ľudí. Tak on i pre tieto neblahé pomery a nebodaj i pre svoju rozháranú povahu nemohol dosiahnuť spokojnosť. A nebolo mu jej dané ani v rodinnom živote. So ženou nežil v súlade, až po mnohých rôzniciach sa celkom rozišli a konečne i rozsobášili. Syn po Ľudmilke, Mirko, umrel ešte malý v Leviciach, dcéra Marienka vyrástla v hodné dievča a vydala sa na Dolnú zem za ev. farára Doleschalla, tuhého Maďaróna. Oľgine deti, tiež syn a dcéra, žijú v Maďarsku, a ona s nimi. Maxi, ako penzionovaný, neviem, či pre nedostatočnú penziu a či aby mal užitočné zamestnanie, administroval po smrti Juraja Petényiho faru na Budinej v Novohrade, potom kaplánoval v Bratislave, vtedajšom Prešporku, a posledné roky života žil u dcéry Marienky Doleschallovej v Padinej, kde i umrel. Podľa svojej poslednej vôle po smrti prevezený bol do Púchova, aby bol pochovaný k Ľudmilke — až tam potom našiel svoj konečný pokoj. Na nezrozumiteľnosť jeho zmýšľania poukazuje i to, že už v hodne pokročilom veku — iste bol už vtedy na penzii — zmenil si po otcovi zdedené meno Hudec na meno Bán (tak menoval sa druhý muž jeho matky), a urobil tak spolu s mladším bratom Žigom, advokátom v Ďarmotách, pochvaľujúc si, že tým si nepomaďarčil meno, lebo slovobánspolu so svojím významom nie je maďarského, lež slovanského pôvodu. Jednako však potomkovia týchto dvoch bratov Hudecovcov stratení sú pre slovenský národ.V nešťastnom 1874-tom roku, keď pohon proti slovenským gymnáziám bol už nastrojený a zlé tušenie znepokojovalo nás i ohľadom našej Matice, vybrali sme sa — vtedy už po železnici — na jej valné zhromaždenie, ktoré i stalo sa posledným v tom prvom jej období, lebo už nasledujúceho 1875-teho roku po zrušení gymnázií zrušená bola i Matica slovenská.Ako ľahko sa teraz vysloví, tak ťažko sa vtedy prežíval tento otriasajúci, na samé naše korene zamierený úder. Vtedy sme najkrutejšie pocítili, ako sme vydaní do moci vrahovi; každá povedome slovenská domácnosť cítila to tak bezprostredne, ako asi smrť niektorého svojho drahého člena. I deti boli zostrašené a ustrnuté; moja malá sestra Belka plakala bezútešne, nedala sa upokojiť, že naši žiaci boli nemilosrdne, vprostred školského roku vyhnaní zo škôl i so svojimi profesormi, ktorí boli im takí otcovsky dobrí — a to bez previnenia, vo vedomí, že konali svoju najlepšiu, svätú povinnosť.Tento ohavný výčin maďarskej bezuzdnej politiky nech je na večné veky zaznačený v dejinách nášho utrpenia pod ich vladárením.Na tom poslednom zhromaždení Matice, pravda, ešte neznali sme celý dosah prenasledovania, ale podľa nedobrých znamení iste skleslejšia bola celá nálada než na predošlých, hoci ináč v Martine dobre sme sa cítili i v širokej spoločnosti, i v milej, rýdzo slovenskej domácnosti šimko-klanicovskej, v ktorej môj malý brat, navštevujúci martinské gymnázium, bol minulého školského roku ubytovaný a udomácnený.Ale potom, práve následkom nášho zúčastnenia sa na tomto zhromaždení, stalo sa, že ja ešte v tú jeseň zverila som sa s Ľudovítom Šoltésom, kupcom v Turčianskom Sv. Martine, s ktorým vtedy v šimko-klanicovskej domácnosti po prvý raz sme sa videli. Rozhodla som sa k nemu z rozumových dôvodov, po vážnych rozhovoroch so svojím otcom.V Novohrade slovenská spoločnosť sa zužovala a maďarská rástla. Podľa toho i kandidátov ženby v tejto bolo nepomerne viac než v našej, a keď z maďarskej hlásil sa bol môj prvý pytač, istý mladý farár, pojal ma nevýslovný strach, že rodičia si budú žiadať, aby som išla za neho, keďže proti nemu ináč nebolo nijakých závažných dôvodov. Ako mi to môj otec oznámil — lebo patričný sa na neho listovne bol obrátil — hneď som ho úpenlivo prosila, aby mu záporne odpovedal. On svojím láskavým spôsobom ma upokojil:„Nestrachuj sa, moja dievčička, nútiť ťa nik nebude. Ja si síce nadovšetko prajem, aby som dožil teba zaopatrenú pri boku dobrého, statočného muža, ale pritom i mojou žiadosťou je, aby to bol Slovák.“A potom ani zo strany mamky nepadlo slovo, ktoré by ma bolo chcelo prinútiť k tomu vydaju.Iné bolo položenie, keď oslovenie prišlo z Martina. U mňa i tu najprv prevládala nechuť. Isteže, po dievčensky, iné predstavy som mala o osobe svojho prípadného budúceho, a ani ku kupeckému stavu nemala som chuť. Hoci život v rodičovskom dome zdal sa mi byť veľmi ťažkým, predsa keď mi prišlo stratiť slobodu, viazať sa k mužovi, za ktorého srdce sa neozvalo, radšej chcela som zostať ďalej u rodičov — i ďalej písať si o slovenských literárnych veciach s niektorými našimi veršujúcimi študentmi.Ale môj otec inak hľadel na vec.„Nezabúdajže, moja, že mňa tu vždy nebude. Dnes-zajtra som tu, o pol roka, o rok môžem byť pod zemou. Ak sa dotiaľ nevydáš, potom nezostane ti iné, ako vydať sa za prvého, kto príde, hoci za Neslováka, ak ti ťažko bude žiť u mamky alebo u ujcov,“ pripomínal, keď videl moju nechuť. „Rozmysli si, či nebudeš potom viniť i seba, ale bezpochyby viac ešte mňa, že nerozmyslene odpravili sme človeka poriadneho, čestného, v každom ohľade spoľahlivého — a k tomu Slováka z Martina!“Môj otec totižto bol sa listovne u niekoho v Martine dopytoval na Šoltésa, a dostal o ňom samé pochvalné správy.Musela som uznať závažnosť týchto dôvodov, premýšľala som o nich, a tak sa vec pomaly dostala k prajnému riešeniu. A keď potom môj budúci prišiel k nám na dlhšiu návštevu, videla som, že je i rozumný, i dobrých zásad, i najmä že je za veci národné veľmi zaujatý, nuž to uľahčilo mi vec, vzalo mi tiesnivý pocit, že rozhodujem sa pod tlakom okolností, a rozjasnilo náš pomer. A že som sa mala dostať do Martina, kde budem môcť nielen žiť v slovenskej spoločnosti, ale azda i nejakým spôsobom účinkovať v prospech národnej veci, to, rozumie sa, malo svoju veľkú váhu.Svadbu s veľkou svadobnou spoločnosťou, v ktorej najvzácnejší nám boli dvaja martinskí, mladým zaťom dovedení hostia, Pavel Mudroň a Ján Kunay, mali sme potom 12. januára 1875 a o niekoľko dní prišli sme do Martina — teda práve v ten smutný čas, keď dovršoval sa osud našich gymnázií: žiactvo i učiteľstvo bolo z nich vyháňané do nepriateľského sveta.Odvtedy, teda od polstoročia, som stálou obyvateľkou Turčianskeho Sv. Martina.Bola som práve dvadsaťročná, keď som sa vydávala, a myslela som si vtedy o sebe, že som i duševne už celkom vyvinutým, dospelým človekom. Takou skúsenou zdala som sa byť sama sebe, znajúcou toľkých ľudí podľa ich povahy, s koľkými dotiaľ prišla som do styku, mnoho premýšľajúcou i mnoho počítajúcou o všetkých človeku sa naskytujúcich veciach, že cítila som sa byť celkom pripravená postaviť sa do života, o ktorom už vtedy, práve z tých skúseností a premýšľaní, nerobila som si nijaké skvelé predstavy. Vedomie povinnosti bolo u mňa vyvinuté až do ťažiacej miery, i pevná vôľa plniť tie povinnosti v akýchkoľvek obťažujúcich okolnostiach. Utvrdilo sa to bolo vo mne iste už tým, že od svojho detstva musela som neúprosne konať, čo sa mi za povinnosť nakladalo, ale vyšší zmysel toho pochopila i prisvojila som si hlavne pod jasným a spolu i vážnym, zmysel života v konaní dobra hľadajúcim výchovným vplyvom môjho otca, ktorého duša bola plná lásky a úprimnej, vrúcnej náboženskej viery. Jeho viera v dobro prešla i na mňa, podľa toho i svoje manželstvo uzavierala som v presvedčení, že nemôže sa stať nezdarným, keďže vstupujem do neho so súhlasom a s požehnaním svojho otca. Toto presvedčenie posilňovalo ma i potom pozdejšie, keď prišli skúšky a všelijaké ťažkosti života, aké v rozličnej nečakanej podobe nájdu hádam každého človeka, stavajúc jeho mravné sily na ustavičnú skúšku. V nich silnejší mravný základ sa utuží, slabší sa rozruší; mýli sa teda mladý človek, dosiahnuc vek dospelosti, keď si myslí, že je už hotovým človekom. To sú ešte len dokončené základy, a šťastie je, ak sú pevné.V Martine vo svojom zmenenom poriadku života privykla som bez ťažkostí preto, že doma nebývala som v ničom rozmaznávaná a že nemala som nijaké nesplniteľné očakávania. Svojmu budúcemu ešte ako verenica som sa osvedčila, že do roboty v obchode — do zaobchádzania s tovarom, obsluhovania kupujúcich a tak podobne — nemám ani chuti, ani nadania, a aj on sa mi osvedčil, že si ani nežiada, aby som v obchode pracovala, tak svoj voľný čas, zvyšujúci mi od domácej roboty, ktorej však bola hodne i s pomocnými silami v obchode, mohla som vynakladať podľa svojej chuti. Zábavná i poučná lektúra neprestávala mi byť nevyhnutnou potrebou, ale našla som sa v nečakanom položení, že ani keď som sa stala samostatnou, nepodliehajúcou mamkinej nadvláde, nedostávalo sa mi na čítanie viac času, ako i predtým v rodičovskom dome. Mýlila som sa, keď som sa nazdávala, že mestská domácnosť potrebuje len polovicu času a námahy ako spravovanie domácnosti dedinskej, aká bola u mojich rodičov, a tým viac začala som v mysli uznávať mamke, že mala pravdu, keď ma pridŕžala — hoci proti mojej vôli — k robotám, ktoré i ďalej mali patriť k mojim úlohám, keďže blahobytu umožňujúceho zariadiť si pohodlnejšiu domácnosť málokomu sa dostáva, a skúsenosti so slúžkami a najatými pomocnicami ukazujú, že bez stáleho dozoru a zasahovania samej gazdinej domácnosť sa nedarí uspokojivo. Bolo v tom pre mňa akési sklamanie, ale za vinu som to nemohla dávať nikomu.A keď na čítanie nemala som dostatočného času, tým menej bolo ho na písanie, ktoré vyžaduje nerušeného pokoja. Chuť do neho prichádzala mi zhusta, keď pri robote zrazu vynoril sa mi v mysli nejaký vhodný námet, ale chuť ostávala len chúťkou nesplnenou, lebo mne nebolo dané ľahko, bez dlhšieho rozmýšľania perom narábať. A keď potom prišli deti, dostavil sa s nimi i známy, od opatery detí neodlučný, matke úplného oddychu a celkom bezstarostných chvíľ neprajúci nepokoj — na písanie u mňa nemohlo byť pomyslenia. Vtedy zdalo sa mi, že možnosti k dospelosti, a či dotiaľ nestratím chuť i schopnosť k nemu, bolo mi tiež neisté. Pokoja mi to však jednako nedalo, začali sa mi zbierať náčrtky, na ktorých vypracovanie nikdy nebolo stihu.Až roku 1881 na súbeh, vypísaný v prvom ročníku nových, nádeje i chuť do písania budiacich Slovenských pohľadov, podala som beletristickú prácuNa dedine,ktorá potom, vyhrajúc vypísanú cenu (50 frankov v zlate) i bola v nich uverejnená. Nasledujúceho roku tiež do Pohľadov podala som prácuPrípravy na svadbu.Zatým však, že po presťahovaní sa do vlastného domu pribudlo mi primnoho roboty s obrábaním veľkej záhrady, i najmä že mi nastala potreba pomáhať i v obchode, spisovateľka musela vo mne zas temer celkom na viac rokov umĺknuť. Až roku 1891 vyšla v Slovenských pohľadoch moja poviedkaV čiernickej škole,potom roku 1894 vlastným nákladom románProti prúdua potom kratšia beletria v Letopisoch Živeny: roku 1896Prvé previnenie,roku 1898Popoluška,roku 1902Za letného večera.Niektoré drobnejšie veci v Dennici, Teréziou Vansovou redigovanej, nejaké príležitostné úvahy a články i v Národných novinách a niečo roztrateno i v iných slovenských i českých vydaniach. Vcelku nebolo toho mnoho.Medzitým však vytrvale, obyčajne večer, keď deti pospali a muž odišiel do kasína, zaznačovala som si do zošitov denné príbehy s deťmi, až mi nejeden raz vypadlo pero z ruky od únavy a ospanlivosti. Pri tom vytrvalom zapisovaní, ku ktorému neodolateľne pokúšala ma roztomilosť a originalita detí a ňou vyvolávaný živý záujem o ten čudesný, pred mojimi očami sa dejúci vývin ich dušičiek, pôvodne u mňa nebolo iného cieľa ako zachovať to pre samé deti, prípadne ako rodinnú pamiatku i pre ich deti. Ale súdené bolo inak. S našimi deťmi ukončil sa náš rod; predčasne odišli ta, odkiaľ niet návratu, ostali tu iba moje zápisky o nich, mne na žiaľ i na potechu. Úryvky z nich uverejnila som po smrti oboch detí (úryvok o Elenkinej chorobe a smrti ešte roku 1885 v Almanachu Živeny, ale po smrti Ivanovej i ten, kratšie spracovaný, pojala som do celku) v časopise Živena, ktorý som jedenásť rokov redigovala a za ten čas v ňom uverejňovala som svoje rozličné drobné práce. Zápisky o mojich oboch deťoch posledne vyšli knižne vo dvoch zväzkoch v rade mojich zobraných spisov, ktorý rad, pravda, bude hodne krátky. Určené pre rodinu, zanechávam ich pre národ.V týchto dvoch zväzkoch neodlučne asi obsiahnutý je i môj vlastný prostý životopis od toho času, ako som ich začala písať, preto s touto životopisnou rozpravou tu už mohla by som i prestať. Niektoré veci však ešte prichodí mi pripomenúť.V Martine, keď som sa sem dostala, našla som zasa pre mňa v niečom nové spoločenské pomery. Slovenská spoločnosť bola dosť početná, teda na nejakú osamelosť nik nemohol sa ponosovať. Práve predchádzajúca doba trvania gymnázia s viacerými mladými, národno-spoločenský ruch všemožne napomáhajúcimi profesormi bola živo spomínaná, že v nej nebývalým spôsobom vzrástol a rozvíjal sa spoločenský život Martina, lenže ja som prišla už na jeho pohorenisko, keď po rozchode žiactva i profesori začali sa rozchádzať, každý kam ho osud viedol, čo zanechalo ťažiacu otupnosť nálady v Martine. Ale zato vnove pribudnutí členovia, akým bola som i ja, boli prijímaní s priateľskou vľúdnosťou, pričom však uznať treba, že také prosto úprimné priateľstvo, aké po všetky roky môjho dievčenstva trvalo na Ľuboreči medzi našimi štyrmi spriatelenými rodinami, isteže nemohlo sa utvoriť medzi spoločnosťou omnoho širšou, ktorá síce v národnom zmýšľaní bola zajedno, ale v spoločenskom ohľade vrstvila sa dosť zrejme. Už i samo korenné domorodé meštianstvo necítilo sa na rovnakom spoločenskom stupni — boli významnejšie i nepatrnejšie rodiny — a z neho pochádzajúca inteligencia zasa líšila sa v niečom od inteligentov z iných strán Slovenska, ktorí sem prišli, priťahovaných práve osvedčeným národným rázom Martina, ktorý ráz zasa oni svojím účinkovaním stupňovali. Domorodí boli konzervatívnym živlom spoločnosti, s dobrými i nedobrými toho dôsledkami; tí, ktorí sa dosťahovali, zas boli viac pokrokoví ľudia svetskejšieho ducha, tiež i s dobrými, ale prípadne i s nedobrými dôsledkami toho.Mne takýto stav bol sprvu akýmsi sklamaním, lebo vo svojom dedinsky nedotknutom, naivnom idealizme som očakávala, že kde je národná jednotnosť, tá sama sebou musí vyrovnávať všetky rozdiely a tvoriť i jednotnosť spoločenskú, ale pomaly naučila som sa hľadieť na to ako na prirodzený, iste všade asi rovnaký spoločenský vývoj. Martin od začiatku svojho národného dejateľstva, najmä ako Matica slovenská v ňom našla svoj domov, bol v národnej myšlienke taký upevnený, že i v prípade nejakých spoločenských alebo medzirodinných, i hoci osobných roztržiek za národnú vec postupoval vždy jednomyseľne, čo svedčí o pokročilej vyspelosti. V kultúrnom ohľade však pomáhali mu napredovať práve tí pre napomáhanie národno-kultúrnych vecí sem prisťahovalí sa, vzdelanostne zväčša vynikajúci ľudia. Tak sa to stalo, že v istých veciach pri všetkých ináč nepriaznivých okolnostiach Martin dospel ďalej než iné, pôvodnými pomermi jemu rovné mestá na Slovensku, a tak prirodzeným spôsobom dostal sa do svojej vodcovskej úlohy, pre ktorú býval často hodne nepriaznivo kritizovaný, ako sa to obyčajne deje aj inde v podobných okolnostiach. Pravda je však, že hľadiac na všetku do prevratu proti nemu namierenú nepriazeň maďarského vladárstva, ktoré ho i hmotne ubíjalo, dokázal pomerne mnoho, a je celkom pravdepodobné, že v budúcnosti pod priaznivými vplyvmi jeho dobré jadro dokáže sa schopným všestranného rozvoja, ako sa to právom od neho očakáva. Martin zaiste má i svoje chyby, tiež som ich pobadala, keď som pred polstoročím prišla sem bývať, ale pozdejšie som nahliadla, že nie sú to nejaké temné špeciality Martina, no skôr zlé strany mestského života vôbec. Ináč za toho polstoročia nadobudla som si skúsenosť, že v Martine bolo by vždy nadostač dobrej pôdy pre ďalšie zveľaďovanie nášho národno-kultúrneho života (len nech by mala vždy povolaných obrábateľov), a to preto, že martinský idealizmus neutonul ešte v materializme, drží sa silou svojej martinskej vytrvanlivosti.Martin ma naučil rozoznávať, že zvelebiteľmi a akoby vrchnými predstaviteľmi národa zaiste sú vyššími vlastnosťami ducha i srdca nadaní, teda ideálni jeho ľudia, ale že za národ žiť s akým-takým spôsobom zaň i pracovať i obete prinášať môžu i menej ideálni — a majú tak robiť vôbec všetci jeho príslušníci. Ich samých to síce ešte neurobí ideálnymi, ale dáva im ideály a spolu i snahu zotrvať pri nich. A už to dvíha ľudí, i celý národ, ktorý oni tvoria. To dáva i Martinu jeho príťažlivosť.Asi o tri roky a tri mesiace po mojom výdaji umrel môj otec, na jar roku 1878, päťdesiattriročný. Splnilo sa jeho očakávanie svojej predčasnej smrti, lebo umrel privčas pre svoju rodinu, najmä pre svoje dve nedospelé deti, i tiež na žiaľ tak jeho cirkevníkov, ako i kruhu jeho novohradských priateľov-Slovákov; ostala po ňom veľmi citeľná medzera, lebo málo rodí sa na svet ľudí takej svetlej, svojou teplotou všetko okolo seba ohrievajúcej a oživujúcej duše ako bol on. Avšak pri svojom slabom zdraví, ktoré ostalo mu po trojnásobnom zápale pľúc v mladom veku, v tie časy iba odberaním krvi (sekaním žily alebo pijavicami) liečenom, bolo to ešte napodiv, že tak dlho žil. Ako po všetky roky trvania svojej choroby, tak i cez tento posledný zostupňovaný jej obrat zachoval tichú, jasnú myseľ; jeho hlboko pod čelo vpadnuté oči i vtedy, ako sme sa blížili k jeho posteli, svietili nám v ústrety s nevyčerpateľnou láskou, zachovanou až do konca, podľa Jána evanjelistu: „— milovav své, kteříž byli na světě, až do konce je miloval“, dotvrdiac tak do posledného dychu, čo nielen priatelia, ale i nepriatelia o ňom tvrdievali, že už svojou povahou blízky je Kristu.Zato však, keď ho bolesti netrápili, chvíľami ohlásila sa ešte i jeho žartovná nálada, popripomínal nám nejaké smiešne príhody zo svojho života, najmä zo svojich stykov s ľudom, citujúc jeho naivnomúdre úsudky o veciach tak, ako ich počul v ľudovom nárečí. My, s trúchlivosťou v srdci, museli sme sa usmievať a on sa tešil, keď videl ten úsmev. I umierajúc uľavoval žiaľ a šíril útechu okolo seba. On sám už dávno bol spriatelený so svojou smrťou.Keď sa dozvedel, že ľudia pristavujú na ceste našu slúžku a báťu Jana Cibuľku, dopytujúc sa, ako sa majú pán farár, ba i do dvora prichádzajú dozvedať sa o jeho stave, naložil nám, aby sme doviedli k nemu tých, ktorí by ho chceli ešte vidieť a s ním prehovoriť. Právom kmotrovstva, u ľudu platiaceho toľko ako príbuzenstvo, prišiel ho navštíviť milý nám človek Ratko. Zdá sa mi, bol krstným otcom môjho vlastného mladšieho brata Bohuška, narodeného už na Ľuboreči, ktorý však umrel o niekoľko dní po narodení. Keď sme sa apu opýtali, či ho môžeme dnu doviesť, riekol s úsmevom.„Ale ma najprv pričešte, aby môj Ratko potom doma svojim nemusel rozprávať, že som ,opadnutej, neoholenej — a strapatééj!“ narážajúc na to, ako jemu ktorýsi náš dedinčan bol rozprával o inom ťažko chorom, zaťažiac poslednú slabiku dlhým prízvukom údivu.Nuž keď sme ho podľa jeho žiadosti pričesali, tak síce nie strapatý, ale vtedy veru už na žiaľ opadnutý, vľúdne uvítal svojho kmotra.„Akože sa majú, pán kmotrík môj — či im je už lepšie?“ začal sa rozhovor.„Niekedy zle, potom zase trochu lepšie.“„Ale sa azda ešte úfajú? Veď, ľaľa, boli aj tode taktoka zle, a pánboh ich pozdvihou,“ pripomínal Ratko dávnejšiu ťažkú chorobu apovu, z ktorej vytrhol ho bol istý veľmi dobrý vojenský lekár, spomínaný potom od nás vždy s najväčšou vďakou.„Vtedy som bol mladý, viac sily bolo vo mne, pri pomoci dobrého doktora som sa zotavil, a jedol som potom barančinku, čo mi moji dobrí Ľuborečania nadonášali barancov, že som skoro stučnel od nich.“„Ved be sme im aj teraz nadonášali barancov celej kŕdeľ — každej be im ’ďačne dau, čo drží ovce — ľem kobe ich mohli užiti!“„Ďakujem vám, moji milí, i za vašu dobrú vôľu. Ak pánboh dá, môžeme si ešte spokojne spolu nažívať — aspoň do času.“„Kobe to dau otec nebeský!“ zažiadal Ratko, majúc sa na odchod, aby sa chorému nestal obťažným.„Pozdravte si, pán kmotor, svojich domácich. Pánboh vás opatruj, kým sa zas uvidíme — tu, alebo tam.“Ratko so slzami v očiach chytil apovu k nemu vystretú ruku a proti svojej obyčaji ju pobozkal. Inokedy, keď prichádzal k nám po nejakej potrebe, s apom podali si ruky ako rovný s rovným, ale mamke vždy bozkal ruku. Nejeden raz sme sa pozastavili, či je to odpozorovaný panský manier a či vrodený jemný takt u neho. Bol aj ináč jeden z najinteligentnejších gazdov na Ľuboreči.Prišli k apovi na odobierku i kurátor a kostolník, i niektorí iní, a otázky: „Či sa ešte úfajú? Ved be nás azda ešte nekceli tu zanahati?“ sa opakovali, akoby jeho život a jeho smrť záviseli od jeho vôle.„Zo svojej vôle by ja ešte neodišiel od vás — veď zanechávam tu i svoje neodchované deti — ale musíme pristať na vôli božej. A on i tak už vyše očakávania dlho ma tu ponechal,“ bývala jeho odpoveď, a ja v tie chvíle pocítila som zvláštne uspokojenie, že svojím časom bola som sa odhodlala vydať sa, keď som si predstavila, aká ťažká starosť bola by teraz zaľahnutá na ňom, umierajúcom, ak by som bola bývala ešte nevydatá.V Kvetnú nedeľu ráno strhol sa z chorobného polosna, temer so zdesením si pripomínajúc, že neurobil si nijaké prípravy na spoveď, a táto starosť, ktorá ho zrazu zachvátila, dala mu, na úmor oslabnutému, toľko sily, že sadol si v posteli a chcel sa brať do práce. Ťažko sa nám podarilo uspokojiť ho, že kaplán Gömöry to už pripravil a vykoná všetky jeho funkcie. Jeho stav sa zhoršoval, horúčosť sa stupňovala a naše pokusy mierniť mu bolesti v boku liekmi i obkladkami iste boli mu len na ťarchu, ale znášal ich s bolestným výrazom vďaky v očiach.Umrel potom v noci pred Veľkým piatkom, v bezvedomí dodychujúc svoje posledné dychy pod krížom Kristovým. Pohreb jeho bol až na veľkonočný pondelok, aby ho okolití jeho bratia farári mohli prísť vyprevadiť na poslednej jeho ceste. Až keď sa to minulo, keď ani nehybnej, onemelej telesnej schránky nášho najdrahšieho už tam nebolo, až vtedy, v zatíchnutej prázdnote stačili sme sa spamätať, koho sme to stratili.Osirel ľuborečský kostol, keď navždy zamĺkol v ňom môjho otcov hlas, ktorý z jeho slabých pŕs na kancli vždy tak mocne znel, že ja, doma ostanúc variť nedeľný obed, nejeden raz z farskej pavlače mohla som vypočúvať časť jeho kázne, ak som si, ňou upútaná, nezašla až do kostolnej ohrady, aby som lepšie počula. Jeho tichý, ale nikdy neuhasínajúci zápal vo veciach náboženských dodával mu tej sily. U mňa i teraz číra rozpomienka na ľuborečský kostol s osobou môjho otca, čiže s jeho duchom v ňom, budí dojem povznesenia mysli, ktoré ma dojímalo, keď som vtedy do neho vstupovala — do chudobného zovňajškom, ošumelého starobou, so všelijakými hodvábnymi i ,tvrdoružovými’, od cirkevníčok podarovanými šatkami na oltári i na kancli. I kurátor a kostolník boli mi zvláštne úctyhodnými, keď si tak vážne vo svojich širiciach sedávali stranou od oltára vo svojej akoby pre nich dvoch vymeranej lavici práve pred mníšskou kružbou, o ktorej vždy vnucovala sa mi predstava, že pôvodne asi na to bola určená, aby v tom dvojitom, plecami i hlavami korunovanom vpustku — keby bol trochu priestrannejší — mohli sedávať práve títo dvaja hodnostári.Keď umrie človek veľkej a dobrej duše, ktorý býval mravným dobrodincom širokého kruhu, musí sa ten kruh cítiť osirelý, keď zrazu smrť pretrhne všetky živé vzťahy medzi ním a tým jeho dobrodincom. Tak to muselo byť i po smrti môjho otca. Bol on nielen mravným, duchovným vodcom svojho kruhu, najmä svojich cirkevníkov, slovom i vlastným príkladom, no mával na starosti aj ich hmotné záujmy, čo je po istú mieru i neodlučné od úlohy dedinského kňaza. Radil, ako najlepšie vedel, i rozširoval medzi nimi hospodárske poučenia, najmä Lichardove. Okolnosťami viazaný k poľnému hospodáreniu i sám vychádzal niekedy do poľa pomalým krokom, nesúc si na ramene trojnožku s trakovým sedadlom. Ľudia na ceste ho pristavovali, on zas pristavoval sa pri tých, čo robili v poli. Na svojej roli potom sadol si niekde pod divú hrušku na svoju trojnožku a díval sa i na svojich robotníkov, i ďalej po poli na pracujúci ľud. Jeho robotníci to nepokladali za nejaký donucujúci dozor, ale za priateľskú návštevu, a jeho také vychádzky osviežovali. Kým bol mladší a silnejší, brával si i pušku na plece, zašiel si do zelených doliniek a zavše poslal domov po nejakom na poli zachytenom chasníkovi zastreleného zajačika. Keď sa náročky vybral na poľovačku s Goldbergerom, bývalo tých zajačikov i viac. Potom už odnášal ich báťa Jano Cibuľka sem kmotrovi, tam niektorému priateľovi cez pole do daru, pričom jeho červená tvár natešene sa usmievala, iste v očakávaní i počastovania i diškrécie — a i dobrých, vďačných slov, ktorým bol veľmi prístupný.Raz, keď som i ja s apom bola na farskej roli pri kopačkách, zrazu zazrela som ho strhnúť pušku z pleca a temer súčasne zaznel i výstrel: strelil do mladého, obďaleč zberajúceho sa zajaca, ktorý však netrafený trielil ďalej, až i zmizol. No ja vtedy pozerala som na svojho otca akosi zarazená, pomýlená. Nechápala som, ako on, vždy ku všetkým, nielen k ľudom, ale i k zverom, dobrý, mohol takto dychtivo a neľútostne ísť po živote chudáka zajačika, a ťažko mi to padlo na srdce. Veď vídavala som doma i predtým ním zastrelené zajace, i ľutovala som ich, ale neporovnateľne silnejší bol dojem krutosti, keď som na vlastné oči videla, ako sa to deje. O protirečeniach v prírode človeka vtedy ešte nemala som skúseností. Doma potom osviežený sedával si apa vo svojej izbe ku stolíku niečo čítať alebo písať.Po všetkom tom, čo ma k môjmu otcovi viazalo od môjho detstva, jeho smrť znamenala pre mňa stratu najmilovanejšieho človeka, ktorý mi bol starostlivým, láskavým otcom, ale i najväčším duševným dobrodincom. Bez jeho čistých výchovných vplyvov, pôsobiacich i životným príkladom, i naúčaním, nijako neviem si predstaviť svoj vlastný duševný vývin. Takým posvätným mi bol, že bolo mi čajsi na nepochopenie, ako mohol umrieť podobne iným ľuďom.Vtedy, po jeho smrti, každý najmenší dôkaz jeho dobroty, ktorý mi ožil v rozpomienke, stal sa mi dvojnásobne drahým, ale všetky tieto polozabudnuté drahé mi rozpomienky vynárali sa mi vtedy spolu už i ako na rozlúčku, keďže to, čo ich vyvolalo, apov odchod do večnosti, spolu vzalo im ich pôdu, minulé dejisko toho, čo ony zachovali.A keď mne, ktorá už mala som vlastnú domácnosť i svoju malú dcérku na potechu, otcov odchod z tohto sveta bol ťažkou stratou, nedohľadne ťažký musel byť pre mladšie jeho dve deti a pre jeho vdovu, hoci hmotne boli natoľko zaopatrené, že núdzu trpieť nemuseli. Mamke, hoci švagor a sestra podľa možnosti vo všetkom boli jej na pomoci, čím ďalej citlivejšie chýbala mužova všestranná starostlivosť, stávala sa malomyseľnou, pozdejšie ťažkomyseľnou, k čomu prišla i telesná neduživosť, a konečne i smrť v auguste roku 1879. Rodina jej sestry, u ktorej našla svoj domov, keď sa z fary vysťahovala, opatrovala ju trpezlivo i verne, a po jej smrti starala sa i o jej osirelé deti. Belka, vtedy sotva škole odrastená, bývala u svojej tety v jej domácnosti do jari roku 1883, keď sa vydala za Jána Slávika, ev. farára na Dobronivej; Lajoš, vtedy gymnazista, prichádzal ta na prázdniny. Jemu predčasná smrť rodičov bola na najväčšiu škodu. Necítiac nad sebou rodičovskej autority, užíval svoju samostatnosť bez potrebnej na to mravnej sily. Oddával sa, ako to býva, viac kamarátstvu než učeniu, v štúdiách zaostával čo rok ďalej, prišli prestávky i pre chorobu, z toho presedlanie z teológie na medicínu, po niekoľkých rokoch zas návrat k teológii — nie div teda, že už hodne vyše tridsaťročný stal sa kaplánom, potom administrátorom a po smrti farára Brovszkého i farárom v Laliti v Báčke. Tam sa i oženil, vzal si staršiu dcéru Borovszkého, ale žil krátko, umrel na porážku srdca v tridsiatom šiestom roku života. Bol dobrodušný, naivne idealistický i nadaný, ale neotužený mravne, preto nedokázal sa v živote. Nás, jeho sestry, vždy zabolí srdce, keď si na neho pomyslíme.Po smrti rodičov a po vydaji sestry temer celkom prestali moje osobné styky s drahou mi Ľuborečou, len písavaním si so sesternicou Emou som vedela, ako sa tam ďalej žilo. Dievčatá, s ktorými som rástla, staršie i mladšie, sa povydávali, každá pošla svojou stranou; naši učiteľovci, on i ona, na ktorých mám mnoho milých rozpomienok, umreli v dosť krátkom čase — a umrel i náš dobrý báťa Janko Cibuľka, statočná, úprimná duša, ktorého pamiatka nezanikne u mňa, kým budem žiť. V ostatnej jeho chorobe nosila mu sestra Belka, vtedy už u Goldpergerovcov bývajúca, všelijaké ľahké a záživné pokrmy, tetou Goldpergerovou mu pripravované, ale balík tabaku, čo som mu ja poslala, už ho nenašiel živého. Goldpergerovci predali dom i majetok a prešli bývať na Ábelovú kvôli jeho notárskemu povolaniu. Ona umrela tam o krátky čas, on o viac rokov pozdejšie. Z nášho bývalého kruhu najdlhšie vytrvali tam Goldpergerovci, i keď už syn bol prevzal otcovský majetok. Sváko Goldperger, neúnavne pracovitý, prudkej povahy, ale dobrého srdca človek, ku ktorému viažu ma vďačné rozpomienky, že býval vždy dobrý ku mne, nežil dlho na oddychu; teta prežila ho viac rokov. Ale Ema vo svojej nesklátiteľnej pevnosti národného presvedčenia, za ktoré pretrpela i prenasledovanie zo strany úradov (pre čestný dar Vajanskému, keď sedel v Segedíne, išiel dlhý proces s výsluchom Sloveniek, najmä Emu viac ráz citovali do Ďarmôt, stíhajúc ju pre ,národnostné poburovanie’), nevydržala v bratovej maďarskej domácnosti; hoci ako ľpela na rodičovskom dome, odišla z neho najprv do Slatiny, kde mala sestru Nelku, vydatú za mojím príbuzným, notárom Hecserom. Keď i tam jej povzbudzujúce účinkovanie medzi ľudom stávalo sa škodlivým postaveniu jej švagra, odišla i so svojou malou sesternicou (sestrinou dcérou) do Radvane, kde jej Hodžovci mnoho priateľstva preukazovali, a pozdejšie, roku 1907, prešla odtiaľ sem do Martina do služieb Múzea, spravovať Živene i Múzeu patriace národopisné a iné zbierky. Do tejto svojej úlohy, hoci bola pre jej telesnú silu až prinamáhavá, vžívala sa s radostnou oddanosťou; roky vernej jej práce s blahej pamäti Andrejom Kmeťom i Andrejom Halašom v martinskom Múzeu boli najšťastnejšími rokmi jej života, lebo pracovala v prospech národnej veci, čo od jej mladosti bývalo najžiadúcejším jej ideálom — boli jej jedinou pravou odmenou za jej zriedkavo stálu, obetavú, ničím sklátiť sa nedajúcu, teda opravdivo vzornú rodolásku. Umrela v októbri roku 1917, utrápená rozčúlením vojenskej doby, najviac neúspechmi Ruska, nedožijúc sa veľkej radosti oslobodenia národa z moci tých, pod ktorými toľko trpel. Odpočíva na martinskom cintoríne, zaslúžilá čestnej pamäti v národe. Ja jej priateľstvu ďakujem za mnoho dobrého. —O svojom verejnom účinkovaní v Martine nemôžem nič zvláštne povedať. Známo je, ako spolku Živena, ktorej oddávno som predsedníčkou, za maďarskej vlády znemožňované bolo účinkovanie. Od prevratu účinkuje pozoruhodným spôsobom a šíri i veľadí sa jeho účinkovanie najmä zásluhou školského radcu Fr. Mareša, bývalého správcu brnenskej Vesny a jej škôl, ktorý v roku 1919 prišiel Živene na pomoc, vystrojený nielen všetkými skúsenosťami v spravovaní spolkových vecí, ale i schopnosťou iniciatívnej práce a neúnavnou ochotou kliesniť cestu dobrej veci. Je teda oprávnená nádej, že Živena, stane sa schopnou v širokej miere plniť svoju dôležitú úlohu medzi slovenskými ženami. — Pri zakladaní účastinárskej spoločnosti Lipa mala som mnoho roboty, mnoho písania i chodenia, kým som získala ľudí, ktorí mohli by ju platne na nohy postaviť, lebo veľmi záležalo mi na tom, aby sme už raz stvorili niečo závažné a životaschopné na sprostredkovanie výroby a odpredaja slovenských ľudových výšiviek, s ktorými nepriateľskí špekulanti už dávnejšie kupčili, označujúc ich v obchode ako hornouhorské alebo i rovno maďarské. Ale postaviť vec na kupecký základ, to prevzali mi iní, povolanejší činitelia. Nezhodu mali sme iba v tom, že bola som proti sľubovaniu dividendy na účastiny, keďže je isté, že dividenda je na ujmu obchodnému kapitálu, a teda i obchodnému rozvoju, ale iní dôvodili, že bez záväzku dividendy vôbec nezoženieme kapitál. Nuž dividendu sme sľúbili, ale po tieto roky jej dávať nemôžeme — jednako však dúfam, že preto ani naše obecenstvo, ani účastinári nebudú pokladať Lipu za neužitočný podnik a neoľutovali, že napomohli jej založenie. Od roku 1910 poskytuje slušný zárobok slovenským ľudovým vyšívačkám, ktoré pre ňu pracujú, a uvádza do obchodu krásne slovenské ľudové výšivky, i uplatňuje ich ako také.O našom veľmi prostom, hodne jednotvárnom, vždy tými samými povinnosťami vypĺňanom živote tiež nemôžem nič zvláštne povedať. Udalostí hodných zaznamenania v ňom nebolo, okrem výročných augustových národných slávností, ktoré donášali teplo a svetlo do prítmia otupnej národnej nevole, a tie presmutné smrtné pády v rodine, čo uhášali radosť rodinného života — najmä smrť detí. V Elenke, hoci bola ešte len osem a štvrťročná, keď umrela, už bola vyjadrená určitá individualita; boli sme bezpeční, že vychováme z nej spoľahlivého človeka, a tým väčšou ujmou bola nám jej smrť. Potom s veľkými ťažkosťami idúca výchova Ivanova, boj s jeho neústupnou chorobou, s dlho zamieňajúcim sa úfaním so zúfaním — to nedalo nám vydýchnuť z ťažkých starostí, a potom jeho smrť zastrela nám život stálou tôňou, že nežili sme ho z radosti, lež len z povinnosti. Jeho vdova, Oľga, nezotavila sa vôbec z krutej rany, hoci ako svedomite sa oddáva svojmu učiteľskému povolaniu; trpí duševne, chradne telesne — nemôže nájsť zabudnutia. Obom nám on chýba doživotne všade, kam sa obrátime. S obnovujúcim sa žiaľom chýba nám teraz i medzi jeho druhmi vo verejných úlohách nášho nového života.Skoro zatým balkánska vojna vzrušila pozornosť a záujem sveta a u nás slávne úspechy Juhoslovanov, nezastaviteľne zhadzujúcich zo seba turecké jarmo, vyvolali blahodarnú radosť — keby nebola nasledovala neblahá srbsko-bulharská vojna.No toto bolo len predohrou k tomu, čo zachvátilo nás zatým: svetová, svet zo základov vyvracajúca vojna, ľudským precibreným výmyslom vystrojená ničiť, hubiť všetko, čo zasiahne; smrtiť, mučiť milióny proti sebe postavených nevinných ľudí i všetko ňou zabraté živé tvorstvo, zabíjajúc v ľuďoch dobrotu duše, lepší ľudský cit na dlhý čas a nivočiac hmotné podmienky ich života.Bývali všelijaké zámienky k veľkým vojnám, dejinami zaznačené, hoci v podstate všetky boli výbojné, podmaniteľské, koristné z jednej, obranou a inými neschválnymi pohnútkami vyvolané z druhej strany — — — — — —Tú nestvornú, na zemi, na mori i vo vzduchu zúriacu vojnu prežívali sme za štyri a štvrť roka i my, ktorí sme sedeli doma, a prežívali sme ju v ustavičných duševných mukách. Chorí sme bývali od trápenia, od súcitu s tými našimi blízkymi i ďalekými, čo hnaní svojimi katmi trpeli všemožnú trýzeň na bitevných poliach. I trnuli sme v pomyslení, čo bude s nami, keď zvíťazia tí, ktorí nás pohnali do vojny, proti nášmu bytiu namierenej. Naozaj, zmučení sme bývali, nejedávali, nespávali sme, najmä po ruskom rozvrate. A z toho nezotavili sme sa ani do konca vojny — ani dosiaľ. Nie div, že sa nám zdalo, akoby už všetku vládu nad svetom bol dostal satan do ruky.V čas vojny, ale nie skrze ňu, umrel i môj muž 22. septembra 1915 v 79. roku života, posledný z mojich najbližších, zanechajúc ma tu samotnú. Ušetrený bol pred najväčším súžením, ktoré nám vojna doniesla, ale nedožil sa ani neopísateľnej radosti, ktorá nám ku koncu z nej pošla.Lebo v najväčšom súžení zjavil sa nám boží div, znenáhla vylučujúci sa z toho úžasného javiska ľudskej krvi, ľudských múk v spustošených, vypálených krajinách, pripravovaný v čas vojny predvídavými, všetky svoje sily i svoj život tomu zasvätivšími mužmi českými i slovenskými, a vybojovaný légiami českých i slovenských dobrovoľníkov. Láska k svojeti a vytrvalá, obetavá práca, spravovaná rozumom, vyslobodili nás z cudzej nadvlády i vydobyli nám vlastný, samostatný štát. Stalo sa skutkom, čomu ani v najsmelších pomysleniach sme sa neúfali. Rovno z priepasti útrap tento oslepujúci východ slnca! Kto sa toho dožil, z vysokovzplanuvšej radosti nabral síl i chuti, i najlepších úmyslov k novému životu.Toho sa dožiť bolo i mne dožičené a ďakujem bohu za ten veľký dar, za všetky krásne momenty prvého nového ožívania u nás, pri pomoci bratskej a sesterskej. Žiaľ bol iba v tom, že nedožili sa toho i všetci tí naši, ktorí za to pracovali a trpeli.Ako sa odvtedy vyvíjajú veci, je pre mňa zasa novou kapitolou poznávania ľudí, v ktorej prežívam premnoho nemilých sklamaní. Vojna — veď áno, vojna pokazila mravne ľudí vo všetkých spoločenských vrstvách, a to všade, nielen u nás. My však okrem toho, hľadiac na predošlé pomery, nemohli sme byť náležite pripravení ujať sa svojho slobodného občianstva v každom ohľade, ako treba. Kým sme boli v porobe, boli sme akiste presvedčení, že v porovnaní s našimi utláčateľmi je u nás samá dobrá snaha pracovať za spoločnú vec, zapierajúc osobné záujmy, ktoré mohli by jej škodiť. A prvé hnutia po uvedomení si dosiahnutej slobody zaiste u premnohých i boli plné čistých úmyslov. Ale po radostnom, sviatočnom povznesení sa muselo zostúpiť ku tvrdému, všednému poriadku života. Pozvoľna ukazovala sa stará skúsenosť, že sloboda uvoľňuje s dobrými i zlé pudy, najmä najsilnejší, človeku vrodený pud sebectva, ktorému neomylne podľahne, ak nemá silno vyvinutú vôľu k dobru. A vôľa k dobru nemôže silnieť v pôde nasiaknutej všelijakou pochybnou povojnovou morálkou. Tak z vrúcne vytúženej, draho vykúpenej, ťažko vydobytej slobody vidíme nateraz len akúsi čudnú nespokojnosť, ktorá sa rozšírila ako nejaká nákazlivá choroba.Vidíme výbojnú nespokojnosť sebectvom zachvátených, že nemôžu mu hovieť v neobmedzenejšej miere, a nevyhnutne z toho vyplývajúcu nespokojnosť tých, na ktorých ujmu ide nenásytnosť predošlých, k čomu patrí najmä široko rozbujnená nespokojnosť všetkých možných spoločenských, stavovských a politických vrstiev a strán, s podkladom nenávisti všetkých proti všetkým; vidíme nespokojnosť inorodých, predtým, ba iste i teraz našich neprajníkov, ostavších pod našou nadvládou, že sa im hneď všetko po vôli nedeje (hoci deje sa im po vôli viac ako treba); k tomu hneď spravodlivá nespokojnosť starých verných pracovníkov i trpiteľov za národnú vec, že im teraz, po oslobodení, usúdená a udieľaná je na odmenu za ich vernosť taká hmotná bieda, že žiaľ je o nej hovoriť, kým prevzatí ich bývali protivníci majú sa dobre v našom štáte, ktorému sa protivili a za ktorý oni, starí bojovníci a trpitelia, už svojím národným účinkovaním vopred pracovali — a ešte aj iná všelijaká, z nedočkavej netrpezlivosti pochádzajúca nespokojnosť sa hlási, už preto zas musia byť nespokojní všetci ľudia dobrej vôle, milujúci z celého srdca svoj oslobodený národ a svoju vlastnú vlasť, nad ktorú pre ten národ nemôže byť lepšej na svete — lebo nechcú, aby si ten oslobodený národ vydával pred svetom vysvedčenie mravnej chudoby, že pre rozkvasenú nespokojnosť nevie si ceniť veľký, čajsi zázračný dar svojho oslobodenia, nezná vďaky zaň, nemá pochopenia a zrelosti preň.Do tohto kvasenia, vzniknutého i v historických zemiach, nielen na Slovensku, vpadá i otázka československého pomeru, ktorá po prevrate zdala sa byť tak ľahko riešiteľnou, akoby jej ani vôbec nebolo, ale odvtedy čím ďalej stáva sa zreteľnejšou a ťažšie riešiteľnou. I v tom bolo zo začiatku priveľa optimizmu na oboch stranách; ako sa však začalo spoločné nažívanie, vykľuvali sa isté dosť podstatné povahové rozdiely medzi dvoma blížnymi národmi, a že im nastalo tesné spojenie, tým ostrejšie pociťovali sa rozdiely, z ktorých vychádzali mnohé nedorozumenia, vedúce tiež k obapolnej nespokojnosti.Rečené rozdiely majú svoje korene iste v tom, že oba národy za dlhý vek žili oddelene od seba pri rozdielnych podmienkach vzdelanostného vývinu, a najbežnejšie javia sa, keď Česi nadovšetko zakladajú si na tom a dávajú tomu i výraz, že všetok svoj úspech majú zo svojho, vlastným úsilím dosahovaného vzdelanostného pokroku, teda z vlastnej zásluhy — u Slovákov naproti tomu že zakladajú si na vrodenom im citovom i rozumovom nadaní, o ktorom veria, že ich povznesie vzdelanostne so zachovaním slovenskej írečitosti. Z tohto zdanlivo neškodného rozdielu vzniká najviac nedorozumení, v ňom je i príčina, že Slováci s nechuťou a nevďakom majú sa k českým snahám, chcejúcim postaviť ich vzdelanostne českými pomôckami na českú úroveň; v ňom korení i osobitná česko-slovenská nespokojnosť, javiaca sa na Slovensku, v obave o slovenské národno-kultúrne, národno-hospodárske, národno-úradnícke a iné záujmy.Človek, pozorujúci túto všade vyvierajúcu netrpezlivú nespokojnosť, ľahko by zúfal nad možnosťou riešiť ju zdarne, ale, prizrúc sa jej bližšie, naberie presvedčenia, že dá sa riešiť a i bude riešená každá po svojom. Čo sa týka špeciálne slovenskej nespokojnosti, tá vyžaduje, aby Česi zo svojej vyvýšenej pokročilosti nahliadli, že slovenské veci v Československej republike musia byť po slovensky riešené, ak má nastať dorozumenie medzi spojenými bratmi — a Slováci aby nahliadli, že tie svoje osobitné povahové vlohy čírym vyzdvihovaním a prízvukovaním ani nedokážu, ani neuplatnia, ale že musia ich skutkami preukázať, oddanou prácou uplatniť a zvelebiť. Tak dôjdu uznania i honorovania a nastane žiadúce dorozumenie — a potom zovňajší zväzok česko-slovenský stane sa zväzkom vnútorným, silným, uspokojivým pre obe strany, spoľahlivým pre spoločnú vlasť, ktorému neuškodí viac nijaký zovňajší nápor.A k tomuto musíme sa dostať, ak je u nás oboch dosť zdravého rozumu a zdravého citu.V milej mi Ľuboreči nebola som od svadby dvoch sesterníc temer štyridsať rokov. Až na jar roku 1923 išli sme ta z Dobronivej moja sestra s mužom i oboma synmi a ja navštíviť hroby rodičov. Ticho, pokojne odpočívajú si tam medzi tými, s ktorými za toľké roky žili v spolupatričnosti dobrých duší a ich duchovného pastiera. Taký tichý, svetom nedotknutý dedinský cintorín robí dojem opravdivého uspokojivého odpočinku. Iba po hrobe mojej matky niet znaku, keď nebol pomníkom označený. V tej starej časti cintorína sú hroby už vyrovnané, akoby ich ani nebývalo — ani veľkej hrušky už tam nie, ktorá stála neďaleko hrobu. Ani hrob Janka Maróthyho, ktorý u nás umrel, sme neuhádli. Z pohostinnej milej fary, ktorej zrejme pribudlo veku, odkedy som v nej nebola, vyšli sme prejsť sa po dedine, dolu i hore. Zmeny všade dosť, ale zovňajškom Ľuboreč neostarela, lež omladla. Staré, dlhou čiarou do dvora sa tiahnúce domy pod slamenou strechou, s malými oblôčkami, pomaly sa tratia a miesto nich povstávajú nové, škridlicou kryté, s veľkými oblokmi ako v meste. A dobre, že je tak, hoci je to na ujmu mojim rozpomienkam. Iba ulica a potok sa nezmenili vo svojej dedinskej neviazanosti. Zovňajškom čiže odevom zmenil sa i sám ľud. Zanechal svoj starý kroj a oblieka sa tak neurčite, bez akejkoľvek írečitej úhľadnosti, ako to aj inde vidíme, kde kroj pozanikal. S krojom tratí sa akosi úhľadnosť žien a statnosť mužov. Ale dušou moji Ľuborečania azda zostali tými, čo boli predtým. Vychádzali z domov najmä ženy, keď sa dozvedeli, kto sme, pristavovali sme sa pri nich, sestra a ja vymieňali sme si staré rozpomienky s nimi, pravda, iba s najstaršími z nich. Boli dojaté, že sme ich prišli pozrieť, akoby vraj už z druhého sveta. A že ich županom je Belkin syn, to akosi obnovuje vzťahy medzi nimi a dcérou ich niekdajšieho, nimi po dobrom spomínaného farára. Ja zišla som sa s dcérou — už tiež staršieho veku ženou — mojej niekdajšej varovkyne, Anky Fraňovie — moment sprítomnenia sa mi môjho detstva. I syn báťu Jana Cibuľku, ešte hodný chlap, sprevádzal nás po starom i novom cintoríne. Má svoj pekný dom, dobre sa opatruje — ale detí nemá. Vôbec málo detí má Ľuboreč, panuje tam už dávnejšie jednodetstvo — za mojich čias to ešte nebolo. Veľký kŕdeľ nás býval, keď nás vypustili zo školy: väčšia polovica dupotajúc bežala pavlačou po spádnych dverách pivnice a ozlomkrky dolu schodíkmi; druhá, menšia, hore dvoríkom. Jedna mať sama mala ich kŕdlik, preto ju ľudia kvokou prezývali. Teraz všetky, čo vyšli z novej, vysokej učebne, postavenej pri samej ceste na školskom dvore, pomestili sa na priestore hneď vedľa nej, kde predtým bola hlboká, už nepotrebovaná studňa, ktorú sme deti s bázňou obchodili, aby sme do nej nespadli. Boli sme i v kostole, pri ktorom pod nástupcom môjho otca vyrástla i veža, a pre ňu zďaleka nemohla som sa priznať Ľuboreči. Predtým bola len nízka, drevená, podmurovaná zvonica pri kraji ohrady smerom k dedine, kde stáli i dve široké lipy. Ale tá dosť nová veža už sa puká, ako oddávna pukajú sa i steny fary. Staré nástenné maľby v ľuborečskom kostole, o ktorých sme my ešte nemali tušenia (Ján Slávik písal o nich podrobnejšie v Sborníku MSS, ročník VI. z roku 1901 v I. a II. zväzku pod nadpisom „Príspevky k dejinám umenia na Slovensku“, a iste zasluhovali by si i pozornosti a záujmu úradu pre zachovanie umeleckých pamiatok u nás — kým je čas), sú teraz jeho veľkou zvláštnosťou, i dôkazom jeho úctyhodného veku. Môj otec dvadsaťtri rokov kázaval z duše v ňom božie slovo a ja niekedy vo sne dliem v ňom alebo okolo neho, hoci vo bdení už dávno prestala som naň myslievať.Ľuboreč už nie je tá, čo bývala, lebo obnovili, možno i zmenili sa pokolenia v nej, ale mne zostáva drahou a milou až do konca, lebo má veľký podiel na mojom prvom duševnom utváraní sa. Boh ju žehnaj! Rada som, že splnila sa mi žiadosť vidieť ju, kým som ešte tu. Starému človeku splnenie takej, hoci zdanlivo bezvýznamnej žiadosti uľahčuje, rozjasňuje myšlienku na konečný odchod, akoby nejaký dobrý sľub bol splnil, záväzok odpútal. V Krupine narodená, v Ľuboreči precitla som k uvedomelému životu, teda Ľuborečou musela som započať túto svoju rozpravu a pri jej dokončievaní zasa k Ľuboreči zaviedli ma rozpomienky. Vidieť, človek do konca žije zo svojho koreňa.Teraz, na sklone svojho už hodne dlhého života, keď po stratách v ňom utrpených prežívam chvíle toho pokoja, ktorý nezná užšie osobné záujmy a starosti, ale ani radosti, pozerám naspäť naň ako na prekonaný skúšobný stupeň, v ktorom bolo plno dobrých úmyslov i snáh, ale výsledky sa často zatajili, a ja pomaly dochádzam k tajomnému prechodu do celkom neznámeho, ani len našej predstave neprístupného iného bytia v tom božom kráľovstve lásky, ku ktorému cestu ukazoval Kristus a po ktorom žije neumoriteľná túžba v ľudskej duši — i hoci by bola dedičným ľudským sebectvom pridusená.Je pravda, že po tom, čo som prežila, žijem svoje posledné roky bez užších osobných starostí, a teda i bez bližších mi radostí, ale zato nežijem ho ľahostajne, lebo mám vždy starosť o veci neosobné, ktoré potrebujú činného záujmu. A tá starosť odmenená mi je nejednou čistou radosťou, tým krajšou a milšou, že nie je iba pre mňa, ale že zdieľame ju mnohí s porozumením, ďalekým od akýchkoľvek sebecko-osobných vecí. Po takejto radosti túžieva optimistický idealizmus mladého veku, ale nedosiahne ju bez ťažkého daňovania životu. Kto však i v borbách života slúži svojim ideálom, hoci by časom stratili svoju prvotnú žiarivosť, toho staré dni rozjasňuje tichá, čistá radosť, akej búrlivá mladosť nezná. Jej iste je trúchlivo, že túto vyššiu etapu ľudského bytia dosahujeme až vtedy, keď sa už blížime ku koncu, ale nám starým na tej ťažko dosiahnutej etape nie je smutno. Nájdeme sa tam seberovní v porozumení, povznesení nad ľudské biedy a márnosti, ktoré sme prekonali, ak sme dobrý boj bojovali.Čisté, ani sebectvom, ani náruživosťami nekalené priateľstvo šľachetných duší je jedným z najkrajších darov pre človeka. Obživuje dušu, dáva vždy nové podnety k dobrým snahám i skutkom. A dar priateľstva vzácnych ľudí požívam i ja, i cítim jeho blažiaci, mnohostranne obohacujúci účinok vo svojom duševnom živote. Nesluší mi teda žalovať sa.Keď premietam v pamäti priebeh svojho života, nemožno mi nevidieť isté navonok ťažko dokázateľné, ale vnútornému zraku nezaznateľné predurčenia vzhľadom na vlastný osud. Určitých predstáv o budúcich udalostiach v svojom živote som nikdy nemala, o nich veštiť som si nikdy nedala, ale bolo u mňa od detstva akési temné povedomie, že mám ho pred sebou ťažký, neradostný, čo nezrovnávalo sa s mojou ináč až veľmi optimistickou prírodou. I ohľadom detí, ako na svet prišli, často opanúvala ma akási trúchlivá predtucha; nikdy nemohla som si ich predstaviť šťastne k dospelosti vychované, vo svojich úlohách účinkujúce. A spomínané už, z času na čas zreteľne sa vo mne vynárajúce ešte v rodičovskom dome povedomie, že naložené sú mi akési vážne povinnosti okrem riadnej svojej ženskej úlohy, tiež hodné je zaznačenia, keďže potom ozaj nevyhnutne, nehľadano vnucovali sa mi, hoci ani na svoje vlastné, súkromné nemávala som dosť času.Prežívajúc už o mnoho rokov všetkých svojich najbližších, stojím pri ich hroboch s prekonaným, ale ničoho nezabúdajúcim, ničoho sa nezriekajúcim žiaľom, po ľudsky tešiac sa na kynúci mi konečný odpočinok pri nich, v pevnej viere, že život ľudský i život nadľudský je v mocnej, ale i láskavej ruke vládcu pravdy, ktorý nikdy nesklame duše ním živené.Kým som tu, ďakujem bohu, že udržuje ma pri telesnom i duševnom zdraví, aby som podľa síl mohla byť užitočnou svojmu národu — a najmä ďakujem mu za to vnútorné spojenie s ním, ktoré ani v najtvrdších skúškach ma neopustilo a pri prácach ducha pociťovala som ho priamo ako podnecujúcu, vedúcu i pomáhajúcu silu.[1]Daniel Maróthy túto udalosť oznámil svojmu priateľovi Ondrejovi Bodickému žartovnými veršami, ktoré sú s rukopisnou pozostalosťou maróthyovskou uložené v archíve Matice slovenskej:„Milý môj bratre Ondreji! Už nijak viacej nesmejí spočívat naše pera, bo ináče, bračok milý, oba by sme zaslúžili aby sa nám do matera! Prvá vec, bratre, ktorú ti chcem listovne oznámiti, je tá pre mňa vec milá,že na deň svätých Troch kráľovmoja Linuška ma maloukráľovnou obdarila.Kráľovná tá naša malá pri svätom krste dostala meno svätejElenya dosiaľ z božej milosti, k našej velikej radosti zdravá je bez premeny. Nič sa teda nestarajte, ale že vo fare — znajte — nášho slávneho mesta už sa vášmu Ondríkovi, tomu driečnemu chlapovi, chová k boku nevesta.“[2]Mrváň — sedliacky, najmä pri svadbách zvyčajný koláč v podobe malého, hrubého pleteného kolesa.[3]V časopise Živena, roč. X., str. 169, v pripomienke päťdesiatdeväťročnej pamäti jeho smrti chybne som udala, že to bolo, keď sme s otcom išli do Spiša — bolo to idúc späť.
Marothy-Soltesova_Sedemdesiat-rokov-zivota.html.txt
Mahuliena Zlatá Panna, alebo Slncová paničkaPodali: Samuel a Ludevít Reuss, tiež Ludevít Gál z Gemera, Samuel Šípka z Turca. Rozkladá P. Dobšinský.Kde bol, kde nebol, bol raz jedon kráľ, a ten kráľ mal jednoho chlapčeka. Matka tohoto chlapčeka bola už zomrela, a kráľ si vzal druhú ženu, a tá mu bola veľmi zlá macocha. Tento chlapček naveky sa len zpytoval otca o jednom obraze čo za pecou visel, že kdo je to na tom obraze namaľovaný? a kdo to mohol byť taký pekný? Ale mu otec nikdy nič nechcel poviedať len ho vždy s tým odpravil: veď ti poviem keď vätší budeš.Milý princ odrástol, a na ten pekný obraz sa len naveky čudoval. Až raz keď mu otec veľmi dobrej vôli bol, opýtal sa ho: „Ale otec, povedzte že mi už raz, kdo je to odmaľovaný na tom obraze, čo za tou pecou visí?“ — „No,“ povie mu otec, „to bola tvoja nebohá mať a volala saZlatou Pannou. Keď som ja taký bol ako si ty teraz, vtedy som sa s ňou oženil, lebo jej páru na svete nebolo a bál som sa že mi rod vykape. Teraz i ty to istô urobiť musíš, aby mi rod nevykapal a kráľovstvo po tvojej smrti bez potomka neostalo.“To počula aj stará macocha a hneď sa ponúkla, že mu ona ženu vyhľadá a že mu s tou dobre bude. Ale milý kráľovič nechcel ani počuť o tej žene čoby mu macocha poradila, a zrovna sa vyslovil, že sa on neožení dotedy, kým takú peknú ženu nedostane ako jeho mať dakedy bola. Dosť ho otec nahováral, že takej viac nebolo ani nebude; dosť ho macocha namietala žeby si len tú vzal čo mu ona poradí, kráľovič sa len nechcel a nechcel ženiť.Na veľa už potom dal kráľ všetkých svojich radcov doviedna svolať, aby sa s nimi o tom poradil, na aký spôsob by jeho synovi to dievča vyhľadať a za ženu dať mohli. I sošli sa tedy radcovia z celého kráľovstva a radili sa o tom od rána do večera, ale nič poradiť nemohli. Radili sa zase na druhý i na tretí den, až naposledy na tom sa uradili: že rozpošlú poslov na všetky strany sveta, takô peknô dievča vyhľadať. Poslovia sa hneď na druhý den rozišli a blúdili hore dolu krajinami; až naposledy všetci o rok nazpet sa vrátili, s tou novinou, že o takej panne nikde ani chýru ani slýchu nepočuli.Čože tedy bolo robiť? Kráľ musel zase svojich radcov dovedna svolať, aby dáky druhý zpôsob poradili, akoby to peknô dievča vynajsť mohli. Poschodili sa radcovia z celého kráľovstva a radili sa teraz o mnoho za ďalší čas ako prv, ale veru na ničom sa usjednostajniť nemohli. Napokon keď sa už tak dlho radili a jedon to druhý to narádzal, stál hore jeden šedivý starčok, ktorý za ten celý čas nič nebol poviedal, a začal takto hovoriť: „Vidím že sa už na ničom uzniesť nemôžte, a vidím aj to, že až teraz nášmu kráľovi dobrú radu nedáme, tak nielen on do zármutku upadne, ale naša celá krajína do neštestia príde. Lebo keď tohoto ostatnieho princa neoženíme, tak s jeho smrťou celý kráľovský rod vykape, ktorý už tak dlho a šťastlivo nad nami panuje, a naše kráľovstvo bez kráľa ostane. Dlho som rozmýšľal, akoby sme my to najkrajšie dievča na svete pre nášho princa vynajsť mohli, a zavše som len na ten jeden zpôsob prišiel, ktorý vám teraz rozpovedať chcem. Viete ak velikô a slávno je naše mesto a po celom svete známo, a koľko cudzených ľudí každý deň ces naše mesto prejde, ktorí z ďalekých a do ďalekých krajín putujú. Dajme my všetky studne v meste pozatvárať a pod prísnou pokutou zakázať: aby žiaden mešťan cudziemu človeku nedal vody sa napiť; ale každého do kráľovského domu upravil, kde jednu studňu otvorenú necháme a ku nej vartu postavíme, ktorá sa povyzpytuje každého, či dakde o tej krásnej panne nechyroval.“ — Táto rada sa i samému kráľovi najlepšie páčila, a hneď kázal všetko tak urobiť, ako tento šedivý starec radil.Dlho to trvalo pri tomto poriadku. Veľa ľudí sa stavilo v kráľovskom dvore pri tej studni, ale ani jeden čoby len dáky chýr bol počul o takej kráse. Dakedy po troch rokoch prišiel jeden cele zaprášený a uhorený pútnik do toho mesta. Musel byť už veľmi smädný, lebo si hneď v prvom dome vody pýtal, aby sa mu dali napiť. Ale mu tu odpovedali, že jim je to zakázanô a studne že sú v celom meste pozatvárané, aby len šiel do kráľovského dvoru, že iba tam dostane vody piť. Milý pútnik už od smädu nedovladoval a tak len pomaly liezol, až i doliezol do kráľovského paláca. Ledva do vrát vstúpil, tu videl na prosried dvora studňu a okolo nej varta. Ešte zďaleka volal, aby sa mu pre Boha dali napiť, lebo že už ďalej od smädu nevládze. Varta hneď ako videla cudzeného človeka, nabrala do pohára vody a dala sa mu napiť; a hneď sa ho len to zpytovala, že či dakde nevidel alebo nechyroval dáku takú krásnu paničku, čoby jej na svete páru nebolo? — „Ej akožeby som nechyroval, odpoviedal tento, veď som ja už celý svet od kúta do kúta pochodil a tak viem o všetkom čo kde na svete znamenitého jesto. Aj o takej kráse znám, keď dakdo na ňu pozrie, hneď od divu omdlieť musí.“ — Tu ho hneď strážníci ulapili za ruku, a prosto ho viedli ku samému kráľovi, aby tam rozpoviedal čo a ako vie.Kráľ sa ma veľmi zaradoval, lebo už počínal pochybovať, žeby sa dakde taká krása nachodiť mohla akú hľadali. Naraz dal aj syna zavolať, aby i pred týmto rozpoviedal, čo zná o tej velikej kráse. „Najjasnejší králi, začal pútnik rozprávať, pravda je že som ja už celý svet z kúta do kúta pochodil; ale som ešte nikde o takej kráse nechyroval, ako jeMahuliena Zlatá Panna; lebo je ona taká pekná, že keď človek na ňu pozrie, už čoby to priam kdo bol, či starý, či mladý, priam od tej krásy omdlieť musí. Ani mladému princovi neradím o ňu sa uchádzať, nie tak za to, že je to odtiaľto veľmi ďaleko, kde málo ktorý človek zajde; ale sa bojím, aby tak nepochodil, ako už mnohí bohatí kráľovia a princovia pochodili. Bo kädenáhle dajeden na ňu pozrel, už od krásy omdlel, tak že ho chorého domov odniesť museli, a ona potom za žiadneho takého nechce ísť.“ — Ako to mladý princ dopočul, nemal viac pokoja, a chcel sa ešte v ten den pustiť na cestu. — „Nie tak, syn môj,“ povedá mu kráľ, „ale počkaj ešte; naber si peňazí na cestu a vezmi vojska so sebou koľko len chceš, aby sa ti na ceste dač zlého neprihodilo; a tento múdry človek, keď ho pekne popýtame, tiež pôjde s tebou, s nim ju najskorej dostanete.“ — A začal pútnika prosiť, aby tiež išiel s jeho synom pre tú svetskú krásu. Pútnik zprvu nechcel ísť, ale na veľa prosieb kráľových poviedal, že pôjde; ale aj to len tak, ak princ nikoho viac nevezme so sebou, a jemu to prisľúbi, že čokoľvek mu na tej ceste prikáže, to všetko na vlas zachová. — Tak sa usrozumeli a na druhý den sa pustili samy dvaja s princom na cestu.Idú oni idú pustými horami starými cestami, idú dlho, ďaleko; až raz v jednej hore noc jich zastihla. Blúdili blúdili po tej hore, kým neprišli k jednomu domčeku v ktorom sa svietilo. Vnídu dnuká, tu najdu jednoho starca za stolom sedieť a knihy písať. Poklonia sa mu, ale ten jim nič neodpovieda. Stoja dlho pri dveroch, že jich azdaj prevíta, keď si dopíše; ale ten nič, len píše a píše ďalej. Naši cestovníci sa už zunovali stáť a tak povie ten pútnik: „No kdeže mi tu nocovať budeme, keď nám ani tak ani tak neodpovieda?“ — „Ej veru si mi len poliehajme, už ako je koľvek,“ povie princ; „veď nám tento starec aždaj nič neurobí.“ — Tak si oni len poliehali; princ zaspal; ale pútnik spať nemohol.Pred polnocou prídu tri toho starcovo dievky, čo akovrany[1]vo dne po svete lietaly. „Otec, či tu dakdo nenocuje?“ zpýtajú sa ho. — „Ej ba veru nocuje,“ odpovie starý; „ale len rozpráväjte, kde ste dnes chodili a čo ste počuli.“ — „Ej veru nebudeme, mohli by nás títo pocestní dopočuť.“ „Čože by počuli, veď spia; a čo aj počujú, oni lahodne o to stoja. Tak rozpráväj ty najstaršja, kde si bola pres den a čo si počula?“ Tu začne tá najstaršia: „Bola som ja dnes v širokom, ďalekom svete, a tam som počula že jeden princ Mahulienu zlatú pannu hľadá, jako niekdy jeho matka bola; a kdo to povie nach naraz po členky zkämenie.“„Kdeže si ty moja druhá dcéra dnes lietala? a čo si počula?“ opýtal sa otec. — „Lietala som ja ďalekým širokým svetom a počula som, že keď ten princ pôjde pre tú Mahulienu zlatú pannu, príde na rozcestia; a z tých ciest bude jedna skalnatá a bahnatá, druhá čistá a dobrá. Tak že keď on pôjde po tej dobrej ceste, nikdy ku tej Zlatej Panne nepríde; a keď pôjde tou zlou, že sa môže s ňou sísť. A kdo to povie nech sa naraz po kolená na skalu obráti.“„Kdeže si ty moja tretia dcéra lietala? a čo si počula?“ zase sa opýtal otec. — „Lietala som ja ďalekým širokým svetom a počula som tam, že ten princ tú Mahulienu Zlatú Pannu nedostane, ak jej naraz do očí pozrie keď sa prvýraz s ňou síde. Ale akby prvý den len po kolená, potom na druhý den len do pása na ňu pohľadol, a iba na tretí den do oči sa jej prizrel, tak že ju dostane. A kdo to povie, nech sa naraz po pás na skalu obráti.“Starec si to všetko pozapisoval, a pútnik to všetko vypočúval.Ráno sa princ zobudil a tak vstáli oba hore a šli ďalej. Nezadlho prídu na rozcestia. Tu povie pútnik: „Najjasnejší princ, touto planou cestou pôjdeme.“ — „Ej ba touto dobrou pôjdeme,“ povie princ, „veď sme sa už dosť natárali pustými horami starými cestami. Chvala Bohu, keď sme už len na lepšiu cestu prišli“ — a hneď sa zabral tou lepšou cestou. Ale sa pútnik pustil tou planou, a tak sa aj princ nezadlho na tú vrátil, lebo mu samému otupno bolo.Šli zase dlho. Princovi sa už bola zunuvala tá planá cesta, neraz sa chcel nazpet vrátiť; ale ho ten kamarát vždy napomínal, aby len šiel, že už skoro dojdú k Mahuliene. Tak len raz vindú na jeden vršek, tu vidia zďaleka väže toho mesta kde Mahuliena Zlatá Panna bývala. Princ sa naraz rozveselil a stúpal rezko ďalej. Prišli do mesta, tu on chcel prosto ku kráľovi ísť a tú Zlatú Pannu vidieť. Lež ho pútnik upomätoval na to čo mu ešte doma sľúbil, že ho vo všetkom poslúchať bude; a tak nešli priam ku kráľovi, ale si v jednom hostinci chyžu najali, a tam spali až do rána.Ráno keď hore vstáli poviedal Pustovník princovi. „No hľaďže, teraz pôjdeš ku Zlatej Panne kädenáhle do kráľovského paláca vstúpiš, opýta sa ťa varta: Čo tam chceš? Ty jej smelo odpovedz, že si prišiel Zlatú Pannu vidieť. Hneď ťa prosto pred ňu zavedú. Ale že sa zadrž, keď si chlap. Nesprobuj jej prosto do očí pozrieť; ale ako ona bude stáť na jednom povýšenom mieste, tak ty zpusť oči na zem, a len po jednom schodíku hore pozeraj, až jej uvidíš nohy po kolená, a potom zastaň a ďalej nepozri. Bude tam i stôl prikrytý a na ňom za tanier polievky a pohár vína. Sadni si potom ku stolu, nikomu nič nepovedz, ale odjedz tak asi tretinu z tej polievky, odpi asi tretinu z toho vína; vstaň a nikomu zase nič nepovedz, len prídi domov. Vykonaj všetko ako som ti poviedal, lebo ináčej zle pochodíš.“ — Nášmu princovi sa to veľmi divno videlo; ale nesmel proti tomu ani slovu poviedať, lebo znovu bol prisľúbil, že svojho priateľa vo všetkom poslúchať bude. Šiel do paláca, varta ho ku Zlatej Panne zaviedla, pozrel na niu až po kolená, odjedol z tej polievky, odpil z toho vína, nikomu ani slova nepoviedal a vrátil sa domov. Pútnik ho za to veľmi pochválil, že sa tak dobre zadržal.Na druhý den ráno poslal zase princa do paláca, a prikázal mu aby zase všetko tak urobil ako včera, len to doložil, že už teraz smie až po pás na Zlatú Pannu pozrieť, pol taniera polievky odjesť a pol pohára vína odpiť. Ako mu prikázal, tak sa stalo a princ sa navrátil veľmi výtešený domov.Na tretí den ráno poslal ho zase Pútnik do paláca, rozpoviedal mu i teraz ako čo má urobiť, a na jeho veľkô potešenia i to doložil: že jej už teraz smie aj na tvár pohliadnuť, ale len pomalu vždy vyššie a vyššie, a že už môže za plný tanier polievky zjesť a za plný pohár vína vypiť. Ale mu aj prihrozil, aby teraz dobrý pozor dal na seba; lebo že od toho všetko závisí ako sa teraz držať bude, ak nechce tam zakapať.Princ tašiel a milý priateľ dlho pozeral za nim; lebo sa bál, že túto ostatniu a najhoršiu zkúšku nevystojí. Náš princ príduc do paláca, postaví sa pekne pred Zlatú Pannu a začne pomaly po schodíkoch vždy vyššie pozerať. Mahuliene Zlatej Panne začalo ho ľúto byť, bo si i ona myslela že teraz nevydrží, a že škoda bude takého pekného šuhaja. Ale princ pozeral vždy len pomaly vyššie a vyššie, až jej videl nohy, potom driek a na posledok i tvár. Akonáhle jej na tvár pozrel, ona sa zarazila, začala sa potáckať; i jemu sa hlava zatočila, a málo chybelo že už z nôh nezpadol, ale sa veru len pochlapil, postavil sa mocne na nohy, šiel ku stolu, zjedol za pĺný tanier polievky a vypil za pĺný pohár vína. A to ho veru dobre posilnilo. — Podtým časom prišla aj princeska k sebe, zbehla po tých schodíkoch dolu, pribehla k nemu a začala ho objímať.V tom ale vkročil do tej izby jej Otec —Kráľ Ptákov, a veľmi sa zadivil, čo sa to v jeho dome deje. Mladý princ i seba i ju vyhováral a rozpoviedal Kráľovi; kdo je on, čo je on, a načo on sem prišiel. A že veď už vystál čo mal vystáť, a tak aby mu ju len dal za ženu. Kráľ dlho nechcel, lež napokon len privolil: „Dobre, povedá, dám ti ju,ale sa nikdy viac nesmieš k tvojim rodičom navrátiť“. — To sa princovi nevidelo; Mahulienu Zlatú Pannu tiež nechcel utratiť, a tak privolil ku všetkemu. Svadbu hneď urobili, a on ostal tam bývať v kráľovskom paláci. Aj toho svojho priateľa dal z hostinca k sebe došikuvať a chcel aby i ten s nim spolu v paláci býval; lež tento neprivolil. Že si, povedá, len tam blízko neho najme jednu chyžku, aby mu vždy pri ruke bol, keď by ho na voľač potreboval. Tak bývali za jeden čas všetci spolu, a mladému princovi sa ani nesnilo k otcovi sa navrátiť.*O jeden čas mu to predca na um prišlo, žeby dobre bolo aj otca vidieť, čo ten doma robí bez neho; a čím ďalej na to myslel, tým sa mu to vätšmi žiadalo. Aj si on veru umienil, že aknáhle kráľ dobrej vôli bude nuž mu to prednesie. Raz bol kráľ veľmi veselý, azdaj by celému svetu bol k vôli urobil. Tu ho začal náš princ prosiť, že aby ho domov k jeho rodičom pustil. Dlho sa kráľ zpieral, ale na ostatok mu už len privolil. Hneď sa porobili prípravy na cestu. Princ aj s Mahulienou Zlatou Pannou aj s tým jeho priateľom sa odobrali od kráľa, posadali si do koča a šli.Idúci prídu raz na smraku zase ku tomu domčeku, kde ten starec býval, čo tie knihy písal. Princ povie: „Ale či my zase tu nocuvať budeme, veď my môžme aj ďalej ísť?“ „Ej veru mi len tu zostaneme,“ povie ten Pútnik, „veď je už noc.“ — A tak vníšli dnu: Starý i teraz len tie knihy písal, a oni si poliehali spať. Princ zaspal, Zlatá Panna zaspala; ale Pútnik načúval.Pred polnocou prídu tie tri divky Starcovo, čo ako vrany pres den po svete lietaly, opýta sa najstaršia: „Otec, či tu dakdo nespí?“ — „Ba veru spia, tí pocestní čo vonehdá,“ vravel Otec. „Ale len rozpráväj, kde si dnes bola, a čo si počula?“ Tak začne tá najstaršja: „Bola som ja dnes v ďalekom širokom svete a tam som počula, že ten princ tú Zlatú Panna Mahulienu dostal, a už sa s ňou domov navracuje; Ale že on sotva s ňou domov dojde. Lebo tá jeho macocha, to je Ježibaba, a pošle mu naproti veľa vojska ho uvítať, aj jedenpohárvína, z ktorého keď sa napije, hneď ho na kusy roztrhá. A kdo to povie nech sa hneď vyše pása zkämenje.“„Kdeže si ty moja druhá dcéra dnes lietala a čo si tam počula?“ opýta sa Otec. — „Lietala som ja ďalekým širokým svetom a tam som počula, že ten princ s tou Zlatou Pannou ani tak domov nedojde. Lebo keď sa aj nenapije z toho pohára, ale už bude domov dochodiť, pošle naproti nemu macocha jednuparipu, na ktorú keď si vysadne, tá paripa hneď s nim do mora skočí. A kdo to povie, nach naraz po hrdlo zkämenie.“„Kdeže si ty moja tretia dcéra lietala a čo si tam počula?“ opýtal sa Otec. „Lietala som ja ďalekým širokým svetom a počula som tam, že toho princa aj s Mahulenou Zlatou Pannou ešte len doma najvätšie nebezpečenstvo očakáva. Lebo keď už príde domov a bude s tou svojou paňou spať, tedy tá jeho macocha pošle jednoho Draka, ktorý o polnoci z pece vylezie a milého princa i s Mahulienou na márne kusy roztrhá. A kdo toto vypovie, nach naraz celý kämeňom ostane.“Starec si to všetko pozapisoval, a Pútnik to všetko vypočúval.Ráno naši pocestní vstáli hore a pobrali sa ďalej. Idú idú ces jednu pustatinu už neďaleko domu dochodia, tu sa kúri pred nimi prach na ceste, keď bližej prídu vidia že jim to veľa vojska v ústrety ide a na predku jeden jazdec s pohárom vína, ktorý keď ku princovmu koči dobehol, zosadol z koňa a podal mu ten pohár vína. „Tu ti,“ povieda, „náš kráľ a tvoj Otec posiela pohár vína, lebo vie že si na tejto pustatine vysmädnul, a tak aby si sa občerstvil.“ Princ ledva veril kedy pohár k ústom priloží taký bol vysmädnutý; ale v tom priskočil ten jeho priateľ: „Hop! povedá, ty si mne prisľúbil že ma vo všetkom poslúchať budeš; nepi teraz z tohto pohára! Radšej ho daj tomu vypiť, ktorý ti ho doniesol.“ — Dosť tu mladý princ, že veď mu azdaj nedá od smädu zhynúť, ale Pútnik neprivolil. A tak musel to víno ten vypiť, ktorý ho doniesol; a toho naraz na kusy roztrieskalo. — „No vidíš takto by si ty bol pochodil“ poviedal Pútnik a princ sa mu nemohol dosť naďakovať, že ho od smrti ochránil.Šli ďalej; už neďaleko mesta dochodili: tu jim vedú naproti krásnu paripu. „To ti, povedá, náš kráľ posiela, aby si si už trocha porajtoval a tak pred neho do mesta prišiel.“ — Princovi sa už bolo zunovalo toľko v koči sedieť, a tak rád bol že si bude môcť rajtovať. I hneď by bol na tú paripu vysadol, ale mu to Pútnik nechcel dopustiť. Tu sa princ už i nahneval na neho, a začal mu dohovárať, že mu je, vraj, vždy iba na závade. Lež Pútnik neodstúpil od svojho. „Radšej, povieda, daj tomu na tú paripu vysadnúť, kdo ti ju doviedol.“ Sotva sa to stalo, už sa paripa rozbehla a aj s tým čo na nej sedel do posried mora skočila.Tak prišli domov. Starý kráľ syna s veľkou radosťou si uvítal, aj macocha sa veselá a vďačná ukazovala, aj celô mesto sa radovalo, že sa jim princ aj so Zlatou Mahulienou šťastne prinavrátil. Svadba bola ešte v ten deň veľmi veliká, na ktorej všetko jedlo, pilo, a skákalo od velikej neslýchanej radosti. Sám jediný Pútnik sa nebars tešil, ale rozmýšľal, na aký zpôsob by i z toho ostatnieho nebezpečenstva princa a Mahulienu vyslobodiť mohol.Po hostine keď už princ s Mahulienou sa mal uložiť, prosil Pútnik princa: aby si neľahol spať so svojou ženou, ale aby jeho pustil do tej chyže nocovat, že by sa ničoho nebál, že to všetko tak na dobrô vypadne. Princ by sa nič nebol obmýšľal, k tomu privoliť; ale ako tá macocha počula, čo Pútnik prosí, hneď sa obrýkla; „Že čiby takému a takému svetskému bludárovi dovolil so svojou ženou v jednej chyži nocovať?“ — Ale princ povieda: „Že prečo nie? že veď mu krem toho len on ku nej dopomohol a už veľa raz mu živôt zachránil?“ — A tak sa princ inde uložil a Pútnika nehali so Zlatou Pannou v jednej chyži spať. — Ale ani stará macocha nezaháľala: lež čo nikdo nevedel postavila do bočnej izby stráž, aby naveky ces kľúčovú dierku hľadela a na Pútnika dobrý pozor dala, čo ten tam bude robiť. Milý Pútnik ani oko nezadžmúril, ale vzal ostrý paloš do ruky a čakal čo sa bude robiť. O polnoci sa tu bok z pece vyvalí a otiaľ sa vyrúti dvanásťhlavátý Drak prosto na Mahulienu ktorá tuho spala, že ju zožerie. Pútnik všetke sily dovedna posberal a na Draka sa oboril; hlavy mu poztínal, telo na kusy rozsekal, a po hnátoch von oblokom vyhádzal do jednej uličky käde nikdo nechodil. Potom krv zo steny zoškrabal, košeliu si vyzliekol a do tej krv zo zeme posbieral a von oblokom do tej uličky vyžmíkal. Keď už takto všetko bol popratal, tu sa poobzeral, že či ešte dakde dačo z tej krve neostalo. Všetko bolo čistô, iba Mnhuliene jedna kvapka krve ostala na líci. Pristúpil k nej a tú krv jej z líca dolu zlizol. V tom ale ako to robil, varta v druhej izbe sa prebrala, ktorá dosiaľ tiež tuho spala, a hneď krik urobila, že ten Pútnik Zlatú Pannu boskáva. Na ten krik sa ľudia z celého paláca sbehli, pribiehla i stará macocha, a milého Pútnika kázala poviazať a do rána do temnice vsadiť.*Ráno hneď žalovala na neho, že čo ten Princov verný priateľ urobil, že vraj v noci Mahulienu Zlatú Pannu boskával. Na to princ z prvu ani nepodbal, ale na veľa keď tá macocha neprestala na Pútnika zle vraveť, a ešte aj Mahulienu potvárať, kázal nad ním súd držat, a ten súd ho uznal za hodného smrti. Hneď sa urobily prípravy, že ho pôjdu vešať a už ho von z temnice pod šibenice viedli. Tu si náš Pútnik vyprosil, aby mu ešte na ostatok dovolili s princom sa poshovárať. Princ naraz k nemu pribiehol a Pútnik mu začal vykladať: „Vidím povieda, či mi tak, či tak zkapať. Chcem aspon v tvojich očach ako nevinný zomrieť. Či znáš keď sme ta idúc u toho Starca v tom pustom domčeku nocovali; ty si spal, ale ja som nespal. Pred polnocou priletely tri Starcovo dievky a takto sa s Otcom dovrávaly, najstaršia poviedala: Bola som ja dnes v ďalekom širokom svete, a tu som počula že jeden princ Mahulienu Zlatú Pannu hľadá, jako niekdy jeho matka bola. A kdo to druhému povie, nech naraz po členky kämenom ostane.“Ako to poviedal, naraz po členky skämenel. „Tá srednia vravela: Lietala som ja ďalekým širokým svetom a počula som tam, že keď ten princ pre tú Zlatú Pannu pôjde, teda že príde na rozcestia, a keď sa tou dobrou cestou pustí, nikdy k Mahuliene nepríde, ale ak sa pustí tou planou, tak sa môže s ňou sísť. Ale kdo to povie, nach sa naraz po kolená na skalu obráti.“Ako to poviedal Pútnik, hneď po kolená zkämenel.„Najmladšia z nich hovorila: Lietala som ja ďalekým širokým svetom a tam som počula, že ten princ tú Zlatú Pannu nedostane, ak jej naraz do očí pozrie, keď ku nej príde. A dodala, že kdo to povie, aby sa naraz do pása na skalu obrátil.“Ako on to dopoviedal, priam do pása kämeňom ostal.„Vieš ty potom, hovoril ďalej Pútnik, že sme nazpet idúc zase do toho domčeku prišli; ty si spal aj so Zlatou Pannou, len ja som nespal ale počúval. Pred polnocou priletely zase tri Starcovo dcéry a takto sa shováraly, najstaršia vravela: Lietala som ja ďalekým širokým svetom, počula som tam, že ten princ s tou Zlatou Pannou už domov ide, ale sotva príde; lebo jeho macocha mu pošle naproti pohár vína, z ktorého keď sa napije, hneď ho na kusy roztrieska. A kdo to za mňou povie, nech vyše pása zkämenie.“Sotva to dopovedal, už Pútnik vyše pása zkämenel.„Tá druhá hovorila: Lietala som ja ďalekým širokým svetom a počula som že ten princ ani tak domov nedojde. Lebo keď by sa z toho pohára nenapil, teda mu tá macocha pošle paripu, ktorá s nim hneď do mora skočí, ako si na niu vysadne. A kdo to povie, nach naraz po hrdlo zkämenie.“Ako to dopoviedal, hneď po hrdlo zkämenel.„Tretia z nich poviedala: Lietala som ja ďalekým širokým svetom, a počula som že toho princa ešte len doma najvätšie nebezpečenstvo očakáva. Lebo keď bude s Mahulienou spať, teda sa vyrúti Drak na nich a jeho aj s ňou zožerie. — Tak vidíš,“ vravel ešte Pútnik, „ja som ti to poviedať nemôhol, ale som ťa od zlého vyvaroval; a naposledok som aj toho draka zabil; povyhadzoval som ho von oblokom do tej uličky kde málo kdo chodí. Tvoju Zlatú Pannu som neboskával, ale keď som jej chcel ostatniu kvapku krve čo z toho Draka na niu frkla zlíznuť, bo to bola krv jedovitá a bola by sa jej do mesa prežrala, tak sa vtedy stráž prebudila a mňa poviazala. Ale vieš ty čo? tá tretia dcéra Starcova naposledy aj to dodala, že kdo tebe toto všetko rozpovie, ten aby naraz celkom zkämenel.“Ani to dobre nedopoviedal, už sa celý na kämenný stĺp obrátil.Všetkým ľuďom čo to počuli, slzy v očach hraly. Sám princ sa hodil na ten kämenný stĺp a plakal tam na ňom, že ho iba na silu potom dakedy od neho odtrhli a dnu do paláca doniesli. Od tých čias býval na veky smutný a niak sa nedal rozveseliť. Macocha mu viac ani na oči nesmela, lebo by ju priam bol dal zmárniť, Starý kráľ nezadlho zomrel, všetko kráľovstvo prešlo na syna, ale on i s tým ešte len smutnejší bol. Raz už potom mala Mahuliena prísť do pôlohu. V noci pred pôrodom sa nášmu kráľovi prisnilo, aby vzal to ďieťa čo sa mu narodí, na poly ho rozťal a tou krvou ten kämenný stĺp polial, a sám aby sa vrátil dnu a modlil sa. Len čo sa mu ten syn narodil, nepoviedal on nikomu nič, ale vzal dieťa, tašiel k tomu kämennému stĺpu, dieťa si na poly rozťal, kämeň jeho krvou polial a bežal dnu a kľakol si na kolená a tak sa modlil. Ako sa tak modlí, klope mu dakdo na dvere. Obzrie sa, a tu ten jeho priateľ živý ako predtým, a to jeho dieťa tiež živô a zdravô nesie na rukách. Tu kráľ hore stál, bežal ho obímuť, a tak sa obímali a od radosti spolu plakali. Potom šli ku Mahuliene i tej rozpovedali čo ako sa stalo; a tak ešte len potom bola radosť nad radosti akej ani predtým ani potom viacej nebolo. — Ja som pravda tam nebol, ale som počul, aj to ešte, že žijú i podosiaľ všetci spolu ak nepomreli.[2][1]Dla druhých: akoholuby, lebohavrany[2]Podľa druhých tak odklial svojho priateľa Princ, že dotedy nad tým kämenným stĺpom plakal, kým ho celý sľzami neobmyl a potom ten Pútnik odžil.
Skultety_Povesti-prastarych-bajecnych-casov-3.html.txt
Králův stůl1Od východu ružová si záře ku blankytu vzhůru vystupuje a po kraji nebe modravého do půlkola rudě osvěcuje. Aj tam Turka zlého plné skazy stopy možno poznáti se zdáli, který vtrhna do uherské země lidí vraždí a jich bydla páli. Nepatří on na starce, mladíka, loupi, bije i ve dne i v noci — ach, Bože můj! kto dá úbohému lidu tomu potřebné pomoci? Aj tu vzletne sokol nad Dunajem i křídlami ku Tatře vesluje, přemilé své děti, drahé děti pod otcovské křídlo zhromažďuje. Hoji neni to sokol od Dunaje, čo ku Tatře rýchlym letem letí, totě Matyáš,[1]král uherský slávný, jde své zvolat pod praporce dětí. A slovenští spanilí mládenci tak nechají domácího blaha, jdou se za vlast a za krále bíti, jdou potříti uherského vraha.2Tam nad Tisou, řekou starodávnou, tábory si rozbil Turek lítý: Povetří se ztřása, země hučí pod tureckých komoňů kopyty, tam vrah čeká krále uherského, někdy sluhu, teď sobě hrozného — Aj Matyáš velký, silný mocný jako orel na svém koni běží, vojska za ním množství hrdinného kopí, meče jak hora se ježí: Třes se, Turku, boj se naši moci, někdy tvoji srazí tě otroci — Tam tá Tisa, řeka starodávní krvi lidskou pobarvená teče. Teče dolu temným šumem smutným, povzbuzuje k boji dobyt meče. Neb král statný medzi Turky zlými sám jen bije se s nesčíselnými. Hoj, Černý pluk bystrým sluchem loví, co matička Tisa pošeptává; A již meče po krcích tureckých skáči; mraučí Turek, postonáva. Již král bystře voje Turka kácí, bystře při něm válčeji Slováci — Zhynul Turek, padli vojská jeho: již si volná, země naše drahá! Již král slávný zahnal Turka zlého, zbavilo tě vlastný plemě vraha; Hoj, Slováci! slávu za to máte, že krev vlastní za vlast proleváte!3V zelenem hájiku slávik libě pěje a smutná děvčina ku hájiku spěje. „Co je ti, děvčátko?“ slávik smutně zpíva, „co se v tvém srdéčku tajného ukrýva, že ve dne i v noci, když k hájiku spěješ, z milostného očka pořád slzy leješ?!“ „Jakbych já, slavičku drahý, neplakala, když mi Janka mého vojna odebrala.“ Vtom ze krovín hustých mladý chlapec stoupa, šablička pri boku ostrá sa mu houpa. Obzře se děvčina, chlapec dále běží — již Janko v náručí dívky drahé leží. — „Neplačte děvčinky za milenci svými, již se vám vraceji s věnci vítěznými, neplač, nenaříkej mamičko, sestričko, jde bratr milostné potěšit tvé líčko, aj neplač Slovensko, již synové z boje i s králem vítězným kvapí v lůno tvoje.“4V svato-janských[2]lesích hustých zvuky trub a psů stěkaní, lomoz zbraně pořád hučí při ohlasů ozývaní. Král zatroubí v roh stříbrný, všetko se za pánem žene — Chlapci nesou nastřílené jeleny, srny, zajice — Tam na vrchu na palouku číše zvučí plné vína, „Bůh živil krále našeho,“ volá myslivců družina. A král s perlícím se vínem, zdvihne vzhůru pohář skvostný: „Blaho Slovenskému rodu!“ zavzní hlas jeho radostný; „Sláva Slovenskému rodu!“ všickni za králem volají, „Sláva Slovenskému rodu!“ les, hory odpovidají.5Práchnivěji kosti krále, Slovák nevzpomne na slávu, jejmž věncem otec jeho sobě v bojich šlechtil hlavu. Zapomněl Slovák o boji, než „stůl králův“ ještě stojí —[1]Matyáš— Matej Korvín (1458 — 1490), uhorský kráľ[2]Poznamenání. V Svatojanských horách v Liptově se naléza vrch „Královým stolem“ nazvaný o němž ale lid krom pouhého jména povídati neumí. Bezpochyby král Matyáš, jak se to o Králové holi a jiných horách praví, honbou se zabávaje zde obědovali, odkud vděčný potomek na památku vrch „Královým stolem“ nazval.
Kalinciak_Basne.html.txt
SviteziankaBalada z Adama Mickiewicze.(,Hronka‘ I, 1836.)Co to za pěkný mládenec chodí?A u boku mu děvice,Po břehu siné Sviteze vodyChodí při světle měsíce.Ta mu z košíka dává malinyA on jí kvítky do věnka:Jistě to milým jest té dívčinyA to jest jeho milenka.V jistou hodinu každou noc prej seSejdou pod stromem dřínovým;Mládec jest střelcem v tamějším lese,Kdo jest dívčina — já nevím.Zkudže přišla, kdo darmo znat práhne,Kam ušla, nik jí nezbadá;Jak mokrá orsej vzchodí na bahně,Jak ohník noční přepadá.„Pověz mi, pěkná, lubá děvčička,Na což nám ty tajemnice?Jaká dovedla sem tě cestička?Kdež dům tvůj, kde jsou rodiče?Minulo leto, zežluklo listíA zima již k nám nazerá;Zavše mám čekat zde tvého příštíNa divých břehách jezera?Lesem co srna utíkáš lidíA nocí upír co temnou;Zůstaň s tím raděj, co tě rád vidí,Zůstaň, ó, lubá má, se mnou!Odsud chaloupka má nedalekáV prostředku husté leštiny,Tam jestiť dosti ovoce, mléka,Tam jestiť dosti zvěřiny.“„Stůj, stůj, odpoví, smělý chlapečku!Mé srdce mužům nevěří;Slavičí vaby v mužském hlásečku,Než v srdci lstivé záměry.Ó, více vašich vnad se já bojímNež v změnné doufám zápaly;Snad bych svolila prosbám jen tvojim,Ale či budeš mi stálý?“Mládec přikleknul, v dlaň písku chytil,Pekelné vzývá mocnosti.Klel se při luny blesku, jenž svítil,Leč či dochová věrnosti?„Dochovej, střelče, dobře to věda,Přísahu že kdo svou zruší,Běda je tomu v životě, běda,A běda jeho zlé duši.“To mluvíc dívka, více nečeká,Věnec na sluchy vložila,I rozloučíc se s střelcem z daleka,Ve známý háj se vrátila.Darmo se za ní střelec rozhání,Ni rychlým během ji dostal,Zniklať jak lehké větříka váníA on sám jeden pozůstal.Sám zůstal, divou vrací se pouští,Pod ním se nahne trávička,Ticho je vůkol, jen mu zašuštíPod nohou někdy větvička.Jde vedle vody, krok bludný nese,Bludnými střílí očima;V tom vítr zavál po hustém lese,Voda se bouří i vzdýmá.Bouří se, vzdýmá, pukají pěny,Ó, neslýchané zjevení!Ponad Sviteze stříberné vlnyDívka se chvěje v slnění.Jí tvář co bledé růže závoje,Již slzy zory zalily,Jako mlha lehká, tak lesklé strojePostavu rájskou zavily.„Ó, muži pěkný věku mladého!“Zapěje jemně děvice,„Sviteze vedle načže sinéhoBloudíš při světle měsíce?Nač za surovou želíš svodnicí,Která tě vábí v ty háje,V srdce ti vrhá žádost bořícíA s želem tvým se jen hraje?Dej věrným citům se namluviti,Zanech vzdychání i žele;Pojď ke mně, ke mně, tu se těšitiBudem na vlnce vesele!Chceš-li vlaštovka jakoby hybkáTvář si jen smočit v hladině,Či zdrav jak rybka, vesel jak rybkaSe mnou hrat přes den v hlubině?V noci na loži v hloubce stříbernéPod vln měnivou hravostí,Ve vodních kvítků vůni nádhernéZasnout v nebeské radosti?“Ze zaslon blysnou ňádra labutí —A střelec patří do země,Děvče se sblíží ve lehkém hnutíI: „Ke mně“, volá, „pojď ke mně!“Na vítr lehké vyvznese stopyA co duha se ligoce,Zas ve vlažnou se vlnku zatopíA kropejkami třepoce.Poběhne střelec, zastane v běhuI chcel by skočit i nechce:V tom modrá vlna přilne až k břehu,Zlehka mu stopy zalechce.I povznáší ho lehce, lehounce,A srdce v něm se rozplývá,Jak když potajmo ruku mládenceStiskne milenka stydlivá.Zapomněl střelec na svou dívčinu,Pohrdnul danou věrnostíA slepě běží v zradnou hlubinu,Novou sveden jsa lepostí.Běží i patří, patří i běží,Nese ho vodní příšera:Od pevného se vzdáliv pobřeží,Již jest v prostředku jezera;I již svá ňádra k ňádrám nakloní,Očima v krásné zře oči,Rtíkami rtíky růžové honí,V plesu koluje se točí.V tom větřík švisne, obláček spadne,Co ji v zvábivém kryl plesu:I pozná střelec dívčinu snadně,Ach, to dívčina zpod lesu!„A kde přísaha? Dobře to věda,Přísahu že kdo svou ruší,Běda je tomu v životě, běda,A běda jeho zlé duši!Ne hrat jest ti na stříberné pltiAneb se spouštět v hloub jasnou,Surová zem tvé tělo pohltí,Oči tvé mrakem zahasnou!A duše tvá při stromu tom svědkuNechať na věky bytujeA muka trapná z pekla prostředkuNech ji na věky sužuje!“Slyší to střelec, bludný krok nese,Bludnými střílí očima:A vítr zavál po hustém lese,Voda se bouří i vzdýmá;Bouří se, vzdýmá a vře až do dna,Vírem bezedným chlechtoce,Rozvírá ústa propast podvodná:Zhyne s mládencem děvice! —Voda se posud bouří i pění,Posud, při světle měsíce,Snuje se pára jakoby snění:To je s mládencem děvice.Ona po vodě přechodí přej seA on pod stromem dřínovým.Kdo jest mládenec? střelcem byl v lese;Kdo jest děvice? já nevím.
Kuzmany_Preklady.html.txt
ObchodVšetci poznáme Pavla Bundíka, nápadne statočného mäsiara. Má hodnú ženu, dve deti a dosiaľ ešte len dva domy. Je hrdý na to, že je znamenitý nákupník.Bundík hovorieval, že prút zmäkne, keď ho „močä“, teda treba ho močiť, keď má byť mäkký. Jeho rozum mal rozhodne logický ťah v sebe, a preto u „legionára“[1]rumom „močil“ Jura Tomčíka a jeho priateľa Števa Kršku, aby Tomčíkovi jalovicu za slušnú cenu vydostal. „Ludä“ sú takí dokuční, teda by zadarmo chceli mäso. Kdeže im ho teda zadarmo dáš, keď ti teda sedliak siedmu kožu zoderie. Musí sa teda statočný mäsiar kadejakých fígľov chytať, aby teda mäso mohol dávať lacnejšie.Bundík sa držal za takého chlapa, ktorého hocikto len tak mne nič, tebe nič pod stôl nespije, i nalieval veselo Jurovi a Števovi, ktorí sa obaja honosili dlhoročným tvrdým tréningom v tomto odbore ľudského účinkovania. Zavše im Bundík znovu nalial, mrkli významne jeden na druhého, mysliac si: „No len nalievaj, nalievaj, keď sa ti tak páči.“Bundík, cítiac oťažievať hlavu, myslel, že bude dobre ísť tú jalovicu pozrieť, čo aj Juro aj Števo držali za primerané. Šli do Jurovej maštale. Juro mal dve jalovice, jednu peknú a druhú, no, nie peknú. Obe boli rysavé. Bundík chcel kúpiť tú peknú a núkal za ňu osem stovák, strčiac potajomky Števovi päťdesiat korún, aby si získal v ňom spojenca. Juro začujúc slová: „osem stovák“ zhíkol, ako keby mu nôž do brucha vrazil. Števo sa tiež opovržlivo usmial, ktovie prečo?Bundík myslel, že bude dobre teda prúty ešte ďalej močiť, i šli nazad k legionárovi. Jednanie trvalo ešte zo dve hodiny, lebo Juro s ukrutnou tvrdošijnosťou bránil svoju pozíciu, že jalovicu pod tisícku nedá, lebo by mu „i sám pán boh do sssomárov nadal“. Števo chválil jalovicu, že v nej „palce v masti uväznú“, ale že je deväť stovák za ňu dosť, takto strieľajúc naraz i napravo i naľavo, ako je to zvykom obozretného Slováka. Konečne jalovicu po treťom litri rumu dojednali a Bundík vyplatil za ňu z hrubého pudilára 930 rímskych. Na to Bundíka rúče vyložili na jeho mäsiarsky vozík a pustili na cestu, spoliehajúc sa na koňovu múdrosť a na milosť božiu. Oboje sa osvedčilo. Kôň večer šťastlivo prišiel domov a doviezol so sebou i vozík i Bundíka. Lenže tento nesedel na sedadle, ale ležal dolu v plechom vybitom zadku vozíka, iba nohy v čižmách mu holengali na sedadle, lebo ich nevedel nijako v krátkom vozíku zrepetiť.Pani Bundíčka spolu s tovarišom milého Pavla vyslobodila z neobyčajného položenia a všikovala do izby. Aby pred tovarišom dokázala bystrosť svojho mravného citu, prevádzala s milým manželom všelijaké čary a zariekania, o ktorých a o ich následkoch Pavol nikomu nič nepovedal ani druhý ani iný deň, lebo dobrý muž sa s takýmito vecami nikdy nechváli.Keď ráno Bundík roztvoril jedno za druhým opuchnuté oči a zachrákal, aby si oslobodil zaľahnuté hrdlo, pani majstrova v zariekaní ďalej pokračovala. Pavol jej plačlivo vykladal, že je on obeťou rodičovskej lásky a svojho povolania, a že sa teda musel takto „dorädiť“, keď chcel tých lotrov opojiť, lebo že prút len vtedy zmäkne, keď ho „močä“, a tak teda kúpil jalovicu o dobré tri stovky lacnejšie, ako je hodná. A toto jeho Milka nechce teda uznať, i pohladil sa zadivene po lícach, ktoré boli následkom Milkiných čarov zapuchnuté. Milka dojato uznala svoje prenáhlenie a keďže boli v izbe sami, nuž ho urobila účastníkom svojej manželskej nežnosti a lásky, čím sa mu jej čarami zapríčinené rany zahojili.Poobede doviedlo chlapčisko v roztrhanej haliene kravu, postavilo ju do dvora, zakričalo: „Majster, tu vám posiela Tomčík tú jalovicu“, a zmizlo ako gáfor, lebo mu Tomčík povedal, aby sa Bundíkovi podaromnici pod nohy neplietol, lebo je to človek prchký.Bundík s manželkou vyšiel z izby a vybehol aj tovariš Jožko z maštale, kde zo starých klobás vyrábal nové.Krava vo dvore smutne zabučala. Bola chudá ako oné často spomínané egyptské.Bundík, zazrúc jalovicu, zaklial, že sa mu len tak z úst parilo. Jeho Milka sa neopovážila ani hlesnúť, lebo z očí mu hľadela neukojená krvilačnosť. Čo Pavol na Tomčíka a na jeho drahého priateľa nahovoril, za to by ho bol aj ten najmilosrdnejší sudca odsúdil na doživotný, týždenným pôstom zostrený žalár. Ale zo svojho stanoviska mal pravdu. Tomčík mu totiž poslal nie zjednanú tučnú, ale tú chudú jalovicu.Keďže ani socialisti nevynašli dosiaľ na vyrovnanie týchto ťažkostí iný spôsob, bol v dôsledku tohto nešeredného Tomčíkovho pokračovania súd.Pri súde svedčil Števo Krška v prospech Tomčíka tak, ako keby čítal, ako keby potôčik bublal. Tomčík so slzami v očiach hral ťažko urazeného poctivca. Naň niečo takého vymyslieť! Juj, veď by sa mu otec (väčší loptoš ako jeho zdarný syn) v hrobe furt krútil. Števo aj to povedal, že ho Bundík chcel päťdesiatimi korunami podplatiť, ale on ako človek poctivý sa mamonou zakúpiť nedá, a päťdesiat korún, pravdaže, neprijal. Poučil tiež Bundíka, že keď chce človek kupčiť, nemá piť, lebo v opitom stave ani to nevie, čo robí. Kdeže taký človek, čo ho musia ani brava na vozík vykladať. Veď je to hanba pre jedného majstra tak sa dorúbať.Bundíka toto poučovanie tak rozpaprčilo, že mu sudca musel pokutou krv tíšiť, ináč by bol hádam Števa zaškrtil.Následkom takéhoto pokračovania tých dvoch nestatočných ľudí, nápadne statočný Bundík prehral právo a musel poplatiť aj trovy. Samozrejme, že klial na republiku a na Čechov. Nešťastný človek si pomáha, ako vie.Na základe takého výsledku práva sa pani Milka nezľakla ani tých najkrvilačnejších pohľadov svojho muža a zase čarovala. Tentoraz takým spôsobom, že mu hodila hrniec s kyslým mliekom o hlavu.V dôsledku takéhoto pokračovania Milky Bundík viac nikdy neupotrebúval alkohol ako prostriedok napomáhajúci kupovaniu.A následkom tohoto všetkého zastihol Števa Kršku boží trest, lebo on znôtil celú túto záležitosť.Boží trest bol zvláštny, aký, tak sa zdá, extra preň vymyslel ktorýsi, všetkými masťami natretý svätý. Ale to je už zase iná záležitosť, o ktorej si porozprávame iný raz.[1]u „legionára“— po prevrate dostávali licencie na krčmy bývalí legionári
Nadasi-Jege_Obchod.html.txt
OsobyMILOSLAV DÚBRAVSKÝ, advokát.BOŽENA, jeho žena.ŽELMÍRA, jej priateľka.DORKA, slúžka u Dúbravských.Deje sa u Dúbravských. (Javisko predstavuje priestranný salón. Vpravo a vľavo dvere do bočných izieb, prostriedkom úzadia dvere na chodbu. V popredí na pravo diván, pred ním malý stolík, na ňom lampa a niekoľko kníh, okolo stola stoličky. Oproti tomuto na ľavo veľké toalettné zrkadlo so stolíkom, na ktorom sú kvety, vejár a rozličné drobnosti. V úzadí s každej strany dvier kreslo.)
Urbanek_O-polnoci.html.txt
Samota[1]Šľachetnosť pevne poobjíma dušu,dúfaš a toto k zúfalstvu ťa vedie,a predsa dúfaš; padneš a nezúfaš,hynieš, aj na hrob nádeju si sadíš;zahynuls’ verný, uvädli nádeje,zahynuls’ biedny, a svet sa ti smeje! —Nie! svet je zlostný! boj nespravodlivý!Mohutný padá, slabý berie vence;cnosť je tieň a sen; počim slnko šťastiasvieti, aj ona zdá sa ti byť vernou;počim v driemotách trváme, blaho nám,no beda duši v skutočnosť precitlej! —Tak zbohom! zväzky nevernej prírody,nešťastný, kto sa živlom vašim zverí! —Spoločnosť spojí sily, sily zradnéa šľachetného zvalí do záhuby. —Samota! tys’ mi jedinou útechou,génij tvoj zastrie mi sveta úklady.Sám budem šťastia vlastného vladáromaj tvorcom a svet zavrhnem od seba. —Otrokom sveta byť mám? — či slobodnýmnestvoril Tvorca svetov ducha môjho? —Či um, ramená nedal mi, bych sám bolaj pánom údov aj mocnárom duše! —A keď aj padnem, padnem ranou vlastnou;ľahšie je vlastným, voľným mrieť ramenom!Jestli zvíťazím, moja to zásluhaa šťastie svoje nevyžobrem svetu! —Nuž, zmätok obci! nič už nemám s tebou,cestou sa vlastnou životom ponesiem,mentorom mojím je génij samoty! —No, aká dušu máta mi pochybnosť?Aká otázka vo mne sa ozýva!Čože je človek? čo jeho určenie? —Človek jedného úd je človečenstva,ohnivo jednej velikej reťazia jeden pablesk velikého slnca,on je čiastočka nezmerného celka;určenie jeho má byť dokonalosť: —Túto Boh nedal dušiam jednotlivým,dokonalosť má ľudstvo a nie človek. —Čo je sloboda? Čo je zákon boží?Čože je rozum? Čo je telo toto? —Nie je slobodný, kto vášňam podlieha,kto rabom svojich je náruživostí;sloboda je dar rozumu a kto znápodrobeným byť rozumu, je voľným. —Zákon božskosti vládne lósom svetov,on len v celosti blaží jednotlivých,a ten je šťastný, kto v osudoch ľudstvahľadá aj voľnosť aj najvyššie blaho! —Rozum je verný vodca ku večnosti,telesnosť nejde za hranice času:Z ducha je život, česť a nesmrteľnosť,z tela sa žnie len smrť a porušenie. —Či je to hodná dosť cena životažiť len pre sladkých voľakoľko hodín?Či sa nespýta aj pozdné potomstvo:Kto bol ten? čím bol užitočný svetu?Či je ten hodný svojho narodenia,kto len pre seba na svet sa narodil!Či je ten hoden aj pokojnej smrti,kto len pre seba na svete umiera! —Svet nás prijíma zo života matky,svet nás v objatí svojom voľnom chová,svet nás vo svojich ukryje ramenách,keď smrť konečne zastrie zraky naše:Nuž aj umierať aj žiť máme svetu. —Čím hlbšie doňho čiahneš činmi svojmi,tým je tvoj život platnejším, slávnejším.Vedie nás pravá ruka Všemožného,my len jej zveriť sily svoje máme.Golgota cnosti je rodište slávy,hrob vernosti je vzkriesenie nádejí,smrť telesnosti je životom ducha,len tu sa veľké rozhodne víťazstvo. —Celý je život len boj ustavičný,a palma slávy na bojišti kvitne:V odpore stojí zlosť, cnosť, smrť a života len v odpore cnosť a život stojí.Tak, maj sa dobre, pustota samoty!Ku smrti, skaze svetlo tvoje vedie!Vo hlučný svet chce činná moc vystúpiť:Lebo čo mi je slasť, ktorú prírodaako peniažok biednemu pohodí? —Zaslúžiť všetko! brať darmo je bieda!Hanba je v cudzích váľať sa okovách,potupa špatná stenať v putách vlastných!Načo je úd od tela odorvaný?Načo je človek človečenstvu vzatý?Spoločnosť blaží, vzájomnosť zvečňuje,a kto sa v ľudskú nesie všeobecnosť,ten ľudstvo v sebe a seba zas v ľudstveoslávi a v chrám nesmrtnosti vstúpi.[1]Prvý raz uverejnená v Slovenskej literatúre III. 1956, č. 1, 106 — 107.Báseň uverejnil Cyril Kraus spolu s básňou „Maríňe“ z rukopisu v príspevku pod názvom „Sládkovičove nepublikované básne ,Maríňe‘ a ,Samota‘.“ V tomto príspevku podľa myšlienkovej, ideovej a formálnej príbuznosti s básňou „Sôvety v rodine Dušanovej“ zaraďujem báseň „Samota“ do toho istého obdobia, v ktorom Sládkovič vytvoril „Sôvety“ (1844).Rukopis je súčasťou „Spevov Andreja Sládkoviča“ (106 listov rozmerov 20 × 12,5 cm + 4 listy 18 × 11 cm).
Sladkovic_Basne-styridsiatych-a-patdesiatych-rokov-nepojate-do-Spisov-basnickych-1861.html.txt
Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej(Výťah zo spisu oproti Hlasom)[1][2]Pre krok náš[3]neupadli sme my do žiadneho nebezpečenstva, ale len tak, keby sme ho neboli urobili, boli by sme doňho leteli. Toto nebezpečenstvo, do ktorého sme sa podľa zmyslu protivníkov našich uvalili, nastáva nám podľa ich hlavy najmä preto, že sme sa medzi samými sebou o jednotu pripravili, takéto ale mudrovanie je proti prirodzenému behu vecí, proti doterajšej našej skúsenosti, proti pravde.Každý národ v tom sa najľahšie spojí, čo mu je vlastné, čo mu je najbližšie, bo v tom on cíti sám seba, svoju dušu, svoju myseľ, a tak aj národ slovenský[4]najskôr a najistejšie sa spojí v reči svojej vlastnej, národnej, starootcovskej. V tejto reči hovoria k nemu duchovia otcov z hrobov zapadlých, v tejto reči zhovárajú a zrozumievajú sa celé pokolenia žijúce: akože by sa teda on v tomto vedome nespojil, v čom je už krem toho mocne bez vedomia spojený? Len povýšiť a vyzdvihnúť treba spojivo toto a národ sa k nemu ako k svojmu popriznáva. Práve zato, že sme dosiaľ iným, nie naším nástrojom a spojivom, t. j. češtinou, sa spojiť chceli, práve zato, hovoríme a istíme, my nemohli sme dosiaľ medzi nami nájsť punkt a striedok spojenia, práve zato sme boli rozhádzaní a rozcapartení. Keď ale táto čeština podľa zmyslu protivníkov našich mala nám byť tým ohnivom spojenia, prečože nás dosiaľ nespojila, čože sa nám dosiaľ nestala ohnivom reťaze národnej? Preto, že ním byť nemohla, odpovedáme my a život náš hlasite s nami na to odpovedá. Jedni sme boli Čechoslováci,[5]druhí Bernoláci, tretí bohvieakí …áci — len nikde nebolo Slovenov. Teraz už ale oľutovali a zhnusili sme si toto rozpadnutie a rozcapartenie, a preto pekne-rúče češtinu, ktorá nám dosiaľ nie ohnivom, ale prekážkou spojenia bola, odložili sme na stranu a prichytili sme sa slovenčiny, chtiac sa spojiť, chtiac raz základy kostola jednoty národnej[6]položiť. Lež ako a v čom, v akej slovenčine sa spojíte, čo to bude za nárečie to ohnivo spojenia, keď tých nárečí toľko máte, povolávajú na nás protivníci naši, veď sa každé bude na prestol literatúry dobývať a každé si panovitosť[7]nad inými osobovať, tu, hľa, kameň sizyfovský,[8]ktorý nikdy na vrch nevyvalíte! Darmo na nás takto povolávate, odpovedáme my odporníkom našim: vzbudenie sebavedomia v národe a nespojenie sa národa v jednej reči a literatúre, to je odpor, ktorý národ vonkoncom nestrpí, ale prv-pozdejšie zrušiť a vyrovnať musí. My sme národ krokom naším k samocitu a k sebavedomiu povzbudili a tým aj o jeho jednotu národnú najlepšie sa postarali. Keď národ k tomuto sebavedomiu príde, zvie, že je on jedna osoba, zvie, že má jeden život, jeden cieľ a tak prirodzeným a potrebným behom vecí sebavedomie toto v tom, čo ho ako jeden národ dovedna viaže, vysloviť sa musí, jedna ale reč spisovná, jedna literatúra patrí podstatne k jednote národa, a tak nieto pochybnosti, že by sa aj národ náš v tomto symbole a výraze jednoty duchovného života nespojil. Bez tohoto sebavedomia ležali sme predtým kam ruka, kam noha rozhodení, bo sme nemali spojujúceho striedku medzi nami.Čo sa ale tej od našich protivníkov spomínanej mnohosti nárečí na Slovensku týka, to je len mámivo k zaslepeniu očí nevedomým. Na Slovensku je len jedno jediné nárečie, ktoré ale ku krajom Slovenska dochodí a so susednými slovanskými nárečiami sa stretá, týmto sa pripodobňuje, a tak okolo Moravy, teda v západnej Nitrianskej, v dolnej Trenčianskej sa moravčí, pri Poľsku, teda v severnom kúte Oravy a Liptova a ešte viac v Spiši a Šariši, spoľštieva, pri rusínskom zase nárečí,[9]teda v Ungváre,[10]Beregu[11]atď. zrusinieva, toto ale nie sú nárečia, lež len premienky jedného jediného nárečia, ktoré na takýto spôsob nie na krajoch Slovenska, ale v samom striedku zeme našej slovenskej sa zadržalo a v pôvodnosti, v neporušenosti svojej sa zavarovalo. Každý o pravde týchto slov sa presvedčí, ktokoľvek pilne nárečie slovenské skúma a na všetky strany ho spytuje, bo tak pozná, že je v celom tomto nárečí jeden hlavný ráz (charakter), jednota a že i tie premienky ten istý ráz na sebe nosia a s celým nárečím slovenským znaky tie, ktoré toto od českého alebo českomoravského, poľského atď. nárečia oddeľujú, má spoločné. Celé nárečie slovenské i s jeho premienkami prebehujú hláskyf,g,dz,dž, ktoré nárečie slovenské od českého oddeľujú, nikde v nárečí slovenskom, ani v premienke moravskej, ani v premienke poľskej, trebárs ho moravčina i poľština má, nieto prskľavéhoř, nikde tiež v nárečí slovenskom nieto hlasuą,ę,[12]v celom nárečí našom je ten samý sklad hlások, napr. Sloven hovorí všade:črep, črevo, ližica, rečjem, klesnuv, zhasnuv, páchnuv, ťjekou, vimreli, vidreliatď., a Čech:střep, střevo, lžice, řknu,a Poliak:klęsł, zgasł, pachł, ciekł, wymarli, wydarliatď. Slovenčina má všade hlbšie a plnšie hlásky, staré plnohlasnejšie koncovky v svojom striedku tak dobre ako v krajných rozličnostiach,[13]napr. v slovenčine je:duša, kuša, ňeďela, ďjeťa, ďjevča, prasa, kura, pijem, vijem, hiňjem, pijú, vijú, lámuatď. a čeština s českomoravčinou má:duše, kuše, neděle, dítě, děvče, prase, kuře, piji, viji, hynu, pijí, vijí, lámíatď. a poľština:dziecię, kurzę, piję, viję, ginę, piją, viją, giną, łamiąatď. Túto plnohlasnosť a lásku k hlbším samohláskam zadŕža slovenčina so všetkými svojimi premienkami po všetkých skloneniach mien rozličných a slovies[14]a českomoravčina všade skoro tenčí,[15]o čom nás každé sklonenie jedného i druhého radu dokonale presviedča.Slovenčina má všade:holuboch, duboch (dubach), dušu, dušou, dušam, dušach, slovách, kuraťa, kuraťu, ljetaňja, ljetaňúatď. atď. a českomoravčina všade:holubích, dubích, duši, duší, duším, duších, slovích, kuřete, kuřeti, lítání, lítáníatď.; slovenčina vždy hovorí:jarňí, jarňja, jarňjea českomoravčina vždy len:jarní, jarní, jarní, a tak aj po druhých pádoch:jarního, jarní, miesto slovenského:jarňjeho, jarňejatď.; slovenčina má všadePetrov, Petrovho, Petrovej, Petrovmu, Petrovejatď. a českomoravčina všade:Petrův, Petrova, Petrova, Petrovy, gen.Petrovu, dat.Petrověatď. Tento a takýto rozdiel panuje všade ďalej, ako sme povedali, po skloneniach všetkých slov, slovies atď. Užívame my Slováci po všetkých rozličnostiach[16]slová tie isté, tu i tam len jedno s iným zamieňajúc, užívame ich v tom samom zmysle, v tom samom pohlaví s nepatrnými úchylkami, berieme slová v tom samom sklade, užívame v reči tie samé obraty: kto teda, znajúc toto všetko, istiť sa opováži, že je naše nárečie nie nárečie jedno, len na krajoch zeme, po ktorej sa rozostiera, podľa susedných nárečí v niečom popremieňané? Či neprechodia naše nárečia všade a vonkoncom tie isté podoby (formy) a či sa aj tie jeho krajnosti[17]v hlavných znakoch slovenčiny s ňou neznášajú[18]a či sa týmito od hlavných znakov českomoravčiny a poľštiny nedelia? Na krajoch Slovenska k Morave naklonených slovenčina naša, nasledujúc v tom českomoravčinu, hlavne pôvodnú a silnú svoju dvojhláskovitosť poutrácala[19]a ju na samohlásky obyčajne za príkladom českomoravčiny pozamieňala, na krajoch zase Slovenska k Poľsku nachýlených za príkladom tohoto nárečia slovenčina naša dlhosť syláb utratila[20]a ich na krátke podľa nárečitosti poľskej premenila, a tieto dve rozličnosti, moravská slovenčina a poľská slovenčina, sú vo vzťahu na druhé rozličnosti slovenské od nárečia matky najodchodnejšie, preukázali sme ale, že sú ony jedno nárečie so slovenčinou, teda sú len rozličnorečnosti, len odchodnosti a premienky slovenčiny. Keď ale tieto dve najväčšie odchodnosti nie sú žiadne nárečia, ale iba rozličnorečnosti, tým menej tie druhé, v Hlasoch pospomínané nárečia zasluhujú meno nárečí, čím viac sú len malé rozličnorečnosti a malé nepatrné premienky slovenčiny! Tí teda, ktorí bohviekoľko nárečí slovenských vyratujú, dokazujú len neznámosť, celkovitú neznámosť slovenčiny, alebo sa z nás len priezviskami týchto nárečí posmievajú a naši slová takéto a vyratovania po našich posmeškároch opakujú. I Kollár toto vyratovanie našich nazdávaných nárečí pochytil a nasledujúce nárečia vyrátal:[21]1.slovensko-české(t. j. česká a moravská slovenčina, o ktorej sme preukázali, že je len rozličnorečnosť); 2.vlastné slovenské(to je opravdivé a jediné nárečie slovenské); 3.poľsko-slovenské(preukázali sme, že je to len rozličnorečnosť slovenská); 4.rusko-slovenské(nepatrne porusínená slovenčina); 5.srbsko-slovenské[22](ani meno rozličnorečnosti pre dakoľko slov srbských, ktoré užíva, nezasluhuje. Na tento spôsob by celá srbská reč, lebo má hodne slov tureckých, bola turecko-srbským nárečím); 6.nemecko-slovenské(to je len v niečom skazenina a spotvorenina slovenská a nie nárečie); 7.maďarsko-slovenské(to je to isté).Vedľa týchto siedmich, vrajhlavných (!!) nárečí (!!)slovenských, ešte sa — hovorí Kollár — iné rozličnosti nachodia, z ktorých vraj sú tri hodné poznamenania (!!), a to1.hanáckeokolo Prešporka[23]od Hanákov tam prišlých rozšírené. (Toto istiť je neznámosť nárečí a ich sa tvorenia! My ale sme tu v Prešporku, chodíme dosť okolo neho, a o nárečí hanáckom tu nič, zhola nič nevieme.) 2. Takrečenétrpáckenárečie od slova vrajtrpov, ktoré dajedni Slováci v Honte podľa Kollára chybne vyslovujú. (Tu už mal Kollár viac rozličnorečností slovenských poprivádzať, to je málo, navidomoči málo, čo priviedol: prečože už nepriviedolsmołovskénárečie od slovasmoła, v ktorom Hlbočania a iní Belohorci[24]lhrubo vyslovujú; taktiež mal priviesťtustovskénárečie od slovatustý, ako ho Trenčania vyslovujú atď. atď.) 3. Takrečenékrekáčskenárečie pre slovíčko„kre“, ktoré k slovám prikladá (toto je predošlému podobné). Medzitým Kollár, keď sa už chytil vyratovať takrečené nárečia slovenské, mal už aj druhé vystaviť a neúplný obraz nárečí slovenských nepodať, to by jeho námere, aby nás zmiatol a češtine poslúžil, bolo tiež poslúžilo: prečože teda medzi hlavnými nárečiami neuviedollatinsko-slovenské,židovsko-slovenské,cigánsko-slovenské, bo Slováci i latinské i daktoré pokazené židovské i cigánske slová aspoň ako prezývky do svojej reči miešajú, a medzi rozličnorečnosťami nárečí mal ešte čo len zo sto vyčítať, bo u nás na každom druhom vidieku, ba skoro v každej dedine inakšie a inakšie hovoria, a to už všetko malo sa vyvážiť a vyčerpať, tak by ešte viac bol neumelých pomútil! My sme ukázali a dokázali, že je len jedno nárečie slovenské, a to nárečie to, ktoré sám Kollár vlastným nárečím slovenským volá, ostatné že sú len alebo rozličnosti slovenské, alebo chatrné primiešaniny cudzích slov k našej reči, alebo skazeniny a spotvoreniny slovenské, alebo len prezývky, a Kollár toto všetko za nárečia, za nárečia slovenské vyhlásil! Či je to jazykospytectvo slovenské?! Tu veru Kollár známosť slovenskej reči nedokázal a tak sa ani nečudujeme, že ju odsudzuje a zatracuje, Kollár ale aj napospol jazykoznanstvo druhými dielami svojimi, ako: „Rozpravy o jménách a počátcích národa slovanského atď. atď.“[25]pred umelými, najmiernejšie buď rečeno, do nevery a nevole priviedol. O tom ale bude reč inde.[26]Potom už, keď vyrátal tie takrečené nárečia slovenské a kopu ich naváľal, spytuje sa, či je možno slovensky pri toľkej sile nárečí písať,[27]keď sa nevie, ako sa má písať, čo vziať, a každé nárečie si vraj predok pred druhými osobovať bude, a tu ukazuje Slovákom na vežu bábelskú prekliatej pamäti. Pán Kollár! Do takejto siete sa Vám len slepá ryba chytí, ale čo len trochu očima preblesknúť zná, do nej Vám nepôjde. Škoda, že ste už aj to v pochybnosť nevzali, či sa naozaj môže slovensky hovoriť, či si Slováci pri toľkej od Vás vystavenej sile nárečí budú môcť rozumieť; škoda, že ste už aj naše hovorenie vežou bábelskou nenazvali a nám preto tú dobrú radu nedali, aby, keď je tak, nechali sme hovor slovenský, odriekli sa od neho a naučili sa česky hovoriť. Už ste si mali dôsledným ostať a to urobiť! Ale čo nám aj to výslovne neradíte, radi by ste nás k odrieknutiu sa slovenčiny i v hovore inakšie prisilili, nadávajúc reči našej vlastnej, národnej, starootcovskej tých najpotupnejších, najledákejších mien, prezývajúc ju sviniarčinou, smetištinou atď.,[28]a tak znižujúc ju z reči ľudskej k dajakému hovoru hovädskému, ktorý by nehodno bolo človeku do úst vziať a ním si ústa pošpintať. Za toto blato, ktoré ste Vy na našu národnú reč a tým na náš národ nahádzali, za túto hanobnú špintaninu, ktorú ste Vy na nás nastriekali, vzali ste Vy ťažkú odpoveď pred národom naším na seba. Nech Vás za to súdi svet, ja Vás posudzovať nejdem a nechcem. Lež poďme k veci.Pýta sa teda Kollár, v ktoromže sa nárečí pri toľkej, od neho vyrátanej nárečí rozličnosti písať bude, on ale sám, keby bol nepredpojatý býval a hlbšie do veci nazrieť chcel, na túto otázku si zo svojho vlastného vyratovania nárečí odpovedať mohol: v ktoromže, odpovedáme, budeme písať, keď slovensky písať chceme, keď nie vo vlastnom slovenskom nárečí! Vy ste nám sám na túto otázku odpovedali, my sme už ale i predtým na ňu odpovedali, vystaviac to nárečie, ktoré Vy za vlastnú slovenčinu uznávate, za pravdivú a čistú reč slovenskú, a v tomto prítomnom spise dokázali sme, že je toto nárečie jediné nárečie slovenské, v lone hlbokých Tatier od všetkého druhého prímesu čiste zavarované, že je ono pravou slovenskou matkou a iné rozličnosti len jeho dcéry v niečom popremieňané a druhé len skazeniny a spotvoreniny slovenské alebo len prezývky nášho nárečia. Nebudeme veru písať, keď slovensky písať chceme, ani v skazeninách a spotvoreninách slovenských, teda v kadejakých slovenských nemčinách a maďarčinách, ani v rozličnostiach slovenských, teda v rusínskej, poľskej a moravskej slovenčine, ale budeme písať pravdivou a čistou slovenčinou, našou matkou rečnou. K tejto reči my môžeme s plným právom zavolať a voláme k nej so znamenitým Hugo Grotiom,[29]v zápale pozdravujúc ju: O patria salve lingua! Zabudnutá ona ležala tam v Tatrách, kým duch slovenský sám na seba zabudol a zabúdal, teraz ale, keď sa prebral, vyviedol si z tmy a mrákavy nočnej družku svoju na svetlo, na ten svet boží a vystupuje s ňou skromne, stydlivo, ako dobrý mládenec so záručnicou[30]svojou, vystupuje s ňou bratsky medzi bratov. Zloradní, nevďační synovia matky našej spoločnej a sebevoľní zlorečení budú bratia tí, ktorí sa alebo z neho vysmievať, alebo ho naspäť do tmy a zábudy tískať budú, bo tým budú naspäť tískať i náš kmeň slovenský do tmy a zábudy bývalej, žalostnej!Táto teda reč, o ktorej Tablic[31]v pohrobnom svojom spisku toto hovorí: „Řeč zajisté našich Slováků ráz té staré slovenčiny, která se ve zmíněných, nad veliký poklad dražších rukopisích skví, a kterou staří Čechové mluvili, na sobě nosí. Až podnes zajisté my Slováci mluvíme:Bóh, lud, chyže, dajte, chytro, chlapóv, psóv, oštěpóvatd.; až podnes se ptáme:čí ten kuoň, čia ta dědina, čie to dietia;naše dítky až podnes v lískovce si hrajíce, ŕíkají:cetno či licho(pari an impari numero)[32]atd.; odkud mnohým slovům výš schválených rukopisů Slováci snadněji než Čechové porozuměji,“ táto reč pravá a čisto slovenská, dobre zavarovaná, matka rozličnorečných dcér, ak chceme slovensky písať, musí sa do spisov uviesť, tým viac, že ona nad všetky svoje rozličnorečné dcéry, aj ďaleko nad češtinu pravý ráz (charakter) slovanský a starodávnu vernosť omnoho čistejšie zachovala, o čom sa každý presvedčí, kto len na staroslovenskú reč alebo aj na starú češtinu pohliadne. Charakter slovenčiny je napospol tento: Hlbšie hlásky,[33]plnšie staré koncovky, dvojhláskovitosť (vernosť koreňov),[34]nespájanie sa mäkkej spoluhlásky s dlhou samohláskou[35]leda v nevyhnutných prípadnostiach. Toto je napospol charakter slovenčiny. Vezmime reč staroslovenskú,[36]ktorá má ten samý charakter. V staroslovenčine je:knjaz, prjasťi, trjasťi, gorjaščij, svjatyj, gljadaťi, pjaď, pamjať, vjazaťi, voljať, gonjat, prijazň, lijaťi, učenija, pjenjaz, bjel, vjera, cjev, pjeťi, mjera, mjesto, njekto, djeva, vidjeťi, gorjeťi, zrjeťi, vrjeťi, žrielo, vjem, rabjech, synovjech, učeniju, vodoju, voleju, svjatoju(inštr.),mažjut, synov, domov, slovom, straža, duša, mreža, stražu, dušu, mrežu, kostiju, svjatyj, svjataja, svjatoe, svjatoj(dat.),vyšnij, vyšnjaja, vyšnee, moj, moja, moje, moego, moega(gen.),tvoj, tvoja, tvoe, tvoego, tvoega(gen.),čij, čija, čie, nesutatď., a v slovenčine:kňaz, prjasť, trjasť, horjaci, svatí(posvjacať),pohljadať, pjaď, pamjatka, vjazať, volja, hoňja, prjazeň, ljať, učeňja, penjaz, bjel(podbjel),vjera, cjevka, spjevať, mjera, mjesto, ňjekdo, ďjevka, viďjeť, horjeť, zrjeť, vrjeť, žrjelo, vjem, raboch(ale aj domjech, suďjech),učeňú, vodou, vuolou, svatou(inštr.),mažú, sinou, domou, slovom, stráža, duša, mreža, strážu, dušu, mrežu, kosťou, svätí, svätá, svätuo, svätej, višňí, višňja, vyšňje, moj, moja, moje, muojho, mojej, tvoj, tvoja, tvoje, tvojho, tvojej, čí, čja, čje, ňesúatď.Z týchto dakoľko príkladov vidno, že sa naša slovenčina so starou svätou cirkevnou rečou slovanskou v charaktere zrovnáva:[37]práve tak rada má hlbšie hlásky ako tamtá, práve tak zachováva plné, staré koncovky ako tá, za roveň jej si váži nadovšetko dvojhláskovitosť a podobne, ako v tej, mäkká nespája sa s dlhou samohláskou. V slovenčine sa to stáva len tam, kde sa tomu vyhnúť nemôže:vlečú, písaňú, ale i v takýchto sa dakde hovorí po slovensky:vlečju, písaňjuatď. Zrovnajme s týmto teraz češtinu a českomoravčinu:Kněz, přást, třást, hořící, svatý(posvícet),pohlížet, píď, památka, vázat, volí, honí, přízeň, lít, učení, peníz, bílý, víra, cívka, zpívat, míra, místo, někdo, dívka, vidět, hořet, zříti, vříti, zřídlo, vím, rabích, učení, vodou, vůlí, svatou, maží, synů, domů, slovem, stráž, duše, mříže, duší, mříží, kostí, svatý, svatá, svaté, vyšní, vyšní, vyšní, můj, má, mé, mého, mé, tvůj, tvá, tvé, tvého, tvé, čí, čí, čí, nesouatď. a vidíme, že čeština potratila hlbšie hlásky, plné, staré koncovky, že potratila starú a silnohlasnú dvojhláskovitosť a že aj mäkké spoluhlásky s dlhými samohláskami, napr.přást, třást, počátekspája atď. a namiesto toho stala sa zbrúsenou a vytenčenou. Zmoravčená slovenčina je už vtokom moravským[38]veľmi popremieňaná a od pôvodnej slovenčiny značne uchýlená. Ona hovorí:kňaz, prásť, trásť, horící, svatí(posvácať),pohládať, páď, památka, vázať, volá, hoňá, prízeň, láť, učeňá, peňáz, bílí, víra, cívka, spívať, míra, místo, někdo, ďívka, viďeť, horeť, zreť, vreť, žrídlo, vím, raboch, učeňú, vodú, vólú, svatú, mažú, synóv, domóv, slovem, stráž, duša, mreža, dušu, mrežu, kosťú, svatí, svatá, svaté, višní, višná, višné, moj, moja, moje, mojho, mojej, tvoj, tvoja, tvoje, tvojho, tvojej, čí, čá, čé, ňesúatď. Z tohoto vidno, že zmoravčená slovenčina ako zmiešanina ani jeden charakter, ani plnohlasný a dvojhláskovitý slovenský, ani tenkohlasný český nezadržala, ale niečo z toho, niečo z toho zachytila, bo hovorí napr.páď, památka, vázáť, a horící svíca, ďívka, prízeňatď., keby ale dôsledná bola, musela by maťhorácí svéca, ďévka, toto ale sú nestvory a nebytnosti v reči slovenskej. Potom mäkkú spoluhlásku s hrubou samohláskou napospol spája:[39]páď, památka, hoňá, učeňá, kosťú, dušú, čáatď., celkom duchu a povahe reči slovenskej na odpor! Vidiac toto, nikomu už netreba dlhého rozmýšľania súd o zmoravčenej slovenčine vyniesť: ona je nekonečne bližšia k pravdivej slovenčine ako k češtine, ale je ako zmiešanina bez všetkého vlastného charakteru, preto aj nebolo možno jej dokonalú gramatiku vystaviť a jednotu v reči spisovnej uviesť, preto tiež sebevoľnosti pole pri jej písaní každému bolo otvorené. Slovenčina, majúc za svoj osobitný a vlastný slovenský charakter: plnohlasnosť a dvojhláskovitosť, v ďalšom svojom tvorení charakter tento pri celej reči rozprestrela a tým svoj organizmus zdokonalila a zavŕšila, preto uviedla:dobrjeho, dobrjemu, miljeho, miljemu, svatuo, dobruo, viďeu, choďiuatď. miesto inoslovanského:dobrého, dobrému, milého, milému, svatô, alebosvató, dobrô, viďel, choďilatď. Slovenčina nerada vidí dlhé samohlásky, ten hlas zavrený a dajakýsi polonemý, a preto ich rozpúšťa v otvorené, hlasné dvojhlásky, ktoré sa viac vyrážajú na svet ako samohlásky dlhé, dosebazavrené. Naozaj je tiež hrubéłna konci hlas tvrdý, zaseknutý a odlomený a zato spevavá slovenčina ho premenila[40]vova s predchádzajúcou samohláskou do dvojhlásky, čím sa táto koncovka stala tekúcejšou a omnoho hudobnejšou.Toto je stroj a organizmus slovenčiny, v ktorom nič nieto zbytočného, sebevoľného, sem neprislúchajúceho, ale všetko tam jedno k druhému patrí, dobre sa jedno s druhým spája a v zaokrúhlený úplný celok zrastá. Túto opravdivú, pôvodnú, vernú, svoj úplný a zaokrúhlený organizmus majúcu slovenčinu vzali a uviedli sme do spisov: kto už teraz po poznaní tohoto, po nahliadnutí do úplného stroja a organizmu slovenčiny povie nám a nadhodí, že sme tu niečo urobili sebevoľne, kto sa nás opováži obviňovať z diktatúry?[41]Tí, ktorí to dosiaľ robili, nechceme myslieť, že by to boli z druhej príčiny urobili, ako z bližšieho ešte nepoznania a hlbšieho nenahliadnutia do stroja a organizmu reči našej slovenskej. Keby sme boli inakšie robili, slovenčinu matku s premienkami jej dcér miešali, jednu formu z toho, druhú z druhého vyberali a dovedna spájali, tak by sme boli robili sebevoľne, tak by sme boli zaslúžili návrhy, ktoré teraz celkom sú nespravodlivé. Pripravili by sme tým boli slovenčinu o každý základ a vlastne aj o gramatiku, bo gramatika nie je na to, len formy vystavovať a rozličné dovedna plátať, ale rozviť stroj a organizmus reči a každého zaviesť do vnútorností stroja tohoto. Teraz myslíme, že si aj páni v Hlasoch vysvetlia a pochopia formy našej slovenčiny, vysvetlia si, prečo píšeme:dau, stáu, pohnuv, a nie:dal, stál, pohnul, vysvetlia si, prečo píšeme:istjeho, dobrjehoatď.,dlhí, hlbokiatď., nebude im už čudno, prečo píšemesťamiestoako, ajležmiestoale, prečo si moc nezakladáme na gréckej a rímskej časomiere,[42]trebárs ona aj s pravdivým nárečím slovenským dobre obstojí. Ostatne táto časomiera nie je národnou formou pre naše básnictvo, ale touto je rým, do ktorého sú zaodeté všetky naše národné spevy.V reči nesmie a na žiaden spôsob nemôže byť zákonom: ľúbenie alebo neľúbenie sa dajedných foriem,[43]bo ľúbenie sa je vec každého jednotlivca a tak jednému sa bude ľúbiť to, druhému iné, jeden bude vychvaľovať formydobrjeho, dobrjemu, hlbokuo, dobruo, viďeu, cíťiuatď., a druhý ich bude zatracovať a miesto nich vychvaľovať formy:dobrého, dobrému, hlbokô, dobrô, alebohlboké, dobré, viděl, cítilatď., ale jediným zákonom v reči môže a musí byťstroj a organizmus reči. My sme vzali reč, ako je v ústach národa, a preniesli sme ju do spisov, vzali sme ju preto, bo ona má svoj zavŕšený, vyokrúhlený a zdokonalený stroj, má svoju pôvodnosť a čistotu, nie je s ničím druhým zmiešaná a tak má svoj vlastný záväzok, svoj vlastný život a práve preto je verná a samojediná pravdivá vyslovovateľkyňa života slovenského.Že reč slovenská nad češtinu omnoho pravdivejší slovanskejší ráz zadržala, o tom netreba viac slov šíriť. To každý na prvé pohliadnutie vidí, to každý vie a podonášané príklady to očite dokazujú. Stará čeština bola našej terajšej slovenčine, trebárs nie celkom, ale predsa podobnejšia. Ona má:pánóv, zemjú, zemjan, kosťjú, krvjú, matěrjú, sbožjé, sbožjá, sbožjú, čijej, gen., dat. i lok.,človečej, lúbejší, lúbejšjá, lúbejšjé, třjé, čtyrjé, moj, moja, moje, mojeho, mojej, bijúť, mažúťatď., nie teda my, ale Česi sa od pôvodného a verného rázu slovanského uchýlili, a tak my, píšuc v našej slovenčine, vždy vernejšie a čistejšie slovansky píšeme, ako oni v svojej češtine. Toto uchýlenie sa češtiny od stroja a organizmu slovanského i sami pôvodcovia Hlasov[44]spomínajú a dajedni o tom hovoria bolestne, vediac, že tým reč česká mnoho utratila. Palacký[45]napr. hovorí: „Nejstarší paměti literatury české dokazují to zřetedlně, že někdy čeština slovenčiny mnohem bližší byla, nežli nyní jest. Teprv ve XIII. století vloudilo se břeštivé ř do češtiny“ atď., a na druhom mieste: „Nepřeme, že v tom přeodívání jazyk náš tytýž i výborné, ba drahocenné roucho staré za nový lehký klůcek[46]proměnil“ atď., a iní zase, ako Tablic,[47]Kollár,[48]nariekajú na ponemčenie reči českej, ktorú žalobu Kollár v svojich spisoch vždy a vždy opakoval. Či my môžeme po pravde takto nariekať na naše nárečie? Nie! Ono je čisté, zavarované, krásne, svoje, neponemčené; načože by sme teda my písali miesto v nárečí čistom, zavarovanom, krásnom, nepremenenom — v nárečí od pôvodného veľmi ohnutom, breštivou hláskou nabranom, v nárečí, ktoré výborné, drahocenné svoje rúcho utratilo a ho v nový, ľahký„klůcek“premenilo, v nárečí miestami ponemčenom, ako ho sami Česi opisujú?![1]Spis tento onedlho na svetlo vyjde.[2]Výťah zo spisu oproti Hlasom— spis nevyšiel[3]pre krok náš— totiž pre povýšenie slovenčiny na spisovný jazyk[4]… tak aj národ slovenský— tu je už národ v zmysle predošlého kmeň![5]Čechoslováci— rozumej tí, čo písali bibličtinou, čiže slovenskí evanjelici[6]… základy kostola jednoty národnej…— ohlas z Mickiewiczovho Konrada Wallenroda z tzv. Wajdelotovej piesne, ktorú mal Štúr v osobitnej obľube[7]panovitosť— nadvládu[8]sizyfovský kameň— nazvaný podľa Sizyfa, ktorý podľa gréckej báje bol v podsvetí potrestaný za svoje zločiny tak, že musel na veľký vrch vyváľať obrovský kameň, ktorý sa mu zas zakaždým skotúľal naspäť. Odsúdený musel túto prácu ustavične opakovať. Podľa toho sa sizyfovským kameňom nazýva ťažká zbytočná námaha.[9]rusínske nárečie— ukrajinčina[10]Ungvár— Užhorod, sídlo stolice toho istého mena (dnes v Zakarpatskej Ukrajine)[11]Bereg— názov Berežskej stolice s hlavným mestom Mukačevom[12]ą, ę(nosovky) — má poľština[13]… v svojom striedku tak dobre ako v krajných rozličnostiach— uprostred jazykovej oblasti tak dobre ako v okrajových nárečiach[14]… po všetkých skloneniach mien rozličných a slovies— vo všetkých skloňovaniach podstatných mien (u Štúra: samostatných mien), prídavných mien, čísloviek (u Štúra: počtové slová alebo počty) a zámen (u Štúra: všemien) a časovaniach (Štúr používa termín sklonenie aj pre dnešné časovanie) slovies[15]tenčí— používa tenké samohlásky[16]po všetkých rozličnostiach— vo všetkých nárečiach[17]tie jeho krajnosti— tie jeho okrajovosti (okrajové nárečové prvky)[18]neznášajú— nezhodujú[19]Na krajoch Slovenska k Morave naklonených slovenčina naša… pôvodnú a silnú svoju dvojhláskovitosť poutrácala— napr. západoslovenské: bíly oproti biely, vedem oproti vediem, ženu (inštr. sg ) oproti ženou atď.[20]… na krajoch zase Slovenska k Polsku nachýlených… dlhosť syláb utratila— napr. nam oproti nám, mleko oproti mlieko, kovač oproti kováč atď.[21]I Kollár… nasledujúce nárečia vyrátal…— Kollár všetky tzv. nárečia, ako ich uvádza Štúr, vymenoval v Hlasoch, pričom prvých sedem skutočne označil za hlavné a k nim ešte pripojil tri, ktoré „hodna jsou poznamenaní“: hanácke, trpácke (od slova trpov, ako sa v Honte vyslovuje slovo teprv) a krekáčske (podľa slabiky kre v Gemeri). Už pred ním Šafárik v Slovanskom národopise (1842, str. 99) výslovne hovorí, že Trpáci, Krekači sú „pouhe přezdivky“, ale Kollárovi v nenávisti proti štúrovskej slovenčine nebránilo používať ani takéto argumenty. Nie div teda, že Štúrov tón proti Kollárovi je vyostrený.[22]Srbsko-slovenskénárečie kladie Kollár „na pomezích Serbie, zvláště v Báčské stolici a v mnohých jiných srbsko-slovenských městech a vesnicech, n. p. v Budíně, v Svatém Ondřeji atd.“[23]Prešporok— Bratislava[24]Hlbočania a iní Belohorci— obyvatelia Hlbokého (tam účinkoval Hurban) a iných obcí pod Bielou horou[25]Rozpravy o jmenách, počátkách i starožitnostech národu slavského a jeho kmenů od Jana Kollára— Dielo vyšlo v Budíne roku 1830. V ňom sa Kollár pokúsil vysvetliť meno Sláv a názvy iných slovanských národov, pričom sa vo svojich výkladoch dostal na scestie fantázie. Kollár vôbec nemal náležitú jazykovednú prípravu a ani nepoznal súčasný stav jazykovedy.[26]o tom ale bude reč inde— Štúr sa k tejto problematike nevrátil ani v jednom svojom diele. Je možne, že tak zamýšľal urobiť v chystanom spise proti Hlasom, ktorý však nevyšiel.[27]… spytuje sa, či je možno slovensky pri toľkej sile nárečí písať…— Kollárove slová: „Daremný a nesnesitedlný jest každý křik těch, kteří říkají: ,pišme po slovensky, my nejsme Čechové!‘ Povězte že, milí bratři, jak ,po slovensky?‘ Tak jako Handrburci, či tak jako Krekáči, či tak jako Trpáci, či tak jako Bernolák, či tak jako p. Čaplovič, či tak jako Šáryský Potemkin aneb spisovatel Šenku pálenčeneho? — Která stolice a které nářečíčko sobě tu přednosť osobovati může? Totby nepochybně každé z nich i chtělo i smělo, než odtudby pro vzdělanost našeho národu předce nic jineho nenásledovalo než to, co tam při stavení věže babylonské.“ — Pri Babylonskej veži (u Štúra, veža bábelská) podľa biblickej histórie došlo k pomäteniu jazykov.[28]… prezývajúc ju sviniarčinou, smetištinou atď.— Kollár, poukazujúc v Hlasoch na zásluhy svoje a iných pri získavaní povolenia na Štúrove noviny, obviňuje Štúra, že ich s jazykom novín oklamal (Štúr totiž jazykovú stránku novín držal do ostatku v tajnosti), „ant my ani drotarčinu a kopaničárčinu, ani miškarčinu a bravčarčinu, ani, jak p. superintendent Seberini mluví, kočišštinu a valaštinu, ani, jak jim řikají, smetištinu a kuchynčinu nikdy od vás sme neočekávali, a pro ni jistě ani jedinkeho kroku nebyli bysme učinili“. A na inom mieste Hlasov — na čo Štúr tiež naráža — Kollár hovorí, že nečíta Štúrove noviny „mezi jinými vážnejšími národními příčinami již i pro osobní ušetření meho zdraví, ant mne při uvidění Vaší, duchu a kořenům řeči naší cele nepřiměřené orthographie, oči, při slyšení Vašich hrubých, surovozvukých slov uši boleti začínají, anobrž sám čich na jakousi nepříjemnou vůni upomínán býva, jaková ze stájí, z krčem a jiných peleší nízkého života zapáchá a nos uráží“. Nato sa Kollár ďalej znižuje k nedôstojným výrokom o slovenčine ako spisovnom jazyku.[29]Hugo Grotius(1583 — 1645) — vedec, právnik a štátnik, zástanca reformácie v Holandsku, je autorom mnohých po latinsky písaných diel a medzi nimi aj básní. Štúr uvedené slová O patria salve lingua (Buď pozdravená, reč materinská) prevzal z Grotiovej básne, ktorú Pavel Jozef Šafárik cituje ako motto k svojmu dielu Geschichte der slawischen Sprache und Literatur.[30]záručnica— snúbenica[31]Bohuslav Tablic(1769 — 1832) — ev. teológ, historik, básnik a zberateľ a vydavateľ starých pamiatok, má v Hlasoch zaradený príspevok O literárních svazích Slovákův s Čechy a Moravany v nynější i někdejší době (príspevok je prevzatý z ČČM 1842). Príspevok je v podtitule označený ako „Spisek pohrobní“. Citovaný úryvok je v Hlasoch na str. 10 — 11; v prepise sme ho upravili podľa originálu. Keďže však u Štúra je citovaný dosť odchylne, uvádzame v plnom znení aj Štúrov prepis: „Řeč zajisté naších Slováků ráz té staré Slovenčiny, která se ve zmíněných, nad veliký poklad dražších rukopisích skví, a kterau staří Čechové mluvili, na sobě nosí. Až podnes zajisté my Slováci mluvíme: Boh, lud, chiža, dajťe, chitro, chlapou, psou, ošťepou atď. až podnes se ptáme: čí ten kuoň, čja tá ďeďina, čje to ďjeťa; naše dítky až podnes v lískovce se hrajíce říkají: cetno či licho (pari an impari numero) atď. odkud mnohým slovům výš schválených rukopisů Slováci snadněji než Čechové porozumějí.“ (Štúr riedene sádže, čo je v pôvodine sádzané kurzívou a okrem toho riedi aj posledné slovo: porozumějí.)[32]Pari an impari numero(lat.) — pri detských hrách: pár-nepár[33]hlbšie hlásky(= zadnejšie, temnejšie hlásky) — napr. a oproti e (ľan — len), u oproti i (ľud — lid) a iné[34]dvojhláskovitosť (vernosť koreňov)— ako je ona v staroslovienčine, na čo poukazuje Štúr ďalej na príkladoch[35]… nespájanie sa mäkkej spoluhlásky s dlhou samohláskou— napr.: cievka oproti českému cívka atď. (viď v príkladoch ďalej)[36]reč staroslovenskú— rozumej: staroslovienčinu[37]… že sa naša slovenčina so starou svätou cirkevnou rečou slovanskou (v pôvodine: slovenskou) v charaktere zrovnáva…— už Šafárik v Geschichte der slawischen Sprache und Literatur výslovne hovorí, že slovenčina vo svojich najstarších prvkoch (Urstoff) je „veľmi spríbuznená so staroslovienskym cirkevným jazykom“ čiže so staroslovienčinou a že v nej sa zachovali slová, ktoré nie sú v češtine, ale vyskytujú sa v starej češtine a v iných nárečiach, najmä v cirkevnej slovienčine, slovinčine, ruštine a poľštine.[38]vtokom moravským— vplyvom moravským[39]potom mäkkú spoluhlásku s hrubou samohláskou napospol spája— v pôvodine: Po tom mekú samohlásku s hrubou samohláskou napospol spája (v prepise teda opravujeme pôvodné „samohlásku“ na „spoluhlásku“).[40]… spevavá slovenčina ho premenila vo v— totiž v minulom čase: pohnuv (dnešné: pohol), ale ak predchádzala iná samohláska než u, i, zakončenie bolo dvojhláskové: dau (dnešné: dal), stáu (dnešné: stál) atď.[41]… kto sa nás opováži obviňovať z diktatúry?— Štúr zrejme reaguje týmito slovami na Kollára v Hlasoch, ktorý vyčíta Štúrovi: „Vaše myšlénka o různění, o novonářečí nevyšla z lidu, nýbrž jen z Vaší hlavy, ona není plod skutečného života, nýbrž jen výleh školy a vrtoch potajemných schůzek a spiklů několika nezkušených mladochů; Vy ste ji teprv z jednoho punktu a koutu do lidu všudy a všelijak vnášeti, vlévati, často i cpáti a vnucovati začal: naproti tomu naše myšlénky a žádosti, soudy a rady, žaloby a výstrahy jsouhlas liduse všech stran se samochtě ozývající a do nebe volající… Nebudeteli ještě ani budoucně těchto takmnohých,vážných, slušných a všestranných hlasů slyšeti a šetřiti, budeme potom, anť o pravosti a dobrotě Vaší hlavy pochybovati nelze, příčinu míti, aspoň o pravosti a dobrotě Vašeho srdce pochybovati… a vždy se najdou věrní vlastencové, kteří proti Vám a Vašemu podnikání vystoupíce hřímati budou s Ciceronem: ,Quousque tandem abutere, Catilina, patientia nostra?‘“ (Po latinsky citované slová, ktoré predniesol rímsky rečník Cicero v reči proti vodcovi sprisahania Catilinovi: „Dokedy konečne budeš, Catilina, zneužívať našu trpezlivosť?“)[42]… prečo si moc nezakladáme na gréckej a rímskej časomiere…— tu Štúr mieri na Kollárov výrok v Hlasoch, že „československá reč“ práve postupným spájaním češtiny a slovenčiny môže „ten nejvyšší stupeň libozvučnosti a všeliké básnicko-řečnícké dokonalosti dosáhnouti, mezi jiným již proto, že řeckolatinskou metriku a prosodii sobě přitvořenu má“. Kollár kládol hlavný dôraz na rytmus v poézii a odsudzoval rýmy, ktoré mu „hneď ucho, hneď oko“ urážali (Ueber die literarische Wechselseitigkeit), kým štúrovci videli hlavný znak poézie v rýme, ako to Štúr hneď ďalej otvorene priznáva. Podobne sa vyslovuje aj Hurban v recenzii Škultétyho Básní (Orol Tatránski 1846, str. 155): „Menujem národnou formou rýmovanie…“[43]V reči nesmie a na žiaden spôsob nemôže byť zákonom: ľúbenie alebo neľúbenie sa dajedných foriem…— Kollár v Hlasoch (str. 112) spomína, že v spisovnom jazyku treba podržať všetko dobré, čo má slovenské nárečie (preto radí písať smrek, jarmo, chrákati atď. oproti českému smrk, jho, chrkati), a zas to dobré, čo má české nárečie (hluboký, slunce, křěč atď. oproti slovenskému hlboký, slnce, kŕč), a uzaviera (str. 113): „Že se ovšem i v češtině některé nepříjemné zvuky a slova nalezají, to my dobře víme a cítíme, ale právě proto slovenčinu a češtinu sjednotiti chceme, aby se společně pronikly, doplňovaly a vynahražovaly, ozdobovaly a obohacovaly. Co jedné chybuje, dá jí druhá, co v jedné nehezkého, okrášlí to její sestra a přítelkyně, a přece to bude všecko naše, ne cizí.“[44]pôvodcovia Hlasov— rozumej: autori príspevkov v Hlasoch[45]František Palacký(1798 — 1876) — dejepisec českého národa a politik, má v Hlasoch dva príspevky. Prvý citát, ktorý Štúr uvádza, je zo strany 26 a druhý zo strany 39 (citáty sme upravili v prepise podľa pôvodiny, pričom sme au prepisovali na ou; Štúr oproti Palackému píše Čeština, Slovenčina, České s veľkými počiatočnými písmenami).[46]klůcek(u Štúra: klůček) — handra, zdrap zo šiat[47]Tablico ponemčení češtiny takto píše v Hlasoch (str. 24): „Poněvadž pak dlouhostí času, sousedstvím Němcův, poněkud tak mluvíc, se odslovanili, v mnohém od Slovanů ve své řeči odstoupivše a k Němcům se naklonivše, tvrdosti jejich řeči se součastnili, k napomožení zmíněnému společenství Čechů se Slováky i s jinými slovanskými kmeny vůbec se nám zapotřebí zdá býti, aby se Čechové — ježto sami uznati musejí, že tato zněmčilost celé jejich literatuře uškodila, a krásnou řeč československou cizím duchem naprznila — opět ke Slovanům a tak i ke Slovákům navrátili, nýbrž s nimi tužším svazkem se spojili.“ Nato Tablic radí, aby Česi prijali Kollárove návrhy o ľubozvučnosti reči.[48]Kolláro ponemčení češtiny adresuje Čechom v Hlasoch tieto slová, na ktoré medziiným naráža Štúr (str. 119 — 120): „Čechové! vy v řeči své máte některá Slovákům fyzicky naskrze nemožná a nevyslovitedlná slova, kteráž při tom obyčejně i nelibozvučná jsou: i nežádejtež tedy nemožnosti od jiných, aniž čekejte, aby sobě jiní Slavjané vám k vůli jazyk a dásně na těch slovích lámali; propůjčte se tedy i vy v něčem bratrům svým. Ve vaší řeči ztracena jest rovnováha samohlásek, což ucho jiných Slavjanů nemálo uráží, a předce iikáte i tam, kde toho potřeba není, jakoby vás nikdy nikdo ještě na tuto chybu nebyl upozornil. Vaše řeč je značně poněmčena, a předce nechcete užiti příležitosti a přirozeného lékařství k jejímu poslavjanění.“ Kollár ponosu na ponemčenie češtiny opakoval vo viacerých svojich spisoch.
Stur_Ustrojnost-a-organizmus-reci-slovenskej.html.txt
PredmluvaSú doby v živote národov, kde istá revnivosť v duševnom ohľade povstáva: duchovia majú snahu po písaní, čítatelia po čítaní tak, že túžbou touto mru, jestliže sa duševným týmto žiadosťam nevyhovie.Takáto revnivosť medzi Slováci teraz povstala a nútno jej pripísať blahonosný výsledok, jestliže sa domôže zúžitkovania.Pravda žížeň túto po duševnom nápoji ťaško je uhasiť a najťaššie u nás, kde prostredníctvo medzi spisovateľmi a čítateľmi zchádza na toľko, že medzeru túto vyplniť nevyhnutne treba, jestliže nechceme, aby blahonosný jej zizk vystal.Inde sprostredkúvajú toto spojenie kníhkupci a nakladatelia, čo sa výlučne s vydávaním spisov zaneprazdňujú, áno i literárne spolky všeho mena a druhu majú ten cieľ: u nás však, žial Bohu, ani jedných ani druhých niet. Bo knihkupectvo nachádza sa povšehne v rukách cudzincov, ktorí nemajú ani len smyslu pre duševné potreby národa nášho, nakladateľov vôbec niet a spolok jediný čo bol v láskavom objatí vlády zahynul.Teraz teda kŕmenie národa literárnými plody nachádzajúc sa v cudzích rukách, cudzími a zvláštne nemeckými dielami nie že obohacujú vzdelanosť našu, ale len vydierajú peniaze naše za takie neužitočnie produkty. A práca táto darí sa im tým lepšie, že knihtlačiarska spoločnosť v Martine viacej prekladmi nežli pôvodnými prácami zaníma sa.Pochopiac potrebu vydávania pôvodných spisov svojských, podujal som vydávanie dramatov a vôbec spisov pôvodných našich a začal som prácu túto s prítomným dielom. Aby ale aj čitatelia pohodlne prišli ku spisom, zaviedol som tak rečenú colportážu, vyšlúc svojho človeka, ktorý sosbiera odberateľov, aby sa im spisy do domu poslať mohli.Takto teda to spojenie medzi spisovateľmi a čitateľmi zavedúc, ufám, že revnivosť naša neprejde v letargiu a zahatí sa cesta vykoristenia nás skrz nemeckých colportírov a že tak blahonosný prospech docieli sa.VB. Štiavnici, 1880 roku v Septembri.Fr. Kabina, vydavateľ.
VrbaSkacansky_Janosik.html.txt
Krvižíznivý pán[1]Bol v dedine jeden pán. Mal veľkú radosť, keď mohol dievča dostať a pustiť ho do ohrady pred divého koňa, aby dievča rozšliapal. Dal tak moc dievčat mordovať. Prišlo na jednu matku, čo mala aj dcéru aj syna. Horko oni nariekali, keď už bol poriadok na tú dcéru. Brat povie:„Neplačte, mama, ani ty, sestra, ja pôjdem za teba umrieť. Dáš mi tvoje šaty, oblečiem si ich, a nebojte sa, neplačte, kým sa vrátim.“Obliekol sa do tých ženských šiat a povedal:„Uvidíte, čo so mnou bude!“Prišiel pred toho krvižíznivého pána. Strčili ho hneď do ohrady a pustili toho divého koňa. Všetci páni sa dívali na to, čo sa s ním porobí.Kôň beží dookola ako čert. Ako videl postavu dievčaťa, zaprskal ňucháčom a beží. Dievča sa hodí chytro o zem a — divý kôň ho preskočil. Kôň, rozhnevaný, ešte väčšmi behal dookola. Preoblečený mládenec sa mu v behu na chrbát vyhodil a cválajú dookola po tej ohrade. Kôň ho nemohol zhodiť zo seba. Až napokon preskočil ohradu, a hybaj vo cval po poli! Naraz na maras[2]napadol a strepal sa do marasa, čo nemohol von vyskočiť. Pán sa rozhnevaný díval na to, dal si osedlať jednu paripu, poď za nimi! Ale i on tam trafil, i sám sa zamoril do toho marasa, a to ešte hlbšie. Všetci sa tomu tešili v dedine, že ten krvižíznivec viac nevyšiel na svet.Ale ten mladý človek sa vyslobodil.Tak Pán Boh tresce bezbožníkov.[1]Jozef Mateides, 83-ročný, z Partizánskej Ľupče (Nemecká Ľupča; Liptov), 25. októbra 1905. Polívka V, 340.[2]maras(z nem.) — barina, bahno
Czambel_Slovenske-ludove-rozpravky-II.html.txt
Předmluva k vydání prvnímuBaviv se ještě l828 a 29 roku na universitě v Jéně, navštívil sem odtud místa, příhodami obnovitele církve Dra M. Luthera pamatná, totiž Islebiu, Isenach, Wartburk, Erfurt, Wittenberk atd. Z toho znikla ve mně žádost s dějinami původu reformacie, na kolik možné z původních listin, spisů, památek atd. váženými důvodněji se obeznámiti, než sem to až potud učiniti mohl, vtehdy pak mi výbornou k tomu pomoc a příležitost bohatá universitská knihovna poskytla. V ní tedy se probírajícímu zrostla mi pod rukami sbírka rozličných výtahů a poznamenání, díla reformacie se týkajících. Po navrácení mém se do vlasti, chtěl sem se krátkým vypsánímživota Lutherovamilým krajanům zavděčiti k slavnostem augsspurského vyznání 1830 svěceným; dílečko avšak, pro důležité příčiny, tiskem vyjíti nemohlo. Po dny tyto přišlo mi opět před oči, i odhodlal sem se, nyní již po 10 létech, opět ho prohlédnouti, opraviti, a k prospěchu bratří, učitelů a lidu našeho vůbec vydati. Sotvy se ho však dotkna viděl sem, že ho celé předělati musím. I stalo se tak.Nemám pak v umyslu nic jiného, než věrný obraz velikého tohoto církve obnovitele tak před oči postaviti, aby nejen zevniterní, nýbrž i vniterní jeho život patrný byl, a tak historická známost původu obnovení církve duchovnímu a mravnímu vzdělání lidu našeho posloužila.Knihy, které sem z ohledu na tuto mou práci dílem jako studnice užil, z částky ale jen srovnal, jsou:1. Löschers vollständige Reformationis acta und Documenta 1720.2. Walchs Luthers Schriften. Zvlášť od díla 21.3. Hekers D. M. Luther. Gotha 1817.4. Schroecks Kirchengeschichte seit der Reform. Leipzig 1804.5. Schroecks Lebensbeschreibung berühmter Schriftsteller 2. Ausg Leipzig 1790. 1 díl.6. Gieselers Kirchengeschichte 2. Ausg. Bonn 1827 1. a 2. díl.7. Ludens allgem. Weltgeschichte. Jena 1824. 2. a 3. díl.8. Holst, Denkwürdigkeiten aus der Gesch. der Augsp. Cons. 1829.9. Bergers Kurze Beschreibung der Merkwürdigkeiten, die sich in Eisleben und in Luthers Hause befinden. Merseburg 1827.10. Augšpurská Konfessý od Bohusl. Tablice 1808.11. Fröhings Kleiner Luther 1817.12. Luthers Mönchsstand. Kniha bezejmenná.13. Rotteks C. v. Allgem. Gesch. 7. díl 2. vydání, Freiburg 1826.14. Velký katechysmus s otázkami a odpovědmi k obecnému a zvláštnímu vyučowání mládeže v cís. král. zemích. V Pressp. 1778. (Katholický.)15. Martin Luthers Leben von Gustav Pfizer. Stuttgard 1836.16. Adami Rechenbergi Summarium hist. Eccles Wittemb. 1848.17. Compendium Antiquitatum ecclesiasticarum etc. J. G. Walchii. Lipsiae 1732.18. Historische Nachricht von des seligen D. Mart. Luthers Mönchsstand und Klosterleben durch M. J. Bürger. Lepzig 1717.19. Canones et decreta Sacro sancti et oecumenici Concilii Tridentini etc. Tyrnaviae 1723.20. Ecclesiae Evangelicae libri symbolici, etc. Chri. Matth. Psassius. Tubingiae 1730.21. Summa augsspurského vyznání učením z písma svatého vzatým vysvětlená. Na hodnou památku jeho třetí slavnosti stoleté atd. Sepsaná a vydaná od Danyele Langsfelda atd. V Košicích 1831.22. Životopis D. Martina Luthera s krátkou zprávou o reformací a tudy založené evang. církvi. K vzdělavatedlnému poučení evang. čtenářů z německého skrze Jakuba Glace — vydaného spisu do slovenské řeči přeložený v Trnavě. Martin Ďurgala. Nákladem Felixa Wachtera.Mnohé listiny původní, a vlastní poznamenání v lekcích Danzových a Ludenových; též recensie semo patřících knih, ve všeobecných círk. novinách obsažené, zvlášť r. 1836 Nro 146 a 147. knihy: Martin Luther, sein Leben und Wirken geschildert von Dr. Chr. Fr. G. Stang, Leipzig und Stuttgard 1835.Psal sem v B. Bystřici dne 20. května 1840.Vydavatel
Kuzmany_Zivot-Dr-Martina-Luthera.html.txt
SmútokNad Tatrou sæ ňebo kalí, Kalí mraký hromovými: Mutný sæ Váh i Hron valí Krají žiaľom uvædlými. Váh i Hron Slovensko rosí; Slováci doň sluzy ronia: Matka Tatra smútok nosí; Jej ďeťom do hrobu zvonia. Hrob ten pre nás zrada čierna Do tej zemi vykopala, Ktorej krev slovenská verná Ňeraz v obeť už sæ liala. Ňesmúť, Tatro, milá mati! Slož so sebæ šat ten tmavý: Hoj, — Boh zradu tú prevráti Zrádcom na ích podlye hlavy. A náš kraj sæ zas osvieží, A vykvetňe kvetom novým: Jasný Váh i Hron pobeží Spevným poľom Slovákovým.
Chalupka_Spevy-Sama-Chalupky.html.txt
Moja pieseňZakážte slnku rozdávať život, obráťte vody v riečištiach starých, vezmite oheň horiacim brvnám, uduste pieseň suchých mi na rtoch! Vždycky som rád mal pesničky svoje, hoci aj smutné bývali niekdy. Do nich som vlieval radosti, bôle a z nich som čerpal posilu v zápas. Prečo dnes teda zmĺknuť mám celkom?! Hoj, to nie — cítim v tepnách život, ktorý sa búri, žiť, žiť, žiť túži, burácať svetom, zdvihnúť sa orlom, preletieť ponad priepasti, bralá, nazrieť, kde aká dedinka malá, zakričať vo svet: aj ja som tuná!
Guoth_Basnicky-odkaz.html.txt
PredmluvaAle všetkým, ktorí ho prijali,dal právo a moc stať sa deťmi Božími.Ev. podľa Jána 1, 12Po mnohom boji odhodlala som sa konečne vydať i druhú časť „Bludárov“.Keďže táto kniha môže stáť i osobitne bez prvej časti, dala som jej nový názov.Išlo mi o to, podať obraz pokorného, Kristu podobného kresťana, a ako môže takáto duša vplývať na svoje okolie.Svet všetok v zlom väzí. Na ceste do záhuby ho nezastavia a späť ku Kristu neprivedú ani teórie, ani učenia, ani formy, ale jedine živý príklad tých, o ktorých vraví sám Syn Boží: „Vy ste svetlo sveta.“Pokúsila som sa podať trúchlohru života, žitého bez Boha, bez Krista, a jej ďaleko siahajúce následky. Viem, že dotkla som sa boľavých rán, na ktoré chorľavie rodinný život kresťanov, a ktoré môžu byť uzdravené jedine návratom k Bohu a k prísnemu zachovávaniu Ježišovho učenia.Kniha mi bola darovaná, a tak ju teraz skladám k nohám Večného Darcu s tým jediným želaním, aby svetom niesla a šírila česť Toho, ktorý povedal i smrťou dokázal:„Nad to väčšiu lásku nemá nikto, než aby niekto položil svoj život za svojich priateľov.“Stará Turá v marci 1903Kristína Royová
Royova_Za-vysoku-cenu.html.txt
Na blahú pamäť Sládkovičovi(† 20/4 1872)[1][2]Hrone náš, Hrone sprúdený,kdeže tvoj slávik milený?Už brehy tvoje zelenéa spevca tvojho tu — nenie.Len ťažký, bôľny ohlas tenhučí, dunie jak povodeňkrajom, svetom, zdola, zhora —jak spevy jeho od mora do mora:„Nenie spevca — nenie, nenie!“Oj, hej, od srdca nám Ho odorvali!Pochovali nám Ho, pochovali —čiernou zemou zasypali:Ondrejka nášho!Milióny šli kedys’ za sladkým hlasom Jeho,tisíce ku hrobu sprevádzali Hoa napokon, tam v temnostiach, hrôzach hrobuzostal — sám! —„Pomiluj, Bože, pomiluj!“Všetko mu odobrali,poklady, ozdoby slávy,a tak, jak na svet prišiel —spevca! ako bedára —pochovali nám Ho!Ľahko bedárov vyplatí tento svet,čo žili márnej hrude,hmyz to — dnes je, zajtra ho niet;no, kto národu žil, s národom žiť bude!„V hrude diamant nezhnije!“Oj, nežiali, Ondrejko, žes' zostal sám, jediný —veď budú k Tebe chodiť družice Maríny;ej, budú k Tebe chodiť zvečera i zránadruhovia verní Tvojho švárneho Detvana.I kvietím mohylôčku Tvoju Ti obsypúi posadia nad hlavu slovenskú Ti lipu.Jak sladko že Ti padne večný sen pokoja,keď nablízku stáť bude verná detva Tvoja!A raz, dá to Boh dobrý, svitne aj ten deň tretí:v Panteón Slávy zberú slávnych si otcov deti:tu vzkriesený v národe začneš svoj život novýa on hovoriť bude sladkými Tvojmi slovy![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]V Banskej Bystrici, † 20/4 1872. V obdivoch rukopisných zošitoch. Prvý raz odtlačená v Orle III, 1872, str. 129, 31. mája: Dumka na blahú pamäť Sládkovičovu.
Botto_Na-blahu-pamat-Sladkovicovi.html.txt
Stolárov domDetská stupaj v tráve, pri potokukaždý raz ma z dreva osloví.Temnou žilkou blúdim prstom sem a tam,do kruhu ma vracia, k otcovi.Sadil žlté kvety v mojich vlasochrukou samý záder od pilín.Kúzlil z dreva hoblinové špirály,vinuli sa k hviezdam cez komín.Stoly sa mu poddávali v stromoch.Vzkriesil konár; vdýchol živý prach:suchý prach mu spieval v pľúcach o lístí,miesto stola drevo na márach.Hrmí zvon a hrnie čiernu rieku.Pred vodami matka ako loď.Napokon sa ústa zeme zatvoria.Ktosi vraví — poď, sirôtka, poď.Tma je. Čierna šatka podriapaná.Štopkáva ju matka po nociach.Na ihlu jej detský úsmev posvieti,keď spomína slzou na otca.
Vadkerti-Gavornikova_Pohromnice.html.txt
Pri západe slnkaKeď už zapadá slnko za horu a mizne i posledný svit, zatrasie vtedy i dušou mojou mrazivý kýsi tajný cit. Tak hasne radosť každá v dušici, tak bledne lásky vrelej plam a srdce niekdy horúce, vrelé za obeť padne žitia hrám. A sťa tá zora zlatá večerná, čo nezaskvie sa viacej znov’, tak mladosť búrou žitia kalená klesne vo chladný nízky rov!
Podjavorinska_Z-vesny-zivota.html.txt
I. Dňa 13. mája 1833No konečne, po pol druhu roku dáš zase raz počuť o sebe. Veru, čas už bol svrchovaný, že prihlásil si sa raz zase listom svojím ku mne, bo — úprimne vyznám — že som už pochybovať počal o úprimnosti priateľstva tvojho. Vyhováraš sa síce, že si nemohol; no ja ti to vďačne verím, len na budúce nezapomínaj, Miško môj drahý, na mňa. Hovoríš, že v Rusku je jeden rok asi toľko, čo v západnej Evrope jeden mesiac; aj v tom ti pravdu dávam, — len aspoň už na budúce listy tvoje dľa západných odsekov času vysielaj ku mne. Sme teraz už predsa len bližšie jeden ku druhému: ty v Sebastopolu, ja v Gelenčíku, budeme sa teda častejšie listovne navštevovať. Diaľka medzi nami je teraz síce nebárs veliká, no pre dve, pred pol treťa rokom prísnou povinnosťou povolania nenadále rozorvané srdcia, ktoré viacej rokov v najužšom sväzku verného priateľstva spolu žily, predsa vždy ešte dosť nepríjemná, a síce tým viac, že spojenie medzi Sebastopolom a Gelenčíkom je nebárs dokonalé, poneváč je nečasté, ba takrečeno zriedkavé. Ako ti už snáď známo bude, každý piaty šiesty týždeň dochádza sem jedna loď, ktorá zastaviac sa v Anape, Sundžuk-Kale, Gelenčíku — tájde na juh, udržujúc spojenie medzi Sebastopolom a kavkazským pomorím. Pevne verím, že ani jednu takú príležitosť nezanedbáš, že ani jedna loď nepríde bez toho, že by ma neobradovala túžebne čakaným milým listom tvojím. Ani ti povedať neviem, aká to tu všeobecná radosť, keď sem taká loď dorazí a väčšej čiastke tunajšej posádky z Ruska pár milých listov donesie. Príchod takej lodi je tu opravdivá slávnosť, zapríčiňujúca všeobecné hnutie, jasot a plesanie; bo veru vítané je každému, také prekvapenie tuná, v pustej cudzine, odlúčenému nie len od drahej domoviny, ale i celého sveta, nevidiacemu iné ako pred sebou velebu šíreho mora, a za sebou biednymi chyžkami zúrivých Čerkesov posiaty Kavkaz.Prv než opíšem ti terajší spôsob žitia môjho, nutno mi nadpriasť niť dopisov mojich tam, kde ona pred dvoma roky pretrhnutá bola. Písal som ti vtedy z Kertču, že asi pätnásť lodí viesť má táborník Bergmann k dobytiu pevného postavenia Gelenčíku. Keď si naša vláda totižto umienila bola, konečne tak nechať od viacej rokov bez prajného výsledku sledovanú politiku mieru s národy kavkazskými a celkovite jich podmaniť korune ruskej: za hlavnú úlohu sebe vytkla, otočiť kavkazské plemená zo všetkých strán, aby osihotené ostanúc, nedostávaly pomoci odnikade, a predovšetkým nie od tureckej vlády, ktorá jich pod záminkou ujímania sa islamu všemožne podporovala. Z tejto príčiny za potrebné uznalo sa: vojostrážami obsadiť všetky významnejšie punkty kavkazského pomoria, medzi ktorými jedno z najprvnejších miest zaujímala i staňa Kuzlica (terajší Gelenčík) — majetok akéhosi čerkeského bega — popri nejžto, pár rokami predtým Genuánčan Scassi, ktorý najlepšie koristil z našej vládnej politiky mieru, na ríšske útraty priestranný kupecký magazín bol vybudoval.Pred dvoma rokami teda šťastlive doplavili sme sa pred Gelenčík. — Na pätnástich, pod veliteľstvom táborníka Bergmanna stojacich lodiach doplavilo sa sem asi 5000 mužov a síce chrabré pešie pluky Nachemburga a Kozlova a početní morníci. Čerkesi, ako zdalo sa, prichystaní boli už na príchod náš, bo tiež ich asi 4000 už na pohotove stálo, odhodlaných mužne nám prekážať prístup ku brehu a hájiť a brániť zaujaté postavenie svoje. A preto veru i vysádzka vojska na breh, ktorá diala sa v juhozápadnej choboti, s veľkými obeťami spojená bola. Naše chrabré pluky výborne držaly sa; lebo — ač to síce uznať nutno, že sú Čerkesi vôbec v pomere ku mužstvu nášmu veľmi neokrúchaní a neogabaní, ktorým s pravidelným vojskom naskrze závodiť nemožno, — predsa z druhej strany i to stojí, že keď odhodlajú sa raz umrieť abo zvíťaziť, keď bez riadu a skladu vyrútia sa na nepriateľa s divým krikom, podobným nočnému vytiu šakalov: že veru vtedy obyčajne i v tých najotvrdlejších plukoch veľké zmatky zapríčiňujú. Aby si ma, keď hovorím, že sú neokrúchaní snáď zo strannosti neobviňoval, doložiť musím, že vzťahujem to jedine na veliké zaostatie jejich vo spôsobe válčenia za ostatnými vzdelanými národami. Iba dajedny veci spomeniem: naši vojaci strieľajú poštami, ktoré ľahko vrhnú sa do pušky, — Čerkesi voždy (zväčša medenými) guľkami, ktoré kladivami vbíjajú do pušiek; náš vojak rýchle nabijúc opre pušku o plece a strelí bez dlhého mierenia, — Čerkes dlho nabíjajúc, oprie pušku o vidly, ktoré vždy ako paličku s sebou nosí a mieri dlho, aby vospust sveta nestrieľal; naši vojaci majú prachu dosť a ho nešanujú, — Čerkesi hospodária s ním väčšmi ako so zlatom, bo ho málo majú; keď náš vojak vystrelí, za pár okamihov má zas nabitú pušku, a čoby aj to nie, má znamenitý bodák, — Čerkes keď raz vystrelí, potrebuje najmenej desať minút, kým dokonale pripraví sa k novému výstrelu, a napadne-li ho kto medzitým, nemá inej zbrane, ako šabľu alebo svoj kyndžal, ktorý voždy v opasku nosí. Najslabšia stránka jejich válčenia ale je celkovitý nedostatok diel; pred týmito hroznú bázeň majú; a tieto i u Gelenčíku rozhodly výbeh šarvátky. Čerkesi zastali si boli u spomenutého Scassiho magazínu, ktorý pri Katarininom hájku stojí, a ozajst mužne bojovali; avšak dôrazný nátlak delostrelectva nášho prinútil ich ku konečnému utiahnutiu sa. Tak dostala sa staňa Kuzlica v lete 1831 do našich rúk. Pluky naše potom táborovaly na rumoch shorevšej stani, očakávajúc z Kertču drevo k budovaniu zimného prístrešia. Avšak leto minulo a víchrobohatá jaseň dostavila sa, bez toho, žeby túžebné očakávané drevo dorazilo bolo. Vojsko naše si teda pomôcť muselo, ako mohlo a vedelo. Počalo si úkryty stavať; nemajúc avšak zápraže, sami chlapi museli v blízkom lese nakácané brvná vláčiť, aby si 3000 biednych chyžiek vystavili. Mnohí z našich ľudí pochoreli, nie len následkom prechladnutia, ale i následkom napnutého robotovania. No Rus - dobre vieme — nepopustí od započatého diela, čo by ho to čo stálo. Jedine tejto vzornej vytrvalosti mužstva a dôraznému vystupovaniu veliteľa pripísať nádobno, že vystavením asi tritisícich chyžiek ešte pred nastúpením ostrejšej zimy zachránené bolo vyše 4000 mužov pred istou záhubou. Bolo to, Miško môj drahý, hrozné položenie, blato miesiť, tehly robiť, tesať, kresať, stavať každodenne od svitu do mraku a v ustavičnom nebezpečí, bo Čerkesi bez prestania domŕzali a napadali naše vojsko. Veruže nezlomná je vytrvalosť ruského vojska a neobyčajná jeho dobrá vôľa, to skvele dosvedčilo, keď pri veľmi chatrnej strave — lebo bolo sa čo obávať, že nám i táto celky vyjde — neustávalo deň po dni, všetko jedno či víchry duly, či pršalo, tie najtvrdšie práce vykonávať, aby pripravilo si aký taký úkryt pred zimou ostro dorážajúcou už na nás. Vo spomenutých plukoch bol i značný počet Poliakov; títo avšak neboli tak vytrvalí ako ostatné mužstvo, bo dosť skoro ochabli, zmalomyslneli. Šesťdesiati z nich, zunujúc spomenuté namáhavé práce, uskočili ku Čerkesom; no dostali sa z bariny do kaluže, bo neresti, s ktorými zápasilo mužstvo naše v Gelenčíku, neboly vraj nič proti biedam, ktoré úskoci tí znášať museli u Čerkesov. Títo vraj zachodili s nimi ako s otrokami, lebo jim nedôverovali, vraviac: keď ste zradili svojho, ako by ste nezradili nesvojho; neveríme vám, len na výzvedy ste prišli. — Keď dostal sa takýto úskok ku Čerkesom, prvé, čo pýtali sa ho, vraj vždy bolo, či vie pušný prach robiť, a keď povedal, že nevie, zachodili si s ním ako s hovädom. Toto nám rozprávali šiesti uskočivší Poliaci, ktorí radšej volili nazpät prísť a dať sa trebárs ako potrestať, nežli ďalej sotrvať u Čerkesov. Iný Poliak zase, zunujúc taký život, aký vtedy vojsko v Gelenčíku viedlo, vrhol sa so 150 stôp vysokej skaly do prepasti, v nejžto biedne zahynul. To však ver už ozajst poľský kúsok, radšej voliť smrť nežli život s namáhavou prácou spojený!Poznamenať mi ešte treba, že pri volení miesta pre zimné úkryty naše nehľadeli sme tak na bezpečnosť postavenia, ako radšej na pohodlnosť, totižto vodu, drevo a ľahší loďný prístup. Takéto, hľa, miesto poskytovalo sa nám u podnožia grúňu,[1]popri ktorom malá riečka tečie, v blízkosti dakoľko starých stromov. Staňa delostrelcov opretá bola na dva utešené stromy, jeden jaseň a druhú osyku. Pomedzi ratolesti jednoho duba postavená bola stráž, ktorá pohyby Čerkesov bedlivým okom sprevádzala. Chyžky naše boly zpolovice nad, zpolovice pod zemou stavané. Týmto budovania spôsobom usporili sme si privážanie hliny, bo na hĺbku štýr stôp vykopaná hlina dostatočná bola k vystaveniu od plochy zeme už len asi na tri stopy vysokej chyžky. Pri tom pokračovali sme takto: okolo štvorhrannej, asi na 4-5 stôp hlbokej jamy spravil sa plot tiež asi na 3-4 stopy vysoký; okolo tohoto plotu, asi o poldruhej stopy diaľ zase druhý plot; medzera medzi dvoma ploty vyplnila sa dobre nabitou vlhkou hlinou, pomiešanou s trochou suchej trávy. Na túto ohradu položily sa tri štyry hrubé brvná, na to zas lesy čili pospletané prútie, ktoré náležite zamazalo sa blatom, na to nahádzalo sa hliny, ktorú dajedni ešte ratolesťami husto pokryli, iní zas — ako náhrobky — trávnikovými madžami obložili. V týchto takrečeno podzemných skrýšach uchránilo sa mužstvo naše pred zimou.Pod ratolesťami jednoho starého duba rozbili sme stán, ktorý miesto chrámu zastupoval.Potom vykopali sme okolo táboru hlboký jarok, popri jarku dvojnásobný záboj, opevnený košami hliny. Na štyroch rohoch záboja spravili sme stlaniská pre delá, a tak boli sme i proti nápadom Čerkesov ako tak zabezpečení.Keď s otvorením jara dorazily k nám lode s potrebnými zásobami stravy, hovädzím statkom, budovným drevom, nástrojami atď., ku stavaniu kasárne a ohrady prišedší merníci nechválili voľbu tohoto v strategičnom ohľade nie najlepšie vybraného miesta; avšak staté neodstalo sa, potom teda len k najmožnejšiemu opevneniu táboru nášho prispeli, ktorý je teraz už takmer k nepoznaniu, bo miesto biednych chyžiek stoja už tu i tu aj pekné murované budovy.Hneď z jara založilo si naše mužstvo okolo pevnôstky utešené záhrady, v nichžto teraz už všetky možné zeleniny dochováva. Každá stotina má svoju vlastnú záhradu, v ktorej chlapstvo jej veľmi usilovne pracuje. Vieš, že ruský vojak, kamkoľvek príde, hneď si kus zeme vyhľadí, ažby si tej milej mu cibuľky, cvikly, uhoriek a zemiakov dochovať mohol; bo keď on má svoju borščicu,[2]s nikým nečaruje.Náš hovädzí statok pasie sa po utešených úbočinách okolia Gelenčíku, ale ho vždy s veľkými strážami — 50 chlapmi a 1 delom — vyprevádzať treba na pašu, bo Čerkesi sú nebezpeční.Pritom všetkom žijeme tu teraz už veľmi spokojne. Je tu viacej starších i mladších dôstojníkov, ktorí všetci vospolok v najlepšom porozumení, ako rodní bratia žijú. Pravda, že by to veru smiešné bolo, žiť spolu tak rečeno vo vyhnanstve a ešte si život zhorčovať dákymi pletichami abo práve nenávisťou. Ostatne istá vec je, že v tomto ohľade najväčšia zásluha prislúcha samému terajšiemu veliteľovi pevnôstky našej. Plukovník Čajkovský totižto, ako je v službe prísny, tak je pomimo nej vľúdny, priateľský a pritom človek veľmi dobrého srdca, ktorý úprimne zaujatý je za dobro a blaho podriadených mu jak dôstojníkov tak obecných chlapov. Pre jeho bezohľadnú spravodlivosť a vľúdnu prívetivosť je všeobecne milovaný. Keď je raz plukovník taký, riadiť sa nutno ako to i sám vieš — aj ostatným dôstojníkom, nakoľko len možno, dľa zásad veliteľových, čo je hlavnou príčinou úprimného, medzi dôstojníkami tunajšími jestvujúceho bratského pomeru. Veľmi milý človek je aj podplukovník Gantnu, ľúbi veselé zábavy, ale najmilšou zábavou mu je — ako on hovorieva — „poľovka na Čerkesov“. Na celom Kavkaze, tuším, nemajú nebezpečnejšieho a zúrivejšieho nepriateľa, ako je tento náš podplukovník. Brojovník Rauš, ktorý už sedem rokov na Kavkaze strávil, je síce človek utiahnutejší, ale pritom tiež dobrá chlapina. Poručíka merníkov, Jakovleva, tuším aj ty znáš; on aspoň hovorí, že pamätá, že ťa raz videl v Petrohrade. Medzi mladšími je mi najmilší Ivan Pavlovič, šuhaj to veselý a smelý, ktorý najväčšiu radosť má v tom, keď Čerkesov dáko podráždiť a jim dač na zdury urobiť môže. Len jeden jeho kúsok ti spomeniem, abys aké také poňatie mal o neobyčajnej odvážlivosti tohoto junáckeho šuhaja. Reťaz vrchov, ktorá tiahne sa počnúc od úzadia choboti Sun-džuk-Kaly až po Pšadu, má pomedzi svojimi hranatými a zelenými končiarmi, neďaleko od ústia južne nám tečúcej rieky Zemesy, vrcholec Merkhotky, jehožto sokorec smele vypína sa do výšky ponad všetky ostatné kopce tejže reťazi. Na tomto sokorci, z nehožto dokonale vidno, čokoľvek deje sa v uliciach abo na rynku v Gelenčíku a v okolí, vystavili si Čerkesi malú strážnu chyžku, z ktorej ako z dákeho pozorišťa (observatorium) bedlive dohliadali na všetky pohyby našich ľudí. Ivana Pavloviča toto veľmi mrzelo, i umienil si prekaziť túto radosť Čerkesom. Raz včasne ráno, prv než počalo sa brieždiť, vykradol sa Pavlovič nezbadane z pevnôstky a idúc pomedzi stromami, rovinou dávnymi hroby moslemínov posiatou, šťastlivo dostal sa k podnožiu menovaného sokorca, bukovým a dubovým lesom pokrytému. V tomto lese, ktorý asi dve tretiny vrchu pokrýva, strávil celý deň, a potom zaobíduc vrch, dostal sa do úzadia chyžky. Kadenáhle zotmilo sa celkom, tíško a prozreteľne prikradol sa ku chyžke, do jejžťo strechy, nezbadaný od dvoch na priedome pri vatre sediacich Čerkesov, vopchal kus zapáleného trúdu a zaraz tíško vrátil sa nazpät do lesa. Keď k lesu dorazil, už chyža blčala, a pri jej žiare podarilo sa mu šťastlive vrátiť sa z nebezpečnej výpravy. Táto chyžka odtedy v rumoch leží. —Pýtaš sa, ako tuná čas trávime? Inu, usilojeme sa, aby sme si ho čo najmožnejšie skrátili a spríjemnili. Ja ráno včas vstávam a poprechádzať sa idem obyčajne k pobrežiu mora; je to pre mňa veľmi milá zábava, dívať sa do špliechajúcich, raz dmúcich sa, raz padajúcich vĺn, jichžto milý šum magickou mocou účinkuje na zadumenú dušu moju. Po krátkej prechádzke prijdúc domov raňajkujem a potom mám až skoro do poludnia dostatočné zaneprázdnenie v povinnostiach služby. Ak mi zbyje času, čítam a cvičím sa v rečiach kavkazských národov. Máme tu dvoch chlapov, ktorí dostali sa boli ešte za časov Jermolova do zajatia, jeden je z Čečny, druhý z Dagestanu, to sú moji profesoria. Hovorím už dokonale viacej kavkazských rečí, čo mi nemalú radosť pôsobí. Škoda len, že na Kavkaze v každej doline, ba takrečeno v každom oule[3]ináč vravia. Ostatne moji spomenutí profesoria ma uisťujú, že keď človek dve — tri kavkazské reči ako tak hovorí, ostatným vraj už ľahšie porozumie, bo majú vraj veľmi mnoho spoločných, menovite arabských a tatarských slov. A skutočne nedávno som i sám mal príležitosť presvedčiť sa o tom; jeden starý Čerkes prišiel do pevnôstky, predávajúc kurence. Shováral som sa s ním, a dosť dobre sme si rozumeli.Po obede zase dve hodiny v službe trávim, a potom sídeme sa dakde v záhrade, abo najradšej v Katerinskom hájku, kam i panie, menovite žena i sestra Čajkovského, dve veľmi vzdelané dámy, dochádzajú, a besedujeme, alebo zabavíme sa dákou hrou až do pozdného večera. — S malými premenami je toto náš každodenný život. Nejednomu snáď rýchle zunoval by sa takýto spôsob žitia, mne ale — úprimne vyznám — je to život veľmi milý. Ľúbim samotu a tej tuná v hojnosti nachádzam.Práve vkročil môj sluha, oznamujúci mi, že päť paní už tájde do hájku. Budeme tam vraj dnes aj svačiť. Musím teda list môj na dnes zakončiť. Dobre sa maj. Tvoj verný Fedor.[1]Vlastne u podnožia takrečenej vysokej roviny (plateau), ktorá v Kavkazu pri Gelenčíku (Hlenčík) vybieha k brehom Čierneho mora.[2]borščica— červená polievka z cvikly, hovädziny a slaniny[3]oul— obec, dedina; upomína na náš včelný úl
Pauliny-Toth_Kycina.html.txt
Potrestaný úmysel„Pán Boh, vraj, nevypláca každú sobotu,“ — hovorí naše slovenské porekadlo. No a prihodilo sa, že nečakal ani do soboty, ale vyplatil hneď. To sa, pravda, tisíc a tisíc ráz už stalo, a mne tiež podobnú príhodu rozprávala moja stará mať. Ak chcete, prečítajte si.„Je od tých čias — ja, veru už bude aj tridsať rokov, ale čo, viac! Nuž aj meru (40) rokov to už bude od tých čias.Bolo to takto: Keď vše u nás hojne obrodilo a v našom meste (Banskej Bystrici) nemalo ovocie takej ceny, najali sme voz, nasypali jabĺk do vriec a i len tak do slamy, a poď do Lučenca. Stromovia teraz už hádam aj tam bude, ale vtedy iba kde-tu a my sme veru dobre popredali. Dačo za peniaze, ostatné po susedných dedinách za pšenicu, kukuricu — jačmeň sme už tak nechceli. Veď to len aj bolo smiešno! Kričali sme idúcky dedinou: „Jablká, kúpte jablká!“ Tak nás poznali, lebo voz sme mali plachtou zakrytý, aby nám dáko vrece nepotiahli. Lebo sa ich to sbehlo, kde sme už zastali, celý kŕdeľ okolo nás: detí, žien, nuž aj chlapov. A už potom ako na ruvačky-mačky! Nestačili sme presýpať pšenicu a zase nasýpať jablká. Lebo koľko doniesli pšenice, za toľko sme im nasypali jabĺk. Ak za vrece, tak za vrece, to bolo najľahšie.No, ale to ani tak nepatrí sem; to už len aby si vedel, ako to bolo. Čo ti rozpoviem, to sa stalo až potom, keď sme šli nazpät domov.Do večera boli sme už všetko popredali a že začalo sa mračiť, zatiahli sme voz plachtou — vieš, ako to mávajú Ľubtáci — a pomaly pustili sme sa hore dedinou pod Kriváň. Voz som mala najatý Mazákov a bol so mnou ten Ondro, paholok, čo nedávno zomrel — veď si ho poznal. Taký glemba, kydaj[1]už aj vtedy, a ešte bol mladý! Nepovedal slova, len ,mh‘ a ,dajte‘ — mäsa a pálenky keby bolo bývalo za putňu a dohánu za mechúr. Ale čo po ňom — je už tam, prijmi ho, Bože, na milosť! Nuž s tým som ja bola.Večer, ale už neskoro mohlo byť, prišli sme už do tej hlbokej doliny — ak si to videl, keď si sa tade viezol. A počalo aj poprchávať. Nuž ale na voze pod plachtou nebude nám, reku, nič. Oprela som si hlavu a driemala. Ondro kadil z fajky a poháňal. Sedel nižšie na oji.Ja už neviem, ako dlho som driemala, keď ma Ondro zobudil. Nuž ale bola ešte noc a pršalo už hodne.„Čože je?“„Nuž tuto nás voľáky vandrovník prosí, žeby sme ho vraj na kus odviezli, kým prestane svrchu —.“„Ja neviem, či ho“ — a trocha ma premklo, ak reku dáky — môže nás ešte obrať. Nakukla som zpod plachty, nuž ale ako potme a v daždi nevidela som, iba čierno čosi. Ba to som ešte rozpoznala, že má na boku lebo kapsu, lebo uzol.„Nuž, ak dačo dáte na fruštik, nuž vás aj vezmeme, ale darmo nie,“ nadhodil mu Ondro.„Ale, prosím vás, ľudia dobrí, chudobný pocestný — nemám ani krajciara.“„Nuž tak prídete aj peší. — Hio!“No, už, myslím si, nebude taký nestatočný. A už ho len vezmeme. — „Ondro, postoj!“„Keď ste vy gazdiná a kážete, nech si sadne, čo ma doň.“ Nevidelo sa Ondrovi a mrmlal ešte čosi pod nos.Vandrovný ma pekne pozdravil a ak „pani moja, tak pani moja“, ja v kožuchu a plachte, a rozpovedal mi, čo je a zkade ide, že z Lučenca, je hrnčiarsky tovariš a hľadá robotu. Koľko má rokov a zkade je rodom, to som už veru zabudla za toľké roky. Ale mohlo mu byť aj tak už štyridsať, a čo bol mokrý, len ho tak triaslo od zimy. No a toho by sme, reku, neboli vzali? — Rád je, že sa vezie, nie žeby ešte dačo ukradol. Nuž a čo som mala, chleba, aj ešte voľaktoré jablko, vykrútila som mu z nášho batôžika. Pojedol a potom sa vtiahol ďalej pod plachtu, ba som ho ešte sama nahovorila, aby sa prevalil na vrecia.Šli sme pomaly ďalej. Ja som zase zadriemala.„Tetka, a čože ma nejdete — nože ma poďte na chvíľu odmeniť,“ zobudil ma zase Ondro.„Už som ťa aj mohla, kieže vravíš,“ a sišla som s voza, vzala z ruky bič a liace a šla vedľa koní, lebo na oji som ja nemohla sedieť. Ondro prekročil oje na druhú stranu a potom som ho už nevidela. Dážď už prestával. Šli sme s kroka na krok. I ťažké, i hore vŕškom, i tým koníkom, ako by sa bolo driemalo. Ideme, a mne, ja už neviem, či vnuknutím, či už ako, prišlo mi po chvíli obzrieť sa nazadok — a, ľudia boží, čosi čierno vidím, driape sa hore na voz a už je do pása pod plachtou. Liace som už bola pustila, len bič mi ostal v ruke a dala som sa do kriku: „Ondro, Ondro, kdeže si, veď nás idú obkradnúť! Ondro!“ Ale ani ozveny. „Ježišmárjajozefe, čože si počnem?! Ondro, Ondro-ó!“ kričím, volám, nikto nič. Napadlo mi v úzkostiach: chytila som bič za vrchovec a pác, pác — aj pätnásť, ako som vládala oboma rukami, kde dopadlo, tam bolo.„Pán hrnčiar, pán hrnčiar!“ volala som už aj na toho vo voze, aj zase: „Ondro-ó, hybáj!“„Oj, veďže už nie ako na koňa,“ ozval sa konečne známy hlas Ondrov a soskočivší hrnčiar pomohol mu zpod plachty. Ba strhol ho!„Nuž či si to ty?! Bodaj ťa metalo!“„Ja, a bijete ako na hovädo. Kríže moje,“ a Ondro chytal sa za ne.„Nuž čože si tam išiel?!“ zlostila som sa, že ma tak naľakal.„Nuž, ľahnúť som si chcel. — Oj, či som sťatý!“„To nemôže byť pravda, že si si ľahnúť chcel! To by si bol odpredku šiel si ľahnúť.“ Vedela som, že klame. „Ale hádam si chcel zase odsypať na tú žranicu, to bude to,“ upodozrievala som Ondra, lebo pálenky mu nikdy nebolo dosť.„Prisám… nie, to len nastrašiť som vás chcel,“ plietol sa mu jazyk.„A vidíš, ako si ty nastrašil — seba, že ti je hádam aj do plaču,“ smiali sme sa s hrnčiarom a bola som rada, že sa to tak skončilo.„Teraz sa mi ešte chichocte, ešte aj vy!“ okríkol sa na vandrovníka. „Viac na voz nie! Ja ani koňa nepohnem!“ osopil sa na vandrovníka, keď sa mne štekať neopovážil. Čo sa budem s tebou priečiť, pomyslela som si a vandrovníka sme nechali, ba šiel popredku. Poďakoval sa aj za to a ja som ho aspoň potešila, že už neprší a skoro bude svitať.Ondrovi som sa prihovárala: „Ako? Načo? Čo chcel?“ ale ani slova. Len že: „Aj tak mám kríže odrené.“ „Oj, jej, zahoja sa ti — počkaj, keď si zafruštikuješ,“ už som ho aj ľutovala. „Tak sa aj patrí, za bolesť zaplatiť,“ potešil sa Ondro pálenke. Pri nej mi potom vyznal: „Tetka, gazdiná, a či sa ozaj nazdáte, že som si chcel ľahnúť?“„To som ti už tam neverila.“„Vari, že som žita chcel odsypať?“„Ktože ťa vie, hádam aj.“„Nie, tetka, aby ste si nemysleli, ale dajte pol holby — dáte? Zradím vám.“„Nedám, mal si dosť! Zase by si sa ochľastal.“„No, tak vám to teda už aj tak poviem.“„Ja vravím, že si čertov smýšľal.“„Nuž hádam. Ja som vám chcel tomu do tej kapsy kuknúť, čo má v nej.“„Človeče hriešny, a bol by si mu čo ukradol z nej, chudákovi? Ondro, majže svedomie!“„Len som si myslel, reku, dáky groš. — Čo sa bude darmo voziť…“„Tak ťa neľutujem, že som ťa tak vypáckala, to ťa Pán Boh potrestal za tvoj skrivodlivý úmysel.“„A ktože ho vie, či aj nie,“ doložil Ondro, vycedil ešte raz prázdnu skleničku a hli sme sa ďalej k domovu.“[1]Taký glemba, kydaj.Glemba je ťarbák, ťarbavý chlap. Kydaj — to je tiež nie pochvala, komu tak povedia.
Tajovsky_Potrestany-umysel.txt
Vlčia tmaV neveľkom slovenskom meste pri zvyškoch starej mestkej brány stál murovaný dom. Jeho zadná časť opierala sa o múr, ktorým bolo mesto kedysi obohnané. Zvyšky múru tiahli sa ešte popri záhradách a tvorili časť ohrady. Spomínaný dom mal trochu šikmú polohu, strecha bola vysoká, obloky neveľké, múry hrubé, izby klenuté.V prednej izbe domu sedela pri šijacom stroji osamelá deva. Pracovala — a to veľmi usilovne — na ružovej blúzke.Nespievala si, ako je obyčaj mladých diev, keď sú samotné. Ponáhľala sa dokončiť dielo, lebo vedela, že ešte čaká ju nová práca a iné povinnosti.Tvár devy nebola krásna; práve čosi chladného a k tomu neuhladeného bolo badať na nej. Len keď oči pozdvihla, zmenila sa neprajná mienka a pozorovateľ nemohol rýchle utvoriť si úsudok. Jej oči boli pekné, hlboké, neurčitej farby. Pred rokmi o nej povedala cudzia dáma: „Ale, veď toto dievča má oko ako more — opravdivé morské oko!“ Okolo úst mladej devy pohrával úsmev trošku pohrdlivý. A takto, vidno, nielenže nebola pekná, ale ani „milá“.V izbe panoval vzorný poriadok, len okolo stroja bola kopa porozhadzovaných zvyškov látky a pomôcok k šitiu. Starosvetské náradie bolo udržované starostlivo. Otvoreným oblokom prúdil teplý vzduch augustového popoludnia a nadúval biele záclony; jednako v izbe bolo príjemne chladno.Devuška rozprestrela pred sebou hotové dielo a vydýchla si ako človek starostí zbavený. Kritickým okom ešte pozhľadávala zvyšky bielych nitôčok, vystrihujúc ich nožničkami.Usmiala sa pritom a prehovorila temer hlasne: (Ľudia bohatí na myšlienky a ľudia roztrpčení často myslievajú nahlas):„Len načo mi je táto ružová blúzka? Či mne to svedčí?“Vstala a s pochybnosťou predstúpila pred zrkadlo.„Nie veru;“ — dotušila. „Ani mojej tvári, ani mojej povahe. Ale tentoraz nemohla som mamičke odolať. Ona, akoby akousi poverou viazaná, pevne verí, že mi táto blúzka donesie „šťastie“. Inými slovami, že sa v nej niekomu zapáčim, že z toho bude — vydaj!“ Zasmiala sa hlasne sama nad sebou.„Len čo to majú zas u tých Vlachičov! Od istého času nasilu ma chcú vydať, — jedno, za koho — len vydať! A to nielen tetka, mama a Ludenka, ale aj ujec. Vraj ma chcú „zaopatriť…“ Zdá sa mi, že zle stojíme — že pán tútor tak s mojimi ako aj svojimi grošmi zle založil — ale to nesmie nikto vedieť — mama najmenej! Je tam od poludnia — a zajtra bude obvyklá vychádzka.“Došitú blúzku položila na stolec a upratujúc na stroji, ďalej uvažovala:„Mama včera podriekla sa, keď vyzradila, že na vychádzku príde i Knottek! Knottek — vdovec, otec troch detí! Teraz dobrý bude i vdovec, totiž pre mňa, — pre Ludenku ešte nie! Či Knottek bol niekedy na našej vychádzke, v našej spoločnosti? Nikdy! Ale má malý skliepok — a tri malé deti — i myslí si, že do skliepku zídu sa moje peniaze (ak ešte jestvujú) a deťom že zídem sa ja — ako macocha…“Oblokom mihol tieň ponáhľajúcej sa osoby.„Mama ide,“ — riekla si deva — „a iste nesie hromadu noviniek.“Hneď nato dvere sa strmo otvorili a nimi chytro vkročila neveľká, pohyblivá pani dobrej milej tváre, ale troška komického zovňajšku. Bola vyhriatá, klobúk, na ktorom bolo vidno, že prežil už nejedno leto, sedel jej na ľavom uchu; sprava i zľava i spod klobúka vyzeralo niekoľko pramienkov už zošedivených vlasov.„Chystaj sa, Ružena!“ zvolala zadychčaná. Pritom schytila oboma rukami klobúk a položila ho na stolík, sama sadla si na diván.„Kam, mamička?“ spýtala sa Ružena.„Do Vlachičov.“„Už dnes? Čože, vari zmenili plán, nebude vychádzka?“„Bude,“ povedala matka. „Ale oni dostali dnes hostí, prišli i zaťovia, Gustinka a Marienka nemohli a ty máš pomáhať pri večeri.“Ružena zasmiala sa.„Aby Ludenka opäť pýšila sa výsledkom svojho kuchárskeho umenia!“„Nuž pravda, — čože na tom, doprajme jej to!“„Ale vďačne, mamička, vďačne. Mne na tej tichej chvále nezáleží. Ale kto je ten hosť? Bezpochyby zas ktosi dáva sa nám do rodiny?“„Tak sa zdá. Doktor ho doviezol k nim. Sú spolužiaci — a ten istý že má tu nablízku rodinu, že mal úmysel navštíviť i tú, — ale to sú reči. Vec je zrejmá, Vanko doviedol ho kvôli Ludenke a navliekol to tak, že hosť ostane i na vychádzku… Aby som nezabudla, tetka ti odkázala, aby si na každý spôsob i ty išla.“Zasa zasmiala sa Ružena hlasne, posmešne.„Aby som pomohla slúžkam okolo batohov a košíkov.“„Ach, dievča, aká si zas!“ vzdychla matka. „Vieš, že neobídeme sa bez nich…“„Obišli by sme sa, mama, ale oni bez nás nie…“„A že ruka ruku umýva…“„Keď sú obe špinavé,“ doložila so smiechom Ružena.„Choď, — si zlá, bezohľadná!“„Mamička, to je vtip — ak tomu nie môj vlastný; preto nemôžem za to, že nie je podarený. Ostatne, mamulienka moja, netýka sa to teba, ty si taká dobrá, mäkká, obetavá a ľahkoverná!“„Čo to má byť?“ pýtala sa stará pani znepokojená.„Nič zlého, mama; ale povedz mi radšej, kto chce byť mojím švagrom v druhom stupni, meno, charakter a stav jeho?“„Meno má české — tuším, že Zákostelecký.“„Ojéj — aké dlhé,“ vysmievala sa Ružena.„Je riaditeľom sklenej huty na panstve grófa R…, má byť majetný, sám že si chce hutu vziať do prenájmu a robiť novoty a čo ja viem. Je vdovec.“„Vdovec? Už i Ludenka prišla na to?“„A čo si myslíš? Ludenka dnes-zajtra má 25 rokov — a ty si tiež len o niekoľko mesiacov mladšia. Osobne pán Zákostelecký je veľmi zaujímavý, príjemný, hoci nebola som s ním dlho; len keby ste už raz vy, dievka, mali rozum“ —„A čím skorej vydali sa,“ dotušila Ružena.„Veru bol by už čas raz pomyslieť na vlastnú domácnosť!“„Ja by sa, mamička, prečo nie, — ale vidíš: mňa nik nepýta.“„Akože ťa bude pýtať, keď si ku každému nemilá, neprívetivá, ba i posmešná,“ odvetila matka.„Nie, mama, nie, len úprimná.“„To na jedno vyjde. Každý to neznesie. Dievča má byť skromné, úctivé a ku každému milé —“„A rapotať ako sojka to, čomu sa naučila, čo necíti a sama neverí.“„Veď uvidíš, kam zájdeš so svojou úprimnosťou! Isté je, že sa nevydáš.“„I tak dobre bude, mamička, aspoň nestaneš sa testinou a nebude sa ti hocikto vysmievať a zľahčovať. Neboj sa, mama moja, kým ja žijem, kým mám zdravé údy, nebudeš cítiť nedostatku. Mám dosť sily a dobrej vôle, aby som pracovala za obidve!“Pri tom vystrela sa pred matkou v celej svojej výške. Bola pekne urastená, dobre vyvinutá.S úsmevom pološťastným, polonepokojným hľadela na ňu matka.„To je nie dosť, dieťa moje! Len prečo si nie k druhým taká milá a dobrá, ako si ku mne?!“„Ale, ale, ty, mama,“ — pritom si sadla k matke a bozkávala ju, „preto, že teba milujem a druhých tak nemôžem.“„A Ludenku tiež nechápem.“„A tá je už len môj pravý opak. I pekná, i dobrá, i milá, i elegantná — i —“„Bohatá,“ doložila matka. Ružena odvrátila sa, aby matka nevidela jej pochybného úsmevu…„No vidíš, mama, čo povieš na to?“„Ludenka je, pravda, trošku rozmaznaná. Ona je nie prinútená, jej krása a mladosť nepominú tak skoro.“„Od čohože sú toaletné prostriedky?“ prehodila veselo Ružena.„Dobre má — ona vie, že je pekná, a že si chce udržať krásu, je temer prirodzené. I tebe zišlo by sa.“„To nie, mama, ďakujem. Tá krása by nebola mojou krásou; to je niečo cudzie, neprirodzené. Nemôžem povedať, že by som so svojím zovňajškom bola spokojná, ale ja som taká, aká som. Načo miešať sa Stvoriteľovi do diela a chcieť dať jabĺčku farbu červenú, keď je zelené alebo žlté. A či vieš, že keby som sa maľovala, mohlo by sa mi to stať, čo slečne Arabelle?“Matka zasmiala sa. „Hľa, i tam si chybila a prišla o ženícha!“„Ale cele nevinne, mama! Ona pri veľkom olovrante povie, že sa tiež nepudruje — a ja sediac pri nej, šuchla som rukávom o jej líčko a tu na čiernom rukáve — biela múčka! A bolo po priateľstve…“„ — a po pytačovi,“ vzdychla matka. „Lebo to bolo isté, že vtedy prišla s bratom na vohľady.“„Ja za to nemôžem — i tak by bol odišiel s košíkom.“„A keby to bolo jediné — ale kupcovi Damianovi si tiež tak vykonala.“„Ten spýtal sa ma: Slečna, boli by ste kupcovou? Prečo nie, poviem, ja by som veru dobre vážila a merala, radšej viac ako menej.“„No, nebolo to dosť?“„Pre neho bolo, lebo potom som počula, že je jeho miera a veľmi pochybná.“„A ten by si ťa bol vzal.“„Vidno, že sa o pol roka oženil,“„Dosť na tom: buď už raz rozumná a milá. Nevieš, kde sa ti môže šťastie usmiať. Zajtra v hore —“„— bude Knottek — či tak, mama? Ale, povedz, či by si ma tomu dala? Veď je to sebec. Nemal citu a lásky ani k nebohej.“„My nevieme, čo bolo medzi nimi, nesmieme súdiť.“Ružena zvážnela a vzdychla.„Vydať, len vydať, za každú cenu a za hockoho! Či si ma zunovala, mama, či nám je nie dobre?“Matka neodpovedala. Ale Ružena, dokončiac svoje upratovanie, opýtala sa:„O koľkej to má byť u Vlachičov?“„Čím skorej, aby si pomohla. Ešte dnes chcú prichystať pečiva i do hory.“„Tak idem.“ I vyňala z kasne čistú zásterku, zabalila ju do papiera, potom pristúpila k zrkadlu, napravila si vlasy, položila na hlavu klobúk, zo schránočky vytiahla rukavice a vzala slnečník do ruky.„A neoblečieš si iné šaty?“ spytuje sa matka.„Nie, mamička. Do kuchyne sú mi tieto celkom dobré. Keď oddáme večeru, prídeme domov. U Vlachičov to býva len okolo deviatej, tak ma nečakaj, ale si ľahni!“„Nech ťa odprevadí Marka!“„Ak bude mať čas a tetka dovolí.“ Bozkajúc matke ruku, Ružena odišla.Matka starostlivo pozerala za ňou a vzdychla:„Ona sa nevydá, ona muža nenájde! Všade si to pokazí, všade…“Ružena rezko kráčala hlavnou ulicou na druhý koniec mesta. Na námestí v ktoromsi okne zbadala hlavu mladej ženy. Zďaleka kývala na Ruženu. Ružena tiež usmiala sa jej, a keď prišla k obloku, zastala. Pri mladej panej sedelo i malé dievčatko a vystrelo rúčky k Ružene.„Nazdar, Ružena, kam ideš? Iste do Vlachičov?“„Áno; čo robíte, Mariška? Čo, ty malá žabka, poď, nech ťa postískam.“ Načiahla sa, aby dieťa pobozkala, ale nemohla, lebo oblok bol dosť vysoko, uspela len rúčku pobozkať.„Dívame sa na ten boží svet, však, Marienka?“ odpovedala mladá pani. „A hľa, i na Knottekov nový výves, obzriže sa!“Ružena sa obzrela. Na druhej strane ulice bol malý obchod s miešaným tovarom a nad ním tabuľa s nápisom: „Knottek Márton vegyes kereskedése.“[1]„No — nepáči sa ti?“„Nie!“ riekla zrovna Ružena. „Jeho otec bol ešte Knôtik. Ostatne, čo mňa do neho!“„Ale azda jeho do teba!“Ružena neodpovedala, ale chcela vidieť, ako majú v izbe.„Poď dnu,“ volala ju Mariška.„Nie, nemôžem, chcela som len vidieť, ako je tu. Na túto izbu viaže ma tiež rozpomienka, ktorá potvrdzuje všetko, čo sa o mne vraví.“„Čo takého?“ smiala sa Mariška.„Že všade všetko pokazím. Vieš, tu býval jeden ujec, čudák, mrzutý, do seba uzavretý človek. Jeho pani bola dobrá, milá a mala veľký kríž s ním. Mali miláčkov, kanárika, psíka a dve mačičky. Raz prišli sme na návštevu, bola tu ešte jedna tetka zďaleka a všetci tešili sa jej prítomnosti. Starší sedeli, ja, nemajúc čo robiť, obzerám sa, i vidím, že je klietka otvorená a — kanárika niet. A hneď i spýtam sa: Kde je kanárik? A tu akoby bola bomba vletela: ujec vyskočí, fajka mu temer vypadla, kričí s vytiahnutými obrvami: ,Ale kanárik, kanárik?‘ Kanárika niet. Tetka hľadá, volá, niet ho. A ujec zas začne: ,Nuž ale, akože si ho nachovala?! Akože si dvercia zatvorila?‘ Mama a tetka odporúčali sa a mňa školili tamvon, či som musela i to zbadať a vypovedať! To hľa je moja rozpomienka na túto izbu.“„A v tej si ty mala byť paňou!“ povedala so smiechom Mariška.Ružena zasmiala sa.„Never tomu. Toto miesto bolo odjakživa tebe určené.“„Ale ja viem, že môj muž mal vážny úmysel, ale že si ho hneď spočiatku odbavila.“„Nuž, keď sa ma spýtal, či rada robím okolo gazdovstva, povedala som mu skrátka, že ja nerada robím v poli, a keď neprestal rozprávať o svojom majetku, o kravách, koňoch a ovciach, nechala som ho, povediac mu len toľko, že sa ja nerozumiem do koní a do volov!“„To si povedať nemusela, veď sa to vie, že dievčatá o chove dobytka nevedia. Mohla si si len pomyslieť a počúvať. Tak som spravila, vidíš, ja, a dobre mi je. Teraz muž pracuje v hospodárstve, ja robím, čo viem, môžem a chcem. Ideme každý svojou cestou, a keď sa mu niekedy niečo znepáči, zahrmí a potom je zas dobre.“Ružena chcela odpovedať, že si ona o manželskej zhode iné názory utvorila, ale v tom jej prekazilo dievčatko, ktoré sa natiahlo za jej klobúkom. Trhalo ho tak, že Ružena musela si brániť hlavu, ak nechcela, aby prišla o vlasy. So smiechom Ružena a jej priateľka obránili klobúk, a aby už neprišla do nebezpečenstva, vzala drobné rúčky, bozkala ich a potom odstúpila od obloka.„Ty, Ružena,“ zachytila mladá pani Ruženu, „povedz mi, čo sa robí u Vlachičov? Zajtra vraj bude vychádzka a tam že sa má slečna Ludenka zasnúbiť — s kým? nepovieš?“„Nie,“ zasmiala sa Ružena, „lebo ani sama neviem. To mi je nové — a rada by som vedieť, odkiaľ ty to vieš, čo ja, Ludenkina sesternica, neviem!“„Naša Anka to počula u Knottekov — tam bola Marka Vlachičovie, — lebo vieš, že Vlachičovci tam berú všetko — a sú už i hodne dlžní — a Knottek na to poznamenal, že možno nie jedno zasnúbenie, ale i dve odbavia sa v hore.“Ružena posmešne usmiala sa.„K zasnúbeniu potrební sú dvaja, a dosiaľ neviem ani o jednom.“„Ružena, pozri, obzriže sa! Aha, ako vyrukovali všetci Knottekovci — tebe na poctu, mne nie!“Pred Knottekovým sklepom,[2]ktorý Ružena pomenovala „krámikom“, stála skupina: mladý človek držal dvoje detí za rúčky, najstaršie, opreté o dvere, dívalo sa pred seba. Knottek poklonil sa veľmi úctive, Ružena zaďakovala, potom chytro odobrala sa od Marišky a ponáhľala sa ďalej. Vlachičovci bývali na druhom konci mesta, vo vlastnom, v úhľadnej vile. Vlachič ako advokát požíval veľkú úctu a dôveru v meste a okolí. Jeho domácnosť bola veľkolepá; hostí mávali veľmi často, ba máloktorý deň prešiel, aby nezavítal niekto do Vlachičov. Byt bol zariadený moderne a elegantne, všetko v ňom bolo v súlade. Všade elegancia a vzorný poriadok. Podlaha lesklá, koberce pekné a nové. Blahobyt, spokojnosť, šťastie žiarili zo všetkého. Málokto tušil, že ten lesk je nie celkom rýdzi, a nikto nevedel o tom, že Vlachiča veľmi často morí myšlienka na budúcnosť, že trápi ho čosi, celé noci nedá mu spať… Málokto vedel, že i jeho i Ruženin, jeho správe zverený majetok je zadĺžený, ťažko zadĺžený.Dve staršie dcéry sa vydali, jeden syn ako večný doktorand vo Viedni troví ťažké peniaze… Keď títo bývali doma, chodili hostia im kvôli, teraz tu bola krásna Ludenka, ktorá priťahovala mladých pánov do domu. Ludenka bola krásavica — a vedela to; vedela i to, ako treba krásu udržať, takže v tom čase, keď jej už prvé štvrťstoročie blížilo sa ku koncu, ona bola ako šestnásťročné, naivné, milé, usmievavé a dobré dievčatko. Bola vždy starostlivo oblečená a tiež tak vyčesaná. Jej účes nikdy sa nepohol, každý vlások bol poslušne na svojom mieste, veď na to bolo množstvo ihlíc, sieťka — a preto strojila Ludenka ten účes tak dlho. Keď Ludenka vyšla na ulicu alebo do spoločnosti, každý obzrel sa s úľubou za ňou. Bola, akoby ju z „Bazára“[3]vystrihol, alebo, lepšie rečeno, akoby zostúpila z veľkého výkladného obloka obchodu s „módnym tovarom“. Jej krok, pohyby, jej slová a skutky, všetko bolo bezchybné, Ružena povedala, že dobre naučené. Všade, kam prišla, vzbudilo u pánov obdiv a záľubu; u dám, ako prišlo: úľubu alebo závisť…Len Ruženka jej nezávidela. Žičila jej všetko, lebo sama nepachtila za tým. Sesternice sa znášali dosť dobre. U Vlachičov správali sa k Ružene ako k dcére, ale treba podotknúť, ako k dcére nevlastnej. Keď jej otec umrel, bola dvanásťročná, — dávali jej obnosené šaty po Ludenke (ale do účtov prišli ako nové), — a keď bola väčšia, chceli ju vydať za takého, ktorého Ludenka nechcela. Ale za oboje poďakovala sa im dospievajúca Ružena, čo vyvolalo veľkú nevôľu u Vlachičov; vyčítali jej, že je nevďačná, že nevie pochopiť dobrodenie, akého sa jej dostáva v dome ujca a tútora — a že týmto spôsobom kazí si i šťastie. Dosiaľ zdalo sa, že mali pravdu, lebo to „šťastie“ v podobe ženícha neukazovalo sa, ba ani jeho tieň.Keď prišla do Vlachičov, sedeli hostia a domáci na verande, Ružena musela ísť vedľa nich, aby prešla do domu. Keď stúpala niekoľkými schodíkmi hore, začula cudzí hlas, ale taký melodický a zvláštny, že zastala. Hádala, že to iste bude Zákostelecký. Rozprával o pomeroch v svojej hute. Ružena nepočúvala, ale vstúpila medzi prítomných. Ludenka ju zbadala, pribehla k nej a zvolala nahlas: „Dobrý večer, Ružena!“ a ticho doložila: „čo tak pozde? Mama je už netrpezlivá!“Potom nastalo predstavovanie. Predstavili najsamprv Ruženu; ona bokom pozrela na cudzinca. Bol statný, mal okuliare na očiach, a nič, čo by vzbudilo jej posmech alebo nevôľu.„Ludenka bude blázon, ak toho prepustí!“ pomyslela si letkom. Pozdravila i ujca a švagrov a druhých prítomných ktorých všetkých poznala, svojím nenúteným, priamym spôsobom. Doktor Vanko, naklonený vždy k smelým žartom, chcel ju chytiť za ruku a podržať ešte medzi nimi, ale ona ruku vytrhla, zazrela na neho nie priam prívetivo a odišla do domu.„Vĺča!“ pohrozil sa jej.V sieni odložila klobúk, slnečník, skryla rukavice a vbehla do kuchyne. Tam čakala ju tetka s výčitkou:„Že je tebe nikdy nie ponáhlo, keď nám treba pomáhať!“„Čože ideme robiť, tetuška?“ opýtala sa Ružena rovnodušne, opásala zásterku a išla si umyť ruky.Tetkina mrzutosť sa čoskoro rozplynula. Vedela, že keď je tu Ružena, bude všetko dobre, že i dievky inak pousilujú sa, že nič neprihorí, nič neskazí sa. Vedela, že Ružena neprenáhli sa, ale že pracuje „skladne“, pekne jedno za druhým, že nehreší slúžky, a predsa týmto tak ide robota, „akoby umýval“. I zostavila jedálny lístok, odovzdala kľúče a odišla na verandu. Tam povedala Ludenke:„Do kuchyne, dievčatko! Veď je to tvoja radosť, tvoja pýcha, — choď, máš už všetko prichystané.“Ludenka odbehla ľahkým, gracióznym krokom. V kuchyni už Ružena miesila na krémový okružník. Ludenka stala si k nej, poprášila sa trošku múkou, potom začala, rozprávať o Zákosteleckom. Aký je vzdelaný, ale nielen odborne, lež aj inak, že má i svoj vlastný majetok a že tú hutu sám chce prevziať, ale že by mu to Ludenka nedovolila, lebo je to cele na samote, v horách, ľud biedny, chudobný, kraj tiež taký… „Len to je čudné, že neviem, o čom mám s ním hovoriť.“„Ty?“ čudovala sa Ruženka. „Veď ty neprídeš tak ľahko do pomykova o téme!“„S iným hej, tak všeličo, napríklad o zábavách, o vychádzkach, ba o každej pletke; ale tento pre to všetko — tak sa mi vidí — nemá zmyslu.“„Iste to patrí medzi znamenia, že budete svoji!“ žartovala Ružena.Tu zamiešala sa Marka od sporáka.„Len či sa ich nezľakli, slečinka?“„Ale čo, nepleť, čoho sa zľaknúť? Vari som nikdy mužského nevidela?“Julka, chyžná, prišla prosiť obrusy, servíty, a že ktoré má vziať poháre. Ludenka išla jej vyložiť žiadané veci. Ružene zatým darilo sa všetko. Tetuška môže byť spokojná.Nastal súmrak a za ním prišla i tichá, bezmesačná noc. V dome pozapaľovali lampy, posťahovali záclony a v útulných izbách rozhostila sa príjemná nálada. Pred večerou ešte zazneli zo salóna zvuky klavíra. Jeden z prítomných každodenných hostí hral trávnice.Večera bola hotová. Hostia usadili sa za bohato prikrytým stolom. Na prvom mieste sedela domáca pani, pri nej Zákostelecký. Oproti panej blízko dvier sedel Vlachič a pri ňom Ludenka. Doktor zaďakoval za miesto, ktoré mu pani určila, potisol ta mladšieho zo zaťov. Sadol si k Vlachičovi. Často zahľadel sa skúmavo na neho, na jeho zarudlú tvár, na jeho vpadnuté, ako zapálené oči…Ruženu v izbe nespomenuli. Dávala misky, keďže Marka to ešte nevie. A bola na to zvyklá, že často, keď mali u Vlachičov hostí, ona najedla sa v kuchyni. Niekedy išla po večeri do salónu, bola prítomná, keď sa hrali, spievali, ba niekedy i ona sa zúčastnila zábavy, ale už netúžila po nej.Dnes nechcela ísť dnu. Chcela vyčkať, kým bude po večeri, kým Marka alebo Julka bude stačiť ísť s ňou. Dovtedy vyšla na verandu a sadla si pri oblokoch vedúcich do spálne. Zo vzdialenejšej jedálne dochodili sem zvuky hlasov len pritlmene.Noc bola tichá, jasná. Na nebi miliardy hviezd v plnom jasote, tu i tam svetlý pruh padajúceho meteora. Toto „čistenie sa hviezd“ Ružena vždy tak rada pozorovala. Vtedy pocítila ničotu ľudského života a akési tušenie veľkosti vesmíru naplňovalo ju úžasom a radosťou…Z myšlienok vytrhli ju drsné zvuky.Dvere na spálni sa prudko otvorili a dnu vošiel doktor, ťahajúc za sebou Vlachiča. V spálni horela malá lampa, oblok bol otvorený.„Dolu kabát!“ kázal doktor náhlivo. Ružena vstala a hľadela dnu. Sám doktor sťahoval kabát z ťažko dýchajúceho, neisto stojaceho Vlachiča.„Čo je, pán doktor?“ opýtala sa Ružena. „Nepotrebujete ma?“„To ste vy? Poďte dnu, ale nie dvermi, aby ste tamtých nepoplašili. Poďte oblokom — tak. Dajte umývadlo — chyťte mu ruku — tak.“Ružena hneď skočila do izby a všetko urobila, ako doktor kázal. Ako držala ujcovu ľavú ruku, doktor vzal z vrecka malú tobolku a lesklý nástroj sa zablysol. Hneď zatým vystrekla krv do umývadla. Starý pán sadol do fotela, ktorý mu druhou rukou pritiahla Ružena, — bol zmorený a dýchal ťažko.„Nie som priateľom sekania žíl, ale tu to bolo treba. Zvrchovaný čas! Do rána by sme boli mali pekné prekvapenie… A práve teraz, to by nám bolo treba! Veď tento človek akosi ponáhľa sa k cieľu — a tu ešte koľké povinnosti! Dajte, slečna Ruženka, plátno, alebo i z týchto uterákov.“Ružena schytila uterák a podala doktorovi.Vlachič sedel a stenal: „Oh, doktor, neviete! Keby len Ludenka ešte, Ludenka! Nehovorte o tom nikomu, doktor, nech nikto nevie, snáď sa Ludenka konečne namyslí — príde k rozumu, predsa vidím ju ešte nezaopatrenú! — A túto — chúďatko! Teba, moje dieťa, ešte mám na starosti — teba a tvoje peniaze!“„Uspokojte sa, drahý ujček, všetko to bude dobre. Však, pán doktor, ujec bude zajtra zdravý?“„Natoľko, že bude môcť byť medzi nami, aby sme dosiahli, čo chceme.Dúfam, že podarí sa nám všetko. A slečna Ruženka, vidím, že ste nie také vĺča, za aké som vás mal. Teraz len pomôžte mu do kabáta.“Ružena poslúchla.Vlachič bol bledý, nohy sa mu triasli, ale premohol sa a vstal. „Aby tí tamdnu nič nezbadali. Poďme!“ Odišli obidvaja. Ružena počula, ako doktor otvoril dvere na jedálni a už vo dverách začal voľačo vymysleného veselo rozprávať. Ešte počula zvuk veselého smiechu, potom sa dvere zatvorili.Vidno, že veselí hodovníci tamdnu netušili, že pred malou chvíľkou smrť zaklopala na tento dom… Ružena sama pocítila dosah tej možnosti, ona uvážila, aké premeny spôsobil by náhly odchod ujcov… Nevydržala tam dnu, vyšla zas tou istou cestou na verandu a z verandy dolu do záhrady. Z kvetnej hrady donášal jej vzduch vôňu fialiek a klincov, — ticho bolo všade ako len v prírode, keď ticho odpočíva. Mesiac nesvietil, ale nebolo tma, nebo bolo pokryté nesmiernym množstvom hviezd. Ona tak rada dívala sa na augustové večerné nebo. Ostrasená duša pomaly utíšila sa. Prechodiac sa chodníkom, uvažovala, čo počať, keď katastrofa príde? Lebo vidí, že príde deň, ktorý donesie jej a iným (čo to dosiaľ netušila), istotu, že nemá ničoho, že snáď i rodný dom jej, vezmú, že milá vysoká strecha bude sa vypínať nad príbytkom cudzieho človeka — krčmára. Veď tak dobíjajú sa oň, že je to miesto pre krčmu príhodné…Čoho sa chytí potom? Pracovať, oj, to chce a to si želá, ale ako? Pozrela k nebu. A tichá dôvera vtiahla do jej mladého srdca. Boh ukáže cestu. On pomôže, vydelí prácu. On nedá zahynúť…Z veže mestského kostola bila desiata. Ružena spamätala sa, že je pozde, že treba ísť domov. Obrátila sa k verande. Ako ponáhľala sa hore, mihol pred ňou tieň človeka. Videla, že je to jeden z hostí a že neisto kráča opierajúc sa o zábradlie, tu i tu zakopne o stolec alebo o lavicu. „I ten si viac nabral, ako môže uniesť,“ hútala a cit opovrženia nútil ju prejsť rýchle vedľa neho. Ale on ju musel zbadať, vystrel ruku k nej a povedal:„Nože, moja drahá, zaveď ma dnu. Neviem, kde sú dvere.“Ružena poznala Zákosteleckého.„I ten!“ dumala. „A tak ďaleko, že ma už ani nepozná!“„Nech sa páči,“ riekla chladne, chytila ho za rukáv, obrátila k domovým dverám a rýchlym krokom viedla ho dlhou verandou do pitvora. V osvetlenej sieni pustila rukáv a temer zastrčila hosťa dnu.„Ešte to mi chýbalo, aby ma mal za slúžku!“ Keď chcela odísť, rýchlejšie, než tomu mohla zabrániť, vtisol jej do ruky zlatník. Vidno, bol navyknutý platiť za každú službu.Ružena ostala ako omráčená. Po prvý raz, ako vedela myslieť, bola v takom položení, že nevedela, čo robiť. Hnevať sa, vykríknuť od urazenia, zúriť, plakať? A či hodiť mu túto mzdu do chrbta? Lebo on neobzrel sa viac na ňu, ale práve vchádzal do dvier salónových. A tu blyslo jej hlavou! „Podržím, dám na dobročinný cieľ!“Skryla zlatník a vbehla do kuchyne: „Marka, hybaj!“„Hneď, slečinka, hneď!“O chvíľku obidve devy kráčali tichými ulicami mesta. Matka ešte nespala, ale Ružena uspokojila ju, že je všetko dobre, že jej ráno bude rozprávať.V tú noc nespala; bola priveľmi vzrušená. I to videla jasne, prečo Knottek príde na vychádzku. Ako to navliekli? — Tak, že od istého času u neho brali tovar (na knižočku) — a príležitostne dali mu vedieť, že bude na vychádzke vítaný. A on iste pochopil — — —. A i to jasne videla, prečo doktor práve teraz doviedol Zákosteleckého do domu. Zákostelecký potrebuje paniu, ktorá musí vedieť „reprezentovať“[4], hostí prijímať, dom viesť, ukázať sa — a to Ludenka vie. A Ludenke zas treba partia. Oj, ten doktor dobre stará sa o svojich priateľov a pacientov! — Čo to všetko v takú bezsennú noc nepríde na rozum!Ráno zasa šla do Vlachičov, aby prihotovila, čo treba do hory. V dome bolo všetko, ako bývalo každý deň. S obdivuhodným premožením ukázala sa pani Vlachičová pokojnou, ba spokojnou. Istotne vedela, čo sa v noci stalo, veď krv na umývadle jej to musela prezradiť, — ale ona bola umelkyňou v premáhaní svojich citov. V kuchyni jasne a zreteľne vydala rozkazy, len sa pozdávala Ružene ešte trocha nervóznejšou a netrpezlivejšou. Keď niečo buchlo, strhla sa a zdesene obzrela, ba hrešila dievky, že nedajú pozor…„Sme ako na pôde sopky,“ hútala Ružena. „Na povrchu je všetko hladko, ale tamdnu to vrie a môže každú hodinu zahrmieť! Ale obvyklá slávnosť byť musí, aby svet netušil, nevidel; — — len dovtedy, kým Ludenka nebude zaopatrená — —“Tetuška nebývala zhovorčivá, vyjmúc vtedy, keď by jej zhovorčivosť niečo osožila. Ale od Ludenky sa dozvedela, že otecko tej noci veľmi dobre spal, že sa dobre cíti, že mu doktor čosi i predpísal — a že doktor so Zákosteleckým hneď ráno odišli kamsi k rodine, ale na obed zas k nim prídu. Zverila sa jej, že je to isté, že Zákostelecký bude ju pýtať, dnes alebo zajtra osvedčí sa — — tak povedal doktor.Ruženu pálil zlatník ako žeravé železo. Rozmyslela si, že s ním zavedie zbierku na Živenu, mladý ešte spolok slovenských žien. Neoduševňovala sa tak ľahko za niečo, ale na národné podniky žertvovať[5]bola každého času hotová.Pred poludním odišla ešte domov, aby sa na vychádzku pristrojila. Na matkinu snažnú prosbu musela si obliecť ružovú blúzku. Vzala si starší, čierny, pre svoju starobu už trošku farbou omladený klobúčik.„Musíme sporiť!“ dumala, „onedlho nedostaneme viac úrokov, ani árendy z poľa!“ Hneď popoludní, tak ako už vedela, odišla vopred so slúžkami do „Tesnej doliny“. Slúžky niesli koše s riadom (na voze by sa to potrepalo) a tiež jemné pačivo, ktoré nesmeli triasť. Ružena mala tiež košík na ruke. V ňom niesla lyžičky a iné drobnosti. Išli blízkou cestou, vlastne strmým chodníkom, potom chvíľu hrebeňom vrchu — a tak zasa strmým chodníkom do úzkej, veľmi krásnej doliny. Dolina bola dlhá a bohatá na prírodné krásy. Bola tu i lúčka, i kolo, kde sa tancovalo, i prameň čistej, ľadovej vody, — a boli tu bralá a divokrásne zápole. Stráne doliny boli pekne vysadené mladou svrčinou.Ružena mala rada to miesto, často i osamote zašla si do doliny a nebolo jej ťažko premerať cestu i pešky.Dievky veselo štebotali cestou, ale Ružene nebolo veselo okolo srdca. Vedela, že dnes musí zas byť „úprimnou“ ku Knottekovi, lebo čo ako ľutovala ujca, to mu kvôli nemôže urobiť, aby šla za muža, ktorého nemiluje. Nech má dosť na tom, že Ludenka dostane dobrého muža, — veď že sa to stane, bola istá vec. Lebo Ludenka je uzrozumená — a rodičia tiež. Ešte i s tým vdovským stavom spriatelila sa. Čože chlapček! Chlapček skoro narastie, pôjde do škôl, nebude pretekať s krásnou mamou, ako keby to bolo dievčatko. Len to ešte znepokojovalo Ruženu, že Zákostelecký bol včera v takom — — nepríčetnom stave, — — ale čo ju do toho? Však to vedieť a vidieť museli i tí ostatní?Už dochodili vozíky z vidieka, lebo i niektorých vzdialenejších povolali. I voz so stolmi, lavicami bol už tu. Na to poverení chlapi pozbíjali stoly a lavice, rozkládli oheň, zložili súdky s nápojom v blízkosti prameňa, aby sa pivo ochladilo. Okolo ohňa ako odvekého priateľa človeka zhromažďovali sa páni, medzi nimi skúsení v pripravovaní povestnej zbojníckej pečienky.Prišlo i obvyklé „prekvapenie“: Cigáni, ktorí zavoňali dobrý zárobok — a za nimi niekoľko vozíkov od úradu slúžnovského, notárskeho a daňového. Tamojší úradníci radi zabavili sa, kde ich to nič nestálo — a radi zaskočili si s dievčatkami, o ktoré pri inej príležitosti sa veľmi nezaujímali.Ľahké bričky dochádzali a donášali hostí zblízka i zďaleka. (Koče pre neschodné cesty nebolo radno vytiahnuť.) Na veľkom voze doviezol sa doktor i s celou rodinou: paňou, troma deťmi a dvoma varovkyňami. Bol ich plný voz. Hneď za nimi prišli Vlachičovci. S nimi doviezol sa i Zákostelecký. A táto okolnosť bola pre celú spoločnosť znamením, že tentoraz Ludenka bude mať rozum a že „bude z tej raži múka“, ako doložil jeden starší žoviálny pán.Ludenka bola veľmi pekná a nie div, že celá mládež, mužská i ženská, zoskupila sa okolo nej, menovite mužská. Medzi nimi bol mladý švihák, zeman, ale bez zeme, ktorý jej na takýchto vychádzkach vždy „o dušu“ dvoril. To si držal ako za povinnosť, ba ako za šport — aby vytisol všetkých ostatných. Ibaže držal sa v rezerve…Ako prišli Vlachičovci, skríkol mladý pán (Hirthy sa volal): „Marci, tú starodávnu!“ A hneď uklonil sa Ludenke a odviedol ju do kola, aby s ňou zatancoval prvý čardáš. A Ludenka nevychodila z kola tancujúcich, len keď odbehla k mamičke po vejár alebo šatôčku…Spočiatku na svadbe, ale i na počiatku výletov býva nálada príjemná. Ľudia zídu sa tu vo voľnej prírode veselí, veď doma nechali starosti a trampoty a tu pookrejú, rozveselia sa, zídu sa s priateľmi zblízka i zďaleka, vítajú sa s krikom a smiechom, akoby v tom bola celá radosť stretnutia. Objímajú sa, bozkávajú, povedia si niekoľko úprimných a tiež toľko neúprimných ľúbezností, vôbec: oddajú sa voľnej, bezstarostnej nálade.A keď načne sa prvý súdok piva, tu stupňuje sa veselosť; debaty a zdravice začínajú. Vlachiča obstúpila stárež, jeho dcéru zas mládež. Každý chcel byť blízko neho, každý s ním štrngnúť si, pobesedovať s ním. A on bol roztržitý, hneď hovoril mnoho a zasmial sa hlasite, hneď zadumal sa. Ale to nezbadali, — ani to, že tvár jeho bola spočiatku taká žltá, oči vpadnuté…I Ruženu vtiahli do tanca. Prišiel si po ňu vyfintený, usmievavý Knottek a uklonil sa, ako sa patrí. Oh, ako rada by ho poslala do tramtárie! Ale videla, že takou úprimnou nesmie byť, aby mu bez všetkej príčiny dala košík, tým viac, že ani výhovorky nemala — a tak šla. Tanec na takej lesnej pôde je ťažká robota. Ale si Knottek i tí druhí nič nerobili z toho. Len si Marci húdol, čo i po skálí, i tak ujde…Ružena nebola milá k svojmu tanečníkovi, ale to ho netrápilo. Veľmi sa rozohnil; vedel ju oceniť — a to v každom ohľade. Videl v nej ženu, akú potrebuje: ženu mladú, mocnú, pracovitú — a nadovšetko i peňažitú. Svojím kupeckým rozumom kalkuloval takto: Nebohý senátor mesta Kališ bol človek solídny, netrovil, mal svoj majetok, i žena mala nejaké nemovitosti — a tie zanechal v dobrom stave žene a jedinej dcére Ružene. Ona teda teraz musí mať aspoň desaťtisíc zlatých, a okrem toho dom, pole a horu. Ďalej, vie o nej, že nemá nijakej známosti, že je poriadne dievča — a to, čo sa o nej hovorí, že je čudácka, bezohľadná, priama, toho sa nebojí, však ju on skrotí…A tak presvedčený o výsledku dal sa s ňou do reči. Najprv, ako to býva, o počasí. Je krásny čas, áno, krásny, — a stály, áno, stály. Zišiel by sa dážď, ale ešte nebude tak skoro; veru nebude. A ako je pekne večer nad touto dolinkou — a či by nešla s ním na jeho vozíku domov, veď i tak je Vlachovičovcov vozík plný! Ale Ružena krátko odpovedala, že nepôjde. A čím ďalej, tým väčšmi si uvedomovala, že Knottek nedá sa úprimnosťou, ba ani grobianstvom odstrašiť. Hudba prestala, niekoľké hlasy ozvali sa: „hoď volt“, ale Ružena začiatku nečakala — vyšla z kola a zastala pod osamelou jedľou. Knottek odbehol, ale hneď vrátil sa s plným pohárom piva.„Ó, beda!“ pomyslela si Ružena. „Keby som sa ho len skorej bola zbavila!“ Spozorovala, že tetka na ňu hladí napnute, a — — prijala pivo. Odpila trošku a podala pohár naspäť. Knottek vyprázdnil ho na dúšok. Takto posmelený, nevzdiali sa viac od nej. Tieseň a nevôľa sadla na dušu Ruženinu — a keď chcela odísť, išiel i on s ňou, tak aby vzdialení od spoločnosti neboli vystavení pozornosti ostatných. Istý svojej veci s podivuhodnou sebadôverou skutočne vyznal jej svoju náklonnosť — a ponúkol srdce a ruku. Ružena zastala a povedala mu vážne:„Skôr, pán Knottek, musím vám niečo povedať. Ja chcem vám povedať úplnú pravdu!“„Čo, slečinka, hovorte, mňa nič neodstraší!“„Ja som chudobná — — nemám ničoho!“„Haha! To je dobrý žart! A ktože hľadá bohatstvo, vari ho ja potrebujem? Však som vám povedal, že vás ľúbim! A k tomu je to nie pravda!“„Pravda je, pán Knottek, pravda. Rozumejte ma dobre. Moja mama a ja sme chudobné.“Knottek vytriezvel…„Nemožno, nemožno! A dom, pole, lúky?“„Sú pôžičkou zaťažené.“„A peniaze, akcie, sporiteľňa knižka?“„Minuli sa, niet ich.“„Nemožno!“ zvolal Knottek ešte raz.„Tak je, ale, prosím vás,“ — Ružena položila svoju ruku na jeho a prosila ho — „nehovorte o tom nikomu! Však ver’ ostaneme priatelia?“Kedy Ružena prosila niekoho o priateľstvo? A teraz prosí akéhosi Knotteka, aby mlčal!Podala mu ruku, on ju vzal, stisol, ale oveľa chladnejšie ako pri tanci — a to jej lahodilo. Bola istá, že ho vyliečila.„Zbohom, pán Knottek, nehnevajte sa a pozdravte svoje detičky!“On ostal stáť a díval sa za ňou. I páčila sa mu — a zas ľutoval, že nemá peňazí. O tom musí sa dôkladnejšie presvedčiť. Či Vlachič zle stojí?Ružena vrátila sa do spoločnosti, i videlo sa jej, že niekoľké panie zvedavé hľadia na ňu. Ale z jej tvári a ešte viac, že prichodila samotná, uhádol každý, čo sa prihodilo. Vycítili, že Ružena bola zas „priúprimnou“ — a že si zas pokazila „šťastie“.Vlachič toho nezbadal, lebo sedel medzi pánmi — a páni vôbec tak dobre hádať nevedia, ale veľmi dobre povšimla si toho Ludenka a jej mama. Zamrzelo ich to, vedela Ružena, ale nedali znať na sebe. Sadali práve za stôl; Ruženina tetka nalievala čokoládu do šálok a pritom sa jej ruka zachvela… to nikdy nebývalo. Ale Ružena bola spokojná, že si to vybavila; akokoľvek, ona pôjde svojou cestou, — cestou, ktorú ukáže jej vlastné presvedčenie, o ktorej súdi, že je pravá. Ešte jedno mala vybaviť — a to bol nešťastný zlatník, čo ju práve tak pálil ako Knottekovo vyznanie.Spoločnosť zasadla okolo stolov, vlastne tam sedeli len panie a deti. Detí tu bolo mnoho — a to i hodne rozmaznaných. Tak doktorka mala so svojimi pravý kríž. Jedno kričalo, druhé plakalo, tretie už zachodilo sa, lebo nedostalo sa im v tej chvíli, čo si zažiadali. Najstaršie dievčatko siahlo rúčkou do šálky s čokoládou a prevrhlo ju na seba, slúžky nevedeli, či to upratať — a či tie ostatné utíšiť. Mladšie rúčkami — nôžkami rozhadzovalo sa a nedalo sa skrotiť. Zastareli sa i druhé panie, ale to bol olej na oheň, — — konečne dieťa ustalo v plači, nahliadlo azda, že lepšie chytiť sa podávaného koláča ako škrečať ešte za chvíľku o hlade — a tak utíšili sa i druhé. Zlý svet povrával, že sú doktorovie deti veľmi nezbedné, ba i to vravel ten istý zlý svet, že najmenším pánom v svojom dome je sám domáci pán, totiž sám doktor. Že bol pod papučou, čo na tom? Tá papuča iste bola len papučkou, lebo sa vedelo, že pani doktorka nosí obuv čísla 36, teda smiešne malú!Nastalo utíšenie; Ružena chytila sa svojej povinnosti: núkala a podávala každému, čo sa mu páčilo. Teraz chcela pristúpiť k činu — a síce tak diplomaticky ako s Knottekom. Ó, Ružena — a diplomacia, ako málo súvisia spolu.Pri stole a okolo stolov sedeli a stáli i páni. Zákostelecký s akýmsi zádumčivým výrazom stál za chrbtom pani Vlachičovej. Teraz, ako ho tak videla, bol by jej býval celkom milý a sympatický, ale prišiel jej na um včerajší výstup, upamätal ju naň i peniaz a pohľad jej stal sa prísnym, plným opovrženia.Jeden z prítomných pánov, mladý dedinský farár, člen vernej gardy Ludenkinej, začal zdravicu. Hovoril dobre, s ohňom presvedčenia. Zdravica znela Vlachičovi, ktorý ako „stĺp národa, cirkvi (bol inšpektorom niekoľkých cirkví) a rodiny konal vždy verne a neohrožene len to, čo bolo čestné a dobré!“ Končil vetou: „Nech žije náš Štefan!“Všetci privolali na slávu, živio — a éljen! Marci zahral tuš, — všetko bolo dojaté. Pani Vlachičová utrela si oči, Ludenka, ktorá nesedela, ale v kruhu svojho dvoranstva chutnala trochu čokolády, usmiala sa milo, radostne a skromne. Vlachičovi vystúpili červené fľaky na tvár, pred chvíľou ešte bledú. Oduševnenie vyvrcholilo. A v túto chvíľu odhodlala sa i Ružena k činu. Posmelila ju zdravica, vrelé slová farárove. Pristúpila bližšie k stolu a povedala svojím zvučným hlasom:„Dobrodinec, ktorý nechce byť menovaný, dal mi zlatník na dobročinný cieľ. Dávam ho na našu Živenu, pripojujem k nemu druhý — a prosím ctenú spoločnosť, aby obetovala na tento náš jediný ženský kultúrny ústav.“Vytiahla zlatník, položila na tanier a priložila k nemu i druhý…Zastala, srdce jej bilo prudko, len teraz zľakla sa svojho činu. — Vôkol nej ticho, nemo. Oheň oduševnenia zhasol, akoby ho bola niečia ruka zaliala. V tej tichosti ozval sa veľmi počuteľne hlas od konca stola, kde stáli páni:„Kto je sám chudobný, nech nezavádza zbierky!“Bol to Knottek. A hneď zatým povedal Hirthy:„Čo je to Živena? Kto je to, my to neznáme!“Notársky pomocník mu prisvedčil:„Chceme vedieť, na čo dáme svoje groše!“„Ó, to je všetko daromné!“ ozval sa starší pán. „To nám zhabú, tak ako matičné groše a zbierky!“„A gymnáziá,“ ozval sa druhý.„Ba, čo vykonala Živena, však jestvuje už temer desať rokov.“„Ja nenosím pri sebe peňazí,“ vyhovárala sa jedna pani v blízkosti Ruženy.„Za mňa vždy platí muž,“ rozpačite povedala druhá, — „ozaj, duša, kdeže si?“Vlachič sedel ako bezduchý — hľadel pred seba a šúľal guľky z chleba. Keby to nie, bolo by sa zdalo, že spí. Vlachičová ustrnula prekvapením; vedela, že od Ruženy všetko vystane, ale toto nečakala. Keby to bol druhý, to by bolo prešlo, veď zbierky robia sa, ale ona! Nahnevane pozrela na smelé dievča, potom zohla sa pre spadnutý servít. — A Ludenka vo svojom kruhu otvorila krásne oči s výrazom veľkého úžasu, potom usmiala sa. V úsmeve zračila sa spokojnosť a výraz: „Dobre, že som nie ja na jej mieste, mne sa to nestane!“ Lenže spokojnosť nebola úplná, lebo v rade starších zbožňovateľov chybel nový, ten, čo práve na váhu padol: Zákostelecký. Ten stál za pani Vlachičovou a díval sa na Ruženu s podivným pochopením. Pochopil, že neznámym dobrodincom je on, že tá zlatka je diškrécia,[6]ktorú dal miesto slúžke — slečne, dievčaťu hrdému, sebavedomému. A keď stretol sa s Ruženiným vyčítavým pohľadom, vzdychol a sklopil oči.Všetko bolo dielom sekundy. Ktorási mladá pani mala toľko taktu, že vstala od stola a hlasne povedala:„Nejdeme sa ešte troška prejsť? Je tak ticho a teplučko ako v zakúrenej izbe.“Áno, bolo teplo a dusno…Vlachovičová s blaženým a blahosklonným úsmevom prijímala poďakovacie poklony za dobrý olovrant. Všetko ako ťažkej mury zbavené rozišlo sa po horičke.Keď panie ďalej zašli, Vlachovičová šeptom povedala Ružene:„Mala by som ťa už dobre poznať, — no nechápem, ako môže niekto tak blamovať seba — a druhých! A to i vo dvoje! Kazíš všetko nielen sebe, ale i nám!“Veď to bolo hlavné, čo bolelo tetušku! Keby len sebe kazila, nechže si robí, ale im… No teraz tetuškina nevôľa sa i tým zvýšila, že Zákostelecký ani raz nepokúsil sa o to, aby si Ludenku reklamoval z kruhu jej zbožňovateľov. A Ludenka nemohla inakšie, ona nemohla nebaviť sa s veselými známymi, ona nemohla opovrhnúť tancom, keď tak rada tancovala, rada sa veselila, rada žila!Že Ružena o tom má svoje zvláštne a osobitné myšlienky, na to nedbali. Zahanbená a pokorená ostala pri stole sama. Slúžky prišli a pozberali, pojedli, čo našli pohodené, Cigánom odniesli vydelené porcie.Ružena odišla zvoľna pustou cestičkou do lesa. Poznala miesto, kam za ňou nepôjde nikto — i vedela, že niet toho, kto by ju vyhľadal, že je medzi všetkými samotná. Neobviňovala ich, ale žialila nad sebou, že tak všade naráža na odpor, všetko skazí, že jej úprimnosť prináša len utrpenie a poníženie.A predsa, keby ešte raz prišiel k nej Knottek alebo druhý, povedala by mu to isté, azda i viac. Ona by nemohla nepravdou, neúprimnosťou pripútať k sebe človeka, lebo či by mohla čakať od neho lásku a úctu? A tu, Knottek, keď ho chcela ušetriť od formálneho koša, odmenil sa jej za to výsmechom a zradou.Vyšla na strmý výbežok pustého brala. Odtiaľto videla rozprestierať sa krajinku milú a požehnanú. A videla, že nebo zo všetkých strán zaťahuje sa mrákavami. Nad mestom hustnú pary a zďaleka, zďaleka ozval sa hlas hromu ešte sotva počuteľný. — Temer potešila sa tomu. A vtom zabudla zas na seba a na tamtých, i utíšila sa.Ale v doline nezbadali, čo sa pripravuje v oblačných výšinách.Čí obzor je úzky, nezbadá nebezpečenstvo, len keď mu nad hlavou zahrmí.Zábava rozprúdila sa oznove — a to veľmi nenútená. Cigáni občerstvení gulášom, pečienkou a vínom húdli, ako najlepšie vedeli. Knottek už tiež bol medzi tancujúcimi. Vykrúcal mladé panie akoby niekomu naprotiveň; vyzeral pri tom, či nehľadia na neho isté hlboké oči — a či nevidno v nich zármutku a ľútosti? Ale tých nevidel.I Ludenka točila sa v kruhu. Jej strojná hlávka mihotala sa tu i tam medzi inými, vždy rovnako pekná, vzorne poriadna a krásna. Ale niekedy znepokojene pozerala k pánom; niekedy zdalo sa jej, že Zákostelecký díva sa na ňu zamyslene a smutne. Prečo smúti? podumala. Veď ma ešte neoslovil. Ja nemôžem venovať sa len jemu, prečo je taký netrebný? Či nevie vynájsť sa v hlučnejšej zábave? Však on príde ešte dnes — a možno zajtra prednesie svoju prosbu. Otecko a mama uspokoja sa a budú šťastní.Páni upíjali si ešte okolo súdkov. Pečienku a guláš jedli zväčša postojačky a kdektorí sediac na tráve.Panie posadali si na deky a pokrovce, dali sa voľne besedovať. Marka stihla doktorovie dade[7]povedať: „Teraz sa naše panie o nás zhovárajú!“…A deti rozihrali sa ako pravé anjeliky. Všetky milé a dobré, akoby chceli dokázať, že sýty človek je spokojnejší ako hladný.Do tejto rozkošnej idyly odrazu zaznel tupý hlas hromu. Odrazu privalili sa mraky a zastreli oblohu nad dolinou. Zašumelo horou — a zašumelo i spoločnosťou zabávajúcich sa ľudí. Hudba utíchla, tancujúce páry rozpŕchli sa bez obvyklých foriem, bez poklony. Keď príroda zahovorí, rozbije ustanovizne konvencie.[8]V taký čas zjavne sa ukáže sebeckosť človeka. Každý v prvom rade stará sa o seba a o svojich. Starosť zachrániť sa je silnejšia ako priateľstvo. Len málo hrdinských duší zachováva i v nebezpečenstve vlastného života odvahu pomôcť druhým. Skúsenosť naučila, že v tesnej doline búrka je nebezpečná a privalí sa zázračne rýchle.Celá spoločnosť sa pohla a všetci sa ponáhľali k vozíkom, aby kým nezotmie sa celkom, kým nevypukne búrka, dostali sa z doliny na bezpečnejšiu cestu.Medzi prvými, čo dostali sa k vozíkom, boli doktorovci. Deti zostrašené náhlením a strachom starších rozkričali sa. Najmenšie schytila sama pani, chlapčeka doktor, najstaršie niesla varovkyňa. Dada vliekla vankúšiky, košíky, šatky, slnečníky. Keď prišli k vozu, doktor sa obzrel.„Ale kde je Zákostelecký? Aby nezaostal,“ povedal panej.„Ale nestaraj sa o neho, však je on pri Vlachičovcoch. Beztak viac k nim patrí ako k nám. Sadni si a už poďme!“„Vezmime ho,“ prehodil ešte doktor, „zabehnem po neho.“ Položil dieťa na vozík a chcel sa vrátiť.„Ale nevymýšľaj, poď, veď nemá si ani kde sadnúť. Veď vidíš, že deti kričia, neprídeme suchí domov — a čo si ja počnem s deťmi v noci a v búrke!“Doktor si sadol, ale obzrel sa ešte po priateľovi. Vlachičovcov videl, že si sadajú, že i Hirthy je pri nich, i mladý farár, ale Zákosteleckého nevidel.„Poďme!“ zvolala rozdráždená pani. Kočiš len na to čakal a už pohol kone.Za doktorovcami išli druhé vozíky. Vlachičovci prišli pozdejšie, lebo nebolo Ruženy, a tak pani Vlachičová sama vyprávala slúžky domov. Keď prišla k vozíku, sedel už Vlachič pri kočišovi a Ludenka na vozíku.„Poď, mama, skoro, lebo zmokneme ešte.“„Ale Zákostelecký…“„Kde je?“ ozval sa Vlachič.Jeden z pánov povedal, že ho videl na ceste, vedúcej cez vrch i s inými pánmi.„Prečo nedržal sa nás?“ durdila sa Ludenka.„Zavoláme ho, — možno, že ho cestou uvidíme,“ rozhodla pani Vlachičová. Ju poháňal i strach o muža, lebo ako jej doktor zveril, na neho môže prísť choroba a smrť nenazdajky ako zlodej a potom zrúti sa všetka sláva ako kartový domček, postavený rúčkou dieťaťa.„Len skoro poďme,“ náhlila Ludenka, „lebo moje šaty nestrpia dažďa.“Netrpezlivý kočiš pošibal kone a vozík pohol sa. Pozostalí páni tiež rezko poskákali do vozíkov a krikom odporúčali sa. V tých ešte neutuchol plamienok zdvorilosti, udržoval ho duch požitého nápoja.Medzitým tma bola čoraz hustejšia, búrka blížila sa.Ružena zbehla tiež dolu. Jej nechcelo sa upozorniť ľudí na búrku; po prvé myslela, že sami vidia, po druhé, že nebudú sa báť a že na ľahkých vozíkoch skoro jej uniknú. Keď prišla dolu, už i ostatní poodchodili. Ešte videla odchádzať voz naložený doskami, lavicami, súdkami.Zobrala svoje veci tam, kde ich nechali, i košík s lyžičkami, ba našla ešte i Ludenkin vejár, rukavice a ručníček; všetko položila do košíka a pobrala sa k odchodu. Myslela, že dostihne ešte slúžky, že pôjde s nimi, bez toho ju už medzi ne zaradili.Chodníkom, bokom stráne uberala sa hore na vrch, ktorý delil tesnú dolinu od širokej doliny, kade viedla hradská a kde ležalo mesto.Jej bola táto cestička taká známa a príjemná, že nebála sa chodiť po nej i v noci a v búrke. Kedy-tedy narazil zdvíhajúci sa vietor o ňu. Hrom ešte nebol blízko, ale blesky zhusta zjavovali sa na západe a oslepovali ju. V jednom takom osvetlení zbadala, že pred ňou na chodníku pohybuje sa ľudská postava. Zastala a videla, že ktosi veľmi nesmelo kráča — a jej sluch zachytil vzdych. Podišla ďalej, poznala, že je to jeden z hostí a že veľmi neisto stojí na nohách.„Kto to?“ opýtala sa priamo.„Ja, Zákostelecký — a vy?“„Ružena Kališová.“„Tá slečna, ktorá zaviedla zbierku na Živenu?“„Tá istá. Ale prečo idete sám? Prečo nešli ste s Vlachičovcami?“ spýtala sa a chcela prejsť vedľa neho napred.„Nechali ma, — šiel som za nimi, a keď som prišiel na miesto, kde stáli vozíky, už odišli. Chcel som ísť s inými pánmi, ale i tu zaostal som.“V Ružene znovu skrslo podozrenie. „Iste,“ pomyslela, „on podpálil.“„A prečo vy idete samotná a posledná?“„Ja som bola na vrchu; tušila som, že príde búrka, ale sa jej nebojím. A keď som zišla dolu, zozbierala som ešte niekoľké tu nechané veci,“ hovorila kráčajúc rezko.„Potom,“ pokračovala, „ja túto cestu poznám a náhle vyjdem na vrch, som za štvrť hodiny doma.“„Tak dovoľte, aby som šiel s vami, je mi tak neisto — sám nevidím chodníka.“I vystrel ruky k Ružene, ona obzrúc sa, videla, že sa potkýna a pri jednom pni by bol skutočne spadol, ale Ružena chytila ho za vystretú ľavú ruku a zadržala ho. Chytil sa jej ruky mocne, kŕčovite. Jeho ruka bola vlhká a triasla sa.„Čo je to?“ podumala Ružena, „veď ten človek nie je opitý, ale čo mu je?“Nahlas povedala s neobyčajnou prívetivosťou:„Držte sa ma, pane; nebojte sa, ja tu znám každý kríček, každý kamienček.“Zákostelecký vzdychol, pomlčal a kráčajúc pevnejšie, povedal po chvíľke s premáhaním:„Však, slečna Ruženka, vy ma máte za opitého?“„Áno, za takého som vás mala, ale vidím, že mýlila som sa.“„A čo súdite o mne?“„Sama neviem, čo si myslieť, ale nazdávam sa, že ste veľmi — krátkozraký!“„Áno, to je asi… Viete, čo je to: vlčia tma?“„Nie, neviem, počula som o tom len tak ako z posmechu hovoriť.“„Vidíte, slečna Ruženka, je to choroba — očná choroba. Lekári ju nazvali hemeralopiou. A túto chorobu mám ja.“Aby Ružena lepšie rozumela jeho slovám, kráčala, kde bol chodníček širší, tesne vedľa Zákosteleckého.„Ale, veď nie ste slepý!“ zvolala s podivením. „Veď pred chvíľou ešte som vás videla ako celkom zdravého.“„Nie som slepý, ale i tak cítim sa dosť nešťastným. Vidím dobre vo dne alebo v osvetlenej miestnosti; ale len čo sa zmrkne a zostávam sám potme, nevidím nič; a nielen to, ale zmocní sa ma akýsi strach, des a neistota. Vtedy čo len malé dieťa je pri mne, odníme mi tú bázeň, pre zdravého nepochopiteľnú.“„Tak preto ste ma večer mali za — slúžku.“„Preto. Jeden zo švagrov slečny Ludenky odchádzal, i vyprevádzali sme ho — a pritom ma nechali. A ja nepovedal som im…“„Dosť zle, že nezverili ste sa so svojou chorobou!“„Ale, slečna, ako to môžete hovoriť? Veď vy dobre viete, istotne vám povedali, prečo som prišiel…“„Viem. V našom meste sa to človek skoro dozvie…“„Ako teda mohol som to hneď povedať, že som chorý na oči?“„Naopak, to bola vaša povinnosť!“ trvdila neúprosne. A keď Zákostelecký mlčal, pokračovala:„Každý rád zakrýva a utajuje svoje slabosti a nedostatky; tejto chybe podliehajú nielen ženy, ale i mužskí — a to je veľká chyba. Z toho povstanú rozličné biedy pre ľudstvo.“Tak hovorila Ružena, ale v duši začalo jej byť voľne. Tešila sa, že nie opilstvo, ale choroba doviedla ho do tohto pre neho ponižujúceho postavenia.Nad nimi sťahovali sa mraky vždy hustejšie a tmavšie; keď dochádzali na vrch, vietor hvižďal okolo nich a obťažoval kroky.„Vidíte niečo?“ opýtal sa Zákostelecký.„Vidím; kráčajte smelo, a ak by sa vám lepšie zdalo, zatvorte oči.“„Tak som robievala ako malé dieťa, keď ma otecko poslal potme do pivnice. To zato, aby som mátohy nevidela,“ žartovala Ružena.„Poslúchnem vás a oddám sa vašej milosti. Odkázaný som na vaše milosrdenstvo; ak ma necháte, som bez pomoci, sám nemôžem ani kroka urobiť.“„Sme na vrchu,“ povedala po chvíli Ružena. „Teraz dajte dobrý pozor, stúpajte rovno a smelo za mnou. Pôjdeme hrebeňom, chodník je úzky, ale nie na dlhom kuse. Odvediem vás najkratšou cestou do mesta; budeme tam máločo pozdejšie ako tí na vozíkoch, lebo oni musia obchodiť celý tento výbežok vrchu. — Pozor!“ zvolala, keď Zákostelecký potkol sa, mal spadnúť a ju strhnúť so sebou.„Vidíte, aký som biedny, slečna!“ zastenal.„Je zvrchovaný čas, aby ste sa liečili.“„Však by som sa liečil, ale nemožno mi zachovávať lekárske predpisy. Moje podniky, domácnosť, dieťa, povinnosti voči mojim ľuďom hatia ma a prekážajú zdarnému liečeniu. Lekári-špecialisti uisťujú ma, že to nie je nebezpečné, ani nie nákazlivé, taký nesvedomitý nie som, aby som ťažkú alebo nevyhojiteľnú chorobu utajoval a inú bytosť k mojej nešťastnej pripútal.“Ružena nepovedala na to slova. Bolo jej ho veľmi ľúto, ale pritom tešila sa, že ho v tomto stave nikto nevidel, len ona. Ako ľahko by ho ľudia znevážili, vysmiali, vzali do rečí, a i sama Ludenka — ktovie, čo by povedala! Netreba o tom hovoriť, každý neznesie otvorenú pravdu.„Tak len ožeňte sa, to je prvé,“ poznamenala, keď im vietor zas chvíľku dovolil hovoriť.„Sami uznáte, že je to nie také ľahké, ako sa vidí.“„To verím!“ prisvedčila. „Ale teraz pozor, tu je trošku príkre nadol. Držte sa mojej ruky pevne a zostúpte dolu, tak.“ Poslušne stúpal Zákostelecký za Ruženou ako slepý žobrák za svojím vodičom.„Zle vám je kráčať v tom vetre, slečna Ruženka?“ pýtal sa.„Obťažuje nám cestu, to je isté, ale keby nie vetra, mali by sme dážď.“„Pravda, pravda. Ja som vám veľmi povďačný; čo by som si počal, keby ste neboli prišli? Chytil som sa ktoréhosi pána, ale ten sa ma striasol.“„Keď ste mu nepovedali, čo je s vami. Iste aj on by vás bol doviedol ako každý, keby vedel, že ste krátkozraký. Hľa, keby ste boli povedali u Vlachičov, boli by ste sa teraz s nimi viezli v prijemnej spoločnosti a neboli by ste museli potkýnať sa po krkolomných chodníkoch.“Chvíľku pomlčal, potom povedal:„Iste ľutujete, že ste sa ma ujali?“„Ó, nie, nie!“ uisťovala Ružena s vrelosťou u nej neobyčajnou. „To mi môžete veriť, že neľutujem. Veď ja tadiaľto vždy chodím len peši. Naši to vedia, preto ma nikdy nevolajú.“Chvíľu zas kráčali pozorne a mlčky. Ružena súdila v duchu, že urazila svojou prostorekosťou i tohoto. „Ale čo na tom?“ dumala. „On ako budúci švagor na to nepodbá. Vykonám svoju povinnosť, oddám ho Ludenke zdravého, aký bol, i s nájdeným ručníkom a vejárom, a zajtra viac nepomyslí na to nikto.“Zákostelecký vzdychol: „Aký trápny to stav! Vy to iste neveríte, slečna! Mňa trápi myšlienka, že som taký biedny!“„To nech vás netrápi; myslím, vyliečite sa, keď budete mať dobrú a starostlivú opateru.“„A myslíte, že keď moja budúca, toto zvie, neopovrhne mnou?“„Ak vás miluje, isteže nie. Veď je to nie príčina na opovrhnutie. To je choroba, k tomu choroba nie nebezpečná a zlá.“„To je dobré slovo od vás, vy ste úprimná.“„O tom dávno niet pochybnosti!“ usmiala sa Ružena. „Moja úprimnosť pripravila mi nejednu trpkú chvíľku, a čo viac — ešte i druhým. Najviac mojej dobrej mame!“„Prečo?“„Keď som ľuďom, ku ktorým som mala byť milou, povedala nemilé veci.“Zákostelecký sa zasmial.„Iste je to pre patričného nepríjemná vec.“„A nestroví to každý,“ povedala Ružena. „Preto ma hrešia, že si kazím ,šťastie‘ a — že sa nevydám…“„To je pravda, prečo ste sa už nevydali?“„Už?“ opakovala Ružena dobrodušne, ale i troška posmešne. „I vy myslíte, že som už dosť stará na to? Tak moja mama zúfa si, hoc i uisťujem ju, že kým žijem, zarobím si svoj chlieb hoc i tvrdou prácou — a ona pri mne hladovať nebude.“„O tom je nie reč,“ povedal Zákostelecký, kráčajúc, ako chodníček dovolil, tesno vedľa nej. „Vy istotne nájdete i na zákrutách života svoj chodníček, lebo nie ste vlčou tmou postihnutá ako ja, — a tak mnohí, — ale škoda by bolo, aby ste ostali slobodná.“„Na to musím povedať zas ja, že je to nie taká ľahká vec. Ba omnoho ťažšia ako vaše ženenie. Dosiaľ každý, kto len zblížil sa mi, odstrašil sa, cúvol…“„To je nevysvetliteľné.“„Ale pravda. Vám to môžem povedať, lebo i tak dozviete sa od našich, aké som ,vĺča‘“.A tu rozprávala mu o Damianovi a o slečne Arabelle. — „Keby ste boli videli to zdesenie v spoločnosti, keď som, sama preľaknutá, hľadela na svoj rukáv, prisvedčili by ste mi, že slečna Arabella nezatúžila viac prísť do nášho kruhu.“A ďalej spomenula i farára, ktorý v kázňach veľmi často miešal cudzie slová, menovite vypomáhal si slovíčkom „izé“ — a ktorému povedala tiež v hodinke „dôverného“ besedovania: Keby som ja bola farárom, ja by som sa prvej, než vystúpim pred ľud na posvätné miesto, naučila reč ľudu, a tak kázala Božie slovo, ale neznesvätila chrám Pána barbarským ,izékaním‘.“ „Slečna, kde ste vzali tú smelosť?“„Sama neviem. Čo sa nado mnou strhlo, bolo horšie ako dnešná búrka. Čo sám farár povedal, neviem, lebo som ho nechala tak, ale počula som dosť iného. Nadali mi do prepiatych, vyhodili mi panslavizmus na oči, a naši, tí ma tým trestali, že práve tu som mohla dokázať lásku k ľudu, keby som si bola farára naklonila a priviedla na dobrú cestu.“„Nevďačná to úloha — a výsledok pochybný,“ poznamenal Zákostelecký.„Iný zas bol do Ludenky zamilovaný, i vrtel sa okolo nej ako mesiac okolo zemegule. Vidiac, že je Ludenka k nemu chladná, obrátil sa ku mne a veľmi mi dvoril. Vtedy povedala som mu, že odkedy som veľká, nenosím obnosené a inými odhodené šaty.“„Ej, to bolo ostré… Iste ranilo ho…“„Uznám, že ostré, ale i ja mám srdce a cítim!“ dodala tichšie. „Veď on chcel len Ludenku potrucovať, a potom odišiel a — oženil sa. — A dnes jednému povedala som, že som chudobná ako kostolná myš, myslím, že teraz už budem mať pokoj.“„Odstúpil?!“ spýtal sa Zákostelecký.„Akože! Bola to chladná sprcha, ale osožila. Viac ako mňa chcel mať peniaze, ktoré som mala — a keď tých niet, mňa nepotrebuje, tým menej moju dobrú mamu.“„Z týchto príkladov vidno, že ste ani jedného nemali rada, lebo láska je zhovievavá, však hej!“„Áno!“„Ale niekoho iného?“ pátral Zákostelecký.Ružena chvíľu neodpovedala, veď i tak musela dať pozor na chodník. A potom, čo ho do toho? Konečne priznala sa:„Áno, ale ako celkom mladé dievča. Hovorí sa, že je taká ,prvá láska‘ — somárstvom, ale to je nie pravda. Je ona poéziou života, je prvým kvetom jari života, kvietkom najmilším, najvzácnejším. Ale často na jar ešte príde pozdný mráz a spáli kvietok na prach… Škoda o tom i hovoriť — mňa ani tento neľúbil, lebo oslnila ho chladná kráska, šiel za ňou a ona posmešne ho odbavila. A mne ostal osteň sklamania na celý život…“Zákostelecký nepovedal nič, len zdalo sa Ružene, že ako na poľutovanie stisol jej ruku. Chvíľu mlčali obaja. Už schádzali dolu do doliny a na zeme. Ešte nepršalo, ale vietor ustával, tma bola taká hustá, že Ružena nevidela ani na piaď. Išla takmer po pamäti. Vtom cítila, že je nie na chodníku, poznala, že ho stratila, ale že je na oráčine. Hneď hupla do brázdy, hneď potkla sa o hrudu. Začalo jej byť nevoľno. Len keď zablyslo sa, videla, kde sú asi. Pod nimi ležalo mesto na tejto strane záhradami ohraničené. Len strmé výbežky miestami delia ich od mesta, ale od cesty do neho silne odbočili. Pozorne kráčala teraz napred, pri každom kroku najprv nohou skúšala, či je rovná, pevná zem. Zákostelecký cítil, že nemajú ušliapaného chodníčka pod sebou, ale myslel, že to naschvál, aby cesta bola kratšia. Z mračien začal padať dážď. Veľké kvapky cupkali na suchú zem. Ružene vystúpil pot na čele, bála sa, že nedostanú sa bez úrazu domov. I postupovanie ťažšie, lebo je zem lepkavá, miestami klzká. A vrátiť sa, hľadať chodník, zísť na hradskú, vyžaduje zas času — a ako nájsť chodník? Blesk ju len oslepuje, nevidí len do diaľky a práve len pred seba.„Máte zápalky?“ spýtala sa Zákosteleckého.„Mám; však my sme už nie na chodníku?“ prezvedal sa, podávajúc jej zápalky.„Nie, ale nebojte sa.“ Zapálila jednu i druhú, chránila a posvietila okolo seba. Potom zas vzala ho za ruku.„Poďme. Tuto musíme prebrodiť potok.“ On išiel. „Darmo je, musíte do vody.“ Posmeľovala ho, sama išla napred.„A teraz, kade najbližšie — dolu!“„Slečna Ruženka,“ riekol, keď mohol troška prehovoriť, „bezmála by som bol od vás niečo utŕžil.“„Dosiaľ nezaslúžili ste ničoho,“ odvetila ona, zapaľujúc novú zápalku.„Chcel som vám povedať, že za vami pôjdem nielen do vody, ale i do ohňa.“„Dobre, že ste to nepovedali,“ zasmiala sa, „lebo by som vás tu nechala.“Dážď bol vždy prudší — Zákostelecký zastal.„Nevystriete si dáždnik, slečna Ruženka?“„Nemožno, vidíte, nemožno — a takému dažďu neodoláme, len si vytiahnite golier na kabáte a stiahnite klobúk, aby ste sa koľko-toľko ochránili.“„O mňa nejde, ale o vás.“„A ja som už neraz zmokla ako myš, — či ste ma poslúchli? Leje sa ako z cievok.“ Zastala, aby si mohol Zákostelecký zapnúť zvrchník. Potom zas kráčali pomaly a sťažka.„A prečo by ste mi boli tak veľmi zazlili to zmienené slovo, slečna Ruženka?“ opýtal sa Zákostelecký.„Preto, že by som ho musela uznať za obyčajnú frázu, ktoré nenávidím. Vôbec, priečilo by sa to vášmu charakteru a obraz, ktorý som si utvorila o vás, ako — úfam o svojom budúcom švagrovi.“„Hej, tak! Pravda je, pravda. Tak tomuto budúcemu švagrovstvu mám ďakovať, že ste boli ku mne úprimná a zdielna?“„Ja som úprimná ku každému — zdielna nie — a tu…“ nedokončila, lebo tentoraz zahrmelo tak blízko, že sama prestrašená zastala, zachvela sa.„Niekde udrelo,“ povedala šeptom. Čo bola aká smelá, teraz prestrašila sa.„Oh,“ zastonal Zákostelecký, keď spozoroval, že Ružena zľakla sa, „že som taký biedny, že nemôžem vám ja byť ochrancom v tejto chvíli!“„My máme druhého Ochrancu a ten nám pomôže!“ povedala Ružena premáhajúc svoju bázeň.„Však, slečna Ruženka, vy máte zlú mienku o mne?“„Nemám. — Ale vidí sa mi, že sme blízko záhrad — ach, čosi mi prišlo na um — — tu, blízko, je i naša; či budete môcť preškriabať sa cez nízky múr?“„Treba nám to?“ opýtal sa so smiechom. „Dávno som to už nerobil.“„To by bola najkratšia cesta — a nie je to také zlé. Naša záhrada opiera sa o mestský múr, a kde je pristavený druhý múrik, tam je i veľmi porúchaný. Viete, naše budúnky[9]nie sú práve v dobrom stave. Na opravu nikdy nedošlo, lebo mama hovorí, že vdovica — cez blato lavica; — — nikdy som to tak nepochopila ako práve teraz. Počkajte, hneď sme pri našej!“ Ešte niekoľko zápaliek spálila, konečne s radosťou povedala:„Tu sme, teraz počkajte, prejdem najprv ja!“ Pustila mu ruku, chytila sa múrika a vyšvihla naň. Nebol vysoký.„A teraz posvietim vám a vytiahnem vás hore, tak. Tu máte ruku a poďte hore.“ Zákostelecký poslúchol.„Teraz zas ja zídem a vám pomôžem.“ Pozorne chytila sa múru a skočila do záhrady, ale tak, že stúpila na vyčnievajúci peň a ranila si nohu. Mimovoľne zastenala.„Stalo sa vám niečo, ublížili ste si?“„Ó, nie, — teraz poďte…“ A podala mu obe ruky.„Tak, sem, tu je pôda rovná, neublížite si.“„Ale vy sa chvejete, vám sa niečo stalo, udreli ste sa, ja viem.“„Troška, ale to prejde, — len poďme. Sme doma, tu i so zatvorenými očami prejdem. — Oh!“„Čo vám je?“ starostlivo sa opytoval.„Ľúto mi je akosi, že skoro musím opustiť tieto miesta, že možno príde to všetko, čo mi je drahé, na bubon — a tu, kde som prežila dni mladosti, budú sa preháňať deti cudzích ľudí… Hľa, tu je stará hruška a pod ňou lavička — koľko ráz ako dieťa sedela som tu a vyzerala, kde ktorá už zreje, aby som si ju zronila, — a potom ako staršia tu s mamou sedávala a pracovala som — oh!“Premožená i žiaľom, i bolesťou sadla, si na lavičku. Husté konáre chránili ju pred dažďom. Teraz, keď nebezpečenstvo bolo už prekonané, dostavila sa reakcia. Napnuté čuvy uvoľnili sa a ona nemohla viac opanovať sa. Zákostelecký ostal chvíľku stáť, bez nej pohnúť sa nemôže, hoci jej lepšie by bolo ostať samotnou. Zažiadalo sa mu sadnúť si k nej, privinúť ju k sebe, zľúbať tie slzy a povedať, aká mu je drahá a milá, — ale či by to uverila — a či nemýli sa i sám? I podesil, zaplašil by ju… Predsa sadol si i on a chytiac jej ruku, povedal:„Neplačte, Ruženka, vidíte, ste premoknutá, prechladíte sa a to pre mňa, lebo bezo mňa by ste dávno boli doma v úkryte mamičkinej lásky. Poďte! Ináč by som si večne musel výčitky robiť, že ste pre mňa ochoreli!“Ružena vstala.„Pravdu máte!“ povedala vďačne a dôverne. „Vy ste dobrý človek, pán Zákostelecký. Poďme. Veď som ja ináč nie taká sentimentálna, nemyslite si to o mne, ale dnes zmocnila sa ma taká nevysvetliteľná ľútosť. Sme hneď v dome. Poviem mamičke, aby poslala do doktorov, že ste tu.“Prešli záhradou, dvorom a hneď boli vo dverách pitvora.„Mama, mamička! Tu sme!“ volala Ružena.Izbové dvere otvorili sa a v nich zastala pani Kališová so svetlom. Ako zazrela Ruženu, zvolala: „Dievča, prepánajána, aká si!“Z klobúka, ktorý pustil farbu, tiekli potôčky kalnej vody na hrdlo, na tvár, na ružovú blúzku. Šaty boli po kolená samé blato — a kam vkročila, ostala kaluž.„Nič to, mamička, veď sa ja preoblečiem. Ale tu ti odporúčam pána Zákosteleckého, odveď ho do izby — a pomáhaj, ako vieš, menovite rozkáž mu, aby zhodil zo seba premoknutú obuv! Potom ti všetko rozpovieme!“Mamička s náramným udivením, majúc sto otázok na jazyku, z ktorých ani jednu nepredniesla, aby neobťažovala cudzieho človeka, odviedla ho do izby, potom mu doniesla svoje papuče a pančuchy nebohého muža, i na pamiatku odložený „temer celkom nový“ župan, — a tak starala sa láskave o budúceho Ludenkinho muža…Izba a osobnosť Kališovej urobili dobrý dojem na Zákosteleckého. Lampa horela na stole, stôl prikrytý bol obrúskom a na ňom šálky a zákusky.„Moja dcéra príde obyčajne hladná domov z takýchto vychádzok — a tu jej vždy prichystám čaju i niečo pod zuby. To ju tak občerství a potom je taká milá a veselá!“ rozprávala mamička, keď videla, že Zákostelecký obzrel sa po izbe. I on začal rozprávať: podivné, necítil sa cudzo pri tejto milej starenke. V krátkosti rozpovedal jej, ako zaostal, ako ho našla a doviedla Ružena do mesta.Keď Ružena, preoblečená do suchých šiat, vkročila do izby, zasmiala sa, vidiac Zákosteleckého v otcovom župane. Zákostelecký, zbavený svojho zla, pozrel na ňu vďačným pohľadom. Aká bola pekná! Ešte bolo vidno stopy sĺz na jej tvári, ale ako osviežená radosťou, spokojnosťou jej žiarila — a tak zdala sa Zákosteleckému veľmi pekná. Ústa boli svieže, v nich beleli sa zdravé, biele zúbky, tvár zdravá a svieža, nezkazená ryžovou múčkou a farbou, oči jasné, hlboké ako skutočné jazierka.Ružena vycítila Zákosteleckého obdivujúci pohľad. Jej tvár ešte väčšmi zružovela — a ústa usmiali sa.„Mamička, pošlime niekoho do doktorov, že je pán Zákostelecký tu — žeby prišli po neho. Myslím, že susedovie učeň zabehne.“„Máš pravdu, idem sama k nim, veď je to len tu. A ty dochystaj večeru, viem, budete hladní obaja. Dobre, že som viac prichystala!“Mamička rezko odbehla a nechala tých dvoch osamote. A divno, kým tam vonku, vo vetre a búrke mali si vždy čo hovoriť a hovorili, teraz bolo ticho. Tak ticho bolo v izbe, že bolo počuť plieskanie dažďa o okná, kyvot hodín a tiché, trochu namáhavé kroky Ruženine. Zákostelecký sedel tam, kde ho posadila mamička: vo veľkom koženom foteli. Sedel ticho, akoby sa bál, že svojím slovom zaplaší túto chvíľu tichého šťastia. Ružena prichodila a odchodila ticho a priložila ešte tanierik, šálku na stôl, ako aj iné potrebné veci. Keď sa pani Kališová vrátila, Ružena doniesla čaj, ponalievala a ponúkla nečakaného hosťa. A teraz Zákostelecký ožil. Mamička skrútla rozhovor do prúdu. Vždy bolo dosť látky — a keď sa občerstvili, tu na žiadosť pohyblivej panej rozprával i o svojej rodine, menovite o nebohej žene a trojročnom synčekovi. Pritom vytiahol tobolku a z nej dve fotografie: jednu podobizeň mladej, peknej panej, druhú krásneho chlapčeka. Mamička obdivovala hneď jednu, hneď druhú, ale podržala si dlhšie chlapčekovu, Ružena zahľadela sa na peknú tvár mladej ženy a zamyslela sa. Taká mladá a tak skoro pri cieli. Tak málo žila, tak krátko bola šťastná, že len dva roky boli spolu, hovoril práve Zákostelecký. Prečo umierajú šťastní ľudia? Tí by mali žiť a blažiť i druhých, i seba.Ale mamička nevedela dosť naspytovať sa na malého Bohuša. Všetko ju zaujímalo, čo hovorí, ako sa vyviňuje, ako bežká; a keď povedal Zákostelecký, že chlapček nedávno spýtal sa ho: „Otecko, prečo všetky deti majú mamu a len ja nemám?“ — tu mama temer zaplakala. „Ach, ty milé, ty drahé dieťa! Dá Pán Boh, že i ty budeš mať skoro mamu — a to mamu krásnu a milú!“ povedala so zápalom a presvedčením, veriac, že to ani inak byť nemôže, ako že Ludenka bude Bohuškovou mamou.Ružena, sklonená nad podobizňou mladej ženy, mlčala. Tí dvaja nevideli slzu, ktorá padla na obrázok. Komu platila? Mŕtvej či živej?…„Viete čo, pán Zákostelecký,“ hovorila mamička, „keď nabudúce prídete do Vlachičov, dovezte malého Bohuška — a toho dáte na ten čas k nám. Tu mu bude dobre: tak ho budem varovať, opatrovať! Veď i my chceme mať trošku radosti, však, Ružena?“Ružena ako zo sna vzbudená pozrela na mamu a na hosťa. Prisvedčila a zasmiala sa ticho. Pravdaže, každý chce mať trochu radosti a každý túži po nej, prirodzená vec!Na pitvore vrzli dvere: iste poslík sa vrátil.Pani Kališová si vypočula, aké zvesti doniesol od doktorov. A učník rozprával:„Pán doktor neboli doma, hneď ako prišli, išli do Vlachičov, lebo že sa páni na ceste prevrhli…“„Pre Pána Boha!“ zvolala zdesená pani.„Ale potom prišli pán doktor, dozvedali sa panej, či sú nie tam ten cudzí pán — a keď pani povedali, že som preto prišiel, boli radi. Že prídu, odkázali, že ešte idú do Vlachičov…“„Ale nevieš, či sa poudierali, polámali niečo?“„Povedali, že nestalo sa nič, len sa naľakali,“ referoval učník.Zákostelecký, ktorý vyšiel tiež von, dal mu niekoľko grajciarov — a učník s radosťou zvolal:„Dobrú noc vinšujem!“ a bežal preč.„Ja musím ísť do Vlachičov!“ zvolala znepokojená pani. „Musím vidieť, či sa im nič nestalo!“Ružena neodpovedala. Zmizla krásna chvíľa, zlá ruka ju zahnala… Veď to ani inak byť nemohlo, raz musí prísť triezva skutočnosť a zapudiť tichú radosť tohto večera.„Ja myslím, milosťpani, aby ste nešli, aby ste počkali doktora. On vás uistí, že je nie tak zle, ináč by bol odkázal,“ radil Zákostelecký.I sadli si oznove a besedovali, ale dobrá mamička bola roztržitá a počúvala, či nejde ešte čakaný doktor. Keď Ružena prešla izbou, videla, že pokrivkáva, zvolala starostlive:„Ale, dievča, veď ty krívaš, čo ti je, bolí ťa noha?“„Áno, slečna Ruženka sa udrela — a nechce sa priznať!“ žartoval Zákostelecký.„A veľmi, dieťa moje?“„Nie, mamička, nie, nemaj starosti, do rána to prejde,“ bránila sa, odnášajúc ešte náčinie do kuchyne.„Nechaj to, sama všetko odpracem; sadni si, veď si unavená. Kdeže by nie! Celú noc nespať a potom celý deň na nohách.“Ružena sadla si za stôl.„Slečna Ruženka, ja myslím, že nám tento deň zostane pamätným, aspoň mne.“„I mne,“ odpovedala Ružena. „Ja vôbec mám veľmi dobrú pamäť. Ostatne,“ povedala, nútiac sa k ľahostajnému tónu, „celá vec nezaslúži si toľkej pozornosti. Nepripisujte tomu taký význam. Každý by bol to isté urobil na mojom mieste. Ba ešte lepšie, lebo ja som vás zaviedla ešte i do vody a cez múr, — druhý by vás bol pekne-rúče odprevadil až do doktorov alebo do Vlachičov.Ale keď mamička prišla dnu a pozrela na Zákosteleckého, pomyslela si:„Divné, ten človek je ani mak nie znepokojený. A veď nehoda stala sa jeho vyvolenej a jej rodine. Divné, divné, že tak neukáže nepokoj!“Vonku ozvali sa kroky a po chvíli vkročil doktor. Svojím hrmotným hlasom volal zďaleka:„Tak tu mám hľadať ubehlíka? Dobrý večer, dobrý večer!“„Ako je môj brat, pán doktor, neudrel sa veľmi?“ pýtala sa Kališová.„Neudrel sa veľmi, len naľakali sa všetci. Ale majú sa celkom dobre, na tento čas celkom dobre. Dámy si robia výčitky, že ťa tam nechali, nuž ale sám si si príčina. Čože si sa nedržal Vlachičovcov? Há?! Ktože má mať starosť o teba?“„Veď som ja to ani nežiadal. Uznám, že som sa mal sám poponáhľať, ale ako som prišiel na miesto, kde stáli vozíky, nenašiel som Vlachičovcov. Vrátil som sa a hľadal teba, ale ani teba tam viac nebolo. Pripojil som sa teda k iným pánom, ale tí sa ponáhľali. Vtedy postihnutý nielen vlčou tmou, ale i falošným studom — nechcel som prosiť cudzieho o pomoc…“„Buď rád, že si takto obišiel; na Vlachičovie vozíku by sa ti bolo horšie povodilo.“„Pravdu máte!“ dosvedčila pani Kališová. „Ktozná, ako by ste sa boli poudierali!“„Mňa slečna doviedla tak šetrne a nežne domov,“ povedal Zákostelecký a pohľadom plným vďačnosti pozrel na Ruženu práve vtedy, keď zdvihla k nemu svoje hlboké, zarosené oči.„To bolo tvoje šťastie, ináč mohla byť tá cesta osudná!“„Bude sa páčiť šálka čaju, pán doktor?“ opytuje sa domáca pani.„Prosím, veľmi vďačne prijmem. Dosiaľ nikomu neprišlo na um postarať sa o mňa, a som ako — prosím za odpustenie, — stýraný kôň!“„Seď len, Ruženka, ja obslúžim,“ povedala matka Ružene.„Pomysli si,“ povedal Zákostelecký, „slečna Ružena ranila si nohu!“„A veľmi?“ pýtal sa doktor.„Ó nie, nestojí to za reč, ani nebolí.“„No, no, mohlo to byť horšie, ale ja som nie taký zlý, ako si myslíte, vy malé, divé vĺča!“Pri tom si sadol, ukrojil si chleba, vzal, čo doniesla pani Kališová na stôl — a keď po chvíli i s čerstvo uchystaným čajom prišla, pribral sa k nemu s chuťou závideniahodnou.„To bola znamenitá myšlienka,“ hovoril plnými ústami. „Doma by som sa toho nebol dožil ani o hodinu, hoci mám tri slúžky.Pomyslite si, deti rozkričali sa, kuchárka nebola doma, kľúč od domu sme tiež nemali, deti plakali, ba rozplakala sa temer i moja žena — a neviem, či i teraz ešte neplače. A teraz poďme, ja musím ísť ešte do Vlachičov. Ideš i ty?“„Nie,“ odpovedal Zákostelecký, vstávajúc zo svojho pohodlného miesta.„Je už pozde — a musel by som sa pristrojiť.“ Zobral sa, ako bolo možno po takej príhode, a po srdečnom lúčení a ďakovaní obaja páni odišli.Dážď utíchol, po nebi ešte preháňali sa oblaky, ale už nebola taká tma, keď kráčali ulicami mesta.„Čo, braček, zajtra sa predsa zasnúbime?“„Áno, zasnúbime, ale s maličkou zmenou: snúbenica menuje sa Ružena Kališová.“„Do…!“ zvolal doktor. — „No, to som si mohol i myslieť. Taká príležitosť zblíži ľudí viac ako dlhé návštevy. Predsa vĺča dostalo svoju korisť, — nič, neprotestuj, bola vĺčaťom! — a to kedykoľvek mohlo, ukázalo nám zuby. No, že má zlaté srdce, o tom nepochybujem, viem, že si asi to chcel povedať. Ale týmto činom obráti sa tunajší svet na ruby! To sa ešte nestalo, je neslýchané, aby od Vlachičov odišiel pytač skôr, ako by bol dostal košík. A potom, môžeš vedieť, že Ružena nemá ničoho. Jej ujec spravoval jej majetok, matka mu dala úplné plnomocenstvo — a tak šafáril, že ani sám nevie, čo si zachráni. Mal veľké straty i sporiteľňa je zamočená, ale tá sa dala v tichosti intabulovať na Vlachičove domy.“„Ja viem, že je Ružena chudobná,“ pretrhol Zákostelecký prúd doktorovej reči, „vôbec, ja ju poznám lepšie ako vy všetci. A nežiadam si s ňou bohatstva, nič iné, len ju samu, jej priamu, čistú, beznáročnú a smelú dušu, jej vrelé srdce.“„Tak je dobre — a ja som prvý, čo ti blahoželám. Ale je tu testiná; no, tej sa neboj, to je zlatá duša, ja ju dobre poznám, viem oceniť, čo dostane sa jej často u Vlachovičov.“„Aký milý je ten Zákostelecký!“ chválila Kališová, keď ostala sama s Ruženou. „Veru, Ludenka môže byť šťastná — a myslím, že i bude. A tetka Lotka dostane dobrého zaťa, možno najlepšieho zo všetkých. Veď ich ten bude na rukách nosiť, len či si to budú vedieť oceniť!“Ružena s výrazom bolesti počúvala matkine slová. Sedela na diváne, čo robievala, len keď bola veľmi unavená, zatvorila oči a spopod mihalníc drali sa jej slzy.„Bolí ťa tá noha, dieťa moje?“ — láskavé opytuje sa matka. „Poď, ľahni si, dám ti obkladok na ňu!“Ale Ružena dala sa do usedavého plaču. To naľakalo prekvapenú starenku nemálo, lebo Ružena takto temer nikdy neplakala.„Čo plačeš, dieťa, veď je to nie tvojou obyčajou? Ešte mi ochorieš, — ruky ako ľad — a čelo samý oheň!“„Ó, mama, mamička,“ zaplakala Ružena v záchvate žiaľu, „poďme preč odtiaľto, ďaleko, ďaleko!“„Ale, dieťa, prečo, načo? Stalo sa niečo — vari Knottek?“„Čo by len to, — toho som odbavila, ale, mama moja, ja zajtra nechcem vidieť — nikoho, nikoho — ani Vlachičovcov — ani — jeho. — Ja nepôjdem do Vlachičov, — nech mi dajú pokoj!“„Ale prečo, kto ti ublížil? Zákostelecký?“„Nie, nie, neublížil, mama. On je milý, dobrý, zlatý človek — ale ja ho nechcem viac vidieť, nechcem, lebo ja by som mu pri najbližšej príležitosti musela povedať, že ho milujem.“„Ach, dieťa, nešťastné dieťa moje!“ zaúpela matka, objímajúc, hladkajúc rozčúlenú dcéru. „Konečne by to nebolo tak zle, keby on práve nebol zvolil inú, Ludenku — a tá — viem, že ho neprepustí!“„Práve preto, mama — ja musím odísť. Kamkoľvek, za akýmkoľvek čestným povolaním. Kam najďalej, aspoň sa utíšim, upokojím — a kým bude po všetkom. Všetky víťazstva dopriala som jej úprimne, bez závisti, ale toto jedno priviedlo ma temer do zúrivosti… Ó, mama, keby si vedela, ako kradmo vtiahla sa táto láska do môjho srdca! Už jeho hlas čudne sa ma dotkol — a ja hľadala som na ňom chyby, nedostatky — a keď som ho viedla, odkázaného celkom len na moju pomoc, takou šťastnou, takou poctenou cítila som sa tým, že mohla som mu preukázať službu; vidieť ho trpiaceho a prispieť mu, ja jediná zo všetkých, čo tam boli…“ Tak žalovala Ružena ako v blúznení. Konečne ju matka uložila, utíšila, prikladajúc ešte dlho studené obklady na ranenú nohu a horúcu hlavu.Ráno znovu vyšlo slnce ako víťaz na jasnej oblohe. Príroda občerstvená zaskvela sa v svojej bohatej letnej kráse. Všetko ožilo znovu, i tešilo sa životu, akoby nikdy nebolo bývalo tieňa smrti a nešťastia.Zákostelecký po dlhom a vážnom uvažovaní utvrdil sa v predsavzatí, že vyhľadá Ruženu a otvorene požiada ju o ruku. Zatúžil po nej, po jej hlase, po jej teplej mäkkej, a predsa pevnej rúčke, po pohľade jej očú. Ťažko mu bolo dočkať sa rána a hodiny, v ktorej mohol odísť do Kališov. Nečakal predpoludnia, ale presvedčený, že u Kališov už včas ráno je všetko v poriadku, vybral sa z domu.Doktora už doma nebolo, doktorka ešte spala.Vo dverách domu stretol sa s pani Kališovou, práve keď zamykala dvere a chcela odísť. Mala klobúk na hlave, plášť na sebe. Bola ustarostená, utrápená.Od zadivenia ani nevedela, ako ho pozdravila — a otvoriac dvere, zavolala ho dnu. V izbe bolo príjemne, chladne, čisto a vzdušne.„A slečna Ružena?“ spýtal sa Zákostelecký, sadajúc na kreslo.„Odišla,“ — odpovedala chvejúcim sa hlasom Kališová, sadajúc na stoličku a premáhajúc slzy.„Do Vlachičov? Tak zavčasu?“„Ach, nie, nie do Vlachičov — predbežne išla do Prešporka; máme tam rodinu, krem toho ona chce prezvedieť sa niečo o poštárstve.“„O poštárstve? Načo?“„Chce byť poštárkou!“„Poštárkou — nemožno, Ružena!“ zvolal Zákostelecký a prudko vstal z kresla. „Včera o tom nič nevravela.“„Nehovorila, ale dávno o tom húta, aby sa niečoho chytila — a tu v noci vstala, hľadala listy od prešporskej sesternice a odhodlala sa ísť. Nebolo možno zadržať ju, nasilu chce mať nejaké povolanie!“ rozprávala matka temer s plačom.„To nerozumiem, nechápem — a predsa, myslel som si, že ju už poznám! Ako krásne predstavoval som si túto chvíľu! Chcel som jej ďakovať v mene mojom a v mene svojho syna, že mi zachránila život, lebo bez nej iste by som bol zahynul. A pritom prosiť ju, aby tá jej dobrá rúčka i ďalej viedla ma životom, že iste ukázal nám Boh, že máme kráčať spolu chodníkom žitia k cieľu. Chcel som sa opýtať, či náklonná je ujať sa mňa úbohého, keď sama povedala, že moja choroba je nie príčinou na opovrhnutie. A hľa — odišla mi… Či necítila, aká mi je milá a drahá?“ Zákostelecký rozčúlene chodil po izbe.„Ale, pán Zákostelecký, — ona to nevedela — a potom — vy a Ludenka?!“„Ó, milosťpani, slečna Vlachovičová je nie ženou, akú ja potrebujem! Ona by nebola šťastná a ja tiež nie; ona ma nerozumie a ja ju. Jej žiaľ nebude hlboký, keď stratí, čo ešte nebolo ani tak jej vlastné, i poteší sa, nájde náhradu. Hľa, hovorí sa, že pán Vlachič zle stojí a to i telesne — a predsa slečna dostala tej noci hudbu od starodávnych ctiteľov.“„Ó, ten nerozum, ten Hirthy! Počula som o tom, práve pred chvíľou bola tu slúžka pre Ruženu. A tak jej Ružena dohovárala a zazlievala, že prijíma dvorenie od takých pánikov!“„Ružena! To je iný charakter! Len prečo odišla? Nepovedala vám? Veď i noha ju bolela, ista mala vážnu príčinu odísť. Urazil ju niekto?! Dosť už bolo tých urážok; i včera pri tej zbierke tak podlo správala sa spoločnosť voči nej a nezastal sa jej nikto!“„O tom ani nevravela,“ povedala Kališová, nevediac, čo má povedať, čo nie. „Niekedy sa tak prenáhli, i teraz, keby nebola odišla.“„Prenáhlila sa? V čom? Ó, vy viete — ona neodišla bez príčiny!“„Áno, ale, pán Zákostelecký, — dievčatá mávajú tajnosti.“„Ružena ich nemá!“ zvolal Zákostelecký. „A keby tu bola, povedala by mi priamo, úprimne a otvorene.“„Veď práve preto odišla.“„Práve preto?!“„Áno, lebo ona úprimná, neschopná sa pretvarovať nebola by mohla sa premôcť, i nechcela sa zísť s vami, nechcela byť prítomná Ludenkinmu šťastiu… Ale, odpusťte, i tak už mnoho som povedala a ktosi ide, musím pozrieť…“ Celá pomätená vyšla a pritiahla dvere za sebou.Zákostelecký v prudkom vzrušení hodil sa na diván. Začal chápať, prečo Ružena odišla, a blažená predtucha, ba istota šťastia zalomcovala ním. A zvonku počul hlas Ludenkin:„Dobré ráno, tetka, kde je Ružena? Je pravda, že odišla?“„Pravda, Ludenka! Išla do Prešporka.“„Čo to stvára? Včera pohoršil sa celý svet na jej smiešnom výstupe — a potom tajde proti noci do hory, nechá všetko tak, i moje veci.“„Tvoje veci sú tu, doniesla ich…“„A domov idúc zoberie Zákosteleckého a ide s nim sama v búrke a v noci. Či sa to svedčí?“„Ale, Ludenka, utíš sa, nemysli hneď tak zle o všetkom.“„Všetko nám kazí, všetko. Prečo Zákostelecký nešiel s nami? A čo to bolo s tým zlatníkom? Bolo jej treba zavádzať zbierku, kde sú ľudia rozličnej národnosti?“„Ludenka tichšieže, pováž, — a veď tam boli prevažne naši.“„A potom večer,“ pokračovala Ludenka, „prečo neprišiel k nám, ale tu mu dáte večeru.“„Bol taký premoknutý, Ludenka.“„Mama sa strašne hnevá; iste Ružena len preto odišla, že nechce k nám prísť. A ak oteckovi sa niečo stane, ona bude toho príčinou…“„To nie, Ludenka, to už nie!“ bránila sa starenka. „To bude dopustenie božie.“„A zaslúžený trest,“ hovoril pre seba Zákostelecký, ktorému ťažko bolo nevyskočiť von — ale protivilo sa mu byť nezdvorilým.„Nejdeš dnu, Ludenka?“ akosi neisto povedala Kališová.„Nie, nejdem, načo? Povedala som ti, čo som chcela, pravda, ty si nie príčina; mama vraví, že si prislabá oproti Ružene, ona by si zaslúžila kázeň. Však ju ona ešte dostane. Idem domov, azda už máme tam niekoho. Zbohom, tetka!“ „Pá, dieťa moje, pozdrav mamu, otecka, a nehnevajte sa!“Zákostelecký vstal temer nahnevaný. Ako môže matka Ruženina ešte prosiť, aby nehnevali sa tí, čo ju urazili? Prílišná dobrota je nie viac dobrotou. — Keď vošla dnu, povedal jej:„Ale, milosťpani, ako ste mohli so slečnou Vlachičovou ešte tak láskave hovoriť?“Ona usmiala sa láskave: „Milujem ju a ľutujem — a ešte teraz, keď práve Ružena bude príčinou jej sklamania.“„Nie, nie Ružena je toho príčinou, ona sama a jej nerozumná matka. Vy ste priveľmi zhovievavá k cudzím, a tým trpí vaše vlastné dieťa. — Ale nebude viac trpieť ani poníženia, ani urážky, dá Boh, že si ju nájdem, kdekoľvek je, a dovediem si ju domov. Však, mamička naša — a vy pôjdete s nami, budete prežívať naše šťastie, beztak milujete už môjho Bohuša!“„To drahé dieťa, Boh ho požehnaj!“ povedala dojatá Kališová, v ktorej ozvala sa budúca stará matka.Keď odporúčal sa Zákostelecký, pribehla Marka Vlachičovie. Bola zadychčaná a predesená.„Nie sú tu naša slečinka?“ spytovala sa.„Nie, pred chvíľou odišli; čo je!“„Pán sú zle.“„Bože môj!“ zaúpela pani Kališová. Zákostelecký ju objal a tešil. Ona, premáhajúc sa, opytovala sa ďalej:„Čo sa stalo?“„Dostali vraj akési písma do kancelárie, a pani neboli tamdnu a potom pisár vybehol, že pána porazilo.“„Ó, môj dobrý, drahý brat!“ kvílila Kališová. „Ale je nie mŕtvy?“„Ešte nie — ale ukazujú, že chcú slečinku vidieť, ešte neviem čo, ale musím ísť, neviem, ako to, že som ich nestretla!“„Poďme k nemu!“„Odprevadím vás, ale k nemu nejdem. Moja prítomnosť, ako veci stoja, neuspokojila by ho. Ľutujem ho, chudáka, on tiež bol postihnutý slepotou, vlčou tmou, jemu nikto neprišiel na pomoc, kým bol čas. Ja mu pomôcť nemôžem. — Hľa, niet dokonalého šťastia na svete: i do nášho padla kvapka blenu, ale silný duch a naša viera premôžu ešte i túto horkosť a my vybudujeme si rodinné šťastie na základe opravdivej lásky, dôvery a úprimnosti.“Láskave, synovsky pobozkal Kališovú jej budúci zať — a potom ona šla do bratovho domu po smutnej povinnosti.[1]vegyes kereskedés— maď., obchod s miešaným tovarom[2]sklep— obchod[3]Bazár— maďarský módny časopis v minulom storočí[4]reprezentovať— predstavovať[5]žertvovať— obetovať[6]diškrécia— malá odmena za preukázanú službu[7]dada— služobná pri deťoch[8]konvencia— spoločenská forma[9]budúnok— stavanie
Vansova_Vlcia-tma.html.txt
Podvečer[1](Deti sa pobijú, príde otec.)OtecČo to robíte?Prvé dieťaTento ma bije.Druhé dieťaNie, on ma začal.Prvé dieťaVzal mi jabĺčko, čo mi pán ujček dal. Také bolo utešené, červené, a on mi ho vzal.OtecVy ste obidva bebenci, obidva sa zle riadite. Koľko ráz už vám vaša maminka povedala: Moje deti, buďte dobré, Pán Boh také deti rád vidí a takých bebencov — tých len preč od seba — tých nechce ani len vidieť. Keď sa modlia k Nemu, to On nič nepočuje, ako čo by sa ani nemodlili. A, moje dietky, čo je potom z takých dietok, o ktoré sa ten Otec nebeský nestará? Či viete, že všetkému, čokoľvek je Bohu odporné, sa zle vodí? Tak sa bude aj vám, ak sa nepopravíte. Keď pôjdete ponad breh, to do vodičky padnete a môžete sa aj utopiť, pôjdete po ulici, môže vás pes besný potrhať, alebo sviňa, na strom vyjdete, spadnete, zlomíte si hlavičku a také malilinké z tohto sveta pôjdete. Potom, moje dietky, ľudia statoční a starší, tí, čo k nám chodievajú, nebudú vás radi — povedia: To sú bebené deti, tie susedove, tie sa len hryzú medzi sebou ako štence, z tých nebude nič dobrého, tým sa nepovedie, lebo Pán Boh plané deti nechráni a nebráni pred nešťastím…(Vchodí jeden cudzí pocestný človek.)PocestnýPochválen Ježiš Kristus.GazdaNaveky, amen. Vitajte, statočný človek! Odkiaľ idete, čo nám nesiete, či dobré, či zlé, či všelijaké so sebou?PocestnýIdem zo Smrekova. Myslím, že ste tam už boli. A idem do Kamenice, tam k mojim priateľom, už som ich dávno nevidel. Nenesiem vám nič, nič inšieho, iba dobré slovo, či ho vďačne prijímate, či ma s ním nevyženiete!GazdaPán Boh nebeský chráň a bráň od takého hriechu, to by sme my potom čím hor’, tým dol’ stáli. Veď hádam nám je dobré slovo milšie ako peniaze — s dobrým slovom ďalej obíde ako s peniazmi. Počuli ste hádam už tú rozprávku o tých dvoch, čo sa stavili, jeden že s peniazmi a druhý že s dobrým slovom ďalej ujde. Chudáčik ten neprešiel jeden deň, peniaze stratil a čo ďalej, musel sa vrátiť. Tak to býva na svete. Kto chodí po svete, ten zná, ako to ide biednym ľuďom. Myslím, že ste aj vy dneska z duba nespadli, ale že tiež znáte, kde sú B… a ja, keď ta prídem, som ako doma. Tak ma znajú ako starý peniaz — to sú tam poriadni ľudia.PocestnýBol som tam na jarmoku s mojimi volkami. Tam som predal ich jednému. Chudáčik, videl sa mizerný, ale statočný človek, dal som mu na „borg“, že mi o tri mesiace vráti. Neborák, ten statočný človek prišiel a veru mi ešte zaďakoval, že také volky nikdy nemal. Ale môžem povedať, že to samý dobrý človek.GazdaTak ruka ruku umýva, aby boli obidve čisté — jednému dneska, druhému zajtra sa môže dačo pritrafiť, žiaden je nie istý — vravia, že sa i žobráčik môže zísť.PocestnýA koľko ráz to býva. Ani by si človek nepomyslel. Ja som, vidíte, raz bol v hore — vraciam sa domov. Ale toto je tá dolina, to je tá cesta — nech som dobrým — a veru to je, ľaľa, tamto skala, popri ktorej treba ísť, veru len tadiaľ pôjdem, toto je tá cesta. Idem, ale som išiel dobrých päť hodín — tratí sa mi cesta. Ale, ale — myslím si. No, ale čože robiť, idem ďalej, veď ma hádam čert len nevezme. Nuž, ale čo sa mi stane — len počúvajte. Zablúdim tak, že ani sem, ani ta, táram sa, neviem, čo tu robiť. A viete, to bolo práve na jar, keď sneh schodil — čo tu robiť, myslím si.GazdaAle, priateľko, nože si sadnite, veď aj tak vás nepustíme dneska. Kde by ste ta šli, už je tma, by ste dakde ako v tej hore poblúdili.Pocestný(sadne si)Čo tu robiť, myslím si. Už sa len neopustím — pôjdem ďalej, veď len hádam na dáku chalúpku natrafím. Idem, idem, ale nič. No, toto je zle. Ešte čo sa spania týče, to je najmenej, to sa človek vyspí hocikde, dakde pod sihliakom ako pod tou najmäkšou perinkou, ale čo tu jesť — veru, ale už ma to trápilo. Viete, veruže človek na povetrí žiť, nie je mucha. No, ale už som raz tu, či tak, lebo tak, už inakšie nebude. Ani myšlienky si nebudem robiť, poručeno Bohu(podvihne klobúk svoj — aj ten druhý).Buď vôľa tvá ako na nebi, tak na zemi.GazdaDaj to Matka Božia.PocestnýIdem, idem, a dačo sa mi zdalo, akoby sa dačo pomedzi sihliaky drelo — ja vyskočím a na šťastie jeden chudák starý tadiaľ išiel z mesta chodníčkom do svojej dedinky. — Pochválen Ježiš Kristus, mu poviem. On mi povie: — Naveky amen, nech bude ctená Matka Božia a nech na nás biednych nezapomínajú tí naši svätí. — Daj to Otec nebeský, poviem mu. Starý otec, nože mi povedzte, kadiaľ by natrafil na dáku dedinku. Veru už ma táranie domrzelo. — A dlho sa táraš, môj synak? — Poviem mu: — Veru, pol druha dňa. — Chudáčik, povie, od toho času nič si nemal v ústach? — Čože by človek v takejto hore našiel, kde nevidno ani vtáčka ani jarabáčka, len práve skaly a stromy. Chudáčik mal tam okruchy chlebíčka, čo si nažobral, a všetky mi vyložil, aby jedol, čo sa mi páči. Ja som veru už bol potrebný, neviem, čo by sa mi bolo stalo. Ale ešte na tom dosť nebolo. Štyri hodiny cesty ma odprevádzal! Keby mi Pán Boh dal, že by sa ešte dakedy zísť mohol, veru by to nedal za neviem čo.GazdaPočúvajte, dietky, ako sa vám môžu druhí ľudia zísť, z tohto poctivého človeka si príklad berte — ako máte všetkých ľudí si vážiť, všetci sa vám zísť môžu. Viete tú poviestku, kde sa jednému včielka zišla a vĺčik zišiel, a to dobre zišiel — a ty, Janíčko, si taký bebený, že tomu nášmu šteňaťu nikdy pokoja nedáš, vždy ho biješ, tlčieš. Janíčko, to nikdy nerob. Aj ten psík sa ti ešte zísť môže — žiaden nezná, čo sa mu môže prihodiť. Ale(kladúc na ohnisko drevá),nože no si naklaďte z toho môjho dohánu, nedávno som ho z mesta doniesol. No, len no, potom si budeme zase rozprávať, ešte ste mi nič nerozprávali. Starká, kieže ideš tohto poctivého človeka privítať, to vidíš, odtiaľ a odtiaľ. Kde si toľké časy bola? Ľaďže, var večeru.StarkáVitajte u nás, dobrý človek. Čo ste nám dobrého doniesli?PocestnýČo je dobré do oka a čo aj muška na krielci unesie.StarkáNechže bude pochváleno a zvelebeno naveky.PocestnýDaj blahoslavená Matka Božia.GazdaOtče náš, ktorý si na nebesiach.StarkáDobre tomu, kto sa ho nespustí. My biedni ľudia vždy len ešte po vôli božej ak požívame, tak požívame. Boh nebeský ešte také nešťastie nedopúšťa na nás. Ako toť, hľa, náš otec zomrel(prežehná sa), sláva mu buď tam, kde je, ešte sme žiadneho takého smútku nemali. Dietky sú nám zdravé ako guľky, statček Boh nebeský od škody bráni a varuje a s druhými ľuďmi veru pokojne žijeme. So susedmi nemáme žiadnych pleták, ale musíme povedať, že sú to tiež nie takí ľudia, čo by v susedstve pohoršenia chceli. Často sa stane, že my chybíme — ako viete, nik je nie bez hriechu — a tí nie žeby šomrali, ako naši predkovia robievali, že sa po uliciach vláčili za vlasy, ale nebožiatka dajú pokoj, ak’by sa im nič nebolo stalo. Ale ani my sme tiež nie takí, často prepáčime — tak to potom ide pomaličky, ale chvalabohu dobre a poctive. Nech nás len tak Pán Boh i naďalej zdržuje, ešte sa tak žalovať nemôžeme, že by sme biedili, že by nám dačo chybovalo. Pán Boh nám každý rok na poli požehná, čo nám treba — tak pri práci rúk ešte, ale pokojne, chvalabohu. No toť pred dvoma rokmi sme si tento dom vybudovali. Mali sme predtým drevený, ale viete, už len kde je bezpečnejšia múranica, ani tak nezhorí, ani tak netreba často prestavovať. Toť, hľa, predtým na tridsať rokov dva razy prestavovali, a to kelčíky. A takto síce človek moc stroví — veru ešte teraz dobre cítime — nuž, ale už máme len ešte ten kútik — a Pán Boh nás bude opatrovať i naďalej a všetkým dobrým navštevovať.GazdaLós náš v rukách božích, nech sa stane jeho svätá vôľa.(Všetci sa žehnajú.)PocestnýAko na nebi, tak i na zemi.(Žehná sa.)GazdaČo by človek počal bez Boha toho všemohúceho. Ale, starká, vieš čo, choď večeru hotovať. Tento poctivý človek sa prešiel, zišlo by sa mu už — len dačo lepšieho, veď, čo sa toho týče, ešte máme.PocestnýAh, dobrí ľudia, o mňa sa veľmi nestarajte, ja som si vzal so sebou chlieb a kus slaniny. Ešte všetko tak stojí —GazdaNo, to si necháte napotom, veď vám chlieb nesplesnie a slanina nezosmrdí, o to najmenšia starosť, to sa veru minie. Toť ako pocestný človek nie je doma, natrafí na všelijakých ľudí, na ľudí, čo chudáci — sami nič nemajú, čo tam potom i biedia a trápia sa. Ale vy to všetci neviete, čo pod pecou sedíte — idete po vodu, už zadychčaní si sadnete ku peci. Ale by ste išli do cesty, čo by ste týždne celé museli ísť — a veru na ceste človek nemôže mať to, čo doma, hneď to, hneď to chybí. Často najmenšia pletka veľkej galamuty narobí. No, ale už len choď tú večeru variť, moja staričká. Raz ťa pojmem na ceste na jarmok ta do K… Skúsiš aj ty, čo je päť — ale zase veľmi neľakaj sa, všade človek natrafí na dobrých ľudí, nech len dá každému slovo statočné.StarkáNo, veď uvidím, či zistíš — ale už ti len radšej verím, ako nie. Ešte dosiaľ som ťa v takom cigánstve nenašla, myslím, že i napotom ešte len tak dáko pôjdeš. Ešte si nie z tých najhorších, dosť lepších, či horších predtým, ako to ľudia rozprávajú, povešali. Už len sa musíme znášať. Čo robiť? Inakšie nebude. No, ale ešte je nie tak zle, nech len naďalej tak bude, a’šak, môj starký!GazdaNo už len tú večeru, nezahováraj sa už, potom máme dosť času, môžeme veru rozprávať trebárs do bieleho dňa. Ktože nám rozkáže? Ale teraz ty choď po svojej práci a my tu budeme už o čom-tom rozprávať.DetiMamo uvarte nám po vajíčku, budeme vás počúvať. Dnes sme vám húsky obháňali, skaly zo záhrady vyzbierali sme vám v obilí.GazdaA potom ste sa pobili. Za to teda, že ste sa pobili, chcete po vajíčku.StarkáČo povieš! No to je už zas pekne — títo bebenci. Dočkajte, už vám viacej nikdy nič nedonesiem, keď pôjdem ta do D… Či som vám nedoniesla raz koláčiky, druhý raz husličky, tretí raz vozíček? A vy sa tak bebeno držíte. Potom vás nebudem rada vidieť, keď mrcha budete. Pozrite na druhé deti, ako sa pekne držia, u susedov majú štyroch a to jeden druhému chlebíček pýta od mamičky. Také deti keby ste vy boli! Ale vy ste bebené deti.Deti(plačúc obidve)Ja už to nikdy neurobím, maminka moja, ale budem bračeka rád vidieť.MatkaNo tak i my vás potom budeme radi vidieť, a keď budete staršie, kúpime vám krížiky, že sa budete môcť modliť.DetiTaké pekné, malinké, žlté.MatkaTaké, také, moje dietka, ak budete dobré.(Odišli.)Gazda(vo fajke si palcom napráva)Ale, priateľko, čo u vás slýchať? Či ľudia žijú po vôli božej? Ja tam znám mnoho poctivých ľudí. Veru, keď prídem na to a na to miesto, neznajú mi temer miesta dať.PocestnýTak len ešte pomaličky, ani veľmi zle, ani veľmi dobre — všakovak, ako kto robí, tak sa má.GazdaČi žije ešte starý M.? Toho dobre poznám, neraz som s ním počaroval s koňmi i u mňa tu viacej ráz nocoval. Práve takto som s ním sedel, ako teraz s vami.PocestnýHoj, ešte je taký ako orech čerstvý. Nič mu nechybí. Čože je tomu? Má deti dobré. Len sa pohne dačo robiť, už kričia: — Ale, tato, dajte pokoj, veď my sami porobíme.GazdaPočúvaš, Janíčko a Pavolko, čo robia dobré deti, ako máte skočiť, keď vás dakde pošlem k cudzincovi? Ešte ho, keď Pán Boh dá, že sa na tie strany obrátim, opáčim. Pred mesiacom dal mi odkázať, aby schválne k nemu prišiel, že veru pošle naproti mne vozík — nuž, ale viete, kto má starosť na hlave, ten nemôže len tak hockedy odísť. Príde hneď to, príde hneď (ono) a človek je nikdy nie istý, či dačo nenadíde.PocestnýA veru aj ja som sa ledva vybral na túto cestu. Prišlo mi hneď to, hneď to na rozum, ale som pomyslel: Poručenobohu, veď hádam i bezo mňa sa moji na dakoľko dní obídu. A vybral som sa na cestu. Moja starká ma iste teraz spomína. Najskorej pradie — nech ju tam Pán Boh opatruje — všakovak sa na svete prihodí.GazdaOj, netrápte sa — všetky vlasy naše zná Hospodin, nieto starosti. Ale tí bratia tam, čo sa tak medzi sebou hrýzli ako psi, či sa už raz pokonali?PocestnýA či vy o tom tiež znáte?GazdaNuž, akože. Viete, že dobrý chýr ďaleko letí, ale planý že ďalej. Išli, ale kedyže to bolo(kričí na starkú),tí ľudia, čo sa u nás zastavovali?StarkáMarca to bolo vari pätnásteho.GazdaTí ľudia, čo sa u nás zastavili, rozprávali nám, ako sa nijak pokonať nemôžu. Ako to vaši ľudia na to pozerajú?PocestnýNuž, akože by pozerali, dosť zle. Ale čože majú robiť, musia znášať trest od Boha. Človek nemôže svoj kríž na plece druhého preniesť. Musí len trpieť a niesť pokojne, keď nechce do väčšieho hriechu upadnúť. Koľko ráz sa dedina celá už zišla, prišlo malé-veľké, starí-mladí, aby sa pokonali. Každé kričalo: — Ale čože z vady máte, čože vám hriech osoží, radi sa majte a žite tak, ako vám Boh prikázal. — Ale to hrach na stenu. Jeden povedal to, druhý to. Jeden povedal, ten to a to robí, druhý, ten to a to. Všetci povedali: — No, už len dajte pokoj, radšej vám ešte toľko dáme, ako máte, a nerobte hriech v našej dedine, lebo čože nám je po hriechu, čože z hriechu dakedy pošlo — keby ste sa ale žiadnym spôsobom zjednotiť nemohli, nech jeden zostane pri tom, čo po rodičoch Pán Boh požehnal, druhému ale kúpime toľko, koľko mu bude potrebné, alebo koľko hocajktorý z nás má. — Ale tí, hocaj sľúbili, že budú ticho v láske, svornosti žiť, kamsi-tamsi zase ako predtým, ako keby mlyn pustil. Naši ľudia to veľmi ťažko nesú, že sa taký neriad robí v ich dedine. Rozprával som s daktorými, že veru, keby to inakšie bolo, že by ich ver’ medzi sebou netrpeli — ale čo Boh odsúdil, to nes. Jedni vravia, že ten dom nemôže byť nikdy šťastný, pretože na tom mieste krčma stála, v ktorej krčme ľudia robili, čo oči len kázali — to ešte v tie časy, keď ľudia boli celkom temer, alebo horší, ako pohania. Chráň nás, Bože, od takých časov, nech viacej medzi naše vrchy neprídu. To boli časy naozaj pohanské, ako mne moja matka rozprávala, čo sa to robilo — vlasy mi dupkom vstávali. To ani neslýchať teraz, čo to predtým bolo. Človek na človeka tak hľadel ako myš na mačku, keď to tí páni a Židia nás boli opanovali, potom keď nás nevera bola ako satanstvo naplnila.GazdaNech tým pánom a Židom Boh bude milostivý, ale tí moc zlého svetu porobili. My sa ľakáme toho mena teraz „pán“, keď počujeme. Nie preto inšie, ale je to strašné dačo takého počuť. Tam na druhej strane, viete, kde je ten plac veliký, pustý, tam bol kaštieľ jedného pána pred vekom — ako vravia, zapriahal ako hovädá svojich sluhov do jarma, do mesta sa nevozieval na koňoch, ale na poddaných. Robil to, čo sa mu páčilo, a čert ho vzal. Ale to miesto posiaľ ešte žiaden sa neopovážil obydliť. Pozrite, ako husto domy stoja. V jednom dvore jesto viacej gazdov, dakde je už aj veľký stisk, ale to miesto predsa žiaden nechce — miesto zlorečené. Pred dvadsiatimi rokmi ten kaštieľ ešte celkom stál, ľudia sa ho báli ako strašidla, psi ho obchádzali, ale potom naši obyvatelia všetci sa vzali, koľko ich bolo, a tie strašné ostatky vyniesli tam na predošlý cmiter, na jednu kopu všetko — nazýva sa to teraz „Čertovou hrobľou“ — a matky strašia neposlušné dietky s tou hrobľou. Ja som bol už vtedy hodný chlapčisko a chodieval som tadiaľ voly pásavať, lebo tadiaľ najkrajšia tráva rastie, a drahí chlapčiskovia sa báli tadiaľ zapustiť pre tú Čertovu hrobľu. Ja som síce veru ešte nikdy na nej nebol a ani nechcem byť — nech Boh bude milosrdný biednym ostatkom — ale okolo nej som nič takého nevypozoroval — len to jedno, že koľkokoľvek dvanásta v noci bila, statky sa ku hrobli obrátili a tam strašne vyli a ryčali. Ja som pozeral, ale som nič nepočul, iba vietor divý že na tej hrobli tŕne vyrastené sem-tam metal. Ale inšie nič. Nuž, ale čo dedina tie ostatky zlorečené tak vyniesla, hoc’ to miesto už potom nebolo tak strašným, ale predsa na to miesto naši ľudia vždy ešte tak pozerajú ako na miesto čudné. Koľko ráz tadiaľ idú, sa žehnajú: — Bože, milostivý buď nám hriešnikom. — A čo by ste platili ľuďom, ani len stáť nebudú na tom mieste, ako čo by to miesto bola rozpálená pahreba. Aké by tam mohli byť záhrady, aký dvor — a žiaden sa na to neulakomí. Ba čo tam ovocia býva, vidíte tie jablone. A to všetko pohnije, deti, že — čo viete — že pred deťmi málo obstojí, tam ani nekuknú, ani za svet neukúsli z tých jabĺčok. Ba aj vtákov zriedka len vídať na tých stranách — vták len to miesto tak preletí, ako čo by to miesto bola jama, alebo miesto ohnivé. Pán Boh zná, čo je to, sám svätý Ježiš najlepšie zná, či je to jama, či je to miesto horúce…PocestnýVeru, verte mi, čo sa naši narobili, aby bol pokoj medzi tými dvoma bratmi. To je už do podivu, už naša celá dedina o radu prosila viacej dedín, viacej miest, samé najvyššie, K… Už by sa boli skaly dve, celkom rozdielne, dovedna spojili a horúcou láskou objali, ale tí — na tých to veľmi neurobí, takí sú ako predtým, ak nie horší. Dobreže za vlasy sa nepochytia dakedy. A to môžete si pomyslieť, ako my na to hľadíme. Pre toto dedina už ustanovila, aby plac na útraty dedinské bol kúpený, tým bratom domy dva vystavené a všetko inšie kúpené — tých bratov ale všetky veci, ktoré len pôvod vzali na tej zemi naničhodnej, ako i dom na tom mieste, zakopané, aby tak nič nemútilo srdce dvoch bratov a dedina mala pokoj od toho nešťastia. Bratia, lebo sa zdajú byť diablom podfutrovaní, čertovo to miesto nechcú opustiť. Ale predstaveniam staršín dediny nič v odpor postaviť nemôžu. A keď už raz ich odtiaľ budeme mať, potom sa už nebojíme, lebo ja celkom myslím, že to miesto je satanské: Ľudia dobrí to cítia, ktorí sa pred takých hnusnosťou žehnajú a ktorých duša je čistá a vôňa pravá, že tam dač’ smrdí neznesiteľného. Nech by na tom mieste býval druhý, kto zná, či by bol lepší, ako sú tí, či by ešte i ďalej nešiel a na chodníčky celkom pohanské nevyšiel.GazdaBože, chráň každú dušu kresťanskú a nedaj nám prísť v pokušenie.(Gazdiná zakryla už stôl a volá k večeri.)StarkáPoďteže už, poďte. Už som dávno hotová s večerou, ale som len vašu rozprávku nechcela pretrhnúť. Rada čos’ podobného tiež. Už je dobrá hodina, ako som už hotová. Nemrzte sa, že som hneď vám neoznámila.GazdaMne je s tým veľmi ulahodené. Neznám, ako tomuto dobrému človekovi je po vôli, ktorý znuvaný dlhou cestou mohol sa stať znuvanejším dlhou rozprávkou.PocestnýMne rozprávka, keď sa zídem s poriadnym človekom, je milšia ako všetko inšie. Keď človek si môže na pamäť uvádzať, čo sa tam a tam na svete urobilo, čo tam a tam slýchať — rozprávka mi práve dodáva viacej sily ako všetko a veľmi mi je milé, ža sme sa fajčiac tak o veciach dôležitých zhovárali.(Vstal)GazdaNo, dobrý človek, sem si sadnite. My síce ani prvého, ani posledného miesta nemáme ako ľudia mizerní — a prvšieho miesta ani netreba, veď všetci sme rovní pred Všemohúcim.(Vstane so všetkými a modlí sa, deti kľačia.)— Otec nebeský, — samá dobrota, blahoslav toto jedlo, prenikni ho a daj, aby s ním nevchádzal satan do našich vnútorností a nezajímal naše duše k večnému zatrateniu. Amen.Blahoslavená Matička Božia, Pani Mária, Kráľovná čistoty, čo s tvojimi siedmimi ranami, nepremoženými štítmi pravej viery, zastávaš biednych pred Otcom nebeským, čistota s láskou spojená, blesky vydávaš a ohrievaš biednych ľudí — neopúšťaj nás i pri tomto stole. Amen.Ježiš Nazaretský, Synáčik Boží jediný, Vykupiteľ sveta, stojaci ako víťaz obristý na predieloch dvoch svetov, nezabúdaj na nás, ale pošli hoc’ jeden papršlek Tvojej slávy, ktorý by nás v službe k Tebe upevňoval. Tvoja krv, rozliata po boku, je rosa, označujúca svetom biednym spasenie. Ó, svieť, rosa jasná, i na nás. Amen.Otec nebeský, blahoslavená Matička Pani Mária, Ježiš Nazaretský, Synáčik Boží, Duchu svätý, pán nad všetkými duchmi, modlíme sa, vzývame vás, aby tak, ako toto jedlo užívať budeme ako dôkaz vašej dobroty, čistoty, lásky, vykúpenia, upomenutia darom Ducha svätého, sme duchom a srdcom rástli a pod vaše mocné zástavy vždy viac sa približovali. Amen.Otec nebeský, blahoslavená Pani Mária, Ježiš Nazaretský, Synáčik Boží, modlíme sa, vzývame vás, aby sme toto jedlo ako dôkaz vašej dobroty, čistoty, lásky nie za naše, ale za našich bratov a všetkých pravoveriacich spasenie užívať mohli. Amen.Sláva Bohu Otcovi, Bohu Synovi, Bohu Duchovi svätému, ako bolo na samom počiatku, tak nech bude aj teraz, aj vždy od tohto času na veky. Amen.[1]R, zoš. XXXII, XXXIII, XXXIV, XXXV, — prvý raz v Súb. diele, 1952.
Kral_Podvecer.html.txt
Vdova a dieťaV malých mestách sa môžeme kochať každú nedeľu a sviatok, keď ľudia idú napoludnie z kostolov, výstavkou ľudskej márnivosti.Hľa, i pán vrchný súdny radca Janko Zaťkulík ako hrdo vykračuje pozdĺž frontu známych mu dám a pánov! Ako bystro seká trochu vybočenými (obyčajne sa hovorí „čaptavými“) nohami a vypína si pridobre živené prsia a brucho. A ako švihácky stŕha klobúk z hlavy pred vznešenými dámami a slečnami, ktoré podľa ich stavu pozdravuje alebo úctivým „ruky bozkávam“, menej úctivým, viac dôverným „kystyhand“ a blahosklonným „poklona, poklona“ alebo aj „nna dobrý deň, dobrý deň“.A ako je vyobliekaný!— Tento oblek ma stál pol druhej tisícky. Nna, ale keď človek chce byť poriadne oblečený, musí to zaplatiť. Vieme, vieme, čo sa sluší. Noblesse oblige,[1]keď si pánom, máš povinnosti k sebe a svetu.Pravda, to porekadlo platilo len na sviatky. V robotné dni sa riadil otcovským „Babka k babce, budú kapce“ a šmatlal sa do úradu dosť ošúchaný a nehanbil sa ani za ťažké baťovky, lebo v robotné dni bol demokrat.Celý svet ho volal len Jankom alebo našim Jankom, lebo bol svojím spôsobom porodinený s veľmi mnohými ľuďmi. Hoci mal už vyše päťdesiat rokov a býval veľmi zamilovanej nátury, jednako nemohla ho nijaká slečna a nijaká vdovička tak upútať, aby si ju vzal. Hovorieval, že je milovník poľných kvetov; vypestované záhradné byliny ho tak nevábili. Jemu bola drahá len neskazená príroda.Priatelia, ktorí ho poznali základne, vedeli, ako sa v ňom vyvinula táto jeho stavu nie primeraná zvláštnosť. Jeho otec bol dedinský mlynár, zámožný, ale jednako len mlynár. Bol už sudca, keď mu otec umrel, a matku, ktorá ho ako jediné dieťa veľmi maznala, vzal k sebe. Janíčko bol dobré dieťa, ale sa pohyboval v privoľných medziach žitia, keďže mu jeho matka v ničom nebránila.Za mladi sa mohol oženiť, ako sa hovorí, veľmi dobre, ale on si nechcel vziať panské dievča do domu, obávajúc sa, že by jeho prostú matku, hoc i nechtiac, mohlo urážať.Preto keď i obletúval na rozličných zábavách niektoré slečny, ktoré sa naskrze nechovali voči nemu odmietavo, jednako si nevzal z nich ani jednu, keď prišlo na lámanie chleba. A tak sa dostal na klzkú cestu, na ktorej sa už nemohol zastaviť ani po matkinej smrti, ktorá ho opustila, keď mal už hodne vyše štyridsať rokov.Niekedy sa mu zdal dom bez matky pustý a zavše sa mu zunovala i jeho milá stolová spoločnosť, v ktorej trávieval večery. Doma mal len obstarožnú gazdinú Teruľu, s ktorou z núdze tiež stratil vše slovo. Tomu ďakoval i za podrobné oboznámenie sa so všetkými tajnosťami bližších i ďalších susedov. Na premienku si zadovážil i psa, a to veľkú, ako mu povedali, dalmatínsku dogu. S ňou mal dosť veľa povyrazenia. Prekvapovalo ho, koľko cností a necností môže mať taký pes.Pán radca býval na poschodí domu. Na strane od dvora bola dlhá pavlač, vedúca do malej, útulnej komôrky, vylepenej obrázkami a vtipmi povystrihovanými z novín, aby sa človek mal na čo dívať, keď je chvíľku osamote.Pán radca sa niekoľko ráz denne prešiel po pavlači, pričom nikdy nezabudol obrátiť svoj zrak na dva obloky na poschodí susedného domu, ktorý bol oddelený od jeho bytu len úzkym ako brána dvoríkom. Jeden z oblokov bol na kuchyni a druhý na spálni. Pán radca sa zaujímal najmä o kuchyňu, lebo v nej bolo zavše vidieť dosť súce osôbky, s ktorými sa, hnaný známou ľudomilnosťou, vďačne púšťal do reči, pravda, nikdy nie pod dozorom Terule, lebo by mu bola priveľkú jeho „dobrotu“ iste svojím spôsobom vyčítala.Včera bolo prvého októbra a Teruľa mu spomenula, že u susedov nasťahovala sa do dvorného bytu nová árendátorka, akási vdovička. Zdá sa byť ľahké futro. Vie popredku, že bude všetko od nej požičiavať: maslo, vajcia, chlieb a možno i peniaze. Nech boh zachová od takých susedov!Trochu ťažké kroky pána radcu sa ozývali pavlačou a v obloku kuchyne zjavila sa ženská hlava, s poprsím k nej patriacim.— Do hroma, — zamrmlal pán radca, — tá je ne úrečná!I mimovoľne sa vystrel a kráčajúc ďalej, už mu svietila v duši ružová okrúhla tvár, čierne, živé oči a mäkké červené ústa.— Hm, tá by najskorej z ruky jedla! Aké je to hlúpe tie obloky na tejto strane. Ale čo tam po nej!I vošiel do svojej izby a ľahol si na diván, aby si po obede na pol hodinky zdriemol. Predpoludním mal zaujímavé pokonávanie pri súde. Otec sa pravotil s dcérou o kravu a vec nebola naskrze čistá. Lámal si hlavu, aký výrok má vyniesť. Ale či myslel na kravu, či na dcéru, či na otca, stále sa mu popri každom natískali čierne oči a bujné červené ústa.— Veľa ja teraz nevyšpekulujem, — pomyslel si, — alebo vdovička, alebo kravička, — a tak radšej sa venoval vdovičke.Keď prišiel na večeru, Teruľa mu už mohla veľmi mnoho rozprávať o vdovičke.Zišla sa s jej domovou v prízemnom obchode, kde v spoločnosti obchodníčky, pani Hoffmannovej, všetky okolnosti prišlej panej dôkladne popreosievali.— Nuž veru tak, pán veľkomožný, — mlela mu Teruľa, — poviem im, čo je tá pani vdova. Veru je to vdova naozajstná, jej muž bol slúžny, volá sa Jolana Miházyčka a je zemianka. Len nech si pomyslia: zemianka. A má i čosi gruntu a penziu. Nie síce mnoho, ale pomáha si, ako vie. Pánov kupcov, ktorým je dlžná, rada vypláca tak, že im káže, aby prišli k nej do bytu po peniaze. To všetko nám povedala jej slúžka Gusta, ktorá je už u nej štyri roky. Zdá sa, že je s paňou na jednom brde tkaná. Pani Hoffmannová jej povedala, aby sa jej do sklepu neukazovala, lebo jej oči vyškriabe.— Nna, nebude to také nebezpečné, ako ty hovoríš, — popudzoval Teruľu, aby ešte rozprávala nejaké podrobnosti.— Čože, na ňu treba len pozrieť, aby videli, aká je. I to povedala Gusta, že pasie za bohatými pánmi, najmä staršími. Chcela by sa takému bláznovi prišiť na krk.Teruľa rozprávala preto takým spôsobom, lebo chcela svojho pána nastrašiť. Ale docielila opak toho, čo chcela dosiahnuť. Čím väčšmi omaľúvala pani Miházyčku, tým väčšmi si ostril na ňu pán radca zuby.Keď Teruľa poučila svojho pána o akosti cností pani Miházyčky, poučila i Gusta svoju paniu o tom, čo, kto a aký človek je pán radca Zaťkulík. Lebo Teruli by sa bolo niečo stalo, keby nebola o ňom všetko vytárala, čo vedela.Na základe takýchto zvestí urobila si i pani Miházyčka svoje plány. Bola si na čistom, že v prvom rade si musí získať Teruľu. Striehla, kedy vyjde predpoludním na pavlač. Bolo príjemne teplo, mala oblok na kuchyni otvorený.Teruľa bola už staršia dievka, nikto sa na ňu neobzrel, a preto pudovo nenávidela každú ženskú, ktorá si najmä nedovoleným spôsobom vedela nakloniť mužských. Keď vykukla na pavlač, zazrela vdovičku, ktorá bola taká chutná a mladušká, že by ju bola vďačne zaškrtila. Hnevne dupkajúc, prešla popred kuchyňu pavlačou a hodila na pani Miházyčku pohľad, ktorý jej mal ukázať opovrhnutie, k tomu ešte mykla i hlavou, aby pani vedela, čo si poriadne dievča (nebola vždy poriadna) o nej myslí.Pani Miházyčka bola skúsená a múdra pani a usmiala sa.Keď Teruľa kráčala s plným opovrhnutím naspäť, oslovila ju:— Dobré ráno, slečna Terinka, ako im slúžil odpočinok?Týchto niekoľko slov otriaslo Terulin hnev do základov. Ako by nie, keď ju oslovila „slečnou Terinkou“ a onikala jej!Mimovoľne sa jej kyslá tvár osladila tak, že zošpúlila otrčené ústa a odvetila premilo:— Ruky bozkávam, ešte dosť dobre. A pani veľkomožná ako ráčili odpočívať?— Ďakujem, milá slečna Terinka, ako keď človek ešte v nezvyknutom spí, veru tak. Ale, milá slečna Terinka, počula som, že oni robia akúsi znamenitú jablkovú štrúdľu, nedali by mi na ňu recept?— Jaj, ako by nie! Pravdaže dám. A kedyže rozkážu, hneď?Zabudla i na to, že jej pečienka prihorí, tak jej bolo náhlo vyrozprávať, ako ona robí jablkovú štrúdľu. Pol hodiny rozprávala s tou „kadejakou osobou“, a keď sa rozišli, nebolo v jej očiach milšej, poriadnejšej panej ako Miházyčka.Keďže musela pánovi všetko vyrozprávať, čo vedela alebo počula, tak mu pri obede vyložila, aká znamenitá, samá dobrota a statočnosť je pani Miházyčka.Pán radca teraz po tri-štyri dni zbadal, že nikdy nezazrel pani Miházyčku v kuchyni, keď šiel na pavlač, ale vždy len vtedy, keď sa vracal: nezabudol preto pochváliť v sebe jej jemný takt.Na druhý-tretí deň sa ich oči už hľadali a stretávali s istým priateľským porozumením a na štvrtý deň pán radca už zavolal milostivej milým hlasom, akoby sa už bohvie odkedy poznali:— Ruky bozkávam, milostivá pani!Pekná pani sa krásne zapálila a premilo kývnuc hlavou, zavolala:— Dobré ráno, pán vrchný súdny radca, dobré ráno! — a tak preľúbezne sa usmiala, že láska pána radcu vybúšila blkom.A čo si mal myslieť, keď napoludnie našiel na stole neslýchane krásnu kyticu dálií!— Kde si vzala tie kvety, Teruľa?Teruľa sa naklonila k pánovi radcovi a zašepkala mu do ucha:— To tá pekná pani poslala pre nich. Že im to poslali s hroznom z ich panstva. I hrozna poslali. Nikdy som krajšie a lepšie nejedla, ani nevidela.Pánu radcovi srdce vybehlo až kdesi do hrdla.— Do hroma, tá to durí! Hm. Mal by som jej urobiť vizitu.Cez obed mal dosť času na rozmýšľanie, čo urobiť.— Ech, Turek ma nenaháňa, počkám ešte.Ale keď nasledujúci deň išiel zasa pavlačou, zazrel v kuchyni, ako obyčajne, pani Miházyčku. Čo mal robiť, musel ju pozdraviť a poďakovať sa za kvety a ovocie. Položil pani Jolane v tomto prípade obyčajnú — ukrutne sprostú — otázku:— Milostivá pani, ako ja, celkom cudzí človek, prídem k tomu, že ma tak obdarúvate?Susedka sa mu šelmovsky usmiala a hodila hlavou na potvrdenie:— Páčite sa mi!Pán radca si namýšľal, že vie so ženskými zaobchádzať, ale teraz pobadal, že je oproti tejto panej primalý. Rozpačito si trošku odkašlal a odpovedal s takým ovčím výrazom tvári, že sa pani hlasno zasmiala:— Nie tak ako vy mne. Ak dovolíte, urobím vám svoju návštevu.— Bude ma tešiť, príďte. — Obzrela sa do kuchyne, i zavolala, odskočiac od obloka: — Odpusťte, čosi mi kypí!Zdalo sa jej, že na dnes bolo toho dosť.— Prídem iste dnes popoludní! — zavolal za ňou pán radca a odišiel do svojho bytu, kde Hektor vstal zo svojho koberca a naťahoval sa.Namiesto sebe nadal Hektorovi do somárov a stal si pred oblok, z ktorého bol výhľad na úzky dvorík. Z jednej strany bol dvor ohradený domom, v ktorom bývala pani Miházyčka, z druhej prízemím domu, v ktorom býval pán radca. V prízemí boli dva smutné, tmavé, mokré byty. V jednom z nich bývala práčka Haluštíčka s dvoma deťmi: dvanásťročnou Katkou a štvorročným Mirom. Katka chodila do školy a Mirko sa väčšinu dňa bavil sám v nečistom dvore. Pozor dával naň pánboh a anjel strážca.V druhom prízemnom byte bývala bledá, chudokrvná krajčírka, ona vše vyzrela na dieťa, keď väčšmi plakalo.Pán radca vše pozrel do dvoríka a videl Mira baviť sa s blatom, kamienkami a ukrutne pootĺkaným dreveným koníkom. To boli všetky jeho hračky. Pridalo sa vše, že chlapec pozrel hore do obloka na pána. Vtedy si pán radca pomyslel:— Keby nebol ten fagan taký ufúľaný a otrhaný, bolo by z neho celkom pekné dieťa. Aké má milé oči. Že ho tí ľudia neobriadia, veď voda nestojí nič.Obzrel sa na Hektora: pes bol tučný a čistý.No na to pán radca teraz nemyslel, lebo sa mu v hlave rojili celkom iné veci.Myslel na to, ako sa bude popoludní zabávať s peknou paňou a ako sa bude ich známosť ďalej vyvíjať.O piatej sa preobliekol a prešiel k pani Jolane.Bol jej chutným hniezdom milo prekvapený. Najmä ho upútalo, koľko pohodlných fotelov a pohoviek bolo v jej dennej izbičke. Najväčšmi ho prekvapila sama pani, vyobliekaná vo veľmi vábnom domácom úbore.Pani Jolana mala podrezaný jazýček a reč sa z nej mlela bez mnohého rozmýšľania. Usadila pána radcu do pohodlného fotela tak blízko pohovky, na ktorú si sadla, že sa im temer kolená dotýkali, keď nedali na to veľký pozor. A pán radca bol niekoľko ráz zápalom rozprávania natoľko uchvátený, že položil ruku na koleno peknej panej, ktorá to, zdá sa, vôbec nepobadala, lebo to bez odporu trpela.Zvyk pána radcu bol, že všetko, čo patrilo pekným dámam, nesmierne vychvaľoval a, pravda, v prvom rade ich samé. Pri tejto návšteve v tomto ohľade prekonal samého seba, lebo nielen slovami, ale i posunkami, prekrúcaním očí a rečníckym prednesom dojal peknú paniu natoľko, že mu venovala nielen svoje najsladšie úsmevy a pohľady, ale i slovami ho uistila, že od prvého pohľadu si získal nielen jej úplnú sympatiu, ale i obdiv pre svoje elegantné vystupovanie a pre krásnu mužskú figúru a tvár.Pán radca bol veľmi milým zaobchádzaním peknej panej natoľko dojatý, že od rozkošníckeho pôžitku pokrochkával, vzdychal a tak labužnícky sa usmieval, že mu oči celkom zmizli v tučnej tvári.Dojem tejto premilej úcty bol u pána radcu zvýšený i rozprávaním peknej panej, z ktorého vysvitalo, z akého veľkopanského rodu pochádza (pán radca mal pred aristokratickými dámami ohromný rešpekt) a akú má veľkopanskú rodinu, lebo výrazy: „Ferko báči“ — gróf Zarándy, „môj švagor Jani“ — bývalý hlavný župan Branský, „tetka Nelka“ — barónka Borissza — sa len tak hmýrili v jej rozprávkach.Keď napokon po hodinovej návšteve odchádzal, bozkával jej rúčku pri každom kroku a sľúbil na jej preláskavé prosby, že ju čo najskorej zasa navštívi.Pekná pani ho vyprevadila ku schodom a jej duša sa smiala, keď videla, ako starý blázon v chôdzi radostne hopkuje.Pán radca prišiel domov celý uveličený. Obliekol sa do vychádzkových šiat a vše vyzrel oblokom do dvoríka. Vonku mrholilo a bolo dosť chladno i sychravo. Vo dvoríku bola už hodná tma a tak pán radca len pri druhom alebo treťom pohľade zbadal, že Mirko, stúlený do hŕbky, s ručičkami pod pazuškami, bosý, v košieľke a v plátenných krátkych nohavičkách, čupí plačúc v kútiku dverí zamknutého bytu.Pán radca nebol človek zlého srdca a keby to bolo inokedy, bol by iste tiež zahromžil na „tých ľudí“, že sa neobzrú o dieťa.Srdce mu bolo šťastím u peknej panej rozšírené a náchylné — podľa jeho mienky — k veľkej hlúposti: miešať sa do vecí, do ktorých ho nič nebolo.Pozrel na psa a prišlo mu na um príslovie, že je taký čas, že by ani psa nevyhnal. A videl psa a videl i opustené dieťa.Prešiel do kuchyne a povedal Teruli:— Choď do dvoríka a dones Haluštíčkino chlapča sem, zohrej ho, oriaď a daj mu niečo zjesť.Teruľa spľasla rukami.— Čože ich do toho fagana? Veď je to zlé chlapčisko. I minule vykrikovalo za mnou: „Stará dievka, stará dievka!“Pán sudca sa postavil a povedal ostrým hlasom, aký používal proti rozdrapujúcim sa fiškálom:— Naskutku choď po chlapča, a urob, čo ti kážem! Ináč…Teruľa, trhajúc plecami a mrmlúc, iste čosi nie lichotivé na svojho pána, šla.Vo dvore oslovila plačúce dieťa:— Poď hore do kuchyne, pán poslali po teba.Miro sa nehol a začal len väčšmi plakať. Teruľu nenávidel a bál sa jej a pred pánom šla naň až hrôza.— No, poď, keď ti hovorím, ja tu pre teba nebudem moknúť, potvora akási!Teruľa podišla k dieťaťu. Jednako sa ozvalo v nej ženské srdce a pobadala i to, že sa pán díva oblokom, čo robí s ním. Zohla sa k nemu a pohladila ho po hlave.— No, poď, Mirinko, dám ti mliečka a koláčik. Zohreješ sa, veď si ako ľad.— Ja nechcem mlieko. Kde je moja mamaá?Teruľa videla, že takto s ním nič nevykoná, i schytila trhajúce sa a kričiace dieťa na ruky a vyniesla ho hore do kuchyne, kde prišiel za nimi i pán radca.Po dosť dlhej chvíli, po dobrom i po zlom, spoločnými silami umyli a nakŕmili Mirka, ktorý razom v najväčšom plači preskočil do veselého smiechu.— Počuješ, Teruľa, vidíš, aký je to pekný chlapček, keď ho čo len trochu obriadiš.Pánu radcovi podivne zmäklo srdce pri pohľade na smejúceho sa chlapčeka. Pohladil mu líčka, boli veru chudé.— Pozri, či je nie radostný? Aké je milé, keď sa smeje.— Ja mám kamenný most, hn, a pán nemá, hn, — chválil sa.— A ktože ti dal ten most, Mirinko? — pýtal sa pán.— No, sám som si ho postavil. Aký si ty sprostý! Ja ťa veru ubijem, keď budeš sprostý.„Pán“ sa smial, že mu skoro slzy tiekli dojatím, že ho dieťa ubije. Vtom vbehla do kuchyne ustráchaná Katka s výkrikom:— Či neviete, kde sa podel náš Miro? — Zazrela ho. — Ach, tu si, ty lapaj! Ako si sa sem dostal?— Ako sa sem dostal! — zvolala Teruľa. — Veru ľahko uhádnuť. Necháte dieťa naverímboha, ktovie, kde sa tlčiete.Katka smrkla, bolo jej zima a zbytočné vreckovky nemala.— Mať ešte neprišla z prania a mňa pani učiteľka poslala do Zárubia. Čože sme mali robiť? No, poď, Mirinko… Mirko teraz nechcel o tom ani počuť. Rozhľadel sa po kuchyni a našiel tam toľko nikdy nevídaných vecí! A o všetky sa zaujímal.Katka sa bojazlivo obzrela na pána. Ale toho, naopak, tešilo, že dieťa nechce odísť. Ako sa o všetko zaujíma a čo natára do sveta. Dávno nemal takú zábavku ako teraz. Veď vlastne nikdy v živote tak dlho nepozoroval takého človiečika.— Ale nechaj ho, kým mater nepríde. Teruľa, daj deťom niečo zjesť.Odišiel z kuchyne, len keď Teruľa predložila Katke pre ňu neslýchane bohatú večeru, do ktorej sa dieťa ostýchalo pustiť.Keď prišla Haluštíčka, tiež utrápená, kde sa jej podeli deti, poradiť sa, kde ich má hľadať, vtedy už Mirko spal na Terulinom vankúši spánkom spravodlivých.Ráno Mirko do tých čias vyplakával, že ide k pánovi, kým Teruľa neprišla poň, keď ju poslal pán radca, ktorý, idúc po pavlači, počul ho nariekať, že ide k pánovi.Od tých čias im chlapča prischlo, ako hovorila sprvu nahnevane Teruľa. Neskoršie tak naň privykla ako Hektor, ktorý ho vždy najprv hľadal po izbách a v kuchyni a keď ho tam nenašiel, zbehol k nemu do dvoríka. Odtiaľ obyčajne spolu vyšli hore na poschodie.Pán radca ráno, keď sa obliekal a utekal do úradu, bol bez neho, ale napoludnie musel s ním sedieť pri stole. Učil ho pekne papkať a sám ho obsluhoval, na čo sa Hektor prizeral, či sa všetko deje poriadkom.A aká sláva bola, keď ho Teruľa prvý raz vyobliekala do šatočiek, ktoré mu pán radca kúpil, lebo už bol taký otrhaný, že ho nebolo možno v poriadnej izbe trpieť.Akú neslýchanú radosť mal pán radca z neho, keď videl, ako sa raduje novým hábam, ako si ich hladká a hrdo sa krúti po izbe!Pán radca mal z Mirinka veľké potešenie, ale ešte väčšie mal z pani Jolany. Chodil skoro denne k pani Jolane, ktorej sa však zdalo, že je či pribojazlivý, či prizdržanlivý, hoci mu podľa možnosti šla v ústrety a posmeľovala ho. Ich známosť už trvala viac ako mesiac a ešte neboli ani pri bozkávaní. A pani Jolane boli tak treba peniaze na šatstvo a iné súrne výdavky. Aj nový plášť súrne potrebovala.Rozmýšľala, ako by vec usporiadala. Prišlo jej na um, že pred niekoľkými dňami bol v blízkych Butorovciach požiar a že sa pán radca pri ňom veľmi vyznačil. Hasil ho, hnal ľudí proti nemu, vláčil sám vodu do úmoru.Večer prišiel na svoju riadnu hodinku k peknej panej, ktorá ho už túžobne očakávala.Hľadel na ňu zamilovane, vzdychal a bozkával jej ruky.— Počula som, aký ste vy héros, ako ste pracovali pri hasení ohňa! Keď som to počula, bola som taká dojatá! Škoda, že ste neboli tu, bola by som vás vybozkávala z oduševnenia.I podávala mu obe ruky, ktoré nemohol odmietnuť. Trochu si hľadeli do očí — padli si do náručia.Pán radca prišiel neskoršie domov. Teruľa mu otvorila ako obyčajne dvere a videla — ženy majú na také veci ostrý zrak — na jeho rozpálenej tvári, že sa prihodilo niečo mimoriadne.— Boli akosi dlho dnes. Najlepšie by bolo, keby si tú paniu razom sem previedli, nemuseli by stále tam vysedávať a ľudia by si aspoň jazyky neotĺkali o nich.— Teruľa, zdá sa mi, že máš viac rozumu, ako by sa zdalo podľa tvojej tváre, — odvetil pán radca s veľkou láskavosťou a potľapkal ju po chrbte.Teruľa len vytreštila oči a zvolala víťazne:— Aha!Celý druhý deň bol blažene rozčúlený a keď išiel k pani Jolane, triasol sa na celom tele.Zaklopal: ticho. Zaklopal ešte raz a počul ani zo studne temné:— Voľno!Otvoril potichučky dvere a — aké sklamanie!Našiel pani Jolanu zhrbenú na pohovke, veľmi ležérne oblečenú v kimone. Bolo vidieť na nej, že nečakala návštevu. Plakala.Zastal od divu naprostred izby s roztvoreným náručím.— Čo sa stalo, prepánajána?Pani Jolana vyskočila, jednou rukou sa zakrúcala a druhú podávala pánu sudcovi.— Ach, odpusťte, že vás takto prijímam. Nemyslela som, že dnes prídete. Keď mám také strašné starosti. Dostala som list, v ktorom…— To musí byť niečo hrozné, čo vás tak zobralo. Povedz, čo ti chýba, ty moja ružička rozkošná! — fistuloval pán radca, ktorému rafinované vystúpenie pani Jolany odobralo ostatok rozumu.— Ale, do toho ťa nič, to sú len moje starosti. A potom veď sú to veci, v ktorých mi ty nemôžeš pomôcť, i keby si chcel.A pani Jolana mu zajakavo vyjavila, že miesto peňazí dostala list, v ktorom píše árendátor jej majetku, že teraz splatnú sumu môže poslať len o niekoľko týždňov a ona tak nevyhnutne potrebuje peniaze, lebo musí všeličo povyplácať, čo ak neurobí, vystaví sa žalobám. A to ona neprežije!Dokončila svoju reč žalostným nárekom.Pán radca sa opovržlivo usmial.— A preto plačeš? A načo som tu ja? Možno, že to nebude taká suma, že by som ti nemohol pomôcť.Po mnohonásobnom odmietnutí pomoci dala sa pani Jolana uprosiť, aby prijala dvetisíc korún, pravda, len s podmienkou, že ich o dva týždne iste vráti i s úrokmi.— Aby si vedel, lebo ja vediem svoje veci celkom po obchodnícky.V tento večer prišiel pán radca ešte neskoršie domov.Potom pekná pani na niekoľko dní zmizla.Pán radca mal čas trochu vytriezvieť. Poschádzalo mu na um, čo mu hneď sprvu Teruľa o Jolane rozprávala. Ale keďže bola teraz jeho láska na vrchole, odmietol všetky upodozrievania ubezpečením pani Jolany, že mu peniaze o dva týždne vráti.V neprítomnosti pani Jolany sa tým viac zaoberal Mirkom. Chlapča ho čím ďalej, tým viac zaujímalo. Vše sa i celú hodinu s ním bavil. A ako mu na duši odľahlo v takejto zábavke. Keď myslí na Jolanu, tak sa len rozčuľuje, žerie ho túžba za ňou a sto starostí, čo má s ňou robiť. Vziať si ju, či nie? Bolo by to veru najmúdrejšie už i pre daromné reči, ktoré o nich roztrusujú. Ešte ju trochu vyskúša a potom si ju vezme.Ale myšlienkami, že ju musí vyskúšať, sa len klamal. Bol so sebou na čistom, že si ju vezme na každý pád. Život bez nej pozdával sa mu úplne prázdny.Keď sa pani Jolana vrátila, vpadli zasa razom do svojej lásky, pričom mu ona svojou pozornosťou chcela vynahradiť všetku stratu, ktorú utrpel jej neprítomnosťou.Pán radca vše robil zďaleka narážky, že by sa mohli zobrať. Pani Jolanin spôsob bol, že pre nijakú takú žiadosť nepreukazovala veľké oduševnenie.— Kto by o takých veciach hovoril? Máme sa radi a mne to stačí. A čo robí tvoj miláčik? Radšej mi o ňom rozprávaj.Pán radca si myslel, že čo sa vlečie, neutečie a rozprával jej o Mirkových múdrostiach.Lenže pani Jolana vedela mu o iných deťoch rozprávať onakvejšie a vôbec sa nezdala byť veľmi zaujatá za toho parobka. Najskorej preto, lebo si myslela, prečo sa má zaujímať o cudzie dieťa, keď môže mať svoje vlastné.Keď prešli dva týždne, núkala po mnohom bozkávaní celkom vedľajším spôsobom svojmu Janíčkovi päťsto korún s poznámkou, že mu ostatok vráti o niekoľko dní.Rozumie sa, teraz Janíčko nechcel ani počuť, že by peniaze vzal naspäť.— Keď budeš mať všetky spolu, nuž mi vrátiš, — smial sa, — i s úrokmi. Teraz ich len ďalej opatruj.O dva dni mu povedala, keď ju najhorúcejšie bozkával, že mu už môže vrátiť celých dvetisíc korún.Povedal jej, aby mu dala s takými hlúposťami pokoj, nech robí s peniazmi, čo chce, nechce viac o nich ani počuť.Pani Jolana si to dobre zapamätala a viac mu dvetisíc korún nespomenula. Zato sa zdala byť náchylnejšia ísť zaňho.— A kedy by sme mali sobáš? — pýtala sa ho so skvelou hanblivosťou ani šestnásťročné dievčatko.— Čím najskorej, hoci aj zajtra.— Hovoríš ako študent. Ale na fašiangy by to mohlo byť. A čo zamýšľaš s tým chlapcom?— Divím sa, že toľko myslíš naň. Čo ťa tak mrzí? Mne je to dieťa milé, nechaj mi zábavu s ním.— Nuž pre mňa sa zabávaj s ním, koľko chceš, — mykla plecom a ochladla.O niekoľko dní bola zasa bez vôle. So zlatým Janíčkom zachádzala veľmi skrátka.Vŕtal do nej, čo sa jej stalo.— Čo sa mohlo stať? Mam starosti.— Aha, už viem. Koľko potrebuješ? — pýtal sa Janíčko, namýšľajúc si, že je dobrým hádačom myšlienok.Pani Jolana pozrela naňho opovržlivo.— Mýliš sa, milý priateľ. Netreba mi tvoje peniaze. Iné ma mrzí. Ten chlapec, Miro, mi nejde z umu. Ako sa môžem za teba vydať, keď ťa ani teraz nemôžem nakloniť na vykonanie celkom rozumnej veci. Uvidíš, že budeš mať s chlapcom veľké nepríjemnosti.Pán radca sa zamračil a prišiel omnoho včaššie domov ako inokedy.Ráno bol chudák Mirko akýsi zlý, bez vôle, nechcel ísť ani k „pánovi“, len v kuchyni sedel a vrieskal bez príčiny. Teruľa si nevedela s ním rady.Pán sudca sa teraz namrzel naň, hoci to nebolo prvý raz, že bol taký. Myslel si:— Jolana má veru pravdu. Pošlem opicu preč. Dám Haluštíčke mesačne niekoľko korún a budem mať svätý pokoj.Keď prišiel na obed domov, nebolo chlapca v izbe.— Kde je Mirko? — pýtal sa Teruli.— Zaniesla som ho k materi. Nemohla som ho zniesť. Stále volal mater. Ani Heka nechcel.— A kde je Hektor? — obzrel sa pán radca.— U Haluštíkov, — odvrkla a šla do kuchyne pripraviť obed.Pán radca si sadol za stôl a, klopkajúc lyžicou po obruse, hľadel zamyslene pred seba. Dieťa mu chýbalo.— No, veď mi ono za deň-dva vyfučí z hlavy. Keby tu sedela Joluša, ani by som naň nepomyslel.V ten večer bola Jolana taká zlatá a prijala od neho i tisíc korún na plášť.Ale hlavné, pre čo sa rozhodol, bolo, že Joluši celkom pevne sľúbil, že sa o Mira viac neobzrie. Teraz sa mu to zdalo celkom ľahké, najmä keď mu povedala, že tých tisíc korún prijme len tak, ak jej to sľúbi. Tým ho chytila i za jeho gavalierstvo, lebo keby jej to nebol sľúbil, bolo by sa zdalo, že to robí preto, aby jej nemusel dať peniaze.Odľahlo mu teraz na duši. S Jolušou bol na čistom, že sa zoberú a chlapca mal z krku.Keď prišiel nasledovný deň na obed, Teruľa mu povedala, že Mirko je veľmi chorý a Hektor nechce od neho odísť ani za celý svet.Strelilo doňho nad všetko očakávanie.— To preto bolo dieťa také mrchavé. Chúďatko. A má opateru? Bol pri ňom lekár?— Ale kdeže tí majú na doktora! Bola ho pozrieť stará Vandráčka. Obložili ho do akýchsi zelín, lebo je veľmi rozhorúčené, ani o sebe nevie.Pán radca chodil nervózne po izbe; hľadel na ulicu, zasa zo spálne do dvoríka. Teruľa mu hlásila, že polievka je už na stole, aby sa mu páčilo.Hodil rukou — a utekal k Haluštíčke pozrieť, čo je s dieťaťom.Vošiel do tmavej, mokrej izbice s obyčajným nábytkom biednych. V kúte v malej drevenej posteli ležal Mirko.Pán radca prikročil k postieľke a hľadel na dieťa; bolo rozpálené ani oheň a zakryté ťažkou perinou. Položil svoju studenú ruku na jeho čielko. Chlapec pozrel na neho a zašeptal:— Pán, pán!Chytil mu ruku svojimi trasúcimi sa ručičkami.Radcovi sa ho tak uľútilo, že mu stislo hrdlo i nemohol chvíľočku ani hovoriť. Napokon povedal stiesneným hlasom:— Zakrúťte chlapca do prikrývky a vyneste ho hore ku mne. A ty, Katka, utekaj pre pána fyzikusa, nech hneď a hneď príde ku mne. Povedz mu, že ja som chorý.Haluštíčka v svojej hlúposti začala vykrúcať, že si ona dieťa nedá a kto to zaplatí, ona si dieťa sama opatrí.— Môžete aj vy byť pri ňom. Chytro ho zakrúťte. Ja idem popredku poriadky porobiť.Rozkázal Teruli, aby v hosťovskej izbe naskutku odostlala posteľ pre Mirka.Teruľa spľasla rukami.— No, toto som ešte nikdy neslýchala!Radca uľavil napätým nervom okríknutím Terule:— Pakuj sa pripraviť posteľ, lebo dieťa už nesú!Keď Mirka uložili v svetlej izbe do čerstvej, pohodlnej postele a prikryli ľahkým paplónom, trochu si vydýchol a občerstvel. Poznal zasa pána a Hektorovi, ktorý mu ukradomky vše oblizol tvár, hladil hlavu.Keď pribehol fyzikus zadychčaný a zazrel priateľa zdravého chodiť po jedálni, pýtal sa prekvapene:— A čože je s tebou, že ma tak naháňaš? — i odložil klobúk a palicu.— Prepáč, že som ťa oklamal. Mne nechýba nič, pacient je v susednej izbe.Lekár vošiel, povyzvedal sa, čo bolo treba a preskúmal napochytro dieťa. Mirko mal zápal pľúc. Je ťažko chorý, choroba bude trvať sedem-desať dní. Pravdepodobné je, že ju vydrží, ale nie je vylúčený i opak.Prítomnosť a lekárova pevná mienka radcu akosi uspokojili, hoci necítil celkom iste, že sa dieťa vylieči.Pán radca celý voľný čas, vo dne i v noci, strávil pri dieťati. Ani mu na um neprišlo ísť k pani Jolane. Keby bol vedel, že sa ona o neboráčika zaujíma, bol by šiel, takto sa nechcel vystaviť jej prípadným poznámkam. Cítil, že by jej najmenšie zazlenie vyvolalo jeho ostrú odpoveď. A ani ho už nezaujímala. Sám dával dieťaťu obkladky a lieky a keby v noci vše zadriemal, kázal sa zobudiť, ak by mu bolo niečo treba. S fyzikusom vše sedeli i hodinu pri dieťati a rozprávali si pološeptom.V bezsennej noci, keď mu zaujatosť o dieťa celkom vyhnala túžbu za peknou paňou z mysle, videl celkom jasne, že nie láska, ale jedine sprostý, podráždený pud ho hnal k tej žene. Videl jasne ako na dlani, že je to v základe čírym egoizmom opanovaná žena, ktorá nemá ani toľko citu ako Hektor. Iste je všetko pravda, čo v prvý deň o nej rozprávala Teruľa.Hanbil sa za svoje pomýlenie, ako sa človek len sám pred sebou môže hanbiť: úprimne a bolestne.Mirko sa vyliečil na veľkú a netušenú radosť pána radcu, ktorý si ho celkom prisvojil. Viac si ho z domu nepustil.Pán radca sa viac s pani Miházyčkou nezišiel. Mohol chodiť po pavlači, koľko chcel, nikdy ju viac nezazrel. Iste sa mu teraz s takou opatrnosťou vyhýbala, ako ho predtým striehla.V jeho susedstve bývala ešte dva roky a za ten čas sa presvedčil, aké božie požehnanie bola preňho príchylnosť k chlapčaťu, ktorá ho ochránila od ľahkomyseľnej a naskrze nemravnej Jolany.[1]noblesse oblige— (fr.) záväzná šľachetnosť
Nadasi-Jege_Vdova-a-dieta.html.txt
Mladosť, krása, láskaV mateřském jazyku ozývají se všecky hluboké city a srdečné hlaholy od prvého hlasu v kolébce až do přesladkého rozkošného rozhovoru milosti.Prvotiny pěkných umění.Die Tone meiner Muttersprache klingen am lieblichsten in mein Ohr.Walter Scott.(Zvuky môjho materinského jazyka znejú najmilšie môjmu uchu.Walter Scott.)
Kollar_Narodnie-spievanky-1-Mladost-krasa-laska.html.txt
ITrenčianske Teplice len ešte pred štvrťstoletím celkom ináč vyzeraly ako teraz. Nebolo toľko nádherných stavaní, toľko hostincov, tak utešených zahrád a prechádzok; no, bolo tým viac hosťov z blízka i z ďaleka, a menovite z Poľska a z Dolnej zeme, ktorí sem húfne dochadzávali obyčajne teprv po žatve, i nasledovne s naplnenými vreckami. Kúpeľného komisára vtedy nebolo, voľne a slobodne politizovalo sa, a keď nasýtili sa páni politikou, zasadli k zeleným stolom a pijúc hrali a hrajúc pili obyčajne až do svitu. Nejeden, ktorý ta dnes prišiel na utešenej štvorke, s plnou torbou, ozdobené majúc prsty svoje briliantmi, prsia zlatou reťazou, na ktorej drahocenné hodinky visely; na druhý deň ráno, keď náhodne Jakub N., žid a bankár panský tam nebol, ponáhľal sa na sedliackom vozíčku domov abo do Trenčína s prázdnymi vreckami a holými prstami a prsiami — pre peniaze, vynahradiť majúce mu novým bojom veliké ztráty minulej noci. — Z týchto starých časov rozprávať ti budem, drahý čitateľu môj, udalosti, ktoré vtedy mnoho povyku zapríčinily, dnes ale už málo kto rozpomína sa na ne, bo ony inej odmeny, ako zapomenutia, veru ani nezasluhujú; ja jich idem pospomínať jedným pre ukrátenie času, iným pre výstrahu. —V Tepliciach smutno. Tri dni ustavične prší; hostia z väčšej časti utúlení sedia v bydlách svojich, — ženštiny aspoň ani jednej nevidno na ulici. Mužskí si len predsa ako tak pomôžu: obujú polovné čižmy, nohavice strčia poza sáry, zahodia na seba žltastý kepeň so siedmimi kráglami a tájdu, kam jim srdce zažiada.A kam jim tak veľmi to jich srdce žiada? — Do kaviarne.Vtedy, keď dialy sa prvé výjavy rozprávky našej, bola v Tepliciach iba jedna kaviareň; tá bola neďaleko kostola a mala na ulici priestranný krytý výklenok, ktorý zvlášte v čas veľkého sparna a v čas dážďu preplnený býval hosťami. I dnes prší, jest v ňom teda nazbyt hostí. Jedni pijú kávu, druhí obľúbený vtedy „bavaroise“, iní zas jedia sladoľad, a všetci temer kúria dobrý uhorský dohán a korenia si besedovanie všelijakými, lepšími i horšími vtipami.Pán služný P. je obzvlášte dobrej vôle; vtipkuje ako o závod, bo tuná by každý rád dač takého povedal, čomu by sa všetci zasmiali.„Ľaľa! tu starý Jakub ide,“ zvolal pán Csadányi, územčistý barnavý šuhaj z Dolnej zeme, ukážuc pípkou na starého židáčka, cváchajúceho sa blatom ulicou popri kavirni.„He! Jakob!“ zvolal pán služný P., „poď sem!“Jakub smekol čapicu, hlboko poklonil sa a pokorne sa pýtal, čo pán veľkomožný rozkáže.„Jakube!“ velel úradník stolice, „ľahni si tu na zem!“Žid bol celý zarazený, počal prosiť a bojazlive obezrať sa, či na porúdzí nestojí dakde najdúch s palicou. Ale nevidel nič nebezpečného, iba pán služný, nedbalo vrhnutý na stolici a o stôl opretý, flegmatične pohrával sa s hodným dvojchvostým kocarom.„No, bude to dnes?“ skríkol pán P.„Prosím ponížene, pán veľkomožný, nič som neprevinil —“„Všetko jedno! ľahni! lebo ináč… pozri sem,“ a s tým zapleskol kocarom židovi ponad hlavou. Žid trhol sebou, hostia rozosmiali sa. „No, Jakub, líhaj; neboj sa, nič sa ti nestane,“ doložil služný tichším hlasom.„Oni sú dobrý pán, pán veľkomožný; ja som starý človek, mám sedmoro detí, nebudú ma trápiť —“„No, už si len ľahni.“Čo bolo robiť. — Jakub musel ľahnúť na zem, pri čom ale vždy bojazlive obzeral sa, čo sa robí s kocarom.„Plávaj!“ skríkol služný.„Plávaj,“ opakoval Jakub polohlasne, „ale či tu na zemi?“„Tu na zemi plávaj.“„Prosím ponížene, pán veľkomožný, ja som ešte nikdy neplával.“„Všetko jedno; plávaj teraz.“„Ale však tu neni vody.“„Ak tu nebudeš plávať, zaraz pôjdeme k Váhu.“„Au, vaj! to radšej budem tuná plávať!“ zvolal Jakub a začal na zemi divo rozhadzovať nohama rukama pri nesmiernom chachote hosťov a sbiehajúcich sa divákov.„Plávaj dnu, do kaviarne!“ velel pán služný, a Jakub, poslušný rozkazom predstaveného svojho, hrabal sa do kaviarne.Páni sa od smiechu až za bruchá chytali.„Plávaj pod biliard!“ znel znovu rozkaz, a žid vteperil sa pod gulečnicu.„Plávaj sem nazpät!“ a žid plával zas z izby von na výklenok.„No, dost, Jakube,“ riekol blahosklonne služný, „teraz vstaň a môžeš odísť.“Žid vstal a pobozkajúc pánu služnému ruku riekol: „Ponižene ďakujem, pán veľkomožný, za preukázanú mi velikú milosť —“„Za akú milosť?“„Pán veľkomožný,“ slovil žid s potúteľným úsmevom, „ako bych sa nepoďakoval, že mi len plávať rozkázali; čo bych bol robil, keby mi tak boli rozkázali, abych sa zahrúžil?“Všeobecný smiech zahlušil odpoveď, poznamenaním židovým trochu v rozpaky privedeného prisluhovateľa spravodlivosti. Jakub medzitým nečakal na odpoveď a rýchle pobral sa preč.„To je pravda!“ poznamenal pán Csadányi, „že náš P. má znamenité nápady!“„Ale teraz bračok,“ doložil s úsmevom p. Z., „aspoň tri týdne neposielaj k nemu pre peniaze.“„Čo? nadíval bych sa mu, keby sa opovážil odoprieť mi pôžičku!“„No, už, amice,“ poznamenal pán O., „s Jakubom si si to dnes trochu pokazil.“Pán služný miesto odpovedi zacengal, posluha priskočil, ktorému rozkázal, aby jeho hajdúcha zavolal. O pár minút bol tu hajdúch.„Janči!“ velel pán služný, „teraz tu okolo išiel Jakub, zaskoč za ním, a povedz mu, aby mi na 8 dní požičal 200 zlatých.“Janči odišiel a už o malú chvíľu doniesol svojmu pánovi žiadaných 200 zl. Víťazoslavne obzrel sa p. služný okolo, vstal a tašiel do kaviarne.V kaviarni je veselo.Okolo gulečnice stojí viacej pánov, každý s tyčkou v ruke; hrajú „a la guerre“. Ta ďalej položená je na stole takzvaná „karolinka“, hra vtedy zvlášte u bieleho pohlavia obľúbená, malá to, dolu hranatá, hore zaokrúhlená kolkáreň. V jednom kúte hrá pár pánov domino, v druhom tartlujú sa dvaja starci; živosť, rezkosť všade; ale tie výkriky rozličné a ustavičný hlahol, k tomu veľký tabakový kúr a akýsi potuchlý vzduch svetlice nebárs milo účinkujú na čuvy človeka.Docela ináč to vyzerá vo vodľajšej chyži, tak zvanej herni, do nejžto uťahujú sa už len tí opravdiví zasvätenci kartárskych rozkoší.Čo hovorím, kartárskych rozkoší?Tak je.Ako láska má svoje rozkoše sladkobôľnej túžby, svoje radosti shľadania a videnia sa: tak i kartárstvo má podobné rozkoše a požitky svoje, s tým jediným, no, nesmiernym rozdielom, že bez lásky, jejžto nebeská iskra kúzelným svetlom ožiaruje temnotu duše našej, sťa krásny meteor azúrovú oblohu, bol by človek najbiednejším stvorením sveta — bez kartárstva, ale by sa tisíce rodín neboly staly obeťami zúfania; s tým jediným, no, velikým rozdielom, že láska zošľachťuje dušu človeka a nadchýna ho k činom cnosti a duševnej velikosti, — príchylnosť ku kartárstvu ale otupuje v ňom každý šľachetný cit a ťahá dušu vášnivca do priepasti zabudnutia sa, hriechu a telesnej i duševnej zkazy, — bo tamtej zárodkom sú ideále duše ľudskej, tejto iba hrubý materializmus, baženie po ohyzdnom zisku, po rýchlom zbohatnutí — bez práce.Rozprávaj šantalistovi o krásach prírody, o glgotavom šume potôčka, o oživujúcom oko dušu človeka zelenu tichého dubového hája: darmo vravíš; preňho niet vábivejšieho šumu nad dušu jeho okuzlujúci šum karát, preňho niet krásnejšieho zelena nad zelenú, niet milšej duboviny nad žaludnú desinu. Keď tie dve desiny dostane: je u vytrženia; necíti nič, nečuje nič, nevidí nič: iba tie dva čierne krížiky na svojich desinách.Beseduj lutristovi o kráse devy, o čarovnom ohni jej čierneho oka, o žiariacej z rumeného líca nevinnosti, o sladkosti jahodových rtikov: darmo rozprávaš; preňho niet krásnejšieho oka nad oká vytiahnutých číslic, niet milšej rumenosti nad červené počty extráta, amba a terna. O tejto snije vo dne i v noci a tých 90 číslic ustavične tancuje a mní sa mu pred očima vo vábivých skupeninách, v nichžto všetka radosť a veškeré duševné zaneprázdnenie jeho.Hovor makaovistovi o láske k národu, o sláve predkov, o radostiach prebúdzajúceho sa života spojených s nepočetnými neresťami vnukov, ktorých neprestáva ubíjať bezľútostná ruka neprajného osudu: darmo horlíš; preňho niet väčšej slávy ako naraz zadržať a pochvátiť banku, niet väčšej radosti nad gustírovanie šestky za trojkou, a keď ubitie národa spomenieš, iste i vtedy myslí len na veľký a malý „biják“ (šláger). O tomto dumá celé hodiny, kalkuluje, ako by treba bolo miešať, abo — či po dvoch, či po jednej rozdávať karty, koľko karát „odpáliť“ (brennen), aby sadzačov porazil. To jediná radosť jeho. Zdravie, česť, viera, rodina, vlasť, národ: to sú preňho iba povedľajšie veci.A koľko je takýchto spôsobov ku zhyzdeniu duše ľudskej! Výmyslivosť človeka veliké množstvo všelijakých ihier nasnovala ku vlastnej záhube. Kôstky, faro, biriby, naševaše, ferbl, vingtun, vrtielka atď. všetko to roztomilé zábavy pre ľahkomyselníkov každej triedy, bo tuná poskytuje sa jim jediná možnosť k zahanbeniu toho starosvetského: že bez práce niet koláčov. A potom pre novomódneho liberalistu čo to za pôžitok tuná pri zelenom stolíku bez námahy uskutočnenú vidieť ideu politicko-individuálnej rovnoprávnosti človeka, ktorá pomimo kaviarne vzdor všetkým obetiam a krveprelievaniam nijako prebiť sa nemôž’ do života. Tuná všetka jedno, či gróf či sedliak, jestli nešťastie má vo hre, musí daň svoju zaplatiť kráľovnej Šťastene, a jestli usmeje sa mu táto, bez rozdielu rodu, stavu a náboženstva hrnie sa mu do vrecka bohatstvo mamonu. Vstúpme do herne, len za pár okamihov pobavme sa v nej a presvedčíme sa, že tu ozajst amerikánska rovnosť stavov panuje.Pri okrúhlom stolíku hrajú sa páni makao. Bankárom je žid Weisz, ktorý tú výhodu má, že keď aj nie „omine“, aspoň „nomine“ nikdy stať sa nemôže „Schwarz“-om. Karty berú gróf Šebeš a pán Bujný, syn zbohatnutého drevokupca. Okolo týchto sedí hŕba takrečených kôrkárov, čili Brodsitzerov, ktorí obyčajne len vtedy dač vsadia, keď brateľ karty, vulgo blattista, dva-trirazy jedno za druhým prehral, a prehral-li aj štvrtý-raz, ešte sádzku svoju zdvoj- a ztrojnásobňujú. Jest medzi nimi vojak, kňaz, statkár, lekár, krajčír, služný, kasnár, ba ešte i dvaja žiaci, a nikto nepýta sa tu jeden druhého, odkiaľ je, čo je, ako smýšľa, čo verí, či má dáky diplom abo armáles: to všetko tuná nikomu netreba, nech len má peniaze, bo tuná „peniaze všetko vyrovnajú“.Aha, pozor! dvaja noví hostia.Za grófom Šebešom zastal si muž asi 33letý, štíhly, bľadý, belohlavý; má pekné fúzky, kučeravú belavú bradu, veľké modré oči, tenký nákončitý nos, vysoké čelo a veľmi úhľadný oblek. Okolo krku mu visí ťažká zlatá retiazka s hodinkami, na prstoch skvejú sa mu brilianty. Pre ženské sveta milý, zaujímavý to zjav.Oproti nemu, za pánom Bujným zastal si si nám známy, už asi tridsaťročný, nízký, územčistý šuhaj, vyjmúc obleku v každom ohľade protiva tamtoho, bo bol zdravej, rumenej, tmavobarvej tvári, mal kučeravé ako havran čierné vlasy, fúzy a bradu, a zpod hrubého obočia iskrilo sa mu pár očí, ako by sa na dne trenčianskej zámockej studni blýskalo.Tamten bol Poliak — Osiecky, tento Maďar — Csadányi. Oba znali sa teprv asi od dvoch týždňov a boli už dobrí priatelia. Csadányi prišiel do Teplíc sám, Osiecky so starou matkou a sedemnásťročnou sestrou Adelou, krásavicou, ktorej ďaleko široko páru nebolo, a preto nie div, že i zápalistý Csadányi náležite buchnutý bol do nej, — a to bola hlavná príčina dôvernejšieho priateľského sblíženia sa Maďarovho k Poliakovi. Okrem toho boli oba vášniví karbanníci, a tak staly sa karty kitom mladého jich priateľstva. Aby ale vlnivým rozmarom Šťasteny lepšie vzdorovať, možnú neprajnosť osudu ľahšie preniesť a nestálu blahosklonnosť jeho i v krátkej dobe lepšie a vydatnejšie vykoristiť mohli: umluvili sa, že spoločnými silami dejstvovať, čili — ako hovorí sa — „moitié“ hrať budú.S týmto úmyslom priblížili sa i teraz k stolíku pána Weisza.Oba sádzali, vyhrávali i prehrávali, ako prišlo. Osiecky mal v ruke za hrsť banknôt, z ktorých vždy väčšie menšie chumáče sádzal na kartu grófa Šebeša, veľa zaneprázdňujúc sa pri tom i svojou cigarou, ktorá mu dnes akosi veľmi zle horela.Raz gróf Šebeš prehral, bez toho, že by Osiecky bol stihol na jeho kartu vsadiť. Weisz, ktorému naraz veľmi usmievať sa počala Šťastena — bo tri razy jedno za druhým mal bijáka — shrnul výhru, akosi tázave oprúc radosťou jasajúce oko na Poliaka, žmoliaceho svoje bonknoty, ako by sa ho tuším pýtal, či teraz nič nevsadil. Poliak, ktorému sa práve vtedy zakädilo bolo z cigarky do očú, skrčiac tenký svoj nos vytiahol z ľavej hrsti päť stovák a hodil ich do banky.„Čo to?“ tázal se prekvapený bankár.„Ja myslel,“ vetil Poliak.„Aha; nestačil pán vsadiť a myslel, že 500 zl. vsadil. To v skutku mimoriadna statočnosť.“Kôrkári, medzi ktorými nachodil sa teraz už i pán služný P. — žasli na statočnosťou Poliakovou.Weisz meral kopu peňazí v banke, myslel už tuším na úťah, avšak rozhodnul sa, že rozdá ešte karty, ktoré v hrsti má.Rozdal, mal sedem.„Dávam,“ ozval sa monotónny hlas bankára.„Beriem,“ šomral g. Šebeš a kúpil na trojku sedminu, Bujný kúpil päťku na pätku.Weisz vyhral. „Aha — pomyslel si — to istý znak hroznej smoly, keď človek kupuje a dokúpi čistú. Dám ešte ďalej.“I dal ďalej. Chúťkoval, vychúťkoval zase sedminu. Šebeš osvietil veľkého bijáka, podobne aj Bujný. Poliak, ktorý zase šuchmal sa bol s banknotami a s cigarou, bez toho, že by bol vsadil, flegmatične siahol za bankou.„Čo je?“ skríkol Weisz.„Ja myslel,“ pokojne vetil Poliak.„Ah, ale pán nevsadil.“„Ja myslel. Ani pred chvíľou som nevsadil 500 zl. a vyplatil som ich pánovi, bo som myslel.“„Tak je,“ prisviedčali kôrkári.„Ale, páni, to neide! — bránil sa žid úzkostlivým hlasom. — Hab ich recht, Herr Graf?“„Nein!“ odrezal mu Šebeš.„Ale prosím ponížene, pán veľkomožný…“ obrátil sa Weisz prosivým hlasom ku služnému.„Hja, mein lieber Weisz,“ vetil tento, „keď ste na myslenie shrnuli 500 zl., veru teraz musíte na myslenie i banku tadať.“„Tak je!“ skríkol p. Csadányi, „ja som v tejto veci celkom nestranný, pane Weisz, a hovorím že ten pán pravdu má.“„Pravdu má, tak je!“ prisviedčalo mnoho hlasov barnavemu šuhajovi. Čo bolo robiť, Weisz musel tadať banku, ktorú Osiecky s najväčším pokojom shrnul do vrecák svojich.„Derék gyerek!“ mrmlal Csadányi a bral sa von za Poliakom, deliť výdatnú korisť, ktorá asi 7000 zl. obnášala.Pán Weisz dnes, tuším, po prvý raz bol schwarz-om.
Pauliny-Toth_Dva-hraci-Pravdiva-udalost.html.txt
I. Úzka brána a okrúhle želiezkoNa pravom brehu Travny, neďaleko jej ústia do Východného mora, prestieral sa častejšie už spomenutý a toho času už dosť preriedený lipový háj Rozmockých. No hoci Gottšalkove novoty veľmi poškodily tiene jeho starých líp, predsa zostalo v ňom ešte dosť tichých, svätotajomných skrýš, v ktorých sa potajme nejedna obeť spálila bohom spásy.Kristus musí vchádzať do sveta najužšou a najtesnejšou bránou, či nevchádza ňou ešte aj dnes? Viem dobre, že mi nejeden mal za zlé, keď som vystavoval to strašné vzpieranie sa ľudu pohanského proti Kristovým náukám. A predsa, či si to za zlé pokladáme, keď rozprávame o hroznom sne, ktorý sme ustrašení prežili na tichom svojom loži? Básnik sa neľaká prízrakov, ktoré povstávaly v strašnom sne vekov, ani na ne nezabúda. Lebo všetko, čo bolo, on znovu v život vyvoláva, aby sa stalo krajším. On je tlmočníkom ríše duchov, nemôžucich sa ospravedlniť ani sa rozpomenúť na sen života medzi svojimi v dlhom rade pokrvenstva svojich pokolení. Až sa bude písať rok 2861 a niekto bude náš vek maľovať, ako ťažko prijímal Krista, aké uzučké brány otváraly sa jeho kráľovskému sprievodu, ako pohŕdal nový vek Ukrižovaným, potom sotva nájde slabšej moci, v odpor sa kladúcej, ako som ja našiel v Bodriciach roku 1059. V spôsoboch, poňatiach, slovách nájde sa, pravda, rozdiel. Ale v podstate veci sotva. Bodrici stavali proti Kristovi svoje obyčaje, starodávnych bohov; v našom veku stavajú sa proti Kristovi tiež obyčaje, tiež bohovia, lenže dnes sa menujú ináč ako voľakedy. Výsledok je však jeden — urobiť Krista nepotrebným. Starý to boj. Ale osožné je nám vidieť aspoň v duchu na doskách divadla života ľudského tých tesárov, ktorí robia oné úzke, tesné brány, čo nimi musí vchádzať s preťažkým bojom Pán. I Rozmockých háj býval dlho útočišťom tajných služobníkov pohanských, mocne sa proti kresťanstvu spierajúcich.Ticho vládlo na brehoch zálivu lubického i rieky Travny, v tieňoch Rozmockých hája, keď sa v Lubici tak vysoko dmuly vlny verejného života. Neďaleko pravého brehu Travny stál dom Rozmockého na jedno poschodie zbudovaný, zavrený a opevnený múrmi ako malý hrad, obkolesený aj priekopami, cez ktoré viedly zdvíhacie mostíky. V prípade potreby mohla sa i voda z Travny alebo zo zálivu morského napustiť do priekop. Dve brány viedly do neho. Jedna od Travny, druhá od zálivu. Pri háji stálo viac drevených i murovaných domov, zčasti na bývanie, zčasti pre hospodárske potreby.Po svojom návrate vyčítal Rozmocký náležitú kapitolu Živoslave. Poukázal na veľké nebezpečenstvo, ktorému vystavila seba i Jarmilu, napomenul ju k trpezlivosti a vystríhal ju od podobných pokusov. Po takýchto raňajkách odišiel, zanechajúc dom opatere a ostražitosti svojho verného Daryča.Medzitým, čo sa rozvíjajú lubické udalosti, nachádzame Živoslavu s Jarmilou v priestrannej komnate. Ustatá Živoslava klesla na lóži svojom v sladký, príjemný spánok, sbierajúc v ňom sily do dna vyvážené. Jarmila sedela pri nej, slziac a myšlienkami čudnými, sebe samej, pravda, najmenej pochopiteľnými, sa baviac. Ako v hmlách videla v ihravej obrazotvornosti Jarboda naťahovať meč na obranu. Sladučký úsmev preletel po jemných zárezoch karmínových úst a z očí vytlačená slza kvapkala po tvári ako hviezda, padajúca v jasnú noc po blankyte nebeskom. Obraz Jarbodov preletel ako milý obláčik, aby čoskoro zaujal jeho miesto strašny mrak, v ktorom videla zasa hrozné postavy desiatlikov, kyjami a kopijami ozbrojených, rútiacich sa proti prsiam udatného Jarboda. Bolestný výkrik vykradol sa zo súženej hrude a karmínové ústa mihaly sa v úzkostlivom plači. Opäť sa však pochlapí milený hrdina, myseľ a tvár sniaca sa rozjasní; vidí Jarboda, ako údermi víťazne odráža údery a vrahovia padajú neohrabane na zem. I zaskvieva sa tvár väčšmi a väčšmi, ako ruža sperlená žiariacou rosou v blesku ranného slnca: každá kvapka malé slniečko, každý lupeň chválospev!Na vráskavej tvári dlho spokojne driemajúcej Živoslavy začaly sa zrazu zjavovať strašiace oblaky; po oddychu navštívil ju akiste hrôzyplný sen. Ťažko oddychovala, nepokojne sebou trhala a spínala ruky.„Ach, to si ty, Jarmila?“ vykríkla napokon, pretrhnúc sa zo sna. a sadajúc na loži. „Či Rozmocký ešte neprišiel z Lubice? Mala som strašný sen. Čože ti je, že si taká uplakaná?“„Ale nie,“ odpovedala Jarmila, „ja videla som len nášho obrancu z Bodričovca.“„Pre Svantovíta a Živu životodarnú, kdeže si ho videla? Veď si sa azda neopovážila otvoriť dvere! Vieš azda, ako ostro zakazoval Rozmocký otvárať brány domu!“„Ach, dobrá Živoslava,“ uspokojovala poľakanú pestúnku Jarmila, „nestrachuj sa o moje šťastie; videla som ho len v mysli, v zrkadle duše svojej, ako práve sekal mečom do našich vrahov!“ Detský úsmev svedčil tak krásne jej líčkam, riasou mladosti ovanutým!„Ó, deva moja, zabudni na junáckeho hrdinu. Vznášajú sa nad ním ťažké mraky a tebe on nikdy nemôže doniesť šťastie. Ty si naveky svätá panna Živina. Tak sa zaprisahala Svantovítovi tvoja mať!“„Nikdy! Večne zostane nemožným duši mojej zabudnúť na Jarboda. Ak to nebol sám Jarovít, tak to bol najmenej jeho posol, ten driečny Jarbod, s tým lícom plným zmužilosti a krásy, s tou kučeravou briadkou a tými vnadnými fúzkami. Ó, iste posol Jarovítov pristavil nás na úteku, obránil pred hrôzyplnými desiatlikmi a na božieho posla nesmie zabudnúť ani svätá panna Živy životodarnej. Z rúk nebeského boha nikdy ešte nevyšiel dokonalejší mládenec a hrdina. Sestra brata miluje väčšmi ako seba a ja Jarboda väčšmi… Nie, nie, nikdy na neho nezabudnem!“Tak plynuly slová túžby a zanietenia z krásnovravných úst Jarmiliných. Živoslava nikdy nepočula hovoriť Jarmilu týmto tónom, v takomto rozkošnom zanietení. Žasla nad výrečnosťou decka. Ale vnútornou hrôzou sa naplnila jej hruď, keď pomyslela na nebezpečný obsah krásnych slov. Sľúbila matke, kňahyni Jarmile, že bude vystríhať jej dieťa pred pohľadom na mužskú tvár a tu vidí naraz, že z útlych útrob jej chovanke celý plápol náruživej lásky šľahá! Robila si v duchu ostré výčitky, že sa dnes vybrala k obetiam na Bodričovec a nešla rovno do prístavu. Znovu sa zamračila, lebo vzápätí tejto výčitky šla spomienka na Daryčovu zradu. Zmätok vtrhol do jej nasnovaných myšlienok. Žalostne opätovala:„Na Arkone si matkou posvätená, Jarmila, bohyni našej Žive, a musíš verne zachovať panenstvo svojej darkyni života!“„A či to prekáža mojej láske k Jarbodovi?“ dodala Jarmila v sladkej nevinnosti srdca svojho. „Ó, chcem byť zasľúbená Žive naveky. Potom, keď zahynie zlý Gočalko a Bodrici vystavajú chrám bohyni, panej, matke našej: potom budú plápolať Žive moje ohníky, moje modlitby za junáka, čo sa chlúbi takou okrasou ako Jarbod Neletyč!“Jarmile sa uľavilo po týchto slovách, odľahlo jej z preťaženého srdca. Vyslovila prvú slasť lásky. Dnes jej ešte nebolo tak slobodne pri srdci, dnes si ešte nevydýchla tak ľahko, ako si vydýchla teraz. Oči jej zalietly do okna, z ktorého sa otváral výhľad na Travnu. Zdalo sa, že čaká odtiaľ tvár milého, za ktorého sa má raz modlievať pri večných ohníkoch chrámu Živinho. Živoslava naproti tomu ťažko oddychovala, so stisnutým srdcom hľadela do budúcnosti, robiac si vždy ostrejšie výčitky. Slnko sa už nachyľovalo s najvyššej okrúhliny bane nebeskej. Jeho blesky padaly na loďku, letiacu dolu Travnou s troma plavcami. Jarmila zatlieskala radostne rúčkami a začala poskakovať po komnate tak, že vytrhla svoju varovkyňu z hlbokého, trápneho rozmýšľania.„Čože sa ti stalo, dieťa nešťastné? Čože ti je v tejto chvíli do skákania?“ okrikovala Živoslava rozradovanú Jarmilu.„On ide, on ide,“ opakovala Jarmila, nedajúc sa mýliť mrzutou Živoslavou; „on ide, nesie ho svätá Travna! Živa vstala z hlbín Travny a vedie Jarovíta, vedie hrdinského mládenca. Iste ho vedie ku mne. Poďakujem sa mu, že nás obránil pred desiatlikmi!“Živoslava chytro priskočila k oknu, ale nepozorovala buchot na bránu. Jarmila, položiac si prstík na ústa a zastanúc si na palcoch v prostriedku chyže, naslúchala chvíľu, potom ako šíp z kuše vystrelený skočila k dverám a srními krokmi bežala dolu schodmi k bráne. Darmo chcela uľakaná Živoslava zastaviť ľahkomyseľné dievča, darmo volala, aby sa pre všetkých bohov vrátila: Jarmila bola preč, na schodoch, na dvore, pri bráne.„Bohovia spásy!“ vykríkla Živoslava. „To je buchot práve na tej strane, na ktorej Rozmocký zakázal otvárať! On sľúbil zaklopať tri razy slabo na travnianskej bráne!“Buchot sa premenil v trieskanie. Živoslave od strachu krv sadala; čakala oddane nové nešťastie.Jarmila zostala stáť pri bráne, veľkým brvnom podopretej. Zdalo sa jej, že čuje známy hlas: „Aj od Traviny je brána; líška má dve diery do svojej diery!“ Jarmila sa náramne zľakla, ledva sa držala na nohách; skoro sa však spamätala a pozerala na bránu, aby sa presvedčila o jej pevnosti. Ako tak pozerá, spozoruje železný klin, vyčnievajúci z hrubej brány. Pohla ním tíško a tenká zátka odokryla dierku, cez ktorú sa mohla jedným okom podívať pred bránu. Potichu odstránila zátku. Skoro však porozumela, so strachom zapchala znovu dierku a ponáhľala sa na prstoch k Živoslave. Videla pred bránou množstvo drábov a desiatlikov, medzi ktorými poznala Pliesniča. Blížiac sa však ku bráne travnianskej, počula aj na tejto jemné klopanie. To ju zmorilo, musela si sadnúť. Na šťastie zbadala o chvíľu, že Živoslava vychádza z domu, aby otvorila dvere v bráne travnianskej. Ledva vládala i Živoslava odstrčiť ťažkú závoru na dverách. Aký úžas ju schvátil, keď videla Rozmockého, ako sa neobyčajne ponáhľa, bledý, upotený a vedie Jarboda s poviazanou hlavou i ramenom, ako sám veľmi úzkostlivo dvere zamyká. Samé veľké nešťastie hľadelo obom príchodzím s tvárí.„Viem, všetko viem,“ krátko a šeptom hovoril Rozmocký, kynúc rukou Živoslave a Jarmile, keď mu chcely rozprávať, čo sa deje pri morskej bráne. Jarmila, zmietaná nekonečným morom vzbúrených citov, sa striasla, keď naozaj uvidela to, čo si jej snivá myseľ tak živo predstavovala. Rozmocký neotáľal. Siahol do skrytého vrecka svojho plášťa, vytiahol okrúhle želiezko s drevenou rukoväťou a tuho ho pritlačil na jeden z mnohých klincov, ktorými boly pribité rámy schodov do horného poschodia. Päť schodíkov oddelilo sa od ostatných a otvoril sa tajný vchod do skrytých siení. Všetkým trom svojim hosťom velil Rozmocký nemými posunkami vstúpiť do tohto útočišťa. Chvatne ho poslúchli. Rozmocký zostal von. Zatvoril potichu schody, pritisol perá a sklapol vonkajší klinec. Okrúhle želiezko ukryl zasa do plášťa, plášť zaniesol do svojej chyže a ponáhľal sa na dvor, robiac veľký krik, aby vzdialil od seba podozrenie.„Čože je to za nezbedný hrmot? A odkiaľ sa to kto dobýja do môjho domu? Dvanásť rokov ledva kto tadeto vošiel!“„Bránu rozdrvíme na triesky, ak skoro neotvoríš,“ ozvaly sa nepokojné hlasy za bránou.„Ohó, chlapi, tá sa nedá tak ľahko rozdrviť, ako by sa zdalo. Už sa o ňu inakší borci rozrazili. Ale treba len trošičku pozhovieť!“ Rozmocký pretvárajúc sa posunkami i rečou, chytro odomykal bránu, zatarasenú niekoľkými ťažkými závorami.„Hohohó! Čo tu vidím desiatlikov!“ vykríkol v dobre hranom zadivení, keď sa brána, vŕzgajúc, otvorila dokorán.„A to ako sa mi zdá i známych,“ dodal posmešne Pliesnič sipľavým hlasom.„Tým lepšie,“ rovnakým zvukom odpovedal Rozmocký; „lebo známosť je známosť a často stojí viac ako hotový peniaz. Len ktovie, kedy a pri akých skutkoch sme si ju zadovážili?“„Na zážinkách iste nie,“ posmieval sa Pliesnič Rozmockému ako domnelému pohanovi. Upravoval si pritom šatku, ktorou mal obviazanú hlavu a ktorá sa mu neustále sošuchovala na oko.Rozmocký sa usmial a dodal štipľavo: „Azda teda pri žniach, ktoré si mával na mojom majetku za mnoho rokov, alebo pri prísahe, ktorou si sa mi na Svantovíta zaviazal k vernosti — Pliesnič zradný!“„Ty pohan ohavný, ty ma budeš volať zradcom? Počkaj, skoro príde čas, keď ty budeš žať za mzdu u Pliesniča!“ škľabil sa Pliesnič dobrodincovi svojmu. Prvé pozdravenie naozaj nič dobrého nepredpovedalo.Niekoľkí z tých, čo prišli s Pliesničom, ostýchali sa prekročiť prah brány a stydlivo sa schovávali za múr. Ostatní vstúpili s Pliesničom do dvora. Príchodzí desiatlici boli zväčša niekdajší Rozmockého sedliaci, ktorým on dával zadarmo zeme a zval ich iba ako priateľov ku skromnejším prácam. Desiatlici povstávali v Bodriciach zo sedliakov na mizinu vyšlých, ktorí sa podľa zákona bodrického stávali otrokmi svojich veriteľov. Dlžníkov svojich mal veriteľ právo darovať, prepustiť, predať komu a kedy chcel. Rozmockého sedliaci nevyšli nikdy na mizinu, lebo im u dobrého gazdu dobre bývalo. I vlastní jeho desiatlici boli ako by za sedliakov považovaní, a vždy sa s nimi šľachetne nakladalo. Hodnovernú zvesť o veciach, ktoré sa udaly pri Rozmockého návrate, podal kniežaťu Pluso. O tom sme už prv hovorili. Tu len toľko musíme podotknúť, že medzi desiatlikmi a sedliakmi, čo práve stáli v bráne, bolo mnoho z tých, čo počas Rozmockého pobytu v cudzine, pelešili na jeho majetkoch a ktorých on po návrate vlastným palcátom rozprášil na všetky strany sveta. Najmä Pliesnič a Stolbec si namýšľali, že prídu ľahkým spôsobom ešte k väčšiemu majetku. Pokrstiac sa naoko, dostali nádej, že im zostane imanie, ku ktorému prišli pri násilnom prevrate verejného poriadku krajinského. Pamätáme sa na sedliakov, čo čakali v hradnej dvorane lenčínskej. Nuž boli to sedliaci Rozmockého. Z toho si môžeme vysvetliť bezočivosť a opovážlivosť Pliesniča, aj jeho kresťanskú horlivosť. Aj ranná udalosť na Bodričovci má tu svoju najväčšiu príčinu. Najpoctivejší zo sedliakov bol Jaroš. Jeho reči, ak ste ich len povrchne prečítali, môžete si zopakovať, lebo pomáhajú vysvetliť obraz, ktorý máme teraz na dvore Rozmockého pred sebou.Desiatlici, ktorým tiekly sliny na majetok Rozmockého, boli horliví v hľadaní vín oproti nemu. Lebo keby ho mohli dostať do čiernej komory, mali by nádej, že im neujdú polia tohto znatného Bodrica. Našli sa však medzi nimi i takí, ktorí, ako Jaroš, boli tajní pohania, nedôverovali okamžitému Gottšalkovmu víťazstvu a mysleli, že ešte i Rozmocký príde k moci, ktorú mával kedysi. Preto to váhanie, tá bázeň a to hanbenie sa prísť Rozmockému na oči.Keď Rozmocký počul Pliesniča hroziť, že ešte Rozmocký, bodrický znatný, bude u neho, u svojho desiatlika žať za mzdu a zárobok, všetka horkosť, akú môže vzbudiť len nevďačnosť naproti dobrodincovi, liala sa mu prúdom po žilách a vrážala sa mu do tváre i do rúk. Už chcel ako rozzúrený lev hodiť sa celou silou na nevďačného zradcu; ale vtom sa vzbúrilo šľachetnejšie povedomie v jeho znovuzrodenom a nebeským svetlom osvietenom duchu; i zadržal prirodzenú náruživosť, hodil jej uzdu toho vyššieho zápalu, ktorým sa plní srdce a myseľ pravých kresťanov:„Pliesnič, Pliesnič, povedzže tu všetkým do očí: či si nebýval u mňa i s ostatnými desiatlikmi plnoprávnym bodrickým sedliakom? Povedz, či som ťa čo len raz poháňal k desiatlickým povinnostiam? Či som užil čo len raz práva postaviť teba alebo niektorého z vás pred súdom na snop slamy?[1]Bral som od vás svadobné peniaze?[2]Sdieral som z vás na trhoch alebo doma predajné poddasy?“[3]Rozmocký meral všetkých podbehnutým okom, ktoré sypalo žeravé výčitky na nevďačníkov. Pliesnič sa zapálil. Ale nestydatosť sa vie povýšiť nad šľachetnejší cit, ktorý sa začína budiť. Vie ho vše potlačiť dôvodmi rozumu alebo výhovorkou na okolnosti.„Čože nás po tom; prišli sme teraz za celkom inakšou robotou,“ odvrkol Pliesnič, ťahajúc za sebou drábov a ochotnejších desiatlikov. Desiatlici, čo zostali úctivo za bránou, urobili vravu, prisvedčujúc Rozmockého rečiam. Hlavný veliteľ kniežacích drábov, ktorý dosiaľ nemo stál a počúval, postavil sa zrazu s kopijou pred Rozmockého a povýšeným hlasom prehovoril: „Na kniežací rozkaz máš odovzdať dom i všetok majetok pod správu pána Pliesniča, vydať cudzie, u teba schované osoby a potom ísť s nami do starej kontyny, kde sa zodpovieš kniežaťu zo svojich buričských skutkov a zo svojho pohanstva.“Rozmocký sa nahneval; ale, nedajúc znať na sebe pohnutia, riekol chladne:„Nuž, keď už došlo tak ďaleko, že ani Rozmocký nie je v Bodriciach istý pred zbojníckymi útokmi na svoje majetky a keď sa sväté právo domu znatného Bodrica takto môže šliapať nohami, vojdite a hľadajte si v mojom dome cudzie osoby. Ak ich nájdete, pôjdem spolu s nimi pred vaše knieža! Ale ak nenájdete, čo potom?!“Pliesnič popredku, za ním drábi a niekoľkí desiatlici hrnuli sa do dvora. Rozmocký podišiel k desiatlikom, čo zostali pri bráne. Pomaly blížili sa aj oni bojazlive k nemu. Privítal ich dôverčivou rečou:„Vy ste už všetci kresťania?“„Všetci, pán Rozmocký!“ zvolali jedni.„Nuž nie tak, nie sme všetci kresťania, ja prvý nie som kresťan; ja sa ešte vždy klaniam domácim bohom spásy!“ kričal mladý, asi tridsaťročný chlap, usmievajúc sa dôverne na Rozmockého.„Zabite ho, zradcu, prečože šiel s nami!“ kričali tí, čo vošli prví a zostali na dvore na rozkaz Pliesničov.„Jadoš jadošský, tak si ty stdážil na Boddičovci? Pdeto nám ušly tie pdekliate pohanky!“ ozval sa Kvasnec.Rozmocký pozrel na Jaroša a upamätoval sa, že je to syn starého desiatlika, ktorý obrábal dlhé roky jeho role. Prihovoril sa mu prívetivo:„A vitaj, Jaroš, ledva by som ťa bol poznal. Tak ty si ešte stále ctiteľom Živy a nechodil si za biskupom žobrať o moje role?“Jaroš sa dôverne priblížil k Rozmockému.„Nuž, pán Rozmocký, všelijaké to bolo; každý bral, čo mu z tvojich majetkov dávali noví páni. O tebe boly povesti, že už nikdy neuzrieme tvoju tvár, i mňa nadchádzala taká chuť ako ostatných. Ale predsa som sa lepšieho domyslel a povedal som si: Milý Jaroš, čo ti raz bohovia nedali, to im násilne z rúk neber! Rozmockých háje, role, lúky nedali bohovia ani tebe ani rárožskému biskupovi, a preto, milý Jaroš, ani sám neber, ani od biskupa neprijímaj ničoho z majetku Rozmockých.“Jaroš by bol ešte rozprával, keby ho nebol Rozmocký prerušil novou otázkou:„Povedzte mi však, Bodrici, najmä vy, čo ste prijali kresťanstvo, či vám to Ježiš Kristus rozkazuje napádať takto svojho bývalého dobrodincu?“„Pán biskup dovoľuje, pán knieža rozkazuje,“ odpovedali chytro tí istí, čo skôr kričali na Jaroša.„Dobre, dobre; ale veď ste vy Bodrici, či je tak alebo nie?“ pýtal sa zasa Rozmocký a dodal: „A po Bodriciach som ja predsa známejší znatný ako váš biskup a aspoň taký známy ako Gočalko.“„To je pravda, to je pravda, sto bohov paromov!“ skríkla veselo tlupa bodrických sedliakov, ktorí sa boli pomaly shromaždili okolo brány a teraz spolu s osmelenými sedliakmi vrútili sa do dvora.„Hej, viem ja dobre, ako to bývalo v Bodriciach za časov baťka Rozmockého,“ zavolal z plného hrdla vysoký, mocný, starší chlap. Pohrozil obrovským kyjom a spýtal sa: „Nuž a reku, či sa budeme dlho dívať na toto gazdovanie?“„Ej ba tak,“ vykríkol Daryč, skočiac do dvora. Buchol kyjom Kvasneca, ktorý práve čosi brblal, že sa zatackal a padol na zem. To bolo heslo; i ostatní, vyberúc si každý svojho chlapa, začali búchať a mlátiť Pliesničovu družinu. O chvíľu nebolo ani jedného nepriateľa na dvore Rozmockého. Vtom sa vrátil Pliesnič a jeho sprievodcovia zo svojho vyšetrovania. Prišli už však po stratenej bitke a boli náležite privítaní bodrickými sedliakmi.Pliesnič, nenájduc nikoho v komnatách Rozmockého, pýtal sa pánovite:„Kdeže sú tie dve ženské, s ktorými si sa dnes ráno odplavil z Bodričovca po Travne? Skryl si ich sem do svojho brloha, vieme to dobre!“„Ja som vám proti všetkým bodrickým obyčajam otvoril znatný dom a vy ste mohli v ňom hľadať, čo ste chceli; teraz sa ťa, desiatlik, pýtam, kto ti dal právo zvať znatný dom brlohom?“„Tu máš brloh!“ vykríkol Daryč a rozohnal sa šabľou po druhom uchu Pliesničovom, takže mu i toto odletelo spolu s preťatou šatkou, ktorou mal zaviazanú raňajšiu, od Jarboda utŕženú ranu. To zavinilo nekonečný smiech; Pliesnič tu stál bez oboch uší; drábi sa začali chytať zbrane, ale bodrickí sedliaci urobili s nimi krátky poriadok, zaženúc ich až ku Travne.Daryč sa vrátil po malej chvíli a smejúc sa, pomáhal svojmu gazdovi zavierať dvor a zakladať závory na bránu. Zamkli dom, ako sa patrí. Rozmocký hovoril:„Ty si dnes môj opravdivý anjel-strážca, Daryč môj! Poslal mi ťa sám Kristus Pán!“ A stisol mu srdečne ruku.„Ale Živoslava a Gočalko mi budú dnes zlé želať; tamtá Svantovíta tento Krista Pána bude prosiť, aby mi dal poriadny výprask,“ odpovedal Daryč, sebavedome, ale obojetne žartujúc.„Ďakujem ti srdečne za verné služby, čo si mi dnes preukázal. Ale o Ježišovi Kristovi sa ešte musíš naučiť slušnejšie hovoriť. Ten trpel a umrel za nás a za naše hriechy a nie je prístupný nikomu, len ľudskému pokániu a viere, že on sám je spasiteľ a mimo neho že niet nijakého druhého boha.“„No, nech je už tak alebo tak, ja vás mám rád; lebo vy máte rád Bodricov a ctnosti a mravy naše. Ale Živoslava smýšľa o vás zle-nedobre. Ak sa kedy dostane k Budučičovi, beda mi; veľžrec ma iste vydá v kliatbu Svantovíta a na zážinky budú chcieť miesto Nemca mňa obetovať, čo sa mi Živoslava nažalovala, že vás nevída klaňať sa bohom spásy. Nuž ale žart nabok, je to predsa osoba s chovaním našich otcov a matiek!“ Tak hovoril Daryč; pri posledných slovách mu zaihraly slzy v očiach a vzal na seba takú vážnosť, že sám Rozmocký bol preniknutý hlbokým citom verného služobníka, áno, priateľa svojho.„Všetko pomôže zniesť, nado všetkým zlým zvíťazí Boh náš všemohúci. Úbohá Živoslava je krásneho citu, ale je hlboko pohrúžená v bludoch!“„V toho i ja verím,“ vetí Daryč na utešujúce slová Rozmockého; „lebo nebeský Boh náš je väčší a mocnejší od všetkých ostatných bohov našich. A tak predsa len blúdi Živoslava? Či blúdili i otcovia z matky naše?“Rozmocký nepokladal však prítomnú chvíľu za príhodnú, aby s Daryčom rozprával o týchto veciach; preto chcel teraz predniesť, čo ho i tak najväčšmi pálilo.„Povedz mi však, ako si vykonal toto, dnes už druhé majstrovské dielo?“„Dobre; len si človek musí vždy povedať: nech je tak alebo tak, budem konať podľa prvej myšlienky a budem mať na mysli svoju vlasť pri každej práci! Prvá myšlienka býva najlepšia a robí človeka sebavedomým, nedajúc mu váhať a kolísať sa; myšlienka na vlasť nedá mu zasa v tom divom prúde boja odbehnúť za vlastným ziskom!“Rozmocký držal ruku Daryčovu vo svojej a tisol ju srdečne. Obdivoval náuku tohto pospolitého človeka, ktorý vlastne ešte neokúsil z kalicha kresťanských právd, hoc ho už sám častejšie upozornil na niektoré rozdiely kresťanstva a modloslužby.„Ó, aký schopný je tento národ, aký pripravený prijať Ježiša pod strechu srdca svojho! Príď, ó, príď skôr, nebeské svetlo!“ zvolal v duchu a objal priateľsky Daryča.Daryč vysvetľoval ďalej svoje dnešné konanie:„Jaroš je dobrá chlapina,“ vravel; „sám mi pribehol oznámiť všetko, čo sa stalo v Lubici. Od neho som sa dozvedel, ako sa Jarbod dostal k rannému dobrodružstvu. Ale hlavné, čo mi vdýchlo prvú myšlienku, bolo, že mi Jaroš oznámil i tajné búrenie a najímanie desiatlikov na prepadnutie tvojho domu. Fundátorom bol Pliesnič. Hneď som vedel, že bude treba kyjov. Zahvízdal som na svojich priateľov, naviedol som ich, aby sa pripojili medzi pliesničovcov a pri prvej príležitosti vyvolali hádku a zadržali pre nás neprajné udalosti. Ale najlepšie som mal prihotovené v hájiku! Reku: nech je už tak alebo tak, ale chrbty im musíme vyprášiť. No a to je celé tajomstvo; mám radosť ako dieťa, že sa to tak podarilo!“„Lenže, milý braček, iba teraz hrozí opravdivé nebezpečenstvo,“ vravel Rozmocký; „Gočalko bude besnieť a my tu neobstojíme; čoskoro sa na nás dovalí väčšia moc!“„Hm!“ rozmýšľal nahlas Daryč, „keby len Živoslava nevymyslela nejaký prostriedok a neoznámila Budučičovi zmenu, ktorá sa stala vo vašej viere; tam by bola pomoc, a to veľmi výdatná!“ Po chvíli dupol mrzute nohou a zakričal, celý zmenený v tvári: „Eh, predsa, predsa, že i vy, pán Rozmocký, sklonili ste sa k tým Nemcom. Sto bohov paromov, sto bohov paromov, predsa škoda, škoda, škoda!“ Jeho tvár, rozihraná k plaču a strasti, poskytovala žalostný pohľad. Rozmocký videl svojho priateľa skľúčeného starosťou a netušiaceho inej pomoci, len čo im Arkona môže dať. Tú však videl zmarenú vážnymi príčinami.„Zachovaj Boh, Daryč môj, nesklonil som sa ja utláčateľom našej vlasti. Sklonil som sa pred Kristom Pánom, ktorý i mňa premohol a získal si ma. Sloboda našej vlasti, sláva Bodricov vykvitne iba pod Spasiteľovým krížom! Ó, keby poznali Bodrici čo najskôr, koľko trpel Kristus pre nich!“ vravel Rozmocký.„No, no; nech je už ako chce,“ odpovedal uspokojený Daryč, „ale sa tu dlho bez mocnej pomoci neudržíme. Čo teda rozkážeš, pán Rozmocký? Nemám bežať sám na Arkonu a žiadať o pomoc, kým sa Budučič dozvie o tvojom pokrstení?“„Nechaj to tak; len Boh dáva národom víťazstvo a má právo i smrťou trestať ľudské hriechy. Keď sme však z jeho ruky mnohé dobré veci prijali, patrí sa, aby sme vďačne i zlé prijímali. Nesužuj sa, Daryč môj, priveľmi. Ako ráči Boh s nami nakladať, tak je dobre. Jeho vôľa dej sa medzi nami. Urobíme, čo bude v našej moci, ale k modle, ktorá je nie ničím, nepôjdeme o pomoc! Ty ochraňuj svojím bystrým zrakom dedičstvo Rozmockých, ktoré náleží vlasti! Ak sa v tomto prúde niekde stratím, vyhotovím listinu a urobím ťa vladárom svojho majetku, kým sa vrátim. Príde čas a ukáže sa pomoc. Len do času drž v tajnosti: o mojom kresťanstve nech ľud ešte nezvie. Vieš podľa seba, ako je ťažko pochopiť telesnému človeku veci ducha božieho! Vlasti by škodilo, keby sme toto tajomstvo vyzradili pred časom ľudu. Ľud nevie ešte rozoznať svetlo od tmy; lebo aj tma sa odieva ako svetlo tam, kde svetlo duší nesvieti vo vnútri!“„Nech je už tak alebo tak,“ odvetil Daryč, „ja som s vami až do smrti a po smrti s našimi otcami u Boha nebeského. Sto bohov paromov, tam u Boha nebeského!“„Toho trojjediného!“ dodal Rozmocký.„Triglava víťazného!“ opravoval Daryč.„Tam sa uvidíme iste u Boha Otca, Syna i Ducha Svätého, amen,“ zavŕšil pohnutlivý rozhovor Rozmocký.Daryč sa zamyslel.„Mám už čas odísť k junákom, lebo mi tam všetko vypijú; prichystal som im čohosi na posilnenie a musím za nimi!“ vravel odchádzajúc.Rozmocký urobil za ním znamenie kríža a dal mu požehnanie: „Odprevádzaj ťa milosť Pána nášho Jezu Krista!“[1]Dlžníka, nemôžuceho zaplatiť dlh, postavili na snop slamy a sotili ho s neho dolu, čím sa stal navždy otrokom svojho veriteľa.[2]Desiatlici nesmeli svoje dcéry vydávať prv, kým nedali veriteľovi daň z nej.[3]Nesmel predať nič zo svojho gazdovstva prv, kým nedal z toho „poddas“, ako súvekí spisovatelia volali tieto dane národným menom.
Hurban_Gottsalk-Druhy-diel.txt
IO tebe, Ruža Dagmar, spieval som všetkým priateľom, ktorí ťa nikdy nebudú poznať. O tebe som im dal do úst rozprávku, ale oni ti ju nikdy nepovedia.Buď pozdravený, môj kvietok pieskov záhorských, tých rovín s lesíkmi i jazierkami! Útulok sladkých popoludní, buď pozdravený!Bolo to vtedy, keď ty, ktorú som nazval Konváliou, stretla si ma chorého, utopeného v halucinácii a biedou zmučeného. Nič som ti nevysvetľoval, o nič som neprosil. Ale ty si sa priblížila ku mne bez slova a v tej chvíli ti bolo všetko jasné. Tam som sa narodil. Toho dňa, keď si, ó Konvália, prekročila prah nášho domu. Neuplynulo mnoho času a hneď ma Múzy vzali na krídla, niesli ma na Železnô, na Trangošku, na Rozsutec, oj, ty to všetko dobre vieš. Zdvihla si z prachu zeme človeka, ako hockto zdvihne peniaz na ceste, keď ho nájde. A nebolo to to. Tajomstvo tvojho nálezu sa zauzlilo vtedy, keď sa ti ozvala tvoja krv a upozornila ťa na nesmierne mámivú dolinu poézie lásky, ktorá sa ti pred očami otvorila. A upozornila ťa na nekonečné priestranstvá a diaľky, ktoré sa rozliehali predo mnou vtedy, keď si zastala pri mne. V tej chvíli si bola odhodlaná ísť so mnou vždy, so mnou prítomným i vzdialeným, s mužom, donášajúcim sladkosť i hrôzu. Už si sa nikoho nepýtala, či môžeš milovať človeka s nepokojom v očiach, básnika zenitmi pokropeného. Čo ti záležalo na kom? Zamilovala si sa. On ti dal viac, ako mu ľudia dávali, a od teba nikdy nechcel menej, ako si mu ty dala. To ťa príjemne vzrušovalo. I s udivením si sa pýtala seba samej: ako sa volá táto krajina, kde niekto môže byť až takým náročným? Bol som taký zurvalec a vždy som veril, že som na niečo súci. Veď som mal zdravé ruky, aj štipku rozumu. Stačilo na rozbeh. Osudy vždy môžu byť blahosklonnými k takému bežcovi. Ja verím v osudy.Teraz mi odpusť, moja Lera, že z bežca sa stal beženec, ubehlík. Dnes, keď ti to píšem, už bude jeseň v mojej mysli, a to je najťažší dialóg medzi človekom a životom. Všetko sa vidí márne. Všetko chceme ospravedlňovať a obhajujeme i to, čo sme zle urobili kedysi. Pomedzi prsty nám ubehlo i to, čo malo dušu, a nie iba to mŕtve smetie, ktoré sme chceli precediť zo života. Čo robiť? Najhoršia zo všetkého je bezradnosť. Mnoho dôležitých vecí je za nami, nevybavených, a sú také staré. Časom sa nám chce plakať, zúriť, kliať, je to stav nášho delíria a sme bezbranní. Keď lístie opŕcha zo stromu, to je pekné, ale pre snivcov.Po našom veľkom milovaní sa ťa pýtam: dala si mi lásku raz, alebo vždy si mi ju dávala? Bozkala si ma a neviem, či sme žili medzi bozkom a bozkom, alebo len v samom bozku. Teraz, zdá sa, máme všetko zakázané, lebo niet na to odpovede, niet ani slov. Ani nezomieram, ani nemôžem stretnúť ťa odmlčanú. Bola si mi vždy snom a prečo chcem, aby si mi bola teraz realitou, neviem. Veď ani nemôžeš byť. Ako vojsť do tvojich myšlienok? — pýtam sa naivne, veď ich dobre poznám. Nič neostalo v tvojej duši pre mňa záhadným. A jednako nič ti nevysvetlím, darmo píšem tieto dlhé riadky. Všetky svoje bolesti by si mi chcela opísať a ja viem o nich, nič si nevyjasníme. To je náš stav. Ako vo fúge hudba — beží a beží tento film, pred mojimi očami, v mojom dome. Keby si ty nežila v mojom dome, nepovedal by som ani slova oblakom, čo denne odchádzajú k tamtým modrým brehom vôd. Lož neviem milovať. Pravdu som ti objavil celú, keď som ti dal do náručia úsmev dieťaťa Ruže Dagmar. A viacej by sme si ani po tisíc rokoch nevedeli povedať.Náš mechanizmus nepokoja je v nás. Zo svojho domu chceme utekať — aká pošetilosť! Výkrik, čo sa nám derie z úst pri myšlienke na svojho najmilšieho, je kontrastom lásky a neospravedlníme si, prečo sa nám chce plakať. Nemáme prísnosti nad sebou. Myslíme si, ako hrdinsky trpíme, a vlastne zvíjame sa bolesťou po holej zemi. Sme chorí. Ty by si už raz chcela mať všetko zahojené. Taká rana, akú máš ty, sa tak ľahko nelieči. No preto sa netráp. Tvoja jediná vina je, že si tú ranu vedela prijať. Preto ani neutekaj pred trestom, si pod zákonom tej rany. Len preto si bola opovrhovaná, urážaná, ponižovaná i nenávidená mnohými. Nikdy by si na to nebola pomyslela tvárou k svojej pravde. Ešte i tí, čo ťa ľutovali, prisali sa ako príživníci k tvojej bolesti. Všetko vôkol teba sa stalo zlé, chladné, mŕtve, lživé. Nezniesla si na sebe to, čo chcelo byť nie tvoje, ale cudzie. To akoby ti boli chceli nanútiť, aby si žila v ich kalendári, nie v svojom. A bolo treba žiť mnoho kalendárnych rokov a nepodarilo sa im narušiť tvoju integrálnu osobnosť.Prečo sa tak veľmi zastarali o tvoje položenie — a nepomohli ti! Keby ich to bolo urobilo dobrými, aj klince by sa volali klinčekmi. Človek môže robiť malé chyby i z dobroty, lebo ľudská slabosť nie je vždy výsledkom zlovôle. Ale ich starostlivosť prichodila z grobianstva. Znemožnili ti ovzdušie, prekliali pre teba ten kúsok zeme, na ktorom si žila, až tak, že sa ti sprotivil svet, ale nepreklínala si nikoho. Ani mňa. Ba zatiaľ, čo mňa niesli vetry k vodám oceánov, lebo som nechcel ostať v dusivom veku bez dychu, ty si trpela a začala si brať na seba i ťarchu mojich nepokojov. Ó, svätica svätá! A ešte si dúškami hlbokými pila z povetria mojich odchodov zvuk, ako ti ho prinášali oblaky od mora. A do toho, práve do tohto momentu tvojho bytia sa zastarali veľmi surovo všetci, čo žili s nami a okolo nás.Potom si už ostala sama, bez dobrých ľudí. A nič si nevidela. Ale oči mali iní, videli ťa a našli ťa. Ešte aj byt ti prekutali. Čo tam mohli nájsť? Veď to, čo sme mali mať nahromadené a uskutočnené, sa nestalo realitou. Ani ja som tam nebol. Čo teda prišli hľadať? Idey som vzal so sebou, hudbu očú tiež. Čo tam mohli hľadať? Stopu po chorom svetlonosovi našli, lebo tú chorobu si mala i ty. Vrhli sa na teba. Bol to ktosi neznámy, tebe dosiaľ neznámy, čo ťa začal mučiť. Iba to mohol robiť môj odporca. Len môj odporca bol pri tebe, čo mňa nenávidel, a preto si nekonečne trpela. A zaťala si pery a mlčala si, lebo si sa nemala o čo oprieť, len o mlčanie. Ruža Dagmar ešte nevedela hovoriť.„Neplač, mamička,“ prosila ťa.„Nemožno neplakať,“ povedala si.Nedalo sa jej to v jej detskej reči vysvetliť.Noci boli pre teba agóniou všetkých dní. Nikto nevedel vysloviť ich ťarchu. Aké som mohol mať v tvojich ušiach meno, keď ho všetci vyslovovali: zločinec! A žila si v toľkej tme, ktorú som ja nestvoril a ktorá jedine ostala tvojím azylom. No jednako si objavila, ako vytrvalý archeológ, vo vykopávkach mojej duše nové a nové poznatky životné, ktorým si venovala svoj čas. Viac vzácneho času takým veciam by nevenovala ani sama Sorbonna. Pri nich si vedela prežiť celý rad rokov, trpkých a urážlivých. A noci sa hromadili. A išli ďalej, išli po Avenidách, kde bolo defilé tmy. Tam bola záplava bláznov. Slnko by im mohlo vysušiť krv, vypáliť pleť, ale slnka tu vôbec nebolo. Ich zbraň sa neleskla, v torbe mali kliatbu. Boli hlasom dymu vo veľkých metropolách. A snívali o mori, chceli byť obyvateľmi vôd. To neboli povestné rímske legióny, ani vypigľovaní severoamerickí chlapci z poslednej vojny, to bola avantúra tých, čo svet mali dobytý, ale ešte nepodmanený. Čosi, ako keď človeka niečo bolí nie v jeho tele. Už to bol nedýchateľný pulz povetria, skoro atomický oheň.„Prečo si ten kvietok odtrhla zo záhrady a dala na stôl do vázy?“ pýtala si sa Ruže Dagmar na sklonku jedného dňa.„Lebo je dusno vonku,“ odpovedala.Chcela si ho zaniesť nazad, ale už bol pre záhradu mŕtvy. To ste nechceli. Chceli ste to iné: slobodu pre kvietok. Nik vám to nevysvetlil. Načo to vysvetľovať? Sloboda nejestvuje vo vysvetlivkách, jestvuje tam, kde je v ľuďoch veľký duch, duch pre slobodu, duch jasný. Duch, ktorý dáva ľuďom všetky výšky zemské, stvorené pre človeka. Pod nimi sa stráca každý malý duch, každý mikročlovek, bezvýznamný, roztržitý a zaostalý. Sloboda je stvorená na to, aby sa držala výšok. Keď ju človek odtiaľ strhne, zdeformuje sa. Pamätáš, ako sme snívali o štáte dobrých ľudí? Aké to neznáme steny domov sme vynašli, na ktoré sme čarbali: nech žije ľudský duch! Aké tajomné ulice mesta sme objavili, ktorými sme potrúsili letáčiky s textom: poďte s nami, dobrí ľudia!Nešli s nami. Tých, čo tí ublížili, bolo mnoho. Bolo ich ako vojsk. Vojská s brutálnym úsmevom, vojská nikoho, ani moje, ani tvoje, ani našich: vojská, čo sa potĺkajú po svete od doby Kaina a Cháma a chcú vykynožiť ľud Boží na zemi. Vlastne o iné ani nešlo. My sme nemali vojsk, lebo sme nešli proti nikomu a vôbec sme svoje idey neozbrojili nenávisťou. U ľudu sme chceli začať a skončiť u ľudu. Bez hromobitia a bez okupačných síl. Len aby sme nikoho neobišli a aby nám nik bláznovsky nevolal na slávu. Ty si však mala veľa sily pretrvať všetok nápor pokušiteľov a v jeho hurhaji nestratil sa ti ani jeden lúč mojej duše.Nezdrvili ťa, i keď boli v nevysloviteľnej prevahe proti nechránenej, bezbrannej žene. Ako ich Boh chce svet dobývať, keď nevedel premôcť jednu ženu a postaviť ju do boja proti mne? Čím si chce podmaniť ľudstvo, keď pred tvojou silou musel ustúpiť? A nemala si na obranu nič, len moje frenetické šípy v diaľke a to, že som ťa mal vždy na očiach. Ty si tam žila, ale žila si i tu a žila si všade so mnou. So mnou, ako moja myseľ, so mnou, ako moja kvapka slzy, so mnou, ako môj smútok v krvi, ako môj dlhý dnešok. So mnou, ako anjel, čo zúfalo letel predo mnou, kde mi dom horel a z popola vstal ako Ikar a bral ma k slnku. Na nepohostinstve zeme sme si vtedy delili svoj čierny chlieb, svoj kúsok čierneho chleba. Chutil nám veľmi. A čierny chlieb jedli mnohí ľudia. Vtedy sme boli veľmi dobrí, mali sme mnoho bratov a boli sme im na potechu. Nastalo podanie rúk, stretlo sa veľa úbožiakov. Koľko ráz utekali pred sebou a vždy dohonili seba. Koľko ráz išli tade, kde nič nebolo, chceli stratiť ťarchu, ktorá sa nedala stratiť. Bedár vždy nájde bedára a toho, čo vládne nad ním, nestretne s potechou. Preto sme sa všetci milovali, po všetkých kútoch sveta. Nedelili sme sa na ľudí zeme a zeme, stačí byť ľuďmi. Ach, Bože, ďaleko byť od všetkých, čo krik robia! Aj s málom, s takým málom, ako je bedár pri bedárovi, sa uspokojiť! A nestratiť svetlo z duše pred absurdnosťou ľudských obeliskov!Dnes po odstupe času žiješ nový život, i s tým, čo je okolo teba bolestné. Bolestnou je tvoja záhrada a ruže v nej sú ako bodľačie. I pre mňa je to presvedčivé a to mi bude vždy prenikať do kostí. Viem všetko o tebe a vidím v každom tvojom pohľade na steny izby, kde sa kedysi dlho mihotal môj dych i moje blúdivé oči. Tam sme strávili rojčivú mladosť pri postieľke Ruže Dagmar, tam sme si podávali z úst do úst pieseň lásky, ale posledný verš sme si ani nedopovedali, ani som ho nepoznal. Odišiel so mnou a nemám ho so sebou. On tam musel ostať nenapísaný. Dnes už nemôžem ujsť nikde a on je tam. On je taký ako vôňa v kvietku, z ktorého uniká, ale je v kvietku. Je ako vtáča, ktoré vynájde vždy novú pieseň, keď sa vracia k tej starej piesni. Hľa, to si ty, ty dnes po odstupe času taká nová, taká istá vo svojom živote. Myslíš, že si zmenená? Ako sa dá zmeniť láska? Ako ty nemáš byť sebou samou?A čo ja? Akokoľvek rozoberám seba, vidím, že nie som v dvoch osobách, len v jednej. Život mi chcel ujsť z dosahu, ale som v ňom celý. Ó, nechci nič viac: okrem bolesti — som celý. Okrem bolesti, ktorá nás roztrojila, roztrhala na tri kusy, lebo sme traja, sme jednou láskou, jedným životom. Spoločne nesieme v srdciach, čo si odpúšťame, čo milujeme i čo nenávidíme, čo nás raní i uceľuje. Je to možno i viac ako spoločný život troch: je to pieseň lásky. Lebo spoločný život, i keď je to posvätný zväzok, hoc aj formálne ustanovený, je veľkou sviatosťou, ale väčšou i nad to je láska. Ty dobre vieš, že s veľkou láskou prichádza mnoho odriekania, mnoho obety, ktorá bola včera utrpením, ale dnes je heroizmom a zajtra bude ovocím a žatvou života. Vo veľkých bazilikách sveta, kde som včera plakal za teba i za Ružu Dagmar, našiel som vás v riekach svojej krvi, ako ozvenu jednej dlhej epopeje. Dnes si vás nesiem v mori blankytu, ako pozdvihnutú hostiu, bielu, božskú, trvácu, a zajtra mi budete rajskou záhradou na zemi, na ktorej i v bodľačí budeš vidieť najkrajšie ruže. Nič zo zeme a všetko zo zeme. Zo všetkých morí a zo všetkých svetov. Nič z mŕtvych. Všetko zo živých, ktorí sa nenarodili pre smutnejšie životy, ako sú naše. To nebude fatamorgána v piesku, to nebude labyrint pochovaných palácov, to nebude geometrické zrodenie sa z hliny a vánku, ale jednoduché otvorenie očí pri speve slávičom, pri žblnkote potokov, pri jačaní oblohy. Ani vtedy neprídeš inak, len tak, ako si sa už raz narodila. Ja tiež.Dnes? Skoro by ani nikomu nezáležalo na tvojom zrode a nik ti nepovie, prečo sa tak stalo. Ba viacej: niet tých dobrých ľudí, čo by sa zaujímali, kto si. Prečo teda mlčí svet? — divila by si sa. Nemlčí. Jeho krik a šturm ešte viac sa skondenzoval a vyhranil. Ale to ťa nemýli, treba sa brať ďalej, svoju úlohu treba splniť: musíš vidieť a predvídať. To jest, vidieť život, mať veľa očí a veľa horúčky. A budeš rozoznávať ľudí, lepších od dobrých. I tých ubehlíkov, čo nestoja pevne na svojom grunte. Musíš sa biť sama. Nik nie je vojakom — obrancom tvojej otčiny, lebo sme vo veku poníženia ľudí.„Kam ideš?“ opýta sa ťa prvý, čo ťa stretne.„Viem, kam idem, čo ťa do toho!“Svet je veľmi dokučný, dobiedza do druhých ľudí. A ty jednako chceš byť priateľkou tohto sveta. Hľadáš všade hudbu, planetárnu hudbu. Chceš stvoriť mosty medzi svetmi. Ale všetko je slabé medzi ľuďmi. Preto mnoho stroskotania, mnoho trosiek. Ale nechceš byť oneskorená ani tu, kde ide byť slávnosť ponad črepiny života. Tieto črepiny života sú tiež v úteku, ako zem nikoho. Ale ty ich ideš zastaviť, pozbierať, poskladať v nové životy. Ty neutekáš, nemáš chorobu tône. Čoho sa báť? Máš zločiny? Máš iba ťažkú robotu. Máš iba mnoho očí, mnoho rúk, v sebe i na sebe. Nezatarasuješ nikomu cestu svojím myslením a konaním, ani ľuďom, čo prežili mnoho lži vo svojich snoch. A prežili mnoho násilia, mnoho ukrutnosti. Oni sa množili vo svojej lži, podmaňovali ňou krajiny, kontinenty, ľudstvo a nič im nebolo v ceste, ani tvoje myšlienky, ani tvoje konanie. Pripomínala si si iba to jedno, že nie všetci, čo kráčajú, idú dopredu. Ale i to si vedela, že nie všetci idú, čo idú. Ľuďom hrmotným s lakťami a nadutcom si neverila. Len ten jednoduchý človek ti bol blízky, ktorému sa nad hlavou nezastavil víchor veku. Vedela si, že každá víchrica je chorobou času.„Ako slúži zdravie?“ prihovoril sa ti so srdečnosťou jeden z nich.„Ďakujem, slúži. A vám?“Často si chcela byť na vyšších vrchoch, ako je Rozsutec, byť ďaleko od hluku mesta a počúvať, ako hučia víchry hore-hore v mrakoch, čo nedosahujú nikdy zeme. Už si mala dosť života na zemi a umrieť sa nedalo. A chcelo sa ti byť mimo zeme, kdesi vo vzdialenosti, blízko luny, na ktorú i ja teraz hľadím. Chcela si, aby všetko kolo teba hučalo zenitmi, len nie zemou. Lebo kto veľa trpí, má už dosť zeme, jeho osudy sú ťarchou. Ale nič takého sa nestalo, všetko bolo, ako bolo. Vtedy si pristúpila k Ruži Dagmar a povedala si jej s bolestným šepotom:„Poď ku mne, máš jeho tvár a jeho oči.“To dieťa málo vedelo o tom. To drahé dieťa ti nič nepovedalo, iba že ešte viac uprelo na teba tú tvár a tie oči. Nevedelo, čo je na ňom moje a čo je jeho. Ale tvoje bolo teraz všetko. Dieťa začalo štebotať a v jeho hlásku môj ďaleký hlas bol presmutným a ešte viac sa ti vzďaľoval a mohla si ho na živého Boha zaprisahať, aby zastal na chvíľu, nie, nezastal, aby tvoj osud bol plný a horký, ako tvoj osud bol plný a horký, ako tvoj kalich utrpenia. Viem všetko, mám prenikavý sluch, tam som, až pri tebe samej, a nestihol som vyemigrovať ani ja, ani moje oči, ani môj hlas. Prežívam celú drámu a chcem sa ti svojím vlastným hlasom prihovoriť. Ale kde ho nájsť? Z ktorej hodiny dňa ho vybrať a vysloviť, keď ani hodiny sa nám nezhodujú? V ktorej jari ti spievať, keď ani jar nemáme spoločnú? Môj hlas sa ti vzďaľuje, ako sa vzďaľoval i v tej chvíli, keď si ho tak veľmi chcela počuť. Tým väčšmi si ho chcela, čím viac ti ho svety zabraňovali. Pustila si sa letieť, letieť za ním, až si bežala ozlomkrky a on ti hovoril: bež len, vytrvalo bež, dlho bež, a keď ustaneš, padneš, omdlieš, to bude tvoj pokoj. Chorobná horúčka ťa vyšibala, vyhodila ťa ako vulkán a ponad svety ťa niesla jej láva. Mala si pod nohami podivné kraje, vrchy, rieky, moria a zas vrchy a púšte, všetko-všetko ti bolo pod nohou. Tátoše rozprávkové ťa niesli, povetroň-ohnivák ťa mal na šmykľavom chrbte, už-už si mohla mať svoj cieľ na dosah.„Aké sú len divné tie krajiny, kde náš milý býva,“ povedala si Ruži Dagmar. Tie krajiny z Tisíc a jednej noci, „aké sú len nekonečné a ich šumivé rozprávky tiež nemajú konca! Ako je ďaleko náš milý!“Vedela si to dobre. Lenže tebe som nikdy nepovedal, ako som ja, rojčivý mládenec, už v sedemnástich rokoch čítal Rimbaudovu Opitú loď a naučil som sa unikať volaniu ľudí a unikať i sebe samému. Už vtedy som bežal do samôt, až ma ony napokon vychrlili na brehy, ktoré ľudia nenavštevujú. Nečítala si to v Zakliatej mladosti? Potom som chodil na hviezdu, volala sa Vega, a tam som sa naučil dorozumievať sa s bytosťami svojím najvzdialenejším hlasom, ktorý bol mne samému nezrozumiteľným. Ó, nijaký okultizmus, nijaké mágie! Bol som človekom, nie fakírom. Môj výkrik som utlmil v duši, bol veľmi osobný, moje sklony veľmi ľudské, až hriešne. Moje vášne boli tie isté, aké som mal doma, a nezľakli sa ma ani v exotických krajoch, ony sa držali pri mne na všetkých planétach. Veď to je prach dlhých vekov, ktorý nosíme na sebe. Aká tu bola moja vina? Že som mal nepotešiteľnú mladosť, bez prítulia a lásky, tomu som už i vtedy rozumel. Bol som vzdorovité chlapča? Čoby! Celkom smrteľne vážne sa ma chytila myšlienka, že pôjdem chodníkmi, ako kážu občianske cnosti a ako mi svieti na ne Boží biely deň. Nijaké šašovstvá! Stanem sa hľadačom perál. Stal som sa. Mal som ich dosť a všade tam som s nimi šiel, kde ľudia poznajú ich cenu. Môj tovar nebol luxusom, bol len vzácnosťou. Ale ľudia ostali ľuďmi a perly sú perlami. Preto som znenávidel všetky zlatnícke výklady s granátkami, ktoré nesvietia ako moje a vôbec nesvietia do vyhúknutých a potuteľných ulíc veľmesta. Nesvietia! To je svetlo prekliateho klamstva a ligotavosti pre divú zver metropoly i dediny. Ja som mal perly i pre ľudí, čo bosí chodia po ulici. Stačí, že sú ozdobení piesňami. Pripnú si na golier kvietok, tú ilúziu vidín o mladosti, láske a šťastí, aby sa radovali, že život na zemi je ich životom. Že sú neodkázaní na bižutériu, že sú bohatí. Ale nestalo sa tak. A tie osvietené večerné Avenidy boli pre ľudí márnou škriepkou luny a zeme a pre mňa utrpením.Plakal som žalostne, a keď som išiel okolo záhrad, splašili sa ruže, nevediac pochopiť môj plač. A slnkom upálené stromy sa vinuli k sebe a kázali mi, aby som sa k nim neblížil. Keď som šiel po trávniku, zdalo sa mi, že chodím po nekonečných horách. Všetko bolo veľké, ako môj žiaľ. Ty ma pochopíš, lebo už vtedy si dorastala pre mňa. Ešte ťa len kolembali — už ťa za mňa sľubovali, poznáš tú pieseň? Vtedy som sa začal ponáhľať tým smerom. Dosť dlho som sa ponáhľal, kým som ťa stretol. Tí, čo som si o nich myslel, že sú mi blízkymi, už o mňa nestáli. Opustili ma a najradšej by ma boli posotili do hocijakej záhuby. Tam sa dovŕšila moja zatrpknutosť. Preto som šiel k bytosti, čo ma zdvihne a pritúli, čo ma vzkriesi z prachu mojej mladej hrôzy a čo mi poutiera oči pred zúfalstvom. Povedz mi, ako si to len mohla tak božsky dosiahnuť. Lebo fakt je, že si to dosiahla. Málo je ľudí, ktorí si vezmú plnú zodpovednosť za svojich blížnych. Vedela si, že som vysilený, mal som hlbokú ranu na tvári, prišiel som od zlých ľudí. Prišiel som zafúľaný k tebe, ako ten, kto spadne do jamy a dlho sa z nej nevie vypratať. Ujala si sa jedného zatratenca. Cítil som úľavu, bol som ako vykúpaný v slnku. Povedz, nebol som prismelý, keď som chcel od tej chvíle s tebou ostať navždy, navždy? Veril som ti, ako verí v nebo človek, ktorý sa modlí. Bol som plný životnej nádeje, lebo som otvoril oči, už som videl. Chcel som sa stať vyrovnaným človekom, skončilo sa moje blúdenie. Veď čo som sa nachodil po svete! Do únavy som sa hnal za vidinou krásy, hľadal som ju, a našiel som banditov. Ponúkal som úbohým stvoreniam perly pre radosť, a boli to nehanební kupci. Vyspievať som sa chcel z mladosti, a musel som žiť väznený zlobou a neláskou. Bolo to moje šialenstvo, poznal som ho neskoro. A tak som začal utekať od všetkého, vidina krásy sa stala vidinou pekla na zemi. Už som ani nestál o ňu, môj útek nebol útekom od nej, ale útekom od zlých ľudí. Bál som sa ich, že ma vykľajú, prinajmenšom že ma dokopú. Moje cesty sa líšili od ich ciest. Svojej línie som sa úzkostlivo držal. Ó, minulosť, koľko som pre teba vytrpel! Až po tomto utrpení som ťa mohol mať, takú krásnu a božsky nedostupnú. Nezaslúžil som si to, nezaslúžil som si až toľko! A stala si sa mi nebom lásky, svoj kvet nepominuteľnosti neodkryla si pred nijakým závanom vetrov, odovzdala si ho mne. Vzal som si ho, aby som v ňom kvitol a rástol! Bozkala si ma tak, ako Ruža Dagmar nikdy nebude mať možnosti bozkať niekoho.Ale ani pre teba toho nebolo málo. Bola by si pri mne omdlievala, ako dom, ktorý sa rozsypal a je z neho prach. Ale hneď si išla budovať nové a nové domy, mnoho domov, pre seba i pre mňa. To nič, že sa ti znova a znova búrali, že ich naša láska preťažila. Ty si s omámením hľadela, ako ich prach, k oblakom zdvihnutý, podopiera samu klenbu neba a potom sa premieňa na belasé nebo.Položila si svoje dve vlnky pier na moje ústa. Ó, závraty! Ó, mámenia! Tu ich ešte i dnes mám. Čo za démona! Morduje ma, drása mi krv a ja to musím vydržať. Možno i preto, že tu sú pri mne len anjeli, tí čistí duchovia. A prosím ich, aby boli i v mojom tele. A tebe čo? Z tej diaľky sa dívaj, akým som to len pre teba tvorom. Ako hocikto iný na svete. Či nie sú ti ruže bodľačím? A to v tvojej záhrade. Tie každý vidí a mňa tam nik nevidí. No, náš terajší život je taký, že sa v ňom mieša to biele i to čierne. Hľa, musíš milovať to oboje, tak ako sú tvoje dve vlnky pier položené na mojich ústach.
Dilong_Ruza-Dagmar.html.txt
Rozum na cestáchNa peróne veľkého nádražia v zhone cestujúceho obecenstva sa mihala postava s diskrétnou eleganciou oblečeného dievčaťa. Cestujúci advokát doktor Miroslav Balčok, štyridsaťpäťročný plešivý donchuan ju zbadal a postaviac sa na stále miesto, prenasledoval prechádzajúcu mnohovravnými pohľadmi. Podľa všetkých príznakov sa s tou osobou dá hovoriť, myslel si. „Mojim červeným ústam, pekným fúzom a bonvivanstvom[1]dýchajúcej postave neodolá ani jedna skúsenejšia osoba. No a tá je skúsená.“ Zložil pléd,[2]zvrchník a cestovný kufrík na zem, podupkal trochu, aby sa mu vyžehlené nohavice dobre vystreli a s uspokojením sa podíval na ne, obzrel i elegantné žlté topánky, neberúc do ohľadu, že nohy mu v kolenách neodtajiteľne utekali do x.Elegantná deva zas prešla popri ňom a pozrela mu svojimi čiernymi blýskavými očami plne do jeho a ľahučko sa usmejúc, kráčala voľne ďalej.Pánu fiškálovi srdce radostne zabúchalo.— Ohó, už berie! — Pohladil si fúzy a neženírovane vyberúc malé zrkadlo z vrecka, podíval sa doň. — Som ja len starý vlk, starý, darmo je. Vieme, čo vieme, — mrmlal si spokojne.O chvíľku prešla dáma zas popri ňom. Už zďaleka sa mu neodtajiteľne usmievala a síce teraz tak významne, že Balčok popri svojom donchuanstve stratil duchaprítomnosť a rozhodne s nasprostastou tvárou, s otvorenými ústami pozeral na ňu, a potom za ňou.— Ale to je predsa čistá vec, tá sa do mňa púšťa. — Zakašlal trochu a urobil krok za ňou. Ale musel zobrať svoje veci a za ten čas sa elegantný motýľ zas stratil v množstve ľudí na peróne. — Počkám ťa tu, radosť moja, veď mi ty už neujdeš, — mrmlal hodne rozčúlene. — Keď pôjde tadiaľto, oslovím ju.Prešla zas, ale neobzerala sa vôbec oň.Zakašlal: — Hhm, hhm. To ti je opica. — A neodvážil sa za ňou.Pri najbližšom obrate zastala od neho asi na tri kroky a spytovala sa rozčuľujúco-ľúbezným hlasom istého dlhého cestujúceho v športových šatách, ktorý z vlakov ide na Košice. Cestujúci naťahujúc zubami žemľu ani z remeňa a hryzúc vuršt,[3]len vydvihol úzke plecia ku ochlopteným a zarasteným ucháľom na dlhej hlave a zahundral: — Versteh nit,[4]— a mľaskal ďalej.Balčok strhol klobúk z hlavy a so žiariacim úsmevom prikročil k dáme a spustil trochu trasľavým hlasom:— Dovolíte, aby som vám mohol poslúžiť?Dáma sa veľmi milo usmiala. — Ale áno. Prosím, s vďačnosťou prijmem.— Nuž ak dovolíte, zavediem vás do vlaku, lebo i ja cestujem na Košice.— Á, to mi je veľmi milé. Cestujem celkom sama a skutočne nemám tak nijaký pôžitok z môjho bumlu, — zvonila mu ozaj s neodolateľnou ľúbeznosťou a bez pýtania a nonšalantne podala mu svoj pléd, cestovné vrecko a puzdro so slnečníkom.Balčok trochu prekvapený takým neočakávaným zdarom, prevzal podávané mu veci. — Khm, khm.Balčok vlastne cestoval na Bohumín. No bez váhania nechal svoj nie veľmi vážny cieľ cesty bokom a hodil sa na Košice kvôli krásavici. Myslel si, že žídik-klient si pomôže aj bez neho.Dáma bola Danuša Sejovská, dcéra sestry Balčokovej ženy. Ona poznala veľmi dobre svojho uja, ktorý však nevidiac ju viac rokov, ani predstavu nemal, s kým hovorí. Danuša chytro zbadala, že ju ujo nepoznal, i zaumienila si, že sa neprezradí, ale ako neznáma bude hľadieť s ním byť. A aké sú dievčatá dnes prešibané, myslela si, že môže byť z toho malé povyrazenie. (Pravda, že ja ako náramne mravný človek, obraciam nad takou skazou oči k nebesiam a vzdychám roztrpčene: Keby sa niečo také so mnou prihodilo!)— Nuž, nech sa vám páči, milostivá, eh, eh.— Slečna, ešte slečna, — odvetila Danuša a pozrela veľmi významne na fiškála.— Milostivá slečna, myslím, že si môžeme zaistiť miesta vo vlaku. Ráčite, pravdaže, cestovať prvou triedou?— Veru sa vám priznám, že som len druhou mienila cestovať ďalej.— Dovolíte, aby som vám zaopatril lístok na prvú? Veď v druhej dnes nemožno cestovať, i keby človek miesto dostal.— Prosím! Vďačne pocestujem (hlboký pohľad, významný úsmev) s vami i prvou.Fiškál voviedol Danušu do prázdneho kupé prvej triedy, zložil tam batožinu a utekal kúpiť lístky. Vzal dva do Popradu a bystro vyskočil nazad do vlaku, keď konduktorovi s významným posunkom strčil desať korún. Konduktor sa zas s porozumením usmial a salutujúc strčil korisť do vrecka.V kupé sa Danuša poskladala. Stiahla ľahký cestovný pláštik a usporiadala závoj na klobúku. Fiškálovi sa dych zatajil, keď zazrel v krátkych priliehavých rukávoch jej okrúhle plecia, pozrel na štíhle nôžky, obuté v skvostných lakovkách: arcidiela prírody.— Aký som šťastný, že mi osud doprial takú spoločnicu na cestu.— Nuž, poviem vám pravdu, pán Neznámy, že mňa tiež teší, keď mám takého galantného sprievodcu, — i pohojdala sa s úsmevom na sedadle.— Dovoľte, aby som sa vám predstavil: Som doktor Milan Bernolák, advokát, eh, eh, z Trenčína.— Hahaha, veľmi ma teší, pán advokát, pán Anton Bernolák, hahaha, z Trenčína. Nemáte náhodou pri sebe vizitku?— Budem mať, — riekol Balčok, trochu pomýlený jej smiechom, i vytiahol tobolku a hľadal vizitku. Ale našiel, pravda, len svoje opravdivé.— Náhodou nemám svoje pri sebe. Ale tomu ľahko pomôcť. Napíšem vám meno na túto kolegovu. — I vytrel meno dr. Miroslav Balčok ceruzou a napísal na druhú stranu „dr. Milan Bernolák“ a podal jej.Danuša pozrela: — Anton?— Pardon, pardon, Milan, áno Milan.— Ja vám tiež dám moju. — Stiahla rukavičku a vybrala z tobolky vizitku s menom: Sebestyén Viola, Košice, ktorú práve na peróne od istej cestovateľky v mídroch dostala.— Viola, aké krásne meno! Dovolíte, aby som vám za tento skvelý darček pobozkal ručičku?Danuša mu podala bielu ťapočku: — Nech sa ľúbi, koľko sa vám páči.Balčok chytil jej rúčku a hľadiac hladnými očami žiadostivo na ňu, chytil ju do oboch rúk a bozkával ju, dokiaľ mu ju Danuša nevytiahla.— Ohoho, pán advokát. To je trochu priveľa.Balčok začal trochu šušlať a polofistulovým hlasom šepkať: — Keby som nie vašu rúčku, ale vaše zlaté nôžky mohol bozkať, bol by som blažený. Iste ani jednému pápežovi nebozkali nikdy vrúcnejšie nohy, ako by som ja vaše celoval. Ach! (Fistulový hlas užíval v takýchto prípadoch, odkedy mu istá čašníčka povedala, že tomu hlasu ženská bytosť nemôže odolať.)Danuša sa zasmiala. — Prosím vás, vo vlaku nohy bozkávať! Kto to kedy počul. To je predsa nie Vatikán![5]A potom vy, ženatý pán! Ako môžete také veci hovoriť pred dievčaťom, ktoré predsa tiež hľadá svoj pár, keď vy už máte svoju. Keby ste boli slobodný a medzi istými okolnosťami, nepoviem. Ale takto? No ďaleko ste zašli, ďaleko! — a zakývala mu prstíkom pred nosom. — To už nie, pán doktor Bernolák.— Kto vám povedal, že som ženatý! — skočil fiškál.— Božemôj! Nuž váš snubný prsteň, — podotkla s očami od začudovania roztvorenými, pokloniac sa posmešne.— Pravda! Ale ja som vdovec, milostivá slečna, vdovec. Moja žena, ktorá ma svojou nešťastnou neznášanlivou prírodou skoro do hrobu doniesla, umrela našťastie po ročnom manželstve. A to strašným spôsobom!— Nehovorte! Nuž a ako?— Bol som s ňou v Třinci obzerať železiareň, a ona, neposlušná ako vždy, vyšla na istú pavlač, ktorá je nad bessemerovou hruškou,[6]tá bola práve plná roztopeného železa až bielo žiariaceho. Spadla tam a kým som zakričal zúfalé: „Rata“! už bola úplne spálená, takže spektroskop mal sotva čas označiť, že do rozžeraveného železa niečo padlo, čo tam nepatrilo. Bolo to hrozné! No hrozné. Ešte dnes ma mráz prechodí, keď si na to spomeniem, — a pán advokát sa skutočne otriasol. — Brr.Danušu strašná smrť nedojala. Naopak začala sa smiať a rúčkami tlieskať.— Ale, ale, to sa mi páči! To ste zgazdovali i pohreb. No to je šikovné. Hahaha!Balčok pozrel trochu nedôverčivo na ňu. Myslel si: Mnoho citu tá osoba nemá. Ale čo ma po jej cite. Do zjedenia je. V akomsi zmätku sňal snubný prsteň z malého prsta a krútil ho v rukách.— Nuž pohreb som zgazdoval, to je pravda. Od tých čias chodím a hľadám devu, ktorej by som mohol lásku a svoj život venovať, — fistuloval zas.Danuša si myslela: „Šibal, nebožiatko tetu Málču, ktorá je taká chutná a milá, takto zmárniť. Počkaj, ty darebák.“— Ukážteže ten prsteň. Musí to byť divný pocit, mať taký prsteň na prste.— Dovoľte, aby som vám ho nastokol na prstík?Danuša mu podala mäkkú rúčku.— Nech sa ľúbi.Balčok s trasúcimi prstami proboval, na ktorom z jej prstíkov by obstál priveľký prsteň, až z ukazováčika nespadol.— Ako to divne elektrizuje človeka taký prsteň, — zavzdychla si Danuša. — Dovolíte, aby som si ho mohla trochu podržať?— Naveky, na večné veky, Violka, urobíte ma najblaženejším človekom.— Hahaha, to by bolo trochu pridlho. A potom dnes už nie sú v móde tieto prstene.— Viete čo, milostivá slečna? Musíte už ísť rozhodne domov? Nemohli by ste na dva, tri dni odbehnúť? Pozrite, aký je krásny čas. Ako by sme sa znamenite mohli zabávať v Tatrách! V Lomnici, v Smokovci, kde by sa vám páčilo?— Ale, pán advokát, to by bolo predsa hotové dobrodružstvo, a aké! A poriadne dievča a dobrodružstvo! To sa predsa neznáša spolu!Pritom pozerala naň, že sa topil ani maslo na slnci.— Nikto na svete sa o tom nedozvie. Prisahám vám!— Keby som bola aspoň zasnúbená s vami, — hovorila, pýriac sa až po vlasy, — nepoviem.— Urobte ma najšťastnejším človekom na svete. — Pán advokát zložil prosebne ruky.— Poďte so mnou na dva-tri dni. Uvidíte, ako výborne sa pobavíte. A možno, keď ma trochu poznáte, že i trošku-trošičku lásky. A potom, ktovie, či nemôžeme byť na celý život spolu blažení.— Ako vám je náhlo. To je predsa nie len tak, to si musím dobre rozmyslieť.— Tak možno pôjdete! Ó, vy zlatá, krásna, — fistuloval trasúcim hlasom fiškál a nahnúc sa, chcel ju bozkať.Danuša nastrčila obe ruky k nemu: — Nonono. Tak ďaleko nie sme ešte!— Ó, bože, netrápte ma! — rečnil Balčok, zúfalo spínal ruky a prevaľoval oči.— Nuž a pod akým titulom by som mohla s vami ísť do Lomnice? Ako vaša sestra, alebo — azda žena? Či ako?— Nuž najjednoduchšie by bolo, keby sme sa vydávali, eh, za manželov, — šepkal nesmelo pán advokát.Danuša sa veselo a zvučne zasmiala:— To som si myslela. No, pravda, len to by mi chýbalo!— Ale vy dieťa. Veď je to jedno, ako by sme spolu cestovali, hlavná vec by bola, že by sme boli spolu. Spo-lu! Rozumiete?— Dobre, dobre. Dajte mi teraz trochu času, aby som si mohla všetko rozmyslieť. Hej?I pozrela tak ľúbezne naň, že mimovoľne vyskočil a šepkal:— Ty moje zlato, môj anjel, krása, radosť.Danuša sa obrátila k obloku a dívala sa na rýchlo sa odvíjajúci kraj. Vlak bol neďaleko Mikuláša.— Nuž do Lomnice pôjdeme?— Nedbám, — odpovedala ledabolo zamyslená Danuša.Fiškál si stisol hlavu obidvoma rukami a fúkal ako mechy od rozčúlenia. Potom jej hádzal prstami pyšteky…Vlak zastal na mikulášskej stanici.Danuša vyskočila, zobrala dvoma chvatmi svoje veci a riekla chytro vyjavene sa dívajúcemu Balčokovi:— Ujo Miro, ja som Danuša Sejovská. Bozkávam tetu Málču, deti, najmä Milinku. Starej mame ruky bozkávam. Tete Málči odpíšem, iste jej odpíšem! Pá, pá!Zvrtla sa, že jej sukienky šuchli fiškálove kolená. Kým sa Balčok spamätal, zmizla.Pán advokát chrčiac vzdychol a ťapol sa dlaňou po čele:— N-no, namojpravdu![1]bonvivantstvo— pôžitkárstvo, labužníctvo[2]pléd— tu skôr cestovný plášť ako prikrývka[3]vuršt(z nem.) — párok[4]Versteh nit(nem. hovor.) — nerozumiem[5]To je predsa nie Vatikán— myslí sa bozkávanie nôh pápežovi[6]Bessemerova hruška— konvertor, v ktorom sa surové železo mení na oceľ. Podľa vynálezcu H. Bessemera (1813 — 1898), z roku 1860.
Nadasi-Jege_Rozum-na-cestach.html.txt
V. J. B. O. S. D. S. A. - 22. sept. 1853[1]začal som skladať Matoru*Už ťa, môj Slavín, viacej nepustím,[2]ty všeslavíne myslí slávnych,duší spanilých, svetlojavných;môj si už; seba teraz vyústimdo teba týmto slovom na večnosť,na tvoju večnosť, na večnosť moju,krásny Božiču, Pán môj a Boh môj!Ty muž i ja muž, to je dvúrečnosť,lež slovo hesla jedno v tom boju,lebo ty ja; ja? ja som tvoj!Lebo ty a ja, my sme to dvajaa trebárs idem zo svetokrajazuní za mnou človečstva broj,neviem, že by nás viacej ešte bolona toto naše samodruhé kolo.No, pasujme sa! Znáš svoje sily,to svoje sily — a moje?Ach, zemožitné tu moje žily,čo sa doposiaľ márno prúžili!Vyprúžia ich ruky tvoje.Tak buď! Tak sa ti mužne chcem koriť,nič vo svete viacej nemohlo ma moriť.Tak buď! Lebo čo mohlo väčšmi ma moriť,ako že som sa s tôňami boriťmusel, a to s tôňami tôň!Moje Fanuel iste toto je,tuto vydolím ostatné bojea to s tebou a ty si on.Ó, nepusťže ma, ja ťa nepustímdokiaľ si slovo tvoje nevústim,aby bolo slovo moje.Preže-požehnaj týmže ma slovom,mojej ho duši daj tu do lona,nech priam i v tomto námahu novomvo tvojich rukách dokoná.Nechže dokoná, lebo veď ánosamo je tvoje, večne jediné,na svete všetko a nič tu iné,len to slávne „dokonáno“.A čože by som aj rád neskonalv zápase tomto poslednom?Dosť sa už duch môj, dosť už nastonalv daromnom márnom nejednom?Tisíc ráz tisíc som už zahynul,ach, čo dych to bych - už som sa minul,kdeže už raz sa dokonám?Kde zdokonaliem, kde doskonaliem?Silou zosiliem, staťou zostaliem?Duchom zdušnejem, duhom zdužejem?V nebi nezbudou sa nepodejem?Nezbudou neba nezabudnejem?A v zemské dejstve sa nepodejem?Kde, kde, čo si, kto si oznám!Ó, veď ty si, veď ťa už mám,nepustím ťa, keď ťa trímam,spasiteľský môj dolija,[3]oba jeden, trebárs ty, ja.Anjel môj, Slavín môj, Božiču môj,Pane môj, Bože môj, muž môj — ja tvoj.Chytám ťa, chytím, ako ťa chytím,tak ťa i držím, tak ťa i cítim.Premoc ma, premoc, čo povytkýnašúdy mi všetky, čo porozmínašdušu mi celú — čo mi do toho —s tebou všetko mám, nač mi je mnoho?Premáhaj, premoc, ja sa namáham,doliť i premôcť viacej neváham.Ja lapitôňa toť sa Boha lapámv oberuč sa ho a v obočlen chápam!Nevidí to svet, lebo mocne je noca keby videl by neuveril,najviac že by sa len pouškrnil,a či pre slabosť je aj moc?Sila pre silu, človek pre Boha,v márnosti blatnej nestane noha —tam si stane, kde je pevnosť.A čože aj ma do toho svetanemoci, nevery, biedy;kto chce s Bohom čin, po tom je veta,ak sa obzerá na sveta zvedy.Túto roľu máš, tu pluh, tu oraj,nazad za márnom sa neobzeraj,nech mŕtvi mŕtvych svojich pohrebujú,s márnymi márni nech sa rozčuľujú,ty or — ten bohčin pred tebou,ináčej skärkov plno narobíš,boh-dej utečie, dušu si znezdobíša peklo máš pred, za sebou.I tak ti z ramien týchto bohovýchsvete nezbožný to privolávam,že ma Boh drží za pasy;že ma premáha to ti uznávama to by ti rád v srdcezvonovýchzvukách veštiť slávohlasy,v nemotách tvojich týchto spánkových,v mrákotách tvojich oblúd tôňovýchrozmávať tie svetlojasy.Veštiť, že kto chce bohožehnanie,svoje i svojich blahokonanie,kto žiada spásne si dokonanie,kto chce doma byť s bratom pervencom,nie divým, čírym sveta znáčencom,lež synom slávy, ducha svätencom,s tým sa Božič dá za pasy.Aby to zdarný a nie daromnýdar ti bol, keď sa Boh ti darúva,bez daru človek len je nájomný,čo nemá, za to počúva.I stojí za to všahdy sa moriť,stojí za Boha s Bohom sa boriť,boriť cez celú tú noc márnostiaž do istého rána večnosti,dokiaľ sa ti len Boh sám neohlási,žes bohoľudvít a tak ťa spasí.Ak svete viac vieš teda mi vesti,ja kremo tohto viac neviem;vidím ťa, vidím v putách neresti,i ja som bol v nich, to poviem:Ale čo som si sám sebe rozťal,samému Bohu do rúk sa dostal;reťaze oné smrti a biedypremenili sa mi naposledyna tie ruky, v nichž teraz som.Objaliže ma, oprúžili ma,že ledva dychu mi stačí!Lež to mi na tom, kto ma omužila duhom svojím tak ma odužil,že ma viac nič nevynáči.Ó, majže si ma! Veď ťa i ja mám,do moci tvojej cele sa dávam,abych sa len s ňou mocoval;moje radosti, žiale i túžby,blažených citov kochavé družby,to, čím som dosiaľ bol, som zrel;byt môj i bud môj, moje budnutie,stať moju každú i každé hnutiev objatie si tvoje dávam.Rodinnú mojeť, mojeť slovenskú,k nej čistú lásku vernú, panenskútu na tvoje prsia skladám.Všetkého ma máš i so všetkým činom,dajže mi teda za to, čo je tvoje,za mojeť, za mňa, teba si len žiadam,večne ma nedaj cudzím silám, vládam,daj sa mi, Vševlad, len ty sa mi daj sám,ináč ti budem daromným stínom,a s tým sa boriť, to ti neslávno je.A veď čože chcem? Daj mi len slovo,tým ma stvoríš roveň svoju,lebo ty si sám, tys celý ono,ním spôsobíš ma ku boju.Preže- požehnaj týmže ma slovom,mojej ho duši daj tu do lona,síc sa rozpadnem v prachu hrobovom,a drusu tvojho nieto do skona,zastre ho čiernej necti oponav tomto pobytu tôňovom.* * *Večnosti deň na východe svitá,[4]človeče, pusť Boha do času,tam ťa tvoja slavoradosť víta,kde si obstál s Bohom v zápasu;dals mi dušu svoju, za to pýtaduch sa mojský k tebe na spásu;meno tvoje bohoľudovítaanjelom dám v nebi k rozhlasu:Na svete tom slová s tým ti dávam,Slovan si a budeš na svete,to pak, čím ťa nad to požehnávammocnej lásky mojej v prívete,na tom všehdy vďačným srdcom prestaň,meno tvoje samé nech je „kresťan“!* * *Povedal to: slnce vychádzalo,svetlohlavu svoju deň ten dvíhal,deň ten, v ktorý sa mi toto stalo,keď som sa tak s mojím Bohom sňal.Večnosti dňom sám on mi ho nazval.Verím veru: či by neuveril,veď to cítim ako ma uderil.A čo vidím ale? Čia to hlava?Tys on, tvoja, s ktorým som sa boril,hlava, prsia, podstať celá, pravá,slncom si sa celý rozpozoril.Nebom, zemou jak sa rozjasúvaš,srdce, myseľ, dušu roznecúvaš.Ó, ty krása moja, svetlo, sláva,ktorou moju noc si poumoril.Tak sa vznášaš do svojeho neba,tak schodíš našich do nížin,do najbližších našej lásky blížin,prúdom bleskov, jedným pomyslením,morom slastí, jedným citomžením,pomyslením idú veky z teba,citomžením presahuješ nebá.Ó, ty, ktorýs prvší vyrečením„Ja som svetlo sveta“ — ten svet stvoril,ostatný pak s tým si utešením„Ja som všahdy s vami“brány smrti si zatvoril.Moja svetlokrása, svetlosláva,do telesnej siahneš tejto hmoty,svetlozrakom priezračnievam tvojím,v mysliach, v citoch hávedne sa rojím,div za divom v očiach mojich vstávam,dúškom pijem tvoje pravdy, cnoty,kúpajúc sa v rieke tvojho svetlažijem, žijem, a čo dušu hnietlamárnosť, ťažkosť, starosť, chorosť, hriešnosť.Čo je Bohu ľútosť, čertu smilnosť,všetky šmuhy, špľachy, špiny, čmudy —zmývajú vše svetla toho prúdy.I tak som tu, mužom obožený,i tak som tu, Bohom sčlovečený,tu som — a ty kde si, bratija?Mojeť drahá, Slovač roztomilá,tu je jeden, dva, tri, on, ty, ja,tak sme všetci — lebo on je s nami.Tu som, tak som Bohom omužený,hrôza, smelosť vedno chytá ma,neviem čo to, ale cítim zmeny,lunivý prúd dušu preníma;kto to videl, Bože, a tak cítil,tak sa v objem prsiam k prsiam schytil,ten chce zomrieť, musí z dobrej vôle,preto, lebo — mu je málo žiť.A v tebe žiť chcejúc, za to smrtitisíc mu je čo menšín tisíc.Zomrieť a žiť vychodí vše na byť,kde bol, bude byst-boh bytuje,[5]duše svoje smrťou niťujek sebe kroze lásky svetloniť.Za to za mnou teraz po tom bojimôžeš veriť každý, takže stojí.Tu som predsa po tom zoči-voči,a aký som, už som vyslovil,ešte, myslím, mojich koľkoročítok sa takým citom ponoril;i tak dobre, veď to uvidíme,ako bude, kto sa s Bohom sníme.* * *A čo teraz? Čo s tým požehnaniem?[6]Na dol? Na hôr? Domov? Do sveta?Kam s ním? Tu sa zasa rozmínaniemdruhým týmto duša zaplieta.Lebo tak je človek vždy jednako,nech mu sám Boh „takto“ ukáže,skrčený ten otáznik sa táževšahdy predsa: „Bože, ako, ako?“Ťažké aj mne je to požehnanie,preto hrôza na srdci mi tanie.Lebo tak je človek, po čom baží,dostane-li všetko, nuž ho ťaží.Najväčšie pak ťarchy tam ho nudia,kde ho pritisnul Boh na ohrudia.Ešte v čom má sebakojnú ľúbežje, nie večná milosť Otcova,ale tuto zdura diablova,tamto aspoň prometejská lúpež.Ja nie takže; no mňa nepokojí,silou nebotužnou namínabohdanstvie to, ktoré v dnešnom bojimoc mi dala môjho Slavína.Stradobu mi čas a miesto robí,nádobu mi sily náplň drobí,telomra mi nohy podtína.Hlava moja, hlava, verus mi boľavá,že sa nám na svete zle-nedobre stáva.Oči moje, oči, slza vás len močí,že sa náš lós, vari, nikda nepreročí.Moje srdce žiaľno, šťastie naše diaľnoa neresti plno a nešťastie valno.City moje, city, horké vaše svity,deň veselia nášho v noci večnej skrytý.Vzdychy moje, vzdychy, čo vetríček tichý,vo víchore hynú, že svet náš tak lichý.Reč moja, reč moja, ťažká doba tvoja,už sa ťa umoriť cudzie hlasy stroja.Ľúto mi je, ľúto, i doma, i tuto,birinček na ruke a na nohe puto.Nasilu ma vzali, do temnice dali,čože som urobil, moji slávni páni?Veď som ja nezbíjal, neklamal, nekradol,len som toho Nemca za prsia popadol.Ale ten zaslúžil, nech ho tam Boh skára,načože Mámilú všahdy odhovára.A ten Uhor — zeman, trebárs priam je on pán,chcel mi ukrasť milú, za to bude oplan.Káry, Bože, káry neprajným čudákom,čo nežičia milých poctivým Slovákom.Slovák, dobrý človek, čert vzal tú robotu,pre svoju dobrotu vyšiel už na psotu.Poručenobohu, čože mám už robiť,aspoň sa tí páni musia na mňa zlobiť.Zloba vaša zloba, veď jej príde doba,príde mráz i na vás, miniete sa oba.* * *Bože môj, otče môj, ja som dcéra úbohá,či to prišla od teba mi táto bieda mnohá?Otec dávno zomrel, matka na smrť chystá sa,krásy moje, kvety moje zármutok otriasa.V tej uhorskej vojne jediný mi padol brata milý môj je v temnici, keď sa máme zobrať.Ktože ma zastane, opustenú sirotu,ach, pre mňa viac potešenia nieto tu, nieto tu.Páni mi sľubujú, ale mi nič nedajú,nikomu nie hodno veriť, len tebe, šuhaju.Ani neotvorím viac nikomu okienko,len pre teba, môj milenký, je moje srdienko.Chceli by ma, chceli, do služby tu do pánov,lepšie plakať za rodinou, lež tým byť poddanou.Doplačem, doplačem, Bože, sa ti do neba,keď ma dostať nemá šuhaj, zomrem len pre teba.* * *Takto biedou duša sa mi trápi,duch zas s Bohom naprotiv sa chlapí,rozsobnievam krížnym vedomím;do neba tam hlavu vyzdvihúvam,tuto v zem sa nohou prepadúvam,života stroj praskom si lomím;v nebi zápis, tu moc, právo, slova,meno kresťan, nestať Slovákovado smrti sa na tom ochromím.Ó, Jasoni, svety k sebe ťaháš,či mňa s týmto svetom len tu naháš?* * *Keď ja poviem, kde si duch môj býva,povedia mi, že sa mi to snívaduchomory tieto ledáke;keď ja poviem, že povedať musím,rieknu, iskry do pekla že trúsim,slovohlušné umy opaké;poviem, že dám dušu svoju za to,oni na to budú hádzať blatoškrečiac ako žaby vo mláke.Ó, Slovene, dávny slova synu,za teba niet viacej slovočinu,že si Slovák, už máš pre to vinu.* * *„Kresťan nech je samé tvoje meno!“Bohom mi tak dnes je vyrečeno,meno veko-slavo-spasenia!Drusovia kde? Všetko sa len volátým, čo mena toho je len tmola,všetko samé ľudské priemenia!A kde meno toto ešte majú,v ňom si záloh neba zakladajú,tam je svetskej slávy zotmenia!Jezu Kriste, meno nad vše mená,prestal už svet padať na kolená,čírym umom do neba sa báda,za to ale tak na hlavu padá.* * *Rád bych v kraji minulosti blúdil,teraznosťou dávnovekosť súdil,dejoducha stezky šľakoval;rád bych slovolične na pokrovcičiernom s učenými dejoslovcibielo život ľudský maľoval;háveď umcov líha tam a stáva,kto si doma Krista očakáva,netreba by inde nocoval;v každom dome nová starotina,smrť a čo deň to stará dejina.* * *Radoslaviť slávne o slobodeobčianskej, to napospol je v móde,i mne by sa práve ľúbilo;všetky práva rád by uobčanil,šťastnú bratstva roveň usvetanil,čo sa srdce za to nabilo.Slobodou sa ľudia zabíjali,jednou rukou dali, druhou brali,to ich pre slobodu skazilo:Takú zbojnič dajte na reťazy,slobodou čo ľudí ošialia pak právom stupí vám na väzy.Ale nieto ľudí na slobodu,tým, čo zdola súc, im kalíš vodu,to ich pre ľud navždy zhubilo,rozpust ľudu zas ľud ozbojníčil,tak i netak svet sa právom ničil;slovo kríža v Európe sa hudí,slobody viac nieto pre tých ľudí.* * *Myšlienku tú, ktorou Boh svet tvorí,ako v ume ľudskom tu sa vzorí,rád bych s filozofmi prezierať;zo stojiska svojho usobenstvamore nekonečné všedobenstvažmeňou mysli mojej vyčierať:[7]Ale mnohý všetko vypochopil,a predsa sa v kvapke slzy topil,keď mu dúštek z citu vyvieral:Nerád bych strom vedy drúkom zráňať,abych, keď sa budem k hrobu skláňať,na slamku sa viery podpieral.* * *Tešilo by ma i ľúborečia,o tom snahy veľkých mužov svedčia,že vec slávna reči spytovať;lebo to je mŕtvych, vraj, i živýchnárodov tam umných, tuto divýchduše ako pitvou skusovať.Filologi, berte vy tie žilkyna pravidiel nepočetných špilky,ja volím z nich niečo zosnovať:A už teraz jednu reč len skúmam,abych mohol v nebi obcovať,v jednom slove v ústach, v srdci ju mám.* * *Bohoslovcov mocná slovoprávnosť,tá mi bude, myslím, bohoslávnosť,i ja na to sily napružím:Zo Sionských budem volať stráží,čo tu ľudí mučí, čo ich blažía tak dobrej veci poslúžim.Neodpieram: ale na priekorysú mi tieto všetkých -istov spory,[8]nikda veru s tým sa nezdružím.Nie som rytier plášťa Kristového,ja mám vierou, ja mám vedou jehoceloživo jeho prasamého,za údelom plášťa netúžim.* * *Prírodoskum, len, vraj, to je znalstvo,vedoslavy novej bahochvalstvo,rád bych si to, veru, spredmetil;páral, pitval, číslil, krážil, krúžil,vecenstvom si vidovedne plúžil,[9]a tým nevedomstvu podsvietil:Ale neresť, skumci tí sa stalis odpustením číri h.....váli,[10]v tom, čo démon jejich nasmetil;tvorstvo znajú, tvorcu zaznávajú,očistomky v zákonoch ho majú,komu ako um ich navietil.* * *Viď, Božiču môj, nemám nádobypre to nesmierne tvoje požehnanie,ani niet u mňa súcej osobyna to predivné tvoje menodanie.Čo je mne z toho a čo sestrám, bratom?Chcel bych im platiť čistým rýdzim zlatom,a to na papier sa mi mení.A že poklad mám nielen na papieri,ale i doma, nik mi neuverí,nikto mi to neocení.A o mene tom budú tej mienky,že mu nezrastiem ani po členky,a nie že bych mu mohol byť do miery.A dobre ty znáš sveta obyčaj,že berie všahdy ešte obličajza samobytnú osobu.I k slovu „ľudia“ ponáša sa „blúdia“,vieš ako ľudia napospol tu súdia,za obsah majú nádobu.Moja myšlienka jako milenkaokrasy nemá mimo srdienka,nemá rúcha, zlata, domu.Či sa bude páčiť komu?* * *Sama som, sama som, nikto k nám nechodí,chudobným dievčencom dobre sa nevodí.Pod okienkom kvietok, biela konvalinka,nechcú ma šuhajci, že som len chudinka.Predo dvermi lúčka, široká je cesta,ide po nej, ide mladucha, nevesta.Ide svadba ide, už je po sobáši,výskajú, tancujú tí šuhajci naši.Pekne je to, pekne mojej kamarátke,susedovie Hanke, že má líčka hladké.Pekne ti, Hanička, svedčí parta zlatá,živôtok hodvábny a hodvábna šata.Moje líčko bielo, ale ohorené,moje rúcho bielo, ale len plátenné.Veselo družina domov sa poberáa na mňa chudobnú nik sa neobzerá.Nepôjdem na svadbu, trebárs ma i zvali:nemám party, čižiem, iba by sa smiali.Sama som, sama som, sama budem bývať,nikto ma nehľadá a musím sa skrývať.Poľutuj ma, Bože, z vysokého neba,keď si dal srdiečko, daj čo k tomu treba.* * *Viď, Božiču môj, nemám nádobypre to nesmierne tvoje požehnanie,ani niet u mňa súcej osobyna to predivné tvoje menodanie.Nado mnou rozklon tvojeho neba,ten krištáľny sklep tvojho svetloleba,rozsveta po ňom slncí jako piesku,lúčami zvonia svojeho rozblesku,to je Božieho slova zvon.Ja stojím tuto v jeho dutinea čuvy všetky sluchu si strojím,abych načúval túto svetlohudbua duší ľudských počul vekosudbu,slyšal slávny Aeonstva tón.Čo stojím? Vezmem srdce do ruky,ťažký perník srdce moje,uderím trikrát — a na tritlukyrozbomia sa mi slávne trizvuky[11]pravda, krása, dobro— troje,a predsa jeden sozvuk dušivnuký.Ó, zvuky ľúbe, ó, radosluch šťastný,trojhlase ústam nebožive vlastný.Sem sa do môjho, sem do čujenstvia,nech moje vami čujnie náboženstvia,pravdoslovneje moje človečenstvia,krásoľubeje moje počestenstvia,dobrodejneje moje vševolenstvia.Do zvona toho všetko vyzvukujem,bohdanstvie moje sám sa zazvonujem,budem trojzvukom tým zvoniťdo srdiec dušných, ale uželených,do srdečných dúš, ale utrápených,blesky, slasti, slzy roniť.Na hlasy také veď sa prebudiaisteže, iste tí naši ľudia.Do hrobov našich slávobylých otcovtie zvuky musia všeobživnou mocoukriesolúče city troniť.Bo, proti pravde ktože vydolí?Sama si je zbrojou, zbraňou,a proti kráse kto sa znevolí?Sama si je sebe daňou,a proti dobru kto narozkolí?Samo si je v sebe staňou.Skorej ohlušíš vzdychom rachot hromu,než treskom všetkých prázdnorečí lomutrojzvuku príhlas zabalvaníš tomu.Ó, zvuky ľúbe, ó, radosluch šťastný!Trojhlase ústam nebožive slastný!Zvoňže nám, zvoň na vzkriesenie,lej do srdca potešenie,potešenie do mojehodušesrdca strápeného.Viď, Božiču môj, už mám nádobupre to nesmierne tvoje požehnanie,aj budeš u mňa už mať osobuna to predivné tvoje menodanie.Vo svetle oka tvojho tuto stojímpod nebosklonom, pod temenom tvojím,trojzvuku toho prúdy svetlistézmenili sa mi v rieky lunisté,rieky lunisté v jednu zasa riekumojeho tvojho žitia večnovekú.Hľadím, hľadím do tej riekya vidím sa v nej a všetci, čo sediana brehu ľudia, všetci do nej hlädia.Vezmem si pohár, z tej rieky načrema hore zdvihnem a zdravkať začnem:Sláva, sláva buď na vekyBohu svetloslávorieky!Na svetloharfách, anjeli, hrajtea z hrobolomných trúb zvuky dajte.Pripíjam všetkým zdravice,všetkým, ó, všetkým, najprv Slavianom,Germanom potom a Európanoma potom všetkým spoluzemšťanom,ktorým svieti slnca líce:Za zdravia človekom, za zdravia,čo pravdu milujú aj vravia!Za zdravia,za vaše,za naše!Kto žije, nech pije,nech pije a žije,pije z toho vínanašeho Slavína,pije ako vodupravdu a slobodu,žije, pije z toho,čo ho toľko mnoho.Pime ho,pime ho,až do rána večného.Za zdravia tým všetkým, za zdravia,čo pravdu milujú aj vravia!Za zdravia,za vaše,za naše.Keď sa napijeme,trochu si zosnemea potom vstaneme;potom nám,potom vám,nám i vámv nebi u Slavínaz toho svetlovínabude dobre píti,bude slávne žíti;na vekynám i vám,na veky.Za zdravia človekom, za zdravia,čo pravdu milujú aj vravia,za zdravia!Ale čo je to? Hudba utíchla,anjela trúba v ách sa zadýchla,všetko razom onemelo;z pravdy pohára pijem, nedopijema zrazu mlkot kolo seba čujem.Čože? Či by všetko vymrelo?Ľak ma zaujme — kto sa neľakne,keď ľudu zdravká a ten mlčí neme,kto sa neľakne, keď na živých voláa tu si pred ním mátoha kvakne,hrozne na desnom kopci hrobnej zeme,hen, hynom hynie nemá smrti tmola.Strach ma presýpne, navidomočimedzi živými smrť ma preskočí;desne počúvam a sluch mojich ušív nemote žímor žímorne sa hluší.Všade ticho, hlucho, tupo.Pravdy kalich mi z ruky vypadnúcžblnkne do rieky, ja tu do nebapozrem a dívam sa vôkol seba,na rieku pak sa potom ohliadnuc.Trniem, žasnem, kapem, dívam.Zrkadlo neba mrakmi sa zastrelo,hudba nebeská naveky utíchla,zvononebosklon na chmáry sa sčrepil.Len bolo ráno, už sa zvečerilo,vzduch si zaachkal, zem si stonom vzdychla,mrak zhora hustol, až mi dušu zlepil,ohrúzil srdce v cite clivom.Len hukot hnevný začne rieka dávať,ja na ňu pozrem, tu vlas dupkom vstávať,miesto zračistých lún valí sa hlienhustotemný tak, že v mraku má tieň.Len tu i tam sa pomedzi lún stiskysvetlonoskali akési to blyskyjako svätojánske mušky.A z brehu tí tam — kde sa podeli,ešte-li žijú a či pomreli?A čiže divu kedy bývalo,keď sa to ľudstvu všahdy tak dialo,že len mrelo od pravdohlusky.Mŕtvo je, ticho, nik sa neozývaa moje oko do mrakov sa díva,či sa mi niekto spozorí?Nik a nik, niktoš taký je svet celý,keď mu zazdravkáš z pravdy pohára,nedba, neúfnosť, smrť ho omára,na slovo jedno vďaky nie je smelý,lebo sám sebe sa korí.Hlucho mi, hlucho, pusto len a pusto,temno mi tuto, temno len až husto.Čože robiť mám? Či tiež onemieť?Nie, nie, nemôžem, raz som už povedal,bárs i mi nikto odpoveď nedal,sám si to vlastným slovom osmeliem.Nad hukot rieky tejto vznesiem krikya do tmy strelím trebárs i z motyky.Hore, ľudia, či spíte,ozvite sa, ozvite,zazdravkal som všetkým vám,či mám ostať tuto sám?Hurá, hurá za pravdu,za pravdu i slobodu!Hukom rieka sa valí,precíťte, vy, ospalí.Zazdravkal som všetkým vám,zdravstvujte, všetkým volám,zazdravkal som za pravdu,za pravdu i slobodu,hurá, hurá za pravdu!Nič a nič — mráz mi kosti pretína,jak tomu, čo keď polnoci hodinav cinteri obdiaľ od spolnej dedinyzavolá „Kde ste?“ na zomrelých stíny.Nič a nič, ale cit-cit — čosi hlesne,počne čosi sa šeporiť,mihne predo mnou a pri uchu desnepočne mrmravo hútoriť.A potom odchriakne a nastrojí reči:Či sa to takto v noci kŕkať svedčí,keď sa ľudia na pokoji?Bláznivý blázne dáme ťa do chládku,pútko na nohy a na ústa kladku,bys nerušil nám dychmu našu sladkúa nenarobil v čírej noci zmätkuty i teberovní tvoji.Lún rieky tejto my sa nebojíme,dosť je tu hatí, bezpečne my spíme.Dobre my známe všetko si porátať,kde treba pustiť a kde treba hatať.Len ty do srdca balušíš.A čo ti toľko s tou pravdou činenia,či za to stojí ľudí z prvoseniadaromným tým krikom rušiť?Čo to za pravda? Čo je pravda tvoja?Spať to je teraz, či vieš, pravda moja,a čože je vôbec pravda?No a pakuj sa, choď spať, to ti radím,lebo ináčej potom si odhradím,ak sa raz ešte tu čert búriť nazdá.Kto je to? Nikto, preto, že ich je moc,vidno nenie ich, preto že je ich noca vo dne ich vidno nieto.Predsa nepôjdem, tu prenocujema noci právo tej premocujemmátajúc mátohy tieto.Pravdu kto nechce, ten nech sa jej bojí,liek neužíva, nech sa strachom pojí,i tak aspoň zlé vystrojí.A kto takému rád by osožil,ale nemôže inak, leda strachom,veru nezhrešil, keď ho v srdci plachomturňami aspoň pravdy mátožil.Veď že už iste len to ráno svitne,bár si po smrti, tým radšej precítne,tým bude väčšmi pravda mu milá,čím v noci šalba viac ho mámila.Ó, noci, noci číra, hustá, tmavá,máš veliké ty na tom svete práva.Ach, ja človek som hriešny[12]a v hriechu nepotešnýbez svetla milosti:Hriechov mojich bremenokde môže byť zloženo,ak nie v nočnej smrteľnosti?Sám sa hanbím za seba,trebárs aj oko nebanado mnou sa žmúri.Ach, tu v mojom svedomí,v najnočnejšom súkromísúdny deň mi dušu súri.Ako sa tam pred vamió, duchovia mne známi,vo svetle ukázať?Keď mi bude velenohriechov mojich bremenona vidom neba rozviazať?Tuto tej noci terazzakopem ja, hriechy, vás,nikto ma nevidí,len sám Boh vševidúcion cit hanby horúcidychom lásky svojej stydí.Na brehu tejto riekyzakopem vás navekyvy, nočné obludy —a keď rieka breh zmyje,nech vás múľom zakryje,múľom nespomnej zábudy.Tuto vás zakopávam,tak sa vás odžehnávam,dosť som vás už nosil,dosť pod vaším bremenomzem tú tlačil kolenom,kajúcnosti plačom rosil.Ó, noci, temná noci,tu ich do tvojej mocimoje slovo dáva,zanos jejich pamiatkutam, kde v predsvetnom zmätkunikda žiadny deň nevstáva.Ach, noc, moje počiatky,keď som v živote matkypočal byť, počal žiť!Ach, noc, môj koniec smutný,keď v hrobe nepohnutnýnebudem žiť a budem hniť.Ó, noc, veľké máš práva!Ó, biedna moja hlavanocou sa len zaviň,a keď sa noci ľakáš,načože na deň čakáš,bys videla len svoj záhyn.Buď Bohu poručeno,prečo bych to bremenodo hrobu nezložil,telo, hriechy, to i to,maj si noc to zakrytô,bohdaj by v tom viac neožil.Keď tak bude zloženô,oboje to bremenov útrobe tej zeme;potom duša potichuľahko sa v jednom vzdychuk Bohu spolu prenesieme.Ó, Jezu, svetlo duší,ty si takú noc prvšítuto prenocoval,vstúpils do zeme dolu,aby si v jej podmoluhriech sveta pred Bohom schoval.A tak ja, človek hriešny,nad hriechy som potešný,mám svetlo milosti:Hriechov mojich bremenotam je v noci zloženo,schované v zemskej smrtnosti.I tak počakám, tu prenocujema noci právo tej premocujem.Tam na površí zámok vynikáa z jeho veže kuvik kuviká.Ej, kuvikajže už na smrť komusi,veď to starý hriech, ten čo nás bantúši.A v doline tej, odkiaľ vietor fúkaniekto volá snáď? Ech, to sova húka.A čo to? Ani len pes nezabrechá,zo strachu i ten vošiel do pelecha.A kdeže hlásnik? Ten sa nenazdal,že bude ráno hneď noc — a zaspal,zaspal na noc túto celú.Len ďalej ešte, duša, tuto nocuj,a v noci tej sa mocou ďalej mocuj,bude jej len naposledykoniec už raz kedy-tedy.Ale čože to tamto tak sa kmitá,či, panebože, od západu svitá?Ja deň čakám len z východu.Širej a širej sa to rozsvetúva,zo seba samo jaksi rozjasúvapo mrakov tých temnom zvodu.Divno to ale — neide zhoratáto nového dňa toho zora,lež nahor ide zospodu.Tamto vidím už vrchy ožiarené,tam sa na zámku halky už ligocúa v dedinách sa na vežiach blyskocúkríže svitom tým zjavené.Čo, panebože, čo to, čo to je?Či stade má prísť svetlo to moje?Či sa západ stal východom?Bližej a bližej to svetlo sem ide,už kolo mňa svet mám v obzornom vide,bližej a bližej už vidím tiecťrieku, v odblesku kalnoluny vliecť,pátram, skúmam v šír rozrodom.Bližej a bližej, ó, poď, prijdi zora,čo kadekoľvek, zdola, lebo zhora,len si budeš tu, len sieti zasvietiša k duši túžnej ohňom sa privietiš;viac je mi jedno tvojej lúče mženia,než celonočné moje nocibdenia,viac, lež všetko moje snenia.Blíži sa, blíži. Ale čo to slychu?Hudbu jakúsi čujem v tomto tichuz toho tam svetla sem sa ozývať,ba vravu kúsi, ba krik, ba spev, ba vysk,mihavý jakás v žiari tej blysk a blysk,jak svetlonosky sa kývať.Veď z neba svitné milozoreniatak ticho ide ako myšlenia,ako rajského prúd snenia.Ach, či to asnáď je tá svetlohudba,v nejžto zaznieva naša vekosudba,znie našeho tón Aeona.[13]Ach, čo počúvam — to je nie ona,veď to akísi robia mamľasirozhlasorykné tieto halasy,z krčmy to idú ľudia podnapilí,dobre všahdy takým časy.Ale to svetlo, čože to značí?Či sa opilcom s fakľami páčitackajúc ísť v noci domov.Ha, či to zrýklo tisíc paromov,či to nadľudské sú azda hlasy?Skríkli to teraz — vivant, vivant, hurrah —preboha títo mamľasi?Ešte celý svet spiaci nám pobúria.A len idú sem a len idú bližšie,už sú tu, tamto na protejšom brehu,zastavili sa v svojom hlučnostehu.Ach, ach, toto znezrada,veď je to jakás fakľáda.Hajno mužov, žien, všetci horiacefakle nesúci, za nimi muzikazbožnelú nôtu akúsi cvrliká.A v to i bubny, i trúby vreštiace,i klarinety, i flauty pištiacezavše sa ozvú razom ako na tuša húf „vivant, hurrah“ kríka.* * *Vivant, hurrah naši páni,[14]čo na tejto sveta stránibožské pravdy povedali,čo za pravdu, za slobodu,za dobro ľudského roduvšetko slávne vykonali.Putá z nôh človectva sňali,rozum jeho rozviazali,vôľu jeho rozpásali,aby oba strečkovali,kadiaľ by si len zavzali,či sa rozum triezvy šiali,či sa vôli väčší, malý:Dúli, túli, chmúli, chúli,šúli, grúli, rulí, múli,oni rozum truľom dali,na fafákov nafákali,na šľachtošov nakvávali,na kazárov naskákali,Pána Boha pretákali.Kde sa tu raz všetci sňali,vivant, naši liberáli.Im ku pocte tá fakľádaa s muzikou serenáda.Z Pravdoslavíc sme sa sňali,vivant, naši liberáli!* * *Ha, to svetlobuch, a nie svetlohudba,nezneje to tam naša vekosudba,to nie tón nášho Aeona.Len trochu počkám, kým sa ukonáhajno to kríkať, niečo sa ho spýtam.Ale čo vidím? Koho to tam majúv truhle umrlčej? Čo s tým zamýšľajú?Medzi sebou sa trhajú sem i tama všetci truhlu tú by radi niesti,už tam ju majú, už ju nesú šiesti,k rieke nesú ju, ako ju doniesli,všetko utíchlo, ani len nehlesli.Ja to videl som — čohosi sa bálití svetohluční páni liberáli.Akoby čosi šípili zléhoz tohoto skutku nočného.Vtom si uchvátim priličný okamih —na liberálov zavolám, na samých:„A čo je pravda, povedzte mi páni,keď ste za pravdu tu tak ospievaní?Čo je to pravda, recte liberálci,keď za ňu vás tu chvália i ospalci.Ozvite sa mi, keď ste pravdozvanci!“Ale na miesto kej odpovedi„hahaha“ skríkli a zaraz vtedytruhlu hodili do rieky.Na to hlahol trúb, na to bubnov rachot,výšky a vresky píšteľ, kriku vachot,kriku „naveky, naveky!“„Tam si naveky, ty stará stariga,černokňažníckych rozumov šaliga,tam si, tam si, viac ťa nieto.Šesťsto tri razy rokov nás mámilaa devätnásty liberálov silado ničirieky tejto ťa hodila,už ťa zhltnú luny tieto.Už bude dobre na svete teraz,nebude karhať, strašiť, mámiť nástá vekošpatná starena,čo ju hlupáci, ktorých ona šiali,čarami svojimi odjakživa zvali,že vraj svätá nábožena.Už ťa prehltli luny tejto rieky,tam si stariga, tam si už naveky.“Zasa umĺkli, akoby sa báli,tí svetohluční páni liberáli,akoby čosi šípili zléhoz toho skutku násilného.Dosť času už mám volať na samých,na liberálov dobre mi známych.A — „služobník, páni bratia.Ako sa máte, ako vidím, dobre,čože boháčom! U vás pravda žobre,keď vám za ňu toľko platia.A — čo je pravda — povedzte, páni,keď ste takíto pravdosvetani,takí pravdosamozvanci?“Zasmiali sa mi ako šarvancia povedali: „Žiaden nevieme.“Jeden:Ba, ani vedieť nikdy nechceme.Druhý:Nieto na svete istej pravdy znaku.Tretí:Ja sa domnievam, že som jej na šľaku.Štvrtý:To sa domnievaš, to je len pre tebä,žiadna skutočnosť to nie sama v sebe.Piaty:Pravda je, čo viem; a viem, že nič neviem.Šiesty:Ba ni to nevieš, ja ti pravdu poviem.Siedmy:Pravdu len skúmam ja a nechcem viacej,a keby Boh mi medzi pravdoskumomdal voliť a pak medzi pravdoumom,môj Bože — tento, ten volím radšej.Ôsmy:Pravda konečná v priepasti leží,darmo za ňou svet hlúpy ta beží.A kto sa pustí za ňou do priepasti,neuvidí viac zemskej svojej vlasti,ani jej krásy a slasti.* * *„Tak sme si“ — myslím; veru z Pravdovína,zlá-nedobrá je to stará novina.Toľko za pravdu kriku, vresku, hluku,táž sa „čo pravda je“, tu ani muku.Len že nevedia - no z vašej nevedy,čože to vyjde ešte naposledy?,ak nie slepúnskej háveď žimribiedy.Z nevedy vašej vyjde vám nevestaprírody bujnej, len to vaša cesta.Ale to spása! Všetky pod jej kydlurozumy vaše všetkým vám sa vytľú.Majte sa dobre, Bohu vás porúčam,keď sa tu s vami naveky rozlúčam.A čo to za div zasa tu sa stáva —truhla vo rieke netonie, nepláva,ale na mieste jednom všahdy leží,pevne to leží, jakby na kryštálnejpevnine skalnej, na tej lune kalnej.Hajno fakľády vždy na brehu stojí,medzi sebou si čosi ticho brojí.Chmárami celé nebo vždy zadieto,tam zhora ku dňu ešte sa nehne to.Ale vo rieke truhla ako leží,raz kolo nej sa rázsvitom rozbrieži,lebo, hľa, truhla, sama sa rozsvieti,ako diamant slncom vo tme nieti.Nieti a nieti, roznecuje saširej a širej svetlokolesásvoje všade rozodieva.Hajno fakľádne vždy na brehu stojía toho svetla jakosi sa bojí,čudom sa len na to díva.A zrazu truhla praskom sa roztresne,i vrazu svetlo z nej sa rozblesne,svetlo slnca slnečnejšie.I vrazu zhora hromy zahrochali,i hromohlučné víchry zaduňali,zem sa triasla zo základu.Padneme na zem, ja i liberálci,tam prebudia sa všetci svetospálci,skríknu ako na deň súdu.I vrazu zasa všetko zatíchnea vše stvorenstvo raz si vydýchnejedným citom vykúpenia.Osmeľujúc pak vstaneme všetci,pravdobalušní, pravdoneznalci,ja i precítli tí svetospalci.Rozvietime sa a divné veci —z večera ráno,svetlosť, jasnosť belodenná.Zem, nebo v jednom svetle sa zaskvelo,rozkoše hlasom tvorstvo zavzneloa krvoluny tejto rieky kalnejrozzračili sa, čo v hlati zrkalnej.A tá, čo bola do rieky hodenáod nevedov tých pravdoneznanlivých,svet zve ju hlúpy - „svätá nábožena“,na tej svetlorieke tróni.V oslave tróni prejasného svetla,okolo hlavy hviezdami obkvetlá,v rúchu nebovom dúhou opásaná,v tvári anjelskej žiaľno uplakaná,ľútosti tam slzy roní.Liliu s ružou v pravici tríma,stigmy jakýsi vál v ľavici máa ten v svetlorieke tôni.A luny rieky dvíhajú sa horevrchom a vrchom, jak sa dvíha more.Ona pokojne si tróni.Anjeli húfne vôkol nej lietajú,súhlasozvučne „zdravas“ spievajú,„zdravas, ty plná milosti!“A to je ten vál, ktorý ona zvilaz tej noci mrakov, keď sa vyborilaz truhly ľudskej nevernosti.* * *Zdravas, ty plná milosti:[15]Ó, nebeská milostenka,zemskej noci svetlosienka.Zdravas, zdravas, milá, jasná,neboličná, svetlokrásna.Svetlojavná, svetlodajná,vekostajná, slncostajná,blahoprajná, srdcihájna,duchojavná, javotajná,myslirojná, dušekojná,slastihojná, blahopojná.Srdcejatná, živodatná,smrtistatná, bytovratná.Zdravas, jasná Milostena,Svätoslava, Svetlošena,nebovládna, neboladná,neuhádna, verosnadná,pravoradná, nepovadná,kvetovňadná, neuvädná.Ľudia hore, srdcia hore!Vo vašom je vekozorenebeská tá milostenka,vašej noci svetlosienka,vašom v čelo-veko-zore,vašom bohoslovotvore.Hore, hore, bohomatiku nebeskej vekostati,tróň na duší zrkadlinách,pevnej duchov na celináchtam v nebeskej vekostatia tu v čelovekomäti,tróň, tróň bohoslávomati,nech sa svet poslovosvätí.* * *Zdvihla sa letkom hore, ospievanáanjelohlasmi, svätá nábožena.Vyššej a vyššej zašla i s anjelyslavonebeskom v obzor svetloskvelý.Zmizla z očú nám, nezmizneš z pamäti,ó, ty milostná bohoslávomati.Vtom sa milostne po nás obzerala(na mňa i na vás, och, mne jedným zrenímsrdce moje sa samým okom stalo,jedno zo zrenia rozum mi rozmälo),ľalie, ruže do rieky sypala,padali tieto ľúbym hrdoznením,farbili rieku tú bieločerveným.Na to svätým nás krížom prežehnala.Všetko tu na to padne na kolenáa znakom týmto svätým sa znamená.Do neba potom slávne sa dvíhalaa potom vál ten ľavicou rozvlála.Ten sa rozvinul zasa v čierne chmárya premenil sa na brehové šiary.Do neba potom slávne sa dvíhala…Trón len ostáva, spravený z truhlytej tam umrelej, čo v nej ju vrhlipáni tí boli do tej krvorieky,kríkajúc: tam si, tam si už naveky.Trón ten ostáva — lež v tom zrazurozíverí sa, jakoby z rozkazua rozletí sa tými íverami,jako kamenčie rieky tej lunami.To je kamenčie, tie naše škrupuly,na ktorých umy mnohých sa vytknuli.Zmizla z očú nám, nezmizne z pamätiSlavomať viacej na zemskej postati.Stáli sme všetci v deji tom zídenína brehu rieky ako vyumení.A keď sa zjav ten zavrel nebosklonomudrela srdcia túžba lásky ronom,zavreli mysle živej viery lejou,vdel sa do duši duch dielnou nádejou,spásy radosť sa oblieklado slovoslavy a riekla:Na brehu rieky, pohádzavše faklydo nej, liberáli všetci so mnou kľakli,na brehu rieky tam sme sa zdruzili,v družbe premilej Bohu sme slúžili:spásy radosť sa oblieklado slovoslavy a riekla:Kyrie eleison: Pane, zmiluj sa!Bože, zmiluj sa nad nami,Otče, zmilujs nad dietkami,Synu zmilujs nad brat-sestrami,Svätoduchu nad svetami, telami.Gloria in excelsis Deo: Sláva buď na výsostiach Bohu!Ó, sláva Bohu naveky,Bohu slavosvetlorieky.Otcovi: sláva!Otco-synovi: sláva!Otco-syno-duchovi: slávana nizovýsosti,na výsonizosti;a tu doludietkam, brato-sestrám, svetom,hviezdam, slnkám, kvetom,všetkým spolu,čo majú boha-vôľusvätoslávny po-koj.Kredo: VerímVeríme v Boha stvoriteľa,veríme v Otca roditeľa,veríme v Syna spasiteľa,veríme v Svätoducha posvätiteľa.Slovom nás splodil,krvou vyslobodil,vodou opúvodil.Slovom nás slovaní,krvou nás občaní,vodou nás svetanív svätodušenské ruchnutie,v čistopanenské rieknutieslávorodaa v utrpanské tubytie,a v umučenské dožitie,a vo vzkriesenské prežitie,a vo vstúpenské všežitieslávoducha.Verímevo svätoducha-cirkev-obec-svätých,v rozhriech tela-vzkres-živovekslavobysta,v trojjedinéhoJa-neho,Ty-neho,On-ného,našehoslavobysta.Veríme!Veríme tak ako cirkev pravoslávna,ako verí cirkvi hlava slavopravná.* * *Tak! To je dobre! Sláva tej jednote,to naša spása je v tomto živote.Zo všeho nič je, keď je nie vše v jednom,z jedného nič je, keď je nie vo všetkom.Keď bude ľudstvo veriť všetko-jedno,všetko uvidí v jednom i v jedinedožije večnosť i v jednej hodine,užije Boha v trochu chleba-víne,v oči mu hľadí v každom smrti stíne.Nikda nedá Boh všetko len za jedno,jedno nedá pak sčiastky, ale všetko.Jedno je nebo slávy všeširoko.Ono musí byť jedno všem nám oko.A kto hľadí ta druhým, cudzím okomnič neuvidí, oslepne pod rokom.Tak! To je dobre! Sláva jednoviere!Poďme ku textu — každý svoj um bere,slúcha i slúcha, i hneď „na počiatku“,zdvihli si zasa jakúsi to hádku.Ale zasa, ale zasa —čo len myslí táto chasa?Na vidom divu teraz jednoveriaz nedivu vidmou hneď sa zas hašteria.Z divu a z vidu stanú sa im vitmya z toho všeho zostanú im fiťmy.Zmizlas z očú nám! Tak skoro z pamäti,ó, ty milostná mizneš, Slavomati!Hádka zoviera, hlúpi sa čudujú,zloduch sa smeje, blázni sa radujú.A ja? Ja som kalich hľadal.Bolo tam rečí, bolo tam tých krikov,a princípov tých a tých synoptikov,mýtusov, čertov, všakých kakymykov!Racionáli, supernaturálik jazyku jazyk do seba sa dali.Vresky a tresky zdvihli k tomu tristíde- a theisté tristorakí istí.A ja? Ja som si z kalicha zavdal.Zmizla z očús’ nám, bohoslávomati,zmizla si skoro ľuďom i z pamäti.Hádka zoviera, hlúpi sa čudujú,zloduch sa smeje, blázni sa radujú.Nebolo im dosť jazyky si sápať —začali z rieky to kamenčie chápať,škrupuly oné z tejto svetloriekyzačali lúčať do seba a škrekyrobili tak, že celý svet ohluchol,že nepočul viac, iba keď ho štuchol.Veď dušu ľudstva len tí zahlušili,čo slovo viery jedno pokrušili.* * *Čože sa, ľudia, len čo škriepite?Škriepite-li sa, teda sa nebite,bijete-li sa, teda že nekričte,mlčky sa sami, mlčky spolu ničte,sudba vaša smrť, ale smradne krikom,mŕtvi ste srdcom, trepete jazykomdo sveta, ako na samomukách,tak medzi blížnych šírite nákazu,že potom hynú jako na zárazua duchy dochnú vo vašich náukach.Ó, ty milostná bohoslávomati,zmizla si z očú, zmizla i z pamätiOniEch, čo ty kričíš, sprostá ľudská biedo,my sa za pravdu hádame!JaNuž a čože je oné vaše Credo?OniSprostači, rovnej tebe, ho necháme.JaVeď ste ho všetci na div vyslovili.OniTo naša bola slabosť len v tej chvíli,mdloba, čo silných aj duchov napadá,keď duša čosi nadľudného badá.JaTak vy zo samej sily ste len slabí,z rozumu všetci samého pochabí?OniTo nerozumieš, to je nie pre teba,to ty nechápeš, to je myslibyt náš:keď na to svojho sám rebríka nemáš,nikdy nevyjdeš do takého neba.JaAle to „credo“ raz ste povedali,či ste si slova svojho tak nestáli?OniTo je pro forma, to nádoba stará,z nejžto rozum náš ducha sám vyškvára.Všetky podobné viery staré gráty,chrámy a krámy, knihy a ornáty,všetky cirkevné malchy, plášte, šaty,do pece jednej všetko to dávamea v peci tejto ducha vypáľame.V zániku ohňa duch nám takto vzniká,vec je to pekná tá dialektika.JaA čo potom duch ten bezdobý robí?OniNech čo chce robí, keď sa raz vyduší,nech si je voľný ako sa mu sluší,ako mu vôľa tak sa zasa vdobí.JaAle či si duch ten nerobí žarty,či neutečie niekedy vám v čerty?OniČerta utečie, veď ho dohoníme,jak habakuka za kečku lapíme.JaTo je nasilu: čo tak on a z neho?OniAni dobrého nič a ani nič zlého,pretože nieto v ňom ani jedného.Ale to máme, aspoň zasvätenci,že mu to zjeme, čo mali zjesť ženci.JaVšetko za pravdu? No a čo je pravda?OniDuch, to je pravda; znáš ju, jak ťa navdá?JaZnám to i ja, lež čože, prosím, je duch?OniDuch je život.JaA život čože je?OniRuch.JaRuch alebo ruch — ale čože je to?OniNiet ruchu ďalej nad pochopy tieto.Zastati musíš tuto, nikam ďalej,ži, alebo mri; múdrej, lebo šalej.JaVedľa toho viem, čo som vedel vlani,darmo marím čas, porúčam sa, páni!* * *Vtom — kde sa vezmú, tu sa vezmú — trajavyskočili na nich odzadku hurhaja,Läuro i Jaso i Läľo sa dalido nich a všetkých v rieku pohádzali.Utonuli všetci aj sa utopili,ešte v poslednej dychu svojho chvíliskríkli: „Za pravdu, za ducha, za slobodupijeme večnej ničirieky vodu!“Strach ma presýpal, vezmem sa na nohy,lebo z ľudí tých stali sa mátohy,čo na poludnie jako poludnicesrdcadetí nám berú na tisíce.* * *Ujdem odtiaľto rýchlym mysli behom,pôjdem a pôjdem rieky tejto brehom —nech bude ona bláznom ničirieka,mne bude kúpeľ svetla pre človeka.Ó, kde si, kde si, môj drahý Slavíne!Bol som ti na zlej teraz ja hostine,z pravdy pohára pil som, ľuďom zdravkal,vzdychalo všetko, ani pes nehavkal.Len čosi zo sna krochkom zamumralo,ach, čiže sa mi, čiže sa mi stalo.A tí, čo prišli s onou serenádou,začali pravdou a skončili zradou.Skončili zradou proti nábožene,a — čo je horšie — v samej pravdy mene.Div si ukázal a z divu kapali,pre samú pravdu teba neuznali.Daj si, Bože tým, na dlaň svojho ducha.Viď, Božiču môj, že nemám nádobypre to nesmierne tvoje požehnanie,ani že nieto na mne tu osobypre to predivné tvoje menodanie.Že čo je pravda? Jedni — že nevieme,že ani vedieť nemôžme, nechceme.A ty že si kto? A pak čože som jav jednote s tebou mojeho svedomia?Keď si ty nie on, pravda večná, živá,čože budem ja — nička neboclivá.Ak si ty nie on i s Bohom clivo mi,Boh-Neboh mi je, nech si má tam hromy.On ma zunuje i ja ho zunujem,po lucifersky sám sa zabohujem,a budem ešte lepší, ako on je.Ale tys to on, ó, Ježiši Kriste,ty bohorodný prvší slavobyste.Tys Boha môjho pravda, láska, svetlo,tys jeho srdce z duše mu vykvetlô.Otca Syn Boží, v ktorom Boh sa ľúbi,za tú ľúbosť mu dal vše i vše sľúbi.Tys to on veru: ja že pravdu neviem?Že ju nemôžem vedieť, že ju nesmiem?Ja jemu — plno všade, plno Boha,nevstane, nehne sa tu len v ňom noha?Mal by necítiť nikde jeho dychu,ni v ruchu života, ni v smrti tichu?Čo vzduch, to bych: dychom jeho.Kto prvý dýchnul — prijmite, vraj, ducha,Ducha Svätého; dýchnul pravdou prvšívo svete na svet, tým on svet udobil,otca v Bohu, v sebe ducha zosobil,v tom dychu jednom večnosť nadobyl,a jest prvší i posledný,prvší jeden, my s ním jedni.Kto prvý dýchnul pravdou, ten je pravda —veď kto je niečo, tým ani nedýcha.Od veku Boh dýchnul, dýchal pravdou.Kto v čase dýchnul tak prvý? Syn jeho.Preto je pravda, Boh-človek a duch-života je prvší i posledný,prvší jeden, my s ním jedni.* * *Všetko ti, všetko, ó, drahý Slavíne,z kalicha duše mojej tu vylejem.Na svetlooltár tvoj v jednej hodinesamojeden tu celý obetnejem.Všetko vylievam na svet tento suchý,darmo i darmo, grunt skalnatý, hluchý —lebo to v priepasť bezdušnosti vsiakne,alebo príval, dôpust, preč ho splákne.Darmo i darmo — a čida že čuda,keď vzdelaný svet je taká ostuda,akýže bude, čo vzdelanstva nemá?Keď je tma svetlo — akáže tma sama.Trojjedinú svet ten bohyňu vzýva —pravdu a krásu a dobrotu; alemodloslužba to len je sebelživá,v zúfalosti ju konajú ošiale.Zadeli matku do truhly nevery,kamže podejú tieto tri jej dcéry?Kde ani ešte pravda nemá dychu,dobroty, krásy, tam niet ani slychu.Hej, svete, svete europejskej slávy,ešte z nepravdy si len pravdovravý.Akože, kde sa mám ti do tvojehorúcha obliecti trblietoskvelého?Ty ma vysmeješ a Boh ma zavrhnea požičaný odev zo mňa strhne.Keď sa oblečiem do mojeho Krista,zasa ti budem smiešny pietista.Povie mi každý: to je už von z módy,to je odedza deťom neslobody.Vo svetosláve každej môj je Slovákokúňavý a večitý len novák;len v svätosláve tam je starý známy,nezmenil ešte krámy si na chrámy.Čože vyslovím tým slovom slovenskýmdo očú takým hrdošom svetanským,čo slova perly Kristovho na cundráchnosia a hviezdy nebeské na plundrách.Utečiem odtiaľ rýchlym mysle behom,pôjdem a pôjdem rieky tejto brehom.Ó, kde si, kde si, môj drahý Slavíne,verus’ ma v súdnej objal to hodine.Lež keď si mi dal také požehnanie,dajže mi bytie, s ním dajže mi stanie,dajže užiť ho s bratmi a sestrami,bársi aj medzi len štyrmi stenami.Nech mi vykvitnú z môjho srdca city,ako nebeských hviezd zorničné svity.Dajže užiť ho s tou mojou rodinkoumedzi Tatrami milenou chudinkou.Bársi aj sláva sveta nám neslúži,nech tvoje slovo len Slováka duží.Keď slovo dals mi, ku slovu aj meno,daj duši s duchom na sobáš aj veno.Ak ty vo mne sám slovom si nebudeš,darmo je všetko, čokoľvek poviem;ak ty vo mne sám Kristom mi nebudeš,darmo na svete kresťanom sa zoviem.Všetko na márnosť márnivú vyjde mi,v nebi na nebyst a na hriech na zemi.Idem a idem rieky tejto brehomuž povoľnejším mysle mojej behom.Ó, kde si, kde si, môj Slavíne drahý?Toľko počul som toho sveta kriku,že duša stenie mi od tej záľahya sama pritom ťarcha požehnaniatvojho mi srdce na dno viery zráňa.Ale ty mlčíš v tvojom neboliku.Ó, keby si sa len teraz ozval mi,sklinenému tu pod dvoma návalmi.Len slovo tvoje, ba len pol slovíčka,všetky utíši surmy toho sveta,prestane v duši mojej každá priečka,vrchovať budem nad zloducha zdurmi.Ale ty mlčíš v svojom nebolikua ja ohluchnem v tohto sveta kriku.Idem a idem po tej rieky brehu.Zastať tu musím, niet mi ďalej behu.Tu sa predo mnou kryštálová skalaprehnula, strmou výsahou vypäla.Sprava ma rieka, zľava vrch úšustýani kroka len ďalej už nepustí.Čo tu robiť mám? No, naspäť sa vrátim,veď vedľa rieky cestu nestratím.Ó, domov, naspäť domov, len čím skorej,stesknilo sa už veľmi duši chorej.Ó, domov, naspäť, trebárs i do hrobu,len by rozkydol už túto ťažobu.Darmo som išiel hore touto riekou,zastati musím pod touto zápriekou.Darmo som hľadal pre slovo nádobu,právo ktorého Slavín mi požehnal;darmo som hľadal sám svoju osobu,pre meno spásy, ktoré mi Slavín dal.Už ho súzvučať s bratmi a sestraminijako, nikde, nikdá nedá sa mi:lebo pre slovo to nemám nádoby,lebo pre meno to nemám osoby.Už sa len vrátim domov, bárs do hrobu,len by si mohol zložiť tú ťažobu.Zložiť sa nedá, ó, nijakým činom —diamantovým pribitá je klinom,na srdce klinom hlboko do duší,už mi ju odtiaľ nikto nevyruší.Ach, koho raz Boh v zápase uderí,ten z bohoviery sám si viac neverí,a koho raz Boh sám sebou obťaží,darmo zo seba zhodiť seba snaží —bo proti svetov ťarche funt neváži.Kdeže sa tedy sám z tej ťarchy zhodí —prosto nemožno; tak je k nej pritknutý,jak nebeský pól sám k sebe prikutý,sám v sebe nebom so sebou si chodí.Ó, vekostála večnosť vekosuchá,jak zaľahýnaš na ľudskosti ducha!Teda sa vrátim s tou ťarchou do domu,ani nepoviem ni slova nikomu,ani nemôžem, nemám na to hlasu,veď sa mi stratil v tom sveta halasu.Povedať nesmiem, nemám na to mena —a meno kresťan tu nič neznamená.I budem si žiť v domácom súkrometak ticho, tíško, jak v hrobovom dome.Žíti budem len, abych preživoril,dokiaľ je vôľa toho, čo ma stvoril.A budem tvoriť z toho požehnanialen sebe sám si, keď nemôžem s nikým,a budem sebe sám mužom tolikým,koľký len môž byť pre svetské zaznania.Len si budem žiť tu tak, tak tíškom,že ani sebe nebudem si slyškom.Kto sa dobre skryl, ten, vraj, i dobre žil,a mudrec ten byl, kto mlčky všem svedčil.Ja budem z ľudí, keď oni nechcú byť,ja užijem ich, keď zo mňa nechcú žiť.Svet sa radšej dá užiť ako žije:srdce ti odoprie, skôr ti podá šije.A na Spasiteľov na ulici hrmía svojich bláznov vo svetlici kŕmi,hotuje na tých meče, magle, kríže —a vrahom svojím ešte ruky líže.Keď mu zazdravkáš zo slovokalicha,nebude ti piť z neho víno čisté,býti musí mu hriechom zákalisté,býti musí v ňom mam, šaľba, pleticha.Tak slovopiscom napospol sa stáva,jako istému nezbytnému hmyzu,že v ustavičnom ľudotelohryzu,len mrcha krv im jejich živnosť dávaOj, veru budem s mojím slovom čušať —či budem spievať a či budem kušať,rozkmásali by mi ho slovoderci,šliapali po ňom by mi tí neverci!Doma sa s menom s požehnaním Božím,doma jak v hrobe so všetkým sa zložím.A keď by mi aj prišlo vyjsť do svetabude mi celá postava odetáválom, čo tuto po tej rieky brehurozvila svätá ona oslávená —pred ňou čo padnúť svet musel na kolená.Ó, meno drahé, svätá nábožena,pri veleslávnom jej do neba stehu.V oblaku tohto valu, keď mi vôľabude, pomedzi svet pôjdem, čo tmola,žiadna dušička vidieť nebude ma;mne predsa každá všade bude zrejmá.Všetko uvidím — ako žijú ľudia,ako sa smútia, radujú i blúdia,ako sa trápia, klamú, mámia, šudia,zdierajú právom a týrajú mocou,brnkajú vo dne a zhadzujú nocou,chvália do očí a za chrbtom tupia,na dvore márnia a v komore skúpia.Vidná mi bude takže lačná pýcha,čo sa nadúva, bárs od hladu zdychá.(Zo slovanských porekadiel)[16]Pôjdem na bály, tance, svadby, hodya poprepácam všetky zvyky módy.Obcovať budem všade so všetkýmia budem predsa všetkým nevidinný:s časutratnými budem hrať kartáči,hovoriť budem všetko s darmožráči,ba počujem i pľuhákov škaredých,čo majú chlúbnosť v skutkoch smilnobledých.Budem sedávať i u panských stolova budem i tam tmolou,všade sa prejdem, vysoko i nízko,krážom i krížom, ďaleko i blízko,v palotách pyšných, v chudobných chyžinách,po hlučných mestách, po tichých dedinách.Ba i do pekla pôjdem — ani tam manikto nevidí, nezbadá, nepozná.Tak budem cele v Bohu s Kristom skrytýa náboženy do válu zavitý.Tak budem tmoliť sa — a čože, k čomu?Aby som zo mňa dal, čo komu, tomu.Tu z požehnania môjho niečo dal,tu moje meno zasa mu prišepkal,bez vedovidu divom tým prekvapímich duše a naskutku ich dolapím.Hrúzotajné to vtipne im mrknútkya vdesí dejné do srdca pohnútky,bo svetu, čo nie hájno je a tajno,všahdy toho mu obecno nedbajnoa slova má už toľko ako leskuhviezd a neváži si ho ako piesku.A dušu ľudskú jasne neprenikápravda, len keď ju z mrakov bleskom zmyká.Ach, hrobov zemských háveď hlasopustáviac ľuďom vraví, než reči všech ústa.Čožeby bolo, keby prevraveli,iste by všetky ústa zanemeli,ústa zanemeli, srdcia utíchlia duše jednou večnou pravdou vzdychli.To bude k tomu, keď tak budem chodiť,mnohým osožiť, nikomu neškodiť.Ale tyranom, ľudstva vlkolakom,mozgy čo žerú nám, krv našu pijú,k tým sa dostať, k tým nevideným šľakom,ej, na tých, na tých zaháčiť si šiju!Ale by ja tým, ale by ja tým dal!Čo? Len by som im niečo pošeptal.Čo? Aby už razom ich všetkých čert vzal!A čo je z toho? Z tých slov pôjdu stíny,mátohy na nich, cepy, gilotíny.Hejže sa vrátim teda s tým do domua budem tak žiť, jak by ma nebolo —a predsa budem všade tam okolo,keď budem, iste budem komu-tomu,kde padne niečo zo života stromu.Domov sa vrátim, veď mám ešte času.[17]Ale toť druhá v takom horostasucestu mi spätnú balvansky zastalapri rieke samej kryštálová skala.Kdeže sa vzala? Veď jej nebolo tu,keď som sem išiel; čože to znamená?Ach, vidím a viem, to moju prešlotuzavalila tá neprelomná stena.Čo to za hrozný musel býti škodník,čo mi ju zvalil na môj vlastný chodník?Ó, musia to byť bohovské ramená,čo naložili na zem tie bremená!A keby mohol na druhú tú stranu —ale tu zasa vrch mi strmí stromomzo žulového jakoby balvanuvšemocnej ruky zrazisteny lomom.Zo strany štvrtej nepustí ma rieka,bo popri samých skalách tých preteká.Dumajúc myslím, že tu koniec púťu.Predsa zavezmem pevne si nejakovyslobodiť sa z tohoto zákrutu.Ale nemožno nijako, nijako.Skôr by som vyšiel na Davalagoru,[18]lež vynoril sa z úže tej oboru.Kus neba len zriem nad hlavou vysokobelaso skvieť sa, ako dlaň široko,takže by mi tma celkom tuto bylo,keby mi svetlo rieky nesvietilo.Teda sa k svetlu, odkiaľkoľvek zračí!Zvidnejšie mi tým, čím sa kde viac mračí.K rieke sa obzriem, vidím svetlovalyjej pomedzi tiecť práve také skaly,dorovna tiecť jako nado vzpruhuruka všemocná vytiahla by stuhu.Akoby Váhu od Turca ku Strečnurozpäla prostým ťahom posteľ riečnu.Vidiac popátram, konca nedohliadnemtej svetlorieky, mysliac neuhádnem.Ó, tvory, tvary tvárne mojej mysli,tu ste na skalách týchto mi zavisli,tu pomin je váš v času tej úžine,vy i ja s vami, všetko sa to minie.Tu všemocná vás večnoboha silana skaly tieto vekmi priklínila.Vám stihu niet viac tu, ste dostihnuté,večnosti bodom jedným primihnuté.Vám letu niet viac, tu ste odkrielené,vám tuhy niet viac, tu ste pritúlené,ó, moje mysli mladovekohnuté!Bo, jak ďaleko môžem len dohliadnuťpo rieke dolu, pomedzi jej brehy,diaľ ďalej zrak mi nesú prúdu behya vidím, vidím, a čo vidím? Vädnúť.Po skalách času vädnú tie myšlienky,v úžine času tenú jako lienky,tenú a tenú až do svetloriekyzábudou smrti zapadnú naveky.Po skalách času vädnú ľudské city,v osudu tvrdzi tvrdnú jako slity,[19]tvrdnú a tvrdnú, že sa z nich tie skaly,bez citu, čo sa tuto nastavali.Nad času tvrdzou, nad jeho úžinou,nad jeho hĺbkou, nad jeho výšinou,nieto len prienik, priesvit Hospodinov.Prešlobudúcnosť koho tak zavrela,toho len večnosť v prítomnosti celá,u Boha milosť tomu len a blahávo vzdychu každom od času odliaha,v úžinách času lósu spomáha.Ó, duša moja, dych aj čas vydýchneša v Bohu večne sebou si utíchneš.Čo, keby som sa do tej rieky hodila svetlovodou čas môj oddovodil?Čo? Načo bych to ešte inak mienil,keď ma čas takto zôkol obostenil?Tak mi buď vôľa, bude po všem veta,nudno mi času, nudno toho sveta,nič nevykonám na ňom viac dobrého,lebo i v dobrom len to zlé je jeho.Nič nevykonám ani Božím slovom,by znelo z úst mi vo zvuku hromovom,rozrazí sa mi o tie času skaly,vo mlkot na nich zoskaleje stály.Nič nevykonám ani menom oným,by znelo ľudstvu hlasom svetozvonným —na skamenelých citoch zbezcitneje,v zábudy mlkot stály sa podeje.Tu, tu sa vrhnem s oným požehnaniem,s predivným oným jednomenodaniem,bez sveta sám tu pre seba ostanem.No, svete, maj sa dobre ako len chceš,ja sa mať budem, ako ty sa nevieš.Maj sa tu s tvojou prešlobudúcnosťou,ja sa mať budem so svojou večnosťou.Už sme si spolu tu viacej netreba —nič tebe zo mňa a mne nič je z teba.Nekľajem ťa ja, lež len ľúto ťa mi,že sme len dvaja boli tuto sami,a predsa sme sa nemohli zniesť spoluv života tohto nebobežnom kolu.Rád bych bol s tebou v pokoji nažívala v lone svetla s tebou bratsky býval,ale tys nechcel, že vraj, keď nie takto,že som nesúci pre teba ledakto.Ej, no keď je tak, tu máš, brate, rukuz času tohoto na večnú rozluku.Maj si na západ svoje histórie,maj si na východ svoje fantázie,od Nimróda až po Napoleona,od terajška až do človectva skona.To mi je ľahkosť proti tej ťažobe,čo mi naložil Slavín v jednej dobe.To moju — tvoju prešlosť a budúcnosťnechám ti, berúc sebou svoju súcnosť.Len sa ty pevni pri tej rieke času,len na svoju si nemni bohospásu.Len zabohuj sa, len sa zluciferčis pravdonevednými tvojimi neverci —uvidíš, že ja, jeden človek z neba,pochovať prídem, braček, ešte teba.Dám ti zasvietiť slncofakľami,dám ti zaspievať hviezdochórami,bo smrti tvojej noc tá bude hustáa celý nesmier hluchá bohopusta.K pohrebu tomu už tu slzy roním,keď to tej rieky smrtnú hlavu kloním.Dobre sa maj tu, ťažko mi bez tebaísť je, bársi aj, do tej slávy neba.Nuž ale idem. Ó, ty cit pominu,vitaj mi, vitaj, v tomto tela stínu.Ó, vekocitnosť, k Bohu privinúť sa!Ó, citovečnosť, v Bohu pominúť sa.Už, už sa kloním ku voľnému zhynu —vtom čujem:„Synu, kdes mi, drahý synu!“Matka zavolá, matka moja drahá:„Ach, synu, synu, radosť moja blahá,poďže, poď domov, dávno čakáme ťa,že sa ti niečo stalo, ľakáme sa.Vráťže sa, vráť k nám z toho sveta skoro,ach, mne je na smrť, veru na smrť choro.Úbohej učiň potechu mi sladkú —poďže si vidieť, dočím žije, matku!Len ťa ešte raz ku srdcu priviniem,prv, ako sa ti naveky pominiem,nemôžem zomrieť, kým ťa neobjímem.Ó, dieťa moje, srdca môjho slaha,poďže, poď domov, radosť moja drahá!“Hlas mojej matky pritkne zvratným citomku zemi tej ma oceľným by nitom.Ó, tomu hlasu ktože aj odolá,ten z lona vekov človeka vyvolá!Ja so svetom som už bol rozlúčený —v materskom cite k nemu som vrátený.Už som sa hrúžil vo večnosti celý —ale detinstva cit ma zdvihol vrelý.Ó, citu tohto nebeským kalichomi svetlorieku túto vypil by som.„No, čo neideš?“ - Ktosi sa ma pýtaa za ruku ma prívetivo chytá.Ja sa obozrem a vidím pri sebečloveka - muža v staroby velebe.Biele mu rúcho dolu až po päty,okolo bedier pás má skvelozlatý.Tvár mu anjelská kýmsi svetlom svieti,oko nebeské milozorne vieti.Hrúzoradosť ma prejme na to zrenie,duša mi v tele slavospevne výskne,srdce sa zluní, v mysli sa mi blysne —iste to mi je od Boha zjavenie.„Pravdaže ono.“ Môj zjavenec povie.„Všetko sa zjaví, čo Boh jasom zovie.“JaA ktože si ty a akože sluješ,keď i myšlienky moje nemé čuješ?OnEj, čujem, čujem, lebo myšlienka soma všade svojím počujem sa hlasom.JaAle na svete tomto kde ti je staň,a meno aké, to si vedieť žiadam?OnJa som slovenský prvý súci kresťan,všade som doma a len teba hlädám.Poď domov, čul si, že ťa matka volá,vidno, že k matke vrátiť sa ti vôľa.JaVôľa mi, vôľa, čo by mi nebola;ale dobre vieš, že z toho zápratunieto mi domov už viacej návratu.Bol by mi to Boh, čo by ma z tých lomovvyslobodil a zaviedol ma domov.Ale vidíš tiež aké mám bremenood spasiteľa na mňa uloženô.To nevynesiem z času tej úžiny,nikdy nedôjdem života výšiny.Daj mi porady, čo počať dá tu sa,kto si, nekto si, keď si len môj drusa.Dušu mi tiahneš i srdce ku tebe,dajže pomoci mi v tejto potrebe.Bo nič je zo mňa, nie som viacej súcido času toho, do sveta, do núdzi,ani byť nechcem, bárs proti nevôlitejto mi vôľa kýmsi duchom dolí.A veru nebol iste by odolal,keby hlas matkin nebol ma zavolal.Ty si divodej, divom si sa tu vzal,učiň, abych sa ku materi dostal,alebo sem ju prisúď, to tej tône,nech sa tu miniem na jej lásky lone.Bo času behom tak som už oslabol,že vo svete som sa už celý zabol,tak, ako keď som v lone matkinom bol.Do toho lona, do náručia skona,keby ma vzala len ona, len ona.Na smrť je chorá, keby ma vzalaa smrti bôľom jedným porodila,a Božej Matke na vek ma oddala,a nebomliekom na vek vydojila!Ó, drusa drahý, liniem dušou k tebe,poraďže, pomoc mi v tejto potrebe!OnPomoc naša vždy je od Hospodina,čiže je vek nám a či len hodina.Sám si pomoc raz, keď ti vždy pomáha,človeka nikda bez seba nenahá.Len človek jeho často zanecháva,od neho večne časom odostáva.Ó, brate, nevieš ty ešte hodinouvzati na seba oblek Hospodinov.Preto si slabý, bo ti duša nahá,času povetria preniesť je nemahá.Dám ti neba dlaň, čo nad tebou jasní,obleč sa doňho a budeš v ňom šťastný.Ale keď sám Boh nebo rozostiera,na celokrásny všetkým oblek merá,volí si radšej odievať sa lístímv rajotúžnosti daromnej kusistým,tá kusodrobná malá ľudská viera.I ty si taký, bol bys neuverilSyn keby Boží bol ťa neuderil.Ale že si sa s Bohom chytil zapas —na svete tomto slabovoľnom máš čas.Lebo koho svet jak teba zoslabils tôňami jeho v márnom, špatnom boji,ešte sa sila ostatná v ňom zdrojí,keď sa na Boha napokon pochlapil.Lebo ľudosvet, keď už prezrel seba,povie ti potom, že vraj nieto neba.Bieda mizerná, najprv seba zničiťa potom čo je samé všetko priečiť!Lebo ľudosvet veď len časom žijea z veku čas sa mu dňom každým vije:Z srdca božieho svetlovlákna tie sana čase čo sa zvíjajú kolesá —ale ľudosvet, keď starobou tyjea času rúcho sám sebe ušije —povie ti potom: „Nieto viac obleku,už je po čase, nieto večnoveku.“Bieda mizerná — najprv zodrať šatu —a potom nechcieť na ňu ni záplatu.Vyžije človek seba, vyžije svet —čo by nevyžil, keď jednoletný kvet;užije celé slnce v radovôni,vädnúc si, sám sa svetlom k sebe kloní.Ale to ľudstvo, keď všetko užilo,tak, že žuvadlo viac mu neslúžilo,povie ti potom: „Jajže mi, márnota,už som doužil, nieto viac života.“Bieda mizerná - najprv smidku žuvať,a potom vlastný celý chlieb vypľuvať.Bieda mizerná - najprv víno vypiť,a potom vinič nechávať v zemi hniť.Človek celý svet prekoná rozumom,sústavy nebies meria vedoskumom,pulz duše macia a ducha postíhaso svojou ženou — prírodou kde líha;pod jeho umu váhou zem sa pučí,ale ju berie celú do obručí.Do radov stavia bytelstvo trojríšneprírody, jak cár muštruje ho pyšne.Do jednej dierky železa zavŕtadeväťsto devätdesiateho čerta,citujúc toto tisícruké plemäz vody, z povetria, z ohňa i zo zeme,že skoro peklo celé si vyškvaría rozíde sa v ľudské plyny, pary.Na tejto zemi zostal on Paromom,prstoželezným špicom velí hromom.A kde to zájde ešte duch človeka,keď sa tak honiac pred sebou uteká!Ale keď príde na možnosti hrádzea prekročiť má len hrob jeho noha,z únavy zemskej keď ďalej nevládze,povie ti potom, že vraj nieto Boha.Bieda mizerná — najprv zdoliť ďasya potom nechcieť s Bohom ísť za pasy.Ľahko ti márnosť zhodiť a zunovať,ale to je moc s Bohom sa probovať.Keď je celý svet nič ti — čo nelapíšBoha, keď sa tak proti svetu chlapíš.Dajsamibože, sú to za víťazia —všetečkujú tým svetom ako deti,a keď sa im Boh slovíčkom privieti,k sebe sa stúlia a jazyk vyplazia.Bieda mizerná — radšej seba zničiť,ako sa Bohu, keď nás berie, žičiť.Všetko je márnosť — lež kto márnosť marí,tomu sa osmeľ, tu pozri do tvári,a nie len pozri, lež okolo pásaoviň sa dušou, telom mu — to spása.A nepusť sa ho, drž sa duchom, schuti,dokiaľ svet na svet pádom sa nezrúti.A nepusť sa ho, lež ti nepožehná,a meno slávy večné lež ti nedá.Bol by si taký aj ty, ale máš čas,že si sa s Bohom mocne chytil zapas.Máš požehnania práce, povinnosť, moc,slovo i meno máš v tú časnosti noc,od Boha dané - môjho, tvojho, svojho,k oslave jeho, mojej, tvojej stroj ho.Že bohadanosť tá ťa obťažila,kaj sa i kor sa — pokora tu sila.Pekne sa duša, pekne sa zohýnapod nebeského bremenom Slavína.Beda tej duši, čo sa nezúboží,keď sa jej v náruč sám Pán Boh položí.A že si slabý — Boh si slabosť volí,tá sa na sile jeho všetka zdolí.Aby tak slabosť všetka — ničia byla,a tvoja vlastnosť — jeho vlastná sila.(Hľadáš nádobu, osobu — tu máš slovo — stojí zatov časnosti i večnosti. —Ja— ako? — tak.Ja— koho — teba.)[20]Bo pred Bohom je slabosť sila každá,ak nie, teda je dušná sebevražda.A to slobodná človekova vôľa —len silu Božiu chcieť v slabosti tele,a to najkrajšia jeho je i doľatouto silou sa zdoliť, skrušiť cele.Bo to je slabosť smrti, moc života,že sa na tejto len tamtá stroskotá.Bo to je sila tej ľudskej slobodycez škrupinu sa prekľuvať prírody.I nebo toto je tiež len škrupina —len bohaľudskou vôľou sa roztína.A keby satan bol len za minútupre Boha slabý — vystál by pokutu,pokutu pekla večnú a do nebavyšinul by sa naveky zo seba.Hej, drusa milý, čiže si šťastie mal,že ťa v slabosti takej Boh náš objal!Čiže si šťastný, že si sa popružil,aby si sa ním obohomužil!Čiže si šťastný, že si tak bol slabý,že si necítil nič, len tú moc Božiu —bol len keď ti tu svety nespomôžu,Boh ťa konečnej zo mdloby vystrábi.Ó, slabosť šťastná, ó, nemoce sláva,v nejžto sa Božia milosť dokonáva.Nádobu hľadáš pre to požehnanie?Osobu hľadáš pre tvoje nazvanie?Nikde nenájdeš, čo pôjdeš do neba,ak si nie doma, ak si nie u seba.JaÓ, domov, domov, ale čože z toho,keď doma u mňa nieto nič, ničoho.Ani len času — i ten nám svet zobral,darmo Slovák zaň tisíc rokov žobral.OnChudobných duchom Pán blahoslaví,čože povie tým, čo času nemajú!Že jejich je vek a že len čakajú,dokiaľ celý svet časom sa unaví.Koho do takej Boh dal času tíše,sám tomu večnú históriu píše.Čo svetoľudstvo doposiaľ dejilohodné je, aby v čase to zhynulo.Tú doma máš a tú máš u sebai včera i dnes, akej ti viac trebav týchto skalách je plno histórieštyr tisícročí — predsa tesno ti je;ľahni si doma len na srdce jedno,srdce úprimnej lásky vernej, čistej —čo ti je ináč časom ako biedno,nuž sa ti viacej za hodinu snije,ako je v celej histórii hmlistej.Ale trebné sú z Boha i tie skaly,aby sa ľudia aspoň z nich stavali.A čo darom je, to nikto nekúpi —z nich sú paláce, budú i chalupy.I tebe voľno — bársi celý ten lomvybrať na jeden svojský slovenský dom.JaÓ, domov, domov, ale čo s tým slovomv mĺkvotu onom vykonám domovom?Ó, domov, domov, ale čo s tým menomv dome slovenskom vyslovím znectenom!OnSám seba človek najlepšie počuje,doma sebeslav najslávnejšie sluje.JaNo, teda spôsob slova i osobyten mi je treba, ten mi nesnádz robí.OnAch, čo sa trápiš? Ja ti v tejto veci,keď v dome vašom tak sú ticho všetci,i v dome vašom i v celej dedinetak radím slúžiť slovenskej rodine.Keď ti je slovo pravé i moc danáa k tomu slávne aj meno kresťana,buď v noci času jej teda ty hlásnik,buď teda kresťanskoslovenský básnik!JaBásnik, ó, básnik — oh, teda to bylo,čo sa mi v srdci a v duši hnietilo.Ó, slovom týmto začrel si mi z citu,vynoril zmysel, mne samému skrytú.OnTo by si bol sám zo seba vystatil,keby si domov skôr sa bol navrátil —ale so svetom si sa dlho pantal,a do sveta si márne reči mantal.Teraz už cítiš, že do jednej trúbyso svetom dúchať len ducha ti hubí.JaAle čo z toho, drusa môj milený,keď to na svete nemá teraz ceny.Básne by zlaté, lež milšie sú banena zlato, striebro v tejto sveta strane.OnZasa ti len svet; z neho sa vyvádzaš,zavše sa predsa ešte naň ohliadaš.Čiže zabúdaš na tie času steny,alebo na lós tej Lótovej ženy.Daj si povedať a choď už raz domov,ja ťa vyvediem z týchto času lomov.JaAch, domov, domov! Čože básniť ale,veď i na báseň doma sme o mále.OnBa to sa mýliš: Kde ťa svet zaznáva,tam sa počína tvojej básne sláva!JaTak teda myslíš, že mám bájislavuv neslove tejto Slovákovej pravú?OnTak je to veru; kto je pred- za- časomtohoto sveta, básni vekov hlasom.JaA kde sa vidím seba, tam kde mojichvo pred- za- časných týchto poliach dvojich?OnV tejto tu rieke a v týchto tu skaláchmôžeš sa vidieť tak ako v zrkalách.- - -Ruky rozkrížiac na dve strany svetamôj drusa milý učiní zázraky,úžiny časov rozsvieti súmraky,takže sa stanú ako svetla brány.A pred i za mnou tvrdonemé skalyzmenili mi sa na svetla kryštály.Predo i za mnou zračisté zrkalov osvete jeho osobenstva stalo.Na obe strany obzerám sa, divom,zázrakom vidím seba, vidím jehoa vidím celý srdca rod mojehočloveka, množstvo zriem v pohybe živom.Ako keď niekto medzi dve zrkadláprotisebné si horiacu postavísviecu — tu sa mu v rade nedozernémnožstvo svetiel tých nekonečne zjaví:lebo sa jedno na druhé z jednéhoa zasa tretie odnáša z druhého.Tak sa vidíme v prešlo-budúcnostivšetci spolu až naveky v večnosti,tak sa vidíme v nesčítanom množstvespolu osobne každý v jednom božstve.Ja a ty, drusa, všade so všetkýmiv nekonečnosti vidíme sa s nimi.Ja a ty i on, každý osobitnev množstve tom s každým vidíme sa bytne.Ó, Vide, Vide, svätý Svetovide,všade mi nikto z oka viac nezíde.Ja na vše strany obzerám sa divom,zázrakom vidím sa v rodinstve živom.A času obor tento, šíre skrely,to svetla-lúče, ktoré skameneli,aby sme lepšie na vek sa videli.Už to začína sem-tam sa premávať,jaksi rozličné hlasy aj vydávať,už to hovorí ako morehlukom,už to i spieva všedušným súzvukom.A to sú reči, a to sú jazyky,tie ja rozumiem i bez gramatiky.Ó, vekoslychu, bohoslušný sluchu,už ty na večnosť sluješ v mojom duchu!Tu ti ostanem, tu môj drusa drahý,tu sú večnosti tvojej-mojej prahy.Nech tuto žijem z toho vidoslychu,vo sveta časnosť nepôjdem viac lichú.Tu sa dostanem do tej spoločnosti,tu bude byt môj všeosobenosti.OnNo, veď si tam už, ani čo by si chcelkamkoli zájsti, neminieš sa odtel.Ale keď musíš a máš isti domov,sám seba vybrať musíš z tých vidomov.Ja ťa ukážem tebe v tom vidomu,aby si vedel, kto si a čo k čomu.Ja ti ukážem tvojho sebeslava,ten bude tvojej básne milovrava.Všetku tu poznáš predešlobudúcnu,všetku objímeš radoživosúcnumatere tvojej i mojej matoru,otca tvojeho i môjho patoru.Vo vidu jednom uzrieš človečenstvo,a v divu jednom prezrieš veškerenstvo.To bude tvojej básne miloslava,básne slovenskej večná dejeprava.* * *Tisíc osemstvo štyridsať i štyri[21]písali ľudia, o mne išli chýry,že pre akúsi slovenskú to dumubezpochyby, vraj, pochodím z rozumu.Nášho ma ľudu srdcia ľutovali,čerti a páni jeho sa mi smiali.Bo na tom svete pravda je len v básnia komu s tým čin, ten sa svetu blázni.A to bolo to, že som jedným kusomčasu vybavil s oným mojím drusomštyri tisíce rokov za hodinu.Kto by tú nemal za bláznosť novinu?A predsa, veru tak je; lež pre koho?Kto sa rozumie, ako duch do toho.Lež pre toho nie, ktokoľvek sa dívado neba slávy ako hus do piva.Ani pre takých, čo do brucha vierupodeli, že im rozum svine žerú.V tom roku som ja skutočnosť prekonala smrti ríšu prežialil, prestonal.V tom roku na mňa šli divy prorokaz mrúceho mojej matky drahej oka.V tom roku slovo živkom do náručiaprišlo mi oné z jarosvetlolúčia,kto dieťa prijme, prijme Jeho-Krista,kto Krista prijme, prijme Boha-Bysta.V tom roku som sa otcom synovi stal,meno ktorému svätý slovenský dal —a vtedy Tatrín Slovákom sa zjavil,by oné slovo u nás rozoslavil:„Ó, nebojže sa, milomalô stádca,kráľovstvo slávy dal vám neba vládca.“Keď ho vyblysnul našej do súcnosti,šiel do jasnej nás čakať budúcnosti.Tak veky človek prežije do roka,do mysle vomkne večnosť mihom oka!* * *Ak chcete ďalej vedieť, čo sa stalota ďalej so mnou — počujteže málo.Môj druh dýchnul potom na tie skaly.Hneď sa tu svetlo-vzducho-plynom stali,že v lone jejich žiť, hnúť sme sa mohli,ničmenej ony z miesta sa nepohli.OnVšetko je tvoje — vraj — na vekokolo,buď Pavel, Peter alebo Apollo,buď svet, buď život, buď smrť, buď prítomnéveci, alebo i veci potomné.Všetko je vaše: a vy? Vy ste jeho,čo je majiteľ večný toho všeho.Tento vo všetkom i nad tým váš je tiež.Čože už teraz ešte, drusa môj, chceš?JaRád by Pavel bol, Peter i Apollo,keby mi to byť z Boha možné bolo.Rád by každým byť mužom dobrým, slávnym,učeným, cnostným, svätým, slúžnym, hlavným —učenocnostnosvätoslúžnohlavným.Čo na svete tom žil alebo žije,rád by byť každým mužom histórie.A to, drusa môj, by ver dobre bolo —jedno že by som potom už bol niečím,druhé že keď bych každým tak sa stal,svet neomylne by si beh inší vzal,lebo by zvrtol histórie kolo.Veď sa naopak dosiaľ vždy krútiloa akokoľvek pánboh dobre ráči,lež ľudosvet sa jeho mi nepáči,to v kolese tom mamotmomotilo.Hej, drusa, tým byť každým, to by bylo,na svete potom inak by sa žilo.OnKeď by si bol tým, ale nebol si ty,nebolo by to všetko tvoje — i ty.Ale si a bol si — tak si každý ty,keď i nie zjavný, tým lepšie že skrytý.Aspoň nebudú ťa po smrti chrámať,kolesom svojej histórie lámať.A čo to mnieš o histórie zvratu,to by u teba, tak ako u všetkýchvyšlo na svete dejislavov riedkych,takže na istú tú slávu i špatu.Koniec celého sveta histórieje: Boh najlepšie tak ako chce žije.JaTeda z každého načože mi treba?OnTreba z každého tebe na vek seba.JaTeda sa vezmem a domov utečiem,ako sa vezmem, tak sa tam vyrečiem.OnSám seba človek najlepšie počuje,domasebeslav najslávnejšie sluje.Ja ti ukážem tvojho sebeslava,ten bude tvojej básne milovrava.Na tvoju vôľu koniec ten priviazalBoh, ak tak žiť chceš, ako on prikázal.JaNo ale ten svet rád bych do vlády vzalveru by spôsob inakší mu by dal.Musela by mi tá príroda slúžiť,musela by sa lepšie s duchom družiť.Nesmela by mať nebezpečné ruchyohňa i vody, povetria i zeme,a čo si s nimi rady dať nevieme,zazávoril by všetky jej zlé duchy,keď by rozkázal slncu: svieť, nepáľ, hrej,alebo dažďu: teraz tíško sa lej!A keby velel búry, zemetrasua nedopustil zimy, neúrody,a zrušil navždy mor, nemoc, nehody —a slovom pán byť tej macoche času:Hej, drusa, tým byť — a bych s tým šafáril,že by inakšie život sa nám daril.OnVeď i to môžeš, keď máš na to mieru,máte-li ju ty a pak všetci jednuv toho, ktorý to môže, živú vieru,v Boha-človeka prvú i poslednú.Vieru to celú, ó, čo tá utvorí,keď leda zrnko jej prenáša hory.Ale zo hriechu tí vaši auguriz pochyby žijúc, božia sa prírodou,zákony pevniac vrtia sa náhodoua zrnom viery kŕmia sprosté kury!JaZa všemocného sudca mravnej spravy,nech ma na jeden len rok Boh postaví,ukázal bych ja poradenstva slávu,navždy priviazal bych pravdu ku právu.A ku každému hriechu trest dopadný,cnosti ku každej dobročin náhradný.Krivdy a zderstvá, klamstvo, podvod, zrada,násilie zbojstva, samopaše vláda,fígle zlodejstva, mordy, bújeť smilstva,rozbaženého ochlasty opilstvaa bruchobožné skvosty a nádhery,na chudobizeň zloradné výškery,všetka tá háveď toho zapeklenstvapadla by môjho v moc vládoboženstva.Čiže by ja to celým svetom stíhal,bičom bolestí telodušných švihal:Hrúzy a strachy, bázne, desy, ľaky,zrádce, porážky, hostce, šle a šľaky,zimnice, triašky, cholery, hatmázy,všetky nerestné a morné dôpustyna to posielal by ako dážď hustý,všetko by trestal, každé svojmi rázy.Kdežto teraz už mlčia Božie hrozbya na dobrých sa nič nedáva prosby;a bohabojných márne sú výstrahya svetomúdrych daromné úvahy.Nik sa nechce káť, lebo sa báť nechcea na strašidlo nevidné smeje sä.A čo tu viacej pridáva bolestije, že za hriešnych musia cnostní niesti.OnKeby sa Bohu tak jak tebe chcelo,veru by všetkých i teba bolelo.Lež komu dáš tú bohovskú robotučloveka vymôcť z trestného klopotu?Veď to je svätodejnosť Božej vôle —svetlom milosti hriešnym oči kole,oči i srdce, dusné do stŕpnutia,nevole ľudskej večného nehnutia.A ty tu každým hnutím dobrovoles ním zasedávaš si pri súdnom stole.Súdu neujde nikto, ani trestu,kto si milosti svetlo dal zahasiť —keď nedá viac ni bohláske nespasiť,Boh ho pošle sám na stratiska cestu,Ale tej hrúza potom nekonečná,bo sa tam priepasť zeví mukovečná,že sa duchovia verní jej ľakajú,preto za hriešnych z ľútosti znášajú.JaSú naše prítomné i budúce veci?Akože sa s tým podelíme všetci?Tu chce mať každý osobitne všetko,čo sebevoľné stvoriteľa decko.Rád by mal všetky svety na ihračku,jako dary má zemské na ruvačku.A my sme pri tom najhoršie obstali,bo ani kúska času nám nedali.Na včera i dnes a zajtra ni zniku,pre Slovena niet o tom vraj ni slychu.Ó, kde je naša prešlosť, kde budúcnosť,reč, drusa drahý, ukáž mi, či taká,jak ju pomýšľam, jak ju mojej čakána svete tomto stálej túžby vrúcnosti!Zrob to, ak môžeš, čo bys to nemohol,veď ty si času skalami tu pohol.Tu sa ti dávam s telom-dušou celý,bo čo by tisíc duší a srdci mal,nech by sa v kryštál vidu skameneli,nech by zadeli sa na vek do tých brál,len by to vidieť a vedieť ja mohol.A čo mi z duše tej, čo z toho srdca,bárs nezomrel som a nežijem predsa.Mriem za životom a život ma morí —videti život biedny a bezčestný,cudziny zadav pyšný a nerestný —srdce citeľné lomí, kruší, borí.Ty tuto bývaš v tých času kryštáloch,všetko vidíš, vieš v pevnom svetle ducha,ty si pokojný v tom svetovidomu,máš duchabytnost, lež bez citu rúcha,bez boležiaľu, bezo smrtistonu,bez meny mienky, bez blesku a hromu,bez viery, lásky, daromnej nádeje,bez všeho všecek, sám a so všetkými,ty, ty si on z tých, jichž ískam šľapäjeod prvosvitu mojeho svedomudumami a všedomysly mojimi.Na si to srdce — nech sa viac nemučím,sám so sebou sa pre teba rozlúčim.Nech tu skamenie toto srdce bôľne,tu v času všeho skryštálenom svetle,lepšie mu, než tak, keď sudbou nevoľnéživotom biednym len tlie a tlie a tlie.Prejmi ho, prejmi, ó, ty svetlo vidu,všetko presiakni kroz-nakroz ho sebou,v ňomže skryštálej, k vedomia poklidustaň sa vedomca hlavou okolebou;len umovidným, vidomným okom,samosebesným, čírym, jasnovečným,vovidoviedaj všesvet jedným zreníma neporušno žiadnym citom chcenímbuď samo sebe všetkým časov rokom,všech dejín, tvorieň, morieň vekotečným.Tak sa mi duchu zapodej v tom ruchu,takto mi ruchu staň, stoj byť v tom duchu.Rozmávam sa, rozmávamdo šírovšesveta.Už je, už rozdieta,letí, letí, lietasvetlolúčamimyseľ do rozviduvšehomíra klidu.Už ťa, srdce, nechávamna tom zemskom svete,v tvojom vädnom kvete,už tam si, tam stlieteiskrou životažalosti, radostina pach hynulosti.Už som si tu všade sám,bez citu, bez rucha,bez vôle, bez ňuchavo vševidu ducha —som, čo som, to som,môj je pokoj, vesmír,môj vekobyt nesmír.Ticho sa stalo, ticho to nesmíru,zašli mi slová v tuposť vekočíru;tak ticho bolo, že som ho počúval,ako sa samé do seba tíšilo,ako mi srdce viacej už nebilo.Ba že som počul ako kamenelo,ako mi v ume jagavé svetlelo.V tom tichovidu pohľadím na drusu —srdce moje mi v rukách svojich trímaa — vzdychajúc — ho k hrudi svej prižíma,ako by ho chcel sám do seba schovať.Ja ani na to netúrnul som málo,veď sa mi, ako som chcel sám, len stalo.Ale v tichu tom len tu zrazu potomčerti sa ozvú halasným hahotom,že sa mi srdce, drusovi tam v rukách,desilo, triaslo, by na akých mukách.A drusa srdce to, čím sa viac chúli,ku hrudi svojej tým živejšie túli.Ja si pomyslím: i tak dobre sa mať,už ani čertov viac sa nebudem báť.Len treba vedieť, len všetko rozumieť —to, to je sila, čo sa nedá Bohu,ešte i s čertom hrá na podvalnohu,v tej sile srdce musí mi vyšumieť.Maj si ho, maj tam, môj drahý drusa,diaľ ďalej svetlom mysli moje prú sa,mizne mi, mizne radožiaľcit z mäti,všetko sa ničiac zákrnne mi hlatítu v duchobytu, to vo vedovidutíchnem a tíchnem už vo vekoklidu.- - -Ticho to stojí, ticho to nesmíru,v nesobu zašiel som už vekočíru.A drusa môj len ak vzdychá, tak vzdychá,srdce mi túliac k sebe spieva sticha:Láska v nesmíru, ó, Ježiši,[22]všecitu Boha v níži, výši,otcovo srdce tys, ó, synu,v tebe sa duchy k Bohu vinú.Cez tvoje srdce k sebe idú,nesobenosti svetovidu,aby tam boli, kde to si ty,ty v boholáske zjavne skrytý.Od veku si ty svetlozorný,na veky z Boha svetotvorný.Všetci duchovia ponad časyzahľadeli sa do svekrásy,do svetovidu, do všeslávy,zaboli svojej do zábavy,na stvorocitnosť radožiaľnu,na radostajnosť smrtivalnú,na boholásku srdcepálnu.Ach, zaboli sa na človeka,na toho z raja ich úteka,na jeho žalosť lásky túžnej,na jeho biedu vôle slúžnej,na jeho veľké svetom bludy,na bohotrestné nad ním súdy.Nechali srdce v tej priepasti,v cudzine trapnej morovlasti:Zapovrhli ním jak odrodom,nechali všetkým času zvodom.Len ty jediný nestvorený,mäl si, že z Otca si rodzený,[23]tys to pocítil tam v nesmieru,čo ono srdce v časomieru.Tak si sa počal svätoduchom,tak zosobil sa veko ruchom.Do srdca jednej sklonil panny,ó, mužo-panno požehnaný.Rozhahoce sa satan na tie zvuky,zo vzdychania tej lásky sa vysmieva —a moja myseľ sa len šír zadievado svetovidu a srdce opúšťa —ale drusa môj nepúšťa ho z ruky.OnKeď sa duchovia svetlom vzňalia zo svej krásy vôľu vzali,srdce to Božie zapovrhlia boholáskou tou pohrdli.Závideli byť i milovaťotcovi Bohu a duchovať;zachceli Boha zanebožiť,z trónu milosti otca zložiť.Len ty si verný a poslušný,ty srdcorode svätodušný,a to poslušný z výš do nížavšebolestenstva smrti kríža.A duchovia tí svetlokrásysú a budú vždy besy, ďasy.Rozhahoce sa na to desúnstvo,rozhnevosurmie pod nami besonstvo.Nad jeho peklom, kde sú večné mukyvedarodaných duchov srdceničných,v neboleradocitu sebepyšných,drusa nepúšťa srdce moje z ruky.A moja myseľ sa len v šír rozmávavo svetovide a srdce necháva.Nič ma netúrne z neba ani z pekla,ni z boleplnej prešlobudúcnosti —ja sa zavíjam do vekosúcnosti,um čo skalohlať je už nepreseklá.Maj si len srdce moje, maj ho, drusa,diaľ ďalej svetlom mysli moje prú sa,boleradocit zmizol mi preč z mäti,všetko sa vekočasom vo mne hlatí,tu v duchobytu, to vo vedovidu,ticho si bývam už vo vekoklidu.OnÓ, či nebude kto mať dostibohsynu tvojej na milosti;a tvoja krv či začervenítú bledoríšu umných mnení?A tvoje telo, čo zje a zvieduch? A zo seba sám vytrezvie?Šaľ sa len tebe, len zas tebesrdca ľudského v tej netrebe.Už ťa človekduch nechcieť mieni,chce ťa necítiť v utrpení.Láska v nesmieru, ó, Ježiši.Všecitu Boha v níži, výši,svoj do priepasti kríž hodenýna nebi učiň zahviezdený.Nech sa človekduch vše, kde bieda,svojeho srdca neodjedá.JaMaj si len srdce moje, maj si, drusa,diaľ ďalej svetlom mysli moje prú sa.Boleradocitu nemám žiadneho,nechcem a nechcem nič zo zeme, z neba,tu v duchobytu nič mi viac netreba,človeka, Boha, času, nič ničieho.„Sláva mu“ — na to skričali satani —„veru si náš už, už si k nám zavítal,sám si pre seba z pekla nás vyčítal,tešte sa z neho, pekelní katani!“JaČože? Vy biedni dušelovci viete,že vy po srdci človeka bažiete —ale ja nechcem nič, a vás vše najmenej.Vy chcete božstviť, závidiace Bohu —ale ja nechcem, nezávidím tomu.Vy si robíte z biedy ľudskej smiechy,keď sa sypú z nej ako prachom hriechy.Ja sa nesmejem a z hriechu najmenej.Svetlo vaše je posmech na cnosť, na zlosťa duchobyt váš nekoj, hanba, zázrost.Mňa sa netýka z toho nič, poltroní,vy ste neroveň mne všetci démoni.Vám je človek už majstrom, ba že vládcom —mne ani sám Boh nemôže byt radcom.Maj si ho, maj, to srdce moje, drusa,vo mne to žiadne city nepohnú sa.Kam sa ti páči môžeš ho zaniesti,nebudú aspoň čerti mať ujesti.OnÓ, matislavo, ó, Mária![24]Všemoci teba neprečaria:Ty svätodušná milostena,všahdy si panna — matka — žena.Oroduj za to srdce biedno,tak jako za vše, za to jedno,nech sa vo svete nezatratí,ducha upros mu, nech sa vráti.JaPrírody matky nie som viacej dieťa —tam do jej tône mysli svietia.Netreba duchu tej bohorodice —sám sa plodí on na bytov tisíce.Sám sebe svojím svetlom v sebe sloním,do lona matky viacej sa neskloním.Hlas mojej matky[25]Kde si, srdce moje, ach, kde si môj synu,za teba dožívam poslednú hodinu.Čo som ťa volala, neohlásil si sa,ach, nad mojím srdcom kameň pohnul by sa.Kameň, tvrdý kameň, ešte tvrdšie skaly,nad materskou láskou veru by plakali.Srdce moje, syn môj, kam sa, tam sa tratí,ktože mi ho naspäť, ktože mi ho vráti?A zomrieť nemôžem, dokiaľ nevráti sa,bo na zlom svete mu zle vodilo by sa.Zviedli by ho strigy, zloduchovia zviedli —moje drahé srdce vlkolaci zjedli.Žiaľ sa matier, žiaľ sa, Bože spasiteli,že na svete dietky v tej sa pochybelia že neostanú naše nebožatápod materským srdcom, čo klonkou, kuratá.Pošliže mi domov mojeho sokola,veď aj tys mal matku, čo tou matkou bola.Kde si, moje srdce, ach, kde si môj synu,pre teba dožívam poslednú hodinu.* * *Ticho prestalo: búra hrozná vstáva,hejže, či azda chce sa duchu vzbúriť?Obzoru môjho svetlistá záplavasama zo seba začína sa núriť?A v času skalách kryštálových bleskyv nesmiere diaľnom a v blízu, tu v okumihať sa počnú jako mysli v skokua jako city ruchnú hromu tresky.Pod nami hahot démonov ozve sazavše a v búre dunotu zájde sa.A drusa môj tu len tým väčšmi vzdycháa vzdychom každým búrky množí silu,zrazu vyleje sa z hnevu kalichasvetlopal uzný na myseľ zavilú,na sebedušnosť jej to všenecitnú,na zanovitosť jej to duchobytnú.A času skalypraskom sa pukaliv rozruchudo vozduchu,v rozbrydudo divovidu,v druzgotu,v chropotu.Do zahluchuzašlých vekov skalochlumyváľajú sa v truchlé rumy;rumy sa krušia na kruchy —z nich bezsrdcé tu neduchyhávedie sa vynárajúvo svetlopal ten hádzajú.„Chladno, chladnoa neladnov duchabytubez pocitu;zima, zima vo vševidu,vo svetlokryštálnom klidu.Von, von z toho ladu, von sa, tam do toho svetlopalu,to je lásky oheň žhúci v radoteche, v radožiaľu.Ta sa, ta sa,len jedno mženia,jedno pocíteniaživota!Nech si zájde večnosť naša v jednom okamihu,len si môžme ešte zažiť lásku, čo raz stihu.Čo raz, to raz, to umrieme, len aby sme žili,žili, žili a cítili, milovali a plakali,a na večnú Božiu lásku vďačne umierali.“To Božej lásky súd, či tam obstojím?Ha, to var aj mňa začína už páliť?Ale pokoj len — tak sa v duchu kojíma jako skala nerozrušná stáliť.Ach, moje srdce, tamto v drusa rukách,zažlo sa svetlom, horí v lásky mukách;v hrúze tej súdu, v surme vekov časov,odduchovených tôní hromohlasov,v halase pekla, jak pod nami ruchá,rozzavujúc sa na tie tône ducha,vo všerozvratu chaosného ďasu,kde počať musí doba duchotrasu.Môj drusa srdce moje do mňa lúči —[26]na ti ho naspäť, vraj, ty si nie súci,na to ni hoden, aby si bremenoKristovo nosil, nosil jeho meno.Ale ten oheň lásky Božej žhúci,nímžto je toto srdce zapálené,nechže ho strávi na ducha záživu —choď domov a skús — tak ti je velenéz milosrdenstva odvečného divu.- - -„Materské srdce vezmi si, vezmi si,na tom len tých svetov ťarcha ľahko visí.Materské srdce znesie to bremeno,ktoré je, slabúch, tebe naloženo.Materské srdce zosobnieva menom,čo tvojej duši mĺkvej dal ON venom.Ono je neba — zeme samospona,ním sa len koná zákon do neskona,Slávo-Mária ty si naša Onavo vekoslnnom jase nebosklona,daj toho drusu do matkinho lona!Keď mi ho prídeš sem, by sa ukojil,príďže jak treba, všetek v celoživua nerozlučuj, čo Boh Otec spojilv jednotu Ducha Svätého na veky,v boho-človeka živote na veky.“A to povediac — preč ma mihom svojímvysotil odtiaľ — a tu som, tu stojím.- - -Medzi Poludnicou a medzi Kriváňom[27]stojí pahor milý, šumné lesy na ňom.Tam som si ja zastal po tom Božom súde,stojím v šírocitu, v myslí bôľnom trude.Okolo roznášam po Liptove zraky,vidím nad Kriváňom státi búrne mraky.Lež nad Poludnicou jasný deň si leží,pod ňou zrkadlivý Váh si šumom beží.Ale nad Kriváňom rauchá to hromami,milý mocný Bože, čo to bude s nami!Liptove, Liptove, tatranské doliny,v úvaloch na rovni rozsiate dedinya v dedinách tých ľud, milosrdný Bože,ak mu nespomôžeš, nik mu viac nemôže.Dolu Váhom Slovač až tam do Komárna,čiže má byť úfnosť naša všetka márna?Hej, bude — nebude: ako chce pánboh dá,veď sme aj my tuná, i pre nás niečo má.Dolu Váhom rieka, slzy riekou tečúa luny tej rieky srdcia naše nesú.Nesú ich, nesú ta dolu do Dunaja,a tam ich, vraj, dajú lapať kupci dvaja.Jeden za turáky, druhý za grajciare,budú sa z nich hostiť na našom, vraj, kare.Ale skorej Váhom prestane tiecť voda,než-li srdcia nášho vylapajú roda.Na tých našich srdciach ešte sa Váh spätí,zatopí tých kupcov, srdcia naše vráti.- - -Liptove, Liptove, kraju horošťasný,keď na seba vezmeš kepeň letojasný,pekne vyšívaný Rusalkou, Kvetenou,blisky vykladaný Klnkou rozslonenou,[28]a keď si zaspievaš hlasom horozvučným,a keď si zavýskaš jaskom riekohlučným,a keď si zahvízdaš vtáčkov pištekami,a keď si zanôtiš srdceslovenkami,hej, čiže si krásny, ty nebeský mladoň,veselo si skáčeš samý živoradoň.Ale to si len dnes, a čože od včera?Za klobúkom nemáš od tej Slavky pera.Tuším, že ťa nechce tá pyšná dievčina,veru z toho, braček, nebude hostina.„Chcela by ma, chcela, ale jej zbraňujú,za kéhos cudzieho pána ju hotujú.Ale ja, veď ja tým, veď ja im vykážem:ukradnem si milú, nech len žitko zviažem!“(Topograf., etnograf — história — potom moja postať,povolania… — pieseň: Liptove, Liptove, slovenská otčizeň,u teba mi náděl veku .... trýzeň)[29]- - -Pochválen pán Kristus. Akože sa máte?Ja som posol z Turca — veď ma vari znáte?Viete, keď sme spolu barance pásalia na laziech seno voňavé zrábali.Prinášam vám smutnú od vašich novinu —mamka ide zomrieť vám každú hodinu.Všetci vás pozdraviť srdečne kázali,a že by ste, vraj, prísť čím skôr nemeškali.Že nemôže zomrieť, dokiaľ neprídete,len vás ešte vidieť žiada si na svete.To mi ona sama, chudinka, kázala,a to mi povedať veľmi dotúšala.Úbohá tá stvora dobrá, či sa trápi!Ako deti plačú všetci u vás chlapi.Pán Boh jej daj skoro zosnutie spokojné,bolo že to srdce milé, bohabojné,koľko razy mne tá, mne biednej sirote,dobre narobila v zime, hlade, psote.„Naže, na, Ďuríčko, veď si ty, vraj, tiež náš,keď na svete takto nikoho už nemáš!“Ach, Bože môj milý, srdce sa mi krúší,že tá dobrá duša toľko trpieť musí.Porazená vám je a na oko pravéoslepnutá, málo vidiac na to zdravé.Nikdy moja duša toľme neplakala,ako nad ňou, keď ma tak sem vyprávala.Ale čože robiť — proti Božej vôližiaden človek na tom svete nevydolí.Prídem, veru idem, ďalej nemeškám,čo mi Boh nasúdil, niesť si netäžkám.Na sä vezmem všetky srdceboľné mukyod Boha a potom z mojej matky ruky.Skusovať mi tedy takto prichádza,od toho duch darmo srdce odvádza,z kalicha piť toho už veru len musím,veď čo viem, že verím, verím, že to skúsim.Abych letel zorou, srdcu neujdem,od kríža Kristovho ďalej nezájdem,nie ďalej, nie ďalej na tom márnom svete,ale tam za krížom čo je, ľudia, viete?Viete, či neviete — vedieť vám žičím,tamtomu to šepcem, tomu zas kričím.Aspoň len sám seba počujem v tom hluchu,aspoň si pričujem srdce k vekoduchu.A to si nevolím, aby sa slávil,lebo prázdnorečím márne sa bavil,myslím to, čo myslím, bo som uderenýod Slavína Boha, vše v ňom uverený.Nemôžem to inak, nedá to nikam,nech viet mojich márnym dám to dolikám,moje mysli zrú len na Božie šľapaje,moje city prú len krvavé kropaje.Kladiem si to perom čierno na bielom,zalievam si písmo slzavým kveľom,ach, vari nebudem práci tej pri cieli,už moje písmená budú snáď zotleli!Na modlitbe vzdychám za mojeť drahú,slovanskú to mojeť, jej spásu blahú,ach, vari kým dôjdu neba moje vzdychy,už tu nás pochoval všetkých osud lichý!Dúfam, túžim, horím, žehraja prosím,znojom si a slzou kus chleba rosím,ach, vari padne to všetko do nezdaru,zalkne mi trúchlym sa citom do všezmaru.Nebude to darmo, pevne to verím,bude to žiaľ — radosť, a viem i kterým,ó, vy, bratské srdcia slovenských mladoňov,vám ten zápal srdca môjho bude vôňou.Aspoň srdce k srdcu tak si počujme,na smrť odsúdení tak sa calujme;príde kazár, ktorý pobije tie stráže,z väzby tej nevinných nás vyniesť rozkáže.A tam kvitne lipka, tam sú včeličky,potomstva našeho sú to dušičky,na srdcebolikvet môj ten snáď len sadnú,azdaže v ňom nájdu smočku medovnadnú.A keď z toho predsa len nič nebude,aspoň tak som v tom žil po Božom súde,aspoň si pokojný môj hrob v tom vychránim,samým sa potešiac Božím zmilovaním.- - -Idem, idem, tamto vedie cesta[30]do Svätého Mikuláša mesta.Ľudia idú hore-dol po práci.Sú to deti práce, sú Slováci.A pomedzi tie lunisté žitávedie hradská cesta koľajitá,z potu našich sa to žitko zdobí,z mozoľov tých táto hradská robí;hej, či dobre tešiť sa tej pláci,keď po svojej chodíš takto práci.Práca, práca — toho je tu zdravo,ale kde je našeti tu právo?Kto to ide tamto z mostu toho?Idú húfom, ide ich to mnoho.Vpredu jejich zástavy sa vlajú,za nimi tam Cigáni im hrajú.Do maďarsko-cigánskej muziky„vivat, vivat!“ miešajú sa kriky.Ľudia v práci na diváky stali,jakoby sa veľké veci diali.A v tom húfe — tanec, dobrá vôľa,hejže im je na tom svete „hola“.Hajsky v rukách, chvojky za klobúky,výskot, vrava, hrmot tristozvuký.Medzi nimi samej od dobrotyváľajú sa jedni do priekoty,opilá tá čeliadka nevládzeskričiac ešte „vivat!“ — bác do hrádze.Ktože je to? — povedzte Slováci,čo idete tu po svojej práci.„Kristova nech ruka nás tu chráni —korteši to, zemania sú, páni.Do stolice idú, reštavrujú,čerti nech sa s tou zberbou radujú.“Hrčia koče a v nich sedia páni,čo chcejú byť slúžni, vicišpáni,asesori, súdni preceptori,všetko sa to húfu tomu korí,sníma dolu kučmy a kalpaky,pred spitými klaniac sa bobáky.A — „služebník“ — páni bratia naši —uvidíme sa vraj v Mikuláši!„Vivat, vivat — kto dá najviac píti,musí prvším vicišpánom býti!“Ide, ide bližej háveď celá —vystupuje sedľač neveselás ťarchou, s vozmi na kraj cesty samej,bojac sa tej samopaši známej.„Vystúp, sedliak, hrmen bohov sa ti —lebo zle ti môj buzogáň splatí;vieš, že idú tuto tvoji páni,ani Boh ťa od nich neobráni!“Ale jeden dosť sa usiloval,veľkou ťarchou koníčky si znoval,vystúpiť im lež nedalo mu sa:Kolo neho zemani zhŕknu sa,strhnú na zem, palicami lomia,ruky, nohy, hlavu hrozne chromia.„Udri, zabi huncúta sedliaka —veď je naša zemianska moc taká,homágium dáš len zlatých meru —zabiť môžeš koľko chceš ich veru.“A muzika v tom palíc lupkotuvyhrávala Rákocziho nôtu.„Ale páni, pre Boha živého,nebiteže toho úbohého,veď ste ho už na úmor dobili,lebo len čo života schromili.Veď som videl, že vám nič nezvinil,vystúpiť sa vám veru pričinil,lež nemohol pre ťarchu po vôlia koníčky ustaté mu boli.“Tak sa počne k zemanom ohlášať,ďalej už to nemohúc prenášať,jeden mešťan z pltníckej Vrbice —zložiac ruky, prosil ich velice.„Keď sa miešaš — nech ťa to pripáli!“Jeden zeman lievčom ho ovalí.Úder. Chrupne — noha je zlomená.Zbledne chudák Vrbičan jak stenaa padajúc na zem ako tmolapomstu Božiu na tú krivdu volá.„Niet ti práva — sami ho my máme,práva toho pánov si staviame.“Potom išli cestou k Mikuláši,hrdo dvoriac si v tej samopaši.Sedliak zomrel a mešťan vyzdravel —ale ani jeden nič nevravel.Hovor za nich pomsta Božia tedy,bude, bude už raz naposledy.To sú páni, uhorskí zemani,Kristova nech ruka vás tu chráni —už vás teraz len tuto prežehnám,ach, pomoci žiadnej inej neznám.Ale páni, uhorskí zemani,kamže to, kam, tak húfne zabraní?„Do stolice“ — reknú na to oni —budú sa tam vynášať zákony,uložené na tejto diete —pane pansláv — či o tom neviete?Tu stukajú poranených stony,v Okoličnom tam mních honu zvoní.Tu veselá cigánska muzikaRákocziho nôtu len trliká.Poďme tedy — počuť tie zákony,uvidíme, čo budú za ony.- - -Osemnásť sto štyridsaťštyri sa písalo,[31]po slovenskej otčine toto sa hlásalo:V krajine tej, ktorá sa uhorskou menuje,kde Sloven od dvetisíc už rokov bytuje,že, vraj, nieto národa iného, len jeden,a to že je uhorský národ, iný žiaden.Keď by sa kto priznával k inému národu —pod pokutou to nesmie i nemá slobodu.Keď je národ len jeden i jedna reč bude,a to síce po Božom i po ľudskom súde.Práva nieto verejne vravieť inšou rečou,a tá bude krajiny reč, vraj, hlavnou péčou,aby čím skôr súkromne sa tiež hovorilo,ako je to uhorskej vlasti slušnô, milô.A toto je zákonom sväte uložené,aj kráľovskou pečaťou navždy utvrdené.- - -Jeden vicišpán vo stoličnom zhromaždeníSlávne stavy a rady — to uznajte všetci,že sa tu nastavené preveliké veci.Teraz sme už len, čo sme, keď máme reč vlastnú,len tak môžme uvidieť tú vlasť našu šťastnú,lebo národ, čo svojej reči nemá, takýna svete je povrheľ, pribyš ledajaký.A trebárs len slovensky tuto najviac vieme,nie sme predsa Slováci, nimi byť nesmieme —lebo zákon káže tak, a zákon je svätý,proti tomu je odpor každý vinovatý.A práv našich zemianskych krajina je matka,tej sa verne pridŕžať je povinnosť sladká.Mimo lona jej nieto inšieho nám neba,a kreme jej štedrosti nikde kúštik chleba.Kto je a pije od nej, žije z jej ústavy,nechže aj tak jak ona po jejsky len vraví.Jeden zo zemanov po slovenskyAle páni, čo toľko všetko hovoríte,nože nám to slovensky teraz vysvetlite!(Odporná vrava, harma)Ver je to neslobodno! Von s ním — to rozumu —to tlupa — to somára; preč s ním — akciu mu!(Hlasy spomedzi zemianstva)Eh, čo máme daromné tu slúchať mondoly,urobíme si sami jak chceme po vôli.Poďme sa radšej napiť; počkajte maňtáči,budete ho tak vravieť, ako sa nám páči.Čo nás tam do zákonov, to je pre sedliaka,nech si frakoš tam pyšný ako len chce kváka.Idú s harmou do krčiem — a ja ku pohrebu,ku slobode smrti ja — a tí na potrebu.- - -Do Liptova rodného jasnej letokrásy,[32]ľútohnevu bôľneho vytúžam si hlasy.Bože, tejto hávedi si môj ľud podčinil,oh, čímže proti tebe, prosím, tak zavinil?Tak-li dávaš do prachu našu ľudoslavu,púšťaš na ňu červotoč túto srdcežravú!Zoželej sa nad nami, Bohčloveče pravý,veď sa i v tej biede len duša naša slávi.V oných svetských pačmagách dávno duše zhnili,vo svojej sa poháre pašmy utopili.A ty telu spustlému dáš tú dušu moriť,Bože, keď to zvrchuje, kto sa ti má koriť?Ale nechceš popraviť telu tomu cestu,ináčej by utieklo ešte svojmu trestu.Z očú tvojho rozhnevu slncoplameň horí,v jeho svetle inakšia sa mne cesta zorí.Idem a dôjdem za ňou, všetkou uplakanou,Malinovie Aničkou z Nehajoviec pannou.Na chrbáte batožtek a v ňom všetko, čo má,ide šírym svetom, vraj, cesty nevedomá.- - -Dolu Považím šla, plakala,[33]na mimoidúcich volala:„Otec, matka, bratia, sestry, deti,dobre vám, ach, milej ku svojeti.Ale beda je mne, sirote,kam sa podiem v tejto samote?Ach, či sa viac ešte stalo komu?Vyhnali ma z mojej matky domu!Vdovička nás dcéry dve mala,za otcom sa skoro pobrala:Prišiel šuhaj z Dolnian, priženil sa,sestru mladšiu vzal si, usadil sa.A teraz, jajbože, nastania,prístupník ma z domu vyháňa;chodila som dosť už na žalobu,nikto nechce zastať za mňa, robu.“„Poď, Anička, poďže ty so mnou,predstúpime spolu s poklonoupred svätého Štefana tam kráľa,čo na nebi i zemi ho chvália.“Modliaci sa, šli sme deň spoluk Horám Starým, Šturcom ta doluHungárie jasnej patrónetúžili sme sa, prú v poklone.A zas ďalej išli sme spolu,svätý Štefan zavolal dolu:„Moje deti, sám som synov dvoch mal,staršiemu však mladší život odňal.Teraz idú trestať Kaina,preto sa tak zdurne napína,neodpustí mordárovi brataspravodlivosť Božia, večná, svätá.Keď ja želiem v nebeskom raji,čo by vy nie na zemskom kraji?Počkaj, dieťa moje, príde ti čas,tvoja otčizeň sa ti vráti zas.“Človeku-li verím hriešnemu,hej, uverím sväte svätému:Hanka vstúpi v Bystrici do službya mňa ďalej vedú moje túžby.- - -Neďaleko Bystrice, na obvyšnom Sliači,[34]stojí starecJozeffy,na dolinu páči,páči okom meravým na kraj utešený,stojí stĺpkom vzdychajúc všetek rozželený.Vlasy biele ako sneh, tvár srdcezoristá,sedemdesiat rokov má ten služobník Krista.A v doline žatva, spev, pekný ľud zvolenský,čo ho pyšne ohrdil Nemčisko viedenský.Keď mu kládol na cestu dumiek svojich kvietky,odkopol ich, ten hrdoš, ako sprosté pletky.Keď mu spieval na slávu a za zdravie výskal —„nerád vidím Slovákov“ — Nemec ten vybrýzgal.Tam stojí nášJozeffy,bôľom srdce kruší.Za čímže takto žialiť tento starček musí!Azda želie za svojím minulým životom?Nie — bo samá po svete je slávoreč o tom.Museli mu synovia odrástli pomrieti?Nie — lebo žiadnych nemal ani nemá detí.Čože sa mu len stalo, panebože milý,keď mu hnev, žiaľ i horest srdce tak znietili?„Vitaj, mladoň z Liptova, mocne objími ma,bo mi srdce truchnaté staré bôľ rozdýma.Pomysli si, čo mi tí zúriví oplanizrobili za ostudu, maďarónski páni!Všetky škreky a vresky a tresky a plesky,miauky, krky a vrky a brech havopeský,rapot, rachot a hrmot, huk, buk, ryk a harmu,a čvrliky a škripy, všetku sveta lármu,včera večer robili pod mojím oblokom,neslýchanej, potupnej ostudy nárokom —vo vzdelanom terajšom svete sa to varimenuje — jak som počul v Pešti — šarivari.Potom zrazu prestanú surmovať, halasiťa „chváľ každý duch…“ začne na to jeden hlásiť.Nakoniec jednoryčne všetci hahotali,že sa tie zúkol-vúkol hory ozývali.To je za to, čo sme, vraj, u cisára boli,by nás nedal uhorských pánov sebevôli.Za Slovenstvo sme boli spolu vrúcne prosiť.Za to musím potupy, hany a kríž nosiť.I vďačne to prenesiem, prenášam ho s Kristom,nemám už na svete tom čakať viac šialistom.O moju starú hlavu ale tu neide —sám som dnes-zajtra v hrobe, lež môj ľud v obide.Akože si ho nechám medzi vlkmi tými,a s jeho duchovnými, beda nám, otčimy!Zohavili mu vodcov, čože s ním urobia,rozsápajú mu dušu, do zniku znezdobia.Bo keď sa na zelenom deje toto stromu,čože sa má na suchom stávať ľudu tomu?Ó, pastieri národov, Spasiteli drahý,vij palicou tvojich úst nad takými vrahy!Tam sa pyšne prechodia oni, posmešníci,s paňou alebo s kurvou každý po pravici.Slyšíš, jak sa chichocú, prstom ukazujúna nás a zo zločinu svojho sa radujú.Ó, prekliata v mrzkostiach týchto ľudí sláva,jaj nám, že medzi nimi Boh nám tu žiť dáva.A tamten, čo s tou sajhou tak si vykračuje,pôvodca je ostudy tej, na -ansky sluje.[35]Nešťastník, slávne meno na sebe zohrdil,keď súverca rodáka svojho tak ostudil.“„Už to ďalej netrpím“ — ja rcem a chmáramičiernymi rozum myseľ zastrela pomsta mi.Zaletím do Bystrice, dve mordárky kúpim,[36]prída medzi oplanov tých bezbožných vstúpim.Všetko sliačsko hosťovstvo v chládku tam sedelo,v žarte, smiechoch a pletkách besediac veselo.Zašipelo im hrúzou, keď medzi nich vkročíma na správcu ostudy -ského zúrne očím.Ty si, reku, tá prošťa panskomaďarónska,ktorej posmech je vážna tá hlava staroňská!Ty si to tá potvora, čo na svoj ľud špiny,hanbu, zradu a brydu kydáš tak nevinný.Teda, besní zločinci, nie vám je dosť na tom,odpadnúť od svojeti, ešte kydať blatom?Čo vám Slovan zavinil, či to, že prenášazradnú vašu perepúť, i vás, psi Judáša?Máte ho nenávidieť za to, že je taký,ani zbojník, podpaľač, lotor ledajaký?Nuž vy tak si vážite kornosť nášho ľudu,že vám jeho dobrota je len na ostudu?A keď jeho kňazovia prosia zaň u kráľa,nuž im vaši na čelo biľag zrady pália?Vy ste, vy, tí zradcovia našej ľudoslavy,ošemetní hnusníci, zderci, kazimravy.A ty ešte bohochválu nočnú nášho ľuduvziať si smel, ledačina, na takú ostudu?Vystaviť sa ohavným starca potupníkom —tu máš za to!“ A strelím. Tu on padne nikom.Krv sa čierna vyvalí, ako z vlkolaka —nieto inšej pomoci, len tá pre Slováka.Divohrúzou skapali všetci, čo tam stáli,s krikom panie a kurvy sa rozutekali.A mne letí v ústrety moja mladá žena,mojím škrekom vražedným celá vynáčená.Päť mesiacov len tomu, čo sme sa zobrali.[37]„Buď mi zdravá, mojenka!“ — rieknem v tupom žialia strelím si do srdca. Padnem, duša vzdychnea v náručí starcovom srdce mi utíchne.Čože som to urobil? „A nič, brate milý,len tie mysli a city tak ťa zadumili.“Ale myseľ a vôľa a skutok je v duchu,to len ľudia nevinia tela nedotuchu.Avšak zohnem si ducha, ó, pred tebou, Bože,odpusť, ak nám ty nechceš, nik nám nespomôže.Len ty ducha zabiješ týchto bezbožníkov,telo ich je dnes-zajtra už jedza červíkov.Načo bych tým odberal hosťom tú ženuchua hnusníkov krvou tých škvrnil sa na duchu?Nech si len nahromadia na onen deň hnevu,veď už len raz ver spáli Bohčlovek tú plevu.Maj sa dobre, milý môj staroň, ó, buď mi zdráv,buď tvoje meno drahé nám — Starožalislav.Hodens’ našej pamiatky, hodens’ tej veleby,za tú zemskú pohanu Boh ťa osláv v nebi.Tade hučí vozíkov a pyšných kočov šum,že idú do Bystrice, vraj, na prírodoskum.I ja idem za nimi, abych skumcov skúmal,o bezumí odľudov sebehrdých dumal.Všetko vedia o všetkom, ale nič o sebe,že im upír márnosti krv života strebe.Sú tu mnohí, čo chodia sem-tam po tých miestach,z prírody nič nevedia, vedia o nevestách.Hoď im kameň mudrcov by Jakubskú skalu,myslíš, že snáď zmúdrejú? Iba ak z ošiaľu!Ale čo ma tam po nich, ja len srdce hľadámku mojemu všade nájsť — a tu jedno badám.Jedno citoperlisté, čulé, svetlokvetné,svätoduchom zmužilé, Kristom bohadetné.V bytu leží hlboko a do výše pne sa,kde v očiach Božej slávy šťastný anjel plesá.Nesie kríž svoj úzkostným života údolíma nad horami vznáša letom sa sokolím.Vy ho nevyskúmate hore ani dolu,ale ja ho dobre znám, bo žijem s ním spolu.A to by sa vám zišlo poznať srdce živé,lepšie veru ako len panstvo nemoclivé.Lebo srdca nemajúc duchom sa trápite,zháňajúc sa za pravdou — tôňu jej lapíte.Všetky perly, ktoré sa z toho srdca luniana života vašeho tuzemka výslunia —ale vy, vy tie perly nohami šliapate,lebo srdca nemáte a toto neznáte.Ach, môj milý srdcebrat, ale si mi schodil,veru si tie pred svine perly svoje hodil.S radožiaľom ťa tisnem k srdcu, môjKuzmány,[38]či vieš, braček, kde sme to spolu boli vlani?„Hej, bolo, boli že sme, ešte svet mi treští,na tom chýrnom konvente v tej bohovskej Pešti.Ale sa len nazdajú, že nás zahrabali,tak to treba tej zberbe, nech len seba šiali.Lebo keby zmúdrela len na okamženia,videla by pod nosom priepasť zatrateniaa obrátila by sa, aby zasa žila —to by Bohu nemilosť, diablom škoda byla.Lebo komu raz rozum Pán Boh tak zaviazal,zlé by bolo, ak by sa z trestu sám vyhádzal.Tak nám múti rozumieť diabol to Kristovoo zatratení ľudskom ťažké, hrozné slovo.Ale tak to, kto sväté svoje tým psom dáva,slušné sa mu za takú nehájnosť to stáva.Keď sa kňazia chválami za štít panský kryjú,čo divu, že vinicu rylonosy zryjú!A keď naši pastieri takto hlúpo čušia,čo budú pásť, keď ovce vlci potantušia?Pastieru duší našich, nebeský biskupe,verím, dlho nenecháš ľud náš v tomto lupe!A ty si sa tak smútil, že sa v Pešti tmilo,tak, že ťa ľúto samým tým odporcom bylo.Tam ide smutný Slovák, segíň, čože robiť,dokiaľ vraj klinec trčí, musí sa len hlobiť.Nevidel som na tvári človeka žiadnehotak vysadlý zármutok ako, vraj, na jeho.Nemožno za materou v žiaľ sa väčší hrúziť,nemožno za milenkou žalostnejšie túžiť,nemožno za rodinou, by komu docelajedným smrtným návalom do hlavy vymrela,v temnejšom sa oblačiť žalosmútku šlári,ako sme to videli naHodžovejtvári.Bodaj by ťa, aby ťa, s konventom nešťastným,zle sa, zle sa to stalo našim bratom vlastným.Hej, veď i ja som Slovák, ale čože robiť,tu medzi tými vlky nedá sa to zdoliť.Ale musím povedať pod uškou vám, bratia —hrozné sa to tým ľuďom toľké krivdy splatia.“Ale, braček, naozaj nestojí to za túsrdce trápiť zločinnú bohapuscov škratu.Oni nás ukrivdujú a my sa tresceme,keď za jejich zločiny smútkom sa hryzieme.Preto aj uverujem, že mi bolo ľúto,že sa tak rozľútilo tvoje srdce kruto.„Nehnevaj sa, brate môj, vôľa mi v tom žiali,proti ľudu neresti všetko sa mi máli,čo by sa na tom svete márnom týkalo ma,bo nikde nie je dobre, ak ho nieto doma.Vôľa mi je v tom žiali, bo myslím, že viacejničím dostáť nemôžem láske mojej spiacej,láske vernej k národu, ktorá dejstva horutrebuje — a ja nemám nič, len sĺz pokoru.Vôľa mi je v tom žiali, ó, kebych vybavilťažký osud národa tým a ho oslávil,nech by žiaľom sa rozlial na tú rieku Hronaa za to si tak tiekol, tiekol do neskona.Bo tomu, koho vrúcnou láskou milujeme,jednu radosť za tisíc žiaľov kupujeme.A to vďačne činíme, srdcom, žive, radi,lebo na dne horkosti tým viac sa to sladí.A tys práve ako ten jeden v tej potrebe,rád bys druhým s pomáhal — a nemôžeš sebe.Každý svoj kríž nesieme — to len na to povedz,bo ťa vlci obstali tuto miesto oviec.Dojedajúc do teba divožúrnym vztekom,driapu milé svätyne tvoje zubosekom.Ale vidím, čo vidím, v mysli mojej oku,nebudeš ty v Bystrici dlho mať zároku,hlava, prse a ruky, ako holub biely,vieti, letí do neba voľnými si kriely.A pre tých darebákov tuto necháš hada,čo ich niekdy bánosti žihadlom pobáda.Maj sa dobre, milý môj, i na tejto stani,nezabúdaj, čo sme si povedali vlani.Že čo je dogma naše historické pevnéa stále ako Urpín, slávne techyvlevné.Maj sa dobre, Bystrica, ty pestúnka moja,[39]v lone tvojom, parobček, pil som z umien zdroja.Vo tvojich hôr vekových dúhovom opasku,čakáš tu ako panna na ženícha lásku.Bodaj prišiel zo súsed, a nie z tej cudziny,by sme spolu do milej mohli prísť rodiny.Potom s tebou bude len šťastný deň za živaa po smrti v nebi tak ako sa len sníva.Hej, ale ak ťa zvedie čudák ledačina,beda nám, beda tebe, het naša rodina.Keď som chodil v Bystrici do škôl, chlapec malý,na hospode mi jeden obraz ukázali,ktorý domu syn toho sám vraj vymaľoval,keď kdesi v Debrecíne tam júra študoval.[40]Naučil sa uhorskej ako treba reči,i tomu, na človeka čo nikda nesvedčí.Na tom obraze bolo ako Svätopluk kráľ,za sivka, vraj, krajinu Maďarom zapredal.Domáce mi to deti do očú strkalia pritom sa proti mne jaskom chichotali.Hej, ty Slovák, kde ti je, vraj, tvoja krajina,nemáš ani smetiska svojho, ako psina.Zakrvavím sa studom v dušebytu celý,zalknúc horest vantrobný v úpor hnevu vrelý.Hospodin je poctivý Nemec, človek starý,[41]toho sa ja opýtam, či to pravda vari.“„To sú pletky cigánske, cigo, ligo, kapsa,koňa si dal a kúpil, vraj, ho naspäť za psa.Nedbaj na to, synu môj, tvoj otec a ja smeoba ľudia, priatelia, kresťania — kto viac chce?A vy ste naše milé všetci spolu dietky,nerobte si mrzutosť pre daromné pletky.Videl si tu vonehda tu u násKollára,[42]toho v Pešti celý svet tou pletkou prekára —predsa je slávny Slovák a človek veliký,buď ty taký a nechaj trúpom sprosté kriky…“S citom vďaky úctivej idem vedľa tebädomku v hámre úpustnom pri Bystrici žlebe.Kollárovoui mojou ty si bol príchylou,v útlej našej mladosti pohostinskou, milou.Na vankúškoch nádejí, túžob a modlenia,pod koberčok domácim detinského snenia,pri chudinkej stravičke, kúsku suchochleba,učiac sa, posluhujúc, žili sme do neba,keď nám už odmalička tak sa svet priekorila života prvšiu stať národnú spotvoril.Ach, kto neskúsil, nevie jak srdce krepenie,keď ho hneď od mladosti trápi také škrenie.Žiaľ sa, Bože, nad biedou tej slovenskej mlade,ktorej duša musí rásť v týchto potúp klade.Všade na ňu sa posmech zo všetkých strán cerí,takže skoro ľudskosti svojej si neverí.Kliatba na tú cudzotu chová nás posmechy,a keď nás vychovala, zovie nás neplechy.Ale sa len zahrdaj do seba, mladíku,zdurom pozri do očú tomu potupníku.Pre pokoru slovenskú niet viacej ústupu,ži, mri, musíš zabiť už raz všetku potupu.Ale teba nevidím, dome pohostinný,ty si mnohé odhrdil hriechov cudzích viny.Minuli sa už starkí tí tvoji vlastníci,ale tu v mysli mojej vždy sú mi v zrenici.Bohabojných pár ľudí - Baucis a Phylemon,[43]ona bystrá Slovenka, povážny Nemec on.Dva svety im bolo žiť by anjelom spolu,ja som u nich kresťanskú mal života školu.A čo táto rôznila, to ten šťastne spojil,jednoľudným mladícke citom srdce kojil.Tak, hľa, v jednom usrdí dva svety sa zmestia,v bohaľudskom dvobytu majú jedno štestia.Komu Pán Boh dal zmladi také duše užiť,toho iste k životu chcel tou krmou zdužiť.Žehnám ťa, dom, ku mojej mladosti príchyla,prítulka nevinnosti pohostinská, milá.Minuli sa už starkí tí tvoji vlastníci,verím, že sa veselia v nebeskej svetlici.Idem ďalej. Vozíky a koče ma minú,idú prírodoskumci obzerať dolinuHarmaneckú chýrenú a Túfnu jaskyňu,a pri tom, vraj, budú mať tamže i hostinu.V Harmaneckej doline nad vyšným Harmancomdávali skvostný obed slávnym skumozvancom.Rákocziho muziku bystrickí túrnicivyhrávali, z mažiarov strieľali baníci.Krik, vysk, lárma na každé zdravknutie zdvihne sa,tisícrakým odzvukom dolina ozve sa.Ľud po stráni stojaci divom ústa závi,na tie nové postavy, zvyky, mravy, vravy.Na valašku podpretý stojí bača starý,čuduje sa s úsmechom na úprimnej tvári:„Kýže sa to paromy tuto, za čudáci,veď sme vari tu všetci od Boha Slováci,to len páni z Bystrice niekdy handrkujú,ale čože za rečou títo hurtajujú?Načo je to len Bohu tej mnohej čeliadky —do sveta si len žijú a robia nestatky.Ale, trebárs čo chcejú, keby sme len znali,vari by sme im ani tak za zlé nemali.Ale tak odkundesky do sveta halasia,namojpravdu, to sú ti len takí mamlasia!“A vtom lárma povstane, mládež urobí hluk:„Hľaďte, hľaďte, tam cvála na koni Svätopluk.“Ja pozrem ta a vidím na škape kohosi,na pozrenie to slza oči mi zarosí.Mladý človek z Liptova, kňazovského stavu,do tých prírodoskumcov dajúc sa tiež davu,do doliny Harmanskej vyjazdí veselo,bohvie, ako a prečo sa mu len zachcelo.Oblek na ňom otrelý, smiešna mu podoba,za klobúkom choriastlo paliny, ozdoba.Prosto letí na škape a pak uzdy mikomzakeruje si nabok proti posmešníkoma smejúc sa hahotom bôľnym na ničigu,ukáže jej posmešnú na odvetu figu.Kto vie, či sa hanbili a či sa hnevali,ale tí posmešníci razom zamlčali.Čože je to za človek, čo ten posmech znáša?To je Slovák z Liptova, tam od Mikuláša.Na Liptákov celý svet vrie, že sú panslávi,preto aj kydá na nich ten posmech špejavý.Musí to byť voľačo v tom Liptove našom —javer — aspoň zádrapka tým bláznivým jašom.Nech sa len smiechom driapu, poznať, že ich to škrie,dušežravá nevôľa v nich ako peklo vrie.Zaduste sa tým svojím vztekom, vy ohavy,krem toho nieto pre nás už inšej pozbavy.Ale prečo umĺkli, posmešníci oni?Či sa posmech posmešným rukohnutím zroní?Ach, nie — preto neštekli — darmo čerta čertomvyháňaš a nestudu nezaslepíš žartom.Oni preto utíchli, že ma tam zbadalatáto chasa posmešná — za mnou hrúza stála,roniac na nich rozhnevu srditého blesky,stĺpkookým pohrdom mlčiac na ich vresky.„Pst, pst — tam s tým žartu niet“ — ide šuškom vrava,„ten sa hneď do nás oddá, hľaďte ho, pansláva,s celým svetom sa kání — a to by nám ibateraz tu sa s ním stala len samá galiba.“Riekli a pak zatíchli. Smeľ sa, cnosti zore,vtokániť sa do očí tej hriecha potvore.Ty si svetlo a sila Božia, jedným zrenímzahanbíš a druhým zabiješ ju chcením.Smeľ sa, brate slovenský, rodolásky zoromstrachu takým naháňaš posmešníckym tchorom.Hejže, tchorom, lebo keď naši sa nedadiakurolovné ostudy potom nechže smradia.Nepadneme od toho, akže nie sme kurybezdušné, zrnojedné, číre harabury.Smeľ sa, brate slovenský, Boh je s tebou silný!Varuj z cesty, satanotchoru posmešilný!Tí utíchli, lež druhí, starší, spoza stola,zdravice si rečňujú uhorské dokola.Všetko Maďar a Maďar, na maďarskú slávu,tokajčina im hodne túžila už hlavu.Medziiným povie tu jeden: „Páni moji,duch vedy nevídané svetu divy strojí.Nikda tuto maďarské nehlučali hlasy,len spevy robotníckej tej slovenskej chasya pastierskej fujary zvuk darmoštebotný,alebo ples hrabáčok tunajších vyskotný.A teraz, hľa, hrdinský jazyk našich otcovpreniká do tých temných dolín práva mocou.Tak je pravno i slušno, kto ich vybojoval,svedčno by aj nad nimi len on sám panoval.Pravdaže, túto Slovač zmaďarčiť nie snadno,ale to maďarskému duchu nie je vadno.Keď len zem je uhorská, čo je tam po ľudu,keď sú páni na svete, aj poddaní budú.Len ho vtáčka do klietky, veď ho my po psotenaučíme, by spieval ju, i našej nôte.A teraz, páni moji, duch uhorskej vedytuto vtlačil naveky do skál svoje sledy.Hory, doly fatranské tým sú zmaďarčené,duchom vedy uhorskej navždy posvätené,a to vo meno Boha maďarského, amen,zabil Maďar Slováka ako babu kameň.“Krik a jaskot sa ozve a tuš a hrajhura,v odrodilých, prievratných srdciach kypí zdura.Vtom sa ozve zo skaly zrázistej náš bača:„Hej, páni, páni, páni!“ Všetci hore páčia.„Hej, či ste všetci páni?“ „Všetci“ — ktosi sekne.„No, teda všetci…“ — odsekne.[44]Všetci blázni sa smejú ako páni na tom.„Slovák, vraj, plať blatom, keď nemôžeš zlatom.Ale mne sa nechutí ni maďarské zlatoa veľmi sa mi hudí i slovenské - blato.Jedno horšie že druhé, to sprostá nátura,a tam to hnusná pýcha, faloš, krivda, zdura.Ale to si vyslúži všahdy ľudská pýcha,ktorá na ľud úbohý morným peklom dýcha,že sa tento proti tej svojím smradom bráni,keď mu vôľu ľudskosti vzali takí páni.A tak rozlúčme sa už, viac vás neuzriem janikda, lež vy mňa áno v oblakoch súženiaísť s anjely, bratmi to môjmi a priateľmi,potom, keď potrpíme od vás mnoho veľmi.Beda vám, že vás súdi už dobrota sama,trpezlivosť vás súdi Slovákova známa,súdi večná vás láska už Božieho Syna,lebo vy, vy ste samá číra, holá vina.Vy a vaši rovestní v slovenskej otčine,v chátre abo v kaštieľoch, v úradov výšine.Slovák bol prvší Uhor už od tisíc rokov,a vy ste tí poslední, bez chvály, bez sokov,ani si vás nechcejú, čo sa k nim plichtíte,národ sa vás odkľaje, z nehož pochodíte.Beda, trikrát beda vám, v bolestiach zájdetea pak nik vás nevzkriesi na tom šírom svete.Jak žimrivé múmie, bez deju, bez ceny,bez všetkého zveľadu, v dušiach zakrpenía v bruchu majúc Boha a v srdciach hryzotu,vyjdete v tej dobrote nesmiernej na psotu.Vy ste králi, lepšie vám veru ako kráľom,lež v nevôľu vdruzíte s týmto vaším šiaľom.Bo sloboda je všetka povinnosť na svete,a vy to v sebevôli uznávať nechcete.Bo sloboda je človek dejný, dobrý, svätý,a vám ten skapal z duší samopašných mäti.Bo sloboda je doma len kde ste vy doma,a vám to zmizlo cele z vidoma, z vedoma.Sloboda je Bohčlovek, človek, národ každý,a vy svojmu národu hotujete vraždy.Boli ste, už vás niet viac na života stráni,povedz na nich Slovene — boli moji páni.Boli časy vaše, hej, boli, už im amen,zavalil ich už večnej kliatby, hanby kameň.- - -Majte sa dobre! Ach, lepšie vám žiada[45]moje srdce, ako vaše mnea mojej rodine!Takto zloduch nás, nás, bratov, rozriada,rozsobuje otčinu temne,kope hrob otčine:krv našich otcov darmo volá z hrobu,bratského sváru neprehromží zlobu.Majte sa dobre! Veď sme sa úfalidobre sa mať doma pospolu,a vy ste rozkolu,hejže rozkolu sebehrdú sňali,a nás, leda čo márnu tmolu,hodili ste dolu:ach, bratovi brat najhorším je vrahom,hriech je najhorší, keď leží pred prahom!Majte sa dobre! Srdcia sa vám luniavrelým citom k tej nesvojetia na vaše detihromy a hnevy vše z úst vašich dunia;hej, veď vám ten zápal podsvieti,peklo vám zanieti:ach, beda láske bez pravdy a viery,hej, beda duchu bez kresťanskej miery.Harmaneckým vrchom cesta kamenistá,moja láska verná, moja láska čistá.Harmaneckým vrchom cesta krivolaká,moja doľa našská, slovenská, len taká.[46]Bystrica potôček, ručajná to voda,aleže, nás bratia, v takej doli škoda.Hej, škoda-neškoda, každý z nás miluje,keď má šuhaj milú, nič mu nechybuje.Milá si mi, milá, bár si ma ubila,veď si to zo samej lásky urobila.Neľutujže, milý, nebuď taký blázon,to sa stalo keďs ma bozkal prvším razomV záhradke mámilej ruže i ľalie,pre ňu ma, pre milú, tá rodina bije.Neľutujže, milý, rád buď láske našej,čím ťa väčšmi bijú, tým ma vidíš radšej.Skorej tá bystrina všetky vody stočí,než ja teba nechám, radosť mojich očí.Šumie mi, šumie mi, môj milý, Bystrica,srdce mi garajkom oplakuje líca.Garaj srdce moje, žiaľami vyviera,[47]že sa do nás takto zlostný svet zadiera.Čože koho do nás, veď sme sami svoji,nechajte nás, ľudia, na milom pokoji.Vredy vám, vredy vám, na zlostné jazyky,že robíte toľké všahdy na nás kriky.Vdovička mi mater, otca som neznala,ach, veď bež šuhaja bola by skapala.Šuhaj sila-junas, veru ma obráni,počkajte, zle bude s vami, naši páni.Tie panské byvoly spásli našu lúčku,nenechá ma milý, dal mi na to rúčku.Rúčku, srdce, hlavu i celého seba,dúfam v Boha, svete, nebojím sa teba.- - -Hore vodou, hore bystrou pluje pstrúžik malý,pluje, letí, schováva sa do podmoly skaly.Skala veľká a podmola široká, ďaleká,tajnošumné, perlolunné pleso tam vyteká.Tam je doma rybka malá, lovca sa nebojí,tam si dvorí v kryštálovom mäkuškom pokoji.A s družkami tam s rybkami hrajká si, vrzgunká,že sú spolu voda tichá od radosti žblnká.Skala — pevnosť hen do neba tvrdou hlavou strmí,ani nemkne sa, čo tisíc striel sa do nej zhrmí.Hej, rybôčka, sivoočka, počkaj, dostrežiem ťa,vyjdeš mi ho na slniečko, veru dochytím ťa.Strežiem, strežiem, rybka malá ku mne príde sama —čo sa dívaš, šuhajko môj, veď som ti ja známa.Veď som tvoja a moje sú kryštálne paloty,neboj sa ty viacej biedy, nebojže sa psoty.Poď, poď so mnou, duša moja, budeš tam panovať,večne dušu-krásu moju vďačnú tú milovať.Nestojí to na tom svete ani za vzdychnutia,poď, poď so mnou do pevného stvorenstva zákutia.Tam je dobre, tam je milo, jak sa ti nesnilo,srdce v očku, ja pri bočku, milotka svietilo.A to vraviac pannou sa mi stane pred očima,rusalka ma, krásna, dobrá, mámilá objíma.Idem, idem, panna moja, veď sme všade svoji,na tom svete za vzdychnutie veru to nestojí.Všade dobre, kde sveta niet, len teba, len teba,duša-krása moja vďačná, s tebou som bez seba.Rozlúňaj sa mysľou mojou, rozteč tým potokom,moje srdce jedným lásky skalej citom, okom.Hej, bude mi, hej, bude ti, byť nám neprestane,mne mužovi, tebe jasnej, samej všahdy panne.Do lún, do lún kryštálových slzy, city vrelia v mäkuškom lone všetky krásne skryštáleli.Sám sa vidím v každom cite a vidí ma ona,bo nie to ja, ale ona, len ona do skona.Tam ju vidím v každom cite, v každom tom kryštále,tam ju vidím v každom vide, všade, jednu stále.Idem, idem, krása moja, veď sme tuto svoji,na tom svete za vzdychnutie veru to nestojí.Tak sa hrúžim s ňou v náručí do mäkkého lona,hyniem sladko v jednom cite — a ten samá ona.“„Ona? Kto to? Čo to je? Čože sa ti sníva?Čože oko do vody stĺpkom sa tak díva?Čože si sa vyumil tak, mužu môj milý?“Tak reči mojej ženy ma zo sna vzbudili.Eh — čože by to zo sna, ja som nespal nikam,práve ku spaniu smrti vždy ťažko privykám.Nie zo sna ma zbudili, živo-bdivo dbal som,ju, ju v tomto náručí takto pekne mal som.Z jej náručia ma vzali, vyrvali — nebože —ona skleslá od žiaľu v kryštálové ložea ja som tu. Kde je to? Nuž, veď vari viete,na tom, čo mi vzal milú, krutom, zbojnom svete.Moja drahá ženička, keby tej nemal mať,veru by ani teba nikda nevidel rád.„Tej? A ktorej? Kto je to? Čože sa ti sníva?Čože oko na ten svet stĺpkom sa ti díva?“Ha, vieš, to je to, len to — tak, tak, duša moja,neboj sa, veď som ja tu, daj si len pokoja.Skala veľká a podmola široká, ďaleká,tajnošumné, perlolunné pleso tam vyteká,tam je doma rybka malá, lovca sa nebojí,tam si dvorí v kryštálovom, v mäkuškom pokoji.Tam sa moje slzy, city, tam je láska moja,neprerazia tvrdú skalu žiadne strely bojaa rybôčku, sivoočku, nik mi neutopí,ani vidieť, keď zas príde ku mne, neuťapí.- - -Ručaju Bystrica, kryštál tekúci[48]dolu Harmaneckou dolinou,šumíš, hučíš skalnou zvalinou,ručaju, šumaju, haj, raj, teč, hraj!Posteľou, šúteľou, tokaj revúci,rulíš, rinieš žuloskalinou,[49]v nej si svojou výskaš bystrinou,pramenoprúdenec ty nehynúci,garaju, bystrica, haj, hraj, garaj!Šum šumom, duň dunom, jarok jarota!Rozvrav nemé tieto doliny,nech počujem dávne dejiny,šumaju, Dunaju, gúľ, šum, duň, hraj!Nech sa mi voduší duchov krásota,zalknutých v tej nemej doline,v nádejnej tej našej otčine,nech sa mi rozjarí prameň života,jartoku, všetoku, šum, duň, jar, hraj!Duchvoda, kde tvoja že je deloha?Čis ty slza matky prírody?Či znoj smrti? Či pot náhody?Tokaju, tečaju, plač, teč, jaj, haj!Pod bremenom ruky ťažkej Všeboha?Tys krv v tajnej sveta prerode,vozduch vtelesnený v tuhode;tu moja v tebe sa plie myj úbohá,čistota, bystrota, jar, hraj, garaj!Rodíme sa, vodíme sa z ducha vody tej,do kráľovstva slávy vnídeme,urobíme, ako zachceme,rodina Slavína, haj, raj, huraj!Vražine do duše nám tu zarytej,vo svojskom sa milom nájdeme,čo má byť z nás, veru budeme,v návode, sprôvode vedby spolitej,Slávia, slunija, haj, raj, haraj!Škoda ťa, šuhaju, bežíš do Hrona,z Hrona do Dunaja valného,z Dunaja do mora Čierneho,bystrina, mizina, nechaj, nehraj!Do mora, do toho ideš do skona.„Sám som spolu, bežím do svojeho,valom lásky letím do diaľnehodo mora, materi mojej do lona;človeče, bratina, haj, raj, vyhraj!“Či sa ty, šuhaju, kedy navrátiš?Ach, veď ťa v tom nesmiernom moriako krupaj jednu zamorí,tečaju, bežaju, jaj, čaj, nehraj!Tam sa ty naveky, hej, tam zaratíš:„Mater moja zas ma pastvorí,z lona svojho syna vynorí,nezbudou pobudu i ty zaplatíš,človeče, mrelina, hej, raj, gluj, hraj!“- - -Idem i ja k mamojke pomedzi úvaly,popri ceste stojace vekovité skaly,nový krokom zakaždým výzor sa mi smeje,letný Jasoň z kalicha krás mi slasti leje;drevanky si s kvetenou plesovodne hrajú,do vonného náručia vábne mi mihajú;vzduchohudbou šumí les, spieva javorina,chór je každé úbočie, chór každá dolinaa tam z jedle strnádka spevotúžne vieti,zavše si prízvukujúc — zle, zle, zle bez detí!Hej, zle, veru, zle bez nich i v radosti neba,to znamená, slovenská mater naša, teba.Jednohlasé krásy mi na srdce sa ronia,stozvukými citami v jemnej duši zvonia.Ach, bár v žiaľov hlbine mojich i zalknú sa,predsa mi aj na radosť raz odtiaľ vymknú sa.Radostnie sa radosti v srdci bolecitnom,ako zore raňajšej v polomraku svitnom.Lej mi, letný Jasoni, lej z toho kalicha,čím túžnejším žiaľom si srdce moje vzdychá.Vy, moje hory, doly, grúne, stráne milé,údy, články vy matky Tatry slavobylej,do môjho dušezoru sem sa, sem sa mi,ešte si ja deň dočkám môj radostný s vami.A keď by ho nedočkal, dočkáte vy za mňa,predsa naša nádeja nebude daromná.Idem si ja ku matke v sprievode hôr, dolín,z výšin radosť a vzdychy zo skalných podmolín.Hej, čujem i vás, čujem, to mňa ľutujete,s čím idem, na čo idem, to vy dobre viete.Dobre vy moju mamku drahú, milú, znáte,čujné srdce i myseľ do všerody máte.Tadeto to som chodieval ako chlapec malý,tu ma duše materskej lásky sprevádzali.Tu som do lona vášho vyplakal jej meno,aby v súcite vašom bolo rozoznenô.A vy, verné družičky každej vernej lásky,ozývali ste sa mi odvetnými hlásky,pridružili ste sa mi zavše húfom celým,že som, chlapec, mužom bol medzi vami smelým.Ani medveď, ani vlk nezastal mi cestu,keď som tade chodieval ku Bystrici mestu.Verné srdce detinské chráni Pán Boh iste,veď on je tvojím otcom, verný pane Kriste.A, hľa, kraju tohoto duše radohájne,mojej mladej doumy družky zjavotajné,s vami sa po prvý raz vítam, čo zo svetaidem len teraz domov, pres tak mnohé letá,hej, zo sveta veľkého, čo ho vy neznáte,bo srdca na odrodu čujného nemáte.Preto nepristúpi k vám svojím sebazmarom,vy ho nechcete za svet celý ani darom.Pozdravenie moje vám! Pokoj nebežičnýod našej Matislavy! A deň svetloličný!Prijmite ma zo sveta s mysľou rozmorenou,s duchovedou a vidmou umu znestvorenou,s rozsarachteným duchom, srdcom pochrámaným,s celým vozom života môjho dolámanýma s bremenom velikým pritom od Slavína,že sa celý do prachu pod ním duch zohýna.Hej, lepšie mi to bolo s vami, lež vo svete,vy v lone matky svojej milo si žijete,a mne svet je otčimom, bije ma, trápi ma,darmo matka vlastná si synáčka objíma.Ó, sem sa, sem kolo mňa, družky, spomocte mis rodoradomilými radôstkami všemi.Mysli moje tekavé všetky polapajte,svetlotelé postavy úbožiatkam dajte.Rozducha mi zajmite, nech sa mi votvárisvetloličnou postavou šuhaj živojarý.Zneste všetky z týchto hôr liečivé balzamy,priložte ich na srdca môjho bôľne rany!„Priam, priam to vykonáme, lež nedokonáme,vyše seba učiniť možnosti nemáme,to len môže materské srdce, choďže poň si,čo ti nik nemôže dať, veru, nájdeš v ňom si.A to čím skôr, nemeškaj, dokým si ho duchynepodelia nebeské na svojetné kruchy.Ono tebe náleží celé, Pán chce tomu,ty si nedaj matictva svojeho nikomu.Potom, keď sem so srdcom prídeš materinským,budeme ťa milovať my citom sestrinským.Tvoju milú z kryštálnych palôt dovedieme,verné družky a slúžky s vami žiť budeme!“- - -Na Bystrickom vrchu dvanásť chlapcov stojí.[50]„Hej, čože robíte ru, šuhajci moji?“V košeliach zelených, v bielych nohaviciach,kalpaky na hlavách, valašky v praviciacha flinty na pleciach a za opaskamipo dve im pištole i s dvoma nožami.Sila i zdravota im z tváre vyzerá,smižnosť i bystrota nohami preberá.Chlapi ako jedle, mocní ako duby,všetci ako jeden, krásni, herskí, ľúbi.„Hoj, bysťu prabohu, čo sa to spytuješ?Či vieš, že sa smrti svojej doveduješ?Idi svojou cestou, s nami ani slova,bo zvieš, čo valaška je Jánošíkova!“„Už ide Jánošík!“ — len to poviem na to,hej, beda, čo stála ma výpoveď táto.Ako strely jasné hneď ma obskočili,so sebou do grúňa do húšti schytili.Vedú ma, vlečú ma na jednu poľanu,tam ku jednej jedli priviažu ma na ňu.„Teraz — Bohu dušu, chlape prostoreký,tuto skapať musíš, amen ti naveky.Pomodli sa ešte otčenáš a zdravas,lenčo sa pomodlíš, je tvoj posledný čas!“Čože som to zvinil tými slovmi dvuma?Čože sa vám robí? Či ste zišli z uma?Veď ste nie Tatári, psohlavci, ledáci,ale ste len naši, dobrí ste Slováci!„Pravdaže sme oni, a ty slovmi týmisám si smrti výrok povedal si trími —— už ide Jánošík — ten, kto to nám povie,v tú minútu synom smrti sa nám zovie!“To ja nerozumiem, bračekovci moji,len to viem, že za to, zomrieť, ver, nestojí!„To je viac ako smrť jedna, to je málo,za to, čo sa s nami celé veky dialo.A to, že sme boli, že ešte žijeme,a načo sme spolu a čo všetci chceme,to chceš zradiť svetu tými slovmi tvými,lepšie ti onemieť tu do smrti s nimi.Poruč Bohu dušu!“ — povediac, namieriavšetci flinty do mňa; strach mi dušu zviera,od zbojníckej ruky pre tri slová skapať,nie, to je nie možné mysli mojej chápať.Toto je ostuda, dôpusta osudná!Táto mi smrť bola súdená obludná?Mať moja, mať moja, bolestná rodica,už viac neuvidím tvoje drahé líca!Veď si ma už dvakrát z hynu vyvolala,azda si už teraz smrťou zamlčala?Na slovo „mať moja“ chlapci z cieľa zniknúa pák všetci jedným dychom zrazu zhíknu.Na slovo „mať moja“ z oblakov hrozivýchblysne sa a rauchne v úderoch dunivých,hadité rozblesky po poľane mihnú,na jedle vysoké zôkol-vôkol švihnúa víchor sa zopne svistošumodunom,rozrydne les celý chvojopraskolunom.A zem sa zatrasie, v hrúze tej zastenevzduchom a úžasom do prsú sa ženie.A vtom na blízkeho grúňa tam obvýšizáhvizd prenikavý v búri sa preslyší.Na ten sa v tú stranu do húšťavy dalia mňa vetrosilnej búre tam nechali.Šibe ma, šibe ma, bodaj ma prestala,veď mi celého už ducha rozduvala.Chu! — do teba víchor, i ja by to vedel,keby na tom tvojom šarkanovi sedel.Ale na nevolu sedím s mojou vôľou,tu dolu sa s mojou musím doliť doľou.Chu! — tebe povetrie, proti tvojej sile,nemá túžby mojej vzdych ani len chvíle.Predsa dýcham z Boha, v jeho vekotichu,víchor svetov všetkých je len šepot vzdychu.Vzdor ti búra sveta, vzdor do môjho ducha,on sám si je búra, dosť má protirucha.Sotva dohovorím a všetko utíchne,pohoda si lesná s úľubkou vydýchne.Zastanú si jedle, veľmi sa čudujú,že ich bláznivetry tak darmo kečkujú.Spomedzi oblakov slnko sa vyhúli,prívetivým jasom k zemi sa pritúli,a medzi smaragdy na jej hrudi súcesype vďačne perly, diamanty skvúce.Tisíce dúhových bleskov mi do okablysne sa mi zníza, blýsky mi z vysoka.Stromy chválorečou tichou si šepocú,na nich operenci hlasne zajaskocú.Hej, po búri jasoň, mojej duše krásoň,ten mi zaistený mojej dole chason!Vtom sa gajdy ozvú z grúňa obvýšnehoHnúc milozvuky do vzduchu čerstvého.Od zeme gajdujú, chlapci pohvizdujú,z húšti na poľanu ku mne sa zbližujú.A po predku bača, starý, ale jarý,pozerám, ktože si? Veď je to ten vari,čo prírodoskumcom tak ozaj vytrielil,keď ich zbor nad smrťou našou sa veselil.A veru je to on! Bodaj ťa i s bačom!No ver ty nemyslíš, tuším, o ledačom.Od zeme gajdujú, chlapci hajduchujú,od zeme, od zeme, šuhajci, ujujú!Vysoko je nebo a kráľ je deľako,tak je nám, tak je nám, chlapci, len voľáko.Hej, čo nás do toho, keď sme si len známi,čože nás do koho, zostaňme si sami,hora mi, hoľa mi, hore sa mi ratí,veru sa nám ešte slnce naše vráti —a keď sa nevráti, vrátime ho sami,veď sme si, var, bratia, všetci dobre známi.Známosť, dobrá známosť, priateľstvo hotovo,ešte po známosti bude jedno slovo.Bude jedno slovo a jedna i vôľa,jedno všetko dobré, hej, hora nám hoľa.Na to jedno slovo prídeme Slováci,hora nám, hoľa nám, beda vám, čudáci.Bača ma od stromu odviazať rozkázal,ku sebe do kola šuhajcov ma privzal.Rozveseľ sa s nami, dieťa materino,napi sa z kulača môjho, to je víno.Keď sa rozveselíš — s nami pohoduješ,potom, čo máš vedieť, od nás vypočuješ.Hore hu!, šuhajci, zas máme jedného,a trebárs i toho, nechže len verného.Pripovedzme si ho po našom spôsobe,dve sú cesty na vrch — vedú hore obe.Komu sa nevidí s nami držať hoľu,nechže za Slovákov má len dobrú vôľu.Zídeme sa v ostrí tej valašky jednej,vyrúbame mater z kliatby našej biednej.Hoľa nám, vôľa nám, jednako Slováci,hore hu, hore hu! dolu vy, čudáci.Od zeme gajdujú, chlapci hajduchujú,hore hu, hore hu! šuhajci ujujú!Hej, keby to Pán Boh dal,že diabol čerta vzal,bolo že by nám, bolo,všade dobre okolo.Hej, šuhajci, od zeme,diabol čerta nevezme,vezmeme ich za rohy,poviažeme im nohy.Len šuhajci okolo,kto je čudák — do toho!Keď nás bijú, nedajme sa,keď nás viažu, ťahajme sa;rohami, parohami,doľme sa s čudákami.Hej, doliny otčiny,kto vie vaše tajiny?A my vieme, nepovieme,a to v Tatrách my strežieme,hej, slovenská otčina,príde tvoja hodina!Keď bolo tancu dosť i spevu — tu zvolábača nás sadnúť si ku vatre dokola.Syrom, chlebom, mäsom počastujeme saa nápojom rezným tiež potúžime sa.Potom bača sníme klobúk ošumelý,spod neho sa buré vlasy rozochveli.Zostarosvätujúc v tvári, páčiac okomrozjastrenozorným po nebi širokom,privetiac sa potom ku mne milovážne,takto dávne viesti rozprávati začne:[1]Iniciály možno dešifrovať ako úvodný modlitbový povzdych: Ve jménu Boha Otce, Syna, Ducha Svatého. Amen.[2]M. M. Hodža vo výbere veršov z Matory do Concordie dal tejto úvodnej časti názov Moje Fanuel s odvolaním sa na biblický zápas Jakuba s izraelským bohom podľa knihy Mojžiša I, 32, 30; porov. Z, s. 374[3]Dolija či dalija — bojovník; od sl. dol, doliť (Autor, Z, s. 375)[4]Túto časť odpovedí Hodža neskôr oddelil výrazom: To slovo (Z, s. 376)[5]Boh-byst, slovensky bystu-bohu-prabohu; t.j. ten, ktorý je, opravdivý, pravodejinný: lebo „sú bohovia a páni mnohí, ale my máme toho jediného“. Apoštol. (Z, s. 373)[6]Hodža nazval túto časť neskoršie názvom Rozdolä (Z, s. 377)[7]Žmeň — hrsť; priežmeň — priehrštie; vo Zvolene tak (Z, s. 381)[8]T. j. racionalisti, supranaturalisti, teisti — a koľko ich je všetkých (Z, s. 382)[9]Plúžil — toľko čo osožil si; slovo našské (Z, s. 382)[10]Chcel som povedať: hovniváli; i tak je v pravde (Z, s. 382)[11]Rozbomia — rozozvonia, bombať — cengať (novotvar)[12]Týmto veršom — „kruškám“ — dal Hodža neskôr samostatný názov: Spev obnociara v ľudosvetskej noci (Z, s. 387)[13]Aeon — v starej gréčtine — duchovia sveta; teda večnosť[14]Neskorší autorov názov: Danajok ozembuchov osvetárskych na obnoci svetskej; danajok — pieseň pri tanci alebo pri pasúnkoch (Z, s. 390)[15]Neskorší názov: Pejan na voznesenie svätoslavy; pejan, pejanok — to jest pieseň vážna (Z, s. 391)[16]Hodžova poznámka pre neskoršie dopracovanie textu[17]Neskorší názov: Môj svetohyn a vyvolanie z neho (Z, s. 392)[18]Davalagora, Davalagiri — nepálsky názov himalájskeho vrcholu na rozmedzí Tibetu a Nepálu; 25 171 stôp nadmorskej výšky (v Hodžovej dobe sa pokladal za najvyšší štít Himalájí a sveta!)[19]Slita - zliatina (Z, s. 393)[20]Hodžove náčrty ďalšieho dopracovania skladby[21]Týmito veršami o roku 1844 (vznik Tatrína) začal Hodža svoj citovaný výber veršov z Matory (Z, s. 373 — 374)[22]Neskorší názov: Pejan skalného ducha (Z, s. 396)[23]Mäť, miam — viem samorodne; mäť samovedomia subjektívne, prvé; ostatné je všetko pa-mäť. Na Orave, v Turci sa používa: Či miaš? Maj mäť — Rozumieš, vieš? Maj rozum (Z, s. 397)[24]Neskoršie ako záver Pejana skalného ducha (Z, s. 397)[25]Neskôr názov: Volanie mojej matkino (Z, s. 397 — 398)[26]Hodžov neskorší názov: Vydumalec (Z, s. 398 - 402)[27]Poludnica — vrch nad Liptovským Mikulášom od strany poludnej (Z, s. 3.)[28]Klnka — toľko ako rodica slnka, nebosklon (Z, s. 400)[29]Hodžove náčrty ďalšieho dopracovania (nerealizované). Ďalšie verše vo výbere autor uviedol so spresneným názvom Posol od matky (Z, s. 400)[30]Hodžov perfektný portrét feudálnych kortešačiek; (porov. Z, s. 455 — 459)[31]Nová pripomienka časopriestoru: liptovsko-tatrínsky rok 1844…[32]Neskorší Hodžov názov: Vyvlastnená (Z, s. 403 — 404)[33]Ide vlastne o vsunutie svojskej Hodžovej balady![34]Skonkrétnenie básnických vízií do slovenskej reality 40. rokov v predstavení známeho národovca, superintendenta Pavla Jozeffyho („Starožalislav“). „Mladoň z Liptova“ je sám autor básne M. M. Hodža, spoluúčastník Jozeffyho, Jána Chalupku a Samuela Ferienčíka pri slovenskom prestolnom prosbopise vo Viedni 1842[35]Zámerne zamlčané priezvisko „-ansky“ — Anton Radvanszky[36]Mordárka — dobový názov zbrane, vlastne druhu pušky[37]Hodža v súvise s časovými údajmi tejto vízie pomsty nepíše len „báseň“, ale i „pravdu“: naozaj bol vtedy len päť mesiacov ženatý s Kornéliou Kellnerovou (1820 — 1906)[38]Karola Kuzmányho, vtedajšieho banskobystrického farára, neskoršieho superintendenta evanjelického Prešporského dištriktu, spomína Hodžu s pripomienkou účasti na generálnom konvente evanjelickej cirkvi v Pešti roku 1843[39]Banskobystrické reálie (Urpín, Hron, Harmanec, Túfna, potom Bystrica) evokuje M. M. Hodža so spomienkou na svoje vlastné štúdiá v tomto meste a vôbec geografickom regióne.[40]Júra - jurisdikcia; štúdium práv v Debrecíne[41]Hospodin — Hodža používa slovo vo význame gazda[42]Jána Kollára autor tu pripomína aj ako svojho rodáka — Turčana, ktorý zhodou okolností tiež ako Hodža študoval v Bystrici[43]Baucida, Phylemon — legendárna manželská dvojica z Frýgie; symbol dobrosrdečnosti a pohostinnosti[44]Autor len naznačil bačovu nadávku, ale ju priamo nezapísal (na rozdiel od skoršieho i neskoršieho priameho používania a nezamlčania aj takýchto slov vo veršoch, napr. kurva atď.)[45]Neskôr názov: Harmaneckým vrchom. 1842 rozluka s tými (Z, s. 404)[46]Doľa - los, sors, osud (Z, s. 405)[47]Garaj — česky: vodotrysk; aj vôbec bystrina, jarok (Z, s. 406)[48]Neskorší Hodžov názov: Bystrica (Z, s. 406 - 408)[49]Rulíš — lunovito, lunisto tečieš v zatvorenom; rinieš — v otvorenom žľabe (Z, s. 406)[50]Bystrický vrch — Hodža má na mysli asi Urpín; „dvanásti chlapci“ — jánošíkovská zbojnícka družina vzbudená po poldruhastoročí
Hodza_Matora.html.txt
IKeď ma otec môj, dr. Jozef Miloslav Hurban, v bázni Božej vychoval, dušu vysokými, čistými túžbami okrýdlil, krásou poesie a istotou viery naplnil, pred všetkým nízkym, obecným syna vystríhal, srdce moje za národ môj slovenský zapálil: veru som nemyslel, že dosť značnú časť života môjho presedím čo nevoľník, pod kľúčom väzenského strážnika. Ale stalo sa: ruské príslovie hovorí: väzenia a žobráckej kabele nikdy nezriekaj sa (ot tiurmy, da ot sumy nikogda neotkazyvaj sia), a veru ja zkúsil som v mnohom pravdu toho príslovia. A čo toto píšem, už hrozí mi tretie väzenie, lebo zažalovali ma pre článok „Národných Novín“: „Ohlupovanie detí“. Chcem tedy na svobode ešte podeliť sa s rodákmi svojimi s citami, myšlienkami a udalosťami, vzťahujúcimi sa na dni a noci mojej trápnej dvojnásobnej nevôle. Nebudem citným, lebo prestáty kríž za pravdu nebolí už, ako zacelená rana. A vrchnou veliteľkou bude mi pravda; pravda nielen vo faktách, ale i v tom vysokom, umeleckom ohľade, ktorý robí z človeka skutočného spisovateľa. A inej ambície nemám, ako že stal som sa národu môjmu skutočným spisovateľom.Predihra môjho prvého väzenia je na krátko takáto, ostatne, dosť známa:Na hrob otca môjho, zomretého 1888. roku, Slováci zo sbierok postavili skromný pomník na cintoríne v Hlbokom. Roku 1892 dňa 8. septembra mala byť posviacka pomníka, ku ktorej okrem rodiny sišlo sa do Hlbokého mnoho ctiteľov a priateľov nebohého národného vodcu, biskupa, spisovateľa a šľachetína. Senický slúžny, menom Fridecký, prišiel do Hlbokého s veľkou posádkou žandarmerie, zakázal všetkým prístup na cintor a k pomníku, a keď sme predsa v dobrom práve chceli pomodliť sa nad hrobom, silou nás rozohnal, tak že žiadnej posviacky nebolo. Milosť, ktorú nám slúžny ponúkal, odvrhol som s opovržením.Na zpiatočnej ceste v Holiči, urazený v rodinnom i národnom cite, napísal som ohňom a nevôľou sálajúci článok„Hyenismus v Uhrách“, ktorý uzrel svetlo sveta v 107. čísle Národných Novín od 13. septembra 1892.Za článok postavili ma pred tlačový súd v Prešporku dňa 17. decembra 1892, porotci uznali ma väčšinou hlasov, 9 hlasmi proti 3, za vinného búrením proti maďarskej národnosti (ačkoľvek v článku ani to slovo: Maďar nebolo, a ja som písal iba proti slúžnovsko-žandárskej brutalite), a tlačový súd nameral mi rok štátneho väzenia a do 800 zlatých pokuty. Celý rok zo života! Bránil som posvätné zemné ostatky vlastného otca pred brutálnosťou, svedkami dokázanou i súdom uznatou — a rok väzenia!! Ale ja nejdem rekriminovať. Ide o väzeňské rozpomienky. Možno, ony utvrdia v srdciach rodákov mojich lásku k národu a túžbu za jeho vymanením, ako rozpomienky Silvia Pellico rozohnily rodolásku v srdciach italských. Pravda, riadky moje budú len skromné a často všedné, ako skromný a všedný je náš život slovenský. No, mňa teší a pozdvihuje myšlienka, že čestné utrpenie za vec čistú a vysokú býva prameňom budúcich úspechov. Mne bude odplatou, keď pri čítaní mojich skromných rozpomienok tu i tu živšie zabúcha srdce milého slovenského čitateľa a spanilej slovenskej čitateľky. Lebo jediné nebezpečie vidím v mrtvých srdciach, v planých, vycivených dušiach. Zakiaľ žije v nás slovenské cítenie, zakiaľ žije sústrasť s trpiacim za národné dielo, nemusíme sa obávať zahynutia.
Vajansky_Vazenske-rozpomienky.html.txt
Čudná prednáškaNech bolo, kde bolo, na javisko vystúpil rečník a uvidel toľko obecenstva, že sa až uľakol — tisíc ľudí stálo v sále, samí baníci. Fajčili, rozprávali, smiali sa. Na rečníka len tak pohliadli, vypočuli niekoľko slov svojho vodcu, ktorými rečníka predstavil, ale nezatíchli, zabávali sa ďalej. Rečník tiež ako by nič; postavil veľkú krabicu na stôl a keď vytiahol z vreciek dve fľaštičky, lyžicu a lievik, baníci sa rozosmiali: „To je čudná prednáška,“ vravel jeden, stojací pod samým rečníkom. Keď rečník otváral krabicu, hľadeli zvedavo… a on z nej vytiahol — domáceho zajaca. Jaj, to bolo smiechu, kriku a vtipov slušných aj neslušných. Iný rečník pravdepodobne by už s javiska utiekol, ale tento ako by nič, nezamračil sa, neusmial hľadiac si svojho.Potom podal baníkovi najbližšie stojaciemu fľaštičku. „Čo je v nej?“ opýtal sa. Ten okoštovavši vravel: „Nič, voda.“ Všetci sa rozosmiali. „My pijeme pálenku, nie vodu,“ vraveli niektorí.Kol rečníka bolo niekoľko baníkov ku pomoci. Jeden držal zajaca, druhý lievik. Rečník nalial na lyžicu vody a lievikom vlil ju zajacovi do hrdla; sklonil mu hlavu, aby mohol vodu preglgnúť. Baníci, pozorujúc, čo rečník robí, trochu zatíchli. Zajac sebou hádzal, naraz vyskočil baníkovi z rúk a skočil s javiska dolu. Hoj, to bolo smiechu a kriku; celé shromaždenie sa pohlo z miesta, každý chcel videť zajaca.„Chyťte ho!“ zvolal rečník. Chytili a podali mu ho. „Čudná prednáška,“ povedal zas niektorý.Rečník podal druhú fľaštičku baníkovi pod javiskom, aby okoštoval.„Pálenka a dobrá,“ vravel hlasite baník.„Pálenka, to je to pravé,“ kričali niektorí. „I nám dajte okoštovať, tak tri deci naraz,“ vraveli zas iní. Veselo a hlučno bolo v sále.Rečník nalil plnú lyžicu pálenky zajacovi do hrdla, zas mu hlavu sklonivši, aby mohol dobre preglgnúť. Hneď potom sám zajaca chytil za uši, vyzdvihol do výšky — bezvládneho, mŕtveho…V tom okamihu uvidel divadlo zvláštne, prvý ráz v živote — tisíc dokorán otvorených úst a dva tisíce vyvalených, vydesených očí. Tíško ako v kostole…„Vidíte, čo pijete,“ riekol skoro šeptom. „Jedna lyžica pálenky lebo dve lyžice vína lebo štyri piva.“Poklonil sa a bolo po prednáške. Položil mŕtveho zajaca celou dĺžkou na okraj stolu a poodstúpil na bok. Poslucháči stáli nepohnute a hľadeli na mŕtve zviera, stále majúc ústa otvorené a oči vydesené. Naraz vypukli v hlučný hovor. „Jed, darmo, jed je to, jed, jed…“ Ešte vo dverách sa obracali za mŕtvym zajacom a vrteli hlavou. „Jed, darmo, jed je to, jed, jed…“
Kalal_Nove-rozpravky.html.txt
I.Naokolo vrchy, v doline dedinka. Stred dediny kostol, v ňom hučí organ. Je nedeľa. Ženy, ktoré nemohli pre deti do kostola ísť, oduševnene počúvajú temné hlasy. Tu i tu vybehne jedna, na ulici nájde druhú a obe usmejú sa.„Dobre, utešene hrá!“ rieknu si navzájom, ačpráve mnoho tónov musia si domyslieť, lebo k nim dorazia len tie najhrubšie. I v kostole je tichšie, sviatočnejšie, než driev bývalo. Dnes je próba nového učiteľa!Na lavici pred organom sedí mladý muž a hrá. To je kandidát! Je vysokej, silnej postavy, má pekné lišťavé, svetlé vlasy a na perách šibú mu fúziky. Ináč skoro chlapec. Belasé oči bojazlivo kukajú mu po ľuďoch; ruky rozčúlene berú akordy a z čela tečie mu pot.Pri každej slohe zastane a sám zaspieva prvý riadok. Jeho hlas silne a príjemne zvučí malým kostolom. Potom sprevádza organom spev.„Dobre, výborne!“ hovorí starý pán vedľa neho. „Mišo, lepšie ťahaj tie mechy!“ volá zas na zvonára.Pri poslednej slohe starec vytiahne mutácie.[1]„Čím silnejšie, pán brat!“ upomenie kandidáta.Mladý človek vdýchne povetrie do seba poslúchne.„Je to hlas!“ šepcú si ľudia pod chórom.Po službách odídu len ženy a mladí ľudia z kostola; staršina ostane na porade.„Či ešte dakoho zavolať na próbu?“ predloží pán farár otázku.„Nie!“ hučí kostolom. „Dosť sú tí traja, čo už boli!“Nato uzavrie sa, že v stredu bude voľba.„Blahoželám vám, pán Rezník!“ riekol farár na ceste k fare.„Výborne šlo; isté je víťazstvo!“ vítala ich pani farárka.O chvíľu prišiel i starý pán Rušniak na faru. Po prvé zavolal pánov na čiernu kávu; potom vyprával o voľbe, o mienke ľudu, o plate.„Máte najlepšie výhľady, pán brat!“ hovoril. „Len jedno je chyba!“„Čo prosím?“ ustrnuto pýtal sa mladý Rezník.„Že ste zďaleka, cudzinec. Nemáte tu žiadnej rodiny!“Rezník uľahčene vydýchol. Tú „chybu“ počul už aspoň desať ráz spomínať od tých dvoch dní, čo prišiel do Bieliny.„Náš ľud, viete, a i my žiadali sme si takého, ktorý dal by nám záruku, že nám neodíde, keď naskytne sa mu dáka lepšia stanica. Nuž a najlepšia takáto záruka daná bola by v tom, keby ste sa napríklad stadiaľto oženili!“Pán rechtor hovoril pomaly, vážne a farár nemo prisviedčal hlavou.„Úplne schvaľujem vašu žiadosť!“ vetil Rezník. „Je to istotne nepríjemná vec každé dva-tri roky meniť učiteľa. Nuž ale spomenutú záruku nemožno dať, kým neistý je výsledok voľby.“„Ó, o to sa postaráme!“ horlivo vyvolal starý rechtor. „Vravím vám, máte najkrajšie výhľady!“Mladý Rezník musel mať už skúsenosti a konečne ani nebolo ťažko prezrieť cez sito. Dvaja kandidáti, čo okrem neho hlásili sa, boli starší a ženatí. On sám hodil sa teda najlepšie k vyplneniu žiadosti ľudu a pravdepodobne žiadosti učiteľovej tiež, poneváč v Bieline bolo len jedno také dievča na vydaj, a to bola Adelhaida Rušniaková, jediná dcéra starého pána učiteľa.„Som skutočne dojatý!“ vyvolal citne kandidát. „Staráte sa o mňa po otcovsky, pán brat; no verte, že ako opravdivý syn (tieto dve slová veľmi prízvukoval) odplatím sa vám, ak šťastie dopraje mi prísť s vami do bližšieho (toto slovo tiež prízvukoval) pomeru!“Na bledú, zoschnutú tvár Rušniakovu vysadli ruže. Vpadnuté oči od radosti žmurkali mu a k úsmevu roztiahnuté pery dali červenať sa bezzubým ďasnám. „Ad animam,[2]budete bielinsky rechtor!“ vyvolal a vrelo triasol ruku nádejného „opravdivého syna“, ktorý žiada si do „bližšieho pomeru“ prísť s ním.I starého pána farára dotkli sa slová mladého človeka. Nie div, boli švagrovia s Rušniakom.„Istotne!“ vyvolal i on a blahosklonne klepal na plece kandidátovi.Rušniakovi jasala sa tvár, keď vzdialil sa z fary. Celý zadychčaný dobehol domov a už z uličných dveriec volal: „Dona, Haida! Rezník je náš! Počuješ, Haida, tvoj a náš!“Z domu vyleteli dve ženy. Jedna staršia, tučná, červená: to je Dona anebožto Sidónia Rušniaková, manželka učiteľova, druhá mladšia, chudá, vysoká: to je Haida anebožto Adelhaida Rušniaková, jediná dcéra učiteľského páru.— — —„Veru nehovorím preto, že mi je sestrina!“ omlúvala sa pri obede pani farárka. „Ale keď už ženiť máte sa, nuž ani nie je vám ďaleko, ani nesklamete sa. Haida je výborné dievča, dobrá gazdiná!“„Máte úplnú pravdu, milosťpani!“ riekol Rezník. „Ale…“Farár a farárka splašene dívali sa naňho.„… dovoľte ešte z tej pečienky!“„Ó, prosím, nech sa páči!“ uradovane vyvolala farárka.Učiteľ si nabral.„Nuž a potom mali by ste hneď dve famílie, nás a Rušniakovcov!“ pokračovala farárka. „Mali by ste príjemný život.“„Bude ma tešiť!“ vetil kandidát plnými ústami. „Nuž ale odpusťte…“Farárka zas zľakla sa.„… dovolím si ešte z toho šalátu.“Farárke navrátila sa krv do tváre.„Nedajte sa núkať!“ vetila prívetivo a ochotne podávala misu. „Vec je teda už v poriadku, ako vidím?“„Úplne! Som vám všetkým povďačný!“ riekol kandidát.„Ha, ha!“ smial sa farár.Farárka tiež usmievavo vstala od stola a — letela do školy.[1]mutácia(lat.) — obmena, zmena, variácia[2]Ad animam(lat.), namojdušu.
Marsall-Petrovsky_Podvod.html.txt
Dlhá chvíľaVďaka znamenitému cestovnému poriadku košicko-bohumínskej dráhy mal som potešenie čakať na horskej stanici, ináč pekne ležiacej, tri hodiny na svoj vlak. Pred stanicou som videl v podobnej situácii ešte jedného pána, ktorý práve tak ako ja, po opovržlivom odchode prednostu a staničného pomocníka, obzeral okolité vrchy a kopce a počúval s pôžitkom kvičanie prasiec na dvore výhybkárovho domca. Obidvaja sme pozreli na hodinky a potom na seba. Ešte sme neboli natoľko zunovaní, aby sme sa dali do známosti. Predbežne sme si len ustaľovali úsudok jeden o druhom.Môj druh bol stredne vysoký, počerný pán s vystávajúcimi lícnymi kosťami, s guľatým nosom, s ostrou kozou briadkou a čiernymi fúzmi. Koža nad lícnymi kosťami a na nose bola karmínovo-červená. Nohy mal trochu okrúhle a šliapal donútra. Oblečený bol v nových, svetlých letných šatách a na rukách mal krásne, jasnožlté švédske rukavice, ktoré tvorili najkrikľavejší bod jeho toalety. Musel to i sám cítiť, lebo skoro stále si obzeral tú krásu.Prechádzali sme sa na priestore pred nádražím, pričom sme sa každý raz križovali, lebo sme chodili v opačnom smere: pán hore, ja dolu. Keď sme sa už tretí a či štvrtý raz minuli, oznámi mi pán, ktorému skôr vyšla trpezlivosť ako mne, výsledok svojho doterajšieho uvažovania.— Divné, prečo tie prasce kvičia bez akejkoľvek badateľnej príčiny!— Najskôr im je tiež dlhý čas, alebo možno, že sa cvičia v kvičaní ako slečna na klavíri.I pristúpili sme obidvaja k plotu dvorca a študovali vážne duševný život týchto na miske takých milých našich spolutvorov.Ale zakrátko sme ustálili, že nemáme nijaký kľúč na rozlúštenie záhady, a preto som navrhol prechádzku do blízkej doliny, ktorou zurčal bystrý potok.Išli sme. Cestou sme si spôsobili veľké potešenie vzájomným predstavením. Dozvedel som sa, že môj druh je pán Eugen Kobyryta, obchodník so strižným tovarom z malého okresného mestečka. Cestuje za obchodmi, kým jeho pani doma predáva. Inakšie ako „pani“ svoju ženu nepomenoval.Pán Kobyryta bol človek zriedkavo temperamentný, stále šermoval rukami; i keď som ja hovoril, prisviedčal alebo odporoval posunkami, mykal plecami, poskakoval, vystieral, krčil sa a každú chvíľu, skočiac predo mňa, kráčal chrbtom, obrátene napred, aby mohol pozorovať, ako účinkuje na mňa jeho rozprávanie, čo mi nebolo vlastne milé, lebo prskal. Jeho tvár bola v stálom pohybe, ani keby mal Vítov tanec.[1]Pravda, stále hovoril. Zdalo sa mi, že každá jeho myšlienka mu vyrazila rovno ústami navonok, neprechádzajúc sitom rozumu. Ledva som stačil vše hodiť do toho prúdu nejaké citoslovce.Keď sme prišli do dolinky, videli sme na druhej strane paseky kvetnatú lúčku s chodníkom naprostriedku.— Poďme na druhú stranu! — zvolal pán Kobyryta, a už i čľupol do vody dobre vyše členkov z okrúhleho zvariaka, na ktorý skočil; druhú časť potoka už prebŕdol vodou.Ja som vyzrel miesto s plytčinou, kde bolo uložených niekoľko ploských kameňov, a prešiel na druhú stranu ani po trotoári, v hrdom povedomí svojej rozvahy.Pán Kobyryta vyskakoval a rozhadzoval rukami sťa veterný mlyn.— No, vidíte, akú ja mám smolu! Vy prejdete krásne, a ja sa umáčam ako prasa, lebo som prenáhlený somár! Nemám pravdu?— Áno, — prisvedčil som mu vrele, s úprimným presvedčením.— Povedzte mi, zaslúžim ja mať vo všetkom nešťastie? Som rozhodný človek: slovo — skutok! A to je známkou znamenitých mužov. Aspoň som to mnoho ráz čítal.Myslel som si svoje o jeho táraninách. Čože, ja nie som tvojím vychovávateľom, i tak nikoho nevyliečiš z jeho chýb slovami: Lám krky!— A mám to nešťastie, mám, mám, mám, kto čo povie!Keď toto hovoril, vyskakoval pri každom slove a tĺkol si s veľkou náramnosťou päsťou do dlane.— Nerozčuľujte sa, ja vám to netajím.— Vidíte, so mnou je to tak. Hoci som i obchodník, som predsa i poctivý človek. Taký statočný človek, ako každý iný, ešte som.— Nemám príčinu to ani tajiť, ani uznať.Pán Kobyryta nepočúval, čo mu hovorím, ale húdol svoje.— Povedzte mi, pane, či je to nestatočný skutok: vziať vo vlaku dáždnik, ktorý tam nechal cestujúci, vystúpivší niekoľko staníc pred vami? Povedzte mi úprimne, ako je pán boh nad vami, pokladáte to za nepoctivosť? Iste nie. Každý človek to urobí. Pravda, len vtedy, keď je to poriadny parapeľ. Môj švagor Móric — prosím, je to vrchný radca, pane, vrchný! — má krásny dáždnik so striebornou rúčkou tiež z vlaku. Prosím vás, keď ten dáždnik nevezmem ja, vezme ho iný, ale jeho majiteľ ho nedostane naspäť ani v dvoch-troch prípadoch zo sta. Minule som cestoval do Prahy a videl s úplnou istotou, že v Kolíne vystúpivší pán s hnedými okuliarmi zabudol v kupé — jedným šuchnutím pocvičeného oka som to videl — pekný hodvábny dáždnik. Rozumie sa samo sebou, že som sa v Prahe zmiloval nad tou opustenou sirotou. Sotva som na Wilsonovom urobil zo pätnásť-dvadsať krokov, keď mi tá potvora s tými hnedými okuliarmi — a videl som ho iste, že vyšiel v Kolíne — poklepe od chrbta po pleci a vyzve ma, aby som mu vrátil parapeľ a šiel s ním na policajnú strážnicu.„Prečo, pane?“ osopil som sa naň rozhorčene.„No, pane, vy ste železničný kmín, a ja som detektív. (Ukázal mi značku na vnútri kabáta.) Vliezli ste mi do pasce.“„Ale netárajte také hlúposti!“ odvetil som s dôrazným výsmechom. „Prenáhlili ste sa. Podívajte sa,“ našťastie som zazrel šikmo pred sebou nápis ,Dopravná kancelária‘ „ja, vidíte, nesiem dáždnik do dopravnej kancelárie, kde ho chcem odovzdať. Východ sme už minuli, pane!“Skutočne som minul východ, ale len náhodou; mal som na to inú príčinu, o ktorej nechcem hovoriť.Tentoraz som sa svojou obdivuhodnou duchaprítomnosťou vysekal, ale uznajte, nie je to smola, že človeka dochytia pri odnášaní dáždnika, zabudnutého vo vlaku, a ešte detektív! Veď veľká väčšina dáždnikov nikdy neslúži svojim pravým vlastníkom. Povedzte mi, pane, či vy vezmete v šatni v kaviarni horší hodvábny parapeľ, keď máte vedľa neho celkom podobný, lepší? Povedzte mi pravdu, na vašu statočnosť! Mimovoľne chytíme lepší, mimovoľne, pane!Odpovedal som mu s rozhodnosťou, že ja som nikdy nevzal cudzí dáždnik, a to preto nie, lebo zásadne už mnohé roky nenosím taký zbytočný inštrument, keďže mi raz vymenili elegantný hodvábny dáždnik za mizerný plátený, ktorý nebol hoden ani desať halierov.Pán Kobyryta vyskočil víťazoslávne ani pílus.[2]— Vidíte, vidíte, že i vám zamenili dáždnik!— Mne áno, ale nie ja!— To je jedno: človek ako človek. V ten istý deň som v Stromovke na chodníku, kde sa potĺkalo dosť ľudí, videl pred sebou farbistý zložený papierik. Mohol to byť nejaký účet, alebo malý plagátik. Bohvie, koľko ľudí prešlo popri ňom, nepokladajúc za hodné zohnúť sa preň. Ja som zdvihol tú sirotu opustenú. N-no, a stálo to za to. Bola to dvadsaťkorunáčka. Urobil som s ňou, čo by každý človek na svete v podobnom prípade urobil: vopchal som ju do vrecka a kráčal spokojne ďalej. Aby som takú biednu dvadsaťkorunáčku išiel vracať, aby som preto najal auto a vyhľadával policajný komisariát alebo obecný dom, no, to mi naozaj nestálo za to. Pravda, mohol som ju cestou odovzdať niektorému policajtovi. Ale myslel som si: Prečo má tú dvadsaťkorunáčku prepiť policajt, keď to môžem urobiť i ja? Prečo? Mohol si ju on nájsť.Riekol som:— Hm.— Mám jednu slabôstku: užívam rád likériky. Viete: sladké likériky.Pozrel som na jeho červený nos a riekol:— Ahá!— I vošiel som do prvej kaviarne, ktorá mi padla do cesty. Bolo už okolo druhej popoludní i dal som si benediktínček.[3]Vysŕkol som ho s citom, na niekoľko drobných dúškov. Myslel som si, že z dvadsiatich korún stačí ešte na jeden, a dal som si ho. Potom som zavolal čašníka a platil nájdenou bankovkou. Čašník ju vzal a, ako je to zvykom týchto ľudí, pomäkušil ju trocha v prstoch a mrkol na ňu, pritom zamyslene riekol: „Dva benediktíny: šestnásť korún“, a odišiel, nevydajúc mi. Chvíľku som čakal; potom som vzal klobúk a paličku a poberal sa pomaly z kaviarne, mysliac si: „Nech si ten chlap zadrží tie štyri koruny.“ Vo dverách kaviarne som sa zrazil s policajtom, za ktorým išiel môj čašník.„To je ten pán,“ riekol policajtovi ten Iškariot[4]a ukázal na mňa.Ale načo dlhé reči? Policajt ma zobral — pre rozširovanie falšovaných peňazí. Tá prekliata dvadsaťkorunáčka bola falošná!— Vidíte, keby ste boli…— Viem, čo chcete povedať, viem. Ale, pane, keby nás všetkých mali trestať pre každú hlúposť, ktorú zákony zakazujú alebo nariaďujú, tak by nebolo dosť sudcov a väzníc na svete. Pre tých mizerných dvadsať korún sakramentskí policajti chceli vytriasť zo mňa dušu. Najprv ma chceli nasilu stotožniť s akýmsi iným známym pánom, ktorého mali vo svojich albumoch. Prišiel i ten podliak, čo ma dochytil pre ten parapeľ. Tak ma opísal na základe našej veľmi krátkej známosti, že by som ho bol s pôžitkom zahrdúsil, ale ma nepustili naň. Pýtali sa ma, od koho som tú dvadsaťkorunáčku dostal. Či som ju nenašiel v Stromovke? Keď som prisvedčil, že áno, smiali sa do popuku ani blázni.„No, jo, panečku, to každý takový filuta nachází peníze aneb v Stromovce, aneb mu je dá neznámej pán. Vy jste holt stromovkář!“Môžem povedať, že to bola horúca kaša, ktorú som si navaril. Sedel som celé štyri dni na polícii a stálo ma to spolu tritisíc korún, kým som sa vybehal, lebo mi chceli natisnúť krádež, keď som sa pomocou znamenitého pražského fiškála, mne celkom nepochopiteľným spôsobom, vybehal z podozrenia peňazokazectva. Z krádeže ma fiškál hvízdajúc vyslobodil s tou námietkou, že falošný peniaz je úplne bezcenný predmet, a tak krádež veci, nemajúcej nijakú hodnotu, nemôže byť trestaná.Keď ma napokon vypustili, policajný komisár mi povedal reč, v ktorej ma dotklivo — bolo mi do plaču, tak dojemne hovoril — napomínal, aby som sa dal na pravú cestu, lebo zle skončím…Pán Kobyryta teraz skočil predo mňa a spýtal sa s ohromnou rozčúlenosťou.— A viete, čo som urobil, keď som odchádzal z polície?— Nie. Ako to mám vedieť?— Pomyslite si, hoci celá reč bola vlastne najodpornejšie upodozrievanie, po-ďa-ko-val som sa tomu katovi. Poďakoval! Vlasy by som si trhal! Len keď som bol na ulici, zbadal som, aký som ja strašne prenáhlený. Povedzte, pane, nie je to smola?Nepovedal som ani slova, lebo sa mi začalo pozdávať, že pán Eugen Kobyryta farbí. A nemám rád, keď si niekto robí zo mňa blázna, človek si v takom prípade prichodí sprostý. Ale jednako mi prišlo na um, že som raz videl — tiež v Prahe, na Vinohradoch — vysokopostaveného kňaza, ktorý našiel na ulici päťkorunáčku. Zdvihol ju a dal v neďalekej bráne stojacej biednej žene s dieťaťom na rukách. Dobre, nezadržali ho, ale podľa zákona bol vlastne práve taký trestuhodný ako Kobyryta so svojimi likérikmi.— No, uznám vám, že ste mali, ako hovoríte, smolu. Zdá sa mi, že omnoho viac záleží na šťastí, ako na rozume.— Rozum! Rozum je hlúposť, a hlúposť je všetka statočnosť, šľachetnosť, keď máš raz smolu. Pozrite, poviem vám ešte jeden prípad. Ako obchodný pomocník som sa zoznámil s dievčaťom tiež od fachu. Poznal som ju päť rokov. Pane, päť rokov! Bola dosť hodná, ale chudobná ako kostolná myš. Tentoraz som neurobil nijaký priestupok. Ani som sa nezamiloval do nej priveľmi, ani nejaká šľachetnosť ma neťahala, nevdojak sme sa zobrali, ako sa berú takí mladí ľudia.— Ako, viem, — riekol som.— Majetku som mal práve toľko ako ona: totiž temer nič. Ale sme sa jednako za niekoľko rokov dopracovali skromnosťou, sporivosťou a slušným obchodovaním obstojného majetku. Máme dvoje detí, myslím, že podarených, a so ženou by som mohol byť šťastný, je to dobrá osoba. Ale má strašnú chybu. Strašnú, ktorá ma ženie do zúfalstva, pre ktorú utekám z domu, keď môžem. Nerozumiem, ako ju mohla počas celej našej známosti predo mnou ukryť. Pochodil som preto už všetky okolité kliniky, vyhľadal slávnych lekárov a veštice, ale nikto nevie na to pomoc.— Akýže je to zázrak? — pýtal som sa zvedavo.— Pane, čká, akonáhle niečo zje alebo vypije, tak čká, že sa múry trasú a v dome obloky drnčia i v tretej izbe. Keď zje viac, čká viac a dlhšie; keď zje menej, tak menej. A s deťmi je to isté. Tiež čkajú, chúďatá, že mi je niekedy do plaču.— No, to je ozaj obdivuhodná rodina. Mali by ste sa ukazovať…Začala mi celá rozprávka byť podivná, i hľadel som s istým nedorozumením na pána Kobyrytu, či ma nevedie za nos.— A viete čo, pane? Istý slávny viedenský lekár ma uistil, že keď budeme pokračovať podľa jeho predpisu, môžeme mať i dieťa, ktoré nebude čkať. Pomyslel som si: Poručeno pánu bohu, aspoň jedno z detí bude zdravé, i použili sme kúru toho slávneho lekára.— No, a výsledok bol prajný?— Dva-tri týždne pred očakávaným pôrodom som jednu noc nespal. Počul som v izbe divne tlmený, pretrhovaný zvuk. Nebolo to veľmi silné, ale bolo to dobre počuť. Naostrím uši, odkiaľ sa to ozýva. Veľmi chytro som sa presvedčil, že zvuky pochádzajú z postele mojej milej panej. I ustálil som s úplnou istotou, že naše narodiť sa majúce dieťatko čkalo už v materinskom lone! Po kúre, ktorá stála niekoľko tisíc šilingov! Pane, po kúre slávneho viedenského profesora, pane! Viete už, čo je to smola?Po tomto som opustil pána Eugena Kobyrytu bez slova a išiel som radšej počúvať kvikot prasiec.[1]Vítov tanec— akútna detská choroba reumatického pôvodu s reflexnými pohybmi nôh[2]pílus— lopta[3]benediktínček— sladký likér[4]Iškariot— Judáš Iškariotský, podľa biblie Kristov zradca
Nadasi-Jege_Dlha-chvila.html.txt
Knihárova knihaJe to tá kniha, ktorú držím v ruke.V detstve som vytrhla z nej list.(Stála som za to pol hodiny v kútea nesmela som pol dňa k nemu ísť.)Viazal ma slovom: čiernym na bielom.Spečatil glejom. Lisom overil.(Pannu i draka, princa s pastieromv koženej väzbe ihlou pomeril.)Čas viazal líca nad lisom v jednu ryhu.Vlasy mu zladil s farbou papiera.(Drak hlce princa, s pastierom panna leží.)Mohylou kníh dopísal vlastnú knihu.Na záver knihy knihár zomiera.(Nažky príbehov na mňa sa zniesli z veží.)
Vadkerti-Gavornikova_Totoznost.html.txt
Keď sa mrtvý vráti…V niektorých našich malých mestách boli a sú ľudia, o ktorých možno povedať, že sú jakoby živé noviny. Všade ich človek vidí, často tam, kde by to najmenej čakal. Do všetkého pchajú nos, do politických vecí práve tak, ako do drobných miestnych afér. Vedia vždy o všetkom, a nieto klebety, ktorá by pred nimi zostala utajená.Na Vrútkach býval takýmito živými novinami árendátor Baranček, bývalý učiteľ. Dokiaľ učiteľoval v malej, chudobnej, pohorskej dedinke, býval chudý ako chrt a hmotne sa mu vodilo biedne, hoci si zo samej sporivosti, či skúposti nič lepšieho nedoprial a živil sa zväčša len čiernym chlebom, ktorý zapíjal kyslým mliekom. I vše nejakú tú polievku varil si učiteľ Baranček, takto zarytý starý mládenec, sám.Keď sa mu po rokoch zunovala učiteľská bieda a na Vrútkach sa dávalo do árendy pekné gazdovstvo po akomsi zemänovi, vzal ho do árendy Baranček, zanechal učiteľstvo a presťahoval sa na Vrútky, kde sa onedlho oženil s driečnou, majetnou vdovou. Na novej postati bývalý učiteľ čoskoro zbohatol a neobyčajne stučnel. Bol vysokej, mohutnej postavy a vážil 130 kg. Neraz praskla pod ním stolička alebo lavica. Škodu musel síce hneď zaplatiť ale tým len získaval na vážnosti. Sám hovorieval o sebe: Dokiaľ som bol chudobný dedinčan, učiteľ, vyschnutý na kosť a kožu, nezakopol o mňa ani pes. Ešte aj tí hofierski bedári ma pozdravovali len tak, aby sa nerieklo. A tuná v meste, keď som sa stal majetným árendátorom a narástlo mi brucho, korí sa mi skoro každý. Vidíte, mladí páni, hľaďte zbohatnúť!“O árendátorovi na Vrútkach sa rozprávalo, že agenti, cestujúci od Pešti na Žilinu alebo na Košice, nepotrebovali nič iného, ako šľahnúť zavše okom, keď zastal vlak, po stanici, aby vedeli, kde sú. Keď sa zableskla pred nimi na perone, na obrovskom, guľatom bruchu masívna, zlatá retiazka, vedeli, že sú už na Vrútkach, kde museli presedať. Lebo majiteľ toho neklamného znamenia: brucha, majúceho skoro význam majaku, nebol nikto iný, ako široko-ďaleko známy árendátor Baranček, ktorý všetok svoj voľný čas trávieval tam, kde sa človek najskôr niečo dozvie — na perone.Akože by bol mohol chybeť na vrútockom perone večne zvedavý Baranček za strašlivej povodne v júli 1904, keď ktorúsi noc hrozila zaplaviť mohutná rozvodnená rieka rozsiahle nádražie a keď sa celý kraj medzi Ružomberkom a Trenčínom stal jediným javiskom hrôzy, o ktorej prichodily každú chvíľu nové a nové zprávy, jedna strašnejšia od druhej. V ktorejsi dedine pri Žiline strhla vraj povodeň sebou na spaní celú rodinu i s posteľami a perinami. Popri Trenčíne plávaly vraj len pred dvoma hodinami drevené mlyny i s mlynárskou chasou a zásobami. Predpoludním uviazol vlak pred Žilinou na vymletých či vytrhnutých koľajniciach. Ešte šťastie, že sa nevyšinul. Z oboch strán hučaly strašné vody. Voľákysi peštiansky advokát volal vraj z plného hrdla o pomoc a sľuboval 500 korún tomu, kto ho zachráni atď. Šťastie, že vody začaly práve opadávať a strojvodca tisol vlak plnou parou nazad na stanicu.Bruchatý árendátor senzačné zprávy len hltal a rozprával za čerstva tlupám, čo sa tvorily okolo neho. S nádražia odchádzal domov až k obedu, hneď sa však zase vracal, aby nič neprepásol. Peron sa práve začal plniť obecenstvom, ktoré očakávalo príchod popoludňajšieho osobného vlaku od Košíc, keď tu Baranček zazrel mladého hostinského Eichenbauma.— Poklona! — pozdravoval mladý žid úctivo brucháňa. — Čože tu robia, pán Baranček?— Čo by robil?! Dívam sa, čo sa robí, počúvam senzáciu za senzáciou. Chvíľami vidí tu človek srdco lomné scény. Mohlo byť dopoludnia nejakých desať hodín, keď doviezli vlakom asi osemročné dievčatko, dcéru agenta od Singeriek z Púchova, celú uplakanú. Maličkej sa utopili vo Váhu oba rodičia, keď prechádzali cez podmytý most, čo sa potom na kusy zboril. Zboril sa práve pod matkou. Padla, chudera, do prúdu; zúfalý muž sa vrhol za ňou, aby ju zachránil. Utopili sa oba. Maličká nevie dosiaľ, čo sa stalo. Akási známa pani viezla ju do Kremnice, kde má dieťa tetu.— Hrozné! — zavzdychol mladý žid.— A čo oni, pán Eichenbaum? Vari tiež cestujú niekam?— Necestujem, ale prišiel som apovi oproti. Už mal byť tu z toho Ružomberka. Nevedia, prosím ich, či je nie vlak oneskorený?— Aby nebol! O celých dvacaťpäť minút. Nevídané! Ranný rýchlik od Žiliny bol oneskorený o celé dve hodiny.— To je hlúpe! — mrzel sa mladý Eichenbaum — Čo to s tým apom len môže byť? Počínam mať o neho starosť. Aby sa mu tak, nedajbože, niečo nestalo!— Práve pred chvíľou sme o tom hovorili. A divili sme sa, ako to len mohli, pán Eichenbaum, pustiť pána otca, takého starého človeka, na jarmok?! Taký múdry človek ako oni a tak neopatrný!— Veď ma to teraz už samého dosť mrzí. Ale veď sa ta apa sám poberal. Že vraj kúpi kravu.— A teraz také ne… — Baranček nedopovedal, frcnúc sa rukou po ústach, akoby sa bol podriekol a teraz toho ľutoval.— Čo to hovoria, pán Baranček, aké nešťastie? — chápal sa mladý žid, celý poľakaný, brucháňovej ruky. — Azda sa len apovi niečo nestalo?! Hovoria, preboha, hovoria! Počuli dačo?!— Keby bol radšej nepočul! Ani sa ma radšej nespytujú!— Musia mi povedať, čo počuli, Ach, bože, tak stalo sa mu dačo?!Baranček sa miesto odpovedi obmedzil na odmietavé pohyby. — Ach, radšej mi dajú pokoj!— Hovoria, musia hovoriť, lebo sa zbláznim! Ako sa to stalo, preboha, hovoria!— Tak, keď ma do toho tak silia, tak im to poviem. Škoda človeka! Na môj’ hriešnu dušu, ak som mal daktorého žida rád, ta to boli ich apa. Tak vedia — išiel na ten statkový jarmok do toho Ružomberka. A tú kravu kúpil. Dosť lacno. Za sedemdesiat zlatých.— Ach, apálik môj dobrý! Za sedemdesiat zlatých! — počal žalostniť mladý hostínsky.— Aj sa naobedoval u Immerbluma. A potom hybaj na železnicu, previesť sa k vlaku. Most strhnutý, to vedia. Ľudia sa prevážajú na kompe, niektorí sa redikajú na ňu i s koňmi. Ich pán otec tiež hybaj na kompu i s kravou. Drží ju, drží za retiazku. Rieka hádže vlny, len sa tak kompa kolíše. Ľudia sprostí, všetko sa to hrnie k jednej strane. Už boli skoro pri druhom brehu, keď tu zrazu hrc! — kompa sa nakloní…— Ach, bože! Prečo sa to len muselo stať! — bedákal mladý Eichenbaum, zakrývajúc si tvár rukama.— Nuž, čo, majú to už márne, keď sa raz stalo. Tak ich pán otec bol s tou kravou na samom kraji. Krava sa skĺzla do vody. Keby sa jej bol pustil! Ale kdeže, kdeže pustil, židáčisko lakomý! Nie a nie sa tej nešťastnej retiazky pustiť. Stiahlo ho to nerozumné zviera, chudáčika, do vody.— Jaj, jaj, jaj! To je strašné! Apálik môj drahý! Apálik náš zlatý! Čo si nás tak skoro opustil?!— Ach, bože, mne samému ho je, chudáka ľúto. Bol to žid, ale preca len fajn chlap. Tak, vedia, hľadali ho, hľadali. Probovali ho nejako vyloviť. Ale nič. Nevylovili ho. Kto ho vie, či ho voda nevyhodí niekde na breh.Signál. Oneskorený osobný vlak od Ružomberku vchádza na nádražie.— Tátilében! — vrhá sa zrazu mladý Eichenbaum otcovi, sostupujúcemu z vlaku, do náručia. — — Tátilében! Len keď nám žiješ! — A pokrýva suché, žlté ruky otcove, vráskavý krk i od vetra zčervenalé líca vrelými synovskými bozkami.— Wie heisst?! Čo by som nežil?! — diví sa starý žid. — To sa len cúg oneskoril… Počkaj! Veziem sebou kravu. Je tu v predostatnom vagóne.Mladý Eichenbaum sa nemohol zdržať, aby nerozpovedal otcovi, jaké strachy nahnal mu len pred chvíľou ten lotor Baranček! — Krk mu vykrútiť, galganovi!Otec tíšil syna a hľadel ho potešiť tým, že kravu dobre kúpil. Osemdesiat zlatých. A krava krásna, šesťročná.Keď o chvíľu odchádzali Eichenbaumovci so stanice i s kravou, vedúc ju za retiazku, a prišlo im ísť vedľa Barančeka, nemohol sa syn zdržať, aby si neodľahčil:— Fuj! Hanbia sa, človeče nehanebný, za také galganstvo!— A čože som im urobil? — robil sa starý šibal nevedomým.— Len sa tak sproste nepretvárajú, oni zbojník! Čo mi nacigánili, že sa apa utopil, čo?!— A čože sa majú tak čertiť? — nedal sa huncútsky brucháň. — Či ím je to azda nie recht, že to takto vypálilo?!
Kompis_Ked-sa-mrtvy-vrati.html.txt
1Svitalo, keď mu otvorila pani Tereza dvere pri bráne. Previedol koňa za sebou, odobral sa od nej akosi citnejšie ako indy. Neťažilo sa jej, vypraviť ho na takú dôležitú cestu.„Dávajte si pozor! Nech vás pán boh postretá!“ zaželala mu i ona mäkkým hlasom, hoc tvár jej bola akoby neprívetivá, zadubená. Bolo jej ľúto, že odchodí nebodaj na celú zimu.„A vás nech tu opatruje, všetkých vospolok,“ zažiadal jej i domácim, keď sa vyšvihol na koňa. Zakýval jej ešte raz rukou, idúc dolu Bolivarovou ulicou sporiadaným patagónskym cvalíkom. Bolo mu i clivo pri lúčení od domu, kde mu bývalo ako doma; ale zas ho prejala radosť, že ide pracovať pre seba. Sedelo sa mu dobre v sedle na vlastnom koníku. Toho, ktorého mu požičal na Rie Colorade oddal voziarom, nech ho dovedú domov.Slnce bolo dosť hodne vystúpilo nad nízke brehy, za ktorými sa utajilo more, keď natrafil na tábor voziarov. Boli na druhom nocľahu cestou z mesta. Statok sa popásal po medziach okolo cesty na zaprášenej tráve. Pomedzi drôty plotov hľadí uštipnúť zo zahájeného čosi čistejšej trávy. Medzi ním je i kôň, na ktorom sa doniesol z Ria Colorada. Chlapi sedia ešte za plachtou, rozopätou medzi dvoma vozmi. Za ňou i nocľahovali v zátiší. Okolo vatry je ešte riad, v ktorom varili večeru. Sedeli pri raňajkách.„Prišli ste v dobrý čas!“ privítal ho prvák. „Poďte s nami!“ volal ho na čaj a na teplú pečienku.Uviazal koňa o drabinu a prisadol k nim. V kampe sa nedajú vynukovať. Nieto na každom kroku hostincov.Fúra bola na mieste, koňa opatrili, ako mohli. Nemal čo meškať, odobral sa od nich.„Chlapci, po statok!“ rozkázal prvák svojim ľuďom. „Pôjdeme i my.“Keď sa zotmilo, vytiahol sa na Rio Colorado. Gazda, keď psi zabrechali na privítanku, tiež vyšiel predo dvere. Čaká v kráži svetlosti, ktorá sa leje otvorenými dverami do kvetinovej záhrady.„Čo nesiete?“ volal proti nemu.„Začneme robiť,“ ohlásil sa mu veselo. „Dobre sa mi vodilo.“„No veď tak!“ vetil gazda. Voviedol ho do domu. Pri večeri mu musel vyrozprávať, čo sa mu tak dobre povodilo v meste.Na druhý deň ráno, len čo sa rozvidnilo, už kutal po pajte, po vyhni a po stolárskej dielni. Pomáhal mu Eulogio (čítaj Eulochio). Bolo treba prihotoviť hlavné veci, kým nepríde fúra: kde vysypať pšenicu, do čoho ju dať, aby rozmokla a vyklila, kde zatvoriť bravy na kŕmenie, keď chlievov nieto. Našli staré, prázdne sudy, celkom rozsušené, niektoré boli i opukli a ledva sa držali v hŕbke. Nabíjali im obruče, vyňali im jedno dienko, že ostali iba o jednom. Liesok nemali na nové obruče, ale našli v pajte „čunče“, tenké železné mocné obruče. Keď sudy naliali prvý raz vodou, tieklo z nich ako cez sito, ale pomaly napuchli dúžky.Pri kúpeli našli stôsy bľachovíc na dvadsať litrov. V nich predávajú tekutinu Littleovu na kúpele proti prašine. I na nich povybíjali po jednom dne, vymyli a vydrhli popolom. Mali dosť roboty okolo „korrala“, košiara zo skladov a palesákov na kone a lichvu. Staval ich otec pána Flanka, keď bol držal kobyly a čosi kráv sprvoti. I teraz ho užívajú, keď značia kone a rožný statok. Krešimír si umienil premeniť košiar na veľký chliev: zatvoriť doň bravy, kým sa nevykŕmia. Narazil doň vodu z jarku, ktorý vedie ku kúpeľu, aby statok mal čo piť. Palesáky a sklady popoprával; kde nestáli pevne v zemi, sádzali nové, alebo ich upevnili latkami, ktoré popribíjal krížom.S prípravami sa minuli dni veľmi chytro, kým neprišli vozy so pšenicou a inými potrebami. Na vozy naložili vlnu vypraviť ich do Puntareny. Ale pred odchodom pomohli chlapi od vozov i ovčiari zohnať bravy do korrala. Kone boli, akoby ich bol vyzváral, keď horko-ťažko nahnali divé ošípané na miesto. Pri tejto robote bol i gazda; rozostavil ľudí obklopiť celý diel, kde boli bravy, a zohnať ich do hŕby.Keď boli bravy zatvorené, ovčiari vyrezali samce a Krešimír im vylámal kliešťami vlčie zuby, aby nezavadzali pri kŕmení. Prebodol im rylo šidlom a navliekol doň drôt, z ktorého urobil obrúčku, aby neryli a nepodryli chliev. Kým im pricelejú rany, vyhnal ich na dakoľko dní na slobodu. Obrúčku do ryla dostali i prasice.„Teraz sme už istí, že neutečú,“ odobroval gazda, keď odbavili túto hlavnú robotu. „Svine ste premenili na ovce: nemôžu podryť košiare. Keby sme im to boli dávno urobili, neboli by nám rozryli kampy.“Nuž ryť by boli ryli i s obrúčkami, ale nie tak zručne. V prvé časy, pravda, nebudú môcť, kým neprivyknú na obrúčku. Keď na ňu privyknú, už nebudú mať vôle pracovať rylom ako dodnes; do tých čias stučnejú, možno pôjdu i pod nôž.V kampe nastalo babské leto; boli pekné slnečné dni a dosť teplé noci. Bravy sa kŕmili veľmi dobre, hltali pažrave rozpuchnutú pšenicu, ktorá v teplej kôlni, namočená v sudoch, veľmi chytro hnala do klíkov. Mäkké, sladké zrno im solili, aby im lepšie chutilo. Soľ v krme pomáhala vyhnať z mäsa divú príchuť, ktorou sa nabralo od paše na ostrej tráve v pampe.Eulogio začal pomáhať i pri kŕmení. Dovážal na táčkach rozmočené zrno v bľachoviciach do korrala a kydal ho kŕmnikom do válova. Krešimír si ho vypýtal od gazdu a sľúbil mu, že on zas pomôže Eulogiovi pri robote okolo záhrad.„Okolo záhrad už nieto čo robiť,“ riekol mu gazda. „A keby i bolo roboty, málo by ste mu pomohli. Máte okolo čoho robiť, záhradám dajte pokoj.“Krešimír sa zahanbil, že nadužíva dobrotu gazdu. „Celý podnik som vám obrátil čím hore, tým dolu. Košiare vám rozryjeme, po dielňach si vediem ako vo svojom, dreva vám míňam, i ľudí vám odvádzam od roboty.“Statkár sa sucho usmial a potvrdil, že tak má i byť.Robota išla riadne deň za dňom. Gazda málokedy chýbal pri kŕmení ráno a večer. Často i sám pomáhal. Tešil sa, ako svine hltajú, hoc i nie tak pažrave ako v prvé dni. Začalo na ne pribúdať, zaokrúhlili sa okolo slabín, i pod hrdlom im ovislo dosť dobre.Krešimír, keď nemal inej roboty, vysadol skoro každý deň s vrecúškom sladkej pšenice. Pozeral po kampe, či nenájde padnuté kusy z tých, ktoré vyrezali. Natrafil na ne skoro zakaždým. Držali sa v kŕdliku a pásli sa skoro ako ovce. Ani nemohli veľmi utekať ešte pre rany.Na tých výletoch sa ohlásil zakaždým v údolí, kde boli obe staré s mlaďou a brav. Zoskočil z koňa, začal im pohadzovať pšenice. Krochkali starostlive, ale staršia začala zbierať pšenicu. Pri nej sa nalakomila i mladšia, ktorá bola durnejšia. Vyliahla sa už v kampe a vyrástla na slobode; staršia hádam ešte nezabudla, keď mala opateru na podniku, kým sa nedala na slobodný život.V tie dni prišiel na podnik i pán Carlos so svojimi riadikmi.„Začneme zakáľať?“ Bolo mu prvé slovo, keď nazrel do korrala. Svine videl okolo válova, ktorý stál na kolíkoch vbitých do zeme, ako ho zhlobil napochytre Krešimír z dosák, ktoré si doviezol z mesta. Pochválil mu robotu. Videl, že sú ošípané zdravé, ale nedokŕmené; chýba ešte mnoho do zakáľačky. „Keď je tak, veci nechám tu, pôjdem ešte domov. Vrátim sa, keď začneme zakáľať.“„Pôjdete pozajtre,“ sľúbil mu Krešimír. „Zajtra pomôžete dohnať ostatné z kampa.“Vybrali sa na druhý deň ráno i s Eulogiom, zohnali kŕdlik bravov veľmi ľahko na podnik a zatvorili do korrala. Nakŕmili ich hneď z príchodu, ako svedčí.Pán Carlos sa prechodil okolo košiara a prezeral statok. Rozvažoval a cenil, koľko bude zárobku. Šiel do pajty, kde bola pšenica, do kôlne, v ktorej bolo teplo ani v lázni. Pšenica sa močila a napuchla v sudoch. Páčilo sa mu veľmi, že jej dali vykliť a ešte ju i solia, keď idú kŕmiť.Krešimír za ten čas majstroval okolo jeho karrety. Bola o dvoch kolesách, ale čosi väčšia od obyčajných. Pán Carlos chodieval na nej do kampa s menšími fúrami. Má veľmi dobré kone, poháňa chytro v ceste; i sem prišiel v jeden deň.Krešimír zaplietol drabinky drôtom, v pajte našiel kus drôteného pletiva, čo zvýšilo, keď ohrádzali záhradu. Urobil z neho dobrý vrchnák na karretu. Naložil na ňu sena, vzal čakan a motyku, do vrecka dal pšenice, do druhého vzal rozmočenej, i starú bľachovú misu. Pred večerom kázal mu zapriahnuť.„Ja idem, pán Carlos,“ oznámil mu, keď sadol do karrety a položil k sebe i lac. „Obriaďte bravy s Eulogiom. Zajtra zavčasu pôjdete domov.“„Ale bez karrety?“ zasmial sa mu.„Veď ja prídem do tých čias,“ sľúbil mu. „I kone vám nakŕmim.“Pán Carlos ostal pri kŕmnikoch s Eulogiom. Čo minuli pšenice, dosypali novou a poliali ju letnou vodou, aby napuchla a porástla. Ráno vstal veľmi zavčasu. Mať kone tu, pobral by sa domov. O chvíľu prikvitol i Eulogio kŕmiť, i kuchár sa zrepetil dnes včaššie. Zíval tuho. Bolo mu privčas, ale sa nechcel dať zahanbiť a odpraviť hosťa bez raňajok. Ešte by ho ohovoril, keď príde do mesta.V tie časy sa ukázala karreta o troch koňoch. Nešla veľmi chytro, bárs kone by sa boli chceli dať do behu, ale Krešimír ich zdržiaval.„Čo nového?“ spýtal sa pán Carlos. „Pôjdeme?“„Tu sme. Len popraviť čo-to a pôjdete pomaly.“Ako sa zhovárali okolo karrety, zakrochkalo v nej dosť hrubým hlasom. Obstúpili ju. Ostré dlhé steblá z vegy sa pohýbali tuho. Pán Carlos sa zadivil, akého má hosťa v karrete: bola stará i s mladými, ktoré hmyreli v sene.Oznámil mu Krešimír, že ju odvezie do mesta, ale opatrne, aby sa jej neublížilo v dlhej ceste.„Pekný kus,“ pochvaľoval pán Carlos, keď si ju obzeral, ako leží v sene. „Pôjdeme pomaly, budeme ju kŕmiť a napájať. Zajtra pred večerom budeme doma.“„A vrátiť sa čím skôr,“ napomenul mu Krešimír. „Máte tam i mladšiu a brava. Rád by ich odpratať pred zakáľačkami. Zakľať bolo mi ich ľúto.“Pán Carlos tiež prisvedčil, že by ich bolo škoda zmárniť. Radil zjednať ešte jednu karretu a druhým razom odviezť i brava, kým neprídu dažde.„Neviem, či pristanete,“ navrhol mu Krešimír, „ale bývate za mestom, máte hodný dvor, mohli by ste ich držať. Ak nechcete, dáte ich pánu Ipolitovi Rayosovi: nech ich predá dakomu, hoďas mäsiarom.“Pán Carlos sa sprotivil predať mladé, urastené kusy. Ponúkol dať povoz a opateru. Krm a čistý osoh by delili napoly.„Budeme mať spoločnosť na dochovávanie prasiec,“ zaradoval sa Krešimír. „Dve staré s mladými a brav berkshirskej srsti: pekný začiatok! Ale jedno spod cecka, najkrajšie,“ začal mu nakladať tichšie, „zanesiete do daru pánu Ramosovi. Nie do sklepu, ale rovno do kuchyne.“„Pánu Ramosovi? Tomu, ktorý má dievku? Tiež sa vraj vydáva kdesi do kampa.“„Za nášho gazdu,“ vysvetlil mu a doložil: „Lámal som si hlavu po tieto dni, ako sa odslúžiť gazdovi. Vidíte, ako mi dáva všetko, čo treba do roboty! Keď sa jemu nemám čím zavďačiť, rád by sa preukázať aspoň jeho oddanici. I tak bude dnes-zajtra jej ako jemu, čo sa im dá. Čo má on, bude mať ona.“Pán Carlos prikývol. Chcel sa preukázať ako dobrý spoločník a neprotiviť sa dobrej veci, hoc i nepochodí od neho. Umienil si vykúpať najkrajšie prasiatko, vyumývať ho a dať pekný červený fáborček okolo hrdla. U nich tak nosia také živé dary.Starú sputnali lepšie, aby sa nehádzala a nepoudierala. Lac sňali z nej; je tenký a dlhou cestou by sa ešte vrezal do nôh. Rozpárali vrece na pásy, akoby povoje. Keď ju putnali, pán Carlos sa mal trochu náhlive okolo nej. Zdurila sa, začala sa hádzať. Ublížiť si nemohla veľmi, ležala v sene ani v posteli. Krešimír ju hneď utíšil; podvihol sieť, poškrabal ju triesočkou. Keď sa uľahla a zakrochkala od spokojnosti, pán Carlos si bodol do čela prstom, že čo rozum, to groš. Dal jej na misu pšenice, ba i vody jej doniesol.Pri raňajkách prisadli si k nim i Eulogio i kuchár. Začali ho skúšať, ako ju mohol vteružiť do karrety.„Sama vošla,“ oznámil im.„Ale ako! Sama sa azda neštverala dohora.“Vyrozprával im, ako vykopal koľaje do zeme, že karreta sadla, keď ju vsotil do nich. Bola celá v sene; ošípaná vošla doň vďačne, keď jej posýpal pšenicu. V karrete našla i misku so pšenicou; kým sa hostila, zakosílil jej nohy lacom a zhodil ju do sena. Prasiatka vošli samy za materou.Kuchár a Eulogio pozreli jeden na druhého a žmurkli si. Rozprávka sa im zapáčila. Eulogio ho od tých čias ešte lepšie slúchal. I kuchár pozrel naň zboku tu i tu a pokyvoval hlavou. Chlap na mieste, vie robiť i vie, ako robiť.Keď voziari prišli z novej cesty, išli pozrieť na bravy. Božili sa, že nedoviezli pšenicu nadarmo, poznať ju na kŕmnikoch. Začínajú byť už ozajstnými kŕmnikmi a nie divými sviňami. I druhým razom doviezli ešte pšenice čosi.Keď pán Carlos odpratal i starého brava z podniku, Krešimír oznámil gazdovi: „Kamp už máte čistý. Kŕmniky sú v košiaroch, a čo sú na prisadenie, sú už v meste. Len dať zahriebsť jamy po kampe a pán správca nenájde znaku po ošípaných, keď príde.“ Oznámil mu, že podniku dajú dve vykŕmené na zaklatie a dvoje spod cecka, keď sa odučia. Budú na chovu pre budúci rok.Nadišli dažde, cesty sa pokazili chytro. Voziari sa vrátili z ostatnej cesty horko-ťažko; tri dni sa brodili v daždi a blate. Tieklo rozmiesené po cestách ani hustá kaša. Vlna bola už všetka v meste. Na podniku by bolo úplné zátišie, keby nie kŕmniky. Držali sa ešte ta v zlom čase. Šťastie, že odtekalo spod nich dosť dobre. Kŕmili ich tuho; bravy žrali viac ako predtým, ale tučneli menej. O dakoľko dní vietor sa skrútil, na vrchoch napadol prvý sneh. Schladilo dosť dobre, v noci priťahovalo, ale vo dne hrialo slnce.Keď zmrzli cesty, prikvitol pán Carlos na podnik. Vyhliadol si najtučnejšieho brava. Prišli sa prizerať všetci, keď ho obáral a čistil. Slanina zhrubla, mäso poprerastalo; svaly sa hýbali vo vankúšoch sadla sťa valce stroja v namastených pántoch. Sadlo sa zrnilo, nenašlo sa v ňom mnoho vláken. Podhrdlina sa až rozlievala na lopári.Dal si záležať majster obriadiť brava ako doma. Mäso nasolil do suda, narobil jaterníc a klobás. Diel zo zakáľačky poslali i do panského domu. Pred samým večerom prišiel k nim gazda do kôlne, kde sa dovárali v kotlíku ostatné jaternice. Pán Carlos nadieval žalúdok sekaninou z hlavy a vnútorných čiastok na svinský syr.„Prvý kar odbavíme spolu dnes večer,“ oznámil im. Krešimír už nebýval v panskom dome, odkedy robil okolo ošípaných, i jedol v kuchyni s ostatnými. Odhrýzal sa i teraz, že sú nie súci do jedálne a na mäkké kreslá v salóne. Ešte väčšmi sa preľakol pán Carlos v zamastených nohaviciach. Ale gazda im neuznal. Obaru mu vraj poslali toľko, že by si nevedel s ním rady, keby mu ho neprišli pomôcť minúť.Umyli sa, očistili, ako mohli. V jedálni čakal stôl prikrytý na tri osoby. Bolo i kvietie, ktoré mráz nestačil obariť nadobre. Medzi fľašami videli i jednu o dlhom hrdle v pozlátke. Pán Carlos zažmurkal na Krešimíra, keď ju zazrel. Pri tanieroch boli i široké kalichy na šampaň. Pod kvetmi sa im usmievala čierna ligotavá torta s bielym cukrovým zúbkovaním naokolo, s ružičkami, rozsádzanými sem a tam. Naprostriedku bolo čítať cukrový nápis vo venci všakových cifričiek: „Muchos recuerdos!“ (Mnoho pozdravov; čítať mučos rekuerdos.) Skoro do samého nápisu je zabodnutá malá čilenská zástava.„Tu majú učených kuchárov a cukrárov,“ šepkal pán Carlos. „Aký stôl vystanovili! Ani na svadbu. A my, priateľ, takto!“ Ukázal najväčšmi na seba. „V ťažkých čižmách a nohaviciach, ktoré sa lesknú od masti, pozbieranej na mnohých zakáľačkách.“Krešimír pohol plecom a ukázal na svoj sivý oblek. Tiež bolo poznať na ňom, že neprichodí zo salónov.Vošiel vzápätí pán Flank. Preobliekol sa ako obyčajne na večeru do sviatočného i oholil sa. Sadol si na vrchstola, napravo usadil pána Carlosa, naľavo Krešimíra. S misou Eulogio, preoblečený sviatočne. Držal sa veľmi vážne, akoby nebol ani ich kamarát, ale akýsi iný Eulogio, ktorý prežrel ražeň. Sám gazda delil hosťom na tanier.Začali s kuracou polievkou, v nej plávali hrášky z vyprážaného cesta. Za ňou prišiel obar s podhrdlinou a kusmi čiernej pečene a srdca. Naši si brali len z úctivosti. Napoludnie si boli zajedli dôkladnejšie z obaru. Na to nasledovala pečená sviečkovica, jaternice a klobásy.„Chutná bravčovina!“ pochválil gazda, zajedajúc si kyslou kapustou. Pri nej i hosťom chutila lepšie. Jaternice a klobásy tiež pochválil. „Iba že trochu štípu,“ usmial sa na majstra. Neľutoval do nich papriky a korenia, ale v Španielsku dávajú vraj ešte viac korenia do nich. „Lepších som ich nejedol na Rie Colorade ani inde!“ osvedčil sa pán Flank. „Španieli majú pravdu!“Keď prišiel rad na tortu, gazda sa počal usmievať. „K nej mi naložili naliať z tejto fľaše,“ ukázal na vdovicu Cliquot o pozlátenom hrdle. Vybúšilo z fľaše slávnostne, šampaň sa sperlila v plytkých širokých pohároch.„Na zdar vašim snahám, usilovní priatelia,“ preriekol, zdvihnúc pohár. „Mám vám to zaželať nielen z mojej strany, ale i od tých, ktorí mi naložili.“Krešimír šípil, kto rozkázal gazdovi pripiť im, práve tým vínom, ktorým kedysi bol častoval kĺzačov, keď jeho brat bol padol z koliesok. Pán Carlos nevedel, o čom sa hovorí, bárs tortu a fľašu doviezol v kisničke, ktorú mu oddali u Ramosov, keď sa zberal z mesta na Rio Colorado. Dnes večer ochabol veľmi. Robil celý deň tuho v horúcej kôlni. Potom prišla večera, víno, teplá izba a mäkké sedenie. Začali ho nadchodiť driemoty. Tam doma o tejto hodine býva už i tak v posteli. Nemohla ho už vzpružiť ani voňavá havanská cigara. Pokrútil hlavou, začal sa vyhovárať, že by nebolo od veci ísť spať, že im zaspí za stolom.„A my dvaja si ešte posedíme,“ usmial sa gazda Krešimírovi, keď videl, že sa mu ešte nedrieme. „Veru tak, Croeso,“ začal, keď ostali sami. „Kto sa nedá odstrašiť a drží sa roboty, zvíťazí. Na zdar vašej práci: teraz z mojej strany,“ usmial sa, keď podvihol pohár.„Na vaše zdravie a šťastie!“ ďakoval Krešimír a dodal s úsmevom: „Čiastka mojej zdravice nech ide tej, ktorá vám rozkázala nezabudnúť na nás pri tejto večeri. Pri tomto majstrovskom diele,“ ukázal na načatú tortu, „a pri tomto pohári predchodí mi, akoby sedela pri vás a ja mal do mojich želaní zahrnúť i ju spolu s vami.“„Ďakujem Croeso, ďakujem. Vyplnil som rozkaz, iba mám zaďakovať za dar, ktorý ste im poslali. Cenia si veľmi vaše priateľstvo.“Krešimír sa zapálil, že mu pripadli také priateľstvá. Bolo mu teplo pri tomto stole, ovievalo ho pri ňom čímsi domácim. Oči mu zažiarili, začal sa zverovať gazdovi, že veľké dobrodenia ho zmútili. Keď nevedel, čím sa odslúžiť, zavďačil sa jeho oddanici, ako vedel. „Ale vidím, že zas len ostávam v dlhu, teraz už i u nej. Padám tu zo dňa na deň do väčšieho dlhu. Vidím, že ho už nikdy nevyplatím.“Pán Flank vtedy veľmi zvážnel. Napomenul mu, že sa mýli s tým dlhom. Preukázal mu len uznanlivosť, že mu vyčistil kamp od svíň, ktorých by na rok bola už celá črieda. Bol by ich musel vystrieľať; v kampe by ostala hŕba mrcín a pozdejšie by sa boli beleli kosti ani nie z oviec a koní, ale z takého statku, ktorý nemá v kampe čo hľadať, lebo mu škodí. Musel by sa bol hanbiť, že sa nevedel sprostiť záškodníka inakšie ako puškou. Oslobodil ho teda od veľkej zodpovednosti.Krešimír vytreštil naň oči. Zodpovednosť? Komu? Či je nie gazdom na svojom? Kto ho môže ťahať na zodpovednosť, a čo by mal plný kamp divých bravov?„Veru zodpovednosť,“ potvrdil gazda a začal vyratovať na prstoch: „Najprv sebe, potom mojim deťom, ak ich budem mať, alebo už iným nástupcom.“Krešimír uznal, že má pravdu. Ale tá zodpovednosť nestúpa ešte na päty. Nieto na Rie Colorade detí ani detných detí.„Či neviete, Croeso,“ vysvetľuje mu bližšie, „že sme zodpovední i bez detí, ak zle gazdujeme?“„Komu? Hádam rodine,“ začal hádať.„Všetkým, Croeso. Spoločnosti. Alebo si mívate, že tento majetok patrí len mne?“ Pozeral naň skoro prísne, ako sedel proti nemu a otváral naň oči. Bolo mu, akoby sa pôda pod ním hýbala a on sa knísal na svojom sedisku. Čo si predstavoval o majetku, gazda mu vyvrátil a pohádzal predstavy na hŕbu. „Majetok je môj, ale iba pred zákonom,“ začal mu vysvetľovať, „lebo ho zapísali na mňa po mojom otcovi. Zákon nad zákonmi, ktorý riadi veci a poriadok na zemi i na nebi, učí, že je zverený mojej opatere. Ja som mu správca a zodpovedný šafár.“„Obyčajne nepozeráme takto na tieto veci,“ odporuje mu.„Pozerajme, ako chceme, ale tak stoja v podstate,“ naúča ho s hlbokým presvedčením. „Pozrite, či nevisí na tomto majetku moja žena a deti? Nevisia na ňom moji ľudia, sluhovia, robotníci a ich rodiny? Majú diel z neho a jeho výnosu ako ja. Z toho dielu, ktorý na nich padne, musia oni udeliť čiastku remeselníkovi, obchodníkovi i vzdelancovi v meste, už či je učiteľ, pravotár, lekár alebo novinár. Vidíte, koľkí pozerajú na Rio Colorado, či sa im dostane z neho, čo im patrí? Ak pregazdujem a neujde sa im nič, možno mi nič nepovedia, ale svedomie by ma trápilo, že pre nedbanlivosť som ukrivdil iných tu na podniku, i v meste, ktorí majú z môjho poľa svoj kus chlebíka.“Zadíval sa mu do chudorľavej tváre, na ktorej sedela prísnosť, ale v jasných sivých očiach blúdil úsmev. Díval sa do nového sveta, do ktorého mu odchýlil dvere. Za nimi videl novú záhradu sprehrebanú všakovak jamami a hŕbami zeme vyhádzanej z hlbokých priekop. Samý neporiadok a prevrat, nikde nič ešte obrobeného, obsiateho. V kúte kdesi za burinou sa učupili pri samom plote skromné kvietky poľa. V záhrade sám gazda prekopáva tvrdú zem, vyhadzuje na hŕbu opálkou ťažkej neplodnej mŕtvice, aby ju zahnalo slnce a zúrodnila rosa nebeská. Díva sa na gazdu a kričí naň. ,Čo hrdluješ v nevďačnej záhrade? Čo máš z nej?‘,Vidíš, že nič. Ale tu treba prekopať, mŕtvicu vyniesť dohora.‘,Ťažká robota bratku, na jedného. Kde je pomoc?‘,A kde je? Pohľadaj ju! Pomôžte, kto ste z boha, bude prvej súca pod sejbu.‘Obzeral sa, či by mu nedoviedol pomoc, ale všade pusto a prázdno. Nikto nepristal k nemu, nevysúkal rukávy prevracať tvrdú, ťažkú zem.Prebudil sa z divného videnia. Má pred sebou zasa gazdu v sviatočnom za pohostinným stolom. Ukazuje mu podivné zásady, ktoré vraj ide podšmyknúť pod uhol novej, veľkolepej stavby dnešnej spoločnosti, aby vraj mala na čo ľahnúť pevnejšie, lebo sa akosi kýva…„V tom zmysle nerečiem, podielnici sme vášho imania,“ prisvedčil mu Krešimír. „Ale koľko je veľkých majiteľov, ktorí myslia ako vy?“Skadiaľ prišiel, že nesie divné zásady, hádam staré, opotrebované? Iste už razia plesňou a stuchlinou. Kde sa obrátiť s nimi v dnešnom čase? Veď je pravda, že zem prináleží vlastne všetkým, veď chová všetkých ako bohatá, štedrá mať. V nej má korene statkár, roľník, remeselník i tulák. Z nej žijú remeslá, obchody, banky, slobodné stavy, učené vrstvy i zložité stroje. Nebyť jej bohatstva, vyhynulo by všetko do nohy, čo sa po nej prtí a vädí jedno s druhým. Jedných chová, mnohých obsýpa bohatstvom a pohodlím. „Ale kde sú, kde, ktorí myslia ako vy?“ dolieha naň Krešimír.„Ja nemyslím, Croeso,“ opravil ho pán Flank, „ale iba cítim. Mnohé veci utekajú rozumu, nedajú sa naškriepiť, ale sa mocne chytajú citu. Ukážte túto vec múdrym a vyskúseným, povedia vám, že sa vyžila. Nie je na čase, nemá u nás čo robiť. Je len vidina ukradnutá z iného sveta, ktorý nemá súvisu s naším spoločenským poriadkom. Keby cítili všetci ako ja,“ zvolal a oči mu zažiarili vnútorným ohňom, „boli by sme rovnakí, všetci jeden celok. Načo by boli rozdiely a triedy medzi nami? Hádam by nám bolo lepšie; boli by sme iba ľudia a medzi sebou bratia. Vodvorila by sa medzi nás láska; nie tá, ktorá vedie muža a ženu mocným pudom do tienistých dúbrav, alebo za továreň na pusté pozemky: víťazná, ospevovaná najväčšími básnikmi, ale znevážená, opovrhnutá láska nášho Spasiteľa, ktorá pýta i žertvy a odriekanie. Myslím, príde čas, že sa uchýlime všetci pod jej krídla: mocní i slabí. A neobanujeme. Bude pod jej úchyľom lepšie i majiteľom i robotníkom. Ak ju vysotíme predo dvere, uškodíme sebe i celku. Robotníkovi bude ťažko robiť u mňa, ak nepocíti, že pracujúc na mojom, pracuje ešte väčšmi na svojom blahobyte? Jeho práca bude do tých čias nie práca, ale služba alebo otroctvo. Mne bude zas ťažko pozerať, ako mi omrzený robotník trápi statok, keď ho kole nožnicami lebo kopne ťažkou čižmou do boku, socajúc ho do kúpeľa. Pre našu nelásku, ako vidíte, i nevinný statok znáša surovosti. Či by nám robota nešla od ruky, keby sme cítili, že čo robíme, robíme sebe a až potom druhým?“Zas videl Krešimír tajnú záhradu. Ťažká robota! Kde sú riady vynášať hluchú mŕtvicu pod slnce božej lásky? To môžu azda nové, mohutné stroje, technické výdobytky? Stŕpal nad ozrutnosťou práce, ktorá čaká: pripraviť kráľovstvo lásky medzi ľuďmi. Ťažkú, surovú mŕtvicu príde vyhrebať nechtami, bez strojov a pomôcok: mäkkým citom, ani nie rozumom.Hneď veľká otázka: keď má každý svoj podiel, koľký je? Krešimír sa tiež spýtal, lebo i na lásku je miera. Koľko príde každému z výnosu?Majiteľ sa naň zadíval. Hľa, ako ide hneď na koreň!„Nuž dobre, môj je najväčší. Ale cítim, že mi patrí. Mám na hlave starosť a zodpovednosť, čo sa robí dnes a čo sa bude robiť na takto rok alebo o desať rokov. Z môjho dielu, lebo je najväčší, musím odkladať nabok, aby bolo z čoho nahradiť, keď prikvačia mrcha roky, ťažké zimy. Alebo myslíte, netreba hľadieť na budúcnosť, ale deliť všetko ako vychodí rok s rokom? Myslím, že by zle vygazdoval. Iba ak by ste mi sľúbili dať z vášho dielu, keď príde na mňa tvŕdza.“Krešimír uznal, že by mu ťažko vrátili, čo sa im ušlo a čo i minulo hádam. Nech má, koľko mu treba z výnosu na budúce straty a škody. Ale koľko? Kto by uhádol? Okolo toho idú všetky hádky medzi majiteľom a robotníkom.„Veď hádky,“ prisvedčil mu i gazda, „veľmi ťažké a prudké, kazia chuť do roboty, lámu naše dobré snahy. Keby v tom vládol, nezveril by kúska zeme človeku, ktorý necíti, že všetci sme podielnici z jej výnosu, ale by nezveril ani nožnice človeku, ktorý nechce uznať, že čo ostrižie, je tak jemu, ako iným. Vec je istá, všetci máme podiel na práci i osohu, ale to nepresiaklo do srdca; preto sú medzi nami toľké daromné hádky. Viac lásky a citu, že sme jedno, a nebolo by ťažko ani nájsť ozajstný kľúč medzi robotou a plácou. Rozumom sotva naň prídeme, silou ešte ťažšie. Pažravé Ja ho nedá nájsť, skôr ho utopí dakde v bahne…“
Kukucin_Mat-vola-II.html.txt
Pamiatky dávneho písomníctva JuhoslovanovΦiλoϰαλετv µετ εôτελεíας ϰαi φiloσoφεsiv άvεv µαλαϰíαςThukydides[1]Už pred vyše tridsiatimi rokmi, keď som čítaním spisov nášho nezabudnuteľného učiteľa J. Dobrovského prvý raz nadobudol presvedčenie, že ako je gótska reč v nemčine, sanskritská v indoeurópštine, tak je staroslovanská v slovančine počiatkom, jadrom i koncom celého vedeckého jazykospytu, a čoskoro potom, keď som sa dostal vo svojom povolaní medzi Juhoslovanov, najmä Srbov, začal som usilovne zbierať všetky staroslovanské písomné pamiatky, mieniac ich príležitostne vydať. Neskôr, keď som sa usídlil v Prahe, pokračoval som podľa možnosti v začatom zhromažďovaní za podpory niekoľkých horlivých priateľov, rovnako sa starajúcich o moje ako i o svoje blaho. Takto, priebehom tridsiatich rokov, zhromaždil som nie bez námahy a výdavkov nemalý počet pamiatok tohto druhu, letopisov, životopisov, listín a nápisov, nielen z Rakúska a Turecka, ale i z Talianska, Nemecka, Francúzska a Ruska, pravda iba v odpisoch, no v odpisoch správnych a verných. Môj záujem sa síce obracal súčasne na pamiatky obojeho písma, cyrilského i hlaholského, ale že mám oných viacej a týchto málo, vyplýva to z môjho položenia a zo stavu samotnej veci.Oddávna bolo i mojou vrúcnou žiadosťou i starostlivým úsilím, aby som z týchto duchovných pokladov vydal na svetlo tlačou v dôstojnom rúchu bohatší výber a malej hŕstke milovníkov staroslovančiny predložil na spoločný úžitok, no vôľa a snaha čin dosiaľ neuskutočnili. I niektorí, pretože ani mňa ani svet nepoznajú a poznať nepotrebujú, vysvetľovali si stále po zlom moje uchovávanie týchto pamiatok, lebo si myslia, že by na mojom mieste hory s koreňmi trhali a presádzali; no dá boh, že sa naučia triezvejšie posudzovať veci, ktorým nerozumia, až trochu viacej, než doteraz, prinesú za obeť slovanským vedám a vôbec ideám zo svojho pozemského blahobytu a svetského pohodlia. Vydanie úplnej zbierky takýchto pamiatok, ak má byť hodné i vedy, i nášho storočia a ak nemá byť iba rozmnožením počtu kníh alebo iba na parádu pre police biblioték, vyžaduje i veľkú prácu, i veľké výlohy. Práci som sa síce nikdy nevyhýbal a ani nevyhýbam, aby som sa však zúčastnil toľkorakých pretekov — nie vždy, ako by sa srdcu žiadalo, ale ako nevyhnutná potreba a povinnosť prikazovala, a neraz pod ťarchou bremien života sa potkýnajúc a už-už klesajúc, sám z vlastnej vôle a sily, bez pričinenia sa viacerých rúk uskutočnil takéto dielo, musel by som byť z rodu Herkulovho,[2]o čom ani neviem, ani nemám dôkazov. Čo sa výloh týka, slovanská Múza bola dosiaľ chudobnučkou Múzou, ležiacou nízko pri podnožke svojich bohatých a pyšných sestier, a len ticho, ako kedysi Múza sionská, k výšinám vzdychajúcou:Rozmnožil si, Pane, tento národ, nepovzniesol si však jeho ducha![3]Či jej ukazujúce sa ranné červánky prinesú jasnejšie dni alebo nové zatmenie a smútok, ktože by sa ako človek odvážil predpovedať? Naši potomkovia to iste budú môcť posúdiť.Tento skromný výber dávneho písomníctva Juhoslovanov,[4]ktorý teraz na žiadosť priateľov a nákladom milovníkov slovanskej literatúry na svetlo vydávam v malom počte výtlačkov, má byť aspoň ukážkou toho, čo väčšie a dokonalejšie som zamýšľal: lebo sa tu zatiaľ muselo upustiť od rozsiahlejších úvodov i od výkladov vecí a slov, i od úplnejších variantov, i od potrebných registrov. Samostatné tlačenie spiskov a ich formálne zoskupenie vzniklo náhodne, iba preto, že pri tlačení prvého zväzku nemal som istotu o možnosti vytlačenia druhého a podobne aj pri ostatných zväzkoch. No to je vedľajšia okolnosť, pobesedujmeže si o veciach podstatnejších.Premýšľajúc často o tom, prečo je u vzdelancov našich, i samých učených, voči staroslovanskému jazyku a pokladom jeho (lebo hoci nemáme v ňom Homérov, Platónov, Horáciov a Cicerónov, máme predsa v ňom spisy, vhodné na osvecovanie rozumu a zošľachťovanie srdca, ktoré by nám ako Slovanom mali byť rovnako také drahé a vzácne, ako sú nám ako vzdelancom drahí a vzácni Homér, Platón, Horácius a Cicero) také tvrdohlavé nedbajstvo a neúcta, až ich nemožno ničím vytrhnúť, vždy som sa napokon utvrdil v tom názore, že okrem niekoľkých iných vedľajších príčin je na vine vlastne a predovšetkým doterajší neporiadny spôsob vydávania týchto starých pamiatok. V Británii, vo Francii, v Nemecku a v Taliansku vzorné príručné vydania najstarších pamiatok prirodzeného jazyka patria medzi domáce klenoty, sú predmetom úcty, obľuby a pýchy všetkých vzdelancov, i samých dám. U nás Slovanov je niekoľko pestovateľov staroslovančiny, niekedy dvaja, traja, niekedy i štyria, jeden od druhého vzdialený na stá míľ, každý vo svojej honbe osamotený a neobmedzený pán, a títo svoje plody poznajú a zužitkovávajú. No priznajme, že u tamtých ani jednému rozumnému vydavateľovi a kníhtlačiarovi nepríde ani na um, aby tlačil základné diela gréckeho, latinského alebo domáceho jazyka tak, ako ich zbarbarčená ruka poverčivého školáka v stredoveku napísala z núdze alebo jalového vkusu kostrbatým švabachom, s abreviatúrami,[5]ligatúrami[6]a ostatnými čačkami; naši slovanskí Erazmovia[7]a Didotovia[8]ešte vždy odtláčajú staroslovančinu tak, ako tlačili gréčtinu a latinčinu v XV. storočí Ján Gutenberg,[9]Peter Schöffer,[10]Albrecht Pfister,[11]Ján Mentelin,[12]Konrád Schweinheim[13]a veľký majster čarodejníckeho umenia skratiek Dierik Martens,[14]totiž s čiarami a vlnovkami, puntíkmi a skratkami, chvostíkmi a strieškami i všetkými ostatnými haky-bakmi, ciframi a cifričkami, no s tým malicherným rozdielom, že pri týchto aspoň krása vkusného písma zahladzovala kostrbatosť skratiek, u našich nevkus hrubých, rohatých a chvostnatých, neporiadne skáčúci, dakedy vo všetkých tvaroch akoby rarachom[15]ohyzdné pokrútených písmen (kto ich nepozná, nech ráči nazrieť do Rakoveckého[16]Pravdy ruskej a Levického[17]Gramatiky rusínskej, iných menovať mi zabraňuje úcta k obsahu) každého ducha, ktorého zmysly neotupeli a cit pre prirodzenosť, prostotu a pravdu konania sa v ňom nepominul, musí naplniť neprekonateľnou ošklivosťou. Či je potom čudo, že vzdelanci národa nášho, „synovia sveta tohto“, pred staroslovanskými knihami oči zavierajú a stránia sa ich ako jedovatého hada a smradľavej potvory? — Také vydania sú mŕtve plody mŕtvych duchov pre mŕtve mysle. Lebo je svätá a večná pravda, že duch sa živí iba duchom, že ho litera zabíja a že život ducha je pohyb a pokrok, lebo ináč by človeka pretromfol kameň.[1]Thukydides(ok. 460 — ok. 400 pr. n. l.) — najvýznamnejší antický historik, bol autorom dejín peloponézskej vojny. Preklad gréckeho motta: „Milujme krásu bez plýtvania a vedu bez ustania.“[2]Herkules— hrdina gréckych povestí, ktorý za najťažších podmienok dosahoval najväčšie výkony[3]Rozmnožil si…— Citát z biblie[4]Tento skromný výber dávneho písomníctva Juhoslovanov…— Šafárik uverejnil túto stať ako úvod k svojmu vydaniu Památky dřevního písemnictví Jihoslovanů, ktoré vyšlo v Prahe 1851 s podporou belehradského Društva srpske slovesnosti. Druhé vydanie s doplnkami prichystal Josef Jireček r. 1873.[5]Abreviatúry— skratky[6]Ligatúry— značky nad písmenami, ktoré znamenajú, že niektoré písmená si treba pri čítaní doplniť[7]Erazmus Rotterdamský(1467 — 1536) — významný humanista, vydával kriticky aj antických spisovateľov[8]Didot— slávna francúzska rodina, ktorá si získala všeobecné uznanie za skvostné vydania antických a domácich klasikov[9]Johann Gutenberg(pred 1400 — 1467) — vynálezca kníhtlače[10]Peter Schöffer(ok. 1425 — ok. 1502) — tlačiar v Mohuči[11]Albrecht Pfister(† pred 1466) — tlačiar v Bambergu[12]Johann Mentelin(† 1478) — tlačiar v Strassburgu[13]Konrad Schweinheim(† 1476 alebo 1477) — nemecký tlačiar v Ríme[14]Thierry Martens(ok. 1450 — 1534) — belgický tlačiar, založil prvú kníhtlačiareň v Holandsku[15]Rarach— zloduch[16]Ignacy Benedykt Rakowiecki(1783 — 1839) — poľský právny historik, vydal v rokoch 1820 — 22 Pravdu ruskú (o nej pozri vysvetlivku k str. 132 a 257)[17]Josif Levickij(1801 — 1860) — Ukrajinec, vydal r. 1834 gramatiku (Grammatik der ruthenischen oder kleinrussischen Sprache in Galizien)
Safarik_Pamiatky-davneho-pisomnictva-Juhoslovanov.html.txt
OsobyŽIGMUND III., kráľ poľský, Švéd[1]ANNA, jeho manželka, Rakúšanka[2]RANGONI, nuncius pápežský[3]PRIMAS, arcibiskup gnezdniansky[4]MARTIN, biskup krakovský[5]LEV SAPIEHA, kancelár Žigmundov[6]JÁN SAPIEHA, knieža litovskýZAMOJSKÝ, hejtman[7]ŽOLKIEVSKÝ, vojvodca kráľovský[8]JURAJ MNÍŠEK, župan sandomírsky[9]ŠTANCA, jeho manželka[10]MARÍNA, ich dcéra[11]KONSTANTIN VIŠNIEVECKÝ, knieža[12]ČERNIKOVSKÝ, jezuita v Sambore[13]SÍDER, gazda Mníškov, Nemec[14]GRIŠKA OTREPIEV, prvý LžedimitrijSMIRNÝ OTREPIEV, jeho strýc, sedliak z HaličeSERGIJ MOLČANOV, druhý Lžedimitrij[15]VEREVKIN, krstený žid, tretí Lžedimitrij[16]PYCHAČEV, ruský ubehlík[17]SKUROV, ruský popJUSKO, sedliakWIRTHEIM, žid[18]Vyše týchto niekoľko šľachticov a štyri paničky ako osoby nemé.(Dejište: Sambor a Krakov r. 1604.)[1]Žigmund III., kráľ poľský(1566 — 1632). Narodil sa vo väzení v Gripsholme, kde jeho rodičov Jána III. z rodu Vasa a matku Katarínu, dcéru poľského kráľa Žigmunda I., väznil švédsky kráľ Erich IV. Matka ho vychovala po katolícky. Žigmunda zvolili r. 1587, po smrti Štefana Báthoryho, za kráľa poľského. V r. 1594 — 1598 bol i švédskym kráľom. Potom ho Švédi sosadili a nepodarilo sa mu ich viac ovládnuť ani za cenu dlhých a ťažkých vojen.[2]Anna, manželka Žigmunda III.,bola habsburská arcikňažná. Žigmund si ju vzal za ženu r. 1593 a po jej smrti r. 1605 vzal si za ženu jej sestru Konstanciu.[3]Rangoni, pápežský nuncius(lat., vyslanec) v Poľsku. Autor ho kreslí shodne s dejinnou skutočnosťou.[4]Primas-arcibiskup gnezdnianskybol primasom Poľska. Lat. primas znamená prvý, najprednejší. Tento titul patrí len niektorým katolíckym arcibiskupom, prvým medzi prípadnými viacerými arcibiskupmi v tej istej krajine.[5]Martin, biskup krakovský.Kreslený shodne s prameňom.[6]Lev Sapieha, knieža litovský(1557 — 1633), vilenský vojvoda, hajtman a veľký kancelár litovský. Sapiehovci boli pôvodne Rusi, potom sa popoľštili a pokatolíčtili, boli veľmi bohatí. Sapiehovi sa pričíta plán podmaniť Rusko pomocou samozvancov, hoci Mniszkovi radil, aby nepodporoval prvého Lžedimitrija.[7]Zamojský, hejtman.Historicky je Jan Zamojski (1514 — 1605), poľský štátnik a vojvodca. Za Štefana Báthoryho bol ríšskym kancelárom. Víťazne bojoval proti rôznym nepriateľom Poľska.[8]Žolkievský, vojvodca kráľovský.Bol to Stanislaw Žołkiewski (1547 — 1620), poľský vojvodca a štátnik. Preslávil sa za samozvancov v Rusku, keď (vyslaný od kráľa so šesťtisíc Poliakmi) rozprášil presilu ruského vojska pri Kruszyne, obľahol Moskvu a pohol shromaždených bojarov, aby svrhli cára Vasilija Šujského a povolali na trón poľského kráľoviča Vladislava (1610). Nesmyselný čin Žigmunda III., ktorý chcel Rusko dobyť mečom a sám byť cárom, vyvolal známe ruské národné povstanie, ktoré zmarilo všetky úspechy Žołkiewskeho.[9]Juraj Mníšek, župan sandomírsky, je historická osoba.(Poľsky sa píše Mniszek.) Bol vojvodom, čiže predstaveným autonómneho šľachtického úradu s rozsiahlou právomocou. Vtedajšie Poľsko sa delilo na vojvodstvá a jedným z vojvodcov bol i Mniszek.[10]Štanca, Mníškova žena,o nej niet pramenných zpráv.[11]Marína, Mníškova dcéra,podrobne vykreslená a shodne so Záborského prameňom. Zomrela r. 1622 v Moskve vo väzení, po zlikvidovaní všetkých lžedimitrijovských búrok, v ktorých mala takú smutnú a nečestnú úlohu.[12]Konstantin Višnievecký,bol príslušník rodiny pôvodne pravoslávnej a neskôr pokatolíčtenej.[13]Černikovský, jezuita v Samborev Záborského prameni mal takú istú úlohu ako v tejto jeho hre.[14]Síder, gazda Mníškov,o ňom nemožno bezpečne rozhodnúť, či je historická alebo vybásnená osoba. V deji má len podradnú úlohu.[15]Sergij Molčanov,viď v Ubití Dimitrija.[16]Verevkin, krstený žid, tretí Lžedimitrij.Záborský ho vykreslil podľa svojho prameňa. Iní historici označujú tretieho Lžedimitrija len menom „Tušinský zlodej“, takže neoznačujú bezpečne jeho priezvisko, ani nepokladajú za dokázané, že by to bol býval prekrstený žid. O „Tušinskom zlodejovi“ sa toľko vie bezpečne, že vystupoval ako (už tretí) Lžedimitrij a že ho r. 1610 zastrelili na poľovačke.[17]Pychačev, ruský ubehlík,bol historickou osobou.[18]Skurov, ruský pop, Jusko, sedliak a Wirtheim, židsú osoby síce vybásnené, ale shodné s vtedajším biednym položením pravoslávnych sedliakov a popov v poľskej (vlastne litovskej) časti Ukrajiny.
Zaborsky_Lzedimitrij-v-Polsku.html.txt
Majster Bečko(Obrázok zo života dedinského stolára)V našom neveľkom mestečku sú iba traja ľudia, ktorí si dávajú brady rásť: učiteľ, šuster a stolár. Prví dvaja sú nevýznamní ľudia, známi iba v mestečku a nablízku; však tretieho, stolára, chýr letí celou dolinou, ba dostal sa už aj do stoličného mesta…[1]A tak naraz roznieslo sa jeho meno, že sa všetci stolári v okolí zahanbili. A vy posúďte, či sa bolo prečo? Lenže začnime od kraja.I.Voľaktorej jesene prišla do stoličného mesta cholera. Nie síce tá pravá, ale ako by len tá: — choreli a mreli, starí i mladí na týfus tak, že to neslýchať. Brány, vráta, boly polepené červenými ceduľami,[2]kňaz nepochovával už iba starých; deti vyprevádzal iba učiteľ i to bez odobierky, len ta a chytro! Vravelo sa, že je voda skazená. Bohvie, čo bolo…Ale po meste plač, po nociach svetlo, hlavne po krčmách, u nemocných, záhradníka a v stolárskej dielni i celé noci.Nemôžem povedať, že sa tomu stolári tešili, lebo nemohli vedieť, ktorú truhlu sbíja prípadne sebe, ale zárobky mali dobré. Keď je čoho väčšia potreba, to hneď poskočí v cene, to už vieme.Dopočul sa o cholere aj náš pán majster Bečko, a že bol životaschopný, podnikavý, ako sa vraví, čert vie, ako si to rozhútal, ale jednak chytil sa do roboty, za dva-tri týždne iné nerobil so ženou a dvoma chlapci a na najbližší trh a či práve jarmok najal veľký rebrinovec a inšie ten naň nenaložil, iba samé umrlčie truhly.Na jarmok do mesta došiel, ešte iba svitalo. Zaujal miesto a že bol suchý čas, nerobil ani šiatra, len rozložil svoj tovar: pätnásť-dvadsať bielych, čiernych, zlatých i obyčajných, malých, veľkých truhál a pokojne opravoval — o nikoho nedbajúc — čo sa na ceste odrelo, odlepilo a — čakal kupcov.To na jarmoku ešte nikdy nebolo!Keď sa rozvidnievalo a trafilo sa prejsť povedľa nejakej ženičke, prežehnala sa. „Ach, joj, bože!“ a utekala, ako by sa jej bola smrť na chrbát obesila.Stolári — jarmočníci mali robotu so svojím tovarom, dochádzali, rozkladali sa a ako obyčajne, vítali vtipmi. Pozrie jeden — Bečko iba truhlu doniesol; pozrie druhý — Bečko iba truhly rozložil. Neverili očiam a sišli sa traja-štyria, či ozaj truhly, a či Bečko dačo nového vymyslel, či už čo…„Čo vy to, čo to predávate?“ zadivený povie jeden.„Nejaké divné skrine,“ rečie druhý a šuškajú si všetci vôkol i ukazujú prstom.„Také na koštiale,“ odpovedá Bečko. „Svadobných by som teraz aj tak nepredal,“ myslí si a nič si z toho nerobí, že si páni majstri okolo neho akosi neobyčajne počínajú.„Aha, iste ich mrzí, že nemali toľko rozumu, ako ja, keď videli, čo smrť v meste s ľuďmi robí… Budeže mať za trh!“ a fajčiac nepokojne rozčúlením, hľadel na ľudí, čo sa obďaleč zastavovali.Však pokazili mu trh.Roznieslo sa mestom, že na rínku aj truhly predávajú, išli na mestský dom. Tam vec trocha zasekla, lebo policajného kapitána tam ešte nebolo.[3]Šli mu teda na kvartieľ oznámiť a ten vstal a šiel na rínok s Bečkom poriadok spraviť. Sveta sa sbehlo ani na komédiu.Bečko sa nechcel dať; žiadal si, aby mu ukázali zákon, ktorý nedovoľuje umrlčie truhly na jarmoku predávať. On si za miesto zaplatil, furmana zaplatiť musí, zamešká deň, a nedal sa a nedal. Sveta sa k zvade shŕklo veľa. Kapitán mu vysvetľoval „humanizmus“, ale to nijako pochopiť nemohol a čo aj z toho chápal, na to pripomínal zase on ženu a štvoro hladných detí doma. Svet dovolil si tiež kríkať, že jeho, Bečku, by bolo treba do jednej zavrieť a dolu vodou pustiť…Na mestskom dome zápisnica, behanie, zlosť, posmech na ulici a Bečko spakoval a odišiel, že pôjde za odškodným k stolici,[4]k ministrovi i samému kráľovi.Naložil a vrátil sa nazlostený domov, mysliac a želejúc, aký mohol mať jarmok, keby nie „tí somári!“Ale kým hútal, kde žalovať, predal aj doma tú voľaktorú truhlu a tak sa utíšil a nešiel nikam. Vysvetliť si to nikým nedal, ale truhly viac na jarmok predsa neviezol.Od tých čias je známy, a keď dakto dačo neobyčajného na jarmok dovezie, pána majstra Bečku tam isto pripomenú.II.Môj Bečko pochodí z remeselníckeho rodu. Jeho otec síce do smrti robil len krajčírskym tovarišom v meste, ale predsa… Mať chodila po obsluhách a malý Jožko motal sa celé dni po ulici alebo posedel u starej mamky, ktorá predávala pod bránou pečivo a iste od tejto — že všetci spolu bývali, — zdedil náreky, strach o hlad a biedu, ktorých sa tak bojí, ako sa presvedčíme, že je plná iba nimi jeho myseľ už aspoň dvadsať rokov.Trocha chodil aj do školy, potom šiel za učňa, vyučený povandroval a osadil sa v našom mestečku a začal stolárčiť — z ničoho, ale na svoju ruku. Riadu si voľačo bol zadovážil, voľačo mu dali na dlžobu a po známosti, zpočiatku len reparoval alebo spravil z cudzieho dreva. A darilo sa mu, lebo bol triezvy a gazdovlivý. Dielňu mal síce neďaleko krčmy, ale on do nej nešiel, iba na oldomáš, keď voľačo voľakomu spravil a ten ho zavolal a zaplatil. V dielni jeho ale bývalo vždy teplo. Keď si teda chceli známi posedieť, vošli len k nemu a odtiaľ si dali doniesť do skleničky. On si pritom robil, od nich z kamarátstva dostal aj vždy nejakú robotu. Staval sa tu vždy, že on tiež spraví tak ako v meste. Stisol pár zlatých, kúpil dreva, robil a keď pomyslel, že sa ožení, lebo takto s varením veľa mešká, alebo sa nenaje, ktorú prvú, babinu dcéru, zapýtal, šla zaň, ako na med.Mali skoro každý rok dieťa, ale nezostali z nich iba dvaja chlapci, ktorí sa už pri otcovi učia. Chlapci boli dobrí a robotní ako otec a matka. Poznať, že ich otec na biednom a skúpom chlebe vychoval. Mať tiež pomáha pri remesle, lebo s domom a kuchyňou veľa oštary nemá, farbí tie povestné truhly, okná, dvere a čo príde. A keď sa jej niekto spýta, či to ona musí robiť, Bečko hneď odpovie, že veru je mnoho práce a pláca slabá, preto, že musí aj ona pomáhať. A keď sa jemu niekto ponosuje, to sa on duplom ponosuje. Je úprimný, ale prehnane berie najmä tú biedu. Vždy má strach pred hladom. Čo, ak by tak robota sekla, čo majú chytro by zjedli a potom…? Má štyridsať rokov, ale vyzerá, ako by mal šesťdesiat. A ako by mu už veku nedochodilo, probuje náhodou dajako chytro zmúdrieť i zbohatnúť. Zodvihne kdejakú kovertu, handričku, myslí na špekuláciu, priekupníctvo, ale nechytá sa ho, zase len od strachu, že ak na mizinu vyjde. Od tej starosti je celý hrbatý a na hlave plešina ako dlaň; ostatné vlasy dlhé, brada ako sito, len čo mu ju vše žena zaokrúhli. — Dobrá, mäkká tvár, chudých a veľkých kostí, nos čľapatý, ústa sladkých, vďačných rečí.Vidí, že svet vôkol už aj číta, odoberá novinky. Keď nemá tak mnoho práce, berie do rúk aj noviny a mudruje a vysvetľuje z nich druhým. Najviac ho dojíma, keď je v nich zpráva o dákom nešťastí rodinnom. O tom už potom každému rozpráva, kto mu len do cesty príde. Ako vravím, hlavne v meste na ulici, na jarmokoch zodvihne kdejaký podozrivý papierik, zdrap novín a hľadá, či by náhodou nebola v nich dobrá, osožná vec, porada, liek na — chudobu. Podľa ženy má nejakého úradníka v rodine, ktorý vyžije z toho, čo zarobí! Keď sa raz do roka s ním síde v meste, lebo uňho, nevie mu prenachváliť, čo je to za výhra, že má mesačný plat.Keď zavítaly Vianoce, Bečko svojím deťom nie, ale deťom tohto úradníka hej, kúpi pletku, hračku za pätnásť-dvadsať krajcarov, sbije peknú truhličku a pošle po pošte s vinšom a nárekom na biedu, čakajúc na Nový rok dary, ktorým sa tak privykol, že nesmú vystať. Sú to staré háby. Žena ich trochu obšije, ale pri stolárstve veľa sa roztrhá. Bečko chodí celú zimu bosý, totiž len v pantofliach, odrezaných zo starých topánok. — Zimník mu tiež poslal úradník, ale ho nenosí, lebo by si ho zničil a ten môže byť synom,[5]keď sa prepustia. V meste od starej židovky kupuje háby a klobúky. Vždy tvrdý cylinder; lebo ten starý, obnosený, je lacnejší, ako akýkoľvek mäkký; keďže tvrdý nikto nekúpi, ani do daru neche, iba ak — vandrovník alebo vagabund.Stalo sa mu tak vyobliekanému, že ho v druhom meste na jarmoku vzali za podozrivého tuláka, a nevediaceho sa hneď legitimovať, zavreli ho, kým došiel telegram, že je on skutočne stolárskym majstrom, a že on má také zvyky…Robí deň a noc aj v nedeľu a vo sviatok. Robota vraj nie je hriech. Do kostola nechodí, iba raz do roka — na Silvestra a i to sadne, kde ho nikto nevidí. Jemu je vraj práca modlitbou. No pre kostol, školu, faru rád ponúkne reparáciu a zdarma napraví, za čo sa mu dostane s kancľa pochvaly a to je jeho rekláma ako druhým ohláška v novinách.Zamyslený je vždy, len keď počuje, že je niekto chorý, ide ho navštíviť, ponúknu ho pohárikom, dohánom a je si istý, že ak patričný zomrie, nepobežia do mesta po truhlu. Ak počuje zvoniť na umieráčiku, rozošle celý dom, aby sa dozvedeli, kto zomrel a vezme kus laty a ponáhľa sa do domu smútku. Je mäkkého srdca, plače s plačúcimi a bez všetkého poverenia odmeria nebohého, ako by sa samo sebou rozumelo, že uňho dajú truhlu robiť. Takto ozaj vše len vynúti. Len keď ho vyprevádzajú, spýta sa začo a aké drevo chcú mať?V takejto horlivosti stalo sa mu raz, že umieral starý, bohatý žid v dedine a on šiel ponúknuť rodine truhlu. K nemalému zadiveniu a žiaľu rodiny, že on spraví takú truhlu, čo pretrvá veky, ale z duba. Musí sa teda skorej chytiť do roboty, nie po smrti. Má krásny dub, bez hrčky; dobre, že ho ešte nezrobil a veru pýtali ho už, ale sa nemohli pojednať. No, nebude draho rátať, len ako po známosti… A bol by sa vari dotisol k starému chorému židovi, aby ho odmeral, keby neboli s ním prísne naložili. — Prosím vás, však videl, že ak tú robotu dostane, zarobí čistých desať-dvanásť zlatých. A to je pekná sumička. Domec už kúpil, zreparoval, teraz by ešte rád kus poľa kúpiť, aby mal pod zemiaky, kapustu, zeleniny… Má už pár zlatých! Ani žena o nich nevie. Tá vôbec nevie, koľko oni už peňazí zarobili. Jej vydáva po krajciari, po dva, keď dobre uvážil, či to, alebo oné je potrebné. Chlapci jeho svojich peňazí v ruke ešte nemali. Ak niečo treba kúpiť, beží po to sám. On sa nedá oklamať a jeho synov by mohli ošudiť. Nemôže si nijako odpustiť, že sa za tovariša naučil fajčiť. S tým má biedu. Vojenský dohán je dosť lacný,[6]papier tenký z novín, ale mrzí ho, že už chlapci probujú za ním. Akože im zabrániť? Mieša kvety z ruží a kadejakú vňať, višňové lístie a tak sa darí.Najväčšmi sa hnevá na účty! Keď dačo robí farárovi, do školy, na obecný dom a žiadajú účty a so štempľom ešte! Čo je to za trápenie, kým to s chlapcami napíše a nájde niekde starý štemplík, súci na odlepenie. On myslí, že je to len zvyk a nie daň. Málo píše, ale všetko s malými písmenami, bez čiarky, bez bodky. Chlapci chodili viac do školy a ešte nedávno — a oni ho opravujú. Nedá sa! Že je to len na parádu, aby sa negazdovalo s atramentom, papierom a časom. Jeho list, že aj bez toho možno prečítať a prečíta ho celkom správne, že i mať musí prisvedčiť, aj chlapci sa nevedia ďalej škriepiť.Druhého prácu potupuje ako každý remeselník. S remeselníkom žiadnym nenadržuje. Sám chcel by byť na svete. Poohovára každého, keď jeho prácu vidí a ešte viac, keď sa prechádzajú, zabávajú, pekne šatia, že je to len sprostá pýcha. Parádu že strúhajú na dlžobu. Kto za nich len zaplatí?Ak dakto vezie do dediny cez mestečko kasňu, truhľu, beda domácim! Prečo nevedia, kto sa žení?! Žena vie rozprávať, klebetiť (chuderka to nikdy nerobí), ale aby niečo doniesla na remeslo, na to jazyk nemá… — Chlapci tiež len huncútstvo vystrájať vedia, ale… — No, keď ich tak vyhreší, žene sľubuje oddychu na starosť, chlapcom robí radosť so zlatým prsteňom, hodinkami, ktoré na perinke visia na klinčeku nad posteľou aj so striebornou retiazkou a kľúčikom. Bol si to na vandrovke nadobudnul. Hodinky už ale asi pätnásť rokov, ako je ženatý, nenaťahuje, lebo by čas meškal a že už by sa boly zodraly. Len keď niekam na jarmok ide, alebo keď je veľmi dobrej vôle, sníme ich a lakomí chlapcov. A tí nemali ešte nikdy väčšej radosti, až plačú od túžby, aby si ich mohli už raz pripäť na vestu, čo by len jednu nedeľu jeden, druhú nedeľu druhý…Otec ich, uisťuje, že budú aj oni hodinky nosiť, len nech sa usilujú pri práci a všetko budú mať.III.Tu som preskočil posledné dva roky a dosť dôležité. Hodno je sa vrátiť, aby sme nášho Bečku lepšie pochopili a poželeli, že sa bije sám, a ešte ho aj pánboh prividel. Zomrela mu žena.Bečková, chuderka, často bývala nemocná a konečne zomrela. Bečko spravil jej truhlu a robil celú noc a deň, kým žena mŕtva ležala. Plakal, reval, robil na pretrhnutie. Poľutoval ho iste aj lekár a čo napísal do úradného oznamu smrti, to neviem, ale bol pokoj. A čo by to Bečkovej a mojej rozprávke osožilo? Zomrela biedna žena a ja musím napísať, že Bečku naviedli po piatich týždňoch, aby sa oženil druhý raz. Pravda, nebola to svadba, ako svadby obyčajne bývajú. — Totižto poradili Bečkovi nejakú murársku vdovu, ktorá bola naučená cez leto hojne žiť a cez zimu — ako bolo, od biedy i do nájmu chodiť s nebohým mužom, ktorý sa konečne, ako sa vraví — vypil — a zomrel.S druhou ženou sa ale náš Bečko oklamal. Tá už teraz žiada prepisy, on nechce dať a ona nechce „darmo“ robiť. Hneď na svadbe sa nerozumeli. On do štvrtej robil, potom sa schystal — sám, bez synov — na sobáš, po večeri o polnoci, povedal hosťom a neveste, aby sa zabávali, on že si ide ľahnúť, lebo ráno treba do roboty vstávať. Ledva ho zdržali; nevesta musela sa do plaču pustiť. A teraz, hľa! Čo z toho bude nevedno; ale ja sa bojím, že Bečko zabije lebo ju, lebo seba. Odohnať sa mu totiž už nechce dať a Bečko, v srdci dobrý človek, už vše vojde do najhoršej putiky-krčmy a rád sa lacno napije. On totiž žiali a iní ho premáhajú nápojom. A ak si lepší cit prepije, zabije, nebude dobre ani doma. Bodaj bych sa mýlil!Druhá žena ho nijako nemôže rozumieť. Len povážte: šla s nim raz na voze do mesta na jarmok, ale potom po ulici hanbila sa s ním ísť pre ten jeho divný kroj. Povadili sa, narobili kriku, prišiel policajt a Bečku držali za poldňa na polícii, kým doletel telegram, že je to skutočne on. Ona ho veru nešla vymáhať, lebo sa bála, že aj ju prichlopia za krik a mužovi dobre sa to stalo! Len tak obchodila pred bránou, kým ho nepustili, a keď jej dohováral, bránila sa aj tým, že musela byť pri tovare.Bože, aká inakšia bola jeho prvá žena! Prečo len zomrela skôr, ako on. Tak by sa bol mohol spoľahnúť na ňu s deťmi a ľahnúť pod zem. Ako ho tá rozumela, spravila, čo, mu len na očiach videla.Táto najala slúžku, tá neumývala riad ráno, lebo veď aj na druhé ráno budú z neho kávu piť a z jedného taniera sa aj traja najedli. Neprala, len keď už nebolo čo obliecť, nuž vtedy po kúsku preplákala, že to ani nezvedeli kedy. Tá pri lampe v záhrade plela, táto — číta alebo drieme. Tá nikdy nehladila, ale ponaťahovala v rukách a bolo dobre za pätnásť rokov. On v dielni, po izbách, na oknách a všade ako je majstrom, všetky práce, všetky účty si tam kreslil, plánoval a rátal — a táto nevidí tú jeho prácu, neni jej vzácna a dá každý týždeň bieliť, šuchať a drať dlážku. I jeho preoblieka, strhá s neho odev a tiež aj s chlapcov, že nebudú ako prasce. Za nebohej vyzliekli sa, keď už puklo a keď bolo treba sošiť. Že sa ona ohovárať nedá a nemá pekného slova o nebohej. Uznáva jej len to, že drhla s mužom ako kôň, a možno od hladu umrela…Bečko bojí sa o dobrú pamiatku nebohej, bojí sa, že mu ju táto baba zo srdca vyrve, myslí nad tým všetkým, je nevľúdny, uzavretý, len v ňom to búri, v žilách kypí, ako v poviazanom tigrovi. Jej sa bojí, že ho dozlostí a on spraví strašnú vec, ktorú by nechcel spraviť a za ktorú sa nikdy z áreštu nedostane. To by nerád. Ktovie, čo s ním ešte bude. Už prichodí zase svokra a s dcérou si vždy šuškajú… Dosiaľ nechodila, lebo boli pohnevaní. Povedal jej totiž, po dakoľkých návštevách, že ju rád vidí, ale aby tak často nechodila, lebo že to veľa stojí, aj čas sa mešká. — Do roka potom ani nekukla v tú stranu.Žena nosí kamže, plyše, šály, hodváby — on šanuje aj len tie pantofle: keď je veľké blato, shodí ich s nôh a ide bosý. Ona nosí šnurované topánky do pol kolien.Prvá žena s paprikášu sobrala masť a na druhý deň navarila s ňou zase paprikášu zemiakového a chuť bola ako včera. Odrezala zo slaninky, keď on dovolil. Ostatná bola zakrútená do handry, aby sa nikto k nej nedostal. Táto vyvára, vypeká. Za nebohej sa vše dačo zosmrdelo, prekyslo, že hladní boli všetci, ale vedeli si odložiť, odoprieť, do nemožnosti odoprieť.No a čo robí táto s peniazmi! To je bohaprázdra márnivosť. Čo mali iní ľudia, to aj ona musela mať. Už role nekúpi. Pošly peniaze i na pohreb, i táto ich deň po deň odnáša do sklepov, teraz sa blíži krst — už role nekúpi; dom tiež pôjde, staroba je už tu. Narobil sa už za tridsať rokov a ešte bude robiť, a koniec bude hlad a smrť.„Otče nebeský! Ako túto skazu zastaviť?!“ zlosťou, zúfaním spína ruky Bečko, ide do krčmy, do tej pod krčmou, do tej diery vlhkej a pije, pije a vše si húta, že ženu, keď mu to nevinné dieťa porodí, odženie, ak nepôjde, nuž ju zabije. Zabije ju aj seba, aby aspoň deťom zostalo čo-to, veď čo sa tí chlapci narobia…Ale chlapci majú radi macochu, „mamou“ ju volajú, sú sýti, oblečení, a čím viac — teraz už i za otca — robia, tým sú zdravší a nahovárajú otca, aby dal pol domu na „mamu“ prepísať.I cudzí ľudia, na prvú ženu hany nepovediac, chvália mu druhú, že je taká, aká má byť, a macocha je, ako by máloktorá bola… Len on, Bečko, že zaostal, nevie spraviť lepšej roboty, nevie spraviť viac groša, aby ho bolo nadostač, preto trovia z hotového.„I chlapcov by mal trochu poslať do sveta, lebo i tí budú mať kedysi biedu, ako on,“ šuškal si remeselnícky svet, že sa to už i Bečkovi dostáva do ušú…„Ký to čert?! Veď ma idú so všetkým prevrátiť…“ trhá si vlasy a škrípe zubmi.[1]Do stoličného mesta, sídla stolice v starom Uhorsku. Stolica bola samosprávna jednotka a skladala sa z niekoľkých okresov.[2]Polepené červenými ceduľami(z lat.), výstražnými, že je v dome nákazlivá choroba, aby nechodili doň cudzí ľudia.[3]Policajného kapitána tam ešte nebolo.Bol to náčelník bezpečnostnej služby po mestách starého Uhorska.[4]Pôjde za odškodným k stolici, bude sa ho domáhať na stoličnom úrade.[5]Môže byť synom, keď sa prepustia, keď im už vyjdú tovarišské roky a budú môcť byť samostatnými majstrami.[6]Vojenský dohán je dosť lacný, totiž tabak, ktorý vtedy vojaci „fasovali“, čiže dostávali zadarmo od vojenskej správy. Práve preto ho i mohli predávať potom za lacný groš, čo bolo pre nich jednako ešte výhodné.
Tajovsky_Majster-Becko.html.txt
Pochod(Ponáška na Petőfiho.)[1][2]Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu!Tu čas pravý — maj sa k činu!Miera kliatby dosiahnutá:či chceš voľnosť, a či putá?Pánu Bohu prisahám,že sa priahať viac nedám.Rabmi sme od tisícletia,kliatby dedov na nás letia,že ponad ich voľné kostištŕka puto nevoľnosti!Pánu Bohu prisahám,svojať v rabstve nenahám.Šabľa, šabľa! nie okovy —pristane ver junákovi:kto chce, nech si putá nosí,do rúk, bratia, šable, kosy!Pánu Bohu prisahám,rod svoj trýzniť nenahám.A čo je to za človeka,keď mrieť treba, čo uteká,čo mu milšia biedna hlava,než národa jeho sláva?Pánu Bohu prisahám,že svoj národ nenahám.Hore, Slovák, vstávaj hore!Zjasnie Kriváň v rannej zore;čo nám časy zlé nasiali,nech krv zmyje, oheň spáli!Pánu Bohu prisahám,národ v putách nenahám.Potom naše tiché hrobyvencom vďačný vnuk ozdobí;vzdychne, padnúc na kolená:Daj im, Bože, oslávenia!Pánu Bohu prisahám,za vlasť, národ život dám!R. 1848[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Ponáška na Petőfiho (na báseň „Talpra, Magyar!“, veľmi populárnu, ktorá vznikla v revolučných bojoch 1848). Je to vôbec druhá uverejnená báseň Bottova (prvá bolaHrob, viď tam). Vyšla v Lichardovej Domovej pokladnici, kalendári na rok 1851, str. 249 — 50 v oddieli XII, Básnická záhradka I, Pěsničky slovenských bojovníkúv, ako číslo 11: „Prísaha Slováka“. Lichard prehodil poznámku pod čiarou tak, že Bottovi pripísal nasledujúcu báseň Hor sa! (Púvodce J. B. — Zpívá se jako chorvátska: Nak se hrušti šaka male) a na Bottovu báseň napísal: Púvodce nepovědomý. Malo byť naopak. Azda preto Rizner v Bibliografii I, str. 187 pripísal Bottovi obidve. V tomto najprvšom známom texte má Botto refrénPánu Bohu prisahám,že trún, národ nenahám.Prispôsobil ho teda politicky na účasť slovenských dobrovoľníkov po boku Viedne. Petőfi má refrén: A Magyarok Istenére esküszünk, hogy rabok tovább nem leszünk (Prisaháme na Boha Maďarov, že ďalej nebudeme otrokmi). — No Botto potom refrén menil:Pánu Bohu prisahám,že viesť v putách nenahám,že si voľnosť vziať nedám,že sa priahať viac nedám,že rod v rabstve nenaháma pod.V rukop. Sobr. spevov 1873 je pod názvom Postup, z r. 1879 Pochod, ktorý názov potom ostal pre Spevy.Táto Bottova „ponáška“ mala svoje osudy. Zhrnul ich Škultéty vo vydaní Spevov r. 1909, str. 174, kde takto odôvodňuje, prečo Pochod vynechal:„BásnePochodnieto v tomto vydaní Spevov; na mieste, ktoré bolo pre ňu určené, rozpovieme stručne toho príčinu.Roku 1848 účinky parížskej revolúcie neodolateľne zasiahli najmä Strednú Európu. Vo Viedni 13. marca ulica zastarela sa do politiky takým spôsobom, že vojenský hlavný veliteľ uznal za potrebné dať strieľať. Ale krv už neodstrašila; ba naopak: ranených nosili ukazovať po meste, meštianstvo pripojilo sa k pohybu, študentstvo žiadalo si zbraň a do cisárskeho hradu posielali jednu petíciu po druhej. Za 40 rokov všemohúci Metternich bol prinútený odstúpiť, a nasledujúceho dňa v tajnosti i utiekol z mesta.V Pešti mládež na tretí deň, 15. marca, vystúpila s programom, v ktorom do dvanástich punktov zloženo žiadala rovnosť, slobodu a bratstvo. Petőfi rečnil svoju novú báseňTalpra, Magyar!(Hore sa, Maďar!)Nevedno, či hneď roku 1848, či len nasledujúceho, ale iste ešte v revolúcii Ján Botto preložil do slovenčiny Petőfiho báseň, napísanú na 15. marca: preložil ju tak, že miesto Maďara postavil v svojom slovenskom texte meno: Slovák.Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu!…Bottovo poslovenčenie Petőfiho básne tlačou vyšlo prvý raz vDomovej pokladnici, kalendári na rok 1851. Od tých čias tlačilo sa mnoho ráz; menovite voVencislovenských národných piesní 1862, vSlovenskom spo1očenskom spevníku1871, v sobranýchSpevoch Jána Bottu1880, voVenci slovenských národných piesní1897, vNárodnom Spevníku1897 a v rozličných populárnych vydaniach slovenských. Roku 1901 báseň vyšla i vZábavných a poučných knižkách, a z akéhosi nedorozumenia, z nepováženia, že báseň patrí k histórii udalostí roku 1848 a že je vlastne prekladom básne maďarskej, básne Alexandra Petőfiho, tu bola zažalovaná; Miloša Pietra, redaktoraZábavných a poučných knižiek, preto, že „uverejnil“Pochodi báseňBije zvon slobody, odsúdili na tri dni štátneho väzenia.Teraz, vypúšťajúc knihu Jána Bottu v novom vydaní, jednako mali sme úmysel nevynechať ani tejto básne. Z jednej stránky preto, že išlo nám o úplné vydanie, z druhej stránky však, že báseň Pochod patrí k histórii udalostí roku 1848. Okrem toho v prvotnom spracovaní refrén znel:Pánu Bohu prisahám,že sa priahať viac nedám!Tak končila sa každá strofa. Pre súborné vydanie svojich Spevov roku 1880 Botto varioval refrén a zakľúčil báseň slovami:Pánu Bohu prisahám:za vlasť, národ život dám!Ale keď už mali sme vytlačený tento hárok, proti Kníhtlačiarskemu účast. spolku začalo sa súdne pokračovanie z tej príčiny, že vo Venčeku slovenských národných piesní, ním roku 1908 vydanom, obsažená je i báseň Pochod. V Zábavných a poučných knižkách, kde stihol ju súdny výrok, báseň bola síce vytlačená ešte s tým pôvodným refrénom a v tom znení vyšla i vo Venčeku roku 1908; jednako vydavateľstvo nepokladalo za možné prijať ju do tohto súborného vydania ani podľa novšieho, zmeneného textu, a namiesto už vytlačeného hárku Spevov dali sme nový, s týmto vysvetlením pre tých, ktorí by hľadali vynechanú báseň.“Toľko Škultéty.Pridávame ešte citát zo Zápisnice 8. zasadnutia literárneho odboru Kníhtlač. úč. spolku v Martine z 24. mája 1909, bod 7: „Vo svojom zasadnutí dňa 9. februára t. r. literárny odbor uzavrel, aby z Bottových „Spevov“ vynechala sa báseň „Pochod“, pre ktorú Kníhtlač. uč. spolok má teraz proces, poťažne aby sa patričný (11.) hárok znovu vytlačil a p. red. Škultéty napísal primerané vysvetlenie. Toto sa i stalo, avšak vo vysvetlení p. Škultétyho sú citované doslovne tri verše zo zažalovanej básne, následkom čoho vyskytla sa obava, aby prípadne i pre tento citát nebola pozdvihnutá proti vydavateľom žaloba. Predseda žiada teda mienku lit. odboru. Po dlhšej výmene náhľadov odbor odporúča i tieto citáty i patričnú časť hárku ešte raz dať vytlačiť.“ (Prítomní boli na tomto zasadnutí: Jozef Capko, Andrej Halaša, Svetozár Hurban, Jozef Škultéty, Gustáv Izák, Pavel Socháň, Ján Párička, Ján Straka.) Zdá sa, že nešťastný hárok tlačili trikrát. (Zápisnica je v Archíve Matice slovenskej.)
Botto_Pochod.html.txt
I. Marseille. — PríchodDňa 24. februára hlásila stráž Notre-Dame de la Garde príchod trojsťažníka „Faraóna“, ktorý sa plavil zo Smyrny, Terstu a Neapola.Ako obyčajne vodič lodí hneď mu šiel z prístavu oproti, preplavil sa okolo hradu If a dorazil k lodi medzi Cap de Morgionom a ostrovom Rionom.A práve tak ako inokedy platforma pevnosti Saint-Jean naplnila sa aj teraz zvedavcami, lebo príchod lode v Marseille je vždy veľkou udalosťou, najmä keď bola, ako „Faraón“, vybudovaná, vystrojená a naložená v lodenici starobylej Fókie, a ak bola majetkom miestneho závodu.Loď sa medzitým blížila; preplavila sa šťastne úžinou, ktorá vznikla nejakým vulkanickým výbuchom medzi ostrovom Calasareignom a ostrovom Jarosom, plávala okolo Pomegue a šinula sa so svojimi troma veľkými sťažňovými vetrilami, trojhrannou prednou plachtou a brigantínou tak váhavo a smutne, že zvedavci, cítiac inštinktívne nehodu, opytovali sa, čo sa mohlo prihodiť na palube. Ba čo viac, tí, ktorí boli zbehlí v námorníctve, poznali, že ak sa stala nejaká nehoda, nestihla loď, lebo tá sa poberala vpred, zodpovedajúc všetkým podmienkam dokonalého vedenia: kotva bola prihotovená na spustenie, sťažňové laná vypäté; vedľa prístavného kormidelníka, ktorý sa chystal voviesť „Faraóna“ do tesného vchodu marseillského prístavu, stál mladý mužský rýchlych posunkov a bystrého pohľadu, ktorý pozoroval každý pohyb lode a opakoval každý pokyn vodiča.Neurčitý nepokoj, ktorý opanoval zvedavcov na esplanáde svätého Jána, ovládal najmä jedného z divákov, že nemohol vyčkať príchod lode do prístavu, ale skočil do malej bárky a rozkázal veslovať k „Faraónovi“, s ktorým sa stretol pri zátoke pre lodnú zálohu.Mladý plavec, vidiac prichodiť tohto mužského, opustil miesto pri vodičovi, prišiel s klobúkom v ruke a oprel sa o zábradlie lode.Bol to asi osemnásť-dvadsaťročný veľký a štíhly mládenec s krásnymi čiernymi očami a ebenovými vlasmi, jeho bytosť bola ovládaná mierom a rozhodnosťou, vlastnosťami to ľudí, zvyknutých od detstva na borbu s nebezpečenstvom.„Ah, to ste vy, Dantes!" zvolal mužský v bárke. „Čo sa stalo a prečo sa halí vaša paluba do takého smútku?“„Veľká nehoda, pán Morrel!“ vetil mladý mužský, „veľká nehoda najmä pre mňa; neďaleko Civita-Vecchia stratili sme nášho znamenitého kapitána Leclera.“„A náklad?“ spýtal sa živo majiteľ lode.„Došiel v poriadku, pán Morrel, a dúfam, že budete spokojný s našou správou, ale chudák ten kapitán Leclere…“„Čo sa mu stalo?“ spýtal sa majiteľ lode so zrejmým uľahčením. „Čo sa stalo tomu nášmu znamenitému kapitánovi?“„Zomrel.“„Utopil sa v mori?“„Nie, pane, zomrel v strašlivých mukách na zapálenie mozgu.“Potom sa obrátil ku svojim ľuďom a zvolal:„Hola, hej! Každý na svoje miesto, zakotviť!“Mužstvo poslúchlo. Osem a či desať plavcov, tvoriacich posádku lode, v tej chvíľke vrhlo sa na plachtové laná, na povrazy zábradlia, spúšťacie laná, vyťahovače plachiet a napokon na sťažne.Mladý námorník vrhol letmý pohľad na prípravný výkon, a presvedčiac sa, že jeho rozkazy budú riadne vyplnené, vrátil sa ku svojmu spoločníkovi.„A ako sa prihodila tá nehoda?“ pokračoval majiteľ lode, nadpriadajúc rozhovor tam, kde ho mladý plavec prerušil.„Bože môj, spôsobom najmenej očakávaným, pane: po dlhom rozhovore s veliteľom prístavu, kapitán Leclere opustil Neapol veľmi rozčúlený, po dvadsiatichštyroch hodinách ho zachvátila horúčosť, o tri dni bol mŕtvy…Spravili sme mu obvyklý pohreb a teraz odpočíva, slušne zahalený do prikrývky s jednou tridsaťšesťfuntovou guľou pri nohách a s druhou pri hlave, vo výške ostrova El Giglio. Prinášame vdove jeho čestný kríž a kord. Oddalo sa mu,“ pokračoval mladý mužský s trudnomyseľným úsmevom, „desať rokov bojovať s Angličanom, aby napokon zomrel na posteli ako ostatní ľudia.“„Darmo je, pán Edmond,“ odpovedal majiteľ lode, ktorý sa navidomoči vždy väčšmi a väčšmi uspokojoval, „všetci sme smrteľní a starí musia prepustiť miesto novým, inak by nebolo napredovania, a v tej chvíli, keď ma ubezpečíte, že náklad…“„… je v dobrom stave, pán Morrel, ručím zaň. Neodporúčam vám, aby ste tú výpravu eskontovali so ziskom 25.000 frankov.“A keď skončili okružnú túru, mladý plavec zavolal: „Pripravte na vytiahnutie stožiarovú, prednú trojrohú plachtu i brigantínu! Zastaviť!“Rozkaz bol vyplnený takmer s takou presnosťou ako na vojenných lodiach.„Vytiahnuť všetky!“Po poslednom rozkaze klesly všetky vetrilá a loď napredovala takmer nebadane, hnaná len zotrvačnosťou nárazov.„A teraz, ak sa vám páči vystúpiť, pán Morrel,“ riekol Dantes, zbadajúc majiteľovu netrpezlivosť, „váš účtovník, pán Danglars, ktorý práve vychodí z kabíny, podá vám zprávu o všetkom, čo si len želáte. Ja musím dozrieť na zakotvenie a vyhlásiť lodný smútok.“Majiteľ lode nedal sa veľmi ponúkať. Chytil sa lana, ktoré mu hodil Dantes, a so zručnosťou, ktorá by bola slúžila na česť aj námorníkovi, vyšplhal sa po priečnych, na vydutom boku lode umiestených stupňoch, kým Dantes sa vrátil na miesto druhého kapitána a prenechal rozhovor tomu, ktorého označil menom Danglars, a ktorý, vyjdúc z kabíny, skutočne sa poberal v ústrety majiteľovi lode.Novoprichádzajúci mužský mohol mať dvadsaťpäť-dvadsaťšesť rokov, mal dosť pochmúrnu tvár; bol k predstaveným ponížený, k podriadeným však drsný: a nehľadiac na hodnosť účtovníka, ktorá budila len odpor námorníctva, bol taký všeobecne neobľúbený mužstvom, ako bol ním Edmond Dantes milovaný.„Pán Morrel,“ riekol Danglars, „o nehode, všakver, už viete?“„Áno, áno. Úbohý kapitán Leclere! Bol to znamenitý a statočný človek!“„A nadovšetko výtečný námorník, zošedivený medzi nebom a zemou, ako sa patrí na človeka, ktorý má na starosti záujmy takého dôležitého domu, ako je závod Morrel a syn,“ vetil Danglars.„Však tak sa mi vidí,“ riekol majiteľ, pozorujúc Dantesa, zaujatého pri kotvení, „že človek nemusí byť priam takým starým námorníkom, ako vravíte, Danglars, a predsa môže byť zbehlý vo svojom zamestnaní. Hľa, náš priateľ Edmond počína si pri ňom ako človek, ktorý nemusí prosiť nikoho o radu.“„Áno,“ vetil Danglars, šibnúc na Dantesa pohľadom, z ktorého sršal plam nenávisti, „je to také odvážlivé mláďa. Hneď po kapitánovej smrti bez akejkoľvek porady ujal sa velenia, pre neho sme na ostrove Elbe stratili pol druha dňa, miesto toho, aby sme sa boli vrátili priamo do Marseille.“„Že sa ujal velenia lode,“ riekol majiteľ, „to bolo jeho povinnosťou ako druhého kapitána, že na ostrove Elbe stratil pol druha dňa, to je chyba, ak len nebolo treba na lodi napraviť nejakú poruchu.“„Lodi nechýbalo nič práve tak, ako teraz mne nič nechýba, a Boh daj, aby nechýbalo ani vám, a toho pol druha dňa stratili sme len pre jeho rozmar, že sa mu zachcelo pobudnúť na pevnine.“„Dantes,“ riekol majiteľ lode, obrátiac sa ku mladíkovi, „poďteže sem.“„Odpusťte, pane,“ vetil Dantes, „hneď som k vašim službám.“Potom zavelil mužstvu:„Zakotviť!“Kotva klesla a reťaz zarinčala. Dantes zostal na svojom mieste, kým tento posledný výkon nebol dokončený, potom velil:„Spusťte svetlo, vytiahnite smútočnú vejku do polovice sťažňa a skrížte nosidlá vetríl.“„Hľaďte len,“ riekol Danglars, „na moju česť, už si myslí, že je kapitánom.“„A je ním naozaj,“ vetil majiteľ lode.„Bol by ním, ale len s vaším a vášho spoločníka podpisom, pán Morrel.“„Tristo hrmených, a prečo by sme ho nemali ponechať na tom mieste?“ riekol majiteľ lode. „Je síce mladý, ale tak sa mi vidí, že vo veci, ktorej je úplne oddaný, sa cele dobre vyzná.“Danglarsovým čelom preletel mrak.„Odpusťte, pán Morrel,“ riekol Dantes, približujúc sa k nim. „Teraz, keď je už loď zakotvená, som vám k službám: tuším, volali ste ma?“Danglars ustúpil o krok.„Chcel som sa vás spýtať, prečo ste sa zastavili na ostrove Elbe?“„Neviem, pane. Plnil som len posledný rozkaz kapitána Leclera, ktorý, keď zomieral, odovzdal mi balík pre veľmaršala Bertranda.“„A videli ste ho, Edmond?“„Koho?“„Veľmaršala.“„Áno.“Morrel sa poobzeral a zatiahol Dantesa nabok.„Ako sa má cisár?“ spýtal sa živo.„Dobre, nakoľko som mohol súdiť vlastnými očami.“„Tak ste videli aj cisára?“„Prišiel k maršalovi, práve keď som bol u neho.“„A shovárali ste sa s ním?“„Totiž on sa shováral so mnou, pane,“ riekol Dantes s úsmevom.„A čo vám povedal?“„Opytoval sa na loď, na čas jej odchodu z Marseille, na cestu, ktorú urazila, a na náklad, ktorý viezla. Myslím, že keby bola bývala prázdna a ja by som bol býval jej majiteľom, bol by ju kúpil. Povedal som mu, že som len hlavným kormidelníkom a že loď patrí závodu Morrel a syn. ,Ah, ah,‘ riekol, ,poznám ho. U Morrelovcov je lodiarstvo dedičným povolaním, jeden Morrel slúžil v mojom pluku, keď som bol s posádkou vo Valencii‘.“„Na moj’ veru, je to pravda!“ zvolal majiteľ lodí cele naradovaný. „Bol to Polikar Morrel, môj strýc, ktorý sa stal kapitánom. Keď poviete, Dantes, môjmu strýcovi, že sa panovník na neho rozpamätal, uvidíte, ten starý mrňús sa pustí do plaču. Tak, tak,“ pokračoval majiteľ lodí, tľapkajúc mladého človeka priateľsky po pleci, „dobre ste urobili, Dantes, že ste konali podľa úpravy kapitána Leclera a zastavili ste sa na ostrove Elbe, hoc, keby sa prezradilo, že ste odovzdali maršalovi balík a shovárali ste sa s panovníkom, to by vám mohlo škodiť.“„V akom ohľade by mi to mohlo škodiť?“ spýtal sa Dantes. „Veď ani neviem, čo som niesol, a panovník mi dal otázky, ktoré by bol mohol dať komukoľvek, koho videl po prvé. Ale odpusťte,“ vetil Dantes, „prichádzajú zdravotní a colní úradníci; všakver dovolíte?“„Len choďte, môj drahý Dantes.“Mladý mužský odišiel, ale sotva zmizol, už sa priblížil Danglars a riekol:„Tuším, udal vám prijateľnú príčinu zakotvenia v Portoferajo.“„Znamenitú, môj drahý pán Danglars.“„Ah! tým lepšie,“ vetil účtovník, „lebo je vždy trápne vidieť, keď kamarát neplní svoju povinnosť.“„Dantes svoju vyplnil,“ vetil majiteľ lodí. „Nemožno mu nič vyčítať. Veď mu tú zastávku nariadil kapitán Leclere.“„A propos, kapitán Leclere, neodovzdal vám od neho nejaký list?“„Kto?“„Dantes.“„Mne? Nie! Mal vari nejaký?“„Myslel som, že mu kapitán Leclere okrem balíka sveril aj list.“„O akom balíku to vravíte, Danglars?“„O tom, ktorý Dantes odovzdal pri zastávke v Portoferajo.“„Odkiaľ to viete, že mal odovzdať balík v Portoferajo?“Danglars sa zapýril.„Šiel som povedľa kapitánových dvier, ktoré boly pootvorené, a videl som, ako dával ten balík a list Dantesovi.“„Nevravel mi nič o tom,“ riekol majiteľ lodí, „ale ak ho má, tak mi ho odovzdá.“Danglars chvíľu premýšľal.„Tak prosím vás, pán Morrel,“ riekol, „nehovorte o tom Dantesovi; asi som sa mýlil.“V tej chvíli sa mladý človek vrátil; Danglars odišiel.„Tak, drahý Dantes, už ste slobodný?“ spýtal sa majiteľ lodí.„Áno, pane.“„Netrvalo to dlho.“„Nie, colným úradníkom som dal soznam nášho tovaru a pohraničná stráž poslala s prístavným kormidelníkom jedného človeka, ktorému som odovzdal naše listiny.“„Tak tu už nemáte viacej práce?“Dantes vrhol bystrý pohľad vôkol.„Nie, všetko je v poriadku,“ vetil.„Môžete ísť teda so mnou na obed?“„Odpusťte, pán Morrel, odpusťte, prosím vás, najprv musím navštíviť svojho otca. Ale zato nie som menej povďačný vám za česť, ktorú mi prejavujete.“„To je správne, Dantes, to je správne. Viem, že ste dobrý syn.“„A… neviete, pane, má sa dobre môj otec?“ spýtal sa s istou váhavosťou Dantes.„Nevidel som ho síce, drahý Edmond, ale myslím, že dobre.“„Áno, je stále zavretý vo svojej izbietke.“„To je dôkaz, že mu vo vašej neprítomnosti nič nechýbalo.“Dantes sa usmial.„Môj otec je hrdý človek, pane, a keby mu aj všetko bolo chýbalo, pochybujem, že by koho bol prosil o dačo na svete okrem Pána Boha.“„Tak, po tejto prvej návšteve budeme vás čakať.“„Pán Morrel, musím vás zas prosiť o odpustenie; však po tejto prvej návšteve chcem urobiť druhú, na ktorej mi tiež veľmi záleží.“„Ah, naozaj, Dantes! zabudol som, že u Kataláncov ktosi práve tak netrpezlivo čaká na vás ako váš otec: pekná Mercedes.“Dantes sa usmial.„Ah! ah!“ pokračoval majiteľ lodí, „teraz sa už nedivím, že sa ma prišla až tri razy spýtať, čo je s ,Faraónom‘. Na moj’ veru, Edmond, je vám čo závidieť, že máte takú driečnu milenku.“„Nie je to moja milenka, pane,“ vetil mladý námorník, „je to moja snúbenica.“„Zavše je to jedno,“ riekol so smiechom majiteľ lodí.„Ale nie u nás,“ vetil Dantes.„Tak vás, drahý Edmond, nebudem zdržiavať,“ pokračoval majiteľ, „usporiadali ste moje veci, preto vám dávam dovolenie, aby ste mohli usporiadať svoje. Nepotrebujete peniaze?“„Nie pane; mám takmer celý cestovný, to jest asi trojmesačný plat.“„Ste poriadny šuhaj, Edmond.“„Povedzte ešte, pán Morrel, že mám chudobného otca.“„Áno, áno, ste dobrý syn. Choďte len k otcovi; aj ja mám syna, a veľmi by som zazlieval tomu, kto by ho po trojmesačnej ceste zdržiaval vo vzdialenosti odo mňa.“„Dovolíte teda?“ riekol mladík, pozdravujúc sa.„Áno, ak mi nemáte čo viacej povedať.“„Nie.“„Kapitán Leclere, umierajúc, nedal vám list pre mňa?“„Nemohol písať, pane. Ale schodí mi na um, že vás musím prosiť o dvojtýždňovú dovolenku.“„Pre ženbu?“„Predovšetkým, a potom, aby som mohol ísť do Paríža.“„Dobre, dobre! máte dosť času, Dantes; vyprázdnenie lode potrvá asi šesť týždňov a pred troma mesiacmi sa nevydáme na more… O tri mesiace však musíte byť tuná,“ pokračoval majiteľ, potľapkávajúc po pleci mladého námorníka, „lebo ,Faraón‘ by nemohol odísť bez svojho kapitána.“„Bez svojho kapitána!“ zvolal Dantes so žiarivým pohľadom. „Či môžem veriť vašim slovám, pane, veď ste sa ozvali práve na najskrytejšie nádeje môjho srdca. Mali by ste azda úmysel vymenovať ma za kapitána ,Faraóna‘?“„Keby som bol sám, podal by som vám ruku, drahý Dantes, a povedal by som vám: ,Je to fakt,‘ ale mám spoločníka a vám je známe talianske porekadlo: Che a compagno a padrone (kto má spoločníka, má i pána). Ale vec je napoly vybavená, veď z dvoch hlasov jeden už máte. Pri druhom spoliehajte na mňa, urobím, čo bude možné.“„Oh! pán Morrel,“ zvolal mladý námorník so slzami v očiach, chopiac sa rúk majiteľa; „ďakujem vám, pán Morrel, ďakujem i v mene svojho otca a Mercedes.“„Dobre, dobre, Edmond, veď ešte majú dobrí ľudia na nebi Boha! Choďte k otcovi, choďte k Mercedes a potom sa vráťte ku mne.“„Či vás nemám zaviezť na breh?“„Nie, ďakujem; zostanem a usporiadam účty s Danglarsom. Boli ste s ním cestou spokojný?“„To závisí od toho, aký smysel viažete ku svojej otázke. Ak ide o dobrého kamaráta, nie; myslím, nemá ma už rád od toho času, keď som po nepatrnom spore, ktorý sme mali, urobil hlúposť, že som mu pre vybavenie sporu navrhol desaťminútovú zastávku na ostrove Monte Christo; návrh, ktorý on ako nesprávny odmietol. Ak sa však spytujete na účtovníka, myslím, že mu nemožno nič vyčitovať a že so spôsobom, akým vec zariadil, budete spokojný.“„A keby ste tak,“ pýtal sa majiteľ lodí, „boli kapitánom ,Faraóna‘, podržali by ste si Danglarsa s radosťou?“„Či už kapitán alebo sekond, pán Morrel,“ odvetil Dantes, „budem mať vždy úctu k tým, ktorí požívajú dôveru mojich predstavených.“„Tak, Dantes, vidím, že ste v každom ohľade dobrý šuhaj. Ale aby som vás nezdržiaval ďalej, choďte, lebo vidím, že stojíte ako na tŕní.“„Prepúšťate ma, prosím?“ spýtal sa Dantes.„Choďte len.“„Dovolíte mi upotrebiť váš čln?“„Upotrebte.“„Do videnia, pán Morrel, tisícnásobná vďaka!“„Do videnia, môj drahý Edmond, veľa šťastia!“Mladý námorník skočil do člna, sadol si na lavičku a velil, aby pristáli pri Cannebiere. Dvaja plavci naklonili sa k veslám a čln šinul sa tak rýchlo, ako len bolo možné medzi tisícimi bárkami, ktoré zatarasovaly úzky priestor medzi dvoma radmi lodí, ťahajúcimi sa od vchodu prístavu k Orleánskemu nábrežiu.Majiteľ lodí ho sledoval s usmievavým pohľadom až po breh, kým nevyskočil na dlažbu nábrežia a zmizol v pestrom zástupe, ktorý od piatej ráno do deviatej večer plní slávnu ulicu, na ktorú sú moderní Fókovia natoľko pyšní, že cele vážne chcú navravieť svetu, a to s dôrazom rázneho sebavedomia: ,Keby Paríž mal Cannebiere, bol by Paríž malým Marseille.‘Majiteľ lodí, keď sa obrátil, zhliadol za sebou Danglarsa, ktorý zdanlivo čakal na jeho rozkazy, no v skutočnosti aj on sledoval pohľadom mladého námorníka.Ale výraz pohľadov, ktoré sledovaly toho istého človeka, bol veľmi rozličný.
Dumasst_Grof-Monte-Christo-I.txt
Volebná pieseň(Spieva sa ako „Hej Slováci!“)Hej Slováci, hej rodáci, hore že sa k činu!Vencom slávy ovenčime tú našu otčinu:Ozvime sa jako deti, verné svojej vlasti,veď nám ona všetkým žičí dobrobytu, slasti.Hej Slováci, hej rodáci, hore že sa k činu!Nech nám roky za rokami nadarmo neplynú:Jako iné vlasti našej rodinné národy,tak sa i my dobývajme v chrám zlatej svobody.Hej Slováci, hej rodáci, tu je doba pravá,bo slovenských kandidátov prápor vetrom pláva;pod ten prápor si zastaňme s vlasteneckým znakoma zvolajme z hĺbky srdca: Sláva buď Slovákom!1868
Kiss_Z-doby-utrpenia.html.txt
Živý plamenV jižním přístavním městě žil po delší dobu svého mládí jakýsi Manoel M. L. Zdálo se, že nic mu nebylo odepřeno k jeho spokojenosti; těšil se ze všeho, co mu poskytoval jeho mladý věk a rodné město, byl ve vážnosti u lidí, v lásce u žen i u svých přátel, a tak všichni, kdož ho znali, říkali o něm, že je šťastným člověkem. On sám však někdy pociťoval, že jeho život je jakýsi nedostatečný a že jeho štěstí je jen zdánlivé, takže v něm nalézal občas cosi jako nudu nebo tíhu, která skličovala jeho myšlenky melancholií. Snad byla to nespokojenost, že žije tak, jak právě žil, a ne tak, jak si vůbec nemohl vymysliti; nebo to bylo proto, že žil v přístavním městě, kde lidé dýchají ve vzduchu zlatý prach dalekých zemí, dívají se denně na modré moře vzbuzující touhu po dálných končinách a vždy mohou jediným krokem odtrhnouti se ode všeho a odejeti kamkoliv, kam se jim zlíbí. Ale snad si to vše Manoel ani neuvědomil, nýbrž cítil jen ztajený neklid a touhu, o které nevěděl, odkud přichází a jak by ji utišil.A tak vyšel jednoho večera ven, aby se procházel po ulicích rodného města. Byla již temná noc, Manoel pak chodil sám a bez cíle, až přišel k přístavu a tam se zastavil nad vodou.Voda tiše šplounala a od moře vál chladný vánek. Veliké lodi bez plachet se kymácely a třely se o sebe dřevěnými boky, až skřípaly. Uprostřed stála loď největší mezi všemi a kolem na vodě tančily člunky s rozžatými světly. „Jak kdybych odejel do Indie,“ napadlo náhle Manoelovi; tak stál a díval se na temnou vodu a černé lodi. „Kdybych odejel do Indie,“ řekl podruhé. Tu přistoupili k němu dva mužové, jeden fantasticky tlustý a druhý černoch. „Pane,“ řekl onen tlustý, „viděl jste někdy vlaštovku nebo volavku, která by doletěla tak daleko, jako dopluje člověk s pomocí boží? Svět, pane, je složen čili sestaven z dálek a směrů. Tvá žena, tvůj soused i tvůj dům tě omrzí, tvé štěstí tě zklame a tvůj život se nevyvede; ale v cizích zemích nemá člověk ani ženy, ani souseda, ani domu; v dalekých zemích bydlíš mezi čtyřmi světovými stranami, a každý směr leží před tebou jako silnice, abys po ní šel. Tedy vyjdi ze svého vězení, člověče, vyskoč ze žaláře a zavři za sebou vrata; tu poznáš a pochválíš, jak zvláštní moci bylo k tomu potřebí, aby bylo stvořeno tolik mnoho směrů a aby byly udělány tak veliké dálky, a že to všechno dokazuje pravou všemohoucnost a divotvornou sílu boží, amen!“ „Na konci každého směru,“ řekl černoch, „jsou země nebo ostrovy, na kterých je všechno zcela jiné a daleko lepší než na jiných místech. Někde jsou krajiny tak krásné, že by v nich člověk na všechno zapomněl; a přece jinde jsou ještě mnohem krásnější země, a jinde ještě lepší než tyto, a nikde tomu nenajdeš konce.“ „Jsou také takové případy,“ řekl tlustý, „že se lidé v cizině usadí, zbohatnou nesmírně a stanou se tam třeba guvernéry či panovníky a užívají všech žen, které jsou v jejich zemi nebo na jejich ostrově. Někde jsou krajiny vůbec neobydlené od lidí i zvířat a není tam nic než boží svoboda; ale pravá svoboda není pro člověka na jednom místě, nýbrž na celém světě.“ Zatímco tak mluvili, dívali se stále na onu loď připravenou k odjezdu; právě na ní rozvinovali plachty, skoro jako když pták rozevírá křídla, ale ještě nevzlétá. Vtom zazněl na palubě zvon a zvonil dlouho. I slézali oba mužové s nářkem a nadávkami do člunu a prosili Manoela: „Poručte nás do boží ochrany, urozenosti.“ „Kam jedete?“ ptá se Manoel. „Do pekla, urozenosti,“ řekl bílý a odrazil nohou loďku. „Do obou Indií,“ řekl černoch. „Jak kdybych jel s vámi,“ vykřikl Manoel a skočil doprostřed člunu. Loďka se zatřásla, černoch prudce zavesloval a najednou narazili na bok lodní; a sotva vstoupili na palubu, veliký koráb se pohnul směrem k širému moři.Tak přišel Manoel na loď a stal se po celý svůj život námořníkem.Jejich cesta vedla přes Tunis, pak přes Egypt, Arábii i obě Indie; Manoel však nesetrval na žádném místě, a když se ta loď vracela do Evropy, vstoupil na jinou a plavil se zase dále. Střídala se roční počasí a léta a on se stále nevracel; přečkal záhubu různých lodí, smrt mnohých soudruhů, překonával různé nemoci, jako zimnici, horečky a nákazy z bahen nebo od hmyzu, léčil se také z různých ran, zatímco v jeho vlasti všichni věřili, že už dávno zhynul. Ale Manoel nikde nenabyl stálé spokojenosti nebo klidu, a nikde se neusadil, nýbrž raději se bídně živil, potuluje se po nejrůznějších zemích a vodách. Nikdy se nenasytil tohoto bludného života a jeho vášeň ho poháněla stále dál a zase na jiná místa, až byl již stár a úplně stráven tvrdostí svého těžkého života a neschopný, aby déle odolával smrti. Protože byl chudý a nikdo tuláka neosloví a nepozve do svého domu, ulehl Manoel na ulici, aby umřel; neměl však zajíti mezi kamením v prachu a dešti jako zvíře a ne člověk a byl dopraven do špitálu milosrdných bratří. Tam ležel ve velkém sále, a na tabulce nad jeho hlavou bylo napsáno jeho jméno a jméno nemoci, jíž mu bylo zemříti; ruce měl složeny na prsou a spal.Když se pak probudil, přistoupil k němu mladý bratr duchovní a řekl: „Pane, kdo zle stůně, neví, co je mu souzeno: ale i zdravému je lépe, aby se vyzpovídal a očistil svou duši ode všeho nekalého. Chcete tedy kajícně se vyzpovídat a osvěžit svou duši sladkými svátostmi spásy?“„Chci,“ odpověděl mu Manoel, „jelikož všude, kde jsem byl, jsem rád užíval všech požitků a sladkostí, které by mne osvěžily.“Tu spěchal zbožný bratr k jednomu knězi, slavnému zpovědníku, a vypravoval mu, že ve špitále leží jeden člověk povahou jako pohan a že nyní se snad chce obrátit a kajícně vyzpovídat.I šel kněz ten k Manoelovi a oslovil ho přívětivě: „Milý synu, řekli mně, že hodiny tvé jsou sečteny a že jsi ochoten vylít svou duši před Pánem a složit mu účty ze svých skutků.“Nato počal Manoelovi velice výmluvně mluviti o zpovědi, jak je dobře, než opustíme život, přehlédnouti jej v celku a vypovědět důvěrně všechny své skutky, že Manoel upřímně zatoužil vyzpovídat se a prosil kněze, aby ho vyslechl.„Dříve rozvaž všechny své skutky,“ pravil kněz, „a dobře se na vše rozpomeň. Nevadí ti nemoc a jsi dosti při svých smyslech, abys nezapomněl na nic důležitého?“ „Nikdy jsem neviděl svůj život tak jasně a úplně jako teď,“ odpověděl Manoel.Zpovědník se zaradoval nad jeho pokorou, řekl kolemstojícím, aby odešli, a usedl k Manoelovu loži, aby ho vyslechl; a Manoel se nato ptal: „V jakém pořádku se mám zpovídat? Podle času, podle zemí nebo dle skutků?“„Jak dovedeš,“ řekl kněz, „ale nejraději podle skutků. Vidím, že jsi rozumný muž, a chválím tě pro tvou odevzdanost do vůle boží. Dobře je tomu, kdo bez výčitek a bázně se loučí se životem, aby nastoupil velikou cestu do lepšího světa.“„Můj život,“ odpověděl na to Manoel, „byl namáhavý, a proto těším se na dlouhé odpočinutí a spánek, a nebojím se hrobu, neboť je to lože bez moskytů, ani temnoty, neboť v ní není ani zlodějů, ani hadů. Nikdy už nebudu žít na tak blažených ostrovech a nikdy už neuslyším tak krásných zpěvů, jako jsem slyšel na svých cestách. Ale chci spát a snít o tom, co jsem miloval, a nikdy nezapomenu na to vše, na nic z toho, co jsem kdy viděl.“Nato se Manoel vzpřímil na lůžku a počal mluviti: „Je toho velice mnoho, co jsem zažil, a příběh mého života je tak dlouhý, že ani nevím, kde bych začal a jak bych nevynechal nic podstatného, ani nedovedu to vylíčit tak krásně, jak jsem to viděl a zažil. Jistěže člověk před smrtí je spravedliv k svému životu; proto se mi zdá všechno, co mne potkalo nebo co jsem dělal, stejně významné a důležité. Závažné je, jak jsem odešel z rodného města, a závažné je i to, že jsem se nikdy nevracel, nýbrž stále jsem setrvával v cizích krajinách, a že mne to ustavičně zase táhlo dále, a že mne tato myšlenka neopustila nikdy a na žádném místě.Jak bych ti mohl vypovědět to vše, co jsem ve světě potkal? Znám všechny přístavy světa i ostrovy a země, i národy, které v nich obývají; stačí mi jen, abych zavřel oči, a moje mysl je plna obrazů; nikdy nevymyslíš nic takového, jako jsou všechny písně světa, a tance, a polibky, nejrůznější města, podivné háje a květiny a moře a vše, z čeho svět ještě pozůstává. I všechny domorodé ženy chtěl bych chválit dle jejich barvy a dle sestrojení jejich těla a šatu, i podle jejich očí a vůně, a podle všeho, čím se od sebe rozlišují a v čem se jejich podstata shoduje. Prodělal jsem mnohé nemoci, jaké se vyskytují v různých pásmech světa, a často jsem byl také zajat, ale opět jsem unikl útěkem; ale i když jsem nebyl v zajetí a když jsem žil v nejkrásnějších krajinách a odpočíval pod palmami, přece mne moje touha a dychtivost vedly zase dále, abych se odtrhnul a spěchal do jiných končin a do nových dálek.“„Námořníku,“ pravil kněz, „neptám se tě, kde jsi byl a co jsi viděl, nýbrž jaké byly tvé skutky a co v tvém bludném životě bylo dobrého a zlého.“„Mé skutky,“ řekl Manoel, „byly různé podle zemí, ve kterých jsem žil; ale jistě jsem dělal všechno, k čemu jsem měl příležitost. Byl jsem někdy bohat, že jsem neznal konce své moci, a jindy jsem chodil nahý nemaje ani hole, kterou bych zaplašil hada nebo zlé opice. Jindy však jsem užíval hole, abych jí tloukl otroky do neřádných zad a opíral se o ni, když se mně všichni lidé klaněli v bazaru i na ulici. Sám pak jsem sloužil většinu svého života a nosil jsem břemena jako velbloud.“„To všechno,“ řekl kněz netrpělivě, „je jistě zajímavé; ale nyní Bůh káže, abys se zpovídal z těžkých hříchů, jako je vražda, násilí, lup nebo krádež; dále smilstvo, obžerství, lež a podvod; dále hry a klení, ubližování slabým, bezbožnost a nevěra; nejen skutky, nýbrž i řeči a myšlení proti zákonu a ctnosti.“„Jistě i takové skutky jsem činil,“ mluvil Manoel; „chceš-li to tak tuze vědět, tedy ti povím i to, že jsem zabíjel buď v obraně, nebo v útoku podle nejrůznějších pravidel a s velikou silou; co se pak týče smilstva, mohu ti popsat různé ženy na světě, z nichž každá se podobala nové krajině nebo novému ostrovu, na který vstupuješ z údivu a zvědavosti. To jsou jednotlivosti samy o sobě ovšem hodné vypravování a podivné, ale nyní se mi zdají méně důležitými; více se divím a více si vzpomínám, že jsem viděl tak veliké dálky, že jsem se jich hrozil jako propasti, a přece jsem se do nich vrhl s radostí a bez váhání.“Tu vzdychl kněz a řekl: „Lituj raději svých hříchů, aby ti je Bůh odpustil, než přijdeš k soudu.“ Ale Manoel odpověděl: „Nelituji ničeho z toho, co jsem dělal; můj život byl jediný úmysl a nevím, co bylo vedle toho dobrého a zlého; myslím, že důležitější je to, že znám každý směr světa a že jsem plul po všech světových stranách, a cestou jsem viděl všechna moře i země. A není nade vše jiné důležité to, že jsem viděl tolik blažených i pustých končin a pořád jsem potkával nové země a zázraky a vzdálenosti?“„Boj se poslední spravedlnosti!“ zvolal kněz velmi hlasitě, popaden hněvem.„Spravedlivé a slušné jest,“ řekl mu Manoel, „měřiti můj život ne podle dobrého a zlého, ale podle dálek, které jsem prošel; ale ah! teď tu ležím na boku jako stržená loď a nemohu dále.“„Jeď si tedy do pekla, sviňský námořníku,“ vykřikl kněz, „nikdy ještě neviděl jsem člověka v poslední hodince tak zatvrzelého; nějaká strašná kletba musí na tobě ležet, že tak mluvíš.“ To řekl a spěchal pryč.„Jdi si, kněže,“ volal za ním Manoel, „nevím už, co ode mne chceš.“I odešel kněz a Manoel se obrátil ke zdi, aby spal. Tu se mu zdálo, že chodí po ulicích města, nevěda, proč a kam jde, až najednou se podivil, že stojí v přístavě nad vodou. Voda byla temná, tiše šuměla a oplachovala boky černých lodí, jež se zdály opuštěny. Jen jeden veliký koráb stál uprostřed nich a na jeho palubě se mihala červená světla jako před odplutím a kolem na vodě se točily člunky. Vedle Manoela stanuli dva muži a mluvili spolu hlasitě; ale Manoel marně napínal zrak, aby je poznal; rovněž nemohl ani slova zachytit z jejich hovoru, třebaže nemluvili cizí řečí. Zatímco tak hovořili, zazněl na palubě té lodi velký zvon a zvonil podivně a nesmírně dlouho. Tu slézali oba mužové neradi a s váháním do člunu a Manoel se jich ptal: „Kam jedete?“ Tu jeden z nich řekl a Manoel mu rozuměl: „Do pekla.“ „Jak kdybych jel s vámi,“ vykřikl Manoel a s vášnivou toužebností skočil doprostřed člunu; člun sblížil se náhle s korábem, voda a tma splynuly a také Manoel zanikl v té neskutečnosti a přízračnosti. Bratr, jenž seděl u jeho lůžka, věděl už chvíli, že Manoel je mrtev, a modlil se nad ním. Pak vstal a odešel, aby přinesl vodu k omývání mrtvoly a prostěradlo.
Capek_Zivy-plamen.html.txt
Na svitaníDedina ponorená je v najlepšom spánku; ešte aj vtáčky si odpočívajú, len kohút tu i tu zaspieva. Dnes je nedeľa, nuž naši občania pripustili si k srdcu, že neslobodno robiť. Ach, veď sa človek dosť cez ten celý týždeň nakýva; či sa mu nezíde, aby si aspoň v nedeľu odpočinul? No nie tak sused Bradovica. Ten sa riadne prebudil, keď ešte len brieždilo, a dľa obyčaje, ako počul kohúta zakikiríkať, skočil na rovné nohy.„Ťaj, ale som zaspal, no!“ a vliezol si všetkými desiatimi prstami do hustej štice a mykal ju sem-ta, až mu čupriny len tak prašťali. No vtom zočil ženu ešte v posteli, ako si odfukuje. Zhrozil sa nad tým a počal ju budiť:„Nuž ale to nenie pád? Žofa, čože myslíš? He, ale sa dvíhaš; nevieš, že si už mala byť medzi jarky na tráve?“Žofia sa ani nepohla; ležala ako zarezaná a odfukovala si až milá vec. Tu muž pristúpi k nej a položí jej ruku na plece:„Nuž ale si hluchá, či čo? Čože sa nepoberáš do roboty? Či chceš, aby ti všetko zožali? Na moj pravdu, nedostane sa ti už ani chlpa!“Žofia zostala ležať, just len tvár obrátila k mužovi a triezvym, celkom takým hlasom, ako nerozospatí ľudia, zahriakla ho:„Čo ono len chce, čo to zas máta? Mátožisko! Ideš ho drichmať? Večer sa ti vodácka s kadejakými kupci, na rohy naberie viac, než unesie, a potom ráno, keď mu to nedá spať, alebo keď sa mu rozum čistí, zobudí ťa nemilobohu, ustatú stvoru. Nuž ale už nemáš rozumu ani za dieťa?“„No, robže dobre, rob, hriešny človeče, pri takejto strige! Keď ju nezobudíš, celý deň ti bude k hlave letieť; keď ju zas budíš, nuž ťa takto okríkne. A toto je tá gazdiná, čo so sliepkami vstáva! Fuj!“„Aleže ho čuš, ak chceš, a nepohoršuj človeka aspoň dnes. Ľahni si a spi!“„Nuž ale ja spať? Akože by ja spal, keď máme pne kálať!“„Veru, iba ak svoju kostrbatú hlavu budeš kálať! Veď povedám, že sa mu rozum čistí. No, ty mudrc, slýchal si kedy, aby bol kto v nedeľu pne kálal? No, povedz len, povedz, ty pochábeľ!“„No, veď je tak!“ A sused Bradovica udrel sa do čela.„Óvi-óvi, keď som na to zabudol ako na smrť; ale celkom zabudol. Ja, že je pondelok!“A skutočne tak sa mu pozdávalo, keď sa prebudil; lebo včera nerobil nič, akoby bola bývala nedeľa. Do dediny prišli kupci voly kupovať. On bol s nimi ako rodina, musel s nimi celý deň chodiť po gazdoch a pomáhať im pri jednaní. Dostalo sa mu pritom hodne aj z oldomášov, a tak nie div, že sa mu trochu hlava pomiatla. No Žofia nechcela mu to uznať, len ďalej doň:„Ale si za kresťana, čo nevieš ani, čo bolo včera, ani čo je dnes. Najhoršie, keď človeka zbudí z najchutnejšieho sna. Teraz už nezaspím, a čo by mi oči zalepil.“A Žofia naozaj zbierala sa z postele, vzdor mužovým domluvám, ktorý naopak, potešený, že je nedeľa, ukladal sa do postele a o chvíľu dýchal už riadne, akoby spal. No nešlo to ani jemu hneď tak od ruky. Musel sa najprv utíšiť, aby sa mu myseľ upokojila a mozog prestal pracovať. Žofia zas nahnevaná obliekla sa a nechcela mu prepáčiť, že ju tak skoro zo sna vyburcoval, a on sa znovu uložil.„Oplanisko, on bude drichmať, a ja sa musím po dome tmoliť ako sova. Nič mi nepomôže, ani akomak, len mi protiveň robí.“Ona to len tak popod nos fufnala, takže jej muž to len trochu počul, a preto nemusel sa s ňou pustiť do hádky. Pomyslel si: „Hundri, koľko chceš; len keď si ja odpočiniem. Len to by mi ešte bolo treba, aby som sa na lačný žalúdok pustil s tebou do vady. Aj tak mi je hlava ťažká ako cent od tých včerajších oldomášov.“A popraviac si hlavnice, vzdychol, akoby mienil spať ešte aspoň len dve hodiny.Žena medzitým rozložila pod kozubom oheň a nahnevaná tu i tu šibla okom k posteli a na uveličenú tvár mužovu. Konečne ju to omrzelo: „Keď si ty zduril mňa, zdurím i ja teba,“ začala čosi po izbe zhľadúvať. Poprehadzovala všetko, po laviciach i na stole; vytiahla i podstolie a hľadala i v tom najostatnejšom kúte; no, tak sa zdá, hľadanej veci nenašla.„Len kde je ten kľúč, ani čo by sa bol prepadol. To je už nie po dobrom. Hm, hm,“ a šla k posteli, v ktorej gazda ležal, a tam v kútikoch preberala slamu, ba i pod hlavnicu vstrčila ruku, podvihla hlavu mužovu, ktorému akurát počal sen vôkol očí obletúvať.Prebudený Jano rozhneval sa a okríkol ju:„Čo mi tu šuchorí pod hlavou? Ale ja nebudem mať pre teba ani noci, ani dňa? Choď, odo mňa, ak chceš, lebo ti hneď ukážem!“„Pozriteže ho, ako sa nafúkalo! Var ani kľúča nemám hľadať pre teba. Môj milý pán! Aj tak si ho iba ty zatrátoril, nik iný. A keď si ho hľadáš, nuž ťa okríkne ako opitú!“„Ale, dievčička, daj mi pokoj, nech si aspoň v tú božiu nedeľu odpočiniem. Kľúča tu nemáš; veď vieš, že tu nebýva.“„Nuž a kdeže by bol, iba ak je pod povalou. Staňže, staň, a načiahni sa ta na trám, iste ho tam nájdeš.“Bradovica so zúfalou tvárou vstal, lebo nahliadol, že darmo sa bude s ňou priečiť a že si spánok iba tým väčšmi rozoženie. Prehľadal celý trám, od jedného kraja k druhému, ale nenašiel ničoho. Kľúč stratil sa ako ihla, nikde o ňom ani chýru, ani slychu.„No, kdeže ti je, kde? Už som všetko prehľadal, a nikde ho nemáš.“A zas sa uložil do postele. Ale Žofia, akoby jej niečo nového bolo na um zišlo, prikročí k nemu a zobúdza ho:„Jano, vstaň, kľúč je hen, nado dvermi. Včera si ho ta vyložil na poličku. Choď mi ho sňať.“„Ja že som ho vykladal? Ja nie!“„Nuž ale máš takú kuraciu pamäť? Nevieš, keď si od kupcov z oldomáša prišiel, že si ho ta vyložil?“„Dobre; buď rada, že som ti ho vyložil, nieto ešte aby som ti ho i sňal. Snímaj si ho sama!“„Ja nedosiahnem nado dvere; vieš, že som malá.“„Bolo ti byť väčšou! Keď si malá, staň si na stoličku.“„Na stoličke je vrece s múkou, poď mi ho zložiť.“„Choď si teda po rebrík, a mne daj pokoj!“A Jano obrátil sa k stene, že zaspí. Ale horký jeho zaspal. Žena prišla k nemu a, chytiac ho za plece, budila ho:„Jano… Jano! Počuješ? Jano!“ A zadrmala ním, že sa celá posteľ striasla.Bradovica zhodil perinu zo seba a nasrdený okríkol ju:„Čo chceš? Ale ja už celkom nebudem spať?“„Nože sa nehnevaj a maj trochu strpenia. Sním mi ten kľúč, a potom, ak chceš, spi i do súdneho dňa.“„Hej, to viem, že by si bola rada, keby som ti zaspal tak do súdneho dňa! Ale si musíš ešte dočkať.“A už sa načahoval nado dvere za kľúčom. Konečne vybuchlo z neho:„No, ani tu nič. Ja len neviem, čo robí vždy s tými kľúčmi. Ak ich už raz nebudeš mať v poriadku, dám ti ich na nos prikovať. Ty, gazdiná!“„Nuž ale mne? To som si zaslúžila? Ach, ja nešťastná stvora!“„Ba je pravda; už čo moc, to moc. Len kde je? Ty, ak ho ja začnem hľadať, nuž ho i nájdem. Ale ti potom beda!“A Jano začal chodiť po izbe a poprehadzoval zas na líce všetky tie veci, ktoré ona pred chvíľou prehodila naopak: no kľúča nikde nič, ani čo by sa raz bol prepadol.„Nuž ale toto nie posmech? Gazdiná — a takýto poriadok v dome; hanbil by som sa!“„Akože mám mať poriadok, keď v sobotu musím všetko i za teba odbaviť. Ty sa motáš s kupci po dedine, a ja musím všetok statok odraziť i nakŕmiť. Žiadna žena nevystojí to, čo ja.“„To sa mi len včera pridalo, a už toľkýto krik pre to! Nuž a toto čože je há? Ty, ty, ty… slepaňa! Prevráti celý dom čím hore, tým dolu, muža o tretej zobudí, kľúč hľadá dve hodiny, a ten jej visí za pásom. Ale si oslepla? Pozriže, koľký je; dobre, že ti oči nevyklal!“„Ba veru tebe! Už hodinu pozeráš na mňa a nemohol si ho hneď zazrieť. Ale tak je to, keď má človek zlepené oči po pijatike.“„Ale mi ho mlč! Celkom si taká ako tvoj chýrny brat; ale celkom, ani čo by si mu bola z oka vypadla; len ti zatúkať!“Žofia, keď počula spomínať brata, tresla dvermi a vyšla von. Bradovica zas uvelebil sa do postele, v tej nádeji, že si už teraz ale dobre pospí.Žofia medzitým vyšla na dvor, odvrávajúc si:„Veru som ako brat! Keby som nebola vedela, kde mi je kľúč. Len zaspi, veď ty zas vstaneš. Hneď ti zatúkam.“Žofin brat, Ondráš Durina, bol obecným hlásnikom. Raz v zime, keď mal od polnoci hlásiť, zaspal. Prišiel k nemu nočný dozorca a zaklopal na oblok:„Vstávaš hore, ty leňoch! Ktože bude za tebou noc po noc chodiť? Len sa nepoberaj hupkom; uvidíš, čo sa ti stane.“Ondráš Durina skočil ako vojak a naponáhle pohádzal šaty na seba. Vyšiel von, aby dozorcu pustil do izby, lebo vonku bol mráz, až uhly prašťali. Podchvíľou bol hotový, len ísť, i lampáš mal v ruke, ale nerozžatý, i klobúk na hlave, halapartňa bola opretá v pitvore za dvermi, a Ondráš predsa sa nehýbal. Dozorcu to omrzelo i ohlásil sa konečne:„A čože sa tu tmolíš, čože už nejdeš?“„Keď nemôžem nájsť… toto… hľadám, no… toto, ach, keď mi nemôže na um zísť, ako sa to volá.“„Nuž a čože je? Čo to nemôžeš nájsť?“„Veď keď mi nechce na um zísť… no, bodajže ho i s takým rozumom… len toť som ho vedel, a teraz… nedajbože! Ach, ako sa mi po jazyku pletie.“„Ktože sa s tebou zhovorí? Hľadá a nevie, čo! Veď už len aspoň povedz, čo je? Halapartňa?“„Ale horký, tá je v pitvore.“„Lampáš?“„Ach, čoby — ten mám v ruke.“„Nuž čo teda hľadáš?“„Ale také, no… na ňom sa tak robí: tú… tú… tú!“„Iba ak trúbu.“„No, hej, trúba! Keď mi tak nezišla na um. Hej, trúba! Tá neviem, kde mi je.“„A čo nezažneš svetlo. Veď potme ju nenamaciaš. Zažni, ale chytro!“Zažali lampáš, a hľa, dozorca hneď skríkol:„No, ty mamľas, pozri tu ti je!“A skutočne, trúba okolo hrdla prevesená visela mu pod pazuchou. To sa hneď v druhý deň roznieslo po dedine a Ondráš Durina nevolal sa viac Durinom, ale Ondrášom Tú-tú.Na vyšnom konci dediny počuť tatarcom pukať. To kraviar ide zajímať a preto ženy berú šechtáre a idú kravy dojiť. Žofia tiež už podojila i precedila mlieko. Už len kravy vyhnať. No, ale čo má stáť bez roboty pred vrátami: ešte ju ľudia dákou ledačinou urobia, že len klebetí a bez roboty postáva. Radšej vojde k Janovi do izby a pozrie, čo robí. Ten spal chutne ako v oleji, až to Žofu nevdojak bodlo.„Počkaj, dám ti brata hneď“; a pristúpiac k nemu zobúdzala ho.„Jano, počuješ? Už zas spí ako klát! Jano!“Bradovica pozrel na ňu ospalými očima a okríkol ju:„No, čože je už? Ľúto ti je, že som si zas zdriemol akomak? No, čo chceš?“„Už kravy zajíma, a ešte som ich nepodojila.“„Nuž a čo robíš? Veď som ťa, chvalabohu, dosť včas zobudil. Či chceš, aby som ich ja šiel dojiť?“„To nie, ale mi nechcú púšťať.“„To mne var skôr pustia že tebe? Čo im nedáš lepšej trávy?“„Veď som im dala, a nechcú ju žrať.“„Ale daj im sena, a mňa nechaj na pokoji.“„Veď som im pošla po seno na šop, ale tam nemáš rebríka: pristavený je na vôdor.“„Nuž a ktože ho zas ta pristavil? Čo ste robili na vôdre?“„Prepánajána, on ho ta pristaví a opytuje sa, že kto mal s ním robotu! Nevieš, že si zavčerom ta vykladal šošovicu? No, už ty máš kuraciu pamäť!“„Nie div. Ja som sprostý človek, ale pri tebe by každý mudrc osprostel.“A Jano obrátil sa zas k stene; no Žofia začala naň volať:„Jano… Jano! Ale si sa ešte nenaspal? Človeče, nespi toľko, oči ti vytečú.“Nahnevaný Jano posadí sa na posteli a pýta sa:„Čo ti chybí, vrav!“„Poď mi ten rebrík pristaviť na šop. Vieš, že ho ja neuvládzem.“„Ach, veru nejdem. To už nie! Na žiaden pád!“„Dobre, nechoď; ale keď ti kravy stratia mlieko, nebude mojou vinou. Dobre; chcela som ti na ráno uvariť rezancov s preváraným mliekom; ale takto neviem, čo budeš jesť. Ja veru nedbám, pre mňa môžeš i labu lízať.“Rezance s preváraným mliekom! Hm — to je čosi. Jano porozmýšľal a potom horko-ťažko zošmotlal sa z teplej postele a šiel pristaviť ten nešťastný rebrík. Žena sa z pitvora smiala za ním. Keď i to vykonal, s vážnou tvárou ukladal sa do postele.„Ale ti je ešte málo? Bojíš sa, že ti tá posteľ utečie? Vstaň, už kravy ženú.“„Keď ženú, nech ženú. Mňa var len nezajmú s nimi.“„Aj volom treba pohodiť niečo.“„Pohoď im už dakedy aj ty. Tvoje sú tak ako moje.“„Mňa pokolú. Vieš, že Turoň hneď letí do ženy, ako ju zazrie. Len si to odbav ty sám, potom budeš mlieko mútiť.“„Ale ja? A načo? Daj mi s tvojím mliekom pokoj.“„Aha, teraz mu dať s mliekom pokoj! Keď treba mútiť, vtedy mu je ,tvoje‘ mlieko, ale keď treba na rohy, vtedy vieš ísť do vedra a vziať i pol funta z neho. Veď si ho ty všetko vymíňal. Ale to ti povedám, že vo vedre už nemáš masla, ale ani ako hrach. A sadla tvojim volom na rohy veru tiež nedám, ani slaniny, a čo sa hneď na kolomaž rozleješ. Nie ver ja — aby som ja mútila, ruky si trhala a maslo aby mi ledakto míňal.“Hm, nemať masla na rohy volom, to by bola ale pokuta. Radšej nech ho niet v haluškách alebo pirohoch, len nech jest volom na rohoch. A to Janovi nesmierne zaľahlo v hlave. Akoby sa zajtra hanbil, keby jeho voly mali suché rohy! To nie, to nedopustí, radšej nebude spať. Už chcel vstať, vtom mu čosi dobrého zišlo na um, čoho sa zachytil ako topiaci sa britvy.„Aby si ty nemala masla, to neuverím, a čo mi hneď dušu na dlaň položíš, iba keď mi prázdne vedrá ukážeš. Veď kdeže by sa i dievalo toľké maslo! Mútiš skoro každý deň, nie nás je v dome mnoho; iba ak by sme ho čisté jedli.“„Dobre, keď neveríš, ukážem ti všetky vedrá. Keď sa už máme dochodiť, dochoďmeže sa celkom. Poď, ukážem ti vedrá, že sú čisté ako sklo, a že niet v nich ani len za nehet masla.“Janovi sa to zas znepáčilo, to by musel z postele vstávať; preto mierne jej kázal:„No, len choď po ne a dones mi ich sem, aby som ich na svoje vlastné oči videl: lebo čo oči vidia, to srdce uverí.“„Keby som ja až na policu dočiahla! Ale ja nedočiahnem, keď som malá. Poď mi ich sám popodávať.“„No, keď si len taká malá, nadlož si jazyka a vyjdeš po ňom i na vežu. Máš ho, chvalabohu, dosť hodný. I za desať iných.“„Nolen hybaj, aby si na vlastné oči videl, skade budú vedrá; aby si potom nepovedal, že ti prázdne ukazujem a plné pokrývam. Tam ich vidíš všetky rad-radom.“„Ale keď raz poviem, že nejdem, nuž nejdem. Máš tam perací stolec,[1]podstav si ho a zložíš, ak chceš celú policu.“„Ta sa nemôže stolec pristaviť, lebo pod policou sú sudy s kapustou. Ja neodstúpim stadiaľto, kým nepôjdeš sám si to obzrieť. Len sa obleč, potom budeš mlieko mútiť.“Jano voľky-nevoľky zase len vstal a hneď sa aj obliekol, aby ho už nič do postele nezviedlo. Žofa rástla od radosti, že keď on zobudil ju, ona zas zobudila jeho. Voviedla ho do komory a za chrbtom smiala sa mu, keď vedierka jedno za druhým otváral a všetko boli čisté, vyparené, akoby v nich masla nikdy nebolo bývalo. Po tejto smutnej prehliadke uznal, že ak chce volom rohy mastiť, musí najprv mlieko zmútiť; i posošil sa, popľul si dlane a chytil sa do nemilej práce. Žofa sa vôkol neho vrtela a usmievala sa mu, ako po prvej ohláške — a on? Chudák, čo mal robiť? Usmieval sa vám tiež na ňu a mútil, až sa mlieko v dbanke búrilo a popri vrchnáku kypelo. Hja, to všetko kvôli rohom. Blázon, nemohol si pozrieť v sypárni do škrine? Tam jest dosť masla na rohy volom aj — tebe.[1]perací stolec— stolec na pranie
Kukucin_Na-svitani.html.txt
Sedliaci a pániČarovnosť mesačného večera bola nekonečne ráz opísaná a niet človeka, ktorý by nedržal za krajšiu lásku za strieborného svitu luny, v parku pri potôčku alebo pri jazere, alebo v kúte za starou bránou, kde sú poodkladané staré metly a zmetáky. Ono je isté, že dcéry lordov a kapitáni od piateho husárskeho pluku sotvakedy flirtujú v takých kútoch, hoci taký dobrý, opravdovou láskou podfutrovaný bozk dobre padne ešte i v tom najväčšom daždi pod parazólom a nieto pod bránou alebo v parku.Ako som to čítal v jednom starom čísle Worldu, captain[1]Lionel Woodstock predsa len pri mesačnom svite a v parku pri jazierku ustálil, že Vivian Nicegirl je zo všetkých anglických dievčat to najkrajšie. Pri tej istej príležitosti sa Vivian presvedčila, že je to akýsi podivne príjemný pocit, keď hladia človeka po tvári mäkké fúzky, pod ktorými sa nachádzajúce ústa sa pritom s obdivuhodnou dokučnosťou pritískajú na pery. Rozumie sa, že bozk captaina Lionela bol bozk snubný, ako to v časopise pre dobre vychované obecenstvo ani inakšie nemôže byť.Natoľko by bola vec v každom ohľade v poriadku. Len to sa mi hneď nepáčilo, že ten bozk padol na začiatku rozprávky. Do konca sa len musí čosi prihodiť, myslel som, lebo bozkami možno vyplniť len medové týždne, ale novielku? Možno by to vedelo urobiť mladé dievčatko, ale iný? (Myslím, že by sa také novielky dosť vďačne čítali.)Nuž, veru Vivian, nebožiatko, zlapalo kiahne (neštovice smallpox) pri návšteve chudobnej rodiny, čo je v anglických románoch všeobecne prijatý zvyk lepších kruhov. (Navštevovať chudobné rodiny, a nie zlapať smallpox.) Jej fresh[2]tvárička stratila svoju ružovosť a krásnu hladkosť, následkom čoho ponúkla Lionelovi jeho slovo nazad a ten hlupák ho prijal. Taký hlupák nevedel, že dnes medicínska veda už natoľko pokročila, že zmrzačenie kiahňami nie je také strašné, ako bolo kedysi, a že za niekoľko mesiacov tvár celkom dostane nazad svoju krásu, najviac ak zostanú na nej dve-tri drobné, okrúhle značky, ktoré milujúci veľmi vďačne upotrebia ako miestečká zvlášť vhodné pre bozky. Ešte ľutujú, že ich nie je viac, takí sebci!Odchodom ostrohami štrngajúceho Lionela a plačom Vivian sa končí rozprávka vo Worlde. Je to také dojemné. Úbohá Vivian! Ale ja, ako starý praktikus, viem veľmi dobre, že sa tá vec celkom na konci takto skončila: za rok sa Vivian vydala za iného captaina, a síce teraz za jedného od šiesteho dragúnskeho[3]pluku, a Lionel (ten hlupák) si mohol vykladať, čo si o sebe myslel, keď na skvelých plesoch videl krásnu a bohatú Vivian len tak plávať na ramene dragúna, ktorý iste zúžitkoval k udanému cieľu tie tri-štyri značky prestátej choroby. Aspoň pohľady, ktoré na seba hádzali tí dvaja, tomu nasvedčovali, ako aj to, že poznali i milšie zábavky, ako dlhé zdržiavanie sa na plesoch a večierkoch, lebo oni boli skoro vždy prví, ktorí z nich odišli.Vzdelaný človek hľadí ponad plece na nevzdelaného a Lionel by bol iste s opovrhnutím pozeral na človeka, ktorý by bol tvrdil, že Jano Knebeľ z Kozinskej bol omnoho múdrejší ako on, lebo v podobnom prípade tak pokračoval, že to preň omnoho lepšie vypálilo.Ktorýsi deň vykrikovala v Kozinskej Zuza Kôpková zo svojho dvora na Maru Janťákovú, trepajúcu ľan vo svojom dvore.— Mara, Mara-á, a či si čula, čo sa staló? — Musím poznamenať, že Kôpkovci bývali na jednom kopci a Janťákovci na druhom a že ich spôsob diškurzu nebol súci pre suchotinárov.— Nečula som ja nič! — zakričala nazad prácu pretrhujúc Mara: — Čože sa stalo také?— No, Jano Knebeľov sa oženil!— No, a ty si čula, čo sa stalo u Gajdošov? — začala i Mara vykladať, lebo človek síce veľmi rád počuje novinu, ale možno ešte radšej rozpráva tiež jednu.— Nečula som ti ja nič, dieťatko.— Nuž žení sa a berie si Evu Števuliakovú. Ale o tom ešte čuš, lebo to nikto nevie. (Tiež je naším milým zvykom aj známu vec podať ako ukrutnú tajnosť, lebo lepšie baví, keď môže prezradiť tajomstvo, ako rozprávať ďalej obyčajnú klebetu.)— Koho si to berie?— Evu Števuliakovú, — zvolala Zuza, že sa hory ozývali, — a vraj dostane…— Nuž u Gajdošov sa ti uliahlo jahňa s dvoma hlavami, — húdla Mara svoje. Zuza sa však tiež nedala; kričala, ako vládala:— Dostane jednu šestnástku a dve…— A u Polčíka sa narodilo dieťa…— A dve kravy a dvadsať stovák…— So zubami. To ti je hrôza, čo sa teraz robí na svete.— A dve postele perín. Veru si ten dobre postelie. Keď sa také zázraky dejú, to už bude koniec sveta.— Veru sa im to podarilo. Len aby sa nejaká šarapata neprihodila. A vaša krava sa už otelila?— I horký; otelil sa ti tam „symbóži“, — vrieskala rozľútene Zuza, nebadajúc strašnú blasfémiu.— Veru to nebude dobre, uvidíš, že nebude, — zakričala Mara a postála ešte trochu s rukami zloženými pod zásterou, či jej nezíde ešte niečo na um.Zuza tiež len tak stála. Keby boli nablízku, boli by si vedeli ešte hodne čo povedať, ale takto vykrikovať z plných pľúc, to sa nevyplatilo, len veľké tajnosti.Čo dve susedky takto besedovali, tiahol Jano Knebeľ s troma kamarátmi do krčmy, aby ich počastoval, keďže sa tak dobre žení.V krčme rozkázal pre začiatok dva litre vína a klobásu, ktorú by mohol smelo píliť, taká bola tvrdá. Ale zdravé zuby ju rozdrvili a silné žalúdky tie piliny spracovali.Rozumie sa, že kamaráti chválili Evu o dušu spasenú, dokiaľ sa nepodnapili, čo ani netrvalo tak dlho, lebo po víne sa dali do piva s rumom. Dva litre vína „vysmrkli ancvaj“.[4]Mišo, chlapisko s detskou tvárou a s hlasom ani píšťalka, podotkol:— Počuješ, ty, Jano, ale si dobre pritiahni remeň na nohaviciach, keď sa do tej Evy púšťaš, lebo tá ťa veru poľahky vyobracia, ak budeš robiť nezdobu. Pozri, ako vytrepala Jura Keráčika; ten dva týždne chodil k doktorovi a všetko musel on poplatiť. Veď je to len špás, človeče, i vyperú ťa, i platiť musíš!— Nuž ktože mu kázal prať starého Juramika ako hovädo. Veď ho Eva len ratovala, bol by ho vari i zabil, keby nie ona, — poznamenal Pavo Mišíkovie, parobok takto dosť urastený, ale škúlil sťa Chovančákov pes; díval sa jedným okom rovno na nos.— Nuž to je raz svätá pravda, že takú osobu napochytre nemáš v celej-celučičkej dedine, ako je Eva. A aká vám je krásna! Háj, kožku má ani dvojtýždňové prasa, takú hladkú, — chválil si ju Jano. — Ja ju ukrutne rád mám a neopustil by ju za nič na svete. Keď ťa tá bozká, synku, to ti cmukne, že žiadne teľa tak nemľaskne, keď cicia kravu.— Veru verím, ale má k tomu aj ústa! Tá veru nebude obhryzkávať švábočku jedným zúbkom ako Žofa Strnádová, ale aj takú ako päsť smelo naraz. Háj, to ti je dievka, ako má byť, — chválil ju i vždy akýsi užalostený Ondro Pavčákovie.Hovorili i o iných dievkach a chválili si ich navzájom, dokiaľ to pivo s tým rumom nezačalo robiť šarapatu.— Ty, tá Mara Pukáčová je hodná, hej, dobrá dievka, ale čert vie prečo, smrdí ako pes, — poznamenal fistulou Mišo na Ondrovu najmilšiu.— Tebe smrdí, keď ťa kopla, že sa všetko v tebe zmiešalo, keď si dokúčal do nej; mne nie, — bránil svoju lásku Ondro. — A tvoja nefufne a nečaptí sťa krivá kačka, há?— Kto čaptí, vari Žofa? — zakričal Mišo. — Veď tá má nohy krásne ako obrúčky, kedy kto slýchal, že človek s okrúhlymi nohami čaptí? Tebe sa rozum čistí, ty chalan akýsi. Ak ešte na ňu slovo povieš, takú ti hodím, že sa naraz nájdeš na svojom smetisku!— Ale ty mne, ty, ty plesničiar, — zareval Ondro.Plesničiar bol výraz, ktorý Mišo nezniesol. Nevedno prečo, ale nadávka „plesničiar“ ho vyniesla z rovnováhy. Preto bez všetkých ďalších vyjednávaní vysolil Ondrovi uznaniahodné zaucho. Ondro vstal, chladnokrvne vypil najprv zvyšok rumu a piva zo svojho pohára, odložil ho nabok a potom vrátil zaucho Mišovi.Jano i Pavo ich začali mieriť i vymerili ich, ale nie nadlho. Akože by to aj bolo bývalo možné! Každý považoval chválu cudzej frajerky za urážku svojej, preto začal na tú cudziu nadávať.Za krátku hodinu ich krčmár vyhodil von, lebo robili takú vzburu, že v susedstve bývajúci četníci odkázali, že ak sa nebudú tichšie zabávať, prídu aj oni k nim.Neviem, prečo krčmár nebažil za návštevami četníkov. On možno vedel.Ráno sedel Jano hore na vôdre s hlavou ani šúp, tak mu v nej hučalo, zvonilo a pišťalo a vystrkoval si slamou včerajšiu klobásu zo zubov. Klial ako Turek, lebo namiesto toho, aby dostal klobásu von, zapchal si ešte väčšmi slamou zuby.No nebol dobrej vôle. I to mu zišlo na um, čo musí poplatiť u toho lotra krčmára a za to ho tá háveď ešte nabila! Júj!— Jano, Jano, čože sa neberieš statok kŕmiť! — kričala naňho jeho mať. Čo mu tá všetko okrem toho napovedala, to by bolo síce veľmi poučné, ale predsa len pridlhé rozprávať, a preto spomeniem len samý koniec, len ten ho mykol. Ostatné už bol mnoho ráz počul od matere, to mu bolo, akoby pes brechal.— Jano, teraz bola tu Stehuliačka, že vraj Eva skapíňa, — dokončila jemnocitne, lebo keď bola zlá, nuž bola zlá na celý svet.— Hí, ký parom že ju zašiel! — zvolal Jano a skočil z vôdra.Dozvedel sa to dosť skoro. Eva dostala kiahne (neštovice, smallpox).— Tu máš, bou prissám! Teraz ak nezbrzgá, bude vyzerať, akoby čert hrach mlátil na nej. Ja veru takú maškaru nechcem. Pohlo ho i to, že narobil hodný dlh u krčmára a ak ju nevezme, tak to bolo podaromnici. No, zlý bol, darmo tajiť. Mlátili v maštali statok, že len tak tancoval.Eva sa za niekoľko týždňov vykrôchala, ako sa Jano o svojej mladuche citne vyjadril. Keď už vstala z postele, odkázala poňho. Počas choroby sa Jano vše dopytoval, ako vyzerá. No niečo dobré mu nikto nevedel povedať. Totka Cunovie povedala, že má takú tvár, akoby ju kožou z tej najstaršej ropuchy obtiahol.Jano sa osvedčil, že sa atď., atď.Ale keď odkázala poň, tak už len išiel k nej. Eva mala tvár ešte napuchnutú ako riečica, červenú ako rak a hodne dosť veľkých dierok v nej. Oči jej skoro ani nebolo vidieť. Keď sa zasmiala, urobila takú maškaru zo seba, že sa človek až triasol.Jano vošiel do izby a Eva, chúďa, sa mu vraj zasmiala.— Juj, Eva, ale ťa doriadilo to chorobisko, ale si mrzká! Takú tvár máš sťa starý Suroviak, čo ležal šesť týždňov vo vode.— To sa ti akosi nevidím.— No, to už raz nie.— To ma už nechceš?— No, ja veru nie, a čo by si dvanásť šestnástok mala.— Nevídali, nájdem ja preto ešte chlapa. Chlapi sú lacný tovar; skorej dostanem chlapa ako dobrého býka na jarmoku.— Pre mňa si kúp i troch, ale ja ťa veru nechcem. — I vypľul ohrdlivo na zem. — Fuj, fuj, fuj! — a odišiel.Lenže Eva nebrala vec tak ľahko, ako ukazovala pred Janom. Jej sa Jano predsa len pozdával a chcela ísť zaňho. I plačúc povedala rodičom, žeby toho Jana nahovorili, aby si ju len vzal.Starý Števuliak prešiel do Knebeľov.— Pochválen. Kde je Ondro? — pýtal sa starej Knebeľky na jej muža.Knebeľka plátala vrecia. Bola zlá, jedovala sa na Jana, že také sprostosti vyčíňa a že nechce Evu.— No, pomyslite si, čo to chlapčisko oháňa! A veď to tej Eve vyslúži. Čože, ja veru viem, ako vyzerala Pepa Svoreňovie, veď ju nebolo poznať po tej chorobe. Ale starý Láštic ju zo tri razy začítal a obkädil, no a hľa, chlapci len tak lipnú za ňou. Už mala štvoro faganov a každé od iného. Taká je veru, ako čo by ju z vajca vylúpil.— Veď tak, veď tak. I my tak hovoríme. A Ondro čo na to?— Vojdite do humna a zavolajte ho.Čochvíľa prišli obidvaja nazad.— Ty, stará, tu kmotor hovorí, že by nehľadel ešte i ovcu prihodiť radšej, len aby sa jeho dievke tá hanba nediala.— Nuž veď ja nič. Ale s Janom sa treba dohovoriť. Ale čo ako, už je len jedna ovca málo.Vyhľadali Jana. Prišiel nadurdený. Nechcel o veci sprvu ani počuť, až mater vyrukovala s Pepou Svoreňovie.— Hej, Pepa, tá hej, tá je veru hodná, ale keby ste videli Evu, veď tá vyzerá na strach.— Ty trúb, — ozvala sa nežná mať, — keby si bol videl Pepu hneď po chorobe, netáral by si do sveta. Teraz sa ti vidí, čo? Ty, ty býk!— No, veď ja už nič, — odvetil po chvíli Jano. (Možno aj jeho viazali aké-také rozpomienky na Pepu.) Ale už čo ako, jedna ovca je málo.— Nuž dám dve, nech ho tam parom uchytí, — riekol Števuliak, nakladajúc dlaň na tľapnutie.— Dve ovce a jedného barana, inak ani nepozriem v tú stranu, — rozhodol odhodlane Jano. — Lebo Eva, lebo baran!— Ja nedbám, pre toho barana nepôjdem po žobraní, — dotvrdil Števuliak. I tľapli si do dlaní i s Janom i s jeho rodičmi.No a Jano veru neobanoval, že si Evu vzal. Pánboh ho požehnal i malými Janmi a Evami i jahnicami a barančekmi. A keby nebolo bývalo choroby, boli by bývali len Janovia a Evy.Nuž kto je múdrejší: sedliak či pán?[1]captain— (angl.) kapitán[2]fresh— (angl.) svieži[3]dragún— (zast.) jazdec vo vojsku[4]ancvaj— (z nem.) raz-dva
Nadasi-Jege_Sedliaci-a-pani.html.txt
Na OndrejaDnes, sotvaže sa zvečerilo, Vrtielka sadol si k peci na lavičku. „Hja, teplá pec, a to ešte v zime, nenie na zavrhnutie,“ rieknete vy, všední ľudia. No gazda Vrtielka tu nedrží s vami. Ak by v zime gazda sedel vždy len pri peci, to by ale krásne pochodil! Cez celý deň dosť sa navrtí na dvore: tu mlátiť, tu riadiť statok, i nedostane sa hriešnemu gazdovi sadnúť len práve na ten obed k božiemu stolu. No večer, keď tamvon mlynári sa bijú, i on rád utiahne sa k teplej peci, aby sa zohrial a podriemal si; lebo keď sa najedený sedliak zohreje pri peci, ihneď zadrieme; to jeho druhá nátura. Ale načo mu hriať sa aj vo dne, keď musí zhodiť zo seba i kožuch pri cepoch od horúčosti?Náš Vrtielka neoddychuje ani večer, ako snáď iní chlapi; on i teraz chce byť užitočným, preto jeho žena ešte pred večerom nadela mu kúdeľ hrubými zrebami, z ktorých on snaží sa ukrútiť nití. No, sú to za nite! Budú z nich papuče psíkovi. Sú hrubé, nemotorné sťa tie prsty neobyčajnej priadky. Nadeté na kúdeli zrebe sú mocne zviazané, lebo inak ten nesvorný, nezmestný tovar roztriasol by sa. Preto, hľa, Vrtielka poťahuje vlákna celou silou mohutnej ľavice. Biedna, slabá ženská iste by o ruky prišla v takejto práci, veď i sám silný Vrtielka až potí sa prílišným namáhaním. Poťahuje on tie zrebe silne, až praštia; i vynorujú sa hrubé nite z objemnej kúdele. Ale vlákna nechcú ísť hladko: niekedy tratí sa súvis medzi nimi, inokedy zas až príliš ochotne sa núkajú v podobe veľkej hľuzy. No Vrtielka nenechá tieto nerozriešené, lež keď ani ruky nedostačujú, zdravé zuby jeho zasiahnu do diela. Jak hladko plynie vlákno hebkého ľanu k prstom priadky, jak rovná niť tvorí sa z neho! Plynie jak strojné myšlienky poetu. Ale práca Vrtielkova ťažká, hrudovitá, sťa hlboké bádania filozofa. Koľko ráz divné problémy zastavia niť trudov učenca, a tie ťažšie riešiť než Vrtielkovi zrebné hľuzy.Dosť na tom dostihli sme Vrtielku pod kúdeľou. Hrozné, mužský a — priasť!Vrtielka, Vrtielka, čo to len robíte! Veď vás vytrú z obecného výboru, veď stratíte autoritu v obci. Ó, iste, iste všetci občania zlomia palicu nad vami. Viem, že všetci tí, ktorých ženy prinútia sadnúť pod kúdeľ, len na vás budú vzdychať, že váš zhubný príklad priniesol ich o pokoj večerných hodín. Veď ste sa vy zbabili, úplne zbabili, odhodiac svoj klobúk a siahnuc po ženinom čepci.Ľudia boží, Vrtielkovi poctivosť! On sa ani nezbabil, ani nezadal výbornícku česť. A že vraj pradie! To len v tom umení nezbehlý laik môže tvrdiť. Veď on nepradie, aledrugá.[1]Pozrite na jeho kúdeľ, či je ženská, rezbársky tak ozdobná a obitá olovom, aké mládenci darúvajú dievkam? Nie. Ona je bez všetkej okrasy, i bez kotúľky. A načo Vrtielkovi kotúľka, patriaca len vretenu? On nemá v ruke vreteno, ale príručný kolovrátok. No a medzi príručným kolovrátkom a vretenom je asi taký rozdiel, ako medzi klobúkom a čepcom. Ovšem, ak by si tak vretenom zasukoval, mohli by ho právne napadnúť v obecnom výbore, ale o príručný kolovrátok rozdrtí sa každý nápad utrhačného sveta.Na kozúbku práska si veselý ohník. To praskot nie mocný, veštiaci zvadu v dome; to praskot milý, pochodiaci z nakálaných, presušených triesok a smoliarov. Z kozuba svetločervená žiara rozlieva sa po všetkých kútoch priestrannej chyže, mocne sa odrážajúc od radu bielych mís a tanierov, povešaných na dlhočiznom starožitnom ráme, ktorý visí na štítnej stene pod samou povalou. Vo vyšnom rade sú o rámovú latku opreté plytké biele misky, v druhom cifrované krčiažky visia na drevených storočných klincoch. Krčiažky sú medzi sebou rovné, akoby jeden druhému bol z oka vypadol. Riad tento nemá pamätníka. Prežil i toho, kto ho kupoval, i dlhý rad potomkov jeho. Ale ani nie div, že tak dlho trvá; veď Vrtielka ešte nikdy nejedol z tých misiek, ani nepil z tých cifrovaných krčiažkov. Len žena jeho, keď má niesť radostník na svadbu alebo krštenie, sníme z rámu primeraný počet misiek a krčiažkov. Riad, ako aj chyža, je čistučký, mohol by si sa nazrieť doňho, akoby bol len dnes vyšiel z hrnčiarovej ruky; poznať, že tu majú aj dievčence. A skutočne, sú tu dve.Pri kozúbku v izbenom kúte odkrytá posteľ. Z nej ťažké stony ozývajú sa chvíľkami. Tam leží Vrtielkova mať. Jej vráskovitá tvár javí už síce zošlý vek; no živé, po izbe stále blúdiace oko hlása, že ešte nevyrovnala účet so životom. Jak jej divno chorieť; jej, ktorú ani len zub nikdy nezabolel. Ešte po obede bola zdravá ako orech, a teraz… Či to ozaj už smrteľná nemoc? Ach, nie, veď nevesta má ešte toľko ľanu! Ktože to všetko popradie? Čo budú mať dievčence na vydaj, ak nebude v truhle nič plátna? Stará si vzdychla, ťažko vzdychla. Predstavila si, ako by nemohli obísť sa tu bez nej, ako by plakala za ňou nevesta s vnučkami. Veď i ona sama jak ľútostive vykladala nad rakvou nebožkej testinej — (Pán Boh jej daj slávu večnú)!Ale čo sa stalo tej Vrtielkovej tak naponáhle? Nuž o polvečier schytilo ju zívanie a veľká ťažoba šla jej na srdce. Jedným slovom, prišlo jej z očú. Lekári-teoretici radi by ignorovať túto chorobu, no nejde to. Napríklad už Vrtielkovci a s nimi valná väčšina smrteľníkov veria v ňu; nuž či by Vrtielková chorela, keby tej choroby nebolo? Lekári, teda poďte do Vrtielkov, viďte a — verte! Čo sa vzniknutia tejto choroby týka, je to už celkom vyskúmané. Divní ľudia sú na svete; medzi nimi i takí, ktorých obočia sú ponad nos zrastené. Tých sa chráň každá kresťanská duša! Ten len pozrie na teba, a už ti príde z očú. Symptómy tejto nemoce sú tak neobyčajné — teda zívanie a ťažkosť na srdci — že ľahko ju konštatovať. I stará Vrtielková poznala ju hneď; no nebola ešte načistom, kde a od koho ju dostala, čo zvedieť je nevyhnutne potrebné, jestli chceme liečiť radikálne. Konečne po dlhom rozmýšľaní zišlo jej to na um. Pred večerom totiž šla dolu cestou po vodu, stretla Jožka Rúbanovie. Šuhaj ako kus chleba, no majiteľ inkriminovaných obočí. Prihovoril sa jej, pozrel na ňu, a ona hneď striasla sa pred ním, vidiac jeho chybné obočie. Snáď z hnevu, že ho s prázdnym prešla, snáď nechtiac, chudák, zapríčinil jej z očú. Domáce konzílium po takomto preskúmaní nemoci a s ňou súvisiacich okolností chytro sa dohodlo ohľadom liekov.Mariena, Vrtielkova žena, práve vchodí s nimi do chyže. Na jej hlave zahodená belasá šatka posiata je páperím kyprého, mladého snehu. Otrasúc ho v kúte, zavesila šatku na žŕdku.„Mara, doniesla si všetko, čo treba?“ pýta sa starostlivý manžel.„Áno, lieky sú tu, bohdaj by sa viac ráz nezišli. Jožko nevie nič o ničom. Ani som nevošla do izby, aby to nezbadal; len v kuchyni rozpovedala som všetko materi jeho. Tá vošla dnu, ale ja čakala som ju pod stenou, pozerajúc oblokom, čo sa bude robiť v izbe. Jožko práve sedel pred kozubom na stolčeku a plietol opálku, keď jeho mať odstrihla mu chlp vlasov i kúsok galúna[2]z košele. Vyniesla mi to von, a ja som šla domov, vytiahnuc z ich strechy aj tieto tri slamky. Lieky budú osožné, keď Jožko nevie o ničom.“„Veď aj božechráň, aby šípil niečo. Načo by nám boli?“I sama chorá obzerala donesené lieky, oprúc šedivú hlavu o lakeť. Mladá chcela ich položiť na stôl, no svokra ju okríkla:„Mara, neklaď to na stôl! Preboha, ešte nevieš, že lieky sa ta nedávajú?“Mariena zľakla sa; až teraz jej napadlo, že lieky stratia svoju moc, sotva prídu na stôl. Ona nebola ešte dostatočne zbehlá v domácom hospodárstve, keďže dosiaľ viedla tú rubriku svokra, v celom okolí hľadaná vedomkyňa. Nevesta teraz už želie, že sa od nej nenaučila tomu umeniu: kto bude liečiť chorých, keď zo svokry duša vypadne?Vrtielka, bojac sa, že jeho Mariena urobí zas nejakú chybu, sám prevzal liečenie. Vyhľadal negliedený čriepok, vložil naň päť žeravých uhľov, sňal z trámu v papieri zakrútené odpadky z vianočného stola: kúsok opekanca, piroha, cesnaku, k tomu omrvinu oblátky. Tieto od Vianoc už náležite vyschlé relikvie dal na uhlíky, priložil k nim aj od Rúbanov prinesené a mocne to rozdúchal, až zápach z toho šíril sa po celej izbe. Stará nadchýlila hlavu nad ten liečivý dym a vťahovala ho silne do seba. Nad hlavou rozostreli jej široký obrus, aby sa dym neroztratil. Keď už všetko stlelo, obviazali jej hlavu tým obrusom. Vrtielka vyniesol čriepok von. Keď vstúpil do izby, stará ešte raz podvihla hlavu:„Kde je popol a čriepok? Vysypal si to na krížne cesty? Ale si mu dal!“„Nie, mamo, už je to v potoku.“„No, dobre. Aby sa niekto tým neokaličil. S takými vecami pozor.“Iba potom, keď už bola uspokojená dotyčne popola, poprikrývala a utíšila sa, a hneď i zaspala, ukolíbaná pevnou nádejou, že zajtra povstane celkom zdravá.Ťažko presvedčiť ľud, a to ešte starších, o prednostiach riadneho liečenia. Povie ti: proti smrti niet lekára, berúc to doslovne. Ochorejúc, radšej sa obráti na dedinských vedomcov, ktorých lieky sú mystické, s čarami a poverami spojené, než na riadnych lekárov. A keď týchto aj pozve, je už neskoro liečiť, no ešte dosť času dať posledné pomazanie. Takýto lekárom nezavinený nezdar slúži za dôvod, aby ich nevolali. Už tam zle vyzerá, kam vezú lekára. On je viac už nie darcom zdravia, ale kuvikom, predzvestujúcim smrť. No, nedivme sa tomu. To plynie celkom prirodzene z povahy nášho ľudu, ešte vždy k čarám ľnúceho. Veď aký je kontrast medzi moderne oblečeným lekárom a mlčanlivou vedomkyňou, radiacou sa v začadenej izbe so svojím čiernym kocúrom! Tá nedrží za hodné ustávať sa k chorému, lež dľa opisu choroby pošle svoje zelinky. Veď lekár je len jednoduchý človek, či ten môže znať niečo zvláštneho; veď ten hovorí riadne ako aj iní ľudia, kdežto vedomkyňa alebo mlčí, alebo prehodí len pár nesúvislých, tajom čarov a povier páchnucich slov, tým uchvátiac klienta svojho. Sedliak chce hojiť zlé zlým, preto jemu horké lieky čarodejnice skôr zodpovedajú než slabé prášky lekárove. Liek, aby osožil, mienkou nášho človeka má byť silný a vo veľkom množstve užívaný. Preto nejeden chorý s opovržením usmeje sa nad práškami, ktoré má užívať len hodinami. Len šesť mizerných práškov, a toľko komédie s nimi! Ech, čo, vsypme a vypime to razom, nech sa to skrátka odbaví. Takto snáď skôr osoží.Keď stará už olympsky chrápala,[3]vrava sa ozvala na dvore. Do chyže vošlo razom mnoho dievčat. Izba až preplnila sa nimi; už nenie svetlá a vidná ako predtým, lež stemnela od mnoho čiernych šatiek. Ktorým sa dostalo, posadali si; ostatné šli si na dvor po stolce, aby nimi celú izbu zabarikádili. Vrtielka zadusil oheň na kozúbku, lebo dievčatá už zapálili spoločnú lampu. Vrtielka pozhrebal žeravé uhlíky do malej hromádky a prihrnul ich popolom, aby zážeh vytrval na nich až do rána. Každé dievča rozkrútilo šatku, vyjmúc z nej kužeľ, česaným ľanom nadetý. Doma dali všetkým po dve prázdne vretená, ktoré majú byť tohto večera zaplnené. Na to každý otec prísne dozerá. Každá dievka musí doručiť zajtra ráno dve plné vretená svojmu otcovi, aby to zmotal na pradeno. Ak jedno chybí, alebo ak priadza je nečistá, na vreteno slabo skrútená, otec to neodpustí, ale tvrdo karhá nesporú priadku.[4]Ba jeho bezohľadnosť siaha až tak ďaleko, že očierni ju, áno, ju, vlastnú svoju dcéru, pred mládenci, čo lenivú priadku. Keby tak mamička viedla dozor nad dcérinou prácou, iste by prižmúrila očko nad jej slabosťou; no takto obmedzuje sa len na odrážanie silných útokov mužových, namierených proti dievčaťu. Ach, nejedna mamička vzdychne nad kamenným srdcom svojho muža, čujúc, ako tento svoju dcéru hreší alebo ohovára pred mládenci. Či potom div, že oni obídu jej dcéru na fašiangy, nechajúc ju čakať za čepcom tristo šesťdesiatpäť dní a tých niekoľko hodín a minút.Ale darmo je, nutno nám vyznať, že táto tvrdosť otcovská aj osoží. Keby nie ona, pýtam sa: či by tieto dievčatá u Vrtielkov sedeli tak ticho a priadli tak pilne? Pochybujem. Tu nečuť len hvizd zasúknutých vretien a šum voľného poťahovania vláken. Celý dom je ako vymretý, akoby víly priadli zlaté nitky v ňom. Poďte sem, barbarskí otcovia, viďte pilnosť svojich dievčat a netrápte ich viac svojou tvrdosťou! Hľa, už aj kotúľky sú zbytočné, lebo miesto nich tenká ľanová priadza ťaží vretenu. Odňaté z vretien visia už na kúdeliach. Menších dievčat sú z olova, starších z mosadze. Tie olovené otcovia kúpili, mosadzné ktosi iný… Hej, mamička netrpezlivo čaká, kedy mosadzná kotúľka už odvisne na dcérinej kúdeli. Ach, a keď sa to stalo, podrastie o dve hlavy nad muža.Gazda Vrtielka smiešne sa vyníma medzi tou mladou čeliadkou, no smiešnejší ešte jeho kolovrátok medzi vretenami. Tieto sa vrtia rovno, súmerne a ticho, jeho kolovrátok drgá, hádže sa a vŕzga na poľutovanie. Kým on krvopotne ukrúti krátku, hrubú niť, dievča hravo usúka tenkú, siahodlhú cvernu. No i jeho kolovrátku už priťažieva, zapríčiňuje to povážlivá hrubosť priadze jeho. Beh vretena podobá sa rýchlosti parného rušňa, druganie kolovrátka vlečeniu sa vrzgotavej žobráckej taligy. No Vrtielkovi nie náhlo. On stačí nadrugať cez zimu na tých pár povrazov. Teda nie na plátno, lež na povrazy potrebuje svoje nite. Nuž nehovorte mu, že sa zbabil, keď koná výlučne mužskú prácu.Dievčatá už odkladajú po plnom vretene. Každá bedlivo obzrie si ho a poťažká na dlani. Sú s prácou spokojné. Ale tamto Katra už má dve plné, ba i Zuzka — i všetky. To sa neprace do Vrtielkovej hlavy, hoci je dosť hodná. Veď i on drugá pilne, ako Pán Boh prikázal, a iba teraz je kolovrátok plný. No, sú v tom akési čary! Začína sa i ostýchať pred chytrými dievčatami pre svoju nezručnosť. Ale my nesmejme sa na chudákovi! Dievčatá tiež len po jednom napriadli, po druhom dostali ešte doma od mamičiek. Bože môj, je to tak hriešno? Dnes je Ondreja, dievča sa zabaví, nenapradie len jedno vreteno, a otec bude zas zajtra hrešiť. Ó, ten neuzná ako mať! Ale takto úskočná ženička aspoň mu nasype piesku do zasleplých očí. Mužovia, myslíte, že prevediete ženské? Ó, nenamáhajte sa!A tak svedomitá práca už pri konci. Dievčatá, poopierajúc kúdele o stenu, zastanú naprostred izby a vyťahujú sa. Stolce sú už vynesené na dvor. Predtým tak tichá izba obživla; začal sa smiech a živé besedovanie. Jak dobre cítil sa Vrtielka v tej tichosti, jak protivný mu tento štebot! Už sa zberá, že ide preč, no zíde mu na um, že prevrátia mu dom naruby v jeho neprítomnosti. Voľky-nevoľky pochytil opäť prázdny kolovrátok. Jak ľutoval, že prijal priadky do svojho domu. Ale čo mal robiť? Každý rok u iného dievčaťa priadky sa držia. Toho roku prišiel rad na jeho dievky, či sa mohol starým obyčajam sprotiviť? On sa podrobil starým poriadkom. Radšej vynáša každé ráno stolce, ktoré dievčatá potrebovali; radšej nech jeho dcéry umývajú každú sobotu do týždňa zablatenú dlažbu, než aby sa on, výborník Vrtielka, stal rušiteľom tak krásnych ustanovizní. Ale on by zniesol všetky tieto nepríjemnosti, vďaka jeho i náš ľud charakterizujúcej stoickej rezignácii,[5]no teraz vie, že dnes treba ňou ozbrojiť sa mu, lebo Katra rozkladá už na kozúbku ohník. Ľúto je Vrtielkovi tej krásne zariadenej pahreby, ktorú rozhrebla po ohnisku. Slabý, modrastý plamienok kmitá sa už na žeravých uhľoch, ktorý Katra obživuje fakľami a smoliarmi, Vrtielkovou rukou, ale nie k tomuto cieľu pripravenými. Triesky kladie na oheň spakruky: teda čary!Plamienok veselo tancuje na kozúbku, paralyzujúc, ba až zatieniac matné svetlo začadenej lampy. Tiene sem-tam chodiacich dievčat zaľudňujú protejšiu stenu nemými postavami, konverzujúcimi mimikou. Katra drží v ruke olovo; hodný ho je síce kus, no stratil už lesk kovu. Poznať, že poneviera sa oddávna. Prvotne bolo ho ešte viac, za pár liet stopil sa až na toľkoto. Veď koľkoráz už zvestoval budúcnosť Katre a jej družkám. Biedne olovo! Iným máš odhaliť závoj skrytej budúcnosti, ale samo za tú cenu spokojiť sa istotou hynutia! Ale: načo meníš v každom ohni svoju podobu? Načo sa tak chabo roztápaš už v slabom plamienku? Načo zahaľuješ sa šedým plášťom hrdze už na obyčajnom povetrí? Dobre, aspoň v ohni ukáž pravú farbu, prirodzený lesk!Nebádajme to, ako prišla k nemu Katra; tá história končí sa v prečine, ktorého meno: krádež. Dievčatá môžu na Ondreja upotrebiť len ukradené olovo; preto mladšie starostlivo skryli kotúľky, aby nestali sa cenou, za ktorú majú obdržať slamené proroctvo.Tu je, hľa, i cínová lyžica. Už nevidíš na nej cínu: zvonku občadená dymom, dnu krytá troskou olova. Dievčatá zdedili ju od babičiek svojich, ktoré tiež na nej topievali ondrejské olovo.Olovo sa už topí, čistí. Hrdza i kal a všetko, čo ho bridilo, čmýri sa na povrchu ťažkej roztopenej masy. Myslel by si, že na lyžici je len samá troska; no to je len povrch, na dne je bieloskvúci, čistý kov. Dobrý je predsa ten oheň, keď tak zná čistiť! Hrdza, brud nepatrí k čistej mase, preto v ohni zradne opúšťa ju. No ty, kov, nezúfaj! Len sa čisť; nech ťa je radšej menej čistého než mnoho zabrideného! Čo stratíš na objeme, stonásobne vyhráš na cene. Top sa, top, ty nedvižná masa, nech ťa aspoň oheň vytrhne z lenivej nečinnosti! Vri, zovri, nech oheň vzpruží tvoju spiacu silu!Roztopené olovo rezko sa húpa na lyžici, držanej trasúcou sa rukou Katry. Po izbe tancujúce dievčatá nebadajú to rozčúlenie, ktoré zmohlo sa tejto ich družky. Ona cíti hlboký význam prítomného okamženia: veď má prorokovať najprv sebe. Bože, ak uleje sa jej niečo smiešneho. Či ozaj Miško Skrútava príde z vojny? Ak ho tam zastrelia, ak pozabudne na sľuby a vrátiac sa domov, niektorú z mladších si vyberie? Mráz jej prešiel telom.„Vylej, Katra, už sa roztopilo,“ volali netrpezlivo čakajúce družky.„Sem vodu a kľúč!“ volala Katra, snímajúc lyžicu z plameňa.Žiadané veci sú už na lavici. Katra, držiac ľavou rukou kľúč, vliala cezeň olovo do vody. Kov jasajúc zobliekol kepienok stariny a cudzoty, sám bielučký živosťou ortute čľupnúc do vody. V dievčencoch zatajil sa dych v napätom očakávaní. Ba nečuť ani len stereotypný vrzgot gazdovho kolovrátka. Vrtielka pozabudol trochu na výbornícku autoritu; spustil ruky do lona, zierajúc tiež, premožený zvedavosťou, na Katrino dielo. Z mládeneckých časov jedna pozostalá spomienka kmitla mu hlavou, totiž ako i on držal svojej Mariene kľúč nad vodou. A iste by odtajil túto vtedajšiu slabosť svoju, keby ju nehlásal veľký švík na jeho ľavej ruke. On držal ten kľúč, jeho Mariene práve zviezol sa vrkoč ponad plece, prekážajúc im v diele. On chcel jej ho dobrodušne napraviť pravicou, no Mariena, nečakajúc nič dobrého od Vrtielku, trhla sa, i poď milé olovo po jeho ruke. Od tých čias silno zanevrel na ondrejský večer.Katra vyníma z hrnka stuhnutý, prečistený kov. Farbou a leskom podobá sa striebru. No premena farby je vedľajšia, keď treba spytovať podobu. Ostatné dievčence naťahujú hrdlá ponad jej plecia, túžiac už raz vidieť, čo sa jej ulialo. Jedny zvolali:„Kladivko! Pozrite, i nákova. Bude kováč!“„Čo, kováč?“ odporovala Katra.Proroctvo sa jej nezdalo. Podala kov iným.„Horký kováč! To je švec. Kladivko i šidlo je tu! Či nie?“ opytovali sa Katry.No tej ani tento výklad nepáčil sa. Veď Skrútava nenie ani kováč, ani švec. Napadlo jej, že dievčatá chcú ju len prekárať s takými, akých ona nechce. I podala olovo najvyššiemu fóru, Vrtielkovej žene, sediacej pod pecou. Táto znaleckým okom skúmala nevdojaký útvar olova. Ani nezabudla pozrieť na Katru a videla, ako srdce úbohej zmieta sa trápnou neistotou pre Miška Skrútavu. Vezmúc do ohľadu i túto okolnosť, s múdrou, vážnou tvárou vyniesla nález:„Dietky, verte mi, to bude gazda. Že je to kladivko? Ó, nie, to je svoreň. Šidlo znamená, že bude konníkom, lebo ním bude obšívať chomúty pre kone. A toto má byť nákova? Vidíte, že to ostré; to je čerieslo. A pamätajte moje reči, že bude tak.“Katre sa poľahčilo. Jej túžba dostala pečať istoty.Olovo je zase na ohni. Roztopilo sa v okamžení. Katra podala lyžicu vrstovnici Žofke, lebo rad bol na nej. Konečne žblnklo olovo do hrnčeka. Hľa, zas nový tvar.„Súdok i pobíjačka. Bude debnár!“ rozhodli napochytre dievčatá.„Nie, to je súdok i merťuk. Bude krčmár. Debnár má i oberučný nôž, a ten vám je tu?“ okríkli ich druhé.„A oberučného noža niet!“ splesala Žofka, lebo nechce debnára.Predo dvermi dupot. To budú mládenci. Olovo vbehlo do Katrinej kešene. Dievčatá rozbehli sa od ohniska ku kúdeliam. Hrnok prevalil sa v tej trme-vrme a jeho obsah podlial Vrtielku, sediaceho pod kúdeľou. Zacítil vlhkosť, bol by zahrešil silne, ale slovo prischlo mu kdesi v hrdle, vidiac čosi čudného vchodiť do izby. Dievčatá vykríkli úžasom, odhadzovali kúdele, vyskakujúc na lavice. Niektoré hľadali záštitu u dobrého Vrtielku, utiahnuc sa zaňho ku kozúbku. Katra i objala ho mocným ramenom, trasúc sa od strachu.Naprostred izby postava, o akých už len fantázia ľudu blúzni. Kryje ju biely plášť, ktorého krídla desno odvisnú k zemi, keď postava rozovrie náruč. Tvár bledá, zohyzdená dlhými zubmi, až sa pod pery nepracú, vyškierajúc sa na zdesené dievčatá. Kostnaté prsty na pol rífa dlhé. Jedným slovom, smrť prišla. I ohromný baran doknísal sa za ňou. Tiež zastal si naprostred izby, obzeral sa, tu i tu povedome kývajúc rohatou hlavou. Rozovrúc širokú papuľu, vypustil z nej protivný, bľakotu podobný hlas, až celá izba zvrela od neho. Tu i tu poklepal ďasnami ako bocian. Smrť ešte vždy nepohnute stojí, akoby rozmýšľala, ktorú má prv uchytiť. Baran šiel až k stolu a postaviac sa na zadné behy, zabľačal na dievčatá, utiahnuvšie sa do kúta za stôl, k samej almarijke. Keď baran prišiel až k nim, prebehli izbou a už boli na širokej Vrtielkovej peci. Tento prečin bojazlivých dievčat priviedol i Vrtielku k rezolútnosti.Nahneval sa na ne, že mu chcú pec zvaliť; jeho vlastnú pec, čo mu je tak milá.Chytil Katru, ktorá ho už bola pustila, a vliekol ju rovno k smrti. Keď táto vytrčila na ňu dlhé pazúry, Katra vymkla sa šmahom Vrtielkovi z rúk a utiekla na mocnú hradbu, pec. Rohatý baran konečne prišiel i sem. Dievčatá mleli sa dolu prípeckom ako z pytľa a stali si za chrbát Vrtielkov, cítiac sa tam najbezpečnejšie. Keď pec takto oslobodená bola od povážlivej ťarchy, i Vrtielkovi prišlo srdce na miesto a celý výjav začal ho už baviť.Dievčatá boli preľaknuté len práve v momente zjavenia sa mátoh; pozdejšie prišli k sebe, poznajúc v nich mládencov. Ony ľahko mohli objaviť na mátohách, kto sú, lebo mátohy sú len dve, kdežto dievčat mnoho. No pravidlá dedinskej slušnosti nakladajú, aby sa dievča bálo mátoh, a čo by hneď znalo, že sú to len preoblečení mládenci. Preto každá i teraz vkúzľuje na tvár výraz najväčšej bázne, len aby ju neohovárali potom čo prismelú. Bolo by to nešťastie pre ňu. A skutočne, tak svedčí im bázeň!Katra sa konečne odhodlala jednať úprimne, strhnúc papierové palúchy z rúk strašnej smrti, práve keď nimi zas chcela siahnuť na ňu. Čierna, vyrobená mládencova ruka objavila sa spod odtrhnutých palúchov. Keď Katra za družky vytiahla z pahreby horúce gaštany, i iné dievčatá popustili tak dlho na uzde držanú smelosť, chytiac barana za rohy, strhli mu ich dolu i s kožou, vlastne naruby obrátenou čiapkou. Tu stojí bezrohý baran: holohlavý, uchlpený mládenec. Na ústach má dosiaľ motúzikmi priviazané doštičky, ktorými len nedávno tak hrozive klepal. Všetky sa smiali nad jeho prestrojením, ba i on sám usmieval sa v rozpakoch. V smrti poznali tiež dobre známeho mládenca, keď mu z tváre odotreli múku a z úst vyrazili dlhé, z hlúba vyrezané zuby. Poznané a vyzradené strašidlá zobrali sa a odišli i k dospelým ženám na priadky, aby aj tie akomak postrašili.Sotva mátohy vyšli z izby, miesto nich vhrnula sa metelica mládencov. Títo oblokom pozerajúc za celý ten čas, videli, aký strach dostali dievčatá pred ich kamarátmi. Dievčatá posadali si znova pod kúdele, lebo pred mládenci ostýchali sa pokračovať v ondrejskom prorokovaní. Chytili sa i do tretieho vretena; ale stavím sa, že tá priadza neprevážila kotúľku.[1]drugá— pradie vlnu nahrubo (na kapce, povrazy ap.).[2]kúsokgalúna— tkanice.[3]olympskychrápala — ako v nebi, sladko.[4]nesporúpriadku — pomalú.[5]stoickej rezignácii— pokojnej odovzdanosti.
Kukucin_Na-Ondreja.html.txt
SlovoČas v ohni a slovo. A plameň, voľnýv priestore, ten čistí. Je preto duchv celibáte zachrípnutého ohňa.Tak nahé ako vtáctvo nebeské a v rúchuz ľaliových vôní –je. Ako bolo na počiatku, tak slovooťaželo v nás.Priťažké stopy na taký mladulinký sneh.Ajhľa, prach cez podoby kalichaa pred ním kvet, uštvanýpred hrobom a bledý a zvonivý až na soľ. Ale nemýkráča človek, sám z rodu štvancov, navracia sas rukami dopredua šmátra. Pokoja však nietov jeho stopách, niet koncasliedeniu a kľučkovaniu ohňov,ba vlastne ani únikov už niet.A svoji ho neprijali.Dokrivkalo slepé a skrz-naskrzživé až z plemenidiel ohních mláďat a zrazucúvajúce… Niet podobya tváre niet, ktorá by bola cudzia duši.I videl človek, že slovo jedobré.To sa prach navracia,áno, cez podoby zvona, odnímanéťažkým morským soliam, do lonazeme. Ale duchcez vápno cúvajúci a krvdo škrupinky vajca, zatúlanéhoz večnosti až k nám.Nastáva spätné liahnutie a odnímanie krídelnábožnej vode, roztúženejdo podoby snehu, do vajíčkaspev, plný modlitebných vtákov, zamyká sas nevestou slova, ó, duša! Ale ty, človeče,a nemý, až nad hviezdamivietor je vlastný pohybu, ó, doň sa pyšne týčiš, vežaz Adamových kostí, ktorá zbelostnela! A z vanutiana povrazedo prachu visí začadený zvon. A teda nocplná srdca a vo zvonicikŕč.Ó, štvanec s ohňami v stopách, pred bránamiprstiv nehybnej urne hľadá útočište.Človek bol; nad popolom jeduch, je teda slovo, ktoré bolo na počiatkua pretrvá.
Stacho_Dvojramenne-ciste-telo.html.txt
Rozprávka o lieskeLieska je všeobecne známy ker, ktorý sa často nachádza u nás divo po krovinatých kopcoch a v horách, a je rozkošou a postrachom nádejeplnej školskej mládeže; rozkošou pre chutné lieskovce, ktoré koncom mesiaca augusta zrejú a veľmi chutné jadrá obsahujú, ktoré nielen deti veľmi pilno sbierajú a rady jedia, ale aj veveričky a myši si na nich pochutnávajú; mládeži však sú liesky aj postrachom: lebo z lieskových výhonkov sa obyčajne rezávajú prúty, ktorými neposedným a neposlušným chlapcom bývajú vyprašované nohavice, ale len vtedy, keď ich majú na sebe oblečené. Z lieskových silnejších prútov si robievajú chlapci luky, ktoré zohnuté do oblúka a od jedného konca k druhému silnou šnôrou spojené dávajú im nástroj k odstreľovaniu šípov, z tenších rovných prútov prirezaných; a aby tieto čím ďalej doletely, na konci im prilepujú kúštik smoly, a aby toto strelivo čím najúčinnejšie pôsobilo, zatlčú do konca šípu alebo strely ostrý klinec alebo koniec hrubého špendlíka; a beda tomu neopatrnému vrabcovi, ktorý si v kŕdle kamarátov bezstarostne pochutnáva na zrelom semenci, keď sa nevyplátené snopy materných konopí na slnku vysúšajú — jestli ho taký ostrý šíp trafí! Ale takýto strelec lukom musí dávať dobrý pozor, aby miesto vrabca netrafil dakomu do oka, alebo do kolena, ako sa to aj mne v chlapčenskom veku tak povodilo, keď mi kamarát, miesto do vŕby, strelil klincom šípu do kolena, čo nás obidvoch rozplakalo, mňa od bolesti, strelca od ľútosti a od hanby. Zato sme sa však nepohnevali.Lieskovec, z ktorého sa červík cez škrupinu prevŕtal, keď už jadro alebo celé, alebo z väčšej čiastky bol vyžral, menuje sa „hvizdák“, lebo naň vedia chlapci znamenite hvízdať, akoby do uší vŕtal, keď si ho zacviknú tou dierkou nahor medzi druhý a tretí prst, a tak silno bokom cezeň zafúknu. Rozkošné bývajú takéto závody hvízdajúcich chlapcov. Zkúsenejší vedia na taký hvizdák lieskovcový virtuózne zahvízdať!V domácnosti sa jadrá lieskovcov potrebujú na rozmanitý spôsob, i miesto mandlí do jemnejšieho pečiva, alebo potlčené na osýpanie múčneho jedla, miesto orechov. Z jadier sa prešuje aj znamenitý olej, ktorý sa nedá zahanbiť ani najjemnejšiemu olivovému oleju.Bol som raz dostal od horského hájnika mladučkú srnku, ktorú sme pečlivo opatrovali, a ona úplne skrotla a všade za mnou chodila, ako psík. Cez deň behala po dvore alebo záhrade, alebo vylihovala v mojej izbe pod stolom na koberci, kde mala na korýtku nakrájanú burgundiu a zrná kukurice. So psy sa skamarátila natoľko, že cez zimu nocovávala v záhradnej búde s jedným zo psov. Bol to rok mimoriadne úrodný na lieskovce, akého druhého podobného nepamätám. Keď som navylupoval jadier lieskovcových a podal som ich na dlani už hodne narastenej srnke, hltavo mi ich z dlane vybrala a nožičkou ma škrabala po kolene, aby som ešte navylupoval jadier. Vtedy bolo všade po vŕškoch mnoho lieskovcov, tak, že ich jeden kopaničiar, ako mi to sám povedal, 15 prešporských meríc nasbieral a novomestským Židom po 5 zl. mericu predal. Vtedy som aj ja, ešte počiatkom septembra, za malú chvíľku plné vačky krásnych lieskovcov domov donášal, ktoré som pod lieskami napadané nasbieral a nepotreboval som ich s liesok otrhávať i s kalichami. To bola maškrta pre moju srnku. Mal som ju hodne vyše roka. Na druhý rok, v pozdnom lete, mal som raz hosťov, a vtedy súsedov pes vyhnal ju zo záhrady a ona ušla na blízky krovinatý vrch, kde mi ju darebácki pytláci zastrelili.Z tenších prútov lieskových pletávajú sa lesky na sušenie ovocia a zvlášť slív, ako som to aj ja, v chlapčenskom veku, pre domácu potrebu robieval. Hrubšie rovné palice lieskové dávajú, vo dvoje rozštiepené, znamenité obruče na putne, sudy a iné drevené nádoby. Z tenkých, oškrábaných prútov robievajú sa klietky a sklopce na vtákov, ba aj vkusné košíky. Ploty z lieskových prútov upletené pekne sa vynímajú a sú trvácejšie než z prútov bukových, vŕbových a rakytových. Plot taký, ako mi ľudia hovorili, najmenej za 15 rokov vytrvá, nech ho len Cigánky v čas zimy po kúsku nerozvláčia. Čerstvý plot nechávajú Cigánky na pokoji, ale za úplne suchým sú ako posedlé.Palice lieskové sú hľadaným tovarom pre paličkárne, kde sa vyrezávajú a na konci zohýbajú na palice k prechádzkam, do dáždnikov a slnečníkov. Raz bol asi za dva roky v Bošáci jeden skupovateľ rovných a u spodu sukovatých palíc, ktorých celé veľké fúry vyvážal do zay-uhrovskej paličkovej fabriky. Vtedy bolo beda lieskam, ale aj čerešniam, višniam, kalinám a vôbec všetkým drevinám, či divorastúcim, či záhradným a štepeným.Do roku 1848 hrala palica lieskovica klasickú úlohu po dedinách a vo vojsku. Odznak rychtárskej hodnosti v dedine bol, že rychtárovi obec pri voľbe slávnostne oddala lieskovú palicu, ako kráľovskú berlu, symbol svrchovanej moci a s veľkou parádou odniesli obecní sluhovia odo dverí starého rychtára k novozvolenému masívnu dubovú kladu a tam ju slávnostne pred jeho domom položili. Lieskovicou vbíjaval rychtár sedliakom paragrafy krajinských zákonov, poslušnosť a poriadok, nie do hlavy, ale od protivnej strany. A bez tej lieskovice nevychádzal rychtár nikdy na ulicu alebo do poľa. Dakedy pestoval aj taký nevinný šport, že chlapcov, po ulici sa hrajúcich a pritom krik robiacich, móresu učil a palicou rozháňal; a že k tomu má právo, to pevne veril, lebo príslovie hovorí: „Cisár v krajine, rychtár v dedine“. Do klady však zacviknutí bývali za nohy len dospelí previnilci mužskí; ženské za hlavu a ruky do „trlice“ prištipnuté bývaly pred obecným domom, kde tento potupný nástroj stál pevne do zeme vpravený. Či takýto zhanobujúci trest koho napravil, o tom veľmi pochybujem. Skôr myslím, že vinníka opatrnejším urobil, aby nebol polapený. Aj súdy slúžnovských úradov neobišly sa bez lieskovicového naprávania zlých mravov nezemanov. Ale beda by bolo bývalo slúžnemu, keby sa bol opovážil daktorého zemanského vagabunda, alebo známeho zločinca poctiť vypálením mu hajdúchom 25 palíc na plundry! Jeden popevok slovenský hovorí:„Nebojím sa ja slúžneho,ani pánskej stolice,než sa bojím velicerychtárovej palice“Pánsky hajdúch, sám poddaný a otrok pána svojho, bol podobný dozorcovi nad černošskými otrokmi v Amerike, zakiaľ tam otroctvo nebolo zrušené. Taký nadutý, bezcitný, surový hajdúch, ktorý poddaných na pánštinu vyháňal, pri robotníkoch v poli dozeral, aby pilno a dobre pracovali, bez lieskovice sa ani myslieť nedal. Lieskovicou dodával poddaným chuti do práce, lieskovicou vzbudzoval v nich úctu, lásku, oddanosť a poslušnosť k slávnemu a milostivému pánstvu, a koľkorazy lieskovicou vyplácal večer ukonaných a ťažkou prácou strhaných robotníkov! Kto tak nerozmyslene vychvaľuje tie minulé „dobré“ staré časy, nech si len pomyslí, ako to vtedy bývalo! Majiteľ statku, ktorý ani nevedel do ruky vziať sekeru, motyku, kosu alebo pluh, shŕňal všetky plodiny zeme; a ten, ktorý mozoľne pracoval, miesto vďaky býval často palicovaný. Nuž, ktorý rozumný človek by si žiadal, aby sa tie staré časy zase navrátily? Z tých časov pochádza národná pieseň, ktorú som mnohoráz počul spievať v svojom rodisku Lubine:„Ach Bože, prebože, však je ten svet zmotaný!Čo vystojí, čo vystojí chudobný poddaný!Každý ho sužuje, platu nepovyšuje;veď sa nazdá, že na veky panuje, panuje.Vy páni zemani, my sme vaši poddaní:my budeme v čiernej zemi srovnaní, srovnaní!“Lieska hrá aj v poverách značnú úlohu. V ľúbostných čaroch, ktorými sa najradšej zapodievajú, vydajuchtivé devy alebo nedočkavé vdovy — ktoré, vraj, zakiaľ si trúfajú kyšu (sadlé mlieko) prehryznúť, nevzdávajú sa sladkej nádeje na vydaj — pri jednom čarovaní musia mať sedmoraké drevo, ktoré slávnostne zariekajú, aby si docitovaly frajera, nasledovne:„A ty dub, ty ho ľúb,a ty buk, ty ho buď,a ty klen, ty ho žeň,a ty šíp, ty ho štíp,a ty lieska, za ním vrieskaj,a ty vaz, ty ho viaž,a ty svíb, ty ho šib!“Či sa ktorej podarilo týmto zariekaním ženícha, ako kapra, nahnať do saku, neviem. Len to viem, že sa takéto manipulácie dodnes robia.Jedno staré, trefné rimanské príslovie hovorí: „Ak chceš poznať mravy ľudského pokolenia, k tomu ti dostačí, keď poznáš jeden dom.“ Lebo čo je vo zvyku v jednom kraji, to nie je neznáme ani inde. Asi pred 25 rokmi dostal som bol list od generálnej direkcie ktorejsi železnice z Viedne, s úctivou prosbou: aby som, ako znateľ zvykov a obyčajov ľudových, poučil direkciu, čo to znamená, keď dakto pošle v liste niekomu kus povrazu! Či to toľko znamená, ako upomenutie na splnenie daného sľubu? Takýmto spôsobom poctil ktosi na deň mena jedného vyššieho úradníka. Takáto zásielka je síce každému srozumiteľná; ale ja, aby som posielateľovi tohoto rébusu alebo hieroglyfu neuškodil, odpovedal som, že mi podobný pád zo Slovenska nie je známy, a tak určite neviem, aký je jeho význam.Kam až siaha povera, na liesku sa vzťahujúca, poznáme z toho, že sa v Bošáckej doline rozpráva: že na Lopeníku je jedna lieska, pod ktorou je vchod do podzemných jaskýň, naplnených zlatom, striebrom a drahým kamením. Táto lieska sa len na vyslovenie istej čarodejnej zariekacej formuly s miesta odvalí a dvere k tým pokladom otvorí. Dosť som sa po tej zariekacej formulke aj u kopaničiarov, po Lopeníku roztrúsených, nadopytoval, lebo aj mne by nebolo zaškodilo, keby som do tých dukátov mohol aspoň raz začrieť; ale nikto mi jej nevedel povedať, a tak mi moje posledné tri zuby na prázdno cvakly, lebo „kto sa k babke narodil, ten ku grošu nepríde“. Ale, podľa ľudového podania, nie je to tak ľahkou vecou, z tých pokladov si podľa ľúbosti nabrať: lebo sú strážené príšernými zvermi a obludami, zvlášť hrozne prskajúcimi kocúrmi, a musel by to byť opravdový Valibuk alebo Miesiželezo, ktorý by sa smel pustiť do zápasu s tými obludami.V prvej polovici 17. storočia bol v Trenčíne súdený jeden človek z čarodejstva obžalovaný, ktorý vraj po horách hľadá takú liesku, ktorá je celá napadnutá bielym imelom (viscum album); a keď takú liesku najde, kope pod ňu tak hlboko, ako je vysoká, a tam pod jej koreňom najde hada. Tohoto hada zabije, na kusy rozreže a tak si ho po kuse uvarí, a ten odvarok jie, čo vraj tak pôsobí na jeho rozum a pamäť, že kadekoľvek kráča poľom, lúkami alebo horami, každá zelina mu hovorí, proti akej nemoci je účinným liekom, k akým čarom sa dá upotrebiť, akým bosorstvám prekáža, vôbec, k čomu je dobrá. Tento nešťastník, ktorý takouto povedačkou mal ľudí za bláznov, nepomyslel, aké to bude mať pre neho žalostné následky. Ktosi ho u súdu udali z čarodejstva. A múdri sudcovia, ktorí boli všetci ľudia študovaní, miesto toho, aby boli žalobníka vysmiali a mu povedali, aby také hlúposti, nesmysly a nemožnosti neveril, dali domnelého čarodejníka lapiť, uväzniť, a vezmúc zákonník do ruky a kata na pomoc, dali sa ho vyslýchať. A keď sa nechcel dobrovoľne k čarodejstvu priznať, odovzdali ho do rúk katových, aby na ňom mukami vynútil také priznanie, aké si tí sudcovia priali. K čomu všetkému sa človek v hrozných mukách a bolestiach neprizná, keď si myslí, že priznaním prestane jeho mučenie?! Ja sám nestojím za seba, žeby som sa nepriznal hoci k tomu, že som Arpádovi nos uhryzol, keby sa ma na to na mukách pýtali. Dnes nám je takéto nerozumné a neľudské zachádzanie s obžalovanými z čarodejstva nepochopiteľným. Ale vtedy bolo súdobníctvo tak zadubené a zatemnené, že čím hlúpejšími otázkami dobíjali na obžalovaného a čím bolestnejšími mukami sa usilovali z neho vytiahnuť, aby sa k všetkému priznal, hoci sa mu o tom nikdy predtým ani nesnívalo, a sám sa divil, že by to z neho bolo mohlo vystať — za tým chvalitebnejšie sa také inkvirovanie pokladalo. A keď sa náš obžalovaný na mukách priznal, že tak čarovať vie, múdri sudcovia vyniesli ten výrok: „rogo comburatur“, t. j. na hranici buď upálený. A tak sa aj stalo; lebo nešťastníka pri trenčianskom moste za živa upálili a kat jeho popol a kúsky nezhorených kostí musel do Váhu pohádzať, aby ani jeho popol tých poverčivých a pri všetkej učenosti a literárnej vzdelanosti predsa náramne hlúpych pánov sudcov nestrašil. Celý tento a ešte viac podobných bosorských procesov som si vypísal z archívu župného v Trenčíne.Že aj vo vojsku do roku 1848 lieskovica hrala vynikajúcu úlohu, to my starí z vlastného videnia poznáme. Ako hrdo si vykračoval kaprál, ktorý nosil, vlastne za sebou vláčil vedľa šable na remienku uviazanú lieskovicu, a azda viac si na tej lieskovici zakladal, ako mladý poručík na zlatohlavovej kvastli na šabli, alebo vyšší dôstojník na zlatých rádoch a hviezdach. Kaprálskou lieskovicou sa mužstvu vo vojsku vbíjala chuť do vojny, hrdinstvo v boji, láska k panovníkovi, slepá poslušnosť a všetky ctnosti privilegovaného vojenského stavu. Nielen 25, ale aj 50, ba aj 100 palíc vojenské súdy uštedrovaly previnilcom, a palicovaním si vychovávali hrdinov. Keď si povážime, že Mojžiš 1500 rokov pred Kristovým narodením nedovolil viac než 40 rán palicou vyťať previnilcovi, aby človek nebol prílišne zohavený, musíme sa nad štedrosťou a neciteľnosťou civilných a vojenských súdov, ako trvaly do roku 1848-ho, diviť. Sám apoštol Pavel o sebe hovorí: „Od Židů pětkrát čtyřicet ran bez jedné trpěl jsem“; tedy zakaždým len 39 rán mu dali. Farizejské punktíčkárstvo to tak ustálilo. Aby sa pri bití palicou nepomýlili a z neopatrnosti previnilcovi nevyťali azda 41 rán, tedy o jednu viac nad Mojžišom dovolené maximum, tedy radšej mu dali o jednu ranu menej. Ale farizejské svedomie to už znieslo, keby previnilcovi v jeden deň 39, na druhý deň zase 39, na tretí práve toľko rán boli dali vyťať: to už podľa ich výkladu nebolo prestúpenie zákona Mojžišovho. Bolo to vtedy práve tak, ako pozdejšie naše príslovie hovorí: „Pravda (spravedlivosť) je taká, akú páni chcejú.“Keď som bol v r. 1847. v Modre žiakom, kde vtedy bola posádka kyrysníkov, jeden vojak sa v čomsi previnil a za to musel vytrpieť sto rán lieskovicou, ktoré mu dvaja kapráli vyťali. Ktorísi žiaci sa na mestský múr vydriapali, aby túto ukrutnú exekúciu vo dvore kasárne videli. Ja som stál len vonku pod múrom; ale to mlátenie palicami po úbohom vojačkovi som dobre počul.Keď som raz po Maníne na hranici trenčiansko-turčianskej botanizoval a za vodcu som mal veľmi shovorčivého hájnika, ktorý mi mnohé povesti o tomto vrchu rozprával, spomínal aj „virkule“, pomocou ktorých tam drahé kovy baníci hľadávali. Táto „virkula“ znamená to, čo u Nemcov „Wünschelrute“, alebo po latinsky „virgula divina“, pomocou ktorej hľadávali poklady, drahé kovy, pramene vôd, zaháňali príšery, chránili sa pred čarami a bosorkami, citovávali duchov. Takéto prúty musely byť nožom, ešte k ničomu neupotrebeným, alebo kremeňom v noci urezané z trojročnej liesky, ktorá stála na východnom svahu.Podľa ľudového podania odpočívala Panna Mária s Jezuliatkom pri úteku pred Heródovými úkladmi pod lieskou; preto hrom nikdy do liesky neudre, preto je lieska posvätená Matke Božej, a kto v deň Navštívenia Panny Márie (2. júla) do okna si zastrčí halúzku liesky, toho dom pokladá sa za bezpečný pred hromom. Hríbiky na starých lieskových pňoch rastúce, majú mať tú moc, že ten, kto ich pri sebe nosí, pri hľadaní pokladov vraj máva šťastie. Veľmi zriedka na lieskach rastúce imeľo (ktoré som ja ešte nikdy na lieske nevidel, ale len na jabloniach, hruškách, topoľoch, javoroch a ihličnatých stromoch) má byť výtečnou ochranou pred akýmikoľvek čarami.Nepamätám sa, kde som to čítal, že v odpadkoch kolových stavieb v ktoromsi švajčiarskom jazere vykopané bolo aj mnoho lieskovcov, ktorých jadrá boly neporušené. To mi veľmi podivným prichodí; lebo, keď som rozmnožoval červené lieskovce (Corylus tubulosa) a v jeseň som ich nasypané medzi vrstvy zeme do kvietnika a tak do zeme zakopal, na jar všetky pod zemou vyklely, že som ich do riadkov v škôlke vysadil, kde vyrástly a na tretí rok mohly byť vysadené tam, kde som ich chcel mať. Žeby tedy azda za 2000 rokov v bahne jazera leživšie lieskovce neboly vyklely a jadrá porušenie nevzaly, zdá sa mi byť nemožné.Mimo obyčajnej, u nás často divo rastúcej liesky (Corylus Avellana L.), pestuje sa v záhradách a kde-tu aj v krovinách vinohradov jeden druh s červenými jadrami (Corylus tubulosa L.). Veľké lieskovce rodí „turecká lieska“ (Corylus Coliorna L.). Vlasť tejto peknej liesky je Malá Ázia a v Európe Balkánske pohorie, kde celé lesy tvorí a v mohutné stromy vyrastá, jej dreva sa používa na zhotovenie najdrahocennejšieho domáceho náradia. V Carihrade sa menuje jedna čiastka mesta Fundukli = lieskovcová štvrť, preto, že sa tam najviac lieskovcov predáva. V mojom veľkom herbári mal som viac vetvičiek i s lieskovcami z rozličných rodzajov týchto tu spomenutých druhov liesky.(1921)
Holuby_Rozpravka-o-lieske.txt
Žobrák z náhodyPovesť. Napísal Artur Conan Doyle.Brat nebohého Eliáša Whitneya, správcu teologického ústavu svätého Jura v L., Isa, bol v moci strašnej vášne: fajčiť opium.[1]Vášeň táto sa v ňom vzbudila za zvláštnych okolností: ešte keď bol žiakom, čítal jakési popisy o snoch, dojmoch a pocitoch, ktoré zbudzuje fajčenie tohoto jedu, polial dohán, ktorý mal fajčiť, opiatom, chcejúc takto vzbudiť podobný dôjem.Po dlhšom čase sa presvedčil, že je omnoho ľahšie privyknúť na dačo, ako odvyknúť; a tak sa stal otrokom tohoto jedu. Jeho priatelia a rodina sa hrozily nad tým a ľutovali ho.Ešte teraz mám pred očima jeho žltú, napuchlú tvár, s víčkami napolo spadnutými a s paničkami v očiach nie väčšími, ako hlavička ihly, spadnutého dohromady, len ako rumy a trosky človeka, dakedy ušľachtilého.Jednu noc — mohlo to byť v júni r. 1889 — zazvonili na mojich dverach a to v čase, keď už bol človek po prvý raz zývnul a keď už pozerá na hodinky, či neni čas ísť spať.Stal som so stoličky a moja žena spustila ihlice, ktorými plietla punčochu, do lona a na jej tvári sa zjavilo sklamanie.„Akiste dáky chorý,“ povedala. „Budeš museť hádam ešte odísť.“Vzdychnul som si; len toť pred krátkou chvílkou som sa vrátil z mojich lekárskych návštev, ktoré boly práve v ten deň neobyčajne namáhavé.Začuli sme, ako sa dvere otvorily, ako niekto preriekol niekoľko rýchlych slov, potom sa ozvaly spešné kroky po lionelovej[2]podlahe.Dvere na našej izbe sa otvorily a dnu vkročila pani, oblečená do tmavých šiat, s čiernym závojom na tvári.„Odpustite mi, prosím vás,“ zahovorila, „že som prišla tak neskoro.“A v tom okamžiku, ztratiac rovnováhu, sa rozbehla, objala moju ženu okolo hrdla a položiac jej hlavu na hruď, začala usedave plakať.„Ach bože,“ zvolala moja žena, odhrnúc závej na tvári panej, „veď je to Katka Whitneyová! Ako som sa naľakala, Katuša! Nemala som ani potuchy, že si to ty, keď si vnišla do izby!“„Neviem, čo mám robiť, a tak som prišla rovno k vám.“Tak to bývalo vždycky. Ľudia, ktorých zastihlo nešťastia, prichádzali k mojej žene, ako priletujú vtáci ku majáku.„Je to veľmi pekne od Teba, že si prišla. Tu máš trochu vína s vodou, sadni si a rozprávaj. Alebo by si bola radšej, keby Jakub išiel spať, a nechal nás samie?“„Ó, nie, nie! Potrebujem od pána doktora rady a pomoci. Ide o Isu, môjho muža. Nebol doma už dva dni. Tak sa oňho strachujem!“Nebolo to po prvý raz, čo nám hovorila, aké má trápenia zo svojim mužom; mne to rozprávala ako lekárovi a mojej žene, ako starej priateľke a bývalej spolužiačke.Tíšili sme ju a utešovali, ako sa len dalo.„A viete, kde je váš muž?“ zpytovali sme sa jej „a mohli by sme ho vám domov doviezť?“Ona odvetila, že to bude akiste možno. Dozvedela sa z najbezpečnejšieho prameňa, že jej muž chodieval posledné časy, keď ho to prepadlo, do istej spelunky pre fajčiarov opia, na východnom, najvzdialenejšom konci City.[3]Posiaľ chodieval ta vždy najviac na jeden deň, a vraciaval sa domov večer, tackajúc a trasúc sa na celom tele. Teraz ho ale náruživosť drží tam už dva dni a on akiste leží v tej peleši, medzi vyvrheľmi námorníctva, a vdychuje do seba hrozný jed alebo vyspáva jeho účinok. Pani Whitneyová si bola istá, že by ho bolo možno nájsť v t. zv. „Zlatej krčme“ vo vyšnej Swandamskej ulici.Ale ako by to mohla urobiť ona sama? Akoby sa mohla ona, mladá a bojazlivá, odvážiť vnísť na také miesto, a vyviesť odtiaľ svojho muža z kruhu zberby, ktorá ho obklopovala? Ťažká to bola vec, a vlastne východisko bolo len jedno.Spýtala sa ma, či by som ju nechcel ta odprevadiť? A — hneď za tým doložila — prečo by ona vlastne mala so mnou ísť? Bol som domácim lekárom Whitneyovým, a ako taký, som mohol naňho vplývať. A mohol by som s ním vec vlastne zariadiť lepšie, keby som bol s ním sám!Slúbil som jej, že jestli je skutočne tam, kde si to ona myslí, pošlem jej ho behom dvoch hodín domov.O desať minút som už opustil svoju izbičku a svoj fotel a viezol som sa smerom ku východnému koncu mesta na podivnú výpravu, akou sa mi zdala v tej chvíli celá záležitosť. Len budúcnosť mala ukázať, aké podivuhodné výsledky sa z nej vyvinú.Prvá časť mojej úlohy nebola spojená so žiadnymi ťažkosťami. Vyšní koniec malej uličky Swandamskej je vlastne len nečistý priechod, ktorý sa otvára za vysokými lodeniciami a magazínami, ktoré sú rozložené pozdĺž severného brehu rieky východne od londýnskeho mostu.Špelunka, ktorú som hladal, ležala medzi jakúsi búdou a medzi výčapom pálenky; do čiernej jamy viedlo niekoľko strmých schodov; vchod vyrezali celkom ako vchod do pivnice.Kočišovi som povedal, aby ma počkal, a sišiel som po schodoch, ktoré boly v prostriedku vydraté od mnohých ťažkých krokov korheľov, a v slabom svetle olejovej lampy, nad dverami zavesenej, som nahmatal kľúčku a vošiel do dlhej, úzkej izby, v ktorej bol vzduch do nevydržania dusný a ťažký od výparov opia.V izbe stály po pri stenách prične, umiestnené jedna nad druhou, ako na medzipalubí lode pre vysťahovatelcov.Cez dym a výpary bolo možno vidieť len nejasne ľudské postavy, ležiace vo fantastických pózach so skrčenými ramenami, vystrčenými kolenami, hlavami vytiahnutými nazad, tak že im brady trčali hore; zo tmy tu a tam vykuklo oko bez lesku a uzrelo sa na príchodzich.Vo tme sa kedy-tedy zablikotal malý, červený krúžok svetla, ktorý bol raz jasnejší, raz tmavší, podľa toho, ako horiaceho jedu v fajočke kovovej ubývalo alebo pribývalo.Väčšina fajčiarov ležala ticho, len niektorí mrmlali sami sebe, a zase niektorí sa shovárali medzi sebou tlumeným tichým, jednotvárnym šeptom. Ich rozhovor sa raz vyšvihnul do živého prúdu, tu zase ako by uťal, náhle zamlknul; každý ale z hovoriacich dal pozor len na svoje vlastné myšlienky a nestaral sa o to, čo druhí hovoria.Na druhom konci izby stál malý, kovový podstavec so žeravým dreveným uhlím. Pri tomto podstavci, na drevenej trojnožke sedel starý muž, vysoký, chudý; sedel, opierajúc škráne o obe päste a lakte majúc na kolenách podopreté. Díval sa uprene do žeravého uhlia.Keď som vnišiel, hnedý Malajec pristúpil ku mne s fajočkou s opiom a ukazoval na jedno prázdne miesto na zemi.„Ďakujem vám,“ povedal som mu „dnes sa tu nezabavím. Ale je tu jeden môj priateľ, pán Isa Whitney, chcel by som sa s ním shovárať.“Na pravo odo mňa sa čosi pohlo, a ktosi vykríknul. Cez dym som pozrel zvedave tým smerom a zočil som Whitneya, bledého, s vytreštenými očima, strapatého. Díval sa s úžasom na mňa.„Bože môj, veď je to Watson!“ zvolal.Dostavil sa uňho stav žalostnej reakcie a každý jeho nerv sa chvel.„Povedzte mi, koľko je hodín, Watsone.“„Skoro bude jedenásť.“„A ktorého je dnes?“„Piatok, 19. mája.“„Bože môj! Nazdal som sa, že je dnes streda. Áno, dnes je streda. Prečo strašíte takého biedneho človeka, ako som ja?“Starý muž si zakryl tvár rukami a začal hlasite a prenikave plakať.„Hovorím vám, človeče, že je piatok. Vaša žena sa už dva dni sháňa za vami. Mali by ste sa hanbiť!“„Veď sa ja aj hanbím. Ale vy sa Watson, mýlite. Som tu len od pár hodín; vyfajčil som tri fajočky, štyri fajočky — zabudnul som už koľko. Ale idem domov s vami. Nechcem, aby sa Katka bála, moja úbohá Katka. Podajte mi vašu ruku. Prišli ste na koči?“„Áno, čaká ma predo dvermi.“„Povezieme sa tedy na ňom. Ale, tu som ešte čosi dlžen. Watson, prezveďte sa, čo som dlžen. Som celý bez seba. Neviem sám, čo robím.“Kráčal som dolu úzkym priechodom medzi dvoma radami spiacich a zadržoval som dych, čím menej odporných, omamných výparov z jedu; obzeral som sa a hľadal som majiteľa špelunky.Keď som šiel popri vysokom mužovi, ktorý sedel pri kovovom podstavci za žeravým uhlím, pocítil som, ako ma ktosi potiahol za kabát a zamrmlal ztlumeným hlasom:„Choďte ešte trochu ďalej a potom sa na mňa obzrite.“Tieto slová som počul celkom jasne. Pozrel som dolu. Mohol ich povedať jedine starý muž, pri ktorom som teraz stál, a predsa tento sedel tu celkom tak zamyslený, ako pred tým, tvár zmŕštenú, od veku nachýlený, chudý; fajočka s opiom sa kývala medzi jeho kolenami, akoby ju bol len v tom okamihu spustil z ruky.Pokročil som ešte dva kroky na pred a potom som sa obrátil.Musel som sobrať všetku svoju silu, aby som od úžasu nezkričal.Ten muž sa obrátil k ostatním chrbtom, tak že ho, okrem mňa, nikto nemohol vidieť. Jeho postava sa stala naraz plnšou, vrásky zmizly z tváre, zraku sa prinavrátil zase oheň; a pri žeravom uhlí nesedel nikto druhý, ako Sherlock Holmes, a usmieval nad mojim prekvapením.Dal mi znak, aby som šiel k nemu a v tom istom okamžiku sa zase do polovice obrátil, skrčil sa, a už zase vyzeral ako slabý, vetchý starček.„Holmes,“ pošeptal som mu, „kieho čerta že tu hľadáte?“„Hovorte čo najtichšie,“ odpovedal mi. „Mám výborné uši. Bol by som vám veľmi povďačný, keby ste sa ztriasli toho vášho úbohého priateľa, lebo by som sa chcel s vami poshovárať.“„Vonku ma čaká koč.“„Prosím vás teda, posaďte ho doň a pošlite ho domov. Môžete sa naňho úplne spoľahnúť, lebo je úplne zmorený, a nemôže vám už nič vykonať. A okrem toho by som vám odporúčal, keby ste od kočiša poslali vašej panej kartičku a napísali jej, že ste tu ostali k vôle mne. Ak ma von počkáte, o päť minút som pri vás.“Bolo ťažko odoprieť dačo Sherlock Holmesovi lebo svoje žiadosti predniesol vždy s plnou určitosťou a pokojnou rozhodnosťou. A ja som ostatne hneď uznal, že akonáhle Whitney už raz bude sedieť v koči, je moja úloha vlastne zkončená. A okrem toho som si nič lepšieho nemohol žiadať, ako ísť so svojim priateľom zase raz zúčastniť jedneho zvláštneho dobrodružstva, akých stále súčastnenie sa bolo jemu podmienkou riadneho života.Za okamih som napísal žene lístok, zaplatil účet Whitneyov, posadil som ho do koča; záprah o chvíľku zmiznul s ním vo tme.O chvíľku za tým vystúpila jakási schátralá postava z opiovej špelunky a Sherlock Holmes už kráčal popri mne ulicou.Ešte cez dve ulice šiel zohnutý a neistým krokom. Potom sa bystro obzrel, vystrel sa a dal sa do srdečného smiechu.„Myslím si Watsone,“ povedal, „že ste akiste presvedčený, že som sa navyknul ešte aj opium fajčiť, čim som rozmnožil svoje číslo malých slabostí, ako injekcie kokainové, pre ktoré ste mi toľko rázy prednášal vaše lekárske náhľady.“„Bol som rozhodne prekvapený, že som sa tam našiel.“„Ale hádam ani nie tak, ako ja, keď som vás tu zočil.“„Bol som tam hľadať priateľa.“„A ja nepriateľa.“„Nepriateľa?“Áno, jedného z mojich prirodzených nepriateľov, alebo tak rečeno svoju korisť. Slovom, Watsone, zaplietol som sa zase do vyšetrovania pozoruhodného prípadu, a smyslel som si, že mi nesúvislé reči týchto nešťastníkov dajú k nemu kľúč, ako sa mi to už pred tým neraz bolo podarilo. Keby ma ale v tej špelunke dakto bol poznal, môj život bol by visel len na nitke, lebo som už túto špelunku použil ku vyzvedám pár razy, a ten lotor Malajec, ktorý ten obchod prevádza, mi už dávno prisahal pomstu. V pozadí tej budovy sú padacie dvere práve v kúte pri Pavlovej lodenici; této dvere by môhly rozprávať podivné rozprávky o tom, čo tam cez ne padalo v tmavých nociach.“„Ako? Snáď len nemyslíte na ľudské telá?“„Pravdaže, ľudské telá. Boli by sme veľkými boháčmi, keby nám dali tisíc funtov šterlingov[4]za každého nešťastníka, ktorý tam našiel svoju smrť. Je to najhoršia vražedná peleš na celej tejto strane rieky a bojím sa, že Neville St. Clair tiež tam šiel, aby sa nikdy viacej nevrátil. — Naša rezerva musí už ale byť tu na blízku.“Sherlok Holmes si vložil dva prsty do úst a ostro zapískal; na tento signál sa ozvalo z diaľky celkom také zapísknutie a hneď na to bolo počuť rachot kolies a dupot koňských kopýt.„Tedy, Watsone,“ povedal Holmes, keď sa zo tmy vynorila velká lovecká bryčka, svietiaca do noci z dvoma zlatými pruhy žltého svetla zo dvoch lampášov po bokoch, — odveziete sa so mnou, však je tak.“„Dobre, ak vám môžem byť ku pomoci.“„Verný priateľ vždy môže byť užitočným. A svedomitý kronikár tým viac. V mojej izbe „U zelenej mačky“ sú dve postele.“„U zelenej mačky?“„Áno, tak sa volá letohrádok pána St. Claira. Počas svojho pátrania bývam tam.“„A kde je to?“„Blízko Zee v grófstve[5]v Kentskam. Musíme sa viezť, až tam sedem míl.“„Ale neviem vôbec o čo ide.“„Pravdaže, neviete. Ale o chvílu sa všetko dozviete. Len si sadnite. Janko, všetko je v poriadku, už vás nebudeme potrebovať. Tu máte pár schillingov.[6]Príďte ku mne asi ráno o jedenástej. Pusťte koňa. A teraz poďme!“Sherlock Holmes šíbnul koňa ľahko bičom a už sme leteli ako blesk nekonečnou radou tmavých a opustených ulíc, ktoré sa pomaly šírily; potom sme prebehli cez široký most, ohradený pekným zábradlím; pod mostom lenive tiekla kalná voda. —Za nami ležala široká massa domov. Tichosť prerušovaly len ťažké, pravidelné kroky strážnikov, alebo spev a krik opozdivších sa niekolkých nočných lumpov. Na oblohe sa ťahaly ťažké, tmavé oblaky a cez malý obloček medzi nimi sa kedy tedy ukázala hviezda, alebo viac.Sherlock Holmes sa viezol ticho, s hlavou schýlenou na prsia, majúc výraz muža, ktorý sa hlboko zahrúžil do svojich myšlienok. Ja som sedel pri ňom s velikým napnutím; bol by som sa už rád dozvedel, čo je to za nový zvláštny prípad, ktorý tak veľmi zaujal jeho ducha, a predsa som sa ho bál vyrušiť z jeho myšlienok. Prebehli sme už niekoľko míl cesty a priblížili sme sa ku vonkajším predmestským vilám, keď sa tu Holmes naraz vystrel, pokrčil ramenami a zapálil si na fajku s výrazom na tvári, ktorý hovoril, že je spokojný s tým, že robí, čo môže najlepšieho. —„Viete výborne mlčať, Watsone,“ povedal. „Táto vaša schopnosť vás robí, ako súdruha, neoceniteľným. Ale mi uverte, že pre mňa veľmi mnoho znamená, že mám pri sebe dakoho, s kým sa môžem poshovárať, lebo moje myšlienky sú nie práve veľmi príjemné. A spytujem sa sám seba, čo by som mal vlastne povedať tej roztomilej paničke, ktorá ma vo dverách iste bude čakať.“„Tak sa zdá, že ste úplne zabudli na to, že ste mi vlastne dosiaľ ešte nič nepovedali.“„Práve máme toľko času, aby som vám rozpovedal okolnosti toho prípadu, kým dôjdeme do Lee. Prípad ten sa mi zdá byť až hlúpe jednoduchým, a predsa neviem, ako sa mám k nemu pribrať. Sú to síce samé nitky, ale nikam nemôžem konca týchto nitiek. Teraz vám ale rozpoviem ten prípad jasne a presne, a možno, že vy nájdete dáke východisko tam, Watsone, kde sa mne zdá byť všetko tmavým.“„Začnite tedy.“„Pred niekolkými rokmi, alebo, aby som presne hovoril, v máji r. 1884, prišiel do Lee bývať gentleman Neuville Clair, ktorý, ako sa zdalo, oplýval peniazmi. Prenajal si velkú vilu, zariadil si okolo nej krásny sad, a viedol vôbec veľký dom. Časom sa spriatelil zo súsedmi a r. 1887 si vzal za ženu dcéru sládka[7]tu v meste, s ktorou má dvoje detí. Nemal žiadneho zamestnania, ale podľa všetkého bol zúčastnený pri viacerých akciových spoločnostiach, lebo chodieval obyčajne ráno do mesta a vracieval sa vždy poobede o piatej s vlakom na staničke v Caunonskej ulici. —Pán St. Clair má teraz tridsaťsedem rokov, má miernu povahu, je dobrý muž, veľmi starostlivý otec, slovom je človekom, ktorého má každý rád, kto ho pozná.Musím doznať, že všetky jeho dlhy, nakoľko sa mi to podarilo zistiť, neobnášajú viac ako 88 funtov šterlingov a 10 schillingov, kdežto na druhej strane má v „Úvernej Banke“ uložené 220 funtov šterlingov. Nemôže sa tedy predpokladať, že by mu finančné starosti boly pomútily rozum.Minulého pondelku odišiel pán Neville Clair do mesta včaššie ako obyčajne; keď odchádzal, povedal, že má zariadiť dve dôležité záležitosti a že donesie malému chlapčekovi kocky na stavanie.Púhou náhodou dostala jeho pani ten istý pondelok, krátko po odchode svojho muža, telegram, že v kancelárii „Paroplavebnej spoločnosti v Aberdeeu“ ju čaká malý, ale veľkej ceny balík, ktorý už dávnejšie mala dostať.Ak sa dobre vyznáte v Londýne, musíte vedieť, že kancelária tejto spoločnosti je v ulici Fresnovskej, z ktorej vybieha vyšnia Swandanská ulička, kde ste ma dnes v noci našli.Pani Clairová sa naraňajkovala a potom odišla do City, nakúpila niečo, išla do kancelárie, prevzala balík, a presne o štvrtej hodine a tridsaťpäť minútach sa vracala Swandanskou ulicou ku stanici. Dávate dobrý pozor, čo hovorím?“„Je to celkom jasné.“„Možno, že sa pamätáte, minulý pondelok bol neobyčajne špatný deň a pani Clairová kráčala pomaly a obzerala sa, kde by našla dáky koč, lebo sa v tej končine mesta, veľmi opustenej, necítila práve veľmi istou.Ako tak kráčala Swandanskou uličkou, ozval sa naraz jakýsi výkrik a ona ostala stáť, ako primrazená: videla svojho muža, ako sa na ňu díva z obloka v druhom poschodí a ako — tak sa jej aspoň zdalo — kýva na ňu.Oblok bol otvorený a pani Clairová videla jasne tvár mužovu, ktorá, ako ona hovorí, bola strašne vytreštená.Jej muž zamával rukami divoko smerom k nej a potom zmiznul od obloka tak náhle, že sa jej videlo, ako by ho bolo dačo násilne od obloka odtrhlo.Veľmi zvláštne bolo ale, čo ona so svojim ženským bystrozrakom hneď zbadala, že jej muž, ktorý bol pri odchode z domu oblečený v čierny kabát, teraz nemal na sebe ani kravaty ani límca.V tom pevnom presvedčení, že sa s ním deje niečo neobyčajného, pani Clairová vbehla do domu a bežala po schodoch, — ale dolu, lebo sa to stalo v tom istom dome, kde je aj opiová špelunka, v ktorom ste ma našli dnes v noci; mladá žena prebehla najprv tou izbou u prúčelí, ktorú poznáte a chcela potom vystúpiť po schodoch, ktoré viedly do prvého poschodia.Na spodku tých schodov sa ale stretla s tým malajským zbojníkom, o ktorom som vám už hovoril, ktorý ju strčil nazad; potom s jedným Dánčanom, ktorý je jeho pomocníkom, ju vytlačil na ulicu.Pochytily ju šialené obavy a neistota, čo je s jej mužom; preto začala utekať uličkou a na šťastie, aké býva velmi vzácne, sišla sa hneď vo Fresnoskej ulici s niekoľkými strážnikmi a inšpektorom, ktorí chodili práve na inšpekciu.Inšpektor a dvaja strážnici sa s mladou paňou vrátili k domu, a nestarajúc sa o húževnatý odpor majiteľa, dali sa rovno ku izbe, v ktorej pani Clairová svojho muža z obloka videla.Tam ale o ňom nebolo ani slychu. Skutočnosť bola tá, že v celom tom poschodí nebolo inej živej duše okrem jakéhosi otrhaného mrzáka; vyzeral hrozne a tak sa zdalo, že tam býva.Tento a zbojník Malajec prísahali bezočive policajtom, že v tej izbe, okrem neho, celé popoludnie nebolo živej duše.Ich zapieranie bolo tak rozhodné, že inšpektor sám sa už začal klátiť, a začal veriť, že sa pani Clairová stala obeťou hallucinácie, keď tu zrazu mladá pani s výkrikom priskočila k malej, drevenej škatuľke, ktorá ležala na stole a strhla s nej vrchnák. Zo škatule sa vysypaly detské kocky na stavanie. Bola to hračka, ktorú pán Clair bol sľúbil, že donesie deťom.Toto objavenie a viditeľné rozpaky, aké sa zjavily na mrzákovi, presvedčily inšpektora, že je vec nie taká jednoduchá. Preto izbu svedomite preskúmali a výsledok prehliadky ukazoval tiež, že sa musel stať dákysi hnusný zločin.Izba táto majúca oblok na ulicu, bola zariadená za bývaciu izbu, ale z nej sa schádzalo do malej ložnice, okno ktorej viedlo do istej lodenice.Medzi lodenicou a oblokom ložnice sa tiahol úzky pás podbrežia, ktorý býval suchým počas odlivu, nad ktorým ale, počas prílivu, stojí voda vo výške štyri a pol stopy.Oblok ložnice je široký a otvára sa zo spodku na hor. Keď sa okno pečlivejšie preskúmalo, našly sa stopy krve na obločnej rímse, a niekoľko ojedinelých kvapiek ležalo na drevenej podlahe ložnice.Za jednou záclonou v prvej izbe sa našly všetky zoblečené šaty pána Claira, okrem kabátu. Našly sa jeho topánky, punčochy, klobúk, hodinky, slovom všetko. Ale na všetkých týchto predmetoch nebolo známky toho najmenšieho násilia. Inej stopy po zmiznutom pánovi sa nenašlo.Zrejmé bolo tedy, že pán Clair bol odprataný cez okno lebo nebolo možno nájsť iného východu; a stopy na obločnej rímse nenechávaly žiadnej pochybnosti.A teraz dačo o zločincoch, ktorí sa zdali byť do veci bezprostredne zapletení. Malajec bol známy ako človek najhoršej minulosti, poneváč ale dľa tvrdenia samej pani Clairovej, už niekoľko okamihov po objavení sa jej manžela v obloku stál už vo dveroch dolu pod schodami mohol byť sotva viac, ako pomocníkom pri prevedení zločinu.A aj tak sa bránil, že on vôbec nič nevie, nemá niakého vedomia o tom, čo jeho nájomník, Hugo Boon robí, a že nemôže byť niakým spôsobom zodpovedným za neho, alebo za nález šiat zmiznutého gentlemana.Tolko o malajskom majiteľovi opiovej špelunky. A teraz ešte pár slov o odpornom mrzákovi, ktorý býva v druhom poschodí, a ktorý bol akiste posledným človekom, ktorého videly oči pána Nevilla Claira!Tento mrzák sa volá Hugo Boone a škaredú jeho tvár pozná každý, kto často navštevuje City. Je to žobrák z povolania, ačkoľvek, aby obišiel predpisy policie, predáva očistom voskové sviečky.Keď sa ide po ulici Threadneadle niekoľko krokov smerom dolu, možno vidieť na ľavej strane, ako sa hádam pamätáte, malý výstupok. Tam sedáva tento človek každý deň s nohami na kríž; na kolenách má malú zásobu voskových sviečočiek a poneváč je jeho výzor strašný, sype sa do jeho zamastenej čiapky hodný dážď almužien; čiapka leží pred ním na dlažbe. Tohoto chlapíka som pozorovával už dávnejšie, a to prv, ako by som si bol pomyslel, že by ma moje povolanie mohlo doniesť s ním do styku, a žasnul som nad bohatosťou úrody, ktorú sobral vždy za krátky čas. Jeho zjav je pravda taký nápadný, že skoro nik nemôže prejsť popri ňom, aby ho nespozoroval.Chlpy červených vlasov, bľadá tvár, zohyzdená strašnou jazvou, ktorá keď sa zrastala, vytiahla hore pravý kútik úst; škrane ako buldog a pár pichlavých prenikavých, tmavých očí, ktorých barva je vo veľkej protive z barvou vlasov, — všetkými týmito vlastnosťami sa veľmi odbíjal od ostatných obyčajných žobrákov; toto sa môže ale povedať aj o jeho dôvtipe, lebo má vždy pohotove šikovnú odpoveď na každý vtip a naberanie, ktorým hó obecenstvo niekedy traktuje. Takto vyzeral tento muž, ktorý ako sme to videli, býval v opiovej špelunke, a ktorý bol posledným človekom, ktorého oko uvidelo posledný raz nami hľadaného gentlemana.„Ale veď je to kalika,“ povedal som. „Čo by tento mohol urobiť človeku v plnej mužskej sile?“„On je kalikou len v tom smysle, že kríva. Ale ináče sa zdá byť, že je silný a že sa dobre chová. A Vy, ako lekár, Watsone, iste viete, že slabosť jedného údu vyváži obyčajne sila údov ostatných.“„Prosím vás, rozprávajte ďalej!“„Pani Clairová zamdlela, keď zočila krvavé flaky na obloku. Policajti ju v koči zaviezli domov, keď sa presvedčili, že nemôže byť vyšetrovaniu niako na osoh. Inšpektor Barton, ktorému tento prípad pridelili, vyšetroval svedomite všetky okolnosti, ale sa mu nepodarilo nájsť ničoho, čo by na vec trošku svetla donieslo. Jedna chyba sa ale pri tom všetkom stala, že totiž Booneho hneď nezatkli, a že mu takto dali niekoľko minút času, aby sa mohol so svojím priateľom Malajcom dohovoriť, táto chyba ale bola čoskoro napravená, lebo policia medzitým mrzáka vzala do väzby a vyslýchala ho. Výsluch ale neobjavil ničoho zvláštneho, čo by bolo svedčilo proti nemu. —Je síce pravda, že sa našlo niekolko kvapák krve na pravom rukáve jeho košele, ale on sa odvolával na ranu na svojom prste, ktorý si poranil, a hovoril, že krátko pred tým stál pri obloku, tak že sa krv na obloku tiež z prsta dostala na rímsu.Tajil čo najrozhodnejšie, že by on pána Neuvilla Claira bol dakedy videl a prisahal, že tá okolnosť, že sa v jeho izbe našly šaty pána Claira, je preňho celkom taká nepochopiteľná, ako pre policiu. A keď pani Clairová s určitosťou tvrdila, že ona v obloku jeho izby videla svojho muža, osvedčil sa, že sa jej to alebo snívalo, alebo že sa jej rozum pomútil.Policia tedy vzala Huga Boona, vzdor jeho hlasitým protestom, na policajný úrad; nedalo sa inšie robiť; inšpektor sa predbežne uspokojil týmto výsluchom, dúfajúc, že, keď voda v prieplave klesne, sa odhalia dáke nové stopy. —A inšpektor sa vo svojom predpoklade nezmýlil, ačkoľvek sa na bahnitom dne nenašlo to, čo sa čakalo. Len kabát pána Neuvilla Claira sa zjavil, keď voda po odlive klesla, — a nie pán Neuville Clair sám. A, čo myslíte, čo sa našlo vo vreckách tohoto kabátu?“„Ani tušenia nemám.“„Myslím, že by ste to ani nemohli uhádnuť. V oboch vreckách bolo plno pencí a polopencí[8]— v celku sa našlo štyristo jedenadvadcsať pencí a dvestosedemdesiat polopencí. — Neni sa tedy čo diviť, že voda nemôhla kabát odniesť. Ľudské telo — to je zase iná vec. Medzi lodenicou a domom sa voda stále krúti. Dá sa teda pochopiť, že peniazmi obťažený kabát zostal na mieste, ale telo, z ktorého boly šaty stiahnuté, voda strhla sebou.“„Ale vy ste povedali, že sa všetky ostatné šaty našly v izbe. Čo teda na tele ostal oblečený len kabát?“„Nie, pane môj, to sa dá ľahko vysvetliť zvláštnou, shodou okolností. Dajme tomu, že ten Boone vyhodil pána Nevilla Claira von oblokom. Žiaden živý človek to nevidel. Čo musel tedy mrzák za tým urobiť? Musela mu napadnúť prvá myšlienka, aby sa zbavil aj šiat, lebo tie by ho boly mohly zradiť. Mrzák ho tedy už chcel vyhodiť, ale v tom mu zišlo na um, že by kabát nezišiel pod vodu, ale že by plával na nej. Boone nemal mnoho času, lebo už počul krik panej Clairovej, ako sa vadila s Malajcom, a chcela sa dostať hore a hádam mu tento hneď sdelil, že sa policia už blíži. —Nemal tedy času nazbyt. Priskočil k dákejsi svojej tajnej skrýši, kde mal ukryté nažobrané peniaze, a napchal vrecká kabátu drobnými, aby tento istotne klesnul pod vodu. Vyhodil kabát do vody a za kabátom by boly išly aj ostatné kusy šiat; ale tu začul už kroky na schodoch, tak že len čo vyhodil kabát, policia už bola dnu.“ —„To je veľmi pravdepodobné, že sa tak stalo.“„Nuž vec sa má tak, že to musíme prijať za pravdepodobné, lebo nemáme nič lepšieho. Booneho ako hovorím, policia zatkla a zaviedla ho na policajný úrad. Ale sa nedalo dokázať, že by sa bolo dakedy vyskytlo proti nemu dačo vážnejšieho. Dávno už bol známy, ako žobrák z povolania, ale podľa všetkého, bol on človek pokojný a nevinný.Takto sa má dnes táto záležitosť. Otázky, na ktoré sa čaká odpoveď, sú tieto; čo hľadal pán Neuville Clair v opiovej špelunke; čo sa tam s ním stalo; kde je teraz a akú účasť má na jeho zmiznutí Hugo Boone. Riešenie týchto otázok je dnes celkom tak neisté, ako bolo na začiatku. Priznám sa celkom úprimne, že sa nepamätám na žiadon prípad z mojej prakse, ktorý by bol býval na prvý pohľad tak jednoduchý, a ktorý by predsa bolo tak ťažko rozriešiť.Kým Sherlock Holmes takto dopodrobna vyrozprával tieto zvláštne udalosti, prešli sme vonkajšiu časť mesta, až sme pominuli aj posledné roztratené domy. Náš voz sa ubieral už v kraji celkom provinciálnom i po oboch stranách cesty sa rozkladaly role.Práve keď môj priateľ dorozprával, prešli sme cez dve dedinky z rozptýlenými domkami; len kde tu bolo vidno svetlo v obloku, o chvílu sa Holmes znovu ozval.„Sme už na kraji dediny Lee. Na našej krátkej ceste sme prešli cez tri grófstva; vyšli sme z Middlesexu, prebehli cez kút Surrey a končíme v Kent. Vidíte tamto svetlo medzi stromami? To je vila pána Claira, a pri tej lampe sedí jeho pani. Jej napiatý sluch už iste začul dupot nášho koňa.“„Ale prečo ste tento prípad nevyšetrovali z vášho bytu v Bakerskej ulici?“„Poneváč je mnoho vecí, ktoré sa musíme odtiaľto dozvedieť. Pani Clairová mi prepustila laskave dve izby a môžete byť istý, že aj vás, ako môjho priateľa a kolegu, uvíta priateľsky. Ale mi uverte, že sa s ňou nesídeme s radosťou, Watsone, lebo jej nenesiem žiadnych zpráv o jej manželovi. Tak! Už sme konečne tu. Halló!“Zastavili sme sa pred velikým letohrádkom, ktorý stál uprostred velkých sadov. Jeden paholok pribehnul zo stajne a zachytil koňa; soskočili sme s koča a s Holmesom sme kráčali po chodníku posypanom pieskom, ktorý krútiac sa, viedol k domu.Keď sme sa priblížili k ville, otvorily sa jej dvere a v nich sa zjavila dáma malej postavy a svetlých vlasov, oblečená do šiat zo svetlého hodvábneho mušlínu s ružovými, ako peria ľahkými čipkami okolo hrdla a v zápästí.Jej postava sa jasne odrážala od prúdu svetla; jednou rukou sa opierala o dvere, druhú si pritískala k srdcu v túžobnom očakávaní; jej postava bola trochu nachýlená, hlava sa skľáňala napred, ústa mala trochu otvorené — podobná bola takto skutočne živému otázniku.„Čo je?“ zavolala „čo je?“ a potom zbadajúc, že ideme dvaja, zkríkla od radosti, ale jej výkrik sa zmenil na hlboké povzdychnutie, keď zbadala, že môj priateľ pokrútil hlavou a pokrčil ramenami.„Žiadne nové správy?“„Žiadne.“„Ale žiadne zlé?“„Žiadne.“„Buď bohu chvála aspoň za to. Ale poďte ďalej. Ste akiste ustatý po tak dlhej práci.“„Toto je môj priateľ, dr. Watson. Bol mi už často velmi na pomoci v mnohých prípadoch a dnes mi ho šťastná náhoda doniesla do cesty, tak že som ho vzal sebou, aby mi i v tejto veci pomôhol.“Mladá žena mi vrele stisla ruku a povedala:„Som veľmi rada, že vás vidím. Akiste mi odpustíte, ak nebudete mať tu takého pohodlia, na aké ste navyknutý, — ale mi to odpustíte, keď si pomyslíte na nešťastie, ktoré nás zastihlo.“„Milostivá pani,“ odpovedal som „ja som starý vojak, a nie som zvyknutý na pohodlie; ale keby to tak nebolo, musel by som vás uistiť, že za takýchto okolností neni treba žiadnej omluvy. Budem veľmi šťastný, ak budem môcť byť vám alebo môjmu priateľovi v dačom nápomocný.“Keď sme vnišli do jasne osvetlenej jedálne, kde na stole bola nahotovaná večera zo studených jedál, ozvala sa pani Clairová:„A teraz, pane Holmes, by som vám dala niekoľko úprimných otázok, a chcela by som aby ste mi na ne tiež tak úprimne odpovedali.“„Stane sa, ako si žiadate, milosťpani.“„Nehľaďte pri tom na moje city. Nie som hysterická, a ani nezamdlem tak chytro. Chcem len počuť vašu skutočnú, úprimnú mienku.“„O čom?“„Veríte v hĺbke svojej duše, že je môj muž ešte na žive?“Sherlock Holmesa doniesla táto otázka, ako bolo vidno, do rozpakov.„Hovorte úprimne,“ opakovala mladá žena, stojac na malom koberci a dívajúc sa uprene na Holmesa; on sedel na prútovom foteli a opieral sa o leňoch.„Úprimne poviem, milosťpani, že neviem.“„Myslíte, že je mŕtvy?“„Áno, tak si myslím.“„Zavraždený?“„To neviem. Možno.“„A v ktorý deň by bol mal zomrieť?“„V pondelok.“„Buďte tedy taký dobrý, pane Holmes, a vysvetlite mi, ako je to možné, že som dnes od neho dostala list?“Sherlock Holmes vyskočil z kresla, ako by bol doňho hrom udrel.„Ako?“ vykoktal.„Áno, dnes som dostala list.“Mladá žena stála usmievajúc sa, a držala v ruke malý kúsok papieru.„Môžem ho prečítať?“V rozčulení jej Holmes papier skoro vytrhnul z ruky a položil ho na stôl; pritiahnul bližšie lampu, vyrovnal list a dôkladne ho prezrel.Stal som tiež zo stoličky a prizeral som sa na list ponad plece Holmesovo.Obálka bola z drsného papieru a známka bola oštemplovaná poštou gravesendskou. Datum bol z toho istého dňa, alebo lepšie rečeno, z predošlého dňa, lebo vtedy, keď sme list prezerali, bolo už ďaleko po polnoci.Holmes zamrmlal:„To písala ťažká necvičená ruka. Milosťpani, to je iste nie písmo vášho pána manžela.“„Nie, ale sám list písal môj muž.“„Vidím, že ktokoľvek to bol, čo písal adresu, prerušil písanie, a spýtal sa dôkladnejšie na ňu.“„Ako to môžete tvrdiť?“„Slovo „Neuville“ je napísané atramentom celkom čiernym, ako ráčite vidieť, lebo uschlo samo. Ostatné písmo je barvy skôr šedej, z čoho vidno, že bolo osušené pijavým papierom. Keby bol patričný napísal adresu na jeden dúšok, a keby za tým bol osušil písmo pijavým papierom, tak by jedna časť napísaného nebola černejšia, ako druhá. Človek, ktorý posielal list, napísal napred meno, potom prestal písať, a len potom dopísal ostatnú časť adressy. Táto prestávka nemôže inšie znamenať, len to, že nevedel celú adresu. Je to síce maličkosť, ale nič nemá taký velký význam, ako maličkosti. A teraz si obzrime vlastný list. Aha! Okrem listu bolo v obálke ešte čosi iného!“„Áno, prsteň. Jeho pečatný prsteň!“„A ste si istá v tom, že je aspoň písmo na liste samom písmo vášho pána manžela?“„Je to jedno z jeho písem.“„Ako že — jedno?“„Nuž jeho písmo, keď sa ponáhľa. Toto písmo sa málo ponáša na jeho obyčajné písmo, ale ja ho predsa dobre poznám.“ —Obsah listu bol nasledujúci:„Moja najdrahšia, nestrachuj sa o mňa. Všetko sa obráti na dobre. Stal sa veliký omyl, a bude treba trochu času, kým sa objasní. Len čakaj trpezlive. Neuville.“„Písané ceruzou na prednú prázdnu kartu dákejsi knihy formátu oktávového, na papier bez vodnieho znaku,“ mrmlal si Holmes popod nos. „Hm, papier oddal na poštu v Gravesende jakýsi muž so špinavým palcom. Aha! Kovertu obálky naslinil jakýsi človek ktorý má vo zvyku žuvať bago — ak je tomu nie tak, musel by som sa veľmi mýliť. Vy, milostivá pani, naozaj nepochybujete, že je to písmo vášho manžela?“„Ani najmenej. Tento list písal celkom iste môj muž.“„A list bol oddaný na poštu v Gravesende. Nuž, milosťpani, mračná sa rozchádzajú, ačkoľvek sa ešte neopovážim povedať, že sa už všetko nebezpečia minulo.“„Ale môj muž ešte žije, pane Holmes.“„Leda že by bol tento list podarený falsifikát, aby sme boli uvedení na falošnú stopu. Prsteň sám nedokazuje celkom nič. Mohol mu byť stiahnutý s prstu.“„Nie, nie, je to jeho písmo — celkom určite!“„Tedy dobre! Ale list mohol byť napísaný ešte v pondelok, a na poštu oddaný len dnes!“„To je možno!“„Ak je tomu skutočne tak, mohlo sa od tých čias všeličo stať.“„Ó pane Holmes, nesmiete mi odoberať moju nádej. Ja som presvedčená, že sa to s ním všetko dobre skončí. Medzi nami dvoma sú tak úzke pásky, že by som to musela inak cítiť, keby sa mu bolo stalo dáko nešťastie. Práve v ten deň, keď som ho videla posledný raz, sa on v ložnici porezal na prste, a ja som to v jedálni, kde som práve bola, ucítila, a hneď som bežala hore, vediac, že sa mu dačo stalo. Verte mi, že, keď som vycítila takúto maličkosť, netušila by som jeho smrť?“„Zkúsil som už primnoho, aby som nevedel, že cit a predtucha ženy má niekdy väčší význam, ako všetko špekulovanie dákeho mysliteľa. A tento list sám o sebe dáva silný podklad nášmu tušeniu. Ale, jestli je váš pán manžel živý ba, ako vidno, môže písať aj listy, prečo sa tedy nevráti?“„To si veru neviem vysvetliť. Vôbec to nemôžem pochopiť.“„V pondelok, keď odchádzal, vám neoznámil, že bude dlhšie preč?“„Nie.“„A vy ste boli skutočne prekvapená, keď ste ho zočili vo Swandamskej ulici?“„Áno, bola som veľmi prekvapená.“„A oblok bol otvorený?“„Áno bol.“„Mohol tedy na vás zavolať, keby bol chcel?“„Áno, mohol.“„On ale, miesto toho, ako som počul, len vyrazil zo seba nesrozumiteľný zvuk?“„Áno.“„Ako čo by si bol chcel zavolať dakoho na pomoc — vlastne tak sa vám to zdálo?“„Áno. Zamával pri tom rukama.“„Môhol to ale byť výkrik prekvapenia. Užasnutie, že ste sa tak nenadále zjavili, mohlo tiež byť príčinou, že pohnul tak prudko rukama.“„To je možné.“„A vy ste mali dôjem, že ho dakto ztrhnul nazpät?“„Lebo mi zmiznul v okamihu.“„Alebo sám nazad skočil. V tej izbe ste okrem neho nevideli nikoho?“„Nie, ale ten strašný muž sa priznal, že bol v tej izbe, a Malajec zase stál dolu na schodoch.“„Tak, tak! Váš pán manžel mal na sebe v okamihu, keď ste ho uvideli, — nakoľko ste to mohli zbadať, — svoje obvyklé šaty?“„Áno, ale nemal goliera ani kravaty. Videla som ceľkom jasne jeho holé hrdlo.“„Shovárali ste sa s ním dakedy o Swandamskej ulici?“„Nikdy.“„Zbadali ste niekdy na ňom, že užíva ópium?“„Nikdy.“„Ďakujem vám, milosťpani. To sú hlavné veci, v ktorých som chcel mať jasno. Teraz sa navečeráme a potom pôjdeme spať, lebo nás zajtra čaká veľmi tuhý deň.“Dostali sme velkú a pohodlnú izbu s dvoma posteliami na noc; ja som sa chystal čím skôr dostať do postele, lebo som bol veľmi ustatý po takej búrlivej noci.Ale Sherlock Holmes bol iný človek; keď mal dáky nerozriešený problém, vydržal celé dni, ba dakedy aj celý týždeň bez odpočinku, rozmýšľajúc a kombinujúc faktá sem a tam, skúmajúc každú okolnosť zo všetkých možných stanovísk, až kým otázku nerozriešil, alebo kým neprišiel na to, že sú dáta, ktoré nie, nie dostatočné.Hneď som videl, že sa chystá nespať celú noc.Sobliekol si kabát aj vestu, obliekol si volný, modrý župan, a potom sa začal prechádzať po izbe sem i tam, a znášal hlavnice zo svojej postele a diváňa na jeden z fotelov.Takto si ustrojil jakýsi orientálsky diváň, sadnul si doňho s nohami na kríž; ku sebe, na stôl si nachystal dva lóty dohánu a škatuľku so zápalkami.V slabom svetle lampy som ho videl tak sedeť s fajočkou zo šípkového dreva v ústach; jeho oči hladely — ako by do prázdna — do rohu izby; ako tu tak sedel ticho bez pohnutia, modravé obláčky dymu sa vznášaly ku povale; od jeho úst; jasne bolo vidno len ostré rysy jeho tváre a orlí nos.Keď ma spánok premôhol sedel Holmes v tej istej pozitúre; a ešte vždy sedel tak, keď ma vytrhnul zo sna nečakaný výkrik. Letné slnce svietilo už do izby.Fajočku mal medzi zubami, dym ešte vždy stúpal v modrých obláčkoch do výšky a izba bola plná hustého dymu, ale z hromady dohánu, ktorú som pred spaním videl na stole, nezostalo už skoro nič.„Už si hore, Watsone?“„Áno.“„A máš chuť ísť na prechádzku?“„Pravdaže!“„Obliekaj sa tedy. V dome sa ešte nič nehýbe, ale ja viem, kde spí v maštali paholok a bričku dostaneme ľahko von.“Sherlock Holmes sa usmieval sám do seba, ako hovoril, oči mu žiarily šelmovsky a zdal sa byť teraz celkom druhým človekom, ako bol včera, zachmúrený a zamyslený.Pri obliekaní som sa pozrel na hodinky. Nebol div, že v dome ešte všetko spalo. Boly ešte len štyri hodiny a dvadsať päť minút.Len čo som sa doobliekal, vrátil sa Holmes a oznamoval, že paholok už zapriaha.„Teraz vyzkúšame jednu z mojich malých teórií,“ hovoril ďalej, obúvajúc si topánky. „Uznávam sám, Watsone, že stojíte teraz pred najväčším hlupákom v celej Europe. Zaslúžil by som teraz jednu poza uši a to takú, že by som zaletel až ku nádražiu. Ale, tak sa mi zdá, že sa mi už podarilo nájsť kľúč k záhade.“„A kde je ten kľúč?“ spýtal som sa so smiechom.„V kúpelni,“ odpovedal. „Ó áno, nežartujem,“ pokračoval, vidiac môj nedôverčivý úsmev. „Bol som tam teraz, a doniesol som ho sem, a mám ho tu, v tejto kapse, zavretý. Poďte, kamarát, uvidíme, či bude ten klúč pasovať do dierky.“Sišli sme po schodoch tak tíško, ako sa len dalo a vystúpili sme do ranného slnečného svetla. Na ceste nás už čakala brička; paholok stál, len napochytre oblečený, pri nej. Vyskočili sme oba do nej a už sme leteli k Londýnu.Na ceste sa ťahalo len so pár sedliackych kár, vezúcich zeleniny do mesta, ale po oboch stranách cesty rozložené vily ešte spaly, ako nejaké zakliate mesto.„Bol to prípad z niektorých ohľadov skutočne veľmi zvláštny,“ zahovoril Holmes, nutkajúc koňa k rýchlejšiemu behu, „Spoznávam, že som bol slepý, ako krt, ale je vždy lepšie, keď človek, zmudrie neskoro, ako keby vôbec nezmudrel.“V meste ľudia, práve sa zobudivší, vykukávali ospale z oblokov, keď sme skoro utekali uliciami na surreyskej strane.Prebehli sme ulicou pod mostom Waterloo, prešli cez rieku, minuli ulicu Wellingtonovu a zabočili ostro na pravo do Bowskej ulice.Sherlocka Holmesa veľmi dobre poznali na policajnom riaditeľstve, tak že mu dvaja policajti pri dveroch hneď salutovali. Jeden z nich hneď priskočil a chytil koňa za úzdu, kdežto druhý nás zaviedol dnu.„Kto má teraz službu?“ opýtal sa Holmes.„Inšpektor Bradstreet.“„Ach, pane Bradstreete, ako sa máte?“Úradník vysokej, statnej postavy sišiel už sám dolu do chodby, dláždenej kamennými dlaždiciami. Na hlave mal služobnú čiapku a na sebe rovnošatu.„Chcel by som s vami prehovoriť pár slov, Bradstreete.“„Veľmi rád sa s vami poshováram, pane Holmes. Nech sa vám páči sem do mojej izby.“Bola to malá izbička, zariadená ako úradoveň s velikou „hlavnou knihou“ na stole a s telefonom, visiacim na stene.Inšpektor si sadnul ku svojmu stolu.„Čím vám môžem byť na pomoci, pane Holmes?“„Prišiel som k vám k vôli tomu žobrákovi Boonovi, — tomu väzňovi, ktorý je obvinený, že je zapletený do aféry náhleho zmiznutia pána Neuvilla Claira z obce Lee.“„Áno, áno, človeka toho sme zatkli a držíme ho vo väzení k vôli ďalšiemu vyšetrovaniu.“„Áno, tak som počul. Je ešte tu?“„Sedí v izbe zavretý.“„Je tichý?“„Áno, nemáme s ním mnoho roboty. Ale je nečistý človek, až je zle na to mysleť.“„Nečistý?“„Pravdaže. Ledva sme ho mohli donútiť, aby si umyl ruky, ačkoľvek má tvár čiernu ako cigáň. No, ale len nech sa zavedie proti nemu riadne vyšetrovanie, dostane sa mu dobrého väzenského kúpeľa. Keby ste ho videli, dali by ste mi za pravdu, že ho potrebuje?“„Veľmi rád by som ho videl.“„Rád by ste ho videl? Ó, to pôjde veľmi ľahko. Poďte len so mnou. Kapsu si môžete tu nechať.“„Nie, bude lepšie, keď si ju vezmem sebou.“„Ako chcete. Poďte tedy, ak sa vám páči.“„Inšpektor nás viedol chodbou, otvoril jakési dvere, ktoré boly dobré zavrené, sostúpil po krútiacich sa schodoch a zaviedol nás do novej chodby, vybielenej; na oboch stranách chodby bolo vidno dlhý rad dverí.„Tretie dvere na pravo — tam sedí. Pozrime sa!“Potichu odsunul dosku na dveroch a pozrel dnu.„Spí,“ povedal. „Môžete ho vidieť celkom dobre.“Priblížili sme sa a pozreli obaja do cely cez malý obloček.Väzeň ležal obrátený k nám; spal tuho; jeho prsia sa dvíhaly pomaly, ale ťažko.Bol to človek prostrednej postavy, oblečený do neohrabaných šiat, aké ostatne vo svojom povolaní aj musel mať, a cez diery na šatoch vykukávala mu barvistá košeľa.Bol naozaj neobyčajne nečistý, ako to inšpektor povedal, ale ani vrstva špiny nemohla zakryť odporné ťahy jeho tváre. Stará široká jazva sa mu ťahala od oka ku čeľusti a jazva, keď sa zrastala, mu vytiahla jeden kútik úst hore, takže mu medzi perami bolo vidno stále tri zuby.Vlasy, rozcuchané, a hodne červené, mu rástly hlboko do čela a padaly na oči.„Je to opravdový krásavec, čo?“ povedal inšpektor.„Na každý pád je svrchovane treba ho poriadne umyť. Ako čo by som to bol tušil, doniesol som už sebou náčenie k umývaniu.“Hovoriac otvoril Sherlock Holmes svoju koženú kapsu a vybral z nej, k môjmu veľkému počudovaniu, veľkú špongiu.„Ha, ha,“ rozosmial sa inšpektor. „Ale ste vy chytrák!“„Buďte taký láskavý a otvorte tichúčko dvere; urobíme z neho chytro úctyhodnú figúrku!“„Prečo nie?“ odpovedal inšpektor. „Nemám proti tomu nič. Beztak je nášmu väzeniu iba na hanbu.“Inšpektor strčil klúč opatrne do blachu a my sme všetcia vnišli opatrne do cely.Spiaci sa napolo obrátil a potom spal zase hlboko ďalej.Holmes prikročil ku krčahu s vodou, namočil do nej špongiu a potom prešiel touto dvarazy, hore a dolu, dôkladne po väzňovej tvári. Súčasne ale hovoril hodne nahlas.„Dovolte, aby som vás predstavil pánu Neuvilovi Clairovi z Lee v grófstve Kentskom.“Nikdy v živote som takého pohľadu nevidel.Tvár mužova sa začala pod špongiou lieniť, ako kôra na strome. Mrzká, žltá farba zmizla. Zmizla aj hrozná jazva, ktorá hyzdila tvár a zmizla aj roztrhnutá pera, ktorá dodávala tvári toho ohyzdného výrazu!Pri umývaní spadly dolu aj červené vlasy a tak na posteli sedel bledý, smutný človek ušľachtilej tváre, tmavých vlasov a jemnej pletí, ktorý si šúchal roztržite ruky a hľadel okolo seba ospale, ale súčasne zúrive.Potom, pochopiac že je odhalený, vykríknul a skryl si tvár do hlavnice.„Pane Bože,“ zkríknul inšpektor. „Veď je to skutočne ten človek, čo sa ztratil! Poznávam ho z fotografie!“Väzeň sa znova obrátil k nám s výrazom, že sa poddáva svojmu osudu.„Keď je tak, darmo je. A povedzte mi, z čoho som obvinený?“„Že ste odpratali pána Neuvilla Claira…, ale teraz, pravda, už nie. Len v tom prípade, ak by chceli z toho urobiť pokus samovraždy,“ dodal inšpektor so smiechom. „Na môj pravdu, som pri policii už dvatsaťsedem rokov, ale toto sa mi ešte nestalo…“„Jestli som ja Neville Clair, potom je jasné, že sa nestal žiadon zločin, a že som tedy väznený proti zákonu!“„Žiaden zločin sa nestal, ale sa stal veliký omyl,“ povedal Holmes. „Ale lepšie by ste boli urobili, keby ste hneď boli vašej panej všetko povedali.“„Neurobil som to k vôli žene, ale k vôli deťom,“ zastenal väzeň. „Bohuprisám, len to som chcel, aby sa nemusely hanbiť za svojho otca. Milosrdný Bože, aká je to hanba! Čo mám teraz urobiť?“Sherlock Holmes si sadnul k nemu na postel a poklepal ho priateľsky po pleci.„Ak dopustíte, aby sa táto záležitosť dostala pred súd, tak sa dá ťažko prekaziť, aby sa vec dostala pred verejnosť. Naproti tomu, keď policii dokážete, že nieto vážnej príčiny proti vám zakročiť, tak sa potom zprávy o tom nedostanú do novín. Inšpektor Bradstreet vezme akiste všetko, čo mu poviete, do zápisnice, ale ju predloží len svojim bezprostredným predstaveným. Takým činom sa váš prípad nedostane na žiaden pád pred súd.“„Zaplať vám to Pán Boh!“ zvolal väzeň náružive. „Radšej by som sa bol dal zavreť, ba aj obesiť, len aby sa moje hanebné tajomstvo nevyzradilo, a aby táto hanba nepadla na deti.Vám tedy rozpoviem všetko. Vy ste prvý človek, ktorý moju históriu počuje.Môj otec bol učiteľom v Chesterfieldu; tu sa mi dostalo výtečnej výchovy. Za mladi som mnoho cestoval, dal som sa k divadlu ako herec, a konečne som sa stal dopisovateľom istých večerných londýnskych novín. Raz ma požiadal môj vydavateľ o článok o londýnskych žobrákoch a ja som to podobral.Toto bol začiatok z čoho povstaly všetky moje dobrodružstvá. Ak som chcel sobrať materiál na moje články, musel som sám ísť žobrať ako amatér![9]Ako herec som sa naučil všetky tajomstvá prestrojovania sa, ba čo viac, pre šikovnosť, ktorú som si v tomto obore nadobudnul, som sa stal chýrnym v šatnách divadiel…Natrel som si tedy tvár barvou, a aby som len čím žalostnejšie vyzeral, urobil som si jazvu na tvári a obrátil som si jednu peru na vonok pomocou háčiku, ktorý mal barvu podobnú mojej pleti. Priložil som si červenú parochňu a šaty, aké boly treba a sadnul som si na miesto velkej premávky v City, na oko ako predavač sviečočiek, v skutočnosti ale ako žobrák.Sedem úplných hodín som prevádzal takto svoje nové remeslo a keď som sa večer vrátil domov k svojmu velikému prekvapeniu som zbadal, že som vyžobral nie menej ako dvadsaťšesť šillingov a štyri pence.[10]Napísal som svoje články a zabudnul skoro na celú vec, o krátky čas mi ale prišlo zaplatiť za priateľa zmenku na 25 funtov šterlingov,[11]ktorú som bol zaňho žiroval. Nevedel som si rady, kde vziať toľko peňazí, až mi konečne napadla dobrá myšlienka. Vyžiadal som si 14 dní predlženie, vyprosil dovolení od svojich predstavených a ten čas som využil ku žobraniu v City, ako pred tým.Za desať dní som mal potrebné peniaze a dlh som zaplatil.Môžete si predstaviť, ako ťažko mi padlo si sadnúť ku namáhavej práci za dva funty týždenne, keď som vedel, že práve toľko môžem zarobil za deň, ak si len natrem tvár tou barvou, položím parochňu na hlavu a čiapku pred seba, a tak si tam trochu posedím.Dlho síce bojovala moja hrdosť s túžbou po peniazoch, ale na koniec dollár nad hrdosťou predsa len zvíťazil; nechal som dopisovateľstvo tak. Sedával som deň čo deň vo svojom kútiku, ktorý som si bol našiel, zbudzujúc vcit so svojou žalostnou tvárou a plniac si vrecká drobnými.Len jeden človek bol zasvätený do môjho tajomstva. Bol to majiteľ biednej špelunky na Swandanskej ulici, kde som mal najatý byt, a odkiaľ som každé ráno vychádzal ako nečistý žobrák, aby som sa zase večer premenil na slušne oblečeného občana. Tomu chlapovi Malajcovi, som za jeho izbu dobre platil, tak že som si bol istý, že sa moje tajomstvo neprezradí.Tak sa stalo, že som naraz zbadal, že som si usporil pekný groš. Nemyslím, že by sa každému žobrákovi na londýnskych uliciach bolo pošťastilo do roka vyžobrať sedemsto funtov — ale ja som mal tú veľkú výhodu, že som sa vedel výborne prestrojiť, a ďalej to, že som vedel každému dobre odseknúť, — vlastnosť tá, ktorá sa časom ešte len zdokonalila a skrze ktorú som si v City nadobudnul aj dobrého mena.Každý deň sa sosypal na mňa dážď drobných, dakedy premiešaný aj striebornými, a bol to naozaj zlý deň, keď som nevyžobral svoje dva funty.Ako pribúdalo majetku, stával som sa aj ctižiadostivejším. Najal som si v predmestí dom, ba konečne som sa aj oženil, bez toho, že by bol dakto mal čo i len najmenšej potuchy o mojom zamestnaní. Moja drahá žena vedela len to, že som zamestnaný v City. Ale ako, to už nevedela.Minulý pondelok som sa, skončiac žobranie, vrátil do svojho bytu, a preobliekol som sa; náhodou som vykuknul von oknom a tu som ku svojmu najväčšiemu zdeseniu videl, že tam von, na ulici, stojí moja žena, hladiac udivene na mňa.Vykríknul som od prekvapenia, zodvihnul ruky, aby som si zakryl tvár a sbehnul som ku môjmu dôverníkovi Malajcovi a požiadal ho, aby nepustil ku mne nikoho.Počul som hlas mojej ženy, ale som vedel, že sa hore nedostane. Chytro som shodil elegantné šaty a obliekol som si žobrácke, zabarvil som sa a položil si parochňu. Moje prestrojenie bolo tak dokonalé, že ho ani mojej ženin bystrý zrak nemôhol odhaliť.Ale potom mi zišlo na um, že moju izbu môžu prekutávať, a tak by ma zoblečené šaty môhli prezradiť. Otvoril som oblok a pri náramnosti, s akou sa to stalo, sa mi otvorila malá rana na prste, ktorú som si bol ráno v Lee v spálni nožíkom urobil.Chytil som tedy svoj kabát a napchal som do jeho vrecák plno drobných, ktoré som vybral z koženej kapsy, v ktorej som obyčajne odnášal svoje prijmy. Vyhodil som kabát von oblokom, takže zmiznul vo vode Themzy.Ostatné kusy odevu by som bol tiež vyhodil za kabátom, ale v tom som už počul kroky policajtov na schodoch, a o malú chvíľu som sa videl, — priznávam sa, že mi veľmi odľahlo — ako ma odvádzajú, držiac ma za vraha pána Newilla Claira.Neviem, či som vám dačo nezabudnul povedať, aby bolo všetko jasné. Bol som odhodlaný, že zostanem po zatknutí tak dlho v tejto maske, ako sa len dá, a preto mi tak záležalo na tom, aby mi tvár ostala nečistou. Vedel som ale, že moja žena bude v strašnom strachu, stiahnul som si prsteň, a oddal ho Malajcovi vo chvíli, keď to nik nezbadal, — a súčasne aj lístok, ktorý som rýchle napísal, v ktorom som žene písal, aby sa nebála o mňa.„Ale ten list prišiel len včera,“ povedal Holmes.„Bože môj! aký to týždeň musela prežiť moja žena!“„Policia dávala na toho Malajca veľmi dobrý pozor,“ prehovoril inšpektor Bradstreet, a preto je jasné, že mu bolo ťažko oddať list nepozorovane na poštu. Akiste ho oddal daktorému námorníkovi, ktorý chodieva do jeho špelunky a ten ho za pár dní nosil u seba a zabudnul oddať.“„Tak sa to asi muselo stať,“ pokračoval Holmes, prikyvujúc hlavou na súhlas. „Ó tom nepochybujem. Ale, povedzte: či vás pre žobranie nikdy netrestali?“„Niekoľko rázy; ale čo bola pre mňa pokuta?“„Ale teraz to už musíte nechať tak,“ povedal Bradstreet. „Ak chcete, aby vás policia neprezradila, tak Hugo Boon musí prestať žiť.“„Na to som sa už zaprisahal, a to najsvätejšou prísahou, akou muž môže prisahať.“„Keď sa vec takto má, tak myslím, že v tejto veci neurobíme viacej žiadnych ďalších krokov. Ale keby sme vás pri žobraní ešte raz dochytili, tak by potom všetko vyšlo na javo. Pane Holmes, hovorím číru-čistú pravdu, že sme vám veľmi povďační, že ste nám pomohli objasniť túto vec. Ale by som chcel vedieť, ako ste prišli na rozlúštenie tejto záhady?“Môj priateľ odpovedal:„Tak som prišiel na to, že som si sadnul na päť vankúšov a vyfajčil dva lóty dohánu. Myslím, Watsone, že sa hneď vyberieme do Bakerskej ulice; dorazíme tam práve na obed.“[1]Opium je stuhnutá tekutina, ktorá vychodí z narezaných makovíc. Fajčenie opia je rozšírené najmä na Východe (v Číne), ako u nás fajčenie tabáku. Náruživosť táto napadne silno zdravie, tak že fajčiari opia prepadnú obyčajne úplnej mravnej a hmotnej zkaze, asi ako korheli.[2]Linoleum, remeňu podobná silná, trvanlivá látka, ktorou sa pokrývajú podlahy tam, kde sa vyžaduje väčšia čistota. Linoleum sa dá ľahko čistiť, lebo vodu neprepúšťa.[3]City (angl.) značí mesto, keď je reč ale o Londýne, tak je to najstaršia, najbohatšia časť, kde sídli rodová a peňažná aristokracia.[4]1 funt šterlingov = asi našich 24 korún.[5]Grófstvo, politický okres v Auetu, ako u nás stolica.[6]Shilling, dvanásta časť funta, tedy asi K 1,20.[7]Sládok = hlavný dielovedúci v pivovare.[8]Pence = asi našich 10 hal., polopenca = asi 5 hal.[9]Amateur = človek, ktorý sa zaoberá s dákou vecou nie z povolania.[10]Asi 55 korún našich peňazí.[11]Asi 600 korún.
Doyle_Zobrak-z-nahody.txt
Viem dobre…Viem dobre, že ťa ľúbim márne,že ty mne nie si určená,a predsa jak kvet slnko jarné,ťa stejne ľúbim. Milená,krás tvojich skromných ladnosť túžbouma napĺňa… ach, a ty sitak nedostižná, že pod súžboumi srdce stále mrieť musí.Ja ľúbim ťa do nekonečna,ač láska k tebe plam žravý,roj múk je, bytosť tvá báječnása očiam mojim vždy javí:a ja, ach, tak by chcel ťa objaťv náruč svoju rozovrenú,i zľúbať šiaľne, a v bozkoch vliaťti večne dušu strápenú!
Cambel_Basne.html.txt
Do kúpeľaZ chodby ružomberského áreštu vše blysne sa mi pred očima Váh a neraz zažiada sa mi omočiť si doň aspoň hlavu. Lebo nepravda je to, že je väzenie „chládok“. Mne aspoň od maďarskej spravodlivosti vždy je teplejšie, ako keď ma na slobode akokoľvek slnce pripeká.Ale však si ja poradím a dostanem sa keď aj nie do Váhu, aspoň do Revúcej. Plavia práve drevo, áreštanti ho vyťahujú, prihlásim sa aj ja.Takto som si premýšľal horúceho odpoludnia koncom júla a poobede šiel som už siahovicu vyťahovať. Ale zariekol som sa, že viac nikdy. Drevo ťažké… Voda studená, ľadová, až žily tŕpnu…Myslím si, nie je to kúpeľ a zábava ako pred dvadsiatimi-dvadsiatimi piatimi rokmi doma na dedine.To boly časy! Keď som celé leto iba dva, poťažne tri kúsky prádla nosil na sebe: gatky a košieľku, no a ešte ak dáky kus okrúhleho súkna po starom otcovi, čo on voľakedy „klobúkom“ menoval, s večnou, schválne vyvŕtanou dierou navrchu, cez ktorú mi vlasy prerastaly, a ktorá obyčajne slúžila za lievik, keď sme „na hline“ pagáčiky miesili a v klobúkoch vodu nosili. Lenže klobúk mi vše voda vzala a tak som ostal holohlavý. Až keď ma tým rodičia vytrestali, našli kdesi v komore alebo doniesli mi z mesta dáky starý darovaný slamenák, alebo mi starú baranicu vtisli na uši, aby som len predsa nechodil vraj ako Cigánča, a vše spomenuli aj slnečnicu, ktorá by ma mohla opáliť. Baranica bola istejšia ako klobúk; ani vietor ju tak ľahko nesmietol do vody, ani keď sme chlapci vše schválne „napájali“ klobúky a baranice, „napila sa“, ale pomaly váľala sa dolu vodou ako utopené mača. A keď sme sa pritom pobili, a ja švacol som protivníka ňou cez tvár, mal čo sĺz za hodinu z očí vytierať.To boly časy! Od rána do večera v potoku. Husi lebo barance na pažiti a my vo vode s papekom, vidličkou v ruke a hláčov aj dvadsať naštíkané na háčiku. (Raky v našej dedine smrdia „umrlčinou“, tie sme nebrali.)Iba keď zvonili na poludnie, poď behom na pažiť. Doniesly nám mladšie-staršie deti jesť, alebo sme mali sebou v uzlíkoch. Cez poludnie okúpať a po obede poď po záhradách vedľa rieky na vtáčiky, čerešne, rané slivky, hrach, uhorky a všetko, čo sa len dalo zjesť.Vše nás prehnali, vyšticovali, doma potom vybuchnátovali, že vždy sa našiel medzi nami krivý, čo stúpil „na sklo“, preklal totiž nohu voľakde na plote, keď nás predúrali. Ak už celkom nemohol ani pobehnúť (z čoho musel próby robiť, aby ho na love prípadne ľahko nechytili), bol teda vartášom: opatroval statok a uzlíky (z ktorých, ak mohol, koštoval, za čo vše bola bitka a plač) a z uchmatnutého každý mu hodil, že mal vše viac ako my; ale za to musel zavracať a poslúchať aj sa prosiť ostatným.Takto to trvalo celé leto, až kým list so stromu nepadal a chladný vietor husiu kožu nerobil nám po tele.Mládenci kúpavali sa tiež. Dievky aspoň v sobotu večer z ohľadu čistoty a potom v nedeľu popoľudní z fígľov. Pravda, tie šly ďaleko niže lebo vyše dediny, ale jednak sa vše mládencom dosť naprosily, kým im šaty povracali, alebo do hlbokej vody pohádzané povyťahovali, alebo ešte častejšie s vŕb posnímali. Bolo smiechu, kriku, kviku, prezývania a vše aj dosť hnevu aspoň do večera. Nevesty sa tiež opovážily okúpať aj na verejnejšom mieste, aj vdovica sa trafila, ale už ženáči a starší ľudia, rodičia — tí sa nekúpavali.„Starším sa to už nepatrí odkrývať svoje nahoty,“ hovorila tuším z biblie stará moja mať. A potom úlohou rodičov bolo vadiť sa s nami, že šaty zamočíme, znivočíme, voda nám ich pochyce, prechladneme, utopíme sa, vodná pani nás vtiahne atď. a tak aj preto potom nemohli sa ísť oni kúpať.Robotný svet, chudobní sa nekúpavali vôbec; oni sa však dosť vykúpajú pri robote v pote.Majetnejší však chodili do kúpeľov, jedni zo zábavy, druhí z potreby.Cez zimu užívaly sa len domáce lieky, na jar a v lete nebolo sa kedy liečiť pre robotu, tak až po kosbe, po žatve.V mojom kraji najviac chodia po ľuďoch: čemer, úsad, lámka, kŕče — a na to sú Teplice.[1]Ktorí mali kone a boli veľmi chorí, zaviezli sa vše do Teplíc; ktorí nemali koní a nebola taká súrna potreba, šli len na Štiavničky.[2]Moji starí rodičia chodili tiež len sem.Keď bolo pekne v lete cez roboty, nebolo im nič, alebo nestačili myslieť na choroby, len keď sa zadaždilo a nemohli sme hrabať, vysúšať, hladili si ruky, nohy, chytali kríže.„Len by sme sa obrobili, zájdeme si do kúpeľov!“ potešovali jeden druhého starý otec s materou. A potom si rozprávali, že žily si už sekať nedajú, to bolo voľakedy za mladi, ale dbaniek si dajú nastavať,[3]ej veru, dajú všade, kde štiepa, kole, bolí.„A spravíme si hostinu! Pôjdeš aj ty s nami,“ lakomil ma starý otec, aby som mal lepšiu chuť do roboty, lebo barance, husi už pásli mladší bratia. A tak celé leto strojili sme sa do „kúpeľov“, ale len po kosbe.„V kosbe sa ešte zaprášime, zaváľame, škoda by bolo troviť,“ prehodil starý otec.„Ba už kto má, nech ide,“ hovorila stará mať. „Janákovie že už dva razy boli,“ doložila trochu zo závisti.„Aj my už pôjdeme na nedeľu,“ zavŕšil starý otec. —V sobotu ráno teda schválne pre zajtrajší kúpeľ šla stará mať do mesta. Predala päť-šesť párov kureniec, kúpila tri funty teľaciny, bielej múky, hrozienok čiernych i žltých, zamiesila s mliekom a do večera upiekla v rúre takú babu, ako dvojročné dievča, a hrozienka len tak trčaly z nej, ako keby ju boly muchy obsadly.V nedeľu ráno navarila kávy za mliečnik a nachystala do fľaše. To že na olovrant chlapcovi (ako že mne) aj jej: „Starý otec bude víno.“Dopoludnia sme šli do kostola. Stará mať ostala doma: variť obed a hlavne prichystať, čo nám bude sebou, lebo o jednej pôjdeme. Teľacinu vypražila, ale zamiešala „pre chuť“ aj kuriatko medzi ňu. Navarila slivák s cukrom, a keď sme sa naobedovali, poviazala do uzlíkov, voľačo pokládla do košíka, tiež prádlo, že sme obidvaja mali čo v rukách niesť. Starého otca sme ušetrili, lebo on mal aj tak palicu a fajočku svoju opatrovať. Aj sa to na chlapa vraj nesvedčí — batohy vynášať, a to ešte keď ideme do kúpeľov, kde budú aj páni, ktorým je starý otec, aspoň keď víno spolu pijú, tiež „pán N.“Takto naložení jedivom, naladení radostne, že nám už pomohol Pán Boh pole obrobiť, chodievali sme obyčajne v polovici augusta do kúpeľov.Ja som niesol babu v šatke a zpočiatku som bežal popredku, ale potom mi oťažila ruku, vyhrial som sa a tak som aj zaostával, alebo mi starý otec pomohol na kuse. Stará mať hneď mala rozprávku o akomsi koňovi, čo zpočiatku sa vychytil a potom nevládal kročiť… Tá ma vôbec prísnejšie držala.Nešli sme len sami. Pred nami, za nami išli aj druhí gazdovia, gazdiné. Mladšie vyobliekané, vyškrobené len tak šušťalo; staré samé bôle a vzdychanie; ako moja stará mať. Mladší šli z parády; zabaviť sa v meste v panoráme, na kolotoči a popritom aj okúpať. My: — starý otec šiel vypiť „pol litra“ dobrého vína a „trocha medzi svet“ a tiež ako stará mať z potreby: lámku, klanie vyháňať, planú krv spustiť, sadnutú rozriediť, otlaky potratiť — slovom vyhnať všetky boľačky a choroby, čo sa nám do roka nasbieraly, a stráviť príjemnú chvíľku medzi svetom.Na Štiavničkách, ako sa kúpele volajú, našli sme už pestrú spoločnosť: mešťanov s paniami a deťmi a vyobliekaných dedinčanov. Sedeli miešane na dvore okolo stolíkov pod širokými lipami a smývali prach chladným vínkom, rozriedeným tamojším medokýšom.Ako starých známych vítal nás veľmi srdečne domáci pán: árendátor, hostinský a doktor v jednej osobe. V lete držal kúpele a k tomu mal v meste stálu holiareň a vyzeral rozhodne podľa tohto remesla: malý, chudý, blízko šesťdesiat rokov, riedke popolavé vlasy, navrch hlavy rozčesané a primastené; zlaté okuliare, zlatá reťaz cez bielu vestu, plno prsteňov na rukách, tvár červená, vyholená, len našedivasté fúzy pod spodnou perou také ako hodná mucha a dolu nižšie kozia briadka, trocha červenkastá. Ináč celý voňal odekolonom[4]a pomádou.So starým otcom titulovali sa podľa mena a „pán a pán“; starej materi hovoril „pani“ a bral jej z rúk košík a uzlíky. Ale tá nedala. Sama šla do kuchyne odovzdať panej. Zatiaľ oboznámil sa so mnou. Starý otec ma drgol, a ja som už vedel, že mám dať pánovi „pačku“ a bozkať mu ruku. To je prvé, na čo Slováci deti učia: poníženosti. Pán Šulc si nedal ruku bozkať, ale iste sa mu to páčilo, lebo ma potom štípal za bradu a vypytoval sa na otca, rodinu a domácnosť. Hovoril po slovensky, ale zarážal tak trocha na nemeckô. Starý otec medzitým dofajčil, stará mať sa vrátila, a šli „zlô“ vyháňať. Spoločná vaňa bola už pripravená.Vyplatil teda starý otec ešte mňa šestáčikom, zaň som si mal ísť do mesta kúpiť moruliek[5]a mastný rožok, a vošiel do „izbičky“.Teraz to už tam bude inak. Voľakedy bolo to všetko drevené, zvonku od staroby čierne, zdnuky vylepené papierom a obrázkami z novín, plakátmi, aby nebolo vidieť z jednej „izbičky“ do druhej, aj aby nefučalo zvonku.Ovocia sme mali aj doma, chleba sa mi nežiadalo, šiel som teda do mesta a rovno do cukrášov[6]kúpiť si dve cukrové „hviezdy“ za štyri krajciare, za groš cigaretle a štyri krajciare som napochytre prehral s voľákymi učňami za bránou „na gombičkách“.Neminula hodina, už som bol nazpät na Štiavničkách, lebo v meste bez peňazí iba človeku ťažoba príde.Starý otec so starou materou boli si pustili vodu skoro vriacu. Jeden z jednej, druhý z druhej strany za pol hodinu omáčali nohy a probovali do vane. Starý otec sa prvý osmelil, ale musel von, nevydržal; no jednak chválil, že je dobrá, znamenitá! Konečne sa im podarilo „privyknúť si telo“ a sadli jeden proti druhému po uši do vody, ovšem, kolená pod bradu. Od rozkoše nevedeli sa ani čo shovárať, len:„Ej, vodička, ech, ej, aj, oj, či si dobrá, teplučká,“ pochvaľovali vše jeden, vše druhý a po chvíli starý otec zapálil si do fajky a údil starú mater, ktorá už kýchala od dymu, čo starý otec nijak nemohol uznať, že by od dymu kýchať mohla. On vravel, že to už kúpeľ nádchu vyháňa, vlastne že keby nebola prišla do kúpeľa, bola by už iste nádchu dostala.Keď som sa ja z mesta vrátil, už sa boli trocha rozohnali. Napustili si teda znovu horúcej, aby sa vraj tá sadnutá krv v bedrách, lopatkách rozpustila, že tak skorej odíde.Ja som zatiaľ hanblive obchodil stoly, či by ma niekto známy dačím neponúkol, alebo som pomáhal chlapovi vodu ťahať do kotla, alebo som nazeral do izbičiek, že čo a kto je v ktorej.Ak ma oddurili, šiel som za kúpeľ do záhrady a tam som našiel studňu a v nej pstruhy. Zaopatril som si hneď palicu od bôbu, vysúkal rukávy, naháňal, chytal pstruhy, až kým sa dolu nespustily.Starý otec s materou, keď už boli ako raky uvarení, a slnce skláňalo sa k obzoru, zavolali pána Šulca a dali si nastavať dbaniek na väzy, na kríže, ruky, nohy a poza uši, tak že boli samé „špulky“. Ale starí si veľmi pochvaľovali a keď im krv odtekala, cítili vraj, ako „zlô“ odchádza.„Nech len ide, čo je nanič,“ tešili sa, keď aj po dbanke ešte krv tiekla, mokla a sa im „uľahčovalo“.Keď už po tretie šla mdloba na starých, šesťdesiatročných, chudých ľudí, probovali z vane von, lebo sa im už hlava krútila. Prišla žena, obslúžila, pán Šulc pozaliepal ranky. Keď sa od slabosti horko-ťažko poobliekali, vyšli von, a Šulc kázal sa im trocha prechádzať.„Ale horký prechádzať. Len sadnúť, sadnúť, lebo sa mi svet točí,“ vravela stará mať a ledvy sa dovliekla k stolu.Starý otec tiež šiel ako opitý.„To že tak sparno tam bolo,“ dávali príčinu horúčosti.Ale veď sa im to páčilo!Hneď nám doniesli vína a tak starí trocha očerstveli. Ešte za pohárik a prešly mdloby. Potom kázali sme si doniesť uzlíky, vykrútili pečienku, babu, ja so starou materou napili sme sa aj kávy, a vtom nás zbadali Hatalčíkovci, Hrnčiarovci, Murgašé z druhej dediny, ktorí sa už boli vykúpali a volali nás k ich stolu. Ponúkali nám, čo mali, my sme preniesli naše a tak sme sa spoločne hostili, popíjali, shovárali, fajčili a chválili kúpele a dbanky. Už boli tam aj muzikanti-trubači, a tak taká sa vôľa strhla, že čo mladší a smelší, počali už aj tancovať a starší, ačkoľvek si pre hluk slova nepočul, nerozumel, veľmi veselo besedovali. Keby nie domov, boli by sme tam zostali do rána, aspoň ja so starým otcom. Ale stará mať durila, aby starý otec nepustil sa ešte dáko do tanca, lebo už bol zlatý v šajnách „vyhodil“ muzikantom. Pripomínala stále večer, noc, gazdovstvo. Lebo pri druhom stole sedeli remeselníci — majstri s paniami, a starý otec počal sa aj tým prihovárať, volať ich k nášmu stolu. Páčilo sa mu, že sa tí ešte nenútenejšie zabávajú ako my, lebo už vše inšie spievali, ako čo trubači dúchali. No prisadnúť nedopustila stará mať, lebo vždy vstávala k odchodu a balila nazpät do košíka, čo zvýšilo. Už sme sa ozaj boli najedli, napili aj opili, všetci, sedliaci a páni.Po polnoci po mnohom oddychovaní ledvy sme došli domov. Už po ceste robilo sa im zle, tma a zase svetlo pred očima, merali šírku cesty, oslabli, dávili, pustili sa im voľaktoré dbanky, že celou cestou mokla im krv a bielizeň doniesli ako by ju do krvi zamočil.Do rána skoro pomreli. Vychytila ich taká zimnica, že sme im museli tehly hriať na nohy, popol horúci na život a neraz bolo, že už po kňaza bude načim ísť.Chorí, slabí bývali potom obyčajne za pár týždňov, ale neboli by to dali za kravu, že sa im „aspoň vtedy poľahčilo“ a starý otec vôbec neraz chválil aj inak tú zábavu a spoločnosť.A takto sme do roka aspoň raz chodievali „do kúpeľov“ hľadať po ťažkej sedliackej robote uboleným údom lieku, úľavy a poľnému duchu trocha vyrazenia. Lebo na našich slovenských dedinách s malými výnimkami — no mládež, tá ešte má tu i tu tanec, priadky, ale starší ľudia čo? Tiež stvorení k spoločenstvu, nie div, že sa hrnú po nedeliach do krčiem a (u nás) čo možnejší spojujú, takto hľa, užitočné s príjemným. Ktože za to môže, že si vše zle urobia aj títo aj tamtí? Aj šľachetnú zábavu ľudu.[1]Čemer,… na to sú Teplice,asi Sklené Teplice, nie Štubnianske (teraz Turčianske) Teplice[2]Šli len na Štiavničky,vtedy primitívny kúpeľ v Banskej Bystrici[3]Dbaniek si dajú nastavať,na púšťanie krvi[4]Voňal odekolonom(z franc. Eau de Cologne), kolínskou vodou[5]Do mesta kúpiť moruliek,totiž do Banskej Bystrice[6]Rovno do cukrášov(ľud.), do cukrárne
Tajovsky_Do-kupela.txt
Osoby:ANDREJ KVAŠKO, gazdaEVA, jeho ženaJANO, sluhaBORA, jeho maťDej na dedine od večera do noci.
Tajovsky_Hriech.txt
Jak se dělá filmNa prvním místě, než řeknu byť jen jediné slovo o filmu, stůjž toto důtklivéupozornění:že zde nebude líčen žádný skutečný film ani filmový magnát, producent, režisér, scenárista a vůbec činitel, že se následující prosté líčení netýká žádné skutečné filmové společnosti, žádných kinohvězd a vůbec skutečných osob, s výjimkou osvětlovačů, technického personálu, statistů, pomocníků a jiného drobného lidu, který i u filmu zůstává naprosto a poctivě skutečný jako v každém jiném lidském povolání. Autor činí toto ohrazení předně proto, že u těch ostatních osobností bývá ta nepochybná skutečnost poněkud porušena různými filmovými triky a fikcemi, a za druhé proto, že je velký rozdíl mezi filmem a filmem; například film za tři sta tisíc se dělá docela jinak než film za dva milióny; jenom ten technický personál zůstává přitom celkem týž. Ale musíme mít ještě trpělivost, než se ateliérem rozlehne veliký povel režisérův: „Ticho, jedeme!“ Tak daleko ještě nejsme, chceme-li líčit film od jeho vzniku.Zasvěcené osoby tvrdí, že vlastním začátkem filmu jsou prachy; zkrátka nejdřív se musí najít někdo, kdo je ochoten vrazit do věci peníze, aby se mohl koupit a rozpracovat námět, uzavřít smlouvy s režisérem, herci a operatérem, najmout ateliéry a tak dále. To je sice pravda; ale aby se ten někdo našel, musí se zpravidla do něho naléhavě hučet, že tady je, pane, báječný umělecký námět na nejúspěšnější lidový film sezóny a že se na tom zaručeně musí vydělat nejmíň sto procent. I musíme chtěj nechtěj začít námětem, i když nám připadá sebedivnější, že na počátku podniku tak moderního, velkorysého a technicky pokročilého, jako je film, stojí něco tak starodávného a technicky primitivního, jako je pouhá myšlenka nebo literární fikce.
Capek_Jak-se-dela-film.html.txt
PredslovŽe vraj Trasoritka! „Nuž a potom?“ – To je urážlivé meno. – „A vrana, kukučka, vrabec, atď. nie?“ – To je všetko inšie. – „A predsa jedno, lebo sú to tak vtáci, ako tá urážlivá Trasoritka. A či si sa Beloritku tiež hanbil vysloviť? – Čože ale povieš, keď sa bude v „Starúšovi“ Svrboritka spomínať? – Či vieš, čo je to? Šíp tak je ker ako tŕň a iná krovina. Šípky sú jeho ovocie, a to voláme svrboritky. Prečo sa tak volajú, to si, tuším, skúsil ako chlapec. – Keby si francúzsky rozumel, znal by si, že gratte-cul to isté znamená, čo naša svrboritka. Magna ingenia conveniunt.“[1][1]Veľkí duchovia si porozumejú.
Chalupka_Trasoritka.html.txt
1Nášmu doktorovi prikvitla depeša, krátka, ako všetky telegramy, ale zrozumiteľná. „Manželka ochorela. Príďte. Lanić.“ Zo stanice najbližšej, Dolčín. Skrkval ju nervózne a vopchal do vrecka kabátka, ktorý visel na dverách ,farmácie‘, alebo, ak tak chcete, ,ordinačnej dvorany‘. Nenapadne mu totiž, aby čakal pacientov v kabáte — ba práve rozopäl i košeľu mušelínovú na prsiach, i rukávy vyhrnul, aby ho neobťažovala. Keď depešu zariadil, nahol sa otvoreným oblokom na piacu — jeho byt je totiž na piaci — či nezazrie dákeho človiečika dakde, čo by bol náchylný i pohnúť sa. Pod veľkou jahodou na piaci leží rozvalený krivý Marko: hlava v chládku, všetko ostatné na tuhom odpoludňajšom slnci. Chrápe, ani čo by pílil a nepočúva, čo si rozprávajú naši ctihodní starci Ante a Zorzi a ďalej od nich starý Tomić a melancholický Dominko.[1]Penzisti všetko — ľudia, ktorým vypadla z ruky motyka a čakan. Zato sú stálou ozdobou našej piace. Neprejdeš po nej, aby ťa nepozdravili, alebo dačo neprivolali, alebo aby neurobili poznámku o tebe medzi sebou. Oni zvedia prví, čo nového v meste. Komu sa okotila koza, koho vypovedal don Roko, koho i na koľko odsúdili do chládku na obćine, komu zase vynadal doktor, alebo aké ryby doniesli na piacu. Keď som čítal v oktáve Antigonu[2]a pozdejšie ju videl predstavenú v Národnom divadle, všetko sa mi zdalo jasné a prirodzené, len jedna vec mi nešla do hlavy: chór starcov. Títo starí musia byť všade, všetko vidieť, do všetkého sa miešať, o každom slove Antigony alebo Kreonta vyspevovať po polhodiny, a to vo veršoch — a akých cifrovaných ešte! Držal som ich za výmysel Sofokla, za zlomyseľnosť, aby neborák oktaván mal sa nad čím potiť a hlavu ubolenú lámať.No keď som vstúpil po prvý raz na našu piacu a videl na nej našich penzistov, pochopil som, že je to vec reálna a odprosil v duchu sto ráz starého Sofokla.Krivý Marko akýmsi inštinktom prebudil sa i skočil na nohy, len čo sa doktor vyklonil z obloka. Vie, že jeho potrebujú teraz, a jediným dlhým skokom našiel sa pod oblokom farmácie.„Zavolaj mi Lešeho,“ rozkazuje mu doktor.Marko drží čiapku, ktorú pochytil kdesi od financa, pod pazuchou. Pozerá rozospatým okom dohora; každé slovo doktora doprevádza pohybom vlastných úst, pokrytých temer úplne rozčuchranými fúzmi. Robí to možno od veľkej úslužnosti, a možno mu i treba každé slovo poprežúvať, ak ho chce zasadiť do tvrdej hlavy a nevyviesť v nedorozumení dáku hlúposť.„A na kedy?“ pýta sa doktora.„Zaraz.“„A kde?“„Sem.“„So živým a či naprázdno?“„So živým.“„Dobre — budete slúžení!“[3]S tým i odfujazdil od obloka.,Živo‘ dľa Daničićovho slovníka[4]znamenalo by zviera vôbec. Na našom ostrove ,živo‘ znamená koňa, mula, mulicu — teda každý prostriedok premávkový, ktorým my disponujeme, okrem osla, ktorý sa volá podivným spôsobom ,tovar‘. Koza, ovca — vôbec všetky zvieratá — i mrcha žena k tomu — poctené sú všeobecným názvom ,beštija‘.Doktor, vybaviv túto najsúrnejšiu robotu, začal prezerať svoju torbu, ktorú na takéto výlety nosieva, t. j. kapsu s liekmi a nástrojmi. Keď sa presvedčil, že je v poriadku, hodil sa na kanapu a rozmýšľa o márnosti svetskej. Teraz si zdravý, ako manželka Lanićova bola bez otázky zdravá — a o hodinu môžeš chorieť! Márnosť sa počala miešať s nemárnosťou do jedného klbka — to sa všakovak snuje a navíja: slovom, nezvedel, iba keď zaspal.Čo sa divíte! Po obede a v Dalmácii k tomu! I najbystrejšia hlava oťažie, keď nevieš, kde by si sa zavliekol od horúčavy. Myšlienky majú putá olovené a celé hodiny nevieš, či spíš, či nespíš; či si triezvy, či opilý.Zobudil ho nehorázny štabarc, aspoň jemu sa zdalo, že nehorázny. To sa otvorili dvere na farmácii. V nich stojí chlapina, dobrú hlavu vyšší od priemernej výšky chlapa, s červenou čiapočkou šibenskou na hlave. Šibenská — lebo sa dorábajú v Šibeniku,[5]teda nie že by chlap bol súci na šibenicu. Má čierne fúzy; ako vždy i teraz rozčuchrané. Sám v sebe vysoký, zdá sa ešte vyšším, lebo je chudý. Pritom je postava dosť nesúmerná. Výška, čo presahuje normál, môže sa privlastniť pedálom, ktoré sú ako Žaškov,[6]dlhé totiž. Môže sa i o ňom povedať, čo nemá v hlave, má v nohách. Len chodidlá nie sú dlhé, ako by ste mysleli. A možno je to optický klam, lebo krpce sú pekne šité a nie neokrôchané; okolo nôh niet toľko onuciek naokrúcaných, ako pri našich Oravcoch, iba jedny pančuchy pletené z domácej vlny.Zodvihol ruku k hlave, a postaviac sa do frontu, pozdravuje po vojensky doktora. Kde sa naučil salutovať, neviem, lebo vzdor tej výške neslúžil nikdy kráľa.Tento dlháň nosí krátke meno Leše. Zo sedliackej ctižiadosti nadelili mu meno pri krste, o akom u nás nikdy nikto nechyroval — Alexander, alebo, ako to tu vyslovujú, Alešandro. No pretože je to dlhé pre naše jazyky, skrátili mu ho na Leše.„Odpusťte, pane, že ste toľko čakali.“ Začal, akoby recitoval rechtorovi naučenú lekciu. „Ale som bol so živým v poli. A hlúpa žena, čo chcete — nevie si rady. Nepošle dieťa na ľahkých nohách, ale, nerozumná, teperí sa sama. A to je pekný kúsok cesty. Uf, či je horúce!“„A kde ste sa tak spotili?“„Prosím vás, pane, horúčava je! A trielil som ako divý v dolinu. Ach, či som sa spotil! Nemal som ani kedy vypiť pohár bevandy. A núkala ma — treba uznať. Ale čo chcete — keď je náhlo.“Doktor mu hľadí do očí — ten pohľad možno vyzradil, že doktor veľmi pochybuje o tej bevande nevypitej (je to víno rozriedené asi napoly), lebo Leše začal ubezpečovať:„Zdravia mi, pane, ak som jej mal slzu na jazyku! Ani čo by vtáča v zobáku odnieslo! Ja vôbec nepijem, veď sami viete; najlepší ste svedok.“„Veď je nič, Leše. Boh vám daj zdravia!“Podal mu tanistru, do ktorej má prísť torba. Tanistra je červená, žltými kvetmi a modrými pásmi zdobená o vlnených mocných frumbiach. Prímorský produkt domáci. Milá mu je nielen preto, že je pekná, ale skôr, že mu ju poslala do daru akási pacientka z Prímoria, ktorú bol liečil. Ktorá to pacientka: nedozvedel sa nikdy, ani zo svojho denníka, kam vpisuje každý vážnejší ,prípad‘. Musela teda mať chorobu ľahšiu. A predsa, hľa, keď sa vrátila do svojho kraja, ta za prímorské vrchy, nechcela sa zadržať, ako sa naučili držať všetci ozdravení od tých desiatich malomocných… Vždy je príjemne naladený, keď vidí tanistru; pripomína mu, že i taký dedinský Škoda alebo Billroth[7]môže tu i tu rátať na povďak.Obliekol kabátik, čo bol na dverách; je biely, temer priehľadný. Postavil široký, slamený klobúk, aké snáď len plantážnici v Brazílii nosia, a ide za Lešem dolu schodmi.No Leše sa ešte obozrel, či dačo nezabudol. A na niektoré veci myslieť, držať ich v hlave, jeho je povinnosť, ako muža predvídavého, opatrného. A skutočne, pozrúc si pána, prerečie:„Vezmite si lumbrelu!“[8]„A načo?“ vzpiera sa doktor.„Vezmite lumbrelu — obanujete! Horúčava je — uf! A nebohý lekár z Počivala nepohol sa na krok bez lumbrely. Dožil deväťdesiat rokov, a nikdy nezmokol. Lumbrela sa zíde kedykoľvek, pane, a nadovšetko na slnci, lebo slnce nešanuje, pane, keď raz zapečie…“„No, hajdmo!“[9]pretrhol doktor netrpezlivo jeho rozjímania.„No dobre — dobre, pane!“ pristáva i on ochotne. Skúsil, pán je človek trochu netrpezlivý, často i prudký, že nehodno sa mu protiviť… „Dobre, ako vy rozkážete, pane! Ja slúcham, ja som na to — ja sa nemiešam… Poďme, či do ohňa, či do vody — ja som hotový. Uf — bolo by v takýto čas lepšie, lepšie do vody. Na každý pád!“Zišli pred dom, na piacu — tam čaká doktora jeho foršpont — Lešeho živo, priviazané o kyptavú jahodu. Najparádnejšia mulica nášho mesta, snáď i celej obćiny. Pravá perla medzi mulicami.Výškou je ako väčšie žriebä, srsti čiernej; zato sa i zovie Morica.[10]Nohy sú jej solídne, viac mocné, než rýchle. Štíhlosť vôbec nepatrí medzi jej cnosti. Rozrastená je príkladne, čo je nápadné v kanikule, keď tráva nerastie, skôr schne na súši a úpeku, takže náš statok musí vyberať spomedzi krovia tuhé harašiace steblá zelín, obyčajne aromatičných, alebo obhrýzať chvojinu. No pre Moricu, tak sa zdá, Leše rezervoval kdesi mastnejší pašienok, možno i záhonček lucerny, alebo i ďateliny. Zato je ona tučná, a v máji, keď ju počne štekliť čerstvá trávička, i šantovná, rada si i zaharcuje, zalomiac hlavu… Morica je vôbec živo rozumné. Teraz si, napríklad, obzerá doktora, sťaby mu chcela povedať: ,Človeče, neblaznej — šanuj sa. Ľahni si do chládku a vyspi sa, ako všetci pravoverní kresťani. Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú…‘No on nedá nič na jej radu. Vkladá bezodkladne ľavú nohu do strmeňa. Vlastne strmeň — je to nie strmeň, ale povraz z jednej i druhej strany spustený, že ho môžeš podĺžiť i skrátiť. Morica sa naprela na nohy, žeby ju neprevážilo, i uhla sa akomak v chrbte pod jeho ťarchou, nie práve veľkou.Medzitým chór starcov obstal doktora a či Moricu. Hľadia naň s takou vážnosťou, akoby sa vyberal nie do Dolčín, ale najmenej do najtemnejšej Afriky.„Prečo nenesiete lumbrelu?“ vystíha jeden. „Slnce vás ohluší.“„Ej, v Dolčinách horúčava. A ktovie, či bude meštrál!“ potvrdzuje druhý. Meštrál je vietor, ktorý v lete, keď je pekne, poťahuje každý deň od mora a chladí atmosféru, nakoľko to od neho vystane.„Naprav, Leše, vankúšik!“ rozkazuje tretí.„Znám ja, znám — netreba mňa učiť,“ odmieta ho Leše a napráva vankúšik, na ktorom sedí.„Oh — netreba sa hneď uraziť! Neprebil som ti hlavu,“ karhá ho starec pre spurnosť. „Starobu slúchaj, môj synko. Zíde sa ti!“Doktor sa kníše sem a ta, či sa nemyká samár — ako sedliacke sedlo voláme, urobené z dreva, futrované slamou — či je dobre pripásaný. No samár sedí ani uliaty. Obzerá, či je všetko v poriadku. A darmo je, nemá čo vytýkať. Na samári je prehodený pokrovec — bárs i nie perský, ale predsa upomína tuho na Čingálov,[11]keď predstavovali pochod svojho kniežaťa do kostola; tiež je totiž tak pestrý. Nad kobercom je vankúšik, aby ťa kostra samára neomínala.„Skráť prate!“ ozýva sa chór starcov. „Môžeš z oboch strán.“A Leše priťahuje prate, spomenuté už strmene. Tie hrajú veľkú úlohu v umení bezpečne sedieť v sedle a jazdiť. Ak sú pridlhé, ustaneš skoro a nohy ťa zabolia v rozkroku. Pritom môžeš ľahko vyletieť zo sedla, ak sa Morica zľakne a skočí nabok. Ale keď ti kolená padnú dohora, že ti je samár medzi nimi: sedíš bezpečne ani helvétska viera a nevytiahol by ťa stade ani ramárom.„Povraz držte, to je najbezpečnejšie,“ poučujú zas doktora tí z chóru. Povraz, ktorý je okrútený okolo predných rohov samára, o ktorý je priviazaná ohlava. Naše živo nenosí nikdy uzdy. No túto radu doktor neuvážil. „Treba sedieť fermo[12]a držať sa atento[13]— tak nikdy nespadnete.“ Všetko rady, ktoré i doktor dávno zná. Kto sa opustí a sedí bez ducha, nedávajúc si pozor, ľahko môže spadnúť. „Leše, daj ty povraz hospodárovi pekne do ruky. Nech ho držia v ruke!“ rozkazujú zas starci. „Živo pokĺzne. Ak ho nedržíš za ohlavu, ľahko obanuješ…“„A dobre, pane,“ pristáva Leše rozčúlený ich radami, „ja vám ho dám — ľaľa. Vy ho držte, taký je zákon a obyčaj. Škodiť nijako neškodí. Volím ja prísť o všetko, čo mám, ako aby sa vám skrivil vlas na mojom živom…“„Uchovajbože!“ zvolá chór starcov.„Držte ho vy, pane, držte…“„Dajte už pokoj!“ odmieta doktor tiež netrpezlive. „Z povraza niet najmenšieho osohu, ani bezpečnosti.“ Lebo povraz skutočne mnoho neosoží. Keď sa ti živo potkne, prvá ti je starosť, ak ho máš v hrsti, že ho chytro vypustíš a chopíš sa niečoho solídnejšieho — napríklad predných rohov samára.Jeho bezohľadná odpoveď urazila chór starcov a zarmútila. On mladý nepokorí sa skúseným starcom! Poučili by i jeho o slušnosti — no predsa berú ohľad na to, že má ,patentu‘ — diplom, a zato má byť i rozumnejší.„A poručenobohu, ak nechcete. Ale na každý pád je poriadnejšie, keď sa drží povraz v hrsti.“„A keď nechcú — kto ich prisilí!“ zvolal Leše.„Poručenobohu!“ odpovedajú smutne.Doktor sa ešte presvedčil, či je tanistra dobre priviazaná o samár a vidiac, že je všetko v poriadku, rozkázal: „Hajdmo!“„Adijó!“[14]privoláva mu chór starcov. „Zbohom cestujte, šťastne sa vráťte! A ty, Leše, drž živo za ohlavu — živo je čert, a pomaly, nenáhli…“Keď zachodili za uhol domu, videli ešte chór starcov, ako stojí pod kyptavou jahodou, pozerajúc za doktorom a nebodaj rokujúc o ňom i jeho momkovi Lešem.Ulice napospol prázdne a smutné, pusté. Také bývajú vždy v lete cez poludnie. Veď je i horúčava neznesiteľná, menovite kde sa slnce opiera: akási ťažká, hustá, zádušlivá. Brány na domoch sú pozavierané, aby sa zlodej nevkradol. Na paláci sú spustené žalúzie, na domoch a domčekoch drevené okenice tuho pritvorené, pravda, čo sú od slnečnej strany. Kde je tôňa, tam sú obloky zotvárané, nech previeva izbami vetrík. No ani v týchto oblokoch nevidíš živej duše.Všetko spí, premožené odpoludňajšou omarinou. I sliepky sa vyvalili do prachu a rozzeveným zobákom úpia za vlahou. Pes sa vtiahol pod hŕbu chvojiny. I Morica, bárs v chôdzi, drieme akosi. Kráča mechanicky, ako na štuliach, s ovesenými ušima. Nech ju Leše nepoťahuje za ohlavu, zastala by a zdriemla v chládku. Vyvliekli sa z mesta a ocitli sa ,v poli‘. Aké to pole! I v Orave by ho volali medzou, stráňou alebo čím takým. Každá parcela obohnatá múrom sťa Jeruzalem. Skália na tieto ohrady netreba, chvalabohu, nosiť z druhého chotára, ako museli chudáci Drženičania,[15]keď stavali kostol. Máš ho všade dosť, rozhodne viac, než v Dačolômskom chotári, ba i na ceste z Brezna do Polhory. A kde parcelu obrobili, vysadili vinicou, zvýšilo ho ešte toľko, že sú ho celé hromady naukladané sťa bašta dáka.„Pusťte ju!“ rozkazuje doktor — Moricu totiž. Cesta ide nadol dosť strmo, nie je veru ani rovná. Hroble, grapy, tu zas celé tably, vyhladené konskými kopytami. Poťahuj mulicu, ona ti snadno pokĺzne dolu takou tablou a ty sa nájdeš ľahko pod ohradou.„Ale je nebezpečne, pane!“ protestuje Leše. „Živo môže pokĺznuť a padnúť.“„Práve preto ho nemýľte. Nech si samo nájde chodník.“„Áno, áno. Ale keď sa prevalí!“„A vy to prekazíte takto? Máte toľko sily?“„A akoby nemal? Chvalabohu, zmôžeme ešte čosi!“„Len nepadnite i vy!“„To už nie, pane!“ zvolal urazený. „Ja som sa neopil. Či by ste verili: dnes som nevidel vína! Nerečiem, áno, regulicu,[16]čo sa vypije ráno a na poludnie. Ale to pod spôsobom, pane! Nie, nie, pane: nie sme my takí. Akoby sme boli, božeuchovaj, Vlasi! Oh nie! Vlach vám je taký: recte mu, pusť živo, a on ho pustí, nech sa robí, čo chce, a vy hybaj do priekopy. A on sa ešte smeje, že sa vám povodilo… Nie sú to ľudia, pane, ó, nie. Keby ste vedeli, akí sú — bez vzdelanosti, bez móresu…“Leše je teda zas v svojom elemente: o Vlachoch, obyvateľoch to Prímoria a menovite nášho Zagoria. On, ostrovan, považuje seba za vyššiu bytosť, Vlachovi len že neupiera i hodnosť ľudskú. A skutočne, pozorujúc ostrovana a Vlacha, skoro bys’ pochyboval, že to ten istý národ a ľud. Ostrovan podujímavý, živý, pomerne pracovitý — Vlach ťarbavý, pohodlný a konzervatívny. Ináč, ako osoba, Vlach je sympatickejší. Nie je namyslený, ale až veľmi ponížený: je poddajný, mäkký, veľmi zdvorilý a úslužný (ak ho to nestojí primnoho námahy). Vie byť i potuteľný, vie sa i pretvárať a nasľubuje ti hory-doly. Tieto dva typy opovrhujú jeden druhým, plní sú predsudkov jeden o druhom. I tu jesto dedín, o ktorých kolujú legendy: ako našli ,kobuľacô vajce‘ a odťali kobyle nohy, aby ho vysedela; ako pomkýnali kostol na hrachu i ako siali soľ; alebo ako išli do Benátok kúpiť rozumu…Leše sa rozkrákoral o Vlachoch: ako pijú, ako sa bijú medzi sebou, koľko vrážd sa medzi nimi prihodí — všetko veci dosť pravdivé. No pritom nezbadal, ako sa mulica potkla na hrobli a podkľakla. Doktor ostal v samári, Morica sa tiež zrepetila, trasúc sa na celom tele od strachu, ale Leše vsadil klin do zeme… Len šťastie, že nestrhol Moricu, ktorú ustavične drží, zas na zem. Zobral sa i on, no pokrivuje akosi.„Vidíte, hovoril som: pusťte ju, a vy neslúchnete. Ako vy môžete predísť, aby nepokĺzla? Mne nerobíte osohu, ani mulici — ba môžete ju skorej strhnúť: a sebe robíte daromnú robotu…“„Ó, nebojte sa, pane, ja ju držím. Ej, keď ju ja držím, nemôže ona, ani na krok.“„A pred chvíľou ste spadli!“„Ó, to sa noha pošmykla. Vyhladený kameň a opánky vyhladené tiež… Nešťastná hrobľa, ja vždy hovorím, prečo obćina dačo nerobí… Ako sa držať, keď sa noha zvezie? Ale hodiť, aby hodila, mňa nehodí. Oj, chvalabohu, vládzeme ešte!“Doktor nahliadol, že sú to reči márne. Leše je pevne presvedčený, že by sa mulica zabila a pán s ňou, nech ju on nepoťahuje za ohlavu.„A pustiť ju nesmiem, pane. V dedine by ma zabili, nech by sa vám dačo — božechráň! — stalo. Lebo vy ste na mojom živom, ja som zodpovedný, nikto druhý…“Doktor sa už nedohaduje; ani neodpovedajúc, zvolal jednoducho na Moricu: „Pr-r-ŕ!“ Tá slúchla a zastala odrazu.„A čo rozkážete?“ zvolal Leše. „Ak zostúpiť! Dobre, dobre, pane! Len pozor!“ A zložiac čiapku, chytá samár z druhej strany, aby sa neprevážil.Doktor sa poberal svojou cestou, pešky. Ani sa už neozrel o foršpont. Leše stojí v nedorozumení, čo to zas vymýšľa tento divný patrón.„A čo vy, pane? Prečo nevysadnete?“ volá za ním zhrozený.„Vysadnite si vy, ja radšej pešky. Volím pešky, než by mi kto poťahoval živo za ohlavu.“„No dobre, dobre, pane! Odpusťte! Vysadnite a rozkážte! Vy rozkážte, ja slúcham — na to som ja, a vy ste hospodár. Prečo nerečiete ,pusť‘ a ja by ju pustil!“Doktor zas vysadol a rozložil sa pohodlne v sedle. Morica kráča sama, bystro a bezpečne, vyberajúc si sama chodník. Chôdza jej je omnoho rýchlejšia, možno i jej je milá sloboda. Kde je cesta schodnejšia, tam i pobehne ako statočná mulica, bez poháňania. Možno ide chytrejšie, lebo sa rozhodila a zabudla na gazdov dvor a jeho pôžitky. Taká mulica ťažko sa dá nakriatnuť do cesty. Z dediny len horko-ťažko ju vytiahneš. Ale keď je raz v poli a oddialila sa od dediny, ide chytro. Snáď zato, aby sa čím skôr odbavila a mohla zas vrátiť domov. Tak i Morica — už vie, že musí ísť najprv do Dolčín, a kým sa tam neodbaví, že nieto návratu: možno, zato i zaberá tak čerstvo. Leše ciepka za ňou pohrúžený v nemilých myšlienkach. Doktor je spokojný, v povedomí víťazstva. Iba je chyba, že Morica, ako každé živo vôbec, nechce ísť prostriedkom, ale ide ustavične po kraji. A pri kraji sú alebo múry, alebo kríky — ak si nedáš dobrý pozor, môžeš ľahko dokaličiť nohu. Preto buď hotový každú chvíľu prehodiť nohu ponad samár, alebo ju vystrieť k samej hlave mulice. Je v tom trochu gymnastiky a ceste to dodáva rozmanitosti a tebe zábavy, ak nehľadíš na to práve tragicky.Leše vedie za nimi svoj monológ ďalej. Nevedieť, či sa modlí a či hreší. Len kde-tu sa prihovorí; ale nie pánovi, lež Morici. „De-de-de!“ ak príde priblízko múru, a v taký čas dodá: „Odpusťte, pane, hlúpe hoviadko nevyberá, kde kročí — ide, ako chce, keď sa nevodí. Na, malá — nana!“ tíši ju zas, lebo treba pritiahnuť šíre.Slnce im vytrvale praží do chrbta. Akási ťažoba rozlieva sa údmi. Najradšej by si sa vyvalil tam pod olivu a spustil ťažké víčka na oči, ktoré slnce uráža a báda. Bolo by ešte lepšie vtiahnuť sa do jednej z kolíb, ktoré sú po viniciach, a vyspať sa spolu s težakmi. No jašterice treba obdivovať. Hemžia sa všade po ceste. Vypeká sa to na tom slnci lenivo, a keď sa živo blíži, stratí sa kdesi v múre. Často mihne cestou i had, ale sa tiež vtiahne do kamenia. Bude to len užovka. Vretenica nevystúpi. Ona sa napajedí, vyzdvihne hlavu a začne sipieť.Vyšli na kopec, z neho sa otvára nový vidiek. Prímorie s reťazou holých, sivých vrchov, na nich kde-tu chlp hory, sťa čierna záplata na šedivom kabáte. Medzi Prímorím a tebou odpočíva more, modré, tiché, prívetivé.Akoby ti sprúdil nový život žilami. Vetrík poťahuje od tej tichej hladiny, ktorý chladí a lahodí. More, zatvorené Prímorím z jednej a ostrovmi z druhej strany, vyzerá sťa jazero. Na ňom sú rozosiate biele body, sťaby bol naň vyšiel kŕdeľ husí alebo labutí. To sú bárky pod nadutými plachtami. Vyšli z prístavov s týmto vetríkom a letia ta na všetky strany za svojím cieľom. Pri tomto pohľade zabudneš na všetko, i celý vidiek, smutný, vypálený od slnca, zdá sa ti rajom. Vzduch je tiež presýtený morskou parou, tou vôňou, ktorá Pomorcovi dáva života a bez ktorej sa cíti opusteným tvorom, a nešťastným na tomto svete.„Zapnite sa dobre!“ napomína Leše doktora. „Prestydnete!“ A on sám sa tiež pozapínal, bárs sa mu znoj cícerkom leje dolu tvárou.„Ach, hlúposť!“ odpovedá doktor. „Komu by tu zišlo na um nastydnúť!“„Ej, môj otec tak. Stál takto na meštráli, uznojený, dostal zapálenie. Ľahko dolapiť — ťažko vyliečiť… A vás netreba učiť. Vy viete viac spávajúc, ako ja takto. Eh, náuka je náuka: a akú my máme náuku? A nebohý doktor z Počivala vždy nosil kepeň a na vetre sa pozakrúcal a ešte držal lumbrelu proti vetru. A dožil deväťdesiat rokov, boh mu daj raj! Každému sekal žilu — koľko len krvi vytočil: ja myslím viac, ako vo všetkých pivniciach vína… Ale sa hľadel. Od dažďa, od slnca a od vetra…“„Môj drahý, my sme nie toľme hákliví a rozmaznaní — my, čo sme tamodtiaľ,“ ukázal mu doktor k severu. A mihol mu hlavou obraz z detstva. Ako trávil celé dni na kĺzačke, alebo na sánkach, prpľajúc sa v snehu. Ako nechcel posedieť pod pecou horúcou, ale vždy von, kde je zima, čo reže až do kostí… A aký mal odev a obuv! Koľko ráz sa vykradol sánkovať bez odedze vôbec! Koľko ráz sa vrátil so skľavenými rukami, alebo keď mu za nechty zašlo a mať mu ruky vstrčila naostatok do studenej vody…„Eh, čo!“ pohodil Leše hlavou. „Viem ja, že ste naučení na inakšie arije.[17]Ale nikdy nezaškodí, keď si dáš pozor,“ doložil vážne. Arija nášmu Lešemu neznamená nápev, ale povetrie, počasie a trochu i podnebie.Doktor sa zadumal. Ako keď poľom preletí znezrady kŕdeľ holubov, tak i jemu mysľou preleteli staré rozpomienky. Kde sa vzali? Ako — prečo práve teraz?… Dedina roztiahnutá pri potoku s úpustom, drevené mosty, akých už dávno nevidel, domce vybielené, s peknými štítmi a hálkami. Okolo potoka vŕby, v sadoch a dvoroch jasene a staré hrušky. A v nej domec, úzky dvor, dosť dlhý, do ktorého vedú vrzgotavé vráta… Ba čo tam dnes robia! Zbožie sa ešte bude vlniť pod vetrom sťa tu toto more. Čierne hory šumia, spievajúc svoju večnú hymnu. I ,tam‘ rozsýpa slnce dnes svoje žhavé lúče — i tam sa smeje týmto širokým, dobroprajným smiechom. A ktovie, či nehrmí i búrka nad krajom; tá, ktorá osvieži, omladí ustatú zem a očistí povetrie… A národ príčinlivý bude sa od svitu do mraku oháňať kosou a stavať kríže, až ich bude plný chotár, a okolo krížov spievať svoje piesne. Kde je dobre každému, kto nosí čierny kabát, lebo ho zovú ,veľkomožný‘. Koľko to tam tých veľkomožných, a nikomu nemôžu pomôcť.„O-o-o!“ čuje kričať Lešeho, ani čo by to bolo z druhého uhla sveta. „O-o-o! pane!“„A čo je?“V tie časy ho šibla haluz po tvári, chladná, aromatická chvoja bora. Vytrela mu oči, zahnala z nich dumu. Klobúk mu kamsi hodilo, Lešemu pod nohy. Haluz prevesená nad cestou ešte sa kolíše po tom výkone a doktor sa drží rohov na samári, lebo bol stratil rovnováhu a len že nevyletel zo sedliska. Morica, tušiac, že sa prehrešila, zaberá v dolinu, aby ju gazda nedohonil.„Pr-pr-ŕ!“ kričí za ňou Leše. „Moja-moja-nanana!“Čím viac on kričí a beží, tým lepšie uteká ona. Cesta nenie rovná a jazdec môže ľahko vyletieť, ak jej tu napadne vystrájať olympské hry.Doktor tuší, že Morica uteká pred Lešem. „Stojte, neutekajte!“ okríkol ho, obrátiac sa k nemu nakoľko možno v tej súre.„Ale vás hodí, pane!“ kričí Leše skoro v plači. „Pr-pr-pŕ! Moja-moja! Ajme meni — čo som ťa nevodil, nešťastný!“A Morica trieli v dolinu. Počala i hlavu zavíjať k zemi — vidno, má čosi za lubom. Terén je príhodný, môže prehodiť jazdca ponad hlavu a potom sa vyskákať ako svedčí.„Stojte!“ kričí doktor ešte raz. Vtom sa prihol, chytil ju za ohlavu a dvíha jej hlavu dohora. ,No a teraz skáč!‘ myslí si doktor. A Morica neskáče, ale ticho stojí a krotko. Veľká hlava s nemóresnými ušima vydvihnutá jej je dohora. Odfukujúc sťažka nozdrami, čaká pokojne gazdu, ktorý sa priplichtil opatrne zo strany a chmatol ju za ohlavu. Druhou rukou podáva doktorovi klobúk.„Trocha ho zmäkušilo,“ zvestuje mu. „Len čudná vec, že ho nezlomilo. Vidí sa, tovar je inakší, než čo nosia težaci. Ale i tak je zle. Nebodaj vás treslo po hlave. Darmo je, naše cesty sú nie také, ako tam po vašich mestách. Toto sú vonkoncom nanič, a u vás budú ako dlaň. Akože nebudú, keď môžeš na koni i vozom. A tuto? Probuj, ak si boží! Môže sa povedať, pane — toto sú ani nie cesty, veľa by sme ani neschybili… Aká je to, brate, cesta, keď sa môžeš každú chvíľu zmárniť! Nemôžeš sa tu obísť bez momka, nie — daromná hodina! A pýta sa momak súci, čo má tvrdú päsť; nech živo drží tuho za ohlavu. Lebo kde je cesta — ach, to je druhá vec, tam je nežiaľ: ale toto nech ráči uznať vaša dobrota — toto nenie vonkoncom cesta…“Takým rozjímaním kráti mu chvíľu. Moricu drží za ohlavu a pozerá pilne pod nohy, sťaby hľadal na ceste dukáty.„Ej, viem ja, ako treba živo — i spôsob i fortieľ… Dosť som sa s ním natĺkol sveta! Nebohý doktor, keď mal do našej dediny ísť, nechcel tiež z Počivala iba so mnou. Lebo naše mesto ešte nemalo doktora, ale bolo načim chodiť poň do Počivala, ak bola komu napríklad potreba. Ej, nebol vtedy doktor za uhlom — musel si povystierať nohy, kým si k nemu prišiel. A len ak si ho ujal v dome a nebolo čakať po dve i tri hodiny! Ale nebolo ani chorôb takýchto všakových vtedy. A ľudia umierali od staroby alebo zapálenia. Krv púšťali každému, ale i boli vtedy chlapi! Eh, vína sa pilo, mäsa sa jedlo, krv sa ľahko upálila. I veru starý z Počivala vždy len so mnou, nikdy sa nič neprihodilo. Bol starý človek, nuž dožil deväťdesiat. Boh mu daj raj: ja ich nedožijem… Ej, pekné cesty som ja vykonal, pane — vo dne i v noci, v daždi i po slnci… Eh, bože môj, čo je človek? Trápenie a starosť a keď sa vyvalíš — zbohom! Eh, poručeno bohu!“„A kde ste vy všetko boli, Leše?“ pýta sa ho doktor.Vyrátal mu celý lajster mien. Vysvitlo, že náš Leše z ostrova nebol ani na krok.„Nuž vcelku som videl dosť nevole,“ zakončil svoje rozjímanie.No hľadaj ako chceš, ale nenájdeš na ňom veľkých znakov tej nevôle a starostí. Tvár tvrdá, sťa z bukového dreva vykresaná, i to len z väčšieho, lebo chybia na nej daktoré zbytočné jemnosti. Ani teraz niet na nej vzrušenia. Iba čo sa v chôdzi rozhorúčila a pokryla jarkami znoja. Uši trčia neohrožene pri čiapke a spodný lalok, neobyčajne dlhý, bárs niet v ňom záušníc, ba nenie ani prebodnutý — opáľa sa v chôdzi. Doktor sa musí usmiať, pozorujúc túto nehybnú tvár s vysadenými kosťami a mohutnou spodnou čeľusťou — tvár, ktorá by na javisku urobila nesmierne fiasko.„E, smejte sa vy, smejte, pane!“ odpovedá, ale nie urazený. „Raz som šiel o polnoci do Počivala po nebohého doktora. Bola ochorela šora Mene a nechcela pozhovieť do svitania. A dážď a rosa…“ Po chvíli zas doložil: „I otec ma bol tak vyhnal, ale to bolo v zime. Po vrchu bolo snehu skoro do členkov. Naľakal sa, že má zapálenie, a Leše rušaj od Počivala.“Doktor sa už rozosmial. Najväčšmi na tom snehu skoro do členkov. Leše sa rozosmial s ním: nazdal sa, že sa doktor smeje na jeho otcovi. V tom smiechu buková jeho tvár bola ešte nehybnejšia.„A čo si počnete? Divný starý! Všeličo mu zíde na um. Dnes sa vyvadil so mnou, že som vám vraj predal Moricu. Diabli na piaci ho nabadúrili. Eh, planý je náš svet neslýchane. Vymyslí, čo sa ti neprisnilo. A Moricu vraj držím očistom, aby sa nezvedelo, že je predaná. Pomyslite, akí ľudia!“„Svet je všade taký,“ doložil doktor.„Ale nikde, ako u nás. Verte mi, ja viem najlepšie. Pravda,“ a tu sa zamlčal nad novou ideou, ktorá ho nadišla, „musím povedať, že neviem lepšie od vás. Neučil som sa náuky, ani sveta neschodil ako vy. Ale viem dobre, náš svet je mrcha.“„A čo si počnete? Už vám je raz tak!“„A teraz nech vám poviem, čo — keď som sa ženil.“Napráva čiapočku na hlave a utiera pot. „Všakové mi robili prekážky. Ju odhovárali — ale ona tvrdo…“„A čo, bola pekná?“ vyzvedá doktor.„Nuž čo hovoriť! Mne áno. A vy ste ju videli — môžte súdiť sami. Pravda, roky žerú krásu najväčšmi.“Doktor neodpovedá, čo súdi. Zdá sa, že z jej terajšieho výzoru nemôžu vybrať bývalú krásu.„Čo ako — ale kaľavná bola! Kus dievky! Nemusela sa zahanbiť. Ale roky, trápenie, hryzovisko so starým — i robota, pane, robota derie a bije nás težakov a ukladá do hrobu i pred časom… Eh, ľahko by bolo, keby ti nebolo hrdlovať. Ale načim premýšľať, trápiť sa a trudiť.“Proti nim pohybuje sa päť veľkých hŕb chvojiny a na ostatnej hŕbe, sťa koruna všetkého, sedí asi dvadsaťročný chlapík a zíva. Možno si bol i zdriemol. Nie, nejde to chvojina, to sú mulice, naložené chvojinou a zakryté.Leše sa hrozne najedoval, vidiac túto nevšímavosť.„Pr-pr-pŕ!“ kričí proti muliciam pod chvojinou, rozhadzujúc rukami. „Prekliate beštie! A nevie, že by bolo vystúpiť. Pane, pozor, nech vám nezachytí nohu… Aj, prečo si gazda nevodí hoviadko rúče za ohlavu, ak je z boha? Takto pustiť navospust sveta. Oh, bez všetkého móresu!“Leše pritisol Moricu k samému múru a drží ju za ohlavu. Druhou rukou naráža mulice pod chvojinou v druhý kraj cesty. Doktor, kvôli bezpečnosti, prehodil nohu na druhú stranu samára.„Pomaly, kumpare[18]Leše!“ prihovára sa šuhaj na chvojine. Doktora si všimol až teraz a pozdravuje ho: „Falen Isus!“„Ah, nejdem ja veselo, kumpare Tone!“ odpovedá Leše obvyklou formulou na príhovor kuma Anteho.„Eh, cesty sú mrcha!“ prihovára sa kumpar Tone doktorovi. „Ale čo chcete — pacienca.“[19]„Veď tak,“ odpovedá doktor. „Trpezlivosť i nasilu.“„Ej, nech si kto druhý,“ dudre Leše, keď poodišli trochu, „či by ti bol rozohnal driemoty! Vyobšíval by živo — eh, ale ako: kum ti je, musíš mať ohľadu…“„Tak je, môj Leše,“ odobruje mu i doktor.„A zaslúžil by, pane, slobodno! Či je to spôsob: živo ledva ide a on ešte kvacne navrch. A keby ho nevládali nohy nosiť! Ale mladosť — mohol by lietať. Ej, keby mne nameral jeho rokov! A keby nevidel, koho ženiem: ale vidí a nemá ohľadu. Nie na mňa, my sme naši a kumovia — ale na vás mohol brať ohľad, lebo ste osoba poriadna a vynikajúca. Nech sa vám — uchovajbože! — čo prihodí — na koho by bolo? Na Lešeho — mne by leteli k hlave, psohlavci! A dedina bez lekára — i pomyslieť nehodno…“„Ani čo by nebolo starej Dandule!“ zvolal doktor.Danduľa je chýrna doktorka. Lieči zelinami a pijavicami. Ľud dôveruje zelinám a jej väčšmi, než všetkým fakultám sveta. Bylinu stvoril boh, dal jej liečivú silu; prášky vymysleli ľudia a bohvie čoho namiešali do nich. Doktor i teraz zbadá tu i tu jej ruku. Stane sa to vtedy, keď sa prihodí Danduli, ako tomu debnárovi. Zavolali ho pobiť sud. Keď ho on začal pobíjať, sud sa rozsypal. A debnár sa zoberie domov a rečie: ,Tento sud sa rozsypal — tu treba debnára!‘ I ona často natrafí na prípad, kde sa musí utiahnuť.„Ach, čo zná Danduľa!“ zvolal s opovržením Leše. Zdá sa mu neslušným i hovoriť pred doktorom o nej. „Vari sa učila! Bože môj, bože!“ zvolal v záchvate akejsi melanchólie. „Človek nevidí na prst od nosa a že bude druhého vodiť. A ja volím pod rukou doktora umrieť, ako pod jej rukou ozdravieť. Darmo je — ja som raz taký, lebo som skúsil.“Doktor sa práve chystal, že i tento kompliment zredukuje na pravú mieru, keď tu sponad nich ozval sa čísi hlas:„Pomaly, kumpare Leše!“„Nebojte sa, kumpare Zore — nejdem ja veselo!“ odpovedá zas Leše.„A neškodilo by, keby sme sa pohli veselšie,“ ozval sa doktor.Morica, odkedy ju vedú za ohlavu, ide z nohy na nohu.„A ako budete utekať?“ zamiešal sa Zore spod olivy, kde leží v chládku, kým prejde najtuhší úpal, aby zas posýpal vinič sírou, „ako sa budete ponáhľať, keď je cesta mrcha?“„I ja vravím,“ ozval sa Leše. „Ale čože, môj kumpare Zore — všetko závisí od povolania. Naše povolanie je raz také, že musíme po úpeku i po daždi… Musíš byť hotový na každú chvíľu, keď ťa zavolajú. A bolo by i všakovak, nech by sme sa oneskorili…“„Veru pravda! Povolanie ťažké,“ potvrdzuje Zore. „Kumpare Leše, ľúbi sa vám napiť? Slobodno!“Táto otázka urobila Lešemu nesmiernu nezdobu v hlave. I napil by sa — na očiach mu vidíš — zažiarili, a buková tvár podbehla akýmsi nádychom nehy, až sa doktor diví, kde sa to v nej berie. Ale ako sa priznať, keď sa to protiví dedinskej morálke! Neslušné je prijať také pozvanie, práve ako je neslušné neurobiť ho. A potom, ten ironický úsmev doktorov! No Zore vidí dobre, čo Lešeho pečie — robí, čo môže, aby mu urovnal chodníček k bukare (črpáku). Poberá sa k ohrade, pod pazuchou miešok z kože kozľaťa, ktorý sa ešte dosť dobre nadúva. Lenže nie povetrím, ako naše úbohé gajdy, ktoré v celom živote neskúsia nič poriadnejšieho, a predsa musia dudať: ale pravým krvavým mokom, aký boh požehnal a dal vinič tu z týchto suchopárnych skál. Zore rozviazal, kde bola kozľaťu noha, a natočil plnú bukaru. Čiapka pod pazuchou — podáva bukaru doktorovi:„Ľúbi sa vám?“Doktor potiahol glg ohnivého vína, neriedeného. Zore dolial zase do kraja a bukaru podal Lešemu. Ten ju vyprázdnil so zvláštnym porozumením až do dna.„Huj — to je celé!“ zvolal ako predesený.„A kto ho bude vodniť? Boh ho stvoril celé, nech i zostane v celosti,“ odpovedá Zore s úsmevom. „To znamená, že i boh chce, aby sme ho nekazili planou vodou.“„Ja ho, brate, vodním. Celé dá do hlavy.“„Ja zas vodním v zime, lebo v zime nesmädí,“ poučuje ho Zore. „Cez zimu sa ani nežiada piť. Ale v lete, keď je horúce: nemáš lepšej veci, ako takto kvapka celého. Smäd sa podkosí razom. Ešte kvapôčku, kumpare Leše!“„Božechráň! My máme robotu pred sebou. Hlava musí byť bystrá. Ďakujeme, kumpare Zore!“„Eh, statočný človek!“ pochvaľuje ho Leše, keď poodišli. „Poriadna osobnosť v našom meste. Verte mi, málo nájdete takých. I koreň mu bol poriadny, od počiatku sveta. I vypije celého, i predá, i nikdy mu nevyschne. Eh, vie i boh, komu má dať.“„Len to ma teší,“ odpovedá doktor, „že máme medzi sebou takú osobnosť.“„Áno, pane. Keď na sto podliakov, lakomcov a zlodejov padne jeden taký: verte mi, netreba zúfať. Na dobrej ceste sme. On jediný preváži tých sto a ty si pomyslíš: eh, ešte hodno žiť na tomto svete. On jeden vyhladí a donesie na miesto, čo tých sto pokazí.“No i toto rozjímanie museli pretrhnúť: priblížili sa k dedine. A blízkosť dediny postavila medzi oboma filozofmi, ktorí tak bratsky vymieňali svoje náhľady tu v poli, spoločenské hrádze a rozdiely. Úbohý Leše z vynikajúceho filozofa spadol na doktorovho momka, jednoduchého pohoniča Morice, jej mentora, vodiča.Dolu na nábreží i v úboči stojí obec Dolčiny, s domami akoby poukladanými jeden na druhom. Tak stoja všetky dediny a mestá blízo mora — ako na polici misky a taniere. Nieto roviny, všetko stráň a kopec, prirodzene stojí dom nad domom. A Dolčiny sa rozvalili, akoby sa im žiadalo, nech slnce čím lepšie pripeká na ne. A veru nelení to slniečko! Domy sú i veľké i malé, výstavné, na poschodie i prízemné chalupy: no všetky v domácom štýle, dalmatínskom. Iba už chalúpky o nevybielenom krove, čo sú učupené skromne medzi ohradami. Nemožno rozoznať, či to hŕba skália, či chalupy. Pod dedinou je mohutná zátoka, v ktorej sa výstavné budovy nábrežia nazerajú sťa v zrkadle. V zátoke sa kolíše celá flotila člnov, lodíc a trabakulov.[20]Každá lepšia loď má svoje meno — už či ženské, lebo dákeho svätého: dľa toho, či majiteľ chcel poctiť svoju mater, alebo milú, alebo sa uchádzať o záštitu svojho orodovníka. Zblízka taká loďka vyzerá dosť impozantne. Na šírom mori je to sťa motýľ s otvorenými krídlami.Foršpont doredikal doktora na samý breh morský. Nábrežie je dosť priestranné, opevnené mohutnými kvádrami vápenca. Majú kde kupci skladať svoj tovar, kde umývať sudy a kde sa schádzať na posiedky, zvlášte večerom.Teraz tu pripeká neznesiteľne. Musíš sa uchýliť do chládku, alebo sa ustavične pohybovať — ináč prsia sa ti stiahnu sťa železnou obručou, tvár sa ti rozhorí a hlava sa začne krútiť…Vysoký dom pána Nika Rogača hádže tôňu na obalu — nábrežie. Dom akoby sa bol zadychčal, čo ho bila horúčava dopoludnia — má teraz otvorené dvere od magazínov, preplnených sudisky a kamennými nádržkami na olej olivový. Akoby chrlil horúčavu, ktorú od rána pohltal. Na stupňoch magazínu, na kladách a trámoch, s ktorými tiež kupčí podnikavý pán Niko, i na kameňoch sedí temer celá inteligencia dolčinská. Tak v negližé, ako boli vyskočili z postele po odpoludňajšej sieste. Len málokto obliekol kabát, i to ľahučký. Ani mladí z nich nenosia kravaty a máloktorý má i golierik. Starší si urobili pohodlie jednoducho tak, že rozopäli košeľu na prsiach, nech ich prefukuje meštrál.„O-o!“ zvolal pán Niko Rogač, vidiac doktora. „Čo sa prihodilo, že sa unúva po úpeku vaše blahorodie? Vari je kto na úmore?“I druhí poskákali a podávajú mu ruku.Ako to všetko zvláštne! Sťa dáky divoký sen v horúčke. Či je to skutočnosť? Stojí v takom kruhu, o ktorom sa mu nikdy nesnívalo. Okolo neho veniec tvárí nikdy nevidených, čuje zvuky nikdy predtým nepočuté… Všetko tak nové a zas nie cudzie. Ani oni nepovažujú ho za cudzinca. Čosi z ich bytostí vychádza mu v ústrety, čo ho teší, upokojuje; hreje i milo sa ho dojíma. Čosi, čo i jeho núti, aby sa nepovažoval za cudzieho. Ich život skutočne budí i v ňom ozvenu, ba on žije aspoň čiastku ich života. Ich záujmy sú jeho záujmami, ich biedy a neresti jeho utrpením. O každom temer vie toľko, ako oni vedia medzi sebou jeden o druhom. A možno vie, čo ani oni ešte nevedia…Tak neuveriteľné všetko! I táto čistá, ihravá voda že je more! Prečo nemôže byť pleso tamhore dakde v Tatrách? A tieto zvláštne domy s obielenými dachmi môžu byť prelud, fantázia… A lode a títo ľudia možno starí známi z dákej poviedky…„Ráčite sa udostojiť vypiť kávu — alebo čo druhé rozkážete? Snáď limonádu, alebo kalištek?“ pýta sa pán Niko, v ktorého chládku sa teraz nachodí. Na našom ostrove sa ináč hovorí ,po mornársky‘ od pľúc, bez všetkých okrás a okolkov. No kto sa zažerie raz do zdvorilosti, ten sa tiež nedá tak ľahko prevýšiť. Pán Niko sa drží tohto druhého smeru. Hovorí kvetnato a nadovšetko zdvorile.Vypili čiernu kávu, doktor od dnes rána tuším piatu alebo šiestu. Zmotali cigaretu z dohánu, ktorý neprešiel rukami slávnej réžie, ale spoza tamtých sivých vrchov v jednu búrnu, tmavú noc bol donesený sem vzdor stráži financov. Sotva vypustili po dva dymy, vstúpil do magazínu človek s utrápenou tvárou.„A — pán Lanić!“ zvolal doktor, podávajúc mu ruku. „Čo nového?“„Žena čosi — sám neviem…“„Nebezpečne?“„Ja sa obávam. Veľký nepokoj, horúčava…“„Teda poďme!“ rozhodol doktor.„Mohli ste si odpočinúť!“ namieta Lanić. No vidno, že to len zo zdvorilosti. Horí nepokojom, ledva čaká, aby zvedel čo určitého: čoho sa obávať, čomu sa úfať… Doktor sa mu odmenil za zdvorilosť tým, že ju neprijal.„Odpusťte, že som vás unúval po úpeku,“ ospravedlňuje sa Lanić, chcejúc si ho ešte väčšmi zaviazať. „Ani nebol môj úmysel, aby to bolo zaraz. Ale som sa bál, že ma predbehne dakto a odvedie do druhej dediny. Len toľko, aby ste boli uvedomení.“Doktor ani nepočúva jeho odpytovania. Naučil sa v svojej krátkej praxi vybrať si z takýchto rečí pravé jadro. Nech ho neposlúchne a nepríde zaraz, nebol by ho prijal s odpytovaním, ale s oveseným nosom, snáď i výčitkou. Kráčajú čerstvo dohora, slnce im praží rovno do chrbta. Koľkú má silu, bárs sa už dosť dobre naklonilo! Prešli popri dome, na ktorom je hrdý nápis: „Narodna kavana“.[21]Dnu vyspevujú rybári, ktorí na mraku vyjdú do kanála a zapália vatry na vábenie rýb. Čas je dobrý, noci bez mesiaca — vrchovisko na rybačku. Na altánke pred kavanou stojí Leše. Päty jedna pri druhej, prsia von, ruka pri čiapke, salutuje svojmu pánovi. Ustaraný Lanić dal sa do smiechu, doktor stískal zuby, aby sa tiež nerozosmial. Keď sa o chvíľu obzrel, vidí Lešeho, ako stojí ešte vždy na altánke — no teraz už drží v ruke pohár…[1]Dominko— Dominik[2]Antigona…— jedna z najznámejších drám gréckeho básnika a tragédia Sofokla (497/6 — 406/5 pred n. l.). Vystupuje v nej hrdinka Antigona, ktorá umiera preto, že napriek zákazu vládcu Kreonta dala pochovať mŕtveho brata.[3]budete slúžený— obslúžim vás[4]dľa Daničićovho slovníka— Djuro Daničič (vl. m. Popovič, 1825 — 1882), srbský slavista, žiak a spolubojovník Vuka Karadžića, za ktorého pravopisné a jazykové reformy sa postavil prácou Srpski jezik i pravopis (1847). Popri mnohých významných jazykovedných prácach vykonal aj prípravy na veľký Rječnik hrvaskoga ili srpskoga jezika, vydaného r. 1880 záhrebskou akadémiou. Prvý zväzok a časť druhého sám redigoval.[5]Šibenik— prístav v Dalmácii[6]Žaškov— obec na Orave[7]Škoda alebo Billroth— známi viedenskí lekári. Josef Škoda (1805 — 1881), profesor českého pôvodu, ktorý pôsobil na viedenskej unizerzite. Bol zakladateľom fyzikálnej diagnostiky. Zavádzal moderné metódy do lekárstva. Christian Albert Theodor Billroth (1829 — 1894), viedenský chirurg, bol zakladateľom ošetrovateľskej školy. Vypracoval techniku operácie žalúdka a rôzne nové postupy v chirurgii.[8]lumbrela(z tal.) — slnečník, dáždnik[9]hajdmo(chorv.) — poďme[10]Morica— meno zvieraťa utvorené podľa farby ,mor‘, t. j. čierny[11]Čingáli— obyvatelia hnedej pleti na južnej polovici ostrova Ceylon[12]fermo(z tal.) — pevne[13]atento(z tal.) — pozorne[14]Adijó(z tal.) — zbohom[15]Drženičania… v dačolômskom chotári— Drženice a Dačov Lôm sa spomínajú v Kukučínovej poviedke Mišo[16]regulica(z tal.) — mierka[17]arija(z tal.) — vzduch[18]kumpare(z tal.) — priateľko, kmotríčku[19]pacienca(z tal.) — trpezlivosť[20]trabakul(z tal.) — nákladná viacplachtová loď[21]Narodna kavana, kafana— Ľudová kaviareň
Kukucin_Miso-II.html.txt
PredmluvaMestečko Vrbovce leží v nitranskej stolici na hraniciach Moravy. Tu nachodia sa šiance z časov Rákócovských. V mestečku nachodí sa starožitný, do kríža stavaný kostol. Kto ho staval, nevie sa. Patril predtým evanjelickej cirkvi, teraz ho užívajú r.-katolíci, ktorých dľa najnovšieho popisu je tu 111 duší. Evanjelikov je tu 3425. Títo majú teraz svoj osobitný kostol s peknou, meďou pokrytou vežou. Majú i peknú školu. Obyvatelia sú Slováci. Z mestečka tohoto pošlo viacej o národ i cirkev zaslúžilých mužov. Tu sa narodili: Pavel Jozeffy, Štefan Leška, Ján Leška. Tu obydlená bola rodina Podhradských, Bórikovcov. Tu má svoj koreň i rodina Horňanských a mnohé iné.Avšak nechcem písať historiu, ale len poviestky a báje, ktoré mi utkvely v pamäti. Z týchto teda niektoré tu zaznačujem.
Beblavy_Vrbovcanske-povesti-a-baje.txt
Zakázané sny„Nesúďte, ľudia,prísne o mne,aj do ľalie padne prach.“(Tichomír Milkin)
Milkin_Zakazane-sny.html.txt
OsobyMATEJ BRÁZDA, bohatý mlynárKATRUŠA, jeho druhá ženaANIČKA, jeho dcéra po prvej ženeDr. JÁN KRIŽOVSKÝ, pravotárMATÚŠ, starý sluha u BrázduPALKO VODIČKA, stárek zo súsedného mlynaMIŠKO ČIERNY, kominárDej odohráva sa u Brázdu. Javište predstavuje priestrannú izbu. Prostriedkom dvere na chodbu, v pravo a v ľavo oblok s dlhými záclonami. V prostried javišťa prikrytý stôl, okolo stoličky. V úzadí na pravo skriňa na šaty, na druhej strane truhla. V popredí na pravo malý stolík, na ňom váza s kvetmi, proti na ľavo stolík so zrkadlom.
Urbanek_Panik.html.txt
Ako je to?Ružička ty zarumená,čo na medzi kvitneš v poli;nezábudka u prameňa,i voňavý kvet na holi!Nikto nevie, kto vás seje,čia to ruka vás tam sadí:predsa srdce sa usmeje,keď si oko na vás hľadí.Piesenka ty skromná, milá,čo ťa ľud môj nôti v poli,keď ho radosť oblažila,i keď srdce ho zabolí;nikto nevie, kde sa rodíš,zvuky tvoje zkadiaľ hudú,predsa srdcu tak lahodíš:sladká pieseň môjho ľudu!(1900)
BellaHoral_Piesne-rozneho-obsahu.txt
Triatricatoraká ženaAle teraz sa už nášho filozofa môže opýtať každý človek: „Oh! ty mudrc, ty učenec, však si mi ty jednako len veľký blázon na tomto svete! Keď opustíš svoje remeslo, ktoré ťa živí, svoj jednoduchý dedinský domov, kde sa dobre cítiš, tajomných duchov ohňov a vôd, ktorí sú ti dobrými priateľmi, a vyhrabeš sa ako ryba na siatinu, do sveta, ktorý nie je pre teba stvorený; že z vedy robíš komediu, stváraš šarlatánstva s fantastickými prednáškami, postavíš sa ako socha do divadelných tableaux, spievaš opery, tancuješ maďarský cotillon, kartuješ do rána a utrácaš peniaze, naháňaš líšky, zajacov v krkolomnom cvale, pri hýreniach piješ o závod, dvoríš vznešeným dámam, miešaš sa do súkromných vecí cudzích, vznešených rodín, pohádaš sa s vojenskými dôstojníkmi pre pekné grófky, dueluješ sa na pištole, staneš si pred guľku, z hlavy svojho protivníka odstreľuješ čiapku a cigaru, ba napokon chopíš sa aj šable ako nejaký barbarský masageta! Ale, čože je teba do plavých obyvateľov dvoch toční, a do panstva peštianskych salónov, v prospech horvátskych bratov sriaďovaných koncertov, do figúr maďarského cotillonu, kasínových pagat ultimov, do steeple chasseov športsmanov, do stratených vestových gombičiek grófskych slečiniek, do šablí husárskych kapitánov? A menovite, čo ťa najmä do toho, prečo je jedna grófska slečna z rodu Bondavárych pohnevaná so svojím starým otcom? Do toho, čo a ako sa má s ním pomeriť? Či má ona ísť k nemu do Viedne a či ho má prilákať do Pešti? Či je to vôbec potrebné, aby si tu bol a bol tuná na takýto spôsob? Lebo ak toto všetko nevieš odôvodniť, tak potom ty si najväčším bláznom sveta, ktorý kedy dal o sebe napísať román, ale sám nevedel, ako sa doň dostal?“Ale nuž pohovoríme si aj o príčinách, pre ktoré Ivan všetko toto prekonal, a potom nech sa páči o ňom súdiť, či bol bláznom alebo mudrcom? Alebo niečím, čo je medzi týmito dvoma? Človekom, ktorý chodí s obyčajnými ľudskými citmi v hrudi, ktorý niečo robí, čo mu srdce káže. A srdce tiež má svoje práva!Len sa rozpamätajme, že Ivan Berend už vtedy, keď ho opát Samuel lákal na večierky grófky Theudelindy, bol napísal grófke poďakujúci list a bol odhodlaný ísť domov, ale medzitým dostal list, ktorý ho prinútil celkom zmeniť predsavzatie.Tento list prišiel z Viedne, jeho pisateľom bol mladý pianista, ktorého meno v hudobnom svete od niekoľko rokov spomínali medzi najobľúbenejšími umelcami: Arpád Belényi.Asi pred štrnástimi rokmi Ivan Berend býval dlhší čas v dome Belényovcov. Prečo bol tam, to sa dozvieme na inom mieste. Arpád Belényi bol vtedy päťročný jedináček. Už vtedy ho považovali za zázračné dieťa. Na piane vedel zahrať celé pochody. V tom čase boly v móde vojenské pochody.Jedného dňa mu umrel otec. Ako umrel, aj to raz vyrozprávame. Vdova si zúfala zvlášť pre osirelé dieťa. Ivan ju tým potešoval, že bude ochrancom dieťaťa a že sa bude starať o jeho výchovu. O pár mesiacov Ivan pre isté okolnosti odrazu musel tak odísť z domu Belényovcov, že ani to nevedel, či sa s nimi ešte raz stretne. Pri rozlúčke Ivan dal všetky svoje zlaté peniaze vdove, vraviac jej, aby za ne dala učiť Arpáda hre na piane, aby ho dala vychovať za umelca; tak sa stane chýrnym človekom a uživí sa.A Ivan nebol Belényiho priateľom, nebol milencom jeho ženy, ani jeho príbuzným, ani mu nebol ničím zaviazaný. Nuž, ale vtedy sa stávaly divné veci.Belényovci potom o Ivanovi nepočuli nič dlhé roky, ani Ivan o nich. Raz, keď sa na nich dopytoval, dozvedel sa len toľko, že sa z toho mesta odsťahovali; pre právny spor im vzali aj dom; matka so synom sa stratili niekde vo svete.Aj o týchto útrapách sa dozvieme, keď prídu na rad.A potom roky nevedeli o sebe celkom nič, až raz noviny začaly spomínať Arpáda Belényiho, ako mladý, prekvapujúci umelecký zjav. Od toho času si Ivan predplácal hudobné časopisy a pozoroval napredovanie svojho adoptovaného syna. Lenže tento ešte vždy nevedel, či žije jeho adoptovavší ho otec.Až raz Ivan tiež urobil niečo také, prečo sa o ňom rozhovorily noviny. Jeho akademická prednáška priviedla na stopu jeho adoptovaného syna, ktorý sa hneď ponáhľal napísať mu list, ktorý sa začínal slovami: „Milý, dobrý otecko!“List prekypoval naivnými, prirodzenými, detinskými citmi, ktorými sa predieral neskrotný humor umelca.Oznamoval otcovi, kade posiaľ chodil. Od tých čias je stále so svojou matkou, ktorej i teraz musí účtovať o každom kroku do najmenších podrobností a to pravdive, lebo kto luhá, ten dostane virgas. Koncertoval už aj pred panovníkmi a dostal aj vyznačenia, ale tie okrem nedele nesmie nosiť, lebo mu ich mama nevydá. Zarobil už veľa peňazí, ale tie neslobodno stroviť, mama mu na deň nedá viacej ako štvrť bankovky; ostatné odloží, aby raz mohla zasa kúpiť ich domček, ktorý im odexekvoval „starý rác“. Preto sa musí zapodievať nielen umením, ale musí dávať aj hodiny. Vyučuje hre na piano a doprevádza v speve. Aj to dobre platia. Je tu umelkyňa, ktorá zvlášť dobre platí. Soi disant žena nejakého bankára Kaulmana, ktorá súčasne je aj genrovou speváčkou…Pri tomto riadku Ivanovi zabúchalo srdce.Teraz už začal meniť farbu a s väčšou pozornosťou čítal list.„Je to v dokonalú maenádu začarovaná múza. Neposedné dieťa a zároveň zúrivá amazonka. Rodená umelkyňa, geniálna bytosť, ktorá to ďalej nedotiahne ako po prostrednosť. Mala by bezočivé šťastie, keby sa nebála svojho šťastia, má plamenný rozum, ale pri tom je taká hlúpa ako zem. Chová sa ako kurtizána a ja by som odprisahal, že ešte neshodila detské topánky. Predo mnou si zahráva na školáčku; a ja ju hreším a karhám, ako nejaký profesor. Keby si to len videl, drahý otec, aký hrozne vážny človek som ja. Teraz sa dám práve pre teba odfotografovať. Ale nemysli si, že len preto čarbem celú monografiu o jednej z mojich učeníc, že neviem nič múdrejšie písať, ale i preto, lebo jej pomocou prišiel som na stopu takej veci, ktorá ťa iste bude zaujímať. Lebo tento šialený anjel mi všetko prezradí a povie, čo sa s ním robí, ako by som ja bol jeho spovedníkom. Zavše celú hodinu mi o tom žvatle, kde bola, čo robila a neraz mi povie aj také veci, o ktorých by som ja na jej mieste nehovoril.Počkaj len trošku, milý, dobrý otecko, hneď budem hovoriť aj o tom, čo ťa zaujíma.Nuž s touto dámou mám preto robotu, lebo má triatricať úloh. Sú to všetko tie najodchylnejšie genre. Nie sú to javištné úlohy, ale len jednotlivé charaktery. K týmto jej nejaký básnik napísal verše, na tieto zasa nejaký muzikus napísal symfonie. Tieto potom spolu skúšame, ja hrám variácie, ona úlohy.Hneď prídem na meritum veci, len nebuď netrpelivý.Len mi dovoľ označiť tu charaktery úloh.1. Loreley 2. Cleopatra 3. Kráľovna slnca 4. Grécka otrokyňa 5. Bakchantka 6. Sultána Nourmahal 7. Nevesta 8. Prvý čepiec 9. Bajadéra 10. Vestálka, Leta Claudia 11. Amazuntha 12. Magdalena 13. Ninon 14. Námesačnica 15. Medea 16. Salome 17. Huristka 18. Heronine zúfalstvo 19. Žena s frigickou čiapkou 20. Turandot 21. Sedliacke dievča 22. Matka 23. Jeanne la folle 24. Ophélia 25. Judita 26. Zuleika Potifárka 27. Markotánka 28. Grizetta 29. Kreolka 30. Lucrecia 31. Rusalka 32. Julia GonzagaTriciatu nepoznám. Tú sme ešte nikdy spolu neskúšali.Tak načo sú tie mnohé šialené úlohy, keď nikdy neprídu na javisko?Mne hovoria, že na to, aby sa javištný talent tejto panej vyvinul v každom smere, lebo ju chcú angažovať k opere.Pravda, tomu treba rozumeť. Bankár, ktorý je sám milionárom, a ktorého žena býva vo štyritisíczlatovom byte a jednako sa chce dostať k divadlu, kde jej dajú, keď už veľmi mnoho dostane, šestnásťtisíc zlatých. Z čoho šesťtisíc dostane učiteľ spevu, ktorý ju doporučil, dvetisíc kapelník, štyritisíc dostanú novinári, ktorí ju ustavične chvália a tritisíc dostane klaka, ktorá jej tlieska a ju venčí; zostane jej tisíc, a to práve stačí na voňavky.Ale na tom nie je dosť. Pekná žena, ktorá je súčasne aj peknou umelkyňou, má aj obdivovateľov, ku ktorým má tým pohodlnejší prístup, lebo má od svojho muža oddelený byt. To je prirodzené. Veď sa bankár vo vážnych špekuláciách nemôže dať vo dne v noci vyrušovať.Tak tedy sú vyvolené osobnosti pod titulom ,maecénov kumštu’, podporovateľov umenia. Vysoko postavené osobnosti, ich slovo má rozhodujúci vliv pri intendantúre a pri úrade hlavného dvorného majstra. Oni sú účastní milosti, môžu sa zúčastniť dvaatricať hore označených skúšok. Dovolenie prísť na triatriciatu, ešte nebolo nikomu udelené.Prosím, všetko sa odohráva s najväčšou slušnosťou. Prítomný som ja, prítomný je manžel, kým milostivá robí komediu.Medzi priateľmi umenia sú grófi, kniežatá, panujúci vladári. Rešpekt!Ktorých medzi sebou titulujeme len per Frici, Náci, Muki, Manci.Medzi iným máme dve kniežatá, knieža Mári a knieža Baldi. Predošlého zase pokrstili Waldemarom, toho Tibaldom.Predvečerom Evelina (tak sa volá tá panička) bola pri učení veľmi zle naladená a hoci som sa jej nepýtal čo jej chybí, jednako s tým odrazu vyrukovala: ,Predstavte si, ten protivný princ Waldemar, včera mi povedal v lóži, že ak ho nepripustím ku skúškam, tak zruinuje Lixiho.‘ (To je dekoratívne meno manžela: Felix.) ,Prečo ho nepripustíte?‘ riekol som, ,ani ten by lepšie neotváral ústa ako iní.‘ ,Lebo je mi protivný! Rozprávala som Liximu, čo povedal princ Waldemar a Lixi vravel, že práve on zruinuje princa, nech si len počká trochu. A súčasne mi oznámil, že skúšku budem mať pred princom Tibaldom.‘ To je dobrý starý pán, ktorému by vraj mohla byť vnučkou. — Ženská si hrýzla ústa. Musím od neho niečo vyzískať. — Či viem, čo? — Ah, veru na to ani nemyslíte. Len jeden podpis, a to na takú vec, ktorá ho nič nebude stáť, ale zato Lixiho odrazu vynesie na povrch. Viete, Lixi má veľký podnik, veľkú uhoľnú spoločnosť, ktorá vstupuje do života s veľkými milionmi, ale miesto, na ktorom tá osada leží, je bondavárske panstvo, patriace kniežaťu Tibaldovi; grófka Theudelinda už prepustila svoje, ale bez jeho dovolenia účastiny nebudú mať na burze odbytu. Proti tomuto pracuje princ Waldemar, preto by bolo treba získať princa Tibalda. Lixi vraví, že by sa to teraz dalo previesť najľahšie, lebo princ Tibald sa pohádal so svojou jedinou vnučkou, grófkou Angelou, ktorá od neho odišla. Princ je smutný; kto by ho teraz vedel rozveseliť, ten by u neho iste vedel veľa docieliť. A bondavárske uhlie je prvotriedne uhlie sveta.‘ Nemohol som sa zdržať smiechu. Zato ma dáma pokvákala za vlasy, a riekla: ,A vy sa čo smejete, vy osol?! A ja už len viem, čo je uhlie, veď som ho ako nádeníčka desať rokov vozila na táčkach, na šachte pána Ivana Berenda.‘ Zadivený vyskočil som z miesta. ,Všakver, teraz už otvárate ústa, keď som vám povedala, že som na táčkach vozila uhlie. A to bosá.‘ ,Nie preto som vyskočil, madame, ale preto, že ste spomenuli meno Ivana Berenda. Čo viete o ňom?‘ ,Nuž, on je terajším majiteľom šachty v doline Bonda, vedľa ktorého chce Felix založiť veľkolepú novú osadu, čo by vykoristila celé bondavárske panstvo. On bol kedysi mojím gazdom, nech ho Pán Boh všade požehnáva.‘A teraz sme už pri tom bode, milý otecko, pre ktorý si musel vypočuť toto dlhé praeludium. Lebo ja so svojím muzikantským rozumom takto chápem vec: ,Hohó! môj milý otec má uhoľný obchod v doline Bonda. Tam chce veľkými milionami oplývajúca spoločnosť založiť veľkolepú priemyselnú osadu. Dobre bude azda, keď sa o tom môj milý otec dozvie. Lebo kto vie, či z toho pre teba nevznikne nejaký zisk alebo škoda? Tu je ovzdušie preplnené špekuláciami. Vidíš, temer ma to tiež nakazilo! Daj mi vedieť, či a nakoľko ťa tá vec zaujíma? Potom ti ja zasa odpíšem, ako to tu za kulisami napreduje; lebo toto šialené stvorenie mi všetko povie.“Táto vec prinútila Ivana osvedčiť sa, že pôjde na večierky grófky Theudelindy, kde prečíta obdivovanú prednášku a obznámi sa s vysokou spoločnosťou, Arpádovi však hneď odpovedal, aby ho každý deň upovedomil o všetkom, čo sa dozvie od Eveliny o uhoľnom dole.Od tohoto dňa Ivan dostal z Viedne každý týždeň dva-tri listy.„Starý princ už chytá udicu. Sám Kaulman ho uviedol na čarovné skúšky svojej ženy.“„Evelina, keď ju len dvaja-traja vidia, tak hrá, spieva, kúzli, medzi štyrmi stenami, že len, a keby to vedela robiť aj na javišti, stala by sa z nej svetochýrna herečka. Ale keď vstúpi pred lampy proscénia, dostane trému, zabudne všetko, premení sa na peň, a falošne intonuje.“„A čarovné skúšky sa odohrávajú pod titulom toho, aby sa princ ako znalec umenia presvedčil o jej talente a vyprostredkoval jej prijatie k opere.“„Ja viem, kam cielia!“„Knieža je nielen znalec umenia, ale aj odborník.“„On vie, akú cenu môžu mať také dva čierne diamanty, ako sú oči Eveliny!?“„A k tomu sa pojí ešte tá dráždivá okolnosť, že je princ Waldemar do tejto ženskej smrteľne zaľúbený, a pre známe príčiny knieža Tibald má veľký záujem na tom, aby sa Evelina nedostala do rúk princa Waldemara, keby mu ju hneď sám musel odlúdiť.“„Princ Waldemar ma pred nedávnom prepadol a núkal mi sto dukátov za každú stranu alba, ktoré obsahuje fotografie úborových snímok pani Kaulmanovej.“„Lebo žánrový obraz každodenne najprv skúšame en famille pri piáne, potom príde fotografista a umelkyňu odbleskne v najpôsobivejšom postoji. Všetku prácu musí urobiť hneď v dome, a so štočka smie obtiahnuť len štyri exempláre. Z nich jeden dostane princ Tibald, druhý si ponechá milosťpani, tretím oblaží mňa, a posledný dostane priateľ Felix.“„A fotografovi potom vezmú štoček.“„Nuž nepredal som tie fotografie princovi Waldemarovi, ale ich radšej pošlem tebe tak, ako nasledujú. Veď moja mama i tak nemá rada v dome takéto fotografie.“*Ivan takto potom v každom liste dostal aj jednu snímku, na ktorej bola Evelina v tých najúchvatnejších podobách.Arpád ani netušil, akú pekelnú rozkoš pripravoval svojmu „milému otcovi“ tým, že mu tento jed podával v kvapkách.Prvý obraz predstavoval rusalku Loreley, ako nad krútňavou Rýnu spieva svoju okúzľujúcu pieseň a zlatým hrebeňom si češe dlhé, spustené vlasy; s pravého pleca sa jej skĺzly zvlnené šaty; jej oči kúzelne hľadia na obeť, ktorá sa rúti do záhuby.Druhý obraz predstavoval Cleopatru, ako ide v Tarze oproti dobyvateľovi, zaujať ho všetkými pôvabmi ženskosti. Bohatým jasom zaťažený obraz, ktorý predstavuje slávybažnú kráľovnu a za rozkošami dychtiacu ženskú; spája sa v ňom neha s hrdosťou.Tretí obraz predstavoval kráľovnu slnca: ženu Atahualpon, posledného Inku, so smelým a vznešeným pohľadom, ktorého nadzemskosť odťahuje pozornosť od okrúhlych, obnažených ramien, čo vynikajú z obleku, nemajúceho rukávov, jedno z nich k nebu dvíha slncu prinášanú obeť, ľudské srdce, na ktoré kráľovna slnca pozerá chladným pohľadom. Celý obraz zdá sa odzrkadľovať chlad neba.Štvrtý obraz predstavuje grécku otrokyňu. Mučenú krásu, urazenú cudnosť, ktorá chce roztrhať okovy, ktorými má sputnané ruky. Smelá sochárska tvorba, jej neobyčajná koncepcia zrodila sa v Pradierovom mozgu, a dosiahla dokonalosti Thorwaldsenovým zidealizovaním.Piaty obraz predstavoval bakchantku. Vzor ku starorímskemu basreliefu, znázorňujúcemu Bakchov pochod. Bezuzdný, odvážny, vyzývavý, mámorom opitý pohľad. Prekvapujúci zjav. Pardalová koža, thyrzus a čiaša. Zidealizovaná opilosť s bujnosťou vypätých foriem.Šiesty obraz predstavoval sultánu Nourmahal. Sediaca postava, nehybnými údami tela a s nehybnými ťahmi tvári: ale znalec zato uhádne, že tmavé oči hovoria o tajoch, ktoré len chápavý zrak počuje a tieto sú rozkošou pre toho, kto im rozumie.Siedmy obraz predstavuje nevestu. Biele čipkové šaty, na hlave má biely veniec, postava je zahalená závojom. Na tvári chvejný výraz strachu pred neznámym šťastím, v očiach slzy, na perách bledý úsmev. Vystiera ruku s nevýslovným pôvabom, prijať snubný prsteň.Potom nasleduje ôsmy obraz, ktorý predstavuje mladú ženu, keď sa prvý raz zjaví s čepcom na hlave. Na tvári má cudný rumenec hrdosti a výraz pocitu získaného víťazstva. Vidno, že ten čepiec je zaslúženou korunou, ktorého obeťou sa stal veniec.Aké trpké radosti spôsobil Ivanovi týmito obrazmi jeho milý synček!Deviaty obraz predstavoval bajadéru v malebnom úbore indických tanečníc, ktorá nad hlavou udiera do zvučnej tamburiny, štíhly driek má opásaný zlatom vyšívaným šálom, hrdlo ovešané ružencami zo zlatých mincí, nohy má po kolená ovinuté šnúrami periel.Desiaty obraz je zasa protivou tohoto. Leta Claudia, vedú ju na popravište, lebo odolala svodom Caracallu; na tvári má hrúzu panenskej ctnosti, jednou rukou dvíha si plášť pred tvár, akoby sa bránila urážlivým pohľadom.Ako vedia tie ženské všetko zahrať!A potom ešte tie výklady k týmto obrazom, ktoré obsahovaly Arpádove listy!A výsledok!Knieža sa už nevie vyslobodiť z toho začarovaného kruhu. Po každej novej skúške tvrdí, že sa tu skrýva taký poklad, ktorý sa nesmie stratiť umeniu.Ešte aj na iný poklad by prišla jeho kniežacia výsosť, keby nemala šesdesiatosem rokov, a keby si pri odhaľovaní takýchto pokladov nebola získala veľmi mnoho skúseností.To sú veľmi „drahé“ poklady.Keď má človek už šesdesiatosem rokov a k tomu má aj vnučku na vydaj, preca mu len príde na um, nazrieť do účtov svojho bankára a presvedčiť sa, aký rozdiel môže byť medzi asi dvacaťmilionovými aktívami a medzi tušeným množstvom pasív? a potom podľa toho sa rozhodnúť: či možno v tom istom čase vydať jedinú vnučku a okrem toho aj cudziu krásavicu uviesť do sveta?Knieža práve len pred nedávnom dal zariadiť v Maximiliánovej ulici svoj palác pre grófku Angelu, keby sa vydala podľa jeho vôle. Palác je vyzdobený naozaj s kniežacím prepychom.Ale grófka sa pohádala s kniežaťom a nechce nič počuť o snúbencovi, k čomu má tiež isté príčiny, a kým Angela s aristokratickým vzdorom hnevá svojho starého otca, zatiaľ Evelina okolo neho vždy tesnejšie sťahuje čarovný kruh, a môže sa stať, že ak sa grófka nepoponáhľa vtiahnuť do paláca na Maximiliánovej ulici, tak potom sa doň náhodou nasťahuje pani Kaulmanová.Toto sa dozvedel Ivan z listov klavírového umelca.Preto sa tisol Ivan do panských salónov, preto sa miešal do súkromných vecí vznešených rodín, preto sa odcudzil svojmu doterajšiemu životu; robil všetko, čo musí robiť v cudzom živle plávajúci človek, lebo ju chcel chrániť! Tú dámu, ktorú keď aj nemohol zachrániť pred tým, aby sa stala ženou druhého muža, tak ju aspoň chcel uchovať pred tým, aby sa stala milenkou tretieho človeka!S vydajom dievčaťa sa už smieril, hoci ho neprestal milovať. Nech je šťastná! Ale, aby sa vrhla do hanby, tú myšlienku nemohol zniesť. Keď sa stala ženou, nech je ženou! A keď ju sám manžel vženie do potupy, nech ju zadrží on, ktorý ju naozaj miloval.Či mal Ivan šialené myšlienky? To nech posúdi, kto je chladnokrvný; ale mal srdce v hrudi, a srdce má svoje práva.A potom, kto vie? A keď bránil svoj obchod? Keď princa nahovoria prepustiť konzorciu bondavárske panstvo, Ivanov malý podnik zahynie. A ak chcel toto prekaziť? Takýto priemyselník vždy špekuluje.Horkokrvným ľuďom povieme, že chcel Evelinu zachrániť pred hanbou; a chladnokrvným zasa, že špekuloval a bondavársku šachtu chránil pred nebezpečnou konkurenciou, a vtedy „duplex libelli dos est“.Nasledovaly ďalšie obrazy. Arpád ich posielal radom svojmu adoptačnému otcovi. Amazuntha, kráľovna Amazoniek, Magdalena kajúcnica, Ninon, v pompe rokokovej módy, somnambulka, s výrazom námesačnice, Medea, s vražedlnou zlosťou mstivej žiarlivosti, Salome, dcéra Herodiady, so svodným tancom, ktorý zapríčiňuje svätú smrť, huristka vo východnom čarodejnom úbore, revolucionárka s frigickou čiapkou a kopijou, Turandot, čínska tyranka, zúfajúca Hero, rehot Jeanne la folle, šialenosť Ophelie, ukrutnosť Judity, za rozkošou roztúžená Potifárka, potom zase rázna marketánka, falošná grizetka, modliaca sa mníška, krehko-mdlá kreolka, záhrobná víla, v čom videl Ivan viacej shon za naučeným, umelkovaným účinkom, ako instinktom našepkávaný výraz. To bola škola „madame Grissacovej“, do ktorej poslal Félix Evelinu, aby tam dostala výchovu. Ale dva obrazy, ktoré dostal naposledy, budily v Ivanovi pocity ľútosti. Jeden predstavoval matku, ktorá kolíše belčov svojho dieťaťa, druhý sedliacke dievča, nosičku uhlia, so spustenými vrkočmi, s červenou zásterkou, ktorej roh má vsunutý za pásom.To bolelo Ivana. Prečo profanizovať ešte aj tieto postavy? Prečo si zahrávať s materskou láskou? Či nemohli nechať na pokoji túto poslednú postavu? Či tú devu s červenou zásterkou nemohli už ponechať tomu, ktorý si ju raz „takú“ obľúbil?Raz potom umelec toto písal Ivanovi:„Môj patrón, ten môj milý Kaulman je trinásťráz puncovaný zloduch. Posiaľ bol riadne na kúzelných skúškach spolu s kniežaťom Tibaldom. Dnes knieža Tibald mal veľmi jasnú náladu, natoľko, že to zbadal aj Kaulman, a keď sa ho opýtali po príčine, princ hneď odpovedal, že sa teší, že od grófky Angely dostal listy. Vnučka mu veľmi milo píše, rozpráva v liste, že sa jej práve vynoril zpod zeme nejaký Ivan Berend, a tento človek bol tak smelý držať jej lekciu a povedať jej do očí, že páni magnáti majú povinnosti aj k vlasti, ktoré však neplnia, vraj princ Tibald by sa mal teraz presťahovať do hlavného mesta, kde by mal bývať každý šľachtic. Vtedy by sa vraj grófka Angela pomerila so svojím starým otcom. Knieža bol šťastný, keď to rozprával. Ale Kaulman robil k tomu veľmi kyslé tvári. Knieža povedal, že si vec ešte rozmyslí. Keď si grófka Angela tak veľmi obľúbila Pešť, snáď ta presídli aj on. Kaulmanovi to bolo iste po vôli. Pravda, tešil sa aj on (!), že grófka Angela jednako len prelomila ľad. To je zrejmý znak, že sa chce pomeriť. Ale on na princovom mieste jednako by sa ešte jedným listom pokúsil primäť grófku, aby sa vrátila domov do Viedne, a nevolala princa do Pešti. Knieža súhlasil, že to bude tak dobre, a predbežne nepôjde do Pešti, ale pokúsi sa privábiť domov grófku.“„Medzitým však odohrajú sa tiež obidve posledné čarodejné skúšky.“Triciatatretia postava patrí Julii Gonzaga.Jej historiu dostaneš v niektorej sbierke noviel.Na celej postave zaujímavý je len úbor, ktorý pozostáva z nočného rubáša, ušitého zo žihlavového tkaniva, ktorý necháva nohy nezakryté. Ináč pod týmto úborom býva najprísnejšia ženská ctnosť, ako o tom vraví historia, a Julia sa oháňa s nožom v ruke, ktorým chce skoliť každého, kto sa opováži pozrieť na jej nohy. Pripojujem fotografiu.Doteraz na skúškach bol prítomný aj Kaulman. Ale keď bola reč o skúške Julie Gonzaga, vopred oznámil, že nemôže prísť, lebo musí odcestovať. Ale vraj budem tam ja ako garde des dames.Ale nebudem tam ani ja.Keď som doma ukázal mame tú fotografiu, zhrozila sa a kategoricky mi zakázala, že jej synátor veru nesmie sprevádzať umenie, ktoré sa ukazuje na skúške v takomto úbore. Aby som vraj odkázal milostivej, že som chorý, alebo niečo iné. Veru som sa veľmi nepreberal v lžiach, ale dobrosrdečnej rusalke som zrovna povedal: ,Počujteže, mama mi nedovolí, aby som vás sprevádzal, keď máte bosé nohy; a keďže v úlohe práve v tom je vtip, že nemáte na nohách punčochy, tak zajtra u vás nebudem hrať.‘ Pošetilá ženská sa len zasmiala a povedala, že si už nejako pomôže.Nedbám, nech si robí, čo chce! Ináč mama má úplne pravdu, keď vraví, že ma ta nepustí; a myslím, že aj ja mám pravdu, keď to milostivej poviem.Ivana tento list veľmi zranil.Dlho sa zahľadel na túto snímku. Dáma v ľahkom nočnom odeve, ktorý jednou rukou drží somknutý na hrudi, s vražedlným pohľadom, s rozcuchaným vlasom, ukazuje pred seba pravicou, v nej húževnate sviera dýku, a holú nohu kladie na predmet, ktorý je zahalený pokrovcom, a tento zahalený predmet zdá sa, že je mrtvolou muža. Vzdušný rubáš jej prilieha ku plastickým formám.Tohoto dňa dozvedel sa od druhej dámy historiu Julie Gonzagovej.Nasledujúceho dňa zase dostal list od Arpáda.List prišiel práve, keď sa vrátil s pištoľového súboja.Mladý umelec mu napísal, čo sa stalo.Evelina sa teraz pred kniežaťom produkovala bez hudby a bez mužského sprievodu. Fotografia je ukážkou tohoto umenia. Keď bola taká úžasne krásna, princípy kniežaťa sa srútily na hŕbu. Išiel k nej a opovážil sa chytiť dámu za ruku. Vražedlná žena sa zrazu zasmiala. ,Knieža! Či nevidíte, že mám v ruke nôž?‘ ,Ten vám viem vziať.‘ Žena sa smiala z plného hrdla, a z ruky rozosmiatej ženy ľahko možno vyrvať nôž. V tej chvíli v stopách Evelininho smiechu zavznela ozvena, nakoľko možno nazvať ozvenou slávičieho hlasu krkanie žaby a pred zhrozeným kniežaťom sa zjavilo zmrzačené, trpasličie stvorenie, ktoré vyliezlo zpoza azacových a myrtových ozdôb siene. Opieralo sa na barly, vlečúc krivé nohy a majúc znetvorenú hlavu vhĺbenú medzi hrbatými plecami, s úškľabkom mrzákov na chudej satyrskej tvári. Tento kobold doštiaral sa pred laškujúci pár.,Knieža, nie sme tu sami!‘ smiala sa Evelina.,A čože je toto za skvostný exemplár ropuchy?‘ zvolal zdesene knieža.,To je môj milý, milovaný, jediný braček,‘ zvolala Evelina a bežala ku mrzákovi, objala ho, zľúbala mu tvár, pohladkala mu hlavu. ,To je moje jediné, drahé potešenie. To je môj tyran, môj mrzký, hašterivý vládca, ktorý ku mne môže prísť, kedy sa mu len páči.‘,Ošklivá partieka!‘ zvolal knieža. ,V bráne endorskej bosorky striehnúci drak je v porovnaní s ním cherubom; prosím vás nebozkávajte ho na tvár, Evelina! Človeku na večné veky odpadnú od chuti pekné ženské ústa.‘Evelina odrazu si prehodila cez plecia nejaký burnus, nastrkla si na nohý malé papučky a povedala kniežaťu, že ešte nasleduje triciatatretia skúška.Knieža sa opýtal: ,Aké má meno?‘Evelina mu pošepla: ,To sa dozviete pozajtrá.‘,A ešte kto sa to dozvie?‘,Nikto druhý.‘,Ani tento Kaliban?‘,Ani on.‘Knieža celkom očarovaný odišiel od Eveliny, na jej poslednom čarovaní bude len sám prítomný. Evelina ku príprave potrebuje deň.O tejto scéne som sa dozvedel od samého mrzáka, ktorý ma má veľmi rád a každý deň chodí ku mne, aby som sa s ním podelil s olovrantom; lebo hoci ho Evelina zahrnuje všetkým možným, ale jednako sa necíti dobre, ak si nemôže niečo vyžobrať. Tento chlapík, keby bol hneď kniežaťom, sostúpil by na ulici so svojho hintova vyžobrať si krajciar, natoľko je spokojný so svojím povolaním. A mne potom všetko povie za kúsok sladovej cukroviny. To sa mu najmä zapáčilo, že ho knieža pomenoval ,skvostným exemplárom ropuchy‘. Aj sa mi produkoval, ako vyliezol na barlách a ako sa smial zachriplým hlasom, keď ten veľký pán chcel vyrvať z ruky jeho sestry nôž.„Pozajtra viacej!“Pozajtra?Tohoto dňa sa Ivan nechcel dožiť.Alebo ak sa ho dožije, veru, zanechá po sebe náležité uhryznutie, aby ho tak ľahko nezabudli.Tejto noci sa mu snívalo o dvoch Juliách Gonzagových — v bdení. Obidve ho chcú zavraždiť, hoci si to nezaslúžil ani od jednej.
Jokai_Cierne-diamanty-II.html.txt
Na cestuČo mladá duša nesnívala, to mojích piesní ozvena, a pekné chvíle v roztúžení: to potlesk, moja odmena. Kde krása bola, ta som túžil, ač tŕne v ceste stávaly a krivdy, ktoré rod môj bijú, do zvukov smútok vplietaly. Bôľ každý celel, mrely žiale, keď mohol som ich vyspievať; vy, piesne moje, nebanujte, že nútil som vás zaplakať. I radosť niekdy preletela, sťa zradný stín, a ta šla preč, my často za ňou rukou siahli, vykríkli zo sna: neuteč! Tak piesne moje, kvety duše, (i pŕhľava má právo žiť) do sveta letiac, pamätajte: nesmiete nikde zavadiť! Keď budú na vás šomrať, škúliť, hneď leťte domov, prijmem vás; a, ako viete, vyhovorte: že chyba struny, slabý hlas. Viem, mnohý povie: toľko lásky a toľko kvetov, samý máj, ten bude iste zaľúbený a zahradníkom nebodaj! Vy, piesne moje, vyhovorte: na svite mladosť ľúbi kvet, že lásku, kvety oslavuje, — v jej srdci býva celý svet. Nuž, leťte piesne, potichúčku, mne nutno zostať doma len; ty, čitateľu, odpusť slabosť: svit najprv býva, potom deň. —
Ziak-Somolicky_Na-svite.html.txt
Životopis M. Hrebendu r. 1860 na jar písanýÓ, kiež by mnohívidomí Slováciboli tomuto slepémupodobní v láskek národu!Ján Kollár 24. mája 1834* * *Nemôže slepýslepého viesť;tento slepýby však boldobrým vodcomi mnohému vidomému.Karol Kuzmány 3. júla 1838Ja Matej Hrebenda narodený som roku Pána 1796 dňa 10. marca, ako o tom kniha života v okolí malohontskom v osade Píla rečenej svedčí a ukazuje, do ktorej deň môjho narodenia či krstu je zapísaný. Otec môj Samuel Hrebenda bol toho času v osade tejto notárom. Matka moja menovala sa Alžbeta Lamoš (či Levko v matrike), rodená bola v Turčianskej stolici, v osade Lipovec rečenej. Tá však r. 1806 na jar zomrela a ja od toho času bez opatrovania rodičovského sám som sa vyopatroval, lebo otec môj nebol vstave toho mi poskytnúť. Bol síce školou aspoň do rétoriky vyučený, ale spolu i papiernickému remeslu, a odtiaľ nešťastie jeho pochádzalo, lebo hneď býval učiteľom, a hneď papiernikom. Učiteľom bol najskôr dva roky v Kľačanoch v Turci (fília Sučian) okolo roku 1790; stadiaľ prešiel na Pílu do Malohontu za notára. Tam potrval 9 rokov, asi do r. 1804. Odtiaľ prešiel r. 1805 na Krokavu za učiteľa. Roku 1809 a 1812 pôsobil na Beňadikovej v Liptove a po r. 1820 na Ploskom v Gemerskej stolici.Ako rečeno, tú veľkú chybu mal, že v žiadnom povolaní nebol stály, ani v úrade ani v remesle. Následkom toho, dožijúc vysoký vek 80 rokov, konečne z almužny žiť musel, a preto ani dietky svoje vychovať nemohol. Ja som v najprvšej mladosti až do druhého roku pod opatrovaním matky mojej zostával, ale v mojom jedenástom roku zosnula. Ona ma najviac ženskými prácami vyopatrovala a s ňou som roku 1802 na Liptov k jej rodičom prvú moju cestu vykonal. Bolo to na jar, a tam ma až do Michala, cez leto nechala. Otec môj v tie časy remeslo sprobúval, až asi roku 1804 na Krokavu za učiteľa sa dostal, kde však iba rok vydržal. Matka moja po jeho odchode zdržovala sa na Píle a tam r. 1806 zomrela. S otcom mojím tri dietky mala: staršieho brata Jozefa, mňa stredného a Daniela najmladšieho. Tohto najmladšieho po smrti matky mojej liptovský farbiar a mešťan, muž poriadny a hodný, Samuel Albiny a manželka jeho Eleonóra Šulek pod svoje opatrovanie vzali, ale rok nato pádom do vody zahynul.Ja po smrti matky mojej som sa ako mendík živil; najprv v píľanskej škole u p. Michala Grónera, školy tejže učiteľa, potom dva roky na Hrlici v Gemeri pri p. Ondrejovi Hlobécym, i v Rimavskom Brezove pri p. Gregorovi Paulínym, lebo po smrti matky otec nás zanechal a za celé tri roky niekde po papierňach výživu hľadal, až roku 1809 v Liptove sa do Beňadikovej za učiteľa dostal.Tohože roku 1809 na jar som k rodine do Turca putoval a stadiaľ do Kostolného k strýcovi, ktorý tam farárom bol. Navrátiac sa stadiaľ do Turca, tam v Záturčí som sa k hodnému mužovi Samuelovi Púchorovi za mendíka dostal, kde mi dobre bolo.V jeseni potom okolo Michala môj otec šiel navštíviť svojho brata v Kostolnom a na spiatočnej ceste ma so sebou do Liptova odviedol, kde som sa asi dva roky pri ňom zdržoval.Môj otec sa r. 1809 po druhýkrát oženil a po troch rokoch z Liptova odišiel na Ploské do Gemerskej stolice za učiteľa. Tam ostal osem rokov. Ja som uňho a tiež v píľanskej škole čo mendík sa zdržoval. A tak i po smrti matky mojej najviac na Píle a na Hrlici som sa vychoval v škole, ale, bohužiaľ, nie tak, ako by som žiadal, lebo chybu zraku som už so sebou priniesol na svet, a tá sa v detinstve poznať dala. Tak sa rozpamätávam, že keď som sa ako päťročné dieťa s dietkami hrával, už moju chybu znamenali a mňa slepým prezývali. V deviatom roku som už večer pri svetle čítať nemohol, v pätnástom ani vo dne. Ale čo mi ukrátené bolo na zraku, to mi bolo vynahradené na pamäti.Knihy som rád čítal, a keď som už sám nemohol, užil som k tomu, kde koho som mohol. Pokiaľ ešte sám som chodiť mohol, konal som cestu i na štvrtú a piatu dedinu k takým luďom, ktorí mi knižky predčítať ochotní boli. A tým bystrosti dostávala pamäť moja. Obzvlášte veršovstvom som sa hneď asi od štrnásteho roku oberal. Na Píle a inde, kde som mendíčil, chodil som obyvateľom na mena vinšovať, tiež i pri pohreboch, kde som z povinnosti chodil ako mendík spievať, som za ten čas, pokiaľ sa na kar ľudia zhromaždili, verše zložil a odriekal a skrze to i dobročinnosť rozmnožil. Potom prišiel som na tie myšlienky i vážnejších ľudí na meniny s veršami navštíviť. A roku 1814 som prvé takéto verše skladal, ktoré otec môj odpísal a na polhárku každému dobrodincovi podal. Bolo to na Mateja roku rečeného. Dobrodinci moji prví, od ktorých som povzbudenie vzal, boli duch. p. Matej Šulek, ev. kňaz tisovský, ur. p. Matej Daxner, duch. p. Matej Honéci, kňaz píľanský, duch. p. Matej Holko, kňaz rimavskobanský, ur. p. Matej Švandtner, uč. v Lehote nad Rimavicou a duch. p. Matej Haluška, kňaz kokavský. Potom i v nasledujúcich časoch až posiaľ som dobrodincov mojich s podobnými veršami navštevoval, ktoré v odpisoch si nechávam a zbieram, jesto ich hodne, okolo sto hárkov.Roku 1816 — aby som z domu do domu žobrať nemusel — prijal som službu hlásnickú na Krokave a na Hačave v nasledujúci. V týchto dvoch osadách, hneď rok, dva v jednej, hneď zase v druhej som slúžil. Jeden rok 1828 na Polome, ale rok 1829 bol posledný v tejto službe mojej, lebo chyba môjho zraku tak sa zveličila, že som ani tejto služby viac schopný a do nej prijatý nebol.So žiakmi alebo študentmi som vždy v dobrom priateľstve stál. Najprv k Ondrejovi Hlobécymu, ktorému som — ako i iným — maličké služby vykonával, z domu potravu do škôl donášal; tak spomenutému Ondrejovi Hlobécymu roku 1807 z Hrlice do Gemera asi päťkrát, roku 1810 z Beňadikovej do Kežmarku synom Detricha Laclava, Ondrejovi a Jánovi, roku 1817 do Rožňavy k Ľudovítovi Grónerovi a tiež k nemu i r. 1822 a 1823 do Kežmarku.Roku 1822 robila sa cez Hačavu cesta, pre ktorú škola, ktorá v chatrnom stave sa nachádzala, zborená bola. Hačavčania si novú školu budovať museli, a síce tak, aby v jednom stavaní i škola i kostol umiestnené boli. Nakládku k tomu nemali, a preto si najprv po desať groší od duše skladať uriadili. Zložená tá suma vynášala 150 zlatých, ale to nedostačovalo ich potrebám.Ja som tedy obci tejto radil, aby si u predstavených cirkevných, u seniora a inšpektora, vykonali písma, a tak sa vybrali dobrodincov hľadať. Ale kto to mal vykonať? Vodcu obec táto medzi sebou nemala, ktorý by jej bol radu a správu dal. Sám som sa tedy o to postaral a s jedným obyvateľom k pánu superintendentovi do Tisovca, k pánu seniorovi do Rimavskej Bane i k pánu inšpektorovi do Hnúšte cestu konal a písma vykonal. Bolo to roku 1823 v novembri.Po vykonaní písomností a komendácií som sa s jedným mojím priateľom Ondrejom Havalom vydal na cestu dobrodincov hľadať. Najprv sme začali v našom senioráte a obišli sme ho celý, i balockú dolinu. Potom nasledujúceho roku 1824 nastúpili sme cestu druhú, dolu okolo Rimavskej Seči. Stadiaľ sme vyšli na Gemer po Dobšinú, odtiaľ na štítnickú a jelšavskú dolinu a tak domov.Tretiu cestu sme nastúpili v marci cez Hron do Spišskej stolice a začali sme dobrodincov hľadať v Hranovnici. Na tejto ceste sme celý Spiš prešli, i Šarišskú a Abovskú stolicu, a síce okolo Kežmarku všetky mestá dolu Popradom až po Podolinec, Levoču, Novú Ves, Podhradie, Vlachy a Krompachy. Odtiaľ prešli sme do Prešova v šarišsko-zemplínsky seniorát a tam sme schodili Prešov, Sabinov, Bardejov, Hanušovce, Vinné, Michalovce, Opinú a Rankovce, v Abovskej Košice, potom v Spiši Gelnicu, Švedlár, Mníšek a Wagendrüssel. Odtiaľ sme sa vrátili na Hnilec a hore Hnilcom (riekou) cez Telgárt domov. Na tej ceste sme i hladu hodne okúsili, lebo sme sa v sobotu pred poludním cez jeden vrch Ferdinandku z Wagendrüsslu na Hnilec a hore Hnilcom cez Stratenú na Pusté pole v tom domnení pustili, že dôjdeme na Telgárt na noc. Avšak tá nás v horách zašla, takže sme tam pri jednom humne grófa Csákyho, kde ovce zimovali, ale už tam neboli, nocovať museli. A že živnosti sme si v domnení, že na Telgárt dôjdeme, sebou nevzali, tedy celý deň sme nič nepožili a len po dvadsiatich štyroch hodinách na Telgárte, kde sme o 10. hodine došli, obživiť sa mohli. Tam sa nám nadaril jeden prázdny voz hranovnický, ktorý do Klenovca na ovos šiel; na tom sme sa až domov doviezli.Štvrtú cestu — bolo to tohože roku v máji — sme s môjho spolupútnikovým otcom Jánom Havalom nastúpili cez Rožňavu, Volovec; začali sme v Smolníku a stadiaľ cez Štós, Medzev, Jasov a Moldavu, do Abaújszántó, Tállya, Tokaja a Nyíregyházy, stadiaľ naspäť cez Tokaj, Miškovec, Putnok a R. Sobotu domov.V ten rok i iní dvaja Hačavania, Matej Klokoč a Pavel Petrovský, do Zvolenskej stolice a Veľkohontskej i Turčianskej cestu konali. A v nasledujúci rok 1825 v mesiaci februári s bratom najprvšieho spolucestovateľa môjho, Pavlom Havalom, som piatu cestu nastúpil cez Mátru, Kál, Jászapáti a Szolnok na Szarvas, Békéscsabu, Mezőberény, Orosházu a na Tótkomlós. Ale že potom ďaleko evanjelické cirkvi boli, vrátili sme sa z Komlósa domov. Z týchto ciest prijali Hačavčania okolo 300 zlatých v šajnoch. A pomocou tejto dobročinnosti kostolček i školu si zbudovali.Roku 1825 zmenil som stav samotnosti a vstúpil som do manželstva. Za manželku som si pojal Zuzanu Gabaj, otca Jána, matky Zuzany Fišer, kokavských pastierov dcéru, na Kokave vychovanú. Sobáš náš bol ešte pred poslednou mojou cestou dňa 20. januára v kokavskom chráme. S manželkou mojou, ktorá 9. augusta 1831 na choleru zomrela, som žil šesť a pol roka. Ostalo mi dietok po nej dvojo: syn a dcéra. Prvý sa narodil 28. októbra 1826, dcéra 29. mája 1829.Že som sa ale hneď za mladi písmom oberal, začal som i knihy zhromažďovať. A roku 1818 som si prvšiu — Sartoriusovu postilu kúpil a potom časom ich i viacej nazhromaždil. Potom ale, keď som r. 1826 zase na Krokave býval, 20. apríla v nešporných hodinách vzniknuvší oheň, keď som práve doma nebol, knihy tie i iné veci moje spálil.Z Krokavy som sa zase naspäť do Hačavy vrátil a ako ohňom ochudobnený na začiatku júla s mojou manželkou cestu som konal do Turca k rodine po matke.Potom na začiatku augusta vybral som sa do Viedne navštíviť brata, ktorý sa stal r. 1809 vojakom a roku 1817 obšit dostal. Ten bol prišiel síce na naše strany, ale hnedky sa do Viedne vrátil a i dnes tam býva (1860), lebo tam našiel prácu v cisárskej záhrade, kde i v zime i v lete zamestnanie mal. Roku 1820 ale stálejšiu službu našiel, a síce čo strážnik v káznici (Provinzial-Strafhaus). Moja cesta sa k bratovi vydarila, lebo ma dobre na cestu vypravil — okolo 35 zlatých v šajnoch a dva lajblíky i dvoje nohavíc mi dal na cestu.Do Viedne som konal cestu cez Brezno, Bocu, Mikuláš, Ružomberok. V Mikuláši som sa na fare u vel. pána Blahu i vo škole ohlásil a tam s Belopotockým oboznal. Pred školou niekoľko vážnych ľudí stálo, z ktorých jeden riekol: „Toto vraj malohontský veršovec!“ U Belopotockého pracoval v tom čase ako tovariš Ondrej Gaško, rodený Jelšavčan, ktorý mňa dobre znal; tento snáď im o mne niečo riekol. Rok nato som sa zas vybral do Liptova a tam po niektorých osadách za almužnou putoval. V ten čas som taktiež do Mikuláša prišiel a i do domu Belopotockého sa dostal, ktorý ma hneď ako dávno známeho prijal. Od neho som dve pekné, ale už nie nové knižky kúpil: Zrcadlo příkladů a Zrcadlo pošetilosti, ktoré i dnes mám.Potom po niekoľko rokov i sám som k nemu na knihy chodil, i on, keď som žiadal, knihy už posielal za 40 abo i 50 zlatých na rozpredanie.Cestu do Viedne od Ružomberka konal som po Váhu na plti až do Nového Mesta, odtial do Kostolného k môjmu strýcovi pešky, taktiež stadiaľ na Trnavu a Prešporok do Viedne. V Prešporku som sa nemal kde zastaviť, len u kupca Wieganda, ktorý bol vydavateľom nemeckých novín; p. Šramko mu po mne list poslal.Vo Viedni bola práca brata najstaršieho. Tam som 24. augusta došiel, a síce okolo desiatej hodiny pred obedom. Pas mi na línii odobrali a vydali mi iný miesto neho a pre môj na druhý deň na policajnej direkcii kázali sa mi hlásiť. O bratovi mojom neznali, musel som ho sám hľadať, pričom sa mi nadaril jeden vojak-invalid, ktorý ma za 10 grajciarov do Leopoldstadtu do káznice zaviedol a až pokiaľ som sa s bratom zišiel, tam čakal. Tam som sa bavil tri týždne a niekoľko ráz i po Viedni prešiel. Môj brat bol vždy v službe a len ôsmy deň slobodný mal; noc každú druhú. A každú druhú na stráži musel stráviť. Väzňov bolo na ten čas štyristo, policajtov päťdesiat. Službu mali podelenú na hodiny. Bol som i na Štefanskej veži, i ten 365-centový zvon som obzeral. I na Josefstadte Jozefa II. na koni sediaceho, t. j. statuu jeho som videl. Z vody pred rezidenciou cisárskou v bráne z múru tekúcej som pil. V Schönbrunne abo v zverinci kráľovskom som tiež bol, slona, veľbluda, tri medvede a iné zvieratá, i pštrosa a iné vtáky videl.Cestu z Viedne som s dvoma mladými ľudmi, ktorí tam drobný drevený riad predávali, cez Moravu na voze, ktorý sa nám hneď za Dunajom nahodil, konal a potom cez Šaštín, Senicu do Starej Turej, odkiaľ títo rodení boli, do Kostolného k strýcovi a stadiaľ cez Nové Mesto, Trenčín, Ilavu, Žilinu, Svätý Martin, Mošovce, Bystricu a Brezno domov. Na deň Michala som sa dostal domov, a tak dokončil moju viedenskú cestu.Tohože roku 1826 dňa 28. októbra porodila mi manželka syna, ktorý pri krste svätom prijal meno Šimon Matej, potom zase 15. mája 1829 dcéru; táto prijala meno Juliana.Roku 1831 rozmnožila sa v krajine našej cholera a 9. augusta i moju manželku zachvátila a umorila. Poldruha roka zostal som vdovcom, až do odchodu sestry nebohej manželky mojej. Potom som sa zas o druhú manželku starať musel. Tú som našiel v Čiernej Lehote a menuje sa Anna Choljava. Poradila mi ju tamojšia toho času pani farárka Mária Subsilvány, ktorú i v hrobe za to blahoslavím. Sme síce obaja chybní a žobráci, ja slepý a moja manželka chromá na nohy, ale obaja po tento deň šťastní a spokojní s naším lósom a stavom, lebo hoci nič nemáme, nič nám ani nechybuje.Roku 1829 som dokončil moju hlásnickú službu, ktorou som sa od roku 1816 živil, a osadil som sa na Hačave. Do roku 1834 býval som len na hospodách, ale roku 1833 vykonal som si miesto na dom, kde som si chalúpku zbudoval. Od toho času vždy sa Hačavy držím.Syna som vychoval do dvanásteho roku. Chcel som ho do počtu učených ľudí vychovať a všetko na jeho vychovanie vynaložiť. On však alebo chuti, alebo darov k tomu nemal a mňa r. 1838 opustil a len pozdejšie, po osemnástich rokoch, keď k ženbe rodný list potreboval, znať o sebe dal. Dcéru som vychoval a za tunajšieho obyvateľa vydal.(Tá ale r. 1870 ovdovela a pozdejšie sa zas vydala a otca do smrti doopatrovala. Odpisovateľ.)Skladaním veršov a knihami sa ešte až dosiaľ oberám. Knihy i potom, ako som nazhromaždené (počtom 58) v krokavskom ohni utratil, som zase zhromažďoval. Ale potom, keď som videl, že po mojej smrti nemajú sa na koho dostať a len odpoly darmo sa rozpredajú, zobral som ich na katalóg a niektoré rozpredal. Z nich najviac pán Augustín Škultéty a pán Michal Hodža kúpili. Kníh mnoho prešlo skrz moje ruky a až podnes ešte prechodí, lebo ich i teraz kupujem a predávam. Na jednom mieste kúpim a na druhom predám.Šesťdielnu alebo Kralickú bibliu dva razy som zobral. Jedna sa dostala pánu Štefanovi Liptákovi, tisovskému p. farárovi, druhá skrze p. Josefa Burketa, úradníka pri našom okresnom c. k. súde, až do Českej zeme. Takmer všetky vydané biblie v rukách som mal, i tú najstaršiu r. 1487 vydanú a v Kutnej Hore tlačenú, i benátsku z r. 1506 a Melantrichove z r. 1548 a 1556, ale aj iné toho času i pozdejšie vydané české knihy cez moje ruky prešli.Pri mojom veršovstve a knihách som i s mnohými váženými ľuďmi do známosti prišiel, napr. s p. Jánom Kollárom, bývalým peštianskym kňazom a slávnym pevcom Slávy dcery, od ktorého i tri listy mám; jeden prv, než sme sa osobne videli, písal. Aby som sa s týmto mužom i osobne spoznal, r. 1834 pri inštalácii dôstojného pána Seberiniho za superintendenta v Pešti som prítomný bol, od nedele do štvrtku uňho na hospode a na koste bol a okrem toho od neho Slávy dceru, prvý diel jeho Kázní, Čítanku a Spievanky som darom obdržal. I s pánom Kuzmánym, pokiaľ sa v Bystrici zdržoval, som niekoľko ráz bol. A mnoho jest i takých, ktorí ma ani nevideli, a znali o mne.Okrem obyčajných meninových a príležitostných veršov zhotovil som jednu prácu, ktorá r. 1825 už bola hotová, a síce piesne pod názvom „Poklad srdca z evanjelia Pána Ježiša a z učenia apoštolského vybraný“, totiž na všetky nedeľné a sviatočné evanjeliá a texty epištolické, ktoré sa v cirkvi kresťanskej celý rok užívajú, piesne nové. K nim napred pridané sú na každý deň v týždni po dve piesne, ranná a večerná. Pri konci pripojené sú na každý deň v týždni dvoje modlitbičky skrze Mateja Hrebendu skladané a cudzou rukou pre mdlobu zraku písané.A okrem tejto práce tiež i iné piesne som skladal. Spísané sú vo zviazaných knihách, do ktorých som moje verše spisoval.Knihy tieto v čase krokavského ohňa na šťastie doma neboli, a tak zachované sú. V tom ohni mi však predsa jedna práca zhynula pod názvom „Nejdůstojnejšího jména Pana Ježíše Krista“ a verše podľa celej abecedy v dvanástich sylabických riadkoch písané, tiež i tri ročníky príležitostných veršov v makulátoch. I do Spevníka som niekoľko piesní poslal, ale ani jedna prijatá nebola.Roku 1838 vybral som sa zase druhý raz do Viedne k bratovi. Bolo to v máji a šiel som na Brezno, Liptov a po Váhu. Na tej ceste navštívil som i prešporské slovenské žiactvo, kde v tom čase i moji najznámejší, ako p. Augustín Škultéty, p. Gašpar Dianiška a p. Gašpar Čech študovali. Učenci reči československej už dva roky ma čakali a príchodzieho s takou vrúcnosťou prijali ako priateľa najbližšieho. Bolo to 20. mája v nedeľu pred Vstúpením, keď som okolo poludnia došiel do Prešporka. Škultétyho doma nebolo, bol v Pezinku, tak som sa u Dianišku ubytoval, ktorý v tom čase sám na hospode bol a mňa vďačne prijal. A ako medzi slovenskými študujúcimi povesť vzišla, že Hrebenda prišiel, hneď niekoľko mladíkov slovenských ma navštívilo a pokiaľ som sa tam bavil, nikdy ma samotného nenechali a niečo vždy mi čítali. Bol to tam život veselý pre mňa medzi takými dietkami sa baviť. V utorok večer niekoľko týchto mladíkov sa zišlo na moju hospodu a odviedli ma do hostinca Strelnica rečeného na pivo. Bol to večer, a bola to zábavka a spev. Pri tej zábavke som im ja riekol, aby oni spievali, že ja im budem skladať jednu pieseň. Oni tak učinili a ja som im zložil nasledujúcu pieseň:Žite, bratři, žite zdraví, slovanští synkové,nekormouť vás osud žravý, sviťtež vaši dnové,nekormouť vás osud žravý, jenž chce na vás býti;žite, bratři, žite zdraví, cnost vaše ať svítí.Žite zdraví, žite, bratři, k prospěchu národu.Fatra, Matra, dlouhé Tatry přejtež vám svobodu.Žite zdraví, žite, bratři, pro ozdobu vlasti,duch váš ať k národu patří, množte jeho slasti.Žite zdraví a veselí v svazku společnosti,nebe nech vám svornost dělí v dlouhé budoucnosti.Vyznačte se ctnými skutky, že ste slávske dítky.Skrz to zhasnou zlostných půtky, vám cti zkvětou kvítky.Túto pieseň jedni spievali a jedni písali. Ja som ju potom rok nato dostal. Na druhý deň ma uviedli do školy, do svojho spolku, kde mali svoje prednášky a svoje práce čítali. Medziiným na dosvedčenie svojej vrúcnosti voči mne vystúpil pán Gašpar Dianiška, Tisovčan, môj krajan, a čítal zo Slávy dcery tieto tri znelky: 410, 411, 412 a túto štvrtú tu napísanú svoju prácu:Opodál za stolem též sem zrelanejakého básnire sedet.Kto by to byl, ja chtěje zvědet,k tomu místu svůj krok sem upřela.Tam sem mého básnire videla,na oči též nemohl hledet,vůkol neho mladíků též bdět,jimž i tenkrát Umka jeho pěla.Co pak jim pěl, to za ním písalití při něm slovanští synové,pak hlasně jemu hned zazpívali.Tak básnením se on vždycky baví,co jsou tmaví mu jasní dnové,ubohý to Hrebenda z Hačavy.Potom vo štvrtok ráno 24. mája na deň Vstúpenia Krista Pána na nebo, od niekoľkých žiakov vyprevadený až za most, ponáhľal som sa do Viedne k bratovi. Jemu som ešte v pondelok po pošte písal, že vo štvrtok večer prídem, aby vyšiel naproti mne, čo i učinil. Ja som dochodil k mestu a on z mesta naproti mne.Uňho bavil som sa temer celý mesiac. Tam som sa i s jedným mladým Čechom, Janom Vusínom, rodom z Čáslavi, zoznámil, ktorý pri českom guberniu pisárom bol a pre ktorého som od Gašpara Belopotockého list mal. Dva razy som ho navštívil a on mňa tiež.Pri tejto príležitosti som videl i procesie a vojenské slávnosti na Božieho Tela a tiež i zvon onen 365-centový zvoniť slyšal.Z Viedne som sa zase cez Prešporok domov navrátil. Bolo to v čase exámenov prešporských. V tom čase šli sme s p. Gašparom Dianiškom do Modry na návštevu mojej príbuznej, vdovy to po kostolnianskom strýcovi Jozefovi, ktorá tam i so staršou dcérou prebývala.Z Prešporka som išiel na Stredu, Mitru, Bátovce, Štiavnicu, Zvolen, Bystricu a Brezno domov, a síce na furmanských vozoch. Furman náš bol Zvolenčan a menoval sa Budič. So mnou cestovali spolu i študenti na vakácie. Boli to p. Hurban, ktorý dva dni s nami cestoval, Novohradčan Baraňai, zo Zvolena dvaja Bánikovci, Lange a Brajer, z Radvane dvaja bratia Petrikovičovci a z Brezna jeden menom Roštár. S týmto sme až po Brezno spolu cestovali.V Bystrici sa nám nadaril náš krajan s vozom, ktorý nás až do Brezna a mňa až na Pílu doviezol. Pán Roštár i za mňa povozné zaplatil.Od vykonania tejto cesty ešte niekoľko ráz som bol v Liptove v Mikuláši i v Turčianskej stolici a tri razy na Lešti v Novohrade, kde som u p. farára „Palumbiniho modlitebné poklady“ hľadal.Až do roku 1842 chodieval som sám, ale toho roku v čase jesennom som si vodcu musel opatriť. Chybný môj zrak tak ma opustil, že som sa samotný nikde pustiť nemohol, lebo trikrát som mal nešťastnými príhodami život utratiť. Prvý raz — bolo to okolo roku 1835 — medzi Ratkovom a Sirkom do jedného jarku, ktorý voda vymyla, som sa zviezol. Šťastie, že som len dolu nohami asi tri siahy hlboko letel. Druhý raz r. 1842 v Liptove pri Porúbke z mosta do Váhu som padol, ale od jedného človeka, ktorý tam pri plti pracoval, vytiahnutý bol. Tretí raz roku 1846 na deň Martina v Drienčanoch som spadol z lavice a tak sa obrazil, že som musel voz najať a doma dva mesiace ležať.K môjmu životu i to patrí, že som roku 1830 na tú myšlienku prišiel, aby som od vážnejších a mne bližších ľudí nejaké odporučenie požiadal, ak by som niekde obživu skrze milodary hľadať musel. K tomu som jednu knižočku zviazať dal, do ktorej sa mi najprvnejší s takým odporučením náš bývalý dôstojný pán superintendent, pán Pavel Jozefy podpísal a za ním nasledovali príkladu jeho i iní naši gemerskí vážni muži. Áno, mnohí i bez mojich prosieb vďačne sa mi podpísali.Moje obydlie je až posiaľ v Hačave pod Olympom, vrchom Ostrá rečeným, kde by som i môj hrob tiež mať žiadal, ak ma bude smrť tu hľadať. Ale nech sa deje vôľa božia. „Jakž Bůh ráčí!“Posiaľ som s lósom mojím spokojný. Budúcne ktovie aký osud so mnou zahrávať bude. Lež to je všetko v rukách božích. Boh nech sa o to stará. Buď meno jeho pochválené!
Hrebenda_Vlastny-zivotopis.txt
1Chvalovce sú malé mestečko. Poznáte ho podľa ošarpaných domkov, zákerníckej dlažby, biedneho osvetlenia a blata bez dna. A ako je oprávnené príslovie: podľa šiat poznáš človeka, tak je i táto veta oprávnená: podľa domu poznáš domáceho pána.Sú fašiangy. Dnes bude v Chvalovciach ples, a čo viac, maškarný.Jasný zimný večer vyvábil mnohých na ulicu, aby sa podívali na bystro sem-tam pobehujúce postavy. Bože! maškarný ples! To nie je každý deň, ani každý rok.Celá obec je v akomsi rozochvení. Tí šťastní, ktorí pôjdu na zábavu, sa stroja. Ktorí sa jej ale nemôžu zúčastniť, aspoň závistlivo pozerajú na sem-tam pobehujúce slúžky, ktoré nesú batohy domov: v poslednej chvíli dokončené plesové obleky. Ba jedna-druhá tetka lebo stryná je rada, keď môže s takouto poslicou slovo stratiť a dozvedieť sa, v akých šatách pôjde jej pani na ples.Najviac ľudí sa zhromaždilo pred kasínom, kde sa má ples odbavovať. Pozorujú a posudzujú jednotlivých tanečníkov, ktorí už prichádzajú. Úctivo vystúpia z cesty každému aranžérovi, ktorý náhodou vybehol z teremu[1]hlavne len preto, aby sa ukázal.Bude to ale aj ples! Pán podsudca Körtessi povedal, že ani v Pešti taký nevidel, čo mu, pravda, i my uveríme, lebo on v Pešti vôbec ani na plese nebol. Konečne, kto pánu Körtessimu neverí, ten nech sa spýta pani Roztočilovej, a tá ho porazí už jednotlivými položkami výdavkového rozvrhu. Prosím vás, len za pozvánky a tanečné poriadky vydalo sa trinásť zlatých, päťdesiat deväť grajciarov!Skoro na každom dome vidieť všetky obloky osvetlené a na záclonách pozorovať rýchlo pohybujúce sa tône.U advokáta Zdierackého je teraz tiež živo.Jeho pani, pýcha chvalovských paní, práve sa dostrojuje. Posledný raz pozrie sa do zrkadla a tu trochu púdru zmaže, tam naloží. Do čiernych vlasov vsype jemné sklo, ktoré má nahradiť diamanty. Nato sa obráti a obzerá po izbe. Po všetkých stoloch sú rozhádzané rôzne háby. Po koberci povaľujú sa drobné batky.[2]Slúžka Julka usiluje sa uviesť tento chaos do dajakého poriadku.Milosťpani oblečená za španielske dievča už videla všetkých mužov pri svojich nôžkach, už popredku cítila slasť víťazstva nad všetkými sokyňami.— Julka, podaj mi sortie![3]— zvolala.To mala byť šatka, ktorú si chcela prehodiť cez beloskvúce plecia. Milosťpani usilovne študovala cenníky, z ktorých sa naučila všelijaké výrazy a nerozumela im celkom dobre, najmä ak nebola pri nich ilustrácia.Julka, prehadzujúc rôzne háby, „sortie“ kdesi položila, a teraz nevedela kam.Milosťpani zalomila rukami.— Božemôj, tak neskoro prídem! A sľúbila som hlavnej notárovej, že prídem po ňu s korbou. Julinka, nájdi mi ten sortie!Plakať, pravda, neplakala. Bola by si pokazila všetku prácu, čo mala s tvárou. Ako je známe, ženy neplačú, keď i chcú.Julke teraz zišlo na um, kde je sortie. Bol v susednej izbe, v ktorej milosťpani celý večer nebola. Jasný dôkaz, že ho len Julka mohla ta zaniesť. Od poriadnej slúžky ale nemôže sa žiadať, aby poskytla panej príčinu na hrešenie; nežiadajme to ani od Julky. Milosťpani by jej istotne poriadne vycengala, keby sortie doniesla zo susednej chyže. Preto Julka hľadá radšej všade, i na úplne nemožných miestach, len aby sortie nemusela nájsť.Už cengajú kone pred domom. Zúfalstvo milosťpanej dostupuje vrchol.Tu zišla Julke znamenitá myšlienka na um. Skočila ku kasni a vytiahla z nej krásny, lesknúci sa farbistý obrus a podávala ho milosťpanej namiesto sortie. Zložila ho na dvoje a držala tak, aby svetlo naň padalo; bol pekný.— Nech si toto vezmú namiesto toho sortie, veď je to ešte krajšie; a to sortie im nájdem, kým prídu.Milosťpani sa vrhla na úbohú, vytrhla jej z rúk obrus, hodila na zem a dupkala po ňom, nadávajúc jej do všelijakých užitočných zvierat.Vtom vošiel dnu Zdieracký. Tento pán mal znamenitú myšlienku postaviť si nad plesové šaty volskú hlavu.— Ale, srdce moje, čo to robíš? Ešte nie si ustrojená! — rečnil Zdieracký hrobovým hlasom spoza masky.— Božemôj, nemôžem nájsť sortie!— Keby si to aspoň poriadne volala, človek ani nevie, čo má hľadať.— Ale, mlč už, — replikovala pani. Potom sa naraz strhla, pochytila oranžový obrus zo zeme, prehodila cez plecia a podávala manželovi ruku.— No vidíš, — chlácholil ju pán manžel, — prečo hneď nepovieš, že hľadáš ten obrus, bol by som ti ho podal. Skutočne máš výborný vkus. Nikdy by som nebol myslel, že dá sa taký obrus tak výborne upotrebiť za „sortie“.Dom pána advokáta susedí s budovou, kde sa má ples konať.Bystrozraký čitateľ teraz už pozoruje, prečo sa pani Zdieracká tak strachovala, aby pani notárovú mohla priviezť na ples. Pani Zdieracká chcela na každý pád prísť pred kasíno na korbe, čo by ale bolo bývalo smiešne, keby sa ta priviezla od svojho bydliska. Toto bol prameň jej láskavosti, ktorou, mimochodom rečeno, pani notárová bola až k slzám pohnutá.Keď naše dámy vstúpili do sály, táto už bola temer plná.Terem bol skvostne ozdobený svrčinou a umelými kvetmi. Na daktorom mieste bolo síce priveľa tejto ozdoby, treba to však pripočítať špine na múroch, ktorú bolo treba maskovať, a nie nedostatku vkusu poriadateľov.Cigáni stáli v jednom kúte.Maminky a gardedámy sedeli okolo stien a veselo a plné nádejí pozorovali vravu a oznamovali si svoje názory. Väčšina pánov neodvážila sa ešte k dámam, tvoria skupiny pred dvermi bufetu a v rôznych častiach sály. Bavia sa veľmi dobre, ako sa zdá, na úkor krásnej pleti, ktorá pred nimi prechádza v tých najpestrejších kostýmoch.Pán Körtessi, ktorého už máme česť poznať, je maskovaný za maďarského magnáta. Oblek mu sluší výborne, škoda len, že poznať, že použil naň svoju uniformu honvédskeho poručíka.Zručne klátiac sa sem a tam, kalpak[4]držiac pod ramenom, rovno kráča k jednej vynikajúcej krásavici, k svojej snúbenici Jolane Markovskej. Táto, oblečená za slovenskú sedliačku, prechádza sa s drobnou, tučnou paňou Roztočilovou, oblečenou za „Grätchen“.[5]Jolana, dievča plných foriem a neobyčajne vysokej postavy, spozorovala k nej sa rútiaceho rytierskeho Maďara, a poznajúc v ňom svojho snúbenca Körtessiho, oslovila ho prekvapujúco jemným hlasom:— Ale čo ti to napadlo, Aladár, takú maškaru zo seba urobiť; ani neviem, čo si, či honvéd, či husár. Atilu[6]máš honvédsku a kožuch husársky!— No, to je predsa magnátsky kostým!— Ale, Jolana, ty máš vždy originálne myšlienky; to predsa každý pozná, že je to magnát, — bránila Roztočilka Körtessiho, pretože u nej býval a ona mu i oblek poradila.Vtom Cigáni začali polku.Pán Zdieracký, ktorý striehol nablízku, vyzval pani Roztočilku do tanca. Körtessi vzal Jolanu okolo pása a už sa krútil celý terem.Maminky sa usmievali na svoje veselo hopkajúce dcérky, plány kujúc, ktoré možno blízka budúcnosť vyplní.Zavládla všeobecná dobrá vôľa.Každý sa teší, každý je veselý, len pán Rečičkaj, profesor na polgárke,[7]smutne sedí v jednom kúte.Raz sa oprie jedným lakťom o blízke okno, raz druhým, a zabudnúc úplne, že mu maska kryje tvár, robí pod ňou hrozne smutné grimasy. Keď sa vše pri ňom vynorí z víru tanečníkov Körtessi s Jolanou, vždy vzdychne, ani čo by chcel mlyny hnať.Hlboký žiaľ trápi jeho srdce. On nekonečne miluje Jolanu. Cítiac svoju hodnotu, vidí, že len on sám je hoden toho vznešeného dievčaťa, len on by bol vstave oblažiť túto perlu žien! Jediná potecha, balzam na strápené srdce jeho, bola Körtessiho dlhá šabľa, ktorá sa mu tvrdošijne medzi nohy plietla alebo ktorou druhých podrážal. Dakoľko ráz ho iba Jolana zachránila od pádu.Zdieracký za ten čas zúfalo vykrúcal Roztočilovú. Svojou maskou alebo strkal do svojej tanečnice, alebo držal hlavu hore, že ho až väzy boleli.Hudba vždy veselšie hudie.Už aj daktoré čo mladšie maminky dajú sa strhnúť figliarskymi mladíkmi do tanca.Jolana poďakovala Körtessimu, ktorý ju doviedol k Rečičkajovi, kde náhodou sedela i jej gardedáma (matku stratila v útlom veku).Rečičkaj začal sa na celom tele zimnične triasť. Jolana pomocou svojho vejára chladila si rozpálenú tvár a vše hodila naň pohľad.Körtessi už vyzval Zdierackú do tanca. Táto so svojím kávovým obrusom budila všeobecný obdiv. Zdalo sa, že nik nespozoroval jej úskok. Bola skutočne kráľovnou plesu, vždy obklopená dvorom pračudesných maškár.Rečičkaj si trochu odkašlal a zašepkal niekoľko slov, keď si Jolana sadla blízko neho. Obrátila sa k nemu a poznajúc ho i pod maskou, spýtala sa ho s dobrosrdečnou jednoduchosťou:— Čo myslíte, pán profesor?Rečičkaj sa strhol.— Ráčte dovoliť, milostivá slečna, ja som nič nepovedal.— Prečo netancujete?— Nemám k tomu dosť oduševnenia. A potom je to aj trocha divná vec, ten tanec. Čo je, prosím vás, na tom pekné? Krásna krajinka sa mi môže páčiť, krásny obraz, alebo báseň, ale na tanci čo je pekné? Ešte keď ho také dámy tancujú, a-a-ako ste vy! — zajakal sa Rečičkaj a konečne zmĺkol, prekvapený vlastnou smelosťou.Jolana sa usmiala a zadivene pozrela naň.— Akiste máte pravdu. Čo sa mňa týka, ja mám tiež väčšie potešenie, keď vidím peknú krajinku s bohatou úrodou a s cengajúcim stádom, ako tento tanec — aj keď rada tancujem. To som sa nakoniec nemala pýtať, či tančíte, lebo v tomto ohľade som už počula vašu zásadu.Rečičkaj sklonil hlavu a hlboko vzdychol. Jolana s malým opovrhnutím pozrela naň a potom postaviac sa naraz pred neho, preriekla:— Viete čo, pán Rečičkaj: predsa mi to urobte po vôli, raz sa zakrúťte so mnou.Rečičkaj vstal a od radosti a strachu rozčúlil sa tak, že sa triasol na celom tele. Jolane siahal sotva po hlavu. Skrútil sa s ňou niekoľko ráz, pričom potkýnal sa a krčil a zadychčal, až ho jeho tanečnica poloomdletého sprostila trápnej rozkoše.Dajako, strkajúc do každého, prišiel až do susednej chyže, kde našiel Zdierackého už pri stole.Sedel pri fľaši vína. Lakte mal opreté o stôl a tupo sa díval na protiľahlú stenu. Volská hlava ležala pri ňom na zemi roztrepaná. Zo všetkého dala sa usúdiť hrozná udalosť, ktorá sa tu prihodila.Rečičkaj pristúpil k nemu. Hoci mu bolo do plaču, predsa, verný svojim zásadám, sadol si ku švagrovi (advokátka bola jeho sestrou) a vypytoval sa ho na príčinu jeho zúfalosti, chcejúc ho potešiť.— Daj mi pokoj, — odvetil Zdieracký nie celkom jemne.— A čo ti je, Jožko, veďže mi povedz.— Eh, škandál!— Tak nepovieš mi, čo sa stalo?— Laganstvo! — Nato sa pán advokát odmlčal. Rečičkaj tiež mlčal a s tichým žiaľom díval sa von dvermi do sály. Cigáni prestali hrať. Rozohriate páry sa prechádzali.Zase bolo vidieť Körtessiho s Jolanou.Dakoľkí vošli i do chyže, kde bol Zdieracký a Rečičkaj. Prišlí veľmi hlasno rozprávali a rozkázali si pivo. Boli to pisári z okresného súdu.Keď Zdieracký spozoroval, že Rečičkaj sa veru nezaujíma veľmi o jeho príhodu a že ho nejde preboha prosiť, aby mu povedal, čo sa stalo, začal rozprávať sám.— Predstav si, ako som šiel k bufetu, začiahol ma ten šialený Körtessi svojím šabliskom po píšťale tak, že som padol na dvere, pričom som si roztrepal masku. To je jeden naničhodný, nevzdelaný človek!— Pravdu máš, to je stará pravda! — prisvedčil mu Rečičkaj z plného hrdla.Pomaly zostali páni sami. Z dám prvá odišla Jolana a posledná Zdieracká, ktorá sa nekonečne dobre bavila.Páni, zostanúc sami, bavili sa ešte divokým čardášom. Tancovali ako zbesnení, trhali chvojinu zo stien a tou zametali v sále rozhádzané masky a šlepy.Divé škreky vyrážajúc padali si do náručia a rozdupkali celú podlahu.Starý Markovský, vysoký človek červených líc so šedivými fúzmi, zvlášť sa vyznamenal v tomto šialení. Počas slušnej zábavy hral karty a teraz rozhadzoval peniaze, ktoré mu dala dcéra.Zdieracký podnapitý stretol Körtessiho a začal sa s ním hádať:— Ako ste sa opovážili mňa udrieť?— Nabok, pansláv!— Čo? Ja pansláv? Darebák! — a sotil ho.Körtessi sa zapotácal a spadol, stratiac kalpak. Zdieracký víťazoslávne naň stúpil. Všetci okrem Rečičkaja tancovali; nevšimli si túto scénu, hoci sa diala v ich strede.Rečičkaj priskočil k sokom a chlácholil Körtessiho, ktorý už ťahal magnátsku šabľu, našťastie tak zhrdzavenú, že jeho námaha bola daromná.Pomaly sa rozišlo i panstvo. Rečičkaj rozžialený vyrazil do šerého rána. Vytiahol golier zimníka na uši a ponáhľal sa ulicou von z mesta, vyplakať sa.— Ach, bože, to je svet! Surovec ako Körtessi dostane také dievča! Či niet spravodlivosti na zemi? Niet! Lebo od začiatku boli znamenití ľudia odstrkovaní. Od vekov prenasleduje ich luza svojou drzosťou. Oh, od vekov ich okrádala o ovocie ich práce.Toto vírilo mu v hlave. Známe je, že sa logika po pretancovanej noci obyčajne necháva stranou.Nešťastný profesor sa divo hnal dolu pustou ulicou. Daktorí známi ho stretávali, idúc z plesu. Nedivili sa divoko gestikulujúcemu, poznali už jeho spôsoby. Až sa vybúri, bude zase ako baránok.Pán profesor tak upaľoval asi hodinu, až prišiel na akýsi nízky kopec. Tu zastal a zahrúžil sa do neviditeľnej krásy hustou hmlou zakrytej krajiny, z ktorej len tu i tu dajaké kontúry alebo na hrebeňoch vrchov blýskajúci sa sneh rozoznával.Zima, pomaly zmrazila v ňom všetky žiaľne a túžobné pocity. Utekal nazad, šomrajúc na mráz a na svoju hlúposť. Prečo len šiel teraz do poľa? Kto to kedy počul, behať po plese po kopcoch!Keď prišiel okolo siedmej ráno domov, hodil sa na posteľ — ale darmo túžil po spánku.Rečičkaj býval u svojho švagra. Mal tu milú, pekne ustrojenú izbičku. Neplatil za ňu ani za stravu nič; ale jeho sestra vedela šikovne využiť jeho dobrotu a každý mesiac vedela dostať do svojej moci temer celú jeho plácu.Ona už hneď vtedy, keď brata pozvala k sebe bývať, s múdrou rozvahou nežiadala od neho nijaké nájomné; bol by ho dostal pán Zdieracký, a ten mal tú vlastnosť, že pre svoju osobu rád vydával peniaze, ale viac pre nič iné na svete.Rečičkaj prevaľoval sa rozpálený na svojom loži, keď vošla do jeho chyže pani advokátová.Ranný, trochu už špinavý župan kryl jej štíhle telo. Fajčila cigaretu a po pozdrave sadla si na diván.— Čo ti je, Ďula, prečo si ešte nevstal? Už je pol dvanástej.Ďula vzdychol. Ona prikročila k nemu a položila mu ruku na horúce čelo.— Ale, dieťa, veď si ty chorý!— Hlava ma bolí.— A ja som sa chcela s tebou pozhovárať o bále, a teba hlava bolí. Hanbi sa! — I dupla si.— Netráp ma, prosím ťa. Som i tak dosť nešťastný.— Tomu si si sám vina. Načo páliš za cudzími nevestami. Stal si sa veľmi nápadný svojím chovaním k Markovskej. A vidíš, duša moja, pretože ťa mám rada, dávam ti radu, aby si sa s Körtessim neťahal. Ty si veľmi dobrý človek, ale s ním sa nemôžeš merať, to je dokonalý gavalier.Pri posledných slovách zahľadela sa von oblokom, potom naraz odhodila cigaretu a zvrtla sa polkovým krokom.Vtom vošiel dnu Zdieracký. Vyzeral veľmi utrápene. Hovoril rýchlo, ostro a hlasne, ťahajúc si medzi rečou riedku čiernu bradu, takže navlas podobal sa ráznemu človeku. Bol ináč dosť pod pantofľou „svojho srdca“, ako ženu svoju menúval. Zdieracká sa obrátila k nemu s otázkou:— No, čo je?Pán advokát sa trochu strhol, zavrel pekne dvere a zastal pri nich.— Čo je? Škandál je, darebáctvo je. Ja toho človeka ešte musím poriadku naučiť. Pekný vták, ten Körtessi! Vieš, čo mi včera urobil?— Hahaha, to bude veselé! Čo asi? To je huncút, ten Aladár! — tešila sa pani advokátová.Rečičkaj s napätím počúval.Advokáta trochu zarazilo potešenie jeho ženy, konečne predsa vyhŕklo z neho, že ho šabľou podrazil.— Skutočne, šikovný chlap, ten Körtessi. Hahaha! — smiala sa Zdieracká, vytiahla tobolku a krútila si novú cigaretu. — A ty čo si na to?Pána advokáta bezcitnosť „jeho srdca“ veľmi dopálila.— No, vieš, srdce moje, — trhal si pán Zdieracký bradu, — nemala by si tak obdivovať surové hrdinstvo toho maďaróna: do teba sa tiež zadrapil. Hovoril mi pred chvíľou podslúžny, že sa mu Körtessi prisahal, že tá krásna šatka, ktorú si mala cez plecia prehodenú, bol obrus, že on ho veľmi dobre poznal po dierke, ktorú raz cigarou vypálil na ňom, keď u teba pil kávu.Advokát skúmavo pozrel na ženu. Táto vstala zo stolice.— To povedal? To je skutočne úbohý človek!Zdieracká sa cítila veľmi urazená; po prvé preto, že cítila úmysel Körtessiho chcieť ju uraziť, a po druhé hanbila sa teraz za svoj „sortie“. Keď šla v obruse na ples, myslela si, že každý pozná hneď, čo to za sortie, a preto si zaumienila, že to povie svojim ctiteľom ako geniálny kúsok. Keď ale na plese videla, že nik nepozoruje, že má na sebe obrus, a keď jej páni ešte i komplimenty robili k peknej originálnej šatke, tu sa tešila svojmu úskoku a utvrdzovala ich v omyle.A teraz jej poschádzalo na um, koho šialila a ako. Dlhý rad výtečníkov zišiel jej na um, s ktorými sa i o svojom sortie bavila. A teraz všetci títo muži, medzi ktorými podžupan, slúžny a Reznovský, najväčší statkár v okolí, figurujú, budú sa jej smiať a vtipy na ňu robiť a jeden druhého utvrdzovať, že oni vedeli, že mala obrus na sebe, ale že si predsa nesmú špás s ňou pokaziť, lebo že je nakoniec predsa len šumná osoba. Pritom si žmurknú významne jeden na druhého a zasmejú sa z celého hrdla.Pani advokátová bola skúsená žena. Vedela, že ako ona zachádzala s inými, tak aj iní s ňou obskakujú.— Oh, ten Körtessi! — zaťažilo jej na duši; — však sa mu ešte zmelie. — Dupla hnevno nohou a vyrazila von z chyže.Zdieracký podíval sa zadivene na Rečičkaja.— Videl si, počul si? Čo je to za žena?— Videl som, počul som, mhm, — povedal Rečičkaj a položil ruky pod hlavu.Advokát s veľkým rešpektom hovoril o svojej žene, Rečičkaj s malým opovrhnutím a posmechom myslel na jej slabosť, ženskosť, a s tým väčším oduševnením zbožňoval Jolanu.[1]teremy(zastar.) — siene, dvorany[2]batky— farebné šatky[3]sortie(z fr. sortie de bal) — plesový plášť[4]kalpak(zastar.) — vysoká husárska čiapka s kožušinovou obrubou[5]Grätchen— postava dievčaťa v Goetheho Faustovi[6]atila— krátky priliehavý šnúrami ozdobený kabát, ktorý nosievali uhorskí husári a honvédi[7]polgárka— meštianska škola
Nadasi-Jege_Vyhody-spolocenskeho-zivota.html.txt
I.Piati slovenskí šuhaji, zčiastky žiaci, zčiastky takí, čo už opustili školské lavice, sú hrdinovia tejto rozprávky. Rok 1848 je jej počiatok.V Dolnopolí stojí prostred mesta veľký hostinec. Priestranná chyža v tomto hostinci je terajšia hospoda našich šuhajov. Jeden z nich leží vystretý na posteli, obe ruky má za hlavu založené, čierne, malé oči do povaly upreté. Podlhovastá tvár, končitá brada, veľký nos, drobné rapiny na lícach a meno Michal Holovín sú jeho znaky, po ktorých ho priatelia rozoznávajú, od sveta a ľudí druhých.Druhý z nich, Svetozár Bobrovec, má čierne veľké oči, bledú tvár, plné líca a malú briadku. Sedí na stole a opála nohami.Tretí, Karol Javorský, nôti si divoké piesne. A zdá sa, že práve jeho vyvolil si štvrtý, Vrahobor Obranský, za predmet svojich vtipov.Piaty, Vladimír Hrabina, je, ako vidno, najstarší z nich.Medzi šuhajmi musí byť pomer priateľský; sú tu pohromade ako najlepší bratia. Smiechy, pieseň divá, chvíľami sa ako búra dvíhajúca, žarty a vtipy, sú dôkazy, že sú priatelia spolu.„Len ty daj mojej školskej pilnosti pokoj,“ osopil sa Karol Javorský na Vrahobora Obranského, ktorý ho prekáral so školou a spytoval sa ho, či si aj po Veľkej noci spraví také poprázdniny, ako si spravil pred Veľkou nocou predprázdniny.„Však — chceš mať pokoj so školou? Ale ten šňupák s tou maďarskou štatistikou ti ho trochu ruší!“ Domŕzal ho Vrahobor. Jeho pekné belasé oči sa pritom šelmovsky usmievaly. Stredná postava zdala sa byť hotová hneď uletieť; živé pohyby odlišovaly ho od druhých.„Preto on dobre skákal tej noci“ — bolo priam po zábave v dolnopoľskom hostinci celú noc odbavovanej — dokladal Svetozár opálajúc dlhými nohami, a mrknúc po ostatných čiernymi očami, ukazoval na Holovína. „Ale hen náš Michal, hoc už dnes zajtra koniec bude jeho školskému trápeniu, vonkoncom sa nemohol rozkývať. Stál ako olovený vták a vydychoval ako kováčsky mech. A keď sa krásna Boženka točila s dakým po dvorane, to ho schytila dvorana a točila sa s milým Michalom.“Javorský a Obranský sa zasmiali, Hrabina sa zamyslene prechodil medzi dverami a okny dĺžkou priestrannej chyže. Holovín sa nezdal dbať na narážku, v mysli jeho muselo trčať čosi, lebo jeho oči, tento neklamný výraz duše, v jedno miesto upreté, svedčily, že srdce sa inším predmetom baví.„Ale počuj, Karol, je to len za krásny znáchor tá Božena,“ pokračoval Svetozár, opálujúc nohami a iskriac veľkými očami. Cmukol pritom túžobne ústami.„Veľa mu ukradla,“ dodal posmešne Vrahobor.„No len aby aj tebe neuškodila tým, čo mne ukradla. Och, a aká krása, vlasy ako klince, pehy pod očami a na nose, ako včely keď sa majú rojiť, chlapina ako uzol!“ Takto Karol, bledo-počernú tvár vyjasniac a hlavu na krátkom krku zo širokých, zavalitých, mocných pliec vystávajúcu narovnajúc, nepomýleného tým Vrahobora vysmieval.Holovín vytiahol ruky zpod hlavy a pľasknúc nimi vykríkol: „Živio, Karol, len aj tomu Longinusovi na stole vysoľ takú!“ Nato znovu zaujal predošlé položenie.Vrahobor vyjasnil modré, žiarivé oči a zaspieval si:Aký som, taký som,Neviem sa premeniť,Šuhaj som slobodný,Nebudem sa ženiť.Karlove líca sa polialy ohňom, ktorý sa k bledo-posmuhlej farbe jeho tvári veľmi zaujímavo pridružil. Podivno, ako mnohá sloka piesne národnej pôsobí v duši dumného šuhaja. Karol, ako čoby doňho nový život vstúpil a duša sa v inú dráhu obrátila, tak sa premenil; tvár jeho sa blýskala, kalné oko, pod hrubými víčkami sa gúľajúce, povystúpilo.„Tys’ môj brat!“ zavolal Vrahoborovi, „zaspievajme si ju spolu! Kdeže si vypriadol túto božskú pieseň?“ a začal spievať. Jeho obyčajný, viacej chripľavý ako jasný hlas, stal sa čistým, a ukazoval, že v duši jeho akýsi úmysel rodiť sa počína. Nízka jeho postava zdala sa rásť, prsia sa mu dvíhaly, a on, celý udychčaný, až po treťom zopakovaní zastal.„Hahaha,“ rozrehotal sa Bobrovec, a nohami opálal tak, že sa mu až päty dotýkaly stola zospodku. „Karol Javorský sa nebude ženiť!“Ale Karlov pohľad bol privážny a Svetozárov posmech nezapôsobil na ostatných. Vidiac, že jeho vtip nejde dokola, obrálil sa po inšom.„To bola demonštrácia proti tebe, Michal. Lebo si zaľúbený, ako —“„Ba proti tebe, Svetozárko pekný, lebo neviem, kto sa viac blázni za dievčatami, ja a či ty,“ odvrával Holovín, a bledé rapiny nalialy sa mu krvou. Oči odvrátil so starého miesta a oprel ich do kúta, takže sa chrbtom obrátil ku Bobrovcovi.„No, veď je nič, charissime Michael, ja sa bláznim, a preto mi závidí kýsi olovený vták, čo sa nevie blázniť,“ odpovedal Svetozár nohami už tichšie pohybujúc.„Nestaraj sa o mňa — veď ty so svojím bláznenim doskáčeš.“„A ty so svojím ležaním — doležíš.“„Len sa mi nepovaďte, chlapci,“ zamiešal sa Vladimír, „aby sme neobanovali, že máme na svojich zábavách už aj krásne Slovenky.“„Bez akých ktosi kedysi slovenské romány chcel písať,“ odvetil na to Vrahobor a očami potuteľne blyskol po Vladimírovi.Hrabina sa usmial.„Ak by tak bolo — že by sme sa zvadiť mali pre dievčatá, to by si ty, Svatúško Vladuško víťazný, hlavnou príčinou bol tejto neresti do kola nášho sa vodravšej. Hľa, zas si nám novú Slovenku vycitoval zo zeme. A addaniškám Hétvárych Hedviga je veľká akvizícia našej spoločnosti. Ba len nám povedz, ako si k nej prišiel?“ hovoril Svetozár rozkolembajúc oznove nohy.„Naozaj, je to dievča zvláštnych darov,“ prisviedčal s akýmsi uspokojením Hrabina.„Škoda len, že je oáza na tej pustatine slovenského zemianstva,“ dodal Vrahobor.„Tým viac jej náleží chvála, že tak sama od seba prišla k povedomiu národnému,“ pokračoval Vladimír.„Sama od seba a s pomocou Vladimíra,“ doložil Bobrovec, doprevadiac posledné slová zvláštnym prízvukom. „Len si daj pozor, aby sa ti z tej národnosti Hedviginej nevykľulo dačo takého, ako hen Michalovi. Pozri, aký je bledý.“„Hja,“ zvolal Obranský, „náš Michal je Slovákom Božene k vôli, a bol by, hádam, jej k vôli — neviem čím; ale u Vladimíra je to nie tak!“„Len aby nebolo! Ale ja veru neverím láske; čerta tá dbá na národnosť, a keď sa zaľúbi hoc i Hrabina, nuž bude láska — a nie národnosť — všetko i v jeho srdci určovať. Hľa, či nemám príklad na sebe, nikto nikdy tak nebude ľúbiť, ako som ja ľúbil Etelku! Ale Tüzhalomy — bodaj ho!“„Keď si ľúbil tú Maďarku, nebol si ešte Slovákom,“ ozval sa Vrahobor.„Nuž a čože som bol?“„Nebol si upovedomeným Slovákom,“ objasňoval Vrahobor.„Hľa, filozof! Upovedomený — neupovedomený,“ posmieval sa Svetozár.„Teraz som upovedomený, a preca — sto bohov paromov — keby som Etelku videl…!“ Čierne veľké oči vyvalily sa zpod víčok a bledá tvár sa poliala milou červenosťou.„Dal by tebe Tüzhalomy,“ riekol Vrahobor, chcejúc prerušiť hádku.„Dal nedal, čo ťa po tom, ale kde je tvoja filozofia? Ja, upovedomený Slovák, vzal by som si Etelku, a rád by som videl toho filozofa slovenského, ktorý by mi ľúbosť zo srdca vydišputovať vedel,“ kolembajúc nohami ohnivo rozprával Svetozár.„No už, braček,“ zamiešal sa do hádky i Hrabina, „neobstojí, čo hovoríš. Inšie sú ciele národnosti, a inšie pletky a dôležitosti ľúbosti; kto tamtie týmto podradiť chce, ten nič iného nedokazuje, ako že je sveták a Slovanstvo mu je iba pekné divadlo dievčat, do ktorého len zato chodí, aby oči pásol.“„A zdá sa, že ani ty sa neobraciaš okolo Hedvigy zato, aby si sa díval u Hétvárych na tú starú komornú —“„Aby o jednu Slovenku z vyšších vrstiev národa viacej sme mali, ktorá by apoštolovala medzi odrodilými synmi, o to pracuje Hrabina,“ dodával Vrahobor, a tvár jeho svedčila o netrpelivosti vnútornej a mrzutosti nad rečami Bobrovcovými. Modré oči jeho sypaly iskry na Svetozára, chladnokrvne nohami svojimi opálajúceho. Hrabina na Bobrovcovu poznámku hodil rukou, a prísno pohliadnuc na priateľa, pohrozil mu: „Nože no, Svetozár, ale pamätaj si, že tvoje ľahké pochopovanie sveta i úloh národných zamotá ťa ešte raz do mrzutých odporov.“Bobrovec sa zasmial, a pozrúc najprv na Vrahobora, odsekol jemu: „Hahaha — apoštolovanie dievčaťa medzi maďarónmi je taká práca, ako poslať kozičku štiepky strážiť do záhrady. Ona, tá kozička, bude ich, tie štiepky, objímať a bozkávať, lebo každá kozička ľúbi štiepky.“ A stiahnúc tvár, prísno sa obrátil ku Vladimírovi: „Keď ma osud zamotá do mrzutých odporov — braček zlatý, vtedy si ja nebudem filozofiou pomáhať, ani nebudem človečenstvo z jeho pádu dvíhať, ba ani nebudem lietať v ríši ideálov — ale budem ženy karazirovať, a tie mi iste skôr pomôžu, ako všetky filozofické formulky: „Bewusst und unbewusst, unmittelbar und mittelbar, Sein und Wesen,“ a ako ešte znejú tie hegelčiny. Hahaha! Nuž ale sa nehnevajte, veď je nič. Poženíme sa všetci — a to pokolenie, čo z nás povstane…“„No už je dosť,“ skríkol Karol; hlava sa mu triasla na zavalitých pleciach, kalné oko sypalo oheň, a zavretou päsťou uderil na stôl: „nech je už dosť toho oslovstva! Ak máme mať takých Slovákov, ako je Bobrovec, čo len všetko osmieva, tu mohol aj on pri Etelke svojej ostať.“ Hnev sa ho zmocnil. Ale Svetozár chladnokrvne odpovedal:„Veru by som jej vernejším bol ostal, ako Hrabina Ľudmile, a ty Karolko, mohol si radšej namiesto do stola do Vladimírovho chrbta buchnúť, lebo ti sestru nechal stáť, a točil sa len okolo tej aristokratickej Hedvigy. Či vy Slováci tak milujete svoje Slovenky?“Toto dopálilo Karla. Jeho dve sestry boly spomínané. Náruživosť vstúpila mu do očí, tvár bola celá v oku jeho skryštalizovaná, takže len oči jeho vidno bolo a päsť podvihnutú nad hlavu. „Vyšparuj si ty zuby svojimi frajerkami, nie mojimi sestrami, ledakto!“ skríkol a zastal si ako mstiteľ proti Bobrovcovi.Hrabina, vidiac, čo sa môže stať, skočil medzi oboch a povedal:„Naozaj, Svetozár, mohol by si už raz nechať tie večné žarty a vtipy, a ty Karol, neber zas všetko tak vážne.“„Takí ste vy Slováci,“ kričal z postele Michal, „len sa vždy vadiť; radšej by som ta so židmi do Hamstrdámu išiel, ako…“„Držte už raz huby —“ okríkol ich Hrabina.„Všetkého je príčina Bobrovec,“ dokladal Holovín.Bobrovec prestal si všímať poznámok svojich druhov, skočil so stola a zahľadel sa do okna, obráteného na námestie dolnopoľské. „Reku čo za grófa,“ hovorí sám sebe, „a ono Répáši novomódny. Nech som Kubo, ak neletí do Hlohovca žalovať Hétvárymu na Hedvigu, že sa poslovenčila.“Hrabina a Vrahobor podišli k oknu. Bobrovec pokračoval vo svojich poznámkach: „Sedí si po veľkopansky v bričke. Len keby sa mu kabát tak neblýskal a jeho koňom tak kĺby do mesiaca netrčaly. Hľa ho — už je pod Šulmachajkou, nech som Kubo, obracia sa po hlohovskej ceste!“„No, máte sa o koho starať,“ volal z postele Holovín, „nevídali Repku, lumpa, a teraz Répášiho, blázna, odpadlíka, maďaróna, máte sa za kým dívať.“„Tak, veď je to nie starosť o Repku, ale o Hedvigu, čo aj tuto Hrabinu pritiahla k oknu,“ povedal Bobrovec.Vozík sa stratil v uličkách predmestia pod Šulmachajkou a Hrabina, nedbajúc na Bobrovcovu narážku, zamyslel sa nad čímsi.Bobrovec hrýzol si pery a blýskal hneď po jednom, hneď po druhom očami. „Aha, môj milý teológ,“ zvolal odrazu, hľadiac v druhú, východnú stranu námestia dolnopoľského, „toto je do porazenia. Nepočuješ ho o inšom hovoriť, ako o večnosti ducha, o absolútnosti teológie ako vedy, vraj, najdokonalejšej, o večnom zákone panujúcom v zmätkoch sveta, o veľkom určení slovenčiny, ktorá už toľko pekla narobila. Ó, pán Jaroslav, ty iste nejdeš do Javorských ku Karlovi!“Holovín sa strhol s postele a bežal k oknu, zahľadiac sa túžobne v tú stranu, kde stál dom pána Javorského.„Už ho neuvidíš, Miško môj,“ zasmial sa Bobrovec, tľapnúc Michala po pleci, „vkĺzol pod bránu, ako čoby sa ponáhľal na dogmatické kolégium alebo na filologické prednášky o slovenčine. Miško, Miško, Jaroslav Obranský ťa predbehne v pokrokoch lásky.“„Ba ku mne ide,“ ozval sa Karol Javorský, podívajúc sa na hodinky a poberajúc sa z chyže.„Počkaj, Karol, idem i ja,“ zvolal Holovín, „s touto pačmagou je to už nie na vydržanie; Hrabina, nože mu daj škáles a vyšulmajstruj ho.“Obaja sa pobrali preč.Holovínovi bil sa kabát o päty. Vrahobor Obranský díval sa za ním a nôtil mu na cestu:Kohútik kokrháč,Nič sa za mnou nevláč,Kým sa mi zapáčiš,Všetok sa dovláčiš.„Naozaj, Svetozár, nemal by si všetko len vtipom a posmechom odbavovať,“ napomínal Hrabina Bobrovca. „Mám rád žart, ale keď sa i sväté úmysly len na žart berú, je to bohapustá ničomnosť. Škoda by bolo do nášho mladého sveta túto hyenu vpustiť. Láska má svoje hlbiny, o ktorých sa ani nesníva tým, čo v nej drahé hodiny žitia márnia; národné ciele prijímajú z ruky lásky odvahu a zápal, a v ďalekohľade snov lásky obarvujú sa dojímavo. Ale bez tamtých cieľov — je láska len rosa hynúca.“„No, braček,“ odpovedal Svetozár, „dobre i pekne si to povedal, ale, po prvé, Holovín nie je bota z tohoto kopýtka, a po druhé, nie sme mnísi, aby sme sa vždy len modlili. A vlastne ani za to nemôžem, že sa mi všetko usmieva, čo vidím alebo čujem.“„Čo po Holovínovi,“ pokračoval Vladimír. „Nejde mi o jednotlivca; ale sa mi zdá, že mladý náš svet rád počína prijímať do seba nákazu ľahkosti; ver mi, že z tohoto nového života, ktorý, v tebe, zdá sa, má zástupcu hlavného, nevykvitnú pre národ voňavé ruže. Ide čas, v ktorom bude treba silných chlapcov; mľandravé papuče a chlapčiská na rozkoše privyknuté — neznesú dňov budúcich, horúčosti a zimy.“„Uži času ako hus klasu, hovorí príslovie,“ odvrával Bobrovec.„Nie tak,“ ozval sa Vrahobor Obranský. „Myslím, že užívaním sa trávi a troví čas, a len obeťou, len zaprením, sa časná chvíľa na večnú slávu premieňa.“„Poznať v tebe brata tvojho,“ odpovedal Svetozár, ale akási myšlienka zastrela jeho tvár vážnosťou. Pekné, čierne oči pod plnými víčkami opreli sa v jedno miesto. Až o chvíľku pokračoval v reči: „ten tiež vždy s večnosťou a duchom a zaprením a obeťami má do činenia. A mne sa zdá, že práve teraz nie je na to čas. Mám na to dôvod zakaždým, keď sa pozrem na ulicu. Len sa podívajte, či sa neraduje každý, či nebežia všetci zachytiť svoj čas, užiť ho — kuvať železo, kým je horúce.“„Práve to by nás malo ponúkať zavrieť sa do seba a myslieť na to, kde by človek seba najplatnejšie udať mohol, ako dobrý peniaz, nie ako šupku z pomaranča, ktorú zahodia po malom pôžitku,“ hovoril mladý, modrooký, úložitý Vrahobor.Svetozárovi sa pomaly strácala veselosť s tvári.„Nuž a myslíte, že som ja nie dobrý Slovák?“„Dobrý si Slovák, ale máš trochu viac svetárstva, ako by si ho mal mať,“ odpovedal mu Hrabina. „Veď ani ja nesmýšľam celkom tak, ako Vrahobor; je nám treba života, spoločnosti, vplyvu. Práve zato som i odstúpil od predošlých svojich náhľadov a chcel by som viac na život spoločenský pôsobiť. Preto som sa aj s Hedvigou soznámil. A i naši mešťania sa viacej ohlášajú odkedy im zábavy poriadame.“Svetozár sa usmial a bledosť na jeho tvári zazdala sa veselšou. „Len sa teda obracaj okolo Hedvigy, bo inak ti z nej Répáši spraví maďarónskeho apoštola. Istá vec, a neprestanem to opakovať — jeden zemiansky dom nám v týchto časoch viacej pomôže, ako všetky naše básne, verše, povesti, filozofia o obetiach a večnosti, ako celá vaša slovenčina, ktorú už opúšťajú najhorlivejší Slováci, a pre ktorú Čechoslováci odchádzajú už do tábora Košútovho.“ Hrabina sa zamyslel. A v myšlienkach pohrúžený sberal sa preč, podávajúc ruku Bobrovcovi. I Vrahobor vzal svoju hrubú palicu z kúta, buchol ňou do zeme, a vypnúc hlavu vozvysok, zablýskal jasnými očami a zaspieval si na odchod:Najlepšie je tomu,Kto je oželený,Neľaká sa hromuA nehľadá ženy!
Hurban_Slovenski-ziaci.html.txt
V ParížiVlak zastal. „Paríž, Paríž!“ oznamovali konduktori, keď sme došli do tohto najkrajšieho svetového mesta. Bolo to v septembri 1868. Splnili sa vrelé túžby môjho srdca. Som v cieli cesty, na ktorú som dlhší čas zbieral svoje krvopotné mozole.Pred utešenou stanicou stojí množstvo fiakrov, omnibusov a kočov, ktoré patria najväčším hotelom; každý koč je označený názvom hotela, ktorému patrí. Pohoniči sa skvejú v odeve zdobenom zlatom. Obecenstvo všetkých národov vstupuje do týchto nádherných kočov a dáva sa rozvážať, kam za dobré uzná. Mnohí z cestujúcich sa však poberajú len tak po svojom; veď, ako viete, do Paríža cestujú i chudobní ľudia. V tejto trme-vrme stál som nepohnute asi hodinu, až sa nával ľudu koľko-toľko zmenšil. Potom som sa i ja o paličke pobral — kam? — sám som nevedel; nuž, za inými. Najmúdrejšie by, pravda, bolo bývalo, keby som si bol sadol do koča a dal sa odviezť do hotela Grand. Lenže remeselník s niekoľkými frankami vo vrecku, a ísť do takého nádherného hotela — to by bol býval naozaj nezmysel!„Kde je tu nejaký stredný hotel?“ pýtam sa nemecky jedného-druhého.„Niks dajč,“ dostal som odpoveď.Hej, myslím si, keby som teraz miesto tej trochy maďarčiny, ktorú som sa ako papagáj v bystrickom podgymnáziu naučil, vedel zatoľko po francúzsky, to by sa mi veru viac zišlo! Už predtým som medzi Rakúšanmi a Nemcami skúsil, že maďarčina je celkom nepotrebná reč pre tých, čo zamýšľajú nazrieť trochu do sveta. Konečne som popadol jedného božieho človeka; bol to policajt, ktorý mi dal v lámanej nemčine adresu najbližšieho stredného hotela, kde sa hovorilo i po nemecky. Šťastlivo som sa ta dostal. Po uplynutí jedného týždňa dostal som prácu; a bol práve zvrchovaný čas, lebo moja kasa už-už mala padnúť pod konkurz.Mnohý z vás, milí rodáci, bol už iste vo Viedni. A keď sa prvý raz prechádzal po jej uliciach, nevedel sa prenadiviť nad tou nádherou krásnych obchodov, nad rušným životom ulíc a vôbec nad skvelým obrazom veľkomestského života. Ale čože je Viedeň proti Parížu, tomuto novosvetskému Bábelu? To je tak, ako keby sme prirovnali Banskú Bystricu k Viedni.Paríž leží na peknej rovine pri rieke Seine a má teraz asi 2 milióny obyvateľov. Veľkú časť mesta postavili v ostatných rokoch na zboreniskách starých úzkych ulíc. Okrem 80 námestí (s menšími ich je vyše 100) má teraz Paríž 2000 zväčša širokých a rovných ulíc. Rieka Seina tečie stredom mesta, a to od východu na západ. Oba brehy sú spojené 25 mostami, z ktorých je viacero železných, jeden lanový, ostatné murované. Celé mesto je ohradené silným, temer 5 míľ[1]dlhým múrom s baštami a šancami. Popri hradbách ide z vnútra mesta kol-dokola železnica, z ktorej vychádzajú bočné cesty, a to tak, že niektoré idú po vysokom moste, iné zas popod zem až do stredu mesta. Železničných staníc je tu 9, všetky vo vnútri mesta. Niektoré sú vzdialené na jednu až jednu a pol hodiny chôdze od kraja mesta. A vôbec, keby človek chcel prejsť pešky krížom cez mesto z jedného konca na druhý, trvalo by mu to bez oddychovania celé štyri hodiny. Za hradbami sú ešte tisíce domov, ktorých obyvatelia dochádzajú do mesta po železnici alebo na dostavníkoch (omnibusoch), prechádzajúcich z jednej časti mesta do druhej.Hlavné ulice nie sú dláždené kamením, ale sú upravené Mac-Adamovým spôsobom. Spodok ulice je vyložený drveným kamením a vrch je posypaný drobulinkým žltým pieskom. Vyzerá to ako uhladená kolkáreň. Každá ulica je vprostriedku trochu zvýšená, aby dažďová voda mohla dobre stekať do podzemných kanálov, ktoré odvádzajú všetku nečistotu. Po oboch stranách ulice je asfaltový chodník, pre peších chodcov. Je 8 až 10 krokov široký a tiež je naklonený, aby voda z neho dobre stekala. Užšie bočné ulice sú dláždené štvorhrannými kameňmi. Keď neprší, všetky hlavné ulice denne polievajú a zametajú. Ba i keď prší, polievajú ulice preto, aby sa blato ľahšie zmetalo. Na čistenie ulíc majú tu drôtené metly a aj zvláštne stroje, ktoré ťahajú kone. Na polievanie sú zhotovené po oboch stranách ulíc veľké podzemné rúry, do ktorých tlačí vodu para. Na týchto rúrach sú vo vzdialenosti 20 až 30 krokov asi 8 palcov[2]veľké železné dvierka. Keď ich robotníci otvoria a priskrutkujú o ne železné trubice s remennými kolenami, majú hotovú striekačku. Tieto prístroje robia dobrú službu, aj keď je požiar. Lenže tu je požiarov málo, a to jednak pre dobrý ohňovzdorný spôsob stavania, jednak pre dobrý hasičský poriadok. Veľké požiare tu nepoznajú; keď vyhorí jedna-dve izby, už je po požiari.Z premnohých parížskych námestí čo do veľkostí a krásy prvé miesto zaujíma nepochybne námestie Svornosti (Place de la Concorde), obkľúčené zo siedmich strán veľkými nádhernými palácmi; na ôsmej strane je záhrada cisárskeho paláca Tuileries. Na tomto námestí padli hlavy francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. a jeho manželky Márie Antoinetty, ako aj všetkých, ktorých si vyžiadala za obeť Francúzska revolúcia. Preto sa v tom čase volalo námestie aj Revolučným. Uprostred tohto námestia stojí teraz pamätný obelisk, ktorý daroval Mehemed-Ali, egyptský miestokráľ, bývalému kráľovi Ľudovítovi Filipovi. Z Egypta ho previezli do Paríža roku 1831. Obelisk je štvorhranný stĺp vytesaný z jedného kusa kameňa. Je 13 stôp[3]vysoký, pri spodku dve a pol siahy hrubý; pri vrchu je tenší a po bokoch je zdobený všelijakými figúrami a staroegyptským písmom. Váži 5000 centov. Okrem tohto obelisku zdobia námestie dva veľké studne uliate zo spieže a 8 mramorových sôch, ktoré predstavujú väčšie mestá Francúzska. Celé námestie, dlhé asi 500 a široké 200 krokov, je zbité ako stôl, lampa pri lampe, a ľudí je na ňom ako mravcov. — Vendomské námestie (Place de Vendome) má naprostriedku chýrečný 22½ siahy vysoký a v priemere dve siahy hrubý stĺp, ktorý dal postaviť Napoleon I. na pamiatku svojich víťazstiev z ukoristených kanónov. Navrchu na podstavci ohradenom zábradlím stojí v dvojnásobnej životnej veľkosti Napoleonova socha. Točitými železnými schodmi dá sa vystúpiť až nahor. Na pomníku sú vyobrazené početné bitky, v ktorých Napoleon zvíťazil. Je ich veľa. Ale čo by tak Parížania povedali, keby im tam niekto napísal: „Moskva 1812.“ To by, pravda, celý pomník pošpatilo. Na oslavu Napoleona I. je pomenovaná aj krásna Víťazná brána (Arc de Triomphe) na Carusselskom námestí (Place du Carussel), ktorú dal postaviť tiež Napoleon I. roku 1806. Aj na túto stavbu, vysokú 24 siah, možno pohodlne vystúpiť. Odtiaľto je krásny výhľad na rovné, stromami vysadené ulice. Ale beda cudzincovi, ak zabudol, odkiaľ prišiel. Dosť sa veru nabiedi, kým niekoho nájde, kto ho odprevadí domov; nie je to, pravda, nikdy zadarmo.Zvláštnej krásy dodávajú Parížu takzvané bulváre. Sú to široké, v štyroch radoch stromami vysadené ulice, ktoré boli pôvodne založené na mieste roznosených hradieb starého mesta. Užšie ulice, ktoré majú len dva rady stromov, volajú sa avenue. Na týchto uliciach sú najkrajšie domy, podobné palácom, a najkrajšie obchody. Aj život je tu najrušnejší, keďže behá po nich denne 80 omnibusov, mnoho fiakrov a súkromných kočov.Na prvom mieste je Taliansky bulvár, ktorý je strediskom spoločenského života parížskeho. Preto sú tam najelegantnejšie kaviarne. Sevastopolský bulvár, spomedzi všetkých najnovší, je asi 70 krokov široký a na ¾ hodiny chôdze dlhý. Založený bol pred 12 rokmi na pamiatku dobytia pevnosti Sevastopol. Kapucínsky bulvár má najväčší, päťposchodový hotel (Hôtel Grand) so 400 izbami pre pocestných. Okrem krásnych dvorán a iných miestností je tu i novovystavené veľké divadlo pre spevohru (Nouvel Opéra). Najdlhší bulvár je bulvár princa Eugénia, ktorý je dlhý na hodinu cesty pre pešiaka. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje Rivolská ulica, ktorej paláce majú podlubia, kde je obchod pri obchode s najdrahším tovarom z celého sveta. Preto je tu aj všade taká nádhera; koč sa tisne za kočom, pohoniči sú zdobení zlatom a štverne vybíjané striebrom. Kto by chcel v tomto veľkom stisku prebehnúť cez ulicu na druhú stranu, musí sa dobre poobzerať, aby sa nedostal pod kone. Vo všetkých týchto prepychových uliciach sú vonku veľké zrkadlá, aby sa chodec mohol kedykoľvek poobzerať, či dobre vyzerá a či mu netrčí lakeť z rukáva. Mnohé z hlavných ulíc sú spojené priechodmi — pasážami, t. j. chodbami, ktoré vedú celým radom domov a vyúsťujú do inej ulice. Sú pokryté sklom a po oboch stranách majú nádherné obchody.Katolíckych kostolov spojených s farami je v Paríži vyše 70. Evanjelických, obojeho vyznania, je 6. Staroverci, čiže pravoslávni, majú tu tiež svoj krásny kostol a židia svoje synagogy. Na prvom mieste je chrám Nôtre-Dame vystavený v gotickom slohu, s dvoma tupými vežami. Tento kostol má aj najväčší zvon na celom svete. Podľa môjho zmerania má v priemere 9 ½ stopy, vysoký je dve siahy a hrubý desať palcov. Jeho váha sa udáva na 250 centov. Pri zvonení sa zvon nehýbe, len srdce rozháňajú zboka nabok. Chrám sv. Magdalény, dokončený r. 1842, nemá vôbec veže, ale dookola má nádherné korintské stĺpy. Chrám sv. Genovévy, stavaný v podobe kríža, vprostriedku s vysokou kopulou, bol za prvej francúzskej revolúcie venovaný pamiatke mužov, ktorí sa zaslúžili o vlasť. Preto ho aj nazvali Panteón. Avšak cisár Napoleon I. ho odovzdal nazad pre potreby cirkvi. Chrám sv. Trojice je významný ani nie tak pre veľkosť, ako pre vnútornú krásu; známy je aj tým, že má najhlasnejšie hodiny v celom meste. Keď bijú, v susedstve sa všetko trasie. Chrám paláca Invalidov je vnútri ozdobený zástavami, ktoré cisár Napoleon I. ukoristil nepriateľom v bitkách. Uprostred tohoto chrámu je krypta vykresaná z bieleho mramoru na spôsob studne. Zrub okolo nej je tiež z bieleho mramoru. Na spodku krypty leží v sarkofágu, zhotovenom z červeného mramoru, mŕtve telo Napoleona. Pravoslávny kostol je v ulici Daru; nie je veľký, ale vyniká nádherou. Má vysokú kopulu s pozláteným vrcholom. Na bokoch má dve vežičky s pozlátenými strechami a vnútro je tiež skoro celé pozlátené. Vo všetkých parížskych kostoloch sa v zime kúri, a to podzemnými pecami, z ktorých teplota potom preniká cez mreže nahor.Medzi verejnými budovami vynikajú dve rezidencie, a to Tuileries a Louvre. Pri prvom je krásna záhrada, zdobená rozličnými sochami a studňami; v jednej z nich vystrekuje voda 16 siah vysoko. Druhý palác, Louvre, má najpovestnejšiu zbierku obrazov od najslávnejších maliarov sveta. Parížska radnica má taký krásny vnútrajšok, že prevyšuje ním i cisárske paláce. Z verejných budov vyniká spomenuté už divadlo Opéra, ešte celkom nedohotovené; zvonku je zdobené rezbárskymi a inými ozdobami. Vstupenky sú primeranej ceny; najlacnejšie miesto stojí 2 franky, čo je asi našich 80 grajciarov.[4]Pre každodenný život najdôležitejšou budovou je tržnica, postavená na ulici Rivoli, na mieste, kde zbúrali asi 600 starých domov. Toto ohromné budovisko, asi 200 krokov široké a na pol hodiny chôdze dlhé, je vystavené zo železa a pokryté plechom a sklom, aby svetlo mohlo prenikať na všetky strany. Popod budovu vedie na čiastky podelená pivnica, v ktorej predavači cez noc uchovávajú svoje veci. I vnútri je budova podelená na rozličné časti; v jednej predávajú divú zverinu, v inej ryby, inde zase maslo, múku, zeleninu a vôbec všetky potravné články, zohnané sem zo všetkých častí sveta. Mali by ste vidieť ten ohromný huk a stisk, tú vravu kupujúcich a predávajúcich! To sa musí len vidieť; to sa ani opísať nedá. Spomenúť treba ešte dom pre mŕtvych, postavený neďaleko chrámu Nôtre-Dame. V jednej sále tohoto domu bývajú vyložení všetci mŕtvi, ktorí prišli o život na uliciach nešťastnou náhodou alebo náhle umreli a nemali pri sebe nijaké písmo, z ktorého by sa mohlo určiť ich meno a stav. Každý má možnosť vojsť dnu a prezrieť si mŕtvoly, a ak by tam našiel známeho, je povinný oznámiť to príslušnej vrchnosti. Z budovy, kde bola r. 1867 svetová výstava, už nič nevidieť; toto miesto je celkom holé, ako pred výstavou.Z verejných záhrad je najnavštevovanejšia už spomínaná záhrada v susedstve Tuileries. Z hľadiska prírodných vied prvé miesto patrí botanickej záhrade, dlhej 333 siah a 200 siah širokej. Tu môžeme obdivovať nielen rastliny z celého sveta, ale aj živočíchy, zbierky kovov a vôbec všetky predmety, ktoré majú nejaký súvis s prírodnými vedami. V tejto záhrade je aj budova, kde sú denne pre každého prístupné bezplatné verejné prednášky zo všetkých odvetví prírodných vied. Nie div potom, že v tomto meste sa môže znamenite šíriť a dvíhať vzdelanosť ľudu.Jedného novembrového dňa roku 1868 oznamovali plagáty v Paríži, že bude akási cirkevno-politická slávnosť. „Musíš ju vidieť!“ povedal som si. Urobil som si „fajront“. Ráno pred deviatou stál som už na námestí pred chýrnymi Tuileriami. Bol tu zhromaždený nesčíselný počet ľudstva. Vojsko vo skvelých rovnošatách tvorilo od vchodu paláca dlhý špalier. Z uličných oblokov nádherných okolitých palácov viala zástava pri zástave. Hudba hrala. O desiatej zahrmeli z niektorých pevností výstrely z diel. Nastalo hrobové ticho. Vojsko vzdalo poctu a z Tuileries vybehol krásny štvorzáprahový koč a v ňom sedel — Napoleon III., „z božej milosti“ „slávny“ cisár Francúzov s pobočníkom. Hudba zahrala hymnu. Vojenské zástavy sa korili.„Vive l´empereur!“ volal nadšene ľud. Potom nasledoval druhý koč, tretí, štvrtý atď. Mužskí dvíhali klobúky, ženy povievali bielymi ručníkmi. V poslednejších kočoch boli vysokí úradníci v krásnych, zlatom zdobených rovnošatách; medzi nimi boli i takí, čo mali „pasiu“ — „rozmliažďovať“ a „k stene pritláčať“ — „buričov“. Takúto úctu, takúto vernosť a oddanosť, myslím si, požíva máloktorý panovník sveta od svojho ľudu! Toto je iste najšťastnejší človek a vladár na božom svete! A keď k tomu uvážime, že rád sa dal volať „imperátorom Európy“, prídeme k presvedčeniu, že niet tej moci, ktorá by ho, velikáša, mohla zohnúť.Aký ohromný rozdiel je na tomto svete medzi človekom a človekom, myslel som si. Ten rozkazuje Európe, jemu sa koria všetci mocnári, má slávu, česť, oplýva bohatstvom, a o teba, chudobný remeselník, nik sa neobzrie, či máš dajaký frank vo vrecku, či si dnes jedol kus suchého chleba, či máš kde hlavu skloniť, alebo ak ťa tu prikvačí smrť, či ťa bude mať kto pochovať. A vo svojej mladistvej fantázii pýtal som sa sám seba: Prečo ty nie si aspoň dajakým veľmožom? A kto by takúto „skromnú“ žiadosť mohol vyčítať dvadsaťdvaročnému šuhajovi? Či neviete, že mladosť — pochabosť?*Teraz sa aspoň stručne zmienim o remeselníckych prácach v Paríži. Už samo budovanie domov je odlišné od našich spôsobov. Surovinu majú na stavbu dobrú, suchú a vápenné kamene sú také mäkké, že sa dajú podľa potreby pohodlne prepíliť na menšie kusy. Vo všetkých hlavných uliciach stojí predný múr domu až po prvé poschodie na mohutných vysokých železných stĺpoch, medzi ktorými sú dvere a výklady nádherných obchodov. Len keď je dom vystavaný a pokrytý, až potom sa jeho steny zarovnávajú, rímsy kelujú a na rohoch a iných vypuklých miestach budovy sa vytesávajú všelijaké figúry a ozdoby. V takýchto prednejších domoch nikde nevidieť obyčajné sklepenie; miesto neho sa popreťahujú od múru po múr silné železné traverzy; miesto medzi nimi je vyplnené tehlami. Keď sa všetko náležite ovakuje, vyzerá to ako obyčajný štukator.Jednotlivé remeslá do počtu robotníkov a akosti výrobkov sú v Paríži neobyčajne rozvité. Tak krajčírskych podnikov a závodov zhotovujúcich iné časti odevu je do 24 000, v ktorých pracuje do 80 000 tovarišov a iných ženských pomocných síl. Tovariši sú obyčajne zjednaní na prácu na hodiny. Za hodinu dostávajú 16 až 24 grajciarov našich peňazí, takže usilovnejší tovariš môže si za deň zarobiť dva až tri rakúske zlaté. Majstrova práca alebo práca jeho námestníka spočíva v tom, že píše, kedy tovariš príde ráno do roboty a kedy večer odíde. Tak tovariš môže kedykoľvek odísť z dielne a neutrpí škodu ani on, ani majster. Výplata je každých 14 dní, tak ako je to u nás u banských robotníkov. Po výplate sa poschodia najmä neženatí „bratia z mokrej štvrte“ a nejdú skôr do roboty, kým plat neprepijú. Niektorých remeselníkov prijímajú i na stálu prácu; tí zarobia 3 až 5 frankov na deň. Je to, pravda, menší plat, ako majú tovariši, ktorí pracujú na hodinu, ale zato nemožno ich tak ľahko z roboty prepustiť.A ešte niečo o stolárskom remesle. Stolári potrebujú zväčša iba drahocenné drevá, najmä palisandrové, mahagónové, tigrové, ružové atď. Ale aj dubové drevo slúži na výrobu vkusných a vzácnych výrobkov ozdobného stolárstva a spracúva sa pre poprednejšie domy. Pre stavebníctvo a pre stolárske výrobky určené pre ľud používajú sa obyčajnejšie druhy dreva, ako orechové, hruškové, jaseňové atď., alebo i drevá mäkké.Okrem remeselníckych pomocníkov zasluhujú zmienku ešte aj nájomní robotníci, takzvaný parížsky proletariát, ktorý žije iba zo dňa na deň. Títo robotníci, ak nemajú niekoľko dní prácu, schádzajú sa v tisícoch na verejných miestach a vyhrážajú sa najvyšším úradom, vláde, ba aj samému cisárovi, aby im zaopatrili robotu, lebo inak že bude zle. Tak dal cisár Napoleon kvôli týmto ľuďom zrúcať celé časti starobylého mesta a znova ich dal ešte krajšie vystavať, aby robotníkom zabezpečil trvalý zárobok a tým ich odviedol od myšlienky na revolúciu, ktorou sa v podobných prípadoch vyhrážali.Cudzincovi však padne najmä do očí to, že títo remeselníci a nádenníci nemajú ani piatku ani sviatku, a to platí o všetkých obyvateľoch Paríža. Mňa, ktorý som prišiel z našich krajov, prekvapilo, keď som videl murárov a tesárov, ako v nedeľu pracujú na stavbe domov, ako voziari vozia piesok a kamenie a ako kováči vo svojich dielňach veselo kujú, stolári hobľujú atď. Tak podľa vonkajšieho vzhľadu mesta by nik nepovedal, že je nedeľa alebo nejaký výročitý sviatok. Takéto boli i moje posledné Vianoce. A keď po našich mestách a dedinách vládla vianočná tichosť, vtedy som v Paríži videl na uliciach práce tesárske, staviteľské a stavebné. V obchodoch sa predávalo ako vo všedný deň. Niekomu z mojich rodákov sa toto bude zdať nepravdepodobné, ba až nepochopiteľné, ale tak to je, a každý, kto navštívi tento novosvetský Bábel, prisvedčí mojim slovám.Ešte niečo o ľuďoch a mravoch Paríža, nakoľko som ich, pravda, mohol sám postrehnúť. Predovšetkým musím vyzdvihnúť, že celý francúzsky národ má istú hrdosť, s ktorou každý jednotlivec miluje rovnako svoj národ. V tomto ohľade Francúzom všetka česť! Sem poďte, slovenskí odrodilci, aby ste videli, čo znamená milovať svoj národ! Preto Francúz nemôže ani pochopiť, že sa niekto môže zrieknuť svojej krvi, svojej národnosti. A z tejto národnej hrdosti vyplýva aj francúzska etiketa, vychýrená po celom svete. Ňou dáva Francúz každému človekovi milým, nenúteným spôsobom príslušnú úctu. Každý človek, od najvyššieho hodnostára, ktorý má zlatom vyšívaný odev, až po ostatného nádenníka v roztrhaných šatách, aj keby nemal na čižmách ani podošvu alebo opätok, v rozhovore druh druha oslovuje „monsieur“ — pán. A to nielen na začiatku reči, ale aspoň za každým piatym slovom. Predavačky na trhu oslovujú „madame“ — moja pani. Najmenšiu posluhu, čo akú maličkosť, treba odmeniť hlasným „merci“ — ďakujem. Alebo keď niekoho požiadate hoci len o malichernú službičku, napríklad o pripálenie cigarety, treba ju spojiť so slovami: „s’il vous plait“ — ak sa vám páči. Kto by na tieto zdvorilosti nedbal, pokladali by ho za „lourdauda“ — grobiana.Ale k tejto vonkajšej zdvorilosti sa neviaže nijaký mravný cit. Nakoľko som mohol vypozorovať v kruhoch, v ktorých som mal možnosť pohybovať sa, najmä v nižších, vládne tam mravný úpadok. Vo vyšších vrstvách to iste tiež nebude lepšie. Cudzinec tu má naozaj možnosť vidieť všetky možné zhovädilosti, nad ktorými každý, čo len trochu citlivejší človek musí ustrnúť. Uvediem tu ako príklad iba tanec rozšírený medzi najnižšími vrstvami. Myslíte si, že je to tanec, ktorý je u nás známy pod menom francúzsky? Horkýže! Chlapi sa váľajú po zemi, prevracajú košúty, a tí miernejší skáču, akoby boli besné huby pojedli. Ženy, tie vyskakujú tak vysoko, že im sukne lietajú až ponad hlavu a v tomto divom skákaní dvíhajú nohy tanečníkovi až pod nos. A kto najdivšie skáče, ten najkrajšie tancuje. Toto je ten obľúbený tanec „kankan“, v ktorom majú záľubu i vyššie vrstvy, keď sú vo svojej uzavretej spoločnosti. Tance a bály trvajú stále, i cez pôst. Ale na posledné fašiangy býva na uliciach mesta takzvaná mäsiarska slávnosť. Ulice sú preplnené ľuďmi, zovšadiaľ sa ozýva muzika, i z oblokov. My zvedavo očakávame, čo to bude. Zrazu vidíme prichádzať velikánsky maškarný sprievod, medzi ním viac hudobných sborov, za nimi na nízkom voze, ozdobenom zlatými kolesami, kvetinami a stužkami, viezli ako sneh bieleho fašiangového vola. Na túto príležitosť vyberú najväčšieho vola v krajine; tohoročný „macko“ vážil 1468 kilogramov. Inak je až hrôza čo len letmo poukázať na tie hrozné necudnosti a vystrájania v opilstve! Že je tu ohrozený človek i jeho majetok, to ani nemusím pripomínať.Ale nesmiem zabudnúť ani na naše švárne rodáčky, ktoré sa zaujímajú o módu. Hniezdom všetkej módy je Paríž. Z tohto mesta sa móda potom šíri do celého sveta ako nákazlivá choroba. Ale prosím za prepáčenie, keď poviem, že na ňu trpí najviac pekné pohlavie, a to nielen v Paríži, ale všade na Zemi. Za môjho pobytu v Paríži páni nosili cylindre; panie mávali vzadu na hlave z cudzích vlasov upletené stračie hniezdo (chignon) a klobúčik, malilinký cylindrík. Vzadu na šatách mali frakové krídla a na sebe mali navešané všakové „cafranky“. Pomyslel som si, s prepáčením: bolo by to pre naše ženičky postaviť takúto nastrojenú parížsku dámu do konopí! Pred tou by veru mali vrabce rešpekt! A keď sa má do módy zaviesť niečo nového, oblečú mladých, pekných ľudí, ktorých najali za peniaze, do týchto „cafrankov“, a tí sa túlajú po najdôležitejších uliciach mesta a tak oboznamujú ľudí s novou módou. Pracujúci ľud však veľa o módu nedbá; nosí, čo práve má.Týždeň za týždňom uteká, v remesle robím pokroky. Usilujem sa, ale čoraz menej prichodím ku grošu. Celý zárobok som bol prinútený stroviť a často som musel celé dni pracovať o suchom chlebe. Takýmto „skúsenostiam“ chcel som urobiť koniec a rozhodol som sa odcestovať. No nemal som na cestu. Počkaj, reku, pokúsim sa, či mám kredit. Píšem do Merana bývalému majstrovi: „Pane, ak chcete, aby som prišiel k vám do práce, pošlite mi bezodkladne päť napoleondorov.“ Neminul týždeň, a bol tu list so žiadanou sumou (bolo to asi našich 50 zlatých) a pozvanie do práce. Vidno, že verné a statočné správanie má cenu i v cudzine.A tak 10. februára 1869 odcestoval som ako „chlap pri groši“ z Paríža a spiatočnú cestu konal som nie cez nemecké krajiny, ale obrátil som sa na Švajčiarsko a precestoval som túto domovinu slobody cez Bazilej, Zürich, Sankt Gallen, i prišiel som do Innsbrucku, kde som si poobzeral historickú Martinovu stenu, ktorá je asi na tri hodiny cesty vyše Innsbrucku. Tu sa bol kedysi cisár Maxmilián na hone za kozorožcami zatáral a jeho životu hrozilo veľké nebezpečenstvo. Šťastlivo som prišiel do Merana, aby som si odrobil svoje „skúsenosti“.Pobyt v Paríži budem považovať za najkrajšie dni svojho života, i keď som spočiatku musel prekonávať veľké ťažkosti a bojovať s nimi. Keď som totiž prišiel do Paríža, nevedel som ani slovíčka po francúzsky a bol som nútený dohovárať sa ako nemý pomocou prstov. A aj neskoršie, keď som už ako-tak ovládal reč, bol som odkázaný sám na seba. Pri tom všetkom však opakujem ešte raz, že môj pobyt v Paríži mi zostane v čerstvej pamäti celý život. Bolo mi dopriane to, čo je umožnené sotva jednému z tisícov mojich rodákov: vidieť, ako ďaleko pokročil už vybrúsený ľudský rozum, ale na druhej strane aj to, ako môže človek mravne upadnúť.[1]Stará miera rozlične dlhá; v Rakúsku 1609 m, v Anglicku 1524 m, morská míľa 1855 m. (Pozn. red.)[2]1 palec (cól) — 2,63 cm. (Pozn. red.)[3]Staré dĺžkové miery; 1 stopa — 0,32 m, 1 siaha — 1,90 m. (Pozn. red.)[4]V tých časoch bol rak.-uhorskou menou zlatý, ktorý mal 100 grajciarov. Z jedného colného funta (½ kg) rýdzeho striebra sa razilo 45 zlatých.
Sustek_Zo-stareho-sveta.html.txt
Zo života olejkáraIIgnác Georgievič, s drevenou, na kávovo zafarbenou kasničkou na zohnutom chrbte, blížil sa pomaly k dedinke Kolomlake, ležiacej neďaleko mesta Pavlovska vo voronežskej gubernii. Keď dochodil k dedine, prekrižoval sa pobožne pred Umučením. Na trávniku pri dedine hrala sa hŕba veselých detí.— Poďte sem, chlapci! — oslovil príchodzí. — Chcete cukríkov?— Chceme! Chceme! — ozývalo sa i z desiatich hrdiel, a Ignác Georgievič bol už obstúpený nezbedníkmi.— No, tu máte! — podal príchodzí chlapcom cukríkov za malú škarnicľu. — Ktože býva v tom prvom dome s prava?— Ivan Semenov.— Má deti?— Má dvoje.— Je tu z nich voľaktoré?— Ach, to sú už takí väčší. Pavel je vojak, a Peter sa učí za kováča.— A žena mu ešte žije?— A nie. Zomrela.— Dávno?— Nie veľmi. V zime. — odpovedali chlapci ochotne, raz jeden, raz druhý.— A čo jej bolo?— Neviem… Že mala vodnatielku.— A koní má Ivan Semenov moc?— Jeden pár. A jeden pár volov.— A kravy?— Tri.— A kto býva v tom druhom dome s prava?— Michal Pavlovič.— Má ženu?— Má.— A deti?— Má.— Koľko?— Pätoro.Ignác Georgievič, turčiansky olejkár, neprestával sa vypytovať. Z detvákov odpovedalo raz jedno, raz druhé.— Tu máte cukríkov, deti. — podával Ignác Georgievič deťom pár promincňových cukríkov.II— Pochválen buď Ježíš Kristus!— I Svätá Bohorodička! — odpovedal príchodziemu mužík asi 45-ročný. — Čo ťa sem doviedlo, dobrý človek?— Boh ma k tebe poslal, Ivan Semenov, aby som ťa potešil a pomohol ti v trápení. Neboj sa, viem ja, čo ti chybí. Žena ti zomrela. A bola to dobrá pomocnica. Usilovná, bohabojná, rada ťa mala. Škoda tej stvory! Bože, buď jej milostivý!— Tohoto leta ti už dvoje ošípaných odhynulo, teraz ti je zase krava chorá. Ach, zkusuje ťa Hospodin, Ivan Semenov, zkusuje!Dobrý mužík zadíval sa celý užasnutý na príchodzieho. Vidno, človek innostranný. Ako len môže tak všetko o ňom vedeť, ako môže tak dobre znať jeho pomery?! Nevedno, ale všetko u Boha. V Božom mene prichodí, nuž, azda len nenesie nič zlého.— Pán Bôh mi ťa poslal, dobrý človek! Slož sa, posaď sa! — vítal Ivan Semenov. — Akože ti meno?— Ignác Georgievič.— Zďaleka prichodíš?— Veru zďaleka. Zo štvrtej krajiny, od siedmich svätých miest, ak si o nich počul: Svätý Martin, Svätá Helena, Svätý Peter, Svätý Ondrej, Svätý Jur, Svätý Michal a Svätá Mária.— Ach, akože ťa len prijať, človeče Boží, veď ja som človek chudobný, sprostý — rástol rešpekt Rusov pred naším Turčanom.— Netráp sa ty, Ivan Semenov! Ignác Georgievič je nie bruchopasník. Zavar čaju, daj kus chleba a ku chlebu kus slaniny, ak máš. Zajtrá zarež dačo z toho, čo Pán Bôh požehnal. O mňa sa netreba mnoho starať.Minul prvý deň, minul druhý, minul tretí. Ivan Semenov choval „človeka Božieho“ jako pavúka. Ignác Georgievič sice v trápení potešil, ale nebárs pomohol. Na štvrtý deň začal:— Ivan Semenov! Musíme v Božom mene pomáhať!Ignác Georgievič podišiel ku svojej kasničke s olejčekami, ktorú si bol nechal na skrini. Kasničku otvoril a počal sa v nej prehŕňať. V kasničke samé oddiely, v každom oddiele inakšia fľaštička, v každej inakší olej.— Toto je pre vdovca! — vzal olejkár fľaštičku s jasnou tekutinou, prekrižoval sa, podľa pohybov úst bolo poznať, že remze nejakú modlitbu. Ignác Georgievič prekrižoval sa ešte raz a počal kropiť dom. Pokropil izbu, jednu, druhú, pokropil kuchyňu, komoru, povalu, kôleň, pokropil maštaľ, chlievy i stodolu. Popredku kráčal všade Ignác Georgievič, za ním s posvätnou úctou, skoro po prstoch tichý, mlčanlivý Ivan Semenov.Po kropení ozve sa olejkár:— Čo ty máš, Ivan Semenov, nemilobohu čas márniť?! Choď si po svojej práci. Ja sa budem modliť, budem prosiť Boha, aby mi zjavil, prečo sa ti nedarí, prečo ti všetko zkazu berie.Mužík poslúchol. Keď už bol v poli, počal náš milý spomocník hľadať v dome atrament. Papier i obálku mal sebou. V dome atramentu nebolo. Ignác Georgievič vytiahol z vrecka ceruzu a napísal list žene domov do Turca do dedinky Ležiachova. V liste stálo medzi iným: „Vodiť sa mi ešte s Bohom vodí. Svet je sprostý a poverčivý. Len si človek musí dávať pozor, aby nešiel viacrazy cez tú istú obec. Peňazí už mám jednako vyše 700 rubľov atď.IIIZvonili na obed, keď vrátil sa s poľa Ivan Semenov.— Ivan Semenov, môže to byť spomoženo! — začal olejkár veľmi vážne. — Ale v tvojom dome je zlý duch. Najprv musíme toho vyhnať. Kým je ten tu, nič nevykonáme. Ale zadarmo ti to spraviť nemôžem. Chôdza ťažká, olejčeky drahé. Mnoho peňazi som minul, kým som sa to vyučil, čo viem.— A či by si moc chcel, Ignác Georgievič?— Moc nie, päťdesiat rubľov.— Jujuj! To je hrúza! Ty by si ma ožobráčil!— Ako ti ďaka! — olejkár počal brať svoju kasničku na chrbát, chystajúc sa jakoby k odchodu.— Nechoď, dobrý človek. Smiluj sa nado mnou. Veď keby som ja mal. Ale ja som ti bedár, opravdový bedár. Požičal by si tie peniaze, ale požičať nedostanem.— Koľko dáš? — spytuje sa Ignác Georgievič úsečne.— Poručeno Bohu, desať rubľov oželiem.— Tak nebude z nás nič. Zlý duch zostane v tvojom dome i naďalej. Bude ťa trápiť. Krava ti odhynie. Keby len tá jedna, ale o všetky tri prideš.— Bože, Bože! — zastenal Ivan Semenov.— Ale vieš ty čo?! — pokračoval olejkár. - Zapáčil si sa mi, že si človek spravedlivý, bohabojný. Vyženiem ti zlého ducha z domu za 25 rublí.— Ach, smiluj sa, Ignác Georgievič, akože potom zaplatím dane?!— A keď ti statok podochne, gazdovstvo vyjde na vnivoč, zaplatíš ich skôr?!IV25 rublí musel Ivan Semenov zaplatiť popredku. Až potom sa chytil Ignác Georgievič vyhánať zlého ducha. Gazdu poslal do práce, aby mu neprekážal. Pod prahom domových dverí počal hrabať. Potom odišiel a o chvíľku vrátil sa so žabou — ropuchou. Žabu zahrabal do zeme. Keď sa vrátil mužík večer s poľa domov, našiel Ignáca Georgieviča modliť sa nad prahom.— Cítím, že je zlý duch tu! — riekol olejkár určite. Vzal kädidlo a počal ním okiadzať prah. — Vezmi si vidly alebo motyku. Keď zlého ducha nájdeme, zabijeme ho.Mužík poslúchal a napnute očakával, čo bude ďalej.Ignác Georgievič hrabal, hrabal, vše kus pokopal motykou, prekrižoval sa a hrabal ďalej.— Tu je zlý duch! — zkríkol zrazu, držiac v rukách ropuchu. — Len po nej!Ivan Semenov nedal si dvarazy povedať a ukrutne zamordoval vidlami úbohé zvieratko.— Kľakni si! — kázal olejkár mužíkovi, sám si tiež kľakajúc. Poďakujeme sa Hospodinu, že nám pomohol zbaviť sa zlého ducha.Po modlitbe vykädil Ignác Georgievič dom i všetky stavy.Ráno pobral sa s kasničkou na chrbte ďalej.O pol roka dostala žena Ignáca Georgieviča z Ruska od muža list. Stálo v ňom medzi iným: „Vari mi čert pošepol vracať sa cez tú Kolomlaku. Striehli tam na mňa viacerí živáni a nabili ma. Zlomili mi jedno rebro, a dobili ma tak, že som týždeň ležal u jednoho známeho v Jelinove. Dneská som už, chvalabohu, zdravý. A to vraj počal v Kolomlake, ako som odtiaľ odišiel, statok dochnúť, istému Michalovi Pavlovičovi zomrela žena a neviem ešte, ký parom. Nuž, pomstili sa na mne, hovädá sprosté!“
Kompis_Zo-zivota-olejkara.html.txt
Čarodejná mocZnám čarodejnú, veľkú moc:jej Tatier svet sa korí,slnce i mesiac, deň i noci šíre ľudstva sbory —bo mohútnejšia je od žuly,hroznejšia, jako zbraň,pred ňou sa darmo hradby vzpnuly,pred ňou sa tyrann chráň! —preborí ona pevné múry,preletí výše hôr,nezľakne víchru sa ni búry,zdvíhne sa k lúčom zôr; —preletí nesmierneho moradiaľ neprehliadnu, šír,najtajnejšieho do priestoravniknúc, sťa lietny chýr; —porazí zhubca, nepriateľaa prchne pred ňou ďas,ju neporaní smrtná strela,ju nezahatí čas; —prebodne ona ľudské srdce,prebodne ľudskú hruď,prelomí ukrutnosti tvrdze,no nezrieš vyprysknúťni kvapky krvi — len jak z okaby slza, — z hrude ston —a letí sila tá z vysoka,sťa šírozvučný zvona letí sila tá z výšavy,sťa hrúzonosný hrom,že zatrasú sa hradieb stavy,základov pevných dom —v porobe rodu tisíc lietživot mu zachovala,keby nie moc tá — nás už niet!za ňu buď Bohu chvála!Tá moc je kúzlo, čarný div,je pohádková báj,ňouž zaskvejú sa kvety niv,ožije pole, háj —tá sila slzy bôľu stiera,zaháňa trpký žiaľ,z nej techy sladkej zdroj vyvieraa trápy prchnú v diaľ —tá moc ťa hor’ k nebesám dvíha,ku Božstva výšam v let,tej moci plná dejov-kniha,tej moci plný svet —tej moci strašné búro-znenie,tá sála jako blesk,jej zun sťa hromu rachotenieno žiari, sĺnc sťa lesk,sladká sťa zvanie anjelovoa ostrá jako meč — —tá moc: to slovenské je slovo,tá moc: slovenská reč!
KovalikUstiansky_Carodejna-moc.html.txt
AgarPred beloskvúcim stanom Abrahámavo stínu paliem mešká Sára sama.Na zväzok prútia sviežej sykomorysa mrivo schýlila, sťa bez oporykeď réva sklesne. V pleteníc noc tmavú,čo spod podvíky umkli striebrohlavujej na lono, už chumeľ fúkla sňažná.Na čele cesta rokov krížnokrážna,a popod ňu tam v sivom podobrvíčo zbudlo, drobné leda ohňa mrvy,i tie len tlú, jak slnko máva zvyčaj,keď husté hmly mu ľahli na obličaj.Hruď, čo sa kedys’ plným kvetom chvela,jak letiaceho šata archanjela,tiež opľasla naplytko, k nepoznaniu;a dávny večer, žiar čo schvátil rannúz líc jej a na rtoch zmazal nádych krásy —Nu, dostihli a sšarpali ju časy.Tam sedí nemo, ticho, nepohnute,na kline ruky kŕčom jakby skuté,a zemou riasa sukne… Prečarenájak v balvan soľný, druhá Lóta žena.Van zdvihol sa, lem šiatra prehybujea v štítoch s krúžky hrá, však ona čujeho sotva. Paliem vzlietnul do koruny,tých lupne striasa, ako harfa zuní,i jak prez okraj smyčcom trie sa, reže,po tvári jej vše novšie tieňov mrežesa zmihocú, vzplá svetla pásik tenký,list o list splieska jako na bubienky;lež ani toto nemá vnady pre ňu:jej zmysly zašli, nenie k prebudeniu.Čo viac i slnko spoza paliem vzniká:prv dva-tri lúče, jakby z cedáčika,jej frskne v tvár, čo mladým zvlhla chladom,za nimi jarku krst, až vodopádomju ošustne jas nebies celkovitý;no ona dlane k tvári neprichytí,ba odraziť tú riavu svetla vrelúni závoja kraj nepritiahne k čelu.A predsa mŕtva nenie. Oko ziera,ač nemrkne. Kol úst kýs’ pohyb šera,skub sŕkavý, snáď neznámeho slovazvest, slova, ktoré tajne v duši chová.Na čele takže vrások zárez mnohý:čajs’ myšlienok tam ťažké viaznu nohy.I čeľusť časom hne sa potrasave,jak keď kto polknúť chce a nenie vstave.- V diaľ hľadí, a nač? Stĺpy vidieť piesku;však nezasypú Abraháma stezku,nie veľblúdov a oviec bujné stáda;vie on, kde aká čihala by zrada,on orla okom stráži, kam sa pohne,navôkol obetné mu svietia ohne,hôl pastiersku on ako berlu nosípo žírnych poliach, plných trávy, rosypo samý Hebron! Tam až pastiev viecha.Či nemá kráľosľub Abimelecha,že v kraji tomto nebude mať straty,nie ublíženia? Pohostinstva svätýto iste sľub! I pohan ctiť ho zvykol.Kráľ s ním: tak čo môž’ spupný vojak Fikol!?Kráľ s ním; preč teda úzkosť, starosť trudnú,veď prisahal, že pastvu dá i studňu!V diaľ hľadí — nač, kam a tak neustále,jak keby pozor jej bol primrel k skale,alebo v zdobu pre nebeský ováltkal nežnú priadzu svetla, čítal, snoval,pričom ni mžik, chlp ináč na snovale,a na nebi hnev, hrímajúca poval…?Či prilipol snáď k čudu zeme, neba?No nikde, len v nej jej zrak hľadať treba!Ta zvrátený je iste, i zvon uší:na vrenie citov hľadí, slúcha v duši.Doposiaľ všetko bez žaloby niesla.Tok časov hrnul, chytala sa veslapreds’ neúnavne večer či na ráne;tu trhnul prúd: i zas sa vymklo z dlane,a vlny vzrástli, zmnožili sa rokya pohanením tlčú v člna boky.Doposiaľ všetko bez ponosy niesla.Tok časov hučí, ale dnes už veslaviac nelapá; už sama by ho vrhla,a nielen veslo, i čln vo vír strhla:i tak len prázdny život, čo v ňom zbude —Sen mladuchy a nádej dávno v prúde.Jak v duši vrie, zrak na to sa jej díval:na príliv večný, vzrastajúci príval.Jak ináč tam v tom mračnom prehlboku!Nie ako v časov večne rovnom toku,tie tečú; odtiaľ však nič neodteklo,nič posaváď, i plní sa čo peklo,prúd na prúd: odval, lenže priam i návrat,kyp neskonalý, um až jíma závrat.Zo všetkých srdca rias to šuští, strieka,tu žiaľov, tam zas bôľov ohňorieka;kol duše potok až sedmorokruhý,jak hadia obruč: zúfalosti stuhy.Len za náprstok z tejto velerieky,a dostačí tým umárať sa veky —Dnes avšak z útrob hrknul ručaj nový,čo žiadne nedá vziať sa na okovy.Ten z húžvy umkne, ba v ňom ona zblčí,nič neutlmí, nik ho neumlčí;jak žltošpinavý kvet znáhla skvitol,zvil v perej sa z tých najkalnejších citov…Ten musí k svetlu, čo sa koľvek zrobí:kvet nenávisti, spenený cit zloby!Na tohto trysku, hnevných prúdov boji,hľa, pásla oči, zdajúc sa byť v koji;jak zdvíha sa v žľab — jazyk, tlamou zívaa hrozí: na to díva sa a díva.Odrazu sebou trhla na sedadle,jak uštknutá. Rty zatriasli sa zvädlé,v tvár mihnul mrak a kĺby povystaliu siných skrání, zuby zdrkotali,na čele mrašť a v očiach ziskrilo sa,libačky čepca prchnúca jak rosasa zaleskli… No celá chvie ni trsť sa,a jak by bola chcela svojho srdcasa zadržať, naň obe ruky vtiskla…Van zahvižďal — či asnáď ona výskla,čo zmija ssípla, zaskukla ni vatra?Jak povyduté koberce tam šiatra,vtom vzdmuli sa jej staré, vetché ňadrá,až vydýchla, sťa ťažkej po robote,v reč spálených zŕn, prehorkého jadra:„Ó, veľký Bože! Mocný Zebaote,čo oddychuješ, vraj, len pri soboteod práce, ináč voždy konáš dielatu osobne, tam skrze archanjela!…Ty — viem o tom, nuž nerec: pletky stváram —čos’ vo fakľu sa rozžal a tak z Cháran,z Ur Chaldejských vyvábils’ Abraháma(púšť horela mi mdlýma pod nohama)a vodil si nás, ani neviem kade,cez roviny, zas vrchy v dlhom rade,nás šikoval si, ani neviem k čomu,za akým cieľom, v priepasť či v skrýš domu,jak bludárov (lúč slnca čo šíp deriesa v plece útle): najprv k pláni Merehbez konca, pustej, v prašnom, dusnom tichu,a keď sme túže prešli bez oddychu(čo tebe? tys’ jak oblak ľahko letel),zasmädlí, hladní, tu zas k hore Bételsi popchnul nás, hnal (vetvu ulomilasom cédrovú, no málo zaclonila),jak horko-ťažko šlo to tam v svah vrcha,môj veľblúd vystal skoro — krutá mrcha —a muselo byť predsa, bo my v putách.(Ó, ja bych naspäť tisíc na perutiach…!)Ty, čos’ i stadiaľ po prestávke malejjak vtáčence nás zohnal, strkal ďalejpo cestách neznámych (bo koho vyptása pútnik tu?), až pozde do Egyptasme dobiedili (krása môjho čelami medzitým na žúžoľ zhavranela);Ty, ktorý i tam dielo s nami koná,mňa vytrhols’ z rúk smilných faraóna,keď jak kvet vánkom triasla som sa pred níma on už hltal zrakom prešeredným…(Nu, vďačne priznám, že to tvoje zdary:lež preddavkom čis’ nevzal na oltárioveľa viacej, počnúc od úklonypo dym až k tebe siahajúci, vonný?)Ty, čo si potom cestou krivolakounás spiatky vrátil, nízkych znad oblakovnám šepcúc v ucho: Ako, kam a kade?…Až Kanaánu sme došli ku záhrade,kde riekols’: Vstúpte, aj, zem zasľúbená!I vkročili sme, bŕdli po kolenájak ruta trávou, samosiatym zbožím…(Tys’ zvolal: Neboj, týchtam nerozmnožímviac ani o mak! Podryjem ich detvyvzrast, abys’ ty kde rozkladať mal vetvy!…)Svit nevídaný sfarbil každé líce(lež nevzpláli ti za to obetnice?),pod nohy stlal sa kvet čo čalún živýa olej vonný striekal od olivy,ba všetko kynulo jak pri vítaní,že zastať prišlo nám a rozbiť stany,i poslúchli sme, z tých čias sme tu, kde sme.(Máš chválu našu; každý má, čo vezme…)Ty, ktorý na tom stál si z všetkej sily,by sme sa s Lótom navždy rozlúčili(jak plakali sme ja a Lóta žena!až podnes cítim bolesť rozlúčenia),a kým Lót musel zutekať pred sírou,nás nechals’ v pokoji a dlaňou šírouzakrývaš odprvu (čo pravda, pravda) —čo, príležitosť jaknáhle sa zavdá,bárs nepýtame, činíš čudá, divypri zboží, statku od vlny či hrivy,čo iný zemšťan v rokoch sotva prijme,nám márnotratné vrhneš v okamihu:— Jak? — S tým už koniec? Uzavieraš knihu?!Či dosť dať to, oč ani neprosíme!?Jak púšťou zvukot spiežového zvonca,tak skoro mal by rozsah tvoj dôjsť konca?Nuž, ďalej, hlbšie, vyššie, kde ti sila!?Či berla sa ti v správe rozlomila?…Ver’ skoro vystals’, skoro! Stúlils’ dlane —Bo kde je ono zvláštne požehnanie,za ktoré všetko dáme, ba i žitie!?No, kde je, ukáž! Vari niekde skryté?Snáď v stane spí a potom keď sa zbudí,jak ovoc odvisne tu na tej hrudi?Či s otcom je a pomáha pásť statky?…Nuž, kde mi je, kde, povedz, poklad matky,bych popásla si pohľad hladný na ňom,som pookriala v jeho svite rannom,kde?… Rozvijem šiat rance, stúlky priesad…lež nikde nič vo všetkých deväťdesiat,ó, Jehovo!… Šla mladosť podaromne!Sám Abrahám sa kedys’ kochal vo mne:Si krásna, ženo! riekol uzardený;nemyslel, že to zdanie, šum a peny.Kmeň vínny ujal sa i skoro spučil;však na halúzkach iba lístie tučil,len lístie, ktoré najbližší van schytí,a po pýche je, je po živobytí…Ó, Jehovo! Ba tresceš, veľmi, veľmi!Zač? Teda povedz, žiadam, povedz, zdeľ mi!No nemáš čo, ja ničím nezvinila —Tak kde je tvoja moc a tvoja sila!?…Jak úfala som, dúfala som v teba;visela takmer na znameniach nebatým duše okom, v túžbach uplakaná,vzdych za vzdychom jak riečky do Jordána,a verila, hej, hlbšie než tam vody,verila tvrdšie, jak skalené schodyk oltárom, ždala, kým sa nezotmiloa volala vždy: Sílo, Sílo, Sílo!Svoj prápor nenesú tak Filištínski,jak nádeje chvoj ja… až po detinsky!Preds’ nebo tvoje tuho zasklepené;ja odniesla žiaľ, posmech, poníženie.Po nociach sprvu sladkých, potom žiaľnych,ó, koľko ráz v tých výšach hviezdopalnýchsom hľadala ťa škárkou v šiatra štíte!Tu hviezda padá rovno, kolmo, hbite —od teba snáď zvesť: vše mi huplo v pamäť;lež zápäť i to muselo ma sklamať.Fík sladký skvitol, ha, to môj plod sladký!…Na réve, len viď, tučné hrozien riadky,to moje ňadrá biele! Ovoc zvážisneť stromu — i tu na srdci tom ťaží!Ja bláhová!… Lež povedz teraz Ty mi:mám zlato, striebro, skvosty — čo mám s nimi?Na ruky čie, v čie uši sa to vmiesti,keď dcéry niet, niet práva do nevesty?Kto kŕdle, stáda zajme, zhrnie-zvinie,čo rozliezli sa šírej po pastvine?Keď muž a pán môj zmdlie od rokov palu,kto podá hôl, šmáň znesie ku zápalu?Kto služobníctvo, ktorá ruka zdolnána uzde zdrží, rozbuj sebevoľnákeď zvládne ním? I zas ho v odpor spriaha,rozpáli vášňou, keď biť treba vraha?Kto odmení? Kto v temnom stárí vodcom?…Kto všetko zdedí? Pripojí kto k otcom!?…Tam palma tá tak mladá, a čo kvetu!Tu vek: kvet nebol, ni ovocia niet tu.Abrahám kedys’ k broskve kolík vsadil,tá vyschla; a kôl? K podivu sa zmladil.Podvečer idú statky, každé s mladým,ba niekde dve, vše vidím, na ne hľadím —Na tráve bzuk, žalm vzduchom, v lese švítor…len v duši Sáry zmätok, citov mítor!Len ju deň celý vída samosamú;no večer pritúli sa k Abrahámučo k stĺpu, avšak ruky razom zvislipri pomyslení, čo as’ pán jej myslí?O, dumaj, dumaj! Zo srdca ti žičím:veď skutočnosť, veď Sára, všetko — ničím!Si zbožný, svätý, tedy neklň Sáre.Ó, otec tvoj, ten striebrovlasý Táre,ak kŕdľom hviezd bol v žití otočený!Ba Kainove šťastne rodia ženy,ač so znakom aj neblahým na čele…Hach, Jehovo! Viem, priem sa s tebou smele,brud, hnev a zlosť dnes moje slová rodí;lež zdroj tys’ vysušil, i kde vziať vody?…Ó, strestals’, a ja predsa nezvinila;i berieš život, a ja nedožilamaterských slastí, v dcére nie, nie v synu!Nuž ďakovať zač tebe, Hospodinu!?I vezmi, zaber… môj ret skoro nemý;keď vezmeš, vezmi cele! Nič na zeminenechaj po mne! Schabla žiadosť moja:tu zakrúcam, vem, všetko do závoja,šperk rúk, i náušnice, drahokamy,žien šťastných zdoby, pre mňa šaľby, mamy…Strž odev! — Tys’ ju dal — a vyšklb vlasy!— Skrz teba sšediveli, tvoje časy —Zhrň kosti tieto! Neviažu ich svaly— tiež tvoje roky, čo ich ohlodali! —Spáľ ňadrá, srdce rozkál, zachyť oči!Tvoj anjel — zdrž ho! — darmo ku mne kročí:bo sľúbils’ neraz, ale nenaplníš;už márne: či sa skvieš, či v chmárach vlníš;vem duše strapy! Dovoľ, nech už zamre:môj pán ať schová v hrob ma proti Mamre,on nech ma schová, trápny obraz ženy,a smrti anjel nech mi krídlom tieninaveky… život červmi rozprtený,tam spočiniem, pusť! Pusť…“A v zloby vatrudážď šustnul sĺz.Tu skokmo spoza šiatrupribehol Izmael. Hlas jeho zvonnýsa rozzvučal. Jak kvietok na jabloni,tak rozkošný on synak, jaré dieťa;sťa kvapky rosné, očká jeho svieťa.Po nivách behal, hodne sparil šticu;včuľ radosť má, bo chytil prepelicu.„Hľa, čo som lapil —“ zjasal, hupnúc k Sáre.„Sedela v hniezde, mala vajec v páre,tie zmliaždil som, viď takto —“ zaryl živedo drnu pätkou —„Hí! Choď, decko divé!Zlá všeteč, hmyz… Boh škára ťa tu hnedky,kučery tvoje hrsťou chvatne všetky —Pusť takoj vtáčka!“„Nepustím!“ a cúvnul.„Nepustíš, zbojče!? Ešte nevyruvnulsi sa mi z rúk. Hej, počkaj!“„Daj mi prúty,čos’ prisadla. Sú moje…“„Nebuď krutý!To mrzko, zlostne. Čierny úmor zletína neposlušné, rozpustilé deti —“„Ujď odtiaľ, daj mi — urobím si klietku!Daj prúty moje, viazanicu všetku,daj, ujď! Dnu pántky dám a válovčištek,,podspodok’ rečie, zamáčajúc pyštek…Ujď, ujďže!…“ podskočil si od radosti.„No, chlapče, nemrz, nežeň k prchlivosti!Iď, skadiaľs prišlo. (Och! I toto háďami jako kameň na dno duše padá,je samý priek, sám Magog jeho divot;a ja mu priala sama vznik a život!…)Iď, zahrúz sa!“„Ej, ba mi ujdeš veru!Ujď skoro, preč! Už čakám dva-tri-meru…Priam budem kričať! Inde saď, tu jesto,hľa, suchý peň, tam raždie — tvoje miesto.No, uchýľ, ustúp!“ Nôžkami vtom zdupal.„Nu, bodajs’ takto celým žitím stúpalpo žravom uhlí, tŕňoch, síroplamu,a bodaj!“„Rušaj! Poviem Abrahámu,hej, poviem jemu — otcovi, hej, poviem…“a prsty spukal.„(Či mu ešte zhoviem?) —To nie tvoj otec! Oj, nie, Izmaelku!A či ma rád? Dám odev, na košieľkujak ľalia, dám fíg ti: sladkosť sladkú —rád ma, čo matku?“ prudko napruženáčakala odvet —„Ja mám inú matku!…“I zosŕkla v stred srdca zarazená.„Kde? Koho? Nepleť… (Len čuj, jašter, žaba!…)Ja tvoja mať. Poď na klin…“„Stará babasi ty! Ty už len rance húžvať, zberať —Ujď, hybaj! Mrchavá si, nuž ťa nerád!Tam mladá mať, už ide od studnice,ver’ tá ti dá, ruš!“„(— Úlom vretenice!No počkaj, cudzinča! Ja dobre strežiem —Živ, Jehovo, kým vred ten nevyrežem!)Poď sem hneď a hneď! Zroniť ťa a skaziť —Ty budeš kriviť ústa, jazyk plaziť,he, červe, chrúste?!“ Siahla i ho chytla;lež umknul jej čo pĺž, vtom avšak kmitlai prepelka v svet voľný z jeho rúčiek.Hneď krik a plač. I bežal ako brúček,frnkajúc, rovno k matke svojej v stretya zďaleka už žaluje… Nu, deti!O jeden tŕň viac v bôľnej duši Sáry.I došla Agar. Ako mládnik z jariuž pokročilej, kvietím obopätý,tak zjavila sa. Jasnomodré šatyjak vlna morská, stieľavá hmla v podzimjej splývajú od drieku k nohám bosým,kým prez plň hrude plášť vlá prevesenýčo peruť plamenná. Pleť tváre menísťa hodvábu sa lunenie, plam v skrytu —je brnavá, a preds’ z polosvitu;na skvosty očí riasne mihalnicetak spadajú jak tráva do studnice;úst pruž ni ruža vzňatá do plápola —a v ušiach krúžky žiaria z karneola.Jej celý zjav je východu jak snenie,jak povetrohry čar a vykúzlenie,jak v púšti oáza, jak zora v stepi,trsť Nílu hybká, porast palmy lepý…— Zložila z hlavy krčah vody slanejpočernou pravicou, vlas noci vranejvtom rozkrídlil sa šíro po jej pleciach,až zvinul sa zas, valom prez živôtokku ňadrám zbehol, jak by dvojstý potok,a ukloniac sa, riekla: „V mnohých veciachty pani, tu som tvojho dľa rozkazupo práci. Prameň ešte hliví, žmúli —(A Izmael sa tesno ku nej túli,otiera sa, by naňho pamätala,by jeho nárku, krivde právo dala…)Čo ďalej robiť? Rozkáž —“Sára zrazui spurno: „Kážem, prísne rozkazujem,a výmluvy nech žiadnej nepočujem:päť prútov vezmeš, ošmykneš ich spola,sem zamočíš na chvíľku do rôsolaa potom spletieš — tam, hľa, breza biela —i vyšibeš mi nimi Izmaela!Bol nezbedcom, tu rúhal sa mi špatne.Ja pozor dám, jak ruka tvoja zatne.Viem, videla som, žes’ ho pohladila…(V to Izmael: „Nie pravda! Vyhrešila —“)Uvidím, v službe jak ti stvrdli dlane.(A Izmael: „Ó, mati! Však nie, ša’ nie…?“)Je zlosyn, chrobák podlý, besné šteňa —Tak staň sa!“Agar padla na kolená,jak kvet keď sparnom omdlie na úbočí,a bohatý zdroj trysknul z tmavých očíi perlou steká tváre prez obliny —„Ó, pani! Milosť tvojej otrokyni!Zhas hnevu žiar! A zapáľ pablesk priazne,bych prosiť mohla bez strachu a bázne;bo chvelý list keď vetrom pláva, vanie,jak môže predniesť, čo v ňom načrtané?…“Zas rosu striasli víčok rozmaríny.„Hej, milosť, pani, svojej otrokyni!…Izmael krv je moja, verím, vinná;však pomni, kebys’ ty tiež mala syna —!?A potom, čo je tebe? Ty si pani,tys’ kňažná mocná na ďaleké strany!Máš všetkého dosť: v stane, na pastvine,klas zďaleka ti zrnom zuní, kynie;máš zlato, striebro, perly, drahokamy,čo srdce teší len, čo oko mámi;máš, čo by ani netušila tucha:vo damaškové obliekaš sa rúchaa obkladáš čo hviezda jasu kvietím,máš skvosty, mušle, vonné drevo setim…Ba sama kráľovná tu tejto krajinyti vďačná! Jej zrak je ti blahoprajný,dar slala ti — máš ťažké šaty z neho —z hodvábu, červca trikrát farbeného;tys’ doma, šťastná, istá bez pomylu…Ja? — Ach, ja nízka, slabá, v službe. Níluod pobrežia sem vetrom zavanutá,len tvoja milosť, že nenosím putá…Až ostarnem: on podprie, on dá rady,len on ak niekdy domov doprevadí,on — Izmael, môj poklad ojednelýMôj dych i pokrm, radosť, život celý…Ó, pani! Ďakujem za lásku všetku;lež stresci sama, abo odpusť — dietku!Keď vzrastie, tvoj len pastier bude, veru,i uctí ťa…“A Sára kúsla v peru.Nič neodvetiac, vstala, mrskla okompo kľačiacej a pyšným, strmým krokomdo stanu vošla, jak by víchor stúpal —Stan striasol sa a dlho ešte húpal.A Agar vstala tiež, jak obraz mukysa vztýčila, a vezmúc decka rukydo svojich, celú lásku, aká zvrelajej v duši — v ústa vdýchla Izmaela.*Nad krajnou Gerar noc čo havran čiernarozstrela perute. Ni ako cverna,nechytlá farby, belosť zrnka v truse,niet svetielka na celom noci kuse,a medzi Kades a Sur tak sa zdalajak pošmúrna tvŕdz, s hustou chvojou bralá.No od Hebrona, kade zo zápače:stiaď oblak tiahne najčernejšej tlače,zúrivý farbiar víchor mnie ho, žmýkaa roztáča ku kolu od kolíka,od plota k plotu, či od hory k hore…Hnev hromadí sa nebies na komore.Stan Abrahámov v nemom stojí tichu.V ňom pokoj zdá sa, kľud, jak vo kalichupo hodoch hlučných. No tíš preds’ len nenidnu; čos’ tam šumí, ako zbytok peny,snáď bublinka sa usadzuje z vína,mok strovili, čo nešlo: pena — vina…— Spí všetko v tuhom, sčerstvujúcom spánku.Abrahám práve včuľ na druhú stránkusa zobracal, vzdych vznesúc hor’ i vo sne,a snuje diaľ sny zdravé, blahonosné.On dobre činil prez deň, nebol otčimku čeliadke: i sladký môž’ mať spočiň;zavracal statky — v sparnu ani v hute —nuž zaslúžil si teraz oddýchnutie;a kým sa trudil o pozemskú drobäť,nezabol ani na nebeskú obeť,tu oltár postavil, tam pastvinamižertvoval prvoť, kúril kadidlami —spí tedy, môž’ sniť, nie jak hriechu rabi,lež ako pastier dobrý, božský Nabi.Tak pokojne, tak sviežo vydychuje,jak zdroj keď žblnká z mäkkej zemnej sluje.Len Sára bdeje. Noci polovičkauž čajsi preč, no na jej padlé víčkasen nezletel. Dosť oči trie a stláča:noc nedá sna, len v lunách jak sa stáčajej pred očima, ktoré neľze prepásť:hneď vrchom vzdmú sa, hneď zas hupnú v priepasť…Čo nespí? Prečo? Čo sieť snenia lomí?Však vyvrhala dnes hen na priedomíz tej duše všetko, čo ju žralo, pilo!Či všetko späť sa do nej navrátilo?Ten zánet, záha, ostne, horká strava?Je chorá vari? Zbolela ju hlava?Tam zvíja sa, sťa s niečím v borbe, v prieku,jak vretenica vatry na úpeku.Stan osŕknul, i zhrali krúžky, krútky.Do štítov jeho vietor trkol prudkýi zmizol, zhvizdnúc jakby na píšťale.Vtom dunenie, jak v ťažkom čosi vale,sťa príval vody, ale kdesi v zemi.A okamih zas tichý, tupý, nemý.Stan znova sa schvel, ten raz avšak prudšie.I zabrnel jak tetiva by kušepo výstrele. Navôkol nastal tleskot;snáď palmových to listov desný pleskot;a zápäť dus jak kopýt čriedy koní,hurt, šurdujúce sťaby skalín hrony,zmes výsku-kviľby bez ladu a skladua všetkého rut v kotál vodopádu…Zas okamženie trápne, umorené,čo preniká až srdca po korene.Stan strnul po tretie i zváhal v kyvu.Otriasol strapci divý čo or hrivu,tak zlupkali na povlak stienok plachý,jak rukou obra nametané hrachy.Zvržďali spony, háčky, húžvy, lanái sškrípali jak nad korisťou kaňa;vo sokorcoch, tam, kde sa krížia, poja,však česlo, jakby hroty v styku boja;kol šiatra jak keď býkov zhon sa ruje……a Sára nespí, ona všetko čuje.Vtom hvizd a ryk, zun, chrastot — všetko zrazu,jak zboje pochod v putách, na reťazu;hluk válečný, cveng, švihot, rehot, štekot,druzg, sťa keď hora hrnie, klesá v prekot,špľacht mora, huk: jak keby čeľaď vzteklása razom bola vyrútila z peklaa besnými kol stanu hnala skoky,kým krovom ťažké Baala viaznu kroky…Jak na rieke čln, s prevratom kým šetrí,stan tak sa zmieta: strkajú ním vetrysem-tam, a jeden-druhý už ho zhýba,už zberá, zdvihne, len zväz odmotúra;ba zdá sa, až zem že sa pod ním hýba,či nebo naň sa suje?… A tu — búra.Prez plachty šiatra dozrieť na oblaku,jak zažihá sa rudý plápol maku,prv iskra — potom dve — priam dôjde na tri —a skvitol už! A z neho zápäť vatrysa chytili na každom sveta uhlea zdudnelo vo veľkej noci truhle…No Sára nespí. — Ako by aj spala?A orkánu moc páchať započala.Kríž na kríž vôkol zaslukli sa strelyna uzly, i hneď z nich zas rozleteli:cez priadzu tmy jak mžikom prudko, hbitesa rozbreskli ich dlhé, rudé nite,ku vláknu vláknom do osnovy pramien —i vzňal sa svet čo v jednej fakli plameň!Kríž na kríž plam a sledom ťažké hromy:to búri-zúri, hne-tne, chromí-lomí,tu-tam to strblot, jak by niekto písal(stan vzopäl sa a vratko zakolísal),to škvrk a tresk, hrm, sykot, revot, skubot,a do stanu jak tisíc supov ďubot,sťa leva zrev, keď k vražde dvíha labu,v to lejaka šust, chrlot z veležľabu…A kým tak búri, jak by tieto rečido uší Sáry zneli: „— Kto mňa predčí,kto v moci, v sile? Zoznaj!… Nielen v svitusa javím ja čo hladký lúč, lež i tuvo mračnej noci, neospalý, bývam,a nielen lásky pablesk, ale skrývamv tmy záhyboch i britký paloš hnevu…Ja trepotať čul predtým jednu plevu.I prišiel som, jak vidíš, náhly, prísny;môj úder drtí, hrozba plaší i sny…Kto drzo vzprel sa tomu, čo mne vôľa?Kto? Kde? - Jak? Sáro, ženo! Tys’ to bola!?…“Kríž na kríž plam a ťažké zápäť hromy;to borí-morí, hne-tne, chromí-lomía šíri-víri sa a vlní-plní,a čo sa valí, trojaké sú vlny:blesk, hrom a šustot; pália, hlušia, ničia —Na šiatri jak by večný šľahot biča,jak sputnaná i zdúraná on labuť…Zas jak by hlas: „— Nie: odpusť, premiň, zabuď…dnes prosby také zamietam, zlé osti,smeť v živlov vír — Som prchký, bez ľútosti!Ja Zebaot, ja Adonai, Jehova!Hneď trestom stihnem rúhavosti slová…“Kríž na kríž plam a ťažké zápäť hromy:to šuští-pľuští, hne-tne, chromí-lomíbez ustania, svet jak by konal, zmáral…Ha! čo to? Sťa by driapal! Sťa by páral!A teraz hrozný pád! Ké v práci bidlá?— To rozčesnutá palma na zem skydla.Tu Sáre srdce jak zvon prudko zbilo,i zastonala: Eloim, Sílo, Sílo…Kríž na kríž plam a ťažké zápäť hromy:to hučí-ručí, hne-tne, chromí-lomía buní-duní… Medzitým sťa hlasy:„Nu, srdce rvať, hruď sápať, šklbať vlasy,oč neprosilas’: všetko zhubiť… tu som!Jak? Trnieš hustým noci pod obrusom?Ja tu: bych kosti vmetal do plameňa,i do štvrtého mstil sa pokolenia!Kde pýcha, vzpura?… Šíp môj už sa vrtí!Tu Malachvomes! Ja sám — anjel smrti!“Kríž na kríž — blkot — švist a škreklá vrava,sťa do vody keď ruda padá žhavá,i záryv štiepajúci… Prejagatnozas: i v tom stane rúno, plsť a plátnojak v jednom ohni! Tu-tam šprihá-žihá,trk, nápor kýs’: a rozväzuje, dvíha!Hach, sťažeň prasknul! Bubnom treskla koža!…A Sára strelmo hlavu zdvihla z loža.„Spíš, Abraháme!? Hach — och, kára božia!Spíš? Nespi — vstaň!“, tak ledva zakoktala,jak byľ sa trasúc, skrahnúc ani skala.„Spíš? Nespi!“ upie, lká…„I čo sa deje!?“vtom Abrahám sa ozval strmo zo sna.„Ó, čuj len! Nebo blesk a strely seje.Tak dávno tŕpnem, tvár až znojom rosná.Viď, počuj! Lejak ako druždí v strope!Mne zdá sa, pán môj, sme zas pri potope,sme zas… ó, beda! Beda zeme rabu!Bo kde nám, ktorho utiecť do korábu?Tys’ nie Noach, ten milec —“„Ticho, ženo!Pochválený buď jeho hnev, jak meno!On hromží, ale nie na svojho sluhu,ni nevytopí — Na zmier rozstrel dúhu! —Mier s tebou!“„Hach, slyš!“„Neublíži svojim;buď bezpečná a spi…“„Ach, ja sa bojím,dnes ľakám sa, včuľ žasnem, hyniem v duši —Ó, pobdi, prosím ťa!“„Či tak sa slušína Sáru, manželku tak Abraháma!?Či jeho paväz viac ti nenie známa?Snáď nebol dosiaľ obranným nám štítomi na nebi sa neskvel hviezdovitom?Rec: neprial-li nám statku v hojnej mierea pohostinné nezotváral dvere?Či nerozšíril pastvu, stan i čeľaď,sa nezaviazal v láske s nami zdieľať?Sľub nedal-li k tej zemi na prvenstvo?Nie: jeho reč je žiadne pochlebenstvo,lež istota! Je pravda neskonalá!Abrahám verí tvrdšie, než je skala,pevnejšie dúfa nad dubové horya ďakuje a prosí a sa korí!Jak? Sára nenie Abraháma žena?No, rozváž, zarď sa!… Budeš spokojená!Keď svietil milým slncom svojím podnes,včuľ niet ti slov: búr zažeň, odvráť, odnes,ó, Bože!? — Čo? Tys’ snáď sa nemodlila!?Strach bez viery…“„Nie — ale prehrešila;to na mňa hnev! Ja výtku vrhla mnohú,ja rúhala sa, zlorečila Bohudnes — včera, všetkých zbavila sa opôr;ó, obetuj; ó, zavražď! Sem vtop topor!Hej, ja… Ha! Pomoc! Meč mi v srdce bodá!Blesk slepí zrak, hrom kála sluch a voda…“I na lože späť sklesla kŕčovite.Abrahám ale hupnul z loža hbite.Vzal drevcia, svieteň rozžal parohatý.Priam vo sviatočné obliekol sa šaty,vo čierny talár, abaned späl k driekui talet prihodil, a bez prerekujedného slovka, len nôž ku pomocijak zachytiv v hrsť, do búrlivej nocivystúpil zo stanu, v ňomž hrôzou Sáravždy ešte jatá mdleje, stydne, zmára.I chvíľku len, as’ kým pár ráz sa blysloa prasklo, čo mech zodmulo a stislo,dlel Abrahám von v desnom noci vrení:a obeť za hriech spadla; na kamenioltárnom krv už strieka teplá, vrelá,a k púšti duní cupot Hazazela…— Dnu Sára preberá sa tíško z mdloby,no nevie, kde je, nevie, čo sa robí.Pred strmácaným šiatrom Abrahámavtom oheň vzbĺkol. Zívla noci tlama,lež nepolkla ho; nôž však pohodenýsa zajagal i cvengnul. Jakby stenytmy stoja kol: kým stred nich oheň plajea pŕska, nôti, hudie, tančí, hraje,hneď uhne sa, zas vzopne, klesne, vzletí,strepocúc plamy, jak vták krídly v sieti.Je víchra hrou, noc klenbou zvšaď mu cloní,a lejak sporou slzou doň sa roní:preds’ nehasne, v ňom odpor je i sila,je vonnou žertvou, obeť roztomilá.Ba prečudesné! Zázraky a divy!Z tých živlov každý silní ho a živí,hneď rozdúchnu, hneď zrosia, plamom skrúžia,že rozvíja sa sťaby rajská ruža.Dym vysokým sa stĺpom krúti, točí,jak Ábelov…I Sára vzniesla očiv tej chvíli, z dusnej vymiatla sa mdloby;i zdá sa, kľud jej vchádza do útroby —Abrahám však, jak zastal u ohniska,i ustrnul tam sochou zo soliska.Na bledom, strmom jeho obličajuodlesky vatry poletavo hrajú.Zrak k nebu uprel. Že čos’ prosí, žiada:dôvodí chvevom dlhá šedá brada,a dokazuje úpor jeho oka,že túžba jeho rujná, prehlboká.Jak Benoni — syn bôľu, láska k skrotu;ač nezhrešil sám, vety selichotuodrieka, vzpína k príkrym trónu skalám:Adonai, Eloim!… Šalam, šalam, šalam!…— Dnu vstala Sára: žena pokorená,i kajaním v prach padla na kolená.Dym vysokým sa stĺpom vŕta, vinie;blesk redne, tíši víchor, oblač hynie —Dym stĺpom ešte vyšším v mrak sa hniezdi.I preboril ho. — Zaleskli sa hviezdya otvorom v kruh vykypela sláva,z jej venca kovom zazunela vrava:„Zhrň pahreb, zober a uschovaj sebe!Počítaj zrnká. Toľko, ba viac k tebemám lásky kropají, môj zbožný synu!Modlitba tvoja došla k Hospodinuvo vonnej obeti. Tys’ zmohol skalu,hľa, láskou mäkne tvojho od zápalu.Ba podnetom len výraz tvojej tváre,jas duše v nej, že svojho hnevu chmáresom zbelieť kázal i — odpúšťam Sáre!…Hľaď: rozvíňam šat z hviezd ti ponad temä!No ešte viac ja tvoje zmnožím semä,viac, nežli piesku na morskom je brehu,viac, než jest kvapák v búrnom mora behu!…Tá zem, kde teraz dlieš a rozbils’ stany,je tvojou dedične! Ty vrahov brányovládaš radom všetky: v rum sa zboriaa nad nimi ty tróniť budeš zhora!Ja v zmluvu vstúpil s tebou. Prv než v rokuprezvláštna radosť svitne v tvojom oku,za hosťa prijmeš k sebe Hospodina:bo žena tvoja porodí ti — syna…Tak rozložím tvoj strom a vztýčim v nebe,tak zveľadím ťa, požehnať chcem tebe…“Vtom plameň zhasnul, Abrahám však zobralprach krbu v podolok a v stan sa pobral.Keď vkročil, Sáre riekol zradostnene:„Aj, odpustené, všetko odpustené!Boh zľutoval sa, milosť pustil z neba,i sľúbil: mládnik že mi vzpučí — z teba!Či čuješ? Ratolesť!… Nuž na jazykuať tvojom nikdy viac hriech nemá vzniku!Nech duša tvoja pod nebesy chodívždy, najčistejšie zrkadlo čo vody,by, keď Boh zrak vše zemským pošle krajom,tam uzrel sa hneď s celým obličajom!I steš sa; pomsta jeho pominulaa milosť skvie sa v hviezdach…“„Ó, ja čulasom u dvier stanu všetko! On sa zmieril,búr mysle mojej v milý vlnot sčeril!…Ó, kto vystihne jeho lásky žriela,kto dobrotu, kto múdrosť jeho čela!?Kto všemoc jeho premerať je vstave?Kto siahnuť, jak on, v srdce usedavéa spod skaliska vyvážiť ho bôľui vyšinúť hor’ blaha ku vrcholu…!?Aj, dýšem, kľačím, kloním sa a veríma ducha túžby oväzujem perím —Kto s ním smie vchádzať v súd? Kto!? — Smietka v mori! —Hoj, vďaka mu i sláva! Zhučte, hory!Stan, ozvi sa! Ty, muž môj, tiež tam — tu ja…“A oba razom skríkli: „Aleluja!…“— Búr očula i Agar. Rýchlo vstalaa k modlitbe sa jasnou sviecou vzňala.A vrelými keď odriekla ju slovy:tu s oka bdením, so starosťou čelanad spiaceho sa prihla Izmaelaa nad ním zvisla jak strom olivový…*Pred vzletným stanom v paliem chladu hoviesi opäť Sára. V kreslo ebenové,naspodku mäkkým rúnom povystlatéa kobercami kryté prebohate,sa posadila. Nie tak, ako predtým —dnes skrášlená je sviežim lúčin kvietím,láskavcom, dúškou, zvlačca úponkamii amorejských bystrín ľaliami.Vo vlasoch perly mihocú sa skvelé,plášť z šarlátu jej splýva z pliec a stelesa vôkol v záhyboch, na ňadrách spiatytaršišu ružou hviezdovitej hlati:že vyzerá sťa mladica, čo ženaod otca teprv včera dovedená.Čo značia tieto zdoby mladej krásky?Či vrátila sa mladosť s heslom lásky?Vlas zhavranel? Hruď vetchá zas by plnátajnostných túžob, ako jarná vlna…?Stín veku odclonil a srdce búši?Snov mladuchiných svit sa láme v duši?Pleť vylupla sa jemná z vrások uzla!?…Nie. Žiadne čary, žiadne báje, kúzlaju nezmenili. Ale klenbou čelapreds’ milota sa kási rozletelas obličajom, jak po slnka sklonena oblakoch, kás’ radosť skvie sa, bronie.Tá istá slasť, hľa, dúhou hrá i v oku,na ústach v čerstvom hmýri rozvitoku.Nie: tieto skráne, jamky, ťahy tietotak zjasniť nemôž’ žiadne babské leto;zaiste iné čosi sa tam stalo:to priesvit ich a nehu vyvolalo.Tam dvorí si, jak kráľskej na stolici,s jasmína vetvou hrajúc vo pravici.„Agar!“ vtom zvolala. „Hej, Agar, kde si?Chcem, poď sem hneď!“A stanu pod prevesy,jak pod strechou, už Agar v sklonku stojí,vyhupnúc z dverí sťa laň z lesných chvojí.„Čo ráčiš, pani?“ skromne, vľúdne slovía očí zdvihla pohľad karbunklový.„Čo ráčiš? Nalož… Čakám pokaz, kyvy.Snáď ešte zbehať preďaleké nivy?Až hetejskej mám letieť do úbočea priniesť ti kvet ešte vo vrkoče?Hosť leta, anjel, putuje kol peší…ó, jak ma teší, kňažno, že ťa teší!Alebo čalún pridať na sedadlo?Či vari niečo z rúk ti na zem spadlo?…Čo robiť? Rozkáž…“„Bližšie, kvet môj vnadný,poď bližšie, u nôh — tu na pažiť sadni.“A urobila. „Vieš, čo?“„Čo? Ó, pani,tak láskavá si dnes, — no bolas’ vlania vždycky! — Nuž? Som uchom-sluchom celá!I nedočkavá, abys’ povelela.“„Vieš hádať?“„Hádať?“„Áno, hádať z dlane.Tu ľavú máš — páč, čo v nej napísané?Čo tieto krížky, čiarky? Dám dva šarty:Vešť! Rozlúšť!“„Pani, iste robíš žartya smiešky so mnou, ha-ha! Ruží pole…Jak blaze mi, žes’ takej dobrej vôle!Ja hádať neviem, pani, neviem, cha-cha!…“„Že nevieš? Nechceš! Povedz — kobza, cvacha —I nerehoc sa! Nie som na omylu:si predsa z krajov tajomného Nílu,kde kúzla znajú, Goga vrážia dejom.Tvoj otec iste bol tiež čarodejom!A tvoja mať — nu, dračica, zmij… čida!“„Ach, nespomínaj tak ich… Osiridajak zriekla som sa, uver, všetky, všetkysom zapomnela bludy, šaľby, pletky!Boh svedkom mojím, tvoj a môj!…“ A vstala.„No, nie tak clivo. — Abys’ prisahala,to nežiadam. Späť sadni. Uverené.— Ty, Agar, Agar! Ale otvorenea úprimne mi odpovieš — však iste?Chcem veriť v mysle tvoje jasnočisté —nuž úprimne, tak jak ti v očiach čítam,mi odpovieš, keď sa ťa niečo spýtam?Či áno?…“„Hovor, pani, bez obalu,a istá buď, že nespytuješ skalu.“„Čo myslíš, Agar — vec síc’ chúlostivá,no ale i tys’ živá, i ja živá —,čo myslíš asi v duše svojej mladu,keď vezmeš vek a všetko do ohľadu,čo badať pri mne — rec, môžem-li trúfaťa nádejiť sa, môžem čakať, úfať —rec, možné-li je — ale bezo klamu —že môjmu starcu, môjmu Abrahámu,tak ako som — bo vidíš, nie som iná —ja ešte zrodím dediča a syna…?Rec, hovor — dnes tá myšlienka ma schvatla:čo na nej? Zjav!“Tu Agar zjavno zmiatlaa zardela sa, riasa priclonilajej zrak. — Tvár náhle v obe dlane skryla.„Si v rozpakoch? Jak?… Nedáš odpovede?“A Agar vzhliadla, rozhodnutá v biede,jej zmätok zmizol, znel hlas tvrdý, stydlý:„Ó, pani, len ten, nad nami čo sídli,len on, čo srdcom tajne pohybuje,do najtemnejšej dovidieť vie sluje,zná mora dno, i do pŕs hľadí brala,môž’ vývod dať ti v dotaz, ktorýs’ dala!Ja neviem nič, bárs ako uvažujem —ba, mám-li vyriecť? — Odpusť — pochybujem…“„Ty pochybuješ?… Viem, zdám sa ti stará.Lež vidím, iné duša tvoja stvára;si namyslená, uverená celá:že Abrahám, toť, tvojho Izmaelaza dediča po sebe ustanoví,to úfaš, na tom buduješ svet nový!Viem, tento osteň hucká ťa a štuchá!Som stará, no nie slepá, ani hluchá —Len preto pochybuješ, preto, preto;máš strach, že príde milostivé leto!Ja skúmala, tak zhusta prečo kľakáš —a už ho mám! Dnes vidím, čohos’ ľakáš —Hach, slúžko, podnož, znám už, kam ty mieriš,znám, po čom dychtíš-pachtíš, čakáš, veríš;neušli závistné mi očí plamy,nie zubov šker, hlad, žízeň tvojej tlamy,čo pod čiernymi varíš čuprinami,viem, žravý krkavče!…“„Jak? Pani, pani!Izmael je syn…“„Ticho! Ticho, ani…Egyptská pliago! — Čup tam, neposeda!Ty pochybuješ? Ozaj?… Počuj teda,vedz správu — bár bys’ pri nej pominula! —vedz: ja dnes život tu pod srdcom čula!Och, vyslyšal Boh hrkot týchto kostí,čo nevidieť z nich šibnú letorosty!…Ha, ha! Ty žasneš? Hej! To pravda svätá:som tehotná!… Nuž, dievko pýchou jatá,kde pochyba? Tu tieto svieže kvetynie sušicou: ja rodiť idem deti!Syn, dedič zhojí všetky dosiaľ rany —“„A Izmael a Agar kam, ó, pani!?Jak? Nepamätáš…?“„Mlč!“„…si pozabudla?Ó, moja tvár mi zavše hanbou zrudla,kým neriekla si: Hej, mne budeš rovná —Nebolo tak? Ja predsa skromná, skrovnásom bola vždy… Nuž, rodiť budeš — dobre!Ja žičím ti. Hľa, Agar u nôh žobrelen tvojich… Ozaj v prchlivosti časeči nevyšibeš do púšte ju zase?!Už dlela tam raz, na nebeské slovávšak k prahom tvojim vrátila sa znova —Čo zamýšľaš? Jak? — Nerec: pliago, pýcho!Buď láskavou, ó, rozpomeň sa…“„Ticho!“„Nuž môžem úfať? — I diaľ budeš veliť!“„Dosť! To len bolo, čo som mala zdeliť,len to: že nádej k Abrahámu vošla.“„To? Nič viac?“„Nič viac. Tiahni…“ A aj pošlanevoľná Agar, tisnúc srdce svoje,jak ranená laň späť do hôrnej chvoje.„Nie, ešte počkáš! V dosavádnom dluhuza východu priam pošli môjho sluhumi, Izmaela, k Barad na jahody!“„Ha! Zver kde ľúta, hady?…“„Nezaškodí.“„Tak? Pani!… A on nenájde i zblúdi!Ach, neposielaj jeho!…“ prosí, lúdi.„Nie jeho! Čujem, saňa pelech tam má —Chceš predsa však, och, dovoľ, radšej sama…Hneď odletím i tu som v okamihu! —“„Choď, blázon, choď!“ — A chvatom k nedostihuuž Agar trieli, jakby chmára z bydlahôr, keď jej vietor porozviazal krídla.Šla pre jahody — zbierať, v kytku zvňatiť —a pritom vlastné slzy zhusta tratiť…„Iď — Sára ešte — roba tvrdohlavá!Ba krátky u mňa nocľah ti a stravauž nedlhá… Môj Bože! Tedy isté,že ovoc skrýva ožltlé už lístie?Nuž pravda? Ó, ja vekom zostaralá!Či nie to zázrak — vtom sa pousmiala —div nie to pravý?… Oj, vem celú vďaku,čo v duši mám, čo v srdci i čo v zraku!…Nuž ja nie špatná, stará, vetchá nadosťmaterskú ešte okúsiť môcť radosť?To milosť len mne!? Len mne si ju rozdal,ó, ďakujem! Ej, kto by sa bol pozdal,kto múdry, veľký v sveta tohto súde:že Sára ešte deti kojiť bude!?Kto? Nik ver’! Ó, to láskou preohromnou!Manželu! Všetci, radujte sa so mnou!…“*V stešenom otca Abraháma stanednes zrazu nárek, kviľba, bedákanie…Deň lenže hupnul z lona matky zory:už čuť mu stesk a patriť na priekory.To Agar kvíli horko, usedave.Abrahám, pán a vládca, teraz právek nej, k služobnici, prísne takto vraví:„— Nu, žiadne mazny a čím skoršie spravy!Zrak zo mňa preč — nič nevyčítaš z čela!Čis’ zbudila už svojho Izmaela?…Ak áno, dobre. V službe slúchať treba —Tu vody džbán: ber, a tu uzol chleba,vem podobne! Len krátko, tak sa svedčí.Znáš ma: na fuky, nárky, protirečiže hlava moja nenavykla sivá;no a tys’ bola v dostač mlčanlivádoposiaľ, zač aj chválil som ťa neraz —Jak? Dnes bys’ ináč? Mlč, tak chcem i teraz!Keď jej je ťažko, v tichu ať si smúti;neverím, vpokon že by chcela prúty.Hja, služba — súžba, bola, je i bude;dnes tu, a zajtra: pri neznámom ľude.Keď najľahšie nám znie to ,pani! pane!’tu naraz zväzku pukot, rozorvané…Mne ľúto dosť, no príčin jesto k tomu,bys’ navždy vzdialila sa z môjho domu —Ba ľúto mi; lež vôľa Hospodinasa deje, ktorý, ajhľa, dal mi synana náhradu, prial rozkvet v pozdnom stárí.A môj syn, dedič môj, je silný, jarý!Kde tento syn môj dudle, spí a vstáva:tam Izmael, tvoj papľuh, pozbyl práva!Vem tedy a — iď! Škoda času tratiť —a neopováž nikdy viac sa vrátiť!Choď! Tvoj boh s tebou! -“V srdci krutú ranu,nešťastná dievka z rias vystúpla stanu.Jej bytosť zrejme do základu zhorkla;no vzchopila sa predsa, horič polkla,čo na jazyku mala, zhrýzla scela,a bez toho, by i len poutrelasĺz tok, ten výplat k púti v plece skladá;ni na rozluku slovcom neovláda,i k synkovi len šepla potichúčku:„Poď, Izmaelku, podaj ľavú rúčku,tu zbytoční sme, niet nám zotrvania —poď, sirôtka…“ a pošla. Jasná bránavýchodu, mladých slnka lúčov plná,ju zahrnula skoro, sťaby vlna…Do diaľky hodne Agar poodišla,keď Sára, synka v lone, pred stan vyšla.Zastala, vrhla zázer za vyhnanou,jak v pohon — mrzkou zahundrala hanou.Vtom na ramenách syna k nebu vzniesla,čo trofej; i jak spilá spupne hlesla:„Choď, dievko, choď! Ba už si v sivej diali —Tam zataras ťa mrak a púšť a skaly,zataras, zavri! Medzi teba a mňavkroč, Sinaj, priepasť zívni prenáramná!Noc zhltni ťa, keď deň ťa zahnal predsa;nech perute ti vzrastú v obe plecia,a žeň a leť v svet švihom v mžiku dvojím,leť, kaňo, leť i s jastrabäťom svojím!…Boh konečne, hľa, zbavil i tej súžby,čím naplnil až po vrch džbán mi túžby,až po vrch sladkým mokom, k prekypeniu:tak obveselil Abraháma ženu!Ty, decko radostné! Ó, kebys’ znalo,čo pre teba sa všetko dneska stalo:tvoj jazyk by ma plesomluvou hostil!Znáš, Izáku?… Čo dedičstva by sprostilťa, toho viac niet! — V duši sa ti nezdá? —Ten vybrnkol dnes navždy z tvojho hniezda —Mať tvoja polkla poslednú dnes muku;oj, poďme! — Asnáď nevedome rukupobozkáš otcu Abrahámu za to,poď, holúbä, poď, kvietku, perlo, zlato!…“A do šiatra späť vtrhla.Agar, chúďa,však stúpa, nezrúc, kde ker, kameň, hruda,i s Izmaelom odhodlane napred.Napokon predsa nemohla sa zapreť:i strnula a obzrela sa spiatky.Stan Abrahámov už len jak hmly vratkýchlp pred zrakom jej zmihal… Stála, stálajak socha z chvíľu. — Naraz zaplakala.(Dosť bránila sa, žiaľ ju preds’ len schytal.)„Čo plačeš, matko?“ Izmael sa pýtal,i vzozrel jej v tvár.„Nič-nič, dieťa moje…“(Nač kresliť decku včasné žitia bojea neresti? Dosť ich znať, až tu budú…hútala v sebe, plná bázne, trudu.Och, kebys’ vedel, jak si osiralý:prezávidel bys’ osud tejto skaly,a kebys’ znal, jak mať ti oklamaná,jak pohanená, vypudená, štvaná:bič víchra schytil bys’, mlat hromobitia…No maličký si…)„Líca preds’ mi cítiaakési… viď, viď! — tu, tu vlahy sklzy.Hej, matko! Ja viem, tvoje sú to slzy!Čo plačeš? Neplač!… Či ja žiaľu vina?Sa hneváš vari na všetečku, syna?Oj, Izmael ťa ľúbi! Veľmi ľúbi…“„Nie, Izmaelku; viem, tys’ synak ľúby —“Tu sklonila sa, v hrudi láskou zvrelo,i bozkami mu zasypala čelo;žiaľ zmiernel jej, zmdlel v synka tešnom hlase —Tým na púť ďalšiu vzpružila sa zase.Tak kráča pešinou. Kol rosná tráva,a Izmael ňou bŕdne, poskackáva.„Stoj, mati, počkaj! Motýľ, aha, krása!Priam lapím ho, hľa, na kvet usádza sa…Zlatisté krielcia, oká na nich rudé —Joj, keby tak môj!… Tíško, azda bude…Však smiem ho chytiť?“„Žič mu sladkosť paše,môj syn. Tam ďalej iste nájdeš krajšie…“S tým zostúpili svahom do údolia.Háj terebínt ho obstal dookola,dych vonný stelúc; včude, hrdopýšky,však cyprusy sa pnuli, tamarišky,vrhali tône k protivnej až strane.V tom chládku zľahka išlo putovanie.„Počuješ, mati, jak tam nôti, píska?Ach, postoj! Odbehnem, to hôrka blízka,a podívam sa — chvíľočku len malú —Ak nelapím ho, tedy vezmem skalu,a hrk!… Oj, dovoľ! Tak rád vidím vtáčky!“„Nie, synak, zostaň! Vtáčky nie sú hračky.Kto nevinným o život stojí zradne:na toho zavše kameň z neba spadne!A potom tam, môž’, jašter, vretenica…“„Tie hryzú?“ „Veľmi.“ „Ja viem obrániť sa…“A údol šíri sa a rovná k pláni,i stromy zredli; luh len zrostáčaný —však stúpali. Vždy viac žiar slnka vzrastá.I chodníkov tam, steziek, prtí na stá,že ťažko voliť, ktorým dať sa smerom.Snáď cesty známe ak len živlom, zverom…„A ďaleko tak máme, povedz, mati?“„Hej, ďalej ešte. — Už si poustatývar’, čo?“„Oj, horký! Ja mám dobré nôžky,len podívaj sa: ani kozie knošky!Ba srnka nemá lepších k skoku, k bziku!Chceš vidieť? Ukážem ti na tom kríku…“A presadiv ho, dal sa do úteku.„Pomaly, Izmaelu! Na úpekutom nesmieš takto mrhať mladé sily!Stíš, počkaj! Slúchni, synček roztomilý…Tých nožiek ešte dosť ti bude treba;len zvoľna kráčaj so mnou, šetri seba —Hľa, štica sám pot na každučkom vlákne…“„A nevrátime nikdy sa viac? Však nie,však nie!? Nie, nikdy, nikdy, nikdy naspäť!…Jak sladko bude večer inde zaspať!Veď prídeme však do takého kraju,kde teba i mňa, oboch radi majú?Však prídeme dnes ešte? Tam si zhoviem —Len naspäť nie viac, mati! — Čo ti poviem?ešila tak často Izmaela,keď teba nebolo, ba veľa, veľa!On — otec mnohdy prihladil mi vlasy;vše píšteľ vykrútil mi. — Hoj, tie hlasy,tie zvuky krásne, keď som do nej fúknul:ovečiek kŕdeľ hneď sa celý zhlúknul,a slúchali, byľ ešte mnohá v pysku…ba páčilo sa i samému psisku,prifáral, krútiac chvostom; darmo: ušu!…len ňucháč skrivil… Zas mi spravil kušu:vraj nebudem len strážcom kozí, oviec,i bojovník, vraj, smelý, jazdec, lovec;tak na osla ma posadil vše, kozla,na nohách húpal predtým… No tá: to zlá!A dudravá… Však naspäť nikdy, nikdy?“„Nie, synak, nie —“ Tu znova veľkosť krivdyzmerala v mysli: aká verná bola,jak robotila… A hľa, biedna, holása túlať musí… Vzdychla.„Vzdycháš, mati?Nie, nebanuj… Viď, aký chrobák zlatý!“„To včielka, synku. Neplaš, tá med nosí —“„Vieš, matko, čo? Mne na um prišlo čosi.Ó, ja bych bol rád — vieš, čím? — včielkou, veru!Frnk, uletel bych, tekal na ker z keru,z kvieťaťa na kvet, zbieral, cucľal, chvátil,i podvečer len ku tebe sa vrátil:a vtedy — vieš? — sem v tvoje sadol ústa!Ťa nachoval…“A jak by smutná, pustáviac nebola púť — ostré slnka strelydák’ otupeli, spŕchali sťa bielykýs’ páper na nich: po zastávke malej,zbodrení, čerstvo zaberali ďalej —„— Nies’ lačný, strečku môj?“ ho, ťuknúc v pliecko,upomla na chlieb. „Utrápené decko!tak málos’ jedlo, málo; veď včas ráno…No, budeš, synak, však hej?“„Nuž daj, áno,lež kúštiček len, kulilinček malý,bo hladný nie som. Jak sa rozprplalitu mravce, hľaď! Jak bežia, ktorý prvý…“Vtom prihnul sa a trúsil chleba mrvy.Zas pohli. — Slnko hodne navysokosa vypälo už, pláva sťaby oko,jak oko žhavé v jasnej nebies bani.Poriedku i krík, nemá tônky ani —I trávka už len zvädlá kde-tu kynie;chodníček zmizol v štrku, vo krušine —„— Neustals’ ešte, syn môj? Tvrdé schody —“„Nie, mamičko. — Len prosím trošku vody;i sadkám si: len trocha skropiť, zvlažiť…“I vyhľadala skrovnú, sprahlú pažiť.Džbán položila. K Izmaelu sadla,a keď mu tvárka pod jej šatou schladla,nádobu totú v obe dlane vzala:tak synkovi ju k ústam pridŕžala.„Len nie moc, dieťa,“ riekla, „nie moc —“ „Vari,“zoblizkal pery, „škodí?“ „Kvári, barí…“„Hľa, mati, mne zas ľahko! Páč len —,“ skočil.„Hop! — Aká škoda (vtom sa pootočil),že palicu som zabol — vieš, tú kvaku,čo otec mi dal…“ Bzíkol ku bodliakurozsochatému, však i cúvnul zápäť.„Juj, čo tam lezie? Okáľ — jazyk klaný —chvostiskom perie…“„Ujď“„Priam. Kriela z blany…Len kameň v okáľ mu! Hneď musí skapať,hneď!…“„Hybaj, chlapče! Bež…“„…Však tu niet vlkov?Ni tých sa nebojím. Tak bych ho stĺkol,tak!…“ zbalil piastku. „Uzrela bys’ divy:jak Izmael je silný, odvážlivý!Oj, neboj…“ Trpko usmechla sa: „Dieťa…“A šli -A čím diaľ, temer do umdletia,do zadusenia oťažieva sparno.Žiar neba žihá; chládok hľadať márno,i krovie zmizlo. Vetrík nezaveje.A diaľava sa dĺži, jasom chveje.Čos’ tmí sa síce na obzore, zmráka:hôr obrys?… Kto zná? Snáď len šaľba dáka —Až v nohy pečie — hustnú hrachy potu;či spočinú, či idú: jedno to tu —I trebárs spešia: niet, niet cesty skonu.Úbohá Agar! Ona ku Hebronusmer bola vzala. Okolica známajej z tých čias, ako čeľaď Abrahámatam pásala. I tešilo ju, bystreže synak stúpa. Myslela, než vystrenoc perute, ba prv u cieľa budú,kde oddýchnu si u dobrého ľudu,u pasákov bár biednych, pohostinných,deň-dva… a po dňoch zotavenia pri nichzas v púť… Bo čula i to v onom kraju,že z Egypta ta kupci prichádzajúpo celých húfoch často na tŕžobu;i mienila: snáď v takú trafí dobu —I akonáhle k odchodu tí vstanú,bez okolkov sa vmieša v karavánu,im rozpovie: Ó, neodpuďte kruto!Som rodáčka, len slúžila som tuto,a teraz domov chcem tiež, domov k Nílu,nuž dovoľte zájsť s vami vo vlasť milú!Nie, nežiadam sa vaše na veľblúdy,ja pešo zmôžem snadno cesty trudy,zo stravy neujmem vám praničoho,ač suchý chlieb a voda — dosť mi toho;o jedno prosím predsa, nie je veľa:až znavie, odneste mi Izmaela…Ten obraz v duši stále sa jej zračí —i bola rada, Izmael že stačítak spore chôdzou. Bár aj kde-tu zmešká,nič zato: tým len zľahčie púť mu ťažká,ni nepobadá, len keď skrsnú v meste,a potom — deti, šant, hra… ich to šťastie! —nech chytá lelky: nič to za chvíľ trošky,zakaždým lepšie potom popchne nôžky.Nestačil, ovšem, neskôr, jak by načim,jej žiadúcim: zvlášť oným za bodľačímjak pozostali razom už i kriačky,niet prútka ulomiť kde — žiadnej hračky —len rozčapená step kol, nudná, holá,a ťahá sa a ťahá ani smola —„Kde háje, vtáčky, včielky…?“ sčudoval sa.„Len dočkaj…“ riekla. Čakal: nedočkal sa.Zomrzlel, vidiac sľub sa nesplnievať:vystávať začal, odlievať i zmdlievať;a pod úpekom doľahla naň znava.„Joj, nôžky špejú,“ zúpel, „blčí hlava!…“Tu ona hneď tieň zrobí, vrchnú nad nímrozkrídliac šatu šiatrom sťaby riadnym,znoj postiera mu, praje odpočinku,ho láskajúc: „Tak okrej, zlatý synku…“Tam nakŕmi ho, inde ponapojí;i zas v krok nutká vše, i oň sa bojí.Bo napriek strastiam doterajšej púteje nezvratná v tom: dobre začiarnuté,to smer je pravý!… verí sirá žena.(A ono: stezka dávno pomýlená;hen v ďaleku, tam zmätnom na rozcestí:tam od pravej už zabočila cesty.)Trúfala: hej, tie mračná, šmúh voj hrdá,to hebronské sú pastvy, grúne, brdá!…Čos’ tam sa kudlí — a teraz i jatrí:pastieri najskôr rozložili vatry —ba zdá sa, čuť aj zvuky zanesené,zun sistronu var’, píšťal hlaholenie…I pred sebou to znamä, váb ten z diale,bár ľavnejšie vždy, uháňali stále.No zdupnela až, zazrúc slnce v sklone —tá samá diaľ: ni chýru o Hebrone.I slnko zašlo vposled. — Obrovitýjak vták by, perutí pár dúhovitýv let rozpäv, v zenit siahajúce brká,z tej strany jas dňa, z onej však už mrká:tak v hĺbku huplo zo zemského zrubu;noc leviatanom rozzevila hubu,spolykla zbytky svetla, rybky zlaté,a vzduchu morom plavla čepernate:strek z nozdier značil nebom presinetýmjej brod čo hviezdy…Chlapcu drahne predtým,jak viedla si ho, padať začli víčka.Nechutne ťupkal. Zlkal vše: „Troš-trošíčkalen sadnúť… Potrp…“ Nie div: putovanímod rána zmoril sa, bol ukonaným.Konečne naskrz nechala ho vláda;v klin sklesol jej. — I bola temer rada,pri západe dňa jak spal si už sladkona tvrdom lôžku; aspoň: kedy, matko,dôjdeme, kedy?… prestane sa pýtaťa ona zavádzať ho —Hviezdy kmitaťvždy hustejšie sa vzali na stemnelejoblohe šírej; zato v stepi celejtma, hrozná tíš — až Agar stŕpla. Vzopälvtom Izmael sa, blúzniac. Uložilaho však hneď znov, mu popraviac…A chvíľaza chvíľou trápna: i jak veľký opálna východe sa zaskvel mesiac plný!Prebleskol strelmo nočných mrákot vlnyni švižký delfín; k stvore, v tvári muku,čo sedela tam, podloženú rukupod hlavou synáčka, tiež prihnal v spechui opustenej jakby na útechuzhral v slziacich jej očiach, hral… A vskutkuobživla Agar. Skoro do zármutkuvšak zapadla zas napriek smavým svitompriateľskej luny, v ňadrách zvrelo citom;ba pohliadnuc kol, splašila sa zrovna:pláňava — prázdeň — tieseň nevýslovná…I nachýlená nad synovo lože,plačúca vzhliadla, vzlykla: „Varuj, Bože!…“Tak bdejúc, trnúc, cez noc presedela.A len že zbelel úsvit, Izmaelaprebrala bozky — (Ten sa krepko vzrušil;jak dlho spočinul, aj sotva tušil.)„…Joj, mati, čo to obňalo nás zrazu?“„Hmla, kuriatko…“„Hmla? Je sťa kad by hustý —“spretieral oči, odfukoval ústy.„Nič nestráchaj sa, syn môj: nie nám v skazu —Pôjdeme ľahšie: svieži, ochladzuje…“„A kde sa vzala? Odkiaľ?“„Tam kdes’ snujesa z žriedel vrchov, z dolín, roklín zdrojov —Či sám Boh nám to cloní chvojou svojous kryštalným lístím, striebrokvietím, klasmi…On iste! — Hútal: Izmael by zas minachytre ustal cestou, v chôdzi splanel —I kynul velením: a hnedky anjelodchlopil vrátka tajných od prameňov…“A zajala ich nepriehľadnou stenou.Šli dlho -Naraz záraz kýs’ — sťa vietor —i v okamžení dymy v chumáč splietol!Ten oblakom sa zdvihol, vzniesol hbitea rozsnoval čo vláseň po blankyte —— Až keď už bŕdli, žhavej po pahrebijak, zhíkla Agar: Kde sú!? Od Berseby,zbadala, že sa uchýlila bludnekams’ v Paran… I to bremä preosudné,k včerajška ranám, ku nesnádzam v pútivyhnancov i ten ešte prídel krutý!Jak zhrozila sa!… Priestoru kol šírasťa povržená šata všehomíra,zodratá živly, vyplavená všetka,strap, pazder, lyko… bez ozdoby kvietka —Molocha obetnišťa: kosti-osti —stôl, u ktorého s hladom smäd sa hostí,keď, lovci oba, zašli po okresutom pohonom i svorne korisť znesú:ten nastolí kĺb, uškvarenú lýtku,ten znoja zas sĺz, krvi ku zápitku;úzkostí pole, smrteľného stesku:ni more, vlny váľajúce z piesku,čo netknú sa len preto neba schodov,prez hrádze s búrnym neprekypia tryskom,bo slnce na nich ťaží korábiskom,a pluje-li ten suchou touto vodouk choboti svojej v zápačiach kdes’ diaľnych:čo psiny skučia v skrýšach horských, skalnýchprikuté všetky štyri vetry svetana reťaz — posteľ hasnutia a mretia;kraj, čo je — len raz obohnať ho okom —už z vidu hrôzou k skrahu, vírnym tokom,požiarom ducha, zmyslov vzpurou… slovom,prírody vyhňou večnou: hrobitovom —A v popol piesčín sťaby šmahom obrarozsiate zrno: balvan ostrý, ploský…Nevzklíčia v život, v tvary krásy, dobra;svet, útvor práve totu ľahol v troskyi zvetráva a tlie — ni všade činnáoň nezavadí ruka Hospodina!Sám démon kliatby rozložil sa na ňom:snáď na raji — v prach navždy zahrabanom.Len kde-tu čnejú skaliská čo stĺpyz budovy ssutej: z nich i rastlín chlpyopŕchli dávno, oáz krajky, švíky,čo veky kedys’ za svojeho jarazvešali na ne, hrobné na pomníky.I tieto praštia, rýpe na nich spara…„— Máš vodičku? Nie hladný, len som smädný…“„Mám. Dám hneď — poď, sem na kolená sadni —“„…Nuž a ty, matko, kedys’ jedla, pila?“(Och, ja sĺz horkých do úst nacedila!i na trampôt sa prechovávam chlebe:v rozpakoch desných pomyslela sebe,nedbajúc hladu — len tie suché ďasná!…)„Hej, kedy, mati? Dlho sme už v ceste:a nevidel som na žiadnom ťa mieste…Nie tam, kde totá hora stojí krásna,z nej znela pieseň vtáčkov milohlasná;ni tam, kde onen hadisko sa plazil;ni tam — veď vieš — kde palček som si zrazil;ni — kde sme pozdejšie — hej, na rovinesi pooddýchli: ja na tvojom kline…“„Nič nestaraj sa, môj syn —“„…A kde sme to?Kde? Joj, tu tak veľmi horúce je leto!Až ťažko dýchať. — A dôjdeme dneska?A skoro?… Hupkám, hľaď… A čo to plieskači puká? Počuj… Oj, moc ešte máme,moc!… Oči lipnú. — Piesok, skaly samé! —Ach, ver’ bych zdriemnul v kroví niekde, v húšti…Zas utri tvár mi. — Kde sme? Povedz!“„V púšti,na púšti, synak — (Ó, dvojaký hlivot,a aspoň jeden ni mrak neprihalí: —púšť okolo a púšť i samý život!…)“„Čo je to púšť?… Ach, v nôžky vatrou žihá!Kde tônka?… Hľaď, i z líček pál mi šprihá!…“„Môj trpiteľ… (Och, potrest neskonalý!…)Poď na chrbát, poď! Do mojeho lona —“„Nie; som už ťažký! Veď však nedohonianás viac? — Nuž nechaj, nevládala by sima odniesť. — Ej, to slnko dlho visía nespadne… Nie, sám len pôjdem zvoľna —Len kedy ukáže sa zeleň poľná?Kraj kedy… či noc, kde si spočinieme?“„Pohovej, zhovej… (Ó, ty šírko zeme,že neznáš stúliť sa! Ty zhuby kraju,že Boh ťa nezahradil! Abo rajuťa nespodobnil: nenapojil riekou,nessýtil chlebom, vo plášť neobliekolhôr šumotných…) Poď! Poď, môj poklad drahý,Boh posilní nás! Vzpruží naše snahy,sval každý osvieži, dá kriela krokom;on sprevádza nás totým slnca okom,i prekonáme púšť tú… Ja ti stezku,ja chodník pretlačím tou spústou piesku:do mojich hupkaj stupaji —“„Tu kosti,viď matko! Z čoho?“„Nechaj zvedavosti,môj syn; len za mnou, za mnou poľahúčky…“A tiahli pracne.Tiahli, robiac kľučkypre krušca hroble, rozkydané stohybrlohu púšte; sťaby v závej nohyim vbárali sa v náspy navalené —V žiariacom vzduchu pľantavé dva tiene,len vzbĺknuť ním…„Joj! Žízeň ma zas trápi;dáš? Daj, daj —“„Tu máš, dieťa moje, zapiju. Len spor, gazduj, aby vydolela,až dobiedime k čerstvým prúdom žriela —“„Už teplá je, bŕŕ; málo osviežila,ba nič, nič! — A ty, ty by si tiež pila,tiež! Ústa, vidím, jak žmýkajú slinku;pi, matičko, pi —“„Nie-nie, ľúby synku,ja nie, len hybaj —“„Aké to tam skaly?“„Môž’, spod nich práve vody tok sa valí.Pospešme ku nim; azda…“„…Ach, mňa zmárai hlávka bolí, v údoch reže, pára;nenáhli, nedur — počkaj, mati drahá!Daj prst a opáč, jak mi z ústok šľahá,sťa oheň. — Vody!“„Tu-tu, synček zlatý!“„Veď pochýľ lepšie. — Ani kvapky, mati,nič netečie…“„Nič? — Nič?“ Džbán hrknul z rukyjej, do piesku sa zaryl. Sochou mukyi hrôzy stŕpla Agar; leda šeplačos’ v zúfalstve i strasti —„Ó, i tepláuž môže byť — len vody, matko, vody!Daj, prosím ťa…“„Hneď — zdá sa: šumia brodyhen u skál. — V náručie poď! Krôčik ďalej…“„Pusť! Nezdržím. — Sem na jazyk mi nalej,preboha, nalej, mati! Zhorím! Rata!Krôpočku — trebárs z kaluže či z blata,len skoro! Skoro…“„Uch, on zvädá, padá!Kde, Bože, teraz tvoja dobrá rada!?Kde? Zdeľ ju, bleskom-hromom oznám, Bože!Nič? V púšti ni moc tvoja nespomôže?Jaj, decko — nech viem, krv že dá ti sily:hruď rozdrapím si, prehryznem rúk žily! —Kde kropaj aspoň rosy? Slzte oči!Och, počkaj, synku! Kameň snáď tam točí…“odbehla zdivelá jak —„…Mati,vody,vodičky — vody… (Hlas, sťa v skrýš keď schodí,vždy hlbšie pod zem: slabol i sa tratív šept, v sipot.) Vody — vodičky, ma-mati…“Tá medzitým jak stíhaná by krútisa kolo bradiel neciteľných zrutya okom šuká súrnym, hmatá prsty;i jak by našla bola, mala v hrstiuž, po čom zmysly pachtila tam práve,kľúč od sklepu, kde prúdy blbotavé:v skok dala sa i frčí k Izmaelu.„Huch! (Zhúkla.) Smrtný škľab! Tvár prečernelú…Joj, syn — môj život! (Ku nemu sa vrhla,stočila hadom, do vlasov si vtrhla.)Syn, syn môj… beda! (Zaskučala bôľne.)Daj pyštek, pery — sprahlé kvietky poľné —sem pod moje! Snáď rozpusteným nárkommi staje duša, vtečie do nich jarkoma spásu moju vzkriesi spŕchou rosy…Hľa! Pohol sa a chripkom šepce čosi —Čo, anjel? Vody a len vody pýta,a v duši mi tiež súš, ach, plamenitá —I srdiečko mu klope! Očko mružkátak prosebne. — Kdes’, vodo, zradná slúžkaty sveta toho!? (Vyskočila vzteklá.)Kde drepíš!? A čis’ z jarma pouteklavar’, zbehlas’ službu pre gazdinej besy?Nemožno! Tak len Agar… Vodo, kde si,kde blúdiš, meškáš? Vo priehlbni zeme?Však búcham, počuj, dupkám v to jej temä:vytryskni! Vyvri, spozdilá! — Či v chmár ažrozpustlých kŕdli svetom sa kde táraš?Hneď obráť! Tu vám priestor, púšť tá pustá:lomozte, splačte — prosto decku v ústa…Ha! V trapiech už, kŕč lomcuje mu údy,jazýček zeje… Preč! Nech ma Boh súdi,nech v prchlivosti stresce, trebárs zdrtí:mať nemôž’ dívať miláčka sa smrti!Ha! Strie sa, chrká… Rata!“ …Bzíkla strelou,až sšpľachotal námeľ vlnou zarudneloua kúdol zvíril. S desným krikom-rykomjak pomätená prchnúc, k pomedzníkomtým vekov, k bralám opäť skerovala.Búšila päsťou v útes, ale skalanetúrla ani, uzamknutá skrýša;a nemá prúta, moci od Mojžiša —I trikrát opachy zas poobehla,kviľ na rtoch, peny. Strnula i striehla:snáď výstup nahor. V štít var’ vyliezť chcela,by stadiaľ zjakla v svet, či zaletelajak orlica by prez púšť v okamženiukdekoľvek v svete k studni, ku prameňu,lúč schytla vody, v dlani, v ústach zniesla…Nemohla hore. Zmrčala i sklesla;jej kadere sa šíro rozronili.Však ihneď vzhupla zas, zjav spod mohyly,príšera — bôľ ju vzrušal k povedomiu.„On zmiera, ach… Nuž (ssrdnela), a komuto ďakovať, či vlastne prekliať koho?Och, Sáro, Sáro! Ty si podnet toho,ty pokusou, ty ostňom jedna, sama!Tys’ pokojného bodla Abraháma,že zježil sa, ni pardal ssekal ľúty,mňa vyhostil, mi bitkou hroziac, prúty,i v korisť pohnal biedam, šelmám, púšti —Príď teraz, spupná, nevražná, keď pľuštíti, chutí: prizri na svoje sa dielo;poď: jeho vzhľad ti bleskom zapár v čelo!Líc jeho škvar nech škvrní, hrdzou ciachatvoj rozvitok! A očí jeho pláchanech zadební ti každý otvor k nebu!Vlas každý z neho vyj ti ku pohrebu…Poď! Páč: vzrast zlomený — zvlek, drť z vnád tela…Tak tvoja bytosť spustnej, zotli celá,zhni, spráchnivej! Tie nôžky jeho, rúčkynech lukmi, kamienky sú krvi púčky,nech tetivou sa rozpne jeho duša:ťa večne loví, strieľa totá kuša!…Joj, syn môj, môj syn! Nelúdi už vody,zatíchol, znemel — umrel!? Strašné hody!Kam podieť sa? Kam? Ó, zem, nebo, more,zahrňte v priepasť ma, či zdvižte horea z výšavy ju vržte o tú skalu:zlú rodičku, mať zbrklú, nepodbalú!Izmael, nemri!… Pomôž k nemu, Bože!Už idem, nehyň! Bežím, striezť ti lože —Och, k nemu! Neste, nohy, chromé sily;či nie ja uložím ho do mohyly,v kolísku večnú — do svojeho lona,by Agar hrobom bola mu, až skoná?Kto iný? Môj on…“ skríkla, zvrávorala,upadla —Stonúc, na lakte sa vzpäla.„Ó, Sáro, Sáro! Tvoj hriech, tvoja vina!Ja nemám už, ach… ty máš ešte syna,je šťastným dedičom — tak tvoja snažnosť —No táž ťa závisť hryz, kúš slávybažnosť,žri duše lakomosť a nezasýť sa,hoň nepokojov, vášní povíchrica;skuč, dychť a — nebuď dostatočná v ničom!Boh, v ktorého som uverila, bičompotrestu rezným zajmi, sšľahaj teba,o troche vody, o kúštiku chlebaťa vypuď, vysúď tiež tak na púšť holú,kde, jak mňa žiaľ ťa top, káľ topor bôľu;tak vyobcuje ťa čím skôr, dneska-zajtra,naveky odlúč od vľúdneho šiatra!…Čo, Abraháme, že znáš na mňa hanu?Oj, zlietne ona na pokrov ti stanujak havran, spustí s jastrabmi sa zhubyi hajno: podvod, klam, lož, liché sľuby…Izmael, Bože! Chytro k nemu! Ruštes nákladom strasti, obludy vy púšte!Ty slnce, cvalni! Kam? Kde on…“ a plazomsa pohla —„Ach, mdlo… Či svet stmil sa razom?Nech!… Sáro, ty! Ty Sáro, opäť znova!Pre teba tá hruď vždy slov ešte chová;kým nezachrípnem, jazyk neprilipnemi k ďasnám, dychot trebárs i len sípne:postačím sypať na hlavu ti uhlie…Och, syn môj! — Iste tielko už len stuhlé,joj… Sáro, jak ja tohto rúcha šmatu,tak úmor rozdriap bytie tvoje v chvatu!Čo psi v ňom potiaľ nech sa bôle rujú:a nemaj sĺz, jak ja, čo uľavujú,nie manny, rosy, bys’ ňou občerstvela;osirej, zbiednej, jak ja osamelá…Hach! Nie viac domov, do šťastného Jesen?Púšť zívla kol. — Nu, taká pozdrav pieseňťa skoro, Sáro! — Môj syn milý, drahý!…Buď prekliaty deň, keď som tvoje prahydostihla! — Stĺp môj, oltár v rumy ssutý…Tak na teba nech večite sa rútibláh tvojich rozval v cudzine či doma,hoj nebies zmeň sa v síru, do svedomiati prš, jak na Gomoru toť… Nech, ó, nechťa ďasi koja na žeravých loniech! —Môj plod je prach — v prach Agarina pýcha;ulíham k nemu zmierajúca, tichá,s ním spájam sa — a s púšťou zmier i zhoda —No i tvoj, Sáro, zbehni tiež ni voda,a nespŕchne-li: osudu nech krutázášť sprevádza ho stále, stýba v putá,v žaláre sádže, trápi, súži, honí;nech mojej zeme mocní faraónisa oboria naň — prídi, pomsto, prídi —naň zavalia bied ťažké pyramídy!Nech vyšibú ho, jak mňa, na pláň sveta:kde slnce ho kŕm, plekaj sparou leta,neosviež rosa, tieň; sup zvieraj stesku,odievaj, prisyp, zatop príval piesku!Nech, jak tá v púšti sirá kvapka vody,vsiaknutím zmizne, scvrkne medzi rody,ich pod pätou; a jestli ešte zbúdaho: v mori ľudstva rozíď sa čo hrudaa nesplyň, nezlúč nikdy v jedno telo!Boh pečať kliatby udri jemu v čelo,sebectva poznak: za lupom jak ziskučeňuchá, snorí psinou, zlato v pysku —Boh zmietaj ním, čo býlím povíchrica!Boh pomsti!…“„Agar! Agar, nebuď zlica —Skroť jazyk podlý; neklň, neseč, nerúb!…“Užasla! Pred ňou zrazu zastal cherub,muž boží, kružmo priclonený krídlyod slnka; zato jas mu v tvári sídli,jak slnce tobôž — na rtoch prítmie iba,prísnota. — Agar zmĺkla ani rybav hlbinách. Cukot otriasol ňou mrazný.Jak čakajúc by úder trestu: v bázni,skrušená skväcla, ledva hlavu v dlanepolapiac biednu —„Nač tie reči plané,ten trúfalý bryzg, chrlot k nebosklonu?“sa ozval posol hlasom, rovným zvonu.„Čo zúriš, červe?… Vedz: v tom božie súdy!Pramálo na tom: Agar že tu blúdia narieka; že zmrhajúc i páskunádeje, ba i materinskú lásku,na gambách kypot žlče, mätež v hlave,zúfalstvom hynie… Čo mňa zoslal práve,on ani nedbal vzpury tvojej hrivy;ston decka však čul: hnul sa ľútostivý.Ten sústrasti cit viď!…“ Tu dupnul v kameň:i vyrútil sa blbotavý prameň,harajom tryskol, sedmorakopruhý,a v púšti strblietal čo oblúk dúhy.„Aj, voda,“ dodal čule, „pohostinnáčaš božská — Agar, skoč, a prines syna,skrop, napoj —“Čo byľ spod prívalu skália,sa horko-ťažko zmohla, spotácala,odvliekla Agar — nástroj púhy, chabý —V náručie zdvihla chlapca (ťažel sťabyuž mŕtvola, jej zvisal prez ramená);ho priniesla. S ním zrovna u prameňaprikľakla tíško, i ho kolo šijepozajmúc, hnedky údy skrápa, myje,hneď zaráža mu v ústka uhorenélúč vody svieži… A div! Prečarenie!Jak krvi by mu napustila do žíl:Izmael vzdychnul, prehliadol i ožil!„Dôjdeme skoro?…“ prehovoril zvučne.„Pusť, matko, vládzem zas — hľa, ako zručne…“podskočil; tvár mu žiarou zabronela.Však zočiac vtom zjav skvúci archanjela,sa k matke spätil, skryl v jej rúcha zdrape —„No, či už Agar súdy božie chápe?“zas anjel. „Vie, kto vládcom nad zázrakyi v púšti…? (Kľakla, vzniesla k nemu zraky.)Moc jeho zná, štít péče, žriedlo lásky?…On preminul i spor tvoj bez otázky,keď poslal mňa. Má zájem v Izmaelu;preň zmiloval sa. Oceľ on mu smelúpripáše; zdarí, že jak céder vzrastielibánsky, zdusiac cudzopasné chraste —na reka zdužie, skutky veľkolepý,slobody orlom zahniezdi sa v stepi;u vzchodu brány čo lev bude strežať —a v národ zbujnie, v dvanástoro kniežat!…Tá milosť, Agar, v synu tom ti kynie —“I vzlykla: „Hospodine! Hospodine…“„Vstaň! Choď… Ja cez púšť ťahom čiarnem istým —“Tu pokázal v diaľ prstom plamenistým;krídlami sšvihal, vzletel jak svit k ránudo výše. Zbočil prosto ku Jordánu.A Agar vstala, slávou ožiarená;splesala vďakou, opäť šťastná žena —Skropila synka slzou preposlednou,z dôb strastných zbylou, bozkom požehnala;a pojmúc ho, šla ďalej, putovala,jak archanjel smer letkom značil pred ňou…
Orszagh-Hviezdoslav_Agar.html.txt
Renegátovi[1][2]Ty Belzebuba vybrals’ si za boha:úlohou tvojou buď červa úloha,z odpadkov iných živiť budeš sa tya meno tvoje: špata nado špaty!kráľovstvo tvoje: smetisko hniloby,paláce, chrámy: záchody a hroby!Veľkosť podrývať spásou tvojou bude,čistotu škvrniť a váľať sa v brude.Utekať musíš od vody, od svetla,stíhať ťa budú: kadidlo i metla.A keď ťa vlastný život tvoj ukoná,v zúfalstve dochni smrťou škorpióna,a po tvej smrti nech sa ti dostaneošklivosť sveta, kliatba, pošliapanie.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.[2]Podľa Bottovho rukopisu. Škultéty uverejnil v Slov. pohľadoch IV, 1884, str. 172 a prevzal do vydania Spevov str. 228.
Botto_Renegatovi.html.txt
Podozrivá nevestaSchádzajú sa u mňa často rôzni ľudia, priatelia i nepriatelia. Tu príde babka s inserátom, že sa jej ztratila kočka, chlapčisko zas akési chce pomocou novín dostať miesto direktora v dákej továrne, pán farár by radi mali jedon článok uverejnený a priatelia majú zábavku. Raz sme sa tak sišli k večeru v dobrom súlade, pán J. mlynár, dr. N. a ešte dvaja a bola reč o úspechu inserovania. Tu vstane priateľ J., nedávnoženatý mlynár a povedá: „Vidíte, pánovia, ja som dostal ženu na anoncu.“ Poneváč sme poznali alebo aspoň počuli o jeho švárnej a bohatej žienke, zvedavo sme všetcia pozreli na neho a požiadali o vysvetlenie. On rozpovedal nám celú historku asi v tomto smysle:*Dôverne klepotal môj mlyn na šumiacom, vŕbami obrúbenom potoku, pôvabne rozprestieraly sa šťavnatozelené lúky v skalnatými vrchy ohraničenom údolí. Tam hore šumely v tichom vánku večernom temné jedle a cez ne kukaly večerné červánky dole na zatienenú zem.Všetko tak ľúbezné, idyllické! — A predsa, ako som tak ležal pod lipou pred mojim domom, pozoroval som dosť smutným okom rudý západ slnka. Čože mi pomôže tento čarokrásny obraz, tento pohľad na zelenú lúku, tieto šumiace jedle, majetok tohoto klepotajúceho mlynu, keď mi ako damoklesov meč ono presvedčenie visí nad hlavou, že to ztratím skôr ako tri mesiace prejdu? Mlyn bol od časov môjho pradeda majetkom našej rodiny. Ja som ho bol zdedil po otcovi teprv rok pred vojnou, ale poneváč som musel vyplatiť tri sestry a poneváč som musel byť tri roky na vojne, za ktorý čas mlyn, vďaka maďarským úradom, len so ztratou pracoval a ja na vojne mnoho peňazí utratil, skoro octnul som sa tak vo veľmi neprajných pomeroch. Čo teraz začať?Pravda, to nijako nezačína ako humoreska? Ale humor prijde posdejšie, to jest prišiel už ten samý večer v osobe istého starého známeho, horára Hvozdeckého, ktorý spokojne fajčiac svoju fajku, ubieral sa okolo.„No, pán J., zase tak zasmušilý?“ oslovil ma prívetivo a veselo.Jemu ľahko bolo byť veselo pri pohodlnej službe, stálom plate a peknej pensii.„Nemôžem ináč pán horár,“ odvetil som. „Sú také pomery.“Ostal stáť, zabafčil pár razy a potom začal: „Nemusíte hneď svesiť hlavu! Hrom do Vás, veď ste ešte mladý, silný, do sveta súci chlap! Najdete ešte inde niečo!“„Ľahko sa Vám povie, pán horár! Je to dedictvo mojich otcov, tento mlyn — srdce mi ide puknúť, keď pomyslím, že by som sa od neho musel odlúčiť!“„Teda Vám naozaj idú predať mlyn?“„Nemôžem tomu zabrániť. Aby som sa tomu vyhnul, potreboval by som aspoň päťdesiaťtisíc korún. Odkiaľ ich vziať a neukrasť?“„Hm — hm.“ Dýmil plnú minutu ako komín od fabriky. „Prečo sa neoženíte?“ opýtal sa potom naraz.„Oženiť?“„Ano — ženu s peniazmi — mnohý si tak pomôže.“Posmešne som pozrel na neho a povedal: „Ženy s peniazmi nie sú tak časté ako Vaši paroháči, pán horár, a ani sa tak zaslepeno nehonia po zbankrotovaných mlynároch lebo obchodníkoch. Keby som aj chcel Vašu dobrú radu poslúchnuť, kde by som mal najsť bohatú ženu?“Zase bafčil dlhší čas, kým vyrukoval svojou lacnou múdrosťou: „Dajte poriadnu anoncu do novín, že hľadáte ženu. Ženu s kapitálom, domácky a dobre vychovanú a tak ďalej — stáva sa tak často, a kto vie, snáď sa niečo zakúsne.“Ešte sme hovorili o všeličom lež Hvozdecký odišiel, ale jeho návrh sa v mojom zúfanlivom srdci zakorenil. Do toho času som sa málo vážno zaujímal o ženbu, nehovorím, že by som sa bol ženským vyhýbal, ale… Len raz ako dobrovoľník som sa nešťastno zaľúbil a to trvalo dosť dlho. Srdco moje bolo teda volné, pokušenie veľké.Už dva dni neskoršie poslal som inserát nadmieru opatrným spôsobom do administrácie istého väčšieho časopisu.„Beztak nebude nikto tak hlúpy, aby sa na to chytil,“ myslel som si.Ale už o pár dní nato držal som nedočkavo v ruke päť offert. Tri z ních ovšem mohol som hneď roztrhať, štvrtú som predbežne odložil na stranu a obrátil som vážne pozornosť na piatu.Veľactený pane! Na Váš, ako dúfam čestne mienený inserát, Vám odpovedám, že som náchyľná soznámiť sa s Vami za udaným účelom. Som 23 rokov stará, úplne neodvislá, mám dvestotisíc korún majetku a myslím, že aj ináč som k svetu. Vyprosujem si odpoveď pod značkou O. S. 100 do administrácie.“To bolo krátko a stálo za reč. Na môj pravdu, že stálo! Dvestotisíc korún majetku — a teprv dvadsaťtri rokov!Bolo by to možné?Keby to bolo bývalo naopak. — Dvestotisíc rokov stará a dvadsaťtri korún majetku, to už — ale tak!Bol to nesmysel, ináč to ani nemohlo byť! Mladé dievča s dvestotisíc korunami nepotrebuje odpovedať na nabídku k sňatku. Iste tu bola voľajaká chyba v písme.Alebo si niekto spravil zo mňa dobrý deň!?Posledné bolo najpravdepodobnejšie. Bez otázky, hlúpy žart!Ale tých dvestotisíc lákalo a oslňovalo.Keby snáď predsa! Hm — keď už som v tom, teda vidzme! Keď je to žart, poručeno Pánu Bohu!Posadil som sa a písal. Tiež náchylný — prosím o fotografiu, alebo osobné sídenie sa — najprísnejšia diskrétnosť, čestná vec a tak ďalej.Odpoveď prišla obratom.„V piatok večer pri západe, keď zvon udre na siedmu, budem pri Kamennom mlyne čakať Vašu odvetu, na ňadrách s bielou ružou, pod lipkou — tou rozkvitlou.“Veršík tento mňa síce upevnil v presvedčení, že mi chystajú pasť, predsa som sa ale rozhodnul, že dobrodružstvo zažijem. Bolo mi tiež nápadným, že pisateľka pozná rozkvitlú lipku pri Kamennom mlyne, ale tých dvestotisíc zvíťazilo.V piatok o trištvrte na siedmu stál som pri rozkvitlej lipke, pozorne pozorujúc cestu k mestu.„Dvadsaťtri rokov — dvestotisíc korún,“ mrmlal som si. Jestli to neni žart, iste bude to nejaká ohyzda s hrbom na chrbte alebo bude mať len jedno oko, alebo snáď len poldruhej nohy — och joj, joj!“Nikto neprichádzal a ja som si sadnul na blízku lavičku, aby som vyčkal posledný termín.Tu z čista jasna som počul za sebou veselý smiech a melodický hlas sa ozval: „Dobrý večer,“ a ja obzrúc sa, spatril som — nie, nespatril som vlastne nič, plával som v akomsi oceáne slasti a omámenia!Predo mňou stála krásna mladá deva, v bielych letných šatách, modrooká, s plnými plavými vlasmi, štihlá a pevne urostlá, jedným slovom pravý anjel v ľudskej podobe, či vlastne v dievčenskej podobe.Že to bola ona, o tom nenechávala biela ruža na jej plných prsiach žiadnej pochybnosti.A kriplom tiež nebola, ani hrbatá, ani šmatľavá, ani jednooká!Bolo to ale tým nápadnejšie. Lebo jestli to úprimne mienila, naozaj úprimne, teda — teda muselo niečo inšieho smrdeť v štáte Dánskom. Istotne prišla oná chyba v písme do platnosti. Dvestotisíc — snáď jej sbehlo o jednu nullu alebo snáď aj o dve nulle s pera viac. V tom páde bola ale podvodnica, — a tak nevypadala. Bola tak milá, úprimná, tak dobre vychovaná — zvláštne! Dievča ako ona aj bez haliera majetku nepotrebovalo k vydaju prostredníctvo novín. Vec musí mať nejaký háček!Ovšem nebolo teraz na čase ho hľadať. Ani som teraz nemal k tomu chuti. Bol som ako omámený týmto sladkým stvorom, s ktorým som hneď bol pohrúžený do štebotavého rozhovoru.Vysvetľoval som jej neskôr otvorene moje pomery. Prikyvovala len s úsmevom a povedala: „Jestli mňa budete vedieť milovať, môže byť skoro po Vašom nešťastí. Som bohatá a samostatná — len si neprajem, aby ste si mňa len k vôli peniazom vzal za ženu.“Ja som jej prizvukoval, že teraz, keď som ju videl, zabudnul som celkom na podmienku mojej nabídky a len láska k pravde mňa priviedla na rozhovor o mojich neutešených finančných pomeroch.Tak sa zdá, že sa jej toto zapáčilo a — dosť na tom, ešte ten samý večer sme sa dorozumeli. Olga Sadová dala mi hubičku a adressu, odprevadil som ju na nádražie a tackal som sa potom ani podnapitý domov.Na druhý deň ráno vrátilo sa moje podozrenie dvojnásobnou silou zpäť.Tak nádherná deva, tak bohatá — lebo potvrdenie som mal z jej vlastných úst — a ona odpovedá na nabídky k sňatku, hodí sa prvému namanuvšiemu sa na krk!„Táto vecmusímať nejaký háček!“ opakoval som si stále.Ale aký? Toto milené stvorenie stalo sa mi najvýš podozrivým. Škaredá nebola, ani stará, ani hlúpa, bez telesnej vady, naopak bola zosobnená krása a múdrosť a pravdepodobne aj dobrosrdečná — tu muselo byť šidlo v inom vreci.Bár som už aj bol dosť zaľúbený, nemienil som len tak slepo vrútiť sa do nešťastia. Odcestoval som do Prešporka a dozvedal som sa.Istý môj obchodný priateľ hu poznal dobre. Ostatne netušil cieľ môjho dopytovania sa.„Bude asi prepjatá ženská?“ tázal som sa. „Namyslená, márnomyseľná, planá?“„Ale vonkoncom nie. Milá a celkom rozumná deva!“„Ale teda s nejakou — mm — minulosťou?“„Ale prosím Vás — vysokovážená rodina s najlepším chýrom!“Nevesta stávala sa mi vždy podozrivejšou.„Mala asi mnoho zbožňovateľov, bola viac razy zasnúbená?“„Zbožňovateľov a pytačov pravdaže mala, ale v sľuboch ešte nebola. Zdá sa byť vyberačná.“„Mala snáď nešťastnú lásku? Prisahala snáď pomstu, že sa za prvého, čo stretne, vydá?“„Ako len prichádzate na také streštené myšlienky? Jej najlepšia priatelkyňa chodí do nášho domu, sme preto celkom dobre informovaní. Ani reči o niečom podobnom!“Bolo mi stále divnejšie. Dozvedal som sa inde. Darmo! Nebolo žiadneho zločinu v jej rodine, nič zvláštneho sa nevyskytlo, nič záhadného.Miloval som ju viac a viac, pocit podozrenia bol ale vždy nesnesiteľnejší.Nakoniec som sa vypytoval aj jej domáceho lekára. Povedal som pravdu a dal som sa ubezpečiť o jeho mlčanlivosti. Vyskytly sa v jej rodine nebezpečné choroby?Nikedy. Rodičia aj starí rodičia boli zdraví ako ryba.„A slečna Oľga neni snáď obťažená duševnou chorobou, lebo podobným?“„Ničím, iba poriadnym mešcom peňazí,“ zažartoval doktor.Zasmial som sa a išiel, ale moja snúbenica mi bola ešte záhadnejšou ako predtým.Tak som bol konečne šťastným — a predsa aj neskonale nešťastným! Háček mi nedal nijako pokoja.Konečne opýtal som sa jej samej, ako prišla na myšlienku, na moju nabídku v novinách odpovedať, keď predsa mohla mať mužov na každý prst, ale ona sa zasmiala a povedala: „To sa dozvieš až po svatbe“ a zavrela mi ústa hubičkou.Dva mesiace pozdejšie stáli sme pred oltárom. Tak bohatá, tak čarokrásna, tak dobrá a šľachetná — a pomocou inserátu moja žena.„Ale ten háček, ten strašný háček!“ myslel som si. „Možno, že je tak veľký, že sa môžeš hneď naň obesiť!“Keď sme boli sami, bolo mojou prvou otázkou: „Teraz, Oľgo, utíš moju zvedavosť. Prečo si práve moju nabídku zodpovedala? Alebo nebola moja jediná?“Usmiala sa v rozpakoch a odpovedala položiac hlávku na moje prsia: „Pravdaže to bola jediná, ty môj blázenku! A schválne som vybrala tvoju práve preto, že to bola — tvoja!“„Ale veď si mňa ani nepoznala?“„Myslíš si ty. Nebola som minulého leta dva mesiace u horára Hvozdeckého na letovisku? Tu som ťa často videla, keď si prišiel na dovolenú z vojny. Bol si tak pilný a starostlivý a tak pekný muž! Janko, já som ťa milovala už vtedy a nemohla som ťa zabudnúť. Ale já som sa ti nemohla ponúknuť, ani som nevedela, či už nie si viazaný. Tu prišiel pred niekoľko dňami horár k nám do mesta na návštevu. Prišla reč i na teba. On rozprával o tvojich ťažkostiach a že ti odporúčal anoncovať do novín. ,A pomyslite si, slečno,‘ povedal a zasmial sa srdečno, ,dnes to vskutku stojí v novinách! Len si prečítajte — nemôže to byť nikto druhý ako on!‘ Prečítala som a celú noc som ani oka nezažmúrila. A na druhý deň som ti písala. Hneváš sa preto?“Svojmu hnevu dal som tuctom bozkov výraz.Od toho času nebola mi už moja drahá, sladká Oľga viac podozrivou.*Pan J. dokončil. Bolo už tma. My zamyslení nad počutou historkou tíško sedeli. V tom sa otvoria dvere a pani J-vá vojde dnu. Pan J. sedel v najtemnejšom kúte. Ja som chytro skočil k pani J-vej a pozdraviac, povedám: „Pravda, milosťpani, hľadáte pána manžela, nenajdete ho, iba keď teraz dáte inserát do novín Vy. V tom ale pan J. sa ozval a žart prekazil. Milosťpani ale podotkla: „Ja už nepotrebujem, ale bolo by na čase, aby ste Vy sám už raz inseroval.“ — Hľa to mi veru ešte nenapadlo.
Dubravsky_Podozriva-nevesta.txt
1. Rozhľady po podniku a jeho rozličných oddielochJa, ako som spomenul, nemal som vlastne pilnej práce na argentínskom plese. Na cestu som sa vybral zo zábavy; pripojil sa k priateľom, ktorí mali ísť sem. Hlavné mi bolo vydýchnuť si v božej prírode; či sa to malo stať tu, alebo inde, na to som nehľadel.Ťažko udusiť náklonnosti, ktoré nosíš zakorenené od detinstva. Hoci sa neohlášajú, to je len naoko; čakajú pritajené. Keď nadíde príležitosť, ich semä vzíde, vyhúkne v bylinu, že sa už nedá udusiť.Ja som sa teda vybral túlať, poddajúc sa ich naliehaniu. Išiel som bez určitého smeru a cieľa, bez práce a starosti, kam sa iní vyberajú po práci a z povinnosti. Im sa ani nesníva a vôbec nikomu, čo je rozvažitý, hľadať v kampe zábavy a kratochvíle. Tu je samota, prázdne polia; načim ísť neraz deň, kým trafíš na človeka. Keď sa s ním snímeš a lepšie si ho poobzeráš, presvedčíš sa, že je nie z tvojej cechy; nemá pred očami ako svoju prácu a lopotu, nepozerá na nič iného ako na starosti, čo súvisia s prácami v kampe a okolo statku. Najviac ak spozoruješ pri ňom netrpezlivosť odtisnúť čím skôr robotu, vymotať sa z týchto samôt, vrátiť sa medzi svet do mesta, kde je ruch a veselý spoločenský život.Nemal som druhého cieľa a záujmu, ako vydýchnuť si slobodne, poobzerať sa v kraji, čo sa v ňom robí, ako v ňom žijú. Mal som k tomu ešte smelosti doviesť i trpezlivého čitateľa, unúvať ho bez práce po odľahlých miestach, predpokladajúc, že ak ho výlet omrzí, vráti sa z kratšej cesty. Nech blúdi po smutnom a prázdnom kampe komu sa páči.Ledva sme sa zložili, ostatní sa dali do roboty, čo ich čakala. Ja som si začal prezerať okolie. Bol by som si nedbal poobzerať miesta, kde mi je súdené stráviť čas, ktorý mi ostáva na odpočinok.Miesto vybrali dobré, kde vystaviť domy a ostatné budovy. Podnik je akoby pod záštitou grúňa, ktorý horevyššie pokrýva sa hustou horou.Grúň vyzerá tu, odspodku, sťa ohromné stránky knihy, čo je roztvorená, ale prázdna, nepopísaná. Nebude iste nová, ale čosi staršia; stránky sú nie biele. Idú viac na žlto a na zelenkasto, ani stránky tých starých listín, čo premenili farbu dlhými vekmi. O Jakube ich presúšajú obyčajne každý rok pod opaterou úradského, čo ich obracia na jednu a druhú stranu, aby vykapali mole na tuhom slnci, ak sa boli do nich nanosili.Má sa ešte len písať tá kniha. Na riadky a rubriky je do nej natrahované, ako sa patrí na knihy obchodné a hospodárske. Vidno čiary, čo idú vodorovne od jedného kraja na druhý, iné zas, čo idú odhora nadol, černejúc sa na slnci. Čiary, čo idú priekom, sú prte; urobili ich ovce, keď prechádzajú grúňom, hľadajúc pašu; veď sa azda nebudú na ne štverať, aby hľadali výhľad doďaleka. Po ovciach sa dala na tie chodníky i lichva; ona tiež rada grúne, čo priam sú trochu strmé.Vo švíku, kde sa listy snímajú, ako keby boli zviazané jeden s druhým urobili sa vyjedené jarky a priehlbiny, miestami i hlboké pazuchy, čo idú temer oddola nahor, už či trávnatý grúň, alebo temný pás hory. Listy sa vyduli popri pazuchách a jarkoch, aby sa voda ľahšie zlievala do nich a potom sa už rútila nadol, vydierajúc koryto ešte väčšmi o jarných odmäkoch.Veru sú tie jarky nie ako švík, rovné a hladké, ale sú skorej jazva boľavá, otvorená až do dola, nie dobre zacelená. Voda trhá kraje, odnáša zem, necháva štrk alebo práve len holé bralo, poukladané po vrstvách. Vidno v nich hrboly a priehlbiny, inde balvany s vyhladenými bokmi, ako sedia len samým spodkom v zemi; ktovie, či sa nezvaľkajú zajtra nadol.Nad pásom hory v tej hlbokej jazve nachádza sa ustavične biely fľak snehu. I teraz sa tam belie, hoci tu dolu je letná horúčava. Z neho sa sciedza voda do jarku a poberá sa nadol, skáčuc čistá a bystrá po kamení. Jarok tečie poza domy, tam ho chytili do žliebka; zo žliebka padá do hlbočiny, šumiac a čľapotajúc neprestajne. Podeň môžu podstaviť nádobu, môžu i načierať z hlbočiny. Ukrytá je v húšťave vrbín a kalafatov. Z hlbočiny tečie kúsok dvorom, ale potom hneď príde k zeleninovej záhradke. Okolo jej plota skrúca sa rovno na pampu. V jarku, čo ide okolo záhrady, sú spravy, aby ho mohli naraziť a viesť medzi samými hriadkami. Hore vyššie pod grúňom, kde pole začína rovnejšie, odrazili mu jeden rukáv. Vedú ho malou priekopou po neveľkej okľuke k hospodárskym stavom. Odtiaľ sa i tento rukáv už rozlieva voľne po rovine pampy v jarčekoch, do ktorých ho narážajú, aby ju občerstvil v časoch suchoty.Budov je tu hodne; rozložené sú v rade.Kaštieľ je z ľahkého materiálu, zbitý z dosák, odetý plochami zinku. I krov je z takých plôch, majúc odkvap na obe strany. Na štíte je miesto hálky kohút. Obracia sa za vetrom; nespieva, ale škrípe, ukazujúc otvoreným zobákom, na ktorú stranu duje, ak by sa kto nemohol dovtípiť. Pod kohútom je vodorovný kríž s literami N. S. O. E.,[1]aby bolo poznať, ako tuná idú štyri strany sveta.Ústrešie nie je veľké, ale podstenu ohradili, že je z nej úzka záhradôčka o tenkých šteblinách. V záhradke pod oblokmi kaštieľa rozrastá sa bujne akýsi kriak, ktorý práve teraz kvitne kvetom, veľmi podobným ľanovému. Lístie mu je dlhé a úzke, skoro ihličnaté. Zblížiť sa mu nehodno, obsypaný je osťami, ostrejšími od ostí bodliaka.Kaštieľ je kaštieľ. Má jedáleň, spálňu a malú izbičku. Tá je zariadená v pisáreň na vedenie účtov a kníh. Je to ozajstná pisáreň s policami, mapami, listinami, obchodnými knihami, bielym prostým stolom a stoličkou.Dom je zdnuka futrovaný doskami norvéžskeho smreka peknej červenkavej farby a tuhej vône smolovej. Jedáleň okrášlili pod povalou, okolo dverí a oblokov doskami, čo na obrube povypiľovali čipkovite. Na stenách sú parohy jeleňa, pravda, len skromného, patagónskeho; nie nádherné parohy nášho pyšného jeleňa. Tak alebo tak, toto sú tiež trofeje podarených poľovačiek. Niektorí hovoria, čo tam boli, že z poľovačky nehodno sa úfať veľkému pôžitku. Nie je spojená s námahou a ťažkosťami, o nebezpečí už ani myslieť. Ani tento zver vraj nebeží; po výstrele vracia sa na to isté miesto, pozerá vraj zadivene, čo to za poriadok. Kto je srdca mäkkého, netrúfa si doň strieľať, príde mu ľúto ublížiť tomuto divnému zvieraťu.V izbe stôl, pri stene kredenc s nevyhnutným riadom. Je tu medziiným krčah a či vari krbka, veľmi dobre pálená zo zvláštnej hliny; pochodí z Anglicka a je negliedená. Keď je v nej voda, orosí sa zvonku; voda je z nej vždy čerstvá a chladná.Posteľ v spálni je železná, ale nočné stolíky a umývadlá sú z obyčajného dreva a zhotovené tu na mieste z tunajšieho buka a či roble, ako ho tu volajú, práve ako stôl v pisárni a stoličky.V jedálni je i kreslo, ktoré zasluhuje spomenutia. Je to dielo monumentálne v každom ohľade, podobou i rozmermi. Zhlobili ho zo sudových dúžok tak, že je všetko v nich: nohy, zadné operadlo i bočné operadlá, priečka na odpočinok nohám. Bez nej by nebolo dobre, lebo kreslo je veľmi vysoké. Boky a sedisko sú tiež z dúh. To všetko vyfutrovali perkálovými poduškami, vypchatými vlnou.Vo zvláštnych policiach nachodí sa i bibliotéka. V jednej skrini Encyklopédia Britannica, new Werner Edition, Akron, Ohio 1907.[2]V nej nájdeš všetko, čo si môžeš žiadať od takej knihy. Je v nej článok i o Slovákoch, ale sotva siaha do rokov päťdesiatych minulého stoletia. Padne ti dobre, hoc je toho veľmi málo, že môžeš čítať o svojom národe i na argentínskom plese, v reči svetovej.Pri kaštieli je kuchyňa; vystavili ju osobitne. Je to domec, vystavený z dreva; brvná nepoložili jedno na druhé, aby pokračovali, kým zrub príde pod krov, ako u nás stavajú domy; tu stoja brvná kolmo, jeden koniec v zemi, druhý sa dotýka krovu. Ostatne ani sú to nie brvná, ale iba sklady. Také by vyšli, keby kláty pílili po dĺžke na tri kusy. Vprostriedku by ostal kus hrubý, ako sú hrady pod povalou, a na krajoch by zvýšilo po sklade čosi tenšom. No tieto nepílili, vykresali ich, ale tiež len z väčšieho. Plochy vypuklej, čo je navonok, ani sa nedotkli; nechali na nej i kôru, ktorá ešte ani dnes, po toľkých rokoch, neopŕchla. Zvonku ostali steny v kôre, zdnuka vyzerajú akoby z dosák, pravda, zle ohobľovaných. Špáry medzi skladmi poupchávali trávou, ba i vlnou a zalepili dobrou hlinou.I tento domec má odkvap z tejto i druhej strany, ústrešie je dosť široké. Pošili ho veľmi vkusne a pečlive šašinou. Ani ju neviazali do snopkov. Môže sa povedať, že je to domec dobre a vkusne stavaný; vonkajšie steny pod kôrou sú chutné. Strecha, pekne pristrihnutá a pečlive pošitá, pristane mu dobre. Je to domec úhľadný sťa podarená hračka; pohľad naň prekvapí zvlášte na týchto stranách.V domci je kuchyňa priestranná a pohodlná so železným sporákom. Prv než prišiel sporák, bolo tu iste ohnisko. I teraz nad sporákom je koch, ako ho vídame nad našimi prastarými kozubmi.Pri kuchyni je izba, priestranná, ale nemá povaly. Vidno strechu zo spodnej strany, laty, ako ich preložili po rohoch i okolo lát pookrúcali drôt, aby popriväzovali šašinu, keď pošívali strechu. V izbe stojí varštať, po stene rozvešali náradie sťa v ozajstnej stolárskej dielni. Rámy na oblôčkoch vsadili poriadne, ale sa netrápili s nimi veľmi, zhlobili ich len tak z hrubšieho.Na stenu pri dverách, kde oblôčkov nebolo, dali policu. Je tiež veľmi jednoduchá, dielo nebodaj, čo zhotovili v tejto varštati. Na polici je hodne kníh: novely a romány zo zbierky Colonial library,[3]vydávanej v Londýne. Ale sa dostali sem i knihy vážneho obsahu.Je medzi nimi napríklad veľké pojednanie o vykopaninách v Ninive a Babylone, o klinovom písme, čo našli na fundamentoch palácov asýrskych. Z neho sa dočítali niečo i o Izraeli. Jeho osudy prídu neraz do vzťahu s ohromnou ríšou asýrskou a babylónskou.[4]Sú to, žiaľ, už iba zlomky nápisov, čo ostali zachované ako divom; ale bije do očí, že i tieto kusovité dáta súhlasia úplne s historickými knihami Starého zákona. Pôsobí mocným dojmom na čitateľa, keď nájde potvrdené nepodvratnými dôkazmi deje prastaré, o ktorých by bol azda myslel, že sú pristaré, než aby potrebovali byť pravdivé. Mnohý z čitateľov sa zaraduje, že historické knihy Starého zákona vykladajú deje opravdivé, že neobsahujú vymysleniny starých kronikárov, ale deje, ktoré sa opierajú o svedectvá súčasných hodnoverných svedkov.Je tu cestopis Darwina, v ktorom opisuje svoju cestu okolo sveta na lodi Beagle.[5]Tá bola i vo vodách Patagónie a v úžine Magallanesa. Z tej lode vyšla výprava i po suchu. Vysvitá z opisu, že sa vybrala hore riekou, čo vyteká z argentínskeho plesa a padá do Atlantického oceánu. Na tejto ceste zašla dosť ďaleko; do plesa jej neostávalo ani dva dni chôdze, keď nastúpila spiatočnú cestu zasa k lodi.Sú tu i diela Thackeraya a Macaulaya. Najväčšmi ma prekvapila malá knižočka s ódami Horácia v latine.[6]Takému hosťovi som sa veru nenazdával na argentínskom plese. Knižočku som našiel dosť ošúchanú; našiel som v nej i poznámky anglické. Vidno, že ju ktosi pilne čítaval a študoval.Za jarkom je tiež takáto budova zo skladov a pod strechou zo šašiny. Má oblôčky o drevených okeniciach sťa tmavé okuliare, čo nosíme, aby nás neurážalo slnce. V nej je sypáreň: sklad zásob, čo môže taký podnik spotrebovať do roka. Celá miestnosť je zaprataná vrecami, kisňami a sudmi. Vo vreciach je múka, rizkaša, rôzne lušteniny, cukor a káva tiež na vrecia. Kisne s tabakom, bľachovice s konzervami, s maslom až hen z Dánska; kisne s nápojmi a nábojmi; poriská na sekery, motyky, čakany, rylá, lopaty a mlatky, kisne s klincami rôznych veľkostí; klamričky a vôbec maličkosti, ktoré potrebuje domácnosť, čo žije osamotená, ďaleko od obchodov, aby mala temer všetkého po troche. Na dvadsať krokov od tejto miestnosti je zas maličký domec, ale tento vystavili z väčšej čiastky v zemi. V ňom držia petrolej, farby, náboje a dosť ľahko i pušný prach.Vracajúc sa ku kaštieľu, ale na jeho druhej strane, vidíme druhé stavby.Hneď prvá je dosť rozsiahla budova, poďalej trochu od kaštieľa, aby mu azda nezavadzala. V nej je vyhňa. V prostriedku stojí ohnisko a mechy v jednom kuse; pri ňom nákova a druhé kováčske riady. Pri stene je zámočnícka dielňa, má tiež veľmi pekné náradie. Nástroje sú rozvešané po stene, po poličkách, ale i poukladané vo veľmi dôkladnej truhle. Pri vyhni je hneď veľká cieňa. V nej sú teraz naše taligy. Budú si tu vydychovať po namáhavej ceste, ktorá sa skončila tak slávne.Tento dom už prináleží do doby prechodnej. Zrub vystavili zo skladov, ale strechu nepošili šašinou. Dali jej radšej krov zo zinkových plôch ako kaštieľu alebo ako ktorejkoľvek modernej budove na týchto stranách. Hneď pri ňom je akoby pritúlený domec z ľahkého materiálu; je v ňom len izbica a kuchynka; to je domec hlavného ovčiara.Zasa je tu medzera dakoľko krokov. Keď ju prejdeme, sme pri dome tiež zo skladov, ale ho pokryli plochami zinku. Najväčšiu čiastku mu zaujala kuchyňa s veľkým, ba môže sa povedať veľmi veľkým sporákom. Zaberá temer celú stenu izby. Ostatok kuchyne ponechali jedálni. Už k nej patrí dlhočizný stôl a pri ňom lavice. Je to tu temer tak, ako v hlavných izbách našich krčiem; prichodilo by len urobiť miesto sporáka šenkáreň so šrankami naokolo.„Dobrý deň!“ pozdravil som človeka, čo sa tu kutil.„Dobrý deň nech bude i vám!“ ďakuje mi už trochu obradnejšie.„Čo robíte?“ spytujem sa ho.„Na tento čas nič zvláštneho,“ odpovedá, miešajúc čosi na sporáku vo veľkom hrnčisku.„Mnoho roboty?“ pokračujem ja.„Obstojne,“ odpovedá, zberajúc dierkovanou vareškou šamotiny vo veľkom hrnci. Čo bolo na vareške, vykydol pri sporáku na zem. Bratku, zem vypije všetko. Poklepal rúčkou o sporák, aby neostalo niečo na vareške. Obrátil sa ku mne tvárou; bola okrúhla, červená v slávokráži vlasov, čo trčali na všetky strany. „Ste dobre cestovali?“ pokračoval on, aby sme odbavili obradnosti, ako už predpisuje zvyk.„Nie najhoršie, ďakujem,“ ja na to.„Mohol by vás niečím ponúknuť?“ pokračuje, ešte vždy pracujúc len na tých obradnostiach.„Ďakujem úprimne, ale na tento čas nič mi netreba.“„Vďačne by poslúžil.“„Budeme mať kedy i druhý raz,“ odpovedal som ja, „použiť vašu láskavosť.“Keď sme prebrali všetko, čo nakladá zdvorilosť, spýtal som sa ho:„Vy ste oddávna na podniku?“„Obstojne. Odkedy značili.“„Veľký podnik je toto?“„Hej, poriadny. Povetrie zdravé.“ Do sporáka vpratal dobrú hrču. Ledva sa vpratala do čeľusti. „Iba horúčava od tejto mašiny,“ požaloval sa.Naozaj bolo horúce tu, že vlasy dvíhalo. Od sporáka sálalo až ku mne. Na hrnčisku začala podskakovať pokrývka, spod nej vyhadzuje akúsi tekutinu, čo fŕka po sporáku a škvrčí. Podvihol pokrývku a vzbúrený var sa utíšil. Tekutina vrela, ale opľasla hodne.„Máte mnoho ľudí?“ spytujem sa ho.„Ako svedčí,“ odpovedá mi.Nuž máme dôkladné dáta, čo nám dal človek, a môžeme ísť ďalej.Pri kuchyni je miestnosť, v ktorej sú postele. To je spálňa ľudí. Že je hneď pri kuchyni, v zime nebude zavadzať, keď vonku štípe mráz, alebo sa leje studený dážď. V také časy veru nenahnevá nikoho, keď môže ísť od stola rovno do postele, nemusí si močiť nohy. Postele sú jedna konča druhej okolo stien, ale sú i jedna nad druhou. Koľko ľudí môže ležať pri zemi, toľko ich môže byť i v povetrí, vlastne na prvom poschodí. Tak to býva i v kajutách lodí.Taká posteľ nie je veľmi majstrovaná. Štyri kolíky do zeme, medzi nimi trámiky od kolíka ku kolíku, aby bolo na čo pribiť dosky, čo tvoria dno a peľasti. Mohli by sa zaobísť bez nich, ale spáč by ľahko vypadol z postele. Že spia jeden konča druhého, nenie nič zlého. Ale prečo sú jeden nad druhým? Kto by to vedel povedať? Miesta nechybuje; pampa nie je tesná kajuta, aby nebolo v nej miesta nadostač, aby sa mohli chlapi vyspať jeden pri druhom alebo jeden konča druhého. Postele sú teraz, ako vidno, zaujaté skoro všetky. Na každej je pokrývka z koží guanakových. Rozostreli ju tak, že je kožušinou navonok. Iste, aby sa prevetrila.Krútime sa tu okolo veľmi dôležitého odseku tohoto podniku; môžeme povedať, že sme mu pri samom žalúdku. Od sporáka sa šíri, ako sme prvej cítili, vábivá vôňa mäsa vo vare. Prehadzujú sa sem a ta a obracajú sa biele kusy v polievke, ako ich var hádže, sťaby delfíny v mori. Večera sa varí; v hrnci bude výtečná polievka z dobre mladej baraniny.Ale nemôžeme už mrhať viac drahého času, čo priam nás dobrá vôňa zdržiava a priťahuje. Treba sa ponáhľať.Prišli sme k budove budov, najhlavnejšej medzi všetkými. Vývodí medzi nimi, že i sám kaštieľ je, keď ho porovnáme s ňou, ako škatuľa alebo hračka. Mnohá dedina nemá kostola takého priestranného, ako táto stavba. Tým nikto nechce povedať, že by sa v čom ponášala na kostol. Bolo by premeniť a preinačiť mnoho, kým by z nej vystala taká vec.Je i táto budova zo zinku, i krov i steny. V Patagónii vidno hodne kostolov z ľahkého materiálu, ale majú už zvonku niečo, čoho nevidíme na tejto budove. Keď vstúpiš dnu, v nej nenájdeš už vonkoncom ničoho, čo obyčajne vídať v kostoloch.Ak dobre povážime všetko, našli by sme stĺporadie, iba že stĺpy tu neotesali ako svedčí, nieto aby ich boli vyzdobili napríklad hlavami alebo rezbami, akoby boli kostolné. Celá miestnosť je zaprataná ohrádkami a priehradkami. Dvere, čo sme cez ne vošli, sú veľké, akoby hlavné; mohli by sme povedať, že sú brána i na výšku i na šírku. Druhé dvere sú z tamtej strany; mohli by byť bočné, hoci sú tiež hodné.Dverami sme vošli najprv ako do pitvora, čo je hneď pri hlavnej bráne a nie je veľmi veľký. Zato ten, čo je pri zadných dverách, je veľmi priestranný. Tento, v ktorom sme my, je zaprataný všakovým haraburdím, ale i dôležitými riadikmi; tentam, čo je veľký, je holý, hoci zaberá iste viac od polovice budovy, aspoň čo do šírky; v dĺžke sa rozkladá cez celú budovu, siahajúc až k tomuto pitvoru. Je vyložený hrubými doskami a či azda skôr pomostinami ako skoro celá budova.Je v tom veľkom pitvore o holých stenách, kde nieto náradia, ani nábytku, práve teraz veľký stisk, sťa na nejakom zhromaždení, čo má veľmi hojnú návštevu. Je tam hlava pri hlave. Zhromaždenie vydržiavajú ovce, obzerajúc sa sem a tam, či príde pomoc, alebo aspoň dobrá rada od niekoho. Vidno, že nechápu, čo tu robia, načo ich sem vlastne zohnali. Kde-tu zabľačí jedna, zasa druhá, akoby volala, aby ju už vypustili. Jej jahňa ostalo kdesi vonku, iste sa zatáralo v kŕdli, a má i iné veľké starosti. Ale dvere sú zatvorené, akoby chceli povedať, že zhromaždenie sa neskončilo ešte, a ktovie, či sa i dokončí dneska. Ostáva mnoho čo pokonávať, len ešte trochu trpezlivosti. Trpezlivosti je čím ďalej, tým menej, hoci ovca je veľmi trpezlivá. Aby nepostávali len tak nič po nič, kedy-tedy vženú čiastku toho zhromaždenia do priehradok, čo sú jedna pri druhej na celej dĺžke stavby. Každá priehradka má dverce, aby sa otvorili, keď vchádzajú ovce. Keď sú už dnu, zase dverce pritvoria, zakvačiac háčik, alebo zvrtnúc závoru.Ináč bolo by azda lepšie pomenovať veľký pitvor inakšie. Pitvor je v domoch, kde sú izby a komory. Tam sú i steny, hoc i tenšie, medzi tými miestnosťami, aby ich delili jednu od druhej. V tejto budove vnútorných stien nieto; priehradky nesiahajú do krovu; ale iba ak by do výšky neveľkého chlapa, hádam i nižšie, hádam chlapovi po pazuchu. I tie urobili iba z lát a žŕdok, ktoré nepopribíjali najhustejšie jednu k druhej, ale iba natoľko, aby sa pomedzi ne ovca nepretisla. Ruka prejde pomedzi ne veľmi ľahko. Cez tie špáry, lebo je dnu veľký stisk, vidno, ako sa ovce tisnú a mechria; vlna im akoby kypí pomedzi latky a šťangy. Vidno, že je hustá a dosť dlhá, čo ináč môžeme vysloviť, že jej ovce majú dosť na sebe, ba mnoho. Povieme teraz už, čo je vlastne vo veci. Je to veľký košiar, preplnený ovcami; s ním v spojení je celý rad malých košiarikov alebo cárkov, v ktorých je tiež plno oviec. Ovci naostatok vyjde najedno, keď raz musí stáť v stisku, či stojí v cárku a či vo veľkom košiari.Zhromaždenie nemá pokonávania, iba čo sa tisne, miesi a bľačí. No zíde sa i niečo iné obzrieť, nielen ovce.Popri stene, čo je na protivnej strane veľkého košiara, ide celou dĺžkou budovy priestor dva-tri kroky šíre. Priestor ten sa podobá chodbe, iba že v nej neprechodia, ale sa obhadzujú každý okolo svojej roboty. Môžeš prejsť popri nich dosť pohodlne, nebudeš im ani veľmi na závade. Je tu i vidno, lepšie než kde inde v budove. Svetlosť padá do chodby oblokmi, čo sú v stene. Je ich dosť hodne, lebo sú husto jeden pri druhom. Ak už máme ťahať všetkému počet, môžeme udať, že ich je toľko, koľko je cáročkov: jedno osem alebo desať. Proti každému cárku padne po jednom obloku. Naň pozerajú ovce z cáročka s očakávaním a túžbou. Vidia v ňom kúsok neba, hoci nie toľko, koľko by ho mohlo nakuknúť. Obloky nemajú síce sklených tabiel, ale majú záclony; tie celé spustili, inde zas pridvihli na jednom rožku.Záclony nie sú čipkové, ba ani perkálové, ale jednoducho z hrubého zrebného plátna, z ktorého šijú vrecia. Visia raz nehybne a vtedy je dobre, ale neraz si vetrík s nimi zahrá, počne ich opálať sem a tam. Tu sa ovce zduria, čo to za robota zase, prečo sa to plátno hádže a hýbe. Vidia, že sa handra opála sem a tam, alebo sa i tuho hádže. Nevidia, kto to s ňou vystrája tie fígle. Vetrík je tiež figliar; paratiť paratí všeličo, dá sa i cítiť, ale vidieť sa nedá. Ovce sa ho boja práve preto, že ho nevidieť.Pod každým tým oblokom sú dvercia. Ak ich otvoríte, mohli by ste vyjsť cez ne. Iba že by bolo trochu ťažko prejsť, ak by ste sa nezohli hodne, skoro vo dva konce. Ostatne načo by ste mali cez ne vychodiť? Beztoho nevyšli by ste na slobodu, ale zas by ste sa našli v cáročku. Ten je máločo väčší od toho, čo je pri veľkom košiari. Najlepšie ak chceme do miestnosti vchodiť, alebo vychádzať z nej, aby sme sa držali dverí. Sú dosť široké a vysoké, aby mohla cez ne prejsť najzávažnejšia osobnosť.Počúvajúc toľko hovoriť o košiaroch, cárkoch, korraloch, hádam ste sa i dovtípili, že táto budova, v ktorej sme, je pajta podniku, že tu nie je zhromaždenie oviec, ani rokovanie, ale ustarostené bľačanie, pre ktoré sa nejednému Patagónia zdá trochu smutná a nudná. Nuž milozvučné nie je to bľačanie. Ale zas treba uvážiť, že ovečka prednáša, čo a ako najlepšie vie. Tu máme ovce všetko jemnejších druhov, sesternice linkolnom a merinám. Treba uvážiť, že sú tu od rána zatvorené o hlade, o smäde, v stisku a nepohodlí, že ich preháňajú po košiaroch a cárkoch. Necítia dych patagónskej pampy, vôňu, ktorú náš zatupený nos ani nevie ocítiť, ako vycibrený, jemný čuch ovčí, ktorému tak lahodí. Tu majú holú pajtu s košiarom. Ten, preplnený takto deň po deň a po nociach, má už i zápach trochu nedobrý, sťa ovčiareň, čo neopatrili, nečistili ako svedčí. Vznáša sa vo vzduchu i protivný ovciam zápach človeka. Tu sa neraz i zabíja a reže statok; ostane zápach krvi a na každý pád mäsa. Nadovšetko vládne tu pološero, po kútoch i tma; v nej sa ukazujú predmety znetvorené, berú na seba divné tvary a zlé prifarbenie. Či potom div, že na ovcu pôsobí sťa strašidlo všetko, čo sa kde v kúte pohne, alebo keď čo šuchne.Mnohé z nich sú matky; nevedia, kde sú im jahniatka. Oddelili sa akosi vo veľkej trme-vrme, pri preháňaní z korrala do korrala a pri vchode do pajty. Kto im povie, kde sú teraz? Iba čo ich čuť tak zvonku kdesi bľačať: plačú za materou, hladné a smädné. Materi je škurát plný, napuchnutý, až praští od hojnosti životodarného moku.Aby ich starosť bola ešte väčšia, od rána nerobia s nimi nič iného, ako ich preháňajú z korrala do korrala, z väčšieho do menšieho. Malý honelník sa zabáva, kráti si čas pri nich, ako môže. Búcha trieskou po zábradliach, práve im nad hlavou; vezme prázdnu odhodenú bľachovicu akejsi konzervy, hodí do nej niekoľko skaliek: hrká, sťaby sa krov rúcal na hlavu. Indy zavieva kusom starého vreca, alebo práve svojím kabátom, šibajúc ich po hlave sťa krídlo hrozného vtáka, čo má plešivú hlavu a tiež holý kus hrdla, čo odnáša jahňatá v pazúroch, ba i jarku a nevládnejšiu ovcu, keby na to prišlo.Neraz je ešte horšie. Vteperí sa medzi ne do korrala starý, bruchatý ovčiar. Nadŕda sa za nimi a huláka: „He-he-he! Ha-ha-ha!“ Alebo dovedie svojho otroka, havkáča Melongu, rozkáže mu brechať, až ťažko počúvať. Melonga, horší ako gazda, breše ani by ho bol najal i uštipne zubmi za stehno alebo za ucho.Nuž robota je robota: v chvate sa preháňa, nadužíva sa, robia sa i prechmaty. Striženie, práce plné ruky. Treba sa ponáhľať, aby sa robota odtisla. Na tom, kedy sa skončí, visí celý osoh podniku. Dôchodok treba zabezpečiť, rozmnožiť ho, ak sa len dá. Ten cieľ je pred očami, neobzerajú sa na maličkosti, veci pobočné a smiešne. Ovce načim vohnať do veľkého korrala v pajte, aby boli naporúdzi, keď sa pohne robota. Z veľkého prehnať do malých cárkov, aby boli jednostaj plné, kým ide denná robota. Keby ostala pajta znezrady prázdna v najväčšej robote, keby sa minuli ovce z cáročka, aký by to bol poriadok? A nahnať ich už načim, čo ako; vieme, ona ta nepobeží sama ani jedna. Že za ňou hrkajú, alebo tlčú trochu? Mnoho buchu a šuchu, ale škody nieto. Nepadne jej zato koruna z hlavy, ani sa jej mlieko nesekne od ľaku. Psom je prísne zakázané hrýzť a trhať. Nech sa opováži, ovčiar by ho zle vyšľahal širokým korbáčom. A šteňa je šteňa; mladosť pochabosť. Ak uhryzne trochu, čo škodí to uhryznutie? I blcha hryzie a štípe, ešte sa i hniezdi, zato sa nikomu nič neublíži. Teraz bľačia a plačú, o chvíľu budú sa radovať, keď sa vyhrnú z korralov od grúňa alebo na pampu. Taký je život…A nikto si neberie k srdcu ich bľačanie. Honelník a i Manuel, ak chlapec sám nestačí, vháňajú materiál do cárkov, aby ho nechybovalo a bolo, ako má byť. Treba vyhovieť týmtam, čo sú napredku v tej dlhej chodbe. Oni sa ponáhľajú, treba sa teda ponáhľať, aby robota nesekla. A aká robota! Chlapci, mocní a vyskúsení, narábajú s ovcou ľahko, sťaby to bola hračka.Tam sú v tom dlhom priestore jeden pri druhom. Každý má svoj oblok, aby mu dával svetla a povetria, koľko treba; má svoj cároček, z ktorého čerpá materiál do roboty, berie ovce pod nožnice. Má svoj cároček i tam vonku, do ktorého vysotí ostriženú ovcu. Má na svojom stĺpe tabuľku, na ktorú pán správca večerom, keď sčíta a vypustí ovce z cáročkov, zapíše, koľko ich prešlo dnes cezeň ostrižených.Strihanie samo pre týchto hrdinov je vec ľahká. Záleží na telesnej sile, na tom, či si zdravý a cítiš chuť do práce, či máš do nej náladu a zbehlosti nadostač. Kto nie je úplne zdravý, dobrej telesnej sústavy, nech sa nepodberá na robotu v kampe. Mľandravý, rozmaznaný človek nech ostane doma. Vyžaduje sa od človeka, ktorý chce v kampe pracovať, i telesná sila, obhoditosť, pevná vôľa, vytrvalosť v práci a veru i obetivosť. Kto sa v tom necíti, bude sa zle mať. Nevyšvihne sa nikdy na zelenú ratolesť. O zbehlosť je najľahšie. Nadobudne sa chytro, kde nechybuje vôle a odhodlanosti oddať sa životu v kampe. Obeť je veľmi značná, treba obetovať pohodlie, zabudnúť na zábavy a kratochvíle, čo poskytuje mesto a i dedina hádam.Tí, čo pracujú v dlhej chodbe, považujú sa za výber medzi robotníctvom. Cestujú svojou príležitosťou ako vážne osoby; každý má svojho koňa pod sedlo, nejeden i druhého na batožinu. Poniektorý cestuje s celou tropillou. Je vážený hosť na každom podniku, i ak nemajú preň roboty. Ak je práca v prúde, vtedy je tiež vítaný. Jeho tropilla sa pasie v kampe; on má posteľ a svoje miesto za stolom. Berú naň ohľady, preukazujú mu zdvorilosti a pohostinstvo. V čas práce jeho vôľa, alebo i pokyn, sú zákonom.Keď sú práce v behu, vstávajú o pol siedmej. Pijú kávu alebo čaj a idú do roboty. O ôsmej zvoní majster mlatčekom o visiacu železnú tablu, volajúc na raňajky. Predloží im kávu alebo čaj, čo kto radšej. Biely chlieb, ba na mnohých miestach babu „giz“,[7]čo sa podobá guľaši, iba že obsahuje viac zeleniny. Pečienka, skoro vždy pečené rebrá, pripravené dobre. O dvanástej je obed, kde sa dáva polievka, varená baranina, giz, pečienka, káva alebo čaj. O štvrtej je olovrant s kávou; kto chce, môže mať i pečienku. Večera o siedmej je asi taká ako obed.Nuž hladu nikto neprenáša. Čo je na podniku najlepšieho, to ide strihačovi. Opojných nápojov nedávajú, nedovoľujú, aby ich kto donášal na podnik. V nich je koreň všakového zla; podnik rád vyhne pohoršeniu, keď môže. Pri robote majú ľudí na obsluhu. Honelník im nadháňa ovce do cárkov, druhí robotníci odnášajú vlnu, čo nastrihali. Manuel im ide dohnať ovce z kampa predpoludním a pred večerom. Nemajú druhej starosti, ako bedliť na svoju robotu.Tá ich práca ide rezko a hladko, sťa po loji.Otvorí dvercia na cáročku; cároček má nielen dvercia, ktorými sa ovce doň vháňajú z veľkého košiara, ale i tie, čo vychodia na priestor, kde sa strižie. Otvorí dvercia šmahom, zdrapí ovcu za šiju alebo v tyle, postaví ju pred seba a zatvorí dvercia od cárkov, zvrtnúc drievko. Ak by sa chcela niektorá priochotná prešmyknúť, keď sú dvercia odchýlené, on ju zhatí kolenom, kým ich nepričapí. Nemrhá drahý čas na okolky a úvodné slová. Ovcu neviaže, ako robia naše gazdiné, keď strižú, ani neputná. Bola by babračka; ani strihača by veľmi nectilo. On si ju môže utrímať sám, ani jej neublíži a ovca nebude sa môcť hádzať priveľmi. Nič jej nebude, len aby sa nehádzala bez poriadku a nevzpierala priveľmi. Nasleduje reťaz pohybov a postavení, mohlo by sa povedať hmatov, ako ich má každé remeslo, už či je čižmárske alebo holičské. Je to spôsob ustálený skúsenosťou, ako sa držať a čo robiť v tom alebo inom odseku roboty, aby išla čo lepšie od ruky. Tie sa treba naučiť, mať ich v hlave a prstoch, ak si chceš pri robote poradiť.Posadí ovcu pred seba, chrbtom ju obráti k sebe. Drží ju trochu ležiačky, aby zadné paprčky boli dohora, nehrabali po zemi. Jej hlava trčí strihačovi spod ľavej pazuchy, pyskom do neba. Ostrižie niekoľkými strihmi prsia, brucho a vnútorné plochy stehien. Tu je vlna vydratá, riedka; padá v osamelých kostruboch. Strižie sa viac kvôli peknému výsledku než kvôli vlne, lebo jej je málo a má neveľkú cenu. Ale i tu hľadia na to, že „babka k babce“, neradi zohrdia ani kostrubík. Pri päťdesiatich tisícoch vyjde ich predsa mnoho. Vráti sa na prsia a na hrdlo, obkročiac pravou nohou ovcu. V Patagónii držia sa ovce módy, že nosia boa okolo hrdla okrútené jeden raz, neraz i dva razy. Trochu je to i smiešno; keď obráti hlavu, ukáže sa akoby bola v tých závojoch ako vmurovaná. Boa sa podstrihuje rúče z dolnej plochy i na bočných plochách hrdla, aby sa uvoľnilo. Hlavu ostrižie, kde sa čo nájde; tiež viac kvôli úplnosti a dôslednosti než cene vlny, čo sa jej tam nájde. Strihač prikrčí ovci hlavu pyskom na prsia, čo môže lepšie, prehodí cez ňu to boa nazad, ako keď snímajú bohatej pani kupcovej z rohu ulice ťažkú zlatú reťaz, čo si zavesí, keď ide do kostola, s peknými zlatými dukátmi starej mince, aby sa prevetrili z času načas. Dáva pozor, aby sa boa neroztrhlo. Roztrhať, čo príroda vystanovila v jednom kuse, bola by prinajmenej ťarbavosť. Ostrižie tylo, zadnú plochu hrdla i kus chrbta asi po lopatky. Teraz už ovcu prestrie, takže ostane temer ležiačky na boku. Strihač vkročí nohou do medzery medzi predné a zadné nohy; mohutnými, smelými strihmi ide po boku a tej strane chrbta, čo hľadí dohora; hlavu ovce má pricviknutú pod ľavou pazuchou sťa gajdoš svoje gajdy. Ostrižený bok i vonkajšia plocha stehna na jednej strane; obráti ju na bok, čo práve ostrihal, ale prvej odkopne rúno, aby ho ovca nepriľahla a neroztrhala paprčkami, keď sa začne hádzať a kopať. Ostrižie túto stranu ako predošlú. Postaví ju na nohy a obráti k dverciam, čo sú pod oblokom; ostrižie jej ešte chvost a zadné plochy stehien. Majúc ju obkročenú, otvorí dvercia a vpustí ju do cárku, čo je vonku. Ovca sa akoby zarazí, zľakne sa, že má ísť von kamsi, na neznáme miesto. Nezbadá v rozčúlení, že je to zlatá sloboda. Ak sa vzpiera, strihač ju jednoducho vysotí, pričapí za ňou i tie dvercia.Ovca je ostrižená.Netrvá dlho tá robota, to je pravda, ale je tuhá a namáhavá. Je ťažká, lebo strihač nemá polohu veľmi pohodlnú, práve v chvíli, keď je robota najťažšia.Kým sa strihač zapodieval pri dverciach s ostriženou ovcou, za ten čas šarvanec, čo je na to ustanovený, priskočí, kde je ostrižená vlna. Zhabe ju do náruče a odnáša na patričné miesto, aby tu nezavadzala. Ak chlapec nestihol urobiť túto robotu, urobí ju sám strihač; odhrnie nohou vlnu na stranu, kde nebude medzitým zavadzať. Urobí na svoju tabuľu štrich alebo už paličku na znamenie, že zas ostrihal jednu ovcu.A už otvára cároček, kde čakajú neostrihané. Berie za tylo prvú, ktorá mu príde pod ruku, a začína svoju robotu znova.Nožnice sú niečo inakšie ako tie, čo sa užívajú pri druhých prácach. Nemajú klinca, okolo ktorého sa pohybujú, otvárajú a zatvárajú, čo ich tiež drží dovedna. Sú to jednoducho dva nože, dosť dlhé trojuholníky, ich krátky výbežok, čo im je odzadku, má priletovanú oblúkovitú spruhu. Nemajú ušiek, do ktorých sa vložia prsty a palec. Nožnice tieto držia v dlani, ako ktorýkoľvek nástroj: keď ich stískajú, nože šprihajú jeden popri druhom, odstrihnú, čo príde medzi ne, lebo ich naostria ani britvu. Sám strihač ich ostrí na osličke, ktorú má pod tabľou na zábradlí svojho cárku. Keď sa obderú, čo sa stane dosť skoro, dajú mu nové. V sypárni ich bude ešte niekoľko tuctov.Ovce nekúpu pred strižením. Ani by nebolo prečo, beztoho sú dosť čisté. Pampa je čistá, všade samá tráva, nemá sa odkiaľ popriliepať nečistota na rúno. Pravda, kde je kamp pieskovitý, rúno sa naplní pieskom. Ale piesok sa nedá vymyť; vniká až do vnútorných vrstiev rúna, k samej koži. Tým horšia pokuta strihačovi a jeho úbohým nožniciam.Je pravda, že sa ovca potí. Pot prischne na vlnu zvlášte v týždne pred strihaním; je i horúčava väčšia a rúno priťažké. Ten pot je povahy tukovitej, vlne neškodí, naopak, dodáva jej ceny, lebo jej dodáva váhy. Vlna sa predáva, ako vieme, na váhu. Stáva sa neraz, že objem je ten istý, ale váha veľmi rozdielna. Miera ovsa váži menej od miery pšenice. Také rozdiely pozorovať i vo váhe vlny. Čím je ovca tučnejšia, väčšmi sa potí, vlnu bude mať mastnejšiu, menej jej pôjde na váhu. Kto chce teda mať vlnu veľmi dobrú a ťažkú, musí mať ovce tučné a v dobrom zdravotnom stave. Keď je rok dobrý, paša bujná, ovce majú vlnu ťažkú, dávajú väčší dôchodok. Ak je kamp neúrodný, ale držia v ňom oviec málo, tiež budú dobré a budú mať vlnu dobrú.Môžeš si teda ľahko vybrať, kam smerujú tieto naučenia. Nesmieš prepĺňať kamp väčšmi, než dovoľujú jeho rozmery a bohatstvá. Ak držíš oviec viac než prichodí, budeš mať i vlny viacej vriec, ale tie budú vážiť menej, ako by mali. Získal si na objeme, ale čo ti to osoží, keď si utratil na váhe. A utratil si hodne, lebo si si zadovážil daromných výdavkov. Výdavky ti narástli pri strižení, lebo musíš platiť od hlavy, nie podľa váhy. Narastú ti trovy za prevoz vlny, lebo ti zaberie viac miesta v karretách, než by zodpovedalo jej váhe. Ako vidíme, lakomý majiteľ klame a obkráda sám seba. Počtom oviec nerozmnožuje dôchodky, ale si zväčšuje výdavky. Keď bude ovce predávať mäsiarovi, alebo na frigorifik, vyplatia mu váhu mäsa. Ak ich nechá vychudnuté na zimu, môžu mu pokapať do nohy. Chudá ovca zimuje zle, nevydrží dlhší pôst a zimu, ako keď je tučná.Veru tak. S prírodou treba kupčiť statočne, ona sa oklamať nedá. Má pravidlá a zákony, od ktorých ju nepohneš ani o vlas. Jej vnútorné zriadenie a hospodárstvo má cesty vymerané, zásady veľmi presné a pevné. Z pazderia sa nedajú motúzy súkať.Majiteľovi nepozostáva, ako pokoriť sa prírode, držať sa prísne jej zásad. Nebude držať viac oviec, než kamp dopúšťa. Podjeseň poprezerá dobre kampy, koľko môžu chovať statku. Zem sa tiež nedá uprosiť, nedá si vylákať viac, než môže a chce darovať.Ostatne tieto zásady sa uplatňujú všade. Lakomý všade pochodí zle. Seje husto, že bude viacej pšenice, a ošudí sám seba. Zrno bude šťúple, zarazené, bez váhy, že ho musí vysypať medzi zadky. Nasadí zemiakov husto, že ich bude veľa. To je pravda, že sa ich urodí mnoho, ale budú samý drobizg, súce len pre ošípané. Nasadí priesady husto, aby bolo kapusty veľa. Keď ide sekať v jeseni, bude mať miesto hláv chrasty. A tak vo všetkom. Lakomému klepnú zuby naprázdno; kto chce mať mnoho, nebude mať ani to, čo by bol mohol mať. Zem ho naučí, aby si nemíval, že môže od nej dostať viac, než mu patrí.Kto vidí po prvý raz strihať, zarazí sa nad silou a obratnosťou strihača. Ovca za ovcou ide z cárku vnútorného do toho vonku, mnoho ráz ju vysotia nasilu. Spôsob a priebeh práce premysleli dobre, zdokonalili skúsenosťou a tradíciou. Kto chce strihať dobre, musí sa dobre naučiť zaobchodiť s riadom a ovcou. Kto si neosvojí poriadne všetky zvraty a obraty, nebude mať zdaru pri práci ani chuti do nej a sotva veru oslepí diváka svojimi výkony.A predsa ma odstrašilo, keď som vyrozumel, — neviem či som sa neklamal — že títo ľudia neradi, keď sa na nich dívajú, a čo ich hneď i obdivujú. Možno sa im ukazuje, že je neslušné alebo hádam nespravodlivé, keď sa divák prizerá, ako hrdlujú. Možno ich roztrpčuje nespravodlivosť, že hrivny sú zle rozdelené, výhody sú nerovné. Alebo hádam práca sa im bude ukazovať ponižujúcou. A práca, už aká je koľvek, vyvyšuje, šľachtí a ctí každého, kto sa jej drží čestne a svedomite. Treba uznať, že táto robota doriadi robotníka veľmi. Možno, nie mu je po vôli ukazovať sa ľuďom v tomto stave.Oblečie sa do najhorších šiat, aké mal na bydle. Sú ľahké, aby neprekážali v pohyboch a nehriali priveľmi. Horúčava je už v samom povetrí, ale tá sa stupňuje, keď je ovca hneď pri tebe s tým teplým kožuchom a ty musíš sa okolo nej namáhať a veľmi ponáhľať. Robotník sa potí, že ho znoj polieva. Vlna je mastná, masť sa lepí na ruky a na šatstvo; ruky sa mu lesknú sťa mäsiarovi. Šaty nasiaknu znojom a masťou, lepia sa mu údy. On, naučený nosiť sa dobre, neraz i vyberane, možno sa hanbí v takýchto šatách a nerád sa v nich ukazuje pred zvedavým divákom. Divák tiež nevnikne vždy do pravej podstaty veci, posudzuje a neraz i odsudzuje na prvý pohľad, ako sa mu vec ukáže.Celý spôsob života je tu zmenený, inakší než napríklad v meste. Po tuhom znojení príde veľký smäd, ten ho núti, že podchvíľou letí k nádobe s vodou, čo ju honelník donáša z jarčeka. Pán správca sype do nej niečo krúpam podobného; strihači pijú túto zabielenú vodu premiešanú krúpami. Boja sa piť hádam toľkú vodu samú.Prudká, namáhavá robota, neprestajné znojenie, užívanie vody vo veľkom množstve, ktorá sa zas všetka temer vyparí pórami kože, to všetko pôsobí mocne na celú telesnú sústavu. Keď skončili robotu, ktorá môže potrvať dva i tri mesiace, títo ľudia vracajú sa do mesta trochu vychudnutí, ale sú zdraví, osviežení, i sami oni cítia sa dobre. Poznať im, že sú mocní, otužení, akoby vymladení. Namáhavá práca, potenie a vypláknutie telesných štiav toľkým množstvom vody vyčistilo telo, vysotilo a vymylo z neho všakové záškodniny, ktoré by sa tam boli kopili a ukladali po rozličných kútoch. Telo bez práce a v polihovaní nemôže sa sprostiť takých nezdravých látok, takže začne pochorievať, ak ho neočistia. Táto práca čistí a vymýva telesnú sústavu hádam lepšie než sezóna v kúpeľoch, kde idú chorľaví užívať minerálne vody, brať kúpele, horúce alebo studené; vôbec hľadia mať na umelý spôsob vonkajšiu a vnútornú očistu tela a jeho štiav, čo si dobrý robotník pri svojej práci zadovážil zadarmo. Oni sa preporoďujú telesne každým rokom, zadovažujú si nielen hybkosť a silu tela, ale i pružnosť a veselosť mysle. Preporoďujú sa i peňažne. Každý deň práce vynáša im pekný groš. Práce v kampe platia vôbec veľmi dobre. Očista sa dotkne i stránky mravnej; za mesiace odhodia zlé obyčaje z mesta, neraz ich i zabudnú navždy. Vyhnú sa výstupkom a pokušeniam, ktoré číhajú v meste na mládež. Môžeme povedať, že letné roboty v kampe sú pre čestný, pracujúci ľud ozajstným požehnaním v každom ohľade.Platia od hlavy: toľko za ovcu. Platia jednako za ovce opršané, čo majú na chrbte len kde-tu chĺpok vlny, i za škopce a jarky, čo vlečú veľké, ťažké rúna a nie sú pri robote veľmi trpezlivé. Za barany sa už platí vždy viacej; kto ho strižie, musí mať nielen silu, ale i zbehlosť a skúsenosť. Len chlap mocný a obratný môže prevládať a ukrotiť ohromného barana, aby sa dal ostrihať. Jeho hlava so zakrútenými rohmi môže poudierať strihača ťažko a nebezpečne, ak si nevie dávať veľký pozor. Je to už temer umenie a nie robota; zaslúži zvláštnej odmeny a uznanlivosti.Práca takto ide deň po deň, od rána do večera, v nepohodlnej polohe. Strihač pracuje prihnutý, neraz skrčený. Často si musí prikľaknúť k ovci. Celý deň takto a deň po deň práca táto sa zunuje. Je kosba tiež robota tuhá; kosec musí mať mnoho sily a vytrvalosti. Kosec a strihač sú hrdinovia práce. Pred nimi sa patrí pokloniť hlboko.[1]N. S. O. E.(špan.) — skratka označenia svetových strán: Norte (sever), Sur (juh), Oeste (západ), Este (východ)[2]Encyklopédia Britanica, new Werner Edition, Akron, Ohio 1907(angl.) — Britská encyklopédia, nové Wernerovo vydanie, Akron, Ohio 1907[3]Colonial library(angl.) — starobylá knižnica[4]O vykopaninách v Ninive a Babylone… o Izraeli. Jeho osudy prídu neraz do vzťahu s ohromnou ríšou asýrskou a babylónskou.— Ninive bolo hlavné mesto starovekej Asýrie. Anglické a francúzske vykopávky, ktoré sa konali od 40. rokov XIX. storočia v dnešnom Kujundžiku a okolí, odokryli zvyšky mnohých chrámových, palácových, umeleckých a písomných pamiatok. R. 734 — 732 pred n. l. Asýrčania dobyli Kanaan a vyvrátili kráľovstvo izraelské. Mnoho Izraelov odviedli do Asýrie do zajatia.[5]cestopis Darwina, v ktorom opisuje svoju cestu okolo sveta na lodi Beagle— Charles Robert Darvin (1809 — 1882), anglický biológ, zakladateľ vývojovej teórie, roku 1831 sa pridal k výprave na lodi Beagle, ktorá mala na ceste okolo sveta konať vedecké štúdiá. Priebeh tejto päťročnej cesty (1831 — 1836) opísal v diele Journal of Researches into the Natural History and Geology of the Countries visited during the Voyage of H. M. S. Beagle Round the World by Charles Darwin, London 1839. Cesta sa konala pozdĺž Brazílie a Patagónie, úžinou Magallanesovou, pozdĺž mnohých tichomorských ostrovov a okolo Afriky späť do Európy.[6]diela Thackereya a Macaulaya… knižočka s ódami Horáca v latine— Wiliam Makepeace Thackeray (1811 — 1863) je anglický románopisec a novinár; Thomas Baginton Macaulay (1800 — 1859), je anglický historik a politik. S Macaulayovými dielami sa zoznámil Kukučín za pražských štúdií v preklade J. Váňu Úvahy historické a literární, 1899). Macaulayove diela čítali v spolku Detvan; Quintus Horatius Flaccus (65 pred n. l. — 8 pred n. l.) je rímsky básnik. Jeho Ódy vyšli v štyroch knihách.[7]Giz, guiz(zo špan.) — jedlo z mäsa a zeleniny
Kukucin_Prechadzka-po-Patagonii-II.html.txt
Anton BernolákINa konci 18. storočia, teda pred 120. — 130. rokmi,[1]začalo sa u nás hovoriť o „poprawenég, obnowenég, čistotnég Slowenčiňe“,[2]spomínalo sa kriesenie Slovákov zo „smrtného spáňá“ (Fándly), padli slová o „hňilobe predkow“[3]a po vekoch po prvý raz bola použitá veta „odporowať nepráťelom“. (Fándly, Treťá Stránka Hospodára, XII). KnihaHospodárbola venovaná „sláwnému slowenskému národu“.Iste, nové veci, nový duch, noví ľudia!„Slovenský národ, keď iným slúži, na svoj materinský jazyk nakladať nestačí a zostáva v chudobe.“ (Slowenskí jazik, keď inším slúži, na swoj materinskí nakladať nestačí; preto w chudobe zostawající ťažko welmi iním sa prirownať móže.)[4]Ktorí takto začali hovoriť u Slovákov, boli samí katolíci a napospol účinkujúci na slovenskom západe, bližšie k centru, z ktorého vtedy išiel dobrý duch. Už Mária Terézia, najmä svojimi školskými poriadkami, otvárala oči aspoň jednotlivcom, a Jozef II. pohýbal celé vrstvy národov.V Hornom Uhorsku slovenskej kultúry bolo už aj predtým, ale akosi nemala krvi, nemala národnej farby. V prvej polovici 18. storočia Slovák bol napríklad i Matej Bel. Jeho, syna našej Očovej, pokladali za vzor učeného Uhorska, v svojom povestnom úvode Doležalovej Gramatiky on i zveleboval slovenskú reč: a dnes už predstavuje sa nám ako záškodník slovenskej veci. Povyhrabával totiž z latinských diplomov a všemožných listín názvy, ako napríklad Ujvár (Hrádok v Liptove) a uvedením do svojich kompendií geograficko-historických udomácnil ich ako historické názvy, hoci pravdepodobne už on vedel a dnes uznáva už i maďarská historiografia, že sú to názvy nie životom utvorené, ale fabrikované, pri písaní patričnej listiny prekladom zo slovenčiny tvorené.[5]On, Bel, začal balamutiť slovenských zemanov, že sú nie slovenského pôvodu,[6]a z jeho ruky zakorenili sa v Uhorsku výpovede, ako napríklad „Extra Hungariam non est vita“, ktoré prospeli len nesolídnym ľuďom, pomáhali zakoreňovať sa hungarizmu a hatili vývin národného povedomia.Súčasne s katolíkmi, o ktorých začínam hovoriť, i evanjelickí Slováci mali cenných ľudí. V Bratislave vydávané (od roku 1783) Prešpurské noviny, alebo na turčiansko-sv.-martinskej fare redigované a v Banskej Bystrici tlačené Staré nowiny (1785) zaujímali sa o Slovákov a ich národné vzdelanie, no viac len teoretizovali, ich národnosť nemala krvi ani farby. Nimi nemohol sa vzbudiť na Slovensku nový život. V pomeroch, aké tu boli, kriesiť nový život nemohli ani takí ináč výteční ľudia, ako boli Tablic, Rožnay alebo Ribay. Z nich nikto nepovedal:„Odporovať nepriateľom!“Tí tam na západe po slovensky to prví povedali. A u nich za slovami išli hneď skutky. Vznikla gramatika slovenská s veľkým slovníkom slovenského jazyka, a založili široko ustrojený spolok na vydávanie slovenských kníh.Ich dušou bol Anton Bernolák.IIBernolák je synom Hornej Oravy, zo Slanice. Krstili ho 3. októbra 1762 — v starých matrikách nezapisovali deň narodenia. Učiť začal sa v Námestove, na gymnázium dali ho do Ružomberka. Roku 1778 v septembri prijali ho za chovanca ostrihomského arcibiskupstva a poslali do Emerikána v Prešporku. Roky 1780 — 1781 a 1781 — 1782 učil sa v semenisku trnavskom a skončil filozofiu s takým prospechom, že „defendoval“ na bakalaureát, čiže skladal skúšky slávnostne, na spôsob neskorších univerzitných promócií „sub auspiciis regis“. Na teológiu dostal sa do Viedne, kde študoval prvé dva roky. Cisár Jozef II. práve bol založil generálny seminár v Prešporku v zámku — Bernolák v jeseni 1784 stal sa na tri roky jeho chovancom, lebo teologický kurz podľa reforiem Jozefových trval päť rokov.Bolo by vhodné stopovať, kde, v ktorom ústave prišiel Bernolák k slovenskému národnému povedomiu, najmä akí boli profesori tohto času v trnavskom seminári. Mladí slovenskí katolícki kňazi tohto obdobia, ak i nie všetci bezprostredne, pravdepodobne z Trnavy mali svojho ducha. O generálnom seminári prešporskom, zriadenom pre 650 chovancov, je zistené, že tvorí epochu v histórii vychovávania uhorského kléru: medzi jeho učiteľmi mohli byť Slováci, ktorí do mladých sŕdc slovenských teológov zaštepili niečo nového. Alexander Rudnay, neskorší knieža-prímas, o rok pred Bernolákom vyšiel z generálneho seminára, a v kázni svojim Krušovčanom roku 1790, keď mal byť otvorený snem, hovoril o „ohavnom a tyranskom poddanstve“. To mohol byť už i účinok francúzskej revolúcie, ale nemusel byť, alebo nie výlučne. U nás vtedy už preskakovali isté iskry. Kdeže sa vzal Juro Fándly, od Bernoláka o osem rokov starší jeho spolupracovník a nacionalista slovenský, za ktorého by sa nebolo zahanbilo ani 19. storočie?Bernolák dokončil svoje štúdiá v generálnom seminári v lete 1787, a súčasne vyšli tlačou jeho prvé práce o slovenskom jazyku.[7]V nich boli položené už všetky základy, na ktorých je postavená jehoGrammatica Slavica, vydaná o tri roky. Do tých čias Slováci, ktorí sa nedržali českej mluvnice, písali bez ustálených pravidiel: Bernolák stavia za základ spisovnej reči domáci jazyk slovenský, pravopis zavádza fonetický a ustanovuje jeho pravidlá. Z jeho Dissertácie vidieť, že v generálnom seminári prešporskom bola možnosť i privátne študovať. Bernolák pozná náležite literatúru svojho predmetu, kodifikovať pravidlá slovenčiny ako spisovného jazyka on začal pripravený. Smer knihy ukazuje už jej motto, citát zo Senecu staré cesty zatracujúci. Dielo Bernolákovo krásne charakterizoval v nasledujúcom storočí Jozef M. Hurban: „Povstal v útlom veku mládenec slovenský, ktorého oko k nebu bolo obrátené, ktorého duch smelo letel nad zaprášené cesty zastaralého zvyku a ktorý povedal prvý zreteľným slovom: ,Slováci, píšte po slovensky…‘ A tento mládenec bol Anton Bernolák, učenec semeniska prešporského, o ktorom neznámi mysleli, že je sedemdesiatročný, bachantmi obklopený, prachom starých biblioték zapadnutý starec, a známi i neznámi, starí i mladí menovali ho svojím otcom, vodcom, náčelníkom literárnym, povolaným za tlmočníka ich vlastných myšlienok.“[8]Sám on, Bernolák, v prefácii Dissertácie vraví, že od dômyselných mužov (ingeniorum viribus) bol povzbudzovaný ustáliť pravidlá písania pre Slovákov.[9]Teda mladý prešporský teológ nie sám od seba postavil sa za zákonodarcu slovenského písomného jazyka, ale ako spôsobného na to posmelili a vyzvali ho iní, ako on hovorí, mnohí milovníci slovenčiny.V auguste 1787 Antona Bernoláka, v dvadsiatom piatom roku života, vysvätili za kňaza a v decembri išiel na kaplánku do Čeklísa pri Bratislave. Na kaplánke nenechali ho dlho: predstavení jeho vedeli, kto je Bernolák. V júli 1791 vzali ho do Trnavy k arcibiskupskému vikariátu za kancelára a tajomníka. Ako čeklísky kaplán roku 1790 vydal svojuGrammatica Slavica, od ktorej počíta sa vlastne ustálenie slovenčiny ako spisovného jazyka.[10]Bernolák ako kancelár a tajomník arcibiskupského vikariátu v Trnave zostal šesť rokov. Za tri roky bol i archivárom a začas prísažným notárom metropolitánskej stolice. Roku 1797 z 36. konkurentov on dostal faru v Nových Zámkoch, jednu z najlepších v ostrihomskej arcidiecéze, a po investovaní hneď ho vymenovali za vicearchidiakona. Dušou slovenského pohybu bol i počas svojho trnavského úradovania. Roku 1793 otvorili naširoko založený, impozantný spolokUčené slovenské tovarišstvo, na vydávanie a šírenie slovenských kníh. Hlavný stánok Tovarišstva bol v Trnave, prvý pobočný stánok v Nitre, druhý pobočný v trenčianskom Rovnom, tretí v Banskej Bystrici, štvrtý v šarišskom Solivare, a boli stánky na Spiši, v Rožňave, v Košiciach, až v Jágri.Aby dielo Bernolákovo bolo zavŕšené, chýbal už len slovník slovenského jazyka. On i pracoval na ňom, iste už v prešporskom zámku, mal ho pravdepodobne hotový už na začiatku deväťdesiatych rokov; potom najviac ak ho doplňoval, ale za života svojho nedožil sa vydania tohto svojho veľkého diela, záležajúceho zo šiestich zväzkov, z ktorých každý má po 800 — 900 strán. Vytlačili ho až v rokoch 1825 — 1827: prvý zväzok nákladom ostrihomského kniežaťa-prímasa Alexandra Rudnaya, ostatné nákladom kanonika Jura Palkoviča.[11]Ale skoro potom, ako sa Učené slovenské tovarišstvo založilo, slovenská národná buditeľská práca bola už sťažená. Napoleonské vojny, ktoré u nás pre ducha neposkytli ničoho, zahatili podobné mladé pohyby. Napoleon nebol ešte ani premožený a „panslavizmus“ ešte nevynájdený, vo Viedni už začali sa báť Ruska, Slovanstva. Ešte za života Bernolákovho prišiel k moci Metternich, a nastalo policajné spravovanie krajín a národov. Slovanské, a tak i slovenské, bolo všetko podozrievané, potlačované. A čo ešte najhoršie, roku 1790 nepredvídane bol zdvihol hlavu maďarizmus. Antonovi Bernolákovi nebolo dané dožiť sa ani toho, že v šľapajach jeho, na pôde ním pripravenej, slovenskému národu zjavil sa veľký básnik Ján Hollý. Bernolák zomrel v Nových Zámkoch päťdesiatročný, 15. januára 1813.Tu nebude neprimerané povedať niekoľko slov o slanickom rode Bernolákovom. Ako v matrikách zistil nebohý dekan Jozef Kohuth a vyniesol na svetlo s mnohými inými vecami, súvisiacimi so životom nášho slávneho Antona, pôvodné meno Bernolákovcov bolo Brnolák; v Slanici dlho boli šoltýsmi a od času Leopolda I. zemanmi. V druhej polovici 18. storočia boli kňazmi okrem Antona zo Slanice ešte siedmi Bernolákovci, málo starší od neho. Bratov starších Anton mal troch; z nich najstarší, Ján, vychoval šiestich synov a šesť dcér. Synovia, študovaní ľudia, všetci šiesti rozišli sa po svete. Z nich bol Jozef, komorský radca v Budíne a spoluzakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Z nich i Karol, sudca kráľovskej tabuly, ktorého synovia, honvédsky generál Karol, hlavný štábny Lekár Jozef a ministerský radca Alexander, volajú sa už Haraszti Bernolák, od kuriálneho majetku, ktorý nadobudli si v Chrasti na Spiši. Z dcér najstaršia, Alžbeta, bola matkou našich troch znamenitých Radlinských. Ale štyri vydajom tiež odtrhli sa od Oravy i od Slovenska. V Slanici už niet Bernoláka. Taký je osud slovenského národa, a takým zostane, kým jeho synovia nebudú mať doma dosť pôdy pre svoju existenciu.IIISúčasníci, starší ako i mladší, pokladali Bernoláka za svojho majstra a vodcu, po smrti jeho Ján Hollý veľkolepo ospieval ho a štúrovci, ešte o jedno pokolenie mladší i od Hollého, požehnávali jeho pamiatku. Dielo Bernolákovo týkalo sa po Slovákoch najviac Čechov. Dobrovský vSlovanke[12]vyslovil sa o slovenskej gramatike zdržanlivo, druhý patriarcha slavistiky, Jungmann, oSlowárinapísal: „Pro skaumatele slowenského jazyka dobrá pomůcka.“[13]Šafárik, náš milý Šafárik, hromžil pre fonetický pravopis Bernolákov, ale Hollý, ktorého by sotva bolo bez Bernoláka, Šafárikovi sa veľmi ľúbil. V marci 1825 písal z Nového Sadu Kollárovi: „Holýho básně se mi nad míru líbí. Dají se mi i dle našeho spůsobu psaní dobře čísti…“[14]Nepriaznivé súdy o Bernolákovi nasledovali až neskoršie. Asi prvý zabŕdol do neho hornooravský jeho krajan Hattala. Napísal, že Bernolák „i jazyk i pravopis pre Slovákov tak ustrojil, že v nich ani stopy filologickej kritiky, ktorú stále na jazyku mal, skutočne nebadať“.[15]Ale po prvé, okrem jediného Šafárika, britký Hattala príkro súdieval o všetkých slavistoch, a po druhé, z ostatného jeho textu vyplýva, že zazlieval Bernolákovi len vyobcovanieyz pravopisu; no a srbskému Karadžičovi dostalo sa od lingvistov pre pravopis ním zostavený nejednej chvály, hoci je z nehoytiež vynechaný.Dobrovský roku 1815 bol napísal, že Bernolák v svojej mluvnici slovenského jazyka drží sa úplne mluvnice Doležalovej.[16]Z toho neskoršie začali sa robiť výčitky Bernolákovi, že nepokročil ďalej od Doležala. Nuž Bernolák začal svoje dielo ešte ako studiózus: od neho bolo dosť, že znal všetko, čo sa do toho času stvorilo — literatúru svojho predmetu. Rozvíjať slovanskú gramatiku, to nebola jeho úloha. Gramatík na Slovensku bolo dosť, a z nich pre národ nič nevychodilo. Gramatiku bolo možno napísať, a nechať veci, ako boli, ísť cestou už vyšliapanou. Taká prax vtedy na Slovensku už bola dvestoročná a z nej nebolo duchovného prospechu.Bernolák neúmornou svojou prácou usiloval sa vzbudiť život.Bernolákovi a jeho druhom po ich vystúpení prichádzali z rozličných krajov slovenských od kňazov takéto listy: „Gá už w našég ďeďinskeg škole často do tídna preúčam ďeti u rechtora w nowég slowenskég dobropísebnosti.“ Dovolávali sa slovenských šlabikárov! Význam Bernolákov je nie v tom, aká je vedecky jeho gramatika, ale v tom, že uzákonil písanie slovenské, vztýčil zástavu slovenskú.A nejedna výčitka Bernolákovi urobila sa tak, akoby on bol žil aspoň v polovici 19. storočia. Za jeho doby mluvnice vôbec boli ešte celkom v jarme latinskej gramatiky. Prvý pokrok u Slovanov prišiel s Dobrovským; ale Dobrovského prvé sústavné dielo (Ausführliches Lehrgebäude der bohemischen Sprache) vyšlo až roku 1809, keď Bernolák mal už len tri roky do smrti. Slovanské jazykové štúdiá rozvili sa na porovnávacieho indoeurópskeho jazykospytu, a keď Bernolák zavŕšil svoje gramatické práce a vydal slovenskú gramatiku, zakladateľ porovnávacieho indoeurópskeho jazykospytu Franz Bopp nebol sa ešte ani narodil, a hlavný vzdelávateľ porovnávacej mluvnice slovanských jazykov, Miklošić, prišiel na svet až po Bernolákovej smrti.Slovníky u Slovanov bývajú vysoko vynášané: poľský Lindeho, srbský Karadžićov a český Jungmannov. Prvý svoj slovník Vuk Karadžić, geniálny samouk, skladal (1814) celkom podľa myšlienky Kopitarovej, s ním spolu. A kto bol Kopitar? Vedľa Dobrovského jeden zo zakladateľov slovanského jazykospytu. Lindeho naúčal Dobrovský. Jungmannovi len zo Slovákov, od Kollára počnúc až po jasenovského Zocha, pomáhal každý. Po svojom osadení sa v Prahe Šafárik napísal: „Můj čas slovník (t. j. Jungmannov) a Světozor téměř docela pohlcuje… Jakový by bez mé pomoci byl…“[17]V predmluve svojej Jungmann s vďakou vyznával: „… a snad málo který vlastenec, aby něčeho buď z úst národu nebo z knih vzatého k slovníku nepřičinil.“[18]Bernolák nemal nikoho. Jazykospyt slovanský ešte len začínal sa rodiť, slovenských textov tlačených nebolo takmer nijakých. V školských latinských slovníkoch slovenčina mala postieraný všetok svoj charakter; veď prešporský Palkovič ešte roku 1820 vystríhal v svojom slovníku[19]neprijímať „hrubých“ slovenských výrazov do písomného jazyka. Len KomenskéhoJanua linguarumaOrbis pictusmali po jednom vydaní, v ktorých niečo upomínalo na slovenčinu. Bernolák nenašiel ničoho, nijakého materiálu: prišlo mu stvoriť všetko zo seba. Jednako nech sa ľúbi otvoriť hociktorý zväzok jehoSlowára! Nech sa ľúbi čítať hoci články:kríž, krava, merica, mesác, kocka, kopito, išpána iné. Obdivovať prichodí, kde nabral človek, ktorý žil zväčša v seminároch a v kanceláriách, takú hojnosť slov a toľko frazeológie slovenskej. Vyčítalo sa mu, že v svojej mluvnici pridané príslovia a porekadlá prevzal len z Doležala. Ani to nemôže sa povedať. A nech sa ľúbi prevracať listy v jeho Slowári, koľké bohatstvo slovenských prísloví a porekadiel tu nazhromaždené!Mohlo by sa azda povedať, že v Slowári Bernolákovom je primnoho balastu. Rozumiem slová hviezdičkami a krížikmi značené a medzi nimi i mnohé české, ktorých miesto nie je v slovníku slovenského jazyka, tu ich hľadať nikto nebude. Ale 18. storočie a dnešný vek i z tejto stránky predstavujú veľký rozdiel. Bernolák učil, že slovenčina je češtinou zatlačovaná, on teda potreboval ukazovať nielen čo je slovenské, ale i čo nie je.Bolo napísané, vo významnom diele, o Slowári, že „nezdařilými etymologiemi zůstala rozsáhlá práce tato daleko své méty“.[20]Etymológia vykladá pôvod slov. Kým nebolo porovnávacieho jazykospytu, etymológia nemohla byť dobrá. Za Bernoláka porovnávacieho jazykospytu nebolo, ale ani v jeho slovníku niet ani znaku etymológie, v ňom pôvod slov sa vôbec nevysvetľuje. Na svete všeličo sa stáva. Bernolákovi stala sa krivda, že o jeho slovníku tu (podľa mienky iných) príkro súdil, kto ho ani nevidel.A keď je reč o Slowári, z úcty k Bernolákovi sme povinní povedať ešte niečo. Ako už rečeno, vydali šesť zväzkov Slowára v rokoch 1825 — 1827, keď Bernolák bol už dávno mŕtvy. Politické pomery sa medzitým veľmi premenili. V prefácii v I. zväzku Slowára (s. V, VI) s odvolávaním sa na siedmy zákonný článok z roku 1792, ktorým maďarskú reč ustanovili za úradnú, pripomína sa, že Slowár, v ktorom sa slová i po maďarsky tlmočia, uľahčuje naučiť sa i maďarskej reči… „V Uhorsku po Maďaroch je najviac Slovákov, a tak keď maďarská reč bude známa Slovákom, onedlho bude sa ozývať v celej krajine.“ Pre toto, nie tak dávno, boli povedané trpké slová proti Bernolákovi.[21]Ale tu treba zas povážiť okolnosti. Slowár vydávali o 12 rokov po Bernolákovej smrti, v časoch takých, o ktorých maďarský historik hovorí: „Posvätenci novej idey boli všade prenasledovaniu vystavení, jedni dostali sa na popravisko, iní do žalárov, väčšia ich časť zamĺkla… a začalo sa panstvo poriadku a disciplíny… uviedli tajnú políciu.“[22]My vieme, že Šafárikovi, ktorý bol kabinetný človek, strániaci sa víru politického, v tomto čase na novosadskom gymnáziu, odňali direktorstvo a potom vôbec nemohol obstáť v Uhorsku. V maďarskej literatúre je z toho času Berzsenyiho óda „Začal si sa kaziť, Maďar niekdy silný“ (Romlásnak indult hajdan erös magyar); o tom čase hovorí i druhý literárny historik maďarský, Pavel Gyulai: „Spodleli sme.“ A keď prenasledovali nové idey, pracovať za slovenský jazyk bola istenová idea; ak tak zle bolo pre Maďarov, pre nás bolo zle dvojnásobne. Proti nám mali hlúpu nedôveru. Ktovie teda, či prefácia Slowára nebola napísaná ako ústupok týmto časom? A ktovie, či nie už po smrti Bernolákovej? Veď nemá ani podpisu autorovho. Už Ján Hollý pozastavil sa, že je bez dátumu a podpisu. Kto svoj život strávil v ťažkej práci slovenskej, v práci za zachovanie a povznesenie svojho národa, ako si ten môže žiadať jeho pomaďarčenie?!Boriť sa síce tiež treba učiť sa; vo svete ide všetko postupne. Ján Hollý ešte onikal i v listoch samému Kollárovi; po Kollárovi tiež nachádzame listy, v ktorých sa oniká… My, dnešní, myslíme si, že sme tuhí, pevní Slováci, ale ako nám zákon rozvoja ukazuje, potomci naši pravdepodobne budú tuhší. Za cisára Jozefa II. bol duchovný život slobodnejší, a Slováci v Starých nowinách jednako ubezpečovali, že ich slovenské písanie je len príprava k nemčine, lebo „lépe gest pit vodu ze studnicy, nežli ze sklenicy“.[23]Slovinec Kopitar stál na čele duchovného života v južnom i západnom Slovanstve, a za Metternichovej éry (vtedy, keď tlačil sa Bernolákov Slowár) napísal o pomere rakúskych Slovanov k nemčine to isté, čo Slováci za Jozefa II. v Starých nowinách.[24]No Bernolák oproti nim predstavuje pokrok, rozvoj; Bernolák je celým svojím duchom i habitom iný. Keď sa jeho starší druh Bajza pomýlil a napísal: „Uhro-Slováci“, Bernolák v svojichEpigrammatochcharakteristicky zavrátil Bajzu: „Uhro-Slováci, čo sú to za potvory?“IVObdobie Karola IV., so založením univerzity v Prahe (roku 1348), zvelebilo Čechov a malo kultúrny účinok i na ostatných západných Slovanov. V Poľsku vplyv českého jazyka, vtedy začatý, zastavil sa až o dvesto rokov. K nám Slovákom tiež takým spôsobom zasiahla čeština, spojením, ktoré začalo sa navštevovaním pražskej univerzity; husiti o deväťdesiat rokov len podopreli vec už nie novú.Ináč u nás, odkedy ju len možno stopovať, otázka češtiny je dosť komplikovaná.Senior Ján Mocko bol taký historik literatúry evanjelických Slovákov, ako súčasne dekan Jozef Kohuth bol historikom literatúry Slovákov katolíckych. On, senior Mocko, sčiastky na základe rukopisov v tlačiarňach korektorovou rukou nemenených, sčiastky i na základe tlačených kníh, vysvetlil nám,[25]že spisovná reč na Slovensku už na konci 16. storočia značne zblížila sa k reči národa, a slovenčenie bolo vedomé, úmyselné. „Nie sú to len slová a formy slovenské — hovoril Mocko — ale hlavne ustrojenie viet a vôbec slohu, čím sa slovenčina od spisovného jazyka českého rôznila… Bolo treba len človeka, ktorý by do ústrojnosti slovenskej reči hlbšie nahliadol a vystavil pravidlá pravopisu slovenského.“ Ale po belohorskej (1620) pohrome Čechov poprichodili na Slovensko českí exulanti so svojimi knihami, najmä českí bratia, ktorí v pestovaní českej reči vynikali nad iných, a snaha uviesť slovenčinu za spisovnú reč sa zastavila. Utvrdiť češtinu pomohol najmä roku 1636 vydaný Tranoscius.Jednako ešte v tom storočí začali sa ozývať hlasy: „Jako my v Uhřích z větší částky mluvíme, tak i psáti máme.“ V 18. storočí stáli pri češtine autority Daniela Krmana, Mateja Bela, Pavla Jakobea, Pavla Doležala, ale v 19. storočí už nepomáhala ani krajná horlivosť prešporského Palkoviča, ani autorita Jána Kollára, pravda, v tej veci pomerne nedôsledného.Takú neustálenosť vidíme u evanjelikov. A u katolíkov celé tie veky nebolo nikoho, kto by sa úplne bol pridal k češtine. Stav takýto bol hotovým nešťastím pre duchovný rozvoj Slovákov.Svojím časom, v 19. storočí, bolo by sa to mohlo regulovať a ustáliť českými školami. Ale školy prišli maďarské. Čo by sme teda dielo Bernolákovo z akéhokoľvek stanoviska zvažovali, uvidíme, že ono poslúžilo duchovným záujmom slovenského národa. Áno, ono bolo zvrchovane súrne…*Vykladá sa dosť rozlične, prečo Bernolák neuviedol za spisovný jazyk strednú slovenčinu, ktorú vo svojich gramatických dielach uznáva za najzachovalejšiu. Medzitým vraví sa, že volil nárečie najbližšie Čechom, aby prechod od českej literárnej reči k slovenskej bol čím menší. Ani myslieť, že by ho taký ohľad bol viedol. Reformátori riadne príkrejšie stavajú otázky ako ich potomci. Ja vravím: u Bernoláka rozhodla Trnava.Turci, vydobývavší Uhorsko po zaujatí Budína roku 1541, hľadeli čím ďalej dôjsť hore Dunajom. Roku 1543 primacionálnu rezidenciu z Ostrihomu spolu s kapitulou už preložili pred nimi do Trnavy. Prímasi sami bývavali síce zväčša v Prešporku, ale sídlom uhorských katolíkov temer za tristo rokov bola Trnava, až prímas Alexander Rudnay za pamäti našich otcov prešiel naspäť do Ostrihomu. Za Bernoláka Trnava ešte mala svoj význam; len čo univerzitu bola už vtedy stratila. Slovenskí katolíci, ako až prekvapujúco ukazujú najmä vydania ostrihomskéhoRituálu(z rokov 1625, 1656), v svojej slovenskej reči, nakoľko nevplývala na ňu čeština, hľadeli zachovať formy strednej slovenčiny. Ale v Trnave, nakoľko sa slovenčilo, prevládalo potom zvukoslovie západného jazyka. Bernolák našiel ten stav a prispôsobil sa mu v svojej kodifikácii. Nič nemôže byť prirodzenejšieho, ako že od postavenia Trnavy očakával priaznivé a výdatné účinky pre slovenskú literatúru a vzdelanosť. V Trnave chcel mať slovenské centrum duchovné.Keď v ťažkých časoch bernolákovská škola oslabla, vývin klonil sa zas k strednej slovenčine. V 1830-tych rokoch vo vydaniach Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej bernolákovská slovenčina a českoslovenčina vzájomne si robili ústupky, a za Ľudovíta Štúra prišla stredná slovenčina. Od tých čias jej ďakujeme za všetky svoje úspechy duchovné…Pesimistický Jonáš Záborský roku 1867 napísal, že Bernolákovo dielo bol omyl, veď že sa Slováci od toho času, od konca 18. storočia, horšie majú.[26]Iste, nemajú sa dobre, ale Záborský neuvážil, že príčin, pre ktoré sa teraz zle máme, do konca 18. storočia nebolo. Do tých čias nebolo maďarizmu.Pre národnostnú históriu Uhorska rok 1790 tvorí veľké rozhranie.Zákony na pomaďarčenie Uhorska vydávali sa od roku 1791. Na konci 18. a na začiatku 19. storočia národy boli pohýbané novými ideami: keby u nás vtedy bolo zostalo pri starom, keby sa Slováci neboli tiež pohli ako ozaj Slováci, roku 1790 vyburcovaný maďarizmus bol by nás skoro zatým zadusil a už do roku 1867 bol by ostal len bezmocný ľud slovenský.Pritom ušla pozornosti Záborského ešte i druhá stránka veci.Katolíci slovenskí písali po svojom, evanjelici tiež po svojom: spojiť Slovákov, rozdvojených spisovným jazykom za celé storočia, bolo možné len pri slovenčine.I Štúr bol možný len po Bernolákovi.Ináč i pesimistický Záborský takú mienku mohol mať len do roku 1867. Po tom, čo v Uhorsku roku 1867 nastalo, kto môže politické neúspechy Slovákov hľadať v literárnych pomeroch? Slovenčina vydržala veľký, ťažký nápor, Slováci s ňou prežili obdobie, akého ani len približne nebolo v celej tisícročnej ich neblahej minulosti.Verte poetovi. Ján Hollý krásne povedal o Bernolákovom diele, že po ňom matka Slovenka „hneď silu dostala, dostala čerstvotu údov“. Toľko je isté, že na konci 18. storočia bernolákovci boli lepší Slováci ako ich vrstovníci „staro-nowinári“, písavší po česky. Roku 1846 pod názvom Hlasy ešte celú knihu osvedčení bolo možno zobrať proti slovenčine, ale keď o dva roky strhli sa ťažké búrky, roku 1848, vtedy zo všetkých protivníkov slovenčiny iba jediného Kollára bolo vidieť ako obrancu slovenskej veci…*História slovenská snuje sa len okolo nemnohých mien, lebo deje slovenské mali tisíce hatiacich a nepremožiteľných okolností. Hodno nám s vrelým citom spomínať také mená a z celej duše pridŕžať sa toho, čo ony predstavujú.[27]Nech je večná v slovenskom národe pamäť pred sto rokmi skonavšieho Antona Bernoláka![1]Písané roku 1913.[2]Fándly: Treťá Stránka Hospodára, st. XII.[3]Bajza v predslove svojej knihy René.[4]O. Mészároš, Predmluwa ke kr. kat. dušám národu slowenského, 1797.[5]„Maďarské miestne mená a slová tak sa dostali do spišských listín…, že ich pisári, kráľovskí notári, lepšie vediac azda po maďarsky ako po nemecky, v maďarskom preklade podávali miestne a iné mená.“ (Hunfalvy Pál: Magyarország ethnographiája, s. 438.) Hunfalvy hovorí o Spiši, ale to isté bolo i v iných slovenských krajoch.[6]Hovoriac o Novohrade, tiež doprosta povie, že všetci tamojší zemani sú maďarskej krvi. „Hungari iterim, haud quidem numero, dignitate tamen Slavis omnino sunt potiores.Nobilitas profecto omnis, Hungarici est sanguinis“ (Notitia Hungariae novae, IV. s. 26).[7]Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, de divisione illarum, nec non accentibus; cum adnexa linguae slavonicae per regnum Hungariae usitatae compendiosa simul, et facili Orthographia, ad systema scholarum nationalium in ditionibus caesareo-regiis introductum plene accomodata, in usum omnium linguae hujus cultorum a patriis philologis publicae luci data. Posonii, typis Joanis M. Landerer, 1787.Linguae slavonicae per regnum Hungariae usitatae compendiosa simul et facilis Orthographia. Posonii, 1787.[8]Slovenskje Pohladi 1847, II, s. 25.[9]S. 5.[10]Roku 1871 v Budíne v univerzitnej tlačiarni Bernolákova slovenská mluvnica vyšla po nemecky, v preklade Andreja Brestianskeho. Spomínam to preto, že predmluva Brestianskeho v tej knižke obsahuje veľmi vrelé slová o Slovákoch a ich jazyku. Andrej Brestiansky bol katolíckym farárom v Sóskúte, veľkej zadunajskej slovenskej obci neďaleko Stolného Belehradu.[11]Slowár Slowenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí: seuLexicon Slavicumbohemico-latino-germanico-ungaricum autore Antonio Bernolák, nobili pannonio szlaniczensi. Tomus I — VI., Budae 1825 — 1827.[12]1815, s. 184.[13]Historie literatury české, 1825, s. 510.[14]Časopis Č. M. 1873, s. 398. A vtedy, v marci 1825, Jan Hollý ešte len začínal! Do Svatopluka, Cyrilo-Metodiady, Sláva vtedy bolo ešte ďaleko.[15]Mluvnica jazyka slovenského, s. 15.[16]Pavel Doležal: Grammatica slavico-bohemica, 1746. Jan Gebauer (Příruční mluvnice jazyka českého, 1904) vyjadril sa o nej: „Dílo na svůj čas znamenité.“[17]V. Zelený: Život J. Jungmanna, s. 317.[18]VI. strana.[19]VIII. strana.[20]Česká literatura XIX. st. I, 233.[21]Osvaldove Literárne listy (Tichomír), 1894, s. 78.[22]Bodnár Zsigmond: A magy. irodalom története, III, s. 4.[23]Slovenské pohľady 1897, s. 556.[24]Slovenské pohľady 1907, s. 119.[25]Slovenský rukopis z konca 16. a počiatku 17. storočia. Slovenské pohľady 1894, s. 1 — 10.[26]Pešťbudínske vedomosti 1867, č. 99.[27]Životopis jeho od Jozefa Kohutha v Tovarišstve I (1893), s. 51, II (1895), s. 23.
Skultety_Zo-slovenskeho-Plutarcha.html.txt
Na 60-ročné jubileum A. K.[1][2][3]U K…šov skáču žrebce —šelma, kto dnes spievať nechce!Ej, hej! — no, jak? do paroma!keď mi Múzy nieto doma.Odišla mi včera zránapodívať sa, vraj, z Balkána —čo za osud sa tam pradie,či už svieti kríž v Carhrade?Čo tu? Bože premilený!či už v svete nič bez ženy?!„Dievča! kde si? do sta hromov!Piesne treba! — ber sa domov!“volám za ňou telefónom —„Po drôte mi stúpaj honom!A nejastri sprava, zlevana Gurku, na Skobeleva,bo tí majú mrcha oči,s dievčaťom sa svet hneď točí.“Tu mi Ona telefoní:„Nemáš drôtov ani koní!“Čo tu, reku, poslať Peja,čo nosieva na Mateja?Ale kým ten s ňou docuhá,zatiaľ bude slávnosť druhá!Vtom sa ozve z telefóna,čujme, čo to spieva Ona:Na vrch hole sniežik svitáa v údolí ruža skvitá!Ach, Bože! jak krásno je to,hore zima, dolu leto!Na Balkáne piesne hudú:boli časy, ešte budú!Od Adrie vietor veje,od Carhradu hurá! zneje:na Sofii kríž sa skveje! —Slávne časy, slávne deje;šťastný človek ten vo dvoje,čo v nich slávi deje svoje!“ —A tu že čo? Nuž hľa, tieže obrazy nezvadlésvieťa ako maľovidlá v čarovnom zrkadle.I tu, ako v Carihrade slávne hurá! zneje,na našom sa Hrdinovi šiesty krížik skveje,i tu, ako na Balkáne — páč v tej Jeho tvári —jasná sa tu zima s letom teplým milo pári:na temeni sniežik svitá a na líci ruža skvitá!Hojže, Bože! poprajže Mu, popraj, Bože milý,ku krížom tým nové kríže, no i nové sily!Nech uvidí, keď raz i tu jedným pekným ránomzavíta k nám slobodienka ako nad Balkánom,keď sa i tu zbité právo víťazstva dobije:pravda od dvier pôjde za stôl — krivda do Ázie!11/2 1878[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Adama Kardoša. Banská Bystrica 11. II. 1878. Orol IX, 1878, Str. 42, 28. februára s názvom Adamovi K. ku dňu jeho slávnostného 60-ročného jubilea. Tu v Orle tieto poznámky redakcie: na Peja — „Jubilantov poetický koník“; na Bottovu šifru B — „Meno monografické. — Slávnosť táto jubilárna, odbývaná dňa 12/2 1878, bola z národného stanoviska smutná i veselá. Bojovníci naši duševní šedivejú; — no, chvála Bohu, že jich činy má kto sláviť a jich i v skutku slávi“. Báseň vpísaná do rukop. Sobr. spevy 1873 (zošit obsahuje, pravda, i neskoršie básne, až do nového zošitu 1879): „11/2 1878. K slávnosti 60 jubileum A. K.“ a v rukop. Sobr. spevov 1879 ako v Spevoch.[3]Na 60-ročné jubileum A. K. — 11. II. 1878 oslávil šesťdesiate narodeniny národný pracovník Adam Kardoš v Banskej Bystrici. Botto sa s ním často stýkal a spriatelili sa. Vtipne spojil úspešnú oslobodzovaciu vojnu proti Turkom na Balkáne s touto udalosťou.
Botto_Na-60-rocne-jubileum-A-K.txt
1Pozorovali ste už niekedy jablko obrátené k slncu? Alebo videli ste už dyňu, ktorá zreje len na jednej strane, lebo druhá je vždy v tieni?Hipolyt tam pri okne videl celý svet, tak ako sa krútil a letel. Je to pekný pohľad, ktorý všetci dobre poznáme: ploty a ich tiene, biele a belasé domy, i dym, stromy s rôznymi tvarmi korún, rieky, háje, pásy polí, kravy, kone, ovce a lúky.A všimli ste si pritom, aký podivný protiklad môže utvoriť zelená a červená farba? Alebo žltá a zelená a zlatá a modrá?Hocikedy vlak vbehol do hlinitého zárezu, vo vozni sa stmilo, okná sa premenili na pochmúrne zrkadlá a Hipolyt mohol na skle vidieť obraz svojho obličaja. V takýchto chvíľach zrela v ňom akási myšlienka; bola to len jediná myšlienka, ale toto dozrievanie bolelo a v tom bol práve protiklad, podobný protikladu dvoch farieb.Ukazovali na jazvy a brázdy v jeho tvári, spytovali sa ho a on len hodil rukou:— Kôň ma kopol, keď som bol ešte chlapcom.Žartoval:— Čo chcete, to sa stáva nezriedka samopašným deťom. Toho dňa som si zaslúžil vlastne úplnú smrť, a to aj z hľadiska obyčajného koňa.Oni ho obdivovali; boli to robotníci a sedliaci:— Ah, pane…— Ostatne, verím, že kôň aspoň trochu rozumie žartom; pravda, v porovnaní s ľuďmi. Šteklil som ho, chápete, celkom neznáme zviera z druhej dediny. Muselo ma kopnúť. Len to uznajte.A Hipolyt sa láskavo usmial, lenže jeho dokaličenú tvár to nijako nezmenilo…O hodinu sa ho v autobuse pýtal tučný dedinský farár, chtiac nadviazať rozhovor:— Ste tunajší?— Narodil som sa tu, ale od času sem prichodím už len raz do roka.— Ako letný hosť?— Áno, ako letný hosť, a k tomu do svojho vlastného domu. Ale dom ma vábi oveľa menej ako vrchy.— Má to nejakú príčinu?Hipolyt hovoril o vrchoch:— Neviem. Myslím, že len vrchy sú na príčine. Lebo tie, čo sú štíhle, sedia na širokých, nuž vypínajú sa do dvojnásobnej výšky. A sivé čepce skál sa pokládli na zelené hlavy lesov, čo je veľmi zaujímavé. Vy tu žijete celý rok, nepozorujete z toho nič, vysoké nazývate nepatrným a sivé čepce nikdy nevidíte. Ale zaujímavé je i to, keď ostré zuby pohoria češú rozťahané ranné pary; alebo keď sa bralá cez obed ligocú ako hrivny zlata a večer idú spať s divou zverou.— A váš dom? — pýtal sa kňaz.— Je veľký a tmavý ako žalár.— Je veľmi starý?Hipolyt sa usmial a zas to jeho tvár nezmenilo:— Som zo zemianskeho rodu.Zjavila sa červená strecha pálenice a niekoľko chudých kráv.— Už som tu, — povedal Hypolit. — To bol koniec rozhovoru.Vo dverách sklepu stálo niekoľko ľudí, takže sa stískali ako vtáčence v tesnom hniezde. Keď zazreli Hipolyta, ako vystupuje v žltkastých šatách z malého autobusu, hovorili drsným hlasom:— Ľaľa, Hipolyt.Prišiel k nim. Vraveli:— Ste to naozaj vy, pán Hipolyt? (Akoby ho vôbec nepoznali.)A potom?— Vitajte. Ako sa máte?Priložil dva prsty k strieške slameného klobúka:— Dobre, ujde to. A vy? Žijete ešte?V autobuse niečo zahrčalo, blatníky sa triasli, šofér zatutúkal, deti sa rozutekali a na ceste zostal len dym a krúžiace kužele prachu.Zvedavci vyšli na cementový schod a rad-radom podávali Hipolytovi ruku. Pokyvkávali hlavami a rozprávali spevavým nárečím kraja. Jeden z nich hovoril o žatve, iný o ovciach a iný o dažďoch; keď to všetko povedali, pospomínali ešte pohreby, sobáše a krštenia, nazdávajúc sa, že Hipolyta to bude veľmi zaujímať.Nuž chcel sa ich zbaviť.— Prepáčte, ale som ustatý, — a pobral sa medzi záhrady, ktoré voňali a šumeli.Tí na schode len pokyvkávali hlavami a šuškali si:— Škaredý je ako čertov syn; a ohavný.Konáre sa mu skláňali ponad cestu. Išla z nich vždy nová vôňa a šum, donekonečna, akoby to bolo more. Vo výške vtáci obletúvali slnečný kotúč, kĺzali sa po jeho lúčoch a krásne spievali.Tam nižšie stál veľký dom a dvíhal nad stromy svoju strechu. Z komína uchodilo čosi dymu, ktorý bol červenkastý. Chodník bol vychodený a posypaný kamienkami, nuž kroky na ňom škripeli.Vtedy Paulína vyšla na verandu. Bola to dlhá drevená veranda a do dosák boli vpílené srdcia. Keď sa starena oprela dlaňou o hranatý stĺp, dve z týchto sŕdc sa zaplnili bodkavou látkou jej sukne.— Ah, Hipolyt! — zvolala trasľavým hlasom. — Hipolyt, veru už predvčerom som ťa čakala, a keď si ani včera neprišiel, bála som sa, že sa ti niečo zlého prihodilo.Do kútika jeho úst zasadlo radostné sebavedomie, podobné sebavedomiu mladých dievčeniec, ktoré vedia, že sú pekné. Bolo to neuveriteľné u tohto podivného človeka.Teta sa mu ponáhľala v ústrety; listy divého hrozna sa jej šuchli po vlasoch, a ako stúpila na drevené schody, klince z nich vystrčili svoje hlávky a zavrešťali.— Ako je dnes teplo, — povedal, a mal pravdu, lebo bol nezvyčajne sparný deň. Pri zvuku neznámeho hlasu v húštine za plotom naľakalo sa malé vtáča a — brnk! — už bolo preč.— Ako je dnes teplo, — opakoval Hipolyt, nevediac, čo iného by bolo povedať, aby to malo zmysel. Objal Paulínu, ona ho bozkala na líce a na tom mieste, kde sa ho dotkli jej pery, pocítil vlhkosť ako od dažďovej kvapky, keď sa vyparuje. Obzeral sa, zvŕtal hlavou, akoby bol na celkom neznámom mieste. Vzala mu z ruky kufor, ale že bol priťažký, niesli ho na tom kúsku cesty do domu obaja. Aj sa tomu smiali, aj boli v rozpakoch.Keď vošli, kamenná predsieň im vdýchla do tvárí chlad a vôňu čerstvo donesenej vody. Na stene visela stará mosadzná trúba a ligotala sa v šere ako polmesiac.— Zatrúbim, dobre? — povedal Hipolyt radostne, lebo sa mu zažiadalo počuť jej hlas: či je mladistvý a plný, a či starecký a dutý. Keď sa však dotkol nástroja, odporovala Paulína:— Ale, Hipolyt, inokedy. Poď len, necítiš vôňu jahôd?Trúba sa rozhojdala pod dotykom Hipolytovho prsta a z chvíle na chvíľu slabo udrela o múr. Vydávalo to prázdny zvuk, podobný zvuku, ktorý vychádza zo starých pondusových hodín.— No dobre, tak inokedy, veď v tomto dome aj tak čas nehrá nijakú úlohu.Otvorili sa dvere veľkej izby a naozaj. Hipolyt hneď pocítil vôňu jahôd. Naraz mal myšlienku, že celú miestnosť by preto bolo možno prirovnať k lúke, na ktorej nerastie nič, len červené jahody.A jahody boli skutočne červené, červenšie ako krv.Vzal si jednu z maľovanej misy.— Ah, bože, v tom je celý háj, s ihličím i s veveričkami! — povedal.Medzi oknami stála pohovka, ošúchaná a celá vychudnutá. Spod čierneho voskovaného plátna trčí morská tráva, čo by bolo veľmi smutné, keby sa klinčeky, ktorými je plátno popribíjané k podstavcu, nepodobali ružičke. Hipolyt si sadol:— Ako dobre sa cítim! Som v nebi?Potom už nepovedal nič, len natiahol nohy.Ona sa ho pýta:— Cesta ťa unavila?Ružičky svietili, lebo slnko práve zapadalo, a keď slnko zapadá, dotýka sa všetkého. Hipolyt mal privreté oči a aj tých sa slnce dotklo. Kabát sa mu na prsiach dvíhal i klesal, pričom sa tieň pohyboval po látke, meniac každú chvíľu svoju podobu.A Paulína videla, že Hipolyt spí.*Hipolyt všetko dobre videl a počul. Oh, tá úbohá malá Viktória!Chodil toho dňa po izbe a zavše postál pred zrkadlom. Postál a očervenel, ako keď sa v niekom pení krv. Keby ho neobklopovali štyri kamenné múry, stál by v samom strede ohňa a videl by všetky biele oblaky. Takto videl len jeden, orámovaný tepanou mrežou: na jednom okraji bol tento oblak ostrý ako obstrihaný list papiera, na druhom obstrapkaný ako hmla, ktorú vietor roztrhol napoly.Nie, neboli to zlé dievčence, boli iba veľmi veselé. Prišli po vodu a stáli dolu okolo studne. Obzerali si šaty, hovorili o pletkách a pritom ubližovali Viktórii. Ich mladé hlasy sa niesli dohora a podobali sa minciam, strieborným minciam, ktoré hádžeme na stôl.Hipolyt prestal chodiť, pristúpil k oknu, a tak sa stalo, že všetko videl a počul. Viktória, bojazlivá a žltá, sedela na drevenej lavičke, skláňajúc hlavu, akoby ničomu nerozumela.Jedno z tých dievčeniec vraví:— Nedotýkajme sa Viktórie, je veľmi pyšná! — Nebola to pravda. Druhá zasa: — Chúďa, hľa, ako sa ťa bojí, keď sa tak hlasne smeješ.Tretia povedá: — A predsa sme len krásne! No nie? Pretože je slnce nad nami, máme moc v očiach. A ty, Viktória: aj ty máš moc vo svojich očiach?Keď Viktória nič nepovedala: — No, vidíte, mlčí.Tá, čo bola druhá, hovorí toto: — A nemá v sebe dosť sily, aby pred nami ušla. Viktória, prečo je to?Predsa sú to len zlé dievčence, lebo sa chichocú a ich sukne lietajú ako sedadlá okolo kolotoča.— Nie div, že sa páčime mužským. Či nie tak, Viktória? Veď je to celkom zrejmé: bolo tak od nepamäti, od samého stvorenia sveta. Krása a krása! Ak sa náhodou svet prestane krútiť, krása ho dá znova do pohybu. A keď za letných nocí padajú na nebi hviezdy, nuž je to pre ňu, pre krásu.Jedna po druhej povedali: — Však, Viktória? — Tá, čo bola z nich najveselšia, zrazu vykríkla: — Choď za Hipolytom, Viktória, a porozprávaj sa s ním o tom všetkom! Choď, choď!Ukázala prstom na veľký dom, ale neprišlo jej na um, že v tmavom okne, hlboko ako v jaskyni, mohli by horieť dve ľadové oči.Hipolyt sa zrazu strhol ako chorý zo sna. A pretože pre veľkú bolesť nemohol vydržať pri okne, ani v izbe, ani v dome a ani v dedine, ušiel, a ušiel, nikomu nepovediac ani slovo o svojom úteku. Blúdil v diaľke, blúdil, až sa zastavil, lebo ho únava nepustila ešte ďalej.Všade boli kríky, nerovná zem a tráva, do ktorej si ľahol. Prepadla ho myšlienka o prevrátenom kraji. Vskutku, kraj sa prevrátil a rozvlnil okolo neho ako oceán. Mŕtva pôda začala žiť. Hocijako bláznivá bola táto myšlienka, nemohol sa jej zbaviť, zavrel oči a všetkému uveril. Roviny sa prevrátili, hory sa dali do pohybu a prepadli sa. Stromy, ktoré mali v zemi svoje pevné korene, nadniesli sa a plávali vzduchom, klesajúc a dvíhajúc sa ako bóje na rozbúrenej hladine. Oblaky šumeli, lenže neboli to už oblaky, ale pena, ktorá sa oddeľuje od hrebeňov jednotlivých vĺn. A potok, tečúci nadol, obrátil sa nahor, lebo už nič nebolo na svojom mieste.„Aký bláznivý zmätok,“ pomyslel si a pokúšal sa vzdorovať a neveriť.No o chvíľu sa to vrátilo, videl vtákov letieť ponad zmätok a niesť v zobákoch zelené ratolesti z plávajúcich stromov. Skaly, ktoré sa cez poludnie ligocú a večer idú spať, padali do priepasti a mizli v nich; neboli to vlastne priepasti, ale strašne hlboké chodby, vedúce až do samého stredu zeme. A najpodivnejším sa zdalo Hipolytovi, že nebolo počuť nijakého rachotu a hromobitia a že všade vládlo ticho ako obyčajne.Otvoril zrazu oči, to zvláštne ticho mu ich otvorilo. Pri ňom sedela Viktória, trhala steblá a lístky a čakala, kedy dá vedieť o sebe, že neumrel.— Pán Hipolyt, — povedala, — čo sa vám stalo?— Nič, Viktória. Ako si ma tu mohla nájsť?— Utekala som za vami. Nemyslite si, že neviem utekať.Jej hlava bola ako veľký lieskový orech. Mala tvrdé vlasy a nijakú tvár. Práve pri ich nohách vytekal pramienok spod skaly a tvoril zelenkavé jazierko. Kamienky na jeho dne svietili celkom ako smaragdy. Všetko videl vo vode: seba, nebo, trávu i stromy a ukázalo sa to neuveriteľne milým.Tentoraz však smiech zmenil Hipolytovu tvár, pretože to nebol obyčajný smiech, ale smiech hrozný, akým sa nik nesmeje.Ona totiž povedala:— Poslali ma za vami, aby sme sa porozprávali.— Viem.— Naozaj, viete to? Nuž to ma zaujíma. O čom sa teda rozprávať?— O kráse.A dal sa do toho hrozného smiechu.Hneď treba podotknúť jedno: akí sú si len obaja podobní! Oh, akí!Bol to výkrik úžasu a vliekol by azda za sebou aj štipku neskrývanej ľútosti. Ale Viktória si to nepraje a už i tie nedobré spomienky, ktoré si zachovala na detstvo, ju stačia robiť nešťastnou.A prečo teda nemá tváre? Otec vravel: choroba. Mať vravela: choroba; a susedia opakovali to isté. Pravdaže, ona bola vtedy primalá na to, aby vedela posúdiť ľudské reči alebo aby vedela niekoho robiť zodpovedným za svoju žltú tvár.Deťom z dediny povedala: choroba. Bolo to veľmi múdre slovo, ktoré každý za také uznával. Deti však zvýskli a utekali sa hrať.Kričala za nimi: — Bojíte sa ma? — No ony neodvetili, lebo boli už preč.A zatiaľ, čo si (len tak sama pre seba a ticho) opakovala túto otázku, zrodil sa v nej strach. Zrodil sa a rástol… Preto teda Viktória nemá tváre, lebo choroba jej ju ulúpila.Je žltá ako vosk — a nos, oči a ústa žiaria. Žiaria ako pohorie v púšti a tiež nemajú inej podoby, len podobu pohoria v púšti. — (Paulína, tá dobrá duša, hovorila Hipolytovi:— Príde ku mne zavše, sadne si na lavicu, díva sa mi na ruky a vieme sa pritom o všeličom porozprávať. Ty si chlap, Hipolyt, a veselý človek, inakšie sa ti žije. Ale ona sa bojí. Keď si ty tu, nikdy nepríde. Vidíš, bojí sa ťa. Aj teba sa bojí!)Teraz sa jej teda opýtal: — Ozaj, ty sa ma bojíš?Ona stiahla kolená pod seba: — Myslíte, že sa vás nemám báť?— Ty to vari nevieš? — pokrčil plecom. — Ale je to naozaj nerozum… mňa sa báť! — Zasmial sa, pekne, ako len vedel.— Predstav si, že si dieťa a ja že som tiež dieťa, a strach ťa prejde. A predstav si, že ani had sa hada nebojí.Jej bolo nepochopiteľné, ako môže Hipolyt takto vravieť.— Vždy som sa nazdávala, že je to celkom v poriadku, keď sa všetkého bojím.— Všetkého! Aj detí vari?— Aj detí, aj celkom malých detí, ktoré ešte ani hovoriť nevedia.— Aj slnka na nebi, toho tiež?— Aj slnka a každého svetla.— Aj rána hádam?— Aj rána, aj večera. Veď vravím, že všetkého.— Ah, dievča, dievča… nesmieš sa báť, počuješ, ani trochu sa nesmieš báť!Ako to počula, zarazila sa a dala sa do plaču. Do usedavého plaču, ktorý ju zalial slzami.— Oh, aký ste dobrý, pán Hipolyt, aký ste dobrý!*Hipolyt to nočné stretnutie so svojou matkou naozaj zažil a to, že o ňom Paulíne rozprával ako o sne, bola len číra náhoda: Pretrel si oči, ktoré viseli vo veľkých mäsitých jamách. Vonku bola noc, húkali sovy.— Čo je, Hipolyt? — spýtala sa Paulína, lebo stála pri ňom.Obzrel sa a sprvoti nevidel nič, iba tiene, po ktorých sa rozlievali žlté škvrny.— Ah, bol to iba sen, — povedal a spomínal si na niečo. Paulína držala v ruke sviecu, ktorá bola celá žltá. Plamienok sa držal knôtika, triasol sa a pohyboval ako živý.— Koľko je hodín? — spýtal sa.— Ešte nebola polnoc.Nadvihol sa na lakti. Okná svietili fialovozelenou žiarou, ktorá sa rozrastala po izbe ako závoj nadnášaný vetrom. Hore na oblohe stál mesiac a vo svojej veľkosti sa zdal slnkom prefarbeným na modro. Hipolyt sa pýtal ďalej:— A ty si nespala?— Ja spávam málo. — Tichým hlasom hovorila o tom, ako ju bolí telo, keď si ľahne a má zaspať. Opísala všetky bolesti kostí, svalov a duše, ktoré si zdravý človek tak ťažko vie predstaviť, a jej hlas bol vždy len tichý ako šuchot hodvábneho papiera. Rozprávala:— Chodím po dome a načúvam to, čo nevydáva zvuk, načúvam naše ticho. Ticho, ktoré sedí v každom kúte medzi stenami, pod nábytkom a za nevyhasnutou pecou. A hľa, to ticho je krásne, priam ako hudba. Chvíľkami prerazí nocou bzukot, a to je mucha, ktorú nenazdajky vyruším. Zabzučí a opäť zmĺkne. Vyjdem na prah a dívam sa do tmy. Hory sú veľmi veľké, ako medvede, keď sa blížia a ježia srsť. Sú také veľké, že sa to dá ťažko predstaviť.No Hipolyt to vidí: jagajúce sa hviezdy, hrubé čiary nad domami a obrysy stromov. Cíti nočný vzduch, v prievane ostrý ako potočná voda, v bezvetrí mäkký ako ovčia vlna. A chová v sebe celú noc, temnú a ohromnú ako Vesmír, lebo Vesmír si vždy predstavíme len ako noc.Hovorí Paulíne:— Poď sem bližšie, sadni si ku mne; sviecu polož na stôl… vyrozprávam ti svoj sen.Keď Paulína položila sviečku na dosku stola a prisadla si k nemu na peľasť postele, začal. Mal chrapľavý hlas a drkotal zubmi ako v zimnici.— Noc bola, ako je aj teraz. Kráčal som akýmsi hornatým krajom, podobným tomuto nášmu. V povetrí a nad zemou sa mihotali svätojánske mušky a ukazovali mi cestu. Kôpky sena rozvoniavali a potok šumel divo medzi skálím a koreňmi stromov. Bol som plný príjemných pocitov, ktoré sa vo mne miešali, bojovali o prvenstvo. Pamätám sa dobre a ešte vždy to cítim, ako sa mi pri chôdzi napínali svaly v lýtkach a ako sa pod kožou zhromažďovali a tvrdli.V tej opustenosti sa naraz priblížili kroky. Bolo to divné a vzrušujúce; tráva skladala šľapaje na mäkkú zem a zneli preto ticho ako hladkanie. Ale počul som to.Suchá halúzka, ležiaca na chodníčku, zaprašťala.Vravím si: „Ktosi ide,“ a obzriem sa. Videl som potok, v ktorom sa prevaľovali vlnky, čľapotali a splývali jedna do druhej. A nad vodou som videl postavu, ktorá sa nedotýkala nohami zeme. Ťahala za sebou podlhovastý tieň (alebo nebol to tieň, lež rubáš?) a jej biela tvár bola ako maják.Ale akože mohla zaprašťať suchá halúzka, keď sa jej noha nedotkla? A ako vôbec mohli znieť kroky? Veď postava sa vznášala vo vzduchu… Hm, to neviem, neviem.„Dobrý večer,“ pozdravil som sa, keď sa postava natoľko priblížila, že sa mi takmer dotkla tela.„Hypolit,“ počujem známy hlas, „kde ideš? Pred tebou je noc.“ A keď som mlčal, nevediac si pripamätať, prečo mi je tento hlas známy — a mal som dojem, že som ho už veľmi dávno nepočul — ukázala sa mi biela tvár zblízka. Mala veľké oči a ohne v nich horeli. Zdalo sa celkom, že blčia ako plamene vo vetre. Moja matka. „Domov idem, do tmy.“„Moja matka?“ pýtam sa. Moja matka? Ona, ktorá už roky leží v hrobe na našom dedinskom cintoríniku?Kráčala vedľa mňa, bez slova a ľahká ako oblak.„Vstala si z hrobu, mati?“ pýtam sa.— Bol to len sen, Hipolyt! — riekla Paulína. — Počula som, ako si v spánku stenal; a hádzal si sa, lebo na posteli vŕzgali nohy. Prišla som k tebe, a keď som sa nad tebou sklonila, mal si otvorené oči ako ten, kto už dlho bdie.— Oh, čožeby! Snil som teda s otvorenými očami! Aj včera na prechádzke som snil; mám neustále sny. Lebo sny sú ako opitosť alebo iný život. A keď stretnem svoju mať vo sne, značí to, že ju stretnem v inom živote… Usmiala sa mojej otázke a dali sme sa do reči ako dvaja ľudia, zabudnúc na smrť, ktorá nás delila.„Tam za jedľovou horou sú naše polia,“ ukázala rukou na východ, aby privábila staré spomienky. Naozaj, bol to tento náš kraj a vrchy boli na ňom ako koruna alebo veniec. To vábilo, oh, a ako! Rozprávali sme sa o slnečných dňoch, o fujaviciach, o rybačkách môjho otca, o tomto veľkom dome, kde som sa narodil. Hovoril som jej o svojej práci v meste, o ľuďoch vo svete, o svojich známych a ona mne o priateľkách, ktoré mala za mladi, i o všeličom inšom. A potom ona: „Hipolyt, a tvoje šťastie?“ „Oh, nie, nie,“ odvetím, „nepýtaj sa.“ „A prečo nie?“ „Pretože nepoznám šťastie.“ Bolo ticho. Ona ma pohladila po vlasoch, ktoré sa krútili pod blízkosťou jej dlane „Tvoja tvár, synku?“ Zvesil som hlavu; veď to bola moja mať, videla mi hlboko do duše. „Ona, tvoja tvár, ti bráni hovoriť o šťastí, úbohý veselý Hipolyt?“ Jej prsty neboli studené ako prsty mŕtvoly, ani také kostnaté, ale boli teplé a mäkké ako prsty živej matky. Dotkli sa mi čela, preseknutého jazvou napoly, dotkli sa nosa, ktorý je oddelený od plochy čela sinavou priepasťou, a dotkli sa i očú, ktoré visia v jamách, podbehnutých krvou, ako oči dokonávajúceho divého zvieraťa. Nuž naozaj, ja takto vyzerám! A ona len vravela „Úbohý veselý Hipolyt…“ Keby to bol býval iný, nie ona, nebol by som sa ubránil bláznivému smiechu obesenca, úbohý veselý Hipolyt!Ale vtedy som pocítil, že jazva na čele sa vyrovnala, že nos sa opäť spojil s plochou čela a že krv, ktorá mi podlievala oči, rozprúdila sa po celom tele.— Sen, — šepkala Paulína.— Zázrak, zázrak! Do smiechu — bol som v tej chvíli pekný! Vedel som, že musím niečo povedať. Povedal som: „Ďakujem ti, mama. Máš mäkkú ruku.“ Priložil som si obidve dlane na obličaj, až som si ho celý prikryl a mohol som zázrak hmatať. Bolo to dosť detské, nemyslíš? Hmatať zázrak! Vravím ešte raz, aby som sa nezdal smiešnym: „Ďakujem, mama.“ Vtedy sme práve prišli k prvým plotom dediny, ktorá spala. Strechy sedeli na staviskách ako veľké klobúky. Kdesi na druhom konci spieval hlásnik. Jeho hlas sa roznášal doširoka, akoby nemal prekážok a chcel obklopiť celý svet… Vravela, že musí odísť; a keď sme sa odoberali, mala vlhké oči. Alebo nie: boli to moje oči, ktoré sa odrážali v jej zraku. Potom sa vo chvíľočke vzniesla dohora, veď bola ľahká ako oblak, a premenila sa na prázdnotu, ktorá leží okolo hviezd. A odraz mojich očú sa vzďaľoval a mizol, zostal malou iskrou a nebolo ho viac.Hipolyt zložil hlavu na hlavnicu a zaspal.*Ráno nemal pokoja na posteli. Ako sa hýbal, steblá v slamníku pod ním šušťali a lámali sa. Vlasy mal na vrchhlave uležané, takže sa podobali senu, na ktorom niekto cez poludnie spal. Ruky si založil za väzy a kosti mu kdesi v pleci a na zápästí prašťali.Takto sa začínal deň. Ťažký nábytok bol celý nachový od svetla, ktoré sa točilo a hmýrilo okolo ružových záclon. Odtiaľ padalo na zrkadlo a kĺzalo sa späť, pokrývajúc stenu a obrazy na nej slniečkami. A hoci z kalichov, poukladaných na skrini, už dávno nik nepil, teraz žiarili, akoby ich bol ktosi naplnil starým vínom.Hipolyt nadvihol obidve nohy ako ramená studne, predná doska postele vydala škrekľavý zvuk, ktorý prenikol celým domom a skočil na dlážku. V kuchyni sa varilo mlieko a jeho voňavá para sa vyvalila do predsiene, na dvor i do Hipolytovej izby.— Dobré ráno! — zavolal Paulíne.— Už si vstal? — pýtala sa ona a bolo počuť šuchot jej krokov a zvonenie hrnčekov.Pohvizdoval si, špúliac ústa do gombičky, a pokračoval v myšlienkach, ktoré ho od rána zamestnávali. Napríklad, myslel si toto: Je predsa len hrozná vec, keď človek musí chodiť na vychádzky do hôr s podobou diabla. I toto: No a ešte hroznejšie je vari to, že si tak rád hľadím do vlastných očú. Do očú? Do priepastí bez dna! Do morských krútňav!Stál pred zrkadlom a pozoroval sa v ňom.Popod okná išli práve oholení sedliaci vo sviatočných šatách, lebo bola nedeľa.— Počujete, priatelia? — spýtal sa nijako nie vzrušeným hlasom, akoby sa s nimi chcel dať do všednej reči.Nepočuli. Skálie štrkotalo pod ich podošvami a oni hútali o novom kňazovi a o tom, ako bude kázať. Na dvore krákali sliepky, hašterili sa. Ponad zem preletel ľahký vetrík, prehŕňal sa im v perí, čuchral ho a potriasal byľkou trávy.Prišla Paulína a sadla si. Mala žilnaté ruky, ktoré si založila do lona:— Však je dnes pekne?Neodpovedal a tiež jej položil otázku:— Nože mi povedz: kto si to tu podrezal hrdlo?Dívate sa tiež tak radi na prekvapených ľudí ako on, Hipolyt? A aj vás zachváti rozkoš pri pohľade na bojazlivé oči? Lebo on bol zrazu plný rozkoše a nič v ňom nebolo, len samá rozkoš.— Čo to vravíš! Kde?— Tu, pred zrkadlom.Sklo bolo posiate čiernymi a hrdzavými škvrnami ako všetky staré zrkadlá. Čierne škvrny boli ako uhoľný prach a tie hrdzavé sa podobali usadenej krvi. Ozaj, usadenej krvi.Robila mu výčitky:— Som už stará žena, ako ti rozumieť? — v duchu vo výčitkách pokračovala: „Hipolyt… Hipolyt… či som si to zaslúžila?“Všetko na nej videl a musel chvíľu mlčať, aby jej vrátil rozvahu. Stál pred ňou, akoby sa chystal veliť celému svetu, živlom i ľuďom. Jeho hlas prichádzal z diaľavy, z hôr: — Videla si už niekoho umierať?Do očú jej vstúpili slzy.— Umierať? Áno; áno, mnohých. Ale ako ti to mohlo prísť na um?Na čelo mu vyšli tri slniečka. Boli ako elektrické svetlá.— A nebála si sa? Ľudia sa smrti vždy boja.Hľa, toto bola zasa veľmi detská otázka, takže nútila Paulínu do smiechu.— Nie, nie, ani trocha. Veď my celkom nebadane posielame bohu svoje duše; tak ako aj tvoj otec. Nik nevedel, kedy prestal žiť. Ležal na posteli, na tvári mal pokoj ako ten, čo zaspal v šťastí v jarnom podvečere.— Bolo to strašné, však?— Oh, nie, strašné nie. Nazdávali sme sa, že naozaj len spí, ty si vtedy ani na chvíľu nezabudol byť dieťaťom. Sedel si v kútiku pri kachliach a hladkal si kocúra. To bolo veľmi smutné, vieš, Hipolyt? Zrazu ktosi nahlas zaplakal, chytil mŕtvolu za ruku. A kocúr priadol, ty si sa mu prihováral a za tvojím chrbtom zažínali sviecu.Dívala sa akoby zdola na vysoký vrch, ktorý neustále rastie, podobný morskej vlne. Cítila, že podľahne bezmocnosti, trápilo ju to. Strašné? Nie; len veľmi smutné. A on, napodobňujúc jej reč i myslenie, povedal jediné slovo:— Strašné… — Slovo sa rozrástlo, až sa premenilo na nekonečne veľký priestor. Prešla si dlaňou po čele.— Pozrela by si?— Na čo?— Nasvojusmrť.Odrazu kŕčovite vykríkla: — Hipolyt! — Nazdala sa, že blúzni.Doložil: — V zrkadle, myslím.A výsmech tým dokončil. Výsmech jej starej tváre, ktorej chýba podoba diabla. Hľadela naň širokými očami ako bez života a nič nechápala. No predsa sa odvážila spýtať:— Mal si aj tejto noci nepríjemné sny? Zle si spal?— Nie. Cez noc mi je dobre.— Dobre?— Áno. Myslievam si často: „Nebolo by možné nerobiť nič iného, len spať?“ Ale nie z lenivosti, z lenivosti si to nemyslím.— Prečo teda?— Pretože deň má dvadsaťštyri hodín.Pohrával sa s hodvábnou kravatou, ktorú mal položenú cez stoličku.— A preto, že sa musímdívať každý deň na svoju smrť.— Hipolyt: v zrkadle?Bolo ticho a potom ona zahundrala ustrašene, lebo nečakala takýto spôsob reči:— Čo sa ti stalo? Preboha, Hipolyt, prečo dnes tak zveličuješ?Vravela o živote, chtiac tak poraziť smrť, na ktorú Hipolyt nijako nemôže zabudnúť. Vravela dlho o živote a nazdávala sa, že tak v ňom stvorí lásku k nemu.Mýlila sa však. Nazval všetko frázami. Pýtala sa ho:— Rozumieš mi? — A on:— Frázam rozumie každý, lebo sú na to stvorené, aby sme im rozumeli. Majú však veľkú chybu, že im nik neverí.Keď ju už takto porazil, šuškala si sama sebe, ticho, tichučko, aby on ani slova nepočul:— Nuž a či ja mám mäkkú dlaň ako jeho mať? Neviem mu pomôcť. Alebo som bosorka a varím v čiernom kotlíku lieky zo zázračných bylín? Oh, Hipolyt, môj biedny Hipolyt, prečo si dnes nie veselý a bezstarostný? Prečo?Myslela si, že bude hľadať príčinu a že ju nájde.A akoby zvonár bol vytušil jej zmätok, zatiahol za povraz a zvon hneď urobil bim, ešte jedno bim a potom sa rozkolembal.— Pôjdeme do kostola, — povedala a uľahčilo sa jej, že takto mohla skončiť tento nepríjemný rozhovor.Na omši sa nemodlil, nespieval a zdalo sa, že ani nemyslí. Bol ako mŕtvola, a keby nebol stál a dýchal, nik by nebol vedel, že žije. Po bohoslužbách mu povedala Paulína: — Poďme. — Namočila si prsty do svätenej vody, ale on to za ňou neurobil. Len keď vyšli pred kostol a slnečná žiara ich oslepila, vtedy ožil. Povedal, že ešte vždy cíti kadidlo a že sa rozťahovalo ako hmla.Na nebi boli biele oblaky, nakopené a trasľavé, práve také ako sneh z vaječného bielka.— Modlila som sa za teba, — povedala mu.— Pán Hipolyt… pán Hipolyt… — volal naňho ktosi. Bola to Viktória.— Ako dávno som vás už nevidela! — Pribehla celkom k nemu a svoju matku (s ňou išla) nechala medzi ľuďmi. Nevideli sa od toho dňa, keď pred ním plakala, a to nebolo viacej ako týždeň. (Videlo sa mu, že to nie je tak dávno.) Prosila:— Neprišli by ste k nám?— K vám?Nemohol rozumieť, ako jejtakátožiadosť prišla na um.— Áno, príďte niekedy! Bola by som vám veľmi vďačná! Však neodmietnete? Ukážem vám svoje výšivky; nie ste zvedavý na ne?Paulína ju pochválila:— Viktória naozaj pekne vyšíva.— Teda môžem vás čakať?A Paulína sľúbila zaňho:— Príde. Pošlem ho.— Oh, ďakujem vám! — Odbehla ako dieťa.Stáli na kopci a mohli vidieť celú cestu vinúť sa okolo vrchov, mohli ju pozorovať, ako stúpa, klesá a mizne za výbežkami skál. Všade bola samá zeleň, na niektorých miestach bledšia a na iných tmavšia. Husto porastené úbočia sa zdali na veľkú diaľku celkom také ako boky veľkého zvieraťa, ktoré odpočíva s hlavou položenou do chládku. Na západe sa vrchy vzdúvajú a celý fialkový obzor naklonilo doľava, akoby mu hrozilo nešťastie, že sa prevrhne.Vracali sa cez dedinu plnú dievčat a detí. Dievčence boli biele, a keď ich na niektorom mieste bolo viac, boli ako rozkvitnutá jabloň. Deti sa naháňali, prebehúvali cez cestu a skákali do potoka. Voda fŕkala a robila plno radosti.Hipolyt vravel nahlas, hoci to, čo prezrádzal, boli jeho najtajnejšie myšlienky. Musel počuť, ako znejú. Ona ho však prekvapila:— O čom to hovoríš?— Ty si ma počula? — A rozveselil sa. No za minútu zabudol na ňu a myslel ďalej.— On povie: Potrebujeme lícnu kosť!— Ale, Hipolyt…— Dobre, odvetím, vyberte mi z holene.Paulína sa opýtala:— Z holene? Ako to myslíš?A potom jej už odpovedal:— Nuž tak, jednoducho. Vyberie z holene a priloží na tvár.— Na tvár? Kto?— Pravdaže, lekár. Na jeseň, keď sa vrátim do mesta, ho navštívim, aby mi napravil tvár. Váhal som aj tak už dosť dlho.Zhrbila sa. Bola z nej pokorná starena, ako všetky ostatné stareny sveta. Pokračoval:— Pravdaže, to len chirurg vie, či to bude práve holenná kosť. Možno, že iná. Čo ja viem? Ale na tom ani nezáleží. No, to bude najveselšie, keď nebude mať kožu a požičia si ju z môjho chrbta alebo stehna. Alebo z iného miesta. Vieš si to predstaviť, tetka?Priznala sa, že nie. Vtedy znamenala menej ako závan južného vetríka.— A lekár mi spraví nový nos. Celkom ako keď anjelovi v kostole chýba a urobia mu ho z gypsu. A nielen nos!— Nielen nos?— Aj ústa, bradu, čelo a oči, všetko!— Všetko, Hipolyt?Jeho vnútrom šumeli tieto slová. Bola to však hudba, nie slová…Keď prišli domov, zatrúbil na starej mosadznej trúbe; cítil sa víťazom. Vyšiel na verandu s drevenými srdcami, odkiaľ bolo vidieť ovocné stromy, hory a oblohu. Trúba sa ligotala, nie však ako polmesiac, veď všade bolo plno svetla, keďže bolo práve poludnie, ale podobala sa dlhej štetine, odštiepenej zo samého povrchu slnečnej gule.Paulína pripravovala v kuchyni obed. Sem nikdy neprichádza slnečný svit. Videla cez otvorené dvere Hipolyta, stál rovný ako zdravo narastený strom a priložil si nástroj k ústam. Neodvážila sa namietať: „Ale prosím ťa, čo to robíš?“ Myslela si len: „Dozrelo to v ňom.“ Z vysokých výklenkov padalo na ňu vlhké prítmie; on tam stál jasný a nadzemský.
Cerven_Zlomeny-kruh.html.txt
ÚvodJakož národné zpěvy a písně odhalujou nám povahu srdca neb citícnosť národa; tak-též propovídky a přísloviá národné, — Slovákóm porěkadla — jsou zrcadlem rozuma i soudnosti jeho. Že takové sbírky rozmanitého bývajó užitká, snadno každý se domyslí; neboť ními se křísí duch pravonárodný, čisti a obohacuje jazyk spisovný, ano i obnovujou sě výtečné dobromluvy staroslovanštiny. Jest na omylu, ktož myslí, že toliko spisy o předmětách učenských mohou býti vzorem jazyka spisovného; an tito cuzotinou obyčejně pachnou. Ale duch prostonárodný jedině se jeví ve končinách i okolicách, kde mluva lidu jeho neporušeně ráz národnosti chová, i ozvy jinojazyčné o mysľ onomu sě neobráž jó. Pročež sobě povšimni najsprostnějšej propovídky a piesně, pochodí-li ze pramena tého. Kéžby spisovateli pilně sbírali takových národných květóv; jak rozkošnou kytku zostavili-by potomstvu! Poklady takové nelze jednotlivému sbírateliu povyčerpati. Jenom súčinkovániém mnohých to se podařiti móže.Co víme posavád o písněch, přísloviách, povídkách neb pověstkách, i vlastnoslovách (idiotismách) moravských Vallachóv, Hanákóv etc. Kdy piesně Slovácké dovysbírajó se? —Přítomnou sbírku hlěděl jsém rozhojniti všemožně; než vím, že ještě mnohá pořekadla mezi našimi pobratými trvajó, veřejnosti docela nepovědomá. Aby pokus tento vhodně nabidnul jiných milovníkóv jazyka Slovanského (Slávského) ke podobnému snaženiú, tak by časem dorostlo, čeho se tu nedostává. Použil jsem netoliko tisknutých spisóv Slováckých, ale i rukopisných pomócek a vlastních poznamek mých. Arci že některá porěkadla smyslem na česká vrážajó, ale rouchem rozeznávajó se poněkud. Kde se mi za dobré vidělo, připojil jsem vyjádřenié, i slova vysvětlil Moravanóm a Čechom neobyčejná.Ostatně, čím sevlastivénářečí Slovácké od českého liší, buď podotknuto zde kratce.Výslovnosť ponároda Slováckéhó jest jáderná, pravidelná, dobroznělá; podobá se více Moravskej než Českej; tvrdé a měkké souhlásky dokonale rozeznává. Skloňování i časování dějou se určitěj i snadněj než ve novočeštině. Pročež povinen každý spisovatel český toho šetřiti, žádajecí sobě: žeby jeho spisy, Moravani, Slováci a jinší Slovani rádi četli.Nářečí slovácké má:a, ia, vmísto českého e, ě: na příklad: žal, muža, dňa, ulica, zemia, poľa, vajca, sčastié, etc., najdražší, piať, devať etc., mna, mia, teba, ťa, seba, sa, moja, tvoja, svoja, naša, vaša, čakať, poručať, mial, daj, volaj etc.á, iá, vm.ína p. zajác, mesiác, dněšniá, budúcá, písánia, (psániá), večeriá, rozděliá, striľám, vrážám, chodiá (chodió), vědiá etc.iävm.a; miäso (miaso), teliä (teľa); siä.ie (ě)vm.í: viera, těň (stín); dieťa.ié (é)vm.í: kázanié, lěpšé, cuzé etc.Někde:evm.ě: veru, svet, mera, povez etc.Po d, n, t;,ěvm.e: vedě, ně, kotěl.ivm.é: idime, reknite etc.ivm.ji: iný, iděš, istý.uvm.í: mužu, k háju, dušu, k poľu etc.iú, úvm.í: kliúč, kostiú, milšú, volajú, (volajó) etc.úvm.ou: kúla, milú, jsú, (jsó), nesú etc.ovm.e: doch, kúsok, s mostom, na stoloch, ktorý, o starom, v ňom, jsom, buďmo, prišol, so, zo, ko, vo etc.óvm.ů, uo: nóž, vojakóv, Slávóm, sól, róža etc.Nekde se také řiká:bolvm. byl.ývm.ey: mlýn, strýc, výr, sýr etc.ejvm.é, ý, í: dobrej, dněšniej, kostěj (kosťú) etc.ouvyslovuje Slovák ve 6. pádu jednotného počtu ženských jmen se tvrdým zakončením: s dobrou matkou. Semotam též ve 2. p. mnoh. počtu muž: pánou zemanou.čvm.c: čo, nič (ničto), čti, (česti), čnosť.črvm.přastř: črez, črevík, črešňa.dzvm.z: medzi, rydza, cudzí etc.ďvm. zeď, meď.lhrubé rozeznává od měkkéhoľ: lúka, dal, malý — liubosť, dáľ, pili etc.ňvm.n: deň, kameň.ri (r)vm.ř: rieka (reka) hrmeť etc.ščvm.šť: sčetka, ščenia etc.ťvm.t: česť, lokeť, niť, žalosť, šesť, byť, šiť etc.tvm.d: ot, kto, ktorý.emv časovaniu vm.u (i): buděm, pijem, nesem, milujem etc.Ve slabikách, kde přilarkladou Čech a Moravan hlásky, Slovák je vynechává; n. p. dlh (dluh), stĺp, (sloup), blcha (blecha) etc. — a naopak: charpa (chrpa), vedol (vedl), nesol (nesl), vetor (větr), marhať (mrhať) etc.Nářečí toto má, kromě skloňování i časování určitějších, také mnoho dobrých Čechom neobyčejných slov, a slovnou póvodnosť věrně dochovává: n. p. Čo (če) — co, debnár — bednár; kto (niekto) — kdo, někdo; ktorý — který; krajčír — krejčí; luhať — lháti; nezdobný — nezbedný; lyžica — lžice; písať — psáti; pýtať — ptáti, kopriva — kopřiva; prepelka — křepelka; sčastié — štěstí; ševc — švec a t. d.Psáno ve Brně 1. Ledna 1830.Trnka.
Trnka_Porekadla-Slovakov-moravsko-uherskych.html.txt
Bratovi Tesnoskalskému list o tej baladeBrat môj drahý! Predovšetkým prijmi srdečnú vďaku za chvályhodnú snahu Tvoju povzniesť literatúru slovenskú na taký stupeň dokonalosti, aby sa ona smelým čelom postaviť mohla po strane literatúr takzvaných kultúrnych národov…… Píšeš v poslednom čísle Dunaja o balade. V pojednaní tom sú pravdy mnohé, no najväčšia, áno, svätá pravda spočíva v tom, kde hovoríš: mixit quadrata rotundis. V tomto punkte pojednanie sa Ti zvláštne podarilo. Nemaj za bánosť! Priateľ k priateľovi viazaný je pravdou! Nezazli tedy riadkom týmto, no prijmi ich čo úprimné dietky ducha priateľského. Na s. pojednania Tvojho hovoríš, že podarenýchbalád nemáme; tedyvôbec. Na s. 24 hovoríš zas: v slovenskej literatúre sa len v národných piesňach stretávame s podarenýmibaladamia na tej istej strane:aj našenárodné piesne obsahujú balady, ktorévzornými sa môžu pomenovať. Či necítiš, brat môj, túto protimluvu? Dodávaš potom: umeleckých však nemámežiadnych. Horkáže Tvoja bryndza. Mýliš sa hrozne. Ducha spevcov slovenských študoval si snáď u Heineho, Bürgera, Goetheho, Schillera, alebo z maďarského Aranya, Gyulaya, Vachotta, Szásza a Lisznaya. Ináč nemožné. Bo keby si nič iného nebol do rúk vzal, len zbierku spevov Sama Chalupku, tak dostatočne by si sa bol presvedčil, že jeho dejepravné spevy nie sú ničím iným ako nanajvýš podarenými baladami. Pravdaže balady slovenské majú živšiu, pregnantnejšiu tvárnosť a maľbu než balady severských národov Európy. Braček, aká krv, taký spev!Vychvaľuješ napr. až do neba Eduarda… Ja vidím pravý opak toho…… Takéto fantastické výplody (Eduard, Bürger: Lenora) nesmú nám Slovákom nikdy za vzor slúžiť, lebo cacatum non est pictum. My pridŕžame sa len našej presnej, bujnosťou a krásou až prekypujúcej pejmy národnej a na základe tejto, keď to už snáď byť musí, tvorme si tie nové formy „v modernom rúchu“, ako hovoríš. Neopúšťajme však mladú, bujnú, všetkými krásami ducha i tela honosiacu sa devu slovenskú, za vyžitú, chudú, umele vatou, hodvábom a falošnými zubami, farbou a pozlátkou vkusne vyšperkovanú Britku a Nemkyňu…… Zovňajšie zriadenie balady leží výlučne v dobrozdaji a vôli básnika. Prísnych regúl, ktoré by ho viazali na tú lebo onú formu, niet a nebude do tých čias, kým nepodarí sa dákemusi tvorivému duchu nemeckého haršpaltera vynájsť medzu, ktorá prísno oddelila by baladu od romance, poviedky a povesti…… Nechcem povedať, že by v mladistvom písomníctve našom bolo všetko dobré, všetko dokonalé, veď ešte i v tých „svetových“ literatúrach jesto dosť pliev; ale to cítim vo všetkých údoch, že ono tríma v sebe poklady nevšednej ceny. Načo tedy písať tak opovrhujúco: „U nás by bol básnik začal s opisovaním počasia, najskôr bol by vyprával, aká tmavá bola noc, a bol byab ovorozprával…Takýmto veciam sa v kritike musíme vyhýbať, ak nechceme byť podobní vtákom, ktorí špinia svoje vlastné hniezda…(1874)
Osvald_Bratovi-Tesnoskalskemu-list-o-tej-balade.html.txt
ÚvodemNežli jsem vyjel, poslali mi dobří přátelé tlusté svazky o italských dějinách, o starém Římě, o umění vůbec a jiných věcech s důtklivou radou, abych si to vše přečetl. Naneštěstí jsem tak neučinil; následek této nedbalosti je tahle knížka.Člověk obyčejně dělá něco jiného, než co chce. Nechtěl jsem vůbec cestovat, a zatím jsem jezdil jako blázen, všemi myslitelnými vehikly a ponejvíce pěšky, a když už jsem stál u moře Afrického, chtěl jsem jet i do Afriky; nechtěl jsem napsat nic, a zatím jsem toho napsal celou tuto knížku, a ještě k ní píšu předmluvu, do níž bych chtěl honem zaznamenat vše, nač jsem v následujícím pohříchu zapomněl, například o stavitelství florentském, o různých druzích vína, jakož i rozličných způsobech, kterak se váže réva, zvláště pak o víně orvietském, o Tintorettovi, o předměstích, která jsem ze zvláštního zájmu prometl všude, kdekoliv jsem byl, o chrámech v Paestu, jež zdálky vypadají jako sušárny, ale zblízka jsou dórské, o krásných Římankách, jež rovněž mají dříky velmi silné a mocné, o slavících ve Fara Sabině, o zvláštnostech oslího křiku, o dveřích Bonannových a Barisanových v Monrealu,[1]o velikém množství jiných věcí a úkazů; nyní však je pozdě vzpomínat.A tedy putoval jsem nejen beze všech užitečných znalostí, nýbrž i bez plánu; razil jsem si cestu prstem na mapě, často sveden jen pěkným jménem nebo tím, že v dotyčnou stranu jel vlak až v deset ráno, takže jsem nemusel časně vstávat; avšak jelikož podle Hegela se v běhu světa uskutečňuje Absolutní Rozum, vedly mne tyto náhody a rozmary divuplným řízením do všech skoro míst, která se „mají vidět“ v požehnané Itálii.Na tomto světě má se však vidět všechno; vše stojí za vidění, každá ulice a každý člověk, každá věc chudá i slavná. Není ničeho, co by nezasloužilo zájmu a pohledu. Rád jsem brousil končinami, ve kterých bedekr neklade pražádnou pozoruhodnost, a nelitoval jsem žádného kroku a vlezl jsem, kam se dalo, třeba hodným lidem na chodbu; někdy jsem se díval na památky nejslavnější a někdy jen na děti, na staré babičky, na lidskou bídu a radost, na zvířata nebo lidem do oken. Ale když jsem pak chtěl napsat, co jsem viděl, tu jsem se jaksi ostýchal povídat o věcech tak nepatrných, nebo jsem to dělal z ješitnosti anebo z osobní mánie, — zkrátka koneckonců psal jsem zrovna jen a ponejvíce o všelijakých slavných památkách. A proto nyní kladu úvodemVÝSTRAHUvšem, kdo budou čísti tuto knížku, aby ji nepovažovali za průvodce, ani za cestopis, aniž za cicerona, nýbrž za cokoliv jiného budou chtít; a aby až sami někam pojedou, spoléhali krom jízdního řádu jen a jen na zvláštní milost, jež doprovází pocestný lid a ukáže mu více, než vůbec je možno napsat a vypravovat.[1]o dveřích Bonannových a Barisanových v Monrealu— o bronzových dveřích s reliéfy v hlavním vchodu katedrály (dílo sochaře a architekta Bonanna Civis pisana z 2. pol. 12. stol.) a v bočním portálu (od mědirytce Barisana da Trani, 2. pol. 12. stol.)
Capek_Italske-listy.txt
1890List 1. Dušanovi Ruppeldtovi (7/8. VII. 1890)[8]Milý priateľu Dušan!Čušíš? no dobre, čo som aj nie mladší, chytím sa ja do listu. Sľúbil som Ti, že Ti pošlem vo vakáciach aj z mojich mladých, novopečených-varených, najlepšie novospáchaných básní… ba len z takých, veď vieš, nie… žiadne básne Ti nepošlem, len také hlupstvá… Teda maj ich… ale len čiastky z mojej väčšej básne „Zvuky mojich dúm“ (sprostý názov — ale nevedel som ich ináčej pomenovať).V 1-vej čiastke môžeš i toto čítať:Hruď dme sa bôľom slzy kryštálové. Rinú dol’ lícom, vrásky kryjú čelo. Padajú na nás, bôle, smútky, nové. S ich ramenami objali nás vrelo. — atď.alebo: v 2-hej čiastke: (reflexie); v každej čiastke reflexie obsahujú 4 strofy.Hlas trasie bôľom sa, z chladnúcej hrudi Vlniacim prúdom prúdia sa mi vzdychy. A v hrudi chladnej spev sa smutný zbudí. A veje vzduchom cez večierik tichý. — Mesiaca svieti ľúbozlatá splň. — Hviezdy s hlávkou veselé sa trasú. A mojich citov spevy ako vĺn tlupy, vinú sa večerného času. — Večerný vetrík šelestí listami stromovia, šumot ich milo mi zneje. Zrazí sa šum ich s mojími spevami. A spev ten lepšie mdlú hruď rozohreje. Spievam tichúčko v jasné nebo hľadím. A predtým čerstvý zaniká už šum. V nádejách mojich zas znovu sa zmladí. Opustím miesto, miesto mojich dúm.V IV-tej čiastke:Kŕčovito sa ruka v páse zovrela. Tvár zbĺkla ohňom, iskry sršia z očí. Tieň dúm hladučký čelom preletela. Hnevu zlo jazyk búrnou zlosťou močí. Zdvihne pravica sa, žily vyvreli na bielej ruke, krv sa silno prúdi. A ústa hromovým hlasom zkypeli. Myseľ za pomstou, pomstou strašne blúdi. Ha, ký to ďas? akí to ľudia u nás? — Či miesto srdca skalu majú v hrudi? Zbojstvom krutosťou splnený ich hlas. Po neľudsky s biednymi ľuďmi súdi. — Ó! nevrešť huba soka nášho krutá! Ó mlč ty s rečou smelá hlúpa baba. Skuj ruky slabé — krutý tyran v putá. A zrízni barbar slabučkého raba. —V. PoznanieI Videl som tvár a uhľočierne oči. Ich lúč na smutnú tvár mi zletela. A tajný cit mi srdce moje močí. A tieseň sladká srdce zovrela. II Videl som oči, krásnej tvári rtíky. Tvár tá milučká v mysli utkvela. Videl som jemnej tvári jemné švíky. A tieseň sladká srdce zovrela. III Videl som tvár a očí lúče jasné i úsmev blahý na tvár hodili. Priľnulo ku mne stvorenie to krásne. Ramená lásky hruď mi ovili. IV Horúci bozk som vtisol na jej čelo. A objem sladký spojil dve telá. V hrudi ma dačo sladko zabolelo. A tieseň sladká srdce zovrela.VII. Prvý bozkI Keď v plienkach bol som, matka starostlivá, verím, že vtisla bozk prvý mi v tvár. Čas ten zabudla pamäť zábudlivá. V ume vyhasla prvých rokov žiar. II Nemyslite, že tento bozk bol taký. Ten bozk octnul sa v pernách dievčiny, keď stretli sa nám ľúbosť plné zraky, pod haluzami sediac čečiny. III Večerný vetrík podúval vetvami stromovia vetvy šušťali milo. Vtedy spojili sa perny s pernami, rameno bielu šiju ovilo. IV A bozk môj prilnul k sviežim rtíkom tváre. Milučkej devy spurpurela tvár. Z úst ľúbosťou mi kypeli poháre. Z čiernych jej očú svietila mi žiar.Na budúce Ti takýchto viac pošlem, nateraz len tieto, ale to Ti hovorím, pošli kritiku,[9]ak nebude tu Tvoj list tuná o päť dní potom… neviem, čo bude… ale — no zbohom sapiens[10]— ?????????[11]zostáva Tvoj pr/i/ateľ Ján Jesenský.Zbohom prozaista.Roku tisícosemstodeväťdesiat, dňa siedmeho? a či ôsmeho júla.J. Ján[8]List je uložený v ALU MS pod sign. (prir. č.) 675/59-1627. Michal Chorvath odtlačil v prvom zväzku Jesenského Spisov (Bratislava 1959) básne Poznanie (s. 31) a Prvý bozk (s. 32).[9]List nepoznáme, ale Dušan Ruppeldt v stati Janko Jesenský, gymnazista-básnik, uverejnenej v zborníku Janko Jesenský v kritike a spomienkach (Bratislava 1955 s. 82 — 101) uvádza, že ,Dušan poslal kritiku aj opravy pravopisných chýb‘ (s. 90).[10]sapiens(lat.) — múdry, rozumný[11]?????????— (sofotatos — gr.) — najmúdrejší
Jesensky_Listy-Janka-Jesenskeho-1-1890-1918.txt
Na južnej zemeguliTu vyhodil ma osud, tu som, morská pena,na brehoch oceánov každá byľ je slabá;v krajine utečencov ostal som bez mena,sťa slepec na slnku, sťa noc, čo mámi raba.Tu, kde som zahasiť chcel žiaru meteora,víchor ma pochovať mal navždy vo vesmíre,tu ešte k nohám mojim šľahá búrka moraa padá na mňa noc a mlčia svety šíre.Už cesty ďalej niet, zem predo mnou je v hrobea za mnou bolestný je západ slnka v krvi,odpadol z úst mi šepot, padli ruky obea chvie sa vo mne ktosi, čo ho tieseň drví.Na koho zavolať mám, kde si, ó, zem-matka!Tu nehovoria rečou ako doma mojia nezaznie mi v sluchu materčina sladká,tá, čo tak zhrieva hruď a čo tak rany hojí.Neviem, kde hľadí matróz, rybár kde cez siete,sirény hučia vzduchom, loď sa stráca v dyme,snáď duša vo mne blúzni, hľadá slovo k vete,snáď horkosť bezmedznú, čo z horizontov sníme.Ak podobám sa už len ubitému psovia dohorievam ako peň, čo život tlie v ňom,nech sa tu ku mne spustí anjel nadhrobový,čo oči zatlačí mi, ústa zmrazí srieňom.A pokryje ma pampa, popredané pole,nepôjde nik za mŕtvym po smrteľnej zemi,nad rovom nezaplačú veže na kostole,tu na poslednej ceste i ten zvon je nemý.Spomeň si potom tíško, druh môj v putovaní,tam, kde ti dajú zaspať v opustenej pajte,ako som spieval smutno, ako prosil vlanivás, kamaráti moji: tu ma nenechajte!Neviem sa pohnúť z tône starej palmy,dal si mi, Bože, života noc dlhú,nepoznám divné tejto zeme žalmy,chcem odísť ľahký, ja tu nemám dlhu.Hľadím po brehoch, kde je ten kraj teplý!Oceán mlčí, temnie večným hroboma nejdú púte kolo chrámov lepry,priateľov nemá, kto sa volá Jóbom.Čo spieva Gaučo, čo je v bujnej Sambe!Na tvári schne mu farba morskej soli,ja nechápem ho v mojom smutnom jambea neviem, kde zrie jeho žito v poli.Zapriaha rančer, pomaranč je v kvetea cvála koniar, doňu v sedle tríme,pýtam sa: kde ste, ruže záhrad v lete,niet púpav v máji, nepadne sneh v zime.Pozerám, kde je Veľký voz na nebi,kde zažať oheň, keď sa začne chmúriť,keď tvár mi horí večer od pahreby,pri ktorom stáde oka nezažmúriť!Tu sladkých trávnic nečuť po chotároch,tu ľudí niet, čo majú snivé oči,s pohľadom iným, s inou chodia tvárou,s fujarou nejde pastier po úbočí.Ťažké sú kŕdle, ťažké mestá, rieky,i Kordilléry, nekonečnosť svahu,to nie je vzdušnosť pre tatranské smreky,ni ľahkosť piesne pre nábrežia Váhu.Ó, zem, ó, klas, ó, kukurice kúdol,hojdáš ma v lone, ako biednu lútku,šumíš mi, palma, by som nezabudol,kde osud bil ma, kde som pil mok smútku.Ešte mám pár chvíľ, tu sa vyspovedám,tu pokľaknem si k nohám Božích stráží,na týchto poliach zamárniť sa nedám,kde anjel zhuby za dušou mi baží.Ešte sa obzriem po tých brehoch pustých,kde lode hnijú, parí sa pri dokoch,kde večerami víchor horkoústyz rozbitých pien mi šľahá po oblokoch.A ešte hodím zrak na stŕple roky,kde som sa mučil ľudskou násobilkou,ak som tam chybil, odvolávam kroky,ak som sa mýlil, plačem nad tou chvíľkou.Prešiel som scestia, ruín križovatky,stretal som tvorov, ako sopiek lávy,nebolo múru, ani v plote latky,ni príbytku, kde oprieť ťarchu hlavy.Videl som púšte, ľudské sirotince,očistec zeme, hrozných drakov sedlá,zúfalstvo brali za platobné mincea plač bol viacej, ako misa jedla.Ak som sa díval i do očú pekla,zmením svoj pohľad, ak ho možno meniť,ak bieda a smršť z ľudí handru zvliekla,ak smetím boli, nedočiahli zenit,ak napokon už trpieť nevedelia pohynuli, pohltili ich časy,hynul som i ja, ako hyniem celýa trpím s vami, zatratencov masy.Preto si kľakám, tu sa vyspovedám,odpusťte viny, prosím Božie stráže,na pustých poliach zamárniť sa nedám,nech príde smrť, čo stopu moju zmaže.Tu som zastal — troska, tu je ruka Pána,dokončím púť morskú, ako prorok Jonáš.Prievozníku, povedz, kde sú ešte rána,večery kde smutné, v ktorých so mnou skonáš!Ešte tmy sa rodia, ešte nocou deň je,neviem, čo je chotár, čo sú vrchov čriedy,neviem, kde som dostal jedno poranenie,kde som nechal nošu, kde som zastal bledý.Koľké mestá mal som, koľko bielych veží,moje oči vpadlé koľko krajín pili!Vandrovnícky batoh pri nohách mi ležía púšť nemá konca a ísť niet už sily.Neviem, kde som blúdil po priestranstvách siných,loď ma pohádzala, búrka mala veslo,ešte nie som mŕtvy, padol prach na inýchtam, kde mrak ma hnal a kde ma more nieslo.Snáď sa ešte zdvihnem, chcem sa ďalej pobraťčo som mal, i z mála pozbieram si črepy,keď už žiť som prestal, nemám o čo žobrať,nechcem ani stebla, ani prachu stepi.Ešte raz sa obzriem, ešte by chcel plakaťtam, kde odkvitla zem, pominulo leto,vezmite mi nádej, kde chcem na zem kľakať,kde už matky niet, kde Slovenska už nieto.Neviem, či sa vrátim, nemám po čo chodiť,cesta je bez cesty, smer je bez chodníka,ešte sa chcem obzrieť, ešte pohľad hodiť,do srdca noc ide, do tela tma vniká.A keď teba vidím, druh môj v putovaní,ešte chcem sa modliť, oči zdvihnúť k Bohu,nech ťa požehná a nech ťa zhrieva v dlani,ak pod nebom zdriemneš kdesi v teplom stohu.Zakliate sú noci, zakliate v nich vojská,rytieri sú mĺkvi, mŕtvo je pred stanom,ktosi tu chce plieniť, čiasi ruka zbojskádočahuje práchno, kreše dym nad ránom.Dusno je v tom kraji, vzduchom síra tiahne,zamorila slnko, svit je nedozerný,chmáry z neba padli, ako z temnej liahne,spoza rohu sveta zaštekal tvor čierny.Hen na blízkej pampe bili sa tej zimy,nado mnou sa rvali ako hromada vrán,keď do mesta vtrhli, kostol spálili mi,hnali ma pred sebou, krstili ma: havran!Kedy zhavranel som, kedy, Bože dobrý,krkavčím bol môj sen, môjho srdca úder!Nelásky som nemal, ani jedu kobry,nevyhnal som z hniezda chudákov, ni chudier.Z cudzieho som nebral, dával som vo veľkom,i to srdce vlastné rozdelil som v spevoch,nič na svete nemám, chudobný som celkom,zima mi, sťa Decku v betlehemských chlievoch.Čo som mal viac robiť, komu som dosť nedal!ak som nemnoho mal, odkiaľ som mal nabrať!ešte i od teba, čo ťa cudzí striedal,úder mám na tvári, mám ho, slovenská brať.Blenu pil som veľa, smútku bolo mnoho,náklad môj je ťažký, dnes už bez sĺz riedkych,nezastavte vozy, nezastavte toho,čo si k ústam dvíha kalich svoj za všetkých.A keď bude mať prísť zhuba, bes či cyklón,budem prosiť Boha i za teba, Kain,dobrých i zlých, Pane, láskou svojou pricloňa mňa úbohého ber preč z týchto krajín.
Dilong_Spod-Juzneho-kriza.txt
Osoby rozmlouvající/ 7PROLOGUSARGUMENTUMTOBIÁŠ starý, otecHANNA, matkaTOBIÁŠ mladý, synACHIOR, NABATH měšťané města NiniveAZARIÁŠ, anjelRAGUEL, otecHANNA, matkaSÁRA, dceraDANIEL, služebníkAGAR, děvka služebnáSIMEON, GEDEON, měšťané města RagesASMODEUS, TARTAREUS, čertíEPILOGUSPočiná se komedia/ 8
Kyrmezer_Komedia-o-Tobiasovi.html.txt
Robotná knižka(Dva obrázky zo života)
Tajovsky_Robotna-knizka.txt
1Pozná ho každé dieťa v dedine, zďaleka kričia naňho susedia: „Mišo, kam ideš“, a susedky: „Tarajda, kde ste boli“, on je vôbec širokoznámou osobnosťou v poctivej obci Triesková a predsa, bárs sa mu kloní silno k päťdesiatke, keby si sa ho pýtal po jeho otcovskom mene, dlho by sa musel sužovať, kým by mu prišlo na rozum. Nuž, ale prosím vás, ako by aj on mohol všetko vedieť? V škole ho učili be, a, ba, be, u, bu, potom musel sa trápiť a tĺcť po svete, div že si rozum neprevrátil a nieto ešte, aby sa musel na staré dni všelijakými menami kynožiť a vbíjať si ich do hlavy. Bez toho že sa on ver’ posiaľ obišiel. Prvý raz volali ho po mene, keď bol v odbierke. Doviedli ho tam kdesi do mesta, ktoré poznal len z toho, keď jeho matka rozprávala, že tam maslo za soľ predáva. Richtár ho postavil pred akýchsi pánov (iste to boli Nemci; mali tenké nohy a hrubé bruchá) a tí ho obracali, stavali pod mieru a potom pustili ho preč. Druhý raz nemohol sa dorozumieť s farárom. Prišiel na ohlášky. „Pánko… tento… prišli sme na ohlášky,“ hovoril sviatočne starý svat a poškriabal sa beznáročne za tylom. Pán farár (bol nedávnym) hľadá milého Tarajdu v knihách, ale Tarajdu nič a nič, až keď starý kostolník pomohol z kaluže a povedal, že mladoženích je otcovským menom Kuriš; „veď že sa dobre pamätá… ale akoby i bože môj nie!… veď akoby to len včera bolo, keď s jeho otcom za ovcami preskakovali jarky a šibenice, naháňali sa poza kríčky a valili dolu lúkami kolesá.“ I potom strhlo sa po čase svadbisko a náš Mišo doviedol si do malej chalúpky ženicu mladú, šibnú a živili sa potom, ako vedeli. Ona vedela chýrne prať šaty, bieliť, a keď nebola na výrobkoch, chytila ihlu a vyšívala susedkám podviky, oplecká a čepce. On v tie časy bol honelníkom. K tejto hodnosti však neprišiel tak, ako by sa to mnohým pozdalo. Začal bol s pasením husí, potom ho prijali za kraviara, neskôr chodil na burgyňu a až potom pristavil ho bohatý ďaleký strýko ku ovciam.Tu sa mu otvoril život celkom neznámy. Bol pod bačom, ktorý pri tomto remesle zostarel. Nevedel orať ani siať, ale zato pri salašoch nebolo ani na troch dolinách takého majstra ako starý bača. Jeho ovce boli sťa lasice a neochorela mu od rokov ani jedna. I priučil sa Mišo počas služby čomu-tomu, a keď pristal za baču sám, vedel si poradiť, keď mu niekto, ako ovčiari hovoria, „do škody vošiel“. Zato prichytili ho potom ľudia, ani sám nevedel k čomu. Pomáhal krave, čo dojila krvavé mlieko, dával od zaškodenia zelinky, naprával vytknuté ruky, nohy a tak postúpil časom vo verejnej mienke za osobnosť vážnu, majúcu medzi ženami vplyv.I pochytila potom túto Mišovu výsadu vnímavá obec a využila ju vo svoj prospech, vyvoliac ho jednohlasne za hármedzkého. Nemal proti sebe nikoho okrem svojej ženy. Táto v hneve chcela použiť i argument: hrniec vriacej vody, no udatnému predstavenstvu pošťastilo sa predísť i tomuto nešťastiu a Tarajda odvtedy zastáva úrad hármedzkého.Lež ak milý Mišo nedbal o role čo gazda, ako hármedzký ešte menej staral sa o ne. Inokedy dosť frflali naňho susedia, že keď kosí, vyzerá, akoby žida povrieslom priviazal na koňa, lež jeho Eva predsa ho kedy-tedy vyštuchala do roboty. Lež teraz nedajbože dostať ho ku kose alebo motyke. Tých „Poriadkô“, „zákonvô“ toľko chodí z mesta od „pánvôch“, že nestačí, čo by si chodením nohy zodral po kolená. A ešte koľko musí vystáť preto od sveta! Žena mu ustavične ubližuje, že je leňoch a vo dvore si rozprávajú, že tak je to, keď sa kto po salašoch a pri úradoch zavedie, že ver’ ten nie je k ničomu ani pri dedovizni, ani pri statku a nedbá, čo by mu pokrovisko pod samým nosom zletelo na hlavu.Lež susedia zle mienia; oni nevedia posúdiť výšku postavenia Mišovho. Vytlčie i on pekný groš medzi svetom, bárs nie motykou, kosou alebo inším hospodárskym nástrojom. Kde-ktorá truhla je zlá, tu ju hneď dopracú Tarajdovi na sánkach, aby ju popravil. A gazdiné čo by robili, keby im nepoopravoval rozsušené putne, hrotky, dieže a nestiahol ich obručami? A súseky, klepce na myši a potkany, potom zbenky, šafle atď. kto robieva? Ba áno. I v poctivom remesle tesárskom nie je nováčkom. Kde sa stavia chalupa, tam on chýbať nesmie; oko jeho akoby inžinier odmeral a keď brnkne do uhlistej vody zamočenou šnôrou, tak mu to strelí, ako čo by bol mal už starého otca tesárom.Čo mu tak niekedy jeho stará alebo rovesníci ublížia, za to dostáva on dostatočnú náhradu od mladej chasy. V jej očiach je on mnohoznamenajúcou osobou a nikto by sa mu nespriečil, čo by ho priam jedno za druhým tri dni na dedinské vyháňal. Bol on — ako ľudia hovoria — muzikálny, a keď sa strhol v dedine tanec, tu chuchmavý žid nevedel sa dosť okolo neho naobskakovať, aby zozbieral muzikantov a šiel po vôli urobiť tej mladej krvi.„I oldomás bude, Misko, i dobrú veceru nastrojím a do basy tez sa vám cosi dostane,“ nahováral šušľavým úsmevom chudý židáčik a potom, aby ho ešte lepšie na koňa posadil, doložil: „Já veru neviem, co tí mládenci pocnú, ked vy sa pominete, Misko, ved tí hudci tak rednú ako lastovicky v jeseni a skoda mladej krvi, ked si ani zaskocit nemôze.“Žid hovoril v metafore; mladá krv zosobňovala tu jeho vrecko. Praktická fantázia. Mišo sa uškrnul; ľúbilo sa mu zaliečanie židovo. Zahundral čosi popod nos, povedal tri razy „čo“, pripomenul poriadky a vypijúc za pol litra tej horkej vody, dal si paličku pod pazuchu, skrčil sa, zatlačil si barančicu na čelo a pomaly ťupkal domov.Zatiaľ však súmrak bol už nad dolinou. Žena varila večeru a netrpezlivé deti tmolili sa okolo ohňa a robili zhon po izbe a okolo stola. Po chvíli vošiel i Tarajda, sadol si na lavicu do kúta a prezeral v ženinej modlitebnej knižke obrázky.„Teba tiež aby vyčkával, nikdy nevieš prísť, kedy je čas,“ privítala ho žena obrátená súc k nemu chrbtom a ukladala triesky na ohnisko.„Však ešte nie je ani navarené,“ bránil sa muž, dívajúc sa do kúta, kde deti robili zhon.„Ale môžeš pomôcť niekedy i pri statku, vidíš, že nestačím.“Mišo nechal túto poznámku bez odpovede. Mali tam už taký domáci poriadok, že žena mala vždy posledné slovo.Prešla zasa chvíľka. Deti robili po izbe lomoz a kričali, až sa im štice parili. Jedno naháňalo druhé; toto kričalo, tamto sa smialo. Gazda však čokoľvek strpel, len vresky nie, okrem toho i žena robila mu výčitku, nuž zmrzútol. Chcel už dávno skríknuť na chasu, no čakal, čo povie mater; táto však pilno porábala okolo ohňa a nechala byť deti deťmi. Zrazu jedno prehodilo sa naprostred izby a začalo kričať.Otcovi to už bolo primnoho. Vyskočil…„Ale toto, tieto špaty, veď tú izbu prevrátia. Ej, len sa nestrať niekam do kúta, keď vezmem ten remeň…“Trochu sa prichýlil, ruka mu zašla za pás a tento argument účinkoval. Detváky rozpŕchli sa po kútoch ani motýle a v izbe bolo ticho.Po večeri gazdiná začala znovu rozhovor.„Otec, na zajtra nemáme soli.“Miša sa zjavne otázka netýkala; sedel pod pecou, díval sa pokojne a ťapkal z fajky.Žena opakovala: „Počuješ, otec, zajtra ti nemám čím posoliť.“Muž vidiac, že sa to v tichosti odbaviť nedá, nuž povedal:„Veď som ti len včera dal dva zlaté, odkiaľže ich vezmem?“„A porcie teda z čoho vyplatíš? Nevieš, že zajtra príde notáriuš?“Mišovi svitlo v hlave, že i takéto výdavky sú na svete. Na dva zlaté sa teda už nemohol oprieť. Nemala by žena potom na porcie. Bola ona rodinným pokladníkom.„Nu, však si včera zmútila,“ hovoril po chvíľke akosi nesmelo, nepozrúc ani na ženu.„A nevieš, že máme ísť do Harantov za kmotrov?“ hovorila trochu podráždene žena: „za čo potom kúpim múky, čo upečiem?“Trpezlivý muž mlčal.„No dáš, či nedáš?“„Hm, hm,“ hundral tento pre seba. Potom urobil kyslú tvár, siahol do záhrenia a vytiahol plátenné vrecko. „Ani na packu tabaku mi nezostane.“Gazdiná zobrala zo stola po grajciari vyčítanú sumu na funt soli.„Veď ja viem,“ kývala proti nemu hlavou, „ty si taký gazda. Žena a deti môžu sa od hladu aj rozutekať po svete, len aby si ty svoju pípu mal plnú. Pane Kriste že ťa prežehnaj, ja neviem, čo to s tým smradom na večné veky máš!“Zabudli sme doložiť, že Tarajda požíval od obce dve sinekúry: hájnictvo a hlásnictvo. Medzi podobným rozhovorom uhol sa bol už čas silno na noc. Do Tarajdov nadbehol už i tohto kolega a volal Miša po zamestnaní. Tento obliekol kožuch, vzal halapartňu a trúbu a vyšiel na noc. Jeho druh s lampášom šiel pred ním.Vonku bolo jasno. Kosa a Veľký voz svietili čisto, žiarivo. Naši hlásnici podľa týchto riadia svoj čas. Nepomýlia ani minúty, iba ak len chcú. I dnes hodiny šli značne prv. Mišo mal zajtra deň u obce: chcel si trochu podriemať. Vyzvonil na svitanie, vyšiel na seno a spal ako zarezaný.Však dobrého nie je nám nikdy dosť; včasráno klopali mu už na oblok. Bol to Ondrej Rolinec. No o tomto vedela tiež len matrika kňazova. V dedine volali ho Bliščiakom, ba v najnovšom čase dostal i meno „Zákon“, bo súc obecným hájnikom, mal vždy plné rukávy zákonov, tak asi, ako keď naši slúžni prídu za roky raz do dediny richtára „vymenovať“ (nechcem povedať: vyvoliť).„Mišo, brat môj, hore, hore!“ kričal Ondrej; „pán richtár ma vystrojili k vám, aby sme rozkázali porcie. Prídu i pán notáriuš a taký veľký pán len vedia, ako ide zákon. Hore vstávajte!“ a búchal na dvere.O chvíľu zjavila sa vo dverách Katra; zapálila lampu a za ňou zliezol potom z povaly zo sena i Mišo.Bol z varty celkom oblečený; kožuch mal naopak, preplnený samými steblami. Na starých nohaviciach na kolene visela mu zvrchu natrhnutá záplata. Čapicu mal vtlačenú až niže uší a žmurkal očami, ako ľudia hovoria, ako žaba z prachu.Na krik a svetlo začali sa budiť i deti. Najmenšie začalo vrieskať v kolíske, druhé, niečo väčšie, na posteli mu pomáhalo. Na peci a na laviciach začali sa na to dvíhať jedno za druhým plachty a hune a odvšadiaľ vykukla strapatá, kučeravá hlava. V chytrosti nedalo sa spočítať, koľko ich je. „Ako mrvancov“, keby sme ho vari v prísloviach chceli.Úradskí sa pomaly vytratili. V izbe zostala len gazdiná s deťmi. Bola ona hospodárkou na mieste. Bola z tých, ktorí pracujú nielen rukami, ale i hlavou. V dome bola neobmedzeným vladárom a jej nadvláde podrobiť sa musel i hospodár. A darilo sa jej to dobre. Naše ženy vôbec ďaleko prevýšia mužov. Tento pomer nadobúda tým väčšej pravdepodobnosti, čím hornatejšie kraje berieme do ohľadu. A pre túto príčinu vídame na našich vieskach tak často ženu držať opraty a bič, kdežto muž uspokojí sa obyčajne nejakým vysokým úradom v kráľovstve, v ktorom rozkazuje žena. Mnohí sa nad týmto čudujú, nedržia to za prirodzené, hoci je to najprirodzenejšie na svete. Kde prevaha ducha, tam i moc, zvrchovanosť, kde slnko, tam tmy niet. V takomto pomere k svojmu domu nachádzame ju i dnes. Ako sa muž vzdialil z domu, hneď sa prichytila k robote. Učičíkala malé v kolíske, zakúrila do pece, pozháňala, poumývala deti a šla odbavovať statok. Pod statkom rozumieť sa má síce len kravička a teliatko, no ale kravička mamička, hovoria naši ľudkovia, a u Tarajdov tak si ju opatrovali, tak ju radi mali ako oko v hlave. A teraz práve mnoho starostí leží na hlave Katre Tarajdovie. Najstaršiu dcéru zozvali jej na službu. Je sama. Ale ona to ešte s božou pomocou akosi zmôže. Od mala potĺkala sa po cudzích ľuďoch, starala sa na seba i do seba a nepostojí ešte ani dnes čo by chvíľočku na mieste. I deti si vychováva dobre. Sú viazanejšie než ktorékoľvek na dvore, nosia sa čistučko, bárs chudobno. Dvanásťročné dievča pasie statok a pomáha v dome materi okolo pôroby; menší chlapec zas varuje jej menšie deti a v lete pasie husi. V jej chyži to čisto vyzerá. Muž jej vystavil pri peci sporák, steny sú biele, kde-tu visí obrázok. V kúte pri armárii stojí mocný dubový stôl, najpeknejší v celej dedine, lebo chudobný sedliak nejde za svojím nábytkom do mesta k stolárovi a tuná v dedine nevie to tak nikto pririchtovať ako Mišo Tarajda, zaslúžilý nadháňač, hlásnik, hájnik, tesár, debnár, stolár a v prípade potreby i ránhojič poctivej obce Trieskovej.
Bielek_Poviestka-z-hor.html.txt
Chválospev na podivuhodné a zvelebovaniahodné bohočlovečenstvo Krista[A1]ako málo neúročný darček novoročný, veľmi ctihodnému a o cirkev Kristovu najviac zaslúžilému pánu najsvedomitejšiemu správcovi slova a sviatostí nášho Mesiáša u najdrahšiemu pánu otcovi a pravou ušľachtilosťou ducha i vynikajúcou znalosťou občianskych záležitostí najvychýrenejšiemu pánu najchvályhodnejšiemu mešťanovi a senátorovi slávneho mesta na šťastný začiatok nového roku 1615 miesto daru na znak povinnej vďačnosti venovaný Jakubom Jakobeom atď.[1]V PraheTlačou Mateja Pardubicena[2]|[A3]Ďakovná óda za prežitie tisícich súžení a trápení roku 1614 ako dar najradostnejšej a najštedrejšej Večere najvznešenejšiemu oceňovateľovi šľachetnosti, učenosti a zákonov, pánu Žigmundovi Švantleovi z Třebska atď., najmilšiemu primátorovi slávneho Písku, môjmu najchvályhodnejšiemu dobrodincovi venovaná[3]|O kom myslieť si mám: srdce sťa Kaukaz má,[4][A3b]z neho nevydrie plač ani rad terajšíchudalostí,[5]čo dnes biedne sa za sebouvalia žalostným prívalom!Kruto trácky Mars[6]tam zúri, tu zavrčíhrozbou prihrozná Smrť, vrtkavý Osud zas,kolo bláznivé on krútiac,[7]tam buráca,stíha záhuba záhubu!Preto zlomený duch klesne? Nie! Osuduvzdať sa chorobou len slabého ducha je.S čelom smelým však kto znáša, čo znášať má,ten je celkom sťa Herkules![8]Dravý Kaurus[9]však tým zúrivým vetriskommore búrlivé vždy nevzdúva, pošmúrneSlnce v mrakoch sa nám neskrýva stále, ležzlaté čoskoro zažiari.Zažiarilo už, hľa![10]Bohu už sláva buď!Nevydáva ver’ svit, v ktorom niet radosti,lebo núti nás tu pamätať na Boha,Žigmund, aónska ozdoba![11]Div, že toľko až zla, úderov toľko ažnezalialo ti hneď príbojom hlavu, veďdosiaľ bez ujmy je! Koho však nebies kráľchráni, isteže nezhynie!Veru odvrátil On od teba besnenieDita z Tartaru[12]priam, ba i tých nástrojovjeho,[13]preto mi tak tlkoce srdce, čoostne radosti vzrušili.|Nechže božstvo tak dá, by vám to radostné[A4]svetlo vždy viac a viac potechy prinieslov roku hocktorom! Hlas prosebný obmäkčíBoha: prianie On vyslyší.Priaznivcovi Múz a Muziky, mužovi najslávnejšiemu tak schopnosťami ako aj cnosťami, pánu Jánovi Doležalovi,[14]najváženejšiemu mešťanovi slávneho Písku, najvytúženejšiemu ochrancoviO iných umeniach budem mlčať, Múz spanilý kvietok,kvietok, o ktorom zmĺknuť nesmie hlas kastalských trúb,[15]lebo umenia všetky sa odnesú do hrobu, aleMuzika[16]jediná s nami do nebies vznáša sa hor.Z ostatných právom ti veru je najmä Muzika milá,Muzika, ktorú má vždy veľmi rád nebeský sbor.Táto tiež teba samého (tvrdím, bo skúsil som) mocnevzpruží, keď srdce neraz starosťou skľúčené máš.Táto, kvietok, ťa robí slávnym po všetkých krajoch,v ktorých ammonské polia[17]Vltava obmýva dnes.Budem už stručný: to spomedzi ostatných umení onajagavé nebeské hviezdy uzrieť ti umožní raz!|[A4b]Najslávnejšiemu a najvznešenejšiemu mužovi, pánu Jánovi Mitisovi Strakonickému,[18]tamojšiemu senátorovi, dobrodincovi obzvlášť uctievanémuVrav, ty Minerva božská, čo toľko a tak si ma vážiš?Som nič, ba menší než nič[19](niekým ak na svete som).Prečo tiež úlohu gratulanta ty nútiš ma prevziať,keď si blahoželaní živná mať, prameň i zdroj!Dobre! Nech službičku gratulanta ja prijmem a splním,ale akú ti môžem pomoc a podporu dať?Je to ťažké (no nech tu pomôže úcta), by mojaMúza v tejto veci pomoc ti poskytla snáď,predsa však v spoločnom prianí hneď toto zaželaj so mnou,svojmu Mitisovi milučké slová už vrav:Daj Boh, by pre Mitisa bol nový rok šťastnejší teraz,neľahký manželský život dobre nech prospieva v ňom![20]Koniec|[1]pánu… u… pánu… slávneho mesta…— prázdne miesta v tlači sa dopĺňali menami adresátov[2]Matej Pardubicenus— Pardubický, kníhtlačiar činný v Prahe v rokoch 1612 — 1620[3]Ďakovná óda…— chválospev venovaný ako štedrovečerný darček píseckému primátorovi (1606 — 1620) Zigmundovi Švantlemu (Švantle, Svinčanský) z Třebska (neďaleko Trhových Svin), ktorému zomrel 2. apríla 1614 syn Zigmund[4]srdce sťa Kaukaz má— tvrdé, neľútostné srdce (obľúbené prirovnanie z antickej literatúry)[5]rad terajších udalostí…— nepokojné politické pomery, stupňovanie náboženského útlaku, smrť Švantleovho syna[6]trácky Mars— grécky boh vojny Ares, ktorého u Rimanov zastupoval Mars, pochádzal z Trákie na Balkánskom polostrove[7]kolo bláznivé on krútiac— „kolo osudu“[8]Herkules— rímsky mýtický hrdina a obor (gréc. Herakles), známy svojou silou a húževnatosťou[9]Kaurus— západný vietor[10]Zažiarilo už, hľa!— nádej na vyriešenie náboženskej otázky prostredníctvom českých stavov[11]aónska ozdoba— pýcha Múz[12]Dis z Tartaru— Pluto (Hades), vládca Tartaru, podsvetia, kde si previnilci odpykávali tresty (v prenesenom, kresťanskom význame diabol a peklo)[13]nástrojov jeho— Pomocníkmi Dita boli napr. Fúrie a Díry (bohyne pomsty)[14]Ján Doležal— Doležal, písecký mešťan[15]hlas kastalských trúb— spev Apolóna a Múz (básnické umenie), ktorým bol zasvätený kastalský prameň na vrchu Parnase v Grécku[16]Muzika— jedna zo siedmich slobodných umení, ktoré sa pestovali na univerzitách (gramatika, logika, rétorika, aritmetika, geometria, muzika, astronómia)[17]ammonské polia— polia egyptského boha Ammona, stvoriteľa a udržovateľa vesmíru (v prenesenom význame kraje, ktorými preteká Vltava)[18]Ján Mitis Strakonický— člen mestskej rady v Písku[19]Som nič, ba menší než nič…— typický príklad obľúbenej predstieranej skromnosti a sebaponižovania[20]neľahký… prospieva v ňom!— v origináli nejasné miesto
Jakobeus_Chvalospev.txt
Bez robotyAko nezamestnaný upadol do tuláctva…Na začiatku, vzdorujúc, zadržal spôsoby rozdielu, ktorý povyšuje nezamestnanosť nad tuláctvo. Len robotu hľadal. Keď nedostal robotu a bol prinútený prosiť a prijať almužnu, nikdy nezameškal dodať k prosiacim a ďakujúcim slovám, že je len nezamestnaný, aby to všetci vedeli a uznali, rešpektovali v ňom ten rozdiel. Na každú prácu sa podujal, hoci bola nižšieho druhu ako jeho bývalé zamestnanie, pudovo pocítiac, že ho môže zachrániť jedine to položenie od konečného spustnutia a zaviesť ho k stálemu zamestnaniu. A hoci ťažko znášal horkosti a uponíženia svojho nestáleho stavu, nevzdal sa nádeje na lepšiu budúcnosť.*Čas sa míňal a on sa ešte vždy túlal ako nezamestnaný. Zhasla nádej polepšenia, stratil vôľu a vždy viac ochabol. Už ani nehľadal, neprosil robotu. Robota nie je požiadavkou bezúčelného tuláctva. Zbytočné je, aby sa namáhal. Veď ho obdaria, keď sa poddá spôsobom žobráctva.Vždy viac sa vžíval do nečinného, práci sa vyhýbajúceho života a do žobrania. Už nehlásal, že je len nezamestnaný. Neohradzoval sa už, keď ho pokladali za tuláka a ponižujúco sa chovali voči nemu. S apatiou malomocnosti prijímal všetky prejavy a udalosti tuláckeho života. Dostal sa na šikmú plochu, ktorá vedie z nezamestnanosti k tuláctvu.Ale ešte nebol nezachrániteľný. Stratil len chuť do roboty a oslabla mu vzdorujúca sila. Ale túžba po poriadnom živote ešte v plnej miere žila v ňom a chránila ho od rapídneho úpadku. Poddal sa len tým prejavom tuláctva, ku ktorým ho prinútili potreby telesného organizmu. A z poníženia a z horkosti si tak uľavoval, že sníval o možnostiach obratu. Ale len o tých, ktoré by sa boli dali dosiahnuť dobrým, dovoleným spôsobom.Vžijúc sa do nečinnosti tuláctva, už netúžil po stálom zamestnaní, len po šťastnej náhode, ktorá by ho nielen späť uviedla do poriadneho života, ale urobila by ho aj bohatým. A oslobodiac ho od prinútenosti práce, zachránila by ho navždy od poníženia, neistoty a rozháranosti.Keď osamote vandroval po hradskej, alebo odpočívajúc ohrieval sa na slnci, veľmi rád sníval o tom, ako by sa vrátil do poriadneho života, ako by sa zariadil tam a nahradil si radosťou všetky zlá, ktoré ho zastihli počas úpadku, keby našiel náhodou zlatý poklad. Robotu už skoro nenávidel. Všetko zlo valilo sa na neho len kvôli robote, že bol k nej prinútený a nedostal ju. A rozhodol sa, že by potom robotu navždy vylúčil zo svojho života.*Raz sa zišiel na hradskej s tulákom, ktorý mal veľmi zaujímavé skúsenosti. Ten sa už nebúril, nečakal na oslobodenie, staral sa len o to, aby si urobil život čím príjemnejším. A nevyberal v prostriedkoch. Prežil veľa dobrodružstiev. A medzi inými mu rozprával, že raz, keď už nemal ani haliera, opitý boháč, ako sa vracal domov zavčas rána z baru, v opojení nočného hýrenia dal mu päťsto korún.Dychtivo ho počúval. Skoro mu závidel, že sa už mohol úplne poddať a neznepokojovali ho márne túžby po oslobodení. Dychtivo sal do seba jeho slová, akoby spolu s nimi chcel vsať do seba i jeho životnú praktickosť. Ale pri rozprávaní prípadu vymanil sa spod jeho účinku a naraz, zmeniac prípad podľa svojho spôsobu a svojej potreby, zažiadal si ho do svojho života.Keď sa rozišli a osamote vandroval ďalej, túžobne si vybájil, ako by to bolo, keby sa náhodou stretol s opitým milionárom, ktorý by mu v šialenosti opilstva toľko daroval, že by bol zaopatrený na celý život. Veď on by toľko potreboval. Tuláka, ktorý sa už úplne poddal, urobilo šťastným i niekoľko sto korún. Ale aby sa on, ktorý sa navždy žiada zabezpečiť, stal šťastným, potreboval by istý doživotný príjem…A vybral sa do najbližšieho veľkého mesta, kde by sa mu mohlo naskytnúť také šialené šťastie.Celý život potĺkal sa okolo barov, ale nik nestratil rozum natoľko, aby ho zachránil. A začal žobrať na uliciach. Potom sa zastavil pred predajňou žrebov, kde boli vyložené s výhrou vytiahnuté čísla.Celý zástup postával pred predajňou. Túžobné pohľady sa upierali na šťastné čísla. Zrazu jeden zo zástupu s radostným zvolaním bežal do predajne, aby si vyzdvihol hlavnú výhru.Tulák elektrizovaný udalosťou, díval sa za šťastným človekom, ktorý pred jeho očami získal to, po čom on túži. Zmení sa mu život. Ale nedosiahol to nečinným snívaním a čakaním. Kúpiac si žreb, aktívnym pokusom vynútil to od šťastia.Jeho úspech vnukol mu myšlienku, aby aj on takými skutkami proboval zasiahnuť do svojvoľného behu svojho života. Prišiel do pokušenia, aby si aj on kúpil žreb.A začal sporiť. Peniaze, čo nažobral, vždy odložil. Len vtedy jedol, keď sa zdarma k tomu dostal. Zriekol sa aj pálenky, hoci tá bola jeho jedinou, omamujúcou, rozveseľujúcou potechou. Nazhŕňal potrebnú sumu po halieri a kúpil si žreb. S napnutou dušou čakal deň ťahu. Ale nevyhral…*Zúfalo vandroval ďalej. Keď sa chcel zachrániť robotou, nenašiel ju. Keď to úfal od šťastia, šťastie ho nechalo v blate. Cítil sa stratený.Vždy viac divel. Vždy viditeľnejšie boli badať na ňom vonkajšie a vnútorné príznaky tuláka. Ľudia zaobchádzali s ním už ako s trvalo spustnutým. Ale on ešte vždy nevedel trvalo ostať dolu. Ešte vždy sa túžil pozdvihnúť. Tulácky život zaplietaval ho so svojimi vlastnosťami a vychovával ho už aj k zakázaným spôsobom! A nevzpieral sa, keď zúfalá túžba po sebazáchrane ho popudzovala, aby sa proboval oslobodiť, keď to nejde dobrým, tak zakázaným spôsobom. Tuláctvo by ho beztak zaviedlo do úplnej skazy. Nebude teda podlejší a špinavší, keď sa vytrhne z neho nejakým zločinom, kým by postupne spustol.Spočiatku uvažoval len nesmelo a len o jemnejších, menej nebezpečných zločinoch. Nechcel trvalo padnúť do hriechu, túžil sa ešte povzniesť.Najviac ho lákala falošná hra v karty. Zdala sa mu najmožnejšou a najvýslednejšou. Potreboval by k tomu len slušný oblek a na začiatok potrebnú sumu. Keby mu niekto daroval slušný oblek a nazhŕňal by potrebnú sumu, mohol by sa vmiešať medzi kartárov a falošnou hrou získať si bohatstvo.Potom by sa mohol triumfálne vrátiť so svojím nečestným skutkom do poriadneho života, medzi poriadnych ľudí. Keby bol bohatý, nečestné skutky by mu neškodili. Nik by ho neupodozrieval. A ak áno, nedali by mu to pocítiť. Kým teraz, hoci ešte nespáchal zločin, každý zaobchádza s ním ako s pochybnou a podozrivou bytosťou.Keď si slušný oblek nemohol zadovážiť v dohľadnom čase, stal sa veľmi netrpezlivým. Pocítil, že sa musí ponáhľať, lebo je už v nebezpečenstve trvalého spustnutia.A začala ho už pokúšať aj krádež. Najprv len krotká, beznásilná, sama od seba sa ponúkajúca krádež, pre ktorú by sa ani nemusel vlámať. Ale keď sa mu nenaskytla možnosť takej krádeže a ťažkosti, strádania, zlá tuláctva ho už skoro neznesiteľne tlačili, spriatelil sa s myšlienkou, že sa vláme do domu niektorého boháča.Krádež ako zločin nebude horšia, keď sa vláme pre ňu do nejakej miestnosti, ako keď ju spácha, použijúc dobrovoľne sa núkajúcu príležitosť, a hoci jej nebezpečenstvo bude väčšie, nebude osudné. Veď by len kradol. Zlepšenie jeho živobytia potrebuje len krádež. Nespáchal by zbytočné zločiny. Nevraždil by. Keby sa mu nepodarilo kradnúť nebadane a bez vraždy, radšej by sa vrátil a zutekal…*Nižšie už nechcel klesnúť, ale keď bol raz veľmi hladný a márne prosil chlieb na viacerých miestach, ba bohatý pán ho aj vyhnal zo svojho domu a nahuckal na neho psa, bol by býval hotový už aj vraždiť. Ale nie pre svoj osoh. Len zo zúfalej nenávisti a pomsty voči tým, ktorí sú tak bezohľadne nemilosrdní k nemu v jeho zúfalstve.S vražednými citmi a úmyslami sa vzďaľoval z dediny. Čo ho dovtedy naplňovalo len bôľnou horkosťou, celý jeho prenasledovaný, rozháraný, ukrivdením a uponížením plný život, teraz ho už rozpajedil a napäl mu dušu tak, že stratiac rozum a sebaovládanie, mohol aj vraždiť.Kráčal bez seba. Mučil ho aj hlad a ešte viac sa nazlostil. A jednako nežobral ďalej. Natoľko bol pobúrený voči ľudstvu, že v tej chvíli nechcel dar od človeka. Len si ich žiadal ozbíjať. A zamieril do polí, aby si aspoň mrkvou utíšil muky hladu.Zabočil na kapustnisko ležiace vedľa rieky. Musel sa zastaviť. Na kapustnisku schýlene pracovala žena. Pri nej stál kôš napolo naplnený zeleninou, znak, že prišla len po zeleninu a nebude tam dlho. Skryl sa do vrbiny, tiahnúcej sa na brehu rieky, aby tam počkal, kým sa žena vzdiali.Keď odišla, pohol sa. Ale znovu zastal. Zbadal, že pán, ktorý ho vyhnal a nahuckal na neho psa, vošiel do vrbiny. Skryl sa za vŕbu a keď sa pán priblížil k nemu, postavil sa mu do cesty.Pán sa viditeľne zľakol. Tulák sa usmial nebezpečným úsmevom, ale potom len s posmešnou poníženosťou prosil almužnu.Pán trasúcimi sa rukami vybral z vrecka peňaženku. Bola hrubá od bankoviek. Dal tulákovi korunu. A hoci ten neprezradil násilné úmysly, pudovo pocítil, že tulák je pre neho nebezpečný, preto by bolo žiadúce, aby sa stade stratil. Aby jednako len on ostal v prevahe po uponížení, keď, trasúc sa od strachu, musel sa skrčiť pred tulákom a ho aj obdarovať, osmeliac sa, okričal ho, aby sa netúlal ustavične po okolí, lebo ho dá vyšupovať.Tulákovi zovrela krv. Keby sa pán nebol vyhrážal, bol by sa uspokojil tým, že ho nastraší, ale vyhrážky vzbudili v jeho zúfalej, do krvi urazenej duši vášeň, ktorá mu dodala schopnosť vraždiť. Chytil kyjak, udrel pána po hlave. A keď ten padol, vybral mu z vrecka peňaženku a skryl ju. Hoci preto nevraždil, kradol pod vplyvom. Potom stiahol pána na breh rieky a hodil ho do vody…So smrteľnou námahou sa narovnal ako ten, kto vykonal skutok nad svoje sily. Horúci pot ho zalial a takmer hlúpo sa díval na topiaceho sa. Vášeň, ktorá ho pobúrila a dala mu odvahu a zbavila ho milosrdenstva, zviedol mu z duše jeho násilný skutok. Nebola to vášeň úplnej zvrhlosti, bohaprázdnoty, len zúfalosti. A nemohli sa miesto nej hlásiť radosť a uspokojenie, ktoré mal mať z toho, že ten, kto by ho mohol obviniť, svedčiť proti nemu a dať si späť prisúdiť ukradnuté peniaze, zápasí so smrťou. Len nesmierny bôľ a strach sa ho zmocňoval.Utekal preč z toho miesta. Necítil ani radosť oslobodenia, čo mal cítiť po skutku, ktorým sa zachránil od konečného úpadku. Hoci ukradnuté peniaze mu nestačili na celý život, mohli mu dopomôcť k novému životu. A jeho city jednako nemohli prejsť do radostného stavu. Len ďalej ho mučil nesmierny bôľ a strach.Pocit sebastraty a neporiadny život tuláctva pripravili a naladili mu dušu k zločinu. Ale nebol ešte úplne skazený, aby sa mohol po hriechu spokojne, bez ozveny svedomia, vrátiť do poriadneho života a spokojne požívať za cenu zločinu získaný nový život. V tej chvíli ani netúžil po tom. Mal jednu túžbu: utekať, ustavične utekať čím ďalej. Vzdialiť sa z miesta a času svojho hriechu, aby ho prestal mučiť prenasledujúci strach a bôľ.Trápil ho i hlad a smäd, bol ukonaný, ale preto len utekal ďalej, až kým vysilený neklesol na pažiť poľného prameňa.Dychtivo sa zohol, aby sa napil. Ale keď pozrel do vody, pred jeho duševným zrakom zjavil sa obraz topiaceho sa. Premohol ho hnus, zdesene vyskočil a trasúc sa, utekal od prameňa.Tá hnusu plná hrôza ho pri každej vode zachytila. Strašný obraz žil v ňom ešte veľmi jasne a každá voda ho predvolala. Striasol sa, keď videl studne v dedinách, kade utekal. Triasol sa, keď prešiel cez dedinský potok, ktorý mu bol v ceste. A keď sa našiel pri ďalšej zákrute rieky, v ktorej utopil pána, skoro spadol od strachu. Nevedel ani len vstúpiť na jej most, musel sa vrátiť.Duša sa mu hrozila vody, ale telesný organizmus ju žiadal tým dychtivejšie. Mal peniaze, bol by si mohol kúpiť iný, smäd uhášajúci nápoj, ale v duši desil sa aj toho, čo by si bol kúpil za tie peniaze. A hrôza duše premohla želanie tela. Ani si netrúfal dotknúť sa peňazí. Ako dôkazy viny naplňovali ho strachom.Začal sa báť aj ľudí, utekal i pred nimi. Chápal, že sa im nesmie ukazovať veľmi vzrušený. Rieka vyhodí na povrch mŕtvolu. Budú hľadať príčiny nehody. A vidiac jeho nadmierne rozčúlenie, ľahko by ho mohli upodozrievať. Ešte by ho chytili a našli by u neho peniaze.A utekal aj od ľudí. Bál sa vkročiť do ich domu, aby si prosil kúsok chleba a mlieka. Cítil, že musí zhynúť pod ťarchou následkov svojho zločinu.A náhle schytila ho horúca túžba: oslobodiť sa od peňazí, hodiť ich do rieky za ich skutočným majiteľom, aby ho neviazali viditeľne k jeho hriechu a nemohli ho prezradiť. Aby mohol voľnejšie dýchať, pohybovať sa a pokračovať v živote tak, ako to robieval v čase pred svojimi zlými myšlienkami a úmyslami. Byť znovu len nezamestnaný a trpezlivým znášaním čakať na polepšenie, ktoré umožní milosrdenstvo.Ponáhľal sa k rieke. Povznesený kajúcnou túžbou, mohol ísť už na jej breh. Strach, ktorý ho prenasledoval a hnal pomätene, bez výhľadu východiska, sa zmiernil. A bez strachu stal sa bôľ znesiteľnejším. Vytiahol z vrecka peniaze a hodil ich do vody.Potom zabočil s ľahším svedomím do dediny, aby milodarmi uhasil svoj hlad a smäd.
Cirbusova_Bez-roboty.txt
1Keď Miklúš odtisol svoj, vlastne cirkevný spevník, na pergamienach dobre obšúchaný a na reze ako obhryzený; keď vstal v lavici, tej krátkej, vpravo od oltára, a posepol halienku cifrovanú: celý kostol zadíval sa v tú stranu. Ešte i Katrena prebudila sa zo sna ťažkého a pozerala, čo sa to hýbe. No a o tej veru ťažko povedať, po čo chodí do kostola. Či podriemať a či vzdelať sa na slove božom.Miklúš vie, že oči celej cirkvi visia na ňom. Vie, že každý pohyb padá pod prísny súd. Pohybuje sa s vážnosťou, ktorá sa rovná len hodnosti jeho. Je kostolníkom cirkvi vetornickej!V ktorom ležia Vetornice senioráte a dištrikte? Kto chceš, chyť schematizmus do ruky, v ňom Vetornice bezpochyby nájdeš; hoc je to cirkev malá — okolo päťsto duší — draho vykúpených — nezabudli na ňu. Ba vie sa i to, že pred šiestimi rokmi slávila storočné jubileum svojho trvania. I kázeň pri tejto príležitosti povedaná leží, možno, povaľuje sa v bibliotékach mnohých susedných i ďalších cirkví. V tejto cirkvi je náš Miklúš kostolníkom.Že taký mladý a už kostolníkom? Práve to ukazuje, že musí byť v ňom čosi, čosi zvláštneho, nového. Pán farár obľúbili si ho ešte za mládenectva. Požičiavali mu knihy, ktoré Miklúš po nedeliach čítaval; a to nielen sebe, ale i ženičkám, keď sa uňho zastavili idúcky z večierne. Starý kostolník poručil dušu Bohu a prešiel do cirkvi triumfujúcej, jeho nástupcom stal sa náš Miklúš. ,Je ešte mladý,‘ hútali pán farár, ,dá sa z neho dačo vykresať. Nie je oddaný trúnku a pritom je mocný: keď sa pôjde s koledou, unesie vrece, a čo by bolo hneď bezo dna, ako sa radi kňazom posmievajú.‘ Tak Miklúš zostúpil z povlače, kde sedel medzi mladými ženáčmi, a zaujal lavicu vpravo od oltára.Sprvu bolo ťažko, kým sa nepocvičil. No pomaly vžil sa do všetkých povinností. Dnes je už, ani čo by sa bol k tejto hodnosti narodil. Tá vážnosť, s akou ide za oltár! Ba i za oltárom sa vážne pohybuje, a predsa vie, že ho tam nikto nevidí. Berie zvonček na dlhej tyčke, on sám ju pomaľoval krásnymi figúrami. Cengá akoby len očistom, ale to tiež má svoj účel. V lavici naľavo, kde sedí kurátor, presbyterstvo a richtár, všeobecný pohyb. A Miklúš kráča práve k nim a nadkladá zvonček všetkým rad-porad. A nikto nečaká, aby Miklúš dva razy zacengal. Každý hádže svoj šart[1]do zvončeka.Veru nemalá sláva! Richtár Priesada so závisťou hľadí na ňu. ,Akú má košeľu!‘ A prezerá krásne vyšívané rukávy na Miklúšovej košeli. ,I ja som mladý ženáč, jeho vrstovník, a nemám takej. No Žofia je žena! Moja Mara by ju nevyštepila, čo by jej dukáty platil. Ej, to je žena!‘ A Miklúš, ani čo by richtárovi napriek, povytiahol rukávy spod haleny a pýši sa nimi. ,Musím ja byť kostolníkom — musím!‘Ostatní cirkevníci obdivujú Miklúša, ale mu nezávidia ako richtár. Ani jeden nemyslí na kostolníctvo. Kdeže by im merať sa s Miklúšom! Veď takého kostolníka nieto snáď v celej krajine, ani čajsi nebude.Keď prešiel z povlače, vrátil sa dolu so zvončekom, a to k ženám. A toto je iste najmilšia časť jeho nedeľnej roboty. Staré ženy, nevesty, ešte i dievky obdivujú jeho rukávy. Rady by tak štepiť, ale žiadna si netrúfa. Kdeže, kostolníkova Žofia! Tá má čosi pri sebe — možno, porobenina; s dobrým to nebude, taká utešená robota! A Miklúš vie, čomu sa čudujú; vie, komu za to ďakovať. A preto i pozrie časom ta ku stĺpu, na tú driečnu nevestu, v čepci bielom, tuho vykrochmálenom. Ona stopuje každý jeho pohyb, ale tiež len ukradomky; rastie nad jeho slávou. Lebo to je jeho Žofia. Iba keď jej nadkladá zvonček, tak sa ukazuje, akoby ju ani neznal. Tak to vyžaduje prísna etiketa.Mešec naplnený, červencami, a nebodaj i gombičkami, sňal a položil ho na cínovú misku pri oltári. A už zas sedí v svojej lavici.,Má pekné čižmy, ani lakované!‘ závidí mu richtár Priesada. ,Keby ja vedel, od čoho sa tak svietia! I moje sta parádne, nebodaj drahšie, ale či sa chcú tak ligotať? A nech by svietili ako to slniečko — i tak mi je nič z nich. Nikto by ich nevidel. Či si bosý, či v krpcoch, alebo v kordovánkach, jeden čert: nohy máš pod lavicou. Musím byť kostolníkom — musím!‘A Miklúš zase vstal pod ostatným veršom tretej piesne. Vošiel do sakristie a vrátil sa s knihami, ktoré vyniesol na kazateľňu. Všetko hľadí naňho. Sám pán učiteľ sa vyklonili spoza organa a hľadia ku kazateľni. Žofia nehľadí už bokom, ale rovno na svojho muža. Jej sa vidí, že holubica, tam pod strieškou kazateľne, trepoce krídlami. A ono holubica je drevená a čo viac, pribitá o podnebie.,Kto ho tak pekne strihá?‘ trápi sa richtár Priesada. ,Mňa ešte nikdy takto nepodstrihli: čo je toho za príčina? Musím byť kostolníkom — musím!‘Pán farár vystupujú na kazateľňu a Miklúš ide ku dverám a zatvára ich. Halena je prehodená iba; široká mosadzná sponka sa skveje a spočíva na modrej kosičke s červenými strapci, ovinutej okolo hrdla. Jej konce visia voľne po prsiach, odrážajú sa nádherne od bielej košele a hustého radu gombičiek na sviatočnom kabátku. Ženy i chlapi neraz obdivovali túto hru farieb, i dnes nevedia sa načudovať.,Žena ho richtuje,‘ húta pán richtár Priesada. ,To je žena — zlatom by ju odvážil!‘ A jeho oči vyrážajú akúsi hlbokú melanchóliu. ,Ej, keby moja Mara… No, musím byť kostolníkom — musím!‘A ešte len vo výročné slávnosti, keď tak… Načo opisovať ďalej? Ktoré pero by to opísalo? A keby i opísalo, richtár Priesada zožieral by si ešte väčšmi srdce, ktoré tak piští za hodnosťou Miklúšovou. Ba, možno, sám pán učiteľ banovali by, že sú učiteľom a nie vetornickým kostolníkom.[1]šart— malý peniaz, drobná minca
Kukucin_Dedinsky-roman.html.txt
IMalá železničná stanica Vážska je neobyčajne živá. Na laviciach, položených na slobodnom priestore, sedia ľudia, zväčša ženy, staré i mladé. Badať na nich napnutosť. Zraky často obracajú sa v tú stranu, skade vlak má prísť. Rozhovor viazne, len kde-tu počuť: — Ozaj, ako vyzerá? Či sa neopozdili? — Pri týchto slovách starosť a nepokoj rozprestrel sa na tvári jedinej staršej ženy. Ale akože by i nie, keď čakajú domov vojakov. Hej, pred troma rokmi tiež tak mnoho, ba viac sa ich zišlo, ale aký to rozdiel! Vtedy smútok, žiaľ a slzy. Ruky matkám kŕčovite skľúčené, oči od plaču červené úzkostlivo tekali v očakávaní osudného okamihu, v ktorom im vezmú synov, aby slúžili kráľovi, aby šli na „vojnu“.Vtom ozval sa signál. Tváre ožili. Všetci skočili na nohy. Stará žena, naprávajúc si ručník na hlave, uprela pevne zrak v tú stranu, odkiaľ mal prísť vlak. O chvíľku zjavil sa biely obláčik a pod ním pohybuje sa čierna čiara. Krátke zahučanie oznamovalo, že vlak preletel cez železný most nad riekou. Malý kotúč pary vyletel z parostroja a za ním ostrý hvizd znamenal príchod vlaku. Stráň predĺžila a podávala jeho hlas zo skaly na skalu, až zanikol. Vlak vždy tichším a tichším tempom približoval sa, odrazu zafuňal, ako čo by si vydýchol po ťažkej práci, a zastal.Vo vozni tretej triedy bolo počuť spev, ktorý jednak hneď umĺkol. Dvere sa otvorili a šuhajci s vojenskou čiapkou na hlave, pošinutou na pravé ucho, viržinku v ústach a slamku z nej za uchom, schodili dolu. Každý niesol so sebou kufrík.Bolože to radosti! Tetka Miklúšovie — tak ju volali — nevedela sa dosť načudovať na svojom Boľovi, tak opeknel. Tvár ako panenka, len tie fúziky trochu kučeravé ukazovali vojaka.Boľo pritisol k svojmu srdcu matku, vybozkával zvraštené líca, ktoré boli zvlažené slzami radosti. Medzitým jeho kamaráti sa tiež uvítali so svojimi. Každý sa poberal do svojej dediny. Podali ruku Boľovi, klopnúc opätkami salutovali po vojensky, a aby videl svet, že sú oni skúsení a z „mesta“, povedali si na rozlučnú: „Servus!“Boľovi tak ľahko bolo okolo srdca. Slobodným sa cítil ani vták. Ten kostolík, ktorý sa nad neďalekou jeho rodnou dedinkou vypínal, ako čo by ho vítal, áno, i tá stráň so svojimi skaliskami a šumivým borom sa mu zdala ako niečo veľmi milé a sviatočné. Matka vytešená šla popri ňom po chodníku. Vše zastala. Obzrela si ho, či je to ozaj on. A keď ho videla takého strojného, takého svižného, zabudla na žiale, zabudla na trápenie. Začala mu rozprávať, čo sa stalo vo Vážskej: kto umrel, kto sa vydal. Boľo počúval a len niekedy nadhodil otázku:— Čo myslíš, — povie matka, — zať Gašparovie ti umrel.— Ale Martin? — spytuje sa Boľo.— Veru Martin. To ti tak bolo: kosili sená, nuž a on všade prvý. Vyhriaty napil sa vody. O dva týždne bolo po ňom.— A žena veľmi banuje za ním?— Nuž veru bolo všelijako. Čo myslíš! Tri siroty zostali po ňom, a ona je ešte hodná, mladá. A to veľké gazdovstvo tiež nejde tak, potrebovalo by mladšieho gazdu. Starí sú, pravda, ešte živí, i čerství; ale vieš, predsa nejde im to tak, ako im išlo.— A Anička Ondrášovie sa ešte nevydala? — spytuje sa Boľo akoby nič, ľahostajným hlasom a pritom uprel zrak na chodník.— Veru nie. Bolo počuť, že ju Jožko Matejovie pýtal, a ona nič. Ja neviem, prečo sa len nevydáva? Keď sa jej niekto spýta, vždy len odpovie, že sa ona nevydá. Koho si len chce vyčkať? Dievča chudobné nemá preberať.Boľo nepovedal ani slova. Medzitým prišli do dediny. Prsia vypäl a tak kráčal ani na strunách. Matka tiež, ako čo by omladla, kráčala rovno popri ňom, ako čo by bola chcela povedať: Pozrite, akého mám syna, však je pekný?Ľudia sa zhŕkli okolo nich. Každý mu podal ruku, usmieval sa a privítal ho. V oblokoch bolo badať črty ukrytých dievčenských hláv. Boľo nepozorovane pozrel do obloka jedného dreveného domčeka. V oblôčku videl pri rozmaríne a muškáte čerstvo natrhanú kytku a akoby sa bolo niečo zabelelo. Úsmev preletel mu okolo úst. Kývol nepozorovane hlavou a šiel s matkou domov.Rozletel sa chýr po dedine, že Boľo Miklúšovie prišiel z vojny. Každý len o tom hovoril. Celá rodina sa zišla večer u Miklúšov. Prišiel i strýc Tomáš, vicedirektor famílie, pozdraviť prišlého úda „slávnej famílie Vážskej“. Vážska bola dedina zemianska. Obyvatelia, vyjmúc židov a pár želiarov, boli všetko zemania, menom Vážsky, lenže sa nevolali podľa toho, ale podľa prímenia, alebo podľa rodov, ktorých bolo šesť.Matka vítala a usádzala. Krčiažtek s hriatym koloval; ani škvarky v ňom nechybovali. Baranina, len nedávno zasolená, samý šialik (ešte mu i krčmár, ktorý bol i mäsiarom, voľkal), len tak voňala. Tvarožníky, krumpľovníky tiež nechybovali. Jedným slovom bola hostina na Boľovu počesť. Nebolo konca-kraja vypytovaniu. A ešte aká zvedavosť nastala, keď ukázal na ľavom ramene tetované srdce a v ňom meno a rok i deň svojho narodenia i slúženia. Strýc Tomáš sedel za vrchstolom. Pomaly si bafkal zo zapekačky. Pretiahnuc si rukou ako srieň fúzy, začal rozprávať, ako to dobre a spravodlivo bolo, keď zemianski synkovia nemuseli vláčiť teľa, lebo mali krajšiu robotu, a to: pri reštavráciách tvoriť bandérium, na ohnivých sivkoch a vraníkoch pred vicišpánom harcovať, ktoré už predtým doma poriadne vyobročili. — Teraz musíš i vojenčiť i daň platiť, a nemáš nič. Família hynie po horách na rúbaní a pri pltníčení, — vzdychol si strýc Tomáš a nazrel do krčiažteka.Už sa dávno zmrklo, keď sa rodina rozišla. Matka šla si ľahnúť, keď všetko poupratovala. Boľovi tiež postlala.— Nejdeš spať ešte? — spýtala sa vidiac, že si nelíha.— Mne sa ešte nechce. Pôjdem ešte trocha von.Vyšiel pod strechu, tam rukou siahol pod hradu. Vytiahol píšťalku, ktorú bol pred troma rokmi ta položil. Prebehol prstami po nej a ozvali sa milé, dávno nepočuté tóny z nej. Namočil ju ešte vo vedre, aby mala lepší hlas, potom, prejdúc cez dvor a záhradu, vyšiel na záhumnie. Priložil k ústam píšťalku a zanôtil si na nej tú starodávnu:Preleť, vtáčku, preleť,ej, ponad biele túrne,povedz šuhajkovi,ej, aby prišiel ku mne.Hlas píšťalky sa rozliehal po doline. Bol krásny jesenný večer. Chladný vetrík povieval. Šumot borovíc blízkej stráne miesil sa so žblnkaním pod ňou tečúcej rieky. Dedina bola tichá, len kedy-tedy ozval sa brechot psa. Mesiac pomaly dvíhal sa na oblohe, v jeho lúčoch krajina sťa postriebrená sa rozprestierala. Vlnky rieky sa blýskali. Boľo šiel pomaly popri plotoch, až zastal pri jednej záhrade. Oprel sa o plot a jeho píšťalka zaznela roztúženým hlasom. Bolo počuť šumot ľahkých krokov, a hľa, v záhrade zabelela sa postava dievčiny, pomaly sa blížiacej k plotu. Prehodil sa cez plot a už držal dievčinu v náručí, ktorá s oddanosťou položila hlávku na šuhajovo plece.Dlho držali sa bez reči v objatí, len tlkot sŕdc svedčil o rozvlnených citoch. Konečne vymkla sa Anička zo šuhajovho náručia. Slzy ligotali sa jej v očiach a predsa blažený úsmev prezrádzal veľké šťastie, ktoré cítila v túto chvíľu. Veď tri roky ho čakala, túžila za ním, bála sa oň, či jej verný zostane. Koľko narážok, úštipkov bolo jej treba pretrpieť. A všetko minulo, veď je tu, on, drahý. Vytiahne z ručníka kytku a vezme šuhajov klobúk, podperí ho. On obvinul ruku okolo svižného drieku a nahnúc sa k jej tvári, pobozkal svieže pery dievčaťa.A dlho potom ešte stáli jeden pri druhom, veď toľko si mali čo povedať, nevediac sa dosť nahľadieť jeden na druhého.*Gašparovie dom stál naprostred dediny. Jednoduchý, no priestranný kamenný dom, pekne, čisto obielený. Široký dvor a rozsiahle hospodárske staviská dokazujú, že tu býva hospodár, ktorý je dobre operený. Zo stajne vyšiel starec v kabanici a v bielych súkenných nohaviciach. Krpce mal na nohách a obšúchaný klobúk so širokou particou sedel mu na hlave, spod ktorého sťa srieň biele a riedke vlasy padali mu na zamastený golier. Tisol pred sebou tragač, naplnený trusom spod statku, na blízku hnojnú kopu. Zastali, zhlboka si vzdychol, ručníkom utierajúc oholenú tvár, na ktorej už hodné strnisko ukazovalo, že je blízko sobota, čas holenia.Jozef Gašparovie, tak ho volali, bol najbohatším gazdom v celej obci. Ľudia hovorili, že strieborniaky mericou meria. To je pravda, že keď za doby „geniálneho ministra“ staré dvadsiatniky prestali mať cenu, on veru poriadne vrecko odniesol na zámenu do najbližšieho berného úradu. Mal k tomu i mnoho poľa, lúk, pašienok a hory ešte nedotknutej. Dva páry volov, mnoho kráv a veľký kŕdeľ oviec dopĺňal jeho majetok. Kto ho nepoznal, nebol by ho držal za „pána brata“ slávnej famílie, ale za chudobného sedliaka. Do obecných alebo cirkevných záležitostí sa nikdy nestaral, nie že by sa nebol rozumel, ale nevedno či z egoizmu, či z tej príčiny, že sa mu zbridili manipulácie popanštených, v dlhoch po uši trčiacich údov famílie. Bol stelesneným typom slovenského gazdu, ktorý svojmu hospodárstvu obetuje celý život, každú myšlienku a silu. Pracoval neúnavne, neštítil sa nijakej roboty a to požadoval i od ostatných údov rodiny. Povrávalo sa, že jeho zať umrel od prílišnej roboty. Jeho žena, chudá, ale kostnatá, bola mu opravdivou pravou rukou. Ona viedla dom. Varila, prala, starala sa o všetko. Dohliadla na všetko, vôbec všade jej bolo, ale i boli komory plné masti, strovy, a truhly rozličného plátna.Skromný bol na neuverenie. Obyčajne ľudia ho držali za skupáňa. Ale to je nie celkom pravda, lebo on nie tak pre lakomosť zhŕňal, ako z vnútornej potreby usilovného pracovania. Čas mal vymeraný sťa hodiny a tak i on stal sa strojom práce a predsa kedy-tedy pár slov prehodených prezrádzalo, že pozoruje i záležitosti iných a tá pasivita, že je len zovnútorná. Na učenosť nedal mnoho. Doktora nikdy nevolal. Raz ťažko mu ochorela žena, takže málo nádeje bolo na jej uzdravenie. Radili mu, aby dal zavolať lekára. — Ver sa tá ťažko vyhrabká, — povedal tichým a spokojným hlasom, a šiel po svojej práci, nechajúc lekára na pokoji.Zuzka, jeho dcéra, vyšla na dvor, nesúc v šaflíku nápoj pre kŕmniky. Bola vysoká, pevná, žena dosť príjemnej tváre, asi dvadsaťsedemročná. Keď videla svojho otca tiskať ťažký tragač, nechala šafeľ na strane a prišla k otcovi, aby mu pomohla.Mlčky vzala z jeho rúk tragač a pružným krokom potisla ho až na hnojisko.— Ale, čože to len robíte? To nie je pre vás robota. Veď sluha príde už skoro z hory, nuž vykydá.— Daj pokoj, dievka moja. Jano bude mať roboty dosť; hľa, treba mu sečky narezať, stelivo pripraviť. Roboty dosť, a sluha darebák už mohol pred dvoma hodinami tu byť. Hej, škoda Martina! — šomre si starý popod nos. — Robota by nám bola šla ako na masle. Tá nešťastná choroba!Zuzka si tiež vzdychla a do očí vstúpili jej slzy, keď si pomyslela na mužovu smrť, s ktorým len sedem rokov žila, a hľa, teraz je vdova s tromi sirotami.— Ďalej to tak nemôže ísť, gazdovstvo hynie a ja starý nedovladzujem. Musí to inak byť, — a pozrel Zuzke významne do očí.Zuzka porozumela otcovi a zármutok rozlial sa jej po tvári. Rana, mužovou smrťou zadaná, nebola ešte zacelená, a deti jej tiež robili starosti. Odvrátila sa mlčky od neho a vezmúc šaflík, vyliala nápoj kŕmnikom, ktoré s kvikotom a grúlením vítali svoju mladú gazdinú. Otcova narážka na vydaj ju prekvapila. Do tých čias v smútku pohrúžená nemyslela na tieto veci. Žila po mužovej smrti tichý život, zaplnený domácou robotou a starosťou o svoje dietky. Rozpomienky na muža boli také svieže, že iným dojmom nedostalo sa miesta, a teraz, hľa, otec odrazu zasial jej novú myšlienku, ktorá začala v nej robiť nepokoj. — Eh, čo! — usmiala sa smutne. — Hlúposti! — a prešla rukou čelo, ako čo by odohnať chcela dotieravú muchu stade. Ale tá ju sprevádzala neúprosne i do izby; len keď zazrela svoje bucľaté najmladšie dieťa šmýkať sa po dlážke, drdlajúce a rúčky rozprestierajúce proti nej, vtedy ju nechala.Skočila k malému Paľkovi, privinula ho k hrudi, náruživo celovala zafúľané líčka dieťaťa. — Nie, nie — vyhŕklo jej z úst a zase silne objala dieťa, ktoré prekvapene pozeralo na ňu, keď pocítilo na tváričke odkvapnuté materine slzy.Jej mať osievala múku, lebo mali zajtra piecť chlieb. Sústrastne pozrela na dcéru. — Nežiaľ už toľko, dievka moja; veď je pán boh dobrý on všetko napraví. Hľa, máš z čoho žiť, i deti tvoje, nuž čo sa máš prespríliš trápiť a žalostiť?A prešiel deň, noc zaľahla a s ňou pokoj rozložil sa nad celou rodinou, len Zuzke neprichádzal na viečka spánok. Rozličné myšlienky rojili sa jej v hlave. Darmo myslela na každodenné veci, na deti. Jej pery kedy-tedy i modlitbu šeptali, no otcove slová nedali jej pokoja.*Bola nedeľa. Boľo už zavčas rána vstal. Čistil si šaty a čižmy, aby na nich nebolo škvrny, a to tak pilne robil, ako čo by sa bol strojil na „parádu“ pred cisára. Ale ako by i nie, veď dnes ho mala po prvý raz vidieť v chráme celá dedina a família. On cítil, že zraky všetkých, keď pôjde, uprú sa naňho, vedel, že nejedno srdce rýchlejšie bude biť pri pohľade naňho, lebo darmo je, vojenčina pôvabnejším, vzácnejším robí šuhaja. Veď za tri roky bol v cudzine a za ten čas len kedy-tedy na par dní prišiel domov na návštevu ako pán. Vojak je ako i študent. Cítia sa oba v rodisku svojom ako „nadľudia“. Ale ani inak nemôže byť, keď z nich už na desať krokov páchne múdrosť. Hľa, ktorýže z mládencov vie takú štíhlu cigaretu ušúľať, hltať dym a nosom ho vypúšťať, čo mu ani slzy v očiach nezahrajú? Ktorýže sa vie tak rozkročiť, lýtka vystrieť, pohybovať nimi, čiapku do tyla zastrčiť a prázdnym patrónom opatrenou trstenicou poklepkávať po vyleštených sárach? Oj, to veru ani jeden z tých. čo sveta neokúsili, čo u cisára neslúžili. A veru i cítia svoju neroveň a závistlivo pozerajú naňho, ale len potajme. Nejeden doma na skrytom mieste probúva osvojiť si jeho spôsoby. A tak i Boľo cítil vážnosť svojho prvého vystúpenia, od ktorého záviselo jeho prvenstvo medzi mládežou vo Vážskej.Matka s utajenou radosťou pozerala na svojho syna. Riadila izbu. Obloky stierala od rannej rosy, vôbec vrtela sa i ona. Na posteli už ležali jej sviatočné šaty — sivé listerové. Sukňa dlhá, samá riasa, lebo keď ju šili, neskúpili látkou ako teraz. Driek je, ako sa patrí, čiernymi zamatovými šnúrkami ozdobený a čepiec, hlavná ozdoba vydatej ženy — nie ako teraz, čo nerozoznáš dievča od ženy, keď chodia obe s holou hlavou až hanba — čepiec akurátny, zakryje celú hlavu. Kvety fialkovej farby, medzi ktorými množstvo drobných, na drôtiky nastýkaných čiernych perličiek sa blyští a končí sa čiernou stuhou — takou, akej hockde už nenájdeš — hodvábnou, na dlaň širokou, vlnistou. Veľký turecký ručník s bielymi strapcami najrozličnejších farieb a vzoriek na plece a atlasová zásterka s čiernou čipôčkou tvorí parádnu toiletu pani urodzenej. Je pravda, že všetko toto je už trochu vyblednuté, ba poznať pri bedlivejšom pozorovaní i zašívanie. Ale ako by i nie, veď sú už asi tridsať rokov v truhle a okrem vetrania len na výročité slávnosti a pri druhých významných udalostiach uzrú slniečka božieho.Pri všetkej svojej robote pilne pozoruje, čo robí Boľo, a úsmev plný lásky a materinského blaha vyjasní jej mnohým strádaním predčasne zvraštený obličaj.Bola i ona niekedy pekná, štíhla, švitorivá i usmievalo sa šťastie na ňu, keď sa vydala. Boli chudobní, keď sa zobrali, mali len domček a jednu zemičku, na ktorej zemiaky a kapustu sadievali. Muž chodil do hôr drevo rúbať a s pltnicou zarobil ten mozoľný groš, ale čože, ťažká robota nebola preňho a tak skoro začal kašlať, až sa vysušil na triesku a umrel. Nezostalo po ňom nič inšie len dlh a malé chlapča, ktoré sa vraj podobalo nebožkému ako vajce vajcu. Aby sa mohla vyživiť, musela nádenníčiť, prať u bohatších, grajciar ku grajciaru odkladať, aby len mohla dlžobu vyplatiť. A pán boh jej pomohol, domček i zemičku udržala, len starosť, trápenie a núdza zorali jej včasnými vráskami tvár a modré, niekedy pekné a veselé oči hlboko vpadnuté v jamkách bez lesku pozerali vôkol seba.Doniesla synovi novú košeľu, ako sneh bielu, napredku s drobnými zámikmi, a preložila ju cez operadlo stoličky, aby tým lepšie sa ukazovala jej belosť. Hodvábny nákrčník — ešte od otca — položila k nej.Boľo to všetko videl a tak ľahko mu bolo okolo srdca. Odhodil kefu a čižmu a šelmovsky, tak ako to za chlapčenstva robieval, objal matku a dočervena vybozkával jej tvár. Ona, akoby sa durdila, vraví. — Ale iďže, nebuď pochábeľ. Veď si ty už veľký! — Ale pri tom jej je tak milo okolo srdca, tak sa teší, že ma dobrého syna, a i ona neodolá, ale tak, ako robievala, kým bol ešte maličký, vzala jeho hlavu do oboch dlaní a dívajúc sa mu do očí, pobozkala ho na čelo a žartovne buchnúc ho po chrbte, súrila ho do obliekania.— Ľaľa, či ho vidíš, maznáka; len čím skôr sa obleč, lebo onedlho budú zvoniť a nechcem, aby sme boli ostatní.— Ojej! Ešte je dosť času! Kedyže ešte budú zvoniť? Za ten čas žobrák i z tretej dediny príde, — odpovedá Boľo, berúc zase kefu a čižmu, aby pokračoval v práci, kde prestal.Nový kostol v gotickom slohu stál na konci dediny blízko fary, na vŕšku. Stavaný bol už od pár rokov, ale ani teraz nebol hotový, bo napriek milodarom a všelijakému zbieraniu, na ktoré pán direktor famílie a pritom inšpektor cirkvi bol chýrny, takže keď on len siahal do bočného vrecka po podpisnom hárku, už jeho známi chytali sa tobolky, predsa nedochádzala päta k uchu. Preto sa museli uskromniť so školským príbytkom, kde v učebnej sieni odbavovali služby božie.Škola bola prenajatá v starom zemianskom dome, vystavanom na hornom konci dediny. Za onoho času vystaval ho Miklúš Vážsky, chýrny advokát, pýcha famílie, lebo vedel šikovne z čierneho biele a z bieleho čierne urobiť a k tomu vraj náležite oholiť stránky, takže odchádzali od neho veľmi ľahké, sprostené márnych vecí sveta tohoto, ale naplnené slovami a múdrosťou pána fiškála, až sa im hlava točila. Takto nazhŕňal si pekný majetoček, ktorý však bohvie pre akú príčinu (ľud si povrával, že spravedlivosť božia!), roztratil sa tak, ako prišiel, a pán Miklúš na starosť opustený umrel, nechajúc po sebe len dlhy a povesť, že chodieva mátať do svojho domu, nemajúc pokoja pre nečisté manipulácie, ktoré popáchal za živa.Dom prešiel na licitácii pánu direktorovi do rúk za bagateľ, ktorý ho potom, keď škola i s kostolom vyhorela, dal z lásky ako inšpektor cirkvi na školu do prenájmu, ale len spoly. Cirkevníci, pravda, si šepkali, že nemá z toho škody. Z púhej lásky proti mladému učiteľovi, aby nebol tak samotný, držal v druhej polovici domu rozličných obyvateľov, raz strojníka, druhý raz faktora, a na jeseň, keď si myslel, že je tam najstrašnejšie bývať, lebo severák lomcuje vetchými oblokmi, trepe železnými okenicami a skučí dolu komínom, vtedy rozšíril svoju, starosť o chudáka učiteľa a poslal mu za spoluobyvateľov na pár týždňov svojich šiestich mlatcov.Školská sieň bola obrátená na kostol. Jeden kút pri obloku bal obitý latkami, na ktoré bolo oblečené rúcho; ten slúžil za kanceľ, a cirkevná truhla, oltárnym rúchom naplnená, bola podnožím kancľa, aby kňaz mohol vyššie stáť. Pridalo sa raz, že kostolník zabudol truhlu zavrieť a pán farár miesto povýšenia hupol do truhly, takže sa stalo slovo skutkom: — Máličko a neuzříte mne, a opet máličko a uzříte mne. — Hovorilo sa, že v ten deň malý osoh doniesla kázeň, lebo pani sestry často museli zakrývať ústa ručníkom: voľačo im perami trhalo, až im slzy stávali do očí. Medzi dvoma oblokmi jednoduchý stôl s nohami na kríž slúžil za oltár. Na ňom svietniky, krucifix a papierové kvetiny boli jedinou okrasou skromného tohto stánku Hospodinovho. Popri stenách boli položené lavice matróny, školské stolice boli pre mužských. Učiteľova izba slúžila za sakristiu.Už tretí raz ozval sa hlas zvona zo starej drevenej, osobitne stojacej zvonice. Nábožný ľud hrnul sa na služby božie. Pán kostolník s batôžkom, z ktorého agenda a luterák vykukávali, kráčal vopred a pán farár za ním.Kostolník je vo Vážskej veľmi vážená osoba. Nielen preto, že je moc ráz na fare, ale i preto, že obyčajne mladí učitelia potrebujú pomoc pri spievaní: on považuje sa aspoň za vicekantora.Boľo s matkou sa tiež poponáhľali. Boľo bol ani zo škatuľky, všetko sa na ňom lesklo. Malé fúziky, trocha brčkavé, pod nimi svieže pery, bystrý pohľad, to všetko ho činilo pekným šuhajom. K tomu nová, sťa sneh biela košeľa, prusliak so striebornými gombíkmi a všetko tak slušalo na ňom ani uliate. Keď vstúpil s matkou do kostola, všetci sa obzreli. Anička stála medzi dievčatami. Zazrela ho a zapýrila sa od šťastia. Matka uklonila sa pani sestrám, usadila sa k pani kurátorke, z druhej strany majúc za susedku Zuzku. Predtým ona sedávala bližšie dverám, cítiac svoju opustenosť a chudobu. Ale teraz načo by sa mala skrývať, keď má hodného syna? Veru nemusí sa zaňho hanbiť. Matke, ktorá má syna na ženenie, rýchlo stúpajú akcie.Bani kurátorka s vľúdnym úsmevom pošinula sa, aby Boľovej materi urobila miesto a ani jej na um neprišlo zbadať premenu. Zuzka, v smútočných šatách sediaca, tiež pritiahla k sebe sukne, aby jej suseda mala priestrannejšie miesto.Bohoslužba sa začala. Pán kostolník sedel pri učiteľovi, a spieval celým hrdlom, až bol červený ani rak, a kto sa opovážil inak zatiahnuť, ako to patrilo, obrátil sa a zazrel takým okom naň, že hneď mu hlas v hrdle zmrzol. Pani kostolníčka, ktorá z druhej strany pri pani kurátorke sedela, stúlila ústka a zbožným zrakom pozrela najsamprv na svojho manžela, potom po všetkých, akoby chcela povedať: hľa, ako vie, ako sa namáha! Bez neho nikde nič!Zuzka všemožne sa vynasnažovala sústrediť pozornosť na zmysel piesne. Spievala horlivo, pri citnejšom mieste rýchle utrúc oko, ktoré bolo navlhlo; ale jej myseľ bola nepokojná. Hriešne myšlienky ju trápili; tu jej prišla na um možnosť vydaja, tu zase starosť o gazdovstvo. Ona statne bojovala so sebou, nútiac sa obživiť si rozpomienky na zosnulého muža; ale oproti nej na druhej strane stál Boľo a tie oči sa tak leskli, tie kučeravé fúziky tak boli vykrútené, pery také svieže, ešte i ten nákrčník taký pekný bol na bielej košeli!Kňazov hlas zaznel z kancľa a sypali sa slová „o márnosti sveta tohoto“. Nejedna pani sestra si vzdychla, keď niektorá veta sa jej zapáčila. Zuzka horlivo uprela zrak na kazateľa. Chcela premôcť „hlúposti“, ale zato videla, ako Boľo pozrel na ňu. Srdce jej rýchlejšie bilo. „Čo je to?“ myslela si „Hlúposť“. Zbadala, ako jeho zrak skĺzol sa z nej a inde zabehol. Obzrela sa a a vidí jeho láskavý pohľad utkvieť na Aničke. Aničkina tvár sa jasala blahom.Anička ako čo by bola cítila, že hľadí niekto na ňu, obrátila sa a videla Zuzku, ktorá bledá, s ustrnutým výrazom na tvári pozerala na ňu. Obe sklopili oči. Prečo, samy nevedeli. Aničke ako čo by mrázik bol prebehol po chrbte. Nebolo jej už tak veselo. Zuzka zahanbená sklopila oči a hnevala sa sama na seba, že náhodou zamiešala sa do veci, do ktorej ju je nič. Žiaľ jej zatiahol hruď. „Hľa,“ myslela si, „i ja som bola taká šťastná, i ja som mala na koho myslieť, koho čakať, na koho sa usmiať a to všetko sa minulo, všetko je preč… Veď som už stará mám troje detí“.„Akého si ti vypriadla,“ myslela ďalej, „to prôšťa. Či ho vidíš? Veď on by si i bohatšiu mohol vziať“. A myseľ ako čo by jej bola ďalej zabehla, ako bolo slobodno. Pretiahla si ručníkom tvár a začala sa so skrúšeným srdcom modliť. Modlila sa vrele, s celou dušou za kňazom: — Bože náš, buď pri nás, buď v nás, buď vôkol nás. Zachovaj nás v pravom hriechov našich želení. — Keď prišla v otčenáši na „neuvoď nás v pokušení, ale zbav nás od zlého“, cítila poľahčenie. Prestal nepokoj a nastal mier duše. Príduc domov z kostola, vrele vyobjímala a vybozkávala si deti, ktoré bežali materi v ústrety. Zhodila sviatočné šaty a pomáhala materi dovariť obed.*Zuzka sama sedela v izbe a šila šatôčky deťom. Matka odišla trocha na priadky, otec bol vo vyhni. Janko, jej najstarší syn, bol v škole, a Marka, tá zase sa hrala s kamarátkami, len Paľko sa titlal okolo matere. Bola tak pohrúžená do roboty, že ani nespozorovala, keď sa otvorili dvere, ktorými vkĺzla suchá, v ošumelých šatách oblečená osoba.— Dobrý deň Zuzka, — poklonila sa Kohútka. Ešte jej mať ukradla Michalovcom kohúta, nuž im to meno prischlo. — Jaj, ani som nevedela, že si sama doma. Kdeže sú pani stryná a pán strýčko? — Zuzka sa strhla, no keď videla Kohútku, usmiala sa. — Vitajte, stryná, už ste dávno neboli u nás. Sadnite si! Čože vás dobrého donieslo k nám? — a usadila Kohútku.— Jaj, Zuzanka moja radostná, ani ma neusádzaj, veď vieš, mám mnoho roboty. Muž, ten starý korhelisko, už príde, nuž bude mu treba zase niečo do toho hrtana doniesť, a chcem i trochu halušiek mu uvariť s tvarohom; tak reku zabehnem k vám, či by ste reku mi takto nemohli za štyri grajciariky reku predať. Pravda, peňazí som nedoniesla, lebo vieš, ako je, práve teraz sme nie pri groši. Ale zato nič! Veď vieš, muž príde z roboty, nuž donesie, tak ti potom zaplatím i tých pár grajciarikov, čo som ti ešte predtým dlžná ostala. Oj, srdce moje radostnô, neboj sa ty nič, veď my to zaplatíme statočne. Ojej, čo len to! No, či by si ja cudzie na svedomie. No, to už nie! — hovorila rýchlym prúdom Kohútka, usádzajúc sa a pritom vše pozrela na dvere, či niekto neprichodil vyťahujúc pod kabátom schovaný tanier.Starý Gašpar a jeho žena nemali ju radi, lebo bola ona žena lenivá a pritom klebetná. Všade strčila nos a už to rozniesla po dedine. Vyhliadla si vždy taký čas, keď Zuzka sama bola doma, lebo vedela, že ju môže ľahko občankať. Zuzka ju rada počúvala, lebo jej vedela po vôli hovoriť, tu poľutovať, tam zase niečo nového doniesť a ani nikdy neodíde prázdna od nej.— Ach, bože môj! — vzdychla si Kohútka, — ešte vždy v smútku? No, veru to je už nie v poriadku. Ešte sa ti môže niečo stať. Už ako je, tak je, ale živý so živými a mŕtvy s mŕtvymi. Veď sa len nemôžeš dať zaživa zahrabať… Veď je pravda, pán boh ho osláv! — a tu si oči i nos utrela, — veď bol dobrý aj robotný, ach, aj na chudobu takto nezabúdal. Oj, veru nie… i nám, hľa, bol pomohol pred Veľkou nocou, keď sme to nemali čo a ako. Veď sa pamätáš.Zuzka kývla hlavou.— Už sa stalo, viac sa neodstane. A potom, vieš, bol slabý vždy, kašlal, no a ty vyzeráš ani ruža v najlepšom kvete; bol by hriech, aby si takto v smútku naveky vädla. Treba ti veru aj na vydaj myslieť, — a pozrela na ňu zvedavo, čo ona na to povie.— Ale čo to len hovoríte, stryná. Ja? Veď mám troje detí! — a odvrátila si hlavu. Kohútka zbadala, že udrela na pravú strunu. Priblížila sa k nej a vezmúc Zuzkino šitie do ruky, chválila ho a vypytovala sa, komu šije a po čom to kúpila.— Ach, veď je to len pekne, keď si to tak vieš sama ušiť… Ale, Zuzka, nepočula si, že Tomáš Matejovie, čo mu vlani žena umrela, chce sa ženiť? Je on veru chlap na mieste a má aj niečo majetku. Nuž a že má jedného chlapca, to veľa neznamená. Keď trocha odrastie, dá ho na remeslo a bude, akoby ani nebol.Zuzka vybadala, kde asi mieri; len šila ďalej, akoby nič. Potom ľahostajným hlasom, z ktorého jednako vyznelo, že z toho nebude nič, povedala: — Je pracovitý a zaslúži, aby dostal sebe primeranú ženu.— Miško Ferovie, — prerečie Kohútka s najnevinnejším výrazom, — by nebol na odhodenie.— Ach, to je korheľ, ten len v krčme sedí. Beda tej, ktorá sa zaňho dostane — odvetí Zuzka.— No, či ho vidíš, — začne zase Kohútka, — ale ti ten Boľo len opeknel. Či by si to bol niekto pomyslel? A tá Miklúška aká ti je hrdá, ako čo by plnú truhlu peňazí mala. Ľaľaď, len nedávno ti jej bolo dobre sedieť pri dverách, a teraz sa ti vystrčí k pani kurátorke.— A prečo by si nesadla? — zastáva Zuzka a červeň vstupuje jej do tváre. — Veď v božom chráme sme si všetci rovni.— Veď je tak, pravdaže je tak… hm, veď ja nič. Nie že by som chcela zle, ó, božechráň! Stryná Miklúšovie vždy boli akurátna osoba. A ako ti len vychovali toho Boľa. Veru mu niet páru, a čo ma najviac mrzí, je to, že tá kľampa… pozri ju, akého si ti vyberie. Ani ti nemá nič, len čo je na nej a zopár tých handár. No, dajtimibože, z toho sa nenaješ.— Veru. Boľo by si bol mohol i majetnejšiu dostať. — Vtom sa zasekla a pozrela na Kohútku v zmätku, či voľačo nezbadala.Kohútka fľochla na ňu, ale stavala sa, akoby nič a riekla: — Tak je, máš pravdu. Čože by si mal Boľo zahrdúsiť s ňou život, keď si môže vziať aj inú, ktorá je aj hodná aj majetná. — Pritom výrazne pozrela na Zuzku, ktorá sa zohla nad šitie, aby ukryla pohnutie.Zuzka sa bála, že tlkot srdca ju prezradí. „Čo je to len?“ myslela si. „Veď mňa doňho nič, nech si robí, čo chce, veď je to hlúposť!“— Oj, čo len to! — hovorila ďalej rýchle Kohútka. — Čo len frajerka. Či sa každá vydá za frajera? Hľa, Rózka, vodila sa za dievčenstva s Matejom Katrenovie. Aká to bola láska, a rodičia nedali ju zaňho, ale za Štefana. Nuž a či je nie dobre? Čo len to… Ale som zadlho tu meškala; jaj, musím sa ponáhľať! Tak reku, Zuzka, toho tvarohu ak by si mi mohla predať, veď ti ja už tie grajciariky donesiem.Zuzka vzala tanier a šla do komory; za ňou Kohútka, chváliac všetko. Hodnú hrudu tvarohu položila na tanier a pridala k nemu ešte i rezeň slaniny. Kohútka rýchle zaobalila do ručníka tanier a potichu na prstoch vyšla na dvor, kde, poobzerajúc sa dookola, či starí ju nezbadali, nahla sa k uchu Zuzky, ktorá ju vyprevádzala: — Neboj sa, Zuzka, Boľo musí byť tvoj! — A nečakajúc odpovede, rýchlo sa stratila.Zuzka ustrnule stála. Chcela odporovať, chcela vykríknuť, ale Kohútka už bola preč. Nával citov ju zachvátil. „Boľo jej! Teda on má byť jej? Hlúposť!“ Ale tá hlúposť tak sladkou sa jej zdala, tak žiadúcou! Odrazu vypukla v nej náruživosť mladej ženy, ktorá bola doteraz tlmená. Bolo jej jasné, že ho miluje, že ho žiada, že musí byť jeho. Rozčúlená vrátila sa do izby, kde malý Paľko plakal. Vzala ho na ruky, ale netuľkala ho tak srdečne ako predtým, bo bola naplnená obrazom inej bytosti, ktorá sa je stala takou drahou.Miklúška vedela o Boľovom pomere k Aničke. Nebolo jej po vôli, že syn rád vidí dievča celkom chudobné. Radšej by bola bývala, keby si bol vyberal medzi dievčatami, ale bola dobrej povahy a k tomu si syna zbožňovala, preto nechcela mu kaziť vôľu, nechajúc všetko na pána boha.Prala šaty, keď prišla k nej Kohútka. Bolo jej divné, čo ju k nej vedie, lebo Kohútka neotĺkala často jej prahov.— Prišla som vás trochu vidieť, pani strynká, reku čo robíte. Práve ma cesta tadeto viedla. Bola som u Gáborov, nuž reku nazriem i k vám.Miklúška usadila Kohútku pri obyčajnom vyhováraní, že práve teraz perú. — Ale viete, ako je, človek len odkladá s tým praním: raz je nepekný čas, druhý raz máš inde robotu, nuž doma robím vtedy, keď stihnem. A veru prádla sa mi, odkedy je Boľo doma, drahne nakopilo.— Jaj, veru tak; veď vám je to i u druhých nie inak. Čo len vy, to je ešte nič, ale ja úbohá stvora! Lebo viete, ten môj starý, ten vám veľmi mnoho šiat počierni, ani by ste neverili. Nič nedá pozor na seba. Len teraz mu dáš košeľu, bielu ani kvet, a už čosi — kamsi fľak na nej ani dlaň. Čo máš, hriešna stvora robiť, zas len čistú daj, lebo vám je svet veľmi planý, hneď vezmú v reč, že si muža nefedrujem.— Veru sa to i začierni najmä pri robote. Tu sa šuchneš, tam sa otrieš, to už ináč nejde, — prikyvuje Miklúška, pritom si hútajúc. „Ký beťah ťa sem len doniesol? Zaiste chceš niečo vyňuchať.“— Tak je to, — hovorí Kohútka ďalej. — Ach, ale ste vy len šťastlivá osoba, pani stryná.— Prečo, dievka moja? — spytuje sa Miklúška. — Veď celý môj život nebol inšie, len trápenie a hrdlovanie.— Veď je pravda, svätá pravda, že ste mali mnoho trápenia: ale, buď chvála pánu bohu, ste sa dožili i radosti i synovi. Ach, ako vám ho chvália! Onehdá v nedeľu, keď ľudia šli z kostola, len o ňom hovorili. Ale čo je pravda, to je pravda, je ako vymaľovaný.Miklúška, ani čo by na ňu ukladal, tak rástla od radosti keď jej niekto syna pochválil; ale zato, akoby nič, skromne odvetila: — Ach, nuž, len či je dobrý, a to je, chvála pánu bohu. Čože by sa stareli oň, veď je chudobný, nemá len ten domček, zemičku a dve zdravé ruky.— Jaj nehovorteže, pani strynká, tak, — odvetila Kohútka, akoby urazená. — No, či je bohatstvo všetko na svete? Hľa, pozrite starého Gašpara, čože mu je z celého gazdovstva a bohatstva, keď nemá syna. Zaťko mu zomrel, nuž a tie dve ženy veru nedostačujú. Nemá ani kto by mu hnoj vykydal, musí na staré kolená sám i to.— Veď je tak, — vzdychla Miklúška, — ale prečo si nedrží ešte druhého paholka, keď mu jeden nedostačí?— Viete, ako je: Kubo robí, Kubo je. Nie je to tak, ako svoj. Tam by bol potrebný mladý gazda, aby dohliadal na všetko.— I to bude, — odvetí Miklúška. — Čože, Zuzka nie je stará, ani tridsať nemá, nuž ľahko sa vydá, keďže jesto na čom žiť.— Aj ja tak hútam, — skočila jej do reči Kohútka. — Ona je stvora mladá, pekná, mocná. Čo len troje detí. Či ich var’ muž bude chovať? Tie odrastú, ani sa nevie ako. Či je to tak, ako kde krajce treba čítať? To už nie! Keby ste len videli, čo je to tam toho, plné truhly plátna, pôlty slaniny, mäsa pôrčového, múky, strovy — tomu ani počtu niet. To vám je všade ani nabitô. A k tomu Zuzka je samá dobrota. Onehdy som bola u nej za štyri grajciariky tvarohu si kúpiť. Viete, ako je. Keď som sama doma, ani mi jesť nepríde do umu, ale mužovi, tomu aby vždy vypekal a vyváral. Tak reku idem si kúpiť. Dala: a čo myslíte, že prijala? Nasilu som jej podávala, že, reku ja zadarmo nechcem — to už nie, ale ona nie a nie, len vraj prijmite; ešte mi i kus slaniny odrezala. Nuž taká vám je to stvora.— Veď ja viem, že Zuzka je dobrá žena a nie je pyšná, zaslúži, aby dobrého muža ešte dostala.— Zaslúži, pani strynká, veru zaslúži. Keby ste vedeli, že ona nehľadí ani na bohatstvo, len na to, či je poriadny a či je nie korheľ. Onehdy, keď som to po ten tvaroh bola, tak sa mi od srdca vyžalovala. Obe sme sa srdečne vyplakali, — a už utierala koncom zásterky oči. — Ach, strynká moja, hovorila, ani neviete, aká som nešťastná! Otec chce, aby som sa vydala, aby ma vraj videl ešte zaopatrenú, aby mohol ešte on voviesť mladého neskúseného zaťa do gazdovstva. Veď by som sa i vydala, vravela, ale keď ten, koho by chcela, sa nedostane. — Tu zastala.Miklúška bola ako na tŕní od zvedavosti. — Nuž a ktože to má byť?— Jaj, to vám už nepoviem, lebo mi to pod najväčšou tajnosťou povedala. Musela som sa jej zadúšiť, že nikomu nepoviem. — Zastala. Čakala, či sa jej Miklúška bude spytovať.Miklúška sa nespytovala. Zdalo sa, akoby bola pohrúžená len do roboty.I pristúpila k nej Kohútka a utlmeným hlasom, aby nik nepočul, šeptala. — Strynká, poviem vám, aleže nikomu nepovedzte, preboha vás prosím. Zuzka nikoho nechce… — Vtom zastala, Miklúška naklonila ucho k jej ústam. — Zuzka nikoho nechce, len Boľa. To je tak pravda, ako že je boh nad nami.Keď to vyriekla, vydýchla si, ako čo by jej kameň bol spadol zo srdca.Pozrela na starú, ktorá prekvapene hľadela na Kohútku. Verila i neverila. Lichotilo to jej materinskej márnomyseľnosti, že najbohatšia žena lipne za jej synom, ale i robilo jej to starosti, keďže vedela, že Boľo už nadpriadol známosť s inou. Jej odrazu boli jasné výhody z toho sňatku. Boľo nemusí ísť do hôr na rúbanie, na pltnicu, kde sa chlapi len rozpijú a prechladnú. Bude doma, pri gazdovstve, nebude sa treba starať čo na zajtra… mal by všetkého v hojnosti.— Je pravda, že žena je staršia ako on, — vraví Kohútka ďalej, — ale je i múdrejšia, nie kadejaký pochábeľ, čo si ti mužovi nevie ani polievky zapražiť. A potom čože je tri-štyri roky — dajtimibože! Hľa, ja som o šesť rokov mladšia ako môj muž a mám vrások na tvári ako do roka dní, a môj muž? Ten je ešte i dnes ako na strunách. Nie mladosť robí vek, ale spôsob, ako sa žije. Či má Zuzka nejakú starosť? Oj, tá vám bude i o tridsať rokov ešte nevesta!… A potom dievča, dievča. Nuž veď je to pekne, veď je to pravda; ale i tá krása sa stratí, a čo mi je po krásnej mise, keď je prázdna.Kohútke sypali sa slová ani z vreca. Miklúška len počúvala, až ani nezbadala, len keď vovedno sedeli, jedna druhej ruku stískali a hlavou prikyvkávali.Už sa zmrklo, keď Boľo prišiel z roboty domov. Kohútka mala ešte čo hovoriť. Keď ho zazrela, strhla sa. Prihovorila sa mu a významne pozrúc na matku, odišla domov.Mať so synom sadli k večeri. Sedeli bez slova. Matka často pozrela na syna. Bolo vidieť na jej tvári, že niečo chce povedať, ale sa ostýcha. Už jej bolo slovo na jazyku, ale nevedela, kde začať. Boľo si chutne ujedal; poznať bolo na ňom, že vylačnel.— Syn môj, chcela by ti niečo povedať, — rečie matka, keď vidí, že už odložil lyžicu. Ústa si utrel do uteráka a napil sa čerstvej vody z krčaha.— Čože by ste chceli, mamo? — vraví Boľo a sadá si k peci na lavičku.— Vieš dobre, syn môj, že som sa už zostarela. Už som slabá, nedovladzujem, tak si hútam, že by bolo dobre, keby ma mal kto zameniť a pomáhať mi. Hľa, už si chlap na mieste, tu je čas, aby si aj ty vstúpil do človečenstva a oženil sa, lebo čas uchádza a mladosť s ním, a ja by ťa ešte tiež rada videla opatreného.— Veď ja som tiež už o tom rozmýšľal, lebo i ja vidím, že vám treba pomoci. Nuž keď si zarobím na svadbu, tak sa aj ožením. Pôjdem na mesiac, na dva do hory, nuž donesiem pár zlatých, a potom vám privediem nevestu do domu.Matke to nebolo po vôli, že odkladá; ale ako opatrná len obďaleč začala. — Počuj, syn môj. Ja božechráň, aby sa ti chcela zastarieť do tvojho výberu; ale ako matka ti musím pripomenúť, že láska skoro pominie a vytriezvenie príde skôr, ako sa nazdáš. Hľa, i my s nebožkým tvojím otcom sme sa mali radi, ale čože to bol za život, keď sme celý ten čas biedili. Ja hneď po svadbe som na celé týždne samotná ostala, lebo tvoj otec musel ísť za zárobkom. Potom, hľa, tá choroba, všetky ťarchy sa na mňa zvalili. Akéže to šťastie? Ovdovela som, nemala som len pána boha a teba. Pán boh mi pomohol, ale cez koľké súženie som prešla, to len on sám vie. A tak i ty, keď si Aničku vezmeš.Boľo sa strhol.— No, no, veď ja nič proti nej nemám. Veď je poriadne, dobré a pracovité dievča. Ale keď si pomyslím, že i ty tam mi môžeš zahynúť, tak mi srdce stisne, hneď by plakala. — A ozaj, oči sa jej slzami zaliali.— Ale, mamo, — teší ju Boľo, — veď sa len nebojte. Uvidíte, že všetko bude dobre. Ja a Anička vás budeme radi mať… a potom Anička vás bude vo všetkom poslúchať a vám pomáhať. Veď je pán boh dobrý, čoho nemáme, to mať môžeme; ešte všetkých darov nerozdal.— Veď je tak, — vraví matka. — Ale predsa, keď si pomyslím, aké šťastie by si mohol urobiť… Hľa, hocktorá by išla za tebou. Počula som, že sa i Zuzke Gašparovie páčiš. Čo myslíš? Bol by si pánom. Miesto hory a dreva opatroval by si štyri voly a statok ani lasice. Keď by si na nich šiel po seno, každý by sa obrátil a závidel by ti; ešte by sa ti aj klaňali. Je pravda, že je trocha staršia; ale čože je to, zato je ona pekná a dobrá žena. Na deti by si nemusel zarábať, veď oni majú dosť a dosť. A tak by si nemusel hrdlovať, ani po kolibách spávať, ale na posteli v peknom kamennom dome.Zamĺkla. Uprene pozrela naň, aký dojem urobila naňho reč. Ale Boľo mlčal, len pokrútil hlavou, že z toho nebude nič.— A čo sa Aničky týka, neboj sa, že by si z toho niečo robila. Trochu by banovala, a potom by ťa zabudla a vydala sa za Jožka Matejovie, ktorý ju tiež pýtal a ktorý ešte i podnes čaká a nežení sa. I jej by bolo lepšie, lebo vieš, Jožko keď je i nie z bohatších, ale je ani nie najchudobnejší.Boľo zostal stály. Pokrútil hlavou a kývol rukou: — Mamo, toho nebude nič. Ja a Anička sa už dávno radi vidíme. Ja neopustím Aničku, ako i ona pre mňa nechcela ísť za Jožka. Poručeno bohu, už sa my len zoberieme. A keď nemáme všetkého, aspoň sa radi máme a suchý chlieb nám lepšie bude chutiť ako Gašparov biely a mäkký.Matka na tieto reči nepovedala ani slova. Boľo vyšiel von a ešte toho večera, zíduc sa s Aničkou, privinul ju silne k svojim prsiam a dlho ju držal v objatí, ako čo by sa bál, že mu ju niekto vyrve a tíško šeptal jej do ucha: — Nie, nik mi ťa neodoberie, ty budeš moja, len ty jediná. Nedám ťa za nijaké bohatstvá.Aničke znela tá reč tak milo, ako nijaká hudba na svete.
Cajak_Pred-oltarom.txt
Zo Slovenska do CarihraduNáš poctivý národovec Zoch rozhorlený poznamenal v ktoromsi čísle, že náš slovenský národ, hnaný zvláštnou túhou, rád vláči sa po cudzine, zanedbajúc svoju domovinu. Ajhľa — non procul a stipite pomum cadit — čo po slovensky sa vykladá „jablko nepadá ďaleko od stromu“. Tu túlajú sa ti dvaja Slováci[1]za deväťdesiatimi deviatimi vrchmi a toľko morami, tam kde býva ten zelený zver. — Pripojili sme sa ku spoločnosti, ktorá si zaumienila navštíviť značnejšie mestá a pamätnosti južných krajov. Zišli sme sa 17. marca v Banskej Bystrici a na druhý deň na najatej príležitosti[2]„pohli sme sa do sveta“. Aby sme zažili všetky slasti, hneď prvý deň navštívili sme nášho otca, Jeho Excelenciu najdôstojnejšieho pána biskupa slovenského, aby sme okriali na duchu, a zaopatrení jeho požehnaním nastúpili ďalekú cestu. Večer, stretnúc sa šťastnou náhodou s naším Náckom Hurtom,[3]zažívali sme u neho vo veselom kole dobrých priateľov slovanské pohostinstvo. Od kozelníckeho mostu až po Beňadik vyzdvihnuté ľady Hrona zaplaviac okolie, veľmi porušili cestu a pohýbali aj mosty.V Beňadiku poobzerali sme si do šesťsto rokov starý, pekným slohom stavaný chrám. Ďalej idúc, stretli sme dva krsty (19. marca) Jozefa a Benedikta; omina bona.[4]Z Beňadika hodili sme sa napravo cez Zlaté Moravce (lucus a non lucendo).[5]Tu vyplniac povinnosti oproti sebe — pod ktorým slovíčkom rozumieme žalúdok — navštíviac známych, menovite rodinu Modránych,[6]pospiechali sme bočnými, a že kratšími cestami do mesta toho, „kde teraz sláva v tôni skrytá leží“.Príjemný je výhľad z kopcov nad „slovenskou matkou“ oproti národnou históriou pamätnému Zoboru a na milú Nitru! A že vraj milú? Ale pekná je s tým hrádkom na vápennom kopčeku, akoby bol niekto tam vysypal za škatuľku cukrového.Je pozde večer. Pozatvárali sme svoje živé obločnice a na šťastie aj dvere, lebo hrozilo nám nebezpečenstvo v meste Nitre, „kde panovala jeho mocná ruka“. Trepú nám na dvere… Kto je? Náš rodák, nesúci plány na „Svetlicu“[7]do Martina. No pozhovárali sme sa s ním. Ráno on poberal sa na východ do Turca, my na západ. Ale poobzerali sme si ešte Nitru. Obzreli sme pekný nový kláštor „sivých sestier“ a jeho pekný kostol. Navštívili sme pána A. Guttwilla,[8]horlivého našinca, a v jeho spoločnosti stúpali sme na biskupský hrad.Chodníkom vinula sa nám zelená trávička a viedla nás do príbytku veľkodušného, národ svoj vrelé milujúceho starčeka, vysokodôstojného pána kanonika Juraja Tvrdého.[9]Dobrá táto slovenská duša trpí bolesti na nohu, ale máme nádeju, že boh dobrotivý navráti mu zdravie, aby ešte za dlhé roky žiť mohol na prospech a slávu svojho národa; aby, keď prežil jeho úpadok, uvidel i povýšenie jeho. — Trpel a bolestne cítil pohromy, ktoré sa valili na národ slovenský, tešil sa každému obratu k lepšiemu a kochal sa v nádejach jeho budúcnosti. Boh doprial mu vysokého veku a iste dopraje mu dožiť, aby uvideli oči jeho uskutočňovanie sa nádejí našich. — Zdar to boh!Rozlúčiac a odoberúc sa z jeho príbytku, vystúpili sme ešte vyššie až na chlm, do božieho chrámu. Pekný kostol chveje sa nad údolím ďaleko-široko, symbol viery pravej, povýšenej nad každú pozemskosť. A táto zem, po ktorej sme stúpali, je svätá pre uhorské kresťanstvo, najsvätejšia pre Slovákov; či po nej stúpajú len kresťania?Jestvuje tu ešte kaplnka z časov sv. Cyrila a Metoda. Dvere vedúce do nej zatknuté sú štyrmi kladkami, chúlostivo vyzerajú len odpoly spoza bočného oltára. Hrdza na pántoch, živý dôkaz, že býva málo navštevovaná, a žiaľbohu, ani nám sa neotvorila táto svätá brána pre práve odbavované služby božie na Kvetnú nedeľu. A pretože nám čas na pobavenie sa tu bol vymeraný a doba odchodu určená, prinútení sme boli vrátiť sa spopred dverí svätyne.Prebehnúc úrodnými, pekným, bujným zbožím posiatymi nivami, boli sme na poludnie 20. marca pri koľajach železnice v Tornoku.[10]Divný cit prenikne horniaka pri železnici! Nie ináč, akoby mu celý svet ležal pri nohách, a od jeho vôle záviselo, byť dnes v Európe, zajtra v Ázii atď. Nerozmýšľali sme dlho o tomto predmete, a už kúri a píska, akoby ho štípalo. Otvoria dvere, strčia nás do pekného, pohodlného voza, plesnú dvermi za nami, a tam sedíme ako v klietke.Lež scéna táto je pekne opísaná v tohoročnej Pokladnici; nejdem teda šíriť o tom slová.A človek zíde sa tu s neznámymi, cudzími ľuďmi, ale ten obmedzený priestor núti ho k tomu, aby sa pustil do hovoru s nimi. Keď sme prišli do Prešporka, bol som už so všetkými v živom rozhovore.V Prešporku, pamätnom pre nás Slovákov Prešporku, nielen tou pred tisíc rokmi tu bitou bitkou,[11]ale aj v novších časiech, bo stadeto vychodili naši nadšení, oduševnení mužovia, tu bol stánok národnej našej osvety[12]v časoch pre nás najneprajnejších — opustil ma priateľ Lajko,[13]chcejúc sa pobaviť u priateľa za dva dni, a ja, poď do Vendo-Bony, teraz nemeckej Viedne.Lež nejde to len tak ľahko dostať sa do Viedne, človek prejde cez prísny priezor, a to skúsil som i ja. Ledva som sa vyslobodil stade, čujem hlas z výsosti: „Vitaj, Gusto!“ Hodím okom za hlasom, a vidím Paľka Kuzmányho,[14]ktorý síce mňa nevetril, ale druhého čakajúc, dočkal mňa.Vo Viedni Slovákov — za odpustenie prosím — ako dreva, ale nie drevo snáď: baza, svíb, ej, to nie! Ale z krušpánu: tvrdé, hladké, vytrvalé, silné — a políruje sa dobre.Navštívili sme menovite dr. Mallého,[15]Karola[16]a Pavla Kuzmányho. Keď k tomu došiel ešte aj Marko,[17]zišli sme sa u K. K., kde sme trávili v milom rozhovore krásne chvíle a hodiny. Po dva večery ale zišli sme sa v hostinci s našou milou a nádejnou mládežou počtom asi dvadsiati; a vo veselom spolku striedali sa rozhovor, spev a zdravice. Dobehol k nám náš Seberíny[18]— a tu prežili sme krásne, milé časy, krv živšie prebehúvala žilami, dvíhala sa myseľ, a tie naše rozpomienky na prešlé naše besedy a slavianske bály pred štyridsiatym ôsmym a r. 1848 živo a vrelo nás zaujímali. Okriali sme v mládeži, veď ona je budúcnosťou národa, a za mladi chrabrá mládež je rukojemstvom budúcej slávy národa. — Odpustite, ďalej nemôžem, bo — veď viete, a keď neviete, teda znajte, že na lodi často tancuje kalamár. Teda, onedlho ďalej!Marmarské more, na palube lode Bombay 4. apríla.Ťaháme do užšieho mora, do Bosporu, nasledovne tíšia sa vlny, a tak netancuje ani môj kalamár, preto pokračujem; druhí chrápu, a ja píšem.„Poriadok je duša všetkých vecí,“ preto i ja, povšimnúc si toto pekné a pravdivé príslovie, v opise našej cesty nasledovať chcem poriadok chronologický, to jest časový, tak ako ho načrtaný mám vo svojom denníku.Vráťme sa teda do Viedne, a to dňa 21. marca. Prechodím sa po Viedni. Sedem rokov práve minulo,[19]ako som ju poslednýkrát videl, a koľké premeny! Kde predtým stáli hradby a hlboké, stromovím vysadené jarky, teraz stoja rad-radom nádherné paláce, medzi ktorými vynikajú skvostom Drascheho, potom Tadescov, arcikniežaťa Albrechta,[20]Eltzlov atď. Ani orientovať sa človek nezná v týchto novovyrastených krásnych uliciach.Pozoroval som, ako v staviskách tak aj kaviarňach, sklepoch, oveľa väčší luxus; ohromné sklá, zrkadlá, blesk, nádhera, ba i ten najposlednejší „graisler“[21]usiluje sa vystaviť svoje kvargle, viršle etc. do priaznivejšieho svetla. Táto všetka pohlcujúca nádhera prešla aj na obyvateľstvo, ktoré obetuje čas, imanie, veľmi často aj poctivosť, celý život — nádhere, mamone! Jej jedine kloní sa celý svet.Ale pri tomto ligotavom svete badal som aj veľa žobrače, a môžem uistiť, že som nevidel tu predtým za tri roky toľko pokútkárskych žobrákov, ako teraz za tri dni. Darmo je, protiviny musia byť, a čože by sa stalo z toho príslovia — „Aj vo Viedni ľudia biedni“ — keby nebolo tak?Medzi takýmito dumami, túlajúc sa po meste, vošiel som do príbytku podujímateľa „cesty na východ“, pána Fr. Tuvoru,[22]redaktora politických novín, rodeného Nitrana, u ktorého som prejal na cestu potrebné certifikáty, pekne viazaný album s fotografiou „Výhľad z Ejubu na Carihrad“ a iné cestovné návestia a poberal som sa cez Schottenthor[23]popri poriadnej, stodole podobnej budove, v ktorej zasedáva „dŕžavná rada“,[24]k peknému „votívnemu chrámu“.[25]Sloh to velebný, stavba velikánska; ale hovoria, že sa pri stavbe ustúpilo od pôvodného rozsiahleho plánu.Popoludní, okrem iných návštev, vošiel som do „Schwabovej“ kaviarne, zábavného miesta najviac in praxi študujúcich medikov, kde som našiel zastúpené mnohé slovanské kmene.22. marca.Tento deň venoval som návštevám rodiny a známych, z ktorých som odniesol to jediné, i to omrzlé povedomie, že som už — starým ujkom! O tempora, o mores…[26]Pred štrnástimi rokmi tu bystrý študent, a teraz šedivý — ak tomu ešte nazbyt starý ujčok.V tento deň dostal som po štvrtom putovaní do uhorskej dvorskej kancelárie veľký — ako šarkan — pas do cudzozemska, a aj Lajko T. dobehol z Prešporka do Viedne, a ako už bolo spomenuté, strávili sme v kole príbuzných sŕdc a duší veľmi príjemný večer.23. marcasme urobili výlet do Prátru, do zverinca. Po zložení taxe 30 grajciarov vošli sme do záhrady, založenej na ten cieľ. Už zďaleka obracia na seba pozornosť navštevovateľa všakový podivný rukot, revanie, gáganie, štebotanie zväčša cudzorodých zvierat, vtáctva i cicavcov.Tu vidíš slobodne plávať po vode a prestierať sa na brehu: pelikánov, flaminga,[27]rozličné husi, kačky atď., tam vo veľkých klietkach spevákov, tam ohromné orly, kaňúre, jastraby; zvlášť zastúpené je pokolenie sliepok.V budúnku pestrofarebné papagáje vydávajú uši urážajúci, z nôt všetkých hudobníkov známych i neznámych pochodiaci škrekot.Tam zase kravy, býky, lamy, srny, jelene, tam vlk v klietke; v jeho nebezpečnom susedstve zo všetkých krajov sveta ovce, kozy. Tam záhyblé ťavy. Na kopci umele vystavané rumy hradu, v dierach sovy; v samom hrade, v hlbokom, otvorenom, pevným múrom ohradenom priečinku štyri kusy medveďov sa pľačkajú vo vode, vyvaľujú na skalách a ľahostajne žmurkajú na divákov. Prostred priečinku suchár, a na suchári prešibaná, na tento čas pre blízkosť nemotorných síce, ale silných medveďov — pomútená, ostýchavá líška.Všade živo, všade náradie, miestnosti primerane životu zvierat ostrovtipne zriadené.Tam ťahá sa v mokrom machu medzi skalami slepý jašter, tu zase po suchých skalách behajú čerstvé jašterice a plazí sa ťahavý had. — Inde zase v plechovej nádobe leží pod vodou obrovský jašter (riesen-salamander), dopravený z Anglicka (ak pravda, za 1000 zlatých), obyvateľ hlbokého mora, opacha dlhá asi na 2 siahy.Cibetová mačka, koruna všetkých mačiek, číha zaľúbeným očkom na ceylonské jarabice. Na druhej strane tisne sa prítulne k ohrade africká ovca, vlečúc za sebou asi 20 — 30 funtov ťažký chvost po zemi atď.Krásna, znamenitá príležitosť vyhovieť nielen všetečnosti ľudskej, ale aj — čo je omnoho viac hodné — vede, ľahký a jediný spôsob učiť sa fyziológiu zvierat, čo zbierka vypchatých zvierat, okrem videnia podoby, nijak nemôže poskytnúť.Marmarské more, na palube lode Bombay.Vrátiac sa zo zverinca v Prátri, idúc popri hradbách, zborených rukou usilovných a skromných Slovákov, vošli sme do nového mestského parku na „Wasser glacis“.[28]Aj tu vidieť, čo všetko môže vyviesť rozum a peniaze. Združenými silami, rozumie sa; ba malomocný je rozum bez peňazí, a ešte malomocnejšie peniaze bez rozumu. — Tento park povstal akoby čarodejnou mocou cez jedno leto. Štyridsať — šesťdesiatročné stromy popresádzali i s koreňmi a zemou; jeden na jar presadený gaštan už v jeseni kvitol. Ale, akoby aj nie! Na brehu Dunaja ťahá parostroj vodu a tá rozbehúva sa s veľkým tlakom po cievach, rozložených popod zem po celom parku. Keď načim, otvorí záhradník na ten cieľ všade pristrojené čapy v cievach, priloží črevo (Schlauch),[29]dlhé na viac siah, a ako korunu, čo by ešte raz takého vysokého stromu, koreň, tak aj druhé kriaky, byliny a kvetiny pohodlne a koľko treba poleje. Na tento čas, pravda, čo sa týka zeleného rúcha, prikrytý bol ešte veľmi riedkou plachtičkou — ale v lete, keď inde človek darmo hľadá tú živú, mladistvú, radostnú zelenosť prírody, tento park neomylne bude veľkolepou a nádhernou okrasou.Spomenúť slušno, že nechýbajú tam ani jazierka, umele založené na povznesenie kraja.24. marca.Ako Slovák hovorí: Nič nového — popletá sa len to staré. Sliedenie celý deň. U peňazomencov zamieňali sme si papiere za cveng, bo na východe nič nedajú na šuchot. Najradšej tam berú „levantínske toliare“, to jest dvojzlatníky od cisárovnej Márie Terézie, preto ich rakúske mincovne sviežo kujú. Potom pre usporenie miesta dobre je zameniť si „napoleondore“[30]dvadsať, desať a päťfrankové. Frank vyrovná sa asi nášmu šajnovému zlatému,[31]alebo 40 grajciarom r. č. Takto sme naplnili lačné kropy našich skromných mešcov.25. marcao deviatej hodine ráno hli sme po južnej železnici, kade ľahšie. Tým istým vlakom cestoval do Talianska aj arcivojvoda Leopold,[32]mali sme ho šťastie vidieť. Bol v generálskej rovnošate, muž pekný, silného vysokého vzrastu.Švihali sme úrodnými, už po kuse jarným rúchom odenými nivami popri veselých letohrádkoch a viniciach, v blízkosti starobylého Badenu, v 1. storočí po Kristu Rimanmi postavených teplíc, a dlhé časy zabudnutých, až v pozdných časoch nanovo náhodou nájdených kroz jedného poľovku milujúceho pána, následkom čoho ich prinavrátili do užívania. Povesť totižto hovorí, že tomu pánovi tratili sa prašiví psi a čo deň navracali sa zdravší nazad. Keď to pán pobadal, striehol za nimi a našiel ich v hustom lese kúpať sa v teplých močiaroch.Dorazili sme k mestu Wiener Neustadt, predtým vojvodov rakúskych, teraz sídlu znamenitých frankfurtských klobások s dobrým odbytom na železničnej stanici. Krem toho bohaté je toto mesto na starožitnosti, menovite má v kostole mnoho náhrobníkov a starých stavísk.Za týmto mestom nasleduje Gloggnitz. (Hlohnica, ako aj pred ňou stanice: Pottschach a Ternitz-Trnica — veľmi po slovansky znejú). Od Hlohnice dvíha sa už železnica na vrch Semmering deviatimi viaduktmi, dakoľko menšími mostmi a dvanástimi tunelmi do 2788 stôp nad hladinou mora — dosiaľ najvyšší, železnými koľajami obložený punkt sveta. Ako keď červík poprevŕtava drevo, tak ťahá sa tu železnica cez hole, strmé zázračné skaly. Strminy pod nohami, až ježia sa ti vlasy, a letíš ponad ne ako v bese. Aký to utešený pohľad na všetky strany, ľahko si myslieť.Dobre sa pamätám, keď som pred dvadsiatimi dvoma rokmi po prvý raz cestoval do Štajerska, a nikomu ešte sa vtedy nesnívalo o semmerinskej železnici — že pozerajúc zo Schottwienu hore na rumy hradu Klam, vykrútil som si temer krk. Teraz mu zoči-voči hľadím zo železnice a Schottwien leží zakopané hlboko v doline. A koľko sa stadeto ešte vystupuje na Semmering!Tunel, či ako novokuté (či dobre, to rozsúdiť ponechávam filológom) slovo káže —jaskna vrcholci Semmeringu je 730 siah dlhý, teda len o 70 siah kratší ako anglická míľa. Tuším, len tri väčšie od neho tunely jestvujú, medzi nimi povestný tunel popod Temžu.Nad vchodom od strany Rakúska je nápis:„Franciscus Josephus I. Aust. Imp. Hominum, Rerumque Commercio.“[33]Na štajerskej strane:„Adriaticum Germanico Junxit Mare.“[34]Je to div a zázrak sveta.Na poslednej stanici ponúkali nám deti kvietky z hôľ. Čas bol jarný: Anemona,[35]Viola odor,[36]Erica atď. Ale videli sme my tu aj iný kvet.„Chytro, Lajko! Či ho vidíš?“„Koho?“„Nuž drotára!“Tam stál, chudák, vo svojom kroji a s pascami, statočný tulák, ktorý ale aj v cudzine zachováva svoju povestnú statočnosť a skromnosť. Preto, páni, nič proti našim tulákom. Keď nechcete, aby sa túlali, dajte im doma chlieb!Náš v behu vozov videný krajan v okamihu zmizol nám z očí.Prebehnúc čarovnou hornoštajerskou dolinou, popri železostrojoch, pílach, krajoch, obrazoch našim domácim navlas podobných (vynímajúc ľudí, lebo sú tu zhusta gogoľatí a skrpatení, takrečení kretini), dobehli sme v samý mrak k hlavnému štajerskému mestu Hradcu, nemecky Gratz. Podľa mena, pôvodu a histórie dosvedčená vec, že i toto mesto založili Slovania; však neďaleko niže neho počína sa už slovanské plemä.Hradec leží utešene v širokej doline, ohradenej vysokými vrchmi; medzi nimi pre čertove fígle, ktoré tam i podnes vystrája, ľudu dobre známy Šegel. Vprostred doliny skalnatý vápenitý kopec, na ňom stará, z tureckých časov pamätná pevnosť s vežou „Die alte Liesl“.[37]Bedlivý, učenlivý veliteľ pevnosti barón Kalchberg, spisovateľ starožitností Hradca a jeho okolia, vynašiel a obnažil základy pohanského chrámu (ak sa nemýlim, Diany)[38]tiež na tom kopci.Pre svoje milé položenie a okolie, pre srdečných obyvateľov a lacný spôsob žitia volia si Hradec za stále bydlisko obyčajne do odpočinku postavení (penzionovaní) úradníci, zvlášť vojenskí dôstojníci, a preto ho žartovne nazvali „Pensionopolisom“.[39]Medzitým zastrela noc čiernym rúchom kraje, a my unavení, vystrení, nakoľko nám to ináč dosť pohodlná klietka dopúšťala, zdriemali sme, gengajúc sem-tam hlavou, a ak tak chcete, aj spali.Koľko sveta medzitým ubehol parovoz, tento nespokojný čert! Otvorím obločnice, vytieram ich, vtom zavolá konduktor: „Station Pölschach, drei Minuten Aufenthalt.“[40]Poličany premilené, obývané Slovincami, koľkú pamiatku vzbudzujete vo mne na časy krásne, minulé, keď som tadeto ťahával na prázdniny cez povestný kúpeľ Rohič k milej rodine do Chorvátskej… A všetko to tam!Dávno sme frčali hnaní parou za mesto Cilli pri brehoch Sávy v Krainsku, a moja myseľ ustavične bavila sa v milom Zagorí.V Bospore, na palube lode Bombay, 4. apríla večer.Pokračujem v opise našej cesty a prichodím k 26. marcu. Po predriemanej noci dorazili sme na svit — prejdúc nocou Ľubľanu, hlavné mesto Krainska — do Sv. Petra, stanice na Karste, zlopovestnom pre jeho skalnatú neúrodnú pôdu. Karst je dlhý, od mora vystupujúci vápenisto-skalnatý chrbát. Kde pozrieš, vidíš na míle a míle šedivými skalami posiatu jednotvárnu neúrodnú pôdu, a tak okolie zunuje. Len po dlhých prestávkach premení sa obraz a zhliadneš ostrov v tomto kamennom mori: obec, pár domov, s vynútenou úrodnou, skalami obhradenou zelenou pôdou a neveľmi bujnými stromami. Tekúca voda je tu vzácna, pijú obyčajne vodu z cisterny.Medzi šedivou strakatinou pobadáš mnoho veľkých, menších, nálevníku navlas podobných prielub, najviac s pažitnatým krajom — znak podzemných, vápenné vrstvy podlizujúcich potokov. Keď už značne prežrali pôdu, povrch sa preliakne a utvorí nálevník, po banícky „pingu“. Tieto podzemné potoky a jaskyne berú pôde všetku vlahu. Stade potom ľahko dá sa odôvodniť nedostatok vody na Karste, medzitým čo ďaleko na brehu mora alebo práve v jeho hlbinách vystupujú zo zeme podzemné potoky.A tak pre nerozumné rúbanie lesov za pradávnych časov benátskej republiky[41]severné víchre pod menom bóra, suchota, skalnatá pôda, prchké lejaky zmývajú pôdu, odnášajú semä a vôbec jedno s druhým čím ďalej tým väčšmi zneúrodňujú pôdu.A táto strašná, jednotvárna šedivosť trvá s výnimkami celým brehom Jadranského mora, až do Archipelagu, ba po samé Dardanely. — Že vápennák tohto celého ťahu povstal z morských usadlín, toho dôkazom krom iných je v terstskom múzeu uschovaný, v Nabrezine pri prelamovaní železnice vykopaný nálezok: pozostatky obrovského predpotopného jeleňa (Cervus elaphus).Podotknúť ešte musím, že sme tu na nemalé naše podivenie videli na viac miestach nakopený sneh; friaulské, 10.000 stôp vysoké snežné hole Triglav ďaleko utešene jasali v žiari vychodiaceho slnka.Prejdúc stanice Horni Lesec, Divaču, Sessanu, Prosek, došli sme na Nabrezinu, kde sa železnica dvojí. Jedno krídlo napravo do Talianska, druhé naľavo do Terstu. My šli sme týmto popod vrch Občina rečený; nezadlho, neočakávane, zrazu, ako prešmykli sme priekopu — more! Ach! — dlhé, hlasité ach! vykradlo sa z úst každému, pohľadom tejto nekonečnej, mäkkej roviny okúzlenému novákovi. Ach, a krásna bola dneska tá klamlivá slaná voda, hladká ako zrkadlo. Chybovala mu jedna strana rámu oproti západu; na východ a sever bola ním Nabrezina, Občina a istrijské brehy. Ako obyčajne po zrkadle, tak aj tu behali muchy; ale keď si priložil ďalekohľad k oku, videl si, že sú to sem-tam po hladine behajúce lode, zanechávajúce za sebou ďaleké strieborné pruhy. — V kútiku rámu veselo vyškiera sa nám pracovitý Terst.Ach, ale kdeže by som zašiel s opisom, keby som hodlal opisovať všetky dojmy toho raňajšieho božieho obrazu? — Teda len ďalej cez Grignano a ponad slávny, pekný, nad samučičkým morom vystavaný hrad Miramare do Trstu lebo Terstu, kde dobehli sme po ôsmej hodine ráno.Dôjduc do Trstu, Terstu (staré Tergestum), pospiechali sme najsamprv na loď, tam sme poskladali naše batožiny, a potom prechodili sme sa po meste. Navštívili sme na „Kanále“ našich rodákov — pána Ľudovíta Kuchinku z Brezna a Nandražiho[42]z Veľkej Revúcej. Títo naši zemkovia zamestnaní sú vo veľkom sklade skleného tovaru Františka Kuchinku z povestných hút vo Zvolenskej a Novohradskej stolici. Sklo nemá taký odbyt, ako by sa očakávalo, a to preto, lebo ďaleká doprava pohltne takmer celý osoh, keď štajerské sklo po železnici zblízka ľahko a lacno dopravujú. Ale akosť nášho slovenského skla vydrží súbeh s hocktorým; v umelstve, čistote ďaleko prevyšuje iné, ba krem krištáľovej farby skla, dotyčne dokonalosti možno ho postaviť k boku českého. Keby sa Kuchinkovskému domu neťažilo utvoriť čo len dočasnú agenciu na východe, menovite v Carihrade, aby tam ich sklený tovar prišiel do známosti, iste by nasledoval aj hojný odbyt.Po krátkom srdečnom uvítaní, sprevádzaní mladým Nandražim, obzerali sme rybací trh, na ktorom krom rýb predávajú všetky iné kuchynsko-morské plodiny a zvery. Zaujímavé je to divadlo. V dave ľudu stoja šiatre, z každého počuť hlasité vyvolávanie a vábenie kupcov: no, každá líška chváli svoj chvost. Tuto pod nosom v koši, lenivo trhnúc vše jednou, vše druhou nohou, pohybuje sa ti morský, pár funtov ťažký rak, tam kuchárka nesie za nohu ako kapec veľkého morského pavúka, aby pripravila pánom lahôdky, tam slimáky, korytnačky, a tie ryby, rozličné i farbou i podobou, veľké, malé! Nakopené sú tu celé barikády zelených vecí a zlatých pomarančov, ktorými sme (kus po 3 grajciare r. č.) do sýtosti občerstvili svoje krumpľové žalúdky.Keď sme si popásli oči po divných vodných a zemných živnostiach, odišli sme po „Via delia Dogana — Casa arra“[43]do slavianskej besedy. Ej, bratia, tam to vyzerá po pansky! Ležia tam mnohé, rozumie sa, najviac slavianske noviny. V časiech, keď v Terste prebýval pán Karol Kuzmány, c. k. loďostaviteľský kapitán, držali i Pešťbudínske vedomosti. Majú hodnú bibliotéku, po stenách pekné obrazy, predstavujúce dejepisné a slavianske osoby, biliard, izbu pre hráčov a veľkú a pekne pristrojenú dvoranu na besedy.Členovia „čitaonice“ prijali nás veľmi vľúdne a sluha tejže spoločnosti, ohnivý Chorvát, o všetkom nás vďačne poučoval.Poberajúc sa korzom k lodi, videli sme druhý exemplár drotára na našej ceste, „aj tam zíde, kde ho nezaseješ“.Kým sme sa ešte uhostili na lodi a mysliac, že je už všetko podľa výpovede pána Tuvoru v poriadku, prinútení sme boli predsa ešte dať vidírovať naše pasy, čo nám konzuláty: grécky, turecký a anglický veľmi vďačne urobili za 4 zlaté 40 grajciarov. Keď toľko platil každý cestovateľ, boli to pekné diurná[44]za podpis a uderenie pečate.A tak vystrojení všetkým potrebným, pri veľkom účastenstve obyvateľstva, v peknom, jasnom a tichom dni, prejdúc mólom cez druhú loď, usalašili sme sa na lodi Bombay a pustili sme sa na neisté, klamlivé, lačné more.Kým sa pohneme z brehu, chcem vás, bratia, lepšie oboznámiť s naším novým bydliskom, ktorému sme sa zverili na dvadsaťštyri dní.[45]Naša loď volá sa Bombay, patrí rakúskej spoločnosti Lloyd, ktorá má sedemdesiatpäť parných lodí a dostáva od štátu každoročne 3,000.000 zlatých podpory, zaviazaná súc konať poštovú službu a v čas potreby aj vojensky vystrojiť svoje lode.Bombay je kolesový parník o sile 400 koní, 265 stôp dlhý, 36 stôp široký, 18 stôp hlboký; pod vodou ťahá 11 — 13 stôp. Má tri sťažne, dva komíny, dvanásť palných pecí a znamenitý anglický stroj. Zvonku, ako všetky lode Lloydu, je tento parník čierny, koleseň biela, kolesá červené. Druhé miesto (plac) bolo na tento čas tiež prvým. Mužstvo a obsluha lode je: traja kapitáni, prvý má 200 zlatých mesačného platu; traja mašinisti, prvý Angličan, podľa kontraktu 250 zlatých mesačný plat v zlate; traja kormidelníci po 36 zlatých; potom sú paliči po 24 zlatých, mastiari stroja a mornári (brodári) po 16 zlatých mesačného platu — krem toho chova a nápoj nadostač, a veľmi znamenité. Krem týchto bol ešte lodný lekár, dvanásť hostinských, dvaja kuchári, jeden kuchta a jedna komorná.Priestor: pohodlný salón so šestnástimi kabínami, a v zadnej čiastke so šestnástimi, tri a tri jedna nad druhou utvorenými posteľami; dve menšie kabíny pre ženské a na nižnej palube, to jest na prednej čiastke, menší salón s viac posteľami. Krem toho kajuty pre oficierov, strojníkov, mornárov atď. a dakoľko zásobníc.[46]Delá boli dve šesť-funtové na lodi. Salón väčší i menší a tak i ženské kabíny mali stoly; vo veľkom salóne mohli naraz šesťdesiati štyria obedovať.Pozoruhodná bola kuchyňa, bľachová, siahu široká, siahu 2 stopy dlhá, samé ohnisko sporivé, takrečený špárherd, tak mal stoloviny a všelijaké priečinky ako písací stolík (sekretár). Pálilo sa kamenným uhlím. V tomto malom priestore dvaja kuchári — jeden Nemec, druhý Chorvát, (títo zvlášť v kuchárskom umení vynikajú) a kuchta, štyri razy cez deň pre 170 obyvateľov lode, a to veľmi chutne a dostatočne až nazbyt, variť stačili. Pre gazdinky veľmi zaujímavá vec.Účastníkov cesty alebo pasažierov nás bolo voľačo vyše 120, teda viac ako desať vyše programu; ľudia z rozličných stavov, krajín a národností. Podľa stavu asi takto boli zastúpení: jedno knieža, dvaja profesori, dvaja mestskí úradníci; veľkokupci, fabrikanti po traja, baróni, stavitelia po štyria; grófi, študenti po piati; štátni úradníci, advokáti po šiesti; vojenskí dôstojníci — siedmi; lekári a majitelia panstiev po ôsmi; kupci dvanásti; bez udania stavu — dvadsiati; ženských šestnásť, medzi nimi šesť slobodných. Podľa národnosti a krajín asi takto: jeden Francúz, traja Švajčiari, jeden Angličan, štyria Rusi, z Uhorskej ôsmi, z nich dvaja Slováci rodom i citom, dvaja slovensko-národní eunuchovia,[47]jeden Chorvát, traja Poliaci; štyria slabého národného povedomia Česi — len po kútoch pestujúc svoju reč; dvaja z Valachie, štyria Taliani. Tí ostatní boli Nemci z rozličných krajín, najviac severných — z Hanoveru, Meklenburgu, Gothy, Saska, Bavorska, Pruska. Rakúskych Nemcov nebolo veľa, a zvlášť Viedeň bola slabo zastúpená. Čo sa týka poťahu jedného k druhému, to — inkluzíve Poliakov — celé Rakúsko s Bavorskom dolu na juh viac sa klonilo jedno k druhému; severné národy zase vedno.Pravdaže, zbratané kmene hľadali sa viac. Nemci severní s južnými v pospolitom rozhovore nemohli sa takmer rozumieť. Dva-tri razy bol som prinútený opytovať sa i ja Hanoverca lebo Meklenburca, kým som ho mohol dokonale rozumieť. A nám Slavianom vyčítajú rôznosť nárečia! Pravda, majú jednu literatúru, a my?Všelijaké národy i stavy, a predsa vzájomná úctivosť a znášanlivosť. Každý znášal rovnaké bremä a užíval rovné práva. Ani tu nepanovala nejaká suverenita jednej reči nad druhou: hovoril si v tej reči, ktorá sa ti zdala, a ktorou si sa zrozumieť chcel a vedel. Kapitán, ktorý bol naším vladárom, riadil loď a spravujúc jej beh, nestaral sa do nás — kým kto druhého nemýlil v jeho práve; ak by sa to bolo stalo, mohol samovládne zakročiť a výstupníka trestať.Lajkovi dostala sa kabína s troma posteľami (s dvoma Nemcami), mne dostala sa vyšná posteľ pod č. 1. v pozadí veľkého salónu. Posteľ je dlhá, široká s matracom, poduškou a teplým pokrovcom. Všetko obtiahnuté bielymi obliečkami, pri boku okrúhle okience so širokou policou, kde som si pohodlne mohol vyložiť svoju batožinu. Pri samej hlave kasňa s veľkým zrkadlom, ukrývajúcim vlastne kormidlo. Všetko dobré, pohodlné, len vychodenie zlé, lebo musím vykračovať na posteľ dvoch nižných, alebo cez ich bruchá a hlavy, a potom i to zlé, že na mojom ležisku, pre nízkosť palubovej povaly (Verdecku) sedieť som nemohol, iba zohnutý ako págeľ; alebo rezol som sa hlavou o poval, až sa zatriasli lampy. — Pokladúc si všetko do poriadku, vyšiel som na palubu. Tam sa zišla celá, jedno druhého obkukávajúca spoločnosť.Po druhej hodine popoludní para hučala strojnými komínmi, loď sa mrvila, dvíhali kotvy — a odtiahli dosiaľ, nás s pevninou spojujúci most — a zbohom, zem! — lúčenie z móla, kývanie šatiek. Pomaly už divákov ledva rozoznať, obraz sa šíri, ale jednotlivé predmety miznú zraku. Prístav otvorený na všetky strany sa šíri. Oprieme sa o zadnú časť lode za kormidlom o operadlá, hľadíme na miznúci breh, na ďaleký, snehom pokrytý Triglav, na ďalšiu Istriu, hľadíme na more a do mora.More tiché má farbu ako ordinárne sklo na zlomku — peknú, zelenú, čiste priezračnú, takže až na 40 stôp hlboko rozoznať i najmenšie predmety; keď spenovie, je snehobiele. Okolo Jónskych ostrovov je tmavomodré, pri Smyrne cez poludnie pri žiarení slnka smaltovomodrej (smaltenblau) farby. Ale načrené do sklenice vždy a všade dáva vodu čistú, ako ktorékoľvek krištáľové žriedlo našich žulových bŕd.Adria, Jadranské alebo siné more Staroslavianov, obsahuje 1000 štvorcových míľ; je záliv Stredozemného mora, na východ je miestami až na tisíc stôp hlboké; na západ pred talianskymi brehmi je plytké, a tak z východnej strany má prirodzené, znamenité a mnohé prístavy, na západ málo, i to plytké. Búrkam severným, ako aj východným veľmi vystavené, preto aj dostalo meno ešte od Rimanov „Adria turbidus“.[48]— Voda, ako všetky morské vody, chuti horkasto slanej, nalačno pitá, pri ináč dobrom žalúdku preháňa, a slabší žalúdok ju vydá naspäť. Mornári ju príležitostne potrebujú na to prvšie. Medzi inými soľami obsahuje horkú soľ (Sulf. magnesiae) a kuchynskú soľ (Chlor. natr.), a to najviac túto, preto aj z nej vyvárajú a vyparujú kuchynskú soľ.Jadranské more má v 100 funtoch vody vyše 4 funty soli, Čierne more len vyše 3 funty, rozdiel celý funt. V ťažšej vode špecificky tá istá ťarcha ľahšie pláva, ako v ľahšej vode, načo pri nakladaní lode načim prizerať, to jest tá istá loď a s tou istou ťarchou hlbšie ide pod vodu v Čiernom mori ako v Jadranskom mori. Rozdiel obsahu soli zdá sa zakladať v tom, že Čiernemu moru väčšie potoky dovážajú v hojnejšej miere a pri menšom výpare sladkú vodu, než sa to stáva v Jadranskom mori.Vzduch na mori, krem občasnej hmly, je vždy čistý, pretože prach nenesie, a ten, čo aj dostane sa z pevniny na more, padne do vody. Vzduch teda čistý od prachu, vlhký, nikdy nie príliš chladný, ani príliš horúci, temperovaný, pomiešaný s drobulinkými čiastkami soli. Lebo hoci sa tvrdí, že more vyparuje len čistú vodu, predsa trebárs len v atomických prvkoch, v neslýchane malej miere nádobno vystupovať hore i soli s vodou, čoho dôkazom je to, že človek na lodi postavený pri peknom počasí na perách a fúzoch môže chutnať soľ.Morský vzduch je veľmi zdravý, a zvlášť na ústroje trávenia, krem morskej choroby, nevyrovnane dobre pôsobí. I z vlastnej skúsenosti môžeme ho dokonale odporúčať.Prebuďme sa z tohto rozmýšľania a hľaďme na pevninu. Krepko zatínali mohutné kolesá do pokojnej slanej vody a vždy nové kraje javili sa zvedavému oku; zo všetkých strán nakukávali rozličného druhu ďalekovidy. Prebehnúc Pirano, Cistanuovo, Rovigno, Pulu, zanechali sme istrijský polostrov a blížili sme sa k hustým dalmátskym ostrovom, väčším, menším: Čres (Cherso), Lošín (Lussín), Premuda, Scarda, Grossa (Dunga), Hvar (Lessina) a bližšie Lissa, Korčula (Carzola), Lagosta a mnoho — zvlášť z pravej ruky — malých ostrovov, napríklad ďaleko v mori osamote stojaci, pre svoju podobu nazvaný Jabuko-zápoľa. Za ostrovmi Lagostou a Mljet (Moleda) zmizli brehy, a my osiralí plávali sme šírym morom, nevidiac nič, len nad sebou vysoké nebo, pod nami a okolo nás hlboko-široké more! A prišli sme na výšku mora asi oproti Baru (Antivaru).Lež nešlo to tak chytro a tak ľahko, ako sa to píše a ako sa to číta. Trvalo to pol dňa, noc a zas celý deň a zase pol noci, a čo sme za ten čas prežiť, skúsiť, aké hrúzy pocítiť prinútení boli, to vám chcem opísať.O štvrtej hodine popoludní po našom odchode z Terstu zvonili k obedu. Pri prvom zasadnutí nebolo dosť miesta a tak dakoľkí, nechcejúc sa tisnúť, dali sme si prikryť na palubu a obedovali sme prvý raz v tvári pekného mora. Jedenia bolo hojne, päť jedál a rozličné južné ovociny, všetko znamenite pripravené. Vínce červené seksardské. Na pochúťku čierna káva. Nechyboval dobrý rozmar. Večera o ôsmej hodine: čaj, káva a maslo; raňajky bývali o siedmej — káva alebo čaj so suchárom, druhé raňajky o desiatej — dvoje mäsité jedlá, víno, a zase rozličná ovocina; obed najskorej o štvrtej, najpozdejšie o šiestej večer podľa okolností.Hneď pred samou večerou, pri nevýznamnom ešte kolútaní lode, pozoroval som už jedného cestovníka bledého točiť sa z boka na bok; myslel som, že to následok hojne užitého seksardského vína. Ale skoro som bol poučený, že je to morská choroba, a ten cestovateľ jej prvá žertva.Čím diaľ, tým väčšmi kolútala sa loď; ani nestála v pomere ku vetru, more nebolo viac také hladké ako pri našom odchode. Okolo desiatej, vylezúc do svojho brlohu, skoro som sladko a hlboko usnul.Prebudím sa okolo polnoci. Krúti sa mi hlava, kolíše sa loď. No už ma reku máš! Skotúľam sa dolu, ako len bolo možno, poobliekajúc sa nanáhlo, vytackám sa na palubu a sadnem na lavicu ako dudok. Ticho všade, len loď kníše sa z boka na bok, odzadu napred, vietor fučí v povrazoch. Mesiačik svieti, osvecujúc búrne šuchotajúce, bielou obrubou obtočené vlny. Už nás bolo viac na lodi. Prepomáham sa, ale darmo, ja, ako aj druhí, mácem po palube. A už kĺžem sa po znečistenej palube, vidím točiť sa hosťov, lapať sa rukami predmetov a — dáviť. Pri mne jeden starý pán stene. Pýtam sa ho uduseným hlasom, či mu je ľahšie po dávení, a na jeho prisvedčenie popustím prírode, pokrčím sa a ľahnem v najväčšej apatii bezcitný na dlážku ako kus dreva. Divne cíti sa to človek v tejto morskej chorobe, ľahostajné mu je všetko, nič ho nezaujíma, odkázaný je len sám na seba; ani oheň ani druhá žiadna neresť nie je vstave cele zapudiť túto apatiu.Asi tri hodiny umorený závratom a ťažobami vyľahúval som pod sťažňom. Konečne pomocou čerstvého povetria, a pretože nie každý rovnako býva zachvátený morskou chorobou, zotavený som vstal, odišiel do svojej postele, a skoro nato šťastlivo usnul.Cez deň trvala tá istá chvíľa čo v noci, následkom čoho veselosť spoločnosti bola sčiastky zakalená a slabšie žalúdky boli pomútené. Náš Lajko sucho prešiel, vystrájal vtipy zo mňa, no ale, „čo sa vlečie, neutečie“.Proti večeru zmocnel vietor, zväčšili sa vlny, more hučalo, vrelo, voda stratila svoju peknú zelenú farbu, miesto nej nastala plavá farba. Prechádzky po palube stali sa nemožnými, kto chcel ísť z miesta na miesto, vyviedol to len s namáhaním, držiac sa vždy pevných predmetov. — Kapitáni a mužstvo obúvali vodné vysoké čižmy, obliekli vodosilné kepene s kapucňami. Všetko plané výhľady, bo sú to prípravy k búrke.Aby som vo vŕzgajúcom salóne neupadol znovu do morskej choroby, a pretože podľa fyzických pravidiel kolísanie lode najmenej badať v strede lode, sadol som si pred otvoreninu stroja, jestvujúceho stred lode, v spoločnosti asi troch-štyroch cestovateľov. Vzmáhajúca sa búrka pretrhúvala našu besedu. Vietor od juhu, protivný našej plavbe, „sirocco“ zvaný, jajkal v povrazoch a sťažňoch ako plačúce dieťa, more náramne hučalo, loď sa kolísala ako smeť z boka na bok, odpredu nazad; už vlny tak silno plieskali do boku kolesieň, že nám striekalo po hlavách. — Čo to bude? — Okolo jedenástej v noci začrela loď tak hlboko pyskom do vody, že voda dierami na spúšťanie kotiev celým prúdom liala sa oproti nám dolu nižnou palubou. Hore nohy, voda na lodi! Pre nezvyknutého pozemného potkana (Landratte), ako nás pevnozemcov prezývajú mornári, už toto dosť nepríjemný výjav — ale čo by to ešte bolo.Vlny tuhšie bili, vodu akoby na nás z kúp liali. Búrka rastie so všetkými jej strašidlami. Mokrý ako myš, obrátim sa ku kapitánovi, ktorý držiac v ústach rozžiarenú cigaru, práve strážil na moste (vedúcom z jednej kolesne ku druhej ponad strojáreň), hľadiac pri tu i tu prebleskujúcom mesiaci pred seba do diaľky mora, a pýtam sa ho, čo máme robiť, či tu ostať, lebo ísť do komôrok. Odpovedal s opravdivou mornárskou flegmou (súc Talian), v lámanej nemčine: „Robte, ako sa vám zdá!“ Ďalej sa ho pýtam: „Čo to bude a čo môžeme očakávať?“ A on mi tú potešiteľnú odpoveď rovným spôsobom odvetí: „No, nie je dobre, a bude ešte horšie!“ — No, už si nás reku potešil. Nikdy ešte tak hlboko nepadol barometer ako naše mysle, a ako odvisli naše nosy. Ale mal pravdu.O krátky čas tak zahrmeli vlny okolo nás, že nám vlasy dupkom vstávali. Zhora, takrečeno strekacie (Spritzwellen), od pysku lode, spopod kapitánových búdok — voda. K tomu, s praskotom stisnúc loď, vyrazilo dvoje na vychádzanie z lode slúžiacich, dobre zapravených dverí. Kláti sa loď ako páper, vietor fučí, voda hučí, stroj búcha, a to všetko v čiernej noci na šírom mori. Voda hrmotom valí sa na palubu, sudy, truhly, chlieviky s kurami a všetko, čo nie je pripevnené, hrkoce ku dverám. Mňa sediaceho na lavici zodvihne i s lavicou, voda ponad zrub leje sa dovnútra priestoru, kde pália pod kotly.V tom súdnom dni obrátim sa k Chorvátovi, husárskemu dôstojníkovi: „Gospodine, ćemo poginuti.“[49]A on s oddanosťou, so založenými rukami odpovie: „Ako božia vôľa.“Preľaknutý myslím, že lejúca sa voda snáď oheň zhasí, a stroj zastane, skočím so svojimi druhmi na bľachovú pokrovu, asi 4 stopy vysokú, okolo komína, udriem sa nohou o ročku. Mornári, chytiac sa jeden druhého za ruku, s kapitánom na čele zatvárajú dvere. Ako voda dverciami a inými otvormi stiekla, skočím z krovu dolu a bežím, nakoľko to dopustilo strašné klonenie sa lode, sem-tam hádzaný do siene, upozorniť milého druha Lajka na nebezpečenstvo a rozlúčiť sa s ním. Ale tu vidím divný, odporný obraz. Steny lode, akoby jej už až rebrá malo polámať, praštia, vŕzgajú a zdýmajú vo všetkých možných hlasoch, k tomu dvíhanie a klonenie sa lode v takom stupni, že keď si sa popustil rukami, mrštilo ťa hneď na druhý bok. Časom ju zase tak striaslo, ako čoby ju zráca metala. K tomu nepríjemný vzduch; o stôl opretí a na zemi ležiaci cestovatelia, práve morení morskou chorobou — polomŕtvi. Lanie, vzdychanie, stenanie. Okrem toho nečuť ani slovíčka: ticho ako v krypte. Po zemi kufríky, háby, batožina, ba aj čižmy sem-tam bez nôh chodili. Najmladší kapitán, srebúc kávu, tešil nás, že však je loď dosť silná. A jeden Talian pošepne mi mdlým hlasom, že kapitán ešte jednu próbu zamýšľa urobiť. — Próbu? — myslím si, — i to veru pekná potecha! — Prejdúc chaos, vtrepem sa do Lajkovej kabíny. On leží ticho horeznakom. „Lajko, zle je!“ On sa ma pýta: „Či si chorý?“ — „Ach, nie, reku, ale loď tonie, poď hore na palubu, ktozná, či sa ešte dlho vídať budeme!“ — „Jaj, ja som chorý, zle mi je, ja nemôžem,“ odvetí slabým hlasom. — „No, premôž sa, obleč a stúpaj hore!“ A chudák horko-ťažko sa zvliekol, obliekol sa a vyšiel za mnou, kam som sa pri závrate hlavy vopred ponáhľal na palubu. Zastali sme pri vchode, držiac sa rukami lavíc. Oblaky hnané prudkým vetrom lietali chytro ani strela, mesiac prekukával a hľadel zádumčivou tvárou na rozvarené bublajúce more. Aj, čiže bolo špatne plavé, len povrch hrebeňov vĺn — bielučičké peny, celé kopce a nepravidelné doliny tvoriac, valili sa, len-len že nás už pohltnú. Zhrbené vody, loď na najvyšší stupeň váľali; vše jedným bokom načrela vodu, vše druhým, a dakedy sklonila sa tak dolu, že nám na more neprichodilo dolu pozerať, ale hore.Pri tomto hrúzyplnom pohľade klesli naše mysle; každý dušou bavil sa doma a svojich najbližších milých spomenúc, ich i seba odporúčal bohu. Pravda to spravodlivá, že „qui non scit orare, pergat ad mare“.[50]V tvári tohto pekného, ale ohromujúceho strašného divadla, pri zhone živlov, keď zdalo sa každú chvíľu, každé okamihnutie, že nás vodné vrchy stiahnu do svojich chladných hlbín, majúc každé okamihnutie smrť pred očami… ale, kto vám opíše ten moment?! — pojali sme sa a bratsky lúčili.„Dlho, to, reku, trvať nebude,“ poviem a pevne som si umienil, že nedočkám tonutie, ale aby som ukrátil trápenie, vopred skočím do mora. Ale priateľ Lajko povie:„Nezúfaj, brat môj, pán boh nás snáď ešte zachráni.“Znáte, že Slovák všetko v bohu zakladá a zato je statočný.„No, istotne, že nás tu človek nie, ale jedine boh zachrániť môže,“ rieknem ja. Hrúza trvá tá istá, ale loď netonie. Vztýčili búrno-plachtovú žrď (Seegelsturmstange), tú vietor zdrúzgal a mrštil do vody. Vlny sa besneli, loď tancovala vše na kopci, vše v doline ako pleva, ale predsa netonie. Loď dobrá, ľudia múdri a boh veľký.Vlny sa iskrili a kde sa najviac varili alebo odrážali, tam sa aj najviac svietili od miriád drobulinkých, more obývajúcich a na spôsob svätojánskych mušiek svietiacich sa zvieratiek.Ale musím vyznať, že som sa veľmi nestačil zapodievať poetickou stránkou týchto úkazov prírodnej ozruty. Len smutným zrakom hľadeli sme my malicherní ľudia do zlostného velikáša Adrie.Keď sme takto pri tom všetkom len netonuli, odobral sa Lajko apaticky, zmorený morskou chorobou, do svojej postele, a ja mokrý, prechladnutý, zunovaný ľahol som si medzi dvoch krajanov na železné rošty nad paličmi, prikryl som sa vrecami, v ktorých spúšťajú paličom kamenné uhlie, položil som si pod hlavu skrútený povraz — a oddychoval, ale horkýže oddychoval.V takýchto mukách doplavili sme sa asi na výšku prístavného miesta, to jest v rovnej čiare Baru (Antivari).Nemohúc proti sile napred, po držanej porade uzavreli kapitáni loď zvrtnúť a kosom hnať do prístavu. To bola tá próba. Stalo sa tak. Vietor nám teraz nedul viac proti pysku, ale pod ostrým uhlom do boku lode. Ležala celky na ľavom boku, pravý bok hore, nenačierala už tak veľmi vodu, ale nám ju vlny zhora metali; s náramnou silou temným hukom báchali do pravej kolesne. V takom jednostrannom položení kosom plával Bombay v smere k Dubrovníku. Jeho klonenie bolo tak veľké, zvlášť keď nás ovalili vysoké vlny, že zvon na mostine, na ktorom ináč len každú hodinu stráže dávajú znak udrením, sám od seba bil na poplach, čo tak dojímalo, ako keď šibencovi zvonia na ostatnú cestu do hrobu. Ľahko každý uhádne, v akom sme boli klonení.Pri týchto okolnostiach, že o oddychu byť reči nemohlo, rozumie sa samo sebou. Medzitým po asi osemhodinovom súžení nastalo ráno, svit. Hrúzy značne umenšené. Ale ešte teraz len sme videli, čo sa to robilo. Cestovatelia „kratochvíľni“ pomaly, bledí, vycivení, ako maškary povylezúvali a knísali sa po palube — aj na smiech, aj na poľutovanie.Že nechýbali ani smiešne výjavy, nech svedčí toto. V prednom salóne jeden vážny a povážny pán, nechtiac sa štverať na hornú tretiu posteľ, zamenil si brloh a spal dolu na úzkej pohovke. Ako tak spal, príde búrka, búši loď vlna, vážny pán frkne ako haluška, a to čelom o stôl, stade na zem. Kým chmátal a točil sa po zemi, padol celý dážď na neho, a to dážď kufrový, čižiem, nohavíc a konečne i lavór a inšie nádoby vyliali na túto hromádku svoj — pri búrke nevyhnutný obsah.Zoslabnutý všetkými neresťami, mokrý — fúzy a brada vždy slané ako haring — keď sa tíšilo, to jest keď sme sa plavili blízko prístavu, pobral som sa do postele a sladko som usnul. Ej, čiže sa to spí po takej nemelčici!Ako sa prebudím, šuchnem rukou po tvári, a tá celá akoby posypaná múkou. A čo to bolo? — Soľ, číra, čistá soľ. Čo mi striekajúce vlny načľapkali vody do tvári, to uschlo a stade tá soľ — dosť by sa bola nalízala jedna ovca. Komíny ale, odvrchu dospodku oblepené bielou soľou, dali pozdejšie zafarbiť v Carihrade.28. marca.Ogabaný, raňajkami občerstvený, vystúpim na palubu, aká tu zmena. Stojíme v znamenitom, dlhom, horami obtočenom prístave gružskom. Okolo nás ležalo zakotvených viac pred búrou sem vplašených lodí, menovite vojenských, z ktorých na jednej velil sám rakúsky admirál barón Wüllerstorf.[51]Nebo jasné, slniečko prívetivo kukalo na nás zmokov, ďaleko von na obzore divo križujúce sa vlny a na chlmoch okolitých hôr knísavé stromy ukazovali na vonkajšiu búrku. Ale my sme čušali v bezpečnom mieste.Mali sme síce navštíviť podľa programu Dubrovník, ale len naspäť idúc, takrečeno len podotknúť. Nehoda nás však prinútila tu odpočívať tri dni, čím nadobudli sme príležitosť oboznámiť sa s Dubrovníkom, znamenitým svojou predošlosťou, mestom a s jeho bližším okolím.Pod nami leží po brehu a vŕškoch do polkola Gruž (Gravosa). Toto je vlastne bezpečný, dobrý, chrbtom kopca od Dubrovníka (Ragusa) asi štvrť hodiny oddialený prístav.V blízkosti samého Dubrovníka je síce tiež prístav, ale malý, plytký, nepríhodný väčším lodiam.Tú istú noc, keď náš Bombay tancoval tú nešťastnú ceperlu, a čiže radšej polku-mazúrku, prekotili sa tu dve malé plachtové lode. Lodníkov ochránili, tovar sčiastky zahynul.Domy Gružu stavané sú do strminy medzi skalami, čo platí zvlášť o východnej strane. Je to už sloh domov bezvýnimočne taliansky, strechy veľmi plytké, domy všetko stavané zo skál.Na východnej strane, takmer na samom vrchu pozorovať bolo viac domov očadených, opustených — to si vraj asi pred desiatimi rokmi Čiernohorci spravili taký „juks“;[52]prepadli ich, spálili a utiahli sa nazad. Ktozná, myslím si, či tam tiež „nepľundroval“ Mijo, Pinkov kamarát.[53]Keď sme sa poobzerali z paluby blaženým okom po peknom zelenom venci okolitých záhrad a po susedných lodiach, vystúpili sme pomocou člnka na breh, na krásnu cestu kol prístavu. Múraná ohrada brehu nie je vyššia ako na 2 stopy, znak toho, že tu v tejto nevyrovnane bezpečnej zátoke more ani v čas najväčších búrok nevyskakuje vysoko.Vystúpiac na pevnú zem, vošli sme s Lajkom najprv do blízkej kamenárne, obyčajného tu remesla, kde sme zbierali kúsky mramoru. Ďalej idúc, obdivovali sme od nášho už veľmi odchodné rastlinstvo. Mali sme viac ako polovicu nám neznámych bylín pod nohami.Pôda je vápenná, jurského útvaru, pri brehu aj kriedovitá, ako tamtá na Gabreku (Karste), rozštiepená, skalnatá. Zo škulín, zápoľ a na nanosenej zemi všade révy, olivy, kaktusy všelijakého druhu, pomaranče, citróny atď.Ďalej idúc, vstúpili sme do súkromného príbytku s utešenou záhradou; neobišiel ho ani jeden z cestovateľov. Prívetivý majiteľ, menom Puchovac (ktorý nám na žiadosť a prípis prisľúbil aj semená vďačne zaslať, naradovaný, že sa s ním zhovárame po „našsky“), bol predtým sluhom Radiča, bývalého vlastníka tohto pekného majetku. Keď Radič zomrel v Mexiku, v porukomí svojmu synovcovi, darebákovi, poručil dva zlaté r. č., svojmu ale vernému sluhovi tento celý príbytok i so záhradou a kúpeľom.V samej záhrade sú súmerne podelené hrady a vôkol obtočené plotom s vyrezanými stĺpmi a umelými popolnicami — všetko z myrty. Okolo múrov striedavo pomaranče so zlatým a citróny so sirkovým ovocím v tmavom lístí. Mimo toho laurus, oleander, révy (začali už púšťať listy) a kopa hyacintov, ľalií a narcisov.Dom bol vôkol obtočený korkorusom a banksiou, žlto a bielo kvitnúcou, sem-tam pekné kvitnúce červené mesačné ruže, naľavo od domu bývalý kúpeľ, na tento čas rybník s pestrými, rôznofarebnými rybkami.No môžem uistiť, maličký raj, zvlášť v očiach zamrznutých Tatrancov.Mimo prístavu pospiechali sme ako kolkáreň hladkou cestou popri rozličných kupeckých, v tieňavých záhradách vystavaných domoch a kasárňach do kopca, kde medzi záhradami, olivami a stromovím vystavaná cesta delí sa na vidličku, ale na sedle, to jest úžine polostrova, tvoriaceho gružský prístav, zase sa spája dovedna, a tak beží dolu do mesta Dubrovníka.Z tohto punktu nádobno sa poobzerať; to je výhľad pozoruhodný. Za chrbtom prístav a Gruž, kus napravo kopce polostrova, znamenite vzdelávané, zelené, prívetivé. Celky napravo, a to závratne kolmo a hlboko pod nami, akoby už prehltnúť chcelo starobylý Dubrovník, driape sa o zápole až na 10 siah zvýšky hrmotom-rachotom more; všetko márne, zápole stoja a vlny, zlostné biele peny na dlhom jazyku, po opakovanom namáhaní, prinútené sú, aspoň na čas, ustúpiť.Velebná hra prírody, boj vody so zemou!Pod francúzskym opanovaním za generála Marmonta[54](pozdejšie vojvodu z Dubrovníka) jeden odvážlivý francúzsky pochábeľ sa stavil, že on koňmo z cesty (vtedy ešte neohradenej múrom) skočí do opísaného chladno-mokrého pekla. Skočil, vyhral stávku, lenže si pre ňu nikdy viac hore neprišiel.Pred tvárou leží asi o polkole, najviac na strane vrchu sv. Sergeja, mesto, ohradené väčším dielom múrmi, pošlými zo XVI. a XVII. storočia. Na zvláštnejších výšinkách vynikajú tvrdze (bašty) Menčeta, St. Lorenzo, stará a veľmi pevná, a iné. Za mestom more, slabý prístav s menšími loďkami a kus ďalej ostrov Kroma.Slušná vec bude oboznámiť sa trochu s touto pamätnou a kedysi pyšnou republikou, a hlavne s jej dejepisom.Epidaurskí úskoci, vypudení Slovanmi zo svojej otčiny, založili v VII. storočí terajší Dubrovník. Prisťahovaním Slovanov stal sa až do XIII. storočia mestom grécko-slovanským, pozdejšie rímsko-taliansko-slovanským. Táto republika vedela sa udržať múdrym, opatrným riadením za tisíc dvesto rokov v strede mocných, závistlivých susedov. Do r. 997 boli Dubrovníčania celkom neodvislí, ale v tomto roku po odňatí im dakoľko ostrovov vstúpili do léna Benátčanov pričinením silného duku Petra Urseola[55]II. Priateľstvom s mocnými vtedy Srbmi r. 1040 — 1050 dostali od Štefana Bojislava[56]zase dakoľko údolí a zátok, menovite zátoku gružskú. Roku 1203 pre vnútorné rozbroje Benátčania v spojení s križiakmi Dubrovník pokorili, dajúc mu svojich arcibiskupov a iných talianskych mužov za správcov a úradníkov. Liberálna strana (obzvlášť Slovania) pozdejšie obracala sa zase k Srbsku, ale obranný spolok, uzavretý s kráľom Vladislavom[57]srbským, nepomohol, a oni ešte väčšmi podľahli. R. 1252 chcel ich prinútiť Štefan Uroš, aby mu dávali poplatky. Tu už začal Dubrovník klesať; k tomu ešte požiar natoľko zhubil mesto, že už na tom boli, presťahovať sa inde. Ale tomu sa vzoprel Vukašović a iní vlastenci. V XIV. storočí, zvlášť za srbského kráľa Štefana Dušana,[58]mesto sa zase značne zdvihlo. V priateľskom porozumení s Ľudovítom I.,[59]uhorským kráľom, vyšmykli sa benátskemu panovaniu r. 1358; pod ochranou uhorskej koruny zotrval Dubrovník do r. 1526. V tejto dobe veľmi rozkvitol, počítajúc do 15.000 obyvateľov; r. 1580 hen do 33.000, teraz asi 10.000. Aj Žigmund,[60]kráľ uhorský, od 1386 až 1437, bol mu priaznivý. V XV. storočí, vezmúc do prenájmu v srbskom mocnárstve bane na zlato a striebro, získali Dubrovníčania veľké bohatstvo. Platili 200.000 dukátov prenájmu a v zásobe mávali obyčajne do 7,000.000 cekinov.[61]Pritom viedli obchod s celým Jadranským a Stredozemným morom, ba hen aj s Indiou. V r. 1347, 1416, 1422 a 1465 mnohé tisíce ľudu mor usmrtil. Ale keď Turci zaujali Srbsko, boli prinútení utiekať sa pod ochranu Turecka, ktorú, prirodzene, odmieňali peniazmi. V najväčšom diplomatickom tlaku boli, keď druhé kresťanské vlády viedli s Turkami vojnu.Zemetrasením a tureckou mocou zoslabnutý, ale menovite po nešťastnej bitke pri Moháči Dubrovník bol už takmer celkovite podriadený.Vedy a umenie kvitli najslávnejšie v XVII. storočí. Ale roku 1667 zase zachvátilo Dubrovník zemetrasenie a usmrtilo mnoho ľudí. — Keď Kara Mustafa[62]v porozumení s Benátčanmi o to hral, aby Dubrovník cele priviedol navnivoč, vstúpili Dubrovníčania do stáleho zväzku s kráľom uhorským (1683 — 1699), čím uchránili sa nájazdom benátskym. Pod záštitou nepriateľstva oproti Rusom zaujal Dubrovník dňa 27. mája 1806 generál Lauriston.[63]Generál Marmont 1808 zničil úplne slávnu dubrovnícku republiku. A dňa 14. januára 1814 je oddaná rakúskemu vojsku.To krátky dejepis kedysi slávnej, malej, ale silnej republiky, naozaj a v každom ohľade juhoslovanských Atén.Spustiac sa voľným krokom z chrbta spomenutej úžiny, dochodili sme medzi záhrady. Divo rastúce Agáve americ. (aloa) s vysokými zakvitnutými steblami na mnohých miestach vidieť miesto plotu. Prešli sme mimo konzulátu ruského, pruského a iných a došli na promenádu. Z jednej strany sa cvičilo vojsko, Maďari, z druhej strany na peknom, štrkovanom, zeleným stromovím vysadenom priestore pri rozložených stolíkoch postrebúvali kávičku dôstojníci a obyvatelia. Oproti moru je múraná ohrada, z nej pekný výhľad dolu na valiace sa vlny, ďalej dopredu sprava i zľava na strmých skalách tvrdze dumne strážia mesto.Obecenstvo na dubrovníckej promenáde bolo zaujímavo strakaté. Rozličného druhu vojenskí dôstojníci, kde-tu európska šata francúzskeho sveta, najviac veselých, svetlých farieb národné kroje, menovite červené kapy[64](fezy) — Dalmatínci, Bosniaci, Turci, Čiernohorci, Gréci, Taliani a bohzná akí ešte -ci. Nad iných ako hrdinskou postavou, tak celou osobou vynikal chlap v čiernej kape. Fajčil z čibuka sťa banskobystrická strieborná huta, ledvaže mu človek mohol uzrieť tvár. Len keď tuhá bóra (severný vietor) odviala zázračné dymové kotúče z jeho hlavy, vidíme junáka a pospiechame k nemu.Krásny, dobre vyše siahy muž mal malú čiernu kapu, tvár málo čo belšiu od nej, oči ako žeravé uhlie, brunastú kabaňu, a privrchu široké nohavice, od kolien zúžené do klimentisiek; na nohách krpce (opánky). Kabaňa ozdobená retiazkami, specikami a inými toho druhu šperkami, ináč táto, i nohavice modro šnurované. Pás nechýbal a za pásom celé düppelské šiance:[65]pištole, nože, handžár, kapsička na kresivo, dohán, patróny atď. Nechýbali — ako sme mali šťastie vidieť, keď hrdo na ne pozeral — ani strieborné hodiny, ale dokonalé, lebo také chlapisko sa nebude zapodievať pletkou, snáď cylinderkami. Keď ich vytiahol z vrecka, len tak kleplo. Boli okrúhle a veľké ako päsť; vrchnák z nich bezpečne mohol upotrebiť aj namiesto „protfannu“.[66]K dokonalosti toho obrazu nechyboval, rozumie sa, opravdivý čerešňový čibuk.Toto obrisko bolo — junák z Crnejgore![67]Okolo neho s dakoľko Bosniakmi stali sme si ako ľan okolo konopy. Na prihovorenie sa po „našsky“ nám podané ruky tak srdečne stisol, že za dlhší čas nevedela sa nám navrátiť krv do nich. Na prsiach mal strieborný peniaz so srbským nápisom, visel mu na stužke. Pýtam sa ho, za aké zásluhy dostal to vyznačenie. Pustí chmúr z úst, až slnce zatemnelo, a povie flegmaticky, že svojmu kniežaťu v poslednej vojne doniesol triatridsať tureckých hláv! Verte mi, divne som sa cítil v blízkosti tohto človeka.A pri tom všetkom bol to chlap prívetivý. Častejšie sme sa s ním zišli, pridružil sa k nám obyčajne a ako dieťa krotko rozprával.Raz sme stretli viac Turkov, medzi nimi aj dôstojníkov a upozorňujeme ho na nich: „Hľa, tam idú vaši priatelia!“ — Zamumlal čosi a zasvietili sa mu oči ako mačke, keď vidí preletieť vtáčika. Zdalo sa mi, že sa mu pohla aj „medaila“ na prsiach. Ďalej sme sa ho pýtali, kde má svoju vernú pušku, a on odpovedal, že Crnogorci musia pušky odkladať na vojenskej stráži. Tomu predpisu nádobno sa podrobiť každému cudzincovi okrem tureckých dôstojníkov.Niže promenády je hlavná brána do mesta, opevnená a strážená, a tak popri františkánskom kláštore vojde sa do najhlavnejšej ulice, „Corso“ rečenej. Domy sú vôbec zvonku neobielené, pokryté škridlicou a táto, aby ju vietor nestrhal, obťažená je skalami. Ulica dláždená a veľmi čistotná.Pozoruhodný je palác, ktorý kedysi slúžil správe dubrovníckej republiky, teraz krajskému úradu. Je utešene stavaný s arkádou, ozdobený peknými kamenárskymi a rezbárskymi dielami, pochodiaci z r. 1388. Vošli sme ku kníhkupcovi, kupovali listový papier a tu zišli sme sa s poddôstojníkom uhorského pluku, znamenitým šuhajom, rodákom z Trenčína.Vošli sme do hlavného chrámu, kde biskup dubrovnícky slúžil sv. omšu. Kostol to nový, má dakoľko pekných obrazov, tuším kópie Tiziana.[68]Hudba bola pekná, ale nápev zdal sa mi byť podobný polke, a organista nebol tvárou, lež chrbtom obrátený k oltáru.Stadeto šli sme do dubrovníckeho prístavu; no ten je naozaj chatrný, neposkytuje nič zvláštneho.Vrátili sme sa opäť na promenádu. Tam jeden z našich spolucestovateľov, Bavor, tuhým vínom dalmatínskym rozjarený, čudujúc sa na cvik nášho vojska, začal ozávod s veliteľom komandovať. Jeho známi ho odtiahli a múdry dôstojník vidiac, čo sa zrobilo s Bavorčíkom, usmial sa — a bolo dobre.Na promenáde je hostinec; tam sme obedovali nie veľmi lacno a dosť zle. Jedli sme studenú kozlinu a pili anglické, ale pivo. Nebolo to pre naše krumpľové žalúdky.Po obede driapali sme sa širokou cestou dohora, nakúkali do skliepkov, ako krajčíri, sediac s prekríženými nohami na zemi, vyšívali pekné kaftany, nohavice, dolomány atď.Štverali sme sa ďalej do vysokého kopca vyše 1300 stôp nad hladinou mora. Najprv nás viedla plytká cesta pomedzi domy a záhrady, potom nasledovali schodíky poskladané zo starých rumov. Medzi inším videli sme jeden schod s vydlabaným nápisom r. 1485 — lebo, ako známe, Dubrovník dakoľko ráz navštívený zemetrasením, menovite r. 1667 bol temer úplne pováľaný.Vyše záhrad a domov vedie devätnásť zvrátok (kiar) strmo do pevnosti, ale cesta je taká hladká a široká, že všetok materiál a pevnostné delá možno vyviezť hore. Videli sme tu mnoho Erica,[69]Salvia off., Agave americ. (tieto mnohé aj zakvitnuté), myrty, rozmarínu, borovky (Junip. bac.), ale dokonalejšej, s väčšími borovkami ako naše, z nich pália povestný genever.[70]Po hodinovom vystupovaní ohlásili sme sa u veliteľa pevnosti a on nám vykázal poddôstojníka, ktorý nás vyviedol chodbami a schodami na povrch pevnosti; pod nohami nám boli oproti bombám pevnou povalou opatrené kasárne a rozličné zásoby.Pevnosť „Forte Imperiale“[71]je silná a má tú výhodu, že môže dolu páliť bez toho, aby jej zdola mohli dačo vykázať. Výhľad po obzore je velikánsky. Na východ rôznej podoby dosť vysoké, akoby cukrom a mandľami posypané vápenné jurské vrchy, tu i tu v škulinách sneh. Rastlinstvo biedne.Dalmácia je tu veľmi tesná, spomenuté vrchy sú už v tureckom cisárstve, v Bosne, Hercegovine; asi na delové strelenie pred nami na kopci turecká stráž s domčekom. Na sever obzor zamedzený sčiastky hercegovinskými, sčiastky dalmátskymi horami. Rozumie sa samo sebou, že hory sú popretrhúvané rozličnými dolinami, kotliskami, prielubami, údoliami, a jedine tu môže byť hospodárska práca výdatnejšia. Ale sú Dalmatínci v tomto ohľade aj pilní, a veru by naši, pre planú a neúrodnú pôdu stenajúci a na ňu sa vyhovárajúci hospodári vytreštili oči, keby videli, ako Dalmatínec v koši do strmého kopca trepe zem, vynáša hnoj a čistením, lámaním a strieľaním skál pripravuje záhradku alebo roličku a na jej ovlaženie z ďalekých cisterien nosí hore vodu. Akým by sa stal u nás Dalmatínec hospodárom? — Alebo by aj olenivel; lebo núdza vraj tvorí priemysel. No my máme tamtej dosť a tohto predsa málo.Pod nami na juh čiastka Dubrovníka s malým prístavom, potom ostrov Croma s palácom terajšieho mexického cisára,[72]husto obrastený stromovím, vôkol more, na obzore vysoké zápolisté čiernohorské hory. Na západ je výhľad najvďačnejší. Na obzore nekonečné more, na ňom na tento čas nevidieť pre búrku žiadne lode; každá sedí učupená v prístavoch. — Pod nami Dubrovník s pevnosťami, napravo gružský prístav s mnohými loďami, najviac vojenskými, polostrov a potom ostrov Taksa a malá „sihoť hladu“, preto tak nazvaná, že za časov Napoleona I. tam za deväť dní blokovaných dvadsaťtri mužov rakúskeho vojska — keď už pojedli trávu a všetko, čo bolo možné, a odnikiaľ pomoc prispieť nemohla — umreli hladom. Potom dali porúcať hradby a sihoť stojí ako strašidlo — osamotená. Keď vbehne loď do prístavu, vojenská stráž na povrchu pevnosti dáva znak streľbou a vytiahnutím vlajky.Popred pevnosti dolu vrchom do mesta vodovod, ale vodička v ňom v lete obyčajne vyschne.Svietilo teplé slnko, ale vietor bol tuhý, a tak chvíľu urobil nepríjemnou. Zišli sme dolu do kabíny, kde dakoľko dôstojníkov pohárkovalo s dôstojníkom, a pretože nám voda z cisterny nijak chutnať nechcela, zapili sme si aj my dalmatínskeho vína a besedovali sme. Víno dobré, čierne, husté, tuhé, a čo najkrajšie, veľmi lacné — holba[73]10 grajciarov r. č.Zíduc do mesta, pobrali sme sa do kláštora bratov františkánov, ktorý je veľký, starobylý s pekným, stromami vysadeným dvorom — prijíma dôchodky lekárne. Predstata kláštora a spolu provinciál, chlap vysoký, pekný, dobrého rozmaru a vôbec vzdelaný — vyučený zvlášť ako apatekár, prijal nás vľúdne a uviedol do bibliotéky. Medzi zhovorkou podotkli sme mu, prečo oni v kostole síce latinsky, ale celky s talianskym vyslovovaním čítajú sv. omšu, napr. ledžere (legere), dičere (dicere)[74]atď. Odpovedal, že tak dobre, bo taliansky jazyk z latinského pochodí, a že my nijak dosvedčiť nemôžeme, či starí Rimania tak vyslovovali jednotlivé litery ako my, alebo tak ako oni. Pravda, ja som nepočul rečniť Cicerona, a tak smiechom sme dišputu skončili.Čo sa týka bibliotéky, je ona umiestená v jednej priestrannej a na kongregácie rádu určenej sieni, a nie tak pre svoj počet, ako radšej pre obsah pamätná, a istotne obsahuje veľké poklady pre Slavianstvo, ale menovite pre Juhoslovanstvo. Známo je totižto, že Dubrovník okrem bojovných a v politike vyznačivších sa mužov splodil i mnoho výborných spisovateľov. Aby som pominul dlhý rad mien slávnych mužov, pripomeniem len J. Palmotića,[75]spevca Kristiady, a Gundulića,[76]spevca Osmana — diela po stáročiach a šírym vzdelaným svetom známe. Týchto a mnoho iných — ktorých by bol dlhý rad — slávnych mužov diela sčasti tlačené, sčasti v rukopisoch nájdeš tu uložené mimo iných kníh. Opakujeme, že poklady tieto zaslúžili by byť skúmanými dlhší čas dôkladne a skrz na to spôsobných mužov. Ivan Kukuljević-Sakcinski tu veľa pamätného vyťažil pre juhoslovanský dejepis. Pán provinciál Kuzmić, ktorý sa zapodieva aj prírodnými vecami — nerastmi, ale nadovšetko zbieraním a skúmaním lasturiek, a ktorého porúčame láskavému pozoru Matice slovenskej, bol tak povďačný na naše oslovenie dajakým darčekom uctiť našu Maticu, že nám oddal vo veľkom formáte dva tlsté výtlačky slovníka dalmatínsko-talianskeho pre Maticu, za čo mu ešte opakovane ďakujeme.Podvečer konečne uberali sme sa peknou cestou na našu pohyblivú hospodu. Spomenutý Bavorčík, rozobraný vínom, pri vystupovaní z člnka na loď, stratiac rovnováhu, zmizol, ale bystrí mornárski šuhajci vrtko vytiahli kolosa z vody za uši. Dobre sa zasolil. Ale tento kúpeľ dobre účinkoval na neho, pretože pozde večer, garazdujúc a druhých nepokojac, o stávku chcel skočiť do mora.Vôbec ten večer bolo naše ináč pokojné obecenstvo veľmi rozdráždené, čo za vinu kladiem dalmatínskym viniciam. Daktorí, trebárs kto oči a uši mal, vidieť a počuť mohol, že víchor hučí von na mori — predsa dotierali kapitánov, aby sme plavili ďalej. Že tu v pozadí účinkoval pán Tuvora, „nezištný“ podujímateľ, aby nemal daromné útrovy, je bez pochyby. Že pri tomto bolo živé besedovanie pro et contra,[77]rozumie sa. A keď sme už ostatní sladko odfukovali, naši piati zástupcovia múz a členovia rozličných „burschenschaftov“[78]a istotne „bierkönigovia“[79]v prednej sieni do takého vraj ohňa prišli, že len tak vyvolávaním na súboje hádzali, ale toto mienené krvipreliatie skončilo sa morskou chorobou.29. marcao štvrtej ráno s hrmotom vyťahujú kotvy. Vystúpim na palubu: nebo mračné, víchor, dážď, odvrchu i odspodku voda, chvíľa horšia ako včera lebo predvčerom. Keby som bol vedel, že sa pohneme v takej chvíli ďalej, bol by som zostal v Dubrovníku. No bolo už pozde. Druhé lode zostali v bezpečnom prístave; vojenské, do Schleswig-Holsteinu určené koráby[80]s podivením hľadeli na nás, že ideme na more v takej búre. Vietor hučal ako besný, dážď sa valil ako z kúp. Vojdem do doktorovej, nad kolesňou stojacej kajuty; zhovárame sa jedno-druhé. Loď sa kolíše náramne, doktor prace knihy, písma, sklenky, bo mu moknú, keď voda zo všetkých strán prebíja. Pekné výhľady! — Vtom otvoria sa dvere, cestujúci s veľkou náhlivosťou hľadajú Tuvoru. Čože tá náhlivosť znamená? Tíši sa búra, utichuje, zatíchne. Zapískne mašina, zahrmí kotva, loď zastane. Čože to? — Či sme nesadli na dáku plytčinu? Vybehneme von, čo vidíme? Loď stojí na tom istom mieste, na ktorom stála pred troma hodinami. Presvedčil sa nezištný pán Tuvora, čo predvídať bolo načim každému rozumnému, že sa nemožno plaviť v takej búre. Táto, vcelku asi trojhodinová próba stála podľa výpovede kapitána vyše 250 zlatých r. č.: toľko kamenného uhlia spálilo sa daromne. A predsa pán Tuvora vyvrátiť chcejúc vo „Wandereri“[81]opisy tej búrky, povedá, že to ani búrka nebola. Ak to vskutku žiadna búrka nebola, a keď vskutku žiadne nebezpečenstvo s ďalším plavením spojené nebolo, prečože zvrtli do Dubrovníka, prečože sa vrátili nazad bez úspechu? Pre zábavku to iste náš opatrný a neohrozený kapitán neurobil. — Lode, ktoré sme boli zanechali v prístave, ešte vždy tam stáli. V našom najbližšom susedstve stála šesťdelová loď s admirálom barónom Wüllerstorfom na palube.30. marca. Slnko prívetivo svietilo. Šli sme do mesta. Najprv zase do premilenej záhrady Puchovca a stade do Dubrovníka. Cestou našli sme pekný vápenný špát (aragonit) a zišli sme sa s našimi spolucestovateľmi, s „bombayovcami“, ako sme sa žartovne prezývali; tí namrzení včerajšou daromnou próbou a dlhým čakaním odhodlali sa tu zostať a prvou poštovou loďou navrátiť sa do Terstu. V mojej nevôli popýtal som ich, aby idúc na loď aj môj pas vykonali, že ja tiež pôjdem s nimi. Príduc do mesta, hľadali sme mestského lekára, horlivého to národovca slovanského, i dopadli sme ho čochvíľa na ulici. Držal sa k nám veľmi vľúdne, zaviedol nás i do kasína, kde nám poukazoval všetky pamätnosti. Kasíno, čiže čitaonica, nie je síce tak veľkolepé ako v Terste, ale predsa je pristrojené vkusne, ba nádherne a má mnoho rozličných, zvlášť slavianskych, pilno čítaných novín. Duch slaviansky rozmáha sa tu veľmi krepko, a boh dá, že napriek talianskym pletkám do kvetu príde. — Priateľský lekár odhovoril ma od môjho zámeru navrátiť sa už z Dubrovníka do Terstu, dokladajúc, že podľa všetkých znakov už o dvadsaťštyri hodín utíši sa more a nastane pekná chvíľa. Na tieto doklady a na nahováranie Lajkovo sľúbil som, že už poručeno bohu len ďalej pôjdem na nastúpenej ceste.Vrátili sme sa na loď. Mne chceli navrátiť pas, no nechcel som ho viacej. Ani druhí cestovatelia nevzali si nazad pasy, všetci odhodlali sa ďalej cestovať, nechtiac opustiť krásnu príležitosť vidieť krásne, rozmanité kraje. Chvíľa menila sa už skutočne — vietor tíchol. — Admirál barón Wüllerstorf, chcejúc navrátiť návštevu, ktorú mu boli učinili naši dôstojníci, priplavil na náš Bombay. Hodný, priateľský to pán. O našom včerajšom výlete vyslovil sa pred celým obecenstvom takto: „Proti víchru plávať znamená toľko, ako uhlie darmo márniť.“ Uisťujúc nás, že zajtra sa uvidíme v Korfu, odplával so svojou námorníckou a vojenskou družinou. Jeho loď nestála ďalej, ako guľka z pištole doletí; ostatné lode boli zakotvené v ústí prístavu. Dívali sme sa a videli, ako na povel plachty vyťahovali a sťahovali, ako stráže, tu i tu znaky dávajúc, na svojich vyvýšených stanovištiach sem i ta kráčali.Načim pripomenúť mi ešte na lodi vykonaný súd. Sluhovia vyvolali nás zo siene na palubu, že sa bude konať vojenský súd. Čo, vojenský súd? Kohože budú súdiť? — Keď sme si zastali všetci cestovatelia na palube, predstúpi pred nás druhý kapitán, pán Stýskal, i oznamuje nám, že istý pán spomedzi cestovateľov správal sa neslušne, znepokojoval v noci cestovateľov a vôbec robil nezdobu; druhí páni že sa chceli biť v súboji. Takéto počínanie protiví sa vraj lodným pravidlám a lodný veliteľ má moc pokutovať takýchto buričov buď väzením do „diery“, buď — ak to nepomôže — vysadením na pevninu. Podľa tejto svojej moci odkazuje prvého pána do osobitnej komôrky a tým piatim junákom dáva ostrú výstrahu. — Ale nestalo sa im nič. Milý Bavorčan, ostatne pri triezvom rozume dobrý chlap, poprosil za odpustenie, vystríhal sa sklenky — a junácki študenti sľúbili nevylievať viacej krv.Vietor zvrtnúc sa začal duť od východu, ale už len tak sticha, akoby len vyrovnať chcel búrne vlny. Naši cestovatelia začali už prichádzať do dobrej vôle. Mladí ľudia, veselí to šuhajci, dovliekli navečer skadesi z Dubrovníka troch hudobníkov, medzi nimi jednu ženskú, speváčku. Hrali, spievali, a mladí šuhajci dali sa do skoku. Tak menivý je život ľudský!31. marca.A tak hnuli sme ráno o siedmej z prístavu Gruž (Gravosa) a plaviac medzi pustými, ale moru pevne vzdorujúcimi zápoľami, dostali sme sa do mora. Je to pravda, že taký osamotený, pustý skalnatý končiar, oplieskaný neustálymi vlnami v šírom mori, má čosi tajomnosti plného, čarovného v sebe. Sám borí sa od vekov s pahltným morom, obývaný bezpečnými rybičmi a iným morským vtáctvom; a pri tomto mimovoľne napadne človeku: koľkých pravekov bola svedkom táto zápoľa, koľkých strašných výjavov rozsršenej prírody! Koľko ozaj lodí a ktorých, iste už aj dávno zo svetového dejišťa zašlých národov s ich kosťami a nákladom, často drahocenným tovarom, leží pod nimi stroskotaných v hĺbke; lebo kým neboli parníky, omnoho viac lodí stroskotalo sa na takých končiaroch.Hľahľa! Na včerajší ostrý východný fujak videl som s podivením na horách, ležiacich hneď za Dubrovníkom, svieži, biely sneh. Krajan, či vyprevádzaš nás Tatrancov? — A tento zjav trval po výšinách až po Bar (Antivari), kde nám pevnina zmizla z očí.Dňa 31. marca — sneh.Myslím si: ,Ako to vyzerá u nás? Tam otvorí sa nová sanica.‘ — Ej, ale aj dobre sa nám zišli na palube kepene, ba aj bundy, ačkoľvek slnko zadosť učinilo svojej povinnosti.Vlny sú ešte dosť búrne, ale neznepokojovali nás veľmi. Keď aj vietor prestane, rozhnevané more ešte vždy potrebuje osem až dvadsaťštyri hodín, kým vyfúka omrzlosť, prestane tancovať a usadí sa.Pri obede, aby dolu nespŕchol riad, pokládli veľmi vtipne podlhovasté pohránky (rámiky — paralellogramme) dva a dva spolu viažuc. Obrusy pripevnili o nohy stola. Do pohrankov vložili mištičky a pohár, sklenice s vínom, zapchané, položili zapchačmi pozdĺž na stôl. Každej veci spôsob. — Kukol som aj do kuchyne, kde sa varilo pre 170 ľudí, ako si oni to, reku, pomáhajú pri metaní lode. Ale aj tam každej veci spôsob: všade poličky a riad tak pripravený, že tam málokedy môže sa zasmiať hrnčiar alebo sklenár. Riad na varenie je napospol železný.Cesta na šírom mori bola ináč tohto dňa jednotvárna, nevideli sme do konca nič, len nebo a vodu. Od dlhej chvíle chceli sme sa s Lajkom zahrať „tartl“, ale dali nám talianske karty, s opakom pomaľovaným taktiež figúrami, s ktorými sme koniec-koncov k ničomu prísť nemohli.Večer boli sme dlho hore a obdivovali iskriace sa vlny — pravda, inakšími očami ako v čas prešlej búrky. Je to pekný úkaz. Koľko tých drobulinkých zvierat byť musí, aby vydali toľké svetlo zo seba. Vážny starec knieža Vrede rozvinul pri tejto príležitosti v rozhovore učené náhľady. — Od večera od jedenástej do jednej ráno kotúľalo loď.Carihrad. Pera. Hostinec „Colonie“.Dňa 1. apríla v piatok o tretej hodine roznieslo sa heslo, že vbehúvame už do kanálu medzi Albániou a medzi ostrovom Korfu. Vstal som a poď s Lajkom hore na palubu. — Lajko mal planú noc, kriesil sa teraz na čerstvom povetrí.Nebo jasné, hviezdy hrali, mesiačik svietil ako srp, ale bolo chladno; ale ako by aj nie, veď v Albánii asi na 5000 stôp vysoké hory boli pokryté hlboko dolu snehom — biele ako len to najčistejšie striebro. Napravo Korfu (Krf) má tiež dosť vysoké hory, asi 3200 stôp (Salvador), na najvyššom chlme na široko-ďaleko observatórium — iste už dávno vystavané, či i teraz upotrebované, neznám. Hory a vôbec celý kraj Korfu je nie holý, ako náprotivné kraje Albánie, ale trávou a olivami porastený; medzi ním v sihlatých údoliach a úbočinkách prívetivo vykukávajú biele obce a jednotlivé vily. Vody má málo, krem jedného malého potôčka viac niet; voda sa pije z cisterien.Dosť dlhú chvíľu to trvalo, kým sme plávali kanálom a doplavili sa do prístavu mesta Korfu.Korfu je jeden, a to hlavný, zo siedmich takzvaných Jónskych ostrovov, ktoré sú až po tieto časy pod protektorátom Anglicka. Korfu sa zval za starodávna Korkyra. Zaľudnený bol asi 700 r. pred Kr. Korinťanmi a bol im podriadený, ale nezadlho svojím znamenitým kupectvom pre zvlášť výhodné položenie veľmi sa zmohol a stal sa sokom matky Korintu, čo aj zapríčinilo peloponézsku vojnu,[82]ktorá konečne Korfčanom zlomila krky. Roku 229 pred Kr. dostali ho do svojej moci Rimania a v XV. storočí Benátčania.Približujúc sa k mestu Korfu, v samom už prístave napravo, plavili sme pri osamotenej, ako kandizovaný cukor žltej skale, mnohými bielymi bodkami — rybičmi — okrášlenej. Naľavo malá sihoť, na nej Angličanmi rozbúrané, vystrieľané ohrady. Pred nami mnohé, zväčša anglické veľké vojenské lode, jedna poštová Lloydu, talianske a iné menšie lode rozličných národov a krajín.Aby sa obraz stal tým živší, poletuje krížom-krážom nízko i vysoko nami dosiaľ nevídané, všakovak pískajúce a spievajúce vtáctvo. Bombay sa pristaví, vystrčí vlajky — na zadok lode c. k. poštovú s rakúskym erbom — spustia schodíky a člnok (bárku), vlezú do nej sviatočne odení mornári: liskavý, nízky, široký, čierny, stuhou a žltým nápisom „Lloydo Austriaco“[83]ozdobený klobúk na hlave; modré, na prsiach otvorené košele so svetlejšími výložkami tej istej farby a vyšperkovanými bielymi goliermi; tmavomodré nohavice, driek opásaný červeným pásom a čižmy. To mornárska slávna rovnošata. Vliezli teda dakoľkí do bárky s veslami, kormidelník nazad, pri ňom poštová Lloydova vlajka, hneď za nimi jeden lodný dôstojník a lekár, a rrr! už zmizli medzi ťažkými loďami — a my sme kukali na mesto ako kaňa na dážď a lízali sme med cez sklo.Mesto ležalo v polkruhu v pekných skupeninách pred nami, strážené z dvoch strán ohromnými pevnosťami. — Z pravej pevnosti je brehom mora murovaný výbeh. Ten už tiež bol zváľaný, a hneď neďaleko zborenín stála veľká čierna kasáreň; pred ňou na múroch hemžilo sa čosi, chodilo hore-dolu: veľmi, ale veľmi podobné — plošticiam. Pozerajúc ďalekovidom, presvedčili sme sa, že sú to tu posádkou ležiaci anglickí vojaci.Domy mesta sú vysoké, na tri - päť poschodí; mesto samé je široko rozložené a má 25.000 obyvateľov. Na výstupnom mieste pri samej karanténe[84]bolo pozorovať pohyblivú čiernu čiaru, čakajúce obecenstvo. Asi o malú polhodinku priplavili k nám bárky od tu stanujúceho jednateľstva Lloydu s potravou: mäsom, rybami, strovou, menovite zeleninou, ovocinou, ako sú pomaranče, figy a povestné korfské hrozienka, väčšie i menšie, a kopou rýb; všetkého toho doviezli pre nás stroviteľov v hojnej miere a poskladali do lodných zásobníc.Aby som nezabudol, prichodí mi spomenúť, že v tú búrnu noc zatopilo sa nám na palube šestnásť kusov kúr, takrečených perličiek.Za pätami bárok s potravou prišli náš kapitán s lekárom na jednej a na druhej bárke dvaja komisári mesta Korfu. Vystúpili na loď a presvedčiac sa o lekárom oznámenom stave zdravia, poprezerajúc pasy cestovateľov a všetky legitimačné písma lode, pozhovárajúc sa a obzerajúc obecenstvo, obkukovaní súc na zámenu aj od nás, pobrali sa nazad. Táto procedúra výletu jedného dôstojníka s lekárom a príchodu komisárov opakuje sa v každom prístave.Ledvaže vystúpili komisári na loď, tu nás obklopila hlučná, zo samých člnov pozostávajúca flotilka. Krik, zvada, pričom k nášmu rozmaru nechýbali ani grécke buchnáty. Už to pravda, že grécky ľud je čulý síce, ale aj závistlivý, nestydatý úžerák; často naši obrovskí dalmátski mornári boli prinútení krotiť svojimi železnými päsťami jeden druhému kučeravé parochne šklbajúcich admirálov tejto malej flotilky. Po uvedenom akom-takom poriadku sypali sme sa ako čížence na lep — do bárok.Keď sme vystúpili na breh, mali nás potrhať; každý nám chcel niečím slúžiť, každý sa nás usiloval dačím oklamať. Ale my stojíme stále pevne ako múry hradné, a kým daktorí z bombayovcov, čo boli komótni a mali veľa peňazí — sadali do fiakrov a dúškom utekali za mesto do vily, ktorú obývala v čas nemoci naša cisárovná,[85]držali sme sa my pešiaci v tomto novom svete našich určených dragomanov — tlmočníkov.Pozbierali sme sa pred bránou a stúpali za dragomanom. Brána bola obsadená anglickou strážou. Pred bránou sedel peňazomenec s truhlicou. Ale nemyslite si, že to len zďaleka dačo podobného peňazomencom našich veľkých miest, ani stopy. Sedí lagan, čo sám celý nie je hoden toliar, na verejnej ceste, držiac nízku, sklom prikrytú truhlicu lebo na kolene, lebo na stolci, a prehŕňa rukou, kde len aké strieborné, zlaté a voľačo i medené peniaze. Videl som pokladníkov veľkých, viac miliónov ročne vyplácajúcich pokladníc, ale tú obratnosť v čítaní peňazí, čo títo grécki peňazomenci majú, som ešte nevidel. To len blysne, a tie peniaze tečú cez jeho prsty ako voda, ale aj len blysne a máš X miesto 0. On ti sľúbi dobrú zámenu, ale keď si po prstoch pomaly čítaš cudzie peniaze a pritom rozmýšľaš, domyslíš si, že ťa obriadil; keď mu vyčítaš, že súčet nesúhlasí so sľubom, povie, že to, čo chýba, stiahol za svoje ustávanie. Slovom, dobre rozumejú, od čoho muchy dochnú.Teda po krátkom pobavení vstúpili sme do mesta, potom ľavou stranou, promenádou nad hradbou brehu mora, šli sme radom vysokých domov. Každý krok predstavil nám dačo nového, či to v kroji, či v tovare, vôbec v celom povšednom živote — až octli sme sa na krásnej rovinke, utešenej prechádzke pred palácom anglického vladára. Celý svet voňal pomarančami. Ovocie blyšťalo sa v tmavom, hladkom lístí a biely kvet široko-ďaleko naplňoval ľúbeznou vôňou povetrie, lebo pomaranč aspoň to jedno spoločné má s našou skromnou borovicou, že naraz s ovocím nosí aj kvet. Odšklbol som niekoľko kvietkov, položil do vačku, a háby mi dlho páchli milou vôňou. Priestor, vysadený všakovým krovím dookola a súmerne krížom-krážom stromovím, napravo hraničí s dlhým radom domov, odzadu s palácom — naľavo s vysokou, malebne opevnenou skalou, a napred vybehúva na lúčky, určené na vojenské cvičenie. Bežne ohliadnuc dva stĺpy — pomníky jedného slávneho gréckeho a druhého anglického vojenského hrdinu, vytrepal nás náš nemotorný dragoman za mesto na staré, ničím inším len blatom po členky význačné násypy, aby sme stade pozerali na neďalekú, v peknom parku vystavenú žltú hlinu. Šomrajúc, keď mali sme tú česť poznať aj korfskú bahninu, vrátili sme sa na promenádu.Ale dobre to bolo: Contraria iuxta se posita magis elucescunt.[86]Na prozaický výlet nasledoval idylický výhľad.Z promenády ťahali sme vysokým mostom ponad morský kanál do brány na podotknutú už tvrdzu, vylepenú na skale.Z brány metali dolu mostom do kanálu ťažké gule a delá, a pretože podlaha bola bahrinavá, tieto ťažké predmety hlboko sa vryli do nej. Stade ich zatrepaní anglickí vojaci horko-ťažko vyhrabávali a keď ich vyzdvihli pomocou strojov, skladali ich na loďky, a tak kanálom odvážali na veľké vojenské lode. — Prejdúc bránu silne obsadenú vojskom, kde som videl aj modro odenú a husárom celky podobnú artilériu, stretávali sme všade všakovým hrubým i tenkým vojenským náradím obťažených vojakov. Tento čulý, ale zničujúci život, ako hentam tie podotknuté rozbúrané hradby, v tom berie svoj pôvod, že Jónske ostrovy majú byť celkom pripojené ku gréckemu kráľovstvu, následkom čoho odtiahnuť má anglická posádka… ale kedy?Na slobodnom mieste v tvrdzi učilo sa anglické vojsko. Sú to chlapi napospol vypasení, vysokí, veľa z nich pehutinaví, s červenými vlasmi, hlavu temer naholo obstrihanú; fúzy zriedka vídať. Na hlave malá, bez strechy, pod bradou tenkým prúživým čiernym motúzom podviazaná nízka čiapočka, označená napredku číslom pluku — takej podoby ako nemecké Studentenkappe;[87]krátky kabátik (spencer) po driek šarlátovej farby a žlté výložky. Remene biele, nohavice čierne, pohybovanie kus ťarbavé. Anglické velenie je z diaľky podľa zvuku veľmi podobné nemeckému.Na tom istom priestore vidieť úhľadný kostolík anglickej cirkvi.Nad hlavou nám, na strmej, šedej, ako stromy hrubými kaktusmi obrastenej skale — hrozila bašta.Od kostolíka poberali sme sa strmým chodníkom dohora a prišli sme pod jednu veľmi dlhú, nadmieru silnú neokrôchanú bránu; žleby mimo chodníka vyplnené samými šesťdesiatfuntovými čučoriedkami. Konečne po ešte strmšom chodníku a schodoch, medzi zádumčivými cyprusmi a všakovým pichľavým a šedivým rastlinstvom, vykročili sme na samý chlm skaly, na samú vyšnú tvrdzu. Nad hlavou milý modrý nebeský plášť, oproti Albánii a Grécku snehom pokryté hory, okolo nás a pod nami pekné mesto, háje, luhy, zátoky, cengot a pisk na lodiach, rozličné vlajky na nich, a strmo pod tebou, s takým citom, akoby ťa silou-mocou čosi nevídané za vlasy ťahalo, anglické vojsko — hemží sa, búcha, robí, pracuje, jedine stráže nemo kráčajú. Veľká, velebná, ale aj malebne krásna je táto v mori vystrčená, múrmi na všetky spôsoby opancierovaná zápoľa. Povetrie čisté, vôňou kvetín, nadovšetko pomarančami presiaknuté. No krásnu chvíľku strávili sme tu. Podperiac sa cyprusmi a lezúc druhým chodníkom dolu, hodili sme ešte okom na skvele pristrojený dôstojnícky stôl v kasárni a zase bránou a mostom, jedine možným to prístupom z pevniny, vyšli sme návštevou a videním cele uspokojení na promenádu a stade sme vošli do mesta.Po pieskom vysypaných a kus blatnatých uliciach je všade živo; chodby (trotoár) sú dláždené kamením.Červené, biele kapy, modré nohavice, červené náprsníky a biele košele vyzerajú ako nevädzou a pipačom prerastené pole. Zasej k tomu ešte anglické vojsko, nuž máš obraz ulíc Korfu.Navštívili sme katolícky a grécky chrám boží. V tomto leží najprv v zlatej, potom v striebornej truhle pochovaný sv. Spiridion, nábožným ľudom veľmi zhusta navštevovaný a bozkávaný.Stade pospiechali sme pred kaviareň. Ale tá v našom zmysle nezasluhuje ani to meno; nie je to ani tôňa kaviarní viedenských! Obhŕknutí množstvom zvedavého ľudu pili sme tu limonádu, bo slnko ozaj teplo prihrievalo.Odbehli sme aj do tabakového sklepu, a tu nám za znamenitý turecký dohán prijali ešte naše šestáčiky (31 obola). Kúpili sme k tomu veľmi lacné — ústnik, cieva a dymka z jednej látky, sadry (gypsu) zhotovené — čo aj veľmi krehké, fajočky. Pri inšom trhovaní nám naše peniaze tohto druhu brať nechceli.Túlali sme sa potom s Lajkom na svoju ruku po tesných uliciach, obdivujúc kroje, rázne pekné tváre, rozličný tovar, krik, škrek cudzích hlasov, dakedy nenapodobiteľné divné vyvolávanie nosičov atď. Na ulici pod holým nebom na policiach rozličná, na jedenie hotová strova: olivy naprávané olejom, veľký vylúštený bôb i so strukom, chutný kaviár, sušené slivy, v celých petrencoch povestné tohto ostrova hrozienka; všetka južná ovocina: pomaranče, citróny, ďatle, figy atď., hneď zase celé múry štvorhranného chutného-chutného chleba atď.Pýtal som sa, za čo sú pevné, dobre ušité i úhľadné topánky. Prvá cena obnášala by v našich peniazoch asi 3 zlaté 30 grajciarov r. č.; pomerne k našim cenám istotne lacno.Dakoľko krokov ďalej celé rady stolov, obložených rybami, rakmi, slimákmi, ostrigami[88]a inými na jedlo hodiacimi sa obyvateľmi mora. Nechýbali ani nápoje. A všade pritom žuvanie a chlípanie; ale vyznať musím, že nami navštívené južné národy sú veľmi striezlivé.Keď sme sa takto nachodili a nadívali do sýtosti, sadli sme na člnky a hajde na náš milý Bombay. Občerstviac telo, vyšli sme na palubu a kochali sa v pohľade na utešené okolie, na život a na mrvenie sa mornárov na dvoch blízkych anglických vojenských lodiach, jednej o dvadsiatich štyroch, druhej o tridsiatich šiestich delách. Na tieto a na iné k nim pripojené lode nakladali gule, delá a všetok pevnostný movitý riad s veľkým hukom a namáhaním. Všetko zôkol-vôkol zaujímavá paša očiam.Pri menení predmetov ostrova, ale pri stále suchopárnej skalnatej jednotvárnosti brehov albánskej pevniny, vynímajúc rôznosť končiarov a poriedko zelené oázy so snehobielymi domami, plavili sme ďalej na juhovýchod. Pri čistom svetle slnka veľmi pekne sa javila modrá farba mora. Prešli sme ďalej ešte popri nasledujúcich Jónskych ostrovoch. (Sedem ich je, a to už hore menovaný Korfu, potom Paxos, St. Maura, Ithaka (Thiaki), Kefalonia, Zante (Zakynthos), Cerigo (Čerigo). Jónske ostrovy obsahujú s malými ostrovkami 52 štvorcových míľ s 240.000 obyvateľmi. Plavili sme sa teda okolo najmenšieho ostrova Paxos (jedna štvorcová míľa) potom St. Maura, Ithaky, preslávenej z časov Ulyxa,[89]Kefalonie — najväčšej (16 míľ) a Zante. Kým sme sem došli, bola noc, a tá bola planá, more búrne, loď sa vrtela, stonala, následkom čoho metané telo málo si mohlo odpočinúť.2. apríla.Proti ránu vlny sa síce utíšili, ale prichodiac k predhoriu Matapan, najjužnejšiemu výbežku polostrova {Morea) gréckeho kráľovstva, niže 37° nás zase kus pomiešalo. Ako znie povesť, na tomto mieste je more obyčajne búrne, vetry vždy tuhšie pofukujú. „Kto sa zase obesil?“ opýtal by sa Ďuro Pinka.Tuná nám ukázal povďačný kapitán, akým spôsobom oni znajú určiť rýchlosť behu lode. Dlhá, okolo ručného kolovrátka obkrútená žinôčka na jednom konci rozchodí sa vo tri rázsochy. O tieto rázsochy pripevňuje sa trojhranná, pevná dubová doštička, a to tak, že jedna rázsocha je priviazaná silno, druhé dve však pripevnené sú iba kolíkmi v uholných dierkach. Mornár berie kolovrat osou tak do rúk, aby sa mohol voľne krútiť. Kapitán berie do ľavej ruky hodiny a pravou hodí doštičku so žínôčkou do mora zo zadnej čiastky lode. Doštička akoby sa zakotvila na povrch vody a žínôčka rýchlo sa odkrúca z kolovrátka; medzitým kapitán číta sekundy a po prečítaní istého počtu, žinku chmatne rukou a chytro káže vytiahnuť von. Odmeria sa potom až po žinku držiacu ruku kapitána, koľko siah, alebo fadenov,[90]knôtov, a ako oni to všetko nazývajú, za istý čas prebehla loď, čo potom ľahko sa dá rozrátať na dlhší čas a väčšiu diaľku. Pri vyťahovaní nástroja vytiahnu sa kolčeky s dvoma rázsochami doštičky, aby tak menej odporovala oproti vode.Pretože sa v predhoriach loď veľmi približovala k brehu, mali sme príležitosť obzerať tú strašne suchopárnu, skalnatú, žltkasto-bielu pôdu — tú hroznú holotu. Keď dakde spomedzi mora a skál aj vystrčí hlavu kockastý, na spôsob vežičky stavaný domček, nemá to žiadnej pôvabnosti; nevídať žiadne, alebo len málo stromov, žiadne zelené nivy.V pozadí tohto tichopustého javiska dmú do nebies vysoké, snehom pokryté hole, snáď blahej voľakedy Arkádie,[91]a Pentadaktylónske hole. Teraz z poetických krajov Helénov podúval taký chladný prozaický vietor, že sme si nestačili utierať nos, a „krógle“[92]vyťahovať vyše uší.Po Matapane je hlboká zátoka Marathonisi, ohraničená snehovými hoľami. — Delfíny, sľúbené nám podľa programu pánom Tuvorom, už okolo Korfu — nedržali slovo, a len tuná mali sme to šťastie, aj to len poriedko, ich zočiť.Dumajúceho na palube prebudí ma piskot mornárov a tískanie sa cestovateľov k operadlám. Vyzriem von a vidím blízo lodí valiť sa v mori čosi nemotorného, šedožltkastej farby. Boli to chrbty rýb, ktoré som síce celé nevidel, ale podľa pomeru videnej čiastky dalo sa uzatvárať, že tieto opachy môžu byť dlhé aj dakoľko siah. Pískajú na ne tak, ako u nás na moriakov, alebo ako havkajú na líšky.Preplaviac zátoku a prejdúc ostatný jónsky ostrov Cerigo so starými, na pustých zápoľách sťa lastovičie hniezda vystavanými hradmi, dorazili sme ku druhému, takže dlhému južnému predhoriu Malia. Na samučičkom konci výbežku predhoria, ako z paluby nablízko dokonale vidno, prebýva v murovanej, ťažko od skalnatej pôdy rozoznateľnej chatrnej búde v pravom ozaj zmysle slova — pustovník. Z čoho sa ten živí? Ani člnok, ani inšej stopy kultúry nebadať. Ale toľko je isté, že je znamenitý a silný mornár, a ako hovorí povesť, býval vraj v porozumení s morskými lúpežníkmi.No nechcem mu utrhnúť na cti, ale poskytuje znamenitý predmet pre Waltra Scotta[93]v jeho Companovi.Povetrie je medzitým jasné a oproti noci dosť tiché. Ale náš Lajko, ktorý sprvu tak hrdinsky vzdoroval morskej chorobe, teraz celkom podľahol, často vylihúval, jedlá a nápoje — krem chleba a jabĺčok — málo užíval. Ja naproti tomu som trovil, akoby som mal žalúdok z funtovej podošvy.Noc bola tichá, spalo sa chutne, a tak okolo polnoci dorazili sme do prístavu gréckeho ostrova a mesta Syra.3. apríla, v nedeľu.Ostrov Syra je ten, na ktorom Ulyxes pásol svine. Ulyxes je už dávno tam, kde loj kopú, len svine ostali v Syre. Krem nich v hojnom počte sú zastúpené kozy, obyčajne žltkavé s dlhými, dolu visiacimi ušami, bez rohov. Zvlášť milým výjavom sú kozľatá.Na dopis správca spoločnosti vľúdne nás pozval na návštevu ostrova — i jeho c. k. konzula pána Hahna.[94]O šiestej ráno po utíšenej ruvačke a dobýjaní sa gréckych loďkárov previezli sme sa do mesta Syra. Ono je stavané do polkola a do strmého vŕšku, takže nasledujúci od predchádzajúceho domu vždy značne vyššie stojí ponad krov, čo poskytuje celkom stupkastý výhľad.Vyše Syry cele oddelené, na strmom končitom kopci stojí štiavnickej kalvárii veľmi podobné Hermopolis — mesto číro katolíkmi obývané.Lodí, ako na šírom mori tak aj v prístave, videli sme tu omnoho viac než v Korfu. Ale ulice — v nedeľu a včasráno neboli ešte veľmi živé.Ale kým sme sa pozbierali, poobzerali a do vrchu kráčali, pootvárali sa pomaly dvere i okná, z ktorých vyzerali pekné strapaté černookanky, ulice oživeli, na vežiach vyzváňali do chrámov; vôbec započalo sa sviatočné hemženie.Po prechádzke vždy dohora vkročili sme do príbytku c. k. konzula. Presvedčený som, že každému zo ctených čitateľov týchto riadkov ľúbilo by sa také bývanie. Nie je to žiaden palác, žiadna zvláštna nádhera, ale vkus, umenie a príroda všade boli na pomoci.Najprv sme vstúpili do neveľkej záhradky, bujne ozdobenej rozličnými ovocnými a pestrokvetnými stromami, krami, bylinami, sadenými v hradách, popolniciach a plotoch. Ba i nad hlavou vinú sa ti vláčiace sa divotvorné zeliny a révy priamo vystierajú široké listy. Prostred záhradky pekná úhľadná cisterna. Po kútikoch a druhých primeraných miestach opravdivé starogrécke — umelecky hotovené, dobre zachované sochy. Sviatočná tichosť príjemne je rušená spevom vtáčkov, vtáčkov to nám tiež nových, nevídaných, v klietkach postavených medzi lianami. Ucho, oko, nos požívajú čarovný pokrm. Verandou vstúpili sme do predsiene a stade do sály; čochvíľa takmer celý príbytok naplnený bol hosťmi.Netrvalo dlho a privítal nás domový pán spôsobom veľmi srdečným; po predstavení hostí každý sadol si, ako mohol.Ako v záhrade, tak aj v svetliciach všetko bolo súmerné, pekné. Plody mora, zeme, nebies a umelecké: lastúry, slimáky, raky, ryby, pavúky, vtáky, ďalej zeliny, obrazy, starožitnosti — rozostavené v najkrajšom vkusnom poriadku — sýtili našu zvedavosť.Poza záclony, cez tmavé krovinové, voňavé kvetové doly, výhľad oknom na slnkom ožiarené more telovej a modrastej, kus dymnej farby.Nechýbalo ani občerstvenie, pre pánov cyperské víno — opravdivý nektár tmavožltej farby — lipkavé, tuhé a sladké to víno, dobré smudky čiže smotky,[95]a paniam boli predložené cukrové lahôdky, predovšetkým „raletokum“ — guma s cukrom a mandľami, maškrtka to zvláštnej chuti.Prívetivý pán Hahn je zajedno i učený muž. Medzi inším tlačou vydal svoju, aj kritikou cenenú trudovinu „Báchorky a hádky národa gréckeho“ tu i v tureckých krajoch.Opustiac konzulov dom a esplanádu, roztratili sme sa po čriedach. S Lajkom vošli sme najprv do gréckeho chrámu, preplneného ľudom a množstvom šperkov, sviec a ikon (obrazov). Nádherný kostol, ale ako východní kresťania vôbec v obyčaji majú, príliš obťažený šperkami. Popi v najväčšom skvoste odbavovali služby božie.Promenádou ťahali sme von z mesta a všade stretávali pestro poobliekaný ľud.V slobodnom poli za mestom vedie široká, z oboch strán múrmi ohradená cesta do Hermopolu.Popri ceste videli sme už (3. apríla) kvitnúť žito (u nás 15. júna, rozdiel 73 dní).Pôda je vápenno-mramorovitá, preborená práve pod Hermopolom glimmerovou bridlicou[96](s turmalínom[97]a granátmi); takže z tohto kamenia uschovalo sa pre našu Maticu. Ale cesta — ktorou nechodia vozy, aj vrchový statok zriedka — ináč široká, počína byť veľmi strmou a je sem-tam premenená v schody.Práve na najstrmších kamenných schodoch stretli sme sa s rojom, to jest s katolíkmi latinského obradu, ktorí vyšli z kostola. Obapolné obzeranie. Veľa žien bolo oblečených v smútku; toto býva u nich obyčajné nosivo, keď kto — čo aj z ďalšej rodiny zomrie.Udychčaní, vždy vyššie a vyššie kráčajúc schodmi, tesnými, biednymi domkami otočenými ulicami, obzerajúc rovné krovy domov, kde pre nedostatok studníc do jám a nádob zbierali dažďovú vodu, napokon vystúpili sme na samý, kostolom korunovaný chlm kopca a mesta Hermopolis.Pred kostolom je krytá, na stĺpoch spočívajúca chodba s múraným operadlom, z neho je na okolie, mesto Syru a more slobodný výhľad. Na severozápadnej strane je obzor ohraničený vyššími skalnatými kopcami.Po neúrodných skalinách silou-mocou vynútené zelené oázy a kamenné strmé chodníky. No už tu, trebárs podnebie je také teplé (ako na Sicílii a Malte) a príjemné, predsa hospodárstvo skvitnúť nemôže.Vošli sme do kostola, kde práve držal kňaz v plnom ornáte pred oltárom kázeň zhromaždenému, ale veľmi slabo zastúpenému obecenstvu. Čo kázal, ako kázal, to vám zradiť nesmiem, bo z toho všetkého nerozumel som ani slovíčka.Vrátili sme sa tou istou cestou, vlastne tým istým kotrčkavým chodníkom nazad; dotieraví chlapci nás všade prenasledovali žobrajúc, až zbavili sme sa ich istými naučenými, nepriam estetickými gréckymi slovami. Lepšie sa nám vodilo vyslovením naučených gréckych slov „imori chineke“, keď postretávali sme ženské, lebo tieto slová znamenajú „pekná pani“. To ony, pravdaže, prijímali s milostným úsmevom a prešibaným zažmurkaním očka.Dobre nám poslúžil pridruživší sa Sýrčan, bývalý chovanec obchodnej školy v Lipsku. Plynne hovoriac po nemecky, dôkladne tlmočil nám všetko.Vrátiac sa po chvíľke do Syry, vošli sme do hlavného gréckeho chrámu. Už dvor je veľmi pekný, stromami vysadený a mozaikou z drobných čierno-bielych kamenčekov a korytnačiek umele a vkusne vyložený. Vnútro chrámu oplýva bohatstvom, striebrom a zlatom. Vo všetkom východný vkus. Tmolili sme sa ďalej po brehu a nemohli sme sa dosť nadiviť, že v nedeľu — síce už po službách božích — staroverci, ktorí tak prísne zvykli zachovávať pôsty a sviatky, teraz predsa trhujú, nie síce inším, ale potravou akéhokoľvek druhu a koľko načim kúpiš. Pritom vyvolávanie, vrešťanie predavačov a chytrý, hlasitý rozhovor kupcov s premnohými živými posunkami nesmie chybovať.Molluscum cephalopodon,[98]hrčavé, s dlhými korbáčmi miesto nôh, ktorými vesluje po vode, pohľadu, aspoň pre nie vyslovených priateľov prírodných rozmanitostí — hnusného, tiež bolo zastúpené v hojnom počte; a akonáhle sme my cudzinci bližšie obzerali toto divotvorné zviera, hneď ho predavač pri chytrom brblaní miesil rukou po korýtku, čím zdalo sa ešte nechutnejšie. Prečo to, či z povery, či z akej príčiny robil, nemohol som sa dopýtať. — Pojeme síce i my všakové veci, napríklad raky, slimáky, žaby atď., ale predsa nahútal by som sa bol najprv, či sa doň pustiť, keby mi už či s omáčkou, či bez nej bol doniesol na mise tento vyvalený pletenec.Vtrepali sme sa do jatiek. Mäso krásne, chutné, zakáľali ročné, obrovské teľce. Tam ďalej zase zelené veci, retkev, špenát, šalát, púpave veľmi podobný, ale väčší, s dlhým červeným koreňom, dobrej chuti (na lodi sme ho jedli temer každodenne k pečienke), cvikla, karfiol s takými ružami, aké som za života nikdy nevidel. Ďalej citróny, pomaranče (jeden veľký kus asi v cene nášho grajciara r. č.), orechy — turecké, vlašské, figy, ďatle, maróny, hrozienka v sudoch atď. atď.Celý breh bol dupkom preplnený chlapmi, ženské sme zriedka stretávali. Najzaujímavejší a najmalebnejší medzi všetkými východnými je kroj grécky, ktorý sme tu videli, pravda, v nedeľu. Vojenské korzo je v sviatok okolo poludnia prieloh, posiaty rôznymi farbami. Fezy červené, biele, modré, čierne (smútok); dlhé, driekom prepásané, po kolená v tisícoch vrázgach siahajúce košele; široké, pri členkoch stiahnuté, modré, opálajúce sa a nafúkané nohavice, pri dajedných len po kolená dlhé, zriedka sú celky tesné; biele harišne,[99]alebo bosé, od kolien po členky ohorené nohy; črievy žlté, čierne, ba aj čižmy. Zlatom vyšívaný náprsník, holé hrdlo, za červeným pásom krásna zbroj. V pŕške modrý, červeným futrovaný, nazadku s kapucňou a kyckou opatrený burnus. Nový stojí, ako som sa dopýtal 60 zlatých r. č. Tváre pekné, vlasy čierne, kučeravé, oči žeravé, vrava a posunky chmaťavé. V tvárach, kroji, staviskách a jedlách ráznosť. K tomu patrí aj rôznosť rovnošiat. Tam vidíš koníka, tam pešiaka z radového vojska, tam gardistu so širokou brngajúcou šabľou — prestierať sa, vytierať si fúzy, akoby chudák chcel vyhnať celý svet — zo sveta. Ba chlapci nie väčší ako jeho otcova harišňa, mrvia sa už v gardistickom odeve, s pripásaným ražnom pri boku; právom sa môžeš pýtať, či je ten gardistík o šabľu, či šabľa o gardistíka pripásaná.Ach, nezávidíme im tú radosť, i my sme kedysi miesto patologických prednášok v zasypanom už Stadtgrabene[100]pri Škótskej bráne deploirovali;[101]i nám, idúcim z varty z Rothenthurmthoru[102]na hauptwachu,[103]ukradli bubon — ale to všetko nepatrí sem — fuit — to bolo…Takto rozmýšľajúc, sadol som k stolu pred kaviarňou na promenáde a pozoroval valiaci sa ľud. Mladé ženské sú pekné, počernasté čertice ohnivé, pomocou vrelého slnka, ako všetko čo rastie, veľmi včas dozrievajú, v dvanástom roku sú už dokonale vyvinuté, mnohé už matky, ale „bezzeg“[104]staré ženy! Také megery,[105]ako tu každú chvíľu, u nás nevidíš za päť rokov. Hekuby[106]per excellentiam. Peknú matrónu nevidel som nikde.Peňazomencov tu tiež všade máš a klamú, krem desať percent, čo právom berú tak ako aj inde — lebo v tom sú Gréci prvý národ. Dobrá cigara jeden kus stojí 2 grajciare. Náš dvadsiatnik[107]stojí 100 lept, teda lepta je pol grajciara šajnového; 100 lept je drachma.[108]Popíjali sme limonádu, až nás obhŕklo zvedavé obecenstvo. Mimo nás stolovali skvele národne oblečení Sýrčania, s ktorými sme sa horko-ťažko dohovárali po taliansky; najlepšie v tom napredoval dr. juris Morawski z Tarnova, muž bohatý, skúsený. Obzeral som, ako môj sused fajčil nargilu. Nargila pozostáva z dlhej, pohyblivej, ako gágor spravenej cievy, a sklenej, vodou naplnenej nádoby (krpčičky), vrch na nej je dymka zvláštneho spôsobu. Hostinský vloží na napchanú dymku žeravý uhol a fajkár ťahá cievou povetrie do seba. Dym prechodí vodou ochladený do úst, vlastne do útrob pľúcnych. Nohy preložené nakríž vyloží na pohovku, alebo — keď sedí na stolci, jednu krížom cez druhú, pantofle zhodí, dlhú cievu pustí pomedzi nohy a flegmaticky, s milým pochutnávaním, kým mu blboce v nargile, ťahá voňavý dym do seba. Dal som môjmu, kávičku postrebujúcemu susedovi znak, že by rád pokoštovať, čo to za dobrota tá nargila. Dal mi vďačne. Ťahám tak ako z našich dymiek, nešlo; on mi káže, aby nie do úst, ale do seba, do pľúc ťahal. Potiahnem — ale tak som zakašľal, že dúškom prinútený som bol pustiť nargilu a lapať do ručníka nos. Sused, opovržlivo sa usmejúc, vzal cievu nazad.Znovu sme sa šli túlať. Popri novom, ešte nedostavanom divadle pustili sme sa do hustých ulíc. Kdekoľvek sme sa ukázali, obzerali, obkukávali nás a my zase ich ako teľce nové vráta. Vošli sme aj do krčmy. Tam odspodku steny dovrchu sud na sude, kde pije sa hneď pri čape. Víno že tu vraj netlačia osebe, ale hrozno natlačia do sudov a potom napravia dákou smolou. Čo v tom pravdivého, ako planý vinológ, neznám.Boli sme aj u holiča, kde videl som aj to praktické, že keď človeka rúče pekne oholia, otvoria nad hlavou postavenú nádobu a kohútom leje sa teplá, voňavá voda na hlavu; tú potom vymydlia, očistia, a človek, ozaj prv zanečistený znojom a prachom, občerstvený von vystúpi. Ale zasmial som sa aj chutne pritom. Náš priateľ dr. Morawski dal sa oholiť, to bolo všetko dobre a v poriadku; ale pustí mu na hlavu prúd vody a začapiac za priehrštie mydlových pien, začne mydliť hlavu — a tu zľakne sa náramne holič, až mu fez dupkom vstával: vlasy mu ostali v rukách, a náš doktor s holou ako koleno hlavou pred ním. — V týchto krajoch je neobyčajné nosiť parochne, a tak nie div, že nevinný chudák holič sa tak veľmi predesil nad novým, neznámym úkazom. Po vysvetlení všetko zase dobre a za lacný peniaz vykonal.Po sklepoch všade podobizne Juraja, kráľa gréckeho[109]a Garibaldiho, ako aj všetky junácke výjavy z gréckych bojov s Turkami. A keď sme sa do sýtosti nahľadeli tejto chumelici pôvodných národných krojov, tohto gréckeho prototypu a blížil sa čas odchodu, vrátili sme sa na loď.Podajedni z našich cestovateľov, obdarení dobrým trovným žalúdkom, chcejúc skúsiť kuchyňu ostrova Syry, vošli do jedálne. V jednej takejto jedálni náš spolukrajan, plnokrvný Kunšágčan,[110]ináč dobrej povahy muž, nespokojný súc s gréckym nastolením, celky prostosrdečne rozkázal si guláš a bryndzové (a či syrové, z analógie ostrova Syry) halušky. Keď sa mu nedostalo tej lahôdky, mrzutý plavil na loď.Popoludní hnuli sme z prístavu ďalej. Po obede konal sa podľa programu ťah lotérie na vyhranie 300 zlatých r. č. Tento dej dal príležitosť Nemcom, bažiacim po komitétoch, byť vyvolenými do výboru. Náš priateľ z Kunšágu, ako milovník rečnenia a zlomok starobylého táblabíróva,[111]mal tú zvláštnu česť stať sa predsedníkom toho výboru. Konečne s celou vážnosťou dovliekol výbor dve polievkové misy so žrebmi na palubu a slepá Fortuna dejstvovala ďalej. Dlho nás dráždila, až naposledy môj blízky sused č. 5, pruský penzionovaný rittmajster,[112]vyhral 300 zlatých. Cesta mu bola zaplatená. Zlaté hodinky, ktoré vyhrávali vysluhujúci hostinskí, dostal rakúsky penzionovaný ulánsky rittmajster. Takto Fortuna[113]lichotila samému vojsku.Priblížili sme sa medzitým k dvom ostrovom, St. Andro a Tino, tak blízko podľa seba ležiacim, že by človek myslel dosiahnuť ich vystretými ramenami.Zanechajúc ich plávali sme šírym Egejským morom. Nastala jednotvárnosť, každý krátil si chvíľu, ako mohol. Študenti hrali v karty, druhí spali alebo viedli rozhovor, fajčili dobrý dohán, iní kreslili, mnohí čítali alebo značili denník.Dietky bieleho pokolenia hlboko rozmýšľajúc, čo všetko cestou skúsili, pilne zapisovali olovkami do pekne viazaných pamätníkov. Bolo to všeobecné sladké zaháľanie, „dolce far niente“,[114]ako hovorí Talian. Ale to nemalo tak dlho ostať. Ako slnce sadlo za vodou, akoby z mora razom vyrástol víchor. Prvou jeho obeťou bol vyhodený klobúk heidelberského profesora, ktorý sa na svoju ruku pustil na plavbu okolo sveta. Krúpy, dážď a orkán neslýchaný. Cestovatelia zamĺkli, každý sa utiahol, kde mohol. Loď rachotala, stenala, krútilo ju, metalo, o spaní ani reči. Kapitáni už obutí do osudných vysokých čižiem. Vlny mora tak búchali v bok lode, že všetko, čo stálo na nohách, a pribité alebo inak pripevnené nebolo, muselo padnúť. V salónoch a kajutách šaty, čižmy, umývadlá a ľudia ležali na hŕbe. Na palube, pri výskaní vetra a hučaní vĺn nekonečného, rozhnevaného mora, jednotlivci v dumnej, nič dobrého nezvestujúcej mlčanlivosti držali sa ktorí povrazov, ktorí pevných operadiel. Loď vše hore vysoko zdvihlo ako slamku, hneď zase dolu do hlbín šmarilo. „Nocte pluit tota redeunt spectacula“[115]— ako na Jadranskom mori v tú osudnú noc.Preskúsený, a aby som neriekol navyklý už tou prvou búrkou, nezostal som viac na palube, ale vliezol som do samého strediska lode, dnu do strojového priestoru. Podal som sa strmými železnými schodíky na železné tľapky. Tam ma paliči umiestili na tesnú lavicu a pod nohy podložili stolec. Vystrel som sa. Podo mnou dolná čiastka stroja, pece a paliči, sprava kotly, zľava vždy knísajúce sa bubny (cylindre), nado mnou paluba a vchod. Tu som mal odpočívať. Malá nepozornosť, pád z lavice a prišiel by nie síce „na bubon“ ale pod bubon, a beda, bola by mne štyristo koňová sila vybubnovala. Aby som teda neurobil túto špacírku, musel som sa držať lavice, objímuc pri knísaní lode jednou rukou operadlo. Nuž a aké to bolo spanie? Ako myš na vreci.Fujak trval do rána, len to chybovalo, že nám nenahádzalo toľko vody na palubu ako prvý raz. Sprvopočiatku hnali sme veľmi tuho, silou dvanásť stupňov,[116]potom sedem, až naraz zajajká stroj a zastane. No, reku, už sedíme na dákej zakliatej skale. Ale nie — vyleziem na palubu a vidím v diaľke svietiť svetliareň (Pharos)[117]ostrova Mytilene (Lesbos) v Ázii. Pretože tento vietor — neznám už, aké meno mu dali — veľmi skáče, a more na týchto stranách oplýva mnohými aj podvodnými skalami, aby sme nesadli dakde na ne, len veľmi ľahunko sme napredovali. Krem tohto nebezpečenstva v tmavý a zvlášť hmlistý čas v čas búrky môže sa stať, že stykne sa jedna loď s druhou a zahynie. Preto čas po čase dávali aj znaky prskavicami.Keď sme tak šťastlivo prešli, ale nie bez strachu, aj ostrov Tenedos, more sa úžilo, a tak tíšili sa vlny, a čo najhlavnejšie, počalo už aj svitať, všetko nebezpečenstvo bolo odstránené. Loď, zase plaviac plnou parou, nastúpila tuhý beh.Povedám, že táto noc zdala sa mi menej hroznou a nebezpečnou než tá prvá, a predsa mornári a velitelia lode tvrdili, že táto noc bola z udaných už príčin väčšieho významu, bo tam žiadna plytčina, žiadne skaly, ani toľká háveď lodí nepláva, ako z ústia Dardanel. Hja:„Was man nicht weiss, macht einem nicht heiss.“[118]Dňa 4. apríla.Proti samému ránu usnul som kus na pohodlnom brlohu a celý ten čas ani najmenej nechorel, ale mojim druhom dokonale vyzváralo žalúdky. O šiestej hodine vbehli sme do Dardanel.Dardanely (a Bospor) delia Áziu od Európy: sú spojivom, asi v šírke Dunaja, medzi Čiernym morom a Archipelagom; tok (Strömung) z toho do tohto. Meno majú snáď od starého mesta Dardana. Brehy, ako Európy, tak Ázie, sú veľmi prívetivé, povedal by usmievavé, doterajšia holota prírody prestala, nízke brehy sú zelené, vysadené stromovím a zaopatrené dobre obrobenými poľami. Nasledujú časté tvrdze, medzi nimi dve hlavné na európskej a dve na ázijskej strane. Tieto tvrdze vystaval Mohamed IV.[119]r. 1659 na obranu proti dotieravým Benátčanom. Tu som mal prvé šťastie hľadieť zoči-voči na turecké tvrdze a posádky. Mnohopočetné delá otŕčali von múrmi otvorené pysky a donedávna nakopené boli v hradbách i mramorové gule, ktorými strieľavali kedysi Turci. Najprv preplávali sme Kutu Kale a Sed il Bahr, delenými na jednu míľu šírym morom, potom dobehli sme medzi Čenekáles v Ázii a Kilid-Bahr v Európe. Tu je more úzke, podobá sa potoku. Tu museli sme zastať a hlásiť sa tureckej vrchnosti. Je to povinnosť jednej každej lode, bo ináč bude vítaná ostro nabitými delami. Túto počestnosť sme vonkoncom nežiadali. Komisia sa podala do mesta; to opísať nejdem, bo nás v Carihrade očakávali celkom iné výjavy.Po odbavení ceremónií pohli sme sa ďalej a o chvíľu mizli nám z očú polmesiace minaretov (veže). Pamätný, prepamätný je to kraj dávnych, kým ľudia žiť a ako rozumné stvorenie cítiť budú, slávnych dejov.Vyše dvoch spomenutých opevnených miest nachodia sa dva jazykové výbehy do prieplavu. Tu Xerxes[120]previedol vyhotoveným mostom svoje miliónové vojsko, na kopijách ktorého nebo udržať zamýšľal a ktorého z kúš vypustené strely zatemnili slnce. — Tu spojil Európu s Áziou Alexander Veľký a prešiel s chrabrými čatami do náprotivného mesta Ázie — Abida. A touto úžinou hrnuli sa r. 1357 Turci pod sultánom Solimanom[121]do Európy. Tu lord Byron preplavil v sedemdesiatich minútach more; tu, ako spieva Schiller, pohltilo more Leandra, plávajúceho za milenkou, zo Sestos do Abida. Tadeto vraj plávali mýtické hady od jedného brehu ku druhému a ako celkom pokojne a vážne tvrdia Turci, ešte aj teraz vidieť pruhy, kade plazili sa vodou. Ja som dosť nadrapoval oči, ale „nihil horum“.[122]Kto nezastal by tu zamyslený, neúpel nad pohľadom kraja, svedka toľkých vážnych svetodejov. Ach, stál som, stál zamorený v myšlienkach, až mi dážď, ktorého hojne požehnal pán boh, kvapkal dolu nosom a hojne narosil bradu; chvíľa chladná, daždivá, veterná, a k celému dovŕšeniu hmlivá, nútila ma zísť do salónu.Podávajúc sa ďalej klasickým prieplavom popri mestách a mestečkách Majtos, Lapsaki, Čardek, Galata a Gallipoli, vošli sme do mora alebo moríčka — Marmara, skade som vám podal prvú zprávu o našom tuláctve. Plavili sme popri ostrove Marmara, a už bolo večer. Vojdem na palubu; apríl rozpustil celý svoj rozmar. Nebolo na obstátie, ale rozprávku, ktorú mi povedal trumier (kormidelník) Matteo, vypočul som predsa pre lepšie, sit venia verbo[123]— sny. Tuto — vraj — pred troma rokmi, práve takýto čas večer a práve taká tma, ako teraz bola, plavili sme pod velením tohto istého nášho gospona kapetana[124]s naším bumbayom a či Bombayom. Nám naproti ide anglický parník z Odesy, naložený pšenicou. Z nedbanlivosti nevyložil na sťažeň lampáš, ako to musí byť na každej lodi, ani na kolesne pri moste s červeným a zeleným svetlom; k tej tme pridružila sa aj hmla. My letíme, on letí, my nevideli sme Angličana, a vo vetre, v huku a bubnovaní parostroja, ani nepočuli. Len zrazu bumbs, prásk! Všetci sme ležali na zemi. Našej lodi nebolo nič, ale okolo nás bedákanie vo vode. Anglický parník utonul so všetkým tovarom. Všetko mužstvo i s nešťastným kapitánom sme zachránili, začo náš pán kapitán a aj my všetci sme dostali pochvalu od anglickej vlády; ale chúďa kapitánova žena a jeho dve malé dietky, tie sú tuto pod nami — ukáže Matteo na more… Dobrú noc, Matteo! Hodil som sa na svoju posteľ nad hrobom úbožiatok a po všakových myšlienkach o lahodnosti života — konečne som usnul.Dňa 5. apríla.Ráno o šiestej vybehol som na palubu, a „Conticuere omnes, intentique ora tenebant — steteruntque comae“[125]nachodíme sa v Bospore, v tvári Carihrad per excellentiam. Carihrad, Konstantinopolis podľa jeho rozširovateľa, stará Byzancia, turecký Istambul, hlavný cieľ našej cesty, to non plus ultra nášho očakávania. Táto krásna, bohato vyšperkovaná východná dievčica, ale neočesaná, neumytá Houris,[126]bujne rozprestretá na siedmich poduškách,[127]vystierala sa pred nami. Tak nový, krásny, tak rozmanitý pohľad občerstvil naše, novinám po celej dlhej ceste takmer už navyknuté mysle, roziskril oči, rezkejšie popreháňal krv žilami. Srdce tĺklo nám veselšie. Ale pri všeobecnom nenádobno sa dlho baviť, treba chystať batožinu, bo tu od časov našej cesty po prvý raz budeme ubytovaní von z lode. Sedem člnkov z agencie Lloydu, obsadených sviatočne oblečenými mornármi, už dobehlo a zástupom hrnieme sa do nich. Turecká komisia navštívila Bombay, došli Tuvorovi agenti, nechýbajú vodičia, dragomani; hospody sú už prichystané. Hemží sa všetko. Na daný znak zatiahnu veslá, a my poď ako po železnici pomedzi lode — ani čo by mesto na mori — husto nabité, akoby ulicami, k brehu. To sa takmer nedá pomyslieť, to množstvo lodí z celého sveta. Už len tento pohľad ohromuje myseľ človeka. — Smiešne je, keď pri takejto trme-vrme tvoja obrazotvornosť jedine možný skok urobí domov, do dákeho tichého, odľahlého kútika, napríklad na Jarabú, lebo Potkanovú. — Pod jedným slnkom, a koľký kontrast!Ako už dochodíme k brehu, veslujúc medzi vysokými plachtovými loďami, krstený som bol po turecky. Čistili vysokú loď a osud tak chcel, že práve ja podbehol som pod žltú akúsi, vonkoncom nie ružovú vodku, a značne som bol okropený. No „modica non curat praetor“[128]a tak ináč cele šťastlivo vystúpili sme v predmestí Pera pred agenciou rakúskeho Lloydu na pevninu. Bol tam stisk. Naše haraburdy — lebo v noci padal dážď, a krásna panička Carihrad čistotu neveľmi miluje — prinútení sme boli poskladať na ulici do blata. To je už po turecky. Na toto prišla turecká finančná stráž a naše veci, len aby to bolo a aby cestovatelia neprešli bez unovania, očistom prezerala.Po dokončení tejto, vždy a všade nepríjemnej a čas uberajúcej operácii hrnuli a oborili sa ako lační vlci na našu batožinu svetoznámi fakíni — carihradskí nosiči. Sú to silní, vytrvalí chlapi, a zázračné je vidieť, koľko taký galgan teperiť uvládze. Má na chrbte temer na podobu hrušky, ale bokom na chrbát priliehajúce hladké remenné, rezom vypchané krosná, z krosien cez plecia a prsia nakríž sú pripevnené traky. Na tieto krosná turecký Atlas natrepe vyššie a päť ráz toľkej váhy tovaru, ako je sám. Ako už boli navrchovaní, pohli sme sa všetci hore.Ako je Istambul zvonku pekný, tak je znútra nečistý. Šli sme bočnou uličkou, tam ani dlážky, ale dobre prerobená hlina; tak nám tľapkalo pod nohami, ako keď miesia cesto v koryte. Ktozná, či tí veľfajkári, čo sme popred nich stúpali, nekopú a nemiesia potrebnú hlinu pred svojím krámom.Jaj, ale nielen hlina, ale dostali sa nám tu aj iné veci pod nohy. Hneď spočiatku videl som zdochnutú mačku na ulici, ale ten pohľad nikoho neuráža, to robí zvyk; vidieť tu kuchynské odpadky, zeleninu, koštiale atď., všetko, čo netrpí sa v dome — bo ten Turek čisto drží — vyhadzujú pred dvere. Voz, čo by zbieral smeti, videl som na ulici len raz za čas svojho tu bavenia. Nápadné, ale pri takýchto okolnostiach veľmi potrebné je množstvo psov, konajúce povinnosti cestára. Neprejdeš podistým desať krokov, abys’ nevidel aspoň jedného psa. Škoda, že Turci ešte nepokročili tak ďaleko, aby boli uviedli psí popis; ja myslím, že by v Carihrade na každých desať obyvateľov pripadol jeden pes; obyvateľov počíta sa okolo 900.000, to by teda činilo 90.000 psov. A iste sa neveľmi mýlim vo svojom počtovaní. Títo psi sú takrečeno uniformovaní, upískano žltej farby, vlku podobní, silní, bez istého bydliska, bez práva, úplne autonomní. Istí psi pridržiavajú sa istých ulíc a okresov, kde požívajú akési právo meštianstva, a keď prejde z tohto geta do susedstva, hneď tamojší čučkovia pýtajú od neho pas, a chudáka tuláka dokonale vyčepčia — čo im tento zase príležitostne navráti. Ináč sú spokojní a ľuďom nič neurobia. Turkovi počíta sa za hriech dotknúť sa psa, tým sa zanečistí ako aj ošípanou. Môže byť, že to platí len o bezprostrednom dotknutí, lebo videl som na vlastné oči, ako jeden starý bradáč rebril tlstým čibukom (pipasárom) dunča, drobčiaceho s ukradnutým mäsom.Ulice, ktorými sme stúpali, boli biedne, pozostávajúce zväčša z drevených domov; predmestie Pera, o ktorom práve tu je reč, je obývané najviac kresťanmi a cudzincami.Potarsali nás tak, že Lajko prišiel do hostinca „Balzer“, ja však do „Hotela Colonie“, jedni dostali za hospodu hostinec „Schrader“, druhí „Pesth“ atď.Prvé dva hostince stoja v hlavnej ulici Pery, Rue Grande, ťahajúcej sa cez celú Peru od galatského mostu až po Dulma-Bakče (doslovne „knedľová záhrada“), ako sa menuje nový krásny hrad sultánov. Domy, hostince, vynímajúc dakoľko serajlov (palácov), nemajú, ako to u nás býva, bránu a priestranný pitvor, slúžiaci na prechod vozom, statku a ľudu; tu z ulice hneď vstúpiš dverami do predsiene, lebo tu vozov málo a statok, kto aký má, ten drží osobitne, alebo celky von z mesta ubytovaný. Tak i do nášho „Colonie“ — neveľkého, na dve poschodia hostinca, rohového domu ulice, vchod sklenými dvermi vedie prosto do sklepu cukrových jedál a sladkých nápojov, stade do jedálne a z jedálne ide sa schodmi do prvého a druhého poschodia. Dvorček je tak malulinký, že povestný voskový Martin Veselý nebol by vstave zvrtnúť sa v ňom. Celé stavisko drevené. Múrané domy v celom Carihrade sotva prevýšia jedno percento.Po druhých raňajkách, spoľahnúc sa na svoj prirodzený pud ľahko sa orientovať v cudzích krajoch a vôbec v neznámych miestnostiach, pustil som sa na svoju ruku do ohromného mesta. Práve pri našom hostinci križujú sa tesné, vysoké ulice, a tak urobil som výlety na všetky štyri strany sveta, aby som sa hneď zoznámil s najbližším okolím. Ľudstvo sa hrnulo — farbou, nosivom, zvykom a zvukom cele rôznym od našich obyčajov a vkusu. Myslel by si, že si na nejakej maškaráde; ale vozy nevidíš — veľa je, ak v samej Pere uvidíš cez deň tri európske kočiare. Kedy-tedy zbadáš na vysokých perách hundať jedno lebo dvojzápražný, maľovaný, vani podobný voz a tamdnu vysedúvať turecké panie. Masa ľudu hemží sa lebo pešky, lebo — kto má peniaze a vôľu, sedí na koni. Kone sú krásne, skvele sedlané. Fakín kočiš beží pešky za ním, a keď pán tuho ženie koňa, chytí sa unavený kočiš chvosta a dá sa ťahať, čo smiešne, ale tu obyčajné vyzerá.Navrátiac sa z vyzvedania domov, naťapil som na Rusa našej spoločnosti, postaveného s dragomanom práve na ceste do kúpeľa; pripojím sa i ja. Šli sme tou istou cestou dolu, ktorou sme vyšli hore, až ku samému brehu mora. Stretávali nás mnohí, na pleci s nástrojom veľmi podobným futru flinty. Či sú to azda tureckí lesníci? Nie, to sú vodnári, v tej remennej kapse roznášajú vodu: vrchom do širokej hlavy vodu naleje a tenším spodkom vyleje.V blízkosti jednej veľkej, starobylej mešity vošli sme do priestranného, z vysokej a širokej sály pozostávajúceho kúpeľa. Zôkol dookola boli chóry. Po zemi rez (opilky), naprostriedku pokrovce (tepichy). Na chóre a pod chórom nádoby s teplou vodou. Sem-tam divány. Po sieni prechodili sa Turci, majúci na nohách vysoké drevené kalapódie, iní v tichosti, zamyslení, fajčili čibuk a srebali čiernu kávu. Ledva nás dragoman voviedol, hneď nám pár lapajov kúpeľníkov — ktorí hosťov zmývajú, holia, češú, banky a pijavice im stavajú a žily púšťajú — pribehlo v ústrety, žiadajúc nás, aby sme si stiahli čižmy a dnu vkročili. Škoda, že nechceli sme to urobiť. Rus, ktorému samému bez nás bolo clivo ostať, navrátil sa tiež „s neporídzenou“. Čo nám povedali tí nahnevaní kúpeľníci, neznám, ale sotva to bolo niečo príjemného a dobrého.Vrátili sme sa domov. Ja som dostal izbu v prvom poschodí, jedinú na ulicu, aj s troma pánmi, a všetci sme boli chudí. Nad nami bolo viac malých izbičiek, a preplnené boli náhodou práve mastnými jednotlivcami. Prečo to tu pripomínam, poviem pozdejšie. Usporiadali sme si v izbách a šli sme do jedálne. V Carihrade nás podľa programu čakali už pred troma dňami, a po tej búrke už mysleli, že sme zahynuli.V hostincoch pre očakávaný počet hosťov boli už vopred prichystané jedlá, a tak prinútení sme boli všetko to pojesť v našom francúzskom, nebárs chýrnom hostinci, čo na naše uhostenie bolo hotové od troch dní; a to veru už kus páchlo aj po konštantinopolitánsky.O dvanástej zišla sa celá spoločnosť pred hostincom Colonie, Tuvorovým to bydliskom. Potom šlo sa hromadne hlavnou ulicou najprv do samostanu (kláštora) Mevlevi dervišov.[129]— Ulicami po domoch je vystavený tovar podľa európskeho vkusu, i hodnú časť prechádzajúcich sa zazrieš v európskom kroji; ale pri tom všetkom, že Pera vyznačená je kresťanstvu, predsa tu badať veľkú miešaninu s východným živlom. Pekne, ba útlocitne založené sú cintoríny — v najľudnatejších uliciach, prostred hojne obydlených domov naďabíš na múrom obohnanú, stromovím a bujnou trávou zarastenú záhradu. V tej bujnej tráve hroby zosnulých Turkov, označené náhrobníkmi; na spôsob, ako židia majú, vykukujú bábiky, napredku nápis, navrchu turban z kameňa vykresaný a zafarbený. A tak má Turek temer pred samým nosom pochované aj kosti svojho pradeda.Došli sme ku Mevlevi samostanu. Pekné mrežové vráta, dvor čistý s dakoľko kvetnými hradami, otočený tieňavými cyprusmi a ťahavými bylinami. Je to tiché, na jedno poschodie vysoké stavisko s jednou kaplnkou osebe a dvoma kaplnkami vbok mešity v saracénskom slohu,[130]s veľkými oblokmi. Ukrývajú, ako sme videli, veľké rakvy, podoby našich, s pochovanými značnejšími a zaslúženejšími Turkami. Ozdobené sú kobercami, striebornými svietnikmi, v ktorých sú hrubé voskové sviece; navrchu rakvy čnie turban, po bokoch nápisy.Medzi pochovanými je hrob niekdajšieho rakúskeho dôstojníka Bonnevala,[131]ktorý prejdúc k islamu ako pán Omer baša, stal sa námestníkom na ostrove Chios, a od r. 1777 — už neznám, či ako turecký svätý, a či len ako velikáš — tu je pochovaný.Na pultoch sú otvorené veľké knihy, bezpochyby korán.V tomto úhľadnom stavisku mali sa odbývať služby božie kroz tancujúcich dervišov. Kostolník, či ako ho pomenovať máme, nám pokynul, že derviši ešte neprišli, služby božie že sa teda budú vykonávať len pozdejšie.Na vyplnenie prázdneho času vychytili sme sa dakoľkí na tlstú, okrúhlu a vysokú takrečenú Genueskú vežu.[132]Stojí v meste Galata. Štefanská veža vo Viedni je síce vyššia, ale na masu nie väčšia. Na podnoží biedne drevené, balkónmi opatrené, klietkam podobné bydliská. Pri samom vchode nechýba cukráreň a kaviareň — ale, mi Hercle![133]Bystrická kofa na hrbčoku s jej maškrtami by snáď skorej bola vstave prilákať človeka než tieto sklady.Vnútri je veža priestranná, široká; spočiatku tlstým múrom vedie chodba a potom sa vychodí schodmi. Ako sme prišli na koniec múru, tam sme ešte museli stúpať dve vysoké poschodia. Tu vidieť hroznú tureckú nedbalosť. Naprostred stál drevený stĺp, okolo neho točili sa špirálne schodíky až do lampáša; tento stĺp nebol celý, ale nadplátaný a červiakmi zožraný, v najbiednejšom stave. Keď hore vykračovala naša spoločnosť, triaslo sa to ako osika. Lampáš je zapravený sklom.Velebný výhľad! Pod tebou leží veľký Carihrad, v dvoch čiastkach sveta, Ázii a Európe, mesto vystavané ako Rím na siedmich kopcoch, náhrobník veľkých, zašlých národov; tu leží Istambul s jeho 900.000 obyvateľmi a pár stotisíc cudzincami — vyše dva razy toľký ako Viedeň. — Tu leží Konštantinopol, pokrývajúc plochu 21 štvorcovej míle (sú aj len tak veľké kniežatstvá) s jeho 90.000 domami. Tu leží to mesto, skade švihali bič na kresťanov, kraj proroka Mohameda, zem koránu s jeho všetkými hádkami, poviedkami, tajnosťami, nádherou, bohatstvom, otroctvom, psotou a nečistotou. Na juh pod nami Galata, staré fanariotmi obývané,[134]Genuesmi na Zlatom rohu založené mesto, pred ním zátoka a Bospor, Galata s vlastným, plnokrvnými Turkami obydleným Stambulom, staré Byzantium, spojená je morskou úžinou 1500 stôp dlhým a 30 stôp širokým mostom, ktorým sa ustavične valí v podobe obrovskej húsenice, akoby vysťahovanie národov, nesčíselný počet ľudstva. Za mostom korení Stambul svojím labyrintom, bazárom a rozličnými palotami. Oproti nám vysoká veža Seraskier.[135]Bospor, zarastený horou lodných sťažňov všetkých pomorských národov sveta, za Bosporom Skutari s posvätným a Turkom najmilším cintorínom v ich rodisku, Ázii. — Proti severu Pera s národnou mozaikou: v Pere sa predsa bežne hovorí v štyridsiatich rečiach! Z toho môže každý súdiť na miešaninu tu jestvujúcich národov. — Za Galatou a Perou výbežok Zlatého rohu do sladkých vôd. K tomu peknému obrazu dodaj štíhle, našim topoľom podobné strapkastoihlasté, tmavé, do neba čnejúce cyprusy a časté zelené cintoríny, tieňavé záhradky bohatých s ich čarovnými letohrádkami, serajlami, velikánske i menšie, počtom 485 mešít so štíhlymi, vysokými, zvláštne umele stavanými minaretmi, z ktorých denne tri razy hlási ulem (kňaz) hodiny modlitby; k tomu ešte nebeskú oponu, kresťanských kostolov do štyridsať, toľko mohamedánskych a šesť kresťanských kláštorov a mnoho synagog. Ďalej kúpele, kaviarne, bazáre atď. — Pohliadni ešte do čierneho hája, ten tam dlhý, čo ťahá sa od Galaty za ňou a za celou Perou ďaleko, ďaleko, s tými bezpočetnými bielymi kameňmi, to je svetoznámy peranský cmiter, ukrývajúc vo svojom lone viac tisíc ľudí, ktorí sa bez oddychu zháňajú neprestajne po ňom, okolo neho za každodenným chlebom. Chvátali sme do duše tento rozmanitý, nevyrovnane pekne divný obraz, až zabehli nám slzami unavené oči, a usporiadajúc vidiny v mozgoch, stúpali sme zo zákrutnej výšky pod lampáš dolu do múranice, kde nás privítala a z dumania zbudila stráž, pýtajúca ihneď vytrčenou rukou „bakšiš“ (diškrécia).Vôbec, Turek pri svojej hrdosti rád prijíma dary, a to od najväčšieho do najmenšieho. Dali sme im po 4 piastre (piaster = 10 grajciarov = 40 pára; teda pára — štvrť grajciara r. č.) a za to nám ochotne poslúžili čiernou kávou v malej findžičke.[136]Všade, kde len možno, varia tu kávu a srebú. Lenže ju neocedia, ale hustú a bez cukru pijú. Nakoľko sme súdiť mohli, káva bola znamenitá, len by nám, pravda, cedená a sladená lepšie bola chutila.A tak vo výške asi 200 stôp prvý raz som popíjal čiernu, opravdivú tureckú, Osmanmi stolovanú kávu.Na určený čas stáli sme pred mešitou kláštora Mevlevi dervišov. Nastalo smiešne hemženie. Do mešity neslobodno vojsť v botách; musíš mať pohotove črievice lebo pantofle, alebo bosý alebo v kapčekoch stúpať. Turci síce požičiavajú za peňažitú odmenu papuče, dajedni ich aj bez ohľadu na veľkosť nohy a na mieru papúč navliekli, ale pretože pre toľkých nebolo nadostač, my ostatní boli sme prinútení stiahnuť na pitvore boty (ktoré nám, aby sa nepomiešali, poznačili) a ako capy v kapčekoch šliapať donútra. Mešita je priestorné, cedrovými, dokonale vyhladenými doskami vykladané kolo, vôkol neho chod, nad ním na početných stĺpoch chór, ten zase krytý na stĺpoch spočívajúcou povalou. Povala je misatá klenba. Všetko maľované kvetmi, arabeskami a nápismi koránu. My sme sa vyrojili do chodby, obloženej slamenými kobercami. Za opierkami nám za chrbtom zastali a kukali cez hustými mrežami zaopatrené okná prirodzeným Eviným hriechom všetečnosti obdarené Turkyne. Schádzali sa pobožní Turci. My sme zaujali polovicu od dvier, tú druhú pravoveriaci (ako sami sa menujú) Turci. Vojaci odpásavali šable. Každý jeden sa obrátil k východu, kus zastenal, zamumlal, ruky na prsiach prekrížil, potom ponad uši vyzdvihol, zase kľakol, zem bozkal, a zas hore vstal, čo často a veľmi spôsobne opakoval; keď skončil svoju modlitbu, sadol s prekrižovanými nohami na (ako sa rozumie samo sebou) nadmieru čistú zem a hľadel dookola, kde sme my boli najhlavnejším predmetom, alebo ľahostajne besedovali so susedom.Po chvíli pripáli prvý, a to predstavený derviš v dlhom širokom kepeni, s vysokým, bezpartovým, žltkastým, hrubým plsťovým klobúkom (takým, ako kedysi nosili detvianski žitníci) — a bosý, za ním v rovnošate, len v kepeňoch rozličnej farby privlieklo sa pätnásť dervišov. My sme stáli mlčky. Naši dragomani obehujúc nás naložili nám, aby tí, ktorí nemáme fezy, zosňali sme pokryvy z hláv, kto má fez, aby ho podržal; a po druhé, aby sme držali ruky vo vačku, to jest na peniazoch, lebo že pri takýchto príležitostiach vlúdia sa dnu loptoši, ktorí by nás mohli pripraviť o peniaze. Oboje sme splnili.Prvý derviš sadol si na koberček na východnej strane kola, druhí posadali si rad-radom jednou stranou opravy. Hudba na chóre započala spevom, k čomu tí tu dolu akompanírovali.[137]Modlili sa všetci; hneď predstavený sám polo spievajúc, polo recitando, menovite slová „koláj“ a „čilimá“ melancholicky opakoval — často s rukami vytiahnutými proti nebu a s tvárou obrátenou na východ. Trvalo to dlho na zunovanie, tu nám predsa zanôti na jednej fujare a na bubníku, spočiatku veľmi ticho, otupno-príjemne, akobys’ dakde pod Veprom očul na výskyde pastorále valacha, ale potom vždy tuhšie a tuhšie, až furiózne a dolní derviši v rovnej miere so spevom. Aj toho nám už dosť bolo. Zrazu plesknú všetci dlaňou a tempo na zem tak prchko, že sme sa všetci strhli, stanúc hore mašírujú vážnym krokom dokola a keď prichodili pred predstatu, všetko pri hudbe a speve, každý sa veľmi umele a esteticky zvrtol a urobil hlbokú poklonu nasledujúcemu. Bol to pekný, takrečený „gänsemarsch“.[138]Ako už hudba fortissimo fučala, zložili moji milí derviši kepene, pritiskli tie gelety do hlavy a v krátkych modrých kabátikoch a takých kytliach v negližé začali had el had.[139]— Najprv sa len krútili moderátne okolo seba, ale potom s vystretou pravou rukou do neba, dlaňou hore, ľavou do zeme a dlaňou obrátenou dolu, vrtko — v dvojnásobnom smere sa krútili okolo vlastnej a osi teremu, zahanbiac vo friškom[140]aj tú najbystrejšiu podlavickú nevestu. Ale neurobilo to ten príjemný dojem, ako keď hľadíme na podlavický tanec. Kabátiky, a nadovšetko kytle, brngali vo vetre, tvár bledá, oči zatisnuté alebo vyvrátené, k tomu spev a hudba, slovom: tento divný spôsob bohoslužby na nás urobil nevýslovne čudný dojem. Toto vrtké krútenie trvalo dobrú polhodinu s troma kratučkými prestávkami. Mne hľadiacemu sa krútila hlava a myslel som, že musia bezdušní popadať na nos. — Ale nie, po prestávke akoby nič, ľahostajne zaujali svoje miesto. Všetci boli viac-menej vo veku, krem syna predstaveného, asi desať-dvanásť ročného chlapca, ktorý s tou istou vážnou tvárou za svojimi predchodcami, ako kycka na biči vyvádzal „valcer“. Chudí boli všetci a bledí krem jedného; ale ten si aj často pot zo širokého čela musel utierať. No, mysli si, ctený čitateľ, či to nie smiešne divný obraz bohoslužby! Už ten náš dobrotivý otec má všakových kostošov. Nuž a v Skutari, tam derviši nielen že bezuzdne tancujú, ale k tomu revú — kým ako kláty umorení nepopadajú na zem, a to všetko „ad majorem dei gloriam“![141]Po skončených obradoch vymenil som za jeden piaster svoje čižmy, a tak potom brúsili sme na svoju ruku po meste Pera krížom-krážom. Chvíľa bola pekná, jasná, teplá. Stúpali sme hore strmou stupkastou cestou a tak obdivovali nosičov, ako vláčili najväčšie ťarchy na drúkoch pri taktovnom trepotaní nôh a rovnom stúpaní proti sebe, ako štverali mulice tovar hore. Ako v prenájom (komu ďaka) dané, vrtké, krásne arabské, skvele osedlané kone drobčili — teperí chudák jeden fakín veľký, dlhý sud. Stratí rovnováhu a tresk na zem: dno vybúši a červené víno prúdom, že by pílu hnať mohol, čľapká dolu stupkami. Chudák fakín spamätal sa pozde, aby bol hore obrátil sud. A páni muzulmani, ktorým korán tento nápoj užívať zabraňuje, so smiechom zazerali na vínopád. Myslím si, u nás by tak pokojne netieklo víno dolu žlebom.Ale nás čakalo ešte inšie veselšie intermezzo![142]Zdvihnúc oči z tejto vínovej pľušte, vidím človeka v plátenných nohavičkách, v brunátnom kabátku a neurčitej národnosti klobúku, nesúceho v rukách kopu pascí; Poliak dr. Morawski povie: „To, pane, drotár!“ Nemožno! „To je drotár!“ povie Chorvát Schmid. Prihovorím sa fúzatému bielohlavcovi, neveriac očiam: „Krajan, skade ste?“ Preľakne sa chudák radostne na slyšané domáce zvuky: „Jaj nuž z Trenčína, prosím ponížene!“ — „Nuž ale, ký… že vás sem doniesol?“ — „Nuž, prišiel som, a oni?“ atď. Ale krátky viedli sme rozhovor, bo pre náramný stisk, valiace sa národy a krátkosť času nemohol sa rozťahovať nadlho. Dali sme mu každý podporu a s vrúcnym poďakovaním zmizol v dave ľudu. No na Semmeringu zadivil som sa, vidiac drotára, v Terste zhíkol som na to, a tuná — ja myslím, že niet mesta vo svete, kde by nezašiel drotár; no a potom povedzte, že sú Slováci nie bludári!Medzi častými výstavami strižných tovarov videli sme zhusta pekárne a pekárov, ako všetky k ich remeslu patriace práce konajú pred očami obecenstva. Pečivo je rozličnej formy. Ešte častejšie nad pekárov vídať cukrárov. Sú lebo stáli, lebo ambulantní, čím lepšie chváli tovar, tým väčšmi kričí; krik v rovnakej miere k dobrote tovaru stojí, to jest má stáť. Ten vlečie tenké, ale široké priecne na stolíku pred sebou alebo na pleci na palici, ten má misu na hlave, plnú v oleji praženými pampúškami atď. Na viac stranách, kde najväčší stisk, čosi jednostajne, akoby pod zemou, cink-cenk, cink-cenk, klepoce… Čo to? Pod sklepom, v diere pod cestou sedí bradáč, smudí čibuk, často v spoločnosti peňazomenca, a pri ňom nádoba s limonádou; táto tečie cievkou dolu, má pripravený krížový kolovrátok a na každom konci kríža je voľne pripravená guľôčka — tie bijú o mimo stojace, limonádou naplnené poháre. Táto hračka je vôbec pre smädných. Krem toho chodia ešte chlapi s krpkami, plnými limonádou. To v tom stisku, horúčnosti a pri málo dobrej vode veľmi dobre slúži.Pobadal som ďalej, že Turci podľa svojej povahy a ľahostajnosti (flegma) náchylní sú k tučnote. Mladí Turci, a už často tuk pod nosom majú.Prešli sme do velikánskeho peranského cmitera. Nie je ničím oddelený, počína sa hneď pri domoch, najľudnatejších uliciach, ba i v ňom nájdeš malé kaviarne a iné búdky. Posiaty je nesčíselnými náhrobníkmi, ktoré už, prastaré, ležia zväčša v rumoch. Po nich a pomedzi ne vedú cesty a chodníky. Krásne vysoké cyprusy poskytujú príjemnú vôňu a prechádzku. Navrchu — miesto živých, pod zemou — miesto mŕtvych.Vrátiac sa stade, šli sme popri francúzskej kaviarni, kde pred dvoma dňami jeden Turek zavidna postrelil Gréka. Ďalej šli sme popri paláci ruského konzula so záhradkou, vystavanom v talianskom slohu. Práve vychodila jeho rodina v batári — zriedkavom tu vozive — na prechádzku. Došli sme pred bránu veľkej pechotnej kasárne. Stráž pri opretej puške, s nakríž preloženými rukami dívala sa ľahostajne na nás. Prihovorí sa náš Poliak, ako v reči tu namnoho pestovanej, francúzskej, ale nadarmo. Vojak odíde, zavolá dôstojníka, ten pripáli, ale neznali sme sa nijak dorozumieť; konečne príde plukovný dôstojník a lámano po francúzsky nám veľmi vľúdne ponúkol, aby sme vstúpili dnu a podľa žiadosti poobzerali kasáreň. Kasáreň je veľká, žltá, čistá — prostred širokého dvora terasy s utešeným výhľadom na okolie, zvlášť more — vystavaná v európskom vkuse. Vo dvore sa hemžil celý dobre adjustovaný pluk. Fezy, modré nohavice a široké kabanky s brunátnymi šnúrami po kolená, odtiaľ dolu úzke nohavice, krátkosáre žlté lebo čierne čižmy; nohavice mali ešte mnohí aj červené. Každý kaprál cvičil svoje mužstvo, dôstojníci dozerali. Bolože to živo! Ako kaprál predpovedal tempo, tak mužstvo, robiac za ním tempo, hlasite opakovalo každé slovo velenia. Myslite si, z toľkých hrdiel opakovanie slov veliteľa, aký to smiešny hrmot. Prečo to? Aby si vraj lepšie zapamätali velenia a tempá. Zbroje, šaty, všetko nám veľmi ochotne ukázali. Vôbec, badal som, že Turek má mnoho dobrosrdečnosti a v istom smere aj statočnosť, ale pritom je lenivý, pyšný, vládychtivý (suverénny), rád sa dá podkúpiť a od druhých obsluhovať. Tak ďaleko ide ich vojenská ľahostajnosť, že raz, ako idem popri stráži a do očí mi padla puška znamenitého spôsobu, anglického pôvodu Minié,[143]požiadam posunkami stráž, aby mi ukázala pušku s palošovým bodákom. — A hľa, s detskou nevinnosťou zverila ju, bodákom opatrenú a ostro nabitú mojim rukám. Keby som si, reku, urobil taký žart a utekal s puškou… Mnohí z nich z krymskej vojny[144]a z čiernohorských bitiek, hoci nie vždy zaslúžene, boli vyznačení medajlami. Bože drahý! Toto sú potomci tých, hrúzu a strach celej Európe, celému vzdelanému svetu nahnavších Turkov, tých, čo pol druha sto rokov, pravda, samými za vládou bažiacimi vyvolaní, kynožili vlasť našu, krajinu uhorskú; tých istých, čo borili hradby viedenské, ale zavčasu ešte slavianskymi silami, chrabrým Sobieskym[145]zahnaných muzulmanov! Kde sú víťazoslávne čaty Turkov, kde janičiari? Títo tu sú veru chudáci, závislí, ba trpení z milosti — ba ani nie z milosti, ale z nenávisti európskych mocností. Tak sa časy menia. Kto sa veľmi povýši, býva ponížený, kto vysoko stúpa, ten hlboko padá a naopak. Toto nech je mravným poučením pre náš slovenský národ. Každému príde jeho hodinka!Opustiac peknú kasáreň, stretávali sme mnoho, zvlášť vojenských, skvele sedlaných, utešene vyrastených koní; nechýbali kde-tu ani turecké fiakre — šperkovaná, pozlátená kasnička na perách, metajúc sa sem-tam ako mlynské vrece. Turecké krasotinky v nich sediace, ako aj pešo chodiace, ak plne zasluhujú to meno, neveľmi skuhrili so svojimi krásami. To jest, pekná turecká žena, zadosť učiniac naoko zákonom koránu, učupí síce cele hlavu a tvár okrem očú do bieleho závoja, ale ten ľahučký závojík z tak tenkej látky je zhotovený, že každý ťah tvári snadno môžeš rozoznať. Nižšej vrstvy, chudobné, a čo tu identikum,[146]teda aj špatné, a potom staré ženy nosia husté, pevné závoje, z ktorých vykukujú len čierne, všetečné okále. Ale aby jedine pánovi háremu prístupnú podobu tela, štíhlosť a iné ženské vnadnosti na to nepovolaný ani len nepobadal, chúďa, obalená je od hlavy až po členky v kepeň, obyčajne čiernej farby. Okolo členkov kepeň je tak pokrútený, že podobá sa širokým, tam zviazaným nohaviciam. Na nohách harišne, na to ľahké poločižmičky zo žltého alebo červeného remeňa a ešte papuče; keď je blato, miesto papúč drevená obuv na vysokých klátikoch pod prstami a pod pätou. Kde strčí nohu, aby ju držalo, je oblok (obruč) — zväčša pekne vyšívaný. Papuče bývajú mimoriadne pekné, bo tie aj v Tureckej hrajú veľkú úlohu…Ďalej sme zase videli, ako vo vojenskej strážnici, suka, sicuti domi domine Mathias,[147]pohodlne kojila svoje mladé, a vojak, opretý o náprotivnú stenu (aby odháňaním a tým potýkaním sa so psom, neprehrešil sa proti koránu) — díval sa ľahostajne na to familiárne šťastie.Po značnej prechádzke došli sme ku kasárni delostrelcov a oproti kasárni konníkov. Vojaci postavení na strážach, všade veľmi ľahko konajúc službu, sčiastky sedeli, besedovali, obháňali, búchali sa, vodu pili atď. Prišli sme ku dvom dôstojníkom. Sedeli na nízkych stolcoch a pri dôvernom rozhovore posrebúvajúc kávičku, fajčili čibuk. Oslovení po francúzsky, krútili hlavou na znak, že nerozumejú túto reč. Ale tu jeden z nich v rýdzej nemčine, s pruským akcentom, sa nás pýta, či známe po nemecky. Keď sme sa predivení spytovali, kde si on privlastnil takú plynnú nemčinu, odvetil, že bol v Berlíne na vojenskej akadémii. Vľúdne nám ponúkol stolec, ale našu prosbu: voviesť nás do jazdeckej kasárne, s poľutovaním odoprel, bo táborník[148]a plukovník nie je doma, a sultany (tak pomenoval jazdecké mužstvo) vraj čistia kone, aby sa nám ráčilo prísť zajtra, že nám ochotne sám všetko poukazuje. A tak s hlbokým „ergebener Diener“,[149]ten druhý ale dotknutím úst, čela a pŕs rukou a so slovami „salem aleikum“,[150]sme sa lúčili. — Naspäť idúc postretli sme grécky pohreb so spevom, všetkými obradmi — krem vyzváňania. Zvony som nepočul, a hodiny — krem jedných slnečných — za čas môjho tu bavenia sa nevidel som iné.Čuvy, chodením, videním a všetkými na ne pôsobivšími dojmami nanajvýš roznietené, potrebovali pokoj, a tak pospiechali sme na hospodu. Kým som si ľahol, písal som ešte tieto riadky, pretože stolíka v izbe niet — na malej plechovej piecke. Dvaja moji spoluobyvatelia ľahli si na divány pod oblokmi (v malých dvoch stranách šesť veľkých oblokov), tretí môj druh do železnej postele, a ja vyvalil som sa na dve postele. Ale i hlboko po polnoci počuješ tu huk, škrek, volanie, jazdenie, mašírovanie, štekanie psov, mravčanie mačiek, všetky možné disonancie, kde len aká disharmónia dotýka tvoj ušný bubník, kým na to nenavykneš a zunovaný neusneš. Tu zrazu kolíšem sa z boka na bok, prebudím sa, a vidím a cítim vskutku kolísanie sa. Nemyslel som ináč v prvom okamihu, než že nanovo čarodejným spôsobom sme búrou hádzaní na mori. Chytím suseda, ale ten už tiež, ako aj druhí moji druhovia — prebudení týmto divným úkazom — rozdrapujú oči. Po chvíľke sme sa uistili, že sme síce v dome na pevnej zemi, a predsa že sa kolíšeme; to teda inšie byť nemôže, len — zemetrasenie. Či už teda musíme podstúpiť všetky hrúzy? Tam nás hrozilo pohltnúť more, a tu zem… alebo nás pobijú a pochovajú rumy domu. Pripomínali sme si katastrofu ostrova Rhodu.[151]— Sláva bohu, knísanie prestalo — a my pekne rúče sme usnuli.Ráno zvlečiem sa zavčasu, vybehnem na druhé poschodie, kde nám sluhovia čistili háby, a zídem sa tam s druhou, tlstou partajou našich spolucestovateľov. Oni mi rozprávajú so smiechom, čo zažili za zemetrasenie, a hneď udali aj príčinu. Drevený, úzky, vysoký hostinec nie je nijak spojený so susedným domom, čiara medzi prvým a druhým poschodím vyklonená, steny pre mnohosť oblokov slabé, a tak, keď naši — všetko, ako som už pripomenul, náhodou tlstí horniaci pozde v noci z „mokrej štvrti“, obťažení, dvojnásobne neistým krokom vykračovali hore schodmi a po chyžkách, vrch hostinca sa klátil a nás dolniakov, nemilým spôsobom prebudiac zo sna, uvrhol do nešťastných myšlienok zemetrasenia. Ach, ale by ste aj videli, ako je to všetko subtílne! Vrchná altána[152]oproti dvorčeka, kde sluhovia čistili čižmy a šaty, je z takých tenkých drúčikov takrečeno zlepená, že sa až vlasy ježia, keď človek vidí stúpať po nej sluhov. Najhrubšie brvná, pravdaže dubové, sú na 4 štvorcové palce.[153]Ja som sa bál statočne kýchnuť, aby sa nezrútil celý hostinec. A predsa obyvatelia tvrdia, že drevené domčeky lepšie vzdorujú zemetraseniu, a že múrané ľahšie a celky sa zbúrajú, a tamtie že obstoja. Len pravda, že k tomu ešte, aj pri tureckej ľahostajnosti, zúrievajú požiare.Dňa 6. apríla.O deviatej ráno zišli sme sa neďaleko od hotela Colonie v rakúskom konzuláte. Je to nepravidelné stavisko, ale veľké, kde sa nachodí aj rakúska pošta a všakové iné úrady. Na priestrannej terase sme dočkali, kým nám za 200 zlatých r. č. napísali cisársky ferman, to jest povolenie môcť vstúpiť do mešity Aja Sofia.Pretože tento ferman tak veľa stojí, a málo nájde sa takých, čo by boli vstave ho zaplatiť, aby mohli nasýtiť svoju zvedavosť, pripojili sa k našej spoločnosti mnohí tunajší obyvatelia, kresťania, známi. Medzi inými tureckí oficieri z Nemecka, ktorí cvičia turecké vojsko zvlášť v delostreľbe, a aj jeden uhorský emigrant. Tento poslednejší nešťastník, ktorý jedným nerozvážnym krokom zamedzil si návrat do vlasti, muž tichý, rozvážlivý, slúži od šestnástich rokov v tureckej armáde a teraz postavený do disponibility,[154]dosiahol stupeň stabilného dôstojníka — tento zná všetky zvyky, mravy, obyčaje turecké a jeho národov, bol nám teda vítaným tlmočníkom po nastalej púti. Keby pred šestnástimi rokmi bol tak poznal, ako teraz, stav tureckého štátu, podistým radšej by bol býval vo svojej vlasti hlásnikom než tuná stabilným oficierom.Ale ferman už tu a my v dlhých radoch, čo možno podľa hostincov podelení, mašírovali sme najprv dolu k brehu mora medzi čírymi klietkami — skliepok naspodku, nad ním chyžička a nad tou zase jedna: obe, zaopatrené oknami a tieto hustými mrežami — z dreva, z dreva a zase z dreva. Remeslá v skliepkoch všakové. Najviac fajkári, potom putiky, kaviarne atď., uličky zväčša úzkostne tesné, blatnaté, nečisté. Po dlhej chvíli vyrojili sme sa do širokej hlavnej ulice na brehu Pery, dláždenej, mne známej už od včera. Priestor väčší, spodok dláždený, sklepy skvelšie, život veselší. Postretávali sme mnoho mulíc, aj jednotlivé ťavy, podľa nich černochov otrokov. No napokon končí sa i táto ulica, a my vystupujeme na 1500 stôp dlhý a 30 stôp široký most medzi Galatou a Stambulom. Ale prv pán Tuvora zložiť musel za každého z nás po 2 pára, to jest dva štvrťgrajciare r. č. — pol grajciara. Je to ohavné mostisko a ním sa ustavične valí celá „migratio gentium“.[155]Nevieš, kde sa krútiť, kde hľadieť, či na sám most, na národy, či na štyri náprotivné mestá, Galalu, Peru, Stambul a Skutari, a či na mútnu vodu Zlatého rohu a na hemžiace sa na ňom tisíce člnkov, bárok, lodiek, lodí parných a neparných. Niet jedného okamihu, žeby aspoň jeden ako šarkan letiaci turecký parník — daktorý nie väčší ako hodná bárka — nepískal. Na všetky veky si vypiskujú, a to tak zachrípnuto ako korheľ. Myslel som, že to turecká zábava, ale nie. To preto, aby nebúšili jeden do druhého. Ženské sedia osobitne a chlapi tiež osobitne, nie miešane ako u nás. Kapitáni a všetko mužstvo — Turci v červených fezoch. Vlajka: mesiac a hviezda, biele v červenom poli; ale to pole je čierno zakadené ako vôbec celé parníčky. No ale, dosť toho obzerania, duria nás dragomani. Prešli sme most, ťaháme naľavo, potom do zázračného bazáru napravo, popod veľkú, špatnými domami obstavanú mešitu.A tu sme v Stambule!Toto je to čisté, krištalizované turecké mesto. Tu kresťan bývať nesmie, a tak tu je turecký ráz najčistejší, to jest tu je najväčšia nečistota pri najväčšej nádhere.Stúpali sme dlho v juhovýchodnom smere tesnými, viac tichými ulicami, ohradenými výhradne drevenými domami, hore-dolu popri dakoľkých mešitách, medzi ktorými niektoré vynikali utešeným východným slohom. Krásne vynímajú sa nadovšetko ako ihly štíhle minarety.Z jedného háremu práve vystupovala turecká dáma a nebadajúc nás, zakladala na seba neforemný plášť, to spomínané vrece, a tak za moment uzreli sme jej vzrast a spodnú šatu. Mala krátky, na prsiach hlboko vykrojený priliehajúci kabátik a široké, pri členkoch zviazané nohavice — oboje z kvetnastého svetlozeleného hodvábu — na nohách žlté papučky. Pekne bola urastená. Jaj, ale ledva zazrela nás všetečníkov, stala sa hneď čiernym bobákom, a bolo po radosti.Prišli sme potom k vysokému múru a konečne k nestráženej, dosť starobylej čiernej bráne; tou bránou vošli sme do parku. Ten park nebol veľmi pestovaný (snáď jeho záhradník dával bály na Sliači), dosť zapustený, ale pekné staré platany, cedry a cyprusy zaslúžili v plnej miere naše obdivovanie. Trávnikom vykročili sme kopcom zase k múru a bráne — múry a brány tu bez konca-kraja, celé labyrinty. Pred touto bránou stojí akýsi starobylý stĺp z gréckej doby. Brána sama je obsadená vojskom. Po udelení nevyhnutného bakšišu — prepitného, ale nie na pálenku, lež na „kaffu“ — vpustili nás zase do dvora.Dvor, do ktorého sme vošli, je priestranný, všakovými pavilónmi, kioskami, letohrádkami a mnohými staviskami neobyčajnej podoby, múrmi, hradbami, bránami popreťahovaný. Je toho veľa, leží na ploche tri štvrte míle, a to na ostrove medzi Marmarským morom a Zlatým rohom, na tom istom mieste, kde pred r. 660 pred Kr. bolo založené Byzantium. A toto viac ohromnou veľkosťou než krásou vynikajúce stavisko je starý sultánov serail (palác). Stromorady a kvetné rabaty[156]striedali sa so žltými chodníkmi.Aby sme sa nevrútili všetci naraz do komnát serailu, a tak by sme pohodlnejšie mohli očiť predmety, podelili nás na čriedy podľa hostincov, a tak vchádzali sme, majúc na čele vodiča, do tajností tureckého sultána. Bezpochyby, že v tom slove väzí čosi, štekliace zvedavosť. Obuv dolu, a pretože všakové nami navštívené bydliská stoja vystavané sem-tam po dvoroch serailu, ako ktorému sultánovi napadlo, dnes až na bolenie krížov boli sme prinútení často vyzúvať a obúvať čižmy.Najprv sme vošli do letohrádku, vystavaného na slobodnej terase nad morom a nad cyprusmi. Obloky od zeme do povaly, hrubé jednotablové sklá tak čisté, že náš krajan, turecký oficier, mysliac, že to dokorán otvorené dvere, len že čelom, nosom a kolenom nevytresol tablu. Chudák, iste by za to od sultána nebol dostal rad Medžidie.[157]Všetko, ako rozumie sa samo sebou, bohaté, ale predsa nie tak, žeby od mnohých bydlísk našich velikášov nebolo prevýšené. Svetlica, určená na fajčenie čibuku, je červeno tapetovaná, vyložená červenými kobercami a opatrená červeným náradím. Vprostred izby stojí plechový, hrubo pozlátený nástroj — na to, aby na ňom otroci udržiavali žeravé uhlie a ho prikladali svojmu zádumčivému panovníkovi na nargilu. Dookola tohto nástroja sú rozložené mäkké, pružné divány. Krom tejto siene jest ešte dakoľko menších bočných miestností a tiež veľmi vkusne, umele a vtipne z mramoru hotovený kúpeľ v podobe vane. — Ale málokedy sa to trafí, aby sa tu bavil sultán, ako vôbec v celom starom seraili. Jeho stále bývanie je v Dolma-Bakše.Prešli sme zase do osobitného staviska, do cisárskej knihovne. Ale zo všetkého vidno, že tu nebárs trávi hodiny panovník všetkých muzulmanov. V neveľkej sieni stoja z dvoch bokov skrine, v nich za sklom nakopené knihy. Z jednej strany obsahu nábožného, tureckého, z druhej strany arabské, obsahu, ako mi strážny dôstojník posunkami a slovami dal na známosť, „medik — a fyzik“. Všetky tieto knihy sú písané podľa rozkazu a zákazu koránu; tlačeného nič nebolo. Verím, že by tam znalec arabskej reči dosiaľ neznáme, nové a zaujímavé veci nazbieral, zvlášť pre dejepis lekárstva. Mimo steny ležali v červenom safiáne zaviazané, zlatom rezané bachanty francúzske, medzi nimi vynikal Du Mond.[158]No toto bol celocelý vedecký poklad serailu — dosť chatrný. Na zemi ležal na potrhanom plátne neumele hotovený, už od viac rokov nepokračovaný rodopis (rodostrom) tureckých sultánov.V bočnej, širokými, privretými, sklenými dvermi oddelenej izbe sedel na diváne zhrbený, šedivý — aspoň som ho za to mal — ulem (kňaz). Nepohnute, vážne a prísne hľadel na nás, my cez dvere zvedavo naň. Pred ním na koberci východným spôsobom na podložených nohách sedel, dupkom na ulema hľadel, hlavu vždy v rovnej miere napred a nazad knísal a ústami bľabotal — mládenec. To, ako sa domnievam, bol turecký bohoslovec. — Nakoľko sa dalo súdiť z rýchleho pohybovania úst, znamenite vyrectoval svoju úlohu z koránu.Stade potiahli sme zase do iného oddielu. Tam povala pekne maľovaná, hrubo zlátená, arabeskami šperkovaná, spodok vykladaný cédrovým drevom. Rozličné komnaty. Náradie najviac čínskeho vkusu, z dreva mahóny — ako nám povedali, temer výlučne hotové vo Francúzsku. Mali sme tú česť vidieť aj posteľ tureckého panovníka. Je to posteľ taká široká ako dlhá, ináč bujná, s podnebím a záclonami. Plátno tenké, rumburské naše panie znateľky veľmi chválili. Táto izba je veľmi tmavo držaná. Ešte jedno-druhé sme nakukali a potom sme sa pobrali cyprusovým stromoradím dlhým dvorom dolu.Z ľavej ruky za múrom vykukovali divné, mešitám podobné, jedno pri druhom stojace, končitými dutinami korunované staviská. Medzi dutinami čneli do neba vysoké, pri spodku široké komíny. Čo to? To sú vraj cukrové pekárne pre sultánove ženy. Nie div! V Turecku sa užíva veľmi mnoho cukrového; ženy sú toho milovnice nad všetko a predošlý sultán mal, ale nezľaknite sa, tých sladkých polovíc 1000, id est[159]tisíc žien. No tie voľačo pomelú cukrového! — A tamto napravo, to na stĺpoch spočívajúce temné stavisko, s tými mrežami a za mrežou zase mreža — to je hárem zomrelého sultána. Ach, to veľmi delikátny predmet! Dnu nevidíš nič, len samé mreže a zápory; či dačo vidia von, pochybujem — alebo veľmi málo. Ony majú výhľad do ukrytých kútov a prechádzku v neprístupne ohradených čiastkach serailu. Okolo tohto divného staviska sedeli na stupkách a na nízkych divánoch čierni klieštenci, poľutovaniahodní bruchopasníci. A tak nám nebolo povolené ani len cez sklo med lízať. Ale som v tichosti ďakoval bohu, že ma nestvoril krasotinou, ba ani tie cukrové pekárne pri pohľade na susedný hárem neboli vstave vzbudiť vo mne žiadosť stať sa favoritkou.Veľkou bránou, takzvanou „Porta ottomanica“, skade berie koreň celý názov tureckej vlády, a ktorá je dosť vysoká a dobre strážená, vyšli sme von.Šli sme popri studni, kde v minulých časoch hlavy odsúdených bašov vystavovali na tam ešte teraz jestvujúce stĺpy. Tu neďaleko zdvihol som skalu, lastúrové vápno (Muschelkalk) a prikresal pre Maticu. Táto skala pochodí vlastne z Malej Ázie z Efezu, z pohanského chrámu Diany bola sem dovezená Grékmi na vystavanie Aja Sofie. Z nej zase víťazní Benátčania, olúpiac Byzanc,[160]mnohé čiastky odvliekli do Benátok na okrášlenie svetoznámeho kostola sv. Marka.Aja Sofia má byť po rímskom Sv. Petre najväčší chrám kresťanského sveta. Jeho zovnútorná podoba nemálo utrpela pristavaním kroz Turkov menších neforemných budov. — Na velikánskej dutine (kupole) zamenili kríž ohromným mesiacom; na jeho pozlátenie padišah vykázal 50.000 dukátov.Terajší vchod dovnútra ide nadol. Je dlhý, tmavý, pred samými vrátami sú slamené koberce, a tu zase načim vyzúvať boty. — Pri vstúpení do chrámu dotkli sme sa najprv stĺpa s malou, asi 2 palce hlbokou, 3 palce širokou, cele vyhladenou dierou. Táto diera je vždy vlhká, a kto do nej prstom ďubne a čelo si potrie — toho hlava nebolí. Vlhká bola, keď som do nej ďubol, a keď som si potrel čelo, nebolela ma hlava (ale ani pred ďubnutím) a hladký stĺp potil sa, bo je z mramoru a v mešite bolo teplo.Loď mešity je celá vyložená veličiznými a od pár sto rokov starými kobercami. Trvajú tak dlho jedno zato, že sú pevné, hrubé, a druhé, že v čižmách nikto po nich chrôpať nemôže a nesmie. Keď staneš doprostred mešity a pozrieš do výšky dutiny, vykrútil by si si temer krk. Dutina je dookola oblokmi opatrená a hrubo pozlátená. Podlaha dutiny je obložená alabastrovou mozaikou — a tá je pozlátená, a tak teda mazanka dutinných stien pozostáva z miliónov mozaikových kúskov. Mnoho už z nich spŕchlo, tieto štrbiny potom ľahostajní Turci zamazali žltou hlinkou. Nám prítomným Turci takže predávali po piastri jeden kus pozlátenej, z dutiny padlej a na zemi nájdenej alabastrovej mozaiky. — Velebné priestranstvo, do ktorého vpratal by sa, aby neriekol, celý kostol sv. Marka z Benátok, je prázdne, ničím nie zapratané, krem kancľa, skade ulem k modlitbám napomína veriacich, a dvoch pekných drevených búdok. Na mieste bývalého, veľmi bohatého oltára — na ktorý sultán Mohamed II.[161]po vydobytí Carihradu koňmo vyskočil a vykríknuc slová „Niet iného boha, okrem boha, a Mohamed je jeho prorok!“, dal znak na plienenie — je teraz len výklenok s malým pahrbkom. A tak tento prebohatý oltár z masívneho drahého kamenia a všetky druhé vzácne kostolné riady padli v obeť pahltným mohamedánom. — Tu je okno, cez ktoré vraj vždy previeva čerstvý, rozum osvecujúci vetrík; znamenité miesto kúry tým, ktorí národnú svornosť obetujú osobným náruživostiam. Ďalej ukazujú vyhĺbený mramorový klát ako kolísku Ježiša Krista.Okrem nás, cudzích, pobožných navštevovateľov bolo málo. A bola by panovala v tomto nevyrovnane velebnom chráme príjemná tichosť, keby ju dvaja v kútoch rozostavení ulemi neboli rušili fufnavým polospievajúcim, polorecitatívnym hlasom. Nápadné mi bolo — nielen tu, ale i v druhých mešitách — mnoho po kobercoch zháňajúcich sa detí. Tu bezpečnosť a mäkkosť kobercov slúži deťom za opatrovňu a spolu za parížsky Luxembourg[162]alebo viedenský Glacis.[163]Bez toho, že by najmenej boli mýlené alebo druhých mýlili, naháňajú sa, škrečia, váľajú ako v slobodnom poli.V dvoch predných kútoch sú v podobe obrovských popolníc varechami opatrené studne. Voda čerstvá, dobrá slúži pobožným Turkom na umývanie nôh a tvárí, čo oni vykonávajú „pro forma“, len ovlažením kože. — V pristavaných čiastkach jednej kaplnky leží pochovaný Mohamed III.[164]aj so sedemnástimi svojimi bratmi, ktorých — bezpochyby z bratskej lásky — pri svojom nastúpení na prestol rozkázal zavraždiť.Na chór sa nejde schodmi, ale tak širokou cestou, že so šesťzápražným kočom pohodlne vyjdeš a po chóroch z oboch strán a spredku, kde stál organ, môžeš sa voziť a obracať. Stĺpy, na ktorých stojí chór, dajedny sú naklonené, stlačené. Kde stál organ, je pusté miesto. V jednom kúte pozorovať neúplne zatretý kríž na stene. Veľká, krásna je Aja Sofia, ale spustnutá, prázdna.Odtiaľ nás viedli do zbrojnice. Táto zbrojnica je založená v niekdajšom veľkom a peknom chráme sv. Ireny.[165]— Ta idúc napadne mi zdvihnúť čierny, tvrdý kameň z chodníka. Pri bližšom pátraní sa preukáže, že to neúplné vylíčená troska kovu. Na moje poznamenanie pokáže mi dragoman prstom na čierne stavisko, kde vraj kuli peniaze. — Pred čeľustím zbrojnice, to jest chrámu sv. Ireny, kde sme museli za chvíľu čakať, obzerali sme rozostavené mramorové a červené starobylé grécke náhrobníky a všakového druhu pomníky z pohanskej doby.Vchod je aj tu, ako v Aja Sofii, zhora nadol, ako do pivnice. Už v tomto vchode vidím množstvo starého rytierskeho brnenia, vybojovaného väčším dielom kroz janičiarov — nemecké, uhorské, chorvátske — a bohzná ktorých národov sveta. — Sama loď kostola je preplnená viacposchodovým lešením a toto zase dupkom preplnené zbrojou staršou, novou a aj najnovšou anglického pôvodu, ako ju práve dovážali a vykladali; viac stotisíc bodákov čnelo na všetky strany. Chodili sme dlho sem-tam, hore-dolu medzi dlhými zbrojoradmi. Na prednom chóre sú vystavené voskové figúry do šiat takých a tých istých, ako ich nosili povestní a zlopovestní janičiari; zastúpené boli všetky ich šarže, hodnosti a povinnosti. Ale aj tá najživšia fantázia lámať by si musela hlavu, vymyslieť tie všakové zbroje, ale nadovšetko kroje, ako ich tí nosili. Strach je na to pozrieť. Na čistotu a celosť nehľadeli. Menovite páčili sa týmto naskrz nevyrovnaným dobrodruhom strašne veľké pokryvy hlavy; sú to turbany, kalpaky, čapice, takže prevyšujú jednu tretinu celého tela. Farby všetko živé. No veru ich zovnútornosť súmerne stála k ich krvavému remeslu. — Na náprotivnom chóre (nad bývalým hlavným oltárom) ukázali nám v dvoch poschodiach nemenej fantastických hodnostárov divanu. Predstavili nám aj dvoch panošov, mrzákov — piadimužíkov z vosku, pekne vyobliekaných za sklom. — Mohol by som tvrdiť, že človek slabších čuvov — nepoviem v noci, ale vo dne zavretý medzi túto spoločnosť — pustil by sa do plaču. I ten najsmelší medveďolovec cúvol by pred týmito ošklivými reprezentantmi tureckej dŕžavy. Ešte nás dvorcom, plným utešených pohanských pomníkov, voviedli do sakristie. Tam boli rozložené len samé, sčiastky ukoristené, rozmanitosťou vynikajúce zbroje: pušky, sekery, kladivá, šišaky, delá, nože, ražne, piky atď. — všetko ľudomilné nástroje v prospech a pomoc blížneho, podľa toho svätého „Miluj blížneho svojho, ako seba samého“. Nie je to satira, chrám boží — sklad toľkých a takých vražedných nástrojov?!Zanechajúc i toto, vošli sme do mešity Mehmen. Stavisko tiež veľké, stavané Turkami, je vidnejšie než Sofia a vyniká tým zvláštnym a pekným, že celá ohromná široká dutina spočíva na štyroch veľmi hrubých stĺpoch. Tuná tiež v jednom kúte dákysi šarvanec turecký, snáď kandidát tureckej teológie, vyspevoval ani čierny drozd. Pri mešite je krásny, stĺpovou chodbou štvorhranne obtočený priestor, kde zďaleka dochodiaci pravoveriaci (ako sa zvykli nazývať) zdarma nachodia prítulok a oddych. Zaujímavé je, že z pekných stĺpov temer každý zhotovený je z druhého kameňa. — Ďalej terem Hippodrom[166]zo svojej prešlej krásy krem stĺpa Atmaidan[167]s hieroglyfmi a na podstavke s gréckym a latinským nápisom z doby cisára Theodosia, nič inšie nezachoval. Štyri krásne kone, ktoré ho krášlili do roku 1204, stoja od tej doby na portáli kostola sv. Marka v Benátkach. — Blízo tu stojí mešita Achmet. Pred ňou rozvil veľvezír zástavu, keď sultán Mahmud vyzval pravoveriacich do boja oproti svojim chrabrým, ale spupným janičiarom, čo sa potom skončilo úplným zničením celého janičiarstva. Ukazujú tam jeden strom, na ktorom vraj odvislo tisíce janičiarov! No ten už dokonale obrodil! — Kus ďalej stojí okyptený medený, krútený stĺp Šalamúna, ktorý vraj tiež uzdravuje chorých. Ledva som opustil tohto kolegu, tu zase tretí, vysoký ale už veľmi rumový grécky stĺp, ktorého význam mi nebol udaný. — Potom nás trepali po kotŕčkach a kúloch (kade by v noci nechcel putovať), popri hŕbe starých čiernych múrov, kde zadávna robili peniaze. — Prejdúc túto chlpeninu, prišli sme na malú nevýznamnú, strechou pokrytú, šopovému oknu cele podobnú dieru. Lezieme dnu do zeme dešperátnym schodom a ocitneme sa vo veľkom podzemnom priestore, pod ktorým ešte hlbšie v dvoch poschodiach jestvujú dve siene. Všetko to stojí na kamenných stĺpoch, počtom tisíc. To bola kedysi senátorom Filoxenom vystavaná a spoluobčanom darovaná cisterna. Teraz na vrchnom priestore pri ohňoch a vrchnom svetle snujú gombári hodváb. Chcejúc prejsť po smeťami zasypanom teréne, zamotal som sa ako mucha do pavučiny do nevídanej hodvábnej siete, a tu ti chlapčisko turecké, málo čo väčšie ako moja čižma, s dákym papekom ako sršeň do mňa; natiahol som frčku, a — korán utiahol sa pred krížom.Stúpajúc ďalej videli sme krásne, bohato pozlátené, báječnou záhradkou obtočené stavisko, kde leží pochovaný ostatný sultán i s rodinou. Na rohoch staviska sú dva kiosky, v jednom obdivuješ cez umelé mreže katafalky s drahými riadmi a šperkami, a v náprotivnom kiosku čerstvá studňa, z ktorej jednostajne čerpá do čaše vodu na to určený muzulman, kladie na okná, a tak smädných napája dobrou, čistou vodou. Túto tak krásnu, ako i praktickú obyčaj videl som aj pri druhých takýchto staviskách a dajedných mešitách.A keď sme už toto všetko videli a tisíce druhých nám cele nových predmetov len tak bežne obdivovali, vošli sme doBazáru.Bazár je, drahí rodáci, zázrak sveta, otec, praotec všetkých trhov, a ako sa z jednej strany obávam, že pri svojej zdĺhavosti, predsa tento zázrak vám nebudem vstave ani len načrtnúť, tak zase uspokojujem sa v tom povedomí, že by to ani zbehlejší nebol vstave opísať živo. Teda: „Akú vieš, takú zahraj!“Myslite si veľké mesto, napríklad ako Prešporok, s husto stavanými domami a ulicami. Tie ulice všetky opatrené a kryté, lebo dreveným, lebo múraným sklepením, a týmito ulicami v obidvoch radoch všade vystavený tovar celého sveta: severu, juhu, západu a východu. Nie sú to sklepy podľa našich pochopov, ani „šiatre“ našich veľtrhov, ale pri stene diván alebo kobercom opatrený násyp, sedlisko to a kupcova púdľa na nej a hore po stene vyložený tovar — ale tak, že jednou ulicou alebo aspoň jednou stranou ulice vždy jeden a ten istý tovar býva vystavený. Tu vystavený tovar hneď aj pred tvojimi očami robia, napríklad cukrár, pekár, čibukár a inší tokársky riad. Tuto ideš aj pol hodiny ulicou medzi samými fajkármi, tam neustále brnkanie tokárov a vystavené číročisté čibuky z čerešieň a jazmínov, s drahými jantárovými a lacnými kokosovými a krušpánovými ústnikmi. Tam zase otvára sa ti priekom dvoje, štvoro, šestoro ulíc: kde hodíš sa v tom labyrinte? Sem? — tu samé žlté papuče a krásne, zlatom a striebrom vyšívané črievice a kalapódie. To si prešiel, tu máš zase drahé perzské šály, závoje, hodvábne košele a koberce; v tamtej ulici predávajú hodvábne, zlatom vyšívané mešteky na dohán. Tam kožuchy, tam sedlá, bohaté štverne, krásne východné šaty. Týmto radom zlatníci. Židia a Arméni (ktorých sa dobre vystríhaj) vážia zlato a drahé kamene, kde-tu podbehne i český diamant. — V tejto krátkej ulici antikvári predávajú staré turecké, arabské, perzské písané bachanty. Tu i tu podbehne i európska kniha, ale ten ich poklad, mimochodom rečeno, veľmi draho držia; neznám či to dôkaz úctivosti oproti knihám, a či čo iného. Vo zvláštnom oddelení, akosi vážnom, tichom tereme — rozličné drahé Európanmi pilno hľadané zbroje: jatagany,[168]pušky, nože atď. Veľmi zaujímavý je učenými Arabmi zastúpený oddiel perzských, indických a egyptských plodín: farby, semená, korene, lekárske južné látky, ambra,[169]ružový olej. Toto je velikánskeho Bazáru slabo hodená črta (Skizze). Bližšie a systematicky ho poznať a bezpečne sa v ňom vyznať bolo by treba týždne chodiť dnu.Behali sme krížom-krážom, hore, dolu, sem, tam, vôkol, dookola ako bezdušní, a len naponáhlo chvátali všetky dojmy. Nekúpili sme nič iného, ako — aby sme nezatajili našu mužskú povahu — pekné, a nepriam drahé, útle, vychýrené papuče. Potom nás vovliekol dragoman k Arménovi kupovať ním veľmi vychválený ružový olej. Dokazoval nám dobrotu tohto oleja, ale do toho sme sa rozumeli toľko, ako do arménskeho rozhovoru. Ako nás druhí poučili, bol síce ten olej znamenitý, hoci nie najlepší, a my boli sme šúp, dragoman a Armén ale cepy, ktoré pri kúpe mlátili na nás a delili sa so ziskom. Nadovšetko, ak nechce byť človek oškodený, musí si dobre vštepiť do pamäti hodnotu tureckých, francúzskych, anglických peňazí pomerne k našim. A tak obťažení papučami ako ševcovský učeň a ružovým olejom až nazbyt dušiaci, pri tom všetkom unavení až na omdletie, došli sme domov; žalúdku česť preukážuc večer v susednej nemeckej kaviarni, dennú prácu sme zavŕšili dobrým hradeckým pivom.7. apríla. Na Čiernom mori a Bospore. Výlet do Čierneho mora.Zišli sme sa v agencii Lloydu a stade preplavili na náš starý kvartier Bombay. Tešiac sa veľmi nad našim príchodom, uhostil nás vďačne vo svojich vnútornostiach. Na Bospore, v tvári veľkolepého mesta, pekné mi myšlienky pobehali po hlave, ale studený, tu a na tento čas kremobyčajný vietor ich temer na ľad kryštalizoval.Aby som mohol obdivovať panorámu z paluby, prinútený som bol vystúpiť na plosť okolo komína, ktorý mi hrial nohy a chránil ma pred ostrým vetrom. Kožuch vytiahnutý ponad uši dopomáhal, a tak kukal som na klasické dva svety: Európu a Áziu ako z postriežky. Držali sme sa viac brehu Ázie, pričom sme mohli pohodlne nazerať do Skutari. Toto je časť Carihradu, a tak teda má aj všetky jeho krásy a nekrásy. Na výbežku brehu leží starý zhorený serail. Bol vraj bydliskom sultánových vdov, ale že sa im lepšie páčilo v stambulskom seraili, podpálili ho vraj samy útlocité krásavice. V Skutari je tiež veľký cmiter Turkov, bo bohatí carihradskí Turci radšej sa dávajú pochovávať v posvätnej im zemi Ázie. — Sú tu ďalej aj Rufai derviši; tí pri modlitebnom tanci revú tak dlho, kým omdletí na zem nepopadajú.Výlet Bosporom je veľmi zaujímavý. Z oboch strán brehy posiate serailmi, záhradami, cyprusmi atď. Tri — ba do štyritisíc lodí stojí alebo hemží sa, a medzi nimi nesčíselný počet kajakov, malých to lodí. Jeden spravuje loďku, loďku úzku, dlhú, ostrokončitú, na predku a zadku má prípravu — skrinku hermeticky zamknutú — preto i najväčším vetrom smelo reže búrne vlny. Mornár sedí na skrížených nohách, pokojne vesluje a letí ako strela, ako pavúk na mláke po klamných vodách.Šli sme blízo Fundukli, paláca dvoch sultánových švagrov, ďalej Kabatas, Dolma-Bakše (sultánov serail, ktorý sme navštívili na druhý deň), Bešiktas,[170]Rumeli Hisár atď., kde sme aj háremským dámam určené a vysokými, do kopca siahajúcimi mrežami (aby videli, ale videné neboli) opatrené záhrady zazreli. Neďaleko Oratkoi (zelený a žltý palác, ktorý obývala sestra Mohameda II., Esma Sultana, známa zo zaľúbených dobrodružstiev) leží Kuru Česme, kde stál bobok (laurus) zasadený kroz Medeu,[171]keď tu, utekajúc z Kolchisu s Jasonom, vystúpila. Ďalej Arnautköi, kde na polostrove stál chrám sv. Teodory, a nablízku chrám Diany Dyktiny. Oproti Bujukdere stojí papiereň, ktorej múry sú stavané zo samého mramoru. — Na juh leží turecká dedina Beikos, kde sa borcovalo divé knieža berberské s Polluxom a po smrti vraj strašne mátalo. Za tým nasleduje obec Čibukari, kde v XVII. storočí jestvoval kláštor bdiacich, vo dne v noci bez prestania bohoslužby konajúcich mníchov.Hrad za hradom, zátoky, zelené, kvietím pokryté kopce, kraje nanajvýš zaujímavé, tam malebné, z časov stredoveku spomedzi tmavozelených cédrov a cyprusov bielo vykukujúce zámky. V priestranných, opustených dvoroch biedne chatrče tureckej chudoby. Pekné to všetko, krásne, zaujímavé, ale duje prozaický chladný vietor a sneh, ktorý snáď pred dvoma dňami chumelil sa ponad Kráľovu hoľu, voľne poletujúc topí sa v mori Bosporu. — Siedmy apríl, Bospor, a sneh — to vec neslýchaná! Báli sme sa s Lajkom, že nás naposledy Turci vypukajú, že sme im doniesli sneh z našich Tatier.Prešli sme Bujukdere, ktoré naspäť idúc hodláme navštíviť a opísať. Za ním na kopcoch z oboch strán mohutné starobylé rumy hradov, svedkov zašlých časov, svedkov slávnych dejov! Snáď by sa boli už cele rozváľali, keby ich nebol dookola obrástol malebný Epheu.[172]Tu je Bospor asi taký úzky ako Dunaj pri Pešti. Ešte chvíľa a z punkta, kde je úžina z oboch strán strážená delami, otvára sa v podobe nálevníka more. Napred hraničí nebo s vodou, zľava a sprava tratí sa do diaľky Európy a Ázie svetlárňami opatrený breh.Tu sme teda na tom Čiernom mori, ktoré delí zaťatých nepriateľov Rusov a Turkov. Pred niekoľkými rokmi tu neprestajne križovali vojenské, pol svetom oproti Rusku vystrojené lode; tu následkom morskej bitky, pri Sinope zvedenej[173]a zničením tureckého loďstva skončenej, červenali sa vlny. Loď stála ticho, a my na palube ešte tichšie. — Po nečase obrátili sme sa rúče a nastúpili cestu nazad.Pri Bujukdere hodil Bombay kotvy. Vystúpili sme na breh. Bujukdere je hľadaný útulok a príbytok európskych konzulátov. Preto, ináč nevýznamné mesto, počíta veľmi mnoho skvelých letohradov; že pritom nechýbajú utešené háje a záhrady, rozumie sa samo sebou. Kým veľká časť našich spolupútnikov ako lačné a žíznivé kobylky obľahli — ako sami rozprávali — drahý a planý hostinec, pustili sme sa my s dakoľko druhými dlhou brežnou ulicou a potom pre dobrý výhľad vytiahli sme do kopca, kde som našiel málo vápna, najviac bridličnatej hliny. — V ústí Bosporu do Čierneho mora zdal sa mi byť porfýrový konglomerát,[174]ďalej k Bujukdere čierny vápennák, ktorý vypaľujú na vápno a to smeťami a trusom, lebo krem krovia a záhradných cédrov a cyprusov nevidieť tu stromovia, tým menej les. Neďaleko Bujukdere, donútra pevniny, majú byť bane na meď v rukách špekulatívnych Angličanov.Dolu zíduc šli sme popri talianskom hostinci, pred ktorým blboce talianskou vládou vystavaná, znamenitá studňa do samej tichej zelenej zátoky. Medzi nízkymi kopcami prestiera sa tu pekná mäkká lúka a na nej sa vypína sedem obrovských hrubých platanov, majúcich v priemere pol druha siahy. Vnútri sú celé bútle, vyrobené; v najhrubšom stojí pohodlná, priestranná búdka, chyža. Povesť nesie, že Gottfried Bouillon[175]prv, ako cestujúc do Palestíny, presadil more, r. 1095 na tomto mieste, pod týmito stromami odpočíval so svojím križiackym vojskom. — Na pamiatku pre našu Maticu vzali sme so sebou i z tohto stromu triesočku, i z nerastov okolia.Piskot stroja Bombaya, povolávajúc roztratených na loď, vytrhol nás zo sna a prehodil do skutočnosti. Plavili sme ďalej, ale viac pri brehu európskom. Krásne obrazy menili sa ako na náprotivnej strane. Príroda s umelectvom stála v krásnom súmere. Boli by sme navštívili i Skutari, ale silný vietor, nepríjemný čas, tuhé vlnobitie boli tomu na prekážke; prinútení sme teda boli pospiechať domov do Pery. Keď nás odvážali člnky, páčilo sa mi, ako jastrab lovil ryby. Jeho šikovnosť a chytrosť boli na obdivovanie. Ráno asi o ôsmej sme sa hnuli a vrátili sme sa popoludní okolo piatej. Krátky, ale — vynímajúc počasie — pekný výlet. Vybrali sme sa potom ešte do nemeckej kaviarne, kde sa schádza všaková miešanina nemeckých a nenemeckých národov.8. apríla. Carihrad. Hotel Colonie.Keď som ráno vstal, vytieram si oči, div si hánky nezoderiem, ale to nechce ináč byť — sneh je len sneh; po krovoch, po drevách napadol cez noc asi na 4 palce. Poukrúcali sme sa a tašli dlhou ulicou „Rue Grande“ cez temer celú Peru k opísanej už jazdeckej kasárni, a stade cez peranský cmiter. V rozhovore so spomenutým tureckým dôstojníkom, naším krajanom, dopočul som o einatizme, čo týka sa vojenského hospodárenia. Videli ste vraj, pravda, že Turecko má najvýbornejšie kone na výber, a predsa konníctvo jazdí na tých najpodlejších koňoch. A je to veru tak. Ale následkom toho veľmi bohatnú dôstojníci, počnúc od plukovníka hore. Im totižto je kúpa koní zverená; oni kupujú devly, mrciny za najlepšiu cenu, ale tie vojenskej kase veľmi draho rácu, a pretože devly nadlho nemôžu konať službu, tie vymuštrujú, a kupujú zase kone-devly. Tento „circulus vitiosus“[176]opakuje sa tak dlho, kýmkoľvek si páni manipulanti nezabezpečili svoju budúcnosť na veky. Keď toto hospodárstvo dôjde pred najvyššie oči, za pokutu býva vinník zbavený cti a hodnosti, no dobre zaopatrený, ľahko nesie kasáciu,[177]a druhému kandidátovi prepustí výnosnú službu. — Takto klebetiac, idúc dolu vŕškom, prikvitli sme k vojenskému vychovávaciemu ústavu, kde mladí šarvanci v oblokoch vykonávali všakové, všetkým žiakom sveta bežné posunky. Pred nami na brehu mora ležal serail Dolma Bakše, obľúbené bývanie terajšieho sultána. — Dnes totižto, ako každý piatok, mal navštíviť padišah[178]kvôli modleniu sa jednu z početných mešít, ale pretože sa to nezná vopred a sultán len pred samým odchodom dá najavo smer svojej vôle, stráže, komonstvo, všetko musí byť prichystané na jeho vnuknutie. Tak prichystali sme sa aj my, aby sme ho vystúpivšieho hneď mohli vidieť. Ale pretože hodina jeho pochodu nedošla, a nám sa zvyšovalo času viac, než treba, zaumienili sme si všetci túto medzeru vyplniť dačím príjemným, a to ohliadnutím blízkeho cisárskeho divadla. Čižmy, rozumie sa, dolu.Najsamprv je jednoduchá, strážam určená predsieň. Potom rozličné vkusné vchody. Nasleduje ohromná, veľmi vkusne pristrojená dvorana. Steny sú emailované a vysadené mramorovými poľami; každé vypuklé, rámom obtočené pole je druhej farby a v prostriedku krášlené krásne maľovanými kytkami, tulipánmi, ružami atď. Povala prekvapuje rezbárskou, hojne pozlátenou prácou. Mimo stien stoja si pol druha siahy vysoké lahvice s kvetmi. Tie lahvice sú vykladané tyrkysmi čínskeho vkusu. Cez celú dvoranu ťahá sa nízky, ťažký, čierny, mahonový stôl, zlatými, širokými bľachovými pásmi vyložený a zakrytý súknom. Na zemi hrubé, pružné koberce, okolo stien ťažkým brokátom obtiahnuté divány. Z povaly visia lustre, v priemerných diaľkach stoja kandelábre. Na jednej stene opreté stoja ohromné stenové hodiny, jediné toho druhu, ktoré som videl v Carihrade. Táto dvorana je určená hostinám pre najvyššie turecké hodnosti a cudzie konzuláty. — Nad dverami, ktorými sme vykračovali ďalej, je polokruhový, ľahkými, hrubo pozlátenými mrežami opatrený oblok. Stade — vyvalený na diváne, pušiac nargilu, hľadí padišah na velikášov, hodujúcich naspodku. Keď som vyšiel ta hore, pohovel som si i ja a mysliac na „Tisíc a jednu noc“, rozložil som svoje slovenské kosti, ale na tom mieste, kde sultán svoje rozprestieral. Mäkko mi bolo, ale mi ešte veľa chýbalo ním byť a môcť na Maticu aspoň 400.000 piastrov obetovať. — Napravo i naľavo, jedna krajšia od druhej, tapacírované, pokrovcami vyložené a výtečným francúzskym náradím opatrené svetlice. Stade z dvoch strán vedú v rovnom smere, spodkom, bokmi i vrchom ťažkým červeným baršúnom obtiahnuté schody. Obloky, dvere sú striedavo obložené modrým a rubínovým sklom; každá márna vec, každý klinec je tak umele a z takej drahej látky hotovený, že sa to až v hlave krúti človeku. K tomu svetlo, padajúce cez modré, červené a záclonami zatemnené sklo, je tak čarovné, že nám temer oči slepilo. A tu hore je sultánova lóža. Pri nej skvostné bočné chyžky na odpočinok. V lóži sú krásne nízke sedadlá a pohovky. Ale výhľad je veľkým, ťažkým červeným baršúnovým závojom zastretý; na závoji odvrchu dospodku obojstranne hrubý límec z číreho zlata. Len jeden taký límec je celý kapitál. Samé divadlo, na ten čas prázdne, je stavané spôsobom európskym, lenže ženské lóže zadebnené sú hustými mrežami. — Poobzerajúc ešte vkusné bočné lóže, predivení nad toľkou nádherou, išli sme von.Tárali sme sa pred serailom. Je to stavisko veľké, podlhovasté, dookola obtočené záhradou. Od mora ho delí mrežový železný, hrubo pozlátený plot. Sloh je maurský a z každého iného po kuse — čo sa dobre vyníma. Zvlášť brány sú umele hotovené, filigránske; pri nich sa prestierala pekná telesná stráž. — Vnútri sme neboli, ale čo sa týka vychýrenej záhrady, tá — nakoľko sme ju mohli vidieť cez mreže — nezodpovedala nášmu očakávaniu, a na ináč pekných cudzokrajných kríkoch a stromoch hojdal sa sniežik.Pri tejto príležitosti zišli sme sa s divo vyzerajúcimi chlapmi. Bolo ich asi dvadsať. Mali na hlave chlpaté kučmy, na sebe zamazané kožuchy, široké, pri členkoch stiahnuté nohavice, čižmy s krátkymi širokými sárami. Pod čižmami spomenuté kalapódie, čo v blate veľmi vhod prišlo. V tvári zarastení, čierni, pekní chlapi, tvár veľmi významná, nos krivý. Na prsiach vo dvoch radoch nábitky, okolo pása krivá šabľa. Postava neveľká, štíhla. Prihovorili sme sa im s Lajkom, viac posunkami než rečou, a dali sme im v známosť, že ich držíme za Tatárov, vysťahovavších sa z Krymu. Ale oni nás slovami „Šamil“ a „Kavkaz“ uvedomili, že sú vysťahovaní Čerkesi. Môžete si myslieť, že nám vítaná bola príhoda zídenia sa s chrabrými, ruskej sile a nadvláde podľahnuvšími Čerkesmi.Ešte neodbila hodina sultánovho pochodu, pobrali sme sa tráviť čas do predmestia Fundukli, bo sa naši dragomani dozvedeli, že padišah navštívi blízku mešitu tohto predmestia. Ako už rečeno, navštevuje každý piatok druhú mešitu, vynímajúc jednu krvavú mešitu, preto tak nazvanú, bo v nej jeden sultán bol zavraždený svojou vlastnou sestrou; túto mešitu nesmie navštíviť žiaden sultán.Zasadli sme v kaviarni, rozkazovali sme si čiernu kávu, malú čašu za pol piastra (pol druha grajciara), rozumie sa, bez cukru, ale hustú, ináč znamenitej chuti; dajedni pušili aj čibuk. Ako tak sedíme a besedujeme, nesie jeden šuhaj v koši na hlave — ťarchy tu vôbec nosia na hlave — koštiale, vysype ich do kúta, a v tom okamihu načítal som šesťadvadsať psov, ktorí, akoby dlaňou plesol, dobehli k vítaným raňajkám. Dum canis os rodit, socium quem diligit odit.[179]Poharkali sa síce, trebárs ináč priateľsky nažívali medzi sebou — ale ide jeden Frank (kresťanov odených podľa francúzskeho vkusu menujú Frank) s krásnou vyžlou; zazrú ju dunčovia, opustia mastné raňajky a hneď sa oddajú pýtať pas. Pretože sa vyžla dostatočne legitimovať nemohla, zlé šípiac, utiahla sa sluhovi medzi nohy. Ale nič naplat, barbarským spôsobom bola karhaná, plač prenikavý. Frank bije, jeden Armén mu pomáha, lež bez osohu. Pán ju musí zdvihnúť a nad hlavou povýšenú, odprevádzaný svedomitými štvornohými tureckými policajty, chvíľu niesť.Pribehne náš dragoman na koni s heslom, že už ide sultán aj s celou parádou. Bol tomu už zvrchovaný čas, ináč bol by stratil u nás dobrú mienku. — Porozostavali nás vo dva rady domov, kde sa k nám pridružilo mnoho iných cudzích, zvlášť Talianov. Ale ja s iným spolupútnikom Maďarom, kaplánom, opustiac rady, vytrepali sme sa na lešenie, aby sme mohli pohodlne kukať ponad hlavy v radoch rozostaveného vojska.Najprv stúpal polbatalión nizám pechoty s hudbou na čele popri nás a zastal pri mešite. Hneď zatým nasledovala druhá polovica takže s hudbou a zastali v troch radoch nám pod nosom. V tmavých burnusoch ukrútení, mali kapucne zahodené cez hlavy. Ale nestálo to tak strunasto, ako to vídame pri našom vojsku, lež ľahostajne opustené, bez vojenského rázu. Znášali si pod nohy dosky, aby nemuseli stáť v blate, čím rady utrpeli na rovnosti. Pomaly nastrkovali bodáky na pušky, tie kládli na plecia, spúšťali kapucne. Červené fezy oživovali rady. Zaznie hudba, ktorá sa viac vyznačovala rozmanitosťou rozličných nástrojov (odtiaľ tá naša „turecká muzika“) než krásou. Trebárs európski umelci cvičia Turkov v hudbe, mnoho im predsa chýba k dokonalosti vojenskej hudby, akou sa predovšetkým môže chváliť rakúska. Šikuje sa vojsko. Naťahujeme hrdlá, pokiaľ len možno, by nám neodkvicla hlava. Zďaleka vidno v chumelici hemžiť sa hŕby jazdcov, odených najpestrejšími farbami. Očakáva nás nevídaná paša pre oči. Dupocú, prskajú konská, už sú tu. Dlhé „ach“ vykradne sa mi z pŕs. Najprv cválal dôstojník so širokou, striebrom obšitou kapsou na chrbte; či ona bola určená na písma, prosbopisy, a či na korán, neviem vám povedať. Potom nasledovali oddiely regulárnych konníkov, za tými telesná stráž (garda) — červeno odená okrem zeleného burnusu, s bielym obvojom na turbane — draho zlatom vyšperkovaná, na utešených arabských koníkoch. Za nimi tiež telesná stráž, zeleno odená, vynímajúc červený burnus (plášť). Dakoľko čiernych Beduínov s bielymi, cez hlavu uviazanými plášťmi. Všetci mali piky s červenými chvostmi. Pohľad utešene malebný. Za týmito nasledovali čierni klieštenci s vytasenými šabľami, a za nimi ide, čo ide: panoši všetkých, pod tureckého cisára dakedy patrivších a teraz patriacich národov, chlapci utešení, v skvostnom národnom kroji — napríklad: Arméni, Srbi, Rumuni, Arnauti,[180]Gréci (títo najmalebnejší), Arabi, Kurdi atď. atď. Oko ti nestačí sem-tam šibať, aby si čo len na moment mohol na každého kuknúť.Keď sa pretiahla táto ligotajúca háveď, nasledujú provinciálni prednostovia, vojenskí hodnostári, ministri, vezíri atď. So zlatom vyšívanými kabátmi, briliantovými hviezdami na feze, radmi na prsiach, bohatými sedlami, krásnymi koňmi. Za každým viedli otroci dva-tri bohato sedlané kone za uzdu.Keď sa minul dlhý a skvelý rad týchto najviac mastných bruchatých velikášov, dojazdil koňmo samotný padišah. Mal dosť jednoduchý vojenský, zlatom vyšívaný kabát, jednu diamantovú hviezdu na prsiach, fez bez šperkov a červené nohavice so zlatým pásom. Sedel na sivkovi, čo vyzeral, akoby bažil za ovsom, chúďa — šalkovská devla, ale nôžky ako srnka, hrdlo ako labuť, chôdza ľahučká ako vetrík po klasoch. Neodtajiteľný arabský plod. Ach, ten riad, to sedlo, kantár, všetko drahocenné a umelecky hotovené dielo, ktoré keby darované zúročil, len z úrokov hersky by mohol žiť na všetky veky.Sultán je chlap hodný, počerný, bradatý. Na tento čas, pravdepodobne pre špatnú chvíľu, ohyzdnú chumelicu, zasmužile jazdil s očami upretými do zeme. Turci sklonili oči k zemi, my cudzinci sme mohli naň smelo pozerať. Klobúk snímať a pozdravovať nie je vo zvyku. Predošlý rok jeden z cestovateľov — Viedenčan — sa mu poklonil, on mu kývnutím hlavou a dotknutím sa rukou pŕs, úst a čela, zaďakoval.Okolo neho cápalo v blate veľké množstvo peších dôstojníkov. Za ním šla telesná stráž, regulárna jazda, klieštenci, konečne pridružilo sa pešie vojsko s hudbou a všetko hrnulo sa preč. Nám ako kresťanom nebolo dopustené nasledovať ho do mešity. Kus ďalej odo mňa videl som ženskú osobu hodiť sa na zem a hneď nato jeden prišlý vyšší dôstojník pozdvihol dovysoka ruku s písmom. Pri stisku neznám udať, čo to bolo, ale súdiť sa dá, že to mohol byť dajaký prosbopis.Hrdlo vytiahnuté a natiahnuté stiahol som zase ako ďalekohľad a šli sme tou istou cestou, popri dlhom seraili, stromoradím cez Rue Grande domov.Ledva prešiel skvelý sprievod, prestal padať sneh a chvíľa sa vyjasnila; tak sa nám vodilo vždy a všade.V blate šliapajúc, vybrali sme sa ešte s Lajkom do Bazáru. Pozeral som, idúc mimo, holičské sklepy, kde však vykonávali aj iné ránhojičské operácie. Aby chorých úchvatnejšie prilákali, tieto miestnosti označovali zďaleka v oknách vystavené, veľké, pijavicami naplnené sklenice a maľovaný erb: vykasaná ruka so seknutou žilou, z ktorej revala do podloženej nádoby veselým hrubým prúdom počerná krv. V oficíne vykasaní holiči mali roboty vyše hlavy: banky stavať, žily púšťať, pijavice prikladať, holiť, hlavy umývať. Čo tam tečie nevinnej krvi, je až strach.Prizerali sme sa jednému pekárovi. Pred ním veľký, vrelou vodou kúrený kotál, prikrytý vypuklou, vyleštenou medenou pokryvou. Do prístojného koryta zmočil drobnými dierkami opatrený nástroj a načrel tenkého tekúceho cesta. Potom ho, šikovne krútiac rukou, špirálne lial na vrchnák (pokryvu). Kadí sa cesto a po chvíli zobral žltú, ako hodváb tenkú viazanicu slížov, určených do polievky. Zatľapkali sme mu bravo, čo on prijal s radostným úsmevom a pokynutím hlavy.Aby sa nám pri hlavnom vchode nachystaní dragomani nenatískali, šli sme ďaleko vpravo bokom, až ďaleko sme zašli v neznáme kraje. Lajko sa obával, ako vraj von vyjdeme z tohto labyrintu bez Ariadninej nitky.[181]Potešil som ho tým, že keď nemáme iných zvláštnych príznakov, bude nám vodidlom dolu Bazárom tekúca blatnavá vodička, bo popri nej idúc, podistým prídeme k brehu mora, a keď sme tam, ľahko sa nám príde orientovať brehom k mostu. Spočiatku nám pokojne šlo, nemýlení nikým z bezočivých dragomanov, ale nie nadlho. A už ti za nami a pred nami ako vlk za korisťou pália tlmočníci, podľa ich zovnútornosti, istotne synovia národa izraelského. V rôznych rečiach, ako pri stavaní veže babylonskej, ponúkali nám svoje služby. My dosť sme krútili rukami, nohami a hlavou, utekali od nich, ale čím viac sme sa ich vystríhali, tým boli dotieravejší, až ma ináč krotká moja povaha opustila a krv vstúpila do tvári. V jazykoch boli opravdivá bibliotéka; ako pobadali, že sa zhovárame po slovensky, po vyprobovaných západných a východných rečiach, povie nám jeden: „Ja gavariu pa russki,“[182]Všetko tí vedeli za peniaze.Predbehne ma jeden, ja schválne stúpim mu mojou povážnou nohou na pätu, úfajúc sa, že ho odpudím. Myslíte, že sa nahneval? Veľmi vľúdne sa mi usmial, akoby mi chcel ďakovať. V ruke držím tlstý kúpený čibuk, pretváram sa, akoby mi bolo teplo, snímam z hlavy klobúk tou rukou, v ktorej trímem čibuk, a vedomky-nevedomky tak reznem bezočivca po kotrbe, len mu tak cenglo — a nič! Prosím vás, zamumle čosi, usmeje sa satiricky, akoby mi chcel zrobiť kompliment. Poďme si, reku, kúpiť perzského prachu proti hmyzu, posypme tento hyd, snáď ho poberie. Pristavíme sa s našou tôňou u čibukára, kupčíme, zamieša sa zlý duch. Hodíme čibuky Turkovi a dávame mu najavo, aby nás vyslobodil od tej cholery, že nebudeme ináč kupčiť. Nastalo handrkovanie. Čo si narozprávali títo dvaja páni, neznám, ale sotva bolo dač potešiteľného, lebo čochvíľa naša „mora“ ležala vyvalená hore kopytami v blatnatom jarčeku. Vydýchli sme si, kúpili čibuky, Turkovi stisli kamarátsku ruku a šli ďalej. Chcem si utrieť čelo, ale pozbavený ručníka, nemohol som to učiniť. To mi ochotní tlmočníci vytlmočili.Turecké ženštiny napriek prísnemu držaniu rady hovievajú pudu všetečnosti. Kde vidia trhovať cudzích, rady sa tiež ta pchajú a jednajúc sa tenkým hláskom, cez závoj svojimi čiernymi okáľmi obzerajú cudzích. Slobodno i tebe pozrieť na ne, ale nie dotieravo, spôsobom našich veľkomestských švihákov, lebo ináč ľahko vyraduješ — čibukom poza uši.Poprechodili sme sa do sýtosti a zunovania po tomto velikánskom, snáď len nižnonovgorodským veľtrhom prevýšenom trhovišti, a obťažení kadejakými malichernými nakúpenými pamiatkami, jachali sme domov.Večer, ostatný večer nášho bavenia sa v Carihrade, ľahli sme si včaššie, ačkoľvek pre zimu a zvyčajný huk zaspali sme len pozde. Zaspali sme a sladko snívali, ach, ale neokrôchaným spôsobom boli sme zase pomátaní. Strhol sa prenikavý, hoci len krátky krik, a pritom cupalaj veľa chlapov, ako myslím, vojenskej stráže. Nastalo ticho, a zase opätovný krik a dupotanie. Zase hrobné ticho a zatým búchanie ťažkým nástrojom o dlážku a vyvolávanie po turecky. My nemysleli sme ináč, než že spáchala sa nejaká vražda na ulici a že nasledovalo stíhanie. Hádali sme sem-tam, kým nám to ráno nevysvetlili. Vypukol požiar v predmestí Pera a v krátkom čase obrátil v popol pätnásť drevených domov. Pretože tu zvonov, ktorými by bili na poplach, niet, chodí po uliciach nočná stráž, bije náramne veľkým, železom okovaným kyjom po dlážke, aby pobúrila ľudí, a vykrikuje čo a kde horí — toto je surrogatum[183]surmovania.V prístave Smyrna.Dňa 9. apríla ráno šli sme ešte raz navštíviť Bazár. Zima, dážď, blato. — Obedovali sme včaššie, potom poriadili a fakínom na široké chrbty naložili batožinu, a pravdepodobne na všetky veky lúčili sme sa s našimi bydliskami, s mestom Pera. Zišli sme sa v agencii Lloydu, tu nám prehliadali batožinu — bo tu, divná vec, revidujú aj export. Mňa tureckí páni financi odbavili bez najmenšieho pristavenia. Nie tak sa vodilo druhým. Náš krajan, Kunšágčan, chcejúc sa zbaviť únavnej vizitácie, jednému úradskému, takže rodom Maďarovi, vtisol do rúk dakoľko piastrov. Tento nevďačný krajan vpratal do širokých nohavíc doručený mu darček, ale chudák spectabilis[184]z Kunšágu clovú daň, čo aj nie veľkú, zaplatiť musel; čo on s cifrovanou kliatbou aj vykonal.Na lodi čulý život. Každý hľadal svoje predošlé miesto, a usporadúval svoje veci. Jeden pasažier ženského pohlavia nám pribudol, ale dakoľko ich — asi osem — zostalo v Carihrade. — Ako som už všetko mal v poriadku, vystúpil som na palubu a zažíval som nevyrovnane pekný výhľad na sídelné mesto mohamedánstva. More stálo ticho a v ňom hemžilo sa množstvo živočíchov, podobných vymočenej, odrenej citrónovej polovici. Je to tiež moluscum[185]priezračné, biele, v prostriedku akoby malo jadro. Pohybuje sa sčasti vlnami, sčasti sťahovaním a rozťahovaním vlastného tela; jedny pod povrchom, druhé v hlbinách mora, jedny malé ako grajciar, druhé veľké ako hodná misa. — Príjemnú zábavu pretrhol piskot stroja, hrkolanie vyťahovanej kotvy. Odprevádzači s pozdravením sadali na loďky a odchodili na breh, a my sme sa krútili, kým sme mohli pohodlne obzerať panorámu koldokola. Obloha sa vyjasnila a slnko nám zasvietilo poslednýkrát, na čo mu s milým úsmevom poďakoval krásny, pred nami rozložený obraz. — Točili sme sa medzi loďami a potom plavili rovným smerom do Marmarského mora.Ja stojím ako prikutý o operadlá, oči moje neodvratne hľadia na krajobraz. Zem mizne, more sa šíri. Napadli mi pri konečnom miznutí tohto európsko-ázijského mesta niektoré črty, ktoré mi na lodi podal c. k. plukovný lekár, od piatich rokov obyvateľ Carihradu.Prostitúcia verejná, ako vôbec vo veľkých mestách, i tu a zvlášť dosahuje vysoký stupeň a číslo. Turci, čo sa týka mravov v poťahu k pohlaviu, sú čistotní, čo sa dá vysvetliť tým, že im korán v tom ohľade voľká zásadou mnohoženby. Koľko žien vládze Turek vychovať, toľko si ich môže pojať, jedna je síce takrečeno domová pani, žena, manželka, ale druhé služobnice. Otrokyne smie považovať ako manželku, a ich deti sú oprávnené na dedičstvo; v Turecku takto nemanželských dietok niet, a tak pre rodičovský priestupok netrpí nevinné dieťa.Polícia má dobré oči, ale hlboké vrecká, ako mi to tunajší obyvatelia, ctihodní Nemci, rozprávali zo skúsenosti; hotová je deliť sa so zlodejmi aj „halbpart“.[186]Ach, ale čo rozprávať o tureckých súdoch… Salem aleikum!Zo všetkého prísne urobeného pozorovania dá sa uzatvárať, že akonáhle bude spojený železnicami Carihrad so západom, o dvadsať asi rokov musí podľahnúť, a aj podľahne vplyvu západnej osvety. Ani korán, ani nič ho neubráni, osveta má tenší pysk než voda, vderie sa voľky-nevoľky všade, ani nezvedia, len keď ju budú mať na krku. Osveta pomocou kamenného uhlia, ako jej nosiča, kroz lode a železnice niveluje celý svet. Čo aj červený fez bude sedieť na hlave ešte aj za storočie, to, čo je pod ním, nebude viac zmýšľať po turecky.Posledný štíhly minaret zostúpil do mora, nastal podvečer, a tu, akoby na daný znak, hýbu sa vlny mora, mrví, živí sa — pokiaľkoľvek obzorom šibne oko, vidí tisíce viac siah dlhých delfínov. Ťažké sa váľajú, mladí šuhajci delfíny skáču vysoko von z vody. Bože drahý, kde nabralo sa tu toho toľko, či to komonstvo, vyprevádzajúce nás z úctivosti? — Veľa tu odpadkov z nesčíselných lodí v prístave a z domov i ulíc, a k tomu korán zabraňuje Turkom loviť tieto ryby. Pri týchto tak pohodlných podmienkach založili prekvitajúci štát. — Ináč, krem tuku, na inšie sa nepotrebujú. Tento výjav valnej prírody sa mi tak páčil, tak zahľadel som sa naň, že som ani nepobadal, len keď som už bol úplne mokrý, náležite ma pokropil aprílový dážď. Obzriem sa, a na palube nikoho. Všetko sedelo v sieni pri večeri, pohodlnejšie ako dosiaľ, bo vystúpením dakoľkých cestujúcich už sa koľko-toľko priestoru viac získalo.Po krátkej povečernej besede, že pre slotu nebolo pomeškania na palube, sme si ľahli. More sa búrilo, hoci pre neveľký priestor Marmarského mora, nie stuha; okolo polnoci všetko utíchlo. Ba ani sme nevedeli, že stojíme. Hmla bola taká hustá, že dôstojníci na moste nevideli jeden druhého, a preto, aby sa búšením nestalo nešťastie, keď vlny uľahli, stáli sme do svitu.Dňa 10. apríla.O šiestej ráno vošli sme do Dardanel. O siedmej stáli sme pri pevnosti Kale-Sultanie, kde sa loď ako pri vchode tak i teraz musela legitimovať. O deviatej plavili sme už Archipelagom. Nebo bolo krásne modré a more nie ináč — akoby bolo kradlo farbu z neba. Pod nami, nad nami nebo. Nehol sa ani jeden pasažier z paluby, trebárs fučal zimný vietor. Kopce v Ázii, hlboko donútra, pokiaľ siahalo oko, pokryté snehom. — Okolo desiatej prechodíme kanál medzi pevninou a ostrovom Tenedos. Je pekný vrchovatý, pokrytý stromovím a zelenými nivami. — Eski Stambul je neveľká obec na brehu Ázie. Nasleduje predhorie Baba s pevnôstkou Baba-Kalesi. Za touto pevnôstkou vypínajú sa žlté vápenné vrchy, podmoľ, podlízaná vlnami sa spustila, čím jadro pevných vápennákov čnie ako hrebeň v rovnom rade. Vprostred tohto hrebeňa blízo mora práši sa vodopád do 50 siah hlboko.Oproti ostrova Tenedos, pod peknými končitými vŕšky ležalo preslávené, prepamätné mesto Trója; ale tak podrobené sú ničote všetky svetské nádhery a pýchy, tak podľahýnajú časovému zničujúcemu vplyvu, že učení len hádajúc určujú miesto, kde stála Trója. Podľa najnovších bádaní spomenutého c. k. konzula v Syre, pána Hahna, vykopali sa skutočne základy značných trójskych budovísk. Prikrátka nám bola tá hodinka hľadieť na vrchy, obklopovavšie voľakedy slávnu Tróju. „Teraz tvoja sláva v tôni skrytá leží!“Za vápennými hrebenákmi nasledoval červený porfýr a mrvený porfýr (Trümmerporphyr). Z týchto hornín pozostáva tiež ostrov Mytilin, ku ktorému sme sa teraz približovali. Je to ostrov veľký, vrchovatý, zelený, pekný, za časov gréckych menovaný Lesbos. Je to Horatiom ospievaný Lesbos. Najvyšší chlm, 3000 stôp vysoký, je lesbický Olympos, strmý, rohatý a hranatý, podľa celej povahy a hornín ostrova — vyhasnutá sopka, na tento čas pokrytý snehom; ale pod ním všetko krásne zelené. Na krásnej nábrežine (výšinka brehu mora) stojí malebné mesto Mytiline s veľkým hradom a dlhými zubatými múrmi. Každé okamihnutie predstavuje nám druhé obrazy. Tu nikdy nezunuješ hľadieť, nie je tu tá pustota, čo brehom Jadranského mora a Grécka: samá báječnosť, idyličnosť. Zo strany pevniny rozmanité zátoky, ústia potokov, ostrovy menia červené skaly, zelené lesy, snehové kopce, k tomu modré more ako nebo, a aby ako naša myseľ, dobre sa cítilo aj naše telo, utíchol chladný vietor a nastalo príjemné jarné teplo, ľahučký vetrík dovieval nám z ostrova Mytilina príjemnú vôňu pomarančových kvetov. — Pri konci ostrova obišli sme dlhú červenú porfýrovú, do mora vytrčenú tablu, preslávenú utopením sa Sapfo. — Zvestovatelia búrok, delfíny, zjavili sa zase a rybiče krúžili nám široké kolesá nad hlavami. A ledva sme vyšli zo zástrechy Lesbu, už zase z plných na rozpuknutie líc nešeredne fučal boreas.[187]Onedlho zatým predsa sme sa dostali do zemepisných míľ dlhej smyrnanskej zátoky, ktorá nás chránila oproti fujaku a večer o desiatej hodine v najlepšom chrápaní došli sme do Smyrny.Prístav Pyreus.11. apríla včasráno vystúpim na palubu, výhľad krásny. Pred nami pekné veľké mesto na rovine, opreté o horu; na tej hore veľký, starobylý, impozantný hrad, z dvoch strán prístavu cyprusmi a cédrami porastené, ďaleko za nás zátoku objímajúce hory. Ale bolo na ten čas a na tento kraj ozaj chladno. Dobre mi poslúžila vrchná kabaňa. Obletúvali nás kŕdle morských vtákov, medzi nimi akési pažravé rybiče s krátkym tlstým telom, s krídlami slúžiacimi na široké ďaleké púte do mora a s čiernymi hlávkami. Hlas divný, chripľavý vydávali zo seba. — Vchod do Smyrny: ulice čistotné, dobre dláždené, domky múrané, priedušné, bohato ozdobené mramorom, vyložené mozaikou. V prízemí miesto pitvorov pekné, vidné, elegantné siene. V záhumní záhrady. Keď oblokom alebo sklenými dvermi kukneš do pohodlnej čistotnej siene, naskrz prekvapí ťa aj výhľad do stromovím teplých krajov vysadenej záhrady. Rozumie sa, že tam okrem iných maškrtiek nechýbajú figy a citróny. Ale nádobno vám vedieť, drahí rodáci, že Smyrnu obývajú zväčša kresťania: Gréci, Arméni, Taliani a druhé národy. Boli práve pravoslávne sviatky, na uliciach ticho, ale náš hrmotný príchod pobúril všetkých a na ulicu alebo obloky vyvábil; povesť, že Smyrna vychováva krásne ženské, našli sme potvrdenú skutočnosťou. Postavy nízke, ale tváričky útlych, mladých, zarána dozrevších dievčat sú pozoruhodné i oku toho najprísnejšieho filozofa. Všetečnosť tak dobre ako aj naše rebrinky zdedili po matke Eve.Smyrna oproti Carihradu je síce len malé mesto, ale pri jasnej, teplej povetrnosti ona príjemnejší dojem urobila na mňa než ohromný nečistý Carihrad. Čo ma najväčšmi zaujímalo na tejto prechádzke, boli karavány, tovarom naložené ťavy. Predok vedie oslík; toto v podobenstvách tak a toľko potupené, a predsa také užitočné zvieratko, vykračuje hrdo, povedomé svojej úlohy. Na ňom sedí Arab chudorľavej olivovej tvári s riedkou bradou a fúzmi, stiahnuté obočie, oči žeravé, zuby biele, hlava a telo ukrútené do bieleho plášťa. Cez plecia visí nadmieru dlhá, okrúhlo „šiftovaná“ puška, alebo má ju pripevnenú na sedle a sedí na nej, takže cieva sa temer dotýka zeme. Z podchvostiny osla ťahá sa povraz, pripevnený o uzdu ťavy, z tejto k druhej, tretej, desiatej, dvadsiatej atď.; posledný je zase len osol, mulica alebo arabský koník, a na ňom pyšný Arab. Chlpaté a odpoly odraté ťavy naložené sú tovarom vo vreciach. Samy v sebe vysoké, vyzerajú s tovarom ako domy. Na krku majú plechové zvonce, akoby ich boli kúpili od našich čipkárov. Popri nich idú nevoľníci, čierni otroci. Postretávali sme veľa, veľa týchto karaván. Slnce teplé, nenašské byliny, vykukujú cez plot, ťahy karaván, farba tvárí ďalekých stepných národov vzbudili vo mne túžbu po ďalekých krajoch. Bola to predo mnou skutočnosť obrázkov, ktoré som obdivoval už ako chlapec.Prídeme ku karavánskemu mostu, ale ten epitetón „chýrečného“, aké mu uznal za potrebné dať pán Tuvora v programe, vonkoncom nezasluhuje. Je to jednoduchý mostík, cez ktorý prechodia karavány. V bahrinavom, mútnom potôčku pod mostom vyrástol pekný figový strom s ovocinou veľkosti vlašského orecha, ten sa mi lepšie ľúbil než most. Napravo od mosta francúzska záhrada s kaviarňou, za mostom dva pekné turecké cintoríny s chybieť nesmúcimi cyprusmi, a za týmito koleseň[188]krátkej anglickej železnice do Efezu. Práve v tom okamihnutí priletel malý vlak s málo cestovateľmi.Pre nastalú horúčosť a mysliac, že sa vrátime tou istou cestou, nechal som si vrchnú kabaňu vo francúzskej záhrade, potom sme sa brali za mestom dovrchu. Už spočiatku vystupovania našli sme zlomky mramorových a porfýrových, umele hotovených kamenárskych prác. Pri spodku kopca je vápennák, hore vyššie prelomený je červeným a plavým porfýrom trachytový konglomerát[189](zlúčenina) steatit,[190]serpentín[191]a konečne pekná láva; pre zemeznalca zábavné miesto. Nechýbali ani krásne jarné kvety zvlášť z pyskatých.Asi 700 — 800 stôp škrabali sme sa strminou. Brána do ozrutných rumov je murínska. Vo vnútri skaly, tráva a mrvy. Celý vrch kopca otočený je veľkým, vysokým a tlstým, všakovak rozostavaným múrom. V priestore krem dopoly pováľanej mešity a takej cisterny iného stavania niet. Výhľad na mesto, prístav a more je velebný. Z odpornej — južnej totižto strany, z výbežku pevnosti je ďaleký výhľad do Malej Ázie ponad zelené, úrodné kopčeky ta do diaľky, kde sneh — škoda, že zamiešal sa nám nepoeticky a nie na svojom mieste — pokrýva vrcholce hôr, ta kde ručí lev a zavýja šakal. Vidieť železnicu do Efezu, kde stál velikánsky chrám Diany, z ktorého tela vystavané sú kostoly Sofia a Sv. Markus; Efesos, kde kázal sv. Pavel. Oko upälo mi tam, tu zas utiahlo sa na blízke predmety okolo mňa a podo mňa. Čože tu bolo? Bádatelia starožitností našli v objeme hradu základy chrámu Zeusa. Tu nablízku podstúpil sv. Polykarp mučedlnícku smrť. Koľko vážnych minulých predmetov na rozjímanie. Obklopil ma duch zašlých vekov, duša kochala sa v dumách, sedím zahrúžený, sladko snívam… Prozaický studený vietor strhol mi klobúk z hlavy a otrepal o krvavočervený stĺp; tam šli dumy s klobúkom.Pohli sme sa všetci z tohto pekného kopca dolu, dolu — ale teraz pozorujem, že nie tou cestou nazad, ktorou sme šli hore. Nevrátime sa vraj už nazad. Ale ja sa vrátiť musím, lebo môj kaftan nepotrafí sám za mnou. A tak tomuto kvôli sám jediný, obzerajúc každý krok pamätnosti, kráčal som z nohy na nohu dolu. Vypátral som i ložisko znamenitej hnedej železnej rudy. Nezadlho odbije i tejto, i mnohým iným, posiaľ málo užívaným podzemným plodom hodina, lebo už si na tento breh vyložila svoju bystrú nohu osveta.Pojal som šatu a zišiel som sa s pánom Tuvorom a zbytkami našich cestovateľov, s ktorými pomocou vodičov namieril som do bazáru.Bazár Smyrny, „okrasy Ázie“, ako nazývali ho starí, by bol veľmi zaujímavý, keby som nebol už videl carihradský; teraz zdal sa nám byť len tôňou tohto. Kúpili sme si na pamiatku pár pleták, ktoré sú tu omnoho lacnejšie než v drahom Carihrade.Kroj tureckých žien je tu skutočne nápadný. Vrchný odev (to nešťastné vrece) je biely, závoj čierny, zriedka naopak, a k tomu často ako černidlo čierne tváre, huj, morho! Ako straky vyzerajú tieto bobáky; keď v dave ľudu voľky-nevoľky prišiel som s nimi do styku a musel nahliadnuť do zakuklenej tvári, hodil som kríž po sebe, domnievajúc sa, že ma už za „krógel“ drží mátoha.Už pri vchode z prístavu do mesta, pri ruskej agencii a pri kaviarni na brehu mora, pozorovali sme nápis nad dohánovým sklepom „Slavianskaja tabačnaja lavka“.[192]Návštevu urobiť tejto „lavke“ nechali sme si na pochúťku. — A tak pri návrate z mesta vošli sme do lavky a unavení sadli na slaviansku lavku. Kupci, majetníci lavky, sú bratia Čiernohorci, úprimní — mysľou i skutkom Slaviani. Vítali nás srdečne a kroz noviny dôkladne poučení o našich pomeroch, besedovali zaujímavo o nich. Prišiel k tomu turecký činovník, rodom Bulhar, a v tomto súzvučnom slavianskom vzájomnom kruhu strávili sme príjemný čas letom okamihu. Bulhar, hoci korenistý Slavian, už ako sultánov činovník (úradský), uznanlivo a s úctou rozprával o ňom, zvlášť o jeho spravodlivosti. Pohostinní bratia nás aj počastovali, a to smyrnským pivom.Naša návšteva medzitým bola bratom Čiernohorcom aj osožná. My kúpili sme, pravdaže, podľa svojich finančných síl tiež „duvanu“,[193]ale tým neboli by si veľmi pomastili kapustu, ale mimoidúci naši spolucestovatelia, uhliadnuc nás v tabačnej lavke, rad-radom tŕžili, a to podajedni ozaj hodnú kopu, tak napríklad knieža Vrede 25 okí (oka = 21 funta), odniesli. Keď sa blížil čas k odchodu a my sme sa lúčili od našich kučegazdov, boli dohánové skrine značne vyprázdnené. Ach, bolže to ale aj za dohán! Tenký ako vlas, ale dlhý ako — ako — môj cestopis, a žltý ako tváre istých ľudí po zriadení našej Matice.Posedeli sme ešte chvíľočku pred kaviarňou a v horúčosti vypili ešte po poháriku smyrnského piva. Farbu malo ako decht.Prístav Pyreus 12. apríla.Stúpam poslednýkrát po Ázii! Stará Ázia, matka Európy, veľký svet, kolíska človečenstva a jeho vzdelanosti. Vlasť najväčších vrchov himalajských a rozmanitých národov — na sever Rusov a Kamčadalov, neumných, biednych, čo z muchotrávky hotujú si opojný nápoj, po pití šalejú sa ako zbesnení, Lapi, čo rybaciu, u nás čižmám určenú masť pijú ako pochúťku, a v čas hladu vŕtajúc v nose, pustenú krv lížu; tam zase Číňania, čo fajčia na omámenie ópium a dvoma drevkami v ich stredozemnej ríši ryžu jedia; Kirgizi, čo pijú z prosa pivo; Turci, čo prstami jedia mäso, Arabi pijú z kozľacích koží smradľavé mlieko; Indovia, praotcovia naši, svoje Bohvanie modlia a Védy pestujú;[194]— Ázia, kde sa narodil Syn Boží, aby osvetou kresťanskou osvietil svet. Opustili sme túto veličiznu-veľkú a prepamätnú časť sveta a brodili loďkami na chrbát nášho dechtového Bombaya. Týmto sme doplnili polovicu diaľky našej cesty, to jest 250 zemepisných míľ, a času vyše dve tretiny prekonali.Ach, ale mne zaplatilo smyrnské pivo. Ako ma rozveselila nadmieru prv holba, tak ma potom náramne rozbolela hlava, a pretože sa tak viac-menej povodilo aj druhým, menovite lodnému lekárovi, domnievam sa, že pivo bolo nababrané nejakým omamujúcim prídavkom, napríklad hyosciamom.[195]Z tej príčiny zavčasu som vyhľadal svoj brloh. Medzitým strhol sa taký silný víchor, že naši velitelia, hoci už vytiahli kotvy, ešte odťahovali chvíľu, ísť — nejsť? Až rozhodnúc sa pre prvé, pustili sa do behu podvečer o pol šiestej hodine. Bolenie hlavy nepovoľovalo mi ísť na palubu a obdivovať zlosť vĺn, ale vŕzganie a kolísanie lode, tichosť hostí, úzkostlivé stenanie dajedných, plné umyvadlá atď. svedčili, čo sa tamvon deje. A to bolo ešte v dlhej, horami zaclonenej zátoke. Akože to bude vyzerať v otvorenom mori, keď práve krížom preplaviť nám načim Egejské more? Prešli sme zátoku, obišli ostrov Chios (Skio) a niže ostrova Psara prekrižovali sme čiaru našej hore idúcej cesty. Ale čím diaľ sme plavili do otvoreného mora, tým viac tíšila sa búra; okolo polnoci utíchla celkom a vlny začínali sa pomaly usadúvať.Ráno 12. apríla stretol som sa so slnkom na palube. Ja som vyskočil zo siene, ono z mora. Povetrie letné, čerstvé, vlhké ťahali sme plnými pľúcami. Nevýslovne zdravá poživnosť! Aby na ne žalúdok nežiarlil, dostal i ten svoje zamestnanie. Prichodili sme medzi Kykladské ostrovy, a to medzi výbežok Negroponte, predhorie Capo d’Oro a ostrov St. Andros — ten istý, popri ktorom, a to okolo južného výbežku a medzi ostrovom Tinos, preplavili sme hore, idúc úzkym priesmykom. Naše mysle nachodili sa opätovne v tým väčšom nadšení, čím viac sme sa blížili ku klasickým krajom Attiny. Okrem ostrova Makronisi zazreli sme na šedivých, smutných, všetkej poézie zbavených skalách krásne zbytky chrámu Minervy, bez krovu, len stĺpy a frontispice;[196]vyzeralo to takmer ako šibenice. Nie, nedá sa to myslieť, žeby v klasickej dobe Grékov tieto kraje boli bývali tak spustnuté, holé, nebáječné. Kde by sa boli mohli splodiť v takej jednotvárnej, suchopárnej prírode taký mýtus, také vzorné bájoslovie, umelectvo a vedy. Muselo to všetko stáť v súzvuku, pekná príroda so vznešenou slovesnosťou a umelectvom. Ale pažravý zub času a surová ruka zničili tú harmóniu, a ostala holá príroda, pozbavená rúcha; ostali rumy podivne veľkých, krásnych ľudských pomníkov. A na tom mieste, kde stáli oboje — máš teraz len pamiatku. Ej, keby zašlí velikáši, hrdinovia grécki, odvaliac svetochýrne, na ich hroboch postavené pomníky, povstali zmŕtvych, veru by zahanbení nad svojím potomstvom, nad trudným stavom svojej domoviny, chytro starý pokoj hľadajúc, ešte ťažšími zápoľami zavalili svoje hroby!Zvrtnúc sa okolo Capo Kolona, plavili sme zátokou Aegina; ako sme sa blížili k prístavu Pyreu, napravo v miernej diaľke od brehu zazreli sme na okamih brunasté kopy múrov na červenastej skale; kým sme boli vstave rozoznať predmet, už nám zase zmizol za piesočnatým kopcom. — To bola Akropolis. O tretej popoludní hodili sme kotvy v prístave Pyreus. Tento, od dakoľko tisíc rokov slávny prístav neveľký dojem urobil na nás. Nie je veľký, ani nič starožitného a zvláštneho nejaví sa v jeho bližšom susedstve. Mesto okolo brehov je nové, stavané vo východnom vkuse, okolité vrchy, ako vôbec, pusté, skalnaté; ďalšie — vysoké, pokryté snehom. V samom prístave stáli vojenské lode, a to železná anglická fregata[197]s admirálom, potom francúzska, ruská, nám najbližšie turecká a z druhej strany grécka, i delová šajka.[198]Anglickí mornári (brodári) cvičili sa na pevnine v streľbe, druhí na sťažňoch ustavične robili veľmi zaujímavé manévre. Grécki mornári vyvádzali zase rozličné kumšty po vode na šajkách. Tieto ohromné, ťažko ozbrojené lode rozličných národov majú slúžiť podpore, či ochrane gréckej vlády, ale mne zdá sa byť smutným vladárenie pod takou ochranou. Chudobný som šuhaj, ale radšej turčiansku a molčiansku repu, liptovskú švábku a brezniansku bryndzu jesť budem, než piť nektár a jesť slávičie jazyky na gréckom prestole.Naši cestovatelia, ktorých mrzeli peniaze a ktorí mali viac nespokojnej krvi než rozvahy, a konečne daktorí tí, čo cestu konali len kvôli gastrológii a vinológii,[199]vybrali sa dobré tri štvrtiny celého paša-žerstva do Pyrea, dobrú hodinu oddialeného od Athén alebo Attiny. Pretože podľa programu (bo značne skorej sme došli) len na druhý deň sme sa mali prevážať na útraty podnikateľa do mesta, páni cestovatelia, ktorí podnikli dneska cestu, boli prinútení zaplatiť si i prieplav k brehu, i prievoz z Pyrea do Attiny, ako aj hospodu a opateru tam zo svojho vrecka.Akoby plesol dlaňou, obhŕkli nás krikľoši s kučeravými hlavami a modrými, ale najviac červenými frygickými, na plecia odvisnutými čiapkami.[200]Gagotali chytro ako husi a rukami rozhadzovali ako zasolené žaby. Nebolo dosť na tom, ale hneď viedli aj vojnu; prezývali sa a bili, celky tak, ako ich ctihodní zástupcovia pri sneme. Keď už mali, čo čakali, odstránila sa tá gagotajúca flotila a nastal pokoj.Loďky sú tu omnoho širšie než turecké kajky, a pre rovnováhu obťažené starým železivom, najviac zlomkami bômb. Potom trčí nakrivený sťažník, na ňom trojuhlastá, naspodku povrazom pripevnená plachta. Sú to teda vlastne plachtové loďky. Mornárik nevesluje, len kormidluje, čo tak spôsobne robí, že aj proti vetru a rýchlo ako blesk plaviť môže. — Ale loďka je od vetra vždy naklonená na jeden bok. — Na anglickej železnej lodi vialo množstvo vlajok a mornári na pisk píšťalky sa hemžili ako maličičké pavúčiky vo veľkej pavučine v rozlične snovaných povrazoch. Náš spolucestovateľ Angličan dostal povolenie a odplavil aj s troma inými na túto zaujímavú loď, a že nám sa nedostalo ta ísť, aspoň to spomenieme, čo sme počuli od tých.Tá loď je z číreho železa, i sťažne sú železné, cievové, paluba rovná, vnútorný priestor podelený je na tri rovné, hermeticky jedno od druhej oddelené a len dokonale priliehajúcimi dvermi spojené čiastky, a to tak, že keď jedna, ba i dve čiastky budú rozstrieľané guľami, i tá tretia hermeticky zatvorená časť udrží celú loď na vode. Pohybujúci stroj je silný a tak zriadený, že celá jeho sila môže sa upotrebiť na pumpovanie vody, čo sa deje s takou mocou, že celé potoky potečú z lode. Rýchlosť lode má byť náramná. Práve v ten čas vyťahovali mornári veľmi ťažkú kotvu; a ako ju vyťahovali! Jeden z nich hral na husliach polku a tí druhí poskakovali na takt, akoby v tanci a očividne ľahko sa hrajúc, vytiahli ťažkú reťaz s kotvou. Ale z mornárov, visiacich v povrazoch na vysokých sťažňoch, práve vtedy padol jeden na tvrdú palubu a ostal ležať bez dychu. Preľakaní naši cestovatelia videli, s akou ľahostajnosťou vážiac život, akoby nič, druhí mornári padlého s pokojnou tvárou za nohy a hlavu dolu zniesli do kajuty a zase ďalej konali svoju prácu. Je to kus chleba, nie lepší, ale podistým horší od našich baníkov; bo tento aspoň po „šichte“ sedí v bezpečnom, ten nikdy.Nastal večer. Ako vyzvonili večer, po chvíli zahrmelo delo v prístave, padli puškové výstrely lodných stráží, potom delové, piskot píšťaliek, akoby desať normálnych škôl sedelo na vŕbach — to bol znak k modlitbe a pokoju. Za týmto u našich najbližších susedov Turkov nasledovala hudba, takrečený „Zapfenstreich“,[201]aký som ani predtým nikdy nepočul, a sotva už viac počujem. Dve píšťalky, jedna hrubšia, druhá tenšia a dva bubny, jeden menší, druhý väčší. Nevyrovnane smiešne to znelo a podobalo sa to v niečom polke; keby som znal písať noty, istotne bol by si spísal tú melódiu. K tomu som si primyslel pobožné tváre pušiacich, na prekrížených nohách sediacich Turkov. Hodnú polhodinu zabávali nás naši povďační susedia. Nato nastalo ticho ako v hrobe, a ja poď do postele; všetko ležalo v pokoji. Usnul som, tu pri výborne príjemnom cite sníva sa mi, že počujem premilú hudbu. Otvorím oči, hudba trvá, drhlím si ich, strihám ušami, nie je to sen, ale skutočná skutočnosť. Nebolo mi ináč, než akoby sa uskutočňoval obraz „Večer v Benátkach“. Vydriapem sa do okienka, škúlim na more, tam nevidím nič, len mesiačik poskakovať a vlny šplechotať; ten akoby tancovať, tieto akoby zase s hudbou prespevovať chceli. Zahodím na seba plášť, vybehnem na palubu, a tu len vidím, skade znie hudba. Staviteľ Lippert, zbehlý v hudbe i maľbe, vôbec veľmi znamenitý človek, rodák z Aradu, stojí pri gitare, vyloženej na kormidelnej skrini, a vyludzuje milé, báječné zvuky. Jeho básnická manželka dumá pri ňom. Klasické okolie v blízkosti Akropoly, susedné tmavé vojenské lode, tmavomodré grécke nebo, bledý mesiac, tichá voda, letný voňavý vzduch, trasavé hlasy gitary, ako sú vstave preniknúť citlivé srdce, každý ľahko uhádne. Nezameškal som zobudiť Lajka zo sladkého sna — však ho teraz nemorila morská nemoc — a dumali sme, dumali. Hľadali sme Veľký voz, pri ňom Malý, našli sme Severnú hviezdu, tam, tam v tú stranu sú naši milí, tam v tú stranu spočívajú. A keď pred našou, takýmito okolnosťami pripravenou dušou prechodili dávne slávne grécke veky a ich slávne osoby, a ona kochala sa tam v Olympe, zamĺkla hudba. Morfeus,[202]ktorý sial makovice na blízkej pevnine, nás, čo sme došli z ďalekých krajov, vďačne prijal a učičíkal v svojom náručí!Dňa 13. apríla.Tá istá komédia čo včera opakovala sa dnes ráno pri našom prevážaní na breh. Na brehu nás čakali vozkári s ľahkými, dobre pripravenými fiakrami; peknými bystrými koňmi prevyšujú všetkých dosiaľ videných fiakristov. Napchali nás do nich do rozpuku, len-len že nás už nepriťahovali pavúzom, a potom hajde — leteli sme ozávod. Pyreus, ináč bezvýznamné mesto, má aj niekoľko sôch. Koho predstavujú, neznám — v chytrosti nebolo mi možné dozvedieť sa to, toľko som počul, že jedna predstavovala kráľa Ota, ale od tých čias, ako ho odstránili, i toto jeho miesto musela zastúpiť iná.Musím pripomenúť otcovské a dôkladné napomenutie lodných dôstojníkov a mužstva, dané cestovateľom, idúcim včera do Attiny. Znelo ono v ten zmysel, aby každý, akonáhle zmrkne, pospiechal lebo na loď alebo na svoju hospodu, lebo lúpež a vražda tu nie je nič nového; ďalej aby pri kupovaní vydané peniaze hneď strčil do vačku alebo dobre držal v pästi, lebo mu ich galgan, ktorých tu nazbyt, vytrhne a tuhým krokom olympských hier zmizne, prenasledovateľovi ale aj bona fide, graeca fide[203]pustí kus končitej ocele medzi rebrá.Leteli naše faetony[204]znamenite kráľom Otom stavanou cestou (čo dobrého a pekného je, to pochodí od Ota),[205]sprvu krajom menej hospodársky usporiadaným, ďalej, pravdaže, medzi záhradami, vinicami, olivovými lesmi, popod moruše, osiky, mimo oleandrov, mýrt, rozmarínov atď. Cestou sa nachodia časté kaviarne, alebo lepšie menované cukrárne. Pri takejto lahôdkárni oddychovali naši fiakristi, srebajúc limonádu, a zase hajde ozávod ako vo vetre. Málo som sa vozil ešte tak rýchle na koňoch ako teraz. Ale bolo to aj krkolomne. Dolina sa úžila. Prebehnúc dakoľko aspoň na tento čas nevýznamných starožitných omrvín, v čiernej, istotne morského pôvodu zemi — v blesku raňajšieho jarného slnka vykukne Attina! — Plytká pôda a čierna zem, vôbec celá tvárnosť je zrejmým dôkazom, že prístav, čo teraz siaha po Pyreus, čiahal v časoch predľudských až po Attinu, po kopec Lykabettos.Nejdem sa púšťať do všeobecného, chcem sa pridržiavať tohto poriadku, ako sme rad-radom navštevovali a obzerali predmety.Dokonalou, podľa úplného staviteľského pravidla stavanou cestou vyšli sme na plytký, nízkemu chlebíku podobný vŕštek. Zliezli sme z vozov, tu nás čakal vodič, tunajší dávny obyvateľ a svetlopisec, Nemec. Viedol nás ihneď do blízko stojaceho chrámu Thesea. Tento medzi všetkými najlepšie zachovaný chrám stojí pred mestom, zôkol-vôkol slobodný, žiadnym druhým stavaním neohyzdený. Pažiť a v nej čistotne držané, pieskom vysypané chodníky rozliehajú sa okolo neho. Na západnej strane, v údolí vŕšteka sú vysadené mladé, južné, všakového druhu stromky a kríky. Pod kopcom na severozápad leží mesto. Sám chrám pozostáva z jadra, to jest vnútorného priestoru a z chodby pod utešenými stĺpmi. Všetko je to z bieluškého mramoru krem vápennej podstaty. Ale vplyvom vekov a rozličnej chvíle stal sa ten mramor brunasto-žltkastým. Vchod do dvorany je naplnený rozličnými sochami starej doby, rezbami, nádobami v takej hojnosti, že už toto samé pre seba tvorí drahé pamätné múzeum. Škodná škoda, že to človek musí pre krátkosť času tak chytro prebehnúť. Pred velebným chrámom cvičila sa národná garda — v trúbení. Akí ste vy boli, myslím si, keď ste stavali tento teraz obdivovaný chrám, a akí ste vy teraz. Zdalo sa mi tak, akoby sa na to bol zarehotal Theseus v chráme. — No darmo je, poďme ďalej. Tuto vraj v čas poslednej revolúcie strieľali sa pri samom chráme, ale guľky neškodili svätyni, akoby hádzal hrach o stenu. Vrátili sme sa kus nazad cestou, kade sme prišli, a spustili sme sa popod ňu. Roľník vyoral náhodou pri oraní starožitnosti, kopali hlbšie a prišli na starý cintorín, zašudený 2 — 3 siahy zemou. Vláda odkúpila od majetníkov role a teraz pravidelne vykopávajú pomníky, pričom ponachodili znamenité veci. Krásne mramorové, celé i porúchané sochy, krpky, skleničky, kahance, rozličnej podoby hlinené nádoby (či popolnice?) — ako dvojokovnák atď. Zostúpil som do jedného otvoreného malého hrobu. Ležali v ňom kosti z mladého človeka; vzal som rebro, až potom mi napadlo, že pohani Gréci pálili mŕtvych a tak odložil som kresťanské rebro nazad. Zdá sa teda, že tento cmiter bol zasypaný v prechodný čas z pohantsva do kresťanstva, a zabudlo sa naň. Ukázali nám z kresaného kameňa krásne hotovenú, hlbokú, pri spodku vodou naplnenú studňu. Po pol druha tisíc rokoch tento cintorín vstal zmŕtvych. Keď sme sa už nahľadeli do sýtosti a maličkosti pojali so sebou na pamiatku našej Matici, šli sme tou istou cestou popri chráme Thesea hore oproti Akropoly. Je to cesta, všade vysadená stromom, čo rodí svätojánsky chlieb.Z pravej ruky na zápoli stojí veľkodušnosťou baróna Sina,[206]to jest jeho 300.000 drachmami, vystavaná hvezdáreň, darovaná gréckemu národu. O tú sme ďalej nedbali. Nad cestou v poli, na strelenie z pištole, je asi 2 siahy zvýšky kolmo okresaný vápennák a pred ním rovinka. K tejto rovinke vedú schody. Do vápennej steny sú vydlabané rozličnej veľkosti a podoby diery, kde bývali vložené isté tably „vota“ (teraz sú prázdne); nad stenou je zase rovinka. Všetko to je dlabané a rovnané ľudskou rukou. Toto miesto pri bývalej Pyrejskej bráne nosí meno „Pnyx“ a slúžilo v časoch gréckeho kvetu ako verejné rečňovisko na snem ľudu (ekklesia), skadiaľ sa na to súci a povolaní verejne prihovárali k zhromaždenému ľudu. Teraz ticho, pusto; okolité poorané polia pokrýva štrk. Oproti neho, zase na kopčeku, a to všetko v tvári impozantnej Akropoly, ako dáky vyškerený planý zub, stojí v rumoch asi 8 siah vysoký pomník rímskeho presláveného vodcu „Phylopappus“. Pod ním v skale, vápenná breccia, vydlabaná jaskyňa, žalár Sokrata, ktorý si však neveľmi ctia jeho nehodní potomci a ho hyzdia, upotrebujúc ho na veci, „quo satur a pastu currere venter amat“.[207]A teraz sa obrátime tvárou k Akropole, stojacej rovno oproti nám na červenej, nad mestom čnejúcej, podlhovastej, 300 stôp vysokej vápennej skale. Z tejto strany, ľahučko vystupujúc, vedie v úvratoch krásna, ako dlaň hladká, stromami, korenným stromom (Pfefferbaum) a svätojánskym chlebom vysadená cesta. Zo severnej strany strmí nad mestom nanáhlo zápoľa, a je odtiaľ neprístupná. Vrchovec tejto širokej a ďalekej skaly je korunovaný dookola múrom. V jeho objeme zachované sú a budú pozdným potomkom poklady gréckej velebnosti, krásy, umenia a vedy. Pohľad na Akropolu z okolitých kopcov je už pre jej starobylosť a malebnú krásu nezabudnuteľný. Starožitné staviská nie sú všetky jednodobé, ani nie jedného národa. Najslávnejšie a najpriestrannejšie sú z doby gréckeho kvetu, z časov Perikla. — No ale, poďme!Cestou zbierame rozmanité, od našich odchodné kvetinky. U nás klepú zubami od zimy, a tu číry kvet, koľký rozdiel! — Na ľavej ruke, už pod samou Akropolou, na skalnom výbežku, zreteľne do skaly vykresané schody a navrchu obrúbená rovinka. To je, pánovia moji, Areopág, kde Gréci pod holým nebom vykonávali súdy. Vyleteli z neho dva krkavce. — Chtiac použiť čas, pospiecham vopred a už stojím pred samými nemými preslavovateľmi šedých dôb, stojím pod arcidielom sveta, pod múrmi Akropoly! Šikovne odlúštim kladivkom kus z alpského červeného vápennáka spod nôh Akropoly pre našu Maticu a nezbadal som v ňom žiadne skameneliny. Nad hlavou mi hrozí stena so zamurovanou bránou, podľa slohu pochodiaca pravdepodobne z tureckej doby. Dlhou, tlstou, dobre zachovanou bránou vtiahli sme dnu; tu nasleduje labyrint rozličných zachovalých a pováľaných stien. Tu šliapeš zastúpené viactisícročie; a vskutku trefne vyvoláš s Kollárom „Stůj, noho… kamkoli kráčíš“. Najprv hneš sa, prekračujúc balvany spŕchnutej nádhery, vľavo, potom vpravo.Stoj! Tu je pohodlný výhľad do amfiteátra Herodesa — Odeón. Priečelie má odvrátené do okolia, opreté stojí o podnožie Akropoly; my hľadíme mu z výšky, odzadu dovnútra. Oblok nad oblokom, sú velikánske; v obnaženej dvorane pekne vidno rady stupiek, bývalých sedlísk. Všetko farby tmavožltej, v rozmeroch vážnych, výraz zasmušilý. Aký to život, aký stisk panoval na bielych mramorových, jedno nad druhým až do strmého brehu vystavaných sedliskách, aké hučanie gréckeho vravotu ozývalo sa tu pred predstavením, len nedávno, asi pred 2000 rokmi! — Teraz počul by si brngať — muchu. Nevidíš na vysokých hradbách gréckych vojakov s oštepom v ruke načúvať huku v divadle, vidíš len ich ošúchaných potomkov, tuším, svetlomodrých gardistov s bielymi pasamanty,[208]ktorí majú chrániť velebný poklad, ale vlastne ustanovení sú na to, aby kupčili s vykopanými peniazmi a inými drobnými starožitnosťami. No ale nech ich Zeus — ktorého chrámu stĺpy vykukujú toť dolu na rovine — opatruje a varuje, stúpajme. Šudiny a potom bašta; po nej a múroch všade začadené, akousi látkou naplnené popolnice. Keď došiel nový kráľ, vítali ho osvetlením. V popolniciach boli zrebe a smola, a tak bol osvetlený každý značnejší kút, výbežok, vôbec predmet. Muselo to byť ozaj čarovné.Na chodníku boli v košoch a korýtkach rozličné sklené, hlinené starožitnosti, ale najviac mrvy bômb, rozložené na predaj; dačo pojali sme si i my z toho. Nasleduje druhá brána, i tú nám otvoril grécky gardista. I tu drobky sôch, čias, stĺpov, misiek, lahvíc, popolníc a iných posvätných vecí toho druhu: medzi nimi povaľovali sa kusy bômb z turecko-gréckej vojny. Vykrútiac sa konečne z labyrintu, vystúpili sme treťou bránou do takrečených Propyleí. Do nich bol sprvopočiatku rovno oddola strmý vchod, ako to dokazujú v tomto smere do skaly vykresané a vydrané schody. Celým behom, ale mimo nich, to jest krajmi a prostriedkom, vyďubané sú do skaly i drapľavé stupky, a to pre lichvu, nosiacu ťarchu, a pre žertvy, aby sa im nešúchali nohy po hladkých mramorových schodoch. Troma stupkami napravo je chrám neokrídlenej bohyne Nike — malý, bez šperkov, ale stavaný súmerne, triezvym rozumom a skromnou estetickou rukou. Bol on už cele v rumoch, ale krasocitní Angličania dali ho podľa opisu tak šťastlivo a múdro zložiť z príručných rumových kusov, že rovná sa temer novému. Pokračovalo sa pritom asi tak, ako keď chlapci kúskový, rozložený obraz po kuse dovedna skladajú, alebo keď vedec, umele stýkajúc rozsypané kosti na drôty, podľa ústrojnosti tela postýka dovedna celú kostru.Pri samom chráme Nike Apteros[209]stojí štvorhranná, vysoká, znútra odspodku dovrchu úplne prázdna veža „Frankov“,[210]stavaná v stredoveku kroz vlašských mornárov.[211]Ohromné stavisko zaslúžilo by na inom mieste viac povšimnutia, ale v tejto svätyni ozaj len nemotorne zavadzia. Vrátiac sa stupkami na hlavný východ, kráčali sme tým istým chodom, ktorým len asi pred 1600 rokmi bradatí pohanskí kňazi v dlhých bielych plášťoch, ovenčení, viedli hore žertvy Minerve, a prišli sme pod stĺporad, vlastných to Propyleí.[212]O stĺpy a steny opreté stáli tu v rámoch umiestené rozličné starožitnosti; nepriam vtipný nápad, vyzeralo to takmer ako svinský syr.Naľavo zo starej doby stála Pinakotheka.[213]Teraz vystupujeme na vrch skaly, hlavný, horný priestor Akropoly. Zľava v kúte robotníci, zamestnaní čistením, hrabaním, prehŕnaním a kopaním smetiska, po odložení pamätnejších nálezov zvyšok prehadzujú ponad múry dolu. Čistením takto vidieť, kde zadávna stáli rozličné sochy, pomníky; tie miesta označujú všakové do skaly vydlabané figúry. Tu stála aj socha Atheny Promachos. — Pred nami ležia neporiadne sem-tam rozmetané, na zvýšosť chlapa tlsté balvany, napravo Parthenon, to jest chrám Minervy, naľavo Erechtheion.[214]Poskakujúc cez tieto zrutné rumy chrámov ako capy, v čom nás verne nasledovalo aj naše Evino potomstvo, držali sme sa na najsevernejšiu stranu čistiny, stenu ohrady. Nemo som sa začudoval na tento veľkolepý, slávny obraz! O čom som sníval, čo som už ako chlapec obdivoval so vzdychnutím na obrazoch — to všetko tu môžem makať rukami. Slávne Parthenon stojí a — leží predo mnou. Miesto, na ktorom žertvovalo sa Minerve, bohyni vedy a umenia (nemohla si voliť lepšie miesto), tam v čas grécko-tureckej vojny stála pracháreň; tú keď vyhodilo do vetra, krásny chrám bol zväčša zrúcaný a teraz leží v rumoch. Predná celá, zo zadnej veľká časť neporúchaná, svedčia o kráse a velebe tohto, bohyni Minerve-Athene venovaného, skrz Peržanov už raz zničeného, ale Periklom r. 444 pred Kr. znovu na obdiv celého sveta vystavaného chrámu. Tu stála zo slonovej kosti a zlata kroz Fidia[215]zhotovená socha Atheny (Minervy) kvet gréckej plastiky. Ako pripomenuté, v čas vojny a obliehania Akropoly (slov. Vyšehrad) kroz Turkov mnoho trpeli sväté budovy, ale ako sa píše, ešte viac škody narobili bomby Benátčana Morosiniho,[216]obliehavšieho ich, tuším, pred 200 rokmi. V kresťanskej dobe stál i kresťanský chrám, ba ako povedajú, aj Turci strčili mešitu svoju pod kriela Parthenonu. Všetko konalo, namáhalo sa ozávod, to, čo teraz obdivuje a obdivovať bude celý vzdelaný svet, skaziť, ale úplne to previesť predsa vstave nebolo. Pri tomto živom pohľade možno súdiť o panovaní barbarstva a vandalizmu.Zdvihli sme na pamiatku i drobok z tohto zdrveného, zo stĺpov chrámu pošlého mramoru.Ako Parthenon zaujíma stredok planiny Akropoly, tak oproti nemu stojí malý, úhľadný chrám Erechtheion, všetko zápustom z bieleho mramoru; sú to vlastne spojené dva chrámy Atheny a Neptuna Erechthea. Na jeho čeľusti stoja svetoslávne sochy Kariatíd. Je to najvyšší stupeň kamenárskej dokonalosti, tie panenské vnady, tie rezy útlymi údmi, zahodenými hábami, je čosi vznešeného. Lord Elgin,[217]známy aténsky plieniteľ, i jednu z týchto krásnych panien odviedol — za päť prstov — do londýnskeho múzea.Keď sme tohto všetkého pohľad vpili ako nektár do duše, obrátili sme zrak aj na starú Kekropiu, terajšiu Attinu. Ako povesť nesie, Attina (Atény) bola založená egyptskými osadníkmi r. 1550 — podľa iných r. 1643 pred Kr. pod vedením Kekropa. Len za panovania kráľa Erichthonia[218]dostala meno Atheny, spoločne s bohyňou Athenou, to jest Minervou, ochrankyňou mesta, ktorej vystavali taký skvelý chrám, čo v rumoch síce, ale predsa ešte stojí a stáť bude, akoby na všetky veky ničím a nikým v dokonalosti nemal byť prevýšený. Stojí ako vzor staviteľskej, kamenárskej a rezbárskej dokonalosti. Stará Kekropia[219](Athene) ležala, ako to dokazuje sama poloha teraz osamotených pomníkov, okolo Akropoly. Táto bola jej strediskom, útočišťom a svätyňou; terajšie novosvetské mesto leží viac na sever. Na severovýchode sú hory Pentelikos, na juhovýchode Hymettos, na severozápade Aigoleos. Oproti Akropoly, hneď za a nad samým mestom vypína sa hrebenatý vápenný chrbát Lykabettos. Zásoba surového materiálu na stavbu, ako to badať na veľkých kameňolomoch. Na samom ježovatom vrchu Lykabettu sedí grécky kostolík. V meste a okolo neho navonku vidieť pod východom na Akropolu spomenuté Odeon, ďalej Theatrum Bacchi;[220]Hadriánovu bránu, pomník Lysikrata, stĺpy chrámu Zeusa, v meste kráľovský palác, potom francúzsku školu umelcov, univerzitu atď., čo svojím časom radom opíšeme.Na všetky strany až do mora, na ostrov Salamis voľný výhľad; keď skadekoľvek odspodku kukneš, nad sebou a krajom vidíš panovať Akropolu. — Večne medzitým nič netrvá, museli sme sa teda i my lúčiť a nemo, ticho, pomaly kráčame. Mimo idúc vojdeme ešte do Erechthea. Tu tiež pred časmi býval kresťanský chrám, v čas gréckej búrky, zakončenej ich vyslobodením sa spod tureckého jarma, v ňom hľadali útočište ženské najchýrečnejších panhelénskych rodín, ale ho nenašli. Ako práve hromadne v ňom učupené stáli, vrazila Rešid pašova bomba[221]do sklepenia; zvalila ho dolu a ono za chrbtom krásnych zachovaných Kariatíd usmrtilo krásne Helénky. Ach, všetko, každý stĺp, kapitol, socha, každý kus mramoru a popolnice, slzných skleníc — všetko to akoby rozprávalo, vykladalo deje Grékov a mnohých, až na popol ich kostí a slávne kamenné pomníky vyhynutých národov, ba dajedných ledvaže história meno zachovala. V nemom rozčúlení vrhnem sa ešte cez obrovské drúzganiny k Parthenonu a objímam rukou krásny, tlstý stĺp dórskeho slohu z pentelického hrubo zrnkastého mramoru. Bože, koľký umelecký vtip, koľká obozretnosť! Pretože stĺp rovnými čiarami podľa klamu zočenia tak vypadá, akoby bol prostriedkom tenší, a tento mam prekáža súmernosť stĺporadu, vypátrali ostrovtipne a vymerali to tak, že prostriedkom vykresali vskutku tlstejší stĺp ako nahor a dol, čím je získané, že stĺpy zočené perspektívne stoja v najkrajšom rovnom súmere. — Kde položíš nohu, kam oprieš oko, všade, ale všade stretneš sa s pozostatkami starého sveta. S citom žiaľu a podivenia poberali sme sa konečne tou istou cestou dolu, ktorou šli sme hore.V Propyleách sme sa zišli roztratení dovedna i s tými pánmi, čo ešte včera odbehli do mesta, a nič menej, ale ani nič viac nevideli ako my. Pod prvou bránou sme sa s Lajkom kus zabavili. On kupoval pre Maticu staré, na Akropole vykopané peniaze, čo on ako cudzí statočne zaplatil, a ja som medzitým vyjednal dákusi z lasturiek postýkanú retiazku. A pretože za ten čas naša črieda odbehla, pre uskorenie nešli sme cestou, ale sadom, pomedzi divé pekné kvety, z ktorých podajedny som uschoval do svojho cedilka; stade sme zbehli pravo pod Odeonom — divadlo pre koncerty a umelecké zápasy. — Z Akropoly dolu hľadeli sme naň zvrchu zozadu, tu na úpätí Akropoly, stáli sme pred ním, a obdivovali jeho čeľuste. Nebolo krem nás vidieť človiečika, vôkol ticho, len v blízkom poli vyspevoval škovrán: „Nesiem bohu sviecu, sviecu, sviecu!“ Asi 500 krokov oproti mestu na sever, ale kus vyššie v brehu, tiež na úpätí Akropoly, leží nedávno vykopaný Bacchov amfiteáter. Naprostriedku je priestor zvaný aréna, vyložený čiernobielym mramorom v štvorhrankoch, ohradený mramorovým tablovým plotom. Nasleduje do polkola voľný priechod, za týmto takže v polkole, tri a tri vedno spojené mramorové sedliská; medzi každou trojkou chodníky, výstredne upravené k horným vyšným stupkám, čiže sedliskám. Tieto trojky sú operadlové stolce z mramoru, na sedlisku je každý opatrený dierkou, aby dažďová voda mohla stiecť; na spodnom podnožkovom čeľustí sú veľmi zreteľne, čerstvo vykresané mená ich majiteľov, ktorí obyčajne bývali kňazi. Sedliská pre pospolitých divákov vystupujú za nimi v podobe stupiek hor nahor. — Kus ďalej a vyššie vidno kopaním porúchanú jaskyňu Pana[222]a dva štíhle korintské stĺpy, chatrné pozostatky Apolónovho chrámu. — Ešte pár sto krokov na sever a vošli sme do krajných domov mesta; i tieto ležia v rumoch, ale nie sú to rumy velebné, lež rumy, v akých bývajú naše — pujšky.[223]Medzi týmito klasickými chlievikmi, akoby z dákej starej komorskej kancelárie sem bol preniesol kachľovú pec, stojí okrúhly pomník s popolnicou na končitom krove. Bol by som šiel mimo neho a bol by ho snáď držal za vojenskú strážnicu, ale vodič nám vysvetlil, že je to veru pomník chýrečného herca Lysikrata. Cudzinci ho menujú aj Diogenovou[224]lucernou.Neďaleko odtiaľ von z mesta, na čistom, slobodnom, pieskom vysypanom, rovnom mieste stojí brána Hadriána.[225]Je to vlastne veľká brána s dvoma bráničkami a na nich navrchu zase brána; to všetko stojí na štíhlych stĺpoch číslom desať, bez klenby, s rovným mramorovo-bronzovým sklepením. Keď chceš, nemusíš síce ďalej ísť cez bránu, lebo, ako povedám, stojí v otvorenom poli, nuž ale ktože by nešiel popod Hadriánovou bránou? Len div, že tak filigránsky vystavané bránisko nezletelo ešte po toľkej kope storočí!Ešte dakoľko krokov a máš zas príčinu vykrúcať krk. Na peknej, čistej, priestrannej, štrkovanej rovinke stojí aténsky chrám Zeusa (Peruna) Olympského. Bol to nádherný chrám, so skvelou sochou Zeusa, hotovenou takže umným Feidiom ako socha Minervy v Parthenone. — V V. storočí bol Zeusov chrám premenený na chrám Spasiteľa, Minervin na Panagia (Všesväté panny) a Thesea[226]na chrám sv. Juraja.Krov Zeusovho chrámu spočíval na stodvadsiatich jónskych stĺpoch, hladko okrúchaných pruhmi (páhami); teraz z nich stojí len pätnásť, šestnásty sa zvalil r. 1849 a zasiahol takmer ku samej Hadriánovej bráne. Či zatriasla sa zem, keď na ňu praskla toľká mamuna! Stĺp, ako aj iní jeho druhovia, pozostáva z mramorových snehobielych kruhov v podobe mlynských kameňov; tieto sú vyložené jeden na druhý a spojené železami. V priemere má jeden kus siahu, teda výšku chlapa, a výsosť asi 5 stôp. Celý takýto stĺp je horekoncom, ak sa nemýlim, 70 stôp vysoký. Stojace stĺpy spojené sú na hlaviciach (kapitoloch) zrutnými balvanmi, z ktorých jeden, hrozná to záhybeľ, naspodku stojacim divákom hrozí záhubou. Tu ľudská vôľa už prekročila takmer medze možnosti. Aký chatrný zver je na podnohe týchto velikášov stojaci človiečik, a predsa ony sú plodom jeho rúk, zvlášť jeho rozumu; vymysleli ich grécki umelci a vystavala hmotná sila otrokov.Vbok tohto chrámiska stojí biedna kaviareň. Pred ním ale tečie, ba horky tečie, vidno riečište tak mnoho ospievaného potoka Ilissos. Teraz bol suchý a len biele vápenné a nanosené mramorové skaliny sa v ňom svietili. Musel on byť živší, vodnatejší za tých dôb, keď i vrchy hôr dovôkola pokryté boli lesmi a hájmi. Teraz nelapil by si v ňom ani len hláča.Na východ za Ilissom bolo Lykeion, kde Aristoteles[227]založil svoju peripatetickú školu.[228]Vyše mosta, ale z tamtej strany, vidno okolo kopca vodorovne pažiťou zarastenú cestu, to bolo Stadion, kade ozávod behávali dvojkolesovými vozmi.Zo starožitností obrátime pozor aj na novožitnosti. Zvrtli sme sa a utešenou, južným stromovím — nadovšetko korenným stromom — vysadenou cestou stúpali sme ku kráľovskému palácu. Stojí on na peknom, palmami ozdobenom priestore, ale sám v sebe velekrásny nie je, čo do očí padne pri takých nádherných, pred chvíľou videných stavbách. Zo žltobieleho mramoru a s altánom, spočívajúcim na stĺpoch, vyzerá, akoby bol ohádzaný kyslou smotánkou.Kým nám prišlo dovolenie smieť vstúpiť do kráľovského parku, obzerali sme stráže. O tých strážach dalo by sa povedať všeličo z nedávnej minulosti; samí to číročistí Leonidasovia![229]Práve v ten čas, keď sme sa tu bavili, stratila sa jedna stotina v krajine. Chodila na svoju ruku po obciach, uhospodujúc sa podľa vôle a dobrého žitia, kým ju po jednom mesiaci predsa nenašli a nedohajčovali do kasárne.Došlo povolenie navštíviť park. Vošli sme doň. Kráľovský záhradník, Nemec — Bavorčan, pozostatok Ota,[230]dobrodinca Atén, prijal nás veľmi prívetivo a povodil s celou ochotou po parku. Park je pekne založený a vyvedený; striedajú sa v ňom živé, veselé farby, chodníky, rabaty, jaskyne, rybníčky atď. Stromy, kríky, byliny, ktoré nijak neznesú našu zimu, tu v slobodnom, pod holým nebom prebývajú celý čas, ako v letnú tak v zimnú dobu. Pomaranče, citróny, Corcorus, rozličné ruže, Palma lepidendron, Palma basilica, Pinia aleppo, Agave americana (aloa), z tejto pre jej picháče zhotovené obyčajne živé ploty, Psythosporum, Cypressus, Myrtha, Cedrus atď. Záhradník nám ukázal menovite vlastnou rúčkou kráľovny Amálie[231]zo semena zasadenú palmu, ktorá teraz je už asi 6 siah vysoká. — V jednom tônistom kútiku boli umele rozostavené, na samom mieste parku nájdené prastaré predmety: figúry, nádoby atď. Z tieňavého ružového dolu vidieť akoby v ráme žltkasté stĺpy Zeusovho chrámu, bránu Hadriána a celú Akropolu a v záhumní modré more. Tento obraz malebne sa odráža od pristojacich tmavozelených, rôznofarbým kvietím posiatych bylín.Bolo povedané, že budeme predstavení aj Jeho Výsosti kráľovi, čo sa ale nestalo. Neznám, prečo sa to malo stať, a neznám ani, prečo sa nestalo. Písalo sa síce v novinách, že nás on pozdravil z balkóna, ale ja som tam nikoho nevidel, krem dákych zvedavých komorníkov. — Po výdatnej, ale občerstvujúcej prechádzke, každý obdarený vďačným záhradníkom premilenými kytkami, poberali sme sa. A tak potom popri francúzskej umeleckej akadémii, kde sa francúzski chovanci prakticky vyučujú a v umeniach cvičia podľa vzorov jestvujúcich klasických stavieb; ďalej popri novostavanej univerzite šli sme do hostinca, menovaného tuším Couronne.[232]Hostinec Couronne je majetkom akejsi nemeckej panej, obsluha je francúzska a grécka; v týchto jazykoch vedie sa obyčajne aj rozhovor. Sadneme okolo stola s čírymi Nemcami. Hostinskí nám predložia opis jedál; kuknem, je francúzsky, to nešlo do mojej slovenskej uholnice; pýtam druhý, podá mi novogrécky, ale ani to nepratalo sa do môjho kapitolu, rozpamätúvam sa natoľko, že ako gymnazisti menovali sme halušky „dyphtongilongi“,[233]ale tu nenašiel som ani „dyphtongos“. A tak ukázal som mu posunkami (bo ma Nemci vyvolili za svojho doktora) a lámaninou západných jazykov uvedomil som ho, čo asi žiadame. Jedlá, akési mäso so zemiakmi — ale naša liptovská švábka hanbila by sa, že mu je rodina — a anglický žltkavý suchý a dierkastý syr „chester“ boli plané, chlebík dobrý. Tlačili sme my to akoby ramárom do seba. Chcejúc zaliať potravu vínkom, žiadame si, prstom ukazujúc na susedných pochuťkujúcich si Aténčanov, aby i nám doniesli z toho gréckeho vína. Stalo sa podľa rozkazu. Naleje si môj sused, zmraští tvár, ako prevarené mlieko, keď sa mu chytá koža. Nalejem si ja, glg! — ale mi aj hneď letelo von nosom, striekajúc ako veľryba, keď na hladine mora vystrája si fígle. S pohoršením nad domnelým klamstvom dávame vyhovárajúcemu sa hostinskému víno nazad. Doniesol nám červené z Jónskych ostrovov, ktoré bez prekážky a vrtko liezlo cestou, pripravenou mu „chestrom“. A predsa nás potom pri rozhovore po návrate na Bombay jeden vycvičený kupec na vína poučil, že to domnelé spotvorene víno, chuťou akoby borovička, je to opravdivé grécke víno, ktoré na uhorské, nemecké, talianske a francúzske vína zvyklým nezdá sa ani tým byť, majúc celocele odpornú chuť, ale pri tom všetkom, keď človek navykne naň, býva veľmi príjemné, a čo viac — veľmi zdravé. No ale akokoľvek, podľa mojich žalúdkových pochopov volím radšej hodiť sa do náručia krupinčiny, než pochlipovať grécke víno. Skromný obed museli sme splácať po pansky.Po skončenom obede šli sme zase popri univerzite k nášmu vodičovi pánu Bekovi, od viac rokov tu osadenému svetlopiscovi,[234]Nemcovi. Býva pod Lykabettosom v peknom, krásnou záhradkou otočenom príbytku. Mnoho svetlopisov, albumov atď. odpredal našim spolucestovateľom.„Plenus venter non studet libenter.“[235]Keď bola po obede aspoň dopoly skončená práca chymia chylificatii,[236]vybrali sme sa hľadať duševnú potravu. Zišli sme dolu do ulice Aeolus. Kým sme ta došli, navštívili sme katedrálny kostol úplne východného slohu. Je priestranný, svetlý a honosí sa peknými maľbami, bohatými šperkami, nadovšetko farby sú veľmi živé, veselé. Celý pohľad toho stavania, ako zovnútorne tak vnútorne, je veľmi prívetivý. V samom jeho susedstve stojí malá, ale ináč tým pamätná kaplička, že je vystavaná zo samých z pohanskej doby pochádzajúcich kameňov, ozdobených nápismi, figúrami, znakmi atď. Kto má dosť zbytočného času, môže obzerať toto zaujímavé múzeum. Ulice a cesty, všetko i s katedrálou dary kráľa Ota, sú tak čisté, aké som tu ešte nevidel v žiadnom meste. Cesta, hladká a pukastá, ako kolkáreň, je z oboch strán otočená mramorom vykladanými jarkami. Všetko také suché, čisté, akoby to vždy a všade zametali, slovom, non plus ultra ciest.[237]Po značnej prechádzke dorazili sme ku chrámu Aeola, boha vetrov, z ktorého sluhov jeden, Boreas, tak zle nám bol poslúžil. Tento chrám je osemhranný, dobre zachovaný, bo v ňom mávali tureckí dervišovia mešitu. Pod strechami vidno nadutých pánov vetrov vykonávať svoje nafúkané povinnosti. Vnútri je všetko preplnené nakopanými starožitnosťami, zôkol-vôkol je obhradený múrom, čo tvorí malý dvorec. Cez tisícročia, barbarským zaobchádzaním Normanov,[238]Benátčanov, a zvlášť najdlhšie a najdôkladnejšie tureckým, nakopilo sa už toľko vrstiev sutín, že okolitý spodok ulice ešte raz tak vysoko stojí ako múr, a nádobno do chrámu ísť schodíkmi, čo dialo sa predtým rovnou chodbou.Ďalej navštívili sme Stou Hadriánovu; to bolo stavanie, majúce meno od svojho pôvodcu, stavanie určené na razenie peňazí. Jeden múr a dakoľko stĺpov ešte stojí; tamten je aj maľovaný, ako pozostatok pristavanej a už zase odstránenej kresťanskej cirkvi. Brána Agora aj so stĺpom a na ňom zreteľným nápisom, určujúcim pravidlá predaja a kupovania. I toto pochádza od Hadriána Publia Aelia, rímskeho cisára, muža to veľmi múdreho, usilovného a statočného, ktorý mnoho pešky putoval po svete a ho skusoval. Veľmi rád prebýval v Aténach, zaľúbil si ich a založil im mnohé, ešte daktoré podnes trvajúce pomníky. Narodil sa 24. januára r. 76 po Kr. v Ríme, panoval r. 108 v Panónii, môžeme ho teda my Slováci považovať ako nášho spolukrajana, spolumešťana ad honores,[239]čo nám podľa toho, ako panoval v Aténach, poslúži len na česť. On urovnoprávnil všetky národy, bo i Rimanom vystaval Moles Hadriani, počiatky to terajšieho Anjelského hradu, Aelický most a nádhernú vilu v Tibure. Navrátivší sa do Ríma, bol privítaný ľudom čo pater patriae,[240]a jeho žena čo augusta.[241]— No ale dosť o tých rozpomienkach. Keď sme, ako to dopustí láskavý čitateľ, dokonale použili dnešný deň s vynaložením všetkých telesných síl a duša prechodila z jedného nadšenia do druhého, aby sa nám naposled nezunovali skvelé atické poživy, pohli sme sa domov. Na bystrých koníkoch cválali sme z mesta, z mesta Atén, starého 3507 rokov, tohto múzea starožitností, tohto archívu dejov v prach a popol obrátených národov. Hej, 3507 rokov! Koľké rody — generácie — vtisli ste vy do tejto vápennej zeme?! — Vtom opriem oko posledný raz na Akropolu a velebný, žltkavý, slncom ožiarený grécky Vyšehrad privoláva mi: zahynuli rody a národy, ale ja stojím, a stáť budem ešte viac ako toľko! — Áno, ak nepríde zemetrasenie!, mrmlem ja — a Akropolis zmizne mi z očí!V Pyreu (Peiraieus), pretože nám zbudlo ešte času, blúdili sme ako had po Bartolome, nazerali do kaviarní, krčiem, magazínov, sklepov. Tu nič zvláštneho. Národný kroj, ako aj v Aténach, nosia zhusta a je v obyčaji aj u ženských. Divno nám bolo vidieť hračku na ukrátenie času. Vážni, starí páni, najmä z vyšších tried, prechodiac sa a besedujúc, majú ruky na chrbte založené a la Napoleon I., mávajú alebo aj holengajú nimi a držia v jednej ruženec hrubých žltých guľôčok, ktoré neustále šúľajú medzi prstami a prepúšťajú. Nie je to modlenie, ale len zábava.Naši vinári neznali dosť nachváliť pyreuské víno a s plnými lahvicami a červenými nosmi, ako ten akropolský kopec, došli na palubu.Onedlho, keď už ostatný z cestovateľov vystúpil hore schodíkmi na palubu, vytiahli kotvy a šumejúc veselo po krotkom mori, kĺzal sa Bombay ako pyšná labuť Eginskou zátokou na juh.Netrpezliví hostia, čo putovali včera večer na vlastné útraty do Atén, podľa chýrneho chýru, aby v hostincoch neboli holení bez mydla, vopredok vyjednali s hostinskými „per pausch“[242]ako hospodu tak i chovu, výsluhu — vôbec, čo patrí k opatere cestovateľa; ale pri odchode im predsa sviece, čistenie čižiem, poslanie výsluhy do sklepa atď., každú márnu, ako do akordu neprináležajúcu vec, osobitne zarátali. Protestovanie nebolo nič platné. Aby vyhli škandálu a napokon aj buchtám (ale nie českým, lež gréckym) so zmraštenými tvárami, až im pukala koža, vyhoveli hanebným požiadavkám. My sme boli spokojní, že sme sa nedali nahovoriť skusovať Atény pred časom, a tak sme nepadli v obeť chovancom boha Merkura.Ostrov Zante 14. apríla.A tak, pustiac sa okolo polostrova Morea, prešli sme popri ostrove Egina, potom Magalachorio, nocou putovali sme ďalej mimo ostrova Hydra, zátoky Argos, dakoľko maličkých nevýznamných sihotí, potom popred Capo Malia starou cestou, a ostrove Cerigo. A ráno na svite dosiahli sme najjužnejší punkt našej cesty, známy už z tohto opisu Capo Matapan. Stade sme sa plavili na severozápad. Také tiché more, ako od Navarina[243]až po ostrov Zante, som ešte nevidel. Také dobruškavé bolo ako dieťa; kto by ho teraz bol obviňoval a myslel, že ono zná vystupovať tak hrubo. Dobrý človek má hladkú tvár, tichý pozor; keď sa nahnevá, začervenie sa alebo obledne a zmraští tvárou. I more bolo teraz krásne modré, hladké, len po samom vrchu malo nakríž husto tkané pruhy, čím podobalo sa modrému, hrubo tkanému plátnu. (Ej, bisťubohu, bola to pre nás — nova!) — Len náš brblavý Bombay, pomykujúc sa rýchlym krokom na prívetivom čele Jónskeho mora, ťahal za sebou viac míľ ďalekú brázdu. Navarin sme videli ďalekohľadom. Tu pod nami je slaná krypta pobitých a utopených Turkov, čo im tu ustlali Rusi a Angličania v časoch vyslobodenia Grécka z tureckých pazúrov. Zamĺkol huk diel, vietor odniesol dym prachu, lode utonuli s mužstvom, more zašplechotalo, zase vyrovnali sa na protivnom brehu odrazené kruhy — a teraz žiaden znak, ani kríž, ani kôl, kopec, mohyla, nič, nič neznačí — jedinú povesť vynímajúc — kde stála strašná bitka a kde jej toľkí padli v obeť. To je vlastnosť mora.Veselo nám plynula cesta pri priaznivom počasí. — Opustiac zaľúbencom milú Arkádiu s jej snehom krytými horami, dorazili sme podvečer k ostrovu Zante (Zakynthos, známy z que maribus tribuuntur).[244]Cesta z Attiny trvala sem dvadsaťštyri hodín, to jest 240 anglických míľ (pol hodiny jedna = sto dvadsať hodín = 60 zemepisných míľ).Ostrov Zante je ozaj pekný. Máš tam všetko, čo vyhľadáva sa ku kráse krajobrazu. Vŕšky lesnaté, bučiny, olivy, medzi tým biele skalnaté zápole, kopce s chlpmi stromov a malebnými vilami; potôčky, nivy, vinice, doliny, výšiny a v prístave dosť pekné veľké mesto Zante. „Ostrov Zante je kvet Levante,“ hovorí talianske porekadlo. Hrkotali kotvy a po nevyhnuteľných policajných ceremóniách vyplavili sme už na súmraku do mesta. Podali sme sa zástupne ulicami, kadiaľ idúc hrmotne pri besedovaní v rozličných jazykoch, vzbudili sme nemalú zvedavosť u obyvateľstva. Najprv sme sa obrátili medzierkou na korzo. Osvietené bolo všetko, postretávali sme mnohých prechádzajúcich sa Zantečanov. Vošli sme do dokorán otvoreného kostola, obzerali striebornú rakvu sv. Dionýza; konečne, potulujúc sa sem-tam vliezli sme do krčmičky. Bola to nízka múraná, drevom krytá sieň; okolo steny až k povale nakopené sudy, miesto tapét pavučiny, miesto lampy dva nakríž položené šindle skúpo osvetľovali zantecký hotel. Prostriedkom dlhý krčmársky stôl a lavice. Na nich sedeli anglickí vojaci, medzi nimi niekoľkí naverbovaní Nemci, ktorí za groš aj čertovi slúžia, a dakoľkí Gréci upíjali si vínce, ktoré krčmár zo spomenutých sudov hneď natáčal z čapu. Dali sme si natočiť aj my, vínko bolo znamenité, červené, holba podľa našich peňazí — za 6 grajciarov r. č. Boliže to hody pre našich kypelemachov.[245]Pýtali sme si na zahryznutie kus chleba, ale tu nič — krom nápoja, a tak nám chlieb dobrej chuti doniesli od susedného pekára. Naši bumbayovci, zvyklí užívať viedenské a frankobrodské klobásky, vidiac Grékov chrústať podlhovasté čosi, podobné klobáskam, zažiadalo sa im toho. Dali si doniesť. Môj sused natešený nad týmto virštlovým výjavom srdnato zarypol do frankobrodských, ale — obstupuit, steteruntque comae![246]— zahryzol do svinského bôbu! Tu je v obyčají pohryzovať si k vínu surový bôb s dlhým strukom. Letel ako anjel, a padol ako čert. V dobrom rozmare, trkotajúc a spievajúc, spoločnosť poskákala do lodiek a plavila na koráb. O desiatej sa hýbeme ďalej.Ostrov Korfu.15. apríla obíduc celý polostrov Morea, plaviac nocou medzi ostatnými Jónskymi ostrovmi popri zátoke Patras, popri brehu Rumelie, dotiahli sme do prístavu mesta Korfu ráno o deviatej hodine v príjemnom počasí, v najlepšom rozpoložení; aby sme sa zaopatrili potrebnou potravou na dlhú cestu do Ankony. — Navštívili sme už mesto aj ostrov Korfu, ale čo ho koľkokoľvek ráz uvidíš, vždy je pekný, vždy zaujímavý. Nemeškali sme honom vystúpiť. Známou cestou, hlavnou ulicou pospiechali sme na promenádu a stade nízkym múrom opraveným brehom do vily, vzdialenej od mesta na pol hodinu, ktorú obývala pred niekoľkými rokmi chorá cisárovná Alžbeta. Pri tomto brehu je more hlboké, všakovými zelinami Algae et Tanges[247]poprerastané, v ktorých sa plazili všakové ryby, plazivce, obojživelníky a rozmanitá chrobač. Za týmto brehom začínajú sa pestré sady, mäkké, útle, živozelené, kvietím presnované koberce, akoby ich bol vyčaril zefyr[248]svojím teplým, voňavým dychom zo zeme. — Aby nepovolaný hosť nemohol vojsť do sadov bez sprievodu, pripravili vtipne na povrchu múra vakovkou črepy lahvíc, takže, keby niekto ta siahol, porezal by sa nemilosrdne na ostré črepy tej čiastky tela, ktorá v školách do potýkania prichodí s feruľou, alebo aj „bakulusom“.[249]— V tomto raji, ktorý je hoden, aby sa v ňom kochala cisárovná veľkého rakúskeho mocnárstva, v tomto raji, hovorím, nad inými vyniká vnadou svojou vila anglického guvernéra ostrova Korfu. Táto vila, bývanie cisárovny, sama v sebe je jednoduchá, na tento čas prázdna, ale park a záhrada, k nej patriace, sú nebom tejto zeme. Už ak moje zmysly namieria smelý výlet do svetských žiadostí, volím si medzi všetkými krajmi, ktoré som videl za svojho života, tento! Tento krásny, idylický, bujný, v najkrajšom kvete stojací park, sprostredkujúci priechod zeme do neba. Malé čarovné zátoky, s malými tieňavými prístavmi, pod krovinou, visiacou do vody, husté kružiny, celé ostredky kvitnúceho Gerania[250](zonale), Levkoye,[251]zelené pohovky, terasy, pomarančové a citrónové lesíky, tam zase Ailanthus glandulosa,[252]Cobaea[253]scandens a tisíce druhých bežných a vzácnych bylín a kvetín a všetky iné ozdoby, ktoré sa na to vyhľadávajú, a hotujú umelou rukou vzdelaného záhradníka. Povetrie preplnené najvyberanejšou vôňou, čistým, teplým, temperovaným vzduchom. Pod nohami more, neďaleko malebné mesto s okrúhlymi hradbami, s rovnými krovami a oproti za prieplavom, tam v tajných, novosvetskej Európe neveľmi známych krajoch Albánie, v tom klbku nebotyčných hôľ, v žiare južného slnka — sťa striebro ligotajúce sa, sneh. Koľký kontrast! Koľká rozmanitosť! Koľká rozkoš!Zem čierna, úrodná, preplnená bola rôznymi lastúrami a slimákmi, zreteľné vysvedčenie morského pôvodu. — Hájom, vysadeným prastarými olivami, vystúpili sme až na blízky kopec, stade požívali sme výhľad na obe strany prístavu. Všade bujná tráva, súca na kosenie, ba práve, ako rozprávali panie, na trhu v Korfu predávali už tohoročné zemiaky (ja som ich nevidel). Naspäť idúc z tohto idylicko-báječného miesta dnešnej Arkádie, videli sme zemiakmi vysadený ostredok! To pre Slováka nebolo síce nič zvláštneho, to máme, hoci na tento čas ešte sotvy, dosť aj doma, ani necestoval som tak ďaleko za to, aby som videl na Korfu krumpľové pole, ale nás predsa prekvapil tento dobrý bandurkový koreň, a to tým, že vprostred kvitnúcich zemiakov stál pekný, hrubý, hojným ovocím okrášlený citrónový strom. Keď už aj máme to prvé, ale citróny nerastú v našich švábkach.Pri návrate pred citadelou pohlo naše kroky na lúku postupujúce vojsko i s hudbou. Prirýchlili sme sa a mali sme nové divadlo: videli sme cvičiť sa celé dva prápory anglického vojska v ich červených kaftanoch. Mašírujúc sem-tam rozpŕchli sa na „plenklerov“.[254]Ako je mužstvo vypasené, tak dôstojníci otobôž, a k tomu sú veľkí chlapi. I tu vo vojsku je veľa Nemcov, bo Angličania, aby sami tam nemuseli pchať prsty do vojska, skupujú „duše“. Veliteľ bol starý pán, krem vojenskej čiapočky ináče cele v civile; sediac na krásnom anglickom koni, velil miesto šable obyčajnou, na prechádzky určenou paličkou. Mnohí dôstojníci boli koňmo a medzi nimi aj tri panie v čiernom, módnom ženskom jazdeckom obleku. Pred šíkom vojska tieto amazonky ozávod s dôstojníkmi jazdili ako šarkany s najväčšou dôkladnosťou a ľahkosťou.Keď sme si i v tomto nadobudli skúsenosť, bránou, na ktorej prestiera sa ešte z časov benátskeho panovania lev sv. Marka, šli sme cez mesto, vyplniac čas chodením, nakukávaním, postávaním až do zunovania, kým konečne, opustiac milý ostrov Korfu, nepustili sme sa okolo piatej podvečer na dlhú cestu do Ankony.Ankona 17. apríla.Blížila sa opäť naša zlá hodina. Tam kdesi v starom Latiu[255]siali vietor, my mali sme žať búrku. Ako sme sa počínali hýbať, už pískal v povrazoch fujak. Varilo sa more, pohýnala sa mu žlč. A ešte v prieplave medzi ostrovom Korfu a albánskymi hoľami to šlo, ako šlo, ale ako sme vyšli na šírinu mimo predhoria Kiephali, a blížili sa ťahu hôľ Čika oproti Capo Glossa, to, pánovia, fúka! Taký fujak, s takou silou, aký som posiaľ nielen neskúsil, ale ani som si nevyobrazoval pri všetkých prežitých morských hrôzach. Bolo to doprosta, akoby sa more vyfúkať malo z hlbokého svojho ložiska. Huk vetra a vĺn bol taký, že nerozumeli sme sami seba. Srdce zmrzlo a vlasy dupkom vstávali. Pravdivo, musel som sa držať sťažňa, aby ma vietor nehodil o zem. Moja chatrná ľahká osoba nebola by síce vstave dokázať silu víchra, ale boli tam iní fallslafovskí chlapi,[256]ktorí sa držali, čoho mohli, aby ich vietor neuchytil. Neboli sme od strmého skalnatého brehu Albánie ďalej ako na strelenie z pištole. Vtom druhý kapitán, pán Stýskal (menoval sa tak), skočí z mostiny ku kormidelníkovi, karhajúc ho ostrými slovami: „Pse! Nevidíš, že je skala tvrdá, a loď mäkká!“ Došli sme trochu priblízko k brehu, a bolo sa čo báť, aby sme pri tej surme nevylitografovali svoje podobizne na tých tvrdých zápoliach. Na to zdvorilé mornárske pokynutie pána kapitána, účinkovaním zdeseného kormidelníka loď 400 koňovou mocou trielila od brehu preč do mora. Aj mladší mornári, vyťahujúc obrvy, zvedavo hľadeli na ten súdny deň. Lež dôstojníci a starší mornári nás ubezpečovali, že tu, kedykoľvek duje západný vietor, udierajúc, rozmnožujúc a odrážajúc sa od dlhých, vysokých Čikabrehov, špirálne sa krútiac náramnou silou mimo hladkých stien zápoľ, kotúľa sa dolu, a že čím diaľ vybehneme od brehu do vysokého mora, tým viac sa bude búrka tratiť. Bolo osem hodín večer, o desiatej vraj bude pokoj. Nepokojní čakali sme sľúbený pokoj, a nesklamali sme sa v očakávaní: o desiatej tak zatíchlo, akoby to okolo ôsmej prežité ani pravda nebolo. — Dňa 16. apríla bola tichá noc a taký aj deň. Na obzore dovedna spojené nebo i zem, brehy nebolo vidieť. Ráno ukázali sa nám ostrovy rakúskej dŕžavy, čiastky najjužnejšej Dalmácie, predpoludním ďaleko v mori vystrčená zápoľa Jabuko (Pomo).[257]Ale zatým nemali sme okrem lode žiaden predmet na pasenie očí. Odkázaný na našu škrupinku, besedoval som so zvedavo ma naslúchajúcimi mornármi. Prizeral som sa ich prácam i ja, nadobudnúc pritom príležitosť skúmať prírodu. Ako spomenuté, k mornárskym povinnostiam patrilo zmývať riad stolný a kuchynský, čistiť zeleninu, pečienky, ryby atď. Tento posledný predmet zvlášť bol hoden pozoru. Oboznámil som sa s rybami najznamenitejšej chuti, z ktorých tu, ako nám zväčša bývali stolované, udávam menovite podľa návodu mornárov, menom juhoslovanským a talianskym: smudut-branzino, zubata-dental, sarag-pizzo, šur-scuno, ovčica-tria, barbon, svoja-passara, komárča-orado, ušatá-ociada.Pri jasnom večere zostúpilo slnce do mora, akoby dukát pustil do vody. Noc nasledovala takže tichá. Dňa 17. ráno o šiestej, teda po sedemaštyridsať hodinovej ceste, zastali sme v prístave Ankona.Ankona podľa Straba[258]a Plinia[259]bola založená kroz syrakúzskych, pred tyranstvom Dionysia[260]utekajúcich mešťanov. Juvenal[261]ju menuje dórskou osadou;[262]ale na každý prípad má sa ďalej hľadať jej počiatok než r. 400 pred Kristom. Pod Rimanmi bola hlavnou stanicou v Jadranskom mori, pozdejšie bola republikou pod ochranou pápežov, až ju konečne cele podmanil Klement VII.[263]A teraz je v moci kráľa Viktora Emanuela. Počíta 36.000 duší k násilenstvu veľmi nakloneného obyvateľstva; r. 1857 zaznačené je päťdesiatpäť zákerníckych nápadov.To, čo Civita Vecchia na Stredozemnom mori, to je Ankona v Jadranskom; na západnom brehu Adrie je okrem Benátok najhlavnejšie prístavné a kupecké mesto.Vystúpili sme hneď na pevninu a bránou a dlhou ulicou ťahali sme hore pod pevnosť. Tu sme videli talianskych, všakovak, ale vkusne odených vojakov, nadovšetko malebne vynímali sa bersaglieri.[264]Videli sme aj tú takznazvanú uhorskú légiu v tmavomodrých šatách s červenými šnúrami, na páse a na čákove uhorský vapeň.[265]Zvláštneho života bol medzi nimi jeden Jásberinčan, dvadsaťšesť rokov bez rany slúžiaci vojak. Bol c. k. husárom, ako úskok slúžil v Afrike medzi Zuavmi,[266]taktiež v talianskej vojne,[267]bol na Kryme, slúžil u gréckeho kráľa Ota atď. Vojaci tejto légie sú najviac úskoci z príčin rozličných trestuhodných priestupkov a zločinov.Z pevnosti sme šli dolu do železničnej kolesne; tu sme si rozkázali jesť. Jedlo ako jedlo, to dalo sa zjesť, ale chlieb bol veľmi planý, nevypečený, a taký sme videli všade u pekárov.Podajedni naši spolucestovatelia už tu vystúpili a cestovali ďalej do 21 zemepisných míľ odtiaľto vzdialeného Ríma; druhí ale urobili výlet do pútnického mesta Loretta. My z príčin finančného výpadu — domov ešte ďaleko, a vo vačku hlboko, nemohli sme vykonať odbeh. Chodili sme teda tým viac po Ankone, Jásberinčan bol nám ochotným vodičom, ešte ochotnejším, keď sme mu pokropili cestu vínom „Lacrima Christi“.[268]Obzreli sme dvoranu burzy, ozdobenú krásnymi rezbárskymi prácami. Vyšli sme na dosť strmý kopec, kde na mieste niekdajšieho Venušinho chrámu stojí katedrálny kostol; v krypte pod ním sú ohliadnutia hodné zvyšky pohansko-rímskej doby, ako aj rakvy troch sv. mučeníkov. Pýtajúc od miestneho duchovného dovolenie na vstup do krypty, tvrdo sme sa dohovorili latinskou „lingua eruditorum“,[269]na čom neboli sme my z našej strany na vine, ale, čudné, práve tí, ktorí zastupujú latinský ritus vo svete.Kochajúc sa z pekného výhľadu na more a okolie, pobrali sme sa na prístav, „molo“ — kroz Trajána vystavaný násyp. Na ňom stojí slávna brána na česť Trajána.[270]Stĺpy sú radu korintského, paroský mramor[271]je ešte vždy biely, dobre zachovaný, z poslednej búrky zanechali po sebe znaky gule Garibaldiho.A tak sme sa lúčili s ostatným cudzozemským mestom a poberali na Bombay. Medzitým poprichodili i druhí cestovatelia z výletu do Loretta. Večer pohli sme sa do Benátok. Ačkoľvek chvíľa zase počala byť chmúrna a búrlivá, na lodi panovala veselosť. Dôstojníkom sme za opatrnosť a múdre velenie zapisovali poďakovanie do pamätníka, mužstvu sme robili peňažitú zbierku. A títo nás zase navzájom prekvapili skvelým osvetlením lode: kde aký sťažeň, výbežok, vyvýšené miesto, všade stál chlap, z rozličnej farby lúčov k tomu púšťali prskavice; leteli vysoko, tam rozpukli sa s hrmotom a iskry sťa ohnivý dážď padali do tmavého mora. Podajedna nepodarená prskavica, vletiac do vody, na smiech divákov naďaleko pod vodou svietila ako ohnivý had. Divadlo to mimoriadne pekné, ale i to došlo konca. Políhali sme si — priestoru bolo dosť, bo sme preredli, a vstali sme ráno ako mlatci.Benátky, Venedig, Venezia 18. apríla.Ešte posledný raz, akoby na rozchodnú, vzal nás do „roty“ nepriaznivý osud. Už dávno boli sme ráno vo vidine Benátok, ale pre veľký vietor, búrne vlny so studeným dažďom nemohli sme sa dostať do lagún. Tancujeme bez prospechu na žltých bahrinavých vlnách, a neostalo nám nič iného, ako dať znak o pomoc. Nato prišiel na bárke statne s vlnami pasujúci sa pilot a jeho mužstvo. Títo tunajší mornári znajú dôkladne prieplavy v benátskych plytčinách, všetky bóje (sudy plávajúce na vode, pripevnené o dno ako znak plytčín), stĺpy atď. Miesto kapitána na mostine zaujal pilot. Krížom-krážom nás krútiac, pomaly a bezpečne nás voviedol popri ostrove Lido do Canal Grande. Keď sme už boli v prieplave, zastihli sme rybársku, v najväčšom nebezpečenstve prekotenia postavenú gondolu (člnok). Na nastalú behačku a krik mornárov priskočíme k operadlám a tu vidíme, ako títo práve spúšťajú hrubý povraz, o ktorý sa rukami — zubami držali v úzkosti prekotenia postavení gondolieri; medzi nimi svalovite a kŕčovite pracovala aj jedna srdnatá ženská. Ťahali sme ich chvíľu za sebou, až v príhodnej tíšinke sa od nás odrazili a pripevnili svoj čln o jeden stĺp.No a tu leží pred nami chýrne mesto Benátky. Založené r. 452 po Kr. skrz Venetov alebo Henetov, vypudených Hunmi, a r. 568 Longobardmi[272]— vyníma sa, v svojom spôsobe na celom svete unikum, ako z mora vyrastená huba. Stojí vystavané asi na osemdesiatich sihotiach, a aby domy mali pevný základ v morskom bahne, vbité sú do neho behom času a vplyvom vody v kameň zmenené drevené stĺpy. Miesto ciest, ulíc: voda; miesto vozov, kočiarov: gondoly (člnky). Nepočuješ hrkot vozov, dupot koní, všade panuje tichosť, a pretrhuje ju len zhovor ľudí, šplechotanie loďkami hádzaných vĺn a volanie gondolierov, napomínajúce „o jé, astaji“.[273]O veľkomestskom prachu ani chýru ani slychu.Spočiatku malicherná, stala sa časom preslávenou republikou, vládateľkou východu, spravovaná a vedená od r. 697 (prvým) do r. 1789 (posledným), teda za 1092 rokov sto jedenadvadsiatimi dukami (dóža, vojvoda, vajda).Na Brehu Slavianov (Riva degli Schiavoni) vystúpili sme pri paláci dukov na Piazzette medzi stĺpmi Teodora a levom sv. Marka, erbom a patrónom benátskym, kde kedysi bolo aj popravište; prešli sme sa na rínok sv. Marka. Tento rínok obohnaný je z troch strán rovnočiarne staviskami jednej podoby, akoby jedným staviskom, spodkom vedú všade arkády so sklepami bohatými na zlato, vychýrenými z benátskych retiazok, a kaviarňami, ktoré večer osvetlené plynom bývajú navštevované obecenstvom. Rínok sám je dláždený mramorom v mozaiku a tak čistotný, že by si takmer bez ušpinenia mohol na ňom miesiť halušky a krájať slaninku. Zo štvrtej strany ohraničený je rínok kostolom sv. Marka. — Do deviatej-desiatej hodiny ráno okrem kôf, rybárov atď. vidíš málo ľudí prechodiť sa po ňom, len na útraty mesta chované holuby zástupne zobú zrnká. Ale večer o deviatej vidno tu vo skvose hemžiť sa krem Piazza St. Marco a Riva Schiavoni málo prechádzok požívajúcich Benátčanov, zvlášte vyššie triedy pri pestrom osvetlení sklepov a arkád v ten čas sa poberajú do divadiel a iní tu čas trávia prechádzkou až do polnoci.Že mne boli Benátky známe už z mojej, pred siedmimi rokmi konanej cesty a dakoľkodňového bavenia sa tu, zveril mi istý počet cestovateľov program návštevy pamätností. Ja som teda povolal z hostinca Albergo alla Luna[274]dobrú povesť požívajúceho vodiča, Bulgarina, a určili sme čím najlepšie použiť krátky čas obhliadaním najhlavnejších pamätností.*Ráno, keď sme vystúpili na palubu, práve sa odberala loď z Canala Grande; plavili sme popri verejnej, Napoleonom I. založenej záhrade, jedinej to v Benátkach; popri Lido, druhých malých sihotkách a všakových upevnených, delami ozbrojených násypoch — tou cestou, ktorou sme prišli, voľným behom von do mora. Ten istý Lootse,[275]čo nás viedol dnu, bol nám vodičom i teraz. Kanál pre zaplavenie blatom načim bagrovať (čistiť zvláštnou, na ten cieľ na spôsob ruženca spojenými putňami pristrojenou loďou). Plytčiny mimo kanálu, pretože bol práve odtok[276](Ebbe), vyzerali na veľa míľ von z vody ako blatné pole, v ktorom sa miesil nesčíselný počet divotvorných živočíchov: ostrigy, raky, hviezdy, kadejaké veľké korytnačky vykonávali svoju raňajšiu prechádzku a za nimi povstali naďaleko ťahané, žltou šmuntou zaplavené brázdy. Rybári, loviaci ostrigy a inšie morské lakotiny, mali žatvu.Môže byť, že po veľa storočiach na mieste týchto blatnavých plytčín, podľa pozorovania zemeznalcov: že západné brehy Jadranského mora vystupujú a východné upadajú, možno, povedám, ba pravdepodobné je, že tam budú úrodné oráčiny, a Benátky napokon ostanú na suchom.Keď sme sa teda vymotali z lagún von do slobodného mora, pilot nás opustil a vrátil sa na bárke nazad. — Benátky mizli nám vždy viac a viac z očú, až konečne táto morská huba, menovite Campanille a krov chrámu sv. Marka utonuli v mori. Nezadlho za Friaulskými hoľami, nadtiahnuc trojakú hlavu, zazeral na nás Triglav, ale musel mať rozpálené mozgy, bo mal na hlave mnoho snehu a ľadu. A keď takto krem Triglava nemali sme na obzore žiadneho iného spoločníka, zamieňali sme si pri teplom počasí a jasnom slnku na palube so známejšími a priateľskými cestovateľmi lístky a zapisovali sme sa do pamätníkov. Kolesá valne zatínali, pohli sme sa okolo šiestej hodiny ráno a okolo jedenástej videli sme už z jednej strany istrijské brehy, z druhej strany Nabrezinu, ktoré nás akoby s vystretými rukami vítali. Terst bolo už vidieť akoby vápnom ofŕkané bodky. Ešte malú chvíľku, a zbohom, magyar tenger![277]— Na móle množstvo ľudu, ale nemohli sme ešte vystúpiť. Prišla nám ešte skorej vizita, a tá vizita vizitírovala nám carihradský, smyrnský dohán, a keď to bolo v poriadku, rojili sme sa von. Opustili sme teda vlny nekonečného mora s jeho všakovými zátokami, prístavmi, prieplavmi, opustili sme krásne, ale strašné v hneve, teraz, ako i pri našom odchode tichučké, more; opustili tajný cmiter od nepamäti umorených ľudí, opustili väčšiu a pohyblivú časť sveta a vystúpili na pevninu.So skrúšeným srdcom opustili sme aj náš milý Bombay, naše od 26. marca do 18. apríla, vynímajúc šesť v Carihrade strávených dní — teda za dvadsať dní stále bydlisko, verného priateľa, o ktorom tobôž možno riecť: „Sicut aurum in igne, ita Bombayus in calamitate agnoscitur.“[278]Vyložiac nohu na mólo, hnali sme prúdom vĺn ziskubažných, štebotajúcich ľudí. Na korze, na móle, ako všade, tak i tu veľa činných, veľa zvedavých, veľa darebných divákov. — Navštívili sme našich priateľov v Terste a občerstviac sa tiahli sme na železnicu. Tu zase vizitácie, a keď sme sa zbavili i tých, bežíme s ľahkou mysľou chodbou „quasi re bene gesta“[279]do siene, ale hoho, stoj noho! Chmatli nás za kaftan a ostrovidovým okom nás obzerali a zahajčovali ešte do zváračky! Po všakových nepriam príjemných rozprávkach futrá našich vrecák, ktoré per tangentem[280]dali sme futrovať hodvábom v Terste, dopravili pod taxu. Hoci vec nebola veľkého významu, predsa s hlbokým vzdychnutím k pánu bohu vstúpili sme do kasne, alebo vagóna! Koľký rozdiel — naša sieň na lodi a táto filagória! Napratí sme boli ako smyrnské figy, ale hneď na prvej stanici zamenili sme voz, a len štyria pohodlne sedeli v ňom. Chytro to šlo hore Nabrezinou. Kukli sme ešte ostatný raz na zlaté, zapadajúcim slnkom ožiarené more, ešte okamihnutie — zaklopím oči a driemem. Okolo polnoci zobudila ma zima. Zima? Veru zima: na Karste sneh. Ukrývam sa, zohýnam dovedna ako penálik[281]a s bolesťou čakám ráno. Keď sme leteli mimo Drávy, ešte tma, len práve pri Cilli začalo sa rozvidnievať. Keď sme dotiahli do Pragerhofu, už bol deň. Tu sme sa lúčili s vlakom 19. apríla o piatej hodine ráno (o siedmej večer pohli sme sa boli z Terstu). Naši spolucestovatelia tašli železnicou cez Štajersko do Viedne, ktorou šli sme my dolu, my však čakali sme v Pragerhofe do deviatej a potom tiahli druhým vlakom do Budína. Na tejto osamotenej stanici krátili sme si štvorhodinové čakanie jedením, pitím, prechádzkou, ba ja našiel som tu krainského (slovinského, vindického) Hansa Sachsa,[282]ktorý moje, morskou vodou zhryzené boty okrašľoval záplatami; ba áno, i mne sa dostalo plátania podľa môjho „fachu“. No ale dosť o pletkách. Doťapkala na olovených krídlach deviata hodina a s ňou vlak. Prv, ako sa to stalo, dali sme ďalekopisne[283]najavo našim drahým — budínskym priateľom náš večerný príchod. Cingiling! Sadaj zase do voza a seď v ňom do ôsmej-deviatej večer. Leteli sme známymi krajmi, Dolnou Štajerskou mimo Ptuje (Pettau). Hľadiac napravo, predstavili sa mi v diaľke od polmíle až míle mne veľmi dobre známe chorvátske Macelské vrchy, Veľký Žleb, Očura, Ivančica atď. Sladký žiaľ prenikol mi srdce. Kde sú tie časy, keď hľadel som z ich chlmov do piatich krajín, kde sú tí milí, s ktorými som tam obcúval. Oj, krásne rozpomienky na moje tam prežité časy, prívetivá príroda cele súhlasí s obyvateľstvom. Ach, to milé Zagorie:Znašli, onaj kraj gdje stoji,gdje Ilirka sinka doji,gdje i gosta nepoznatasvaki ljubi kano brata?Horvatsko je Zagorje,milo, milo Zagorje![284]Nikdy krajšia a pravdivejšia pieseň spievaná nebola ako táto. — Svoju cestu po Chorvátsku opísal som kedysi v Orle tatránskom.[285]V Kaniži, ako v chorvátskom Medjumuri, čítali sme krem nemeckých nápisov na železnici aj chorvátske, čo nás veľmi tešilo. Oproti Letene videl som ešte v modrej diaľke chlmce vŕškov okolo varaždínskej Teplice, kde ležia idylické panstvá Kukuljevića — Sakcinskoga, ale zakrátko, a zapadli za obzorom roviny. Dvadsať rokov už minulo, čo putujúc tadeto prvý raz z Chorvátskej (z Varaždína) pri náramnej slote, brodiac po pás vo vode, s bolením zubov, krivou nohou, zakydaný blatom, mokrý, konečne v samej obci Letene naháňaný kravami, ozaj s korunou šípovou — horko-ťažko dokynkal som do krčmy. Šesť celých dní som potreboval z Varaždína, cez Kanižu, Letene, Kesthel, Vesprím, Stoličný Belehrad do Pešti, a teraz z Pragerhofu do Budína jedenásť-dvanásť hodín. Kesthel nechali sme naľavo a pustili sme sa pozdĺž celého Blatenského jazera do Stoličného Belehradu (Stuhlweissenburg). Na náprotivnej strane videli sme Tihaň, Füred, malebné kraje. Z tejto strany je nízky breh, jazero plytké. Je to pekné jazero, ale len ako za lyžičku vodičky oproti velikánovi moru. — Tu mi prichádza na um ten pyskatý Berlínčan, čo, keď mu medzi inými zvláštnosťami Viedne ukázali velebný Dunaj, mrzute s vyhodenou gambou odvetil: „Dosť veľký potok pre Viedeň!“ — Nuž tak by skoro aj ja hrdo povedal: „Dosť veľké jazero pre Kesthel.“ — Obedovali sme v Stoličnom Belehrade.Ďalej idúc videli sme veľké, ešte na väčšiu núdzu, kým spustia sa, čakajúce močariská; zo všetkých znakov pôdy týchto rovín a malých kopčekov vysvitá, že celá rovina dolného Uhorska v preddejepisných časoch ležala pod vodou, pod morom, a Blatno ostalo jeho poslednou stopou, kým naše Tatry dávno vypínali sa nad ním, tvoriac sem-tam v širších dolinách zátoky. A tak prebehnúc túto bohatú, úrodnú rovinu, obývanú a obrábanú voľakedy našimi Koceľovci a Pribinovci, teraz do chladných, strmých, neúrodných krajov vytisnutých Slovanov, večer za tmy dorazili sme do Budína. Naši milí bratia, naša národná chvála, prijali nás milo, prívetivo, so slovanským pohostinstvom, a tu vystreli sme zase svoje unavené kosti po viac týždňoch u svojeti pohodlne a s príjemnejším pocitom než tam na sultánovom diváne, nad skvelou sieňou hodujúcich vyslancov sveta.Druhý deň vybehol som poobzerať Pešť-Budín; môžete si myslieť, že ma tu mnoho zaujímalo — v meste, v ktorom som strávil ako študent päť rokov.[286]Od tých čias omnoho bližšie sa potiahol Budín k Pešti — to jest priblížil — nuž a ako? Reťazovým mostom.[287]Pekné to veru dielo, krásny pomník svojím časom zaznaného kroz svojich nevďačných súnárodovcov, ktorí nezdráhali sa spáliť podobizeň tvorcovu; rozumieme tu veľkého Széchenyiho![288]— Pekné dielo je aj jask (tunel) popod hrad Budín. Pochodil som ja v tom ale, naťapiac sa práve v Pešti pri jeho stavaní asi pred deviatimi rokmi, keď ešte nie celkom hotový otvorili divákom. Vyšperkovaný mládenec, vleziem do diery, obzerajúc všetko dôkladne; ako tak zdvihnem oči proti povale — blysk, mizne mi zem pod nohami! Vletel som do nezakrytého, tekúcou hlinačkou plného kanálu. Ja som myslel, že už snáď dva dni hlboko poletím, no zadržal som sa na vystretých rukách. V biednom stave vyšiel som na svetlo na druhej strane diery. Teraz sa cestovateľ nepotrebuje báť, že upadne do takej žltačky ako ja, bo jask je pohodlne pripravený tak na vozovú premávku, ako aj na priechod pocestných a peších.Pobehal som peknú Pešť, nezabudol som navštíviť ani mne najviac zaujímavé múzeum. Z prírodopisných zbierok je zbierka nerastov dosť dobre zastúpená. Zo živočíchov môže sa chváliť zástup vtáctva, zvlášť patriaceho do odboru kolibríkov. Americké vtáctvo je tak dobre a dokonale zastúpené ako sotva kde v Európe. Je to zásluha neúnavného a obetavého prírodoskumca a cestovateľa po Amerike, pána Xantusa.[289]Cicavce sú zastúpené zle, tak aj rastlinstvo, oproti druhým oveľa menším múzeám tiež slabé, chybné. Obrazáreň má málo vybraného. A čo najzaujímavejšie, v tomto múzeu uvidíš zastúpenú aj našu národnosť, a to v zoologickom oddiele čítať nápisy zverov aj po slovensky, čo, tuším, pochodí od nášho pilného rodáka pána Petényiho (Petiana — brata slávneho zakladateľa Matice slovenskej),[290]opatrovníka maďarského múzea.Ďalší pokrok našej materčiny vo verejnosti čítal som bohužiaľ pri Paláci invalidov — na dverách očadeného skliepku „Tu sa predáva opravdivá borovička“. Teda v zbierke štvornožcov v maďarskom múzeu, a na predaji borovičky zastúpená je naša národnosť v Pešti; mi Hercle, dôstojný spôsob!Večer tohto dňa, 20. apríla, strávili sme rozlučnú v kruhu všetkých nám milých priateľov. Dňa 21. apríla vyprevádzaný drahým Lajkom Turzom-Nosickým až na stanicu, pobral som sa cez mne zo študentských časov rovnako dobre známy Vacov — na Horniaky. Náhodou zišiel som sa v parovoze ešte s ostatným zvyškom cestovateľov, dr. Peckom z Mecklenburgu. Lajko sa pobavil ešte deň v Pešť-Budíne a s týmto ostatným „bumbayom“ lúčil som sa v „Gran Nane“.[291]Tu prinútený som bol zase na kratšie stiahnuť svoje dlhé nohy a vpratať sa do malej pošty. Bol to quodlibet;[292]celá jedna família so psíkom, vtákom atď. cestovala so mnou. Je to horká úloha, deň i noc musieť držať kolená vyše uší.A tak to šlo, čím viac sme sa blížili k našim pekným, ale od obchodu oddialeným, osiroteným krajom, tešiac sa jedine tým, že „do neba chodia planou cestou“. A keď som v Banskej Bystrici opustil i túto príležitosť, musel som sa skrútiť ešte na menšiu guľôčku a uhniezdiť do menšieho voza — „sufficit hicce tumulus, cui non sufficerat orbis“.[293]V Banskej Štiavnici, kde som v neočakávanej, smutnej prípadnosti musel meškať dva dni, Lajko ma zase prebehol, a tak on deň skôr dobehol do Banskej Bystrice než ja.Ale zabudol som na všetky neresti, keď som sa ocitol v náručí malej i veľkej rodiny a dobrých priateľov dňa 24. apríla. Amen.*Zakončiac tento opis, chcem pripomenúť, aby každý, kto chce cestovať a dostane do ruky programy ciest, nedržal sa kŕčovite práve na literu tých sľubov. Ale pri tom všetkom takéto, v spoločnosti konané cesty sú z viac príčin veľmi praktické — jedno, že človek mnoho skúsi a vidí, a toto za taký peniaz, žeby to ináč nemohol zakúsiť za dvoj-trojnásobnú cenu; ďalej má tú výhodu, že príde do styku s rozličného stavu spolucestovateľmi. — Program obyčajne hovorí, že cestovateľ nemá potrebu brať so sebou peniaze (ak len nechce niečo kupovať), lebo zloženou taxou je všetko zaplatené — ale to je najdaromnejší punkt celého programu, peniaz je všade potrebný, nadovšetko na ceste, na nepredvídané výdavky: diškrécie atď., a tak by človek bez peňazí vyšiel na posmech. Ale opakujem, že pri skromnosti sú výdavky nepatrné; no kto vládze plnou kasou, príležitosť vydávať peniaze nájde sa všade, nadovšetko pri kupovaní rozličných pamätností.Batožinu nech malú, čím najmenšiu berie so sebou a háby pevné, súce na cesty, do dažďa (vody) a do chladného, ako aj teplého povetria. To jest z pevnej látky kaftan a plášť, napríklad z gutaperče,[294]a galoše. Tieto veci sa veľmi dobre a nadmieru hodia nadovšetko na lodi, keď striekajú vlny. — Ak by sa vybral niekto zo Slovenska na akúkoľvek ďalšiu cestu, nebolo by od veci, keby mu — podľa zloženia účtov — naša Matica doručila istú sumu na zakúpenie pamätností pre jej múzeum. Príležitosť to znamenitá na obohatenie zbierok Matice.Pred nedávnom sme zase dostali program novej cesty od Fr. Tuvoru z Viedne. Dňa 28. novembra má zase podniknúť spoločnosť cestu do južných — v ten čas ako v máji stojacich — teplých krajov Alexandrie, Káhiry, pyramíd (a kto chce stade na svoje veľké útraty — do Suezu). Návrat má nasledovať koncom decembra. Taxa je sem i tam 400 zlatých; koho svrbí 500 zlatých, a chce vidieť svet — nech ide! Kto chce, môže tam prezimovať a bude denne za 6 zlatých r. č.[295]zaopatrený všetkými potrebami vozdajšieho života. — V apríli vráti sa nazad; cesta ta i nazad vrátaná je už v taxe.Že cestovanie slúži na zdravie, je známa vec, i sám to môžem tvrdiť zo skúsenosti, čo dosvedčujú i slová najvýtečnejšieho svetacestovateľa, starého Alexandra Humboldta[296]v jeho Kozmose.[1]Dvaja Slováci— totiž autor a Ľudovít Turzo (1827 — 1896), advokát v Banskej Bystrici, buditeľ, ktorý bol aj literárne činný. Turzu uvádza autor ako spoločníka na tejto svojej ceste vo Vl. živ. II, 85.[2]Povoze (najatom pre tú príležitosť).[3]Náckom Hurtom— lekárom dr. Ignácom Hurtom (zomrel roku 1884), slovenským buditeľom. Autor ho spomína aj vo Vl. živ.[4](lat.) Dobré znamenia.[5]v lat. slovná hra (lucus — preriedený les, luceo — svietiť), Preriedený les a predsa ním nepreniká svetlo; tu asi narážka: Zlaté M. a predsa bez zlatého ligotu.[6]Rodinu Modránych— podľa všetkého rodina Karola Modrányiho st., tesťa Janka Kráľa, lebo je zpráva o ňom z r. 1864 (z toho roku je aj tento cestopis), že bol úradníkom v Tekovskej stolici[7]Náš rodák, nesúci plány na „Svetlicu“— asi Ján Bobula (1844 — 1903), staviteľ v Pešti. V tom čase bol veľkým Slovákom, ale hneď po r. 1867 odpadol a vplával úplne do maďarských vôd.[8]A. Gutwilla— Adolfa, vtedy notára v Nitre[9]Juraja Tvrdého(1780 — 1865) — buditeľa, činného aj literárne[10]V Tornoku— Trnovci nad Váhom[11]Tou pred tisíc rokmi tu bitou bitkou— údajná bitka r. 907 pri Bratislave, po ktorej vraj zanikla Veľká Morava. Mnohí z historikov pochybujú o tej bitke a sú toho názoru, že Veľkomoravská ríša nezanikla naraz, ale postupne, pomaly.[12]Stánok národnej našej osvety— bratislavské ev. lýceum so slovenským Ústavom a predtým študentskou Spoločnosťou za čias Ľudovíta Štúra.[13]Priateľ Lajko— Ľudovít Turzo[14]Pavel Kuzmány(1835 — 1900) — vtedy bankový úradník vo Viedni. Buditeľ, činný pri vydávaní Spevov Sama Chalupku (1868), autor cenných memoárových príspevkov (Rozpomienky a kresby, 1900).[15]Dr. Ján Mallý(1829 — 1902) — katolícky kňaz, buditeľ a literát. Vtedy bol vicerektorom Pázmánea vo Viedni, seminára pre klerikov.[16]Karol Kuzmány(nar. r. 1833) — Pavlov brat, inžinier, činný pri stavbe vojnových lodí. Ponemčil sa vo vojenských námorníckych kruhoch v Połe a v Benátkach, vtedy ešte rakúskych.[17]Marko— zrejme Štefan Marko Daxner (1823 — 1892), slovenský buditeľ a významný politik (pracoval aj literárne), ktorý bol vtedy vo Viedni a (aspoň na čas) úspešne zakročoval proti svojmu preloženiu z Gemera do Debrecína[18]Náš Seberíny— dr. Ján Seberiny ml. (1825 — 1915), profesor na ev. teol. fakulte vo Viedni a vojenský superintendent (biskup)[19]Sedem rokov práve minulo— bolo to na jar r. 1856, o čom autor píše obšírnejšie vo Vl. živ. I, 341 — 43. (Cestoval vtedy ďalej z Viedne cez Terst až do Benátok.)[20]Arcikniežaťa Albrechta(1817 — 1895) — poľného maršala a gen. inšpektora rakúsko-uhorského vojska. Patril medzi najbohatších rakúskych veľkostatkárov.[21](nem.) Kramár.[22]Fr. Tuvoru(Františka) — autor spomína o ňom vo Vl. živ. II, 83, že bol redaktorom vládnych novín General-Correspondenz (Generálna korešpondencia)[23](nem.) Škótska brána.[24]Zasadáva „dŕžavná rada“(štátna) — mala byť akoby snemom pre celé habsburské mocnárstvo, ale okrem Uhorska zostali v nej nezastúpené (jednoducho nevyslali do nej svojich zástupcov) aj iné krajiny, takže mala iba pôsobnosť tzv. užšej ríšskej rady[25]Ku pekelnému „votívnemu chrámu“— ďakovnému, vystavanému v čistom gotickom štýle na pamiatku zachránenia cisára Františka Jozefa I. pred atentátom (1853).[26](lat.) Ó časy, ó mravy…[27]Plameniaka.[28](nem., franc.) Vodné predhradie.[29](nem.) Hadicu.[30]„Napoleondore“(franc., dosl. Napoleon zo zlata) sa pôvodne rozumeli len dvadsaťfrankové zlaté mince. Neskôr, ako svedčí autorov text, sa to meno dávalo aj minciam menšej hodnoty.[31]Šajnovému zlatému— totiž papierovému. Strieborný zlatý mal hodnotu pol treťa papierového, takže šlo doň sto grajciarov.[32]Arcivojvoda Leopold(1823 — 1898) — generál jazdy, r. 1848 — 49 bojoval po boku vojvodcu Radeckého v Taliansku. Slovám „cestoval do Talianska“ treba tak rozumieť, že šiel do rakúskej časti Talianska, čiže do tzv. Lombardsko-benátskeho kráľovstva. (Rakúsko ho stratilo až r. 1866.)[33](lat.) František Jozef I., cisár rakúsky, pre obchodovanie (styk) ľudí a veci.[34](lat.) Spojuje Jadranské more s Nemeckým (= Baltickým).[35]Anemona— sasanka, veternica[36]Viola odorata— voňavá fialka[37](nem.) Stará Beta.[38]Diana— u starých Rimanov bohyňa lovu a Mesiaca, totožná s gréckou bohyňou Artemis[39]Mestom penzistov (gréc. polis = mesto).[40](nem.) Stanica Pölschach, zastávka tri minúty.[41]Za pradávnych časov Benátskej republiky— ktorá po celé stáročia (až do r. 1797) ovládala Dalmáciu[42]Nandraži— správne Nandrássy. Podľa zmienky o mladom Nandražim išlo asi o Gustáva Nandrássyho z Revúcej.[43](tal.) Colničná cesta — Bankový dom (zastar. tvar).[44](z lat.) Denné platy (odmeny).[45]Na 2000 anglických míľ (1 angl. míľa = pol hodiny) morskej cesty = 1000 hodín alebo 500 zemepisných míľ.[46]Komôr (neujatý novotovar).[47]Pôvodne klieštenci (gréc.), tu: odrodilci.[48](lat.) Búrlivý Jadran.[49](chorv.) Pán môj, zahynieme.[50](lat.) Kto sa nevie modliť, nech ide na more.[51]Bar. Bernhard Wüllerstorf(1816 — 1883) — zúčastnil sa prvej rakúskej výpravy okolo zemegule a bol v r. 1865 — 67 aj rakúskym ministrom. Napísal niekoľko odborných prác.[52](nem.) Žart.[53]Mijo, Pinkov kamarát— ide o autorovu postavu, vymysleného Mija Drekáloviča (Zechenter: Spisy II, 361), ktorý sa vyskytuje v listoch inej autorovej postavy, známeho virklikaprála Štefana Pinku[54]Auguste Frédéric Louis Viesse de Marmont(1774 — 1852) — francúzsky maršal, jeden z najvýznamnejších vojvodcov napoleonských čias. Vyvinul pozoruhodnú činnosť aj ako guvernér Dalmácie a generálny guvernér Napoleonom I. utvorenej Ilýrie.[55]Petra Urseola II.(vlastne Orseola, dóžu, v r. 991 — 1108), ktorý zaujal Dalmáciu.[56]Štefan Bojislav— v r. 1040 — 1050 srbský panovník v Dioklei čiže Zete, juhozápadnej časti srbských krajov, ktoré oslobodil spod nadvlády byzantského cisárstva.[57]Vladislav— tretí kráľ srbský z dynastie Nemanjovcov (asi 1234 — 1243). O niekoľko rokov prevzal po ňom vládu brat Štefan Uroš (vládol do r. 1276).[58]Štefan Dušan(1336 — 1355) — najmocnejší srbský panovník, ktorý sa r. 1346 dal slávnostne korunovať za cára. Za jeho čias bolo Srbsko prvou ríšou na Balkánskom polostrove. Zomrel na výprave proti byzantskému Carihradu.[59]Ľudovít I. Veľký, z rodu Anjou (1342 — 1382) — uhorský kráľ, od r. 1370 bol aj kráľom poľským[60]Žigmund(1361 — 1437) — syn cisára Karola IV., od r. 1387 kráľ uhorský, od r. 1433 cisár rímsko-nemeckej ríše a od r. 1436 i kráľ český. Jeho život zaplnili ustavičné sváry a vojny proti husitom a Turkom.[61]7000.000 cekinov(tal.) — čiže dukátov, v stredoveku veľmi hodnotného platidla[62]Kara Mustafa— veľký vezír sultána Mohameda IV., obliehal r. 1683 s veľkým tureckým vojskom Viedeň. Keď ho tu poľský kráľ Ján III. Sobieski s cisárskym vojskom porazili a potom prehral aj bitku pri Parkane (dnešné Štúrovo), sultán ho dal v Belehrade zaškrtiť.[63]Jacques Alex. Law Lauriston(1768 — 1828) — rodom Škót, francúzsky maršal za Ľudovíta XVIII. (po Napoleonovom páde)[64](chorv.) Čiapky.[65]Celé düppelské šiance— prirovnanie z krátkej nemecko-dánskej vojny r. 1864. Düppelské násypy v Schleswigu, ktoré Dáni mocne opevnili, pruské vojsko mohlo dobyť až po ďalšom obliehaní.[66](z nem.) Pekáča na chlieb.[67](srb.-chorv.) Z Čiernej Hory.[68]Tiziano Vecellio(1477 — 1576) — vedúci maliar tzv. benátskej maliarskej školy v Taliansku. Pracoval do vysokej staroby a patril medzi najvýznamnejších maliarov vôbec.[69]Erica— vresovec. Tento malý ker kvitne na konci leta a vyskytuje sa hodne v borových lesoch.[70](angl.) Jemná írska pálenka.[71]„Forte Imperiale“(tal.) — cisárska pevnosť[72]Terajšieho mexického cisára— Maximiliána (1832 — 1867), brata cisára Františka Jozefa I. Na nahováranie francúzskeho cisára Napoleona III. prijal mexický trón. Pravda, tam bolo stále silné republikánske hnutie, takže od r. 1864 až do r. 1867 trvala občianska vojna, v ktorej republikáni zvíťazili a zajatého Maximiliána dali zastreliť ako uzurpátora.[73]Holba— stará dutá miera (0,84 litra)[74]Legere, dicere(lat.) — čítať, hovoriť[75]Junije Palmotić(1606 — 1657) — dubrovnícky šľachtic, básnik a dramatik (námety bral zo starovekých a talianskych autorov, ale mal aj vlastné námety z legendárnych čias Dubrovníka). Jeho Kristijada, náboženský epos, je voľným spracovaním latinského diela Marka Vidu (1470 — 1566).[76]Dživo Franjin Gundulić(1588 — 1638) — šľachtic, najväčší dubrovnícky básnik a dramatik. Tvoril v najslávnejšej epoche Dubrovníka pod vplyvom talianskej literatúry. Preslávil sa najmä eposom Osman, čerpajúcim námet zo súčasnosti (vojna Poliakov s tureckým sultánom Osmanom, Osmanove osudy od bitky pri Chotime až po jeho smrť).[77](lat.) Za a proti.[78](nem.) Buršovských (nemeckých študentských) spolkov.[79](z nem.) Pivní králi (veľkí pijani piva).[80]Do Schleswig-Holsteinu určené koráby— tieto dve krajiny, pokladané vždy za súčasť Nemecka, stali sa podľa ústavy nového dánskeho kráľa Kristiána IX. súčasťou dánskeho štátu. Ich obyvateľstvo s tým však nesúhlasilo. Do sporu sa zamiešali Prusko a Rakúsko, a tak došlo r. 1864 ku krátkej vojne, v ktorej víťazi odtrhli obe krajiny od Dánska.[81]Vo „Wandereri“(nem., Pútnik) — novinách, ktoré vychádzali od r. 1809 vo Viedni a boli v priamom styku s rakúskou vládou.[82]Peloponézsku vojnu(431 — 404 pr. n. l.) — vzdialenejšou príčinou ktorej bola revnivosť medzi starogréckymi štátmi Spartou a Aténami.[83](tal.) Rakúsky Lloyd.[84]Pri samej karanténe(z franc. quarantaine = štyridsať dní) — budove, kde sa uskutočňovali policajné opatrenia proti nákazlivým chorobám[85]Naša cisárovná, Alžbeta (1837 — 1898) — manželka Františka Jozefa I., rodená bavorská princezná[86](lat.) Protivy vedľa seba postavené väčšmi bijú do očí.[87](nem.) Študentské čapice.[88](lat.) Ustricami.[89]Z časov Ulyxa— čo je lat. meno gréc. Odyssea, významného hrdinu antických eposov, ktorý sa zúčastnil obliehania Tróje a po jej dobytí desať rokov blúdil po rôznych krajinách, lebo mu boh mora Poseidon všemožne maril návrat do vlasti[90](nem.) Siaha. (Viedenská siaha mala 1,89 m.)[91]Blahej voľakedy Arkádie— územia uprostred Peloponézu (Morey). Starogrécku Arkádiu dlho ospevovali ako krajinu tichého a spokojného života.[92](z nem.) Goliere.[93]Pre Waltra Scotta(1771 — 1832) — anglického spisovateľa, autora mnohých historických románov. Vychádzali od r. 1814 a boli veľmi obľúbené. Scott popri romantickej fabule realisticky kreslil svojich hrdinov a dal si záležať na historickej pravdivosti, takže často zachádzal až do podrobností.[94]Dr. Johann Georg von Hahn— rakúsky konzul v Syre, pracoval v odbore etnografie a vydal viac pozoruhodných prác[95]Smudky čiže smotky— cigary (neujatý novotvar)[96]Glimmerovou bridlicou(z nem.) — sľudovou[97]Turmalín— patrí do triedy kremičitanov, má bezfarebné, ale aj sfarbené kryštály[98]Moluscum cephalopodon— druh hlavonožcov z triedy mäkkýšov[99](z maď.) Pančuchy.[100]V zasypanom už Stadtgrabene(nem.) — mestskej priekope[101](z franc.) Rozvinuli, roztiahli sa do šíku (streleckého).[102]Z Rotenturmtoru(nem.) — brány pri Červenej veži[103](nem.) Hlavnú stráž.[104](maď.) Veru, hľa.[105]Megéra(gréc.) — pôvodne jedna z Erinyí (bohýň pomsty) gréckeho bájoslovia, potom zlá a mrzká žena vôbec[106]Hekuby— podľa trójskej kráľovnej Hekabé, ukameňovanej Grékmi pre potupné reči[107]Dvadsiatnik— malá strieborná minca (20 grajciarov v striebre), čo bolo v šajnoch až 50 grajciarov, takže autor preto píše, že lepta je „pol grajciara šajnového“ (5 lept = 1 strieborný grajciar)[108]Drachma— grécka peňažná jednotka, do ktorej išlo sto lept[109]Juraja, kráľa gréckeho(1845 — 1913) — pôvodne dánskeho princa. Korunovali ho r. 1863 za kráľa. Zavraždený bol v Salonike (Solune).[110]Kunšágčan— z Kumánska, čistomaďarského kraja uprostred starého Uhorska[111](z maď.) Tabulárneho sudcu.[112](nem.) Kapitán.[113](tal.) Bohyňa šťastia u Rimanov (Šťastena).[114](tal.) Sladké zaháľanie (dosl. sladké ničnerobenie).[115](lat.) Celú noc pršalo a až ráno (prišlo) predstavenie (výhľad).[116]Silou dvanásť stupňov— správne uzlov[117]Svetliareň (Pharos)— maják[118](nem.) O čom nevieme, to nás ani nepáli.[119]Mohamed IV.(1648 — 1687) — turecký sultán, ktorého po nevydarenom obliehaní Viedne (1683) a neustálych porážkach v nasledujúcich rokoch vojsko zosadilo a nastolilo jeho brata Solimana III.[120]Xerxes I.(asi 520 — 465 pr. n. l.) — kráľ starovekej perzskej ríše, r. 480 pr. n. l. vypravil sa na ten čas s ohromným vojskom proti Grékom do Európy, ale po začiatočnom úspechu utrpel rozhodné porážky.[121]Soliman— syn sultána Orchana, dobyl s tureckým vojskom r. 1356 Gallipoli a iné byzantské miesta v Európe, sám však sultánom nebol.[122](lat.) Nič z týchto (vecí som nevidel).[123](lat.) Nech je odpustené (to slovo), s odpustením.[124](chorv.) Pána kapitána.[125](lat.) Všetci stíchli a zvedavo upierali pozornosť — vlasy im dupkom stáli.[126]Neumytá Houris— huriska, podľa mohamedánskeho bájoslovia jedna z pôvabných dievok v raji Mohamedovom[127]Na siedmich poduškách— rozumej kopcoch, lebo Carihrad — ako aj Rím — rozprestieral sa na siedmich kopcoch[128](lat.) Sudca, sa nezaoberá maličkosťami.[129]Mevlevi dervišov— tureckých mníchov, medzi obradmi ktorých boli tance. Ináč sa počítali k civilnému úradníctvu.[130]Saracénskom slohu— maurskom (arabskom), ktorý sa vyvinul na pôde Španielska za dlhej arabskej vlády[131]Gróf Claude-Alexandre Bonneval(1675 — 1747) — pôvodom Francúz, vojvodca a dobrodruh. Bojoval najprv vo francúzskej armáde proti Rakúšanom, potom v rakúskej proti Turkom, nakoniec sa poturčil a bol z neho Achmed paša (nie Omer, ako mylne píše autor, ktorý má zle aj rok pohrebu).[132]Genueskú vežu— ktorú vystavili Janovčania (príslušníci stredovekej republiky v Genove — Janove). Zahniezdili sa v Carihrade po páde latinského cisárstva (1261).[133](lat.) Na moj veru (dosl. na Herkula).[134]Fanariotmi obývané— v carihradskej štvrti Fanar (podľa tur. mena majáka, ktorý tam stál) bývali od dobytia Carihradu Turkami Gréci, preto dostali meno „fanarioti“. Boli svetskí (bohatí kupci, peňažníci a pod.) a duchovní fanarioti (kňazi, na čele s carihradským patriarchom).[135]Veža Seraskier— slovom seraskier sa označoval najvyšší veliteľ vojska, určeného na nejakú výpravu[136](z maď.) Šáločke.[137](z franc.) Sprevádzali.[138](nem.) Husí pochod.[139](maď.) Začali šarapatu.[140](z nem.) Rýchlom tanci.[141](lat.) Na väčšiu slávu božiu.[142](tal.) Medzihra (vložka).[143]Puška… pôvodu Minié— podľa mena francúzskeho strojníka Claude Étienne Minié, ktorý zlepšil strelné zbrane, takže sa ich mohlo používať na väčšie vzdialenosti než dotiaľ.[144]Krymská vojna(1853 — 1856) — bola včaššie ako talianska. Viedlo ju Turecko so svojimi spojencami, Anglickom, Francúzskom a Sardíniou, proti Rusku. Vojnu ukončil parížsky mier, ktorým Rusko v podstate nič nestratilo.[145]Ján III. Sobieski(1674 — 1696) — kráľ poľský. Zvíťazil nad Turkami pri Chotime r. 1673 a r. 1683 porazil Turkov, obliehajúcich Viedeň. Jednako i za tohto hrdinského kráľa pod vonkajším leskom neúprosne pokračoval vnútorný rozklad Poľska.[146](lat.) Totožné (zhodné).[147](lat.) Ako doma, pán Matej.[148](maď.) Generál (v slov. neujatý novotvar).[149](nem.) Oddaný služobník (pozdrav).[150](tur.-arab.) Pokoj s vami![151]Katastrofu ostrova Rhodu— totiž zemetrasenie z roku 1856[152]Vrchná altána(z tal.) — pavlač, besiedka[153]Na štvorcové palce— viedenské. Táto stará plošná miera činila 6,93 štvorcových cm.[154](lat.) Dočasného uvoľnenia z úradu.[155](lat.) Sťahovanie národov.[156]Kvetné rabatty(z franc.) — okraje záhonov, obyčajne kvetinami vysadené a obrúbené nejakou zeleňou[157]Rad medžidie— tento turecký rad bol založený r. 1852, mal päť tried a bol určený na odmeňovanie zásluh každého druhu[158]Du Mond(franc.) — Svet, vtedy dobre známy francúzsky časopis[159](lat.) To jest (slovom).[160]Benátčania, olúpiac Byzanc— za tzv. štvrtej križiackej výpravy, keď r. 1204 vyvrátili v Carihrade byzantské cisárstvo a miesto neho zriadili krátkotrvajúce Latinské cisárstvo[161]Mohamed II.(1451 — 1481) — jeden z najschopnejších tureckých sultánov a hlavný zakladateľ tureckého panstva v Európe. Carihrad dobyl 29. mája 1453.[162]Parížsky Luxembourg— veľký palác, vystavaný r. 1615, za Napoleona I. aj III. sídlo francúzskeho senátu[163]Viedenský Glacis— Wasserglaz, obvod pred opevňovacími hradbami (950 m šírky), ktorý nemal byť zastavaný. Obvod neskôr upravili.[164]Mohamed III.(1595 — 1603) — lenivý ukrutník, ktorý nechal vládnuť svojich obľúbencov a sultánky, čo malo za následok časté vzbury[165]Chráme sv. Ireny— nazvanom tak podľa krásnej a duchaplnej, ale aj zločinnej byzantskej cisárovnej Ireny (769 — 802). Gréci ju ctia ako svätú (v deň 15. augusta).[166]Terem Hippodrom(gréc.) — cirkus, závodište, ktoré bolo určené len pre konské dostihy[167]Atmaidan(tur.) — gréc. hippodrom[168]Jatagany(tur.) — dlhé nože, bodná a sečná zbraň[169]Ambra(arab.) — voskovitá hmota, veľmi voňavá, horúčosťou a v liehu rozpustná. V staroveku ju používali ako voňavku a zavše aj ako liek.[170]Terajší sultán tu stavia svoj nový letohrad. Obyčajne každý sultán a velikáš zanechá po sebe dáku takúto pamiatku, preto toľko tých serailov; na brehu európskom ich je šesť, na ázijskom dvanásť.[171]Zasadený kroz Medeu— dcéru kráľa Aieta v Kolchide, ktorá dopomohla gréckemu kráľovičovi Jasonovi k zlatému rúnu. (Starogrécka povesť o Argonautoch.)[172]Epheu(nem.) — brečtan[173]Morskej bitky, pri Sinope zvedenejv krymskej vojne 30. novembra 1853, keď tu Rusi zničili turecké loďstvo.[174]Porfýrový konglomerát(lat.) — zloženina, zmes sopečnej horniny zväčša svetlej farby. Upotrebuje sa pri stavbách budov a ciest.[175]Gottfried Bouillon(1061 — 1100) — vojvoda dolnolotrinský, hlavný vodca prvej križiackej výpravy r. 1099 dobyl Jeruzalem, ale odmietol kráľovský titul, nazvúc sa len vojvodom a strážcom Božieho hrobu.[176](lat.) Bludný kruh.[177](z lat.) Zrušenie.[178](perzs.) Pán pánov; titul tureckého sultána, i perzského panovníka.[179](lat.) Keď pes kosť ohrýza, vrčí aj na toho, koho má rád.[180](tur., z gréc.) Albánci.[181]Ariadninej nitky— podľa gréckej povesti dcéry krétskeho kráľa Minosa, ktorá dala aténskemu hrdinovi Thezeovi klbko a pomocou toho sa dostal po zabití netvora Minotaura šťastne von z bludných chodieb labyrintu, kde by bol ináč musel zahynúť.[182](rus.) Hovorím po rusky.[183](lat.) Náhrada.[184](lat.) Urodzený pán (čiže zeman so stavovským titulom).[185](lat.) Mäkkýš.[186](nem.) Na polovicu.[187]Fučal boreas(gréc.) — severovýchodný vietor[188]Koleseň— železničná stanica (umelé, neujaté slovo)[189]Trachytový konglomerát— trachyt je sopečná hornina s drsným povrchom[190]Steatit— mastenec (krajčírska krieda)[191]Serpentín— hadec, druh kremičitanu, zvetranim mení sa na azbest, ktorý zmiešaný s cementom dáva známy eternit[192](rus.) Slovanská tabaková predajňa.[193](srb.) Tabaku.[194]Svoje Bohvanie modlia, a Védy pestujú— Bohvani (Bhavani) bola indická bohyňa, na počesť ktorej fanatická sekta thagov usmrcovala ľudí. Védy boli posvätné náboženské knihy Indov. Ich zbierky a výklady tvoria celú literatúru.[195]Hyosciamom— blenom[196](franc.) Priečelie.[197]Anglická fregata— vojnová trojsťažňová loď, ktorá mala najviac šesťdesiat kanónov[198]Delová šajka— podlhovastá loďka na spôsob galeje, ktorá mávala 2 — 10 kanónov a mohlo byť na nej až sto chlapov[199](z gréc, ale žart.) Labužníctvu a pijanstvu.[200]Červenými frýgickými… čiapkami— šatkami, ktoré pôvodne nosili na hlavách starovekí pastieri v ázijskej Frýgii a maloázijskí Gréci. V buržoáznej francúzskej revolúcii stala sa červená frýgická čiapka symbolom demokratického a revolučného zmýšľania[201](nem.) Večierka (čes. „čepobití“)[202](gréc.) Boh spánku v gréckom bájosloví.[203](lat.) Dobromyseľne, s gréckou vierou (zradne).[204]Naše faetony(z gréc.) — vysoké, ľahké otvorené kočiare na dvoch kolesách[205]Oto(1815 — 1867) — prvý grécky kráľ (v r. 1832 — 1862), syn bavorského kráľa Ľudovíta I. No i popri jeho úsilí o blaho krajiny vypukla revolúcia a nastolila za kráľa Juraja I.[206]Baróna Sina— príslušníka rakúskej peňažnej aristokracie. Rodina bola gréckeho pôvodu a prišla do Rakúska v polovici 18. storočia.[207](lat.) Čo rád (robí) nakŕmený (dobytok), keď z pastviny uteká s naplneným žalúdkom.[208](z nem.) Šnúrami, lemovaním.[209]Nike Apteros— starogrécka bohyňa víťazstva, zobrazovaná v neskorších časoch s krídlami[210]Veža „Frankov“— západných prišelcov, ktorých v Byzantskej ríši nenávideli[211]Kroz vlašských mornárov— talianskych námorníkov. Atény s celou Moreou (starý Peloponnesos) boli totiž v r. 1699 — 1714 pod panstvom Benátčanov, ktorí obsadili Atény už v r. 1467 — 1470 a r. 1687 znova na rok.[212]Propyleí(gréc., vchod) — nádhernej brány, ktorá viedla na Akropolu, čiže hrad aténsky. Vystaval ju staviteľ Mnesikles za Perikla.[213]Pinakotheka(gréc.) — obrazáreň[214]Erechtheion— dvojitý chrám Poseidona, boha mora, a Atény, vystavaný obom pod jednou strechou. (Erechtheus bolo prímenie Poseidona ako morského boha.)[215]Fidias(ok. r. 500 — 431 pr. n. l.) — Feidias, najväčší sochár v starom Grécku[216]Bomby Morosiniho— Francesco Morosini (1618 — 1694), veliteľ benátskeho loďstva a od r. 1688 dóža. Atény obliehal roku 1687.[217]Thomas Bruce, earl of Elgin (1766 — 1842) — škótsky veľmož, zberateľ pamiatok starého umenia. V Grécku si pri tom počínal hodne vandalsky, takže ho aj v anglickej snemovni za to pokarhali. Jeho zbierka, zakúpená potom pre Britské múzeum, obsahuje najslávnejšie diela Feidiasa a Praxitela.[218]Za… kráľa Erichthonia— postavy z gréckeho bájoslovia. Vychovala ho bohyňa Aténa, za čo sa jej tak odvďačil, že keď sa stal kráľom, založil na jej počesť slávnosť s hrami, zvanú Athénaia.[219]Kekrops— legendárny najstarší kráľ v Atike[220](lat.) Bakchovo divadlo.[221]Rešid pašova bomba— za gréckeho povstania proti Turkom, keď Rešid paša dobyl Atény zúrivým útokom 17. augusta 1826.[222]Jaskyňu Pana— starogréckeho boha pastierov. V Aténach každoročne ho oslavovali obeťami a pochodňovým sprievodom.[223]Svine.[224]Diogenes(414 — 324 pr. n. l.) — doviedol na najvyšší stupeň zásady svojho učiteľa Antisthena a jeho neobyčajný (cynický) spôsob života. (Išlo o jednoduchosť života až po najkrajnejšie hranice.) Diogenov lampáš bol preto povestný, lebo chodil s ním vo dne a na otázku, čo hľadá, odpovedal: „Človeka!“[225]Brána Hadriána— Publius Aelius Hadrianus (117 — 138), rímsky cisár, vyznačil sa mnohými opravami v zriadení štátu a veľkolepými stavbami, ktoré dosiaľ vzbudzujú obdiv. Mnoho cestoval po svojej veľkej ríši a cez dva roky sa zdržiaval v Aténach, ktoré okrášlil.[226]Theseus— hrdina starogréckeho iónskeho kmeňa. Aténčania ho pokladali za zakladateľa a usporiadateľa štátu a ctili ho ako hérosa (poloboha).[227]Aristoteles(384 — 322 pr. n. l.) — grécky filozof, najväčší staroveký učenec, ktorý zhrnul vedecké poznatky a rozvoj vied od začiatkov bádania až do svojich čias.[228]Peripatetickú školu— podľa gréc. slovesa (prechádzať sa), lebo vraj Aristoteles vyučoval každodenne ráno na prechádzkach v tônistých sadoch[229]Leonidasovia— Leonidas I., spartský kráľ, preslávil sa hrdinskou obranou priesmyku Termopýl proti presile perzského vojska v auguste r. 480 pr. n. l. Tu použité ironicky.[230]Bavorčan, pozostatok Ota— prvého gréckeho kráľa, ktorý rád usádzal do rôznych funkcií v Grécku svojich bavorských krajanov[231]Kráľovnej Amálie(1818 — 1875) — dcéry veľkého vojvodu Augusta Oldenburského. Po Otovom vyhnaní z Grécka žila v bavorskom Bambergu.[232](franc.) Koruna.[233](gréc-lat. žart.) Dlhé dvojhlásky.[234]Fotografistovi (neujatý novotvar).[235](lat.) Plné brucho nerado študuje.[236](gréc. lat.) Chemický spôsob premeny rastliny na šťavu.[237](lat.) Nad to už niet; teda „neprevýšených ciest“.[238]Zaobchádzaním Normanov— sicílskych, ktorí dobyli Atény roku 1145. Normani boli Germáni z Dánska a Škandinávie, ktorí sa zo svojich preľudnených krajín rozchádzali na lúpežné výpravy do mnohých európskych krajín. Zašli nielen do Itálie a Grécka, ale až do Malej Ázie. V dobytých územiach sa čoskoro zmiešali s podrobenými národmi.[239](lat.) Čestného.[240](lat.) Otec vlasti.[241](lat.) Vznešená (čestný názov rímskej cisárovnej).[242](nem.) Paušálne (súhrnne, všeobecne).[243]Navarin— pamätný veľkou námornou bitkou 20. októbra 1827, v ktorej spojené anglické, francúzske a ruské loďstvo zvíťazilo nad egyptsko-tureckým loďstvom, za gréckych oslobodzovacích bojov.[244](lat.) Čo sa môže povedať o mužoch.[245](gréc.) Bojovníkov s pohárom.[246](lat.) Zmeravel, vlasy mu dupkom stáli.[247]Algae et Tanges— vodné riasy a morská tráva, chaluhy[248]Zefyr(gréc.) — jemný západný vietor[249](lat.) S prútom, alebo aj s palicou.[250]Geranium(gréc.) — pakost (ľud. zrostec)[251]Levkoya(gréc.) — biela fialka záhradná, bleduľa[252]Ailanthus glandulosa(lat.) — pajaseň[253]Cobaea scandeus(lat.) — skobea popínavá, liánovitý ker z Mexika, rozšírený aj v Európe[254](nem.) Harcovníkov (vojaci, určení na časté znepokojovanie nepriateľa).[255]V starom Latiu— úrodnej rovine v strednej Itálii, odkiaľ sa postupne rozširovala moc Rímskej ríše.[256]Falstaffovskí chlapi— podľa sira Johna Falstaffa, najslávnejšej komickej postavy veľkého anglického dramatika Williama Shakespeara. Falstaff vynikal vtipom, znalosťou ľudí a duchaprítomnosťou, ale na druhej strane bol zbabelý zhýralec, chvastúň a nemravník[257](chorv., tal.) Jablko.[258]Strabo(asi 54 pr. n. l. — 24 n. l.) — grécky geograf. Vo svojom zachovanom zemepisnom diele opísal Európu, Áziu i Afriku. Toto dielo patrí k najdôležitejším a najcennejším spisom, ktoré sa zachovali zo staroveku.[259]Gaius Plinius Secundus starší(23 — 79) — rímsky spisovateľ. Jeho zachované dielo podáva hojný materiál zo všetkých vtedajších odborov prírodných vied, ako aj z maliarstva, pravda, bez vedeckého usporiadania a s mnohými chybnými názormi.[260]Dionysios starší(431 — 367 pr. n. l.) — samovládca (tyran) v Syrakúzach, v staroveku najväčšom a najbohatšom meste na Sicílii.[261]Decimus Junius Juvenalis(asi 60 — 140) — rímsky satirický básnik. Vo svojich satirách vykreslil tmavými farbami mravnú spustlosť svojich čias. Cisár Traján ho pre urážku v jednej satire vypovedal do Egypta, kde čoskoro zomrel.[262]Dórskou osadou— Dóri boli jedným zo štyroch hlavných kmeňov gréckych. Ich význačnými reprezentantmi boli povestní Sparťania.[263]Klement VII.(Július Medici) — pápež v r. 1523 — 1534, bojoval s reformáciou v Európe a opätovne s cisárom Karolom V., proti ktorému sa spájal s francúzskym kráľom Františkom I.[264]Bersaglieri— ostrostrelci, talianska horská pechota[265](z nem.) Znak (erb).[266]Medzi Zuávmi— francúzskymi dobrovoľníkmi v Afrike. Mali meno a kroj Zuávov, domorodého kmeňa, ktorý dával prvý podobných platených žoldnierov Francúzsku.[267]V talianskej vojneroku 1859 — vedenej medzi Sardínskom a Francúzskom na jednej a Rakúskom na druhej strane. Mierom v Zürichu stratilo vtedy Rakúsko Lombardiu.[268](lat.) Kristova slza.[269](lat.) Rečou vzdelancov.[270]Marcus Ulpius Traianus(98 — 117) — rímsky cisár, ktorý usporiadal ríšu vnútorne a rozšíril jej územie. Senát ho poctil prímenom Optimus (Najlepší) a neskorších cisárov pozdravovali slovami: „Buď šťastnejší ako Augustus a lepší ako Traianus!“[271]Paroský mramor— biely a trvanlivý mramor z gréckeho ostrova Paros[272]Vypudených Hunami, Longobardmi— Huni, uralskofínske kmene, r. 374 z juhoruských stepí vpadli do Európy. Ich veľká ríša sa po Attilovej smrti (r. 453) rozpadla. Longobardi, bojovný germánsky kmeň, r. 568 opanovali hornú Itáliu a Tusciu, kde sa postupne porománčili. Ich ríšu vyvrátil r. 774 franský kráľ Karol Veľký.[273](tal. ale v benát. nár.) Asi ako: „Hohó — spomaľ!“[274](tal.) Hostinec pri Mesiaci[275]Lootse(nem.) — lodivod, inak pilot (tak aj neskôr u autora). Ako znalec terénu dovádza a vyvádza lode zo šíreho mora do prístavu a späť.[276]Odtok (Ebbe)— odliv mora[277](maď.) Maďarské more.[278](lat.) Ako zlato v ohni, tak sa poznáva (loď) Bombay v nebezpečenstve.[279](lat.) Akoby po dobre vykonanej práci.[280](lat.) Mimochodom.[281](z lat.) Vreckový nožík.[282]Hansa Sachsa(1494 — 1576) — nemeckého obuvníka a zároveň plodného, ale aj súceho básnika a dramatika. Autorov slovinský „Hans Sachs“ mal s nemeckým spoločné — iba obuvníctvo.[283]Telegraficky (neujatý novotvar).[284]Znašli onaj kraj…(chorv.) — Či vieš, kde je onen kraj, kde Ilýrka synka pridája, kde aj neznámeho hosťa má každý rád ako vlastného brata? Je to chorvátske Zagorje, milé, milé Zagorje.[285]Opísal som kedysi v Orle tatránskom:Z denníka cestovateľa po Chorvátskej (vyšlo v roč. II, čís. 49, 4. decembra 1846, na str. 387 — 389).[286]V ktorom som strávil ako študent päť rokov— totiž od októbra 1841 do konca školského roku 1845 — 46. Svoje skúsenosti z tých čias opísal autor vo Vl. živ. I, 69 — 115.[287]Reťazovým mostom— vystavaným v r. 1838 — 1849. Bol to prvý stály most medzi Budínom a Pešťou.[288]Veľkého Széchenyiho— Gróf Štefan Széchenyi (1791 — 1860), veľký maďarský politik-reformista a buditeľ, zakladateľ Maďarskej vedeckej akadémie, iniciátor a podporovateľ mnohých hospodárskych reforiem vo vtedajšom zaostalom Uhorsku[289]Ján Xantus(1825 — 1894) — maďarský cestovateľ a etnograf, horlivý zberateľ predmetov pre uhorské Národné múzeum (bol kustódom jeho etnografického oddelenia)[290]Ján Šalamún Petian(Petényi, 1799 — 1855) — ev. far. na Cinkote, potom kustód peštianskeho Národného múzea. Bol záslužným spolupracovníkom Jána Kollára pri Národných spievankách. Publikoval maďarské a nemecké prírodovedné práce. Matičný mecénJuraj Natanael Petian(1806 — 1859), ev. farár na Turom Poli (Novohrad), nebol jeho bratom, ale bratancom. Poručil na Maticu deväťtisíc zlatých.[291]V „Gran Nane“(nem.) — Hronskej Náne, dnešnom Štúrove[292](lat.) Zmes (všetko spolu).[293](lat.) Stačí tento kopec tomu, komu nestačil svet.[294]Z gutaperče(franc., z malaj.) — látky podobnej kaučuku[295]R. č.— rakúskeho čísla, meny, platnej v čase napísania tohto cestopisu (1864)[296]Bar. Alexander Humboldt(1769 — 1859) — významný nemecký prírodovedec a cestovateľ. Napísal dielo Kosmos, obsahujúce pozorovanie vesmíru a výklad jeho zákonov.
Zechenter-Laskomersky_Zo-Slovenska-do-Carihradu.html.txt
Plavba z Bejrutu na ostrov MaltaV Bejrute som žil niečo vyše poldruha roka. Usilovne som vykonával svoje stolárske remeslo a môžem povedať, že môj zárobok mi zabezpečil i keď nie skvostný život, ale veľmi pohodlný. Po zaokrytí všetkých výdavkov, ako za šatstvo, byt a stravu, akú si vyžaduje usilovná telesná práca, zhospodáril som si ešte 350 zlatých. S týmto kapitálom vo vrecku som si zaumienil poobzerať si ešte kus sveta, najmä Nový svet — Ameriku. Tým by sa splnili moje dávne túžby!Dňa 8. novembra 1872 vkročil som na palubu veľkej rakúskej lode Minerva aj s priateľom Karolom Hermannom, Prusom z porýnskeho mesta Koblenz. Odchádzali sme z doterajšieho nášho bydliska Bejrutu najsamprv do Afriky.Keď sme si za 20 frankov (asi 8 zlatých) vymenili lodné lístky, hľadeli sme sa zoznámiť s niektorými spolucestujúcimi. Boli to zväčša Arabi, potom Európania rozličných národností a niekoľko aziatských kresťanov. O desiatej ráno vytiahli námorníci kotvy. Zbohom, Ázia! Loď zamierila juhovýchodným smerom do Afriky. Na tejto plavbe, ktorá trvala dva dni a dve noci neprihodilo sa nič zvláštneho a dňa 10. novembra o jedenástej predpoludním stála už Minerva zakotvená pred egyptským mestom Alexandriou. Dali sme sa hneď previezť na šajkách do mesta, kde sme sa dozvedeli naozaj nepríjemnú novinu: najbližšia anglická loď mala odplávať iba o 6 dní, a za celý ten čas budeme musieť tu čakať. Pri náramnej drahote v tomto meste pôsobilo to nemilo i na naše vrecká. V samom meste sa od čias mojej prvej návštevy nič nezmenilo; bolo tu len veľmi teplo. Ešte teraz po Martine bolo tu v tieni 28 °R.[1]Po našom netrpezlivom čakaní dohotovila ohromná anglická loď Thebes dňa 16. novembra svoje prípravy na plavbu do mesta Liverpool. Okrem veľkých zásob kávy, hrozienok, fíg a všakového korenia naložili na túto loď 28 000 centov surovej bavlny. Z tohto každý ľahko pochopí, aké velikánske škody utrpia kupci, keď takýto parník na mori stroskoce. A ktože by ocenil pri tomto nešťastí ľudské životy ktoré padnú za obeť?Asi o tretej popoludní dali sme sa s mojím spolucestujúcim zaviezť aj s kuframi na šajke z mesta na loď Thebes. Za prevezenie k lodi sme zjednali na jeden a pol franku; sotva sme však boli asi na 50 krokov od brehu, začali naši polomurínski plavci vystrájať také isté fígle, aké som už poznal. Začali odrazu žiadať 10 frankov.„Mne sa vidí,“ hovorím priateľovi, „že tí šarvanci chcú odo mňa na rozchodnú niečo dostať.“„Prosím ťa, len sa nedávaj do bitky,“ odvetí úzkostlivo Karol. Ja som však po arabsky skríkol:„Veslujte nazad!“Obrátili bez odporu šajku, a veslujúc k brehu, začali spúšťať najprv na osem, šesť, štyri, až na tri franky.Dôjduc ku brehu, pekne-rúče zastali a nechceli nás pustiť ani von, ani zaviezť k lodi. Aby sme tak túžobne očakávaný odchod nepremeškali, hodil som týmto dráčom ešte jeden a pol franka a rozkázal som veslovať k anglickej lodi. Poslúchli. Dali sa mlčky do práce a viezli nás opätovne k lodi. Niekoľko siah od lode znova zastavili a žiadali ešte tri franky. Na túto bezočivosť začalo už vrieť vo mne; pochytil som svoju vandrovskú palicu, aby som chlapíkov priučil európskemu poriadku. Ale môj pokojamilovný spolucestovateľ sa postavil medzi mňa a veslárov, chytil mi za hlavného volania: „Schlage nicht, schlage nicht!“ (Nebi, nebi!) moju rozohnanú ruku a hodil im ešte pol franku na dno šajky. Keď títo roztrhaní šarvanci videli, že veru okrem „drevenej masti na chrbát“ nedostanú nič, dopravili nás bez odkladu k lodi. Sotva sme boli na palube, dovážali sa ďalší cestujúci na šajkách a všetkým sa tak isto vodilo ako nám; prievozníci aj od nich pýtali desaťnásobok dojednanej sumy. Na jednej šajke sedelo niekoľko anglických inžinierov, vracajúcich sa z Afriky domov. Polomurínski šarvanci začali s nimi neďaleko lode takú istú komédiu ako s nami. Ale jednoducho Angličania spravili s nimi krátky proces. Pochytili trstenice a začali im „merať“ chrbty, a to tak výdatne, že sa to len ozývalo ponad morské vody. Následkom tejto procedúry boli hneď pri lodi, a to aj bez peňažného prídavku.Keď už bolo na lodi všetko pripravené a cestujúci zhromaždení, dal kapitán o piatej večer signál na odchod. Hneď sa ozval hrmot parostrojov a loď sa pohla západným smerom. A zakrátko, pretože loď mala veľkú rýchlosť a už sa bolo aj zotmelo, stratilo sa nám egyptské pobrežie z očí.Na lodi Thebes nebolo tretej triedy; preto sme boli prinútení objednať si „panský“ oddiel, a to za cenu 10 funtov šterlingov (sto zlatých) za osobu. A tak veru hodne ubudlo z nášho remeselníckeho vrecka. Za túto cenu sme mali, pravda, celé zaopatrenie. My dvaja sme dostali osobitnú kabínu zariadenú všetkým potrebným nábytkom aj s posteľami. Jedávali sme všetci pri tom istom stole. Strava bola chutná, čistá a hojná, obsluha dobrá. No veď i mala byť za čo, keď človek svoje ťažko vyrobené zlatky musel tak „na funty“ odčítať. Prvá noc plavby prešla pokojne. Ráno 17. novembra videli sme už po pravej strane, veľmi ďaleko, len akoby v hmlách, ostrov Kandiu čiže Krétu. Jej obraz však zakrátko zmizol, ako keby sa bol prepadol do morskej vody, a my sme nevideli nič iné iba more a nebo.[1]35 °C. (Pozn. red.)
Sustek_Do-Ameriky.html.txt
Dvaja JusthovciJusthje ominózne[1]meno. Vo svojom živote len dva razy stretol som sa s týmto ominóznym menom. Ak venujú ctení čitatelia Sokola kus trpezlivosti, rozpoviem svoje spomenuté dve stretnutia.Dňa 28. augusta 1848 cestoval som z Pezinka do Prešporku po železnici, ktorej vlaky, ako je známe, dva živé rušne vlečú. V oddelení, do ktorého som náhodou sadol, sedelo päť pánov, ktorých hlavy takmer celkom zahalené boli šerými oblakmi tabakového dymu, takže len po dlhšom namáhaní sa mi podarilo vybadať ťahy cestujúcich mojich súdruhov. Prvý od vchodu sedel muž statočnej tvári, ktorá jasne vyjadrovala pokoru a pobožnosť. Bol to jeden z velebných kňazov rádu svätého Františka. Pri ňom sedel tučný hebrej, vulgo[2]žid, bezpochyby dáky zbohatnutý drevokupec, bo veľmi astmaticky odfukoval. Okolo krku mu visela ťažká reťaz, na nej drahocenné hodinky, ktoré veľmi často vyťahoval z vačku a obzeral. Prsty oboch rúk mal husto posiate ligotavými prstienkami. Vedľa dobre cítiaceho sa hebreja sedel som ja. Naproti mne sedel neznámy barnavý pán s inteligentnou a zaujímavou tvárou, s okom ohnivým, no nevyspytateľným ako morské oká Tatier. Pri ňom sedeli dvaja trnavskí purgeri,[3]tváre veľmi všedné a obyčajné. Keď som vkročil do oddelenia, kusý rozhovor pánov pojednával o pezinských kúpeľoch. Trnavskí purgeri veštili im dobrú budúcnosť, moje vis a vis[4]nie.Po krátkej chvíli rozpriadol sa medzi mnou a mojím vis a vis nasledujúci rozhovor.„Cestujete do Prešporka?“„Áno.“„Bezpochyby do škôl, na lýceum?“„Nie. Chvalabohu pred dvoma mesiacmi striasol som školský prach.“„Vidíte sa mi veľkým nepriateľom žiackeho života.“„Oj, to nie, pane. No na prešporskom lýceu veru nie je veľká radosť študovať. Martinyho[5]sme takto rok pochovali, teraz už okrem chorľavého Schröera[6]niet tam šľachetnej duše.“„Ej, ej, mladý pánko (rozprávali sme sa po nemecky), veľmi ľahko vynášate úsudky o starších mužoch, ktorí sa dobre zaslúžili o vedu a vlasť našu.“„To viem, že Michnay[7]zostavil podľa nemeckých prameňov štatistiku, Lichner podobne grécku gramatiku a Šimko[8]pár kázní, ba tuším aj akési modlitby vo veršoch vydal, ale veru nezdá sa mi, že by títo dobrí páni boli týmito svojimi spismi vede dáku zvláštnu službu preukázali. Všetky ich práce nevyrovnajú sa jednému spisu z pera Martinyho alebo Schröerovho, iba ak by dakto ich velikú cenu videl v tom, že sú písané po maďarsky.“„Hovoríte po maďarsky?“ opýtal sa ma naraz a obrátil nemecký rozhovor na maďarský.„Hovorím.“„Ale predsa vyzeráte ako nepriateľ maďarčiny.“„Maďarčiny nie, ale maďarčenia slovenského národa.“ — Pri týchto mojich slovách sa františkán natiahol a zrakom rozjareným úľubou hľadel na mňa. Poznali sme, že si rozumieme.„Hja, to sa nedá zamedziť,“ prehodil môj neznámy. „Krajina je uhorská, musí teda byť panujúcou rečou reč uhorská, ako to sväté zákony naše prikazujú.“„Ja ctím si síce zákony, ale som tej mienky, že ako sa spravili, tak sa môžu aj zničiť alebo premeniť. A kým sa to nestane, neverím, že by blaho a pokoj skvitol v uhorskej vlasti. Právo, ktoré sa zakladá na krivde, nemá stálosti a nebýva zárodkom mieru.“„Ale, prosím vás, kde tu aká krivda? Či je to krivda pre Francúzov, že je ich francúzska reč diplomatickou? Či je to krivda pre Uhra uhorskú reč mať za diplomatickú?“„Mali sme ostať pri latinčine a všetko by bolo dobre bývalo. Takto ale nebude.“„Ja, horky nebude. Tak sa pekne budeme v školách po uhorsky učiť, ako učievali sme sa po latinsky a pretože je toto reč živá, je nádej, že o päťdesiat-šesťdesiat rokov celá krajina bude hovoriť jednou rečou — uhorskou.“„Možno,“ vetil som na to, lebo som nechcel viac protirečiť, aby som sa priveľmi nerozohrial.„Čítali ste už Uniu?“[9]pýtal sa ma po chvíli zase môj neznámy.„Čítal.“„Čo súdite o nej?“„To si tuším i sami ráčite domyslieť. Lež na mne je spýtať sa, čo vy súdite o nej.“„Mne zdá sa, že,“ počal po krátkej prestávke, „že predbehla svoj čas, že priskoro vyšla a tak myslím, že Hurban, keď raz ošedivie, bude ľutovať, že s vydaním toho spisu aspoň desať rokov ešte nečakal, kým by sa do toho bol lepšie vmyslel, kým by bol lepšie poznal život a jeho sociálne zväzky.“„To ja neverím.“„Ostatne, ľúbi sa mi jeho odhodlanosť, dakde, pravda, až priostrá. Mnohí mu túto ostrosť jeho pera za zlé majú. Ja u mladého muža rád vidím odhodlanú energiu. Kedyže bude s ohňom písať? Či keď šediny pokryjú jeho hlavu, keď túžiť bude po pokoji?“„Toto Hurban sotva učiní.“„Neverte! Znal som mnoho tých vašich kňazov. Za mladi je každý rezký, bystrý. Človek by si myslel o ňom, že bude hory prenášať, a sotva sa zohreje na fare, tak pekne skrotne až milá vec. A najmä naši evanjelickí, tí ‚kór‘ —“„Možno, avšak sú i mnohé, a to veľmi čestné výnimky medzi nimi.“„Sú, sú, no pamätajte na moje slová, že všetky snahy vaše sú marné, bo naša šľachta uhorská nikdy, ale nikdy nepôjde za vami, a tak akokoľvek sú vaše námahy snaživé, nikdy nemôžu prísť k dákemu prajnejšiemu výsledku. Ľud slovenský je ľud dobrý, no mysle otrockej. Za pohár pálenky vzdor všetkým spolkom miernosti všetko ta dá. A darmo je, teraz ešte vždy viac dá na svojho zemského pána než na kňaza. Ja neverím, že by sa toto tak skoro premenilo. A preto, vy páni, ktorí pracujete na upovedomení a pozdvihnutí tej surovej nevoľníckej masy, zháňate sa za nedosiahnuteľnými cieľmi. Však i ja som za poučovanie a vzdelávanie ľudu, no len natoľko, nakoľko to nie je škodlivé blahu a pokoju našej milej vlasti. Dobre, nech každý miluje svoju materinskú reč, ale diplomatickú nech si ctí, nech sa ju učí, bo ona je reč vlasti a ‚salus patriae summa lex esto‘.“[10]„Čo ja mám z vlasti, keď mi je v nej nie dobre? ‚Ubi bene, ibi patria‘.“[11]„Pane, to je blasfémia![12]To je porekadlo nemeckých materialistov, ktoré my Uhri nikdy nesmieme za pravé uznať. Vidíte, naši predkovia za tureckých čias veľmi mnoho trpeli vo vlastnej vlasti svojej a predsa ju verne milovali, vylievali krv za ňu, až konečne vymohli ju z tureckého jarma.“„My Slováci by sme s takou láskou zle pochodili.“„Ako?“„Nuž, keby sme my Slováci svoju vlasť tiež tak verne milovali, že by sme hotoví boli za ňu a jej slobodu krv cediť, hneď by kliatbu vyriekli nad nami.“„Ba práve naopak.“„Domine spectabilis,[13]nerozumieme si. Láska k uhorskej vlasti pri terajších pomeroch pre Slováka je toľko, ako sa zaľúbiť do vlastných, z vlastného starootcovského pluhu ukovaných pút. Ľud náš stone pod jarmom hmotnej poroby a teraz od desiatich rokov pripravuje sa mu nová, duševná, sto ráz horšia než tamtá, bo jej posledný cieľ je — umŕtvenie trojmiliónového národa.“„Amice,[14]veľmi smelo vravíte. Neverím, že by ste sa s týmito zásadami dostali do prístavu pokoja a časného zaopatrenia. Ako starší a skúsenejší dobrosrdečne vám radím, upustite od takého fanatického zmýšľania. Budúcnosť Uhorska je na Dolniakoch, a nie tam v ideáloch ‚Orlov tatranských‘.[15]A čo by ste vy, páni, skutočne snáď v daktorom ohľade teoreticky i pravdu mali, prosím vás, čože vašich pár chudobných kňazov a rechtorov vykoná proti mohutnej sile uhorskej šľachty? ‚Vana sine viribus ira‘.“[16]„Ako pán boh dá, domine spectabilis. My pri tom všetkom, rozumie sa vždy v medziach zákona, neprestaneme pracovať na uvedomovaní nášho ľudu a na jeho hmotnom a duševnom dobrobyte. Ak pán boh bude chcieť, aj z iskry bude vatra.“Na tieto slová nedôverčivo usmialo sa moje vis a vis a rozhovor náš zatíchol. Zhováral sa potom s tučným židom, s ktorým zdal sa mi byť bližšie známy.O deviatej večer dorazili sme do Prešporka.Keď som vychádzal z voza, schválne som zaostal, aby som sa mohol prihovoriť k židákovi, cestujúcemu s veľkou a početnou batožinou. Prihovoril som sa mu po nemecky a pýtal som sa ho, či nezná toho pána, čo oproti mne sedel vo voze.„To je pán Jozef Justh[17]z Turca,“ vetil mi hebrej, doložiac s obligátnym úsmevom, „sehr ein scharmanter Herr.“[18]„Möglich,“[19]poznamenal som s ľahostajnosťou a bral som sa hore dvorom do hospody Ku korune, bo Zelený strom práve vtedy budovali.Mesiac pekne svietil. Ulice boli živé. Na promenáde tmolil sa húf ľudu, zvlášť živo bolo pred Hollingerom.Obrátil som sa vpravo a cez zelený rínok ponáhľal som sa k hostincu Ku korune. Keď som sa dostal do chyže, prvé, čo som urobil, bolo, že som si môj rozhovor s pánom Jozefom Justhom zaznačil do denníka.Dlho som nemohol zaspať. Pálili ma jeho slová: ľud slovenský je ľud dobrý (iste myslel ‚sprostý‘), ale mysle otrockej, vzdor všetkým spolkom miernosti všetko ta dá!Či by to naozaj tak bolo? A ak je vskutku tak, dokiaľ to ešte tak bude? — S týmito myšlienkami som usnul.To, hľa, bolo moje prvé stretnutie s ominóznym menom.S tým istým pánom stretol som sa potom ešte raz o pätnásť rokov neskoršie, dňa 6. a 7. júna 1861 na Svätomartinskom zhromaždení.Aká to zmena po pätnástich rokoch! Justh sedí ako spolurokujúci člen prinárodnom slovenskomkongrese! V rýdzej peknej slovenčine drží pekné reči o slobode, o národnosti a požiadavkách ducha času. Pane bože môj, aká to veľká zmena! Už nie pár ‚biednych kňazov a rechtorov‘, už, hľa, i veľmoži a bohatí statkári prihlasujú sa k slovenskému národu, ba zaväzujú sa čestným slovom, že pôjdu s vyslanectvom slovenského národa pred snem prosebne sa domáhať národnej rovnoprávnosti. Národ plesá, teší sa, hosanna volá, oslavuje šľachtu, ktorá sa upamätala na svoje povinnosti, na rukách by ju nosil, bo patriarchálny ľud slovenský ako otca ctí si i teraz ešte svojho bývalého zemského pána.Neplesaj, ľud môj ľahkoverný! Panská láska visí na zajačom chvoste. Pravdivosť tohto starého porekadla sa dokázala i tuná.Šľachetnosť a pravdivosť, ktorá zdanlivo na teba hľadí z oka a tváre, je klamlivá. Panská slobodomyseľnosť, čo ďalej nejde, len sa s ľudom bratríčkuje vtedy, keď ju k tomu súrna potreba núti, je jalová. Úsmev, čo tú kumštovú prívetivosť sprevádza, je ľstivý. A čím lepšie sa nepriateľ dokáže pretvarovať, tým je nebezpečnejší, zúrivejší. Všetko toto dokázalo sa i tuná. O čom sme sa domnievali, že je zosobnená statočnosť, to bolo jej protivou, o čom sme si mysleli, že je to čistá dobrosrdečnosť a láska k ľudu, to bolo jej protiľahlým pólom.O tri týždne trpeli už tí ľudomilovia na ‚ostré bolenie hlavy‘ následkom protestov, ktoré pod presiou[20]‚otcov vlasti‘ zadali slovenské obce proti Memorandu, a dávali si studené obklady. O pár týždňov nato povedal pán Jussuf Juštafa v Martine[21]reč, v ktorej nedávnych ‚bratríčkov‘ už ‚giaurmi‘[22]tituloval. Tak sa časy menia. Že tí páni porušili svoje čestné slovo, dané slovenskému kongresu, to treba pripísať ich slaboduchosti a tomu postrachu, ktorý na Slovensku zapríčinili prvé protesty.Práve keď spomenutá Juštafova reč uzrela svetlo sveta v tridsiatom druhom čísle Černokňažníka,[23]sedel som dňa 18. októbra večer v kaviarni v Pešti pri novinárskom stole a prehŕňal som sa v početných časopisoch.Pri mne sedel akýsi pán orientálneho typu s okuliarmi na nose. Mohol mať asi tridsaťdva — tridsaťtri rokov. Bol čistotne oblečený a zahrúžený do čítania časopisu Die Feierstunden, ktorý, ak sa nemýlim, vychádzal v Stuttgarte. Keď zbadal, že som po ňom hodil okom, obrátil sa ku mne a ponúkol mi menovaný časopis, či ho vraj dnes nehľadám.„Nie, ďakujem.“„Ale, nech sa len páči, je v ňom utešená rozprávočka, ktorá pojednáva o Uhorsku.“To vzbudilo moju zvedavosť. Čo, reku, tí Nemci v Stuttgarte vedia písať o Uhrách.„Sehr niedlich,“[24]poznamenal Nemec, podávajúc mi noviny a potom doložil: „Mňa tá otázka hlavne preto zaujíma, lebo jej spisovateľom je môj vlastný brat, ktorý ju podľa môjho posledného, stadiaľto napísaného listu, napísal. Ja som totižto Jozef Justh, commis[25]u pána Malvieux.“Ja vzal som podávaný mi časopis a na strane dvestosedemdesiatpäť čítal som ako nasleduje:Verný Matós. Zdeľuje dr. Rudolf Justh.V hlavnom meste Uhorska majú mäsiari každej štvrti mesta svoje vlastné bitúnky, v ktorých zabíjajú hovädá. Asi pred desiatimi rokmi každú noc tratilo sa z jedného takého bitúnku mnoho mäsa bez toho, že by sa vedelo, kto ho kradne. Na pravom brehu Dunaja, ktorý, ako je známe, cez Pešť preteká,[26]leží staromestský bitúnok, zo stredu ktorého cieva asi ako chlap hrubá až do vody (Dunaja) vedie, aby ňou vytekala krv a iná nečistota. Práve naproti býval za vodou mäsiar Maday,[27]ktorého dvor vybiehal až po samý Dunaj. Vyššie spomenuté krádeže sa vždy opakovali, takže si dajední majstri umienili strážiť v noci bitúnok. O polnoci začuli spiaci strážnici šplechot a na to tiahne sa stonajúc akýsi tvor cez cievu, z Dunaja do bitúnku vedúcu. Z otvoru, ajhľa, vytisne sa naraz tučná hlava tarača (doga). Anglický pes vylezie von a začne vrčať, lebo cíti prítomnosť ľudí. Pretože sa ale títo držali ticho, berie sa pes v tú stranu, kde mäso visieva, strhne čerstvo zarezané teľa z klinca, zavlečie ho k diere, spustí ho do cievy a berie sa dnu za korisťou. Prítomní strážnici bežia k oknu a vidia psa, ako pláva cez Dunaj, nesúc to teľa v papuli, vidia, ako za vodou na breh vychodí a vstupuje do mäsiarovho dvora. Na druhý deň ráno tašli strážcovia k mäsiarovi Madaymu a rozprávali mu, čo sa stalo. Až teraz pochopil Maday, kde sa bralo vždy toľko kostí na jeho dvore. Jeho pes Matós, ktorého na noc odväzovali, páchal tie krádeže. Maday musel okradnutým väčšiu sumu peňazí zaplatiť ako náhradu škody. Maday rozhorčený touto nečakanou stratou vyriekol smrteľný výrok nad psom, musí vraj guľkou zahynúť a hneď požiadal jedného priateľa, ktorý vtedy u neho bol, aby sentenciu exequoval.[28]Tento bol k tomu hotový. Vzal pušku na plece a bral sa pred bránu (mestskú), vedúc Matósa na štranku, aby tam delikventa zastrelil. Tam stretlo ho niekoľko Slovákov. Jeden z nich sa ho pýta, kam s tým psom ide a keď počuje, že ho chce zastreliť, ponúkne mu zaňho šesť zlatých. Zjednali sa. Slovák si vzal psa a exekútor peniaze. K Madaymu sa vrátil so správou, že zločinec dostal už svoju odplatu. Teraz už počal Maday svojho psa ľutovať, lebo bol zvláštnej fajty a svojmu pánovi vždy verne oddaný. Robil si trpké výčitky, že tak zaznával najvernejšieho strážcu svojho domu, avšak teraz sa už musel uspokojiť. … O rok po tejto udalosti cestoval raz Maday do Temešváru kupovať kŕmne voly. Dve míle od mestečka N. zastihne ho temná noc. Bolo to na konci februára (1852), počasie plané. Maday celý mokrý a unavený kráčal nekonečnými pustatinami, napokon sa dostal do jednej osamelej čárdy.[29]Vkročil do šenkovne, ktorá vydávala svedectvo o nečistote majiteľa. Našiel v nej iba šenkára a jeho ženu ako jediných obyvateľov domu. Keď horko-ťažko dostal biednu večeru, prosil, aby mu ukázali, kde si má ľahnúť, načo Slovák svietiac si borovým osečkom (trieskou) odviedol ho hore rebríkom na výšku, kde stála jedna posteľ. Šenkár povedal hosťovi ‚dobrú noc‘ a zanechal ho samotného. Maday si zapálil fajku a prechádzal sa po komôrke hore dolu. Keď rozmýšľal o tom, čo všetko tento minulý deň prežil a skúsil, napadlo ho, že dolu v šenkovni muž svojej žene častejšie čosi potajomky šuškal a upieral pritom svoj lakomý zrak na jeho zdutý opasok. Toto, ako i nemilá tvár plecnatého šenkára a osamelosť čárdy vzbudila v ňom tušenie nešťastia. Čosi ho vystríhalo, aby sa mal na pozore. Prehliadne komôrku a vidí, že dvere sú bez zátky, zámka bez kľúča. Poprezerá posteľ, pozrie i pod ňu a nájde tam staré krvavé fľaky. Naraz zdá sa mu byť holou istotou tušenie, že sa dostal do vražedníckej peleše. Chce oprobovať ratovať sa útekom, avšak oblôčik je primalý, nemožno cezeň preliezť. Neostáva mu nič iné, ako spoľahnúť sa na svoje mocné päste a svoj dobrý nožík. Zvinul jednu podušku, nastrčil na ňu svoju nočnú čapicu, položil tú viazaničku do postele a prikryl trošku nedbalo pokrovcom. Potom vzal svoj nožík do žilnatej ruky, šiel k oknu a vrúcne sa modlil k bohu, aby ho vyslobodil z tohto nebezpečenstva. A keby predsa snáď musel zahynúť v tejto peleši lotrov, aby pod svoju ochranu vzal jeho ženu a deti. — Bledá žiara mesiaca tu i tu prenikala cez oblaky. Sneh a dážď šušťal trepúc na okná. Pri najmenšom šramote kŕčovite stisol svoj nožík. Mohlo byť asi pol jednej, tu čuje na schodoch tichý šramot a sotva sa postaví za dvere, vkročí do komôrky šenkár ozbrojený puškou. Tíško stúpa k posteli. Nočná tma a mäsiarova nástraha ho klame a preto sa domnieva, že Maday leží v posteli. Spustí kohútik pušky a zahučí výstrel. Teraz ale Maday vyskočí z kúta, obaja sa chytia za pasy a nastáva zúrivý boj. Po čase však hynie už sila mäsiarova. „Huc! huc!“ volá Slovák a na jeho volanie skočí dvermi veľké psisko do komôrky, oborí sa na Madayho a zrúti ho na zem. Naraz však s hrozným štekotom vrhne sa pes na Slováka, strhne ho na zem, postaví sa nad neho s jasne svietiacimi očami a položí mu predné laby na plecia. Veselo krúti chvostom a vydáva radostné skučanie. Maday poznáva v ňom svojho verného psa, ktorého bol obetoval smrti a ktorý ho teraz od istej smrti zachránil. Slovák zastrašený zúrivosťou psa a mäsiarovým nožom pokojne ležal na zemi, ani sa nepohol. Začalo sa brieždiť, pocestní sa blížili k čárde. Maday volal von oknom o pomoc. Prišli hore a šenkár dostal svoju zaslúženú odplatu za mnohé vraždy, ktoré už predtým spáchal. — Maday pred dakoľko rokmi zomrel. Matós ale, hoci je už slepý a od staroby zoslabnutý, žije ešte u syna Madayho ako verný strážca domu a každý ho tak starostlivo a láskavo opatruje, ako si to za svoju vernosť v úplnej miere zasluhuje.„No, čo poviete na to?“ — pýtal sa ma Nemec, vidiac, že som dočítal vychválenú rozprávku.„Teda tú tému ste vy poskytli vášmu bratovi?“„Áno, ja.“„A kde ste tú históriu počuli?“„Prvý rok, keď som bol prišiel do Pešti, som kdesi čosi podobného počul a pretože ma brat prosil, aby som mu o Uhorsku častejšie dačo pikantného zdelil, teda som mu to v krátkosti opísal.“„Nuž ale, ako vy viete, že ten šenkár, čo chcel Madayho zabiť, bol Slovák?“„Ja myslím, že na dedine je každý šenkár Slovák.“„Vy snáď myslíte sedliaka?“„Áno.“„Duša moja, to ste na veľkom omyle. Slovák a sedliak — to je veľký rozdiel. Slováci sú trojmiliónový národ v Uhorsku a sedliaci sú trieda obyvateľstva, roľníci bez rozdielu národnosti. Veru mali ste veľmi nešťastnú ideu takto bez príčiny očierniť pred nemeckým obecenstvom náš dobrý národ slovenský.“„Prosím vás, keď to boli v lete tie búrlivé protesty proti sedliakom, chcem povedať Slovákom, pršali, myslel som si, že tá rozprávka bude na mieste. Zohnal som teda tú starú povedačku, vplietol som dnu, aby to bolo časové Slovákov, po ktorých sa vtedy všetky časopisy vozili a poslal som ju bratovi do Stuttgartu, ktorý ju pod svojím menom uverejnil. Upozornil som tu už viacej pánov na ňu a všetkým sa veľmi ľúbila.“„To verím!“ vzdychol som si a tašiel som von dvermi.A to bolo moje druhé stretnutie s Jozefom Justhom.[1]ominózny— zlovestný, osudný[2]vulgo— (lat.) ako sa vraví, vo všeobecnosti, podľa prezývky[3]purger— správne der Bürger (nem.), mešťan, občan[4](franc.) Naproti.[5]Martiny Kováč— Gabriel (1782 — 1845), profesor a riaditeľ gymnázia v Modre. Od roku 1817 prednášal na bratislavskom lýceu matematiku, prírodopis a fyziku.[6]Schröer— Tobiáš Gottfried (1791 — 1850), bratislavský rodák. Po štúdiách v Halle bol profesorom, od roku 1823 zástupcom rektora na bratislavskom lýceu. Prednášal latinčinu, nemčinu a históriu. Písal poéziu a drámy pod menom Ch. Oeser. Hoci bol Nemec, bol známy národnostnou zmierlivosťou.[7]Michnay— Daniel O. (1804 — 1857) bol kaplánom, od roku 1833 profesorom a rektorom gymnázia v Modre. Roku 1839 prešiel na bratislavské lýceum. Učil tu najmä klasické jazyky, filozofiu a právo.[8]Šimko— Viliam Emanuel (1791 — 1875), profesor a ev. a. v. kazateľ, napísal viacero náboženských kníh v bibličtine (Summa naboženství kresťanského 1825) a niekoľko po maďarsky.[9]Unia— spis Jozefa M. Hurbana z roku 1845, ktorým bojoval proti úsiliu o spojenie ev. a. v. cirkvi, v ktorej mali prevahu Slováci, s cirkvou reformovanou (kalvínskou), s maďarskou väčšinou. Spojenie oboch cirkví by bolo podporilo výsadné postavenie maďarského živlu.[10](lat.) Blaho vlasti nech je najvyšším zákonom.[11](lat.) Kde je dobre, tam je vlasť.[12]blasfémia— znevažovanie, tupenie[13](lat.) Slovutný pane.[14](lat.) Priateľu[15]Orol Tatranský— literárna príloha Slovenských národných novín, ktoré redigoval v Bratislave v rokoch 1845 — 1848 Ľudovít Štúr.[16](lat.) Márny je hnev bez síl.[17]Jozef Justh— (1809 — 1875), veľkostatkár v turčianskych Necpaloch. Zúčastnil sa na Memorandovom zhromaždení v roku 1861 ako príslušník liberálnej opozície, vedenej Palárikom. Časom sa vzdialil zo slovenského politického života.[18](nem.) Veľmi šarmantný pán.[19](nem.) Možné[20](lat.) Pod tlakom[21]Jussuf Juštafa v Martine— ide o Jozefa Justha v Martine, ktorý sa onedlho dištancoval od svojej účasti na Memorandovom zhromaždení.[22]giaur— turecký názov pre príslušníkov iných vyznaní, tu vo význame pohan, nepriateľ[23]Černokňažník— humoristický časopis v rokoch 1861 — 1864, redigoval ho Viliam Pauliny-Tóth.[24](nem.) Veľmi peknučké[25](franc.) Tovariš, pomocník[26]… Pešť preteká— topografiu mesta Pešti pán dr. Rudolf Justh nebárs znal (pozn. autora).[27]Mäsiar Maday— zvolil si pán dr. Justh meno v Pešti roku 1862 dosť populárne (pozn. autora).[28](lat.) Vykonal rozsudok[29]čárda— krčma na dolnozemských stepiach
Pauliny-Toth_Dvaja-Justhovci.html.txt
SvadbaNeďaleko od mesta H. rozkladá sa poriadna, dosť hodná dedinka. Z troch strán ju obtáčajú zelené smrekové a jedľové lesy. Žobráčik sa vraj odtiaľto už naspäť vraciava, lebo ďalej cez vrchy, ktorými ani cesta ani chodníček nevedie na druhú dolinu, ísť je mu nemožno. V dedinke tejto, Kamenicou zvanej, bývajú číri, čistí Slováci, nešťastné dosiaľ deti toho národa, ktorý navzdor všetkým námahám a ustávaniam vodcov svojich sa len predsa dobre mať nemôže. A prečo? Preto, že saľudani v povedomí, ani v hrdosti národnej, bohužiaľ, neutvrdzuje tak, akoby to vlastný jeho záujem vyžadoval. — Kameničania sú ľudia dobrí ako kus chleba, pracovití, nábožní, poriadkumilovní; obdarení sú teda cnosťami takými, ktoré nám Slovákom ani tí najúhlavnejší nepriatelia odškriepiť nemôžu. Majú ale Kameničania jednu veľkú chybu: nevedia rozoznať dobrú radu priateľov svojich od zvádzania neprajníkov, čoho následkom je duševná zaostalosť, duševná bieda.… Rozpomínate sa hádam na tú vojnu roku 1866, keď sa náš cisár s kráľom pruským bol za pasy chytil. Akože by ste sa aj nerozpomínali! Veď nejeden i z vašich pokrvných a známych rozžehnal sa vtedy so svetom týmto. Podajedni vám i teraz radi vyprávajú o tej veľkej osudnej bitke pri Hradci Králové.Teda pred touto vojnou bolo to asi pol roka, že sa v Kamenici svadbovalo u Poltárskych.Nebohý starý Poltársky zomrel asi pred dvoma rokmi už ako vdovec. Po ňom zostali dvaja synovia, ktorí, ako si ľudia povrávali, taký majetok dedili po otcovi, s akým sa v Kamenici ani najlepší gazda chváliť nemohol. Starší, asi dvadsaťosemročný syn Poltárskeho, volal sa Jurko; mladšieho, ktorému na Michala minulo dvadsaťdva rokov, zvali Jankom. Ženatý nebol z nich ešte ani jeden. Starý Poltársky často napomínal Jurka, aby sa už len oženil aspoň on, keď sa Janko pre vojenčinu oženiť nemôže. Ešte aj niekoľko hodín pred vydýchnutím duše svojej sa takto vyslovil otec: „Syn môj, na svojej smrteľnej posteli ťa prosím, ožeňže sa, ožeň už raz. Gazdovstvo bez dobrej gazdinej obyčajne na mizinu vychádza. Keby nebohá vaša mať, pán boh ju tam osláv, dosiaľ bola žila, stálo by dedičstvo vaše o niekoľko zlatých lepšie. Podaj mi ruku a prisľúb mi, že sa čím skôr budeš hľadieť oženiť…“A Jurko sľúbil, ale od sľubu i po dvoch rokoch v záležitosti tejto viac nič neurobil. — Keď sa Jurkovi posmievali, že vari chce ostať pustovníkom, vždy tak odvrával, že, vraj, ešte nepozná dievča, ktoré by sa mu v každom ohľade páčilo. Pri každej znal on nejakú chybu nájsť. — Inakší šuhaj bol ale Jurkov mladší brat. Janko mal dievčence do zbláznenia rád a mával obyčaj vravieť, že keď peknému dievčatku do očí pozrie, nuž vraj počuje, ako mu srdce zapiští. Nečakal on, kým už z toho vojenstva vybŕdne a kým ho aj z ostatnej klasy vytrú, ale dôverujúc v majetnosť svoju, že potom pri vizitierkach doktorov nejako podkúpi, zasnúbil sa v dvadsiatom druhom roku s jedným utešeným dievčatkom zo susednej dediny.Keď sme teda prv povedali, že sa u Poltárskych v prvých dňoch po novom roku svadbovalo, to bola svadba Jankova s Aničkou peknou, lebo ju inak ani nepoznal nikto iba ako „peknú Aničku“.Nože sa podívajme aj my na ten mladý párik, veď on veru zaslúži podívania. Tak im to pristane tým mladým vedľa seba ako dvom sviecam na oltári.Pozrite len do tých falošných čiernych očú Ankiných a na jej bielunké, trochu zapálené líca, na ktorých, keď je dobrej nálady, dve prístojné jamky sa milo usmievajú; pozrite na ten rozkošný živôtik, ktorý sa môže na pozore mať, aby ho vlnivé prúdy ňadier neroztisli a, viem, že aj vy nielen peknou, ale utešenou budete nazývať Aničku. Ba ozaj, či sa ona od mala každý deň žitnou rosou neumývala? — Len jeden jediný raz šibnite vy čo mladší na Aničku a žilky vám istotne tak začnú tancovať, ako keď letným večierkom nezbedné komáriky vidíte v letku poskakovať. A tak vám hrdo vyzerá, akoby sa nazdávala, že je kráľovnou, čo sa jej pol sveta korí. Veď si vari len nemyslí, že je ten venček myrtový, na ktorý si od mladi jednu myrtu pestovala, zlatou korunou?! Nie, Anka nechce pýchu ukázať, lebo vie, že pýcha peklom dýcha, ale má ona vrodenú istú prirodzenú hrdosť, ktorá jej veľmi dobre svedčí a jej vnady u každého pozorovateľa zdvojnásobňuje. To je raz veru pravda, že dievča musí v každom svojom hnutí hrdosť preukázať, nechže dá ale pozor, aby táto odmeraná hrdosť neprešla v pýchu, nadutosť a márnomyseľnosť, lebo sa takto každému zoškliví!… Počujte len, dačo sa vás spýtam.Povedzte mi, čo je toho príčinou, že takmer každá nevesta mladá na svojom sobáši plače? No hádajte, ale skoro… No prečo?Že sa skôr nemohla vydať, — povie jeden.Že viac nebude môcť medzi šuhajmi preberať, — háda druhý.Popredku ľutuje, že danú prísahu nedodrží, — vraví tretí.Aby ľudia nemohli čítať z jej očú veľkú radosť nad tým, že sa už raz pod čepiec dostala, — mieni štvrtý.Ženičky ale takto hádajú:Jedna: Plače za svojou slobodou, ktorú stratila na večnosť.Druhá: Preto narieka, aby sa učila plakať, lebo cez celý život svoj bude prinútená slziť.Tretia: Za peknou partou plače a za tými peknými stužkami.Štvrtá povie to, piata iné a hádanie konca-kraja nemá.Kto tu má pravdu? To vám ani ten najvycibrenejší fiškál nerozhodne určite. Nechajme to teda i my tak…I naša Anička pekná kráča po boku Jankovom s očami zaslzenými. Ktovie, či nemyslí na tú nôtu smutnú:Letela, letela biela hus nad vodou,zaplakalo dievča nad svojou slobodou.A ani sa neodváži na Janka pohliadnuť. Prečože to? Zlé jazyky by nám hneď povedali, že ver ona Janka neľúbi a že len jeho majetnosti kvôli išla zaňho. Ale zlým jazykom je zle veriť, lebo ľudské jazyky, to sú veľké praktiky, — preto im ani my nebudeme veriť. Janka ona musí ľúbiť opravdivou ľúbosťou, lebo takého driečneho šuhaja neviem, či v celej stolici nájde, ako je Janko Poltárskych. Veďže sa mu len prizrite, aká to milá postava, aká to šumná tvár! Súkenné biele nohavice, nové krpčeky s dlhými návlakmi, na ktorých sa strieborné nátočky ozávod ligocú s iskrami snehovými, široký opasok okolo bedier s vyleštenými gombíkmi, biela kabanica a širokastý klobúk s veľkým perom rozmarínovým — ech, tak mu to všetko pristane, akoby do toho len uliaty bol býval!Cifrované družice vyspevujú a hory z troch strán im odpovedajú:Čože si plakala, keď ťa sobášili,vari si myslela ešte za inšími?A hory sa ozvú:„za inšími!“— Či to Anka chcela, aby sa tie hory i teraz ozvali? — Ale čo tam po rečiach! Neraz ona spievala si, keď s Jankom spolu sedela v komôrke:Ja milujem, ja milujem chlapča jedno,kto neverí, nech popatrí, keď sme vedno.A veselé družice zase spievajú:Oliva, oliva, lístočok zlatušký,nežeň sa, šuhajko, ešte si mladušký.Svadobníci rozihraní prízvukujú, mladý zať a družbovia pekne poštrngávajú palicami obrúčkovitými pomedzi hlasy veselého spevu…
Bansell_Okyptenec.txt