text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
Vtáčky1Znejú
krídlami.
Vzletia.
Zosadnú.
Výšky všetky
nesú v očiach
i v sebe.
S piesňou
v rodine
žijú. Všade.
Len
zaspievajú,
hneď sú
ďaleko.2Neblúdia
zore.
Dych zeme
je hlások
sladký.
Vatra
na úbočiach.
Keby som bol
vtáčkom,
rozkvital
by som
rukou,
čo šije
košielku.3Berieme
svoj domov
tam,
kde
je
stavané
nebo.
Bozk
vrelý
dáme,
keď
milujeme
dejiny
svoje.4Nad Betlehemom
svojím
lietame,
spievame,
poklona,
pokoj,
pokoj.
Jasličky
sú
v Božej moci.
Sme sa
prežehnali
hneď
o polnoci.5Modlitba
je
pobožnosť
u nás.
Svet
popod
nebo.
Spevavý tvor
vznáša sa dobre
nad priepasťou.
Tam ľudia trnú.
A divé húsky
sú zrnká ružencové.
Diaľky sa blížia.6Naše
žalmy
od Boha
sú,
nezhasnuté
po ceste
do neba.
Čakáme,
kto zapáli
fakľu
sochy slobody
v prístave
Božím
Otčenášom.7Pridlhý
nie je pohľad
tomu, kto verí.
Aj
keď
cestujete
ďaleko.
Chalúpka
v údolí
ticho čaká
vtáčky.
Na jar
prídu domov,
hniezdo si obnoviť.
|
Dilong_Belasy-blankyt.txt
|
Slávnostný obed— Elenka, budeme mať hostí, — volal účtovník Dumný svojej žene už zo dvier, keď si
doniesol v nedeľu dopoludnia z kancellárie korrešpondenciu.— Ach, to som rada, — ale či ma neklameš? — Kto prijde? — Kedy? — Veď hovor skoro! Dakto
z rodiny? Veď ma netráp, hovor!— Pomaly, dušička…— Nie pomaly, chytro chcem vedeť. Koľko ich prijde? Ako dlho sa zabavia? — Ale skoro,
kto tedy prijde? — Ach, či sa už dozviem raz?— Akože môžem naraz na všetky otázky zodpovedať, keď ma ani k slovu nepripustíš? — smial
sa muž.— Ale choď, ja by som bola za ten čas aj celý román vyrozprávala.— Ty áno, dušička, ale ja nestačím.— Stačíš-nestačíš, len hovor chytro!— Tu máš kartu, čo písali. Prijde Lesniak, môj dávny priateľ z B. aj so svojím kamarátom
dr. Poliakom, s ktorým by som sa už dávno bol rád soznámil.— Tedy na budúcu nedeľu prijdú — čítala Elena — no, veru som rada, že náš dom zase na
chvíľku oživne; budú to vlastne prví hostia, ako sme spolu.Elena sa ešte dlho na jedno-druhé vyzvedala. S mužovou charakteristikou priateľa
Lesniaka bola veľmi spokojná, čo zvyšovalo jej radosť z príchodu hosťov.— Musím dáky dobrý obed pripraviť. Čo radi jedia?— To veru neviem. Ináče na to maš dosť času celý týždeň rozmýšľať, čo uvaríš.— Týždeň je hneď preč a od teba veru ani za mesiac mnoho nevytiahnem, nie to za týždeň.Elena začala premýšľať. O chvíľu šla do prednej izby, vytiahla z knižnice objemnú knižku
s bucľatou ženskou tvárou na obálke a začala v nej listovať.— Počuj, Igor, ja by som túto pečienku; tu káže…— Ale mne je to všetko jedno. Ja sa do kuchárskeho remesla nerozumiem.— Do umenia, — opravila ho Elena. — Ale môj muž sa má do všetkého rozumieť, lenže ty mi
nechceš poradiť. Tu stojí: „kapúň s parenou — — —— Ale ja sa do toho nerozumiem; konečne veď ty aj desať kuchárskych kníh prekabátiš. A
myslím, že dnešný obed je prednejší, ako obed na budúcu nedeľu.Elena sa ťažko odtrhla od kuchárskej knihy a šla dovárať obed.Pri obede ledva zjiedli presolenú polievku, lebo Elena, rozmýšľajúc o tom, čo prichystá
na budúcu nedeľu, zabudla, že polievku už solila. Vyhovárala sa pred mužom všelijako, že
nevie, ako sa to len mohlo stať atď.— No, nerob si z toho nič, aspoň vidím, že si zaľúbená.— Ale ty nie si zaľúbený, ani mi nechceš poradiť, čo by som navarila, keď ti hostia
prijdú.— Keď sa do toho ja nerozumiem. Ja všetko rád, čo je dobré, a myslím, že druhí ľudia
tiež.— Nuž počúvaj, či by toto nebolo súce — vzala zase kuchársku knižku a čítala: — kapúň s
parenou kapustou…— Len nie s kapustou, dušička, — pretrhol ju Igor.— To preto vravíš, lebo ty to nerád, ale to je veľmi dobré jedlo.— Kapusta veru nie, aspoň je to naskrze nie sviatočné jedlo, a keď bude ešte aj iná
zelenina, nuž to by vyzeralo ako pre vegetariánov. Ba, kto by v nedeľu jedol kapustu!— Práve v nedeľu sa jedáva. No ale nemusí byť, môže byť na pr.: Sviečkovica na lovecký
spôsob. Tu je: Daj na kastról…— Holúbok môj, mne je to všetko jedno, či na kastról, či pod kastról, ale veď máme ešte
celý týždeň na rozmýšľanie, nemusí byť práve dnes celý jedlopis sostavený. „Náhlivá robota
nikdy nebýva dobrá.“ —Radšej poďme na prechádzku, na čerstvom povetrí mozog lepšie pracuje, tam si môžeš
porozmýšľať o všetkých dobrých jedlách sveta.— Veď sa mi ty už len navysmievaš, ale keby tak teba nechal pri sporáku, som zvedavá, čo
by si navaril, podotkla Elena a šla sa obliekať.— Na to som aj ja zvedavý — zasmial sa Igor.Keď sa vracali z dlhšej prechádzky, stavili sa na olovrante v neveľkej zahrade vedľa
hotelu. Našla tu Elena dve priateľky: pani Šmihovskú, staršiu už dámu, ktorú Elena volala
„tetou“ a ktorá bola na široko-ďaleko známa ako dobrá kuchárka, a mladšiu pani Malú. Obidve
boly tu s mužmi. Igor, ktorému z prechádzky až hlava brnela od počúvania tých
najrafinovanejších jedál, bol za čas vyslobodený. Elena sa náramne potešila vidiac tu pani
Šmihovskú.Z reči do reči a dámy boly „vo varení“.„K nám prijdú“ — začala Elena — „na budúcu nedeľu hostia, dvaja páni, poraďte mi, čo by
som im dala na obed. Mám asi takýto plán: hovädziu polievku, vyprážané kurence so zaváraním
a ak dostanem srňacinu, nuž dala by som ju s omáčkou a knédľami, k tomu šalát a uhorky, na
koniec snáď prešporské rožky alebo štrúdlu. — Nuž čo na to poviete?“„Múčne jedlo by bolo zbytočné, Elenka moja, páni o to nedbajú, pre nich je len mäso,“
radila pani Šmihovská, „radšej daj pred polievkou šunku; ja práve pôjdem zajtra do Prahy,
tedy by som ti takú malú šunôčku dala poslať.“„Prosím ťa, teta, ak budeš taká láskavá.“„Teraz už dostaneš, Elenka, aj kuroptvy, ak by si ich dala miesto kureniec, môj muž ti
ich vďačne objedná,“ povedala skromne pani Malá.„Znamenite, no, aká som rada, že ste mi obe hneď tak dobre poradily,“ teší sa Elena, „že
tomuto môjmu mužovi nič takého nenapadne.“„Ale kapustu ti predsa neporadily,“ ohlásil sa škodoradostne Igor, „vidíš, že som mal
pravdu, keď som bol proti nej.“„Oj, to by mohla dať, povedzme bravčovú pečienku s kapustou, to páni veľmi radi jedia,“
bránila Elenu pani Šmihovská.*Behom týždňa ešte pár ráz bola na obed buďto presolená polievka, alebo prihorená
pečienka. Igor len s úsmevom počúval výhovorky svojej ženy, lebo vedel, čo je príčinou.Konečne sa priblížila nedeľa. Elena oproti svojej obyčaji vstala zavčasu, a akonáhle so
slúžkou uprataly izby, hneď sa pripravila ku vareniu. Hoci šunka vystala, lebo pani
Šmihovská ju zabudla z Prahy dať poslať, a kuroptví tiež nebolo, lebo pán Malý ich zabudol
objednať, ukázalo sa pri tom všetkom, že obed bude vydarený. Kuchyňa len tak rozvoniavala
pečienkami. Igor prichystal si do izby na kredenc slivovicu, pravú trenčianskú, taktiež aj
víno, ktoré objednal k vôli hosťom lebo nechcel zaostať za ženou, ale chcel sa aj on hosťom
zavďačiť.— Ak budú po obede chceť piť radšej pivo, pošlem preň vedľa do hostinca — rozumoval —
bude chutnejšie rovno načapované. — Keď bol s touto dôležitou prácou hotový, sobral sa na
stanicu očakávať hostí.Keď sa s nimi vrátil, bol už stôl vkusne prikrytý. Nechýbala ani váza s čerstvými
voňavými ružami. Elena oblečená v pekných domácich šatách, v tvári rozpálená od horúčosti
obracala vidličkou v masti smažiace sa kurence.Keď hostia vošli do izby a poskladali sa, Igor hneď okolo nich, že čo budú piť pred
obedom, či slivovicu, či vína im má naliať.— Ani jedno, ani druhé, — hovorí priateľ Lesniak, — lebo ja som sa stal pred rokom
abstinentom, a tuto priateľ je ním už od dávna, — ukázal na dr. Poliaka.— No, nič nerobí, — hovorí Igor, — to som veru nevedel, — ale škrelo ho to trochu, že
toľko vína objednal, keďže sám pil len málo.Sotva zasadli ku stolu, prišla dobrá hovädzia polievka. Elena dala si na nej veľmi
záležať a bola s jej chuťou úplne spokojná. Avšak hostia vzali si z nej nápadne málo. No,
uspokojila sa, mnohí ľudia nedržia na polievku, veď si to oni vynahradia na bravčovej
pečienke, kurencoch a srňacine. Veď všetko sa jej dnes znamenite podarilo. Elena v duchu
predstavovala si, ako bude hosťom chutiť, a — na toto tešila sa najväčšmi — ako budú
chváliť jej kuchárske umenie. Igor bude sa len usmievať pri tom a od hrdosti, že má takú
ženu, bude celý deň výbornej nálady.Rozkrájajúc v kuchyni šťavnatú bravčovú pečienku, poukladala ju na misu tak, aby dva
najkrajšie kusy boly na kraji, že by si hostia práve tie museli vziať.— Aká je táto moja žena pekná, — pomyslel si Igor, zahľadiac sa na Elenu, keď vkročila s
misou do izby ružová, s iskrennými očami, so šťastným výrazom v tvári.— Nech sa vám páči, pán doktor, — núka Elena zvŕtajúc misu pred neho.Pán doktor berie si najprv dva zemiaky, k tomu kapusty.— No, nech sa vám páči pečienky, — núka Elena ďalej.— Ďakujem, nebudem, — hovorí rozhodne dr. Poliak.— Pre Boha, čo je tej pečienke?! — ale veď jej je nie nič, — vraví Elena zľakaná a v
nedorozumení hľadí raz na pečienku, raz na hostí.— Neradi bravčovú pečienku? — spytuje sa Igor tiež nechápajúc, prečo aj priateľ Lesniak
berie si len kapusty a mäsa nie. Ale mne sa zdá, že keď sme spolu študovali, ty si práve
rád jedával bravčovinu.— Pravdaže, — odpovedá Lesniak a smeje sa.— Pečienka je iste veľmi dobrá, — hovorí dr. Poliak krotkým hlasom, — ale my mäso
nejeme, sme vegetariáni. Ja už asi päť rokov, a priateľ Lesniak si vlani ku mne pridružil.— Ach, tak, vy ste vegetariáni. No, to je inšie! — vraví Elena zlomená a bľadá,
nešťastná sedá si jako vo snách na stoličku blízko muža.
|
Petrovska_Slavnostny-obed.html.txt
|
Lipky na hrobe Sama ChalúpkuNemôžem zato, že ako nedávno prejavil som toľko horlivosti za zozbieranie Záhorského rukopisov, takže dnes prichodí sa mi chváliť lipkami nad hrobom Sama Chalúpku.Však nie tak pre seba toto píšem ako viac pre svojho učiteľa—kolegu, ktorý možno už tam neďaleko Hornej Lehoty zložil kosti do zabudnutého hrobu. A hoden je spomienky aspoň za jeden svoj čin.Už ako bystrickému pomocnému učitelíkovi mnoho mi hovoril o Chalupkovi otcovský môj priateľ, Andrej Hanzlík v Bystrici, u ktorého som odkryl veniec z rakvy Jána Bottu a ktorý s Ľudovítom Turzom—Nosickým písal, alebo aspoň exekvoval Chalupkov testament. Od neho som počul i to, že si Chalúpka žiadal na pomník celý verš:Pravde žil som, krivdu bil som,verne národ môj ľúbil som.To jediná moja vinaa okrem tej žiadna iná.Posledné dva riadky mu však nedali, lebo že i básnik bol človekom…U Hanzlíkov som zočil po prvý raz Spevy Jána Bottu a Spevy Sama Chalúpku. Chcel som ich hneď ukradnúť, ale bolo len po jednom exemplári — bál som sa, že ma chytia. No keď mi ich raz, dva razy videl v ruke mladý dr. Ivan Turzo, zavolal ma k nim a daroval mi zväzok Chalupkových Spevov.Onedlho mal som sa dostať za učiteľa na Hornú Lehotu, a bol by som sa hanbil pozrieť Chalupkovi do očí, neznajúc jeho Spevov. Naučil som sa ich všetky spamäti a neraz sme si potom z nich u Jozefa Martinčeka, farára v Lopeji, i Janka Krausa, učiteľa v Lehote, zarečnili na skazu našich nepriateľov.Prejdúc do H. Lehoty, aký krajší cieľ mohol som mať, než ísť sa pokloniť prachu Chalupkovmu.Lenže ja som na Lehotu prichádzal a môj nestarý kolega Marek Mác, bývalý čulenovský žiak v Bystrici, tú istú stanicu mi prepúšťal, poslaný do penzie preto, že nie dosť znal a učil po maďarsky. Však sa potom o rok kýchlo erárnym pánom patrónom, keď počuli maďarčinu mojich žiakov! Dekan, Anton Cebecauer, bývalý katechéta na katolíckom bystrickom gymnáziu, člen Matice, cirkevný spisovateľ, vtedy už zmadarčený, napísal mi plný hárok pochvál pod skúškou, ale takých, že mi hneď vykarovali oje z Lehoty dolu do Hnusného, kam sa bol i Chalúpka vraj raz skotúľal, vypadnúť zo sánok, a podpitý kočiš zbadal to len pred farou, i to len, keď pani farárka posvietila, že velebného pána niet ani na sedlisku, ani v košine. Však nič sa mu nestalo, bol v dobrej bunde, a Janko Kraus, učiteľ, vedel, kde ho hľadať — pod strmým „hnusným“ vŕškom.Tak išiel som z Lehoty, a nebanujem. Marek Mác sa odvážal pod Brezovú a či do Hronca. Spakúvali dcéry, ženy, a ľapotili mi po maďarsky. Tieto ženy vlastne nechtiac pomohli otcovi predčasne na penziu. — Prečo, — vraj, — neučíte toho vášho otca po maďarsky? — spýtal sa štátny inšpektor ženy a dcér.— Keď sa nechce. Tvrdá hlava! — povedala dobromyseľne, ale nerozvážne učiteľka, a mužovi bolo odzvonené.— Nechce sa? Tvrdá hlava? Rozumiem, — kýval hlavou, ale pomyslel si: pred dvadsaťpäť—tridsať rokmi bol panslávom, trvá to i dosiaľ v ňom — spomínal si starý renegát, škôldozorca Sebesztha Károly. Von s učiteľom!Vo fare i Marekovcom predstavil som sa bol po slovensky a nepochybovali o mne, kto som. Bolo to radostných spomienok, keď ešte i oni, všetci farári, učitelia v biskupstve boli národovci, matičiari! Veď Moyses bol biskupom! Zašiel som hneď aj na evanjelickú faru, školu, a i tam vo fare síce opatrne, cez zuby spomínal pán farár Daniel Kováč revúcke gymnaziálne časy, ale v škole u Janka Krausa, ktorého otec bol slovenským dobrovoľníkom (a ktorý mi hovoril, že ani raz na nikoho z flinty nevystrelil, lebo že mu „človeka bolo ľúto“), srdečne ma vítali a hneď najmä o Chalupkovi rozprávali (aj s tou opitou príhodou v Hnusnom). Chalúpka rád vraj robil v spoločnosti vychádzky na Hrádok, k dámam býval veľmi zdvorilý, nežný a rozprával im o starožitnostiach, nálezoch, povesti a dôverným zradil i to, že tam mal naschovávané v roku 1848—49 pištole, prach a olovo, ale nebolo ich komu rozdať; každý sa smrti bál a za slovenský národ vtedy ešte veľmi málo ľudí stálo.Na druhý deň — nedalo mi pomešku — pod ja poza dedinu, ako mi Marek ukázal, hľadať Chalúpku. Cintorín som našiel. Obchodím, je obmurovaný, svet pozhora i pozdola ide do poľa i z poľa, a ja ešte cudzí, neznámy. Čo robiť? Po kľúč? Kam? Na faru? K hrobárom? Kde bývajú? To je mne dlho čakať, sluchy mi trhá. Ponad ohradu už vidím asi pomník Chalupkov.„Pravde žil som, krivdu bil som…“ čítal som v duchu nápis, a veru nerozmýšľal dlho, presadil som ohradu.Strhol som klobúk a blížil sa. On je! Okolo hrobu železná ohrada, hrob pekne opatrený. Stele sa po ňom zimozeleň. Povyše leží otec Adam. Podľa obrázku zo Spevov predstavil som si Chalúpku, mohutného chlapa, počerného, zastrihnutých fúzov, čiernych prenikavých očí a akoby ustrachovaný pred čímsi tajomným, odriekal som mu v duši nadšene všetky jeho verše, i ten:A bodaj to, bodaj,dobré nebo dalo:by vás naše okonikdy nevídalo!— Dobre, synak, nezabudni ma, a keď ti bude tesno v dedine, vo svete, pomysli na mňa, že ,boh dá, bude Slovák ešte, čím býval inohdáľ…— Nikdy, otče, nezabudnem tvojich slov! A na dôkaz svojho sľubu postavím ti svedkov! — a oduševnený i utíšený, upokojený, šiel som zasa cez ohradu do sľubného života, a vtedy skrsla vo mne myšlienka: zasadiť Chalupkovi na hrob lipku. „Sládkovičova je taká krásna!“ spomínal som v elegickom naladení.Marek sa ešte odvážal, lebo nerád odchodil a chcel vziať všetko, aby ho to čím dlhšie pribavilo. Viac odnášali, než odvážali.— Pán kolega, už som bol pri Chalupkovom pomníku! Či má krásny nápis: ,Pravde žil som, krivdu bil som'…— Verne národ môj ľúbil som, — skončil Marek.— I vy? I vy ste ľúbili národ? — stískal som mu nadšene a vďačne ruku.— I ja. Veď som ja bystrický Čulenov žiak! — pochválil sa, akoby z toho už nasledovalo, čo mne zbytočné povedať. — Ale tvrdé časy zaľahli na náš národ… Mňa už pätnásť—dvadsať rokov prenasledujú, upodozrievajú, a čo som sa (vzdychal bolestne) už nazrádzal svojho národa, aj nič, nič mi nepomohlo. Písaval som do Svornosti, do Vlasti a Sveta a nakoniec — von, von, ty si pansláv!— Hádam keby ste sa neboli tak ku stene podávali, neboli by vás o ňu tak pritisli…— Mladý ste, smelý ste, lebo ste — sám. Však keď sa oženíte, budete mať toľko detí ako ja, za ten kúštik chleba iste sa pokonáte s tými, ktorí vám ho môžu dať, ale i vziať, — zlomene naúčal ma opatrnosti Marek.Urazilo ma to a odbavil som ho Chalupkovým veršom:—Voľ nebyť, ako byť otrokom!— Ste nadšený, ako sme my bývali za bystrických čias. Keby ste vy pamätali ten majáles v tom vašom Tajove v šesťdesiatom piatom roku! To bolo nadšenie národné! Slovenské zástavy! Moyses! Vojsko! Slzy sa tisnú človeku do očí, keď si pomyslí, ako sa to za tých pár rokov všetko zmenilo! — a môj starý kolega Marek utrel si za národ slzu, ktorá mu, otupenému, zastrašenému, biednemu, iste dávno tvár nezvlažila.— Pán kolega, spomínajte, spomínajte a nadchnite sa ešte aspoň raz v živote, na rozlučné s Lehotou!— Už niet ako…— Jest! Ja viem. Počujte: na toho Chalúpku tak slnce pečie… Spravme mu chládok… Zasadme mu lipu, ako má Sládkovič. Spravte si pamiatku v srdci touto vďačnosťou slovenského syna, a s menšou ťarchou budete si spomínať na časy, v ktorých ste za chlebík zapierali slovenskú pravdu. Tá lipka sa bude prihovárať vlastnému vášmu svedomiu…— Pozde, keď som ju zrádzal v Svornosti a vo Vlasti…— Nie pozde. Či vy znáte, dokiaľ predĺži vám Boh dni staroby? A keby aj nie: budete môcť aspoň pekne snívať, že i keď ste zrádzali národ, keby nie deti, boli by ste ho tak milovali za celý život, ako ste ho zamladi na majálese v Tajove, ako teraz pri sadení lipky na mohylu Sama Chalúpku…Na druhý deň zasadili sme spoločne s Markom niekoľko lipiek.Možno žijú, možno vyschli; ale podľa sľubu môjho Chalupkovi daného mohli by aspoň — živoriť… Veď tak sa človek snaží… Tak by rád pravde žiť a ľúbiť… a nemať viny…Pozn.: Marek Mác dožil sa veľkého prevratu a dietky, kvôli ktorým sa ohýbať musel pred maďarizmom, vrátili sa otcovi i národu.
|
Tajovsky_Lipky-na-hrobe-Sama-Chalupku.html.txt
|
Nová vedaMôj priateľ má podarené štrnásťročné dievča, ktoré sa tak volá, ako všetky heroíny
národných pesničiek: Anička. Medzi slovenskými dievčatmi je omnoho viac Marienok ako Aničiek,
a predsa Marienka len vtedy môže mať čižmičky, čo jej budú klopkať, alebo môže ísť na trávu,
keď sú vo verši potrebné aspoň štyri slabiky a ona sa musí obrátiť na Marienčatko, alebo keď,
kvôli rýmu, musí urobiť zo seba neobyčajnú Marínu. Toto je kričiaca nespravodlivosť, ktorej
súrnu nápravu by mala každá slovenská strana vziať do svojho programu.Anička je teda dievčatko náramne podarené a k tomu i šťastná majiteľka novej stokorunáčky.
Túto stokorunáčku má uloženú vo voňavej, vyšívanej hodvábnej peňaženke, zabalenú v ružovom
papieri. Každý večer ju láskavo obzrie, pozorne vyberie, pohladká, k ružovému líčku priloží a
potom, rozprestrúc ju na kolienkach, díva sa na ňu zamilovane, pričom snuje smelé plány, čo s
ňou urobí? Nemôže sa rozhodnúť, či ju má dať na Maticu, či na Živenu. Až zamiera od slastného
pôžitku, keď si predstaví, že jej meno, ako darkyne, by bolo v novinách vytlačené v susedstve
sto korún! Jej stokorunáčka nie je obyčajná stokorunáčka, ako napríklad má dať za tri-štyri
kilá mäsa, alebo sedliak za dve kilá masla vydrie z vrecka nevoľného kupujúceho. Aničkina
stokorunáčka je dobre opatrovaná, láskavá, voňavá, novo-novučičká stokorunáčka, ktorú si
vyslúžila za štyri-päť rokov ťažkou robotou, a to gratulovaním rôznym tetkám na meniny,
narodeniny a na Nový rok. Koľko rozličných cukrovín a sladkostí musela pri týchto
príležitostiach pojesť, ktoré jej veru vždycky nechutili; a koľko ráz sa musela opanovať, keď
šla pred výkladmi a videla báby, obrázkové knižky, krásne cukríkové škatule, ktoré ju tak
veľmi vábili a ktoré si mohla kúpiť, ale ona štrngajúc rimštiakmi[1]a korunami v mufíku[2]alebo v ridikulíku, premohla sa a nekúpila ich. Nie a nie! Anička je ako každá
dobrá Slovenka, osoba pevná, odporujúca pokušeniu (kým nepríde jej čas). Na druhej strane
koľko šľachetných citov, koľko (skrze obetujúce) vysoko cenenej samožertvy a koľko múdrej
kalkulácie zo strany tetiek sa krylo v Aničkinej stokorunáčke! Koľko ráz si jedna-druhá tetka
pomyslela, keď ju zazrela: „Tiež ťa všetci čerti nesú, zasa ma o päťkorunáčku pripraví!“
Druhá, chladnejšia a múdrejšia, dávno odkladala na tento cieľ nové korunáky a bleskotom novoty
nahrádzajúc množstvo, šikovne do hodvábneho papierika zabalenými dvoma-troma korunami odbavila
gratulantku a šťavnatými bozkami a medovými slovami doplnila, čo chýbalo do úplnej taxy za
gratulovanie, ktorá bola podľa mienky Aničky a jej spoločníc najmenej päť korún. Anička, ako
osoba z gruntu[3]srdca statočná, takéto pokračovanie tetiek čo najrozhodnejšie odsudzovala a to tým
viac, lebo takéto nešplechy páchali najčastejšie tetky bohaté.Prišiel však jeden deň, keď sväté Ilion padlo.[4]Padol i Priamos sám, aj ľud zbroj znalého kráľa. (Tento verš je príšerný preklad z
nemčiny, spáchaný na Luciu medzi dvanástou a jednou po polnoci. Spomínam to kajúcne preto, aby
pán Š. K.[5]prísne na mňa nezazrel.)Anička išla zo školy s Malvínou a Olinkou. Šikovne prepletali svižkými nôžkami po
hrboľatej dlažbe mestečka a naraz rapčali ohybnými jazýčkami, keď akoby na rozkaz, razom
zastali pred Šildovým obchodom, z úst Malvíny vyskočilo čarovné slovo: „Čokoláda!“ Anička
prekvapene zvolala: „A Suchard!“ Olinka: „To je nemožné!“ Nech ešte niekto povie, že nie je na
svete fatum![6]Anička svoju stokorunáčku mávala vždy doma zatvorenú vo svojom toaletnom stolíku.
A dnes, práve dnes ju musela mať pri sebe! Jej vnútorný boj bol krátky, ale veľmi prudký. Už
skoro zvíťazila cnosť, keď nešťastná Malvína podotkla: „Anička, mohla by si pre svoju drahú
mamušku kúpiť štvrť kila tej čokolády.“ Anička povedala: „Ozaj, pravdu máš! Práve minule mama
spomínala, že by už rada zjedla kúsok čokolády, lebo ju už aspoň rok ani nevidela. Pre seba by
Anička „čokoládu“ nekupovala, ale pre drahú, milú mamušku? S radosťou všetko dá! Ako sa mama
bude tešiť, keď uvidí, ako ju jej dcéruška má rada! Ako ju privinie na svoju hruď a ako ju
vybozkáva! Oh, slasť pomyslieť!“Vošli do obchodu a kúpili štvrť kila čokolády a zaplatili zaň dvadsaťpäť korún. Aničku
pichlo do srdca, keď sa lúčila so svojimi sto korunami, ale pomyslela na mamu a potešila sa.Vyšli na cestu a obzerali balíček čokolády. Malvína podotkla: „Ako ju len teraz balia?
Iste nie je na nej strieborný papier.“ Olinka: „Za tie peniaze by veru mohol byť. Ja sa
stavím, že je.“ Anička: „Pozrime.“ Pozreli, pomaly rozlepiac jeden rožtek na balíčku.
Strieborný papier nebol! Len cez akýsi priezračný papier prekukávala čokoláda, ktorá sa
Malvíne zdala akejsi podozrivej farby. Olinka vyslovila podozrenie, že to ani čokoláda nebude.
Anička sa cítila akosi urazená, ani sama nevedela prečo. Že by to ani čokoláda nebola? Za jej
drahú stokorunáčku? Otázku riešili veľmi múdro tak, že čokoládu rozbalili, jednu štangličku
odlomili a prirodzeným spôsobom okúsili. Nedajbože prísť na jednu mienku. Malvína rozhodne
tvrdila, že je to iba cukor pomiešaný s múkou a s vaníliou. Anička bola presvedčená, že je tam
dosť a dosť kakaa a Olinka sa nevedela rozhodnúť: primalý kúštik dostala na okoštovanie.
Koštovali druhú štangličku a ešte neboli jednej mienky. Len pri piatej a ostatnej sa zhodli,
že to bola pravá čokoláda a veru čokoláda dobrá.Potom šli niekoľko krokov ďalej, spokojne, ako ľudia, ktorí svoje veci dobre skončili.
„Aha!“ zvolala Malvína, „či ti len ten Šilda dal dobré peniaze?“ Olinka vedela napochytre
rozpovedať, že jej apa minule dostal celú hŕbu falošne kolkovaných peňazí. Anička stiesnene
vytiahla svoj poklad a múdro ho prezerali. Pravda: nevedeli rozhodnúť, či sú dobré, či zlé.
Navrhovali rozličných znalcov peňazí. Malvína odporúčala Goldmanna, Anička tetu Jastrabovú,
ktorú preto odvrhli, lebo sa báli, že ich vezme na otázku, kde a ako prišli k toľkým peniazom,
až konečne zvíťazil návrh černookej Oľgy, ktorá poradila, aby išli k profesorovi fyziky pánu
doktorovi Fr. Xaverovi Vocáskovi.Prišli pred dvere jeho mládeneckého bytu šuškajúc a šťuchajúc sa šúchali nôžkami na
rohožke pred dverami, pričom s rešpektom čítali vizitku na dverách: „Dr. Frant. Xaver Vocásek,
gymnaziálny profesor, kolkológ“. Nastala otázka, ktorá má zaklopkať a prvá vojsť do izby.
Rozhodli, že Anička, lebo peniaze sú jej. Po mnohom štuchaní sa, zaklopali naraz všetky tri a
vrazili aj naraz všetky tri do izby.Pán profesor, mladý, dobre živený pán, nízkej postavy, naraz vyfrngol z izby do susednej,
ako zazrel tri grácie.[7]Ony zadivene pozreli jedna na druhú. Malvína zvolala: „Mal šlafrok!“ Oľga: „A
pantofle.“ Anička s uznaním podotkla: „Preto sa schoval pred nami, aký gentleman!“ Potom
šuškajúc obzerali izbu, ukazujúc prštekmi na jeden-druhý predmet v nej. Na stole stál samovar
s akousi čudnou masou. O chvíľu prišiel pán profesor nazad. Mal oblečený dlhý čierny kabát a
na tvári z oboch strán akési vrecúška, priviazané hrubou červenou šatkou, ktorej konce mu
stáli nad hlavou ako zajačie uchále. Boleli ho neboráka zuby, nuž sa kuroval, ako vedel, po
staromládenecky. Dievčatá vľúdne privítal trochu nepodareným úsmevom, lebo mal jedno líce
spuchnuté. Tieto — v prvom rade Malvína — mu vyložili príčinu príchodu. František Xaver čosi
zamrmlal a potom vzal peniaze do svojich buclatých rúk. Dievčatám kázal sadnúť, a prešiel s
peniazmi do druhej izby. Po dosť hodnej chvíli prišiel nazad a predniesol im rýdzou
česko-slovenčinou nasledujúce: „Víte, že kolky sú ustanovizeň velice stará. Kolky se našli již
i v asýrských a babylonských vykopaninách. I jméno ,kolek‘ dokazuje, že naši predkovia znali
tieto výmysly fiškálske již tehdáž, když všetci Azijci ešte jeden národ tvorili. Dokazuje to
řecké pomenovanie kolka, které zní: KOLKOS a sanskritské:[8]Ka âka. Veda o kolkoch, to jest Kolkológia jest vědou skutečnou. Má všechny známky
tejto; totižto: báda a skúma stále, jej výsledky jsou nejisté, a pokračuje ako každá věda
předpokladaniami — hypothesami — které dnes stojí prvně jak helvétská víra a zítrá patria
medzi staré železo. Kolky skúmame najprv len pouhým okem, pak zväčšujúcim sklem, polarizačným
aparátem a röntgenovými lúčmi.Kolek teda najprv obzreme pouhým okem, a takto ustálime jeho barvu, která je červená, neb
modrá aneb hnedá. Avšak barva jeho vůbec nerozhoduje. Již republika sama vydala kolky tých
nejrůznejších odtienkov. Padelateli by ovšem byli dělali kolky tých najdokonalejších barev,
avšak republika je nutí také k nejrůznejším nuansom… toto je moc šikovný trik, který
padelatelům mnoho zlosti působí. Keď chceme videt řádne kresbu kolku, tak musíme vzíti
zväčšujúce sklo. Tým vidieť erb republiky: navrchu pevne a flegmatične stojící Slovensko s
jeho kopcemi a s jeho křížem; z dvoch bokov moravskou orlici a slezského orla a v prostriedku
českého lva. Lev ukazuje tolik různych odtienkov, že ich kópie by zaplnili hrubú knihu, a
preto sa v krátkosti len ním budeme zaoberať. V polarizačnom aparáte kroutí lev paprsky raz
nalevo, raz napravo, a síce nie dle toho, či je kolek falošný alebo pravý, nýbrž dle toho, pod
kterou vládou bol vydán. Padělané kolky, toť se rozumí samo sebou, kroutí paprsky jednou v onú
a jednou zase v jinou stranu. Dle toho je videt, že polarisací nemůžem ustálit pravost kolků.Zväčšujúcim sklem vidíme lva jednou tučného, lesklé srsti a vesele se ušklebujícího, s
pevným a mrštným chvostom, a iný raz je zhubenelý a dělá utrápenou tvár, jazyk a ocas mu len
visia. Lev je biedny na všetkých poľských padělcích a na väčšine maďarských. Tak hubenost je
také neistá známka nepravosti. Zostáva nám ešte röntgenování, které skytá každopádne velice
zajímavé známky. Röntgenovaním vidíme, že na pravom kolku má usmívající se lev žalúdok plný
knedlíkov, aneb na istej čiastke haluškami a bryndzou. Na polských padelkoch má bídný lev
jenom trochu bramborů v sebe a na maďarských, na kterých velice mrští obličejí, musí trpieť v
sobě mešky zelenej papriky a řezy tekvice. Síce přiměřená strava to není pro něj. Buchtičky mu
lepšie chutnají. (Tu pán profesor i pri bolesti zubov dva razy glgol.) Hehehe! Jenom, chyba
je, že jsou i levové, kteří mají vůbec prázdny žaloudek, a to české právě tak, jako padělky.Vidíte tedy, co je věda? Moc vidíme a nic isté nevíme. Zda budem někdy vědět rozeznáti
pravý kolek od nepravého?“ Pán profesor rozhodil ruky naširoko a obrátil svoju zduchovnenú,
opuchnutú tvár oproti povale a riekol s vážnou melanchóliou: „Ignoramus et ignorabimus.“[9]Odovzdal Aničke peniaze a poklonil sa: — Dobrý deň!Dievčatá pružne zoskočili zo stolíc, urobili pukedlík[10]a už boli vonku.Na ulici navrhla červenovlasá s charakteristickým, na konci razom zahnutým noštekom
okrášlená Malvína, aby išli ku Goldmannovi.Išli ku Goldmannovi. Pán Goldmann má dobre idúci, teda zle stojaci obchod so strižným
tovarom. Pán Goldmann „dámy“ náramne vľúdne prijal a razom poznal, že Anička nevyhnutne
potrebuje stužku do vlasov, šnúrky do topánok a špulku nití, čo jej s najväčšou ochotou predal
a to pomocou Malvíny, bordó stužku Aničke, ktorá sa honosí krásnymi pobelavými vlasmi, má
pekné modré oči a pleť ani bába z porcelánu. Kolky uznal na prvý pohľad za znamenité (len
jeden nebol dobrý) a vydal im zo 75 korún jednu korunu a 35 turákov.[11]Potom šúchajúc si ruky hladko a s milým úsmevom vykomplimentoval „dámy“ z obchodu.Na ulici dievčatá nepovedali ani slova. Černooká Oľga sa ľútostivo dívala na Aničku,
ktorej akosi hrdlo sťahovalo. Malvíne naraz prišlo na um, že musí ísť ešte čosi povedať
Goldmannovi a vošla nazad do sklepu.Anička sa odobrala od Oľgy a bežala domov.Vo svojej izbičke trepla nakúpené veci na stôl, že sa po izbe rozleteli a trhajúc sebou
(aký je už zvyk dám v tom veku) hodila sa na pohovku a rozplakala sa.O chvíľku vošla do izby pekná, vysoká, trochu moletná pani, pekných pobelavých vlasov a
živých, belasých očí: Aničkina mama. Prichádzajúc z kuchyne, mala vysúkané rukávy na bielych,
okrúhlych rukách…(Opona.)[1]rimštiaky— hovorovo peňažná jednotka, tu vo význame korún[2]muf— rukávnik[3]grunt(z nem.) — základ[4]Prišiel však deň, keď sväté Ílion padloPadol i Priamus sám, aj ľud zbroj znalého kráľaverše z Homérovej Iliady (4. spev v. 164 — 5), v preklade M. Okála:Príde raz istotne deň, keď posvätné Ílion zhynies Priamom vládcom a ľudom, čo kopijník Priamos chová[5]Š. K.— Štefan Krčméry (1892 — 1955), vtedy redaktor Národných
novín, kde vyšla i táto Jégého poviedka[6]fatum(lat.) — osud[7]tri grácie— v rímskej mytológii tri bohyne pôvabu a krásy, (v
gr. mytológii sú to charitky)[8]sanskrit— staroindický literárny jazyk[9]Ignoramus et ignorabimus(lat.) — nevieme a nebudeme
vedieť[10]pukedlík— poklona s ohnutím kolien[11]turák(zastar.) — malý peniaz, v Uhorsku poldruha grajciara, tu
haliere
|
Nadasi-Jege_Nova-veda.html.txt
|
INa panskom, poschodovom dome bolestne zavrzgla veľká brána; trochu sa otvorila a za ňou
bojazlive, opatrne nakukla tvár sedliaka, Slováka. Prichádzajúci chvíľku váhal, potom sa
pomaly, opatrne pretiahol cez tesný otvor, ako by nesmel bránu väčšmi otvoriť, zľaknúc sa
vŕzgania, ktoré sa rozliehalo pod dutou klenbou, ako v prázdnom, veľkom hrobe. Potom chcel
bránu tíško pritvoriť, ale ona zas nešeredne zavrzgla; nechal radšej všetko tak.Prešiel — v krpcoch bez šramotu stúpajúc — cez chodbu ku dverám, na ktorých bola pribitá
akási tabuľka. Oprel palicu do kúta, klobúk šuchnul k nej na zem, uhladil si vlasy, oddrhol
si a zaklopal. Ktosi sa ozval zdnuká, on vkročil pomaly. Zastal pri dverách a pozdravil sa.Pred ním pri obloku sedel za stolom mladý človek. Na pozdravenie ani sa neobzrel; bol
pohrúžený do rýchleho písania.— Či tu býva pán advokát? — preriekol sedliak.— Áno, áno, nech sa len páči bližšie, pán gazda! Čo dobrého ste nám doniesli? — povedal
mladý človek za stolom, složil pero a ponúkol prišlého sadnúť si.Náš krpčiar váhave pošiel napred. Sadol si a, vyhnúc upretému zraku mladého človeka,
poobzeral sa po izbe, ako by hľadal niekoho. Nemal dôvery k mladému človeku; myslel si:
pisár. Stranou boly polootvorené dvere, za ktorými ktosi hrubo zakašľal. A gazda ticho,
nedôverčive obráti sa k mladému človeku:— Pán advokát sú azda nie doma?Ivan Borovský, osnovník advokáta Kürtöša, začal už tratiť trpelivosť, ale predsa vľúdne
odvetil:— Doma je, doma; lenže mi už povedzte, v čom vám budeme môcť poslúžiť?Gazda sa konečne osmelil a začal:— Ale nuž, prosím ich úctive, človek má vždy nejakú galibu na tomto zlom svete. Ja som
bol v bohabojnosti a poctivosti vychovaný, nikdy som nikomu neublížil, ani nemôže nikto na
mňa nič nedobrého povedať, a veru by som nikdy nebol myslel, že ja raz po súdoch budem
musieť chodiť…— No, veď mi už len povedzte nakrátko, pán gazda, čo sa vám stalo?— Ach, jaj, prosím ich, zlého, bezbožného súseda máme. Nevravím to len ja; hovorí to
každý v celej dedine. Ľuďom je ten človek len na protiveň… a ja som na neho nikdy ani len
zlým okom nepomrel…— No, a čože vám vykonal?— Nuž, hľa, prosím ich, takto sa to stalo. Asi pred týždňom ráno vyháňala moja stará
našu — ponížene ich odpytujem — kravičku. A — nuž krava ako krava — nešla cestou, ako sa
jej patrí, ale zabočila popod obloky súsedove a začala sa ošúchať, otierať o súsedovu stenu
— nuž prosím ich, krava ako krava… A tu ti vypáli súsed s hrozitánskym drúkom, a bác, bác!
kravu, kade ju len začiahol… Nuž a moja stará, pravda, nemohla sa na to bez slova dívať —
ale ten zle-nedobre na ňu, že taká a taká, čo si to vraj kravu za chvost nevyvedie, alebo
lepšieho poriadku nenaučí! Vybehla i súsedka; nuž pravda je, že si stenu pred dvoma dňami
bielila — ale predsa tie nadávky, jaj, nie je to dobre ani spomínať! Prosím ich: ľudia si
uši zapchávali, tak nás pred svetom zhanobili… A prečo, prečo?…— Hm, hm, — zahundral osnovník.— Nuž tak ma teraz stará vystrojila, lebo ona sama prísť nemohla. — Choď, povedá,
zažaluj bezbožníkov! Takú hanbu nám nemožno strpieť, choď a žaluj, čo hneď dáš tisícku!
Nech ich pri súde dobre potrescú, nech im ukážu!… Prosím ich, teda nech ich len dobre
zapravotia, nech platia, majú z čoho, a nech zaplatia potom i nám za ublíženie a hanbu…Mladý osnovník sa ani nehnul počas celého vykladania, len hľadel vážne svojimi belasými
očami na gazdu. Počúval ho, a oči jeho ako by trpkým, bolestným odtienkom žiarily. A keď ho
dopočúval, sklonil trochu hlavu a ticho vzdychol.Nastalo hrobové ticho, a gazdovi začalo byť trápno. Konečne chcel zasa otvoriť ústa,
zajachtávajúc sa, ale mu osnovník mierno skočil do reči, pozdvihnúc naň svoj čistý,
prenikavý pohľad:— Človeče dobrý, predovšetkým vám musím povedať, že za tú urážku vám nikto nič
nezaplatí. Ale počúvajte ma len. Smutná vec je, že sú ľudia nespratní; no, nemusíte utekať
s každou pletkou hneď pred súd…Gazda otvoril naširoko oči.— Keď sa nedá vyhnúť nejakému zlu, odpúšťajte si navzájom, hľaďte si zabúdať urážky…V súsednej izbe ktosi zasa hrubo zakašľal, lenže akoby nasilu a netrpelive.Osnovník mierne dokončil:— Choďte domov, dobrý človeče, a smierte sa so súsedovci; škoda je s takouto vecou
papier márniť.Gazda sa zmiatol. Vidno, že toho nečakal. Oči osnovníkove priateľsky, vľúdne, skoro
prosebne spočívaly na ňom, ale z toho istého pohľadu vyčítal i to, že je vec skončená.Vstanúc teda, poklonil sa a vyšiel.Mladý osnovník sa chvíľku uprene díval za ním, potom sklonil hlavu nad aktá…V súsednej izbe, za pol polootvorenými dvermi zahurtovalo odstrknuté kreslo; ktosi vstal
a prešiel sa strmým krokom niekoľko ráz po izbe. Kroky jeho tupo dunely; po hrubých
kobercoch kráčal.Hneď zatým sa zjavila na prahu tlstá, územčistá postava advokáta Kürtöša. Krvou
podbehnuté, vypuklé oči mu nervózne behaly za sklom okuliarov.— Pán osnovník, — spustil odrazu, — nemôžem pochopiť, čo vás pohlo takto si počínať so
stránkami?Osnovník bol nad papiermi zohnutý, ale keď zdvihol hlavu, ani najmenšie prekvapenie sa
mu nejavilo na tvári. Otvorene a pokojne hľadel na svojho principála.A principál sršal ďalej:— Nanajvýš som zvedavý, na akom základe mi vyháňate stránky z kancelárie…Ivan Borovský pokojne odvetil:— Myslím, že ma uznáte za spolupracovníka na poli vyhľadávania pravdy a práva, hoci som
len osnovník. A ja nemôžem srovnať so svojím presvedčením, aby som niekoho na lepšiu cestu
neobrátil, keď môžem…— Mne tu kázne nedržte; mohli ste ísť teda za farára… Vy ste povinný tomu, kto sem
zaklope, prijať jeho vec!Ale osnovník nemýlene pokračoval:— A od tohoto presvedčenia ma ani ztrata zárobku neodvedie, a myslím, že ani pán doktor
je nie odkázaný…Ale advokát sa navidomoči rozzloboval.— Dajte mi pokoj s vaším blúznivým idealizmom; obdivovať vaše presvedčenie nie som
náklonný… Prosím moje právo rešpektovať i za stolom osnovníckym! Alebo ak azda — a tu
odrazu významne snížil tón — má to znamenať nejakú národnostnú politiku, tak vám neradím v
tomto pokračovať…Zvrtol sa nazlobený ku dverám. Ivan Borovský vstal a úradným, sviatočným tónom
preriekol:— Ak je medzi nami v tomto ohľade neprekonateľná priepasť, budem vedieť, čo je pre mňa
toho konzekvencia.Advokát sa strhol. Takého príkladného osnovníka ešte nemal; utratiť by ho ani najmenej
nechcel. Obzrel sa, ale už hladšie, no Ivan Borovský sa pohrúžil do svojich papierov, ďalej
si ho ani nevšímajúc. Advokát chvíľku ešte stál, potom vyšiel, ale už tichším krokom.*Ivan Borovský, ako položil pero na papier, už zabudol na celý svet. Rezký pohyb ruky
prezradzoval, s akou schopnosťou a vôľou zdolal prácu. Rozberal dôvody istej veľkej
pravoty, pádne porážajúc protivníka raz obratným a jasným dôvodením, hneď zasa neúprosne
ostrou satyrou. Celou bytnosťou svojou sa ponoril do práce. Kedy-tedy mimovoľne máchnul
rukou, ako by rečnil a gestikuloval, potom zas chytro sa rozbehol prstmi do zákonníka,
hľadajúc potrebný paragraf.Vše postál a rozmýšľal; v zraku sa mu zrkadlilo, ako sa prehŕňa v myšlienkach, aký nemý
zápas a napnutý boj sa odohráva v jeho mozgu. V zraku sa mu zrkadlilo, ako tamdnu v hlave
lomcujú myšlienky, ako sršiace a prskajúce elektrické iskry.Tvár mu mala výraz bojovníka, ktorý sa udatne oháňa mečom na pravo i na ľavo, čo ďalej,
tým srditejšie a mohutnejšie doráža na protivníka, ani na chvíľku mu postáť nedá, až kým ho
úplne nepremôže.Celá kopa popísaných hárkov stála už pred ním, keď konečne spravil hrubý bod, oprel pero
o kalamár, vyrovnal sa a, vystrúc naširoko ruky, zhlboka si odfúkol.Pod mladistvými fúzmi mu hral spokojný úsmev, ako by hovoril sebe: „Ale som mu dal!“
Myslel na protivníka-advokáta, proti ktorému bránil svoju stránku. A nebol ten úsmev znakom
pyšnej namyslenosti. Ostrie jeho reči a umu už nejeden kolega pocítil a trpko si to
zapamätal.Svedomite vykonaná práca ho naplnila blaženým pocitom spokojnosti a bol by si azda i
veselo zahvízdal, ale mu prišla na um hádka s principálom pre odpraveného gazdu… Pomaly
sklonil hlavu do obidvoch dlaní a zamyslel sa…Ivan Borovský bol dušou-telom idealista. Šľachetná, mladistvá tvár a nežný, hneď zas
prenikavý pohľad jeho ani nežiaril iným. Počnúc od mladosti rojčil túhou nehasnúcou,
miloval svoje prosté slovenské plemä a pevne sa odhodlal všetky svoje schopnosti tomuto
plemenu venovať. Svojmu temperamentu a svojim schopnostiam primerane volil si také pole
účinkovania v meste, na rečovej hranici ležiacom, kde v cudzom víre zlobou obtočený sám a
sám bojoval proti vlnám, ktoré peniac a fŕkajúc sa valily proti nemu, ako proti skale. Ale
bol otužený. Už ako študent prešiel školu utrpenia. Krutú, ale hrdinskú dobu prežil už
vtedy. A to ho naučilo, pri všetkom svojom idealizme, prísno reálne smýšľať. Snilkom nikdy
nebol. Ba zrovna nenávidel sentimentálnych, bolestne vzdychajúcich idealistov, ktorých
ústami ustavične len žaloba sa leje, ktorí máchnu rukou a upádajú do chorobnej mdloby. Čím
väčšie boly ťažkosti a prekážky, týra väčšmi rozvírily sa sily jeho — ináče bol chladný,
pokojný a vypočítavý. Boj ho nikdy nezachvátil, ani len na zdvorilosť nikdy nezabudol — a
to dodávalo jeho osobnosti magnetickej, pokorujúcej sily.Tým bol Ivan Borovský v 26-om roku mladého, pekného života svojho.*Teraz sedel hlboko zamyslený. Šero večerné sa vzmáhalo v tichej pisárni; tichý, lahodný
tlkot stenových hodín len zdôrazňoval nemú tichosť.Ivan sedel napnute, ale nesnil. Oči jeho, naširoko otvorené, nemo sa dívaly do šera.Šero a tma sú najlepším plátnom, na ktoré fantázia maľuje svoje najkrajšie a
najpestrejšie obrazy…Pohybujú sa tiene a postavy pred očami, ako na filme. Ticho, nemo plávajú v prázdnote a
zmiznú, máchajúc rukami-nohami. Tu zas tváre, menej i dobre známé, vynorujú sa ako zo
záhadného mora, a všetko to žije, nemo sa hemží, ako keď nočné mušky a motýle krúžia okolo
elektrickej lampy.Ivanovi predchodily tváre, tie dobre známé, snivé a dobrotivé typy slovenského ľudu, ma
ktorých zjavne badať, ako drsný život hlbokými vráskami rozryl pôvodne detinsko-nevinný a
šľachetný výraz tvári. Predchodily mu postavy, s macošskou pôdou nemo sa boriace, deti
svoje kŕčovite privinujúce, a postavy, ako Rodinovi calaiskí mešťania: nemým odporom pery
zatínajúce, alebo rukami hlavy svoje stískajúce, rukami kostnatými, na ktorých žily divo
navrely. I predchádzaly mu postavy, ktoré sa hrozily, jedny-druhé za krky lapaly — i poznal
medzi nimi i dnešného klienta-gazdu…Odrazu zarinčal oblok hrmotným klopaním. A postavy hneď zmizly…Ivan sa ustato a nevrle zdvihol, pristúpil k obloku a otvoril ho. Pod oblokom stál
Kalman Komor, stoličný podnotár. Pokladal sa za priateľa Ivanovho, ale ich celé svety
delily. Ináče bol známy typ malomestského šviháka a svetáka.Kalman Komor zvolal z plného hrdla:— A čože ty tu ešte robíš? Hľadám ťa už dve hodiny medzi živými i medzi mŕtvymi. Tu je
večer, čas pre takýchto netopierov; poď už od toho stola!— Už idem.— Dočkať ťa však nemôžem… ponáhľam sa na večeru. V parku, v kiosku sa sídeme — choď len
chytro večerať i ty…
|
Martis_Na-rozcesti.html.txt
|
1Miško Oprata stúpal pomaly krok za krokom hore tými stoosemdesiatimi schodmi, ktoré viedli
do zámku. Pomaly, veru hej, veď mal na žrdi zavesené dve krhly naplnené vodou — na kúpeľ pre
osvícenú pani.Chudák Miško Oprata — každý deň vláčil túto vodu; dolu skákal ľahko, ale hore! Kým len
povyťahoval tú vodu zo studne! Bola to čudná voda; v zime nikdy nezamrzla, vždy rovnako čistá
a chladná, ozaj ako krištáľ… a denne sa v nej kúpala osvícená pani — hádam od toho bola taká
pekná, svieža a prísna… Hja, nešťastie ju nespravilo mäkšou, ale tvrdšou… Už osem rokov bola
vdovou. Jej čierny šlep[1]šušťal po zámockých schodoch, a keď sa Mišo s ňou zišiel, ledva sa spamätal, už
bola preč. Slúžky v komore, keď najlepšie trkotali o frajeroch, alebo si vyspevovali pri
priadkach, razom zamĺkli: vo dverách stála pani Borbála — prísna a nahnevaná — dievčatá od
strachu skoro zo stoličiek popadali… A noc po noc blúdila po komnatách, alebo stála za
mesačných nocí v altáne a cez ďalekohľad sa dlho dívala na mesačné nebo.Dievky sa jej báli a mužskí tiež. Vlastne nevedeli ani prečo? Veď nikomu neublížila,
krivdu nikomu nespravila. Bože, ona bola pani osvícená, a tí ostatní len poddaní. Ale inde na
Považí mali ľudia oveľa horší, ťažší život ako tu u Madunických, a predsa, predsa… Či preto,
že mala vlasy čierne ako búrka v noci, a oči zelené ako voda v studni, a veľmi, veľmi bielu
tvár?Alebo preto, že bola taká tenká, a od smrti pána osvíceného nosila vždy len čierne šaty a
okolo hrdla dlhý biely závoj? Alebo to robili ústa pani Borbály — tie veľmi červené ústa s
krutými malými ostrými zubmi? Nikto vlastne nevedel povedať, prečo sa tak boja pani osvícenej
— len to všetci cítili. V altáne mala netopiere. Chceli ich odohnať — nedovolila. Hanka,
slúžka, na vlastné oči videla, že ten jeden netopier priletel, keď ho volala dákym divným
piskotom…Ale Miško Oprata nemyslel na tieto babské reči. Pomaly stúpal hore zámockými schodmi a
dával pozor, aby mu ani kvapka vody nevyšplechla — veď vaňa musí byť celkom naplnená — škoda
každej kvapky! Aj hore na zámku majú síce studňu, aj pijú z nej vodu, ale kdeže sa tá dá
porovnať s tou dolnou studňou.,Len čo sa toľko kúpe tá naša pani?‘ rozmýšľal šuhaj. ,Nikdy nič nerobí, taká je čistá ako
ten biely holub na streche, a predsa sa len ustavične mága.‘ Mišovi dobre slúžila robota; čím
viacej pracoval, tým viac rástol a vari od toho nosenia vody mal také široké plecia, také
silné ramená… Pot mu v malých kvapkách vysadol na čelo a plavé vlasy také husté, že sa hrebeň
lámal na nich, zdali sa mokré, košeľu mal rozopätú, remenný opasok stiahnutý na tenkom drieku,
hlavu sklonenú, kráčal hore do zámku.Konečne došiel. Cez bočné schodíky sa vydriapal do malej izby, kde ho už čakala Hanka. —
Nože chytro, Mišo, pani sa už tri razy pýtali, či je kúpeľ už hotový… — A Hanka, ružová ako
zakvitnutá jabloň, malá, okrúhla, starala sa okolo kúpeľa.Mišo si utieral čelo. Povyťahoval sa, ramená rozprestieral. Vysoký, krásne urastený mladý
chlap. Zatiaľ Hanka chystala vodu. Naliala do nej jazmínového olejčeka a odvar z lipových
listov — celá hora voňala v malej kúpeľnej izbičke.Miško s úľubou dýchal vôňu rannej hory. — Na môj pravdu, tu by som sa i ja raz nedbal
vykúpať.Za záclonou stála pani Borbála. Nezbadali ju. Jej zelené, čierno prámované oči so
začudovaním hľadeli naňho, nozdry na tenkom nose sa ľahko striasli. — To ty nosíš tú vodu? —
pýtala sa. Celkom zbytočná otázka, veď ho videla, aký je spotený. Košeľa sa mu lepila na
silných mladých prsiach, vyhrnuté rukávy ukazovali silné mladé ramená. — Áno, ich milosť! —
vravel šuhaj bez strachu tým hlbokým mäkkým hlasom, do ktorého sa i Hanka od začiatku zaľúbila
— lenže nevedela o tom.Jej milosť zdvihla k nemu oči, lebo hoci bola vysoká, Miško Oprata ju predsa prerástol o
hlavu. A teraz Miško sklopil zrak, lebo zelené oči sa akosi čudne, nepochopiteľne dívali na
neho. Miško mal ten pocit: ,Čo sú to za čudné oči, čo sú to za čudné oči?‘Kývla rukou a už aj zmizol. Hanka pripravovala plachtu, krútila sa okolo panej, kým sa tá
zamyslene dívala cez maličké, okrúhle okienko do diaľky na rovinu, ktorá ležala hlboko pod
zámkom — na utešenú považskú dolinu. Ďaleko dolu zelenel sa Váh, horúce augustové silné
povetrie sa miešalo s vôňou lipových listov a jazmínu z kúpeľa pani osvícenej.Od tohto dňa sa v Mišovom živote všeličo zmenilo.Ráno nosil vodu na kúpeľ, popoludní musel pomáhať ich milosti do sedla a večer vynášal
ďalekohľad do altánu. Nikdy sa naňho neobzrela, zelené oči s čiernym prámovaním boli
odvrátené. Ale Hanka bola predsa nespokojná. — Mišo, — vravievala, — veď sa hanbi za svoju
prácu! Iní pracujú po poliach tak, ako sa patrí, len ty sa ustavične moceš v zámku! Veď popros
starého Lechtúňa, aby ti dal nejakú inú prácu. Veď hľa, vidíš, večne nebudeme tu, ak sa máme
zobrať, musíme niekde bývať, a nie vždy i ja i ty hore v zámku… — Starý Lechtúň sa spýtal
panej, pani nedovolila. — Má na ženbu času dosť, a Hana tiež. — A vec bola odbavená. Hanka
plakala v belaso-kockovaných perinách — ich milosť nedovolí, aby sa zobrali, už je po svadbe
na jeseň… Hja, poddaný sa vtedy smie ženiť, vydávať, keď to panstvo dovolí — ináč nie… Voda
krištáľová, studená tiekla do vane. Hankine slzy tiež. Nepomohlo nič. Pani Borbála v čiernych
šatách, s bielym závojom okolo hrdla dívala sa cez okrúhle okienko a hlboko o niečom
rozmýšľala.— Hanka, zajtra pôjdeš na jahody, kúpeľ si spravím sama… — vravela pomaly, kým si spúšťala
šaty.Na druhý deň bolo všetko tak ako inokedy, pre celý zámok — len pre Miša nie.Hanky nebolo. V malej kúpeľničke nebolo nikoho. Mišo stál nerozhodne pri dverách — teraz
čo? Chlapcove svetlé oči boli čudne nepokojné — ako keby tušili nejaké nebezpečenstvo… Pani
Borbála odtiahla záclonu. Bez najmenšieho rozčúlenia mu kázala, aby jej vyzul črievičky,
stiahol pančuchy… Mišo robil, ako mu kázala, ale ruky sa mu pritom triasli, tie tvrdé,
vypracované ruky, kým sa ona zamyslene dívala na jeho sklonenú hlavu. A Mišo — snívalo sa mu
to len, a či čo? Ako keby bol cítil ľahké pohladkanie na hustých, zaprášených plavých vlasoch…[1]šlep(nem.) — vlečka na šatách
|
Ivankova_Dvom-panom-sluzit.html.txt
|
Hlas k rodákomZ daktorých strán Slovenska prišli k nám po vydaní Ohlasu na naše Národné noviny[1]dotazy, prečo sme v reči tejto, v ktorej sme Ohlas vydali, noviny písať
ustanovili, a z daktorých prišli aj ponosy proti reči, od nás za reč novín národných
prijatej. Dobre vieme, že krok tento, obrat v našom doterajšom spôsobe písania robiaci,
mnohým do očú padnúť musel, a napred sme predvideli, jako sa to aj z Ohlasu znať dáva, že
nejedni s ním spokojní nebudú, dobre tiež cítime, že stojíme zato pred národom naším na
odpovedi, ktorú i pred ním vo zvláštnom spise„O potrebe písania v slovenskom
nárečí“[2]dáme, medzitým ale, kým tento spis nevyjde, predbežne na daktoré otázky
odpovedáme a dajedny z príčin, ktoré nás k tomu kroku pohli, vykladáme.My Slováci sme kmeň;[3]za to nás uznali najlepší a najzbehlejší znatelia národa slovanského, Dobrovský[4]a Šafárik,[5]a kto by nám kmeňovitosť odoprieť chcel, neznal by nás docela. Kmeňovitosť naša
sa zakladá podstatne (essentialiter, wesentlich)[6]na našom vlastnom, osobitnom nárečí a potom na iných stranách nášho života.
Slávny Dobrovský dlho váhal, či nás za kmeň uznať má lebo nie, potom ale, keď naše nárečie
dôkladne poznal, uznal nás za kmeň osobitný a nik mu z tohoto ohľadu naproti sa nepostavil,
jako sa ani s dobrou veci známosťou postaviť nemohol, ba naopak, všetci skusovatelia národa
nášho v tom sa s ním úplne zrovnali a nás za kmeň vždy uznávali i vyhlasovali.[7]Jako kmeň sme jeden celok, jedna osobitnosť, jedna osobnosť (die
Persönlichkeit), každej ale osobnosti je najväčšia povinnosť jej, t. j. tejto osobnosti,
povedomou sa stať, seba pocítiť a seba poznať, inakšie nezastane si hore koncom, ale sa len
krčiť, povaľovať a seba samú pohadzovať bude. Človek, ktorý ešte k osobnosti neprišiel, je
dieťa, neodchovanec, ktorý ju do vlády svojej nedostal, je otrok, rab, ktorý o nej nič
nevie, je na rozume pomätený, ktorý ju dobrovoľne odhadzuje, je potlkeň a povrheľ, ktorý sa
jej iným kvôli odrieka, je otrockého zmýšľania potupenec, a národy, ktoré sa ešte k
osobnosti nedostali, ktoré sa nepocítili, sú ešte len deti pod čeľadným vladárom
(patriarchom), otroci pod pánom, a ktoré sa jej odriekli, háveď (zber) potupná. V jakom sme
my stave boli, jako opovrhovaný, sem a tam strkaní, jako rozsypaní a rozhádzaní, vie každý
z nás a vie svet; aby sme sa z tohoto stavu vyslobodili, k dačomu prišli, sa spojili a
povýšili, je žiadosť a túžba každého našinca najšľachetnejšia, prestaneme ale byť
opovrhovaní a strkaní a vystúpime vyššie, dostaneme i doma i u iných vážnosť, keď sa
pocítime, keď o našej osobnosti, o našej jednote duchovnej vedieť budeme. Táto jednota
duchovná môže sa ale u nás pocítiť len na základe našej najbližšej prirodzenej pokrvnosti,
t. j. našej kmeňovitosti jako jedného celku, potrebne teda a nevyhnutne, keď chceme ďalej
prísť, my o sebe jako o kmeni vedieť a jako kmeň žiť, pracovať a vystupovať musíme. Osoba
ale len tá je skutočná, ktorá i sama sebou vládze a tak či duchovná, či prirodzená svoje
údy všetky užívať a k tomu, čo za dobré cíti, potrebovať môže, lebo keď to jej chybí,
nebude osobou skutočnou a dokonalou, ale len nedokonalou alebo nepravdivou, myslenou. V
spojení rozšírenejšom von z hraníc našej kmeňovitosti neboli by sme my osobou pravdivou,
jakou k povýšeniu nášmu byť musíme, bo by sme tak sami sebou nevládali, ale boli by sme
alebo my iných prílepenci alebo druhí nás, a v tomto spojení nemali by sme ani potrebnej
sily k hýbaniu sa, ale by sme alebo my druhým zavažovali alebo ani nám z toho všetkého by v
našom živote len slabosť a neokrôchanosť povstávala a život náš nebol by životom, ale len
živorením, jako dosiaľ. Povedia nám, pravda, tí, ktorí na naše počínania nemilo zazerajú,
že narážanie na osobnosť je vypínavosť, my ale tým odpovedáme, že túženie po osobnosti, t.
j. po samocite, samopoznaní je jako u jednotlivcov, tak aj u národov túžba najšľachetnejšia
a že kto nikdy neprišiel k osobnosti, nikdy nič ani nevykonal, ani nič neznačil v svete.
Ostatne dobre aj to vieme, že osobnosť nie je stupeň najvyšší a že keď človek a národy
naozajstne ľudsky žiť a účinkovať chcú, k vyššiemu ešte stupňu pozdvihnúť sa musia,
medzitým aj v tomto vždy musí byť osobnosť, lenže zošľachetnená, mravne povýšená.Osobnosť teda si my vydobudnúť musíme, a po čomže túto našu osobnosť poznávame, v čomže
ona záleží? Krem iných strán nášho života záleží ona vo vlastnom osobitnom našom nárečí; a
ktoréže je to nárečie, čo nás zosobňuje, t. j. kmeňom zvláštnym, osobitným robí? Slávny náš
krajan Šafárik vo svojej knihe „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur“[8]trojako delí reč slovenskú, a to 1. na moravsko-slovenskú v Trenčianskej, v
dolnej Nitrianskej a v Prešporskej stolici; 2. na vlastnú slovenskú, v hornej Nitrianskej,
v najhornejšej Trenčianskej, v Tekove, Honte, v Turci, Orave, Liptove, Zvolene, Gemeri,
Novohrade, v Peštianskej stolici a na celej Dolnej zemi panujúcu; 3. na poľsko-slovenskú, v
Spiši a v Šariši užívanú. Ktorá je teda reč vlastná a pravdivá slovenská? Či ju už sám
Šafárik neukazuje? Či nie tá, ktorá má svoj osobitný ráz (character) a podobu? V tom istom
spise vypočituje Šafárik aj známky vlastného slovenského nárečia a obšírnejšie ešte
vystavuje ich vo svojom nedávno vydanom spise „Národopis slovanský“,[9]kde nasledujúce znaky slovenčiny na str. 99 vykladá: 1. široké hláskya, u: čakať, duša, prjadza, zajac, mesjac, klúč, čujem, lútoatď.;
2.aaleboämiesto nosovéhoę: ma, ťa,
sa, mäso, rjad;3.emiestoě: človek, verní,
veční, v dome,ale pod, n, tčastoě: ďecko,
ňemí, v kúťe,a po perných (gambových)[10]je: vjera, mjera, pjesok;4.omiestoe:a) v inštr.[11]krokom, duchom, darom,a lok.dobrom, malom,
suchom,b) v tvorení slov:ňebo, slnko, ohňisko,c)
miesto cyr.[12]jer: pjesok, vjetor, vojšli, zobrali;5. hrdelnék, h,
chpredebez premeny:v ruke, na nohe, po
streche,jako vo veľkoruskom nárečí, redšie s premenou:v ruce, na
nozeatď.; 6. zubné[13]d, tv menoslove[14]a z tých odvedených prídavných bez premeny:[15]pozláťení, chiťení, súďení, ošuďení;7.dzmiesto
z cyr.žd: prjadza, núdza, medza, nezobúdzajatď.: 8.ŕaleborjkorenné:rjeka,
rjad;9.čkorenné:črevo, črjevica, črep
(čerep), čerjeslo;10. gen. príd.jeho,dat.jemu: dobrjeho, dobrjemu;11.v (u)miesto
tvrdéholna konci slovies:dau, poslauatď.; či
my ale nezačali sme písať v tomto nárečí, či sa ono docela s tým nezrovnáva, ktoré Šafárik
za pravú slovenčinu vystavuje? Daktoré znaky nárečia nášho Šafárik ešte neuvodzuje, nie ale
ani div, lebo nárečie naše za roveň nášmu národu ležalo opovrhnuté, odhodené,
nevyskusované. Medzitým ale my len na svedectve tomto, trebárs jako slávneho a znamenitého
muža neprestávame, ale dajúc sa sami do skusovania a vyspytovania nášho nárečia, našli sme,
že ono je skutočnou a opravdivou slovenčinou, majúcou svoj zvláštny, k starej cirkevnej
reči slovenskej[16]blízky ráz (character), svoje zvláštne gramatické podoby (formy),[17]svoj náramne bohatý sklad slov[18]a tak svoj vlastný, osobitný život,[19]ktorému rozviť sa nedať znamenalo by nedať sa rozviť kmeňu nášmu slovenskému,
ktorého život zadúšať znamenalo by zadúšať život kmeňa samého. V tomto teda nárečí
nepovedomo je vyslovený a žije duch slovenský, v tom sa ale aj, keď do sveta chce vstúpiť,
i povedomo vysloviť a v ňom so životom objať musí. Preto Slovák, keď chce byť kmeňovcom
slovenským, keď chce byť Slovákom, či je on toho lebo toho, krem toho málo odchodného podrečia,[22]k opravdivému nárečiu slovenskému pristať a v ňom myseľ i život svoj vyraziť
má, inakšie nepoložil sa na životný peň slovenský.Ale hrubá je to reč, v ktorej písať idete, povolávajú daktorí. Hrubá? Nám ona prichodí
silná a plná výrazu a pritom svieža a bystrá. Či by len tá vylízanosť, tá tenulinkosť, tá
mäkkosť, ktorá sa do terajšieho módneho sveta vkradla, aj v reči už len panovať a za
neobchodnú reči vlastnosť[23]považovaná byť mala?[24]Čože je, prosím, a k čomu je reč? Reč je vyslovenie sa ducha a k pôsobeniu na ducha,[25]a či v duchu nepovstávajú pomysly (cogitata) silné, tajomné, hlboké a či potom
nie je vec potrebná a dobrá, že sa takéto pomysly aj v silných a hlbokých hlasoch
vyslovujú? A či reč nemá pôsobiť na ducha a duch či sa nepohne viac výraznými, silnými a
hlbokými zvukmi, jako hláskami tenulinkými a mäkkými? Prečo sa rady čítajú staré básne v
starej ich reči? Či nie preto, že tam je obrazotvornosť odetá v primeranom odeve, v odeve
vážnom, mužskom, v odeve prísnom, prázdnom všetkej rozmazanosti,[26]rozpustilosti a zmäklosti? Či nie preto, že tam reč ide jako potok z hôr, hneď
v prudkom šume a hrkote, hneď v tichom dunení? Koľkorakéže sú zvuky prírody, hneď hrmotné a
uchvátivé, hneď milostné a tiché, a či reč nemá sa s prírodou merať vo zvukoch svojich? Ale
tešme sa nad silou a plnosťou, nad mužskosťou a čerstvosťou reči našej aj z druhých príčin,
bo na čože ukazuje tá maznavosť, vytenčenosť a mäkkosť reči? Reč má svoj život a taký
životný priebeh jako národy samy a keď sa už v reči bývalá výraznosť, sila, určitosť a
bystrota potratila, to už veru aj z národa samého sila a bystrota povypŕchala, ostarela sa
reč, ale ostarel sa aj národ sám. Jedno s druhým je v najtuhšom spojení, jedno s druhým
žije a sa na pokoj kladie, preto aj keď sa dobre zná história reči, znajú sa tiež hlavné
ťahy života národného. Kedyže vytenčená a mäkká atičtina[27]nadvládala iné nárečia a opanovala svet grécky? Či nie na sklonku života
gréckeho? Niet v tej reči už starej sily iónskeho nárečia,[28]ale ani v živote helénskom nebolo už starej sily gréckej;[29]uletelo to jedno s druhým! Čo za sila, čo za krása v Homérovi,[30]čo za vytenčenosť, za mäkkosť v Xenofontovi,[31]Platónovi![32]Naiste zasluhuje i to uváženia, že slávny Hanka[33]piesne a spevy Rukopisu kralodvorského rodákom svojim v reči starej, v tej,
jako sa vyslovuje, reči určitej a výraznej čítať porúča, a jako sa táto reč staročeská z
ohľadu svojej určitosti a plnohlasnosti našej slovenčine rovná! Silná a plnohlasná je reč
naša, svieži a čerstvý, do sily prichádzajúci je duch náš, i kto by nám inú a zmäklú reč
dával, ten by naťahoval na prísneho a sviežeho horáka[34]šatky novomódne. Usmejú sa na tomto istí, lebo vieme, z čoho nás obviňujú, ale
my pri našej prostote nie sme zlí, lícomenní,[35]ale úprimní a srdeční. Preto rodáci naši, ktorí sa na silu a výraznosť, alebo
podľa ich reči, na hrubosť reči žalujú, žalujú sa na to, na čo by sa iste, keby vec dobre
rozumeli, nežalovali, lebo sa ponosujú na sviežosť a silu v zárodku života nášho tlejúcu.
Ostatne to, čo sme o spojení reči so životom národa riekli, docela nevzťahujeme na terajšie
okolnosti, bo život má ten najrozličnejší priebeh a život národov na všelijaký spôsob sa
osviežuje a nanovo sa vzmáha.Jakože sa ale v tejto reči písať bude, veď je obecná, nevybrúsená, a či vec možná s
obecnou rečou vo spisoch vystúpiť? A jakéže sa kedy reči do spisov pouvádzali, či neboli
tiež vždy pri uvedení ich do spisov obecné, pýtame sa my, a či by dajaká reč bola mohla bez
toho do spisov byť uvedená, keby nebola obecná bývala? To každý vidí, lebo je pravda na
dlani, a tak reči našej nič to nevadí, že sa dosiaľ obecná do spisov uvádza; ide ona tou
samou cestou, ktorou všetky reči šli, čo sa do spisov a tak do života vyššieho uviedli. Reč
má ten istý chod, to isté rozvitie jako človek a národy. Dieťa a človek obecný hovorí rečou
najobecnejšou, bo len o predmetoch (objectum, der Gegenstand) každodenných, napospol
známych rozpráva a tak aj národ obecný, ešte celkom nie alebo málo vzdelaný, človek ale
rozvitejší, vzdelanejší rozpráva o mnohých, vyšších predmetoch a tak aj jeho reč je
hojnejšia, zložitejšia, vybrúsenejšia, za roveň tiež reč národa vzdelaného. Čímže sa teda
reč vzdeláva? Tým, že sa k vyznačeniu mnohých a vyšších predmetov a ich vzťahov potrebuje,
stáva sa to s rečou vtedy, keď sa do spisov, do vyššieho života uvádza, a tak to teda aj
bude a byť musí s rečou našou. Prečože bola naša reč dosiaľ obecná? Preto, že sa nikde vo
vyššom živote a ani v spisoch neužívala, vzdelá sa ale, keď ta prejde a sa k označeniu
predmetov najrozličnejších a ich vzťahov potrebovať bude. Zaprieť reči našej možnosť
vzdelania, ukazovalo by celkovitú neoboznanosť s ňou a bolo by pre kmeň náš najpotupnejším
urazením: či človek ten lebo národ, ktorý dosiaľ sa nevzdelával, viac vzdelať nemôže? Má
naša slovenčina svojho génia, ale musí prísť bystré oko a pilná úvaha, aby sa postihol, bo
„Bóstwo prawdy, skąpiąc nagiego promienia, Pełni swoiej nie raczy ukazać z pod cienia, Ten
ją tylko dostrzeže, kto v głąb oczy wlepi“.[36]Mohlo by sa ale zo všetkých podrečí slovenských to, čo je dobrého, pozbierať, podoby
(formy) nevybrúsené jedného podrečia s podobami druhého pozameňovať a tak jeden celok, reč
slovenská spisovná, utvoriť, predkladajú daktorí. Keby sme takto boli šli a zo všetkých
podrečí jednu reč spisovnú plátali, boli by sme najsamprv našu neznámosť nárečia vlastného,
potom to, že nevieme vlastne, čo chceme, ukázali, a naposledok boli by sme cestu každej
sebevoľnosti a rozhádzanosti prekliesnili. Čisté naše nárečie slovenské je jeden
zaokrúhlený celok, ktorý má svoj zvláštny stroj,[37]v ktorom všetko jedno k druhému dobre pristáva a každý i najmenší riad s druhým
v tuhom je spojení, podoby teda tohoto nárečia s druhými zameňovať bolo by toľko, jako
tento samorastlý, k sebe náležite pristávajúci celok kaziť a hubiť, stroj tento v tomto
zložení tak, jako treba, sa pohybujúci, rozopínať a pohybovaniu jeho náležitému zápreky
klásť, život teda organický zastavovať a prekážať. A podoby tohoto vlastného nárečia nášho
sú, trebárs by kto čo hovoril, medzi podobami iných podrečí slovenských najvýraznejšie,
najurčitejšie, najkrajšie a k starým reči slovenskej podobám najbližšie: prečo teda tieto
odstrkovať a na ich miesto druhé prijímať? Vyvýšením potom nárečia slovenského za reč
spisovnú chceme my vzbudiť a do zveľadku priviesť vlastný náš život, musíme teda aj to
chcieť, aby sa tento život i v reči našej náležite vyrazil a reč naša bola pravdivým jeho
odbleskom. Chceme ale aj povýšením nárečia nášho ustáliť raz v kmeni našom rozsypanom
potrebnú a dosiaľ mu chybiacu jednotu, bez ktorej len ešte aj ďalej v prachu by sme ležali,
nič k opravdivému povýšeniu a k uznaniu nás v našej národnosti neurobili, ale len tak, jako
aj predtým, jeden sem, druhý ta ťahajúc, živorili. Za jednotu našu, a my sme sami sebe
najbližší, my ju hlavne v našich okolnostiach potrebujeme, musí byť každá vrúcna, verná
slovenská duša, i ostatne kto by sa proti nej vzpieral, jej niečo napriek robil, nemohlo by
sa to za nič inšie považovať, len za výtok veľkej neznámosti[38]lebo osoblivých potupných námer.[39]Keby sme ale reč našu zo všelijakých čiastok pospletali, či by sme tým práve
proti nám samým a tomu, čo si najviac prajeme, nerobili? Bo komu by zadosť urobila táto
strakatina a plátanina, či by len jeden jediný sa s ňou uspokojil? A kto by to rozhodol, čo
sa z nárečia spisovného vyhodiť a jaká a ktorá záplata na túto plátaninu prišiť má? Či by v
tom každý svoj náhľad nenasledoval, či by to každý nerozsudzoval a či by sa na tento spôsob
tá najväčšia miešanina a rozhádzanosť miesto jednoty stadiaľto zrodiť nemusela? Že by
miešanina a balamutina stadiaľto povstať musela, je vec istá a potrebná, keby v reči jedno
k druhému nič dobre nepristávalo, a tak každý by hľadel to napraviť. Povýšením vlastného a
čistého nárečia slovenského na reč spisovnú prestáva všetko takéto drobenie a plátanie, bo
sa reč tak, jako je v živote, prijíma a tak sa náhľadom a mnievaným rozličným nápravám[40]cesta zatarasuje. A že nárečie toto je pravdivá a verná slovenčina, každý
Slovák má v nej svoju podstatu nájsť, každý sa s ňou uspokojiť, každý na ňu pristať, bo je
v nej i jeho myseľ vyslovená; kto nepristane, ten to urobí alebo z nevedomosti alebo z
dajakej nepríslušnej osoblivosti,[41]ktorá, jako veríme, veci dobrej nič neuškodí. Nič neuškodia veci dobrej všetky
také proti nej protivne, bo vôľa jednoty pevná všetky utlačiť a s časom udusiť musí. Kto má
život, a že ho my máme, je najpevnejšia viera naša, ten má aj silu medzi sebou jednotu
založiť a ustáliť. Zato ale aj nik sa silou-mocou k tomuto v reči zjednoteniu nevolá a k
nemu nenúti, bo vec sama za seba hovorí a truhla jednoty našej,[42]t. j. naša reč, každého, kto sa našincom cíti, k sebe volá a našinec zas každý
sa k nej jako k najbližšiemu svojmu dobrovoľne hlásiť bude a k nej sa prirazí. Veď okrem
toho podoby čistej slovenčiny sú od podôb iných podrečí slovenských nemnoho odchodné, ľahko
teda každý, čo by sa mu aj spočiatku docela nepozdávali, na ne navykne a tu zvyk veľmi moc
robí. Obsahom svojím tiež je slovenčina všetkým kmeňovcom slovenským ľahká a veľmi
zrozumiteľná, čo je vec hlavná pri reči. Nebudú sa teraz istotne naši kmeňovci môcť
žalovať, že knihy a spisy naše nerozumejú, žalovať sa len budú tí, ktorí nebudú chcieť
rozumieť, alebo ktorí s vecou, o ktorú pôjde, nebudú celkom obznámení. Na ten istý spôsob,
jako reč naša sa vyzdvihuje, vyzdvihli sa aj iné reči za spisovné, všade len reč jedného
kraja, jedného okolia na túto výšku vystúpila a rozličnorečia[43]iné nadvládala: či je nie pravda, že vo Francii reč provincie Isle de France,[44]v Španielsku[45]reč novokastílska, v Taliansku[46]reč florentínska, v Nemecku[47]reč dolnosaská sama, samojediná do kníh sa dostala? Nezná teda ten beh rečí a
národov, kto by chcel u nás zmiešaninu tvoriť a takúto do spisov uvádzať. Mali sme v
ostatnom čase aj takejto reči ukážky, takrečenú českú slovenčinu a slovenskú češtinu, ale
aj vieme, že každá kniha bola inakšie písaná a jeden to prijímal, čo druhý vyvrhoval, a naopak.[48]S týmto kam by sme zašli a čo vykonali, každý ľahko rozsúdi. Ostatne čo sa tu
povedalo o jednostrannosti reči, vzťahuje sa len na podoby gramatické, lebo samu hmotu (das
Material) reči[49]slová zo všetkých podrečí slovenských dobre obohacovať môžu a obohacovať budú.Malý budeme mať odbyt spisov našich, keď sa s nimi len na Slovenstvo obmedzíme, hovorí
sa z jednej strany, my ale odpovedáme, že sme rudami, zlatom a striebrom život nášho národa
nikdy nevážili, ale vždy len jeho život pred očima mali. Pravda, že ešte národ náš nie je
duchovne vzbudený, že ešte oveľa viac na telesný život drží a naň, čo má, troví, ale i toto
rabstvo telesného života prestať musí a vyššieho života hýbanie aj medzi ním sa rozšíri.
Národ sa len dovtedy tohoto nízkeho, mäsitého života[50]pridŕža, kým dačo lepšieho, vyššieho nepoznal, aby ale aj vyšší, vznešenejší a
opravdivý ľudský život poznal, to naša starosť: usilujme sa ho vzbudiť, pracujme na tom
neunavene a netreba sa nám starať o prostriedky k jeho držaniu a pomáhaniu.Prv ale, lež sa táto vec začala a slovenčina do spisov uviesť mala, mala sa vec vziať do
obecnej porady a tam by sa všetko s obecnou poradou bolo vykonalo a ustanovilo. Na toto
najprv poznamenávame, že vec odrazu sa nezačala, ale že hodne času odvtedy prebehlo, jako
myšlienka o uvedení slovenčiny do spisov po národe do behu sa pustila a že po vypustení jej
i rady, jako by sa z toho ohľadu pokračovať malo, od mnohých sa držali, hovoríme ale ďalej,
že nikdy nikde myšlienky v histórii v obecných poradách do života nevstupovali, ale súc
vyslovené a na čase, samy si cestu razili a podľa toho, jakú platnosť a silu mali, viac
lebo menej nasledovníkov k sebe priťahovali. Myšlienky do sveta vystupujúce sú jako
vystrčené zástavy, ku ktorým sa zbierajú a okolo ktorých si zastávajú oddanci. Keby sa ony
pred vystúpením svojím do obecnej porady vzali, nikdy nikdá by nič z nich nebolo bývalo, v
samom už zárodku boli by sa vždy udusili a utlačili, a to preto, že sú nové a o všetko
staršie sa urážajúce. Medzitým čo im ešte na priateľoch a prajnosti ľudskej chybí,
nahradzuje im, keď sú platné a potrebné, ich vnútorná sila, ktorá prv-neskôr mnohých
pritiahne; z toho tiež, keď aj spočiatku len na málo priateľov natrafia, naskrze na ich
neplatnosť zavierať sa nedá, lebo malý okres[51](circuitus, der Umfang) spočiatku v ich novej povahe (die Beschaffenheit) leží,
ba práve z toho na ich hlbšie značenie a jadrnosť[52]zavierať sa môže. Len vtedy, keď už na svet vystúpili, keď si už priateľov a
istý okres nadobudli, súce sú do porady, vtedy už o ich rozšírení, napomožení a stavaní na
ich základe nových stavov radiť a rokovať sa dá.K myšlienke tejto, k vyzdvihnutiu slovenčiny za reč spisovnú a tak k samotvornému životu
slovenskému, ťali a razili nám cestu znamenitý náš Bernolák[53]a jeho nasledovníci: výborný Fándly,[54]úprimný Ottmayer,[55]vznešený, neunavene pracovitý a obetovavý Hamuljak[56]a naposledok ten, čo zo všetkých nás najlepšie prežil starý, dávno zahaslý vek
náš a terajšie naše časy, náš spevný, hlbokodojímavý Hollý:[57]im náleží tá utešená zásluha, že nás na samých seba pozornými urobili a o
samotvornom živote slovenskom pomysleli i na ňom s celou vrúcnosťou pracovať začali. Že oni
v tej reči slovenskej, jakú vystavili, vystúpili a pracovali, vec bola prirodzená a
potrebná; zanechajúc češtinu, prichytili sa reči tej, ktorá z reči slovenskej tej sa ešte
najviac podobala a sa na ňu zanášala. Prechod k samej korennej reči slovenskej bol by býval
skok veľmi veľký a nebol by sa odrazu podaril. Krem toho vystúpili mužovia títo z tých
krajov, v ktorých sa reč táto, medzi češtinou a korennou slovenčinou stredná, užívala,
vzali teda reč rodiska, svojho okolia, ktorá v tom čase k začiatkom osobitného duchovného
života slovenského aj najlepšie súca bola. My už, ktorí za nimi a na ich šľapajach ideme,
na preťatej od nich ceste mohli sme k samému žriedlu reči našej sa dostať a k nej samej s
ich pomocou sa prihlásiť, preto my len kráčame za nimi a doplňujeme a dovršujeme len to, čo
oni začali a vystavili. My sa k nim a k zásade (princípu) ich celkom priznávame a k nej
krokom týmto naším pristupujeme, majúc pri tom pevnú nádeju, že oni k nám v maličkostiach i
pre držanie sa vlastnej ich zásady i pre tú nám najpotrebnejšiu jednotu sa naklonia, keď
krem toho maličkosti tieto nič nie sú iného jako rozvitie ďalšie ich náčela,[58]ich práce, ich unúvania. A jakože by sme sa my od nich toho nenazdali, jako by
sme to od nich s celou dôverou čakať nemali? Či nie sú práve oni to, ktorí k národu nášmu
sa najsrdečnejšie pritúlili, ktorí prví o väčšom jeho duchovnom jako celku jedného povýšení
pomysleli a na ňom s celým srdcom pracovali? Či nie sú oni to, v ktorých slovách, dielach a
skutkoch všade život slovenský prehovára a sa odvšadiaľ ohlasuje? Či nie ten nadchnutý
spevec z ich kola,[59]čo dosiaľ medzi všetkými Slovákmi ukázal lásku k svojim najsrdečnejšiu,
najvrúcnejšiu, či nie tento spevec pravý obraz Slováka? Vysokej a vážnej postavy, prísny a
našský, tichý a odhodlaný, nadchnutý a krotký, prostý a srdečný, pracovitý a skromný, či
nie tento muž bez nárokov, či nie je tento starec význešený pravý obraz našinca? On, on to
citom svojím slovenským nás zaujal, on to prenikavým svojím slovenským spevom nás nadchol,
on v nás lásku k nášmu životu, k našej reči starootcovskej vzbudil a rozohrial, on to, už
teraz ostarelý, zavesiac harfu svoju na dub, nám našu otcovskú majetnosť porúča a nám svoju
lásku, svoju vrúcnosť k Slovákom necháva. Umĺkli už hlasy jeho harfy,[60]ale oči jeho ešte, plné žiaľov a túžby, poletujú po tom zúboženom našom národe
a zhasínajú nad Slovenskom. — Dívali sme sa na vás dosiaľ, bratia, a na vaše práce len
zboku a boli sme si cudzí, ale sme prišli už k sebe, chceme život náš, chceme jednotu, a
ktorá myseľ by nás ešte chcela mať rozdrapených a napriek robila zjednocovaniu sa nášmu?Toľko odpovedáme nateraz na urobené nám od rodákov otázky, predvrhnutia a ponosy: dáme
časom svojím za konania naše odpoveď obšírnejšiu.[61]Bodaj ale i hlas tento razil cestu k jednote a prijal sa od rodákov s tak
vrúcnym srdcom, z jakého vystúpil.[62][63][1]… po vydaní Ohlasu na naše Národné noviny…— Štúr dostal
koncom marca 1845 povolenie vydávať Slovenskje Národňje Novini s prílohou Orol
Tatránski a nato vydal tlačený štvorstránkový propagačný leták s názvom Ohlas o
Slovenskích Národňích Novinách a Orlovi Tatránskom s dátumom 15. júna 1845. Prvé
číslo novín vyšlo potom 1. augusta (klasňa) 1845.[2]O potrebe písania v slovenskom nárečí…— je to chystaný
Štúrov spis, ktorý vyšiel tlačou až niekedy koncom januára alebo začiatkom februára
1846 s názvom: Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. V ňom Štúr
osvetlil povýšenie slovenčiny na spisovný jazyk. Celý spis sme zaradili aj do tohto
výberu.[3]kmeň— v dnešnom ponímaní vlastne národ. Štúr v duchu svojich
čias rozoznáva slovanský národ, ktorý sa rozdeľuje na jednotlivé slovanské kmene:
ruský kmeň (podľa dnešného chápania: ruský národ), poľský kmeň, český kmeň, slovenský
kmeň atď.[4]Josef Dobrovský(1753 — 1829) — zakladateľom českého
literárneho dejepisu a slovanského porovnávacieho jazykospytu[5]Pavol Jozef Šafárik(1795 — 1861) — pôvodom Slovák z
Kobeliarova v Gemeri, strávil väčšinu svojho života v Prahe. On podal prvý sústavný
vedecký obraz o dejinách, literatúre a národopise slovanských národov. Vo svojom
diele Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, ktoré vyšlo po
nemecky v Budíne roku 1826 (Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach
allen Mundarten), rozdeľuje (str. 22 — 26) slovanské národy podľa Dobrovského na dve
základné vetvy: juhovýchodnú a severozápadnú. K prvej zaraďuje „kmeň“ ruský, srbský
(k nemu priraďuje aj Bulharov), chorvátsky a slovinský a k druhej český, slovenský,
poľský a lužickosrbský v Hornej a Dolnej Lužici. Dobrovský i Šafárik pokladali teda
Slovákov za samostatný slovanský národ, čiže podľa vtedajšej terminológie za
samostatný slovanský kmeň.[6]essentialiter, wesentlich— podstatne. Štúr takto v zátvorke
často pripája vysvetlivky niektorých nových termínov po latinsky a po nemecky, čo
vidno aj v ďalších textoch.[7]Slávny Dobrovský dlho váhal, či nás za kmeň uznať má lebo
nie…— Štúr sa tu opiera o Šafárika, ktorý v diele Geschichte der
slawischen Sprache und Literatur (str. 375) hovorí, že slovenčina je osobitný jazyk
(podľa vtedajšej terminológie „nárečie“), vo svojom súčasnom stave najbližší češtine.
Táto skutočnosť, ako aj to, že Slováci od čias reformácie si vybrali češtinu za svoj
literárny jazyk, viedlo Dobrovského spočiatku k tvrdeniu, že slovenčina s výnimkou
niektorých zvláštností nie je nič iné ako staročeština. „Neskôr však tento ctihodný
bádateľ odvolal svoju mienku, lebo vo svojich Dejinách českej reči a literatúry
(1818), str. 32 a vo svojich Základoch jazyka staroslovienskeho (1822), str. IV,
vystavil slovenčinu ako samostatné nárečie vedľa českého, slovinského a poľského. A
tak to aj vyžaduje povaha veci.“ Dobrovského diela, ktoré Šafárik spomína, majú v
pôvodine tieto názvy: Geschichte der böhmischen Sprache und Literatur (druhé knižné
vydanie z roku 1818) a Institutiones linguae Slavicae dialecti veteris (vo Viedni
roku 1822).[8]Slávny náš krajan Šafárik vo svojej knihe „Geschichte der slawischen
Sprache und Literatur“na str. 377 — 8 rozoznáva tri základné jazykové
odlišnosti slovenské (Hauptvarietäten), ako ich uvádza Štúr, ale v inakšom poradí a s
trochu pozmeneným vymenúvaním stolíc, v ktorých sa tieto zvláštnosti používajú, a to:
1. vlastná slovenská (v stoliciach: Turiec, Orava, Liptov, Zvolen, Tekov, Novohrad,
Pešť, Boršod, Gemer), 2. moravsko-slovenská (Prešporok, Nitra, Trenčín), 3.
poľsko-slovenská (časť Oravy, Spiš, Šariš, Abauj, Zemplín).[9]Slovanský národopis— dielko Pavla Jozefa Šafárika, ktoré
vyšlo v druhom vydaní v Prahe roku 1842. Na str. 99 — 100 Šafárik vymenúva tieto
znaky slovenčiny čiže — podľa Šafárika — nárečia uhorsko-slovenského (citujeme
pôvodinu v plnom znení, lebo Štúr niektoré Šafárikom vymenované znaky vypúšťa a
pritom neuvádza ani všetky Šafárikove príklady): „1. Široké hláskyaau: čakat (čekati), čaša (číše), duša
(duše), prjádza (příze), zajac (zajíc), mesjác (měsíc); lubý (libý), klúč (klíč),
čujem (čiji), lúto (líto), plúca (plíce). 2.aneboämísto nosovéhoe: ma, ťa, sa, maso,
rjad neb mä, tä, sä, mäso, räd. 3.emístoě: človek, verný, večný, v dome; než po d, n, t častoě: děcko, němý, v kútě; a dlouhéěpo
retních vždy jakoje: věra, měra, pěsok. 4.omístoea) v instr. krokom, duchom,
darom, a lok. dobrom, malom, suchom; b) v přít. č. ozn. zp. nesemo, chodimo, dámo,
řídčejie: neseme atd.; c) ve tvoření slov: nebo, slunko,
ohnisko, líco, pleco; d) místo cyr. ? pěsok (písek), hrnok (hrnek), větor (vítr),
ptáčok (ptáček), prišol (přišel), vojšli (vešli), zobrali (sebrali). 5. hrdelník, h, chpřede(místoě) bez proměny: v ruke (v ruce), na nohe (na noze), po
streche (po střeše), jako ve velkoruském, řídčeji s proměnou: v ruce, na noze. 6.
Zubníd, tv příčestí a z těch odvozených přídavných bez
proměny: pozlatěný (pozlacený), chytěný (chycený), súděný (souzený), ošuděný
(ošizený). 7.dzmístozcyr.žd:prjádza (příze), núdza (nouze), medza (meze), nezobúdzaj,
nevyvádzaj. 8.r’čilirjpůvodní: repa
(řípa), reč (řeč), rjeka (řeka), rjad (řád). 9.čpůvodnív:črevo (střevo), črěvice (střevíce), črep (střep), čerešnja
(třešně), čerěslo (tříslo). 10. Gen. příd. -iho: dobriho, dat. -imu: dobrimu, řídčeji
-jeho, -jému: dobrjého, dobrjému. 11. K těmto znakům možné přidati některé místné,
dle stolic a okolí, jakoamístoěie: sňah (sníh), sadat (sedati), lad (led), lan (len);emístoy: vrške, ptáke, rohe; vysutí
vkladnéhou: slnko, stlp, dlh, žltý, klzký, tlstý, chlpatý;vmístołna konci slov: dau (dał),
posłau (poslał), prišou (přišeł).“ (V tomto citáte sme prepísali pôvodnéwnav, aunaou,
ale iba v českom texte, lebo autor v slovenskom texte ich nepoužíva.) Tieto znaky
slovenčiny rozvádza Šafárik (miestami i rozsiahlejšie) aj v diele Geschichte der
slawischen Sprache und Literatur na str. 376 — 7.[10]perné(gambové) spoluhlásky — sa tak nazývajú aj dnes (p, b,
m, f, v)[11]inštr.— inštrumentál čiže siedmy pád pri skloňovaní. Štúr
používa tieto skratky jednotlivých pádov: Nom. (nominatív), Gen. (genitív), Dat.
(datív), Ak. (akuzatív), Vok. (vokatív), Lok. (lokál), Inštr. (inštrumentál).[12]Cyr.— cyrilské čiže staroslovienske[13]zubnéspoluhlásky — tento názov — hoci nie je správny —
používa sa aj dnes (t, d, n, l)[14]menoslovo— particípium, prechodník[15]v menoslove a z tých odvedených prídavných mien— v
príčastiach[16]stará cirkevná reč slovenská— tzv. staroslovienčina, ktorá
sa pokladá za prvý národný spisovný jazyk našich predkov. Svojím pôvodom je to
juhoslovanské macedónske nárečie z okolia Solúna, odkiaľ ho k nám doniesli
vierozvestovia Konštantín a Metod. Do tohto jazyka boli preložené bohoslužobné knihy,
Písmo sväté a v ňom vznikla aj bohatá literatúra (Eugen Pauliny, Dejiny spisovnej
slovenčiny, str. 17).[17]gramatické podoby (formy)— gramatická stavba[18]sklad slov— zloženie slov[19]Ukážeme a vystavíme to obšírne v hore pripomenutom spise „O potrebe písania v slovenčine“[19]a v Gramatike našej,[20]ktorá onedlho na svetlo vyjde.[1919]O potrebe písania v slovenčine— Štúrov chystaný spis
Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí[1920]v Gramatike našej— t. j. v Štúrovom diele Náuka reči
slovenskej[22]podrečie— podľa dnešného chápania nárečie (napr. trnavské,
nitrianske ap.); Štúrov termín nárečie sa kryje s dnešným jazykom (nárečie slovenské
= jazyk slovenský).[23]za neobchodnú reči vlastnosť— za trvalú, nepostrádateľnú
vlastnosť reči[24]Či by len tá vylízanosť, tá tenulinkosť, tá mäkkosť, ktorá sa do
terajšieho módneho sveta vkradla…— Štúrova narážka na romantizmus,
ktorého „zmäkčilosť“ Štúr odsudzoval[25]Reč je vyslovenie sa ducha a k pôsobeniu na ducha— rozumej
asi v tomto zmysle: Reč je vyslovením sa ducha a je potrebná na pôsobenie na
ducha.[26]rozmazanosť— rozmaznanosť, tekavosť[27]atičtina— grécky spisovný jazyk, ktorý dostal meno podľa
polostrova Atiky v strednom Grécku (hlavné mesto Atény). Atičtina sa vyvinula z
iónskeho nárečia (o ňom viď vysvetlivku ďalej), vypestovala si najmä skladbu a stala
sa na vrchole gréckeho kultúrneho vývinu ruka v ruke s rozvojom a vstúpajúcim
významom Atén ústredným spisovným jazykom gréckym. V tomto jazyku boli napísané
vrcholné diela antickej literatúry. Štúr nazýva atičtinu vytenčenou a mäkkou pre jej
dlhé samohlásky (ó, é) a dvojhlásky (ei, ou), ktoré vznikli stiahnutím pôvodných
dvoch samostatných samohlások (ao, ea; ee, eo). Väčšie množstvo samohlások a
dvojhlások ju robilo napr. oproti dórčine veľmi mäkkou.[28]iónske nárečie— nazvané podľa krajiny Iónie na západnom
pobreží Malej Ázie a na priľahlých ostrovoch, vyznačovalo sa snahou o jemnosť a
lahodnosť, malo oproti iným nárečiam viac samohlások a dvojhlások a pritom sa klonilo
k prevahe „jemnejších“ samohlások (napr. oproti pôvodnému a malo e). Štúr toto
nárečie vyzdvihuje najmä preto, že ono patrí k epickému jazyku, v ktorom je napísané
dielo Homérovo.[29]… ale ani v živote helénskom nebolo už starej sily gréckej…—
termínmi „helénsky“ a „grécky“ rozlišuje Štúr obdobie vrcholu gréckej literatúry
(helénsky) a obdobie najstarších literárnych pamiatok (grécky)[30]Homér— meno údajného autora slávnych gréckych eposov Ilias a
Odysea[31]Xenofón— písal v nárečí atickom[32]Platón(427 — 347 pr. n. l.) — zakladateľ antického
idealizmu, písal spisovným jazykom, ktorý poniektorí bádatelia pokladajú za prechod
medzi staroatickým a novoatickým nárečím[33]Václav Hanka(1791 — 1861) — český slavista, vydavateľ
podhodeného Rukopisu královédvorského, v prvom vydaní (1819) tieto spevy prepisoval
do súčasnej češtiny, kým vo vydaní z roku 1835 zachovával znenie „pôvodiny“ (najmä
dvojhlásky), pričom v úvode zdôraznil, že v origináli niet rs, rz (= ř), ani „žádného
a po měkkých zvučkách“, a vyzdvihol určitosť, ráznosť a živosť starého jazyka (v
úvode, str. VII — VIII).[34]horák— horal, obyvateľ hôr. Aj Šafárik nazýva (Slovanský
národopis, str. 100) slovenčinu jazykom „lidu horského“.[35]lícomenní— ľstiví (meniaci tvár)[36]Bóstwo prawdy…— je to citát z básne Adama Mickiewicza (z
roku 1822) na Joachima Lelewela, Mickiewiczovho obdivovaného profesora vo Vilne,
ktorý strhoval poľskú mládež svojím politickým radikalizmom a revolučným chápaním
dejín. Po povstaní z roku 1830 žil v emigrácii, podobne ako Mickiewicz. Štúr teda z
cenzúrnych príčin nemohol uviesť ich mená v časopise. Verše cituje zrejme spamäti
(chybné pretlačenie sme pravopisne upravili), lebo v pôvodine majú toto znenie:A bóstwo Prawdy, skąpiąc nagiego promienia,Pełni swojej nie raczy ukazać z pod cienia.Bo jej trudno dostrzeże, hoć kto oczy wlepi…(Preklad v próze: „No božstvo Pravdy, súc skúpe na jasný lúč, neukáže svoju plnosť
spod tieňa. Bo ťažko sa jej dopátra aj ten, kto oči na ňu uprie…“)[37]stroj— stavba, ktorý termín sa pokladá za prevzatý z ruštiny
(Slovenská reč 1956, str. 234). Štúr rovnoznačne používa aj termín ústrojnosť.[38]výtok veľkej neznámosti— výraz veľkej neznalosti[39]námera— zámer[40]mnievaným rozličným nápravám— domnelým, predpokladaným
rozličným nápravám[41]z dajakej nepríslušnej osoblivosti— z nejakého nenáležitého
osobničkárstva[42]truhla jednoty našej— tzv. archa úmluvy (latinsky foederis
arca). Bola to zvonka i znútra vyzlátená truhla uložená v chrámoch a v nej sa
uschovával svitok s napísanými zákonmi. Termín archa úmluvy sa zachoval podnes v
náboženskej terminológii; Štúr ho používa priamo ako truhla úmluvy.[43]rozličnorečie— týmto termínom by sme mohli nazvať nárečie
menšej oblasti. Štúr toto pomenovanie prevzal pravdepodobne od Šafárika, ktorý
rozlišoval (v úvode k Slovanskému národopisu): nářečí, podřečí a různořečí.[44]Isle de France(Ile de France) — bývalá provincia okolo
Paríža, ktorej nárečie roku 1539 vyhlásili za úradný jazyk francúzsky.[45]V Španielskusa stalo spisovným jazykom kastílske nárečie,
podľa čoho sa aj nazýva „castellano“. Kastília je krajina v strednom Španielsku (tam
je aj hlavné mesto Madrid) a rozdeľuje sa na Starú a Novú Kastíliu.[46]V Talianskutrvali boje o spisovný jazyk celé storočia.
Napokon sa základom spisovného jazyka stalo nárečie v oblasti Florencie (Firenze) a
Ríma.[47]V Nemeckuutvorila základ pre spisovný jazyk reč Lutherovho
prekladu Biblie do nemčiny. Tento preklad sa zas opieral o jazyk saského
dvora.[48]Mali sme v ostatnom čase aj takejto reči ukážky, takrečenú českú
slovenčinu a slovenskú češtinu…— Štúr naráža na zmätok v spisovnej
češtine na Slovensku, ktorá sa viac alebo menej u jednotlivých spisovateľov
premiešavala slovenskými prvkami. Tak napr. Kollár bol za priberanie slovenských
prvkov do češtiny, kým zas napr. Jiří Palkovič stal sa skostnateným obrancom
staršieho typu češtiny. Aj Šafárik v Geschichte der slawischen Sprache und Literatur
(str. 377) hovorí o tomto jazyku ako o viac alebo menej slovakizovanej češtine.
Slovenskú češtinu a českú slovenčinu priamo spomína napr. Jozef Miloslav Hurban
(Českje Hlasi proťi Slovenčiňe, Skalica 1846, str. 30) a radí všetkým, ktorí by
chceli udržať túto prostrednú cestu, „aby celkom tie nádeje na tú prostrednú cestu
českej slovenčiny a slovenskej češtiny opustili, nimi sa neklamali a nemámili, ale
chtiac život slovenského kmeňa živejší a skutočnejší, už raz celou chuťou, bez
ohľadov zemských a obalov márnych aj čistej, krásnej sa prichytili slovenčiny“. Tieto
názvy používa aj Kollár v Cestopise.[49]hmota reči— slovná zásoba jazyka oproti gramatickej stavbe,
ktorú Štúr označuje ako gramatickú podobu, formu. Štúr — ako sám výslovne hovorí —
bol za obohacovanie slovníka spisovnej slovenčiny slovami zo všetkých slovenských
nárečí, ale staval sa proti narúšaniu gramatického systému.[50]mäsitého života— telesného života[51]malý okres— malý okruh, málo ľudí[52]hlbšie značenie a jadrnosť— hlbší význam a silu[53]Anton Bernolák(1762 — 1813) — katolícky kňaz, ktorý roku
1787 uzákonil jazykový úzus trnavského centra s pribraním prvkov oravského nárečia za
spisovný jazyk slovenský, ktorý sa podľa zákonodarcu nazýva bernolákovským alebo
bernoláčtinou.[54]Jur Fándly(1750 — 1811) — kat. vlastenecký kňaz, snažiaci sa
svojou spisovateľskou činnosťou o pozdvihnutie najmä hospodárskeho slovenského
života. Spisovným jazykom patril k bernolákovcom.[55]Dr. Anton Ottmayer(1796 — ?) — slovenský právnik v Pešti,
písal práce zo svojho odboru, pestoval novelu, prispel do Kollárovej zbierky
spievaniek a bol spoluzakladateľom bernolákovského Spolku milovníkov reči a
literatúry slovenskej, ktorý vydával almanach Zoru (1835 — 1840). Ottmayer bol tiež
cenzorom kníh a tak prispel aj k vydávaniu slovenskej spisby.[56]Martin Hamuljak(1789 — 1859) — oravský rodák, účtovný radca
v Budíne a zakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, hmotne a
organizačne podporoval vydávanie diel slovenskej literatúry a zbieral jej
pamiatky.[57]Ján Hollý(1785 — 1849) — najväčší bernolákovský básnik,
ktorý vo svojich eposoch ospieval slovenskú a slovanskú minulosť. Štúra viazal
nevšedný obdiv k Hollému a jeho dielu.[58]náčelo— zásada[59]či nie ten nadchnutý spevec z ich kola— totiž básnik Ján
Hollý[60]Umĺkli už hlasy jeho harfy…— Ján Hollý už od roku 1843 žil
na penzii u svojho priateľa dekana-farára Martina Lackoviča na Dobrej Vode, kde ešte
dokončil svoj Katolícki Spevňík (vyšiel roku 1846) a roku 1849 umrel[61]… dáme časom svojím za konania naše odpoveď obšírnejšiu—
Štúr tak urobil najmä v osobitnom spise Nárečie slovenské alebo potreba písania v
tomto nárečí.[62]K článku tomuto pripojujeme jeden z mnohých listov, písaný nám od vážneho, v práci
za pospolitosť ošedivelého muža, berúc ho za svedectvo úžitku a prospechu nášho
kroku, strany reči urobeného. Píše nám vážny tento muž tieto slová: „Keď sme sa len
jeden raz dožili novín, v našej starodávnej slovenskej reči vychádzajúcich! Nad týmto
úkazom tým viacej sa zaradovalo srdce naše, že okrem očakávania ten národný duch sa v
nich vyjavil, ktorý od tisíc rokov u Slovákov bez navedenia ku známosti pre
nedostatok kníh v hrobe ležal. My síce v hornom kraji uhorskom od pravekov žijúci
Slováci mali sme české knihy, v ktorých pánu bohu sme slúžili, ale málokto v našom
kroji a tým menej kto v kabani a širici im rozumel. Z neba sa zjavil ten čas, v
ktorom náuka do chatrného, ale známeho a nám milého obleku sa zavila, v ktorom tie
pravdy nám vyjavuje, ktoré tak jako poklad v bani skrytý a nenadále vykopaný náš um
osvecuje. Ó, počul som jedného kňaza v jeho deväťdesiatom roku takto hovoriť: ,Keby
už len jeden raz aj v našej materinskej slovenskej reči, ktorú sme od sladkých pŕs
prijali, starodávny náš rod knihy a známosti dostával, lebo české knihy veľmi
nedostatočne rozumieme. Druhé kmene, napr. Poliaci, Česi atď. majú svoje nárečie v
knihách, my ale jako siroty len od iných z toho, čo nám podajú, horko-ťažko známosť
čerpať musíme.‘ — Kroj jako kroj, ten vždy svet mení, ale kroj národný sa vždy
zachováva. Vám duch dobrý pošepol, aby ste sa do slovenskej haleny obliekli a v tom
starodávnom kroji do zanedbaných chalúp ďaleko-široko rozplodeného Slovenstva
dobromyseľne vstúpili, v ktorom odeve vás z celej duše tento zanedbaný národ srdečne
víta.“ O. Sl.[63]O. Sl.— nevedno, čia je to skratka, no nazdávame sa, že sa
za ňou skrýva meno Sládkovičovho otca Ondreja Braxatorisa (1782 — 1848), učiteľa v
Krupine. Štúr mohol poslovenčiť meno Braxatoris na Sládkovič podľa vtedy už dobre
známeho básnika Andreja Sládkoviča. Ako vysvitá zo Štúrových sprievodných riadkov,
išlo o muža „v práci za pospolitosť ošedivelého“ a Sládkovičov otec mal v tomto čase
okolo šesťdesiatštyri rokov; okrem toho za Braxatorisa nám hovoria aj dva výrazy
použité v citovanom liste, a to kabaňa (= súkenný kabát) a širica (= dlhá súkenná
huňa siahajúca až pod kolená), ktoré sú bežné v krupinskom nárečí.
|
Stur_Hlas-k-rodakom.html.txt
|
O jazyku človekaDuch sv., tretia osoba Božia v podobe ohnivých jazykov sa zjavil a sostúpil na apoštolov
a na tých, ktorí v dvorane svätého večeradla v Jeruzaleme shromaždení boli, aby im medzi
inými mimoriadnými nebeskými dary dal aj dar mlúviť v rozličných rečiach.Dokiaľ ľudia Bohu vernými zostali, všetci len jednou spoločnou rečou mlúvili; ľudské
pokolenie bolo len jedna família. Akonáhle sa ľudia od Boha odtrhli, do bludu a do hriechu
uväzli a padli, stratili jednotu reči a jazyka. To sa stalo pri stavaní väže babylonskej.
Za trest a pokutu ich pýchy a ich ponorenia sa do zemských vecí dopustil Boh, by rozličné
reči povstaly, a tak prinútil ľudí — keď sa nijak nemôhli dorozumeť — aby od márnej stavby
odstúpili, aby sa jeden od druhého oddelili.Ako vôbec hriech a pýcha všade narobily len zmatkov a ťažkostí medzi ľuďmi a v prírode,
tak hriech márnej pýchy spravil zmätok aj medzí ľudskými jazykmi. „V Bábeli rozdelil Satan,
duch pýchy, otiec nesvôrnosti jednu jedinú pôvodnú reč pokolenia ľudského! Vo dvorane
zázrakov Ducha sv. napravil zase Duch sv. jednotu reči,“ poznamenáva sv. Augustin.Apoštolov jednou rečou galilejskou mluviacích všetky národy rozmanitých jazykov
rozumely; s tým Duch sv. dal vedeť, že všetci ľudia povolaní sú kroz vieru a lásku tak, ako
jednou rečou ku utvoreniu jednej famílie.Reči sú teda riadením Božím za trest na svet uvedené a dľa reči delia sa národy jeden od
druhého. Národy tieto majú z vôle Božej naturálne právo aj jestvovať dľa svojich jazykov,
rečou svojou aj vyprávať, to je teda vôla Božia! Aká to nemúdrosť a útok proti vôli Božej a
právu naturálnemu jeden národ pre jeho reč nenávideť, prenasledovať, utláčať, ním
zapovrhať, posmech z jeho reči robiť! Aj Slovákovi a Slavianom vysortirovali ích reč pod
väžou babylonskou, aj on dostal právo jestvovania a užívania svojej reči keď vyšiel z
babieho-lôna, z „Baby-lona“, a Slovák je konservatívny národ, pridržia sa svojej reči. —
Angličan, Francúz, Talian, Španielčan, Portugalčan, Rumún a Valach tí neboli pri
babylonskej väži, týchto reč zfušovali Rimani násilenstvom, keď z Indo-germanov, ktorí boli
pod väžou babylonskou pretvorili horespomenuté nárečia: „miksed pikles“, pomiešané to reči
Teutonov, Germanov, Gothov a aj Slavianov, ku pr. Rumunov s rečou latínskou a spravili z
ních reč „volapük“, ktorá reč nikdy nebola v Babylone. Nechajme to ale tak, to patrí do
fachu filologov, to j. jazykozpytcov.Nástroj reči je jazyk, on je medzítok dorozumenia sa s naším spolučlovekom; jazyk patrí
medzi tie najšľächetnejšie údy našieho tela. Pomocou jazyka sme vstave v našej duši
splodené tajné myšlienky, city našého srdca a žiaľ, i zármutok tak ako aj radosť duši našej
na svetlo vyviesť a sdeliť naším blížnym. On dáva vývod o všetkom, čokoľvek sa v útrobách
našého srdca robí. S jazykom sa rozširujú umenia, vedy,ale aj sv. Evanjelium,
kráľovstvo Božie na zemi.Jazyk je špehún všade srdca, je kľúč ku srdcu. Keď chceme poznať nevinnosť, alebo vinu
srdca a duše, len treba pozreť na jazyk a reči jeho, „aký jazyk, tak je aj duša
usporiadaná“, hovori sv. Ambroz — „v reči poznať múdrosť“, hovorí Duch sv. v sv. písme.Duch sv. vyznačil a posvätil jazyk človeka, keď on v podobe jazyka zostúpil na Apoštolov
a rozviazal ích jazyky ku ohlasovaniu a rozširovaniu učenia Pána Ježiša a kráľovstva Jeho
na zemi. Posvätil naše jazyky a pripravil ohňom lásky by sme najsvätejšie telo a krv
Spasiteľa pri prijímaní sv. hostie hodne požívali. Otec nebeský vyznačil nás, že našu dušu
stvoril na svoj Boží obraz a podobizeň. Ježiš Kristus zase nás tým poctil a vyznačil, že
našé ľudské telo a dušu spojil so svojim Božstvom, a Duch sv. zase nás vyznačil, posvätil,
usporiadal, že v podobe ohnivých jazykov zostúpil na ľudí. Uvažoval si sebe kedy túto tvoju
dostojnosť, hodnosť a lásku proti tebe so stránky najsvätejšej Trojice? Akože držíš v úcte
tvoj jazyk uctený a posvätený Duchom svätým?Pravda, jazyk je malý úd, ale človek ani jeden úd toľko a tak často nenadužíva ako
jazyk, tak, že by mnohokráť pre človeka veľké dobrodenie bolo, keď by on nemým bol. Toľké
pustošenia, toľkú škodu, toľko zlého človek ani s jedným údom nepostvára, ako s tým malým
ohybkým ostrým špicatým jazýčkom! Už sám Stvoriteľ človekovi dal dve oči, dve ruky a dve
nohy, ale len jeden jazyk, aj tento ohradil a oparkanoval duplovano so zubami a s pernama,
by sa človek rozpamätal, prečo chce mať Spasiteľ jazyk takto zašiancovaný a zubami
strážený, aby si ho vždy na úzde vedel držať a by mu nedal robiť to, čo on chce; aby on s
pekelnými jedovatými slinami nestriekal okolo seba, či už na Boha, lebo na blížneho.Čo-že ťa mnohorázy vyženie von z domu a utekáš ako pred jedovitým hadom „viperou“ a
bežíš do krčmy nazlobený? Špicatý ako špikadlo a ostrý ako britva jazyk tvojej ženy!Citlivého človeka viac raní jazyk so zlými žarty s posmeškami, nežli trnie; u mnohokráť
by si radšie zniesol tupý pohlavok, alebo keď by ti do tváry napľul, nežli také špicaté
posmešné slová zlostného jedovitého jazyka, ktorý je vstave so svojim štuchaním, pichaním a
ranením človeka skoro do náručia smrti vohnať!Pred diabolským jazykom, ktorý keď ako s hnojnými vidlami počne všetkú špinu, kaľ a hnoj
zo srdca a z čiernej duše vyhadzovať, všetko uteká a beží preč, aby pekelnému jedu a ohňu
ustúpiť sa môhlo. Na nestydaté reči jazyka počne hneď omdlievať svätá stydlivosť a
nevinnosť; nevinné deti, cudné ženy a stydlivé panny utekajú pred týmto ohňom pekelným
jazyka. Statočnosť, čisté srdce sa prehrozí pred takou potvorou z pekla dolezenou. Dvojeho
lstivého jazyka každý sa bojí, každý ho opovrhne; luhárskemu jazyku nikto neverí, bárs by
aj pravdu mlúvil. Utrhačný, pomlúvačný jazyk sa každému oškliví. Od bohoruháča všetko
uteká, ako od besného psa.Svätosť kresťana musí byť spolu aj svätosťou jazyka v rečiach jeho. Kto nevie krotiť
svoj jazyk, o tom hovorí sv. Jakub toto: „Keď si kto myslí, že je bohabojný a jazyk svoj na
úzde nedrží, ale srdce svoje klame, toho náboženstvo je márne.“ A ďalej hovorí: „Jazyk
medzi našímu údami je toho spôsobu, že on cele telo poškvrní.“ Poškvrní teda celého
človeka, jeho myšlienky, jeho účinky a náklonnosti! — „Jazyk zjaví srdce človeka,“ hovorí
sv. Ambroz. A kto zle hovorí, ten dá najavo náklonnosť srdca svojeho: „Z plnosti srdca
vyprávajú ústa,“ hovorí Spasiteľ.Ty si kresťan katolík, jazyk tvoj je posvätený Duchom sv. a s týmto jazykom máš jednúc
prez celú večnosť chváliť, velebiť, oslavovať Boha! Akože obraciaš, ako užívaš, ako sebe
vážiš tvoj jazyk? Koľko rázy si prehodil desatero Božie prikázanie s týmto tvojim jazykom?
Koľko rázy si prebodnul dušu tvoju, dušu, dobré meno tvojeho blížneho s ním? Koľké duše si
s jeho jedom otrávil a zničil? Koľkú špinu a výkaľ s ním u iných vytlačil? Malý úd, a toľká
škoda, toľké pustošenie! Uvažuj sebe dobre záležitosti tvojho jazyka!
|
Gaspar-Zaosek_O-jazyku-cloveka.html.txt
|
Hlinené zátišieObsahDžbánV koryte býva klepetoÚrodná pôdaV nepriazniSmäd ako potopaV plameniNepresneNevedomosťMatkaŤažká hodinkaBiele noci s kohútomPlnoletýĎalekoBabičkaSestraSesterskáVlčia tmaUsnúťLístia ako v lesePríbytok s mostomDžbánKráčame priamo k vodepo príkrom brehukľukatej riekyVymiesi z pieskových nánosovnenaplavenú hlinuKým kameň v rukerozhodne o tvareíl vápenatiepiesok skamenelhlina skoro odplávaZatiaľ sa v ustálenej dlanivytočí na kolene džbánokPec vymaľuje znútravonkajší ornamentHrdlo zapečatí dnoVypláchne vodouponúka vínoV koryte býva klepetoBolo raz korýtkovo veľkom koryteVypadlo z dreva pod voduVoda leje rybku do korýtkastôl postavil strechu nad vodouPod stolom stolčekukladá domčekz drevených klátikovŠtyri vianočné stenyomietli novoročné šupinyzo šiestich kaprovKomín nesie suchú strechunad ohňomschovala ho pred potopoupod stromomŽivá rybkapokojne plávav radostnej vodePod kmeňom hudietichá pílaPílila vlásky koreňomVyliala rybku zo živej vodyna strechu domček postavilaStrom dymí hore komínomV detskom korýtkubýval rakZapadlo celéjedným klepetomvo vdovskom korytePlávajú korýtka dolu vodouPostretli strechus komínomÚrodná pôdaAko nás doma pribúdalorástla nám záhradaUbrala pol dvorazvalila celú stodoluodtisla otcov ponkUž by nás poslal k vode(V poslednej chvíliodvodňovallakomý močiarza humnom)Vykopal priekopuna poldruha chlapaSpravil pol obratuza vrtkou ženouCelý sa obracalZdola voda podlievalazhora pražilouž-už sa zdalože je zasadenýNa poslednú chvíľujednou nohou v jamezobudil dubový klát(Uspával tichú lebku)Záhrada dorástlaNa drôtenom plotetikajú zlaté hodinky(Minúty znútra hrdzavelipo zúbky na kolieskach)Vyhnali zo zemejarnú kukuricu(Nastokla na široký listzájdený snubný prsteň)Zakladá úzku obrúčkuna hrubé steblo(Kolienkom všuchlo do šúpolia)Jesenný vietorvylamoval klasPôda je úrodná:Paradajky ako ženská hlavakukurica na poldruha chlapaV nepriazniDni mojeprestierate mibohatý stôlSýty chlieb na obrúskuz posteľného ľanuodpadol z hladnej lopatyPrejedá sa k ránuVíno v puknutom krčahunevypálených ílovodstáva na dne hrdlausadlinouKvety vo váze z rohovinysňal z hlavy býkNikto nie je vinnýDni mojestôl sa prehýba hojnosťouktorú mu prestieram(Obraz a rám)Smäd ako potopaOdkedy kameň zvesil džbánz nahnutej stenykam letel hasiť mužský smädstále mi pretekáOdbitým uchom načúvamako sa bije srdce s hodinamizatiaľ čo víno piesok vypíjaOdkedy skala nad prameňompuklinou speje k hlinekadiaľ ju navštevoval hromstále ma smädíPokúšame sa zdolať vodouúbočie na ktorom pár horolezcovnezdolal vlastný náhrobokV plameniSmeK sebe šľahli slané daždeObetnice vinú vône horkastéz mandlí k perám Kvapka jedu v každejsladko šeplaVriaci olejzahasteSme blízkoV sebe ako k vraždePokrvne ťa v sivých vlasoch prebudímvlažný Ale držíš márnu stráž kdeponad plátnachladne spŕcholvrelý dymSme pri sebeZahrmeloNástupna polnočné zatemnené pochodyNad lampamimatná búrkatáboríSme od sebaBlyslo vedľa násTuna živičnom stupni smolných poschodísval na kostiMramorpracha fáboryNepresnePrichádzam na zelenú minútupo vode otvorenejCez prah vresuvhadzuješ vlásokPlachtu zvinutúza tebou tiché plačky nesúOdpime Ústa máme živéCez mŕtvy okraj zovretého poháravyžblnknem na spenenej hriveOcitnime sa tam kde povestnesadáme k stoluNech nám hlava padnena obrus ako sýte bolestnéza uzolDrevo neuhádnekam do nás pieklo z posteľného oltárakým peklo k pätám milostivéna márne plátna plameň roztáralNevedomosťNevieš o čom plače malé dieťakeď mu matka prsník odníme?Neviem prečo muži po vínechodia ako keby chceli lietaťNevieš čím sa pýria jablkáako stromy zeleň unesúod čoho je včela na jar spitáNeviem prečo zrazu zamĺkamZ užasnutia a či z údesu —nevieš?Nehodlám sa spýtaťMatka— prečo si mi dala toľké dlanePadajú deti do nichako maľovanéPočula som:Divá húska sivým nebom brúsiVidela som:Pár jastrabov húsku na dva kusyCítila som:Šklbali tú húsku hladní vlciHovorím vám:Narodil sa chlapec na svet súciŤažká hodinkaPo štedrej hostinetakúto chudobnúv bohatstve plodnostiv rozviatej hodinetri deti pohostímskôr než ma zabudnúTakáto bohatáv pokore plodnostio čiernej hodineskôr než sa odvrátiatri deti pohostímna sporej hostineTakúto chudobnúpokorne zabudnúv bohatstve plodnostiBiele noci s kohútomBudú to dcérkabiele nocis kohútom na strecheTieň rozčesnutý bleskomPodvojná samotaA ponad požiar škridlícpodpáliš pole makovNastane vlčia tmaPôjdeš v červenomkruhuJednou nohoudobehneš druhúBudú to dcérkačervené nocis kohútom v studniZmnožený obraz mesiacaIskrenie pod hladinouA koľko načrieštoľko ubudneUpustíš kľúčikod detskej pokladnicedo studneZačuješ obrátené vedránad vodou hrkotaťZa slepým oknom kozodojna capom rohu zahúka:(Snívala panna do bielapostieľka pod ňou horela)SpíHlávku vyhrnutúcez peľasťako keby už vedelaPlnoletýSynkuako stojíš —skoro som sa potklao chlapskú topánkuLen-len mi nevypadolz plytkej pamätichlapčenský hrnčekmlieka(Stojí na zemiakoby zakoreňovalKadiaľ kráčazvestúva hlbokú pôdu)Dievčenské ruže sa pomiatliKvitnú tuv lete v zimeNeopovážim sa spýtaťv tŕňovej ohradekadiaľ vonĎalekoAle kde jetá medonosnárovinaTam synu tamkam ani vietor odpoveď nedovejeTam potu s krvou špľachlo do vínaa voda na úsvitez chrbta hory sňatáryžuje cez riečicu prstov zrnká zlataNo po nociach ho s pieskomv hlinách pomíňaAle kadiaľk tej márnotratnejrodineTadiaľto synu tadiaľkade sa cvengot s gongom bratala pokrvenstvo skúpal vo víneTu krveľová hlinaznovu k zlatu zvratnávypiera z plodov cinóbrové plátnaa vyvesí ich v záverečnejčiernej hodineAle kedyodbije snehobielaminútaUž synu užV tejto chvíli mi uletelaPočúvaj ako sa mi chichútakým dopíjam svoj pohár vína do dnaNež si sa ale spýtalči je hodnátoľkého bolehlavu —bola minutáBabičkaZastihla som len dlaňv najtichšom dotykuTaká ťažká je haluzktorú odumrel slávikVietor prebehol spakrukypo novembrovom viničiV ostatnom zrnkuututlával slzuNeutrel juSestraNeprezradínikdy nikomuako sa z hrudky blatarodí džbánNiežeby nechcelaNevieNúka však čisté vínoSesterskáKráčajú sestry v rade za seboubrat sedí v kruhu sámNajstaršia zbiera lupenedo zrumenenej vázyUkladá opŕchnuté do pukovRozvité kvety strážiProstredná hľadá míľnikyKrižuje neobilné poliaVyšliapala si chodník v ražihrdlička Lieta vôkol stolaNajmladšia celé noci pletiečo vo dne popáraZ havranej hrivy uplietlapol holubieho golieraBrat kriesi z neživého drevapesničky Za pol halieraBojí sa že sa neuživína vandrovku ich posielaDržia sa sestry v tanci za rukyBrat sedí v kruhu sám a spievaRada by som sa pridalakeby som mala kadeNie je už miesto v radeani v prostriedkuKráčam pred najstaršousamapopredkuVlčia tmaBdiemOči spustenépo slepom cencúli:Samá voda!Pod obrátenou studňounapadol ťa v polislamený zvonZ ucha mi trčí prstHútajskadiaľ ti vyzváňaloPoháňašSúrimNepýtať sa kamJarná lúka cvalomubieha pod nohamiHorí ti v pätáchvlčí makRieku pole vzalodoháňa ma lesStoj! Už sme samiHora nás dávnopredbehlaSpí Pod snehomhlina a kamene:Sama zem!A znovuBdiem —UsnúťOtče môjktorý si túto posteľ zhlobilz dochvíľnych dosákna doživotiepomôž mi teraz hľadaťpotratené detiAlebo radšej nové lôžkopostĺkaj z nedochvíľnejjedľovej kôryaspoň na jednu nocnech ležím ako v ihličínech na mne rastie lesPospeš siUž sa pripozdievaUž niekde horíA veveričkacez spáleniskáza ňou pesAmenLístia ako v leseVedieť ako sa vyfarbujú stromyskôr než sa v lese zozimífarebne vzlietnem v lánoch ozimínzapadnem v hustom šume húštinodkryjem koreň zakopanýskôr ako vánok haluz zlomíKráčam však farebnými ulicamia moje lístieiba bledo šuštíSpoznať ako sa vyfarbujú stromyskôr než sa v lese zotmieuhádnem kto im pomáhapovyzliekať sa donahaprehrmím v severáku cez polomyskôr ako vánok rannú rosu zotneMesto však zdvíha za mnou komína ja tu stojímopadaná potmePríbytok s mostomJeden druhému zavadziamePrichodí nám už stúpaťpo vlastnom tieniOvísam na okennom rámeZa chrbtom stena skúpapotuteľne sa lieniPodo mnou hrmí V mokrej jameso záhradníckou obradnosťoumurári sadia stenyDom je už celkom odrastenýSpojení pod ním tichým mostomopatrne sa obchádzame
|
Vadkerti-Gavornikova_Kamen-a-dzban.html.txt
|
Keby nebola vojna…(Rozpomienka.)Bol koniec júla.Vo všetkých domácnostiach martinských bolo riadenie, čistenie, pripravovanie. Večer sa
ozývala dvorana Domu od spevu mládeže — tam prípravy k shromaždeniu „Živeny“ a Muzeálnej
slovenskej spoločnosti.A všade o tom vraveli po domoch. Domáce panie prezeraly kurence a kačice, či majú už
dostatočnú krásu a okrúhlosť. Ich dcéry, všetky tie pekné, mladé Viery, Oľgy, Aničky, Eleny,
maly mnoho roboty, cez deň pomáhať mamičkám, pritom starať sa o bálové šaty a kroj, učiť sa
divadelnú úlohu, a večer „na spev“.„Kto príde k nám na shromaždenie?“ bola stála otázka.Odpoveď — pre cudzieho aspoň — prepodivná: „K nám príde tetka s dcérami, traja cudzí
mužskí a štyria bratanci…“Nebolo domu, kde by neboli očakávali hostí. Čím väčší dom, tým viac hostí a — tým
neznámejší.Medzi starosť o rukavičky na bál sa plietla myšlienka, ako sa podarí cukrové, čo krásné
dievča prvý raz samostatne upečie na shromaždenie, a myšlienka, či budú malé lakové topánočky
dosť — malé sa miešala s myšlienkou, či príde „on“ — veď složil rigorozum…I v Muzeu, tejto našej perle, prípravy. Vážni a seriózni páni a dámy mali porady, rokovalo
sa o dôležitej a významnej práci nášho slovenského života. A nad tým svietilo letné slniečko;
utešené turčianske hory okolo Martina ako by rástly, aby videly, čo sa to tam robí dolu v
doline…Všade v celom meste slávnostný ruch; v každom dome vôňa čerstvého pečiva a lakovaných
dlážok, čisté záclony, kľučky ako zo zlata, deti a slúžky rozčulené, a hádam domáca slečna
tiež…A letely zvesti mestom: 700 Čechov príde! 50 Poliakov! S Dolnej zeme 400 gazdov! Muzikanti
sa cvičili, mládež doniesla nové pesničky, starší páni pripomínali manželkám čierny kabát, syn
domáci prezeral elegantný frak a preklínal kamaráta, ktorému ho raz požičal, a mladé dievčatá
sa usmievaly a šeptaly si spolu, ako — ach, len mladé dievčatá vedia si tak šeptať…A na šírom Hornom Uhorsku a Dolnej zemi cítili ľudia v prvé augustové dni ten sladký
nepokoj, ako lastovičky, keď na jar sa k nám majú vrátiť: musia letieť, letieť, kým sa domov
nevrátia.Tak i my Slováci.Ztratený ten rok, keď sme nemohli ísť na shromaždenie do Martina!…Prišiel konečne prvý augustový utorok.Ľudia na železničnej čiare z Prešporskej, Liptova, Oravy, Trenčianskej, Hontu, Šariša,
Zvolenskej, Gemera, z Pešti a s Dolnej zeme, ťahaní magnetickou silou lásky k slovenčine, sa
schádzali.Vlaky naplnené, stisk, hurt v Žiline, na Vrútkach — tam sa schádzajú železničné čiary.
Pekný a dojímavý pohľad: starí páni farári, katolícki i evanjelickí, slovenská inteligencia so
ženami a dcérami, a v krojoch slovenskí gazdovia. Ešte len i kolesá vlaku spievaly po
slovensky: „Ja to urobím, ja sa ožením…“ kým naprataný hosťmi letel z Vrútok do Martina.A všade všetko po slovensky. Známi sa vítali, cudzí sa predstavovali, už bola medzi nimi
magnetická sféra porozumenia…Na martinskej stanici stisk ľudu. Každá domácnosť vyslala niekoho čakať hostí. Prišli — a
za pol hodiny bolo pár sto ľudí umiestených. Nezapomenuteľný Ondriško Halaša bol prvý
„quartiermeister“.A zasa bolo počuť: U Mudroňov majú 30 hostí! U Dulov čakajú toho a toho! A kto je u
Kohútov?… Redaktori mali plné ruky roboty — cudzí, či vlastne neznámi, lebo cudzí nám nikto
neni, kto na shromaždenie príde — neznámi šli rovno do redakcie.Prvý večer: divadelné predstavenie. Dvorana nášho Domu sa napĺňa. Krásny obraz. Toľko
ľudstva — a v srdciach majú tú istú myšlienku: Po roku sme sa zasa sišli! Priviedli sme i to,
čo nám je najdrahšie, naše deti, aby sa zohrialy na ohnisku lásky k národu. Ďaleko sme
roztratení, ale naše srdcia rovnako bijú, či Orava, či Dolná zem — jednako.Predstavenie sa začína.Opona sa zdvihne, majestátne žalostné zvuky „Hej, Slováci“ sa vlnia povetrím. A nám, čo
žijeme osamotení na slovenských vartách, hrajú pri tom slzy v očiach… Na javišti stojí kvet
našej mládeže. Dievčatá v krojoch zo všetkých slovenských krajov. Robia ich tie kroje takými
peknými? Neviem; ale krásne sú. Tam stojí bruneta, čistý typ juhoslovanský, a popri nej blond
dievča, ako zlato zrelej pšenice; pod tmavým obočím záhadne pekné oči. Pre niekoho, kto to
prvý raz videl, nezapomenuteľný obraz.A v parteri mužskí, ženské, deti — mnohé v krojoch, iní vo večerných oblekoch. Všetko sa
to zná, poznáva, kyvká si, prihovára sa známym. Bože, je to div? Už naši starí rodičia sa
navzájom poznali!…Nálada počas predstavenia je výborná. Cigáni hrajú tie naše krásne slovenské pesničky,
tvoria sa menšie-väčšie spoločnosti, politizujú, panie sa rozpomínajú na časy, keď ony prišly
po prvý raz do Martina, a mládež — žije prítomnej kráse.Po divadle sa obecenstvo rozchádza, lebo zajtra bude najvýznamnejší deň.Mestečko ako by sa veselými očami dívalo na svet, cudzí hostia sa už o 10-tej predpoludním
schádzajú, po hlavnej ulici blyštia sa bodáky žandárov. Na slovenskom Muzeu veje zástava,
pravda, nemôže byť slovenská.[1]V dvorane Domu zasedá Muzeálna spoločnosť. Obdivuhodná je zaujatosť Slovákov za
vedecké veci a za minulosť národa. Naše Muzeum je skvost a perla. S takou láskou sosbierané
starožitnosti, tak krásne opatrované — veru sa nemusíme hanbiť zaň pred generáciami, ktoré za
nami prídu a ktoré sú ešte v lone budúcnosti… I Živena zasedá. Umelecky krásne roboty našich
žien, ľahučké, jemné, biele, ako sen zlatovlasého decka, sa skvejú pred nami, ani pri
hermelíne sa nezabanbia. A ženy a dievčatá našej doby s napnutosťou načúvajú o „Živene“ — účty
sa skladajú, návrhy sa robia.A zasa len ten cit radosti, keď sa človek obzrie: Koľko nás je, chvalabohu, koľko nás je!
Krv rýchlejšie prúdi, srdce tuhšie bije.Je po poradách a prednáškach; obecenstvo sa schádza v dvorane Domu na spoločný obed.Sála sa chytro naplní — pár sto ľudí sa schádza; charakteristicky pekné tváre našich
farárov, ostré profily, pekné šedivé vlasy, a napravo, naľavo naša mládež, naša budúcnosť. So
záujmom a úctou sa dívam na nich: Vy máte staväť, keď my ostarneme; vy máte byť našou hrdosťou
a pýchou — vo vás dúfame!Je jedna hodina.Obed sa začína.Obecenstvo si nenúteno posadá; známi sa grupujú — neznámym sa zdvorile a s vďačnosťou robí
miesto.A razom slávnostná tichosť: utešené zvuky staroslavianskeho „Otčenáša“ zatrasú srdcami.Kto vtedy, v tom momente, neprecíti celý žiaľ a nádej, boj a túžbu nášho národa — nikdy
Slovákom nebol!Počne sa obed. A medzitým sa zjaví na podiume náš milý, drahý Spevokol — a štebot
dievčenských hlasov sa mieša s tmavými mužskými hlasmi.Nálada je výtečná.Začínajú sa prípitky. Vážne a žartovné, dlhšie-kratšie, ale všetky prednesené s vervou a
slovenským temperamentom.Po spoločnom obede sa obecenstvo rozchádza, a večer je — pre mládež vrchol všetkého:
slovenská zábava.Ó, ten prvý bál v Martine!Hodno je tomu k vôli prísť na svet. Aspoň tak myslia naše mladé dievčatá. Veď ich tu
uvádzajú do našej spoločnosti, tu ich predstavia verejnosti…A všetky tie tmavé a blond hlavičky už týždne predtým snívajú o bále na shromaždení…A pekné sú tie naše dievčatá a ženy — a vedia sa i obliecť; vidieť ich tancovať je priam
radosť. Podivne sa mieša v nich južný oheň so slavianskou melancholiou a dodáva im zvláštneho
pôvabu, ktorého v tej miere tak ľahko žena druhého národa nemá.A naši mladí ľudia sú, chvalabohu, nie zunovaní, ustatí, ľahostajní — lakové topánky a
malé biele črievičky lietajú ľahkým vzletom dvoranou.V pauzách hrajú Cigáni naše piesne, v bočných miestnostiach sedia páni pri vínku. Kamaráti
sa sišli, a vážnejšie alebo veselšie rozhovory sú v prúde.Matky sa dívajú na dorast a myslia na dávno zašlé časy mladosti. „I ja som tu tancovala!“
im preletí mysľou, „a teraz už moja dcéra!“Malý, melancholický vzdych…Po polnoci je nálada na vrchole.Zabudnutý je aspoň na túto noc každodenný boj. „Život je predsa krásny“, vravia s básnikom
nejedny červené teplé mladé ústa…I toto sa minie — noc ujde ta za hory, ružovým palčekom klopú zore na vysoké okná — farby,
tiene sa zmenia, ustalosť i na mladých tváričkách, ale sladká, aká sladká ustalosť!…A on ju odprevádza až po dom — otec za nimi trošku vyzivuje — ale oni toho nepočujú a malá
mašľa z topánočky, ktorá sa jej odtrhla, spočíva — na hodvábnom futre fraku…Ó, mladosť, ó, láska!…Na druhý deň predpoludním návštevy.Dievčatá sú také čerstvé, ružové, ako keby boly celú noc spaly — robia; chodia návštevy,
kritizuje sa bál, tanečnice, víno a židovský hostinský.Popoludní vychádzka do hory „pod Stráne“.Takej zlej cesty, ako ta, a pritom toľkej veselosti na celom svete niet!Všetky koče, bričky, kočiare tiahnu von — i rebrovce sa vytiahnu, mládež je i s tým
spokojná.Zaváňa ten vzduch podtatranský, za ktorým vždy túžime, čo by nás kde na svete vrhol osud.
Čerstvosť, sviežosť svrčín v povetrí, belasosť neba a zlato slniečka oslavujú život a sladkosť
života…Pod svrčinami sa už pečie „zbojnícka pečienka“, dym sa nesie s vôňou boroviek — v kole sa
strojí mládež na tanec. Cigán ladí husle…Potom sa mládež porozchádza po hore, obecenstvo sa baví pod svrčinami, kde-tu sa začervená
oplecko a líčko mladého dievčaťa.Prach je v slnci ako zo zlata, smiech a vrava, kde-tu polozapočatý spev; v čistom,
čerstvom povetrí, s ustatosťou nevyspatej noci v očiach a údoch to robí dojem, ako keby sa to
ani nás netýkalo… Cigáni hrajú: „Nebanovala bych“, tôňa melancholie sa spúšťa na horu,
slniečko sa lúči, cez konáre svieti už nie zlatom, ale ružovou mäkkosťou.Niekto robí dymník — dym sa dvíha nad svrčinami, muzikanti hrajú: „Hojže, Bože…“Mladé hlasy spievajú — a krásna pieseň je hlboko dojemná.Posledný valčík na zlatom prachu kola — ešte raz sa zakrútia krátke sukničky, a pohľad do
očú dievčaťa vraví viac, ako ústa smú ešte povedať.Koče sú už zapriahnuté, kone dupocú. Nikdy slniečko tak krásne nezapadalo, ako dnes, na
Živeninej vychádzke!Darmo, treba sa rozísť — i slniečko si už rozmyslelo — razom je pod svrčinami tma, len
dymník sa svieti…Ľudia sa poberajú domov.Trávička je čerstvá, padá rosa.Mládež ide pešo — ó, koľko sladkých, vážnych, rozhodujúcich slov už počula cesta „zpod
Stráň“!Krásne to bolo — pominulo sa.Už štyri roky sme nemali shromaždenia. Pane Bože, daj, aby sme sa ho čím skôr dožili, aby
sme neochladli, neustali, neodcudzili sa jeden od druhého a všetci od národa…Keby nebola vojna…[1]Tieto slová cenzor za vojny pretrel.
|
Ivankova_Keby-nebola-vojna.html.txt
|
Krvavý hostinecPoviestka zo stredovekuSyn pána na „Dobrej Vode a Dechticiach“ (maďarsky: „Jököi és Dejtei úr), asi 25 ročný
šuhaj, vybral sa na cestu do Nitre, aby tam na stoličnom shromaždení zemianskych stavov
zastupoval svojho chorého otca. Sprevádzali ho telesný panoš a dvaja hajdúsi. Jeli koňmo,
ako sa na šľachticov svedčí. Vyjeli si skoro ráno, aby na poludnie boli v Hlohovci na obed
a potom do večera v Nitre.Do Hlohovca prijeli zavčas a odobrali sa na hrad. Tam bol mladý pán srdečne uvítaný,
najmä domajšiou dcérkou, ktorá práve dnes slávila svoje 20 ročné narodeniny. Spoločnosť
bola četná, zábava veselá, tabuľa skvostná a tak aké čudo, že sa náš mladý pán až do večera
zabavil. Už sa zmrákalo, keď sa vydal na cestu.V jeho opojnej nálade ani nespozoroval, že sa hodne zamračilo a že búrka na obzore.
Sotvy boli asi štvrť hodiny na ceste, kôň jedného hajdúcha ztratil podkovu a nemohol ďalej.
Mladý pán poslal sluhu zpäť, aby nechal v Hlohovci koňa znovu podkovať a potom za nimi
trpkom ponáhľal.Táto maličkosť mala ďalekosiahle účinky, ako pozdejšie uvidíme.Mladý pán s ostatnou družinou poberal sa ďalej. Ale už začal hrom trieskať, blesky sa
krížily a taká temnota obostrela zem, že ani jedon jazdec nevidel svojho predného druha.
Museli totiž jedon za druhým ísť, lebo cesta bola vtedy úzka a zlá. Naraz spustil sa taký
leják, že boli jazdci čo chvíľa až do kože premoknutí a kone len krokom mohli napredovať.Už mali skoro pol cesty odbavenej, naraz zastane prvý kôň a ovšem za ním i ostatné.
Stojí pred nimi zavalitý sedliak v širici, s fokošom v ruke a pýta sa: „Kam, páni, v tejto
slote?“Mladý pán popodišiel do predu a pýta sa: „Neni sú niekde chatrče, kde by sme sa mohli
ukryť a čakať, až tá pohroma prejde?“„Neni,“ znela odpoveď.„A kde bývaš ty, človeče? Však tvoj domčok nebude ďaleko?“ vypytoval sa pán ďalej.„Mám hostinec asi štvrť hodiny cesty odtiaľto blízo hradskej, ale je vás priveľa, mám
len dve izby.“„No šopu, alebo stodolu azdaj máš pre mojich sprievodčích.“„To mám, ale len za peniaze.“„No však ti zaplatím, ty sedliače,“ rozdurdeno riekol pán. „Teraz hybaj, zaveď nás do
tej tvojej koliby!“„Jeďte za mnou!“ znela odpoveď.Tiahli lesom; veď v tom čase bolo toto okolie len hora a les a skôr, než by sa boli
nadáli, zastali pred múrovaným domom, ohradeným vysokým múrom a uzavretým pevnou bránou.„Sme na mieste,“ riekol sedliak. Otvoril bránu, naši jazdci vjeli a sosadli s koňov.
Boli premoknutí do kože.Sedliak najprv zaviedol pána do priestrannej izby, ktorá bola za krčmu zariadená a v
ktorej veselý oheň plápolal na otvorenom ohnisku, komínovým plášťom zakrytom.„Tu sa môžete osušiť a keď chcete dačo vypiť, moja žena vám poslúži. Však musím vám
povedať, ona je nemá.“„Teda nech prinesie víno,“ odvetil pán a pristúpil k ohňu.Gazda zatiaľ vyšiel, aby sprievod zaopatril. Voviedol hajdúchov do stodole, kde bolo
hojnosť slamy a kone uviazali pod šopu a hodili im sena. Na to sa vrátil do izby a usadnul
za stôl.Mladý pán si ho prezeral. Mal pred sebou silného, svalnatého chlapa, ktorý pod širicou
zostal suchým a teraz si hovel pri džbánku vína, ktorý mu bola žena doniesla.Žena vyzerala ako umučené stvorenie; chudá bledá, uplakaná a slabúčka, čo vysvetloval
gazda tým, že je vždy chorá.„A čo ste robili vonku v tom daždi?“ pýtal sa pán.„Čakal som na mojich dvoch synov, odišli do Zbehov, ale už by tu aj mohli byť.“Pán popíjal vínko, bolo dobré a sušil si svoj odev. Gazdiná prikladala a gazda sedel
mlčky za stolom a dumal. Pán ovšem nechal aj svojim sluhovcom vína zaniesť a k tomu aj
chleba a syra. Inšie nebolo k dostaniu.„Pane, ochutnajte aj moje vínko; bude vám lepšie chutiť ako toto krčmárske. — Prines,
stará!“V tom zavznel prenikavý hvizd.„Aha, už sú tu moji synovia!“ zvolal gazda a hneď bežal von.Čo bol gazda vonku, priniesla gazdiná krčah vína, postavila ho na gazdov stôl a
priblížiac sa k ohňu, strčila pánovi kúšťok papieru do ruky. Pán pozre naň a číta neumelou
rukou napísané slová: „Beda vám, nepite, pozor dajte!“ — Akonáhle to prečítal, vytrhla mu
papier z ruky a hodila ho do ohňa. Sopjala prosebne ruky a odišla.Mladý pán stál ako ohromený. Kde je? V lotrovskej peleši? — Čo robiť? — Zbrane nemá, iba
zemiansku šabľu; čo s ňou? Pôjde von a upozorní svojich zbrojnošov, aby boli na stráži.Vyšiel pomály von na chodbu a odtiaľto na dvor. Dvere boly pootvorené a tak nepozorovane
dostal sa von. Tma bola ako v pekle, dážď sa len lial, ale hrom sa už len z ďaleka ozýval.
Popošiel smerom ku stodole, ale naraz zastane. Očul tichý šepot: „Tí už spia, sú omámení, s
tými budete hotoví, ale ten v izbe ešte je hore, teraz toho omámime. Poďte sa ohriať.“Mladý pán ihneď vkĺznul do izby a mal čas zastať si k ohnisku. Prišiel gazda a s ním
dvaja mladí mužovia. „To sú moji synovia,“ riekol a všetci traja zasadnuli ku stolu.„A prečo pane nepijete z môjho vínka?“ pýtal sa gazda.„Ešte nemám smäd, musím si najprv niečo zajesť a osušiť sa,“ odvetil pán a pozrel na
hodinky, ktoré nosil vo vačku. Bolo už pri polnoci.„Pred pol hodinou cválal tou tmou akýsi jazdec hradskou; keď si ten krky nevykrúti, som
Kubom!“ riekol jeden zo synov.„Aha, to bol môj zbrojnoš,“ pomyslel si pán. „Ten náhli za nami do Nitre a my tu
väzíme.“„Mal si ho zastaviť,“ riekol gazda.„Ale ten cvlálal ako satan; volal som za ním, ale ma neočul,“ odvetil syn.Nastala pomlčka. Pán sa ovšem zdráhal piť a nebol by za nič prezradil, že ten cválajúci
bol jeho zbrojnošom. Pojedol kúšťok syra, len tak na oko a pri tom dumal, ako odtiaľto
vyviaznuť. Po chvíľke riekol:„Pôjdem pozreť, ako je vonku a či moji ľudia obstarali kone.“„Môžete, ale vezmeme i lampáš, lebo je ako vo vreci,“ odvetil gazda a odtrhnul so steny
lampáš, zažal ho a tak išli von.Pršalo neustajne. Pridúc do stodoly, videl sám svojich ľudí na slame ležať a chrápali
jedon lepšie ako druhý.„Nechajte ich pane spať, však v tom daždi a tej tme nemôžete preč; lepšie bude, keď i vy
si na chvíľu ľahnete. Až prestane pršať zobudím vás,“ — namietal gazda.Pán z Dobrej Vody nevedel si rady a preto sa vrátil do izby. Gazda ho ešte raz ponúkal
svojím vínom, ale on odoprel. Teda vyviedol ho hore na podkrov, tam bola upravená izbica s
postelou a riekol: „Môžete si tu odpočinúť.“ S tým ho opustil.Pán vzal sviecu do rúk a jal sa izbicu prezerať. Mala dvoje dvere, jedny viedly iste na
povaľu, boly ale zavreté. Ostatné bolo všetko v poriadku, až… na posteľ. Keď totiž
prikryvku odhodil, zbadal na plachte škvrny. Prizrel lepšie a našiel, že je to uschlá krv.
Mráz mu prebehol telom. Cítil, že padol medzi lotrov. Jako vyviaznuť? Sadnul si, ale prv
podoprel dvere, ktorými prišiel, stolom k tým druhým postavil stolicu a sadol na ňu. Sviecu
zhasnul.Asi hodina minula a tu zrazu očuje za dvermi tiché hlasy. „Ten už dobre spí, môžeme
začať.“„Áno, ale lepšie bude druhými dvermi vstúpiť. Ja ostanem tu, aby som vám bol po ruke a
vy dvaja vniknete druhými dvermi. Robte to na krátko a bez hluku. Potom odbavíme tých
troch. Korisť bude u nich síce malá, ale… musí to byť.“Pánovi vlasy dúpkom stávaly. Očul kroky vzďalovať sa a onedlho už po schodoch
vystupovať. Ktosi proboval otvoriť, ale stôl držal. Očul tiché zaklnutie a zase sostupovali
dolu. Cítil, že teraz bude konec. Tie dvere podopreť nemohol, lebo sa na vonok otváraly.
Už-už očul šepot, ale v tom sa ozval pred domom zvuk trúbky hlasite, tiahle a prenikave.
Bol to zvyčajný signál: „otvorte!“ Za dvermi trojnásobné zakliatie, potom šepot a ticho.
Trúbka ale znela ďalej a pádné údere padaly na bránu.Pán pozrel zamrežovaným oknom von a tu videl ženu gazdovu s lampášom cez dvor prebehnúť
a otvoriť bránu. Šesť jazdcov vniklo vnútri, boli to ozbrojení pandúri.„Ľudia sem! Osloboďte ma! Lotri ma chcú zabiť!“ volal pán.Štyria pandúri vnikli hneď do domu, pán Dobrovodský odtiahol stôl a vyšiel von. Dolu v
izbe stála žena a pandúri chceli ju priamo poviazať.„Nechajte ju, ona mi zachránila život, lebo ma upozornila,“ zvolal pán. „Iďte na povaľ,
tam sú tí traja lotri, ktorí ma chceli zamordovať.“Pandúri pospiechali na povaľ, ale tá bola prázdna, lotri utiekli.Tu nemá gazdiná prehovorila: „Spustili sa iste dolu do pivnice; tam ich najdete.“A skutočne boli tam, ale tak jednoducho sa nepoddali. Nastal boj. Jeden z pandúrov ležal
už na zemi a teraz stáli traja proti trom. Tu však pribehol Dobrovodský so sekerou a skolil
hneď jedného, pandúri sa vrhli na ostatných a za chvíľu boli premožení a poviazaní.
Vyniesli ich hore. Bol to gazda so starším synom. Gazda vrhnul hrozný pohľad na ženu, ale
ona odpovedala pokojne.„Nebojím sa viacej tvojho pohľadu, ty ohavo pekelná! Miera bola už preplnená, teraz
dostaneš odmenu! Prekutajte pivnicu, potom budete vedieť, kde ste.“A tak sa i stalo. Povynášali rôzne nazbíjané veci, ale našli aj vo vápenej jame tri
nahé, už vápnom rozožrané mrtvoly. Ťažko raneného pandúra a zabitého zbojníka tiež vyniesli
a potom išli do stodole. Len s pomocou studenej vody podarilo sa im spiacich sluhov
zobudiť.„Teraz mi povedzte, akým spôsobom sa to stalo, že ste prišli mna vyslobodiť?“ pýtal sa
pán pandúrov.„Celkom jednoducho; váš sluha pricválal pánu Kubínyimu, kam Vy chodievate a hľadal Vás.
No Vy ste tam neboli a tak sa domnieval pán Kubínyi, že ste azdaj v tej slote zblúdili.
Nechal nás alarmovať; troch poslal na sereďskú cestu, troch ku Zbehom a nás šesť na túto
cestu. My sme pevne verili, že vy budete asi tu v tej krčme uchýlený a preto sme sa tu
zastavili. — A dobre bolo tak. Teraz ale pôjdeme, už svitá, dážď prestal. Dvaja ostanú tu
strážiť, až prídeme s povozmi pre tých lotrov a ich obete.“Už dopoludnia bolo všetko vykonané. Žena vypovedala, že ona neni ženou žiadneho, ale len
silou mocou sem zavlečená a musela im byť otrokyňou. Veľmi zle s ňou nakladali a ona čakala
na vyslobodenie.Hľa malichernosť, ztratená podkova zachránila životy mnohých.Od tej doby dostal tento hostinec meno — „Krvavý hostinec“.Hostinec jestvoval až do roku 1866. Potom bol premenený na majer, ktorý doposiaľ stojí.Nájomníci tohoto hostinca zamieňali sa viackrát, ale skoro každý bol viacej-menej
odovzdaný zbojstvu, dokiaľ neboly lesy vymýtené. Mnohý skonal na šibenici, mnohí v žalári,
až konečne dostal ho žid do árendy.Pán Dobrovodský vzal tú úbohú ženu na Dobrú Vodu, kde v hrade trávila svoj pokojný
život.Toto je prvá povesť o „krvavom hostinci", ale je ich viacej.
|
Dubravsky_Krvavy-hostinec-a-ine-povesti.html.txt
|
Úvod„Slovensko literární od doby Bernolákovy“ mělo původně titul jiný: „Přehledné dějiny
slovenského písemnictví“. Tato forma vystala — nikoli z důvodů formálních.Na území Čech, Moravy, Slezska a Slovenska žila a žije ode dávna v souvislosti jednotná
literatura česká. Má-li pravdu Hettner, že totiž dějiny literární nejsou letopisy knih,
nýbrž jejichideía tvarů uměleckých, a má-li pravdu Šalda, že
literární historie není jen kronikou literárních dokumentů, ale také a především historií a
objevemhodnot— potom naštěstí podnes je neporušena jednotná vývojová
cesta národní literatury ve všech třech (nebo čtyřech) řečených spisovných oblastech.
Profesor Jaroslav Vlček, veliký zakladatel moderního českého dějepisu literárního, po
„Dejinách literatúry slovenskej“ přikročuje záhy k „Dějinám české literatury“, zahrnuje v
ně důsledně také spisovnou oblast na Slovensku a tak geniálně obnovuje v stav původní a
skutečný české dějiny literární.Na Slovensku žijenašeliteratura; vztah písemnictva na Slovensku k
mateřské literatuře české budiž dovoleno srovnat s písemnictvím kruhu félibristů a
mateřskou francouzskou slovesností: Hviezdoslav jest — a sice bez nadsázky — český Mistral.
Svérázné Slovensko literární leží ve skutečnosti jen několik kilometrů za rázovitou
literární Moravou: obojí oblast jest krajově zbarvenou součástkou české literatury, třebaže
Slováci svého spisovného nářečí užívají tradičně a pravidelně a Moravané pouze výjimkou.Písemnictví na Slovensku je tudíž pouhým doplňkem české literatury; zaujmout k němu
dobové stanovisko nebylo věcí nejlehčí. Není možno po vzoru staré metody bibliografické
pouze podle spisovného kroje soudit živé projevy a hodnoty literární, abys duše v nich
nezabil; a přec je nutno vyslovit i tento svéráz tak, aby ses vyhnul zdání separatismu,
abys netvořil obrazu neskutečného. Proto titul této knihy se vyhýbá nepřesnosti i
neskutečnosti, jež se tají v předmětném názvu „slovenská literatura“ a volí místo něho
raději název místopisný „Slovensko literární“, jež jest ovšem nepopěrnou skutečností. Je-li
v ní přesto druhdy řeč o „slovenské literatuře“, děje se tak v plném vědomí technického
termínu, zkratky, ve stručném smysle anebo zkráceném opise „literatury na Slovensku, psané
slovenským spisovným nářečím“: ideově a podle hodnot je všude považována za literaturu
českou. A z tohoto pojetí literatury odvětvenné vyplývá další důsledek: v monografický její
obraz velicí slovenští rodáci, Kollár a Šafařík, nejsou vsazeni literárně, t. j. výkladem
celého svého díla literárního, nýbrž ideově a pragmaticky, t. j. potud, pokud a kterak idey
jejich žily a žijí v slovenském dění literárním a kulturním.Rok 1844 je datum historické, ale ne tragické. Do roku toho jednotný — až na výjimku
Bernolákovců — proud české literatury od roku toho teče odděleně dvěma rameny: široký starý
žlab plní projevy a hodnoty literární, pěstované v spisovné češtině, užší a novější koryto
jeho písemnictví, pěstěné v spisovném nářečí slovenském. Obě ramena mají touž výplň a
patrně i touž snahu — vytvářejíce nyní mezi sebou ostrov spisovného separatismu — opět se
spojit v jediný literární proud. Nemají-li snahy té dosud, budou ji mít v budoucnosti —
kdy, na tom konečně nesejde. Nevím, lze-li populárněji a makavěji přesvědčit i méně
zběhlého čtenáře v dějinách naší literatury o jednotnosti českého písemnictví v Čechách i
na Slovensku, nežli tímto opsaným diagramem. —„Slovensko literární“ dělím od Bernoláka na šest hlav. Je to dělení přirozené; přibližně
tolik se vystřídalo literárních generací, z nichž každá přinesla aneb aspoň se snažila
přinést něco svého v společný poklad literární.O většině děl a spisů z období starších hovořím v „Slovensku literárním“ z vlastního
názoru: pouze několika tisků, ostatně nevýznamných, z doby Bernolákovy a dvou-tří raných a
vzácných spisů štúrovských nebylo mi lze se dopátrat. Zde i v jiných případech jest — a
musí být — vůdcem profesor Vlček: probádal tak Slovensko literární, „že již jiným sotvy
místa zbude“, podle slov jeho velikého slovenského rodáka, kde by, zvlášť v starší době,
mohli uskutečnit objevy. Doplňky a změny ovšem jsou nejen možny, nýbrž druhdy nutny; o tom
tuším i tato kniha podává svědectví. O všech spisech z doby novější (od r. 1881) píši pouze
z autopsie; hlavu pátou a šestou znovu jsem zpracoval podle příslušných míst v „Mladém
Slovensku“ (v Praze u Topiče 1918), jež vyvoláno předloni potřebou doby záhy bylo rozebráno
a nového prohlédnutí pro nový účel potřebovalo. Přílohy vzadu hledí čtenářům usnadniti
přehled po slovenském písemnictví.*Knihu svěřuji tisku v době, kdy působí na Slovensku ministr „unifikační“, jsa naprosto
přesvědčen o nutnosti sjednocení také obou literárních oblastí, české i slovenské, v jediný
obrozený a silný proud národního písemnictví zde i pod Karpatami. Uctívám jí skrovně
velikoupamátku Ľudevíta Štúra, idey pokroku bojovníka, bezděky
největšího svědka literární jednotnosti Čech a Slovenska.V Praze dne 29. února 1920.F. F.
|
Frydecky_Slovensko-literarni-od-doby-Bernolakovy.html.txt
|
I. Nešťastie nechodí po horách…Nad obec Skalnú vznáša sa búrny, vetristý súmrak. Unavení robotníci po dennom svojom
úkole spiechajú ku domácim krbom, by si trochu pooddychli a posilnili sa ku práci budúceho
dňa. Deti, ktoré už doma majú rodičov, poberajú sa k večeri, ktoré však nemajú, buď
skotačia ďalej, alebo klipkajúc ospalýma očima, opierajú sa o prístenky, dumajúc, či sa
skoro jích milí navráťa. Však asi osemročný chlapec Janko a asi o rok mladšia sestra jeho
Anka, deti to vdovy Suchej, nedružia sa ani k jedným ani k druhým. Ruka v ruke kráčajú
matke svojej naproti. Idú si bez obvyklého pokriku detského pomály, slušne pozdravujúc
každého, s kým sa cestou stretnú. Znak to, že vdova Suchá vychováva svoje deti jak sa
patrí.Uvidiac matku, jako sa s motyčkou na pleci domov ponáhľa, jako by ju túžba pudila, čím
skôr zpatriť milú domácnosť: radostne vykríknu obe a ruka v ruke poskakujú jej vesele v
ústrety. S úľubou obzierajúc si deti, ktoré so zaparenou štičkou a rozjarenými tvárkami
pred ňou zastanúc, ľúbaly a stískaly jej ruky, podala chlapcovi motyku a vezmúc si jedno za
jednu, druhé za druhú ruku, spiechala s nima cestou k dedine a cez dedinu až na dolní konec
obce do skromného svojho domčoku. Spiechala, čo len nohy stačily.Kúrňavy prachu, divo sa vzdýmajúce po dusnej odpoludňajšej horúčosti, neveštily nič
dobrého.Sotva že dobehla domov a po skrovnej večeri pomodliac sa s deťma, uľahla si na
odpočinok, strhol sa víchor, búriac a hrglujúc dvermi a obloky, až sa deti jako kurence
počaly čím užšie tiskať k materi, strachy sa chvejúc na celom tele. Obzvlášte dievča
chápalo sa matky kŕčovite, jakoby sa bolo bálo, že ho snáď vetor z postielky von unesie.
Práve si ho matka chce tešiť, keď krvavá žiar osvetlí celú izbu a desné výkriky: „horí,
horí“ zavznejú z ulice. Horel jej domčok.Prehodiac najpotrebnejší šat na seba a popadnúc najdrahší poklad svoj, dietky svoje aj s
hábočkami, ktoré vždy bývaly pri posteli na lavičke vo vzornom poriadku pres noc uložené,
vybehla von. Složiac deti, zpomenula si, že poval jej domku nieto dosť silná, aby
neprehorelo, vbehla zase do izby, žeby zachránila, čo vôbec ešte ochrániť možno.Avšak zpäť nenavrátila sa viacej.Vo chvatnom behu spadla a pádom omráčená na zemi ležiac, neskôr v ohni, v izbu sa
predravšom, nešťastne zahynula. Na ratu jej nepomyslel nikto. Veď vetor z dolnieho konca
obce dujúci za okamih zaplavil celú obec povodňou požiarov, tak že každý bol rád, keď len
zo svojho s holým životom utiecť mohol. Ráno našly dietky z matere svojej iba trochu
popola. —Ľud si síce dosť hlasite povrával, že oheň iste pošiel z pomsty istého zpustlého,
pijatikou na vnivoč uvedeného tlkana, ktorý by rád bol vdovu k manželskému sňatku sviedol,
ale často a zvlášte toho dňa, keď robotníci tú vec pri poludňajšom oddychu na pretras
priniesli, odmršťujúcu odvetu dostal; no ale nik ho neprichytil a on diaľ mohol viesť
bohopustý pijanský svoj život.Čo si počaly úbohé opustené deti, kam sa podely, nik sa o ne nestaral, keď každý trnul
pod ťažkou ranou, ktorá ho bola pri požiaru zastihla, až na tretí deň stretáme sa s nima
pri kostole v starej, dutej lipe.„Janko!“„Čo chceš, Anička moja?“ ozval sa chlapčok, vykukujúc z dutiny lipy, v ktorej bol s
družkou svojou nocoval.„Povedzže mi, Janko, pokiaľ budú ešte tie stromy kvitnúť?“„Ešte celý pekný máj.“„A potom?“„Nuž potom opŕchne so stromov kvet za kvetom, odfrkne z nich včelka za včelkou na
kvetisté lučiny, kde sa jej potom lepšie dá húľať po vonných kalíškoch za sladkým peľom,
začnú sa vyviňovať plody, červeňať sa a vyzrievať.“„Nuž a keď ovocie ľudia oberú, čo bude potom?“„Sožltlé lupenie opadá do vädnúcej trávy, s hora poduje studený vetor a my, Anička moja,
neviem jako obstojíme, ak sa len Pán Boh dotiaľ nad nama nesmiluje.“Ďalší prúd rozhovoru deťušiek prerušil zjav blížacieho sa pána, ktorý namáhavo stúpal
vrškom ku kostolu, a krúpäje znoju, lesknúce sa v prvom zásvite slnka po jeho tvári,
svedčily, že z chuti stúpa ku zvyklej raňajšej pobožnosti.„Janko, poďme odtiaľto, lebo ak nás ten pán tu zastihne, nebude dobre! Povie azda, že
sme tu dačo zlého stvárali a ešte nás môže dať do mesta zavreť. Poď, Janko!“ žebronilo
dievča, trasúc sa strachom a chladom rána.„Ale nebojže sa mi tak, neboj!“ tíšil ju chlapec, úzko si ju v náručie vinúc. „Páni, čo
tak zavčas do kostola radi chodievajú, nebývajú tak zlými ľuďmi. Poďme radšie von, azda sa
niečim nad nama smiluje.“I vyšli von a v divných pocitoch bázne a túžby bojazlivo pozeraly na blížacieho sa pána.
Prv, než sa až k ním na čisto priblížil, strhol Janko klobúk a obe dietky pozdravily ho
hlasne vľúdnym: „Pochválen.“ —„Až na veky, až na veky,“ ďakoval pán, utierajúc si pot s čela. „Čože tu robíte,
kuriatka moje, tak zavčas rána?“ vypytoval sa ďalej, prívetive hľadiac v nevinné očká detí,
prosebne naňho obrátené. „Prišly ste tiež na raňajšiu?“Deti, sklopiac očká, pritúlily sa užšie jedno k druhému a mlčaly, jako by boly čítaly,
čo vravia jích srdiečka, jedno na druhom vrele bijúce. Len po chvíli zpamätoval sa smelší
Janík: „Nejdeme na raňajšiu, ale nás núdza priprela, že sme toť v lipe spať musely a včuľ
ideme dolu do osady, azda sa len dakto nad nama smiluje. Veď sme včera celý deň ani len
smeťky v ústach nemaly.“Tieto slova prekvapily pána. Podíval sa na jích milé, hladom vpadnuté očká, na jích
šatôčky a soznal hneď, že dietky niesu deti dákych túlavých žobrákov, ale nešťastnej
daktorej rodiny, ktorá posledním požiarom v Skalnej na vnivoč vyšla.„A odkiaľ že ste?“ vypytoval sa pán ľútostne si obzerajúc dietky. Anka posmelená
súcitnými otázkami a vľúdnym hlasom pánovým, vyšmyknúc sa Jankovi z objatia ukazovala
prstom: „Vidíte, pán veľkomožný, to krajné stavisko v Skalnej, celé dováľané a očadené?
Ach, ztadiaľ nám pred rokom vyniesli drahého otca, tam shorela pred včerom drahá naša mať s
celým naším imaním.“„A nemáte žiadnych priateľov?“„Žiadnych okrem pána Boha, ktorý nám snáď len dákeho dobrodinca sošle,“ vetil Janko,
kladúc si na pokyn pánov na hlavu klobúčok, ktorý bol od pozdravu až posiaľ úctive v ruke
držal.„Pána Boha máte za priateľa?“ divil sa pán nad peknoduchou odpoveďou chlapcovou, „no veď
vôbec pán Boh dietky miluje a nebojte sa, ani vás neopustí. Tu vám posiela dobrodinca, čo
len na krátky čas, lebo deťurence moje, skoro sa tiež odoberiem za vašou matičkou. Pokiaľ
žijem, neopustím vás. Ak sa mi budete poriadne držať, prijmem vás za svoje deti.“Jako holúbky, keď gazdinka žitko po dvore začne rozsýpať, shrkly sa dietky okolo pána,
bozkávajúc a vďačnými slzami mu polievajúc dobrotivé ruky.„No ták, ták,“ hládkal si pán s dietky po pekných, radosťou zrumenelých líčkach, „vidím,
že ste poriadne a vďačné dietky. Škoda by bolo, tak milým dvom púpätkám dať zahynúť. No ale
poďme do kostola, by sme nezameškali služby Božie a potom pôjdeme k nám.“Vníduc do kostola, kľakol si pán s deťmi skoro až pred samý oltár a ďakoval Bohu, že ho
vyvoliť ráčil za vodcu milých pekných dvoch duší, prosiac Ho o milosť a podporu v
nastávajúcom jich zdarnom vychovávaní.
|
Matzenauer_Vdacne-siroty.html.txt
|
Boh pokrájaný na chlieb1Večne je prestretý stôl. Už pluh rozprával o ňom zemi, aby čakala, pri prvom dni
stvorenia.Veľa bolo dejov, veľa zabitých prorokov. Potom vtiahol palmový sprievod do Jeruzalema.Večeradlo obelelo umytými nohami a tak si posadali k oplátkam.Syn Boží vyslovil seba samého; v slabikách chlieb naplnil sa živým životom.Len on hovoril, oni boli ticho. Iba keď padlo slovo, že jeden zradí a jeden zaprie, bolo
porušené silencium.Na to sa pobrali von a osamelými ulicami išli do zhaseného sveta.Bolo chladno. Do takej zimnej noci si ich viedol, Pane, rozdaný pred chvíľou v chlebe
horúcej lásky.2Krista zaniesli nohy do Olivovej záhrady. Keď treba trpieť, nás nohy neunesú.Niet sa s kým modliť, niet s kým hovoriť Pánu Bohu, aby odňal od nás kalich utrpenia.Odišli sme, my učeníci. Slabým sa podlomili kolená, slabší sa poľakali a jeden najslabší
zahynul.Stratili sme sa poza stromy, poza jasky, v tme, na moste Cedronu, bez Krista.Po stopách nám išiel, po úzkych a strmých, po tých jeruzalemských, von za mesto i hore
na vrch.Bola to ťažká cesta i pre neho. Nás tam nebolo, nohy nás neudržali, odišli sme.To sme v dobe rýchlej apostázie, na limuzínach, keď Kristus je pocestným len na
osliatku.3Bičovaný, tŕnim korunovaný, opľutý! Majú ťa v rukách, Bože, pokrájaného do kúska na samú
bolesť.Povedz to. A nič nepovieš, akoby nebolelo. Ale kto z nás sa za teba ohlási? Kto sa ťa
zastane?Kto z nás povedal by: idem ja stať si ku stĺpu, namiesto Krista mňa udrite!Neodpovedáš ani na jeden úder. Že sa ešte i tak Synom Božím môžeš volať!Doteraz si len dával. A tu ti ruky poviazali, aby si vedel, že už nedávaš.Okrikujú ťa. Veď rozumieš i tejto reči, môžeš sa ozvať, ale sú istí, že ťa prekričia.Dotrpíš bez slova, to je tvoja tichá vláda. A nikto nevie ti ju vziať.4Dva trámy zabili dokríža, dve krosná, na ktorých sa drevo píli pre dom Boží na zemi.Tu v pokore dožiješ tri hodinky posledné, nahŕbený, nadnesený zomieraním.Zatajíš, že si všemocný Syn Boží. Neposlúchneš, nejdeš dolu z kríža, katom neveríš.Odkričali už Boha. Zomrel, nákaza ide po svete až po naše rozprskané dvetisícročie.Roztrúsený je na omrviny ten kríž po všetkých končinách zeme. Veriacim dávame ho
bozkávať.Nepretržito si na ňom pribitý. Sú životy, ktoré neumrú.Nad jedným pretrvaním od tých čias až dodnes sme na kolenách.
|
Dilong_Vidite-zrnko.html.txt
|
Výstražný senV jednu fašiangovú nedeľu chystali sa v mestečku N. uskutočniť bál. Mládež sa už týždne
tešila naň a robila prípravy na to, ako by najlepšie prestúpila to Božie prikázanie:„Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil.“Starší jej v tom
pomáhali: „Len sa veseľte,“ hovorili, „však aj my sme sa veselili, keď sme boli mladí; a aj
teraz si ešte radi zaskočíme.“Vedúcou osobou, ktorá to všetko riadila, bol švárny mladík, bujný jedináčik, ktorému
matka dala všetko, čo pýtal.Tento mladík zaspal v sobotu večer už neskoro, a tu sa mu snívalo, že bola už nedeľa,
noc a že prišiel na bál; vošiel najprv do miestnosti, kde sa tancovalo; pustil sa hneď do
kola, potom odbehol do druhej miestnosti, kde sa pilo, hralo v karty, fajčilo a jedlo.
Napil sa, hodil muzikantom zopár desiatnikov, aby hrali čardáš, a začal divo tancovať. Aby
si trochu po tanci vydýchol, išiel sa znovu napiť; tak to opakoval až do polnoci.Keď sa o dvanástej zase vracal tancovať, pozrel po tanečníkoch; boli všetci upotení ako
v letnej horúčosti, ale tancovali z celej sily. No vtom začala sa hýbať zem a on cítil, ako
sa celá tá miestnosť prepadá kamsi hlboko — hlboko…Pred očami sa mu zatmelo, a v tej tme a hrôze skríkol: „Kam to padáme?“ Nato akýsi
strašný hlas so smiechom mu odpovie: „Do pekla! Nič sa neboj, však idete medzi svojich; tam
sú samí takí priestupníci Božích prikázaní ako vy!“„A čo tam budeme robiť?“„To, čo ste sa naučili na zemi. — Otvor oči, sme na mieste!“Mládenec poslúchol, s hrôzou otvoril oči a tu našiel sa vo veľkej palote, plnej horúceho
svetla. Divá muzika hrala čardáš a za jej zvukov tancovalo ľudstva ako piesku v mori,
naprostriedku medzi nimi jeho kamaráti a kamarátky z N.„No,“ pomyslel si náš mladík, „ako nás strašievali peklom; a hľa, tu je ako pekne a
dobre!“ Zavýskol a pustil sa do skoku. Keď už tancoval asi polhodiny, chcel prestať; lež —
čo to?… nemohol, musel skákať ďalej; skákal hodinu, dve, tri, — nevládal ďalej a skríkol:
„Ja si chcem odpočinúť, ja si musím odpočinúť!“„Nesmieš;v pekle nietodpočinku!“ zvolal zase
ten strašný hlas. „Keď v nebi oslávenci prestanú svätiť nedeľu, vtedy prestanete vy
tancovať. Kto si žiadalodpočinokpre dušu i telo, ten je tam; kto ho
nechcel na zemi, ten jetu.“„Pozri; čo sa ľudia na zemi naučili, to tu musia robiť. Hľa! vidíš tých muzikantov? Tí
na veky musia hrať, a nemôžu si odpočinúť. Vidíš tých šenkárov? Na veky musia behať,
obsluhovať, a nemôžu si odpočinúť. Vidíš tých kartárov? Oni na veky musia hrať, ruvať, biť,
nadávať si, a nemôžu si odpočinúť. Vidíš tých opilcov? Oni ohnivý nápoj musia piť na veky,
— i ty ho piť musíš, — a nemôžu si odpočinúť. Počuješ tých spevákov? Oni svoje oplzlé
pesničky musia spievať na veky. — Áno,v pekle niet
odpočinku; od roka do roka, až na veky, bez konca.“„Ach,“ zvolal mladík, „ukáž mi, čo robia teraz v nebi?“„Nedbám; podívaj sa!“Zrazu stál pred veľkým oblokom, videl nebo otvorené, videl, ako sa tam po uliciach
krásneho mesta a po lúkach okolo toho mesta jedni ľudia prechádzali, druhí sedeli a ležali
v príjemnom chládku pod zakvitnutými stromami. Krásna anjelská hudba, utešené spevy blažili
ich srdce; medzi nimi chodil sám Syn Boží, s každým sa rozprával, a čo si kto žiadal,
všetko mu dal.Videl mladík, že v nebi každý môže robiť čo chce, že tam je večná sloboda a večný
sviatok.„Vidíš,“ hovorí ten strašný hlas znovu, „tí, ktorí svätili na zemi, svätia i tam; čomu
sa na zemi naučili, to robia a robiť budú na veky, tak ako i my, lebo„čokoľvek
by rozsieval človek, to bude i žať!“(Gal 6, 7).„Poď, pôjdeme tancovať!“„Nejdem, nejdem!“ skríkol mladík, začal sa brániť celou silou, pochytila ho nevýslovná
hrôza z takého života bez pokoja. „Bože môj! odpusť mi,“ skríkol, a… zobudil sa. — Ó, aký
bol rád!*Na druhý deň mládenec vstal ako omráčený a chodil ani bez duše; lebo čo sa ako namáhal,
sen zabudnúť nebolo možné, vždy ho videl, ten veľký palác, plný tancujúceho ľudstva a
horúcich svetiel; vždy, kade chodil, znelo mu v ušiach: „V pekle niet odpočinku.“ — Vybral
sa, že pôjde do kostola. Prišiel práve, keď začínali štvrtý verš piesne:„Již nastáva ten čas právě,v kterém Syn Boží přijde“.Bola mu tá pieseň známa; jeho nebohá babička ju rada spievala; od nej ju neraz počul za
mlada. Prečo práve dnes museli dať v kostole túto pieseň? Nebolo ich v knihe dosť iných?„Ja spievať nebudem,“ pomyslel si, a nespieval; ale tým lepšie počul, ako druhí
spievajú:„… běda tomu bude, kdo nedbal vůle Boží,dychtě podle své nevěry po rozkošech a zboží;v pravdě, ten tu zle ostojí, srdce ničím neukojí,s ďáblem do pekla musí!“„Ja ta nepôjdem, nechcem ísť!“ skríkol by mládenec najradšej; ale zase sa chlácholil:
„Však to bol len sen; ja neverím v sny, to nie je pravda.“ Ale dnes sa všetko proti nemu
spiklo; ešte i taký text čítal pán farár na kazateľnici. Obzvlášť tri verše dotkli sa
mládenca ako oceľ:Syn človeka pošle svojich anjelov a vyberú z jeho kráľovstva
všetky pohoršenia i tých, ktorí páchajú neprávosť; a vrhnú ich do ohnivej pece. Tam bude
plač a škrípanie zubami. Vtedy sa budú spravodliví skvieť ako slnce v kráľovstve svojho
Otca. Kto má uši nato, aby počul, nech počuje(Mat 13, 41 — 43).Čo farár kázal, mládenec nepočúval; bolo mu ako by ešte vždy videl otvorené nebo a večný
pokoj a sviatok tam, no i otvorené peklo s jeho strašným večným nepokojom.Keď vyšli z kostola, išiel domov ako opitý. Cestou dohonili ho kamaráti; začali hneď o
večernom bále. Z tej duše by im bol rád povedal, že naň nepôjde, ale bál sa ich výsmechu; a
keď mu konečne spomenuli, že aj pán kaplán s pánom učiteľom sľúbili prísť, vydýchol si.
„Však keď sa takéto úradné osoby neboja prestúpiť Božie prikázanie, — keď sa oni neboja
pekelného trestu, prečo by som sa ja bál? — Pôjdem na tanečnú zábavu!“ To by bolo, aby on
tam chýbal, a to presen!Prišiel večer; mládenci dovážali tanečnice; poschodilo sa všetko panstvo. Hudba
spustila, a kto len trochu vládal a mohol pre druhého, hemžil sa v kole. Nášho mládenca
zabavil vonku hostinský; vošiel dnu až keď už všetci boli roztancovaní; oprel sa o dvere a
hľadí, ako jeden druhému po nohách šliape, priam ako v tom sne. — A v nebi teraz svätia
nedeľu a svätiť budú večne. Veď Boh je svätý, vševedúci a spravodlivý; on prikázal:
„Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil!“ Môže sa Jemu toto páčiť? - A v malom katechizme[1]stojí: „Pán Boh hrozí veľkou pokutou všetkým, ktorí prestupujú takéto Jeho
prikázania.“Ucítil zrazu mládenec, že on nemôže takto Boha hnevať a Jeho prikázanie šliapať nohami;
ucítil, že je človekom veľmi hriešnym, vyšiel z hostinca a nezastavil sa až doma. Tam vzal
z police zaprášenú Bibliu, hľadal v nej potešenie, — ale nenašiel. Kde ju roztvoril, všade
samé hrozby.Duša, ktorá hreší, tá zomrie“(Ezech 18, 20);„Iďte odo
mňa, zlorečení, do večného ohňa, pripraveného diablovi a jeho anjelom!“(Mt
25, 41) a mnoho týmto podobných výpovedí padlo mu do očí. Úzkosť a hrôza jeho duše rástla
každou minútou. „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ zvolal konečne tak, ako v tom sne; —
cítil, že je stratený, pretože si pekelný trest dávno zaslúžil. Prehŕňal ešte raz listy;
jeho zrak padol na výpoveď:„Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť to, čo bolo
zahynulo“(Lk 19, 10). Prečítal si celý príbeh, ako Pán Ježiš prišiel k
hriešnemu Zachejovi, všetko mu odpustil, a ako sa Zachej rozhodol začať nový život.„Keď Syn Boží prišiel hľadať a spasiť, tak prišiel hľadať i nás, ktorí sme doteraz
viedli taký zlý, bezbožný život“ — myslí mládenec, — „ajmňa“.Hodil sa na kolená, začal prosiť Božieho Syna Pána Ježiša, aby mu odpustil všetky jeho
hriechy, tak ako Zachejovi, aby mu pomohol začať nový život, práve tak ako tomu Zachejovi.A Ten, ktorý povedal:„Proste a dostanete, aby vaša radosť bola
naplnená“(Jn 16, 24), vyslyšal jeho pokorné modlitby.Keď potom mládenec otvoril Bibliu, ako by to ani tá istá kniha nebola: samé dobré veci
sa mu ukazovali.„Toho, kto príde ku mne, nevyženiem von“(Jn 6, 37).„Ja som svetlo sveta; ten, kto ma nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude
mať svetlo života“(Jn 8, 12).„Ja dám tomu, kto žízni, z prameňa
vody života zadarmo“(Zj 21, 6).„Dúfaj, dieťa, odpustené sú ti
tvoje hriechy“(Mt 9, 2).*Medzitým sa jeho kamaráti zabávali; tancovali, jedli, pili, fajčili, hrali v karty,
spievali oplzlé piesne. Daktorí hodne podnapití začali nakoniec hádku, z čoho sa strhla
bitka; boli tam dvaja, ktorí vždy pri sebe nosili nože, popichali dvoch iných, takže títo
museli týždne ležať. Tanečnice sa rozutekali domov; muzikanti len s námahou ratovali svoje
nástroje. Pánovi hostinskému nezostalo mnoho pohárov celých; po bále bolo hodne procesov a
hnevov. Každý zvaľoval vinu na iného; lebo tak to býva, diabol nemá nikdy dosť najednejneprávosti.Ale myslíte snáď, že v N. už potom druhého bálu nebolo? Ó, ešte v tie fašiangy dva; a na
tom poslednom boli už tí popichaní zase, lebo sa im rany medzitým zahojili.Lež nášho mládenca medzi nimi už nikto viacej nevidel. Ani ho medzi seba už nechceli.
Keď im rozprával svoj sen a prosil ich, aby i oni zavčasu hľadali milosť u Boha, a tak
ochranu pred pekelným ohňom,„který žráti bude přestupníky“, vysmiali
ho; povedali mu: „Keď je“ — vraj — „v tom pekle tak pekne, to my i tu i tam budeme
tancovať!“Brat, sestra, keď budeš čítať túto udalosť, komu dáš za pravdu?„Nemýľte sa! Bohu sa nikto nebude posmievať. Čo človek rozsieva, to bude aj
žať“(G 6, 7).(1897)[1]katechizmus— učebnica náboženstva napísaná vo forme otázok a
odpovedí (Veľký a Malý katechizmus — autor Martin Luther)
|
Royova_Vystrazny-sen.html.txt
|
OsobyMARIŠA PAVLOŇOVÁ, vdovaVERONKA, jej dcéraFLÓRIŠ KARVAŠ, jej mužONDREJ ZÁHORA, bohatý gazdaHANA, jeho ženaJOHANKA, ich dcéraIMRICH MIŠÚN, mladý gazda (hrbatý mládenec)ZUZA MAZANKA, pôrodná babkaJOZEF HORÁK, panský hájnikMATEJ BOROVÝ, panský hájnik, mládenecI. ČETNÍKII. ČETNÍKDej sa odohráva v dome Pavloňovej.
|
Urbanek_Pytliakova-zena.html.txt
|
Osoby:ALOJZ ČUČORIAK, nepatrný, suchý človiečik, dirigent banky, štyridsaťročnýBOŽENA, jeho žena, snivá kráska, dvadsaťdvaročnáJÚLIUS MARČÍK, študent, spisovateľ, načuchraný elegán, dvadsaťštyriročnýHANKA, slúžka, sedemnásťročnáANDREJ JAVORNÍK, bankový sluha, dvadsaťpäťročnýDej odohráva sa po prevrate v Bratislave.
|
Tajovsky_Jej-prvy-roman.txt
|
Verná sliepkaRaz horela dedina, v nej stará chalúpka. V tejto chalúpke sedla kvočka, pokrývajúc 15
malých kuriatok na hniezde, ostatná drôbež kam-ktorá sa rozfŕkla, len kvočka, chrániac
svoje mladé, sotrvala. Keď zhasnul oheň, našla gazdiná kvočku zadusenú s opáleným perím;
keď ju zdvihla, boly kuriatka síce omámené, ale živé. Ona si ich zachránila. Myslíš, že On,
o ktorom stojí: „Brkami svojimi prikryje ťa, a pod Jeho krídlami budeš bezpečný!“ má menej
lásky, jako ten domáci vták? Či nestála ho tvoja záchrana život?Veľká núdza potrebuje veľkú pomoc, veľké časy veľkého Boha. Čím sa potešíš, o koho
opreš, jak Ho nepoznáš?
|
Royova_Verna-sliepka.html.txt
|
IZľakla sa gazdiná na tichej katolíckej fare v Brestove, keď vošiel do dvora vozík s
troma pánmi, lebo hostia boli tam zriedkavosťou.„Doma pán farár Bratoševič?“[1][2]tázali sa príchodzí obstarnej, čisto po mestsky oblečenej gazdinej.„Veru nie,“ pokrčila táto ramenami. „Šiel do Bohdanoviec pochovávať, ale navráti sa
čochvíľa. S kýmže mám šťastie?“„Ja som Pavlovič, ruský pop zo Svidníka,“ odvetil muž vysoký, tlstý, s dlhými, k tylu
začesanými vlasmi.„Ja luteránsky farár z Giraltoviec, Adam Hlovík,“[3]ozval sa za ním neveliký, suchorľavý muž hnedej plete. „A tento tu môj brat Janko,[4]farár kladziansky,“ ukázal na mužíka podobného sebe, ale v tvári plnšieho,
plete bielej, s vlásenkou na lysej hlave. „Prišli sme navštíviť pána plebána.“„Bude ho tešiť,“ uklonila sa vľúdne gazdiná a odviedla hosťov do chyže, aby tam čakali
na príchod pánov.V chyži nenašli, čo očakávali, keďže tam neboli nikdy predtým, pretože o Bratoševičovi
šla povesť, že trčí vždy v knihách ako moľ, mysleli, že nájdu u takýchto ľudí obyčajný
nešvár, rozhádzané knihy, neporiadok. Tu ale našli všetko v slušnom poriadku. Náradie, hoc
nie skvostné, bolo predsa úhľadné. Dve veliké kasne so sklom obsahovaly mnohé vzácne diela
zo všetkých hlavných rečí európskych, všetko pekne viazané. Slovanské knižníctvo bolo
zvlášte dobre zastúpené. Čo najvýtečnejšieho v každom nárečí slovanskom, všetko sa tam
nachádzalo. Nechybovali ani hlavní grécki a latinskí klasikovia. Na písacom stolíku ležala
história Karamzinova,[5]na inom stolíku slovenské a české noviny. Tak to vyzeralo v chyži.„Má pán farár veliké gazdovstvo?“ tázal sa Adam, keď gazdiná, ktorá sa vrtela okolo
obeda, vbehla po kľúč do chyže.„Jedno sedliacke sedenie,“ odvetila, „ale ho dal do prenájmu. Nemá ochoty do gazdovstva,
vždy trčí len v tých knihách, číta, píše.“ „Dôstojné zaneprázdnenie farára,“ poznamenal
Janko. Ale gazdiná nebola s tým usrozumená. „Čo mu z toho?“ pokrčila ramenami. „Vyhadzuje
množstvo peňazí na tie knižiská, a to mu ani len červený pás nezaopatrí. Ja by som hodila
všetko do pece. Upiekol by sa pri tom aspoň chlieb. Ba bojím sa o neho,“ dodala s ľahkým
poukázaním na hlavu. Chcela tým povedať, že takí ľudia radi sa pominú rozumu.Hostia sa uškrnuli a gazdiná rieknuc, čo jej na srdci ležalo, vykrútila sa s odpytovaním
nazpät do kuchyne.Pavlovič potom, ktorý Bratoševiča dávno znal osobne, rozprával o jeho povahe. Líčil ho
ako muža panských mravov, dôstojného sebadržania, málomluvného, len pri učených otázkach
rečivého, prísneho, časom však i žartovného, ostrovtipného, ale pichľavého. „Temer každé
jeho slovo,“ hovoril, „nesie kryté žihadlo.“To vysvetľoval Adam pocitom jeho duševnej prevahy nad inými, a materiálnej prevahy
týchto nad ním. On má rozum a obšírne vedomosti; iní majú bohaté fary a sú jeho
predstavení. To udržuje v ňom stálu rozdráždenosť.„Stojí,“ dodal Janko, „v protiklade s celým svetom, skusuje všade, tak ako my, odpor a
nezaslúženú pohrdu. Pri takom osude musí sa vtip stať pichľavým, povaha prísnou.“[1]Pán farár Bratoševič— v ňom Záborský opisuje sám seba.
Upozornil na to, správne, Belo Klein-Tesnoskalský: „Jonáš Záborský“. (Slov. Pohľady,
XLIII, 1927, 498.) Volené priezvisko je symbolické: Záborský sa cítil rovnako bratom
v pomere k evanjelickým kňazom, bratom Hlovíkovcom, ako ku gréckokatolíckemu kňazovi
Paulovičovi.[2]Alexander Paulovič— bol gréckokatolícky vicearchidiakon vo
Vyšnom Svidníku. Básnil karpatskoukrajinsky, ale i po slovensky, šarišským
nárečím.[3]Adam Hlovík— umrel už r. 1851 a tak nemohol byť na návšteve
v Župčanoch, kam prišiel Záborský za farára až r. 1853. „Záborský zjavne svoje
náhľady o básnictve chcel podať v príhodnom rámci, vo forme dialogu, na to mu bola
potrebná táto návšteva, ktorá ináč, vyjmúc Adama Hlovíka, možno sa prihodila“,
zisťuje Belo Klein (v uvedenom príspevku, na str. 499 Slov. pohľadov z r.
1927).[4]Ján Hlovík(1805 — 1862) — ev. farár v Kladzanoch, Adamov
brat, činný aj literárne[5]Nikolaj Michajlovič Karamzin(1766 — 1826) — ruský spisovateľ
a historik smeru šľachticko-statkárskeho
|
Zaborsky_Basnici.html.txt
|
1Jazerné, malá to dedinka na úpätí Vysokých Tatier, ponorilo sa v tichý spánok. Obloky
stemneli, cesta osirela, nehýbe sa nič v celom okolí. Teplá, letná noc rozprestrela mäkké
krídla svoje nad bielymi, čistými domkami ako kvočka nad kuriatkami. Myslel by si, že dedina
vymrela. Nevidíš na ulici nikoho. I ten najpilnejší gazda, ktorý len tvrdej noci dá sa zohnať
z poľa, klesol ustatý v mäkké náručie sna. Iba tu i tu zakrochká bravec v chlieve; možno,
sníva sa mu, že sú Vianoce už tu a že zligotal sa mu naostrený nôž pred očima. Tu zas zagagoce
hus — snáď sa jej prisnilo, že mladé sa jej zatrátorilo medzi cudzí kŕdlik a tam že ho druhé
ďobú. Psa nepočuješ ani za dukát; v Jazernom psov vôbec nedržia. Preto im susedia vyhadzujú na
oči, že miesto toho jest tam dosť psov, takých o dvoch nohách. Iní zas ich znevažujú, že v
celej dedine niet čo ukradnúť, a preto že psov netreba. No takí sú, hľa, susedia!Vzdor tomu, že je tak ticho, dedina nie je celkom opustená. Bdie nad ňou oko, ktoré i vo
tme má vidieť; ucho, ktoré musí začuť i trávu rásť. Kto je ten strážca? Obecný hlásnik, náš
Juro Tutura.Veru tak: v Jazernom je hlásnikom Juro Tutura, človek, akých nájdeš málo na svete. Nie je
dnešný, aby sa hneď hocičoho zľakol. Môže vidieť strašiaka v jačmeni, a neutečie; môže počuť
sovu zahúkať, kuvika zakuvikať, a nepredesí sa. Jeho oko i v najhustejšej tme rozozná, ak sa
len lístok pohne; ak dakde dačo žije, neustúpi, kým nezvie, čo je to. Je to hlásnik, akého v
troch stoliciach nenájdeš.A k tomu je prísny. V iných obciach, ako i v Jazernom, pribili niže dediny tabuľku s
nápisom: ,Zákaz fajčiť!‘ Tabuľky sa pribili i zvetrali, ale zato sa fajčí. V Jazernom, keď raz
odbilo deväť hodín, neukazuj sa s fajkou, lebo ti ju Juro hneď vezme. Má ich už hodný rad
postavených do radu pod kozubom. Či to richtár, či boženík — fajky nevyratuje z jeho ruky. Má
preto mnoho nepriateľov; ale chýr mu ide široko-ďaleko, že takého hlásnika viac niet.A niet sa čo diviť, že je taký. Kto v obecnej službe vyrástol a ošedivel ako on, ten veru
naučí sa konať povinnosti prísne ako vojak na varte. Náš Juro, keď doplnil štyriadvadsiaty rok
svojho života, vstúpil do obecnej služby. Vyvolili ho hneď za hlásnika. Šesťadvadsať rokov
vláčil so sebou halapartňu[1]na nočných prechádzkach. Pravda, už ju nevláči teraz, ale neodložil ju preto, že
by ho bola hádam omrzela; ale že obec uzavrela, aby hlásnici nenosili halapartne, že to už
vraj z módy vyšlo. Juro Tutura pre túto bohaprázdnu novotu povadil sa s celou obcou, počnúc od
samého pána richtára; nespomohlo všetko nič. Dedinu musel podsadnúť kýsi prevratný duch,
strhla sa vzbura, a milú halapartňu pochovali. S halapartňou i sám Tutura opustil dosavádnu
službu; utiahol sa do súkromného života. Akoby bol aj konal nočnú službu bez halapartne! Za
tých šesťadvadsať rokov privykol jej tak, že by mu ťažko bolo pokročiť bez nej v tej nočnej
tme. K tomu — ako hovorieval svojim susedom — ani sa neoženil pre ňu. Sľúbil, že len jej
zostane verným a ani motyka že ho neodlúči od nej, lebo že si ju dá položiť k sebe do truhly.Keď Tutura nechcel prijať voľbu, Jazerné vyvolilo si miesto neho druhého, akéhosi
mlaďocha. Mal veľmi mocný i pekný hlas, ale Jazeranom sa predsa nezapáčil. Tutura im akosi
chybe a chybe. Čo raz počuli nového hlásnika, nemohli pri jeho speve nijako zaspať. Tutura
akokoľvek — ale predsa len inakšie zanôtil. Začal odhora, akoby z veže, a schádzal, schádzal
nadol, skoro do pivnice. Takému zostupovaniu hlasu privykli občania tak, že každý, kto ináč
spieval, zdal sa im byť planým spevákom.Ani Tuturovi sa bez hlásnictva nevodilo chýrne. Šesťadvadsať rokov pred polnocou nespať, v
zime v lete do polnoci hlásiť, dedinou sa potulovať, bdieť nad majetkom a životom obyvateľov:
to všetko prirástlo mu k srdcu, že nemohol bez toho ani žiť. Ako si zvečera ľahol v svojom
pustom domčeku, tak sa prevaľoval do polnoci a sen nechcel mu na oči prísť. Staré rozpomienky
na službu zahnali spánok z jeho utrápeného oka. K tomu, keď počul svojho nástupcu po dedine
vyspevúvať, bolo mu skoro do plaču. Nemal vôbec nikde ani miesta, ani pokoja.O rok, keď bola voľba nových hlásnikov, Tutura bol jednohlasne zvolený. Voľbu prijal, hoci
o halapartni nechceli ani počuť. Minulý rok sa presvedčil, že bez tej služby nemôže žiť;
zriekol sa radšej halapartne. Od tých čias minulo druhých triadvadsať rokov, a Tutura dosiaľ
stráži obec už na druhý dúštek. Halapartňa stála najprv za stolom pri armarke na najvzácnejšom
mieste; potom presťahovala sa do komory, až pred dvoma týždni padla Jurovi do očú. Porúbal ju
a hodil na oheň. Tak sa končí svetská láska: najprv zhrdzavie a potom príde na oheň!Teda Tutura kráča dolu dedinou. Začal jedenástu hlásiť od horného konca a ide až na samý
nižný koniec. Tak robí od mladi, celých deväťameru[2]rokov; a keby žil ešte toľko, iste by zas len tak hlásil. Niet nad dobrú starú
obyčaj! Keď dôjde na nižný koniec, sadne si pod stenu krajného domu a zdriemne si akomak. Od
tých čias, čo sa do služby dostal, nadchodí ho sen i pred polnocou a pokúša ho. No nedrieme
dlho. Prebudí sa, prejde na vyšný koniec, a zas zajme dvanástu. To je už jeho obyčaj.Ale ani dnes nie je celkom spokojný. V minulú voľbu zas podsadol akýsi zlý duch dedinu:
odňali hlásnikom píšťaly a dali im trúby. Tutura sa prosil, hrozil — darmo! Ani by to neboli
urobili, ale jeho starý kamarát zomrel, ktorý hlásieval po polnoci; miesto neho vyvolili zas
mladého — vyslúžilého vojaka. Ten nahováral obec, že po celom svete sa len trúbi, a obec mu
uverila. Juro Tutura odložil píšťalu a miesto nej zavesil na motúz ohromný roh, ktorý obec na
jarmoku kúpila. Píšťala odložená je na armare, Juro si ju rozkáže do truhly vložiť, aby ho na
druhý svet sprevádzala.Ako vidno, s rohom mu je ťažko sa spriateliť. Keď fúkne doň, pol dediny sa v posteli
obráti. Ešte i ten statok sa ohlási z maštale, akoby sa hanbil, že ten hlas sa jeho hlasu tak
veľmi podobá. Občanom sa i táto novota páči. Sú niektorí proti nej, ale tí musia mlčať pred
ostatnými. Voňahdy sa zišiel s chlapmi, čo na ceste stáli, a dohováral im, čo pachtia za
takými novotami, a že by najlepšie bolo trúbu odhodiť. Jeden z chlapov odpovedal:„Ó, nie, trúbu človek počuje, a čo by už bol na umretí. To je veľmi dobrá vec: ja sa vám
veru divím, že ste proti tomu. Človek aspoň vie, za čo hlásnika platí.“„Veď je ono trochu pravda, ale celá dedina sa zo sna vzbúri od toho trúbenia.“„A na to je hlásnik — práve na to. Nech sa každý občan zobudí; aspoň zvie, že hlásnik
stráži. Keď ani hlásnika nepočuješ, tak ti je smutno! Ako ho počujem, hneď smelšie zaspím.“„A píšťalu nepočuješ — a to ešte takú ako moja?“„Trúba je len trúba. I zlodej sa skôr zakriatne, keď ju počuje.“„Vyše päťameru rokov hlásim na píšťale, a zlodeja nebolo.“„No a ktovie, či by teraz nebol dáky skrsol, keby trúby nebolo bývalo. Ale, možno, tej sa
naľakal; lebo, darmo je, trúba predesí človeka. Keď ju počujem, vidí sa mi, že prichodí súdny
deň, a myšlienky moje hriešne obrátia sa k Bohu.“„Nuž dobre; keď trúba, nechže bude trúba — len sa potom nehnevajte, že vás zo sna búrim.“„A kto by sa hneval? Len si vy, vo meno božie, trúbte: my vás vďačne budeme slúchať.“Druhý na to deň prišli nášmu Jurovi pošepnúť, čo ten chlap navravel o ňom. To bolo až zemi
ťažko. Že Juro trúbiť nechce, lebo nemá dúšku; keby mal píšťalu, že by ani na vartu nechodil,
lebo nedozeral by nikto naňho. I o mladom hlásnikovi mu všeličo nadonášali. Chce ho vraj
podsadnúť, roztrusuje o ňom, že ťažko s ním na jednej službe vydržať. Že je už starý, a on že
musí i zaňho ťahať. A pláca je predsa len rovná. Že by sa na hlásnictvo dosť mladých našlo; i
jeho švagor by vďačne odmenil starého Jura.Tutura uveril všetko. Oddávna badal, že ho ktosi v dedine ohovára; len nevedel, kto je ten
tajný podryvač. Teraz sa mu vyjavilo. Mladý hlásnik, jeho švagor a za nimi ťahá koľkosi
občanov, ktorí by radi v noci po dedine fajčiť, a pre Jura nemôžu. Jeho priatelia ho opúšťajú,
a nepriatelia zo dňa na deň množia. Srdce sa mu zarmútilo; cítil, že o krátky čas o službu
príde; odhodia ho ako halapartňu a píšťalu, medzi staré železo.V prvom hneve umienil si zaďakovať. Nech sa jeho nepriateľom stane po vôli. Ale sa zas
inakšie namyslel. Kde vezme silu rozlúčiť sa so svojou službou a starými obyčajami?„Tak, tak. Nechcete ma, nechcete, že som starý! Zošedivel som vo vernej službe, a keď som
ostarel, chcete sa ma striasť. Nie — nedám sa vám; ešte vám ukážem, že môžem obci poslúžiť, čo
som nie i mladý!“Ako si umienil, tak aj vykonal. Nezaďakoval, ale vytruboval ako Židia pred Jerichom.[3]Aby sa nežalovali, že už nemá dúšku, tajným i zjavným nepriateľom, ktorí s
popolnočným hlásnikom držali — trúbil rovno do oblokov. Tably na oblokoch drnčali. Sprvu sa im
to pozdávalo, lebo darmo je, lepšie sa to spí, keď vieš, že nad tebou stráži hlásnikova trúba.
Ale i mrzelo ich to. Každú hodinu sa prebudiť, to je tiež nemilá vec.Tutura to pobadal, a neodstúpil od svojho. Svedomite trúbil protivníkom do oblokov. Keď
ich to nahnevalo, zhovorili sa, že ho zo služby zhodia. A hneď v minulej hromade obecnej
urobili k tomu prvý krok. Mladý hlásnik povstal a začal reč:„Slávni občania i vy, poctivý výbor! Ja som tu najmladší a nepatrí mi tu mnoho hovoriť.
Ale akožto mladší bachtár sa vám rekomendujem[4]a prosím vás, aby ste ma preložili na predpolnoc. Nehľadám poľahodu sebe, ale
svákovi Tuturovie. On už deväťameru rokov strážil obec pred polnocou, deväťameru rokov
nezažmúril pred polnocou oka: slušná vec je, aby aspoň teraz na svoje staré dni užil
predpolnočného spánku. Nechže si pospí pred polnocou aspoň teraz; lebo viete, že sen pred
polnocou je najchutnejší.“Jura u richtára nebolo. Jeho priatelia nevedeli, či mu to bude dobre alebo zle. No keď
videli, ako sa Tuturovi nepriatelia hnevajú a ako to nechcú povoliť — a to robili len tak
naoko — uzavreli, že mladý bude hlásiť pred polnocou, a starý po polnoci. Protivníci sa
potajomky usmievali. Vedeli, že Tutura naučený pred polnocou bdieť, nezaspí; po polnoci zas
nebude hlásiť, lebo bude sa mu chcieť odpočinúť. I tak, i tak bude s ním zle. Alebo nebude
celé noci spávať, a to ho omrzí, až zaďakuje; alebo bude spať po polnoci, a to bude hotová
výhovorka vytisnúť ho zo služby.Tutura dobre nezdrevenel, keď dopočul, čo obec uzavrela. Šiel k richtárovi; prosil, aby
len pri starom zostalo. Richtár nechce sa vraj obci protiviť. Tutura rozžialený odišiel domov.Dnes je ostatný raz na predpolnočnej stráži. Zajtra bude už jeho protivník vytrubovať.
Rozlievala sa mu žlč od jedu.[1]halapartňa— starodávna zbraň; druh kopije. Na drevenej žrdi je
pripevnený silný železný alebo oceľový hrot, opatrený na jednej strane ostrou sekerou a na
druhej strane končitým tesákom.[2]meru— starý tvar číslovky štyridsať[3]vytrubovať ako Židia pred Jerichom— Podľa biblie Židia, vedení
Jozuem, dobyli Jericho tak, že na boží príkaz šesť dní obchádzali mesto, na siedmy deň ho
obišli sedemkrát a kňazi sedemkrát zatrúbili na trúby. Pri zvuku trúb a kriku útočníkov sa
hradby mesta zrútili.[4]akožto mladý bachtár sa vám rekomendujem— ako mladý hlásnik sa
vám odporúčam do priazne
|
Kukucin_Dedina-v-noci.html.txt
|
Harun Arrašid a indický cárArabská povesťSlávny bagdadský kalif Harun Arrašid bol v jeden večer veľmi zlej vôle. Dal si predvolať
verného vezíra Djafara a povedal mu:— Ťažký nepokoj zaľahol na dušu moju, Alah sám vie, čo mi je. Vymysli niečo, čo by ma
uspokojilo, aby som mohol noc príjemne stráviť a zabudnúť na starosti. Ak sa ti to podarí,
budeš aj naďalej v mojej milosti, ak nie, kat Masrur zotne ti hlavu.Djafar hlboko sa uklonil pred kalifom a takto prehovoril:— Slávny panovník veriacich: Nech ti udelí Alah života dlhého a panovania slávneho.
Akýže nepokoj mohol opanovať dušu tvoju? Veď ťa všetci milujeme a oslavujeme spravodlivosť
tvoju. Poddaní sú spokojní, nemáš sa teda čo obávať. Poslúchni, pane, sluhu svojho a choď
sa zabaviť do háremu k svojej jasnej manželke Subeide, ktorá je taká krásna ani mesiac, oči
má ani gazela a hlas jej znie ani rajská hudba. Pri jej boku s čašou ohnivého vína v ruke a
pri tanci a speve tvojich otrokýň, ktoré sú krásne a zvodné sťa víly, rozptýli sa tvoj
zármutok a zabudneš na všetko v náručí Subeidinom.— Daj mi pokoj so Subeidou! Dnes je s ňou na nevydržanie. Sadlo jej čosi na nos, a
plače… Sám vieš, že niet nepríjemnejšieho, ako počúvať plač a výčitky ženine.Zamyslel sa Djafar, potom pokračoval:— Zavolaj si teda slávneho hudobníka Izáka Al Mosuliho. Pri jeho speve a hudbe sa
rozveselíš. Bude ti spievať o láske a víne, o krásnych ženách, alebo ti bude spievať o
tvojich slávnych činoch.— Daj mi pokoj teraz s lutnou Mosuliho. Cítim už, že starnem, a vtedy ohnivé milostné
piesne vyvolávajú vo mne spomienky na zašlú dobu mladosti a to pôsobí na mňa trápne.— Daj zavolať kata Masrura a prejdime sa s ním po Bagdade. Možno, že Alah dopraje nám
nejaké dobrodružstvo, ako sa to už mnoho ráz stalo, ktoré ťa tak zaujme, že ti prejde zlá
vôľa, a ty s pokojnou a veselou mysľou vrátiš sa naspäť do svojho kráľovského paláca. Ak ťa
ani po prechádzke neopustí zlá vôľa, vtedy vďačne položím svoju hlavu k tvojim nohám.— Nech sa stane vôľa tvoja, — odvetil kalif a tri razy zatlieskal dlaňami. Nato vstúpil
dnu Masrur, meč spravodlivosti, uklonil sa až k zemi, zastal pred kalifom so skríženými
rukami na prsiach a čakal rozkaz svojho pána.— Preoblečte sa za kupcov, — kázal im Harun Arrašid, a sám sa tiež išiel preobliecť.Onedlho boli už na ulici. Keď prišli k brehu Tigrisa, vstúpili do loďky a plavili sa po
nej dolu prúdom. Mesiac striebril vlnky rieky. Na jej brehoch stáli paláce a domy, obliate
bledým svetlom mesačným. Tichosť zavládla už mestom, len kde-tu bolo počuť krok stráže
alebo zvuky hudby.Harun Arrašid zamračene sedel v zadnej časti loďky. Sprievodcovia jeho sedeli ticho
oproti nemu, len čapot vesla bolo počuť. Blížili sa k tržisku, kde stáli v dlhých radoch
búdy kupcov.— Dosť už! — rozkázal zasmušile Harun Arrašid. — Vráťme sa!Už sa pohla loďka naspäť, keď zrazu počuli bolestný výkrik. Obzreli sa i videli na brehu
dvoch strážnikov, ako bijú a kopú na zemi ležiaceho človeka.— Čo je to? — zvolal kalif a rozkázal lodníkovi pristáť.— Čo sa stalo? — spýtal sa kalif strážnikov.Keď zazreli strážnici kupca pred sebou, odvetili len tak z pleca: — Čo sa staráš do
toho? Daj si pozor, aby si aj ty tak neobišiel, ako tento. Chcel sa vlámať do jedného z
krámov, a preto ho vedieme ku kádimu.[1]— Nie je pravda, — odvetil ticho ranený, — ja som sa nechcel vlámať.— Ešte tajíš!? — Skríkol strážnik a kopol ho do boku. Ranený zastenal.Harun Arrašid to nemohol strpieť i zvolal nahnevane: — „Ak sa opovážiš ešte raz, hneď ti
je dolu hlava… Masrur!“Masrur priskočil a ťahal meč z pošvy.Keď počuli strážnici meno kata, zľakli sa, padli pred kalifom na kolená a prosili o
milosť. Vedeli, že sa kalif často prechodí preoblečený s vezírom a s katom i prišlo im na
um, že i teraz bude to on, lebo jednoduchý kupec nebol by sa opovážil vystúpiť proti nim
tak veliteľsky.— Zodvihnite toho človeka o odneste ho. Ty, Masrur, choď s nimi do môjho paláca. Nech ho
tam umyjú a oblečú do čistých šiat. Dajte mu i jesť, aby prišiel k sile. Potom ho predveď.
Sám ho vypočujem. Ak je zlodejom, pokuta ho neminie.Nato rýchle vrátil sa domov aj s Djafarom. Asi o hodinu pozdejšie vstúpil ten neznámy
človek v sprievode Masrura pred Haruna Arrašida. Neznámy bol vysoký, bledý a vycivený muž.
Mal dlhú bradu, kde-tu pretkávanú bielymi vláknami. Celá jeho bytosť prezrádzala veľké
utrpenie. Tri razy padol pred kalifom na zem a sklonil si čelo až k dlážke.Kalif mlčky mu pokynul, aby vstal a kázal mu rozpovedať, kto je a prečo ho strážnici
bili.Neznámy sa ešte raz hlboko poklonil a potom začal hovoriť: — Len jeden je Alah a jeho
prorok Mohamed! On jediný ma doviedol divným spôsobom pred jasnú tvár najslávnejšieho
panovníka veriacich. Nech ti predĺži Alah život na mnohé letá, aby si mohol slávne a múdre
panovať nad svojimi poddanými a aby tvoje slávne činy žiarili čistým jasotom až na veky v
dejinách všetkých národov.Zastal od slabosti i od dojatosti. Kalif, ale aj s Djafarom divili sa veľmi nad
výrečnosťou a nad vážnym držaním sa úbožiaka.— Moja udalosť je zvláštna, áno, neobyčajná, — pokračoval po chvíľke. — Obávam sa, že
budeš pochybovať, ó, slávny panovník, o pravdivosti mojich slov. A predsa, všetko to, čo ti
poviem, je čistá pravda. Kolíska moja, ó, slávny kalif, nestála v údolí Tigrisa, ani
Eufrata, ale ďaleko na východe, tam, kde posvätný veľtok Ganges zúrodňuje šíre roviny
Indie. Kde žeravé slnce vyvádza zo zeme neobyčajne bujné rastlinstvo, kde v pralesoch ozýva
sa strašný rev tigra, dunenie krokov čried divých slonov a sipot jedovaných zmijí. Tam, kde
v diaľke modrá sa veľhorstvo sťa nebotyčná hradba proti drsnej zime severa. Tam v jeho
staroslávnom meste Dillí stála moja kolíska. A to nie v biednej chalupe, ale v nádhernom
kráľovskom paláci. — Zastal a utrel si slzu.— Sadni si, cudzinec. — povedal dojatý kalif, — vidím, že si slabý, a rozprávaj ďalej,
lebo si vzbudil zvedavosť moju.— Narodil som sa v Dillí, — pokračoval cudzinec. — Otec môj bol cisárom a volal sa
Ibrahim. Dal ma veľmi starostlivo vychovať, lebo som bol jediným synom. Len čo som vyrástol
na chlapca, dal mi za učiteľov najchýrečnejších mudrcov. Šeik ul Islam[2]vybral mi veľmi pobožného ulemu[3]ktorý ma učil čítať a rozumieť koránu. Naučil ma, že ulemovia a derviši sú
najväčšia a najpevnejšia podpora trónu, lebo oni vychovávajú poddaných k poslušnosti
predstavených, učia ich trpezlivosti, udeľujúc im za znášanie bremien tuzemských nádej na
nadzemský raj, kde sa budú večne tešiť v náručí hurisiek. Učili ma: pravá viera je len
islam a svätou povinnosťou mojou je všemožne ho podporovať, iné viery nenávidieť. A bolo
ich v mojom cárstve, žiaľ, až nazvyš, lebo veď ti je známe, že sú tam vo veľkom množstve
džausi, budhisti, brahmani a iní. Veľký vezír dal mi za učiteľa plukovníka Hasana, aby som
sa naučil od neho umeniu vojenskému a rytierskemu. Aby som vedel veliť vojsku a stínať
hlavy neveriacim. Pod vplyvom jeho tak som si zamiloval vojenský stav, že som sa len vtedy
dobre cítil, keď som videl stáť pred sebou neprehľadné rady pestrého vojska s lesklou
zbraňou a s harcujúcimi paripami. Naučil som sa od neho: „Najbezpečnejšia opora trónu je
dobre vyzbrojené a vycvičené vojsko. Ono je vstave obrániť trón pred vonkajším i dnukajším
nepriateľom a preto všetko možné treba vynaložiť na jeho zdokonalenie.“ Minister vnútra
vybral mi starého skúseného válího,[4]ktorý ma poučil, že dobre zriadené, poslušné úradníctvo je najlepšia opora
trónu, lebo ono bdie nad poddanými, zbiera daň, súdi, spravuje, dozerá, aby sa poddaní
nebúrili. „Preto,“ doložil dôrazne, „maj, ó kráľovič, v pamäti dobrej zbor úradníctva,
najmä náčelníkov a válíov. Ak sa i dopočuješ niečo o ich takzvanej nesprávnosti, teda vedz,
že je to len závisť a osočovanie od ráje,[5]kupcov a priemyselníkov, ktorí sú jedine na to stvorení, aby pracovali a svoj
podplatok verne a presne dodávali do tvojej pokladnice. Chráň sa mysliteľov a buričov,
ktorí rozširujú nebezpečné náuky medzi ľudom o práve, slobode… Prenasleduj ich nemilosrdne,
alebo hľaď ich vykynožiť, lebo sú oni červíci v tvojom mocnárstve, ktorí potichučky
prevŕtajú celú sústavu krajiny, aby sa strúchlivelá rozpadla na caparty. Ale ešte múdrejšie
urobíš, ak si ich vieš podmaniť: vyznamenaním, úsmevom, dľa nadania úradom, alebo bakšišom.
Takýmto činom pekne rúče vytrhávaš im jedovaté zuby a oni budú dľa žiadosti tvojej tvoriť
rozličné sústavy a zákony, a to také, aké sú tebe a tvojim verným podporovateľom k dobru.
Uvidíš, v horlivosti ešte i ďalej pôjdu: budú sa ti koriť, oslavovať ťa a každý čin tvoj a
tvojej vlády budú vedieť ospravedlniť a za prospešný vyhlásiť.“Naposledy dal mi otec nasledujúce naučenie: „Medzi najmohutnejších podporovateľov trónu
patria všetci bašovia, begovia, maharadžovia rodu. Oni bez lesku trónu nemôžu žiť.
Zohrievať sa budú na lúčoch tvojej milosti. Okrášlia ti tvoj majestát, ich skvostný
sprievod dodá lesku tvojej korune. Len na jedno musíš dbať: pozoruj, aby ti nevyrástli nad
hlavu, lebo vtedy sú spupní, panovití, nebezpeční. Neraz príde na um jednému, lebo druhému
korunu postaviť si na hlavu. V takomto páde najlepšie urobíš, keď nedovolíš stromom do neba
rásť, jedným slovom, keď im odsekneš hlavu.“Keď som bol osemnásťročný, zvolal môj otec diván[6]. Povolal doňho všetkých ministrov, hodnostárov a učencov a povedal im: „Povolal
som vás, aby ste boli prítomní plnoletnosti môjho syna. Z príležitosti tejto umienil som si
poslať ho cestovať, aby videl a skúsil sveta. Nech ponavštevuje kráľovské dvory, aby videl,
aké sú tam mravy, aby tak zdokonalený prišiel domov.“„Ó, veliká je múdrosť tvoja, jasný pane náš!“ zvolali všetci súhlasne a prikyvovali
hlavami. Len čo sa oduševnenie utíšilo, predral sa dopredu jeden starý mufti,[7]padol pred mojím otcom na zem a zavolal trasľavým hlasom: „Ó, mocný a slávny
panovník! Nechže sám Alah stojí pri tebe i s velikým prorokom Mohamedom a nech múdrosť
slávneho kráľa Šalamúna spočíva na tebe i naďalej. Áno, veľmi potrebné je cestovať mladému
kráľovičovi, ale dovoľ svojmu starému služobníkovi rozpovedať kratučkú rozprávku, ktorú som
počul od jedného básnika zo severa. Kráľ zvierat, lev, chcejúc si vychovať syna po
kráľovsky, poslal ho ku kráľovi orlov, aby sa tam zdokonalil v panovaní. Keď prišiel domov,
panoval dľa spôsobu kráľa vtákov, ale nebolo dobre, lebo zvery majú iný spôsob žitia ako
vtáci. Neschopný bol viesť krajinu svoju, takže bol po krátkom čase prinútený vzdať sa
panovania. Keď už posielaš svojho syna do sveta, pošli ho cestovať najprv po svojom
kráľovstve. Nech skúsi a vidí, ako žijú jeho poddaní, či úradníctvo dobre zachodí s nimi,
či v mene tvojom spravodlivé vynášajú výroky. Nech pozná národy svoje a ony jeho, aby tak
súzvuk a láska panovala medzi nimi. A len potom nech nazrie i do cudzích krajín. Ale ho
nepošli len do kráľovských dvorov, ale aj tam nech ide medzi národ, nech skúsi, ako ľudia
žijú a aké poriadky majú.“Otec mlčky so zvrašteným čelom načúval starého muftiho. Keď dokončil, pozrel otec po
všetkých prítomných a spýtal sa ich: „No, čo poviete na reči muftiho?“„Dolu s ním! Zraziť mu hlavu! Na kôl ho stoknúť! Zavrieť medzi bláznov starého
streštenca! Mufti je tiež jeden z tých buričov, ktorí sú nespokojní s panovaním tvojím!“Otec kývol rukou. Nastalo utíšenie. Nato zatlieskal dlaňami a vrhli sa dnu ozbrojení
strážnici. Ukázal im na muftiho. Za ameň bol poviazaný. Polomŕtvy od strachu chcel niečo
prehovoriť, ale nemal času, lebo na pokyn otcov jeden zo sluhov prestrel krvavými škvrnami
zašpinený pokrovec. Naň hodili starého. V druhom okamžení zablysol sa meč v rukách kata.
Švihol ním a už váľala sa muftiho hlava na pokrovci a prúd krvi rinul sa mu z trupu.Tak bol potrestaný mufti za svoju opovážlivosť. A predsa, keby bol býval vyslyšaný,
mohol som aj teraz sedieť na tróne otcovom a múdro spravovať cárstvo.“Zamĺkol, zrak uprel do zeme. Zdalo sa, akoby bol zabudol na prítomnosť a akoby veľký
zármutok opanoval jeho dušu.Harun Arrašid so súcitom pozeral na neznámeho, potom rozkázal sluhovi doniesť sorbet[8]a zákusok. — Vidím, že si ustal, — prehovoril k nemu, — občerstvi sa trochu
nápojom i ovocím, aby si nám mohol ďalej vyprávať.Neznámy sa uklonil hlboko pred kalifom a povedal:— Veliká je milosť tvoja, ó, panovník veriacich, že máš ľútosť nad biednymi a osudom
bitými. Keď sa občerstvil, pokračoval:— Nebudem ťa unúvať obšírnym opisom mojich ciest, len v krátkosti rozpoviem, že som bol
v mnohých kráľovstvách i cárstvách. Bol som aj v tom cárstve, kde vysoké veže postavené sú
z čistého porcelánu, i vo východnom cárstve na ostrovoch, kde zvláštny, malý, no silný
národ prebýva. Od každého kráľa a cára bol som slávnostne prijatý. Kvôli mne robili veľké
slávnosti, hrali divadlá, i turnaje rytierske prevádzali. Ukázali mi tiež, ako trescú
previnilcov. Videl som stínať ľudí, variť ich v oleji, píliť na poly, bruchá si rozparovať.
Okrem toho zbadal som, že všade sú okolo panovníkov tí istí, čo i pri dvore otca môjho,
lenže pod inými menami, ako mandaríni, bonzovia atď. Všade boli podporou trónu tie isté
triedy a všade bola rája a ľud obecný považovaná za nástroj pracovný a daňujúci, ktorý
treba striehnuť a držať v manstve vyšších tried.Z východného cárstva prišiel som do cárstva bielych slonov, stadiaľ preplavil som na
ostrovy Wak-Wak, tu som sa dostal do ríše zlostných Džinov.[9]Ich kráľ dal ma zviazať a hodiť do strašného väzenia. Už sa približoval deň, v
ktorý ma zmárniť mali a tu, hľa, zamilovala sa do mňa dcéra žalárnikova, Sulejka, a tá ma
vyslobodila pod podmienkou, že si ju vezmem za ženu. Prisľúbil som jej. Sulejka pokropila
ma i seba čarodejnou vodkou, následkom ktorej pretvorili sme sa na holuba a na holubicu a
odleteli sme. Len čo sa kráľ Džinov dozvedel o našom úteku, poslal celé kŕdle duchov, aby
nás chytili. Už nás doháňali, už cítili sme vietor, spôsobený ich peruťami, už nás pálil
ich žeravý dych, keď tu zjavil sa pred nami nový húf duchov. Zľakli sme sa, že budeme
lapení, ale na veliké naše prekvapenie udreli na našich prenasledovateľov a zahnali ich.
Potom sa vrátili, obklopili nás a povedali, že sú oni vojsko kráľa dobrých duchov. Ich kráľ
sa dozvedel o mojom utrpení a poslal svoje vojsko, aby ma oslobodilo. Potom nás vzali na
perute a odniesli nás na jeden veliký ostrov. Na ňom stálo krásne mesto s kráľovským
palácom. Bolo vystavané z čistého krištáľa a drahocenných kameňov. Kráľ ma prijal veľmi
srdečne a rozprával mi, že pozná otca môjho, s ktorým zamladi bojovali proti kráľovi
Džinov. Od tých čias ich viaže úprimné priateľstvo.Po privítaní spýtal sa ma kráľ, kto je tá osoba, čo so mnou prišla. Vyrozprával som mu,
že je to dcéra žalárnikova. Zachránila mi život a preto som jej sľúbil, že si ju vezmem za
ženu.„Syn môj, nie je ona súca k boku tvojmu. Pováž si len, ako by mohla byť žalárnikova
dcéra cisárovnou? Upadol by si celkom na vážnosti. Deti tvoje by utratili úctu a obdiv,
lebo by v nich neprúdila čistá kráľovská krv. Vieš čo, dáme jej zlata a striebra, koľko len
unesie, vydáme ju za syna vezírovho a ja ti dám moju dcéru za manželku. Aby si sa
presvedčil, že je krásna, poď so mnou, ale potichu, aby nás nezbadala.“Zaviedol ma úzkou chodbou do malej izbietky. Priblížili sme sa na prstoch k malému,
čiernym zamatom zastrenému oknu. Odkryl ho potichučky a kynul mi, aby som pozrel dnu. V
prvom okamihu sa mi až dych zatajil od prekvapenia. Naprostred siene bola veliká, z bieleho
ani mlieko alabastru nádržka vody, a v nej, ó, jasný kráľ, kúpalo sa dievča, krásne nad
pomyslenie. Zdalo sa mi byť sťa mesiac za noci, plnej rozkoše. Malo nežné boky, štíhly
vzrast, oči také krásne, že pri pohľade na ne srdce zmieralo vo mne. Môžeš si predstaviť,
jasný panovník veriacich, že vidiac toľkú krásu, zabudol som na celý svet. Veliká láska ma
opanovala. Bol by som stál pri okne bohviedokedy, keby sa princezná nebola vzdialila i so
svojimi družkami.„Čo povieš?“ spýtal sa ma kráľ a položil mi ruku na plece. Strhol som sa, akoby zo sna.
Oči mi nabehli slzami, pocítil som nevýslovnú túhu i slastiplný bôľ. „Ó, dobrodinec môj,
krásna je nad pomyslenie, a cítim, ak ju nedostanem, stanem sa synom smrti.“Usmial sa a objal ma. „Hľa, vidíš, že dobre mienim s tebou. Buď spokojný, princezná
Bedur je tvoja.“Keď som Sulejke rozpovedal, že nemôže byť mojou ženou a dával som jej zlato a drahé
kamenie, k tomu sľúbil som jej, že sa vydá za vezírovho syna, rozplakala sa, odhodila zlato
a nechcela počuť o vydaji.Konečne sa premohla a povedala: „Keď nemôžeš byť mojím, nechže sa vydá za teba princezná
Bedur, ale ma preto neodpudzuj od seba. Pôjdem s tebou kamkoľvek, len aby som mohla byť v
blízkosti tvojej, lebo nemôžem žiť bez teba.“Zvolil som, lebo som bol dojatý toľkou láskou. Na to slávil som s princeznou svadbu a po
svadbe vrátil som sa k otcovi, ktorý ma už netrpezlivo a s veľkou slávou čakal. V krátkosti
poviem, že zanedlho po radovánkach a slávnostiach otec môj odobral sa k predkom svojim a ja
sám stal som sa panovníkom nad cárstvom indickým.Sprvu to išlo slávne. Samé slávnosti, korunácia, holdovanie, volanie na slávu. Každý bol
blažený, ktorý ma len mohol vidieť. Vo dne pochlebovali mi dvorania, ulemovia,
maharadžovia, pašovia a begovia. Každý deň mi prišli oznámiť generáli v krásnej zlatom
vyšívanej rovnošate, ako ma zbožňuje vojsko, ako je hotové v každom okamžení s tou
najväčšou slasťou vycediť za mňa poslednú kvapku krvi. Ministri sa mi korili a robili mi
všetko po vôli. V noci, ach, v noci, šiel som do harému, ktorý bol taký nádherný ani z
rozprávok tisíc a jednej noci. Tam uprostred krásnych otrokýň, ktoré tancovali, spievali a
hrali na rozličných nástrojoch, bavil som sa a zabudol som na svet, na všetko v náručí
krásnej Bedur. Zabudol som i na Sulejku, hoci som ju často vídal obďaleč, sťa nejaký tieň,
ale mi neprišlo ani na um osloviť ju, taká ďaleká, ľahostajná mi bola.Ale pomaly začali sa množiť nepríjemnosti. Šeik ul Islam ustavične štval proti iným
vieram. Ako ti je už známe, v mojom cárstve žilo viac národov, i tu boli ustavičné trenice.
Jeden národ potlačoval druhý. Čoraz častejšie bolo treba posielať do rozsiahlych končín
vojsko, aby potlačilo vzburu. Žiaľbohu, len pozdejšie som sa dozvedel, že vzbury boli umele
vyvolané od válíov a agov a menších úradníkov, ktorí svojvoľne potláčali a vyciciavali
pospolitý ľud.Keď už bolo pozde, zbadal som, že dvor môj je plný pochlebníkov, ktorí len z osobných
záujmov pretvarujú sa, akoby ma bohvieako milovali a medzitým udávajú a zrádzajú mojich
najvernejších ľudí. Sprvu som týmto podvodníkom veril a dal som na ich úlisné reči odohnať
alebo popraviť všetkých, ktorí neboli schopní vyvodiť s nimi v podlej podlizačnosti a
posadil som do vysokých úradov tých, ktorí sa mi vedeli najväčšmi dvoriť. Udavačstvo,
podlosť do takej miery sa rozšírili, že v krátkom čase bol som obtočený tými najzvrhlejšími
ľuďmi, ktorí nielen mňa, ale i celé cárstvo vykorisťovali. K všetkému zlému pridružilo sa
ešte i to, že otec nechal pokladnicu prázdnu a dlhov mnoho. Ja a moja žena boli sme navykli
na skvelý život a rozkoš. Keďže som sa nepostaral o tú čiastku obyvateľstva, ktorá najviac
ťarchy znášala, tak schudobnela, že nestačila viac ťarchu znášať a zderstvo vznešených
ulemov, dervišov a úradníctva; príjmy boli z roka na rok menšie. Podľa stenčených príjmov
tratili sa aj priatelia a množili sa nepriatelia.V krajine postal hlad, nepokoj, vzbura. Nevládal som už platiť vojsko, úradníkov, ani
kupovať žene nové a nové šperky. V tomto krušnom postavení opustili ma všetci, ešte i žena.
Bedur zamilovala sa do mladého dôstojníka a sama podnietila ho k tomu, aby povstal proti
mne a zhodil ma s trónu. Vo vojsku bolo už mnoho nespokojencov a tak ľahko bolo vzburu
vyvolať. Keď pobili mojich verných, začali sa dobýjať do hradu. Vtedy vbehla ku mne Sulejka
a vezmúc ma za ruku, vtiahla ma do tajnej chodby. Prehodila na mňa ošumelú kutňu dervišovu
a vyviedla ma z mesta.Po dlhšom trápnom a nebezpečnom putovaní prišli sme k moru. Vysadli sme na loď a chceli
sme sa preplaviť do Káhiry, keď tu povstala strašná búrka. Loď stroskotala. Ja jediný som
sa zachránil. Úbohá Sulejka tiež utonula. Tri dni som plával na jednej doske, až ma
polomŕtveho chytili a odviezli ma do Basry. Stadiaľ dostal som sa do Bagdadu. Tu som sa
potĺkal už drahný čas a strovil som všetko, čo som ešte mal, do posledného dinára. Nemohol
som si nájsť žiadnu službu. Včera večer chcel som si ľahnúť pod ústrešie búdy na slamu, aby
som nespal pod holým nebom. Vtom zbadali ma strážnici. Nazdali sa, že chcem kradnúť, i
začali ma biť a viedli ma do žalára…Ostatné ti je známe, ó, jasný kalif! Ďakujem ti, panovník veriacich, že si ma zachránil
od potupnej smrti a že si mi dal poznať spôsob múdreho panovania a spravodlivosť tvoju.
Bdieš nielen nad mocnými, ale aj nad biednymi. Tvoje oko všetko vidí a ruka tvoja všade
zasiahne. Požehnaný národ ten, ktorý má takého panovníka«.Kalif zostúpil z trónu, objal nešťastného cára a potom ho posadil k sebe. Chcel ho dať
obliecť do skvostných šiat a rozkázal mu dať poctu od služobníctva, aká patrí vladárovi.
Ale on sa pekne poďakoval a povedal:— Netúžim už za žiadnou mocou, ani slávou. Skúsil som jej dosť a ona nedoniesla mi
požehnanie. Skúsil som i poníženia a prišiel som na tú pravdu, čo už Šalamún povedal:
„Všetko je márnosť.“ Prosím ťa, ó, slávny panovník, dovoľ, aby som sa utiahol na odľahlé a
pokojné miesto a tam zavŕšil dni života môjho v zapomenutí a v rozmýšľaní o veciach tých,
ktoré mi k zdokonaleniu a ku pokoju slúžiť budú.Harun Arrašid, ač nerád, predsa urobil mu po vôli. A pisárom svojim rozkázal, aby túto
udalosť odpísali a uložili do archívu na večnú pamiatku.[1]Sudca.[2]Najvyšší mohamedánsky kňaz.[3]Kňaz.[4]Vysoko postavený úradník.[5]Poddaní.[6]Poradu.[7]Učenec.[8]Občerstvujúci nápoj.[9]Zlý duch.
|
Cajak_Harun-Arrasid-a-indicky-car.html.txt
|
TátošByl kdysi sedlák s třemi syny, měl širé louky, na těch lukách rostla hedvábná tráva, na
tu trávu někdo v noci chodil. Tak ten nejstarší syn si vzal uzeniny, natočil do džbánu
černého vína, šel hlídat. Sedl uprostřed těch luk ke studánce pod jabloní, jí, pije, hlídá.
Přijde lištička, starostlivá samička, prosí hladnýma očima o kousek pro svá mláďata. Hodil
po ní kamenem, liška utekla, dopil, usnul, ráno luka rozválená, tráva popasená. Na druhou
noc hlídal prostřední, zas tak. Sedí, jí maso, pije víno, přijde liška, hodil po ní
kamenem, dopil, usnul, ráno luka rozválená, tráva popasená. Na třetí noc musil hlídat
nejmladší. Ale ti tři bratři byli tací, ti dva trefní, na všech muzikách bývali, po pansku
si chodili, nejmladší Jan držel se na poli, poklízel na dvoře, večer ležel za pecí. Smáli
se mu, hnali ho, ať leze s pece, jde se vyspat na luka. Šel, sedl u studánky pod jabloní,
hryže chleba, z dlaně vodou zapíjí. Přijde lištička, starostlivá samička, prosí hladnýma
očima o kousek pro svá mláďata. Dal jí co měl a liška promluvila lidským hlasem:„Dobrý synu, dobrý skutek dobrým požiješ. O půlnoci přijde tátoš, stane pod jabloní,
skoč na něho, vyřiď mu mé pozdravení.“ Liška odběhla, Jan vylezl do jabloně, čeká. Měsíc
svítí, vítr šumí travou, o půlnoci z doubraviny letí bílý tátoš, přiletí pod jabloň, oheň
mu z nozder srší, z očí jiskry prší. Jan na něho skočil, chytil se hřívy, vyřídil liščí
pozdravení. Tátoš vyletěl, ztichl, pravil lidským hlasem:„Milý Jane, liščí pane, dnes mne domů pusť. Jak na mne zahvízdáš, jménem mne zavoláš, co
poručíš, to se stane.“ Jan ho pustil, lehl pod jabloň; ráno jej jdou budit, tráva svěží,
jen se rosou blýská, Jan spí, o ničem neví.Ale v té zemi byl král, měl tři dcery na vydaj. Dal postavit vysokou pavlač, ze skla, ze
zlata, z drahého kamení, na pavlač posadil nejstarší princeznu, v ruce držela zlaté
jablíčko. Kdo k ní na koni doskočí, jablíčko vezme, dostane ji za ženu. Ten nejstarší bratr
hned se strojil na cestu, poručil Janovi koně vyčesat, řemení vyleštit, nové šaty vyklepat,
boty vycídit. Ráno vyjel na námluvy, Jan šel kosit trávu. Přijde pod jabloň, tam sedí
lištička, starostlivá samička, a praví lidským hlasem: „Na zámek pojedeš, jablíčko
dostaneš, ale darů nedávej.“ Jan zahvízdal, jménem zavolal, tátoš přiletěl, stříbrem
přistrojený, stříbrem okovaný, na sedle šavli a bílé šaty. Jan se oblékl u studánky,
připjal šavli, vyjel jako princ, jen letěl, bratra předejel, celého blátem zastříkal. V
zámku plno panstva, v oknech král s královnou a se vším dvořanstvem, princové skáčí, nikdo
ani pod pavlač neskočí. Tátoš letí, země duní, jiskry srší, vletí na pavlač, stane jako
vťatý. Jan uchytil jablíčko, podíval se po nejmladší princezně, seděla v okně s maminkou,
zmizel jako plamen. Než se princezna vzpamatovala, stál už Jan v režných gatích po pás v
trávě a kosil. Na večer přijede nejstarší bratr celý zablácený, vypravuje divy o tom cizím
princi, jaký je zlý, nakonec o zlatém jablíčku. Jan sáhne do kapsy: „Hle, a já cosi našel.“
Hned mu jablíčko sebrali, ten nejstarší vyjel na druhý den nastrojený do zámku, té
nejstarší princezně se zdál být včera hezčí, ale co dělat, pěkně byl oblečený, jablíčko
přinesl, — svatbu vystrojili.Tak po druhé prostřední princeznu posadili na pavlač, v ruce držela zlatý prstének, kdo
k ní na koni doskočí, prstének vezme, dostane ji za ženu. Ten prostřední bratr hned se
strojil na cestu, poručil Janovi koně vyčesat, řemení vyleštit, nové šaty vyklepat, boty
vycídit. Ráno vyjel na námluvy. Jan šel kosit trávu. Přijde pod jabloň, tam sedí lištička,
starostlivá samička, praví lidským hlasem: „Na zámek pojedeš, prstének dostaneš, ale darů
nedávej.“ Jan zahvízdal, jménem zavolal, tátoš přiletěl, zlatem přistrojený, zlatem
okovaný, na sedle šavli a červené šaty. Jan se oblékl u studánky, připjal šavli, vyjel jako
princ, jen letěl, bratra předejel, celého blátem zastříkal. A zas země duní, jiskry srší,
tátoš vletí na pavlač, stane jako vťatý. Jan uchytil prstének, podíval se po nejmladší
princezně, seděla v okně s maminkou, zmizel jako plamen. Než se princezna vzpamatovala,
stál už Jan v režných gatích po pás v trávě a kosil. Na večer přijede prostřední bratr celý
zablácený, vypravuje divy o tom cizím princi, jaký je zlý, nakonec o zlatém prsténku. Jan
sáhne do kapsy: „Hle, a já cosi našel!“ Hned mu prstének sebrali, ten prostřední vyjel na
druhý den nastrojený do zámku, té prostřední princezně se zdál být včera hezčí, ale co
dělat, pěkně byl oblečený, prstének přinesl — svatbu vystrojili.Tak konečně nejmladší princeznu posadili na pavlač, v ruce měla šáteček bíle vyšívaný.
Ale ta byla nejkrásnější. Těšila se, že po dvakrát se na ni díval ten rytíř s modrýma
očima, ale bála se, přijde-li po třetí, o ni závodit. Přijel, rytíř v černém šatě, bílý kůň
diamanty jen svítí, vlétne na pavlač, stane jako vťatý.Dívali se na sebe, princezně až srdce usedalo. Podala Janovi svůj šáteček, Jan chtěl
poděkovat, vzít ji za ruku, ale tátoš se nezdržel, vyletěl, zmizel jako plamen. Čekali
rytíře na druhý den — nepřišel. Princezna plakala, sestry se smály, král poslal zetě,
hledat ženicha a šáteček. Jeli po všech velmožích a princích, po všech knížatech, hrabatech
a rytířích, šátečku nebylo. Celou zemi sjezdili, po domácích lukách se vraceli domů. U
studánky pod jabloní spí ve stínu Jan, má obličej bílým šátečkem přikrytý. Bratřím to bylo
velice k smíchu, hned Jana zbudili, vzali ho s sebou na zámek, tak jak byl v režných gatích
a v konopné košili, přivedli ho princezně, ale nehlásili se k němu. Král ho chtěl hned
oběsit, že šáteček ukradl. Jan mlčel, podíval se po princezně modrýma očima, princezna
pověděla, že je ženich pravý, že chce jeho ženou být. Nezbylo, než jich sezdat, ale král
byl zlý, hned po sdavce jich kázal vyhnat, ani jich vidět nechtěl. Šli spolu po dvoře ze
zámku, princezny a bratři stáli v oknech, smáli se, ale oni se vedli za ruce, šli k otci,
byl už stařičký, neměl, kdo by mu opatřil hospodářství, zůstali u něho robotovat.Po čase se král dověděl, že daleko v horách, vysoko pod oblaky, roste měděná sosna,
větve stříbrné, zlaté jehličí. Ta nejstarší princezna velice chtěla takovou sosnu mít, ale
její muž nechtěl ani slyšet. Tak král se dozlobil, hned poručil zeťům přinést sazenici, a
když nepřinesou, — o krk kratší. Zeťové jeli smutní, ani nepomyslili najít vzácnou sosnu,
dojeli si k otci požalovat. Jan poslouchal jejich nářek sedě se ženou u pece na lavici, na
druhý den ráno došel pod jabloň, na tátoše zahvízdal, jménem ho zavolal, se vším se mu
svěřil. Tátoš řekl: „To je lehká věc.“ Vyletěl s ním do hor pod oblaky, kde ze sněhu roste
měděná sosna, stříbrné větve, zlaté jehličí. Jan uťal větev šavlí, vrátil se k jabloni.
Žena nese mu oběd, co vidí, rytíř na koni letí po obloze, v ruce zlatou větev. Ale než
došla, stál už Jan v gatích po pás v trávě a kosil otavu. Dal jí větev, pověsit na pec,
mouchy odhánět. Janovi bratří, jak uviděli zlatou větev, hned ji uchytili, ani neřekli
švagrové: Zaplať Pánbůh, odjeli vesele zpátky do zámku, vyprávěli divy o své cestě do hor
pod oblaky.Větev zasadili v královské zahradě, přes noc vyrostla vysoká měděná sosna, větve
stříbrné, zlaté jehličí, zpod oblak přiletěli duhoví ptáci, posedali po větvích, zpívali
líbeznými hlasy o blažené říši věčného sněhu.Tak zas po čase král se dověděl, že daleko v horách vysoko pod oblaky, skáče kozel
kozorožec, má zlaté rohy a bílé vousy na bradě. Ta prostřední princezna velice chtěla
takového kozorožce mít, ale její muž nechtěl ani slyšet. Tak král se dozlobil, hned poručil
zeťům přivést kozorožce, a když nepřivedou — o krk kratší. Zeťové jeli smutní, ani
nepomyslili chytit vzácného kozorožce, dojeli si k otci požalovat. Jan poslouchal jejich
nářek sedě se ženou u pece na lavici, na druhý den ráno došel pod jabloň, na tátoše
zahvízdal, jménem ho zavolal, se vším se mu svěřil. Tátoš řekl: „To je těžká věc,“ — tak
zavolali lišku na pomoc. Tátoš letí s Janem, liška sedí koni v zlaté hřívě, ukazuje cestu.
Vyletěli do hor pod oblaky, kde v modrém ledu běhá kozel kozorožec se zlatými rohy a s
bílými vousy na bradě. Liška ho nahnala, Tátoš uhonil, Jan chytil. Svázali ho do kozelce,
vrátili se k jabloni. Žena nese Janovi oběd, co vidí, rytíř na koni letí po obloze, na koni
liška hlídá kozorožce se zlatými rohy. Ale než došla, stál už Jan v gatích po pás v trávě a
kosil otavu. Dal jí kozorožce, zavřít ho do chlíva. Janovi bratři, jak uviděli kozorožce,
hned ho uchytili, ani neřekli švagrové: Zaplať Pánbůh, odjeli vesele zpátky do zámku,
vyprávěli divy o své cestě do hor pod oblaky.Kozorožce pustili do královské zahrady, kde rostla měděná sosna, na druhý den běhali po
zahradě stříbrné lišky, bílí zajíci, hnědí kamzíci, provázeli kozorožce se zlatými rohy.Ale přišly zlé časy, nepřítel, král musil postavit vojsko do pole. Zeťové se kasali na
pěkných koních, zlatem se třpytili, ale Janovi otec nechtěl dát než starou kobylu a rezavý
palaš. Když dojel, všichni se mu smáli, brzy jej kdesi v úvoze ztratili. Vrátil se k
jabloni, tam zastal lištičku, starostlivou samičku, pravila mu lidským hlasem: „Tátoše
zavoláš, na vojnu pojedeš, vítězství dobudeš, potom šťastný budeš.“ Tak jel, jen letěl nad
horami, dolinami, nad lesy a nad vodami, tam se bijí, až prach stoupá k nebi, s králem je
zle, zeťové už sedí v roští strachem přikrčení. Tátoš po nich ťal kopytem, po hřbetě je
poznamenal, a pak se s Janem dali do boje. Jan všecko sesekal, a co nesesekal, kůň kopyty
dobil; král plakal radostí, děkoval rytíři, uviděl, že na čele krvácí, dal mu svůj šátek,
ránu zavázat. Rytíř pěkně poděkoval, ale byl pryč dřív, než si kdo vzpomněl. Tak jeli domů,
bratří vykládali, jaké divy vykonali, ale bolestí hřbet krčili.Jan se vrátil ke studánce, vymyl čelo, tátošovi, lištičce poděkoval, odění odevzdal,
lištička povídá: „Buď zdráv, dobrý synu, nás už nepotřebuješ, sám sebou šťastný budeš.“ Tak
se rozloučili, lištička s tátošem se vrátili domů do hor pod oblaky, Jan došel domů, žena
ho přivítala, čelo královým šátkem zavázala, sedli si na slunéčko před chalupou, Jan jí dal
hlavu do klína, byl unaven, usnul. Vojsko jede kolem, král, zeťové se zlobí: „Hleďme Jana,
my z boje do boje, a Jan doma, ženě v klíně leží.“ Král se hněval, pojel k němu, vidí hlavu
zavázanou, na šátku svůj vlastní erb královský. Ale bratří se smějí: „Kde sis, Jene, rozbil
hlavu?“ Jan vstal, odpovídá: „Tam, kde vás můj kůň po hřbetech znamenal.“ Tak král poznal,
kdo je jeho rytíř pravý, oba zeťové hned i s princeznami marš do chalupy, otci robotovat, a
Jan se svou ženuškou jeli do zámku, podědit království.
|
Tille_Tatos.html.txt
|
Susedovo prasa„Nemaj nič — zle je;maj dačo — aj tak je zle.“Sused.Moji susedia, mladí manželia, po Novom roku sa iba pobrali, a z lásky veru — už sa
pohnevali, a žena s krpcom na chrbte odišla a od poludnia do rána pri materi plakala,
preklínala prasa aj muža a zariekala sa, že sa k mužovi nikdy viac nevráti. Slovom, taký jej
bol žiaľ, že by sa bola radšej pod tou čiernou zemou videla… Ale poďme po poriadku.U chudobných dedinských ľudí je to nie ako pri pánoch: manželstvo nie samé medovníky.
Chudobný človek musí sa trápiť, čo dá zajtra do úst, a láska je len ako by hriech, márnenie
drahého času. Ani to už nepristane — dospelým ľuďom také maznácke ihry! Gazdovať, nadobúdať,
odkladať na staré dni, to je najvyšší cieľ mladých dedinských manželov.Preto môj sused, ináč sluha v panskom dvore na dedine, ešte bol v tôňach za humnami sneh,
už — po panskej robote — shľadával, snášal stĺpce, laty, dosky; kresal, zapiľoval a iba keď ho
dobre pooziabalo, prišiel si vše ruky zohriať; prikladať ich žene k lícu, alebo pchať ich jej
pod pazuchu. Ale ona ho vypáckala, zastrčila k šporhertu a neprijímala žiadnych takých
nežností, či ako to u nás vravia, zakazovala mu „pestvá“ vystrájať.V kútiku na hofierskom dvorci[1]zarúbil sused štyri stĺpce, dva rožky na to, a počal obíjať doskami. Už sme
videli, čo to bude — chlievik pre prasa. Chudobní ľudia najradšej začínajú gazdovstvo s
prasaťom a deťmi. Keď bol hotový, zavolal, šli sme aj s jeho ženou pozrieť robotu. Žena počala
nachodiť chyby, aby ho „dopálila“; ale dielo sa skutočne vydarilo, chválil som ja.„A válovček je pribitý,“ upozornil ma sused, „aby si žrádlo neprevrhlo.“„To je múdre. Chlievik síce mohol byť aj menší…“„Veru zmestia sa doň aj dve,“ mienil hrdo sused.„Jaj, len by si mal na jedno peňazí,“ starala sa žena. „Druhé… iba ak teba budem
pritvárať…“„No, vieš, také reči mi tuto pred mladým pánom nevrav. Ja som nie dáky ožran…!“ zamrzely
tie slová suseda.Nie veru! Môj sused je poriadny človek, striezlivý. Raz už síce vylihoval pol druha dňa na
pažiti, ale i to od piva. Ale ani vtedy nič nezameškal! Boly dva sviatky, vozil súdky na
majáles, a keď mu dali výčapkov, „to by komukoľvek žalúdok pokazilo“. On si ho nekúpil,
vyhováral žene, keď mu kázeň čítala a zeliny nechcela variť, že „dobre ti tak, aby si pamätal,
kedy si bol ožraný“, a podala mu hrnček s vratičom a palínom, čo mu už prv, ako si kázal,
navarila. Horké to bolo ako blen, ale vyrútil do seba (žena mu hneď podala kúštik cukru), a
tuším sa zariekol ešte kedy opiť, lebo ani predtým, ani potom som ho viac pod forgom nevidel.
Uňho je to iba zvláštna náhoda, keď totiž darmo dajú — nevyčrpne do krpca.O týždeň bol v meste jarmok; žena kúpila prasa. Ale že bolo len ako rukavica, mohlo by sa
ešte v slame zaprtiť, zadusiť, alebo potkan ublíži, svet uškodí… A tiež treba ešte cez dvercia
železný zápor pretiahnuť a dáku poriadnu zámku kúpiť. A ešte je aj chladno, najmä v noci…„Nič by nám neporástlo,“ hovorila žena, a sused chytro musel spraviť prasaťu cárček v
pitvorci.Prasiatko bolo „na zjedenie“, chcem povedať „na bozkanie“ pekné, ale to sa o prasati
nevraví. Biele, čisté, chvostík, napísané „e“, ušká hore ako veverička, drobné čierne oči a
pyštek trochu ružový, krátky ako kŕčik a na nošteku biele fúziky, ktoré mu pri pití vždy
zmokly, lebo nevedelo ešte samé žrať a musela ho suseda z mištičky po prste nadájať, a vše ho
už skoro čľapla, keď ju uhryzlo, vytrhlo prst a rozčaplo žrádlo. Prasa sa susedovi nepáčilo.
Aj že taká „negazdovská“ sorta, také pľuhavstvo fúzaté (on si celú tvár holil), ale žene práve
preto padly naň oči a ho kúpila za pol tretej zlatovky. Sused by bol radšej dočkal do druhého
jarmoku, i tak sú vraj májske a marcské najlepšie. Suseda ani nepočúvala, jej sa páčilo, vzala
prasa do lona, roztiahla mu pyštek, a sused musel po lyžičke dávať. Zpočiatku kvičalo,
mľaškotilo, keď ale okúsilo, že sa mu mliečko leje, utíšilo sa a smrčkalo. Potom mu ešte
dva-tri razy podlomili predné nôžky nad mištičkou, že drelo hlavou do žrádla, a tak za tri dni
naučili ho žrať. Suseda mu zakaždým utrela do dlane pyštek a pustila po pitvore, izbe behať,
naťahovať handry. V cárku iba spávalo. Dali sme mu meno podľa nosa — Krčko; ale nepočúvalo
naň, viac na obyčajné mliazganie ústami. Chovali ho dobre, každý deň kúpili mu žajdlík mlieka,
potom srvátky, aby mu polievčička voňala, že bolo od toho až samopašné! Keď kto dvere otvoril,
vyskočilo, zastalo, poňuchalo, pobehalo po pitvore lebo v cárku, zase zastalo, očúvalo chvály
o sebe, uchytilo handru a zase pobehalo, zakrochkalo. Nasmiali sme sa mu, suseda sa s ním
shovárala, vše ho vyhrešila a vše veru aj chľapla, keď ju počalo za sukňu nadŕlať. Ináč bolo
krotké, len na ruky nechcelo ísť, a keď sme ho silou brali, tak sa vše rozvrešťalo, ako by už
malo aspoň metrák a bolo pred Vianocami…Prasa rástlo ako z vody. Kdeže by aj nie! Na fruštik navarila mu suseda trepuše,[2]na obed i keď by boli ešte sami zjedli, ponáhľali sa jeden pred druhým čím skorej
odložiť lyžicu a nechať čím viac na miske.„Nože prasaťu,“ hovorieval sused.„Veď ešte jedz, najedz sa, aj prasa má,“ ponúkala suseda.„No len mu daj, bude lepšie rásť,“ a odložil lyžicu. Žena už prv odložila, aby bolo čím
viac mužovi a prasaťu. Zahryzli si vše radšej chleba aj mimo termínu, aj tajne jeden pred
druhým, len aby prasa malo… Bolo teda ako guľka, očká mu zatislo, a zlenivelo už aj preto, že
v pitvore počalo teplo bývať, a prasa sa vystrelo vše naprostred pitvora, ako pes na pázderí,
že susedom vše len tak srdce šklblo od strachu, že je už zdochnuté, keď ho znenazdania našli
tak ležať.Chlievik najprv vystlali slamou; na to vrece, starý kabát, a keď mrazy popustily, poď
Krčko do chlievika. Keď ho sused dvorom niesol, suseda šla za ním, a keď či panskí, či cudzí
híkali, aké je pekné, suseda stále odpľúvala, aby ho neporiekli. „To je dobre, aby ho svet
očima nezjedol; lebo už je potom po poprávke.“ Viem, mali sme raz aj my teľa v izbe, krásne,
prisadiť sme ho chceli. Bolo raz za šporhertom, a ešte handrou sme mu hlavu prihadzovali.
Susedia vedeli o ňom a neprichádzali k nám, alebo len do pitvora; iba stará Strechová, oči ako
striga, nevedela, príde, kukne, pochváli — už bolo po teľati. Stará mať ho hneď močom umyla,
soli do papuli — nič nepomohlo. Strechová uriekla teľa. Bežal som strapov pýtať z nej, okadili
sme ho pekne tri razy — všetko márne. Dostalo vodu do kolien, ani žrať, ani vstať, aj sme ho
museli dorezať. Preto suseda, ako opatrná gazdiná, celým dvorom odpľúvala a keď druhí
chválili, ona hanila. Na chlieviku bol už popreky železný zápor, ako býva na drahých
pivniciach, a zámka divného, neobyčajného stroja, kúpená za celú korunu. U nás nie je mrcha
svet, ani dáky zbojnícky, ale predsa báli sa oň, ako o dáky drahocenný poklad.„Už sme ho vytrápili, no aby nám ho…“ pred hrôzou zamlčaného slova radšej ho ani z úst
nevypustila, keď ho už tak, najmä na noc pozamykali. Hja, chudobný človek na deväť uzlov
zaviaže krajciar a ešte ho pod pazuchu vopchá… Ale aj treba! Toť, prosím vás, onehdy u nás
horelo. Z druhého panského dvora hofieri vynosili sa na panskú záhradu. Požiar na šťastie
udusili. Po ohni vnáša sa svet do príbytkov — hofierke chybí motyka a sekera. Hrady, ostredky,
všetko bolo zanosené truhlami, bednami, posteľami, stolmi, ba ešte aj raždím na chrbte z hory
navláčeným, sama nevie, kam motyku so sekerou vyhodila: či do uhoriek, tekvíc, či medzi
kapustu, kel, karfiol, rajčiaky — v tom ľaku, čo by si ju zabil, nespomenie si. „Už voľakto
uchytil, bodaj mu ruka uschla…! nikde nič.“ Chodí, hľadá, prehŕňa, ponosuje sa, pribehne k nej
dievča s akousi otázkou, vrkne mu, to nerozumie, opýta sa ešte raz, rozbehne sa k nemu, chytí,
vybuchnátuje, to reve, zastarie sa druhá hofierka, vynadá jej, aby sa do svojich štencov
starela, a len ak chodí, tak volá a narieka: „Motyka štyridsať krajciarov a sekera
sedemdesiat, bohdaj ti ruka…! Motyka štyridsať krajciarov a sekera sedemdesiat, bohdaj ti
noha…! Motyka…“ Prevzdychala, prevzdychala, prekliala všetkých dobrých i planých ľudí,
zbojníkov, naupodozrievala sa celej dediny aj cudzích, podlávila ako bez rozumu za päť motýk a
tri sekery uhoriek, tekvíc, kapusty, rajčiakov, už slnce sadlo, stmilo sa už, ale sekeru a
motyku predsa konečne našla v pôlčí… Chmatla po nej, razom sa udobrila, ako keby šťastie našla
a bojí sa, že jej uletí, pritúlila dievča a odpýtala druhú hofierku a celý svet, že im toľko
naubližovala a vyhovárala na sprostý ženský rozum a nešťastnú minútu, ľaknutie.Tak si cení chudobný človek aj malé svoje veci, nie by prasa! Nie div teda, že sa mojim
susedom s prasaťom vše aj prisnilo, a veru neľutovali si vstať a ísť mu klepať na chlievik.
„Či si tu?“ Tam bolo vždy.„No, spi, noc je, idem si ešte aj ja ľahnúť,“ pristavoval sa sused pri Krčkovi, keď vše v
noci s vozom došiel a šiel od koní na odpočinok. Ba susední hofieri boli by rozniesli chýr, že
im akási biela pani popod oblok v noci chodila (hofierku kŕč lomil, nemohla spať), keby sa
nebolo hneď vysvetlilo, že to moja suseda bola prasa pozerať. Ale aj sa jej skorej ozvalo, ako
jemu. Suseda nepotrebovala i takto na dvore len slova preriecť, už zagrúlilo, sa jej ohlásilo.
A dosť mu vše aj nagrobianila, keď si válovček nečisto držalo, šlo nohami do žrádla, alebo
špinilo do hniezda, ustlatého zo slamy, vreca a starého kabáta.Príduc z roboty odkiaľkoľvek a kedykoľvek, prvé bolo prasa a potom len muž. Najprv ho
nakŕmiť a potom seba.„Ty máš rozum, dočkáš, ale to pýta, kvičí,“ hovorila suseda, keď sa vše sused náhlil.Ako prvá zelina sa zjavila, suseda sbierala, varila, aj pomyje si vykonala, chodila po
dedine s putienkami a napájala prasa. Sused zase proboval jačmeňa, ovsíka mu pohodiť („panské
kone si pomyslia, že to pán utiahol, keď paholok vezme,“ vyhováral sused, keď vše vysýpal z
rukáva), suseda ale, keď šla do sklepu alebo do mesta, vzala vše „na próbu“ za hrsť kukurice,
a po druhé šla zase inam, a tak ho peľchali. Cez leto mal sa Krčko ako princ! Z hojnosti
všetkého, čo sa len urodilo. Už nebol prasa, ale bravec, brav! A hlásil sa aj mäsiar, ale mu
ho ani neukázali, že ho ešte pochovajú, keď jesto čím. O mesiac zase potreboval mäsiar bravca.
Prišiel aj k susedom. Najprv, že ešte nie, ale mäsiar pripomenul im, že prídu horúčosti a
naviedol susedov, aby mu ho ukázali a zacenili. Tridsať zlatých! Mäsiar im skoro nagrobianil,
že či ho za blázna držia? Že im ho preplatí dvadsiatimi. Ani počuť! Odišiel, ale o tri dni
zase prišiel, Horúčosti, ako mäsiar prorokoval, stále väčšie a väčšie.Zavolali ma prasa ošacovať, aj sami podľa iných (sused bol vari tri v dedine predaté
bravce piaďou merať a podvihovať za uši a chvostík) spustili štyri zlaté, mäsiar prihodil dve,
potom sa skoro dojednali: oni dvadsaťpäť — on dvadsaťštyri; ale ďalej nedajbože! Suseda by aj
bola spustila zlatovku, keby bola vedela, že mäsiar prihodí zlatovku. Ale sused sa držal, že
nedá niže dvadsaťpäť ani o krajciar! Mäsiar odišiel a viac k susedovi neprišiel.Ale tie horúčosti…! Koncom júla a augusta aké boly, starí ľudia nepamätajú. A kto ste
hospodárom, viete, ako je to: dažďa nepŕchne, rosy nepadne, tráva uschne, statok na papule,
paprčky… zakážu pašu, jarmoky, aj konidoktori majú robotu,[3]a predsa vše len príde nehoda. A brav je veľmi háklivý. Nasmrká sa vody, dáš mu
teplejšie, zapálenie tak či tak. Už viete, čo idem povedať — susedovcom ochorel bravec, Krčko.
Takto mu nič nebolo, nažral sa, napil, iba že bol trocha smutný, ľahol a ráno ani do pyska
vziať. Pribehne suseda po mňa, ponúka, múti rukou, otŕča mu na dlaní, srvátky prileje,
prehovára, škrabká… vstal aj šiel k válovcu, omočil pysk, ale odvrátil sa k dverciam. Volá ho
von, nejde. Oči mutné, uši ovisly a chvost spustil ako krava.„Naraz, ako by ho zaklial,“ lamentuje suseda a myslí, že v dedine je sedem bravov chorých,
jeden už zdochol, a jedného len čo doklali, aj to mu krv nevyšla.Sused bol odišiel včasráno úhoriť, nevedel o ničom. Suseda nechala v izbe a kuchyni všetko
tak, ako ráno vstali, neriadila, nevarila obed, len chodila k prasaťu a po dedine rozprávať a
vypytovať sa sveta na rady a lieky. Na ceste o chvíľu objavili sa Cigáni, suseda im nadala a
jednu cudziu Cigánku, čo prišla pýtať, bez všetkého obliala; a keď prasa nič, ani do pyska
viac, rozbehla sa po muža na roľu. Po ceste dohadovali sa, vytýkali si, čo ktorému na um sišlo
a pribehli obaja ako bez duše, ako by sa boli pohnevali. Sused letí rovno do chlievika,
suseda, slzy v očiach, za ním, a ponúkajú a prehovárajú, miešajú, prihrievajú žrádlo, chladia,
probujú husté, riedke, zrno, kukuricu, bravec nič, len naveľa-veľa vše „kroch-kroch“.
Rozpovedali si, čím ho včera nakŕmili. Ako obyčajne. Dali mu teraz ľanového oleja v mlieku a
mydla. Sbehlo sa nás už plný dvor, každý pomáhal, radil, jeden úfal, druhý zúfal. Z cesty
škerili zuby Cigáni. Sused sa rozbehol proti nim, zatristobohoval „vlkom“, svet im naštekal, a
Cigáni cúvli.„Ešte je bystrý dosť,“ mienil ktosi dobroprajne, ale Krčko bol naopak.„Veď takto je, ale čože, keď nežerie,“ uveril sused a ako by bol o dva majetky prišiel,
jednou rukou podvihol si klobúk a druhou škrabal sa na temene, ako by chcel vyškrabnúť kus
rozumu, ktorý by poradil, ako prasaťu pomôcť.„Že sme ho radšej nepredali,“ napadla múdra, ale pozdná myšlienka susedovi.„To už keď ho mäsiarovi ukážeš, aby si mu ho aj dával,“ mienila jedna stará babka s
vnúčaťom na rukách, „achkala“, ako by jej bolo bývalo; lebo vraj nič nemáš z neho dcéra moja —
dokončila obracajúc sa k uslzenej susede.„Zavonia krv, a je po chuti,“ dodal ešte ktosi, ako na vysvetlenie tým, čo nerozumeli
alebo neverili v tajnú moc mäsiarovej zástery.Zavolali kováča aj Tarku, starého gazdu, ako takých, čo sa najlepšie v dedine vyznali
okolo statku: kováč z kníh a novín, Tarko zase od natúry a čo od baču za vrchom pochytil, keď
voľakedy valaštil. Tí prišli, premakávali bravca: Tarko odtiahol nabok susedu a radil čary;
kováč lieky.Suseda letela do mesta do apatieky, a dali mu po tri razy do rána: za šesták odmladu,[4]za šesták ľanového, za dva ricínového oleja, mydla po kúsku a všetko v letnom
mliečku; ale bravec nechce a len nasilu smrká. Sused stojí, ako by mu kolom za väzy, susede
padajú slzy: už ho prosí, Krčkom svojím ho zove, vychvaľuje lieky a sľubuje, že mu prejde od
nich, a potom ho chytia a nasilu vlejú do pysku.Na krštení nieto toľko roboty, čo jej bolo u susedov ten deň a celú noc potom. Už že
doklať; ale čože je to za úžitok.„Budeme ho musieť jesť, kým bude trvať, lebo, ako v lete, skazí sa,“ vravela suseda a
probovali ešte len aj čo Tarko radil: uvarili čistec, umyli ho ním, zakryli mokrým vrecom aj
ho zase čistcom okadili. Bravec sa trocha pod vrecom prebral a od smradu zbystrel. Cez noc a
pri čarách ich aj poziabalo, vošli do izby; už svitalo.„Nemaj nič — zle je; maj dačo — aj tak je zle,“ mrzí sa sused.„Sám čo máš zjesť, mu dáš, len aby bolo… a máš, hľa,“ žiali suseda.„Vraveli nám, že májske a marcské sú najlepšie, ale ty si už nemala pomešku, len kúpiť…“
hľadá človek vinu, na koho by zvaliť.„Mohol si rozhodne povedať — nie,“ bráni sa suseda.„Nechcel som ti vôľu zlomiť, ale sama si mala na to prísť,“ nadmieta sused.„Som ti — predajme.“„A či si chcela?! ,Predaj si, darme ho daj,‘ keď som sa ťa, či spustíme ešte korunu.“„Nože nemäť! Ja by som bola ešte aj zlatovku… nech by ho bol už čert vzal!“ — fikala žena
— „ale či si nepovedal: ,Len ho už odmárni, keď ti tak ľahko prišlo‘.“„To už cigániš! To som ja nepovedal, ani v ume nemal!“„Nuž ba si…! Ešte si ma takto trhnul za sukňu,“ ukázala suseda, a hnevali sa obaja, že sa
jeden i druhý tají svojich rečí. A tak slovo na slovo, nie tak od zlosti, ako od žiaľu, že
prasa, toľké trápenie, parom vezme, susedia sa povadili, menovite suseda tak dopichala muža,
že si už ani neľahol, ale znova počal sa obúvať, vyslovil mienku, že ak bude horšie, bude
treba prasa doklať, na čo mu suseda sekla:„Hľa ti ho! gazdu, žiada sa ti pečienky…“To ho tak razom podpálilo, že zmrvil sa na stolčeku, nedoobutý krpec strhol s nohy a hodil
žene prosto do chrbta. Tá začala revať, nie od bolesti, ale pre urážku a že sa jej už aj tak
chcelo za prasaťom plakať. Sused vyšiel na dvor a do maštale, zapriahol do plužných koliesok,
siahol medzi kone a šiel úhoriť. Ona plakala, nariekala, hnevala sa, zlostila a konečne
doviedla sa do preklínania tak, že fruštik navariac, len tak hrnce po šporherte tancovaly,
hodila jedlo na stôl. Sused neprišiel fruštikovať. To susedu ešte viac rozžialilo. A čo
takto…? A ešte ak prasa zdochne…? Napadlo jej, že už skončený dobrý život s mužom, a že už
teraz čo…? Musí odísť ta, domov, k materi a viac sa ani nevrátiť „do takého pekla!“ Keby sa
bol sused vrátil, boli by sa štyrmi slovami pomerili, ale ten sa hanbil seba a hlavne sveta, a
tak žena hnala sa do žiaľu a hnevu, nabrala do batoha z truhly šiat, modlitebnú knižku do
šatôčky, po truhlu a periny že zajtra, zamkla izbu, položila na svoje miesto kľúč a s velikým
plačom vyšla na dvor. Videli ju druhí sluhovia. Požalovala sa im. Ženy ju prehováraly, chlapi
sa jej smiali, a suseda, čo by jej bol batoh strhol a zasotil ju do izby, ako sa ona úfala,
nikde nič, ten už oral, a ona nevedela. Keby jej tí boli povedali, aby šla, bola by doma
zostala, ale tí jej, aby nešla, a tu žieňa ani osemnásťročné hanbilo sa už doma ostať, keď raz
povedalo, že ide, šlo ešte raz pozrieť na brava. Ležal ako zdochnutý. To ju ešte viac pohlo, a
poď domov na tretiu dedinu k materi s prenikavým plačom, že už nikdy panský dvor nevidí, ani
že sa mu ona zabiť nedá atď.„Dobil ma,“ začala revať, otvárajúc dvere.Mať sa preľakla, čo sa stalo? Prečo, začo? Prišly aj stryná aj krstná mať a suseda moja
musela rozprávať o prasati, mužovi a zvade. Nadŕžali jej, len keď prišlo na bitku, suseda
pustila sa do plaču a ďalej nič. Konečne sa dozvedely, že to bol iba krpec. Nechápaly a skoro
sa jej pustily do smiechu. Na dedine medzi manželmi vyššie sa berie telesné ublíženie ako
mravná urážka a najmä slovná. Ale tu neboly sinky, ani zaucho, chrbát netknutý… Mati hneď aj
tie, že to je nič:„To ťa len z lásky…“„Čože by to! To ty musíš k mužovi. To ti teraz treba privykať už aj na chlieb, keď sa
koláče minuly… Akože bolo so mnou alebo s kmotrou. Čo som sa ja doma nenanocúvala… Pán Boh mu
tam viny odpusť. Ešteže čo — pre voľáko prasčisko sa rozchádzať…! Muž so ženou, ako deti pod
stenou: v jednom kúte sa povadia a v druhom pomeria.“„To sa ty len hneď vráť, dcéra moja,“ hovorí krstná mať, „aby ani nevedel, že si bola za
materou.“„Škoda bude len najväčšia tá, ak vám prasa zdochne, keď si z domu odišla,“ pliesnila
stryná, „a keď ti neublížil…“Ale suseda ani počuť, a viedla svoje, o bitke, zabití a plač a „nikdy!“„Taraje!“ povedaly jej na to všetky tri.„Prenocovať ti dám a naráno pôjdem aj ja s tebou, a on ťa nesmie biť, a ty nesmieš
utekať.“A naráno poď voľky-nevoľky k mužovi aj s materou, aby sa nerozchýrilo, že odišla od neho.
Ale horký vaše nie!Sused zase, keď mu povedali, že ho žena odišla, hanbil sa, potom zlostil, a aby to aj
druhí hofieri videli, navečer vyhádzal z postele ženine periny na izbu a ľahol na holú slamu.
Ráno vstal, nejedol už druhý deň, iba čo večer kúštik chleba a ten fruštik, čo žena na stôl
hodila, po troche neochotne minul, a vyšiel ku koňom. Bol by šiel aj k bravovi, ale sa bol
zapovedal a bol by ho vari sám ovalil od jedu, že preň prišiel do oštary so ženou. Ani sa
neobzrel, nech zdochne, keď má!Naobed prišla mať s dcérou. Sused miesto obeda podoprel si hlavu a premýšľal, čo to bude.„A čože vy toto…“ s tým otvorila dvere stará, rezká ešte vdovica. — „Pán Boh daj…“„Vitajte,“ a sused pozrel jej okúňave do očí.„Čože s tou posteľou…?“ a vykládla na ňu periny. Sused sa zahanbil. On zabudol, nevidel
periny, málo bol v izbe a keď aj, to v hlave ako by hlina, obchodil ich ako skalu. Teraz
nevedel slova povedať.„Akože je prasa?“ spytuje sa mať.„Opýtajte sa gazdinej,“ a ostal sedieť. Suseda stála v pitvore, batoh na chrbte. Stará
otvorila dvere:„No, čože nejdeš dnu? Držíš ten batoh ako hluchý dvere. Sem, a zoči-voči!“ veliteľským
hlasom nakladala stará. Tej kvapkaly slzy, mlčky vošla a nevoľne skladala batoh. Jedným vrzom
tá dnu, a stará von k bravcovi. Susedia úkosom kukli po raze jeden na druhého, odtrhli oči a
hanbu cítili obidvaja, aj boli by si čosi povedali, ale plná hlava myšlienok, čo skorej? Mlčky
vyšiel von sused, a za ním po chvíli aj ona.„Veď grúli,“ hovorí mať, „len mu dačo dajte. To vám bolo iba zapečené. Trocha mlieka mu,
aby sa mu črevcia omastily.“Pozrú, hľadia, bravec ozaj pýta, krochká, tisne sa von. Zlosť prechodí, žiaľ mizne,
susedom stretly sa vyjasnené oči. Niet sa už prečo hnevať. Suseda odbehla po mlieko, dali mu,
žerie, pýta. Stará nekázala do večera nič a potom len trocha. Teraz do izby a zoči-voči. Mať
nadŕžala vše dcére, zase zaťovi. Suseda sa vraj preto nahnevala, že susedova chyba, že ho
nepredali, a ona musela pred väčším hriechom z domu. To ju bolelo, zlostilo. On jej zase
vytýkal, že keď bolo najhoršie, odišla, a jemu aj sebe takú hanbu vyviedla.„Nie ste prví! Len by nikdy horšie nebolo,“ vyhovárala mať a pripomenula im snášanlivosť v
šťastí aj nešťastí, pripomenula Pána Boha a božie požehnanie.Sused šiel odpoludnia po práci. Stará podvečer odišla, hoc ju dcéra aj nechcela pustiť, že
ak ju teraz už ozaj dobije. Ale mať, že má robotu, a že aj tak nezadlho musí k nej.„Ako sa pohneváte, tak sa pomeríte. Sbohom!“Na večeru navarila suseda zapražených zemiakov, nových, s hubami, čo sused veľmi rád, a
voľaktorý aj omastila.„Budeš zapražených zemiakov a či…“„Čo jesto, to budem,“ staval sa sused chladným.„Aj som omastila.“Neodpovedal. Jedol to aj to. Žena nabrala si osebe z misky na tanierik a tak jedla. Sused
pregĺgal, ale zdržal sa jej povedať slova. Potom si ľahli, lenže suseda extra na truhlu, vzala
hlavnicu, pokrčila pod ucho a sama sa stiahla do hŕbky, lebo truhla bola kratšia. „Však ťa to
domrzí,“ myslel si sused. Naráno pár slov, na obed, na večeru sa jej sused spýtal, či sa jej
hnusí jesť s ním z jednej misky, naráno jedli spolu a navečer jej zase, že „či bude dlho
brložiť na truhle“, a žena šla do postele, ale veľmi hanblive, ako prvú noc po svadbe.„Sa ťa bojím,“ povedala suseda starým dobrým hlasom.„Buď ako máš byť, a nemusíš sa ma báť,“ smierlive povedal sused. ,Ale ono je to vždy
dobre, keď sa muža žena trochu bojí,‘ počúval od mala a myslel si to teraz aj sám. Na dedine
ktokoľvek je vinný, ale podložiť sa musí skoro vždy žena, ,lebo si predsa len žena‘, poučuje
mať, ,a chlap je len predsa chlap a hlava‘. — A zopakovali si, ako hnev povstal, čo ktorý
povedal a uznali si — ľahko, keď prasa vyšlo…Dnes už moji susedia o prasa nestoja, iba čo mu žrať dajú a k Vianociam stroja sa ho
predať.Dnes už majú iné potešenie. Požehnal im Pán Boh chlapca ako buka! Majú ho láskou zadusiť,
že nestačí dosť škrečať, aby ho bozkávaním, trhaním z rúk do rúk a hompáľaním toľko
nepridúšali. Suseda neverí mužovým tvrdým, zrobeným rukám, a čo ho raz berie, vždy mu šepce:
„Nechajže ho, teraz zaspalo.“A suseda privykla na chlieb. Nemôžem však o nich zle povedať. Medzi nimi je aj dnes láska;
ale taká dedinská, neumelkovaná, úprimná, prostá. Keď ktorý zaslúži a či aj nezaslúži, nadajú
si zo žartu i vážne, vypáckajú sa tiež tak, pohnevajú sa, myslel by si: do smrti — ono — na
deň-dva; lebo život je život a nie žiadne hračky, a niet komína, z ktorého by dymu
nevyšlo![1]Na hofierskom dvorci(z nem.), chalupníckom, domkárskom[2]Navarila mu suseda trepuše,múky, zavarenej v mlieku[3]Aj konidoktori majú robotu(ľud.), zverolekári, veterinári[4]Za šesták odmladu.Šesták je desať krajciarov. Odmlad =
droždie.
|
Tajovsky_Susedovo-prasa.html.txt
|
ZUZA(Filmová látka)Nebývali ďaleko jeden od druhého. Jano Sklár, mládenec ešte, ale už zrelý, veď mu už
prešlo 26 rôčkov, býval od Zuzy Čížikovej len štyri či päť numier vzdialený. A čože je to?
Veď je to len pár krokov-skokov a už je pri Zuziných dverciach.Zuza tiež už bola v rôčkoch, totiž podľa výpočtu nášho národa, kde sa dievky vydávajú v
šestnástom, najviac už v osemnástom roku a ona už mala 24. Môžeme si predstaviť, že sa
necítila najhlavnejšie, lebo v tom kraji, v ktorom bývala, bola ojedinelá. Jej vrstovníčky
sa už dávno povydávali. Nejednej chlapča reve na ulici, akoby ho drali, keď ona ide niekde
a malého revoňa nechce vziať so sebou. Ale Zuze ani niet čo závidieť, veď kdeže sa má
obrátiť? Medzi mládež večer, keď sa zíde na hlavnej ulici, nemôže ísť, lebo si ju mládenci
nevšimnú, keď je už „stará“ — a zase dievky bočia od nej, akoby trpela na nejakú nákazlivú
nemoc. Medzi ženy? Tam nepatrí, veď nosí vrkoč, nie je ešte pod „kytkou“. A keď je medzi
nimi, nuž, čo vidí? Posmešný úsmev.Čo počuje? Samé chvály, ako ich mužovia robia, ako im deti rastú, aké sú múdre a vôbec o
všetkom možnom, len o tom nie, čo by Zuze dobre padlo.A predsa, keď aj je nie krásavica, nie je ona na zahodenie, veď je mocná, bucľatá, — a
do roboty? Ani osa! Len to je tá vec, že je chudobná ako kostolná myš a k tomu má zvláštnu
smolu, a preto ju naveky obišlo šťastie.Bez všetkej ostýchavosti rečúc, rada by sa vydala, už aj preto, aby sa dostala pod
„kytku“ a tak aj medzi ženy. Ťažko jej je samotnej žiť, ako ovci vylúčenej zo stáda, a to
ešte bez svojej vlastnej viny.Janovi tiež nebolo inak. On tiež prepásol vhodný čas ženby. Najprv si chcel odbaviť
vojenčinu a potom sa „ovrabčiť“. Ale keď prišiel domov, doma nenašiel nič hotového. Brat sa
už, pravda, oženil, i doviedol si ženu do rodičovského domu, ale jemu už bolo ťažšie.
Rodičia sa zadĺžili, veď okrem domčeka a dvoch kúskov zemi ničoho nemali, a preto, žili len
z „nádnice“. Čo teda mal robiť, ako ísť slúžiť, aby si niečo zgazdoval, lebo potom už
ľahšie pôjde.V službe minul rok, dva, tri a ďalej mládenčil.— Jano, prečo sa neženíš? — spytuje sa ho mať. On na to len mrdne plecom: — Mám ešte
kedy, — odvetí len tak bez chuti, — a ide svojou cestou.Veď by sa aj oženil, keby dostal dievča po chuti, ale tie, na ktoré on hodil oči, dákosi
bočili od neho a Zuza, tá mu ver’ ani na um neprišla, keď ju každý obchodil.Tak, hľa, aj Jano vyšiel na také isté chodníčky ako Zuza, totiž: mládenci ho nechceli a
ženáči, tí zaise naveky dobiedzali doň, prečo sa už neožení.I žili vedľa seba čo takmer nevedeli jeden o druhom.* * *Na kraji dediny v Poslednom krajciari, tak volajú naši tú krčmu od nepamäti sveta, — je
veselo. „Trombetáši“, tak volajú u nás dychových muzikantov, dujú do trúb, až im majú oči
vyskočiť z jamôk a líca puknúť. Mládež sa vrtí, cifruje a zaujáka si kedy-tedy. Starší si
upíjajú pri stoloch a s úľubou hľadia na tancujúcu mládež. Nejednému z nich zaihrajú žilky,
nervózne si pošinie klobúk do tyla. „Hore hu“, zavýskne a udrie päsťou o stôl, až poháre
poskočia a zacvengocú. Trúby zvriesknu až ohlušujú. Páry sa vrtia, až sa im pot leje z
čela. Zápach znoja mladých tiel rozširuje nozdry, derie sa do pľúc a rozpaľuje krv. Nad
všetkými vznáša sa hmla dymu a prachu.Pri stene stojí ešte s niekoľkými dievkami Zuza Čížiková. Prišla sa podívať na tanec a
tiež prichádzala sem tajnou túžbou hnaná, ak by sa predsa našiel niekto, kto by ju zbadal,
a potom i zachcel. Tvár má vybielenú, líca ružové. Dobre sa nalíčila a napudrovala, ale
zato ťahy sú jej strnulé. Stojí ani na tŕni. Odísť, a či počkať? Ale hádam ju niektorý
zbadá a vezme do tanca. Aha, veď je tu aj sused Jano. Sedí neďaleko od nej pri stole. Má
pred sebou pol litra vína. Vše si upije a díva sa na tanečníkov. Oči mu blčia, vše sa
zahniezdi, akoby chcel vstať, ale zase zatíchne, možno sa bojí, že by niektorá nechcela s
ním tancovať. Od nápoja i od túžby objať niektorú a privinúť ju tuho k sebe, búri sa mu
krv, ženie mu rumeň do tváre a iskry do očí. Vypije posledný pohár, buchne ním o stôl a
pýta si ešte pol litra.Zuza ho už dávno pozoruje, pravda, opatrne, len tak spod riasy. V nej sa tiež všetko
búri: hanba, zlosť, i závisť. Prečo ju obchádzajú? Nie je horšia od iných, čo je aj
chudobná, veď aj tu ich je dosť a dosť, čo sú im rodičia zadĺžení a stŕpajú, kedy to už u
nich praskne. Ale dievky zato musia byť oblečené ani pávy, a to všetky, takže ťažko
rozoznať chudobnú od bohatej. Čo sa má Kata Kozická tak rozhadzovať, len zato, že je v
tanci vychytená? Ale doma u nej tiež nejazí prázdnota? A hľa, či za sukne, čo má oblečené,
nie je ešte aj teraz dĺžna v obchode? A ako si zavádza a cerí zuby na Paľa Kudrovie, že sa
nehanbí! A má aj na koho, veď celá dedina vie, čo je to za vtáčik! Robota mu smrdí a len
aby cigarety boli a plný pohár vína. Hľa, na minulom jarmoku sa bol do čiernej zeme spil.Súčasne borila sa v nej aj žena. Keď videla, ako sa páry usmievajú jeden na druhého, ako
sa ich telá zavše dotýkajú, ako im oči hovoria, polootvorené ústa plné vlahy, ako túžia za
bozkom, — vtedy aj jej prechádza po tele žiadosť ocitnúť sa v náručí niekoho, pritisnúť
pery na jeho ústa, obvinúť ramená okolo jeho šije. Zabúda na všetko, pozerá pred seba, oči
sú jej vlhké, len hmlisto vidí vrtiace sa páry. Ako vo sne sleduje pohyby Katine a jej
tanečníka. Zrak jej skĺzne z nich a pozrie vpravo. Vidí tam Jana. Pozerá na ňu. V tom
okamihu spustí oči a potom zase hľadí pred seba. Ale nedá jej pokoja, zvedavá je, či pozerá
ešte na ňu. Málinko obráti sa v tú stranu a len žmúriaci fľochne naňho. Jano práve vtedy
položil vyprázdnený pohár na stôl a zase uprel oči na Zuzu, akoby ju chcel prinútiť, aby
pozrela naňho. Chytro spustila oči, ale súčasne prelietol jej úsmev okolo úst.Zbadal. Krv mu udrela do hlavy. Vstal. Zuza už zbadala, že chce s ňou tancovať. Prejal
ju strach. Opitý je, ako budú hľadieť na nich? Bála sa posmechu. Keby ju bol volal, keď bol
ešte triezvy, ale teraz? A čo potom, keď vytriezvie?Urobil krok, dva. Videla, ako sa blíži k nej. Vybehla von a ponáhľala sa domov. Ako tak
uháňa, počuje za sebou kroky.— To on, — a pridá ešte k rýchlejšiemu chodu.— Zuza, zastaň! — volá za ňou. Ale ona nič, len beží. Pot sa jej perlí na čele a je celá
zadychčaná. On však nepopúšťa, ale sa ponáhľa za ňou.Konečne je tu materin domček. Zastaví sa pri dverách. Strach zmizol, veď jej treba len
pritlačiť kľučku a už je vo dvore.Ale dvere neotvára. Čaká, čo Jano. Tak čudne pozeral na ňu. Možno by ju aj zachcel. Ak
bez pristavenia vojde do svojho domu, čo je veru možné, veď sa potom má prečo na ňu hnevať,
bude ju to veru škrieť, lebo si možno prepásla šťastie.Už chcela otvoriť dvercia, keď tu Jano pri nej.— Čo si tak utekala, akoby som bol mátoha? — spýtal sa jej. — Ja pekne, reku, si
zatancujeme a ty sa stratíš.— Hanbila som sa.— Prečo?— Neviem.— Nevieš? — a pristúpil k nej cele blízko.— Nie, — zašeptala a celá sa triasla.Objal ju okolo drieku a pritisol k sebe.— Čo robíš? — Viac nemohla, lebo ľavou rukou nadvihol jej hlavu a už sa mu ústa zliali s
jej perami. Chcela sa mu vytrhnúť, no nemala sily. Nikdy necítená slasť opíjala ju a
odoberala jej silu k odporu.V izbe zakašlal niekto.Trhla sa. Za chvíľu prišla k sebe. Vzopla sa celou silou. Vytrhla sa mu z objatia, v
druhom okamihu už bola vo dvore. Kľučka cvakla a Jano ostal samotný na ulici. Trochu
postál, či sa nevráti, počúval, či nepočuje jej hlas. Všade ticho, pusto. Pohol sa a
šomrajúc si čosi išiel domov.* * *Od tých čias takmer každý večer stála s Janom vo dverciach. Tak to išlo za hodnú chvíľu.Zuza čakala, že ju Jano bude pýtať, aj mu to viac ráz tak obďaleč dala znať, ale on
akoby tomu nerozumel, zašemotil a obyčajne ju umlčal náruživým bozkom.Ich láska skoro vyšla najavo. Doma neboli spokojní s Janovým výberom. Hlavná príčina ich
nechuti k Zuze väzila v tom, že ona donesie do ich domu len dve holé ruky. A čože tie? V
terajšej dobe čo môžu zarobiť, keď je „nádnica“ pod psa. A keby aspoň bola, ale koľko dní
prejde bez nej! A veru len tak pri kolovrátku ťažko si zarobiť na výživu. Najväčšmi sa
postavila proti Zuze Janova švagriná.— Čo ju máš sem trepať? Nie nás je tu už dosť? Chceš mať ešte o jedného žrúta viac?— Ale bude aj o dve ruky viac. Nebude tvoj chlieb jesť.Švagriná šomrala ďalej, ohovárala Zuzu, a starých i svojho muža napuľkala proti nej.
Janovi konečne nahovorili toľko proti Zuze, že mu chuť k ženbe s ňou ochabovala. Ale zato
večerom prichodil k Zuzinmu domu, aby sa s ňou pozhováral.Žiaľbohu, zhováranie malo pre Zuzu veľmi vážne následky.* * *— Zuza, či ste sa už rozišli s Janom, že už nechodí k tebe na zhovor? — spýta sa jej mať
a pritom skúmavo pozrie na dievku.— Neprišiel už niekoľko večerov, — odvetí nasilu Zuza. Líca jej zblednú a oči sú
nabehnuté slzami.— A prečo? Stalo sa medzi vami niečo?— Čo ja viem, čo mu udrelo do hlavy… tá jeho hlavná švagriná…— A čo je s tebou? Tvár máš opadlú, podkovy pod očami. — Pátravo pozerá na Zuzu a meria
ju očami od hlavy po päty.Pod matkiným ostrým pohľadom cíti pálčivý bôľ. Trasie sa sťa osika a zrazu zrúti sa na
lavicu, hodí kŕčovite skľúčené ruky na stôl. Na ne skloní hlavu a vypukne v zúfalý plač.Mať zdúpnela. Pochopila všetko. Jej dcéra nie je už viac dievkou, ale nie je ani, podľa
spoločenského pravidla, ženou. Hneď na to vzbúrila sa v nej žlč, začala kričať.— Ty taká a taká, — a množstvo nadávok sypalo sa jej z úst. — Takúto hanbu mi urobiť. Čo
si len začať s tebou, nešťastnicou jednou. — Zatým zase vybuchla v hysterický plač. Začala
vykladať, ako vykladajú nad mŕtvym telom.— Ach, ja prenešťastná mať na tomto svete! Čím som si to len zaslúžila, že si mi takýto
posmech zvalila na moju šedivú hlavu. Ach, veď som sa dosť narobila, natrápila, kým som vás
pätoro vychovala. Všetkých som doviedla do človečenstva, len teba, nešťastnicu jednu, som
nemohla. A ty za moju opateru tak sa mi odslužuješ! Ach, ja nešťastnica nešťastná, čoho som
sa len musela dožiť!A tak to išlo do nekonečna, až zrazu bez všetkého prechodu sa spýta:— A odkedy si?Zuza, vysilená od plaču, len plecami stisla. Ale mať nedá pokoja, vypytuje sa čo a ako a
kedy.— A či si Janovi už povedala?— Som.— A on čo na to?— Len tak…— A potom?— Ja som mu zakaždým, keď prišiel, dohovárala a som ho prosila, aby ma nenahal tak… Dosť
som sa pred ním aj naplakala…— A on čo na to?— Len tak, ako mačka okolo vriacej kaše. A konečne už je viac ako týždeň, ako sa
neukázal.— Ach, nešťastnica nešťastná. No, či to dakto videl dakedy takô mi vykonať. Ach, ach,
keby mala dáku palicu pri ruke, aby som ťa ňou dodrúzgala! Nuž, či si mi to nemohla hneď
povedať?— Keď som sa hanbila a bála.— Teraz sa však nebojíš. Ach, jaj, čo si len teraz počať s tebou. No, už si ty len
vykázala! Čo si len počať? Teraz, všakver, ja, stará osoba, mám sa trápiť o teba, ako čo!
Juj, ako len prežiť tú hanbu! Veď sa odteraz od hanby nebudem môcť ani na ulicu ukázať.
Ach, keby som mohla, týmito rukami by som ťa zahrdúsila, — kričí zase rozpajedená, ale tiež
aj od muky, veď nevie, čo si počať s ňou.— Nedbám, zahrdúste ma, aspoň ma zbavíte mizerného života. Veď som dosiaľ veľmi málo
radosti zažila, ale viac žiaľu a potupy, — odpovedala ticho Zuza, a zase ju slzy zaliali.— Už čo sa stalo, stalo sa, darmo už reveš. Mala si byť opaternejšia, veď si už nie
sopľa. — Ach, nevydržím, musím k mojej Mare, s ňou sa poradím. Musím niečo robiť. — Chytila
ručník, prehodila ho cez plece a ponáhľala k Mare. Ale aj cestou zavše si vzdychla: „Ach,
ach, nešťastnica nešťastná, ach, sprostaňa mizerná… No, či to muselo byť!“V ten istý večer zišli sa obe vydaté sestry u matere a radili sa, akým spôsobom by mohli
do poriadku doniesť túto, pre nich všetkých trápnu záležitosť. I ustálili, že budú všemožný
nátlak robiť na Jana, aby si Zuzu vzal za ženu.Po ich odchode Zuza vyšla na preddomie a čakala tam Jana. Čakala ho hodinu, dve, ale o
Janovi ani slychu, ani chýru. Vzdychla si žalobne a šla spať. Horké to bolo spanie. Veď
nemohla takmer ani oči zažmúriť, čo ju všetko trápilo, i výčitky matkine, dohováranie
sestár, strach pred svetom, keď sa dozvie, čo sa s ňou stalo. Ale to by všetko preniesla,
keby sa jej Jano nestránil, keby cítila od neho čo len štipku lásky — ale… i zaliali ju
slzy, zaryla si tvár do vankuša a hlavu si zakryla perinou, aby sa vzlykot nepočul a aby
matku nezobudila.* * *Nastal boj. Matka, sestry, pozdejšie krstná mať a ďalšia rodina zaujali sa o Zuzu.
Kdekoľvek stretli Jana, už ho zastavili a dorážali naň sprvu peknými rečami, sľubmi. Zuzu
vychvaľovali, aká je robotná, aby sa nič nebál; začali ho strašiť, ako ho zažalujú v
obecnom dome, ba, že ho dajú aj k súdu a bohvie ešte čo. Vstupovali mu tiež aj do svedomia.
„Čo si za človeka, keď necháš Zuzu v biede a potupe, čo si jej zapríčinil.“ „Ty si všetkému
vina. Či neutekala pred tebou? A či sa nebránila? Či sa boha nebojíš a ľudí nehanbíš? Čo si
len počneš teraz? Zuzu si zahrdúsil, a ty čo? A keby si vedel, ako ťa chcela, ba ešte aj
teraz, veď si div oči nevyplače za tebou! Jano, máš ty srdce, keď ju necháš samotnú trápiť
sa? A keď sa ti zmárni? Čo potom?“— Hádam len nie…— A prečo by nie, aha, aj onehdá lietala sem i tam ako šialená, ustavične pritom stenala
a volala: Ja to neprežijem musím sa zmárniť.Ale by som nič nevravela, nie že mi je sestra, nie preto, ale povedz mi len, či si počul
niečo nedobrô o nej, kým si sa s ňou nespoznal? A teraz, keď si ju zviedol, nuž, tak sa to
robí?A tak to išlo do nekonečna.Doma zase Janovi húdli inú nôtu. „Kdeže by si ty takú a takú bral za ženu? My ju
nechceme ani vidieť, nehanebnicu jednu.“ Ale najväčšmi dupľovala proti Zuze nevesta.
Nijakým spôsobom nechcela ju pripustiť do domu. Všemožným spôsobom usilovala sa Jana odbiť
od nej.Jano ocitol sa medzi dvoma ohňami. Nevedel, čo si má počať. Ale najhoršie len vtedy
nastalo, keď sa Zuzin prípad rozchýril po dedine. To ešte len bolo voľačo! Mladé ženy, ale
i staršie, postávali na uliciach a dôkladne snažili sa prejednať tento prípad. A čo je
zvláštne, najprísnejšie odsudzovali Zuzu práve tie, ktoré neboli lepšie od nej, ale mali
viac šťastia a šikovnosti. Ľudia podelili sa na viac táborov. Jeden ľutoval Zuzu a chcel ju
s Janom spliesť spolu, druhým bol to len žart a tretí zase strúhali vážne tváre a ochkali
nad skazenosťou sveta, štvrtí mrdli plecom, prehodili niekoľko slov a išli po svojej
robote.* * *Čas nezastal, ale valil sa neúprosne napred a to vediace sestry Zuzine i s jej matkou
napäli všetky sily, aby ako tak pomohli Zuze, aby jej dieťa nezostalo bez otca a tiež aby
sa Zuza dostala, ako Janova žena, pod „kytku“.I stalo sa, že po veľkých prosbách a hrozbách, sľuboch a výčitkách Jano prišiel k Zuze a
pri nej aj ostal.* * *V jeden letný večer, keď prišiel z roboty, otvoril dvercia a videl, ako jedna žena niečo
perie v koryte na dvore. Zuza nie je, jej mať tiež nie je, rozmýšľal, kto to môže byť?
Zatvorí dvercia, kľučka hlasne klepne. Žena pozrie v tú strany — i — Jana prejde mráz, hneď
nato udrie mu krv do tváre. „Veď je to baba!“ Už vedel, čo sa stalo. Zahanbil sa pred ňou.
Čo teraz, ísť dnu a či utiecť? Ale ako vojsť dnu? A zase, ako utiecť, veď je predsa chlap.
— A mal by pred ženou! To je nemožné.— Hajde, len dnu, — volá ho baba veselo, — máš syna ako buka.Stojí.— No čo sa bojíš? Či sa hanbíš?Váha.— No, len no, čo sa máš hanbiť? Blázon, tvoj je, veď si predsa chlap. Nie si ty prvý.
Ojéj! A potom, čo ti môže kto, zoberiete sa pekne a bude všetko v poriadku. — Medzi hovorom
nechala pranie, utrela si do zásterky ruky, prišla k nemu a ustavične hrkútajúc okolo neho
pekne-rúče tisla ho dnu do izby. Keď bol už tam, od muky nevedel, čo má počať.Zuza v kúte bledá ani smrť ležala na posteli a pri nej vo vankúšiku dieťatko. Mala oči
zažmúrené, zdalo sa, že drieme. Mať cele vysilená od trápenia sedela pri jej hlave a sestra
Mara obrubovala kusy plátna, priprávala plienky.— Vitaj, Jano náš, — zvolala veselo. — Hľa, už sa stalo a chvalabohu, všetko je v
poriadku.— A ver’ v poriadku, — prisvedčila baba a pristúpila k posteli, vzala dieťa na ruky a
ukázala ho Janovi.— Pozri len, akého chlapa máš, ani buk, ale aj ťažko prišlo na svet. Nože si ho pozri,
aký je buclatý a podobá sa na otca, akoby mu z oka vypadol. — Pozdvihla dieťa k jeho tvári.Hanbil sa. Všelijak mu bolo okolo srdca, keď videl ako rak červenú tváričku nemlúvňaťa.Zuza sa na hovor prebudila, i videla Jana. Ťahy tváre sa jej nezmenili, ostali i ďalej
zmeravené, len oči sa jej zaleskli a z nich sa dve slzy spustili a tiekli pomaly po oboch
lícach.— Nože si ho bozkaj, — štebotala ďalej baba, — či vidíš, aký je podarený!Jano pozrel ešte raz na dieťa, ale len tak zboka, potom sa odvrátil. „Len preč čím
skorej,“ preletelo mu hlavou a už urobil krok k dverám.— Počkaj trochu, — zvolala Mara. — Nebuď taký zjašený, pozri, — a podávala mu sklienku
hriateho. — Keď si už tu, nebudeš len tak na suchu. Koštuj, že ako je dobrô, pravo
kmotrovskô. Sama som ho varila a dala som všetko doň, čo načim, či klinčeky a či škoricu,
no a s cukrom som tiež neskrblila. Na, — a vložila mu sklienku do ruky.Jano vzal a urobil glg. — Dobrô je, — ale zato vracal sklienku naspäť.— No len vypi, ani by nebolo na zdravie ani jej, ani jemu, ak do dna nevyprázdniš.Chutilo mu a aj ho občerstvilo, veď od svitu robil na poli a to veru o chlebe, cibuli a
kúsku slaninky.Mara sklienku zase naplnila a potom mu ju podala. — Čo stojíš, ako by si bol zakopaný?
Zlož sa, sadni si za stôl. Hľa, polievka od obeda je už prihriata a je v nej aj kus mäsa.
Najedz sa, viem, že si lačný.Mať vzdychla a povedala: — Len si sadni, a kým Mara príde s polievkou, vypi si hriateho.
Máš pred sebou aj chlieb, odkroj si, ak si lačný. — Prišla k stolu a utrela ho zásterkou.
Bola zhrbená, bledá a ledva si nohy vláčila.Poslúchol. Sadol si, ale cítil sa ako na tŕni. Teraz videl, čo narobil a aké sú
následky. Upil si, aby zalial trochu trudné myšlienky a tiež aj preto, aby robil niečo, veď
predsa sedel nehybne, ako drevený klát.Vše pozrel na Zuzu.Ona zažmúrila oči. Čakala, že snáď príde k nej a opýta sa, ako sa cíti? — Ale on nešiel.„Nechce ma, hnevá sa na mňa,“ — a zase dve ťažké slzy spustili sa jej z rias a tiekli
dolu tvárou. Ale zato jej prišlo na um: „Hádam sa hanbí pred materou.“ I zašeptala: — Mama,
doneste mi vody.Mať išla k studni po vodu.Ostali sami.Zuza čaká úzkostlivo, či príde, a či nie. Janovi nohy oťaželi, ani čo by sa boli na
olovo obrátili, i chcel vstať, i nemohol, niečo chcel prehovoriť, ale mu nedalo, i
zakašľal.Zuza vzdychla si hlboko a slzy jej tečú jedna za druhou zvlhlou už brázdou. — Čo mlčíš?
Ani sa nespýtaš?Pohol nohami, chcel vstať a dvere sa otvorili a Mara niesla hodnú misu hovädzej
polievky. Položila ju na stôl, vzala tanier a lyžicu a položila ich pred Jana. Naliala mu
ešte hriateho a ponúkla ho. — Napi sa, to je dobrô pred jedením.Upil si. Účinok hriateho sa už badal na ňom. Tvár mu očervenela, oči oživli a keď už
druhý tanier horúcej polievky dojedal, nuž aj znoj začal šibať. Utrel si čelo, kabát zhodil
zo seba a jazyk, div-divúci, sa mu začal rozväzovať.Sprvu to išlo len tak obďaleč, ako išiel do poľa, ako sa ťažko kope kukurica; zem je
vraj ako kôra. Ale predsa rastie, lebo má dosť rosy.Mara mu prikyvuje, vše sa ho niečo spýta. Vyberie mäso a položí mu na tanier, núka ho,
aby sa len najedol. A on, akoby tri dni nemal kúska jedla v ústach, jedol, až sa mu kečka
parila. Čím viac je, tým mu je ľahšie. Všetko ho hreje, i nápoj i pokrm. Pocit oddychu a
pôžitku ho ovláda. Hanba, stiesnenosť i nevôľa sa tratia, — a jazyk láme putá, i nadobúda
sviežosti a hybkosti.— A ty, Zuza, ako sa cítiš? — spýta sa ju neočakávane a hľadí na ňu.Mara sa pri peci usmeje a pomyslí si: „Pôjde to, ľad sa už láme.“Zuza sa už bola zriekla nádeje, že sa jej prihovorí, a preto Janov prívet ju veľmi milo
prekvapil.— Veľmi som slabá, mnoho som pretrpela, ale hádam o niekoľko dní prídem k sebe, —
odvetila mu slabým hlasom.Jano už celkom slobodne hovorí, ani na starú nezabudne, veď ju posiela, aby si išla
ľahnúť, lebo že jej treba oddychu.— A ver’ by mi bolo treba, ledva sa už vláčim, čo mi strach a nepokoj udreli do nich.— Choďte si ľahnúť do komory a netrápte sa, — hovorí Mara, — ja ostanem tej noci pri
Zuze, veď ju ja opatrím aj dieťa, a keby bola potrebná pomoc, nuž Jano bude tu nablízku.
Však ver’? — a pozrela s úsmevom naň.— Pravdaže, čo by nie.Ešte sa troška pozhovárali, keď tu zase Mara:— Ale teraz sa už practe, choďte si každý ľahnúť. Zuze treba pokoj, ona tiež musí
zdriemnuť.* * *Na druhý deň a potom každý deň Jano už na svite šiel po „nádnici“ a len večer sa vracal
domov. Zase ho čakalo hriate a k tomu aj dobrá večera, ba, ľaľa, sklenica vína stála na
stole. Poslala ho Zuze jej krstná mať.Jano sa zase napukal a vypil si tiež do vôle. Zuza tiež už trochu okriala. Rozhovor
tiekol cele prirodzene.A keď ešte prišiel deň krstenia a za ním kmotry donášali obedy: slepačiu polievku,
pečené mäsá, chrumkavé „herovky“ boli hojne cukrované a roztápali sa na jazyku, veď boli,
bože môj, v masti vyprážané. K tomu každá doniesla aj pálené a ešte aj fľašu vína.Kdeže by sa mu nebolo dobre vodilo? A potom tá Mara, len sa tak vrtela okolo neho a tiež
aj kmotry, každá ako med, veď ho chceli so Zuzou spliesť dovedna, nuž akože by sa nebol
dobre cítil u nich. Vedel dobre ich politiku a ani sa veľmi neodbážal od nej.* * *Po fašiangoch býva škaredá streda a za ňou pôst. Tak sa to aj s Janom stalo. Kmotry
prestali obedy donášať, Mara sa tiež vrátila domov, veď mala tiež svoju domácnosť a
rozličných starostí až po uši. Prestalo hriate, hovädzie alebo slepačia polievka; o
pečienke ani chýru a tým menej o „herovkách“. Miesto toho prišiel na stôl bôb, slanina s
cesnakom alebo cibuľou, niekedy bola dobrá aj kyslá paprika, o víne alebo pálenke ani
nechyrovať. A keby len to, ale bolo treba či na to, a či na iné a tu veru začali pýtať aj
od Jana. Jano dával, ale nie veľmi vďačne, veď len to mal, čo zarobil. Dieťa sa dralo celé
noci, akoby ho boli párali, a Zuza veľmi schudla, tvár mala už priesvitnú a vždy mala
oštaru s tým mravčadlom. O tom nemohlo byť ani reči, že by mohla ísť do roboty. Stará zase
stále hundrala, prečo už nejde so Zuzou na zápis, veď takto žiť bez sobáša nie je tak, ako
by malo byť.Jano na dohováranie nepovedal ani slova, ale vzal klobúk a vyšiel von. Najhoršie
pôsobili naň ľudské jazyky. Čo by tie nepokazili! Jeho rovesníci a mladé ženy posmievali sa
mu, že je vraj na prístupkách, na ženinom chlebe a jeho švagriná, keď sa s ním stretla,
dohovárala mu, čo už toľko u tých Čížikov trčí, prečo už nepríde domov. Všetko to dohromady
zle pôsobilo naňho. Stále bol zamĺkvejší. Na úsvite odišiel, pozde večer prišiel, len aby
čím menej bol u nich. Čím ďalej, tým sa mu ženba stala odpornejšou. Vedel, že keď si vezme
Zuzu, odlietne mu sloboda. Ale či ju aj mal odvtedy, ako sa to stalo? „Čo budem?“ Váhal, až
v jednu nedeľu, keď mu Mara, mať, ale hlavne Zuza dohovárali, aby už raz poriadok urobil, a
k tomu aj v družstve zapárali doň, odišiel, nevrátil sa k Zuze, ale sa zjednal za sluhu k
jednému gazdovi.* * *Pre Zuzu nastali osudné dni. Matka slabá, chleba na zimu si nezarobili, veď s
jednomesačným dieťaťom nemohla ísť do žatvy a sama tiež hodne zoslabla. Čo mala robiť,
chudera, ako s matkou ísť po strnisku klásky zbierať. V jeden deň išla sama aj s dieťaťom.
Ťažká muka to bola na úpeku aj s maličkým. Keď aj zaspalo pod plachtou, často sa strhávalo
a ona musela ho hojdať, nadájať, uspávať a len potom zbierala kde-tu roztratené klasy. Ale
predsa naplnila vrece, i čo od smädu a horúčosti nevedela, čo má robiť. V tej velikej
starosti ani nezbadala, že sa z Babinho kúta valí mrákava, len keď sa zblysklo a zadunelo,
položila vrece do plachty, hodila si ho na chrbát, dieťa vzala do náručia a ponáhľala
domov.Mračno bolo rýchlejšie. Zblysklo sa, hrom zarachotil, vietor zadul a hustý lejak spustil
sa na zem. Za ameň Zuza do nitky premokla. Aby si dieťa zachránila, vzala si z pleca ručník
a zabalila doň dieťatko. Začalo plakať, rozpäla si oplecko, priložila ho k prsiam, aby sa
nasalo. Vrece ťažilo, nohy sa začali kĺzať po blate, ale ona zato ponáhľala, trasúc sa na
celom tele od zimy a strachu.Blýskanie neprestávalo a rachot hromu ohlušoval. Nohy sa jej už podlamovali, ale ona
napäla sily. „Len prísť pod strechu… Nevydržím… Tu zahyniem aj s dieťaťom!“ Zuby jej
hrkotali od zimy a hrôzy. „Bože, zmiluj sa!“ vzdychla. Obzrela sa, či sa nestretne s
niekým. Nikto. Pusto všade, len čo hnev prírody buráca.„Už je koniec“ — prešlo jej mysľou a len-len že nespadla na zem.Zrazu sa jej zdalo, akoby počula dupot koní. Zastala, obzrela sa, a tu, hľa, vidí blížiť
sa voz. To jej dodalo sily. Skríkla:— Pomó-oc! — Ešte raz sa napne: „— Po…“ — a už padá na zem.Voz sa priblížil. Už chce prejsť, keď tu pohonič vidí, ako sa niečo dvíha zo zeme a zase
padá. A hľa, aj detský plač počuje.Zastane, skočí dolu. Dvíha ženu. Žena len-len že nepadá, trasie sa na celom tele a je
celá od blata zamazaná. Pozrie jej do tváre — zhrozí sa.— Zuza! Nuž či si to ty? — skríkol s úžasom.— Ja, — šepce, otvorí oči a vidí pred sebou Jana.— Rýchle na voz. — Odviaže jej batoh, vyloží ju s dieťaťom do voza. Zhodí zo seba konský
pokrovec, čo si bol prehodil. Zabalí ju doň, dá jej i druhý. Pravou rukou obvinie ju okolo
drieku a privinie ju k sebe, aby ju svojím telom kryl a hrial. Sám nedbá na to, že je len v
košeli. Ani necíti dážď, ani nemyslí na to, len jedno mu je na mysli: zachrániť ju a dieťa.
Teraz mu je jasné, koľko pretrpela preň a on ako sproste a neľudsky sa choval k nej a k
tomu červiatku, ktorému on život dal. Len čím skôr domov, len čím skôr s ňou do postele. I
kričí na kone, seká liacami, až sa spínajú od bolesti.A hľa, už je na kraj dediny, už je blízko Zuzinho domu, už preletel popri ňom a zastal
pred svojím rodičovským domom. Skočil z voza, skríkol na domácich v izbe, až vybehli
zdesení, čo sa stalo.— Tu mi je žena a moje dieťa, — hovorí chvatom, keď ich skladal z voza. — Hneď s nimi do
postele. A nech sa mi nikto neopováži niečo zlého povedať, alebo urobiť, lebo potom bude
veľmi zle. — A pozrel na nevestu až mu oči blčali.— Žene dajte hneď niečo teplého a hneď ju uložte do postele. O chvíľu som tu, len čo
gazdove kone vypriahnem. Aby tak bolo ako som povedal! — Vyskočil na voz a už uháňal do
gazdovho dvora.O hodinu už bol v dome. Vbehol dnu a videl Zuzu i s dieťaťom v posteli. Práve chlípala
polievku a nevesta jej držala tanier.Usmial sa. — Dobre je. Nič sa netráp, Zuza. Všetko bude dobre. Moja si, vieš, aj dieťa
je moje. Len za istý čas ostaneme tu a potom ako pán boh dá! Neboj sa, vyžijeme.Všetci sa čudovali Janovi, čo sa s ním stalo odrazu, že je taký rázny, odhodlaný. Všetci
badali, že sa v nich tiež zrazu niečo velikého, ešte nezažitého vzbudilo. Tej opovrhovanej,
nenávidenej Zuzy niet, ona už zomrela, ale táto, v posteli ležiaca, je cele iná, veď vidia
v nej jej veľké utrpenie a utrpenie toho neviniatka. Kdeže by sa v nich tiež neboli
vzbudili sústrasť a milosrdenstvo, veď nie sú predsa z kameňa? A ony tiež nesú, a to veľký,
podiel viny na jej veľkom nešťastí. A div-divúci, svedomie sa im oslobodzuje od ťarchy a
teraz vidia, že tá Zuza je ich a aj to maličké patrí tiež im.Mať Janova pristúpi k Zuze, napraví jej vankúš a akoby znenazdajky prejde jej dlaňou po
tvári.— Ako ti je? — opytuje sa.— Dobre, — šepce Zuza, — ďakujem.Dieťa otvorí očká, zamraští tváričkou, obracia hlávku sem a ta a zaplače.Nevesta priskočí k nemu, vezme ho na ruky a hojdá ho.— Ozaj, či nie je mokré? — povie a už ho položí na stôl, vankúšik rozviaže a zodvihne mu
nôžky…— Nuž pravda, akože môže? — a už beží ku skrini a vytiahne z nej suchú plienočku.— Tak, teraz už budeš v čistom, — a ako ho zakrúca, nezabudne ho tľapnúť po stehienku.— Mama, poďte sa podívať, akô je bucľatô, podarenô.Stará príde k nemu, zacmuká ústami a prihovára sa mu.Chlapča, vše na jednu, vše na druhú stranu obracia hlávku.— Lačný je, — povie nevesta. Zavinula ho a odniesla ho Zuze.— Na, nachovaj si ho, — a vložila ho do jej náručia. — Od týchto čias budeme ako sestry.
Chceš?Zuze zaleskli sa slzy v očiach. — Chcem, ďakujem ti.— Ja ti ďakujem.— Hop, no, hľa, — zvolá Jano a berie si klobúk, — zabudli sme na tvoju mať. Tá bude v
strachu o teba, keď si k nej dosiaľ neprišla, — a ponáhľa sa k nej.Len čo otvoril dvere, už kričal: — Mama, nič sa netrápte o moju ženu, o Zuzu, u nás je…
Doviezol som ju z poľa. Stretol som sa s ňou na ceste. Chúďa, bola celá premoknutá a už
nevládala. Ale teraz je už dobre. Hajde, poďte si ju vidieť. Nič sa neostýchajte. Moji ju
chcú a aj vás zachcú. — Hrčalo to z neho, ako kukurica z vreca.O Zuzu ustarostená mať, práve sa chystala k Mare, aby sa jej spýtala, či nevie niečo o
nej.— No, chvalabohu! — Skľúčila si vycivené ruky. — Ach, veď som sa nazdala, že zahynie v
tom lejaku. Len či je nažive. Chúďa, čo sa natrápila!— Bude to inakšie! — odvetí Jano. Posledné slová rezali mu do srdca. — Zoberieme sa a
budeme, ako sa patrí.— Veď aj načim, — hovorila a prehodiac si ručník cez plece, ponáhľala sa do Sklárov.* * *Tri roky minuly. Jano sa so Zuzou hneď po tej búrke zosobášil. Slúži ďalej, ona zase,
keď môže, ide „nádnicou“. Mužovi tiež pomáha, či pri kopačkách a či pri žatve. Hrstila. Keď
bola doma, sadla ku kolovrátku a priadla, zatým za krosná a tkala a tak sa preživili v
pokoji.O rok na to dostal sa na gazdovský, 40 jutrový salaš. Ten oral, sial, dostal od gazdu
byt a kurivo. Mohol držať jednu kravu, brava vykŕmiť; dostal okrem toho kúsok zeme pod
zemiaky a zeleninu a tiež niekoľko metrov žita na chleba, k tomu dvetisíc hotového.Zuza zase dojila štyri kravy, opatrovala hydinu. Z mlieka, vajec a hydiny dostala
tretinu. Každý týždeň šla do svojho rodiska na trh. Smelo sa postavila do radu gazdín a
mladých žien, ktorá tam tiež predávali: zeleninu, tvaroh, maslo, vajcia a tiež aj hydinu.A veru zakaždým si odniesla domov pekný groš. Vlastne nie zakaždým, veď si musela kúpiť
kedy-tedy na oplecko alebo na sukňu. Nemôže sa ukázať pred svetom len tak, ale musí byť ako
aj iné, v poriadku. Mužovi tiež bolo treba kúpiť na košele a musí sa mu tiež zavďačiť aspoň
balíkom dohánu. No a malému tiež treba, veď je bystré ani ryba, len v tom je chyba, že šaty
akoby na ňom horeli. Ustavične aby ho opierala, plátala, obšívala.Nuž, ako vidíme, ide im to. A to sa aj vidí na nej. Je čerstvá, tvár má plnú, rumennú.
Ale má byť aj od čoho, veď mlieka má ani vody, tvarohu tiež, a potom je kedy-tedy čo aj
zarezať a v komore nechybí nikdy masť a slanina.Už ju svet neobchodí, ale keď ide ulicou, ženy ju zastavia a vypytujú sa, ako sa jej
vodí.— Ďakovať bohu, ta sme ešte, — odvetí skromne.— A kde vzala ten rozum? — spytujú sa pošepky ženy na trhu. — Pozri, ako vie predávať,
jednať sa, vyrátať si, koľko má dostať a pri vážení ako sa vyzná. A že by sa pri vydávaní
drobných pomýlila? O tom ani reči.Nikomu nepríde na um zamyslieť sa a vysvetliť si, že nebola ani za dievčenstva taká
sprostá, ale tá nevšímavosť, ba opovrhovanie ju zmalátneli, splašili.V zimný večer, keď Jano skončil robotu na dvore a statok opatril, sadne si k peci. Ona
sedí pri kolovrátku. A kolovrátok vrndží tichú, jednotvárnu pieseň. Pri nej sa dvaja
zhovárajú o zajtrajšom dni, o práci, o malom Jankovi a potom vyrátajú, koľko ešte času
potrebujú, aby mohli zgazdovať na domček, na zemičku, aby na starosť nemuseli sa túlať po
cudzom, cudziemu robiť, ale aby mali svoj kútik a svoj chlebík.* * *
|
Cajak_Zuza.html.txt
|
Aladárko— Tak je to s tou rodinou! človek má iba samé mrzutosti, ba hotové škandále. A to len
preto, že chceš dakomu z rodiny dobre urobiť. Ale iba blázon je taký naivný a myslí si, že
za svoju námahu bude mať vďaku.— Veru máte pravdu. Ja tiež radšej urobím k vôli komukoľvek cudziemu, jako rodine.— Iba sa naohovárajú, naupodozrievajú človeka. Ešte dobre, keď sa to neskončí procesom.
A najlepšie sa ešte vyplatí vziať rodinu na byt. My sme mali raz preto takú nepríjemnosť,
že by som ju neprijala za tisíc zlatých.— Rozbili vám niečo alebo vyliali?— Ale kde! Keby len to! Ale to bola taká mrzutá historia, že nerada na ňu ani myslím?— Žirovali ste zmenku?— Chvalabohu, nie. Ale to nebolo ani o mak lepšie. To bolo vtedy, keď som bola ešte v
Pešti, žila som z profesorskej penzie, a moja Marta dávala klavírové hodiny. Nuž, bratranec
Števo, statkár v Novohrade, mi píše, či by som vraj nevzala k sebe na pár mesiacov jeho
Irénu?— Vzali ste ju?— Čo by som ju nebola vzala? Z takého majetku sa predsa môžu čím-tým zavďačiť. A vo
veľkom meste to neškodí dostať vše z vidieka kus čerstvého masla, raz za čas je to zase
zajáček, morka, alebo niečo podobného. Bratranec Števo poslal dcérku ku mne do Pešti — bola
už zasnúbená, mala sa vydávať za doktora — aby sa v lepšej domácnosti čo-to priučila, do
kuchárskych kurzov aby chodila atď. Platiť za ňu platil, veď ja chudobná vdova s troma
deťmi predsa len nebudem kŕmiť dievčisko zadarmo. Aj vystála som s rozmaznaným dievčiskom,
hlúpou dedinskou husou dosť. Nemalo ani spôsobov, ani sa to nevedelo poriadne obliecť.
Maznali ju, márnili na ňu peniaze, všetko na ňu vešali. Aj bolo dosť pekné, len že strašná
nešika a bez vkusu. Bolo u nás iba pol roka. Ale vycibrilo sa dosť. Aspoň sa naučila variť,
obliekať a trochu spôsobu. S tým posielaním to nebolo dáke slávne. Iréne síce z domu každú
chvíľu niečo poslali, ale na mňa sa pán bratranec veru málokedy rozpomenul. Keby som bola
vzala na byt cudzie dievča, bolo by sa mi to iste lepšie vyplatilo, najmä dievča z takej
majetnej rodiny. Ale ináč čo som ja pre to dievčisko vystála!— Tak moja milá Iréna pekne u nás privykla. Chodila do kuchárskeho kurzu, často do
divadla, na prechádzky, výklady si obzerať a čo ja viem. Len raz tak príde z kurzu domov do
svojej izby, mala osobitnú. Naraz vám vybehne zo svojej izby, plače, zalamuje rukama.— Preboha, dievča, čo sa stalo?!Celá som sa naľakala. Či, reku, nedostala z domu dáky telegram s nedobrou zprávou? Nie.
Ale vraj chybí jej tristo korún, zlaté hodinky a zlatá náramnica. Mala ich v priečinku v
toaletnom stolíku. Ach, Bože, čo jej vraj otec urobí! Taká škoda sa jej stala.Hovorím jej:— Rozmysli si dobre, Iréna, koľko si tých peňazí mala a či si tie šperky inde
neztratila? Či ich nemáš niekde v taške alebo v kufríku. Lebo to je veľké slovo, povedať,
že sa ti v mojom dome niečo ztratilo. To mi ešte nikdy nikto nepovedal. A už sa obrátili v
mojom dome dosť poprední ľudia. I jeden bratranec, evanjelický biskup už u mňa bol. Ale
Iréna len ak rumádzga, tak rumádzga. Že dnes tie šperky ani na sebe nemala. Včera večer si
ich do toho toaletného stolíku uložila. A v meste mala dnes so sebou z opatrnosti schválne
iba päťdesiat korún a tristo nechala doma.— Hneď som tušila niečo nedobrého.— A mala si priečinok v stolíku zamknutý?Že nie, že ho nikdy nezamyká.— Tak si si tedy svoju škodu sama zavinila, ľahkomyseľnica ľahkomyseľná! Ktože to kedy
slýchal, nechávať si stolík so šperkami a peniazmi nezamknutý! To ja svoje deti ináč
vychovávam. Aj som to jej otcovi hneď napísala, jakú ľahkomyseľnosť vyviedla jeho dcéra.— Tá bola jako bez seba. Ani jesť, so dva dni ani do toho kurzu ani do divadla nešla,
nič ju netešilo, iba kväčala na stoličke a plakala alebo sa zamýšľala. A vyšlo to na javo,
ako sa to stalo, hneď na druhý deň. Môj syn Aladár — viete akí sú dnes tí mladí páni —
vrátil sa domov až nad ránom. Vstával pred samým obedom. Vzala som ho do spovede. To viete,
môj syn má charakter, netajil. Priznal sa hneď. Prehrál v kartách, potreboval peniaze,
požičal si od Irény tých tristo korún, že jej ich ako hneď vráti. Ale na druhý deň mal zase
pech, prehrával, nuž, vypožičal si od sesternice bez jej vedomia i tie šperky, založil ich
— ukázal mi záložný lístok. Dúfal, že ich do troch dní vymení. Ale nešťastie v kartách ho
prenasledovalo. Nemohol previesť, čo si umienil. Dohovárala som mu, čo si radšej nepožičal
od cudzieho človeka, s rodinou nie je hodno mať také spolky. Vyhováral sa, že bol v
okamžitej peňažnej tiesni, išlo o jeho česť, musel si peniaze stoj čo stoj zadovážiť. A
trúfal si ich do troch dní vrátiť. Dal mi na to svoje čestné slovo. Ale taká vidiecka hus,
tá tomu rozumie, čo je to čestné slovo! Bola celá urazená. Nepováži, dievčisko sprosté, že
sama mi syna kazí svojou ľahkomyseľnosťou. Veď dnešný mladý človek so svojimi potrebami a
nárokmi neprejde predsa popri peniazoch a šperkoch ako ľadová panna. Má predsa tiež svoje
túžby a náruživosti.— Ale čo by tomu takí zaostalí vidiečania rozumeli?! Dosť na tom, že jej otec, ako
bratranec Števo, napísal mi grobiansky list a vzal si dievčisko nepodarené domov.— Nevynahradili ste im tú škodu?— To ešte! Ešte jej budem platiť prémiu za jej ľahkomyseľnosť a že mi privádza dieťa do
pokušenia. To si môžete myslieť, že sme sa nerozišli po dobrom. Prekliala som tú hodinu, v
ktorú som tú fiflenu vzala do domu.— A vydala sa už?— Hneď tej jasene. Prosím vás, v dnešnom svete ani nie div, že sa niekto ulakomí na
toľké veno. Už sú spolu so šesť rokov, majú už dvoje detí.— To sa vydala za toho doktora?— Za toho.— A pán syn čo?— Ach, tomu je veľmi dobre. Snáď si len nemyslíte, že bol do Irény zaľúbený. Skončil tú
obchodnú akademiu, ale sa mu nechcelo tak začínať, ako začínajú mladí úradníčkovia,
praktikanti po bankách. To je inakší gavalier. Ach, toho očakávalo inakšie šťastie. Chlapča
ako kvet, obľúbila si ho jedna veľmi bohatá pani, vdova po fabrikantovi, milionárka, nuž s
ňou privatizíruje, pestuje šport, chodí do klubu, v lete do kúpeľov. Ach, ten sa neztratí.— To jako si tú vdovu vzal?— Ale jaké vzatie! V terajšom modernom svete sa to inak berie. Ona má tiež svedomie, či
by mala takému mladému chlapcovi život zaviazať! Každý má svoju voľnosť. Púta ich iba
priateľstvo. A ak sa len nerozídu, môže po tej stvore voľakedy pekné peniaze zdediť. A
mohol by zdediť ešte viac, keby nebolo kadejakých príbuzných.
|
Kompis_Aladarko.html.txt
|
1Na divínskom cholvarku je pusto. Horali sú na holiach, kosia tam lúky, domce sú pod
zámkou, ešte i ten statok vzali so sebou, aby nemuseli na noc dolu a nemárnili čas. Zato
večierkom zaplanie na sinavom hrebeni hôr celý rad ohňov, znie dlhá, čerešňovou kôrou okrútená
poľná trúba a ráno už na svite švihá rosnatou trávou ostrá kosa koscova.Martin Kozub však sedí doma. Je už starý ako dopoly vyschnutý topoľ; na hole, čo by i lúku
mal, by nemohol. Sedí na prahu, fajčí z malej fajočky a pletie pančuchy. Vlasy v zožltnutých
zvitoch plávajú mu v povetrí, má na sebe — bárs je ako v peci — otrhaný kožuch, čiapku, zato
vykukujú mu bosé nohy z čiernych, zrebných, husto polátaných nohavíc.Slnko zastalo nad poľanou a osvietilo i najskrytejšie kúty cholvarkových stavísk. Kde-tu
rozkladala sa koruna lipy doširoka a šírila príjemný chlad. Domy stáli tesne vedľa seba a
spojené boli so stajňou, humnom a komorou, dvorom, ohradeným lieskovým plotom. Dolu viedol
spoločný chodník ku kadlube, odkiaľ cholvarčania brali vodu. Dovôkol dvora bola poľana,
ošatená voňavým kvietím a hustou trávou; tam v diali otáčal tiché miesto bujný starý les.Kozub mal chalupu na samom vyšnom konci. Bola malá, stará, ale pre neho dosť. Bol už na
svete sám — smrť zabudla na neho. Nemal nikoho, iba dvanásťročné vnúča — Betku, všetko ho
predišlo na druhý svet. Ženy pochoval tri, detí deväť. Boh mu ich povolal, keď mu už boli na
radosť. Odchoval ich s biedou, vytrápil sa s nimi a keď ho mali zas ony chovať, starať sa oň,
všetky oplakal, pochoval.Mal pri sebe vnučku po najstaršom synovi. Má ju odvtedy, ako matka-vdovica vydala sa po
druhý raz a odišla bývať do dediny.Slnko páli, na Martinovu tvár vystupujú kropaje potu. I hodí rukou za dotieravou muchou,
zvlečie kožuch, dá dolu čiapku, poobzerá sa a vstane. Potom pohladí si rozídené vlasy, popraví
vo fajke a díva sa, či je vo dvorcoch všetko v poriadku. Gazdinky, idúc na hole, kázali mu
prizrieť a kvôli susedstvu človek všeličo spraví, tým viac, keď i ony mu ofedrujú dievča, keď
sa vyberie do okolia s košíkmi a zháňa sa tam tri-štyri dni za vozdajším chlebom. Páľa dňa
slabne, slnko je už nad hoľami, iba vôkolný les šumí strojne a splýva so spevom vtáctva a
bzukom sitokrídelcov v ladný celok.„Tak,“ zhováral sa sám so sebou, „mám šestoro kopýc, tie predám a kúpim na doline prútia.
Však Kuráb má dosť, predá, dobre predá; veď mi je kmotrom.“ A rozmýšľal, čo a ako bude s nimi
na zimu. Zemiakov majú dosť, ale zrna bude chybovať. Musí sa pousilovať, aby čím viac košov
naplietol. Dievčaťu bude treba kapce a keby jej mohol ku Michalu zhonobiť kožúšok, nedal by to
za neviem čo.Od hôr zavial chlad. Na poľane zašumel vetrík, na lúku sadla tôňa, klonilo sa k večeru. Z
pokraja húšťavy zaznel krik, vystúpil kŕdlik kôz s pasákmi. Kozubovi zliezli ruky do lona,
díval sa na veselé deti.„Strýko, už sme napásli,“ kričali zďaleka a plieskali bičmi.„A Betka kde je?“„Aj tá príde, koza jej zašla do húštia.“Zanedlho prišlo i dievča s dvoma kozami. Pritočilo sa k starkému, ktorý vstal a pomáhal
otvárať dvercia na maštali.„Že sa ti koza stratila?“„Zaskočila za malinčím.“„Ako sa ti pásli?“ pýtal sa starký Betky, ktorá posadila sa tesne vedľa neho a dívala sa
mu do očí.„Dobre, dedko; zahnali sme do rakytovej trhliny, také sú ako bubny.“„A hladná si?“„A veru,“ a dievča prikývlo hlavou, vbehlo dnu, skočilo ku polici a hľadalo kúsok chleba.„Nemáš tam nič. A čo si taká hladná, veď som ti dal merindu.“[1]„Ták, vypadla mi z plachetky, keď som išla cez húštie.“„Vidíš; prečo nedáš pozor…“„Cez dieru mi vypadol, musím si to zalátať.“„A chlapci mali čo?“„Mali,“ vetila chytro Betka, „ale mi nechceli dať.“„No…“„Veru nie; Števo mal fazuľovú polievku. A Ondriš kus chleba. Ale mi nedali ani obliznúť.“„Mala si si nestratiť.“„Ja som potom hľadala zajačiu šťavu a napila sa vody…“„Hm, no veď budeme hneď jesť.“„A čo budete variť, dedko?“„Mamaligu.“„Mamaligu? Ej,“ a Betka si mľaskla ústami, „ale so sladkým mliekom?“„No; len pohoď kozám, aby nadojili,“ núkal starý a išiel rozložiť oheň.Na oblohu vystúpil zatým mesiac, hrebene hôľ ožiaril striebristý kmit, lesy dýchali vôňou,
šumeli tónom hlbokým, tajným, tiahlym. I dolinou i výšavou vial chlad a poľana akoby snila v
tom modrastom nádychu hmly i v chlade priesvitnej rosy.„Betka, dones mi z komory prútia,“ kričal Kozub a chytal posledné prúty, vplietajúc ich do
koša.„A budete mať dosť prútia na leto?“ pýtalo sa dievča, sadnúc si vedľa dedka a podávalo mu
prúty.„Ó nie, moje. Ako sa minie, musíme ísť hneď rezať. Toho roku bude treba mnoho.“„A načo mnoho?“„Musím mnoho pliesť.“Betka spýtavo visela na dedkovi.„Jačmeňa máme málo, i strovy musíme kúpiť. Potom by ti rád kúpil niečo hábov. Papúč tiež
nemáš a aj kožúšok by sa ti zišiel.“„Kožúšok? Ej,“ a Betka sa usmiala. Potom sa pýtala: „A, veď je ešte do zimy ďaleko.“„No, ani sa nenazdáš a lístie oprší…“„A načo mi bude kožuch? Veď nepôjdem cez zimu nikam.“„Ba; musíš aspoň cez zimu do školy. Aby ti potom zima nebolo.“Betka ustrašene pozrela na dedka.„Do dediny?“„Veru; pôjdeš k mamke. Musíš sa niečomu naučiť; bola by si sprostá. To je zle, keď človek
vyrastie ako buk v hore. Ošiali ho, kto chce.“„A vy tiež neviete?“ vyhováralo sa dievča starému, chcejúc jeho úmysel podvrátiť.„Veď nie; mňa nemal kto poslať do školy a bolo by mi ľahšie na svete, keby som sa bol
vyučil.“„A čomu sa tam budem učiť?“„Všeličomu. Aj z knižky, aj počtom sa priučíš, aj pekne modliť ťa naučia pán rechtor.“Kozub medzi rečou plietol pilne; len mu tak ruky odhadzovalo od koša. I Betka nesedela
nadarmo; kde zjavilo sa na prútiku kus zaschnutej kôry, čistila ju nožíkom.„A keď potom snehy zídu, vezmem ťa k sebe, budeš zas kozy pásť a so mnou bývať.“Betka sa zamyslela, potom akoby jej náhle niečo padlo na myseľ, pýtala sa:„A to ma na to richtár s tými pánmi popisovali na jar?“„Ale kde! To chcú akési deti zbierať na Dolnú zem.“„A zapísali ma?“„Neviem; nech si tam, ja ťa nedám.“„Kde je to tá Dolná zem? Ďaleko od nás?“„Tak, kde od nás! To je medzi cudzím svetom. Ani v reči sa tam nevyzná.“„Ale ja nepôjdem od vás,“ rieklo dievča a hlas sa mu triasol.„Blázonko, neboj sa, nedám ťa, čo by som si tu počal?“A dedko prestal pliesť, zadíval sa na dievča, dal mu ruku na hlavu a hladkal ho.Sedeli tak dlhú chvíľu. Betka podávala prúty a starík plietol ďalej. Potom sa pýtal:„A nepôjdeš ešte spať, dievča?“„Nie, až dopletiete; bála by som sa.“„Ale koho, dievčička?“„Aby ma niekto od vás nevzal.“„No to, ktože by ťa mal vziať? Neboj sa, veď ťa ja nedám, ja ťa rád…“ a zas tvrdé ruky
starca hladili mäkkú tvár dieťaťa.Dievča sedelo ticho, zdá sa, že sa uspokojilo. Zrazu hovorilo:„Viete čo, dedko, rozprávajte mi rozprávku.“Starík sa usmial: „Ozaj?“„Veru, ale takú peknú.“„No a čože by som ti; veď som ti už všetko vyrozprával…“„Ba, že… len si spomeňte.“„O Katuške a o lesnom duchu už vieš?…“„Už, ale rozprávajte ešte raz. To je pekná.“Martin odložil kôš, zapaľoval na fajku a dievča oprelo ruky o jeho kolená, podoprelo
dlaňami hlavu a načúvalo.„… Nuž tak: Bývali raz v malej chalúpke na vysokých horách dvaja starí ľudia. A mali pri
sebe — ako ja toť teba — jedno malé dievča, Katušku. Katuška bola sirota, nebola z rodiny, len
tak z lásky ju pritúlili tí starí ľudia; ale mali ju aj ako vlastnú, lebo ich poslúchala a
vyplnila im každú žiadosť, čo im len na očiach videla. I žili tak spolu v bázni božej a pokoji
a Katuška rástla ako z vody. Už jej išlo na šestnásty rok a čo deň bola šumnejšia. Stalo sa,
jej opatrovnica odrazu ochorela. I kúrovali ju všetkým možným, znášali z celej dediny, čo kto
poradil. Katuška dňom i nocou sedávala pri nej a opatrovala ju. Ale spomôcť nemohol jej nikto.
Keď sa nemoc horšila, zavolali i vedomkyne, až konečne išiel starý do Poľska na radu ku akejsi bohyni.[2]Ale ani tá nevedela starkej spomôcť na nohy. I povedala, že nezdravá prv nevstane,
kým jej nedajú kvetový odvar panenského jarabia. To je taká akási divotvorná zelina, čo na
vysokých čierťažiach, v jaskyniach rastie a kvitne len jeden deň a jednu noc.Katuška opatrovala nemocnú od svitu do mraku, nemocná stonala, starý chodil, vypytoval,
radil sa a chcel kúpiť ten divúcny kvet, ale nikto mu nevedel o ňom povedať. Keď to už bolo
dlho, tu jedného dňa vytratila sa Katuška z domu, nepovedala nikomu ani slova, pustila sa do
hôr za tou zelinou. Ide, ide, horami, dolami chodí, hľadá, no nikde nič. Až na mrkaní ocitla
sa v hore i ľahla si pod buk. Na druhý deň zas túla sa, láme nohy po skálí a tŕní, až keď sa
už bralo na večer, prišla k jednej ukrutnej skale, pred ňou bolo ozrutné priepadlisko. Zachytí
sa za rakytie, pozrie dolu, v kotline kvietia až ťažko. I pustí sa po skalách dolu. Staré pne
a vysoké stromy stáli nahnuto nad rokľou a pre tŕnie a hvozdie nebolo možno kročiť.
Horko-ťažko dostala sa po ostrých skalách až na dno. Na spodku bolo chladno, polotma, ticho,
iba potôčik čo tiekol spod skaly a dolu ňou po machu kvapkala voda. Dovôkol divé hory, ani
vtáčika, ani letáčika, že človek utajoval dych a strachom trnul. Dievčaťu bolo úzko,
prechádzal ju mráz na tých osamelých miestach, akoby už nohami dotýkala sa pekla. Obzrela sa a
potíšku kráčala vpred. Chcela sa vrátiť, utekať z týchto miest, ale zavše prišla jej na rozum
neborká opatrovkyňa, nuž len zostala a začala hľadať ten kvet. Hľadá, hľadá, trhá, pozerá,
čosi za ňou zahučí, akoby vietor, zašuští, obzrie sa a vidí pekného poľovníckeho mládenca.Vykríkla, chcela utekať, ale kam. Dovôkol skaly, vrchy, východu nikde.,Čo hľadáš?‘ pýtal sa jej.Neodpovedala, len triasla sa ako osika.,Ty si Kata, chovanka starého pastiera?‘Dievča len stálo. Mládenec hovoril:,Neboj sa,‘ a pristúpil bližšie.Pozrela naň, bol mladý, krásny, biely ako mlieko, červený ako krv. Len sa jej zdalo, že je
ako z hmly, ako nie z tohto sveta.,A kto si ty?‘,Hm, kto som; nech som, kto chcem. Čo ťa do toho?‘ Potom dodal: ,Hľadáš panenské jarabie,
čo?‘,Hľadám…‘,Ak chceš, pomôžem ti…‘Katuška zvedavo podvihla hlavu.Kývol rukou; dievča ako omámené, ako schytené vyššou mocou ho nasledovalo. Prišli ku
stene, samá živá skala, mládenec dotkol sa prsteňom, skala sa otvorila, Katuške sa zahmlilo v
očiach, nevidela nič, len kráčala za mladým jágrom, ktorý ju za ruku viedol. Trvalo to dlho.
Zrazu dievčaťu začne sa jarabieť pred očami, v diaľke vidí ako svetlo, žiar v očiach sa jej
mení, žiar sa množí a našli sa v krásnej, nevídanej záhrade. Vôňa šírila sa vôkol, lesk
všelijakých vecí a spev vtákov so zlatým perím ju omámili. Okolo ich obklopovali celé lúky
ruží a ľalií a iných čarovných kvetov. Kráčali chodníkmi, vysypanými drobným, ako striebro
lesklým pieskom a na rybníkoch lengali sa labute so strieborným perím. Katuška nevedela, na čo
sa má najprv podívať, na čom oči nechať. Kráčala pozvoľna, až prišli doprostred záhrady. Pred
nimi stál kaštieľ, veľký a nádherný, že ani kráľ takého nemá. Jagal a svietil sa ako zo skla.
I voviedol jágerský mládenec Katušku do izieb, jedna nad druhú krajších. Samé zlato, striebro,
drahé kamenie a hodváb až ti ľúto bolo z toho oči zosňať. Keď došli ku poslednej, tam už
mládenec nechcel pustiť Katušku. Vošiel sám a vyniesol jej jarabia a potom sa jej pýtal:,Vidíš tu tento kvet? To je to jarabie, čo hľadáš…‘Dievča túžobne pozrelo na zelinu.,Já, dočkaj; dám ti ho, koľko chceš, ale mi musíš jedno sľúbiť…‘Katuška obrátila sa k mládencovi.,Ak pôjdeš na takto rok ku mne do služby, na, vezmi si…‘A podával jej ho celú hrsť. Dievča sľúbilo, potom jej dal ešte zlata, koľko mohla uniesť a
vyprevadil ju až ku skale.“Kozub prestal, odkašlal si a oddychoval.„A kto to bol, dedko?“ pýtalo sa dievča po chvíli.„Hja, ktožeby, horský duch.“„A Katuška išla k nemu do služby?“„Veď len počkaj…“„Katuška dostala sa s tým zlatom a jarabím domov a stará pastierka ozdravela.“„A potom?“„No… potom žili si ako páni, zlata mali dosť, nechýbalo im nič. Na službu Katuška zabudla.
Vieš, bolo jej dobre, a komu dobre, chytro zabudne. Až raz vyberie sa do hory. Príde večer,
starí čakajú, ale dievčaťa nič; druhý deň nič a na tretí deň zase nič. Hľadajú, až našli na
kríčku nad tým priepadliskom zdrap zo šiat. Ani od tej doby o nej nikto nepočul…“„Vzal si ju ten horský duch?“„Najskôr, kde by sa bola podela?“Dievča sa zamyslelo.„A je to všetko pravda, dedko?“„Čo ja viem; prečo by nebola? Všeličo sa stáva, čo človek nepochopí. Však keď vyrastieš,
uvidíš…“[1]Merinda, krajíček, kúsok chleba, čo sa pastierom dáva, keď idú za kravami.[2]Vedomkyňami volajú ženy v chýre lekárskych úspechov rozchýrené. Bohyňa je žena, ktorá
sa tiež liečením zapodieva, avšak viac značí čo vedomkyňa — je obkrúžená krážom
nadprirodzených schopností.
|
Bielek_Z-dob-utrpenia.html.txt
|
I.Už nadišiel čas školských zápisov. V jelšavskom mlyne paholok ešte potme večer umýval
múkou a prachom zapadnutý vozík. Ráno včas vstal a viac, ako inokedy kefoval kone, čo tieto
nepríjemne šteklilo.Anton Ražný, nízky, okrúhly, bradatý pán otec tiež nepokojne kefoval na sebe v čeľadnej
podľa vtedajšej módy vyšnurované háby, nepokojne vydával rozkazy na celý deň a tuho fajčil z
vyrezávanej veľkej drevienky.Pani matka bola v druhej izbe zamestnaná Tonkom, ktorého od pár dní neprestávala poučovať,
ako sa má chovať v škole, na ulici a ako bedliť na svoje zdravie.Tonko sa hneval už na to, ale nič nevravel. Pred rovesníkmi, služobníctvom bol hrdý, že
ide do školy: bude v meste, budú mu dvojiť, bude mať vždy nové háby — pán; ale väčší mu bol
žiaľ za maminkou, záhradkou, rybačkou a hrdlo mu držal ako v kliešťach.Na rozkaz pána otca a pri stálom upomínaní pani matky, aby ho neodreli, tovariš s kočišom,
slúžkou a učňom vyniesli z izby veľký, nový, zelený kufor a vyložili ho na predok vozíka.Dievka vyniesla ešte batoh perín, že sa to už do vozíka skoro nevmestilo.Na kufor sadol kočiš, dnes tiež oprášený z múky, v čižmách a zástere. Kone už netrpezlive
hrabaly.Pani matke triasol sa čierny čepček od plaču, keď sa pchali otec so synom na širokom
mlynskom dvore k batohu perín na sedadlo.Dobre chované kone len ich tak vychytily, že pani matka až tak zhíkla.Pán Ražný sa ani neobzrel, Tonko sa od plaču nevládal a tak darmo pani matka volala, či má
Tonko ručníček vo vrecku. Videla totiž, že si hánkami oči vytiera. Vozík bol už vybehol na
tvrdú cestu, zahrčal a pán otec hodil iba rukou, že čo už tam po tom, sbohom! Mrzela ho celá
škola preto, že pani matka chce dať Tonka nielen vzdelať, ale vyučiť všetky školy, aby bol
fiškálom, doktorom, kňazom a ktovie ešte čím, len aby sa do mlyna viac nikdy nevrátil.Po ceste, keď sa Tonko vše len do plaču pustil, pán otec mu povedal, že sám pristal, aby
teraz nefňukal. Alebo že ak sa mu páči, môžu sa vrátiť.„A čože ti tam konečne bude? U tetky, v meste, s chlapci, páni profesori dobrí. Vieš, tí
páni, čo sa boli v lete aj na kyslé mlieko stavili.“Tonko sa zasmial, spomenúc si, že to boli milí páni, prihovárali sa mu, a keď mamka
spomenula, že ho dajú k nim do školy na jeseň, sľubovali mu byť „kamarátmi“, ak sa bude dobre
učiť.Bolo to počiatkom sedemdesiatych rokov.
|
Tajovsky_Zahalac.html.txt
|
Návrat Ondreja BalážaBrieždilo sa. Z bielej osuhle namáhavo vystupujú kontúry kraja. V údolí, odkiaľ vedie
cesta hore k dedine, je osuheľ najhustejšia. Je skoro taká hustá ako mlieko, ktoré zabudli
cez noc na vychladnutom sporáku.Sprvoti nič sa v blízkosti nehýbe: pusté a zamrznuté je siré pole, skrehnuté ticho leží
na dne sŕdc.Po chvíli ozve sa zdola, z hmly, jemný klepot. Klepot sa pravidelne zosilňuje. Z osuhle
na dne údolia vynoruje sa postava.Môže to byť blúdiaci duch tohto pustého kraja.Môže to byť zlovestný posol vojen, požiarov, hladu a moru.Môže to byť pútnik, vracajúci sa po rokoch z pobitej vojny.Môže to byť človek s tanistrou a barlou, v kepeni, ktorý mu siaha až po zem.Vynoruje sa z hmly a vystupuje namáhavo do kopca. Jeho obrysy sú čoraz zreteľnejšie.
Áno: v dlhom kepeni, s tanistrou na prsiach, s barlou pod pazuchou. Ľavá noha mu od kolena
chýba. Stará vojenská čiapka zakrýva polámanou strieškou polovicu zarastenej, vráskami
rozrytej tváre. Každých dvadsať krokov si človek, stúpajúci do kopca, oddychuje, dvíha tvár
a meria vzdialenosť, ktorá mu ešte zvyšuje k prvým domom dediny.Na kraji dediny sa znova a dôkladnejšie obzerá. Hustá osuheľ zastiera mu výhľad a človek
prudko a netrpezlivo vykročí. Zahadzuje sa dlhými skokmi do dediny. Cestou si úchytkom
obzerá strechy a štíty, komíny a ploty, domy vedľa cesty. Áno, to všetko — komíny, ploty,
strechy, štíty — je mu i po sedemnástich rokoch dopodrobna známe, ale súčasne je to všetko
i akosi čudne neciteľné pri jeho príchode. Človek čaká, že sa v ňom ozve hrejivý pocit a
radostný rozruch, že zavadí o kamarátsky výzor dôverne nadchýleného štítu, že zachytí šepot
vetra v špárach plota, že ho ovanie teplý a zaparený vzduch zo zadebnených oblôčkov chalúp.
No miesto toho stretne sa jeho pohľad s dvoma topoľmi, hrozivo čnejúcimi k nebu, a vzápätí
zarazí ho mrazivobiela zvonica, vztýčená k nebu ako nehybná výstraha: Až potiaľ, a ďalej
ani na krok! A pod zvonicou je akýsi nekaľavný kváder. Vyvstane mu pred očami tento kváder
tak nečakane, že to skoro pripomína poplašný signál, ktorý náhle rozťal prostred noci
tíšinu nad zákopmi. Obzerá sa nechápavo po rínku, či naozaj stojí pred kostolom medzi
starými lipami, po ktorých kedysi lazieval za vraními hniezdami. Kváder na tomto mieste je
zrejme čímsi zhola nezmyselným, akýsi trápny omyl, nedorozumenie, ktoré treba vysvetliť čím
skôr. Pristupuje k nemu bližšie a vidí pod hornou hranou nápis:POMNÍK OBETIAM
SVETOVEJ VOJNYOdpočívajte v pokoji!A pod tým mramorová tabuľa s radom pozlátených mien. Číta:Samuel Adamec, * 28. I. 1892†15. VI. 1916Peter Bagár, * 15. VI. 1888†3. VIII. 1917Ondrej Baláž, * 16. II. 1887†Čosi mu zaclonilo zrak čiernym súknom. Potočil sa. Barla mu vari vykĺzla spod pazuchy.
Zdalo sa mu, že na chvíľu stratil vedomie. Potom sa spamätal, priskackal o jednej nohe
bližšie, natiahol sa a dotkol prstamisvojhomena na žulovom kvádri.
Prešiel po ňom písmeno za písmenom a zastavil sa pri krížiku: Umrel… Dátum chýbal…A naozaj sa mu zdalo, že v tú chvíľu umrel. V tú chvíľu, keď zastal prstom na krížiku.
Prestal existovať nielen pre tých, ktorí jeho meno sem vytesali a potom pozlátili, nechajúc
miesto na dátum, ale i pre seba samého. V tú chvíľu prestal byť Ondrejom Balážom. Stojí tu
síce ktosi pred pomníkom, pretiera si oči, vracia sa odkiaľsi, no nie je to viac on, Ondrej
Baláž, ale ktosi neznámy, nepotrebný, nečakaný prišelec.Oznove sa obracia po rínku.Osuheľ zredla a uniká nepozorovane nahor, pomedzi holé konáre líp. Domy za cestou
postúpili o poznanie bližšie k nemu, postavili sa do vyrovnaného, mlčanlivého radu.
Pozorujú ho napäto zasklenými očami, akoby čakali na blízky povel neviditeľného komandanta.Nie. To všetko je strašný omyl. Kváder na rínku a jeho meno v treťom riadku odhora. Celé
to napäté čakanie a mrazivá nehybnosť dookola je fatálny omyl. Chytro a čím prv treba vec
vysvetliť. On, Ondrej Baláž, žije. Vracia sa po sedemnástich rokoch domov, k rodine, k
žene, dieťaťu, aby oral a sial a pokračoval v začatom ľudskom diele… Habká po barle,
rozbehne sa kamsi, potom sa vracia, šuchá si čelo a pokúša sa urovnať si vec v hlave.On, Ondrej Baláž, odišiel pred sedemnástimi rokmi v slnečné nedeľné popoludnie na vojnu.
Rovno na front. Odtrhlo mu nohu pri Ravaruske, zostal ležať, keď ostatní ustúpili, našli
ho, vyliečili, zaviezli kamsi a zabudli na neho ako na zbytočnosť, daromnú príťaž.On, Ondrej Baláž, vracia sa teraz domov, aby pokračoval…Áno, v čomže má pokračovať?On, Ondrej Baláž… Ondrej Baláž? Je to naozaj on, Ondrej Baláž? Rozpamätúva sa na Ondreja
Baláža: bol to zdravý, červený chlap s plavými vlasmi a širokými prsami. Dvadsaťsedemročný.
Mal mladú ženu, okrúhlu a mocnú. Rok pred odchodom dala mu dcéru.Tento Ondrej Baláž odišiel pred sedemnástimi rokmi na vojnu.A kto je ten, čo sa dnes vracia? Žobrák akýsi. Pútnik z pobitej vojny. Posol nešťastia,
hladu a moru. Nie je to Ondrej Baláž. Ondrej Baláž umrel. Stratil sa, prestal existovať. Za
jeho menom na pomníku je krížik.Ťažko a so zvesenou hlavou vlečie sa dolu cestou. Automaticky prejde cez potok a
jarmočný rínok, okolo sypární. Tu sa zháči. Hľa, dom Ondreja Baláža. Díva sa na neho cudzo
a bezcitne. Pripomína mu akési dávne príhody. Rozpamätúva sa na akési cudzie, šedivé
priestory. Cíti v dlaniach podivuhodné dotyky oblých a hladkých predmetov: kľučky na
dverách, rukoviatky na kosisku, poriska na sekere. Zmäť nesúvislých, chytro sa
premieňajúcich dojmov. Šelest jaseňov okolo plota, piskot vrabcov v hniezde pod ústreším,
škripot kľuky na studni. Pohľad dvoch múdrych očí spoza zápravy v stajni. Veselý, hrkotavý
smiech jeho ženy a jej vysoké, rozbúrené prsia. Jej žiadostivá náruč, prudké vzplanutie
túžby a do toho ostrý výkrik. A nad tým žeravé nebo, vysoké a neúprosné. A dookola zeleň,
tráva a zrejúce obilie a boží mier.To bol dom Ondreja Baláža.Blíži sa k nemu potichu. Prikráda sa ako zlodej a dáva pozor, aby mu srieň pod nohou
nezavržďal, aby sa kamienok nepohol. Kladie dlaň na kľučku a celého ho prenikne ostré
pichnutie. Dolu celou chrbtovinou odhora nadol. Nastavuje ucho a zdá sa, že cez zatvorené
dvere počuť praskot ohňa. Nepremožiteľná túžba pritknúť skrehnuté dlane k troche domáceho
tepla tlačí ruku nadol. Kľučka povoľuje, dvere sa so známym škripotom odchyľujú a zdnuky
ovanie ho vábivý zápach zapraženej polievky, vyhriatych perín a — a ženinho tela. Kladie
nohu na prah a kradmo vstupuje.Nad ohniskom stojí žena. Ešte neobriadená, rozospatá. Boky a prsia v dvoch mohutných,
rozvinutých šíkoch. Tvár navretá spánkom a zaliata červeným svetlom z ohniska. Pohyby sypké
a krehké ako hrudy jarnej zeme, čo sa váľa za pluhom do mastnej, pariacej sa brázdy.
Priestor okolo kysne jej sviežosťou ako cesto, do ktorého zarobili na noc odmladu.Koľko chýbalo, aby vyslovil jej meno? Mal ho na jazyku, páliace a žeravé. Vtedy sa
obrátila a zbadala ho. Jej smelý pohľad a priama otázka:— Kto ste a čo tu hľadáte?Ten istý pohľad, čo ho kedysi bol pribil k zemi, keď vztiahol na ňu ruku, aby ju udrel
po tvári: Udri… udri len, a uvidíš!— Kto ste a čo tu hľadáte?— Ponížene pekne prosím… — sklopil zrak a dokončil: — Nemal som tri dni nič teplé v
ústach. Pánboh vám to vynahradí…Vykĺzli sa mu tie slová z úst, ako ich mal naučené každodenným používaním. A potom už
pokračoval trasľavým, priškrteným nápevom:Povstali jsme z lože svého,hledáme království tvého…Plameň na ohnisku sa vyšvihol do výšky a vyplazil spod panvice posmešný lizák. Pokorne
odvrátil pred ním zrak a dokončil, dívajúc sa stranou:Nebs ty všeho světa pánem,jenž živíš své věrné. Amen.Gazdiná prestala miešať a dívala sa na neho znepokojene:— Musíte počkať, kým sa dovarí.Čakal postojačky.— Sadnite si; zle vám je stáť o jednej nohe.Sadol si a díval sa ukradomky na ženu z kúta, z nízkeho stolca, ktorý tu nebol, keď
odchádzal.Videl, že jeho prítomnosť ju netiesni ani nemýli. Pokračovala v práci jemnými pohybmi,
krehkými ako sen. Nohy mala bosé a rukávy vysúkané nad lakte. Sledoval zboku presnú hru jej
oblých svalov. V jamkách na brade a v záhyboch lakťov čupel dosiaľ spánok. Okolo nôh
obtieral sa jej čierny kocúr.„Toto je moja žena,“ myslel si. „Toto je žena Ondreja Baláža.“A znova ho pálilo na jazyku jej meno.— Odkiaľ idete? — spýtala sa, aby niečo povedala.— Zďaleka.— Odkiaľ až?— Zo Sibírie.Zháčila sa a pozrela na neho nedôverčivo.— Máte tuná niekoho?— Tuná?… Nie. Mal som, ale už nemám.Odloží čiapku na zem a díva sa pod hradu, kde pavúk utkal sieť. Potom sa pohľad skĺzne k
žene a putuje odhora nadol po jej postave. Neisto, zvoľna. Zastavuje sa pri ústach, pod
bradou, na prsiach a potom až dolu, na bosých nohách. Tu utkvie nadlho.— A váš muž?… Nie je doma?— Nie. Odišiel.— Odišiel? — opakuje po nej zdĺhavo, spola významne, spola ako otázku.— Odišiel na vyvážku. Do Sihál.— Do Sihál, — zatiahol potichu a mĺkvo, ako keď priložíte k uchu vidličku, ktorou ste
udreli o hranu stola.Zvuk zamiera, až ho nepočuť, ale vám sa zdá, že ešte znie. Kdesi inde, v inom čase a v
inom priestore.— Prečo sa spytujete? Prečo sa čudujete? Poznáte môjho muža?— Nepoznám… Poznal som ho. Poznal som Ondreja Baláža, ale už sa nepamätám.— Poznali ste Ondreja?Teraz sa jej hlas zachvel vysokým tremolom, zazvonil o povalu a potom sa nevládne
zniesol ako semienko púpavy na studenú zem.— To bol môj prvý muž. — Znela v tom tupá, zahrdúsená spomienka, ktorá sa nám už
nevracia, ktorú sme tuho zatlačili na dno podvedomia. — A kde ste sa s ním poznali?— Pri Ravaruske, odtrhlo mu tam nohu.— A?…— Tam umrel. V špitáli.Povedal to pokojne, celkom potichu, akoby to bola udalosť dávno známa, ktorá ho už vôbec
nevzrušuje. A predsa sa mu zdalo, že v tú chvíľu zavalilo ho čosi, akoby sa na neho
zosypala vysoká vrstva piesku, ktorá ho pochovala a vzala mu dych.Vtedy už stála pred ním rozkročená, s rukami vbok, pevná a mocná.— Boli ste pri tom? Vravte.Jej prísny a vecný tón uvoľnil v zadúšajúcom priestore úzku štrbinku a vrátil mu dych.— Áno. Ležal vedľa mňa. Štyri dni sa trápil. Hovoril stále o vás a o… — zľahka mykol
hlavou k dverám do izby.Vyvstala mu za nimi kolíska, drobné, trepotavé rúčky a pár veselých očiek.— O kom?— O Miluške.— Keď odchádzal, sotva sa bola postavila na nohy.Oznove bola v tom zahrdúsená, plachá spomienka, schúlená ako nevládne vtáča na dne
mokrého hniezda.— Rozprával vám o nej? Umrela na španielku.A žena sa vrátila ku svojej robote. Odstavila hrniec, položila na stôl misku a načrpkala
do nej polievky. Pozvala ho, aby si sadol. Vytiahla priečinok v stole a chvíľu sa v ňom
prehŕňala. Potom vytiahla drevenú lyžičku.— S touto jedával nebohý Ondrej.Podala mu ju.Ruka sa mu veľmi chvela, keď po nej siahol; držal ju medzi prstami a dlho sa díval na
jej pripálený a vyhladený žliabok. Lyžička, ktorou jedával Ondrej Baláž. Obyčajná, drevená
lyžička, ktorú vyhladili jeho pery. Začal pomaly chlípať. Žena stála proti nemu; dívala sa,
ako je, ako si krája chlieb do polievky nožíkom, ktorý mal priviazaný na remenci.— Celkom takto si krájal nebohý Ondrej, — povedala zamyslene.Neopovážil sa zodvihnúť hlavu; priam sa mu zdalo podozrivé, že sa díva na neho tak dlho
a pozorne.— Nolen ukážte ten nožík, — zvolala náhle a siahla po nožíku, ktorý ležal teraz na
stole. — Veď je to Ondrejov. Sama som mu ho kúpila v meste.Prevracala nožík v prstoch a obzerala ho zo všetkých strán a potom mu pozrela skúmavo do
tváre…Nie, nepoznala ho. Skôr sa mu zdalo, že ho obviňuje z krádeže nožíka. Chvatne si
uvedomil, že to musí vydržať.— Áno, dal mi ho v špitáli, — vraví pokojne.Vraví to pokojne a potom dokladá:— Dostal otravu krvi, vedel, že umrie. Dal mi nožík aj hodinky a túto fotografiu. —
Vytiahol z bočného vrecka fotografiu. Jej fotografiu. — Vravel, aby som si to vzal, a ak sa
vrátim domov, aby som vám to nejakým spôsobom odovzdal. Túto fotografiu a hodinky. Nožík mi
daroval. Ten je môj. Peňazí nemal. Len ešte tri paklíky dohánu a tie som vyfajčil.Išlo to všetko tak ľahko, akoby sa bol na to dávno pripravoval: „To je koniec,“ myslel
si pritom. „Toto, čo práve vravím, je istý koniec. Prečo to teda vravím? Preto, lebo je to
pravda, lebo Ondreja Baláža viac niet.“ Preto, lebo ho nikto viac nepotrebuje, lebo mu už
vykresali krížik za menom. Len dátum ešte chýba. A to sa ľahko doplní. Sám ho ta vykreše.
Áno. Aby bol vo všetkom poriadok.Žena vzala hodinky, otvorila vrchnáčik a priložila si ich k uchu.— Bude ich treba opraviť; stoja. Aj sklo chýba, — vraví jej.Zdá sa, že ho nepočuje. Znova a znova prikladá si hodinky k uchu, hrká nimi, potíska
ručičky. Stoja.— Stoja, — vraví sklamane, s akýmsi čudným zafarbením hlasu, akoby chcela povedať čosi
viac.— Áno, ale to sa napraví.Hodinky sa napravia. Hodinky sa znova pohnú. Ale jeho život sa už nepohne. Jeho život?
Existuje nejaký zvláštny jeho život? Život je len jeden. Vospolný. A ten sa nezastaví. Ten
ide ďalej. Stále a neúnavne. Život v tomto dome tiež sa nezastavil jeho odchodom. Hľa, z
prednej izby ozvalo sa práve detské zamrnkanie. Má teda ešte deti. S ním, s tým druhým.
Jedno? Dvoje? Dobre, že má. Prečo by nemala mať? No, rád by videl toho druhého. Ale nemôže
ho čakať, nemôže tu zostať do večera. A polievka je už dojedená.Odtíska misku od seba. Chcel by sa nejako odmeniť; neprišiel sem ako žobrák. Vie upliesť
kôš, vie plátať hrnce, vedel by poreparovať hrable alebo osadiť nové porisko do sekery.
Nemajú nič také? Nemajú deravý kôš, puknutý hrniec, zlomené porisko? Nie, vraj nemajú; muž
všetko spraví, je to majster nad majstrov.— Oňahdy, — rozkladá s pýchou, — pribral sa robiť novú kolísku, cifrovanú, vyrezávanú. —
Potom sa zháči a zapýri a dokladá na vysvetlenie: — Pre kmotru, nie pre nás. My už len… My
sme už starí, — usmeje sa figliarsky a kývne rukou.Niet teda ničoho pre neho. Nuž tak pôjde vo meno božie.— Zdraví ostaňte, — a ďakuje za polievku.Zdržiava ho. Nech ešte ostane. Nech si oddýchne, nech sa zohreje. Veď jej ešte ani
všetko nerozpovedal, ako bolo s Ondrejom. Hádam sa predsa len nájde nejaký deravý kôš, keď
to už musí byť. Pozrie, hneď pozrie.Donesie zo dvora deravý kôš. Vybehne potom na pôjd a znesie v náručí povesno čerstvých
lieskových lubcov.— To si muž nakálal. Hotuje si robotu na zimu.Pustil sa do plátania. Chvílu mlčia. Žena ide do prednej izby, zabaví sa tam a vráti sa
preoblečená, učesaná. Až teraz vidí, že je dosiaľ pekná a iste i žiadostivá. Má len
tridsaťšesť rokov. Stojí pred ním a pripína si vlasy. Takto, so zdvihnutými ramenami a
vypätými prsami, mával ju najradšej. Takto ju vídal najčastejšie za nesčíselných nocí, za
pustých, sinavých nocí sibírskych. Nazdával sa, že život v jeho slabinách dávno už vyhasol.
No teraz pocítil, ako mu tam znovu vyšľahol, zatrepotal sa ohnivým plameňom. Je to predsa
jeho žena. Má na ňu právo. Má právo povedať jej… Vtom zavadil pohľadom o svoju barlu,
opretú na lavici, o svoje trasľavé ruky, o svoj zbedárený, zafúľaný, zodratý výzor a
spamätal sa. Žena dosiaľ stála tak isto, s bradou na prsiach, s rukami za hlavou. Náhle mu
položila otázku, a zdalo sa mu, že jej hlas sa pritom zachvel.— Kedy umrel Ondro? Ktorého dňa?Čakal túto otázku a mal pripravenú odpoveď: „10. septembra 1914.“ No nevedel, prečo sa
ženin hlas zachvel. Až neskoršie, keď si spomenul, že si po jeho odpovedi uľahčene
oddýchla, až potom sa mu vysvetlilo, že chcela vedieť, či nebola Ondrovi neverná, kým ešte
žil.Nebola teda. Jazyk sa jej náhle rozviazal; začala riadiť kuchyňu a medzi robotou
neprestávala sa vypytovať na Ondra. Potom si sadla na lavicu kraj stola a držiac v jednej
ruke vecheť, ktorým utierala riad, podoprela si druhou zasnenú tvár. Vracala sa v
spomienkach ku svojmu kratučkému prvému manželstvu. K tomu, ako k nej Ondro chodil na
zálety, ako u nej vyhrával nad všetkými parobkami. Hovorila o tom. Hovorila možno viac pre
seba, s príkrasami, s úctou, o Ondrovej povahe, s obdivom o jeho sile, s láskou o jeho
kráse:— Bol mocný ako dub, vysoký ako jedľa a tvár mal ako panenka. Dobrý bol a opatrný. Múdry
a šikovný. Vedel si poradiť, keď iní skladali ruky do lona. Cez deň mohol byť prudký ako
búrka, a v noci vedel byť tichý ako nemluvniatko.Počúval ju. Pustil kôš a počúval ju so zatajeným dychom. Visel jej na ústach žiadostivým
pohľadom. Potom privrel oči a cítil, ako ho unáša tichý a zasnený prúd jej reči do
minulosti, k šťastiu, k mladosti. Videl seba a proti sebe ju na šírej zelenej lúke,
zaliatej slnkom a tuhou vôňou skoseného sena. Videl ju smiať sa samopašným, zvonivým
smiechom. Videl ju plnú bujnosti, ako prikladá dlane k ústam a ujúka vyzývavo na koscov na
druhej strane chotára. Videl ju kľačať proti sebe s miskou v lone a lyžicou v pravej ruke,
kŕmi ho ako nemluvniatko. Hanbí sa trochu za svoju lásku, ale nevie prestať, nevie si nič
odoprieť.Potom sa náhle prúd kolembavej reči pretrhuje, prebúdza sa a vidí, že ona ho začudovane
pozoruje. Širokými očami díva sa na jeho blaženú tvár. A zrazu sa strhne, rumenec vystupuje
jej na líca, chvatne chytá vecheť a pokračuje v utieraní riadu. Rozpaky, stud a hnev
zvierajú jej hruď. Čo tuná rozpráva? Komu to rozpráva, kto sa tu na ňu díva čudáckymi
očami? Kde už videla tie oči a v nich tiché, blažené vytrženie? Riad jej padá z rúk,
opakuje množstvo zbytočných pohybov, obracia sa ukradomky k tým očiam.No nevidí v nich už nič zaujímavé. Sú sklopené k práci a v tvári okrem hluchej biedy
niet nič podozrivé. Vo vzduchu visí však dosiaľ celkom zreteľné napätie. V kuchyni niet
naraz dosť miesta a okrem toho je tu dusno a teplo. Otvára dvere. Zvonku vovalí sa surový
chlad a všetko náhle stuhne v mrazivej hrozbe.Chlap zapletá kôš. Žena utiera riad a obaja cítia, že sú si vzájomne nepohodlní, akoby
sa boli stretli na zakázanej ceste, akoby sa boli pristihli pri úmysle vykonať ten istý zlý
čin a teraz sa hanbili podívať sa jeden druhému do očí.— Spomenuli ste, že ste tu mali známeho. Azda ešte žije niekto z rodiny.Neobrátila sa k nemu, keď to vyslovila, lebo vedela, že to, čo povedala, môže sa zdať,
akoby ho vyháňala. Iste to vyslovila len preto, aby mu pripomenula, že už môže ísť. Ale
nepozrela pritom na neho, aby nemusela vidieť zahanbenie. Jeho prítomnosť privádzala ju na
myšlienky o jej prvom mužovi, ktorý je mŕtvy. A netreba rušiť pokoj mŕtveho. Mala svojho
muža rada a rada by mu bola dala viac, keby jej ho vojna nebola vzala z náruče. Nemôže
predsa za to, že ho ľúbila krátko a že potom k nej prišlo šťastie z druhej strany. Pravda,
žiadala, aby ho úradne vyhlásili za mŕtveho, ale iba preto, lebo jej notár tak poradil.
Áno, poznala už vtedy toho druhého. Pomáhal jej pri gazdovstve a mala ho pri sebe v
posteli. Ale či to nerobili všetky ostatné, ktorým sa mužovia nevracali z vojny? Istotne,
tak to bolo správne. Vtedy možno ešte pochybovala o tom, no dnes ju presviedča všetko, kam
sa podíva, že tak to bolo správne. Gazdovstvo by bolo spustlo a ona by bola vyhasla bez
úžitku.To všetko sú myšlienky, ktoré sa im daromne pletú hlavou, lebo vec je dávno rozriešená.
Vedia to obaja. On i ona. Zbytočné je čakať i na toho druhého. Nemôže mu povedať nič, čo by
on už dávno nevedel. Žije s ňou predsa dlhšie, ako žil on. Usporiadal iste všetko práve tak
dokonale, ako chcel (ale nestihol) usporiadať i on sám. Dopletie teda kôš a pôjde o dom
ďalej. Všade sa nájde deravý kôš, rozbitý hrniec, ktoré treba poreparovať.— Hej, — vraví, mal som tu známeho. Ale z jeho rodiny niet už nikoho.Mohol by doložiť: „Žena sa vydala po druhý raz, dieťa umrelo na španielku a jeho
vyhlásili za mŕtveho.“ Ale tým by sa všetko pokazilo.Berie teda barlu pod pazuchu, napraví si tanistru na prsiach a podíva sa ešte na ženu.— Zdraví ostaňte.Mädlí čiapku v prstoch, chce ešte čosi riecť, za čosi poďakovať, o čosi poprosiť. No
všetko je strašne vzdialené, nedostihnuteľné a nie dôležité. Obráti sa a zhrbene, zvoľna
odchádza cez štvorec dverí. Žena sa za ním díva nemo a meravo. Odchádza človek, ktorý jej
zaplátal kôš a doniesol niklové hodinky od mŕtveho muža. Naplnila mu za to tanistru múkou a
zemiakmi.A von svieti slnko, osuheľ sa zdvihla, vzduch je zasa priezračný a nebo sa prívetivo
nakláňa k tvári človeka spravodlivého.
|
Chrobak_Navrat-Ondreja-Balaza.html.txt
|
Tajomná láskaBlaženosti bohov láska podstatou je,ľudia láskou vyrovnávajú sa bohom!Láska nebo ešte väčšmi znebešťujea chladnú zem na nebesia mení!SchillerKraj na pravom brehu Váhu — siahajúci od nemálo dôležitého kedysi zámku i mesta Trenčína a
pokračujúci popri Novom Meste nad Váhom až po Trnavu, podľa rozdelenia slávnej Trenčianskej
stolice nazývaný Dolným vidiekom — je významný z viacerých príčin.Trenčiansky zámok, vypínajúci sa na vysokom skalnatom návrší, hoci je už sčasti spustnutý,
pyšne pozerá nielen na rovnako pomenované kráľovské mesto pod ním, ale aj na celý považský
kraj rozprestierajúci sa vyše i niže neho a tiež sprava aj zľava, kde sa už ťahajú na dlhšom
priestore vrchy a hole s väčšími dolinami, ba pyšne pozerá aj na tečúci Váh vždy plný dreva,
akoby chcel svetu šťastného devätnásteho storočia porozprávať o všetkých víťazstvách, o
všetkých udalostiach, čo sa pred storočiami odohrali alebo v ňom, alebo na jeho okolí.Tento zámok si podmanil Ján Zápoľský a pri ňom sa prelialo veľa krvi, keď ho roku 1529
späť vybojoval cisár Ferdinand I.Do tohto kraja sa roku 1624 presťahovali tisíce Moravanov, ktorí sa odtrhli od viery
svojich praotcov a ktorým preto cisár Ferdinand II. prísne rozkázal zmeniť vlasť alebo novú
vieru.Toto je ten kút — teraz už roztomilý, utešený, príjemný a vzácny kút — kde každý rok
veselo letuje do šesťtisíc zväčša prespolných hostí. A v tejto malej dedinke — teraz sa už
vyrovnávajúcej pomaly mestu — dobre vychované a úhľadné panny si každodenne nachádzajú a
získavajú mužov a úctiví, statoční mládenci zasa premilé žienky. Táto dedinka, kde môžu
nevládni získať zdravie, po veselosti túžiaci nájsť kratochvíľu a všetky potechy tohto sveta,
ľahkomyseľní hráči zasa príčiny celého svojho budúceho nešťastia — sú Trenčianske Teplice,
vzdialené na hodinu od mesta. Toto bol teda ten kút, kde za cisára Leopolda I. roku 1667
hlavní osnovatelia Vešelínovho sprisahania pod zámienkou kúpeľnej liečby chystali vzburu proti
cisárovi a nevernosť rozsievali aj na blízke polia —Toto je ten kraj, kde mocných a významných odbojníkov Rákócziho s Bercsényim prinútil
vodca cisárskeho vojska Heister zanechať obliehanie Nového Mesta a odtiahnuť na ľavý breh Váhu
a tam potom roku 1706 utrpeli pod múrmi Trenčína takú ukrutnú porážku, že už viacej nevládali
obnoviť svoju moc a výboje.Po oboch stranách Váhu, na pravom brehu v Chocholnej i v blízkych chotároch a na ľavom
brehu zasa v Kubrej, na polceste medzi Trenčínom a Teplicami, vyviera veľa prameňov kyslej
vody, ktorú kubrianske babky a dievčice nosia do Trenčianskych Teplíc a každoročne utŕžia za
ňu veľa zlatých.Na tom istom brehu — dve hodiny cesty od Trenčína — leží aj druhý, taktiež významný starý
zámok Beckov s podobne sa volajúcim mestečkom. Pole je tu už úradnejšie než v hornom kraji
stolice, ba i vinohrady tu zakvitnú a hrozno dozrieva. Hoci zlé jazyky vravia, že beckovským
vínom strašia všetečné a neposlušné deti, predsa môžem vydať svedectvo i ja i všetci hostia
istého popredného domu, ako raz pri vynikajúcom obede dvadsaťročné beckovské víno podávané v
malých pohárikoch celkom nahradilo tokajské víno.Z Beckovského zámku vidieť zasa na pravom brehu Váhu tretí zámok v Čachticiach, mestečku
patriacom už do Nitrianskej stolice, o ktorom povesť hovorí, že niekdajšia pani tohto zámku v
túžbe zachovať si krásu čo najdlhšie, márnila v pivnici svoje slúžky, zhromažďovala ich krv a
kúpavala sa v nej — kým sa o tejto ohavnosti nepresvedčila vrchnosť a nepotrestala ukrutnú
paniu.Prechod na pravý breh Váhu z Trenčína umožňuje drevený most, tam je veľké množstvo dedín,
medzi ktorými vynikajú Kostolná s kaštieľom nitrianskeho biskupa, Chocholná, Kochanovce,
Velčice, Adamovce, Melčice, Bohuslavice s utešeným kaštieľom a záhradou Erdődyovcov. Cez tieto
dediny najmä v čase novomestského jarmoku a pred ním i po ňom sa ponáhľajú stovky vozov a
kupcov i zďaleka, akoby bol chýrny výročný jarmok v dajakom významnom slobodnom kráľovskom
meste. Pešky tade prechádzajú dobrým a v celej krajine známym červeným novomestským vínom
rozveselení ľudia, spokojní s jarmočným výsledkom, a so spevom sa ponáhľajú domov. Za takýchto
okolností štyri hodiny trvajúca cesta z Trenčína do Nového Mesta prejde tak veselo a rýchlo,
že človek ešte nezabudol na Trenčín a Trenčiansky zámok, a už vchádza do inej stolice — do
veselého Nového Mesta nad Váhom.Tu v Adamovciach, ak sa nemýlim, na majetku svojich predkov, v zemianskom dvorci a v
kúrii, ktorú postavil vari tretí pradedo, býval všeobecne obľúbený a pre svoju dobrú radu
veľmi vážený zeman Ladislav ***, prísediaci správy slávnej Trenčianskej stolice, no
nezaujímajúci sa o ostatné úrady a hodnosti. S manželkou Apolenou, taktiež pochádzajúcou z
popredného zemianskeho rodu, skade dostala dobrú výchovu a potrebné znalosti, prežil vedno v
manželstve dvadsaťpäť rokov a vždy ešte, najmä keď bol celý deň preč z domu a na noc sa
vrátil, ju objal a pobozkal tak vrúcne a úprimne s milujúcim srdcom, akoby kňaz ich zväzok
požehnal iba predchádzajúceho dňa.O poľné hospodárstvo sa usilovne staral sám a múdro ho viedol, domácnosť i výchovu
viacerých detí, ktoré im pánboh požehnal, mala na starosti verná a starostlivá matka. Sama s
čeľaďou ľan i konope močila, trepala, priadla alebo dala priasť čeľadi, taktiež trenčianskym
tkáčom utkané plátno bielila na neďalekom brehu Váhu, šila spodný a ostatný ženský odev, sama
kuchárila a do všetkého tohto umenia zaúčala i svoje staršie dcérušky.Ladislav rodový majetok z roka na rok zveľaďoval, usiloval sa ho aj zväčšiť a presvedčený
bol, že kým sa nerozdelí a zostane vcelku, jeho výnos vystačí nielen na nevyhnutné potreby
celej rodiny, ale dá sa z neho vyťažiť aj na prepych, aký vyžaduje tradícia jeho domu i
súčasné poživačné časy. No jednako ho náramne trápila starosť, keď si pomyslel, že z tohto
istého už zveľadeného majetku, z ktorého žije teraz jedna rodina, po jeho smrti z rozdeleného
na sedmoro dielov bude musieť žiť sedem rodín. A preto — presvedčený z vlastnej skúsenosti, že
rodičia dobrou výchovou a vzdelaním zanechajú deťom oveľa väčší a výnosnejší majetok, než keby
im zanechali na dedenie domy, polia a poddaných — nič nezanedbal, aby najmä jeho najstaršie
deti získali dokonalú výchovu.Zaumienil si teda svoje dve dcérky Mínu a Betku dať na rok do Trnavy a na dva roky do
Prešporka, aby sa tam naučili jednak v živote potrebné krajinské reči, ktorých znalosť
povznáša človeka, jednak aby si osvojili neznáme im ešte ženské práce aj iné užitočné
vedomosti a napokon pri všetkej počestnosti sa dobre oboznámili so spoločenským životom, s
ktorým sa nemôžu stretnúť na vidieku.Štrnásťročná dievčička Mína bola už teraz vynikajúcim dielom prírody, takže u nej sa už
nič žiadať nemohlo, len aby vedomosti a výchova ešte zdokonalili, čím ju tak štedro obdarovala
príroda.Mladšia dvanásťročná sestra Betka bola obveselením celého domu. Kým sa toto čiernooké
neviniatko zabávalo ešte detskými hrami, Mína sa už od nich odpútavala a prejavovala veľký
záujem o čítanie veselých i poučných kníh a najmä o spev a hudbu, v čom sa už rok cvičila
doma.Raz, keď starostlivý otec rozkázal pripraviť na cestu všetko potrebné a bedlivá matka
chystala šaty premilých svojich detí na tri roky, veselá Mína pribehla ku klavíru a začala
spievať národnú pieseň, ktorá jej zrazu prišla na um. Pri speve však už necítila zvyčajnú
rodinnú pohodu, ale zmocnila sa jej akáci clivosť. A keď sa dostala k slovámSvietila mi zora do mamkinho dvora,teraz už nebude ani do pitvora,začali sa jej z veľkých sivých očí proti vôli pretískať slzy ako perly a Mína — vždy
veselá Mína sa horko rozplakala.„Čo ti je, srdienko moje?“ spýtala sa jej predesená matka, ktorá začula Mínin vzlykot až
do druhej izby a ihneď dobehla.„Neviem, drahá mamička, čo ma to zrazu pochytilo,“ smutne odvetila o chvíľu už upokojená
Mína. „Cítim čosi také, čo som dosiaľ nepocítila — akýsi žiaľ, ktorý mi v najveselšom speve
tak náramne zovrel prsia i srdce, takmer nedal dýchať a — neviem prečo — nahnal ma do plaču.“
A pritom sa ešte väčšmi rozplakala.Múdra a skúsená matka hneď pochopila, že jedinou príčinou tejto prvej clivoty môže byť
prvá rozlúčka detí s rodičmi, a preto utišovala rozžialenú Mínu, až ju napokon celkom
upokojila, keď jej vysvetlila všetky dôsledky tejto potrebnej rozlúčky a sľúbila jej, že každý
rok príde dva razy za ňou.Ihravá Betka si zatiaľ neveľa robila z odchodu a rozlúčky, zhľadávala všetky svoje detské
hračky a ukladala ich do určenej na to truhličky. Táto rozlúčka nepôsobila na ňu väčšmi než
odchod s matkou na trenčiansky jarmok, z ktorého sa vždy večer vrátili zasa domov.Na druhý deň im odchod a rozlúčka s premilým otcom nepripadali ani tak ťažko, lebo
milovaná mamička odprevadila svoje dcérky až do Trnavy a tam ich starostlivo ubytovala v dome,
kde vzdelávali mladé dievčence. A potom svoje poklady nenavštívila cez rok iba dva razy podľa
sľubu, ale zo päť ráz a spolu s otcom po roku ich odviezla do Prešporka. Tam sa nič
nezanedbalo, aby po vzdelaní a učení túžiace dievčence uspokojivo splnili tento cieľ — čo po
troch rokoch ochotne uznávalo celé okolie.Mína — teraz už sedemnásťročná a urastená — ako vzdelaná panna sa ponášala na anjelov. Jej
veľké jagavé sivé oči boli nebezpečenstvom pre všetky mužské srdcia. Jej dlhé zlaté, ako
hodváb jemné vlasy sa ligotali priam ako poludňajšie slnko a jej pevné, zdravé, alabaster
zahanbujúce telo utešene ozdobovali na lícach dve ruže v najkrajšom kvete. Ustavičné vlnenie
jej vysokoklenutých pŕs naznačovalo oheň a cit. Mína i čiernooká rozkvitajúca už Betka boli
vzdelané, poznali reči, vyznali sa vo všelijakých domácich i odborných prácach, ale vynikali
najmä v speve a v hudbe. A keď sa zemianski susedia zhovárali o perlách Dolného vidieka,
mysleli tým Mínu a Betku. Míninu hodnotu ešte utvrdzovali a obľúbenosť u susedov ešte
zvyšovali najmä jej dve pekné vlastnosti — prívetivosť voči susedom a priateľom otcovho domu a
priam slepá, ešte nikdy ničím nenarušená poslušnosť voči rodičom.Pre to a pre mimoriadnu pohostinnosť Ladislava i jeho ženy Apoleny nebolo ani čudné, že
všetko zemianstvo — ženatí aj slobodní, starší páni aj mládenci schádzali sa každú nedeľu
popoludní v Ladislavovom dome, kde si čas do večera krátili hrami, žartovaním a inými
rozmanitými zábavami.Už niekoľko mesiacov sa Mína stretala a spoznávala s mnohými príjemnými a milými mladíkmi
a bezúhonne sa s nimi zabávala — no ešte nevedela, čo je láska. A teda sa jej ani nesnívalo,
akú ohromnú premenu spôsobí zrazu u nej neskúsenej — a to onedlho — tento dosiaľ neznámy,
nevídaný a nebezpečný hosť, koľko jej prinesie žiaľu, nepokoja, zapríčiní clivosti a hlbokých
útrap. Všetko sa to stalo istú augustovú nedeľu — a všetko za jedinú polhodinku!Zlaté slniečko už zapadlo za belasé hory, vtáky si už hľadali nocľah a nepokojne
čvikotali, netopier už poletoval okolo kúrie pána Ladislava a hostia už stade poodchádzali, na
prosbu matky Apoleny zdržali sa tam iba dvaja najbližší a najvzácnejší mladíci — keď do dvora
dohrmel nejaký kočiar a nový hosť mocne zabúchal na dvere.Ladislav i Apolena srdečne privítali dobrého známeho a verného priateľa, každodenného
hosťa svojho domu, kapitána *** vo výslužbe, ktorý sa navrátil z dlhšej cesty a chcel ešte
toho večera navštíviť Ladislava. Tento všeobecne známy statočný človek, verný priateľ a
predtým dobrý a udatný vojak, teraz bohatý hospodár býval v najbližšej dedine a všetci susedia
si ho vážili a mali ho radi. Aj Mína uznávala všetky dobré vlastnosti tohto staršieho pána,
prívetivo sa správala voči nemu a vypytovala sa ho na mnoho vecí, čo bolo kapitánovi
najvzácnejšie, lebo od istého času rád videl Mínu a neraz rozmýšľal o tom, že ju urobí
šťastnou.„Nechže nás teda pánboh ešte veľa rokov zachová v dobrom zdraví a trvalom priateľstve!“
pripíjal kapitán, keď mu Betka na mamičkino znamenie ponúkla starého novomestského červeného
vína. A hneď po ňom dvihol pohár natešený Ladislav, štrngol si s kapitánom a taktiež ho
vyprázdnil na „šťastný návrat a veselé stretnutie“.Zvyšok večera im rýchlo a mimovoľne ušiel pri rozprávaní kapitána o jeho náročnej ceste,
pri nevinných klebietkach a menších spoločenských hrách. Naposledy kapitán i ostatní hostia
požiadali Mínu, aby im na rozlúčku zahrala a zaspievala nejakú národnú pieseň. Mína vďačne
vyhovela rodičom aj hosťom a začala spievať žiadanú pieseň.Nikdy ešte Mína nespievala tak roztomilo a s citom, ale aj pokojne ako teraz, keď sa
dostala k veršom piesne:Keď sa my dva rozlúčime,ej, dve srdiečka zarmútime,ej, dve srdiečka zarmútime.Jedno moje, druhé tvoje —ej, budú plakať obidvoje,ej, budú plakať obidvoje.Chúďa Mína, ani si len netušila, že v tejto chvíli sa skončil pokoj tvojho nevinného
srdca, že už túto noc ti bude veľmi úzky otcovský dom, v ktorom jedine si doteraz prežívala
radosti mladého života!Zrazu — akoby z oblakov doletela — začuli zo záhrady pod oknom, pri ktorom všetci hostia
obklopili spievajúcu Mínu, utešenú, príjemne a spôsobne za sprievodu gitary znejúcu melódiu
národnej piesne, čo precítene spieval nejaký neznámy a tu nechyrovaný spevák:Na Trenčianskom zámkudva holuby sedia,ľudia im závidia,že sa rady vidia…Príjemný spev prekvapil všetkých prítomných, ale najmä Mínu. Mínu preto, lebo bol pekný a
podľa spevu možno ľahko odhadnúť speváka. Starostliví rodičia sa preľakli preto, lebo si
nevedeli vysvetliť, ako sa neznámy spevák dostal cez zatvorené domové i záhradné vráta. Spev
nepríjemne prekvapil z hostí najmä kapitána, a to pre príčinu, ktorú ešte vtedy nemohli
uhádnuť ani rodičia ani Mína.Mína v tej chvíli prerušila svoj spev a dychtivo otvorila oblok. Chválili všetci speváka a
prosili ho, aby sa mu páčilo dnuka. No nedbal na všetky reči a keď skončil jednu pieseň, ešte
krajšie začal spievať druhú.Túto čudnú príhodu si nevedeli vysvetliť. Mína — rozžiarená a rozochvená navrhla, aby s
ňou išiel dakto do záhrady a prinútil neznámeho speváka vyhovieť želaniu všetkých hostí a
vojsť do domu.Otec Ladislav i kapitán ihneď podali Míne ruky a zišli dolu schodmi do záhrady za čudným
človekom, ktorý sa pri ich príchode ani nepohol, akoby nikoho nevidel, a precítene dokončieval
svoj krásny spev.V dedine bolo už dávno vyzvonené na večer a len kedy-tedy sa ozval pošmúrny hlas nočného
hlásnika, aby ľudia dávali pozor na oheň. Na záhradnú trávu už husto padala ako perly biela
rosa, i zdala sa mokrá, akoby celý deň bolo pršalo. Hoci jasne svietil mesiac, predsa každý
peň medzi stromovím zdal sa striehnúcim nebezpečným človekom.Na mieste najjasnejšie osvetlenom mesiacom stál spevák — asi dvadsaťdvaročný mladík,
ktorého planúce vranie, ale na Mínu krotko sa upierajúce oči aj gaštanové vlasy, okrúhlu
príjemnú tvár s ružovými lícami a veľmi peknú postavu Mína dobre rozoznala už na desať krokov.
Tvár i odev a dokonalý spev mladíka jasne nasvedčovali, že pochádza z dobrého rodu.„Prepáčte, môj milý pane, ktokoľvek ste, že vás prerušujem v krásnom speve,“ začal
Ladislav, keď sa celkom priblížili k spevákovi. „Urobte po vôli mne ako pánovi tohto domu i
všetkým domácim a žiadajúcim hosťom, poctite nás svojou prítomnosťou aspoň na polhodinu a
občerstvite si znamenité hrdlo čo len jedným pohárom dobrého novomestského vína.“Spevák — akoby sa nič nebolo stalo, akoby nikoho nevidel a bol stále v záhrade sám —
neodpovedal ani slova, iba kedy-tedy obrátil svoje oči na Mínu a začal spievať smutnú pieseň.Mína sa rozochvela na celom tele, kedykoľvek krásny mladík na ňu pozrel a jej sivé oči sa
stretli s vranými očami neznámeho. Nevinné srdce jej začalo nepokojne biť a dychtivo očakávala
jeho odpoveď v túžbe zotrvať v jeho spoločnosti aspoň polhodinku. Už-už sa chcela ozvať, ale
nepozdávalo sa jej ani jedno slovo, čo sa jej rodilo v mysli. Otec i kapitán chceli zanechať
čudného mladíka samého, no sklamaná Mína s veľkým vzrušením odtiahla krásnemu mladíkovi ruku
od gitary a chytro povedala:„Aspoň mne vyjavte — kto ste, čo ste a odkiaľ ste?“Mladík si v tej chvíli nebadane pritisol Míninu ruku na srdce, že to nemohli spozorovať
ani otec ani kapitán, zberajúci sa už späť do domu, no ihneď ju zasa pustil a s planúcim
zrakom povedal: „Ja som nešťastný človek!“ Nato si ľavou rukou chytil čelo, odvrátil sa od
Míny a akoby sa hlboko zamyslel nad svojím nešťastím, rýchlym krokom sa pustil na opačnú
stranu záhrady.„Vráťme sa a nechajme ho tak!“ povedal kapitán, keď krásny mladík zašiel od nich vari na
štyridsať krokov. „Je to nejaký ničomný bludár alebo blázon a nezaškodilo by tohto beztak
neznámeho človeka odovzdať obecnej vrchnosti aspoň do zajtrajška.“„Milý priateľ,“ odpovedal pán Ladislav, „nepredpokladám ani jedno ani druhé, lebo bludár
nevyzerá tak ako tento mladý človek, ktorému sa z krotkej tváre a pohľadu zračí aj dobrý rod
aj mimoriadne vlastnosti. Nie je ani blázon, lebo blázon nezaspieva tak utešene a dokonale.
Verím však jeho slovám, že je nešťastný, no v čom vidí svoje šťastie, to veru neviem povedať.
Nech teda zostane v záhrade, veď zajtra ráno sa vyrieši aj táto hádanka.“Mína — ktorá sa chvela na celom tele a bolo jej nevýslovne sladko, keď si tento krásny
mladík ukradomky pritisol jej ruku na svoje srdce — nemohla a ani nechcela povedať čo len
slovo. Na kapitánove reči sa v srdci hnevala, a otcovi by bola najradšej vybozkávala ruky aj
líca, že si o spevákovi nemyslí nič zlé — no hanbila sa vyjaviť, že jej záleží na neznámom
spevákovi. Ona myslela o ňom ešte lepšie ako jej drahý otec, ona ani to nemyslela, že je
nešťastný — ale vari zaľúbený. Do koho je však zaľúbený, neodvážila sa hádať, ale keď predsa o
tom uvažovala a chcela uhádnuť, prsia sa jej začali vysoko dvíhať a nevinná Mína sa
zarumenila. Presvedčená bola, že je z dobrého rodu a že je aj vzdelaný —A veru jediná Mína správne predpokladala. Lebo Janko — ako sa menoval ten krásny mladík a
záhadný spevák — pochádzal taktiež zo zemianskeho rodu v Trenčianskej, bol vzdelaný a dobre
vychovaný, ako vyžadujú terajšie časy. Keď Mína prišla do Prešporka, Janko už končil právo.
Známi mu viac ráz predstavili Mínu akože krajanku, ktorej krásu vždy obdivoval, no neprejavil
to a neodvážil sa s ňou bližšie zoznámiť. Mína však z Prešporka zrazu zmizla a v tomto čase
musel sa Janko navrátiť do Trenčianskej stolice, aby prevzal zverený mu úrad. Keďže dobre
poznal obec i dom, kde bývala Mína, vyrátal si teda cestu i čas tak, aby ta prišiel na noc. Už
v Prešporku pri odchode si zaumienil, že na počesť a chválu prekrásnej Míny, ktorú tajne
ľúbil, zahrá a zaspieva v noci pod jej oblokmi. Všetky okolnosti súvisiace s týmto domom
vyzvedel sa od krčmára, u ktorého sa na noc ubytoval. Keďže domové i záhradné vráta večer
zatvárali dosť zavčasu, nemal inú možnosť dostať sa do záhrady a pod Mínine obloky ako cez
záhradné parkany, ktoré sa mu podarí alebo nepodarí preskočiť. Tak totiž slepá láska prebŕdava
všetky nebezpečenstvá tohto sveta.Keď Ladislav, kapitán a Mína odišli zo záhrady a vrátili sa k čakajúcim hosťom, zaľúbený
Janko zaspieval ešte raz na rozlúčku pod tými istými oknami a potom zo záhrady rýchlo zmizol.O čudnom spevákovi chvíľu ešte rozprávali aj dobre aj zle, no keďže bolo už neskoro,
všetci hostia sa pobrali so želaním dobrej noci a sladkých snov a o pol hodiny panoval v
Ladislavovom dome nočný pokoj.Jediná Mína iba driemala a nijako nemohla zaspať. Obraz krásneho mladíka jej ustavične
poletoval pred očami. Zmocňoval sa jej náramný nepokoj. Prehadzovala sa v posteli, ale nemohla
nájsť pohodlné miesto ani pokoj. Vzdychala a sama na seba sa hnevala, že bola taká nemúdra a
nevyzvedela sa aspoň potajomky od mladíka meno a mesto, kde býva. Rozmýšľala, tuho rozmýšľala
a zdalo sa jej, že speváka už dakde videla — A veru, napokon sa rozpamätala, že v Prešporku
tento mladík prešiel neraz popri nej a so záujmom za ňou pozeral. Viacej nevedela o ňom nič,
no dúfala, že sa o ňom viacej dozvie a dopočuje v dedinskej krčme, kde akiste nocoval.
Zaumienila si teda, že sa hneď včasráno tajne pozhovára s krčmárom.Keďže celú noc nezažmúrila oka, ľahko jej bolo splniť, čo si zaumienila. Krčma stála iba
zopár krokov od otcovského domu. Krčmár už vyzeral, aký bude deň, či sa bude môcť orať
ražnisko, lež keď zbadal Mínu, ihneď sa poponáhľal k nej a podľa príkazu jej nebadane odovzdal
list.Hoci Mína doteraz nič podobné ani neprijala, ani neodovzdala bez matkinho vedomia, teraz
jej bolo vzácne toto tajomstvo. Keď sa vrátila domov, rozochvená v záhrade na skrytom mieste
otvorila list. Našla v ňom karôtku, na ktorej boli napísané iba slová: Najkrajšej Míne, ktorú
si ctí, zbožňuje a miluje — — Janko ***. Pripojený bol ešte v papieri zavinutý krásne
umelecky, verne a dokonale vymaľovaný Jankov portrét, ktorý hneď dychtivo pobozkala a spolu s
lístkom ohromne naradovaná ukryla do záňadria a vrátila sa späť do svojej izby. O niekoľko
minút starostlivá gazdiná už budila svoje dcérky a zo susednej izby upozorňovala najmä Mínu,
aby dozrela na hospodárstvo.Aj Ladislav myslel na včerajšiu príhodu so spevákom, ponáhľal sa do záhrady, odomkol dvere
a hľadal včerajšieho speváka, o ktorom sa domnieval, že prenocoval v záhrade. No nenašiel ani
stopy, kade prišiel alebo vyšiel. Potom sa pobral za krčmárom, ale aj od toho sa dozvedel iba
toľko, že včera večer sa do krčmy na kočiari doviezol akýsi krásny mladý pán, ktorý riadne
platil a nocoval v hosťovskej izbe. Pravda, neskoro večer videl, že mladý pán s gitarou
odbehol z krčmy — neskoro v noci sa vrátil späť a už pred svitaním odišiel na horné strany.
Kto je a čo je, odkiaľ je — to krčmár nevedel povedať.Teraz už aj Ladislav veril, že celá včerajšia príhoda je iba žart nejakého známeho
mladíka, ktorý sa nechcel prezradiť, a preto sa o príhodu nikto viac nestaral. Nezabudla na ňu
iba Mína, ktorá na Jankov obrázok každý deň s potechou pozrela i sto ráz a milého Janka
poznala už rovnako ako každodenného hosťa. Obrázok jeho podoby celé dni ustavične nosila v
záňadrí, na noc ho vždy vkladala pod podušku a — nesmierne za ním túžila.Od toho času Mína zosmutnela, málo jedávala, so sestrou Betkou zriedkakedy požartovala,
spievala iba smutné piesne, bývala zamyslená a na všetky otázky odpovedala nezvyčajne stroho.
Najradšej sa prechádzala sama alebo sedela v záhrade medzi hustým stromovím. Múdra matka
Apolena to pobadala, no kedykoľvek sa jej spýtala na príčinu takej veľkej zmeny, Mína s
predstieranou niekdajšou veselosťou priskočila k milej matke, ruky jej so smiechom bozkávala a
zavše žartovne povedala:„Už raz neviem, drahá mamička, čo odo mňa chcete — veď navždy nemôžem ostať deckom — veď
sama ste neraz vraveli, že človek mení náturu každých sedem rokov!“ A potom rýchlo odbehla
dozrieť na čeľaď, čo sa veľmi páčilo gazdovsky založenej matke.Mínina túžba aspoň zazrieť krásneho a milého Janka sa onedlho splnila. Príležitosť
poskytli nasledujúce udalosti.Trenčiansky boží chrám — farský kostol, jeden z najstarších katolíckych kostolov v
Uhorskej krajine, zasvätený je Narodeniu Panny Márie. Na tento výročný deň chcel regenschori
pripraviť slávnostnú Omšu Rossiniho a potreboval veľa spevákov i hudobníkov. Nechýbal tu ani
Janko, ktorý sa medzi prvými prihlásil na sólo a očakával tento deň u tetky neďaleko Trenčína.Chýr o chystanej slávnosti doletel aj do Ladislavovho domu. Pán Ladislav mal však na ten
deň určené zhromaždenie svojho rodu kvôli deleniu obecných hôr, a preto nemohol odísť do
Trenčína. Matka Apolena nechcela zasa nechať celý dom a gazdovstvo naverímboha, takisto
nemienila ísť do Trenčína. No jednako dobrý otec, ktorý svoje deti a najmä Mínu mal zo srdca
rád, ľahko našiel východisko — ihneď napísal sestre vydatej neďaleko Trenčína a prosil ju,
žeby predo dňom Narodenia Panny Márie odviezla k sebe Mínu i Betku a celý tento chýrny deň
prevzala na seba materinské povinnosti a starosť o ne, čo tetka aj vďačne urobila. A Mína —
natešená Mína už večer pred pamätným dňom sa ocitla blízko trenčianskych múrov — plná nádeje
sa tešila, ešte sama však nevedela čomu. No keby bola vedela, že milý Janko je od nej iba na
štyri strelenia, že bude spať v tej istej dedine u svojej tetky!Janko sa všetko dozvedel a srdce sa mu potešilo, lebo dúfal, že azda zajtra sa naskytne
príležitosť a zíde sa so svojou milovanou Mínou a povie jej, čo k nej cíti. Jeho tetka s
Míninou tetkou boli dobré priateľky už veľa rokov a často sa navštevovali. „Ach, Mína, duša
moja najdrahšia,“ vzdychol si Janko, „keby si vedela, akú nepokojnú noc musí zakúsiť mladík,
čo žije len pre teba!“Zadumaný smutne si ľahol — ale nádej, láska a túžba za Mínou mu nedovolili ani zdriemnuť.
„Nuž,“ pomyslel si, „aj tak nemôžeš spať, pôjdeš pod Mínin oblok a hoci bude Mína pohrúžená v
hlbokom spánku, osladíš jej ho príjemným a tichým spevom.“Schytil teda gitaru a o malú chvíľku stál už plný nádeje pod Míniným oblokom, lebo vedel,
v ktorej svetlici Mína spí. Spieval dlho a rozcítene — ale Mína zopár dní už nespala tak tuho
a chutne ako tento raz. Dokončieval poslednú pieseň, ktorou chválil Míninu krásu a spanilosť:Ach, čože to vidím? Ó divy,pannu v purpurovom kvete, krajšiu než Majolína,než sú rusalky studničiek!Ktože je to, či sama vari veliteľka Páfu?„Ej, či nevidíš? To Mína je!“A hneď odbehol a za sebou zanechal iba echo posledných slov.Mína sa prebudila. Spočiatku nevedela, či to bol sen, alebo skutočne počula krásny hlas —
„Ale veď si zreteľne počula svoje tak ľúbezne vyslovené meno!“ vravela si. „Veď je to Jankov
anjelský hlas!“ A rýchlo otvorila okno, jej oči hľadali krásneho Janka — ale nadarmo. „Kdeže
by sa tu v takú tmavú noc mohol vziať Janko,“ pomyslela si a nepokojne sa uložila späť do
postele.Ráno o siedmej začali na počesť veľkej slávnosti strieľať z Trenčianskeho zámku mažiare. O
ôsmej hodine vyzváňali prvý raz a o deviatej sa začali bohoslužby. Kvôli dobrému miestu sa
tetka s Mínou i Betkou doviezli ku kostolu už o pol deviatej. Každý muzikant, každý spevák mal
už určenú úlohu. Janko ako najschopnejší spevák mal spievať dve znamenité sóla Rossiniho Omše
— Credo a Benedictus.Omša sa začala. Jankov hlas medzi toľkými muzikantmi a spevákmi sotva bolo rozoznať, ale
onedlho nasledovalo Credo — vtedy stíchli všetci hudobníci aj speváci a všetkých prítomných
upútalo Jankovo precítené sólo. Jeho príjemný hlas Mína ihneď spoznala ako každodenný chlieb.
„Ach, Janko, ako ma trápiš!“ ľútostivo si pomyslela. „Predsa to nebol sen, ale pravdivá
skutočnosť, že som tejto noci počula tvoj pôvabný hlas — ako rozkošne si vyslovil: To Mína
je!“ Viacej sa už nemohla modliť a druhé Jankovo sólo ešte väčšmi vzrušilo Mínino srdce. Aj
Betke sa Jankov hlas zdal povedomý. Tetka obdivovala všetko, no nevedela posúdiť, čo bolo
osobitne pekné.Janko si na chóre vybral také miesto, aby dobre videl a videli aj jeho. Okrem svojej
povinnosti sústredil sa iba na prekrásnu Mínu, ktorú jeho oči zaraz našli, a s rozkošou ju
obdivoval. Túžba za Mínou ho natoľko premohla, že niekoľko ráz nevládal zadržať slzy. Mínino
srdiečko bolo ešte mäkšie. Držala síce v ruke modlitebnú knižku, ale nie kvôli modlitbe, vôbec
nie — lež aby ta pred Betkou vedľa nej mohla skryť obrázok milého Janka. On bol ten svätý,
ktorého tu vrúcne uctievala. Raz pozrela na živý Jankov obraz a potom zasa na maľovaný. Pod
zámienkou krásnej hudby nesmierne obdivovala Janka a utajovanú svoju horúcu lásku bujne pásla
na jeho kráse, pričom si vrúcne žiadala, aby pobožnosti trvali čo najdlhšie.Bohoslužby trvali do pol dvanástej. Janko nemal na chóre už nijaké povinnosti, zbehol teda
ku kostolným dverám a chcel Mínu vidieť ešte raz zblízka. Po tom istom túžila i Mína a vôbec
nepochybovala, že sa im to podarí. Ó sladkosť, ktorú razom cítili obe srdiečka!Pri obede sa veľa rozprávalo o dnešných muzikantoch i spevákoch, o veľkosti a vznešenosti
hudby, ale najviacej o Jankových sólach. Tetka bola s neterami veľmi spokojná, ba na krásnu
Mínu aj pyšná. Mína predstierala záujem o pekný dom na druhom konci dediny a vypytovala sa
naň. A tetuška sa rozhovorila, že tam býva jej priateľka, ako si ju váži, aký je to statočný a
popredný dom — a neteriam sľúbila, že dneska ich ešte neodvezie domov, ale po obede pôjdu s
ňou k spomínanej priateľke, kde príjemne strávia čas s jej jedinou dcérou a možno aj s hosťami
z blízkeho okolia, ktorí sa tam v nedeľu zavše schádzajú.Ktože sa mohol väčšmi tešiť než Mína, ktorá v duchu už sedela pri milom Jankovi, príjemne
si s ním štebotala, videla ho, ako jej vyjavuje svoju lásku — a už kadečo inšie prežívala,
videla a cítila. Rozradostená z týchto predstáv chcela rýchlo priskočiť k tetke a ju
vybozkávať, no pritom s obrusom stiahla tri porcelánové taniere a prekrásnu fľašu s dvoma
pohármi, ktoré padli na zem a rozbili sa na márne kúsky. Skúpa tetka sa spočiatku hnevala —
ale preľaknutá Mína ju zasa čoskoro udobrila roztomilým a podmanivým žartovaním.Okolo tretej popoludní zaviedla tetka netere k svojej priateľke ***, u ktorej býval Janko
už tri dni a zišlo sa tam aj niekoľko hostí. Janka nikto tak dobre nepoznal ako Mína, hoci sa
spolu ešte nezhovárali. Všeobecné reči trvali dlho a nesmelý Janko i dievčensky hanblivá Mína,
ktorým srdcia vzrušene bili, začali zosmutnievať. Napokon zhovárali sa už len starší, mládež
sa postupne oddelila, vytvorila páriky s osobitnými rozhovormi. I Janko sa náhlivo pobral za
Mínou, ktorá vstala od stola a vzdialila sa k obloku, a dal sa s ňou do reči.„Ako sa vám, milá panna, páčila dnešná hudba v trenčianskom kostole?“„Bola milá a utešená — no nemôžem odtajiť, že radosť bolo počúvať najmä sóla jedného
mladíka,“ a pritom sa zapálila.„Prosím a ktorý mladík má také šťastie, že si zaslúžil chválu najkrajšej panny?“„Ten istý, čo nedávno povedal o sebe, že je nešťastný človek, čo jednej nevinnej dievčine
nedožičí vo dne v noci pokoj a sladké sny, čo — —“ pritom zmĺkla, lebo viac nemohla povedať
ani slova.„A ten mladík je predsa nešťastný — lebo vrúcne ľúbi a domnieva sa, že jeho neľúbia, lebo
je chudobný — lebo mu nedovolia ani len priblížiť sa k jeho láske.“Vtedy sa Mína obrátila k obloku, nebadane vytiahla zo záňadria Jankovu podobizeň, ukázala
mu ju, okamžite ju skryla späť a milo sa spýtala:„Poznáte toho nešťastného človeka?“„Mína, prekrásna Mína,“ povedal dojatý Janko, „už som najšťastnejší medzi smrteľníkmi —
pravdaže, to je Janko, ktorý si najkrajšiu Mínu ctí, zbožňuje ju a zo srdca miluje. Vy ste
jediná na tomto svete, čo mi spríjemňuje život, čo ma sprevádza na každom kroku a je vo dne v
noci mojou jedinou myšlienkou, bez ktorej nemôžem a ani nechcem byť šťastný! Ach, Mína,
povedzte aspoň jedno slovíčko, lebo mi srdce zhynie.“Mína už ďalej nevládala ukrývať svoju utajovanú lásku, ktorú prechovávala k Jankovi od ich
prvého stretnutia. Zahľadela sa do Jankových vraných očí a akoby sa hanbila, spustila svoje
nebosivé očká na jeho chvejúce sa ruky a povedala: „Janko, veľmi vás ľúbim — jedine vás a
nikoho iného!“ Janko chytil jej alabastrovú rúčku, vrúcne jej ju stisol, priložil na svoje
srdce a srdečne zopakoval Mínine slová: „Jedine teba, Mína najdrahšia, a nijakú inú!“Obaja zaľúbení a pohrúžení do seba našťastie zmĺkli, lebo v tej chvíli pribehla k Míne
Betka i s niekoľkými prítomnými mladíkmi a všetci ju prosili, aby sa i s Jankom zapojili do
akejsi spoločenskej hry.Pravda, ani Mína ani Janko po horúcom vyjavení vzájomnej lásky nemali veľa chuti do hry,
ale na tetkino naliehanie i zhromaždenej tam mládeže sa obaja bez vôle pripojili ku hre. Mína
však na všetky otázky odpovedala popletene a už rozpakmi spôsobila hodne veselosti. Janko
ustavične myslel na to, kedy a ako by sa mohol zísť s Mínou. I prišla mu na um dobrá
myšlienka, a preto šikovne využil prvú vhodnú príležitosť a zmizol do svojej izby, kde sa
zamkol a napísal Míne list.Milá a drahá Mína!Srdce mi už síce pokojnejšie bije, lebo milujem a srdečne i mňa milujú, no ešte nie
je celkom pokojné, lebo nevidím nijakú možnosť, ako by som sa s Tebou, drahá, nabudúce
zišiel a mohol Ťa privinúť na svoje srdce. Úprimne Ti vyjavím, čo mi za hry prišlo na um: 8.
októbra bude reštaurácia stoličného úradu a pri tej príležitosti sa usporiada v Trenčíne
znamenitý bál. Jedine v Tvojej moci bude nakloniť svojich milých rodičov, aby toho dňa
nechýbal v Trenčíne ani Váš dom. V toto stretnutie dúfa a túžobne ho očakáva najkrajšiu
Mínunesmierne milujúci JankoO chvíľu sedel už Janko na svojom mieste a túžobne vyhľadával príležitosť, aby mohol Míne
odovzdať lístok. A onedlho, keď sa hra skončila a vymieňali sa zálohy, nastala očakávaná
chvíľa. Viacej sa už Mína s milým Jankom nemohla zhovárať, no predsa využila vhodnú chvíľku,
keď mu stihla pošepnúť: „Pod prahom tetuškinho domu!“ Čoskoro nato sa hostia rozišli.Nepokojný Janko nemohol doma vydržať, neskoro večer dva razy bežal k spomínanému domu a
hľadal pod prahom, ale nič nenašiel a nájsť ani nemohol, lebo Míne sa nenaskytla príležitosť,
ani miesto a nemala ani času napísať dačo Jankovi. Čakala iba na to, keď v dome všetci pospia.
Betka nocovala v jednej svetlici s Mínou, no keďže ju nič netrápilo, čoskoro tuho zaspala. V
tomto nočnom tichu mohla Mína Jankovi odpovedať.Premilý a utešený Janko!Opäť sa navrátil sladký pokoj, za ktorým som túžila od nášho spoznania. Ó Janko,
milý Janko, spôsobil si mi veľa trápenia — ale čo sa žalujem, veď som teraz najšťastnejšia
medzi všetkými ľuďmi! Koľko len bude v mojej moci — čo i celý dom prevrátim, predsa sa
musíme stretnúť na trenčianskom bále. No ale dotiaľ a aj v budúcnosti si môžeme písať. Svoje
listy môžeš bez obáv doručiť mojej priateľke *** v Trenčíne, chodieva k nám každú nedeľu a
čo dostane, to verne odovzdá svojej Míne. Aj ja Ti odpoviem takým istým spôsobom. Jednako Ťa
prosím, aby naša láska i naďalej ostala utajená, kým nám čas a okolnosti neporadia ináč. V
rýchlosti — v noci.Tvoja verná MínaEšte sa len kde-tu zapaľovali ranné zore, Mína sa už obliekla, nebadane vsunula pod domový
prah napísaný lístok a — o pol hodiny sa už náramne prášilo za kočiarom odvážajúcim Mínu aj
Betku. Mína síce odišla, no jej duša ostala v dedine pri Jankovi a myšlienky o milom šuhajovi
ju odprevádzali až domov. Onedlho našiel Janko svoj poklad pod prahom, vari tisíc ráz ho
pobozkal, vrúcne pritisol k srdcu — a smutný sa vrátil k tetke, kde sa ešte zdržal zopár dní.Dlho a často si milujúca sa dvojica posielala listy dohodnutým spôsobom. Mína — predtým
zadumaná Mína bola zasa veselá, čo veľmi tešilo otca i všetkých domácich, ale najväčšmi dobrú
matku. Kapitán dosiaľ navštevoval Ladislavov dom každý deň zvečera — od tohto času však býval
už častejším hosťom. Najradšej sa zhováral s Mínou, ktorej týždenne prinášal z jarmokov
všelijaké pekné a drahé dary. Mína pri svojom stolku, zaujatá zvyčajnými starosťami,
odpovedala milo na všetky kapitánove otázky, vďačne prijímala dary od každodenného hosťa,
dobrého známeho, otcovho priateľa — no duchom i myšlienkami bola vždy pri Jankovi. Kapitán
však myslel ináč, o čom sa Míne ani nesnívalo. Zaumienil si, že svojím bohatstvom urobí
šťastnú aj Mínu aj celý Ladislavov dom, a všemožne sa usiloval dostať od Míny jednu odpoveď.
Mína však nikdy neodpovedala podľa kapitánovej vôle, ale vždycky tak, ako cítilo jej nevinné a
neskúsené srdce. Keď chcel kapitán dokázať — a dokladal to príkladmi — že šťastie nezávisí
vždy od mladosti ani krásy, Mína mala inú mienku a zápalisto ju bránila. Kapitán sa napokon
prefíkane opýtal:„Predsa len — ktorú cnosť si Mína váži najväčšmi a má ju najradšej?“„Poslušnosť voči milým rodičom je jediná cnosť, ktorú by som nemohla porušiť za všetky
poklady sveta,“ otvorene a milo povedala Mína.Na túto odpoveď si kapitán pomyslel: „Teda už viem, ako mám začať i uskutočniť svoje
predsavzatie.“Medzitým sa približoval deň reštaurácie stoličného úradu, na ktorej veľmi záležalo aj
Ladislavovi aj bohatému kapitánovi, poprednému zemepánovi, lebo tam mali daktorých dobrých
známych a priateľov — všetci sa teda svorne rozhodli cestovať do Trenčína. Na druhý deň
kapitán priniesol Apolene i dievčencom ukázať vytlačené pozvanie na trenčiansky bál, a keďže
štedrosť bola jedna z jeho chvályhodných vlastností, srdečne ich požiadal a uprosil, že za
celý čas pobytu v Trenčíne bude Ladislavova rodina jeho hosťom.Mína sa zo srdca tešila — nie však na bál, ani na veselicu, za ktorými túži každá
dievčina, ale jedine na milého Janka, že ho zasa uvidí, že sa s ním pozhovára a bude tešiť
celú noc. Ihneď napísala túto novinu Jankovi a už na druhý deň dostala od neho roztomilú
odpoveď, v ktorej roztúžený mladík popýtal svoju úprimnú Mínu o prvý tanec.Na trenčianskom bále sa teda Mína opäť stretla s Jankom. „Šťastná noc,“ mysleli si obaja,
„bodaj by nikdy nesvitalo, ani nemrkalo!“ Okrem zopár tancov Mína celú noc tancovala so svojím
Jankom, s ním sa úprimne zhovárala a nádej v šťastnú budúcnosť vyniesla túto milujúcu sa
dvojicu do siedmeho neba.Matka i kapitán si všímali každý Mínin krok a vypytovali sa, kto je to ten krásny a úctivý
mladík, čo ustavične berie Mínu do tanca. No Mína sa dobre držala pri prvom klamaní a matke i
kapitánovi povedala, že tohto mladíka vidí dnes prvý raz v živote.Na druhý deň sa skončila reštaurácia stoličného úradu a popoludní pán Ladislav aj s
rodinou z Trenčína odišiel. A Mína — od ustavičného tancovania unavená Mína doma chutno spala
až do poludnia druhého dňa.Nikdy nebola Mína taká krásna, taká rozkošná ako na trenčianskom bále. Cítil a videl to
Janko — uznal to aj kapitán, ktorý si zaumienil pri prvej príležitosti vyjaviť svoj úmysel
Ladislavovi. A hneď na druhý deň sa mu žiadaná príležitosť ponúkla sama.Chúďa Mína ešte dobre a chutno spala, ani matka Apolena ešte nevyšla zo svojej spálne a už
sa kapitán uberal k Ladislavovmu domu. Gazdovsky založený pán Ladislav už obzeral oziminy a
keď zbadal ponáhľajúceho sa kapitána, vyšiel mu v ústrety. Títo dvaja priatelia sa potom
rozhovorili o hospodárení, o rodinnej pohode a domácom šťastí. Mrzutý kapitán vravel, že bez
úprimnej manželky sa predsa len človek nemôže cítiť šťastne. Zdôveril sa, že ak by dostal takú
úprimnú a roztomilú manželku, akú má vo svojich predstavách, vďačne by jej ako veno daroval
stotisíc zlatých. Napokon vyjavil, že jediná Mína by ho mohla urobiť šťastným a taktiež i on
si zaumienil urobiť šťastnou jedine Mínu. Naostatok potom poprosil priateľa Ladislava, aby sa
vyjadril o tomto jeho nezmeniteľnom návrhu a — ak to bude po vôli jemu aj matke Apolene i Míne
— dožičil priateľovi toto šťastie.Ladislav sa hlboko zamyslel. Veľmi mu na srdci ležalo šťastie milej dcéry Míny — ale aj
budúcnosť sedmoro detí, z ktorých nebolo ešte ani jedno zaopatrené. „Stotisíc zlatých môže byť
zárukou šťastia celého môjho rodu. A prečo by sa jedno dieťa nemohlo obetovať za celú rodinu?
Veď kapitán je ešte mocný, dobre zachovaný — hoci už starší mládenec,“ mudroval o veci
Ladislav. Aj keď bez zvolenia matky Apoleny a dcéry Míny — ktorých súhlas pokladal za potrebný
— nemohol kapitánovi sľúbiť naisto nič, predsa mu dal nádej, že akiste privolí nielen Apolena,
ale aj dobre vychovaná Mína, ktorá odmala je naučená uznávať za šťastie iba to, čo pokladajú
za skutočné a trvanlivé šťastie aj rodičia.Za podobných rečí došli k Ladislavovmu domu, kde už v tom čase bolo všetko na nohách. Mína
bola na dvore, milému otcovi pobozkala ruku, kapitána srdečne privítala, ba vo svojej úprimnej
neskúsenosti začala s ním aj žartovať, čo sa otcovi veľmi páčilo a v kapitánovi posilňovalo
nádej. Keďže bolo už poludnie, vďačne zostal kapitán toho dňa u Ladislava i na obed.Po obede zabávala Mína kapitána hrou na klavíri a spevom — a kapitán žiadal už len
privolenie matky Apoleny. „Veď,“ myslel si, „najkrajšou Míninou cnosťou je poslušnosť voči
rodičom, a láska, hoci spočiatku v manželstve chýba, čoskoro príde — najmä u dievčiny, čo nemá
svetských skúseností.“Ladislav s Apolenou sa vzdialili do záhrady, kde jej vyjavil kapitánov návrh a z neho
vyplývajúce výhody. Apolena ponechala všetko na boha a svojho muža. No dopredu povedala, že
Míne to ona nepovie. Prosila však Ladislava, aby Mínu nenútil, ak by jej to bolo proti vôli,
ale jej múdro vysvetlil dobré i nedobré stránky veci. Nevinná Mína ani len netušila, aká búrka
sa chystá nad jej hlavou!Keď sa kapitán odobral, odviedol Ladislav fatinkujúcu Mínu do svojej izby.„Mína moja drahá, ešte dnes by som chcel s tebou dať do poriadku jednu závažnú právnu
vec,“ veľmi vážne povedal otec.„Milý otecko,“ odvetila preľaknutá Mína, „keď sa zídu taký múdry sudca ako vy a taký
poslušný vinník ako ja, každá právna vec sa dokoná za chvíľku.“„Chcem ťa vidieť šťastnú i celú našu rodinu.“„Ach, dobrý a drahý otec!“„Kapitán je dobrý, milý a bohatý pán.“„Isteže dobrý a milý starý pán.“„Hm, starý pán! Dobrota a milota nesúvisí s vekom. Kapitán je ešte pri sile, dobre
zachovaný mládenec a štedrý pán, ktorý svojej budúcej venuje stotisíc zlatých.“„Isteže bude šťastná tá panna, ktorá dostane takého štedrého muža.“Už z týchto rečí vytušila zdesená Mína, čo môže nasledovať ďalej. Srdce jej začalo
nepokojne biť — „Ach, Janko, najmilší Janko!“ pomyslela si smutná Mína, „čo bude s tebou — čo
bude so mnou!“„A táto šťastná panna, keby len chcela, stojí predo mnou. Mohlo by, dcéra moja, tvoje
slobodné srdce milovať kapitána?“„Ctím si kapitána, aj si ho budem ctiť ako hosťa, ako dobrého známeho. No venovať mu svoju
lásku a sľúbiť mu ruku nijako nemôžem. A kto by to odo mňa žiadal, ten žiada obetu rovnajúcu
sa smrti.“„Dlhšie priateľstvo a úcta má väčšiu trvácnosť ako láska — očividne to dokazuje každodenný
život. Dcéra moja, je teda obeta milovať kapitána? A keby starostlivý otec od svojej dcéry
žiadal takú obetu? Keby bol presvedčený, že ak aj táto obeta neurobí dcéru takú šťastnú, ako
si zaslúži, no neurobí ju ani celkom nešťastnú? Keby povedal, že stotisíc zlatých zaistí celej
rodine šťastie?“„Drahý otec, ak je to vaša i mamičkina žiadosť, aby jej najstaršia dcéra podstúpila takú
obetu, isteže poslúchnem, lebo poslušnosť voči rodičom pokladám za prvú, za najväčšiu cnosť,
ktorú by som nebola schopná porušiť za všetky poklady sveta. No prosím o jedno — aby bola
svadba čo najskôr a na ňu si sama vyberiem družbu i družice.“Natešený Ladislav oznámil výsledok rozhovoru Apolene, ktorá bola presvedčená, že Mínu otec
neprinútil a k súhlasu ju priviedol múdrym vysvetlením veci, a potom už nemala nič proti tejto
svadbe. Najmilšie bolo všetko kapitánovi, ktorý od istého času myslel iba na Mínu a v duchu si
maľoval príjemnú budúcnosť najkrajšími farbami.Mína sa vžívala do smutného osudu, ako len mohla. No z mysle jej nemohol zísť Janko —
milý, drahý a verný Janko. Chcela mu už napísať túto presmutnú novinu, ale zúfalo zahodila
pero. Napokon predsa len s náramným žiaľom napísala mu nasledujúci lístok:Drahý a jedine milovaný Janko!Smutná skutočnosť nezmeniteľne žiada, aby som sa od Teba — od jedinej mojej radosti
na tomto svete — odlúčila azda naveky. Nijako som nemohla ďalej odporovať moci a sile —
prísnej vôli rodičov, aj keď to nebolo nútenie. O krátky čas, vari už o osem dní sa musím,
ja nešťastná — stať manželkou kapitána ***. Isteže ochotná som ctiť si každého statočného
človeka, lebo si to zaslúži — no milovať okrem Teba, drahý, nemôžem nikoho! Ešte o jedno Ťa,
milý môj, vrúcne prosí nešťastná Mína. Ja som slabé dievča a na svoj osud sa chystám, ako
vládzem. Urob aj Ty, Janko, ako silný muž to isté — zabudni na sladké chvíle a šťastie
pominutých dní, zober všetku odvahu a buď mi družbom na svadbe! Iba tak budem môcť prežiť
ukrutnú polhodinu pri oltári, ináč padnem a naveky zamriem. Posledný raz Ťa veľa tisíc ráz
bozkávam. Vyplň vrúcnu prosbuTvojej nešťastnej MínyĽahko si môžeme predstaviť, ako na Janka zapôsobil tento smutný list. Presvedčený bol, že
Mínu jedine prinútili, aby sa podvolila. Dlho rozmýšľal, čo má urobiť. Už sa ho zmocňovalo
zúfalstvo — „Ale veď ťa Mína ešte o čosi požiadala a nemôžeš milej Míne v tom nevyhovieť!“
Napísal Míne žalostnú odpoveď, sadol do kočiara, odviezol sa k tetke neďaleko Trenčína a
očakával tam svoje budúce šťastie alebo nešťastie.V Ladislavovom dome sa všetko chystalo na svadbu. Obe najstaršie dcéry mali už potrebné
veci prihotovené, otázkou bol iba deň a hodina sobáša.Mína práve prečítala žalostnú a očividne slzami skropenú Jankovu odpoveď a znovu sa
tešila, že je tak blízko nej — keď za ňou pribehli otec, matka, Betka i kapitán a oznámili
jej, že svadbu určili na budúcu nedeľu.Len čo od nej odišli, chvejúca sa Mína ešte raz chytila do ruky pero a napísala Jankovi
posledný list.Drahý a jedine milovaný Janko!V nedeľu o dvanástej hodine na poludnie budem večným zväzkom zviazaná pri oltári —
Ach, milý Janko, prečo mi nešťastnej osud nedožičil, aby som bola zviazaná s Tebou! Úctu a
priateľstvo venujem kapitánovi, lebo ako dobrý a statočný človek hoden je úcty a priateľskej
lásky. No vrúcna láska, ktorú som od začiatku, Janko, len k Tebe cítila a ktorú cítim i
naďalej — naveky zostane Tebe. Dúfam, že už zajtra prídeš do našej dediny — ach, tak sladko
by mi padlo vidieť Ťa blízko seba! Pravda, v nedeľu Ťa ako družbu ja sama predstavím všetkým
hosťom. No ešte jedno: Od nedeľného poludnia budú ma viazať povinnosti úctivej a vernej
manželky. Ak si ma ľúbil, ak si ma ctil, milý môj, od tohto času nebudeš sa so mnou viacej
ani zhovárať, ani mi písať. To žiada a v to dúfaTvoja nešťastná MínaKeď to Mína v najväčšom náhlení dopísala, no posýpku vo svojej izbe nikde nenašla, s
chvatom vzala akýsi papier z obalov pokúpených vecí, pritlačila ho na mokrý ešte list, potom
papier odložila na stolík a list odoslala Jankovi po starom vernom sluhovi. Chúďa Mína
nevedela, že táto náhlivosť a kúsok pijavého papiera náramne zmenia — na jej šťastie či
nešťastie — celú chystajúcu sa udalosť. Lebo čo sa nestalo!Kapitán od istého času celé dni už býval v Ladislavovom dome a všetkým možným spôsobom sa
usiloval Mínu zabávať — a s takýmto úmyslom vkročil do jej izby, keď odišla odovzdať napísaný
list. Videl kúsky papiera, ktoré Mína v náhlosti nechala ležať na zemi, videl ešte mokré pero
a zvedavý bol, čo mohla Mína písať. Napokon zazrel na stole pijavý papier, na ktorom prvé
odtlačené slová — meno Jankovo a Mínin podpis pomohli mu ľahko uhádnuť, že Mína písala nejaký
list a v tejto chvíli ho tajne odoslala.Nelenivý kapitán obrátil pijavý papier k zrkadlu a od slova do slova prečítal celý list.
Papier ihneď zložil a strčil ho do vrecka. Potom sa ponáhľal do záhrady, skade zazrel známeho
domáceho sluhu, ktorého asi poslala Mína s listom.V záhrade, kde ho nikto nevidel, začal sa statočný kapitán zhovárať sám so sebou: „Ty
cnostná, dobrá, utrápená Mína! Chceš sa teda obetovať starému kapitánovi, ktorého si ctíš a
miluješ ako priateľa? Bola si teda rozhodnutá svoju vrúcnu, už dávno k Jankovi prechovávanú
lásku obetovať poslušnosti voči rodičom? Aká si cnostná, Mína, keď pred najvrúcnejšiu lásku
kladieš povinnosti úctivej a vernej manželky, keď jedine milovaného Janka úprimne prosíš a pre
jeho lásku a úctu dúfaš, že od nedele sa už s tebou nebude ani zhovárať ani ti písať! A táto
cnosť má byť potrestaná? Táto cnostná panna má byť pre mňa starého nešťastná? Nie, Mína —
cnostná Mína! Starý statočný vojak to nijako nedopustí! Ty si zaslúžiš také šťastie, po akom
sama túžiš — ty musíš byť šťastná. Dožičím ti šťastie, svoje právo vďačne prepustím milovanému
Jankovi a jediným potešením i veľkou odmenou mi bude, keď ťa aj s Jankom uvidím šťastnú. Ale
ktože je ten Janko, kde býva, kde je — to sa musím do nedele dozvedieť, čo by som mal na to
utratiť i pol majetku.“Odvtedy si kapitán Mínu nekonečne vážil a ledva sa mohol dočkať sluhu, ktorému sa zverila
neborká Mína — no čo si zaumienil, utajil pred každým. Tým menej vedela Mína, čo sa stalo s
pijavým papierom. Po dlhšom čase zbadal kapitán na dvore sluhu, ktorý bol Míniným poslom.Nebadane ho zavolal do záhrady a prívetivo, srdečne mu povedal:„Verný Jakub, tento mešec dukátov bude tvoj a sľubujem ti do smrti istý a bezstarostný
chlieb u Míny, budúcej bohatej panej, ak mi pravdivo odpovieš na moje otázky. Ja už viem veľa,
priam všetko, dobre viem, že si dnes ráno urýchlene odniesol Jankovi list. Zaumienil som si
Mínu a Janka urobiť šťastných — čo len tebe hovorím ako tajomstvo. Povedz mi aspoň to, kam si
zaniesol list, kto je to ten Janko, ktorému písala čestná Mína, a kde je teraz?“Starý Jakub, ktorému sa Mína celkom zverila, náramne sa zľakol a spočiatku sa obával
najhorších následkov. Preto tajil všetko, na čo sa ho kapitán spytoval, no napokon začal veriť
jeho slovám a na všetko odpovedal pravdivo. Najprv prezradil, ako žalostne a zúfalo začal
Janko plakať, keď prečítal posledný Mínin list, prezradil, že tento Janko má byť družbom v
nedeľu na svadbe. Naostatok povedal i to, že ešte dnes má prísť na noc do dediny, ale nocovať
a do nedele bývať nebude v obecnej, lež v druhej krčme.Kapitán sa tešil ako dieťa, čo netajil ani pred starým Jakubom, daroval mu sľúbený mešec
dukátov a dôrazne mu prikázal, aby o tom všetkom pred pánmi pomlčal a nič z toho nevyjavil ani
Míne. Napokon ho poslal na postriežku, aby ihneď po Jankovom príchode šiel za ním do krčmy a
oznámil mu, že istý pán, ktorý si zaumienil milujúcu sa dvojicu — Janka a Mínu — urobiť
šťastnú, tajne príde k nemu na dlhší rozhovor.Pod zámienkou, že za tých pár dní musí dať do poriadku ešte veľa vecí, odobral sa kapitán
neobyčajne skoro od Míny aj rodičov a ponáhľal sa domov.Sotva vyfajčil jednu fajku, dobehol k nemu starý Jakub so správou, že Janko už prišiel.
Kapitán sa ihneď vybral do krčmy a keďže od Jakuba nepotreboval už viac nič, poslal ho domov.Kapitán dôstojne vstúpil do Jankovej izby. Potom nastal medzi nimi nasledujúci rozhovor:„Dúfam, že som správne prišiel k čestnému Jankovi a rád by som poznal jeho priezvisko. Ja
som mladoženích kapitán ***.“Janko sa nemálo preľakol, keď neskoro večer vo svojej utajovanej hospode zazrel neznámeho
človeka, ktorý urobil nešťastnou jeho premilú Mínu i sám seba. V duchu preklínal starého
Jakuba, lebo bol presvedčený, že iba on mohol prezradiť celé tajomstvo. Ale — myslel si —
prečo by ťa chválil a nazýval ťa čestným Jankom? S istou nádejou mu preto povedal svoje
priezvisko i stav a spýtal sa na príčinu jeho čudnej návštevy.„Ako dlho už poznáte Mínu?“ spýtal sa kapitán.„Už istý čas.“„Úprimne ľúbite Mínu a ste presvedčený, že ona tak ľúbi vás?“„Pane, na prvé stretnutie a prvú návštevu sú to prinajmenej čudné otázky, na ktoré ja
nemôžem, ani nechcem a nie som povinný odpovedať.“„Ale, ale — aký hrdina! Veď ja som neprišiel povadiť sa s čestným a dobrým Jankom, ale
urobiť ho i s Mínou šťastným. Ukáž mi, milý Janko, dnešný list, ktorý ti tajne poslala Mína —“„Ja som od Míny nedostal nijaký tajný list — to je všetko, že ma žiadajú za družbu na vašu
svadbu. No nijako nemôžem uhádnuť zámer vašich rečí a otázok, milý pán kapitán!“„Takto sa ty, Janko, môžeš zhovárať s chlapcami, ale nie so skúseným a statočným
oficierom. Prečo tajíš dnešný Mínin list? Pozri,“ kapitán vytiahol z vrecka pijavý papier,
pridržal ho pred zrkadlom, aby ho prečítal. „Pozri, tu je celý Mínin list od prvého až do
posledného slova!“Vtedy Janko pochopil, že kapitán nie je mu nepriateľom, ani ho nechce podviesť, ale mieni
mu oznámiť nejakú šťastnú novinu, a preto mu úprimne povedal:„Pravda je, ctihodný pán kapitán, že Mínu verne a zo srdca milujem a takisto aj ona mňa.
Skutočne mi dneska poslala posledný list a s neslýchanou čestnosťou odo mňa žiadala, aby som
sa od nedele, pretože bude vtedy zaviazaná novými manželskými povinnosťami, viacej s ňou ani
nezhováral, ani jej nepísal! Ach, Mína, či sa ti vyrovná daktorá!“„Milý šuhaj, zaumienil som si urobiť vás obidvoch šťastných, a preto som ťa dal
starostlivo vyhľadať. Prísne ti však zakazujem stretnúť sa do nedele s Mínou. Na nedeľu sa
chystá nie moja, ale tvoja svadba. Ja ostanem dobrým priateľom, akého si ma Mína váži — ty sa
staneš úprimným a verným Míniným manželom. Keďže jej ruku nemôžeš ináč obsiahnuť — tu máš na
písme podarúnok päťdesiattisíc zlatých, ktoré ti zajtra vyplatia na mojom majetku a ktorými sa
pred sobášom preukážeš jej rodičom. V nedeľu napoludnie sa vo svadobných šatách nebadane
dostaneš do domu pána Ladislava a potom na moje znamenie ihneď prídeš k svadobnému stolu, kde
budú zhromaždení všetci svadobní hostia.“„Ach, vy veľkodušný dobrodinca!“ zvolal dojatý Janko a viacej nevládal vysloviť ani slova.Statočný kapitán sa medzitým vytratil z izby a ešte tej istej noci zašiel do Kostolnej,
kde sa práve zdržiaval nitriansky biskup, od ktorého priniesol pre Janka a Mínu dišpenz od
trojnásobných ohlášok.Na druhý deň včasráno — bola už sobota — vkradla sa Mína k starému Jakubovi a vypytovala
sa ho, čo a ako splnil jej poverenie. Starý Jakub všetko vyrozprával, že mladý pán Janko je už
ubytovaný v tej a tej krčme. „Ale — prosím ponížene,“ začal s úsmevom, „čo sa mne tejto noci
snívalo — —“„Ach, dedko,“ prerušila ho netrpezlivo Mína, „čo tam po tvojich snoch! Radšej mi povedz o
Jankovi nejakú dobrú novinu.“„Ale nechže dovolia, prosím ponížene — veď mne sa snívalo práve, že pri oltári boli oddaná
nie s pánom kapitánom, lež s mladým pánom Jankom — Že pri oltári im neprisahal večnú lásku a
manželstvo pán kapitán, ale pán Janko!“„Nerozprávaj také nemožnosti, dedo!“ hnevala sa Mína — no zrazu sa rozplakala.Vtom naraz pribehol k Míne kapitán a keď ju videl plakať, utešoval ju, že čoskoro bude
všetkému koniec, že zajtra popoludní akiste nebude plakať — —Tento posledný deň dozerali na potrebné prípravy v dome i mladoženích kapitán i
starostliví rodičia. Veľké množstvo hostí sa očakávalo na obed, lebo farár odkázal, že pre
istú príčinu nemôže byť sobáš o dvanástej, ale o štvrtej hodine popoludní. Mladoženích ešte
požiadal rodičov, aby mu zajtra pri tejto slávnostnej príležitosti neodporovali v ničom, čo
ako mladoženích uzná za dobré a čestné.V nedeľu na svadobný deň odbilo už na dedinskej veži dvanásť, už sa zišli všetci hostia a
pozývali ich na obed.Každý viedol svoju párnicu — aj kapitán Mínu. Mladomanželom boli určené dve miesta za
vrchstolom. Jedno teda zaujala — smutná a rozžialená Mína. No na druhé si kapitán nechcel
sadnúť s prosbou, aby ostalo prázdne, a zaujal susedné miesto z ľavej strany.Keď už všetci hostia sedeli pokojne za stolom a každý sa čudoval, čo má znamenať prázdne
miesto pri neveste — kapitán zrazu proti obyčajom zdvihol pohár a pokojne, prívetivo pripil:„Nech pánboh živí dnešných mladomanželov!“ a pritom dal dohovorené znamenie.V tej chvíli vošiel do miestnosti vo svadobných šatách Janko — krásny a premilý Janko.
Mína sa rozpamätala na reči starého Jakuba i ctihodného kapitána a len-len že neomdlela, lebo
nechápala ani začiatok tejto čudnej scény a nevedela si ani predstaviť, ako sa skončí. Podobne
priam skameneli aj rodičia a všetci prítomní hostia. Vtedy sa znovu ozval kapitán:„Drahá Mína, milí rodičia! Nie starý kapitán, ale tento krásny a úctivý mladík zo
zemianskeho rodu, vlastník päťdesiattisíc, ktoré včera v noci podľa pripojeného úradného úpisu
dostal na ruku — tento vzdelaný a znamenitý spevák, čo nám istej noci spôsobil toľko starostí
— je mladoženích a budúci manžel krásnej, cnostnej, úprimnej a poslušnej Míny. Presvedčil som
sa o všetkých týchto cnostiach, a preto som svoje právo vďačne prepustil tomuto čestnému
mladíkovi. Teda ešte raz: Nech pánboh živí dnešných mladomanželov!“Prítomní hostia a najväčšmi Mínini rodičia boli tomuto zvratu radi a nič nenamietali, lebo
videli, že Janko je dobre vychovaný, úctivý a pekný mladík, že má už aj úrad, a na vlastné oči
sa presvedčili, že je bohatý. Okrem toho cítili, že ináč by sa ich najstaršia dcéra Mína bola
stala obeťou celej rodiny.A Mína — krásna a cnostná Mína od radosti a nesmierneho potešenia nevládala povedať slova.
Pred všetkými hosťami svojho milého Janka iba objímala a on ju dojatý neprestával bozkávať. Na
kapitánov pokyn zaujal Janko voľné miesto pri stole a obed, ktorý mal byť pre Mínu
najsmutnejší — skončil sa veselo. Potom o štvrtej hodine požehnal kňaz mladomanželom a Janko
prisahal vernú a večnú lásku Míne a Mína Jankovi.Okrem šťastných, už upokojených mladomanželov mal najväčšiu radosť a potešenie z
milujúceho sa páru kapitán, ktorý potom k sebe navždy prijal verného Míninho sluhu Jakuba.
|
Ottmayer_Tajomna-laska.html.txt
|
I. (1889 — 1891)ObsahVečierkom…Krásny druh…VzdychyNa čom žijem?Čo to Slovenskom?DevaKrajčírĽúbim dačoMýtoDruhNajlepšia chvíľaBleskyTősgyökeres magyarPoznaniePrvý bozkPrebudenieOheňTúžbaPo odchode mojej susedkyHoj, ty ruka!Kedyže ťa?VečeromA zima…TúžbaLístokLáskyKatastrofaHanbaPravda a nádejMy zaspali sme…Ó, počuj, počuj!Očú svitRánomZabudla si…Oj, dievčatko…Oj, tie oči…K zimePoďže bližšie!Objímam…K Novému rokuVečierkom…[1]Večierkom často, často sadnem k stolu.Lampada svetlom osvietila stranyizbičky mojej. Tíšim ruchy bôľui tíšim bôle v tichučkom spievaní.Ticho je v izbe, pera počuť šumot,ktoré myšlienky na papier prestieraa vzdychy počuť z týchto tichučkých nôt.A zas je ticho a ten vzdych umiera.Tíšim ja bôle večierkom spievaním,tíšim tie city rozbúrené moje.Dotiaľ, kým oko zatúži za spaním,dotiaľ trvajú mojich myslí roje.Oj, a keď zaspím, často, často snijem.O čom som spieval — to sa mi v sne splní.Snívam, že ako vo slobode žijem.A jak sa žľabom krásny život vlní.Len to je škoda, že to len sny púhe.Ráno sa zbudím, zas je tak jak bolo.Prevraty vidím, prevraty zlé, druhé.S druhými vecmi stretnem sa okolo.Krásny druh…[2]Oj, vitaj u mňa, krásny druhu, vitaj!Sadni si ku mne, nech vidím oči tie,nech líčka bozkám, nech cítim lásky raj.Nech cítim lásky tie hodinky zlatie.Prečo neskoro prichádzaš, druh, ku mne?Sadni si, krásny, ó, jak prekrásny sia ako pekne pristrojenýs’, umne.Len tá tvár tvoja, tá všetko prevýši.Oj, vitaj, ruku daj sem, rúčku milú,nech pritiahnem ťa tu ku hrudi mojej,nechže poľúbim ružu roztomilú —nech cítim city lásky. Ó, poď skorej!Objím! Tak! Ako sladko v tom objatí!Ó, počujem tlk srdiečka tvojeho.Cítim dych, duša sa mi v tvojej duši stratí,A nejest koniec objemu sladkého.Vzdychy[3]Bože, pohliadni na náš rod úbohý!Bože, ochráň nás od biedy a psoty!Bože, posilni naše slabé nohy,posilni ruky do tvrdej roboty!Bože, posilni všetky naše údy,veď tak hnilo sa u nás život prúdi.Daj moci k tomu a nezlomnú vôľu.Ty všetko môžeš, bo si všemohúci.A neprajníkov zloby utíš, Pane.Nech cez Slavianstvo milý vetrík vanie,veď málo nás, i to položijúci.Nalej svedomia — bo veď ho nemajú,keď po životoch Slovákov siahajú.Jejich srdcia len tvrdá, tvrdá skala,a v nich by láska ešte miesto mala?!Ó, dosť sme pili z trpkého nápoja.Slováci moji, rod môj a vlasť moja!Utíš tie rany tisícročné, bože!Len tvoja vôľa utíšiť to môže.Nezúfajmeže, to nech heslo naše,ta sa — preč biedy a ta sa — preč psoty!Nechže si každý rukávy vykaše.A potom… ta sa! Do tvrdej roboty!Hoj, rodina ty kolo Hrona, Váhu,kolo Oravy a bystrého Turcabývajúca, — ľúb si otčinu drahúa nad osudom pekelným nermúť sa!Nuž teda, hor sa! Ruka v ruke, Bratia!A nech veselé vôle sa netratia!Veď časy dobré ešte sa navrátia,len nech sa Naši vo vode neklátia.Na čom žijem?[4]Ako Slovák trpko žijem,bárs nevidno na tvári.Trpký predsa ten život môj,bárs nie je ešte starý.No keď chcete vedieť, čo jajem a z čoho ja žijem,čítajte a uvidíte!Lebo včuľ o tom pejem.Ráno vstanem, mlieko pijem,ku nemu chlieb, najviac nič.Už vidno to aj z raňajok:Slováku len málo žič.Ďalej poďme! O pol jednejku obedu prisadám,polievku, mäso a chlebíkna ten obed dostávam.Hybaj ďalej! Na večeruzas len chlieb a ďalej nič.Len za málo, málo vždycky —a bárs akokoľvek krič.Dictum, factum to je takto,et deinde na čom spať.[5]Ako Slovák a za málomusíš tvrdé lôžko mať.Že dakedy lepšie časyprídu i mne — verum est.[6]Najviac predsa veľmi riedkomusím len zlé — málo jesť.Slávus sum et discipulus,cum ille sci non bonus.[7]A na žiaka vždycky padápo latinsky „veď“ — onus.[8]Čo to Slovenskom?[9]Čo to Slovenskom za chýry letia?Čo to znie pevcov ústami?Že slnca nášho lúče nesvietia?Že slnce už za horami?Že tma nám hustá, tmavá nastala?Že svoje lôžko u nás postlala?Že búrka nám nad hlavami?Hoj, Slovač moja, tak je to u nás;tak to znie pevcov ústami:že slnce teplé nesvieti na vás,že búra veľká nad vami.Všetko to pravda, pravda nemilá.I noc už našich hlavy zakrylas veľkýma jejej krídlami.Pod plachtou tmavou tisícich stonytemným vzduchom prerývajú.Nad zamdletými zas miliónypobožnú pieseň spievajú.Tu i tu — zriedka — poetov stonysú ako smutné pohrebné zvony,ktoré ľudstvom zaznievajú.Všade je ticho, len trpké stonyprerývajú vzduch ten temný,medzi ktoré sa praštiace hromymiešajú a otras zemný.Nenazdajky ti žiara zablčí,Parom pravicu s hromom vytrčí,z ktorej pustí hrom pekelný.A z druhej strany môjho Slovenskačierne sa valia mrákavya hrom za hromom ohnivým trieskana Slovákov biedne hlavy.I mútne tečie Hron, Váh hučiac si,zapadli blahé a krásne časy;koniec je slovenskej slávy.Hoj, Slovač moja! Slováci moji!Môj rod a sladká vlasť moja!Kedy sa trpký bôľ tvoj ukojía rany veľké zahoja?Príde čas milý, Slovač úbohá.Len držme sa vždy spolu, a boha.Sily — útrapy — prestoja.Deva[10]Jedno dievča poznám krásneďaleko na Morave,má, ach, oči čierne, jasné,líčočká zas belavé.Perny ľúbe karmínové,na bozkanie v každom slove.Havraní vlas rozpustenýsplýva na plnej pleti,pyšťok vždy v jedno zovrenýa v očkách celé svety.Krásne dievča, ľúba deva,ešte krásnejšia, keď spieva.Keď hláskom žalostí svojím,hruďou ľúbosť previeva;ľúbosť veje srdcom mojím,city milé ovieva:Spev nad spevy, spevy krásne;keď zmlčia, nadchnutie zhasne.V kruhu devy černookejtak sa milo prebýva,v kruhu devy milovanejduša lásku zažíva;nový cit do duše vsadne,cit lásky nikdy nevädne.Mal som devu, ľúbil devuprekrásnu a spanilú,lásku čítal som z jej spevu,miloval som ju, milú.Predsa lásky — lásky mojejkoniec bol. Ach! Včasná smrť jej!Krajčír[11]Ctení moji čitatelia,moje perny sa osmeliaprestrašnú vec rozprávať.Pravda je to,práve pretochcem vám tedy vyprávať.Raz vo škole nohavice ostatné som rozdrapil.S dierou cez mesto, ach, chodiťa ako švihák vývodiť:to sa mi nepáčilo.Prišiel domov, hneď som capilv kút, až sa tak sprášilo.Ale, bože, čože nosiť?Išiel som nožnice prosiť.Dieru som zaokrúhlila potom som pekne šil.Dobre to šlo najprv, alekrátila sa vždy pomálecverna. Tisíc hrmených!Vyšla cverna a terazprechádzal po chrbte mráz.Nemám ja úžitok z nich.Teremtette! a tak ďalejrozliehalo sa po malejizbe. A grajciar nemám.Teraz s dierou nosiť mám?Čože teda, ach, robiť?A už som pero chytal.A hľa, toto napísalvo zlosti. Musím nosiťbiele nohavice, ach,v daždi,— to je predsa strach.Ľúbim dačo[12]Na môj pravdu — lež verte mi,že ľúbim, ľúbim dačo.Preto medzi môjmi spevminájdete vždy voľačo.Ľúbim devu, ale akú,to vy — ba nie — neznáte!Mnoho som pocítil tlakutej lásky — v mojom hnáte.Neviem, čo mám o nej spievať,ja bych ju len ľúbať rád,lebo jej bozk, musíte znať,sladší — ako sladoľad.Samo sebou sa rozumie:teplý ako lásky citten bozk, bozk na poľúbenie,líčka — a jej oka svit.Srdce moje tak mi skáče,keď ju vidím, bozkávam.Srdce moje tak mi plače,keď na rozluku dávammoju ruku. — Ľúbiť, ľúbiťnemôžem nad devu tú.Aj keď budú na boj trúbiť,nezabudnem lásku tú.Púčok ruže — oj, anjel môj,poď, v náruč nech ťa zovriem.Daj bozk, s bozkom bôle ukoj.Poď — anjel môj — poď, poď sem!Spočiňme si v láske oba:Ty v mojom a ja v tvojom.Nerozlúči žiadna dobanás — ost’neš v srdci mojom.Mýto(podľa anekdoty)[13]Jeden mladík cifrovanýišiel bokom jednej dámy.A rozprával o jej krásach,o jej líčkach — o pekných vlasach.Idú ďalej — prídu k mostu.V mladej hlave: „Predsa čas tu“!— „Slečna moja, lež či viete?Tu mýto platiť budete.“ —„Nuž a koľko?“ tak sa pýta,mladíka so smiechom víta.„Koľkože tu treba platiť?Zaplatím, keď tak musí byť!“Mladík nič nevraví — peknespytujúcej nič neriekne.Len ju chytí za driek milý:Holúbky sa poľúbili.Druh[14]Druh ľúby! Mojej duše polovicabol si dakedy, lež žitia osudstrhol ťa ako ľúta povíchricado víru vĺn — ta, kde panuje blud.V blude si kráčal — kráčaš — kráčať budeš,zabudols’, číms’ bol a duša tvojanepozná ťa. Ty inú pieseň hudieš?Ty v inej piesni nájdeš pokoja?Ja poznám ťa, lež piesne tvojej zvukynepoznám, cudzie sú melódie.Chcel by ich poznať — daromné tie muky.Tvojej piesne zvuk v hluku sa podie.Ó, ty si myslíš, načo spievať ľudu,ktorý nemá nič, ani slobody.Mne moje piesne milióny budúpočúvať, však aj iné národy.Ó, načo spievať ľudu chudobnému?Len od málo úst čul by pochvalu.Ó, načo spievať ľudu tak biednemu?Tu odznie pieseň za chvíľu malú.Ja budem spievať velikému svetu,ja budem spievať rodu veľkému.Kto pristaví ma vo básnickom letu?Veď načo spievať ľudu mojemu?Nuž spievaj, druh môj, v blude vychovaný.Nuž spievaj, druh môj, pieseň len si huď.Len chválu, lež neobdržíš ty hany.Spievaj, zanevri na slovenský ľud.Spievaj, vo svete velikánskom spievaj.Spievaj, zabudni na slovenský ľud.Spievaj a v piesni aj nám sa vysmievaj.Spievaj! Veď poznáš časom čo je blud.Najlepšia chvíľa[15]Môžte vedieť — ak ste spevydakedy mé čítali,že často moje výlevyo hlade bývavali.A to vtedy bývavalivýlevy mojich hladov,keď sme ozajst hlady mali,vtedy som k písmu sadov.A viete, ktorá je mojatá najlepšia chvíľočka?Vtedy sa žiale ukoja,prestane mravkať kočka,keď vo pravej ruke nožíkdržím, v ľavej kus chleba;vtedy zabudne náš Jožíkna celý svet, na seba.Blesky[16]Vy sa nazdáte, blesky, vášho hromusa asnáď zľaknem? Nie je tomu tak.Ó, nezľaknem sa vášho kriku, lomu.Ó, neoslepí lúč vaša môj zrak.Len hrmte, hromy! Trpím vaše zvuky.Blýskajte, blesky, nechže svetlo je!Snáď keď počuje Slovensko tie hluky,povstane z lôžka, kde tak temno je.Len trieskaj, Parom, púšťaj blysné hromy.Len svieťte, lúče blesku strašného.Len bite — snáď, ach, toho hromu lomypočujúc — vstane z lôžka mäkkéhoSlovák! A ty, ďážď z neba oblačného,lenže si padaj, padaj hukotom.Nechže sa zbudí zo spánku nočnéhoSlovák. Ó, padaj, dáždik, potokom.Ó, šumte, vetry, orkány silné vy!Ó, šumte! Nechže ten vetra šumot— ó, šumte! — nechže silné vaše spevypočujúc, Slovák zbudí sa z driemot.Ó, hrmavice, blesky, dažde, vetry!Poďteže ku nám, kde tak temno je.Ó, Slovák ľúby, oči že si pretri!„Prečítaj straty“, Slovensko moje!Tősgyökeres magyar[17][18]Jeden Slovák, snáď z Oravy,bujný, pekný, silný, zdravý,prišiel do škôl, ale beda,jemu „tót nyelv“ vraj netreba.Vedel tri slovká povedať:zaďakovať, chleba pýtať,„jó reggel“, „nap“ vinšovať —už nechcel reč svoju znať.Edon raz sa dák’ zamotal,medzi Maďarov sa vpratal.A tí sa ho spýtali,akoby ho neznali:„Čo si? Akej národnosti?Aks’ Slovák, zlámem ti kosti.“On ale sa postavila maďarsky tak pravil:„Tősgyökeres magyar vagyok,magyar nyelvet povedálok,semmi tótul nem tudom.No tehát magyar vagyom.Szöletem én Oravában,ne higyítek, hogy tót házban,Magyar nyelv én jól bírok,magyar beszéd jó tudok.Tudok kérni, kérem chlebát,tudok hnedky kösznönet dať.Istenucscse magyar som,ist’ucscse magyar vagyom.Sliepka viem ako sa volápo maďarsky — szelepke.Zós nemecky, tót omáčkaamacskó sa zovie. — Hé!Ugye tudom povedálni,po maďarsky hovorálni.Mírt ne is magyar vagyom,és magyarúl jó tudom.Tudom magyaról számolni,egy, kettö, három. Keľ tudnipo maďarúl písať aj.Azt tudok, keď vie to száj.“A tak ďalej, takto rečnil,svoje mysle do venca zvil,teraz ich vypovedal.Známosť však velikú malo maďarskej reči — ačak?Koncom reči to bolo tak:koncom reči — hahaha…vysmiali sa z chúďaťa.Poznanie[19]Videl som tvár a uhľočierne oči.Ich lúč na smutnú tvár mi zletela.A tajný cit mi srdce moje močí.A tieseň sladká srdce zovrela.Videl som oči, krásnej tvári rtíky.Tvár tá milučká v mysli utkvela.Videl som jemnej tvári jemné švíky.A tieseň sladká srdce zovrela.Videl som tvár a očí lúče jasnéi úsmev blahý na tvár hodili.Priľnulo ku mne stvorenie to krásne.Ramená lásky hruď mi ovili.Horúci bozk som vtisol na jej čelo.A objem sladký spojil dve telá.V hrudi ma dačo sladko zabolelo.A tieseň sladká srdce zovrela.Prvý bozk[20]Keď v plienkach bol som, matka starostlivá,verím, že vtisla bozk prvý mi v tvár.Čas ten zabudla pamäť zábudlivá.V ume vyhasla prvých rokov žiar.Nemyslite, že tento bozk bol taký.Ten bozk octnul sa v pernách dievčiny,keď stretli sa nám ľúbosť plné zraky,pod haluzami sediac čečiny.Večerný vetrík podúval vetvamistromovia, vetvy šušťali milo.Vtedy spojili sa perny s pernami,rameno bielu šiju ovilo.A bozk môj priľnul k sviežim rtíkom tváre.Milučkej devy spurpurela tvár.Z úst ľúbosťou mi kypeli poháre.Z čiernych jej očú svietila mi žiar.Prebudenie[21]Netknutá mlčí lutny mojej struna.Oj, kedy čujem jejej milé znenie?Oj, kedy hlasy bôľne pozadunia?A lásky slastnej vzkypí citov vrenie?Oj, kedy, kedy lutny mej spev z’zvučí?A spev zaplače ako vzdych plačúci?Už city lásky povyhasovali;jak ťažko padne vyriecť toto slovo.Lež sníval som… a city splápolali.A cítim lásku, ľúbim zas nanovo.Bo tento sen ma k novej láske budí,i cítim oheň vo chladnúcej hrudi.Ver’ oheň lásky. Sfarbil rozpomienkysen krásny ten; lež moje prebudeniejak trpké bolo. Nebol u milenky,neľúbal rtíky, líčok jej ruženienevidel som… I sklesla moja hlava.Po bledom líci perla slzy pláva.I pozapela mĺkvej lutny struna.I čujem zase milé jejej znenie.Bôlnejšie hlasy vzduchom pozadunia.A citov mojich lásky cítim vrenie.A oko hrášky za hráškami roní.A myseľ ľúbu, milú, drahú honí.Oheň[22]Prechádzam sa po novom trotoárea rýchlym krokom meriam toto mesto.Bo tuná veľa pekných dievčat jestoa ja pozerám rád sa v ženské tváre.Hoj, oko moje — oko bystrozraké —vidí devušku i v najväčšej diali.A noštek jej od zimy sčervenalýnešpatí krásy niektorej storaké.Vidím, pravda, i iných ľudí davy,lež oka zrak len za devami letí.Bo ich krása mne lučezárne svietia tvár’ ich úsmev rád vidím ihravý.Tak kráčam… Lež tu bujných „fajermanov“[23]vidím behať, ich vreštia hlasné trúby.I „vas das“,[24]pýtams’ kol idúcich pánov,„nu Fajer“,[25]čujem z daktorého huby.Nuž bodajže ťa všetci kati vzali.A dívam sa na ľudu veľké masy.Tam jedna babka slzy utiera si,k nej sa túli jeden chlapček malý.Ozlomkrk’ každý hasiť, tuším, letí.Hľa, ulica je v ohni strašnom celá.Ja stojím o strom jeden podopretý…Zrazu ma nadšla túžba hasiť vrelá.I chcem utekať, zastaví ma čosi.I začnem kričať, v blízku zmrnčí ktosi.I mykám sa, lež všetko daromné je.I po čele mi znoja prúd sa leje.A ešte raz sa celou silou myknem,lež hup — jak v priepasť zletel som i skríknem.Z mäkkého zletel som na tvrdé čosi.Ja stonem, v blízku smeje sa mi ktosi.Z postele mäkkej spadol som na púdu,keď ratovať som chcel pred ohňom ľudí.Lež predsa viac som strach necítil v hrudi,nevidiac oheň, ale chyžu chudú.Túžba[26]Ja poznám jednu devu.Jak púčok vonnej ružiza ňou sa duma ženiea za ňou srdce túži.Tak rád by pocelovaťtie jahodové perny,tie líčka mädosladké,ten vlas jej uhľočierny.Jak rád by ju pritisnúťku tejto vrele hrudi,pozabudnúť na chvíľkuzlých všehomíra ľudí.Daromné túžby srdca:dotknúť sa vonnej ruži.Bozk cnostnej devy biedniksmrteľný nezaslúži.Po odchode mojej susedky[27]Vo srdci boľasť cítimtak pekelnú, tak žravú,že netúžim za žitím,lež biedne kloním hlavu.A ona ťažká padárúk mojich v drsné dlanea duma devu hľadáa lícom slza kanie,jasné mi oko kalí.Z pŕs drú sa ťažké vzdychya ja vo svojom žialispev načnem dumný, tichý.Ó, vďaka Umkám, vďaka.Tie tíšia moje žiale,tie tešia neboráka,ktorý lká neustále.Tie vzletu dajú. Za Ňoumi duma moja letí,za devou milovanouvo diaľne, diaľne svety.A v bodrom mojom letkuzabudnem svoje žiale,na smútok, bolesť všetku,na lkanie neustále.Hoj, ty ruka![28]Hoj, ty ruka, drsná ruka,dlabni v mojej lýry struny!Nech zaplače, keď ja žialim,smutným tónom nech zazuní.Tóny tieto bôle tíšia.Zvuky tieto žiale koja.Ony sušia slzy kalnétryskajúce sĺz zo zdroja.Zaplakala lýra tíško,bôľno struny zaplakalii jasní sa čelo, srdceako predtým už nežiali.Kedyže ťa?[29]Kedyže ťa uzriem zase,roztomilý kvietoček?Kedy vnorím svoje zrakydo tvojich modrých očiek?Kedy vidím ľubopytnékrásy tvoje? Tvoju tvár?Kedy čelo opálové?Líčka rudné — sídlo čár?Časy, časy, leťte rýchlopo tú dobu, po ten čas…A potom sa ako terazpomaličky vlečte zas.Večerom[30]Že spomínam ťa, dieťa krás,tie modré oči, jemné vlásky,ten zvučný, strieborný tvoj hlasa nezhasnutie vrelej lásky,ó, nečuduj sa. Rozpomienky,nútiac k spevu, bodria myšlienky.Len na chvíľku ťa vidieť, ach,tie modré oči, deva drahá:ja hodím toto pero v prach.Daromná túžba, márna snaha.Ty skrývaš sa vo diaľke, krásna,a pero drží ruka trasná.I tíchnu hlasy. Mizne sveti premieňa sa v chaos kalný,on zráža sa vo jeden kvet.Zjav vidím devy ideálny.Zjavu kochám sa v tvári krásneji pero padá z ruky trasnej.A zima…[31]A zima sa blíži,severíky dujú.Žlté listy stromovzimu prorokujú.Mizne, rýchlo mizneovocina sladká.Dôkaz blízkej zimyje i moja nátka.Fufnem a ňufák môj,ach, bože môj, zle je,v jeseni od zimyjak rubín sa skveje.Lastovičích hláskovnečuť hlaholenie.Príroda sa blížipomaly vo snenie.Leta nebolo azima blížis’ desná.Ó, daj, bože, abyčím skôr prišla Vesna.Túžba[32]Zas príboj sĺz mi oko kalí,ich zdroja tryskol hojný prúda obnovil sa neskonalýbôľ, trýzni srdce, trýzni hruď.Ach, kedy toto srdce splesá?Radosťou stĺkne napokon?Keď ľud môj vždycky väčšmi klesáa tak blízky je jeho skon.Daromné naše unovanie.Jak skytnúť srdcu radosť mám?Jak tíšiť citov plápolanie?Jak hasiť vrelej lásky plamza rod môj, rod môj ubiedený?Jak sušiť slzy, tíšiť žiaľ?Jak potešiť sa v rozochveníza ľud, ktorý som vždy rád mal?Jak strhnúť závoj smútku z čela,keď blízky je už rodu rov?Keď už i nádej uletelapred tlupou divých satanov?Ó, prečo nečuť poľníc revy?Ó, bársby tento pozazneli vojínov radostné spevyi durkot pušiek, rachot diel.Ja odhodil by pero biedno,meč krvavý by v ruku vzala vďačne, bárs mám žitie jedno,za rod môj úbohý by dal.Lež darmo túžim, vetrík tichýpodúva, chladí čelo oni načúva bolestné vzdychy,pŕs mojich biednych, ťažký ston.Lístok[33]Ó, dajte vzletu, Umky, dajte,nech stíchne srdce, stíchne hruď.Vy, struny lýry, zaplesajte,pŕs rozožeňte hajná smút.Vo diaľke jedna deva žije,akých tak málo máva svet,za ňu mi večne srdce bijei biť bude i bude mrieť.Jej bytosť opeť — slabé hlasy,dobrotu srdca — slabý um.I predstaviť len devy krásysi môžem často v mori dúm.Ja dnes dostal som lístok malýod devy krásnej, krásky krás…I tíchne bôľ môj neskonalý,radosťou hnutý spievam zas.Tie riadky listu vzletu dalii tíchne srdce, tíchne hruďa struny lýry zaplesalii rozohnali hajná smút.Lásky[34]Láska moja ku deveje ako vonný kvet:on skrsne, kvitne, vädnei sprší, a ho niet.I láska moja skrslai kvitne, ale viem:keď zhasnú vrelé cityku deve, príde deň.Ja ľúbim rod svoj drahý,bárs škúli naňho sveti žijem zaň, ó, kebymohol by som i mrieť.I táto láska skrslai kvitne, ale znám:nezhynie ako kvietok,jak vrelej lásky plam.Katastrofa[35]IModrooká brunetka je ideál môj. Dlho hľadal som tento ideál, nestretol som sa s ním.
Darmo som meral hĺbku očú krásnych diev s unylými mojimi zrakmi, darmo študoval som
vlásky krásiek — s modrookou brunetkou som sa nestretol. Len keď už Morfeusa[36]duchovia ukolembali ma v sen, vtedy stretol som sa s ním, s tým utvoreným
mojím ideálom, ale v skutočnosti dlho-dlho nespozoroval som tvora, ktorý by sa bol
zrovnával s obrazom mojej vidiny. Ja ideál môj som ľúbil vrele, bárs som ho nepoznal.IIAmor sa zasmial, keď som raz vnorený v mori dúm sedel pred domom: strojná devuška
kráčala smerom ku mne. Srdce strepotalo, tušil som voľačo. Devuška sa blížila, videl som
tú krásnu tvár, videl záchvev úsmevu na ružovej perne. Videl som tú briadku s jamkou,
ach, ale oči, tie som nevedel rozoznať. Vlas bol gaštanový, ach, ale čo z vlasu, keď som
oči nevidel, bárs sa i pozrela na mňa. Oddialila sa rýchlym krokom. Ja pozeral som za
ňou dlho, dlho, až sa stratila za uhlom blízkeho domu. Ja šiel som za ňou, ona z istej
diaľky obzrela sa a úsmev skrášlil ťahy ľubopytné devušky.Do jedného sklepu vošla, ja som za ňou chcel vojsť s úmyslom, že zaopatrím sa
papiroskami, no pravdepodobnejšie preto, aby som videl blankyt očú, bo tušil som, že
zraky devušky modrými lúčmi budú pozerať na mňa.No práve keď zblížil som sa ku dverám sklepu, vyšla devuška, purpur sfarbil jej líčka
a ja videl som môj ideál. Brunetku modrookú! Ona sa usmiala, ja som sa mimovoľne
poklonil a ona? Ona zaďakovala, rýchlym krokom sa vzdialiac.IIIOsud krutý, ktorý posiaľ škúlil na mňa, usmial sa.Ja spoznal som môj ideál, no akoby sa bol predo mnou ukrýval, dlho nevidel som ho.
Tak rád by som bol vedel, kde býva, ale darmo, nevedel som mu meno, nikto nevysvetlil,
nikto neukázal mi byt milovanej devušky.Celé hodiny som presedel v obloku, dívajúc sa na davy prechádzajúcich sa ľudí,
mysliac si, že snáď vidím môj ideál, ale darmo túžil som po tom; on sa neukazoval.IVV jedno ráno otvorím oblok a pozriem sa von. Bol krásny deň. Dívam sa chvíľku a zrazu
vis á vis[37]vidím v obloku môj krásny ideál s tým istým úsmevom na tvári. Pozrel na mňa,
tak sladko mi bolo okolo srdca i usmial som sa ja skoro, skoro poľúbok som poslal
devuške, no etiketa[38]zachytila ruku a ja som sa len ľahko uklonil, nezdržiac úsmev, chcejúc
odpovedať na jej usmievanie.Od toho rána viem, kde býva devuška modrooká s čiernym vláskom — môj ideál.Od tých čias som vždy sedel v obloku, len keď ma povinnosti odohnali, zanechal som
ho.Učil som sa pri obloku, viac pozerajúc na oblok susedného domu ako do knihy — veď kto
by študoval Cicerona,[39]Herodota[40]matematiku, keď môže obdivovať krásy krásnej devy, ktorá od tých čias, ako
som ju prvý raz videl, častejšie bývala v obloku. V škole mi všetko ťažšie šlo, Vianoce
sa blížili. Ja som pozeral, pri obloku sediac, do milého mi okna vtedy, keď druhí žiaci
študovali klasikov. I vtedy mi zalietali ta zraky, keď som vedel, že anjel preč odišiel.
Ó, bársby som to nebol robil.Ideál som našiel, osud sa usmial, no v smiechu svojom i škúlil na mňa. Ja prepadol
som zo štyroch, poneváč z očú devy nemohol som vyčítať nikdy riadky rečí Ciceronových a
tým menej naučiť sa ich. Ó, veľká katastrofa, ktorej vinná je nevinná devuška a ja,
bláznivý mladík.Hanba[41]Ja plakal som nad sudbou Sláva,no zmĺkol plač i zmĺkol spev.A v dlane rúk mi klesla hlava.Žiaľ nezhynul a búri hneva odberá mi pokoj duši,o rode spev môj predsa čuší.I milujem ja jednu krásku.Hľa, nad rodom som neplakal,a ako k deve cítim lásku,ju ospevujem, bôľ i žiaľ.Ó, zmĺkni spev. Ó, zmlčte muky!Vypadni pero z trasnej ruky!Pravda a nádej[42]Nie ďaleko je rodu môjho skon.Jak človeka, tak jeho život plynie.Hľa, sila zhynula i zdravie hyniea smrť ho krutá čaká napokon.Náš sudbu nepohýna ťažký ston,ni slza, ktorá lícom bledým rinie.Len slabá nádeja a nič viac kyniea pohreb hlásať ľudu zdŕža zvon.No nádej suchá nedá ľudu žitie.Jej veľmi horký býva často klam,len málo kŕmi rodu milovanie.Hej, ale pravda vracia živobytiea svetlo roznáša i drtí priama množí k rodu citov plápolanie.My zaspali sme…[43]My zaspali sme. Spíme. Drzý vrah,päsť zatínajúc, ticho ku nám kráča,siahajúc drzou rukou v život spáča,keď bez vedomia je vo ťažkých snách.Bárs svedomie ho hryzie, pudí strach,egoizmus nenásytného žráča,on ťažké mysle v zabudnutie sácaa pevný blíži sa v svojich snahách.Ja nespím, ale driemem, čujem krok,ktorý sa stále blíži, vraha zlého.I zdvihnem hlavu — nôž sa pozablyskne.I cítim rodu blízky nekrológ.Ó, vstaňte, Slováci, i zdrťme Jeho,kým z vlastných prsú krv nám nevytryskne!Ó, počuj, počuj![44]Ó, počuj, počuj lutny mojej tón,devuško milovaná, v diaľke skrytá!Vedz aspoň, že ťa ľúbim, napokon.Že kvietok mojej lásky neodkvitá,lež kvitne tak, jak kvitol, keď tvoj zjavvyzdvíhal ma z prozaického žitiaa vzletu dumkám mojim bodrý dal.A lietal som vo vyšších vrstvách v duchu,bárs zronený často, som nepadal,keď sarkazmus dolietal k môjmu uchu.Neschladol ešte mojej lásky plam,city moje v tom istom boli rúchu,do akého ich teraz obliekam.A sloky spevu zunia, o čom zneli,tú istú v ruke trasnej lutnu máma vzdychy jej ešte neonemeli —o peknej dobe neprestáva sniť.Nuž, veríš, milovaná, vo cit vrelý?Vo nikdy nepokonný lásky cit?Očú svit[45]Nadarmo prosil som ja. Zima semjak nepovolaný hosť ku nám vlietla.Prírodu pohrúžila v ťažký sen.Posledné kvietky mrazným dychom zmietla.List ostatný zo stromov trhá dol,s ktorýms’ ešte na vetvách stromu stretla.A drsný severík duje od hôľ.Priniesol zimných vtákov krakot desný.A zima kráti dni a väčší bôľsŕdc, túžbu za príchodom peknej Vesny.Ó, keby nazrieť som sa mohol v svitdevuškiných očiek, vo srdca tiesni:jaro by ma ospievať nútil cit.Ránom[46]Olinôčka, dobré ráno!Akože si, ako spala?Či ti duša driemajúcapekné sníčky zmaľovala?Ja som sníval ako vždyckysen prekrásny romantický.Prvý raz som v perny tvojevtisol ja poľúbok vrelý.Prišlo ráno, zbudil som sa,krásne sníčky uleteli.Uleteli — prídu zase.Tak túžim po nočnom čase.Ty netúžiš. Rada ránaneskalené nebo jasné.Neulietnu ránom tebesníčky jak mne milé, krásne.Ó, bársby si zatúžilaza snom o mne, devo milá.Zabudla si…[47]Zabudla si v diaľnom krajina mňa úbohého, viem;ale ja ťa zato vrele,jak nikoho, milujem.Bárs ma srdce toto bolí.Všetko má vo svete skon,zmĺknu, viem, i moje bôlesrdca môjho napokon.Rýchlo letia tieto časya so časom mizne žiaľ.Príde doba, keď poviem: ija som vrele miloval.Oj, dievčatko…[48]Oj, dievčatko tam vo diali,zapomeň ma, zapomeň!Tvoja láska nie je láska,ale priateľstvo je len.Zabudni ma, pekný tvore,a prestaň o láske sniť!Čo ty cítiš v srdci svojom,ó, nie je to lásky cit.Zabudneš ma veľmi rýchlo,duša milovaná, viem.Len ja teba dlho, dlhomilovať neprestanem.Oj, tie oči…[49]Oj, tie oči, oči modré,oj, ten uhľočierny vlas,oj, to dievča milovanézabudnúť by mohol raz?Nie, nemožno, bárs i vravia:Všetko hojí tento čas.Zabudnúc ju, vidím krásnu:Vrelo ľúbiť budem zas.K zime[50]I vhupla zima v kraje našei zlobný fúka severík.Slnce od nás sa diali zasei s prírodou sa končí styk.A zima drsná z povinnostiperohryzáka láme kosti.Zabudni na mňa, zima besná,i chyžku moju zapomeň!Na návštevu, jak zvykneš, hriešna,ó, neprichádzaj nikdy sem!Lež darmo prosím — vietor fúka,zima vkráda sa ku mne dnuká.Nuž keď tak rada trýzniš ľudí,kto zabráni ti ku mne vchod?Pec moja ťa ver’ neodpudí,ba šepce ticho: poď len, poď!Nuž príď! Ja budem priateľ s tebou,len prines Múzu sem so sebou.Poďže bližšie![51]Poďže bližšie, pekné dievča!Sadniže si ku mne sem!Nech ťa bozkám na ústočká,nech ťa vrelo objímem.Keď si ty nablízku — vtedyteplou s’ stáva moja chýž.Steplí sa to srdce chladné.Zblíž sa tedy, anjel, zblíž.Sniažik padá, vietor fúka,mrazný cítim zimy dych.A dievčatko nepočujeprosby mojej tichý vzdych.Objímam…[52]Objímam pec v tejto zime,bŕ, lež z pece dýše chlad.Ó, bárby som miesto pecedievča mohol objímať,ktoré ľúbim, ľúbiť budem,ako som ho ľúbil, keďprvý raz ju pobozkajúc,zabudol som celý svet.Keby som ho mohol bozkaťna tie líčka, dobre viem:Jara teplo by prilietlov moju chladnú chyžku sem.K Novému roku[53]Ja s’ slzou v oku siaham k peru,v rozpomienke na Slávy dcéru,ktorú, ach, kryje diaľny kraj.I nadchnutím sa plní chyžka,vracia sa devy duša blízka,pýta sa na môj duše taj.Hoj, kvietku krásny, modrooký,nech mlčia o ňom tieto sloky!Ak vypoviem to v tento čas,čo dávno v srdci skrývam, cítimsnáď celým mojím živobytím,priateľstvo naše zmizne vraz.A nie preto vo túžbe, žialipíšem ja tento lístok malý;cítim Nového roku krok.Kým obraz váš mi v duši tanie,prijmite moje blahoprianie:Nech boh dá šťastný Nový rok!Vám, devulienka v diaľke skrytá.Vy základ môjho spevu žitia!Vy prevysoký ideál!Vy ruža naša ľubovonná!Zbohom! Končí sa pieseň vonná,lež žijú túžby, žije žiaľ.[1]Večierkom…— Kežmarok 6. VI. 1889. Číslovanie pred názvom
v rukopise („IV.“) mohlo by snáď poukazovať na neznámy rukopisný cyklus
najstarších básní gymnazistu Janka Jesenského. Datovanie básne nebude však asi
správne. V júni 1889 chodil Jesenský ešte do štvrtej triedy gymnázia v Rimavskej
Sobote. Do piatej triedy (Jesenský sa pod básňou podpisuje: „Ján Jesenský, V“)
chodil v Kežmarku v školskom roku 1889 — 90. Ak by datovanie bolo správne, báseň
Večierkom… by bola najstaršou zachovanou básňou Janka Jesenského.[2]Krásny druh…— Kežmarok 6. VI. 1889 (?). Datovanie básne v
rukopise je nejasne opravené, pravdepodobne na 1890. Rukopis je na rube listu s
rukopisom básne Večierkom… Číslovanie pred názvom v rukopise („V“.) mohlo by snáď
poukazovať na neznámy rukopisný cyklus najstarších básní gymnazistu Janka
Jesenského. Pod básňou je poznámka Dušana Ruppeldta ceruzkou: „druh? a niedružka?Toho druha veľmi krásne maľuješ, snáď je to
družka!! prekorigovať by sa toto dalo…“[3]Vzdychy— Kežmarok (?) 5. III. 1890. V rukopise podpis
„Ján Jesenský, V.“[4]Na čom žijem?— Kežmarok (?) 20. III. 1890. V rukopise
podpis „Jan Jesenský, V.“[5]Dictum, factum to je takto / et deinde na čom spať(lat.) — Povedané, urobené to je takto / a potom na čom spať.[6]verum est(lat.) — pravda je[7]Slávus sum et discipulus / cum ille sci non bonus(lat. nespr.) — Slovák som a žiak / hoci viem že nie dobrý.[8]onus(lat.) — bremeno[9]Čo to Slovenskom?— Kežmarok (?) marec 1890. V rukopise
podpis „Jan Jesenský, V.“ Okrem pravopisných opráv Dušan Ruppeldt pri prvej strofe
zaznamenáva ceruzkou aj jej rýmovú schému: a — b — a — b — c — c — b.[10]Deva— Kežmarok 23. IV. 1890. V rukopise podpis „Ján
Jesenský, V.“[11]Krajčír— Kežmarok 30. IV. 1890. V rukopise podpis „Ján
Jesenský, V.“[12]Ľúbim dačo— Kežmarok 3. V. 1890.[13]Mýto— Kežmarok 10. V. 1890. V rukopise podtitul „dľa
anekdoty“.[14]Druh— Kežmarok 17. V. 1890. V rukopise podpis „Jan
Jesensky, V.“[15]Najlepšia chvíľa— Kežmarok 22. V. 1890. V rukopise podpis
„Ján Jesenský“. Po prvej strofe pôvodne verše:Veru, veru, verum dicoaj teraz čo vám poviem.V 13. verši „nožík“ opravuje na „chlebík“ a potom znovu na „nožík“.Na rube listu je text:Dušan!!!!Ak neveríš čo som písalTo je vieš nepekná vec.Predsa bych som hitelu malu teba, nuž mondok b e c s!Jan JesenskýV.K. 22. V. 1890B Becs a to je veľké slovoE Ej a teda mi uver.C Cíť že pravda je Janovo.S Slovo — Ty Helementer!…[16]Blesky— Kežmarok 28. V. 1890. Posledná strofa je
pripísaná pravdepodobne neskôr. Za predposlednou strofou je datovanie: K. 1890.
28/V., za poslednou: Késmárk. 1890. 28/V, podpis „Jan Jesenský“.[17]Tösgyökeres magyar— Kežmarok 7. VI. 1890. Na rukopisnom
liste sú ešte dva verše neznámej Jesenského básne, prečiarané, ku ktorým Dušan
Ruppeldt pripisuje ceruzkou — „a ďalej?“:Časy bežia, rýchlo bežiaKoniec roku školského.[18]Tősgyökeres magyarJeden Slovák, snáď z Oravybujný, pekný, silný, zdravýprišiel do škôl, ale beda,jemu „tót nyelv“ vraj netreba.Vedel tri slová povedať.Zaďakovať, chleba pýtať,„jó reggel“, „nap“ vinšovaťuž nechcel reč svoju znať.Edon raz sa dák’ zamotal,medzi Maďarov sa vpratal.A tí sa ho spýtali,ako by ho nepoznali.„Čo si? Akej národnosti!Aks’ Slovák, zlámem ti kosti.“On ale sa postavila maďarsky tak pravil:„Tősgyőkeres magyar vagyok,magyar nyelvet povedálok,semmi tótul nem tudom.No tehát magyar vagyom.Szőletem én Oravábam,ne higyítek, hogy tót hászban.Magyarnyelv én jól bírok,magyar beszéd jó tudok.Tudok kérni, kérem chlebát,tudok hnedky kősznőnet dať.Istenucscse magyar somist’ucscse magyar vagyom.Sliepka viem ako sa volápo maďarský — szelepke.Zós nemecky, tót omáčkaamacskó sa zovie. — Hé!Ugye tudom povedálnipo maďarský hovorálni.Mírt ne is magyar vagyomés magyarúl jó tudom.Tudom magyaról számolni,egy, kettő, három. Kel tudnipo maďarúl písať aj.Azt tudok, keď vie to száj.“A tak ďalej takto rečnil,svoje mysle do venca zvil,teraz ich vypovedal.Známosť však velikú malo maďarskej reči — ačak?Koncom rečí to bolo tak:koncom rečí — hahaha…vysmiali sa z chúďaťa.Báseň je satiricky ladená. Jesenský v nej použil vedľa spisovných výrazov i
dosť nárečových prvkov. Do básne vkladá slová, ba celé verše a slohy písané po
maďarsky. Píše ich zväčša nesprávne a prispôsobuje celej obsahovej i formálnej
výstavbe básne. V nasledujúcich riadkoch otláčame ešte raz celú báseň. Maďarské
časti básne prekladáme do slovenčiny.Írečitý MaďarJeden Slovák, snáď z Oravybujný, pekný, silný, zdravýprišiel do škôl, ale beda,jemu „slovenskú reč“ vraj netreba.Vedel tri slová povedať.Zaďakovať, chleba pýtať„dobré ráno“, „deň“ vinšovaťuž nechcel reč svoju znať.Edon raz sa dák’ zamotal,medzi Maďarov sa vpratala tí sa ho spýtali,ako by ho neznali:„Čo si? Akej národnosti?Aks’ Slovák, zlámem ti kosti.“On ale sa postavila maďarsky tak pravil:„Írečitý Maďar som japo maďarsky rozprávamneviem nič po slovensky.No teda Maďar som.Narodil som sa na Oravenemyslite, že v slovenskom dome.Maďarskú reč dobre ovládampo maďarsky dobre rozprávam.Viem pýtať, prosím chleba,viem hnedky zaďakovať.Na moj veru Maďar somna moj veru Maďar som.Sliepka viem ako sa volápo maďarsky — szelepke.Zós nemecky, slovensky omáčkaamacskó sa zovie. — Hé!Pravda viem povedaťpo maďarsky hovorálnipreto teda Maďar soma po maďarsky dobre viem.Viem po maďarsky rátaťjeden, dva, tri. Treba vedieťpo maďarsky písať ajaj to viem keď to vedia ústa.“A tak ďalej, takto rečnil,svoje mysle do venca zvil,teraz ich vypovedal.Známosť však velikú malo maďarskej reči — ačak?Koncom rečí to bolo tak:koncom rečí — hahaha…vysmiali sa z chúďaťa.[19]Poznanie— Martin (?) leto 1890. V rukopise podpis „Ján
J.“, pred názvom číslovanie „V.“ Číslovanie znamená pravdepodobne poradie vo
„vätšej básni“ — „Zvuky mojích dúm“ — ktorú Jesenský spomína v liste Dušanovi
Ruppeldtovi 7. — 8. VII. 1890. (List je v majetku Fedora Ruppeldta.) Báseň
Poznanie a Prvý bozk sú ako príloha k tomuto listu, ktorý uvádzame doslovne, aj s
prepismi:Milý priateľu Dušan!Cusíš? no dobre čo som aj nie mladší chytím sa ja do listu. Slúbil som ti, že
ti pošlem vo vakátiach aj z mojich mladých novopečených — varených — najlepšie
novospáchaných básni… ba len z takých… veď vieš nie… žiadne básne ti nepošlem len
také hlupstvá… Teda maj jích… ale len čiastky z mojej vätšej básni „Zvuky mojích
dúm“ (sprostý názov — ale nevedel som jich ináčej pomenovať). —v I-ej čiastke môžeš i toto čítať.Hruď dme sa bôľom slzy kryštálovéRinú dol‘ lícom, vrásky kryjú čelo. —Padajú na nás, bôle, smútky, nové. —S jích ramenami objaly nás vrelo. —atď.alebo: v 2-hej čiastke: (reflexie) (v každej čiastké reflexie obsahujú 4
štrófy)Hlas trasie bôľom sa, z chladnúcej hrudiVlniacim prúdom prúdia sa mi vzdychy.A v hrudi chladnej spev sa smutný vzbudí.A veje vzduchom cez večierik tichý. —Mesiaca svieti ľúbozlatá splň. —Hviezdy s hlávkami veselo sa trasú.A mojích citov spevy jako vĺntlupy, vinú sa večerného času. —Večerný vetrík šelestí listamistromovia, šumot jích milo mi zneje.Srazí sa šum jích s mojími spevamiA spev ten lepšie mdlú hruď rozohreje.Spievam tichúčko v jasné nebo hľadím.A predtým čerstvy zaníka už šum.V nádejách mojích zas znovu sa zmladím.Opustím miesto, miesto mojích dúm.v IV-tej čiastke. —Kŕčovito sa ruka v päst sovrela. —Tvár zbĺkla ohňom iskry sršia z očí.Tieň dúm hladuškým čelom preletela.Hnevu žlč jazyk búrnou zlosťou močí. —Zdvihne pravica sa, žily vyvrelyna bielej ruke, krv sa silno prúdi.A ústa hromovým hlasom zkypelyMyseľ za pomstou, pomstou stašnou blúdi. —Ha ký to ďas? jaký to ľudia u nás? —či miesto srdca skalu majú v hrudi.Zbojstvom krutostou spenený jích hlas.Po neľudský s biednymi ľudmi súdi. —Ó! nevrešť huba soka nášho krutá!Ó mlč ty s rečou smelá hlúpababa.Skuj ruky slabé— krutý tyranv putá.A trýznibarbarslabuškého raba. —Na budúce ti takýchto viac pošlem, na teraz len tieto ale to ti hovorím pošli
krytiku ak nebude tu tvoj list tuná o peť dní potom… neviem čo bude… ale — no S
Bohom sapiens — ?????????sostávaTvoj práteľJán Jesensky, V.S Bohom prozaista.roku tisícosemsto devädesiat. — dňa siedmeho? a či ôsmeho júľa.J.Ján[20]Prvý bozk— Martin (?) leto 1890. V rukopise podpis
nečitateľný, číslovanie pred názvom („VII.“) znamená pravdepodobne poradie vo
„vätšej básni“ — „Zvuky mojích dúm“ — ktorú Jesenský spomína v liste Dušanovi
Ruppeldtovi (7. — 8. VII 1890). Báseň Prvý bozk a Poznanie sú ako príloha k tomuto
listu (pozri poznámku k básni Poznanie). V rukopise v druhom verši pri slove
„vtisla“ (rukopis „vtysla“) má Jesenský hviezdičku a za básňou poznámku: „Ako sa
píše v,tysnúť‘? odpíš, či s y — alebo s i. som nie istý ani
ako sa píše ,oviť‘, tuším s ,i‘.“[21]Prebudenie— Kežmarok (?) 2. XI. 1890. V rukopise pod
básňou podpis DRuppeldt, na rube listu text: „autor: ???? ???????? Ece?c??, VI.“,
ceruzkou pripísané „básnik“. Druhý verš opravený ceruzkou (Dušan Ruppeldt) na:Oj kedy už čujem jej milé znenie?[22]Oheň— Kežmarok (?) 1890 — 91 (?). V rukopise podpis
„Pánpero, VI.“ Na rube listu ceruzkou podrobné pripomienky k básni od Dušana
Ruppeldta.[23]fajerman(z nem.) — hasič[24]vas das(nem.) — čo to[25]Fajer(z nem.) — oheň, požiar[26]Túžba— Martin 27. VIII. 1891. V rukopise podpis „Ján
Martinský“.[27]Po odchode mojej Susedky— Martin 29. VIII. 1891. „Písal
Janko Jesenský, VII“, „odpísal znovu v Kež. 1891. 15/X“.[28]Hoj, ty ruka!— Kežmarok 13. IX. 1891. „Písal: Janko
Jesenský“.[29]Kedyže ťa?— Kežmarok 19. IX. 1891. „Písal Janko Jesenský,
VII“.[30]Večerom— Kežmarok 25. IX. 1891 „večer“. „Písal Janko
Jesenský“. V pravom hornom rohu rukopisného listu pečiatka: Jeszenszky János
felgymn. tanuló. Na druhej strane listu rukopis básne Ránom, datovanej v Kežmarku
1. XI. 1891.[31]A zima…— Kežmarok 29. IX. 1891 „ráno“. Podpis „Ján
Martinský“.[32]Túžba— Kežmarok 3. X. 1891. Názov básne v rukopise:
„(Túžba)“, podpis „Ján Jesenský, VII“.[33]Lístok— Kežmarok 4. X. 1891. „Písal Ján Jesenský, VII“.
Na rube rukopisného listu ceruzkou riešenie matematickej úlohy.[34]Lásky— Kežmarok II. X. 1891. „Písal Janko
Jesenský“.[35]Katastrofa— Kežmarok 14. X. 1891. „Písal Janko Jesenský“.
Na štvrtej strane rukopisu podpis „Jeszenszky János, VII“.[36]Morfeus— v starogréckej mytológii boh sna a spánku[37]vis a vis(fr.) — naproti, zoči-voči[38]etiketa(z fr.) — pravidlá spoločenských mravov, zvyky a
obyčaje v spoločenskom živote[39]Cicero, Marcus Tullius (106 — 43 pr. n. l.) — najslávnejší
rečník a prozaik rímsky[40]Herodotos(490 — asi 424 pr. n. l.) — najslávnejší grécky
historik[41]Hanba— Kežmarok 15. X. 1891. „Písal Janko Jesenský,
VII“.[42]Pravda a nádej— Kežmarok 15. X. 1891. „Písal: Janko
Jesenský, VII“.[43]My zaspali sme…— Kežmarok 19. X. 1891. „Písal Janko
Jesenský, VII.“ Na rube rukopisného listu pečiatka: Jeszenszky János felgymn.
tanuló. R. v. 13 pôvodne:Ó vstaňte Slováci i zdrťme
jeho[44]Ó, počuj, počuj!— Kežmarok 29. X. 1891 „po obede o 3/4 na
dve“.[45]Očú svit— Kežmarok 30. X. 1891 „ráno“. „Písal Janko
Martinský, VII“.[46]Ránom— Kežmarok 1. XI. 1891 „ráno“. „Písal Tenistý“. Na
prvej strane rukopisného listu báseň Večerom, datovaná v Kežmarku 25. IX. 1891, s
podpisom „Janko Jesenský“.[47]Zabudla si…— Kežmarok 1. XI. 1891 „po obede okolo 4tej“.
„Písal Tudhatod“.[48]Oj, dievčatko…— Kežmarok 1. XI. 1891 „poobede o 1/4 5“.
„Písal Panpero“.[49]Oj, tie oči…— Kežmarok 1. XI. 1891 „poobede 1/2 5“.
„Spísal Pauper, VII“.[50]K zime— Kežmarok 4. XI. 1891 „večer o 9-tej“. „Písal
Janko Jesenský, VII.“ Na rube rukopisného listu pečiatka: Jeszenszky János
felgymn. tanuló. R. v. 7 pôvodne:Zabudni na mňa zima krutá;R. v. 9 pôvodne:Na návštevu ku mne ó hriešna;R. v. 18
pôvodne:Len prines Músu k mne so sebou.[51]Poďže bližšie!— Kežmarok 5. XI. 1891 „ráno o 1/2 8mej“.
„Spísal: Kto?“. R. v. 12 pôvodne:Prosby vrúcej tichý
vzdych.[52]Objímam…— Kežmarok 5. XI. 1891. Podpis „Ján Jes“.[53]K Novému roku— Martin 28. XII. 1891. V rukopise
venovanie: „slč. O. F.“ (Oľga Fialová-Wrchovská), podpis „XY“. Rukopis básne
opatruje Oľga Fialová-Wrchovská (pozri tiež JKS, str. 101 — 108).
|
Jesensky_Basne.txt
|
Naša dedinaPríhody dedinských chlapcovNaša dedina, od nepamäti Pílou pomenovaná, nevyznamenáva sa krásou, ani len pôvabom
okolia, ale ani svojou polohou.Leží stiesnená medzi dvoma vrchmi: na východ rozložené vysoké Trstie so svojou predhorou
Čelom, na západ strmá Ostrá s úbočou Holubovom a inými stranami. Hlbokou dolinou tečie
rieka Rimava.Celá dolina, od Tisovca po Hačavu úzka a tesná, od Hnúšte širšia a úrodná, až po
Rimavskú Sobotu menuje sa Rimavskou dolinou.Úrodná je všade, len chotár našej dediny je neúrodný, skalnatý — a jarnými vodami,
letnými búrkami krížom-krážom zjarčený, výmoľami rozrytý…Naša dedina má meno od píly, ktorá stála tam, kde je teraz nižný „rad“, už od viac
storočí. Píla bola majetkom tisovských pánov.Mala vždy čo píliť, lebo Trstie bolo od vrchu, kde je šíra pláň, až k samej Rimave
pokryté hustou prahorou s jedľami a smrekmi, akých teraz nevídať. Brvná, ktoré sa použili
na stavbu kostola, a ešte aj dnes vzdorujú storočiam, svojím objemom vzbudzovali obdiv. A
tie pochodili z úpätia Trstia.Celé okolie našej dedinky ukazuje, že ľud, ktorý tu žije, musí sa boriť o každú piaď
pôdy s drsnou prírodou, so živelnými pohromami a s neprajnými pomerami.Úbohý je, vlastne bol donedávna, tento ľud.Ťažký bol jeho život, mnoho práce, málo úžitku, veľa starostí, málo potešenia.Okolie dediny nemá príťažlivú krásu, ani len takú nie, čo sa menuje divá krása. Aspoň
cudzinec nenachodí v roztrhaných stráňach, skalnatých úbočiach nič pútavého.Sama dedina je chudobná. Krátko po revolúcii (1848) spolovice vyhorela. Druhá polovica
ľahla popolom r. 1895. Robí dojem chudoby a úpadku… Ale kto sa tu narodil, kto žil tu svoju
mladosť, zamiloval si túto úbohú hrudu zeme, toto chudobné hniezdo, ako si ju vrele
zamilovali tí dvaja, o ktorých je v tejto knihe reč: Danko a Janko.Milovali svoju rodnú dedinku sprvu nevedome, neskôr rojčivo, vrúcne a naostatok s istým
žiaľom a veľkou, neskrotnou túžbou v srdci, keď sa veľké more a veľká časť pevniny položili
medzi tento kútik zeme a medzi Dankovo vrelé srdce. Srdce, ktoré tak vrúcne milovalo
zúbožený slovenský ľud, nemohlo spočinúť v rodnej zemi, ale tam v diaľnej Amerike.Danko a Janko skutočne žili životom, aký je tu opísaný. Ich celý život je zaujímavá
kniha, z ktorej podávame len ako úryvok časť chlapčenského veku, tak asi od deviateho do
jedenásteho roku. A to bolo koncom päťdesiatych rokov predošlého storočia.Danko bol synom evanjelického farára Imricha Laučeka na Píle. Píľanská fara mala povesť,
že je bohatá. Mala dežmu a boli roky, keď veľká murovaná stodola (kolešňa) bola nabitá
zbožím a mlátilo sa v nej od Michala do Jozefa.Podľa toho farára pokladali za boháča. Vtedy sa ešte hovorilo: „penäze u knäze“.A tak Danko bol synkom panskej rodiny.Janko bol najmladší zo siedmich detí učiteľa Juraja Vansu. Učitelia vtedy mali meno
„rechtor“. Väčšina starých rechtorov boli ľudia „akademicky“ vzdelaní, ako sa dnes povie.
Napríklad náš Juraj Vansa vedel dokonale hovoriť a písať v štyroch rečiach; jeho latinčina
bola klasická a s pánom farárom, ktorý mu bol aj kmotrom, besedovali po latinsky.Ale učenosť ho neuchránila pred hmotnou biedou. V tom čase celý plat píľanského
evanjelického učiteľa bol „všeho všudy“ ročne asi 360 zlatých. A to najviac v prírodninách.Do tohto dôchodku patrila i kantácia a menovite blažejácia a gregoriácia, o ktorých hneď
na začiatku rozpráva naša kniha. Tieto ustanovizne boli prastaré pozostatky zriadenia
školských vecí, najmä platov učiteľa a kantora. Veď len zbory samé udržovali si týchto
úradníkov. Možno za dávnych čias aj ľud viac udeľoval; neskoršie sa to zvrhlo a konečne
tieto dôchodky nahradili sa iným spôsobom.Mnohí už nepoznajú ani mendíkov. A to je jedna z tých milých, často dojemných, často
komických figúr v živote evanjelických slovenských cirkví, Nemci ich nemajú, tam majú
zvonárov, ktorí odbavujú funkcie mendíčkov. V Tisovci mali mendíčkov až deviatich, na Píle
bol len jeden a obyčajne spával v škole. Platila ho cirkev, vlastne z toho, čo si
vyspieval, čo dostal do „pušky“. Stravovala ho dedina z dom’ do domu. Večer sa šiel
pripovedať, kde mal ráno prísť na raňajky (a na obed a na večeru). Jeho povinnosti boli:
zvonenie, okrem večer o desiatej a ráno o štvrtej (toto odbavil obecný vartáš a hrobár).
Potom: nosenie úradných listov, takrečených kúrensov, do najbližších cirkví, ťahanie mechov
pri organe a spievanie (i na pohreboch) a okrem toho iné drobnejšie práce. A, rozumie sa,
vysluhoval aj v škole, keď bolo treba niečo doniesť, do pece zakúriť a konať iné drobné
práce.Naši mladí hrdinovia vo svojich rozhovoroch častejšie užívali výrazy svojráznej
krajomluvy, ako aj istej len deťom vlastnej reči, ktorá by sa mohla pomenovať „hantýrkou“
dedinskej mládeže. Výrazy ako: „mingať“ (nohami), „boľongá sa“ (zlomená noha), „galanši“
(zvon), akoby zajačal (ten zvuk je neprirodzený, temer žalostný, ale zasa celkom iný, ako
keď „bijú na zvon“, t.j. na poplach). Taktiež v našej dedine nepovedia susedovie, ale
susedove, Galove, Martinove. Janka zvali chlapci: Janík školove, Danka: Daňo farove.
Slovíčko „an“ značí asi: hľa — tu. V Ratkovej povedia „an tu leží“. „Koj“ — keď, „kotor“ —
ktorý sú pozostatky rusizmov, lebo na vŕškoch bývali Rusi.
|
Vansova_Danko-a-Janko.html.txt
|
Ťažké položenieVečer prichodil a Ľudmila Karmanová dostávala ružovšiu vôľu. Hľadiac v záhrade zpod
ovocných stromov, kde čítala knihu celé popoludnie, na zapadajúce slnce, za strechu
posledného humna v dedine, začala spievať pesničku, začínajúcu sa: „Kde hľadia oči moje…“
Dopoly vyspievajúc ju, prišla do takého oduševnenia, že nemohla ďalej ostať na zelenej
pažiti, ale vyskočila a zasmiala sa do dlane utláčaným, potuteľným smiechom. I začala
chodiť po záhrade veľmi rýchle, zhybujúc sa ku každému kvetu, čo jej padol do cesty, a
prizrúc sa mu láskave. Na konci záhrady zastala a, obrátiac sa tvárou hore, pozrela nabok,
kde pri uhle ich domu, rovno s ohradou záhrady, stál biely domec — kancelária otcova — s
otvorom i na ulicu i do záhrady. Ľudmila hľadela naň dlhšie s utajovaným úsmevom, potom
zrazu sa odvrátila. Z domu na ulicu vychodil mladý človek, Cyril Čavkovič, okrúhlej hlavy,
stredne vysokej, niečo plnej a trochu i nedvižnej postavy, a zakašľúc slabo, postál,
obzerajúc sa po dedine. Ľudmila nečakala, kým jeho zrak dôjde i k nej; ale bez šumu, ako
potajme, rýchle ponáhľala sa poza stromy zo záhrady a vstúpila do čistého dvora. Tam pod
lipou sedeli jej rodičia s nevestou Júliou, šla teda k nim a oprela sa o sneť lipy, dajúc
ruky za pás. Matka a otec boli už dosť starí, ona päťdesiatšesť, on šesťdesiatšesťročný.
Sedeli jeden pri druhom na stolcoch, on v čítaní novín pohrúžený, ona prizerala sa na
vnučku Vieročku, ktorej na Jána minul deviaty rok, ako nanáša s veľkým namáhaním päťročného
buclatého bračeka, hrajúc sa s ním, že ho nesie na krst. Naproti nim sedela nevesta Júlia,
mladá pani peknej bielej tvári. Mesiac minul pred troma dňami, čo sa vydala za ich syna
Daniela, a už vzdychala, obracajúc oči k nebu a myslela si: „Áno, banujem strašne, že som
sa vydala!“Myslela si totiž, že keď sa vydá, stane sa čosi neobyčajného, áno, vznešeného, a tu svet
ostal takým, aký bol, život celkom obyčajný. Jej muž, úradník na blízkej, pol hodiny
vzdialenej železničnej stanici, odchodí ráno a nepríde len večer celkom proste. A jemu ani
nepríde na um diviť sa, aká krásna je ona, aká oslavovaná bola, ako neobyčajne duchaplná,
ale všetci títo domáci: rodičia, dve sestry i muž staršej sestry, Žovkin, pokladajú ju za
nič nie zvláštnu, ba sám Daniel ani len nie je pyšný na ňu! Nesmierne sklamanou sa cítiac,
sťahovala obrvy nechutne, vše-vše hodiac zrakom hore k vetvičkám lipy. Domáci pán, ako
videl, že jej je clivo, prihovoril sa jej bol láskave, no že len jednoslabične odpovedala,
dal jej pokoj. To isté spravila i svokra, no utiahla sa tiež. Ľudmile neprišlo na um
prihovoriť sa jej, ona, nôtiac si pre seba, tajne kukala ku dverkám dvora. V nich o chvíľu
zjavil sa mladý človek, Cyril Čavkovič, a priblížil sa ticho a trochu nedvižne pod lipu.
Poklonil sa hladko a veľmi úctive a sadol ku Karmanovi. Pokašľal slabo a začal mu čosi z
úradu oznamovať — bol totiž Cyril Čavkovič podnotárom pri Karmanovi. Keď dohovoril a domáci
pán prisvedčil hlavou, odpovedal, zaštoblajúc malým prstom do fajočky, aby stlačil nižšie
dohán v nej, Cyril Čavkovič pozorne obrátil hlavu k slečne, čo stála opretá o sneť, a
riekol potichu, ale významne mihnúc očami:„Slečna, na druhý týždeň bude výročitý jarmok v Lúčkove: vysúkať rukávce!“Ľudmila pristúpila bližšie, oprúc sa na operadlo stolca matke za chrbát, a odvetí
ligotavým hlasom:„Či už viete?… Vy ani na iné nemyslíte, len jarmoky obzerať, ako… ako… haha… nejaký
Žid!“„Áno, to je moja najvážnejšia starosť!“ uisťuje Cyril Čavkovič a pozrie pozorne na jej
tvár, či zbadala význam tých slov.„Veď je to divné…“ ponosuje sa ona, usmievavý zrak odvracajúc od neho, „slečna, a pomáha
v kancelárii, ba ešte i pasy píše!“„Nijaká čestná práca nesnižuje… to si zachovaj!“ hneď zastarie sa otec vážne, ba ešte i
čelo sa mu zamračí.Ľudmila utíchla ako skrotnutá, no jej ligotavý pohľad očú prezradzoval, že práve takú
odpoveď čakala.Medzitým zvečerilo sa celkom. Do dvora vchodil rad pluhov, jeden za druhým, vracajúcich
sa z poľa. Mocné voly so širokými väzmi a rohmi zastaly vážne do úzadia, čakajúc, kým ich
oslobodia z jarma. Katušin muž, Ján Žovkin, a otcov išpán — Metod Karman mal totiž i veľký
majetok — prišiel do dvora ostatný. Bol to malý človiečik, tenkej šikovnej postavy,
čiernych vlasov a brady. Tvár jeho ohorená ako sedliakova, s buclatými tučnými lícami, z
ktorej smiešne vyzeraly drobné čierne oči, iskriace ako dva uhlíky — bola naveky vľúdnym
úsmevom poliata. I bol Ján Žovkin ako milý a úslužný Židáčik.Najprv šiel, kde sluhovia vypriahli, a sám — hotový ku všetkému — pomohol, šikovne sa
zvŕtajúc. Potom pristúpil pod lipu a, sadnúc si k tesťovi, dal sa s ním do rozprávania o
poli.„Dobre stojí… všetko dobre ide!“ zakončieval s potešením, zahŕňajúc si krátkou dlaňou
čierne vlasy, zatým hladiac si rovné úzke čelo. A domáci pán, zaďubúc malým prstom do
fajky, s tvárou zduchovnelou, ako by spomínali vyššie veci, riekol:„To je najlepšie!“Ján Žovkin po takomto radostnom uznaní prívetive spýtal sa novej švagrinej, ako sa cíti
dnes, zamiešal sa vľúdne do žartovného dohadovania sa dvoch mladých, usmejúc sa na Cyrila
Čavkoviča, ako ten nepovedome priťahuje stolec bližšie k slečne, túžobné pohľady hádžuc na
jej váblivú hlavu, a ako s potuteľným smiechom odstupuje sa ona. Konečne Ján Žovkin
posvolával k sebe deti, ako kvočka kurence, a maznajúc sa s nimi, pobral ich na lono. K
nemu odboka prišla jeho žena Katuša, najstaršia z detí Karmanových. Vyšla z kuchyne a mala
rozohriate líca i čelo. V náhlosti, utierajúc ruky o zásterku, volala Ľudmilu prikryť stôl
na večeru, no ona zato prišla celkom pod lipu, aby sa jej dostalo kus ľúbeznosti od muža.
Naozaj, on obrátil ohorenú tvár svoju s úzkym čelom k nej, potom zodvihol dlaň a pohladil
ju po chudej, rozpálenej brade. Ona naklonila sa k deťom, čo mu sedely na lone, a Žovkin,
použijúc príležitosti, pritiahol nežne jej hlavu k sebe.„Či ich vidíš…“ divila sa Júlia, „ako sa láskajú!“ Ju mrzely i žarty Cyrila a Ľudmily, a
toto popudilo ju rozhodne. Tak ona tu umiera od nudy, a oni ako by nič, si dvoria, i
poznamenala očividome s iróniou: „Či sa vy dosiaľ ešte veľmi radi máte!“Žovkin usmial sa milo a vďačne pozrel na Júliu. Katuša usmiala sa tiež a oči jej
zašľahly hrdosťou, čo Júliu prekvapilo ešte väčšmi. Toto je divná vec; tak oni sa tu
obľubujú, ako by ona ani nebola nešťastná, a myslia si ešte, že sa jej to páči! I spraví
posmešnú grimasu ústami, keď Katušin uveličený pohľad došiel k nej. Tá zadivila sa, že jej
líca sčervenaly od toho, potom sa akosi zmýlila, to zas namrzelo ju, no nič neriekla, len
pobrala sa do domu.Cyril Čavkovič, keď sa i slečna vzdialila, vstal so stolice a počal sa ticho prechodiť
poza chrbty druhých, po bielom suchom dvore. Robiac si papirosu, zdalo sa mu, že by sa mal
prihovoriť niekomu, a on začal upierať oči — ktoré hlboko ležaly v svojich jamkách, boly
tmavej farby a príjemného lesku — vše na jedného, vše na druhého. Myslel, že by sa mal
prihovoriť Júlii, no neopovážil sa; imponovala mu svojím zunovaným výrazom na tvári.
Neurobil to teda a sobral sa za slečnou.Našiel ju v bývacej izbe so spevom prikrývať stôl a rozkladať taniere na biely obrus.
Keď vstúpil Cyril Čavkovič, neprestala spievať, ale na jej trblietavom zraku zrejmá bola
radosť, že prišiel za ňou. Usmejúc sa, ukázala žartovne rozkazujúcim posunkom, aby šiel
pomáhať; no Cyril Čavkovič zakrútil hlavou so dva razy a nešiel, ale oprel sa o vereje
otvorených dverí od druhej izby a stade, na potešenie Ľudmile, hľadel túžobne na každý jej
pohyb. I začal spomínať veci prosté, čo dialo sa v kancelárii, ako komisne držal sa dnes
mikynčiansky richtár, hoci jemu chcelo by sa celkom iné… iné hovoriť, napríklad akej
oslňujúcej krásy je Ľudmila.Medzitým shrnula sa rodina k večeri. Ostatný šiel mladý pár: Daniel a Júlia. On vysoký,
pekne, rovno urastený, mal belavé vlasy, dlhé žlté a veľmi úhľadné fúzy a sivé podlhovasté
ako slivka oči. Práve došiel so stanice a bol v belasom kepienku, majúc úradnícku čiapku s
ligotavou strieškou na hlave. Oni pozaostali naschvál za druhými. On, vedúc ju a držiac ju
okolo pása, nahol sa k nej a spýtal sa:„Čo si robila dnes?“Júlia neodvetila hneď. Mala povedať, že nudne jej bolo a že sa sklamala vo všetkom?
Nadišiel ju odpor proti nemu, ako príčine všetkého toho. Konečne riekla s tieňom chladu:„Nič!“Daniel Karman, všeobecne za veľmi pekného pokladaný, naklonil belavú hlavu ešte nižšie,
aby videl, či jej je i tvár taká neprívetivá, ako bola odpoveď, a presvedčiac sa o tom,
odstúpil nadurený. Hľaďže ju! On — za ktorým túžilo dievčat z pol stolice — jej mužom, a
ona ani len nie je šťastná!*Cyril Čavkovič v noci ani nespal poriadne, a ráno už o pol piatej bol hore. Nie namáhavá
práca, čo ich čakala dnes v kancelárii, zobudila ho, ale to, že Ľudmila — ktorú, ako
obyčajne, keď bolo nadmier veľa práce, brával so sebou starý Karman na výpomoc — príde i
dnes s otcom a on celý deň bude môcť byť v jej blízkosti. Cyrilovi zdal sa tento deň
nevysloviteľne zvláštnym a on i cítil sa akosi inak… ako vo sviatok. I obliekol sa
pečlivejšie než inokedy. Sivej farby nové šaty ako uliate priliehaly mu na stredno-vysokú,
trochu plnú postavu, golier pri hrdle ako srieň a pod bradou mal červenú mašličku s ihlou,
na konci ktorej blýskalo sa žlté srdiečko. Bol trochu i rozochvený i netrpezlivý, i noc
zdala sa dlhá, i hodiny. Vyšiel pred dom a tu prišlo mu na um, že dnes treba včaššie
raňajkovať než inokedy, i pobral sa tichým krokom ku Karmanovcom. Približujúc sa k dvoru,
videl Jána Žovkina na prahu dverí stáť. Na ramene mal prevesenú krivú paličku a do nízkeho
čela zatlačený klobúk z čiernej slamy. Dvor bol pustý, len pri studni stála Katuša vo
vyšedivených šatách a ťahala vodu na polievanie ruží a kapustnej priesadky. Cyril Čavkovič
myslel si, že Katuši bolo by milé, keby ju videl zaliatu, i postál vo dverciach, do poly
odvracajúc sa, a čakal, že príde k nemu Žovkin, Katuša zbadá jeho hlas, keď sa bude
shovárať s ním, a utiahne sa niekam. No Ján Žovkin, vidiac ženu pri studni, usmial sa milo
a nešiel von zo dvora, ale prv k nej.Čavkovičovi zdalo sa, že môže počúvať, čo sa budú shovárať, a nič sa nestane zato, i
postúpil ďalej za dvierka a oprel sa o múrik.„No, už ideš?“ spýtala sa Katuša, a Cyril Čavkovič videl cez škáru rozrušených dveriec,
ako keruje jeho pohľadu ako mladá, a na ústach zdržanlivý sladký úsmev. Muž jej pokyvkal
hlavou a zahľadel sa, ako nalieva vodu z vedra do kupy. Keď doplnila, odložila krčiažok na
srub, sklonila sa rýchle a chcela vodu vziať a odniesť; vtom Žovkin obzrel sa šikovne
dookola a, naradovaný, že má ženu zvláštnu, ktorá neštíti sa nijakej práce, čo akej ťažkej,
rýchle objal jej plecia.„Pre Pána, čo to stváraš? A ak by niekto videl?“ užasne ona a rozpáli sa v tvári, i chce
sa veľmi nahnevať. „Či nevieš, že sme už starí? A tak na očiach!“ i pozerá chvatom dookola,
no dvor pustý, brána zavretá.Ale v krajnom okne, kde mala izby Júlia, videla peknú hlavu, ako hľadí na nich a sa
usmieva. Ján Žovkin nevidel toho, a keby i videl, nepodbal by. On hľadel len na ľakanie
Katušino, jej červené líca, čo mu pripomenulo roky mladosti, a on zacítil sa od toho naozaj
ako 28-ročný. Oči zablysly mu ohňom a hlava Katušina našla sa v jeho dlaniach.„Jaj… ty… ty!“ bráni sa ona hlasom už teraz naozaj zúfalým a odtíska ho.Cyril Čavkovič myslel si, že prichodí mu odstúpiť od dveriec, a poodišiel prechodiť sa
pred dom. Šliapuc zarosenú trávu čistou topánkou, rozmýšľal o Žovkinovi, i zdalo sa mu, že
toho život je príjemný a na závidenie. Keď videl ho vychodiť zo dvora, obrátil sa chrbtom,
sám nevediac prečo, a staval sa veľmi zahľadeným do dediny. No keď Žovkin vzdialil sa na
kuse, Cyril Čavkovič hneď — s namáhavou rezkosťou — sobral sa do domu. V pitvore stretol
Daniela odchodiť na stanicu a v izbe našiel Karmana pri stole. Prázdny pohár stál pred ním
a on, s veľmi komótne rozloženým telom, kúril z dlhej fajočky a, rozhŕňajúc jemnou rukou
riedke vlasy na temene, zdal sa vravieť: „Ach, či som ja indolentný, a ako je to príjemné!“Naozaj, Metod Karman, ako dostal zaťa, na plecia ktorého složil starosť o majetok, a
svedomitého podnotára, i Ľudmila narástla na výpomoc — olenivel celkom. Už len zväčša
prizerať a dohliadať mal, a i to zdalo sa mu ťažkým a veľkou prácou.Cyril Čavkovič prisadol ticho na koniec stola, kde bolo jeho miesto od dvoch rokov, a
miešajúc kávu v belasej šáločke, hľadel po izbe za Ľudmilou. Že nebola tam, ani šálka na
jej mieste, začal sa strachovať v duchu, či je nie chorá. Konečne, keď dopíjal kávu,
zašuchotaly ženské šaty za dverami… to ona! Cyril Čavkovič zachvel sa a pobledol. No vošla
nie Ľudmila, ale Júlia s nechutným výrazom na tvári a ledva badajúc úctivé „dobré ráno“
Čavkovičovo, sadla s akýmsi vzdorom k stolu. Začala jesť s veľkou lenivosťou, ako by jej
káva nechutila, alebo ona vôbec nebola lačná; no ju vlastne veľmi rozžialilo, že Karman zdá
sa ako človek úplne spokojný so všetkým, nijakého oblaku na širokom čele, a ona nespala v
noci od nešťastia. Rozhľadela sa po izbe, a vidiac, že všetko je v nej pokojné, čisté a
útulné, a ona rozrušená, cítila kýsi plačlivý cit a zažiadalo sa jej, aby sa Karman
nahneval a znosil ju.„Brr, zunovane!“ ohlásila sa ako mimovoľne.Starý Karman pozrel na ňu, vyfúknuc dym z plných pier a, vidiac, že je tam ešte i Cyril
Čavkovič, zamračil čelo.„Hľadaj si zamestnanie, a prejde ti zlá vôľa,“ riekol vážne.„Aké?… Dve sa varešky nechytíme… to je Katušino; pritom také veci nie sú pre môjho
ducha.“„A doma čo vznešeného si robievala?“„Tam bol inakší život!“… i vzdychla. „Ľahký, samá radosť a zábava. Tu sa len pracuje,
lopotí sa… Či neviete, že nielen samým chlebom žiť bude človek?“„Ale i spevom a tancom?“ usmeje sa Karman dobrotive a čelo sa mu vyjasní.Júlia odvrátila hlavu na stranu a vzdychla.Vtedy Cyril Čavkovič sa spamätal, že jemu zišlo by sa vzdialiť a on nemusel byť svedkom
tohto rozhovoru, i vstal. Otvoriac dvere, podržal ich chvíľku v ruke a chcel sa spýtať, či
Karman skoro príde do kancelárie, no neurobil to a vyšiel do kuchyne, cez ktorú sa chodilo
do obývacej. Ani tam Ľudmily nevidel, len Katušu. Katuša, stojac pri stole, vaľkala biele
cesto na lopári, majúc ručník uviazaný na hlave ako sedliacke nevesty, a biele čelo, s
jemnými vráskami perlilo sa jej od potu. Iný nebol tam, len Vieročka sedela na prahu od
pitvora a s vážnou tvárou rozťahovala v tenkých prstočkoch harmoniku. Malý braček Petrík
však sedel na zemi pri jej nôžkach a dumne prizeral sa na jej tvár, počúvajúc. Popred
Cyrila Čavkoviča prešuchla sa Júlia cez otvorené dvere, a predbehnúc ho, zastala pri
Katuši.„Katuša,“ osloví ju polohlasne, „či si sa ty z lásky vydala za svojho muža?“„Prečo?“ smeje sa Katuša a mimovoľne zohne hlavu nižšie.Umom blyslo jej ráno pri studni, na čo hľadela Júlia s unižujúcim svitom v očiach.„Naozaj si bola doň zaľúbená?“ dozvedá sa Júlia ďalej a hľadí odboka na Katušu, ako by
ju skúmala. „Naozaj… ale to je hádam nemožno!“ hovorí hladkým hlasom, stávajúc sa úprimnou.„A prečo?“ spytuje sa Katuša, prekvapene zdvihnúc hlavu a udivene primrie zrakom na
Júlii.„No, no… ja len myslím, aké sú vkusy rozdielne…“ a zamlčí sa na chvíľu. „Ale to predsa
nemožno, že by si ho ty bola ľúbila naozaj.“Katuša zadivila sa ešte väčšmi, nevediac, čo si myslieť a povedať. Takéto čosi po prvé
počuje. Jej muž je síce nie pekný, to sa vie, no charakterom bezúhonný. Je miláčikom
všetkých a nikomu neprišlo na um pochybovať, súdiť ho, alebo hľadať v ňom poklesky.
Nahnevala sa teda a riekla úsečným hlasom:„Človek po kráse sa azda nesúdi!“„Ale ani celkom hocijaký nemá byť!“ hovorí zas Júlia hlavate. „A konečne…“ pokračuje s
figliarskym úsmevom a ľahkomyseľne: „kto zná, či aj iné nieto pri ňom na odsúdenie…“„Ba ver’ tu každý bude šťastný, len ja nie!“ myslela si, odchádzajúc a neobzrúc sa viac
o Katušu. „Nik nesmie byť, keď ja nie, to poviem!“Katuša, dívajúc sa za ňou, nedbala o nič, len si myslela: „Hľa, ako je zle mať
sesternicu za švagrinú… veľa si dovolí!“„Eh, čo?“ prišlo jej na um zasa. „Rozmaznaná, nenaučená trpieť: niečo jej je nie po
vôli, i zúfa a zadiera do každého.“Potom skrslo v nej podozrenie, či naozaj jej muž je taký bezúhonný, za akého ho
pokladajú…Cyril Čavkovič nepočul, čo sa shováraly. Priblížil sa ku Katuši a chcel sa jej spýtať,
kde je slečna. No videl, ako ona, zbadajúc ho, trhla sa z myšlienok, nevrle hodila pohľadom
po ňom a odvrátila sa. Cyril Čavkovič sa naľakal a vyšiel. Kancelária bola obstatá húfom
ľudí z druhých obcí i tejto. Poklonili sa mu, a on, vytiahnuc kľúč z vrecka nohavíc,
odomkol dvere a vstúpil prvý. Kancelária bola dlhá a priestranná. Dve čierne kasne stály v
dvoch kútoch, pult medzi oknami a dve stoličky na druhej strane. Naprostred izby stál dlhý,
žlto farbený stôl a pri ňom také dlhé, tiež žlto farbené, bez operadiel lavice. Čavkovič
sadol si na jednu oproti oknu, z ktorého bolo vidno do záhrady na chodník. Pozrel najprv
ta, držiac v ruke listinu, a zrazu výraz jeho tvári sa zmenil a oči v hlbokých jamkách
ožily a zaskvely sa. Rýchle sklonil hlavu nad listinu a dal sa do práce, no pozoroval
pritom dvere, ktoré sa o chvíľu otvorily a vstúpila Ľudmila s otcom. Otec dal sa do
pozdravovania s ľudom a do rozhovoru, ale Ľudmila bez meškania sadla k práci a, nepozrúc
nikam, chvatom schytila pero do ruky. Bola svieža v tvári, ako by sa len pred chvíľou bola
umývala. Kvetavé biele šaty zdaly sa krajšie dnes než včera a od nich páchlo orgovánom.
Cyril Čavkovič pohniezdil sa na lavici od blaha, pokašľal do dlane bez potreby a, nakloniac
hlavu, písal ďalej, ďalej…„Ako sa voláte?“ spytuje sa veľkého sedliaka zo susednej obce, ktorý v širici predstúpil
pred neho a mäždil v prstoch obdratú particu klobúka.„Prečo je dnes taká vážna?“ rozmýšľal, preslyšiac odpoveď sedliaka. „Ani nepozrie hore!“„Ako sa voláte?“ spýtal sa po druhý raz občana.„Jano Hrnok!“ odpovedá ten druhý raz už zvučne, mysliac si, že podnotár nedopočuje, a
pohodiac hlavou — aby sa mu dlhé vlasy zahodily na šiju — pristúpil bližšie.„Načo pas?“ spytuje sa Cyril Čavkovič ďalej a, pozerajúc na Ľudmilu, myslí si: „Aká
škoda, že je dnes taká vážna, aká škoda!“Jemu totiž neodolateľne žiadalo by sa povedať jej dnes, že jeho život len tak bude mať
cenu, ak bude môcť žiť v jej blízkosti. No takto — takto sa neopováži! I zavzdychá, pohýbe
sa na lavici a opäť skloní hlavu nad prácu. Píšuc pozoruje, či ubúda ľudí a oni aspoň na
chvíľku ostanú samotní. Prešlo predpoludnie i popoludnie, a ľud hrnul sa neprestajne, ledva
vystačili. Pred večerom konečne vyprázdnila sa sieň. Starý Karman zašiel k pultu medzi okná
napchať si do fajočky, obrátiac sa k nim chrbtom. Cyril tiež odložil pero, složil ruky
dovedna, pohýbal sa na stolici a uprel svoje tmavé, hlboko ležiace oči na Ľudmilu,
zavzdychajúc. Dopísala i ona, červená v lícach od usilovnosti, a zdvihla hlavu, prejdúc
zmýleným od stáleho písania zrakom po izbe, ako by nechápala, prečo ostalo ticho. I stretla
sa s jeho očami, a nemôžuc potlačiť akýsi úsmev, opäť sklonila hlavu.„Chvíľu sme samotní,“ preriekol Čavkovič.A keď ona len kývla hlavou, spamätala sa, že mu to bolo škoda riecť. Veď to vidí i tak,
radšej iné… Pomlčal chvíľočku, potom riekol:„To nám osud už praje…“Ľudmila neriekla nič, a Cyrilovi prišlo na um, že tým vlastne on zhola nič neriekol, z
čoho by Ľudmila mohla myslieť, že ju ľúbi. A teraz po tretí raz chcel povedať slovo naozaj
významné, keď prekazil mu v tom húfček čerstvo došlých ľudí. Vzdychol, že sa mu vždy čosi
kladie do cesty, a vzal pero. Keď odbavili ľud, Metod Karman, zapaľujúc zhaslú fajku a
vidiac, že sa deň chýli, povedal Ľudmile, že ona už môže odísť. Ona však sa nepohla, ako by
nepočula, ale, majúc hlavu podopretú dlaňou, biely lakeť na stole, hľadela zamyslene ponad
plece Čavkoviča — ktorý sedel jej naproti — cez okno na nebo. Čosi ju zdržiavalo ešte, čosi
rada by počuť — kto zná, prečo dnes — z úst Čavkoviča… Karman, vidiac, že sa nepoberá a tma
hustne, kázal podnotárovi zažať lampu. Stalo sa. I vidí Cyril Čavkovič, že blízko veľkej
lampy, visiacej nad stolom, vlasy Ľudmiline od svetla sú, ako by ich pozlátil, hlava jej
ako by bola okrúžená gloriolou, a on cíti sa, ako by mal anjela pred sebou. Karman chodí od
kasne ku kasni, od okna k oknu. Čavkovičovo srdce zas preplnené je láskou, no on predsa
neodváži sa vravieť zhola nič. Hatí ho jej zamyslenosť; teda len upiera zhlboka tichý, ale
horúci pohľad na ňu a vzdychá ťažko, zaľúbene.„Ach,“ myslí si, „keby jej apa odišiel kamsi, čo len na chvíľočku!“Naozaj, ledva domyslel, Karman vzdialil sa do vedľajšej izbičky Cyrilovej; no vstala i
Ľudmila. Cyril sa naľakal, zasmútil a vstal tiež, Ľudmila však nešla von, ale k oknu. Tvár
jeho hneď ožila a on, usmejúc sa, podišiel za ňou.„Otvoriť okno?“ spýtal sa a hneď i vystrel ruku s namáhavou ľahkosťou, že vykoná. „Tu je
naozaj pach za sedliackymi šatami…“Ľudmila nedovolila otvoriť, ale, vyložiac biele ruky na poličku, oprela sa na ne a
pozerala von na dedinu, v súmrak zahalenú. Cyril Čavkovič uznal, že takto bude omnoho
lepšie preň; čo on povie, nevyjde oknom a nepočuje iný. I zakašľal sucho, prejdúc si
bielymi, ale trochu hrubými prstami cez pery, a preletí zrakom po izbe, aby sa presvedčil
ešte, či naozaj sú sami. A tu sa Cyrilovi zdalo, že nemôže hovoriť; tá sladká samota, v
ktorej počuť, i ako ona dýcha, desila ho. Zatúžil, aby bolo nesmierne mnoho ľudí tam v
úzadí, aby sa vlnilo okolo nich, hmýril život…Do kancelárie vrátil sa Karman a od ulice vstupoval richtár, vysokej postavy, ten, čo
mal špatné ústa. Zápäť za ním vošly ešte dve zapozdené ženičky v čistých obrusoch, zastaly
skromne pri dverách a vzdychly z obyčaje. Richtár vytiahol listinu z kožúška a podišiel ku
Karmanovi, povravel s ním a, podajúc mu ju, odstúpil sa šepkať so ženičkami, k ústam
priložiac dva prsty. Bol totiž veľký ctiteľ žien a rád šeptom sa shováral s každým. Karman
medzitým prezeral listinu, zavolal Cyrila Čavkoviča, aby sa podpísal ako svedok na nej,
potom vyšiel vyprevadiť richtára pred dom, ním vyvolaný. Richtár mal mu totiž čosi
tajomného rozpovedať. No skrútol ešte hlavu odo dverí a zavolal dcére, aby šla, že i on už
pôjde.„Hneď, hneď!“ odpovedá ona chlácholive, no nejde, ale sadne k stolu, berúc pero.Jednu ženičku obslúžila ona, druhú Cyril, a keď odišly i tie, Ľudmila zdvihla hlavu a
pozrela Cyrilovi rovno do očú, v hĺbke dlejúcich, ako by riekla: teraz vrav!Cyril pohýbal sa na lavici, zachvel sa a pozrel po izbe dookola, Ľudmile i navrch hlavy,
sladkým pohľadom a začal takto:„Aké kvety sa vám, slečna, najlepšie páčia?“„Neviem…“ odvetí ona, hoci so smiechom, ale nedbale od sklamania; „neprišlo mi do rozumu
myslieť o tom.“„Mne sa páči ruža biela, keď je rozvitá… Ach, vtedy odtrhnúť ju… osvojiť si!“ Zamlčal sa
a pozrel na Ľudmilu, či uhádla z toho, že o nej vraví a len ona sa mu páči na svete.
„Viete, ruža…“ začne opäť, vidiac pokojný výraz jej tvári, „ale taká, čo nekvitne v
záhrade, ale v prenesenom smysle… čo rastie v dome.“„Dievča,“ doplní ona, uhádnuc, na čo myslí.„Áno, to, deva… krásna, s červenými lícami, ako hmlička jemná, ako pierko ľahké a
spevavá ako vtáča…“„Čože z toho bude,“ myslí si v duchu Ľudmila, „a kam to príde asi?“„A takú devu dostať, s takou žiť bolo by veľké šťastie!… Život by nebol ani život a púť
trampotná, ale ako milý sen, ako prechádzka v krásnom údolí… plnom kvetov, spevu
slávičieho, voňavého vánku…“„Môj Pane!“ lká v duchu Ľudmila. „On pospomína i všetky hviezdy, kým dostane sa na pravú
cestu.“„Ah, či by som bol šťastný, keby teraz zrazu našiel som sa v takej záhrade, pod jasným
nebom, kde mihoce sa tisíce hviezd a mesiac svieti! Pri mojom boku deva krásna… ja vyznal
by jej ľúbosť vrelú…“ Pomlčal, potom začal rýchlejšie — nie tak roztúženo. „Mne sa zdá,
slečna, že Pán Boh, keď stvorí jednu dušu, hneď určí pre ňu i druhú, a tí potom tu na zemi
neminú sa, musia sa spojiť, čo by jedna bola za morom, druhá tu — čo by jedna bola vysoko
postavená, druhá nízko… čo by kto ako bránil!“ Zastal a významne pozrel na Ľudmilu, potom
spýtal sa: „Či nie, slečna?“„Ja neviem,“ odvetí ona akosi zdĺhave a podumá si: „Kedyže sa vymotá?“Táto ľahostajná odpoveď upamätala Cyrila, že ona vlastne z toho nemôže vedieť, že oni
dvaja sa neminú, čo by priam ona sama tomu sa bránila; začal teda inak, bližšie.„Slečna, čo by ste povedali na to, keby vám niekto lásku vyznal?“„To by záviselo od toho, kto by on bol!“ odvetí ona trochu živšie.„Tak je… tak je…“ uznáva Cyril a vidí, že je tam, kde bol.I pohýbe sa na lavici a pozrie dookola, či nieto nikoho, kto by sa ho zaujal. No izba
pustá, tichá, len čo vše prerazí vrava tých dvoch zpred domu. Ani knihy nevravia, ani kasne
a pult, ani lavice. Ona sedí tam v kráse omamujúcej, ale tvár jej prezradzuje netrpezlivosť
a zlú vôľu. Tu odpadla mu všetka chuť a opovážlivosť. Zamĺkol úplne a, držiac päsť na
stole, len vzdychal ťažko a oči jeho z hlbokých jám smutne pozeraly na ňu.„Pre Pána!…“ myslí si Ľudmila, vidiac ho tak. „Pospomínal všetko, a neprišiel k slovu:
milujem ťa!“ Znechutená sobrala sa, vzdychnúc mimovoľne, a vezmúc čipkový šál s klinca,
ukrúcala doň svoju peknú hlavu.„Už idete?“ spýtal sa on naľakane.„Tatuška dovolil… je večer,“ odpovedala so stiahnutým obočím; jeho vzdychanie a
vytriešťanie očú ju už neočarúvalo. „Nieto už čo robiť, ani nepríde už nik. Ale čo by aj
prišiel… Ani vy nedajte čakať za sebou k večeri.“S tým, neobzrúc sa viac, uvrzla.Cyril Čavkovič ostal sám a skľúčil sa. Skrútol hlavu k oknu, popred ktoré mala prejsť v
záhrade, a keď zatíchly jej rýchle kroky, Cyril zahľadel sa pred seba na stôl, zafŕkaný
černidlom, ťažkým pohľadom. Dlho sedel tam a bol skormútený, pripomínajúc si jej dnešnú
vážnosť a stiahnuté obrvy, keď odchádzala. I zdala sa mu nemilosrdná, a on ani nešiel do
domu v ten večer.Ľudmila medzitým sťahovala ďalej obrvy na dvore, opretá chrbtom o lipu, majúc hlavu
naklonenú, no spievala predsa. Nebola tma, čo sa i celkom zvečerilo. Mesiac svietil plným
svetlom, ako sito veľký, do dvora, kde dokonávali cúdenie pšenice, merali a naberali do
vriec. Ján Žovkin, v šedivom krátkom kabáte odetý, krútil sa tam, rozkazoval, napomínal a
pomáhal sám. Čierne fúzy a krátka brada boly mu zapadnuté prachom a drobné oči v tučných
lícach iskrily mu zpoza zaprášených mihalníc. Ako takto zvŕtal sa tam, usmieval sa vľúdne,
vravel mäkko, bol ako slušný, každému vôľu hľadajúci Židáčik.Katuša chodila v kuchyni od okna k sporáku a od sporáka k oknu a hnevala sa, že zaveľa
babrú sa na dvore a večera schne na ohni. Ale ona vlastne chodila pozorovať muža, a hľadiac
naň — cez otvorené okno — okom kritickým, ako na cudzieho, naľakala sa. Tučných zaprášených
líc s drobnými očami a nadmieru úzkeho čela všimla si len teraz dobre. Mäkký hlas a
maličká, obratná postava, nie pre statného muža, ale babku. Katuša sčervenela prekvapením a
ľakom. Oči zrazu otvorily sa jej a ona zmrznutá opätovala otázku v duchu: „Naozaj, ako som
ja mohla ísť za neho?!“Do kuchyne v ten čas vošla Júlia. Pred chvíľou rozprávala Ľudmile, že nesmelosť u
mužských je najodpornejšia vec na svete; všimla si smiešnej, zaprášenej figúrky Žofkina, i
ponáhľala sa vyhľadať Katušu.„Azda sa ti i takto páči?“ zavolala zo dverí, smejúc sa veselo, a vidiac, že Katuša
trhla sa síce pri okne a pozrela, no nedbajúc, neodpovedala. Júlia pohodila hlavou spurne:
To by sa jej páčilo! Akáže je ona krásna, a že by jej slová odznely bez účinku!„Rozhodne nechápem,“ začne s figliarskym úsmevom a stúpi bližšie, „ako možno na toho
dívať sa teraz…“„Vieročka, choď von!“ pretrhne ju Katuša s výkrikom na dcérku, ktorá pri stole pred
zrkadlom, čo si slúžky spoločne kúpily od Žida včera napoludnie, obzerala si líčka, že jej
nechcú byť tuhé a červené ako husiarkine Katkine.Na výkrik matkin Vieročka trhla sa a naskutku pobrala sa preč, obracajúc ustrašeno
hlávku odo dverí k nej. Katuša potom skrútila sa k Júlii a pozrela, ako by riekla:„No, teraz vrav, ty pokušiteľ!“Júlia, ako by pochopila, kývla hlavou, že odobruje, a začala vravieť:„On je len dobrý, vľúdny, milý a láskavý, ako nejaká ženička…“„Ako vidno,“ pretrhne ju Katuša žartom, ale s veľmi ligotavým zrakom, „veľmi ťa
interesuje: jedine dobrá babka…“ a pohrozí sa jej: „No, no, aby si sa mi doň nezaľúbila!“„Čo? Hahaha!“ zasmeje sa Júlia a odchodí trochu uspokojená.Katuša je pomýlená, a Júlii veľmi dobre padne vidieť, že trpí aj iný, nielen ona sama.
Keď šla cez pitvor, osvetlený lampášom so steny, stretla sa s mužom, ktorý v kepienku a
liskavej úradníckej čiapke vracal sa zo stanice. Oči stretly sa im a oboch čelá sa
zakabonily, ako by boli videli čosi divného, a obaja nafúkali sa k tomu. Vyhnúc jeden
druhému, ako takému, čo páli, prešli pomimo bez slova, no pri dverách ich izieb Júlia
ozvala sa predsa:„Zajtra pôjdem domov k rodičom… povedz, že prosím koč!“„Dobre.“„A tam budem týždeň!“„Dobre.“„Za dva týždne… alebo za štyri!“„Ako chceš!“„A keď sa vrátim sem, začnem inak žiť; nech svet vie o nás… Dom sa otvorí a povedie
veľký!“Daniel Karman, nadurený do základu, stiahol ligotavú striešku čiapky na oči, aby ju
nevidel, k tomu ešte odvrátil sa a bez slova sobral sa ďalej, ale, spraviac niekoľko
krokov, zastavil sa a obzrel.„Keď ti je ťažko žiť takto, čo nepovieš?“ spýta sa zrazu ľúbezne. „Julišienka… keď chceš
ľahký, veselý život, ži tak… áno… ako sa ti žiada.“Júlia otvorila dvere, no, prekračujúc prah, prišlo jej na um, že si on zaiste bude
myslieť, ak neodpovie, že ju frapoval svojím medovým tónom, i zavolala energične:„Aby si vedel, že to i spravím!“„Takýto život je rozhodne hlúpy…“ myslela si, keď došla do izby, a hodila sa na diván.
„Načo ja tu žijem, komu som ja tu potrebná?… Oj, a doma ako sa slávne žilo a krásne!
Obdivovaná, imponovala som celej spoločnosti, moju vôľu hľadal každý… a títo myslia si, že
som ja ako iná — neuhnú sa… Jemu ani na um nepríde, ako praje mu osud, keď mňa dostal; ba
azda čaká, že ja ešte budem si zakladať, že si ma vzal!“*Cyril Čavkovič vyliezol v jedno predpoludnie do záhrady pred dvere na slniečko. Robota
tak trochu sa premlela v kancelárii, pritom zišlo sa mu i vydýchnuť na sviežom povetrí. I
vyniesol si stolec a noviny pod topoľ a zapálil papirosu. No noviny nechal nedotknuté,
stolec pustý a on, ticho a zvoľna prechodiac sa, myslel na Ľudmilu. Jemu vlastne nechutilo
nič, iba žiada sa mu vždy a neprestajne pozerať do tvári Ľudmilinej a vyznať jej, ako ju
vrelo miluje. Opäť prešly tri týždne, a jemu nenaskytla sa príhodná chvíľa vyjaviť jej to.
Ľudmila vše je veľmi zamyslená a vážna, druhý raz prídu slečny Kuklovské z Hríbova, tretí
raz je zamestnaná prácou alebo dohaduje sa s Júliou, ktorá nemôže strpieť jej spevu. A
Cyril vidí, jasne vidí, že to takto nemôže byť ďalej; zadusil by ho ten ohromný cit, jestli
nevyjde na svetlo. Dofajčiac, odhodil konček cigarety na stranu, strčil ruky do vačkov
kabáta a sobral sa voľným a trochu nemotorným krokom k domu. V pitvore postál nerozhodne,
nevediac, v ktorú stranu. Napravo bolo bývanie mladých, Daniela a Júlie: rovno salón,
naľavo kuchyňa a obývacie izby. Ztade zaznieval šramot z odchýlených dverí. Čavkovičovi
zdalo sa, že dobre bude počúvať trochu, či neozve sa niekde hlas Ľudmilin a tak vstúpiť na
isté ta, aby ju videl dnes aspoň raz, kým neodíde po povinnosti do Mikynčíc. Tu dve krátke
ruky dotkly sa mu pliec od chrbta, ako tam stál. „Čo tak zamyslený?“ spytuje sa ho Žovkin,
prizrúc sa mu bystro do očú, a nečakajúc odvety, náhle a obratne prejde popred neho de
kuchyne.Cyril Čavkovič zazrel, keď sa dvere roztvorily, že je tam nik iný, len Katuša pri
sporáku a Vieročka sedí na lavici ospalá a so zadumenými očkami. Kým rozmýšľal, čo už
teraz, Žovkin vstúpil do kuchyne a zastal blízo Katuše, spytujúc sa:„Len teraz vstaly deti?“Katuša potrhla plecom a po prestávke vrkla:„Vidíš, že len… Čo sa spytuješ?“Ján Žovkin, človek nežný, spravodlivý a vľúdny ešte i k žobrákom, uprel s myšlienkou
drobné oči na ženu. Tri týždne badá u nej premenu a včera i dnes i divný tón, a nechápal,
prečo. Pristúpil k nej a, spytujúc sa o jej planej vôli, chcel jej krátkou dlaňou pohladiť
líce, ale ona rýchle odtrhla si hlavu. Žovkin zadíval sa na ňu a videl, že sivé jej oči sú
červené a stenknuté pery — krása ktorých minula už — zaseknuté za zubmi. To dotklo sa mu
srdca, i tak nežného, a úzke čelo utrápené zvráskavelo sa ešte naužsie.„Katuška, zle sa cítiš?“ vyzvedal sa starostlive.„Ech…“ omkla hlavou omrzle a potom akýmsi prudkým krokom pobrala sa z kuchyne.I muselo ju popudiť, že pozerá za ňou skúmave, lebo trepla dverami väčšmi ako inokedy.
Žovkin postál na mieste, potom, obrátiac sa, prišiel k Vieročke, ktorá, sediac na lavici,
obe nôžky mala vyložené a vťahovala si pilno šnúročku do topánok.„Čo si tak pozde vstala, dievčička?“ prihovoril sa jej, vyhladiac jej lesklé vlásky s
čela.„Zaspala som…“ odpovie ona a vzdychne rýchle a kratuško. Vidno, ešte niečo morí jej
útlunké srdce. „Mamičke som vravela, prečo ma nezobudila, ale ona povedala, aby som ju
nehnevala, že jej je len dotiaľ dobre, kým nás nevidí…“Žovkin prinútený bol nad touto odpoveďou zamyslieť sa; potom vravel:„I Petrík teraz vstal?“„Ten ešte spí, lebo ho mamička ubila, keď chcel vstávať. Že či sa budeme naň potkýnať! I
tak vraj len zavadzia, že nech spí do poludnia. Povedala mamička, že by bolo lepšie, keby
sme neboli!“ žaluje rozťažkaná dievčička a očká jej slzy zalejú.Žovkin bol prinútený zamyslieť sa nanovo. Vieročka však, zručne zaviažuc si šnúročku na
topánke, sošmykla nôžky s lavice, že jej odvisly, a pritiahla sa bližšie k stolcu, kde
sadol si jej otec. I prešla útluškou dlaňou povrch čiernej hlavy jeho a, skryjúc si tenké
rúčky jemu pod bradu, šeptala:„Vy ste dobrý, tatuško!“Žovkinova tvár ožila, milo pritiahol si dcérušku k sebe a teplý cit šťastia naplnil mu
srdce od otcovskej radosti. Ale potom predsa chcel vedieť, kde je Katuša, i vyšiel za ňou.
Bola v komore a prekladala kusy pečiva, čo od včerajšej večere zostalo, s misy na tanier;
no keď vstúpil on, rýchle, ako by ju ktosi naháňal, odišla ztade do detskej izby. Šiel za
ňou i ta, ale ona ešte so spurnejšou tvárou ušla i ztade. Je isté, že Ján Žovkin teraz po
prvý raz zakusoval také zneuctenie od ženy. Dojalo ho to velmi nemilo, i tvár zmenila sa mu
a drobné oči jeho skormútené šľahly zpomedzi tučných víčok. Keď odchodil z domu, úzke čelo
jeho tak sa smraštilo, že sa mu vlasy s obočím temer sišly.„Oj… oj, ja blázon!“ šeptala si Katuša ľútostive, vidiac ho. „Veď je skutočne ako opica;
nič na ňom!“A v zúfalstve oddala sa kárať Vieročku, čo k nej prišla s hrebeňom, že sa nevie sama
učesať a je už veľká.Cyril Čavkovič bol by vošiel, vyhútal čosi, o čo by prosil, ale počul káranie Katušino a
naľakal sa, že je v dome vada. Prišlo mu na pamäť, že v taký čas on nemá tam čo hľadať, i
sobral sa nazpät. Pred kanceláriou zastal pri čiernej tabuli na stene zavesenej, kde za
drôtovými dverciami nachodila sa ceduľa ohlášok, a zadíval sa na ňu túžobne. Prišlo mu na
um, že keby teraz pri ňom stála Ľudmila, ako ľahko bolo by jej čosi povedať o láske. No jej
niet, a Cyril Čavkovič odchodil so vzdychom dovnútra. Ruky založiac za bedrá a nakloniac
hlavu, prechodil sa potom dlho po kancelárii a rozmýšľal, kedy dožije sa príhodnej chvíle
byť osamote s Ľudmilou. Zrazu zastal, položiac prsty k perám, a oči jeho hlboko ležiace
zažaly sa. Vzchopil sa a spechom šiel sadnúť si za stôl i vzal pero do ruky. Prišlo mu
totiž na um, že škoda mu je čakať za príhodnou chvíľou, ale napíše proste čosi lásku
vyznávajúceho, a to podstrčí nejako Ľudmile — to že bude najmúdrejšie. Sklonil teda hlavu a
písal chvatom:„Keby ste vedeli, slečna, krásna ako kvet, ako hviezda, ako trpím a hyniem!“Zasekol sa a nevedel, či dosť je tým vyzradené, či nie dosť.Niekto zaklopal na dvere. Cyril Čavkovič sa trhol a hrozne nahneval, že ho vyrušujú v
takejto chvíli. Oči krútily sa mu v hĺbke, keď dychtive šiel pozrieť, kto to. Do izby prv,
než by on bol dvere otvoril, hrnul sa húfček ľudí čisto odených. Štyria chlapi v bielych
košeliach a tri ženy, medzi nimi mladá dievčina, s figliarskym úsmevom a jastrivých
čiernych očú. Cyril sa spamätal a hneď vedel, že sú to svadobníci. Siahol bielymi, ale
trochu hrubými prstami po hustých fúzikoch a usmial sa príjemne. Kázal im posadať, a
chlapa, ktorý stál v širici v otvorených dverách a mal červené remence zapletené v kečkách,
oznamujúceho, že je už tu s vozom do Mikynčic, poslal pre Karmana.„Teraz musím odísť, teraz…“ myslel si, zahýnajúc list, na ktorom písal Ľudmile, a kryjúc
ho do vnútorného vačku kabáta, ako nejaký poklad, „keď Ľudmila príde dívať sa, ako Karman
sodáva mladý pár… Či ma to ukrutne hnevá!“Jemu totiž zrazu zdalo sa, že lepšej príležitosti neobsiahne ako teraz. Síce dosť ráz
bolo takých, a on ich nepoužil, ale teraz cítil istotne, že táto bola by tá pravá. Podišiel
k háku za dvere, shovárajúc sa s prišlými o vetre, čo sa od polnoci schytil — aby sňal
šedivkastý kepeň a zahodil ho na plecia. Tu mu prišlo na um, že keď ho bude kefovať,
odtiahne niečo času, a počal chodiť za kefou. Kým našiel ju niekde vo svojej izbici,
prišiel Karman čiermo odetý a velmi dajúc si záležať, aby bol čo najvážnejší. Rozložil
knihy na žltý stôl, kázal mladým predstúpiť, a podnotárovi riekol, aby ostal ešte. Zavesil
trojfarebnú stužku cez plece, pomyslel si pritom čosi smiešneho a zdržanlivý úsmev poihral
mu na chvíľu okolo hrubých, plných pier. Potom zdvihol hlavu k mladým, že bude rozprávať,
no dočkal ešte, kým Ľudmila s malou Vieročkou prejde cez dvere, izbu a sadne si za horný
koniec stola. Potom pričkal ešte, kým Cyril Čavkovič shodí kepeň s pliec, zavesí ho opäť na
hák za dvere — s namáhavou ľahkosťou — a poodíde k najďalšiemu oknu sa oprieť, aby ztade
sladko pozeral na nich i na Ľudmilu. Konečne nastalo hrobové ticho. Karman povedal malú reč
a hneď potom začal sdávať mladý pár.„No, Matúš Krivoš, i ty, Ilka Slezáková, osvedčte sa tu pred týmito svedkami, či chcete
vstúpiť do manželstva?“ spýtal sa Karman.Dievčina stiahla ústa vo figliarskom a trochu hanblivom úsmeve, hodila pohľadom na
Ľudmilu a tak odpovedala. Mladoženích uškrnul sa, pohol — a bolo vidno, že i jemu veľmi by
chutilo zasmiať sa, no vážny obličaj pána notára hamoval ho. Odpovedal teda vážne, ako v
kostole: „Chcem!“ Hlas jeho odznel priveľmi pevne a Ľudmile nesmierne chcelo sa smiať.
Nedbajúc na nič, smiala sa, zakryjúc si dlaňou ústa, šepla čosi Vieročke, ktorá so
sobratými ústkami a natiahnutým hrdlom skrúšene počúvala, hľadiac na starého otca, a
vymieňajúc pohľady dôvery s mladou nevestou, len tak z dobrej vôle šibla okom i k
najďalšiemu oknu, ľúbezne a koketne pohodiac hlavou nabok. Cyrila Čavkoviča, ktorý opieral
sa tam veľmi pekne a bol ako namaľovaný, opanovala myšlienka nezdržateľno príjemná, vidiac
pohľad Ľudmilin, a zalomcovala ním vrelá túžba riecť jej sladké slovo. I sobral sa, pozorne
na prsty stávajúc, aby krokmi nevyrušil Karmana, že pošepne Ľudmile, ako strašne by on rád
tak stál pred pánom notárom a ako i jej pristalo by pri boku mladého ženícha, takej
krásnej. Vtom Karman obrátil k nemu hlavu a zavolal:„Pán Čavkovič, poďte písať!“Cyril pohodil rukou, naklonil hlavu a, stanúc na celú nohu, šiel k stolu, sadol si
poslušne a vzal pero.„Už je jedno…“ myslel si, uspokojujúc sa, „keď dopíšem, poviem, čo som chcel povedať.“No Ľudmila s Vieročkou odišla prvej, než sa skončilo a jemu potom hneď bolo treba sadať
na voz a ísť do Mikynčíc.Bol večer a vlhko, keď sa vrátil ztade. V prostred cesty zachytil ho dážď, ktorý trval
síce krátko, ale zmočil ho dosť dobre. Keď vstupovali do dvora, nebo už bolo vyjasnené, ba
i mesiačik vyťahoval sa zpod oblaka a odhaľoval dom z tmy ako zpod závoja. Cyril skočil s
voza s nútenou ľahkosťou a rýchle prešiel cez mokrý dvor do domu. V pitvore striasol so
seba mokrý kepeň, dajúc ho slúžke usušiť, ošúchal topánky o zem, poutieral si bielym
ručníkom čelo, líca a drobné husté fúziky a, počujúc hlučnú vravu, spýtal sa slúžky:„Kto je tu — azda hostia?“„Áno, slečny z Hríbova s bratom a pána notárovou, a ešte jeden mladý pán.“„Zkade ten pán?“„Neviem… prišiel len pešo.“Cyril Čavkovič pošuchtal ešte podošvami udlapčenú pôdu v pitvore a vošiel do veľkej
osvetlenej izby. Veselý rozhovor, v ktorom vynikal hlas oživenej Júlie, a smiech ozýval sa
tam. Visiaca lampa s povaly osvetľovala rad hláv okolo stola sediacich. Slečny Kuklovské z
Hríbova, Adela a Julka, sadly na diván, vraj: i zato. Jedna, mladšia, s hrdinským výrazom
na tvári, bola, ako by v každej chvíli bola hotová s niekým sa škriepiť. Druhá, Adela,
kratuškej brady, ale dosť pekná, v módnych šatách, bola omnoho jemnejšia. S perí jej
neschádzal zhovievavý úsmev, ako by vravela: ,Vy všetci ste ľudia prostí, ale ja vám to
odpúšťam.‘Pri Júlii sedela kolegova dcéra Anička, čiernych ako uhoľ horiacich očú. Bola veľmi
okúzľujúca a duchaplná a mala zvyk žasnúť nad sebou. Ani pekná je nie, ani bohatá, a predsa
každého očarí… Čo je to?Domáci pán sedel, ako obyčajne, veľmi komótne rozložený pri slečne s hrdinským výrazom
na tvári. Rukou rozhŕňal si riedke vlasy na temene, a i teraz sa zdalo, že vraví: „Výborne
je takto sa rozložiť!“ Podľa úsmevu jeho plných perí cítil sa dobre a najmä vyznačoval
svojou pozornosťou slečnu Adelu, majúc úľubu v jej zhovievavom úsmeve. K tomu bola ho
pochválila, že má dobré vtipy, čo sa mu veľmi páčilo a nemohol potlačiť kýsi úsmev. Na
strane stáli dvaja mladí ľudia, jeden z nich brat Adelin a Julkin. Mal peknú čiernu bradu,
bol pyšný na ňu, naveky hrabúc sa v nej, málo vravel a myslel, že každé dievča, čo naň
uprie zrak, chce sa vydať za neho. Druhý mal akési hranaté pohyby, drsnatý hlas a veľkú
hlavu s dlhým bledým nosom. Daniel bol tiež tu; práve čo došiel zo stanice a hneď ponáhľal
sa medzi spoločnosť. Staval sa veľmi ľúbezným, krútiac v jemných, tenkých prstoch dlhé žlté
fúzy, a vôbec zdal sa byť spokojný so všetkým, čo ho obkľučovalo. I s tým, čo robí a vraví
jeho žena, i s hrdinským výrazom slečny Julky, i so zhovievavosťou Adely, ba i s tým, čo sa
ešte iba malo stať.Cyril Čavkovič, príduc, poklonil sa s nútenou ľahkosťou a pokašľal slabo do dlane.
Privítajúc sa so všetkými, šiel k veľkým kachliam z červeného črepa, oprel sa pekne o ne,
založiac nohu za nohu, a pozrel po spoločnosti. I zbadal, že pán hranatých pohybov a dlhého
nosa, ktorého videl po prvý raz, veľa vyznačuje Ľudmilu svojou pozornosťou, i súdil z toho,
že je i to mládenec. V jednu chvíľu, keď Ľudmila poodišla pozrieť oknom na nebo i na cestu,
či ešte nejde z trhu Žovkin, šiel sa jej opýtať:„Slečna, kto je ten neznámy?“„Viliam Ladida — veď vás predstavili navzájom?!… Viete, ten, čo ho vyvolia na vaše
miesto.“„Ach, Ladida… ozaj!“ spamätá sa Cyril, prikyvujúc hlavou, a začne robiť papirosu, aby
zahnal pohnutie. „Tak je… tak je…“ mrmoce a pozoruje odboka Ladidu.Vidí, že nič na ňom zvláštneho, a najmä nič príjemného v držaní; ale že často obracia sa
k domácej slečne a zaliečavo, začína sa mu nepáčiť. Pozdejšie cíti rovno antipatiu, a tá
tak ho zaujme celého, že ani nejde viac blízko k spoločnosti, ale prechodí sa poza ich
chrbty, odtrhujúc násilne od úst papirosu od zlej vôle.„Či aj Ladida bude u vás tak ako ja?“ spýtal sa o chvíľu Ľudmily, ktorá opierala sa o
črepové kachle, kde on prvej. „A kedy príde sem ako podnotár: hneď, ako ho vyvolia?“„Ešte i dotiaľ tu ostane, a tu bude tak ako vy… Kde by inde bol? Veď u Žida nemôže byť v
koste.“„Ták?!“ Cyril Čavkovič od pohnutia prešiel sa pár ráz po izbe. Potom zasa postál pri
slečne, vraviac utlmeno, aby druhý nepočul: „Tak teda ja musím už odísť…“„Prečo odísť?“ povie Ľudmila a pozrie naň trochu netrpezlive.„Nuž načo by sme boli dvaja?“„No, zas…“ diví sa ona trochu zle dojatá. „Ani traja by neboli veľa pre našu kanceláriu…
vy viete… K tomu vy máte odísť dvadsiateho — prečo by ste odišli skôr?…“„On mal len vtedy prísť… A ja len to poviem, že keď sa vtisol on, ja ustúpim.“„Vtisol!“ opätuje Ľudmila a sťahuje obočie. „Nevedela som, že prijatie chudobného
šuhaja, ktorý nemá sa kde šinúť, tak odsúdite.“ A doloží chladným tónom: „Myslela som, že
ste lepší!“Čavkovič zahryzol do pery a neriekol nič viac, len sa prechodil; ale horkosť jeho
vzrastala, počujúc jej tón, a s horkosťou rástla i antipatia k Ladidovi. Nevediac sám,
prečo, nevydržal tam, i sobral sa urazený v srdci a vyšiel. Do dvora práve vtiahly tri
vozy, čo vozily pšenicu na predaj Židovi do mesta, a do kuchyne cez pitvor i Žovkin. Bol
zmoknutý i on, a že dlho sedel na voze, i preziabnutý. Tučné líca boly mu osinuté a drobné
oči ligotaly sa mu čerstvo od zimy. Cyrilovi, s ktorým stretol sa v pitvore, zdalo sa, že
sa svedčí, aby pomohol mu kepeň sobliecť. I pomohol, potom postál v otvorených dverách
kuchyne a hľadel dnu. Žovkin pristúpil najprv k testinej, bozkal jej ruku úctive, potom
šiel bozkať ženu v čelo; no ona, že také komédie nemusia byť zakaždým, odtiahla sa nevrle
od neho. Žovkin pozrel maličkými očami na ňu a, nepovediac nič, ponáhľal sa do druhej izby.„Mamička,“ ohlási sa Katuša, keď i Cyril — vidiac, že je zbytočný tam — vyšiel z
pitvora, „spokojní ste vy s mojím mužom?“Karmanová najprv pozrela na dcéru pre neobyčajnú otázku, potom riekla hlasom, zreteľne
prezradzujúcim nespokojnosť, nad otázkou:„Prečo by sme neboli?“Katuša mlčala; ani nevie, ako povedať, čo povedať a predsa musí!„Či proti jeho charakteru nebolo by námietky?…“„Čo-ó?“ diví sa jej mať, a hneď — iste už prvej namrzená pre čosi — pokára ju prísne:
„Ako to len môžeš hovoriť!“Katuša usmiala sa núteno, no nezatíchla; už tri týždne, ako o tom premýšľa.„Mne sa zdá, že je divná vec: on prišiel, nič nemal, a tu sa usalašil ako v svojom…“„Nuž ale si teba vzal!“„Hľa, čo aj… Tu vo vašom je ako pán, hospodári, sadol na cudzie. Či je to nie nečestne…
Vám sa nevidí?“„Nečestne?“ diví sa mať a už sa i nahnevá: „Čo to len vyhutuješ! Či hospodári sebe?…
Otec je hlava, on — ruka jeho.“Z izby pribehla Ľudmila s oživenou tvárou a pozrela po kuchyni, ako by niekoho hľadala.„Čo chceš?“ osloví ju mať akýmsi hnevlivým tónom; slová Katušine len teraz ju náležite
popudily. „Načo odbehúvaš od hostí?“„Veď idem, idem…“ povie Ľudmila rýchle a chlácholive, a vyšuchne von.Z pitvorných dverí vyzrela na dvor a, vidiac Cyrila stáť opretého o stĺp dveriec
záhrady, usmiala sa pre seba a sišla s prahu na podstenu. Cyril, vidiac, že sa k nemu
približuje, pohol sa a zachvel. Hnev prešiel mu a tvárou preletel krátky zduchovnelý úsmev.
Zasa mu čosi vravelo, aby sa ponáhľal so svojimi úmyslami, lebo táto chvíľa je ostatná
príležitosť na to a viac takých nebude. Siahol do vnútorného vačku kabáta za listom,
písaným jej; no keď Ľudmila pristúpila, zdalo sa mu, že je to nedostatočné. Strčil list
nazpät a pomyslel si, že osud zaiste chce, aby to vykonal slovom.„Či viete, slečna,“ spytuje sa, preslyšiac jej otázku: čo ste sa odtiahli do samoty? —
„že jestvuje taká ľúbosť, ktorú strpieť je ťažko?“Ľudmila sa usmiala, pozrúc trochu koketne na neho, a povie:„Možno…“„A potom čo poviete… aké to musia byť ostré, hrozne ostré muky, keď nedostane tú, ktorú
ľúbi? Ten to dozaista neprenesie — zničí sa!“ dovŕši s dusením od premáhania citov. „Však,
slečna?“„Ja to neviem…“ odpovedá ona, mysliac akosi na iné.Cyril ochladol trochu pre jej neoduševnenú odpoveď. Pohol sa a jeho hlboko ležiace oči
zmenily svoj zúfalý výraz. Spamätal sa, že ona z povedaných slov nemôže iné rozumieť, len
čo je povedané, a nie to, že sa on zničí, ak jej nedostane.„Čože, slečna?“ začne Cyril. „Či by ste verili… áno, či by ste verili, že ja sám mohol
by tak vykonať, áno, i vykonám?“Ľudmila zbadala, k čomu si robí cestu, a že bola dobrej vôle, nuž sa usmiala.„Nie, nie… vy toho nevykonáte!“„Áno, vykonám!“ tvrdí on ukrutne.„Nie, nemali by ste odvahy.“„Vykonám… vykonám, uvidíte!“ tvrdí on ešte náruživejšie a mykne hlavou v zúfalej
odhodlanosti.„Tak ste zaľúbený?“Cyril prudko zdvihol hlavu a pozrel. Aká otázka! On si myslel, že už vie i to, že pre ňu
strojí konať tieto veľké veci. I začne sa mu zdať, že ona schválne nechce mu rozumieť,
zahráva sa s ním, šantuje len, a či — zbadajúc jeho slabosť — i preto hlavate chce zreteľné
vyjavenie. Sklonil hlavu a riekol pridusene od trpkosti:„Áno, som.“„Do koho?“ examinuje ho ona ďalej.„Do devy… krásnej… krajšej ako tie hviezdy,“ vraví roztúžene a zdvihne oči.„Veď to asi vedela som i bez povedania!“ hovorí ona, zrazu ostanúc zlej vôle, a potom
hneď zvrtne sa a poberie preč.„Babroš i s babrošom!“ myslí si nahnevaná. „I pomáham mu, i nič neosoží… Za teba ver’
hodno je zanedbať hostí!“V dverách prišlo jej na um, že budú sadať k stolu, i obrátila hlavu a zavolala cez plece
akýmsi cudzím hlasom:„Nech sa páči večerať!“„Ďakujem, nie som lačný…“ odvetí on tiež schladený, aby videla — keď je ona bez srdca —
akým ukrutným on tiež vie byť.I ostal tam opretý o stĺp, nepohnúc sa na nijaké volanie, ale zapálil si papirosu a
pozeral na hviezdy. Vykúriac tri papirosy, začala sa tratiť jeho zmužilosť, stiahol
vystretú hlavu, postúpiac krok napred. Keď vchádzal do domu. Júlia s mužom práve sišli sa
náhodou v pitvore. Ona šla z komory, kde bola ruku bozkať zdvorile svokre po večeri, on
šiel von — a že sa im oči tiež náhodou sišly, obaja usmiali sa unižujúco.„No, však dobre sa cítiš… Dom šumí od hosti deň po deň,“ povedal on.„To je isté!“ odvetí ona a spýta sa uštipačne: „A tebe ako sa to páči?“„Nevýslovne dobre!… Nikdy som nebol taký šťastný… hneď sa vrátim dnu.“Júlia prešla do izby. Daniel ponáhľal sa von; vo dverách stretol Cyrila.„Viete, čo?“ vraví, teplú dlaň položiac mu na plece. „Poďte, ideme do vašej izby pri
kancelárii.“Cyril zastal a pokýval sa neodhodlane.„Ale, prosím…“ vraví nerozhodným tónom, mysliac na Ľudmilu a Ladidu, „azda mohli by sme
ešte trošku ostať.“„Načo?“ prehovára Daniel. „Viete, človeku, čo je zamestnaný celý deň, nechutia prázdne
zábavy a klebety… Lepšie bude spať, držte so mnou!“ s tým, pochytiac Cyrila pod rameno.
odviedol ho.O polnoci, keď hostia uložili sa na odpočinok a dom stíchol, sedela Katuša v kuchyni —
totiž len tam mohla byť dnes osamote — pri stiahnutej lampe. Ustatá bola i ona, lebo
vedenie domu bolo zväčša na jej hlave; no spať nemohla ešte, musela rozmýšľať, čo robiť… či
sa rozsobášiť, či ako?… Čím ďalej, tým väčšmi sa jej otvárajú oči a čím ďalej, tým väčšmi
sa diví, ako mohla toho človiečika tak vysoko ceniť. A hnevá ju to, že po nečase padlo jej
rúško s očú, keď najkrajší vek minul jej pri ňom.„Ja s ním žiť ďalej nemôžem!“ tvrdí predsa a ide k stolu, nad ktorým visela malá
kuchynská lampa, aby vytiahla svetlo. I pozrie do zrkadla, čo viselo tam blízko, ovenčené
Vieročkou ružami, či nenašiel by sa iný, čo by ju vzal. Vtom vrzly dvere a vošiel Žovkin,
majúc prevesené na ramene čosi liskavé. Bol v dlhom rannom a teplom plášti, rozopätom pri
hrdle, a stiahnutý červeným povrázkom v páse, i bol v ňom ako dobrý, krotký Židáčik
Kristových liet. Katuši tvár dostala výraz zaťatosti. Odvrátila sa dopoly k oknu, oprúc sa
lakťom oň.„Katuška, kde si? Čakám ťa už chvíľu v našej izbe, ani sme sa neshovárali, ako som
prišiel,“ hovorí Žovkin, ako by nič protivného nebol dosiaľ u nej zbadal; no jeho drobné
oči skúmave pristavily sa nej.„Čo sa máme shovárať?“ odvetí ona nevrle, neobrátiac sa k nemu.„Pozri, kúpil som si nový kepeň z vošteného plátna… Vidíš, to sa mi veľmi zíde, keď sa
toľko mocem kdekade. No, koľko by si mu hádala?… Či som, reku, neplatil veľa?“ a pozrie na
ňu vnímave, držiac kepeň tak, aby ho videla. No Katuša nepozrela, ani neodvetila hneď, len
po chvíli.„Čo po tom… koľko si dal, toľko je zaplatené,“ a potrhne plecom a hľadí vždy do okna. „I
tak si neplatil zo svojho!“ pomyslela si rozľútene a stisla zuby.Žovkin zahodil nový kepeň cez plecia a, hľadiac na ňu prenikave, zvolal užasnutý:„Ale čo sa s tebou stalo, pre Pána!“Katuša nevšimla si jeho výkriku, ale keď videla, že sa k nej sbližuje, skríkla a
pokročilia prudko ďalej.„Čo ma nenecháš, čo sa spytuješ toľko? Čo chceš?… Nič mi je, ani nič sa mi nestalo, ani
som nie chorá, nuž — môžeš byť na pokoji…“„Na pokoji?… Keď vidím, že sa hneváš, ani nepozrieš, odvraciaš sa odo mňa… Aspoň
vysvetli!…“„Čo vysvetliť?!“ na to ona ešte hnevlivejšie, strmo dýchajúc. „Hnevám, nehľadím,
utekám!… Veď azda nebudem za tebou chodiť, mám aj inú robotu! Či chceš, aby sme sa tu ako
mladí pochabili, maznali?… Nám sa to už i svedčí!“ a pozrie žhavým pohľadom na zem na jeho
topánky — na tvár nemohla od veľkej nenávisti.Žovkin počúval, stojac na mieste ako pribitý, a hľadí na ňu zmýleným pohľadom od bázne,
či ona azda netratí rozum.„A to svedčí sa lepšie, aby sme sa my, od štrnástich rokov manželia, vadili a robili
scény?“ spýtal sa nízkym hlasom a spodná zblednutá pera zachveje sa mu.Nedostanúc odpovede, odvrátil sa dopoly a siahol dlaňou k úzkemu čelu rozčúlene. Nie je
načistom, čo sa robí, a zmýlený je, sám nevediac, čo myslieť o nej. Tak ten ich príkladný
manželský život, ktorým sa chválili, takto sa zmenil… Hľa, nič nemá stálosti! Zprvu myslel
na neveru, i začal ju pozorovať, no nenašiel nie takého.„Som prístavok, nájomník!“ myslí si konečne, poberajúc sa von. „Veď by sa ja inak
postavil…“ A duša prudko zatúžila mu byť ďaleko, čím najďalej…V pitvore stretol Júliu. Trepli sa dovedna vo tme, ale on, ako by nezbadal, išiel ďalej.„Ty… ty zbabelec hodvábny,“ nadá mu chvatom ona, zlostiac sa, že s Katušou tak
nezaobišiel, ako by sa to jej bolo páčilo.No Žovkin, do svojich myšlienok zabratý, hoc i počul, nepochopil, že to na neho padá, a
Júlia, vidiac to, ponáhľala sa do kuchyne s vyhrážkou v očiach. Počúvala totiž od
prvopočiatku ich rozhovor, od pol hodiny stojac vo verejach domu a čakajúc muža. Kým bol
medzi druhými, hnevalo ju, že je tam a zabáva sa, ako by ona ani nedusila v sebe žiaľ; keď
odišiel, hnevala sa, že chybí. I Katuša ju mrzela, keď si muža zvelebovala, teraz popudil
ju ich rozbroj… alebo ju vôbec zlostilo i to, i to.„Čo ty to robíš?“ spytuje sa, zastanúc na prahu dverí a pozerajúc do kuchyne na Katušu,
opretú dosiaľ pri okne, i usmeje sa. „Ja myslím, že je tebe už nebezpečné s ohňom sa hrať…
Keby si bola mladšia…“„Čo sa starieš?“ okríkne ju Katuša ako uštipnutá.„Ja viem, že mňa do vás nič; ani sa nepatrí, aby sa starela, ale ja sa budem i preto!“
vraví hlavate Júlia. „Preto maj sa na pozore pri ohni, lebo obanuješ; pamätaj!“S tým, ako by bola čosi potrebného vykonala, obrátila sa a odišla.„Hľa, hľa…“ myslí si Katuša. „Či je dobre mať rodinu za švagrinú?… Ona si všetko
dovolí!“Predsa pristúpi k zrkadlu, i lampu sníme, a tak obzerá si tvár, či naozaj nebezpečný
oheň. I vidí, že biele čelo je plné drobných vrások, líca bez ruží, pery už nevypuklé.
Tridsaťpäť rokov, koľko má, zreteľne vidno jej na tvári, i viac; naozaj, už je po kráse —
uvädla… že to nezbadala! Katuša pobledla ľakom a oči otvorily sa jej; nie očariť iného, ale
muža — ak niet inej krásy — pripútaného udržať už práca?Ráno vstanúc bola akási zmenená, ako nesvoja. Keď hľadel niekto na ňu, to ako by ju
pichalo, odvrátila tvár a v každých očiach, čo sa na ňu uprely, tušila čítať: „Už si naozaj
nie pekná — čo sa protivíš?“S tajenou bázňou pozorovala i muža zboku, či sú i v jeho očiach tie slová, no Ján Žovkin
choval sa v to ráno zvláštne, inak ako inokedy. Spal hodne dlho a nešiel potom do poľa, ani
do dvora za gazdovstvom, ale, bez miery zamyslený, klonil hlavu nad biely obrus pri
raňajkách a úzke čelo jeho bolo svraštené tak veľmi, ako sa len dalo. Ani nezbadal, že
slečna Julka, s hrdinským výrazom na tvári, veľmi zaujímave dišputuje sa s pánmi, tvrdiac
ohnive, že idealizmus u mužských trvá len dotiaľ, kým sú mladíkmi a nestarajú sa o chlieb.
Ako Čavkovičovi vidno na tvári, že sa namáha nájsť v mysli čosi zvracajúceho, ako slobodne
a smelo bráni sa včera prišlý Ladida a usmieva, nestarajúc sa, domáci pán.Jedol akosi nasilu, ako by sa mu nechcelo, a v pol pohári prestal, složiac lyžicu.„Nie je dosť sladké,“ podotkne a pozrie na ženu, prizrúc sa jej.Poznať: nie preto hľadí, čo povedal, ale má to smysel iný, ako by sa chcel o čomsi ešte
naostatok presvedčiť.„Tam je cukor, oslaď si!“ na to ona cez zuby.Ako otvoril ústa a pozrel, už zvrelo v nej. Žovkin neodvetil, ale ani si nevzal, a
Katuša, nemôžuc strpieť, vyšla za prácou.„Či som špatná, či som nie špatná, protivný mi je!“ pomyslela si spurne.Po chvíli, keď sa hostia odobrali, prišla mať a zvestovala jej s akýmsi ostrým pohľadom:„Pomysli si, Ján chce odísť sestru navštíviť do Pešti, na tri dni, a teraz… Čo je i
posvážané všetko s poľa a do mlátenia tento týždeň nechce aby sa chytilo, je predsa divné,
že sa zrazu tak odhodlal; pritom so sestrou sú i tak nie za dobro… No?“ i hľadí uprene na
dcéru.„Nechže len ide,“ odvetí Katuša nedotknutá.„Počuj, Katuša,“ povie jej mať energične, „ja badám tu akési zmeny, nejaké búrky a boje,
prevraty… Čo to znamená?“„Aké boje?“ diví sa Katuša, akosi omrzle omknúc hlavou. „Vám sa to len tak vidí.“Karmanová, vidiac, že sa ničoho nedozvie, odišla s nahnevanou tvárou a Katuša ponáhľala
sa do ich spoločnej izby. Práve tam bol i Žovkin, už oblečený na cestu, ba i klobúk mal na
hlave, a odtískajúc zamočené zastieralo i tácňu s vodou, čítal peniaze. Nový kepeň — dlhý
po päty — z vošteného, liskavého plátna, nezapätý a zvoľna pustený, odrážal sa od čiernych
ako noc šiat a malé lakové topánky liskly sa na bielej podlahe. Keď Katuša prišla, neobzrel
sa, len čítal ďalej, v náhlosti; potom zasa tak rýchlo shrnul do toboľky a strčil do
vnútorného vačku kabáta, i s akýmisi písmami tam so stola. I skrútol sa, že sa ide odobrať
od spiacich detí, no, vidiac ženu, šiel najprv k nej.„Idem k sestre,“ vravel strmo, ako by mu i vravieť bolo naponáhlo. „V nedeľu sa vrátim,“
a trochu pomlčiac, spýtal sa: „No, máme sa bozkať, a či sa nám to už nesvedčí?“Katuša obrátila sa so zatisnutou perou a Žovkin, mysliac, že sa hnevá, odstúpil a pošiel
rýchle k postieľkam detí. Petríka bozkal na čelo zľahka, ale pri Vieročkinej postieľke
odhrnul záclonu a zobudil ju.„Apa ide preč,“ vravel, pritiahnuc k sebe jej tielko, a bozkal jej hlávku a červené od
spánku líčka. „Buď dobrá a poslušná, dievčička.“„A kde idete?“ spytuje sa ona, vzdychnúc, a očká zavierajú sa jej opäť ospalo, hlávka
odkloncne na plece otcovo.Žovkin ju složil, pozakrýval starostlive, ale rýchle, a rieknuc ešte: „S Bohom,“
ponáhľal sa von. Katuša vyprevadila ho, aby nebolo čudné, s domácimi po bránu do dvora, a
stojac so založenými rukami, mala tvár zmýlenú, ako by čosi nechápala. No počula predsa,
ako Júlia so šibalstvom v očiach pochválila jej muža v novom kepeni, vraviac:„Ah, ty vieš i pekným byť?“Prizrela sa i ona lepšie, a naozaj, čierna odetá postava, so sivým liskavým kepeňom,
nezapätým, ale voľne pusteným, zdala sa statnejšou a nie takou tenkou a vrtkou. Úzke čelo
skryla partica klobúka, tvár bez príliš vľúdneho úsmevu a oči vážne — nie také bystré — a
plné myšlienok. Naozaj, i Katuši zdal sa byť pekným a jej zas otvorily sa oči.*Cyril Čavkovič sedel v jedno popoludnie na koženom diváne sám v malej izbe pri
kancelárii. Kúril papirosu a odháňal belasý dym od seba dlaňou, aby ho nedusil. V izbe bol
veľký neporiadok, na podlahe plno smetí a papierov. Na prostriedku stály dva čierne kufry,
jeden veľký, druhý menší, a na nich pohodený kepeň a klobúk. Cyril totiž zajtra mal odísť
ďo Maťova, pakoval si háby a ustal. Bol trochu unavený aj ináč, zle spal v noci, a jeho
oči, i tak hlboko ležiace, zdaly sa ešte hlbšie, tvár bola mu zblednutá. Ustate sediac,
zamyslel sa na chvíľku, a tu musel bielu, mäkkú, ale trochu širokú dlaň naveky prikladať na
čelo a plecia nahýnať ako pod ťarchou. Pred očami, čo kam hľadel, naveky videl Ľudmilu,
usmievajúcu sa, a Ladidu. Cítil jasne, že keď on odíde, Ľudmila zabudne naň, lebo už i
teraz, keď shovára sa s Ladidom, ktorý smelo a veselo sa jej tisne, ani nezbadá, ako on na
strane zatína päste a čaká len na príhodnú chvíľu, aby sa srazil s Ladidom. Teraz síce je
bez starosti o to, Ladida odišiel do Mikynčíc ešte ráno a on nemusí sa báť, že hrkúta pri
Ľudmile tak, ako on by sa neopovážil, čo by ešte druhé dva roky bol v Sujove. Ako sbližuje
sa k nej, šepce, nahýna, a že ona cúva ľahko a so smiechom, tváriac sa, že nič nebadá,
dráždi ho tým väčšmi. Na toto keď hľadí, z lenivej krvi Cyrila Čavkoviča stáva sa vriaca,
ako láva, a z baránka lev ukrutný, krvožíznivý. A veľký div, že Cyril v také chvíle nehodí
sa na Ladidu ako dravec… A zajtra on musí odísť!… To zdalo sa Cyrilovi, ako by mu srdce
trhal z tela. Zakašľal sucho od zlej vôle a vstal s divánika, poprechodiac sa, a začal
rozmýšľať: či má konečne vyjaviť Ľudmile svoju ľúbosť, či len poslať pytačov rovno z
Maťova? „Len z Maťova… keď zvíťazí nado mnou Ladida!“ zasmial sa hrozne trpko… Vyšiel do
záhrady a sobral sa k domu. Na dvore našiel Katušu hlboko zamyslenú sedieť na skale pod
lipou, a pri jej nohách Petrík. Pozdravil ju úctive, čo keď nepočula — roztržitá, že Žovkin
dosiaľ, už týždeň, nevrátil sa — Cyril postál a nevedel, či sa jej má ešte prihovoriť. No
neodvážil sa povedať slova, majúc úctu pred jej zasmušilosťou, a vstúpil dnu. V prvej izbe
nenašiel nikoho, ani v druhej, a do tretej vojdúc, Cyril ako by bol spadol s neba na zem od
divu. Tam totiž so starými manželmi a Ľudmilou hral sa v karty Ladida. Z baránka hneď stal
sa lev. Očervenel v lícach i čele a oči v hlbokých jamkách zaiskrily mu hnevom. Rýchle
vopchal ruky do vačkov kabáta a zaťal päste. Pohol sa i ta, i ta, nevediac, v ktorú stranu
prejsť.„A vy čo sa neukážete?“ spýta sa ho domáci pán, hrou rozveselený. „Aspoň v ostatný deň
buďte s nami celý!“Cyril pristúpil bližšie, poďakoval sa za vľúdnosť, no nesadol k stolu, ale začal sa
strmo prechodiť po izbe, čo obzvláštne pristalo jeho nedvižnému telu. I nemohol hneď
odpovedať, majúc zuby stisnuté, keď i ona spýtala sa ho, čo neprišiel.„Mal som robotu,“ vyhovoril sa napokon.„Ach, veď ste sa dosť narobili!“ zavzdychá Karmanová, obliznúc si prst, aby ľahšie mohla
vyhodiť kartu na stôl. „A teraz už druhý bude robiť miesto vás.“„Tak robiť,“ usmeje sa kyslo Cyril, „ako pán Ladida teraz, nerobí sa za mňa.“„Hahaha!“ rozosmeje sa Ľudmila, zbadajúc, že tón jeho slov dotkol sa aj iných, najmä
Ladidu. I podarilo sa jej slová Cyrilove prevrátiť na žart, a sám Ladida, ktorý chystal sa
odseknúť mu, zasmial sa len a nič nepovedal. Ale Čavkovičovi nechcelo sa smiať na vlastnom
vtipe, duša bola mu horká, zasekol peru a nevravel ničoho. Videl z posunku hlavy, aký
spravila Ľudmila po smiechu, že jej boly nemilé jeho zlostné slová, i bál sa ju nahnevať.
Nastalo ticho, hra bola v prúde. Ladida s veľkou zaujatosťou vyhadzoval karty, ale na čele
i lícach pri nose mal črtu, ktorá prezradzovala, že ho čosi popudilo. Držanie veľkej hlavy
s dlhým nosom zdalo sa akýmsi trucovitým. Po vyhratí ozval sa Karman opäť:„Poďte medzi nás, Čavkovič.“„Ďakujem,“ odpovedá on tlmene: „ale ja myslím, že pre mňa už nieto miesta tu.“„Haha!“ zasmeje sa opätovne Ľudmila, aby zahladila nepríjemnosť jeho slov. „Tak sa vy už
celkom odtrhujete od nás?“… i zavŕši žartovnou uštipačnosťou. „Pyšný…“Cyril po tomto slove začal sa zmužilejšie prechodiť a sklonenou hlavou pomykával spurne.„Áno,“ myslel si ukrutne, „pyšný som, aby si vedela, pyšný!“Ale zato nemal ani toľko sily, aby tam pokojne obstál. Kedykoľvek zaznelo slovo Ladidu,
povedané Ľudmile, stisol zuby. Vyšiel prudkým krokom, no nevydržal ani tam dlho, vrátil sa
do izby, pochodil za chvíľku a vyšiel zasa. Zle bolo hľadieť naň tomu, kto by tušil, čo sa
s ním deje; no Ľudmila nedala sa opanovať. Nezbadajúc schválne jeho rozrušenosť, žartovala
s Ladidom i s ním, ako by sa nič veľkého nedialo, nedbajúc, že Cyril takým pritlmeným
hlasom odpovedá, že ona nikdy nepočuje ničoho. Napokon vzmohol sa trochu, pridusil ako-tak
zúriaci vnútorný oheň a sadol do kúta izby naproti Ľudmile, ztade oprúc v hĺbke dlejúce oči
na ňu s výčitkou, i horkosťou, i žiaľom.Po hre, keď rozišli sa od stola, sobrala sa so spevom i Ľudmila, vyvoliac si dvere, pri
ktorých sedel Čavkovič rozbolený. Keď otvárala dvere a ony zavrzly, šepla mu so stiahnutým
obočím:„Čo sa robíte takým nemilým?“Nečakajúc odvety, rýchle prešla do druhej izby, kde podráždene potrhla hlavou a trepla
nohou o podlahu. Zatvárajúc druhé dvere, čo viedly do pitvora, zbadala, že ich niekto
zadržuje, i obzrela sa zpät.„Čože je?“ spytuje sa, vidiac za ňou idúceho Čavkoviča.On zmýlil sa, zbadajúc netrpezlivosť na jej tvári. Zakašľal sucho do dlane, potom
povedal s dusenou hlavatosťou:„Ja len to chcem povedať, slečna, že Ladida bude tu požívať viac prívetivosti ako ja…“Ľudmila sa zasmiala s utláčanou zlosťou a bez slova chcela preč, no obrátila sa opäť k
nemu a povedala významne a s hnevom:„Viete, čo… smelý človek všade víťazí!“Cyril zastal vo dverách, hľadiac za ňou v nedorozumení. Potom sa spamätal a cítil, že
tým jeho chcela bodnúť, i začalo sa mu zdať samému, že jeho chovanie je cele ťuťmácke.
Zachvel sa; teda má byť smelý ako Ladida, ktorého nenávidí tak hrozne?… No uznal pravdivosť
jej slov, vzmužil sa a pobral sa odhodlane, že ju vyhľadá, nech si nemyslí, že je on
vskutku len taký, za akého ho ona pokladá. Našiel ju pod ovocnými stromami prechodiť sa. V
ruke mala višňovú halúzku, pohrávajúc ňou, a pri jej boku Ladida. Cyril zasipel ticho a
spravil krok i napred i nazad. V tú chvíľu zachcelo sa mu vrútiť sa medzi nich a narobiť
hrozné veci.„Zaškrtím ho!“ šeptal si krvožíznive, sadajúc na úzku lavičku pri včelíne, že tam dočká,
kým odíde Ľudmila a sok ostane samotný. „Zaškrtím ukrutne!“Dlho sedel a čakal tam; i večer nastal. Napokon Ľudmila odbehla popred neho, ale tak
rýchle, že nestačil jej povedať ani slova. Teraz čakal, že pôjde i Ladida, ale ten po
odchode slečny sadol si na lavicu pod jabloň a zapálil si cigaru, zboku hľadiac cez vetvy
stromov na neho. Cyril Čavkovič nevydržal, vstal a šiel k nemu.„Tak sa mi vidí…“ začal nie dosť odhodlane, „že vám úrad je nie hlavná vec; neuchnete sa
o kanceláriu…“„Nuž?“ spytuje sa Ladida svojím drsnatým spôsobom, ale nevyrušený z pokoja, ani sa
nepohnúc, len čo spustil oči na hlavu Cyrilovu. „Je kancelária vaša, či čo?“„To nie,“ odvetí Cyril ticho, vidiac, že je Ladida pokojný. „Mne sa len zdá, že sa vy
nazdávate: vaša povinnosť je dvoriť slečne.“„A tak teda čo?“ skríkne Ladida trochu podráždene.„Len to, aby ste dali pozor na seba, lebo zle prejdete!“ hovoril Cyril a oči mu iskria v
hĺbke, i líca stemnejú.„Kto mne zabráni?“ zvolá Ladida a skočí s miesta.„Ja!“ povie Cyril smelo a tvár očervenie mu ešte väčšmi.Cyril Čavkovič, keď už raz dodal si zmužilosti, nechcel nadarmo, i lapil smelo Ladidu za
rameno a, trasúc ním, sipel:„Zadrhnem vás… zabijem vás!“Ale v tej chvíli cítil búšenie do pŕs a odfrkol, potočiac sa.„Hlupák!“ dopočul ešte hlas Ladidov, ktorý hurtovne poberal sa preč.Cyril sa spamätal. Najprv zacítil bolesť v prsiach, potom prišlo mu na um slovo
Ladidovo. Líca mu očervenely a zdalo sa mu, že je hrozne zneuctený. Zaťal obe biele päste a
myslel na duel. Zakašľal, čo ho dusilo od úderu, a pobral sa zo záhrady. Cez dvor idúc,
chcel minúť dvere domu, no prišlo mu na um, že sa bude treba postarať o sekundanta, aspoň o
jedného, čo pošle k Ladidovi. Zastal a zamyslel sa, potom zamieril do dverí i búšil sa s
Katušou, ktorá so zimničným zrakom vybehúvala od roboty tajne pozerať, kedy príde Daniel.
Od pol hodiny, ako zaznel hvizd rušňa, to robí, a každodenne od štyroch dní.„Odpustenie!“ prosí úctive Cyril; cúvnuc rezko zpät.„Ďakujem!“ povie ona, nezbadajúc, že sa pomýlila v svojej rozčúlenosti; no nezbadal ani
on.„Pán Karman doma zo stanice?“ spýtal sa práve tak úctive a ticho.„Hľa, tam ide!“ kývla hlavou ku dvierkam dvora, zkade šiel, a vidiac ho len samého ísť,
vrátila sa so sklamanou tvárou k práci nazpät.Cyril Čavkovič skrútol sa a šiel Danielovi v ústrety.„Pán Karman,“ vraví mu tlmene, skoro šeptom, „tak sa stalo, že povadil som sa s Ladidom
v záhrade… už neznám, prečo… a chcem sa s ním duelovať; buďte mojím sekundantom.“„Ah, ah,“ povie ten, prekvapený novinou, a nezdrží sa neusmiať. „A čo ste sa to tak
pohádali na rozlučné? Veď to treba vedieť i sekundantom…“„Čo?…“ Cyril Čavkovič prestúpil s miesta na miesto a prešiel si prstami cez pery,
nevediac, čo povedať, i pokašľal. „Čo tam… nemusíme podľa predpisu… Pán Karman, prijmite
moju prosbu a oznámte mu: zajtra ráno o štvrtej na pištole v hore, na Močiari.“„Ale naozaj by ste sa bili? Túžite vykonať rytierskosť a hrdinsky vystreliť do
povetria?…“„Nie, pán Karman, ja mám vážnu príčinu… ja sa chcem biť na život a smrť… Áno, na život a
smrť!“„Čože?“ zadiví sa už vážne Daniel. „Naozaj chcete sa pošpatiť zdvihnutím ruky proti
životu blížneho? Ach, choďte!… Ste rozčúlený; keď ochladnete, rozmyslíte si vec a potom vám
prejde i krvižíznivosť.“„Pán Karman!“ tituluje po tretie Cyril, vždy väčšmi horiac, čím viac ho ten utišuje,
„mne hnev neprejde nikdy… nikdy, na moju česť, a ja sa budem duelovať!“Daniel už teraz úplne vážne podíval sa do rozrušenej tvári Cyrilovej a po prestávke
povedal:„Keď tak chcete… ale aspoň ste mali povedať, prečo to bude.“Cyril Čavkovič odstúpil a odišiel do kancelárie, ani večere nedočkajúc; nechcel sa viac
stretnúť s Ladidom. Daniel však vošiel do domu. V pitvore postál, načúvajúc. Z hosťovskej
izby ozývala sa hlučná vrava Ladidova a zprava z ich chýž spev Júliin, tiahly, nechutný a
zunovaný. Daniel volil ísť k Ladidovi, hoci mu i to bolo protivné, no prišiel mu na um
Cyril s prosbou. Izba bola osvetlená zábleskmi žltej zore, príjemná a útulná. Nik iný tam
nebol, len Ladida s Ľudmilou. Ona, ľahká ako pierko a tenká v drieku, stála pred oknom v
lúčoch zore, ktoré robily jej vlasy ako pozlátenými, a smiala sa na rečiach Ladidových. On,
kolíšuc sa na podošvách, mal ruky na bedrách opreté a škúlil zaľúbene na jej oslnenú hlavu.„Slečna Ľudmilka,“ vravel, „na vás hľadieť teraz a — potratiť hlavu. Neverím, že by sa
ja zo Sujova dostal so zdravým rozumom.“„Hahaha!“ smeje sa ona rozpačite, i namrzená trochu, a očervenie v lícach.„Áno, nie div veru, že Čavkovič je dnes ako zmoknutá sliepka.“Zatíchol, lebo vošiel Daniel. Ľudmila potlačila svoj smiech a, trochu ešte pobaviac sa
tam, odišla. Keď zatvorily sa dvere za ňou, Daniel hneď predniesol Ladidovi žiadosť
Cyrilovu.„Čo vravíte?“ zadivil sa Ladida so smiechom, v ktorom bolo badať nemilé prekvapenie.
„Biť… ten chce byť rytierom?… Chudák!“ Ladida zasmial sa opätne, teraz už i s posmechom.
Bol rok dobrovoľníkom, ale zato biť sa nemal vôle. Necítil sa vinným a ani za Ľudmilu nemal
vôle život postaviť na kocku. Nepáčila sa mu natoľko, aby sa mu chcelo vybojovať ju krvou.
„No, no, chce byť hrdinom!“ vtipkuje rozmarne Ladida. „Ale ja mu nedožičím byť ním a
neprijmem vyzvania… A vy čo poviete, pán Karman?“Daniel práve bol sa vhĺbil do myšlienok o speve Júliinom, ktorý počul, a temer zabudol,
o čom je reč.„Neviem, čo je príčina,“ vraví, „tak radiť nemôžem.“„Nepovedal vám?“ diví sa Ladida a ide si k nemu dôverne sadnúť na diván, i povie so
samoľúbym úsmevom: „Nazval som ho hlupákom; ale zaslúžil… Bola tam zprvu i slečna,“
doložil, významne mihnúc očami. „Nadal som mu, pravda, ale zato hneď strieľať sa bolo by
hlúpe…“Pozrel na Daniela v očakávaní, že on uhádne pravú príčinu a bude na jeho strane.„Ba ver’ to vari krv žiada,“ pomyslel si Daniel, ale že bola srážka, ako tušil, pre
Ľudmilu, povedal:„Pravdaže, neprijmite; načo robiť komédie?… Radšej odkážte mu po kresťansky, že ľutujete
svoje slová, aby sa nehneval.“„Toho nespravím, pán Karman, nie a nie!“ ohlási sa hneď Ladida. „On hneď, ako som
vstúpil do vášho domu, pri každej príležitosti nekresťansky, ako sršeň, šiel do mňa… A
začo? Či ja viem… nič som mu nespravil, a ja mal by prosiť! Čavkovič dostal len, čo
zaslúžil, a ja prosiť ani biť sa nebudem…“„Je veľmi rozsrdený,“ hovorí Daniel unaveným hlasom. Nechcelo sa mu totiž o tom ani
myslieť, ani vravieť. „Majte sa na pozore, ak ani to, ani to neurobíte: ten vás hocikde na
ceste domláti.“„To môže sprobovať, haha!…“ smeje sa Ladida, myknúc veľkou hlavou v povedomí svojej
presily. „Áno, ak chce, nech oprobuje!“Zavolali ich na večeru a bol koniec rozhovoru. Celá rodina shromaždila sa v obývacej
izbe a posadala za stôl. Čavkoviča nebolo tam, a keď poslali preň, neprišiel.„Len prečo nejde?…“ trápil sa starý Karman pri večeri.Večera minula sa ticho a pokojne. Málo sa vravelo; zdalo sa, že každý má akúsi závažnú
príčinu alebo myšlienku, ktorá ho zaujíma a nedá mu vravieť. Júlia napr. nevravela pre to
nešťastné sklamanie, domáci pán a pani Katuša pre dlhé neprichádzanie Žovkina. Ľudmilu
hneval Cyril, a tak len Daniel s Ladidom, ktorí sedeli vovedne na konci stola, prehodili
vše-vše slovo o nezbednosti komárov, ktoré horou od stanice a lesom od Mikynčíc napádajú
neznesiteľne.Po večeri Ladida hneď sa odobral, no nešiel do kancelárie, ale zabočil do malej krčmičky
na hornom konci dediny, kde ostal do rána v spoločnosti Židov a horárov, popíjajúc víno a
politizujúc. Domáci posadali si kadekde po izbe, len Júlia ostala pri stole, kde bolo veľa
svetla, aby sa videlo, akú má nechutnú tvár. Keď starý Karman opätne začal sa starať, prečo
asi vystal Čavkovič v posledný večer, Daniel vyrozprával, čo sa prihodilo medzi ním a
Ladidom. A obrátiac hlavu k oknu. kde stála Ľudmila, pozerajúca von do noci, podotkol:„Ľudka, to hádam pre teba malo byť.“„Ako… prečo?“ na to ona a pristúpi bližšie s oživenou tvárou. Nie jej je totiž
nepríjemné počuť, že sa niekto chce biť pre ňu. „Ja som nezbadala nič… ostatne…“ doloží s
potuteľným smiechom, „možno, že…“„Tak čože si spravila?“ spytuje sa starý Karman zlej vôle. „Či je pekne byť na príčine
roztržkám ľudí?“„Ja… čoby ja spravila?“ diví sa ona a sladký úsmev zmizne jej s líc. „Ja sa chovám i k
jednému i k druhému rovnako.“„Rovnako, k obom pochabe, nesprávne!“ tvrdí otec a čelo sa mu mračí. Nebolo ho totiž
ťažko nahnevať. Ako Žovkina nemôžu vyčkať, bol naveky nervózny. „Zabraňujem ti dráždiť ich!
Chovaj sa ku každému prívetive, ale dôstojne. Nemôžem vystáť ženské, ktoré vše sú také, zas
také. Hneď intímne, zas urážlivé; vše, kto zná prečo, veľmi ľúbezné, vše zas, kto zná
prečo, nevšímavé… I pri tebe som to pobadal.“„Hľa,“ rozhorlí sa Ľudmila a očervenie, „pravda je, že čo sa stane, vytrpí žena. ,Hľadaj
ženu!‘ Kto zná, prečo sa tí poharkali — mameluci!“ doloží srdito.Starý Karman, podívajúc sa na jej vzrušenú tvár, hneď vedel, že čo im i nadáva, nie sú
jej ľahostajní, a ona je práve taká, ako ju on pozná.„Nuž či solídne dievča nazovie nič po nič potupne mladých ľudí a nič po nič neváži si
ich?… Uctiť treba každého, ale nie neuctiť a zahrávať, kamarátiť sa s nimi… To je sníženie
sa.“„Ale týchto uctiť nemožno ani jedného,“ hovorí Ľudmila a slzy ju zalejú, „a tu ešte vina
padne na mňa!“Roztrpčená do hĺbky duše vyšla do druhej izby, tmavej, kde hodila sa na diván v svojej
horkosti. Po jej odchode nastalo ticho za hodnú chvíľu, až Karmanová sa ohlásila:„Kto zná, kde sa vzaly tieto naše deti také trucovité. Nevedia sa nič premôcť, hamovať,
nič si rozvážiť, ale ľahkomyseľne roztrepú všetko… Ani ja, ani ty sme nie takí.“Katuša, ktorá sedela pri dverách na nízkom stolci, sklonila hlavu nižšie nad Petríka,
spiaceho jej na lone. Vedela, že slová matkine teraz jedine na ňu padajú.„Máš pravdu,“ povedal starý Karman s tvárou akosi zduchovnelou, rozhŕňajúc si rukou
vlasy na temene. „Teraz nech skúsia, aká je neresť.“I zaštoblal malým prstom do fajky, aby v nej stlačil dohán nižšie, a vzal noviny do
ruky, ako by mal úmysel nevšimnúť si viac ničoho. Jeho syn, ktorý si vzal Júliu podľa
svojej hlavy, bez poradenia sa s rodičmi, zadíval sa zamyslene do lampy a jeho ruka
nepovedome hladila hlávku Vieročkinu, ktorá tam na diván bola sa utúlila, dajúc bosé nôžky
pod seba.„Kde sa len podel?“ začne zasa Karmanová vzrušeným hlasom, mysliac na Žovkina. „Už
týždeň minul, a on neprichádza, ani nepíše… Katuša, toto je — len pre teba. Čo ste mali
proti sebe?“„Nič…“ povie Katuša nejasne a zrak jej zalietol k tvári Vieročkinej.„Nič! Veď som azda zbadala…“ hnevá sa mať. „Dobrá…“„Už aspoň nevravte pred dievčaťom,“ pretrhne ju Katuša nízkym hlasom v cudzej reči. „Keď
som jeho stratila, nech mi aspoň deti zostanú.“Stará mať zamĺkla na chvíľu a všetci pozreli na Vieročku. Hľadela práve na svoju mať s
utrápenou tváričkou, a v očkách jej tichá, nepovedomá výčitka.„Ba ver’ by si zaslúžila i to!“ zvolá Karmanová, no v cudzej reči. „Nech by vedela, že
si ty vina všetkému.“„No, no… len nie tak,“ tíši starý Karman od novín, nespokojným hlasom. „Ty tiež dáš sa
zachvátiť.“Ale jeho žena, nedajúc sa mýliť, vravela rýchle ďalej:„Nuž či by ťa nehnevalo! Človek, že mu páru niet, a ona ešte začne robiť, kto zná prečo,
divy…“„Katuši prišlo do umu, že muž je len prístavok… popolvár,“ doloží starý Karman s
chladnou iróniou, tiež dajúc sa zachvátiť.Katuša mala hlavu ovesenú a už tri razy chystala sa odpovedať, no nemohla. Nič iné,
chcelo by sa jej len plakať celé dni, celé dlhé noci.„Druhý začal ho znevažovať…“ ospravedlňuje sa napokon namáhavým hlasom.„A či u teba cudzia mienka má takú platnosť?“ pretrhne ju so smiechom Júlia, aby
zahatila nápad Katušin.Ona síce nič by si z toho nerobila, čo by ju Katuša i vyzradila, ale popudilo ju
uvalenie viny na iného. Bola rozhodná nepriateľka zbabelosti.Katuši naozaj zamkly sa ústa, iba čo švagrinú premerala zpod obočia temným pohľadom.„Čo — čo to vravíte?“ dopytuje sa udivene Karmanová. „Kto ho začal znevažovať? My sme
toho nevideli, ani nik. Kto by sa len opovážil jeho! To len na tebe je vina, rozmaznala si
sa jeho dobrotou… žiadalo sa ti trochu trpieť.“„Veru muža treba si vážiť,“ ozve sa zrazu z dúm zobudený Daniel a, zdvihnúc sa, sadne si
rovno. „Treba uznať, že je on hlava a pán. Usilovať sa poľahčiť a spríjemniť mu život…
šetriť. Nie ako ty, keď prácou unaveného vítala si ho so spurnou tvárou.“„Eh,“ myslí si Júlia a spraví grimasu, „to už zasa mne platí…“I vstane, strasúc sa od zlej vôle, a prajúc suchým tónom dobrú noc, odišla.„Tak sa zdá…“ začal po jej odchode Karman a nedopovedal, ako by vedeli, že jemu o Júlii
chce sa čosi povedať.Medzitým Cyril Čavkovič rozochvený meral krokom svoju izbicu pri svetle voskovej
sviečky. Prišla i polnoc, hlásnik odspieval, čo mal, a on len nemohol sa utíšiť. Teraz, keď
bol sám a prešiel mysľou celý ten čas, čo prišiel Ladida, a za ktorý on nemohol sa dostať k
slečne a len obďaleč musel hľadieť a obstávať — zas ostatná scéna pod stromami, nadávka —
jeho hnev rástol strašne. Zatínal päste, škrípal zubmi a oči v hĺbke ležiace krútily sa ako
vlkovi.„Beda mu, beda mu!“ šeptal chvejúcou sa perou jedno za druhým. A ako približovalo sa
ráno, tým väčšmi krútily sa mu oči a krok stal sa rezkejším. Keď žlté slabé lúče zablesly
mu na okno, už i päsťou triasol nad hlavou a nešeptal: „Beda mu!“ ale vykrikoval hlasne.
Zaklopali na dvere od ulice. To sekundant ide preň. Zachvel sa a rýchle siahol za klobúkom
a vyšiel. Na ceste stál Daniel.„Nech sa páči dnu…“ ťahá ho prudko Cyril, ako zadychčaný, „hneď sa schystám.“„Ďakujem… idem na stanicu. Prišiel som vám len povedať — to som mal síce hneď včera, že
Ladida neprijme vášho vyzvania.“„Čo?!“ skríkne Čavkovič a oči zaligocú sa mu v hlbokých jamkách. „Čo poviete na to, pán
Karman?… To je… to je zbabelec!“ dovŕši horlive.„Neviem, čo je… ale ja som rád, že sa tak stalo.“„Ale ja som nie rád… ja si to nenechám, ja ho prinútim, alebo ho zavraždím teda bez
duelu, ako zvera, hocikde na ceste!“„Utíšte sa a nemyslite na to. Konečne reči takého, ako je Ladida, nech vás veľmi
nekormútia… Vy takého len ignorujte…“ zalichotil trochu z figliarstva Daniel, a zahŕňajúc
golier na kepeni, aby si zakryl krk pred vetrom, odobral sa od neho. Prejdúc pár krokov,
skrútol sa a zavolal: „Doma vás čakajú!“Cyril — lebo čože mal robiť? — vrátil sa do izby. Tam hodil klobúk na stolík a vydýchol
zhlboka, potom zvalil sa na diván ustatý a hneď zaspal. Bolo 11 hodín, keď ho prebudil
hrkot voza, čo prišiel preň z Maťova. Vyskočil s divána a, napraviac si vlasy i golier s
mašľou pod hrdlom, vybehol. Pohovoril s kočišom a dal vyniesť dva kufry na voz; potom,
rozkážuc mu čakať, šiel sa odobrať do domu. Karmanovcov našiel rozptýlených po záhrade a
izbách, no starý pán posvolával ich všetkých, a Cyril, poobedujúc trochu, odobral sa radom
od každého. K Ľudmile prišiel naposledy, podržal jej ruku a pozrel do tvári, ako by sa mu
žiadalo niečo povedať.„No?…“ spýta sa ona tíško, zbadajúc to, a neodvráti zdvihnutých očú od neho.Cyril zmýlil sa jej spytujúceho zraku, zakašľal slabo do dlane a odvrátil sa. Keď ho
vyprevádzali dvorom, priplichtil sa k Ľudmile a povedal hladkým, nerozhodným tónom:„Len to som chcel povedať, slečna, že je Ladida ľahkomyseľný šaľo a zbabelec… Ja viem… a
netreba mu na lep sadnúť.“Ľudmila trhla sa roztržite a stiahla prudko obočie. Myslela, že nejaké uisťujúce, sladké
slová chce jej povedať.„Babroš!“ zamrmoce tlmene a rýchle vráti sa do domu.Katuša vyšla na dvor so žhavým pohľadom a poobzerala sa dookola, bez toho, že by mala
úmysel niečo vidieť.„Nevydržím ďalej!“ šepce si a chce ruky prudko sopäť, no zbadá sa, uvidiac v úzadí dvora
zamestnaných ľudí, a premôže sa.I vráti sa rýchle do domu, ako v dobrom úmysle, ale vyjde hneď zasa, majúc tvár ako
chorá, úzkostlivú, a nedbajúc o nič, nechajúc všetko tak, prácu i starosť, soberie sa
dychtive na cestu. Je už večer, slnce už dávno za vrchom, iba čo slabé žlté lúče ostaly
ešte po ňom na nebi, no rednú i ony a hasnú. Povetrie teplé a príjemné, zem suchá.
Chodníček za dedinou, kade kráča, belie sa v hustom, tmavom kosienku, kde-tu i drobný
kvietok pri skale alebo v sklade. No Katuša nevšimne si ničoho, ona vôbec teraz ani nevie,
ako dni idú a či slnce svieti, či je daždivo. Už týždeň zasa preč, a Žovkina nikde! V dome
nastal nepokoj, ako by v každej izbe a v každom kúte chybelo čosi, a gazdovstvo ide celkom
hocijako. Nieto, kto by ho spravoval náležite, ženské ruky sú slabé na to, a otec ledva
môže sa odtrhnúť od úradu. Ladida totiž skoro dokázal sa byť nespôsobným, doma leňoší, ak
je sám, a keď ide na dedinu, opije sa a nič nevykoná. Ľudmila, pravda, pomáha doma, ale ani
to nepáči sa otcovi, že sa písma rozvlačujú, a so sebou do kancelárie nechce ju brať —
protiví sa mu, keď Ladida potom len dvorí dcére a nič je nie prisporené. Tak všetko je len
na jeho starosti. Všetci každým dňom čakajú Žovkina, a Vieročka každý večer i zakaždým, keď
počuje vzdialený hvizd rušňa, vystáva pred bránou, napínajúc očká na cestu; ale Katuša
cíti, že on viac nepríde. Teraz už len premýšľa o minulom a diví sa, ako mohla ničoho
nepovážiť, nič nerozmýšľať, ale len búriť sa nerozumne, ako zlým duchom napadnutá. Teraz by
už tak nespravila, čo by dvadsať pokušiteľov bolo v dome.Došla na vŕštek za lúčkou a roľami, zkade vidno bolo na druhú stranu. Dolu na rovinke
stála tmavá hora s chodníkom, a za tým hneď stanica, kde je Daniel úradníkom. Katuša stala
si na skalu a napnute hľadela do diaľky, až jej oči ustaly a zavlhly. Utrela si ich dlaňou
a hľadela opäť túžobne — a ak by teraz prišiel?… Tak sa vraví: Keď nádej klesá, vtedy príde
pomoc… Hore vŕškom od hory, v randavom odeve, stonajúc, niesla na chrbte drevo Skúpovie
vdovica a v zásterke huby s neočistenými koreňmi. Katuša, nechtiac sa s ňou sísť, pustila
sa dolu, krížom cez skalnaté, zemiakmi vysadené roličky, a sišla dolu k hore, do nej
pozerajúc. Tam bola už polotma, štíhle snete bukové pri belejúcej sa ceste všetky zdaly sa
ako čierne postavy, a tam pri zákrute jedna živá sa blíži — len jedna zasa! Katuši srdce sa
zatrasie. Spraví pohyb, ako by sa chcela hodiť v niektorú stranu, skryť sa zpred očú
každého. Už vidí, nepozostáva jej iné, len zúfať. No tu Daniel zbadal ju a, prizrúc sa jej,
i poznal.„Katuška, to si ty?“Ona omkla hlavou omrzle, práve ako chorá, a šla mu naproti, i začne sa ospravedlňovať:„Nebála by sa zaň, uver, lebo čože by mňa bolo doň naostatok, keď on zabudol na nás… Nie
som slabúch — ale deti, deti! Keby tých nie, ojej, nuž čože by bolo! Nič, veru nič! Nie som
taká omámená za ním, žeby žiť nemohla bez neho, keď ma on nechal… nie, nie pre seba…“„Verím, verím,“ uisťuje ju brat a skrúca nazpät. „Poď, neprišiel ani teraz, a o pol
desiatej na rýchliku tiež sotva príde… K tomu, čo to stojí, keby si i čakala?… I ja ho
čakám každý deň a vyzerám na každom vlaku…“ A po prestávke povedal: „Žovkin je hoden, aby
si sa i z lásky k nemu oň strachovala.“„Myslíš?“ spytuje sa Katuša a odvráti tvár nabok, aby prešla dlaňou cez oči. „Horký
hoden; ktovie, kam šiel, k akej sestre…“„Čo?… Na to si prišla?…“„Nuž veď musím tak myslieť! Ako môže sa inak — no, povedz!“To jest, ona neverí, bola by to strašná vec; ale jej dobre padne a slúži na potešenie,
keď môže tvrdiť, že odišiel s nejakou, kto zná, do ktorého kúta sveta.„Možno, že nejaká nehoda,“ hovoril Daniel a zasekne peru, zbadajúc sa, že zle potešuje.„Ach, čoby nehoda… Zunoval tu, zunoval mňa a ušiel: len to je, ja viem!“„Čo si spravila teda, že jemu zrazu stalo sa tu ťažko?“„Nič… vlastne mne bol sa spríkril, ale on zato hneď nemal odísť.“„Po štrnástich rokoch spríkril!“„Veď to! Za štrnásť rokov pokladala som ho za takého, ako má byť človek, ba viac ako
človeka, a to bolo hádam zle, to vyvyšovanie bez miery. Tu zrazu ona začala sa posmievať,
vtipkovať, vo mne skrslo podozrenie, a potom šlo ďalej ako požiar: Hľa, on ani taký, ako
iný, a ty robíš s ním toľké parády!“„Ktože ,ona začala‘? Kto začal?…“„Kto, kto… kto vraj, nuž…“ Katuša nedopovedala, samej zdalo sa protivným teraz pre svoju
slabosť iného obviňovať.Zamĺkli obaja. Daniel nespytoval sa viac, no akosi mrzute začal rozťahovať žlté, dlhé
fúzy v tenkých, jemných prstoch, stiahnuc čiapku na oči. Vošli do dediny a prišli domov.
Daniel šiel do izby k rodičom oznámiť, že je vymenovaný za kajsíra, podajúc im písma. Potom
chcel vyhľadať ženu, no povedali mu, že šla k slečnám Kukľovským do Hríbova, a keď je už
celkom večer, že sotva príde dnes. No prišla predsa o pol desiatej s oživenou a
rozveselenou tvárou, ale náhle vstúpila do izby a videla muža sedieť na diváne, miesto
toho, aby jej šiel pomôcť s koča, hneď sa jej zmenila tvár.„Ah, tu si už?“ spýtala sa uštipačne, ako by preto bolo sa čo posmievať.Daniel neodpovedal, a to bola príčina, že Júlia cez večer rozprávala rodičom, usmievajúc
sa, aký je odporný starý Kukľa; on, keď sa mu prihovoria, nechce vravieť, ak mu je niečo
nie po vôli. Daniel, zbadajúc namierenie jej reči, usmial sa a podotkol, že ten je ešte ta,
ale Minka, jeho sestra, je naozaj na neznesenie: pokúša a starie sa do každého. Kým títo
odsudzovali v iných seba, Katuša sedela v kuchyni na remennom diváne s deťmi, ktoré pospaly
tam na vankúšoch. Skormútená pozerala po nich, tvrdiac v mysli, že sú siroty pre planého
otca a ona ako opustený strom v poli.„Čo nejdeš spať, Vieročka?“ osloví si dievča mäkkým hlasom, ale nepozrie na ňu. Vôbec
málo hľadela do očiek Vieročky, ako odišiel Žovkin, namysliac si, že ju, čo i nevedome,
odsudzuje.„Nejdem ešte, mamička,“ povie ona, učupiac sa do kútika divána. Ako odišiel Žovkin,
odučila sa od túlenia sa k materi, o čom ona sama nevedela síce, ale Katuša to zbadala.
„Hádam príde dnes tatuško,“ dovŕši ako každý večer. A povzdychnúc kratuško, zažmúrila očká
a zadriemala hneď, že sa jej hlávka odklonila nabok na útlučké plece.„Príde ti, príde,“ mrmoce Katuša trpko. „Dočkáš ho!“Zohla sa nad spiaceho chlapca a začala mu zobúvať s nožičiek obuv. Soberúc i šatočky s
neho, chcela ho zdvihnúť na ruky, že ho odnesie do spálne, no skrútla prvej hlavu k
otvoreným dverám kuchyne, nazdávajúc sa, že čuje nejaký šum. Vtom sa trhla a tvár vzbĺkla
jej prekvapením i prudkou radosťou; temer spadla. Na prahu stál Žovkin, v liskavom, už
pokrčenom kepeni, a hľadel do izby, majúc výraz na tvári, ako by váhal vstúpiť.„Vieročka, Vieročka!“ volá Katuša premeneným hlasom, ako na poplach, a nevie, čo si
počať; napokon beží oproti nemu. Z driemot vyplašená Vieročka skočila s divána s krikom a
utekala k otcovi, dobre si tenké nožičky nepolámala, otŕčajúc rúčky k nemu. Rozletely sa
dvere na druhej izbe a ostatní domáci sa vyhrnuli.„No, ty zblúdilý syn!“ víta ho testiná káravo, ale úplne rozcítená od radosti.Žovkinova tvár zmäkla, drobné čierne oči temer zavlhly: nečakal takého prijatia po dvoch
týždňoch. Pustil ženu a Vieročku a pristúpil k testinej i bozkal jej úctive ruku, potom
radom uvítal sa s ostatnými. Zaviedli ho do izby, usadili za stôl, a ledva sa spamätal a
složil, nasnášali mu večeru ako naozaj poblúdilému, ale opäť navrátivšiemu sa synovi. I
obsypali ho otázkami so všetkých strán, že nevedel, čo robiť: či uvoľniť sa akomak, či
jesť, či odpovedať, a komu skôr.„Veďže ho nechajte, nech si vydýchne skôr a naje sa,“ vyslobodil ho z trápneho položenia
starý Karman, a pritom i sám rozložil sa do fotela akurátne.Už dávno nesedel tak — ako odišiel Žovkin, a prizerajúc sa láskave s úsmevom spokojnosti
na zaťa, začal si jemnou bielou rukou rozhŕňať riedke vlasy na temene.Katuša chvela sa radosťou ako list a schudnuté líca horely jej ako mladej. Nemohla sa
vynájsť nijako, i chodila hore-dolu zmýlená. Júlia, zbadajúc to, prinútená bola podotknúť:„Ako si ty nevieš nájsť miesta… Nuž sadni si prosto k nemu.“Žovkin pozrel a stiahol ženu, usadiac ju k sebe na diván, a Daniel po slovách Júliiných
vstal hneď od stola.„Dobre by bolo vari, keby sme sa my vzdialili a nemýlili ich.“I poberie sa k dverám. Júlia pozrela na muža zadivene. To by sa jej ešte najlepšie
páčilo! Aká je ona bohatá duchom, a žeby s ňou ako s dieťaťom zachodili: poď sem, alebo
nejdi ta. A nepohla sa od stola. Napokon najedol sa Žovkin, utrel ústa i čierne fúzy s
krátkou bradou a, pritiahnuc k sebe Vieročku na pravý bok, začal vravieť:„Apa náš, ja som si hľadal išpánstvo… nehnevajte sa.“„Čo?“ skríkli všetci a Katušino srdce zatriaslo sa. „Tak preto si bol?!“„I našiel som na panstve. A tamdolu…“„Ale čo vyhutuješ?“ okríkne ho testiná vzrušene. „Nás na starosť nechať bez pomoci alebo
na cudzie ruky… Či sme si to zaslúžili?“Ale starý Karman, s tvári ktorého zmizol úsmev, pohodil rukou na ženine reči, ako by
povedal: Nie tak treba vravieť, a napraviac sa do rovného sedenia, spýtal sa chladnokrvne:„Prečo chceš odísť od nás?“„Nuž…“ vysvetľuje Žovkin nízkym hlasom, „vidí sa mi, že lepšie bude tak…“„Ach, ešte čo!“ zavolá Karmanová horlive. „Lepšie bolo bez teba! Dokázalo sa teraz. Čože
by sme si počali? Vziať ešte jedného cudzieho — kto zná, zasa akého. Hľa, apa od úradu sa
ani nepohol pri Ladidovi… Ľudmila sa vydá a Daniel so ženou nebudú tu naveky, a ty chceš
preč, lebo lepšie bude tak… Iba ak tebe lepšie?!“ príde jej napokon na um.„Ani pre neho nie lepšie,“ hovorí Karman obyčajným nepohnutým tónom, ale čiaha rukou i v
tú i v tú stranu za dohánom, nevidiac, že mu je pred očami na stole. „Tu si ty temer
pánom…“ Keď videl zaťa pokrúcať hlavou, naprával: „Keď zapieraš, tak nie pánom; ale či vám
je nie lepšie u mňa ako inde u cudzieho?…“Žovkin mlčal, nevediac, čo povedať; reči tesťove dotkly sa ho, no nechcel sa poddať. Pol
krajiny pobehal, všade idúc osobne, a teraz, keď našiel miesto, mal by ho nechať? Pritom,
mysliac na prežité rozopre s Katušou, túžil mať svoj vlastný dom. I sklonil hlavu zamyslene
a úzke čelo posberalo sa mu na dva prsty od starosti.„Tebe zdá sa, však, že darmo pracuješ, lebo ti nevyplácam?“ vraví zas Karman práve tak
vážne. „Ale ja som myslel, čo robíš, sebe robíš; čo zveladíš, sebe zveľadíš. Majetok
dostane Katuša, títo peniaze… A či teba ťahá do panstva. A osoh, a dedičstvo vás i tak
neminie?“„Ach, apa náš!“V tú chvílu odišla Katuša od muža, a že jej odchod bol akýsi prudký, pozrel na ňu a hneď
dochytil za ruku. Mala pery zaseknuté a oči prižmúrené. Pochopila totiž, prečo on túži
preč, i chcela čím skôr zpred ich očú niekam do kúta druhej izby vyplakať sa. Žovkin usadil
ju k sebe nazpät, a následok horkosti Katušinej bol, že Žovkin zmäkol úplne a zriekol sa
svojho úmyslu.Napokon Júlia, keď jej odchod nemohol sa pokladať za poslušnosť, vstala od stola a
vyšla. Do ich izby príduc, jasavej od svetla veľkej lampy, zastala naprostred oproti
mužovi, ktorý prechodil sa tam, a premerala ho očami vyzývave. Tvár jej bola vzrušená a oči
vlažné. Ba každý pomerí, vyrovná sa, len oni nie! I zacítila zášť proti mužovi, nazvúc ho v
duchu hlaváňom a zatvrdilcom, s ktorým nik nepochodí.„Prečo si chcel, aby som odišla z izby?“ spýtala sa pánovite.„Preto, aby si nekalila ich radosť svojimi výsmeškami!“ odpovedal jej on prísne a tiež
pánovite.„Ohó… ty mi chceš robiť výčitky? Kamarát, nedaj sa na to, lebo ja ti potom poviem, čo sa
ti nebude páčiť.“„Napríklad?…“ núka on pokojne a nič nie poľakaný.„Načo si sa ženil, keď si ženu zanedbávaš a keď ti je ona nie nadovšetko… i nad úrad?“ i
zasmeje sa sama nad sebou, ale predsa s odporom hľadí mu do očú.Daniel chcel povedať, aby žila a zabávala sa podľa vôle, no keď spomenula úrad a videl
ju smiať sa, nepokladal za hodné odpovedať. Odvrátil sa a prešiel k oknu, potom nazpät, a
vidiac, že neodstupuje sa zprostred izby, kde mu zavadzala v prechádzaní, zastal obďaleč a
povedal strmo:„Povedz mi, čo chceš, ale úprimne, nech ťa rozumiem! Teraz prejdeme bývať na stanicu
tanovskú, nechcem, aby i ta šli sme v rozbrojoch; nech je koniec týmto komédiám… No, čo ti
chybí… v čom som vina?…“„Načo my pôjdeme bývať na stanicu tanovskú?“ spýtala sa, nedbajúc na druhé reči.„Vymenovaný som za kasíra a ako taký musím tam bývať,“ odvetí zmierneným tónom a sadne
si do nového nízkeho foteľa, čo ona doniesla vo výstroji, i skloní čelo do dlane.Akási ľútosť ho nadišla zrazu, ustal v boji a myslí si, že toto bolo ostatné, on radšej
složí zbraň, nedbá viac na svoje právo a ustúpi… Čo po tom? Život je i tak unavujúci,
tvrdý, tak aspoň nech má pokoj.Júlia stála ako uliata na jednom mieste a hľadela v myšlienkach pred seba. Zvediac, že
dosiahne, čo chcela: byť naveky v jeho blízkosti, ustala tiež a nechce sa jej ďalej
bojovať. Radšej skrotne a poddá sa, či je krásna, či zvelebovaná bola, je jedno. I pohne sa
a pozrie na neho zpod obočia, ako by ešte rozmýšľala, potom priblíži sa celkom a sberá mu
dlaň s čela, aby pozrela naň cez horúce slzy. Daniel sa zadivil: toho nečakal teraz, keď
odriekal sa víťazstva, no vďačne prijal jej kajanie a smieril sa láskave.*Leto a jeseň pominuly a začala voda mrznúť na potoku i v koľajach na ceste. V prírode
pusto, hlucho, ako to býva v ten čas; ale u Karmanov ruch i pri ospalosti prírody. Páni
síce pokojne fajčia v zakúrených izbách, Ladida lenivo vyvaľuje sa v kancelárii na stole, —
lavice totiž sú úzke a na zem nechce sa mu, — čakajúc, kedy príde večer a jeho zavolajú k
dnešnej — ako tušil — dobrej večeri, a Karman so zaťom hovejú si doma. Žovkin, vrtko sa
skrúcajúc, prejde vše k peci, v ktorej príjemne dudoce oheň, vše podíva sa na Vieročku,
ktorá pri stole píše úlohy, majúc nôžky krížom založené a útlučké plecia shrbené, i dvíha
jej čielko ďalej od písanky, vše prehodí slovo s tesťom, čítajúcim noviny, majúc o politike
úplne tie náhľady ako on. Ale v kuchyni ide celkom rezko. Karmanová zabudla, že bude mať o
týždeň 56 rokov, Katuši rumenejú sa líca od usilovnosti, ako mladej, a Júlia, ktorá prišla
tiež, ľúbezne pomáha vo všetkom. Dnes večer totiž čakajú pytačov Cyrila Čavkoviča, ktorý
chce prísť pre Ľudmilu, dajúc sa prvej kadejakými bočnými cestičkami dozvedať, či nedostane
košíka. Všeobecne dobrá nálada na každej tvári, okrem Ľudmily. Vzrušená je i ona, ale na
zlo. V kuchyni nechcela pomôcť ani najmenšie, ale, stojac pri stole, nametávala list
Danielov — ten práve prišiel jej pod ruku, — ktorý poslal od ženy, sám nemohol prísť, v
ktorom chváli sa, ako príjemne žijú a aká zvláštna žena stala sa z Júlie, — a sťahujúc
obočie, nahnevane hľadela do zeme.„Vravím, babroš, dobre vravím…“ myslela si o Cyrilovi Čavkovičovi. „Tak on chodníčkami
starých tetiek ide ku mne!“ To zdalo sa jej také protivné a ťuťmácke, že jej vôľa úplne
odpadla od Cyrila. „Každým svojím krokom dokazuje, aký je zmužilý… ozajstný rytier,
hahaha!…“„Tak mne on tú krásnu chvíľu, v ktorej by mi povedal osamote: ,Milujem ťa‘, prehajdáka!“
zlostí sa ďalej.„Čakaj,“ myslí si zasa, „môžem sa vyvŕšiť na tebe, a čo som ti aj starými tetkami
sľúbená, nemusím sa ti teraz sľúbiť ja!“Vyšla z kuchyne, trepnúc dverami, aby spravila čosi na priek tým, čo tam hotovily
lahôdky pre Cyrila a jeho ľudí, a zatvorila sa do svojej izby. Zastanúc k oknu, zadívala sa
von na potok, po krajoch ľadom pokrytý, medzi ktorým žblnkotala voda; ale omrzelo ju to
skoro a hodila sa na diván, zažmúriac oči. Zprvu myslela o svojom živote, čo prešiel, potom
zaspala. A tu vo sne videla Cyrila Čavkoviča tak živo, ako by pred ňou stál: málo dvižná a
priveľmi plná postava, hlava trochu naklonená, ale oči v hĺbke dlejúce svietia mu ako
orlovi. A tie oči upierajú sa na ňu, očervenejú ako oheň, pália ako žeravé uhlíky a vpíjajú
sa do tvári, že ju líca rozbolia od toho. Tu zrazu trepne čosi a Cyril s ohnivými očami
zmizne. Ľudmila trhla sa a zobudila. Líce vskutku bolí, dlaň držala si pod ním, a to ju
tlačilo. Odo dverí, ktorými trepla v náhlosti, skackala k nej Vieročka.„Prišli hostia,“ oznamuje jej a smeje sa, kryjúc si dlaňami ústka, „stará mamička
poslali pre teba.“„Dobre, dobre…“ odvetí Ľudmila veľmi chladno a ide k stoličke pred zrkadlo. Nevidela sa
už v ňom dobre pre súmrak, i musela zapáliť svetlo.„My sme to zaveľa spali,“ zapaľujúc, žartuje so sebou, stávajúc sa ľahostajnou, aby
premohla pohnutie, ktoré nasilu chcelo ju zachvátiť. Líce, na ktorom ležala, bolo jej veľmi
červené, i musela si dlaňou pošuchať druhé, aby jej boly rovnaké. Idúc ponaprávala si ešte
účes jednou rukou, druhou držala rúčku Vieročkinu.„Koľkí sú?“ spýtala sa matky v kuchyni.„Traja…“„To si málo doviedol,“ posmieva sa v duchu. „Tí nebudú mať smelosti vypýtať ma, ak sú
všetci ako Čavkovič!“ a otvárajúc dvere na izbe, z ktorej zaznievala vrava hostí, pomyslela
si ešte: „To si mal celú armádu zachytiť.“V izbe bolo veselo a príjemne. Štyria páni motali sa krížom cez ňu. Niektorí kúrili, bez
čoho, ako sa vie, nemôžu byť. Čavkovič stál na strane, čierno odetý, a pod bradou blýskalo
sa mu žlté srdiečko, v belasom nákrčníku zapäté. Bol trochu bledý od pohnutia, čelo nesmelé
a pekné tmavé oči nepokojne krútily sa v hlbokých jamkách. Keď vošla Ľudmila, prestali sa
prechodiť a šli ju pozdraviť. Cyril Čavkovič šiel ostatný zmýleným krokom a, nakloniac
trochu hlavu, stisol jej ruku. Potom odstúpili jeden od druhého. Ľudmila zastala pri stole
blízko Vieročky, kde tá začala ceruzou maľovať vtáky s rozpätými krídlami, Cyril však
podišiel tichým krokom a s nahnutou hlavou k oknu. Tam sa oprel, pokašľúc slabo do dlane,
nehovoril nič, stál, ruky majúc vo vačku kabáta zastrčené. O chvíľu okolo úst pohral mu
úsmev zduchovnelý, pozrel na Ľudmilu a žiadalo sa mu ísť bližšie k nej. No keď spravil
váhave krok, ona, tušiac to, vybrnkla von. Cyrilovi úsmev minul, no cítil sa trochu i
voľnejšie. Pokojne podňal oči na čiernu, ako by namastenú hlavu sesternicinho muža Jána
Steblu, čo prišiel s ním, a ktorý miesto nákrčníka nosil čierny hodvábny ručník a na tom
ešte teplý zimný šál; bol totiž chorľavý na hrdlo i musel si ho chrániť od prechladnutia,
mal hrubú spodnú gambu a viedol z nich hlavné slovo. Druhý pytač, tiež Ján, ale Topoľský,
mladý človek, červený v tvári, ale s plešivým temenom, opieral sa o chrbát postele bedrom,
nakrívený, a kúril cigaru.„Báťko náš…“ začne po pohľade Cyrilovom Ján Steblo, čo bol chorľavý na hrdlo, „tušíte
azda, prečo sme prišli k vám?“Tu počuť suché pokašľanie naľakaného Cyrila, ktorý so sklonenou hlavou prestupoval ticho
s jednej nohy na druhú.„V mene mojej rodiny a priateľa Cyrila Čavkoviča, notára z Maťova, opovažujem sa prosiť
o ruku vašej dcéry slečny Ľudmily…“ vraví ďalej vážne Ján Steblo a páni zastanú si
zoči-voči. „K prosbe svojej pripojujem uistenie, že dajúc mu slečnu, vy dostanete dobrého
zaťa, ona dobrého muža, i v hmotnom ohľade dobre postaveného. Cyril Čavkovič zaslúži si
vašej dôvery: je solídny, prísne plniaci svoje povinnosti, verný svojmu úradu, spravodlivý
k ľudu… ale, čo budem reči šíriť… veď ste ho poznali a skúsili za dva roky, čo bol u vás.“Metod Karman zakýval hlavou a spravil tri kroky cez izbu, ostanúc trochu rozčúlený.„Áno, pán Cyril Čavkovič je súci, solídny človek,“ vraví potom, „nemožno mať proti nemu
námietky, a ja, jestli s tým i ona i jej mať súhlasia, dám mu vďačne Ľudmilu.“Ján Steblo vzdychol spokojne, naprávajúc si šál pri vyholenej brade — bol totiž kňazom.
Žovkin usmial sa milo a poslal Vieročku pre starú mať a Ľudmilu. Ale Cyril Čavkovič skláňal
hlavu hlboko a skromne pri vychvaľovaní svojho pytača a nemohol očú zodvihnúť. Čakal s
búchajúcim srdcom príchod Ľudmilin. Domáca pani prišla hneď, a keď jej bolo vysvetlené,
prečo ju volali, sľúbila dať Ľudmilu s potešením. Ľudmila prišla pozdejšie, a keď je vraj
taká vôľa i rodičov, privolila tiež, ale potom nemohla ostať ani za minútu v tej izbe.
Vyšla do druhej, kde zapálila lampu, čo visela s povaly naprostred izby, a ztade ušla pred
svetlom do tretej, tmavej, kde hodila sa na diván. I začala ťažko vzdychať, ako by čosi
hrozného bola vykonala proti sebe.Medzitým páni v prvej izbe usalašili sa po domácky. Ján Steblo složil s hrdla teplý šál
a prisadol k stolu i s Topoľským, kam volal ich Karman k vínu, čo bol zať ponalieval do
pohárov. Pristúpili všetci, poštrngali pohármi a vypili dospodu každý, len Cyril Čavkovič
nedopil. Jemu totiž nechcelo sa víno piť v tú chvíľu, ale byť v blízkosti Ľudmily, ktorá je
už jeho a — nie jeho. Prešiel sa najprv s naklonenou hlavou poza chrbty sediacich pánov,
ticho a pomaly, potom otvoril dvere na susednej izbe. Uvidiac tam Ľudmilu, vstúpil oživený
a so spokojne svietiacim zrakom. Všetka ťažkosť je už premožená, on má už voľnú cestu k
nej, bez vysvetľovania. Oči sišly sa im usmievave a sladko. Cyril sa zachvel, ruky potrhly
sa mu a jemu žiadalo sa neskrotne sovrieť ju do ramien, no neodváži sa, nevediac, či mu to
už slobodno, a pozrie letmo po izbe, či nieto, kto by sa ho zaujal. V tú chvíľu zaznela
otázka, jej tichým hlasom povedaná:„Tak teda ma milujete?“Cyril pozrel ustrašene: či ešte nie je dokázané a jemu, hoci doviedol vysvetľovačov
svojich citov, neverí sa? Sklonil hlavu a nemohol hneď odpovedať od pohnutia. Ľudmila cúvla
pred ním, oprúc sa o teplé kachle z červeného črepa.„Načo mne ten babroš bude?“ myslí si, hľadiac zpod obočia na neho, a v duchu predstavil
sa jej protivný život s ním.Cyril napokon priblížil sa k nej, oprel sa o stenu plecom a vhĺbil svoje hlboko ležiace
oči v tvár Ľudmilinu, s prosebným a horúcim výrazom zašeptajúc lkavo:„Milujem vás!“A div, po vypovedaní tých slov sa izba nezakrútila a nič veľkého sa neprihodilo. Kasne
sú len kasňami, okná nepopadaly, svetlo nezhaslo, kachle z červeného črepa stoja a Ľudmila
o ne opretá.Cyril Čavkovič, keď zbadal, že ani on nepodel sa nikam, dostal veľkú smelosť. Vyšinúc sa
z koľaje svojej prírody, pristúpil celkom blízko k Ľudmile a sám schvátil vrelo jej ruku do
dlaní, horúce ju tisnúc k perám a lícam.„No, vycibrí sa azda!“ vyniesla láskave úsudok nad ním Ľudmila, keď pustil jej ruku
skoro dodrúzganú, a za odmenu objala ho vrúcne.
|
Slancikova-Timrava_Tazke-polozenie.html.txt
|
PredhovorVýhody, aké poskytuje účelne zamerané štúdium literárnych dejín, sú také zrejmé a
uznávané, že obšírny výklad o nich bol by na tomto mieste celkom zbytočný. Mladému
študentovi a začínajúcemu učencovi otvára pohľad v nedozerný priestor ľudskej vedy a
umenia, vnuká úctu k cudzím zásluhám a výdobytkom, chráni pred každou chorobnou
jednostrannosťou, pred každou domýšľavosťou, burcuje a podporuje plodnú účasť v
spoločenskom živote na duševných snaženiach šľachetnejšej čiastky ľudstva. Ak politické
dejiny dávnoveku sú cintorínom, v ktorom stletý prach predkov sa stáva často úrodnou pôdou
pre klíčiace potomstvo, tak literárne dejiny sú zrkadlom ukazujúcim spletité cesty vývinu
vzdelávania ľudského ducha a učiacim nachádzať medzi nimi tú pravú.Ak teda vplyv všeobecných literárnych dejín na vzdelávanie ducha jednotlivcov, a tým aj
na vývin vied a umení je vôbec veľký a blahodarný, tak vplyv dejín jazyka a literatúry
vlastného národa na vzbudzovanie uvedomelej rodolásky, na oživovanie literárneho ruchu, na
zošľachťovanie mysle, a tým aj na pokrok samej národnej literatúry nie je o nič slabší
alebo menej závažný. A preto milovník literatúry musí dôkladne poznať predovšetkým svoju
materinskú reč a jej osudy. Lebo ako sa sluší poznať najprv vlasť a potom navštíviť cudzie
krajiny a obrodiť najprv vlastnú záhradu a až po nej cudziu, tak isto aj literárna činnosť
ducha, ak má zapustiť hlboké korene a prinášať zdravé plody, hojivo posilňujúce a
zošľachťujúce národný život, musí vychádzať z materinskej reči.Nebudem uvádzať príklad tých národov, u ktorých štúdium dejín vlastnej literatúry ide
ruka v ruke so štúdiom jazyka, a to v rovnakej úplnosti i hĺbke, a nebudem ani upozorňovať
na trvácne následky takéhoto múdreho zariadenia. Chcem iba poznamenať, že aj u nás, u
Slovanov, asi tak od jednej generácie, keď nastal obrat v našej spoločnej národnej
uvedomenosti, stále naliehavejšie sa pociťuje potreba dôkladného jazykového štúdia a stále
viac badať snahu podporiť toto úsilie vhodnými učebnicami. Nechcem tým povedať, že by sa
všade pristupovalo k tomuto žiadúcemu cieľu rovnako úprimne, usilovalo sa oň rovnako
zápalisto, alebo že by sa dosahoval rovnako šťastne. Veď niektoré kmene ešte stále nemajú
primerané mluvnice svojho nárečia, viaceré nemajú dejiny svojej literatúry a štúdium
materinskej reči a jej literatúry je z väčšiny vyšších učilíšť medzi Slovanmi úplne
vylúčené. Koľko by sa získalo pre zdokonalenie celoslovanského jazyka, keby sa slovanský
jazyk a literatúra, okrem účelne zameraného školského vyučovania, vedeného podľa pevnej
postupnosti v jednotlivých triedach národných škôl, na všetkých gymnáziách, vysokých
školách i teologických učilištiach v srdciach slovanských zemí prednášali na vedeckom
základe a v ucelenom systéme, ako aj s dôkladným podaním ich dejín! Ďakovné uznanie patrí
tomu, čo sa z vyšších miest podniklo pre povznesenie kultúry slovanských zemských nárečí v
slovanských provinciách našej monarchie — v ktorej lone pod obšťastňujúcim žezlom jej
slávneho vládcu sedem slovanských národností, ako je známe, a to Čechov, Poliakov,
Slovákov, Srbov, Slovincov, Chorvátov a Rusniakov,[1]tvoriacich podľa všetkých údajov polovicu rakúskych štátnych občanov, požíva
plody trvalého mieru i neoceniteľné prednosti napredujúcej civilizácie; avšak plody
inštitúcií tohto druhu správnejšie bude môcť posúdiť potomstvo ako súčasníci.Podľa dnešného stavu vecí slovanský mladík s vyššími cieľmi, v ktorého hrudi sa zrodila
náhodne alebo zákonite túžba hlbšie vniknúť do svojej materinskej reči, odkázaný je,
bohužiaľ, na seba samého, na vlastné sústavné a húževnaté štúdium. V národnej povahe
Slovana je však jedna pozoruhodná črta; on totiž, prebudený už raz k vyššiemu duševnému
životu a posilnený v presvedčení, že podľa múdreho prírodného zákona rovnováhy síl
národností ako základnej podmienky každej samostatnej národnej kultúry jedine v materinskej
reči možno dosiahnuť pravú dokonalosť jazyka i ducha, nikdy nestráca odvahu v tvrdom boji s
nesčíselnými a nečakanými prekážkami, často i s neprajníckymi snahami každého druhu, ba
naopak, ešte pevnejšie zotrváva pri poznanom klenote zdedenej reči i národného svojrázu a
napokon víťazí. Presvedčivým dôkazom tejto hlboko zakorenenej slovanskej rodolásky, ktorú
môže popierať iba zákerná ľstivosť a nenávistný egoizmus, je pozorovanie potvrdené už
toľkými skutočnosťami, že asi tak od jednej generácie všetky slovanské nárečia, ba i tie,
ktoré bez vonkajšej opory a ďaleko od lesku dvora i veľmožov žijú už len v chráme a
roľníckej chatrči, čerpajúc z onej vnútornej oživujúcej sily, tichúčko, ale o to istejšie
napredujú. Dobré semä, ktoré rozsievajú ušľachtilí, národne zapálení spisovatelia, nachádza
už svoju mäkkú, zúrodňujúcu, vďačnú pôdu a hoc aj nepriateľ v ovčom rúchu nelení a seje
kúkoľ doň, predsa sa srdce povznáša k utešujúcej nádeji, že raz príde veľký deň žatvy so
stodolami pre pšenicu a s ohňom pre kúkoľ.Vychádzajúc z tohto hľadiska súkromného štúdia, jediného prostriedku, ako udržať a
oživiť slovanskú národnú literatúru vo väčšine krajín obývaných Slovanmi, a z presvedčenia,
že touto namáhavou cestou samostatného štúdia materinskej reči, na ktorú som sa dal v
mladých rokoch, kráčajú stovky blízkych i ďalekých kmeňove i rečove príbuzných, rozhodol
som sa vydať tento náčrt dejín slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí ako rukoväť
pre študujúcich a najmä ako pomôcku pre mladých priateľov literatúry. Odvtedy, čo ma po
prvýkrát vzrušila túžba hlbšie preskúmať slovanskú materinskú reč a čo som sa presvedčil o
potrebe zapojiť do okruhu svojej práce pre tento cieľ nielen rodné nárečie, ale postupne i
ostatné príbuzné nárečia, začal som excerpovať to najnutnejšie zo všetkých kníh
dotýkajúcich sa tohto predmetu (niekedy sa mi dostali do rúk náhodou, často však som ich
ťažko vyhľadával), aby som si tak aspoň núdzove nahradil celkový nedostatok pomocnej
literatúry, najmä príručku všeobecných slovanských literárnych dejín, ktorá by ma nabádala
pokračovať vo vlastnom štúdiu i uľahčovala mi ho. Keďže som však pojal do svojej zbierky
materiálov okrem literárnych dejín aj politické dejiny a etnografiu slovanských kmeňov a
celé som to spracúval viac ako súhrn než ako systém, musel som pri vydávaní tohto diela
rôzne neúplnosti preskúmať, zbytočnosti povyraďovať, medzery povypínať a všetko to
prepracovať podľa pevného princípu v súvislý celok. Avšak týmto princípom, ktorý ako
konečný cieľ práce bol mi zároveň i vodidlom, vôbec nebolo poskytnúť príručku pokročilejším
učencom-slavistom — bola by to domýšľavosť a k tej mám veľmi ďaleko — hoci potreba takéhoto
diela je veľmi naliehavá, a preto by bolo žiadúce, aby p. Linde rýchlejšie pokračoval vo
všeslovanských literárnych dejinách, ale dať aspoň mladým priateľom slovanskej literatúry,
predovšetkým študentom, do rúk príručku, ktorá im pomôže správne sa orientovať na poli
slovanskej literatúry a pohodlnejšie pokračovať v ich vlastnom štúdiu. V tomto ohľade
ponechalo si dielo všeličo z pôvodnej fragmentovo-agregatívnej formy, čo by podľa prísneho
zákona systému inak bolo malo byť postavené alebo malo celkom vypadnúť. Stalo sa tak, i keď
sa pritom mnohé veci opakujú, z toho dôvodu, aby sa takýmto spôsobom mohli ľahšie zaznačiť
tie diela, v ktorých by si mal študujúci sám vyhľadať ďalšie poučenia o tom, čo v knihe iba
letmo uvádzame. Kto zo skúsenosti vie, z akého veľmi úzkeho kruhu poznatkov vychádza
štúdium slavistu-samouka, ako bývajú obmedzené literárne pomôcky mladých študentov a ako
veľmi im pomáha rozširovať si poznatky, ak sa názvami kníh — často náhodne — oboznámia s
prameňmi a pomôckami k povinnému alebo záujmovému štúdiu, ten aj pri odlišnom názore na
spracovanie a podanie takéhoto diela uzná aspoň oprávnenosť tohto zámeru. Celé dielo z
nevyhnutnosti, pre prílišnú hojnosť materiálu len naznačuje pramene alebo pomôcky, inak by
sotva bolo bývalo možné toľkú zásobu literárnych poznámok podať na takom obmedzenom
priestore, a o to mi išlo predovšetkým. Preto sú aj poznámky podľa možnosti zhustené, aby
sa ušetrilo čo najviac miesta, názvy diel v skratkách uvedené, no pritom zrozumiteľné, a
vôbec celkove sme zachovávali vnútornú i vonkajšiu hospodárnosť, ako to vyžadoval spomenutý
cieľ. Najväčšie ťažkosti spôsoboval, a teda aj k najväčšiemu obmedzovaniu nútil zákon
rovnomernej stručnosti pri spracovávaní špeciálnych literatúr jednotlivých kmeňov. Kmene
žijúce v našej monarchii mali byť pôvodne podrobnejšie spracované. Avšak toto rozvrhnutie
prekazilo čiastočne bohatstvo jednotlivých susediacich sestier, čiastočne nedostatok
potrebných prameňov k mnohým tunajším nárečiam, najmä vindským[2]a chorvátskym, a napokon čiastočne i snaha, aby som tu uložil i niekoľko snopov
vlastnej žatvy z blízkych, ale menej poznaných slovanských krajín. Pramene, ktoré som
použil, uvádzam všade, kde to len bolo možné. Okrem uvedených použil som ešte veľa
monografií, písomných i ústnych zpráv priateľov-odborníkov, časopisov, recenzií atď. To, čo
spadalo do môjho plánu, prevzal som z nich väčšinou doslovne, a preto sa i celé dielo bude
javiť odborníkovi ako zoskupenie všetkých možných cudzích výňatkov, medzi ktorými obláčiky
vlastnej tvorby azda aj unikajú pozornosti, avšak pri hlavnej zásade, ktorej som sa
pridŕžal, menej mi záležalo na tom, kto čo povedal, ako viac na tom, ako to povedal, a
chcel som radšej pravdivé a správne podať cudzími slovami, ako nepravé a nesprávne slovami
vlastnými.Nech som sa však akokoľvek namáhal so starostlivým použitím pomôcok, ktoré som mal k
dispozícii, zostaviť knihu účelne a primerane jej poslaniu ako príručku pre samoukov,
priznávam sa, že po opätovnom prezretí celého diela pokladám ho v jeho terajšej podobe iba
za pokus s mnohými nedostatkami. Vysvetlením a vari aj akýmsi ospravedlnením týchto
nedostatkov je čiastočne povaha práce, čiastočne nedostatok viacerých pomôcok, čiastočne
hranice síl a napokon i životné, časové a miestne pomery. Hovoriť tu o nich niekomu, kto
nie je naučený myslieť ďalej, než pokiaľ mu povedia jeho knihy, nijako by neprospelo. Čo sa
týka pomôcok, najviac ľutujem, žeHistóriu českej literatúryod pána
Jungmanna som dostal až vtedy, keď moja kniha bola v tlači alebo sčasti už vonku. Pritom
všetkom dúfam, že tento na svoju dobu ešte tak nedokonalý pokus predsa len bude môcť nejako
poslúžiť začínajúcim priateľom literatúry na uľahčenie ich štúdia ako príručka v rámci
svojho určenia.Mnohých asi prekvapí, že som napísal túto prácu po nemecky a nie radšej v niektorom
slovanskom jazyku a najmä nie v nárečí svojho kmeňa. Pohli ma k tomu dve príčiny. Prvou z
nich bola iba tá náhoda, že spisy, z ktorých som čerpal a použil najviac materiálu pre
svoje dielo, boli skoro všetky nemecké. Druhou bolo želanie, aby knihu rovnako mohli čítať
všetci študenti a priatelia literatúry rôznych slovanských kmeňov našej monarchie. Veď zo
skúsenosti viem, že rozdielnosť nárečí, písmen a ortografií činí priehradu medzi týmito
kmeňmi, ktorú odstrániť sotva by mal odvahu a chuť čo len jeden spomedzi stoviek učencov.
Priznanie toto je, žiaľbohu, žalostné, ale pravdivé. S ohľadom na túto hlavnú a podľa mojej
mienky aj odôvodnenú okolnosť dovoľujem si dúfať, že odborníci budú šetrne posudzovať
štylistické i jazykové chyby tejto knihy. Taktiež o zhovievavosť musím žiadať aj pri
prepisoch cyrilského písma do latinky v oddiele o Rusoch a o Srboch, keď som už nemohol
uplatniť prineskoro vytýčenú zásadu každému ponechať svoje. Volil som český systém písma,
lebo je spomedzi všetkých latinsko-slovanských naozaj najjednoduchší, aj napriek mnohým,
často malicherným námietkam proti dĺžňom a háčikom.Príliš presvedčený o malom význame tohto torza ľudských vedomostí, než aby dotieravosť
literárnej ctižiadostivosti mohla kedy moju dušu ovládnuť, síce s vďakou prijmem každú
dobre myslenú úpravu i odhalenie nedostatkov tejto učebnice, podporujúce vedu, a tým aj
duševný život, ale zas aj každý neopodstatnený a bezúčelný nepriaznivý posudok, ktorý by
nemohol prospieť ani mne ani vede, budem si musieť nevšimnúť. Ak by sa však našiel nejaký
naslovovzatý znalec, ktorý, nadchnutý pravou rodoláskou, dal by si tú námahu a toto dielo
stranu za stranou preskúmal a materiálové chyby v niektorom verejnom časopise publikoval,
prvý by som neváhal čo najnaliehavejšie odporúčať svojim čitateľom jeho posudok ako nutný
dodatok. Konečne by som bol rád, keby nejaký slovanský učenec, pohnutý nedostatkami tohto
môjho pokusu, sám vydal čo najskôr namiesto neho dokonalejšiu príručku.Napokon si pokladám za milú povinnosť verejne vysloviť úprimnú vďaku Vysokourodzenému
pánu Martinovi Hamuljakovi, účtovnému oficiálovi pri Kráľovskom uhorskom miestodržiteľstve,
za ochotnú a neúnavnú pomoc pri korektúre hárkov. Bez jeho ostražitosti by nebolo dielo
dosiahlo ten stupeň správnosti, aký v skutočnosti dosiahlo. Jednotlivé pripomienky a
dodatky, nevyhnutné pri takejto práci, prosím, aby ste si pred čítaním knihy poznamenali na
príslušnom mieste.AutorNový Sad 17. decembra 1825[1]Rusniaci— Pre ukrajinských obyvateľov na východnom Slovensku
a v Haliči používa Šafárik nemecké pomenovania Russniaken a Ruthenen. Aby sme
zachovali osobitosť originálu, prekladáme pomenovanie Russniaken ako Rusniaci a
Ruthenen ako Rusíni.[2]Vindskýjazyk — Kvôli zachovaniu dobového rázu diela
prekladáme Šafárikovo „windische Sprache“ ako „vindský jazyk“. Je to staršie nemecké
pomenovanie slovinského jazyka. Tak isto aj v ďalšom texte nemecké „die Winden“ —
Slovinci prekladáme slovom „Vindi“.
|
Safarik_Dejiny-slovanskeho-jazyka-a-literatury-vsetkych-nareci-Uvod.html.txt
|
1. lednaJednou v zimě František šel se svým bratrem Lvem z Pezury k Porcionkule; bylo tak
chladno, že se třásli zimou. František zavolal k sobě bratra Lva, který šel před ním, a
pravil mu: „O bratře Lve, dej Bůh, aby naši bratří podávali po vší zemi příklad svatého
života; nicméně zapiš, že v tom nezáleží radost dokonalá.“Poodešed nemnoho dále, František opět zavolal bratra Lva.„A zapiš dále, bratře Lve, že jestli naši bratří budou uzdravovati nemocné, vyháněti
ďábly, činiti slepé vidoucími nebo budou-li křísiti mrtvé, kteří již čtyři dni v hrobě
leží, — zapíš, že ani v tom nebude radosti dokonalé.“A poodešed ještě dále, František pravil Lvu: „Zapiš dále, bratře Lve, že jestli by naši
bratří znali všechny jazyky, všechny vědy a všecka písma, jestli by prorokovali nejen o
budoucnosti, nýbrž znali by všechny taje svědomí a duše, — zapiš, že ani v tom by nebylo
radosti dokonalé.“Poodešed ještě dále, František opět zavolal Lva a pravil: „A dále zapiš, bratře Lve,
ovečko Boží, že kdybychom se naučili mluviti jazyky andělskými, kdybychom poznali dráhy
všech hvězd, a kdyby se nám objevily všechny poklady zemské a kdybychom poznali všechna
tajemství života ptáků, ryb, všech zvířat vůbec, lidí, stromů, kamenů i vod, — zapiš, že
ani to nebylo by radostí dokonalou.“A pokročiv ještě maličko, František opět zavolal bratra Lva a řekl mu: „Zapiš dále, že
kdybychom byli takovými kazateli, že bychom obrátili všechny pohany na viru křesťanskou, —
zapiš, že ani v tom nespočívala by radost dokonalá.“Tu bratr Lev řekl Františkovi: „V čem tedy, bratře Františku, záleží radost dokonalá?“A František odvětil: „Hned povím, v čem. V tom, že jestli, až přijdeme do Porcionkuly
zabláceni, promoklí, promrzlí a hladoví a poprosíme, aby nás pustili, a vrátný nám řekne:
Co vy, poběhlíci, touláte se po světě, pokoušíte lidi, kradete almužnu chudých lidí, pryč
odsud! a neotevře nám; — a jestli my tehdy se neurazíme, nýbrž s pokorou a láskou si
pomyslíme, že má vrátný pravdu, že sám Bůh mu vnukl, aby takto zacházel s námi, a promoklí,
prostydlí a hladoví ztrávíme ve sněhu a ve vodě noc do jitra, nereptajíce na vrátného,
tehdy, bratře Lve, toliko tehdy bude radost dokonalá.“
|
Tolstoj_Myslenky-moudrych-lidi-I.html.txt
|
Prvá kapitolaDávno, veľmi dávno panoval jedon mocný cisár, menom Poncián, v cisárstve rimanskom; on
bol veľmi múdry a opatrný, vzal si za manželku veľmi prívetivú a krásnu princeznu. Pán Boh
obdaroval cisára a jeho manželku jedným krásnym chlapcom, ktorý sa Diokleciánom volal.
Chlapec, keď mal sedem rokov, dobrá matka jeho do ťažkej nemoce upadla.Keď cisárovna cítila, že nemoc jej je smrteľná a že viac lepšie nebude: dala si zavolať
muža svojho cisára a povedala mu: „Milovaný pán môj, dobre vieš že ja z nemoci viacej
nepovstanem; a preto som ťa dala zavolať aby si posledniu prosbu moju vyslyšať ráčil.“
Cisár na to odpovedal: „Milá žena, čokoľvek pýtať budeš, vyplním.“ — Na to povedala
cisárovna: „Dobre viem, že po smrti mojej si drahý muž môj, inú, ktorá sa mu ľúbiť bude, za
ženu pôjme. Preto s hlbokosti srdca môjho prosím, aby si Diokleciána, syna môjho nezveril
na macochu, ale aby si ho poslal do ďalekej krajiny a zanechal ho na múdrych majstrov,
ktorí by ho vycvičili v bázni Božej a v múdrosti, aby potom po smrti tvojej spravodlivý a
dobrosrdcí cisár byť mohol. Cisár na to riekol: „Milá žena, prosbu tvoju vyplním.“ — Keď
cisárovná ujistená bola, k stene sa obrátila a ducha svojho vypustila.Cisár dal svoju zomretú manželku s veľkou pompou pochovať, a smútil za ňou. — Cisára
jeho radcovia nemohli k tomu priviesť, aby sa znovu oženil.Keď jednúc v noci na posteli ležal a spať nemohol, prišlo mu na rozum, čo žene svojej
prisľúbil. V čas ráno, keď stal, zvolal radcov svojich a predložil im úmysel svoj; títo
riekli: „Mocný cisáru! V Ríme je sedem múdrych majstrov, ktorí všetkých mudrcov sveta
tohoto prevýšia v múdrosti a učenosti; odovzdaj jednomu z nich syna tvojho.Cisár prijal radu túto a poslal vyslancov k siedmim múdrym majstrom, aby k nemu prišli.
Sedem majstrov obdržiac povolanie, hneď k cisárovi cestovali, ktorý ich veľmi vďačne prijal
a takto k nim hovoril: „Ctení majstri, mám jednoho syna, ktorému matka zomrela. Tohoto syna
môjho chcel by som na vás zveriť, aby ho niektorý z vás vychoval a vyučil, aby v ríši mojej
otcovsky a blažene panovať mohol.“Na to povedal prvý mudrc Bancillas: „Jasnosť vaša cisárska, ja za sedem rokov tak ďaleko
ho privediem v múdrosti, že toľko bude vedeť čo ja a jako moji súdruhovia.“Potom hovoril drahý mudrc Lentulus: „Cisáre a pane! Najväčšou odplatou bude pre mňa,
jestli Jasnosť vaša syna svojho na mňa sverí, a ja za šesť rokov tak ho vyučím, že bude
vedeť to, čo ja.“Tretí majster volal sa Kátó; aj tento vstal a povedal: „Jasnosť vaša cisárska, ja za päť
rokov vyučím ho ku všetkej vedomosti, ktorú ja a súdruhovia moji známe.“Na to vstal štvrtý mudrc, majster Waldach, a povedal: „Jasnosť vaša, najväčšia odmena
pre mňa bude, aby Jasnosť vaša syna svojho jediného na mňa zverila a ja ho za štyri roky
vyučím tak, že toľko bude vedeť, čo ja a súdruhovia moji.“Jozefus, piaty majster, tiež preriekol: „Jasnosť vaša, ja za tri roky k všetkému ho
vyučím, čo ja a súdruhovia moji vieme.“Na to šiesty majster, Kleofáš, povstal a povedal: „Milostivý pane, už som starý, ale
celý život môj obetoval som Jasnosti vašej; ja za dva roky k všetkým vedomosťam ho vyučím,
ktoré my dohromady známe.“Naposledy vstal siedmy mudrc, Joachim, a povedal: „Jasnosť vaša cisárska! Ja za jedon
rok takého mudrca z nebo spravím, jaký som ja, a moji kamaráti.“Keď cisár sedem týchto múdrych majstrov po jednom vypočúval a žiadosťam ich porozumel,
takto k ním prehovoril: „Statoční majstri, vás všetkých prosím, aby ste syna môjho k sebe
vzali a ho spoločne vyučovali k všetkým poriadným vedomosťam, a potrebným umeniam.“Keď počulo týchto sedem múdrych majstrov túto zprávu cisárovu, veľmi sa radovali, a
kolená i hlavu kloniac, ďakovali za toto jeho tak múdre usporiadanie. — I vzali potom
Diokleciána k sebe a z veľkou parádou odprevadili ho do Rímu. Keď už blízko boli k mestu,
takto hovoril múdry Kátó ku kamarátom svojim: „Ctení majstri, neveďme syna cisárovho do
mesta, mestský hlučný život prekážku bude robiť mladíkovi v jeho učení. Viem ja o jednej
peknej zahrade pri Ríme na vrchu sv. Martina; vystavme tam pre syna cisárovho jednu
sklepenú vežu a v nej jednu peknú izbu, po ktorej stenách popíšeme všetky krásne umenia a
vedomosti, aby pred očami chlapcovýma vždycky jako nejaké otvorené knihy stály.“ — Majstri
prijali túto múdru radu. Sedem týchto majstrov celých sedem rokov z najväčšou usilovnosťou
vyučovali mládenca tohoto; mladý Dioklecián nápadné pokroky robil vo vedomosťach.Keď sa celých sedem rokov minulo, Kátó riekol ku kamarátom svojim: „Dobre by bolo,
skúsme tohoto mladíka, či sedemročné vyučovanie naše prinieslo zodpovedajúci prospech?“ —
„Veľmi dobrá je to myšlienka,“ povedali ostatní mudrci. — Múdry Kátó na to takto odpovedal:
„Dokiaľ spí, položme pod každú nohu postele jeho jedon bobkový list, keď sa prebudí, buďme
okolo neho. Jestli to zbadá, vtedy práca naša nebola daromná.“ — Tento plán sa všetkým
ľúbil, a keď syn cisárov usnul, položili pod každú nohu postele jeho bobkový list.Keď sa mladík prebudil, hľadel na sklepenie. Mudrci pýtali sa ho: „Povedz nám, prečo sa
dívaš na sklepenie?“ — Mladík odpovedal: „Toto sa nestalo bez príčiny, lebo keď som spal,
alebo sklepenie znížilo sa, alebo sa zem podo mnou zdvihla, — ja aspoň tak cítim.“
|
Cecotka_Sedem-mudrych-majstrov.html.txt
|
I. Prostonárodnie hádky či hádanky. Sostavil a sosbieral: Pavel Dobšinský1. Skalkami chlieb drví, a metličkou do studničky zametá? —Ústa.2. Medzi dvoma vrchma biely brav leží? —Múka na koryte.3. Piati bratia vždy pod strechou čušia a vždy sú mokrí; druhí piati jejích bratia vždy
vonku behajú a predsa sú vždy suchí? —Prsty priadkyné.4. Prišla štvornožka ku trojnožke, prevrhla trojnožku; prišla na to dvojnožka, bila
štvornožku, že prevrhla trojnožku? —Mačka, rajnica (pánvica), žena.5. Visí visí visúnik, pod ním behá behúnik, keď behúnik odpadne, behúnik ho uchmatne? —Jablko na jabloni a ošípaná pod ňou.6. Hora hučí, baran bľačí a kôň ťahá? —Husle.7. Nemá duše ani tela, a každý deň k Bohu volá? —Zvon.8. Leze leze po železe, najde dierku do nej vleze? —Kľúč.9. Šum šumí, hrm hrmí: — a predsa sňah padá? —Mlyn.10. Čtyria bratia na veky sa doháňajú a nikda sa nedohonia? —Kolesá na
voze.11. Nerodí sa, nekrstí sa, a predsa spasené býva? —Tráva.12. Menšie je od kopyta a zodvihne kylu žita? —Nácesta.13. Pannou v hore, babou v dome; hlavu dole, nohy hore; po izbe beháva, pod lavicou
spáva? —Metla z brezy.14. Stojí tľaponoha bez chvosta jednorohá; prišla ku nej dvojnoha nohou ju pristúpila,
za roh lapila: a tu do nej sekom sek štekom štek!? —Trlica.15. Beží beží, nezaleží; nemá vôz ani sane, predsa nikda neustane? —Čas.16. Dvanásť bratov jeden pri druhom, žiaden na kraji? —Špice v
kolese.17. Okrúhlo na okrúhlo; pohladí, posladí; dlhé do ruky, fuk do diery? —Ťapša
(bľach), koláč, lopata.18. Dolu stojí, dve má nohy; hore stojí, dva má rohy; na rohy si naberá, a človek naň
pozerá: keď na rohy naberie, človek mu ho požerie? —Vydličky. (Hádajú pri stole,
a zahádač v ruke držiac vidličky dvojnačky najprv dolu, potom hore postaví, naberie si
jedla a sje.)19. Ražeň z mäsa, a na ňom zlaté prasä? —Prsteň.20. Do kostola nechodila a spasená predsa bola? —Lúka.21. Sedí pán na streše, fajčí si a nekreše? —Komín.22. Čo bolo, nebude, keď jablčko jiesť bude?[1]—Nevesta.23. I jablčko jiesť bude i hriato piť bude i čo bolo bude? —Stará
dievka.24. My máme také stromy, čo v zime, v lete, nikda po celom svete lísťa z ních neopadá? —Maľované stromy.25. Bez bylia, bez kvetu, a slúži celému svetu? — Alebo: Nemá koreňa ani kvetu, a predsa
slúži celému svetu? —Soľ.26. Pridaj, menšie je; odním, väčšie je? —Diera.27. Som bez mäsa, bez krve; nosím mäso a krev; mocný som ako lev a znám cestu, po ktorej
žiaden neprejde? —Koráb, loď.28. Vidíš ho, nezdvihneš ho; nevidíš ho, zdvihneš ho? —Hvizdák (t. j. červivý
lieskovec).29. Vševidúci Bôh nikda ho nevidel ani neuvidí, pápež vída ho len zriedka, kráľ
častejšie, sedliak každý deň? —Sebe rovného.30. Zahádam ti hádku, na pol lakťa krátku; vieš ju, zješ ju, neuhádneš ju? —Klbáska.31. Po hlave ma bijú, pod kamene dajú; cez vodu a oheň prejdem; nožmi ma režú — a predsa
celý svet živím? —Chlieb.32. Osem skáče, čtyry kláče, dva tlkáče a dva pomrdkáče? —Dva bijúci sa
barani (nohy, rohy, čelá, chvosty).33. Hlávka je vždy v súši, a letnička jej mokne? —Snopka v
streche.34. Mám takého vola, čo sám si staju spraví, všetek sa do staje vmestí, len rohy mu von
trčia? —Nebožiec.35. Kým som živá bola, ako mŕtva, tak som nechodila; po smrti po živom chodím a živých
nosím? —Jedla na plť zrobená.36. Dávno som hotová, a každý deň ma poprávajú; bohatí i chudobní rádi ma majú, a predsa
nik nerád býva dlho na mne? —Posteľ.37. Opýtal sa čuchan čvrkana: či je doma hopcup? —Myš, cvrček,
mačka.38. Medzi dvoma horama bije baran rohama? —Srdce vo zvone.39. Otec doma sedí, syn po svete chodí, z múdrych ľudí bláznov robí? —Vínový
kmen, víno.40. Tenšie je od vretenice a vyššie než väža? —Dážď.41. Krivé nohy, veľké brucho; malý pištek, veľké ucho? —Rajnica.42. Od prvého do desiateho češ, od desiateho do šestnásteho strež, a v šesťnástom ďakuj
tomu, kto ti ho odnesie z domu? —Dievčä.43. Ukúsil otec psa, zapuchla stupka ako noha, aby ste dali orech ako smoly — čo to? —Tak pýtal syn u susedov v strachu a náhlosti smoly na ukúsanú, zapuchnutú nohu
otcovú.44. Kým som živá, živých chovám; keď som mrtvá, mrtvých nosím a od živých nosená bývam?
—Jedla na máry zrobená.45. Veliký dom, bez gruntu som; prišiel lístok nepísaný doň, — povedz mi, čo som? —Voda a v nej list zo stromu.46. Po hore sa túlalo, šilo, bodalo; i tam sa najedlo i domov donieslo? —Jež.47. Bielym kvitne, zeleným odvisne, červeným odpadne. —Jablko.48. Dobre som tam nezkapal od divu? súsed mi ukázal na myš živú (Zahádač drží pri tom
mačku na lône)? —Mačka.49. Kto ho zbáči, nah ho potlačí; kto ho chce chovať, musí sa varovať. Dávaj mu hlúpo, i
to len skúpo. Ak mu dáš masť, bude rasť; ked narastie, bude krasť, bude zbíjať, mečom okol
hlavy zvíjať; i z domu ťa vypere i všetko ti pred očima požere? —Oheň.50. Matka ma porodila; ale zas na to porodil som ja matku? —Ľad.51. Nežije, a predsa chodí a človeka dobre vodí? —Hodiny.52. Ide jeden híč, nesie plnú kapsu bíč; ej hiču, hiču, daj mi jednu biču; veď ti ja ju
dám, keď sa nadudám? —Lyžičiar a lyžica.53. Kým je živé, ani vidieť ho nechceme; keď je mrtvo, aj prsty si od neho lížeme? —Prasä.54. Malô je, čierno je, ostrô je, na chodníku hopsa! (t. j. bosý vyskočí pred ním)? —Trn.55. Na dreve stojí, Boha sa bojí; kričí, volá z hora do dola; ľudí budí, — a nik sa
neohlási? —Kazateľ.56. Čtyry oči, šesť nôh; dve papule, jeden chvost? —Jazdec.57. V dubovom kri mocný piják? —Pálenô v sude.58. Večer zadrdaj a ráno oddrdaj? —Okenica.59. Menšie od myši, a viac má oblokov ako dom biskupov? —Náprstok.60. Môj gazda má dve ruky, dvanásť žien, šesťdesiat synov a šesťdesiat dcér? —Hodiny, minuty, sekundy.61. Bol jeden dom a gazda v ňom; uletel dom obločkom von, zostal gazda v ňom? —Voda a ryba v saku.62. Kýho čerta robíš pod tou traslenicou? Tajde ti hundala s drganicou! Zavolaj sebe
psíka, vezmi si holopútníka, nah ti vráti hundadala drganicu? —Čo robiš pod tou
kolibou? Tajde ti vlk s ovcou. Zavolaj psa, sadni na koňa, odním ovcu.63. Bez klobúka pod perom, s ostrohami bosí; dolu nohou boritáš, nohavíc nenosí? —Kohút.64. Keď sa otec tamto smeje, a tam matka slzy leje: panna diera v také časy sedmorakej
krásy pásy oblieka si? —Dúha.65. Ďaleko som po svete, nikde nechodievam, beznohý na chrbáte korytá nosievam. A zase
som dvojnohý, chodím z hora dola; lež ma svet nenávidí, že neoriem polia; sám sebe som
veľký pán, kaštiel oddelený mám, bez paripy ostrohy, červený dolomán? —To more,
a ten More (t. j. cigáň).66. Čtyry figy, dve hadvigy; v každej fige po hadvige? —Svíjadlá na
priadzu.67. Nemkiňa tichá ráda sa pichá; keď do nej vstrčí, hneď ona zvrčí? —Dbenka
(zbelka, mútovník).68. Po šírom sa mori točí, ani mak sa nezamočí; hvízda a píšťalky nemá, počuje ho i pušť
nemá? —Veter.69. Medzi všemi sama som najväčia panna: zahrám akú rozkážete, veselú či smutnú chcete;
každý len mňa vyzerá, kto sa ku nám poberá? —Väža.70. Z kovu som ja, predsa horím, keď s mojím kmotrom hovorím? —Ocielka a
kremen.71. Išiel sedliak z trhu a mal sebou vlka, kozu a hlavu kapusty; na prievoze pres Váh
smel len jedno z ních odrazu previezť. Ako jich popreváža, aby mu ani vlk kozu ani koza
kapustu nesjedla? —Najprv prevezie kozu (kapustu s vlkom na prvom brehu nahajúc)
na druhý breh, potom vlka a kozu vezme nazpät na prvý breh; po tretie preváža sa s
kapustou k vlkovi a po čtvrté navráti sa zase pre kozu.72. Jeden oheň, a dvoma troma komínmi dym ide? —Fajka a fajčenie.73. Nemám konca ani kraja, čo ma budú hľadať dvaja? —Tanier,
Okrúžeľ.74. Keď ma mlatci v rukách majú, do kola si so mňou nôťa; keď naopak oči ma čítajú, pri
mne pekári sa potia? —Cep. Pec.75. Kto ju robí, nechce ju; kto ju káže robiť, nepotrebuje ju; kto ju potrebuje, nevie o
nej? —Umrlčia truhla.76. V povetrí letí, nie je vták; železo nosí, nie je kováč? —Guľa
vystrelená.77. Čtyry rohy, žiadne nohy; chodí to, stojí to; hádaj, čo je to? —Dvere.78. Brucho drevenné, črevá slamenné, zuby železné? —Sečkárska
truhla.79. Sedí pani v okne, sukienka jej mokne; prišiel k nej býk, on do nej mik! a ona mu pšš
pšš!? —Šiška (krapňa) v mastí a vidličky.[1]Hádky č. 22 a 23 rozumej poťahom na svadobné obyčaje, dľa nichž neveste privezenej
do domu mladoženicha dávajú jablko jiesť a hriatoho (páleného s mädom) okoštuvať. —
Dievka mimo obyčaja tohto tiež účastná súc svadby jie jablká, môže piť i hriato; ale
ostane len dievkou. — P. D.
|
Chrastek_Prostonarodnie-hadky.html.txt
|
Úvod pre Zlatý fond SMEPíše sa jánošíkovský rok 2018 – tohto roku uplynulo 330 rokov od narodenia Juraja
Jánošíka. (Narodil sa v Terchovej, v osade U Jánošov, iste nie viac ako tri dni predtým ako
bol 25. januára 1688 pokrstený v kostole Najsvätejšej Trojice vo Varíne.) A keď pridáme 25
rokov – je to 355 rokov od jeho popravy 17. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši.Keď už spomínam významné jánošíkovské výročia, hneď pripomeniem aj to, že v roku 1973 bol
v Starom divadle v Nitre v réžii Karola Spišáka a v preklade Emílie Štercovej prvý raz na
Slovensku uvedený muzikál Ernesta Brylla a Katarzyny Gärtnerovej Na skle maľované – iba tri
roky po jeho celosvetovej varšavskej premiére v roku 1970 a o rok skôr, než ho uviedlo
Slovenské národné divadlo.V oboch prípadoch som bol oslovený ako prekladateľ – a obidva razy som to odmietol, lebo
som už pracoval na svojej vlastnej hre o Jánošíkovi. Tá bola, pod názvom Jánošík podľa
Vivaldiho, s hudbou Jaroslava Filipa a v réžii Václava Martinca prvý raz uvedená v Štátnom
divadle v Košiciach v roku 1979, a neskôr, pod zmeneným názvom Z dreva vyrezané, s hudbou
Egona Gnotha a v réžii Karola Spišáka mala premiéru ako otváracie predstavenie Zámockých hier
zvolenských v DJGT Zvolen v roku 2000.A napokon som dostal aj tretí raz ponuku na preklad hry Na skle maľované od riaditeľky
Divadla Nová scéna pani Wandy Hrycovej – tentoraz som ju neodmietol a môj preklad v réžii Jána
Ďurovčíka Divadlo Nová scéna uviedlo v roku 2005. Ten preklad potom vyšiel v roku 2009
spoločne s hrou Z dreva vyrezané vo vydavateľstve Artis Omnis – a práve toto spoločné vydaníe
oboch hier zverujem teraz do starostlivosti digitalizátorky pani Vierky Studeničovej a Zlatého
fondu denníka SME.O svojej hre o Jánošíkovi sa mi patrí pri tejto príležitosti ešte povedať, že popri
premiérach na profesionálnych javiskách v Košiciach, Bratislave či Zvolene, v Prahe či
Uherskom Hradišti (a v preklade Bábu Ivána ju odvysielal aj budapeštiansky rozhlas) stala sa
jednou z najobľúbenejších hier slovenských ochotníckych súborov. Dlho ju v réžii Dušana
Kaprálika hral a aj kus sveta s ňou prešiel bratislavský súbor Dimitrovec. V Divadle na
provázku pôsobiaci režisér Peter Scherhaufer ju režíroval v Súbore Jána Chalupku v Brezne.
Krásne ochotnícke predstavenia som videl v Dubnici, v Liptovskom Hrádku aj Hubovej –
ospravedlňujem sa, že si v tejto chvíli nepospomínam na mnohé ďalšie. V súčasnosti je
najúspešnejšie predstavenie súboru Dobreta v Drahovciach.*Dôvodov na to, aby sa obe hry, Bryllova aj moja, stretli v jednej knihe, je viac. Jednu
som napísal, druhú preložil. Obidve sú holdom rovnakým hrdinom (Bryllova jednému, moja dokonca
dvom). V oboch tých hrách sa dobre znáša pohromade legenda aj realita, tragédia aj humor,
hovorené slovo aj spev. Navyše aj my, autori, sme generační vrstovníci: Bryll je ročník 1935,
ja ročník 1936. Aj do literatúry sme vstupovali v rovnakom čase – počas toho závanu slobody po
Stalinovej smrti – a jedným z mojich prvých prekladov bol preklad jednej z prvých Bryllových
básní.Navyše Jánošík sa narodil iba kúsok od môjho rodiska – od Žiliny. Bryllovo rodisko –
Varšava – je od Terchovej o čosi vzdialenejšie, no o čosi bližšie k nej má Bryllovo meno.
Bryll bývala vraj v Poľsku prezývka človeka, čo nosil elegantný klobučik (pochadzala z
talianskeho slova umbrella – klobúk, čiapočka, strieška). A keby niekto zablúdil na severné
svahy Gubałowky, najde tam dedinu, ktora sa vola Brylowka.Takisto poľština (ako to pripomínam aj v knihe) má blízko k slovenčine, sú to rodné
sestry. Chvíľami nemá prekladateľ čo robiť, netreba prekladať, stačí preberať. Veď aj to
slávne „Hej, baby, baby nad babami, dokedy vládnuť budete nad nami?“ vychádza v oboch rečiach
narovnako. Nechcel som sa však dostať do podozrenia, že odpisujem z prvého prekladu, a tak som
aj v takomto prípade radšej našiel iné riešenie: „Hej, baby, baby, jedna banda, že chcete
chlapom vládnuť, to je hanba!“ A stala sa pôvabná vec: sám autor Ernest Bryll, ktorý sa
zúčastnil na bratislavskej premiére, si to po predstaveni takto pospevoval.Rovnakú radosť ako z bratislavskej premiéry mal Ernest Bryll aj z prezentácie tejto knihy,
ktorá sa konala – kde inde ako na javisku Divadla Nová scéna – 29. 9. 2009, pred jedným z
predstavení muzikálu Na skle maľované. Tentoraz sa Ernestovi Bryllovi nepodarilo osobne
zúčastniť. No pani Andree Harmanovej, riaditeľke vydavateľstva Artis Omnis – a jej
prostredníctvom nám všetkým – poslal krásny telegram:Drodzy moi,Cieszę się bardzo. Gorzej z przyjazdem mam problemy bo niestety będą mi wszczepiac akurat
blisko terminow promocji rozrusznik do serca. Potem ale to już w następnym roku będzie dobrze.
Na razie pozdrówcie wszystkich, przyślijcie książkęwasz Ernest Bryll.*Žiaľ, Jánošíkovi sa takýto telegram poslať nedá – predsa však som mu kamsi do éteru poslal
blahoželanie k 330. narodeninám.Poslal som mu ho tam prostredníctvom rozhlasu, a to tak, že som v ten deň porozprával na
dobrú noc slovenským deťom rozprávku, ktorá sa končila slovami:„My vieme, že cisári, čo nám kedysi vládli zo svojich palácov, boli stokrát väčší zbojníci
než Jánošík. A že Jánošík, aj keď sa narodil iba v terchovskej drevenici, sa vedel správať ako
cisár. Aj preto o ňom Ján Botto napísal báseň Smrť Jánošíkova, ktorá je jednou z najkrajších
básní na svete. Aj preto som takisto ja napísal o Jánošíkovi nielen divadelnú hru, ale aj túto
rozprávku, ktorou mu chcem zablahoželať k narodeninám. Juraj Jánošík sa totiž narodil presne
pred tristo tridsiatimi rokmi. Načo je dobré to moje zablahoželanie, keď Jánošík už nežije?
Ej, a prečo by nežil? Nebojte sa, aj keď je tristotridsaťročný, on žije! A ja mu želám –Jánošík junošík, aj ďalej živý buď!
Nikdy neumiera ten, o kom spieva ľud.“Ľubomír Feldek
|
Feldek_Na-skle-malovane-Z-dreva-vyrezane.html.txt
|
K lipeEšte, lipka povievaš,
Ešte šumíš cez dvor náš?
„Povievam si, smutne dosť,
Pozri sa len, drahý hosť!
„Pozri jak som nahnutá,
Z ratolestí spadnutá;“
„Kde žes milý, kde býval,
Dávno sas tu nevídal;“
„Dlhé chvíle trávime
Čo po tebe túžime,“
„Túži tvoja rodina,
So starýma známyma.“
„Býval som tam v cudzine,
Rok za rokom sa minie,“
„Leš na dvore som už zas,
Ožije nám starý čas,
„Staré dni sa sem spustia,
Čo ti listy zašuštia.
„A pozri len, tam z hora,
Jak sa nesú do dvora!“
„Jak sa na nás dívajú,
Túžobne usmievajú,“
„Usmievajú a rednú,
Zas preč letia a blädnú;“
„Priveje ích, odveje,
Škoda našej nádeje,“
„Prišly, išly jak voda,
Škoda že ích, preškoda.“
„I my, lipka, zmizneme,
Snáď sa na raz minieme,“
„Leš ak čas ťa skôr zlomí,
Kdo nado mnou zašumí?“r. 1839.
|
Stur_Spomienky.html.txt
|
JunákVysočizné bralie, hlboké priepaste:lietalo ponad ne sokolov dvanáste.Sokoli si hviezdo uvili na bralí:pod bralím junáci vatrou si zastali.Okrúhly klobúčik, košeľa zelienka,a z polpleca burá lengá im halienka;na drieku opasok zlatom vybíjaný,a v ňom dve pištole vo dve svieťa strany.Valašky junáci zaťali do tisy,a z každej valašky jedna puška visí.Tie krásne valašky — každá vyštrbená:tie krásnejšie pušky — každá začadená. —A vatra už hasne, v popol sa rozpadá;smutná okolo nej ľahla junač mladá:i leží, sťa drievä, z vysokého braliakeď ho búrky divé do dolín navalia.Veje vetrík, veje; leda len že dýše,na krivej jedlici sokol sa kolíše;na jedlici, z brala na priepasť visiacej,volá na junákov: „A kdeže vás viacej?A kdeže ten junák — tá tvár pekná, biela, —to oko ohnivô, ako božia strela —čo v tej zlatej zbroji po horách si chodil,a čo v každom boji predok vám zavodil?“ —Čuší junač, čuší, slova nepovedá;nečula sokola, abo žiaľ jej nedá.Iba sa rukami lapila pištolí,iba okom švihla po Kráľovej holi. —A pod tými bralý, v tej tmavej priepasti,túleval sa junák, a pri ňom dvanásti:dvanásti to bratia, a on medzi bratý,sťa medzi hviezdami ten mesiačik zlatý.On i tam vykvitol, kde ho nezasiali;ale dobrí — tí sa junáka nebáli:beda ale zlému, beda jeho duši,kto dobrému ľudu pravdu jeho ruší.Tu sa junák víchrom z výšin hodil nadol;ozvali sa lesy a krivodník padol;ozvali sa lesy od junáckej zbroji:tak, ľud môj, nech hynú nepriazníci tvoji! —Hoj, vyletel sokol z tisového lesa;letí vozvýš, letí, vytáča kolesá,vytočil sa hore k tým bielym oblakom,bystro jeho oko sliedi za junákom,cez tmavé priepaste na vysoké bralá,kade dobrá jeho vôľa blúdevala. —Darmo, sokol, darmo sliedi tvoje oko:ten náš dobrý junák — spí on už hlboko;spí on už hlboko; — oj, a z toho spanianeprebudí ho už zlatá zora rannia. —Na Kráľovej holi — bol tam boj zaťatý:dvanásti junáci, proti nim tri čaty; —proti nim zo troch strán tri mocné stolice,oj, zvädlo tam jedno peknô, bielo líce;zvädlo ako ruža, keď ju mráz okytí:liala sa mladá krev po drobnej pažiti; —mladá krev sa liala, čierna zem ju pila;a tá dobrá duša s telom sa lúčila.Na Kráľovej holi — stoja tam tri skaly,a medzi skalami jeden kopeň malý.Poniže sa riava do priepasti rútia povyše chodník sihlinou sa krúti.A kto tým chodníkom hore-dolu chodí,každý za žmeň zeme na ten kopeň hodí.Rastie kopeň, rastie, zníza do výsosti;pod ním spočívajú junákove kosti. —A mlaď kráľohoľská, keď ovečky pása,rada ona, rada pri kopienku hrá sa,a švárne dievenky vijú z lipy vienky,a o junákovi nôtia si piesenky;a bystrí šuhaji na surmity hudú:Boli časy, boli; dá Boh — ešte budú.
|
Chalupka_Junak.html.txt
|
1. JavorSlov. sp. I, 19 (53).1.
[: Išli hudci horou, :]
[: horou javorovou. :][1]2.
[: Našli drevo krásno, :]
[: na husličky hlasnô. :]
3.
[: „Iba ho sotnime :]
[: a sebou vezmime!“ :]
4.
[: Prvý raz zaťali, :]
[: íverčok vyťali. :]
5.
[: Druhý raz zaťali, :]
[: do krvi preťali. :]
6.
[: Tretí raz zaťali, :]
[: taký hlas počuli: :]
7.
[: „Neni som ja drevo, :]
[: drevo javorovô, :]
8.
[: ale som ja dievča:]
[: z mesta rychtárovo. :]
9.
[: Na vodu som išla, :]
[: neskoro som prišla. :]
10.
[: Mamka ma zakliala, :]
[: bych kameň ostala, :]
11.
[: kameňom meravým, :]
[: drevom javorovým. :]
12.
[: Kupa skamenela :]
[: meravým kameňom, :]
13.
[: ja som zdrevenela :]
[: zeleným javorom. :]
14.
[: Ta, vy hudci, choďte :]
[: pred mej mamky vráta :]
15.
[: a tak jej zahrajte, :]
[: žiaľu jej dodajte: :]
16.
[: „Toto sú husličky :]
[: z tej vašej Aničky. :]
17.
[: Toto je podstavka, :]
[: vašej dcérky hlávka. :]
18.
[: Toto sú strunočky, :]
[: jej zlaté vlásočky. :]
19.
[: Toto je sláčičok :]
[: z jej bielych ručičôk. :]
20.
[: Toto sú kolíčky, :]
[: jej biele prstôčky.“ :]
21.
[: Keď matka slyšala, :]
[: ku oknu bežala. :]
22.
[: ,Ach, vy hudci smutní, :]
[: choďteže preč, choďte! :]
23.
[: Choďteže preč, choďte, :]
[: a žiaľ mi nerobte, :]
24.
[: však ho ja dosti mám, :]
[: že Aničky nemám.‘ :][1]Každý verš sa opakuje.
|
Autor_Vybor-slovenskej-poezie-ludovej-I-Piesne-epicke.txt
|
Biely tuleň„Už je pozde; noc sa skláňa. Hajaj, búvaj synček môj!Zeleň vôd, už otmavela, aj sa už znova zaskvela.Hrebene vĺn striebri mesiac, zláti tisícich hviezd roj.Bdie nad nami, by noc celá bez pohromy preletela.Mäkké lôžko ustlaly ti vlnky svorne sdružené,na ňom môžeš povystierať svoje tielko umdlené;kolísavá náruč mora v tuhý sen ťa ukláti,neboj: búrka nevzbudí ťa, ani žralok neschváti!“Tulenia uspávačka.Všetko toto stalo sa pred mnohými rokmi na priestranstve zvanom Nová točňa alebo
Severovýchodné predhorie ostrova Svätého Pavla ďaleko-ďaleko v Beringovom mori. Biela pinka
zavďačila sa mi touto rozprávočkou, keď ju zavialo na hŕbu povrazov na parník, plávajúci do
Japonska, a ja som ju sniesol do svojej kabiny a tam som ju hrial a kŕmil za niekoľko dní,
kým sa natoľko zotavila, že mohla odletieť nazad na ostrov Svätého Pavla. Biela pinka je
síce veľmi prešibaný vtáčik, ale sa vyzná v umení líčiť udalosti pravdive.Na Novú točňu neprichodí nikto, iba keď má tam robotu, a jediní, ktorí mávajú tam riadne
čo hľadať, sú tuleni[1]. V letných mesiacoch prichodí ich ta z chladného šedého mora na stá a stá
tisíc, lebo pobrežie Novej točne núka najprimeranejšie útulky pre tuleňov; lepšieho miesta
niet na celom svete. I Morský Lovec o tom vedel, každej jari pobral sa zkadiaľkoľvek a
plával ani torpédová lodica rovným smerom na Novú točňu, aby sa tam pasoval za mesiac so
svojimi súdruhmi a vydobyl si dobré miesto na skalnatých útesoch čím najtesnejšie pri mori.
Morský Lovec bol pätnásťročný ozrutný šedý huňatý tuleň s hrivovitým rúnom na pleciach a
silnými záškodnými zubmi. Keď sa zdvihol na predné plútvy, bol na štyri stopy od zeme[2], a keď by bol mal kto dosť smelosti odvážiť ho, bol by sa presvedčil, že váži
blízo sedemsto funtov[3]. Bol celý posiaty jazvami, známkami krutých bitiek, ale bol hocikedy
prichystaný zápasiť ešte raz. Skláňal hlavu nabok, ani čoby sa bál pozrieť svojmu
protivníkovi do očú; až zrazu sa vzpriamil rýchle ako blesk a keď už mal zuby pevne zaťaté
do hrdla druhého tuleňa, nezbývalo tomu druhému inšie, ako spasiť sa, ak len mohol, útekom,
Morský Lovec sa za ním nepobral. On nikdy neprenasledoval raneného tuleňa, to sa protivilo
zákonom pobrežia. On si len chcel získať dobré miesto pri mori pre svojich potomkov; ale že
tam bolo druhých štyridsať až päťdesiattisíc tuleňov, prichádzajúcich ta každej jari za tým
istým cieľom: piskot, bľakot, rev a fňučanie bolo úžasné. S malého kopca, zvaného
Hutchinsonovým vŕškom, vidno bolo polštvrtej míle pôdy, pokrytej zápasiacimi tuleňmi a v
príboji vĺn hemžily sa hlavy tuleňov, ponáhľajúcich sa na suchú zem, tiež začínať bitku za
bitkou. Bojovali v prskajúcich vlnách, bojovali na piesočnatom pobreží, bojovali na
vyhladených bazaltových bralách, na hniezdištiach, lebo boli práve takí hlúpi a nespratní
ako sú mužskí. Ich ženy neprišly nikdy na ostrov prvej ako koncom mája, alebo začiatkom
júna, lebo nebažily za slávou dať sa roztrhať na kusy; a mladí dvojroční, trojroční a
štyriroční tuleni, ktorí ešte nemali rodín, prešli cez rady zápasiacich ďalej na suchú zem
a ihrali sa na piesočinách v stádach a légiách a sošúchali každý, čo aký malý kúsok
narastenej zelene. Tých zvali holánikmi, junochmi — a bolo ich len na Novej točni asi
dvesto do tristotisíc.Onej jari Morský Lovec práve skončil svoj štyridsiaty piaty zápas, keď vynorila sa z
mora Matka, jeho nežná, krotká vľúdnozraká žena; on ju schytil za kožu na hrdle a složil ju
na vybojované miesto, rieknuc surovo: „Neskoro, ako obyčajne. Kdeže si sa tmolila?“Morský Lovec nejedával ničoho za tie štyri mesiace, ktoré strávil na pobrežiach a tak
bol obyčajne rozladený. Matka to vedela, nuž mu neodvrávala. Len sa poobzerala a
zahrkútala: „Aký si pozorný. Zasa si naše staré miesto zaobstaral.“„To si myslím,“ odvetil Morský Lovec „Ale si ma obzri!“Bol celý doškriabaný a krvácal z dvadsiatich rán; jedno oko mal takmer vybité a boky mal
na franforce dotrhané.„Oj, vy mužskí, vy mužskí!“ riekla Matka ovievajúc sa zadnými plútvami. „Prečo nemôžete
byť rozumnejší a zaujať svoje miesta pokojne? Veď si taký, ani čo by si bol zápasil s
veľrybou orkou.“„Veď som od polovice mája ani inšie nerobil, iba čo som sa bil. Pobrežie je tohto roku
preplnené na posmech. Stretol som posledne viac sto tuleňov z Lukanonského pobrežia,
sháňajúcich sa za bytmi. Rád by som vedel, prečo tí nezostali tam, kam patria?“„Neraz som už uvažovala, že by sme boli šťastnejší, keby sme sa pobrali radšej na Vydrí
ostrov ako na toto preplnené miesto,“ riekla Matka.„Ba to! iba holánici chodia na Vydrí ostrov. Keby sme šli ta my, ešte by riekli, že sa
bojíme. Musíme dbať i na to, čo povie svet, moja drahá.“Morský Lovec vtiahol hlavu pyšno medzi tučné huňaté plecia, chcejúc si zdriemnuť za
niekoľko minút, ale zatiaľ bedlive pozoroval, či sa mu nevyskytne nová bitka. Teraz, keď sa
uvelebili na úskaliach všetci tuleni i so svojimi ženami, zavznieval ich vresk na míle do
mora, prehlušiac hučanie najsilnejšieho víchra. Mierne rátajúc bolo tam na pobrežiach dobre
vyše miliona tuleňov, a to starých tuleňov, tuleníc, útlych tulenčiat a holánikov, a tí
všetci: zápasili; pasovali sa; bľačali; pišťali a bavili sa vospolok — vše sa spustiac do
mora, vše vyjdúc v kŕdľoch a plukoch, pokryjúc každú stopu zeme, kam oko dohliadlo, a
kučkujúc sa v celých čatách v hmle. Veď na Novej točni je temer vždy hmlisto, vyjmúc keď sa
slnce cez chmáry prederie, vtedy sa za chvíľu všetko zaskveje, ani čo by bolo posiate
perlami, dúhovite zafarbenými.Kotík, Matkin maznáčik, narodil sa práve stred toho zmätku a bol, ako čo by ani nemal
inšie, iba hlavu a plecia a bledé, ani voda modré oči; bol celkom taký, aké bývajú útle
novorodzeniatka tulenie, lenže bolo niečo na jeho bundičke, čo prinútilo Matku prizrieť sa
mu bedlivejšie.„Počujže, Morský Lovec,“ ozvala sa konečne, „veď ti tento náš drobizg bude biely!“„Na prázdne mušle a suché morské riasy!“ zaklial Morský Lovec. „Veď odkedy svet svetom
stojí, bieleho tuleňa ešte nebolo.“„Ja za to nemôžem,“ riekla Matka, „ale uvidíš, že tento bude biely;“ i začala mu
prespevovať potichúčky zádumčivú tuleniu výstražnú pieseň, ktorú spievajú všetky tulenie
matky svojim novorodzeniatkam:„Synu, kým nemáš šesť týždňov, neodvážže sa mi plávať!By tvoja mať nemusela utopenca oplakávať;buď ťa ťažká hlava stiahne znezrady na dno mora,buď ťa zhltne zlá kosatka, desná morská potvora.Letné búrky ver’ nešetria plavca málo obratného,zahnaly by praďaleko synčeka neposlušného;až keď zmocnieš a narastieš, verím, ty môj ľúby kvet,naučíš sa mi ovládať celý voľný morský svet!“Pravdaže maličký tomu zprvu nerozumel. Len špľachotal a liezol pri boku matkinom a
naučil sa pobrať sa s cesty, keď otec zápasil s druhým tuleňom a obaja sa kotúľali a
pasovali sem a ta po klzkých skaliskách. Matka chodievala do mora hľadať pokrm; maličkého
kŕmievala len raz za dva dni, ale vtedy zjedol koľko mohol a čo pochytil. Prvé, na čo sa
podobral, bolo, že vyliezol na breh, a tam sa sišiel s desiatkami tisíc maličkých
vrstovníkov, s ktorými sa ihral ani s bábkami, potom ľahol si spať na čistý piesok, a znovu
sa bavil. Starí na hniezdištiach si ich nevšímali, holánici mali vlastné ihrište a tak maly
tulienčatá krásne časy. Keď sa Matka vrátila s lovu rýb v hlbokom mori, šla rovno na
ihrište maličkých a volala si Kotíka tak, ako ovca volá na jahniatko, a čakala, kým
nezačula jeho bľačanie. Potom sa pobrala rovným smerom v tú stranu, zkadiaľ hlas zavznel,
podopierajúc sa na predných plútvach a idúcky prekobŕcajúc hore nohami tulienčatá, ktoré
jej boly v ceste. Bolo tam vždy niekoľko sto matiek, sháňajúcich sa za svojimi deťmi
krížom-krážom cez ihrište, a to socanie malým nepoškodilo; bolo im dbať iba na to, pred čím
Matka vystríhala Kotíka: „Kým si neľahneš do hlienu, kde by si oprašivel; alebo kým si
nevšúchaš hrubého piesku cez trhliny alebo cez zaškrabnutia pod kožu a kým sa neodvážiš
plávať, keď je more rozbúrené, nič sa ti nestane.“Tulienčatá nevedia lepšie plávať, ako nemluvňatá, ale sú nešťastné, kým sa nenaučia. Keď
sa Kotík spustil po prvý raz do mora, schvatla ho vlna a niesla ho do priepasti, veľká
hlava sa mu ponorila a zadné plútvy mu čnely do hora, tak isto, ako mu to maminka veštila v
pesničke, a keby ho druhá vlna nebola hodila zpäť, bol by sa utopil. Za touto príhodou
pristal na tom, že sa zprvu naučil ležať v kalúžke na plytkom pobreží, aby ho spenené vlnky
prílivu len trošku pokryly a trocha naddvihly, kým sa v nich špľachotal, ale si dal pri tom
vždy pozor na veľké vlny, ktoré by mu mohly ublížiť. Dva týždne sa učil, ako treba narábäť
plútvami; ale zatiaľ sa zmietal vše vo vode, vše vyšiel z vody a kašľúc a grúliac liezol na
breh a zdriemol si tam na piesku ako myš na vreci a zas hybaj nazad, až kým sa
nepresvedčil, že je voda jeho pravým živlom. Môžte sa teraz už do toho vmyslieť, aké časy
mu nastaly so súdruhmi, keď sa vnoril do príboja; alebo keď sa niesol na hrebeni vlny a
pristal na brehu s hukotom a prskotom, keď veľká sčerená vlna zaliala kus sýpčiny; alebo
ako stál na chvoste a poškrabkával si hlavu, ako to starí robievali; alebo ako sa hral „Na
slepú babu“ na vlhkých a klzkých úskaliach, ledva zo spenených vôd trčiacich. Kedy-tedy
zazrel tenkú plútvu, ako plútvu žraločiu, hnať sa tesno ku pobrežiu, a to už vedel, že to
je veľryba orka, zlý tvor, ktorý žerie tulienčatá, ak si ich môže chytiť, a Kotík bral sa o
zlomkrky ani šíp na breh, kým tenká plútva zas odtancovala pozvoľne ako čo by nevyzerala za
ničím.Pozde v októbri začali tuleni opúšťať ostrov Svätého Pavla a púšťať sa do hlbokého mora
v celých tlupách a kŕdľoch; nebolo viac bojov na bralciach a holánici sa rozťahovali,
kadiaľkoľvek sa im zachcelo. „Na budúci rok,“ riekla Matka Kotíkovi, „budeš i ty holánikom;
ale tohto roku sa musíš ešte naučiť, ako treba ryby lapať.“Preplávali krížom cez Tichý oceán a Matka ukázala Kotíkovi, ako sa dá spať na chrbte s
plútvami k boku pritiahnutými, a len s kúštičkom nosa nad vodou. Niet príjemnejšieho
kolísania, ako je premenlivé stúpanie a klesanie vôd Tichého oceána. Keď Kotík ucítil, že
mu celá koža špie, Matka mu riekla, že sa teraz naučí „cítiť vodu“. To špenie a šteklenie
kože znamená, že príde búrka, a že radno plávať čím najrýchlejšie a dostať sa ztadiaľto. „O
krátky čas zvieš už sám, kam ti plávať treba, ale teraz pôjdeme len za morskými kancami,
lebo tí sú veľmi múdri.“ Škola morských kancov uháňala tadiaľ, vynárajúc sa vše, a malý
Kotík ponáhľal sa za nimi, nakoľko mu para stačila. „Akože vy to viete, kam vám treba ísť?“
zdýmal. Vodca školy zakotúlil bielymi očami a vynoriac sa riekol: „Chvost ma svrbí,
šuhajček môj“, vysvetľoval, „a to znamená, že je búrka za nami. Len ty poď! Keď budeš južne
od Sparných Vôd (mienil tým rovník) a budeš mať špenie v chvoste, to znamená, že je búrka
pred tebou, i musíš sa zvrtnúť na sever. Len ty poď. Tu sú vody nepríjemné.“Toto bola jedna z tých premnohých vecí, ktoré sa Kotík naučil a on sa ustavične učil.
Matka ho naučila, ako treba vysliediť chutné ryby tresky a ploské platesy pod brehami a ako
treba vytrhnúť morské žubrienky z ich jaskyniek zpomedzi morských zelín; ako obsadiť trosky
lode, ležiacej na sto siah pod vodou a vrútiť sa ako blesk jedným otvorom a hnať sa ku
druhému otvoru za rybami; ako si poskakovať na hrebeni vĺn, keď je nebo bleskami celé
ožiarené; ako pozdraviť zdvorile zakývaním predných plútev vtáka albatrosa s okypteným
chvostom a dravého supa, slietnuvšich vo vetre; ako vyskočiť na tri alebo štyri stopy nad
hladinu morskú, s plútvami tesno k boku priloženými a so skrúteným chvostom, ako to veľryby
delfíni robievajú; neozrieť sa o lietacie ryby, lebo tie majú plno ostí; ako vylúpnuť plece
treske v plnom behu na desať stôp pod vodou; a nikdy si nezastať a nezadívať sa na člnok
alebo na loď a na veslársky člnok tým menej. Po šiestich mesiacoch boly Kotíkovi o lovení
rýb v mori len také veci neznáme, ktoré nebolo možno znať; a za celý ten čas nedotkol sa
plútvami suchej zeme.Až jedného dňa, keď ležal driemajúci v teplej vode kdesi na blízku ostrova Juan[4]Fernandez, vliezla mu zvláštna slabosť a lenivosť do všetkých údov, bolo mu,
ako býva ľuďom na jar, — i rozpamätal sa na dobré pevné brehy Novej točne, sedem tisíc míľ
vzdialenej, na hry svojich vrstovníkov, na vôňu morskej trávy, na tulení rev a na zápasy
tuleňov. V tú samú chvíľu sa zvrtol na sever; plávajúc vytrvale stretal cestou vrstovníkov,
snažiacich sa rovno tým istým smerom a tí sa s ním zvítali: „Zdravstvuj, Kotík! Tohto roku
sme už všetci holánikmi a môžme tancovať ohnivý tanec v príboji lukanonskom a ihrať sa na
sviežej tráve. Ale kdeže si vzal túto bundičku?“Kotíkov kožuch bol teraz už temer čisto biely a on bol naň i náležite pyšný, ale to
nedal znať, len riekol prosto: „Plávajme čím najrýchlejšie, horia mi hnáty za túžbou za
zemou.“ A tak došli na rodné pobrežia, kde uzreli svetlo sveta, i počuli starých tuleňov,
svojich otcov, zápasiť vo víriacej hmle.Tej noci tancoval Kotík ohnivý tanec s ročiakmi. Za letných nocí svetielkuje totiž more
od Novej točne po Lukanon a za každým tuleňom zostáva brázda horiacemu oleju podobná, a keď
skočí tuleň, vystrekne za ním prúd ani plamenný stĺp, a vlny sa roztresknú na veliké,
svetielkujúce pruhy a klokoče. Potom šli junosi na suchú zem na ihrištia holánikov a
kotúľali sa sem a ta po mladej trávke a rozprávali si, čo všetko povykonávali kým sa
plavili morom. Tak hovorili o Tichom oceáne, ako by chlapci hovorili o hore, po ktorej
halaškovali, a keby ich kto bol rozumel, bol by mohol spraviť takú mapu o tom oceáne, akej
akživ nebolo. Trojroční a štvorroční holánici hnali sa dolu Hutchinsonovým kopcom kričiac:
„Ta sa, s cesty chlapčiská! More je hlboké, veľa vy viete, čo všetko je v ňom! Len vy ešte
dočkajte, kým obídete predhorie (mys) Roha![5]Ťuhaj, ty ročiak, kdeže si dostal tie biele šaty?“„Ja som ich nedostal,“ riekol Kotík; „narástly mi.“ A práve keď sa chystal prevaliť duba
ponad hovoriaceho, vyšli zpoza piesočnatého nánosu dvaja černovlasí chlapi, tupých,
červených tvárí, a Kotík, ktorý ešte nikdy nevidel ľudí, zakašľal a sklonil hlavu. Holánici
len čo odliezli na niekoľko siah, zastali a hlúpo vyvaľovali oči. Bol to totiž Kerik
Buterín, majiteľ hlavnej bijárne tulenej na ostrove, a Patalamon, jeho syn. Prišli z
dedinky, leda na pol míle vzdialenej, a práve sa dohodli, ktorých tuleňov si odženú do
jatky; — lebo tuleňov ženú tak isto, ako ovce, aby z nich neskôr porobili kotíkové bundice.„Ojój!“ zvolal Patalamon. „Hľaďže len, hľaď! Veď ti je tamto biely tuleň!“Kerik Buterín zbledol ani plátno pod vrstvou oleja a čmudu; bol to Aleut, a Aleuti sú
špinavý národ. Potom začal mrmľať modlitbu. „Netýkaj sa ho, Patalamon. Bieleho tuleňa ešte
nikdy nebolo, odkedy — odkedy som sa ja narodil. Možno je to duch starého Zacharova. Veď
vieš, čo zahynul vlani, keď bol ten veliký víchor.“„Ani sa mu nepriblížim,“ riekol Patalamon. „Aby som zle nepochodil. Naozaj sa nazdávaš,
že je to starý Zacharov, a že sa vrátil? Dlžen som mu ešte za niekoľko čajčích vajec.“„Ani sa naňho nedívaj,“ riekol Kerík. „Radšej zachyťme tamten kŕdeľ štyriročných. Chlapi
by mali sdrieť kožu aspoň s dvesto tuleňov každý deň, ale je ešte len začiatok sezóny a nie
sú dostatočne vycvičení v práci. I sto nám postačí. Rušaj!“Patalamon zahrkal niekoľkými tuleními lopatkami pred kŕdľom holánikov, a tí zostali stáť
ani primrazení, len čo fuňali a zdýmali. Priblížil sa im na niekoľko krokov a vtedy sa
tuleni pohli; Kerik hnal ich preč od pobrežia, a oni ani sa nepokúsili vrátiť ku svojim
druhom. Na stá a stá tisíc tuleňov videlo, ako ich ženú, ale sa tým v hrách mýliť nedali.
Kotík bol jediný, ktorý sa vyzvedal, čo to znamená, ale priatelia mu to nevedeli vysvetliť,
iba toľko mu povedali, že za šesť-osem týždňov odháňajú si ľudia tuleňov takto každý rok.„Idem za nimi,“ odhodlal sa, a oči mu div nevyskočily z jamiek, keď sa vliekol v roji za
kŕdľom.„Biely tuleň ide za nami,“ skríkol Patalamon. „To je po prvý raz, že sa tuleň z vlastnej
vôle pobral k jatkám.“„Čuš! Neobzeraj sa,“ riekol Kerik. „To je duch Zacharova. Musím sa s kňazom o tom
poshovárať.“Jatky boly len na pol míle vzdialené, ale trvalo to vždy hodinu, kým ta došli, lebo
Kerik vedel, že sa tuleňom upachtiť neslobodno, ak nechce, aby sa kožušina podriapala, keď
ich budú z kože sdierať. Išli tedy veľmi pomaly popri Väzoch Morského Leva, popri Tkáčovni,
až prišli k Soliarni, ležiacej už mimo dohľadu tuleňov na pobreží. Zadychčaný Kotík ich
sledoval nevychádzajúc z údivu. Nazdal sa, že je už koniec sveta, ale ryk tuleňov na
hniezdištiach doliehal k nemu tak silne, ako rachot vlaku, jachajúceho jaskom. Vtedy si
Kerik sadol na mach, vytiahol ťažké cínové hodinky a dal kŕdľu ochladiť sa za tridsať minút
a Kotík počul, ako kvapkala rosa hmly so striešky Kerikovej čiapky. Potom prišlo s desať
alebo dvanásť chlapov, každý mal na tri-štyri stopy dlhý železom okutý kyjak, a Kerik im
označil z kŕdľa jedného alebo dvoch, ktorí boli svojimi druhmi pohryzení, alebo priveľmi
rozohriati, a chlapi tých odkopli nabok svojimi ťažkými čižmami z kože z hrdla mrožieho, a
keď riekol Kerik „Začnite!“ chlapi udierali kyjmi tuleňov po hlavách tak chytro, ako len
mohli. O desať minút neskoršie by malý Kotík nebol mohol svojich priateľov viac rozoznať,
lebo im stiahli kože od nosa počnúc až po zadné plútvy, potom ich telá chytro odvliekli a
na hŕbu pohádzali. Kotík mal toho už dosť. Zvrtol sa a odcválal (tuleň môže cválať veľmi
chytro za krátky čas) nazad k moru; novučké fúziky sa mu ježily od úžasu. Pri Mrožej úžine,
kde sedávajú veľkí morskí levi na samom kraji útesov, vrhol sa strmhlav do chladnej vody a
triasol sa tam, skučiac žalostne.„Čože je to to?“ zvolal jeden morský lev surovo, lebo pravidelne sa morskí levi družia
len medzi sebou.„Je mi clivo, hrozne clivo!“ riekol Kotík. „Zabíjajúvšetkýchholánikov navšetkýchpobrežiach!“Morský lev obrátil hlavu k pobrežiu. „Nesmysel,“ odvetil, „veď tvoji priatelia robia
práve taký hluk, ako inokedy. Istotne si videl starého Kerika odháňať jeden kŕdeľ. Robieva
to už tridsať rokov.“„Je to hrozné!“ bedákal Kotík, zvrtnúc sa chrbtom proti vode, keď sa vlna naň hnala a
upevnil sa vrtkým úderom plútev, temer kolmo si zastanúc na tri palce od vyzubeného hranu
úskalia.„To bolo na ročiaka obratne vykonané,“ pochválil ho hrivnatý morský lev, ktorý rád
ocenil dobré plávanie. „Nazdávam sa, že je horšie stanovisko, s akého hľadíš na to. Keď vy
tuleni chodíte sem rok po roku, pravdaže to ľudia vysliedia, a kým si nenajdete ostrov,
ľuďom neprístupný, budú vás vždy odháňať na jatku.“„A či je na svete nejaký taký ostrov?“ vyzvedal sa Kotík.„Sledoval som kambaly, t. j. obrovské platesy za dvadsať rokov, no nemôžem riecť, že by
som bol taký ostrov našiel. Ale hľaďže, — tak sa zdá, že sa rád shováraš s múdrejším od
seba, — mohol by si zkúsiť zajsť na Mroží ostrovček a shovárať sa s Morským Veštcom. Možno
on vie o niečom. Netrieľže preč tak nerozmyslene. Je to šesťmíľová plavba, a ja na tvojom
mieste by som sa zvrtol a šiel si najprv oddýchnuť a zdriemnuť trochu; tak, maličký môj!“Kotík uznal, že to je rada dobrá a tak plával v kruhu k svojmu pobrežiu, oddýchol a
pospal si za pol hodiny, šklbúc sebou podľa tulenej obyčaje. Potom sa pobral rovno na Mroží
ostrovček, ležiaci temer severovýchodne od Novej točne s výbežkami a trhlinami, plnými
hniezd vtákov búrozvestov, malý to, nízky, vrstvovitý skalný ostrov, na ktorom sídlili samí
mroži v čriedach.Pristál tesne pri starom Morskom Veštcovi — velikom, škaredom, nadutom, pľuzgiermi
pokrytom tučnom mrožovi severného Tichého oceána, ktorý mal dlhé kly, ale nemal slušnosti,
leda ak na spaní, — práve ako teraz, — keď mu zadné plútvy odpoly trčaly zo sčerenej vody.„Prebuď sa!“ zabrechal Kotík, chcejúc prekričať vresk vtákov búrozvestov.„Ha, ho! Hmf! Čože sa robí?“ zvolal morský Veštec, drgol klami najbližšieho mroža a
zobudil ho, ten búšil zas najbližšieho a tak to šlo ďalej, až sa všetci mroži prebudili a
dívali sa uprene všetkými smermi, len nie smerom pravým.„Hi! To som ja,“ kričal Kotík, zvŕtal a ukláňal sa v príboji vĺn ako malý biely slimák.„Výborne! Bodaj by ma z kože stiahl!“ zvolal Morský Veštec, a všetci sa zadívali na
Kotíka, ako by hľadela spoločnosť ospanlivých starých pánov na malého chlapca. Práve vtedy
nebol Kotík naladený počuť zas o sdieraní kože; mal už toho po krk, a preto skríkol: „Či je
niekde také miesto pre tuleňov, kam by sa ľudia nikdy za nimi nedostali?“„Choď a najdi si ho!“ riekol Morský Veštec, prižmurujúc oči. „Ujdi odtiaľto! Sme tu
veľmi zamestnaní.“Kotík prevalil duba vo vzduchu ani delfín a zareval ako len vládal: „Mušľožrút!
Mušľožrút!“ Vedel, že Morský Veštec nikdy vo svojom živote nechytil rybu, a vždy sa sháňal
len za mušľami a za morskou trávou, preto ho Kotík pokladal za neslušného, podriadeného
tvora. Pravdaže všetci morskí vtáci: búrozvesti, epatky, čajky, puffini, bieli morčiaci,
ktorí hľadali vždy príležitosť k surovým slovám, — zachytili nádavku, a — biela pinka ma
uisťovala — za päť minút nebol by mohol človek počuť ani výstrel z dela na Mrožom
ostrovčeku. Celé obyvateľstvo škriekalo a pišťalo: „Mušľožrút! Starík!“ kým sa morský
veštec obracal s boka na bok, grúlil a kašľal.„Či mi už teraz povieš?“ kričal Kotík, celý udychčaný.„Choď sa spýtaj sa morských kráv,“ odpovedal Morský Veštec. „Ak ešte žijú, tie ti to
budú môcť povedať.“„Ale ako poznám morské kravy, keď sa s nimi stretnem?“ vyzvedal sa Kotík ešte, keď sa už
domov poberal.„Je to jediný morský tvor, škaredší od Morského Veštca,“ zvolala popolavá čajka (i
mešťanostom zvaná), krúžiac Morskému Veštcovi pri nose. „Škaredší a nemóresnejší! Starík!“Kotík plával nazad na Novú točňu, zanechávajúc za sebou škrek vtákov-búrozvestov.Ale doma hneď vycítil, že nik nemá sympatie s jeho úmyslom najsť pokojný kút pre
tuleňov. Riekli mu, že to ľudia vždy odháňali holánikov na jatky — bola to časť ich dennej
práce — a že keď nerád vidí ošklivé veci, nemal ísť blízko k bijárni. Lenže ani jeden z
tuleňov nevidel zabíjanie, v tom väzil rozdiel mienok medzi ním a jeho priateľmi. Okrem
toho bol Kotík biely tuleň.„Čo ti treba urobiť?“ riekol starý Morský Lovec, keď počul o synových dobrodružstvách,
„treba ti vyrásť, byť takým veľkým tuleňom, aký je tvoj otec, mať hniezdište na pobreží,
potom ti dajú pokoj. Po piatich rokoch už budeš môcť zápasiť za seba.“ Ešte i vľúdna Matka,
jeho rodička, ho uisťovala: „Nikdy nebudeš môcť zamedziť zabíjanie. Choď a ihraj sa v mori,
Kotík.“ A Kotík odišiel tancovať ohnivý tanec, ale mal pri tom srdiečko veľmi zmorené.Tej jeseni opustil pobrežie čím najvčaššie a pobral sa preč sám, lebo v jeho tvrdom
črepe trval pevný úmysel. Chcel vyhľadať morskú kravu[6], ak totiž jestvoval ešte taký tvor v mori, a chcel najsť pokojný ostrov s
pevnými pobrežiami, kde by mohli tuleni žiť a kde by sa ich ľudia zmocniť nemohli. Pobral
sa teda na výskumnú cestu sám od Severného mora až po južný Tichý oceán, preplával
priemerne tristo míľ za deň a za noc. Cestou mal toľko dobrodružstiev, že sa to ani nedá
vypovedať; a len-len že uvrzol pred obrovským žralokom, už ho mal chytiť škvrnitý žralok a
potom ho naháňala veľryba s kladivovou hlavou; okrem týchto sa stretol so všetkými
nespoľahlivými násilníkmi, akí číhajú na korisť a premávajú sa v oceánoch; videl ťažké
ligotavé ryby a červené škvrnité hrebenatky, ktoré bývajú zahrabané v hliene na jednom
mieste za storočia a sú preto veľmi pyšné; ale nestretol nikdy morských kráv, ani neobjavil
taký ostrov, o akom sníval. Kde bolo pobrežie dobré a tvrdé s úbočím, na ktorom by sa mohli
tuleni hrávať, tam sa na obzore kundolil i dym, vystupujúci z komínov rybárskych lodí, a
Kotík vedel, čo to znamená. Alebo mohol nejako inak vidieť, že ostrov navštevovali predtým
tuleni, ale ich do jedného vyvraždili a Kotík vedel, že kam raz ľudská noha kročila, ta si
vždy znovu najde cestu.Sišiel sa raz so starým tupochvostým vtákom albatrosom, ktorý mu radil ostrov
Kurguelenský, ako ideálne, pokojné a tiché miesto, ale keď si ho šiel Kotík pozrieť, div že
sa zachránil; bola by ho silná povíchrica s kamencom a bleskami a hromobitím rozkúskovala
na ostrých, nebezpečných čiernych úskaliach. Keď sa vytrhol z búrky, presvedčil sa, že ešte
i tam bývaly niekedy hniezdištia tulenie. A tak to bolo na všetkých ostrovoch, ktoré
navštívil.Biela pinka mi poslúžila celou listou, lebo Kotík strávil päť rokov hľadaním, vyjmúc
štvormesačného oddychu každého leta na Novej točni, kde ho holánici nakárali pre jeho cesty
za vymyslenými ostrovmi. Bol na ostrove Gallopagos, strašne suchom mieste na rovníku, kde
ho slnce temer upieklo; na súostroví Georgie, na Orkneyských ostrovoch, na Emeralde, na
malom Slávičom ostrove, na ostrovoch Gougha a Bouveta, na Crossetských ostrovoch, ba zašiel
i na škvarôčku južne od mysu Dobrej nádeje. Ale všade mu obyvatelia mora riekli to samé.
Tuleni prichodili s času na čas na tie ostrovy, ale ľudia ich i tam hlušili. Ešte i keď
vyplával na tisíc míľ z Tichého oceána a došiel na miesto zvané Kap Mys Corientes (keď sa
vracal s ostrova Gough-a), našiel tam niekoľko sto prašivých tuleňov na bralci, a tí mu
riekli, že ľudia prichodia i ta. Vtedy sa mu skoro srdce puklo, a obíduc mys, pobral sa
rovno k vlastným pobrežiam; cestou na sever pristál na ostrove, plnom zelených stromov, kde
našiel starého tuleňa už v posledných chvíľach, a Kotík mu nachytal rýb na občerstvenie a
rozprával mu o všetkých svojich zmarených nádejach. „Teraz,“ doložil Kotík, „idem nazad na
Novú točňu, a nedbám, ak i mňa poženú s holánikmi na jatky.“Starý tuleň ho posmeľoval. „Zkús to ešte raz! Ja som ostal posledný na Vykynožených
hniezdištiach na Masafnere, a za oných dní, keď nás ľudia hlušili na státisíce, kolovala
povesť na pobrežiach, že nadíde čas, keď príde biely tuleň od severa a zavedie tulení národ
na pokojné miesto. Ja som už starý, nedožijem toho dňa a neuvidím zasľúbenej zeme, ale iným
sa to azda pošťastí. Zkús to ešte raz!“Kotík si vykrútil fúzy (boly prekrásne) a riekol: „Ja som jediný biely tuleň, ktorý,
odkedy svet svetom stojí, sa narodil na pobrežiach, a som jediným tuleňom či čiernym či
bielym, ktorý si smyslel vynajsť nové ostrovy.“To ho nesmierne povzbudilo; keď došiel nazad na Novú točňu toho leta, prosila ho jeho
rodná Matka, aby sa oženil a usadil, lebo už nebol holánikom, ale úplne dospelým tuleňom s
kučeravou bielou hrivkou na pleciach, bol taký ťažký, taký veľký a taký divý, ako jeho
otec. „Dočkajme ešte do budúceho leta,“ riekol. „Pamätaj, mamička, že siedma vlna vždy
najďalej zasiahne na pobreží.“Náhodou bola tam mladá tulenica, ktorá bola ochotná odložiť svoj vydaj tiež na takto rok
a Kotík vrtel sa s ňou v ohnivom tanci dolu Lukanonským pobrežím v noci pred odchodom na
svoju poslednú výskumnú cestu. Tento raz sa pobral na západ, lebo naďabil na veľký roj rýb
plates a on potreboval najmenej sto funtov rýb, aby sa udržal pri dobrom zdraví. Lovil ich
kým neustal, potom sa skrčil a uložil na spánok v priehlbinách sypkého náplavku,
splývajúceho s ostrovom Copperovým. Znal breh dokonale a okolo polnoci, keď sa cítil jemne
odtisnutým na trávnu hriadku, zamrmlal: „Hm, aleže je tuhý príliv morský tejto noci,“
prevalil sa pod vodou, otvoril oči pozvoľne a vystrel sa. Potom skočil ani mačka, lebo
zazrel ozrutných tvorov oňuchávať plytkú vodu a zajedať si z ťažkých chumáčov morskej
pastvy.„Na obrovské vlny magellanské!“ zahundral si popod fúzy: „Akáže je toto čeliadka v
hlbokom mori?“Neponášaly sa na mrožov, ani na morských levov, tuleňov, medveďov, ani na veľryby, ani
na žralokov, vorvaňov, ani na sepie, sviňuchy, delfínov, alebo iné morské zvieratá, aké
Kotík videl doteraz. Boly na dvadsať do tridsať stôp dlhé, nemaly zadných plútev, ale
chvosty lopatovité, ani čo by boly z remeňa, vlhčinou vyrobeného. Ich hlavy maly
najsmiešnejší tvar, aký kto kedy videl a knísaly sa v hlbokej vode, ak sa práve nepásly,
klaňaly sa navzájom a kývaly si prednými plútvami, ako by kýval tučný chlap ramenom.„Mhm!“ ozval sa Kotík. „Dobrú zábavu, páni!“ Ozruty odpovedaly poklonou a zakývaly
plútvami ani morská ropucha. Keď sa začaly zas pásť, zazrel Kotík, že maly vrchné gamby
rozdelené na dva kusy, ktoré mohly roztvoriť asi na stopu a zasa zavrieť s celým snopkom
morskej trávy, čo medzi ne zavrzla. Vopchaly krmivo do papúľ a prežúvaly ho slávnostne.„Veru je to neporiadny spôsob sýtiť sa,“ poznamenal Kotík. Ony sa zas klaňaly, a Kotík
už ztrácal trpezlivosť. „Veľmi dobre,“ riekol. „Veď ak i máte osobitné shýbadlá vo vašich
predných plútvach, nepotrebujete sa tým vystatovať. Vidím, že sa klaniate pôvabne, jednako
rád by som vedel, ako sa zoviete.“ Rozdelené gamby sa hýbaly a rozširovaly, oči ako sklo
zelené fľochaly, ale ozruty neprehovorily.„Dobre!“ durdil sa Kotík, „vy ste jediný národ, s akým som sa jakživ stretol, škaredší
od Morského Veštca a nemóresnejší!“A v tú chvíľu mu preblyslo mozgom, čo škriekala sivá čajka za ním, keď bol ako malý
ročiak pri Mrožom ostrovci; až sa potočil nazad do vody, lebo sa dozvedel, že konečne
našiel morské kravy[7]. A morské kravy ďalej sa pásly, žuly a ňuchaly morskú trávu, kým sa ich Kotík
spytoval všetkými rečami, aké pochytil na svojich cestách; lebo morské zvieratá hovoria
temer toľko rečí, ako ľudia. Ale morské kravy mu neodpovedaly, lebo morské kravy nevedia
hovoriť. Majú v hrdlách len po šesť stavcov, kdežto by tam maly mať sedem a morskí
obyvatelia tvrdia, že im to prekáža shovárať sa ešte i medzi sebou; ako viete, majú
osobitné shýbadlo vo svojich predných plútvach, a keď nimi kývajú hore-dolu, nahrádzajú tým
reč na spôsob neohrabaných telegrafických signálov.Pri dennom svetle stála dúpkom Kotíkova hriva a nálada ho vonkoncom opustila. Potom
začaly morské kravy plávať na sever, ale veľmi pomaly, zastanúc s času na čas a riadiac sa
nesmyselným kývaním a Kotík sledujúc ich si riekol: „Takí chumaji, akí sú títo, by boli už
dávno vykynožení, keby nevedeli o nejakom bezpečnom ostrove; a čo je dobré morským kravám,
zodpovie i tuleňom. Jednako prial by som si, keby sa chumaji poponáhľali.“Ťažkú prácu mal Kotík. Črieda morských kráv neprešla za deň nikdy viac ako štyridsať
alebo päťdesiat míľ a cez celý čas sa držala blízko pobrežia; hoci Kotík plával okolo nich,
nad nimi i pod nimi, nemohol ich pohnať čo by len o míľu. Ako sa dostaly ďalej na sever,
maly každých pár hodín knísavú poradu, a Kotík si temer odhryzol fúzy, taký bol netrpelivý,
až keď si všimol, že sledujú teplý prúd vody, začal ich rešpektovať. Jednej noci spustily
sa priesvitnou vodou — padajúc na dno ani kamene — a po prvý raz, odkedy ich znal, začaly
plávať rýchlo. Kotík sa pustil za nimi, a bol ich tempom prekvapený, lebo by sa ani vo sne
nebol nazdal, že by boly morské kravy schopné tak plávať. Siažily rovno k útesu pobrežnému,
splývajúcemu do hlbokej vody, a krútily sa do tmavého jasku, asi na dvadsať uzlov pod
morom. Plávaly dlho, veľmi dlho a Kotík už strašne prahol za čerstvým vzduchom pred
východom z tmavého tunela, cez ktorý ho viedly.„Na moju šticu!“ zvolal, zdýmajúc a prskajúc, keď sa vynoril z vody na druhom konci.
„Dlho som bol ponorený, ale stálo to za námahu.“Morské kravy sa oddelily a pásly sa lenivo pozdĺž krajov najkrajších pobreží, aké Kotík
dosiaľ videl. Boly tam hodne rozsiahle hladko vyleštené rady braliec, na míle dlhé a akoby
náročky pripravené na tulenie hniezdištia; boly tam ihrištia z tvrdého pieskovca a úbočia
pevnozemné za nimi, bolo tam silné vlnobitie, v ktorom mohli tuleni tancovať, a náplavy
piesku, po ktorých mohli liezť hore-dolu, a čo bolo zo všetkého najlepšie, Kotík ucítil
podľa vône vody, ktorá nikdy neklame tuleňa, že tu ešte ľudí nebolo. Najprv sa presvedčil,
či je rybačka dobrá a potom plával pozdĺž brehov a spočítal utešené nízke piesočnaté
ostrovce, poloskryté v prekrásnej zvlnenej hmle. Ďalej severne, smerom k moru, tiahla sa
čiara náplavkov, piesočín a skalísk, ktoré by nikde nedaly lodi priblížiť sa na šesť míľ ku
brehu, a medzi ostrovmi a pevnou zemou bolo dlhé pásmo hlbokej vody, obmývajúcej strmé
bralá, pod ktorými bolo kdesi ústie do tunela.„Je to celkom ako Nová točňa, lenže desať ráz lepšie,“ hútal Kotík. „Morské kravy sú
istotne múdrejšie, ako som myslel. Ľudia nemôžu prísť dolu bralami, i keby tu boli; a na
zátoňoch prímorských rozbila by sa loď na triesky. Ak jestvuje bezpečné miesto v mori, tak
je to toto.“ I prišla mu na um mladá tulenica, ktorá zostala doma, a hoc by sa bol hneď
ponáhľal nazad na Novú točňu, jednako preskúmal bedlive nový kraj, aby mohol odpovedať na
všetky otázky.Potom sa ponoril, zistil, kde je ústie do tunela a rýchle preplával ním na juh. Nikto
okrem morských kráv alebo tuleňov by nebol tušil, aký je tam útulok, a keď sa Kotík obzrel
na braliská, zdalo sa mu neuveriteľným, že bol za nimi.Desať dní mu trvala cesta domov, hoc neplával pomaly; a keď pristál práve povyše Väzov
morských levov, prvý, s kým sa stretol, bola oná tulenica, ktorá sľúbila naňho čakať, a už
pohľad jeho očú jej prezradil, že našiel konečne svoj vysnený ostrov.Ale holánici a Morský Lovec, jeho otec, ako i všetci ostatní tuleni sa mu vysmiali, keď
im rozprával, čo vynašiel, a mladý tuleň, jeho vrstovník, mu riekol: „To je všetko veľmi
chválitebné, Kotík, ale uznaj, že nemôžeš prísť neviem zkadiaľ a vykomandovať nás len tak
odtiaľto. Pamätaj, že smemyza naše hniezdištia zápasili, a to si ty
ešte nezkúsil. Ty si sa radšej túlal po moriach.“ Ostatní tuleni sa rozosmiali a mladý
tuleň zvŕtal hlavu so strany na stranu. Práve sa v tom roku oženil a veľmi sa tým pýšil.„Nemám rodiny, pre ktorú by som zápasil,“ riekol Kotík. „Ja by som vám chcel len ukázať
to miesto, kde by ste boli bezpeční. Akýže máte osoh zo zápasenia?“„Nuž, ak sa zápasu vyhýbaš, tak pravdaže nemám čo riecť,“ odvetil mladý tuleň, škaredo
sa zachihotajúc.„Či pôjdeš so mnou, keď ťa premôžem?“ spýtal sa Kotík; a zlovestný zelený svit maly jeho
oči, hneval sa veľmi, že vôbec musí zápasiť.„Pravdaže,“ odvetil mladý tuleň nedbalo. „Ak ty zvíťazíš, pôjdem.“ Ani nemal času
odvolať to, už sa Kotík hlavou vrhol naňho a vpustil zuby do tuku na hrdle mladého tuleňa.
Potom sa hodil nazad na stehná a vliekol svojho nepriateľa dolu brehom, triasol ním a tĺkol
ho, kam zasiahol. Potom zreval Kotík na tuleňov: „Usiloval som sa za posledných päť rokov
vykonať čím najviac na váš osoh. Našiel som ostrov, kde budete bezpeční, ale kým sú vaše
hlavy nie dokmásané na vašich hlúpych väzoch, nechcete veriť. Teraz vás naučím. Majte sa na
pozore!“Biela pinka mi rozprávala, že akživ — a Biela pinka videla každý rok zápasiť s
desaťtisíc ozrutných tuleňov — vo svojom krátkom živote nevidela niečo podobného, ako
Kotíkove útoky na hniezdištiach. Vrhol sa na najväčšieho morského lovca, aký sa mu naďabil,
chytil ho za hrtan, drhol ho, socal a mlátil, kýmkoľvek nekňučal o smilovanie, potom ho
hodil nabok a útočil na druhého. Lebo Kotík sa nikdy nepostil za štyri mesiace, ako iní
dospelí tuleni každý rok robievali, a jeho plávanie v hlbokých morských vodách udržalo ho
pri úplnej sile, a čo najviac zavážilo, nikdy predtým nezápasil. Kučeravá biela hriva stála
mu dúpkom, taký bol napajedený, z očú mu sršal oheň a veľké zubiská sa leskly, celý jeho
vzhľad bol nádherný. Starý Morský Lovec, jeho otec, videl ho zúriť, vliecť šedivých starých
tuleňov, ani čo by to boly ryby platesy, a prekobŕcať mladých holánikov na všetky strany; a
Morský Lovec zareval: „Možno že je blázon, ale jednako je najlepším zápasníkom na Pobreží!
Neobor sa na svojho otca, syn môj! Už si ma získal!“Kotík mu odpovedal revom, a starý Morský Lovec vmiešal sa do zápasu so spustenými fúzmi,
odfukujúc ani rušeň, kým Matka a tulenica, ktorá sa mala stať ženou Kotíkovou, sa učupily a
obdivovaly svojich mužov. Bol to skvelý zápas, lebo obidvaja zápasili tak dlho, kým bol
ešte niekde tuleň, trúfajúci si hlavu zdvihnúť, a keď už takých odbojníkov nebolo,
slávnostne sa prechádzali sem a ta vedľa seba na pobreží a fuňali nadutí.V noci, práve keď severné žiare sa trblietaly a ligotaly cez hmlu, vyliezol Kotík na
holé bralo a díval sa dolu na rozprášené hniezdištia a na dokmásaných krvácajúcich tuleňov.
„Tak,“ riekol, „teraz som vám dal príučku.“„Na moju šticu!“ zvolal starý Morský Lovec a vzpriamil sa meravo, lebo bol strašne
doráňaný. „Ani sama veľryba orka by vás nebola horšie dotrhala. Synu, pyšný som na teba, ba
čo viac, ja sám chcem ísť s tebou na tvoj ostrov — ak je naozaj niekde také miesto.“„Čujte, vypasené morské prasce! Kto pôjde so mnou k tunelu morských kráv? Hláste sa, ak
nechcete, aby som vás znova učil,“ reval Kotík.Pobrežím ozvalo sa mrmlanie, podobné hukotu morského príboja. „Pôjdeme,“ sľubovaly
tisíce ukonaných hlasov. „Pôjdeme za Kotíkom, naším bielym tuleňom.“Vtedy vtiahol Kotík hlavu medzi plecia a zažmúril oči pyšne. Veru nebol bielym tuleňom v
tú chvíľu, ale červený od krvi od hlavy po päty. A jednako by sa bol štítil pozrieť sa na
boľavé miesta alebo dotknúť niektorej zo svojich rán.O týždeň neskoršie pobral sa so svojím plukom (blízo desaťtisíc holánikov a starých
tuleňov sa mu pridružilo) na sever k Tunelu morských kráv, Kotík ich viedol a tuleni,
zostavši na Novej točni, nadali im do bláznov. Ale nastávajúcej jari, keď sa všetci sišli
na Rybárskych zátoňoch Tichého oceána, Kotíkovi tuleni rozprávali toľko vábneho o nových
pobrežiach za Tunelom morských kráv, že vždy viac a viac tuleňov opúšťalo Novú točňu.
Pravdaže to všetko nešlo naraz, lebo tuleni sú nebárs umní, a potrebujú dlhý čas, kým sa im
veci rozležia v hlave, ale s roka na rok opúšťali tuleni Novú točňu, Lukanon i iné
hniezdištia, k vôli pokojným, chráneným novým pobrežiam, kde Kotík sedáva cez celé leto, a
stáva sa čo rok väčším, tučnejším a silnejším, kým sa tulieňatá bavia vôkol neho v tom
mori, kam človek nedôjde.[1]Treba tu rozumieť rodinu t. zv. ušatých tuleňov (Otariidae), z nej menovite morské
mačky čiže kotíkov (Otaria ursina), žijúcich v Tichom oceáne; ich samce sú veľké
hrivnaté, samice omnoho menšie. Pozn. prekl.[2]Asi meter aj štvrť.[3]Asi 300 kg.[4]čítaj: Chuán[5]Kap Horn[6]Manatus borealis[7]Manatus borealis — kapustniak severný
|
Kipling_Biely-tulen.html.txt
|
DáždnikNa poschodí starého domu bývali dve staré slečny. Dom bol starý, ešte z čias, keď
malomestskí palieri stavali podlá svojho „slohu“: pod čím rozumeli, že každý z nich inú bylinu
používal na okrasu domu. Jeden mučil utrápených murárov tým, že museli okolo dverí a oblokov z
malty narobiť hrozná, iný bol pyšný na svoje jablká a hrušky alebo kadejaké listy. Rozumie sa,
že tieto zázraky zamazali primeranými farbami, pravda, len prvý raz, keď dom bol celkom nový a
majiteľ mal z neho ešte ukrutnú radosť, lebo celé obyvateľstvo mestečka postávalo pred ním a
kochalo sa na novej pýche svojej rodnej obce. Keď bolo o niekoľko rokov treba dom prefarbiť,
tak ho už obyčajne celý jednou farbou zamazali a červené hrozno a zelené listy zmizli pod
ružovým alebo belasým náterom. Neskoršie sa i tento stával prozaickejším: ružovosť a modrosť
ustúpila praktickej šedivosti a už len na orýpaných miestach vyzerali ešte pestré farby
mladosti domu. Košíkovité, navonok vyčnievajúce mreže boli pripevnené i na poschodových
oblokoch, lebo veď v oné časy, keď tieto domy stavali, boli azda i milenci i lúpežníci
podnikavejší, vari i preto, lebo bolo skôr čo ukradnúť ako dnes, a dievčatá a nevesty
nestačili ochrániť ani mreže.Dve staré slečny, Genka a Lojzka Morských, neboli ani také staré na roky, ako svojimi
názormi na život. Najskôr boli staré už vtedy, keď mali len dvadsať rokov, a to preto, lebo
ich rodičia už boli hodne starší, keď sa im tieto dve potechy ich života narodili. Morskovci
boli dosť zámožní, majetok im stačil, aby i oni sami v pomernom blahobyte trávili svoj život,
ako aj na to, aby svojim dvom dcéram zabezpečili bezstarostné živobytie. Oni a ich dcéry
pokladali za jediný bezpečný spôsob uloženia peňazí ich umiestnenie v sporiteľniach, a to tak,
že ich rozdelili po mnohých ústavoch, lebo sa nechceli spoľahnúť len na jeden. Vôbec Genka a
Lojzka sa držali prísne všetkých príkazov a zvykov rodičovských i vtedy, keď tých už dávno
nebolo. Múdre a spoľahlivé im bolo len to, čo robievali otec — mať. Boli v každom ohľade do
krajnosti konzervatívne. V celom svojom živote sa dívali na mužov ako na veľmi nebezpečné
tvory, ktoré majú v hlave len samé úskoky a fígle, ako by mohli dievčatá urobiť nešťastnými.
Pritom všetkom však, že sa na mužov dívali len so strachom, predsa ich k nim čosi ťahalo. A
ten pocit akejsi neistoty robil ich ešte bojazlivejšími, lebo často cítili, ako by bolo dobre
odpočinúť na prsiach muža a preukázať mu všetok cit dobroty a lásky, ktorý v nich prebýval.Na každú novotu hľadeli s poverčivou hrôzou; aeroplány, kiná, röntgen, to sa im zdalo
pokúšaním pána boha, čímsi neprirodzeným. Modernejší román, najmä trochu smelší, čítali len so
šteklivým pocitom, že pášu hriech, z ktorého sa musia vyspovedať, a hanbili sa pritom ešte i
samy pred sebou.Ich živobytie bolo tiež zariadené, ako ho mali ich rodičia. Za povinnosť si považovali mať
vždy plné obloky kvetín, a vlastne hlavná ich radosť bola, keď sa mohli navzájom pýšiť krásne
vypestovanými pelargóniami, fuksiami a begóniami. Za najjemnejší parfum mali móšus[1]a v ich dome, ktorý udržiavali v pedantnom poriadku a čistote, vždy voňal
rozmarín, rumanček, lipový kvet a iné liečivé byliny, ktoré podľa starého zvyku opatrovali ako
isté pomôcky pri rôznych chorobách.Ani Genka, ani Lojzka neboli škaredé; mali celkom pekné črty tváre a nie zlú postavu. A
predsa sa nevydali. Príčina bola, že Genka sa narodila so zmrzačenou nôžkou a Lojzka — staršia
— mávala každý rok raz zrádnik, čo okrem ich domáceho lekára, ich starého priateľa Rozinského,
azda nikto nevedel.I Genka i Lojzka by boli mali príležitosť vydať sa, ale keď si pomysleli na svoje telesné
chyby, nemohli sa premôcť natoľko, aby ich prezradili i svojim prípadným mužom, a zostali
radšej pannami.A tak žili tieto dve ozaj cnostné ženy v živote malého mestečka, nezúčastňujúce sa na ňom
skoro vôbec. Z času na čas ich navštívila niektorá staršia priateľka alebo rodina a v riadnych
obdobiach i ony chodili na návštevy, na ktoré sa chystali sťa malé mesto na vítanie biskupa.
Ich život plynul ticho a bez starosti; veľká udalosť bola v ňom, keď im zhynulo kura alebo keď
skapala mačka.A tu naraz ich tak ukrutne vyrušili!Lojzka šla ráno, ako obyčajne, do kuchyne urobiť kávu na raňajky, čo nemohla nechať na
slúžku, a tu našla v kúte pri Terkinej posteli skoro nový poriadny mužský dáždnik!Lojzka sa dívala naň s prekvapením. — Terka, čo je to?Terka, šumné, červenolíce dievčatko, asi dvadsaťročné, mrdla plecom: — Nuž čože je?
Parapeľ, daj sa mi ho bože. Veď už vari videli parapeľ.— Terka, dáždnik, a to mužský dáždnik! Ako ten sem prišiel? Nezabudol hu to azda pán
doktor?— Ešte čo, veď vedia, že ten nikdy nechodí s parapľom.— Nuž čí je to dáždnik? Kto ho mohol sem doniesť?Terka mrdla plecom a zohla sa, aby priložila do sporáka.Lojzka zabudla i na kávu a utekala s dáždnikom ku Genke, ktorá ešte vylihovala v posteli.
Už v susednej izbe kričala: — Genka, Genka, pozri, čo ti nesiem. Pomysli si, čo sa stalo, v
našej kuchyni som našla mužský dáždnik. — I vniesla ho, opatrne ho kolembajúc za kvačku na
jednom prste, aby sa ho čím najmenej dotkla. Buclatejšia Genka, ktorej vše vyšľahol i
bystrejší blesk z očí, vyskočila z postele a pribehla k sestre. — Ukáž ho, aký je to zázrak? —
I vzala ho, obzerala, roztvorila i zavrela niekoľko ráz.— Poriadny, skoro nový dáždnik. To tu iste nechal nejaký pán!Lojzka zalomila rukami: — Nejaký pán, pre Kristove rany! A čo by ten tu robil?Genka vzala dáždnik, uložila sa s ním znovu do postele a obzerala ho rozčúlene ako nejaký
zvláštny, zriedka viditeľný predmet.— Hm, myslím, že to Terka bude najlepšie vedieť. Možno ho našla, alebo niekde vzala. Vieš,
že sa dáždniky často tratia. Hľa, ani náš doktor nenosí dáždnik od tých čias, čo mu dva
zmizli.— Počuješ, keď je to pánsky dáždnik, iste tu bol nejaký pán! A ak bol i v izbách! Ty,
Genka, mne sa zdá, že cítim taký zvláštny pach po tabaku, to bol iste mužský.— Lojzinka, a naše nočné kabátiky a nohavičky boli na stole porozkladané. Vždy tú bielizeň
ta kladie tá hlúpa Tera! — zvolala Genka, začervenajúc sa a tisnúc dáždnik mimovoľne na srdce.— Prepánajána! Aká hanba, aká hanba! Neukážem sa viac na ulici ani za celý svet, — zvolala
Lojzka, zalamujúc rukami.— To je strašné, že sa to práve v našom dome stalo. Ale čo tu len hľadal ten „mužský“? Čo
tu len chcel?— Ale myslím, že azda predsa nebol v izbe, lebo tak by nebol dáždnik zabudol v kuchyni, —
potešovala sa Lojzka.— To máš veru pravdu. Aká si ty len múdra, na všetko myslíš! Vieš čo, Lojzka, najmúdrejšie
bude, opýtame sa Terky, čo je to s ním. Tá bude iste niečo vedieť o ňom.Istá vec, že Terka vedela, a či nevedela!Lojzka zacengala a Genka si rozmyslela vec, a odložiac napokon dáždnik, vstala a obliekala
sa.Terka vošla s raňajkami do izby, a dokiaľ ich ukladala na stole, kývala Lojzka Genke, aby
sa začala spytovať, čo je s tým dáždnikom. — No, Genka, no. Veď už začni.Genka si zo dva-tri razy prebrúsila hrdlo a konečne začala:— Ty, Terka, povedz, aký je to dáždnik? Ty to iste vieš. Veď vari nespadol z neba.Terka ani nemukla, akoby nič.— Terka, prečo nehovoríš? Kde sa ten dáždnik vzal v tej kuchyni, veď povedz, dievka moja.
Veď si ho azda neukradla? — spytovala sa už i Lojzka.— Nuž, keď už tak chcú vedieť, nuž im poviem, — začala Terka tak, že bolo na nej vidieť,
že sa posmeľuje.— Veď už hovor, no! — skričala na ňu Genka.— Včera večer prišiel do kuchyne akýsi pán a pýtal sa, či som ich kravu nevidela. A ten
zabudol tam ten parapeľ, no!Genka i Lojzka zalomili rukami. — Prepánaboha; včera a akýsi pán! — skríkla Genka.— V noci po kuchyniach chodiť a spytovať sa na kravu! Kto to kedy slýchal, — divila sa
Lojzka.— Nuž a koľko hodín už bolo, keď bol ten pán v kuchyni?Terka utekala von a už vo dverách zvolala chytro: — Bolo už okolo pol dvanástej! — a
zatrepla dvere. Iste považovala túto zvedavosť zo strany slečien za veľmi neoprávnenú.Genke vypadli z rúk sukne, ktoré si pripravovala: — Lojzka, že vraj o pol dvanástej v
noci!— O pol dvanástej v noci chodia páni kravy hľadať po domoch! To je hrôza, čo to bude len s
nami. Musíme to oznámiť slúžnemu, nech urobí nejaký poriadok, — lamentovala Lojzka.— A keby to aspoň jalovicu, ale hneď kravu! — škandalizovala sa Genka.— A kto to len mohol byť, kto to len mohol byť? — Hádala ďalej, a zabudnúc i na
obliekanie, vzala zasa len nešťastný dáždnik do rúk a prezerala ho: — Nič na ňom nevidieť, kto
by to mohol byť, nič!Genka sa pri stálom lamentovaní a hádaní obliekla a naraňajkovali sa. Dnes zabudli na svoj
každodenný rozhovor o dražobe, o zlej akosti kávy a pečiva pre ten nešťastný dáždnik.Keď vošli obidve do kuchyne, inkvirovali zase Terku, ktorá naskrze nechcela vyjaviť, kto
bol ten pán.— Nuž a akože vyzeral, to si už len zaiste videla, — skríkla na ňu už nervózne Genka.— Mal taký červený nos, — vytisla zo seba nevdojak Terka.— Červený nos! Kto by to mohol byť? — pýtala sa zadivene Lojzka.— Kto má tu v meste červený nos?— Ojojój, červených nosov je tu dosť! — odsekla Terka.— A aký bol? Vysoký, či nízky? — na to Genka.— Starý, či mladý?— Ani starý, ani mladý, ani vysoký, ani nízky, len taký ako všetci ľudia, — vysvetľovala
Terka.— A to si ešte svietila o pol dvanástej, ty naničhodnica. Čo ty petroleja spáliš, ani si
ho nie hodna, — pustila sa do nej Genka.— Ja som nesvietila, ja som už dávno ležala v posteli, — bránila si Terka svoju urazenú
nevinnosť.— Nuž a či ho azda po hlase nepoznať?— Ktože tak hovorí ako moriak: hudry, hudry, hudry? Nik, iba on, — odsekla Terka
víťazoslávne.— Nuž veď to bol Gábor Búška! Ten lump, ten naničhodník, čo po všetkých kuchyniach sliedi.
Aká hanba, aká hanba! — nariekala zasa Lojzka. — A veď ten ani kravy nemá, čože ten hľadal
kravu?Na túto otázku Terka zostala dlžná odpoveď.— No a čo si to hneď nepovedala, kto to bol, ty, ty jedna naničhodná osoba, — kričala na
ňu Genka.— Keď som sa hanbila, no, — odsekla plačúc Terka. — Keby bol u nich býval v noci, tiež by
sa hanbili povedať. Húhúhúhú.— Preboha, aká hanba! U nás, u nás! V našom poctivom dome! — kričali slečny a utekali
ozlomkrky, potkýnajúc sa na prahoch, do izby, aby nepočúvali tie strašné Terkine reči. V izbe
sa podívali na seba a potom si padli do náručia a plakali žalostne, akoby ich bohvieaké
nešťastie bolo stihlo!Po troche sa utíšili a začali o veci predsa len chladnokrvnejšie rozmýšľať. Veď konečne
čože sa stalo také hrozné? Že bol v noci v ich dome cudzí mužský, a ešte taký vychýrený lump,
ako je Gábor Búška? Dobre, ale bol len v kuchyni, nuž a do kuchyne môže hocikto prísť, to nie
je predsa ich hanba.Našťastie ich prišiel navštíviť domáci lekár doktor Rozinský, ktorému, rozumie sa,
vyrozprávali svoje žiale.Doktor, veselý starší pán, šiel sa rozpučiť od smiechu nad rozhorčením tých dvoch starých
detí. Vysmial a nahovoril ich, aby z pokuty nevrátili tomu darebákovi ten dáždnik, keď príde
poň alebo ho bude pýtať.Slečnám odľahlo na duši od lekárovho posmechu, ale dáždnik im preto neschádzal z umu. Ba
čo viac, väčšinu svojho slobodného času strávili s ním alebo hovoriac o ňom. Robili s ním
kadejaké pokusy, chodili pod ním, akoby pršalo.— Pozriže, Lojzka, ako by sme to išli, keby som ja bola ženou toho pána a on by ma viedol
pod pazuchou a držal dáždnik nad hlavou, — vábila Genka.Lojzka vstala, chytila Genku pod rameno, a tak, premieňajúc sa — to bola Lojzka, to zasa
Genka pánom — chodili po izbe, vymýšľajúc rôzne príhody.Bolo zvláštne, ako sa staré slečny neprestali zabávať s tým dáždnikom len preto, lebo mali
pritom pocit, že majú skutočne muža! Bol ten mužský lump, spustlý človek a len pisár pri
obecnom súde, všetko jedno, ale bol mužský!Náhodou bolo niekoľko dní pekne, a tak pánu Búškovi nešiel dáždnik na um. Raz sa však
rozpršalo a tu vrazila Terka, príduc zo sklepu, do izby a zavolala:— Pýta odo mňa ten parapeľ!— Kto pýta ten dáždnik? — zvolala vyľakaná Genka.— Nuž on, ten, tento, no! — kričala Terka.— Pán Búška? — pýtala sa Lojzka.— Nuž a ktože iný? — odvrkla Terka.— Povedz mu, že mu ten dáždnik nevydáme! Kto sa po nociach po cudzích domoch vláči, toho
musíme pokutovať, — povedala Genka, ktorú doprosta bolestne pichlo v srdci, keď pomyslela na
stratu dáždnika.Terka mrdla plecom a odvetila: — A ja dbám, nech urobia, čo chcú. Ja mu to poviem. — I
odišla.Keď Terka odišla, cítili sa Lojzka a Genka, akoby im hrozila nejaká ťažká strata.— Lojzinka, čo urobíme? Ja mu ten parazol nedám.— Ani ja, a čo bude čo robiť. Čože, obišiel by bez pokuty? O tom ani reči!— A veď i doktor povedal, aby sme mu ho nedali. A potom, mne by bolo za ním tak — ľúto! —
zvolala Genka a plačúc hodila sa na diván.Podvečer zasa vošla Terka do izby, hoci ju nevolali. Zastala pri dverách a rozpačito
mädlila zásterku.— Čože chce Terka, — opýtala sa jej Lojzka — stavajúc okuliare a knižku na stôl.— Nuž zasa som prišla po ten parapeľ. „On“ povedal, že ak mu ho nedajú, že bude všade
rozprávať, že… — i zamĺkla.— Čo bude rozprávať, hovor! — zvolala rozčúlene Genka, prestanúc štrikovať.— Nuž povedal, že bude rozprávať všade, že ten parapeľ nezabudol v kuchyni, ale v izbe.— A čože je na tom, keby ho bol zabudol v izbe? — mienila Lojzka.— Ale v noci, keď bol v ich izbe, — vybúšila Terka a utiekla von. Genka sa zapálila ani
oheň srdce.— Ach, ach, bože, toto, takéto niečo! To je strašné, kto to kedy slýchal! Taký
naničhodník, — kričali na seba a vyskočiac behali po izbe ani vyplašené, vyberajúc trasúcimi
rukami dáždnik z kasne, kde bol uschovaný.— Na, daj mu ho, daj mu ho, nechcem ho ani viac vidieť.I vyhŕkli jej slzy z očí.Lojzka pozrela na ňu ľútostivo, i prišla na spásnu myšlienku. Vzala céger,[2]v ktorom mala peniaze, a vyňala z neho desať zlatých. (Vtedy ešte rátali na
zlatky.)— Ty, Genka, nechaj ten dáždnik. Pošlem mu zaň desať zlatých. Veď za tie peniaze môže si
kúpiť i nový, a hodvábny.Genka s mimovoľným šťastným úsmevom odpratala zasa dáždnik na jeho miesto.Gábor Búška bol s desiatkou spokojný. Lenže, pravda, vyrozpráva] celú udalosť po všetkých
krčmách, v ktorých sa obrátil. Isté je i to, že si nový dáždnik nekúpil.On už mal také šťastie s dáždnikom, že vždy našiel nejaký lepší „zabudnutý“.Nuž bolo to už dávno… Od toho času Lojzka odišla ku svojim drahým rodičom. Už len Genka
žije ako staručká dáma, ktorú každý má rád a ctí si ju, lebo je ku každému taká dobrá. S
dáždnikom sa už dávno prestala hrať. Ale ho preto opatruje, nebožiatko, ako vzácnu relikviu,
ku ktorej sa viaže jej jediná spomienka na šťastie a lásku v tomto živote.[1]mošus(zastar.) — pižmo, voňavka[2]céger(zastar.) — ručná taška
|
Nadasi-Jege_Dazdnik.html.txt
|
Hádka Zaoska s CvajfúsomCvajfús: Odpusť mi, keď musím povedať, že tvôj političný obzor je
len veľmi obmedzený. Ty vždy vychvaluješ svobodu a práva občianske, ktoré v praktičnom
živote fajku dymu nestoja. Na papieri sú tie volebné paragrafy síce pozlátené, aj tá
svoboda s jej právami sú tiež na papieri pekné a ligotavé, len že keď sa to s ními tak má,
jako s obrázkovými katalogami a cenníkami semiačkovými, v ktorých najdeš pekne namaľované
obrovské karfioly, centové hlavy kapustné, mrkvu a uharky v hrúbke ľudského stehna
nakreslené, lež keď si tie semiačka kúpiš a ich zaseješ, vyjde ti z toho nejaký neforebný
zelený zázrak daromnej plodiny a ty potom frfleš, sa hneváš, že to nenie také, ako v tom
cenníku obrázkovom namaľované a opísané stojí.Nuž práve to tak býva s tými volebnými právami a svobodou, ktoré sú nie vôľa národa, ale
len vôľa násilného, krivonosého fasóna liberalismu, ktorými sa často kšeftuje ako s nejakou
liščacou kožkou. Teda vychválená suverenita, samostatnosť národov, alebo a „nép szava Isten
szava“ — hlas ľudu hlas Boží — sú len škarupiny prázdne liberálnych veľkohubých frások,
ktoré len do takého krámu pasujú. Hm! ľud, ľud! On je zväčša na konštitúciu nezralý,
nespoľahlivý, niekde aj neschopný; mnohý nemá pochopu o statočnosti slova, svedomia a
charakteru a preto političní chytráci, šibalci, čo oči zaslepujú, držia ľud za nemotornú
massu, s ktorou sa dajú političné fígle vystrájať pod zásterkou zákonitosti.Vypisujte najpeknejšie články o svobode, o právach, vysvetľujte práva, poučujte, behajte
sem-tam, len to zbadáte, že mnohí vám dezentirujú do táborov filištinských, idú ako
teliatko hoc za kým za hrsťkou trávy, za bryndzou a capovým guľášom, za pálenkou, za
starými virštliami, za zlatkou, za sľubami a často i za strakami, ktoré im na kôloch
ukazujú.No vieš, taký človek potom nenie političným konštitucionálnym občanom, ale
mimokonštitucionálnym teliatkom, ktoré za trochu futrášom beží bez mysle. Ja som také
občianskej svobody teliatka poopijané videl na varínskej voľbe, kde cibilní krivonosí
husárí jedno opité stádo takých teliatok medzi sebou viedli a strážili, by im nezutekali.
Bola to hanba ľudskej dôstojnosti a svobody konštitucionálnej videť také užívanie svojeho
práva.Vola aj malé dieťa prútikom zavráti, zaženie a pred sebou ženie, kde sa mu ľúbi, lebo
chudák vôl nemá povedomia o svojej sile, ináč by sa veru nedal od dieťaťa prútikom naháňať;
ale že konštitucionálni občani, ktorí znajú svoju silu, svoje právo, svoju svobodu zákonom
ubezpečenú, dajú sa tak nadužívať od krivonosích chlapčísk, volebných aranžérov poháňať, to
je smutná vec! Ak oni zbadajú fľašku, môžeš ty potom za nimi kričať, ako Dávid kričal za
svojimi, keď utekali od Boha: Nolite fieri sicut equus et mulus, quibus non est
intellectus! čo to znamená, to ti pán kaplán povie.My Slováci nemáme ešte sväté Písmo slovenské a každý ho nesmúc prekladať bez dovolenia
rimskej sv. stolice, preto ho ani ja nesmiem svojou aktoritou tebe na slovenský prekladať.A biskupi slovenských veriacich o tom ani počuť nechcú, by ľud slovenský tiež mal
autentične preložené sv. písmo a potvrdené svätou stolicou apoštolskou neomýlnou, že však
im to nenie treba; a keď chcú, majú preklad maďarského Káldyho, alebo českú husitskú
bibliu. Preto aj jeden pán biskup písal pastiersky list na farárov ľudu slovenského, by
Slovákom maďarský kázali, maďarský v kostole sa modlili, maďarský katechisovali a aj
maďarský spievali — pre akýsi „egyöntetüség“ tak, ako aj apoštoli galilejskou rečou kázali
Arabom, Elamitom, Rimanom, tým, ktorí boli z Libie, z Kappadocie a prichodčí (zaiste Česi)
a tí ich všetci rozumeli. Poneváč ale ten pán biskup nechcel garantovať, že Slováci budú
rozumeť maďarskú kázeň, farári odložili lístok jeho na stranu. A aj v Ríme sa dožúvali
preto a skoro vyhrešili toho biskupa, čo chcel na silu apoštolské zázračné časy uviesť.Zaosek:Cvajfúsko, ja ťa rozumiem, viem, čo asi chceš povedať, že
tá naša ľudová strana nemá bohatých cirkevných vodcov, teda že i tak mnoho nestojí! Že na
našej strane sú zväčša chudobní duchovní ako vodcovia, to je vec prirodzená, lebo oni sú
zväčša z ľudu, s ľudom žijú, s ľudom znášajú ťarchy, kríže, nedostatok, chudobu,
zapovrhanie, posmechy. Keď ľud trpí, trpí ich duchovný tiež; keď ľud hladuje, aj on berie
účasť v tom; keď ľud nemá ani on nemá. Ktože zastane ľud? Boháč nie, lež priateľ ľudu:
kňaz. Spasiteľ sa vždy najviac medzi ľudom zdržoval, jeho biskupi boli z ľudu. Sv. Pavel
apoštol bol kadlec na pokrovce, ako to sám hovorí — iní rybári. Veľkí páni, farizei,
zákonníci, pisári s nimi nedržali, ba ich prenasledovali, ako aj včuľ. Že mnohí z
duchovných s ľudom nedržia, nuž to sú lebo bohatší a bohatí len s pánmi držia; alebo, vieš,
nech je medzi nami povedano, mnohí hľadajú tituly, mastné kapituľské chovánky, zlaté
retiazky, prstienky a všeliaké červené šatové náradia. To je, vieš, krehkosť ľudská. A také
veci sú u ľudovej chudobnej strany nie k dostaniu.Vieš, ja nikoho nesúdim, nech každého Boh súdi; ale to ti poviem, že aj ten Iškariotský
má svojich, čo sa tiež chodia opytovať: čo mi dáte, aký titul, akú čapicu, aký postriebrený
kutáč do ruky, alebo aký hrnčok so smätánkou?Takýmto ty never, to sú farizei.Niektorí takí duchovní sa aj držia za múdrejších nad ľudových kňazov, keď sa oni môžu
pritreť ku liberálcom, kde im zaiste nádej zazelenie.Našli sa aj niektorí, čo čakali perského šacha-kráľa v Prešporku v nádeji, že dostanú
rád Horúcej pece babilonskej Daniela, alebo rád Levovej jamy a titul Kchána s rádom
Červenej pantofle spojený!Cvajfús:Zaosku, no, to je už naša ľudská slabosť, sebe také veci
žiadať, čo ešte iní nemajú. Za to ty tak rozhorčeno nemusíš rozprávať. Ktože sa ti včuľ už
uspokojí s titúlom: gazdičko, súsedko, kmotrička, môj dobrý človek, ctihodný, nádejeplný,
velebný, tekinteteš atď.? Keď dnes je už každý čert osvieteným? To je darmo, ľudí smrť až v
hrob uspokojí, keď všetky šabraky na kopu pohádže.Zaosek:Cvajfúsko, no, no, ty už páchneš tým liberalismom, už
vyhováraš tie slabosti tej ľudskej márnosti, už sa mi vidí, že aj ty čakáš nejaký titul a
rád zlatého pelendreku na žltej, panádelsósovej barvy stužke, čo vyznačenie felčiarske!Cvajfús:Nuž a ty by si neprijal nejaký rád „niklovej motyky“?Zaosek:No, ja mám s tebou političný pokoj, buď ty felčiarom, ja
budem sedliakom a nechajme politiku väčším figliarom. Ja sa držím ľudovej strany.
|
Gaspar-Zaosek_Hadka-Zaoska-s-Cvajfusom.txt
|
A. Štyri čiastky roka. Predzvesti počasiaObsah1. Jar2. Leto3. Jeseň4. ZimaPríslovia[1]1. Jara) Všeobecne o jariNa jar cent dažďa, funt blata. — Na jar za džbar dažďa, za lyžicu blata. — Na jar za
mericu dažďa, za štvrtku blata. — Na jar za voz dažďa, za hrsť blata.Č. 446.
Adalb. Maj 22, Wiosna 2.[2]Nenapadne tichá rosa, kým nezájde večer kosa.[3]Sviňa je prvý oráč.[4]Zavčas jari jeden povie:Ľaľa, mačka na streche!Druhý
povie:Nie to mačka, to je medveď![5]b) Jarné mesiace5Ide marec, poberaj sa starec. — Marec, nejeden v ňom umrie starec. — Marec, poberaj sa
starec v tanec. — Príde marec, zomrie starec.Č. 444.— V marci
umierajú starci.Adalb. Marzec 3.Keď brezeň orie, duben odpočíva.Marcový prach je zlatý.Č. 444.[6]Marec suchý, apríl mokrý, máj studený dáva rok úrodný.Suchý marec, mokrý máj, bude žito ako háj.Č. 448. Adalb. Kwiecień 16, Marzec
26.10Suchý marec, studený apríl, mokrý máj, bude v stodole raj.Ranný dážď, ženský plač, panská láska a aprílová chvíľa, to všetko na zajačom chvoste
visí.Č. 446.[7]Teplý apríl, zimný máj, bude žito ako háj.[8]V apríli prší na raž, v máji na pšenicu, v júni na jačmeň.Chladný máj s mokrým červeňom plní stodoly zbožím a senom. — Chladný máj naplňuje
stodoly.15Máj — kravám daj![9]Májová zelinka každá býva dobrá.Májový dážď viacej stojí ako Viedeň.Máj, v poli háj. — Máj, všade háj. — Máj, zelený je háj.Studený máj, v stodole raj. — Studený máj, na poli raj.Č. 448.20Tŕňová zima.[10]Vmáji aby palica pastierovi ani neosychala.Č. 448.c) Jarné dni12. marca.Hrehor ešte bradu trasáva.Bošácka dolina.Na sv. Gregora idú lady do mora.Č 445. Adalb. Gregorz św. 2.O Gregore leňoch sedliak, čo neorie.Č. 445.2519. marca.Jozef mosty stavia, Ďuro ich do poľa vyháňa.Keď Jozef vykyvká deti pod stenu, Matka(25. marca)ich iste dnu
zaženie.Na Jozefa ide vdovicin pluh zo dvora.[11]25. marca.Panna Mária zo zásterky lastovičky vypúšťa.24. apríla.Čo do Dzura narastie, to po Dzure skape.30Ďuro, krivý čaptáň.[12]Ďuro všetkých z izby von do poľa vyženie.O Dzure má sa už vrana do oziminy schovať.O Dzure už tráva bude rásť, čo by si ju hámrikom pral do zeme.[13]Za koľko týždňov žaby kŕkajú pred Dzurom, za toľko po ňom budú mlčať.Adalb.
Marek św. 3.[14]3525. apríla.Na Marka má sa už vrana do oziminy schovať.12. — 14. mája.Pankrác, Servác, Bonifác — traja ľadoví mužovia.[15]15. mája.Žofia víno vypíja.25. mája.Na Urbanov deň utekaj siať len.Adalb. D. Urban św. 9.Po svätom Urbanu mráz neškodí džbánu.[16]40Urban ešte niekedy bradou pokýva.[17]Dokal Urban z pece nezleze, nebude teplo.Modra.2. Letoa) Všeobecne o leteLepšie jedno leto ako sto zím.Nestrach v lete o hospodu, každý krík ti ju dá; ale v zime![18]Netreba Boha o dážď prosiť, príde hneď, keď začneme kosiť.Č. 449.45V lete ako v lete, ale v zime!V lete dobre je i Bete; ale v zime, carissime![19]b) Letné mesiace a dniDo Ducha nespúšťaj kožucha a po Duchu zas v kožuchu. — Do Ducha nespúšťaj sa kožucha a
po Duchu pripáš si ho k bruchu.Č. 449. Adalb. Duch św. 1.[20]8. júna.Keď na Medarda prší, bude pršať za štyridsať dní. Medardova kvapka štyridsať dní kvapká.Č. 450. Adalb. Medard św. 5.5024. júna.Do Jána do brucha jama.[21][22]Do Jána Krstiteľa nechváľ kapustu, pšenicu, jačmeň.Č. 450.Duch popráva oziminy a svätý Ján jariny.[23]O Jáne čerešne i muchy zrelé.Pred Jánom nechváľ jarinu, až po ňom.55Za koľko dní pred Jánom kukučka kuká, za toľko bude kukať po Jáne.29. júnaNa Petra Pavla seje pánboh prvé hríbiky.Peter a Pavel rozsievajú huby.Peter a Pavel pretrhne žitám korene.[24]25. júlaJakub, chleba kúp!Adalb. Jakób św. 10.— Jakub, chleba kúp,
pálenky nalej, pôjdeme ďalej!60Dnes máme Jakuba, zajtra svätej Anny, krúťteže sa, krúťte, moje milé hlavy![25]26. júlaKeď je po sv. Anne, hneď si sedliak klobúk nahne.Sv. Anna — chladno z rána.Č. 452.V psie dni najviac muchy štípu.1. augustaDo Petra nit cepla; a po Petre už je po ceple.Šariš.6510. augustaKeď príde Vavrinec, ber oči na klinec. — Keď príde Vavrinec, olovrant na klinec.[26]Na sv. Vavrinca švábka do hrnca.[27]Na sv. Vavrinca idú oriešky do venca.Adalb. Wawrzyniec św. 3.Dážď, ktorý v auguste do obeda prší, skorej, ako obed minie, sa usuší.3. Jeseňa) Všeobecne o jeseniBabské leto.70Lastovičky na odletu, koniec i babiemu letu.Č. 454.Naháč kvitne, káže prásci.Bošácka dolina.Svieti slnko, ale je zubaté.Tvrdá jaseň.[28]V jeseni: Čo varíte? — Zemiačiská. Na jar: Čo varíte? — Zemiačky.75V jeseni funt dažďa, cent blata. — V jeseni za lyžicu dažďa, džbar blata. — V jeseni za
štvrtku dažďa, za mericu blata. — V jeseni za hrsť dažďa, za voz blata.Adalb.
Jesien 7.[29]V jeseni z každej dzierky strišča zima fučí.Bošácka dolina.[30]Zo strniska už chladný vietor fúkať začína.Č. 452.b) Jesenné mesiace a dni24. augustaUž je po Bartoleme, pôjdu hady do diery.[31]September — z poľa ber!808. septembraMara — chleba dala. — Štedrá Mara — chleba dala. — Malá Mara(15.
august)chleba dala a veľká(8. septembra)ho popratala. —
Malá Mara(25. marec)chleba vzala, veľká Mara chleba dala.21. septembraPo Matúši čiapku na uši!Č. 453.29. septembraDo Jána maslo, po Michale nitka.[32]Michal — dievky pichal. — Gál(16. októbra)— dievky bral.Adalb. D. Michal św. 9.Michal všetko z poľa spíchal.Č. 453.85Po Michale tráva čo bys’ ju kliešťami ťahal, nepôjde von.[33]15. októbraNa Teréziu každý švec obírá.Modra.[34]16. októbraGál dievky bral.Gálovo žito nebude bito.Adalb. Urban św. 8.Od Gála chvíľa nestála.9026. októbra.Už je po Mitre, už valachom svitne.[35]28. októbraNa Šimona Judy hájnici von z búdy.Č. 454.[36]Na Šimona Judy mrznú v poli hrudy.Č. 455. Adalb. Szymona i Judy św.
4.Šimona Judy vyháňa baču z búdy.11. novembraMarcin jak nebude na Šechsvatých moci, tak príde dozaista na Marcina v noci.[37]95Sv. Martin a Hromnice pradú z tej istej praslice.Sv. Martin chodí na sivkovi. — Sv. Martin chodí na bielom koni.Č. 455. Adalb.
Marcin sw. 25.19. novembraSv. Alžbeta za plný košík sviatkov prináša.25. novembraKatrena hudcom husle berie.[38]Keď na Katarínu stojí hus na ľade, na Vianoce bude stáť na blate.100Na sv. Katarínu schovaj sa pod perinuČ. 455. Adalb. D. Katarzyna św.
2.4. Zimaa) Všeobecne o zimeIba svitá a mrká.[39]Ide slnko dohora, ide zima do dvora.(Pozri 108.)Ked poliak duje, zima nasleduje.[40]Mnoho snehu, málo sena.105Mnoho snehu, málo vody. — Veľké snehy, málo vody.Č. 441. Adalb. Śmeg
1.[41]PecKto popod pec sadá, ten len zimu hľadá.Zakúrená pec, to je milá vec.Rastie deň, rastie i zima.V zime kážu nasušiť si snehu na leto.[42]110Zima bez ľadu, kaša bez medu, potok bez ryby, to sú samé chyby.Zima jako zima, ale vetor kosci láme.Bošácka dolina.Zimné slnce má zuby. — Zimné slnce je zubaté.Zimu vlk zožral. — Zimu vlk nezožene.[43]b) Zimné mesiace a dni4. decembraSv. Barbora ťahá sane do dvora.Č. 546.11525. decembraBiele Vianoce, zelená Veľká noc; čierne Vianoce, biela Veľká noc.Č. 456.
Adalb. Bože Narodzenie 1.[44]Zelené Vianoce, biela Veľká noc; biele Vianoce, zelená Veľká noc.Adalb. Boze
Narodzenie 16, 17.Do Hôd dlhá nitka, krátky deň; po Hodoch krátka nitka, dlhší deň.Do Vianoc haj, od Vianoc jaj!Jasné Vianoce, tmavé stodoly; tmavé Vianoce, jasné stodoly.Č. 456.[45]Keď je vianočná noc tmavá, bude tma v záčinku.Adalb. Gody 6.120Na Štedrý večer a na Vianoce každý statočný človek doma sedí.[46]Na Vianoce blato, na Veľkú noc sneh.1. januáraNa Nový rok o slepačí krok; na Tri krále o skok dále; na Hromnice o hodinu více.Č. 441. Adalb. Nowy Rok 6.6. januáraTrikráľovú zimu vlk nezožerie.(Pozri 113.)21. januáraKeď sa na Vincenta vták na koľaji vody napije, ten rok mnoho vína sľubuje.25. januára125Keď sa na Pavla vtáča z koľaje napije, bude pozdná jar.Na Obrátenie sv. Pavla sa medveď na druhý bok obráti.Na Pavla čľapky, vyhadzuj gazda zedky.Č. 442.[47]Na Pavla napoly peceň.Č. 422. Adalb. Paweł św. 4.O Pavle je pol zimy.Adalb. Nawrócenie św. Pawła 3.Február130Čo veľký zameškal, to malý doháňa.(Pozri nasl.)[48]Malý sečeň protiví sa veľkému.[49]2. februáraCigán sa Hromníc bojí.[50]Hromnička čistá, konôpka istá.[51]Keď chytia Hromnice, odhadzuj onuce; keď pustia Hromnice, len chytaj onuce.Č.
443.135Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, tak v marci zmrzne.Na Hromnice o hodince.(Pozri 1. január.)Na Hromnice treba mať ešte polovicu krmu.Na Hromnice zadúva ulice.Nech len držia Hromnice.[52]140Prešli Hromnice, koniec sanice.Č. 443.Radšej vidí bača o Hromniciach vlka ako sedliaka v košeli.Č. 443. Adalb.
Gromnica 21.5. februáraSv. Agáta býva na sneh bohatá.Č. 443.Sv. Hata všetky kúty zahatá.[53]6. februáraNa Dorotu pôjdu si vtáčky po pesničky. — Na Dorotu pôjdu si vtáčky na trh do Krupiny
píšťalky kupovať.145Okolo sv. Doroty bývajú metelice a sloty. — Sv. Dorota — sneh alebo slota.Adalb. Dorota św. l.14. februáraValent žení vtáčence; Matej im rozdáva píšťalky.24. februáraMatej ľady láme, ak ich nachodí; ak ich nenájde, teda ich narobí.Č.
444.— Matej ľady láme, ak nemá čo lámať, tak v marci ľad máme.Matej šiel piť; šiel poň Gregor, za ním Jozef, ale sa všetci tam zapili, len Matka Božia
ich potom všetkých vyhnala.[54][1]Okrem niekoľkých úsloví.(Zát.)[2]V jeseni opačne. Z.[3]Kosa— hviezdnatosť. Z.[4]Len čo rozmrzne zem, sviňa (divá) ryje pyskom.[5]Mačka na streche — teplo; medveď — zima. Z. — Premenlivé počasie z jari.[6]Maď. znenie: Márciusi por aranyat ér (Marcový prach je hoden zlata.)[7]Porov. porekadlo: Mení sa ako aprílová chvíľa. Z.[8]Porov. č. 8.[9]Ešte slabá paša Z.[10]Keď tŕň kvitne, býva zima. Z.[11]Najposlednejší. Z.[12]Neskorá jar. Z.[13]Pozri Jeseň. Z.[14]Sliezske znenie: Kelko dni před Juřim žaby vrču, telej dni po nim mlču. — Vlastivěda
slezská 1888, I, s. 213.[15]Mráz. Z. — Aj nasl.[16]T. j. hroznu. Z.[17]Porov. č. 22.[18]Maď. znenie: Nyáron minden bokor szállást ad. (V lete každý krík dá hospodu.)[19]Narážka na kveštovanie žobravých mníchov; aspoň rehoľné oslovenie carissime (drahý
brat) by tomu nasvedčovalo.[20]Sliezska paralela: Do sv. Ducha něsvlekaj kožucha a po sv. Duchu ohlidaj se po
kožuchu. — Vlastivěda slezská 1888, I, s. 213.[21]Iné príslovia o užívaní zásob potravín pozri v kap. V. 902 — 909.[22]Núdza o chlieb. Z.[23]Duch— sviatky sv. Ducha, Turíce.[24]Už nerastú, ale zrejú. Z. — Sliezske znenie. Petr a Pavel žitam kořenky natrhně.
Vlastivěda slezská 1888, I, s. 213.[25]O dozrievaní kapusty. — Variant: Dneska je Jakuba a zajtra Anny (gazdiná sa dotkne
kapusty, spraví kruh nad ňou, zvrtne sa a podskočí), bodaj ste sa v tejto mojej
kapustičke toľké zavíjali hlavy! A budú! (Lipt Mikuláš, Šuj.)[26]Tkáčske porekadlo. Z.[27]Sliezske znenie: Na sv. Vavřinca s kobzolama do hrnca. — Vlastivěda slezská 1888, I,
s. 214.[28]Keď už zem na tvrdo zamrzla. Z.[29]A opačne. Z.[30]Striščo,strniščo, západoslov. náreč. —
strnisko[31]Ľud. tvar mena Bartolomej, podobné nárečové varianty: Bartolem, Bartomil,
Brtomil.[32]Rastie. Z.[33]Maď. znenie: Szent Mihály után ha harapótogóval húznák is a fuvet, még se nő. (Po
Michale keby trávu kliešťami ťahali, ani tak nenarastie.)[34]Obuvník ako vlastník vinice. Z.[35]Prestanú pásť.[36]Idú domov, už je po oberačkách. Z.[37]O prvom snehu. Z. — Porov. č. 96.[38]Posledné svadby. Z. — Začína sa cirkev. obdobie zv. advent, v ktorom cirkev
zakazovala konanie svadieb a zábav.[39]O decembri. Z.[40]Poliak— studený severný vietor; názov používaný na sev.
Slovensku[41]Prenesený význam: veľký hnev — malý účinok. Alebo: veľké prípravy, malý výsledok.
Z.[42]Iron. Z.[43]Zimu vlk zožral.— O miernej zime. Z. —Zimu vlk
nezožerie.— Keď po miernom počasí konečne nastane dlhá ostrá zima. Z. —
Maď. znenie: Nem eszi meg a farkas a telet. (Vlk zimu nezožerie.)[44]Hovorí priadka. Z.[45]Jasné stodoly— prázdne. Z.[46]V rodinnom zvykosloví sa ustálila obyčaj, že cez dôležité sviatky, ktoré sa intímne
prežívali v rodinnom kruhu, zdržiavali sa členovia rodiny doma. Praktická podstata tohto
zvyku bola v upevňovaní spolupatričnosti rodiny.[47]Gazda nech zachraňuje pozostatky krmu, lebo jar bude neskoro. Z.[48]Veľký — január; malý — február (podľa počtu dní v týchto mesiacoch).[49]Ostrejšia zima vo februári ako v januári. Z.[50]Podľa ľud. pranostiky na Hromnice (2. feb.) býva najtuhšia zima; Cigán sa jej bál,
lebo nemal poriadneho oblečenia ani bývania.[51]Ak na Hromnice niet snehu, vydaria sa konope.[52]Zima sa má vyzúriť do Hromníc, aby už po nich netrvala.[53]Sv. Hata — sv. Agáta; zahatá snehom. Z.[54]Zvestovanie Panny Márie (25. marca) prináša jar. Z.
|
Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Pranostiky-a-ukazy-prirody.html.txt
|
Chystanie sa jednej familie na horniacky kaliko-bál (calico-bál)— zo zápisniceZaoskovej.—V istej záležitosti prinútený som bol u jednej familie horno-trenčianskeho N. mestečka
sa zdržovať, v ktorom mestečku mladí ľudia zariadili tak zvaný „kaliko-bál.“ Sotva že
oznamy zvestovaly mestečku na 22. januára vydržiavať sa majúci „kaliko-bál,“ hneď všade
medzi dievčenským svetom, medzi namyslenými a domyslenými krasuľami familií počalo sa
všetko hýbať, hniezdiť, pripravovať a vyprávať sa o tom kalikovom báli a o nádeji skvelého
podarenia. Slečinky tej remeselníckej familie, u ktorej som sa zdržoval, behaly sem i tam,
jako potočné trasoritky okolo otca, jedna nad druhú štebotiac, jako sa dievčence celého
mestečka, ba aj bližšieho okolia chystajú a pripravujú na ten ešte nevídaný kaliko-bál.
Pojde — vraj — aj Netti Kominárova, aj Krajčírova Monika a Albina; všetci mladí ľudia z
vidieku a okolia, učiteli a učiteľky, aj organistove dcéry z Czudarpataku s pánom kaplánom,
výborným to kúrmacherom a tanečníkom dľa gregoriánskeho taktu. Vidíte, tatko! Len vy
nechcete, aby sme sa šly raz do roka zabaviť medzi ľudí. V lete musíme fazuľu a zemiaky
ohŕňať, v zime perie driapať alebo šošovicu od vičenca obierať, a potom nám len nadávate,
že sme staré, vysedené panenky, staré čuridlá, staré chvosti, ktoré sa nemôžeme povydávať;
nuž jakože sa vám povydávame, keď nás žiaden nezná, nikde nevidí, keď sa nikde neukážeme!Ja som nehovoril, že nesmiete ísť na ten jakýsi galotový bál, to jest na trh a na
výstavku, na ktorej sa dievčence predávajú, ponúkajú, nastŕkajú, vybierajú do vydaju; len
to som povedal, že ja ani len babky nedám na jakésy bálové galoty, ani na ten váš galotový
tanec. Tuším už aj dievčence sa blázňa, keď sa chystajú v galotách tancovať!— Ale, tatko, čo hovoríte, veď to nie je galotový bál, ale „kaliko-bál,“ ktorý
veľkomožné panie uviedly, bo už nemohly vydržať konkurrenciu s kuchárkami, s frajcimerkami
a s pestúnkami v môde, v nádhere drahých bálových kostümov. Preto aby sa mohly deliť a
lišiť od takejto drahej, márnotratnej čvargy, uviedly jednoduchý, lacný bálový kostüm,
zvaný „kaliko“ (calico) z ľanového plátna, jakým aj kníhviazači viažu knihy, romány, —
„Calico-Einband“ — alebo aj zo žihľavového vlákna hladkého, — aby sa chudobnejšie familie
nevhodily do dlhov pre skvostné, drahé bálové šaty.No, jak to len o taký žihľavový kaliko-štof na bálový kostüm ide — odpovedal tatko — tak
máme od viac rokov na povali žihľavovej látky vriec celú kopu, v ktorých sme od Rifky múku
kupovali, nuž môžete si ušiť bálové calico-šaty. Aj od Mauthnera sú tam žihľavové vrecká z
ďatelinového semena s červenou bordorou v prostredku — tými si môžete tie bálové-kalikové
šaty vykonfektirovať — nemusí vaša stará po snittwaarenhandlungoch a za krajčírmi behať a
po pánsky kontá robiť. Ale aj to vám hovorím, že ja vám na bálovú žranicu nič nedám, my
nežijeme z kvitancií, jako lační pisári, ale z toho, čo nám Pán Boh na roli požehnal.
Najedzte sa pred bálom predbežne doma kapusty a zemiakov, aj si môžete vziať, ak by ste po
polnoci vylačnely, čierny ražný postruheň do vačkov, — máte hneď tak zvaný pánsky graham —
chlieb, ktorý má — vraj — pri zdúvaní vetry vyvádzať zo života. Aj si môžete s pár na tvrdo
uvarených vajec vziať, aspoň budete doma supirovať a nie po hostincoch, kde sa v káve
miesto cigorie aj šváby, chrobáci vyvárajú. No, veru tvrdé brustfrikando zo starého capa,
čo vám hostinský dá a makovú štrúdľu posypanú grísou — bez toho sa aj obídete. Už som vám
povedal, vy staré „trtane“, ja peňazí nemám ani nedám, zostaňte doma, i tak vám dám večer
robotu, môžete šošovicu obierať z vičenca.— No, no, no, ty starý blázon, — odvetila matka — už si zase v strachu, žebys’ musel dať
peniaze zaťovi, až by sa ti ktorá z dcér trafila vydať po tom kalikovom bale. A, veď
naposledy každý nejde za peniazmi. Sú aj mladí ľudia, ktorí hľadia, viac na krásu tela
dievčeniec, nežli na odutý pudilár! Po mestečku každý hovorí, že naše dcéry sú najpeknejšie
v celom okolí, a vo vidieku. Veď každý nekuká na nábytok, na Eínrichtung izbený: ale sú,
ktorí sa dívajú na Einrichtung: krásy tela. Náš učiteľ s mestským pisárom už dávno hovoria,
že my máme najpeknejšie dievčence, že my sami ani nevieme ceniť ich krásu, ktorú by aj
Šalamún kráľ bol obdivoval, ktorý vo svojej knihe: „Piesní pieseň“ takto opisoval
Sunamítku, židovské dievča: Milá moja! krk tvoj je pekný jako veža, oči tvoje jako vrch
Libanon, na ktorom sa stáda ovečiek pasú. — Nuž, a či naša Irenka nemá taký pekný vysoký
krk jako veža? A Margitkiné velké oči ultramarin-zelenkavé, jako jazero hory Libanon? Aj to
povedal, že sv. písmo vychvaľuje krásu mládenca kráľa Dávida pre jeho ryšavé a červené
vlasy — a to bol len mládenec. — A snáď naša Adela nemá pekné, jako od rannej zory ožiarené
vlasy?No a náš pán kaplán aj to hovoril, že najelegantnejší grécky klassický nos v celej
stolici má naša Brigitka a že jej krása neustúpi kráse trojánskej, „glaukopys“-svetlookej
Heleny, o ktorej grécky básnik Homéros vypráva. — Teda čo žiadaš už viac, ty starý tatko! —
keď ešte aj to povedal, že ja matka som ruža krásnych ruží. — No len no, ty sprostá stará
hus, len ty daj na chválu učiteľa, pisára, kaplána a iných, zo života vyhegľaných,
vvžitých, vystrečkovaných starých mládencov. Ved to práve robia posmech z tých tvojich
čuridiel!Včera večer, keď som bol na pohárik u Svätého, vyprávali mi moji bratia, aký posmech
stvárajú po meste z tvojich dievčeniec, ty staré motovidlo! Učiteľ citoval síce krásu
červeného, ryšavého mládenca, Dávida kráľa, ale nie krásu ryšavej impertinent blond nejakej
panenky zo starého zákona, tým menej z nového. A to bol len posmech z Irenkiného krku jako
veža, bo práve pre jej dlhý krk ju posmievajú bocianom a bogdálom, teda nedržia ju za peknú
Sunamitku, ale za dlhokrkého barana. — A tie Margitkiné veľké, zelenkavé oči, ktoré
porovnávali len na posmech s jazerom a stádom oviec vrchu Libanona a Hermona, — posmievajú,
že sú to zeleno-svetlé oči veľké baranie Margitiné. Nuž, a na kaplánové slová, jako znalca
krásy, nedaj nič. Tomu sa dnes ľúbi každý zavarský a cíferský vyšívaný rubáč a zajtra ho
vysmeje. On len čo posmechy robí z nosa Brigittiného, bo grécky, klassický nos znalci nosov
porovnávajú s ovčím nosom, ktorý u každej ovce beží priamo z čela dolu jako lineal. Tak on
aj s trojanskou krásnou, glaukopissvetlookou Helenou len žarty si robil z Brigittiných očí,
o ktorých povedal, že sú to len oči falošnej kočky a nie Heleny. Z tohoto si mohla všetko
vyrozumeť, ty dlhovlasá a krátkeho rozumu, stará odkvitlá ruža šípkových ruží. Včuľ si
robte, čo chcete a jako viete; ale beda vám, po tom vašom báli až čo počujem, čo iste bude
nasledovať, vyperem vaše bálové galoty piestom.Aj to ti poviem, ty stará, že ja takých vydajov nechcem, aby mi po sobáši o pôl roka
taký nejaký pisárik a paňacko, chudoba de Badin a pánska žobrač, poslal o viac kíl ťažšie a
v objeme širšie dievča domov, aby sme si ju a nádejné vnuča chovali; ja takej pisárskej
maniery nepotrebujem.Sotva že pominuly štyri dni po kalikovom báli, už sa klebety po celom mestečku a po
vidieku rozniesly, jako staré perie vo vetre z rozdriapaných podušiek.— Stará, nepovedal som ti, čo bude po báli nasledovať? — hovoril otec. — Idem od Svätého
z krčmy, bo som od hanby musel zutekať, taký posmech robili z tvojich dcérušiek mladí
ľudia. No, či sa im to vyplatilo! Práve ten učiteľ a pisár, ktorí vychvaľovali na posmech
krásu tvojich dcér, všade tárali, bubnovali a iných tým zabávali, že sa tej gréckeho
klassičného, ovčieho nosa Helene pod tancom ustavične grgalo kapustou a zemiakom, tak že
žiadon nemohol s ňou tancovať, že zaiste miesto limonády a punču pila kapustnicu; aj že z
Irenky jakýsi zásmažkový šterc páchol; a Brigitte že ustavične škŕkalo v bruchu, jako žaby
v močidle, že isto jej vetry preháňal nejaký teplý postruheň, ktorý musela pojesť kdesi; aj
že jakýsi záprdkový dych, jako z tvrdých vajec, motal sa kolo nich. — Tu máš, ty staré,
sprosté motovidlo, — včuľ sa človek musí hanbiť. — Aj to ešte roznášali, že za každou celé
oblaky múčneho prachu sa váľaly, jakoby múčne vreco vytriasaly. —— No, bodaj toho učiteľa aj vred hádzal aj s tým pisárom, nech sa mi len ukážu na oči,
oblejem ich jako psov. Starý kohút nie súci na pečienku, aj starý mládenec nie je súci pre
stav manželský, ten sa len vždy na smetisku kutre a vyzobáva hmyz klebiet, — keď je na iné
už nesúci. A naposledy si ty, starý blázon, sám tomu príčinou pre svoju skúposť. Načože si
radil dcéram pred bálom kapustu, zemiaky a mäkký, kyslý postruheň žrať? Bál si sa, že musiš
vypučiť dva šestáky na večeru. — A ešte aj kaplán čosi hovorí ktorý má najmenej čo hovoriť.Šliak trafil aj taký kaliko bál, viac mi ani jedna nepôjde na bál, bárs bude aj
strožochov-bál, kde len na opicu obrátia dievčence. Radšie sa môžu pri verkloch s invalidmi
vyskákať, nežli s takou háveďou popánšťenou chudobou de Badin a všivačou de Garmaseg. Ja
vždy hovorím, čo je lacné, to aj nič nestojí. Lacný kaliko-strožochový bál prináša tiež
klebety. Ideš na bál, máš klebety; ideš do kostola, roznesú ťa jako Betšvestru; — chceš sa
vydať, rapocú na teba jako straky pri zdochline. Radšie doma sedeť a perie driapať.
|
Gaspar-Zaosek_Chystanie-sa-jednej-familie-na-horniacky-kaliko-bal.html.txt
|
Na dvere slatinskej fary klope hosťLetia dni a roky. Šumia krídla času ponad hlavy ľudí, ako vlny veľrieky ponáhľajú sa do
mora večnosti. A v tom nepretržitom toku dní a rokov rodia sa ľudia, žijú, radujú sa,
pracujú i trpia a umierajú. A za každým, čo navždy odišiel, zavrú sa opäť vlny života, tok
veľrieky valí sa ďalej akoby nič, nedbajúc na nárek, ston a ľudskú vravu rodiacich sa a
umierajúcich, uteká náhlivo ďalej od vekov na veky.V Slatine na fare bývalo odjakživa deťom dobre, veselo. I vtedy, v tie dávno zašlé časy,
málo rokov po revolúcii (1848), v onen deň, keď Paľko Šuška prvý raz prekročil prah
slatinskej fary.V ten deň, bol to sparný a horúci júlový deň, bavili sa domáce deti na farskom dvore.Predo dňom pršalo; pôda dvora bola síce ubitá a suchá, ale vápenná jama blízko kôlne, z
ktorej sa vápno len nedávno spotrebovalo na opravu cirkevných stavísk, bola plná kalnej
vody.Voda má pre deti vždy veľkú príťažlivosť. A ešte takáto hlboká, nepriezračná,
predstavujúca detskému úsudku celé opravdivé more! Okolo tejto vody, povedala by som
kaluže, keby som tú detinskú obrazotvornosť neurazila, bavilo sa v ten deň pätoro detí, a
že všetky vyrástli a všetky sa stali čestnými ľuďmi ľudskej spoločnosti, pomenujem ich
radom tak, ako to ich vek sebou donáša.Prvá je Adelka, najstaršia dcéruška pána farára. Adelka je útle, ale obratné, pohyblivé,
vždy veselé dievčatko. Očká má tmavé, tváričku trochu oválnu, jemné ústa vždy na smiech a
žart hotové. V ten čas sedela na akomsi pohodenom kláte, ba sama hovorí, že to nebol
klátik, ale starý drôtovaný hrniec — a varovala najmladšieho bračeka Šándorka. Pritom si
spievala veselú piesenku.Za ňou prichodí Samko, Adelkin braček. Aj on je telesne dosť útly, temer slabý, ale nie
je taký pohyblivý ani taký veselý ako jeho staršia sestrička. Ale nie je ani smutný, len
veľa rozmýšľa, pozoruje, uvažuje a keď hovorí niekomu, hovorí vždy veľmi láskavo, milo,
akoby chcel každému ponúknuť kus lásky svojho srdiečka. Je matkin miláčik, jej Samuel,
ktorého posvätila bohu a jeho službe.Otec, všeobecne apíkom nazývaný, radšej vidí deti živé, veselé, smelé a sebavedomé.
Preto Adelka sa so svojou živou letorou stala jeho miláčikom. Za ňou v otcovej priazni
nasledovala Milka, neskoršie, ako sa vyvinoval duch a povaha, vkradol sa do otcovho srdca
Šándor, ktorého si otec pokrstil na meno výbojného Alexandra Veľkého.Tretia v tej spoločnosti malých človiečikov bola Milka, vtedy len asi trojročná, ale
podujímavá, duch nespokojný, naozajstný všadebol. Všetko chcela vedieť, všetko mať, všade
ísť, a všetko, čo zvedela a čo vykutila, žalovala apíkovi. Preto Adelka a jej mladé tetušky
Lotka a Málika, keď chceli niečo udržať v tajnosti, najprv sa presvedčili, či nie je v
blízkosti Milka.Štvrtý v tom rade bol malý Ondrejko, úbohá sirota. Jeho život bol smutný, neveselý;
vlastne bolo to len nepovedomé živorenie červíčka, kým sa nedostal na faru. Tu ho krstní
rodičia chránili a pestovali, ako len bolo možné. Apík nedovolil, aby mu niektoré z detí čo
najmenej ublížilo, a keď Ondrík zaplakal, bol to žalostný plač biedneho dieťatka, apík hneď
išiel, aby sa presvedčil, čo sa mu stalo. A Ondrejko, chlapček nenáročný, slabý, nevládny —
nechcel sa s deťmi hrať. Jemu sa vždy lepšie páčilo stáť stranou a dívať sa, čo tie druhé
vyvádzajú. Adelku to trošku i škrelo, lebo sa Ondrík často rozplakal i bez príčiny, len keď
na neho špatne zazreli, čiže zagánili; nerozumel nijakému žartu, nebol súci do hry, nedal
sa nanášať ako Milka, vôbec na detských zábavách sa nezúčastňoval, ale sa uspokojil s
úlohou nemého pozorovateľa. On pri ich dramatických kúskoch predstavoval — obecenstvo. Či
div, že sa niekedy nemohla zdržať a štuchla ho, aby sa pohol? A vtedy Ondrejko zvýskol — a
apík pribehol, čo sa mu robí? Ale na „bojišti“ už nebolo nikoho, bol tam len sám fikajúci
premožený — a keď už niekedy apík dostihol v blízkosti Adelku, ona hneď vedela apíka
presvedčiť, že sa Ondrejkovi nič nestalo. Ona sa len krútila, mala ruky vystreté a ako sa
krútila, tu hneď jedna, hneď druhá zasiahla úbohého chlapčeka to po hlávke, to po chrbtíku,
on nevládal ujsť, tak plakal. Apík sa v ten čas spýtal: „Čo robíš tomu chlapcovi?“ Ona sa
postavila ďalej z dosahu apíkovej ruky a povedala: „Nič, apíček, ja sa len bavím, pozri
takto!“ Ukázala a že stála ďalej, ani raz nezasiahla Ondrejka. Apík videl, že je Adelkina
zábava celkom nevinná, uspokojený odišiel do svojej izby.Piaty člen tejto malej spoločnosti bol chlapček Alexander. Ale on nemal nijakú činnú
úlohu, nevedel ani vravieť, ani chodiť, len čo sa Adelka s ním navlačovala.Ako sa tak batolia okolo veľkej vody, z chodby zaznel mamičkin hlas: „Adelka!“ Zavolaná
vyskočí a ohlási sa: „Čo rozkážeš, mamička?“I Milka zdvihla a obrátila hlávku v tú stranu, aby počula, čo mamka chce Adelke povedať.„Daj sem bračeka, bude spať!“ prikazuje mamička. Adelka poslušne teperí silného
chlapčeka do izby. Farským deťom dostalo sa málo „varovania“ a varovkýň. Adelka vyrástla
bez pestúnky, Samko takisto a potom tie staršie deti, či chceli, či nechceli, museli
pestovať a vychovávať mladšie.Tamdnu dobrá matka vzala chlapčeka na ruky a povedala Adelke:„Teraz choď k pani veľkomožnej a povedz, že maminka dajú službu vzkazovať a či sa bude
páčiť byť doma? Ale skôr sa ohlás pri Nánke a opýtaj sa, či pani veľkomožná nespia? Ako
povieš?“Adelkine očká svietili radosťou. Do Platthych! Hej, ta farské deti rady chodili, lebo
odtiaľ neprileteli domov bez sladkej obnôšky, a čo by nič inšieho, aspoň snehové pyšteky,
za hrsť hrozienok a mandlí, takzvaného študentfutru sa im zavše dostalo. I začala recitovať
naučené posolstvo:„Dobrý deň vinšujem! Odkazuje moja maminka službu.“„Dobre, tak choď, ale aby ťa Milka nevidela.“Adelka vyletela z izby ako vtáčik na krídlach vetra, prebehla bystrými nôžkami pavlačou,
potom sa obzrela, či ju Milka nevidí — a bežala dvorom cez otvorenú bránu. Milka ju
nevidela, lebo ako Adelka opustila svoje miesto, hneď ho zaujala ona a varujúc svoju
bábiku, ukrúcala ju do pestrých handričiek. Pritom si mrnkala pesničku, ktorú počula od
Adelky.Ondrík sa odknísal do kuchyne na svoje bezpečné miesto za stolom. Ale Samko, ako videl
utekajúcu Adelku, popošiel za ňou až na mostík pred farou.Vráta boli otvorené dokorán, lebo na samé poludnie prišiel zo Slatiny voz po apíka, aby
šiel ospovedať ťažko chorého gazdu. A ako apík odišiel, brána ostala otvorená, z hradskej
cesty bolo vidieť na celý farský dvor. Samko zastal na mostíku a díval sa za Adelkou.Oproti fare stál prízemný panský dom; bývala v ňom ovdovená pani Benická, matka pani
„veľkomožnej“. Záhrada tohto domu hraničila s platthyovskou záhradou a keď dvere do
„Benických“ boli otvorené, farské deti chodili do Platthych tadeto. Teraz Adelka našla
záhradné dvere zamknuté, preto sa obrátila popred slúžnodvorský dom, vedľa starého krámika,
kde niekedy rožky predávali, a odtiaľ na „rajčuľu“. Do Platthych to bola veľká obchádzka,
ale čože, dvierka na záhrade nemohli byť vždy otvorené — a to z nejednej príčiny.Zatiaľ Miluška sedí, sedí na svojom klátiku a kníše sa a mrnká svoju pieseň. Farské deti
nemohli dlho sedieť ticho a bez pohybu, preto im pán Platthy dal meno „Perpetuum mobile“.
Alebo sa knísali, alebo nôžkami „vyzváňali“, alebo šibrinkovali rukami. Tak sa Milka kníše
vedľa tej veľkej vody, možno tichosť a sparnosť dňa ju uspali a zdriemla, dosť na tom, že
ani nevedela, ako čľupla do vody. Iste skríkla, ale slabo, chytala sa brehu, ale breh, ako
taký slabý breh; odvaľoval sa ako nejednému tonúcemu, až nevládala, stíchavala.A Samko ešte vždy stojí na mostíku a díva sa do čudného, veľkého sveta. Jeho hlávka je
plná predstáv, ku ktorým sa každým pohľadom do sveta družia nové, plné uvažovania, plné
rodiacich sa myšlienok. Veď život je taký bohatý na nové skúsenosti a každodenne podával mu
úžasné, nevídané obrazy, ktoré utkveli v zásobárni pamäti, aby sa odtiaľ celé nevytratili.Cestou tichým, pokojným krokom ide sedliak. Samko, vždy úctivý, pozdraví ho:„Pánboh vám daj dobrý deň.“ Sedliak zaďakuje, i obzrie sa na úctivého chlapca. Pritom
prezrel i farský dvor — a rečie:„Samíčko, sestrička sa ti topí,“ a ide svojou cestou.Samko len teraz zvedel, čo sa za ním na dvore prihodilo. Beží k topiacej sa Milke,
naťahuje sa, aby ju zachytil za rúčku, alebo za šatôčky, ale darmo, nedočiahol ju. A pritom
kričí, volá na koho iného, len na maminku, lebo vedel, že ho ona počuje a príde na pomoc. A
počula hlas svojho miláčika, beží von, vidí hneď, čo sa stalo a vytiahne svoje zmoknuté
kuriatko z vody. Hneď ako rozumná, dobrá, ale i energická žena postavila Milku na nôžky,
dala jej niekoľko buchnátov do chrbátika, a to na šťastie pomohlo obom. Jej to poslúžilo
ako hromozvod. Milušku po hodnom otrasení opustila voda, ktorú nahltala a prebralo ju z
mrákot. Tento radikálny prostriedok mal ešte i tretí účinok: slúžil za príučku pre budúce
časy. Potom sa dievčatko rozplakalo a volalo:„Jaj, apíček môj, apík môj drahý, kde že ši mi, keby ši ty vedel, keby ši ty vedel“
(lebo ona ešte šušlala).Mamka odniesla premoknuté dieťa do izby, tešila ho, preobliekla do suchých šatočiek,
dala mu kávičky a uložila do postieľky.V ten deň nebolo z návštevy u pani veľkomožnej nič, lebo mamička bola predsa len
zostrašená a rozčúlená, bála sa nechať deti samy. Adelka sa vrátila s odkazom, že pani
veľkomožná s radosťou čakajú maminku, ale maminka poslala druhú depešu, že ľutuje, ale
nemôže prísť. Nato hneď prišla sama Nánka, poverenica, komorná a dôverníčka pani
veľkomožnej, aby tlmočila sústrasť panej a krstnej matky a aby sa prezvedela, ako je
Miluške a čo povedal pán doktor?Pán doktor! Farské deti nepoznali pána doktora Fritza ako lekára. Ony ho videli každého
rána tak okolo desiatej, keď kráčal cestou do panského domu, poznali ho ako Edovho a
Natalkinho tatuška. Natalka bola Adelkina kamarátka. A Edko Samkov vrstovník a priateľ.
Dobrý pán, ešte nie starý, ale troška čudácky pán doktor Lesebuch vzbudzoval u detí úctu,
ale nie strach, lebo ich ešte nikdy netrápil liekmi, pilulkami a istými nástrojmi, ktorých
sa deti boja ako čert „svätenej“.Pani farárka upokojila Nánku, aby zasa Nánka upokojila súcitnú pani, že je Milke už nič,
že si ten nečakaný kúpeľ vyspí, v najhoršom prípade vykýcha. Že či nefantazíruje? opýtala
sa ešte Nánka starostlivo, svedomite plniac svoje poslanie. Ale o fantazírovaní ani chýru:
Milka spala ticho, dosť pokojne, len kedy-tedy vzdychla, ale nebolo to z bolesti, len
zvyšok z pretrpeného strachu.Pred večerom apík prišiel domov. Už vtedy ho volali „starým Medveckým“. Vlasy už mal
sivé, temer biele, ale tvár ešte sviežu, krok pružný, postavu rovnú, nenahrbenú, bol temer
šesťdesiatnik. Teraz je mnoho mladých starcov, vtedy žili starci, ktorých srdce bilo
mladistvo a duch nestarel pred časom.Keď vozík prebehol mostíkom do farského dvora, Milka sa prebudila. Farské deti už
zďaleka počuli hrkotanie kolies farského rodinného vozíka, ale i cudzí vozík, keď vjachal
do dvora, ich vzrušil, lebo to znamenalo, že idú hostia.Ako sa Milka prebrala a počula, že apík prichodí, vyskočila ako naozajstná divoška a
nedala sa zdržať, aby nebežala otcovi v ústrety. Už zďaleka na neho volala:„Apík, apík, ja som ša ti mala žatopiť.“Apíka táto zvesť prekvapila, čudoval sa a vzal Milku za ruky. Ona sa k nemu pritúlila,
hladkala mu sivú hlavu a svojím spôsobom dopodrobna mu rozprávala, ako spravila bližšiu
známosť s veľkou vodou. A on, asi dobrej vôle, volal:„Óvy, no, óvy, no! Veď sa ti zahojí, kým sa vydáš.“Týmto potešením odbavila sa každá bolesť; potecha to síce veľmi pochybnej ceny, najmä
pri takom veku, v akom bola v ten čas Milka, ale predsa akási potecha.Potom si apík sadol do svojej izby, rozložil knihy a písma po stole, na ktorom hojne
prischnutých kvapák černidla svedčilo o mnohej práci, ale i o tom, že písateľ často pero
(vtedy ešte husacie brká) otriasol zvláštnym pohybom ruky, pri čom sa hojne černidla
zachytilo i tam, kde ho práve nebolo treba.Sotva sa apík uvelebil a nôtiac si akýsi nápev, chytil sa zapisovať do matriky nový
prípad smrti, keď sa ozvalo klopanie na dverách.„Kohože nám to pánboh nesie?“ pomyslel si farár a potiahol okuliare na čelo, aby lepšie
videl, kto sa zjaví vo dverách. Súčasne zavolal:„Voľno.“Dnu vstúpil starší pán, vedúc za ruku chlapca. Apík na prvý pohľad poznal v
prichádzajúcom kňaza. Hosť bol vysokej postavy, ale nahnutej, nielen vekom, ale i utrpením.
Jeho chudá tvár bola dosť svieža a účinkom povetria ohorená. Na nej bolo poznať stopy
duševných rozrušení, trpkosti a biedenia. Oblečený bol slušne, čisto, ale jeho oblek bol už
hodne obšúchaný. Kaput na ňom už dávno nie nový, mal krátky driek a dlhé šosy, na prsiach
prišité dva rady veľkých rohových gombičiek. Na hrdle mal ovinutú batistovú šatôčku,
takrečenú kosičku, podľa vtedajšej módy úhľadne zaviazanú. V ruke držal cylinder tiež už
nie nový. Jeho druhej ruky sa držal chlapček, asi deväť-desaťročný. Chlapcove sivé očká
zvedavo sa obzerajú po izbe, ktorá mu neskoršie mala byť milým domácim útulkom. Chlapec mal
veľmi milú tváričku, úsmev dojemne detský, láskavý a nevinný, srdcia dobrých ľudí hneď
zaujal. Bol oblečený chudobne, ale čisto. Pod pazuchou mal v papieri zabalený balík. V tom
bola skrútená jeho bielizeň, a možno aj otcova.V druhých dverách zjavila sa pani farárka a pri nej deti. Prichádzajúci chlapček uspel
pozorovať všetko, čo jeho duši bolo blízke: druha, vrstovníka, kamaráta. Obaja chlapci
zvedavo hľadeli na seba. A to bol začiatok ich nežného, ideálneho priateľstva: zväzok dvoch
čistých, šľachetných sŕdc, spojenie duší v krásnom zväzku priateľstva, ktorému koniec
urobila len smrť.Medvecký svojimi bystrými očami hneď uhádol, kto je prichádzajúci pán brat. Poznal
kňazov, svojich oltárnych bratov, na široko-ďaleko, a ktorých osobne ešte nepoznal, vedel o
nich a podľa toho ich pri prvom stretnutí aj poznal. I tohto poznal, že je Pavol Šuška,
bývalý dvornícky farár, ešte skôr, ako by hosť preriekol slovo.„Služobník ponížený,“ poklonil sa Šuška, podľa vtedajšieho spôsobu, dodajúc ešte aj
latinské: Humilimus servus.„Servus,“ povedal a podíduc k Šuškovi doložil: „Vitajte u nás.“Ale Šuška ešte doložil.„Ja som kňaz, ktorý nemá, kde by hlavu sklonil.“„Znám, nateraz skloňte ju u mňa a cíťte sa ako doma,“ povedal, podajúc Šuškovi ruku,
objal ho a pobozkal sa s ním „vo tri vrhy“.„A ty, čeľadník, poď sem, nech ťa vidím, no, bude z teba chlap. Akože ti meno?“ obrátil
sa apík na chlapca.„Paľko,“ šeptal chlapec.„Nahlas!“ zvolal farár, načo Paľko prestrašene pozrel na hovoriaceho, ale keď videl, že
ten hromový hlas nijako nesúhlasí s láskavým úsmevom úst a očí starca, upokojil sa a potom
už bez obavy a strachu povedal svoje meno.„Tak, Pavol, bodaj by si sa stal skutočným a neohrozeným Pavlom; poď, tu máš Samka,
budete dobrí kamaráti. No a kým bude večera, choďte sa pohrať na dvor!“Chlapcom nebolo viac treba. Skôr ešte Samkova mamička pritúlila Paľka a pohladkala ho po
mäkkých, pekne pričesaných vláskoch a potom prepustila ho Samkovi. Samko, ako domáci, cítil
sa byť povznesený, vzal Paľka za ruku, viedol ho na dvor a pred faru; pritom hľadel hore
cestou, či niekde nevidí Eda Fritzovie, doterajšieho najdôvernejšieho druha v zábavách a v
pračkách, aby sa pochválil Paľkom.
|
Vansova_Palko-Suska.html.txt
|
DiktátorEšte chvíľ niekoľko a dohra je už blízka
paráde beštií a genialite plánov
Ešte chvíľ niekoľko pár strategických rečí
a zmizne šialenec čo o víťazstve výska
Ešte chvíľ niekoľko ku stupňom popraviska
Má ešte vojakov čo menia Európu
na popol spálenísk a na krvavú ranu
má ešte hordu psov a veľa slávnych rečí
no hra je pri konci a v brlohu sa blýska
Má ešte útechu: Kontúry popraviska
Ešte chvíľ niekoľko a predstavenie skončí
nad mapou porážky štáb v agónii padne
To bude epilóg a história povie:
Bol hercom šialeným čo prskal do hľadiska
Nakoniec stačil mu úzky pás popraviska
7. 10. 44
|
Kocur_Dve-basne-z-pozostalosti.html.txt
|
PredmluvaDr. Ferdinandovi Špíškovi v priateľskej oddanosti.Vlani som bol na prázdninách v Mládzanoch, neveľkej pohorskej dedinke v …skej župe.
Dedinka leží Pánu Bohu za chrbtom, pod borovou horou na kopci. Poniže dedinky, na krížnych
cestách v poli stojí Umučenie. Bľachové telo Spasiteľa miestami hrdzavie, i starý vysoký,
hrubý, na červeno natrený drevený kríž je už celý spráchnivelý. Tam som sa oboznámil s
malým, nahrblým starcom, chalupníkom Račkom. Starík sa ma spytoval, odkiaľ som, ja sa ho
zasa na historiu kríža. Tak sme prišli v rozhovore až do dediny. Keď som vkročil k
staríkovi na pohár mlieka, padla mi do očí na stene visiaca fotografia osmahlého mladého,
počerného chlapa s neobyčajne širokým slameným klobúkom na hlave, medzi ohromnými stromami
neobyčajných listov. Vyšlo, že je to syn. Vysťahoval sa do Južnej Ameriky pred 29 rokmi.
Rodičia nemajú už 22 rokov zvesti o tomto svojom najstaršom dieťati. Voľáko sa sťahuje s
jedného miesta na druhé. Či by som im ho vraj nepomohol vypátrať? Starík mi nashľadával
hŕby listov, karát, fotografií a máp. Že tam najdem i jeho adresy.Dal som sa do čítania. Ba niektoré listy som si vzal so sebou do Prahy, aby som pátral
po stratenom či zmiznutom. Listy ma dosť zaujaly. Vypisujem tu z nich aspoň niektoré,
zaujímavejšie.
|
Kompis_Lovec-jaguarov.html.txt
|
Choč[1]Zastenala bôľne zas krajina celá,cisár na Francúzov zas vojsko posiela.Dávaj zas na vojnu, nevoľná sirota!Jediného syna na vojnu zlapajú,a panskí synkovia iba sa dívajú.Neplačte, nesteňte, nevoľní poddaní!Na vojnu za slávu sami idú páni,sami idú prední pánovia slobodní,za vojnou sa trasie každý šuhaj hodný.Janka zo Zábrežian túžba dávno morí —za slávou vojenskou dobre že nehorí,a Paľko Budínsky — mandragora smelá —veď kto sú a čo sú, vyčítať im z čela.Janko a Paľko sú priatelia od maly,vedno poza školy kedys’ chodievali,vedno poľúvali, vedno frajúvalia po všetkých pekliech spolu chodievali.Posiaľ pri mamičkách vždy len dobrých boli,a teraz do sveta letia ak’ sokoly.Zahrmeli hory, zahrmeli skaly —keď dvaja šuhajci sa do vojny brali,zahrmeli hory, zahrmeli lesy,už sú za Havránkom tam pod Chočom kdesi.Nad Chočom sa husté oblaky zháňajú —či ozaj zas vidia, čo teraz nechajú!Svet šíry pred nami — my samotní dvaja —či prídeme kedy zas do nášho kraja?Nad Chočom sa husté oblaky zháňajú —pod Chočom dve duše vernosť prisahajú,prisahajú na kríž až do samej smrti:aby bol prekliaty, kto prísahu zvrtí,aby ho všetci zlí po svete metali,a Boh zná, čo ešte k prísahe dodali.Už trúba k odchodu zavýjať začína —dobre sa maj, naša radostná dolina;dobre sa maj, Liptov! Na Choč už hmla sedánie to — ale vášmu priateľstvu je beda!Celý svet sa luní, celý napnul sily —nad Parížom, všetky orly sa schlpili.Od dymu, plameňa už sa všetko kalí,cisára veľkého Francie schytali.Už tichosť hrobová samých vrahov plaší,len jeden vozíček malý cestou práši.Kto zná, s kým to ide. Kto tú cestu koná?Chýr ide, že vezú to Napoleona.Už hrdina padnul stred rabského hmyzu,maširujú vojská prosto od Parížu.Hej, orol sputnaný predsa vraha plaší —maširujú prosto od Parížu naši.Pred vojskom na vraných koňoch dvaja páni,Janko to a Paľko, hlavní kapitáni.Prvej pred Parížom ako jasné strelykrížom cez dym, plameň na vraha leteli.A teraz kdeže? Či do svojej krajiny?Ach nie! Len na kvartiel do prvšej dediny.Maj sa zas, úbohý gazdíček, v nevoli —bo kto sa vojenskej postaví svevoli?Maj sa zas, gazdinká, nežalujs’ nikomu,keď ti raz nepriateľ prihrmí do domu.Majte sa, obloky, taniere a misy,moc vytrpieť gazda od vojaka misí.Bo vojaci psi sú, horší jak zlé duchy,naproti gazdovi majú svoje muchy.Netráp sa, dedina! netrápte roľníci!Neidú dáki k vám planí čeľadníci,ale to šuhajci ako kúštik chleba, —ani lepších ľudí na svete netreba.Netráp sa ani ty, ak’ ruža dievčina,statočnosť a slušnosť zadrží hrdina,netráp sa, nesužuj, nestrachuj sa veľmi —dobre medzi tými ti bude priateľmi.Ale tým chudákom nastane zlá chvíľa —škoda, že si sa ty kedy narodila!Škoda tvojej krásy, škoda tvojej tvári,škoda, že tá milosť z tvojich očí žiari,škoda, že ti nebo dalo toľko vďaky!Mohla si byť obraz každodenný dáky,mohla si radšej byť obyčajným telom:bo beda pre teba bude dvom priateľom.Leto sa minulo, už jeseň nastáva,lísťa už zo stromov zhusta poprcháva;či večer a či noc v bohopustej húšti,ký diabol tadiaľ vždy ponad brehy šuští?Čo sto ráz zavoláš — nič — hádam je nemý!Či to had velikán vzteklí sa po zemi?Ej, had to zaiste, had to opravdivý,ej, had opravdivý, Paľko náruživý —ej, had to zaiste, had to opravdivý,Paľko vierolomný, Paľko pomstychtivý!A na koho žúri jeho krv zvetrelá?Na svojho ochranca a svojho priateľa.Pre akú príčinu? Veď to duša milá!Či jeho dobrota kohos’ obrazila?Či tá jeho vernosť, ako kryštál čistá,trafila na skazu zlého antikrista?Či že on dievčinu, peknú ak’ malinu,do srdca prisadil k svojmu rozmarínu?Či to, že ju pustil do srdca tajnosti,a keď na ňu pozrie, kvitne od radosti?Ale láska taká k nebu sa vystiera,nepopchne ku zlosti iba Lucifera;bo to láska čistá jak cherubín biely,nad ktorou sa tešia i Boh i anjeli.Obledla dennica nad žiarou mesiaca,že mesiac za husté oblaky sa stráca —skončila dievčina pekná jak malina.Čo ťa len tak dotklo, šuhajko kalina?Čo ťa len tak bolí, čo ťa zarmucuje?Ale tvoj divý zrak nedobrô sľubuje.Obledla dennica nad žiarou mesiaca,že mesiac za husté oblaky sa stráca —obledla dennica, už víchor povstáva —dievčina dosť svojmu Paľkovi vyvráva,dosť plakáva nad ním ak’ tá kukulienka:Čo vnišlo, preboha, do tvojho srdienka?Čo tak divo hľadíš na tvojho priateľa,na tvojho ochrancu, na tvojho anjela?Čo tak gániš naňho, ako nik nehľadí,že zrazu si sto ráz červený i bledý?Pamätaj, Pavolko, na tie naše sľuby,že ste dosiaľ boli ak’ párne holuby,že ste dosiaľ boli ako dva sokoly,letiace — šumiace po striebornom poli.A ty naňho bočíš ako jasná strela!Pamätaj, Pavolko, na svojho anjela!Zapadla dennica — zašiel už i mesiac —nad hlavou Janíka nikdy nesvitne viac —zámožných rodičov, ako dobre vieme,už mu viac netreba, iba kúštik zeme.Chudák od mladosti ako anjel scela,škoda bolo svetu takého anjela,chudák, i tej muške ublížiť sa chráni,a predsa na druhý svet je on poslaný.Kto ho zabil? Priateľ — tak sa časy menia —hlaďteže, ako je ľudskô pokolenia!Janík, ten už leží, čierna zem ho kryje,na hrobe mu schodia ruže a ľalie.Nad hrobom cudzinca dievčina stávavaa každým večierkom svojho oplakáva.Nad jeho snom tečie potok žiaľu živý,a jeho duši je Pán Boh milostivý.Ale ty, nešťastník, kam už teraz zájdeš?Na celej viac zemi prítulku nenájdeš!A nebo! Odtiaľ len ibák hrom zavyje —čo môže ten čakať, čo brata zabije?A brata akého! Chlapca radostného,Janka zo Zábrežian, anjela dobrého.Teší sa ten Liptov — radostná novina:že padol už veľký francúzsky hrdina.Teší sa ten Liptov, svojich očakáva:kedy už zablyští pod Chočom zástava?„Kedy už pod Chočom huk zacvendží zbranný?“spytujú sa všade tí liptovskí páni,spytujú sa matky, sestry, bratia, tetky,aj všetci priatelia a priateľské všetky.Ale pod Chočom nič — nad Chočom hmla dáka —nedobré proroctvo je to pre Liptáka.Noc — príval — víchrica — hrom za hromom letí —pokojný hospodár modlí sa a svieti.Obloky rachocú, hrom ťažko zaznieva,pokojný hospodár sväté piesne spieva.Hrom zaprašťal, celás’ dolina zjasala,po ceste od Choča ktos’ na koni cvála.Chudák, keď na taký strašný čas sa pustil,ani toho psa by na dvor nevypustil.„Hľa! hľa! Či ste to vy! V takejto hodine!Dvanásť rokov prešlo, čo ste už v cudzine,dvanásť rokov prešlo, čo sme vás čakali —ako sa vám viedlo, ako ste sa mali?A kde je Janko náš? Či dakde zaostal?Či sa už do domu dobrej matky dostal?Či dakde v Orave zostal u priateľa,kým by táto búrka strašná preletela?“Priateľko, nečakaj o tom ani slova —hľa, búrka! hľa, príval! na tvári mráz sedí —nedostaneš na to nikdy odpovedi.Drahé sú pamiatky v zavretej doline,keď hrdina býva pri svojej rodine,keď v tichej chalúpke meč sa blyští z klina,a on pri kozube víťazstvá spomína:ak nepriateľ seká, ak rachot diel žúri —a on rozvalený na lavici kúri.Ale v Havranovej divne veci stoja —ak’ pán z vojny prišiel, nieto tam pokoja.Ak’ pán prišiel z vojny, hrôza tam nastala,od strachu z kaštieľa čeľaď zutekala.Sedem rokov tomu, ako prišiel z vojny,zomrela mu matka i otec pokojný,bratia sa rozpŕchli, sestry sa rozišlia budúnky panské na smiechotu vyšli.Aj statok zutekal alebo vydochol,celý kaštieľ sa stal hostincom zlých duchov.Hneď kaštieľ v plameni, hneď rajtár bez hlavy,a hrúza, čo ešte všetko ten ľud vraví!A pán ten je taký, ako kaštieľ jeho,za mesiac nepovie slovíčka jedného,postava vyschnutá, skamenelej tvári,ani jedna iskra žitia v nej nežiari:ani sa nežiari, ani sa nezrodí —aj deväť chotárov každý deň obchodí,Od jeho pozoru každý tvor sa ľaká,ako od mátohy — divná tvár vojaka!Ale čo sa stalo? Čo tá tvár zaškrená?Kto ho znal pred časmi — aká to premena!Už prešli Vianoce, prešiel fašiang celý,dobrý čas, čo pána nikde nevideli,Už do dvora chodník snehy zasypalia bránu letiacu zámety zavialia po snehu iba vrana naznačila,že stiaď noha ľudská dávno nechodila.Kde je pán? Kde s’ podel? Či je nie v kaštieli?Dávno už leží na smrteľnej posteli.Dávno dušu púšťa, v horkých mukách stená —a smrť obeť nechce, že je zlorečená.Strach hľadieť na pána, na jeho trápenia —„A čo sa mne muky? Čo mne zatratenia?Čo mne všetky bôle, všetky smrti vzteky?A čo bych umieral hen na večné veky.Len jedno ma búri ako jasná strela:či ja odpustenia dôjdem od priateľa.Priateľa! Zabils’ ho — čo ho tak menuješ?Zas sa mi ležiaci v krvi ukazuješ!Zase vyťahuješ meč v krvi zbrýzganýa vstávaš na nohy celý dorúbaný,že si neznám rady ni mŕtvy, ni živý.A ty ešte dvíhaš svoj prst spravodlivýa s tým prstom k nebu odchádzaš zatmený!Ale som zaslúžil vše, ja zlorečený.Ale som zaslúžil, ešte bôľ narástni!Mri! hyň! trp! a ticho, ty podliak nešťastný,On ťa vyslobodí z rukú nepriateľa,a ty zamorduješ tak svojho anjela.A ty ho prepadneš nevdojak na spaní —mri! hyň! trp! a ticho, podliak neslýchaný!“Obledla dennica nad žiarou mesiaca,že mesiac spomedzi oblakov sa vracia —zableskla dennica na deň pekný, krásny,Choč z noci povstáva ako cherub jasný,Choč z noci povstáva ako cherub biely —a v nebesách „pokoj“ zazneli anjeli.[1]Prvý raz v Orle tatranskom III, 1847, č. 86, str. 681—690; potom V-1, V-2. Kráľove poznámky v Ot: „Choč je prorokom času v Liptove.“ A potom: „Ibák, iba ak, len ak.“ — Odchýlky Ot oproti V-1:bolne — bôlne; slobodní — svobodní; Pavko Budínski — Paľko Budinský; Frajúvali — milúvali; chodievali — blúdievali; ak — jak; sa do vojni — do vojny sa; mhla — hmla; nad Parísom — nad Parížom; všetkje sa orli — všetky orly sa; na koňach — na koňoch; nežalujs’ — nežaluj; vytrpieť — vytrpeť; ťi buďe — bude ti; račšej biť — byť radšej; vjechor — víchor; tá kukuljenka — má kukulienka; srďenka — srdienka; tvuojho — svojho; zrazu si — si zrazu; i bledí — a bľadý; padnuv už — už padol; svatba čertová — svadba čertova; hrúza — hrôza; jedna iskra — len iskrička; sňehi — sňahy; už leží na smrteľnej — na smrteľnej leží už; tvoj — svoj; tvojho — svojho; Cherub — cherub; zavzňeli anjeli — spievali anjeli.— Choč je nábehom k veršovanej novele, poviedke, hoci ku koncu má charakter balady.
|
Kral_Choc.html.txt
|
Na brehoch časuZkiaď? Neviem! veľriekou však z bielych hmiel sa vyroní.
A hučí? — Neviem kam! Pár pohltí ho more.
Zrak môj ho obsiahne len úzkom na obzore,
kde striebro povíja raz do lúčov, raz do tôní…
Do jeho hukotu s viež úder hodín zazvoní,
a mestá vznikajú i miznú: snehy skoré!
Kde stály paláce, dnes kyprú zem ktos’ ore.
Na brehoch divných vôd tak neúprosné zákony!
V ich vlnách zhliadol som, keď jabloň v kvete bola,
tvár zdravú, detských čŕt a neskôr pohľad júnový,
keď v žitách kvitol mak a zrelo dookola.
Dnes tvrdý obličaj sa na hladine obnoví,
ak nazriem do hlbín, čo tiahnu silou ohromnou,
a než sneh napadne, i prv, sa sovrú nado mnou.
|
Razus_Kresby-a-hovory.html.txt
|
Páni sa zabávajúV letné mesiace si ozajstného pána v Pešti i s lampášom ťažko našiel. Ak sa niektorý
kradol nejakou bočnou ulicou, mohol si byť istý, že ho tam drží len nemožné „meškanie“
peňažnej zásielky. Prebitejší kríval o palici predstierajúc, že sa lieči v Lukáčových
kúpeľoch. Len kto mal nejakú výnosnú prácu, chodil hrdo s vystretou hlavou ako náš priateľ
Dežko Bereznay, ktorý sedel v isté popoludnie v kaviarni Imperial rovno oproti pokladnici.Bol mal prácu ako poslanec pri ministerstve poľnohospodárstva. Barón Tauscher mu bol
sľúbil stotisíc korún, ak mu vybehá povolenie sťať sedemsto päťdesiat jutár hory kdesi v Marmaroši[1]. Bereznay poznal svojich pappenheimcov v ministerstve a vedel, že oni za polovicu
i Spasiteľov plášť predajú, a podobral sa na tento obchod. Ako fond perdu[2]musel pán barón vyložiť hotovo desaťtisíc korún na stôl.Bereznay vedel, že je úplne vylúčené, aby tak ľahko zarobenú sumu mohol upotrebiť na
spestrenie svojho trúchlivého života a aby sa jeho Šárika o tom nedozvedela. Musel sa s ňou
deliť. Tvrdil, že dostane len tridsaťtisíc korún, z ktorých Šárike núkal desať, lebo — luhal
jej — desať musí dať na podplácanie a desať ostane jemu. Šárike ani na um neprišlo uveriť mu.
Bola pevne presvedčená, že jej ani polovicu nepriznal. Jednako pristala i na desaťtisíc, lebo
poznala isté spôsoby, ktorými prinajmenej ešte raz toľko od neho dostane. Jej muž to tiež
vedel, a preto zaujal hneď zo začiatku pevné obranné stanovisko.Bereznay ako človek skúsený vedel, že v kaviarni, ako bola Imperial, musí byť pokladníčka
prvotriedna krásavica. A bola. Najradšej by si bol pohvizdoval, tak sa mu všetko darilo.
Povolenie na vyrúbanie tých „patričných“ jutár mal vo vrecku, a to lacnejšie, ako počítal.
Ministráci museli byť vyhladnutí, lebo urobili všetko za štyridsaťtisíc. A tak zarobil na tom
obchode spolu sedemdesiattisíc korún! Z toho dá žene dvadsať, zostane mu päťdesiat! S tým môže
niečo začať! Šáriku pošle na päť-šesť týždňov do Trouville[3]. Nech sa, chúďatko, tam zabaví, ako sa jej bude páčiť.Čo záležalo jemu a jeho pajtášom na tom, že vyrúbaním toľkej hory v jednom kuse skazí
klímu veľkého kraja na päťdesiat rokov a prinesie do biedy niekoľko tisíc ľudí!On si za ten čas posedí doma a bude gazdovať, ako sa patrí na poriadneho veľkostatkára.Medzi rozmýšľaním si dobre obzeral pokladníčku. Pobadal, že ona tiež hľadí naňho nie bez
vľúdneho úsmevu. Razom mu prišlo na um, že on túto dámu pozná. Ale, pravda, pozná ju! Veď je
to Violka, s ktorou lanského roku dva razy večeral, raz v Astórii, raz v Ritzi, a znamenite sa
zabávali. Aké by to bolo pekné, keby s ňou mohol stráviť čas, kým jeho Šárika bude v kúpeľoch!
Ale sedieť cez leto v Pešti, to sa mu nevidelo. Mohol by s ňou ísť do nejakých cudzích
kúpeľov. Ale nerád chodil medzi cudzích ľudí vyhadzovať groše, za ktoré doma omnoho viac
dostal. Najmúdrejšie sa mu zdalo vyvábiť túto bohyňu do Brezového, kde by mali všetko pohodlie
a príjemnú spoločnosť. Zámienku, pod akou by ju ta dostal, nebolo by ťažko nájsť.Odfukoval dym z jemnej havany a požmurkával na krásnu Violu, ktorá mu pohľady vracala s
uzrozumeným úsmevom.Keď bola voľná, pribehol k nej.— Violka, pamätám sa, že ste sa tak volali, keď som vlani strávil s vami dva večery, na
ktoré nemôžem zabudnúť!Slečna ľúbezne prikývla parádnou hlavou.— I teraz mám to isté nome de guerre[4]pri večerách.— Chcel by som ti niečo navrhnúť. Smiem ti tykať? Lebo sme si tykali, keď sme sa
rozchádzali. Chcel by som, aby náš pomer bol jasný.Slečna sa šelmovsky usmiala a zasa kývla hlavou.— Nemám nič proti tomu.— Ty si poklad, Violka, poklad! Kedy si voľná?— Do šiestej musím tu ostať.— Príď po siedmej, najneskoršie do pol ôsmej k Vampetičovi.— Prídem. A čo mi chceš povedať?— Všetko sa dozvieš. Mám krásny plán!Keď si prisadla večer v reštaurácii k jeho stolu, pásol s rozkošou oči na jej skvelej,
leskle čiernej frizúre a jemne ružovej tvári. Ustálil, že jej tmavé oči zdajú sa lilavými a že
má vábne červené pery a okrúhlu mäkkú briadku, ktorú by bolo veľmi príjemné pohladiť.Keď vyfajčila pol cigarety z egyptiek, ktoré bol pred ňu položil, opýtala sa:— Tak povedz už, aký máš plán?— Chcel by som ťa pozvať na niekoľko týždňov na môj majetok, keby si mohla na taký čas
odísť.Viola urobila začudovanú tvár.— N-na, to je myšlienka! Na niekoľko týždňov! Neviem, či to pôjde.— Najprv vypočuj, čo ti poviem. Moja žena ide v tieto dni na päť-šesť týždňov do
Trouville. Doma by mi bolo samému fádne. Chlapcov pošlem k starým rodičom. Mohla by si prísť s
nejakou staršou — nie starou — dámou, pod titulom rodiny — tetky nejakej. Ty by si hrala úlohu
nejakej umelkyne, povedzme herečky, potrebujúcej zotavenie. Ako honorár za tvoje milé
ustávanie ti dám týždenne tisíc korún. Čo povieš na to?Violine oči blysli radostným prekvapením.— Hovoríš veľmi inteligentne! Možno by sa to dalo urobiť. Dovoľ, aby som si všetko
rozmyslela.Bereznay ju nechal samu a prešiel čosi s hlavným čašníkom vyjednávať. O niekoľko minút sa
vrátil.— Tak som si rozmyslela. Pôjdem k tebe na štyri týždne. Mohla by som ísť ako herečka, lebo
som študovala na hereckej škole a dva roky som hrala v koložvárskom divadle. Mala som meno
Bárdos Gizi. Presvedčila som sa, že omnoho lepšie obídem ako pokladníčka v lepšej kaviarni než
ako herečka bez nadania.— Zriedkavá osoba si ty, Violka, keď uznávaš, že si nemala nadanie!— Priznám sa ti, som leňoch a nechcelo sa mi úlohy učiť. Ale zato zahrám úlohu, akú len
chceš.— I to ti verím. Veď viac-menej je každá ženská herečka.— Tak, povedzme, že herečka Bárdoss Gizi s tetkou Ilonou Huzlayovou prišli na štyri týždne
k tebe. Pani Ilona Huzlayová je moja domáca pani, u ktorej bývam. Má práčovňu s desiatimi
práčkami. Je to ešte fešná, štyridsaťročná bezdetná vdova po kancelistovi. Za dievčenstva bola
niekoľko rokov chyžnou u grófky Alpáryčky, kde si zadovážila istý šlif. Vie znamenite
napodobňovať menšie prostoreké statkárky a má i niekoľkojutrový majetoček, o ktorom
švandroníruje do popuku. Keď chceš, môžeme s ňou robiť generálnu próbu.— Uverím ti i bez próby. Mne ide o teba, a nie o pani Ilonu — eh, neviem, ako sa volá.
Hoci sa možno i ona pridá. Nájde sa u mňa všelijaká čeliadka. Ubezpečujem ťa, nebudeme sa
nudiť.Potom sa zabávali tak dobre, že Bereznay Violu len asi o tretej doviezol domov.Udalosti potom šli svojím tempom určeným ľuďmi. Predbežne. Lebo prišli i také, ktoré im
neboli celkom po vôli.Pani Šárika odišla pred desiatym do Trouville, keď dostala od muža svojich desaťtisíc
korún a bola urobila účet skoro ešte raz toľký v rozličných obchodoch, kde predávajú muníciu
do bojov, v ktorých sú najvyšší velitelia Venuša so svojím podareným synčekom Cupidom.Desiateho podvečer prihrmela na železničnú stanicu štvorka, zapriahnutá do skvelého
landauera, pre takých eminentných hostí[5], ako boli podľa udania Bereznayho povestná herečka Bárdoss Gizi so svojou tetkou.
Okrem vycifrovaného kočiša a sluhu prišiel im oproti Bereznay a Elek Demín, ktorého pán
poslanec vzal so sebou nie bez úmyslu. Viole bol Bereznay naložil, aby Demína pobláznila.
Rátal s tým, že sa s Elekom niečo stane, čo mu pri Šárike nebude na osoh.Elek bol ináč podarená figúra. Namýšľal si, že je jediný gentleman a gavalier v stolici.
Bol len stoličný podnotár a mal len asi stojutrový majetoček, žil na švábke s mliekom a na
starej bryndzi s chlebom, aby mohol robiť pána a nosiť monokel a zlatú oblúčku na zápästí a v
Pešti šité šaty podľa najnovšej módy. Hovoril pomaly, trochu cez nos a poznal všetky predpisy
bontónu. I čosi všeobecného vzdelania by bol mal. Smiešnym ho robilo, že svoje veľkopanstvo
zveličoval. Na svojom zemianstve si veľmi zakladal, hoci ho len jeho starý otec bol kúpil
krátko pred revolúciou. Mal pekný kaštielik, opatrovaný vo vzornom poriadku jeho mamičkou.
Postavu mal vysokú, štíhlu, veľký orlí nos a mocné kostnaté ruky. Pri smiechu bolo mu vidieť
vrchné ďasná. Bol vtedy tridsaťšesťročný, ale sa neženil, lebo nemohol nájsť zo zemianskej
rodiny dievča, ktoré by mu bolo zodpovedalo.Keď zazrel čarovný zjav slečny Gizi Bárdossovej, bol pri všetkej svojej istote
vystupovania taký popletený, že sa zajakal, a hoci ho Bereznay predstavil, i on opakoval svoje
meno, na čo sa Viola zasmiala, potriasajúc mu junkersky ruku.— Toto meno si iste zapamätám, keď mi ho dvaja páni opakovali. Tak, pán Elek Demín. Teší
ma, že vás poznávam. Úfam sa, že budeme dobrí priatelia.— No, to len od vás závisí, ja som už celkom vaším otrokom.Potom bozkal ruku pani Huzlayčke, trochu moletnej dáme s veľkými čiernymi očami. Obzrela
ho a smejúc sa povedala:— Vy sa mi zdáte jedným z lepších. Bude dobre dať si pozor na vás. Aha!Elek sa do toho nevedel napochytro vpraviť. Čosi hmkal a hehekal a obrátil sa k Viole,
zdajúcej sa mu menej výbojnou. Bereznay mu ju prepustil a viedol galantne pani Huzlayčku ku
koču, do ktorého vykročila bez žmurknutia, ako keby sa nikdy nebola na horšom viezla, hoci ju
malo rozhodiť od prekvapenia, že sa takej parády dožila.Dámy si posadali do fondu a páni vis a vis,[6]do sedadiel práve takých pohodlných. Elek sedel oproti Viole.Nepokojná štvorka strhla hravo koč a frčala s ním po dosť hrboľatej ceste zaujímavým
horským krajom. Panstvo sa zabávalo, ako keby boli všetci už dávni známi. Najmä pani Huzlayčka
sa správala k Bereznaymu, ako keby boli aspoň kmotrovci. Každú chvíľu ho ťapla po kolene alebo
po ruke. Viola preukázala Elekovi takú hru očí a predviedla mu niekoľko takých úsmevov, že
chudák so svojím bontónom celkom stratil hlavu. Práve bol študoval na prešovskej akadémii a
osvojil si zmýšľanie a správame šarišských švihákov. Ale s tým pri Viole nevystačil. Ona ho
svojou veľkopanskou láskavosťou celkom omráčila. Spomínala niektorých ministrov ako Jani alebo
Miška báčiho, s Molnárom, Lengeyelom a niektorými čo lepšími kritikmi bola per tu. Elek sa
cítil pri nej takým malým, že keď ho ona oslovovala prosto per „maga, Demin,“ on sa neopovážil
jej povedať „maga, Viola“,[7]ale volal ju veľkomožnou slečnou. Pritom bola taká maznavá, pozrela vše na neho
tak zvodne, že už kým sa viezli, celkom sa zošalel do nej.S Huzlayčkou sa Bereznay rozprával o hospodárskych veciach. Chytro pobadal, že tára
hlúposti do sveta, i nechal ju hovoriť, dávajúc radšej pozor na zahrávanie sa Violy s Elekom.
Požíval s rozkošou, ako mydlila namysleného babráka. Vše vymenil s Violou dorozumievací
pohľad.Spenenú, hlavami hádžucu štvorku privítal pred hlavným vchodom do kaštieľa úradník s dvoma
sluhami a s Jakšičom, oblečeným v lepšom z dvoch ošúchaných listerových kabátov, ktoré nosil
celé leto. Zjavom dám bol i on natoľko otrasený v svojej istote, že oproti svojim zásadám
bozkal ruku nielen staršej Huzlayčke, ale i Viole, vysúkajúc si i rozstrapatené fúzy.Huzlayčka mu pokývla blahovoľne hlavou a poznamenala:— Vy ste iste ten pán, ktorého Bereznay spomínal ako svojho najlepšieho priateľa a stáleho
poradcu v každej veci? Teší ma veľmi, že i ja budem mať osoh z takej veľkej skúsenosti.Pohybovala hlavou ako nejaká kňažná a prevracala touto gebuzinou starému bláznovi rozum.
Hoci si namýšľal, že je povestný cynik, ktorý prehliadne každú ženskú, pokladal ju na prvý
pohľad za veľmi múdru, veľkú dámu, lebo mu polichotila.Dve chyžné priskočili a odviedli dámy do izieb a pomáhali im pri toalete. Terči s nemilým
prekvapením ustálila pri pani Huzlayčke, že základne pozná všetky fígle chyžien, a preto
pochybovačne pokrútila hlavou, či je nie z ich cechu. Marča zasa bola presvedčená, že
veľkomožnej slečne teraz prvý raz v živote pomáha pri preobliekaní chyžná, lebo Viola nemala
ani potuchy, kde a ako jej taká osoba môže pomáhať. Toto si potom tie dve prešibané ženské
navzájom vyzradili, keď sa o veci zhovárali.Elek sa tiež odišiel preobliecť. Doma nevedel dosť svojej mamán vynachváliť krásu,
vzdelanosť a láskavosť slečny Violy. Rozprával jej, že urobil na ňu zdanlivo veľký dojem.Elekova matka to pokladala za celkom prirodzené, lebo nemá príležitosť zísť sa každý deň s
takým dokonalým pánom, a pokladala za isté, že slávna herečka by bola šťastná, keby ju Elek
pýtal za ženu.Kázala natrhať v záhrade klinčekov, urobila z nich kytku a zabalila ju do upotrebeného
hodvábneho papiera. Oddala kytku Elečkovi, aby ju dal slečne Viole ako dar na pozdrav od nej.Elek už na chodbe počul veselý smiech zo salóna. Vošiel a oddal sebavedome kytku Viole,
ktorá ju s poďakovaním prijala, keď jej povedal, že jej to posiela jeho mamán. Rozbalila
papier a zazrela drobnú kytku z niekoľkých biednych kvietkov, ktoré ju tak nemilo prekvapili,
že ju s opovrhnutím odhodila na stôl.Bolo na nej vidieť, že sa darom cíti urazená. Bereznay videl, že Eleka toto vystúpenie
Violy tak zle dojalo, že úplne stratil dobrú vôľu. Aby zlý dojem zahladil, vyskočil zo
stoličky a pýtal sa, či by dámy neboli náchylné prejsť sa trochu po parku.Vstali naraz všetci a vyšli do záhrady, Bereznay chcel ísť s dámami, ale Jakšič ho
zadržal.Jakšič začal hovoriť, keď dámy odišli na nejakých desať krokov:— Počujež, Dežo, to si ty s tými dámami pekný kúsok vyviedol. Máš ty rozum! Veď ti
tunajšie panie a tvoja Šárika oči vyškriabu, že si sa opovážil taký hárem sem priviesť.— Ale mne? To iba taký divoch môže povedať, ako si ty. Spomeň si na anglických pánov. Tí
majú cez leto plné kaštiele hostí. Mňa bude každý vzdelaný človek chváliť, že prijmem
všeobecne známu umelkyňu s tetkou na zotavenie cez leto. To sú haraburdy, čo táraš. Hovorí z
teba len závisť, milý Števko. Ja mám čisté svedomie!— No, ja nedbám, ale uvidíš, aký z toho bude tanec. Ja si ruky umývam. Ja som povedal
svoje.Bereznay potľapkal priateľa po pleci.— Neboj sa ty o mňa, viem, čo robím.— No, veď uvidíš, kto bude mať pravdu!Medzitým Elek žalostným hlasom modlikal odpustenie od Violy. Nemal ani tušenia, aké byliny
zabalila jeho mamán do toho nešťastného papiera. On to nahradí.Viola, akoby sa bola spamätala, obrátila celú vec na žart. Bola k nemu ešte milšia, celkom
ho pobláznila. Na druhý deň jej priniesol z mesta elegantnú dózu na cigarety a škatuľku
najjemnejších cigariet. Viola sa vzpierala dar prijať. Na mnohé modlikanie ho vzala, ale keď
Elek vše prišiel do Bereznaych, našiel ho vždy v pánskej izbe na stolíku.O tri-štyri dni každý videl, že Elek a Viola sa veľmi zaujímajú o seba. Hľadali samotu,
šuškali si, nespúšťali oči zo seba. Ľudia, ako vždy v takýchto prípadoch, predpokladali, že
keď ich nikto nevidí, nerobia iné, ako sa bozkávajú a objímajú.Ľudia obyčajne mávajú v takýchto prípadoch pravdu, ale teraz nemali. Viola dovolila
Elekovi niekoľko ráz bozkať ruku, ale to bolo všetko. Ináč rojčili o láske, recitovali si
všelijaké verše a zdanlivo lietali obidvaja v nebi. Elek celkom iste. Bol presvedčený, že
Viola je najčistejšie dievča na svete. S mamičkou sa rozhodli, že ju bude pýtať za ženu, hoci
nie je zemianka, nenarodila sa pod hodvábnym paplónom, čo je privilégiom zemanov. Lenže bola
chyba, že Viola na všetky jeho narážky o zasnúbení odpovedala vyhýbavo, hoci bola pritom
nekonečne milá a zdanlivo do neho zamilovaná.Viola o každom Elekovom slove referovala Bereznaymu, s ktorým sa vo svojej izbe každú noc
potajomky schádzavala. Bereznay jej v druhý týždeň pobytu kázal, aby Elekovi povedala, že
Bárdoss Gizi je len jej umelecké meno a že sa jej otec volá Szekeres Juraj a má fabriku na
plechový tovar.Toto Elek a jeho mamička zniesli s istým otrasom.Koncom tretieho týždňa povedala Viola Elekovi veľkú prednášku. Podvečer boli sami dvaja v
skvelom kútiku parku a tu na mnohé modlikanie Eleka dovolila, že ju smel bozkať na ústa.
Zdanlivo veľmi dojatá mu zarecitovala a preložila mu akýsi anglický verš, čo Eleka tak dojalo,
že sa nemohol zdržať neslziť.Elek volal: — Aká ste vy skvelá osoba — i po anglicky viete! Ó, ľúbte ma, milá, zlatá
Gizinka!— Tak by ste si ma vzali za ženu? — opytovala sa Viola, hľadiac mu do očí.— Keby som vás v žobráckej chalupe našiel, i tak by som si vás vzal! Nezdvihol by som
diamant i z blata!?— Tak, milý Demín, ja som nie herečka, ale pokladníčka z kaviarne a môj otec sa volá Juraj
Sekera, je z Dlhého Poľa, prišiel ako drotár do Pešti, a je plechárom v Novej Pešti. Teraz si
dvíhajte ten diamant z blata.Elek zostal porazený, nevediac, čo má robiť. Viola hľadela chvíľočku na neho, potom mu
pokývala rukou, a zvolajúc — Pá, milý Demín, zostaňte zbohom! — odbehla.Elek od toho otrasu stratil hlavu. Hovoril o žobráckej chalupe, kým bol presvedčený, že je
to nie pravda s Violou. Keď mu teraz spomenula otca drotára, rozbúrili sa v ňom všetky vrodené
zemianske predsudky a na chvíľu premohli i jeho úprimnú lásku. Schytil ho zúrivý hnev, že ho
takto oklamali. Hneval sa najmä, že Bereznay mal v tom prsty. Vyhľadal ho, nepremysliac si
celú situáciu. Našiel ho v pánskej prezerať noviny.— Dežo, chcel som sa zasnúbiť s Gizou, a ona mi povedala, že je nie herečka, ale
pokladníčka a drotárova dcéra. Teraz mi to povie, keď ma tri týždne vodila za nos a ja som sa
do nej zamiloval, že ani neviem, kde mi hlava stojí. Všetkému si ty na vine a ja žiadam od
teba vysvetlenie a prípadne satisfakciu.Bereznay si chladnokvne zapálil cigaru, ponúkol i Elekovi a sadol si do fotela.— Sadni si i ty, Elečko, možno ti to bude skôr potrebné ako mne.Elek bol týmto pokračovaním taký zarazený, že si bez slova sadol.— Nuž ja som veru vedel, kto je Viola a z akého je rodu. Je to aj osoba nie na zahodenie.
V dobrých rukách je hotový kapitál. Keby som ja mal takú ženu, dávno by som už bol býval
ministrom. Ale to je všetko vedľajšia vec. Otázka je, či som ti ja kázal, aby si sa do nej
zamiloval a aby si si ju chcel vziať za ženu? Ani keby si sa ma bol pýtal, nebol by som ti to
povedal, lebo ťa poznám a viem, že toľko rozumu nemáš, aby si si takú znamenitú ženu získal
manželstvom, keďže sú tebe vážnejšie hlúpe predsudky ako vysoká inteligencia pri žene.Elek si bol myslel, že on vystúpi ako žalobca proti Bereznaymu. Jedovalo ho, že sa mu
vykrútil. Urobil srditú tvár a vybúšil:— Tvoja povinnosť bola povedať mi, kto to je. Teraz si ma urobil nešťastným, lebo som sa
do nej zamiloval a vziať si ju nemôžem.— Keby si mal viac rozumu, vzal by si si ju s radosťou, ak by šla za teba. To je otázka,
či by šla ona, nie či si ju ty budeš chcieť vziať!— Tak teda naozaj myslíš, že by som si neuškodil, keby som si ju vzal za ženu?— Ty chumaj! Lady Hamiltonová, milenka Nelsonova, bola slúžka a slúžka bola i Katarína I.,
žena cára Petra Veľkého.[8]Mnohým veľkomožným paniam by skôr pristalo byť slúžkami a nejedna pokladníčka by
bola lepšou pani ministrovou ako mnohé ozajstné ministrové. Okrem toho, môj milý Elečko, ty
máš u mňa na rováši, že mi zvádzaš ženu.Elek vyskočil.— Ale ja! Kto to povedal?— Upokoj sa. Darmo by si chcel tajiť, videl som na vlastné oči, ako ste sa bozkávali v
salóne. Mal som i vtedy brovning vo vrecku, ako ho vždy mávam, preto som odišiel bez slova.
Zdalo sa mi to pridrahé, aby dvaja, hoci i nerozumní ľudia, za takú nerozvážnosť zaplatili
životmi. Len teraz ťa upozorňujem, ak nebudeš k mojej žene korektný, nebudem taký trpezlivý.
Vidíš, nemáš mi čo vyčítať. Naopak, mal by si mi byť povďačný, že som ťa chcel spojiť s takou
mimoriadnou ženskou len preto, aby som ťa odviedol od svojej.Elek zložil ruky ako k prosbe.— Drahý Dežo, odpusť mi. Dobre, zvinili sme, nebudem to tajiť. Prisahám ti, že sa tvojej
panej ani myšlienkou nedotknem. Možno máš pravdu, čo sa týka slečny Gizy. Pokúsim sa ju
získať. Mám ju tak rád, že by som bol najšťastnejším človekom, keby sa mi to podarilo.— Veru by si sa mohol pokladať za šťastného, keby chcela ísť za teba.Elek prebehol za horúca k Viole. Prosil ju úpenlivo, aby šla zaňho. Ktože sa vyzná v
ženských? Nechcela o ňom ani počuť. Keď sa žaloval Bereznaymu, on ho tešil, že je možno len
urazená a že sa časom udobrí.Ostatných niekoľko dní, ktoré strávili Bereznayho hostia uňho, Elek sa viac neukazoval.
Zdalo sa, že nechýbal nikomu, a najmenej pani Huzlayčke, lebo ona mala svoju zábavku s
Jakšičom, ktorého na žiadosť Bereznayho zvádzala. Bol jej sľúbil — ako sa neskoršie hovorilo —
tisíc korún, ak ho poriadne skompromituje. Pani Arabella, Jakšičova žena, bola veľká,
kostnatá, zubatá babizňa. Každý sa jej bál a najväčšmi jej manžel. S mužom mala spoločný dosť
veľký majetok, z ktorého len štvrtá časť patrila jemu. Za mladi bol Jakčiš smelý chlap, ale
časom pred ženinou hlavatou neústupnosťou zmizlo jeho sebavedomie ako sneh na slnku.Arabella — také romantické meno jej dali rodičia v nádeji, že jej ním vyčarujú krásnu
budúcnosť — sa primerane svojej chlapskej povahe i šatila. Obyčajne chodievala v mužových
obdratých kabátoch a starých čižmiskách. Kým boli mladší, vybila mu z hlavy každú myšlienku na
cudziu ženu, keď prišli do rokov, o nejaké milkovanie sa ani neobzrela a jej Števo by bol
mohol záletníčiť, koľko chcel, lenže on časom tiež stratil o také daromnosti všetok záujem.
Jednako závidel Bereznaymu šťastie pri pekných paniach, a preto vždy pichal doňho.Teraz jeho priateľ použil príležitosť a nabral prešibanú osobu, aby otriasla manželskú
vernosť prísneho mravokárcu.Pani Huzlayčka chválila sprvu len Jakšičovo múdre vedenie hospodárstva, o niekoľko dní
našla v ňom táto nehanblivá ženská i črty mužskej zvodnosti a neobyčajného jemnocitu! Bereznay
s Violou sa smiali na nich a pobláznený Jakšič pokladal všetko za svätú pravdu, čo mu
povedala. Jakšič vo svojej obmedzenosti vychvaľoval pred svojou Arabellou Huzlayčkinu múdrosť
a vysokú vzdelanosť a staval jej ju za vzor. Toto, pravda, upozornilo na ňu jeho ženu a
popudilo proti nej. Priateľky a známi Arabellini ju tiež upozorňovali na mužove výčiny, takže
sa presvedčila, že ju jej laganisko klame.Istého dňa urobil Jakšič hlúposť, že doviedol pani Huzlayčku k svojej žene na návštevu, a
to práve vtedy, keď robila veľké upratovanie. V prvom prekvapení ich pani Arabella dosť
obstojne prijala a zaviedla do vyriadenej izby. Zhovárali sa priateľsky, kým Jakšič nezačal
Huzlayčku bezmierne vychvaľovať a vyzývať svoju ženu, aby sa od nej učila. Okrem toho pozerali
na seba zamilovane a hrkútali ani holúbky. Toto bolo Arabelle predsa primnoho, i začala dávať
pani Huzlayčke a svojmu milému mužovi pichľavé odpovede a klásť nehanebné otázky. Jakšič
chytro zbadal, že sa blíži búrka, ale pani Huzlayčka hodenú rukavicu zdvihla. O chvíľu obidve
dámy kričali, ako keby boli hluché a prejavovali si svoje najúprimnejšie myšlienky o sebe,
pričom pani Arabella urobila veľkú chybu, že pokladala pani Huzlayčku za jemnú dámu, ktorá sa
jej jazyku nevyrovná. Ale ona jej napochytro otvorila oči uistením, že je ona na slovné boje
onakvejšie vycvičená, lebo je v stálom boji s desiatimi kumánskymi práčkami, nad ktoré niet
nebezpečnejších pyskačiek v krajinách zavlažovaných Dunajom a Tisou.Keď pani Arabella videla, že pri ďalšom vedení je jej porážka neodvratná, vyzvala pani
Huzlayčku a svojho manžela, aby jej dom bezodkladne opustili. Nešťastný Jakšič chytil svoju
priateľku za ruku a ťahal ju von. Ona šla, stále páliac do prenasledujúcej nepriateľky. Keď
pani Arabella videla, že jazykom nič nevyhrá, vychytila v pitvore prášidlo a pretiahla ním
najprv pána manžela po chrbte, potom pani Huzlayčku po núkajúcich sa okrúhlych bokoch.Rozumie sa, svoje rozhorčenie dala pani Huzlayčka pocítiť svojmu skormútenému milencovi,
ktorého ubezpečila, že tú bičkášku, jeho ženu, nemilosrdne zažaluje. Keď tí dvaja, ani z raja
vyhnaní prarodičia, prišli takí zdivení k Bereznaymu, mal sa on a Viola na nich popučiť od
smiechu, čo Huzlayčku rozľútilo tak, že Bereznaymu vykričala, že len ním najatá sa babrala s
tým protivným a nikdy nedoumývaným Jakšičom. Pána poslanca stálo ešte druhých tisíc korún, aby
sa na líčkach peknej panej zasa zjavil milý úsmev odpustenia.Jakšič svojmu priateľovi nikdy viac nevyčítal nijaké donchuanstvo a Demín celý rok
vypisoval Viole zúfalé listy, aby ho už raz vypočula, kým sa nepresvedčil, že z tej raže
nebude múka, lebo sa Viola radšej vydala za bohatého kupca s vínom, ako za obmedzeného a ešte
i chudobného úradníčka, ako bol Elek.Pani Šárika prišla z Trouville, ani keby tam boli na nej vykonali generálnu reparáciu. Pán
Bereznay neľutoval peniaze, ktoré ho to stálo, hoci ich bolo viac, ako my vieme. Na jar ho
pani Šárika potešila krásnym dievčatkom. O pol druha roka dieťa začalo hovoriť a táralo akési
nezrozumiteľné slová. Keď ich niekoľko ráz opakovalo, presvedčili sa s najväčším prekvapením,
že hovorí po — francúzsky! Rodičom udrelo do hlavy, že je to zázrak. Pani Šárika sa veľmi
zapálila a pán Bereznay veľmi ostro hľadel na ňu.Na šťastie prítomná slečna nurse[9]prezradila, že ona naučila dieťatko vyslovovať tie slová.— No, veď tak! — podotkol Bereznay a vydýchli si on i pani Šárika.[1]Marmaroš- hornatý kraj v Sedmohradsku[2]fonds perdu- (z fr.) preddavok, investovanie peňazí, o ktorých
sa nevie, či sa vrátia[3]Trouville- v tom čase známe severofrancúzske kúpeľné
mesto[4]nom de guerre- (fr.) umelecké meno, pseudonym[5]landauera pre takých eminentných hostí- (nem.-lat.)
štvorsedadlového krytého koča so skladacou strechou pre význačných hostí[6]Dámy si posadali do fondu a páni vis à vis(fr) … Dozadu
… Oproti sebe[7]per „maga Demin“ … „maga Viola“- (maď.) len „vy Demin“ … „vy
Viola“[8]Lady Hamiltonová, milenka Nelsonova, bola slúžka a slúžka bola i Katarína I.
, žena cára Petra Veľkého- lady Hamiltonová, Emma Harty, vydala sa r. 1791 v
Neapole za VVilliama Hamiltona. R. 1800 po odvolaní Hamiltona z Talianska sprevádzal ju
Nelson, s ktorým potom i žila. Pochádzala z chudobnej rodiny. Katarína I., cárovná ruská,
bola dcérou prostého sedliaka. Neskôr po pohnutých životných osudoch stala sa najprv
milenkou a neskôr i ženou Petra I. Roku 1724 ju ako štyridsaťročnú korunovali za ruskú
cárovnú.[9]nurse- (angl.) pestúnka, sestra, vychovávateľka.
|
Nadasi-Jege_Pani-sa-zabavaju.html.txt
|
Čierne kvietieObsahOblaky, odíďte!Noc tmavá — ruže čierneChcem pracovať, chcem vytrvaťChlapecDve slováPerlyRieka tečiePrvá láskaHviezdy a smútokPaľovi OlivoviPozdrav z BratislavyNedeľná meditáciaModlitbaDniPútniciNeznámejCez vekyV spomienkachZ nových ciestOzvenaZ okna pod oknoKamarátovi(Poézia z rokov 1931 — 1936, uverejňovaná v časopisoch.)Javor: Život je kus umučenia na Golgote tvrdých hrúd.Oblaky, odíďte!Milo Juršičov(Paľo Oliva)Oblaky, čierne oblaky,prečo skrývate bledú tvárluny, zhrbenej ťarchou liet,prečo ničíte slabý žiar?!Vetriská, vetry divoké,oj, roztrhajte temný plášť,nech sa rozídu mračná, nech!Nech svojou cestou idú zvlášť!Už padli kusy mrakov dol,vietor ich zahnal v diaľnu diaľa potom tíško v jasnú nocna holých vetvách piesne hral.A luna svoje šediny,bledú tvár obrátila k nám.Tu víchor zreval z dediny:„Jej pohľad nemá v sebe klam!“(Rozvoj, december 1931)Noc tmavá — ruže čierne(Elenke Králikovej)Noc tmavú i s jej krásamimilujem, milujem veľmi,bo oná temnoty noc a tichaje pýcha, Času pýcha,Času dobrého i zlého, ver mi!Tá hudba stromov, vetra hlasi šepot kvetín mnoho krás,krás mnoho v každý skytajú čas…Že nie je krásna, keď je tmavánoc moja poetická?!To bľabotanie! Prázdna vrava!Temnosť jej skrýva líčka!Krásna je ona sťa ruže čierne,medzi inými rozvinuté,(ich púčky vonné — hej, tie čierne —vždy pri srdci mám pripnuté).Preto milujem noc tú tmavúi ruže čierne, ruže vonné —ony ma tešia, pejú mi, hrajú,či v radosti žijem alebo bôľne.(Rozvoj, december 1931)Chcem pracovať, chcem vytrvaťProsím vás, odpusťte mi, že moje básne majú taký temný, smutný ráz. Rád by som
písal i veselé…, ale cítim, že také nie sú ani len ozvenou srdca a znejú mi jaksi
prázdno. Bieda a zloba ma naučili milovať búrlivosť, temnotu, čiernu noc. Mám rád
Kraskovu Nox et solitudo, Žarnovovu Stráž pri Morave a i.Odpusťte mi teda tú moju chmúrnosť, kvílenie, jakúsi tajnú baladičnosť, čo ma
chce, tuším, i naďalej sprevádzať.S úctouMilo Juršičov (pseudonym P. Ušáka)(25.11. 1931 do redakcie časopisu Rozvoj)Chlapec(J. Dieškovi-Pňovi)Nad zlatým poľomprchalo šťastie,neviem kam.Detské sny zmizli,len chlapec ostalsmutne sám.Do teplých lúčovbielymi prstyfarby sial.Do čiernych nocítmavými zrakypísal žiaľ.Medené ránavypili striebromorských pien.Do modrých samôtkreslí tajomstváchlapcov tieň.Prikryl ho oblak,dozrieva slovov hostiu.Láska je chorá,nerušte chlapca,hostí ju.Túžba znie do hviezd,spievajú vlny,neslyšíš?Raz bude sladkochlapec nad prázdnomkresliť kríž.(Kultúra)Dve slováSomvečer, keď slnko zašlo už,zrodené dieťa,z ktorého má byť muž.Somsynom večera, noci,milovníkom oblakov nevídaných krás,milovníkom mora modrých vĺn,milovníkom búrky hukotu,milovníkom sveta, synom lásky k životu.Somten, čo počúva život jak rastie,myšlienky sýtim jeho krvoua hľadám šťastie.Mámsrdce silné, železné sťa srdce zvona,srdce, čo nikdy nezastonápod ťarchou života.Srdce mám i dušu tajomnú,dušu, ktorá do náručia pojme svety,dušu, idúcu žitiu v ústrety,dušu, ktorá sa teraz rodí,hej, v každej chvíli novou žiadosťou.Som a mám!Dušu! Srdce! A niekoľko slov.(Rozvoj, jún 1932)PerlyZo srdca padajú slzyperly a bôlePerly sú vzácne a drahéperlami nebesá bývajúza noci posypanéLen málo je týchšťastnýchčo v živote ulovia perlyktoré sú ďalekovysokohlbokov moriA mnohým ľuďom v hĺbke sŕdcčosi sťa perla horíJe moje srdce čaša plná láskyperálje moje srdce živá skyva bôľu(Svojeť, jún 1933)Rieka tečiedievčatkokúpim vám udicuna hlave apačkavo vode sivé očia zlatá rybka v rukebude to krásybozkami rybárovbudú vám kvitnúť vlasya čelo ružovieť —vo vašej ruke bude rybka mrieťdievčatkodo mojich očído hlbínnehádžte udicehorúcich pohľadovvonku je všetko studené exotickéa moje srdce nemilujechlad ľadovvy tuším nevietečo je to bolesť srdcapod vaším zrakomusmiateho deckarieka vždy tečienad vodou umierarybkasrdcea vy neviete(Svojeť, marec 1933)Včerajšok je ako štrbina v denníku. Nedeľa, ktorá u mnohých býva taká krásna,
neveľmi na mňa pôsobí. Ani spomienok nieto. Iba ak tá, že to bola práve nedeľa, keď
som bol po prvý raz s dievčaťom a hneď vtedy som jej povedal: Tým dievčatkom z básne
„rieka tečie“, tým dievčatkom ste Vy. — To bol vari prvý krok nášho poznania. Dnes
zase deň plný všednosti a únavy.(Pondelok 15. januára 1934)(Z denníka Hosnúce iskry, 1934 — 1935)Prvá láskaKolesá letia v nové svetykolesá letia cestou novouprvú lásku som rozosielalpíšťalkou javorovouModrý tieň padá z vetiev jedlíccez krvavý svit podvečerav náručí zreješ silnou láskouo prvej nič si nevedelaJak vtedy plá ti bozk na perácha v očiach skvie sa bolesť ticháprvú lásku si vdychovalaružovým kvetom do kalichaI preto smútok bledých ružínikto ti bozkom nezahojílen deťom vyplnia sa túžbya prvá láska nezabolí(Elán, december 1934)Hviezdy a smútok(R. Dilongovi)Do prázdnej gondoly padali fialové výškycez modré vlny neba prezrel len svätý Jánvčera som miloval studený úsmev a smutné oči mníškydnes pohľad upadá do prekliatych minút pre teba voyantVidel som cez hviezdy šiel tulák sveta a pekla vyhnanectys’ mal byť básnikom rudého vína v zlate kalichakeď raz sny rozbije vosková tôňa sviecpred zrakmi mladosť sklamaním jak žena zavzdycháTak silno vidiny unavili a opojili krásoulež bolesť vecí z dvoch vĺn hrude strhla ťa jak z objatia vílyi ja som ako chlapec blúdil tak za spásoua obaja sme brat môj snili sniliHľa detská túžba z ultrafarieb praská na hrane dnídievčatko smúti za tajomstvom rozbitej hrkálkydo ružových bublín chcel si vliať smútok poslednýa svety chlapca rozpadli sa smrteľne do diaľkyDve hviezdy skĺzli sa do lona zlatých kadierbozk pozná smútok úst a očných popolavých riasna Vege túžby omdlievajú na útesoch nádhera do dní láska ako hviezdami smútok do noci bozkal nás(Elán, december 1934)Paľovi OlivoviRudolf DilongDones mi moje piesne,čo som sa s láskou lúčil,hviezdy ma zaboleli,snivý ma mesiac skľúčil.Na píšteľ jaseňovúposlednú slohu utnia neľutuj môj smútok,i prv som býval smutný.Čo sú mi meteory!I zenity ma bolia.Nado mnou Vega spitá,podo mnou mŕtve polia.Láska sa stala smútkomvečerných smútkov plavých,bolesť sa stala z bozkovna riasach popolavých.Modlím sa k smutnej Láske,i Kristus smutný má šat,čo pomôžem si s krížom,keď neviem muky znášať.Z múk je dnes moja láska,z lásky je večná tieseň,lásku mi vzali chlapcia zložili z nej pieseň.(Pero, január 1935)Pozdrav z BratislavyCez mnohé dnido srdca vbodol sa pozdravako šíp.To zaistev Petržalke Ťa omámilavôňa líp.Je záhadné:i mŕtve srdce spomienkouraz zazvoní…Tak sladké súposledné Tvoje riadky láskoujak bonbóny.Raz v mladostiaj mňa vábili k bozkom vílyz najkrajšej pohádky.Zlato kadiersplývalo im — jak v detstve Tebe —na modré kabátky.Dnes nádheroudo zlata lúčov jeseň tkástriebro pavučín.Príď k Dunaju,naposled, prvým bozkom sas Tebou rozlúčim.(Pero, január 1935)Nedeľná meditáciaAch, to je kontrast, bôľ a rozkoš,tajomstvá hľadať taký mladý…— Včera si ešte bola decko,dnes vábia tvoje ženské vnady.Na modrý oblak môjho rúchanevinnosť sadla v bielej superke.Bola si tiež raz spanilás ľaliou v bielej sukienke.Dnes smutný som ti modlitbouspomienky vpísal v závoj ticha.Z úst kňaza slová zázračnépadali práve do kalicha.Cez vôňu dymu prskal blikot sviecpodobný ružovému vínu.Je pre mňa navždy stratenýtvoj slastný bozk z ultramarínu.(Pero, január 1935)ModlitbaRozkoľ mi Bože srdcekrv kvapká z rany Kristovejcez oči rosou čistédo túžby kovovejje rozpuknutý kalichSpáľ túžby ako hriechybojím sa snívať o krásePekelné víno viechypení sa v úžasebolestí prekonanýchÉternou biedou trpímchcel by som odísť do rajaSám seba nevykúpimvečnosť je Ty a jaNebo sa ku mne kloníPošli mi svätú Pannumňa všetky hviezdy mučiliRužovú prosbu rannúvplietol let motýlído smútku antifónyBudem ťa chváliť krásneľudia nevedia milovaťTebe chcem tvoriť básneBoh Kristus a môj bratLáska čo nevyhasne(Pero, marec 1935)DniDo chorých večerov doznieva smútok vĺn,stratené moje srdce našlo dieťa.Do chorých večerov doznieva smútok vĺn,tône dňa na nich dúhovito svietia.Bôľ tvojich dlaní ma páli na perách —o detských hračkách nevieme, že žijú…Myšlienky roztopené v jazeráchvpísali do vĺn krásy tragédiu.Zo steny týždne padajú do včerajška —raz som sa opil rozkošou dní jesenných.Kto mi dnes povie, kde znie hudba rajská?Tône na vlnách. Slyšíš labutiu pieseň v nich?(Pero, apríl 1935)PútniciTuláci blázni a básnicisi ako deti podávajú rukyŽivot je v nebesách a v peklea uprostred sú mukyPrečo ťa láska milujúkeď dni sú smutné ako oblakySny básnikovprepadli pavučinou životaa hlúpi čakajú na zázrakyŽobráci menia sa v anjelovDo nehy našich pohľadovnevreže život oceľovú guľkuPrišli sme na prelomduchslováhmotaa čakáme búrkuDnes krása ústi do tajomstievdo nekonečna zlaté vlny peľuO kráse sníva moja malá Hennya čaká na mňa ako na nedeľuBuď zbohom krásaKrása detských čias už na bolesť sa meníŠli ľudia cez život a nevedeli žiťBásnici odišli do ríše hviezdVidel som Krista na rohu ulicepomáhal ľuďom kríž niesťŠli vo dne cez život a nevedeli žiťvidel som až k temnu skrvavené prstyJeden svet zúfania a vedľa je svet krásyTulácibláznia detia s nimi svätí zlatoústi(Pero, apríl 1935)NeznámejPozeráš ako z neba hviezdauniká úsmev v bublineHľadáš ma — a ja hľadám tebadve oči horia vo víneNepoznáš čaro jarných nocíprvý ťa raním bozkamiMáj nebolí — si bez pomoci —nevinné oči omámiOlivy tkajú závoj z vônepríď s rodiacim sa večeromPôjdeme spolu do ich tôneprvý raz opiješ sa snomMožno že budeš skutočnosťouty neskutočná vidinaMožno že je i láska cnosťouneznáma moja nevinná(Pero, apríl 1935)Cez vekyV kalichu prvý raz dozrieva víno na krvdo hraníc vekov vrastá slovo chlieb a Teloa srdcia prvý raz sa krvou v lásku meniaz dvanástich jedno skameneloNoc zatmieva sa ako osud hriechovdo vône padli kvapky krvi KristaAnjelov kalich preteká fialovým bôľomna ústach Judáša zrada sa k bozku chystáDo svätých očí znejú vlny utrpeniazástupy zmorené veslujú cezeň k jasuDo korún z tŕnia vrástol ľaliový smútoka krehkosť ľudských slov sa premieňa v spásuNa ústach bozky zdriemli holubamiružové žiare iskier nad krvou v kalichuChcem sa vždy k Tebe modliť neprestajnepre sladké prosby slepca na ceste k JerichuNad rudým vínom vajatajú slováanjeli smutne hľadia na človekaTen svätý kolobeh Duša sa topí v krviKrv Krista do hlbín do hlbín duše vteká(Pero, máj 1935)V spomienkach(H. F.)Krvavé ruže pijú moje bozkypre ne som spoznal smutne krehký pôvabkeď na usmiate mramorové soškytvoj pohľad vinul zamatový hodvábCez mramor zvonia zvonia biele krokydo dlaní vsiakli sny jak čaro vidínružové kytice a krištáľové tokya šepot ktorý spomienkami vidím(Rozvoj, máj 1935)Z nových ciestLipové kvety v tvojich očiachlupienky bozkom skrvavenéZnie smútok v atlasových nociachusína motýľ unaveneTo boli chvíle na smrť krásnejak dievčie srdce ako ranajak deň keď úsmev hasne hasne— Buď zbohom láska oklamanáJej slzy zbledli tichým slovomzaklial som nádej do jej menaSmrť vraždí piesne pod olovom— Buď zbohom láska nezrodenáVidel som bolesť tvojho šťastialodička do vĺn zakreslenáBelasé vlny tvojho šťastia— Buď zbohom láska zaplašenáČierny lesk očí žiari šeromnevinné túžby tak sa bojaDva smútky píšem zlatým perom— Buď zbohom mŕtva láska moja(Rozvoj, jún 1935)OzvenaVidiny sadli do dlanízamĺkla túžba v modrom polina detskom srdci kvitne láskacez šepot tvoj sen krásy bolíOmámila ma živá dúhav úsvite znejú dievčie peryv šere sa stráca smutný zástupjak biela nádej v zlatom períHviezdy sa blížia ku mne v bozkuZatváraš viečka K srdcu hľadímRosa sa leskne čiernou žiarourosa sa leskne na skle hladínPo rokoch budeš zase smutná— oblaky tíško odleteli —Po rokoch budeš hľadať lásku— slová ktoré sme nevraveli(september 1935)Z okna pod oknoVečer je zradný ako láska v májichcel som len šepnúť moja miláMadonin smútok šero nezatajíTy si tiež o jej očiach snilastratené oči zvodnej ženy v rajiaj ty si pre ne poblúdilaZ okna pod okno tá hra je jak veslov jazerách už sa stmieva stmievaZ okna pod okno moje srdce kleslona tvoje dlane sladká deva bolesť stlievaA jedno vtáča smrteľne sa vzniesloa padlo pozri cez krv spievaTvoj pohľad rastie nežne hore ku mnea osud stojí mŕtvo u stienSestrička drahá radšej nepritúľmetie tône zaklnuté u stienÚsvit hviezd spŕchol na dve vlny šumnédve biele ruky lámu prsteňAž k duši šepkáš že si šťastná terazsľub rána predsa do sĺz vanieNeplač že v dlaniach iba prázdno zvierašk polnoci bolesť ohňom vzplanieNím vpísal prorok smutne do Piesne razjak smrť je silné milovanie(Pero, december 1935)KamarátoviPriamka sa vracia nekonečnomDve vlny miznú v svetle mliečnomVášeň dozrieva v nádychyPery sa pukli od pýchyMramor sa zlieva v lesklý bazénVyhasli hviezdy padli na zemA žltý pohľad z HavajaCez biele more opájaKeď pre posmrtné vinobranieDlaňami kropaj krvi kanieZ myšlienky krivej na EvuHľadáš integrál úsmevuZ mesta si staviaš biele hračkyPolnoci čakáš kolenačkyNad vínom sladkým ako luhTen pohľad kreslil dobrodruhV krvavých iskrách skorej slávyTen epos napíš do Vltavy(Pero, marec 1936)
|
UsakOliva_Cierne-kvietie.html.txt
|
1Otworzmy księgę historii.J. Cz.[1]Stíny Lauritasů! Svatopluků!Jak vás možno z hrobu vyvásti?By ste uviděly neřestinárodu a hanbu svojich vnuků.J. Kollár[2]Slováci dávno zabudli na svadbu veľkomoravského kráľa. Hoci sa až dodnes svadbia,
Svätoplukova svadba im už ani na um nezíde. Ach, ako smutno to vyzerá s národom, keď sám
zabúda na svojich predkov; lebo toto zabúdanie podožiera koreň jeho života. Oj, Slováci, viem
ja o inej svadbe, než sú tieto vaše svadby, ale to bolo veľmi dávno, dávno pred naším
storočím! Od tých čias sa vzniesli nad našimi hlavami smutné časy, divé búrky, nepriaznivé
osudy, a tú pamätnú svadbu zaviala a zahalila šedivá, ďaleká, stratená minulosť…!Keby som vedel, že ma budete počúvať, povedal by som vám niečo o tej svadbe. Ale vy sa
skláňate pred cudzími modlami, a nedbáte na vlastných vrstovníkov, ktorí vám rozprávajú o
slávnej slovenskej minulosti. No ale predsa vám dačo poviem, aspoň na skúšku; ak však
nepodbáte na môj hlas, nebude to moja, ale vaša škoda. A popravde múdrejšie urobíte, keď
vezmete do ruky túto Nitru[3]a v nej „Svadbu kráľa veľkomoravského“, než napuchnuté, oduté a ošklbané Meluzíny,
Malojeny, Bruncvíkovcov, Štilfrídov[4]a im podobné neprirodzené a nepravdivé výmysly. Ale najmúdrejšie spravíte, keď
necháte tie cudzie modly, tie cudzonárodné strakatiny a priviniete sa k svätému, prirodzenému,
božskému oltáru slovenskej národnosti.Nuž teda počúvajte ma, Slováci a Slovenky, ale dajte pozor, lebo začnem od samého
začiatku.Bola noc. V Nitre bolo ticho ako v hrobe. Na uliciach bolo však vidno, lebo svietili
nebeské lampy… a mesiac akoby šiel na vohľady, s usmievavou tvárou si vykračoval po
hviezdnatej klenbe. Tichučký prúd Nitry vinul sa po kvetnatých rovinách medzi lúkami, poliami
a záhradami, a iba sem-tam v ňom pleskla rybka, keď sa vyhodila nad vodu. Nitriansky hrad bdel
ako strážca o polnoci nad mestom. Iba jeden jedinký oblok bol na ňom osvetlený. Počuť bolo
krok strážcu, sprevádzaný štrnganím ostrôh, a kto by bol stál z južnej strany, kam sa uberá
rieka, bol by mohol uvidieť aj ohromnú prilbicu, od ktorej sa odrážalo mesačné svetlo.Nitriansky hrad mal vtedy, pravda, inú podobu ako teraz,[5]lebo čas a všelijaké búrky ho premenili na nepoznanie. Vystupujúce a vyblýskané
klenby, ohromné bašty, hlboké priekopy, medené, veľkými klinmi povybíjané brány, pyšné,
trepotajúce sa zástavy… ach, všetko toto sa už dávno na prach, alebo inakšiu podobu obrátilo.
A ako by sa aj nebolo všetko premenilo, keď sa aj ľudia premenili a sláva Nitry zapadla do
hlbokého, nemého a neúčastného hrobu! Z tých čias nezostalo Slovákom nič, iba tiché spomienky.
Hej, a tak sa zdá, že aj tieto spomienky už-už zhynú!Ale podíďme už bližšie. Povedal som, že na hrade bol osvetlený jediný oblok. Bol
osvetlený, lebo po veľkej komnate sa prechádzal nový veľkomoravský kráľ. Bolo to roku 870.Svätopluk sa stal v tom roku kráľom Veľkej Moravy.[6]Veľkou Moravou sa volalo to kráľovstvo v deviatom storočí, do ktorého patrila
Morava, Slovensko, Sliezsko, veľká časť Poľska, ba i Ruska[7]a nad ktorým vládol sprvu Mojmír[8]— za jeho vlády sa však tak ďaleko nerozprestieralo — potom Rastislav,[9]ktorý ho takto rozšíril, a po ňom Svätopluk, ktorý k nemu pripojil i Čechov a iné
slovanské kmene na juhu.[10]A tak Svätopluk, dostanúc sa na trón takej veľkej ríše, rozmýšľal teraz o jej
blahu a šťastí. A to tým viac, že si bol vedomý svojej veľkej viny, po akých nepravých cestách
prišiel na tento trón. Musím poznamenať, že Svätopluk pripravil o veľkomoravský trón strýka
Rastislava, svojho najväčšieho dobrodincu, ktorý mu dal výchovu i nitrianske kniežatstvo, keď
ho zradne zajatého vydal jeho najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi,[11]synovi cisára Ľudovíta. Rastislava potom pripravili o oči a uvrhli do kláštora,
kde aj smutne skonal.Ale Svätopluk čoskoro pocítil nemeckú lesť, lebo jeho krajina sa dostala do rúk a pod
vládu dvoch kniežat, Engelschalka a Vilíma,[12]čo veľmi ťažko niesol a hľadel ich moc preniesť na seba. Ale oni to pobadali, dali
ho chytiť a poslali ho ako zradcu nemeckému cisárovi do Rezna. Lenže Svätopluk sa obránil, a
tak ho Nemci poslali so svojimi plukmi proti Slovákom, ktorí boli medzitým povstali, aby sa
mohli pomstiť Nemcom za Svätopluka. Ich vodcom bol Slavomír. Svätopluk, ktorý dobre spoznal
Nemcov počas svojho pobytu medzi nimi, bojoval proti svojim rodákom iba naoko, ba potom
prešiel na ich stranu a postavil sa proti nemeckým plukom. A tak nielenže pripravil o vládu
Engelschalka a Vilíma, ale keď bol vyhnal Nemcov zo svojej krajiny, vyhlásil sa za
samostatného kráľa, za akého ho ľud s radosťou a plesaním prijal a uznal.A tu sme už v tej chvíli, keď sa Svätopluk dlho do noci prechádza vo svojej komnate a
rozmýšľa o blahu svojho kráľovstva. Nuž poďme teda bližšie a pozrime, na čo myslí.Keď sa Svätopluk dosť naprechádzal, zasadol si za stôl, podoprel hlavu rukami a hovoril si
sám pre seba: — Tak, Svätopluk, už si zasadol na kráľovský trón, ale predtým si nepomyslel,
aká je to veľká ťarcha niesť korunu takej veľkej ríše! Keby si si bol prv rozvážil, prv sa
naučil opovrhovať korunou i kráľovstvom, azda by si sa stal hodnejší aj jedného aj druhého! —
Zahľadel sa na dlážku. Sedel dlhú chvíľu, a až potom sa začal sám so sebou zhovárať. — Ale
nechcem viac myslieť na seba, je načase, aby som rozmýšľal už teraz, ako by som v sebe
navrátil národu svojmu Rastislava, ktorého som mu vyrval. Hej, chcem zakryť svoje hriechy a
úhony, spáchané voči veľkému kráľovi, národospasnými cnosťami a skutkami. Bože, pomáhaj mi sám
v tomto svätom predsavzatí.Ach, ale ako zahojím rany svojho národa, keď mi hrozia nové vojny a búrky od mocného
nemeckého cisára? Namiesto hojenia budem ich musieť iba väčšmi rozrývať! Ako ma to bolí! Hoci,
— pokračoval po malej prestávke, — najkratšou a najpríhodnejšou cestou by bolo, keby som
uzavrel mier s nemeckým cisárom. No či cisár bude chcieť uzavrieť mier bez otrockých
podmienok? — Kráľ zas umĺkol a hlboko sa zamyslel. No jeho myseľ musela však roznietiť dobrá
myšlienka, lebo náhlivo vstal a usmievajúc sa, znovu sa začal prechádzať po komnate. — Áno, —
začal hovoriť, — to bude najbezpečnejšie rukojemníctvo medzi mnou a cisárom: spojím sa
manželstvom s dcérou cisárskeho princa Karolmana! Skrotím rozzúreného tigra, a čas mi dá do
rúk ostatné prostriedky.Už sa schyľovalo k ránu, no Svätopluk na spánok ani nepomyslel. Neskôr sa natiahol na
kráľovské lôžko, aby ďalej rozmýšľal. Ale bdel iba napoly; blažené sny mu prúdili mysľou.
Videl svoj národ blažený!Vychodila dennica, bledá lampa v kráľovskej komnate zhasla a v Nitre i na hrade sa začal
prebúdzať život. Rytieri a zbrojnoši sa hemžili na predzámku, po hradbách sa ozýval štrngot
mečov a ostrôh. Kráľovská palota bola zavretá, čo vzbudilo všelijaké reči v kráľovskej
družine, lebo to bolo nezvyčajné. Iba strážca s istotou tvrdil, že oblok na kráľovskej komnate
bol dlho osvetlený.[1]Otvorzmy księgę historii— poľ. Citát z Jána Czeczota (1797 — 1847), priateľa Adama Mickiewicza. Vydal niekoľko zbierok národných piesní.[2]Stíny Lauritasů! Svatopluků!— Úryvok z Kollárovej Slávy dcery (1824).[3]keď vezmete do rúk túto Nitru— prvý ročník almanachu Nitra
(1842), ktorým chcel Hurban nahradiť cudzojazyčné čítanie a v ktorom bola po prvý raz
uverejnená aj Svadba kráľa veľkomoravského.[4]Meluzíny, Majoleny, Bruncvíkovcov, Štilfrídov— ukvílené, sladké
ženské postavy a neskutoční hrdinovia zo stredovekých kroník a legiend[5]Nitriansky hrad mal vtedy, pravda, inú podobu ako teraz…— Podľa
najnovších archeologických výskumov sa ukazuje, že v Nitre boli dve centrálne a tri
refugiálne hradiská. Zatiaľ sa nepodarilo rozhodnúť, ktoré z hradísk boli ústredné a kde
sídlili Pribina a Svätopluk.[6]Svätopluk sa stal v tom roku kráľom Veľkej Moravy— Svätopluk
vládol v rokoch 870 — 894.[7]Veľkou Moravou sa volalo to kráľovstvo v deviatom storočí, do ktorého
patrila Morava, Slovensko, Sliezsko, veľká časť Poľska, ba i Ruska— Kyjevská
Rus nepatrila do Veľkej Moravy.[8]Mojmír— knieža Mojmír I., vládca moravského kniežatstva,
zjednotiteľ Veľkej Moravy. Po mocenskom boji s Pribinom r. 833 pripojil k svojej ríši
nitrianske kniežatstvo. V auguste 846 Ľudovít Nemec s veľkým vojskom vtrhol na Moravu a na
kniežací stolec dosadil Rastislava. Vládcom nitrianskeho kniežatstva sa stal Rastislavov
synovec Svätopluk. Mojmír bol už vtedy pravdepodobne mŕtvy.[9]Rastislav— knieža Rastislav, vynikajúci štátnik. Za jeho vlády
(846 — 870) sa veľkomoravský štát upevnil, politicky zjednotil a ubránil svoju
samostatnosť voči Frankom. Roku 862, po dohode so Svätoplukom, vyslal poslov k byzantskému
cisárovi Michalovi III. so žiadosťou o kresťanskú misiu.[10]pripojil i Čechov a iné slovanské kmene na juhu— Svätopluk
rozšíril hranice Veľkej Moravy na východe až do Potisia, na severe si podrobil kniežatstvá
Holasicov a Opolanov na rieke Odre, potom obsadil Slezanov, Vislanov a rozsiahle územie
Bielych Chorvátov. V tomto čase bližšie pripútal k Veľkomoravskej ríši aj Čechy a časť
Panónie.[11]najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi— starší syn Ľudovíta Nemca
(843 — 876), viedol časté výpravy proti Veľkej Morave[12]Jeho krajina sa dostala… pod vládu dvoch kniežat, Engelschalka a
Vilíma…— Už r. 871 obvinili Frankovia Svätopluka z nevery a správou Veľkej
Moravy poverili markgrófov Engelšalka a Viliama. (V zachovaných análoch sa píše Wilihelm a
Engilskalk, v našej historickej literatúre Viliam, Vilhelm, Engelšalk; ponechávame pôvodnú
Hurbanovu podobu.)
|
Hurban_Svadba-krala-velkomoravskeho.html.txt
|
IJánovi Chomútovi umrela žena, dobrá a starostlivá Mária, a zanechala mu troje detí.
Najstaršiemu Jankovi ide na dvanásty rok. Bože môj, ako usedave, hlasno nariekal na pohrabe
ku strašno-vážnym, dušu potriasajúcim zvukom: „Circumdederunt me dolores inferni!“
Sestrička Hanka tichúčko plakala, preto, že videla starších nariekať. Najmladší Ondriško,
nechápajúc ešte, o čo ide, na cintore pod ceremoniou pohrabnou sadol si na sviežo nakopanú
žltú zem a poihrával sa s hrudkami, ktoré o chvíľu maly padať na rakev jeho sladkej materi.Ján Chomút hľadel strmo pred seba, ale ničoho nevidel. Bolo mu ľúto dobrej ženy…
Sprievod pohol sa s cintora. Janko chytil pravou rukou Hanku, ľavou Ondriška a šiel ticho
za otcom do chalúpky. Na peci skoro bolo ticho, dýchanie dvoch mladších detí šumelo
pravidelne. Len Janko dlho nespal, časom hlasne zajajkal, potom ticho hľadel na poval,
ktorá zdala sa mu akosi uchádzať do výše, šíriť sa a miznúť. Taká vysoká priepasť tam bola,
on vznášal sa, miznul do nej, tratil sa, tratil — až zasnul.Ján Chomút vždy jasnejšie badal, čo vlastne ztratil smrťou Márie. Prázdno bolo v dome,
neprívetive. Po laviciach prach, po zemi smeti, po stenách pavučiny. Deti ošarpané,
neumyté, a ešte i nepohodlné, všetko len od neho prosia, hatia ho v práci. Ani piatok, ani
sviatok… Obed nechutný, práca odporná — niet potechy, niet poriadku… A on je ešte taký
mladý, taký plný síl… Jemu chcelo by sa ešte žiť, ešte okúsiť i radosť, útechu!Sedí u obloka a klepe prácou stuhnutými palcami na obločnú dosku. Minulo ešte len pol
druha roka, čo pochoval ženu — a ako to s ním nadol ide! Všetko akosi mizne, tratí sa,
ničoho nepribýva. Hja, gazda bez ženy, to je zlá robota!Práve ide okolo šumná Anna Bohúnková. Vdova, niečo prvej, než on ženu, pochovala svojho
muža v kvete a sile rokov, Martina Bohúnku. Prišiel z hory čerstvý a zdravý, ráno volali k
nemu s posledným pomazaním kňaza, ktorý našiel už len jeho bezdušné telo.„Ale je urastená, ako borovica v Surovinách,“ pomyslel si Ján, „a hľa, ako ide hrdo!
Vonku je zima, a ona bez kožuška.“Zapadajúce slnko osvietilo peknú bielu tvár vdovy. Ona bľuskla, ako nenazdajky, k
Jánovmu obloku a usmiala sa prívetive.„Kamže chodieva denne o tomto čase?“ pomyslel si Ján Chomút. „A prečo sa tak usmiala?“Slnko zapadlo a v chalúpke nastalo odporné šero. Deti na peci ticho pochrapkávaly. Janko
zakričal zo sna: „Mama, zima!“ Ján Chomút sa zlostne usmial. „Na teplej peci leží, a ešte
mu je zima!“ a vyšiel pred dom. Poochkal a hľadel na svoju chalupu. Na doškách strechových
ležal hustou vrstvou svieži sneh.„Bože, dopúšťaš na mňa veľké trápenie! Neznal som biedy, nemal som dlhov — prišiel
požiar, skántril polovicu môjho imania! A bol to hrozný požiar! Nebyť brata Pavla, bola by
chorá žena zhorela… A potom i ona ma predsa opustila… Stavba hodila ma do dlhov, a tu
neopatrené siroty…“Ján vošiel do stajne. Jeho dva nízke, silné kone sa obzrely, ako by vítaly gazdu.
Nasypal im do hranta ovsa, za rebrík hodil náručie sena. „Nech je aspoň vám dobre!“
pomyslel si a išiel do chalupy.Dlho nemohol zaspať… Marilo sa mu: nebohá, požiar, dlžoba… a pekná vdova Anna.
|
Vajansky_Zlocin-a-pokanie.html.txt
|
I. Mladá létaMiniaturní vlak od Hronské Breznice dovlekl vás, když se byl prodíral pracně po dvě
hodiny mezi vrchy, konečně k cíli; stanete na temeni kopce, kolem něhož se kupí bez ladu a
skladu až k dalekému obzoru vrchy nižší i vyšší, takže zapochybujete o možnosti, dostat se
vůbec nějak z této spleti vrchů a vršků. Na severu vám uzavírá rozhled hora, nesoucí pyšné
jméno „Ráj“; dále k východu vypíná se skalnaté, hájem zarostlé temeno „Kalvárie“, označené
kaplí; za ní táhne se pásmo vrchů, jimž dala jméno romantickými skalami pokrytá a pověstmi
lidu opředená hora „Sitno“; a v dálce za nimi splývají s oblohou sněhem pokryté liptovské
Hole. V úzkém úvalu pod vámi a po úbočích nejbližších pahorků okolních prostírá, či vlastně
tísní se celé rozsáhlé město, jehož domy a domky prodírají se zelení zahrad v nepořádku
právě tak malebném, jako ty vrchy kolem.Klikaté, úzké, v serpentinách vzhůru se vinoucí ulice, utvořené z miniaturních skoro
domů, jejichž štíty a věžičky, spletité chodby a klenuté pokojíky nesou stopy
nejroztodivnějších stavitelských slohů od gotiky po barok; idylická, malebná zákoutí
uliček, tak zasněná, že by vám nebylo anachronismem, kdyby se tu náhle objevili lidé v
půvabném kroji rokoka; náměstí, jehož barokní, široce rozlehlé domy povídají o slávě
starých a zámožných měšťanských rodů; starobylý, zpustlý sice, svou monumentálností však
městu vévodící „Starý zámek“; o něco dále na pahorku v terasovitě upraveném sadu rozlehlé
budovy hornické akademie; za vámi na vrchu, s něhož se rozhlížíte, stará, věži podobná
stavba „Nového zámku“, kterou pověst spojila s osudem bohaté měsťanky, jejíž pýcha neznala
mezí; a nad tím vším skoro mrtvý klid, ticho, přerušované pravidelně jednotvárným
zatroubením s věže „Nového zámku“: to hlásný oznamuje do čtyř úhlů světa, že zase
čtvrthodina odplynula do moře nenávratného času. Hle — „Štiavnica, Sitna pekného dcéra“,
žijící dnes již jen svou slavnou minulostí, zakletá do hor, které kdysi byly její silou a
dnes ji odlučují od všeho, co je podmínkou moderního rozkvětu měst!Jinak tomu ještě bylo před devadesáti lety. Byla tehdy ještě v živé paměti staletá
tradice Štiavnice jako hornického města slynoucího bohatstvím i mocí, jehož báňskou
akademii vyhledávalo studentstvo všech krajů i národů rakouských; ba i studenti ze
zahraničí našli sem cestu. A třebaže rudné bohatství štiavnických dolů tenkráte už bylo
téměř vyčerpáno, přece jen zevně ještě město žilo životem, kterým žilo od svého založení a
který byl určen odlišným způsobem života oné vrstvy obyvatelů, kteří těžkou svou prací
dobývali z útrob země slávu Štiavnice. Zachovávaly se zvyky a mravy, nepřetržitou tradicí
dochované jak v kruzích hornického dělnictva, tak i akademického dorostu, jenž tvořil v
městě takřka svéprávnou, někdy hodně svévolnou republiku. Tehdy ještě „komorní dvůr“ nesl
právem svůj název: bylť ještě sídlem hornické vrchnosti, v jejímž čele stál pan
„Oberstkammergraf“, svolávající hornické rady k pravidelným týdenním poradám. Tehdy se
štiavničtí obyvatelé ještě řídili údery kovového kladiva, které oznamovalo počátek nové
směny pracujícímu hornictvu a zasahovalo do soukromého i veřejného života obyvatelstva
mocněji, než jakékoli jiné rozdělení časové. Tehdy ještě byl klid města často rušen nejen
krvavě se končícími spory mezi horníky domorodými a kovkopy, kteří se přistěhovali z jiných
krajů monarchie, ale i rozpustilými a svévolnými kousky akademiků, kteří horkokrevně hájili
své cti v soubojích a bitkách, vyvolaných ponejvíce třenicemi národnostními, ač „veřejně
ničehož proti žádnému národu proneseno býti nesmělo, ano veškeří národové Rakouska měli zde
svých představitelů; nicméně bylo na denním pořádku, že jakmile si kdo něčeho proti
některému národu promluviti dovolil, vyvstal ihned byť i jinak vegetující člověk, jemuž
jindy vlastní národnost lhostejná byla a bouřlivě si počínal.“[1]Tehdy ještě se ukazovalo hornictvo v plné své slávě, kdykoli se naskytla
příležitost, ať již to byla oslava jmenin, uvítání nebo loučení, nevyjímajíc ani loučení
člověkovo poslední — pohřeb. I ten — šlo-li o člena hornictva — měl svou tradici: byla to
slavnost, plná kouzla teskné noční romantiky. „Odpoledne před pohřbem roznáší se truchlivé
klinkání a hučení zvonů štávnických po horách a vůkolních dolinách, což něco
hrůzněromantického do sebe má. S večerem sbíhají se akademikové v báňském obleku s kahany
hořícími v levicích a holemi v pravicích. Když nastane čirá tma, tu na velkém náměstí v
řady se postaví a pod správou jednoho staršího k domovu zesnulého se berou; kněz odříká
modlitby, nosiči rakev, ozdobenou znakem hornickým či lesnickým, křížem, šavlí a uniformou,
pozdvihnou a volným krokem k hrobu se berou. Po stranách, před a za rakví, nesou soudruhové
množství pochodní, hajduci městští i horničtí s vytaženými šavlemi též po stranách rakve
kráčejí, před a za rakví táhne celý voj akademiků s kahánky při truchlé tichosti… Po
skončené kněžské modlitbě poslední ještě službu prokazují zesnulému přátelé, zpívajíce
nábožnou píseň pohřební ve mluvě hornické“…[2]Štiavnica však se nechlubila jen pověstí města báňského; měla i svou tradici — ovšem
počátkem třicátých let minulého století poněkud poškozenou — jako jedno z významných
středisek kulturního života slovenského. V jejích zdech založena za součinnosti Bohuslava
Tablice, Jiřího Ribaye, A. Lovicha a Jana Seberinyho r. 1810 „Učená společnost baňského
okolí“, jejímiž členy byli také Dobrovský, Ziegler a Ant. Marek; neměla sice dlouhého
trvání, jejím působením však byla zřízena při evangelickém lyceu štiavnickém stolice řeči a
literatury československé po vzoru bratislavském. Štiavnica měla vedle akademie hornické a
lesnické, kde se bylo možno setkati se všemi národnostmi monarchie, ještě gymnasium
katolické a staré lyceum evangelické (založené 1527) takové pověsti, že soustřeďovalo ve
svých učebních síních Slováky z dalekého okolí.Tak byla Štiavnica i městem škol a studentův, se značným ruchem společenským a s poesií
romantických lásek studentských, jimž pitoreskní ráz starobylého města a půvabné jeho okolí
tvořily vděčné pozadí.[3]*Do této Štiavnice právě se rozpomínající, že bývala kdysi věrnou dcerou slovanského
„Sitna“, přišel na podzim 1836 šestnáctiletýAndrej Braxatoris, aby tu
dostudoval na evangelickém lyceu filosofii. Nedaleká Krupina, nejstarší německá osada v
Uhrách, neblaze proslulá svým kyselým vínem, byla jeho rodištěm, kdež spatřil světlo světa
dne 30. března 1820 jako syn učitele krupinské národní školy, Ondřeje Braxatorise.[4]Bohatství na statcích vezdejších mu sudičky do vínku nedaly; bylť osmým v řadě
čtrnácti dětí, k nimž přibyly ještě tři, když se otec po smrti první manželky, rozené
Bartolomeidesové, oženil po druhé.První školské roky prožil Andrej doma pod dozorem svědomitého, o vzdělání svých dětí
pečujícího otce; na to byl poslán na nějaký čas do Perovčian v Hontu, kde se v rodině
faráře Keményiho měl přiučit potřebné němčině a maďarštině. Vrátiv se pak do Krupiny,
navštěvoval tam gramatikální třídy piaristské školy; po jejich ukončení nalézáme ho na
sklonku roku 1836 ve Štiavnici, aby se patrně po přání a vzoru otcově připravil ke dráze
učitelské.Čekal ho tu život chudobného studenta, jenž, z domova jen nepatrně podporován, kondicemi
musil krýti své denní skromné potřeby životní. Ale jakési bohatství, zaručující mu již
napřed popřední místo v řadách studentstva štiavnického, si z domova přece jen přinášel —
ovšem bohatství, které nebylo s tohoto světa: uvědomělé cítění národní a jistou rodinnou
tradici literární. Prvé vštěpoval mu jistě od dětství otec, jehož pohnula k sepsání
„Letopisů Krupinských“, jak sám v předmluvě díla svého praví, „ne jakési marné chlouby
žádost, ale jen pouhá láska vlastenská, silným podnětem srdce jeho byvší“, zároveň s
přáním, aby „Slováci naši vděčným srdcem spis tento“ přijali. A bez vlivu na slovenské
cítění Andrejovo jistě nezůstal ani písemný styk se starším bratrem Karlem,[5]jenž za svých teologických studií byl členem bratislavského Ústavu a zůstal
vždy věrně oddán Štúrovi a všemu slovenskému. Sklon pak k činnosti literární měl nejen
jmenovec a prastrýc Andrejův, o němž jeho otec s velkou pietou poznamenává, že „léta jeho…
uplynula v ustavičných prácech úřadu jeho,v umění, které sobě
liboval,a v rozjímání s přáteli“, ale i Andrejův otec sám se ve volných
chvílích rád věnoval práci literární, zdá se, převážně historického rázu.[6]Tak tedy připraven přichází Andrej Braxatoris do Štiavnice, kde znenáhla se rozvíjející
život národní pronikal postupně i do kruhů dosud mu přísně uzavíraných: do rodin bohatého
měšťanstva. Už roku 1834 pomýšlí štiavnický superintendent Jan Seberiny na to, aby vzkřísil
někdejší „Učenou společnost báňskou“, jejíž knihovnu po smrti Tablicově zachránil před
zničením; a biskupský kaplan Plačko, pracující na místopisném díle o Štiavnici, zároveň
vyučuje na lyceu slovanským řečem.[7]Zdá se však, že tyto pokusy o oživení národního ruchu neměly mnoho úspěchu.
Neboť ještě na podzim 1836 stěžuje si Ludevít Štúr, že „z teologů štiavnických sem (do
Bratislavy) přišedších ani jen jeden nevstoupil do Společnosti, ba jak mi řeknuto, není
možné, těch lidí nakloniti, poněvadž hroznou nenávistí na vše, co slovenského, rozžati jsou.“[8]Mělo totiž všechno, co bylo slovanské a slovenské, na Štiavnickém lyceu
zapřisáhlého nepřítele v profesorovi latiny, ŠtefanoviBolemanovi,
jehož působení pociťoval Štúr tak bolestně na studentech, přišlých ze Štiavnice. Po otci
Slovák, v Čechách narozený, s počátku dost tolerantně se chovaje k společnosti slovenských
studentů, změnil se Boleman brzo v horlivého maďarona. „Možno že mu k tomu pomáhala móda,
ako člověku módy a slušného držania sa,“ podotýká o něm Jan Francisci, který jej ve svých
vzpomínkách líčí jako zjev příjemného a elegantního zevnějšku a téměř hereckých, na vnější
dojem vypočítaných způsobů při přednášení. Při tom byl Boleman dobrým znalcem svého oboru,
latiny, pro kterou dovedl své žáky tak zaujmouti, že příliš snadno se přenášejíce přes
Bolemanovo snižování všeho slovanského, přicházeli do Bratislavy s pověstí, že jsou sice
„bonis latinis“, ale nevěrní synové Slávy.[9]Neblahý jeho vliv nepotrval však dlouho, a Bolemanova setba vzklíčila jinak, než
zamýšlel. Ze Štiavnice do Bratislavy přišlí Gustav Grossmann, Benjamin Pravoslav Červenák,
Jan Maróthy a jiní přimkli se ke Štúrovi, a bratislavská družina, „duchom Štúrovým, tým
aetherickým idealismom navnadená, dostala akosi rebrá a kosti realismu. So Štiavničanmi
vtrhol do spolku sloh prosaický a meral oštěpy svoje so slohom básnickým Štúrovej školy…
konečne pilnovanie latiny, ktorá bola zanedbávaná pre štúdia historické, aestetické, poesiu
a už pomaličky aj politiku, dostalo svedomie a chlapci všímali si už viacej i filologie latinskej.“[10]Ne dost na tom: Štiavničané, nadšení Štúrovými ideály, nezapomínali na své
mladší druhy a sourozence, zanechané pod nebezpečným vlivem Bolemanovým. Podávali do
Štiavnice zprávy o životu a působení „učenců“ bratislavských, horovali pro národ a
Slovanstvo, vypravovali, jak mateřštinu pěstuje a se vzdělává mládež na lyceu v Kežmarku, v
Levoči, v Prešově. Nenamáhali se marně. LudevítGrossmann, bratrem
Gustavem podrobně zasvěcený do ideální činnosti bratislavské mládeže, která se roku 1836
představila veřejnosti i tištěným sborníkem „Plody zboru učenců řeči československé“, pojal
myšlenku podobně upraviti i život studentstva štiavnického a úmysl svůj rychle uskutečnil.
Společně s přítelem svým JanemBysterským, vyhledal tehdejšího národně
uvědomělého evangelického kaplana SamuelaHoiče[11]a požádal ho, aby převzal předsednictví v novém Spolku učenců řeči
československé při evangelickém lyceu. Hoič přijal a Ludevít Grossmann stal se prvním
zapisovatelem a knihovníkem Spolku, který, nemaje opory ve starším studentstvu na lyceu,
zapouštěl jen velmi pomalu kořeny.[12]Přihlásil se za člena Spolku velmi brzo i Andrej Braxatoris a stal se hlavně horlivým
navštěvovatelem spolkové knihovny, jejíž základ tvořily Janem Seberinym zachráněné a nyní
mladému Spolku svěřené knihy bývalé „Učené společnosti baňské“. V knihovně našel po
duchovní stravě hladovějící mladík nejen poklady ducha, křisitelé československého národa
Dobrovský, Šafařík, Jungmann, Kollár, Hollý a jiní, ale setkal se tam i s bratrskou duší,
mající stejné tužby a ideály s ním; našel v tehdejším knihovníkovi Ludevítovi Grossmannovi
oddaného a věrného druha, s nímž uzavřel takové vpravdě nerozlučné přátelství, na jaké
romantika byla tak bohata, a pro něž — z pochopitelných příčin — jevila právě mládež kolem
Štúra sdružená velké porozumění: stejné ideály, stejné úsilí, ba často i stejné
pronásledování a utrpení utužovalo svazky, jimž daly vznik sympatie osobní. A Andrej
Braxatoris, nemaje již vlastní matky a ve všem sám na sebe odkázaný, při tom hluboce citově
založená povaha, měl takového přátelství svrchovaně zapotřebí, aby u knih a v družném
hovoru s přítelem mohl pozapomenout na svou studentskou bídu a na časté otcovy stesky a
připomínky, že je nutno co nejdříve se dostat k životnímu postavení a pomáhat při výchově
malých sourozenců.Tak plynou mu prvé dva roky na lyceu štiavnickém ve snaze získat, co duch jen získati
mohl ve škole i mimo školu, v úsilí, společně s přítelem probudit zájem a součinnost druhů
pro mladý spolek. Je to bezpochyby i doba prvých pokusů, veršem vyslovit cit i myšlenku
podle klasických vzorů československého Parnasu. Ke 30. listopadu 1837 předkládá Andrej
otci do 38 čtyřverší vtěsnaný „Synovský vděkna den Jména
Drazemilovanému Pánu Otci Ondřeji Braxatoris“, v kteréžto skladbě „Múza Helikonská“,
„Milostěnky“, „Elizejská pole“ a podobné antické reminiscence prozrazují, že mladý básník
byl tehdy úplně v zajetí antiky, či lépe řečeno antikisující poesie československé. A při
tom se statečně bije se svou studentskou bídou, snaže se ji překonat stoickou filosofií a
humorem sobě vlastním. „Paedagogie dosavád žádné nemám,“ píše bratrovi 16. prosince 1837,
„a proto i šaty žádné sem sobě zvážiti nemohl, ač v dosti chatrných, jež znáš, choditi
přinucen sem… Francouzsky sem se začal učit… číst a deklinovat, taktéž pár slov a phrases
sem se naučil: než zdaliž pokračovat dále budu, pro nedostatek času, neznám. Nechce sa to
ani učit deakje pletke človekovi od hladu, ale vem si ho čert! tak sem již naň přivyknul,
že při tom všeckom veselý a couragný (françois) sem…“[13]Přece však nadešla chvíle, kdy nedostatek jeho silnou vůli zdolal. Z jara 1838 se Andrej
Braxatoris s těžkým srdcem odtrhuje od knih a školy a odchází jako učitel do Ladzian v
Hontu, kdež si za přispění své sestry zakládá první domácnost. „Že rektorem ladzanským sem
od 27. března, snad znáš?“ táže se v prvém listě, bratrovi zaslaném z nového působiště.
„Nezeptáš-li se mne, proč toho sem učinil? Ne snad, že bych byl unaven již učením aneb
pracemi jinými při školách: ale nedostatek a nouza, již sem se dost natrpěl, mne k tomu
ponukla, tím více, že žádný příjemnější výhled do budoucnosti a pokojné naděje lepšího losu
v životě žáckém sem nespatřoval. Což sem měl dále vzbudzovati stonání (která znáš) drahého
otce? Když v stavě tomto ne v zbytku, ale přece v spokojenosti žíti mohu… A zdaž v
Ladzanech umříti mi jest usuděno? a snad nadějné štěstí i do blaženější budoucnosti časem
nahlédnouti mi povolí!“[14]Umříti v Ladzanech mu skutečně souzeno nebylo; hlavně proto, že duch jeho, toužící po
vědění a širším poli působnosti, nenašel uspokojení v tišině ladzanského života.
Osmnáctiletému mladíkovi, dychtivému po činnosti a změnách, bylo těžko se smiřovat s
představou, že takto téměř bez proměny budou ubíhati všechny dni jeho života. Trpké
vzpomínky na protrpěnou bídu bledly, a v stále jasnějším a lákavějším světle se mu nyní
zjevovalo vše, co ve Štiavnici opustil. V touze po návratu ke knihám obrací se k
profesorovi Bolemanovi o pomoc a radu; odpověď Bolemanova zněla velmi filosoficky:
„Charissime Braxatoris! Si consilia Tua ex Deo sunt, non interibunt, sin minus, vani sunt
Tui conatus. Vale!“ Mocnější však než toto zklamání, silnější než otcovy domluvy, silnější
než touha, vybřednouti z ustavičných starostí a nesnází hmotných, byla tužba za vědou a
druhy, s nimiž Andreje spojovalo stejné nadšení, stejné ideály, stejný cit: nemaje jiné
záruky než slib věrného Ludevíta Grossmanna, že mu v největší nouzi vypomůže, vrací se
Andrej Braxatoris počátkem roku 1839 z Ladzian do Štiavnice znova na lyceum.Štiavnica se byla mezitím poněkud změnila. Tiché, ale vytrvalé působení Ludevíta
Grossmanna a s ním stejně smýšlejících druhů našlo ponenáhlu přece jen toužený ohlas.
Měšťanské rodiny štiavnické začaly se hlásiti ke svému slovanskému původu, o kterém je
přesvědčovali nejen studující synové, ale i dcery, jejichž cit byl uchvácen romantickým
blouzněním nadšených mladíků, z nichž každý svou vyvolenou povznášel do ideálních výšin
„Slávy dcery“ — bylo příliš lákavé býti druhou Mínou, aby se za tu cenu nebyly vzdaly
nátěru cizí kultury. Horničtí akademikové, užívající dosud svých velkých svobod ponejvíce k
pohoršlivým výtržnostem, nezůstali národním ruchem a vážnějším pojetím života rovněž
nedotčeni. Upouštějí od lehkomyslností, zakládají si čtenářský spolek v nejlepší kavárně
městské, „U zlatého kahanu“, předplácejíce společně na „Květy“, „Pražské noviny“, „Českou
Včelu“, „Gazetu Lwowskou“, „Rozmanitości“, „Srbskou novinu“, „Ost und West“, navštěvují
Společnost řeči a literatury československé na lyceu a přihlašují se za její členy hlavně
zásluhou akademiků Čechů.[15]A na lyceu dostal maďaron Boleman nebezpečného soupeře v mladém profesorovi matematiky a
přírodních věd, DanieloviLichardovi, odchovanci Společnosti
bratislavské, který působil ve Štiavnici od listopadu 1838 až do roku 1844, kdy byl povolán
za faráře do Skalice. Byl dobrý Slovan a dobrý pedagog, jenž dovedl své žáky zaujmouti jak
pro národ, tak i pro své učebné předměty. Velké znalosti odborné, svědomité vykonávání
povinností, poutavý způsob přednesu, doplňovaný názorným výkladem pomocí sbírek a strojů
báňské akademie, přísná disciplina zabezpečovaly mu úctu i oddanost žáků, jež tím snáze pak
získával i pro věc národní. Vliv jeho byl takový, že bylo „nebezpečí“, že delším jeho
pobytem na štiavnickém lyceu „by se byly mohly snadno vyvinout poměry, pro něž tehdy byla
pověstná škola levočská“, t. j. že maďarisační úsilí profesorů ostatních by bylo úplně selhalo.[16]Ludevít Grossmann v tu dobu takto líčí poměry štiavnické Samoslavovi Hroboňovi:
„Neznám Ti vypsat velikou mou radost, kterou sem čtěním Tvého listu zacítil; zvlášť které
do děl samostatných i do časopisů uložili když jsem tou radostnou novinu čtěl, že již i v
Kežmarku tak možne naše řeč se rozmáhá. Dá Bůh, že nezhyneme, aniž co pravdivé a svaté
jest, zahynouti může. Jen tu ještě jest potřebí, aby povstal nějaký pořádný spolek, v němž
by se slepým oči otvíraly, neb odtudto nejvečí beťári do Bratislavy přicházejí, kteří
nejvečí tropí překažky. Bude ale ještě i tu!… Sami začít nic nemůžeme, neb mnohých beťárů
vstěklosti brzo by sme byli udušení a podvrácení. Ani kaplán tu nic nevykoná, tu musí byt
professor, kterýho se bojí tito vlci nenasícení. Proto ale že i nemáme takovouto
společnost, kde by jsme se mohli dokonaleji vzdělávat: předce se láska k nášmu národu mezi
námi zdržuje, scházíme se častěji a rozmlouváme všelico o takovýchto předmětech, máme
obchod s nekteryma praktikanti znamenitými a horlivými Slovany, jakový jest: Frdák, mého
bratrův přítel, Ollík, Lorenc (Čech) a jiní, s kterymi i noviny trojaké, Květy totiž, Včelu
a české noviny čítáme. I mezi mešťanmi se mnozí horliví Slované nachazejí. Zvlášť kde ja
mám paedagogie, kdy by si se s temito rozmlouval, musilo by se Ti srdce potěšit! Jista
Panna (Zuzanna Sulc) též na mé pedagogii, to je taková horlivá Slovenka, že by i zemrít
asnád za svou řeč byla hotová; knihy slovenské čítá nejpilněji, řeč svou před odrodilcí
nejstatněji zastává. Ukazal sem jí nekolik Tvých listů, které když přečtěla, tak se
zalíbila do Teba…Mezi žáci nejhorlivější Slované jsou Braxatoris, Launer, Gölner, kteříž Tě pravoslávsky
pozdravují a líbají. Tito i na budoucí rok zde zůstanou lásku kázat k svému národu, kterí
se úfam, že tu nemálo vykonají, neb budou z nejstarších, budou mít vážnost u jiných, ti pak
beťári, kteří sa teras tu nacházejí, na rok všeci již odejdou a kterí i zustanou, tito jsou
mladí, malé vlády, kterí nemohou nic uškodit“…[17]Vrátil se tedy Andrej Braxatoris ve chvíli dobré. Sdíleje s věrným svým druhem Ludevítem
byt, sdílí s ním i všechno úsilí o povznesení národního života mezi studentstvem. Společné
jejich snaze se teď daří, neboť získali dva dobré spojence: Daniela Licharda, který jest s
Grossmannem i ve svazku příbuzenském, a akademika Pavla Ollíka, Štúrova žáka. Studentstvo
lycea se horlivě hlásí k činnosti, jsouc povzbuzováno i častými návštěvami akademiků Čechů,
kteří se spolkových schůzí zúčastňují jako hosté. Pavel Ollík zvolen předsedou obnovené
Společnosti, Ludevít Grossmann jest jejím zapisovatelem, kterýžto úřad po roce přejímá
Andrej Braxatoris, působící na své druhy převahou ducha i družností a jistým, klidným
vystupováním. Vedle toho probouzí v nich smysl pro lidovou píseň a zakládá při Společnosti
pěvecké sdružení. Po příkladu bratislavském se schází v pravidelných schůzích přes čtyřicet
mladíků, aby se cvičili v jazyku mateřském a v řečnění, konali přednášky, vykládali
básnická díla, zejména evangelium této mládeže, „Slávy dceru“, a podporovali se ve
vzájemném snažení po ušlechtilejším životě. Mezi Štiavnicí a Bratislavou nastává čilý
písemný styk, a Andrej Braxatoris ve své hodnosti zapisovatele Společnosti do těchto listů
vkládá i kus své básnické duše. V květnu 1839 píše do Bratislavy:„Drazí Bratrové! Hodní Vlastencové!Motto: Rád život aj položím, rád svět pre Slovákov opustím.Jako dobrý bratr ochotně a s radostí otvírá list, v němž ruka ztraceného bratra žití své
mu zvěstuje, tak Vy, věrní Slávy Synové! otevřeným srdcem a čerstvou ochotností přijmetež
city a díky naše nejvřelejší.Svitl nám den. Snáď dobré nebe na věky zňalo sivou mrákotu z očí našich, nebo slyšelo
ucho naše a zjistilo srdce naše milostné volání drahé Matky a doufáme, že žádnému z nás
nevyřve tyran v srdce vrytou lásku k svému světosáhlému národu, nevyřve sladkou toužbu po
osvětě národnosti. — Ačkoli pak tvrdé hráze a ostré třní suroví nepřátelé nám v cestu
kladouce, svatému záměru našeho usilování rouhavě překaziti se namáhají: však dá-li Bůh
síly své sjednotíce, rozrazíme lstivé jejich osídla, a pak jestli ouplné vítězství osud nám
odepře: aspoň vlastěnské srdce v obět drahé matce položíme.Blaze srdcím Vaším! Nebo nejen žehnati milé vlasti želáním ctním: ale i skutky
vznešenými šlechtiti národ svůj ochotně neustáváte; ne jen sami na blahodárne podstate
národnosti neunaveně pracujete: ale i jiných slovem i skutkem k svatému osvěty národa
záměru bratřsky vzbuzujete. — O by volání Vaše srdce každého šlechetného Slávy syna
proniklo a v něm na věky neumluklo! O by příklad Váš na Slavstvo mhlou odrodilosti omračené
působením nejspásnějším dorazil: aby žádná pravovlastěnská duše nezchladla v toužbě své
vřelé nezdárním skončením: ale dosáhnouc cíle svého v osvíceném Slávy chrámě svým pravým
vlastenectvím se zvěnčila a zvěčnila.Bychom Vám zde počátky a pokroky spolku našeho naznačili, snáď zbytečné by bylo. Stůjtěž
Vám zde jen vroucí díky za dárky Vaše nám zaslané. Dobré nebe odplať Vám je hojnou náhradou
a žehnejž Vašim vznešeným záměrům ouplnou zdařilostí. — Ochotnost Vaše k napomáhání
národního dobra nám i Zoru na běžící rok slíbila, jestli ji nemáme — zaslati: zde tedy,
odvolávajíce se na slib Váš, prosbu naši srdečnou Vám zasíláme, by ste nám hu poslali.Milujtež nás neustále, Drazí Bratrové! podávejtež nám i dále ochotně Vaše Vlastenské
ruce na svaté pouti národnosti; napomáhejtež dobrotivě outlé naše síly; vzbuzujtež nás
hořlivostí svou v bratrském dopisování. — Mladý jest strůmek národnosti naší: protož
zastinujtež ho poněkauď před bouří zlobivých neprátel všelikou radou a pomocí: abychom
spolu s Vámi se zdvíhnouce, sílou nepřemožnou rozrazili kruhy odporného manství a spolu též
s Vámi někdy ješte s nesmírnou radostí uzříti mohli slávu Slávů slavných.Psal s naložením Společnosti Ondřej Braxatoris.Dne 29. Května 1839 v B. Šťávnici.Pavel VšudyslavOllik, přednosta Společnosti.GroszmannLudevítBohodar, tajemník. VěnceslavLauner, AntonínGölner, PavelPajor, DanielSzemian, SamoslavPlachý, AloyziusZáboy, LudvíkCsellagh, GustavKorycsanszky, JosefRoy,SzemianDiviš,KrupeczEmericus, MichaelKolpaszky, FridrichSzalay, PavelBell, JosefLübeck, AugustinRoy, LudevítPirovszky, LadislavGroszmann, LudevítLichard, LudovítBabylon, FrantišekJusth.“Téhož roku (1839) ještě na podzim určili si Štiavničtí „učenci“ stanovy svého spolku,
jehož cílem měly být: „Láska jedněch k druhým, cnosť, dobrota, pilnost a vše, cokoli jest
pravé, šlechetné a dobropověstné; kdo se tomuto protiví, ten se z kola našeho vytvírá.“[18]Štiavnica se najednou stala vedle Bratislavy a Levoče nejvýznamnějším a
nejúčinnějším střediskem slovenské mládeže, nadšené pro ideály Štúrovy, a bratislavské
stesky na neúčinlivost štiavnického studentstva mění se v opětovanou chválu „učenců řeči a
literatury československé ve Šťávnici, kteříž národní věci horlivě se ujímajíce, spolu svou
pilností a mravností u celého obecenstva přízně požívají.“[19]Horlivá součinnost nerozlučné dvojice přátelské, Braxatorise a Grossmanna, byla
přerušena na podzim roku 1839 Grossmannovým odchodem na evangelickou bohosloveckou fakultu
v Bratislavě. Grossmann, jenž byl v zimě přítelovo rozhodnutí navrátit se do Štiavnice,
podporoval slibem, že mu v hmotných nesnázích přispěje, postaral se o to, aby Braxatorisovi
byl svěřen úkol domácího učitele v několika zámožných rodinách, kde do svého odchodu byl v
této hodnosti působil sám. Jsa tak zbaven nejtěžších hmotných starostí, pracoval Andrej
Braxatoris tím radostněji v kruhu studující mládeže, která se jeho vedení podrobovala tím
ochotněji, že se těšil veliké důvěře i u správce lycea Licharda.Nebyly to však jen tyto vnější příznivější okolnosti, pro něž Andrej Braxatoris
tentokráte méně trpce pociťoval úděl chudobného studenta: přenášel ho přes protivenství a
nesnáze probuzený cit, který budoucnost ztápěl do růžového světla a nedal zvítěziti temným
stránkám přítomnosti nad vidinami roztouženého srdce. Jako tajemník Společnosti píše
Samoslavovi Hroboňovi do Bratislavy:Dne 16-tého Listopadu 1839 v Šťávnici.Premilý v Slávii Bratře!Sladké zajisté cítění a nemalou rozkoš roznítilo v prsích mých neočekávané pozdravení
Vaše v psaní dne 21-ho Září daném, na které nenová láska má k Vám a z částky i povinnost,
co nasleduje, napsati mne donoutily. Nebo vždyť jest to tá nejčistější, nejnevinnější
slast, když kouzelný jakýs soucit srdce k srdci svazkem svaté národnosti a blahoplodného
prátělství tuze a vždy tužeji váže. I já sem blahosti této opět zacítil, když douvěra Vaše
v psání zhůr značeném ke mně se naklonila a mne presvědčila o tom, že syn ten Matky Slávy,
jehož šlechetná mysl dávno mne již k sobě zpoutala, a jehož dosavaď osobně mi poznati práno
nebylo, mnou nepohrdá, mne láskou k svému rodu hnut, k účinlivosti vésti usiluje — mne
miluje…Poroučel Ste nám dále, aby slova Slověnská Čechům nepovědomá, pak povídky, pořekadlá,
písně prostonárodní a pohádky co nejpilněji sbírali. Ačkoli pak příležitosti k těchto
nadobudnutí maličko jen se nám poskytuje — nicméně však dle možnosti i této naší povinnosti
vyhověti se vynasnažíme.Ústavu našého co se týče, to z listu příteli Grossmannovi psaného vyrozumějtěž. To
jediné i zde stůjž, že s mnohými utrhači a zlobivci noutno nám zápasiti, který i zde jak
všudy na drahé Sláviy vnady a pokroky dorážeti neprestávají. Však rodina sladká, kojná
naděje nás jediné v potýkání i potěšuje i posilňuje: že jednouc ještě skvělejší se nad námi
rozední nebe a věk sousední křivdy naše pomstviti nezanedbá.Slovanské pozdravění všem bratřím!S bohem Váš úpřímný přítel a bratrOndřejKrasislavBraxatoris.[20]Po prvé se tu Braxatoris hlásí veřejně ku své touze po Kráse, zvoliv si symbolické druhé
jméno „Krasislav“, a bezděčně do přátelského listu vložil víc, než chtěl a tušil. Za slovy
horoucího přátelství, věnovaných obdivovanému Hroboňovi, chvěje se přiznání, že srdce
pisatelovo prahlo po srdci, jemuž by se mohlo oddati s veškerou vroucností svého citu. Snad
mu zněla v mysli slova pěvce „Slávy dcery“, jejichž smysl srdcem pojal: „Božství k jiným ve
kři, hromu hlase… mluvilo… a ke mně v ženské kráse;“ jisto však je, že nově zvolené jeho
jméno je v mnohem užším vztahu k světovému názoru mladého básníka, než všichni ti
Vlastimilové, Věnceslavové, Všudyslavové jeho druhů: krásu hledat, krásu milovat, krásu
opěvovat toužila jeho duše, protože srdce se ztělesněnému tomu ideálu již kořilo.Přišla k němu láska v podobě černovlasé dívčiny, MarínyPišlové,
dcery zámožné měšťanky štiavnické, v jejímž domě plnil Andrej Braxatoris povinnosti
domácího učitele. Byl to jeden z domů, do kterých se dostal přičiněním Grossmannovým, a
bezpochyby také jeden z těch, kde se bylo již udomácnilo pochopení pro potřeby národa.
Oznamujíť štiavničtí studenti 1. listopadu 1845 do Levoče, že „tunajšia mnohovážná a
vznešená P. Pišlová zo samej lásky ku národu nám v dome svojom pri škole jednu priestranú
izbu prepustiť ráčila, z ktorej sme si Národnú Slovenskú Čítarnu spravili.“[21]Lze-li věřiti obrazu, který o své zbožňované dívce později básník podal, byla
Marína bytost, kterou dobrotivý osud obdařil právě tak velkým půvabem vnějším, jak
ušlechtilými vlastnostmi duše a srdce. Takovou ji aspoň vidělo srdce jeho, takovou ji
miloval s veškerým čistým zápalem mladistvého, dosud jen láskou k národu vzrušeného citu. A
jak by Marínu, vychovanou podle přísných pravidel měšťanské etikety, která častý a
svobodnější styk s druhým pohlavím právě neusnadňovala, nebyl upoutal černooký mladík
příjemného zevnějšku, který měl do rodiny poměrně snadný přístup a získával si sympatie
milou a veselou svou povahou? Jak by její srdce nebylo vzplanulo pro domácího učitele, o
němž věděla, že duchem vyniká nad své druhy, že píše básně, ba že je dokonce původcem
elegie, veřejně přednesené o smuteční školní slavnosti?[22]Nic dokumentárního se o této štiavnické idyle nezachovalo. Jen dohadovati se můžeme, že,
ne-li víc, našel Andrej Braxatoris ve své Maríně aspoň vděčnou posluchačku, když snil a
horlil o poslání slovenské mládeže ve jménu lásky k ujařmenému Slovanstvu, že pro něho jí
bylo blízké snažení „učenců“; neboť mezi sedmi štiavnickými předplatiteli levočské
„Jitřenky“ (1840) je vedle Braxatorise uvedena i „Panna Maria Pišlová“.V pokojném ovzduší zámožného měšťanského domu došlo k prvým nesmělým pozdravům a
nesmělejším ještě hovorům, jimž přibývalo na důvěrnosti, jak rostlo přesvědčení o vzájemném
pochopení. A ticho staré, k domu přilehlé zahrady chránilo něžné tajemství dvou mladých
duší, které ve stínu měkce splývavých větví smutečních vrb, tak lahodících romanticky
rozteskněnému citu, snily o říši věčné Krásy a Dobra, do které je uvede jejich láska. Byly
výlety nadšené mládeže, kdy zpěv a deklamace rozněcovaly a zvroucňovaly cit k rodné zemi,
ke slovanské vlasti, a s kterých se dvojice mladých lidí vracely s dojmem, že společné
nadšení a velké vzrušení víc je ještě spoutalo a sblížilo. Byly procházky po půvabném,
romantickém okolí Štiavnice, kdy blízkost milované a uctívané bytosti rozněcovala
schopnost, vnímat a chápat velkost i krásu okolní přírody, a kdy právě toto pochopení bylo
jen zdrojem pro vroucnější ještě sblížení. A byla chvíle, kdy Andrej s Marínou si vyměnili
slib věrnosti, jejímž vnějším symbolem byl zlatý kroužek, zdobený pomněnkou.[23]To asi byla chvíle, kdy po jednoroční idyle vzájemné lásky nastal okamžik
rozloučení. V létě 1840 opouští Andrej Braxatoris Štiavnici, město, z něhož jej jednou
nouze vyštvala a ke kterému teď srdce přilnulo a je povzneslo na vlastní svůj domov a ráj.
Odchází do Bratislavy, kam ho vede touha býti jedním z těch, kteří Slovensku přinesou nový
život. Provází jej tam i jeho láska.[1]Květy 1840, 63.[2]Květy 1844, 246.[3]O Štiavnici po stránce kulturní a historické: J. Kachelmann, Geschichte der
ungarischen Bergstädte. Schemnitz 1853/57; R. Pokorný, Z potulek po Slovensku, díl I.
II., Praha 1883; P. Dobšinský, O kultúrnych ústavoch na území Slovákmi obývanom… SP
1885, 178 a d.; J. Breznyik, A Selmecbányai ágost. hitv. ev. egyház és lyceum
története, Selmecbányan 1889; Štiavnica. Krásy Slovenska roč. II. 1922, 30 a d.; Alb.
Pražák, K dějinám Učené společnosti Banského okolí. Slovenské studie, Bratislava
1926, 13 a d.; J. Škultéty, Banská Štiavnica v minulosti, SP 1928, 44 a d.[4]Braxatorisové jsou rodem velmi starobylým, usedlým ve zvolenské župě. O vzniku
svého latinského příjmení vypravuje Ondřej Braxatoris starší v životopise svého
strýce, dochovaném v rukopise z r. 1813: „Poněvadž rodu našého předek z Ostré Louky,
prý, rodem pošlý, v Badíně Sladeckým mistrem byl: protož v škole syn jeho Sládkem neb
Pívovarčím, t. j. Braxatorysem pojmenovaný zůstal.“ — Křestní jménoOndřejse patrně po staletí v rodině dědilo. Měšťané jména
Ondřej Braxatoris jsou vzpomínáni v listinách města B. Bystrice již od počátku XVII.
století. Archiv Slovenského Muzea v Turč. Sv. Martině přechovává rukopisný
„Želozpěv, kterýž na smrt… PanaOndřeje
Braxatorysa, Církve a. v. Mičinské výborně zasloužilého Sl. B. Kazatele
dne 15. června r. 1813 brzkým šlakem na večnost povolaného, Jeho synovec aneb syn
bratraOndřej Braxatoris, v Hl. Národních Školách Krupinských…
učitel… obětuje.“ — S tímto mičinským farářem, jenž byl prastrýcem Andrejovým,
spojují našeho básníka kromě jména podivnou hrou osudu nejen obdobné rysy povahové,
ale i souhlasné životní osudy vnější: i jeho prastrýc studoval ve Štiavnici, učil tam
v rodině Pavla Pišla, pokračoval pak ve studiích v Bratislavě a Jeně a zemřel jako
farář v 52. roku svého věku. — K tomu též: F. V. Sasinek, K životopisu Andreja
Braxatorisa, SP 1892, 121; M. Braxatoris, Príspevok ku genealogii rodiny Braxatoris.
Nár. Nov. 1920, č. 72.[5]Karel Braxatoris, nar. 1806 zemřel jako farář v Tesárech
1869. V Kuzmányho Hronce roč. III. uveřejnil epos „Osud aneb Oleg, vévoda ruský“.
Později se věnoval spisbě nábožensko-vzdělavatelné.[6]V rukopise dochovaný „Životopis… Ondřeje Braxatorise,… v Sv.
a Kr. Městě Krupině Nár. a smíšených škol Učitele“ v ATSM zmiňuje se o větším počtu
jeho rukopisů, věnovaných „Lit. spol. banského okolí“, jejímž byl Ondřej Braxatoris
st. členem. Narodil se r. 1782 v Garamseku, zemřel 1845 v Krupine. — V ATSM je
dochován i list Ondřeje Braxatorise ze dne 29. XII. 1839, psaný Slovenskému Ústavu v
Bratislavě, ve kterém Braxatoris oznamuje, že jim zasílá své rukopisy „Obyčeje
horních Slovanů“, „Taužba Slavie“ a „Želozpěv Porucha“.[7]Květy 1834, 368.[8]J. M. Hurban, Ludevít Štúr. SP 1881, 297.[9]J. J. Francisci, Vlastní životopis, TSM. 1909, 27.[10]J. M. Hurban, Lud. Štúr, SP 1881, 108.[11]Samuel Hoič (též Hoics, Hoits), narozený 1806, později farář v Mičiné, stal se
Sládkovičovým švagrem, maje za manželku Amalii Sekovičovou, starší sestru
Sládkovičovy ženy. Bral zprvu živou účast na všech pohybech národních, přispíval do
Hronky a napsal anonymně proti Kossuthovi namířenou „Apologie des ungarischen
Slavismus. Von S. H.“ Leipzig 1843. Roku 1859 složiv kněžský úřad, odešel s rodinou
do Banátu na Vatyu, kdež vlivem maďarského okolí národnostně zchladl. Svým dětem dal
vychování maďarské. Zemřel 25. VII. 1868. V poslední době prokázal Alb. Pražák (Slov.
studie, Bratislava 1926, 55), že Hoič jest i původcem spisu „Sollen wir Magyaren
werden?“, vydaného v Karlovcích 1833 a připisovaného dosud Kollárovi.[12]P. Križko, Bohdan Ludevít Grossmann, SP 1890, 188.[13]Nár. Nov. 1920, č. 122.[14]Nár. Nov. 1920, č. 122.[15]Květy 1844, 288.[16]J. Breznyik, A Selmecbányai… ev. egyház és lyceum története, Selmecb. 1889,
325.[17]List Ľud. Grossmanna S. B. Hroboňovi v liter. pozůstalosti S. B. Hroboně v Dol.
Kubíně.[18]Samuel Medvecký, Pamiatka mladosti. Rukopis v ATSM.[19]Květy 1839, 120, 200.[20]V liter. pozůstalosti S. B. Hroboně.[21]List v ATSM.[22]Slavnost byla konána na pamět barona Prónaye, gen. inspektora církve. Viz:
Breznyik, 306.[23]„Marína“, sloky 13, 83, 132.
|
Kleinschnitzova_Andrej-Sladkovic-a-jeho-doba.html.txt
|
Bratom za OceánomTam ďaleko za OceánomSlovači nastal nový svet,orol tatránsky zbité krýdlarozvinul v rodoľubý let.Tu rabstvo, úmor, spusta, zloba,tu žalár Tatry národa —tam ďaleko za Oceánom,tam rodu zlatá sloboda!Zôr plamy vyšľahly obzorom — —Zdravstvujte, bratia, tam za morom!Nešťastná Slovač v otcov zemi!Sťa zločin čnosť tu musíš kryť,tu vlastným dychom nesmieš dýchať,tu vlastným žitím nesmieš žiť,tu vlastnou dumou nesmieš dumať,tu haniť kážu sladkú mať — —tam ďaleko za Oceánomó, jak’ si šťastná ľúba brať!Zôr plamy lejú sa obzorom — —Zdravstvujte, bratia, tam za morom!Za národ, za reč, naše právastali ste mužne v voľný sbor;pohnutie veľké pocítily,zšumely smreky Tatrohôr —a na vás hľadia Tatier žulya na vás hľadí Tatier ľud,tam ďaleko za Oceánomsám seba vidí precítnuť.Zôr plamy šíria sa obzorom — —Zdravstvujte, bratia, tam za morom!V zajatí cítim voľnosť našu — —a vy, ó bratia ďalekí,slyšíte stony rodných lesov?Hrona i Váhu náreky?vidíte v duchu Tatier štíty,chalúpky nízke, doliny?Len ty, ó sladká otcov pôda,ma dvíhaš z bôľov hlbiny.Zôr plamy blížia sa obzorom — —Zdravstvujte, bratia, tam za morom!My praotcov vám ducha dámezpomienok rodných sladkosti —vy, bratia tam za Oceánomtvoríte raje voľnosti!Ó Pane, čo zažínaš zory,zažni nám v hrudiach svätý plama spoj tie pobratimné sborya diaľnú voľnosť presaď k nám.Zôr plamy nad nami obzorom — —Zdravstvujte, bratia, tam za morom!Nezhynie Slovák, žije, žije!ó, jaká techa, jaká slasť!vysoko týči fakľu žitiaku rodnej Tatre voľná vlasť.Už mysleli, že zdusili nása ejhľa tam vyprysknúl zdroj,kmen starý nové vydal puky,dúm slávnych nový vzlietnul roja letí, letí k nám obzorom. — —Zdravstvujte, bratia, tam za morom!Bo Oceána šíre vodynetvoria pre nás medzery,prepluje morom prúd slobody,zaplaví rabstva príšery;bárs Oceána medzi naminesmierna šír, bezodná hĺb:my blízki sme si — sblížime sa —Mojžiš nám zdvihne ohňostĺp!Nuž s Bohom voľnosť svieť obzorom!Zdravstvujte, bratia, tam za morom!
|
KovalikUstiansky_Z-put-k-slobode.html.txt
|
PavlusPaľo, tak volali v dedine iných tohto mena; len jeho samého takto neslovensky. Zostalo
mu to, lebo jeho otec, dedinský rechtor, za svojho života tak ho menúval.A to bolo i dobre tak: pod Pavlusom každý hneď rozumel hlásnika — hrobára.Lebo Pavlus bol hlásnikom i hrobárom. Narodil sa síce ako rechtorský syn, ale on
nehrešil proti prozreteľnosti božej preto, že ho obšťastnila halapartňou, rýľom, gracou a
motykou. Zlý svet pučil sa na ňom a zadieral do neho posmešným jazykom, ale on bol silne
opancierovaný ľahostajnosťou a nevšímavosťou — bol taký, ako tá stena: preňho mohli sa
ľudia stavať hoci na vrchhlavy.Matka, bývalá pani rechtorka, trochu i zaonačila sa, keď slávna obec synovi ponúkla
hlásnictvo a hrobárstvo: mala to za zneuctenie. I plakala i sa jedovala a mala vôľu ísť
vynadať „plešivcovi“ richtárovi za také zneuctenie rodiny. Ale kam sa mala podieť, čo mohla
počať, slabá stvora, keď sám jej syn osvedčil sa, že s radosťou a vďačne bude pohrobovať
zvečnelých a strážiť v noci časných.[1]Bola by ho rada odhovoriť, ale sa jej nedal.„Ani sa neoženíš,“ strašila syna, chcejúc len nejako odkriatnuť ho od úmyslu; „budú sa
hanbiť paničky ísť za teba; a ináč by si si mohol pojať za ženu i Zuzku truhlárovie i Anku
z vyšného konca — ba i Dorku by ti dali u Zemanov. Lebo ty nie si najostatnejší — máš
zagazdované dve stovky, máš svoje bývanie, svoje remeslo a všetko opevadlo,[2]čo veru,“ doložila matka, „cez hlavu nahradzuje i to, že si už nie z mladších.“Syn ani nepočúval, bol zahľadený von oknom kamsi do tmy a v mysli robil si výpočty z
nových služieb. Napočítal šesťdesiat zlatých určitého platu v roku, mimo toho dostane dva
ostredočky, päť siah dreva na palivo, od mlynára dve kilá pšenice, tri kilá raži a štyri
jarca. (To si už tak obec vymohla, dávajúc do prenájmu obecný mlyn.) Taxa hrobová je: od
malej jamy zlatka, od veľkej dve zlatky a pri kopaní je v obyčaji dávať pol litra páleného
a slaniny na zákusku, po pohrebe zapredvečerať dosýta; no a okrem tohto ešte niečo
prikvapne mu i na Všechsvätých, keď treba obnovovať hroby a na Nový rok i na fašiangy.Keď si už takto všetko popripomínal, veľmi bol spokojný so sebou; matke sa pousmial. Tá
si už myslela, že ho má po svojom — zasmiala sa i ona, dovrávajúc mu ešte, — už ako z
nepotreby, — aby si s tými „nebohými službami“ dal pokoj.„A načo?“ divil sa jej, ani čo by bolo udrelo z čista jasna.„Neoženíš sa…“„Hach, matka, pre také ledačo ja neošediviem,“ odpovedal, hodiac rukou. A to znamenalo
toľko, že je pevný v svojom predsavzatí, neodstúpi od neho a čo by hromy bili. Za nič.
Nikomu. Nie a nie!I sestru Marínu ani čo by bol sám zlý posadol, keď sa dozvedela, čo a ako vykonal, na čo
sa podujal. Behala po izbe ako šašo, zazerala naň i ručník si strhla z hlavy a šla si do
vlasov, lebo vraj ako sa ona už teraz ukáže medzi mládežou, keď vlastný brat jej takú hanbu
robí!„Veď by mi oči vyhorieť museli!“ hodila sa na truhlu a nariekala nárekom nevládnych.Pavlusovi hučalo v hlave.„A čo reveš?“„Vari nemám prečo?… Takú hanbu!… V nedeľu ešte nebolo nič a žiadali, aby Ondrej spieval:
Chváľ každý duch Hospodina!“„Nuž a čo? Nehrávate sa nikdy?“„Veď hej, hrávame, ale v tomto voľačo bolo, istotne bolo, zámer; lebo sa poniektorí
uškŕňali na mňa i na Ondreja.“„Bohvie z čoho sa tí práve mohli smiať…“„Z čohože by sa mali inšieho, len z toho, že obec teba ide spraviť dedičom zomretého
Rusnáka; len z toho, že ja mám brata, ktorý zhanobí pamiatku otca, zhanobí jeho rodinu:
ktorý bude nočným kuvikom a hrobárom a Ondrej že dostane sa do takej rodiny! Z toho sa
smiali!“Sestra bola nesmierne pyšná na svoj rod. Myslela, že i v bratovi vzbudí niečo z hrdosti,
potom rozmyslí si vec a nebude chcieť byť hrobárom. Ale Pavlus bol človek z látky celkom
inej ako sestra, uňho po hrdošení ani znaku nebolo a myšlienkový svet jeho nemal ničoho
spoločného so sestriným: on čo si sám zmyslel, to uznával, čo sám za dobré považoval, to
robil, podľa toho sa riadil.Pavlus povedal sestre, že však i otec mal popri gombárstve[3](ktoré sestra vždy rada zamlčovala) rechtorstvo, prečo by teda i on popri šití
krpcov a čižiem nemohol mať hlásnictvo a hrobárstvo?Sestra vynadala mu do truľov.„To čert ako diabol, jedno kyslé, druhé s octom,“ odsekol Pavlus; „ba nech som tak zhĺbe
ako zvýše, ak by som sa ti čaroval s výhodami, čo mali otec ako rechtor!“„Keby si mal oči a bol by si na čo súci, ani dratvy by si nesmolil,… ničibidlo, ty
nehodník!“Pavlusovi mrkotno bolo počúvať sestru a teraz tento výpad bodol ho do živého. Zovrela v
ňom krv a myklo ním celým i spravil tri strmé kroky napred, potom sa prudko zvrtol a
okríkol sa na ňu nanajvýš podráždený:„Í, tatár, strela ti do jazyka! nuž či tá práca nie je hodná už človeka? Či hlásiť alebo
hrobáriť je ozbíjať? hrešiť? čertu slúžiť?!… Mara, nedopaľuj, mám dosť… Aj na večeru!“
doložil, zazrúc matku vchádzať s večerou.„Ale, Pavlus!…“ ohlásila sa matka prosebne a ustarostená dala na stôl donesenú večeru:
zemiaky-krížale a sadnuté mlieko.„A čo vám je doň, do hlavaja — — nech si trucuje!“ riekla s chúlostivým napaprčením
sestra. Štvalo ju v boku i to, že nazval ju Marou.Pavlus bol najedovaný a ľahol si o hlade na zápecok. Hnev mu však neprekážal a o
niekoľko okamihov už spal ako zarezaný.Ale ženám, keď Pavlus pochrapkával, zaľahla na srdce akási ťarcha. Že nejedol Pavlus,
ani im nechutilo a matka dohovárala dcére: „Radšej by som si desať ráz do jazyka zahryzla,
ako by ho mala tak dotrýzňať,[4]neústupnica…“ — Ona, hoci ju syn namrzel tiež, predsa nemohla sa hnevať na neho
tak, aby ho neľutovala, aby mu neodpúšťala.No po tomto malom poharušení sa u Lipňov — také mala priezvisko naša rodina — rozostlal
sa rúči pokoj. Pavlus bez zábran hlásaval a „budúval“ „domy“ večného trvania. Všeteční
posmeškári už či preto, že im nereagoval, a či preto, že ho už omlátili na všetky boky,
tiež vtiahli svoje rožky a viac ho ani nedoberali. Len matke jeho sa tu i tu nepáčilo, keď
do smútočných domov chodieval týkou[5]meriavať veľkosť mŕtveho, prípadne dlžinu a širinu rakvy. „Nože si — dohovárala
mu — vezmi na to niť, nepotrebuješ sa taký nekaľavný ukazovať ľudu na odiv.“ On jej odvetil
žartom, či vari aj iné hrobárske nástroje má si strčiť niekam do vrecka — — a bolo po jej
všetkej neľúbosti.I celá slávna obec pomaly naňho navykla; bez neho bol by sa jej zdal svet už chybným,
pomýleným, akýmsi pustým. U Pavlusa bolo občanom už všetko v poriadku, prirodzené, ešte len
i to, že keď hlásil, konečné hlásky slov „Hospodina“, „syna“, „hodina“ akosi prehltával,
nedospevoval.On sám bol spokojný, mal sa dobre, lepšieho dobrobytu sa mu ani nezažiadalo.Ale prišla premena. I v Pavlusovi zobudila sa žiadosť.Mať Pavlusova ochorela na lámku, ktorá ju uložila do postele. A pripojila sa aj iná
choroba.Na Pavlusa zviezla sa hora starostí. Matka v kríži potrebovala opateru a domácnosť
pohotove. A on musel byť to tu, to tam. Už ani nespával — neostávalo času. Sestra, ktorá sa
už vydala za Ondreja, tiež nevládala. „Ja,“ vravela, „sama jediná mám i pre sto rúk roboty
doma — roztrhať sa nemôžem. Ožeň sa!“„Ožeň sa!“ baclo Pavlusovi do hlavy.A matka s dôrazom prisvedčila:„Veru hej, Pavlusko, syn môj, inej rady niet. Ožeň sa, poľahčíš i sebe i nám. Mal si ma
poslúchnuť už dávno.“Pavlus sa zamyslel.Mal, pravdaže mal, dávno poslúchnuť; veď čas už nezadlho označí ho štyrmi krížikmi, z
jeho vrstovníkov nejeden mohol by mu byť už i tesťom. Ale načože tam chleba, kde ho nie je
treba?… On nebol nikdy šaľom — po ženách jakživ nevetril a matka navarila, obšila, opatrila
ho. Načože by mu bola žena? Vari za sklo zapraviť na parádu, alebo azda chovať ju ako
pavúka?Ale teraz mu to zavŕtalo v hlave. „Hľa,“ pomyslel si, „matku opatríš… ty sa nazdávaš, že
opatril si ju náležite, po jej vôli… Tu prídu ženy a ono vidíš, že ešte naveky jej voľačo
treba, naveky má si im čo dať urobiť… Nijakovsky to nejde takýmto činom. Treba voľačo
robiť. Už čokoľvek.“A pod týmto „čokoľvek“ Pavlus rozumel ženbu.Musí sa oženiť, musí, to je jasné. Sám všetko nevystačíš a matke je ženská pomoc
nevyhnutná.Bol rozhodnutý.Obrátil sa k matke, že koho by tak myslela pre neho?Ale bola to pre Pavlusa ťažká otázka. Myšlienka na ženbu bola mu taká neobyčajná, že
nijako nemohol zachovať sa prirodzene ako inokedy. I len matke akosi hanbil sa priamejšie
pohliadnuť do očí! Ústa prekrivovali sa mu ustavične úškľabom, nohami prestupoval, akoby to
miesto, kde stojí, bolo nepohodlné a s rukami, ach, s tými nevedel si nijako rady: to
vstrčil ich do vrecák, to podniesol k ústam, akoby bol chcel strhnúť z nich ten kuriózny
smiech, buď škrabal sa nimi poza uši, kde ho nesvrbelo; slovom tak mu bolo, ako človeku
nekomediantovi, ktorému zrazu prišlo vystúpiť na javisko pred obecenstvo: bol by rád
zutekať.Ale čože sa nahanbíš, keď to musí byť! Nuž len čakal, čo povie mať.„Čože ja, ja sa uspokojím hocako, ako budem musieť. Pre seba sa ženíš!“ odvetila mu ona
vyhýbavo.No nie tak sestra; tá mala hneď naporúdzi galériu paničiek — po svojej vôli.Pavlus nesúhlasil.„Ech, to sú nie pre mňa; ja nepotrebujem pávy, čo by sa mi zhŕdzali!“„Ale paníča s jednou sukienkou!?“ zaprela sestra doň svojím zvyčajným spôsobom.„Dobrú gazdinú, ako sú matka; nedbám, hoc bude i nemajetná, nemladá, len nech je, ako sa
patrí — počestná,“ riekol pri dosviedčaní matky, ani si nepovšimnúc jedovitého tónu
sestrinho.*Či Pavlus mal vycibrený vkus v peknom, tvrdiť by nik nechcel, ale že na prvý raz vyočil
pre seba najkrajší kvet v dedine, to je pravda, a síce v podobe dievčaťa. Julka — tak sa
menovalo dievča — bola chudobná sirota, vychovaná z lásky dobrých ľudí a teraz už ako
odrastenejšia, živiaca sa šitím bielizne a zhotovovaním čipiek; pravdaže od svojho
štrnásteho roku netrpela už nedostatku, lebo bola usilovná a vedela si zabezpečiť
živobytie, no chudobnou byť predsa neprestávala.Pavlus bol priokúňavý a ani nevedel, čo a ako má konať, ako si počínať pri takej
neobyčajnej veci, chcel teda poveriť nejakú súcu babku; ale matka mu, aby šiel sám, bo to
jemu vraj najlepšie pristane nahovoriť si dievča a požiadať ho o ruku.… Ach, pytačky! Keby tak dvadsať jám bolo treba vykopať jeho rukám, to nezdalo by sa mu
takým obťažným!„Hm, matka…“ škrabal si hlavu, akoby mu táto bola predložila na prieber mieru maku,
pomiešaného z polovice s kašou.„A veru je to tak, synku, mrenku chytiť podarí sa najskôr samému rybárovi.“„Keď sám, tak sám; poručeno bohu…“ prehovoril s rezignáciou a umienil si ešte dnešného
večera podniknúť ťažkú úlohu.Večerom, keď odchádzal k dievčaťu, matka spľaskla slabučko lámkovité ruky:„Jaj, piatok, vráť sa, syn môj — zlý by bol začiatok!“On zastal vo dverách, akoby rozmýšľal, či má poslúchnuť, no náhle kmitlo mu hlavou: ako
sa oriadil, ešte si i čižmy namastil, a to by len tak nemilobohu malo byť — zajtra to vari
zase opätovať?„Ech, čo… tárandy i piatok je boží deň,“ riekol a stúpal von dvermi.„Ja-jaj!“ nepokojila sa matka, ale keď syn zatváral už dvere s celým odhodlaním,
privolala mu predsa, aby si len šiel s pánombohom a spravila za ním znamenie kríža.A Pavlus šiel hore dedinou, chropkajúc po piesočnatom podradí čižmou ľavej nohy, ktorou
trošíčka zavlačoval.Medzitým Julka práve odložila šitie a ponáhľala sa cez pitvor na preddomie osviežiť sa.Toto dievča, hoci bola sirota, bolo číry smiech, číra veselosť a samopaš. Ale ani nebolo
ničoho, čo by ju zarmucovalo, skľučovalo, trápilo. Jej radosť bolo žiť — prajnosť kynula
jej odvšadiaľ, každý ju miloval ako nejaké roztomilé, bľabotať sa učiace dieťa; mládenci ju
až zbožňovali.Príchod Pavlusov neobyčajne rozveselil Julku. O ňom hovorievalo sa naveky ako o človeku
smiešnom. „Dobre bude požartovať a zahrať si s ním!“ mala hneď plán. I vrátila ho s tým
úmyslom na preddom, kde sadli si na podstienok.Tuliby[6]— dievča rozpestvilo sa. Prehárčala[7]ho svojimi vtipmi a dopúšťala sa i väčších nezbied. Pavlus neprestával sa
chichotať. Všetko páčilo sa mu, celý jej spôsob, celý postup veci. Rástol radosťou… Tak
darí sa mu. Hľa, už ho i objala… Ako žena muža… A ako sa vyzhovára!… Nikdy by nebol
pomyslel, že tak sa mu bude šťastiť… Ľahká výhra!Zosmelel a zrazu stal sa odvážnym: vyluskol jej svoju žiadosť…„Aby šla za vás?… Keď vám len toho treba!… Hihihi, nič niet ľahšieho na svete!“ smiala
sa a vyštverala sa mu za chrbát.„Ej, veď ja to myslím inakšie: naozaj aby si šla.“„Nuž a či nie som naozaj za vami?“ Nechcela mu rozumieť.Pavlus jednako skoro dovtípil sa, že dievča robí si z neho len dobrú vôľu. Ktože by
nerozumel jeho slovám? Veď nebaluší? Naposledy i načože mu je takéto pochabča, ktorého
myseľ iba po šaškách lieta a čo nemá za necheť striezlivého rozumu, usadlosti a vážnosti?
Ta, ani sa zapodievať!…A Pavlus ako prišiel, tak odišiel.Kde vhupnúť zase po nevestu, na tom nie veľmi lámal si hlavu. Hneď na druhý deň zašiel
skúsiť šťastie do truhlárov, kde Zuzka — buď podľa jej slov rieknuté — neprajnosťou osudu
bola ešte vždy slobodná.Lipňovci trúfali si dostať Zuzku; už dosť sa napreberala, načakala sa márne, mohla
zmúdrieť.Predpokladanie však dokázalo sa mylným. Zuzka síce už nemala také vysoké nároky ako
spočiatku, kým bola mladšia, no hrdosť a márnomyseľnosť ešte nevymizli z nej docela. — — Po
dedine ako blesk rozniesla sa zvesť o Pavlusových včerajších pytačkách a dostala sa i do
uší Zuzke. Za Pavlusa by sa už ani nebola zdráhala vydať, ale to, že ju prišiel pýtať až
druhorazom, keď ho „čipkárka“ ohrdila, vrčalo jej a z priekoru nielen že sa mu nesľúbila,
lež bola i neslušná naproti nemu, zašomrajúc mu na odchode čosi o nosení filfáska[8]a grace[9]za ním…„Ani táto teda,“ mrmlal si polohlasne, vracajúc sa domov. „Ale ako chcete. Keď nechcete,
ja nebudem sa vám modlikať. Keď nie Bora, bude Dora, ak ani tá — bude Vita,“ ľahostajne
opakoval si v mysli. Nezdar netrápil ho ani najmenej, preň sa nesmútil on, práve tak, ako
nesmúti sa človek preto, že poniektoré ľúbezné vtáčiky sú len obďaleč, a nie v jeho
blízkosti, ako by si to on žičil, sa zdržujú: nič to, však sú vtáčiky, ktoré vedia zotrvať
spevavo i vedno s človekom, a to sa naveky podarí lapiť takéhoto vtáčika…Pavlus umienil si neprekračovať viac prahy „belasníckych“ paničiek.„Nech ich tam pánboh opatrí všetky, koľkokoľvek ich je!“ riekol na úplné rozžehnanie sa
s nimi.„Čo, odnechcelo sa ti vari už aj ženiť?“ zdesene pýtala sa ho matka.„To ako to. Len s našimi parádnicami dám si pokoj.“*Večer, niekoľko dní po tomto, bral sa Pavlus na ulicu, aby počul biť vežové hodiny — či
nie je čas ísť odzvoniť desiatu a hlásiť; lebo hodiny v izbe boli nie veľmi spoľahlivé a
potom i ľutoval pre také nič rozsvecovať lampu. Na ulici hluk už zatíchol, len od dolného
konca dediny na krídelkách sviežeho vetríka zanášal sa sotva počuteľný dumný hlas fujary
nejakého zaľúbeného šarvanca, prerývaný tu i tu vravotom z blízkych dvorov. Pred domom
tônila bujná jahoda, ktorej lístie zleštené bolo bledým svetlom mesiačika; Pavlus sadol si
pod ňu na hodnú skalu a sediačky rozhľadel sa po nebi, skúmajúc polohu nebeského voza,
koľkú prekonal už cestu.„Bude z pol desiatej,“ myslel si, potom si sadol pohodlnejšie, oprúc lakte o kolená a
podoprúc si tak päsťami bradu, aby dočkal potvrdenie z veže.Medzitým na krátko pozapaľované svetlá povyhášali pomaly v domoch — bolo práve cez kosbu
a v okopávačke, ľudia boli ukonaní prácou, líhali včaššie.Nezadlho umĺkli i zvuky fujary a prírodu opanovala úplná tichosť; tá tichosť, ktorá
každého tak hlboko dojíma, ktorá naplňuje človeka akousi posvätnou rozkošou a zbožnosťou,
že nevie, či obdivovať velebu a veľkoleposť utíšenia a či odriekať pokornú modlitbu na
oslavu boha.V tomto hlbokom tichu zaškripeli závesy uličných dvier u tretích susedov a v otvore sa
zjavila s dvoma krhlami dievčina a ponáhľala sa ku studni bezprostredného susedstva.Katka bolo služobné dievča. U svojich pánov, statočných a všeobecne obľúbených
lekárovcov, slúžila už na piaty rok. A to na nemalý svoj prospech, lebo pán doktor bol
veľký knihomil — mal bohatú knižnicu, ktorú ako ľudomilný človek, rád otváral i svojej
čeliadke, ale najmä Katke, ktorej duša dychtila, ba až mrela po čítaní.Pavlus obrátil zrak v tú stranu, odkiaľ prichádzalo dievča; ona, spozorujúc ho,
privolala mu: „Dobrý večer!“ A doložila: „Či je to nie na závidenie, sedieť si večerom pod
morušou a hľadieť do mesiačika! A ty čučaj v zatvorenej izbe, alebo naťahuj sa s vodou!“„A, nuž nečítavaj ako černokňažník naveky, vyjdi von — môžeš.“„Chcem byť vešticou — budem veštiť svetu budúcnosť. Zbohatnem, bude mi ako muche v
kyseli. Zato čítavam,“ smiala sa Katka, potom chytro vytiahnuc vody, povedala mu dobrú noc
a drobčiac odbehla s naplnenými krhlami. Pavlus díval sa za ňou, ako za zjavom, ktorý nás
zadivil a zmizol prvej, než sme sa spamätali.A v jeho mysli sa razom počali rojiť myšlienky.A neobyčajné to museli byť myšlienky, lebo chvíľami smial sa, mrmlal alebo pohyboval
rukami, akoby v otázkach a odpovediach. Iste, varilo sa v ňom čosi nového.Odhora cválal Pavlusov kudlatý pes. Keď spozoroval svojho gazdu, šmrtkajúc chvostom
plazil sa ako previnilec k nemu a oblizol mu ruku.„Odkiaľže taký unáhlený, ty mladý pán?“ prihováral sa Pavlus zadychčanému psovi,
potriasajúc ho slabo za ulapené čierne chlpy veľkej hlavy. Pes obtieral sa o neho, lupkajúc
ho buravým chvostom, akoby hovoril: „Očakával som ťa pri kostole, že pôjdeme strážiť, ale
som ťa nemohol vyčkať, preto som pribehol, čo ťa to zdržiava doma?“Z veže bilo desať hodín.Vbehol si po halapartňu a rýchlym krokom zaberal ku kostolu, obliekajúc si cestou
hlásnickú krišpínu;[10]veď už mal byť na veži!Nebeskou oblohou plavil sa sivý obláčik i rozpoltiac sa prostriedkom, obtáčal jasnú
hviezdu, rednúc a rozramenujúc sa pritom na viac vetví, ktorých okraje rozplývali sa do
neviditeľna…I Pavlusova myseľ práve tak otáčala sa a rozplývala vôkol jednej hviezdy…A jahody pokojne kývali paprútkami proti nemu a zdali sa hovoriť: „Teraz už myslíš, čo
myslíš, to je už vážna vec!“Mocne ulapil povraz a o závod rozkolísal ťažkohybný zvon.… Silne tĺklo srdce zvona uprostred nočného ticha, tak silne, ako silné bolo Pavlusovo
predsavzatie…Bolo to ešte hodne zavčasu, dedina zväčša ešte spala, keď Pavlus už s kosou na pleci,
čerstvý a veselý kráčal dolu dedinou; — taký je dedinský hlásnik, často postačí mu
zdriemnutie za niekoľko okamihov na tvrdej lavici, hoc i posediačky. Na východe trvala ešte
ranná zora, no už zmizla: lúče slnca už dobre badateľne vyrážali sa za horou, ktorej vrchol
zahalený bol sivým závojom priezračnej hmly; tu-tam dymilo sa z komínov nízkych domcov, po
hrebeňoch štebotali včasnostajné lastovičky, miestami ozývalo sa zo stajní volanie pôdojníc
na kravy. Cesta zdola dediny tiahla pomedzi priesadiská, striedavo miešajúce sa s
konopiskami, so ženúcou už do kvetu poskoninou a s ľanoviskami s prekvetavým ľanom, ktorého
kropajkami zrosený a ešte neúplne roztvorený drobnokvet zdal sa byť ako v radosti slziace
očká.Nezadlho Pavlus musel sa odraziť vľavo na chodník, vedúci k lúkam a vinúci sa ďalej
krížom cez obilné lány, pestriace sa živo kvietkami slepého maku, nevädze, kúkoľky, stračej
nohy a voňavej orešnice. Jeho zdravé prsia sa široko zdúvali náhlením a vdychovali vôňou a
sviežosťou preplnené povetrie; oči sliedili mu po lúčinách rosou bohato skropených, ktoré v
rannom svetle zdali sa byť ohromne velikánskym kusom po zemi rozostretého
červeno-beláskavého atlasu.Rád by bol býval už na lúke a kosil…Prečo? Veď jednak bol usilovný kosec, a nik sa mu neprosil, nik ho neduril, ani nešiel
kosiť sebe.Pavlus stal sa baživým po chvále; prial si, aby bol nazvaný usilovným, zachcelo sa mu
pochvalného uznania, že hodne skosil…Avšak chválybažnosť jeho obmedzovala sa na obsiahnutie pochvaly len od jedinej osoby:
Katky doktorovie, u ktorej mimo tohto svojou usilovnosťou chcel si vyzískať ešte i
náklonnosť…Došiel. Lúka na slabších dvoch koscov čakala na jeho britkú nakovanú kosu — ale on ju
skosí, oj, skosí, ani nebude mať čo. Len prídi, Katka, prídi… pochváľ… polichoť…A už šmihá sa kosa v bujnej, nočnou vlahou zašplechtanej tráve a padá radok za radkom… A
Pavlus čochvíľa rozznojí sa celý, cechtí mu pot z čela, háby mohol by mu žmýkať. Slnko
počína pripekať; už by neškodilo, čo by si aj oddýchol a zaraňajkoval — čas už predbehol.
Ale nakovanie kosy ešte trvá: — až bude treba ju pokovať, potom odbaví seba. A jednak
nezadlho príde i ona.Katku myslel, s ktorou chcel sa slobodne zhovárať.A okolo pol desiatej Katka i došla. Pavlus poznal ju ešte zďaleka, keď chcel si
priostriť kosu. Vidiac ju, zaraz vstrčil oslu naspäť do oselníka, trochu sa pookľúdil,
poutieral rukávom košele z potu a zašiel pod tônistú vŕbu pri potôčiku, lúku doktorovie
koniec-koncom pretekajúceho a tvoriaceho medzi ňou a lúkou susednou medzu, kde na stržeň z
haluzi zavesil si predtým i kabát s vestou a remennú kapsu, v ktorej priniesol si trochu
jedla a mlatok s nákovičkou. A vezmúc si niečo na zajedenie, usadil sa do chládku.Do tvári podúval mu príjemný severovýchodný vetrík.Medzitým Katka približovala sa k Pavlusovi — — —„Pánboh pomáhaj!… ale akože to? — toľká hrúza skosená! — fúčlik[11]na dve-tri hodiny ešte máte. Ste spali?“ spytovala sa, otvárajúc na veľko oči
zadivením a pohliadajúc to na lúku, to na neho.Pavlus cítil tichú radosť: tie zadivené oči vraveli mu ešte viac, než žiadal si počuť. S
veľkým uspokojením díval sa pred seba; potom, odpovedajúc na otázku, sebavedome hodil
hlavou:„Spal… Keď skosím, budem pomáhať tebe; kázal som si priniesť už i hrable.“„Mne pomáhať?“ zadívala sa na neho, akoby mu bola chcela vyčítať, prečo to. Ale on
nedíval sa na ňu. „Ale za to vám nezaplatia…“„Ani by som neprijal platu; urobím to tebe kvôli.“„Mne?“„Tebe.“„A prečo?“„Nuž len tak… Že ťa ľutujem… musíš veľa robiť,“ okolkoval sa akosi i proti vlastnej
vôli.„A či to veľa, rozmetať, čo jeden pokosí?“„No už ja ti len pomôžem…“Zatíchli. Katka premýšľala, odkiaľ tá dobrodušná príchylnosť Pavlusova, ktorú cíti už
niekoľko dní ku sebe? ako jej rozumieť? Nespozorovať ju predsa nemožno: nikdy sa nestalo
predtým, že by jej bol prišiel vytiahnuť vody — teraz vykoná to každý večer, ani čo by na
to striehol!… Potom zrazu, akosi mimovoľne, prišlo jej na um, ako ju voľajako čudne včera
večer potľapkal a zatým tak slabo odtisol od studne so slovami: „Ťažko sa ťahá, hop!
vytiahnem ti ja.“ Katka znovu si pripomenula ešte tie slová a rozpamätala sa teraz na akýsi
zvláštny, pri Pavlusovi neobyčajný hlas… Prečo je taký? prečo ju potľapkal, prečo mu tak
čudne zvučal hlas, prečo prišiel vytiahnuť vody a vôbec prečo i teraz chce jej pomáhať?…Čosi, ako slabá predtucha, mihlo jej hlavou i zatrepotalo jej srdce a v údoch pocítila
sladký mrázik.„Katka!“… ozval sa Pavlus, odkladajúc zvyšok slaniny a chleba do kapsy. „Katka,… keby si
si trochu sadla, chcel by som ti čosi povedať.“„A čo také?“ spytovala sa s rozochvením a prisadla si ku nemu tak blízko, že okrúhlym
ramenom skoro dotýkala sa jeho pleca; akýsi neodolateľný cit nútil ju sadať si tak blízo —
ešte i bližšie: až tesno pritisnúť sa — k nemu.Odtrhol pierce trávy, požuval ho, zadíval sa na neďaleko vypínajúcu sa horu a za chvíľku
premýšľal ešte na tom, či jej má riecť doprosta, a či nie, čo si umienil.„Ja,“ započal po chvíľke odhodlaný, so svojou zvyčajnou otvorenosťou — oproti Katke bol
smelší ako oproti seberovným, „aj kosiť som prišiel jedine tebe kvôli; vieš, že ja nestačím
chodievať po kosbe a môžeš si myslieť, že toľkú robotu inému kvôli by som si nenechal
doma.“Začervenala sa po uši: to, na čom len práve lámala si hlavu, stávalo sa jej teraz
jasným; predtucha teda neklamala ju. Ale nechcela veriť samej sebe, mala sa za namýšľavú;
odtiahla sa aj od neho, akoby nemala práva ani len sedieť tak blízo neho.On bol rozhovorený, chopil ju za rameno, aby ho pozornejšie vypočula.„Aj matka,“ hovoril, „sa biedia, keď sú bezo mňa; ale som len šiel, veď nevesta je aj im
treba a raz sa už musí prekonať táto vec, musím sa oženiť… Katka, mne sa páčiš… no seď, čo
chceš utekať… Hanbiť sa!… či mrzké hovorím? Alebo čože som ja?… Nič som, nijaký pán, iba
ženiť sa mi treba, to je všetko, — a to už od takého dievča má utekať?“„Pavlus…, vy ste taký čudák — — ja vás týmito hrabľami…; lebo čo mňa do vášho ženenia!“„No-no,… biť… ešte som ti nie vari pod papučou!“…„Pavlus!“„Ba hej, nie; ešte len chcem si ťa vziať… Počula si, Katka: chcem ťa mať za ženu, celkom
vážne. Buď mojou, však budeš?“Hlas, akým predniesol Pavlus túto poslednú vetu, nebol nepresvedčujúci, Katka vybadala v
ňom ozyv vážneho zmýšľania. Ale ona akoby nebola chcela dopriať si plnou mierou pôžitku,
vyvierajúceho z prameňa tejto razom pred ňou zjavivšej sa milej skutočnosti — lebo
mimochodom podotknuté, ona v posledné časy tak ukradomky rada pomýšľala na Pavlusa a
pocítila i tajnú radosť, keď nepodarilo sa mu nájsť nevesty — a i akoby pochybovala bola
ešte v istote jeho slov, vyhovára sa: „Ach, Pavlus, nechajme to tak; ja nie som vyrastená
pre belasníka, som služobné dievča a chudobná sťa kostolná myš. Ani ma nepokúšajte… Naozaj,
hriech máte, keď ma nemilobohu navdávate. Ani som si nezaslúžila takého nevďačníctva od
vás, ja som vždy dobroprajná bola oproti vám a zvlášť oproti vašej nevoľnej a úbohej
matke.“ Zamĺkla na chvíľočku, odvrátila tvár v pohnutí, v očiach zahrali jej slzy. Potom
zmrvila sa v drieku a zvlnila sa jej hruď — ruky i hlava hli sa prudko akýmsi náruživým
pohybom a dodala náhlivo povýšeným hlasom, celá trasúc sa rozčúlením: „Oj, nerušte mi
pokoj, môj drahý pokoj, i prosím vás i zakazujem vám to! Ja rada vás — boh mi svedok — ale
práve preto nedovoľujem, aby ste mi ľahkomyseľne ubližovali.“Pavlus počúval ju zamysleno, hádžuc tu i tu rukou. Pozrel na ňu: slza jedna stekala jej
lícom, kútiky úst potrhávali sa plačom, hlava schýlená jej bola trochu bokom.Strhol sa ako zo sna a obdivoval ju, akoby ju nechápal; potom pozrel vôkol seba, akoby
rozoznával, v akom sa to nachádza položení. Pripomínal si svoje i jej práve odznelé slová…Slza, tečúca dolu lícom Katkiným, rozliala sa v malej vráske, ktorá utvorila sa na
okraji ružových ústočiek následkom plačlivého napnutia a za ňou rinula sa druhá.Nevie, čím by bol zadal príčinu k jej nedôvere a k plaču; v svojich slovách nenachodil
ničoho takého. Pohniezdil sa, so záhadou pozerajúc na ňu, i riekol, stále diviac sa:„Ty plačeš?… A prečo?… Veď som ti neublížil!… Neplač!… čo máš plakať… služobná… ojej!
nevídali, nuž či azda neviem? vari to mačka vo vreci!?… Oh, oh!“ smial sa, nemotorne
pohladiac ju svojou kornatou a nekaľavnou rukou po lesklých a bohatých vlasoch, i
pokračoval: „Hrať sa? — nemám v mysli. Mne už cvrčky vyskákali: všetko robím, ako sa patrí,
s vážnou rozvahou. Teraz ešte raz hovorím, chcem sa oženiť a vziať si teba; to môj ustálený
plán!“Jarček poza chrbát veselým žblnkotom rútil sa nadol, strhávajúc za sebou na pokraji
rastúcu blatnačku, ktorá šuchotala ako hodvábne šaty na vlnisto sa pohybujúcej žene; na
druhom boku, na tmavozelených listoch jelšových kríkov, odrážalo sa leskom na vodu padajúce
svetlo slnca…Katkina tvár zjasala radosťou; no nezadlho zmračila sa smútkom. Vymkla si z jeho ruky
rameno a sklonila hlavu a hľadiac na podťatý králik, so vzdychom sotva počuteľným a ako v
polosne prehovorila: „Nič nebude z toho. Zamiešajú sa sestra i mať a i švagor môže sa
zastarieť. Oni istotne nedopustia, aby som sa ja, Detvianka z Lazov, stala vašou ženou.“„Matka ťa radi, o tom nemám pochyby.“„To ešte neznamená, že by som im aj ako nevesta bola milá.“„Matka rozhodne nebudú proti tebe, viem, a sestra so švagrom nech si v svojom hrnci
hľadia, ako im vrie, ta!“ riekol, načahujúc sa po kovanie do kapsy.Dievča, ničoho nepovediac, ticho vstalo a šlo rozmetávať radky. Popred ňu prefrngla od
jarku vyplašená smädná penica, tklivo zapenkajúc a skryla sa v húští neďalekej medze, aby
sa v príhodný čas zase navrátila k vode; povetrím rozľahol sa jednostajný klepot kladivca,
na ktorý neďaleká hora ohlášala sa dlhou ozvenou.Katka myslela nepretržite na Pavlusa. Po rozhovore stal sa jej akosi ešte väčšmi
blízkym, ba v túto chvíľu myslela, že jej je súrodným, od neho že závisí i jej život —
odlúčená od neho, že by uschla, ako od koreňa odčesnutá polovica stromcovej dvojice.A nemala nijakej nádeje na spoločný život s ním! Bola v pochybnosti. Tak dobre a
príhodno bolo by jej zaplakať, ale slovenské dievča, a menovite dievča slovenskej Detvy,
znáša duševné útrapy s tichou zatvorenosťou a výraz im dáva iba spev. I Katka začala si
spievať:Ach, bože, prebože,jaké sú to bôle,keď nenie dievčaťuvšetko podľa vôle:Rada bych odtrhnúťi rozmajrínu pierce,ale, jaj, nemôžem —zavreté sú dverce.Zavreté, zavretédvoma zámočkami —a plot je výšavný,preliezť nedá sa mi.Prenikavo vlnili sa zvuky piesne, tak prenikavo a dojemne, že mimovoľne sa oddal
čvrlíkaniu i drobný, na jelši poskakujúci čížik…Len Pavlus, kosiaci tam na druhom konci lúky, máličko si všímal jej spevu, ba ho vôbec
hádam ani nepočul; nie že by ho vari sám nebol chcel si povšimnúť alebo nepočuť; ale
nevšímavým spravila ho radosť, ktorú mal z toho, že mohol prehovoriť s ňou o ženbe a že
nenatrafil na odpor. „Dobré dievča!… A hodné, ako nato treba!“ pochvaľoval si ju v duchu.
„Hľa, meštianske parádnice, to bude žena!“ pomyslel si s hrdosťou a namiesto, žeby zastal v
práci a vypol sa, rezkejšie zaťal kosou.Ale Katka sa dosiaľ Pavlusovi len páčila, tak ako sa napríklad gazdovi páči hodný, súci
a naoko pekný žrebec alebo junec, — lásky k nej necítil; srdce jeho bolo chladné k bielemu
pohlaviu, iba včera pri studni stalo sa po prvý raz, že nakrátko zohrialo sa mu akýmsi
teplým citom, ktorý nechápal a ktorý zmizol zaraz, ako v pečatnom vosku náhlym trením
vzbudená elektrina. Pavlus nijako nemohol rozumieť ani to, prečo zaľúbení ťažko, alebo
naskrze nevedia žiť jeden bez druhého, keďže on hockedy vie sa zájsť bez zapekačky, ktorú
predsa tak rád má, že by i líhal i vstával s ňou!… I ženba, podľa jeho mienky, diala sa
len: buď z potreby, buď z ľahtikárstva.On tiež len potrebou je nútený ženiť sa.A musí sa — zaumienil si — ponáhľať, ešte toho večera ustália s matkou čas… Neborkej —
myslel — iste sa ani nesníva, ako bude prekvapená!… Ako sa zaraduje, keď zvie, že našiel si
nevestu!…A cez olovrant, keď trochu oddychovali, dal na známosť i Katke, že chce, aby v
najkratšom čase bola jeho.„Na večer,“ hovoril medziiným, „prejdem aj k pánom urodzeným, aby mi ťa dali“…„Oj, veľmi vďačne ju dáme, susedko náš, veď sa azda do dobrých rúk dostane!“ ozval sa
neočakávane spoza kra veselý hlas.„Pani moja milostivá!“ vykríkla Katka, vyskočiac zo zeme a ponáhľala sa k pani doktorke,
ktorá vyšla si s osemročnou dcéruškou do poľa na prechádzku a pri tej príležitosti zašla
pozrieť i „svojich“, čo robia.„No hľa, akým ľahkým činom vypýtam si Katku,“ smial sa okúňavo a šiel s obnaženou hlavou
za Katkou, aby bozkal panej ruku.„To môže iba Pavlus tak,“ riekla pani, dobrosrdečne potriasajúc mu pravicou a
nedovoľujúc si bozkať svojej ruky. „Ale,“ hovorila ďalej, obracajúc sa k svojej dcérke,
„počuj, Ľudmilka, tuto Pavlus chce ti vziať Kaťu, tvoju dobrú Kaťu, čo povieš na to?“Dievčatko vyhodilo sa na Katku a oblapilo ju vôkol hrdla: „Kaťa, Kaťa moja, však mi
potom dáš zo susedovie okruhlíc, keď dozrejú?“„No či ju vidíš, ako vie, že máš byť tam gazdinou!“„Sotva bude z toho niečo, milostivá pani… ja nie som roveň.“„Katka, Pavlus chce ťa takú, aká si, a chuderka pani matka ti tiež bude rada; radšej ako
ktorejkoľvek z ich rovne, lebo v tebe bude si istá dobrej a svedomitej nevesty. Ostatne
nestrachuj sa, ak by bolo treba, i ja poviem za teba slovo.“Katkina úzkostlivosť a chúlostivosť takmer cele zmizla. Večer plná viery vracala sa
domov.„Kaťa, Kaťa, choď do Lipňov, stará pani suseda ťa volajú!“ kričala naproti inej malá
Ľudmilka.„A’ mamuťka ’e tam!“ ľalotala od nej ešte menšia, asi štvor-päťročná, v ústrety sa jej
batoliaca sestrička.Išla.Pavlusova matka privítala ju srdečne a svojimi, lámkou vycivenými rukami pritisla si ju
na hruď tak tuho, že až v srdci zbodalo ju od silného zalúpania v chorých kostiach.„Nuž ozaj chceš byť ženou môjho syna, mojou dcérou, mojou nevestou?… Ozaj chceš vykročiť
od doktorov — z raja! — do života plného námah a starostí?… Nie je ti nepovoľno byť
nevestou takej svokruše, ktorá vyžaduje ošetrovanie?… Ozaj nie?… Oj, oj, ty šľachetná
duša!… Ty anjel zľutovania! — — Boh odplať ti štedro tvoju ochotu a dobruškavosť tvojho
srdca…“Úbohá starenka povedala jej pár srdečných slov a rozplakala sa ako dieťa od veľkej
radosti.Keď sa utíšila, naložila Katke, aby jej urobila ešte jednu radosť: aby v nedeľu, až
príde z domu pozrieť ju matka, upovedomila ju o všetkom a doviedla ju k nim, chce ju objať.
Lebo komuže prislúcha väčšia vďaka ako jej, matke takej poriadnej dcéry.„Milostivé nebo!“… šepotali Katkine ústa, keď myslela na priazeň, na akú natrafila.*V nedeľu o babskom lete Katka i Pavlus sedeli pred bránou na lavičke, ticho bez slova;
on kúril zapekačku a díval sa odvrátený nadol, ona zas nahor. Človek, vidiaci ich takto,
myslel by si, že sú v starom, konca nemajúcom hneve, na ktorý sú už zvyknutí a v ktorom
niet už výjavov zlosti, len sú ním ochladnutí jeden oproti druhému tak, že hoci sú pospolu,
nepozorujú svojej prítomnosti. Ale naši mladí sa veru nehnevali a Katka dívala sa nahor iba
preto, že pozornosť jej na chvíľu upútalo neďaleko nariekajúce decko, ktorému pažravý gunár
uchvatol okrušok maslom natretého chleba; teraz obrátila sa a pozrela na svojho muža ako
taká, ktorá nie je predsa s voľačím spokojná, ktorej čosi chýba, ktorá po niečom túži
stálou neuspokojiteľnou túhou.Vôkol nej brndžala poletujúca mucha, chcejúca vliezť na noc v črvotočinu, ktorá bola za
jej chrbtom vo vrátach.Zamyslená sklonila hlavu a zahľadela sa na svoje v lone zložené ruky, tvár jej bola
poblednutá.Dva mesiace, ako sú svoji — čas ten býva počiatkom krásnych dní v manželstve — a on je
ako kus dreva, ako nejaká z chladného kameňa vykresaná socha, ktorá má každú podobu, každú
zovňajšiu náležitosť človeka, ale nemá srdca, nemá citu; ktorú obkľučuje život a ktorá je
ľahostajná úplne oproti všetkému; ktorá nikomu ani neublíži, ani nikoho nepoláska. Keby
Pavlusa bola poznala ako človeka otupeného; ale nebolo tak, on nebol sprostý, ani mu nebolo
„po poludní“. Musela teda predpokladať len tvrdý spánok jeho srdca, toho srdca, o ktorom
vedela, že je dobré, také dobré, že ťažko našlo by sa mu rovné… Či môže byť, aby sa také
srdce raz neprebudilo? — Nie, musí prísť chvíľa, keď božský lúč divotvornej lásky
prekliesni si cestu i v zákutie tohto srdca… Katka mocne verila v toto preporodenie, ale
jej duša bola nedočkavá: bola mladá, jej chcelo sa žiť plným, vyhovujúcim žitím. Ale ako
zobudiť to preporodenie? Na tom ona ustavične mudrovala a lámala si hlavu.O tom rozmýšľala práve i teraz.Slnko zapadalo už za hôrne výšiny. Mladá žena zdvihla hlavu, strmo, ako keď niekomu
náhle príde myšlienka… Čo sa jej robí? Čelo, na ktorom len pred chvíľkou sedela chmára,
vyhladené liskne sa, líca horia radostným ohňom.V očiach zarezal ju ostrý dym z Pavlusovej pipky.Tým prebrala sa zo svojich myšlienok a tajomky pousmiala sa na neho, pričom zdala sa
hovoriť: „Počkaj, môj drahý, ideme za prsty!“Katka poznala svojho muža, že je tvrdý a neoblomný, s pevnou kremenistou vôľou. Od
prvotku bola by rada zameniť svoj sedliacky spôsob šatenia, nie že by sa bola hanbila za
svoj kroj — u doktorov naučila sa mať ho až vo veľkej úcte, ale aby sa prispôsobila jemu a
kruhom, do akých sa dostala svojím výdajom. Lenže on jej toho nedovolil, tvrdo odoprel jej
prostriedkov. Ale ako sa tešila teraz tejto jeho tvrdosti! Práve táto silná jeho stránka
núkala sa jej ako pomôcka na zobudenie srdečných citov u neho.O dva týždne budú hody. Práve vhodná príležitosť začať vec. Bude pýtať na šaty; on bude
jednostajne húževnatý — nedá; ona neustúpi: počne s ním boj svojho spôsobu, v ktorom
konečne nadobudne si víťazstvo nad ním, nad jeho srdcom, — a bude šťastná potom… šťastná,
ako ešte nikdy… Tak… Prižmúrila oči a pritisla si na prsia ruku, akoby v nich už bola
cítila počiatok toho nesmierneho šťastia, ktoré má nasledovať.Pavlus mimovoľne obzrel sa a zrak mu padol na ženu. Podivil sa a s nedorozumením
zahľadel sa na ňu.„A tebe čože tak do smiechu?“ spýtal sa, nemohúc spustiť z nej očí.„Mne? A — nuž prišli mi na myseľ hody; tým sa teším. A potom — predstavovala som si,
keby som tak bola vtedy v nových šatách, aké dala si robiť i tvoja sestra,… jaj, taká by
som ti bola — na uchytenie!“ Potom pokračovala, zaliečave pritierajúc sa k nemu: „Však mi
dáš, môj milý, zlatý holúbok?… Ojej, tých pár zlatých nie je svet; ja sa posporím, neboj
sa, chytro ich zhonobíme!… No, sľúb mi už, že mi dáš…“Pavlus zvraštil čelo. „Hľa, kedyže by čo inšie mala na starosti márnomyseľná žena! Len
šaty, šaty a zas len šaty. A dobré odhadzovať!… A či ťa nezvedie chytro, ak nevidíš ďalej
od nosa? Líška sa ani mačka. A medzitým ťa vysmieva!“Pomyslel si na mimovoľne spozorovaný jej úsmev a pobúril sa hnevom.„Nedám!“ vybúšil zrazu. „Už som povedal. Nemysli si, že ma máš obtočeného na prste ako
obrúčku, ktorá na zatočenie hneď vyhovie žiadosti.“„Ale si mi muž, od ktorého mám právo i môžem žiadať ako od obrúčky! A ktorý má žene
vyplniť…“„Má!!… Tristo hromov!“ zaklial nesmierne popudeným hlasom; sám nevedel, nakoľko uchvátil
ho hnev.Chcel vstať od jedu, ale ostal; iba odpľul.„A nedáš?“„Nie!“„Ja šaty musím mať.“„No!?“…„Na posviacku!“„Naozaj!“„A čo bude voda horieť.“Pavlus zmenil náhle farbu, ako keď raka uvaria; vzdorovite mykol hlavou:„A čo sa roztrháš, nie! Nos, čo máš a aké sú!“„Nebudem. Tvoja žena chce mať šaty, nové, z meštianskeho!“„Keď chce mať, nech si ich vezme, kde chce,“ odsekol jej, prežrúc od zlosti slinu.Katka horko-ťažko premáhala sa, aby neprezradila radosť nad týmito vhodnými slovami
,Nech si ich vezme, kde chce‘, to bola voda na jej mlyn.„Teda tak, nech si vezme, kde chce?… Nuž ale naposledy žena ozaj nemusí všetko čakať a
žobrať od muža, môže sa postarať aj sama, kde vziať na šaty… Aj sa postarám!“ dodala tak
výhražne, že Pavlus mimovoľne a akýmsi bojazlivým hlasom vypustil otázku:„Postaráš?“„Isteže; prostriedkov je plno…“ odpovedala a zahľadela sa na mladého, dvadsaťročného
doktorovie syna, ktorý pred domom bavil dve svoje sesternice. Zahľadela sa tak, aby to muž
spozoroval.Pavlus spozoroval a zmrvil sa nepokojom. Nepríjemné — jeho prisahaná žena pozerá za
doktorovie synom. Akými podozrivými stali sa mu razom jej slová: „aj sa postarám!“„U doktorov naveky dostane sa mi primeranej roboty. Ojej, mladej je ľahko…“ pokračovala
významne a preskúmajúc rýchlym pohľadom na mužovi účinok svojich slov, znovu zadívala sa na
mladého človeka.Chce ma oklamať! — mihlo Pavlusovi hlavou a bolo mu — div-divúci — i nevoľno i strašne
pritom.„A čo hľadíš tak na toho?“ ozval sa netrpezlivý.Katka zajasala v duchu, lebo darilo sa jej. Dotkla sa citeľnej struny!Zora rozsievala dookola svoje zlato. K nohám Katkiným dopadali ožltlé jahodové lístky.
Na obzore vychodil pobelavý, ešte neosvetľujúci kosák mesiaca.„Aká to reč? Chcel by si mi zabrániť už aj na ľudí hľadieť? Ó, ty môj premilý, múdry…
počkaj… hneď… Ej, to už nie — toho mi ty nezabrániš; vieš, nezabrániš!“ riekla, hodiac
neohrozene hlavou. A pokračovala: „Ty musíš vedieť, že ja nevydala som sa preto, aby bola
sputnaná.“Inokedy Pavlus nebol by si ani povšimol takúto reč od svojej mladej žienky, no teraz
dotklo sa ho každé jedno slovo.Podíval sa na ňu a zrazu ukázalo sa mu, aké má milé oči, akú peknú tvár, aké ľúbezné
ramená a všetko ako je milovania hodné na nej. „Ako ľahko sa to môže pozdať doktorovie
synovi!“ pomyslel si i počal nenávidieť toho mladého človeka.Na západe vyhrnuli sa nepriezračné hromady oblakov a pozvoľne zastierali plamennú zoru.
Mrkalo. I vietor sa stŕhal, v krútňavu schmatúvajúc prach z cesty. Spoločnosť spred
doktorov pobrala sa do domu.Mladá žena tiež vstala a podoprela si hybký na preštiknutie driečik; bola hotová ísť za
nimi.Ach, koľká zvodnosť šľahala z jej postavy! Pavlus díva sa na ňu a je celý omámený. Razom
pocítil túhu objať ju a zvrieť, zvrieť s ňou neodlučiteľne… Bože, koľký nával divných
citov! Žena, tá istá žena, a predsa na neporovnanie zmenenou sa mu zdá. Akoby pretvorený do
základu mu je celý vnútorný svet: myšlienky a city. Cele iné a rozdielne sú oproti nej.
Predtým táto žena bola mu ľahostajná: zaujímala v dome miesto vedľa neho a mala vydelený
istý kruh povinností, ktoré keď boli vybavené, bol na pokoji; nestaral sa viac o ňu, tak
ako napríklad mlatec nestará sa o povesené už na klin cepy, keď raz omlátil, čo mal. Teraz
opanovala ho celého, je akoby zrastenou časťou jeho srdca, ktoré trápi a mučí a rozbolieva
sa, keď pobadá, že druhá časť chce sa odlúčiť.„Idem do doktorov. Viem, že majú dosť roboty pre mňa; no pre istotu predsa treba sa mi
spýtať,“ prehovorila, chytro odchodiac.Pavlus zdúpnel; pipka vypadla mu z ruky a rozbila sa na dva poly; zahmýrilo sa mu popred
oči, zbledol ako stena a srdce stislo mu bôľom. Bol by rád zarevať ako lev, ktorému
zadávajú smrteľnú ranu, ale hlas uviazol mu v hrdle. I za ňou chcel skočiť a ju pristaviť,
i sľúbiť, že dá jej na šaty, hoc i na pätoro, len nech nejde; alebo — ak by sľub neosožil —
i silou nepustiť ju: ale hanbil sa, že ho vidia, počujú, vysmejú.Pod strechou v opustenom lastovičom hniezde, vytŕčajúc hlavu a pozorujúc odchádzajúcu,
začiapal ospatý vrabec, iste vyrušený jej krokmi popred stenu a nevediaci v náhlosti, či
opustiť svoju nocľažnú skrýš, alebo nie.Rozpoltená zapekačka ležala na zemi a s výčitkou zdala sa pozerať na svojho gazdu, že
nemá pre ňu ľútostivého pohľadu, že nepohne ho jej nešťastné skončenie…Pavlusovi horí hlava; nevie ani o svete: žena, pekný syn doktorovie, oklamanie — to
zaneprázdňuje mu myseľ. Už štiepa mu v hlave a na čelo vychádza pot.Z pitvora doktorovie vyznieva vravot i veselý smiech jeho ženy a mladého. I zdá sa mu,
že čuje smiech, týkajúci sa jeho osoby, že počuje kutie tajných plánov, dohovorenie sa.Ťažko bolo mu načúvať. Vošiel do domu, dotackal sa do komory, prevalil sa cez posteľ,
zakryl si rukami oči a chcejúc zabudnúť na všetko, nútil sa zdriemnuť. Ale nemohol zahnať
trápne myšlienky; hlavu mal rozpálenú a nevedel zotrvať ani na posteli — teplo podušiek
bolo mu neznesiteľné. Vstal a sadol si k oknu na pritiahnutú stoličku, oprúc čelo o chladnú
obločnú tablu. Tak sedel dlhší čas.Oblokom predrela sa svetlosť vzrastajúceho mesiaca a mdlo osvetlila tesnú komôrku. Z
izby otvorenými dvermi bolo čuť krátko pokašlávanie a občasné zjajkávanie chorej matky.Akási opustenosť, akási desná pustota ho obkľúčila, musel von z komory. Do izby, k
matke, tiahlo ho srdce; tam úfal nájsť úľavu svojmu rozbúrenému, obťaženému srdcu a
ukojenie pre znepokojenú svoju myseľ. Ach! aká drahá bola mu táto neduhom zúbožená staručká
stvora v tomto okamihu! Nikdy v živote netiahol sa ku svojej matke s takou mohutnou túžbou
a láskou, s takým úprimným oddaním ako teraz.„Ničoho vám netreba, matka?“ spytoval sa jej s pretvárkou, akoby k jej službe bol
vošiel.„Nie, syn môj, ničoho nepotrebujem. Len akési väčšie lúpanie mám; ale to ináč nebude, to
už čas donáša tak: jeseň — chorých tieseň.“„Neborká, čo sa natrpíte,“ riekol a — čo ešte, odkedy je starší, nikdy neurobil — vrelo
objal matku.„A Katka kde?“ opytuje sa ho táto dojatá. Nazdávala sa, že z ľútosti naproti nej je
taký.„Šla do doktorov,“ odpovedal tupo, ako zmyslov pozbavený.„Robotu hľadať,“ posmešne doplňoval mu vetu istý vnútorný hlas.„K mladému pánovi!“ akoby na odpoveď tohto ozval sa ešte iný, posmešnejší hlas.„Ty si jej nie treba,“ prišlo mu na um mimovoľne a slzy vyhŕkli mu z očí, i trasie sa v
nesmiernom žiaľnom rozcítení a pritíska ku matkinej svoju tvár.Plakal.Ten tvrdý, každému vnútornému rozryvu mužne odporujúci a hlbším dojmom nikdy neprístupný
muž!„Upokoj sa,“ chlácholila ho matka, pocítiac na svojom líci jeho horúcu slzu. „Vôľa božia
je, aby som trpela a vôli tejto načim sa poddať.“ A potom — akoby sa bola usilovala
odvrátiť jeho pozornosť od seba biednej — prehovorila v súvislosti s jeho odpoveďou: „Dobre
urobila, keď išla z tohto smutného väzenia; tam jej aspoň troška prebleskne v hlave. Veď by
ti ostarela, ak by vždy, i vo voľnej chvíli, len doma a pri mne mala čupieť!“Pavlus díval sa uprene na jeden bod na podlahu. Ó, chuderka, ani tušenia nemá o príčine
jeho žiaľu… Chcel jej povedať všetko, čo prihodilo sa medzi nimi, čo spozoroval pri svojej
žene a ako sa trápi i obáva, ako desí, že v svätý zväzok ich manželstva vplahočí sa pokoj
narušujúca a svätosť stavu zoškvrňujúca čierna ohyzda nevernosti: ale cit vlastnej viny
nútil ho mlčať, zatvoriť všetko v sebe.V izbe bolo trochu sparno; kyvadlo na hodinách čičíkavo ťukalo do tmy. Pavlusova myseľ
bola ustatá, ba skoro úplne vysilená; bol ako opitý. Prichodila na neho ospanlivosť, či
lepšie rečeno akási bezpamätná mdloba.Sklonil hlavu na hlávik matkinej postele.V tom čase došla domov i Katka. Matka šeptom dala jej na známosť, že jej muž spí. Aby ho
nezobudila, mladá žena ešte zo dverí vytratila sa na prstoch do komory.Onedlho Pavlus, matkou vyburcovaný zo spania, vychádzal hlásiť. Pri dverách komory
zastal. „Či je doma?“ bol zvedavý. Čosi tislo ho dnu, aby vošiel, hoc i hurtom-pleskom a
podíval sa smelo, ako pán, ktorý je neobmedzeným vladárom a má právo rozkazovať, dozerať i
trestať, — či je tamdnu; ale niečo silne zdržiavalo ho, aby zostal vonku, niečo podobné
tomu citu, ktorý nedovolí matke, aby ublížila svojmu dieťaťu. Už chytil kľučku, že vojde,
ale vypustil ju nadložil ucho na kľúčovú dierku a načúval —: počul pravidelné dýchanie
svojej ženy… Vydýchol si uľahčene a tíško sa pobral z domu.Po návrate nad ránom Pavlus — ako to už pri ľuďoch myšlienkami znepokojených býva —
zaspával veľmi stvrda a ťažkým nepokojným snom, strhával sa jednostajne.A z tohto nepokojného spánku zobudil sa ešte na zdnievaní, silne sa strhnúc. Usadiac sa
na posteli, naplašený rozhliadal sa po izbe; srdce mu trepotalo a ponad žalúdok prejímal ho
ľak. „Nie pravda, iba sen je,“ pomyslel si po krátkom uvažovaní a uvoľnilo sa mu na duši.
Sen, pravdaže hľa, i on je zdravý i žena nedotknutá spí tichým zdravým spánkom. Ale hrozný
to bol sen. Sedel i so svojou ženou na akomsi sivom, jalovom, ničomno-prázdnom priestore;
slnko striebrilo celé obďalečné okolie, iba ich dvoch akosi nechávalo v temnote na sivom
priestore, akoby nechcelo svietiť jedine na nich. Obďaleč zjavil sa čudný pošmúrny človek,
ktorý, prechodiac vedľa, ani sa len neuchol na nich; ale vošiel rovno do tmavej, naproti sa
rozďavujúcej jaskyne. Jeho žena pobehla ku podzemnej diere, aby sa podívala za podivným
čiernym človekom, lež tu vyrútila sa na ňu, ako strela, divoká potvora i steperila ju na
zem a náramnými pazúrami v okamihu zohyzdila jej tvár, zdriapala pekné prsia a ťahala ju do
diery. On utekal, aby vyslobodil si ženu z pazúrov rozzúrenej šelmy, ale tá rútila sa i na
neho. Pasuje, borí sa s ňou. No jeho sila nemôže odolať divosti obludy — podlieha… driape
sa mu do vnútorností; a keď sa prebudil, vtedy chcela mu vydrapiť srdce.Chvalabohu, že to sen!Pristúpil celkom ku posteli Katkinej, akoby sa bol chcel presvedčiť, či ho neklamú oči.
Ležala pokojne, jej tvár bola usmiata, iste snívalo sa jej čosi príjemné; líčka ružoveli sa
jej; uvoľnené vlasy bozkávali jej obličaj. Stál ako očarený. Bože, aká je, ako nejaká z
ľalie a z turíčnych ruží utvorená krásava. Je ako sama veliteľka víl, ako spiaca kráľovná z
povestí! Áno, za chlapčenstva, keď počúval vyprávať povesti, jeho detská fantázia práve
takto peknými predstavovala si kráľovské hrdinky, ktoré boli vládkyňami tajomných svetov.
Nikdy ešte nezdala sa mu takou krásnou. Ani včera! Ó, bože všemohúci, azda lupiny pokrývali
mu oči, že nevidel, nespozoroval a nemal zmyslu pre krásu svojej ženy?… Ale, ach, či je
jeho, jeho úplne? pýtal sa zrazu sám seba a opäť obkľúčila ho včerajšia pochybnosť. Bol by
ju rád zobudiť, aby mu povedala hneď a hneď, ale sa neodvážil.Deň biely už vkradol sa oblokom do komôrky.Ponad teplú posteľ Katkinu obletuje zmeravená mucha a chce sa usadiť na jej tvár. Pavlus
mávol rukou, aby odohnal dotieravé stvorenie.Spiacu zarazil malý vetrík. Otvorila oči. Spozorujúc pri sebe svojho muža, nemálo sa
zadivila:„A ty čože hľadáš tu pri mne?“ pýta sa a skúmavo pozoruje jeho tvár.„Katka!“ prerečie hlasom, v ktorom javí sa srdečnosť, láska, oddanosť, prosba i všetko —
a šmátre sem-tam rukami, ani čo by niečo hľadal.Katka vyťahuje ruku, že vyloží si ju na perinu; tu Pavlus, hľa, dychtivo siahne po nej a
stíska ju, hladká i tisne k srdcu, v ktorom prekypujú búrne, nikdy nepocítené city.Mladá žena temer neverí vlastným očiam. To by bol ten ľadový Pavlus? Je to možné?„A čo nespíš, alebo sa neobliekaš?“ spýta sa ho po nečase.„Nevedel by som spať, trápi ma…“„Trápi ťa? A čo?“„Povedz mi, pôjdeš?“„Kde?“„Robiť do doktorov.“Katka sa spamätala. Chvíľku mlčala, potom, akoby ho bola chcela ešte skusovať,
prehovorila so strojenou ľahostajnosťou:„A čo by nie, pôjdem.“Na jeho tvári zjavilo sa takmer zúfalstvo.„Buď z boha!“ zaprosil ako človek, ktorému chce sa žiť a ktorému hrajú o život.„Kto mi dá na šaty? Treba mi zarobiť.“„Aj na hodvábne ti dám, len nechoď.“„A čože ti záleží toľko na tom, aby som nešla?“ spytovala sa, ledva vediac utajiť
radostný smiech.„To, že nechcem… to jest, že chcem, aby… vlastne, že nestrpím, neznesiem, aby… hrozné!“…
hovoril, skoro dusiac sa náhlivosťou.Katka sa hlasito rozosmiala:„No, z tvojej odpovedi tiež zmúdriem!“Sadla si v posteli.Pavlus nemohol odolať, aby neprivrel k sebe ženu.„Však nepôjdeš?“ spytoval sa medzitým, hľadiac prosebne do jej očí.„Tak sa zdá, že nie, lebo ma rozmliaždiš!“ žartovala.„Katka!…“„Čo robiť, keď som sa sľúbila…“„Odpovedať, že nemôžeš prísť, napríklad pre matku…“„A nie pre teba, keď ma už rád máš?“„Katka!“Neriekla ničoho, len pritisla ho ku sebe.„Ale predsa nepôjdeš?“„Nepôjdem. Môžeš byť istý!“On sponáhľal sa za jej príkladom a vtisol jej na ústa prvý zaľúbený bozk, za ním druhý,
tretí, piaty, desiaty… medzi nimi na jej tvári zbadal včerajšiemu podobný úsmev, ktorý si
však vtedy nevedel vysvetliť.Katka bola už šťastná.[1]časný— pominuteľný, pozemský, žijúci[2]opevadlo— starosť, trápenie, oštara[3]gombárstvo— remeslo, vyrábanie gômb (veľkých gombíkov,
obyčajne z kovu)[4]dotrýzňať— dohovárať[5]týka— tyč, žrď[6]tuliby— napodiv, hľa, pozri[7]prehárčať— dráždiť, podpichovať, doberať si niekoho[8]filfás— prútený košík, opálka[9]graca— druh veľkej širokej motyky[10]krišpín— plášť, pelerína, mentieka[11]fúčlik— malý kúsok, skoro nič
|
Cambel_Pavlus.html.txt
|
Sofokles stále aktuálnyJeden z najväčších starogréckych dramatikov Sofokles sa narodil v roku 497/496 pred
naším letopočtom v Aténach a tam aj v roku 406/405 zomrel. Jeho otec Sofi los bol
aristokrat a patrila mu manufaktúra na výrobu zbraní. Takýto pôvod umožňoval, aby syn
dostal dobrú výchovu aj vzdelanie. Sofokles sa v mladosti zdokonaľoval v športe aj umeniach
a v dospelom veku — okrem toho, že písal drámy — bol aj vojakom, kňazom a politikom.
Pokúsil sa aj o herecký úspech, musel sa ho však vzdať, pretože mal slabý hlas.Väčšinu života prežil v Aténach, kde v rokoch 443 — 442 vyvrcholili jeho politické
ambície — bol pokladníkom aténskeho námorného spolku a stratégom Periklovej armády.História zaznamenáva popri priateľstve s Periklom aj jeho priateľstvo s Hérodotom. Pre
osvetlenie Sofoklovho významu v dejinách umenia je však dôležitejšie, že chronologicky sa
ocitá medzi Aischylom a Euripidom a spolu s nimi tvorí vrcholné trojhviezdie starogréckej
drámy. Napísal vraj až stodvadsať hier — zachovalo sa ich však iba sedem
(Aiás— vznikla v roku 445 pred n. l.,Antigona– 442 pred n. l.,Kráľ Oidipus— 427
pred n. l.,Trachiňaky– 413 pred n. l.,Elektra— 410 pred n. l.,Filoktétes— 410 pred n.l.,Oidipus na
Kolóne— 407 pred n. l.). Z hryIchneutai(Sliediči) sa
zachovalo asi 400 veršov a zo zvyšných hier už len niekoľko mien a zlomkov.Sofokles dával prednosť písaniu jednotlivých hier, čím narušil starší zvyk písať
trilógie. Zaviedol tretieho herca (tritagonistu) a používal aj štvrtého. Pozoruhodná bola
jeho schopnosť napísať krásnu ženskú postavu. Zbor (a tým činom ani fi lozofujúci či
náboženské otázky riešiaci komentár) nehrá v jeho hrách až takú veľkú úlohu ako u Aischyla,
zato však dominuje ľudská vôľa, psychológia jednotlivých postáv a z nej vyplývajúce vzťahy
a konfl ikty, ktorých povaha býva práve tak osobná ako spoločenská. Vďaka tomu sú jeho hry
hutné a od začiatku až do konca v pravom zmysle slovadramatické.Nečudo potom, že jeho zachované dramatické dielo je dodnes živé, no spomedzi všetkých
hier je najživšiaAntigona.Hra sa odohráva v mýtickej dobe pred tébskym palácom. Po smrti kráľa Oidipa vlády v
Tébach sa spoločne ujali jeho dvaja synovia Polyneikes a Eteokles. Zakrátko však vznikli
medzi nimi rozpory a mladší Eteokles nielenže sa zbavil spoluvládcu, ale vyhnal staršieho
brata aj z rodných Téb. Polyneikes sa uchýlil do Argu a oženil sa tam s Argeiou, dcérou
kráľa Adrasta. Toho (a takisto ďalších kráľov) potom nahovoril na vojenskú výpravu nazývanú
aj „výpravou siedmich proti Tébam“. Útoku Argejcov však Téby odolali. Polyneikes a Eteokles
sa stretli v boji a navzájom sa pripravili o život. Po ich smrti sa vlády v Tébach ujal ich
strýko Kreón, brat Oidipovej manželky (a matky) Iokasty.Dej Sofoklovej Antigony sa začína vo chvíli, keď tento nový tébsky kráľ vydá rozkaz, že
iba Eteokles smie byť pochovaný so všetkými poctami, jeho brat Polyneikes, ktorý sa pokúšal
dobyť Téby, si však podobný pohreb nezaslúži, a preto má ostať nepochovaný napospasdivej
zveri.Na scéne sa objavujú sestry mŕtvych bratov — Antigona a Isména. Odvážna Antigona (na
rozdiel od bojazlivejšej Ismény) nie je ochotná Kreónov rozkaz rešpektovať, a hoci jej za
jeho porušenie hrozí trest smrti, rozhodne sa, že ona sama prikryje prsťou aj nepochovaného
brata. Prvý pokus sa jej podarí, no stráže prsť odstránia, a keď potom Antigona svoj pokus
zopakuje, prichytia ju pri čine. Hoci je snúbenicou Kreónovho syna Haimóna, Kreón nie je
ochotný dať jej milosť a mechanizmus tragédie sa dáva do svojho nezadržateľného pohybu,
ktorý desí i dojíma od staroveku až dodnes divákov aj čitateľov na celom svete.O postavách hry, hlavných i vedľajších, o ich charakteroch, pohnútkach aj činoch má dnes
väčšina čitateľov prehľad — a tak komentár potrebuje azda iba Eurydikina výčitka, ktorou
dáva Kreontovi za vinu smrť dvoch synov. Okrem Haimóna totiž prišiel o život aj ich
najmladší syn, v hre iba zbežne spomenutý Megareus. Kreón zavinil jeho smrť paradoxne tým,
že z obáv o jeho život mu nedovolil ísť do boja a uväznil ho v paláci. Megareus však
nechcel, aby ho považovali za zbabelca, a tak z paláca utiekol a hrdinsky sa obetoval pri
obrane Téb.Dlhý čas, čo ubehol od vzniku tejto hry, priniesol aj celý rad dôkazov, že spor, ktorý
akceleruje jej príbeh, neprestáva byť aktuálny v nijakom storočí a v nijakom štátnom
zriadení. Je to konfl ikt rodiaci sa v okamihu, keď sa vonkajšie rozkazy, ktorých
dodržiavanie si vynucuje moc, dostávajú do rozporu s vnútornými pravidlami, ktorými sa
riadi svedomie jednotlivca.Nie náhodou Sofoklova hra inšpirovala aj vznik viacerých parafráz. Najznámejšia spomedzi
nich jeAntigona, ktorú v roku 1943 napísal francúzsky dramatik Jean
Anouilh. Autorom jednej z parafráz je aj slovenský dramatik Peter Karvaš — jeho hraAntigona a tí druhívznikla v roku 1961.Čo viedlo Sofokla k tomu, aby napísal hru, ktorej hlavná hrdinka riskuje obvinenie z
vlastizrady, len aby si mohla byť istá, že nezradila samu seba, a ktorá ostáva sama sebe a
svojmu presvedčeniu verná až za hrob? Odpovede nájdeme v hre. Aj keď dramatik — tak ako to
bývalo v staroveku zvykom — zvaľuje najväčšiu zodpovednosť na osud(„ukrutná je
sila osudu“), predsa vyťaží z príbehu aj rýdzo ľudské poučenie:„Kto zotrváva pri zle, nebude nikdy hosťom mojej mysle.“Do slovenčiny bolaAntigonapreložená viac ráz. Prvým moderným
prekladom bol preklad Andreja Žarnova (1940), druhým preklad Miloslava Okála (1958).Obidva preklady boli síce viac knižné než divadelné, no rozhodne im patrí úcta za to, že
boli po každej stránke, teda nielen po obsahovej, ale aj po formálnej, verné originálu.
Disciplinovane dodržiavali pravidlá, ktoré pre substituovanie časomernej prozódie
sylabotónickou stanovila metrická komisia ešte kedysi v roku 1921 a mali byť smerodajné tak
pre českých ako pre slovenských prekladateľov. Táto disciplinovanosť oboch slovenských
prekladateľov ešte viac vystúpi do popredia, keď si výsledky ich práce porovnáme sAntigonouv českom preklade Ferdinanda Stiebitza. Stiebitz — hoci
bol v českom prekladateľskom prostredí jednou z najväčších autorít — a či práve preto — si
v prekladeAntigonyzaexperimentoval a nahradil jambický trimeter
originálu shakespearovským blankversom. (Jeho preklad však nie je jediný český prekladAntigony: vynikajúci preklad Václava Renča jambický trimeter
dôsledne zachováva.)Netreba však ani Stiebitzovo riešenie považovať iba za svojvôľu. Pri preklade antickej
drámy je síce pietny vzťah k originálu významnou, ale nie jedinou hodnotou. Preklad — ak
chce ukázať, akú silu môže mať antická dráma aj na modernom javisku, musí mať aj moderný
jazyk, musí ísť dobre do úst hercovi aj do ucha divákovi. Preklad s takýmito ambíciami
nechce byť predovšetkým knižný, ale chce byť predovšetkým divadelný.To vysvetľuje, prečo divadlá aj v prípade drám, ktoré už boli svojho času preložené,
odsúvajú staršie preklady nabok a objednávajú si nové. Staršie preklady nezanikajú – môžu
znova vychádzať knižne a byť pripomínané literárnymi historikmi. A to, že vznikajú nové,
nie je iba dôkazom, že slovenská kultúra i samotná slovenčina má vôľu ustavične sa
obohacovať. Je to aj prejav vzájomného porozumenia, ktoré musí v každej dobe vždy nanovo
vznikať medzi javiskom a hľadiskom.Slovenské národné divadlo si nový slovenský preklad Antigony u mňa a profesora Špaňára
objednalo v roku 1970. Premiéra nášho prekladu sa konala v roku 1971 na Malej scéne SND.
Bola to vydarená inscenácia v réžii Petra Mikulíka, Antigonu hrala Emília Vášáryová, Isménu
Soňa Valentová, Kreóna Gustáv Valach a aj v ďalších úlohách sa predstavili výborní herci. V
bulletine SND, vydanom k inscenácii, som publikoval báseň Pocta Sofoklovi.Pocta SofokloviBojíš sa nešťastia, ale zároveň sa ti zdá, že v ňomje pravda, ale pravdanie je iba v ňom, pravda je vo všetkom, a ty,pretože miluješ pravdu, sa bojíšvlastne šťastia a nechceš si šťastie obľúbiťaž natoľko, že prestaneš vidieťpravdu mimo neho, a ktovie, čo je vôbec pravda.Bojíš sa nešťastia, a ktovie, čo je vôbec nešťastie,lebo ak to, čo znášaš,pokladáš za šťastie, a za nešťastie pokladáš to,čo znášajú iní,tí zase môžu pokladať za nešťastie tvoje šťastiea za šťastie to,čo znášajú sami, a ktovie, čo je vôbec šťastie.Človek je krehký, ale má právo voľby,ktoré ho robí bohom.Antigonanazvala šťastím svoju smrť, a tak donútila Kreóna,aby pokladal za nešťastie svoj život,povedal by si, keby ti Sofokles požičal ústa,a zas on, keby si požičal ústa od teba,by riekol, že ešte tej noci sa možno Kreónvyspal s Isménou,a hoci ďalej cítili žiaľ nad smrťou Eurydiky,Haimóna i Antigony,vedeli ho už tlmiť chutným pokrmom a chladenýminápojmi.Nenazval som tú báseňPoctou Sofoklovibezdôvodne — aj ňou (podobne
ako aktuálne pôsobiacim prebásnením) som sa usiloval poukázať na to, že otázky, ktoré si
kladú postavy tejto hry, sú prítomné aj dnes, tak ako v každej dobe, aj keď vždy v trochu
inej podobe — a že teda Sofokles je náš — aj keď staroveký — súčasník.Čo sa týka stratégie prebásnenia, bolo treba vziať do úvahy, že originál hry je síce
nerýmovaný, ale inak kompletne veršovaný. Dialóg využíva pre antickú drámu typický
dvanásťslabičný časomerný verš, už spomenutý jambický trimeter. V piesňach zboru sa potom
objavia ďalšie časomerné metrá, čo spolu s jambickým trimetrom vytvára dojem rytmickej
pestrosti.Sylabotonická prozódia zodpovedajúca povahe slovenčiny nemôže v pocite metrickej
pestrosti časomiere konkurovať – už v roku 1970 som však usúdil, že sú aj iné prostriedky,
prostredníctvom ktorých sa dá tento pocit dosiahnuť. Je to najmä rým, ktorý som použil v
piesňach zboru a v emocionálne vypätých replikách. Starcovi, čo komentuje dej, som pridelil
rytmus prózy. A v dialógu som použil uvoľnený jambický verš, väčšinou dvanásťslabičný, no
niekedy aj jedenásťslabičný a inokedy zas trinásťslabičný: chcel som sa tak vyhnúť
stereotypnému prízvuku na konci každého verša. Môj spolupracovník profesor Július Špaňár
túto stratégiu odobril, prebásnenie priaznivo prijalo publikum a páčilo sa aj hercom:
dodnes si ho pamätajú, aj nedávno mi Soňa Valentová spamäti zarecitovala to svetoznáme a u
mňa rýmované Sofoklovo básnické posolstvo„Síl na svete je mnoho, ale nijaká
silnejšia ako človek…“Po rokoch som však predsa len pocítil potrebu ešte raz sa k svojmu prebásneniu vrátiť.
Porovnal som svoj prístup s prístupom Andreja Žarnova a Miloslava Okála a uvažoval som o
tom, či by som sa predsa len nemal aj ja prispôsobiť schémam predpísaným metrickou komisiou
v roku 1921. Nebolo by to nič ťažké — až na to, že by to bolo zbytočné. Nik okrem
odborníkov by to neocenil. Nevšimol by si to nijaký čitateľ a už vôbec nie divák. A tak som
sa napokon pobral opačným smerom. V staršom preklade som sa v replikách náčelníka zboru
usiloval o kontrastný efekt — ich prozaický tón mi dovoľoval vniesť cez túto postavu do hry
aj trochu humoru. Keď náčelník povedal napríklad „ešte vždy ju to drží“, herci aj diváci si
mohli na okamih oddýchnuť od pátosu. Túto vlastnosť som replikám náčelníka ponechal aj
teraz, len som ich obohatil rýmami.No naopak — zásadnej revízii som podrobil preklad dialógu, ktorého typickým veršom je
dodnes moderný a aj vo svojej sylabotonickej podobe bez problémov použiteľný jambický
trimeter. Dôvody, pre ktoré som ho v roku 1970 rozkolísal, sa mi z odstupu času javili ako
nepresvedčivé. A tak som využil príležitosť, ktorú mi poskytlo toto nové vydanie a —
nehľadiac na námahu (bolo treba prepracovať takmer celý preklad hry) — som jambický
trimeter znova upevnil a verše všetkých replík sú teraz dvanásťslabičné tak ako v
origináli.V Bratislave, 30. 9. 2016Ľubomír Feldek
|
Feldek_Sofokles-Antigona.txt
|
Túženie[1]Kto zráta naše túžby, slzy, žiale,čo sa každý deň z duše našej lejú?Čo hoc’ chcú z hrobu vyvolať nádeju,predsa sťa tôňa hynú neustále:a slza naša, čo po tvári steká,nepohne srdce zemského človeka.Obzri sa vôkol na zem tú širokú,kde sa Slováka žiaľ smutný ozýva,a slza v tvojom ukáže sa oku,čo dobrých ľudí žaloby odkrýva,ktorá, keď sa raz zo zrakov vyleje,vykvitne na nej koruna nádeje.Nie moje oko raz len pozeralona nášho kraja strápené doliny,nie moje srdce raz len zaplakalo,vidiac si mladosť tak hynúť bez viny —vidiac, že trpí rodina úbohá,akoby bola odvržencom Boha.A zrak môj mútny rád do neba hľadía ucho moje vždy dačo načúva,či tichý vetrík dačo nevyzradí,čo si po našich dolinách podúva,či sa mi dáko nezjaví videnia,čo by donieslo srdcu potešenia? —A duša moja zabudne v tom časena svet, na smútok, na plače, na žiale —letí hneď hore a hneď dolu zase,blúdiac v oblakoch kdesi neustále;a myseľ moja celkom sa v nich stratí,ach, azda nikdy sa sem viac nevráti! —Bože môj drahý! Pekne sa mi snilo,ale ukrutné je tam zobudenie,kde komu, čo ho božské svetlo krylo,zemské ukáže zrazu sa videnie:A prse bolesť a zármutok úži,keď duša voždy len po nebi túži.Poznal ďalekej som kraj budúcnosti,v milom mi snení bežali hodiny,ach, ale srdce vždy zas rozžalostíbieda a žiale úbohej rodiny;kto sa zná baviť v ďalekej večnosti,ten zná pocítiť i bôle žalosti.Pán Boh je s nami i v našej chudobe —vo mene božom nám prežívať treba,tak oživneme zas pri vlastnom hrobe:i nám nezavrel bránu Boh do neba,i nám sa žiare na nebi zasmejúa vzbudia z hrobu zapadlú nádeju.(1845)[1]Orol tatr. I,1845—6, č. 14. Pod názvom je: „Od J. K.“ Je to jedna z najvýraznejších lyrických básní J. Kráľa — osobná spoveď bez ľudových prímerov a folklóru. Možno práve preto ju podpísal len iniciálkami. U V-1 nie je, lebo Vlček ešte nemal Riznerovu Bibliografiu, kde je uvedená ako báseň J. Kráľa, hoci podľa iniciálok by mohla byť i básňou J. Kalinčiaka. Ale jej všetky motívy a obrazy ukazujú na Janka Kráľa, sú priam charakteristikou celej jeho poézie. Veď sa tu priznáva i ku svojim vešteckým básňam o budúcnosti, ku svojej „dráme sveta“ vo veršoch:Poznal ďalekej som kraj budúcnosti, v milom mi snení bežaly hodiny…atď., priznáva sa i ku svojej nezmernej ľútosti nad chudobou. Okrem toho je i druhý dôkaz jeho autorstva: V tom istom ročníku Ot uverejnil pod svojím menom preklad Puškinovej básne Smrť Olegova, ktorej slohy súababcc— a je nie náhoda, že i jeho Túženie má tú istú slohu, rozdiel je len v počte slabík.
|
Kral_Tuzenie.html.txt
|
Život Štefana MoysesaNáš slovenský národ patrí iste k národom obdarovaným, duchovnými silami hojne nadeleným.
Všetka zášť, veková intriga, utlačovanie shora, záujem z unižovania nášho slovenského ľudu
koristiť, snaha vynášaním jeho svetla svoje svetlo robiť vidným, umele skonštruované
pauperizovanie, schválne zanedbávanie a bohzná aké ešte nástrahy nemohly zahlušiť zvesť o
jeho telesných i duchovných daroch. Ľud náš z nesmiešaného, čisto slavianskeho plemena,
autochton a držiteľ pôdy, obyvateľ krajov hornatých a vŕškovatých, náklonný k premýšľaniu i
fantazovaniu, od vekov produkoval talenty vo všetkých odboroch ľudského vedenia a
zamestnania.Dôkazov tohto má prehojne naša literatúra, žurnalistika i každodenný život a reálna
skúsenosť. No pri tomto všeobecne uznanom, potešiteľnom fakte natíska sa druhý, veľmi
smutný, ba priamo osudný… Z tých talentov a darov sám národ a ľud náš má najmenej osohu. V
dvoch smeroch vylieva sa voda živá z nášho slovenského plesa — nečudovať sa, že pleso
nezveličuje sa, čudovať sa prichodí, že neúži sa, ba že celkom neobracia sa v hnilú kaluž,
alebo vôbec že nevysychá. Len božia milosť je tu udržovateľom a spásou.Jedným splavom národ náš tratí obdarených synov svojich tak, že hrnú sa slúžiť iným,
zabúdajúc na vlastný národ, druhým žľabom uchádzajú, aby po boku najhorších nepriateľov
pracovali na vyhubení slovenského národa. Možno si predstaviť hroznejší osud? A k týmto
dvom hriešnym prúdom prichádza ešte tretí, arci nevinnejší, ale tiež boľavý a smutný.Myslíme na tú stratu, ktorá rezultuje z dobrovoľného alebo i menej dobrovoľného
odchádzania hotových už ľudí z lona národa slovenského. Porodila synka slovenská mať,
slovenský otec potil sa za pluhom, aby mu dal výchovu, a keď už mal slúžiť svojim, odvial
ho vietor ďaleko, ďaleko! Takíto nevoľní vyhnanci, pravda, nerobia zle národu pozitívne, ba
naopak, robia mu tam ďaleko česť a slávu — no veľmi platonickú. Pravda, srdce naše vrelo
zabúcha, keď spomínajú nášho človeka ako svetlo vedy, ako dvíhateľa myšlienky, pracovníka
vo svete duchovnom, skúmateľa prírody, matematika, kriesiteľa súplemenného národa. Táto
radosť je peknoduchá, nezištná, ale predsa spojená s trápnym vzdychom: Kde by sme už mohli
byť, keby ste doma zostali, najlepší synovia národa nášho!? Či už súdené je národu nášmu
uspokojiť sa s nami, ľuďmi strednými, a všetko, čo vyrástlo vyše lakťa prostrednosti, musí
zúriť proti nemu, alebo zanechať ho a slúžiť cudzím, alebo aspoň pokrevným síce, ale
ďalekým?Táto konečne už neraz jasno vyslovená myšlienka ponúka sa do môjho pera, keď mám podať
príležitostný, slabý nástin veľkej postavy prvého, čisto slovenského preláta, biskupaŠtefana Moysesa. Po tieto dni minie sa stoletie od požehnanej
chvíle, v ktorej uzrel svetlo sveta… V našej novšej historii je to veľké obdobie. Jemu
dostalo sa údelom doháňať zameškania premnohých periód a století… Ono videlo počiatky
národnej i kultúrnej renesancie národa, pochovaného v rozvalinách stredoveku, nám tak
strašne neprajného. Keď iné národy v ňom kryštalizovaly sa, my ostali sme konglomerátom,
masou bez organických členov, udržovanou iba istou kohéziou… Posledné stoletie až zatriaslo
nehybnou, zdravou ináč materiou, a umné oči videly, že to predsa nie je taká bezživotná
„pigra massa“, ako by sa zdalo, a že možno z nej vzkriesiť oheň životný, ako z kremeňa
iskru… Ale nie bez ocele! Nie bez duchovných síl jednotlivcov, bez žertvy a práce
jednotlivých ľudí…Moyses patrí k najväčším zjavom slovenského znovuzrodenia, hoci osudom hore vyššie
spomínaným zachytený, päťdesiattri roky vzdialený od národa svojho, na slavianskom juhu
pracoval, myslel i trpel prostred pobratimskeho národa chorvátskeho. Až na sklonku života
svojho, už starec, prácami presilený, vrátil sa k nám. Otvorená, silná činnosť jeho za
slovenský národ počala sa vlastne, až keď mu bolo už 63 roky. Premnohí vtedy už zakľučujú
svoju činnú kariéru a, túžiac za mierom, oddávajú sa retrospektívnym dumám staroby.Sviežosť ducha, mladý oheň, blesky veľkého umu, radosť v činnosti, neúnavnosť ruky,
oduševnenie, spojené s rozvahou mužnou a silnou — venoval Moyses Chorvátom práve v časy ich
preporodenia a najbritkejšej borby s násilníckym maďarizmom. A on bol najjasnejšou hlavou
slovenskou, on mal erudíciu umovú i životnú takú veľkú, že ostatní naši znamenití činitelia
bez odporu poddávali sa pod jeho krotké, ale určité velenie. Koľko zameškal a nevoľne
utiahol ľudu svojmu tento boží vybraník, čo zostal dlžen u nás, u svojho národa, tak súrno
potrebujúceho práve hlavu takú jasnú, diplomatickú, postavu takú reprezentatívnu a
kvalifikáciu takú autoritatívnu?! Veď ohňa bolo dosť u nás, i idey boly, i činnosť bola,
bola hotovosť na obete, boly i talenty spisovateľské, politické, rečnícke, básnické,
vedecké, bol entuziazmus i vozvýšenosť citov, vzlet umu i obrazotvornosti, túžba po
činnosti: ale takej vysokej, len veľkým talentom a príležitosťou obcovať vo sférach nám
neprístupných dosiahnuť sa dajúcej erudície nebolo u nikoho z našich ľudí… Jemný formou,
hybký ako aksamit, bol a zostal čírym, čistým Slovákom bez podmienky, bez oslabujúceho
odtienku alebo nejakého oportunného prifarbenia. Ani najradikálnejší Slovák nebol viac
Slovákom ako on. On bol celou, zakončenou, vykryštalizovanou, jednoliatou osobnosťou, a tá
bola slovenská do posledného nervu. Nič ho nehatilo v slovenstve: ani biskupstvo, ani tajné
radcovstvo, ani konfesia, ani svet, ani výhľad na vyššie hodnosti, ani láska, ani nenávisť,
ani neprajnosť osudov; nehatil ho v slovenstve úbohý stav ľudu, bezvýhľadnosť okázalej
slávy, konečne ani dlhý čas, prežitý pod južným nebom. Vrátil sa takým intímnym, čujným i
vrelým Slovákom, ako by nikdy nebola noha jeho opustila drahú, slzami a potom a neskoršie i
mučeníckou krvou zmáčanú zem slovenskú. Moyses vedel v svojej ideálne sostavenej osobnosti
spojiť dve vlastnosti, ktoré vedno jestvujú len u ľudí najrozvitejších: olympickú
dôstojnosť, arcikňazskú distingvovanosť s pravou, vrelou, povedome demokratickou láskou k
ľudu a národu nevzračnému, potlačenému, pohanenému. Pocítili to ľudia vždy a všade. Ja
pamätám sa z časov chlapčenských, ako zmrazený, omámený sladkým tŕpnutím chvel som sa v
stoličnej dvorane sväto-martinskej, keď Moyses s predsedníckeho stolca krotko, ale s
vysokou dôstojnosťou povedal slová „môj drahý národ slovenský“. Vo mne vzbudila sa i
hrdosť, i láska a neohraničená oddanosť k tomuto človeku neobyčajnému (dňa 3. augusta
1864).Chýbal nám v časoch veľmi dôležitých, keď koncom rokov dvadsiatych a počiatkom
tridsiatych zem slovenská žížnila po talentoch a jasných hlavách… On bol už vtedy zrelý
človek: ako mnoho dôležitých diel bolo by sa mohlo zarodiť vtedy? Starší boli ustali,
rozhostila sa duchovná púšť… Len jedného človeka bolo treba obživiť bernolákovskú
zaspávajúcu éru… Boh nám ho dal — ale oddialil…Krátky jeho pobyt doma, na slovenskej pôde, preplnený je intenzívnou prácou a starosťou
o slovenský národ. Ako človek vysokého, pozitívneho umu nezapodieval sa nevyplniteľnými
plánmi, nestaval veterné, čo i krásne zámky, ale počal stavať od samej zeme, snášať kvádry
na základy pre nádejnú budovu, solídnu a pevnú, vypočítanú na stoletia. Rozumie sa, že
musel myslieť o školstve, ako o základe národnej vzdelanosti. Človek pedagog videl
prázdnotu v tomto ohľade, i oddal sa do ťažkej práce: školy zakladať, už založené
reformovať, aby mohly byť nazvané školami slovenskými, a nie fabrikami zrady,
bezcharakternosti a odrodilstva. „Na mládeži stojí svet“, citoval chorvátske porekadlo v
liste na Kuzmányho z 8. mája 1865. (Slovenské pohľady 1897, č. 3, str. 185.)Bystrým zrakom prehliadol hrdzavý stroj nášho celého života a prišiel k presvedčeniu, že
národ nemôže čakať na rezultáty nových alebo preobrazovaných škôl, ale musí sa mu podať
vyššia aréna práce čím skôr, hoci nebol ešte náležite pripravený. Národ musí mať ohnište,
musí mať istú reprezentáciu. Moyses z týchto ohľadov namáhal sa čím skôr utvoriť široko
založený spolok literárny. Tento spolok mal okrem čisto vzdelanostných cieľov vozvýšiť,
upevniť, do povedomia inteligentných kruhov vštepiť národnú spolupatričnosť a tú
životodarnú myšlienku, že národ náš zákonne smie siahať po najvyššom ovocí kultúry a
vzdelanosti. Len holá existencia ľudových más, hoci verne chrániaca prvú podmienku žitia,
jazyk, ešte nie je národom. Treba tej mase dať vysoký cieľ, centrum, predstaviteľstvo.
Podarilo sa. Založená bola Matica slovenská. Prvý raz od vekov Slovák videl úspech. To bolo
niečo priamo omamujúceho. Čistý slovenský úspech bez kompromisov, dosiahnutý slovenskými
ľuďmi, na ktorých čele stála vysoká, svetlá postava vysokého cirkevného hodnostára.Nie div, že Moyses zjavil sa nám všetkým ako Ján Krstiteľ, ako predchodca a zvestovateľ
konečnej, už blízkej spásy. Všetko na ňom jasalo mocným apoštolstvom. Vysoká hodnosť a
zriedkavá náklonnosť monarcha mohla len oprávňovať smelé výhľady a očakávaniam našim
dodávať reálnosti, nádejam temer apodikticky istú postať.Radosť bola nesmierna, i ona svádzala k prepínaniu: ale tu zasa cítime nežnú, ale pevnú
ruku Moysesovu, ako zaťahuje kantár prismelej fantázii a nedovolí národnému oduševneniu
vybočiť z dráhy. Jasnota umu jeho nebola ani minútu zakalená úspechom, radosťou a
oduševnením, hoci ducha neuhášal, oduševnenie nehatil. Z každého jeho slova pri
shromaždeniach veje určité, mocné slovenské presvedčenie, no jeho výraz a prispôsobenie k
praktickému životu má pečať triezvosti, premyslenosti a životnej praktiky. Slováci po prvý
raz mohli pozerať hodne do výšky a vidieť tam svojho rodáka, nielen po tele a krvi, ale
svojho duchom, srdcom i umom. Pre ubitý a utlačený národ taký pohľad má niečo unášajúceho.Bez predchodcu, žiaľ, i bez následníka preletel cez krátkych 19 rokov ponad národ náš
tento veľký, krásny, ideálny zjav. Ľudia hovoria, a či už len básnia, že zavše zjavujú sa
na oblohe veľké hviezdy, nik nevie, zkadiaľ sa vynorily, svietia tuhým svetlom, zahanbujúc
susedky, a potom zmiznú a stratia sa do svetov nevidomých a nevedomých…Čas slovenského znovuzrodenia nebol chudobný na veľké talenty, na ľudí teorie, myšlienky
a na systematických pracovníkov i praktických činiteľov. No praktika, objímajúceho celý
národ, organizátora celej národnej práce, stojaceho nad všetkými prenikajúcim umom,
integerným charakterom, samostatným, vysokým postavením, spoločenskými stykmi, — takého
nebolo, lebo, ako každá veľká, pravdivá idea zpočiatku volí si rybárov a colníkov za
učeníkov, tak i veľká a pravdivá myšlienka oživotvorenia polomŕtveho národa slovenského
vyšla z nížin a skromných príbytkov farských, učiteľských, alebo i z komôrky úbohého
študenta.V Moysesovi našla si slovenská myšlienka už človeka mocného, jasného, vlivného, ktorý
mal za sebou školu ilyrského preporodenia a tuhých bojov za národnosť, ktorý jej mohol
pomôcť na krídla pre vyššie lety. Bez predchodcu chytil sa do práce, veľkým a mocným pred
oči postaviť tri miliony slovenského národa: Ajhľa, tu jestvuje národ, o ktorý dosiaľ
nestaral sa nikto, ale vy musíte sa starať, ak nechcete hrešiť proti Bohu a ľuďom!
Opravdivý Mojžiš, šiel viesť národ svoj z poroby, ale klesol, prv ako by bol s výšiny uzrel
zem zasľúbenú. Naopak, videl hromadiť sa čierne mrákavy. Sto liet minulo, čo narodil sa nám
Štefan Moyses, a my v časoch súženia a odstrkovania, pod bremenom ťažkého prenasledovania
rozpomíname sa touto knižkou na neho a jeho diela. Po sto rokoch takým ľuďom stavajú národy
bronzové, nie papierové pomníky. Duch jeho spasený odpustí nám, že to urobiť nemôžeme. On
vie, že ani len lakeť zeme nejestvuje teraz na slovenskom kraji, ktorý bysmelniesť ťarchu jeho mramorovej hermy, že niet mesta a dediny,
ktorá by surovou premocou nebola hatená postaviť v chotári svojom pamätník Slovákovi,
slovenskému človeku, ba skoro smelosť patrí na to, aby i takáto bledá rozpomienka, ako je
prítomná, uzrela svetlo bieleho sveta.No duch nezná hraníc a zákazov. Národ náš, postav veľkému Štefanovi svojmu nerukodielny
pomník v duši svojej, vyšší ako Kriváň, trvácnejší ako oceľ a bronz! Nezabúdaj na proroka
svojho, aby oči tvoje videly spasenie! Tma a dusno okolo nás! Nech osvieti a osvieži nás
rozpomienka na prvého priameho následníka apoštolských učiteľov Cyrila a Metoda! Pomodli
sa, národ, aby shliadol Hospodin s výšin na tvoje uníženie, a poslal ti vodcov a otcov,
kráčajúcich v stopách veľkého slovenského biskupa Štefana Moysesa!
|
Vajansky_Zivot-Stefana-Moysesa-Maticne-reci-biskupa-Stefana-Moysesa.html.txt
|
1. Letí voda do Dunaja[1][2]Letí voda do Dunaja —do šíreho Dunaj kraja:Dunaj, Dunaj, neletiže,mladosť moja, nezmizniže.Čos’ sa horcom vychovala,slzamis’ sa napájala, —chovať ťa ja budem mannou,pojiť rosou ligotavou.Dunaj letí dolinami,moja mladosť vlnôčkami:oj, voda tá sa nevráti,a moja sa mladosť stratí!Rybár, rybár, chystaj lode!Zlatý vtáčik môj na vode!Leťže vodou, tou zmútenouza mladosťou utratenou!Letí loďka po hladine —moja mladosť po hlbine:tam sa v hĺbke tmavej tratí,ej, tej rybár nezachváti!Kačky, kačky vy divoké,vy divoké, bystrooké!Vytiahnite kvietok zlatý,čo sa v hĺbke tmavej tratí!Kačičky sa zamorili —moju mladosť neschytili;neschytili, spodkom pláva,Dunaj sa s ňou poihráva.Rybky bystré, pozlátené,chytajte mi potešenie;chytajte ho, tam sa viniepo tej tmavej hlbočine!Čakám chvíľku — dve hodiny,lež tie nejdú z hlbočiny;len jedinká začľapkala,mne smutnému povedala,povedala, zašeptala,v horkom žiali zaplakala:„Voda ušla, druhá letí —tvoja mladosť nepriletí.“Keď novinku hovorila,tichý Dunaj zamútila,zamútila sťa prívalom —moje srdce horkým žiaľom.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K
mladosti.[2]Poznáme len zo Slovenských pohľadov XXX (1910), str. 441, kde ich uverejnil Jozef
Škultéty pod názvom Piesne. Od Jána Bottu. Škultétyho poznámka pod čiarou: „Z prác
študentských, vpísaných r. 1847 do Zápisov Ústavu československého v Levoči. Rukopis je
Bottov vlastnoručný.“ Škultéty neudáva, kde boli vtedy tieto zápisy — doteraz sa nenašli.
Náš text je odtlačený presne z Pohľadov — teda Škultétyho eventuálna úprava.
|
Botto_Piesne.html.txt
|
ÚvodomNa Slovensko som prišiel ako lekár v roku 1901 — to bolo ešte Slovensko uhorské. Tam som
potom prežil roky do prevratu i celé obdobie Československej republiky a Slovensko som
opustil v roku 1939, hneď po vzniku tzv. slovenského štátu.Z týchto 38 rokov som prvé štyri roky býval v Čadci, ktorá je najsevernejším, ostatok v
Žiline, ktorá je najjužnejším mestom tzv. Kysúc, t.j. povodia rieky Kysuce, vyvierajúcej
pod Javorníkmi a vlievajúcej sa pri Žiline do Váhu.Keď hovorím o hornotrenčianskej župe, myslím tým — bez ohľadu na pojem
štátnoadministratívny — tieto Kysuce a okrem nich ešte okolie Žiliny po Malú Fatru na
východ, po Čičmany a Považskú Bystricu na juh.Tieto moje zápisky týkajú sa však výlučne obdobia pred prvou svetovou vojnou a výlučne
oblasti, ktorú som takto vymedzil. Do nich som teda nepojal pozorovania obyvateľstva mimo
oných mnou vymedzených krajov, i keď som s nimi prichádzal do styku, ani pozorovania z dôb
po svetovej vojne.A tak tieto zápisky pojednávajú o Hornotrenčanoch uhorského Slovenska.Toto Hornotrenčiansko bol kraj chudobný a bez zvláštnych pôvabov, ktoré lákajú
návštevníkov a turistov. Nebolo tu osobitných prírodných krás. Čo tu bolo na kraji
zaujímavé, začínalo sa až za Žilinou, Malou Fatrou a za ňou, kde sa scenéria nápadne mení.
Nebolo tu ani iných lákadiel, ktorými Slovensko oplývalo, ľudových krojov, výrobkov
domáceho priemyslu a umenia (vynímajúc povestné Čičmany). A všetko, čo je tu pozoruhodné
prírodnou scenériou i národopisnými zvláštnosťami, nebolo zaujímavé natoľko, aby ho o
niekoľko kilometrov na východ alebo na juh neprevyšovali pamätihodnosti oveľa vzácnejšie.Azda najväčšou pozoruhodnosťou tohto kraja a ľudu v ňom žijúceho bola chudoba oboch,
ktorá na mnohých miestach dosahovala azda krajných možných hraníc.Tento charakter krajiny i ľudu udieral do očí, ak ste prešli Jablunkovským tunelom. A
zvlášť v tých časoch, keď tento tunel znamenal ešte priechod do Uhorska.Hneď akoby ste sa ocitli v inom svete. Kysucké údolie a ešte viac temer všetky bočné
doliny, z ktorých Kysuca zbiera asi osem svojich prítokov, pôsobili na prvý pohľad
skľučujúcim dojmom. Väčšinou holé úbočia, pasienky porastené žltavou trávou, machom,
šípkami a borievkami a rozryté vráskami a všelijako deltovite sa vetviacimi a zase
zbiehajúcimi cestičkami a chodníkmi; úzke pásiky polí, kde väčšinou rástli iba zemiaky a
ovos, skupiny úbohých chalúp, kam tieto cestičky viedli; na pastviskách miestami stáda
oviec, ktoré zdola a z diaľky pripomínali vošky na vädnúcom liste; miestami zakrpatené,
úbohé, nečistené lesy s mŕtvolami zoťatých kmeňov, spustených do potoka a nechávajúcich po
sebe zvislé stopy — všetko to akoby bolo v nehybnom súlade. Príroda, zvieratá, ľudia a ich
obydlia predstavovali akúsi harmóniu na veľmi nízkej úrovni, súlad mnohých bezpôvabných
prvkov.Na prvý pohľad ste si utvorili úsudok, že to všetko musí nejako osudovo súvisieť, že to
všetko musí vyzerať práve takto šedivo, akosi zvädnuto a odmocneno.Bolo sa treba rozhľadieť a privyknúť, kým ten prvý obraz, ktorý vám utkvel v pamäti, sa
predsa len začal meniť, kým ste v tej šedi spozorovali, že tu a tam sa niečo zaiskrilo, a
kým v tej mračnej nálade začalo niečo svietiť a hriať.Ľud tohto kraja žil v hlbokej hmotnej biede a v duchovnej tme. V oboch bez vlastnej
viny. Ako nebyť krajne chudobným a hlboko nevedomým tam, kde sa spojili všetky zlé sily a
mocnosti sveta: príroda, výrobný spôsob, hospodársko-spoločenský poriadok i politický
systém.Pravda, príroda, v ktorej tento ľud žil, je nehostinná a tvrdá. Mnoho skál a vrchov vydá
zo seba obyčajne málo chleba. Ale na tomto nedostatku chleba a na neprimerane skromnom
výťažku z celej námahy a driny tohto ľudu mali ešte väčší podiel ako príroda práve výrobný
spôsob, hospodársko-spoločenský poriadok a politický systém, do ktorých bol tento ľud
začlenený.Všetky tieto ľudské zriadenia, všetky tieto ľudské systémy sa k nemu chovali ešte
macošskejšie ako nehostinná a tvrdá príroda, na ktorú sa rada zvaľuje všetka vina. Tie úzke
pásiky najneúrodnejšej zeme na úbočiach a vŕškoch, ktoré z veľkej časti mohli byť obrábané
iba ručne, motykou a rýľom, neurčila sedliakom macošská príroda, ale vykrojilo im ich práve
ľudské, vtedy feudálne zriadenie, keď im na tejto najhoršej pôde prideľovalo rustikál.
Práve tak to nebola príroda, ktorá najlepšiu ornú pôdu a najlepšie lesy zverila správe a
plieneniu niekoľko málo Popperom, Hahnom, Majláthom a Csákyom, kdežto hornatú a ešte k tomu
skromnú pôdu rozdelila celým zástupom Majtánov, Čuboňov a Halvoníkov, bolo to opäť feudálne
zriadenie. A zase to nebola len príroda, na ktorú by sa mohla zvaľovať vina, že na
pastviskách tráva zarastá machom. Ak ľud týchto krajov nevedel hnojiť svoje pasienky inak
ako košarovaním, ak choval neprimerané druhy zvierat, nebolo vecou prírody, aby to
napravila. Bola to opäť úloha pre človeka; avšak úloha, na ktorú jednotliví drobní
majitelia týchto pastvísk nestačili a ku ktorým všetky hospodárske a sociálne zriadenia i
politický systém zostávali ľahostajné.A zase nie príroda, ale hospodársko-spoločenský poriadok a politický systém nechávali
tento ľud živoriť a skoro hniť a plesnivieť v brlohoch, v dyme, v handrách, v blate
udupanej podlahy a len-len že nie v hnoji zvierat, chovaných spolu s obyvateľmi v tých
istých miestnostiach. Tieto ľudské zriadenia nevšímavo prihliadali na to, že útle deti boli
po celé zimy otravované skazeným vzduchom a jednostrannou potravou studených zemiakov a div
nie zámerne vydávali deti i dospelých napospas otravným a degeneračným vplyvom alkoholu.A práve tak to nebola len nehostinná príroda, ale opäť a vo väčšej miere ľudské
zriadenie, výrobný spôsob, vtedy už kapitalistický, ktorý vyháňal tento chudobný a zaostalý
ľud za oceán do neistého života s jeho hospodárskymi krízami, ak mal uniknúť dlhom úžerníka
a pomalému zomieraniu hladom, alebo od detských rokov sa potĺkať s pascami na myši po
cudzom svete; alebo sa za trošku zrna alebo krmiva tiesniť v cudzine po čeľadincoch
veľkostatkárskych majerov a strácať tam poslednú trochu fyzickej i mravnej ľudskej
vlastnosti a vracať sa domov s trachómom a pohlavnými chorobami.Ale na tom všetkom ľudské zriadenie predsa len malo podiel, aspoň čiastočne, s
nepriaznivými prírodnými vlastnosťami skalnatého kraja.Že však krajne chudobný hornotrenčiansky ľud zostával ponorený v hlbokej duševnej tme,
že sa nesmel stať účastníkom ničoho z toho, k čomu po storočia dospela ľudská myšlienka, že
mu zostávalo iba napájať sa poverami, najklamnejším prameňom ľudského ducha, ujarmeného
dávno prežitými názormi na svet a život, to už vonkoncom nebolo dielom nehostinnej prírody,
ale zostalo vyhradené len a len ľudskému zriadeniu a na prvom mieste politickému systému.Vládnuci politický systém odopieral tomuto pologramotnému ľudu školy. A ak mu nejaké
dal, teda také, ktorých vlastnou úlohou nebolo vyvádzať ho z tmy, ale udržovať ho v nej,
ktorých elementárnou snahou nebolo učiť myslieť, rozvíjať a brúsiť v nej jazyk, nástroj pre
vyjadrovanie myšlienok, ale snažiť sa o to, aby tento jazyk čo najskôr v nej ochrnul a
celkom onemel. Na tieto svoje úlohy si vládnuci politický systém urobil poplatnými a
služobnými i katedry, kazateľnice, spovedelnice, krčmy a volebné urny.Pravda, takto si počínal vtedy politický systém vo všetkých krajoch Slovenska. Avšak
najjasnejšie a najťažšie doľahol jeho vplyv práve na ľud hospodársky najslabší, a preto
najmenej odolný a najbezbrannejší, ako bol ľud horného Trenčianska.Zdalo sa mi, akoby tento zaostalý hornotrenčiansky ľud bol príslušníkom nejakej
rezervácie, v ktorej sa nachádzal a bol udržovaný na nízkej hospodárskej a kultúrnej
úrovni, akýsi Yellowstonský park pre ľudí, ktorí nejakým omylom zablúdili do nášho XX.
storočia. Boli to veľké deti v dobrom i zlom, v celej svojej hriešnej nevinnosti alebo
nevinnej hriešnosti.Keď lekár z USA, ktorý sa zaujímal o spôsob života a bývania európskych prisťahovalcov v
ich starej domovine, zazrel ich ľudské príbytky v jednej hornotrenčianskej doline,
vyhlásil, že americkí Indiáni bývajú kultúrnejšie. A slovenský lekár z Liptova, ktorý bol u
mňa hosťom a navštevoval so mnou mojich pacientov, ma uisťoval, že medzi hospodárskou a
kultúrnou úrovňou Liptova a horného Trenčianska je rozdiel aspoň jedného storočia…V týchto svojich zápiskoch, v ktorých som zaostril svoj pohľad výlučne na drobný ľud
malých roľníkov, povozníkov, poľnohospodárskych robotníkov, výžinkárov, drevorubačov,
pltníkov, pastierov a drotárov, na ľud, ktorý hromadne opúšťal svoj domov a zase sa vracal,
nechávam ho kaleidoskopicky defilovať pred čitateľovými očami. Snažil som sa v nich
zachytiť oboje: i tú šeď i zase tie svetlejšie záblesky v tmách onej oblasti a onoho
časového úseku, ako som ho práve vymedzil.
|
Halek_Zapisky-lekara.html.txt
|
Z Triestu do EgyptuCestopisné listy Julaja Kožucha, písané LaskomerskémuAlexandria, dňa 28. jan. 1875Milý priateľu! Vo štvrtok, dňa 21. januara prišiel som sem do inej čiastky sveta, do
celkom cudzej zeme, ktorej podivné mravy, obyčaje a zvyky predstavovať sa mi zdajú skôr
španielsky lež egyptsky. Nachádzam sa na prahistorickej pôde prosred Grekov, Turkov, Maurov
a Arabov — „medzi náličnicami jedinká cítiaca hruď“, a pri tom som zdravý a veselý vzdor
toľkým nebezpečenstvám a nehodám, ktoré som na morskej ceste zakúsil a ktoré sa podrobne a
úplne opísať nedajú.„Kto cestuje, zná dačo i vyprávať,“ hovorieva sa v každodeňnom živote a tvrdenie toto
môže sa vzťahovať všetkym právom i na moje cestovanie, najmä keď dobrotivá príroda
človekovi také búrky morské prežiť popraje, jaké sme my mali.Keď sme v piatok o pol noci triestsky prístav opustili, okriali i posilnili sme sa
znamenite na nebezpečnú svoju cestu pri utešenom podnebí, pri čerstvom morskom povetrí, i
mysleli sme, že budeme mať znamenité cestovanie, — ach neznali sme, čo v ďalekom, hlbokom
pozadí obzoru drieme a nám prstom svojim hrozí.Pevná zem zmizla nám náhle z očú, len svietiaca väža triestského prístavu blyšťala sa čo
jedinký malý bod a jako svetlonos pred našim zrakom a označovala to miesto, kde sme pevninu
zanechali. Nad nami vznášal sa blankyt nebeský, posiaty nesčislným množstvom trblietajúcich
sa hviezdičiek. — Okolo nás rozprestieraly sa nesmierne, jak zrkadlo hladké morské roviny.
Na najkrajnejšom pozadí obzoru odstieňovaly sa už i tmavé obrysy pobrežia skalnatej
slovanskej Dalmacie.Raňajšie slniečko zazrelo nás už na hlbokom, trochu pohybujúcom sa mori. Kapitan
spozorujúc to, hovoril s obavou, že počasie zlý obrat vziať môže. Pri káve, pri ktorej sme
sa všetci cestovatelia prvýraz spolu sišli, obznámili sme sa hneď vzájomne. V prvej kajute
bolo nás pospolu jedonásť osôb; medzi nimi traja Amerikáni, ľudia to z najbohatších
kupeckých domov, ktorí svoje vlastné lode na mori svetovom majú, ďalej viac významnejších
osobností od dvoru Khediva Egyptského, jedon poľský gróf s rodinou atď. Poneváč sme jakoby
jednu rodinu tvorili na nesmiernom tomto mori, zmizly chytro hrádze naškrobeného kastovstva
a v nekoľko hodinách priblížili sa vzájomne tak snášanlive, jakoby sme už od rokov boli
spolu obcovali a zabávali sme sa veľmi nenútene a vesele.Vätšia časť passažierov znala zaobchodiť s flintou. Čas krátili sme si i tým, že sme
strieľali na morské čajky a iné morské ptáctvo; áno poľovali sme i na delfinov, ktoré našu
loď nasledovali. Mne prialo šťastie. Za každým výstrelom, ktorý zasiahol cieľ svoj, dostalo
sa mi hlučného potlesku zo strany spoločnosti.Páni od dvoru Khedivovho, ktorý v Cairo residuje, poľúvajú vraj často v horňom Egypte; i
žiadali ma hneď, abych sa i ja pri nektorej súčastnil. Prisľúbil som jim. I priali si, aby
jich navštívil a vodcovstvo i usporiadanie honby dľa europejského manieru prevzal. K tomu
cieľu kúpil som od kapitáňa znamenitého poľovníckeho psa, ktorý mi tam znamenite poslúži.No, utešené dni z Aranchuez[1]chytro sa minuly. Zrazu zatiahlo sa nebo hustými čiernymi oblakmi. Prudký
polnočňo-západný vetor, ktorý už v nekoľko okamženiach na opravdivý hrôzyplný orkan sa
zmenil, zapríčinil búrku, ktorá k najdivokejším a najohromnejším tohto roku na mori
Adriatickom a Medzizemnom zúriacim pripočítať sa môže. I prekvapila nás všetkých, jako by
nejaká elektrická batéria bola učinkovala, s morskou nemocou. I boli sme prinútení svoje
kajuty vyhľadať.A ešte len teraz začalo sa odhrávať divadlo, jaké sa len strašné a dojímavé mysleť dá.
Uvoľnené živly zúrily jako na svobodu pustené divé šelmy a fúrie. Loď búrkou zmietaná
vyhadzovaná bola okamžite vysoko do výšky, i zmizla opät v okamžení v prepasti hučiacich
vln. Vlny vo vysočižných jako väže balvánoch rútily sa na palubu a pokryly ju celkom
vodami. Jak lopty vyhadzovaní sme boli z našich postiel, i poudierali sme si až do krvi údy
svoje i hlavy. Morská choroba ešte vätšmej zúrila. Hrozné práskanie lode, hučiaci nával vln
morských, štrnkanie roztrepaného náradia, jako svietien, zrkadiel, nádob atď., slovom
všetkeho, čo nebolo priklincované a upevnené, — vzdychanie, bedákanie nemocných, vresk a
plač dám, ktoré vo svojom smrteľnom strachu, istú záhubu a smrť pred očima maly, — hlasné,
odmerané velenie kapitáňa, ktorý hromovitým ohlasom rozkazy dávať musí, keď chce byť od
pracujúcich námorníkov počutý: toto všetko zapričiňuje hrozný, čuvami zatriasajúci pocit v
červíčkovi zemskom, v človekovi, ktorý opísať nemožno a čo len prežiť musí každý, kto chce
nejaký pochop si nadobudnuť.Veru skúsil som i ja, že pravdivé je to latinské: „Qui nescit orare, pergat ad mare“; t.
j.: „Kto sa nezná modliť, nech ide na more“.Až ku poludniu nasledujúceho dňa, teda za úplných dvadsať hodín trvalo toto divé zúrenie
rozbúrených živlov.Búrka prestala. More sa utíšilo, vyhladilo.Posbierali sme sa polomrtví s dochrámanými údami, i vyšli sme jako sisli z dier, do
ktorých nezbedný chlapec vodu lial, zo svojich kajut na palubu lode. Kapitáň, ktorý
ustavične na môstoku jako mramorová socha stojác rozkazy vydával a ktorého búrka tak
zohavila, že sa ani človekovi nepodobal, — riekol nám, že sme najhoršie už prežili a že
okolo polnoci pri ostrove Corfu sa zakotvíme.V niekoľkých hodinách uzreli sme najkrajnejšie body ostrovov Jonických, na ktorých husté
biele oblakové plachty spočívaly, v ktorých sa zlaté lúče utešeného večernieho slniečka v
čarokrásnom barvolesku lámaly, ktorých odstien rozprestierajúcu sa morskú hladinu jakoby
tekúcim sriebrom bol pokryl.Okolo štýr hodín videli sme už svietelnu na brehu ostrova Corfu na vysokej väži sa
nachádzajúcu; nezadlho uzreli sme i iné svetlá na brehu ostrova, ktoré zdaly sa následkom z
boka na bok sa kývania našej lode v mori tancovať. Bol to interessantný optický klam.
Všetko bolo na nohách, aby moment tento nepremeškali. Loď sa zvrtla, plavila sa na čas v
obluku, i dorazili sme do kanálu. Oproti nám ležal prístav na ostrove Corfu so svojimi
tisícami trblietajúcimi sa svetlami, osvetlený k tomu mesiacom v majestatickom pokoji,
podobajúci sa skôr utešenému panoráma, lež opravdivému prírodnému obrazu.Z malých člnkov liezli hore k nám na palubu obratne, jako opice, obyvatelia ostrova
Corfu. Doniesli nám na predaj ťažko naložené koše rozličným južným ovocím, kvetinami,
ptákami, vínom atď. Predávali tieto nám obyvateľom srednej a severnej Europy veľmi vzácne
potravné články za nadmier ľavnú cenu. Tak n. p. žiadali za košík, naplnený asi sto kusami
oranžov, poltreťa franka.Povetrie bolo už teplé a príjemné, jako u nás v júli. Vegetácia bola, nakoľko sa to dalo
v noci posúdiť, v plnom kvete. Pobrežie ostrova olemované zdalo sa nám byť lesom
cypressovým, olívovým a palmovým. Všetko značilo, že sa nachádzame už pod južným podnebím.Ostrov Corfu, Korfu, za starodávna Corcyra, patrí k ostrovom Jonickým, je desať
štvoročných míl veľký a počituje asi 68.000 obyvateľov. Samé mesto Korfu, kde sídli vladár
Jonických ostrovov a snem zasedá, obnáša asi 25.000 obyvateľov; má universitu, seminár,
lyceum, ďalej 36 gréckych a 7 katolických chrámov a obohnané je starými a novými hradbami.
Ostrov sám je vrchnatý; najvyšší vrcholec Salvador je do 3.200’ vysoký. Obyvatelia sú
Gréci; majú arcibiskupa gréckeho a katolického; živia sa hlavne z viníc, olivových sadov a
dobytka; najlepšie daria sa jim kozy, ovce a osli. Obchod vedú živý. Vyvážajú najviacej
olej, víno, mydlo, kože, hrozienky atď. Ďalekopis ide do Malty, parolode do Triestu, Grecka
atď. Drievna Corcyra bola kolonisovaná od Korinťanov asi 700 rokov pred Kristom Pánom.
Obchod jej prekvetal a Corcyra stala sa námorskou mocou svojou veľmi chytro sokyňou Korintu
tak, že povstaly roztržky medzi nimi. Okolo r. 665 pred Kristom zničilo loďstvo corcyrské
námorskú moc Korintu. Vo vojnách perských zanechali Corcycania vec národniu a pozdejšie
volajúc Athény na pomoc proti Korintu zapríčinili vojnu peloponésku, ktorá konečne zlomila
vliv a moc jich. Roku 229 pred Kristom opanovali jich Rimania. Na začiatku XV. storočia
prišli pod vládu Benátčanom a pozdejšie dorážali na nich sverepí Turci.Keď pošta a iná batožina odovzdané boly a na našu palubu kameňné uhlie, prasce a iný
náklad sa naložil, opustili sme okolo piatej hodiny raňajšej Corfu. I zabávali sme sa na
spôsob, jako hore vyššie spomenuto i dorazili sme krátiac si príjemne dlhú chvíľu do
greckého Archipelagu. A tu prežili sme znovu búrku morskú, ktorá ale, že sme už podobnú
prestáli, tak veľmi hrôzyplne na nás neúčinkovala.V blízkosti ostrova Candie bol nám Poseidon či Neptún milostivým a chytro sme vyviazli z
tortúry nepríjemného hočkania sa lode. Sredu večer, dňa 20. januara prekvapil nás kapitáň s
tou potešiteľnou zvesťou, že na druhý deň ráno okolo siedmej hodiny do Alexandrie dorazíme.
S radostnými výkrikami prijala celá cestujúca spoločnosť naša túto zprávu a po večere veľmi
príjemne zabávali sme sa spoločne pri šampaňskom vínku a častovali sme i dôstojníkov
loďných od radosti, že nás tak šťastlive sem doplavili.Keď sme k ránu trochu si pospali, zobudil nás náš „cameriere“, že sa už Alexandria v
dialke zjavuje. Že zpráva táto príjemnejší cit v nás zbudila, jako tie dobre ti známe slová
konduktorove na „Westbahnhofe“ pri Viedni: „Dobré ráno, páni moji; Penzing; o šesť minút
sme vo Viedni,“ — môžeš si, milý priateľu, mysleť.Za chvíľku sme boli poobliekaní i poberali sme sa na môstok, kde nás jedno z
najutešenejších a najimposantnejších divadiel očakávalo. Prístav zahalený bol ešte v
priezračnú hmlu, tisíce sťažňov v polokruhu zakotvených lodí odstieňovaly sa v
priezračných, jak zrkadlo vyhladených vodách, v pozadí blyšťaly sa, lúčami vychádzajúceho
slniečka pozlátené, makovice chrámov a mošeí veľkolepej Alexandrie. Na brehu morskom
pohybovaly sa zástupy ľudstva, ktoré zdaly sa neozbrojenému oku našemu jakoby pohybujúce sa
vrchy a ktoré príchod našej lode netrpezlive očakávaly.V pestrej miešanine veslovaly po hladine morskej chytrosťou strely hromovej k nám,
člnky, barky a malé parníky, i pozdravovali nás jich majitelia hlučnými výkrikami radosti.Prístav založený je pod vodou a preto nemôžu lode rovno do neho vbehúvať, no musia sa
zakotviť v istej dialke. Prišla k nám egyptská zdravnostenská komissia a keď všetko v
poriadku našla, opustila našu palubu, a hneď obhŕkli nás jako šášky stá a stá Arabov, ktorí
svojim pestrobarevným nosivom, veľkými rôznobarevnými turbánmi a svojmi veľkými bielymi
plášťami, jaké len Beduini afrikanskí nosievajú, frapirovaný dojem na nás spôsobili. Vo
všetkých možných živých rečach, kričiac a rozhadzujúc sa, ponúkali sa nám so svojimi
člnkami a lodičkami, by nás mohli na pevninu previesť.Po srdečnom rozlúčení sa s kapitáňom a loďnými dôstojníkmi, opustili sme loď, ktorá nás
vzdor takým a toľkým nebezpečným búrkam pyšne a bezpečne za šesť dní a sedem nocí po mori
niesla.Dorazili sme na pevninu, i mysleli sme v prvom okamžení, že sa nachádzame na nektorom
vätšom europejskom výročnom trhu, ktorý sa nám pri tom spolu jako velikánska maškaráda
predstavoval. Husté zástupy ľudí vo všetkých možných nosivách a z každej časti zeme a
krajny preháňaly sa tu sem a tam v tej najvätšej rychlosti. Krik, vrava, socanie a stisk, o
čom v civilisovanej Europe ani pochopu nemáme, privítaly nás tu. Rôznosť rečí upomínala nás
na pomútenie jazykov ľudských pri stavbe väže Babylonskej. Jak pijavice zavesujú sa arabskí
posluhovia na každého pocestného, i driapu mu z rúk batožinu, bijú sa medzi sebou jako
hladoví vlci o kus mäsa a nič nedbajú na údery, ktoré sa jim za údel dostávajú od nie bars
vo veľkom množstve prítomnej stráže bezpečnosti. Nič to neosoží, i znášajú s filosofickou
spokojnosťou všetky švihy kocarom, kopanie, zauchá a všetky možné „argumenta ad hominem“ v
tej nádeji, že si nejaký „bakšiš“ (dar, prepitné) vyrobia. I počul som neskôr, že nektorí z
týchto týraných bezočivých nosičov i 500 — 1000 piastrov doma zakopané majú.Do colnice boli sme tak rečeno donesení a tam osvobodili sme sa od obkľučujúceho nás
zástupu Arabov, ktorí ustavične osmahlé svoje ruky nám otŕčali a neprestajne „bakšiš,
bakšiš“ kričali tým, keď sme medzi hulákajúci zástup plné hrsti drobných peňazí hodili. Aby
sme si usporili omrzlé a zdlhavé premrvanie svojej batožiny v „donaua“, t. j. colnici,
podstrčili sme tiež nekoľko žltákov colným úradníkom a len potom mohli sme svobodne na voze
do vniutorného mesta sa poberať.Išli sme najprv tak rečenou arabskou štvrťou, ktorá z malých napolo zrútených domov
pozostáva, ktoré podobajú sa skôr búdam pre psov, lež bydliskam pre ľudí určeným. Koterce
tieto obývané sú najnižšou vrstvou domorodcov.Ulice sú nečisté, špinavé, nedlážené a prestierajú sa krížom-krážom; na oboch stranách
každej ulice nachádzajú sa búdy kupecké, v ktorých sa najviac potravných článkov predáva.
Obchod je živý. Ulicami, húfami ľudu preplnenými, pohybujú sa do čierno-bielych alebo
nebových šiat odené a do závoju od hlavy do päty celkom zahalené ženské postavy, ktoré sa
veľmi našim mníškam podobajú, Turci, Greci a Araby vo svojich pestrobarvistých odevoch,
kavalkady oslov a mulíc s jich pohoničmi, ktoré zastupujú viedenskú tramway a z jednej
strany na druhú passažierov prenášajú. Kde tu zjaví sa i arabská processia, ktorá cez nos
svoje modlitby odspevovať sa zdá tým cielom, aby dobrotivé nebo dopustilo, žeby blahonosný
Nil svojimi mutnými vodami kraj zaplavil a nivy i role zúrodnil. Človekovi sníva sa pri
tomto pohľade „o tisíc a jednej noci“. Ale, čo to? Od chrbta tiskne nás napred karavána
dromedárov a tiav a upomína nás, že cesta i jim patrí.Tak valia sa zástupy ľudu a zvierat zvoľna slimákovým krokom a zľava i zprava
zabarikadujú každú chvíľu môj povoz a za každým postátim zavesujú sa na moje nohy arabskí
chasníci, ktorí mi obuv čistiť chcejú. I hodil som jim nekoľko červencov, aby som sa z
dotieravostí jich vysvobodil; a kým sa ti v blate váľajú a bijú, dorazil som šťastlive do
europejskej štvrti, v ktorej už trochu kultúry pozorovať možno.V časti tejto mesta sú široké dlážené ulice s veľkými i viac poschodí majúcimi budovami,
ktoré sú však všetky v egyptskom slohu staväné. Na rohoch domov sedia pod holým nebom pri
malých stolíkoch peňazomenci, ktorí často viac peňazí vo svojich kaftanoch ukryté majú, lež
naše viedenské banky vo svojich veličizných verthaimkách. Prosred mesta, v najkrajšej ulici
je promenáda s početnými pomníkami a kioskami, na pravo v pozadí dosť pravidelných ulíc
zjavuje sa oku utešený výhľad na more, ktoré na jeho brehoch početné kaviarne vrúbä.Povetrie je utešené, jako u nás pod Tatrami v letních mesiacoch; okolo poludnia je
horučosť skoro neznesiteľná. A jako to bude tu ešte v lete!Hotel „Abatt“, v ktorom bývam, je jedon z najrenomirovanejších i zodpovedá celkom
europejskému vkusu; má doma kúpele, dobrú „table d’ hote“ (spoločné stolovanie) a za
pätnásť frankov deňne zaopatruje hostinec tento hosťa svojho znamenite.Práve teraz tiahne popod moje okná arabský pohrabný sprievod. Miesto sprievodu
viedeňskej „Entreprise de pompe funebre“ (pochovávací spolok) zastupujú tu ťavy, ktoré
predkom kráčajú, na chrbte majúc vrecia naplnené chlebom a dattlami. Na ťavách sediaci
sluhovia rozhadzujú dattle, chlieb a července medzi zástupy ľudu. Za týmito nasledujú
dervišovia (mohamedánski mnísi), ktorí nie sú kňazmi z povolania, ale z rodu, jako to
Matras vo svojej knihe „Parížsky život“ hovorí; lebo každý z nich je slepý a slepý byť
musí, keď chce byť dervišom. Konečne nasleduje rakev s umrlcom červeným súknom pokrytá, za
ktorou kráčajú spievajúci mužovia, nariekajúce ženy, ktoré sa k tomu cieľu za peniaze
najímajú, a osli i mulice, na ktorých sa nebohý za života nosieval, završujú sprievod. Keď
sa Europan na podivný tento pohrabný pochod zahľadí, vstúpia mu mimovoľne do očú slzy — od
smiechu.Jaknáhle tu svoje záležitosti do poriadku privediem, pôjdem cez Cairo do hornieho
Egyptu, kde na mňa mnohé podivné veci čakajú, o ktorých Ti svojim časom písať nepremeškám.Poneváč pošta len každých osem dní medzi Alexandriou a Cairom chodieva, použil som v
nedeľu dňa 24. jan. prázdny svoj čas k tomu, že som vybehol do Caira, zkade som sa dnes
(28. jan.) zpät navrátil. Mesto toto je pravidelnejšie, modernejšie a veľkomestkejšie
staväné. Zpozoruje to človek na prvý pohľad, že je Cairo sídelným mestom Khediva
(miestokráľa) egyptského. Zvláštne interessantné je okolie mesta, kde človek pri každom
kroku sretá sa s pozostatkami šerej dávnovekosti a klassického praveku.Za krátkeho môjho pobytu v okolí Caira navštívil som jedon zo siedmych divov sveta —
bájočné pyramidy, ktoré celé skalnaté mesto tvoria. I vystúpil som na jednu z nich až vyše
jej polovice; končiar jej prevyšuje svätoštefanskú väžu vo Viedni. Obzrel som i zkamenelú
horu — „Spinx“ menovanú. Balván tento okrovský je z jednej skaly vytesaný.Aby som sa Ti čo archeologovi a geologovi zavďačil, kúpil som tu nektoré starobylé,
možno že rimanské, peniaze, nasbieral som vlastnoručne i nektoré nerasty, ktoré Ti s
najbližšou poštou zašlem.[1]Aranjuez (Arachuez) je mesto vo Španielsku v provincii Toledskej na rieke Taju
blízo Madridu; má 5000 obyvateľov a krásny letohrádok kráľov Španielskych. R. 1772
uzavrená tu smluva medzi Španielskom a Franciou, ktorou sľubovala vláda francúzska
španielskej podporu proti Anglii. R. 1808 vypuklo tam povstanie proti Manuelovi
Godoyovi, ktoré Karola IV. prinútilo vzdať sa vlády v prospech syna svojho
Ferdinanda.Red.
|
Kozuch_Z-Triestu-do-Egyptu.html.txt
|
Zpráva o schopnosti Slovákov[1]Že Slováci a Slovania vôbec veľkými darmi od prírody nadaní sú, ukazuje nám dejepis a
skúsenosť každodenná, čo ani cudzinci nezapierajú, leda buď nenávistníci, buď neznatelia
národa nášho. Ničomne teda luhal Karol Neumann,[2]hovoriac, že Slovania z inej látky než Nemci utvorení sú, a že títo iba okrasou
sveta zostanú; a pravdu hovoril pán Čaplovič[3]vo svojom opísaní uhorskej zeme, porovnávajúc Slovensko naše s Anglickom v poťahu
na pracovitosť, priemysel a zvlášte vlohy k umelectvu, ktorými Slováci dobre k boku Angličanov
postavení byť môžu. Za malý dôkaz vlôh, od prírody krajanom našim nadaných, uvádzame tu dva
príklady, živé nám o tom svedectvo dávajúce.V Nitrianskej stolici i v susedných krajoch na slovo teraz vzatý je Martin Šaško[4]za výborné organy, ktoré zhotovuje. Vychoval sa v Brezovej, mestečku stolice
Nitrianskej, a hnedky od mladi, nikým nie súc k tomu vedený, ani nikým o tom poučený, klavíry
vyhotovovať začal. Prekvapený súc raz v práci od Martina Šepláka, obyvateľa toho mestečka,
muža síce len obrábaním rolí svojich sa živiaceho, ale knihy naše slovenské pilne čítajúceho,
medzi svojimi ich rozširujúceho a láskou k materinskej reči, ku podivu pre muža obecného,
horiaceho, bol ním povzbudený, aby svoje dary veru nezanedbával, ale niekam k umelcovi
nejakému zdokonaliť sa vybral. Poslúchol radu múdru krajan náš, súc beztak veľmi náchylný k
umeniu tomuto, vybral sa do Brna, kde cez tri roky zdokonaľoval sa v umení, jemu prírodou
vštepenom. Po uplynutí troch rokov vrátil sa späť do vlasti a od toho času už len
vyhotovovaním organov sa zaoberá, ktoré, výborné súc, všade veľkej chvály a obľuby dochádzajú.
Vyhotovil už niekoľko organov, ako: do Kostolnej, Sobotišťa, Cerovej, Kríža, do svojho rodiska
Brezovej. Pisateľ tohoto videl vlastnými očima posledný tento organ a dosť sa ako na
úhľadnosti vonkajšej, tak na čistote a dojímavosti hlasov nadiviť nemohol. Uvádzajúc toto v
známosť rodákom svojim, ktorí v spevoch a v hudbe záľubu majú, nasledovne i dobré organy v
chrámoch svojich mať žiadajú, umelca tohoto na Brezovej sa zdržujúceho celým srdcom odporúča.
Načo cudzincom peniaze vyhadzovať, keď ich vlastným, okrem toho svedomitým a spôsobným ľuďom
dať môžeme.Druhý takýto, prirodzenými darmi nadaný, je v novinách už dosť vyhlásený Adam Vanoch,[5]sedliak v dedine Svederníku na Považí v Trenčianskej stolici, básnik. Ak sa
nemýlim, vychodil on len tri latinské školy,[6]načo donútený súc okolnosťami, k veľkej našej strate, stav svoj so sedliactvom
zameniť musel. Básní on v latinskom jazyku, ktorý by bol iste zanechal, keby ďalej do škôl bol
chodiť mohol. Básne jeho, najviac trúchlospevy v časomiere písané, sú ľahkého slohu, nenútené,
takrečeno z pera sťa Ovidiovi[7]tečúce, pritom peknými svojimi nápadmi uchvacujúce. Pisateľ tohoto čítal viac
básní od neho spísaných, medzi ktorými trúchlospev na povodeň Váhu,[8]ktorý v rukopise pôvodcovom má, sa vyznačuje. Poslal on i jednu báseň na slovenskú Spoločnosť[9]v lýceu prešporskom pred dvoma rokmi, z ktorej skôr, než by ju celú v Hronke
podal, tieto dva veršíky, krásnu pravdu obsahujúce, od muža ináč nevzdelaného, tak vzdelane
prenesené, sem vypisujem:„Si laus est alias ardenter discere linguas,Nativam linguam discere major erit.“[10]Mohol by sa tu mnohý chvastúň slovenský, maďarčinou, nemčinou a bohvieakou -činou sa
pýšiaci, zahanbiť. Pred troma rokmi, baviac sa krátky čas v trúchlokrásnom Považí, navštívil
som i nášho básnika v chudobnej jeho chalúpke, v ktorej Ovidia, Vergilia[11]a Gradus ad Parnassum[12]vidno bolo, ktorými sa Vanoch, už teraz starec, majúc čas, sťa s miláčikmi svojimi
rád zaoberá.[1]Zpráva o schopnosti SlovákovČlánok vyšiel v časopise Karola Kuzmányho Hronka III, 1838, 2, str. 187 — 9 s nadpisomZpráva o schopnosti Slováků od Ludevíka Štúra, Slováka.— Článok
sme prepísali z češtiny do slovenčiny.[2]Karol Neumann— ako uvádza Kollár vo Výklade k Slávy dcére (str.
458) — napísal tieto slová v spise Natur des Menschen (1815). Kollár ho zaradil do
slovanského pekla (znelka 580).[3]Ján Čaplovič(1780 — 1847) — slovenský žurnalista, štatistik,
zemepisec a etnograf, porovnával vlastnosti Angličanov s vlastnosťami Slovákov v práci
Slowaken in Ungarn (Slováci v Uhorsku), ktorá vyšla na pokračovanie v časopise Hesperus
(1818)[4]Martin Šaško(1807 — 1894) — štúrovcami veľmi chválený brezovský
organár (o ňom napísal článok aj Boleslavín Vrchovský v Květoch 1838), o ktorom ich
informovali učitelia Ďurkovič a Sucháč. Dokonca aj nemecké časopisy sa o Šaškovi
vyslovovali s veľkým uznaním (napr. Pannonia 1842). Šaško skutočne vyhotovil organy pre
Kostolné (nie Kostolnú), Sobotište, Cerovú-Lieskové, Svätý Kríž nad Váhom a Brezovú
(potvrdené písomnými zprávami príslušných farských úradov). Okrem toho neskôr pokračoval v
tejto práci a celkove sa odhaduje, že urobil asi sto organov.[5]Adam Vanoch(1776 — 1849) — pochádzajúci zo Svederníka pri
Trenčíne, študoval na gymnáziu v Žiline, filozofiu v Bratislave a keď ako novic
františkánskeho kláštora v Hlohovci bol z kláštora prepustený, zostal ako roľník vo svojom
rodisku, pričom sa venoval písaniu latinských básní. Vanoch je posledným slovenským
veršovcom v latinskom jazyku. (Životopis Vanochov napísal a jeho rukopisné básne zozbieral
R. A. Bystrický; rukopis je uložený v archíve Spolku sv. Vojtecha v Trnave, odkiaľ sme
prebrali aj tieto dáta.)[6]Vychodil on len tri latinské školy…Vanoch vychodil v Žiline päť
tried gymnázia a nato rok študoval filozofiu na gymnáziu v Bratislave.[7]Publius Ovidius Naso(43 pr. n. l. — 18 n. l.) — rímsky básnik,
popri Vergiliovi a Horatiovi najviac čítaný v klasicistickom období[8]Trúchlospev na povodeň Váhu…— Veľké povodne Váhu boli v rokoch
1813 a 1822; pri tej príležitosti Vanoch napísal básne, ale tie sú nie nateraz
známe.[9]Báseň na slovenskú Spoločnosťsa nezachovala medzi známymi
Vanochovými rukopismi; nevyšla ani v časopise Hronka, vydávanom Karolom Kuzmánym v Banskej
Bystrici (1836 — 38).[10]Si laus est…— Preklad v próze: „Ak je chválou učiť sa so zápalom iné reči, rodnú reč učiť sa je väčšou chválou.“[11]Publius Vergilius Maro(70 — 19 pr. n. l.) — rímsky epický
básnik, skladateľ Eklóg, Georgík a Eneidy, vzor klasicistického básnictva[12]Gradus ad Parnassum— latinský slovník pre žiakov na cvičenie sa
v latinskom veršovníctve
|
Stur_Casopisecke-zpravy.html.txt
|
Prosba k vlastencom slovenskýmPozorujúc, že u nás na Slovensku je mnoho ponôs na ťažkosti s porozumením slov, ktoré sú
Čechom vlastné, ale u nás sa nepoužívajú a jednako sa v knihách a spisoch vyskytujú, a
počúvajúc tie isté ponosy aj z českej strany na slová slovenské v našich spisoch používané,
rozhodli sme sa tieto čisto české a čisto slovenské slová zozbierať a ich navzájom
vysvetlené vo forme slovníčka s kritikou na svetlo vydať, aby sme tomuto nevzájomnostnému
nedorozumeniu koniec urobili.[1]Prosíme teda všetkých čitateľov našich spisov, aby také slová, ktorým
nerozumejú, ráčili zbierať a potom ich alebo známym pp. vlastencom, ktorí sú im najbližšie,
alebo priamo podpísanému zaslať. Postaráme sa o splnenie ich oprávnených žiadostí.Taktiež prosíme všetkých veľactených pp. vlastencov, aby vo svojich krajoch a stoliciach
ráčili usilovne pozbierať všetko to, čo sa v jednotlivom kraji a stolici najviac urodí a čo
a kam sa najviac vyváža i čo sa za tento vyvezený zvyšok utŕži.[2]Potrebujeme to k dôležitým veciam. Máme plnú dôveru v láskavosť a ochotu
veľactených pp. vlastencov, drahých krajanov našich.Ľudovít Štúr[1]… rozhodli sme sa tieto čisto české a čisto slovenské slová zozbierať a
ich navzájom vysvetlené vo forme slovníčka s kritikou na svetlo vydať…— tento plánovaný slovník nevyšiel, ani nie je bližšie známe, aký výsledok mala celá
akcia. Bratislavskí študenti mali však už predtým podobný diferenciálny slovník
česko-slovenský, ktorý obiehal v rukopise.[2]… pozbierať všetko to, čo sa v jednotlivom kraji a stolici najviac urodí
a čo a kam sa najviac vyváža…— nie je vylúčené, že Štúr si chcel
obstarať tieto dáta ako podklady pre články do budúcich Slovenských národných
novín
|
Stur_Prispevky-a-recenzie.html.txt
|
Čítanie o detstveMal som pekné a šťastné detstvo. Citlivá mať, múdry a prísny otec, hŕba veselých a
smelých kamarátov a zdravé dedinské prostredie mohli mi dať ideálnu výchovu. Účasť materina
bola tichá a skromná; neviem ani, kde a ako sa prejavovala, no dotyk jej teplej ruky a
mäkkého pohľadu cítim dosiaľ vo chvíľkach skleslosti a bezútešnosti. Ako každá mať, aj ona
vykonala viac a vzala na seba viac, než sme od nej čakali. Zato otec — otcove zásahy do
mojej výchovy boli oveľa zreteľnejšie: cítil som ich vždy najmenej tri dni na zadnej časti
tela. Dnes mi je veselo okolo srdca, keď si na to spomeniem, pretože — ako sa pamätám —
držal som sa vždy po chlapsky s otcovým spôsobom výchovy. Kým trstenica lupkala po zadku,
skákal som, pravda, po povalu. Len čo však bolo po všetkom, uznal som lojálne svoju
porážku. Nikdy som sa neuchýlil k nečestnému zápoleniu. Nikdy som si nevopchal pod nohavice
sáru zo starého kapca, pretože tým by boj, v ktorom som sa cítil rovnocenným partnerom,
prestal byť zaujímavý. Otec mal len jednu zbraň: trstenicu v mocnej ruke. Ponechával som mu
ju veľkodušne, pretože sám som mal proti nemu tisíc všelijakých výhod, úskokov a fígľov.Inak môžem bez preháňania povedať, že otec bol najmúdrejší človek v dedine. Čo on len
všetko vedel, skúsil a poznal! Bol vyučený krajčír. No vedel spraviť i krásny politúrovaný
stôl a cez svetovú vojnu, keď, bola núdza o obuv, šil pre celú rodinu topánky. Vedel
zvárať, hobľovať, letovať, pilovať, vedel spraviť všetko, čo vzal do ruky. Mal i krásny
včelín s modernými úľmi a krásnu — knižnicu s knihami slovenskými, českými, ruskými,
poľskými, nemeckými a maďarskými. Vo všetkých týchto rečiach otec plynne čítal. (Najradšej
Dostojevského, Gogoľa a Puškina.) Bol to zaťatý pansláv, priateľ Škarvana a Makovického.
Naučil ma čítať po rusky, ešte som ani do ľudovej nechodil. Keď bol dobrej vôle, recitoval
Lermontova a spieval liptovské pesničky. Jeho školské vzdelanie skladalo sa pri tom len z
piatich tried ľudovej školy, ale na vandrovke videl svet, žil dlhšie v Pešti, pobudol v
Prahe, v Berlíne i vo Viedni. Žil celé roky na chlebe, škvarkách a mlieku, v lete na
dyniach, aby mi mohol kupovať knihy, ktoré mu z Ruska chodili v celých debnách. Nemôžem
povedať viac, než to — bol to krásny človek. Pomáhal ľuďom, keď im ochorel statok, robil im
advokáta, lekára, založil im konzum, knižnicu, čitateľský spolok. Vo voľných chvíľach,
večerami, hobľoval alebo písal, prekladal z ruštiny, značil si do zošita zvláštne ľudové
zvraty, porekadlá a úslovia. Ku koncu života písal kroniku svojej rodnej obce. Umrel celkom
chudobný, nezanechajúc grajciara v hotovosti. Česť jeho pamiatke!A potom kamaráti: Peter Švanda, Ján Stano, Daniel Mucháľ, Ondrej Majer, — kde sú dnes
všetky tie mená! Vtedy však stačilo prejsť cez lavice ponad potok „na druhú stranu“ a priam
si zapadol do rozprávkového sveta plného vzrušenia a dobrodružstiev. Každé ročné obdobie
malo svoje nepostihnuteľné, večne sa opakujúce a stále nové čaro. Každý čas mal svoje
zábavy a hry. Poniektoré sa opakovali z roka na rok hádam ešte z čias pohanských. Priam z
jari, len čo na vŕšok sneh okopnel, bolo to „piganie“ o gombíky, potom hry s „pílusom“
(loptou), urobeným z kravskej srsti, o „kampu“, o „šuchtu“ o „vyhadzovanku“, neskôr výpravy
za vtáčími hniezdami — počínajúc od žltochvostov hniezdiacich pod štítmi v opustených
stodolách a končiac krahulcami, čo mali hniezda na vysokánskych sihliakoch, i ušatými
sovami, ktoré hniezdili v skalách na Vápenci, vedeli sme o každom hniezde v chotári. Aké to
bolo vzrušenie, keď sa mláďatá vyďobali zo škrupiny a brali z našich našpúlených úst slinu
mäkkým zobáčikom! V lete zasa kúpanie v „Koliesku“, v „Pláni“, pod „Haťou“, ba dokonca i na
Váhu pod úpustom, kde voda bola vyše dvoch metrov a hučala, krútila sa v nebezpečných
víroch. Nikdy sa nám nič nestalo, pretože sme boli vrtkí a ostražití, zrastení s prírodou
ako zver poľná a vtáctvo nebeské. V jeseni bolo zas pasenie statku, rozprávky pri ohníku,
pečenie zemiakov v pahrebe, jabĺčka vo farskej záhrade s lezením cez ploty, s roztrhaným
zadkom na nohaviciach, s otlačenými lakťami i kolenami. V zime sanica, kĺzačky na
zamrznutom potoku a nekonečne dlhé večery pri páraní peria a priadkach s rozprávkami o
Loktibradovi, Hadogašparovi, Kovovladovi a Lomidrevovi. S piesňami pobožnými i svetskými. A
to všetko v nádhernom kraji, kde je Kriváň na dosah ruky, kde polia a lúky nikdy nestrácajú
svoju sviežosť a menia len postupne od jari do jesene svoju zeleň od jemnej žltkastej,
sýtej až tmavej zemiakovej vňati a druhej ďateliny… a či až do striebristej zelene
kapustných hlávok, ktoré ostávajú na poli najdlhšie, takže napokon nevieš, či ten
striebristý odtienok je od prírody alebo od nočných mrazíkov, ktoré sem prichádzajú až po
Egidovi, ale zvoľna, nenásilne, nie ako nepriatelia, ale ako milí hostia, ktorým sa každý
teší. Vonkajší svet býval tu zastúpený len potulnými drotármi, sklenármi, miškármi,
kolomažníkmi a vesteničiarmi. Každý z nich mal svoj spôsob vyvolávania popod uhly a každého
vedeli napodobiť. Až oveľa neskôr (a, zdá sa nám, že práve tým sa skončilo naše detstvo)
začali sa na hradskej zjavovať prvé automobily a my, keď sme začuli ich vrčanie, vybehúvali
sme spoza dvorov a vítali ich pokrikom: eléktrika, eléktrika…Čo prišlo neskôr, nemá už ani zďaleka ten pôvab a to čaro čerstvosti a bezprostrednosti.
Všetko sa akosi zakalilo a zahmlilo daromným pachtením sa za neistými prízrakmi. Každý
radostný pocit akoby v zárodku zahlušil strach zo sklamania. Áno, bola tu škola, gymnázium,
priemyslovka, technika, ale bolo to zväčša len otupné vtĺkanie si do hlavy všelijakých
formuliek, vzorcov, definícií, letopočtov, bez ozajstného záujmu po vedení. To, čo somchcelvedieť, to som sa musel učiť mimo školy. Myslím, že každý
tak. Myslím, že škola vtedy nevedela pripútať mladého človeka k tomu, čomu ho chcela
naučiť. A keď si pomyslím, že som v nej prežil skoro dvadsať rokov! Nebyť živelného
zdravia, nebyť neuhasiteľného smädu po vedení, nebyť nekonečných debát s priateľmi
rovnakého veku, nebyť nocí strávených nad knihou pri sviečke, nebyť toho všetkého, museli
by zo školy, ktorou sme prešli, vychádzať mrzáci, mechúry, nadeté učenosťou, ale bez chuti
do života. — Dnes, dúfame, bude ináč!(1948)
|
Chrobak_Fejtony.html.txt
|
1. Popelvár špatná tvárPodali: Sam. Reisz zo Zvolena, Sam. Ormis a P. Dobšinský z Gemera, Aur. Kellner z
Ľubtova, Ferd. Jesenský z Turca; dľa toho sostavil Pavel Dobšinský.Bolo, bolo, ale neviem kedy; kedy bolo, vtedy bolo, čo komu do toho? Len dosť na tom, že
bolo. — Bol raz jeden kráľ a ten kráľ mal troch synov. Dvaja starší, ako starší, hore sa
držali, hrdo sa nosili, i otec jich rád mal; ale o najmladšieho nik sa ani neozrel, bo ten
od pece ani na krok a tvár mal naveky začadenú. Volali ho „Popelvár špatná tvár“.A mal ten kráľ jednu lúku, na ktorej mäkušké hodvábä rástlo, a čo za noc narástlo, to na
deň dal vždy pokosiť, tak že o toľkom bohatstve nikomu by sa ani neprisnilo. Len tu raz čo
sa ti nestane? Voliaka nevôľa každú noc mu tú lúku sdlávila, ale tak na psiu haňbu, že to
vyzeralo ako na holej dlani. A nebolo človeka, čoby mu bol mohol vyhádať alebo vystrežiť,
čo sa mu to robí s tou lúkou. „A už ak z vás má voľač byť, prerečie k synom, tak mi ho vy
dostrehnete, čo sa to robí s tou mojou lúkou. Na komže z vás bude prvá poriadka? Či už len
ako sa svedčí a patri po staršom?“ — „Tak je, po staršom pôjdeme;“ prisvedčili tí dvaja a
toho tam za tou pecou ani sa neopýtali.Mamička napiekla koláčov, nasmažila pečeniek. Najstarší si natískal plné cedilo, natočil
vína do kuľača a hrdo sa rozhostil na tej lúke pri ohníčku, že veď mu on zapraží, čo sa to
vláči na tú lúku. Ako sa tak hostí a zastrája, príde k nemu hladnámýška[1]a pozerá tak milosrdne, že čoby z úst prišlo vyňať, ešte by jej bol mohol
udeliť. „Dajže mi,“ prosí si, „daj čo len kôročky, čo len blánočky; veru ti budem na dobrej
pomoci, vo dne v noci.“ — „Ale ja tebe, ty potvora? Ideš mi z očí; hneď ťa zadlávim!“ — „No
počkaj, bude ti lúka potlačená!“ poviedala myšička a stratila sa mu z očí. Nuž ten už potom
len pozerá, pozerá, dobre si oči nevyhľadí; načúva, načúva, dobre o uši nepríde; ale nič
takého nevidel ani nepočul, a ráno predsa bola lúka potlačená. Lebo tá myšička mala také
tri kone, čo jich nik nevidel ani nepočul, keď ona chcela, a tieto spásali a dotlačili tu
lúku noc po noc. Doma iba oči do zeme zrazil, keď sa opýtal otec: „No synák, akože je?“ —
„Ej veru zle, otčíčku; lúka je ešte horšie potlačená, lež predtým, a predsa som nič nevidel
ani nepočul.“Na druhý večer bolo zase plno sháňačky s cedilami a kuľačmi, kým mamička toho sredného
vypravila na tú lúku. A bolo že ti aj zastrájania sa, že čo si oči vyočí, dostrežie ho, čo
tú lúku tak nivočí. „Dopálim ho,“ vraví, „a nepopustím, kým deviatu kožu z neho nesderiem.
Ale aj opášem sa statočne proti hladu, aby som vládal kyjom lomiť!“ A s tým si zašiel na
lúku, rozkladol ohníčka a ujiedal, upíjal si, ako by od troch dní nič v ústiech nemal.
Príde k nemu myšička a pýta si: „Dajže mi, daj; budem ti na dobrej pomoci, vo dne v noci.“
— „Ale ja tebe, potvoro!“ a chcel ju nohou pridláviť. „No počkaj, bude ti lúka potlačená!“
umkla mýška preč. Mohol sa potom yynazerať, vynačúvať, iba keď ráno prach stával na lúke.
Okúňal sa aj domov ísť; iba tak poza ploty sa priplietol a oznámil otcovi, že je veru zle,
na lúke ani stebla.„Teraz už pôjdeš ty, pecúch,“ preriekol otec k najmladšiemu; „ale že vartuj; bo ak
nedovartuješ, zle bude s tebou! A hoďte mu tam voľačoho, aby od hladu nezkapal!“ I tak, keď
ustanovil sa s cedilkom ako tí druhí, vybila ho mať lopatou z kuchyne a nedostalo sa mu
krem kúštik ovseného chlebíčka a do krčiažka vodičky. Príde na lúku, zasadne si pod vŕbičku
a smačne si ujieda i vodičkou zapíja. Pribehne k nemu tá myšička a prosí si: „Dajže mi,
daj; budem ti na dobrej pomoci, vo dne v noci!“ — „Ej prečože by som ti nedal, veď si aj ty
Božie stvorenie; len poď a jedz!“ A veru čím sa zbadal, myšička všetko pohrýzla a dobre sa
napila. „Keď si mä len nachoval a napojil, neboj sa už teraz nič. Na pravú polnoc prídu sem
moje tátoše: jeden medený, druhý srieborný, tretí zlatý. Priplichti sa k nim a chyť toho
medeného za uzdu; už ti potom neujdú! Len pozor, aby ťa nezbadali, kým ho chytíš; lebo by
si ty tých nikdy viac nevidel.“ A s tým mýška zmizla.Do polnoci hodvábnej trávy nahučalo, že sa len tak mohol prestierať po nej. Po polnoci
akoby z oblakov spadli tri tátoše a začali sa popásať.Popelvár špatná
tvárpriplichtil sa k tomu medenému a chytil tuho za uzdu. Kone začali sa
zpínať a trhať; ale ujsť nemohli; už mu boli v moci. Nuž mu len poviedali, aby tie uzdy z
nich postrhal a, keď mu ktorý z nich potrebný bude, aby len toho uzdou udrel o zem, hneď
pri ňom bude; ale uzdy aby mu boly tak dobre ako zakopané, aby nik nedostal sa k nim. Keď
uzdy postrhával, tátoše v povetrí uleteli, a ráno bola lúka ako perina. Keď išielpopelvárz varty, schoval si kantáre (uzdy) pod jeden mostík a
postavil sa pred otca: „Nuž čože ty? akože ty?“ — „A veru, otčíčku, ja len tak ako ja; ale
lúka zelená!“ — „No chlap si!“ potľapkal ho otec; ale bratia, tí zle nedobre do nebo: „Ty
pecúch, ty popelvár, ty popeluchvaluch, ty špata, ty škrata! Tebe sa to len pridalo!“*Nezadlho potom jedna kráľovna, čo tam voľakde za horou bývala, dala z jednej žŕdi na
druhú pretiahnuť zlatú žinku a na ňu zlatévajcevyvesiť a že, kto
dostane to vajce na prvý skok, toho ona bude nevestou. Shŕkli sa tatam páni a králi zo
všetkých strán sveta na koňoch; ipopelvárovíbratia ustanovili sa ako
na hotové; len jemu prikázali čupeť za pecou, aby ani podívať sa neopovážil. A on len
čupel, kým čupel za tou pecou; až raz zošmikol sa z kúta, a doma ani nevedeli ani sa
neozreli, kam sa podel. Šiel on rovno pod mostík, vyhrabal medenú uzdu a udrel ňou o zem:
hneď sa tam postavil medený tátoš aj s medenou zbrojou.Popelvár špatná
tvársa popriprával a vysadol. Len sa to zaligotalo, keď akoby z oblaka
spadol na ten hrýnok, kde pánovia a kráľovia — ale nadarmo — skákali, bo ani do polovice
tej výšky doskočiť nemohli. Priam len tento jeden bol celému zástupu v očiach, i samej
kráľovne; jeho vlastní bratia vystupovali mu z cesty a divili sa, že len kde sa mohol vziať
na tom svete taký krásny šuhaj. On ale iba koňa popchol, ponad žinku vyskočil a tam ten už
bol aj so zlatýmvajcom. Mhla nasledovala kroky jeho, a žiaden duch
nevedel, ani odkiaľ prišiel, ani kde sa podel.Keď bratia prišli domov,Popelvár špatná tváruž zase za pecou
sedel. Tu sa mal napočúvať akého oni krásneho, poriadneho šuhaja videli, ako švárne na koni
sedel, ako hybko vyskočil, ako len ten jeden bol všetkým v očiach, ako samej kráľovne slzy
z oka vypadly, keď raz vo mhle zmiznul. „A ty pecúch,“ rečú mu, „ty si nič nevidel!“ —
„Čida som nevidel,“ povie tento. „Stál som na chlievci, keď tadiaľto letel, len ako čistá
lesklá meď!“ A tí blázni dali si chlievce rozrúcať, abyPopelvár špatná
tvárna druhýraz nič nevidel.Lebo tá kráľovna dala hneď vtedy vyhlásiť, že už na druhom ráze zlatýprsten— ale ešte vyššie vyvesia, a kto ten dostane, za toho pôjde.
I na tom druhom raze vystrojili sa na ten hrýnok ajpopelvárovíbratia. AŠpatná tvárlen sa vykradol za nimi z domu, vyhrabal pod
mostíkom sriebornú uzdu, udrel ňou o zem: hneď mu tam bol srieborný tátoš aj srieborné
odenie. Pripravil sa, vyšvihnul sa na kôň a prihrmel medzi panstvo, iba keď všetkým prišlo
pred ním ustupovať na stranu a jeho bratom najďalej. Len čo raz koňom zatočil, šabľou v
povetrí mihol: už bol prsten jeho. Všetci sa zahľadeli v tú stranu, kade skákal, a on
zvrtnul koňa a hybaj druhou stranou uletel im ako vták. — Doma si mal zasa čo napočúvať o
krajšom ešte šuhajovi, ako ten predošlý, a že, kto toho nevidel, ten ešte nič na svete
nevidel. „Daj ti mi Bože, nevidel?“ rečiepopelvár. „Veď som ho ja
videl! Len akoby bol svet sriebrom posypal, keď som sa díval z tej hrušky, čo na záhumní
stojí.“ — A tí sprostáci dali hrušku vyťať, aby už na treťom raze nič nevidel. A na tom
treťom raze bola už zlatá žinka z väže na väžu pretiahnutá a na nej visel zlatýveniec.[2]Varty stály na všetky strany na koňoch, aby dolapily toho šuhaja, ktorý ho
dostane; lebo kráľovna už len tak mrela za ním. Panstva sa nahŕklo na hrýnok vždy viac, ale
žiaden neodvážil sa ani koňa popchnúť; len zďaleka sa dívali, žeby teraz už ani tak
nedoskočili. Aj hodina uderila, trúby zavrešťaly, bubny zahučaly a znak jim dávaly; ale
nič.Popelvármal času z kúta sa zošmiknúť, pod most bežať, zlatým
kantárom o zem uderiť. Hneď mu pribehol zlatý tátoš so zlatou zbrojou; on sa pripravil a
priletel medzi čakajúcich ako slnce v zlatom obleku oblečený. Len raz mu prišlo zaskočiť,
už mal ajveniecna šabli; ale na druhom skoku aj zmizol a vartáši len
sa zahľadeli, kade jim vtáčik z klietky uletel. —Popelváraj zlatého
tátoša zase pustil preč a uzdy mal pod mostíkom uschované; krem tie try veci vzal k sebe a
ukryl si jich pod svoju pecúšsku čapuru, čo si bol zo starého vreca ušil, a tak sedel za
pecou, keď bratia domov došli. Tu ho zas počali prezývať a prekárať, že keby vždy za pecou
nesedel, bolby videl zlatého šuhaja. „Čo len to,“ odpovedalpopelvár;
„toho som i ja videl zpoza zahrady z vršku; celý svet sa jasal zlatom od neho!“ A ti
hlupáci jali sa vrchy rozmetávať, abyŠpatná tvárnemal odkiaľ čudovať
sa, keď zlatý šuhaj pôjde si po nevestu.Ale zlatý šuhaj po nevestu len nechodil a nechodil. Tu kráľovna vypravila poslov, aby
jej, kde akého chlapa na svete pochytia, u každého tie veci hľadali; tie že ani ukryť ani
utajiť sa nedajú, bo tým páru na svete nebolo. Hľadáči prišli aj do tohto kráľovho domu,
kde naši bratia bývali; tí dvaja hrdo v otcových svetliciach, a ten tretí ešte vždy za
pecou. — Najprv už len u tých hrdých hľadali, ale nič nenašli. „Ani vy tie veci nenájdete,“
povedajú bratia; „Boh zná, kde ten šuhaj zmiznul.“ — „A my tie“, vravia títo; „vykutíme,
čoby kde pod nebom boly. A veď vy ešte aj tretieho brata máte. Kdeže ten? čože ten?“ —
„Čože by ten? Ten jich nemá; ten nikam od pece ani za celý svet.“ — „No len sem aj toho;
nach ho vidíme; čo je zaňho!“ — Zdráhali sa i semto i tamto, i tak i tak, že tošpatná tvár, nesúca statočným ľuďom ani na oči; ale naposled len
jich prinútili poslať poňho. A ten ti jim odkáže, že aká cesta na hor, taká cesta na dol.
Hrdí bratia a hrdí poslovia voľ nevoľ pobrali sa k nemu, kde pred pecou v popeli sa
prehŕňal — a ešte ani čiapku nesňal pred nimi. „Nuž či ty takto uctíš hosťov?“ oborili sa
bratia napopelváraa strhli mu z hlavy tú čapuru. Tu pod čapurouzlatý veniec; zlaté vajcezkúľalo sa pod nohy, aprsteňodfrkol do popola. Hneď ho poslovia poznali a poklonili sa
pred ním ako pred svojím kráľom.APopelvár špatná tvárlen jim kývnul rukou, aby sa pobrali domov,
že on ešte skôr tam bude ako oni. Na bratov už teraz ani sa veľa neozeral, len šiel rovno k
svojej myšičke a tej sa poďakoval za pomoc. Tá mu ešte tú radu dala, aby šiel k milejna kočiaj s tými vecmi; koč aj všetko že mu hneď tam bude, keď sa
napredv čistej vode vykúpea tými uzdami razom udre o zem. — Vykúpal
sa pekne, krásne v čistej vode pod mostíkom, ako mu myška kázala; vyhrabal uzdy, udrel o
zem, a tri tátoše stáli tam zapriahnuté v zlatom koči. Priletel ako hrmavica prosto do
kráľovskej brány. Kráľovna ho aj vtedy z obloka vyzerala. Vyhodil z kočazlaté
vajcea to jej padlo zrovna do lôna; vyhodilzlatý
prsteňa ten stoknul sa jej na prst; vyhodilzlatý
venieca ten jej zletel pravo na hlavu. Hneď sa poznali, aPopelvár
špatná tvárpojal krásnu kráľovnu za ženu, a celé kráľovstvo bolo jeho.[1]Dľa turčianského povedaniastará líškaprišla k nemu, a že
jej nedal jiesť, zastriekla mu oči blatom, aby nevidel.P.
D.[2]Dľa ľuptovského vypravovania boly tieto veci: zlatéjablko,
zlatáhruškaa zlatá, diamantami vykladanákoruna.Popelvársi jich schovával doželeznej truhličky, ktorú mu myšička dala a u sebä
schovávala, ku ktorej sa každým prichodí i po kone i naposled po železnú truhličku.
Dľa tohto vyprávania poslovia nehľadajúpopelvára; ale on
dobrovoľne ustanovuje sa pred kráľovnou, keď táto dáva vyhlásiť, aby ten šuhaj, čo
tie veci dosiahnul, prišiel si po ňu. Myšička mu je vždy radcom a pomocnicou a
naposledy príde bývať aj do kráľovského palácu, kde jej pripopelvárovi
vždy dobre bolo. (P. D.)
|
Chrastek_Povesti.txt
|
Komedie z Kníhy zákona Božího, jenž slove Ruth, sebraná,a slovutné a vzácné poctivosti pánům starším ouředníkům i jiným pánům sousedům záduši[1]kostela svatého Havla v Starém Městě pražském, pánům patronům a ochráncům mne
laskavým, Štědrého večera i pro dokázaní šetrné vděčnosti, připsaná ode mneAdama Tessaciusa Brodskýho, při témž záduši správce školního.Vytištěno v Starém Městě pražském v impresí[2]Šumanské./2Poněvadž Vaši Milosti urození a mnoho vzácní páni, všickní dobří a učení lidé s jakousi
zvláštní chutí i chtivostí comediae od pohanských lidí sepsané mají obyčej čítati a je sobě
rozjímati: nadto nesluší těmi, kteréž ex fontibus Israel,[3]to jest, z studnic Písem svatých jsou sebrané, pohrdati. Nebo i z ních užitkův
nemalých těm, kteříž je s vážností čtou a bedlivě rozjímají, dostává se nabývati. K temuž
můj nejmilejší pan otec prohlédaje, mezi jinými svými církevními prácemi v městě Slaným půl
čtvrta léta vedenými, z Knihy oné Ruth, o kteréž v bibli poznamenáno se nachází, komedí
tuto v rytmy, jakž mohlo podlé textu býti nejvlastněji, léta Páně 1603 uvedl a složil, a
maje se do města Kralový Hradce za služebníka církevního předního dostati, kdež i zůstává
(jemuž Hospodin Bůh rač na zdraví těla i duše žehnati a v prácech duchem svým napomáhati)
mně ji odeslal. Já pak, nelitujíc nákladu (ač nevím, aby on co o tom věděti měl) nyní
jsem/3ji pod jménem Vaší Milosti vytisknouti dal z
příčin zvláštních těchto: 1. Abych i tak šetrností a vděčností k Vaší Milosti, jakožto
patronům a dobrodincům svym, kteříž mně i se všemi alumny[4]školy, na ten čas mně svěřené a poručené, laskavě opatrovati a časnými věcmi
podlé možností fedrovati[5]jste ráčili a ráčíte, dokázal, věda, že terra nil pejus alit homine ingrato.[6]2. Abych místo těch minucí[7]malování a pánům sousedům[8]dle starobylé zvyklosti odsílání, čímž se mládež v školách více v učení
zameškává nežli vzdělává, jednoho každého z Vašich Milostí jedním exemplářem darovati mohl,
jakož i tak činím a že vděčně přijíti,[9]mne i všechny alumny školy v své laskavé paměti vždycky míti a nad námi
ochrannou ruku držeti ráčíte, žádám. HospoDIN ráCIž S naMI jIž býtI [= 1605]. Datum v škole
svatého Havla řečené v Starém Městě pražském, ve čtvrtek den svaté Kateřiny panny [= 25.
nov.]. Léta 1604.Vašim Milostem v službách volnýAdam Tesacius Brodský,svobodného učení bakalář./4K čtenáři pobožnému.Vím, čtenáři milý, vejborně i já to, že k Svatým písmům nic nenáleží přidávati ani
ujimati: neb, dlé vysvědčení oné řeči v Zjevení svatého Jana, kdo něco přidá k řečem božím,
že mu přidá Bůh rán napsaných v knihách těch. A kdo ujme něco od slov proroctví, odějmeť mu
Bůh díl jeho z kníhy života. Však tuto, co se v komedí této složené, mimo to, co v bibli
poznamenáno, od pana otce mého nejmilejšího přidáva, nestalo se nic na ujmu a zléhčení
Svatého písma, než více pro vysvětlení jeho, prohlídaje k časům těmto. A protož jakož
upřímně přidáno, tak žádám, že i upřímně bude od jednoho každého přijato. S tím dobře se
měj a dobře míněných prácí zle nevykládej, nýbrž náležitě užívej. Amen. HoDIe MIHI Cras tIbI[10][= 1605]./5[1]záduší— majetok, venovaný pre spásu duše; movitý i nemovitý
majetok kostola, kláštora, kapituly a pod.[2]v impresí— v kníhtlačiarni[3]ex fontibus Israel— z izraelských prameňov[4]alumnus— chovanec[5]fedrovati— podporovať[6]terra nil pejus alit homine ingrato— zem nič horšieho
nechová nad nevďačného človeka[7]minucí, minuce— minúcia, malý kalendár[8]soused, sousedé— mešťan, mešťania[9]přijíti— prijať[10]Hodie mihi, cras tibi— Dnes mne, zajtra tebe (chronogram
1605)
|
TesakMosovsky_Komedie-Ruth.html.txt
|
Životopis Benjamina Pravoslava ČervenákaPre nás, nanovo sa vyvíjať počínajúcich, je to hrozný zármutok, keď nám neľútostná smrť
vychvacuje z nášho lona mladých mužov, na ktorých duchu malo kvitnúť a dozrievať ovocie na
úžitok duchom chudobného ľudu nášho slovenského. Ale tým bolestnejšie je toto naše trúchlenie,
čím menej je tých, ktorí by v týchto, pre náš ľud nepriaznivých časoch seba zapreli a jemu
čím-tým pomôcť sa snažili. Ako po búrke krajina — tak je teraz náš ľud. Medzi takýchto
mladých, darmi ducha i srdca hojne nadaných mužov slovenských patrí i Benjamin Pravoslav
Červenák, ktorého stratu sme stokrát oželeli a ešte oželieme, lebo až doteraz stále cítime, že
ho nemáme. Predsa však sa náš plač nesmie rozhojniť v slzy kvíliacej ženy, lebo tento plač
vedie ku mdlobe citu a srdca, kým bolesť Slovana nemá byť matkou sĺz a plačov, ale prehlboká
studňa skutkov; z bolesti vychádzajúce skutky sú najkrajšie a najtrvanlivejšie. Nad to všetko
u nás má mať práca vyššiu cenu ako život. A tu sa úplne potešíme i v zármutku nad naším drahým
Pravoslavom, lebo on síce krátko žil, ale mnoho pracoval. Jeho krátky život bol celistvejší
než život mnohého sedemdesiatročného vyžilca: bolesť naša teda nech sa zmení v skutok, ktorým
by sme mu pomohli k trvanlivejšej pamiatke, spletúc kvety ním samým vypestované do venca a
položiac ich na hrob porastený trávkou.To vedomie, že sme ho mali, nech nám je balzamom; lepšie je predsa, že sme ho mali tak
šľachetného, tak usilovného, tak horlivého, tak vo všetkom príkladného, hoci aj krátko, než
keby sme ho vôbec neboli mali. Spojme sa s ním teraz tým čistejším zväzkom spomienky a na seba
prijmime to, čo on niesol vo svojich predsavzatiach, uznajme za svoje, čím on žil a čomu večne
žiť sľuboval i skutkom dokazoval. Na jeho pamiatku tu v miernej krátkosti načrtneme jeho
život.Náš Pravoslav sa narodil dňa 9. októbra 1816 v Pliešovciach, mestečku Zvolenskej stolice,
kde bol vtedy jeho otec učiteľom druhej triedy latinskej a sám na jeho prvé vzdelanie
starostlivosť vynakladal. Chlapec pod otcovským vedením vyjavoval hneď od počiatku nie
nepatrné dary ducha, takže to otca pohlo k tomu, aby svojho chlapca pripravoval aj na vyššie
štúdiá. Synčeka a žiaka svojho dal najprv do Banskej Štiavnice, neskoršie do Lučenca na
naučenie sa jazyku maďarskému, odkiaľ ho zasa priviedol do B. Štiavnice. Z B. Štiavnice, kde
pobudol viac rokov, takže tu odbavil filozofiu, odobral sa na vyššie štúdiá do Bratislavy. O
svojich štúdiách a o celom vedení v Štiavnici vydával neveľmi pekné, neveľmi chvályhodné
svedectvo, vyznávajúc, že jeho duch sa tu nevyvíjal, ale bol zatemňovaný, a zvlášť čo do
vyššieho národného povedomia, kde jeho profesor B.,[1]posmievač všetkého slovanského, i do jeho srdca vlieval tú bezbožnú nenávisť proti
svojej vlastnej krvi. Na tamto povedomí hraničí všetka duchovná ríša, niet teda divu, že i náš
Červenák, príduc r. 1836 do Bratislavy, bol bez vyšších vedomostí historických a
filozofických, a ako bol vedený, tak aj chodil. Jeho priatelia, prinesúc si posmievačský
nihilizmus svojho profesora, spolu s ním len v posmeškoch a žiackych avantúrach trávili
hodiny. Ale náš Pravoslav, ako mládenec vyšších letov, nemohol dlho zostať v tomto nihilizme,
v akom jeho vtedajší tupí priatelia až doteraz zostávajú, a nemohol ďalej vzdorovať
sebapovedomému počínaniu mládeže na bratislavskom Ústave. Sprvu iba sem-tam navštevoval
ústavné zasadnutia; koncom roku to už robil častejšie, ba dával sa už aj do čítania
zvláštnejších slovenských kníh. Ale nasledujúceho roku (1837) sa dal zapísať už aj za člena
tohto Ústavu a s takým viditeľným pokrokom v ňom zotrvával, že čoskoro si získal dôveru
mládeže v miere, v akej minulého roku nenávisť. Tu sa jeho duch obrátil do seba, vybojoval
veľké boje, až sa vypracoval k tomu povedomiu, na akom ho už vidíme stáť v jeho spisoch. Na
túto okolnosť naráža aj vo svojomZrcadlea v úvode k nemu s utajenou i
vyjavenou bolesťou píše o tomto stave svojho ducha.No nech sa niečo prebúdza akokoľvek, len nech sa to prebudí. Bez duchovných bojov nemožno
dosiahnuť nijakej výšky. V bratislavskom Ústave dostal jeho duch široké pole, na ktorom sa
mohol šíriť podľa udelenej mu expanzívnosti; preto z hračiek a žiackych žartíkov, akým sa ešte
predchádzajúceho roku odovzdával, vyústil jeho duch do akejsi celkom opačnej prísnosti, takže
nikto už v ňom nepoznal posmeškára slovenského národa, ba tým väčšmi rástol jeho duch, čím
väčšmi sa mohol prácam Ústavu venovať. Bola to nesmierna premena v jeho duchu a živote. Prvý
následok tohto jeho obrátenia sa bol, že opustil bývalých priateľov a svoju iróniu obracal
proti nim; on ich výborne poznal a videl nahotu ich nihilizmu vo svetle plnosti skutkov
slovenskej mládeže. Náš Pravoslav sa bol natoľko z hrubého vypracoval, že si získal dôveru
Ľudovíta Štúra, a tak po jeho boku kráčajúc, osvojil si aj jeho energiu a od tohto mladého
Slovana priučil sa svedomitému plneniu svätej veci a tejto veci sa zasvätil. Roku 1838 ukončil
svoje školské roky. Pretože ale pán Ľudovít Štúr sa nastávajúcej jesene zberal do Nemecka a
vysokoučený pán profesor Palkovič mal stratiť námestníka, v mládeži povstala všeobecná túžba,
aby Červenák dosiahol toto námestníctvo. Teda profesor reči a literatúry slovenskej na lýceu,
splnomocnený dištriktuálnym konventom, aby si zvolil svojho námestníka a predstavil ho
školskému senátu, upotrebiac toto právo už pri zvolení si za námestníka Ľudovíta Štúra, aj
teraz to urobil, povolajúc a ustanoviac za svojho námestníka Pravoslava Červenáka.Ústav teda pod jeho námestníctvom aj šťastne rozkvital. Hoci náš Pravoslav nemal tú
kvetnatú výrečnosť, toho nahor hľadiaceho génia, tej impozantnosti, tej očarujúcej
príťažlivosti, ktorými darmi Štúr duše uchvacuje, predsa jeho železná pilnosť, jeho
nepoškvrnená svedomitosť, jeho neustále bdenie nad horlivosťou, príčinlivosťou a mravnosťou
Ústavu, jeho katónska prísnosť,[2]karhanie a šomranie, keď sa nejaký, hoci aj ten najmenší neporiadok chcel zjaviť —
nahradili Ústavu stratu milovaného a obdivovaného Štúra. So Štúrovým odchodom čiastočne
vymizla poézia Ústavu; ale s Červenákom nastúpila zas akási tvrdosť a abstraktnosť povinnosti.
Pod ním už neoživovala Ústav tá očarujúca a násilne k sebe priťahujúca magnetickosť, ale
všetko sa samo hnalo k tomu prostriedku nášho tušenia a chcenia. Splnenie povinnosti prinášalo
odmenu prívetivého Štúrovho pohľadu, po ktorom každý túžil; no Červenák sa nikdy neuspokojoval
a stále chcel ešte viac. Ťažko tomu mládež privykala, ale predsa privykla. Pod Štúrom všetka
mládež revnila o jeho pochvalu; pod Červenákom sa hnala k práci, aby nebola pokarhaná a
ošomraná. Ale pod obidvoma bola základom túha mládeže po poznaní seba, svojho ľudu a svojich
povinností.V spoločnosti bol Červenák ducha veselého, ale vždy mal na mysli striedmosť, takže po
dlhšom besedovaní a veselení rozháňal mládež od kratochvíle a upomínal na tie alebo ony práce,
čo ostali na vykonanie. Keď sa stretol s tým, ktorému Ústav uložil nejakú prácu, hneď sa ho
vypytoval, či to vykonal alebo začal, alebo kedy to sľubuje splniť. Tým sa stalo, že všetko sa
robilo na punkt. Beda potom tomu, kto by bol zanedbal alebo premeškal; lebo aj pri desiatich
príležitostiach to vždy pripomínal, a tak každým okamihom preukazoval potrebu akurátne plniť
všetky povinnosti.Pre potrebu svojho prednášania v Ústave spísal aj históriu slovanstva. Kde by sa rukopis
našiel, nemám vedomia; s istotou však viem, že verný odpis jeho čítania má pán August Horislav Škultéty.[3]Týmto dielom, keby sa čím skôr vydalo, veľmi by sa poslúžilo našej mládeži, lebo
doteraz nemá, čím by svojmu duchu vyhovela. Nie je to, pochopiteľne, dielo dokonalé, ale do
času, dokiaľ by sme niečo podarenejšie v tomto ohľade pre naše školy a mládež mohli mať, by
našim potrebám predsa výborne vyhovelo. Pod Červenákom bola spísaná mnohými členmi Ústavu, ale
hlavne od jeho predchodcu,Zpráva o ústavu slovanském břetislavském,[4]ktorú on v októbri 1838 usporiadal a koncom toho roku za príspevky členov Ústavu
aj vydal.Známe je, že táto Zpráva doniesla pre Ústav požehnané ovocie. Lebo značné príspevky sa zo
všetkých strán na utvrdenie stolice slovenskej na žiadosť a prosbu tam prejavenú hneď zišli.
Ale Červenák pri celom tomto diele veľkú a svedomitú starostlivosť viedol a mal, takže i týmto
zreteľne rozmnožil svoje zásluhy.Básnikom síce Červenák nebol, predsa však niekedy veršoval, poverený Ústavom napísať
príležitostné verše. Ale v šťastných chvíľach rozveselenia v spoločnosti rád improvizoval
satiry, ktoré neraz veľmi vtipne v najštipľavejšom sarkazme vyjavovali jeho hlboký hnev proti
všetkým neprávostiam života a umenia.Po skončenom školskom roku 1838/39 sa poďakoval za námestníctvo, ktoré tak výborne
zastával, lebo jeho túha ho viedla do Nemecka, kde si bol uložil pokračovať vo svojich
štúdiách. A vskutku sa aj na jeseň 1839 odobral na univerzitu v Halle, kde strávil dva roky
pri štúdiu. Študoval tu s veľkou pilnosťou vedy filozofické a teologické, zvlášť sa však celou
dušou odovzdal vychovávateľstvu. Pre dokonalé udomácnenie sa v týchto vedách si zhromaždil aj
hojnú zásobu najlepších kníh. Pritom ešte v Bratislave zvláštnu pilnosť obracal na reči, takže
mal okrem rečí u nás obyčajných pekné vedomosti z rečí klasických, gréckej a latinskej, potom
talianskej, francúzskej a anglickej — najmä týmto posledným sa v Nemecku venoval a cvičil sa v
nich. Takto obohatený vedomosťami a pripravený k herkulovským prácam nášho života, navrátil sa
z cudziny do svojej milej vlasti, k bratovi Karolovi Červenákovi, učiteľovi na D. Bodoni, na
jeseň 1841.Tu bola jeho prvá prácaHistorie církevní,[5]ktorú podľa nemeckého školského vydania prepracoval, rozšíril a opatril
poznámkami, vo viac ako 5000 exemplároch vydaná, v krátkom čase sa rozobrala. Škoda, že ani
len jeho meno nie je k nej pridané. Tu u brata žil vo voľných hodinách, ktorých síce bolo
veľmi málo, dosť veselo, spievajúc často národné piesne, čo trvalo až do marca 1842. Potom ale
hneď na tele miznúť (hynúť) začal, silu strácal, predsa však nerád počul, ak mu niekto jeho
nemoc staval pred oči, stále ešte silno dúfajúc, že sa z choroby dostane. Najradšej hovoril o
dôležitostiach svojho národa, a ak natrafil ma posmievačov národa alebo odrodilcov, veľmi
ťažko to niesol, a k zaháľačom, zvlášť však k lenivým, nečinným kňazom mal odpor, trúdmi
(trubcami) ich nazývajúc, ba s takými ani hovoriť si nežiadajúc. V marci, apríli a máji, až
pokiaľ naveky nezaspal, denne klesal, ale piesne Cic, kozy…,[6]Hej, Slováci atď. si predsa len každý deň zaspieval.Tu spísal totoZrcadlo Slovenska, ktoré dokončieval už v najväčších
bolestiach svojej nemoci a zjavne sa ponáhľal, len aby toto dielko mohol dokončiť; zaiste
vedel sám, že sa už čoskoro bude musieť rozlúčiť so životom, na ktorý sa tak svedomite bol
pripravoval. V posledných dňoch života odovzdal týchto niekoľko hárkov spísaných v bolestiach
peštianskym našim Slovanom s týmito slovami: „Vám oddávam toto dielko posledné v mojom živote:
nedajte mu zahynúť; toto je moja posledná obeť, ktorú môžem položiť na oltár svojho národa. Ja
sa čoskoro odoberiem k otcom. Bol by som viac obetoval, keby som bol mohol. Už je ale darmo!“Náš šľachetný Červenák, navrátiac sa zasa z Pešti k bratovi, ako aj predtým, veľmi rád
prebýval v záhrade a kvietkami sa zaoberal, áno, aj predposledný deň svojho života temer celý
deň strávil v záhrade, a až keď prišiel večer, odobral sa na posteľ, aby z nej viac nevstal.
Lebo 15. júna nemohol už vstať a vtedy ešte povedal slová v posledných dňoch života mnohokrát
opakované: „Ó, keby som vám mohol aspoň sedem rokov žiť a začaté práce dokončiť.“ načo potom
popoludní sa rozlúčil so svetom a svoju dušu tomu Najvyššiemu navrátil, zanechajúc nám svoje
meno, hodné pamiatky, i skutky a zásluhy, ktoré zostanú zvečnené v panteóne našej histórie.
Lebo nech aj málo bolo, čo konal, predsa mnoho toho bolo v živote krátkom.[7][8]Pripájame tu ešte aj rozvrh pedagogiky, na ktorú sa chystal a pripravoval náš Červenák; je
však ten rozvrh len na malej, uzučkej kartičke — literami drobnučkými poznačený, takže i to,
čo tu oznamujeme, len s veľkou núdzou sme mohli vypísať.„Úvod bude obsahovať vysvetlenie pojmov novej pedagogiky, ktorá sa začína Amosom
Komenským. Potom je ona vyvíjaním sa dobrého v človeku, in potentia,[9]v dobrej vôli, in actu;[10]rozoberanie pojmov dobrého a zlého. Pedagogika bude podávať pravidlá, podľa
ktorých sa človek stáva človekom, a síce, ako to ľudská spoločnosť alebo pomoc a život iných a
sily vlastné každého jedného vyhľadávajú. — A bude teda pojednávať:ČASŤ AO predmete vychovávania vôbec, čiže o človeku, a to:I. O človeku vo vzťahu k prírode, vedľa ktorej sa on nazýva indivíduum.II. O človeku vo vzťahu k sebe samému, čiže o subjekte. Vedomie, poznávanie, chcenie.III. O človeku vo vzťahu k svetu duchovnému, o osobnosti, personálnosti.Čo do jednotlivosti človeka:1. Osoba abstraktná alebo juridická, vzhľadom na osobné práva.2. Osoba podľa jej rozmanitosti a rozdielov, ktoré sú:a) domácnosťb) obecc) duch národa a času.3. Osoba v jej absolútnosti, vo vzťahu k bohu, pole náboženské a etické.ČASŤ BČlovek vedený k ľudskosti pomocou iných. Vlastná pedagogika. Tá sa začína jeho počiatkom,
ktorý sa nachádza v rodine a vedie človeka k samostatnosti. Odtiaľto povstáva:I. Výchova domáca, ktorá spravidla čerpá z pojmov rozličných vekov, v ktorých človek žije
v domácnosti, čiže:1. stav embryonálny2. stav detský3. stav chlapčenský.Človek však na dosiahnutie svojho určenia musí z domácnosti vystúpiť do sveta, za
prostriedok tomu slúži:II. Výchova verejná, čiže škola, ktorá stojí medzi domácnosťou a verejnosťou, tu:1. o škole vôbec2. o spôsobe vyučovania3. o školskej disciplíne.No človek musí vo verejnom živote zaujímať určité miesto, k nemu musí byť vedený, aby sa
tam samostatne pohyboval. Toto zasa robí:III. Príprava na povolanie alebo stav. Z pojmu obce vyčleňujem — stav plody surové
dobývajúci, stav prerábajúci a stav všeobecný alebo najvyšší.1. Povolanie najvyššieho stavu požaduje:a) školy všeobecné, elementárneb) školy vyššie národnéc) georgica,[11]atď.2. Povolanie prerábajúceho stavu, kam náležia:a) normálne školyb) reálne školyc) banské školy.3. Povolanie vyššie, kam náležia:a) vojenské školyb) školy pre vzdelanie školských učiteľovc) školy učených, čiže gymnáziá.Pri každej škole podľa jej zvláštnej povahy a určenia budú sa rozoberať:1. Predmety školské, a to:a) vedeckého druhu, ktoré sú:aa) povahy logickej (gramatika, matematika atď.)bb) povahy prírodnej (prírodopis, zemepis atď.)cc) povahy duchovnej (dejepis, jazyk, náboženstvo).b) Predmety technické a umelecké:aa) spev a hudbabb) písmo a maľbacc) gymnastika.2. Metóda, a to v každej škole podľa jej potrieb:a) vôbecb) zvlášťc) jednotlivo.Človek už takto vyvinutý a pre budúcu činnosť vyhranený vystupuje zo školy a svojím
rozumom a podľa svojej vôle sa riadi, a tieto dáva.ČASŤ CO vlastnom sebavychovávaní. Kde mu náležíI. Jeho zvláštnosti vyskúmať i rozvíjať.II. Ideu jeho stavu a povolania uskutočňovať — čo je otec, remeselník, vojak, sedliak,
učený atď.III. Pokoj svedomia hľadať, k božstvu sa povznášať a s ním sa zmieriť.Tu dosahuje cieľ svojho určenia, tu sa jeho výchova dokonáva!“Toľko je napísané rukou nášho Červenáka.Tu ešte, pre dokonalejšie porozumenie a predstavenie si takej peknej postavy, ako je náš
Pravoslav, spomeniem niektoré listy, ktoré písaval z Nemecka svojim priateľom. I v nich veje
ten istý duch, v akom sme sa ho v týchto nákresoch usilovali predstaviť.V Halle dňa 19. novembra 1839Nie je to síce tak dávno, čo som sa Vám z tejto ďalekej cudziny ohlásil: predsa však
nechcem opustiť poskytnutú mi teraz príležitosť na písanie. Veľmi je nám to nemilé, že naše
častejšie písanie si z príčiny mnohých prekážok musí byť suché a pretrhnuté. No čo robiť? V
prvom liste som sa pýtal na niektoré Vaše problémy, ako aj o to Vás žiadal, aby ste nás čím
skôr nejakým listom potešili. Pracujte na tom čím čerstvejšie, aby všetko, na čo som sa pýtal,
privedené bolo ku koncu: potom nám dajte správu, pre naše potešenie a uspokojenie.Ďalej nemôžem zamlčať jednu predôležitú vec, ktorá až doteraz bola u nás celkom zanedbaná.
Rozumiem tu prírodné vedy, ktoré my najlepšie môžeme použiť pre dobro národa. Skumné vedy sú
pre nás ako pre ľud citlivého národa suché,[12]napriek tomu musia byť postavené živlom naším. A predsa výborné spisy Preslove[13]len tak povrchne prezeráme. Myslel som na tieto veci dávno, majúc sám k
prírodníctvu chuť a vrodenú vôľu a iba z toho ohľadu som sa nepričiňoval, že som sa domnieval,
akoby najpríhodnejšie bolo tu na univerzitách Nemecka tieto vedy študovať. Myslel som si, že
tu prídem k prírodným vedomostiam ľahším spôsobom než u nás v Uhrách. Ale v tom som sa veľmi
sklamal, presvedčiac sa o tom, že Nemci sú tu takými majstrami ako v inom a ako som si to
predstavoval. Viedeň je síce v tomto ohľade jedno z najlepšie zriadených miest a jeho
prírodovedecké ústavy z najvýbornejších… Vy máte v Bratislave znamenitého učiteľa prírodných vied,[14]máte aj výborné knihy v knižnici slovenského Ústavu, ktoré Vám vysvetlia názvy a
mená: preto Vás preboha prosíme, študujte popri rečiach, filozofii, histórii aj vedy prírodné,
a to pilne a neúnavne. A napomínajte zvlášť tých, ktorí preukazujú k týmto vedám osobitné dary
a schopnosti, aby si zavčasu určitú triedu vyvolili, ktorej by potom celý svoj budúci život
zasvätili; vôbec by bolo dobré, aby si hneď každý, príduc do triedy filozofickej, isté
oddelenie vedomosti vyvolil, nadovšetko si ho privlastniť hľadel, a nie, ako sa to vôbec
stáva, vedy všelijakého druhu temer bez cieľa prebehal. Pravda, nie je tomu mládež na príčine,
ale celý život vychovávania a vyučovania, celá ústrojnosť škôl v našej vlasti, ktorá nikomu
neukáže to, čo by bolo pre neho najprospešnejšie a nedopustí mu, aby si zvolil to, na čo má
najväčšie schopnosti a vôľu! — No Vy horlite, hovorte a napomínajte, a časom sa to aj u nás
napraviť musí. Amerling[16]v Čechách v tomto ohľade blažene pôsobí atď.PravoslavV Halle dňa 19. januára 1840Štvrť roka už šťastlivo uplynulo, čo tu v opravdivom vyhnanstve žijúc, ani najmenšieho
chýru o Vás sa nedozvedáme a každodenne nejaké správy o svojom rodisku netrpezlivo očakávame.
Veľmi to ľutovať musím, že aj také mrzutosti, ktoré by sa celkom do listov mladíkov vyšším
cieľom zasvätených nikdy nemali dostať, majú byť predmetom môjho listu. Nie mi je možné ďalej
sa zdržať, aby som mlčaním prešiel naše nepríjemnosti a Vám bratsky nevyčítal Vaše dlhé
mlčanie. Neviem, či táto Vaša skúpozvukosť a nedbanlivosť pochádza z váhavosti, či z
ľahkomyseľnosti, či z chladnosti a nelásky k nám alebo z iných príčin: ale Vás prosím i
upomínam, aby ste nám už ďalej na Váš list čakať nedali. Lebo my Vás neprestaneme upomínať. My
Vám síce uznáme, že ste, zvlášť Vy, premnohými prácami, ktoré na Vašej hlave spočívajú,
zaťažený: no poznáme aj Vašu vôľu a príkladnú horlivosť. Alebo ak naprosto nemôžete, prečo si
nezavoláte na pomoc iných? Okrem toho Vás i napomíname, aby ste toľko nesedeli a dňom i nocou
nepracovali; aby ste ako aj my neskoršie neobanovali. Konajte aj telesné pohyby, a interpone
tuis interdum gaudia curis!,[17]aby sme sa nemuseli všetci zavčasu z divadla Slávie zberať. Národ nás potrebuje.
Miloslav, Miloslav,[18]varujte sa, my sa bojíme o Vás. Durte, naháňajte aj iných do práce, žehrite,
napomínajte, nech každý pracuje, aby nemusel všetko robiť jeden.Preneste sa ale, nech ešte niečo o Vašom mlčaní poviem, do nášho položenia, v ktorom od
najmilšieho na svete, od vlasti a národa oddialení, naskrze nič o veciach ľudu slovenského sa
nedozvieme, a pýtajte sa seba samého, či by ste ináč mohli hovoriť. Vedzte, že my sme sa z
našej strany všemožne snažili na tom pracovať, aby zväzok s našimi pokrvníkmi skrze naše
osamotenie neslabol: ale druhá stránka si z toho máločo robila. Tak na počiatku novembra sme
si prostredníctvom berlínskych bratov dali zaopatriť Tygodnik literacki,[19]ale až podnes o tom nedostávame správu. Do Budyšína som už dvakrát písal ohľadne
kníh nami im obetovaných, ale nedostal som ani slova odpovede. Z Prahy síce preukázali toľko
poriadnosti, že odpovedali, no aj odtiaľ len viac mrzutosti než potešenia človek musí zažiť.
To všetko a iné len k veľkému zarmúteniu, ba rozhorčeniu slúži. Ešte je to medzi mnohými
našincami — len čistý diletantizmus, to milé naše vlastenectvo.Vás teda teraz prosím, drahý náš Milko, potešte nás v týchto nehostinných, ba neľudských
končinách Nemcov ľúbymi ťahmi Vášho pera a plamenných myšlienok. U Vás sú okrem toho všetky
správy zo Slovenska a Slovanska: a tie zaujmú naše duše túžiace po Slávii. Vedzte, že my tu
dobre budeme môcť použiť Vaše listy a správy — je tu svet literárny. Nuž — len píšte čím skôr.Čo robíme my? Nuž — študujeme a vzdelávame sa, nakoľko nám to dovoľujú naše dary a
spôsobilosti! Lebo sa to tu výborne dá robiť. Tí naši professores philosophiae[20]nemuseli, keď boli tu, iné robiť, než buršovať a lomnovať,[21]a zvlášť ten môj bývalý B…[22]lebo tí ľudia nepoznajú z pravej filozofie ani toľko ako ja z malabarčiny. Greguš[23]bol predsa filozofickejšia hlava ako všetci ostatní, ale i tak nemal poňatia o
najnovších pokrokoch vo filozofii. Ten sa tiež viac o maďarčinu a prostredníctvom maďaromanov
o punče a karty staral než o najnovšie velikánske pokroky vedy. — My teraz prepisujeme pre
nášho veľkého Slováka Šafárika Žalmy zo starého rukopisu česko-latinského z wittenberskej
knižnice, a kladieme ich najskôr do 13. storočia. Naša reč bude opäť obohatená niekoľko sto
starými slovami. Ľudovít zbiera pre neho do národopisnej mapy mená slovanských dedín v Lužici.[24]Máme tu pri sebe i dvoch Slovanov z Lužice, bratov, ktorým dávame hodiny z
českoslovenčiny. Často nám rozprávajú o neslýchane neľudskom zaobchádzaní Nemcov s Lužičanmi,
o akom sa svetu ani snívať nemohlo. Staráme sa, aby sme čím viac takýchto správ zobrali: veru
to budú výborné pomôcky na vylíčenie rázu týchto bohaprázdnych netvorov. Ó, brat, to sú hrôzy!
Títo naničhodníci majú len na jazyku svoju Humanität;[25]vedia sa ukryť pod plášť nevinnosti a iným rozličné hriechy vyčítať, lož a
klamstvo roztrusovať; a my sme predsa takí nešťastní duchovia, že sa cez ich sklá, ich
časopisy na beh vecí musíme dívať. Tí ľudia nevedia povedať slovo pravdy, píšuc o Slovanstve.
Sú to večne zaprisahaní nepriatelia všetkého, čo sa nazýva slovanským. Ach, a v Čechách, tam
je mnoho obskurantov česko-nemeckých: šťastie, že sila ducha a vedectva i energie pôsobenia a
života je na strane slovanských Čechov, tých vznešených duší, ktoré i Vy poznáte. Čechia,
Čechia, hlboko si bola padla!PravoslavNuž takýto bol náš Pravoslav a takýto nám zostane už naveky. On už k tomu nič nepridá, ale
ani svet nebude môcť z toho nič odňať. V tom je jeho duch, jeho podstata, jeho bytosť, čo nám
po sebe zanechal; my sa v tom zhliadajme, v tom sa poznávajme, to za svoje uznávajme a ním
začatú niť ďalej praďme. Lebo z tohto prúdu žitia všetkých lepších koristí človečenstvo, a v
tejto niti, a v tejto reťazi, a v tomto stavaní žiť budeme na veky. Pokoj prachu tohto
peknoduchého Slováka, sláva ale večná na zemi i na nebi duchu jeho.[1]Profesor B.— Štefan Boleman (1795 — 1882) bol v rokoch 1820 až
1840 profesorom v Banskej Štiavnici a vyučoval syntax. Boleman neprial slovenským národným
snahám.[2]Jeho katonská prísnosť— podľa rímskeho štátnika a spisovateľa
Cata Marca Porcia (234 — 149 pr. n. l.), ktorý bol vzorom prísnych mravov[3]August Horislav Škultéty(1819 — 1892) — buditeľ a spisovateľ,
praktický pedagóg. Za Štúrovho a Červenákovho pobytu v Halle bol námestníkom profesora
Palkoviča.[4]Zpráva o ústavu slovanském…, při evangelickém lýceu v Prešporku
na rok 1837/8 vydaná. V Prešporku 1839. Tiskem K. B. Wiganda.[5]Historie Cirkve křesťanské, ku potřebám školským a domácim.
Vydání od Kalwerské společnosti a nyní podle šestého ponapraveného vydání z německého
jazyka na slovenský přeložená. V Kyseku 1842.[6]Cic, Kozy…— posledná strofa z Piesne prostonárodnej od K.
Kuzmányho, Zora 1835, s. 168[7]V živote krátkom— Červenák (9. 10. 1816 — 15. 6. 1842) zomrel 26
ročný.[8]Jeho brat Karol zasadil pri Pravoslavovom hrobe dve lipy na znak toho, že tu odpočíva
verný Slovan.[9]in potentia— lat., v moci, v možnostiach[10]in actu— lat., v čine, v skutku[11]georgica— gr., poľnohospodárske[12]Ja sa v tomto nezhodujem s úbohým Pravoslavom: každá veda je z jednej strany suchá, z
inej zaujímavá. A my Slovania sme na všetky vedy schopní a potrebujeme k nášmu veľkému
určeniu byť ľudia celiství. Pravda, veda nie je pre pohodlných ľudí — ale pre nás veda je,
lebo sa vieme zaprieť.[13]Výborné spisy Preslove— Jan Svatopluk Presl (1791 — 1849), český
prírodovedec, profesor na univerzite v Prahe, založil českú prírodovedeckú
literatúru[14]Je to povestný profesor Gabriel Kováč-Martiny,[14]syn bývalého superintendenta, muž dokonalý, slávu prešporského lýcea i
utvrdivší i udržujúci. K tomu zástanca nášho tamojšieho Ústavu nehrozený![1414]Gabriel Kováč-Martiny(1782 — 1845) — pochádzal z Turieho
Poľa. Od r. 1817 profesor matematiky, prírodopisu a fyziky v Bratislave[16]Karel Slavoj Amerling(1807 — 1884) — český lekár, filozof a
prírodovedec[17]Interpone tuis interdum gaudia curis!— lat. Polož niekedy medzi
svoje starosti aj radosť.[18]Miloslav, Miloslav…— list písal Červenák Jozefovi Miloslavovi
Hurbanovi[19]Tygodnik literacki— poľský literárny časopis, ktorý vychádzal v
Poznani v rokoch 1838 — 1845[20]Professores philosophiae— lat. Profesori filozofie[21]buršovať a lomnovať— voľne z nem. viesť nespútaný študentský
život[22]Ten môj bývalý B.— Červenák má opäť na mysli profesora Štefana
Bolemana, ktorý bol od r. 1840 prvým profesorom teológie na bratislavskom lýceu.[23]Michal Greguš(1793 — 1838) — od r. 1833 profesor filozofie na
bratislavskom lýceu[24]Ľudovít zbiera pre neho…— Ľudovít Štúr navštívil za svojho
pobytu v Halle kraje Lužických Srbov (1839).[25]Humanität— nem., ľudskosť, humanizmus
|
Hurban_Zivotopis-Benjamina-Pravoslava-Cervenaka.html.txt
|
1Bože môj drahý, koľko premien stane sa to do roka na tomto svete — ba za malý krátky
deň! Dnes chlapi ešte spolu smejú a zhovárajú sa na ceste, ženy zas pred kostolom jedna
druhú ohovárajú a zajtra len keď leží jeden alebo druhý z nich na doske.„Nuž ale tak to býva,“ hovorieva o tom stryná Brezinovie, „tak to býva! Ľudia sú pyšní,
a keby ich pán boh nezavrátil, nazdali by sa, že niet nad nimi pána. Takto, keď nie iného,
aspoň smrti sa boja. Ale najlepšie je to byť vždy hotovým odobrať sa z tejto zeme.“ A
stryná pobožne vzdychla a pozrela hore, k povale.„Ale hej… ale hej!“ prisviedčala jej nevesta. „Nič sme sem nedoniesli — ani nič odtiaľto
neodnesieme. Všetko na tejto zemi je len márnosť. Čo sa ako trápiš, čo koľko nazháňaš,
všetko tu musíš nechať — všetko, do ihly!“„Veru všetko… veru všetko,“ a stará stryná pokyvuje hlavou, že je celkom uzrozumená so
svojou nevestou. Ale neveste je ešte málo, že len povrchne jej uznajú pravdu. Ona by
chcela, keby stará dľa toho aj žiť chcela. Na príklad, keby tak otvorila v sypárni truhlu a
povykladala z nej tie kusy plátna, čo od rokov a rokov ta naukladala. Alebo keby otvorila
ten veľký uzol, v ktorom — hm — bude veru hodne tej márnosti svetskej. Nuž ale testiná
nechce tomu rozumieť. Nemá toľko vnímavosti, aby si nevestinu múdru radu bližšie k srdcu a
potom k truhle pripustila. Hja, staroba nie blázon! Tá prikvačí nielen telo, ale oslabí aj
ducha a vnímavosť…Stryná Brezinovie, keď začne o niečom hovoriť, neprestane hockde, v polovici — bez
všetkého spôsobu. Keď dačo múdreho povie, hneď uvedie i príklady, aby ju poslucháčky dobre
rozumeli. Tak aj dnes vytkla si, že objasní, čo to tá márnosť. Ale to nejde len tak z
rukáva vysypať; musí si najprv všetko rozmyslieť a poslucháčky dôkladne pripraviť. Aby
videli, že ide vážne hovoriť, prihladila si vlasy, napravila čepiec, pritúžila na ňom
čierny hodvábny náčelník so širokou mašľou, oprela nohy o nízky stolček, ruky do lona,
oprúc sa nimi o kolená. Susedy, sediace vôkol nej na laviciach, hľadeli sa tiež pripraviť
na vážnu rozpravu. Znali dobre stryninu obyčaj. Stará, vidiac, že všetko je už hotové,
pokračovala:„Veru všetko márnosť!… Ale nemyslite, že len plátno a peniaze, čo si zhonobujeme na
staré dni,“ a pozrela s horkou výčitkou na nevestu, „ale aj krása. Ženy moje, krása… tá vám
najskôr pominie. Keby ste boli videli mňa! Ale čože — vy to nepamätáte — kdeže by aj! Aká
som bola pekná! Líca mi len tak kvitli ako pivónie — mládenci lipli za mnou ako osy za
sladkými hruškami — vrstovnice mi závideli. A ono čo! O krátky čas dostala som sypanice — a
orapavela som vám. Ľudia sa smiali na mne, že mi vraj čerti hrach na tvári mlátili. Hej,
veru — ja som podstúpila! Vrstovnice mi už nezávideli; nemali mi čo — mládenci prestali za
mnou chodiť. Mať mi prestala kupovať šatky a čepce — že sa aj tak nikdy nevydám. Brat mi
deň po deň letel k hlave, že či ma bude vždy obchodiť v svojom dome, ak len tak starou
dievkou zostanem. Vrstovnice sa do jednej povydávali — ja som len v parte čakala a čakala.
Iba raz — sama neviem ako — keď prišiel pytač! Vydala som sa, ako tie druhé — a bolo mi
veru vždy dobre. Môj nebohý muž — nech mu dá boh veselé zmŕtvychvstanie — ten ma vždy na
rukách nosil; zagazdovali sme sa pomaly a dobre nám bolo, i našim deťom. A tie druhé? —
Bože môj, i hladkú tvár mali, i natreli sa veru dosť biedy, i nazávideli sa mi. Im ešte
skôr opadali ruže že mne. Nuž povedzte, či krása je nie márnosť?“„Veru márnosť… veru márnosť,“ pokyvovali susedy. Stryná s úľubou prešla po nich svojimi
živými očami, tešiac sa, že jej reč všetky odobrujú. No ešte nebola pri samej veci. Ešte
jasnejšie chcela vysvetliť, čo tu márnosť — lebo jej minulosť už málokto znal v dedine — tá
patrila už histórii: preto vkročila v prítomnosť.„Alebo pozrite na Evu Kostrubovie! Idem dnes do kostola sadnem do lavice: tu predo mnou
sedí Eva, oblečená akoby len toť bola zo sobáša prišla. Na hlave ani šatky, len široký
čepiec, obelasený. Na ňom podvíka, riedka a vyšívaná, akej ani u mladuchy ľahko nevidíš.
Dolu chrbtom jej viseli stužky z čepca. Na hrdle kvetastá olejkovaná šatka a červený
živôtik. No všetko, všetko len tak jarabelo sa na nej. Nuž povážte si len, povážte, stvory
moje, ale ste to kedy videli? No, reku, stvorička moja — myslím sebe — ty si chytro zložila
pokoru za mužom. Muž ešte ani dobre nezastydne, a ona dáva sa už na takéto márnosti
svetské! Pamätajte len, pamätajte; ja budem hniť a vy budete žiť — ale uvidíte, že tá
nepochodí dobre. Ale ani to by ešte nebolo toľko, nech by sa tam vyobliekala, ako chcela —
pre mňa si veru môže i rohy postaviť na hlavu — ale ako vám to pozeralo pesničky! Nech pán
boh chráni, každé numero osebe! Ak sa neobzrela pri každej pesničke desať ráz, to ani raz!
A to vám tak vykrúcala tú hlavu… joj — ba veru dobre sa človeku dačo nestane! Oči jej
pobehali po celej pavlači: kde len aký chlap, každého musela vidieť. Hej, veru sme my tak
nerobili! I ja mala som sa do čoho poobliekať. Už mi dvadsať rokov v zemi hnije; povedzte,
či ste ma len raz videli pozrieť krivým okom na daktorého chlapa. No, povedzte! Ja som ešte
podnes nezložila pokory za ním. Pokorujem i dnes a budem až do smrti.“Ženy jej prisvedčili hlavami, len nevesta usmiala sa pohŕdavo.„Čože by ste to povedali, mamo! Veď vy ste už stará žena. Vám by ani nesvedčilo bez
pokory chodiť. Eva je ešte mladá. Bože môj, ešte nemá ani päťadvadsať rokov, a už by sa
mala zababušiť do čierneho a chodiť pomedzi svet ako zadubená! Teraz jej je tri svety,
nechže sa tam oblieka. A že za mužskými pozerá — to je veru nie pravda. Keď človek v tom
božom chráme to numero pozerá, veru musí sa dobre prizrieť, by si potom pesničku našiel. Ja
sama pozriem vše i dva i tri razy — ale zato mi nik nevyhodil na oči, že za chlapmi
sliedim.“„A ono ktože ho vie — čo pozeráš. Tam pri tabuľkách ti sedí Jano, nuž ktovie — ktovie?“„Nuž dobre,“ priznala sa nevesta, začervenajúc sa ako ruža, „dobre; ale mi nik nevyhodil
ešte na oči, že —“„Hja, to je celkom iné — to sa nemôže tak hore brať. Ty si môžeš pozerať na svojho muža,
koľko len chceš. Ale Eva… vdovica! Má var na pavlači muža? Ani muža, ani brata, a predsa
očima sliedi, kde by, kde by nemala. A preto ja povedám, že tá nepochodí dobre. Ale sa jej
var dobre nestalo, keď si ju vzal nebohý Kostrub? Nemala ničoho nič, bola chudobná ako
kostolná myš. Mať ju nemala čím vypraviť, kde by sa bola podela? A tu neprišla do hotového?
Kedyže by bola mohla mäso doma jesť, kedyže by si bola mohla navariť mastných pirohov? Pri
Kostrubovi jej len tak tiekla omasta, čo jej muž vypásol. On sebe navaril v hrnčíčku húb,
čo si za kravami do kapsičky nazbieral, a jej kázal, aby si uvarila dačo lepšieho. A teraz
ledva sa zem zavrela za ním, Evin rozum už ktovie kade lieta! Pamätajte, ja budem na božom
súde a vy v ľudskom blude, ale budete ešte spomínať moje reči — že som mala pravdu. Oj —
každý tiež nebude taký, ako bol nebohý Kostrub. I nahladuje sa pri ňom — nieto ešte že by
si osebe varila!“„Ach, mohol jej nedávať osebe variť — nik mu nekázal. Eva by sa bola i húb najedla, tak
ako i on. Ale načo ju tak naučil? On bol vdovec, obstarný človek, mohol byť len rád, že má
takú hodnú ženu. A tak by to malo byť, každý chlap mal by ešte i to miesto ofúknuť, kde si
má jeho žena sadnúť. Ale takto… takto! My sa im za podnož dávame… dáme si i skálie na
vrchhlave tĺcť — potom nie div, že je svet taký prevrátený. Chlap si myslí, že je bohviečo
— a žena len rob a hrdluj na takých… takých… trúdov!“Jedna suseda zatákla rozhorlenú nevestu:„Ach, dievčička… ty len čuš! Čože ti tiež chybí? Len vtáčie mlieko! Máš všetkých vecí
dosť — čo ti len srdce zažiada. A veru ani na muža nemôžeš sa žalovať, veď zachodí s tebou,
ani s medovou pannou. Ale keby si mala takého ako ja!… Hej — ja veru viem, čo je to zlý
muž.“Stryná zlobne pozrela na nevestu:„Ale dajte jej pokoj. Nevie, čo má od dobroty robiť. Tára, že by to ani na steny
nepopísal. Evu zastávať… to je daromná vec! Čo je raz mrzko, to je mrzko! Ktorá žena za
svojím mužom ani len rok nevládze pokorovať, to je nie žena. Ktorá pri smrteľnej posteli
mužovej už na iných myslí… fuj — fuj — hanba… posmech!“Nevestu začalo rozoberať. Tvár rozpálila sa jej, oči iskrili: testiná jej do živého
došla:„Už aspoň len povedzte, na koho myslí, za kým chodí… Ja neviem, čo vám len urobila!“„A veru chodí. Pravda, som ju za ním chodiť nevidela… ale s ním keď smiechoty robila.
Chodí… chodí… opravdive chodí!“Nevesta zvedavo pozrela na susedu, ktorá toto tvrdila, i opýtala sa jej:„Nuž dobre. Už len aspoň povedzte, za kým chodí, aby sme vedeli.“„A veru za Janom Pecúchovie.“Nevesta sa rozosmiala:„Ha-ha-ha! Nuž ale za tým dreveným Janom? Cha-cha-cha! Za Pecú-ú-chom! Iba ak by sa jej
rozum čistil, aby ona za takým… takým — odľudom chodila. Veď ten ani nepozrie na ňu: a čo
by bola zlatá! Hocijaká stará dievka neotrie sa oň; nieto Eva — peňažitá osoba. A za
kraviara! Teraz je svet taký, že chce, čo raz to vyššie. Nuž len Eva by chcela zomrieť
kraviarkou? Ó-ó-ó!“„Var sa gazdovský syn ulakomí na ňu? Ohó — hejk hore na mieste!“ A starej strynej klopty
na čepci sa v povetrí mihali, bola rozhnevaná.Eva Kostrubovie ani sa nenazdala, ako sa druhé o ňu starajú. Bezstarostne skladala
sviatočné šaty, aby ich uložila do truhly až do budúcej nedele. Tu i tu šibla okom i na
ulicu, lebo zvedavosť — to bolo vždy jej slabou stránkou. Nebohý muž nie že by ju bol preto
káral — lebo starí ľudia neradi vidia živých, zvedavých ľudí — ale ešte ju vše pochválil,
že mu vie rozprávať o všetkom, čo sa v dedine stalo. On nedbal, nech hovorila, čo len
chcela — len nech hovorila; pri jej štebote a smiechu cítil sa, že omladol. Keď pozrel do
tej vysmiatej, veselej tváre — akoby len polovica rokov tlačila jeho plecia.„Veď dobre, nechže sa smeje — veď je ešte mladá,“ pomyslel si starý Kostrub. „Načože som
ju vzal, len nato, aby mi bolo akomak veselšie. Čo mi je z domu, keď všetky kúty na mňa
majú vrčať? Lepšie jedna hodinka takáto veselá že celé roky osebe — bez ženy.“A Kostrub mal aj pravdu. Jeho mladá žena obveselila celý, predtým tak pustý dom.
Kostrubova mať, starena už vo vysokom veku, hoci nemala veľmi rada nevestu, predsa musela
sa mnoho ráz pri nej obveseliť.Kostrub v takéto chvíle sa blažene usmieval a sám sebe vravel: „Ej, Jano… Jano! Ale je
za žena! Čo by ti len povedala tvoja Dora, keby teraz sem prišla nazrieť!“No Dora neprišla; bola tam, odkiaľ ešte nikto neprišiel naštíviť svojich milých. A čo by
bola aj prišla, nebola by sa na svojho Kostruba nahnevala. Bola by odobrila všetko,
čokoľvek urobil, lebo ho rada videla.A tak Eva bola za Kostrubom spokojná, nechybelo jej nič, mala všetkého dosť. Jej muž
nielen od pasenia dostával hodný zôsyp a plat, ale i rozumom vedel hodne zarobiť. Keď
gazdinám v jeseni bol dáky groš treba, vzali pol štvrtníka ovsa a predali začo-zato
kraviarovi. Zbožia pribývalo, skrine sa plnili a povala uhýňala sa pod ich tiažou. Na jar
išlo zbožie na trh za pekný groš. Tak, nevediac ani ako, každú zimu vyrobil ešte viac než
cez leto na pasovisku. Peniaze šli medzi svet, interesy rástli, kraviar bol bohatým
človekom. Pred samou smrťou chytila sa ho pýcha — kúpil si dom i s pekným sadom a dvorom,
aby žena po jeho smrti nemusela sa z jednej hospody prevláčať na druhú.Nuž a Eva? Tej sa to páčilo. Bože môj — akoby aj nie! Chudobná hofierova dcéra stane sa
domkárkou — a to peňažitou domkárkou.Ale muž nielen že jej kúpil pekný dom a dvor, ale i do truhly jej kupoval mnoho. Tu
tlačenia na oplecko, tu stužku do čepca: a kto by to vyrátal všetko, čím jej nabíjal
truhlice!A nielen to. On prijal do svojho domu i jej otca a ako pravý syn staral sa oň. Nuž či
nemá dosť príčin želieť za takým mužom?Bolo by jej bývalo ešte dobre, keby jej susedy boli pokoj dali. Ale tie ju vždy
ohovárali. Zvlášte totka Brezinovie. No veď aj mala prečo ju ohovárať — načo jej vstúpila
toľme do cesty, taká hocijaká kraviarka? Kým Kostrub neodkúpil ten dom i dvor, Brezinovie
husi chodili sa naň pásavať. Ako ich stryná ráno vyhnala, nemusela sa ani ozrieť o ne,
pásli sa na pažiti v susednom dvore až do božieho večera. Ale najtiaž to prísť Eve! Čo
stariga raz vošla do dvora, to ju Eva zakaždým metliu vyhnala. Starý Kostrub jej dohováral:
„Ale dievčička, daj tej husi pokoj; čo sa ty na kolomaž rozleješ, tá ti nebude už inde. Hus
je veľmi priečne stvorenie. Pre tú pažiť ty veru budeš gazdovať; jest mi tu bože — nebude z
nej dva batohy sena. A ani krava to nebude chcieť žrať. Nechaj, daj si so starou Brezinovie
pokoj. Vieš, že keď sa tá do dakoho zahryzie, nedá mu viac nikdy pokoja.“Ale Eva nedala si povedať. Ona, z chudobného domu bola veľmi pyšná na pažiť vo svojom
dvore. Každý chudobný človek je taký, keď k dačomu príde; chce razom zbohatnúť a z každého
stebla vziať osoh. Preto na svoje málo-neveľa vždy drží viac než boháč na svoje polia a
lúky. Keď mu jeden kríž zamokne alebo batoh trávy zhynie — ide sa pominúť starosťou, že čo
to bude, ako to vygazduje. Tak aj Eva, rozžialená nad svojou krivdou, začala zalamovať
rukami: „O všetko tu prídeme. Najprv nám spasú dvor. Už nielen Brezinovie husi sem chodia,
ale aj statok z celej dediny sa v ňom stavuje, keď ide z poľa. A keď už vo dvore nič
nebude, zájdu nám do sadu. Ovocinu ti oblotrujú a trávu ti pred vlastnými očima zožnú.“Starý Kostrub jej nepovedal ani slova, len sám sebe ju pochvaľoval: „Ale je za žena!
Budeže z nej gazdiná! Vykreše sa z nej ešte lepšia gazdiná že nebohá Dora. Nechže si len
gazduje, veď to všetko len jej zostane.“ A od tých čias len sa vše usmial, keď ju videl
pred domom s metlou stáť a odháňať statok, ktorý, idúc do poľa, chcel sa na pažiti trochu
obživiť.
|
Kukucin_O-Michale.html.txt
|
Praha v znamení výstavyPrvého mája! Robotnícke červené kravaty, široké klobúky a haveloky — vôbec všetko, čo
súvisí s manifestáciami robotníckymi…[1]Je to všade rovnako s tými tábormi robotníckymi, každé mesto ich bude mať, daktoré
i viac, polícia aspoň bude môcť povedať: „Nie som tu darmo…“To nemá pre Prahu žiadneho významu, ba ani nie „veľký koncert“, toho dňa o štvrtej ráno v
„Kráľovskej obore“ držaný,[2]na ktorý popredku tešilo sa všetko, čo rado vstáva na svitaní, ešte prvej, ako
začnú štebotať lastovičky, ktorých je tu toho roku veľmi, veľmi málo. Zaviazli kdesi, alebo
pomrzli, kým preleteli ponad Alpy.Praha obracia inam pozornosť. Tým dňom vstupuje do znamenia výstavy.[3]Ani nečuješ hovor o inom ako o nej. Všetko, čo sa robí, čo sa myslí — všetko je „pro
výstavu“. Už vonkajšok, ako sa mesto navonok ukazuje, svedčí, že tu strojí sa čosi
neobyčajného. Všetko, čo by na oči nemilo mohlo pôsobiť, odpratáva sa a zas vynakladá všetok
zreteľ, aby mesto vyzeralo ozaj sviatočne, keď príde ten deň.Celé ulice sa predláždili, zvlášte tie, kde bude väčšia premávka a obchod. A to veru
nebude nikomu na škodu. Parky sa zriaďujú, okrašľujú. Že tak pozde, toho je tá príčina, že i
tu panovali veľmi plané časy a len po tieto dni sa akosi vyjasnilo i to ktovie, či nadlho.Veľkolepé múzeum je už hotové[4]i zdnuky i zvonku. Nič neruší dojem, aký vyvoláva v každom pozorovateľovi pohľad
na túto krásnu, nádhernú stavbu. Pred ňou na mnohých podstavcoch je socha Čechie a po stranách
Morava a Sliezsko. Spod Čechie poleje sa mocný prúd vody z tlamy levovej a bude padať do
bazénov, pod ním sa rozkladajúcich. Kto vystúpi až hore k vchodu do múzea, má pred sebou ako
na dlani námestie Václavské, ktoré končí sa Priekopami a kedysi bude až po samú Vltavu
predĺžené, čo mnohí netrpezlivo už čakajú. No i takto, zvlášte večer je to pohľad zriedkavý.
Nekonečné rady plynových lámp zaplavujú svetlom toto najpriestrannejšie námestie. Okolo múzea
bude zariadený pekný park a hriadky s kvietím a krovinami. Pätnásteho mája i múzeum bude
oddané svojmu určeniu, spolu i nová akadémia vied a umení bude otvorená. Urobí to menom jeho
jasnosti arciknieža Karol Ludvik, ktorý k tomu účelu dostaví sa do Prahy.[5]Veru mnohá vec bola by sa ešte odložila, keby nie výstava. Už v tom je ona veľmi osožná,
mestu a celej krajine. Niektorí nedbanlivejší majitelia domov musia svoje domy okľudiť ak nie
podobrotky, tak pozlotky, to jest, na ich útraty prevedie to magistrát. Kamenný most Karlov,
ktorý vlani povodeň zrútila,[6]nemohol byť ešte napravený, ale je dočasne tak zreparovaný, že premávka po ňom už
od troch mesiacov trvá. Medzi piliermi zachovanými je drevený most na vysokých pilieroch — ten
potrvá do tých čias, kým Karlov most, pomník českej slávy nebude definitívne napravený.Pretože výstava bude v Kráľovskej obore, teda asi pol hodiny od mesta, prichodilo pomýšľať
na to, aby premávka medzi mestom a výstavou bola bystrá, pohodlná a lacná. Pražská tramvaj už
predtým ta viedla, ale tento podnik už preto je nepopulárny, že je v rukách cudzích kapitalistov.[7]Táto akciová spoločnosť má ten účel, aby hodne nacicala pražských peňazí a
odslúžila sa za to Pražanom — nemeckými úradníkmi. Niet týždňa, aby v novinách nečítali sme
žaloby, ponosy, pokyny, rady — ale správa slávnej tramvaje má kožu ako elefant. Nie div, že
mesto muselo urobiť, čo sa urobiť ešte dá: zariadiť lanovú dráhu od mosta Eliškinho na Letnú.[8]Bude do výstavy tiež hotová. A pretože na tomto moste bude až veľmi živo, peší,
kočiare, tramvaje atď., mesto dalo povyše neho vystaviť druhý most pontónový, ktorý je už
skoro hotový a iste dobré služby bude konať, keď bude nával veľký. Pán František Křižík zase
zavedie elektrickú dráhu z Letnej, tam kde lanová bude sa končiť až k výstavisku.[9]Klub českých turistov stavia zas na Petříne „rozhlednu“.[10]Má to byť vysoká veža, z ktorej otvorí sa ďaleký výhľad až po Krkonoše. Vstupné
bude malé, prístup k nej pohodlný a lacný — dá sa očakávať, že klub zle nepochodí, ale nejeden
hosť nebude ľutovať tejto cesty, aby mohol si obzrieť i okolie Prahy, ktoré je veľmi krásne.*Praha vynasnaží sa, aby cudzím hosťom nebolo clivo. Hry v Národnom divadle budú trvať cez
celú sezónu. Riaditeľ Šubert vybral už kusy, ktoré dosiaľ dávali sa v divadle s najlepším
úspechom a zostavil z nich repertoár,[11]s ktorým hostia môžu byť spokojní. Opery, drámy, veselohry i balety budú sa
zamieňať a priťahovať nových a nových návštevníkov. Umelci od divadla nebudú mať toho roku už
vakácií. Malú vynáhradu mali cez Veľkú noc, keď trvali vakácie tuším celý týždeň. Väčšia
vynáhrada bude od obecenstva, ktoré ich iste bude odmeňovať potleskom. Pretože Pražania tieto
hry už videli a nechceli by cez výstavu bez divadla ostať, tomu odpomohli dedičia direktora
Švandu ze Semčíc,[12]vystaviac na Smíchovskom nábreží dočasnú scénu. Tam bude hrávať spoločnosť tohože
Švandu, veľmi dobre známa. Cez zimu hráva v Národnom divadle v Brne. Na Kráľovských
Vinohradoch je tiež letné divadlo, kde spoločnosť Pištěkova ako indy, tak i teraz bude hrávať.[13]Čo prídu Nemci, tí pôjdu navštíviť staré a zostarené Landestheater[14]na Ovocnom trhu. No ani budova, ani hry v nej ich nepozdvihnú. Urobí to dojem
provinciálneho divadla. Okrem toho majú Nemci neďaleko spomenutého Múzea Neues deutsches Theater,[15]nedávno vystavené. Zvonku a zďaleka ešte sa ta reprezentuje, hoci je veľmi
rozčľapnuté, ako tučný a nízky žid — no zblízka vidno, že je to talminádhera.[16]Tie sochy tamhore také, akoby ich bol remeselník napochytre vydlabal,
nezodpovedajú, áno protivia sa štýlu. I dnuka vidíš, že čo sa ligoce, to nie je zlato, ale iba
aurum mosaicum.[17]Nuž vyzerá to ako tá nemecká nafúkanosť tu v Prahe — prizri sa jej, vidíš, aké je
to smiešno…Bude mnoho ľudí, čo nemilujú divadlá, menovite keď reči nerozumejú. Tí pôjdu do Karlína do
Theatre Varieté — je to čosi také, ako inde Orfeum. Bude cez celú sezónu pracovať.A ešte o Národnom divadle. Práve pred ním stavajú dva kandelábre, vysoké a nádherné. Budú
do výstavy dohotovené. Tu hneď vidíš, že čo Čech raz postaví, to je i trvácno, i nádherné, keď
raz chce ukázať, že dačo zmôže a vládze.*V kupectve, v remesle, vo všetkom badať, že krajina chystá sa k výstave. Mnoho a mnoho
nových sklepov zjavilo sa a čo deň nové povstávajú. Noví ľudia snažia sa vykoristiť príhodný
čas k započatiu kupectva. Zase staré firmy sa ponovujú. Mnohé jedálne, o ktorých si myslel, že
nesmú byť vybielené a trochu priestrannejšie a vyššie — to všetko zväčšuje sa a rozpína. Len
kde berie sa miesto v tých starých, sto a storočných domoch! Iní zakladajú záhrady, menovite
pivovarčí, iní zas okrašľujú, kde-čo môžu. A všade ukazuje sa radosť, ako keď dakto čaká hostí
a riadi, aby im bolo milo a dobre. To všetko je veľká výhoda nielen hosťom, ale i Pražanom.
Lebo starousadlý Pražan je zvláštne stvorenie. Má podelený čas a toho sa drží a večer je rád,
keď môže si posedieť vo „svojom“ pivovare a pri „svojom“ stole i so „svojimi“ priateľmi. Deň
za dňom, rok za rokom — ani hostinský, ani hosť nebadajú, že oba stučneli. Ich deti sú na
svojom chlebe, vlasy im vypĺzli alebo statočne zošediveli, a vždy len chodia k „svojmu“ stolu.
A tá izba i ten stôl zostáva tak, ako bola, len čím diaľ je začadenejšia. Z tohto
konzervatizmu dá sa vysvetliť, že popri moderných, elegantných reštauráciách je celý regiment
starodávnych, v pravom slova zmysle „pivníc“. Vlasy sa dvíhajú, slzy tečú, dych sa kráti — ale
Pražan sedí si pri svojom poháriku a nešiel by za svet do parádnej reštaurácie. No a teraz i
na tieto prišiel rad. Ale zato nech sa nik nebojí, že z tých starých nezostalo nič. Veru je
dosť takých, kde Švédi popíjali v tridsaťročnej vojne[18]a skoro nič sa nezmenilo, iba že svieti sa nie fakľami a smoliarmi, ale plynom. To
je výdobytok novej doby.O byty bola by bývala núdza. Tunajšie hotely neboli by vydržali stisk, aký panúva pri
výstavách. Preto staré rozšírili sa, nové stavajú sa, i z privátnych bytov, hostincov,
improvizujú sa dočasné kvartiele. Nikto nemusí sa báť, že by musel dľa starého dobrého mravu
prenocovať pod dákou bránou, alebo na moste. Budú k dispozícii boháčom parádne salóny, menším
boháčom izby, chudobnejším kabinety a i nocľahy lacné a hromadné, ako v kasárňach. O toto
všetko stará sa ubytovacia kancelária výstavná a okrem toho je tu inštitút na zaopatrovanie
bytov Oiketerion.Hromadné návštevy, menovite hosťov z ďalejška, budú slávnostne vítané. O to stará sa
slávnostné komité Meštianskej Besedy v Prahe.[19]Iste nejeden raz bude celá Praha na nohách, privítať hosťov, ak budú interesantní,
alebo ináč príjemní. Pražania sa v tom veľmi vyznajú. Takých vítaniek inde ľahko nevidíš, ako
tu.*Okrem toho spolky a všetky stavy starajú sa, aby prispeli na oslavu tohto národného
sviatku. Tak hneď týždeň po otvorení výstavy Panie a devy české oddajú nádhernú zástavu
študentskému ústrednému spolku Slávia. Tu bude celý rad slávností. Večer predstavenie v
Národnom divadle. Tu budú obrazy z dejín českého študenta a slávnostný prológ, spísaný od
Elišky Krásnohorskej k tejto príležitosti. Bude historický sprievod pešo i na koňoch v
kostýmoch starodávnych, študentských. Na Žofíne bude improvizovaná benátska noc[20]s elektrickým osvetlením, lampiónmi, gondolami a spevom.Budú ďalej závody velocipedistov neďaleko výstavy v Holešoviciach. Bývali i po iné roky,
no teraz budú ešte nádhernejšie a účasť bude veľká.Koncom júna bude Zlet všesokolský,[21]to jest sokoli zo všetkých strán zídu sa a budú závodiť. Tu bude celý rad
slávností usporiadaných sokolmi.Nuž bude všetko, čo môže človeka vábiť k ceste do Zlatej Prahy. Ona čaká hosťov zo
všetkých strán; srdečne ich privíta menovite zo Slovenska!O výstave budúcne.[1]Prvého mája! Robotnícke červené kravaty, široké klobúky a haveloky — vôbec
všetko, čo súvisí s manifestáciami robotníckymi— pražské robotníctvo
oslavovalo prvý máj od roku 1890, ako to opísal významný český spisovateľ Jan Neruda (1834
— 1891) vo fejtóne Máj 1890. Prvomájové slávnosti sa niesli v duchu demonštrácie proti
vzrastajúcemu útlaku veľkého kapitálu a proti zlému sociálnemu postaveniu robotníctva.
Mnohí účastníci manifestácie mali „socialistický“ predtým „slovanský“ klobúk (pozri str.
114) a široký plášť s dlhým golierom bez rukávov (havelok z angl.).[2]„veliký koncert“ toho dňa o štvrtej ráno v „Kráľovskej obore“
držaný— výstavné koncerty usporiadal 16. mája 1891 i po ďalšie dni výstavy
český spevácky spolok Hlahol v Prahe.[3]Tým dňom vstupuje do znamenia výstavy— Všeobecná krajinská
výstava na oslavu jubilea prvej priemyselnej výstavy z roku 1791, ktorá bola usporiadaná z
príležitosti korunovácie Leopolda II. za českého kráľa, ukázala obrovský rozmach českého
priemyslu, poľnohospodárstva i umenia. Trvala od 16. mája do 18. októbra 1891.[4]Veľkolepé múzeum je už hotové— dnešné Národné múzeum vybudovali
v rokoch 1885 — 1890 stavitelia Grégr a Starck podľa plánov J. Schulza. Na budove sú
plastiky A. Wagnera, A. Poppa, J. Mandra, B. Schnircha, Seelinga, Wurzla, Mentzela,
Seidana a Strachovského. Pred múzeom v popredí rampy je fontána so sochou Čechie, Moravy a
Sliezska od českého sochára Antonína Wagnera (1834 — 1895). Múzeum s bohatými zbierkami
sprístupnili verejnosti 8. mája 1891.[5]socha Čechie a po stranách Morava a Sliezsko… 15. mája múzeum bude oddané
svojmu určeniu, spolu i nová akadémia vied a umení bude otvorená. Urobí to menom jeho
jasnosti arciknieža Karol Ludvik, ktorý k tomu účelu dostaví sa do Prahy—
dnešné Národné múzeum odovzdali verejnosti 18. mája 1891 (pozri pozn. k str. 31); „Česká
akademie pro vědy, slověsnost a umění“, ktorej stanovy schválili roku 1890, bola
slávnostne otvorená 18. mája 1891 arcivojvodcom Karolom Ľudovítom (1833 — 1896), cisárovým
bratom, ktorý slávnostne otvoril aj Jubilejnú výstavu. Na oslave prehovoril prvý prezident
akadémie Jozef Hlávka a o stave akadémie referoval gen. tajomník prof. Fr. Studnička.
Slávnostné prednášky predniesli profesori Durdík a Albert. Úlohou Akadémie bolo podporovať
mravne i hmotne české snahy vedecké i umelecké vydávaním pôvodných prác, udeľovaním
podpôr, cien a štipendií. Bola rozdelená na štyri triedy: 1) pre vedu filozofickú, štátnu,
právnu, spoločenskú, históriu a starožitnosti; 2) pre prírodné vedy; 3) pre jazykovedu; 4)
pre krásnu literatúru, umenie výtvarné a hudbu.[6]Kamenný most Karlov, ktorý vlani povodeň zrútila— Karlov most
založený roku 1357 Karlom IV., vyzdobený sochami v 17. a 18. storočí, bol značne poškodený
pri veľkej povodni roku 1890[7]Pražská tramvaj už predtým ta viedla, ale tento podnik už preto je
nepopulárny, že je v rukách cudzích kapitalistov— prvá konská tramvaj v
Prahe, založená roku 1878, bola v rukách belgickej akciovej spoločnosti.[8]zriadiť lanovú dráhu od mostu Eliškinho na Letnú— v rámci
Jubilejnej výstavy vybudovali lanovku na Letnú[9]František Křižík zase zavedie elektrickú dráhu z Letnej až ku
výstavisku— František Křižík (pozri pozn. k str. 58) vybudoval prvú pražskú
električku od lanovky k Stromovke. Slávnostné otvorenie bolo 17. mája 1891.[10]Klub českých turistov stavia zas na Petříne „rozhlednu“…—
rozhľadňa na Petříne stojí podnes[11]Riaditeľ Šubert vybral už kusy, ktoré dosiaľ dávali sa v divadle s najväčším
úspechom a zostavil z nich repertoár— František Adolf Šubert (1849 — 1915),
český dramatik, novinár a spisovateľ bol prvým riaditeľom Národného divadla v Prahe (1883
— 1900), zaslúžil sa o jeho rozvoj umelecký i hmotný, za jeho pôsobenia sa Národné divadlo
stalo opravdivým stánkom českého umenia. V českom duchu zostavil aj repertoár na výstavu,
keď za 156 dní z 222 predstavení bolo 112 českých predstavení, určitý počet cudzích opier
a iba zopár cudzích činohier. Z významných českých opier hrali napr. Libušu, Predanú
nevestu, Dalibora, Hubičku, Tajomstvo od B. Smetanu (1824 — 1884); Dimitrija, Jakobína od
A. Dvořáka (1841 — 1904); Pelopove pytačky, Tantalovo zmierenie od Zd. Fibicha (1850 —
1900); Lejlu od K. Bendla (1838 — 1897); Popolušku od J. K. Rozkošného (1833 — 1913);
Nevestu husitskú od K. Šeboru (1843 — 1903) a V studni od V. Blodka (1834 — 1874) i ruskú
operu Eugen Onegin od P. I. Čajkovského (1841 — 1893). Z cudzích opier hrali napr. od
nemeckých hudobných skladateľov W. A. Mozarta (1756 — 1791), Dona Juana a Čarovnú flautu,
od R. Wagnera (1813 — 1883) Tannhäusera, od francúzskych D. Aubera (1782 — 1871) Nemá z
Portici, od A. Thomasa (1811 — 1896) Mignon, od Ch. Gounoda (1818 — 1893) Fausta a
Margarétu a od G. Bizeta (1838 — 1875) Carmen, taliansku operu Otello od G. Verdiho (1813
— 1901) ap. Pravda, okrem toho hrali i „kasové“ balety, ako Excelsior (pozri pozn. k str.
14). Na počesť návštevníkov z jednotlivých krajov hrávali predstavenia len pre hostí.
Väčšinou boli české. Národný charakter mala aj väčšina koncertov, baletov ap.[12]dedičia direktora Švandu ze Semčíc; vystaviac na Smíchovskom nábreží dočasnú
arénu… cez zimu hráva v Národnom divadle v Brne— Pavel Švanda ze Semčic
(1825 — 1891), český režisér a dramaturg bol riaditeľom Národného divadla v Brne, r. 1866,
keď boli divadlá zatvorené, zostavil si divadelnú spoločnosť, s ktorou cestoval po
Čechách. R. 1871 vystavil arénu na Smíchove, roku 1881 zimné Švandovo divadlo na Smíchove
a roku 1891 letné divadlo na Smíchove pri Kráľovskej lúke. Má veľký význam pre rozvoj
českého divadla. Smíchovské divadlo po jeho smrti viedli jeho deti Pavel, Karel (1867 —
1928), Mária (vydatá za Stankovského) a žena Eliška, rodená Pešková (1833 — 1895) česká
herečka a spisovateľka.[13]Na Kr. Vinohradoch je tiež letné divadlo, kde spoločnosť Pištěkova… bude
hrávať— Jan Pištek (1847 — 1907), český tenorista a divadelný riaditeľ, r.
1877 si zriadil vlastnú divadelnú spoločnosť, r. 1877 kúpil od J. E. Kramuela arénu v
Kravíně na Vinohradoch, potom v Brne od r. 1884 bol prvým riaditeľom dočasného Národného
divadla. Divadlo na Vinohradoch, najprv letné, premenil r. 1892 na drevené kryté Pištěkovo
ľudové divadlo.[14]Landestheater na Ovocnom trhu— neskôr Stavovské, dnes Tylovo
divadlo[15]Neues deutsches Theater— Nové nemecké divadlo, dnes Smetanovo na
ulici Vítězného února, bolo vybudované v rokoch 1886 — 1887 viedenskými architektmi
Fellnerom a Helmerom a vyzdobené Friedlom a Menclom. V týchto miestach stávalo už od roku
1859 drevené Novomestské divadlo.[16]talmi— nepravý. Obyčajne ide o ozdobné alebo umelecké predmety,
pozlátené v ohni platovaním; talmové zlato je 90% zliatina medi a 10% zinku.[17]aurum mosaicum(lat.) — mozaické zlato, sírnik cíničitý, užíva sa
na pozlacovanie[18]Švédi popíjali v tridsaťročnej vojne— tridsaťročná vojna (1618 —
1648) vznikla z odporu nekatolíckej šľachty proti habsburskej moci. Jej signálom bolo
protestantské stavovské povstanie v Čechách, ktoré vzniklo roku 1618. Po počiatočných
úspešných bojoch Čechov proti Habsburgom boli protihabsburské šíky 8. novembra 1620 na
Bielej Hore pri Prahe porazené, hlavní účastníci odboja popravení (21. júna 1621) a
postupne boli vypovedaní z krajiny všetci nekatolícki duchovní a príslušníci
privilegovaných stavov, ktorí neprestúpili na katolícke náboženstvo. Potom sa vojna
preniesla do Nemecka (vojna falcská a dánska). Víťazstvo Habsburgovcov v dánskej vojne
prinútilo švédskeho kráľa Gustáva Adolfa a neskoršie i francúzskeho kardinála Richelieua
(radcu francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.) otvorene sa zúčastniť vo vojne proti
Habsburgovcom (vojna švédska 1630 — 1635, vojna so Švédskom a Francúzskom 1635 — 1648). Za
týchto vojen sa boj niekoľko ráz preniesol do českých krajín.[19]komité Mešťanskej Besedy— Mešťanská Beseda, založená v Prahe r.
1845, dôležité stredisko v národnom živote českej buržoázie.[20]Panie a devy české oddajú nádhernú zástavu študentskému spolku Slávia. Tu
bude celý rad slávností. Večer predstavenie v Národnom divadle. Tu budú obrazy z dejín
českého študentstva a slávnostný prológ spísaný od Elišky Krásnohorskej k tejto
príležitosti. Bude historický sprievod… Na Žofíne bude improvizovaná benátska
noc— 24. mája 1891 bolo slávnostné odovzdanie zástavy Slávii (pozri str.
170). V predvečer odovzdávania (23. mája) bolo slávnostné predstavenie v Národnom divadle
s prívetom českej spisovateľky Elišky Krásnohorskej (1847 — 1926) a živými obrazmi podľa
návrhu Františka Kollára, ktoré znázorňovali založenie univerzity, Kutnohorský dekrét a
študenta, pôsobiaceho v čase osvietenstva. Po živých obrazoch hrali pre spolok Slávia
Smetanovu Hubičku. Pri tejto príležitosti usporiadali slávnostný sprievod na Žofín, kde
Žofia Podlipná menom Karolíny Světlej povedala prívet študentom a za Sláviu sa jej
poďakoval JUDr. Sokol. Na Žofíne bol i slávnostný večierok.[21]Koncom júna bude Zlet všesokolský— česká telocvičná organizácia
Sokol, založená v Prahe roku 1861 dr. M. Tyršom, E. Grégrom a J. Grégrom konala v rámci
Jubilejnej výstavy svoj II. všesokolský zlet — 28., 29., a 30. júna 1891. Zúčastnilo sa ho
6000 sokolov; ich vystúpenie v Kráľovskej obore prijali priaznivo ako prejav sily a
statočnosti českého národa.
|
Kukucin_Praha-v-znameni-vystavy.html.txt
|
O umeníNajnovší román trpí príliš žurnalizmom a vedeckosťou, poézia sa z neho vplyvom
mechanizácie a amerikanizovania ľudského myslenia a konania úplne stratila. Od dnešného
spisovateľa sa žiada, aby dôkladne preštudoval látku, áno, to je potrebné. Spisovateľ musí
hodne študovať, a hlavne veľa myslieť, ale nesmie túto svoju učenosť stavať na obdiv vo
svojom diele — musí si vždy uvedomovať, že najväčší dar, ktorý mu bol daný, je básnické
videnie a básnické zvestovanie. Táto zrejmosť a výrečnosť má ho pri tvorbe viesť, všetky
iné vlastnosti a prednosti, schopnosti musí úmyselne zatláčať do úzadia, ak chce stvoriť
opravdivé básnické dielo.*Umenie - to je hlboký ponor. Bez tohto nedá sa myslieť na umenie. Sú ľudia vznetliví,
ktorí ľahko vybuchnú, ľudia s dobrou pamäťou a s neobyčajnými vedomosťami, ale ak nemajú
schopnosť ponoru, ich tvorba je prázdna, je táranie, najviac novinárstvo.Myslím, že jestvuje aj socialistická mystika.(12. septembra 1949)*Podľa učenia historického materializmu umenie je nadstavbou ekonomickej základne, čiže -
musí tu byť určité prostredie, v ňom určitá spoločnosť s určitými požiadavkami, aby mohlo
vzniknúť ako odraz na túto danosť určité umenie — to je pochopiteľné a prijateľné, ale ako
sa dá chápať to, že už dnes od spisovateľa žiada sa socialistické umenie, konkrétne
socialistický realizmus, keď ešte nieto u nás predpokladu na to, čiže, keď nieto ešte u nás
takej ekonomickej základne, ktorá by si vytvorila socialistickú spoločnosť a ktorá by si
žiadala aj socialistickú nadstavbu — čiže umenie. V inom prípade nadáva sa na abstraktné,
iracionálne, neskutočné umenie, a na druhej strane sa ono zase žiada, len v inej farbe. Ako
život vo svojej postupnosti a šírke je mnohotvárny, musí byť práve také aj umenie. Ako
život nedá sa zaškatuľkovať, tak ani umenie. Predpisovať umelcovi nejaký -izmus je nerozum,
lebo v každom umenie môže byť iné, ako je v každom iný život. Práve v tej mnohotvárnosti
umenia môže sa dokonalejšie odrážať život.Situácia najmladšej tvorby je taká, že chcela vytvoriť prevažne prozaickú formu. Dosiaľ
to nestačila urobiť a už sa od nej žiada, aby prevzala na seba úlohy socialistického
realizmu. Socialistický realizmus rozbíja formy, ako ich však môže rozbíjať, keď ich tu
ešte nebolo.*Znakom úpadkového umenia každého obdobia je štylizácia a schematickosť, ako sa to
ukázalo vo všetkých obdobiach minulých. Podľa toho i dnešné umenie je úpadkové, a myslím
tým predovšetkým na socialistický realizmus, v ktorom tvarovosť ustupuje úplne idei,
myšlienke, v ktorom figúry i prostredie prestávajú mať dôležitosť. Miesto nich vystupujú,
mohli by sme povedať, zosobňujú sa myšlienky. Takto, povedzme, predkladá sa cez epické
dielo, povedzme román, len dišputa, ktorá vedie k určitému ideologickému záveru.*Socialistickým realizmom nastupuje nový typ hrdinu — takzvaného papierového hrdinu.
Človek, ktorý veľa hovorí — chce to byť duch revolúcie, agitátor —, ale to je lžihrdina.Myslím, že socialistický realizmus nepostúpil ani o krok od Gorkého a aj ten veľa
stratil na svojej hodnote, keď mu chcel vyhovieť.*Nepovažujem ešte za umelecký čin písať o robotníkoch, úderkách, súťažení, vynášať činy
revolucionárov, idealizovať komunistov. Treba vniknúť, ponoriť sa do sveta robotníkov,
objaviť tam človeka — robotníka so všetkými jeho dobrými i zlými vlastnosťami. Ale potom
zistíme, že robotník je nič menej a nič viac ako človek. A to taký istý, s akým sa
stretávame v úrade, v divadle, v meste, na dedine, na poli alebo v lese. A tak umelecký čin
vždy zostáva ten istý pre všetky epochy, pre všetky smery — objaviť človeka.Usmerňovatelia kultúry snažia sa i umenie zapriahnuť do služieb politiky. Vravia
(prehľad tlače z 21. septembra; 1948 alebo 1949 — pozn. ed.), že socialistická spoločnosť
musí ovládnuť buržoázne umenie a prinútiť ho slúžiť sebe. Aký nezmysel.Predovšetkým, akoby bolo nejaké buržoázne a socialistické či ľudové umenie. Je predsa od
tých čias, ako človek začal tvoriť, iba jedno umenie, ktoré nestojí v službách žiadnej
skupiny (ak stojí, sotva je to umenie), ale stálo, stojí a bude stáť vždy iba v službách
ľudstva. A potom, zdá sa, že naši noví kultúrnici usilujú sa dať umeniu silou-mocou
charakter výchovný. Umenie musí vraj vychovávať, pravdaže vychovávať v ich zmysle, pre
nich. Nuž, treba si uvedomiť, že umenie ani iný cieľ nemá. Vychovávalo, vychováva a bude
vychovávať. Ale nie moralistickými metódami, ktoré používa povedzme škola, cirkev, štát,
strana a vôbec nejaká ideológia — lež vychováva len a len svojou krásou. A veľmi sa mýlia
tí, čo tvrdia, že krása je samoúčelná, vyšinutá z nášho života, pozdvihnutá do ireálna, kde
nemá žiaden účinok, tvrdím, že práve krása má najväčší výchovný účinok. Ona nepôsobí
slovami ani sankciami, ale jednoducho sama sebou, svojím zjavom, svojím vzorom, a to
bezprostredne, a preto najúčinnejšie.Postavte surovca k nejakej čistej, opravdivej kráse, nechajte, aby naň pôsobila, on sa
čoskoro zbadá, zarazí a zahanbí. Môže sa stať, že krásu v prvom návale zúrivosti zničí, tým
vlastne drúzga svoju zúrivosť. Krása aj po svojom zániku pôsobí a surovec sa tomuto
pôsobeniu nevyhne. Tak si môžeme vysvetliť náhly obrat Magdalény od stretnutia s Kristom.
Pavel uvidí nebeskú žiaru a stane sa apoštolom — a tieto náhle videnia, premenenia mohli by
sme sledovať dejinami, môžeme sa stretnúť s nimi i za našich dní. Krása hriešnika objaví.
Objaví ho samého sebe. Hriešnik sa náhle vidí celý vo svojej ohavnosti ako v zrkadle a v
tom je práve zázračný účinok výchovný.Teda nie nejakou tendenciou, agitáciou umenie pôsobí, vychováva, ale len krásou, a v
tomto prípade nerozlišujeme nejaké umenie socialistické, mravne hodnotné, a buržoázne,
mravne chybné, chorobné, samoúčelné, lebo je len jedno umenie, umenie, ktoré zvýrazňuje
samu krásu, ktoré sa približuje ideálu krásy, a toto pôsobí na človeka vždy výchovne a
priam zázračne. Taký Ibsenov Peer Gynt je iste esenciou krásy. Teda podľa dnešných
usmerňovateľov je to umenie chorobné, a predsa nikto nepoprie, že výchovne nepôsobí rovnako
na buržoáznu spoločnosť, ako aj na socialistickú. To isté by sme mohli povedať o hudbe, o
speve.*Áno, spoločnosť má právo žiadať umenie určitého razenia — ale umenie nemá povinnosť jej
ho dať.Je úplne pomýlené stanovisko žiadať od umelca určité umenie, povedzme socialistický
realizmus, takisto, ako by bolo nezmyselné nútiť slávika, aby krákal, a vranu, aby
spievala. Je síce pravda, že umelec vyrastá z určitej spoločnosti a pre tú spoločnosť i
tvorí, ale to ešte nedáva predpoklad, že by jeho umenie malo byť výrazom a vernou podobou
tejto spoločnosti alebo by malo nejako výchovne usmerňovať túto spoločnosť jednoducho
preto, že umelecké dielo nie je výrazom, odrazom, podobou, teda dielom nejakého kolektívu,
ale chce byť a môže byť len a len výrazom, zrkadlom osobnosti. Umelec vo svojom diele
spodobuje výlučne seba, svet, ktorý on v sebe nosí, ktorý žije, alebo, lepšie povedané,
svety, ktoré on dobýja, ktorých sa zmocňuje na ceste za svojím zdokonaľovaním sa,
sebauskutočňovaním, sebauvedomovaním, na ceste pri tvorení svojej osobnosti, pritom jeho
dielo môže byť verným odrazom doby, spoločnosti, sveta, v ktorom umelec práve žije, ale
môže to byť, a práve pri veľkých vizionárskych umelcoch to spravidla býva, doba,
spoločnosť, svet budúci, do ktorého sa vo svojom úsilí už dostal alebo ktorý už svojím
vnútorným, prorockým zrakom vidí. A to umenie môže hovoriť práve proti spoločnosti. Nie,
umenie nemusí priťahovať spoločnosť, to je umenie úpadkové alebo ešte nerozvinuté,
nedokonalé. Socialistický realizmus mohol napríklad svoju funkciu dobre plniť v
kapitalistickej spoločnosti, ale v socialistickej už nemusí.*Tvrdiť, že umelec má tvoriť pri triezvom rozume, myslí sa, že umelecké dielo má byť iba
výtvorom čistého rozumu, môže iba človek, ktorý nielenže nikdy žiadne umenie netvoril, ale
ani ho správne nechápal. Tým nechcem povedať, že by musel byť v nejakej extáze, hoci je
veľmi blízko tohto stavu. No akékoľvek umelecké dielo môže zaiste vzniknúť iba za
usmerneného spolupôsobenia rozumu a citu, pripúšťam aj intuíciu; ale nikdy nie iba
rozumovosť — veď prečo by potom človeka pri skutočnom prežívaní umeleckého diela
prežiaroval vnútorný plameň, ktorý sa na povrchu pociťuje ako zamrazenie, prečo sa práve
týmto neuvedomeným prežiarením náhle zmocňujeme plnosti diela, chápeme ho, a prečo umelec
pri tvorivom zanietení nachádza sa práve v tomto stave? Ba áno, niektorí ľudia majú
vyvinutú intuitívnu schopnosť, a preto sú predurčení tvoriť, niektorí iba v menšej miere,
preto aspoň vedia umenie chápať, a niektorí ju vôbec nemajú, a pre tých je svet umenia
uzatvorený, nedostupný, tí chcú chápať umenie ako stroj, motyku alebo cigaretu a otvárajú
oči, že sa nedá tak použiť. Vravia o absurdnosti umenia, o bezideovosti, šijú pre umenie
uniformy a umelcovi kladú požiadavky, ciele.*Hovorí sa dnes veľa o tendenčnosti a netendenčnosti umenia. Myslím, že vec bola už dávno
vyriešená, lebo umelecké dielo bolo vždy tendenčné. Stačí sledovať vrcholné zjavy vo
svetovej literatúre, Balzac, Cervantes, áno i Hugo, Dostojevský a dnes bezpochyby Gide.
Konečne, každé tvrdenie je tendencia, lebo môže byť aj iné tvrdenie — a umelecké dielo chce
byť čin-tvrdenie. Ale nikdy nesmelo umenie upadnúť na úroveň propagandy — túto úlohu v
živote vykonáva žurnalistika. Jestvuje teda rozdiel medzi žurnalistikou a umením. A ten sa
musí zachovať aj naďalej.V súvise s tendenčnosťou umenia žiada sa, aby umelec bol bezprostrednejší, spätý s
ľudom. I to je dobrá požiadavka. Áno, on je spätý, on je medzi vami, ba je niekde hlbšie vo
vás, lebo je predovšetkým v sebe, ale nechcite ho so sebou napevno sputnať, lebo by sa stal
vami práve takým nemohúcim a bezradným, ako ste vy, a tým okamihom stratili by ste oň
záujem. Áno, umelec musí byť s vami, lebo jeho dielo nemalo by podklad, ale musí sa
podchvíľou vyšvihovať aj do výšok, aby mohol odhadnúť, zmerať vašu polohu a váš pád, ak
chcete, aby vám niečo nové, podstatné povedal o vás.Konečne, dnes sa mnoho hovorí v súvise s umením aj o ľudovosti. Lenže človek, ktorý o
tom hovorí, často chápe túto ľudovosť veľmi úzko. Za ľud považuje predovšetkým seba a potom
všetkých seberovných, teda ak je robotníkom, seba a všetkých robotníkov, a ešte aj tých
rozčleňuje na odborných a nádenníkov. Nuž, mali by sme byť opatrnejší, ohľaduplnejší, a
predovšetkým úprimní, lebo to je obyčajné triednictvo. Umelec chápe ľudstvo trochu
obsiahlejšie, napríklad zahrnuje medzi ľud aj Cigána, žobráka, suchotinára, paralytika,
pravdaže rovnako zas bankového riaditeľa, ministra, pápeža a kráľa. Škodili by sme nielen
jemu, ale i umeniu, a predovšetkým životu a sebe, keby sme umelcovi skracovali toto meradlo
podľa svojho. Sloboda, a to úplná a stále sa rozširujúca sloboda, je pre umelca nadovšetko.*Má umelec povinnosť voči spoločnosti? Zaiste! Lenže treba povedať, voči akej
spoločnosti. Obyčajne spoločnosťou sa rozumie niekoľko ľudí, teda skupina, a v našom poňatí
najčastejšie pod spoločnosťou sa myslí jedna trieda, trieda vedúca. Nuž, má právo táto
trieda žiadať od umelca, aby sa jej podrobil, aby jej slúžil, aby tvoril podľa jej chuti?
Ja myslím, že celkom nie. Bolo by to veľké obmedzenie umelcovej tvorivosti, a hlavne jeho
videnia, keby sa toto žiadalo bezvýhradne od neho, jeho úloha by sa znížila na úlohu
obyčajného tuctového módneho spisovateľa. Áno, umelec má povinnosť voči spoločnosti, čiže
má spoločenské poslanie, ale vari trochu širšie, nie iba slúžiť jednej triede, hocijako by
si táto trieda nárokovala prvenstvo. V jeho poňatí spoločnosť musí znamenať ľudstvo ako
celok, to, ktoré bolo i ktoré bude. Jeho úlohou je zo svojho stanoviska prezrieť, pochopiť
a zobraziť poslanie tohto ľudstva, sledovať, či a ako spĺňa súčasná spoločnosť toto
poslanie — merať svoje činy i činy svojich blížnych z hľadiska všeľudského.*Áno, umenie je aj únik zo života, ale únik zo života nedokonalého, človekom pokriveného,
do života dokonalejšieho, i keď len neskutočného, vysneného.Takisto umenie je únik zo spoločnosti preluhanej, preťaženej a obmedzenej, do
spoločnosti voľnej.Zlo, neprávosť, klam, panujúci vo svete, môže byť takisto podnecovateľom umenia, ako je
krása. Umelec — citlivo reagujúca duša, tlačený dusnotou zloby, uzatvorí sa pred svetom a
vykvitne dovnútra. Plod tohto vnútornou žiarou ľudskej krvi ohrievaného kvetu je umelecké
dielo.*Považovať mystiku za jalové snenie a odsudzovať ju je nesprávne, lebo rozum nám všetko
nepovie.Ruské filmy — to je ešte vždy divadlo; masky, dialóg, javisko i kulisy sú divadelné.
Herci musia vedieť, a hlavne nevedia nič prezradiť bez diskutovania. Ale majú velké mravné
poslanie. Chcú za každú cenu vychovávať, riešia nejaký problém, a to vždy tak, aby
podporili spravodlivosť, mravnosť, aby stavali človeka na nohy. A v tom je ich sila a
opodstatnenie i pred filmami západniarskymi. Nemajú vari filmový charakter, sú bokom od
toho, čo film povyšuje na umenie, ale majú ideu, pomáhajú stavať človeka.Myslím, že jestvuje i socialistická mystika. Prežívame dobu, keď politika stáva sa
vládnucou módou, keď znásilňuje aj umenie, aby jej slúžilo. Ba sú ľudia, ktorí tvrdia, že
umenie nemá samostatné opodstatnenie, že je mysliteľné len vo vleku politiky. Nazdávam sa,
že tak hovoria prenáhlene. Veľké umenie neskláňa sa pred ničím. Má svoju vlastnú silu, a tá
ukázala sa rozhodne účinnejšia ako politika. Veľké umenie slúži len jednému, a to životu,
všade a vždy. Ak aj niektorá politika, napríklad socialistická, chce slúžiť životu, potom
sa vo svojom cielení zhoduje s umením.*V poslednom čase sa veľa hovorí o umení, aké má byť, kde má smerovať, komu má vyhovovať.
Podľa súčasnej módy dochádza sa všeobecne k záveru, že to má byť umenie ľudové, umenie
realistické, kotviace pevne v skutočnosti; skutočnosť najčastejšie sa myslí politická. Keď
sa má označiť smer, poukazuje sa na umenie ruské. No je zaujímavé, že práve toto umenie nie
je obľúbené. Vyjdime len z filmu. Badáme, že často je to iba predsudok, snobstvo našej
meštiackej spoločnosti. Ale ani človek nepredpojatý a zastávajúci úprimne socialistický
smer nemôže si obľúbiť sovietske filmy, ba ani sám ľud, povedzme robotník, pre ktorého je
toto umenie priamo určené, si ho neobľúbil. Naopak, práve ľud hrnie sa na filmy
západniarske, najviac americké. Prečo? Odpoveď je zas ľud. A tento ľud povie, že sovietsky
film zobrazuje príliš iba skutočnosť a nič viac, myslí sa skutočnosť v námete, v
charakteroch, v prostredí a v spracovaní, a oni vraj tejto skutočnosti majú dosť a do kina
chodia vraj preto, aby videli niečo viac, ako je skutočnosť, ktorú oni prežívajú. A tu je
odpoveď na otázku o cieli, potrebe, účele umenia. Nie, umenie nemôže byť len verným obrazom
skutočnosti, musí skôr dvíhať človeka nad túto skutočnosť, musí byť svetlom, hviezdou,
ktorá mu ukazuje cestu, východiskom z tej skutočnosti, ktorá ho povedzme dusí, a zároveň má
mu zjavovať zmysel tejto skutočnosti, áno, vlieva mu silu, odvahu znova sa vrhať do života,
znovu premáhať skutočnosť, teda ju neustále premieňať, stavať, dvíhať. Áno, umenie má byť
dúhou — nádejou života.
|
Svantner_Z-dennika.html.txt
|
Veľký majsterV izbe Miloslava Fizelčíka je všetko v úžasnom neporiadku. Na posteli a diváni i
stolcoch sú šaty nametané, na prostriedku, kde by mal byť prázdny priestor, tri podstavce s
natiahnutým plátnom, na všetkých pozačínané obrazy, ale ani jeden nedokončený. Na neveľkom
stole pri okne, ktoré hľadelo do záhrady, zapadlej mrakom predvečera, zahodený štetec a
farby rozfŕkané, po zemi poskrúcané hrubé papiere začatých prác. Konča stola veľký obraz,
oddelený od druhých, s čerstvou farbou ešte, neuschnutou dobre, i ten nedokončený. A aká
neporiadna je izba Mila Fizelčíka, taký je i on sám. Naoko oblečený je síce dosť elegantne,
v krátkom zelenkastom kabáte, v manžetách bielych, ale vnútro jeho je samá haravara. Chodí
po izbe strmým krokom, plný nervóznosti a na zvráskavelom čele hrozná muka. Pred dvoma
týždňami začal nový obraz maľovať, namaľoval ho horko-ťažko do poly a potom zasekol sa i
nevie sa už ďalej hnúť. Lebo Milo Fizelčík chce byť umelec. Vyučil sa bol síce za merníka,
keď zrazu zacítil, že je talent. Nechal všetko tak a oddal sa svojmu povolaniu, ktoré ho
zvalo, i začal robiť, čo k všetkému tomu treba. Nechal si dlhé vlasy rásť a pobehal mestá,
ktoré treba ponavštevovať, a teraz je tu, behá po izbe a mučí sa. Na šťastie, nebýva nikdy
sám, naveky sú takí, čo mu pomáhajú. I teraz v izbe je slečna Helena Bielovská. Opiera sa o
dvere oproti najnovšiemu obrazu a v nesmiernych dumách hľadí naň zpod mihalníc. Jej pohľad
je plný veľkého dojmu a tvár úplne zduchovnelá. Milo Fizelčík je jej snúbencom, preto ten
hlboký dojem v jej oku. Je umelec, hoci sa mu ešte nič nedarí… Začne i desať obrazov a ani
jedného nedokončí. Keď je do poly v ňom alebo ani do poly, vidí, že nie to chcel namaľovať,
že sa pomýlil, nedobrú myšlienku si vzal, i nechá to tak a silí sa do druhého. Strojí sa
byť veľkého mena, ktoré bude bývať i tisíc ľuďom na jazyku, ale ešte nepremohol seba…„Nie, nie, nie… Mňa to zabije!“ vzdychol dychtive Milo, behajúc po izbe a zahadzuje dlhé
struky vlasov so zapáleného čela ako v horúčke.Zastane pred najnovším obrazom s vražedlným pohľadom a s mukou pozrúc naň. Na ňom
namaľované je veľa všakového — svadba — a hlavná osoba je dievča v parte, sediace na kraji
postele. To do poly namaľoval, po pás, ďalej nevie. Nohy nevie jej nijako kam podieť.
Helena, snúbenica, ktorá rada by mu pomôcť vo všetkom, sadá i tak i tak na posteľ, aby
videl, a nedarí sa mu, nepáči. No zato snúbenica jeho s tichým nadšením sleduje jeho každý
pohyb. Hľa, tak vyvinuje sa veľký človek, tak borí so sebou! Postava mu stenkla, tvár
schudla, dve veľké kosti na lícach vyduly sa mu a oči v zimničnom lesku. Plný nenávisti
hľadí na svoje dielo, že sama naľakala sa a pristúpila bližšie.„Nechaj dnes tak. Poď von na čerstvé povetrie. Príde to samé, uvidíš…“„Eh, i včera sme nechali, i predvčerom, a nič neprišlo…“ vraví on zúfale, a zasa začne
behať hore-dolu, kolenami štopajúc sa do podstavcov i všetkého, čo mu do cesty prišlo.
„Spáliť obraz, to treba!“ i hodí sa na stolec zničený, pozrúc úzkostlive, či ho sprevádza
jej nadšený pohľad, udržujúci v ňom dušu, potom zakryje dlaňou tvár.Helenine oči priľnú teraz tu naň s obdivom: tak bojujú so sebou veľkí majstri… Ale
predsa tých múk je už veľa a zdar nijaký. Prečo sa mu nedarí, keď cíti v sebe povolanie? I
priľnú jej oči prenikavo na jeho sklonenú hlavu, ako by chcela vyčítať, čo v tom pravdy. On
zaševelil sa a zdvihol hlavu.„Aký to šramot?“„Kde?“ trhne sa ona vyrušená a rýchle obráti hlavu, načúvajúc.Potom pozrela na neho a berie sa ku dverám, v ktorých o chvíľku ukázala sa slúžka Mara v
červenom čepci.„Čo chceš?“ skríkla na ňu Helena zrazu popudená.„Prach stieram tu v salóne,“ odpovedá Mara dobrej vôle — páčilo sa jej ich naľakanie.
Ako by ich pri zlom pristihol, naveky tak vzplanú. „A idem poobzerať, čo namaľovali, už som
i dva týždne nebola tu…“„Ba čo ešte: nemáš ty inej roboty? Sem nejdeš, rozumieš ma?“ A celá rozochvelá vytisne
ju a i ona vyjde s ňou do salóna. „Vieš, že pán urodzený nechcú, keď ich nepokoja.“„Ojej, čo pozriem, nič im nebude!“ odvetí Mara a utiera s elegantných stolcov prach, už
iba v to pohrúžená, ale keď prišla blízko dverí, zasa nenadále strčila hlavu do nich.„Čože robia?“ spýtala sa, pozrúc najprv na Mila, ktorý stál vypätý so založenými rukami
pri okne a neodpovedal. „Ľaľa, a tejže sa kde nohy?!“ zvolala na obraz, na ktorom sa leskla
čerstvá farba. „Toho som ešte nevidela… Ah, jaj!“„Ale ty, ty!“ kričí Helena, bežiac k nej s červenými lícami. Pozerala vodu v poháre, kde
sú kvety, či je dosť čerstvá, i nezbadala hneď jej výčin, i zavrie jej dvere pred nosom.
„Už som ti sto ráz povedala, že ta nesmieš chodiť, že to mýli pána urodzeného. Ty sa
nazdávaš, že sa to taký človek, ako druhý, a že sa to tak môže robiť, ako iná vec… To sa
nazdávaš?“ vraví jej rýchlo, všetko na dúšok. „Ale darmo vravieť tejto sprostej husi…“
myslí si potom.„Ja som im zas chcela povedať, že ich volajú dnu. Ako sa tu mladý pán urodzený, o nič
nechodia,“ spustí i Mara svoje, čo ju tlačí. „Oni iba tam sedia naveky, a všetka starosť je
na hlave pani urodzenej. A keby ich aspoň tá noha nebolela…“„To ich zato bolí, lebo bude pršať…“ odpovie slečna, odzbrojená trochu.„Ej zato, a nie že veľa chodia? Len načo prišli bývať sem mladý pán urodzený. Keď
potrebujú pokoj, by im u ich mamičky lepší bol.“„Hádam vieš, že sa im maminka nie doma — a čuš, utieraj…“„I sami by ta boli doma; ja som žena, a nebála by sa. A tu sa im kamaráti.“„A ktože by ich bol opatroval?… Hlúpa hus!“ pomyslí si.„Veď je to iba, že kto by ich opatroval. Všetko je nám na krku, a dosť máme tej roboty.
A keby len sami, nič by to nebolo, ale i tí kamaráti toľkí. Ľa, prach teraz večer musím
utierať — skôr nedošlo.“„Koľkí kamaráti? Len dvaja. Pán profesor sú azda naša rodina. A mohla si sa meriť s
Katou, tak by nebola ušla od nás; lenže ty nikoho nestrpíš pri sebe. Teraz maj roboty,
hocikoľko. Ja ver’ po cudzích pánoch riadiť chyže nebudem, čo sa hneď pretrhneš!“„No, čo budú vravieť, slečna, ja to poviem, že z tých obrazov nikdy nič nebude. Lebo
keby bolo, to by ich nemýlilo, že ta chodím… Z tej múky chleba nebude…“ mudruje Mara v
červenom čepci. „A nech idú, volajú ich!“„No, ty sa akurát rozumieš do toho,“ odpovie slečna, hoci nemala úmyslu viac ztratiť
slova s ňou. „A kto ma volá? Len klameš; i nedávno si ma oklamala, že prišly slečny z
Praporia.“„Lebo som ich inak nemohla dostať z tej chyže, a volali ich.“„Tu, pravda, nik nevie oceniť veľkosť veci Milovej,“ pomyslí si slečna, zle dojatá.Slúžka vyšla a Helena trochu pozdejšie. V pitvore predo dvermi izby obednej zastala.
Slová Marine prišly jej na um: z tej múky nebude chleba. „Pravda, keď držíme slúžku ako úda
rodiny,“ myslí pohoršlive, „tak nie div, že si dovolí vravieť, o čom chce a ako sama chce…
Ale čo ma to má i tak vyrušovať? Vážnejšej veci ani nemám!“ zlobí sa, otvárajúc dvere a
vstúpi dnu, nestarajúc sa veľmi, kto je tam, i zavolá už odo dverí:„Čo rozkážete a čo ste ma volali?“Izba bola už tmavá do poly, len jedným oknom od záhrady padal lúč zory. Boli všetci
pospolu, čo patrili do tohto domu ešte, okrem Mitra Veského, priateľa Fizelčíka. Domáci
pán, v dlhom kaftane sivej farby, v ktorom bol ako Žid, sedel pri stole, jednu ruku majúc
na ňom a pokašľával trochu ustatý. Bol už starý dosť a tvár jeho nežná a bledá plná bola
drobulinkých vrások. No s nej svietila vždy dobrá vôľa a nevedeli domáci, či okrem energie,
s ktorou spravoval si majetok, a dobrej mysle má ešte aj inú vlastnosť. Teraz shováral sa s
mladým človekom Viktorom Chmeľom, ktorý vravel o sebe, že je sochár, a nič ho to nemýlilo,
že ten do poly leží a do poly sedí na diváni a tak mu odpovedá a vraví o peštianskom
živote, zkade prišiel. Domáca pani, nízka a zhrbená, sedela v okne, bola oveľa zošlejšia,
hoci mladšia ako muž. Mala syna Edmunda, dvadsaťštyriročného, ktorý umrel pred troma rokmi.
To jej dohnalo starobu pred časom. Tvár jej bola naveky trúchla a Helene zdalo sa, že
koľkokoľvek ráz pozrie na ňu, vidí výčitku v jej očiach, že syn umrel a ona je tu… Za
klavírom sedel dlhej čiernej brady, čiernych očú a čiernych vlasov Stano Mlynarič, profesor
z hlavného mesta, rodina domácej panej. Bol už vyše štyridsaťročný, ale ešte dosiaľ
mládenec. Učil veľkých študentov s nesmiernou svedomitosťou, presilil sa pri nich každý rok
a chodieval sem cez leto zotavovať sa. A musel mať velmi horký život pri nich Mlynarič,
lebo čierne vlasy jeho začínaly dostávať kde-tu šedinu a jeho tvár bola plná bolesti, ako
pri martyroch. On nerobil, ani nevravel nič celé dni a týždne. Helena, keď nedostala
odpovedi, sadla ku klavíru, na ktorom ležaly husle Mitra Veského, a založiac ruky, hľadela
do pustoty ponad hlavu tatuškovu. Tak je tu pokojne a dobre, len pri stole shovárajú sa
dvaja. Lúč zory padá zrovna na dobrotivú tvár tatuška, no Helena je duchom pri Milových
dlhých vlasoch. Čo to s ním bude, pre Pána Boha? Horí, mučí sa, ešte ochorie, a nič. Či z
tej múky naozej chleba nebude?… Tu prišlo jej na um, že chrbtom sedí ku profesorovi;
vstala, pozrúc na jeho bolestnú tvár.„Odpusťte,“ rečie a presadne inak. Potom pozrie ešte raz mimovoľne, lebo zbadala, ako
opeknela tvár jeho od úsmevu, ktorým jej odpovedal, a myslí: „Prečo sa tento ozaj neožení?
Či naveky a celý chce sa obetovať len školám? Aká škoda!…“Zasa oprela oči do pustého priestoru, teraz už proti dverám, vedúcim do izby rodičov,
lebo si inak presadla, a opäť je u Mila duchom. Čo robí sám? Zaševelila sa a vstala pudom
hnaná. Čo tu bude sedieť bez osohu, a tam jemu je azda potrebná. Pritom ona i tak by mohla
celé dni naň hľadieť, hľadieť…„Zostaň, Lenuška!“ ozval sa otec, keď zbadal, že sa berie preč.Ona sadla zpät a pozrela na tatuška dlhšie. Azda on poslal pre ňu k Milovi, a nie prísna
mať?„Nech pracuje majster v pokoji!“ povie i sochár Viktor Chmeľ, do poly vyvalený, a úsmev
zahrá mu na tvári akýsi. „Stano horí túžbou môcť chválospevy písať o ňom.“„Azda pre mňa pracovať nemôže?“ zadivila sa ona, dúpkom pozrúc na sochára.On len kývol rukou, ďalej si hovejúc na mäkkom diváni, a nepovedal nič. Potom napäl
čierne a okrúhle oči, aby sa vpil nimi do jej tvári. On totiž bol v Pešti za tri roky —
ináč syn hostinského — a bol už celkom ako tam rodený, i tak sa tváril. Bol veľmi
nevšímavý, vyvaľoval sa celý deň a hľadel na ženskú s takou bezočivosťou, že i Mara — a tá
nebola veľmi prísna — mala čepiec a muža nie — odpľula na zem…O chvíľu ožil dom. Mitro Veský vrátil sa výtečnej vôle z dediny, kde pil. Ako vstúpil,
vyhľadal najprv dlhočiznú fajku a sadol k domácemu pánovi, zaujmúc si ho pre seba. Lebo ten
patril jemu, ako vravel, chtiac mu tým zalichotiť — sochár má právo, len kým je on nie
prítomný. Sochár zazíval a on, zapaľujúc zápalky jednu za druhou — ustavične mu zhasínala
fajka — začal rozprávať neprirodzené kúsky zo života vojenského — bol za rok dobrovoľníkom
— a šťastie i spokojnosť len tak ihraly mu v očiach. Pil celé odpoludnie, a domáci pán,
hoci vie o tom, shovára sa s ním, ako by mal poriadneho človeka pred sebou. Ba pozdejšie
ešte sám, keď Mitro pripomenul, že ho smädí, dal doniesť od Mary vína z toho lepšieho a
ochotne nalieval mu do pohára.„Pite, keď vás smädí a dobre vám padne!“Domáca pani, ktorú netešil celý tento svet, nieto zabávanie takéto, vyšla do kuchyne,
ako by nemohla dýchať viac to povetrie. Roboty je hrôza každý deň. Ustáva veľmi, najmä na
boľavú nohu večer ledva sa hýbe. Veľa je to už na ňu. Stana, ktorý jej je rodina a prichodí
každé leto, ani neráta, ale teraz je o troch viac, ako inokedy. Snúbenec dcérin prišiel
bývať sem už dva týždne, a tu bude, kým mu mať, ktorá šla ku chorej vydatej dcére, nevráti
sa domov. Ona ho sama zavolala a s ním i dvoch kamarátov jeho. Izbu Heleninu prichystali
jemu, lebo že tam mu dobre bude na ducha, vravel on. Mitro Veský tiež mu je preto dobrý, i
sochárova spoločnosť mu je potrebná. Domáca pani ešte rozumie, že v izbe Heleninej dobre sa
cíti, ale že by sochár, ktorý vyvaľuje sa nešeredne na diváni celý deň, niečo priložil,
alebo Mitro, ktorý pije, to už nemôže pochopiť. Nie že by ich vďačne nemala v dome — chvála
buď, jesto z čoho byť pohostinným a sme na to, aby sme slúžili jeden druhému — ale… inakší
boli mladí ľudia predtým… Teraz nemajú nič úcty proti starším, nič… ako so seberovnými…„Ah, jaj!“ hodí tvrdou rukou bez vôle a sadá na lavicu k mašine. „Mara!“ povie slúžke,
ktorú mala rada, lebo vysluhovala syna v chorobe, „daj mi ten stolček pod nohy!… A čože je
to?“ spýtala sa načúvajúc.Mara nechala do poly ošklbané kurence, chystané na večeru, a utrúc ruky do zásterky,
utekala dať jej stolček, ešte i nohu, tú boľavú, jej úctive vyložiac naň.„Čo je to?“ odpovedá potom na otázku. „Nuž husle pištia!“ a vzdychne ochotne, spolu
cítiac s paňou. „S jednej strany by tu mohli ešte i takú šarapatu nerobiť.“„Nechže si robia dobrú vôľu!“ hodí rukou pani, ktorej dobre padly slová Marine, ale
zastala hostí jednako pred druhým.Naozaj v izbe, kde už horelo svetlo, Mitro, ktorý pil tri hodiny na dúšok, opustil stôl
i domáceho pána, ktorý patril jemu, a šiel ku klavíru za husľami, aby bol bližšie Heleny.
Vzal ich k sebe, oprúc si ich o plece, a zaškrečal na nich, že sa všetci obzreli, ešte i
záhalčivý Pešťan na kanape, a Helena z veľkých dúm vytrhnutá splašeno zdvihla naň oči. On
usmial sa, hľadiac dupkom na ňu — zdala sa mu pekná, ako hľadí hore naň — potom, ako by mu
čosi prišlo na um po nej, odložil bičík a husle a spýtal sa: „No, a dielo sa narodilo, že
tu sedíte?“„Aké dielo?“ spýta sa ona zapálená a pozrie zasa hore na neho s nádychom výčitky.
Mitrovi zdala sa tak ešte krajšia.„Veľkého nášho majstra. Obraz, čo mal byť povestný,“ odvetí, a kolo úst i tohoto kýsi
úsmev tajený.„Najskôr sa musí umelec narodiť,“ rečie otec od stola, zastarejúc sa. A viac nepovediac,
obráti sa zasa k sochárovi, i napráva si dlhé vlasy, tam niekde nad krkom narastené, ale
začesané hore na holé temeno, aby ho chránily. Helena dlho pozerala naň.„Ale či sa narodí!“ zdalo sa jej, že povedal sochár otcovi. Ona sa zapálila a srdce
zatĺklo pod zlým dojmom.„Mal by piť víno… ničoho iného mu netreba,“ vraví Mitro, sadajúc opäť, a siahne za
pitím. „Takto nič nebude z neho, iba ak šedivec pred časom zoškvarený,“ a obrátiac sa k
Helene, zavolal: „Budete ženou šedivého muža! Hop…“ rečie zrazu a zahryzne si do pery, i
druhí prestanú sa smiať; do izby prišiel spomínaný. Nepovedal ani slova nikomu, začal sa
prechodiť po izbe, a tvár jeho je dosiaľ červená, oko zapálené. Pozrel po všetkých a zdalo
sa mu, na každej tvári úsmev utajený, ako by sa na niečom zabávali, ale jemu taja. Azda na
ňom? Domáci pán ponúkol ho sadnúť i pohárom.„Nebudem, ruky bozkávam!“ odpovie roztržite, nezbadajúc, že sa pomýlil a nie domáca pani
vraví k nemu; ale úsmev na ústach dookola videl. Začal si hladiť dlhé umelecké vlasy,
naťahujúc si ich od kožky, vše pozrúc na Helenu, čo tá. Stojí pri klavíri zasa chrbtom
obrátená a sleduje každý pohyb jeho pohľadom, plným myšlienok. Ale pomaly vyjasnieva sa jej
tvár a oko jej zaskvie sa v tichom žasnutí. „Darmo sa smejú. On je, čím sám sa cíti byť…
Aký rozdiel je medzi ním a nimi. Ako vysoko, vysoko stojí on nad všetkými, i Stanom azda…“
Tu zastaví sa, aby pozrela na neho, či i nad ním, súc si nie celkom istá, a zbadá opäť, že
mu chrbát ukazuje. Nepovie nič, len pozrie naň i zato a odíde už celkom inde, pokračujúc vo
svojom obdivovaní.„Aký rozdiel, aký veľký! On plný nepokoja, ohňa — v týchto nič. Tu Mitro, keď sa napije,
nič ho netrápi, je šťastný, a sochár leží, len nech má všetko pohodlie. Pravda, oddychovať
prišli, ale Milo ani tu nemá oddychu. A ešte oni budú žarty robiť z neho? Vraj víno nech
pije, a ešte ten…“ I zazrie na sochára, ktorý povedal: kto zná, či sa narodí umelec…„Veru Milo ošedivie od boja a ohňa,“ prišiel jej ktosi pošepnúť. Pozrúc, videla Mitra s
dlhou fajkou.„A len tak nič po nič,“ vraví Mitro ďalej, nedbajúc, že Fizelčík pozrel naň. „Keby aspoň
nezhorel darmo, ale mne sa zdá —“„Čo sa vám zdá?“ spýtala sa ona dychtive, rýchlo pozrúc naň.„Nič, nič!“ na to ten zľaknutý od jej prenikavého oka odíde. I ona berie sa a zastane k
snúbencovi do okna, kde si bol zastal na bok a ztade pozeral na nich zpod obočia.„Milko!“ šepce chvatom, prosebne i zahanbeno. „Ty, máš, hádam iné nadanie, nie
maliarske.“On pozrel prekvapeno na ňu, potom sa zasmial.„Hádam, hádam… alebo… alebo —“ zmýlila sa a zamĺkla.„Hádam, hádam, alebo — alebo…“ posmieva sa on žartovne a pozrie jej zaľúbene do očú.
„Hádam ja viem najlepšie, čo je vo mne!“ odpovie potom vážne.„Ale naozaj, čo by si sproboval…“I zamĺkne opäť nesmelo.No Fizelčík svraštil čelo a zhŕbil sa. Čo toto dievča pletie? On vie, čo je s ním
jedine, on cíti, cíti tu, v srdci, že tam jesto čosi, čosi, čo páli, horí a nedá sa mu
pohnúť. Nemôže to už preniesť, ani nevládze so sebou. A zas vo veľkej rozorvanosti schytí
sa a uteká do svojej izby, aby tam behal a trudil sa.„Či viete, čo by bolo z Mila najlepšieho?“ prišiel sa spýtať Mitro Heleny, pozerajúcej
na dvere, za ktorými zmizol Milo, kto zná, či nie nahnevaný.„Čo?“„Komediant!“Helena roztvorila oči, užasnutá nad neslýchanou urážkou, ktorou vysmial Mila. Nepovediac
nič, odišla od neho temer plačúc. Je to, vidí, človek špatný, ktorý si robí žart zo
všetkého, ešte i z takej svätej veci, ako je Milova. Nezaslúži, aby len jedno mizerné
slovíčko ztratil s ním človek; ale ani neprerečie k nemu viac, čo po desať liet príde sem
oddychovať!„Vy sa do toho nerozumiete!“ riekla s pohoršením. „Vy závidíte len… ešte komediant!“Dookola sa zasmiali, a Mitro s najväčšou veselosťou, ani mak neurazený jej výrokom.„Divné,“ myslí si Helena, „že tatuško počuje toto a nepozastaví sa na tom, ale sa
smeje!…“„Eh, babroši, babroši!“ povie potom pán domu, ale i to s láskou a dobrotive.*Nastal druhý deň, jasný a horúci, so slncom na oblohe. Helena predpoludnie trávila s
matkou a mlčanlivým Mlynaričom pri hrobe Edmunda a v kostole, ako každú nedeľu. Popoludnie
prešlo živšie. Totiž prišly tri slečny z Praporia, dve sestry, dcéry pána farára, a jedna
vdovina, po predošlom farárovi. Všetky tri sú priateľky Helene veľmi dobré a dve z fary
ešte i rodina ďaleká. Často schodia sa, vše i pešo — lebo je Praporie len pol hodiny chôdze
— a vše len samy tri, bez sprievodcu. I teraz prišly len samy a narobily šumu a dobrej vôle
u Biezovských. Domáci pán, ktorý rád videl mladšiu Milicu, zaujal si tú, spytujúc sa o
otcovi a kedy už bude jej svadba — totiž vydávala sa; domáca pani milovala staršiu,
Leontínu, veľmi vážnu bielu a spanilomyseľnú devušku. Tá totiž rojčila za Edmundom, kým
žil, a teraz žiali a trúchli v sebe, keď ho niet. Preto je možno naklonená k nej mať, a keď
tú vidí, ako by sa vrásky na trúchlej tvári vyrovnaly.Sochár, ktorému veľmi padla do očú krása Milice, ale najmä jej postava, akej on — vidí
sám — so všetkým svojím umením nikdy nevytvorí, čo by koľko žil, opretý o lakeť zahľadel sa
neslušne na ňu, ale svojho pololežiaceho sedenia nezmenil. Veľmi sa mu páčila, no na jej
ruke skvela sa obrúčka už, a preto neobdaroval ju ani jedným slovom, iba díval sa ako
umelec. Milica zbadala jeho vyduté oči a usmiala sa milým úsmevom, ktorý prezradil, že rada
sa páči; no i tak bola veľmi pútavá. Stano s dlhou čiernou bradou prestal brinkať na
klavíri a vzal tatuškove noviny; len Mitro chybel, ten šiel, ako obyčajne, piť.Helene zostala Róza, dievčina vrtkej nízkej postavy, dosť peknej tvári. Tá šla s ňou i
do kuchyne, keď mať poslala dcéru schystať havranku. Po chvíli vyšla i Milica k nim, len
Lea ostala ďalej s domácou paňou.„Hela!“ začne Róza, len čo do kuchyne prišly, v riedkych ružových šatách, ktorú páni
malou pipíškou volali. „Jaj, Bože, my ti máme veľa čo rozprávať! Však sme už dva týždne
neboly spolu? To je hrozné. Koľko ti ja mám všakového povedať!“„Ty naveky máš veľa povedať!“ vraví krásnej postavy ako socha Milica trochu ironicky. I
oprie sa tam o stôl.„Pravda, naveky! Jaj, Lenuška, my sme robily celý bál v nedeľu na maminho mena; čo si
neprišla?“ trkoce pipíška, nedajúc sa mýliť. „Bol i doktor. Či škoda, že prejde na druhú
stanicu! Mne povedal, že som ako vtáča štebotavé!“ I hľadá, krútiac sa dookola, kde by si
sadla v svojich riedkych ružových šatách, ale ani jedno miesto nezdá sa jej, i stojí.„Alebo ako pipíška,“ vraví Milica.„Veď ten tu školskej Kláre dvorí!“ povie i Helena, upozorňujúc ju, aby vážne nebrala
reči odchodiaceho doktora. „Tak, pipíška!“ doloží i ona.Róza, naozaj ako pipíška, s krýdlami, samý garnír, s čipkami na pleciach, dobre
nevyletela do povaly, ale nazvania pipíšky nevďačne prijímala. Zamĺkla trochu, miesto nej
zamiešala sa Mara, čo sneh bila pri dverách; Helena, sediac na lavici, krútila lyžicu v
žĺtkoch a cukre.„Azda i k nim chodí ten doktor?“„Jaj, Heluška, to bol slávny bál,“ príde na um opäť pipíške. „Keby si bola videla Jula
Krapca, bola by si sa zašla. Ako sa ten trasie, keď tancuje, Hahaha, ako by, ako by…
nepoviem, čo povedali páni naň. A s Ciriakom ani jedna nechcely sme tancovať. Jaj, keď je
krivý, zle je s ním. A ešte Jibelský, vieš, ten maličký, čo má také plané zuby?…“„Ten tebe pristal najlepšie!“ pretrhla ju Milica a zasmeje sa. „I ty i on maličký!“„Ó, hneď!“ odpovie tá a nahnevá sa, že sa jej okrúhla tvár zapálila nesmiernou
červenosťou. Znak, Milicine slová ju veľmi ranily. Odvrátila sa od nej a zohla nad misu,
kde mieša Helena iba na jeden bok.„Čo to bude? Azda zasa parfé? Však som povedala, že zasa bude. Sláva! Škoda, že sme sa
nestavily, bola by vyhrala… Ale kde beriete toľko ľadu v tejto horúčave?“„V dedinskej ľadovni.“„Tam nám dajú dosť,“ zastane sa Mara opäť. Slečny pozrely na ňu a nahnevaly sa, že sa
mieša. Milica radila, aby sa inou rečou shováraly.„Veď i tak vie,“ odpovedala Helena.„I u nás jesto ľadovňa,“ šteboce pipíška opäť, „ale sa v tej skôr rozpustí ľad, ako
vonku. Vystavili ju práve dvermi k poludniu!“„No, veď ich rychtár, to je mudrák. Však je ten, čo si vzal tú vdovicu Tríbovie?“
spytuje sa Mara v červenom čepci.„Mara, či ty dobre biješ ten sneh? To má byť veľmi tuhý!“ zahriakne ju Helena.„Náš rychtár je ťuťmák, Helena, pravda je. A váš je taký elegantný sedliak!“ vraví
túžobne pipíška.„Ani tie Borišine klobásy v Gále!“ zasmeje sa Milica.„A to ako bolo, ako?“ spýta sa so smiechom Helena a i Mara.„Mamička bola v meste vo štvrtok, i ohlásila sa u mäsiara nazpät idúc v Gále, či má
bravčoviny. Mám vraj i klobásy, a veľmi elegantné, i do zámku vzali z nich.“„Hahaha, hahaha!“ rozosmialy sa všetky slečny, i slúžka, ako by rozumela.„To musíme rozpovedať Mitrovi!“ vraví Helena. „Ba čo robí Milo?“ prišlo jej na um.„Ba ver’ pánu profesorovi, aby sa im čelo vyjasnilo!“ povie Mara odo dverí.Slečny zasmialy sa na nej, potom nahnevaly sa konečne. Je toto jednak škandál, do
všetkého sa mieša. Helena prišla k nej, obzrela sneh, čo mal byť na puserle, a vytuskala ju
do pitvora, že sa tam lepšie sbije, tam je chladnejšie.„Akurát, Mara má pravdu! Mlynaričovi by sa zišly veselé historky,“ riekly Helene, keď
ostaly bez Mary.„Ó, tomu nie! Predtým mám veľký rešpekt. Že je profesor a že mlčí naveky, nazdám sa, kto
zná, čo trčí v ňom.“„Ako v tvojom snúbencovi!“ vraví Milica.„Veď v tom azda i trčí niečo?“ rečie Helena a skúmave pozrie na tvár peknej Milice,
okolo chodiacej. „Ba či je doma?“ myslí medzitým o Milovi.„Zavedieš nás do jeho chyže pozerať?“ volá Róza-pipíška s oduševneným okom.„Dobre, ale smiať sa nebudete tak veľmi, ako minule. On to hrozne nerád. Maru by zabil,
keď mu ide do chyže, len preto, že sa smeje. To mu zle padne!“„A Mitro je kde?“ spytuje sa Rózička. „Ale ten sochár, či čo je — či máte tu veľa tých
výtečností; pravda, Fizelčík si hockoho nevyvolí za priateľa — ten má divné maníry. My,
dámy, sme tam, a on leží na diváni. Ani tetuška a ujko mu neimponujú. Mlynarič je inakší,
čo i mlčí…“„Hja, sochár je Pešťan. Tam že sú také obyčaje. Nazdá sa, že my dedinčianky sme sprosté
husi, čo všetko uveria.“„Tak je to hlupák…“„To sa rozumie!“„Vždy na tej kanape rozvalený,“ zlostí sa dcéra vdovina, pipíška, „iného ta ani nepustí.
Ale viete, čo? Obsadneme diván a on nech sadne na stolec alebo nech stojí. Vieš, čo,
Heluška? Po havranke — daj, i ja budem niečo robiť“ — potrhne sa a rýchle vysukuje rukávy i
čaká za lyžicou, aby skôr bolo. „Potom zabavíme sa nejako. Nejakú spoločnú hru, na „tanier“
alebo čo — keď toľko máte tu tých darmošľapov, použijeme ich!“„Dobre, dobre… budete stôl zakrývať!“ odvetí Helena a nedá lyžice. „A v akých šatách ste
boly v nedeľu?“ spýta sa, aby nebola reč o pomáhaní, obrátiac sa k Milici, ktorá chodila
dookola, ticho si nôtiac.„Ja som bola v belasých vykrojených, s perlami na hrdle!“ vraví rýchle pipíška. „Vieš, v
tých pekných, čo mám, čo mi tak dobre stoja.“„V ktorých som taká pekná!“ doloží Milica a zasmeje sa i s Helenou. „No, to je jedno,
či, ,dobre mi stoja‘ či ,pekná som‘,“ vysvetlí jej, vidiac, že sa nadurila.„To je nie jedno! Ja sa nikdy nechválim, môže každý vedieť, čo ma pozná. O sebe ani
nerada vravím,“ odvetí pipíška, červená v tvári, a odstúpi. Čo je Milica i najkrajšia,
nemusí tak štípať každého.„Čo ju nenecháš?“ Helena tajne Milici. „Nechže vraví, keď je to jej radosť. I tak nebude
mať pokoja, kýmkoľvek nevypovie všetko, čo ju teší. Dotiaľ tlačí jej to srdce… Už sa
hnevá!“„Ah, nech!“ pohodí tá krásnymi plecami, akých sochár nenalepí, čo by sto rokov žil. „Čo
sa bude ustavične chvastať? Ona že je aká? Šla v nedeľu z rúk do rúk, i traja čakali za
ňou, kým ju iný pustí, a nevraví nič…“„Ale však budeme sa hrať po havranke?“ spýtala sa po chvíli Róza ticho, už skrotnutá ako
ovečka — ale Milice sa strániac.„Pravdaže. A čo sa stalo ešte na bále, Rózička?“No Rózička už zamkla svoje ústa a nechcela povedať ani slovíčka o tom. Naostatok ona
nikomu nedovolí robiť zo seba posmech.Helena šla pre formu, namastila dobre a vyliala do nej, čo miešala. Potom všetky tri
odniesly do pivnice, obložily ľadom, nastoliac ho. Vzaly sneh sbitý od Mary, spravily i z
toho, čo chcely, a zavolaly Maru dnu, aby šla pozor dávať na kuchyňu. Potom, chytiac sa
spolu všetky tri, šly do izby stôl zakrývať. Cestou spýtala sa ich Helena:„Chcete, aby sme zavolaly Linu s pošty a Kláru školskú?“„Ach, keď sú také vysokomyseľné,“ povie pipíška; „ale ako chceš.“„Čakajte, čakajte!“ prišlo zrazu Helene čosi na um, keď už boly vo dverách. „Musím
odísť, ale hneď som tu.“S tým, prepustiac ich do izby, odbehla do chyže Fizelčíkovej. Dnes nevidela ho ešte.
Ráno hneď šiel prechádzať sa pred kostol do tône líp a ostal tamvon niekde, ani na obed
neprišiel; i chce ho vidieť teraz. No izba je i teraz bez neho, ale rozhádzané veci
svedčia, že bol tu a i boj bol dnes. Usmiala sa nad tým a v rýchlosti šla obzrieť najnovší
obraz, či nie je zničený. Oči jej primrely na dievčine bez nôh, a kopa myšlienok shrnula sa
jej na čelo. Akousi nenávisťou naplnily sa jej oči pre ten obraz, ktorý toľko mučil Mila a
ju pripravuje o niečo pekné, o vieru v Mila. Odvrátila sa od neho a pozrela na druhé,
zastaviac sa pri jednom, ktorý hotovil pre mladoženíchov v Praporí. Dve kofy na
dvojkolesovom vozíku pod roztrhaným červeným dáždnikom, do nich šteká pes.Helena sa zrazu zasmiala neviazane. A tu, ako za trest, zavznely kroky v súsednom
salóne. Zľakla sa. To je Milo, pozná jeho nervózny krok. Ak ju dopadne tu smiať sa, zle
bude. I Maru dobre nezničí, že sa smeje. I obzerá sa, ako utiecť. Keď kľučka zašťukala, ona
vletela do druhých dverí malej izbičky, kde boly poskladané pozostalosti po Edmundovi.
Ztade ušla do spálne, potom, tajac smiech, do obednej medzi hostí.„Čo je?“ spýtala sa jej mať, zbadajúc, že šla ztade a smeje sa. Helena zľakla sa a
zvážnela, zacítiac vinu, že žije.„Nič, nič!“ vraví, prežierajúc slinu, a zamieša sa medzi slečny. Tie, nevediac vyčkať,
vypýtaly stolové náčinie od domácej panej a boly už v prúde prikrývania, ako motýle behajúc
po izbe okolo stola okrem Leontíny. Domáca pani ju nepustila od seba, že ich je dosť, čo
prikrývajú. Páni skromne stáli po stranách, odstupujúc sa im, sprevádzali túžobnými zrakmi
ich pohyby prelestné, a i Mitro bol už tam. Gaštanové vlasy neporiadne ležia mu na spotenom
čele a oči jasajú mu oduševnením. Už zasa pil niekde. Jeho dobrá vôľa bola na najvyššom
stupni, nechal domáceho pána sochárovi, veľkomestsky zunovanému a ovalenému o klavír, a
šiel dvoriť slečnám naporad.„Vy, slečna, máte v očiach čosi… čosi, čo priťahuje neodolateľne,“ vravel Milici. „Nie
div, že ste Kropáčika zvábili.“„Prosím, ja som ho nezvábila!“ bráni sa ona s výčitkou.„On ju zvábil a chodil za ňou!“ zastane ohnive pipíška, kladúc pohár na stôl a trepne
ním o druhý. Oba sa prevrhly. Milica ich napravila.„Áno, áno, ale tá sila vo vašich očiach ho priťahovala. Veď nie vy!“ udobruje on,
krútiac si husté fúzy. „Nie div, že chodil; i ja by šiel, keby ste bývali bližšie!“„Pol hodiny cesty je ďaleko? Hahaha! Počuješ, Milica?“ smeje sa pipíška vo vytržení a
prevrhne slaničku. Milica ju napravila, soberúc soľ s obrusa nožom, no nezdržala sa už
neodpovedať: „Čo si nedáš pozor?!“ Iné ani nerobí, ako za ňou napráva. Pipíška je celá
preč, že nevie ani, čo robí, iba sa chveje. Sochár si berie model s nich, lebo i on ta
pozerá… „Za ňou už nesvobodno chodiť druhému!“ volá pipíška, nezbadajúc, čo spravila, ani
čo povedala jej Milica, a riedke šaty i čipky chvejú sa na nej, ako ona celá omámená. I
ponáhľa sa nesmierne, aby čím skôr bolo prikryté, potom aby sa najedli a hrali konečne s
tými výtečníkmi. „Veru za Milicou nesvobodno už chodiť,“ volá ešte, „ani za Helenou!“Mitra Veského upozornilo na ňu jej miešanie sa a on prizrel sa jej lepšie.„A za vami áno?“ spýtal sa sochár od klavíra a napravil oči bezočive na ňu. Ona, ako z
oblakov spadnutá, zaliala sa celá červenosťou zahanbenia horúcou. Splašená pozrela dookola;
čo to vravela vlastne?„I jej srdce je už zadané,“ zastala ju Milica.„Naozaj? Komu, komu?“ spýtali sa veselo dookola i druhí, chtiac žartom pomôcť zahanbenej
pipíške. Ale Mitro, nedbajúc na to, prišiel k nej čím bližšie a povedal, že má tvár ľúbeznú
a hlas taký, ako vtáča. Iste by i slávika zahanbila ním.„Ako som prišiel do izby, iba ten počúvam!“„Špatník!“ myslí Helena, zazrúc naň. „Už i tú musí na posmech doniesť?“ Potom rýchlo sa
skrútla. Mitro totiž zbadal jej pohľad a pristúpil k nej.„Čo je s veľkým majstrom?“ I zahrá mu akýsi úsmev na perách v momente. „Netreba ho
nechávať samého, lebo je chorý.“„Tak choďte k nemu!“ odpovie ona trochu strmo. Keď je pri ňom, smejú sa, že je tam; keď
je nie, netreba ho samého nechávať. I chce mu niečo odseknúť, ale zatíchne mimovoľne: do
izby vstúpil spomínaný.„Vždy je vlk za humny, keď je reč o vlkovi,“ šepol jej a spravil úškľabok. I bol od neho
taký špatný, že Helena rozosmiala sa nechtiac.Milo vychudlej tvári, ako pravý umelec, prišiel dnu a, pozdraviac sa s hosťmi, zastal
rovno pri Helene.„Kde si bola dopoludnia?“ spýtal sa ticho, ale oči svietia mu odsúdením. Včera celý deň
boli u starej Kopanovskej, potom u Kláry, Liny, dnes už ani nepovie, že ide, zmizla.„Boli sme v cintoríne a v kostole…“„A ja som pil i predpoludním i popoludní,“ ohlási sa kamarát Mitro nespýtaný, aby
zasmialy sa všetci. Fizelčík, nedbajúc na všetek smiech, ktorý hneď nasledoval po reči
Mitrovej, začal naťahovať dlhé vlasy svoje a prešiel sa poza stôl.„Ako si tie vlasy trápi náš majster!“ šiel pošepnúť Mitro Helene.„Čo chcete?“ spýtala sa ona duseno, ale tajne jednako pozrúc na vlasy i ruku Fizelčíka,
usmiala sa mimovoľne, čo ju veľmi popudilo. Mlynarič, chodiac dookola, zbadal to a
zarazenému prišlo mu čosi na um, čo nerozumel.„Ako, ako?“ myslí si, vidiac ich smiech.„Okolo neho sa!“ vraví ďalej Mitro ticho, hoci Milo hľadí na nich, chodiac po izbe.
„Chorý je, treba ho vyliečiť. Ale vy sami ho ešte utvrdzujete v jeho mýlke a obdivujete ako
polboha. Milo je blázon a nie majster. Vše samota mu je treba, vše vy, vše sochár, vše ja.
Pochodil všetky mestá, kde talenty brúsia… Ani dlhé vlasy nič neosožia! Nie by vzal ríf a
šiel zeme merať! Zblázni sa, ak sa v tom nechá.“ A povediac to bez žartu a smiechu, ide k
stolu, kde fľaša vína. Domáci pán hneď zbadal jeho túžbu, i nalial mu láskave do pohára.
Mitro bol priateľom i Edmunda, kým žil. Spolu rástli: Edmund ho napájal, keď zbadal, že má
k tomu náchylnosť; aby sa zabával potom na ňom, a tým ho zkazil. Preto je taký dobrý k nemu
otec, azda aby zahladil vinu synovu. Mitro vypil, spraviac úškľabok nešeredný, čo ho
spravilo ošklivým — znak, že je rozladený vážne — a pozrel k stolu na Helenu, aký dojem
spravila jeho reč na ňu, keď tá práve tajne kukla na jeho tvár, ako by chcela vyčítať, či
pravdu vravel, či žartuje, ako vždy. Vraj ríf Milovi… či je on handrár? Akých nešeredných
výrazov to užíva! Že stretly sa im oči, ktorými tajne chceli skúmať jeden druhého, zasmiali
sa oba naraz.„Ták? Ták?“ diví sa zarazený majster, vidiac stretnutie ich očú i smiech. Chudá tvár
zapálila sa mu hnevom a zbledla potom. Zastal, oprúc sa o kredenc, aby premohol, čo sa
dvíhalo v ňom zlého. Potom zapálil si cigaru, ako človek, ktorému je nič, ale oči horely mu
vzrušením, no i tie privrel do poly.Napokon posadali okolo stola, pohavrankovali, parfé naostatok. Podarilo sa výtečne a
pipíške i zúbky stŕply, čo veľa jedla. Sotva rozišli sa od stola, pipíška, v ružových
riedkych šatách, celá sa chvejúc, ako vtáča pribehla so smiechom, krikom a pokrývkou
plechovou:„Hrať sa budeme teraz, hrať ,na tanier‘!“„Vari s takýmito plnými žalúdky?“ zľakol sa Mitro Veský, ktorý sedel pri Milici, majúcej
krásnu tvár, postavu i obrúčku. Vstal a utiahol sa k domácemu pánovi potichu, chytiac
pohár. „Ja už len pri starších…“„A pri poháre!“ kývol dobromyseľne hlavou ten; prijmúc ho vďačne u seba.„Či ho vidíš?“ zlostí sa pipíška, Helene šeptajúc. „Už sa odpratal!“Sochár, dozvediac sa, o čo ide, šiel hľadieť na Leu, ticho sediacu pri domácej panej, v
nežnom rozhovore pohrúženú o domácnosti.„No, toto je!“ hrozí sa pipíška, ani nevediac, čo povedať od veľkého vzrušenia, a
soberie sa k Stanovi, majúcemu bolestnú tvár a dlhú bradu. Nech vidia tí darmošľapi a nech
im je ľúto, k staršiemu sa obráti! Ale i ten len pozrel na ňu a usmial sa, ani
neodpovedajúc. Musela sa obrátiť iba k sochárovi.„Hrať?“ spýta sa on lenivo a opovržene. „Pre takú malichernú vec sa ani nepohnem. Prišli
sme na dedinu, aby sme oddychovali,“ riekol.Pipíška celá rozzúrená odstúpila a šla k Helene, ktorá stála pri okne a smiala sa tam na
nej.„Počula si zahaľačov?“ vraví dychtive. „Vraj oddychovať prišli. A v meste sa pretŕhajú
či čo? I veľa robia niekedy! Jednému fľaša, druhému lenivosť, a to strašidlo, čo klimpká na
tom klavíri — kto zná, či je i to umenie — ani len neodpovie, tomu i jazyk prišiel
oddychovať!“ Tu udrie si na ústa ustrnutá. Čo to povedala? Veď je Mlynarič rodina Helene.„Oddychuje, pravdaže, a sbiera sily na prednášky…“ odpovie jej tá, smejúc sa na nej, nič
neurazená.„Jaj, Helena, ja, ja… ja by im hneď do bláznov nadala.“„Nech sa páči, haha!“ povie tá a príde jej na um, kde je Milo, že toho nespomenula
pipíška. I prejde po izbe očami a jej zrak zastaví sa na Milici. Tá totiž sedela na posteli
— ktorú postavili tam teraz cez leto, lebo nebolo inde miesta — a nič nerobiac si z toho,
že Mitro vyvolil pohár a nie hru s nimi, ani z toho, že sochár sa vyvaľuje vo foteli a
Mlynarič ani slova nechce ztratiť s nimi, ale v úplnej duševnej rovnováhe, objímuc jednou
rukou roh peľasti, nôtila ticho, založiac nohy pohodlne na kríž a nestarajúc sa o nič. I
tvorila tak krásny obraz, že všetci, i sám domáci pán, pozerali na ňu s obdivom, vždy a
vždy vracajúc sa k nej pohľadom, o čomkoľvek bol rozhovor. Helena, prizrúc sa jej a pohnutá
myšlienkou, vyšla rezko preč, nezastaviac sa iba v Milovej izbe. Tam bol a sedel na stolci
pred obrazom s tvárou celkom vyrušenou.„Ty si chorý!“ zľakla sa ona, vidiac ho, a chce mu obtrieť čelo rukou. On chytil jej ju
a zadržal, ako by nedovolil dotknúť sa čela.„Hádam by mu nadšenie odňala!“ myslí si Helena a úsmev mimovoľne zahrá jej okolo úst.
Rýchle prešla dlaňou po nich, aby ho sotrela. Na um prišiel jej Mitrov ríf.„Poď medzi nás. Tebe nie je dobre byť samotnému. Tebe treba ľudí, ty si chorý.“„Áno, chorý od sám seba!“ odpovie on, nepozrúc na ňu.„Poď len… veď zato, zato!“ zamĺkne a nepovie viac nič; a divno, chce sa jej smiať opäť.
„Poď so mnou, niečo ti ukážem, čo je pre teba práve!“ vábi ho nežne a sotrie dlaňou smiech
opäť.Ale Fizelčík odháňa jej ruky, ktorými ako by ho chcela zdvihnúť, pomôcť mu, a hľadí na
ňu horúcim zrakom, ako keď je nadšením zachvátený, a zato sa nehýbe. No jesto v jeho zraku
čosi, ako hnev, zúfalosť, ľútosť. I nedopustí jej k sebe blízo a darmo ho volá.Konečne, aby sa jej sprostil, vstal a šiel. V izbe prekypovala dobrá vôľa i bez
spoločnej hry. Nastal spev a ešte i spanilá Lea vpadla doň a domáca pani nevyšla von, hoci
nemohla strpieť spevu, ako syn umrel. No nezazlievala ho zato iným, bola šľachetná. A
pipíška tak vyspevovala oduševnene, že jej tvár sčervenela a oči roztvorily sa dúpkom.„Aha, už bude mať Dorka nohy!“ zvolal Mitro od stola, keď Helena doviedla snúbenca a
upozornila ho na Milicu, sediacu na posteli, uhádnuc hneď, o čo ide.„Čo vravíte, čo?“ spytuje sa Helena a ide bližšie k stolu, odvrátiac sa od Mila, lebo
nemôže premôcť smiech nad výkrikom Mitra. Fizelčík zbadal to predsa, pozrel na ňu bokom a
zachvel sa. Potom pozerá na Milicu, pred ním sediacu, ako by naozaj bol do toho zanorený.
Zrak jeho pomaly dostával jasnejší výraz a on mimovoľne primrel na nej, zabudnúc sa. Aký
očarujúci obraz je toto! Koľko kúzla, koľko krásy, koľko rozkoše!„Bravo, bravo! Nech žije majster!“ zatlieskali od stola, keď videli, že Milica, dosiaľ
pokojne spievajúca, začínala sa nevoľno cítiť pod jeho vpitým pohľadom.„Bravo!“ riekol otec, kývnuc hlavou na znak súhlasu s druhými.Milo spamätal sa a obrátil k tým, čo mu tlieskali. Medzi nimi, stojac pri Mitrovi, bola
i Helena a smiala sa tiež. Vo Fizelčíkovi vzbúrila sa hrdosť. Teda tak! Kým on mučí, trápi
sa, ona sa smeje, hrá a koketuje s druhými! Kým on zúfa, ona klame ho s Mitrom, ešte s
Mitrom!… Vyšiel do svojej izby, aby — nie v borbe so samým sebou alebo v ohni nadšenia, ale
v bolesti behal a zatínal päste. Ale o chvíľu prišiel zasa do spoločnosti a oko jeho
napnuté horelo pomstou.„Počkaj, budeš ešte banovať! Ešte budeš pokorená!…“ hrozí sa v rozbúrenej mysli a,
priblížiac sa, sadá k Milici nie ako veľký majster, ale aby jej dvoril.*V dome Michala Biezovského vzduch nejako sa zmenil. Mitro síce pije ako dosiaľ, sochár
leží na diváni ako prvej, profesor klimpká po klavíri a mlčí ako prvej, domáci pán a pani
sú ako boli, ale Fizelčík zmenil sa navidomoči. Nesedí v izbe celé dni pri vystretých
plátnach, a keď ide preč, neberie so sebou nikoho, ako prvej, nehľadá spoločnosti nijakej.
Vždy je len sám a chodí každý deň preč hneď ráno, iba čo príde prenocovať. Či prší, či
neprší, a včera večer pri stole povedal Helene, že čo klince budú padať s neba, i tak pôjde
na Praporie.„Bude z neho majster predsa!“ povrávajú si priatelia a tváre začínajú im jasnieť. Ale
Helene často zacloní sa čelo oblakom bázne. Jeho chovanie k nej sa totiž celkom zmenilo.
Ostal akýsi trucovitý, vyhýbavý, ale vše začne hľadieť jej do očú vyzývavo a okolo úst má
výraz taký, že sa ho zdesí. A začo, prečo? Diví sa, nevediac pochopiť. Azda, že sa zabavila
s inými niekedy, alebo zbadal, že vše zasmiala sa s inými na ňom? Veď to nebolo zo zlého.„Eh, veď sa on udobrí!“ zakončieva nepríjemné myšlienky a berie sa za robotou. I teraz
matkou poslaná vyšla na chodbu, kde Mara skladala háby, s úmyslom, že nebude myslieť naň.
Poobzerala háby, koľko ich je, potom prizrela sa, aký veľký dážď padol v noci, prizrela sa
stĺpom chodby, zaťahaným divým hroznom, práve rozkvitnutým. Vôňa jeho roznášala sa po celom
dvore, i k nej. Ona šla ta.„Ako to môžu privoniavať,“ povie jej slúžka v červenom čepci, „mňa už bolí hlava od
neho, a nie som dávno tu.“ A pozrúc na háby i slečnu, nič nerobiacu, vraví: „A kým všetko
pohýbem!“Slečna, neodpovedajúc, odtrhla halúzku a pripäla si na plece i do vlasov, a len potom
ide k práci. Mala úmysel čo najrýchlejšie vykonať, aby sa zbavila i Mary, ale nemôže.
Nepokoj, čo ju mučil pre Mila, dostavil sa k nej zas. Nechala šaty a šla si lakeť oprieť o
chodbu, čelo do dlane.„Však ich už bolí hlava?“ vraví Mara s výčitkou. „Povedala som! No, mne oni veľa
pomôžu!“Že slečna neodpovedala ani na to, Mara vzdychne zhlboka a začne:„Ale, slečna, nechže mi povedia, prečo sa oni tak hnevajú na mňa? Pani urodzená —“„A ktože sa hnevá?“ pretrhne ju slečna popudená.„Tak im je niečo… nebývajú takí tichí.“„Akurát tebe poviem, čo mi je!“ myslí Helena. „Ty budeš mojím tajomníkom, ako bol kočiš
Ďuro Edmundovi. Všetko mu povedal, čokoľvek sa u nás stalo, i nie súce pred oči cudzie.
Edmund zkazil i Mitra, a mať predsa ho tak zvelebovala!“„I týchto by mohli iba z domu vyhnať,“ vraví slúžka Mara, vyberajúc goliere pánov. Keď
už slečna nič nepovie, aspoň na tých sa vyvŕši. „Iba čo máme veľa daromnej roboty s nimi…
Darmožrúti!“ zašomrala pre seba.Helena obzrela sa a Mara čakala, že ju zahriakne, ako inokedy, lebo si dovolí starieť sa
do všetkého; ale tá, dopočujúc i jej zašomranie, zasmiala sa. Mara pozrela na ňu a,
posmelená tým, razom sa zmenila. Srdce jej naplnilo sa láskou.„Čo sa ich ja spýtam, slečna, ale nech sa nehnevajú,“ začne dôverným hlasom. „Či to tí
pán urodzený, čo tie obrazy maľujú, to robia z ihračky, a či z toho budú žiť?“„Žiť, žiť, pravdaže.“„No to je plané remeslo. Jeden obraz maľujú i mesiac, a dosť malý, a predsa ho
nedokončia. Veď čo by čižmy šili, by sa im lepšie odplácalo. Takto ich nevychovajú,“
pokrúti vážne hlavou.„Hahaha!“ zasmiala sa Helena mimovoľne. To je zvláštny vtip. Milo, veľký človek, a
radšej by mohol čižmy šiť! To by sa zišlo povedať Mitrovi, on rád smiešnosti. Čižmy a
obrazy!… I soberá sa do domu za horúca, že rozpovie to aspoň otcovi, ak druhému nie. V
pitvore stretla sa so všetkými, koľkokoľvek ich bolo. Hrnuli sa von, kladúc klobúky na
hlavy.„Kde, kde?“ spýtala sa zvedavo a pozrie i na Mila, ktorý tiež tam bol a hľadí vzdorovite
pomimo a s hrdosťou. Keby vedel, že mu Mara radí čižmy šiť!„Veď ty budeš ešte i plakať,“ myslel si o nej. „Aká jej je tvár rozihraná!“„Na raky ideme!“„Idem i ja!“„Čo by si ty tam robila?“ ohlási sa mať z kuchyne a krivká na boľavej nohe k nim. „Ešte
čo!… Ale na obed prídete?“ spýta sa pánov.„Ešte skôr. Na polievku donesieme rakov, nestaväj mäsa,“ odvetí muž, o ktorom sa nevie,
či je ešte aj inakší, ako dobrý. A obrátiac sa k dcére, vraví: „Chceš ísť i ty? Dobre.
Cestou soberieme i poštárovu Linu a Kláru zo školy. Však, mamka?“Domácej panej tvár zvážnela. Roboty jesto v dome veľa, slúžka druhá ušla, lebo sa
nemerily s Marou. No nech ide. Jej chybieť nebude i tak — a keď sama nepováži — čím viac
roboty na jej pleciach, tým lepšie pre jej trúchlu dušu.Helena vbehla dnu pre klobúk. Všetci dočkali ju na chodbe, oddajúc sa do Mary pri
hábach, aby jej dvorili alebo hnevali ju, ako je to zvláštna pasia pánov. Iba Milo, strhnúc
klobúk na oči, šiel popredku.„Rozmýšľa,“ povie Mitro Helene, upozorňujúc ju, keď vyšli zo dvora a on už bol pred
bránou domu gazdu Krakaľu.„Iste!“ kývne hlavou ona a pozrie na chrbát pred nimi idúceho „majstra“. Čo to bude? Aj
včera, keď boli na čerešniach vo vinici — tak volali záhradu v poli pre dva kŕče hrozna, čo
nikdy nedozrelo — šiel popredku naveky, alebo zaostal i na desať siah, len s nimi nikdy
nie. Ako čo by oni mali nejakú chorobu, ktorej sa bojí. Tak čo sa to deje s ním? Helena by
vzdychla, no bojí sa, že by Mitro počul; nech aspoň iní nevedia, čo sa deje medzi nimi.V škole sobrali Kláru, u poštárov Linu, obe veľmi duchaplné slečny, a prišli o štvrť
hodiny na lúku do doliny, kde prostriedkom žblnkal potok skosenou lúkou. Darmožrúti, ako
pánov Mara volala v sebe, s chvatom sa dali do roboty, i tatuško v dlhom kaftane a dobrej
vôle. Narobili sietí, na prúty nastýkali mäsa a obsadli potok. Pešťan i vyzul žlté črievice
a, vysúkajúc i nohavice po kolená, chodil okolo vody, chtiac do nej, aby pod skalami
obzeral raky, lebo že on už i tak lapal a nebojí sa.„Fi, nehanblivec!“ šeptá Klára dvom, ktorá bola veľmi prísna čo sa týče svedčnosti. „Ako
si ukazuje tie zarastené hnáty!“A i Lina riekla zhrozená: „Naozaj!“„Ale veď to iba knajpuje!“ zastane Helena hosťa. „A kto by ho zato odsúdil?“Zato predsa slečny nesmierily sa s jeho hnátami a odvrátiac sa od neho, sadly k domácemu
pánovi a Mlynaričovi, hľadiac do vody. Pozdejšie, keď dlho neukazoval sa nijaký rak,
zunovaly to a šly pozerať žaby do vody na bok od potoka, kde stály močiare so zelenou
vodou. A hľadiac do vody, pozeraly seba samé, aké sú, v duchu každá prirovnávajúc, o čo
krajšia je ona, ako druhé dve. Mitro zbadal ich zábavu a priplichtil sa Helene za chrbát.
Nahol sa k nej a riekol zrazu:„Milo nebude len Milo predsa!“„Jajajaj!“ skríkne ona zľaknutá a, prudko sa trhnúc, pošmykne sa so skaly. Mitro chcel
ju dolapiť, ale ona rýchlo odskočila na druhú stranu, cítiac v sebe veľkú šikovnosť, a
čľapla do plytkej močariny. Voda rozfrkla sa na všetky strany, zamočiac jeho i ju a trochu
i dve slečny, ktoré s krikom utekaly preč.„Bravo, bravo!“ zakričal sochár, bosými nohami stojac už v potoku na skale, voda zdala
sa mu ešte studenou, teda čakal ešte, — a i otec pozrel na ne.„Pochabiť sa netreba, Lenuška, ty babroš!“„A čo bude Milo?“ spýtala sa Klára, keď smiech zatíchol a Mitro i Helena zamestnávali sa
stieraním kropají vody so šiat.„Ale umelec!“ dopovedal Mitro, vystrúc sa, a otočil prst na stranu. Obzreli sa ta, kam
ukazoval, a videli na kopčeku od druhých oddialeného Mila. Tam stál, nedbajúc o raky,
katastrofu Heleny, smiech, ale v užasnutom zadumaní hľadel do diaľky snivým okom. Helena,
stierajúc so šiat lilavej farby zelenkastú vodu, pozrela tiež na chvíľku ta. Pravda, deň je
krásny, vzduch jasný, pole, lúky a celé okolie podáva výhľad veľkolepý, ale Helene prišlo
na um, že on hľadí v tú stranu, zkade vidno belieť sa vežičku Praporia.„Vidíte, Helena?!“ spytuje sa Mitro víťazne.„Som vo vytržení!“ odpovie ona a chveje sa od zlosti. Už i slovo „slečna“ bude
vynechávať. Čo tu chce, čo nejde k potoku! Nevie, čo povie mať pre zazelenené šaty.„Milo, však na budúcom plátne povstane chytanie rakov?“ zavolá sochár. „Hop!“ povie
ticho tam profesorovi a Biezovskému, „veď sa nie sem díva!…“. Keď Milo neodpovedal, iba
zlobne odvrátil sa a šiel ešte ďalej, Mitro ho zahriakne:„Čo ho mýliš? Zasa nababre nedohotovený obraz. Čakajte, Helena, vy budete bez hlavy!“„Aspoň pred slečnami tu netrepte,“ šepne mu ona rozčulená. Musí celý svet vedieť o
všetkom? I tak sa hanbí, že ako divý uteká od nich, a Klára je veľmi pyšná, že je doktor
zvláštny, čo jej dvorí.„Už sú nie tu!“ na to on, a i sám berie sa od nej preč, k Biezovskému, kam patril, a
ktorý už i volal ho k sebe. Helena, dostierajúc si šaty, odhodila ich za seba a pozrela,
kde sú slečny. Stály pri kope sena, ešte dnes nerozťahaného, a práve spomínaly, aký je
elegantný doktor, naprávajúc frizúry jedna druhej. Helena, keď už nebol pri nej, pozrela
plným zrakom za Milom.Čo to bude s nimi? Čím dial, tým je neznesiteľnejší. Azda ju už nechce, či ju ani
neľúbil nikdy, len jeho samoľúbosti lichotilo, že ho ona obdivuje ako polboha? A teraz, keď
to prestalo, už je po láske? Nuž keď je ani parom z neho, čo má ona robiť? Jaj, Bože, Bože
náš!„A tento zlodej,“ myslela s hnevom na Mitra, „ma tu ešte naveky prekára.“ Ale ak Milo ju
nechá, nedbá ani ona… I utiahne sa k otcovi a Mlynaričovi, sadnúc k potoku. Dali jej prút s
mäsom a sieť do rúk.„Rak, rak, rak!“ zakríkla, ledva prešla chvíľka, a zachveje sa vo zvláštnom pohnutí, ako
by kto vie čo sa prihodilo.„Pst! Nekričte, naľaká sa a ujde!“ zahriakli ju. Ona zasekla pery, ale pozde — rak
ušiel.„Tak nesvobodno vravieť?“ spýtala sa potom pošepky tam naľavo sediaceho Mlynariča.„Nie, alebo len potichu!“ odpovie on tiež šeptom, nahnúc sa trochu, aby počula.„Chacha!“ zasmiala sa ona, odvrátiac tvár od neho. Aký divný je Mlynarič, a pekný, keď
šepce. Aké smiešne sú červené jeho ústa medzi bradou čiernou. A ozaj, prečo sa on len
neožení? Lea, to je zvláštne dievča, tá by mu pristala. I chce ísť povedať to Mitrovi, či
tiež tak myslí, ako ona.„Ani smiať sa netreba!“ upozornil ju on sám za chrbtom. „A načo ste si sadli k tomuto
bedárovi? Ten má dosť súženia s chalanmi, ktorým sa žertvoval — už sa i presilil a začína
šedivieť, pozrite — a ešte i vy idete mu na krk. Tichože!“ skríkol, keď obrátila sa k
vysilenému profesorovi, ako by chcela zvedieť z jeho tvári, čo ten na to i ako šedivie
naozaj, a že usmial sa on, zasmiala sa oduševnene. „Tichože, ticho!“„Hahaha, hahaha!“ zasmiala sa, keď bránil on, tým hlasnejšie a neviazane. Druhí pozreli
na ňu a, vidiac jej smiech, ako by sa im bol chytil od nej, rozosmiali sa tiež.„No, to je pekne!“ prišly slečny od kopy k Helene. „Ona ide medzi pánov, a nás nechá.“„No, poďte i vy!“ volá Helena veselo a robí im miesto pri sebe. Profesor musel ďalej.
Potom už tri trkotaly, kričaly a smialy sa.„Ale už dosť!“ povedal napokon tatuško, keď raky naľakané rozpŕchly sa so všetkých
prútov a nedaly sa viac prilákať zpod skál.„Ver’ neviem, čo milosťpani postaví na polievku,“ ohlási sa sochár, už sediac obutý pri
prúte. „Mohla len dať kapúna zarezať.“„Babroš, kapúny na polievku sa nerežú!“ povie otec poúčajúc.„Veru, ale kačky!“ zasa Mitro.„Jaj, či je to duchaplný vtip!“ posmieva sa Klára, šepnúc Helene, a štope ju lakťom.
„Takého ani Pešťan nepovie.“„Hahaha!“ zasmiala sa tá a pozrie popod voňavé hlavy slečien, či Milo ešte stojí na
kopčeku. „Ah, veď to všetko bude dobre!“ pomyslí si ľahkomyseľne, nedbajúc oň.*Helena dnes — ako Mitro tvrdil — vstala alebo ľavou nohou z postele, alebo snívalo sa
jej s hadmi. Hneď pri raňajkách ukazovalo sa na jej chovaní, akej je zlej vôle. Sberala
šáločky so stola; rodičia neboli už tam, ani Mlynarič, a Mitro, od ktorého šírila sa vôňa
slivovice, podal jej zdvorile svoju so slovami: „Tak ťažko musia robiť vaše rúčky.“ Ona
zostala hrozne rozčulená.„Vari, že šálky sberám?“ osopila sa na neho, ako by jej bol aspoň do prsta zahryzol, že
Mitro zľaknutý zohol hlavu, ako by bol dostal úder. „No, ak je i to robota…“ A obrátiac sa
k Pešťanovi, ktorý do poly ležiac držal líce na dlani, dívajúc sa jej do tvári čo
najbezočivejšie, rečie mu: „I vy by ste sa už raz mohli prebrať z toho hlivenia. Vašu
hlinu, či čo to máte tam za omazivku, by ani nožom —“„Kresačkou…“ napraví ju Mitro Veský.„Teda kresačkou,“ na to ona so smiechom, ale trucovite, „nedala by sa posekať, tak
stvrdla.“„Keď je planá. Nevie ani, ako to treba zhotoviť. Vy myslíte, že by i tento bol niečo?
Babroš!… Dovolíte, že použijem pána otcovej výtečnej nadávky. Najviac ak hrnčiar,“ vraví
Mitro zas. Sochár sa len smial, hľadiac i za to ďalej na ňu, lebo vedel, že ju to popudzuje
a nie jeho ,hlina‘. „Keď sa soberiete s veľkým majstrom, tri črepne vám spraví do daru, iné
ver’ nie!…“„A vy, vy ešte!“„Mojimi husľami, prosto, zaslúžim, aby mi hlavu prebil,“ pomohol jej on, vidiac, že
nevie, čo mu má povedať. Mitro Veský bol učiteľom hudby v meste.„Ja to nechcem povedať,“ bráni sa ona tomu i aby sa nezasmiala s nimi, lebo nemá vôle
nijakej. „Ale také sú zaprášené, že… slovom, ja vám ich utierať nebudem…“„Božechráň, ja toho nežiadam!“ ohŕňa sa Mitro zľaknutý. „Pošlite Maru, ja ju strpím
vďačne!“ I spraví úškľabok taký špatný, že bola až neznesiteľná jeho tvár.Milo, ktorý bol tam tiež, opierajúc sa dvoma lakťami na stôl, a fajčil cigaru, robiac si
okolo hlavy veľký kúr, cítil, že narážka o Mare patrila jemu. No ani nemihol, hoci všetci
sa mimovoľne usmiali. Na reči Mitrove, ktorý nevie iné, iba pichať každého, nedá už teraz
nič, ani tu na nikoho. Zbadal i rozorvanosť Heleny a vedel, že príčina toho je on, ale
nedbá. Ba s rozkošou si myslí: „Však som povedal, že ešte budeš i žalostiť!“ No darmo je
už, on ju nechce viac. Dnes i odpíše matke svojej, aby vrátila sa od sestry, lebo nechce už
tu bývať viacej. A zaujatý tou myšlienkou, vstal od stola a vyšiel do svojej izbice, dajúc
sa do písania. Keď bol hotový, zapálil si opäť cigaru, prestrel nohy pod stolom pohodlne a
hľadel do povetria cez dym pred sebou. Tak dobre a spokojne sa cíti, ako nikdy. Nič ho
nesužuje. Podstavce s obrazmi sú pri stenách v kúte poodkladené, chrbtom do izby.
Nepracoval už dávno, štetec leží v kúte i so všetkými vyschnutými farbami. Nenúka ho nič do
diela, ale nedbá. Ani to ho netrápi, že je snúbenec Helenin — že ona trpí, robí mu najmä
dobrý cit — a Milica, za ktorou chodí, že je druhého; ani to, že tu sedí v dome otca,
ktorého dcéru opúšťa. Zaujatý jedine citom k Milici, nestará sa o nič iné, iba s rozkošou
myslí na dnešný deň, lebo sľúbily sa slečny z Praporia prísť. Milica má vraj čosi povedať
Helene; on šípi asi, čo — no nedbá; teší sa, že uvidí Milicu i dnes.A Helena medzitým zúfale dala sa do roboty. Vedela, že mať odháňa zlé city prácou, a
narobila za hodinu toľko, ako inokedy za deň. Stanovu izbu na dvore poriadila sama, i
salón, obednú a všetky okrem Milovej. Do tej nenakukne viac a stráni sa jej, ako ohňa. Ľaká
sa iba toho, že zbadajú to aj iní, a jej zrak, keď pozrie na otca a mať, je nevýslovne
skúmavý. Poriadila ešte i polovicu kuchyne, potom nechala všetko tak. Totiž, keď vynášala
šaflíček, v ktorom umývala riad, čo nikdy nerobila — stretla sa v pitvore s Milom. Nešiel
jej pomôcť zdvorile, ale zastal, zahľadel sa na ňu zvedavo — a potom sa nahlas zasmial.
Otec, mať, a nikto, nezbadali, prečo oddala sa do roboty, vyženúc slúžku do záhrady kopať:
len on uhádol. Vo chvíli jej horlivosť spľasla, a nechajúc všetko tak, šla sa zatvoriť do
izby rodičov. Teraz sedí tam ustatá a zahanbená, no nemá pokoja predsa. Soberie sa hneď a
ide ku kasni, že sa oblečie. Povyberala všetky svoje šaty, a ani jedny sa jej nepáčily. Ako
by stála pred chvíľou, v ktorej rozhodne sa jej pád alebo víťazstvo, chcela byť čo
najkrajšou… Napokon vybrala si červené, čo na sviatky nosievala. I bola naozaj pútavá s
preblesknutou tvárou svojou, že Mitro, keď sa zjavila v izbe obednej, kde bol len on sám a
sochár — otec a Mlynarič odišli kamsi — zastal a oči utkvely mu na nej v hlbokom obdive a
dojatí.„Pravá, pravá, pravá!…“ I zasekne sa a ani vypovedať nemôže viac.„Pravá víla!“ pomohol mu sochár, ležiaci na kanape. Oko jeho ľahostajne skĺzlo sa po
nej. Keď je pekná naozaj, aby si nejako veľa nenamyslela. V Pešti videl sto ráz krajšie.„Čo chcete dnes robiť, Helena?“ spýtal sa Mitro, zľaknutý, spľasnúc rukami. „Vy máte
vražedlné úmysly s nami…“„Prečo?“ riekla ona bez vôle, „a aké?“„Aké? Vy chcete nás pripraviť o hlavy a aj o tú trochu rozumu, čo ešte máme!“„Čo nemáme!“ napráva sochár, rozvalený úplne, že sú len sami.Helena zasmiala sa síce na moment, nezdržala sa, no hneď sa odvrátila, že ide preč od
nich. Napokon i to večné vtipkovanie sa zunuje. Nie je každý takej dobrej vôle.„No, a ako sa vyvaľuje ten sochár! Ten mňa neuctí ani trošku!“ myslí si podráždená. Koho
by to nehnevalo? I berie sa, že ide, lebo nezaslúžia, aby bol človek vôbec s nimi, no bez
odplaty jednako nemôže nechať Mitra.„I vy by ste sa už mohli obliecť niekedy.“„Veď som oblečený…“„Nie obliecť — ale sobliecť,“ napráva sa netrpelivo, „sobliecť —“„Čo? Sobliecť?“„Hahaha!“ zasmial sa sochár a tlesol do dlane na diváni, potešený.„Nie, nie, nie! Čo mi nedáte dopovedať!“ skríkne ona náružive a líca zalejú sa jej krvou
zahanbenia a nenávisti. „Ja som myslela svrhnúť planého človeka so seba!“„Eh, daromníci!“ myslí si a, nečakajúc odvety, vyjde od nich, trepnúc dvermi.„Nervóznosť našej Helušky, ako vidno, povážlive rastie,“ riekol Mitro, keď zmizla za
dvermi a ostali sami.„Kto vie, čo udrelo do sprostej hlavy toho hlupáka Mila,“ odpovie ten na diváni,
zazívajúc. Začína tu byť nudno, vytiahne nohy na operadlo. „Vzal ho čert!“Mitro pozrel na neho, prestretého na diváni, i nohy vykladené na operadle, ako by ho len
teraz videl tak.„I ty mohol by si sa šetrnejšie chovať!“ povie mu zrazu popudený.„Nuž a ty?“ zvolá ten zrazu, narovnajúc sa na diváni, a okrúhle oči zabodnú sa ohnive do
Mitra. „Či v tvojom chovaní jesto ako mak nežnosti?!“A dvaja priatelia div nechytili sa z nenávisti zrazu vzplanuvšej.No prídu z Praporia, treba prežrieť všetky horké city a smieriť sa. Ale jednako hostia
prišli len popoludní, keď ich už ani nečakali. Rozišli sa boli, každý, kde mu bolo milé, a
Helena chcela sobliecť červené šaty, keď zahrkotal koč na bielom, suchom dvore. Rýchle
vybehla na chodbu a prvé, čo spravila, bolo pozrieť dychtivým okom Milicu, aká je. Bola
odetá v hodvábnej bielej blúze, zaťahanej čiernymi čipkami, a v sukni čiernej, a Helene sa
zdalo, že krásu jej zvyšuje ešte v očiach nový zvláštny svit, akého dosiaľ nemala. Helena
sa toho zľakla a obzrela sa dookola, ako o ochranu. No sbehla s chodby i matkou poslaná,
aby pomohla slečnám, ale najmä starej, ešte peknej panej, materi dvoch sestier, Lei a
Milice.„Už sme mysleli, že ani neprídete.“„Veď sme ani nemali prísť, a len na chvíľku ostaneme!“ kričí pipíška, stojac v koči v
riedkych bielych šatách. Ani tá nechybela, ako nikdy, keď sa šlo do Biezovských. „Na vás je
rad, tetuška.“„I Mariška tu?“ vraví ďalej potešená Biezovská k prišlej panej, neodpovediac Róze, „i
Leontínka… vitaj, vitaj, drahá duša! I ty, Milica!“Hostí zaviedli do izby. Mitro, hryzúc si, kto vie prečo, peru, klaňal sa veľmi zdvorile
— Lea sa mu vážne páčila — a sochár svliekol sa s diváňa, vidiac cudziu paniu, a zabudol
pri pohľade na Milicu, že je z Pešti. I Milo prišiel po chvíli a, pochodiac dookola,
pozdravil sa so všetkými. Helena, ktorá ho tajne pozorovala, videla, že zbledol celkom od
pohnutia.„My sme len na chvíľku prišly,“ začne štebotať pipíška v bielych šatách, „lebo je na vás
rad prísť k nám; my si značíme!“ a obzerá sa, kde by hodila svoj klobúk. Najbližšie bol
kredenc, položila ho teda ta.„Ah, ah, len aby ste sa hneď nesobraly zpät!“ riekla domáca pani trochu ironicky, a
potom hneď obrátila sa s rečou k prišlej panej. Nerada také neskromné dievča. Či ona
rozhoduje, kedy majú odísť?„Vieš, Helenka,“ volá pipíška, sadajúc s ňou k stolu k druhým, „Milica vravela tisíc
ráz: rada by som sa s Helenou shovárať! Nuž, reku, poďme; čo budeme hľadieť, či ony majú
prísť? I ja mám toho veľa, veľa… Tetuška, i moja mama odkazuje, aby sa vám páčilo čím skôr…
A ujko kde je, aj, aj —?“ prišlo jej na um, nevidiac Mlynariča s nemými ústy.Nik jej neodpovedal. Panie samy začaly si rozhovor a či chcely začať, lebo vždy viazol a
akúsi dusenosť badať na všetkých. Páni prechodili sa po izbe — diván obsadly panie — Mitro
hore, sochár dolu, a nevedeli si rady s Milom, ktorý s veľkým klopaním srdca chodil
nervózne, vše do jedného, vše do druhého sa štopajúc. Odstupovali sa mu kadejako, konečne
Mitro, pozrúc sa mu dlhšie, utiahol sa ku klavíru. Pešťan tiež zbadal, že je nebezpečné s
ním chodiť, zastal a obzrel sa za miestom, kde by si sadol. Pri Milici, kde je prázdny
stolec, videlo sa mu najlepšie, i šiel ta. Tu náhodou pozrel na Mila, — ktorý zastal
neďaleko, trápiac si dlhé vlasy rukou, — zľakol sa ho, kto zná prečo, a šiel na druhý bok,
k Lei a pipíške. Milo lačným zrakom pozrel na pustý stolec pri Milici, ale nesadol si, bál
sa. Bol až príliš rozrušený.„Helena!“ zneje oduševnené trkotanie pipíškino, „však vieš, že doktor už odišiel. Bol sa
i tu odobrať? Ale ako by nie? Jaj, Helenka, ja prišla som pri tej príležitosti do hrozného
položenia.“„Do akého?“ spýta sa tá, pozorujúc, kde sadne Milo. A jej mať, nevediac strpieť už
ďalej, povie Lei a jej matke, čo pri nej sedely: „Či nerada túto Rózu, ona chce viesť
slovo. Opravdivá pipíška, naveky trkoce.“ I povie to trochu tak, aby i ona dopočula. „Ale
tá nedbá!“ pomyslí si s odsúdením.„Do akého? Bolo to zvláštne!“ šteboce pipíška. „Ja som povedala, aby nešiel, že budeme
plakať. Tak, pomysli si, on to vážne bral a prišiel sa ma spýtať, či naozaj, a hľadel na
mňa tak dlho a takým pohľadom… jaj, Bože! Tak, tak…“ I zachveje sa a s ňou všetky riedke
garníry, prižmúriac oči na chvíľku omámená.„Hahaha!“ zasmeje sa jej Helena a oči jej zahoria — Milo sadá k Milici. Ona vstala a
pošla k Mitrovi. „Čo, o čom to hovoríte?“ spýtala sa, hoci ten mlčal a myslel, aká je
stiesnenosť na spoločnosti; ak by pipíška nevravela, nevie, čo by robili.„O našich ideáloch,“ odpovie, vynajdúc sa hneď.„Tak, kto má ktorý?“ zvolala pipíška, dopočujúc, a skočila zvedavá a v ohni. Mitro jej
odpovedal:„Moja je sklenica, tu Viktorova črepňa, Stanov je žertva, a toho tam len štetec, lebo
bude veľký človek.“Všetci sa zasmiali a pozreli na Mila; práve vravel Milici tlmeno:„Už som myslel, že ani neprídete dnes. Čo ste neprišli dopoludnia?“„Mamička zrazu dostala chuť s nami, ale nemohla iba teraz. Ju sme čakaly,“ odpovie
Milica, bokom pozrúc na Helenu.„Už som temer nevydržal!“ Tu zacítil pohľady druhých, na neho upreté. Vzpriamil sa a
zahladil za sluchy dlhé vlasy. „Už je po mojom štetci!“ rečie k nim cez zuby. „Prečo?“
spýtal sa, hoci nik ho nepožiadal o vysvetlenie. „Pre ženské krásne oči!“ Potom nakrívil
hlavu a pozrel zaľúbený na Milicu, povediac ticho:„Opojil som sa od vašich očú. Pre tie hotový som opustiť všetko a byť i —“„Poriadnym človekom!“ doplní Milica ako máčiček ironicky, berúc to na žart. „Čakaj
Helena!“ vraví, dvíhajúc sa od stola, keď videla, že tá ide popri nich rýchlym krokom.„Chcem ti povedať niečo!“ vraví už v pitvore, usilujúc sa dohoniť Helenu, utekajúcu pred
ňou. „Čo je s tebou a tvojím snúbencom?“ spýtala sa, konečne dopadnúc ju v salóne.„Prečo, čo?!“ povie tá a nič nechce rozumieť. Všetko počula, čo povedal Milo, a to jej
je úplne dosť. I ledva vie udržať hnev, slzy, zúfalosť v sebe. „Poďme radšej dnu!“ a
chytiac ju o poly, ťahá nazpät.„Čakaj, rozpoviem ti niečo.“„Čo? Neviem, čo by si mohla!“ na to tá a náruživosť trasie ňou. „Poďme dnu! Ideš? Keď
nie, idem sama!“A nechajúc ju, ako bez seba berie sa driu.„Treba zakrývať stôl?“ spýtala sa v izbe matky, zastanúc pred ňu, že všetci pozreli
divne na ňu. Ešte len prišli hostia a nie je nič prihotovené. Čože jej je?Milo, opretý o kredenc, — kde dlávil chrbtom pipíškin klobúk nezábudkou ozdobený, —
majúc dosiaľ omámené oči od krásy Milice, pozrel na ňu tiež a zasmial sa. Jeho smiech
zavznel škodoradosťou, že Helena, čujúc to, ako by ju had bol uštipol, rýchlo sa obrátila k
nemu. Pokročila bližšie a v návale vzrušenia, nepovedomá ani dobre, čo robí, strhla obrúčku
s prsta a, prejdúc popri ňom prudko, hodila mu ju na kredenc. Prsteň zacvendžal na
mramorovej platni, všetci sa obzreli, ale mysliac, že postrčil kredenc s pohármi on,
neriekli nič. Jeho tvár, keď zbadal, čo spravila, zvážnela na chvíľku, zdal sa prekvapeným,
hoci vedel, že to príde i tak, potom vzal prsteň rezko k sebe, skryjúc ha a zasmial sa
zasa, ako by riekol: „To som čakal!“Helena vyšla do pitvora a zrazu zacítila obľahčenie. Duša jej prestala sa búriť a srdce
stíchlo. Teraz už mala na mysli iba Milicu, ktorú urazila. Odišla za ňou do salóna, kde ju
bola nechala, ale Milice tam nebolo. Pozrela teda do izbice Mila, kde rady bavily sa
všetky, pozrela izbicu, kde boly pozostalosti po Edmundovi, potom dolu na dvor, kde mal
chyžu Mlynarič, a napokon šla do záhrady za dom. Tam je Milica, a nie sama, i Leontína a
Róza prišly ta, kým ona chodila po dome. Po zelenej skosenej lúke pod stromami chodia. Lea
osobite robí návštevy dookola, majúc zduchovnelú tvár a oko snivé. Po tejto záhrade chodila
noha Edmundova. Tam ten step spravila jeho ruka, ten chodník široký cez záhradu bolo jeho
dielo. Pri včelíne veľká skala, tam sedával on, keď bol už v ostatnom — umrel na suchoty —
a ohrieval sa celé dni na slniečku. Len tieto upomienky a hrob ostal nám po ňom!„Heluška, ja som ťa všade hľadala!“ kričí pipíška, ako zbadala Helenu, a hneď beží jej v
ústrety. „Najprv som do salóna šla, potom do maliarskej, — do Edmundovej som sa bála, že
tetka nerada, — i na dvor.“„Tak sme sa naháňaly!“ myslí si Helena, hľadiac na Milicu, ktorá ostala tam opretá o
krivú jabloň sladkého ovocia. „Či sa hnevá?“„Prečo berie Milo tvoj, tvoj, tvoj…“ Tu splietla sa, prezradiac, že i ona čosi šípi, čo
nemá, a zapáli sa po uši. „Čo nevie… som chcela povedať, že ten sochár bez maníru tak hľadí
na človeka, že, že… Mal by, reku, brať si Fizelčík modely ztadeto!“Na príklad teba!“ odpovie jej Milica obvyklým svojím prehárčavým spôsobom. Taká je
pokojná.„Ba ver’ z teba by bola krásna socha!“ vráti jej tá horlive, lebo si umienila, že všetko
odplatí; potom povie: „Napokon či by to nebolo niečo povznášajúceho, keď by nás na príklad
teraz tu odmaľoval v zelenej tráve pod košatými stromami. Také by sme boly, ako víly. Ty
bielo-čierna, aj Lea, Helena červená, ja biela víla!“„A ešte čo?“ vysmeje ju Milica.„Ach, čo,“ vraví odmietave Helena, „veď sú to všetci len babroši…“„Veru babroši, ako ujko vraví, keď nadáva niekomu,“ prisvedčí Milica. I zakolíše sa tam,
sediac na haluzi, a tvár jej sviežosťou kypiaca zaraz zaliala sa citom zazlenia, ale pre
iné niečo. „Ty, pipíška, choď pre Leu, alebo nám kvetov natrhaj.“„A načo?“ vzplanie tá, no hneď soberie sa nafúkaná. Už sa chcú tajne shovaráť; dosť ráz
to spravia s ňou! Či je ona nie hodná dôvery, vyklebetí? Alebo sa budú shovárať o nej,
kritizovať, ako domáca pani s tetuškou a Leou, lebo je plná pokleskov!„Ja som preto prišla, Hela, aby som sa ťa spýtala,“ začne Milica, nepovšimnúc si
urazenia pipíšky, „čo je s tvojím snúbencom?“„Čo ja viem!“ na to tá a pohne plecom. Zasa ju zašiel chlad, ako ona vraví o ňom. „Nuž
ale už je po všetkom,“ myslí si; „vypočujem ju, keď tak chce.“„On je tvoj,“ vraví Milica ďalej, „a o mne azda každý vie, že sa vydávam. Čo Kropáčik aj
nemá ešte chleba, ja ho nenechám, a každý deň príde k nám Milo. Mysleli sme, i ja sama, že
ako umelec sbiera modely, či čo, hoci zdalo sa jeho chovanie podozrivým. No vo štvrtok už
jasne vyzradil, čo je s ním. Nik o tom nevie ešte, len tebe chcem povedať samej.“„Tak čo vo štvrtok?“„Vo štvrtok bol jarmok v meste a ja bola som u brata. V ten deň šla som domov, ani
nedajúc našim vedieť. Myslela som, i tak prídu na jarmok, ale nebol od nás nik.“„Milo tam bol.“„Áno, stretla som sa s ním a, nevediac si nijako pomôcť, prosila som ho, aby ma vzal na
koč, i tak ho cesta cez Praporie vedie.“„Tak ťa vzal!“ pomáha Helena a zasmeje sa sama nad tým.„Vzal ma na koč!“ kývne hlavou Milica. „Ale, ale — odpusť, je to divný človek. Od samého
mesta po Praporie vždy len vravel, ako ma ľúbi a ako všetko opustí pre mňa — štetec, teba.“„Mala si ho dokonale zavrátiť!“ zvolala prudko Helena.„Veď som ho všakovak tíšila. On skoro plakal, jaj, Helena!“ pomlčala trochu. „Najskôr
myslela som, že pil, ako Mitro, ale…“ zamĺkla, a Helena videla, ako strmším ostal jej dych,
i zdá sa vyrušenou z pokoja svojho. Zamĺkly obe, Milica pozerá do zeme so sklonenou hlavou,
a Helena stojí so založenými rukami pred ňou a hľadí na ňu ponoreno. Teraz už nenávidí i
pre Milicu Mila dvojnásobne, ale jej nemá už čo vravieť. Zobzerá sa za pipíškou, aby šla k
nim.„Len si buďte samy!“ odpovie tá prudko, ale keď videla dolu záhradou ísť troch mladých
ľudí, Mitra, sochára a Fizelčíka, pribehla rýchlo. Ak by dostal chuť zvečniť ich tu na
pažiti?! No Milo, ktorý mal ten krásny obraz stvoriť, nepozrel na nič a nezbadal nič, ale
šiel rovno k Milici. Helena ju opustila, vo chvíli ustúpiac.„Milujem, milujem vás!“ vyznával náružive tichým hlasom. „I život svoj dám za vás celý!“Milica, od ktorej odstúpila Helena, rýchlo pohla sa popudená. Je to predsa len divokosť
od neho takto ju napádať. Ju, už zasnúbenú, v dome Heleninom, pred očami všetkých. A
zapálená pohoršením i hanbou, odvrátila sa bez slova od neho.„Hahaha!“ zavznel smiech na strane, kde stála Helena s pipíškou, žartujúcou s Mitrom, a
odbitý Milo vycítil v ňom dokonale triumf.Pod večer, keď hostia odišli a tetuška i Mlynarič vrátili sa domov, Mitro šiel piť a
sochár shľadúval v izbičke na dvore lepidlá, Helena sedela opretá chrbtom o klavír. S ľakom
rozmýšľala, čo všetko vykonalo sa dnes; bez rady a bez vedomia rodičov má pustú ruku. Cíti
veľký nepokoj a vie, že mala by to oznámiť aspoň teraz, ale ako? I pozrie tajne cez polotmu
na mať, kde sedela na diváni, ruky složené držiac na lone, ale vidiac jej tvár ešte
trúchlejšiu, ako inokedy, zacítila hneď vinu, že žije a Edmund umrel. Tatuško je inakší,
ten, kým žil Edmund, miloval ich oboch, bez rozdielu, keď umrel, uspokojil sa — inej pomoci
niet i tak — a miluje ju bez výčitky. Tak jemu, lepšiemu, povedať? Ale ak sa nahnevá, a
potom nik nebude dobrý? I pozrie cez tmu naň tklivo, a on, ako by akousi myšlienkou
pohnutý, vstal, podišiel k nej a pohladil jej vrch hlavy nežne.Helena, stŕpnutá, zdvihla otázkou zrak na neho, azda tuší niečo a ľutuje ju?Keď trúchla mať opustila izbu, krivkajúc na boľavej nohe, nechal klimpkanie mlčanlivý
Mlynarič a, idúc popri nej, i on — hoci to nespravil nikdy ešte — pohladil jej líce. To
spraviac, chcel preč, tu však zacítil, že mu dlaň ostala teplá a mokrá. Postál, obrátiac sa
k nej, a pozrel. Ona prudko vyskočila.„Tatuško, nehnevajte sa! Ja som… my sme sa rozišli s Milom,“ vraví zajakavo otcovi v
hroznom plači.Tatuško, sediaci už zasa pri stole, pokašľal a ani sa nezdvihol. Hodil rukou, ako by už
vedel o tom dávno, a vraví:„Nič to! Choď do samoty a vyplač sa!“*Leto pominulo, i jeseň, zima, a jar nastala. Je jasné ráno s veselým spevom vtáčat. Milo
Fizelčík sedí v izbe vo svojom dome a je zmenený zas. Chudé kosti líc vyšly mu opäť na
povrch a tvár jeho dostala veľkú bledosť. Je sám — priatelia ušli od neho, za svojím
povolaním každý, iba on ostal doma a sedí pred podstavcami skrčený. Má myšlienku dobrú,
novú, i plátno vystreté. Namaľovať oklamaného človeka, ktorý chytá zbraň. Vie, že toto
dielo donesie mu meno, lebo doň vleje celú svoju dušu; ale nadchnutie ešte mešká… Že Milica
ho zavrhla, nehnevá sa. Ako statočné dievča, čo by ho i ľúbila, nemohla inak. Ale Helena
vydáva sa dnes. Tá Helena, ktorá ho oklamala, vysmiala, tá, ktorú on bol by rád videl v
prachu pokorenú, zničenú, opustenú od každého. Ktorá celý svoj život mala prežiť v žiali za
ním a za ztrateným šťastím, ktoré sama zničila. Tá vydáva sa nie za ľahkomyseľného Mitra,
ale za Mlynariča.Dnes jej je sobáš, koče hostí hrkocú od rána ustavične. Dedina ožila, ľud stál pod
stenami, aby sa prizeral. Vstane i on a ide k oknu, aby videl — dom Biezovského mu je práve
pred očami. Milo zachvel sa a zbledol. Práve idú koče zo dvora na sobáš už. Tri sú vonku,
na ceste, kde zastaly, čakajúc čosi. Kto je na dvoch, ani nevidí, ale na prvom sedí Helena
vo venci. V oku svit zvláštny, ako u všetkých šťastných mladúch, na ústach úsmev.A to vidiac, Milo, ako pudom hnaný, ženie sa k natiahnutému plátnu a berie štetec
dychtive. I dá sa do práce so zimničnou rýchlosťou, s horiacim okom. Pod štetcom rýchle
povstávaly črta za črtou, figúry na plátne, ako sám život, a — umelec sa narodil.
|
Slancikova-Timrava_Velky-majster.html.txt
|
Prvá ľúbosťDedinská poviedkaDetské roky trávil som v Košanoch; obyvatelia mojej dediny dokázali, čím môže ľudská
nerozumnosť a nedbanlivosť prispieť k znešváreniu krásnej prírody. Kde predtým zelená bučina
chránila pôdu strmých briežkov, tam nerástla už ani trávička a len biele skaliny ukazovali
svoje plešivé hlavy. Kde predtým tichý potôčik umýval nohy lepkavých jelší a snoval vôkol nich
vence vonnej nezábudky, tam povodeň vyhĺbila siahové jarky, na brehoch ktorých osamotené kry
pichľavého hlohu čakali najbližšiu povodeň, aby ich so základom preniesla pár siah dolu
jarkom.Smutné bolo okolie a smutná dedina: nízke domčeky, zo všetkých strán zaplavené štrkom, z
roka na rok hlbšie upadali a za mojich čias sotva oblôčiky vyčnievali zo zeme. Len na konci
dediny pod vŕškom postavený mlyn pýšil sa celosťou, veselo hrkotal akoby ozávod s hybkými
jazykmi ženičiek, ktoré sa v ňom zhromaždili po práci.Povolanie mojich spoluobyvateľov bolo roľnícko-ovčiarske a najžiadúcejšia doba roku bola
im žatva a najradostnejší deň — Demitra. Vrchol ich túžob nevyčnieval nad hojnosť žita a syra.
Rozumie sa, že v tejto spoločnosti ani moje túžby nemali vysoký vzlet, ale vzor som mal.Každý deň okolo havránky zacvendžali nad dedinou spiežové zvonce. „Už idú valasi!“ kričali
chlapci v radostnom rozochvení. Pred stádom oviec poskakovali útlonohé kozičky, veselo
potriasajúc končitými bradami, za stádom podopieral sa o ostrú valašku valach. Celá to čierna
postava, na hlave ligotal sa vymastený klobúčik, obrúbený karmažinom, na ľavom pleci visela
čierna kabanica, ovesená vôkol hrdla na čierny remeň, vybíjaný lesklými krúžkami. Košeľa
čierna, zamastená, nesiahala k drieku, ktorý obopínal úzky opasok, okrášlený štvornásobným
radom mosadznej retiazky. Útle krpčeky, poviazané čiernymi návlakmi, priliehali k nohám. K
tomu si primyslieť okrúhlu, vyhriatu tvár, pod nosom mladé fúziky, rýchly skok, prenikavé
hvizdnutie na prste a máte môj vzor predstavený.Dobrodružstvá valašského života zdali sa mi stáť na výške ľudskej možnosti. Podľa toho
riadili sa aj naše detské zábavy; obrazotvornosť vedela si vytvoriť zo skál ovce a z vody
žinčicu a i keď tu i tu skončila sa naša zábava údermi dávanými i prijatými, to všetko patrilo
do rámca valašského života.To boli zábavy len pre chlapcov; zábavy spoločné s dievčatami boli iného spôsobu. Detská
myseľ vedela vynájsť hru, aby v nej malo oboje pohlavie rovnú účasť. Napodobnili sme život
starších; obyčajne sme predstavovali odvod k vojsku. Dievčatá si podľa vôle vybrali z radu
chlapcov svojich synov, ktorých mali oplakávať. Šli sme do mesta; po ceste matky čo
najžalostnejšie vykladali, každá vychvaľovala svojho syna a keď nás odobrali za vojakov —
všetkých bez výnimky, lebo len planých chlapcov neberú k vojsku, bolo naším príslovím — až
vtedy začala sa hrozná lamentácia, zalamovanie rukami, objímanie hrdla, hlavy a mnoho ráz
zbaláchali sme celú dedinu.Býval som horlivým spoluhráčom a dbal som na to, aby sa naša hra čo najvernejšie podobala
skutočnosti, ale najväčšmi ma držalo v napnutosti, keď dievčatá ohliadali sa vôkol seba, aby
si podľa vôle vybrali svojich synov. Srdce mi hlasite klopalo, bola tam Anička Kôrkovie, stála
v prvom rade; druhé si už vybrali, ona váhala. Mňa nechcela ani jedna. Stál som so sklopeným
zrakom v trápnom očakávaní, rumenec hanby mi vystupoval na líca; tu zasmejú sa mi Aničkine
čierne očká, chytí ma za ruku a poď do kolesa! Srdce prestalo trápením klopať — bilo radosťou,
len tú som si žiadal.Bolo vám to hodné dievča, dcéra jedného z majetnejších hospodárov, bystrá ako rybka, v
každom kúte jej bolo plno, oči čierne ako trnky svietili radosťou, líčka červené na slncom
pripálenej tvári — nebola to cukrová, ale živá krása — hrubý čierny vrkôčik metal sa jej po
zelenom, okolo hrdla obviazanom ručníku ako lesklý had po zelenej pažiti. To dievča sa mi
páčilo a ono ma malo rado; bol to nielen prirodzený súcit k nej, ale aj jej prítulnosť ku mne,
čo nás spájalo. Jej prítulnosť mala svoju príčinu. Aká bystrá bola Anička na poli, taká
ostýchavá v škole, akým veselým žiarom svietili jej oči v slobodnom, tak pokorne ich klopila
medzi štyrmi školskými stenami. Školské učenie strpčovalo sladkosť jej života, roztratená
myseľ nechcela sa dať sputnať smerom pána učiteľa.Ja som bol jej pomocníkom; moje pery, z ktorých tak plynule čítala, boli jej otvorenou
knihou. Len čo zahrmelo z úst pána učiteľa pre ňu to osudné: Anna Kôrková!, zodvihla sa a
plachým pohľadom hľadela v moju stranu. Ak som na dôkaz porozumenia uprel na ňu svoj zrak,
zaiskrilo sa jej oko a odriekala svoju úlohu tým poriadkom, ako som ja našpuľoval pery. Ale
stalo sa, že pán učiteľ, sledujúc Aničkin pohľad, sa zrazu skrútil a videl moju horlivú účasť
na veci, ktorá sa ma netýkala. Dostal som ja svoje a Anička svoje. To moje ma nebolelo, veď to
bolo pre Aničku, ale každý úder na jej štíhly driek ma pálil na srdci.Anička ma za moju ochotu odmenila rozličnými z domu do školy prinášanými darčekmi, ako
boli oriešky, jabĺčka a niekedy po výročitom jarmoku i medovník. Pri hre som bol jej stálym
párom, na to som si osoboval právo.Skončil sa školský rok, Anička navždy opustila školu, prvý raz sa postavila v pestrej
parte k oltáru do radu odrastených dievčeniec. Pozoroval som každý jej pohyb: sprvu klopila
oči na knižku, badala, že je predmetom pozorovania; keď sa osmelila, vybehli jej očká nad
knižku a nesmelým pohľadom merala svoje okolie, až udomácnená v kostole prehliadla celé
zhromaždenie; mimochodom pozrela aj na mňa.Srdce mi rástlo radosťou; netrpezlivo som čakal popoludnie, keď bude mládež zhromaždená na
záhumní k zábave.Na záhumní som stál medzi prvými; my deti sme už dávno spievali, behali, skákali, keď sa
mládež rozdelila na dve strany, aby začala svoju: „Hoja, Ďunďa, hoja!“ Anička spievala s
mládežou, nás, bývalých spolužiakov nechcela poznať. Nebolo to nič divné: vychodila školu,
prijali ju medzi starších, robila len to, čo robil každý v jej postavení; ani som Aničke
nezazlieval. Hra šla veselo; my deti sme s určitou úctou sprevádzali počínanie starších, i keď
sa medzi nami našli aj roztopašní rušitelia pokojnej hry.„Vykrúcaj sa, vykrúcaj,len mi piecku nezrúcaj!Dobrá piecka na zimu,nemá každý perinu,“len sa tak ozývalo dolinou.Mládenci stáli bokom a pozorne sledovali hry dievčeniec, tráviac čas vtipkovaním, za čím
nasledoval hrmotný smiech. Medzi nimi sa vyznačoval Janko Košík; on bol hrdinom dňa. Predtým
chudobná sirota, potulujúca sa v službe od hospodára k hospodárovi, stal sa minulého roku
valachom. Služobný plat vynaložil na nové šaty, povetrie na salaši, syr a žinčica, možno aj
nevážené mäso sfarbili jeho mladé líca do červena. Vykresal sa z neho driečny šuhaj. Stál v
popredí mládencov; Aničke sa pozdával, lebo často švihla okom po ňom. Mňa to pálilo, ale dať
najavo svoju nevôľu nejakým patrným znakom, zabraňovala mi ostýchavosť pred Ankiným pichľavým
jazykom, ktorá mňa, svoju pravú ruku a nevyhnutnú pomoc dosť často štipľavo ohrdla, a teraz?
Celý mesiac od skúšky, malá večnosť pre ňu, ona má právo stávať pri oltári! Sadol som si na
pažiť; po chvíľke si posadali aj ustaté dievčatá; vzdialení mládenci nemohli začuť ich slová,
lebo pohyblivé jazyky sa rozbehli: posudzovali.Anička pilne načúvala rečiam starších — nebola dosiaľ skúsená v tom remesle, a tak sa
neopovážila ani úsudok predniesť; a keď sa už trošku vyznala, hľadela svojimi poznámkami
urobiť rozhovor živším. Ani sa mi nesnívalo, že by moja chatrná osoba mohla byť predmetom
posudzovania; nepatril som k mládencom a i keď som sedel za Aničkiným chrbtom, nespozorovala
ma, myšlienky jej lietali ďalej. Mrzelo ma, ale znášal som trpezlivo — o Jankovi nehovorila.
Vtom Zuzka Kútikovie nahne sa bližšie k Aničke: „A tebe sa ktorý páči?“ aj mňa potiahlo
bližšie. Anička zbadala za chrbtom pohyb, obzrela sa a videla ma; ubezpečená o mojom nezištnom
priateľstve, spokojne odpovedala: „Najkrajší je Janko Košík.“ Uštiplo ma to ako vretenica.
„Ver’ je to za chlapca,“ pokračovala Zuzka, „oči pekné, svetlé, líčka červené.“ Anička
prisviedčala, ba na moje najväčšie pohoršenie ešte dodávala: „A ten klobúčik ako mu pristane,
a tie krpčeky ako na nohy uliate; musí byť ľahký do tanca.“ Sotva dopovedala, zahučal huk,
zapískal piskor gájd a rezkí chlapci podskakovali v kole. Ktorý zakýval prstom, k tomu sa
vyvolená ponáhľala. Janko kývol a Anička rada poslúchla.Zrodil sa vo mne prvý pocit žiarlivosti a s ňou spojenej pomsty. Ako ho zahanbiť? Chytiť
za pasy, až by mu rebrá prašťali a šmiknúť ho o zem — ťahať za prsty, prevládaného potiahnuť
za sebou, aby na smiech všetkej mládeže nosom zaryl do zeme — skvel by som sa v sláve hrdinu,
keby bolo sily! — Čo sila nezdolie, prevládze lesť. Zamiešam sa medzi tancujúcich, hľadám
príhodnú chvíľu, jeho pravú nohu pozdvihnutú v tanci zachytím svojou a on aký dlhý, tak sa
prevalí na pažiť. Moja smelosť bola pri konci. Vidiac nebezpečnosť následkov, beriem nohy na
plecia. Janko zbadal, že som to vykonal naschvál, a jeho bystré nôžky, čo dubce a bučky
preskakovali, dupkali za mnou. V smrteľných úzkostiach hľadal som prechod zo záhumnia do
záhrad, ale tŕňová ohrada vytŕčala svoje bodliaky proti mne. Nič to zato, radšej do tŕňa ako
Jankovi do hrsti; napnem poslednú silu do skoku, napnutá sila a mocný úder Jankovej päste
medzi plecia preniesli ma ponad ohradu. Spadol som na trávu, k môjmu uchu zaznieval z tamtej
strany ohrady posmešný krik. Zodvihnem hlavu a vidím na tŕní zavesenú zástavu Jankovho
víťazstva a mojej potupy: bol to zdrap z mojich nových nohavíc.Čo Jankov úder začal, to otcovský výprask za potrhanie nohavíc dokončil. Anička sa mi
stala protivnou. Pri spomenutí jej mena cítil som medzi plecami ťarchu Jankovej ruky a táto
predstava vzbudila vo mne novú: zdrap nohavíc na tŕní a spomienka na rozdrapené nohavice
štípala ma na chrbte nemilosrdne dlhý čas v podobe otcovského prúta.
|
Bodicky_Prva-lubost.html.txt
|
VíkendPekného júnového dňa vyskočil do poludňajšieho tatranského rýchlika košicko-bohumínskej
dráhy elegantný, mrštný pán v športovom obleku s malým koženým kufríkom v ruke. Každý, kto ho
videl, ho ocenil ako dobre sa majúceho statkára, ktorý berie život z ľahšej strany. Fešný pán
prešiel vlakom, pozerajúc s bezohľadnou indiskrétnosťou do všetkých vozňov; zdanlivo hľadal
nejakého známeho, s ktorým sa dohodol na spoločnej ceste.Nečakal ho vo vlaku nikto, ale jednako našiel v spolovice obsadenom vozni druhej triedy
niečo, čo vyhovelo jeho žiadostiam.Pri obloku sedela mladá, vyslovene pekná dáma bielej bezfarebnej tváre s vyfarbenými
obrvami a perami, vo svetlom, veľmi dobre ju šatiacom kostýme a lúpala zručnými prstíkmi
pomaranč. Na jej držaní bolo nápadne vidieť, že chce ostatnej spolucestujúcej chase ukázať,
ako ju považuje za nič.Elegantný pán sa v kupé obzrel a fixujúc dámu, opýtal sa, či je vo vozni voľné miesto.
Jeden pán čítajúci noviny kývol hlavou bez toho, aby ju zdvihol od novín a dáma s pomarančom
pozrela na prichodiaceho splna, s porozumením sa usmejúc.— Nech sa páči, — ukázala rukou s pomarančom oproti sebe.Pán vyložil kufrík na sieť a vyhodil naň športovú čiapku. Mal trochu privysoké, opálené
čelo, bol oholený, skôr chudý, mal nápadné, veľké, biele zuby a kostnaté, žilnaté ruky, ktoré
si, vše ich mädliac, obzeral, keď sa s dámou zhováral.— Ruky bozkávam, milostivá.Dáma kývla hlavou bez odpovede, lebo práve vložila dva kúsky pomaranča do úst a v povedomí
svojej bezvadnej elegancie nemohla hovoriť s plnými ústami.— Víkend? — pýtal sa pán ďalej. Dáma zase kývla. Napokon trochu násilne prežrela a
odvetila s tým najmilším úsmevom:— Víkend. A vy tiež?— Tiež. Tatry?— Tatry. A kde si má človek ísť vydýchnuť na tie dva dni?— Dúfam, že cestujete tak ako ja, totiž sama.— Mám už toľko životnej skúsenosti, že na víkend idem podľa možnosti sama, v nádeji, že
nájdem primeranú spoločnosť. Zavše sa sklamem, ale niekdy sa mi to i veľmi vydarí. Minule som
sa zišla s milou priateľkou, ešte zo školských čias. Veľmi dobre sme sa zabavili.Pán s líčeným prekvapením zvolal: — S priateľkou?— Áno, áno, — cifrovala dáma pyštekom, do ktorého teraz kládla už len po kúsku pomaranča.Tučný pán s cvikerom, ktorý čítal noviny, vše pozrel ponad ňu a myslel si: — Božemôj, ako
ja týchto ľudí poznám, ako viem, čo chcú a čo zamýšľajú! Bože spravodlivý, ako ich poznám.A či ich poznal! Bol obchodným cestujúcim firmy Kranzer a Söhne, tridsať rokov cestoval po
Slovensku a možno nebolo buržuja, ktorému by nebol predal alebo aspoň ponúkal bielizeň.Elegantný pán vstal, zohol sa nad dámou a pošepkal jej: — Pozriem, či nenájdem prázdne
kupé. Súhlasíte?Dáma sa trochu začervenala, ale kývla hlavou. Keď pán vyšiel, vybrala si zrkadielko a
hrebenček a opravovala si frizúru; potom si neženírovane prezerala zuby nepekne naťahujúc
pery. Pán vošiel o krátku chvíľu a poznamenal „nech sa páči“, pustil dámu pred seba, zoberúc
svoj i jej kufrík.Keď vyšli, pýtal sa fúzatý obchodný cestujúci s domácou čiapkou na hlave toho druhého s
cvikrom:— Vy tu poznáte každého. Čo sú to za ľudia? Gsindl,[1]čo?Ten s cvikrom si vybral z vrecka žemľu so šunkou a zahryzol do nej s chuťou, stisnúc ju
obidvoma rukami.— Gsindl, gsindl by som práve nepovedal. Sú to panstvá, akí sú dnes mladí páni — no, a
boli vždy. Lenže dnes móda dovoľuje ukázať viac ako za našich čias. A pravda, v dnešné
demokratické časy chce byť každý väčším pánom ako je jeho sused. Pán je doktor Krúpa — neviem,
či Michal, či Andrej — zamestnaný u verejného notára. Ona je Katarína — volá sa Kitty —
Piecková, korešpondentka, a či čo, vo fabrike na umelé hnojivo, alebo škrob. Možno na
celulózu. Neviem iste. To viem, že vždy kupuje bielizeň po troche, už roky sa vydáva, vždy sa
veľmi jedná, ale dosť poriadne platí.— Musí kupovať jemné veci, — poznamenal pán s čiapkou, — vyzerá veľmi elegantne.— Viete, ako to s takými dámami býva! Kupujú väčšinou na parádu, prepychové veci, ako keby
sa mala každá vydať prinajmenej za direktora Živnobanky. Má niekoľko kombiné po päťsto korún,
obrusy — dva-tri — po tisíc korún a na každodenné používanie niekoľko poplátaných damaškových
uterákov a poltucta starodávnych plátených košieľ.— Je pekná, ale zdá sa byť ľahké futro, — riekol pán s čiapkou a zmŕštil žiadúco nos.— Paromhotamvie, — drgol pán s cvikrom plecom a vysypal omrvinky z rúk do otvorených úst.
— Ono je to dnes všetko na jednom brde tkané.Doktor Krúpa v chodbe referoval slečne Kitty, že našiel v susednom vozni prázdne kupé, ale
len prvej triedy. Slečne to nebolo veľmi milé, ale nechcela ukázať, že ju doplácanie mrzí, a
preto s nápadným potešením odvetila, obzrúc sa ľúbezne na Krúpu, ktorý nespúšťal oči z jej
okrúhlych bokov, že úplne súhlasí s jeho pokračovaním. Keď sa v kupé pohodlne usadili oproti
sebe, pričom predbežne veľmi dávali pozor, aby sa nohami — kolenami nedotkli, pýtal sa Krúpa,
zapáliac si cigaretu a ponúknuc jednu i slečne Kitty, či hrá šach.Dáma držala cigaretu končitými nechtami a fajčila zošpúlenými perami; kývla hlavou, že hrá
šach.— Nie nápadne dobre, ale hrám.— Tak to viete, že dobrí hráči zvyknú prvé ťahy urobiť chytro, bez mnohého rozmýšľania,
lebo tie sú už natoľko vyskúšané, že každý šachista vie, aký ťah musí nasledovať po istom
ťahu.— No, toľko by som vedela, — odpovedala Kitty s úsmevom. Krúpa hľadel na ňu s veľkou
záľubou, lebo mala veľmi milý, vábivý úsmev, dodávajúci jej tvári akýsi cudný, hanblivý výraz.— Navrhujem, aby sme i my urobili prvé kroky našej známosti bez mnohých okolkov a
uvažovania. Dúfam totiž, že ak sa vám bude páčiť, môžeme tento víkend stráviť spolu.Kitty urobila očami významný manéver, ktorý znamenal, že vďačne pristane na Krúpov návrh.— Teda čo chcete vedieť o mne a o mojom zmýšľaní?— Dovoľte milostivá, najprv sa vám predstavím.Krúpa má vysoký, maznavý hlas, hovorí ťahavo, robiac dojem rozmaznaného človeka. Je to
chlap, o akom hovoríme, že by nám dobre padlo vylepiť mu zaucho.Slečne Kitty sa práve to videlo na ňom, lebo to považovala za panský, jemný spôsob, i
usilovala sa, nezadať si v ušľachtilosti správania sa.— Tak ja som doktor Milan Kolesnický, zástupca verejného notára, slobodný, nezasnúbený,
tridsaťosemročný, náchylný na každú hlúposť, ktorá má za podklad istú svetovedu. — I zasmial
sa vyceriac pritom skoro všetky silné, biele zuby, ponášajúce sa vo svojej dokonalosti na
umelé.Slečna nerozumela meno, ktoré jej zamrmlal, ako sa to pri menách robieva; stačilo jej, že
je doktor práv a slobodný. Sklonila akoby hanblivo hlavu a potom jedno oko obrátila dohora a
riekla zošpúlenymi perami skoro šepkom: — Ja som Kitty Polanská, prokuristka v továrni na
škrob. Tiež úplne slobodná. Mám dvadsaťštyri rokov. Alebo myslíte, že viac? Chcete, aby sme
tieto dva dni strávili spolu?— Bol by som šťastný. Otázka je, aká je vaša svetoveda! Viete, čo je to svetoveda? —
Pritom sa pozeral na veľký prsteň s címerom,[2]ktorý krútil na prste. Slečna preložila pre istotu nohy krížom a založila zopnuté
ruky na kolene, hľadiac pritom von na ubiehajúce polia a kopce.— Je mi to neznámy výraz, ale domýšľam sa, čo si pod tým predstavujete.— Jednoduchá vec: či ste zo starého sveta, a či sa vám už hlava otvorila.— Tak, dearest friend,[3]aby ste vedeli, naskrze sa nedám v užívaní života viazať nijakými predsudkami ani
nesplnenými takzvanými mravnými predpismi. Poznáte Tassov výrok:[4]Dovolené je, čo sa nám páči?Krúpa sa obzrel, či je chodba prázdna. Nebola, prichádzal práve konduktor, ktorý otvoril
dvere a žiadal lístky. Dali mu ich a pýtali si prepočítanie cestovného na prvú triedu.
Konduktor odišiel. Ako zavrel dvere, chytil Krúpa obe ruky slečny Kitty a ťahal ju k sebe.
Šepkal jej náruživo: — Kitty, škoda každej minúty, majme sa radi!Slečna Kitty bola náhlym útokom trochu prekvapená, a keď i túžila po láske, chcela ukázať
Krúpovi, ktorý nemal čo ukazovať a ktorému na kadejakých daromných „hlúpostiach“ naskrze
nezáležalo, i svoju vzdelanosť. Jeho svetoveda sa vyčerpala niekoľkými slovami. Bozkal jej
ruky, aby zakryl úplný ústup.— Božemôj, aký ste netrpezlivý; celkom tak chytro to nejde, — kolísala koketne hlavou. —
Priznám sa vám, že nemám s podobnými dobrodružstvami mnoho skúseností, a zdá sa mi, vy tiež
nie primnoho. — Rečnila s takou zjemnenou výčitkou, že sa to viac ponášalo na úplné
privolenie. Krúpa sa trochu zapálil. Bol v rozpakoch, nevedel, čo má povedať: či má skúsenosť,
či nie? Pravdu povediac, nemal ju. Videl, že teraz vedenie celého podniku dostane do rúk
Kitty, a ak je to len nejaká koketa, vyjde celá jeho námaha navnivoč. Trucovito sa oprel v
kúte kupé a odvrkol:— Nemám, keď tak myslíte.Slečna hľadela naň nie bez výsmechu.— Viem, akí ste vy páni. Nečítate nič okrem vašich aktov. Uznám, že nemáte na to ani mnoho
času, však? — i pozrela naň s ľúbezným úsmevom.Krúpa sa chcel durdiť, najmä preto, aby ju obmäkčil, ale jej milota ho premohla.— Máte pravdu. Keď nepracujeme v kanceláriách, zabíjame usilovne čas v kaviarňach a
baroch.— Úctyhodná úprimnosť. No vidíte, my ženy sme jednako ešte neprivykli vysedávať len v
kaviarňach a kluboch.— Prečo si na to nezvyknete? Nová svetoveda…— Nás zaujíma a preto jej venujeme i trochu času. Mám peknú bibliotéku…— Ah, v skrini na bielizeň a radi sa s ňou bavíte, — uštipkoval Krúpa. Kitty sa usmiala a
pokrútila vážne hlavou.— Nie, mýlite sa. Najmä anglickú literatúru mám pekne zastúpenú. — (Mala sedemnásť Tauchnitzov,[5]čiastočne vypožičaných a nevrátených, čiastočne kúpených na staniciach preto, aby
pred obecenstvom ukázala, že vie po anglicky.) — Viete, Angličanov najradšej čítam, lebo sú
vážni. A vidíte, jednako nám kážu, aby sme si hľadeli vybrať zo života, čo dáva a nedali sa
viazať zastaranými príkazmi. Napríklad Frederic Barton…[6]— Ó, aj bez mien vám všetko uverím, keď tak múdro hovoríte. Veď hlavný zákon modernej
svetovedy je: milujme sa pri každej vhodnej príležitosti, bez všetkých zákonov a daromných
predpisov takzvanej cudnosti a hlúpej mravnosti. Aká je to zaostalosť, že len takí ľudia sa
smú milovať, ktorým to dovolil kňaz alebo notár.Slečna Kitty už netrpezlivo skočila Krúpovi do reči.— John Walker, John Walker práve upozorňuje, ako sa hlúpi ľudia pri… — Kitty sa chlapila
byť chladnokrvnou… — láske okrádajú o najväčší pôžitok, ktorým je potešenie z krásy ľudského
tela.Hoci Krúpovi zišli na um jeho tenké lýtka a stehná s kolenami ako uzol na povraze,
pokladal za užitočné túžobne rečniť hlasom mäkkým sťa flauta: — Pravdu má, svätú pravdu. Pri
kúpaní a športoch ukáže dnes každá dáma všetky svoje krásy, a keď príde na lásku, neukáže ani
prst spod paplóna.Slečna Kitty sa trochu zahanbila a zbadala, že treba prikrátku sukničku povytiahnuť, lebo
vyzerá spod nej tenký pásik fialového kombiné. Krúpa hľadel na ňu roztúžene a naraz skočil k
nej a oblapil ju. Tentoraz dáma nevedela, alebo nechcela odporovať, i bozkávali sa, až im dych
zastavovalo.Našťastie začuli kroky konduktora.Keď vošiel, sedeli, hoci trochu rozohriati — najmä biela tvár slečny Kitty mala veľa
prezrádzajúci ružový nádych — ako dvaja hodne si cudzí ľudia. Slečna vytiahla peňaženku a
podala konduktorovi stokorunáčku. Krúpa hľadal peniaze po vreckách, ale zrejme po takých, kde
ich nebolo. Kitty to pripisovala čiastočne rozčúleniu a čiastočne nádeji, že ona zaplatí i
zaňho.— Prosím vás, milostivá, dovoľte, aby som i svoje cestovné stiahol z tých sto korún, ihneď
sumu vám vrátim, akonáhle nájdem svoj poklad.— Ale dobre, — riekla trochu prekvapene, hryzúc si pery. Myslela si: na dobrého som
prišla. A ja blázon dúfala som, že on bude platiť. Keď konduktor odišiel, pozrel Krúpa slasťou
zamierajúcimi očami na Kitty a zahrkútal túžobným hlasom:— Oh, Kitty, aký si ty skvost! Niet takej ženy na svete! — i chcel jej chytiť ruku.Slečna Kitty ruku odtiahla z jeho dosahu a urobila prísnu tvár.— No, vieš, skvost sem, skvost tam. Ale ja som od fachu a privyknutá na promptné[7]zariaďovanie salda.[8]Dobre bude na to nezabúdať.— Ale, prepáč! — strhol sa Krúpa a povyťahoval z rozličných toboliek sumu, ktorú bol
dlžen. — O tom predsa nemôže byť ani reč, že by som si dal od teba platiť, — škandalizoval sa
Krúpa.— Vôbec, som za to, aby sme lásku nemiešali s mamonom, nemyslíš? — pýtala sa urobiac teraz
už zase milostnú tvár a podala mu mäkkú bielu pačku.— Úplne súhlasím, ty radosť, ty potešenie môjho života! — i chcel ju znova oblapiť.— Nie, nie, nie! Dosť bolo nateraz lásky. A potom každú chvíľu prechádzajú chodbou ľudia.— Zastriem záclonu! — navrhoval Krúpa trasúcim sa hlasom.— Ešte čo! Čo by si pomysleli cestujúci! Počkaj, máme dosť času.— Nikdy som neslýchal o takej chladnokrvnosti. A ako si predstavuješ tú našu lásku? Pôjde
každý z nás zvlášť, a či pôjdeme spolu?— Keď máme niečo za lubom, nemôžeme ísť každý zvlášť, musíme ísť ako manželia. Nemyslíš? —
pýtala sa čisto obchodnícky.— To je očividné. Tak by sme si dosiahnutie nášho krásneho cieľa len sťažili. Ach,
božemôj, aká je ohromná inteligencia dnešných žien!— Tak teda ako manželia? — pýtala sa Kitty, vnoriac významne zrak do Krúpových očí.— Áno, áno, ako manželia. To si vezmeme i jednu izbu v hoteli?— No, to práve nemusí byť. Vezmeme si po pansky dve susediace izby, medzi ktorými sú v
medzistení dvere.— Nedbám, — zamrmlal Krúpa. Ale na ten obchod sa už len bozkali.Ich bozk však nemal oheň prvých bozkov.Slečne Kitty nemilo padlo, že jej milenec má plné ústa ostrých, viac navonok vystrčených
zubov, ktoré pri vrelejšom bozku bolestne tlačili na jej pery a Krúpovi sa zdalo, že jeho
zlatá Kitty musí mať aspoň jeden zub nezaplombovaný, lebo jej dych bol trochu — eh —
korenistý.Do Štrby mali ešte dve hodiny času. Zatiaľ si narozprávali jeden druhému z akého panského
hniezda pochádzajú a ako sú privyknutí na elegantný džentrický spôsob života.[9]Krúpa sa predstavoval ako statkársky syn, nie síce výslovne, ale z jeho reči sa to
muselo vybadať. V skutočnosti bol jeho otec dedinský kupčík so záplavou detí, z ktorých
dvoje-troje slúžilo i v kaštieli niekoľko rokov ako chyžné. Tieto odkukali mnoho z panského
chovania a priniesli to grátis[10]na celú rodinu. Chlapci sa ako žiaci na gymnáziu a na univerzite tiež vše dostali
do spoločnosti mladých pánov z kaštieľa keď títo zavše nemali vonkoncom vhodnejších kamarátov.
Čo pánom bola obyčajná vec, ktorú si už v dôsledku návyku ani nevšimli, na to chudáci zo
skliepka vyvaľovali oči. Krúpa napríklad prvý raz videl Maggi[11]a jedol Fromage de Brie[12]a Gorgonzolu[13]v kaštieli. V primeranej spoločnosti, kde jeho panskosť vedeli oceniť, pýtal si
pri jedení vždy Maggi a jedol Fromage de Brie a extrakt. Bez takýchto gebuzín nemohol polievku
ani cítiť. A jeho žalúdok nezniesol iný syr ako Fromage de Brie a z talianskych len
Gorgonzolu. Nemohol za to, ale jeho žalúdok už bol raz taký rozmaznaný. Pritom ťahal ústa na
jeden bok, a obchádzal prstom okolo goliera, ako keby ho škrtil. Doma sa pravda hocikedy
načesal starých kvarglí, alebo oštiepka tvrdého ako kameň, až mu pupok vystavilo. Tieto
veľkopanské pokrmy mu dodával otec, keďže ich ani na dedine viac nevedel predať.Slečna Kitty Piecková pochádzala z veľmi statočnej rodiny, ale nie práve takej, ktorá by
sa mohla honosiť veľkým bohatstvom. Jej otec bol strojný zámočník vo fabrike a mal šumnú ženu,
následkom čoho aj detí toľko, ako pán boh prikázal. Jedným z nich bola Kata, ktorá mala
šťastie, že sa dostala ako sedemročná do domu pána vedúceho inžiniera ako spoločnica k jeho
malej dcéruške. Melanka bola slabučké — jediné — teda rozmaznané dieťa. Kata mala v povahe
čosi milé, prísne, a vedela sa veľmi poddajne baviť so svojím malým tyranom. Zostala v dome
asi do dvanásteho roku a keďže Melanka mala anglickú vychovávateľku, priučila sa tiež tú reč.
Skončila obchodnú školu a dostala, istým spôsobom zaslúženou protekciou pána inžiniera,
postavenie vo veľkej továrni na škrob, v ktorej si získala svojím „milým“ prispôsobením sa i
direktorovo uznanie.Slečna Kitty spomínajúc rodičovskú domácnosť, kreslila pánu Krúpovi pomery u pána
inžiniera. V Štrbe prešli do zubačky, kde otravovali obecenstvo rozhovormi, v ktorých
rozprávali o akomsi grófovi ako o Muki báčim a o bankových direktoroch ako najlepších
priateľoch.Pri plese šli do popredného hotela, kde si vzali dve spojené izby. Kým v hale Krúpa
vyplňoval prihláškový list, slečna Kitty prezerala číslo „Szinházi Életu“.[14]Po večeri chvíľku posedeli pri buteľke červeného vína, vzali so sebou fľaštičku koňaku a
potom odišli do svojich izieb.Ráno o pol piatej, kým slečna Kitty spala, sa Krúpa vykradol z jej izby, kde ležal na
otomane, obliekol sa chytro v najväčšej tichosti, vzal svoj kufrík, zaplatil za svoju izbu a
šiel pešo do Štrby.Cestou sa smial a hneval i na seba i na slečnu Kitty. Presvedčil sa, že tá dáma má omnoho
viac ako dvadsaťštyri rokov, čudoval sa šikovnosti ženských úborov a tajných toaletných
fígľov, ktorými vedia zamaskovať prebytočnosť svojich krás. Málokedy bol o tom tak veľmi
presvedčený ako teraz, že ohromná väčšina ľudí šatstvom len získa. Pokladal za vylúčené, že by
sa Rodin[15]dal nahovoriť, aby prijal slečnu Kitty a jeho za modely k svojej soche Bozk. Okrem
toho nemohol na tom otomane zaspať, a tak sa stal i svedkom tajnej práce ľudského organizmu
spiacej Venuše, pripomínajúcej veľmi akty moderných maliarov.Mal jej dosť a tak si zaumienil, že v tichosti zmizne.Slečna Kitty sa zobudila až okolo ôsmej. Vystierala sa v posteli a pomyslela si na minulú
noc. Za chvíľu zašepkala túžobne: — Milanko, — potom hlasnejšie: — Milanko môj, — až hlasne
zvolala: — Milanko drahý!Čože, musel odísť do svojej izby, myslela si, i riekla nahlas: — Pekný milenec!I zdvihla hlavu a obzrela sa po izbe a keď ho tam nevidela, vyskočila a šla k dverám jeho
izby; boli zavreté. Drmala kľučku, búchala na dvere a volala sprvu ticho, potom kričala: —
Milan, Milan!Počúvala pri dverách: nepočula ani to nejmenšie šuchnutie alebo iný zvuk. Prešla izbou a
zbadala, že kľúč nie je ani v jej dverách na chodbu. Skúšala ich otvoriť: boli tiež zavreté…Pomyslela si, že možno šiel na chvíľu von. Ale prečo ju tak pozamykal? Čo to má za zmysel?
Sadla si na posteľ a hútala. Naraz jej vhuplo do hlavy: A ak ten človek bol nejaký závratník
alebo zlodej? Skočila k stolu a prezerala svoje šperky a peňaženku. Nechýbalo jej nič. Teda
bol to predsa pán, gavalier a nie zlodej, veď zaplatil i za zubačku, i za večeru, hoci sa inak
dojednali.Ale bolo to tým urážlivejšie, keď takto škandalózne od nej utiekol. Aká urážka, aké
opovrhnutie jej láskou. Ono je pravda, že nemá dvadsaťštyri rokov, ale tridsaťpäť, nuž, však
je žena v tom veku najkrajšia, ešte len začína byť v plnom kvete. Bola taká rozhorčená, že by
bola vedela tomu biednemu chlapovi oči vydriapať. Taká maškara, taký vychudnutý, zubatý Don Quijote![16]Kde len mala oči, keď sa mu dala tak ošialiť.Napokon sa akosi upokojila a rozhodla sa, že tiež bezodkladne odíde do Štrby. Zazvonila na
chyžnú a zavolala jej cez dvere, aby ich otvorila. Chyžná svojím kľúčom otvorila a dve ženy sa
podívali jedna na druhú. Oči chyžnej hovorili: ty nie si lepšia ako ja a vyvyšuješ sa nado
mňa; oči slečny Kitty hovorili: ty si myslíš, že ja nie som o nič lepšia ako ty, ty nehanebná,
drzá osoba. Ja ti ukážem!Chyžná bola šumná osoba a mala omnoho viac skúsenosti v gerilovom boji lásky[17]ako slečna Kitty.— Nevideli ste môjho muža? — pýtala sa jej za chvíľku.Chyžná s prehnaným začudovaním zošpúlila ústa.— Myslíte toho pána, čo spal v susednej izbe? Toho som ráno zazrela: Včasráno odišiel s
kufríkom.— Ten pán je môj muž! — zvolala slečna Kitty s dôrazom.— Ta-ák? — začudovala sa chyžná s takým prekvapeným pokrútením hlavy, ako keby povedala:
Čo nepoviete! No, no! — Pravda, ono sa to stáva. Najskôr nejaké nedorozumenie. Tí páni sú
často takí čudní, — i mykla plecom a obrátila sa bokom ku Kitty. — Žiadate si ešte niečo? —
dokončila pichľavo, prižmúriac oči.— Nie, môžete ísť! odvetila s urážlivým prízvukom a gestom slečna Kitty. Bola by vďačne
dala sto korún, keby ju za to mohla udrieť po tvári.Obliekala sa, pričom jej od hnevu a rozčúlenia vyskočili slzy. Hádzala šaty na seba,
ustrojila si hlavu a za nepomerne krátky čas vyšla s kufríkom na chodbu. Na schodoch zazrela
smejúcu sa chyžnú.— Tá potvora iste rozprávala s niekým o mne, pomyslela si. Zišla do haly, kde bolo
niekoľko dám a pánov. Keď bola vo dverách, poklonil sa jej portier úctivo.— Ruky bozkávam. Ráčite odchádzať?— Áno — odsekla krátko.— Prosím, ráčte odpustiť, ale váš účet za izbu nie je vyplatený.— Myslela som, že to môj muž vyrovnal, — odpovedala a šla s vrátnym k pokladnici.Pokladník sa pýtal: — Prosím ctené meno pána manžela.Slečna Kitty sa zapálila: nevedela mužovo meno!— Mali sme dve izby vedľa seba, — riekla vyhýbavo.Pokladník pozrel na ňu podozrievavo.— Neráčite poznať meno pána manžela?Slečna sa obzrela okolo seba i videla, že z obecenstva sa o ňu niektorí diskrétne
zaujímajú; i chyžná sa vypínala za chrbtom dvoch pánov, čo sa to s ňou robí.— Mám vážnu príčinu neudávať meno svojho muža,— zašepkala prosebne.— To je zvláštne, — riekol prísne pokladník, — tak povedzte vaše meno a legitimujte sa.
Vtierajú sa nám tu kadejaké persóny[18]a my musíme našu povesť chrániť — uznáte to. — Hovoril dosť hlasno, hľadajúc
prisvedčenie obecenstva.Slečna Kitty sa cítila, ako keby sedela v prihorúcom kúpeli. Hľadala v retikuli[19]legitimáciu niektorého spolku, ktorého bola členom. Inokedy sa prehŕňala v nich,
teraz nemala ani jednu. Napokon našla niekoľko vizitiek, z tých podala jednu svojmu
trápiteľovi, ktorý ju prečítal hlasne: — Kitty Piecková, prokuristka továrne Sirius v
Šlachove. — To ste sa falošne hlásili! To je trestné! — a vytiahol hrozivo obrvy.— Dovoľte, ja som sa falošne nehlásila, ja som len predpokladala, že ten pán, s ktorým som
prišla, ma udá za svoju ženu a preto som povedala, že som jeho ženou, aby ste vedeli, o ktorú
izbu ide. Ale ten pán vystavil hlásenie falošne, tak to si zariaďte s ním.Pokladník videl, že má inak do činenia so slušnou osobou, nerobil ťažkosti a žiadal, aby
udala číslo izby.Slečna Kitty ani to nevedela. Večer, keď išli spať, na to nedávala pozor a ráno pri
odchode v rozčúlení si tiež nevšimla číslo.Chyžná, ktorá všetko vypočula, pribehla a oznámila pod akým číslom bývala. Jednako sa
uľútostila nad ňou.Slečna Kitty vyrovnala účet a obdarovala i chyžnú, na čo pri odchode z izby zabudla.Keď odchádzala, obzrela sa čo len jedným okom na obecenstvo i videla, že dvaja mladší páni
hľadia na ňu so záľubou: predsa len bola pekná, žiadúca dáma. Keď bola už vo dverách, pozrela
na nich s milým úsmevom a keď sa jej poklonili, prikývla im hlavou.Kráčajúc vyštrkovaným chodníkom, myslela na jedného z tých pánov, ktorý mal ohnivé čierne
oči. Nebolo by zle zísť sa s ním. Lenže teraz by bola múdrejšia.Ohľadne „Milana“ sa jej zdalo, že sa s ním zišla pred rokom: bol jej úplne ľahostajný.[1]Gsindl(z nem. Gesindel) — zberba, háveď[2]címer— znak, odznak, erb[3]dearest friend(angl.) — najdrahší priateľ[4]Tassov výrok— T. Tasso (1544 — 1595), renesančný taliansky
spisovateľ, autor Oslobodeného Jeruzalema, prvého talianskeho národného eposu[5]Tauchnitz— v minulosti jedno z najväčších nemeckých
vydavateľstiev, špecializovalo sa na vydávanie anglických kníh a anglických prekladov
nemeckej literatúry.[6]Frederic Barton, John Walker— málo významní alebo vymyslení
autori[7]promptný— presný, rýchly[8]saldo— v účtovníctve nedoplatok, rozdiel medzi výdavkami a
príjmami[9]džentrícky spôsob života— spanštený spôsob, ktorým sa
vyznačovali pred prevratom úpadkové zemianske vrstvy[10]grátis(lat.) — zdarma[11]Maggi— polievkové kocky, príchuť do polievky[12]Fromage de Brie— známy francúzsky syr[13]gorgonzola— známy taliansky syr (podľa mesta, kde sa
vyrába)[14]Szinházi Élet— Divadelný život, maďarský obrázkový
týždenník[15]A. Rodin— (1840 — 1917), významný francúzsky sochár,
predstaviteľ dynamicky poňatého sochárskeho umenia.[16]Don Quijote— slávny hrdina Cervantesovho románu toho istého
názvu; tu narážka na jeho chudú postavu.[17]gerilový boj lásky— boj zo zálohy, skrytý[18]persóny— osoby[19]retikul(z fr.) — dámska kabelka
|
Nadasi-Jege_Vikend.html.txt
|
1Po dlhej zime, bohatej na snehové záveje, povíchrice, mrazy a okyt,[1]prišla jar. Azda nikto sa tak z nej neradoval, ako malý Paľko Juriga. Ako keď
vtáčatko z klietky vypustíš, že zatrepoce krídlami a — fŕŕŕ — uletí, tak rozbehol sa on z
dediny hore do hôr, do milovaných hôr. Veď v tej starej, drevenej chalúpke — ktorá mala
okná od jesene do jari nielen klincami zatlčené, ale i dopoly senom vypchané — bolo tak
tesno pre mladé srdce!Starý Pavel Juriga — podľa ktorého Paľka ľudia menovali — nebol mu síce ani otcom, ani
dedom; no pristali spolu ako mladý kríček k starej nahnutej vŕbe, a mali sa radi. Starý
Pavel od mladosti živil sa rúbaním siah[2]v horách. Mal tam svoju búdu, ktorá, každý rok trochu opravená, slúžila mu už
tridsať rokov. Býval v nej so svojimi synmi. No synovia ako mladé orly vylietali, a muž
bral si vždy nejakého cudzieho spoluobyvateľa z tých, ktorí si tu kupovali drevo, porúbali
a hotové okreše[3]brali domov, aby z nich zhotovovali drevený riad.Pred dvoma rokmi býval s Jurigom starec až hen spoza Váhu, volal sa Rázga. Doviedol so
sebou malého vnuka. Ale neslúžila mu tá práca alebo to ostré horské povetrie; kašlal mnoho,
pracoval málo. Chlapec slúžil mu ako taký dobre vycvičený psíček: varil polievku, hľadal
hríby, odnášal okreše.Konečne obľahol[5]Rázga úplne. A tu hovorí raz Jurigovi:„Počuj, Pavle, tiež tak nikoho nemáš, ako ten môj chlapec. Ja sa budem musieť dať
zaviezť domov, aby som tu neumrel; chlapca so sebou vziať a tam ho odumrieť[6]nechcem, zle by s ním zaobchodili; nuž a urob to pre Božiu odplatu. A nech ti
pri tom Pán Boh pomáha.“„Nedbám!“ poškriabal sa starý Pavel v hustých, prešedivených vlasoch, ktoré na koncoch
skaderené viseli mu až na plecia. „Chlapec sa mi zíde. Ale čo povedia na to tvoje deti, a
jeho rodičia?“„Vieš, Pavle, chlapec nie je môj vnuk. Neznám, či má kde rodičov. Moja nebohá dcéra
prišla k nemu divným spôsobom. Musím ti to rozpovedať. Odlož trochu prácu a prisadni si ku
mne.“Poslúchol starý Pavel, a do smrti nezabudne, čo mu Rázga rozprával.„Ako tak zbiera Anna hríby, zdá sa jej, že počuje detský plač. Nuž vieš, aké sú naše
ženy bojazlivé; hneď si myslia, že im ten — nech sa prepadne — Zlý niečo do cesty
prichystal; nešla hneď pozrieť. No dieťa len plakalo. Mala doma dve svoje kuriatka;
zmyslela si na ne, a už len v mene Božom rozhrnula húštie — a čo tu vidí: malé, sotva
dvojročné — možno čo aj len poldruha-ročné — chlapčiatko v košieľke, s holou hlavičkou,
bosé ide si pomaly po chodníčku a plače: „ody, ody!“[7]pýta dieťa. Kde sa tam v šírych horách vzalo, skadiaľ prišlo, kto ho stratil,
nevedelo povedať. „Mama!“ zavolalo na Annu. Vzala ho na ruky. Utrela mu slzy, dala vody a
chleba, až sa tak triaslo za ňou, tak jedlo a pilo. Potom jej na rukách zaspalo. Malo
košieľku i vlasy mokré, muselo byť v horách v noci. Neraz som myslel: Kto ho prikrýval? Kto
ochránil, aby zver neprišla? — U nás je mnoho divých kancov.“„Nuž deti že majú anjela strážcu,“ namietol starý Pavel, a utrel širokým, umasteným
rukávom svojej košele slzy zo šedivých rias.Obaja starci chvíľu mlčali a predstavovali si to v šírych horách blúdiace malinké
dieťatko, ako ho prikvačila noc; ono uplakalo sa do sníčka, položilo zlatokaderavú hlavičku
do machových podušiek a spí, spí — ďaleko od mamičky.„A potom čo?“ vzrušil sa starý Pavel.„Nuž Anna vzala dieťa, doniesla domov. Dali sme to na obecnom dome vedieť, ak by niekto
dieťa hľadal, ale darmo; ostalo nám. Anne bol umrel chlapček Paľko, no tak mu to meno dala.Zať však nič nehovoril, bol on vtedy ešte poriadny človek. Ale keď mal chlapec päť
rokov, umrela Anna. Do domu prišla druhá nevesta. Nie je ona dobrou matkou ani Anniným
deťom. Cudzí chlapec bol jej protivný. Tak som si ho vzal ja na starosť. Poslal som ho do
školy len tak, aby mu nebola dlhá chvíľa, aby doma nezavadzal; — a ono chlapča naučilo sa
poznávať tak zo záujmu. Na druhú zimu už čítal. Mal snáď kdesi múdreho otca, alebo matku.No keď ja teraz umriem, dajú ho niekam za pasáka; zabudne všetko. Nechaj si ho, Juriga.
Možno, že ti bude na dobrej pomoci. A ja len vždy myslím, že sa ešte raz jeho rodičia
nájdu. Potom im aspoň povieš, že mu bolo u nás dobre; čo sme mali, s tým sme sa s ním
rozdelili. A keď pri macoche dostali moje vnúčatká otčima, keď on dal sa piť a robil
všetkým zle, jeho som ja vždy koľko-toľko ochránil. Nech sa za mňa pomodlia. Necháš si ho,
Juriga?“„Nechám, Rázga, pre Božiu odplatu. Aj do školy ho pošlem. A cez leto môže byť tu so
mnou, priúčať sa remeslu; keď budem mať čo akú malú pomoc v ňom, nechám siahy siahami, a
budem robiť lopaty.“Nuž odviezli Rázgu z hôr, nikdy viac sa do nich nevrátil, a chlapec ostal Jurigovi.
Plakal najskôr horko za deduškom; ale keď dostal dobrú náhradu, rozveselilo sa detské
srdce. Za poldruha roka privykli na seba starec a dieťa ako čoby odjakživa spolu bývali.Aj teraz bežal Paľko popredu do hôr, vyčistiť a — nakoľko sa dalo — usporiadať búdu. Na
chrbte niesol v noške trochu hábov,[8]peceň[9]chleba, pár cibúľ, kúsok slaniny a v papierku soli. Vzal i pár zemiakov;
ostatné donesie deduško vo vreci. Cez plece mal preloženú deduškovu tešlu[10]a v ruke džbán s úzkym hrdlom. Ba tak si kráčal s tými pokladmi sebavedome a
radostne, ani nejaký kráľovský princ. Zlatovlasú kaderavú hlavu pokrýval z čela vytisnutý,
okrúhly pletený klobúk. Malá, kedysi biela, modro-šnurovaná kabanka[11]visela na jednom pleci; gate a košeľa so širokými rukávmi z režného plátna;
krpčeky na malých nohách; čierny kožený opasok, vyložený žltými plieškami okolo štíhleho
drieku tvorili celú rovnošatu malého kráľoviča. No tie veľké, tmavomodré oči spomedzi
zlatých rias a obočia žiarili kráľovskou radosťou. „Oj, sloboda, oj, sloboda, oj sloboda,
drahá si nám!“ bol by si zaspieval, keby bol tú pieseň znal; nuž takto ju spievalo len
srdce a každá žilka v tele.„Haló!“ zavolal do hory a: „Haló! — — haló! — — haló!“ letelo mu naspäť.„Ichuchú!“„Ichuchú!“ odpovedala ozvena.Zasmial sa chlapec radostným smiechom a v jeho hrdle zazvonilo to ani cengot striebra; a
hory smiali sa s ním. Ony akoby sa poklonili: „Vitaj, Paľko!“„Vitaj, chlapče! Už idete?“ volal i ľudský hlas. Rubač Liška popošiel dolu chodníkom.„Vítam vás, ujček! Ešte len ja idem,“ podával chlapec ruku mužovi. „Deduško ide za mnou.
Prichystám búdu.“„To je veru div, že vám ju sneh nezvalil; je pevná. No, Pán Boh ťa sprevádzaj, chlapče;
ja idem k hájnikovi!“„Zdravý choďte ujček!“Čím vyššie stúpal chlapec, tým častejšie bolo vidno na rúbaniskách[12]búdy rubačov. Z daktorých sa dymilo, tie boli už obývané. Ostatné stáli ešte
prázdne, a niektoré ležali, a na nich stopy snehu a ľadu.Chlapec išiel popri potôčikoch, ktoré teraz až tak pretekali bohatstvom vody. Hora bola
zelená len tam, kde boli boriny; listnaté stromy ešte len pučali.Konečne bol malý chodec pri cieli. V tieni mohutných, od dola nahor zelených borovíc
stála búda — ich búda. Chlapcove oči zažiarili; i keď tento palác pozostával len z dreva
postaveného naprieč, zemou a machom vypchatého, bol to jeho domov. Tu stálo všetko tak, ako
to boli neskoro v jeseni odbehli.Vzal chlapec prútenú metlu, vymietol šúštie i smeti; opravil na prostriedku búdy
umiestnené ohnisko; nanosil dreva i raždia, aby mohol naklásť malú vatru. Upratal prinesené
veci, každé na svoje miesto. Potom sa rozbehol k neďalekému krištáľovému pramienku a nabral
vody.„Tak, chlapče. No, nech nás Pán Boh požehná. Už som aj ja tu,“ privítal ho v búde
starec.Spolu upratali prinesené zemiaky, postavili na vatru trojnožku i rajnicu.„Var, chlapče, polievku. Ja idem šúštie hrabať, videl som tu neďaleko pekné, suché;
pripravíme si poriadne lôžko“.Veselo zapraskalo borovicové raždie; ožiaril oheň červenú, priesvitne bielu tvár horlivo
rozduchujúceho malého kuchára. Čo nevidieť, vrela voda v rajnici. Chlapec dal soli, trochu
zásmažky, rasce, cibule; nakrájal suché kôrky, a keď všetko zovrelo, odstavil rajnicu.„Deduško, deduško! Už je polievka hotová!“„Hneď, chlapče!“ prišla odveta z húštia.No pominula chvíľa, než doniesol ťažko oddychujúci starec nošu šúštia a zhodil ju v
najzadnejšom kúte búdy. Kropaje potu stáli mu na zvráskovatenom čele.„No, ale to ťažké…!“ zahrešil nepekne. Potom vyňal z haleny dve drevené lyžice,
prežehnal seba i polievku, a dali sa s chuťou jesť. V žiadnej kuchárskej knihe nenašiel by
si síce recept na takúto polievku, no im chutila kráľovsky.Potom si upravili pohodlné, mäkučké lôžko z prineseného šúštia; prestreli naň veľkú,
žihľavovú plachtu.[13]Slnce stálo práve rovno nad horami — znak to poludnia — no tak si ľahli
odpočinúť. Chlapec hodil na starca starý kožuch, halenu pritiahol na seba, a než by si päť
napočítal, spali oba.Vatra uprostred búdy horela. Dym vrchným otvorom vystupoval ako v obetnici.[14]Jedľové šušky rozváňali.Vonku rozváňala celá príroda jarou. Veď na jar všetko vonia; zem, voda, tráva, drevo —
ale všetko. Príroda podobá sa dieťaťu, ktoré matka za rána, keď sa vyspalo, okúpala voňavým
mydielkom, a potom si ho také čistučké k sebe vinie a chová.Jar — vzkriesenie! — hlásali zem i nebo. Len tie dve deti zemské tam v starej búde
spali, spali tvrdým snom; a všetko v nich spalo: telo, duch, i duša, — všetko. Kto ich
zobudí!“[1]okyt— inovať[2]siaha— tu: objemová miera používaná v minulosti v lesníctve
drevorubačstve, uložené popílené drevo menších rozmerov[3]okreše(mn. č. od podst. mena okreš) — rozkálané drevo
zvolenej dĺžky na drevený kuchynský riad[3](napr. lyžica, vareška) prikresané do takej hrúbky, aby sa drevo dalo už
strúhať na príslušný tvar (varechu, lyžicu a pod.)[33]riad(drevený) — tu: drevený príbor, drevené náradie do
domácnosti, vyrábané ručne po domácky z dreva v podjavorinskom kraji[5]obľahnúť— ochorieť, ležať chorý[6]odumrieť(niekoho) — zomrieť niekomu[7]„ody, ody“— detsky: vody, vody[8]háby— oblečenie, šaty, odev[9]peceň— bochník chleba[10]tešla— tesárska sekera s krátkym poriskom[11]kabanka— tu: detské jednoduché šatôčky v minulosti[12]rúbanina— rúbanisko, rúbaň[13]plachta— žihľavová — plachta utkaná zo žihľavovej
priadze[14]obetnica— obetný oltár
|
Royova_V-slnecnej-krajine.html.txt
|
Mnoho napomôcť, viacej je ľúbiťMnoho napomôcť, viacej je ľúbiť
národ svoj, svoju otčinu,
jednomu ľudu vernosť prisľúbiť,
jednu objímať dievčinu,
jedno len srdce v prsiach tých bije,
pre jeden obraz mrie len a žije:
Ach, krásny beh to života!
Sladko je želieť, sladko je spievať,
zápalom svätým hlasy rozlievať,
kde je súcit, a nie hmota.
Vysoko vzlietne básnik s národom,
veď on ho chová, pestuje;
prepadnúť nedá myšlienok plodom,
veď lutnu on tiež miluje:
Spevom si národ, a lutnu citom
obveje každým rána úsvitom,
duša v ňom, ľúbosť zavzneje.
Zúri povrha, klam nepriateľa?
Ona sa chytí plášťa anjela,
ňou tvár básnika sa smeje.
Národ miluje ten, kto mu spieva,
spevom krášli jeho krásy,
miluje, že tak verná je deva,
jak nevinné sú jej hlasy.
Básnik veliký! Syn Ty národa,
ktormu nedala život náhoda
slabá, on oddávna žije.
Oj, budú časy! tak zvoní doba,
na národe tom žiadna poroba,
srdce mu nadšením bije!
Vysoko čiahla harfa mi moja,
k tebe zavznieť, oj, zaspievať,
ach, túžba duši nedá pokoja,
a Ty jej nedaj omdlievať;
oj, ver! ona je Tebe rodina,
i túžba, čo jej krídla pohýna:
spevy Tvoje ju stvorili.
Nesťažuj, že sa dám Ti za syna,
oj, nepovrhni, v tom je nevina,
vezmi, jako vodca milý!
V hlasoch Tvojich duša ožila
lutny Tvojej ovenčenej;
i túžba sa v nej vtedy zrodila
k jednej koľaji nezmennej.
Svetom povrhnul vo mne duch mladý,
on len na Tvoje obrazy hľadí.
Krásy harmónií počúva,
keď Ty začúchneš, vezme píšťalu,
nezvidí sa mu k Tvojmu zápalu,
oprie zraky zas, načúva.
No krása spevov Tvojich tiež jala
zatupené city moje,
ona mi ľúbiť, milovať dala
ľud, spevy a kraje svoje.
V kráse harmónií tých zanímavej
zasvitla pravda v mladosti tmavej:
raj žitia otčina tvorí!
Zanedbať načas možno všetko je,
lež preukážu cudzie pokoje,
že srdce len k svojmu horí.
Duch môj už Teba vie obdivovať,
len po Tvojich hlasoch túžiť,
v nich si budúcnosť svoju osnovať,
jak Ty, tiež národu slúžiť.
Jeden cieľ žitia, za ktorým horí
duša mi moja, raj ten otvorí,
raj ľúbezných ideálov;
povedz, že pravda, nezlom túženia,
ach, praj mi duchu oduševnenia,
slovom bratským, nechcem chválou.
|
Orszagh-Hviezdoslav_Basnicke-prviesenky-Jozefa-Zbranskeho.html.txt
|
Úvod— Človek svieti nebu — —— — jak svieti fakľa tomu,kto ju nosí.Shakespeare.[1]Ty dláto na! Ty hlasy kroť! Ty barvy miešaj!
Maľuj, čo ti do duše padne…
lež radšej maľuj anjelov!
A ty, tam, ty básni!
Básni, čo ti do rozumu príde;
lež radšej nebe, ako zem!
— — Tieto slová švihom ohnivej šable rajoarchanjela
zašumeli, a medzi bodľačou
zasiate skvitli — krásoumenia.
Chyť sa dláta, kto máš súcu k tomu ruku,
a stvoríš, ako boh, človeka z prachu! — Ale —
pritúľ hlasy, tie siroty, kto vieš byť otcom,
príjm’ ich do domu svojho stvorenia!
Miešaj hrudy, miešaj ich s tvojím ideálom!
Bár bys’ namiešal zem, čo by bola
nie pre hriech — čierna, lež jak nebe —
modrá od svätosti!
A ty, básniče, prvorodený
pri tamtých bratoch,
tvoja úloha je: ryť, jak tá sochára;
prezvučiť svety, jak tá hlasovodcu;
maľovať obraz, ako tá maliara —
— — — ale slovom!
Básniče, tvoja úloha je veľká,
a čím väčšia, tým je aj vznešenejšia:
stvoriť — slovom, jak všemohúci boh!
Ty máš vymerať bohodiela výšiny,
vymerať jeho hlbiny, šíriny,
a kde sa tieto schádzajú dovedna,
kde sa v svet držiaci viažu uzol,
na to miesto sa vyšinúť — a tam zastať:
svietiť duchovne, jak svieti telesne
slnce![1]Človek svieti nebu — —
— — jak svieti fakľa tomu,
kto ju nosí.Nepodarilo sa nám bezpečne zistiť miesto u Shakespeara, z ktorého je vzaté toto motto.
Je možné však, že ide o voľnú parafrázu na verše z Kupca benátskeho (V. dejstvo, 1. scéna,
dialog Portia a Nerissa), ktoré v českom preklade J. V. Sládka znejú: „To světlo tam v mém
sále plápolá. / Jak daleko ta malá svíce září! / Tak svítí v hříšném světě dobrý
čin.“
|
Orszagh-Hviezdoslav_1869-I.html.txt
|
Diel druhýObsahI.II.III.I.Vlak zapískal, zahrmotal, že ti to reže do samého špiku, lebo práve skrútily sa
hamovníky, až na šťastie zastal pred stanicou, na ktorej stálo „Tepliczfürdő“, velikymi
literami. Konduktor pootváral dvierká a malá hrstka pasažierov vysypala sa z horúcich
vozňov na tuhé úslnie perrona. Mohlo byť všetkých okolo dvacať, a medzi nimi asi šesť
poľských židov v dlhých čiernych kaftanoch, akoby vyglancovaných s pajzesami a velikymi
batohmi. Z ostatných pasažierov asi traja zjavili sa s batožinou, tiež nie elegantné
kufre, alebo koše, ale všetko batožina posväzovaná žínkami, daktorá uviazaná kafetuchom.
Z vozňa pre rychlozbožie nevidno aby sa skladaly zavazadlá a kufre. Hja, nenie toto
rychlovlak, ale len „osobný“, po ktorom necestúva pravé kúpeľné publikum.Posluhovia, ktorí stoja za šrankami, kde je „kimenet“, sú trpeliví, ba celkom
ľahostajní. Nesnaží prekričať jeden druhého „fiaker“, „hôtel steiner“, „hôtel belevue“ —
lebo neufá sa velikej odmene z rúk (tohot) takýchto „hostí“, ktorí sa doštrachali
„osobným“ a i to po tretej triede.Cestovatelia oddali svoje karty portírovi, ktorý na tejto stanici je veľmi jemný, sťa
v salone. Správa železničná sa postarala, aby cudzozemci nemali príčiny sťažovať sa na
tradicionálnu zdvorilosť našich personalu železničného.Cestovatelia prešli verandou, ktorá je zatinená divým hroznom, že príjemne v nej
chladí na dvor čakalne, čili jednoducho na cestu, kde je rozostavané dakoľko povozov.
Židia hneď zaplnili prvý z omnibusov „hôtel Steiner“. Keď sa batohy vyhádzaly na
strechu, bolo by zvýšilo ešte miesta, pre troch, ale tam nikto sa už neopovážil
nakuknúť. A veru musí sa uznať, že židia priateľsky pozerali na príchodzích, s tým istým
vľúdnym úsmevom, ako sa naučili pozerať na okoloidúcich stojac na prahu svojich
Gasthausov a skliepkov, ktorých sú nepochybne majiteľmi.Ostatní sa umiestili do druhých dvoch omnibusov, ktoré následkom toho boly plné, že
by jablko neprepadlo.A tu vystúpili z verandy ešte dva mladí ľudia, nie síce elegantní, po — najnovšej
mode — ale veľmi slušne oblečení. Jeden z nich nesie v ruke cele malý kožený kufrík.
Rozhliadajú sa po povozoch, ale tie sú všetky plné, jedine omnibus z hôtel Steiner má
tri prázdne miesta.„Bieda je s tebou dakde sa pohnúť, Paľo,“ hovorí vyšší, chudší s počernou tvárou a
tenkými fúzikami ku spoločníkovi ktorý nosí kufrík. „Kým si sa ty tam kdesi táral po
stanici, židia nám obsadili miesta. Teraz už čo! Vari pešo v tejto afrikánskej
horúčave!“„Aby sa zaprášil!“ odpovedá Paľo, oprašujúc si kabát do vysoká zopätý, svetlošedý,
ktorý priliehal k bokom, sťaby ho ulial. Nohavice tej istej barvy, klobúk tvrdý, nový
hnedožltý — to všetko pekne harmonovalo s tvárou nie bielou — nie čiernou i s vlasmi
svetlogaštanovymi. Ináčej postava uzemčitá, na široko založená, menovite prse až
vojensky vypuklé svedčily o železnom zdraví, ako i hlas, mocný bariton. Krok jeho je
pevný, akoby vbíjal koly do zeme a cez úzke nohavice vidí sa pri chôdzi ihra dobre
vyvinutých svalov. „Ja ti veru, Bohuško, nepôjdem peši ani za celý široký svet. A k tým
tam, čo gravitujú k Dávidovej države tiež neprisadnem,“ vraví Paľo.„To si vezmeme fiakra!“ šľahol ho Bohuš.„,Ty pravíš‘!“ odpovedá Paľo s úsmevom. „Čo že by sme raz neparadovali na fiakri! I
tak tej cti sa ti nedostane pred promociou. A do tej máš ešte héj…“„Fiaker?“ pritočilo sa k nim chlapčisko v akejsi čiapke s akýmsi numerom. „Wenn Sie
wollen, hier ist ein Fiaker…“„Also gut,“ odpovedá Paľo, oddávajúc mu kufrik po krátkej prehliadke fiakra.Pravdaže, fiaker nenie ako fiaker. Tento by iste vzbudil sensaciu na Ringstrasse vo
Viedni svojimi obšuchanymi formami, zaprášeným remeňom a zablatenymi kolesami. I
dnukajšok nevyzerá bars vábne.„Ako sa voláš, kočiš?“ pýta sa Paľo toho, čo sedí na kozlíku.„Paľo, pán veľkomožný.“„No to sme drusovia. Skoč dolu, poutieraj dákym vechťom sedadlá, aby človek nesedel v
takom nečine a keď obriadiš, choď do hostinca a vypi si pohár piva, alebo už čo.“„Na službu, pán veľkomožný.“„Čerta veľkomožný! Ani len urodzený nie.“ S tým sa obrátil k svojmu druhovi a vraví
mu: „Po takej štrapacii zaslúžime aby sme sa dokonále umyli. Umyjeme tvár, oprášime sa,
a ak už to nemožno, aspoň len v reštauracii opláchneme hrdlo. Ináč nemožno existovať
tuna.“„Ako chceš,“ odpovedá Bohuš. „Ale nemá to smyslu tuná sa umývať, čistiť, keď sa v
koči zaprášiš ešte horšie.“„,Pekný, čistý a poriadny chcem ja vždy byť, ako žiadny,‘ nevieš že si sa kedysi, ako
žiačik oduševňoval na tejto veľkolepej básni? A teraz doktorand by si sa chcel
spreneveriť jej velikým zásadám? Oh, Bohuš, nepoznávam v tebe hodného následovníka otca
svojho…“„Ako príde k tomu otec, aby si ho tu spomínal?“ pozastavuje sa Bohuš.„Ako pravzor všetkej sporiadanosti.“„Ten veru neide prelievať hrdlo!“„Zato nevyleje jeho synátor.“Keď sa ztratili na verande, sredikal sa i Paľo z kozlíka a vraví ku priateľovi v
čiapke: „To sta alebo veľkí boháči alebo nič nemajú.“„A to už prečo?“„Keď mi dali olovrant.“Ten v čiapke poodišiel do chládku, kde podoprel stenu, hľadiac ľahostajne, ako Paľo
„pucuje“ kočiar.Priatelia zasadli v reštauracii druhej triedy a rozkázali piva. Keď im ho doniesli, a
hostia ho okúsili — smraštili sa im tváre a postavili ho na stôl. „No, keď mu už ani
Bohuš Rešetár nemôž’ ublížiť — to znamená mnoho. Zaslúžil by ten čo ho vyčapoval, aby ho
on osobne musel vydúchnuť…“„Paľo Chvojan je v tom ohľade odborník. Ja mu dávam palmu,“ odpovedá Bohuš.„Už len uznaj Bohuško: čestne si sa pričinil napomáhať výrobu piva — vlastne konsum.“„Ty si dnes, počuješ, neodolateľný. Tvoje vtipy sú skoro tak (rez) frišké a rezné,
ako toto pivo.“„Aha, bude čosi, začína sa jedovať. Nech sme vo Viedni v našej kaviarni, už by si
obrátil rukáv na svojom kaiserroku lakťom do záhybu lakťového a tak by si sedel a
pomyslel si: „Chlapci…““„Naozaj ty sa dnes všakovak naťahuješ do vtipu. Ja trpím, keď už ináč nemožno. Ale čo
ako sa duchaplne bavíme, bude vari lepšie, aby sme odišli. Pri tomto friškom moku ma
ešte začneš traktovať anekdotami z časov Fridricha veľkého a to by už nesniesol.“„Máš pravdu, Bohuško. Ešte by si mi tu prekysol, lebo si večne čosi nakyslastý: a
teraz toto droždie, táto horúčava…“Naši priatelia vyšli z reštauracie a odišli rovno k svojej príležitosti. Paľo
medzitým odbavil oba rozkazy, referujúc, koľko ho stál jeden pohár piva. Chvojan mu dal
groše a riekol: „Škoda, že si nevypil i naše. Bolo by ťa občerstvilo.“„Radšej by vypil žlč, pán veľkomožný. To už len od smädu, aby bolo trochu mokré.“Koč sa pohol hradskou dosť poriadnou, vychodenou, lenže čože, keď je na nej preci len
veľa prachu. Listie olšín a topolov vysadených popri garádoch je celé prachom zanesené a
smutné akési, sťaby sa v ňom dusilo. Zato vozba je veľmi príjemná v tomto hustom
chládku. Došli k miestu, kde šíny pretínajú hradskú a kde je postavená prejma. Museli
zastať za všetkymi troma omnibusmi, ktoré tu čakajú, kým prejde vlak a otvori sa
barriera. Pasažierom v druhých dvoch omnibusoch bol vítaný tento prírastok, lebo sediac
ticho, aspoň mali sa načo divať. Ono i židia pozreli, čo to za koč, ale vidiac dvoch
mladých ľudí, bez ďalších okolkov pokračovali v rozhovore, ktorý možno vedú od samej
Galicie a celkom iste vzťahuje sa na „Geschäft“.„Mohli sme radšej čakať ,pri prameni‘, ako tuto na slnci,“ vraví Chvojan. „Dosiaľ mi
nechce zísť z umu to pivo zo štacie.“Rešetár neodpovedal nič, ani sa len neusmial. Hľadel chladno do širokého kraja,
pokrytého vyklaseným zbožím. Je prerývaný briežkami na ktorých sú počerné fľaky (hus)
tmavej zelene. To sú medze s hlôžim a trním. Popri koľajniciach vinie sa potok, ukrytý v
jelšoví a vrbine, z druhej strany vedie biela cesta, ktorá sa odrážá tam kamsi na bok,
kde sa modrejú hory.Konečne prifuňal vlak, ktorý na stanici „napájal“, dlhým radom popred barieru.
Cestovatelia z oblokov vyzerali von, chladiac sa bistrom povetrí. Všetečná hlavička
ženská usmieva sa našim rytierom, a na Chvojanov pozdrav klobúkom, odpovedá mávaním
bielej šatočky. Rešetár sa usmieva shovievave, hodiac okom na Chvojanov klobúk, sťa by
riekol: „Od teba i to vystane.“Barriera sa podvihla automaticky, omnibusy sa pohly na bielej ceste, zanechávajúc
oblaky prachu.„Paľo, kto bude hltať ten prach?“ pýta sa Chvojan kočiša.„Nech ho hltá kto chce, ale my nie,“ odpovedá on. Pošibol kone a kočiar prebehol
popri omnibusoch, zanechajúc ich na pol strelenia za sebou. Keď sa Rešetár obzrel na
kone v omnibusoch zapriahnuté, zdalo sa mu, že hrebú nohama na jednom mieste.„No chlap si Paľo, tie tvoje mršiny dobre ťahajú,“ pochválil ho Chvojan.Kočiš neodpovedal, iba čo dobre poháňal kone.Koč sa o nedlho odrazil z hradskej, dôkladne vychodenej na cestu hladkú ako stôl. Po
oboch stranách vysadené sú topole dlhou alejou, ktorá zdá sa na konci že sa ztráca v
jednom rade. Otvára sa tu vidiek celkom nový: údolie zakryté horami listnatými. Kde tu
sa zabelie breza, alebo ukáže košatá lipa. Po stráňach vidno cestičky s bielymi
lavičkami, kde tu na význačnom mieste vyčnieva filagoria v pitoresknom štíle.Konečne kočiar vošiel do vlastného kúpeľa. Vyzerá ako mestečko v malom, s čistymi
bielymi domkami, solidne stavänymi. Nevidíš tu tých moderných drevených klietok s
altankami, povláčkami a verandami, ktoré sa ujaly v kúpeľoch moderných. Tu panuje ešte
vždy staré meštianské pohodlie a nie aristokratický prepych. Zdá sa, že v novš(om)í
čas(e) prešiel bez stopy ponad tieto domce, ktoré musely byť vystavené ešte v minulom
století. Na ulici je ticho, skoro mrtvo, snáď každý sa utiahol do svojej izby pred
najvačšou horúčavou. I predavači vo svojich skliepkoch a drevených búdkach od dlhej
chvíle podriemujú.„Toto je zakliate mesto,“ poznamenáva Paľo. „Kúpeľ som si ja cele ináč predstavoval.“Ulica ich voviedla na námestie, ktoré je pretvorené vo veľkolepý park s mohutnymi
stromami. Pomedzi stromy presvitávaju biele fľaky z jednotlivých budov. Na lavičkách
vidno dakoľko ľudí, sediacich ticho a roztrateno. Z diaľky, bohvie z ktorého kúta parku
zavznieva hlas husiel a cimbala, ako keď sa ladí.„Prišli sme práve v najlepší čas. Onedlho počne koncert,“ poznamenáva Chvojan.„Bude najlepšie, keď rovno ta pôjdeme,“ odpovedá Rešetár.„Musíme sa najprv umyť a očistiť z tohto prachu. Preto musíme ísť hneď do hotelu.“Rozkázali kočišovi aby ich doviezol do hôtelu. Človek v čiapke ktorý sedel pri
kočišovi prikývol hlavou a usmial sa. Veď on je práve potomok hôtelu „Zůr golden Birn“,
prirodzene, že ich nevysype tu na rynku a nevráti sa domov s prázdnym kočiarom.I skutočne dostali izbičku tam v druhom poschodí s pohľadom do dvora a na velikú
stráň posiatu stromami a krovím. Usalašili sa zaraz a hneď robili velikú toalettu,
nakoľko ju môže robiť človek, ktorý má jediné šaty.Keď vošli do parku, dali sa hneď smerom odkiaľ bolo čuť inštrumenty ladiť. Chvojan
obzeral sa na všetky strany bystro, akosi výbojne; počinal si ako človek ktorý je ako
doma. Rešetár hľadel vážne pred seba, ale preca nemôhol zatajiť, že sa tu cíti akosi
iným človekom. Kúpeľný vzduch je cele zvláštny, i mocne pôsobí na toho, koho prvý raz
oveje. Iba teraz keď sa ponorili do parku, videli aký je rozsiahly, i že je v ňom sveta
nie málo, bárs vidno len roztratené gruppy.Hudba bola umiestená vo zvláštnom kiosku pred „Curliaus“-om. Tu vidno už hustejšie
ľudí, i daktorí sa prechádzajú, iní sa shovárajú na zaplnených lavičkách. Chvojan pozerá
smelo, ako sa naučil vo Viedni, menovite na ženské, ktorých je dakoľko dosť krásnych.„Ja som si to veľkolepejšie predstavoval,“ vraví Chvojan — „keď sa o kúpeli toľko
rozpráva. Menovite publikum ma neuspokojuje.“„Ty o všetkom súdiš tak povrchne a po prvom dojme,“ odpovedá Rešetár. „Preca kúpele
sme nevideli vlastne, len jednu ich čiastku a publikum vôbec nie. Len mi povedz aké
publikum máš vo Viedni o pol siedmej ráno: či môžeš z neho zatvárať na eleganciu mesta?“„Viedeň a Teplice je trochu rozdieľ.“„I tu bude mať publikum rozdelené hodiny. Keď slnce zajde, nepochybne sa všetko
dostaví semka, kde koncertuje hudba: všetko elegantné a krásne. Potom budeš môcť dačo
povedať o publiku. Ja navrhujem, aby sme išli tamto vypiť kávu. Ešte je privčas tuna
čakať.“Odišli do zahradnej miestnosti s ťažkými bielymi stolami i stoličkami. Všetko takmer
prázdne, len tri štyri stoly obsadené. Zasadli si za jeden stôl, a objednali kávu.Asi o polhodiny začala hudba hrať marš a Chvojan sedel ani na tŕňoch. Chcel by odísť
z kaviarne a zamiešať sa medzi množstvo, ktoré už sa hemží pred Curhausom. A množstvo
každým okamihom rastie. Vidno i dámy s elegantnými toalettami. Rešetár cíti dobre, aký
je jeho druh netrpelivý, ako upiera oči na tú promenadu s hltavou dychtivosťou, vie i
príčinu tej netrpelivosti: ale mlčí, akoby nič nebadal.„No Bohuš, či sa nepodvihneme? Konečne tu nieto nič zanímavého. Poďme na promenadu.“„Ty vôbec si ako na tŕňoch. Neviem, čo sa to s tebou robí. Preháňaš ma z miesta na
miesto — a nikde nemáš pokoja.“„Ale už len nahliadneš že(nečit.)sme neprišli aby sme tu
presedeli v tejto špelunke. Keď hľadať samotu — najdem ti ja samotu inakšiu. Teraz treba
videť svet.“Na promenade sišiel sa celý elegantný svet. Dámy v svetlých toaletách, obvešané
všakovými záhybami, že ich bolo ľutovať v tejto horúčave. Tesné živôtky zvyšovaly tým
väčšmi krásy ich stepilosti, ktorá je skoro všetkých údelom. Najdeš tu krásavice, za
ktoré by sa nezahanbil viedeňský Graben, oblečené po najnovšej mode, s čistou bielou
pleťou a ohnivýma očima. Mužských mladých je pomerne málo: na mužoch sa vidí, že nie z
luxu, ale naliehavej potreby vyhľadali kúpele. Sú akísi ostarení, zodratí, vyčerpaní.
Oproti dámam dobre konservovaným bije to tým väčšmi do očí, tá sobeckosť mužského
pohlavia, ktorá radšej sama sdiera sa prácou, než aby v nej prepustila trochu účasti
ženám. Skúsené oko pravda musí spozorovať, že tie vrásky, tie plešiny a šediny, tie
dochrámané údy sú nie napospol výplyvom namáhavej duševnej a telesnej práce: vidno tu v
hojnosti trpké ovocie vyžilosti a pustého užívania. No i v tom sú ženské lepšie
zaopatrené, lebo ich spoločenské postavenie chráni ich od pokleskov, ktoré ochromily im
mužov.Rešetár sa vhĺbil do tohto pozorovania. Jeho vôbec podivne sa dotklo najsť medzi
tymito rodnymi horami kus toho sveta, ktorý sa volá „velikým“ a môhol sa zvať i
„skazeným“. Jemu sa zdá, že presťahovalo sa kus toho sveta, do ktorho sa bol v prvom
záchvate vhodil s celou náruživosťou a ktorý dosť skoro sa mu spríkryl svojou úžasnou
plytkosťou a nemravnosťou. Teraz sa mu zdá, že padá i naňho veliký kus z tých duševných
fľakov, akonáhle sa mu musí sblížiť. Tým horšie sa ho dotkýňa tu, v tejto svätyni
prírody, ktorá každé prázniny pôsobila naň ako liek svojou očisťujúcou silou. Ktorá v
ňom kynožila zárodky zkazy, donesenej z veľmesta a posielala ho nazad posilneného
telesne i moralne.„Bohuš, študuj theologiu“ — posmieval sa mu neraz Chvojan — „z teba by bol celom iste
superintendent.“Netušil, že v mladom Rešetárovi neraz zobudila sa táto myseľ. Tradície dlhých
pokolení ožily i v ňom a hnaly ho na duchovnú dráhu. Na medicine držia ho jedine
zovňajšie príčiny — hlavne tá, že čo začal bolo by hanba nechať neskončené. „To by ma
biľagovalo ako človeka vrtkavého a škodilo by mi na celý život, menovite v kňažskom
povolaní. Našli by sa, čo by mi vytkli, že som sa preto hodil na tú dráhu, lebo druhá sa
mi zdala byť priťažkou. A pravý muž nikdy nesmie vzbudiť podozrenie, že sa vyhýba
ťažkostiam. Ostatne v každom povolaní možno byť človekom ctihodným a užitočným. Ba práve
svetský človek môže viac osožiť všeobecnému moralu, než kňaz: na kňaza každý povie, že
káže z púhej nútenosti…“Chvojana čosi stislo na prsiach akoby ho išlo zadáviť. Dych sa vydiera ťažko z
hlbokosti a nič sa mu neuľavuje. Na skúške nikdy nepreniesol toľkoto nepokoja i akéhosi
strachu. Strachu ktorý sa nedá odôvodniť, lebo nevie na ktorý predmet sa vzťahuje. Jeho
bystrý duch, upretý vždy na vonok a nikdy neprehrebajúci vo vnútornostiach, zatemnil sa,
vypadol z rovnováhy. Zasadly naň tône, ktoré nedajú prehliadnuť celú budúcnosť, ale
nechávajú v nej hlboké trhliny neistoty. A práve táto neistota budúceho nanáša najväčšiu
muku na ducha ľudského.Ako by ho udrel do prsú — tak sa mu pozdalo. Zastal so zatajeným dychom a zmeraveným
zrakom. Krú, ktorá prihnala sa k srdcu, zase búcha v sluchoch ani kladivom. Mimovoľne
chytil priateľa za ruku a stisol ju tuho. Ale už keď Bohuš pozrel naňho v prekvapení —
už vtedy sa prevládal. S tvárou čo možno spokojnou riekol:„Ľaľa — oni!“„Kde?“„Tamto idú proti nám,“ rozpráva Chvojan hlasom, v ktorom sa ešte trasú dozvuky
rozrušenia a hlbokého pohnutia. „Na tamtej strane promenady — vidíš, pod tou lipou, tá
skupina dám…“„Aha — tedy poďme, kým nás nespozorujú oni. My pekne na druhom konci promenady
vrátime sa tamtým krajom, kde sú oni. Pekne sa s nimi sídeme.“Chvojan pristal vďačne. Dosiaľ sa neopanoval od mocného vzrušenia. Veď bude skoro
desať mesiacov, čo videl ostatný raz svoju Oľgu. Rešetárovu Oľgu. Upadol on dávno do jej
osýdel, ktoré mu hodila svojou neodolateľnou milotou a krásou. (Toľko rokov) Dva roky,
čo sa vkradol ten cit do srdca — a on od tých čias neprestal na ňu mysleť. Každý deň
strávi dakoľko chvíl v jej prítomnosti, ktorú vykúzli pred seba mocná jeho vôľa a živá
fantasia. V najveselšej spoločnosti prejde mu dušou jej drahý obraz a on sa ztratí a
zamyslí. Priatelia nemôžu nikdy pochopiť, čo je príčinou takýchto záchvatov vážnosti. U
človeka zvlášte, ktorý je tak povrchný, prístupný každému dojmu, dakedy až výstupný vo
veselosti. A on za touto barrikadou svetáckosti vystavil si oltár, ktormu sa klania v
skrytosti. Nepustí nikoho nazreť dnuká, lebo svätyňa výlučne je jeho i každé druhé oko
by ju znesvätilo. Rešetár mu sám rozumie najlepšie. No ani on, dôverný priateľ,
každodenný druh, neprenikol ďaleko cez túto barrikadu. On človek ináč chladný nedá sa
zaviesť priateľovým svetáctvom: uvažuje jeho činy, odhliada od rečí — i nachádza v ňom
jadro zdravé, plné vážneho ponímania života, plné rozhodnosti a sily. I to ho priťahuje
k človeku, s ktorým vari nikdy ešte sa nesišiel, aby sa nesrazili.Ale priateľstvo nikdy nepovolilo, naopak utužovalo sa čím diaľ tým vačšmi. Chvojan
nemôhol obstáť vo vlastnom dome a musel aspoň čiastku vakacií stráviť v Dubnickej fare.
A práve tieto vakacie vo fare dubnickej vynakladal na prácu najintensivnejšiu. S Bohušom
sedávali celé dni nad knihou a študovali s veľkou chuťou i teplým oduševnením. V také
chvíle samého Bohuša chytala sa akási zvláštna žížeň za vedou i nevysvetliteľná rozkoš z
vykonanej práce. I práve vtedy sa znovu a znovu presvedčoval, že ide za dobrým cieľom,
že nezmýlil chodník.A to všetko prechodilo z Chvojanovho oduševnenia naňho. V Chvojanovi bol ho
nevyčerpateľný zdroj. On pracoval do úmoru vedecky, s neochabujúcou silou, a keď padol
súmrak a rodina sa sišla pred farou pod košatou lipou on zas vlial života do celej
spoločnosti. Pod čarovným pohľadom Olgy jeho duch akoby (sa) presúšal svoje poklady.
Rozhovor jeho hádzal iskry, zapaľoval a keď bolo treba, i rozohrial.Starý Rešetár, človek o ktorom vravi Rózik Beličiansky že: „má svou notu“, bol neraz
strhnutý zo svojho prísne ohradeného sveta do kruhu Chvojanovým duchom začaraného. Boly
to i preňho chvile sviatočné, keď pocítil pod hrubou kôrou akúsi teplotu, tú starú
teplotu, ktorá ho rozohrievala kým prse boly mládeneckým ohňom zapálené. Obľúbil si
uprimne mladíka a konečne i túžil za ním. „Dobre padne staré údy rozohriať na cudzom
ohníku,“ soznával nielen samému sebe, ale i pred svojím okolím. Ani sa mu nikdy
nesnívalo, odkiaľ to všetko vyviera, tento nový tok života i z čoho sa živí ten ohník na
ktorom sa tak rád prihrieva. On vôbec lásku chápe ako čosi vyplývajúceho zo zákona
božieho, ktorá má svoj vymedzený počiatok a ohraničený koniec. Ináč mu nikdy neprišlo do
hlavy povšimnúť si dcery; videť, čo za zvláštny svet sa to v nej stelesňuje. On vôbec sa
nedrží za schopného „zpytovati duchů“.Vec je zvláštna, že medzi Olgou a Chvojanom celý čas sa nič nepremenilo. Ich vzájomný
pomer nevykazuje ani klesanie ani stupňovanie, nepodlieha žiadnemu kolísaniu. Stojí na
rovnej úrovni od počiatku do teraz. Ba neprišlo ani len ku slovnému objasneniu medzi
nima. Chvojan nikdy necítil k tomu zvláštnu potrebu. Zdalo sa mu, že je to cele
zbytočné. Veď oni sa dávno, dávno rozumeli, bez všetkého dorozumievania. I cele určite
znali, čo sa v duši druhého deje.Chvojan príchodom jara pocítil vo Viedni neobyčajnú túžbu za rodným krajom. Viedeň
nie len že ho nebavila, ale ho nesmierne nudila. Nervy utrmácané večným nepokojom,
zatúžily za zdravým, korenistým vzduchom vidieckym. Ale nadovšetko Oľga ho vábila zase
ta hore, do Dubnice, pritúlenej tesno k tým velikánom hôrskym, obkruženej z druhej
strany poľami i preseknutej na poly hukotavým bystrým potokom. Starý Rešetár ako vlani i
tohto roku napísal pred koncom roku Bohušovi list a v ňom pozýva „mého mladého prítele“
a „obveselitele“ na vakacie do Dubnice, sľubujúc mu, že zase budú tráviť aspon dakoľko
dní v úplnej spokojnosti a veselosti. Chvojan odpovedal na pozyv zvláštnym dopisom, v
ktorom pozvanie prijíma s najväčšou povďačnosťou. Netrpelive rátal každú minutu, ktorú
prichodí zabiť ešte v rozhorúčenej Viedni, v duchu bol viac v Dubnici, než pri svojich
priateľoch.Iba tu príde Bohušovi list od mamy, kde mu zdeľuje, že „Oľga ako vieš, začala sa
priateliť s pani Hubovou zo Suchanova. Musim povedať že táto jemná pani našu Oľgu vždy
vyznačovala. Ešte i na návštevu nám prišla dakoľko ráz, čo naskrze nemáva v obyčaji
robiť. Až tu teraz prišiel sam Huba nás pýtať, aby sme im prepustili Oľgu (D) na dakoľko
týždňov, kým budú v Tepliciach. Pani by chcela mať preca dakoho známeho pri sebe. Nám to
sice neprichodilo, menovite i to bolo v otázke, že nie je rozumno farársku dceru
privykať k takým rozkošiam, ktoré si iba boháči môžu dovoliť, ale potom zase sme si
rozložili celú záležitosť a poručili ju riadeniu božiemu, nech on sám našu dceru vedie a
riadi, poneváč čo On činí, dobre činí…“Chvojan začal zúfať. Príde do Dubnice a nenajde tam Oľgy! Čo mu je zo všetkého? A
potom tie narážky pani farárky dubnickej. Či je toľme potrebné ísť do kúpeľov Oľge, aby
sa na nej splnilo „riadenie božie“? A či riadenie božie na leto tiež ide sa zotavovať do
kúpeľov? Veru netreba veľmi hádať, čo za riadenie vodí pekné, odrastené dievča do
kúpeľov!„Možno stará pani sama je týmto ,riadením‘,“ trápi sa Chvojan, ležiac bez sna na
svojej posteli. „Nemá ona zvláštne sympathie k mojim uchádzaniam. A keď si ma starý
pozval, ona zas urobila druhý ťah: dala si pozvať dceru do kúpeľov. Oh, to je jej
politika. Mlčí, ale za to robí úsilne. Čo to bude?“Mnoho sa nesúžil, hneď sa schopil k novým činom. Napísal otcovi, že v lete si umienil
poprehliadať daktoré kúpele, čo sa mu zdá byť veľmi dôležitým a potrebným pre budúce
poslanie… Starý Chvojan bol proti synovi veľmi slabý, nemôhol mu ani toto odopreť. „Nech
užije kým je mladý, keď príde na svoj chlieb bude o hlavu menší pán…“ Sviedol i Bohuša
Rešetára aby sa mu pripojil a tak „prehliadanie kúpeľov“ počali práve v Tepliciach.II.Prešli na druhý kraj promenady a spustili sa druhým krajom v dolinu. Tu po dakoľko
krokoch zjavilo sa pero na klobúku pani Amalie a o chviľu tu ide ona sama so svojím
mužom a Oľgou Rešetárovou.Boli by snáď prešli a neboli by zbadali našich priateľov. Ale i tu sa dosvedčila sila
magnetismu. Chvojan uprel svoje šedé oči na tvár Oľginu, i všetkou silou duševnou vpíjal
sa do jej krásneho líca. V tom ona prešla očima chladno po prúde proti nim sa hýbajúcom
a zastala ako prikovaná na jednom mieste. V prvý čas akoby ju obišiel úžas pred takou
vidinou; nebola ani zďaleka pripravená, čo za prekvapenie bude ju očakávať. V najbližšom
okamžení stojí Chvojan pri nej a jej ruka trasúca sa, spočíva v jeho ruke. Neriekla mu
ani slova, iba stisnutie ruky mu odokrýva, čo sa v jej duši deje.Huba i jeho pani tiež sa nenazdali, čo ich očakáva. Svítali sa s mladými ľuďmi veľmi
srdečne, sťa s pravymi priateľmi.„Povedzte, ľudia, kde sa tu beriete?“ oslovil ich Huba. „Odrazu, ako s neba spadli!“Pani Amalia sa usmiala. Jej neušlo v tej trme vrme, aké zvláštne bolo shliadanie
medzi Oľgou i Chvojanom. Sišlo jej na um divadeľné predstavenie v Suchanove i výlet pod
Skalku: ďaľšieho sa dovtípila. „Kto by pomyslel, že je taká falošná!“ divila sa sama v
sebe. „Ako len mohla zatajiť čo za „prekvapenie“ nám hotuje. I ako roztomile zahrala si
na „prekvapenú“! Pod mojimi krýlami sa začína snovať dôležitá intriga. Či je to starým
po vôli? Čo povie dvojctihodná pani?“ Ale zaraz sa upokojila z tej strany: „Veď jej brat
je tu. Poslali ho s ním: musejú byť usrozumení…“ A tak sa definitívne uspokojila a s
hrdosťou mladej ženy začala hrať rolu protektorky. Bolo jej zvlášte milé, že ona je
vyvolená k tejto vynikajúcej úlohe.V promenade pokračovali, kým hudba koncertovala. Oba mladí ľudia okupovali Oľgu, ale
konečne Rešetár vidiac, že Chvojan sa od sestry nehýbe, pripojil sa k Hubovcom. Oľga i
Chvojan kráčajú hneď za Hubovci.„Bohuš má na každý pád rozum,“ poznamenal Chvojan keď ostali sami — „že odišiel. Ten
šuhaj počína sa mi páčiť čím ďalej, tým väčšmi. Prezradzuje chvíľami zvláštny talent,
ktorý matka príroda doň uložila. Čo myslíte vy?“„Ja-ja,“ zajaká sa Oľga s rozbúrenými prsami — „ja, že sme nie sami, i že nás hockto
môže počúvať…“„Nemôže. Tu sme bezpečni. Toľká je tu trma vrma, že my sa tu stratíme. A títo tuna
ztratili sa v rozhovore: pozrite, akí sú zaujatí. A kto vie, kedy budeme takto spolu. Čo
indy sme rozdelili na štyri týždne to teraz musíme v jednom okamihu si povedať. Keby ste
vedeli, čo všetko mám ja vám rozpovedať! Stalo sa mi ako druhým bláznom — že som zabudol
práve v tom okamihu, keď som to mal spustiť. Iba jedno viem cele určite: viete čo?“Ona šla popri ňom so sklonenou hlavou, akoby hľadala čosi na zemi. Pri jeho otázke
obrátila k nemu rozhorúčenú tvár a na chvíľu dotkla sa ho očima, akoby ho pýtala:
„povedz.“„Že nech sme sa nesišli na verejnej promenade, kde tisíc zvedavých očí čaká, aby sa
pokochalo dačím neobyčajným — ja by vás neuprosne, bez všetkého váhania bol uchvátil,
viete… Darmo by ste sa spierali.“ A v tom zahrabol jej ruku do svojej, aby bolo čo
najmenej nápadné a stisol ju mohutne. Ona probovala vytiahnuť ju, ale vidiac že je to
marné, opätovala mu to stisnutie.„Ďakujem vám,“ preriekol on, vypustiac jej ruku.Ona bola dosiaľ ako začarovaná, i nemohla, nevedela čo odpovedať. Konečne nebolo
treba tu hovoriť — oni si rozumeli bez rečí. Videla mu v očiach, čo on myslí a ona už
dávno ztratila tú silu, aby mohla pred ním sa ukrývať.„Nie je to iba taký povrchný záchvev, čo ja cítim k vám,“ pokračoval hlbokým hlasom,
ktorý sa triasol pohnutím. „To sa zrodilo dávno, hneď keď som vás videl prvý raz a teraz
už siaha na celú budúcnosť a dáva jej nový smer i nový jas. Dosiaľ to žilo vo mne akosi
samo od seba, ani sám som o tom dopodrobna nevedel: ale tu na promenade keď som vás
zazrel vstúpilo predo mňa s plným uvedomením. ,My sme svoji,‘ mihlo mi hlavou s úplnou
istotou. ,Tu je tvoja duša, Paľo — priviaž ju k sebe, ináč nemôžeš byť pravým človekom…‘
A skutočne čo by ja bol bez teba Oľa — čo? Bludár, ktorý sa stratil vo svete a nezná kde
by hlavu sklonil…“„To preci nemôže povedať človek slobodný, neodvislý, ktorého je celý svet. Vy
preháňate. Máte svoje ciele, svoju postať, ktorá nedá vám poblúdiť. Ale ďakujem aspon za
dobrú vôľu, že mi privlastňujete viac, ako mi patrí…“„Nie Oľga, ver mi teraz, ver každé slovo, ktoré sa ráňa rovno od srdca. Ja som nie
taký dobrý ani taký nevinný, ani taký cieľa svojho vedomý, ani… Vôbec musíte znať, že i
mňa začala sa chytať rezina veľkomestskej skazenosti. Ja to netajím, ba núti ma svätosť
tejto chvíle, aby vám i to soznal. Ale vo vašej prítomnosti to všetko padá zo mňa. Ja sa
cítim človek iný. Čo bolo udusené, to čisté, šľachetné, veliké — to dvíha vo vašej
prítomnosti hlavu, pretvoruje ma v bytosť súcejšiu, ľudskejšiu. Preto ja hovorím, že bez
vás som nič. Tôňa bez života, bez vôle i bez cieľa.“„Aby ste pozdvihli mňa, nemusíte zato snižovať seba,“ pokarhala ho Oľga, pozrúc zas
naňho. „Ja viem, že vy ste človek, ktorý má svoju vnútornú cenu. A perla keď padne i do
blata, zostane perlou. Duša prázdna nemôže sa sošľachtiť jedným okamženim, a čo by
prišla neviem komu do blízkosti. Ostatne ja to prijímam s vďakou od vás, v povedomí
svojej nehodnosti. Vy ste ma vykrášlili, že musím sa sobrať všetkymi silami, aby aspon z
ďaleka sa ponášala na ten váš ideal. Neviem, či vás nesklamem.“Sama sa začudovala, že pred toľkým množstvom pustila sa do takých vývodov. A bolo i
neopatrné. Až teraz spozorovala, že Hubová sa neúčastní rozhovoru s mužom a mladým
Rešetárom, ale kráča medzi nima so sklonenou hlavou. „Čo ak nás vypočúvala? Čo si
pomyslí? Ako ma odsúdi?“Koncert sa chýlil ku koncu a obecenstvo začína rednúť na promenáde. I Hubovci zastali
s Rešetárom a Huba riekol: „No — vy ste si toho dosť narozprávali!“ A škodoradostne
pásol oči na rozpakoch mladých ľudí.„Ja som medzitým pooddával slečne všetky pozdravenia,“ riekol Chvojan s chladnou
rozvahou, ktorej sa Oľga musela diviť.„Na každý pád ich bolo veliké náručie,“ vraví Huba.„Na vine je slečna, že každý na ňu spomenie, i kto ju len raz videl.“„Pri takej práci niet divu, že ste ustali,“ pokračuje Huba v dobrej nálade.
„Navrhujem, aby sme šli dakam sadnúť. Vari na (naše) náš obyčajný stôl,“ pozrel na ženu,
čakajúc od nej odobrenie. Tá prikývla hlavou. „Tedy na náš stôl. Ale to vám sľubujem, že
sa premiešame. Preto dokončte, čo máte, kým dôjdeme ta.“„Vy by ste nás chceli priveľmi obmedziť, pane pravotár a v takomto páde to nenie ani
zďaleka humánne,“ zažartoval Chvojan. „Ale pre dnešní deň my sme už skončili,“ doložil s
poklonou.„To toľko znamená, že teraz už nestojíte o nás,“ — odpovedá Huba, keď sa už pohli k
hostincu.„Naopak, teraz môžeme ponúknuť svoje služby vám, i s tým väčšou ochotou a bedlivosťou
môžeme vám ich venovať.“Chvojan s istou hrdosťou čelil narážkam Hubovým. Veď naňho sú obrátené jej oči, ktoré
mu dávajú života i ducha. Nie žeby Hubovcov opovrhoval. Naopak on pripadá mu človek ináč
dobrý, úslužný priateľský: a ona pod chladnou kôrou kryje city šľachetné. Ako ináč mohla
si získať priateľstvo (jej) Oľgy? Tá iste by sa s ním nepriklonila žene nehodnej. V
tejto spoločnosti mu začalo byť príjemne, začal sa v nej cítiť domácky. Ani city nemusel
toľme stiahnuť na krátko, keď i tak nie sú pred nimi tajnosťou. A konečne nachádza sa v
kruhu úzkom, priateľskom, kde môže sa hýbať nenútenejšie a preca nevystaví dievča
neútlocitne s jeho citami.Vošli do reštaurantu. Je to sála biela, s velikymi oknami. Je bielo natretá s
pozlátenými arabeskami na povale, kde v prostriedku vymaľovaný je detský genre, najskôr
oberačka hrozna. To, ako i množstvo zrkadiel a dlhé biele záclony, dodáva dvorane
vzhľadu neobyčajne veselého. Stoly sú i dlhé po prostriedku a po stranách kratšie: podľa
toho nech si sadne kto chce do uzavretej spoločnosti a kto chce za spoločný stôl.
Hubovci si vybrali jeden z menších stolov, kam usadla celá spoločnosť.Na pani Amalii vidno najlepšie, že jej kúra pomáha. Je i teraz krásna, a barvy veľmi
zdravej. Prezradzuje i života viacej; patrne sa tu cíti domackejšie než v Suchanove. Sem
i tam ju pozdravujú v dvorane i usmievajú sa jej priateľsky, čo jej ako vidno veľmi
lahodí. Tunajšia spoločnosť jej je viac súrodá, než tá do ktorej ju vtisly okolnosti v
Suchanove. Tu je aspon medzi svojimi: obkolesená elegantným, vyberaným svetom a nie
kdeakými remeseľnikmi a ich ženami.Huba sa tiež teší, nie žeby mu táto spoločnosť dák veľmi zodpovedala. Konečne vždy
musi na seba ukladať akési jarmo. Ale preto, že žena je uspokojená a utíšená.Sotva (sa) zasadli na stoly, zjavila sa vo dverach dáma elegantná, postavy hrdej,
imposantnej. Velikým, čiernym okom prebehla nepokojne dvoranou, kým nezbadala Hubovský
stôl. Trhla sa proti nemu s úsmevom na tvári; ale zaraz sa zarazila, nerozhodná, čo
urobiť. Nebodaj spozorovala oboch mladých ľudí, i bolo ťažko pridružiť sa k ním. Vtom
vyskočil Huba zo svojho miesta a urobil priestor pre dve stoličky.Rešetár i Chvojan vzali tento nový zjav na mušku. Zasluhoval veru pozornosti. Už
chôdza, to zvláštne hýbanie v pleciach dodávalo jej zvláštnej zanímavosti. Tvár osmahlá,
s pleťou akosi do olivova idúcou, živé, čierne oko, zväčšené uhlíkom po víčkach, nos
orličí a svieže plné perny dodávaly jej charakter orientálny. Ona sama bola si toho
vedomá, preto nosila vo vlasoch (šperk) ihlicu v polmesiaci, vykladanú ohnivými rubínami
a zaušnice tiež tej istej formy i neobyčajnej velikosti. Nebola oblečená prisne po mode,
lebo ona sa nepokorila ani tejto všemohúcej vládkyni. Nosila šaty dľa vlastného vkusu,
kde sa neľakala ani priveľkej živosti bariev.Keď jej predstavili mladých ľudí, hrdo im podala ruku, ktorú oni pobozkali. Ešte sa
zvrtla dva tri razy, pozrela po dvorane a zasadla na vrch stola, položiac dlaň na
súsednú stoličku a rieknuc Hubovi: „Sadnite ku mne.“Mladí ľudia temer ani nespozorovali, že s dámou prišiel starý pán so šedivou bradou
na poly rozčesanou, krokom ktorý chcel byť elastický, ale preca už prezradzoval
starcovskú ťažkopádnosť.„Môj muž Sandtner, fabrikant,“ predstavila ho študentom. Tito sami museli sa osobytne
predstaviť starému pánovi, ktorý si medzi nich sadol, púšťajúc sa pomaly na stoličku.Rešetár sa zahľadel na dámu vnímavo. Zdá sa mu, že ju zná. Až keď pani Amalia ju
menovala Etelou, rozjasnilo sa mu. Toto je dcera Dvorszkého, predsedu suchanovského
kasina, vydatá za fabrikanta Sandtnera. Počul minulých vakacií mnoho všeličoho o tomto
skvelom vydaji rozprávať. A hľa, dokázalo sa, že nebolo nič prehnané. S takouto
eleganciou i sebavedomím môže vystupovať iba žena starého bohatého muža. Rešetár
analysoval jej tvár a každým okamihom prichodila mu zanímavejšia. Nemôhol oči odtrhnúť
od jej plných úst, ktoré pri hovorení podivne sa hybaly. Každý pohy bol nový, akýsi
vyučený, i úsmevy boly vyrátané len na to, aby sa ukázaly skvejúce sa zuby.„Krásna je, bez otázky!“ soznával v duši Bohuslav Rešetár. Ona zachytila jeho pohľad
svojim orlim zrakom, vyčítala z neho nelíčený obdiv — i usmiala sa, obráťac sa zaraz k
Hubovi. Náš Bohuš sa začerveňal i bál sa pozreť rovno do tej vyzývavej tváre.Chvojan ju tiež premuštroval okom znaleckým. A nevyhol ani mak jej pohľadu, plnému
panovitosti. S chladnosťou učenca, ktorý analysuje (ba) exotickú rastlinu, rozoberal
podivnú tú tvár.„Všetko je umelé,“ rozhodol po chvili. „Pleť je umelá, oči sú umele predlžené i obrvy
zafarbené. To sa naučila od Turkýň. Možno si barví i dlane a nechty.“ S tým sa uspokojil
a venoval sa starému pánovi a Oľge. „Dnes som bola na „výhľade dr. Biedermanna“ Amálka,
Džidži ma dočkal dolu na jednej lavičke, no všakver Džidži“ — na to podivné meno pokýval
pán Georg Sandtner hlavou, čo bolo i Chvojanovi tak nápadné, že sa pozrel na pani Etelu,
pri čom ho našla podivná strela z jej očí, až sám Chvojan sa zmiatol. Pani sa usmiala
hovoriac už ako s pani Amaliou, ale viac aby to druhí počuli. „Ale som nenašla v tom
výhľade nič tak mimoriadneho. To máš pohľad do doliny a ďalej do polí, ktorymi sa hrnie
lenivo Teplica rieka, ktorú i tak nevidíš, len tušíš skrytú vo vrbine. Môže sa povedať,
že som odišla sklamaná z výhľadu dr. Biedermanna, ale nie tou stranou kde sedel Džidži,
lebo som ho chcela posekýrovať nech ma hľadá, prečo je nie galantný…“„Ale Etelka, ty vieš, že ja sa liečim,“ zvolal pan Sandtner, pozdvihnúc ruky.„Všetko jedno. Choroba nevyníma spod galantnosti!“ dodala s dôrazom pozrúc na
Rešetára, ktorý ju počúval nábožne i Chvojana, ktorý sa mračil, hrajúc sa so servítom. A
tu idúc druhou stranou, lenže horou — došla som na jednu rovinku asi ako štvrť tejto
saly. Na tri strany prechádza rovinka v horu a smerom na východ končí sa koľmým kamenným
útesom. Pozrela som dol — a zakrúžila sa mi hlava a hlavou preletela myšlienka: „Tu by
bolo krásne umreť.“ Pomysli tú prepasť podo mnou a tú myšlienku. A vždy sa mi vracala
ako by sa letelo, ako by sa padlo na rozdrobený štrk, ako by pád rozľahol sa v dolinke,
i jeho ohlas pohltily štíhle jedle svojim sviatočným šumom. A prechodili by ľudia
cestičkami a preca nenašli by ťa. Či to nenie vskutku krásne?“„A čo je na tom krásneho, Etelka?“ pretrhol ju pán Sandtner hlasom plným rozochvenia.
„Prosím ťa, ako môžeš povedať, že je v tom čosi krásneho. Preci by len dotyčného našli,
čím pozdejšie, tým v horšom štadiume rozkladu. Snaď po nose by prišli naňho a našli tam
mrtvolu zohavenú. Ja sa nazdávam, že taká mrtvola…“„Ale prosím ťa Džidži, také veci pri stole!“ Pozrela pritom naňho s opravdovým
úžasom.„Ja iba čo logicky rozvádzam následky. Lebo následok takého skoku je neomylne
dolámanie, dotlčenie, zohavenie a smrť. A zas následok toho, že ťa nespozorujú a
neodstráňa čím skôr, porušenie so všetkými prídavkami a menovite…“ Položil palec k
ukazováku a urobil posunok akoby šňupal.„Ty hovoríš, ako by si bol v staromládeneckej spoločnosti.“„A ty ako šestnásťročná žaba romantismom nakazená. Pritom nikdy nepozreš veci na
koreň, ale vezmeš ju, ako sa ti na prvý pohľad presentuje. A to je ponímanie, chceš
nechceš, moja drahá, detinské. Či nie?“ S tým sa obrátil ku spoločnosti, z ktorej nikto
sa mu neozval súhlasom. Chvojan sa usmieval s akýmsi opovržením a pozeral z pána na
paniu. „Ja som človek praktický a naučený obzreť vec zo všetkých strán, preto som
naviedol i to, čo by si prehliadla, t. j. čo sa stane. Keď by dakto sa tam shodil…“„Počuješ, Džidži!“ polozúrive polo so smiechom mu zahroziac servítou. „Ak
neprestaneš, hneď a zaraz…“„To je tvoj spôsob, despoticky. Ale my sme svobodní ľudia; preto ja tvrdím že na tej
tvojej myšlienke nebolo zbla esthetiky, lebo mrtvola v štadiume…“Velikým machom sa rozohnala naňho servitou, ktorá dopadla nie na starého pána, ale na
Chvojana. Tento ju složil, obišiel stôl a doniesol panej, položiac ju pred ňu. Celá
dvorana sa zahľadela, čo sa to pri stole robí a lietali medzi známymi významné pohľady.
Pani Amalia zjavne trpela, takéto krikľavé výstupy z duše sa jej protivily. Oľga
sklonila hlavu, cítiac, že pohľady i ju triafajú. Rešetár málo našiel na veci nápadného,
jemu bola ona sama v sebe divadlom, z ktorho nemôhol odtrhnúť oči a Chvojan sa trápil
myšlienkou, či servít náhodou a či z vyrátania padol jemu do lona. Celá spoločnosť bola
nútená odrazu zaoberať sa s ňou a to jej nepochybne lahodilo. Po skončenom výstupe s
akýmsi ohňom v oku rozhliadala sa po reštaurácii, sťa herec keď (po) sbiera palmy.Dámy pozeraly na toto jej počínanie s istou nenávisťou, daktoré snáď so závisťou. V
ich očiach bola ona žena „skazená“ i pichľavo ju premeriavaly od hlavy do päty na
promenádach. Ju to ani najmenej netrápilo. „Aspon preca musia sa zaoberať so mnou,“
myslievala si, keď zavesila na seba dáky kúsok toalety, ktorý sa vymykal zpod mody a
robil ju nápadnou. „Nech sa jedujú, trebárs nech pukajú od jedu…“Páni pozerajú na ňu shovievave. V kútiku srdca i keď (prv) musia prisviedčať dámam —
súhlasia s ňou, ba i obdivujú. Ktorí sú neodvislí, ako mladý Rešetár, celkom otvorene
hodili by sa(j) do jej vleku, i nadbiehajú jej do cesty, aby vzbudili jej záujem. Oproti
týmto podujímavým vie ona byť nevšímavá. Ani jeden nemôže sa pochváliť, že ho vyznačila
svojou pozornosťou.Dvorana sa počala konečne vyprazdňovať. Pani Hubová tiež sa vrtela na svojom sedisku
netrpelive. „Miško, ja musím pozreť, čo sa robí s Emuškom. Pred večerom mu horela
hlavička čosi…“„Ako chceš, duša,“ podzvolil sa Huba. „A my poďme…“Oľga ako by jej sňal velikú ťarchu s pliec. Sberala pláštiky a pomáhala Hubovej sa
obliecť, nedopustiac Chvojana. Bohuš Rešetár zmocnil sa plášťa pani Etely.„Či to už ideme i my!“ zvolala s udivením. „Tedy k vôli spoločnosti. Aspoň
vyprovadíme.“ Vzala plášť od Bohuša, ale ho neobliekla. Keď boli všetci hotový, položila
ho Chvojanovi na plece. „Vonku je veľmi teplo,“ dodala s úsmevom, keď Chvojan pozrel na
ňu s prekvapením. „Neste i toto“ — a vložila mu do ruky slnečník.Bohuš trasúc sa od hnevu pripojil sa k sestre. Nemo kráčali ku „Villa Katinka,“ kde
Hubovci mali svoj byt.Tak sa rozlúčili a Hubová s Oľgou veselo vystupovaly do prvého poschodia. „Naozaj čím
diaľ tým ťažšie ti príde udržovať s ňou pomer priateľský“ — poznamenala pani Amalia
vojdúc do izby. Oľga neodpovedala nič, ale vidno jej na tvári, že dáva za pravdu pani
Amalii.Pani Etela s mužom i dvaja študenti (za)stáli pred „Villa Katinka“. Pani Etela sa
obzrela na oblohu — a spomedzi hustých korún stromovia usmialo sa jasné nebo posiate
hviezdami. Mesiac rozlieval po parku svoje magické svetlo, vrhajúc tmavé tône medzi
stromy, sťa obrovské rozsadliny. Celý park i okolie dýcha tajomnou tišinou, ktorá tým
väčšmi odráža na tomto mieste života veľkomestsko-rozvíreného.Pani kráča s Chvojanom, ktorý nesie jej plášť i slnečník pomedzi stromiská. Ich
postavy rovnako strojné, tu i tam výndu na svetlo, tu i tu tratia sa v hustej tôni, sťa
by prepadúvaly. Rešetár cíti akúsi trpkosť v sebe a len zo zdvorilosti odpovie na dlhé
vývody pána Sandtnera. „Poďme pomaly — tí tam na predku utekajú ako blázni. Ešte sa
spotia a prechladnú.“ Bohuš musí k vôli starému pánovi mierniť krok, bárs čosi nezdolnou
silou ženie ho napred.„Takýchto nocí len málo sa nám dostane tu na severu,“ poznamenala pani Etela. Chvojan
cíti v jej prítomnosti akúsi stiesnenosť, nemo kráča po jej boku. „Táto dnešná mi živo
pripomína nádherný juh. Aká škoda odospať ju v zatvorenej izbe! Na juhu o tomto čase
začína pravý život, ktorý trvá do svitania. My v tom ohľade napodobňujeme kury.“ Medzi
rečou zahla do alleje, ktorá zjavne vedie von z kúpeľa. Po jej bokoch černie sa hora.„Či my nezablúdime?“ pýta sa Chvojan. Sišli mu na um zrazu tí dvaja za nimi, i
zvláštnosť situacie, že blúdi nocou po skrytých cestách so ženou, ktorú dnes ráno ešte
neznal. I tvár jeho Oľgy predstúpila, akási smutná — i jemu prišlo odrazu ťažko.„A vari sa vy toho toľme bojíte!“ rozosmiala sa so zvláštnym svojim smiechom, na
ktorý počalo mu srdce mocne búchať. „Povedzte, nikdy sa vám to neprihodilo? Povedzte…“Pozrela naň, že v hlave pocítil závrat a ústa onemely. V tom okamihu šuchla jej ruka
pod jeho rameno. Bola okrúhla, tvrdá a pozdĺž ramena cítil dotknutie jej ramena, v
tesnom rukáve stisnutého. Narovnala kroky s jeho krokom i nahla sa k nemu akoby v
dôvernom (akomsi) pomere stáli od rokov.„Čo toto znamená? Je tá ženská rozumná? Čo vlastne chce?…“ Nikde nenašiel odpovede,
len v búrnom tlkote vlastného srdca a v zázračnej tišine mesačnej noci.„Vy ma dobre zabávate — môžem povedať,“ riekla hlasom tlumeným, v ktorom zdalo sa
ukryté čosi rozochvenia. „Povedzte mi dačo!“„Ja vlastne neznám mnohé veci…“ odpovedal Chvojan. „Vidíte, ja som teraz ako slepý a
hluchý. Nevidím pred seba, nečujem. Neviem, čo sa robí, i ako sa to robí. Len to viem,
že, že…“ Čosi sa v ňom zoprelo, čo ho prinútilo, že uhryzol poslednú myšlienku.„Tedy dopovedzte…“„Prosím dnes nemožno. Inokedy snáď.“Obzrel sa a na začiatku aleje vynorily sa na chviľu postavy starého pána a Bohuša a
zas zapadly do hustej tône aleje. Idú tedy za nimi. Prichodilo mu ako veliké dobrodenie,
že ich videl aspoň na chviľu, že vie, že neni samotný s touto ženskou v nočnej pustine,
so ženskou, o ktorej sám nevie, čo mysleť.„Tí sú ďaleko,“ riekla ona so zjavným výsmechom. „Ak sa bojíte — môžme sa vrátiť
zaraz…“Udrela na strunu, kde chlapi sú najcitlivejší. Chvojan odhodlane kráča napred a myslí
si: „Nedbám, čo hneď do pekla. Inam to sotva povedie.“ Za nima ozvalo sa hvízdanie a
ďaleký hlas. Zastali. Tu ona zas vraví: „A čo to my robíme? Myslím že sme viedli žart
priďaleko. Poďme nazad.“ Jej triezvy, skoro chladný hlas prekvapil ho svojou pevnosťou,
ba klesla pod ním celá jeho mužská hrdosť. Volky nevolky pocítil, že ona stojí nekonečne
vysoko nad ním: svojou pevnosťou a tvrdou samovládou.Počuli už hlas blížiaceho sa (Sandt) muža i Bohuša a tu ona zastala.„Skryme sa im. Počkajte, čo budú robiť, keď nás nebude,“ zašepkala mu tesno pri uchu,
že cítil vôňu pačuli. Ako boli v tôni tak sa vytiahli z aleje do hlbokého ticha hory.
Iba čo raždina pod nohama zachrupkala. „Ticho-ticho — nech nečujú,“ vraví ona držiac ho
za ruku, aby snáď sa nepohol a ju neprezradil.Táto tesná blízkosť ženy rozkývala v ňom všetku pevnosť. Vysoké vlny akejsi divej,
surovej odhodlanosti valia sa naň. Zatajuje dych a čuje v ňom tlkot srdca. Nemôže
rozoznať čieho — jej, či svojho. Ano, jej je ono — určite ho čuje. Vytiahol ruku z jej
ruky a nerozhodné habkanie vyvrcholilo v neočakávaný skutok: vyslobodené rameno položil
jej okolo pása a pritiahol ju bližšie, až ocítil na tej strane ťarchu jej strojnej
postavy, ktorá ako by sa podávala. Blízko pri samom líci ocítil jej horúci dych — i v
tom okamihu pritisol na jej svieže ústa horúci bozk.„Riadne rozdelenie času, to je zásada nielen modernej mechaniky, ale spoločenského
sriadenia vôbec,“ čuli hlas pána Sandtnera, jeho postava vo neurčitých kontúrach
kreslila sa im na tmavom úzadí hustého krovia, na boku Bohuša, ktorý kráča bez šumu
popri ňom. Čuť nielen kroky, ale i mocné opieranie Sandtnerovej palice. „To je
tajomstvo,“ pokračoval pán Sandtner horlive — „v ktorom ležia veliké bohatstvá. Pravda
my sa ich ešte netýkame, my ešte na to sme nedošli, ale iba veliké kultúrne národy. A
moja žena nechce o tom počuť,“ dodal hlasom, ktorý sa v oboch mocne ozýval. Stali
tesnejšie jeden k druhému a s mocným rozochvením čakali, kým tamtí prejdu. „Ona stojí na
stanovisku cele primitívnom. Nevie, kedy je čas spania a kedy prechádzať, kedy na
kúpanie — vôbec o tom nemá systému. I teraz jej síde na um prechádzka a vlhko je, môže
prechladnúť. A vôbec ktovie kde sú. Možno sa prekryli a smejú sa nám…“„Tí sú napredku. Vidím tamto, akoby sa pohybovali,“ odpovedá Rešetár.„Ale to je nápad, čo!“ zvolal pán Sandtner. „Vidíte, takéto žarty sú jej po chuti…“Toto už hovoril pán Sandtner asi desať krokov od nich. Že prešli a nespozorovali ich
v takej blízkosti, to Chvojana nesmierne rozveselilo. I pani Etela sa chychtala poticho,
čujúc mužove ponosy. A teraz už keď sa vzdialil, zmocnila sa jej akási divá radosť.
Pozdvihla ľavú ruku, okrútila ju kol šije Chvojanovi a pritisla mocne jeho hlavu k
svojim prsiam. Tak sa stalo, že klobúk sa skotúľal Chvojanovi do krovia, a urobil taký
šumot, že sa zdalo, že títam ho nepochybne začuli. Zatíchli v napnutom očakávaní. Nečulo
sa nič podozrivého, iba ozvena hlasu pána Sandtnera socala sa sem i tam po korunách
stromov a zaliehala v mrtvej tišine noci.Chvojana toto všetko neodolateľne hnalo, aby pokračoval v divokej hre. Nenachádzal
odporu, ako jediná odpoveď znel mu tlumený smiech. Keď tu zrazu pani Etela jedným
pohybom vykrútila sa mu z náručia.„Nie-nie, dosť je. Na žart až priveľa. Poďme domov…“Neveril vlastným ušiam, ale darmo ju hľadal pri svojom boku. Stála už na chodníku a
tichým krokom brala sa nazad smerom ku parku. Chvojan zprvu omráčený, nevedel čo robiť.
Potom sa sobral a trasúcou rukou rozhŕnal krovie, hľadajúc klobúk. Trvalo dosť dlho kým
ho našiel a vsadil hlboko do čela. Za ten čas sa trochu uspokojil i prebral natoľko, aby
rozpoznal položenie.„Hlúpo-hlúpo, nekonečne hlúpo!“ vytýkal mu vnútorný hlas. „Držal si sa hlúpo, ako
chlapec s mliekom na gambách. Radosť bude ukázať sa ti svetu na oči…“Kráčal pomaly, ale i tak dohonil pani Etelu, ktorá ho počkala. Bez slova došli do
samého parku.„Vám je horúce, ako vidím,“ prihovorila sa pani. „Poďme do kaviarne. Tí tam nás v nej
nepochybne budú hľadať a nám sa síde odpočinúť.“ Chvojan neodpovedal nič. „A či by ste
navrhli dačo iné?“„Račte vy velieť“ odpovedá utíšený. „Ja bez toho nemám pochopu, ako by sa dala
zakončiť podobná výprava.“ „Podobná“ vyslovil zvláštnym prízvukom, že sa na ňom
pozastavila pani Etela.„Prečo podobná?“ pýta sa, zastanúc odrazu.„Povedzme tedy neobyčajná, lebo neslýchaná: ako vy chcete,“ riekol chladne.„Ja v tom cítim urážku, a urážať nemáte právo dámu, ktorá, ktorá…“ Pobrala sa svojím
bystrým krokom ku kaviarni a na jej rozsvietených oblokoch jasne bolo vidieť jej trhanú
chôdzu i s tým zvláštnym ochvievaním pliec. Chvojan pobehol za ňou, takže bezprostredne
za ňou vošiel do prázdnej skoro kaviarne.Za jedným stolom v úzadí bolo päť šesť mladých ľudí, počernej pleti. Nebodaj cigáni
muzikanti. Hrali v karty. Od nich sa odtrhol človek v čiernom s prevesenou servitkou cez
ruku. S akousi nápadnou zdvorilosťou sa im klaňal, čakajúc ich rozkazy. Spoločnosť
kartárska na chvíľu pozdvihla hlavy a zas ich sklonila do svojich karát. (Ch)Chvojanovi sa zdalo, že tu všetko sa mu smeje do tváre. Urážaly ho prezdvorilé
poklony sklepníka, i uprené pohľady kassirky, s plavymi pekne učesanymi vlasima.„Mne chartrès a pánovi tuto zmrzlinu,“ rozkázala pani Etela sluhovi. Ten sa
poklonil, že sa mu daly vidieť vlasy v tyle na dvoje rozčesané a odišiel. O chvíľu
pristúpil k mladej kassirke a oprúc sa o pult čosi jej rozprával. Chvojan cítil, o čom
hovoria. Dva ukradmé pohľady zachytil od nej, ktoré uprela k ich stolu a začervenal sa.„A prečo ste mi rozkázali zmrzlinu?“ pýta sa pani Etely, ktorá s výsmechom sa ho
dotkla očima. „Aby sa ochladil — nie? To už netreba. Vy ste to urobili dôkladne sami.“„Prečo sa vlastne hneváte, pane Chvojan?“ pýta sa ho vážne. „Ja nenachodím najmenšej
príčiny. To ochladenie nebolo natoľko ukrutné; aspoň nie toľko, koľko — sa zaslúžilo.
Myslím, že v tom bola som dosť shovievavá.“„Ja nie preto, nie… Počkajte, ja musím sa ináč vysloviť: po slovensky ako sa hovorí.
Ja som nespokojný, že to ochladenie vôbec bolo potrebné, že som do toho zabŕdol, ako,
ako — chlapec. A ľutujem, že prišlo — pripozde. Nie vtedy, kým bol ešte žart žartom, ale
keď už bolo vážne. Keď som zabudol na isté záväzky a prekročil isté ohľady. To mňa
hnevá, to! Že ja musím sa začervenať v rozpakoch pred istymi osobami, pred ktorymi ma
tento stav nesmierne ponižuje. To mi je ľúto najväčšmi, nikdy si to neodpustím.“„Vás hnevá iné, celkom iné,“ usmiala sa pani, hľadiac mu priamo do očí: „vás hnevá,
lebo myslíte, že ste sa predo mnou exponovali. Mrzí vás, že som nepodľahla ja. V tom
vidíte svoju porážku. Vy ste sa vôbec prerátali, sami prerátali — tedy vy ste na vine.“Čo ako sa pozeralo na udalosť, preca sa mu zdalo, že on bol urazený. Veď ktože
vynútil celú túto ponižujúcu afferu. Ona hneď pri večeri ju musela osnovať, len preto,
aby ho vo vlastných očiach ponížila a ktovie ešte prečo. Kto vie čo mala ona pritom za
úmysly? Zprvu tak priehľadná, naraz zdala sa mu najzamotanejšou záhadou.Keď strávili, čo im predložil sklepník, vošli do kaviarne i pán Sandtner a Bohuš.„Kde ste boli, pre Boha!“ zvolal pán Sandtner sadnúc k stolu. „To je skutočne tvoj
nápad dať nám schodiť celý park, kým ty sedíš v kaviarni.“„Nemôžem za to, že ste slepí i hluchí,“ rozosmiala sa pani. „My sme šli alejou, ako
ste nás videli, lenže sme sa skryli za krík. Vy ste nás nespozorovali. Ja som shodila
pánu Chvojanovi klobúk — ani to vás neupozornilo, kde sme. Keď ste zašli asi dvacať
krokov my sme sa pustili alejou nazad a rovno sem. No či je tak?“ pýta sa Chvojana s
rozpustilým úsmevom. „Povedzte, či som vám neshodila klobúk. Tuším ste i rozsvietili,
keď ste ho hľadali medzi kríkmi…“Pán Sandtner pozrel iba zbežne na Chvojana a hneď sa obrátil k žene. Chvojan ešte
nebol nikdy v takom klepci. Zdalo sa mu, že prepadne sa od rozpakov. A práve na nich sa
pásla pani Etela so zvláštnym pôžitkom. Chúlostivé situacie, za ktoré sa mu prichodí
hanbiť, chcela si dať dotvrdzovať od neho. A všetko s tvárou tak nevinnou, ako nevinnosť
stelesnená, alebo vyštudovaná prešibanosť.„Ale ako ste sa skryli!“ diví sa pán Sandtner. „Veď preci by sme boli spozorovali. A
dlho ste tam stáli?“„Ej, hodne ušlo času, hodne. Ostatne bude vedeť pán Chvojan. I spýtala som sa vidí sa
mi, koľko je hodín.“Chvojan pokrútil hlavou rozhodne, že nie. „Veď vôbec sme nehovorili, ani sme
nemohli!“ doložil on.„Vari sme nešepkali! Ej, či máte krátku pamäť. Vy vôbec ste mnohé podrobnosti
pozabúdali…“Vlasy sa mu začaly ježiť, lebo slová tieto znely mu ako hrozba. „Ešte mi všetko
vykričí a ona sa zo všetkého vytiahne…“„To je vôbec zas nápad — čo?“ obrátil sa k Bohušovi.Bohuš neodpovedal. Hľadel zamyslene pred seba. V podivnom chovaní priateľovom videl
on cele iné niečo, než pán Sandtner. Z rečí pani Etely vyčítal, že títo dvaja sú
dohovorení, že panuje medzi nima — shoda. „Neborka Oľga!“ ľutuje sestru. Prvý raz čo mu
sišla na um toho večera.III.V nasledujúci deň o deviatej ráno poberá sa pani Amalia s mužom do Villa Katinka.
Poprechádzali sa, lebo dnes ráno nevzali kúpeľ, i poraňajkovali s Oľgou v Caffé Kurucz.
Sišli sa tam s rodinou tabulárneho sudcu Johanidesza, ktorho dcera Aranka s Oľgou
vstúpila v tesné priateľstvo. Oľga sa pripojila k Aranke, ktorá s mamou, veľmi milou
starou paňou šl(y)a na prechádzku. Hubovci následkom toho do predpoľudňajšieho koncertu
osameli.„Dobre urobíš, keď odpíšeš Rešetárovcom,“ dokončil Huba celý rozhovor so ženou. „Ale
nič iné, iba spomeň, že prišli tí dvaja. Pani farárka nech robí ďalšie kroky ako jej
zodpovedá. Na každý pád bude srozumená, keď poslala s ním syna.“„I ja myslím,“ odpovedá pani Amalia — „ale povinnosť je povinnosť a nechcem mať na
sebe zodpovednosti.“„Mne sa vidí, že je šuhaj poriadny, statočný, pracovitý. Ja by mu sľuboval budúcnosť.
Jeho rozhodnosť sa mi páči — tá v živote zaváži viac, než centy učenosti. Už mladý Bohuš
je ťažkopádnejší. Sľubuje byť pravý dr. Lesebuch.“Pred Villa Katinka našli sedliacke dievča, vyparádené vo sviatočnom kroji, aký panuje
okolo Suchanova. Zdravá okrúhla tvár, vykasané rukávy našuchoreného oplecka, červená
šatočka okolo hrdla s čiernymi strapcami a nadovšetko pružná, hybká postava: to každého
vábilo, aby zastavil sa na nej očima. Zuzka nie veľmi dbala o také pohľady. Menovite
nie, keď to boli pánici vycifrovaní v úzkych nohaviciach na tenkých nožičkách,
nohaviciach, ktoré sa dolu rozširujú na spôsob lievika a zakrývajú nohu temer po palce.
Vždy sa jej zdalo, že to nenie noha človečia, ale čertovo kopyto. Na také pohľady iba
vykrivila ústa a odvrátila sa nezdvorile a viac si ničoho nevšímla. Má ona inakšieho:
Miška Drobeckého z (Pod-nečit.) Brezín. Ak Boh dá zdravia, prejde o
fašiangoch tretím lôsom a tam o veľkej noci, alebo na takto rok bude svadba. Miško nenie
korheľ, ani výstupník — o sviatku príde do suchanova navštíviť Zuzku a vracia sa
večierkom domov. Otec mu nebráni, ale Miško sám sa drží na korde, lebo gazdovstvo viac
je na jeho pleciach než otcových, ktorý je trochu dýchavičný.Šla do služby nie z biedy, lebo i ona je dcera gazdovská; ale viac k vôli tomu, aby
skúsila ako je medzi svetom, i aby sa okolo domu čo to naučila. „Lebo všetci ľudia
všetko vedia,“ naučala ju mater — „a čo sa naučíš, ostane tebe, dieťa moje, a nie
druhému. Ničoho sa nikdy neodriekaj, lebo nevieš, do čoho padneš: to vie iba Boh, ktorý
je na nebi. Nuž je dobre keď gazdina vie i stískať a z groša urobiť dva.“ Pani Amalia je
s ňou tak spokojná, že so strachom očakáva hodinu, keď jej odíde z domu. Môže jej sveriť
akúkoľvek robotu a Zuzka sa iste vynasnaží, aby ju ako svedčí vykonala. Čo nevie, to sa
„pani veľkomožnej“ opýta, ktorá veľmi rada ju naúča. Keď ju potká nešťastie a dačo v
kuchyni zabije, sama pani musí ju tešiť, aby si to nepripúšťala toľme k srdcu. Je verná,
že „dukáty môžeš pred ňou nehávať a nedotkne sa ti ich“, ako sama pani Amalia sa chváli.
A nadovšetko je vždy shôvorčivá, povahy veselej, že predpoľudňajšie hodiny, ktoré paniam
sú najobtížnejšie, lebo ich travia v kuchyni, míňajú sa pri nej až milá vec.K tejto Zuzke ťahá sa i malý Miloš. Temer po celý deň obšmieta sa okolo nej, držiac
sa jej sukieň. Ustavične dodieva do nej otázkami, i stopuje svojim detským pohľadom
svižné pohyby jej okrúhlych, mocných ramien. Ona má kedy odbaviť všetky práce i pritom
dohliadať naňho.Keď prišlo odísť do kúpeľov, rozhodli sa vziať i Zuzku s Milošom. Teraz pani Amalia,
keď musí malého nechať doma, aspon je spokojná. Je si istá, že sa mu nič nestane, ako
keby bola s ním sama.Miloš je práve v tom veku, kde by všetko chcel vedeť. Dáva ustavične otázky a také
podivné, že Zuzka sama nevie čo odpovedať.„Ľaľa Zuzka, prší!“ pribehol dnes ráno, sotva vyšli pred Villa Katinka. „Zuzka,
vidíš, dážď!“ ukazuje na trávnik s pokosenou hustou pažiťou, na ktorom sa jagala rannia
rosa.„To nie je dážď, to je rosa!“„A čo je to rosa?“„Nuž vidíš čo napadne cez noc na poli alebo na lúku. Dážď prší keď sa zaoblačí, a
rosa ti padá iba keď je pekne.“„A prečo padá cez noc — či aby sme nevideli keď padá?“„Hja, to je už tak,“ odpovedá v rozpakoch, nevediac sama čo odpovedať. „To vo dne
nemôže, iba cez noc, i to iba keď je pekne.“„A dážď môže pršať i vo dne,“ dovtípil sa Miloš. „A prečo prší rosa iba na lúku a nie
tuto na cestu?“„Ona padá i na cestu, ale na ceste je prach a ten ju zaraz popije. A tráva nie. Nuž
potom ráno keď výndeš do dvora cesta ti je suchá a tráva rosná.“„A dážď prší z oblakov a z čoho prší rosa?“„Hm, z neba prší rosa…“„A či bude tejto noci!“„Bude ak sa nezatiahne.“„Joj — ja by rád pozerať, ako bude pršať. Večer pôjdeme pozerať rosu, ako prší.“„Keď nebudeš videť nič. Bude už tma!“„Ale ja vystrem ruku — takto,“ a vystrel ruku rozširiac na nej prstíky. „A keď bude
rosa padať, padne mi na ruku a ja ju budem videť.“„Oj, tá ti na ruku nejde padnúť.“„A keď padne na trávu i na cestu!“ A zadíval sa na ňu veľmi pozorne, čo tá už teraz
povie. „A či sa ruky bojí?“„Nie, ale ona by ti padla, keby si ležal na zemi, alebo keby sme sedeli vonku v
zahrade. A večer my nemôžeme v zahrade sedeť, lebo by nás prebrala zima a potom by sme
ochoreli.“ (Ale)„Tak?“ zadivil sa Miloš a ovesil hlavu.„Veru tak. Ale my vieš čo urobíme, Miloš?“ Zas sa obveselil a pozerá jej rovno do
tváre s veľkou (dy)chtivosťou. „My vezmeme tvojho vojaka, vieš toho dreveného a položíme
ho tuto dnes večer na lavičku do zahrady. A zajtra zavčas rána prídeme ho pozreť a bude
na ňom rosa.“„A ak ochorie?“„On ti nemôže ochorieť.“„A keď ho prejme zima?“„Ah — jemu zima nič neurobí.“„Ani veliká, veliká zima. Keď bude sňah!“„Ten ti je z dreva, ako že by ten ochorel.“„Joj — naozaj!“ zamyslel sa na chvíľu Miloš a zaraz doložil. „Počuješ, Zuzka: ani ja
by neochorel, keby bol z dreva?“„Hja veru nie.“„Nikdy — nikdy?“„Ako by si ochorel, keď by ťa nebolo? Lebo potom by si nežil, ani chodiť by si
nemôhol. Ležal by si, kde by ťa popratali, ľaľa, ako tvoj vojak. Ani jesť by ti
nedávali, ani nové šaty.“Takto trvalo celý deň, keď Miloš nespal. Zuzka bola hlboká studnica múdrosti, z
ktorej môhol čerpať do nekonečna a nikdy nevyschla. Ba ani sa jej nezunovalo to večné
vypytovanie, skôr na jeho podarených nápadoch musela sa chutne rozosmiať a mala aspon
čím obveseliť paniu, keď boli na slove. Malého chlapca obľúbila celým neskazeným srdcom,
sťa by jej bol vlastný brat. I dávala naň pozor nie preto, že je to jej povinnosť, ale
aby si dieťa neublížilo a nesnášalo bolesti.Bohuš medzitým išiel hneď z rána na prechádzku. Keď sa prebudil sišlo mu na um
dobrodružstvo od včera večera. Nedalo mu spať, bárs bolo veľmi zavčasu. Keď vstal,
našiel Chvojana v hlbokom sne v jeho posteli. Bola nesmierne sprehádzaná, udegvená:
zatváral z toho, že jeho druh dlho sa váľal v posteli bez sna.„Svedomie ho trápilo, podliaka, že k vôli jednej-jednej…“ Nemôhol domysleť, lebo mu
vstúpila pred oči strojná postava pani Etely v celej svojej svodlivej kráse.„Aspon mu nedám príležitosti, aby sa očíšťal,“ umieňoval si tvrdo: „nech sa sožiera
sam so svojim podliactvom. Nejdem mu ho pomáhať zažiť.“ Tak urobil i včera večer, že ani
slovom sa nedotkol príhody, o ktorej Chvojan iste predpokladal, že budú mať čo
rozprávať. Ľahli takrečeno bez slova, Bohuš sa pretvaroval, že spí a onedlho skutočne i
zaspal, kým Chvojan sa prevracal na svojej posteli nespokojne.S východom slnca vyšiel na Dubiny. Bol sám, vo filagorii, z halúz svrčinových umele
sostavenej. Od pohraničných hôr, ktoré sa (černejú) modrejú pod vychádzajúcim slncom,
ťahá čerstvý vetrík. Na temeni najvyššieho zasadol biely oblak, ktorý po krajoch má
ružový nádych. Vtáctvo sa veselí, robiac nesmierny rákoš, medzi ním zaznieva tu i tu
hvizd drozda. Z tamtej strany hory, z nekonečného poľa, vysiateho zbožím dolieha
„podspodok“ prepelíc — a kdesi z tajomnej hlbiny lesa žialno kukanie osamelej kukučky.Celá príroda dýcha sviežosťou, ako by sa usmievala, že sa dobre vyspala. Oproti na
lúkach belejú sa košele koscov a tu i tu zablisne kosa, ani zrkadlo, v lúčoch slnka. Čuť
i zvláštne melodické ostrenie, a kdesi z medze tiahly spev rannej trávnice.V tomto veselom jasnom ráme pripadá mu Chvojanova vina o mnoho menšou. „Čo on konečne
môže. Ona ho volala. Veď to videl každý, ako ho ostentatívne volala…“Vracajúc sa dolu bol odhodlaný mlčať o celej veci. Tu idúc allejou, kde sa to včera
večer prihodilo, stretol Oľgu s rodinou Johannidesza. Chcel sa vyhnúť tejto novej
známosti, ale Oľga živo ho pozdravila z ďaleka. Predstavili ho panej i slečne, čosi
bledej, ale ináč statnej deve s kaštanovymi vlasima. I pokračovali tou istou allejou do
hora.Bohuš dvoril slečne Aranke, ako šuhaj dobre vychovaný dvori v prítomnosti maminej.
Nebolo mu ani toľme ťažko sa premôcť k vôli spoločnosti a zabudnúť na nočnú udalosť.
Aranka odbehúva sbierať kvietky, Oľga s ňou a Bohuš sa zabáva s pani sudcovou a tiež keď
vidí pekný kvietok bližšie, odtrhne ho.Ale dievčatá tak sa zdá len z úskoku odišly kvietky sbierať. Lebo sotva zmiznú za
krami, čuť ako sa shovárajú. Ba dva razy sa rozľahol mocný smiech z pekných úst
Arankiných. „Zabávajú sa o mne“ — myslí si Bohuš — „ba čo asi hovoria! Musím vziať Oľu
pod examen, ako svedčí…“Keď si to umieňoval, dievčatá už boly ďaleko napred, čakajúc na stred promenady.
Každá niesla kyticu v ruke, upletenú z hôrnych kvietkov. Aranka mávala vejarom, ktorý
držala v ľavej ruke, nedbalo ovesenej. Červená v tvári, oči rozhorené hádžu iskry
sebevôle, tu i tu zavadiac o Bohuša.„O mne sa shováraly, to je jasné. Celé sprisahanie previedly. Ba čo vykvitne z toho
ešte!“„My sme sa pretekaly mama!“ volá Aranka na mamu. „A ja som prebehla Oľu — pomysli
si!“„Ah — vtom už verím,“ kývala mama hlavou. „Ale nepomyslíš, že je ešte chladno a môžeš
prestydnúť.“„Keby sa vždy na to myslelo, nemohli by sme nikdy ani kročiť!“ ohradila sa Aranka.
„Netreba vždy na najhoršie mysleť. Dačo dôverovať náhode a dačo lekárom.“ Zas jej oko
šelmovsky zablúdilo k Bohušovi. „I tí dačo zreparujú.“„Prosím ťa, čo mi toľko spomínaš tých lekárov. Dosť mi je ich, čo mi k mužovi
dochodia. A vieš čo znamená, keď apu (so) dačo zabolí. Oj, mužskí sú hrozní egoisti. Keď
ho prst zaboli, celý dom nemá preň pokoja…“„Vidíte!“ kývla mu Aranka rukou, v ktorej držala kytku. „To bolo pre vás.“„Ah, prosím, ja hovorím o apovi a nie o pánu…“„Ano, o prítomných sa nikdy nehovorí!“„A či vy mňa držíte za tak zlého?“ preriekol Bohuš.„Kto je nie veselý, nenie dobrý.“„To je dobré! Tedy ja som nie veselý. Ako vy viete, že som ja…“Aranka sa zvrtla a pohodila hlavou. „Tak. Ja to viem…“Bohuš sám nezbadal ako, iba keď bol ďaleko zatiahnutý do rozhovoru. Arankina veselá a
zdá sa, dobrá povaha ho akosi rozohrievala, že sa mu ten svet zdal krajším, a slnce
teplejším. Celkom náročky ho dráždila, a vidno snahu doniesť ho do rozpakov. Niekedy sa
jej to podarilo a kým sa on ťažkopádne spamätal, ona už preskočila na iný predmet. Pani
mama na ňu žmurkala, mihala, tu i tu i slovom ju pokarhala. Ale slečinka zdá sa, naučená
je to všetko brať na ľahkú váhu.Keď došli do parku, rozlúčili sa. Aranka s mamou a Bohuš so sestrou.„Počuj Oľa, čo je to za rodina?“ pýta sa Bohuš ťahajúc sestru na odľahlý chodník.
„Poďme sa prejsť, alebo sadneme tam dakde. Veď ty nepotrebuješ toľko tej toalety a
urobiť ju môžeš v minúte. A byť takto spolu často nebudeme. Hľa, toto prvý raz, čo sme
spolu. Tedy: čo je to za rodina?“„A to je tvoja prvá otázka!“ zvolala komično vážne. „Na mňa sa ani nepýtaš!“„Čože tebe! Ty tu žiješ ako vtáča v raji. Naozaj, čistá holubica v raji. Aká si ty
šťastná Oľa, aká šťastná!“„Oh, a ty aký si ty nešťastný, aký si ty nešťastný!“ napodobnila ho, kývajúc hlavou.
„Len mi povedz, čo sa ti už zase prihodilo hrozného. Nech čujem…“„Nemôžem, nesmiem.“„Vari si sľúbil dakomu.“„Nie.“„Tak prečo nesmieš? Koho sa týka: teba, či mňa?“„Chvojana.“„Chvojana? Tak sa týka i mňa. A čo to má byť?“ pýta sa hlasom zmeneným, plným akéhosi
zlého tušenia. „Stalo sa mu nešťastie! A ja iba teraz pozorujem, že ho tu niet a nepýtam
sa kde je. Povedz mi zaraz, čo to má byť.“„Ó, on ti je v bezpečí. On spí cele spokojne.“„Tedy čo je, nech už raz zviem!“Rešetár vyrozprával sestre, čo včera večer videl. Rozprával pomaly, akoby chcel
sestru šanovať. Ona ho počúva s rozbúrenými citami a horúce slzy tisnú sa jej do očí, že
ich sotva môže utlačiť. Ona nemala sice jasného pochopu, čo sa odihralo medzi ním a pani
Etelou, ale tušila v tom ťažkú spreneveru.„A to urobí, keď najprv mne toľko narozpráva!“ dumá Oľga stíchnutá, akoby utiahnutá
sama do seba. „Ako včera rozprával, ako sľuboval! Len či je to možné, aby bol taký
podlý. Ja to nemôžem veriť…“ V tomto krutom okamihu sišlo jej na um, prečo Bohuš sa
toľme sponáhľal ošinúť ju týmto zlým chýrom. Vzpomnela si i na to ako včera večer celý
sa ztratil pozorujúc pani Etelu, ako visel celou bytosťou na jej otrovnej kráse. „Či v
tom nebude kus žiarlivosti?“ pýtala sama seba. „A predovšetkým on je čestný, nebol by v
stave zradiť ma tak podle…“Na podiv sa sobrala chytro a utíšila.„Čo urobíš teraz?“ pýta sa Bohuš.„Nič. Keď bude priležitosť, spýtam sa jeho. Nech mi on povie, čo je vo veci. On ma
nejde oklamať.“„Bár by tak bolo!“ doložil Bohuš vážne. „Na každý pád je podivné, že pod tvojima
očima robí niečo takého. Ja to nemôžem pochopiť. Vysvetlovať sa to konečne dá, ale
veriť, veriť…“„A či si mu ty ešte priateľ, Bohuško?“ Pozrela mu hlboko do očú, tak skúmavo a ostro,
že on sklopil svoje. „Mne sa vidí, že si ty zaujatý proti nemu. Čo je príčina toho,
povedz uprimne.“„Ja-ja som mu priateľ,“ odpovedá Bohuš a dodáva: „Ale ty si mi sestra. Teba musím
brániť i proti bratovi.“Skormútená poberala sa do Villa Katinka. Pred bránou rozlúčila sa s bratom a vybehla
hore schodami celá znepokojená. „Ako ma potešilo, keď som ich videla! A tu z nenazdania
taký úder. Či je to len možné! Bože, čo tu robiť…“V predsieni ju čakala Zuzka.„Čosi im mám povedať, Oľga,“ zastavila ju, vraviac tichúčko. „Keď boli vonka prišiel
sem jeden pán, vysoký biely, v bielych šatoch. Že sa volá Chov. Chvo…“„Chvojan.“„Ano — a hneď sa dopytoval na nich,“ doložila s jemným úsmevom. „Veľmi poriadny sa mi
vidí, i takto na oko, toto… Nuž hodný je, akokoľvek. A keď som povedala, že ich nieto
doma, vytiahol kartičku, napísal na ňu čosi, aby som im dala. ,Ale si zachovaj, jej daj
písemko, vašej slečne Oľge; aby si sa nepomýlila’ — tak veru mi prikrútil. Kdeže sa ja
pomýlim, veď vari viem, chvala bohu, čo robím. Nuž tuto je písemko…“„Ďakujem ti Zuzka, ďakujem.“ Trasúcou rukou shabla kartu a vložila do vrecka. Celá
rozbúrená vošla do svojej izby. Bola sama, roztrhla chvatne obálku a číta: „Prosím Vás
pri dnešnej promenáde hľaďte, aby sme sa spolu prechádzali. Mám vám zdeliť čosi veľmi
dôležitého. Môžem dúfať? Váš —“ na druhej strane stálo meno Chvojanovo.„Hľa i on má tú istú myšlienku, ako ja!“ zvolala skoro na hlas a krv, ktorá udrela k
hlave prúdi pokojne žilami. Dva riadky stačia z jeho ruky, aby sa rozpŕchly strašidlá,
ktorými ju naplnil Bohuš. „Vari by ma pýtal o schôdzku keby bol vinný! Skôr by sa hľadel
ukryť predo mnou…“Uspokojená sa pobrala s Hubovci na promenadu. Viedla za ruku malého Miloša, ktorý v
námorníckych šatoch s veľkým prevaleným golierom vyzeral statne. Bárs Oľgu veľmi
obľúbil, nespreneveril sa ani Zuzke, obzerajúc sa vždy za ňou, či ide i ona. Keď sa
dostavili k promenáde, cigáň už hral Rákóczyho marš, a na okolo panoval veselý šum.
Dámy, svieže, sťa to dnešné ráno, čisté, nesú sa dôstojne vo svojich svetlých toaletách.
Panské deti hrnú sa na trávnik, ohradený živým plotom, nízučkým a hustým, i vývodia si v
pestrých šatočkách. Ta sa berie i Miloš so svojou Zuzkou, ale nemieša sa medzi ten
drobizg. Stojí obďaleč a s prstíkom v ústach, díva sa akosi zamysleno na trmu vrmu
rozšantovaných detvákov. On ešte nemôže privyknúť na tento nepokoj a menovite ho zaráža,
že nerozumie skoro ani slova, čo sa druhé deti shovárajú.Keď prešli dolu promenadou, zazrela Oľga Chvojana. Stretla sa s jeho okom, nie tak
bodrým, ako inokedy — i zamrazilo ju srdce. O krátky čas, keď sa vracali, pripojil sa k
ním, vymeniac pár slov s Hubovci. Oľga sa omýšľala, vyhoveť mu: ťažká predtucha doľahla
jej na prse. „Ale lepšia istota, ako takéto trapy“ — pomyslela si — i vykročila s ním,
idúc pred Hubovci.„Ja mám vám sdeliť vec pre mňa nebárs lichotivú,“ začal Chvojan tichým, ale predsa
pevným hlasom — „Ja som sa prehrešil ťažko proti našej láske…“„A čo mi to potrebujete sdeľovať!“ zastavila ho odumierajúcim hlasom.„Prišla na mňa ľútosť, ako som môhol upadnúť do toho. A tá ľútosť ma prisilila aby sa
podložil najťažšej pokute. Pokuta najťažšia pre mňa je, že vám musím toto rozprávať.
Dajte mi, aby ju môhol pretrpeť.“„A myslíte že je pre mňa potecha museť to vypočúvať?“ podotkla s ostrou výčitkou.
„Vypočúvať to na verejnom mieste a museť sa pretvarovať. Nemohli by ste si uložiť iný
spôsob pokuty? Čo i ľahší, len nech ja… Veď je to preci ukrutné!“ Už už hrozila hrádza
pretrhnutím, ktorá držala city na úzde. „Veď je to hrozné: a ešte sa usmievať a táto
hudba k tomu, i toto všeobecné plesanie. Mne prichodí, že som ja veľmi, veľmi nešťastná.
A včera ráno ešte-ešte popoľudní som na vás myslela s akou túžbou! Ako som vydýchla, keď
som vás tu stretla! Ako som bola šťastná, keď ste mi tuná, práve tuná všeličo, všeličo,
neviem či vážne hovorili, a či len z kratochvíle. Ba ešte dnes ráno — ako sa mi inakšie
zdalo to dnešné ráno! Ako by i božia príroda chcela sa mi zavďačiť. Ako som sa radovala
na dnešní deň. Ani z ďaleka nemyslela, že ma zajde toto…“Hovorila to hlasom tichým, nesúc hlavu sklonenú, ani raz nepozrúc do oka. Dakoľko ráz
sa odvrátila — snaď uroniť tajne slzu, a utreť ju, aby nikto nespozoroval. Konečne sa
jej tu zdalo nesnesiteľne. Zrychlila kroky, zaplietla sa medzi množstvo a o chvíľu
odrazila sa na osamelý chodník, na ktorom nevidno nikoho i tam sa stratila za hustým
krovím. Chvojan ju sledoval bezohľadne, i našiel ako kráča voľne po chodníku do hora.
Utierala si oči šatkou a už nepreriekla slova.„Oľga, odpusťte, že som vám spôsobil takú bolesť. Ešte som vám nevyrozprával, o čo
som vás požiadal…“„A či ja to môžem počuť, smiem?“ A premerala ho okom hnevným. „Ja som už nie zvedavá
na vaše podobné dobrodružstvá. A konečne, poviem vám rovno: ja už všetko viem. Neverila
som, myslela som, že Bohuš z nenávisti, z priveľkej lásky ku mne — že preháňa… A tu vy.
Oh, toto bolo ukrutné…“„Nestalo sa nič, čo by vaše uši nesnesly,“ riekol Chvojan vážne. „Keď vám
vyrozprávam, čo sa stalo, neurazím vašu (hrdosť) panenskú čistotu. Nebojte sa. Nestalo
sa to, čo dal vám tušiť Bohuš a možno čo i vy predpokladáte. Celá vec je v tom, že
zdanie svedčí proti mne, ale pravda nie. Pozabudol som sa, ale omámený pokušením,
pokĺzol som — ale iba v jeden moment. Hneď som sa schopil, a hneď letel k vám, hľadajúc
očistu. Slabosť je môj hriech, púha slabosť, ale niet v tom podlosti. A slabí sme
konečne všetci. To si nikdy neodpustím, že sa to mohlo stať práve včera, ako na potupu
mne, na moje poníženie…“A vyrozprával jej do podrobna hlasom tak presvedčivým, že nemohla pochybovať o jeho
pravdomluvnosti. Jeho pokanie bolo tak opravdové, hlas tak vrelý, oko tak uprimné, že
čosi sa v nej rúcalo, balvan za balvanom; jeho vina sa soschýnala v jej očiach, až
konečne zažiaril naň lúč odpustenia z jej oka. On ho postriehol, i bol mu dostatočným.„Ty si anjel, Oľga, ty si anjel!“ šepkal jej hlasom rozochveným. „Ja zas dýcham ako
človek svobodný. Ty si ma sprostila hrozných múk — takých, ktoré nebolo mi už možno
niesť. A z tvojho oka mi prší útecha do duše, útecha sladká, že sa ti smiem zblížiť,
bárs nie som hoden tej milosti, znečistený citami nehodnymi…“Obed pominul veľmi veselo, v zahrade pred skvelým reštaurantom. Sedeli Hubovci za
jedným stolom spolu s paňou Johannidesz a Araňkou. Pán tabulárny sudca dával si donášať
obed do izby, aby sa nemusel „k vôli takej haraburde parádiť“, t. j. v kabáte prísť,
ktorý mu bol úzkym strihom veľmi nepohodlný. Bohuš sa vpratal k Aranke a zabával ju
svojim tichým spôsobom. Akosi tak, že druhí ho nemohli pozorovať. On i k promenade sa
pridružil dámam Johannideszovským. Pani veľmi bola spokojná. Bohušov tichý, skromný
spôsob viac sa jej páčil, ako vyzývavé a nástojčivé dvorenie mladých pánov
veľkomestských. „Dievča je samo od seba pochábeľ“ — myslela si — „a ti zvetrenci ešte
väčšmi jej poprevracajú hlavu, že ju nikto nenapraví. Tento tuto je neboráčik ešte
okúňavý ako dedinská panenka.“Aranka tiež postriehla, že má nad ním prevahu spoločenskej rutiny. Zaradovala sa, že
našla kohosi, komu môže dačím imponovať. I rozostrela hneď nad ním svoju vládu,
natešená, ako sa jej on poddáva. Na promenade pýtala sa ho na veľkomestský život,
predpokladajúc, že sa mu ten nesmierne páči. Dostala odpoveď veľmi striezlivú.„Tak sa vám nepáči Viedeň!“ podivila sa. „Ako je to možné: mladý človek a Viedeň sa
mu nepáči. Ja koľkoráz som v nej bola, za každým som sa s ňou ťažkým srdcom lúčila…“„Ja na tú vec hľadím z iného stanoviska,“ začal hovoriť obširne, „lebo pohyboval som
sa v iných kruhoch, ako vy. Vy ste poznali tie vrstvy obyvateľstva, ktoré sa vyhrievajú
na úslní blahobytu: nie div, že môže zaujať ich život plný pohodlia a povedzme —
pôžitku. Vezmime len divadlá, koncerty a tie všakové zábavky, ktorými sa preslávila
Viedeň. Ráj — ozajstný ráj, keď sa dívaš naň z ďaleka. Ani tu nesmieš veľmi naddvihovať
tú tenkú záclonu, pod ktorou je to všetko zakryté. Našiel by si všeličo, čo by ťa mohlo
veľmi sklamať. Ja som viac sa pohyboval v tých vrstvách, ktoré sú ukryté a vedú smutný i
ťažký boj o (ce)každý kúsok chleba. Verte mi, toto poznanie mi otrovilo každú radosť,
každú zábavu i uvalilo na dušu akýsi podivný smútok. Oh, keby ste vedeli…“Aranka počúvala sice, čo hovorí, ale nepozorovala. Ju to nezanímalo, a nemohla sa
vžiť do tých citov, ktoré odkrýval Bohuš. Jej to všetko bolo vzdialené, nikdy nepoznaté.
S patrným znakom, že ju to nudí, doložila: „Tak? Hm, podivné…“ A hneď zašla na druhý
predmet. „Či (ste boli dakedy večer na Graben?“) pôjdete na Anna bál?“Bohuš sa zadivil, čo chce. A tu ona začala vykladať všetky krásy Grabena. Skvelé
výklady, plávajúce v mori svetál, pestrotu hemžiaceho sa obecenstva, utešené toalety
ženské a nadovšetko tú srdečnú, bezstarostnú veselosť.„Tam je ustavične ako sviatok,“ doložila celá unesená tymi rozpomienkami.Bohuš sa trochu zamračil, snaď preto, že jeho krásne výklady odrazily sa od nej ako
hrach od steny. „Nerozumie ešte nič, díva sa na svet svojím detským okom“ — pomyslel si
a zamĺkol. Zato Aranka živo mu rozprávala, aký bol ples v Prešporku, usporiadaný
jogászmi v posledné fašiangy. „Cele inakšia zábava, ako po naších dedinách. Lebo tu sa
sídeš s neznámymi a to je cele iné. A potom tá elegancia a veselosť. Tri razy sme sa
obliekli a vše nás vrátili aranžéri odo dverí. Keď som prišla domov, ledva som sa držala
na nohách, čo som už nevládala. Eh — to bol ples!“„Vy ste vôbec divný gavalier!“ napadlo ho. „Ráno ste sbierali kvety a kytku ste
nechali sebe. Vo spoločnosti dámskej! Či viete že to bola pre nás urážka. Komu ste ju
dali?“„Tam je dosiaľ v mojej izbe. Neopovážil som sa…“„Výhovorka! Povedzte do prosta: nechcel som. To by bolo statočné. A ja som už myslela
na revanš.“„Teraz môžete hovoriť, čo len chcete,“ podchytáva ju Bohuš rozveselený. „Ale neviem,
ako by bol obišiel, keby vám ju bol ozaj ponúkol. Snaď by ste ju boli prijali, ale
revanš — to nemyslím.“„S tým ma chcete prisiliť, aby vám na druhý raz dačo sľúbila. Ó, rozumieme my i také
fígle. Ale tu je hlavná vec vôľa, a nie naprávanie po nečase.“Bohuš si umienil, že zajtra bude chytrejší: i rozmýšľa, ako by chybu napravil.Po obede dámy odišly domov, páni sa vrátili do kaviarne na partiu karambolu. Bohuš
pravda slúžil za kibica, Huba s Chvojanom sa hrali, kým Huba spravil jeden, za ten čas
Chvojan sekal serie i v ťažších posiciach.
|
Kukucin_Syn-vytecnika-2.html.txt
|
Dej I.Lúka pred panským letohradom pri Uhorskej Skalici(Ráno je. Počuť z mesta trúbenie pastierov. Bránecky, mladý zemský pán,
prijde.)BRÁNECKY: Ach, prírodo božia, však si krásna! Milé pekné ráno, však si utešené! —
O dobrý Bože môj! Keď už v tomto svete tvojom do každej ružičky, do každého
kvietočka, do každej kvapočky rosy toľko krásy si vložil, — jak teprv ty sám mosíš
krásny byť! A jak veliká je dobrota tvoja! Do tohoto tak krásneho sveta postavil
si človeka.(Obzera sa svetom.)Pekný, slavný, velký dom je
tento boží svet! A to dobrý Pán Boh pre nás vystavil. V tomto jeho peknom svete
človek zdarma býva, hospody mu neplatí.Ach, a od tej doby, čo som to pekné stvorenie božie tu na tejto lúke po prvý raz
zazrel, — od tej doby je mi aj celý svet kolo mňa ešte krásnejším.Pekný je, krásny je svet, pekný celý; ale ona predca ešte peknejšia. Jak by ale aj
nebola, — veď je toto len svet boží, — ona ale je obraz boží…!Jaký som vždy býval divý, ba cele divoký, a v tom som si ešte zakladal a pýšil sa,
mysliac, že len divokosť činí muža mužom. A jak som ju poznal, spadla zo mňa
surovosť, a mužom údatným, ba ešte údatnejším zostal som predca. — Dobrota Božia
dala sa mi narodiť na zemi z rodu vysokého, som bohatým zemským pánom, mám sedem
kaštielov, sedem velkých panství, štrnást tisíc poddaných…; ach, a predca, keby mi
Pán Boh len túto jednu jedinkú poddanú moju vzal, bol bych, aspoň cítil bych sa —
a to je všetko jedno — najchudobnejším na zemi; cítil bych sa v mojich siedmi
panstvách tak chudobným, neveselým, jako sa cítil Adam v ráj-zahrade nie cele
blaženým bez Evičky.Už ďalej tajiť v sebe nebudem — už toto tretí deň, čo tu nebola na tráve, — dnes
istotne prijde — dnes jej poviem zrovna, jak ma tiež rada má, — nie jako poddaná
svojho zemského pána, ale jako mládenca — dnes jej poviem, aby mi bola mojou
manželkou úprimnou.Nebožiatko utešené! Celá sa vždy zläkne, keď sa k nej zblížim. Už dnes jej poviem!
— Ale sa mi zdá, že ona tiež tuší môj čistý úmysel. — Už dnes jej poviem; lebo by
ešte nevinnej dušičke ludskie jazyky ubližovali, keď mňa tu s ňou častej už stáť
videli. Bo tie ludskie jazyky, to sú velké praktiky.(Kläkne na kolena a modlí sa k Bohu.)„Milý dobrý Bože môj! Ďakujem ti z hlbín duše mojej, žes mi dal dožiť tento tak
krásny, pekný deň, ktorý sa s tak utešeným milým ránom započína. Aj môj kvetúci
život, moja pekná, jará mladosť je tiež takéto ráno pekné. Daj mi, môj Bože, aj
pekný tento deň celý, a pekný tichučký večer môjho života. A nadovšetko, dnešný
tento deň je pre mňa dňom velikým, lebo si v ňom zakladám uhelný kameň budúcnosti
mojej na zemi, keď si tiež v raji mojej mladosti Evičku ku boku vyvoliť hodlám, a
už v srdci vyvolil som. Je ona síce len chudobná sirota, chudobných sedliackych
rodičov dcera. Ale či je ozaj preto chudobná…? Ach, chudobná je nie! Lebo má v
tebe, môj Bože, bohatého Otca. Ona teda je tiež dedičkou bohatou, lebo panstvo
Tvoje naďaleko je rozložené. — Že je z nízkeho, sedliackeho rodu…? Nie pravda! Z
vysokého rodu je, však je z rodu Tvojeho! Ty, môj všemohúci Bože, nestydíš sa byť
jejím Otcom; a ja smrtelný červíčok zemský bych sa mal stydieť byť milej dcéry
Tvojej manželom!? — Túto Tvoju v pobožnosti vychovanú dcéru volím si dnes za
manželku. Činím to v Tvojom mene, môj Hospodine, Bože môj a Bože otcov mojích! Ona
ešte nezná o tomto mojom úmysle. Nebolo by slušné první krok činiti u nej, lebo
Tvoja je dcéra, od Teba, Otče náš, pýtam si ju predne. Pošli mi dnes požehnanie
Tvoje, keď si jednu z dcier Tvojich pozemských k oltáru chcem odviesť. Ty, o
laskavý Bože, ovenči sňatok náš otcovským požehnaním Tvojím, však oba sme Tvoje
dietky, obidvaja sa modlíme k Tebe: Otče náš, ktorý si v nebesiach! Amen.“(Stane hor. Prežehná sa.)Už som bez starosti! Teraz som blažený! Do dobrých rúk odovzdal som budúcnosť
svoju. Bohu som poručil záležitosť moju — teraz odídem, budem z obloku hladieť a
vyčkávať príchodu mej milej. — Dnes jej už poviem!(Odíde.(Tichá chvíla.)(Prijde Evička, švárna, 16-ročná panna, sedliačka, nesie plachtičku na
trávu, a kosák.)EVIČKA(začne trávu žať, a po chvilke počne spievať):Prší dáštik na strapačku hajaja,nepôjdem ja za sedliaka, mamko má;lebo sedliak vtedy ore,keď najlepšie slnko hreje.Hajaja!Lebo sedliak vtedy ore,keď najlepšie slnko hreje.Hajaja!(Prestane žať, brúsi si kosák kaménkom; potom si sadne do trávy, vije
veniec a spieva.)Bola jedna panská lúčka,zožínala ju devečka,no len ďalej, no!A pán sa jej z okna díval,od lúbosti len omdléval,no len ďalej, no.Širuj kočiš, širuj kone,pôjdeme na polovanie,no len ďalej, no.Vypolujeme vtáčiatko,šestnástiročnie dievčatko,no len ďalej, no.Kam sa, milá, kam obzeráš,a moje srdco zožieraš,no len ďalej, no.Obzerám sa na biely hrad,na mojej matky vinohrad,no len ďalej, no.Sadaj, milá, do hintova,už ty budeš moja žena,no len ďalej, no.Jak bych ti ja žena bola,veď som ja sedliacka dcera.no len ďalej, no.(Zemský pán Bránecky pri posledním verši prijde.)BRÁNECKY(blíži sa k Evičke).EVIČKA(stane, pokročí k Bráneckému, a jako jeho poddaná, chce mu
polúbiť ruku).BRÁNECKY(ruku jej zadrží):Tak, tak panenko milá! Čo mi sama
podávaš, ja si to berem. Akože to bolo, ako? Tá pekná pesnička, čos teraz nôtila?
„Bola jedna panská lúčka? Ďalej…?“EVIČKA(zakryje si rukou tvár a odvráti sa).BRÁNECKY: Nahaj nesmelosť na strane. Mne sa pesnička páčila, a páči sa mi aj tvoje
krásne srdce. Ja ťa milujem. Jak aj ty mňa rada máš, buď mi mojou manželkou. Ja
som si v srdci mojom teba vyvolil.EVIČKA(pozrie vážne na neho).BRÁNECKY: Nežartujem, nie; to je moja pevná, dobre premyšlená, nezlomná vôla, moja
vrúcna žiadosť.EVIČKA: Jak bych ja vám žena bola, veď som ja sedliacka dcéra.BRÁNECKY: Jeden Pán Boh stvoril nás oboch.(Pohladí ju.)Mňa
pre teba, teba pre mňa. Tys od tejto chvíle nevesta moja.EVIČKA(myslí).BRÁNECKY: Ani odpovedi mi nedáš? Rozhodni sa. Povedz „ano“, lebo — „hej“.EVIČKA: Jesto ešte aj volačo tretie.BRÁNECKY(prekvapený):Vari mi len nedáš košiarik?EVIČKA: Košiarik nedam.BRÁNECKY: Teda…? Máš dajaké výminky? Von s nimi! Len nemožné nevyplním.EVIČKA: Ano, výminky bych mala — štyri.BRÁNECKY: Hned štyri?!EVIČKA: Štyri.BRÁNECKY: Počujme, jaké sú.EVIČKA: Aby ste sa za mňa nikdy a nikde nehanbili.BRÁNECKY: Nikdy, nikde. — Dalej!EVIČKA: Aby ste neboli pyšným na vaše bohatstvo.BRÁNECKY: Pyšným budem len na teba.EVIČKA: Ani to nie. Lebo pýcha vždy donáša pád.BRÁNECKY: Dalej!EVIČKA: Svadba naša nesmela by byť panská Ale len tak po našsky. Pytač a oddavač
nesmeli by chybieť. A ja družičky vyvolila bych si z mojich kamarátek.BRÁNECKY: Rád pristávam. Teraz tú štvrtú, posledniu výminku.EVIČKA(mlčí; — pozre naňho milosrdno a potom sklopí oči).BRÁNECKY(pohladí ju):Tú štvrtú výminku ti teda ja pomôžem.
Abych nebol taký divoký, abych sa nedal kvapnému hnevu k ukrutnostiam uchvátiť, čo
potom vždycky, keď je už pozde, olutujem. Pravda-li?EVIČKA: Ano.BRÁNECKY: Neboj sa. Divokosť moja spadla už zo mňa. A ostatky, — čo snad ešte
najdú sa, tvoja krotkosť, tvoja dobrota, tvoja nevinnosť skrotí vo mne docela. —
Vo mene Božom uzavretý je už teda náš sňatok. — Či v nedelu môžeme mať sobáš?EVIČKA: Môžme.BRÁNECKY: Tu máš záloh nášho zasnúbenia.(Podá jej pekný, zlatý,
diamantmi vykládaný prsteň.)EVIČKA: Tento drahocenný záloh váš nemôžem zameniť rovným. — Navzájem prijmite odo
mňa dar, nie síc tak drahý, ale z rúk ešte slávnejšieho majstra, — dar z fabriky
Božej — tuto ružičku.(Podá mu spoza ňadier pekne rozkvitlú
ružu.)K tomuto môjmu daru pripojujem slub mojej vernosti a
lásky. Bolo-li by treba, vašu blaženosť aj životom kúpim.BRÁNECKY: Teraz poďme k vám. Ja ťa vyprevadím.(Idú pár krokov
spolu.)EVIČKA(zastane):Ja bych radšej sama šla.BRÁNECKY: Buď po tvojej. Teda sám prijdem k vám.EVIČKA: Dobre.BRÁNECKY: Tak v nedelu?EVIČKA: V nedelu.(Odídu na rozličné strany. Tichá chvíla — potom prijde jedna vila,
neprajná bohyňa osudu, ktorá sa do záležitosti života ľudského rada mieša, —
v dlhej bielej plachte, jako pekná mladá panna, s dlhými spustenými
vlasámi.)VILA(spieva):Ja som vila, roztomilá,tam okolo Strečna,cesta nebezpečná,pod zámkom sa skryliv bielych plachtách vily.Na lúkach vo Váhučasto sa kúpajú;po poli širokomtancúvajú skokom;koho raz pochytia,tak ho dlho vrtia,až pokial v ich hrstidušu nevypustí.(Zasmeje sa zlostne.)Hi hi hi! Tu si lásku zjavili, — tu sa
zasnúbili — tu su ešte čerstvé šlapy, — tu sa rozlúčili. Hi hi hi! Každý niesol v
srdiečku pôl neba lásky a celé nebo blaženosti. Hi hi hi! — V nedelu už sobáš; hi
hi hi! Počkajte si, počkajte si; po radosti bude plač, po sobáši prijde strasť.(Vila sa zavrtí dokola a odbehne preč.)Chyža jednej starej veštice. O pol roka pozdejšie(Matka Evičkina prijde k veštici.)MATKA: Pán Boh daj šťastia, stará matka!VEŠTICA: Pán Boh daj, Pán Boh daj aj vám. Vitajte mi, vitajte. Čože nesiete, čo
dobrého? — Sadnite si, sadnite.MATKA: Veru som k vám prišla zďaleka, až hen od Skalice.VEŠTICA: No no! No no. Čože vás donieslo, čo? Dcéra sa vám vydala, vydala, za
bohatého zemského pána.MATKA: Ach, vydala, vydala! Onedlho bude pôl roka. Ale mala som tamtej noci velmo
strašný sen, porad ma nepokojí. Nuž som prišla, reku, ak by ste mi ho vyložili.VEŠTICA: Aký že je, aký? Čujmeže ho, čujme.MATKA: Ach, prisnilo sa mi tamtej noci, — videla som si dcéru moju s jejim pánom v
ďalekých, velikých horách. Len tu zrazu dcera moja zmenila sa vám na peknú, bielu
holubičku, a jej pán na orla divého, len mu tak iskry z očí pršali. A ako sa, jako
orel, vznášal na krídlach hor dovysoka, tam spoza jednoho storočného duba cielil
strelec naňho. Holubička, tá to zazre, spustí sa k strelcovi, šlahne ho kridelcami
po očách, takže mu vystrelilo do povetria, a — orol bol oratovaný. Okolo neho ale,
skrdelili sa jako len tie čierne mračná, celé hromady čiernych vran a kvákali, len
sa tak v horách rozliehalo. — Jako ale potom tá holubica s radostným triumfom
priletela k orlovi oratovanému, — tento ju chytí za pravé krídelko a vytrhne jej
ho, potom jej zasekne rozkatený do krku, a oddrapí jej hlavičku… Vtom započal
pastier trúbiť, zobudila som sa.VEŠTICA: Hm, hm! Orol. Holubička. Hm, hm. — Pravé krídlo, aj hlavičku. Hm, hm.(Roztvorí veličaznú, starú knihu a dlho číta.)— Nie
najlepší sen.MATKA: Ach, nie je, nie; to ja sama tuším.VEŠTICA: Ten divý orol znamená vašej dcerinho muža. Tento v divokosti rozhnevaný,
už či vinnú, či nevinnú dceru vašu, — svoju ženu, odsúdi na smrť, a to sic na smrť
takú, že jej najprv pravú ruku odotnú, potom hlavu zotnú. Čierne vrany znamenajú
mrtvé, nepochované telo, okolo ktorého sa vrany rady kopia.MATKA: Ach, pre päť ran Krista Pána! Veď sa tí tak radi majú, tu dušu by dal jeden
za druhého.VEŠTICA: Veť ale tam je galiba, že to ten orol v divokosti urobil. Možná, že to
potom olutuje, keď už bude pozde.MATKA: Jakúže mi dáte radu? Čo bych si tu mala, hriešna, počať?VEŠTICA: Ver tu niet inšej porady, len dajte dcere tak zboku výstrahu.MATKA: Ej, to urobím, a to ešte dnes večer.(Položí veštici v ručníku
zamotané peniaze na stôl.)A teraz ďakujem vám, stará matka,
zostaňte s Pánom Bohom!(Sama pre seba.)Ach, mocný je Pán
Boh a dobrý; on môže aj naše sny ešte zahanbiť. V neho budem dúfať.VEŠTICA: S Pánom Bohom, s Pánom Bohom!(Matka odíde.)Parádna izba v kaštieli Bráneckého(Vyročitý deň sobášu Evičkinho s Bráneckým. Okolo velkého stola sedí
mnoho hostí, zemských pánov, zemänov. Jeden staručký harfeník bok stola
sedí.)HARFENÍK(hraje a spieva):Starala sa mamka má,kde mi Pán Boh mesto dá;v tom brezňanskom cinteri,tam mi hrobár dom kopá.Tie brezňanské paničky,to mi budú družičky.Tí brezňanskí mládenci,to mi budú družbovci.Tí brezňanskí rektoria,to mi budú svatovia;A ten Pán Boh najvyšší,to mi bude starejší.A keď ma už ponesú,cez posledniu uličku,zvony, truby, budú hrať,a ja budem tuho spať.Ak by hralo tri tisíc,už nestanem nikda víc.JEDEN ZEMÄN: Pekná pieseň, ale smutná.BRÁNECKY: Milí a vzácni páni hosti moji! Urodzeni páni bratia! Istotne, velikú ste
mi preukiazali úctu, že ste mňa v tomto mojom hrade, v tento mne milý a pamätný
deň, v tak hojnom počte návštevou svojou poctiť ráčili, a povolánim mojim
neohrdli. Ja slávím dnes výročitý deň mojho sobášu; deň ten, v ktorom mňa Pán Boh,
dobrou, milou, drahou, pobožnou a peknou ženičkou obdaroval. S ňou prišla do hradu
mojho radosť, pokoj, blaženosť a sladkosť mojho života! Keď vás, urodzení páni
bratia, v tomto mojom hrade, v tento nám preradostný den, s milou manželkou a
paňou mojou srdečne vítame, pijeme tento pohár peňavý na vaše zdravie!(Pozdvihnú všetci poháre a pripijajú si.)JEDEN ZEMÄN: Milí páni! Urodzení páni bratia moji! Zaiste milý aj nám je tento
dneskajší deň, a velmi sa cítime byť poctenými tým, že môžme byť svedkovia ročitej
pamiatky, kde Pán Boh jeden pekný, blažený pár spolu spojil. Zavinšujme teda dnes
páru tomuto štastnému, aby ho Pán Boh požehnal dobrým zdravím, veselostou srdca,
pokojom ducha na vela, vela rokov, — aby kvitli dni života jeho kvetom milých
radostí, aby sa rozzelenal rod jejích slavný k sláve a k radosti celého slavného
zemänstva a celej krajiny. Takýto je náš vinš. — zapečaťme ho ešte, a za slávu a
za zdravie jak jeho urodzenej milosti pána hradu tohto, tak aj za slávu a za
zdravie její milosti urodzenej pani sestry našej a pani hradu tohto vyprázdnime
tyto peňavé poháre do dna!VŠETCI: Za slávu, za zdravie pána hradu! Za slávu, za zdravie jej urodzenej
milosti pani hradu!(Štrngajú pohármi a pripíjajú.)(Potom začnú spievať.)Náš pán gazda,dobrý gazda,dobré vínko má:A my z jeho lásky,pime z tejto flášky,však nám ešte dá.HARFENÍK(hraje a spieva):Hore hájom, dolu hájom,plače dievča za šuhajom:Neplač, dievča, veť on prijde,keď mu láska na um zíde. —Nenariekaj, už je darmo,ja preč musím zajtra rano,zajtra rano do táboramaširovať, duša moja.Zajtra rano pred zorámí,predo štyrma hodinámi.JEDEN ZEMÄN(spytuje sa harfeníka):Starčok môj drahý! Nože
nám povedzte, či ste mnoho sveta pochodili?HARFENÍK: Ver pán môj, povymetal som ja už všetky kúty celej Európy. Dalej som ale
nebol, hranic Európy som neprekročil.ZEMÄN: Ale čak? Hudby a spevu nikde vo svete tak neobľubujú, jako u nás?HARFENÍK: Jesú ono stupne v tejto obľube dľa povahy rozličných národov. Ale môžem
povedať, že hudba a spev viac-menej každému národu sú milé, a harfeník všady je
vítaný. Hudba je všeobecná reč ducha, ktorej každý bez rozdielu jazykov rozumie.
Ešte len aj ten divoký Turek rad vidí harfeníka, rad načúva jeho spevy.ZEMÄN: Boli ste aj v Turecku?HARFENÍK: Sedem celých rokov som tam meškal. Vybralo sa nás tam do tridcať
kamarátov. Mali sme tam dobré časy. Mnohí zašli až hen do aziatického Turecka.ZEMÄN: Ach, že ešte aj ten pohan Turek spev a hudbu obľubuje!HARFENÍK: Spev velmo obľubuje tiež, a rad počúva fantastické poviedky. Aj šesť
hodín presedí krížom kolenačky, čo ani vláskom nehne: len si fajčí, a keď sa mu
rozpráva, celý je uchom.JEDEN DRUHÝ ZEMÄN: Nože, keby nám náš svetaskušený spevec dajakú peknú pripoviedku
vyrozprával.VŠETCI: Prosíme, prosíme!HARFENÍK(myslí chvílu):Vyrozprávam teda jednu poviestku,
ktorú som aj pred sultánom rozprával a za ktorú si ma velmi bol oblúbil.VŠETCI: Čujme! čujme!HARFENÍK: Boli raz štyria bratia; jeden bol starý 60 rokov, druhý 40, tretí 20, a
najmladší, ešte v kolíske, mal teprv 3 mesiace. Všetci štyria zomreli v jeden deň.
Ten najmladší v kolíske prišiel do neba; ostatní traja ale boli odsúdení do pekla.
Keď ten najstarší počul od Boha všemohúceho tento výrok svôj, povedal: „Bože môj a
Pane môj! Prečo si ma odsúdil do pekla?“ Boh všemohúci mu odpovedel: „Preto, žes
chodil po cestách hriechu, klamal si, zlorečil si, bols nemilosrdným, neodpustils
nikomu viny, pomstil sas na každom, bol si lhárom.“ — Šestdesátročný odsúdzenec
preriekol na to: „Pane môj a Bože môj! Prečos mi teda nedal zomreť radšej v
mladostí mojej, kým som bol nevinným, alebo aspoň prečos neukrátil aj môjho veku
na zemi, tak jako môjmu mladšiemu 40-ročnému, alebo ešte mladšiemu 20-ročnému
bratovi, žebych nebol mal času tolké mnozstvo zlého spáchať, žebych nebol mosel do
tohoto mesta muk?“ Na to povie Boh všemohúci: „Že som ti dlhý vek dal na zemi, to
bola milost moja! Tým som ti dal času ku pokániu. — Odejdi odo mňa, činitelu
nepravosti!“Ten druhý, 40-ročný bratr sťažoval si tiež a riekol- „Pane môj a Bože môj! Prečos
mňa odsúdil do pekla?“ Boh všemohúci mu odvetí: „Nezachovával si ani jednoho z
prikázaní mojích, neposlúchal si prorokov, bol si ukrutníkom, tropils na svete
rozbroje, prenasledovals ludí a trpkés mnohému pripravil hodiny, rozprádals
darebné hádky a kalils luďom pokoj, a nikdy nezasadil si sa za pravdu, nikdys
netrpel za čest môjho mena.“ — Na to zažalostí odsúdzenec: „Ach Pane a Bože môj!
Prečos aj mne neučinil tej milosti jako najstaršiemu bratovi môjmu, prečos mi dal
zomreť už v 40. roku, prečos aj mne nedaroval dlhší život na zemi, žebych aj ja
bol mal času napraviť život môj?“ — Odpovie mu Hospodin, Boh všemohúci: „To som
učinil preto, lebo som vedel, že bys pokánia nebol učinil, ba že bys čím starším,
tým horším sa bol stal. A za 40 roku dosť si mal času k dobrému. — Odejdi odo mňa,
činitelu nepravosti.“Ozval sa aj bratr tretí, 20-ročný, a riekol: „Pane môj a Bože môj! Za čo ja mosím
do pekla?“ — Odpovie mu Boh všemohúci: „Len málo rokov žil si na zemi a spáchal si
hriechov, čo písku v mori. Bol si výstupníkom, kládols úklady nevinnosti, neuctil
si starších, život si viedol prostopašný.“ — Na to ohlási sa odsúdzenec zase:
„Pane môj a Bože môj! Prečos teda nedal aj mne viacej času a príležitosti, jako
mojím dvom starším bratom, abych sa bol mohol polepšiť; prečos mňa vzal tak
mladého zo sveta? Alebo prečo som aj ja nezomrel radšej tak jako najmladší brat
môj hned v kolíske mojej?“ Boh mu odvetí: „To som učínil preto…“(Královský posol s velikým listom a pečaťou vkročí dnu.)KRÁLOVSKÝ POSOL: Ktorý je pán tohto hradu?BRÁNECKY: Ja som.KRÁLOVSKÝ POSOL: Jeho královská milosť náš slavne panujúci král uhorský, posiela
vašej urodzenej milosti pozdrav, a spolu aj tento najvyšší milostivý královský
rozkaz, dôverujúc vo vernosť urodzenej milosti vašej, že všetko možné urobíte, keď
jeho královská milosť a krajina naša pomoci a obetavosti vašej potrebuje. Podobné
rozkazy od jeho královskej milosti obdržali a obdržia dnes-zajtra aj všetci
ostatní urodzení stavové krajiny.BRÁNECKY: Úctu a hotovú službu moju obetujem jeho milosti královskej. Rozkaz jeho
královskej milosti, nech je on jakýkolvek, bez odkladu vyplním. Jeho královská
milosť môže na moju vernosť a oddanosť jak k jeho milosti královskej, tak aj ke
krajine naveky rátať. Zaneste môj pozdrav a moju úctu jeho královskej apoštolskej
milosti.(Posol odíde.)(Bránecky otvorí královsky list, prečíta sám pre seba, potom
prehovorí.)Urodzení páni bratia moji! Podobné rozkazy jako je tento, aj vás už čakajú vo
vaších hradoch. Pohan Turek zase zle hospodárí v krajine našej. S trikrát sto
tisícmi vojska vtrhol sultán do Uhorska, Belehrad padol a obrátený je na popol.
Teraz pritiahol Turek k Petrovaradínu a tábor jeho je rozložený až po Vukovár.
Pléni, páli, morduje, neodpustí ničomu, čo je živé. Jeho královská milost vyvoláva
veškeré zemänstvo k obrane koruny a krajiny. Okamženia sú drahé, král a vlasť nás
volá!VŠETCI(povstávajú):Za krála a krajinu krev našu a životy
naše!{Všetko sa rozíde, len Bránecky a Evička zostanú sami.)BRÁNECKY(vezme pero a papier a napíše v chytrostí čosi; potom to podá
Evičke):Manželko má drahá! Ty si zostrašená. Buď pokojnej mysli!
Mňa povinnosť volá. Krajina je v nebezpečenstve, ja zajtra tiahnem do tábora. Ty
zostaneš tu. Spravuj a drž v poriadku statky a panstvá naše. Ja dúfam v Pána Boha,
že nám bude na pomoci. Dúfam, že sa ešte navrátím. Jakby ale vôla Božia bola
inakšia, — tu máš toto písmo, tys dedičkou panství mojich.(Podá jej
písmo.)EVIČKA: Som prekvapená rozkazom týmto. Ale bych nechcela, abys ho nevyplnil. Ťažko
ťa púšťam, ale vo mene Božom choď; tiahni proti Turkovi pohanovi, nech neplieni
milú krajinu našu. Cítim aj ja povinnosť k vlasti a ku královi. Nebe nech vám
pomáha zvíťaziť! Ja ťa, milý manžel môj, v ochranu všetkých andelov božích, v
ochranu samého všemohúceho porúčam Boha, a každý deň v modlitbách mojích porúčať
budem. — Toto ale písmo(roztrhá písmo a kúsky vráti mu
naspak)neprijímam. Statkov a panstvá bez pána — nepotrebujem,
nechcela bych.(Padne mu do náručia.)Ale čas po čase,… čo aj
len maličkú spravu…BRÁNECKY: Každé dva mesiace donesie ti posol chýr o mne. Pán Boh s tebou! Teraz
idem rozkazy povydávať, zajtra nás zore nesmejú tu zastihnúť.(Odíde.)EVIČKA(sama. Obráti sa k obloku, zloží ruky a pomodlí sa):Hospodine. Bože silný! Nedaj dlho trpieť nešťastným bratom a sestrám našim tam
dole od barbarstva tureckého. Sprovoď ty sám štastlivo kresťanských bojovníkov
tvojich, sprovoď štastlivo aj môjho milunkého manžela. Boží Synu Kriste Ježiši,
pomáhaj veriacim tvojím k víťazstvu! Boží Duchu Svätý, naplň srdce všetkých
našich, naplň aj zmužilé hrdinské srdce môjho drahého muža a pána vierou a
hrdinstvím nepremožitelným, aby sa mi jako víťaz vo sláve triumfu navrátil zas
zdravý! Vy strážni andelé, ostríhajte mi ho v nepriatelskom ohni! Do Božej a do
vašej ochrany si ho porúčam vo mene Krista ukrižovaného. Amen.HARFENÍK(vstúpi dnu):Ďakujem za dobrotu a milosť, mne od
urodzenej milosti vašej tak bohate preukiazanú; a keď sa dnes ďalej ubieram
svetom, — zostaňte tu s Pánom Bohom!EVIČKA: Starčok môj milý! Ja bych vás volačo prosila. Neodchoďte, zostaňte teraz
na našom hrade. Ja, jak viete, zostanem tu sama. V hodinách smutku vy by ste boli
a vaša ľúbezná hudba tešitelom, a jako starec skušený, aj mojím radcom, v časiech
týchto nebezpečných.HARFENÍK: Mile rad vyplním žiadosť urodzenej milosti vašej. Zostanem.(Evička a harfeník odídu.)BRÁNECKY(prijde dnu):Rozkazy som vydal, poslov na všetky
strany rozposlal, dva tisíc chlapov na koňoch bude do tretej rannej pohotove. O
štvrtej sa pohneme k Budínu. — Život môj vo vojne bude v nebezpečenstve — trafilo
by ma potkať nešťastie — polovic majetku by jej odškriepili…(Vytiahne
písmo z vačku.)Toto písmo jej predca zanahám tu v tomto jejím
stolíčku.
|
Podhradsky_Svarna-Skalicanka.html.txt
|
Ako učil starý učiteľ v TurzovkeJe pekný deň, poďte, deti,[1]do zahrady a tam si porozprávame niečo veselého.Hľa, tu sú kvetiny; či viete, ako sa volajú?Klince.[2]A viete, z čoho vyrástly?Zo semeňa.A z ktorého?Z klincového.Čo myslíte, keby som bol nasial na túto hriadku semä nevädzové,[3]či by tu boly vyrástly klince?Deti sa smejú. Nie klince, ale nevädza.Poďme ďalej. Hľaďteže, tu je mladý stromček; ako sa volá?Slivka.Pozorujte, z čoho vyrástla.Pane učiteľ, ja viem : hľa, tu z toho koreňa starej slivy.Z koreňa starej slivky? To stojí za to, aby sme sa presvedčily; odhrabme zem.Skutočne, z koreňa starej slivky vyrástla mladá slivka.Povedzte, či ste ktorý videl, že by z koreňa starého štepu vyrástla borovica?Deti sa zase smejú. Pane učiteľ, to je nemožné; zo štepu štiepok, z borovice bôrik.Mám radosť, dobre súdite.Pozrite, tu mám hrušku. Čo to tu vidíte?To sú vrúbiky.A čo myslite, z ktorého stromu som narezal vrúby?Z inej hrušky.A keby som bol narezal prútiky zo štěpu, slivky, vrby, topoľa, duba a smreku a zaštepil
na túto hrušeň, čo myslíte, či by sa boly prijali?Ha — ha — ha — ha! Deti sa vesele chichocú. Jaj, pane učiteľ, všetko by to uschlo.Ale keby tak predsa níektorý hospodár očkoval ružu očkom z duba, čo by — —Ha — ha — ha — ha! Pane učiteľ, všetci ľudia by sa mu vysmiali, že je šalo.Máte pravdu; takej pošetilosti by sa nedopustil žiadny hospodár, žiadny zahradník.Pozor, deti! Tamto je hniezdo.Už vidím, teraz[4]vylelel starý, to je pinka.[5]Ano, to je pinka; včera som pozrel do hniezda a uvidel som v ňom štyri mladé vrabce.Jaj! vykríkli všetci žiaci. Pán učitel žartuje, to boly zaiste mladé pinky.Múdre deti — vravel učiteľ sám k sebe — ony to vedia, ale mnohí ministri a učenci toho
nevedia.Nože, keď ste tak múdre, povedzte, či sa kedy matke vašej přihodilo, keď podsypala
vajcia husacie, že sa jej vyliahly kurčatá?Ha — ha — ha — ha! Jaj, dnes pán učiteľ stále len žartuje.Pst! Ticho! Počujte, čo to spieva?Všetci volajú: Viem, viem, to je sedmihlások.Dľa čeho ste to poznali, veď ja nikde sedmihláska nevidím.Pane učiteľ, iste sedmihlások, ja ho poznám podľa spevu.A tak, podľa spevu? Ale vrabec je huncút, snáď vás chce ošudiť a naschvál spieva ako
sedmihlások.Nie, nie, pane učiteľ, každý vták spieva, ako mu zobák narástol. Vrana kráče, pinka
pinká, škovránok škvrliká, lastovička šteboce, sliepka kodkodáka.Počujte, deti, sú predsa niektorí vtáci, čo sa naučia aj inému spevu. Keby ste napríklad
kanárikovi hraly na hrací stroj tak, ako spieva pinka, on by sa priučil aj spevu pinky; čo
myslíte, bola by potom z kanárika pinka?Hja, to nie, bo by bol stále kanárik, nech by nôtil akokoľvek.Aj potom by to bol kanárik, keby ho ľudia pinkou volali?Ano, kanárik je vždy len kanárikom.A povedzte, prečo je nemožné prerobiť kanárika na pinku?Pane učiteľ, to je nemožné; snáď to tak Pán Boh káže.Pravdu máš, tvory z rúk božích sú úplné, dokonalé a tvrde vzdorujú premene. Pinka sa
narodila so svojim hrdielkom, preto si nôti svoju pieseňku; tá je v jej krvi, tú dal jej
sám Tvorca. Tiež kanárik; vlasť jeho je na ostrovoch pri ďalekej Afrike a keď ľudia
zaviezli ho až k nám, on predsa nezabudol svoj spev, spev svojej matky a nôti len svoju
starú pieseň.Mám vtákov rád, rozprávajme si o nich eště niečo.Či ste videli, ako sa vtáci v jaseni sťahujú do teplých krajín.Áno, celé kŕdle ich letí vysoko v povetrí; videl som špačkov sa sťahovať.Či so špačkami leteli aj bociani, prepelice, škovránky, lastovičky?Nie, nie; špačky letia zvlášť, prepelice zvlášť, bociani zvlášť.Pravdu máš. Vtáčky síce pobesedujú s vtákami z cudzieho rodu, ale celkom drží každý rod
dovedna; oni si rozumejú majúc jednu reč, oni majú tiež rovnaké spôsoby a rovnakú potravu
požívajú. Svoj k svojmu; holub k holubom, vrabec k vrabcom.*Teraz starý učiteľ zvážnel a zamyslel sa.Deti milé! Dobre sme sa zabávili, však áno? Ale nemyslite, že som vás viedol ku klincom,
mladej slivke, hniezdu pinky len pre púhu zábavku. Nie, dnes ste poznaly pravdu velikú,
pravdu svätú.Rozpomeňte sa, z ktorého semena vyrástly klince, z ktorého koreňa mladá slivka a ktoré
mláďatá sme našli v hniezde pinky.A teraz povedzte, čo ste vy, keď ste deti rodičov slovenských?Deti volajú: Slováci!Dobre, deti milé, ešte raz mi to povedzte.Deti kričia: Slováci, Slováci, Slováci!Keby som bol ku klincom zapichnul tabulku a napísal na ňu: To sú nevädze, či by to
naozaj boly nevädze?Nie, nie, klince; klince sú vždy len klince.A keby vás kto volal Hotentotmi, či by ste nimi boly?Nie, nie; Slovák je vždy len Slovákom, nech ho akokoľvek prezývajú.Či prestal byť kanárik kanárikom, keď nôtil ako pinka?Nie, nie!A keď by ste sa vy priučily jazyku cudziemu, či by ste už prestali byť Slovákmi?Nikdy! Čo je Slovák, to je Slovák.Pravda, svätá pravda. Keby aj o sebe niektorý šialenec tvrdil, že je Hotentot, ak je z
rodičov slovenských, teda je Slovák. Z koreňa slivky vždy len slivka.A keby ste sa prestehovaly na Dolniaky lebo až do Ameriky?Všetko jedno, Slovák je Slovák. Kanárik je zvieratko, previezli ho až z Afriky a zostal
rodu svojmu verný.Mám radosť, milé deti, deti slovenské. Pomodlíme sa. Zdvihnite oči k nebu a proste Boha,
aby vám poznanú dnes pravdu nikdy nikým nedal vyrvať zo srdca.Otče náš, ktorý si na nebesiach — — —Starému učiteľovi pri celej modlitbe chvely sa ruky.[1]Čte se:děň, poďtě, děti; slabikyde, te,
nečtou se dě, tě, ně, ačkoli se háček nedělá.[2]Karafiáty.[3]Nevädza = chrpa.[4]Teraz sa čte tvrdě: teraz.[5]Pěnkava.
|
Kalal_Narodnie-poviedky.html.txt
|
OsobySAMOSLAV BOHDAN KRASOŇJANKO HÁZIK, jeho priateľMARTIN SOVIAK, furman a pytlikárFABIÁN BEZNOŽEK, mešťan a majiteľ nitiarskeho obchoduALŽBETA, jeho ženaTEREZA HOSTISLAVA, ich dcéraKRIŠTOF, ich chlapecVLASTIMILA HAJSKÁVALENTÍN PREHRADSKÝ, učenecVOJTECH CHVOJAN, zámočníkKAŠPAR BÚTH, vrchný radca polícieJAKUB BOSÝ, jeho rodinaJAROMíR PELIKÁN, nakladateľBLAŽENA BORCOVÁMARTIN DOBROĽUB OTAVSKÝONDREJ ZÁTOŇKA, mlynárBARBARA, jeho žena
|
Kukucin_Obeta.html.txt
|
Zemanova láskaV michalskom hlavnom hostinci sedelo podvečer niekoľko mladých úradníkov slovenskej
sporiteľne pri pive.Naďabil sa ta starý šafraník Kohútik. Bol známy v celej stolici, povestný svojimi
žartami i zaujímavými rozprávkami.— Báťa Kohútik, sem sa, medzi nás, — volali na neho mladí úradníci. — Aspoň zaplatíte za
nás cechu.— No, na to ma vy, mladí páni, dnes nenaberiete, — uisťoval starý Kohútik svojich
mladých priateľov, prisedajúc si k nim. — Ešte, vraj, cechu platiť za vás! To by bolo! Čože
by ste potom robili s toľkými peniazmi, čo v úrade beriete?!— Dajte pokoj, báťa Kohútik. Horká naša bryndza. Beztak sme samá dlžoba.— To by bolo fajn! A kamže by ste tie peniaze podievali? Slobodní ako vtáci, ženy, detí
neživia, sa to doma u rodičov stravuje a ešte by to malo dlžoby. Keby vám len veril! Ba
máte život, že vám ho môže každý závideť.— Že vás huba nebolí, takto nás pichať, báťa Kohútik! — Radšej by ste nás mali
poľutovať. Živoríme celý život a jakživ k ničomu neprídeme. Ani poženiť sa nemôžeme. Musíme
stáť osamelí ako kôl v plote.— A čo by ste sa nemohli poženiť?! Prestaňte do hostinca chodiť, gazdujte a vyživíte
ženy.— Ký čert by mohol gazdovať z pädesiatzlatového platu! — rozčuľuje sa Stehlík, vysoký,
statný šuhaj iskrivých očí.— Všetko sa dá, len keď človek chce — mieni starý šafraník. — Na pädesiatich zlatovkách
naveky nebudete, budete mať šesdesiat-osemdesiat. Dobre sa oženiť a pôjde to. Vyženiť,
mladí páni, vyženiť treba.— Len nám poraďte bohaté nevesty, baťa Kohútik — žartujú mladí úradníci.— Hm, hm, poradiť, poradiť. Ešte i do toho ste leniví. Poobzerajte sa, mladí páni.
Pečené holuby nebudú vám lietať do huby. Partií jesto dosť, len treba mať oči. Máte ich
dosť na všetkých stranách. I tu v Medvedzom má Ondriš Horička dcéru na vydaj, dievča ako
lusk. Tam, veru, majetku jesto, ten človek dá s ňou istotne dákych osemdesiattisíc zlatých.*Keď starý Kohútik o hodinu odišiel, počaly sa jeho slová michalským mládencom
rozležiavať v hlavách. Možno, že neradí zle, žgrľoš starý. Neškodilo by niečo sprobovať.*Keď bol o tri mesiace v Medvedzom hasičský majáles, dorukovalo naň s poltucta
michalských mládencov, počnúc od fešného účtovníka sporiteľne Kolárika, až po mladého
doktora práv, Strechu, sotva vyšlého zo škôl. Všetci by sa lepili na Vieru! Ale zabávajú sa
zle. Škoda im bolo prísť do Medvedzieho na majáles. Zabávajú sa mizerne. Okolo Viery
Horičkovej otáča sa voľáky čudák.Poznávajú ho. Je to Julo Tomčáni, kancelista stoličnom dome, sedmoslivkár z Fiačíc. No,
na moj’ pravdu, malaže si aj koho vybrať švárna dcéra Horičkova!Zvesť, že sa Viera Horičkova zabávala na majálesi s maďarónom Tomčánim, rozniesla sa
čosi-kamsi po polstolici. Slovenská spoločnosť odsudzuje Vieru, maďaróni zasa Tomčániho.Prvý raz ju zazrel v Michale na jarmoku. Viezla sa na ľahkej bryčke, sama poháňala.
Vietor zvlnil jej zlatisté kadere, pekné modré oči zažiarily radostne, keď sa kone pustily
do bujného behu. Všetko na nej také ľahké, také splývavé, jako hmlistý závoj.Julo Tomčáni ju videl na michalskom námestí. Kupoval s kamarátmi medovníky, aby
neprišiel dnes, v deň jarmoku, domov s prázdnou rukou.— Kto je to? — spytuje sa Vila Záhorského, ukazujúc na peknú neznámu.— Nepoznáš? Horičkova dcéra z Medvedzieho.— Toho statkára či šafraníka?— Toho. Páči sa ti?Julo Tomčáni neodpovedal. Krásna dievčina zaujala ho tak, že by trpel, keby mal jej
pôvaby rozoberať pred inými.Vracia sa s priateľom Vilom do úradu. Ako graciózne sedí tá ženská! A preca jako
prirodzene, bez afektovanosti. Bol by sa za ňou rozbehol videť ju, dívať sa do tých
krásnych mladých očí, veselých a smelých. Kde sa to len berie toľko gracióznosti v
sedliackej či šafraníckej dcére?!Čo na ňu, panslávku, tak myslí?! On, zeman, uhorský vlastenec so zadlženým otcovským
majetkom! Je to hlúpe, neprirodzené. Jej je beztak súdený dáky ten zazobaný šafraník, jemu
zemanské dievča. A či by preca nie?!Ide na obed do hostinca. Inokedy číta noviny, žartuje s kamarátmi. Dnes sa voľáko
zamýšľa. Je dákysi nesvoj. Keď vychádza popoludní z úradu a kráča námestím — ráno sa z domu
vozieva, z úradu chodieva domov, na druhú dedinu pešky — zdá sa mu, jako by bol len pred
chvíľkou videl uchádzať na pekných pejkách to pekné dievča, to strídža panslávske. Taká
veselá, pružná mladica. Jako švihla tým bičom, jako jej vetrík zvlnil tie krásne zlaté
vlasy.Hlúposti, hlúposti, Julo. Nebude nikdy tvoja. Umieňuje si nemysleť na šafraníča, a čo by
priam bola driečna. Obzerá si mestské slečny. Je dosť iných pekných dievčat na svete. I
jeho maďarská spoločnosť ich má dosť vo svojom strede. Či je nie Etela Honécych hotová
krásavica so svojimi gazelími nôžkami, havraními vlasmi, koralovými perami, dlhými, jakoby
zafáťolovanými mihalnicami?! A čo Berta Vámošová, nová učiteľka na meštianskej škole?!
Vravia, že by ju mohol maliar maľovať. Telo jako socha, plná, mohutná. Husté gaštanové
vlasy, zelenavé, šibalské oči; a ten úsmev! A tucty iných pekných ženských. Prečo nechal
oči práve na tom šafraníčati?!Trápi sa tak v úrade týždeň-dva. No, nemôže to ďalej vydržať. Sdôveruje sa ženatému
bratrancovi, tabulárnemu sudcovi, ktorý trávi prázdniny v rodičovskej kúrii svojej ženy v
súsednej dedine.— Počuj, Béla, ja akoby som upadal do dákej duševnej choroby.— Ba ešte! A čože ti je?— Mám takú fixnú ideu. Stále ju mám pred sebou, pri jedení, na prechádzke, pri práci v
úrade, ba ešte aj v noci, pri spaní. Umieňujem si, že si ju vyhodím z hlavy. Všetko
nadarmo. Máta ti ma znova. Musím na ňu mysleť. Dakedy mi je hrozne, na môj’ dušu, hrozne,
Béla môj. Bojím sa vše, že sa od toho zblazniem.— Strašné! A jakú to máš fixnú ideu?— Ale jedno dievča sa mi tak v hlave pletie. Dakedy nemôžem pre tie myšlienky spať, v
úradnej práci sa ti mýlim, zamýšľam sa, odpovedám na otázky jako vo snách. Ešte ma odvezú
do blázinca z toho úradu!— Dievča? Jaké dievča?— Ale dcéra jedného statkára.— Videl si ju?— Videl.— Ach, ty blázon, ako by si naľakal človeka! Veď je to láska, Julo môj, láska.— Ale choď! Myslíš to naozaj?Mladý zemanský krásavec sa chytro rozhoduje. Musí byť moja. Áno moja a nikoho iného.Len ako sa k nej dostať?A prvá príležitosť prichádza jako na zavolanie. Medvedzie si podalo žiadosť, aby si
smelo vystaviť cintorín na Hladomeri, neveľkom vŕšku pri obci.Prosba je už zaležaná u vicišpána.Posúri ju u slúžneho Morvayho i u stoličného podnotára Eleméra Belnaya, vicišpánovho
miláčka.— Počuješ, Gábor, boli sme ti v Medvedzom na hasičskom majálesi.— A čo ta chodíte, medzi také sedliacke pľuhy!— Čo ta chodíme?! Na jar budú voľby. Treba chodiť medzi sedliakov.— Veď ja nedbám. A čo sa vám tam stalo? Vari vás len nenabili?— Ba ešte čo. Ale rychtár nás prosil, aby sme posúrili prosbu. Majú ju, vraj, podanú.
Chcú si zriadiť nový cintorín.— Poviem vicišpánovi.A tak iste nahuckáva na vicišpána Eleméra Belnaya. Sám pomáha hajdúchovi a pisarke
vyhľadávať žiadosť Medvedzieho.Vicišpán odvrkuje:— Ale nech si pre mňa spravia tie pľuhy sedliacke cintorín trebárs v —! Choďte ta so
traja s komisiou. Obzrite si ten Hladomer.Komisia pozostávajúca z Morvaya, Belnaya a Tomčániho je hneď hotová. Odpíše sa
medvedzkému rychtárovi. Vŕštek si komisia obzrela. Hotové.Olevrantovali u Horičku. Preukázal sa dosť taký šafraník. Mali čokoládu, maslo k chlebu,
tortu i ovocie. Venujú sa i domácej slečne. Horička im ukazuje svoje kone, psov. Julo
Tomčáni púšťa ochotne kamarátov popredku, i do maštale. Sám zostáva so slečnou Vierou.Viere sa mladý zeman páči. Je taký slušný, mužný, vyzerá taký melancholický, nevšedný,
nie dotieravý. Ktorúsi nedeľu v lete bolo niekoľko mladých ľudí na Pustom hrade. Michalskí
mládenci. V ktoromsi hradnom zákutí rozletely sa pred nimi ramená splynuté v objatí. Veľký,
fešný mužský v bielych šatoch, dáma v modrých so slnečníkom.Hanba, hrôza, tak sa zabudnúť dcéra takého Slováka!Lebo veď párik v zákutí Pustého hradu nebol nikto iný ako — Julo Tomčáni a Viera
Horičková.Tomčáni dlho neokolkoval, ale prehovoril vážne s Vierinmi rodičmi. Do Horičku jako by
bol hrom udrel. Jeho dcéra, jediné dieťa v rukách zemana, maďaróna! Ach, jako nenávidel
celé to plemeno! Veď on a stá jeho druhov trávili život v šírom Rusku v biede, v strádaní,
v lopote, blúdiac od dediny k dedine s tovarom len preto, aby si niečo usporili a vrátiac
sa domov, vykúpili majetok niektorého dogazdovaného zemanského statkára.I jeho. Horičkov dom bol kedysi zemianskou kúriou. A hľa, on zvíťazil nad tou fajtou!
Získal nazad pôdu, ktorá bola pred storočiami jeho sedliackym predkom násilne odňatá. A tú
istú pôdu mal by zas len tak nemilobohu odstúpiť zemanovi?! Milý Horička brojil proti
Tomčánimu. Prijal ho odmietave.— Vy ste zeman, maďarón, moja dcéra Slovenka, zo sedliackeho rodu. Vy sa k sebe nehodíte
— hovoril mu.Nedal sa obmäkčiť dcérinym plačom, ani dohováraním svojej ženy.Ale, hlúposti, vykúri sa jej to z hlavy!Peknej Viere sa to z hlavy nevykúrilo. Zosmutnela, netešila ju práca, ani zábava,
nechutilo jej jedlo. I spánok ju obchádzal. Každú chvíľu vybehla do sadu a blúdila v ňom
ako vo snách. Krásavica počala vädnúť.Horičková upozorňovala muža na dcéru.Starý Horička bol síce hlaváň, ale nezniesol, aby jeho dieťa trpelo.— Keď je už tak do neho spochabená, nech si teda urobí, ako chce. Čo si navarí, to si
zje — hovoril.A bývalý šafraník, terajší statkár pociťoval úprimnú otcovskú radosť, keď jediná jeho
dcéra zase oživla a vyspevovala po dome alebo hrala na klavíri ako predtým.Na druhú nedeľu šiel Horička i s bratrancom na priepačky do Fiačíc. Stará Tomčánička
prijala ich so synom so zemianskou dôstojnosťou i roztomilosťou. Poukazovala im
hospodárstvo. Maštale plné lichvy, v chlievach ošípané, hydiny po dvore a na vode celé
kŕdle, v ovčiarni vyše sto oviec. I obed chutil Horičkovcom znamenite. A zariadenie v
starej zemianskej kúrii sa im tiež dosť pozdávalo Keď sa večer viezli bratranci na bryčke
domov, nemohol sa Jožo Horička zdržať poznámky:— Počuj, Ondro, hovorí sa o nich, že idú na mizinu! Ale to vari, nebude ani pravda.
Možno, že mali kedysi viac, jedno-druhé odpredali. Ale zato je to ešte vždy dosť pekné
gazdovstvo.— Veru sám by som nebol veril, že to s nimi tak vyzerá. Zadĺžené to bude, nuž, ale taký
pekný majetok má aj svoju hodnotu. A veď by som už s tou Vierou čosi dal. Ak toho nemajú
tak mnoho napožičané, však sa oni vyplatia.Starý Ondro Horička vtedy ešte nevedel, že bol oklamaný. Lebo veď s Tomčáňovci vyzeralo
to naozaj zle. Maštale skoro prázdne. Nestačilo sa im vyliahnuť a trochu podkŕmiť tých pár
kuriat a húsat, už ich museli predávať. Horu vytínali dosť mladú. Oviec mali len so dvacať
a na syr mali nabrané aj dve-tri stovky preddavkov. Nedávno predávali jednu z posledných
troch kráv. Vedeli síce, že robia strašnú hlúposť. Nuž, ale čo mali robiť! Bolo treba na
úroky a srážku zmenky v sporiteľni v meste. Aj iní veritelia upomínali ustavične. Tak sa
len všetko predávalo, aby sa predišlo protestu alebo žalobe. A pri takom hospodárení nie
div, že dom i gazdovstvo boly čosi-kamsi ako vypľundrované.Keď mali prísť Horičkovci na priepačky, počala stará Tomčánička od priateľov, príbuzných
a súsedov sháňať a požičiavať ošípané, kravy, ovce, husy, kuratá, ba i strieborné náčinie,
sluhov a slúžky. Ženy bielily vápnom kúriu zvonku i zdnuká chodby, kuchyňu, maliar z mesta
vymaľoval nanovo izby, stolárski pomocníci leštili staré náradie. Celý dom bol ako
vynovený.Keď bývala Viera už ako Tomčánička vo Fiačiciach a rodičia ju časom navštívili, prišlo
sa pomaly na všetko. Starý Horička žasol nad vyrabovaným gazdovstvom a nechcel pomáhať, ba
ani dcére nechcel veno vyplatiť.— Do takého bankrotu nebudem strkať svoje mozoľné groše, — zariekal sa.Tomčáňovcov spredali. Nebolo tomu ešte ani rok od svadby. Kúria i s gazdovstvom šla
odpoly zadarmo. Kúpil to žid Feuerstein. Horička ich mohol zachrániť triciatimi tisíckami.
Beztak chcel dať s Vierou aspoň pädesiat. Ale vidiac, že ho stará Tomčánička oklamala,
zatvrdil sa a nechal šesdesiattisícový majetok odfeľať za bagateľ.Ba ani dcéru nešťastnému Tomčánimu nenechal. Viera neprežila úpadok svojho muža vo
Fiačiciach, ale už pár týždňami vopred odviezli ju rodičia i s výbavou k sebe.Tak stratil Tomčáni naraz ženu i otcovský majetok. Úder krutý. Matka, hrdá stará
zemanka, prežila ho iba pár mesiacmi.Julo bol dákeho polroka jako bez seba. Blúdieval poľom, hájom, zatváral sa do
najtmavšej, najodľahlejšej izby osamelého domku, kam odišiel bývať. — Neraz ani nespal,
nejedol, týždeň sa v úrade neukázal. Už zaviedli proti nemu i disciplinárku. Ale on si z
ničoho nič nerobil. Myslel na ženu, milovanú, zbožňovanú, čo ho neverne opustila. Raz — za
mesačnej noci — zašiel až do Medvedzieho a prikradol sa ku kaštieľu nenávideného tesťa.
Odvedie si ženu po dobrom či po zlom. Ozval sa zúrivý štekot dvoch hafanov, zabohovanie
Horičkovo, a Julo vracal sa domov sám. Časom počaly sa hojiť i jeho rany. Spamätal sa,
zmenil sa.Úpadok bol preň krutým napomenutím. Zvážnel, zmúdrel. Nechal stoličný dom a vstúpil do
služieb jakéhosi belgického veľkostatkára v súsednej stolici. Keď po pár rokoch Belgičan
majetok parceloval medzi okolitých sedliakov, viedol mu to Tomčáni, vyjednal si tretinu
zárobku a zarobil si za dva roky so tristotisíc korún. Zakúpil sa doma v rodnej stolici a
žije šťastne i s rodinou. Oženiť, oženil sa ešte jako hospodársky úradník. Vzal si chudobné
zemanča. Ani výstroj nemala. A hľa, stala sa z nej veľká pani.Viera Horičková neprestala muža milovať, ani keď ju rodičia násilne odlúčili. No,
citlivá duša neprežila dlho rozlúčenie. Vädla, chradla. Zomrela prv, než sa zakúpil Julo
Tomčáni v tretej dedine od nich.
|
Kompis_Zemanova-laska.html.txt
|
Stmilo saByť a nezaniknúť, mať život, bojovať, zachrániť sa! — to bol slovenský výkrik, čo sa mi
tlačil z hrdla von, keď nás šli drancovať, mučiť, zabíjať. Nebolo čo rozhodovať sa, smer
bol len jeden. Hamletovské „byť či nebyť“ som s opovržením odmietol, pohŕdal som jeho
otáznikom, znel pre môj národ ako poníženie. Aké „nebyť“? Byť, len byť, za cenu života i
smrti byť, neprestať byť, kým dýchame krvou slovenskou — to bol ostatný zápas, čo nás
šľahal ako blesk, ako volanie, ako príkaz neodvratnej minúty. Nesmelo byť slabých. Bič
plietol na seba, kto váhal, utrpenie bez konca chystal si ten, kto zbehol z radov vojska, z
ktorého nesmel zradiť ani jeden. Bolo päť minút pred dvanástou.Tam som stál. Peklo už chrlilo na mňa hordy zloduchov, čierňava jeho dymu dusila moje
hrdlo, jeho zápach sa valil, aby nás kosil, ale nezakolíšeme. Boj je nám svedkom. Urputne
sa musí s nami biť, kto nás chce premôcť, boj o nás bude dlhý.Tam som stál a tam stojím i dnes opretý prsiami o pancier tejto ohyzdnej príšery, aby
som ju nepustil o piaď ďalej, lebo skrátil by sa môj život. Nepohnem sa, i keď ma
zaženiete! Ostanem na svojom mieste, budem volaním do boja, stanem sa myšlienkou, hrádzou
krvi slovenskej, dorúbem sa s drakom a jeho čeľadníkmi, ich koniec bude priepasť
zatratencov.Byť a nezaniknúť! — kričal som z plného hrdla, kým medzitým síra pekla sypala sa na nás
a z tlamy diabla hučala páľa ako chmúrava, ako podsvetný víchor. Ohava pustošenia valila sa
cez naše rady, vpád barbarov ničil, pálil, pľundroval, čo mu bolo v ceste. Moloch sa hnal
za obeťami vinných i nevinných; fúrie, čo ich vychrlila krajina Lucifera, besneli vo
vzduchu a na zemi, obzor bol čiernym popraviskom. Kde sa vzal tento kráter smoly a smradu?
Kto pustil na nás apokalyptickú zver zhuby?! Šikmooký zlosyn uvzal sa v posadlosti diabla
vniknúť až ku stánkom Božím. Neváhal prísť bez masky. Nahý a čierny dal sa vliecť na
reťazi, bil všetko, čo upozornilo na dôstojnosť Božskú i ľudskú, rúcal úctu k hodnotám na
zemi i na nebi, šliapal česť i čnosť, vzal ľuďom lásku, lúpil, zbíjal do poslednej omrviny
a nechal sa volať osloboditeľom. Svoju prítomnosť potvrdzoval hromadami trusu. Kde ho
nebolo vidieť?! Na ktorom chodníku nesmrdelo po ňom výkalmi?! V ktorom dome nenechal po
sebe lajná?! Na ktorom pašienku nepáchol hnilobou zdochlín?! Všade sa dostal zbojstvami,
všetko znešváril. Špinil rodiny, ulice, námestia, prznil krv panien, žien, detí, starien i
zvierat. Raboval, bral, kántril v dedinách i mestách. Vraždil a odvlákal hŕby národa ako
dobytok do ríše ukrutnosti, nezastavil sa ani pred plačom nemluvniat pri prsiach matkiných.Ostal nám nárek, ostali nám slzy. Z tých strán zeme pod Tatrami, kde kvitol pred chvíľou
život, ozýval sa bolestný ston rozutekaného a strateného ľudu. Kto mal silu preklínať
zloduchov pekla, preklínal, kto sa vedel modliť, zopäl pred Bohom ruky, modlil sa. Kto to
nevedel, v zúfalstve volal na seba smrť. Hrob chladný otvoril sa mu pri nohách, kdekoľvek
zastal.Ani Božia príroda neostala uchránená od hrôzy. Spríkrilo sa slnku svietiť na zem,
pokrytú mrakmi a dymom, nebolo ho dlhé dni, nepredralo sa vrstvami čmudu a zápachu, čo sa
kúdolil z údolí i hôr slovenských. Z ošarpaných dedín a polí ozýval sa hlas ponevierajúcich
sa zvierat, čo hľadali svoj domov. Zo záhrad čneli k nebu ohorené pahýle líp a jabloní ako
kostry rúk, čo sa zdvihli na ťažkú obžalobu. Ruiny múrov, jám, trosiek, zborením
postriekaných červenou krvou, jačali k temným blankytom ako na deň hnevu a súdu. Na
uliciach ležali mŕtvoly. Nemali príbuzných, nemali kňaza, nemali pohrebu. Iba kŕdle
havranov, krákajúcich po spáleniskách, oblietali padlých a mrciny, aby sa dostali k
strašnej koristi. Celé čriedy veľkých kotných múch vynorovali sa za pachom zdochlín, čo
rozkladali vzduch a mali zamoriť zem.To bolo všetko. To prišlo so zničením Slovenska. Už nebolo čo čakať, v čo dúfať, dielo
satana bolo dovŕšené, jeho príchod podesil naše duše.Bolo teda po druhej svetovej vojne roku Pána 1945, keď hrdosť slovenská bola zrazená do
prachu. Štát pod Tatrami ostal vyplienený, pustý. Už tu nič nežilo. Ani na zemi, ani vo
vzduchu, ani na vodách slovenských riek nebolo zbla z toho, že sme žili, zmizlo všetko ako
po vymretí. Na čo sa bolo dívať? Boh bol na nebi, satan na zemi a Slovenska nebolo.Padla Bratislava.Mati drahá! Metropola samostatnosti, tepna slovenského pulzu, naša pýcha života, dŕžava
poézie pred očami nám zomrela a nevstala viac. Bratislava, nedávno vzkriesená po tisícročí,
ležala znova mŕtva pri našich nohách.Čo bolo robiť! Kde sa podieť! Synovia pekla vrhli sa mi na krk ako supy na svoju obeť,
nebolo čo volať na raty, Slovensko bolo krajinou bez zákonov, Slovensko už nikoho
nechránilo. Zem bezprávia, ovládaná spodinou vyvrheľov, vrahov a kacírov, stala sa
neznesiteľne tesnou a temnou ako väzenie. Hmyz nám liezol po tele.Ó, boli chvíle, keď som banoval, prečo som nepadol vo svete na frontoch. Spomenul som
si, prečo som nezahynul, keď som bol na Ukrajine ostreľovaný tri razy letcami, prečo
dopadali míny a granáty blízo mňa a zachránil som sa. Prečo som sa musel vrátiť, prečo som
musel vidieť, ako pred očami mojimi sa odohráva dej ukrutnej slovenskej skazy! Pre toto som
si mal zachrániť život?Ach, nemyslieť radšej, neuvažovať, nevidieť nič. Chytiť sa niečoho, čo by zabilo
myšlienky.A skutočne. Vzal som rýľ, motyku a šiel som robiť. Fyzická práca mi priniesla úľavu
nervov. Tri týždne od rána do noci som sa zachraňoval kopaním záhrady. Bolo mi dobre,
chvíľami až príjemne, že som sa zbavil vedomia i pohľadu, i cítenia, i všetkého, čo mi
pripomínalo slovenskú záhubu. Nanútil som sa do práce, aby som zabil bolesť duše, ktorú som
už nemohol niesť. Bol by som si želal mať tri razy toľko pôdy na kopanie, len aby som to
pretiahol, kým bude možno.A nedalo sa.Prácu som skončil a utiahol som sa do samoty.I samota ma zabíjala. Izba mi bola áreštom. Netešili ma knihy básnikov, ktoré som denne
brával do rúk. Steny sa išli zrútiť na mňa. Celý svet so svojou hrôzou ma zavalil.
Nevydržal som, bežal som von.Ulice Bratislavy — strašný pohľad. Z krásy nášho mesta neostalo nič. Potkýnal som sa o
trámy, o trosky múrov, o vybitú dlažbu, o rozstrieľaný asfalt, zavadil som do elektrických
i telefónnych vedení, potrhaných a rozhádzaných po zemi, a haraburdia z vyrabovaných
obchodov a domov boli plné ulice. Nebolo premávky, ani ruchu chodcov. Ulice čpeli smradom
barbarov, otrhaní, špinaví aziati zaplavili mesto. Na Vajnorskej jeden z nich sa mi
postavil do cesty a vovliekol ma do zrúcaného domu. Musel som vyhrabávať zasypané mŕtvoly.
Iný pri Metropolke ma zahnal do pivnice vynášať debny vojenského skladu. Utekať sa mi
chcelo, keď som sa stretol s touto soldateskou, ktorá páchla alkoholom, smilstvom a
bohorúhačstvom. Všetci boli z hniezda satanovho. Opilcami hemžila sa naša metropola. Za dve
hodiny chôdze nestretol som v meste známej tváre.Žiadalo sa mi nadýchať sa trocha vzduchu. Bežal som na Kuchajdu, do lesa. Išiel som cez
vinohrady, ktoré už nemali gazdu. Rozryté bolo všetko, tam prešiel front. Plody našej zeme
už nebudeme oberať. Ako len smutno tu bolo. Ani vtáčkov som nevidel, tma ich vyhnala z
lesa.Chcel som sa započúvať do šumotu hory, zmámiť sa vôňou, nadýchať sa živicou, ihličím,
machom. A sklamal som sa. Tak ešte nehučali hory slovenské, ako som ich tu prvý raz počul.
Plakala celá príroda. Keď som si sadol pokraj chodníka, zaľahla na mňa nekonečná ťažoba. Vo
vzduchu nebolo slnka, trávy nemali zelene, mach nehrial. Hľadel som nemo dolu. Pohľad do
údolia na Bratislavu bol ako pohľad do hrobu. Tu ležíš, Slovensko moje, krajina krásy, zem
poézie, drahá mati naša! Synovia tvoji mohli by prežalostne kvíliť, keby smeli. Kto sa dnes
o nich stará?! Tam dolu zomiera národ.Sedel som pri umučenom Slovensku. Hodiny, dlhé hodiny jeho agónie vchádzali mi do duše,
zomieral som, ako nezomiera človek.
|
Dilong_Cesty-vyhnanca.txt
|
Prvý sen[1][2]Jak sladko, sladko spalo sa mi!
Sen ten nejde mi z pamäti.
Nebo zlatými plné vtáčkami,
pažiť — samé rajské kvety.
A tá vtač z neba sadá ko mne,
so mnou jak s bratom sa baví,
v uchu mi hudú piesne tajomné,
v oku divy božej slávy.
Ach, a tie kvety, sestry šumné,
tak sa vám ku mne tuľkajú,
očkom milostným hovoria ku mne,
dychom dušu napájajú.
A skiaď ten sen — tá zlatá chvíľa?
skiaď tie slasti neprebrané?
Oj, matko! Tvoja to vykúzlila
modlitba a prežehnanie!
Tys’ to nado mnou, stráž anjela
nad dietkom svojim si stála,
z Tvojho to oka vtač vyletela,
kvety ruka Tvoja siala.
A z toho sna život môj celý
jak potok sa mi pramení —
pod holubími on nebies kriely
šumie po zemskej zeleni.
I všetky túžby i nádeje,
čos’ kreslí duša únosná,
i pieseň v srdci mojom čo zneje:
to tieň, ozvena toho sna.
Len potom, mať, keď deň schýli sa,
v sláve na dieťa si spomeň:
nado mnou ešte raz pomodli sa
a požehnaj — na večný sen — —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Bystrici 1874. Prvé odtlačenie v Orle V, 1874, str. 203, 31. júla. V rukop.
Sobr. spevov 1879 totožná s odtlačením v Spevoch 1880.
|
Botto_Prvy-sen.txt
|
Akžeby srdce1Akžeby srdce horko nežialilo,jak víchor morský hor’ sa nebúrilo —ty váhaš dlho — a oni sa smejú,duch vidí a chce — len ruky nesmejú.Či je to tichý mier, či je umrelosť,či už tak všetka zmizla žitia vrelosťv toľkom národe bez hraníc, bez času,že tak otupno z celého ohlasu?Neviem, však to mi nejde nijak z hlavy,že keď sa už raz na nohy postaví,bude jak skala, jak moru prúd valný.Nuž, poručenobohu — keď mám čakať,v prýšťom sa kochať a za hriechy plakať,z veľa sa mrakov zbiera hrom prívalný.2Nad hrobom stojím i takto sám sebe:„Môj dobrý bože, kde sa ten už podel,či v tom osudnom, tajomnom pohrebečlovek hneď zhynie ako planý odev.Často tak príde, že ani neverí,že by on musel dakedy umrieti,bo nevie dobu, v ktorej má dotlieti,nevie — keď zomrel, splnil zemské miery.Pred žitím mu nič, nič mu je za žitím,dačím len v dačom neistým, zavitým,čo div, keď celý svet len v sebe cíti?Z ničoho vyšiel, nič s sebou doniesol,a v nič zas tašiel, nič s sebou odniesol,na mih videný svet sa mu má skryti!“3Z zámetu časov a z krvi prílevu,jak z pomiešania morských vĺn, búrenia,vystúpi človek na svetov objevu,jak jarné kvety z zimného semena.Ľud ide, tajde, jeden na dno húpa,druhý na líce veku, žitia stúpa,a tak sa mení, vrie, búri, kolotá,jak v čarodejnom kotlíku šámota.A kto z tisícov učutia súvekujedno učutie v svej duši vyvaríi všetky sily v jednej zažne žiari?Tak žije svojím žitím ľudstva žitiea ako z jarkov dovodnenú riekuvodí vo prúdy silné, vlnovité.4Kedy ja rovne tiež tak v tichom hrobebudem spočívať v smrteľnom pokoju,i kedy zložím v tej zemskej útrobeja moju zemskosť, ja útrobu moju?Čo ešte dotiaľ? Čo ma očakáva,aké tridsiatky, búrky a neresti,aké návaly musím ešte zniesti,čo mi za mihom týmto už nastáva?Nebo sa mračí a z diaľky už hrmí,už ma neminie dážď, hromoprúd strmý,jak dlho on mne, jak ja mu mám státi?Kameň na kose. Myseľ sa tu tratí —v cestu sa kladú nám ľstivé závady,ale na búrach duch sa len viac mladí.5Však sa divíte, vy úprimné znelky,že ma už viacej nič tak netešíte,že ma durného aj ku vám vidíte,že len vás trápim, že v skutkoch som melký?Vy ste tiež strašné, veď ste moje duchy,veď ste vy búrky pred stvorením sveta,vy ste ďalekých Slávy hlasov sluchy,od ktorých ohlas odrazený lieta.Veď či sme my len plachohrobné duchy,poblúdivého marenia výbuchy,bez práv do sveta, škodným zeme plodom?Tam Robespierre[1]a Korzikán veľký[2]žily sekali od srdca národom —a ty máš spievať stenám a — hrýzť znelky.6Vy mne vravíte, že tie moje spevysú nezvedených učutí výlevy,že v zrovnávaní prímernom s umenímsú divej krvi nesprávnym búrením.Dobre, kto môže dľa daných pravidielčerpať sám seba z nich ako zo žriediel…Moje učutia prešlosť prác tých borí —prítomnosť, duch sám si zákony tvorí.Z školských lavíc to suchá mlaď zmŕtvela —však iď na polia, pátraj tvorca zrakomv prírody súzvuk skrytý jak súmrakom;pozri na more národov, osudov,na dno mej duše, pozri do mých trudov —i pusť domluvy bez sily, bez cieľa.7Citliví ľudia, plní posvätnosti,tak pilne svätia roku narodenie,ach, oni svätia s hlukom v nadšenostiz prachov starého nového vzkriesenie.Rok umrel, vravia, umrel do dňa celý.Však aký to rok? Či morom prírodydivy sa dejú, živly sa vzbúreli,či nový človek, duch sa nový rodí?Nechaj, nepátraj, nezmar im radosti,sladké im bludy a milé mámenie,jak ryba v vode žijú v svej bludnosti.Oni si prejú, ach, a z srdca prejú,v nebe neznané preds’ majú nádeju —i v ríšu tajnú vrúcny duch sa ženie.8Vek je náš múdry, obecne uznané,každému panstvo hádok, prýštia dané.V knihách, kostoloch pravda sa predáva,každý sám svieti, druhých svieca tmavá.Ach, však som znavil hrdých slov zvíjanie,povrchných, krehkých, klátivých spínanie —Bosý môj, Bosý, ach, veľký môj Bosý,Slovensko nezná, koho v tebe nosí.On v srdce čiaha, keď naň tma zachodí,buď dňom myšlienok, jak boh sa prechodí,slov iskry letia, jak reťaz ohnivá,je jak pred večnou veštbou postavenie —slúchal som tvoje výrky i tvorenie,myslel som, že les starý sa rozvieva.9Ťažko je, ťažko byť tak opustenýmod srdca známych, srdcom srdcu znaných,ťažko je tak byť v biedach zapomneným,nemať kde vyliať učutí zbúraných.Láska nad lásku — máš kde zveriť city,čím sa viac dáva, tým sa viac dostáva,súcit a slza zrozumenosť pravánám dušu jasní, dáva žitiu žiti.Ticho vôkol nás. Ty vravíš po časeprúdom bez konca vo prorockom hlase,až sa ja vznášam — ty za mnou i pri mne,a jak pod krídla génia dobréhotam sa utúlim k tvej duši úprimnea tys’ ma chladil bohom rozžatého.10Bože, bože, nač’ si ty mňa stvoril,načs’ ma vzkriesil zo dna večnosti,rozlials’ v mne mor nekonečnosti,nebo tvoje duši mejs’ otvoril.Ja tu stojím, pred mnou zjavísk svety,jedno druhým hynúc, vstávajúc,i pod prúdom času splývajúcneústavne v premenách vzápätí.Ja tu stojím, patrím, vidím, že si,moja duša sú ti súzvuky,ohlasy sú slnce, zem a lesy,ja za tebou vzpínam mé rukydo večnosti, tvej všemohúcnosti,cez prach zemský do nesmrteľnosti.11Tak sám, oj, tak sám! Bez známych, priateľov,bez sútrpnosti, súzvuku, dôvery,mojim učutiam niet konca, niet miery —preds’ nenachádzam sústrediacich cieľov.Pieseň i slová naspäť mi zletujú,ruka nečiahne, skutky sa zlamujú,deň za dňom tratím, mladosť mi ulietaa za ňou hľadím jak za hviezdou dieťa.Ó, skry si oči, vylúp ich, nešťastný,svet je tak veľký, milostný, tak krásny,on teba viacej len búri a pudí,a keď nebudem naň viac pozerati,či sa mi zmieri duch túžny, rozžatý,neb’ či sa tým viac môj bôľ hor’ nevzbudí?12Spočinným snehom doly sa pokryli,chladným a divým, jak plachty hrobové,pod nimiž ležia zbroje junochove —hlučné, víťazné, plné slávy, sily.A morom snehu víchor pojazduje —matky by zeme ňadrá chcel odkryti,by skorej mohla své svety rozviti,tak búri, švihá, plášť smrti zdvihuje.Nebúri tak však víchor len zdivelý —jak moje túžby vo prsiach stiesnených,nad hrobom Tatier jak môj duch zvetrelý.Tratím sa, tratím, veď nádej deľakátúžob je búrnych, zvádivých, vznešených —jednou ma rukou láme, druhou láka.13Duchy! mí posly! hor sa! Dnes pôjdetepriateľstvo zavrieť vzájomné po svete:Najskôr síc’ s túžbou sa k Nazaretánu,[3]vzdajúc mu úctu ako svetov pánu.Pozdravte Olymp, Homéra, ich kňaza,[4]otca hrdinov Shakespera, Caesara,z Nemcov Goetheho, našeho Kollárai Korzikána mocného, víťaza.Zleťte na sever k cáru Mikulášu,[5]zmieňte sa verne, zjavte radu našuz ohľadu… Neb’ nie,[6]ešte mlčte o tom,keď sám tam pôjdem, sa poradím potom,keď púť skončíte — pôjdeme k Štúrovis bratmi zasvätiť Slovákov rok nový.14Prstene sme si dali oceľové —had s okom lesklým a ako noc čierny:veď v nich je obraz našej lásky verný,v nich sú nám skryté výrky osudové.Jak had sme boli v láske utajení,len niekdy v očiach láska nám blyšťala,predsa jak oceľ bola verná, stála —a teraz sme ňou jak noc zarmútení.Nepremenno nás nebo roztrhalo,jak ku rozdielnym brehom stroskotanúloď, tak nás navždy zničilo, zbúralo!Buď zbohom, milá, už je po prehraniu:ty mojich bôľov milý tešiteľu,v zúfaní drahá zábavo, anjelu!15Mňa osud honí, a teba zdržuje,teba už zaklial a mňa vypudzuje:tak ostaň zbohom, pomni bežné doby,hoc mne každý krok hrozí pád a hroby.Oj, pomni, pomni syna matky žiaľnej,ktorý ta beží do hry svetov váľnej:svet pred ním je jak Prometea[7]dielo:bez ohňa bohov a bez ducha telo.Už som stroskotal všetky zemské zväzky,rodinnosť svätej blaženosti lásky,nič mi krem priateľ’, národa a neba!I na vlnenia mojeho života,kde hneď svit zmrkne, hneď svitne mrákota,anjelsky lesk sa bude liať od teba.16Nelíčim krásu jej v obraz báječný,často únavný, pre báseň hľadaný,pritom prepjatý, klamný, neskutečný,i z nesrdečnej srdečnosti tkaný.Nač’? Tým nech sa len básnik trápi, baví —ja som nie básnik — naboha to riekam!Nehľadám jeho vencov a oslavy,prípadne si len dušu v rým obliekam.A moja milá, či mladá, či krásna —neviem! Ona však so mnou je nešťastná,so mnou i plače, so mnou sa raduje:nie maľovaný kvietok na papieru,ona však žije mým duchom mú vieru,i májom svým ma ona posväcuje.17Hynú v zármutku moje mladé letáv kliatbe osudu, v nevoľnosti sveta,a kde sa, kde sa, biedny, ja kde podím —kde sa obrátim, žiale s sebou vodím.Nad hrobom žialim, pod krížom strašlivým,aneb si spievam s šumom hôr trúchlivým,rieky prúd valný hukotom skalamirovný s mojimi je piesní zvukami.A kedy, kedy predsa sa bôľ stíši,túžob mých zálud v sen sa ukoníši?V sen sladký slávy, lebo na sen hrobov?Ach, keď i hrdosť časom ma povzbudí,to len na väčšie strasti, horšie trudy,aj keď i zomriem, zomriem len s žalobou.18[8]Nešťastné deti, čo sa k nešťastnémutúlite dušou, rukami, hýbaním,i čo svietite v žiale vzbúrenému,jak blesky mrakom hrou a usmievaním.V lone na hrdle vôkol ovesené,jak dva anjeli vo mne sa kochajú,v mojej radosti aj oni plesajú,i mojím bôľom oni sú smútené…[1]Maximilián Robespierre— (1758 — 1794), francúzsky politik, ústredná postava Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie z rokov 1789 — 1794[2]Korzikán veľký— autor má na mysli francúzskeho generála a cisára Napoleona I. Bonaparta (1769 — 1821), ktorý pochádzal z korzického mesta Ajaccio[3]Nazaretán— autor tu má na mysli Ježiša Krista[4]Pozdravte Olymp, Homéra, ich kňaza— Vozár tu možno v zámlke myslel aj na „kňaza“ Jána Hollého; hypotézu sme uviedli v štúdiiZ ozvien Jána Hollého v romantizme. Pamätnica Jána Hollého. Martin, MS 1985.[5]Mikuláš I.— ruský cár v rokoch 1825 — 1855; ide tu o rusofilské precenenie významu cára — „žandára Európy“ — a o jeho možný zásah do našich dejín[6]Z ohľadu… neb’ nie— Vozár tu vo verši vytvára veľmi funkčnú zámlku nebezpečenstva očakávaných pohrôm národných zápasov z protiľahlého maďarónskeho brehu[7]Prométheus— v gréckej mytológii jeden z titanov; napriek zákazu bohov zniesol z olympu ľudstvu oheň, za čo bol kruto potrestaný[8]Vozár v rukopise zapísal len dve úvodné kvartetá; ďalšie dve tercíny do úplnosti strofy už zachovaný rukopis neobsahuje (hoci papier to ešte umožňoval).
|
Vozar_Akzeby-srdce.html.txt
|
Josef Ludevít HolubyPříspěvek k dějinám botanického výzkumu SlovenskaV tichém zákoutí na úpatí vinorodých kopců Malých Karpat v Pezinku žije v neúnavné práci
jeden z nejlepších a nejvěrnějších synů naší vlasti, evangelický farář na odp. a senior
Josef Lud. Holuby, který za čtvrt roku dovrší 85. rok svého plodného života.Odloučen od rušného života městského, po jehož lesku nikdy nebažil, v plné svěžesti
tělesné i duševní věnuje se tu vzácný tento muž klidné práci vědecké a národní, která byla
a jest stále smyslem a obsahem celého jeho žití. Kdo vyhledá tichý jeho útulek v Pezinku,
pozná v Holubym nejen muže neúmorné píle, hluboce vzdělaného, se všestranným rozhledem,
nýbrž i člověka vzácné, ryzí povahy, zlatého srdce, živého temperamentu a při tom úžasně
skromného, jemuž celá jeho životní práce, korunovaná tak bohatými výsledky, zdá se jen
plněním samozřejmých povinností lidských. Holuby žije skromně v Pezinku ve dvou malých
pokojících, jichž největší část vyplňuje knihovna a bohaté sbírky botanické, leč milo a
útulno je u tohoto starce, jehož svěžest zahanbí mnohé mladíky moderní doby a jehož
rázovité poznámky a vtipy tak mile oživují zajímavé táčky, v nichž Holuby prozrazuje
obdivuhodnou paměť, sahající až do dob jeho mládí. Autor těchto řádků čerpal mnohé poučení
z přátelských besed s tímto vědcem a národním pracovníkem, který vždy duší i srdcem žil a
pracoval pro jednotu československého národa a jenž nikde nezapřel, ani za nejhorších
útisků maďarských, že je dobrý Slovák.Jeho všestranné vzdělání a ušlechtilá povaha vedly ho k tomu, že již dávno rozpoznal, že
úzké a bratrské semknutí Čechů a Slováků v nerozborný celek skytá jedinou záruku pro
svobodný rozvoj naší po tisíciletí Maďary utlačované slovenské haluze. Holuby je bez odporu
jedním z nejrázovitějších dnes žijících Slováků naší starší generace, leč při tom posuzuje
věcně a reelně všechny skutečnosti a není zaslepen tak, aby hledal spásu Slováků v
nezdravém separatismu. Jako prozíravý a svobodomyslný muž správně vyciťuje, že síla je jen
v jednotě, která se však nesmí podkopávati ni z té ni z oné strany.O tělesné svěžesti Holubyho svědčí okolnost, že ještě letos v letě nebylo mu obtížno
podnikati i delší botanické exkurse, spojené někdy s rychlým a nepřetržitým čtyřhodinovým
pochodem v terénu.Dílo Holubyho je velmi rozmanité. Úspěšnou činnost rozvinul na poli národním, mnoho
vykonal i v oboru národopisném, leč největších zásluh získal si botanickým výzkumem různých
částí Slovenska. Naše črta je věnována vedle dat životopisných krátkému nástinu jeho práce
v oboru botaniky.Josef Ludevít Holuby narodil se 25. března r. 1836 v Lubině pod Javořinou v Nitranské
župě, kdež jeho otec, Jiří, byl evangelickým farářem. V rodině se udrželo podání, že jeden
jeho předek vystěhoval se po bitvě na Bílé Hoře, aby se vyhnul pronásledování pro víru, z
Čech do Senice v Nitranské župě a provozoval tu soukenictví. Jeden z jeho potomků, Jan
Holub, byl farářem v Beluji v Honťanské župě a tam se počal psáti „Holuby“, t. j. Holubii
filius. V Beluji se narodili Janovi dva synové: starší Samuel, potomní farář pukanský a
senior honťanský, horlivý Slovák, a Jiří, otec našeho Holubyho, nejprv farář hajský v
Turčanské, pak paramsecký ve Zvolenské, konečně lubínský v Nitranské župě, kde ve stáří 63
let zemřel.Prvního učení dostalo se Josefovi v domě otcovském. Otec Jiří, veliký milovník ptactva,
učil sám svého syna čtení, psaní, počtům, dějepisu, latině a němčině, takže mladý žák věděl
toho do r. 1847 více, než bylo třeba věděti v III. třídě gymnasiální v Modré, kam byl
přijat v září r. 1847 po předběžné zkoušce přijímací u rektora Kalinčáka mezi „syntaxisty“.
V Modré ztrávil roky 1847/8 a 1849/50, neboť v revolučním roce 1848/9 bylo gymnasium
zavřeno. Své zážitky na modranském gymnasiu vylíčil Holuby pod titulem „Z mojich žiackych
časov Modranských“ v „Slovensk. Pohladech“ 1895 (1. str. 43 — 47, 2. str. 74 — 89).Modranské gymnasium mělo jen VII tříd, a sice v třídě I. — IV. učil corrector, v V. —
VII. rector. Proto, když bratr našeho Holubyho absolvoval v letě r. 1850 VII. třídu
gymnasiální, poslali rodiče oba bratry do Bratislavy, kde Josef navštěvoval napřed na
evangel. lyceu V. — VIII. třídu gymnasiální, po té 3 ročníky bohoslovecké. Své vzpomínky z
těchto let uložil Holuby v črtách „Z mojich žiackych časov prešporských“ v „Sloven.
Pohladech“ 1898 (1. str. 1 — 19, 2. str. 65 — 85) a „Rozpomienky bratislavské od r. 1850 —
1858“ („Církevné Listy“ 1920 č. 6 — 7). Stačí proto poukázati na to, že Holuby jevil již
velmi záhy živý zájem pro přírodu, zejména pro rostlinstvo a že v Bratislavě začal již
botanisovati. R. 1853 přednášel jim botaniku jako suplent německý kaplan Csáder, dobrý
znalec květeny nejbližšího okolí bratislavského. Vedle diktované, suché terminologie
botanické, která žáky ovšem málo dovedla upoutati, přinášel Csáder někdy i sušené exempláře
rostlin, na nichž demonstroval jednotlivé ústroje rostlinné a dodával tak mladému Holubymu
chuti k pozorování rostlin. Csáder seznámil Holubyho též se setníkem Schnellerem, který měl
veliký herbář a s nímž Holuby podnikal v letech 1854 — 60 četné botanické vycházky. R. 1855
založen byl v Bratislavě přírodovědecký spolek, jehož, duší byl dr. Kornhuber, professor na
městské reálce. Holuby byl již v prvém roce svých bohosloveckých studií přijat za řádného
člena tohoto spolku a nevynechal ni jediné spolkové schůze, na nichž občas také sám
přednášel. V tomto spolku obeznámil se s mnohými botaniky, tak s Janem Bollou, Drem
Pavlovským, pozdějším řiditelem Theresiána ve Vídni, Dietlem, monografem révy, Dr.
Boeckhem, monografem pavouků a majitelem pěkného herbáře, a j. Roku 1856 neb 1857 zdržoval
se v Bratislavě plukovník Pidoll, od něhož Holuby obdržel mnoho pěkných rostlin z okolí
Terstu. Také Skofitzovi do Vídně zasílal mnoho rostlin z okolí Bratislavy a ze župy
Nitranské záměnou. Dlel-li někdy na velikonočních prázdninách u rodičů, zaskočil si na
Javořinu, aby se pokochal na prvotinách jarní květeny;Galanthus nivalis,
Petasites albus, Corydalis cava a solida, Dentaria enneaphyllosa j. působily
mu mnoho radostí. O hlavních prázdninách podnikal pak četné botanické vycházky nejen do
nejbližšího okolí, nýbrž i na hrad Čachtický a Tematínský, ku klasickému stanovisku
RochelovyDraba lasiocarpaanebo do jižnějších krajů Nitranska, do
Borovců, Hlohovce a Udvarnoku.Od r. 1856 do r. 1860 byl Holuby vychovatelem synů p. Scherza v Bratislavě a léto trávil
pak na statku v Klúčově výše Trenčína. Koku 1860 odebral se pak do Vídně na evangelickou
bohosloveckou fakultu a koncem školního roku přijal povolání za kaplana do Uherské Skalice,
kde pobyl něco déle než rok. Koncem r. 1861 zvolen byl za faráře do Zemanského Podhradí v
Trenčansku, kde ztrávil 48 roků, až v listopadu r. 1909 uchýlil se na odpočinek a
přestěhoval se do Pezinka.Jako kaplan skalický botanisoval Holuby po okolí skalickém; jako farář podhradský
probádal floristicky nejen své nejbližší okolí, nýbrž podnikal četné exkurse i do dalších
krajů Trenčanska, Nitranska a Oravy. Z Pezinku pak prozkoumal celé okolí v dosti širokém
okruhu, opět s takovou důkladností, že jeho bystrému zraku skutečně nic neušlo.Vlastními sbírkami, výměnou rostlin a darem celého herbáře Schnellerova, vyrostl herbář
Holubyho do té míry, že zahrnoval na 10 — 12.000 druhů. Ovšem, jen část tohoto obrovského a
velecenného herbáře tvořily rostliny slovenské, které bohužel prodejem celého herbáře
dostaly se mimo hranice naší republiky. Holuby prodal totiž tento veliký všeobecný herbář
asi r. 1883 Lud. Richterovi do Pešti a svou sbírku mechů listnatých a jatrovek (přes 500
druhů) sedmihradskému museu. Richter sloučil koupený herbář Holubyho se svým a celý tento
spojený herbář nabídl pak později ke koupi maďarskému museu v Pešti. Když se však tato
koupě nezdařila, koupil herbář ten rumunský konsul pro museum v Bukurešti. Za světové války
nechybělo mnoho a herbář Richtrův byl by převezen z Bukurešti do Pešti. Když totiž rumunské
vojsko bylo vytlačeno centrálními mocnostmi ze Sedmihradska a Rumuni pak i ve své staré
vlasti poraženi, zamýšleli v Pešti (podle zpráv dr. Gáyera) převézti Richtrův herbář nazpět
do Pešti, leč nedošlo k tomu a herbář ten, se všemi rostlinami Holubyho, je dnes součástí
velkého herbáře v Bukurešti, jak mi nedávno při své návštěvě v Praze potvrdil též dr.
Solacolu z Bukurešti.Když Holuby prodal svůj veliký všeobecný herbář, založil si nový, jehož jádro tvořily
rostliny župy Trenčanské. Při odstěhování do Pezinku daroval Holuby tento herbář, který
zatím vzrostl do značných rozměrů, slovenské museální společnosti v Turčanském sv. Martině,
kde je herbář ten, chovající četné unikáty slovenské, separátně uložen.V Pezinku založil pak Holuby třetí herbář, který obsahuje úplnou květenu celého bližšího
okolí (na 1.200 druhů jevnosnubných rostlin) a zároveň veškeré doklady k příslušné
rukopisné „Floře“.*Věcný rozbor botanické činnosti Holubyho byl by tak obsáhlý, že vymyká se z rámce našeho
časopisu. Omezuji se proto na přehled literární činnosti, vztahující se ke květeně
slovenské a pojednání botanických vůbec.I. Samostatně vydaná díla:1. Flora des Trencsiner Comitates, Trenčín 1880, 8°, str. 176 (dílo toto vydal Dr.
Brancsik v Trenčíně bez vědomí Holubyho jako samostatný otisk článků před tím uveřejněný ve
spisech Trenčanského přírodovědeckého spolku).II. Slovenské Pohľady(v Turč. sv. Martině):1.Příspěvky ku kvetne okolia Trenč. Teplic; 1881, VI. str. 555 —
568.2.O Mandragore; 1883, II. str. 183 — 191.3.Magické rostliny; 1886, str. 10 — 14, 35 — 39,59 — 63.4.Ukážka botanomantie v Bošáckej dolině; 1892, str. 208 — 213.5.Niečo o maliníkoch Bošáckej doliny; 1892, str. 415 — 422.6.Z prechádzky po Minčove a jeho okolí v Trenčansku; 1893, str.
458 — 476.7.Výlet do Šútovskej doliny v Turci; 1895, str. 460 — 463, 556 —
560.8.Skok trenčianským Povážím do Turca; 1896, 527 — 534.9.Skok do Maninského priesmyku — s odbočkami; 1899, str. 400 —
413, 441 — 447.10.Tri razy na Malenici; 1900, str. 143 — 149, 177 — 193.11.Z potulky kopanicami Bošáckými po Stránsku huť v Morave; 1901,
str. 601 — 618.12.Dva razy na Tematíne; 1902, str. 589 — 592.13.Quodlibet z cesty z Bošáckej doliny do Pezinku a nazpät; 1904,
str. 421 — 442.14.Všeličo z Bošáckej doliny; 1906, str. 577 — 601.15.Z prechádzky Pezinkom a jeho najbližším okolím; 1910, str. 358
— 366.16.O doháne(o tabáku); 1912, str. 715 — 732.17.Niektoré zvláštnosti Flory okolia Pezinsk. a Bošáckej doliny;
1912, str. 678 — 685.18.Niečo o význame vědeckých mien rastlinných; 1916, 11 — 12
(vyšlo 1919).III. Časopis Museálnej slov. spoločnosti v Turč. sv.
Martině:1.O kvetne Slovenska; 1898, str. 36 — 37.2.Vzácna literárna reliquia;[1]1912, str. 106 — 107.3.Najstarší herbář na světe; 1913, str. 20.IV. Westungar, Grenzbote, Pressburg:1.Einiges von unseren Farnkräutern; 1917, Nr. 5, Mai.2.Auf zum Schur bei St. Georgen!; 1917, Nr. 7, August.3.Grosser Brand im Schur bei St. Georgen; 1917, Nr. 19, August.4.Etwas über die jetzt gebrauchten Tabaksurrogate; 1917, Nr. 24,
Jänner.5.Die Brombeeren in der Haushaltung und in der Magie der Slovaken;
1917, Nr. 14, Februar.6.Einiges über die Burgruine Temetvény im Waagthale; 1917 Nr. 4,
Oktober.7.Allerlei über die Hanfpflanze (Cannabis sativa); 1917, März.8.Über die Verwendung der Buchenfrüchte; 1918, Nr. 12, Oktober.9.Der Moorsumpf Schur bei St. Georgen ein Jahr nach dem
Torfbrande; 1918, Nr. 22, September.10.Über die einstige Safrankultur im Trencsiner Comitate; 1918,
Nr. 18, Mai.V. Oesterreichisehe Botanische Zeitschrift. Wien:1.Aus dem Trencsiner Comitate; XV., 1865, str. 8 — 11.2.Das Ivanócser Gebirge im südwestlichen Theil des Trencsiner
Comitates; XV., 1865, str. 257 — 260.3.Aus dem Ober-Neutraer Comitate; XV., 1865, str. 352 — 354.4.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XV., 1865, str. 57 — 58, 87 —
88, 120, 195 — 196, 196 — 197, 267 — 268, 296, 399.5.Bemerkungen zur Flora des Neutraer Komitates; XVI., 1866, str.
372 — 377.6.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XVI., 1866, str. 62 — 63, 189 —
191, 220 — 222, 256 — 257, 296, 329 — 330.7.Aus dem Neutraer Comitate; XVII., 1867, str. 277 — 282.8.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XVII., 1867, str. 25, 57, 194 —
195, 230 — 231, 231.9.Pflanzen albinos; XVII., 1867 str. 110 — 111.10.Zur Moosflora des Neutraer Komitates; XVIII., 1868, str. 15 —
17.11.Die Rubi der Ns. Podhragyer Flora; XVIII., 1868, str. 175 —
181.12.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XVIII. 1868, str. 363, 394 —
395.13.Zur Moosflora des Inowec; XIX., 1869, str. 143 — 146.14.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XIX., 1869, str. 252 — 253,
283, 378.15.Lebermoose der Flora von Ns. Podhragy im Trencsiner Komitat;
XX., 1870, str. 238 — 241.16.Zur Flora Presburgs; XX., 1870, str. 168 — 170.17.Aus Modern in Ungarn; XX., 1870. str. 363 — 365.18.Zweimal auf der Javorina; XXI., 1871, str. 54 — 56.19.Eine neue Filago; XXL, 1871. str. 261 — 262.20.Von Púchov bis Löwenstein; XXI., 1871, str. 347 — 358.21.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXI., 1871, str. 28 — 29, 252 —
253.22.Neue Pflanzenfarmen aus dem Trencsiner Komitate; XXII., 1872,
str. 79 — 80.23.Zur Flora von Súlov in Ungarn; XXII., 1872, str. 196 — 197.24.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXII., 1872, str. 210, 234,
271, 305, 368.25.Die Brombeeren der Flora von Ns. Podhrad in Ungarn; XXIII.,
1873, str. 373 — 384.26.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXIII., 1873, str. 71, 229, 324
— 325.27.Seleranthus Arten; XXIV., 1874, str. 55 — 57.28.Eine neue Cuscuta; XXIV., 1874, str. 304.29.Literaturberichte; XXIV., 1874. str. 318 — 319.30.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXIV., 1874, str. 98, 321.31.Zur Kryptogamen-Flora van Ns. Podhrad; XXIV., 1874, str. 310 —
315.32.Batographische Notizen; XXV., 1875, str. 309 — 316.33.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXV., 1875, str. 274, 369.34.Die Menthen des südl. Trenesiner Komitates; XXVI., 1876, str.
147 — 151.35.Literaturberichte; XXVI., l876, str. 104, 206.36.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXVI., 1876, str. 316 — 317.37.Beitrag zur Flora des Neutraer Comitates; XXVII., 1877, str.
170 — 172.38.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXVII., 1877, str. 351 — 352,
389 — 390.39.Die Beckover Hügel; XXVIII., 1878, str. 159 — 163.40.Cannabis sativa monoica „Sverepá Konopa“ der Slovaken; XXVIII.,
1878, str. 367 — 369.41.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXVIII., 1878, str. 247.42.Aus der Löwensteiner Flora im Trencsiner Comitate; XXIX., 1879,
str. 61 — 66.43.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXIX., 1879, str. 33 — 34, 200
— 201, 237 — 239, 305 — 306.44.Literaturberichte; XXX., 1880, str. 99 — 100.45.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXX., 1880, str. 205 — 206, 336
— 337, 414 — 415.46.Literaturberichte; XXXI., 1881, str. 238 — 239, 408 — 409.47.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXXI., 1881, str. 304 — 305.48.Literaturberichte; XXXII., 1882, str. 236.49.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXXII., 1882, str. 106, 206 —
207.50.Excursion in des Kálnicaer Gebirge im Süden des Trencsiner
Comitates; XXXIII., 1883, str. 182 — 184.51.Literaturberichte; XXXIII., 1883, str. 238, 271 — 272, 336.52.Correspondenz aus Ns. Podhragy; XXXIII., 1883, str. 66, 238 —
239, 275, 308.53.Zwei neue Brombeeren aus dem Trentschiner Komitate Ungarns;
XXIV., 1884, str. 81 — 82.54.Die bisher bekannten Flechten des Trentschiner Comitates;
XXIV., 1884. str. 345 — 351.55.Correspondenz aus Ns. Podhrad; XXIV., 1884., str. 36, 306.56.Literaturberichte; XXV., 1885, str. 72 — 73, 406 — 407.57.Correspondenz aus Ns. Podhrad; XXV., 1885, str. 289 — 290.VI. Sborník Museálnej Spoločnosti v Turč. sv. Martine:1.V zahradách Trenčianska najčastejšie dochovávané rastliny; 1896,
I., str. 65 — 74.2.Svätojurske rašelinisko Šúr v horúcom a suchom lete1911; 1912,
sv. 2., str. 95 — 108.3.List nebohého Štefana Koreňa, s jeho stručnou autobiografiou;
1913. sv. 1., str. 36 — 39.VII. Verhandlungen des Vereines für Natur und Heilkunde zu
Pressburg:1.Weitere Beiträge zur Pressburger Flora; 1856, str. 15 — 18.2.Ein Ausflug auf die Javorina; 1856, str. 69 — 73.3.Vegetationsbeobachtungen zu Pressburg; 1856, str. 96 — 107.4.Ergänzungen zu Dr. Kržisch’s Flora des Oberung. Neutraer
Comitates; 1858, str. 58 — 65.5.Einige Beobachtungen über die Flora des Unter-Neitraer Comitates,
namentlich Udvarnok’s; 1859, str. 35 — 36.6.Bemerkungen aus der Flora des Unter-Neitraer Comitates; 1859,
str. 67 — 78.7.Nemes-Podhragyer Filices; 1864, str. 1 — 3.8.Nachträge zu Nemes-Podhragyer Filices; 1866, str. 29 — 30.9.Phanerogame Flora von Nemes-Podhragy; 1866, str. 35 — 100.10.Botanische Notizen aus Skalitz; 1863, str. 81 — 91.11.Über einige auf Pflanzen bezügliche abergläubische Gebräuche bei dem
slovakischen Volke des Trencsiner Comitates. Ein Beitrag zur
Culturgeschichte; 1875 — 1880, Heft 4., str. 1 — 10.12.Über phanerogame Pflanzen der Pressburger Flora; 1856, str. 56.13.Die gewöhlichsten wildwachsenden Genusspflanzen des Trencsiner
Comitates; 1887 — 1891, 7. Heft, str. 91 — 105.14.Kleine Beiträge zur Flora des Pressburger Comitates; 1900, str.
1 — 30.15.Floristische Bemerkungen aus Bösing; 1902, str. 37 — 42.VIII. Magyar Növénytani Lapok v Budapešti:1.Pótadatok Ns. Podhragy virányához; 1877, str. 5 — 7.2.A Mályva (Althaea rosea) unvelése és a Puccinia Malvacearum;
1877, str. 164 — 165.3.Focke Synopsis Rubor. Germaniae; 1877, str. 169 — 171.4.Egynéhány búcsúzó növenyfai Trencsimnegye déli részéböl; 1876,
str. 49 — 51.5.Gombászati apróságok; 1878, str. 68 — 71, 89 — 91. 1879, str. 17
— 19, 103 — 104. 1880, str. 65 — 67. 1883, str. 6 — 7.6.Equisetum ramosum Schleich. Trencsén megyében; 1878, str. 9.IX. Magyar Botanikai Lapok v Budapešti:1.Aus der Flora von Bazin; 1916, str. 223 — 230.X. A tréncsénvármegyei természettudományi Egylet Évkönyve:1.Über einige Kultur- und Wandergewächse der Flora des Trencsiner
Comitates; 1878, str. 34 — 62.2.Über die Wirkungen der starken Winterfröste 1879 — 80 auf die Obstbäume und
Brombeersträucher im Trencsiner Comitate; 1880, str. 31 — 39.3.Die bisher bekannten Gefässkryptogamen des Trencsiner Comitates;
1881, str. 47 — 54.4.Észrevételek Dr. Schur phytograph. közleményeiben és Gandoger Mihály
rhodolog. tábláiban foglalt Trencsén megyei növényekre vonatkozó adatokra;
1883, str. 49 — 58.5.Die bisher bekannten Gräser und Seggen (Gramineen und Cyperaceen) des
Trencsiner Comitates; 1885, str. 27 — 44.6.Die bisher bekannten Monokotyledonen der Flora des Trencsiner
Comitates; 1886, str. 39 — 52.7.Die Bisher bekannten Gefässpflanzen des Trencsiner Comitates;
1887, str. 100 — 209.8.Floristische Literatur des Trencsiner Comitates; 1888 — 89, str.
8 — 26.9.Die Holzgewächse des Bošác-Thales und deren Verwendung; 1890 —
91, str. 89 — 115.10.Rubus moestus Hol.; 1890 — 91, str. 121 — 122.11.Einiges über meine botan. Streifzüge durch das Trencsiner Comitat, nebst
extravaganten Bemerkungen; 1892 — 93, str. 11 — 52.12.Ratographische Notizen; 1892 — 93, str. 93.13.Botanische aus dem Trencsiner Comitate nebst nebensächliche
Excursen; 1894 — 95, str. 115 — 166.14.Allerlei Bemerkungen über den nasskühlen Sommer1897; 1897,
str.42 — 51.15.Zur Flora des Neutraer Comitates nebst diversen Notizen; 1899,
str. 43 — 94.16.Reisen von Ns. Podhragy zum Klein-Kriván mit beigemischten nebensächlichen
Bemerkungen; 1904, str. 29 — 62.17.Miscellen aus dem Bošác-Thale; 1906, str. 207 — 250.18.Floristische Kleinigkeiten aus zwei Comitaten; 1910, str. 25 —
40.XI. Obzor, Uherská Skalice:1.Drahocenné dielo bylinárske; 1870, č. 34.2.Dve zanímavé knížočky hospodárske; 1872, č. 11.3.Ešte o kvete brusnice; 1875, č. 13.4.Zkáza divého a záhradného slezu; 1877, č. 28.5.Jelenie huby v našich horách; 1877, č. 36.XII. Národnie Noviny, Turč. sv. Martin:1.Ešte niečo o požiare Svätojurského rašeliniska Šúru; 1917, č.
117.XIII. Letopis Matice Slovenskej, Turč. sv. Martin:1.Kvetna Javoriny nad Lubinou; 1871, I., str. 1 — 43.2.Prvotiny kvetny mochov listnatých okolia Zeman. Podhradského;
1872, str. 16 — 34.3.Domáce lieky ľudu slovenského; 1873, str. 41 — 55.4.Prehľad Jastrabníkov (Hieracií) okolia Z. Podhradského; 1874,
str. 1 — 12.XIV. Verhandlungen der k. k. zool.-botanischen Gesellschaft in
Wien:1.Zusätze zur Flora von Nemes-Podhragy; 1869, str. 923 — 932.XV. Deutsche Botanische Monatsschrift, Arnstadt:1.Der Holler (Sambucus) in der Volksmedicin und im Zauberglauben Slovaken in
Nord-Ungarn; 1883, str. 63 — 70, 86 — 87.2.Knoblauch als Volksheilmittel bei den Slovaken; 1884, str. 1 —
2.3.Die Prunellen der Flora des Trencsiner Comitates, 1885; str. 33
— 36.4.Aus Ungarn; 1886, str. 93.5.Rubus Khekii; 1891, str. 13.6.Flüchtige floristische Beobachtungen auf einem Streifzuge durch den
südlichen Theil des Árvaer Comitates; 1892, str. 57 a n.7.Aus der Botanik slovakischer Kinder des Trencsiner Comitates;
1896, str. 126 a n.8.Die Nessel bei den Slovaken des Trencsiner Comitates; 1896, str.
138 a n.9.Erigeron acer und seine Varietäten in der Flora des Trencsiner
Comitates; 1897, str. 285 a n.XVI. Slovenský Denník v Budapešti:1.O tom mojom 60-ročnom jubileume; 1917, č. 72.XVII. Slovenská čítanka, Praha:1.Zlomky z kapitole o poverách na Slovensku; str. 401 — 413.2.Z mojich polstoročných botanických prechádzok; str. 413 — 438.XVIII. Zeitschrift d. Allg. Österr. Apotheker-Vereines,
Wien:1.Aus der Hexenapotheke des slovakischen Volkes; 1883, Nr. 5 — 8.XIX. Příroda, Praha:1.Ukázka květeny z Pezinského okolí; 1919, str. 46 — 50, 76 — 80.XX. Rukopisy:1.Soznam rastlin cievnatých okolia Pezinského.Str. 155.2.Soznam rastlin cievnatých v Trenčanské stolici divo rastúcich a častejší
piestovaných.Str. 185.3.Etymologický slovníček botanický.Str. 69.4.Rastlinné domáce lieky a povery slovenské.Str. 46.5.Soznam mochov okolia Z. Podhradského.6.Terminologický botan. slovníček.Str. 21.Již tento seznam botanické literární činnosti Holubyho je výmluvným svědectvím jeho
všestranné a neúnavné činnosti, která až dosud není obecně známou, ježto skromný Holuby
nikdy nestavil v popředí ani svou osobu ani své dílo. Leč je mnoho těch, kteří s úctou a
láskou vzhlížejí k tomuto ušlechtilému starci a přejí mu zplna srdce, aby ještě dlouhá léta
si zachoval svou obdivuhodnou svěžest tělesnou i duševní. I u nás v Praze není význam
Holubyho neznám a když našeAkademiejmenovala ho dopisujícím aČeskoslovenská Botanická Společnostsvým čestným členem, je to jen
zasloužené uznání, k němuž se druží i udělení čestného daru naší vládou, jenž byl Holubymu
nabídnut ministrem školství a národní osvěty p. drem Šustou tímto přípisem:Slovutný pane!Se zvláštní radostí dovoluji si nabídnouti Vám v uznání Vašich velikých zásluh, které
Jste si získal o vědecký výzkum Slovenska svojí neúnavnou činností v oboru přírodovědeckém
i národopisném čestný dar deset tisíc korun. Jsem si plně vědom toho, že tímto činem plní
vláda jenom svoji povinnost k přednímu osvětovému pracovníku Slovenska, jakož i nepochybuji
o tom, že i Vaše další činnost přinese hojný prospěch kulturním snahám celého státu
československého. K tomu přeji Vám plné svěžesti tělesné i duševní.Končím tímto přáním, jež mohu opakovati nejen jménem svým a celé redakce, nýbrž všech
našich kulturních pracovníků.[1]Exemplář Lumnitzerovy „Flora Posoniensis“ s mnohými rukopisnými značkami a
perokresbami zesnulého prof. Kovács-Martinyho.
|
Domin_Josef-Ludevit-Holuby.html.txt
|
Učenlivá Marta a starostlivá MáriaToto je príbeh o dvoch sestrách, Marte a Márii. Úlohu zvodkyne hrá v ňom Marta.
(Odkedyže je na svete tak? spytujem sa začudovane. Odkedyže si starostlivá Marta vymenila
úlohu s učenlivou Máriou? Akéže skryté prevraty sa odohrali v ľude Kristovom, že nastala
táto trápna transfigurácia?)Marta začala svoju úlohu v narážkach, v drobných náznakoch, aby vyskúmala pôdu u sestry.
No čím ďalej, tým väčšmi ju dráždilo, že sestra ostáva hluchá a pohŕdavo odvracia tvár,
kedykoľvek začne o svojich plánoch. Zadúšala sa už týmito plánmi, nadúvali ju a skresľovali
podráždeným vzruchom jej pohyby i slová. A raz, keď ju mať hrešila pre novú parádnu
letnicu, muselo to z nej vybuchnúť. Áno, nech to vedia, odíde od nich, odíde do mesta. Má
už dosť ich večného šomrania, dosť drhnutia od svitu do mraku, dosť sa napočúvala ich
nadávok do parádnic, fiflien a frajeriek. Odíde; ešte tejto jesene odíde do mesta.Od tých čias neskrývala sa už pred sestrou. Za dusných večerov, keď mesiac nevystupoval
spoza ťažkých chmár a opití parobci motali sa po ceste ako mátohy vlastných neukojiteľných
vášní, sedávali spolu na lavičke pred domom. Dívali sa obe ponad hrebeň susednej strechy na
ťažké vemená chmár a načúvali blížiacim sa krokom. S maličkou iskierkou nádeje upínali na
chvíľu svoju pozornosť k tým krokom, a keď prešli a zatíchli bez zastavenia na druhom konci
dediny, vracali sa sklamane k svojim myšlienkam.A potom sa Marta rozhovorila. Potichu, zasnene, aby neodplašila svoju vidinu. Kým sestra
mlčí, siakne prúd jej reči neprerušovane do teplej tmy. Kdesi v diaľke vystiera mesto
tisícramennú svoju náruč, volá a vábi. Áno, akéže šťastie ju čaká tu, na dedine? Kto ocení
jej pôvab? V meste… v meste…— Čo tam chceš robiť? — pretrhne ju Mária podráždene. — Z čoho budeš žiť?— Nájdem si službu.— Službu? U koho?— U hocikoho. A potom… kto vie… — Marta sa tajomne usmeje — … hádam sa i vydám.— Za koho ozaj?— Nájdem si. V meste si každý môže vybrať.Znie to celkom bezbožne. Márii sa protivia Martine plány. Ale Marta si je istá. Vie
presne, aký má byť ten, ktorého si vyberie. Aké má mať ruky, fúziky, ako sa má usmievať a
aký má byť dotyk jeho dlane. Bude sa podobať tomu mladému učiteľovi, čo každého rána
chodieva okolo ich oblokov. Páči sa jej, ako si učiteľ pri chôdzi švihá trsteničkou, ktorou
vypláca deti v škole, páči sa jej jeho výbojný úsmev, ktorým každého rána sprevádza svoj
pohľad do ich oblokov, kde ona očistomok oblamuje suché lístky z muškátu.Keby nebola dosť rozumná, nedal by jej ten učiteľ spávať. Pália ju pery a podlamujú sa
jej kolená, keď naň dlhšie myslí. Ale vystríha sa myslieť naň dlhšie. Je rozumná a opatrná.
A keď sú už myšlienky o ňom (za takýchto dusných večerov) celkom neodbytné, tu prenáša si
jeho figúru do mesta, ďaleko od sliedivých susediek a nevrlej matere. Tam kdesi v hmýrivom,
nedočkavom prostredí vyrazí raz slobodne jej zadúšaná túžba a rozkvitne nádherným, bujným
kvetom.Obchádza po prstoch okolo svojich dráždivých predstáv. Šteklia ju a svrbia na jazyku.
Rada by ich vyslovila naplno pred sestrou. Ale sestra je pohrúžená do vlastných myšlienok.Aké sú to myšlienky?Nikdy sa o tom nesmie nikto dozvedieť.Sestra Mária znáša trpezlivo podozrievavý pohľad sestry Marty a zakrúca sa tesnejšie do
vlnenej šatky po starej materi.A jedného večera pred spaním, keď si rozčesávala vlasy pred zrkadlom, čo visí vysoko a
šikmo na stene medzi oblokmi (takže sa v ňom vidí celá, od hlavy po päty), podívala sa
pozornejšie na svoju tvár. Priklonila tvár bližšie k zrkadlu a videla v nej celkom jasnú
premenu. Pritkla tvár celkom blízko k studenému sklu a zbadala vo svojich očiach strach.
Čím dlhšie sa dívala, tým určitejšie vystupoval strach z jej rozšírených zreníc. Nemôže
pochybovať o tom, čo značí premena v jej tvári. Tej noci, keď sa Ondro nasilu dobyl do jej
komory… Nevládze myslieť ďalej. Kladie si dlaň na život a načúva. Pilne a sústredene načúva
krokom neznámeho príchodzieho. Ustupuje vydesene pred svojím obrazom v zrkadle. Neodbytná
otázka rozzvučala sa jej v hlave ťažkým a jednotvárnym hukotom.Čo sa s ňou stane? Čo sa stane, keď sa o tom dozvedia ostatní?Nikdy sa o tom nesmú dozvedieť. Je tu mesto. Neznáme, ďaleké, milosrdné vo svojej
ľahostajnosti. Tam sa schová so svojou hanbou.Od toho večera načúva pozornejšie Martiným rečiam. Kladie jej pochybovačné otázky. Koľko
šiat a koľko letníc bolo by treba vziať si do mesta? Koľko platia v službe? A periny? Treba
v meste chodiť vždy vo sviatočnom, a či sa možno obliecť i do každodenného?Starostlivá Mária ráta a uvažuje. Ale dosiaľ nevystupuje zo svojho úkrytu. Iba očistom
preloží svoje šaty zo spoločnej truhly do menšieho kufríka, čo stojí v komore, kde spáva.— Vari sa bojíš, že ti to niekto pokradne?Nie, nebojí sa, ale chce všetko mať pri sebe, chce vedieť, koľko svojho má.— Vari sa ideš vydávať?Nie, nejde sa vydávať. Ale je lepšie, keď každý má svoje na osobitnej hŕbke.Zavrie kufor, uviaže kľúčik na šnúrku a zavesí si ho na hrdlo. Tak, teraz je spokojná.*A potom príde jeseň.Všetka práca je už skončená. Ľan je otlčený, vytrepaný i vyčistený. Zviazaný v štyroch
tučných viazaniciach suší sa teraz na pôjde. V každej viazanici sú dve kyty, v každej kyte
dvanásť povesien a v každom povesne dvanásť hrstí. Tak je pekne rozdelený. Len ho priasť.
Až sliny tečú.Už sú i zemiaky vykopané. Už sú i zložené vo dvoch zápravách v pivnici. Každé osve —
drobné pre ošípané, veľké pre ľudí.Už je i kapusta zobratá. Už je i postrúhaná a natlačená s kôprom a rascou a kyslými
plánčatami do suda. Už i pena vystupuje spod dosiek, pritisnutých skalou.Už sú i dve jarky zarezané, droby z nich pojedené, mäso zasolené a kože predané židovi.Už je i obilie vymlátené, už i drevo pod ústreším nachystané.Všetko je hotové.Len už ísť…Starostlivá Mária chodí a hľadá po dome, po dvore, po humne, kde by ešte bolo treba čo
spraviť. Večer stojí vo dverách (noci sú už chladné), načúva. Šumí dážď, pod hradskou
šepoce potok, na druhom konci dediny zavýja pes, z času na čas ozve sa Rysulin zvonec zo
dvora. Prsia sa jej zvierajú úzkosťou, celá sa chveje chladom. Naozaj už niet čo vykonať.
Všetko je hotové, všetko skončené. Nič ju nezdržiava, nikto ju nepotrebuje. Znezrady sa
začuduje, ako mohla predtým, minulej a predminulej jesene, nezbadať, že ju nikto
nepotrebuje. A vzápätí udrie jej krv do tváre, celú ju obleje horúci stud. Vlani a
predvlani bol tu ešte Ondrej. Štíhly a čistý, trochu rozmaznaný, vyobliekaný ako panenka, s
pierkom, čo mu zastrčila za klobúk, keď išiel v nedeľu do kostola. Všetko mu bolo dovolené:
bol najbohatší a najhodnejší medzi parobkami. Najprv o tom nevedel, bol spôsobný a milý.
Potom sa o tom dozvedel (dievky sa mu vešali na päty, krčmár mu dával na úver), začal piť,
vybíjať obloky židovi. A jednej noci dobyl sa nasilu do jej komory. Potom už nikdy viac.
Odišiel na vojenčinu. Ale Márii zostal naveky trčať hlboko v útrobách ostrý, krvavý klin.
Rozštiepil ju, zabil ju zdnuky. A teraz v nej puchne a pomaly sa nadúva. Mária siaha si
dlaňou na život. Všetky krv tuhne jej v žilách. Cíti pod dlaňou tupý tlak, cíti, ako sa tam
čosi rozpína, pučí, vytrvale sa nadúva, dvíha sa k hrdlu a celkom jej zastavuje dych. Vidí
pred sebou svoje rozšírené zrenice, ako sa na ňu dívajú zo studeného skla v zrkadle. Čo
spraviť a kam sa podieť, aby im unikla?Prší, je celkom tma, na nebi niet jedinej hviezdy, vonku ani dnuká jedinej odpovede.
Odísť?…*Teraz je tu mesto.A to je už iná rozprávka. Musíš sa poriadne obháňať, aby si sa udržal nad vodou. Ukrutný
pozor si musíš dávať, aby si sa nezaplietol v tej motanici a nestratil cestu k útulku, kde
spávaš. Spočiatku sa ani dohovoriť nemôžeš; vlezieš niekam, povieš to a to by som chcel, a
oni na teba vyvalia oči, akoby po prvý raz počuli ľudskú reč. Ale pomaly všetko sa
vysvetlí. Nakoniec nájdeš si aj miesto. I keď je to len miesto umývačky. Celý boží deň
kľačíš na kolenách a drhneš vechťom kachličkovú dlážku. Ľudia chodia okolo (vidíš len samé
nohy), ale nikto si ťa nevšimne. Iba niekedy potkne sa niekto o teba, stúpi ti na ruku a
potom sa na teba osopí. Nebolí to veľmi. O chvíľu zas nič necítiš a môžeš drhnúť ďalej
kachličkovú dlážku. Ľudia stále chodia okolo a dlážka musí byť stále čistá.Marta sa má lepšie. Vyvolila si lepšiu stránku, ktorá jej nebude odňatá. Sediac pri
nohách svojho majstra, počúvala jeho slová a ľahko ich chápala. Ľahko si osvojila roztržitý
výraz mesta. A chytro si všimla, že pod týmto roztržitým výrazom je skrytá blahosklonná
pozornosť k nej, k Marte. Mesto ju prijalo, mesto ju potrebovalo. Čerstvý glg do smädného,
do bezodného hrtana ulice. To sa stalo takto:Raz do týždňa, v nedeľu, keď obe majú voľno, schádza sa Marta s Máriou na malom námestí
pri pomníku akéhosi pána, ktorý drží v jednej ruke knihu a druhou ukazuje niekam do
oblakov. Obe prostovlasé, s ručníkmi prehodenými cez ruku, Mária s kytkou fialiek, ktoré
drží v zovretej dlani na páse, Marta s novou taštičkou, do ktorej nevie čo položiť. Obe v
širokých naberaných sukniach, v tesných živôtikoch, napätých tvrdými prsníkmi (Mária má
prsia trochu plnšie ako Marta, ktorá je i v páse útlejšia), prepásané stužkou s peknou
mašľou na bedrách. Sviatočne nemotorné, dedinsky rozpačité, chodia bez cieľa sem a ta,
nazerajú do výkladov (Marta hovorí odborne o krepdešínoch), zastavujú sa pred biografmi
(poprezerajú za popoludnie všetky za sklom vyložené obrázky), slabikujú reklamy, dívajú sa
za krikľavo oblečenými ženskými, nesadnú si, nikam nevojdú, nič si nekúpia, nikomu sa
neprihovoria. Ak sa stane, že sa pri nich zastaví vojak, ktorý sa robí, akoby sa zaujímal o
všetko ostatné, len nie o ne, tu obe naraz stratia odvahu a odchádzajú náhlivo, mlčky,
neobzerajúc sa. Marta býva potom podráždená, neprihovára sa Márii, alebo do nej zadrapuje a
dáva jej cítiť, že zas všetko pokazila. Rozchádzajú sa potom namrzené a prv, ako je
potrebné, aby boli zavčasu doma. Nasledujúcej nedele zídu sa opäť a opäť chodia bez cieľa
sem a ta po uliciach, až ich bolia nohy, až sa im hlavy krútia a šumí im v nich ako v úli
všetko to vrenie, hmýrenie a hučanie okolo. Schádzajú sa a rozchádzajú, lebo nikoho iného v
meste nemajú a potrebujú aspoň raz do týždňa počuť ľudské slovo.Jednej nedele (to už bolo teplo, zima nebola taká tuhá, ako bývala doma) zatúlali sa
priveľmi ďaleko, až k mostu, čo viedol cez rieku. Most bol náramne dlhý, železný, podopretý
mocnými piliermi na prostriedku a na koncoch. Na druhom brehu rieky nebolo vidieť domy, len
dva-tri vily a nejaký komín. A potom tam bol les. Naozajstný les. Aspoň odtiaľto sa zdá, že
je naozajstný les — hustý a všade rovnako vysoký — ako pristrihnutá kefa. Dalo sa tušiť, že
za lesom je lúka s mladou mäkuškou trávou, v ktorej sa brodí slnce. A v lese mohol byť
chládok, všelijaké vône, chrobáky a slimáky, kvietky s útlymi kalíškami a hustý, ostro
páchnuci mach, do ktorého sa možno zvaliť a cítiť sa ako v náručí domova.Mária sa ta díva zarazená ako na náhle zjavenie a vracia sa jej ohrdená spomienka na
domáce nôty.— Poďme ta! — povie Mária.A naozaj: cez most sa dá prejsť na druhú stranu, prúdi tade zástup ľudí. To Máriu trochu
zarazí. Túžba, ktorá ju práve naplnila až po okraj, môže byť upokojená tak ľahko, že je to
až podozrivé. Nezdá sa jej, že práve toto šťastie netreba vykupovať odriekaním. Ale nech,
podívame sa!Prejdú cez most. Mária dýchala vzrušene a rozochvene, ako keď šla po prvý raz ku
konfirmácii, na ktorú sa dlho s pánom farárom pripravovali a od ktorej nejasne čakala
vysvetlenie všetkých záhad, čo sa v nej začali vŕšiť od tých čias, ako sa jej začali
nalievať prsia.Na tvárach okoloidúcich hľadá vzrušenie, podobné svojmu, a za mostom kupuje pre obe
vrecúško medovníkov. Je to predsa slávnostná chvíľa a jej začiatok musí sa odlíšiť týmito
medovníkmi od každodennosti ostatného života. A potom opatrne, so vzrastajúcou nedôverou
vstupuje na asfaltový chodník, vedúci medzi stromy. Nuž, vidieť, sklamanie nedáva nikdy na
seba dlho čakať. Nie je to nijaký les. Ľudia, čo tu sedia a tmolia sa po úzkych chodníkoch,
nemajú, zdá sa, vôbec v úmysle odložiť masky tej známej povýšenej unudenosti. Za tým, veru,
nemuseli chodiť až sem. Les nie je lesom, stromy nie sú stromami. Stoja v osihotenej
dôstojnosti a úctivej zdvorilosti ďaleko od seba, vedomé si svojej vzácnosti.Nič zato! Mária aspoň vie, na čom je, vie, že sa musí i ďalej spoliehať iba na seba. Ale
keďže sú už tu, môžu ísť ešte ďalej. Teraz už môžu ísť celkom pokojne. Až sa naľakala, keď
si uvedomila, čo by sa bolo stalo, keby sa bolo splnilo, čo očakávala. Keby sa odrazu bola
otvorila pred nimi lúka, z ktorej, ako vyplašený diviak, bol by na ňu zaútočil vietor,
objal ju náruživým rozmachom v páse a zvalil na zem prv, ako by sa mohla spamätať.Myslí zasa každá na svoje veci. Marta na svoje nové pančuchy telovej farby a na topánky
s vysokými opätkami. Mária na závrat, ktorý sa jej práve zmocňuje.„Pritiahla som si trochu tuho odedzu dnes ráno,“ myslí si, a rada by odbehla na chvíľu
niekam za ker, aby si ju povolila. Ale bojí sa Marty, ktorá by iste zbadala, ako naraz
zmohutnela v páse. A tak by všetko vyšlo najavo.Naraz… čo to? Obe sa zastavili; zdá sa, že zašli priveľmi ďaleko, chodník je už nie
vyasfaltovaný, les je hustejší a vopred ani nazad nevidieť človeka. Ach, nie, toto ich
nezastavilo. Znova sa vracia ohrdená spomienka na domáce lúky. Zjavuje sa v tomto prostredí
ako vzdialený prelud, ako nápev zabudnutej pesničky.Ba nie, toto nemôže klamať. Je to vôňa materinej truhly, v ktorej sú uložené svadobné
šaty, jej a otcove, a výbava pre dcéry. Och, nie, toto nemôže klamať.A naozaj jesto tu plno materinej dúšky. Obe si odtrhli stonku a obe naraz pritkli si ju
k nosu. Vôňa letného dňa. Vôňa machnatých lúk. Vôňa usušeného, načuchraného sena, keď ho
máš plnú náruč, keď ti zvonia nebesá nad hlavou a vietor ti fúka pod sukňu a nadúva ju a
pokúša sa vyzliecť ťa. Šteklí ťa popod kolená, pchá sa ti za blúzu a cíti sa tam ako doma.
Dávaš sa pred ním na útek a on ťa prenasleduje, ihrá sa s tebou, ovíja ťa a olizuje zo
všetkých strán, až si celá čistá, akoby si vyšla z kúpeľa, a vzdávaš sa mu s neskrotnou
žiadostivosťou. Tiež sa takto zadychčíš, ako dychčíš teraz, zavieraš načisto oči a padáš do
trávy. Si celá bledá…— Si celá bledá, Mária, ľahni si do trávy.Líha si do trávy a Marta sadá vedľa nej. Ešte stále sa to vzdúva, ešte stále znie v
ušiach. Ešte stále sa vracia, tichšie a z väčšej vzdialenosti, obchádza ju na prstoch a
šeptom ju vyvoláva. Už-už si myslela, že naveky má s tým pokoj, a teraz sa to vracia a
napína svaly na krku. Zalieva ju ako príliv morský breh, kolíše, hojdá a uspáva…Usína ukonaná. A v spánku vynoruje sa predstava, ktorú celé dni zatláča do podvedomia.Vynoruje sa opäť ako mŕtvola z bahna nad vodu. Vyplaví sa s nadutým bruchom na povrch,
prevracia sa a pomaly sa otáča ako bizarný kompas okolo vlastnej osi. Azda sa to nikdy
neskončí? Kde je a čo sa s ňou robí? Namáhavo sa rozpamätáva na ono miesto; poznáva
zátočinu, kam ako deti chodievali púšťať halúzky a íverky, ktoré sa potom krútili stále v
kolese okolo vírivého tancujúceho stredu a kde raz našli ženy, keď neďaleko močili ľan,
utopeného Fábrych paholka.Azda sa to nikdy neskončí?Naduté brucho, brucho, ktoré sa stále nadúva a neustále viacej a viacej nadúva. Pokúša
sa zatlačiť ho silou pod hladinu (je pritom celá spotená), ale zakaždým vykĺzne jej spod
dlaní, prevráti sa a znova sa otáča okolo vlastnej osi. Je ako živé, čosi v ňom žije a
derie sa neodbytne na povrch.Naraz sa zobúdza, vyskočí, obzerá sa dookola.Niet tu nikoho. Vietor vyčesáva posledné šľaky slnečných lúčov spomedzi šumiacich
stromov. A jeho drusa vyháňa z košiara na druhom konci chotára kŕdeľ bielych chmár.
Pohvizdujú si, čeľadníci nebies, potichu pomedzi zuby a mávajú vozvysok rukami v širokých
rukávoch.To značí, že čochvíľa bude tma a treba myslieť na návrat.Ale kde je Marta?Mala by tu byť Marta…V náhlom ustrnutí kladie si prsty na pootvorené ústa a pokúša sa zachytiť doznievajúci
šepot nad lesom. Pustí sa za ním. Ale hneď sa bezradne zastaví.— Marta!…Tichosť medzi stromami vsala jej hlas ako hŕba piesku kvapku vody.Je iba jediné vysvetlenie, prečo Marta odišla. Odbíja toto vysvetlenie, hľadá nové,
pokúša sa upokojiť. Zlá predtucha znova sa vracia a po chvíli (prešla hádam hodina)
utvrdzuje sa v nej pevné presvedčenie. Vošla mimovoľne do lesa, chvíľami sa zastavuje,
načúva, kladie dlaň na ústa a volá:— Marta!…Ale ľaká sa vlastného hlasu a nevládze dokončiť poslednú slabiku.Prediera sa ďalej pomedzi stromy, driape si šaty, nevie už vôbec, kde je. Chvíľami vyjde
na čistinku, a tu sa leskne mrazivý mesačný svit ako nôž, ktorým vraždili. Mlčanie je tu
dvojnásobne kruté.Všetky sily ju opúšťajú. Rada by si oddýchla, ale strach ako stočené pero, umiestené v
jej útrobách, ženie ju ďalej. Je možné, že sa už Marta vrátila na lúku, že ju tam hľadá. Je
možné, že odbehla iba na chvíľku, spadla, stalo sa nešťastie. Je možné, že len zablúdila a
teraz je už doma.A znova beží, znova rozráža kry. Znova padá a znova sa dvíha. Raz sa jej zdalo, že
poznáva miesto, kde sa práve pred chvíľou potkla, chce sa vrátiť, a znova sa zamotáva. Raz
už prebehla cez asfaltový chodník, ale neskoro si to uvedomila a nemôže ho znova nájsť.
Potom sa celkom blízko zaligotalo svetielko. (Bolo ich už toľko, ale zakaždým, keď na
niektorom utkvela zrakom, ukázalo sa, že to bola svätojánska muška.) Ale toto je svetielko
opravdivé. Chytá sa ho rezignovane. Nie preto, že by dúfala, ale preto, lebo je to jediná
vec nablízku, čo ju priťahuje, a jej vôľa už nekladie nijaký odpor. A potom sa vynoruje
svetielko druhé a ďalšie; napokon je ich celý rad. Je to hradská, čo vedie do Viedne.
Jedno, ktorým smerom sa pustíš: na koniec (svojho osudu) vždy dôjdeš.Už počuť hučať Dunaj.A tu je záhradný hostinec, osvetlený papierovými lampiónmi, rozvešanými na drôtoch
pomedzi agáty. Kde sa vzalo naraz toľko ľudí? Sedia tu poza stoly, smejú sa, spievajú a
nahýnajú si z pohárov. Teraz im začala hrať hudba. Vstávajú, idú po páre do stredu na
prázdne miesto a začínajú tancovať. Pri stoloch sa vyprázdnilo. Je lepší rozhľad. Keby ti
na tom záležalo, mohla by si porátať všetky pivné poháre na stoloch. Ale už ti na ničom
nezáleží. Iba že tu stojíš a dívaš sa z cesty ponad plot do záhradného hostinca. Vojak pri
tamtom stole pod agátom zapaľuje si práve cigaretu. O chvíľočku vstáva a čaká, kým vstane i
jeho spoločníčka.Vojak má na pleciach tri gombíky. Je to čatár.Zapálil si cigaretu a postojačky dopíja pivo z pohára. Jeho spoločníčka vstáva. Ale
dosiaľ je obrátená chrbtom. Berie si taštičku, čo ležala pred ňou. Má široké naberané sukne
a peknú mašľu na bedrách.Je to Marta.Teraz sa obracia, usmieva sa na vojaka. Marta sa usmieva na vojaka. Vojak sa usmieva na
Martu. Hudba hrá. Vojak sebavedome odfukuje dym z cigarety.Odchádzajú. Vojak chytá Martu popod pazuchu. Napráva si čiapku na ucho. Je na niečo
veľmi hrdý.Vojak je hrdý na Martu. Marta je dobré dievča.Vojak je trochu podnapitý. Objíma Martu okolo pliec a tisne si čiapku ešte väčšmi na
ucho. Potom sa nachýli k Marte a bozkáva ju. A potom mľaskne potichu a vťahuje zhlboka dym
z cigarety. Marta sa pritom trochu začervenala. Vidieť to, lebo práve idú okolo.Po chvíli zasa bozkal vojak Martu, potom Marta vojaka. Potom idú ďalej. Ešte raz sa
bozkali a potom ešte raz. A potom Marta ticho zapískala a vojak sa veselo rozosmial.— Už dosť. Už je tu most.— A most je čo? Azda sa bojím mosta?Raz-dva, raz-dva, dupocú vojakove kroky po moste.— Azda sa ja bojím mosta?Nebojí sa mosta: smelo bozkáva Martu.Raz-dva, raz-dva.— Kto ide za nami.Marta s vojakom zastanú.Mária sa pritlačí k železnej konštrukcii. „Teraz ma uvidia. Nesmú ma uvidieť.“ Mária sa
ešte tuhšie pritlačí k železnej konštrukcii. Medzi chodníkom pre peších a medzi cestou pre
autá je medzera, potrebná na železnú konštrukciu. Zábradlie je na tejto strane nižšie ako
na strane druhej. Dolu hučí a šumí voda a poskakujú tam červené svetielka. To je od lampy,
čo visí pod mostom, aby lode zďaleka videli, že je tam most a že musia uhnúť s komínom.
Dolu hučí a šumí a červené svetielka poskakujú z vlny na vlnu. Cítia sa tam celkom dobre,
sú veselé a všetečné ako deti, keď sa hrajú na slepú babu. Hučí a šumí tam ako vo mlyne.Čím nižšie sa nakláňaš, tým tuhšie hučí, tým vyzývavejšie šumí. A náhle sa tamdolu opäť
vynoruje to brucho. Teraz je celkom určité, celkom zrejmé. Naduté a slizké.Vtedy sa vojak s Martou znova pohli. Ich kroky sa rytmicky vzďaľujú. Skoro by sa zdalo,
že to tikajú hodiny, ktorým dochádza dych a nezdolajú už merať svoj čas. Čoraz slabšie,
čoraz jemnejšie.Ešte stále znejú.Ešte by mali znieť. Prečo sa náhle zastavili?Priveľmi nízko sa naklonila sestra Mária nad železným zábradlím, červené svetielka sa na
chvíľu rozprskli a odskočili. Ale hneď sa zasa zhŕkli a veselo sa roztancovali.O týždeň v Komárne, kam ju zaviezli, aby identifikovali mŕtvolu, hovorila Marta s
rybárom, ktorý vytiahol Máriu na breh.— Nadutá bola ako mech: nech som dobrý, ani keby mala dvojčatá, nemohla byť taká nadutá.— A mala?— Neviem, či niečo mala. Doktori o tom nič nepovedia. A… — hodil rukou, — všetci
utopenci bývajú takí nadutí.
|
Chrobak_Ucenliva-Marta-a-starostliva-Maria.txt
|
Za život na smrťŽivot dnes – to sú mútne vody.Falšou je pieseň o dne jazera.Cez oči ale vpité do slobodymusíš sa učiť doňho pozerať.Si predsa mužom. Máš strach z boja!?Dnes báť sa smie len tvoja mať.Srdce ti prísne ako vojakza život na smrť telo musí hnať.Chápem ťa, chápem tvoju bázeňpred čiernym mračnom novej potopy.Jak vojak – prv než klesne na zem –chcel by si výšky v dlane uchopiť.Výška však nad zemou sa klenie…ale je ňou aj táto čierna prsť,aj počatý plod v milovanej žene,a preto zlého na ne nedopusť!Desí ťa predzvesť budúceho boja?Bôľne, kto plače, zlé, kto nadáva.Srdce ti prísne ako vojakdo kroku musí veliť: ľavá, dva!
|
Stacho_Prve-basne.html.txt
|
KortešI.Bolo to pred pár rokmi. Maly byť poslanecké voľby. Z Martina naložili vystupovať[1]voľakomu aj v našom okrese so slovenským programom.My sme tu horliví Slováci, čítame noviny, kupujeme knihy, podporujeme študentov, ale
poslanca voliť, to nám ťažšie pôjde, a kto sa nám na to aj dá s istým výhľadom na prepadnutie?
No, že pre česť zástavy musíme sa ukázať!Keď muselo byť, našli sme aj kandidáta. Slovákovi, ktorému je nie ľúto prepadnutia, ľahko
vystúpiť za ablegáta. Peňazí nemá nikto, dávať niet odkiaľ, zástav netreba, a chvojiny za
klobúk nájde sa kdekoľvek. A tak dívam sa, prečo v každom slovenskom okrese nevystupovalo sa.
I to by budilo, otváralo oči národu, otužovalo do boja za tú našu slovenčinu.Keď už kandidát bol, predseda okresu[2]svolal nás na poradu, aby sme pomohli rozniesť chýr po dedinách a keď príde voľba,
doviedli našich voličov, lebo neraz stalo sa, že ten vyhral, kto v poslednú chvíľu zachytil
neuvedomelých ešte voličov, pravda, vždy na zhubu Slovákov. Tomu sa malo predísť. Spísali nás,
kdejakého Slováka v meste, na hárok a istý večer pozvali do Národnej svetlice.Boli pozvaní aj takí, ktorí pri voľbách nikdy agitačnej (kortešskej) účasti nebrali. Teraz
ale pomysleli sme mnohí aj na výhru, preto bolo pohýbať každým slovenským človekom.Tak do Národnej svetlice predsedom pozvaní zčiastky nevediac prečo, zčiastky pokladajúc si
za vyznačenie, ponáhľali sme sa všetci, aj takí, ktorí sme akú-takú známosť mali po dedinách,
alebo úradoch sa s ľudom dedinským stýkali a teraz vedeli, o čom má byť reč.Do porady prišiel aj brat Tonko Čierny, úradník „Mestskej sporiteľne“. Úradoval tam už so
dvanásť-pätnásť rokov, myslelo sa o ňom, že mnohých ľudí pozná (a on vlastne poznal len mnoho
zmeniek, ktoré mu cez ruky šly).Na porade v krátkosti predniesol predseda cieľ svolania, pár slov povedal i kandidát,
privolali sme mu na slávu a praktický fiškál[3]hneď rozpísal na hárok dediny, a už nás delili do nich za — kortešov slovenčiny.Z dedín pochodiaci, alebo skutočne známi úradníci, remeselníci, gazdovia, prihlasovali sme
sa dobrovoľne ten tam, druhý inam.Nakoniec zostali tí, ktorí si dobrovoľne nikam netrúfali. Tých rozdelili. Tak Tonka
Čierneho zadelili trom kortešom do Mocnín, že bude, čo tam aj neznámy, aspoň — ako chlapec za
kosci — vodu nosiť, pesničky spievať, novinky, čečinku rozdávať.II.Tonko Čierny bol tridsaťročný, ženatý človek. Nízky, okrúhly chlapík s ručičkami ako
pampúšik, s vyholenou okrúhlou tváričkou, podliatou sadielcom, ostatné čiastky tela tiež
vzácnym mäkkým tukom naplnené. Asi ako keby sa taký zo snehu panák — poznáte ho — pohol a
začal hovoriť.Slovák bol on úprimný, verný, ale nevýbojný. Dobrý, mäkký človek, muche by neublížil.Zo slušného úradníckeho platu si so žienkou dobre gazdovali, takže Tonko mohol si každý
deň pred obedom pohár-dva pivca martinského dopriať, po obede si s hodinku pospať a po večeri
v Národnej svetlici stroviť tri-štyri deci vínka pri preferanci lebo bakare na krajciar so
starými pánmi. Knižiek žiadnych nečítal, novinky odberal len z národnej povinnosti a nie pre
duchovný pokrm. Toho sa mu nežiadalo. Zato viac dbal o svoj žalúdoček, a verná jeho žienka
silne pestovala jedine kuchárske umenie, v ostatnom držiac sa svojho muža. Slobodný čas
venovala rozprávočkám s mamkou, rodinkou a malicherným mestským chýrom a novinkám: kto sa
žení, kto sa s kým pohneval, aké šaty atď. Kým bol Tonko v „Svetlici“, žienka zašla si k mame,
k rodinke, a on riadne chodiac domov, ohlásil si ju. Žili si ako hrdličky, v stálych
službičkách, vzájomných nežnostiach, prekvapeniach, strojených jeden druhému. V tom, jedine v
tom bol ich už poldruharočný manželský život.Tonko, vrátiac sa z porady domov, nepotešil žienku pridelenou mu úlohou.„Akože ty tam budeš!“ trápila sa, „bezo mňa.“Ale Tonko nemohol sa povinnosti odrieknuť. „Už sa len musím pričiniť aj za tú našu
slovenčinu,“ zopakoval dnešné heslo bez poňatia jeho obsahu. „Sa mi patrí, uznaj. Kandidát je
predsa direktorom našej sporiteľne.“„A čože to budete tam robiť?“ spytovala sa s kortešačkou neobznámená žienka.„Nuž voľby budú o tri týždne, treba nám tam čo len tri razy zájsť, a potom voličov na
voľbu doviesť,“ poučoval Tonko.„Aj tam vari nocovať budeš?“ ustrašená pýtala sa žena.„Pravdepodobne, že aj nocovať… poslednú noc pred voľbou.“„Tonko,“ hodila sa mu do náručia žienka, „ja ťa nepustím! Nepustím, nech sa robí, čo chce.
My radšej dáme na národné ciele desiatku, čo ako zaobídeme sa bez nej, ale… Veď ak sa tam dáka
mrzutosť, nepríjemnosť, alebo — Bože — bitka strhne… jaj, Bože môj, ja strachom zomriem.“Nie! Ja pôjdem hneď zajtra k mame, aby ho odhovorili — pomyslela.„Čo sa mi môže stať? Veď nie som chlapec, žeby sa do bitky miešal. A konečne som tu!“
zastal v sobliekaní Tonko, že je hotový aj do bitky, vlastne prišlo mu to len tak povedať.„Ty ma neľúbiš, neľúbiš ma, pusť ma, iď odo mňa, nehodník! Ja nešťastná žena! Mama, moja
mama, keby ste vy vedeli…“ a plakala ako decko, ledva ju mohol Tonko utíšiť, odvolajúc zpoly
všetky kortešačky, že to bude ako bude, vyjde raz-dva, aby sa ukázal, pôjdu štyria, zavezú sa
a pre bezpečnosť požičia si revolver…„Ešte sa strieľať budeš! Jaj, jaj,“ chytila sa za srdce a zvalila na pohovku.Tonko letel po vodu a so slzami v očiach črpkal jej do tvári, dával piť a odprisahal sa
revolvera. Že to len tak povedal, pre jej uspokojenie, ale že by ho ani do ruky nevzal,
pľuhavstvo. Že veď ani zachodiť s tým nevie. On by nestrieľal, to myslel len na postrašenie,
ak by ich maďaróni napadli.Žienka sa prebrala, utíšila a po jednom podobnom výstupe u mamy a stálym vysvetľovaním a
poučovaním i tým, že celé mesto, úradníctvo a všetko rozchodí sa po dedinách, že teraz už aj
ženy, dievčatá rozprávajú o voľbách… potešila sa, že to len predsa nemusí byť také nebezpečné,
„tá nešťastná kortešačka“… Smierila sa s tým a teraz už starala sa, ako Tonka čím lepšie
vypraviť, aby neochorel, nepodľahol pod ťažkou národnou úlohou. „Kieže to len takých mladších,
ktorí ženy nemajú,“ mudrovala.IIIPrišla prvá nedeľa. Odpoludnia malo sa ísť s kandidátom do troch-štyroch dedín, i do
Tonkovi pridelených Mocnín.Sadali sme do ovenčených kočov, so zástavou slovenskou, i Tonko, a k tomu do koča proti
kandidátovi. Ženy sa dívaly a vidiac nás v takej ovenčenej sláve, radovaly sa strhnuté jedny
myšlienkou, druhé zovňajškom. I v Tonkovej žene ozvala sa Slovenka a zavolala na odchode s
ostatnými: „Sláva!“ Tonko sa jej usmieval a ona spokojná o bezpečnosť jeho, ako by jeho boli
šli voliť, s radosťou chytila matku svoju pod pazuchu, a šly sa prejsť s ostatnými mestom,
smerom za frndžiacimi kočmi s kandidátom a nami kortešmi.Z prvej kortešskej cesty vrátil sa Tonko nedotknutý, len veľmi ustatý. Slováci po dedinách
prijali nás s radosťou, obsypali kvietim, ako dákych kráľov — rozprával večer Tonko pri
lipovom čaji o svojich skúsenostiach, a žienka s materou počúvaly. Krivda sa mu nestala
žiadna, lenže zle sedel. Kolená skrčené, zohnutý, plané cesty, že sotva mohol čo pojesť a hneď
si ľahol. Žienka silou vliala doň lipového odvaru, aby sa vypotil a ukrútila ho do perín, a v
obavách hasla v nej odpoludňajšia horlivosť Slovenky.Tonko trafil povedať, že museli aj traja zmestiť sa na jedno sedisko z dediny do dediny,
lebo ich vyprevádzali. On mal dobré miesto, ale kým rozdával brošúrku „Slováci, koho voliť?“,[4]predchytil mu ho Vŕba, stolár.„Grobian,“ odbavila ho žienka súcitne.„Ty si sa teda ustával, rozdával, a on sa uvelebil na tvoje miesto… Ale ja viem: ty si
nedbal o seba. Tvoja národná horlivosť je taká slepá veru —,“ domýšľala sa, ako zle mohol jej
Tonko sedieť na koči. „A keby si vypadol?“ horlila žienka, „cesta planá…“„To je! Skalnatá, blata cez dedinu po osi, hrozné…“„Ja ťa budúcne nepustím. Aby som ja strachom trnula, či vás tam nezamárni v blate… vode…“„Veru toho tam jest,“ už ani nevedel Tonko, ako žienke prisvedčiť, zvyknutý iné od pol
druha roka nemyslieť, nekonať, len čo rozmaznaná žienka vopred schválila.Na druhú nedeľu išli už len sami korteši. Ačkoľvek bol máj, Tonko bol zababušený do bundy
a do šálu. Pod nohami v koči kapce, ak by šli večer nazpät… Tonko dal sa hostiť, čo dobrého na
dedine mali… (klobásky suché s praženicou mu zvlášť chutily), ale slabo kortešoval. Vykrútil
knižočky, podával a spytoval sa, či už čítali.„A čože je to?“ spytovali sa, ktorí brošúrky ešte v rukách nemali.„Len si prečítajte.“ Druhým, ktorí ju už boli prečítali a sa oduševňovali, prisviedčal, že
„bolo by už na čase, mali by sme sa, Slováci, pohnúť“. Viac z jeho reči pozoruhodného nemôžem
zaznačiť. Čo ešte povedal, to sa netýkalo voľby.Už aj dotiaľ a potom do večera celkom sa v dedine vyjasnilo, ktorí voličia sú za
slovenskú, ktorí za maďarskú stranu. Maďaróni už pili po krčmách, Slováci boli sídení u
dôverníka-gazdu a na potvrdenie, že všetci vydržia pri slovenčine, složili sa na víno. Židovo
víno bolo ale plané, cigarky vlhké a grošovky iba… Tonkov premaznaný žalúdoček ho nepochválil
a okúňajúc sa hlasne, ostatných kortešov šepmo pred voličmi sa po maďarsky dovedal, či nieto
lepšieho trungu a pýtal si „poriadnu“ cigarku. Voličia, ktorí ich začuli, boli by sa naplnili
nedôverou pre maďarčinu, nebyť medzi kortešmi rozumného, ktorý zahanbiac Tonka, slovensky mu
odpovedal a dal piva doniesť, cigaru obstaral… Ale i to mu bolo plané, lebo podvečer píjaval
vínko. Došiel však (a pípeť nedostal) šťastlive domov s ponosou na dedinský trúnok, židovské
víno, pivo, cigary. Žienka vzdychala, kedy sa to už premelie a príde všetko do riadnej tichej
koľaje sladkej domácnosti, života, ako len tá cukrová vodička (nepomysliac na to, že to patrí
deťom a nie Slovákom dnešných čias)! O voľbe, opakujem, ani teraz neprehovoril s nikým slova.
Počúval len, počúval. Po dedine sa neprešiel, aby neprišiel do srážky, ktorej opatrne vyhýbal,
ani ju nerád počúval. Nikoho nepresvedčil, ale s naším jedným voličom diškuroval a aj toho
zdržoval od práce agitačnej. Jeho koníčkom bolo zmenkové právo, o tom rád rozprával, menovite
teraz, keď mu vytkli, že pozabudli, a oni protestovali zmenku. „To sa musí,“ a nepochopiteľne
o tom gazdovi vykladal a potom prešiel na to, že lepšie je sedliakovi požičať si na obligátor,[5]ako na zmenku, že už všetko bolo zunované to počúvať, až to sused vtipne zavŕšil,
že lepšie by bolo na knižku ukladať, ako na čokoľvek brať…IV.Blížil sa deň voľby. Mala byť v pondelok. Korteši v nedeľu rozchádzali sa po svojich
dedinách, ktorý ako, naplnený dôverou, obavou o zajtrajšie víťazstvo, lebo prehru. „Keby Boh
dal a Slováci chceli,“ modlili sa horliví.Tonko a jeho žienka sa nemodlili, lebo boli zaujatí starosťou o seba. Na krštení nemali by
toľko trápenia, ako teraz vypraviť Tonka, aby vydržal do rána, jednu noc na dedine. Mladá
žienka už tri dni bola plná starostí, rozprávok, hádok, že ako a kde to len budú? Či sa im
naposledy dačo nestane, a ako ona u materi prenocuje. Vie, že oka nezažmúri celú noc.Keď po Tonka druhý raz korteši odkázali, že už treba sa ponáhľať, nebolo sa poslovi treba
ustávať, lebo Tonko už stál na dvore, bozkávajúc svoju drahú zaslzenú žienku, horšie, ako keby
ho do Bosny vystrájala. Oblečený v zimníku, na ruke bundu, šál na krku, až sa potiť musel. Za
ním niesla slúžka košík a veľký uzol čohosi mäkkého.Ľudia, ktorí vonku vystávali, s usmiatymi tvárami, s vrelými túžbami, nadšenými očima
sprevádzali kortešov, pomáhali im do vozíkov, a nakladali doviezť celé dediny k víťazstvu!„Hej, keby dal Boh!“ vzdychali mnohí, len Tonko bol zamestnaný sám so sebou, naplnený
obavami, žienka jeho jediným žiaľom, či sa a keby sa jej aspoň živý vrátil jej milovaný Tonko.
Rozlúčka dlhá, bozky, objímanie, že slúžka, ač zvyknutá dívať sa na tie sladkosti, teraz už
oči žmúriť musela a nevedela sa hnúť. Konečne sa Tonko vyslobodil z náručia žienky a tri razy
sa obzrúc za ňou, dovedal sa slúžky, či všetko pobrali.„Všetko,“ ubezpečovala dievka a pozerala na košík, batoh, či ozaj je tam všetko. Myslí:
pečená kačička je v košíku, chlebík tiež; šunka, koláčiky, cukrovinky v druhej priečinke; čaj
v škatuľke, koňak si vzali do vrecka; fľaši s vínom hrdlo trčí; uterák, mydlo, kefka na zuby,
štrumpandľu na fúzy tiež kládla milosťpani… V batohu vankúš ako duchna, vlniak… Všetko.
Spolukorteši vítali pána účtovníka vtipmi, že či sa na Sibír vybral. Ale on chladne a urazene
odpovedal, že ak človek sám nie, ktože bude mať oň starosť?Po ceste pretekajúci a doháňaní našimi aj maďarónskymi kortešmi, Tonko, keď ostatní
pokrikovali, dumal, či má dosť cigár, cigariet, kde bude večerať a hlavne ako, kde bude spať.
„Len dáku čistú posteľ,“ tonulo mu stále na mysli.Dôjduc do Mocnín, ostatní traja korteši rozbehli sa po voličoch, Tonkovi kvôli musel
zastať vozík pred známym gazdom. Bol by sa složil v škole, ale učiteľ nebol s nami, fary v
dedine nebolo, u žida sa teraz nemôže, tam je krčma, krik, kde sa podeje? Ostatní korteši,
poznajúc ho, nestarali sa oň, ani tým menej o seba. Ktorý Slovák by v noci pred voľbou
ablegátskou spal, toho nezobudí ani trúba archanjela, ten bude spať na veky vekov… Naši
korteši, keď sa shromaždení voličia domov od istého gazdu rozišli, každú chvíľu chodili
pozerať do okien, či sa v ktorom nesvieti, či nezvádza protivná strana, a strážili celú noc.Ráno o tretej už budili, bolo sa treba ponáhľať, chystať, o štvrtej, pol piatej pohýnať z
dediny na voľbište.V.Tonko s chlapmi neporídil. Nikto nebral ohľad, ale každý sa ponáhľal ku kmotrovi,
susedovi, do spoločnosti dohovoriť sa, že ako a čo; ktorý dá vozík, ktorý s ktorým pôjde, aj
už len bratský pohár vína žiadalo sa spoločne vypiť za tú slovenčinu. Po dedine vo dvoch
krčmách spev, i tu i tam slovenský, a predsa to spievali si Slováci, hotoví ísť ráno hľasovať
za maďaróna. Taká je sila trungu, peňazí a panských sľubov…Ženy, ktoré sa tešily, ktoré hnevaly na svojich mužov, ktoré sprosté, zatvrdlive pridŕžaly
sa chlapov svojich, hoci by boli aj na čerta bývali hotoví ísť hlasovať.Chlapci, mládenci robili od predvečera krik okolo krčiem, po dedine spievali „Hej
Slováci“, „Pod Kriváňom slnko svieti“ a vše „íljen“,[6]zase „sláva, nech žije!“ Do pozdnej noci bolo všetko na nohách.Naši korteši a voličia besedovali si spokojní, že sa nikto neodhodil, u gazdu, kde boli
sídení.Tonko tam kukol, zašiel si zaolovrantovať zo svojho košíka, vrátil sa, posedel, a kým bol
deň, prešiel sa s druhými aj dedinou. Ako sa ale zvečerievalo, popadla ho tieseň, strach, kde
on bude, ako bude nocovať.„Či z našich voličov nemá voľaktorý osobitnú izbičku, dáku komôrku? Bolí ma hlava, šiel by
si trocha ľahnúť, aj kde by som spať mohol…“ dovedal sa po jednom voličov.Našlo sa. Tonko šiel kuknúť. Znamenitá múranica vo dvore v úzadí. Hneď sa od známeho mu
gazdu dal so všetkým preniesť do komory, kde stála aj posteľ, perinami naložená, s bielymi,
ako jedna húska. Iste výbava dcére. Odprosil gazdinú, že ju unúva, tá ochotne mu hľadela
pohodlia. Sniesli mu, čo len potreboval: odostlali vysokú bielu posteľ, do misky na stolec
vody, do krčaha tiež, povnášali bundu, batoh, košík, a že keď pôjde spať, môže sa i zdnuky
zavrieť, podali kľúč.Tonko, zostanúc v komôrke sám, odstrel okenicu, otvoril dvere a skúmal, či je izbička
čistá, či dáky hmyz sa neukazuje; chladno sa mu videlo, ale „keď nieto lepšie“, uspokojil sa.
„Keby už bol tomu koniec,“ vzdychal si, odfukujúc od ustatosti pri usporadovaní sa a duševného
rozpoloženia, vyvolaného tým, ako vydrží tu do rána. Vrátil sa však ešte k voličom na chvíľu,
potom sa celkom nebadane vytratil a ponáhľal sa na kvartieľ.Tam zohriali mu kačičku, lebo jemu chladná by mohla zaškodiť, zapil si vínka, ponúkal aj
ženy, čo tie ale odoprely, lebo ich koláča sa on netkol, zvarily mu vody na čaj, napil sa i
toho, najedol, zapálil si cigarku a driemavo rozprával o kadečom krome voľby materi, dcére, a
keď táto vyšla na priedom (otec bol s voličmi), zunovalo sa aj materi s ním sedieť, driemala,
a tak Tonko, nemajúc čo robiť, dal si zapáliť sviečku a pobral sa do komory vypočinúť
kortešskú únavu, nasbierať síl k odvezeniu sa ráno zavčasu domov. Budiť sa nekázal, mysliac
si, že aj tak nebude môcť zaspať. „Ale predsa, zavčasu treba vstávať, ľahnem si, ktovie, kedy
zaspím,“ úfal sa predsa snu, zamkol sa a kladúc si vankúš z domu dovezený pod hlavu, spomínal
si žienku, že iste aj ona takto sa mučí v obavách oň, že celú noc ani jeden oka nezavrie.
Tonko skutočne sa rozcítil žiaľom za svojou domácnosťou, za tým pohodlím. Tu i tá posteľ aká
príkra! „Aby po rebríku šiel hore,“ myslel, zapaľujúc si na sen ešte cigaretľu.Zapadol do perín, prešiel ho chladný mrázik a tu hneď si pomyslel na dokonalé
prechladnutie, nádchu, zapálenie pľúc, suchoty a čo ja viem na čo ešte.„Za tú našu slovenčinu! Poručeno Bohu!“ vzdychal nábožne; opatrne dofajčil cigaretľu a
zadriemal, začínajúc sa už potiť. V obavách o svoje zdravie zaspal.Ulica už stíchla, z krčiem hluk nedorážal, spal Tonko, nevyrušený ani malou myškou. Dobrú
noc! —VI.Ráno o šiestej tiahly už naším mestom dlhé rady vozov s vyjasnenými tvárami slovenských
voličov, spevom, slávovolaním. Maďarónski Slováci, ktorí triezvi — zahanbení vyhýbali očiam
známych mešťanov, ktorí opití — drze vyvolávali proti našim ženám „híljen“ a pretekali sa, ako
by ujsť chceli hanbe.Naše mesto bolo celé na nohách, ženy, dievčatá v posvätnom ohni národnom boly by hotové
bývaly objímať, bozkávať našich mužov, mládencov, voličov i kortešov, menovite keď ich tak
prešlo šesťdesiat-osemdesiat z jednej dediny, pod slovenskou zástavou, s chvojkami za
klobúkmi. Oči vlhly, prsia sa úžily radosťou a strachom, či nás je viac, či tých bude…Tonkova žienka tiež vyzerala z obloka, potom vyšla na ulicu a nasilu sa podľa druhých
oduševňovala. Na mysli jej ale bol jej drahý Tonko, či sa mu dačo nestalo a v tomto ohni rečí,
spevu, kriku, či aspoň oka zažmúril, a čo jedna dedina prešla, spytovala sa, či už prešli
Mocňanci? Jedni vraveli, že už šli, druhí, že nie, nevedno, kade pôjdu: závozom bližšie, ale
cez mesto lepšia cesta, a už sa len ukážu!Mladej žienke, keď takto nemohla sa muža dočkať, navrela hrča v hrdle, bola by plakala od
hrôzy, že sa Tonkovi dačo stalo, i zlosti, že ak sa tak oduševnil za kortešačku, že zabudol aj
na ňu, nechodí, ako sa sľúbil, ale šiel rovno na voľbu… Snovala myšlienky, aké výčitky mu bude
robiť za túto nevšímavosť, „ne-ne-ne-lás-ku“, zavdychalo žieňa a vošlo do izby založiť si ruky
na oči a dumať, akí šťastní boli na pol druha roka, a teraz jej ho voľby odcudzily.Vonku slávovolanie neprestávalo, čo citlivejšie srdcia modlily sa, plakaly za víťazstvo
slovenčiny, krížom žehnaly voličov.VII.Keď už všetky vozíky prešly, mesto stíchlo v napätom očakávaní, aké — Bože — chýry
priletia dakedy podvečer — zablatený do kolien, nie cestou, po záhumní tiahol Tonko.Žienka sa ho zľakla a len potom hodila sa mu na prsia keď sa spamätala, že je ešte živý!Keď si vydýchli, Tonko rozpovedal žienke, kde nocoval, ako sa nezobudil, zabudli ho,
vozíky všetky na voľbe a on chcej-nechcej dobrej pol tretej hodiny, od hanby vraj pred sám
sebou, musel chodníčkom, okľukami, záhumním pešky dupkať… z neslávnej kortešskej výpravy.Táto cesta bola jeho najväčšia kortešská a slovenská zásluha o túto voľbu, ako to potom v
Národnej svetlici kamaráti rozsúdili.Žienka Tonkova vtipov nedbala, ona by bola rada vedela, ako ocení túto „zásluhu“ kandidát,
už ako direktor Sporiteľne…[1]Z Martina naložili vystupovať,tam bolo totiž predsedníctvo
predvojnovej (zpred roku 1914) Slovenskej národnej strany[2]Predseda okresu,totiž okresný predseda Slovenskej národnej
strany[3]Praktický fiškál(z lat.), advokát[4]Rozdával brošúrku „Slováci, koho voliť?“Bola to populárna
predvolebná brošúrka, ktorú napísal pod pseudonymom Vácslav Vrbina martinský buditeľ
Gustáv Izák. Brošúrka vyšla r. 1901.[5]Požičať si na obligátor(z lat.), na dlžobný úpis[6]„íljen“,spotvorene maďarské „éljen“ (živio, nech žije)
|
Tajovsky_Kortes.html.txt
|
List 1. Jiřímu Palkovičovi[1](Asi z roku 1812)Mal sem umisel preloženú moju Eneidu tajňe skritú ponekud zachovat; ale prednesuci
žádost J. V. Učenej Milosti dvom sudnejším mužom,[2]tu raddu sem od nich dostal, abich ju naplnil. Ustupil sem jim a preto včil
volakolko radkov posilam, poňížeňe žádajic, abi jich do Tídenníka položili.[3]—Na tu otázku: jak daleko sem v prekladaňi prišel? odpovedám: že sem celú preložil za
jeden rok: začal sem totižto 1810. 15ho listopadu a prvné dva spevi sem pres zimu v izbe
preložil, treti us venku v haji Blaťiňi rečeném[4]a potud len do Velkej noci, poňeváč sa mi tehdáž vac povinnosti uchadzalo, než
od Velkej noci; ostatních devat pod jasenem sedající na rozkošních a utešeních lúčinách
dokola a pres kríž rozličním stromovím ohraďeních i pres prostredek hruškami okraseních sem
i tam narídko. Dokonal sem pracu moju 1811. 23ho rijňa.[5]Preložil sem i Pastírki Virgiliové dvoma rokí pred tím.[6]O hospodarstve, Georgika, nemal sem vole obracat. Než včil isti učeni muž k tomu mňa
mal. Asnad, asnad — — i toto sa nekdi stane; napadne-li mňa k tomu chut sama od seba.[7]—Čo sa dotíká prozodie, o tom nemam včil času, nebo ledva toto stačím písat, chcejíc, abi
po tejto pošte ešče odeslane bolo. Jeďiňe to, že jej zaklad je pravá vislovnost: Jak sa
ktera slovka[8]ukracuje anebo predlužuje (krem tich pravidel, ktere k prozodie patrá, k. p.
jednoslovkovite kratke brat za obecne, trojslovkovite všecki kratke prvnu anebo ostatnu
predlužit a krem obojetních &), tak sem i ja kladel. Nebo jestlize v pravem visloveňi
dobra vírečnost v každém jaziku to žádá, abi sa merkovalo na kratke a na dluhe slovka a tak
sa aj vislovovalo; čím vacej bi sa nemalo na to merkovat ve veršoch metrickích, které istím
počtem a poradkem kratkich anebo dluhich slov su zvázané, obzlašťne v jaziku takem, kterí
na kratke a na dluhe slova je hojní, jako náš? A toto je, čo najvatšu líbežnost, anebo
abich tak povedal, dušu veršom dává.Která bi ale ta pravá vislovnost bola? Od mužov z rozličnich stolic a mist na podezrele
mňe anebo pochibne slova prizvuk sem požadal a ten najhodnovernejší zadržal; ňekde však,
abi tím i tím krivda nebola, kde sa nesrovnávali a uši nepram sa to zdálo obražať, za
obecné sem bral. &. &.Prespolné ména[9]sem ne podla jejích prizvuku, ale tak, jako mňe Slovakovi padali, bral.Pri prekladaňi radňej sem nektere epiteta vypustil anebo sam pridal, však velmi zrídka, nežbi(?)[10]zadržící jích, mal verš nelíbezňe anebo jako núteňi zňet. — Ména bohov laťinské
sem zadržal — — — Nech mi volakedy odpíšu, jako sa Jím tato moja práca lúbi, spolu svoju
kritiku pridaju; ale len mňe, abych zavčasu počet ze seba dat mohel.[11]— Ale celius[12](z jakíma sa Dares a Entell prali),[13]jakoby sa najlepšej po slovensky položil? Snad len rukáv? ale já sem postavil
místami baťoh, poňevač kozackí kančuch (po ruski nahajka, jak sa mi zda) i batušek volaju
sami Kozáci a tento též má zašité olovo.[14]Vaccinium malina,[15]dictamus črevdava[16]&. &. sem položil. Komentára Hajnového nemám, ale míti chcem.[17]— Meno moje neviloža.[18]—[1]Je to úryvok z Hollého listu, ktorý odtlačil JiříPalkovičvo
svojomTýdenníku(Týdenník, aneb Cysařské královské Národní
noviny) 1813, s. 310 — 312. Palkovič predtým v tom istom časopise (s. 288 — 292, 309
— 310) uverejnil na pokračovanie ukážku z Hollého prekladu Vergiliovej Eneidy do
bernolákovskej slovenčiny a potom ako dodatok na vysvetlenie pripojil tento list.
Ukážka z prekladu i list vyšli anonymne. JosefHendrichv štúdiiVergilius v českých překladech(Sborník filologický, Praha
1922, s. 331 — 335) porovnaním tejto ukážky s neskorším Hollého prekladom Eneidy
upozornil, že autorom prekladovej ukážky i listu je básnik Ján Hollý. Palkovič pri
odtláčaní ukážky i listu zachoval síce Hollého jazykovú i pravopisnú pôvodinu, no
predsa namiestošpoužilss, namiestoípísalja namiesto pôvodnéhoúkládolů, na čo aj sám upozornil (s.
288); okrem toho však do odtlačeného textu listu vniesol aj niektoré vlastné
pravopisné zásady (zymum.zimu,vkracugem.ukracuge). Pri prepise listu
do tohto vydania sme všetky tieto Palkovičove zásahy odstránili. — Hollého list
pochádza niekedy z r. 1812.[2]Nevedno, ktorí mužovia to boli, nie je však vylúčené, že jedným z nich bol Hollého
profesor JurajPalkovič.[3]JiříPalkovičodtlačil vTýdenníku105
veršov z prvého spevu Eneidy v Hollého preklade.[4]Blatiny— barinatý les medzi Pobedimom a Bašovcami (v
miestnom nárečí dosiaľ: Blaciny)[5]Hollý bol od 14. októbra 1808 kaplánom v Pobedime (matričné záznamy od neho sú tam
z obdobia od 8. januára 1809 až do 15. mája 1810), odkiaľ asi v januári 1812 prešiel
ako kaplán do Hlohovca (pozriJán Hollý očami svojich
súčasníkov, Bratislava 1964, s. 313). Eneidu teda prekladal v Pobedime,
hoci neskôr vo svojom životopise (pozri tu na s. 158) uvádza, že ju prekladal v
Pobedime, Hlohovci (Frašták) a Maduniciach. V skutočnosti však v Maduniciach znova
prepracúval svoj preklad pre definitívne knižné vydanie.[6]Pastírky= eklogy, bukoliky, pastierske spevy. — Hollý
preložil všetkých desať Vergiliových pastierskych spevov už ako trnavský teológ a
pojal ich do svojej zbierkyRozličné básňe hrďinské, elegiacké a lirické z
Virgilia, Teokrita, Homéra, Ovídia, Tirtea a Horáca(Trnava
1824).[7]VergilioveGeorgicaHollý nepreložil. (Georgica — básne s
poľnohospodárskymi námetmi.)[8]Slovka= slabika (ďalej napr. jednoslovkoví = jednoslabičný
atď.)[9]Roz. cudzie mená.[10]Otáznik v zátvorke dodal Palkovič.[11]Prípadnú Palkovičovu odpoveď Hollému nepoznáme.[12]Celius— správne má byť (chyba tlače?):caestus(lat.) — remeň so zašitými olovenými guľkami, ktorým
si pästiari ovínali ruky. Hollý napokon tento výraz preložil ako „bijáki“
(Virgiliova Eneida, Trnava 1950, s. 118): „… a na lokti
bijáki naťáhnuť“ (lat. pôvodina: „… manibusque inducere caestus…“), kým napr. český
prekladateľ KarelVinařickýsa mu vyhol opisom (P.
Virgilia Maróna Spisy básnické, Praha 1851, s. 102): „… ruční s ním
bitku počíti…“ — Pri citovaní Hollého diel, nakoľko je to možné, odvolávame sa v
tejto edícii na naše vydanie desaťzväzkovéhoDiela Jána Hollého,
ktoré vyšlo v Trnave roku 1950, pretože pre dnešného odborníka je ľahšie prístupné
než pôvodné Hollého vydania.[13]Dares a Entell— zápasníci v piatom speve Vergiliovej Eneidy.
Hollý, podávajúc obsah tohto spevu vo svojom knižnom vydaní Eneidy, bližšie opisuje
(s. 106) aj spomínaný „biják“: „Entell starí Daréta na spósob mláďenca sa
vistatujícého bijákem anebo rukavicú z bujačéj kože zašité olovo majícú
premáhá.“[14]kančuk, nagajka, batog(rus.) — kozácky šľahák, bič,
trstenica[15]Vaccinium(lat.) — prekladá sa aj ako čučoriedka alebo
brusnica, ale vo výkladoch k Vergiliovi sa spomína, že táto rastlina sa inak voláhyacint. Ide o miesto v druhej Vergiliovej selanke(Bucolica), v. 18 a 50, ktorú Hollý tiež preložil a tam
použil pomenovanie (Dielo I, s. 69 a 70) „jacintek“ (nie
malina). K.Vinařický(P. Virgilia Maróna Spisy
básnické, s. 8) nazval túto rastlinu „kozobrádka“.[16]Dictamus, dictamnum(lat.) — rastlina, o ktorej sa vo
Vergiliovej Eneide hovorí (XII, v. 412 — 415), že ju poznajú divé kozy, keď sa im
zabodne do chrbta šíp. Vinařický (cit. d., s. 282) použil na tomto mieste názov
„Dobré-Mysli kořen“, kým Hollý „trevdava“ (v liste asi chyba tlače: črevdava); tento
Hollého výraz pojal neskôr aj JiříPalkovičdo svojho slovníka(Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch, Praha 1821)vo
významejesienka(čes. třemdala, třevdava).[17]Nemecký klasický filológ Christian GottlobHeyne(1729 —
1812) — profesor v Göttingách, vydal v rokoch 1767 — 1775 v Lipsku dielo P. Vergilia
Marona v štyroch veľkých zväzkoch, bohato sprevádzané kritickým a vysvetlivkovým
aparátom(P. V. M. Opera varietate lectionis et perpetua adnotatione
illustrata a C. G. Heyne). Druhé vydanie vyšlo v r. 1787 — 1789 a
tretie v piatich zväzkoch v r. 1798 — 1800. Po Heyneho smrti pripravil toto dielo na
štvrté vydanie (podľa tretieho) v r. 1830 — 1841 Philipp EberardWagnerv Lipsku taktiež v piatich zväzkoch (toto vydanie sme
mali k dispozícii v bratislavskej UK).[18]Hollého meno Palkovič skutočne neprezradil (pozri v úvode k tomuto listu).
|
Holly_Korespondencia-Jana-Holleho.html.txt
|
OsobyMUDRÁK, gazdaMUDRÁČKA, jeho ženaANČA, ich dcéraĎURO, obecný sluhaPAĽOKATAPAHOLOKRICHTÁRSUSEDIAPriedomie u Mudrákov. Na podstení jedno plné vrece zemiakov a dve prázdne. Podvečer.
|
Korbacka_Tri-vrecia-zemiakov.html.txt
|
Pesnička na kare ku cti zosnulému Jankovi Tomesovi, duši slovenskej — držanom —
povedaná od Janka Kráľa[1]Pustina, pustina — všade zôkol-vôkol,vietor pokryl cestu snehom čím hor tým dol,už cesty niet žiadnej, čože mám už robiť?Kde oči zavedú, či sa mám len pustiť?!Lodička maličká veľkou riekou ide,vietor ju rozháňa — kdeže ona zájde?Už viac nemám sily lodičku si riadiť —čože mám s veslami týmito urobiť?!Ako tá tmavá noc, také sú oblaky,všade sa zmáhajú veľmi husté mraky,už začína hrmieť a dážď poprchovať —kdeže, Bože milý, mám si skrýšu hľadať?!Pustím sa bez cesty, tam sa dakde stratím,zámet ma zasype, viac sa nenavrátim.Lodičku biedničkú, ja som šuhaj malý,veslovať nevládzem, vietor ju prevalí;na poli stáť budem — živel strašne vyje,krížom sa zablysne a mňa hrom zabije.Pomoci nevidím, potešenia nemám,vidíš ten šíry svet — a predsa som v ňom sám,sám som ako stromček malý v pustatine,nik ho nezastane — od vetrov zahynie.V pustine bezdušnej dáky šum povstáva,nad temnými krajmi tatranský vták pláva,zanechal on vrchy, v nebeský letí svet,šuhaj v túžbach naňho neprestáva hľadieť,v ňom je jeho život, v ňom je jeho viera,jakby ho chcel chytiť, tak naňho pozerá.Hej, no len počkaj ma! nemám ženy, detí,voľno sa ponesiem, kade slnko svieti,požičiaš mi krídel — západ preletímea na východ slnko vítať zaletíme.Schytil sa na krídla a začína lietať…vetriská hneď začnú strašne mu zavýjať;stromy sa kolíšu, konáre praskajú,po čiernistých horách vlci zavýjajú.A hľa, tamto mraky husté — veľké — čierne —ako sa skláňajú, jak kane požerné;zase sa dvíhajú, zase sa skrúcajú,horami dolami jak sane lietajú. — —Na poli divokom pri vode hučiacej,polnočných zlých duchov plačami steniacej,tam na skalách divých vlny sa zbíjajú,a jakby slzami stromy oblievajú.Za nimi sa ženú z celej svojej sily,jakby ich o dačo chudinky prosili,ktoré sa ku vodám tým samým schytajúa tým vodám žiaľnym lístoček spúšťajú,ktorý keď pochytia, tak sa rozbehnú s ním,sto ráz ho nadhodia vlnobitím svojím,sto ráz skúpu v slzách, peniacich ako sneh,sto ráz ho vyhodia jak mršinu na breh,sto ráz naspäť schytia tak ako vietor hlasa vláča a ženú, pred sebou mecú zas,až naposled, keď ho tak vyobracajú,tie vlny žalostné v sebe ho schovajú.Už lístoček hlcú — šuhajček ide spať,lístoček prepadol — šuhajka nevídať.Už šuhajka viac niet,čo prejdeš celý svet.Len v doline tmavej, kde je strigôňa moc:Bračekovci moji, zahučí, dobrú noc!Čo by tam dobrú noc, veď ešte nebol deň,trebárs hocajaký, nech si už bude len.My na deň čakáme, na božie slniečko:orodujže za nás tam, drahý Janíčko!(1844)[1]Pesnička na kareku cti zosnulému Jankovi Tomesovi, duši slovenskej, —držanom — povedaná od Janka Kráľa. —Prvý raz v Nitre 1844, str. 155—7, Ps, str. 151—3, V-1, V-2. Prepis u V-1 bol
verný, okrem chyby v 5. slohe na str. 32 „jak kone požerné“
namiesto „jak kane požerné“. V-1 píšesňahomnamiestosnehom, mám si skrýšu hľadaťnamiestomám skrýšu si
hľadať.Oprava detí namiesto deti bola na mieste.
|
Kral_Pesnicka-na-kare.html.txt
|
Národnie spievanky — poznamenania a pojednania„Čo je slávík mezi ptákmi,to je Slovan mezi národmi.“Martin Sucháň„Sbírka tato nepodobá se nákladné zahradě, do které sběhlý zahradník z dalekých končín
světa divy přírody snášel, je důvtipně pořádal a se mnohým uměním choval: než podáváme kytku
polního kvítí, jak je sama pouhá příroda medzi spěvumilovným lidem naším vyvedla. I polní
kvítek často líbou vůní a lesknoucími se barvami znatelům obdiv vynutí.“(Fr. Sušil.
Moravské národní písně)
|
Kollar_Narodnie-spievanky-Poznamenania-a-pojednania.html.txt
|
Anzengruber L.: Červ svedomiaĽudová hra v 3 dejstvách. Preložil Karol B. Žeko. Strán 85, cena Ks 3.20.Javisko:bohate zariadená sedliacka izba a záhrada.Osoby:Bielohorský, bohatý sedliak, Dedinský, jeho
švagor, Miško, Vendelín, Marta a Zuzka, sluhovia u Bielohorského, Terka Ďordinkovie,
Lenhard, furman, Poľana, sedliak v „Bosom jarku“, Poľanová, jeho žena, Ignác a Ján, ich
synovia, čeľaď na statku Bielohorského.Rekvizity:stôl, stoličky, remenná lenoška, lavice,
hospodárske náradie.Dej:Nič neteší bohatého sedliaka Bielohorského, hoci
sa už zotavuje z porážky, ktorá ho postihla pred polrokom. „Červ svedomia“ berie mu radosť
zo života. Pred 25 rokmi, ešte za života svojej manželky, sa veľmi prehrešil. Zaľúbil sa do
svojej slúžky Lenky, ktorú jeho manželka vyhnala z domu, keď pomer nezostal bez následkov.
Tento poklesok mu teraz stále pripomína jeho švagor Dedinský, ktorý sa chce zmocniť jeho
majetku, tvrdí Bielohorskému, že mu porážkou dal Boh výstrahu za zničený ľudský život. Duša
Lenky trpí v predpeklí, môže ju však oslobodiť a aj sebe získať odpustenie a vstup do neba,
keď odovzdá majetok chudobným. Žiada ho pre seba, lebo aj on je chudobný, má 5 detí, a
sľubuje mu za to pečlivú opateru a dôživeň až do smrti. Bielohorský uverí švagrovi a už sa
chystá do mesta, aby dal majetok prepísať na švagra. Vtom však príde priateľ Dedinského a
oznamuje, že zistil, že Lenka nezahynula, ale žije a je vydatá za sedliaka v „Bosom jarku“.
Bielohorský vypraví sa k nej, táto ho však nijako láskave neprijíma a vyzve ho, aby sám
pátral po dieťati, ktoré jej hneď po pôrode vzali. Keď sa Bielohorský vráti domov, má
návštevu. Terka Ďordinkovie, ktorú posiela jej macocha, hlási sa ako nemanželská dcéra
Bielohorského. Je s radosťou uvítaná, dostáva celý majetok Bielohorského a jeho verného
služobníka Mišku za manžela.
|
Urbanek_Dramaticka-literatura-2-Cinohry.html.txt
|
Viedenské príbehy od očitého svedkaPrežili sme dni, ktoré každému, najhlavnejšie však Viedenčanom, večite pamätné budú, ale
ich katastrofy tak, ako sa diali, je veľmi ťažko — ba nemožno opísať. Ľahko to uverí každý,
kto vie, ako je Viedeň veľká, a keď si k tomu pomyslí, že každé predmestie, každá ulica
také deje skúsila, aké od tureckej vojny ešte sotva. To teda len poznamenám, čo som očite
skúsil a od hodnoverných ľudí počul, vynechajúc to, čo druhí dopisovatelia do našich novín
zaslali.Dňa 13. marca sa zišli v krajinskom dome zástupy ľudu, medzi ktorými zväčša agitovali
žiaci, zanechajúc prednášky. Najznamenitejší medzi nimi bol dr. Fischhof,[1]ktorý myšlienku ústavy najvrúcnejšie zastával, žiactvu a zhromaždenému ľudu
porúčal. On bol od spoločenstva nosený na rukách. Za ním vystúpili druhí na tribúnu — ako
napríklad jeden Poliak Burian, predkladajúci punkty, čo sa majú žiadať, ktorý chudák prvý
padol trafený guľkou do hlavy; za ním B. Böhm, ktorý sa prvý vyslovil, aby Metternicha
zhodili — toto musel opakovať. — Potom čítal jeden Poliak Kossuthovu reč, ktorá bola
privítaná s veľkým hukom; každý rezkejší punkt sa aj tri razy opakoval. Všetci toto boli
žiaci. Medzitým spomedzi mládeže vyvolení dvanásti vyslanci naše prosby predložili stavom,
ktorí keď nám neočakávanú odpoveď — ako Slovák hovorí krútikom chvostíkom — dali, vystúpil
na rečenú tribúnu (studňu) Moravan Herrmann, poslucháč lekárstva, a rieknúc, že všetci s
ním cítia zarovno (odpoveď: jeden za všetkých a všetci za jedného), tú odpoveď na drobné
kúsky roztrhal (huk veľký, na rukách ho nosili). Pokým sa tie hádky vypravovali na
Krajinskom dome, rečnili niektorí pred Metternichovým domom, ktorý potom ako i jeho vilu na
Landstrasse dorábali skalami. V Krajinskom dome sa voľakto ozval dolu oblokom, že naši
mladí ľudia sú v horných izbách zatvorení, ale to má byť mýlka, aby dvere vystavili; a v
okamihu sa ľudstvo s veľkým krikom ako hrom hrnulo na schody, a akoby dlaňou pľasol, dvere
vylámalo. V izbe len prach bolo vidieť a lámanie stolcov a inších riadov počuť. Ani päť
minút, a už zase bolo ticho. Vtom vyjdúc von, videl som pritiahnuť jeden oddiel
granatierov, ktorý sa s nabitými puškami postavil v tichosti za krajný dom.O druhej popoludní sa vojsko zo všetkých strán zhromažďovalo na Glacis, po hradbách
rozostavovali delá. O pol štvrtej bol ľud ešte väčším počtom zídený pred Krajinským domom;
medzitým hlavné vráta zapreli a pred ne postavili vojsko. To ľud netrpel a vždy vykrikoval,
aby odstúpilo a vráta sa otvorili, lebo že inak pokoj nebude. Granatierom čiapky do
povetria vyhadzovali a vždy ďalej a ďalej ich tískali, až napokon granatieri odišli. Že ale
vráta ešte neotvorili, počali ľudia drevené rámy, kde ohlasy prilepené bývajú, driapať a na
vráta biť, sem i tam behať i kričať: človek si súdny deň inak predstavovať nemôže! Vtom
prijazdil arciknieža Albrecht a na ľud sa obrýknuv, na čo mu rozsrdený ľud odpovedal,
hádzajúc drúky a dosky, tak, že jeden kus dosky ho po hlave, generála, čo s ním prijazdil,
po chrbte udrel, a tu bol začiatok streľby. Vojsko vystrelilo, prileteli pionieri,[2]bodákmi do neozbrojeného ľudu pichali, strieľali; nejeden bol poranený a
nejeden zvedavý padol. Za Krajinským domom ľudský dôstojník kázal svojim vojakom hore
strieľať, ako o tom svedčia guľky v múre Krajinského domu v prvom poschodí. Tie nikomu
neublížili, iba ľud odstrašili. Na všetkých stranách vnútorného mesta trma-vrma, strieľanie
a huk. Keď som išiel von, už brány boli všade obsadené vojskom, nikoho dnu, len von
púšťajúcim. Do kráľovského hradu, už od rána zatvoreného, nikoho bez vstupného listu
nepripúšťali.Podvečer prišiel rozkaz, aby v meste držali mešťania stráž, potom aby žiaci boli
ozbrojení, lebo rozpajedený a všetko zvlášť cisárske hubiaci ľud vojsko uspokojiť nemohlo.
Žiactvo sa podpisovalo pri lúčach pred mestskou zbrojnicou.O 8. večer, ako som cez Glacis šiel domov, videl som na ceste medzi kráľovským hradom a
kráľovskými stajňami svetlý oheň; myslel som, že sú to vojenské strážne vatry, ale som bol
sklamaný, lebo to nebolo nič inšie, ako vylámané plynové lampy, z ktorých plameň vyblkoval
na viac nôh a strašne osvetľoval lúpežiaci ľud. Divé ploty podpaľovali, ploty poznášali a
spálili; pri jednom takom ohni som videl ležať asi dvanásťročného chlapca v krvi s
rozdrúzganou hlavou, ktorého husár — ako mi ľudia riekli — na druhý svet poslal. Strašný to
pozor! Okolo neho strašne vykrikovali podlí, dotrhaní, rozpustili chlapi s drúkmi, c. kr.
stajne skalami, drúkmi a bohvieakými hroznými strojmi obloky, obločné kríže, vráta atď.
lámali a nivočili. Sem i tam bolo počuť strieľať, na lúpežiaci ľud pálili z okien c. k.
stajní. Nebolo lampy na Glacis, ktorú by neboli dolámali, ba aj so stĺpmi zrútili. Pri Franzensthore[3]jeden mäsiarsky tovariš plukovníka po chrbte zavalil lampovým kolom a potom
zutekal pred granatiermi pod most do jarku, kde ho pätnásť guliek z mostu dostihlo. Tiež na
dome Uhorskej gardy mnoho oblokov vybili. Bože, ale čo sa v predmestiach robilo! Na
Mariahilfskom mýte do harašiaceho ľudu hraničný lovec — nešťastný človek — strelil, a ako
povedajú troch zabil. Čoho následok bol, že okolo polnoci podpálili obidve mýta a
hraničného strelca do ohňa živého hodili, aby však susedné domy ubezpečili, postavili
striekačky, a tak okrem dvoch mýt, z ktorých len múry ostali, druhým domom sa nič nestalo.
Za líniou vo Fünfhausen[4]židovu fabriku — pre jeho vraj úžerníctvo — podpálili; tridsaťtisíc zl.
striebra v bankovkách hodili do ohňa, druhé veci podrúzgali a dolámali; nikto si ani len
smidky privlastniť nesmel.Dňa 14. sa žiaci hrnuli pre zbroj a potom na všetky strany boli rozoslaní ako stráže.
Mne sa prihodilo pod prof. Endlicherom[5](ktorý sa po tieto časy veľmi vyznačil a univerzitnú zástavu nosil) ísť s
jedným oddielom najprv ku kriminálnemu stavisku, kde nám museli vypustiť Poliaka, čo bol
lapený — toho istého, čo dňom predtým držal Kossuthovu reč. Potom sme stúpali na
Mariahilfskú cestu, kde sme všade na cisárskych budúnkoch našli vybité obloky. Tunajší
kostol už bol obsadol jeden oddiel žiactva, lebo ľud chcel z neho peniaze vyrabovať; aj na
mýte naši stáli, ľud už bol v pokoji a nebolo inšie vídať, len sa ešte z izieb kädiť a ľud
hrešiť na tých, čo dali strieľať. Na Hundstrumskej línii, kde sme došli, našli sme mýto
škarede doriadené — obloky, riady, periny, slovom všetko na kúsky dosekané. Zlochýrne
ženské a ožraných chlapov prtiacich sa v tomto zrúcanisku sme sčiastky dobrými slovami,
sčiastky však poriskami zbroje vyprášili, ľud rečami uspokojili. Blízki hostinskí a
gazdovia nám v kupách nosili víno a chlieb, aby sme sa dokonaní občerstvili, s tým
dodatkom, žeby sme len rozkázali, čo žiadame, že nám so všetkým chcú slúžiť, lebo oni vraj
dobre vedia, že sme sa za ich slobodu obetovali, a teraz aj ich statky chceme chrániť.
Nechajúc niektorých tam na stráži, šli sme ďalej a všade, kade sme prechádzali, ľudia nás
krásne prijímali, ruky nám stískali, bozkávali, kvety, stužky, zástavy na nás hádzali,
takže sa nám voľky-nevoľky slzy z očí tlačili. Skoro všetky mýta okrem ležiacich prosto
Uhorskej boli tak domlátené.Popoludní sa národná garda množila. Okrem žiakov, ktorých mohlo byť pod zbrojou do
sedemtisíc, podpisovali sa aj v predmestiach. Zvonku vždy prichodili zlé chýry. — Národná
garda bola napnutá, lebo nás posielali len do predmestí; nás dokonali, zunovali. — Vojsko
na Glacis stálo rozmnožené dvoma došlými plukmi a nám na naše petície ešte žiadnu dobrú
odpoveď nedali. Národná garda nechcela viac von z mesta ísť, čakajúc povolenie petície. —
Ako už chcela robiť ďalšie kroky, príde potvrdenie národnej gardy (radosť, huk), za tým
sloboda tlače (ešte väčšia radosť, zo všetkých strán kvety, stužky, tľapkanie a vivat). Ako
sme to dostali, hneď sme všetci vyšli von na stráže, a na miestach, kde predtým strážili
vojaci, teraz stáli naši. Ľud pred gardou snímal klobúky, pred vojskom nie.Pätnásteho ráno sme sa všetci žiaci zišli na univerzite. Tam sme boli usporiadaní podľa
fakúlt. Bolo to utešené vidieť našich profesorov všetkých pod zbrojou, ako v radoch s nami
ťažké pušky trepali, deň i noc s nami strážili. — Rothschild[6]a Sina[7]poslali žiakom štyritisíc zlatých striebra na potravu. Víno a chlieb nám jeden
deň poslal cisársky konvikt,[8]na druhý deň direktor Well. — Kto to nevidel, nemôže si predstaviť, ako to
vyzeralo tie všelijaké obleky a zbroje, tá veselosť a zmužilosť na tvárach!Večer sme stáli na Univerzitnom rínku. Pri osvietení celého mesta prišlo najprv
viedenské meštianstvo pod zbrojou a s lúčami ďakovať žiactvu za jeho junáctvo; za ním
Taliani, potom Uhria. Na rukách nosili cisársky obraz. My sme pod zbrojou stáli v radoch.
Pri tých tisíc a tisíc horiacich fakliach, v tom huku a vivat kričaní, pri tom ligotaní sa
zbroje a vďačných slovách, ďakujúcich nám za junáctvo, každému sa oči svietili, a nejednému
do brady slza padla. Taký večer viacej sotva dožijem. Kossuth držal reč, ktorú som však pre
moju vzdialenosť nepočul.Šestnásteho ráno prišiel cisár držať prehliadku. Jeho Jasnosť sa viezla na koči pomedzi
naše rady. Naši vodcovia Jej držali koč. Práve keď sa priviezla Jeho Jasnosť, dostali sme
chlieb a nápoj. Tu sa kričí „Richt euch! Präsentirt“[9]— a tu jeden chytro položí sklenicu k nohám, druhý nestačiac chlieb z bodáka
dolu sňať, aj s ním prezentíruje — vodca rozkazuje plnými ústami: smiešne to bolo a predsa
i velebné, bo uctili svojho mocnára junáci slobody.Sedemnásteho bol pohreb padlých. Tridsiati piati — padli medzi nimi dve zvedavé ženy a
vari šiesti žiaci. — Šestnástich sme pochovali, tí druhí sa len tak v tichosti pochránia,
lebo sú to tí podpaľovači a vražedlníci — v žiadnom zväzku teda s tými, čo padli za dobrú
vec. Obchod trval vyše dvoch hodín, takže sa len tí, čo pod zbrojou boli, počítajú na
päťdesiattisíc. Bola aj Slavianska légia — pod zástavou „Slaviani“ a pod druhou „Sláva“.Osemnásteho sa Jeho Jasnosť zase ukázala; kone jej vypriahli a voz ťahali žiaci.
Popoludní vojsko z Glacis odišlo.Devätnásteho ráno sme v Štefanskom kostole držali rekviem za duše padlých. Národná garda
stála pred kostolom v paráde. Dostali sme v ten čas krásnu atlasovú zástavu s týmto
nápisom: „Zum Andenken der Studierenden, für ihre Tapferkeit. Mariahilf.“[10]Navrchu je krásny cisársko-kráľovský orol.Dvadsiateho sa zase začnú prednášky na univerzite. Vojsko je vo vojárňach, brány ako aj
kráľovský hrad nie sú viac obsadnuté, priechod slobodný.Škody sa dosť narobilo. Cisárskokráľovské stavania utrpeli najväčšiu škodu. Okrem toho
je pokazené štyridsaťpäť fabrík. Počet ranených sa nevie, tých je mnoho. Včera sme
pochovali jedného žiaka, čo zomrel na rany. Sláva mu! Sláva im! Teraz je zase vo všetkom
poriadok, a nadobudli sme si národnú gardu, slobodu tlače a zástupníctvo ľudu.Vo Viedni dňa 19. marca 1848[1]Dr. Adolf Fischhof(1816 — 1893) — rakúsky lekár a politik.
Jeho reč pred stavovským domom vo Viedni 13. marca 1848 bola prvým podnetom na
revolúciu. V ríšskom sneme bol popredným vodcom ľavice. Po zdolaní revolúcie (zatkli
ho a vyšetrovali, ale ho prepustili pre nedostatok dôkazov) účinkoval už len ako
praktický lekár a politický publicista.[2]prileteli pionieri— zákopníci (vojenský technický
sbor)[3](nem.)Františkovej bráne.[4]za líniou vo Fünfhausen— rozumej mýtnou čiarou (vnútrozemské
clo)[5]Stephan Endlicher(1804 — 1849) — bratislavský rodák,
profesor botaniky na viedenskej univerzite. R. 1848 mal ako obľúbený profesor
napomôcť uchlácholiť zradikalizované študenlstvo, ale sa mu to nepodarilo; prišiel o
popularitu a čoskoro nato zomrel.[6]bar. Salomon Rothschild(1771 — 1855) — náčelník peňažného
domu tejto rodiny vo Viedni[7]bar. Juraj Šimon Sina(† 1855) — z rodiny gréckeho pôvodu,
člen rakúskej peňažnej aristokracie[8]cisársky konvikt(lat.) — internát pre chudobných študentov.
Konvikty, zrušené v Rakúsku r. 1848, vydržiavali sa zo základín na to
určených.[9](nem.)Usporiadajte sa! Vzdajte česťNa pamiatku študentom za ich udatnosť.
|
Zechenter-Laskomersky_Viedenske-pribehy-od-ociteho-svedka.html.txt
|
Krvižíznivý pán[1]Bol v dedine jeden pán. Mal veľkú radosť, keď mohol dievča dostať a pustiť ho do ohrady
pred divého koňa, aby dievča rozšliapal. Dal tak moc dievčat mordovať. Prišlo na jednu
matku, čo mala aj dcéru aj syna. Horko oni nariekali, keď už bol poriadok na tú dcéru. Brat
povie:„Neplačte, mama, ani ty, sestra, ja pôjdem za teba umrieť. Dáš mi tvoje šaty, oblečiem
si ich, a nebojte sa, neplačte, kým sa vrátim.“Obliekol sa do tých ženských šiat a povedal:„Uvidíte, čo so mnou bude!“Prišiel pred toho krvižíznivého pána. Strčili ho hneď do ohrady a pustili toho divého
koňa. Všetci páni sa dívali na to, čo sa s ním porobí.Kôň beží dookola ako čert. Ako videl postavu dievčaťa, zaprskal ňucháčom a beží. Dievča
sa hodí chytro o zem a — divý kôň ho preskočil. Kôň, rozhnevaný, ešte väčšmi behal dookola.
Preoblečený mládenec sa mu v behu na chrbát vyhodil a cválajú dookola po tej ohrade. Kôň ho
nemohol zhodiť zo seba. Až napokon preskočil ohradu, a hybaj vo cval po poli! Naraz na maras[2]napadol a strepal sa do marasa, čo nemohol von vyskočiť. Pán sa rozhnevaný
díval na to, dal si osedlať jednu paripu, poď za nimi! Ale i on tam trafil, i sám sa
zamoril do toho marasa, a to ešte hlbšie. Všetci sa tomu tešili v dedine, že ten
krvižíznivec viac nevyšiel na svet.Ale ten mladý človek sa vyslobodil.Tak Pán Boh tresce bezbožníkov.[1]Jozef Mateides, 83-ročný, z Partizánskej Ľupče (Nemecká Ľupča; Liptov), 25.
októbra 1905. Polívka V, 340.[2]maras(z nem.) — barina, bahno
|
Czambel_Slovenske-ludove-rozpravky-II.txt
|
KačenkaEva vyšla pred vysokou stráňou stojaci dom a kričala z plného hrdla: — Juúro, Juroó!Na kraji stráne sa ukázala postava s kosou v ruke a utierala si čelo širokým rukávom
košele.— Čuvoó?— Stará mať strativa zase okuläre, kde si ich deu?— Čuvoó?Eva volala najvyšším diskantom:— Starej materi za strativi okuläre, že si ich ty kdesi deu!— Čuvoó? Nečujem čo reveš!— Nič, ty hlucháň! — I obrátila sa namrzená a vošla do domu.O pol hodiny bol Juro celý najašený doma.— Ký parom sa stau? Hou, Iva, kdeže si v pekve?Juro vošiel a naskočil na Evu.— Čuo sa stavo, čože ma zháňaš?Eva zalomila rukami: — Nuž veď ťa tu čvoviečku nebovo treba, čvože si sa ty zmveu z tej
stráne. Jäch iba okuläre materine hľadava a ono ti tu prikvitne!— No nech to všetci čerti vezmú i s robotou. Pre také „onô“ čvoveka domvov hnať. Kde sú
tie okuläriská? Sem ich!— Nu, mater ích má: pošíva tvoje koševe v komore. Mava ích v sukni a nevedeva o ních, nuž
tak sa to stavo.— No, já vás s tými bveskáňmi naučím porädku.Juro skočí do komory, v ktorej starká, osemdesiatročná Gašová pri obloku sediac, vo dvoje
zohnutá, trasľavými, kostnatými rukami plátala hrubú košeľu. Robila hrubou ihlou s primeranou
niťou štichy na centimeter. Šila bez náprstka, pričom sa jej hlava silne triasla.— Mamo, dajte sem tie okuläriská!Starká sňala bez slova okuliare z trasúcej hlavy a podala mu ich.Juro ich vzal a vyšiel s nimi do drevárne ku klátu, položil ich naň a trepol obuchom dva
razy po nich.— Isťu, vy ma viac pre vaše sprostie okuläriská naháňať nebudete.Nuž tak! Potom sa zobral a šiel.Napoludnie mu jeho dvanásťročná dcérka Zuzka priniesla v dvojačkách obed a hovorila ako
rectujúca žiačka, že sa veru mater mrzela, a že stará mať nepovedala ani slovíčka márneho, ale
že nič nejedla, ale že si vzala pátričky a že si sadla do komory a že len toľko povedala, že
už chce umrieť a že sa v komore modlí a že ňaňovu košeľu rúče vyhladila a odpratala a že, a
že, nuž tak. I utrela si noštek opakom ruky.Juro si sadol pod krík, medzi rozložené nohy postavil dvojačky a ani neceknúc pojedol, čo
mu Eva poslala. V jednej dvojačke boli poriadne omastené rezance s bryndzou, čo veľmi rád
jedával.Keď skončil obed, dal nádobu Zuzke a poťapkajúc ju priateľsky po chrbte, riekol: — No,
teraz sa prac, lebo ťa tu netreba, ale doma hej.Zuzka zatvorila nádobu, podčesala si prstami vlasy pod šatôčku a zaželala otcovi: — Pámbo
pomáhaj! — a frndžala svižkými nôžkami dolu, ako strela, strmou stráňou.Večer prišiel Juro domov a nešiel do izby, len rovno ku dobytku do stajne. Videl ženu,
neriekol ani slova. Malá Zuzka prišla k nemu a rozprávala mu, že stará mať už chce vonkoncom
umrieť, lebo že tu už nemá raz čo robiť, keď nevidí.Juro vošiel do izby a chytil Evu za okrúhle rameno.— Iva, čvože sa durdíš, čvo? Čo ani nehlesneš?— Čvože sa budem dotrýzňäť s takým medveďom!— Či by ťa nepohvo, keby ťä tým strániskom podaromnici naháňau. Jäch mysleu, ký parom vás
tu berie, a tu pre takuto nič človeka honiť. Ale kto to svýchau?Juro v noci o tretej ticho vstal, obzrel dobytok a hodil sa potom vrchami do mesta a okolo
deviatej už bol nazad doma. Doniesol materi nové, novučičké okuliare. Ony síce neboli celkom
primerané, nuž ale stará Gašová nebola veľmi rozmaznaná, bola nejako aj s nimi a tratila ich
práve tak každú chvíľu ako tie staré. Každý deň ich dva-tri razy zháňala, lenže nepovedala
nikomu nič, len sama si ich hľadala.Asi o rok neskôr sa stará mať priplichtila jedného dňa ku Jurovi, keď išiel s koňmi do
mesta.— Synku, chcem ešte raz ísť do kostova, odveziem sa s tebou.— Ako chcete: hodím vám šúpu svamy do voza, nuž odvezte sä. Nazad idúc vás ohvásim u
strynej. — Stará mať sa vyobliekala čo najlepšie a šla so synom.V kostole išla na svätú spoveď, prijala sviatosť a odviezla sa zasa so synom domov.Doma dlho vyberala kadečo medzi svojimi hábami, pri čom jej Zuzka pomáhala, dívajúc sa
pritom dychtivo na mnohé zázraky, ktoré stará matka mala vo svojej truhle. Oči jej mali
vyskočiť, keď v priehradkách truhly videla kadejaké gombičky, spony, stužky a bohvieaké
dievčaťu žiadúce veci.— Stará mamička, a čo to vyberáte tie háby?— To, dieťa moje, sa chystám na smrť, lebo ja tu už len nakrátko budem. Keď umriem,
všetko, čo tu mám, si ty vezmeš.Zuzka začala žalostne plakať: — Stará mamička, ja nič nechcem radšej, len neumrite.— Dieťa moje, to je božia vôľa: pôjdem.Ráno stará mať nevstávala zo svojej postele. Zuzka sedela celý deň plačúc pri nej a
prosila ju úpenlivo, aby neumierala. Večer sa jej prestala hlava triasť a dych jej
pomaly-pomaly stichoval. Zuzka začala volať:— Stará mamička, stará mamička, traste tou hvavou, čo netrasiete ňou, — i začala jej rukou
hlavu drgať. Starká ešte mihla na ňu očami, trochu sa usmiala a bolo po nej.Starkú krásne vyobliekali a zôkol-vôkol kvetami poobkladali, takže vyzerala ako nejaká
mladá nevesta. Pohreb mala krásny, skoro celá-celučičká dedina bola na ňom.Druhý deň po pohrebe vošiel Juro do izby a zazrel naprostred stola okuliare starej matky.
I spľasol rukami:— No tu máš, hlúpe baby, čo nevykonavi! Nedavi hej okuläre! No to je pekná robota! Veď ti
tá bez nich nebude. Iva, Iva a čože ste to poparativi, okuläre ste starej materi nedavi!Eva pribehla a spustila tiež: — Óvi, óvi, to sú už len sprostie ženy! Ale to tá Otrubuľa,
tá len furt pestvä zháňa a nerobí ako treba. No tá bez tých okulärov raz nebude. Čvo si už len
počneš, čvoveče biedny. Tá si po ne príde!Odložila okuliare do kasničky, do kúta. Juro riekol: — No veď uvidíme, čvo sa bude činiť,
už len dajako bude.A veru to nebolo s kostolným poriadkom.Lebo sa Juro v noci zobudil a činilo sa mu, že čosi po izbe chodí. Zobudil pri sebe spiacu
Evu, drgnúc ju do boku. — Iva, počúvaj, tu je stará mať, hľadá tie okuläre.— Júj, nože netáraj! Chvál každý duch Hospodina. — Juro mimovoľne zamrmlal: — Odbila už
dvanásta hodina. — Vtom bolo počuť v kuchynke: klep, klep, klep, asi každú minútku tiché
klepnutie.— No, to je veru ona, to hej tá odtrhnutá podošva na kopicäch tak kvepká, — šeptala Eva
celá vyzváraná od strachu.Včasráno Juro vstal a šiel do kuchynky pozrieť, čo to klepkalo. Nenašiel nič, len otvorený
oblôčik, ktorý zaiste vetríkom pohybovaný, zapríčinil to klepkanie.— No, hľa, Iva, pozri, täto tým obvočkom vošva.— Veru je to iste tak, dietky božie.— No s tými okulärmi sa musí urobiť porädok.Podvečer sa susedky zišli pod lipou Majdovie.— Ludä boží, to je vám potrest, čo sa s tou starou materou robí, — začala Eva. — Tá ti vám
cevú-cevučičkú noc chodieva po dome a hľadava svoje okuläre, len tak ako za živa. Nič sme
nespavi, oka sme nezažmúrivi. A ráno Juro našieu obvok na kuchyni otvorený.— No, to hej pošlite tie okuläre, lebo nebudete mať pokoja ani za máčny máčik, — dotvrdila
Majdová.— Nuž, pošlite, pošlite. Akože hej ich pošleme, po pošte? — mrzela sa Eva.— A to ty, dievčička, nevieš? — skočila na ňu Majdová. — Ľaľa, u Mrynárvov ide Kačenka
umrieť, už aj u doktora boli s ňou, tá ti hej ich vezme.— Veru tak; aj Kvopkovie mvádenec vzau pre starého Špirku kvaku a dau mu hu, bo od tých
čäs majú u Špirkov pokoj. Darmo dávali aj na omše a na modvitby chodili zaň, len furt mátavo,
iba čvo tú kvaku posvavi, je ticho, — vedela dať vývod Otrubuľa.— Len si ty deťätko prejď do Mrynárvov a daj tej Kačenke tie okuläre, tá ti ich vezme.Eva prešla do Mrynárov…— Pochválen, akože sa má tá vaša Kačenka? — začala rozhovor.— A veru tej je už po mávo; tá už neobude ani možno dozajtra, — odvetil starý Mrynár.— Veru by tej už vláskom dušu zapchau, — mienila Mrynárka.Kačenka bola asi šesťročné dievčatko, už dávno choré na suchoty. Eva vošla do izby a
videla spod periny vyzerať bledú tváričku — samé oči — nie väčšiu ako päsť.— Kačenka, pozri, čo som ti doniesva, — prihovorila sa jej Eva a dala jej v papieriku
zabalené promincľové cukríky.Kačenka sa ozvala hlasom ako drobné vtáča:— Dajte sem. — Vzala cukríky a zimnične, ako v polosne, ich pokládla všetky do úst a tam
ich držala nehybne.— Kačenka, a či si ty poznava starú mater Gašovie? — spýtala sa Eva.Kačenka poprežúvala cukríky a potom zapískla:— Poznava som hu. To tá, čo sa jej hvava trásva. Takto: — i pomykala trošku hlavou na
hlavnici.— Tá ti to bova, tá. Nuž, keď umreva, zabudva si tu okuläre a nemôže bez nich obyť. Keď hu
poznáš, či by si hej ich nevzava?Kačenka zdvihla trochu hlavu: — A kde sú a ich máte?Eva jej ich podala: — Tu, hľa, a skoro ešte celkom novie.Kačenka ich chytila do svojej chudej ručičky:— Vezmem hej ich. Len mi ich nezabudnite dať. Tuto pod hlavu mi ich dajte.Kačenka o dva dni ozaj umrela. Nezabudla vziať okuliare so sebou. Kým žila, ich skoro
stále držala v rúčke, aby sa jej niekde nepodeli.No, a u Gašov naozaj prestalo mátať.
|
Nadasi-Jege_Kacenka.html.txt
|
Obrana slávnej župy Trenčianskej a mesta tohože menaOstne nasypané pisateľovi spisu „Nobilissima et Novissima Diaeta Posoniensis“ čiže
obrana slávnej župy Trenčianskej a mesta tohože mena proti osočovaniam, ktorými
zahrnul ten istý spisovateľ zvrchovane nespravodlivo Jeleňa a Baránka.Roku 1723.Najosvietenejšiemu pánu grófovi Jozefovi Illésházymu z Illésházy,[1]večnému pánovi z Trenčína i dedičnému županovi slávnej Trenčianskej a
Liptovskej župy, komorníkovi svätej cisársko-kráľovskej výsosti atď.Stavy slávnej Trenčianskej župy.[1]Illésháza— Eliášovce. In: Nový Život, okr. D.
Streda
|
Magin_Apologia.html.txt
|
I. ŠpitálOnedlho po Vianociach som ochorel a odobral som sa do nášho vojenského špitála. Stál
osobite asi pol versty od pevnosti. Bola to dlhá prízemná budova, zafarbená na žlto. Na
ohromnom dvore špitála boly umiestené rozličné gazdovské budovy, domy pre lekárov a ostatné
potrebné staviská. V hlavnej budove boly len izby pre chorých. Izieb bolo veľa, ale pre
areštantov boly vyhradené len dve, ktoré bývaly vždycky plné, zvlášť v lete. Naše špitálske
izby naplňovaly sa „nešťastnými“ všelijakého druhu. Chodili sem naši areštanti, prichádzali
rozliční vojaci, čo boli práve vo vyšetrovaní, odsúdení, neodsúdení a aj takí, ktorí mali
byť deportovaní ďalej; prichádzali sem tiež z „ispraviteľnej“ (polepšovacej) roty,
podivného ústavu, do ktorého posielali previnilcov a nespoľahlivých vojakov od plukov, aby
sa tam polepšili a odkiaľ sa po dvoch a viac rokoch vracali takí pľuháci a darebáci, že
ťažko bolo najsť im podobných.Areštanti, ktorí ochoreli, hlásili sa obyčajne ráno ako chorí poddôstojníkovi.
Zapisovali ich hneď do knihy a s tou knihou posielali v sprievode vojenskej stráže do
vojenského lazaréta. Tam ich prehliadol lekár a koho našiel ozaj chorým, toho zapísal do
nemocničnej knihy. Okolo dvoch hodín, keď sa naši všetci odobrali z väzenia na
odpoludňajšiu robotu, šiel som do špitála. Chorý trestanec bral so sebou obyčajne peňazí,
chleba koľko mohol, keďže toho dňa už nemohol rátať na špitálsku porciu, potom fajku a
mechúr s dohánom. Tieto posledné veci schovávaly sa do čižiem. Vstúpil som do ohrady
špitála nie bez istej zvedavosti na túto novú, mne ešte nevedomú, variáciu nášho
areštantského života.Vošli sme so sprievodcom do prijímacej izby, kde stály dve medené vany a kde boli dva
chorí vojaci z vyšetrovacieho oddelenia, tiež v sprievode stráže. Prišiel ranhojič, lenivo
a panovito nás prehliadol, odišiel a oznámil lekárovi, ktorý mal službu. Tento sa objavil
skoro; prehliadol nás, pri čom bol k nám veľmi láskavý a vydal nám „nemocničné lístky“, na
ktorých bolo zapísané naše meno. Ďalší popis nemoce, predpísanie liekov, stravy a ostatné
bolo ponechané tomu z ordinátorov, ktorý mal v svojej správe areštantské izby.Počul som už prv, že sa areštanti nevedia nachváliť svojich lekárov. „Ani vlastní
tatkovia,“ odpovedali mi na moje otázky, keď som sa sberal do špitála. Zatým sme sa
preobliekli. Šaty a bielizeň, v ktorej sme prišli, nám vzali a obliekli nás do bielizne
špitálskej; vydali nám dlhé pančuchy, pantofle, nočné čiapky a tlsté súkenné chaláty,
hnedej farby. Chaláty boly ukrutne špinavé, čo som ocenil zúplna až na mieste.Potom nás odviedli do areštantských izieb, ktoré boly na samom konci hrozne dlhej
chodby, vysokej a čistej. Zovnútorná čistota bola všade veľmi uspokojivá; všetko, čo na
prvý pohľad padalo do očú, len sa tak ligotalo. Ostatne, hádam sa mi to len tak zdalo v
porovnaní s naším väzením. Pri dverách, zamknutých železným hákom, stál na stráži vojak s
puškou, vedľa neho výpomocný strážnik. Mladší poddôstojník špitálnej stráže rozkázal, aby
ma vpustili do izby, a ja som vraz bol v dlhej a úzkej izbe, v ktorej bolo asi dvaadvadsať
postelí, z ktorých tri neboly ešte zaujaté. Postele boly drevené, farbené zelenou farbou,
veľmi dobre známe všetkým a každému u nás v Rusku, tie isté postele, ktoré z akéhosi
predurčenia nijakým spôsobom nemôžu sa zaobísť bez ploštíc.Ukázali mi moje miesto v kúte okolo okna.Ťažko chorých, t. j. takých, ktorí nevstávali z postele, nebolo veľa. Druhí, ľahko chorí
alebo vyzdravujúci buď sedeli na posteliach, alebo sa prechádzali po izbe, kde medzi dvoma
radami postelí zostávalo ešte dosť miesta k prechádzke. V izbe bol neobyčajne dusný
špitálsky zápach. Vzduch bol presýtený rozličnými nepríjemnými výpary a vôňami lekárství,
nehľadiac na to, že skoro celý deň v kúte horelo v peci. Pokrývadlo a bielizeň na mojej
posteli boly pochybnej čistoty. Vedľa postele stál stolík, na ňom šálka a cínová miska.
Všetko toto bolo pokryté malinkým uterákom, ktorý mi bol vydaný. Dolu mal stolík ešte
poličku; tam držali tí, čo pili čaj, svoje čajníky; tam boly aj šálky s kvasom[1]a podobné; ale tých, čo pili čaj, bolo medzi chorými veľmi málo. Fajky a
mechúry schovávaly sa pod posteľ. Lekár a druhí predstavení nikdy sa ta nepozerali a keď sa
prihodilo, že zastihli niekoho s fajkou, robili, ako by to nevideli. Ostatne chorí boli
vždy opatrní a chodili fajčiť k peci, aby to vyťahovalo. Okrem ak už v noci si zafajčili
priamo na posteliach. Ale v noci nemocničné izby nikto neobchádzal, výjmuc azda dôstojníka,
náčelníka stráže pri špitáli.Do tých čias som nikdy neležal v nijakej nemocnici; všetko bolo tu tedy pre mňa zcela
nové. Spozoroval som, že budím akúsi zvedavosť. O mne už počuli a prezerali si ma celkom
bez ceremonie, ba s odtienkom akejsi prednosti, ako sa dívajú v školách na nového žiaka,
alebo v úradoch na človeka, čo prišiel s nejakou prosbou. Na pravo odo mňa ležal akýsi
pisár, ktorý bol vo vyšetrovaní; bol nezákonným synom istého kapitána vo výslužbe.
Vyšetrovali ho pre padelanie peňazí a ležal už rok v špitáli, hoci mu, tuším, nič
nechýbalo, ale on tvrdil lekárom, že má aneurizmus. Aj dosiahol svojho cieľa: väzenie a
telesný trest ho minuly a po roku ho poslali do T…, kde mal byť vydržiavaný v nejakej
nemocnici. Bol to silný, územčistý mladý človek, asi osemadvadsať ročný, veľký šudiar,
zbehlý v zákonoch, nehlúpy, neobyčajne smelý v reči a sebavedomý, až chorobne vysokej
mienky o sebe; on celkom vážne presvedčil seba samého, že je najpoctivejším a
najspravodlivejším človekom na svete, ba že nemá ani viny nijakej na sebe, a toto
presvedčenie mu zostalo navždy. On sa dal prvý so mnou do reči, zvedavo sa ma začal
vypytovať, a dosť podrobne mi rozpovedal, aké sú poriadky v nemocnici. Rozumie sa,
predovšetkým mi oznámil, že je synom kapitánovým. Veľmi by si bol prial, aby ho pokladali
za zemana, alebo aspoň, že pochádza „z blahorodých“. Hneď za ním prišiel ku mne jedon chorý
z „polepšovacej roty“ a začal ma uisťovať, že znal mnohých zemanov, čo boli prv na nútených
robotách, a nazýval ich krstným menom a otcovým. Bol to už šedivý vojak; na tvári mal
napísané, že, čo hovorí, je samá lož. Volal sa Čekunov. Očividome podlizoval sa,
domnievajúc sa bez pochyby, že mám peniaze. Spozorujúc u mňa papierový balíček s čajom a
cukrom, ponúkol mi hneď svoje služby; že mi zaopatrí čajník a zavarí čaj. Mne sľúbil M…cký,
že mi pošle čajník zajtra s areštantmi, čo chodili do nemocnice na robotu. Ale Čekunov
vykonal vec hneď. Vypožičal si akýsi kotlík, ba aj čašku, uvaril vody, zavaril čaj, slovom
obsluhoval ma veľmi horlivo, čím zavdal hneď jednému z chorých príčinu k niekoľkým
jedovitým poznámkam na svoj účet. Tento chorý bol suchotinár, ležal naproti mne, volal sa
Usťjancev; bol to vojak vo vyšetrovaní, ten istý, čo dostal strach pred telesným trestom, a
aby sa ho zbavil, vypil fľašku páleného, v ktorom sa dlho močil dohán a tým si zapríčinil
suchoty; hovoril som už o ňom kdesi. Až dosiaľ ležal mlčky, ťažko dýchal a napnuto, vážne
díval sa na mňa, s neľúbosťou sprevádzajúc zrakom počínanie Čekunovo. Neobyčajná, zlostná
vážnosť dodávala jeho neľúbosti akýsi zvláštny komický odtienok. Konečne sa nezdržal.„Otrok, rabská duša! našiel si pána!“ povedal s prestávkami a zadychajúcim sa od
rozčulenia hlasom. On trávil už posledné dni svojho života.Čekunov sa urazene obrátil k nemu.„Kto je otrok?“ opýtal sa, s opovržením pozerajúc na Usťjanceva.„Ty si otrok!“ odpovedal tento takým sebavedomým hlasom, ako by mal plné právo hrešiť
Čekunova, ba jako by bol postavený k nemu s tým cieľom.„Ja že som otrok?“„Áno ty si ten otrok. Počujte, dobrí ľudia, on neverí! Diví sa!“„Ale čože sa ty miešaš do veci? Vidíš, že on je sám ako bez rúk. Neprivykol žiť bez
služobníka, to sa vie. Prečože by mu nemal poslúžiť, ty mochom obrastená bláznivá papuľa!“„Kto je tá mochom obrastená papuľa?“„Nuž, ty si to.“„Ja že som mochom obrastený?“„Veru, ty si tá mochom obrastená papuľa!“„A ty si krásavec? Máš tvár ako vranie vajce… keď som ti ja mochom obrastený.“„Áno, ty si mochom obrastená papuľa! Veď ťa aj Boh pokáral, mal bys’ už ležať a umierať.
Ale on nie, musí sa miešať do všetkého.“„Nie, ja sa radšej pokloním bote, než krpcu. Ani môj otec sa neklaňal, aj mne zakázal.
Ja… Ja…“Chcel pokračovať, ale strašne sa rozkašľal a kašľal niekoľko minút, pľujúc pri tom krv.
Studený, zoslabujúci pot vystúpil na jeho úzkom čele. Kašeľ mu prekážal, ináč by bol
jednostajne hovoril; bolo mu vidieť na očiach, ako sa mu chcelo nadávať; ale nemajúc k tomu
moci, máchal len rukou… Takže Čekunov na neho konečne zabudol.Cítil som, že hnev suchotinárov týka sa skôr mňa, než Čekunova. Preto, že ma Čekunov
chcel obslúžiť a tým si zarobiť kopejku, nikomu by nenapadlo sa horšiť alebo pozerať na
neho s opovržením. Každý chápal, že to robí len pre peniaze. V týchto veciach prostý ľud
nebere ohľad na malichernosti a ostro vie rozoznávať okolnosti. Usťjancevu som sa nepáčil
vlastne ja, nepáčil sa mu môj čaj a to, že aj v okovách zostávam „bárinom“, že sa nemôžem
obísť bez obsluhy, hoci som nikoho neprosil, ba ani si neprial nikoho k obsluhe. Vskutku
vždy som chcel vykonávať všetko sám, a menovite to bolo mojim želaním, aby si nikto ani len
myslieť nemohol, že som človek, vyhýbajúci robote, znežnelec, že si hrám na pána. Ba v tom
záležala moja ctižiadosť, keď už ide o tom reč. Ale veru — nerozumiem, ako sa to vždy tak
prihodilo — nikdy som nemohol odoprieť rozličným posluhovačom a prisluhovačom, ktorí sa mi
sami vnucovali a na koniec zmocnili sa ma zúplna, takže oni boli vlastne mojimi pánmi a ja
ich sluhom; podľa zovňajšku vychodilo akosi samo sebou, že som vskutku „bárin“, že sa
nemôžem obísť bez obsluhy, že tedy žijem po pansky. To bolo pre mňa, pravda, veľmi mrzuté.
Ale Usťjancev bol suchotinársky, popudlivý človek. Ostatní chorí dívali sa na mňa
ľahostajne, ba s istým odtienkom hrdosti. Pamätám sa, že všetci boli zaujatí jednou
zvláštnou okolnosťou; z rozhovorov medzi areštantami som sa dozvedel, že k nám privedú toho
večera areštanta, ktorý práve teraz behá ulicou, znášajúc trest prútmi. Areštanti očakávali
ho s istou zvedavosťou. Hovorili ostatne, že trest bude ľahký — všetkého len päťsto prútov.Pomaličky som sa rozhľadel okolo seba. Nakoľko som mohol spozorovať, ozajstní chorí mali
tu najviac skorbut a očné choroby — boly to miestne choroby toho kraja. Takých bolo v izbe
niekoľko. Ostatní z ozajstných chorých mali zimnicu, rozličné vredy a choroby prsné.
Povedal somozajstní chorí, lebo tu bolo tiež niekoľko takých, čo
prišli len tak, bez akejkoľvek choroby odpočinúť si. Lekári vpúšťali ochotne aj takých z
milosrdenstva, zvlášte keď bolo veľa slobodných postelí. Život na hlavnej strážnici a vo
väzení zdal sa v porovnaní so špitálom takým mizerným, že iní areštanti s radosťou
prichádzali si poležať, nehľadiac na zatchlý vzduch a zavretú izbu. Boli niektorí zvláštni
milovníci vylihovania a vôbec špitálskeho živobytia; najviac ich bolo z „polepšovacej
roty“.Zvedavo som pozeral na svojich nových druhov, ale pamätám sa, že zvláštnu zvedavosť už
vtedy vzbudil vo mne jedon skoro umierajúci, čo pochádzal z našeho väzenia, tiež
suchotinár; ležal o jednu posteľ od Usťjanceva, tedy tiež skoro naproti mne. Volal sa
Michajlov; ešte pred dvoma nedeľami som ho videl vo väzení. Bol už dávno chorý, a dávno mal
už ísť do špitála; ale premáhal sa s akousi tvrdohlavou, zcela zbytočnou trpelivosťou; až
po Vianociach išiel do nemocnice, kde po troch týždňoch umrel. Vedľa neho ležal akýsi vojak
z polepšovacej roty, starý človek, strašne nečistotný, až sa to hnusilo… Ale nemôžem
vypočitovať všetkých chorých… Aj tohoto starygáňa spomenul som len preto, že spôsobil na
mňa vtedy tiež istý dojem a za jednu minútu dal mi dosť úplné poňatie o niektorých
zvláštnostiach areštantského oddelenia v nemocnici. Ten starec mal vtedy, ako sa pamätám,
veľmi silnú nádchu. Ustavične kýchal, kýchal aj zo spania, a to akoby strieľalo, päť aj
šesť kýchnutí jedno za druhým, pri čom akurátne každý raz hovoril: „Hóspodi, prečo si ma
len tak potrestal!“ V tú chvíľu sedel na posteli a usilovne pchal do nosa šnupavý tabak z
papierovej škarnicle, aby sa silnejšie a lepšie prekýchal. Kýchal do bavlneného, vlastného,
mrežkovaného ručníka, ktorý bol už storáz praný a skoro celkom vybledol. Keď sa dosť
nakýchal, rozostrel hneď ručník, pozorne si poprezeral sople, ktorých sa tam nabralo hojne
a začal ich stierať svojim hnedým erárnym chalátom, tak že všetok sopeľ zostal na chaláte a
ručník mal len trochu vlhký. Tak robil celý týždeň. Toto starostlivé šetrenie svojho
vlastného ručníka na účet erárneho chaláta nebudilo v ostatných chorých nijakého odporu,
hoci niektorý z nich budúcne bude nútený obliecť práve tento chalát. Ale náš prostý ľud nie
je hnuslivý až ku podivu. V tú chvíľu celý som strnul a hneď som s ošklivosťou a
zvedavosťou mimovoľne začal prezerať chalát, čo som práve bol obliekol. Tu mi teprv
napadlo, že už dlho budil moju pozornosť svojim silným zápachom; ohrial sa už na mne za ten
čas a páchnul čím ďalej tým viac rozličnými lekárstvami, flajstrami a, jako sa mi zdalo,
akýmsi hnojom, čo nebolo nič divného, lebo od nepamätných rokov mali ho skoro jednostajne
na sebe rozliční chorí. Možné je, že jeho plátenú podšivku na chrbte prali niekedy; ale
určite to tvrdiť nemôžem. Ale teraz bola táto podšivka presiaknutá všetkými možnými
nepríjemnými šťavami, lekárstvami na rany, vodou z prerezaných pľuzgierov a pod. Krome toho
do areštantského oddelenia prichádzali veľmi často ľudia s rozsekanými chrbty, čo práve
prebehli ulicu; ich liečili tiež lekárstvami na rany, preto chalát, ktorý obliekali priamo
na mokrú košeľu, musel tým nevyhnutne trpieť; všetko to na ňom zostávalo. Preto celú dobu
svojho väzenia, celých tých niekoľko rokov, kedykoľvek sa mi prihodilo, že som býval v
špitáli (a býval som tam často), každý raz som obliekal chalát s bojazlivou nedôverou.
Obzvlášte sa mi nepáčily veľké a znamenite vypasené vši, ktoré sa niekedy nachodily v tých
chalátoch. Areštanti ich s rozkošou zabíjali; keď pod tlstým, neohrabaným areštantským
nechtom prasknul niekedy zabitý chrobák, bolo možné aj podľa tvári poľovníkovej súdiť o
stupni tej rozkoši, ktorú mu to spôsobilo. Tiež nemali radi u nás ploštice a stávalo sa, že
sa niekedy všetci chorí z celej izby sobrali a kántrili ich v dlhé, nudné, zimné večere.
Hoci tedy v nemocnici, krome ťažkého zápachu, na zovňajšok všetko bolo podľa možnosti
čisté, vnútornou, tak rečeno podšivkovou čistotou neveľmi sa u nás honosili. Chorí k tomu
privykli, ba domnievali sa, že to tak musí byť; aj samé poriadky v nemocnici k obzvláštnej
čistote nepobádaly. Ale o poriadkoch neskôr…Len čo mi Čekunov podal čaj (mimochodom rečeno, prihotovený z nemocničnej vody, ktorú
prinášali do izby raz na celý deň, a ktorá sa v našom vzduchu rýchlo kazila), otvorily sa
akosi s šumom dvere a v sprievode zosilnenej stráže priviedli vojaka, ktorý práve prebehol
ulicu, kde bol potrestaný prútmi. Bolo to prvý raz, čo som videl človeka práve
potrestaného. Neskôr ich privádzali často, niektorých aj prinášali, ak boli príliš ťažko
potrestaní, a každý raz to spôsobovalo u chorých veliké vzrušenie. Vítali u nás takého
človeka s nápadne prísnym výrazom tvári a s akousi skoro trochu predpojatou vážnosťou.
Ostatne privítanie záviselo čiastočne od stupňa veľkosti zločinu a nasledovne tiež od
veľkosti trestu. Veľmi silne zbitý a podľa reputácie veľký zločinec, mal väčšiu vážnosť,
venovali mu väčšiu pozornosť, než nejakému zbehovi-rekrútikovi, ako na príklad tomuto,
ktorého priviedli teraz. Ale ani v tom ani v onom prípade neprejavovalo sa ani zvláštneho
poľutovania ani akejkoľvek rozčuľujúcej poznámky. Mlčky pomáhali nešťastnému a opatrovali
ho, zvlášte keď sa nemohol obísť bez cudzej pomoci. Ranhojičia vedeli už sami, že
odovzdávajú zbitého do zkúsených a šikovných rúk. Pomoc záležala obyčajne v častých a
nevyhnutných premenách namočenej do studenej vody plachty alebo košele, ktorú kládli na
rozsekaný chrbát; zvlášte keď potrestaný sám už nemal sily starať sa o seba; potom v
šikovnom vyťahovaní triesok z rán, ktoré sa často z polámaných pri údere prútov zadieraly
do chrbta. Táto posledná operácia býva chorému obyčajne veľmi nepríjemná. Ale vôbec vždy
som sa divil s akou neobyčajnou pevnosťou znášajú potrestaní bolesť. Veľa som ich videl,
niektorých až príliš zbitých, ale skoro ani jedon z nich nestonal! Len tvár ako by sa
celkom zmenila; zbledne, oči horia, pohľad nepokojný, roztržitý, rty sa trasú, tak že,
chudák, schválne ich niekedy pridržuje zubami a rozkúše až do krvi.Vojak, čo ho priviedli, bol šuhaj asi triadvadsaťročný, pevného, svalovitého tela,
peknej tvári, vysoký, smuhlý. Chrbát jeho bol poriadne zosekaný. Shora až po pás celé jeho
telo bolo obnažené; na pleciach mal prehodenú mokrú plachtu, následkom čoho sa triasol na
celom tele ako by mal zimnicu a asi poldruhej hodiny chodil sem tam po izbe. Pozrel som mu
do tvári. Zdalo sa, že o ničom nedumal v tú chvíľu, hľadel podivne a divo roztržitým
pohľadom, ktorému ťažko bolo zastaviť sa s pozornosťou na niečom. Zdalo sa mi, že uprel
pohľad na môj čaj. Čaj bol horúci; para sa valila z čiašky a jemu, chudákovi, bolo zima,
triasol sa, zuby drkotaly. Ponúkol som ho. Mlčky, chytro sa obrátil ku mne, vzal čiašku,
vypil ju stojačky, vypil bez cukru, veľmi sa náhlil a jakosi zvlášte sa staral, aby nemusel
hľadieť na mňa. Keď všetko vypil, mlčky postavil čiašku, a ani len nekyvnúc mi hlavou,
začal zasa chodiť po izbe. Nemyslel on, pravda, teraz na slová a na kývanie.Čo sa týka areštantov, všetci sa akosi vyhýbali akýmkoľvek rečiam s potrestaným
rekrútom; keď mu pomohli, sami ako by sa starali potom vôbec si ho nevšímať azda preto, aby
mu dopriali čo najviac pokoja a nedomŕzali ho nijakými ďalšími otázkami, nijakým ľutovaním,
čím on, zdá sa, bol zcela spokojný.Medzitým sa zmrklo, zažali kahanec. Niektorí areštanti mali svoje vlastné svietniky, ale
nie mnohí.Konečne po večernej návšteve lekárovej prišiel poddôstojník od stráže, spočítal všetkých
chorých a zavrel izbu, do ktorej najprv priniesli nočný džbán… K svojmu ustrnutiu som sa
dozvedel, že tento džbán tu zostane celú noc, hoci záchod bol hneď na chodbe, nejaké dva
kroky od dverí. Ale bol tu už zavedený taký „poriadok“. Vo dne ešte vypúšťali trestancov z
izby na chvíľku, ale v noci pod nijakou podmienkou. Areštantské izby v špitáli neponášaly
sa na obyčajné a areštant aj v chorobe musel znášať svoj trest. Kto prvý zaviedol tento
„poriadok“, neviem; viem len toľko, že poriadku v tom vlastne nebolo nijakého a že nikdy
celá zbytočnosť formalistiky sa nejavila zretelnejšie, než, na príklad, v tomto prípade.
Pravda, tento „poriadok“ nebol zavedený lekármi. Areštanti, ako som povedal, nemohli sa
nachváliť svojich lekárov, považovali ich za otcov, ctili ich. Každý cítil ich láskavosť,
každý od nich počul dobré slovo, a areštant, všetkými odvrhnutý, vážil si to, keďže videl
nelíčenosť a úprimnosť tohoto dobrého slova a tejto láskavosti. Ona mohla aj nebyť; lekári
by sa nemuseli nikomu zodpovedať, keby sa držali ináč, t. j. hrubšie a necitelnejšie; boli
tedy dobrými z ozajstnej ľudomilnosti. Oni, pravda, dobre ponímali, že chorý, nech si je aj
areštant, potrebuje práve tak sviežeho vzduchu, ako každý iný chorý, hoci vysoko postavený.
Chorí z druhých izieb, keď vyzdravovali, mohli sa svobodne prechádzať po chodbách, dýchať
vzduch nie tak otrávený, ako vzduch v špitálskych izbách, zatchlý a vždy nasýtený dusnými
výparmi. Strašné a hnusné je predstaviť si, v akej miere sa musel otravovať tento už
otrávený vzduch v noci u nás, keď priniesli ten džbán, pri teplej temperatúre v izbe a pri
istých nemociach, pri ktorých nemožné je obísť sa bez záchoda!Ak som povedal, že areštant aj za choroby znášal svoj trest, nepredpokladám, že taký
poriadok bol zavedený naschvál len pre potrestanie. Chorých nie je prečo trestať. A ak sa
to robí, rozumie sa, že nejaká zvláštna potreba prinútila predstavených k zavedeniu
poriadkov tak škodných v svojich následkoch. Čím si tedy máme vysvetliť takú zbytočnú
prísnosť? Ale tým, že trestanec môže prijsť do špitála, môže oklamať lekára, môže v noci
vyjsť do záchodu a použivši tmy, ufŕkne.Dokazovať vážne nesmysel takého rozsudzovania je skoro nemožné. Kam utiecť? ako utiecť?
v čom? Dňom púšťajú po jednom; to isté mohlo by sa robiť aj v noci. Pri dverách stoji stráž
s nabitou puškou. Záchod je doslovne vzdialený dva kroky od vojaka, čo stojí na stráži;
okrem toho sprevádza ho ešte výpomocný strážnik a nespúšťa s neho očú. Tam je len jedno
okno, v zime-v lete s dvojným rámom a železnou mrežou. Pod oknom, na dvore chodí celú noc
stráž. Aby mohol ujsť oknom, musel by vyraziť rám a mreže. Ktože mu to dovolí? Ale
povedzme, že zabije najprv výpomocného strážnika tak, že tento ani nemukne a nikto nič
nepočuje. Dopusťme aj tento nesmysel, veď predsa bude musieť vylámať okno a mreže. Všimnite
si ešte toho, že tu hneď vedľa stráže spia nemocniční sluhovia a o desať krokov ďalej pri
dverách druhej areštantskej izby stojí druhý vojak s puškou, vedľa neho druhý výpomocný
strážnik a druhí sluhovia. A kam utečie v zime človek v pančochách a pantoflách, v
špitálskom chaláte a nočnej čapici?Ak tedy naozaj nieto nijakého nebezpečenstva, že by areštant utiekol, načo je také vážne
obťažovanie chorých, čo trávia azda posledné dni a hodiny svojho života, chorých, ktorým je
čerstvý vzduch ešte potrebnejší, než zdravým? Načo? Toho som nikdy nemohol pochopiť.Ale keď som sa už raz opýtal „načo“? a rozhovoril som sa o tom, nemôžem sa zdržať, abych
si nespomenul ešte jednej pochybnosti, ktorá sa toľko rokov vznášala predo mnou ako
najzáhadnejší fakt, na ktorý som tiež nijakým spôsobom nemohol najsť odpovedi. Mienim putá,
od ktorých neosvobodzuje odsúdeného areštanta nijaká choroba. Aj suchotinári umierali pred
mojimi očima v putách. A pri tom všetci k tomu privykli, všetci to pokladali za niečo
neodvratného. Sotva sa asi kto nad tým zamyslel, keď lekárom neprišlo na um, požiadať
veliteľstvo, aby dovolilo sňať putá ťažko chorému areštantovi, menovite suchotinárovi.
Pravda, okovy samy o sebe nie sú ešte Boh vie aká obťažnosť. Vážia od ôsmi do dvanásti
funtov. Nosiť desať funtov nie je pre zdravého človeka obťažné. Hovorili ostatne, že od pút
za niekoľko rokov začínajú vraj nohy schnúť. Neviem, či je to pravda, hoci trochu možnosti
v tom je. Ťarcha, hoci neveliká, hoci len desať funtov, pripätých k nohe navždy, predsa len
neprirodzene zväčšuje váhu nohy a môže za dlhú dobu spôsobiť istý škodlivý následok… Ale
dajme tomu, že zdravému je to jedno. A či to bude tak aj pre chorého? Povedzme, že je to
jedno tiež aj obyčajnému chorému. Ale ak tak to bude — opakujem — ťažko chorým, či to tak
bude suchotinárom, ktorým i tak schnú ruky a nohy, tak že každá slamka sa im stáva ťažkou.
Veru, keby lekárska správa vymohla úľavu aspoň suchotinárom, už by to bolo ozajstným a
veľkým dobrodením. Pravda, povie azda niekto, že areštant je zlosyn a nie je hoden
dobrodenia; ale či sa sluší zdvojnásobňovať trest tomu, koho i tak sa dotkol prst boží?
Ostatne i veriť sa nedá, že by sa to robilo len pre potrestanie. Veď suchotinárov i súdne
rozsudky oslobodzujú od telesného trestu. Nasledovne aj tu sa skrýva nejaká tajomná,
dôležitá opatrnosť. Ale jaká? Zasa nerozumiem. Veď nie je predsa možné obávať sa, žeby
suchotinár bežal. Komu by to prišlo do hlavy, zvlášte ak máme na zreteli istý stupeň
rozvitia choroby? Pretvarovať sa suchotinárom, klamať doktorov je nemožné. Nie je to
choroba takého druhu; na prvý pohľad sa pozná. A potom: či pripínajú areštantovi putá na
nohy len preto, aby neutiekol, alebo aby mu prekážaly v úteku? Dokonca nie. Okovy sú
príznakom potupy, sú obťažnosťou fyzickou a mravnou. Tak aspoň sa predpokladá. V úteku
nikdy nikomu nemôžu prekážať. Najneobratnejší areštant bez veľkého namáhania môže ich
prepíliť alebo kameňom odraziť nyty, ktoré ich spojujú; ale keď je to tak, keď sú
odsúdenému areštantovi naznačené len pre potrestanie, nuž pýtam sa znova, či má umierajúci
byť nimi trestaný?Práve teraz, ako tieto riadky píšem, jasne spomínam istého umierajúceho suchotinára,
toho istého Michajlova, ktorý ležal skoro naproti mne neďaleko od Usťjanceva, a ktorý — ako
sa pamätám, umrel štvrtého dňa po mojom príchode do špitála. Azda som sa dal do reči teraz
o suchotinároch preto, že znova vo mne vznikajú tie isté dojmy a tie isté myšlienky, čo mi
vtedy prišly do hlavy po pôvode tejto smrti. Samého Michajlova som ostatne málo znal. Bol
to ešte veľmi mladý šuhaj, človek sotva päťadvadsaťročný, vysoký, štihlý a neobyčajne
príjemného zovňajšku. Býval vo „zvláštnom oddelení“ (pre najťažších priestupníkov), bol
podivne mlčanlivý a vždy zarmútený.Vo väzení akoby „schnul“. Tak sa aspoň o ňom neskôr vyjadrovali areštanti, medzi ktorými
zanechal dobrú pamiatku po sebe. Umrel o tretej popoludní, za mrazivého a jasného dňa.
Slnko, pamätám sa, zrovna prenikalo ostrými, šikmými lúčami skrze zelené, ľahko zamrzlé
sklá okien našej sieni. Celý prúd ich padal na ubohého. Umrel v bezvedomí, a umieral ťažko,
dlho; trvalo to niekoľko hodín. Už za rána prestaly jeho oči poznávať tých, čo k nemu
prichádzali. Chceli mu nejako obľahčiť, lebo videli, že mu je veľmi ťažko; dýchal ťažko,
hlboko a chrápavo; prsá sa mu vysoko zdvíhaly. Poshadzoval so seba všetko: paplon, šaty a
nakoniec začal strhávať so seba i košeľu: aj tá sa mu zdala ťažkou. Pomohli mu a sňali s
neho košeľu. Strašné bolo hľadieť na toto dlhohnáte telo, s nohami a rukami na kosť
vyschlými, s vpadlým bruchom, s rozdutými prsami, a s rebrami, vyčnievajúcimi ani pri
kostre. Na celom tele nezostalo mu nič, okrem dreveného krížika s pátričkami a pút, cez
ktoré by azda bol mohol teraz prevliecť vychudlú nohu. Pol hodiny pred jeho smrťou všetci u
nás stíchli, počali hovoriť temer šeptom. Kto chodil, robil kroky akosi, že ho nebolo
počuť. Hovorili málo, kedy-tedy pozerajúc na umierajúceho, ktorý chrčal stále viac a viac.
Konečne nahmatal neistou rukou pátričky na prsách a chcel ich strhnúť so seba, akoby aj tie
ho obťažovaly, tlačily. Sňali mu i pátričky. Asi o desať minút umrel.Zaklepali na dvere dohliadačove, dávajúc mu vedieť, čo sa prihodilo. Dohliadač vošiel,
tupo pozrel na mŕtveho a šiel pre ranhojiča. Ranhojič, mladý a dobrý šuhaj, trochu prílišne
zaujatý svojím dosť príjemným zovňajškom, hneď sa dostavil; bystrými kroky, hrmotne
kráčajúc ztichlou sieňou, pristúpil k nebožtíkovi, a s akýmsi zvláštnym nenúteným výrazom
vzal tepnu, ohmatal, máchnul rukou a odišiel. Hneď sa odobrali ohlásiť o smrti stráži:
umrel ťažký zločinec, zo „zvláštneho oddelenia“; konštatovať jeho smrť vyžadovalo
zvláštnych obradov.Zatým, čo čakali na príchod stráže, ktorýsi z väzňov tichým hlasom vyslovil myšlienku,
že by neškodilo zatlačiť očí nebožtíkovi. Iný pozorne ho vypočul, mlčky pristúpil k mŕtvemu
a zatlačil mu oči. A spozorujúc ležiaci tam na poduške krížik, opäť zavesil ho Michajlovi
na krk, zavesil a prežehnal sa. Zatým mŕtva tvár tuhla; lúč slnečný pohrával na nej. Ústa
boly polootvorené; dva rady bielych, mladých zubov lesklý sa zpod tenkých rtov.Napokon vošiel službu konajúci poddôstojník so šabľou a v čákove a s ním dvaja
dohliadači. Kráčal stále viac a viac zvoľňujúc kroky, s podivom hľadiac na stíchlych
väzňov, ktorí so všetkých strán nevľúdne naň pozerali. Pristúpil na krok k mŕtvemu a stál
ani pribitý, ako keby ho bol strach ochvátil. Zcela nahá, vyschlá mŕtvola len v okovoch ho
prekvapila; naraz sňal s hlavy čákov, čo ináče nebolo predpísané, a prežehnal sa. To bol
prísny, šedivý, starý vojak.V tú chvíľu stál tam trestanec Čekunov, tiež šedivý starec. Tento celý ten čas mlčky a
uprene hľadel poddôstojníkovi do tvári a s akousi zvláštnou pozornosťou sledoval každý jeho
pohyb. Ich oči sa stretly. Čekunovi naraz z akejsi príčiny zachvel sa dolný ret. Akosi
divne ho skrívil, a bystro, akoby nenadále, pokynúc poddôstojníkovi na mŕtveho, riekol:„Veď aj ten mal mať!“ a odišiel.Pamätám sa, tie slová ako by ma boly prebodly… a prečo ich on len povedal a jako mu
prišly do hlavy?Potom začali zdvíhať mŕtvolu; slama zachrušťala, okovy zvučne štrngnuly pri všeobecnom
tichu… Zdvihli ju a odniesli. Na chodbe poslal poddôstojník kohosi za kováčom. Bolo treba
sňať putá s mŕtveho…Ale odchýlil som sa od veci…[1]Nápoj z chleba, alebo ražnej múky.
|
Dostojevskij_Zapisky-z-mrtveho-domu-II.html.txt
|
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.